Ďakujem pekne.

Vážený pán predseda,

vážená Národná rada,

na úvod mám jednu poznámku k tomu, čo vo faktickej poznámke uviedol predseda ústavnoprávneho výboru pán Orosz. Nie je to tak, ako uviedol on, doteraz sa v praxi parlamentu nikdy neudiala taká vec, že jednoducho po prvom odsúhlasení pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu, ktorý by aj bolo možné charakterizovať ako vlastne konečné uznesenie, sa nikdy v parlamente neskončilo hlasovanie. Jednoducho boli tam aj iné uznesenia, ktoré nemali priamu väzbu a priamu spojitosť na ten návrh, ktorý podala pani poslankyňa Sabolová, ale boli tam aj iné návrhy, ktoré neodporovali vlastne tomuto návrhu. A navyše bolo potrebné, tak ako vždy doteraz sa udialo, dať hlasovať o návrhu uznesenia ako o celku. Čiže jednoducho tá procedúra hlasovania bola spochybnená, nebola správna a toto nakoniec jasným spôsobom dokumentoval aj predseda pán Migaš v tom čase, keď najskôr povedal, že pristúpime k hlasovaniu o ďalších bodoch, ale až následne na základe všelijakých bočných informácií vlastne nedošlo k tomuto hlasovaniu.

Teraz k samotnej téme. Na úvod si dovolím uviesť niekoľko všeobecných poznámok o stave právneho štátu a právneho vedomia na Slovensku. Základná otázka na Slovensku dnes z pozície demokratického a právneho štátu, spravodlivosti, ústavnosti a zákonnosti stojí tak: vtesnať sa do kože, hoci nedokonalej, ale historicky neprekonanej demokratickej spoločnosti so všetkým, čo k tomu patrí, alebo opitý ústavnou väčšinou v parlamente zobrať spravodlivosť či pseudospravodlivosť do svojich vlastných rúk. Slovensko a jeho prípadná budúcnosť je dnes rukojemníkom nezodpovedných, možno akademických, narcisistických, egocentrických, dokonca tiež bláznivých, ale aj zneužitých úvah, názorov o vine, treste, morálke, práve, ústave, ktoré sú síce korením každej demokratickej spoločnosti, ale iba z hľadiska názorov de lege ferenda. To znamená z hľadiska názorov, ako by malo právo, zákon a vlastne celá spoločnosť v budúcnosti vyzerať. V našich podmienkach ale tieto názory, subjektívne predstavy, osobné morálne či zištné politické dôvody dnes už dokonca bránia výkonu práva. Spomeniem napríklad amnestiu alebo dve rozhodnutia Ústavného súdu. Takéto správanie je typické pre revolúcie, ale spravidla takéto správanie podlieha aj revolučnej bizarnej demokracii, ktorej ústavným prostriedkom je napríklad aj gilotína.

Myslím si, že dnes už možno na Slovensku oprávnene hovoriť o existencii reálnej anarchie minimálne v tom, že orgány štátu sa neriadia zákonom a právom, ale názormi politikov, novinárov a právnikov, ktorí mnohí právnu teóriu prispôsobujú politickej objednávke. Ak by u nás platilo právo a zákon, tak nadobudnutím účinnosti rozhodnutia Ústavného súdu o výklade ústavy v tom, že premiér Dzurinda nemohol zrušiť amnestiu, alternatívne doručením nálezu Ústavného súdu o porušení ústavného práva občana Svěchotu, ktorého súčasťou vo výroku je zrušenie zákonného podkladu vyšetrovania, by museli všetky orgány činné v trestnom konaní rešpektovať tento stav. Nepochybujem o tom, že na začiatku tu možno skutočne mohla byť snaha úprimne a razantne bojovať proti všetkej protiprávnej, najmä trestnoprávnej činnosti, ale takýto zápas, treba povedať, že je sizyfovský, nie je možné viesť ako súčasť politického zápasu medzi koalíciou a opozíciou.

Spomínam si na slová vysokého ústavného činiteľa, ktorý dnešný boj koalície s kriminalitou vidí aj takto: Každý piatok sa na adrese jednej koaličnej straníckej centrály uskutočňuje sabat, na základe ktorého pravidelne začiatkom budúceho týždňa sú občania Slovenska, ale tiež príslušné orgány činné v trestnom konaní či parlament zaplavovaní novými trestnými oznámeniami či začatými vyšetrovaniami. Myslím si, že takéto spôsoby sú hyenistické v tom, že nedodržujú zásadu prezumpcie neviny a vlastne v maximálne skrátenom konaní vynášajú verejné rozsudky o vine, ba dokonca aj o treste. Trestné činy nemožno vyšetrovať takým spôsobom, že si vytvorím zoznam mien, ktorý potom rozpracujem a skúmam každý deň života tohto človeka, a ak niečo nájdem, čo mi ako-tak nesedí, zvolám tlačovú besedu a tam oznámim bombastickú správu o spáchaní trestného činu. Takýmto spôsobom by mohol byť dnes trestne stíhaný a odsúdený aj nemenovaný poslanec, ktorý ako študent na vysokej škole v noci močil pri pamätníku na Námestí SNP v Bratislave, vracajúc sa v dobrej nálade z nemenovanej viechy. Nepochybujem o tom, že generál Ivor by verejnosti zdôvodnil dôvody trestnej zodpovednosti tohto poslanca. A práve takýto, nazvime ho personálny trestnoprávny výber, budí silné indície skôr o politickej účelovosti ako o vyšetrovaní trestnoprávnej činnosti.

Dôvodom záujmu nezávislého vyšetrovateľa musí byť primárne existencia trestnoprávneho skutku, napríklad vražda, vylúpená banka, znásilnená žena a podobne. Dnes je príliš často primárnym dôvodov na trestnoprávne vyšetrovanie osoba, ktorá sa dôsledne vyťažuje v tom, či niečo na ňu nenájdem. A toto sa dnes deje. Toto je politický prístup v trestnom konaní. Čo je ešte horšie, toto zakladá do genetického základu slovenskej spoločnosti informáciu: Konajte aj v budúcnosti tak, lebo takto konali pred vami.

Ak by sme sa pokúsili bez vášní a rozumom rozmotať všetky veci, o ktorých rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, teda aj návrh občana Svěchotu, dospeli by sme, myslím si, celkom jednoznačne k záveru, že tento druh konania na Ústavnom súde nie je originárnou vôľou ústavodarcu pri schvaľovaní teraz platnej ústavy. Aj keď tento problém je známy skôr úzkej odbornej verejnosti, napríklad bol predmetom sporu medzi Najvyšším súdom Slovenskej republiky a Ústavným súdom Slovenskej republiky, práve táto skutočnosť je určujúca pri realizácii, respektíve nerealizácii dôsledkov rozhodnutí Ústavného súdu v konaniach podľa článku 130 ods. 3 ústavy najmä v línii prebiehajúceho politického zápasu.

Článok 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bol totiž skutočne iba procesným, a nie hmotnoprávnym ustanovením. Pravda je ale tiež taká, že parlament pri novelizácii zákona o organizácii Ústavného súdu akceptoval vôľu Ústavného súdu mať viac kompetencií a podľa môjho názoru neústavne potvrdil zmenu článku 130 ods. 3 z procesného na hmotnoprávne ustanovenie. Toto sa udialo v rámci zákona číslo 293/1995 Z. z. zo dňa 16. novembra 1995, ktorým bol novelizovaný zákon o organizácii Ústavného súdu. Táto novelizácia teda požehnala podávanie vlastne akýchkoľvek podnetov právnických a fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv, samozrejme, treba dodať, že Ústavný súd môže a nemusí takýto podnet prijať. Môže ho odmietnuť aj vtedy, ak by spĺňal všetky náležitosti a bol by dokonca oprávnený. Na konanie o takomto podnete sa primerane použijú ustanovenia o ústavnej sťažnosti, ale tá je vlastne o niečom úplne inom. Ústavná sťažnosť má priamu väzbu na článok 127 ústavy, a nie na článok 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Ovocie tohto neorganického a nesystémového založenia vlastne nového druhu konania na Ústavnom súde žneme dodnes. Ako sa má napraviť zistené porušenie práv, čo to vlastne za rozhodnutie Ústavného súdu podľa článku 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a aké následky má mať? My sme sa s týmto nevedeli predovšetkým politicky vyrovnať napríklad v kauze Gauliedera, ktorá žije dodnes. Ústavnoprávni odborníci hovoria, že takéto rozhodnutie Ústavného súdu má čisto akademický význam. Takto hovorí napríklad komentár k ústave alebo že ide o deklaratórne rozhodnutie. Z toho, čo som doteraz povedal, by sa zdalo, že pri teraz prerokovanom bode ide o niečo podobné ako v kauze Gaulieder. Dokonca vládna koalícia má možnosť použiť i v súčasnosti najfrekventovanejší vecný a odborný argument, že predsa aj my sme to robili v minulosti, keby rozhodnutie Ústavného súdu v kauze Gaulieder z hľadiska sily vlastného rozhodnutia nebol o niečom úplne inom.

Národná rada Slovenskej republiky svojím uznesením číslo 253 z 9. apríla 1999 vydala súhlas na trestné stíhanie poslanca Lexu, ktorého podkladom bolo uznesenie vyšetrovateľa ministerstva vnútra číslo VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. decembra 1999 bolo okrem iného predmetné uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zrušené. Akékoľvek úvahy kohokoľvek o pokračovaní trestného stíhania na základe predmetného uznesenia sú v rozpore s platným právom, dokonca ich možno považovať za marenie výkonu úradného rozhodnutia či porušenie právomoci verejného činiteľa. Nadobudnutím právnej moci nálezu Ústavného súdu o porušení ústavných práv občana Svěchotu a najmä zrušením uznesenia, ktoré bolo podkladom pre uznesenie parlamentu o vydaní súhlasu na trestné stíhanie nastala ex lege, nastala zo zákona taká skutočnosť, ktorá nemôže nezrušiť toto uznesenie parlamentu. V tomto kontexte si dovolím povedať, dnes je stíhaný bývalý generálny prokurátor a dokonca mu bol nedôstojným spôsobom odobratý pas za možné dopustenie sa trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa iba za to, že predtým, ako akceptoval rozhodnutie exprezidenta Kováča o udelenej milosti pre jeho syna, dovolil si obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky, aby v tejto veci rozhodol. Uvedomujú si dnešní policajti, prokurátori na všetkých stupňoch, vyšetrovatelia a vôbec všetky zainteresované osoby aj na základe absurdného stíhania predchádzajúceho generálneho prokurátora, v akom stave trestnoprávnej zodpovednosti sa nachádzajú oni dnes?

Ďakujem za pozornosť.

Klávesové skratky

j predch. príspevok k nasled. príspevok