Teda pristupujem k mikrofónu s určitými obavami, už aj vidíme túto debatu, ale aj z toho dôvodu, že keď počas predloženia návrhu Gyulom Bárdosom v mene Strany maďarskej koalície o stiahnutie prerokovaného materiálu z programu schôdze Národnej rady bol počuť piskot a mierny krik. Napriek tomu však dúfam, že bude ochota z vašej strany vypočuť si argumenty v neprospech predkladaného návrhu v zmysle slobody slova a princípu demokracie.

Pôvodný návrh z dielne Slovenskej národnej strany bol v totálnom rozpore nielen s našimi predstavami, ale aj hodnotami. Ale bohužiaľ, ani nová vylepšená verzia z dielne ústavnoprávneho výboru, či zahraničného výboru nás neoslovila. Totiž po dôslednom prečítaní sme zistili, že obsahovo sa nič nezmenilo, len názov zaznamenal kvalitatívnu zmenu, ale text prešiel len skrášľovacími vonkajšími úpravami. Ale všetko zlé je na niečo dobré. A nepochybne aj vďaka Slovenskej národnej strane je tu príležitosť, aby sme na pôde Slovenskej národnej rady mohli konečne hovoriť o povojnovom období a vyjasnili postoj Strany maďarskej koalície – Magyar Koalíció Pártja a na odstránenie zbytočných nedorozumení ohľadom tejto veľmi citlivej témy. Na základe toho by som môj príhovor rozdelil na tri časti.

V prvej časti mienim hodnotiť predkladaný návrh z právneho a politického hľadiska. V druhej časti sa pokúsim načrtnúť možné racionálne a nie emocionálne riešenie v oblasti zmierenia negatívnych následkov povojnového usporiadania pomerov s dôrazom na rešpektovanie územnej celistvosti Slovenskej republiky. A v tretej časti by som si dovolil hodnotiť prerokovaný návrh v súčasnom politickom a medzinárodnom kontexte.

Takže tá prvá časť. Nový návrh už neobsahuje tie neurážlivejšie časti ohľadom nedotknuteľnosti denacifikačných dokumentov z povojnového obdobia a je pravda, že sa viac podobá textu schválenému českou Poslaneckou snemovňou z roku 2002. Boli vsunuté aj chýbajúce odkazy na dobré susedské vzťahy.

Po druhé, ale aj nové vyhlásenie textu v oblasti majetkoprávnych a politických opatrení v povojnovom období sa odvoláva na zásady medzinárodného práva obsiahnuté v Postupimskej dohode. Faktom ale je, že Postupimská dohoda hovorila výlučne o odsune Nemcov aj z Československa, ale nie o postavení Maďarov. Keďže podľa dôvodovej správy bol tento text pripravený na základe názorov niektorých občanov Slovenskej republiky hlásiacich sa k maďarskej národnosti alebo predstaviteľov SMK, prvý bod vyhlásenia je zbytočný, pretože ešte raz, Postupimská dohoda sa vzťahuje na nemeckú menšinu. A navyše, ani české uznesenie sa nezmieňuje o Postupimskej dohode.

Po tretie, taktiež aj druhý bod navrhovaného vyhlásenia tvrdí naďalej, že rozhodnutia reprezentatívnych orgánov Československej republiky a Slovenskej národnej rady nie sú príčinou nejakej diskriminačnej praxe. Z ľudsko-právneho hľadiska je tento názor pravdepodobne správny, ale v oblasti majetkovoprávnych vzťahov je realita iná. Je realita taká, že existujú konkrétne prípady, keď reštitučné nároky nemohli byť uplatnené práve s odvolaním sa na povojnové právne vzťahy.

Po štvrté, pre SMK je azda najproblematickejším tretí bod predkladaného textu, ktorý zostal aj v novom návrhu v podstate obsahovo nezmenený. Tento totiž konštatuje, že právne a majetkové vzťahy, ktoré vznikli povojnovými rozhodnutiami, sú nespochybniteľné, nedotknuteľné a nemenné. Predpokladám, že niektorí z vás vedia a čiastočne pán poslanec Bugár už citoval z dekrétov prezidenta Beneša, napríklad č. 5/1945 Zb. bola maďarská a nemecká menšina identifikovaná ako, citujem: „štátne nespoľahlivá“.

Tieto dve komunity boli podľa § 4 spomenutého dekrétu postavené na jednu úroveň nielen s osobami, ktoré vyvíjali činnosť proti štátnej zvrchovanosti, ale s osobami, ktoré vyvíjali činnosť vo fašistických organizáciách, doslova. Preto si kladiem otázku, či na základe tohto bodu uznesenia je nespochybniteľná aj pôvodná Benešova kategorizácia štátne nespoľahlivých osôb a naďalej platí zásada, že všetky osoby maďarskej a nemeckej národnosti bez rozdielu majú byť vnímané na tej istej úrovni ako osoby činné vo fašistických organizáciách. Ak nie, tak treba nájsť takú formuláciu, ktorá to jednoznačne konštatuje, a preto ľutujeme, že sme neboli oslovení počas prípravy tohto textu. Ak áno, a toto je zmyslom predkladateľov, tak toto tvrdenie je jednak v rozpore s textom dôvodovej správy, ktorá hovorí, že „niektoré dekréty“, citujem dôvodovú správu, „dnes už neplatia, pretože boli zrušené alebo nahradené novšími právnymi predpismi“. Dokonca je v rozpore aj s právnou analýzou ministerstva spravodlivosti z roku 2002, ktorá konštatuje, že právne normy postihujúce po vojne občanov maďarskej národnosti boli čiastočne zrušené napríklad zákonom č. 245/1948 o štátnom občianstve alebo inými zákonmi z roku 1948 až 1950, alebo prijatím ústavného zákona č. 23/1991 pod názvom Listina základných práv a slobôd.

Takže, de facto aj niektoré právne či majetkové pomery, ale skôr právne pomery Benešových dekrétov a Slovenskej národnej rady z tohto obdobia boli medzičasom zrušené alebo bola pozastavená ich účinnosť inou právnou normou. A môžeme de facto konštatovať, že dnes predsa občania maďarskej národnosti sú rovnocennými a rovnoprávnymi občanmi pred Ústavou Slovenskej republiky ako každý iný v tomto štáte. Môžeme konštatovať, že počas posledných 60 rokov už prebiehal určitý proces zmierňovania negatívnych následkov povojnového usporiadania pomerov. Bod č. 3 predmetného návrhu je však podľa nášho poňatia nielenže v rozpore s týmto procesom, ale priamo vracia dnešné slovenské zákonodarstvo do obdobia z rokov 1945 – 1947, lebo znovu potvrdzuje, či chceme, nechceme, dekrét prezidenta Beneša č. 5, č. 12 a mohol by som pokračovať.

Vážené kolegyne, kolegovia, v prípade prijatia prerokovaného návrhu bude Národná rada Slovenskej republiky v septembri 2007 tri roky po vstupe Slovenska do Európskej únie znovu deklarovať princíp kolektívnej viny, ak chcete kolektívnej zodpovednosti voči všetkým občanom nemeckej a maďarskej národnosti, ktorí žili v povojnovom období na dnešnom území Slovenskej republiky. Podľa nášho názoru bude to hanebný akt, ktorý opäť vynesie neoprávnený verdikt nad našimi rodičmi a starými rodičmi, rodičmi dnešných občanov Slovenskej republiky maďarskej a nemeckej národnosti. Zároveň spochybní všetky doterajšie kroky súvisiace so zmiernením následkov povojnového usporiadania pomerov, akým bolo napríklad prijatie Listiny ľudských práv a slobôd, ale aj prijatie Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou a mohol by som pokračovať. Toto je práve to, čo chcete, pani kolegyne a kolegovia?

Ďalej tento návrh v skutočnosti odobruje nielen vysídlenie okolo 55 000 Maďarov z územia vtedajšieho Československa do Maďarska, ktoré síce, je pravda, bolo vykonané na základe medzištátnej dohody, ale aj tzv. deportáciu 44 000 Maďarov na nútené práce do Čiech, z ktorých približne 5 000 boli deti, ktorá bola realizovaná výlučne už len na základe rozhodnutia reprezentatívnych orgánov Československej republiky bez medzištátnej dohody, či medzinárodného súhlasu.

Pristúpim k druhej časti môjho príhovoru. Ako by mohli vyzerať riešenia pre ďalšie zmiernenie následkov povojnového usporiadania pomerov, zdôrazňujem ešte raz, pri plnom rešpektovaní územnej celistvosti Slovenska. O nasledujúcich návrhoch nebudem hovoriť preto, aby som provokoval v tejto sále alebo na verejnosti, ale preto, lebo sme presvedčení, že existuje prijateľné riešenie na ďalšie zmiernenie následkov spomenutého obdobia prostredníctvom otvoreného, úprimného dialógu. Riešenie by mohlo byť postavené na troch pilieroch.

Prvý pilier by znamenal len oficiálne konštatovanie existujúceho právneho stavu. Ako som už spomínal, podľa odborníkov z ľudskoprávneho, ale aj majetkovoprávneho hľadiska boli viaceré povojnové legislatívne normy zrušené alebo stratili účinnosť. Túto skutočnosť by sme mohli oficiálne vziať na vedomie, samozrejme, po dôslednej príprave textu expertmi z tejto oblasti.

Druhý pilier by mohol obsahovať určité, aj keď symbolické, ale áno, finančné odškodnenie. Najhlbšiu analýzu by si zaslúžilo odškodnenie tých, ktorí boli deportovaní na nútené práce do Čiech. Keďže podľa názoru expertov odškodnenie týchto ľudí bolo len čiastočné, t. j. len do výšky približne 30 % reálnych škôd, na tieto osoby sa nevzťahoval ani protokol uzavretý medzi Československou republikou a Maďarskou republikou, no v konečnej úprave niektorých nevyriešených finančných otázok tzv. Protokol zo Štrbského Plesa. Tento názor potvrdil aj vedúci Katedry histórie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského Róbert Letz, ktorý pre Slovenský rozhlas 6. augusta 2007 povedal, citujem: „Veľkým skupinám obyvateľstva maďarskej menšiny sa ubližovalo Benešovými dekrétmi. Azda najhorším bol Dekrét o všeobecnej pracovnej povinnosti, na základe ktorého museli Maďari nútene opustiť, bolo to asi 40 000 ľudí, južné Slovensko a boli deportovaní do českého pohraničia. Myslím si, že títo ľudia si skutočne zaslúžia, aby boli nejakým spôsobom odškodnení“, hovorí vedúci katedry Róbert Letz. Vo všeobecnosti môžem potvrdiť, že 60 rokov po týchto udalostiach by bolo treba odškodniť len veľmi málo ľudí.

Tretí pilier by mohol tvoriť spoločný text slovenského a maďarského parlamentu o historickom zmierení. V tejto oblasti skutočne existujú pozitívne príklady. Veď Slovenská národná rada 12. februára 1991 vydala vyhlásenie k odsunu slovenských Nemcov. Dôvodová správa teraz predkladaného materiálu vyjadruje súhlas s týmto textom s odôvodnením, že odsun, citujem: „postihol aj nevinných slovenských Nemcov“, koniec citátu. Prijatie tohto vyhlásenia a dnešný súhlas v dôvodovej správe a zároveň odmietnutie prijatia podobného textu aj odsunu slovenských Maďarov je prekvapujúce aj z toho dôvodu, že Košický vládny program v časti VIII jednoznačne diferencuje medzi dvoma menšinami a slovenským Nemcom pripisuje, citujem, „väčšiu zodpovednosť za dobyvačnú politiku ako slovenským Maďarom“. Prečítajte si Košický vládny program.

Ďalším pozitívnym príkladom je aj list predsedu vlády Českej republiky Jiřího Paroubka adresovaný predsedovi politického hnutia Spolužitie v Čechách Ladislavovi Kováčovi zo dňa 3. januára 2006. Citujem z listu: „Uisťujem vás, vážený pán predseda, že osudy tisícich občanov, ktorí boli po II. svetovej vojne postihnutí bezprávím, nie sú mi v žiadnom prípade ľahostajné. Týka sa to zvlášť i bývalých československých občanov, príslušníkov maďarskej národnosti, ktorí boli v rokoch 1946 – 1947 násilne presídlení z južného Slovenska do pohraničných oblastí Česka na nútené práce.“

Vážení kolegovia, kolegyne zo SMER-u, dnes Česká sociálna demokracia je pevne ukotvená u európskych socialistov. Dôvody prečo, možno hľadať aj v tejto vete. Zároveň, keď hovoríme veľakrát o tom, že český parlament prijal podobné uznesenie, ako mieni prijať aj tento parlament, treba taktiež zdôrazniť, že následne na to v roku 2005 česká vláda vydala iné uznesenie, skôr uznesenie v zmysle ospravedlnenia sa Nemcom, ktorí boli vysídlení. A na to prišiel tento list pána predsedu Paroubka smerom k českým Maďarom.

Vnímame, samozrejme, ale aj historickú a politickú realitu, ktorá hovorí, že povojnové obdobie nie je začiatkom slovensko-maďarských dejín. V skutočnosti 20. storočie bolo storočím nielen zavŕšenia národnooslobodzovacieho hnutia niektorých stredoeurópskych národov, ale bolo to aj obdobie o získavaní územia, životného priestoru v tomto regióne. Tento zápas prebiehal najmä medzi českým, slovenským a maďarským národom. Boj o územie nikde na svete, bohužiaľ, neprebieha len mierovým spôsobom, ale prinajmenšom je sprevádzaný miestnymi krvavými konfliktmi a osobnými tragédiami. Nie je to ani inak ani v tomto prípade. Zavádza a manipuluje ale ten, kto hovorí, že jedna strana v rámci tohto konfliktu bola svätá a čistá a tá druhá zlá a vinná. Áno, odsúdeniahodným spôsobom sa strieľalo do davu neozbrojených ľudí v roku 1907 v Čerňovej, je to tak. Ale podobný čin sa stal v roku 1919 v Bratislave a v Košiciach. Áno, boli vykonané veľmi nehumánne a brutálne činy na území dnešného južného Slovenska po roku 1938, ale podobné činy sa stali aj po roku 1945 – 1948.

Akési vyrovnanie alebo ospravedlnenie, sme presvedčení preto, nemôže sa udiať jednostranne, len formou dohody s Maďarskou republikou. Preto Strana maďarskej koalície navrhla, aby bol prijatý text spoločnej Deklarácie o maďarsko-slovenskom zmierení v oboch parlamentoch. Dnes už vieme aj to, že všetky politické strany maďarského parlamentu podpísali 14. septembra 2007 spoločné stanovisko, podľa ktorého vítajú návrh spoločnej Deklarácie o slovensko-maďarskom zmierení. Takže maďarský parlament je k prijatiu takého dokumentu otvorený.

Vytvorili sme my, politici SMK s týmto návrhom historický okamih pre nás všetkých a podľa nás mohol byť tomu byť otvorený aj slovenský parlament už aj z toho dôvodu, že z veľkých európskych sporov 20. storočia vzišiel slovenský národ posilnený a silnejší ako kedykoľvek predtým v histórii, kolegyne, kolegovia. Priamym dôkazom toho je dnes existujúca, ekonomicky stále silnejšia, medzinárodne predne etablovaná a v základoch demokratická Slovenská republika. Keďže to tak nie je, aspoň nie doteraz okrem poslancov Kresťanskodemokratického hnutia a, samozrejme, nás SMK, nie je možno nikto naklonený k prijatiu spoločného slovensko-maďarského textu o zmierení, je na mieste otázka, prečo je to tak. Odpoveď na túto otázku nám poskytli najmä vedúci zástupcovia Slovenskej národnej strany. Anna Belousovová, podpredsedníčka národnej strany pre denník Nový čas 11. apríla 2007 povedala, citujem: „Otváranie Benešových dekrétov je len o zmenách hraníc.“ Koniec citátu. A práve v tejto krátkej vete je pes zakopaný. Dúfam, vážené kolegyne, kolegovia, že ste si všimli, že počas svojho prejavu som ani raz nehovoril o akomsi otváraní Benešových dekrétov, ale len o zmiernení negatívnych dôsledkov povojnového usporiadania pomerov. Táto veta nie je len prázdnou slovnou hračkou. Aj oficiálne schválený program v Strane maďarskej koalície z roku 2006 hovorí o zrušení následkov Benešových dekrétov, a nie o ich priamom zrušení.

Kolegyne, kolegovia, hocičo ste počuli alebo čítali zo strany zástupcov SMK k tejto téme, opakujem ešte raz, zrušenie negatívnych následkov povojnových rozhodnutí je našou oficiálnou platnou politikou a nie priame zrušenie Benešových dekrétov. Ešte dôležitejším javom odmietnutia akejkoľvek úvahy o zmiernení následkov povojnového usporiadania je tvrdenie, že všetko je namierené len na dosiahnutie zmien hraníc. Na Slovensku je dnes, bohužiaľ, táto podľa nášho názoru z právneho a politického hľadiska nezmyselná veta v hlavách niektorých ľudí zabetónovaná. Preto by som sa pri tejto príležitosti rád obrátil na všetkých, ktorí sa stotožňujú s touto vetou, aby vysvetlili, akým spôsobom by mohli zmiernenia negatívnych následkov povojnového usporiadania pomerov ohrozovať štátne hranice Slovenskej republiky. Hranice Slovenskej republiky sú zabezpečené ústavným zákonom č. 3, na základe ktorého je územie Slovenskej republiky jednotné a nedeliteľné a hranice sa môžu meniť len ústavným zákonom. Nad rámec toho hranice Slovenskej republiky sú zabezpečené aj medzinárodnými zmluvami a inými dokumentmi.

Slovensko je dnes členom Severoatlantickej aliancie. Možno už je na úrovni nie úspešných a nemožných amerických thrillerov, ale hocijaká vojenská operácia by bola operáciou voči celej Severoatlantickej aliancii. Preto sa pre mňa nevynára žiadna iná špekulatívna odpoveď na predtým položenú otázku ako tá, že zmiernenie následkov povojnového usporiadania dnes pre viacerých na Slovensku znamená takú rehabilitáciu maďarskej menšiny, ktorá môže spochybniť samotné povojnové usporiadanie pomerov v strednej Európe. Táto predstava je ale celkom falošná a chybná.

Myslíte si, kolegyne, kolegovia, skutočne, že na svete existuje medzinárodná organizácia alebo konkrétny štát, ktorý by na základe prípadného taxatívneho zrušenia Benešových dekrétov, čo my nežiadame, spochybňoval hranice v strednej Európe? A keď v skutočnosti sú problémami práve nemennosti hraníc, tak prečo nenaformulujeme také uznesenie, že hranice Slovenskej republiky sú nedotknuteľné, nemenné a nespochybniteľné? Sme ochotní za to aj hlasovať. A v prípade, ak táto veta legitimizuje naše požiadavky v oblasti menšinových práv, národnostných práv, tak môžeme prijať na každom zasadnutí parlamentu takéto uznesenie, že hranice Slovenska sú nemenné, nespochybniteľné a nedotknuteľné.

S pocitom nespravodlivého trestu a s pocitom neoprávneného obvinenia sa slobodne, rovnoprávne a plnohodnotne žiť nedá. Dovoľujem si poznamenať, že znovuotvorenie a prípadne znovulegitimizovanie povojnového kolektívneho trestania maďarskej a nemeckej menšiny, teda našich predkov, neprispieva k túžbe po harmonickom spoločnom budovaní Slovenskej republiky. A vytvorí táto deklarácia, toto uznesenie jednu nefunkčnú, nevykonateľnú pseudogaranciu na hypoteticky neexistujúcu hrozbu.

Vážení páni poslanci a poslankyne, chcem vás ubezpečiť, že my chceme budovať tento štát najmä prostredníctvom budovania miest a obcí, regiónov, kde žijeme. A keď dostaneme príležitosť, tak aj celoštátne s účasťou Strany maďarskej koalície vo vláde tak, ako sme sa počas nášho 8-ročného pôsobenia vo vláde, aj keď určite nie bez chýb, ale úprimne sa snažili v prospech Slovenska dobehnúť susedov v integračnom procese do EÚ a do Severoatlantickej aliancie.

Vážené kolegyne, kolegovia, kto by nesúhlasil s tvrdením, že aj účasť SMK vo vláde len čisto zo symbolických dôvodov prispela k rýchlejšiemu odstráneniu nedostatkov k splneniu integračných politických kritérií? Pri tejto príležitosti si povedzme úprimne aj to, že keby mala Strana maďarskej koalície skryté politické ciele, ako napríklad zmena status quo alebo iné extrémne požiadavky, tak by bolo v našom záujme skôr nevstupovať do vládnej koalície popri SDK, KDH, SDĽ v roku 1998. Veď predĺženie predvstupového obdobia pre Slovensko by bolo znamenalo pre nás väčšiu príležitosť loviť v kalných vodách.

Aj z týchto dôvodov je nám veľmi ľúto, že po zmene vládnej koalície v roku 2006 sa slovensko-maďarské vzťahy, či už v rámci Slovenska alebo na medzištátnej úrovni nebudujú na pozitívnych príkladoch pochádzajúcich z posledných 9 alebo, ak chcete, 17 rokov. A ja som svedkom toho, že obnovením najkontroverznejších historických období sa svojvoľne narúšajú vybudované medziľudské, či medzištátne vzťahy. Veď tento návrh nie je ojedinelý. Na budúce zasadnutie parlamentu dostávame ďalšie uznesenie o historických aktoch. Predložený návrh z dielne Slovenskej národnej strany nielenže neumožňuje realizovať naše ciele a spoločne budovať tento štát, ale môže ohroziť aj stredoeurópsku spoluprácu v zmysle slovensko-maďarských a neviem, možno aj slovensko-nemeckých vzťahov.

Moja tretia, posledná a kratšia časť. Všetci, ktorí sa nachádzame v tejto sále, vieme, že dejiny najmä 19. storočia nás, Slovákov a Maďarov, skôr rozdeľujú, ako zbližujú. Preto sa treba čím ďalej, tým menej zaoberať historickými krivdami, ich nápravami a vyhláseniami o nich. Pravdou je aj to, že dnes je na Slovensku už len zanedbateľná skupina ľudí maďarskej menšiny priamo dotknutých povojnovými riešeniami. Podobne nepovažujem za prázdnu frázu ani to, že integrácia Slovenskej republiky a Maďarskej republiky do EÚ, vstup do Schengenského priestoru a neskôr do eurozóny prinášajú také dimenzie do slovensko-maďarských vzťahov, ktoré uberajú význam neustáleho vracania sa do histórie.

Nová Európa svojou identitou by mala byť nápomocná pri prerokovaní národných a národnostných rozdielov. Podobne ako v 18. a 19. storočí nový politický pojem „národ“ napomáhal k prekonaniu veľkých aj ozbrojených konfliktov medzi katolíkmi a reformátormi, lebo všetci dostali príležitosť budovať spoločné národy na báze občianskej spolupatričnosti. Aj podľa mojich predstáv nová európska identita a tradičné kresťanské hodnoty môžu dnes prekonať aj naše rozdiely. Som presvedčený, že dnes sú pre strednú Európu z dlhodobého hľadiska oveľa väčšou výzvou efektivita fungovania Vyšehradskej štvorky, vývoj demokracie v členských krajinách V4, aj aktivity v extrémistických skupinách vo V4, ďalej vývoj demokracie v Srbsku, Ukrajine a Rusku, než slovensko-maďarské historické spory.

Prerokovaný návrh však spomenuté rozdiely prekonať nenapomáha, práve naopak, zablokuje aj možnú dohodu. Dovoľte mi teda, aby som zhrnul môj prejav tým, že predkladaný návrh Slovenskej národnej strany uráža nás, občanov maďarskej a nemeckej národnosti tejto republiky, keď neoprávnene obviňuje našich predkov, čo je vo svetle v súčasnosti prebiehajúcich 60-ročných spomienkových stretnutí na južnom Slovensku ešte omnoho bolestnejšie. Obsahovo a formálne vracia tejto parlament do stavu spred 60 rokov. Vôbec nezohľadňuje pozitívny proces doterajšieho zmierňovania negatívnych následkov povojnového usporiadania a nezohľadňuje ani nové skutočnosti vychádzajúce z členstva Slovenskej republiky v medzinárodných organizáciách.

Kolegyne, kolegovia, je to na vás, či mienite budovať slovensko-maďarské vzťahy na základe pozitívnych skúseností s dovtedy bezprecedentnej spolupráce vtedajšej Slovensko-demokratickej koalície, dnes SDKÚ – DS, Kresťanskodemokratického hnutia a Strany demokratickej ľavice, de facto predchodkyne Strany Smer, alebo na základe medzištátnej Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou, ktorá bola vypracovaná vedúcimi predstaviteľmi Hnutia za demokratické Slovensko, alebo mienite ich budovať na základe nevhodného znovulegitimizovania povojnových a často už prekonaných rozhodnutí na základe politického programu Slovenskej národnej strany.

Hlasujte s rozumom, a nie na základe emócii. Kolegyne, kolegovia, na tejto schôdzi sme už raz alebo ste už raz hlasovali na základe emotívneho rozhodnutia. Ja viem, že emócie a gestá patria do politiky, ale tento návrh je trošku o inom. A preto vás žiadam, aby ste hlasovali s rozumom, a nie na základe emócií.

Ďakujem za pozornosť.

Klávesové skratky

j predch. príspevok k nasled. príspevok