Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, Ústava Slovenskej republiky garantuje každému rovnosť pred zákonom. V princípe to chápeme tak, že potreby každého jednotlivca a všetkých ľudí sú rovnako dôležité, že tieto potreby sa musia stať pre spoločnosť štandardom na plánovanie a že všetky zdroje sa musia využiť, aby zabezpečili každému rovnakú príležitosť na integráciu. Myslím si, že sme povinní prijímať také zákony, ktoré podporujú jednoznačne ústavné právo na rovnaké zaobchádzanie. Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi nerešpektuje toto pravidlo. Totiž vytvára opäť kategórie občanov. „Predloženým návrhom sa zabezpečí,“ citujem z dôvodovej správy, „rovnaký prístup k posudzovaniu nároku na pomoc v hmotnej núdzi u všetkých občanov, ktorým je poskytované bývanie v zariadeniach sociálnych služieb celoročne.“ S tým sa dá súhlasiť. Tí občania, ktorí sú v hmotnej núdzi a sú klientmi zariadení sociálnych služieb s celoročným pobytom, majú všetky výhody aj v stave sociálnej núdze primeraného bývania, zaopatrenia a s istotou žijú v primeranej kvalite života.

Treba spomenúť, že náklady na komplexnú starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb sú v priemere 15 000 Sk na mesiac a klienta. To znamená, že príslušný samosprávny kraj alebo subjekt prispieva z rôznych diverzifikovaných zdrojov minimálne 10 000 Sk na klienta na mesiac do výšky skutočných nákladov. Samozrejme, táto situácia je vtedy, keď si samosprávne kraje plnia svoju povinnosť zo zákona financovať aj neverejných poskytovateľov podľa prílohy č. 14 v týchto minimálnych určených výškach, aké obsahuje príloha č. 14. Ale často to tak tomu nie je. Bolo by potom nanajvýš spravodlivé aj tým občanom v hmotnej núdzi, ktorým možno poskytovať príspevok na bývanie novelou zákona o pomoci v hmotnej núdzi a ktorí prežívajú svoj dôchodok vo svojom prirodzenom prostredí, lebo sa tak rozhodli, lebo keď môžu, chcú sa starať sami o seba, koľko môžu, spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi, prispieť teda nielen na bývanie, ale aj na zaopatrenie, a to do výšky porovnateľných nákladov. Samozrejme, by to malo platiť aj pre občanov mladších ako 62 rokov, rôzne postihnutých, ktorí spĺňajú podmienky pre poskytovanie príspevku na bývanie, ale ktorí žijú vo svojom prirodzenom prostredí. Vynárajú sa teda otázky: Z hľadiska obsahu ide o pravú solidarizáciu? Nejde v skutočnosti len o nalievanie peňazí do samospráv alebo do konkrétnych zariadení? Aký skutočný osoh z toho budú mať klienti, obyvatelia sociálnych zariadení? Nepôjde tu o duplicitu sociálnej pomoci?

Preto, vážené dámy a páni, podávam procedurálny návrh podľa § 73 ods. 3 písm. b) nepokračovať v rokovaní o návrhu zákona. Ďakujem pekne.

Klávesové skratky

j predch. príspevok k nasled. príspevok