Ďakujem za slovo. Tiež sa pozriem na túto vec, tak ako to navrhuje pán poslanec Dzurinda, v podstate empiricky. Svojho času, presnejšie nedávno Vladimír Mináč v Literárnom týždenníku napísal, že niet nič inštruktívnejšie ako vlastná skúsenosť. Takže empírium bude moja vlastná skúsenosť. Mama, dcéra, manželka a ja sme zaplatili v roku 1992 vyše 4000 korún, zaokrúhlim to na 4000, v kupónovej privatizácii. Keby tieto peniaze boli išli na vkladnú knižku, povedzme s trojročnou dobou na úroky, tak už máme okolo 1600 korún. Koľko sme dostali my štyria za tie tri roky? Manželka vlani 80 korún, toho roku 80 korún, ja som toho roku dostal 112 korún, dcéra nič, mama nič. Dokopy je to okolo 300 korún. Tu sa môže hovoriť, že máme akcie. Áno, ale tu sa do kupónovej privatizácie išlo práve z tých dôvodov, aby existovali dividendy. Alebo sa išlo preto, aby sa potom nejakým pokútnym spôsobom všetky akcie odkúpili a ľudia o tieto akcie prišli? Spomenulo sa tu z úst pána Dzurindu, že zisky sú aj z podnikov, ktoré sú v likvidácii. To nie je pravda, lebo zasa budem empirický. U nás je v likvidácii jeden podnik, samozrejme, že koruna z neho nebude nijaká, pretože má nepredstaviteľné dlhy. Je to konkrétny pohľad na situáciu jednej slovenskej rodiny, ktorá sa zapojila do kupónovej privatizácie.

Klávesové skratky

j predch. príspevok k nasled. príspevok