Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia,

dovoľte mi na úvod malé vyznanie. V celom svojom doterajšom živote som sa vždy snažila žiť, športovou terminológiou povedané, "fair play". Ak som sa rozhodla stiahnuť svoj podpis spod návrhu zákona, ktorý máme v tejto chvíli na stole, nazdávam sa, že treba uviesť na túto tému niekoľko slov, aby boli jasné všetky okolnosti, za akých som pri zrode zákona pôvodne asistovala.

Zrejme je všeobecne známe, že poslanci za Stranu demokratickej ľavice aj v predchádzajúcom volebnom období úzkostlivo dbali, aby sa médiá nezneužívali v mocenských rukách. Usilovali sme sa naplniť pojem verejnoprávnosti skutkami, a to aj vtedy, keď to nebolo v partajnom záujme iných partnerov. Riadili sme sa zásadou, že vlády sa striedajú, prichádzajú, odchádzajú, ale divák zostáva, preto netreba s jeho trpezlivosťou experimentovať. V predchádzajúcom volebnom období sme presadzovali myšlienku profesionalizácie mediálnych rád. Považovali sme za neúnosné, aby 9 dobrovoľníkov bralo na seba bremeno zodpovednosti a za ich prácu sa im dostávalo pohanenie.

Keď v tomto volebnom období prišli s myšlienkou profesionalizácie poslanci, kolegovia z Výboru Národnej rady pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport, zdalo sa teda, že sa vlastne iba napĺňa idea, ktorú sme aj my, poslanci za Stranu demokratickej ľavice, v minulom volebnom období presadzovali, a preto som neprotestovala, aby aj môj podpis pod návrhom poslaneckého zákona figuroval. Dodatočne som si však preštudovala všetky predchádzajúce verzie a už prijaté zákony v mediálnej oblasti a zároveň som konzultovala s bývalými poslancami, ktorí sa problematikou podrobnejšie zaoberali v minulosti. Na základe získaných informácií som sa rozhodla návrh nepodpísať a zaň ani hlasovať. Pre mňa je to naozaj principiálna otázka.

Dovoľte, aby som svoje zásadné výhrady predniesla aj v tomto zhromaždení. Najskôr niekoľko poznámok, osvetľujúcich vznik mediálnych zákonov po novembri roku 1989. Odštátnenie elektronických médií, rozhlasu a televízie, bolo jedným z významných prvkov novej legislatívy, ktorá v plnej miere akceptuje neodňateľné ľudské práva. Listina základných práv a slobôd, ktorú prijalo Federálne zhromaždenie ČSSR, ľudské práva zakotvila do právnej normy a do Ústavy Slovenskej republiky sme ju prebrali prakticky v nezmenenej podobe. Od tohto základného dokumentu sa potom odvíjali právne normy týkajúce sa médií.

Keď Federálne zhromaždenie prijímalo zákon o rozhlasovom a televíznom vysielaní, dlho sa v sociálnych a kultúrnych výboroch Snemovne ľudu a Snemovne národov diskutovalo, kedy a na aké dlhé obdobie sa majú voliť členovia mediálnych rád. Zvíťazil názor, podľa môjho názoru veľmi správny, že volebné obdobie sa nemá zhodovať s volebným obdobím vlády, pretože ak má naplniť pojem verejnoprávnosti a aj prakticky sa majú elektronické médiá odštátniť alebo odvládniť, veľmi dôležité je, aby si rady, ktoré majú reprezentovať verejnosť, plnili rovnako svoju úlohu bez ohľadu na to, kto momentálne vládne. Nie je to ľahká úloha a ani ľahká požiadavka. Každá vláda, a to nielen u nás, ale i v oveľa silnejších demokraciách, sa usiluje mať nejakú tú svoju vlnku, a možno sa tomu ani netreba čudovať. Patrí k povahe vlády mať čo najviac pák na ovládanie. A je zas povinnosťou všetkých demokratických inštitúcií, nielen parlamentných, ale i občianskych združení, aby sa proti takýmto želaniam a tlakom účinne bránili.

Zákon, ktorý platí pre všetkých rovnako, či sú pri moci, alebo v opozícii, je jeden z najúčinnejších a najčistejších prostriedkov. Vlády prichádzajú, odchádzajú, ale občan zostáva. A občan je voličom rozličných strán a hnutí, preto by jeho záujmy mali ochraňovať a obraňovať zástupcovia verejnosti zo všetkých politických prúdov. Myslím si, že to už tu dnes bolo viackrát povedané. Je mi ľúto, že táto požiadavka zostáva nevypočutá a súčasná vládna koalícia si verejnoprávnosť vysvetľuje ako vládu väčšiny nad menšinou. Prostá matematika nám napovie, že spoločnosť nie je rozdelená podľa toho, ako sa rozdelil parlament. Väčšia časť obyvateľov tejto krajiny nemá vlastne v mediálnej rade rozhlasu a televízie zastúpenie. A s tým nemožno v žiadnom prípade súhlasiť. Darmo sa členovia Rady Slovenskej televízie a Rozhlasovej rady dušujú, že je dokumentovateľná a dokumentovateľné sú aj politické zoskupenia, ktoré ich do týchto rád navrhli - ich orientácia, samozrejme.

Som presvedčená, že by bolo na prospech občanov Slovenskej republiky, keby ste si to, vážené kolegyne a vážení kolegovia, uvedomili a neusilovali sa porážať a víťaziť. Prečo o tom hovorím? Pretože kým sa nenaplní zásadná požiadavka poslancov za Stranu demokratickej ľavice, aby v mediálnych radách bola zastúpená skutočne celá verejnosť, a teda aby sa naplnil pojem verejnoprávnosti, nemožno podporiť v tomto prípade parciálny problém profesionalizácie členov rád. Áno, budeme za profesionalizáciu, ako sme to aj v minulosti proklamovali, ale nie vtedy, keď je členstvo v rade trafikou, odmenou za vernosť vládnej koalícii. S tým súhlasiť nemôžeme, a preto som svoj podpis pod návrhom zákona stiahla. Profesionalitu chápeme nielen ako čosi, za čo sa platí, ale aj ako odbornosť, a teda aby v mediálnych radách boli zástupcovia profesných združení, ktoré sa problematikou médií zapodievajú, napríklad filmári, novinári, združení aj v iných zoskupeniach, ako je Združenie slovenských novinárov, atď.

Mimoriadne závažným problémom je otázka financovania. Nemožno prijať predstavu, že mediálne rady budú nezávisle kontrolovať rozhlas a televíziu, ak budú závisieť od rozpočtu rozhlasu a televízie. Už v minulosti sme žiadali, aby rada pre rozhlasové a televízne vysielanie ako jediná, ktorá má členstvo zo zákona konštituované ako platené, mala v rozpočte samostatnú kapitolu. Hoci ide o neveľkú čiastku, má svoj veľký význam, pretože dokumentuje skutočnú, i finančnú nezávislosť od štátnej moci. Žiaľ, nielenže sa nepodarilo dosiahnuť tento stav v Rade pre rozhlasové a televízne vysielanie, ale predložený návrh zákona chce urobiť z rád v elektronických médiách slepé črevo, ktoré, naopak, má byť ostražitým okom verejnosti. Nazdávam sa, že je to riešenie nešťastné a neprijateľné.

Vážené dámy a páni, na záver stručne: Áno, budeme za profesionalizáciu, ktorá bude znamenať nielen peniaze pre koaličných zástupcov, ale skutočných profesionálov zastupujúcich celú verejnosť. Občan, ktorý si platí za prijímač, je totiž i ten, ktorý volil inú ako koaličnú stranu, prípadne i ten, ktorý voliť nebol vôbec. Ak má povinnosť platiť, má mať právo vyslať si do mediálnej rady svojho zástupcu. Nepochybujem, že pár halierov zo svojich daní dá rád na jeho odmenu, ale musí mať istotu, že je to naozaj jeho zástupca. Ak sa táto požiadavka splní, ja i moji kolegovia návrh zákona na profesionálnosť mediálnych rád veľmi radi podporíme.

Ďakujem za pozornosť.

Klávesové skratky

j predch. príspevok k nasled. príspevok