• Vážené dámy, vážení páni, otváram piaty rokovací deň druhej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Na dnešnom rokovacom dni o ospravedlnenie požiadali pani poslankyne Katarína Macháčková, Jana Laššáková a pán poslanec Jaroslav Paška.

    Budeme pokračovať v prerušenej rozprave o

    Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky a žiadosti vlády o vyslovenie dôvery (tlač 45).

    Prosím povereného člena vlády Slovenskej republiky, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov, a určeného člena gestorského výboru pre financie a rozpočet, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov.

    Včera neukončil svoje vystúpenie do rozpravy písomne prihlásený poslanec Miroslav Sopko, ktorému odovzdávam slovo, a pripraví sa poslankyňa Renáta Kaščáková.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, kolegyne, členovia vlády, budem pokračovať vo svojom príspevku, len na krátke zopakovanie spomeniem, že som ho začal trošku emotívnejšie, kde som uviedol a vyjadril aj hlas zdola učiteľov a riaditeľov, ako to vnímajú v súčasnosti, s tým, že som aj urobil menšiu analýzu formálnej stránky dokumentu v rámci vzdelávacej politiky, a zakončil som citátom Romaina Rollanda: „V živote sa treba mýliť, mýliť totiž znamená poznávať.“

    Večer som premýšľal, čím by som začal ráno. A viem, že ráno je dobré si vždy hlavu trošku precvičiť nielen na základe vlastných skúseností, ale na základe aj dvojročných skúseností učiteľa v triede. Mám pre vás preto takú jednoduchú úlohu v úvode. Takže ma, prosím, pozorne počúvajte. Katkina mama má štyri dcéry, jej prvá dcéra sa volá Aprília, jej druhá dcéra sa volá Maja, jej tretia dcéra sa volá Juna, ako sa volá jej štvrtá dcéra? Nuž ak ste pozorne počúvali, je to Katka, pretože, ako som v úvode povedal, Katkina mama má štyri dcéry. Je to úloha, ktorá len odhaľuje ako my dospelí často vnímame realitu. Je skôr určená pre menšie deti, kde i nacvičuje ich pozornosť. Je to zároveň aj úloha, ktorá nám ukazuje, že my všetko musíme vidieť často príliš racionálne, všetko musíme posudzovať príliš logicky, a pritom niekedy stačí, aby sme naozaj boli pozorní, aby nám neunikali súvislosti.

    Václav Klaus mladší nedávno uverejnil zaujímavý príspevok, kde uvádza, že školstvo udržuje nad vodou elity. A pod týmito elitami má na mysli aktívnych riaditeľov, ktorí navzdory všetkému nejdú cestou menšieho odporu a snažia sa ju povzniesť. Má na mysli učiteľov, ktorí navzdory všetkému učia s láskou a na plný plyn. A navrhuje relatívne jednoduché dve riešenia, ako výrazne zdvihnúť mzdy učiteľom, a to, musia sa podporovať učitelia, a nie organizácie podľa neho prisaté na školstve a systém sa musí zracionalizovať, pretože peniaze majú ísť do školy za žiakom, pretože daňoví poplatníci platia za to, aby mladí ľudia vedeli čítať, počítať a tak ďalej, to ich nenaučia žiadni odborníci z luxusných kancelárií, a opýtať sa zároveň učiteľov ešte pred uplatňovaním systémových zmien, ktoré sa uvádzajú aj v tomto dokumente, či by výmenou za razantné, naozaj razantné zvýšenie svojich platov zniesli napríklad vyššie počty detí v triedach, respektíve vyšší počet odučených hodín , a, ak nám chýbajú peniaze, lebo tých nikdy nie je dosť, položiť si otázku, čo reálne prinieslo napríklad pridanie deviateho ročníka, či sú potrebné pre niektoré odbory práve takéto dĺžky štúdia, a ušetrené peniaze dať konečne naozaj do ľudí. V mnohom, myslím si, sa s ním dá súhlasiť, pretože mali by sme niekedy veci naozaj otočiť a zamyslieť sa, prečo sa vlastne veci dejú tak, ako sa dejú.

    Ale teraz sa sústredím už na samotný dokument a pokúsim sa tu vyjadriť v krátkosti v jednotlivých bodoch to, čo podľa mňa mi v ňom najviac chýba.

    Krátko ku kontinuálnemu vzdelávaniu, k dvadsiatemu dokumentu.

    Vláda chce pripraviť legislatívne zmeny v systéme kontinuálneho vzdelávania, kreditovom systéme, kariérovom systéme a vykonávaní atestácií vo väzbe na profesijne štandardy pedagogických a odborných zamestnancov regionálneho školstva. Nuž chcem veriť, že to nie sú jediné zmeny, ktoré má ministerstvo v pláne, a má ambíciu prepracovať celý zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch takým spôsobom, aby naozaj bol týmto zamestnancom čo najvýhodnejší, kde nebudú len prijaté čiastkové riešenia, o ktorých sa dočítame v návrhoch veľmi kvalitného ináč Inštitútu vzdelávacej politiky, ja oceňujem, že takýto inštitút existuje na ministerstve, myslím, že sú len dve ministerstvá, kde takéto inštitúty analytických tímov majú, v prípade oddelenia kariérového od kreditového systému alebo, ako predbežne zaznelo v diskusiách ešte za bývalého pána ministra, oddelenia samotného poskytovania jednotlivých odborov od poskytovateľa tohto kreditového vzdelávania. Ale zároveň sa pýtam, či sa pri tom všetkom otvorí aj otázka časovej obmedzenosti kreditov, ktorá často bola kritizovaná, tá sedemročná lehota, z ktorej často vychádza predpoklad, že po siedmich rokoch ľudia zabudnú tie kompetencie, ktoré na základe školení získali, či sa nezamyslí nad prideľovaním kreditov aj za absolvovanie rozširujúceho štúdia špeciálnej pedagogiky, ktoré sa často navrhovalo, či sa nepôjde cestou zvyšovania kariérových stupňov aspoň o jeden a otvorí sa aj napríklad pre všetkých učiteľov, čiže aj tých z materských škôl alebo základných umeleckých škôl.

    Súhlasím, že nemáme správne nastavenú motiváciu, kvôli ktorej by sa mali pedagogickí a odborní zamestnanci vzdelávať. Dobre si pamätám, ako som sa na jednom stretnutí na ministerstve v minulosti dopočul, že pred vytvorením súčasného modelu bola smerodajná myšlienka, nuž ako donútite učiteľov, aby sa vzdelávali? No, samozrejme, tak, že im dáte peniaze.

    Prosím vás, chápem, že pri analyzovaní dát nám ide aj o to, aké percento učiteľov sa vzdeláva. Ono to dobre vyzerá v tabuľkách, grafoch a môže to byť aj efektívny nástroj, ako sa to dá merať. A uvedomme si učiteľ ako profesionál je povinný sa neustále vzdelávať. To je bez debaty. Otvorme si to však v diskusii skôr na úrovni vybudovania legislatívne ukotvenej stavovskej organizácie, ktorá by mohla byť garantom tejto profesionality a dala by tak povolaniu učiteľa úplne nový rozmer. Treba tieto úvahy začať čím skôr realizovať a diskutovať naprieč celým politickým spektrom.

    Krátko ku školskej legislatíve.

    V dokumente sa píše: „Vláda komplexne prehodnotí školskú legislatívu s cieľom jej zjednodušenia a redukcie jej rozsahu, zadefinuje obsah právnej identity školy s jej ukotvením naprieč legislatívou.“ Tu musím zdôrazniť, že nevyhnutne potrebujeme jasné zákony, ktoré nebude možné si vykladať nejednoznačne, nebude potrebné dávať široký priestor pre aktivity rôznych organizácií, ktoré budú organizovať školenia, kde sa bude poskytovať k ich komplikovaným formuláciám ten jediný správny výklad a účastníci týchto školení si to aj zaplatia. Bohužiaľ, moje skúsenosti sú, že často aj pracovníci ministerstiev sa zúčastňovali na takýchto platených školeniach. A niekedy sa na nich dostávali aj do sporov s legislatívne gramotnejšími kolegami, práve pre tú spomínanú nejednoznačnosť. Jednoduchšie na konkrétnom príklade slovíčko spravidla, ktoré často znamená nemusí, by malo byť úplne vynechané. Akonáhle sa vyskytuje kdekoľvek, v akomkoľvek zákone, je to nebezpečenstvo rôzneho výkladu. Vlastne okamžite k tomu sa musí vydať nejaký vykonávací predpis. Ale ak budete namietať, že si vlastne protirečím, a som v úvode spomínal niečo k otvorenosti systému rozhodovania si v kompetenciách škôl, myslím si, že máme sa všetci alebo musíme sa všetci naučiť dávať jednoznačné formulácie a uznávať pevne stanovené kompetencie.

    A je tu ešte čosi. Voľnosť, priestor slobody škôl, ale aj miera byrokracie je do veľkej miery ovplyvnená faktom, že riaditeľ školy podľa zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, to je tá päťstodeväťdesiatšestka prijatá v roku 2003 a potom novelizovaná častokrát, vykonáva štátnu správu. To znamená, že sa na neho vzťahuje ústavná zásada, že štátny orgán môže konať len v medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátny orgán však v demokracii nemôže mať voľnosť v rozhodovaní a musí viesť rozsiahlu dokumentáciu. Preto je na mieste otázka, či by sa ohlasovaná revízia legislatívy nemala začať oslobodením riaditeľa od výkonu štátnej správy. Narušilo by to systém, mal by kto vykonávať štátnu správu? Odpoveď znie: Nič by tým nebolo narušené a štátna správa by bola vykonávaná bez problémov, lebo by ju vykonával príslušný úrad. Totiž aj dnes platí, že riaditelia cirkevných a súkromných škôl štátnu správu nevykonávajú, lebo z tejto definície ju ani vykonávať nemôžu. Ide teda o zrovnoprávnenie štátnych škôl s cirkevnými a súkromnými školami. Tým by sa otvoril priestor pre zásadnú zmenu kultúry, klímy škôl smerom k väčšej tvorivosti, kreativite a slobode. Áno, stačí naozaj niekedy málo.

    Krátko ku radám škôl a nepriamo aj k voľbe riaditeľov škôl. Žiaľ, nikde som sa v časti vzdelávacej politiky nedočítal, akým spôsobom by sme mohli vyriešiť problém okolo legislatívneho ukotvenie školských rád. Buďme k sebe úprimní. V tejto súčasnej podobe rady škôl, keď aj odhliadneme od aj v minulosti citlivej otázky veta zo strany zriaďovateľa k voľbe riaditeľa školy, ja chápem, zásada, kto platí, respektíve zabezpečuje financie, ten by mal aj rozhodovať. Má to svoje rácio. A pokiaľ chceme zachovať túto inštitúciu školskej samosprávy, budovať demokraciu aj v týchto sférach, tak musíme jednoznačne definovať jej kompetencie, aby naozaj nebola tam zasa tá spomínaná nejednoznačnosť, aby tí ľudia sa cítili istí vo výkone svojich funkcií, ktoré to budú vykonávať, a hlavne posilniť v nej úlohu rodičov a učiteľov, rodičov, na ktorých sa pravdepodobne asi zabudlo v tejto časti programového vyhlásenia vlády. Sú totiž partnermi prvej dôležitosti, zohrávajú jednu z najdôležitejších úloh. Ich aktívne pôsobenie, záujem, vklad svojej osobnej angažovanosti, vstup do, pri riešení často komplikovaných problémov , čiže naozaj tá aktivita týchto rodičov je fenoménom dôležitosti rozvoja každej školy, a to pri nastavovaní krátkodobých i dlhodobých úloh, riešení v rôznych hraničných situáciách. Štúdia publikovaná v Review of Economics and Statistics preukázala, že aktívna ambiciózna participácia rodičov na vzdelávaní má väčší dopad na dosiahnuté vzdelanie ich detí ako väčšie úsilie vynaložené akýmkoľvek učiteľom či žiakom alebo študentom samotným. Jednoducho bez tých rodičov to nepôjde. Čím viac ich dokážeme zapojiť do všetkého, čo sa okolo školstva bude diať, tým skôr môžeme byť úspešnejší.

    Krátko ku mobbingu a bossingu. Ako spolutvorca portálu Zber strachu, to nám reálne prinieslo školského ombudsmana, presnejšie, riaditeľa odboru ochrany práv v regionálnom školstve, i keď pôvodný zámer bol, aby to bol skôr nezávislý orgán, si myslím, že máme tu problém. A prvým krokom pri jeho riešení je priznanie si, že tu ten problém je, nezahovárať, nezahmlievať, ale reálne riešiť každý podnet, ktorý môže často prerásť do osobných tragédií. A nie je to problematika špecifická len pre školstvo. Takže si myslím, že je najvyšší čas spoločnými silami pripraviť k nebezpečnosti tohto javu zodpovedajúce legislatívne riešenia pre ochranu v tomto prípade učiteľov, ale aj riaditeľov. Tých podnetov bolo toľko, že naozaj môžem vám niektoré z nich, samozrejme, sú anonymné, ukázať. Boli by ste prekvapení, čo všetko sa niekedy na našich školách deje. A to často vyplýva aj z iných vecí.

    Krátko k príprave budúcich učiteľov. V programovom vyhlásení vlády sa síce spomína, vláda prijme opatrenia na garantovanie vysokých štandardov uchádzačov o pedagogické štúdium a jeho absolventov a významného skvalitnenia ich prípravy na učiteľské povolanie na stredných a vysokých školách aby sa učiteľmi mohli stať len talentovaní a pre prax pripravení ľudia, ale ako chceme zabezpečiť významné skvalitnenie ich prípravy? Ak sa pozrieme na chartu učiteľov, učitelia, ktorí vyučujú pedagogické disciplíny na vysokých školách, by mali mať skúsenosti s vyučovaním na školách, pre ktoré pripravujú svojich študentov. Budúci učiteľ sa na učiteľskej fakulte pripravuje na povolanie učiteľa, a preto by mal vychádzať model jeho prípravy čiže študijné programy týchto učiteľských fakúlt z charakteru a potrieb učiteľskej profesie, a nie z potrieb logiky a štruktúry vedných odborov, ktoré reprezentujú jeho aprobačné predmety. Priznanie pedagogickej spôsobilosti adeptom učiteľstva, štátna skúška by sa mala realizovať tak, aby títo dokázali, že si osvojili učiteľské kompetencie, že dosiahli požadovaný štandard, a nie že dokážu memorovať niektoré informácie z pedagogiky, psychológie, didaktiky v rámci svojich odborov. Je známe, že akákoľvek spôsobilosť sa oveľa efektívnejšie osvojuje jej vykonávaním, nácvikom, ako rozprávaním a počúvaním o nej. A tu je aj nielen môj návrh, naozaj by sme mali pri každej fakulte pripravujúcich budúcich učiteľov mať fakultné školy, podobne ako je to pri lekárskych fakultách, ktoré majú fakultné nemocnice, na ktorých by študenti vykonávali pedagogickú prax a vysokoškolskí učitelia by zároveň experimentálne mohli overovať nové efektívne vyučovacie postupy a realizovať aj pedagogický výskum, o ktorom sa ešte zmienim, pričom tieto fakultné školy by mali byť súčasťou učiteľských fakúlt. Ich postavenie, činnosť by mal upravovať osobitný legislatívny predpis. A mali by na týchto fakultách učiť najlepší učitelia za zvýhodnených aj platových podmienok. Učiteľské fakulty by zároveň mali zabezpečovať celoživotné vzdelávanie učiteľov. Tým by nám odpadol aj problém naozaj s rôznorodosťou kvality rôznych poskytovateľov aj súčasného kontinuálneho vzdelávania.

    Krátko k projektom, presnejšie, k europrojektom, čiastočne aj k digitalizácii. Miesto grantov a projektov zameraných primárne len na dodávku pre školy aktuálnych digitálnych trendov je potrebná podpora rozvoja potenciálu učiteľov. Áno, v dokumente sa píše, citujem, vláda zlepší podmienky pre tvorbu digitálneho vzdelávacieho obsahu a jeho využívanie vo výchovno-vzdelávacej činnosti, podporí rozvíjanie digitálnych zručností detí, žiakov aj pedagogických zamestnancov, vytvorí centrálny archív digitálneho vzdelávacieho obsahu a zabezpečí školám prístup k nemu. Len učitelia majú obavy že chystá nejaký veľký projekt, ktorý bude stáť ťažké milióny, keď si to prečítali. Ale ja k tomu dodám, mali by sme skôr vytvoriť priestor pre už fungujúce projekty, ktoré tu máme a nie je ich málo, alebo by sme mohli vytvoriť verejný kout, priestor pre zbieranie týchto materiálov, kde by si učitelia mohli tieto materiály medzi sebou vymieňať. To by bolo omnoho efektívnejšie. A spĺňalo by to ten cieľ.

    No krátko ešte k úvahám o zmene financovania. Veľmi nie je mi jasné aj z tej formulácie, ktorá tam bola, ktorým smerom pôjdeme, či opúšťame cestu normatívneho financovania, hľadáme nejaký nový model. Musím dodať, že normatívne financovanie majú v mnohých krajinách. Ak zlyháva, tak to je hlavne, ad jedna, to, ako sa správajú rodičia a žiaci, ad dve, to, ako sa potom následne správajú školy. Ale časť problému je v charaktere. S tým nemôže urobiť človek nič, iba nanajvýš povedať ľuďom s vadou charakteru pravdu do očí, druhá časť problému je v tom, že nepoužiteľné odbory a nekvalitné diplomy sú akceptované vo veľkom rozsahu štátom, s tým vieme na úrovni štátu niečo urobiť, a tretia časť problému je v tom, že normatív, a to netvrdím len ja, ale aj mnohí ľudia, ktorí sa to pokúšali na základe správ škôl vypočítať alebo prepočítať, je tak smiešne nízky, že sa z neho nedá vyžiť, preto školy podliezajú všetky latky aj tie školy, ktoré to robia nerady, sú výnimky, patrí im česť. Tento problém sa dá vyriešiť zvýšením normatív. Takže čo sa s tým dá robiť? Zvýšiť normatív, no zároveň s tým stanoviť kritériá na udelenie stupňa vzdelania a odbornej spôsobilosti, tieto prísne kontrolovať a vyžadovať. Tu môžeme vidieť napríklad aj zmysel potom štátneho testovania, ktoré nemá slúžiť na tvorbu rebríčkov, ale na udelenie a respektíve neudelenie stupňa vzdelania, ale najmä musíme začať hovoriť ľuďom pravdu, že ak budú chcieť každý systém oklamať, potom nikdy nebude žiadny systém fungovať, a nerobiť to naopak, že niečo nám nefunguje, tak hneď meníme systém.

    A ešte krátko sa zmienim trošku k pedagogickému výskumu. Žiaľ, nenašiel som tam skoro nič. Ako uvádza profesor Turek vo svojej analýze Ako ďalej v slovenskom školstve, veda sa, žiaľ, akoby zo slovenského školstva vytratila. Ústav experimentálnej pedagogiky Slovenskej akadémie vied bol v porevolučnej eufórii zrušený, Výskumný ústav pedagogický bol pretransformovaný na Štátny pedagogický ústav, ktorý je skôr akousi odborno-úradníckou inštitúciou, rovnako ako Štátny inštitút pre odborné vzdelávanie a ďalšie inštitúcie. Popravde kvôli riešeniu rôznych projektov ani nemajú čas stíhať. Experimentálny výskum v školstve prakticky neexistuje, to tvrdí profesor Turek. Vo sfére materských, základných a stredných škôl neexistuje veľa miest, na obsadenie ktorých by sa vyžadovala vedecká hodnosť a výsledky vedeckej práce. Keď si nejaký úradník v komisii alebo poradca ministra školstva zmyslí, že v školstve treba robiť niektoré veci inak, často si to napríklad prečíta v zahraničnom časopise, a presvedčí o tom zodpovedného, tak všetky školy na Slovensku začnú prakticky zo dňa na deň robiť niektoré veci úplne inak, a to bez prípravy experimentálneho overenia, posúdenia vhodnosti. Výsledkom potom býva pokles kvality práce školy, znechutenie učiteľov a ďalšie zníženie dôvery v školský manažment. Áno, takto to je, takto učitelia vnímali zmeny, ktoré sa prijímali od roku 2008. Už niekoľko rokov sa mohli experimentálne overovať prostredníctvom variabilného pedagogického výskumu, napríklad rozvíjanie kľúčových kompetencií žiakov, tvorba štandardov, tvorba školských vzdelávacích programov, zisťovanie kvality práce školy a tak ďalej. A takto sme sa mohli vyhnúť mnohým problémom pri realizácii školskej reformy. Takže moja výzva je: Začnime sa naozaj seriózne venovať pedagogickému výskumu, začnime naozaj reálne riešiť problematiku učiteľov na školách, začnime riešiť ich tú atmosféru, v ktorej žijú a pracujú s našimi deťmi, začnime zisťovať, čo vlastne sa požaduje po týchto ľuďoch, ktorí majú v rukách to najcennejšie, čo máme, či už je to vo vzťahu, lebo je to často o vzťahoch, my sme úplne v školstve akosi zabudli na tie vzťahy a vychovávať k týmto vzťahom a deti to vidia, vidia, akým spôsobom komunikujú učitelia medzi sebou navzájom, učitelia s vedením škôl alebo vedenie školy s učiteľmi, a učia sa to a prenášajú si to do dospelosti a pokračujú v tom ďalej. Takže, ako som už spomínal, prvým krokom pre riešenie problému je priznať si, že tu máme problém.

    A na záver odporúčam vláde, aby si pri napĺňaní tejto časti programového vyhlásenia vlády zachovala myšlienku alebo držala sa zásady, že dobre urobené je stokrát lepšie ako dobre napísané, aj keby sa urobilo menej.

    Ďakujem vám za vašu pozornosť. Budem očakávať prípadne vaše otázky. A budem vám vďačný aj za kritiku, pretože aj to do škôl patrí, aby sme nebrali kritiku ako čosi, čo nás má nafučať a ako máme sa správať k sebe potom emotívne, ale ako čosi, čo nás posúva vpred, pretože, ako som už uviedol, na základe chýb sa učíme. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem veľmi pekne.

    S faktickými poznámkami sa prihlásili traja poslanci, posledný pán poslanec Vašečka. Ukončujem možnosť prihlásiť sa...

  • Reakcie z pléna.

  • Aha, tak pán poslanec Budaj je štvrtý. Ukončujem možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Áno, pán poslanec, už ste tam.Pani poslankyňa Remišová, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Ďakujem pánu poslancovi Sopkovi, že tak veľmi pekne zhrnul najvypuklejšie problémy v školstve.

    Mňa tak oslovilo najmä to, že podčiarkol dôležitosť experimentálneho pedagogického výskumu. Ja si myslím, že to je veľmi dôležité, aby sme robili informované rozhodnutia, aby tie politiky v oblasti školstva sa zakladali na konkrétnych dátach, na konkrétnych výstupoch, na konkrétnych analýzach, aby to nebolo tak, že každý minister školstva príde na svoj post s nejakým veľmi dobrým nápadom, ktorý chce potom odskúšať na našich deťoch a na našich rodičoch. Takže to rozhodnutie skutočne by malo byť výsledkom nejakej dôkladnej hlbšej analýzy, ex ante hodnotenie. Dopredu si skúmajme analýzy vplyvu a potom robme tie rozhodnutia, potom experimentujme a potom robme nejaké stratégie a nejaké vízie.A čo ma ešte hnevá, je, že často v školstve externalizujeme tú výskumnú činnosť. Ako správne povedal pán poslanec Sopko, máme tu Výskumný ústav pedagogický, ktorý by mal robiť výskum. Ale čo my robíme? My zadávame externé štúdie externým firmám. Naposledy som upozorňovala na to, že nejaká externá firma ide robiť za 20-tisíc štúdiu v oblasti vysokých škôl. Túto štúdiu má odovzdať za šesť týždňov. A za tých šesť týždňov má prezentovať nejaké hlbšie výsledky ohľadom vysokých škôl. Ja si myslím, že za šesť týždňov sa žiadny seriózny výskum spraviť nedá. A, po druhé, si myslím, že výskum by sa mal robiť doma v inštitúciách, ktoré spadajú pod rezort. A za to mu ďakujem, že toto podčiarkol, lebo si myslím, ak máme nejakým zmysluplným spôsobom pohnúť školstvo dopredu, je veľmi dôležité experimentálny pedagogický výskum posilniť. Ďakujem.

  • Ďakujem. Chcem sa poďakovať kolegovi Sopkovi, že pomenoval viaceré problémy školstva podobne alebo podobným spôsobom, ako som sa o to snažil aj ja vo svojom prejave, možno trošku z iného uhla pohľadu. Mal to šťastie, že jeho prejav počúvali dvaja ľudia, ktorí so školstvom majú veľmi veľa spoločného, pán bývalý minister školstva Pellegrini a súčasný minister školstva pán Plavčan. Ja si myslím, že pán Pellegrini keď nastupoval do funkcie ministra školstva, sa nikdy neoháňal, že ide urobiť najväčšiu reformu za posledný dvadsaťpäť rokov v školstve. Pán Plavčan to hovorí temer dennodenne. Preto by som očakával, pán minister školstva, keďže v stredu tu boli tisíce učiteľov a ďalšie ich protesty budú pokračovať, že by ste sa konečne mohli k týmto veciam tu pred plénom Národnej rady aj osobne vyjadriť a, keďže medzi poslancami je viacero učiteľov, aj tlmočiť svoje názory, čo si o týchto veciach myslíte, prečo v programovom vyhlásení neboli zahrnuté požiadavky učiteľov a do akej miery chcete v ďalšom období svojho pôsobenia s nimi spolupracovať a vôbec sa zaujímať o ich reálne problémy. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ja len chcem poďakovať pánu poslancovi za vystúpenie a za pripomenutie toho, že školstvo je naozaj priorita nielen ako nejaký rezort, v ktorom sú učitelia, ktorým treba pomôcť, ktorým treba pridať, ale ako naozaj výchova, nádej a budúcnosť tohto národa.A tu chcem spomenúť jednu vec, že ak je prioritou všetko, potom nie je prioritou nič. Je potrebné, školstvo aby sme naozaj vyzdvihli na piedestál aj oproti iným oblastiam napriek tomu, že nie všetci to musia chápať. Ale je to pre dobro nás všetkých. Takže ešte raz ďakujem za vyzdvihnutie tejto myšlienky. Vďaka.

  • Ďakujem pekne. Tiež som spozornel pri tých úvahách o vedeckej príprave reforiem. Noví ministri z akejsi komickej témy veľmi často ohlasujú reformy. Aj pán minister Plavčan to urobil. Pritom školstvo prežilo za tých dvadsaťšesť rokov poriadne veľa rôznych zmien, ohlasovaných zmien a nestability. Skracovalo, predlžovalo sa základné vzdelávanie, experimentovalo sa s predškolským vzdelávaním, s učňovským vzdelávaním, vysoké školy aj sa premenili, aj sa nepremenili na západný typ, zostali kdesi v polovici, rozmnožili sa univerzity a vysoké školy na úroveň štátu s 10 mil. – 15 mil. obyvateľov. Toto všetko čaká na ministra Plavčana, aby tomu dal odpoveď. Nie je v podobe ďalšieho šamana, ktorý bez vedeckej štúdie, ale skutočne nie formálnej ohlási reformu a potom bude vo vleku toho, že naozaj, nedajboh, nejakú reformu aj uskutoční. Na uliciach stoja učitelia, ktorí upozorňujú, že na konci dňa ide o to, aby oni, títo učitelia, akúkoľvek reformu ministra preniesli do reality. A ak nebude u nich tá vôľa a aj istý komfortný postoj k establishmentu, ktorý vládne, tak nakoniec všetky dobré úmysly vyjdú naprázdno.Myslím, že školstvo úžasne zlyhalo za tie roky, napríklad v oblasti vzdelávania rizikových sociálnych skupín, kde nepochybne rastie analfabetizmus, kde nepochybne klesajú zručnosti a najmä uprostred nejakých osád nám vzniká veľmi vážny problém...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem veľmi pekne za faktické poznámky.Bude reagovať pán poslanec Sopko.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Ďakujem za pochvaly. Teraz ma vlastne aj napadlo, keď som to tak počúval, že naozaj mal som taký zaujímavý telefonát ráno, aby som nezabudol na jednu vec a ja som ju zabudol povedať, aby sme si uvedomili pri tých učiteľoch vzťah medzi riaditeľmi a učiteľmi, ako často sa možno veľakrát paušalizuje, aké sú vzťahy medzi kolektívmi a tak ďalej. Myslím si, že často je to práve kvôli tomu, že nemáme jasne stanovené kritériá a nedávame dobrý pozor pri výbere tých ľudí, ktorí majú byť v tých vedúcich funkciách. Jeden zo zakladateľov manažmentu kvality raz povedal, že ak je problém v systéme, ktorý nefunguje, tak je to na 90 % preto, že je chyba v riadení. Keď potom už bol omnoho starší, povedal, že je to na 95 %. Verím tomu, že naozaj sa pokúsime aj tu, aj na pôde ministerstva urobiť niečo s tým, aby sme naozaj dostali na posty riaditeľov vždy čo najkvalitnejších ľudí, aby sme venovali zvýšenú prípravu aj ich príprave, pretože majú vysoké kompetencie, a o nich to všetko vždy začína. Oni sú tými lídrami, ktorých musíme vytvoriť, ktorých musíme potom podporovať, aby potom viedli učiteľov. Ďakujem.

  • Ďakujem veľmi pekne.Do rozpravy sa prihlásil pán minister Plavčan.

  • Dobrý deň. Pán Sopko, ďakujem za kvalitné pripomienky a odporúčania k textu. Pokiaľ ide o pedagogický výskum, tak fakt je ten, že v rámci Kultúrnej a edukačnej grantovej agentúry možno bude v rámci pedagogického výskumu sa viac orientovať na odborovo-centrický výskum. A pokiaľ ide o odborárov, tak v pondelok budeme rokovať. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem.S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Žarnay.

  • Pán minister školstva, to nemyslíte vážne, že toto bol príhovor ministra tejto vlády a odpoveď na tie všetky problémy, ktoré som načrtol ja, pán Sopko, ale aj ďalší, ktorí tu vystupovali a hovorili o školstve. Vaši kolegovia v predchádzajúcich dňoch tu stáli 10 – 15 minút, rozprávali o problémoch, rozprávali o tom, aké sú ďalšie ich vízie a vy tu poviete pár viet nič nehovoriacich.A znovu hovoríte, budeme rokovať. To ste, pán minister, hovorili aj pred utvorením programového vyhlásenia, budeme rokovať. Učitelia vám poslali svoje požiadavky. Nakoniec ste nimi síce možno zaoberali, ale nič z nich ste neprijali do programového vyhlásenia. Ako vám majú učitelia na Slovensku veriť, keď stále hovoríte len, budeme rokovať. budeme rokovať? Veď to je už ako mantra, ktorú stále hovoríte. Alebo druhá mantra vaša je, budeme robiť reformu, za dvadsaťpäť rokov najväčšiu reformu v školstve. Pán Plavčan, trošku viacej úcty k učiteľom, viac empatie a viac pochopenia by som vám prial. Ja vám držím prsty, aby vám to vyšlo s tou reformou. Ja nechcem ísť proti vám. Len tí učitelia nie sú figúrky, ktoré vy môžete ťahať na nejakej šnúrke. Ďakujem.

  • Ďakujem.Do rozpravy sa prihlásila pani poslankyňa Kaščáková, pripraví sa pán poslanec Viskupič.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení zástupcovia vlády, kolegyne, kolegovia, dovolím si pridať aj ja zopár pripomienok k programovému vyhláseniu vlády, ktoré som si zapísala po jeho prečítaní. Ja nie som zástancom princípu kritiky za každú cenu. Ak by sme sa pozreli na niektoré kapitoly z prísne rezortného pohľadu, tak nájdeme určite aj zopár čiastkových momentov v rámci tohto programového vyhlásenia, ktoré stoja za zmienku a ktoré sú pre daný rezort určite zmysluplné. Za všetky spomeniem trebárs kultúru, lebo tento program patrí medzi tie, ktoré podľa mňa majú hlavu aj pätu.

    Obnova hradu Krásna Hôrka, to je chvályhodné predsavzatie, pekný cieľ. A keď sa splní alebo podarí, tak bude to zásluha, ktorú tomuto rezortu treba dopriať. Rovnako mu netreba uprieť snahu napríklad o dialóg s kultúrnou a umeleckou obcou, ktorý sa osvedčil. Pán minister vychádza z tohto prostredia, hľadá v tomto prostredí, ako tejto komunite pomôcť. A to je fajn. Ale môžme polemizovať o tom, že či oprava jedného hradu je práve to, čo sa dá považovať za záchranu kultúrneho dedičstva ako takého. Veď hradov máme veľa. A všetky predsa potrebujú obnovu.

    Rovnako sa môžeme zamýšľať nad tým, že či je naozaj tou najlepšou pomocou kultúre zriaďovanie ďalších a ďalších inštitúcií na prerozdeľovanie dotácií, mám na mysli tie štátom zriaďované fondy, alebo či je potrebné zvyšovať koncesionárske poplatky, či by ich napríklad nebolo lepšie zrušiť, či je dobré zásahom zhora zriaďovať v každom krajskom meste z verejných zdrojov dotované centrum kultúrneho a kreatívneho priemyslu, či to náhodou nekazí trh, či je tam taký silný kultúrny potenciál, ktorý ho dokáže prevádzkovať, či tam bude odbyt a podobne, ale to už by sme sa museli venovať nie čisto rezortným, ale prierezovým, systémovým, medzirezortným otázkam, museli by sme hovoriť o kvalite života ľudí ako takej, či vôbec na nejakú kultúru popri svojich ťažkostiach majú pomyslenie, o ich odvodovom či daňovom zaťažení, o zlepšení podmienok pre podnikateľov všeobecne, nielen tých v kúpeľníctve alebo v cestovnom ruchu alebo tých, ktorí majú trvalý pobyt v nejakom zaostalom regióne, museli by sme hovoriť o úlohe štátu ako takej, o jeho zoštíhlení, o decentralizácii, ktorá zastala niekde na polceste, o neefektívnosti vyšších územných celkov napríklad a ich nezmyselnom počte osem, o tom, koľko si vôbec ako štát môžeme dovoliť dávať do kultúry, ale aj do vzdelávania, vedy, výskumu a či by to náhodou nemohlo byť pri lepšom hospodárení aj viac. Museli by sme teda hovoriť o celom komplexe navzájom súvisiacich reforiem, ktoré sú pre našu krajinu potrebné. To ale v programovom vyhlásení, bohužiaľ, nenachádzame, ale ani nemôžeme nachádzať, pretože táto vláda nie je reformná vláda.

    Čo ale mňa osobne na programovom vyhlásení vlády sklamalo najviac, tak to je oblasť regionálneho rozvoja. Už ho spomínali viacerí moji predrečníci, ale ja si dovolím trochu iný uhol pohľadu. Prakticky celým týmto dokumentom sa prelína téma vyrovnávania regionálnych rozdielov, podpora zaostalým regiónom, vyrovnávanie disparít. Je to dookola opakovaná pesnička už mnohé roky. Je to stále to isté doslova a do písmena. Ja ako perličku uvediem, že práve pasáž o odstraňovaní slabých stránok regiónov je do programového vyhlásenia vlády prevzatá od slova do slova z programového vyhlásenia vlády 2012 (copy paste). Spracovatelia si nedali ani tú námahu, aby trošku zmenili slovosled. Pozrite si kapitolu sedem v programovom vyhlásení vlády 2012. Toto je smutné, lebo už desať rokov dávame peniaze do zaostalých regiónov, alebo sa tak tvárime, ale prax je taká, že sú stále zaostalejšie. Decentralizácia, ktorá sa začala niekedy pred pätnástimi rokmi, tá nám zastala a odvtedy idú naše regióny od desiatich k piatim. To je holý fakt. Kolega Eugen Jurzyca je macher na grafy a pripravil takýto jednoduchý graf.

  • Ukazovanie grafu.

  • A to je priemerný vývoj HDP jednotlivých krajov ako podiel HDP z Bratislavského kraja. To je vývoj našich regiónov od roku 1995 po súčasnosť. Štátne centrálne politiky riadenia regiónov jednoducho zlyhali.

    Uvedomuje si to dokonca už aj Európska únia, ktorá už niekoľko rokov razí princíp presne opačnej tvorby regionálnych politík. A to je zdola nahor. Už nechce kropiť iba tak trošku všade, ale potrebuje polievať korene, to znamená podporiť potenciálny rast. A týmto princípom dokonca podmieňuje aj formy pomoci prostredníctvom fondov EŠIF v programovacom období 2014 – 2020, čiže v súčasnom. Rozhodujúcu úlohu pri tom majú zohrávať mestá, mestá ako spádové centrá pre svoje širšie okolie. Ale o ich rozvoj neni v programovom vyhlásení vlády ani ich zmienka. Je to paradox, pretože pri predsedníctve Slovenska v Európskej komisii bude ako prvé podujatie, ktoré budeme organizovať, júlový samit regiónov a miest, ktorý bude v Bratislave. Samit regiónov a miest nadväzuje na holandskú agendu, ktorá dominovala holandskému predsedníctvu. A to je urbárna agenda. Vzišiel z nej Amsterdamský pakt. Možno aj preto sa princíp regionálneho rozvoja zdola nahor v niektorých pasážach programového vyhlásenia vlády aj mihne. Je tam niekoľko zmienok o potrebe integrovaného teda medzirezortného prístupu k regionálnemu rozvoju a niekoľko zmienok o potrebe partnerstiev. Ale tu je vidno, že tento dokument proste zrejme zlepili dohromady rôzne a možno navzájom vôbec nekomunikujúce tímy a jednoducho jeden ťahá čihy a druhý ťahá hota.

    Ja chcem zdôrazniť, že absentujúci princíp tvorby regionálnych politík zdola nahor je veľmi nebezpečný, okrem iného aj v tom, že priamo ohrozuje získanie eurofondov, na ktoré sa tu, ako zaznelo z mnohých príspevkov kolegov, mnohí spoliehame ako na poslednú možnosť získania peňazí pre svoje regióny z Bruselu. Málokto totiž vie, že to, čo sa tu tri roky na Slovensku deje pri nastavovaní národných procesov čerpania a implementácie týchto posledných eurofondov, je v priamom rozpore s bruselskými nariadeniami. Tie jasne hovoria o tom, že operačné programy a ich implementácia sa nemajú pripravovať z centrály na rezortnom princípe, ale zospodu, z obcí, miest a regiónov. A toto sa tu nedeje. Deje sa to formálne naoko. Kamufluje sa to, to je to správne slovo. A na Slovensku neexistuje odborná koordinácia, to bude tým, existuje tu len koordinácia politická. Doplatia na to koncoví prijímatelia, to budú poväčšine mestá a obce, lebo tie už dnes vo vidine čerpania vynakladajú nemalé prostriedky na prípravu projektov. Rovnako štát vynakladá nemalé prostriedky na prípravu projektov a naozaj veľkých projektov, veľkej cestnej infraštruktúry, ale ich oprávnenosť nie je zatiaľ vôbec jasná, pretože nie sme administratívne ani obsahovo pripravení, nemáme národný generel dopravy napríklad. Na základe čoho vieme, že ten alebo tamten obchvat je naozaj potrebný? Ja v neschopnosti Slovenska čerpať eurofondy nemaľujem čerta na stenu. Pozrime sa na reálne výsledky z minulého programovacieho obdobia. Sú tam pozastavené platby v troch operačných programoch? Takže tá hrozba, že prídeme aj o ďalšie, je reálna.

    Pán Pellegrini, podpredseda vlády pre investície, ste zodpovedný za kontrolu a koordináciu implementácie EŠIF, viem, máte veľmi ťažkú úlohu, lebo veľmi veľa času sme už stratili. Ten doterajší proces sme ako krajina veľmi pokazili, nezvládli. Tečie nám všetkým do topánok, lebo na splnenie podmienok máme doslova už len pár mesiacov, do konca roka 2016. Vy to viete. Ale ešte by sa to možno zachrániť dalo. Prosím vás, prehodnoťte svoju taktiku voči regiónom, k nastaveniu podmienok čerpania z posledných eurofondov, lebo to, čo sa tu robilo doteraz, nepôsobí v prospech regiónov, ale spôsobuje pravý opak, ich úpadok. Ak v tom budeme pokračovať, tak budeme riskovať nepreplatenie projektov. Viete, potom sa vám, nie vám osobne, ale tejto vláde možno splní ten cieľ, ktorý sa prelína celým vyhlásením, že budeme mať konečne vyrovnané rozdiely medzi regiónmi, akurát s tým rozdielom, že všetky regióny budú rovnako zaostalé, budeme jeden veľký zaostalý región v srdci Európy.To je asi tak zhruba, čo som chcela povedať. Ak to mám zhrnúť, tak by sa to dalo vlastne dalo povedať piatimi-šiestimi vetami. Programové vyhlásenie vlády ako jednu z najväčších priorít uplatňuje prioritu posilnenie úlohy štátu namiesto decentralizácie. V oblasti regionálneho rozvoja nedáva Slovensku žiadnu víziu. Absolútne nerieši, ako dospieť k zdravému rastu našich miest, ktoré majú práve, naopak, zohrávať v rozvoji Európy kľúčovú rolu a mali by byť aj našimi výkladnými skriňami. Rozvojovú agendu rieši v rozpore s európskym trendom a podmienkami Bruselu na čerpanie financií z eurofondov, a tým vystavuje Slovensko riziku nepreplatenia projektov. Táto politika nevedie k rozvoju, ale k úpadku regiónov. Štátom riadená politika rozvoja regiónov zlyhala a potrebuje zmeny. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem veľmi pekne.

    S faktickými poznámkami sa prihlásili traja páni poslanci, posledný pán Anton Hrnko. Ukončujem možnosť prihlásiť sa s faktickými.Nech sa páči, pán poslanec Bagačka.

  • Ďakujem za slovo. Na niektoré veci by som rád reagoval, pretože ten príspevok by som skôr tak charakterizoval, aj keď teda robíte v samospráve, práve by som povedal, že možno v Trenčíne sa tieto veci takto javia, ale v regiónoch, ktoré sú naozaj zaostalé, tak sa minulý rok prijal konečne komplexný zákon o pomoci menej rozvinutým okresom, ktoré tie iniciatívy, ako a čo robiť, idú práve zdola. V mnohých veciach, ktoré ste tam spomínali, nechcem povedať tvrdšie, boli ste mimo podľa môjho názoru, napriek tomu teda, že vidím, že robíte v samospráve v Trenčíne. A tie akčné plány, ktoré sa teraz pripravujú, sa práve pripravujú zdola. Napríklad v Rimavskosobotskom okrese je takmer hotový akčný plán, ktorému predchádzalo možno desať, možno dvanásť stretnutí, vytvorila sa funkcia splnomocnenca pre menej rozvinuté regióny. V tých akčných plánoch sa nájde podnikateľské prostredie, školstvo, mestá. To znamená, že napriek tomu, že predchádzajúce vlády mali snahu nejak pomôcť regiónom, ale boli to len také čiastkové veci, ktoré nejak možno minuli sa účinku, napriek tomu tento zákon je komplexnejší a zasahuje celé to pole. A myslím si, že pokiaľ budú, tak ako bolo deklarované, podporené tieto veci finančné, tak myslím si, že nie v až tak dlhej dobe pocítime aj nejaké to zlepšenie.Čo sa týka eurofondov, takisto aj mestá participovali pri tvorbe...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pani poslankyňa, ďakujem za tvoj príspevok. Spomenula si formu podpory v oblasti kultúry, že by sa tam mali vytvárať nejaké fondy alebo teda mala by byť nejak ináč nastavená podpora kultúry. Musím podotknúť, že zrovna ministerstvo kultúry založilo Fond na podporu umenia. Problém ja tam vidím ale iný, že neexistujú nejaké jasné pravidlá verejne zverejnené na vyhodnocovanie žiadostí o uchádzačov, ktorí sa uchádzajú o tú podporu. Nehovorím to preto, že sme ako obec neuspeli pri žiadosti o podporu veľkého folklórneho festivalu Jánošíkove dni, ale hovorím to preto, že sme sa nedozvedeli, prečo iní uspeli, vidíte tam v zápisnici len žiadanú sumu a pridelenú sumu a tí, čo neuspeli, dostali strohý mail, že: „Vaša žiadosť nebola podporená.“ Myslím si, že tam vznikajú potom rôzne otázniky, že prečo, nevieme sa vlastne dopátrať tejto informácie ani zo zápisnice, ani teda z tých zverejnených dokumentov, ktoré fond poskytuje. Ďakujem.

  • Ďakujeme pánovi poslancovi Laurenčíkovi.Ďalším prihláseným s faktickou poznámkou je pán poslanec Hrnko. Nech sa páči.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Vážená pani poslankyňa, skutočne si vážim na vás, že viete v určitom momente povedať aj pravdu. A tú pravdu ste povedali v závere svojho vystúpenia, ktorá, žiaľ, netýka sa vášho vystúpenia, lebo bolo krátke a vecné, ale možno sa týka ostatných vystúpení, ktorých jediným cieľom bolo naťahovať čas. Vy ste povedali, že to viete zhrnúť do štyroch viet. No boli by ste to povedali za minútu, takto ste rozprávali desať minút, ale mnohí vaši kolegovia, namiesto toho, aby to zhrnuli tak ako vy to tých niekoľkých viet, tu obsiahlo trištvrte hodinu rozprávali o ničom a vlastne čas beží a my by sme mohli hádam pristúpiť aj k užitočnejším veciam ako k mláteniu prázdnej slamy. Ďakujem vám za váš príspevok.

  • S reakciami na faktické pani poslankyňa Renáta Kaščáková. Nech sa páči.

  • Áno, tak najprv pán poslanec Bagačka. Áno, ja viem o zákone o menej rozvinutých okresoch a dávam mu šancu, ja dúfam, že niečo zmení. Ja som tvrdila, že doterajšie centrálne politiky zlyhali, toto je ďalšia centrálna politika, tak dúfajme, že bude úspešnejšia ako tie doteraz. Chcem tomu veriť.

    Ďalšia pripomienka, že mestá predsa participovali pri tvorbe nastavovania a nastavovaní podmienok pre eurofondy. Ja viem, ako na tom participovali, je to na dlhú debatu, ako sa tvorili regionálne integrované územné stratégie, ako sa do nich začleňovali stratégie pre rozvoj funkčných mestských území a tak ďalej, a preto viem, čo hovorím.Pán Laurenčík, fondy, áno, to je na diskusiu. Vznikol Fond na podporu umenia. Je na diskusiu. On funguje veľmi krátko, od 1. 1. Či bude fungovať lepšie ako systém, kedy dotácie prideľovali priamo ministerskí úradníci, je to na diskusiu, či to bude lepšie. Možno to bude fungovať lepšie. Vaša prvá skúsenosť ukazuje, že možno to ani nebude lepšie, takže tiež si počkajme, dajme tomu šancu.

    A, pán Hrnko, ďakujem za ocenenie môjho príspevku.

    Ďakujem.

  • Ďakujeme aj my.

    A ďalším z písomne prihlásených by mal byť teraz pán poslanec Viskupič, ale vidím, že tu nie je, tak nám vystúpi až na koniec.A teraz, pán poslanec Vašečka, nech sa páči, máte priestor.

  • Prajem dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, členovia vlády, pán podpredseda, pán spravodajca, ja by som chcel začať toto vystúpenie takou krátkou pripomienkou alebo spomenutím toho, že som opozičný poslanec, programové vyhlásenie vlády nepodporím a nevyslovím dôveru tejto vláde, ale to nič nemení na tom, že v situácii, keď mám informácie aj z médií, že pána premiéra operujú, v tejto chvíli že si naňho spomíname, že naňho tiež myslíme, jako veriaci človek sa zaňho modlím a prajem úspešnú operáciu, žehnám lekárom, aby dopadla tá operácia dobre. A dúfam aj v takú skorú a úspešnú rekonvalescenciu. Takže myslíme v dobrom na pána premiéra.

    Začnem teda k programovému vyhláseniu vlády. Sme Slovenská republika a sme Národná rada Slovenskej republiky, hovoríme o vláde Slovenskej republiky. Musím povedať, že milujem Slovensko, že je to krajina, v ktorej veľmi rád žijem. Nikdy mi nenapadlo sa z nej odsťahovať za nejakými lepšími podmienkami. Mám veľmi rád jej prírodu aj ľudí. Sme krásna krajina, podľa mňa veľmi požehnaná. Máme všetko, čo potrebujeme. Máme úrodnú pôdu, dostatok na to, aby nás uživila. Máme kvantá pitnej vody, čo je úžasné v tomto svete dnes. Máme veľké zalesnenie, ešte dostatočné stále v porovnaní s veľkou časťou Európy, Máme šikovných a pracovitých ľudí. Čo nám chýba, čo nemáme v poslednej dobe, sú deti. Nemyslím tým možno individuálne, ale skôr ten demografický ráz alebo nie ráz, ale pokles a vývoj. Slovensko má veľmi nízku pôrodnosť. Myslím, že ak som dobre pozeral do tabuliek, tak tá miera pôrodnosti na ženu, lebo tak sa to ráta, je 1,4 v roku 2015. A máme teda negatívny demografický vývoj so všetkými jeho dôsledkami, sociálnymi, hospodárskymi, kultúrnymi. Slovensko vymiera. Tie štatistiky, samozrejme, sú rôzne. Ja som nedávno čítal jednu štatistiku, kde v roku 2100, to tu pravdepodobne nikto z nás už nebude, by malo byť možno len 3,7 mil. obyvateľov Slovenska pri tomto demografickom vývoji. A takisto vekové zloženie obyvateľstva sa mení, čo má, samozrejme, dopad na rôzne oblasti, napríklad aj na zdravotníctvo a takisto, samozrejme, sociálny systém, dôchodkový systém, ktorý sa stáva stále viac neudržateľný, hlavne ak sa spoliehame najmä len na ten priebežný I. pilier.

    Chcem povedať, že, samozrejme, ak hovoríme o počte detí, o demografickom vývoji, tak nejde len o kvantitu, ale, samozrejme, ide o stabilné rodinné prostredie a kvalitnú výchovu v rodine, v škole, v spoločnosti. Prečo o tom hovorím? V programovom vyhlásení vlády je táto oblasť spomenutá napríklad aj v časti Sociálna politika, ale podľa mňa nedostatočne, nie však len v prípade tejto vlády. Ale mám taký pocit, že celkovo vlády Slovenskej republiky rezignovali na túto oblasť. Pritom ju pokladám za jeden z najväčších problémov, ak nie úplne najväčší problém Slovenska, komplexný, ktorý ovplyvňuje všetko. Korene tohto zlyhania ja osobne vidím v rezignácii a v zanechaní toho princípu, že potomstvo je požehnaním, že to nie je záťaž, že to nie je niečo, čo sa neoplatí, ale že, naopak, je to požehnanie. A opakujem znova, nejde len o kvantitu, ale o dobre vychované, šikovné, pracovité potomstvo.

    Možno taký exkurz malý, biblický, keď hovorím o tej židovsko-kresťanskej civilizácii. Viete, aké je prvé Božie prikázanie? Tým nemyslím teraz prvé z desatora alebo hlavné prikázanie milovať Boha celým srdcom a blížneho ako seba samého, ale časovo prvé, chronologicky prvé, ktoré sa nachádza hneď na prvej stránke Biblie v knihe Genezis, prvé, čo povedal Boh ľuďom, také to úplne prirodzené, ktoré neriešia len ľudia, ktorí čítajú Bibliu. A to je to: „Poďte a množte sa, naplňte Zem, podmaňte si ju.“ A je to niečo, čo vyjadruje taký základný princíp, dokonca inštinkt mať deti. Zdá sa, ako keby tento inštinkt, tento princíp sme na Slovensku zanechali, zabudli. A nie je to vec viery, nie je to len vec nejakého kultúrneho pohľadu, ale vec toho, že to má naozaj vážny dopad na našu spoločnosť a nemôžeme ju ignorovať ani ako vláda, ani ako Národná rada.

    Ja osobne tu vidím naozaj priestor na rast, na progres, na rozvoj, na pozitívny rozvoj. Viete, niekedy niektorí ľudia hovoria, to už sa nedá zvrátiť. Ten negatívny rozvoj alebo teda to vymieranie sa už tak zmenilo, že sa to už nedá zvrátiť. No predstavte si, že by napríklad tí, ktorí uvažujú o automobilovej doprave, povedali: „Už nestihneme nahradiť elektromobilmi, všetky autá so spaľovacími motormi, tak to nechajme tak, neriešme to proste, to už nestihneme.“ Určite sa to dá. A sú špecialisti na svetovom trhu ako napríklad z Tesly alebo u nás s tým napríklad aeromobilom alebo ďalšími elektromobilmi, ktorí sa tým zaoberajú a neriešia, či to stihnú alebo nestihnú nahradiť všetko, ale vidia v tom zmysel, vidia v tom progres a pracujú na tom. Ja si tak isto myslím, že má veľký význam úplne vážne urobiť všetko možné, čo môžeme pre ten pozitívny demografický rozvoj. Je tu pre to aj priestor.

    Ja by som možno uviedol zopár faktov z krajín, ktoré sú v niečom podobné ako Slovensko, pre zopakovanie kvôli aj tej možno lásky k Slovensku, tak jeho miery. Takže Slovensko má približne 49-tisíc kilometrov štvorcových a približne 5,4 mil. obyvateľov. Pozrime sa na iné krajiny, ktoré sú úspešné, prosperujúce, napríklad také Holandsko, v prípade Holandska takmer pätinu územia tvoria vodné plochy, celkovo je menšie ako Slovensko, má 41 500 kilometrov štvorcových. Viete, koľko má obyvateľov? Šestnásť miliónov. Krajina menšia plochou ako Slovensko s veľkými vodnými plochami má 16 mil. obyvateľov. Belgicko má 30-tisíc kilometrov štvorcových, 11 mil. obyvateľov. Švajčiarsko, ktoré sa často spomína ako vzor demokracie a prosperity, má 41-tisíc kilometrov štvorcových, veľká časť tohto územia sú vysoké hory neobývateľné, má 7,7 mil. obyvateľov. Napríklad taký Izrael, aby sme zašli troška aj ďalej, ale stále ešte nie až príliš ďaleko, má iba 20-tisíc kilometrov štvorcových, kto ste boli v Izraeli, viete, že veľká časť toho sú aj púšte a napriek tomu má vyše 8 mil. obyvateľov. Je veľmi jednoduchá vec, prečo to hovorím. Na Slovensku máme naozaj priestor, veľký priestor na rast. Opakujem znova, nehovoríme o číslach, tie sú na porovnanie, ale ide nám aj o kvalitu. Máme pôdu, máme vodu, máme priestor a ak sa bude Slovensko rozvíjať, a nie vymierať, tak to bude pozitívne. Treba urobiť kroky, ktoré nás nastavia spoločensky, mentálne, ale aj politicky a ekonomicky v prospech tohto rozvoja.

    Ja by som chcel spomenúť vo svojom vystúpení niekoľko myšlienok, ktoré teda nie sú len moje, ale ktoré napríklad predložila, adresovala aj vláde skupina občianskych združení ako napríklad Fórum života, Slovenská spoločnosť pre rodinu alebo Fórum pre verejné otázky a takisto aj iniciatíva Hlas za rodinu. Ja som si, aby som bol aj konkrétny, osvojil niekoľko bodov.

    Prvá vec je bez ohľadu na to, aké máme názory( konzervatívne, liberálne), je žiaduce pre spoločnosť, aby sme podporili aj deklaratívne, aj konkrétnymi krokmi prirodzenú rodinu (otec, mama, deti), pretože to je najlepšie, nie takým spôsobom, že ten, kto nie je v kompletnej rodine alebo kto nevyberá si takýto štýl, je nejaký horší, menejcenný, v žiadnom prípade, ale preto, že je to dobré pre Slovensko, že je to dobré pre našu krajinu, podporiť prirodzenú rodinu (otec, mama, deti). Čo konkrétne sa v tom dá urobiť? Zastaviť nejaké spochybňovanie a jasne deklarovať a zvýrazniť podporu. To znamená neprijímať dokumenty, ako by prirodzená rodina bola jednou z rovnocenných alternatív, ktorú si ľudia individuálne vyberú. Samozrejme, na úrovni jednotlivca s tým súhlasím, je to výber kohokoľvek. Ak sa rozhodnú nejakí manželia napríklad, že nechcú mať deti, alebo niekto, že nechce žiť v manželstve, je to jeho osobná vec. A keď si niekto urobí iný výber, nie je preto lepší. No z hľadiska spoločnosti, jej vývoja, sociálnej štruktúry, ekonomickej štruktúry je dobré podporovať prirodzenú rodinu. To je prvý bod.

    Ďalšia oblasť, ja to poviem tak veľmi ľudovo, až neodborne, lebo viacerí tu o tom hovorili v tej časti o sociálnych veciach odborne, mamičky na materskej. Dalo by sa povedať, ako keby to boli takí vyhnanci zo spoločnosti často, a môžeme a určite podporujeme slobodu, to znamená, mamička, ktorá chce zostať doma, nech má možnosť slobodne zostať doma, ktorá chce sa vrátiť do pracovného procesu čiastočne alebo aj na plný úväzok čím skôr, je to zase jej slobodná vec bez akéhokoľvek hodnotenia. Ale bolo by dobré, aby sme vytvorili podmienky – aby to pre tie mamičky nebola nejaká Sophiina voľba, že musím proste sa odtrhnúť od toho dieťaťa, lebo neprežijeme –, umožniť naozaj skutočnú slobodnú voľbu a zároveň netrestať, ale podporiť tie matky, ktoré zostávajú na materskej, majú deti, vychovávajú ich, venujú im čas, konkrétne veci, konkrétne návrhy, ktoré sme navrhovali aj my ako Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti vo svojom programe, ale aj spomínané občianske organizácie, zvýšiť hodnotu materského na 100 % dovtedajšieho zárobku. Môj názor osobný je, že mamička na materskej si zaslúži minimálne minimálnu mzdu, pretože robí pre štát niečo veľmi osožné. Nerobí to len pre seba, pre svoju rodinu, ale pre Slovensko, takisto podporiť možnosť čiastočného úväzku, zdieľaných pracovných miest, podnikania popri materskej.

    Ďalší konkrétny bod, zohľadňovať to, že človek má a vychováva deti pri výpočte dôchodkov a pri sociálnych odvodoch.

    Prvá vec, rodičia, ktorí majú deti, vychovávajú ich, vychovajú z nich deti slušné, pracovité, ktoré teda pracujú v tomto štáte, odvádzajú odvody, tak aj pre tento štát priniesli konkrétny ekonomický prínos. A by bolo spravodlivé, aby ten bol zohľadnený. Sú ľudia, ktorí chcú, ale možno nemôžu mať deti, ale v každom prípade nemajú potom s nimi ani náklady a môžu si na dôchodok odložiť tie peniaze, alebo ľudia, ktorí to môžu a nechcú takisto. Ale ľudia, ktorí naozaj sa rozhodnú pre to, že oni sami to chcú, nie kvôli dôchodku, nie kvôli peniazom, toto je niečo, čo je žiaduce pre tento štát. Vymierame, rozvoj je negatívny, je to zvrat negatívnym smerom.

    Takisto myšlienka, ktorou by sa podľa mňa vláda mohla zaoberať, je zohľadniť aj odvodové zaťaženie. Ak mám deti, pracujem a odvádzam výpočet do Sociálnej poisťovne, a teda prispievam na dôchodky, tak ako to bude so mnou? Keď sa mi nezohľadní v dôchodku ten výpočet, tak mohlo by sa mi zohľadniť, že teraz pracujem a vychovávam deti a tieto odvody sa znížia. Naozaj tu ide aj o konkrétnu pomoc, ale najmä o silný symbol.Poviem teraz tak osobne. Nikdy, nikdy pri rozmýšľaní o tom s manželkou, že chceme mať deti, nechceme mať deti, koľko chceme mať detí, nikdy som neuvažoval nad ekonomickými parametrami, hlavne zo strany štátu. To znamená, aké vysoké sú detské prídavky. Dvadsať eur, to je málo, keby dali aspoň 25 eur, tak budeme mať štvrté dieťa, nikdy som tak neuvažoval a to som, možno špeciálne pre poslucháčov nebol celý život poslancom Národnej rady, ale učiteľom s učiteľským platom a s manželkou popri mojich pätnástich produktívnych rokoch v školstve dvanásť rokov na materskej, nikdy som sa nezamýšľal nad ekonomickými parametrami. Ale veľmi som ocenil, ak niekto nejakým spôsobom povedal: „To je super, že ste rodina, máte deti, že sú vzdelané, vychované, že teda ich dobre vediete.“ Takže myslím si, že tá konkrétna pomoc nie je v tom, aby sme rodičom zaplatili, aby mali deti. To by ani nefungovalo, ale v tom, dať im konkrétnu podporu, konkrétne ocenenie ako symbol a zároveň aj konkrétny krok, ktorý môže pomôcť, lebo to je naozaj tá najlepšia investícia pre štát v tomto čase. Slovensku nepomôže filozofia individualizmu, čo znamená, ja si žijem takto, mne to vyhovuje takto. Okej, to je tvoja sloboda, ale to nie je dobré pre Slovensko a to nemá Slovensko prečo podporovať. To, čo ho môže podporovať, je to, čo je dobré pre spoločné dobro. A bezpochyby tým je rodina, ktorá má deti. Potom je to totižto posun aj v našej mentalite. Ak sa pozrieme do programového vyhlásenia vlády, ale celkovo do postupu filozofie štátu na Slovensku a v Európe, tak vidíme, že je tu snaha často budovať silný štát. Moja vízia, môj návrh je budovať silnú rodinu. A potom aj keď štát v nejakej oblasti zlyhá, napríklad v oblasti dôchodkového zabezpečenia, nebude to mať také katastrofálne dôsledky. Tým nechcem povedať, že štát má byť slabý, taký nejaký roztrasený. Ale určite treba budovať a podporovať silnú rodinu.

    Ďakujem vám za pozornosť a verím, že Slovensko potrebuje podporu rodiny, že to je to, čo je pre nás dobré, verím rovno ako veriaci kresťan, že nič nejde bez Božieho požehnania, a ja preto znova, tak ako som na úvod hovoril, že prajem, modlím sa, žehnám pánu premiérovi, tak žehnám vláde Slovenskej republiky, aby všetky dobré úmysly, ktoré má, sa jej podarili pre dobro nás všetkých. Ďakujem.

  • Ďakujem pánovi poslancovi Vašečkovi.

    Ja som sa tiež chcela prihlásiť s faktickou, ale nemôžem podľa § 23 rokovacieho poriadku, tak ja iba krátko chcem zareagovať. Vy ste sa prihovárali k mamičkám na materskej a ja by som chcela upriamiť vašu pozornosť, že máme aj otcov na materskej dovolenke a sú to prvé lastovičky, a preto by sme podľa mňa na nich nemali zabúdať v tých našich vystúpeniach, lebo možnože to ďalších a ďalších otcov podporí k tomu, aby išli na tú materskú dovolenku. Iba toľko som chcela.

    Pán poslanec, na vaše vystúpenie sa prihlásilo deväť poslancov s faktickými poznámkami. Ukončujem možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.A ako prvý vystúpi pán poslanec Krajniak. Nech sa páči.

  • Pán poslanec Vašečka, hovorili ste o nepriaznivom demografickom vývoji Slovenska. A bol to pre mňa veľmi zaujímavý prejav a stopercentne súhlasím so všetkým, čo ste v ňom povedali. Chýbala mi tam iba jedna jediná vec. A to je pochvala pre tých, ktorí niečo pre zvrátenie tohto nepriaznivého demografického vývoja už robia nielen slovami, ale aj činmi. Ja dúfam, že vo svojom najbližšom vystúpení menovite pochválite nášho predsedu Borisa Kollára.

    A teraz vecná pripomienka. Samozrejme, štát nikdy nemôže uplatiť rodičov, aby mali deti. To nefunguje. Ale ako sa ukázalo v Maďarsku a v niektorých ďalších krajinách, funguje jedna konkrétna aj finančná vec. Sú totiž rodiny, ktoré majú dve deti. A manželia veľmi rozmýšľajú nad tým, že možno by chceli mať aj tretie dieťa. Nie sú si istí, ale možno by ho aj chceli mať. A v tom prípade ak ten štát vlastne tiež nejakým spôsobom podporí to ich rozhodnutie, nemusia sa báť ako vyžijú s tromi deťmi z jedného príjmu, pretože napríklad to, čo aspoň navrhujeme my, podobne ako v Maďarsku, že im dáme napríklad možnosť daňových prázdnin na nejaký čas, tak to môže pomôcť, v tom momente, keď sa oni rozhodujú, lebo ako sa ukázalo podľa všetkých prieskumov, ak chceme demograficky nevymierať, úplne najdôležitejšie je rozhodnutie pre pracujúcich rodičov alebo pracujúceho otca či mamy a potom toho druhého na materskej, a to vtedy, keď sa rozhodujú, či budú mať k dvom deťom ešte tretie dieťa. A toto podľa mňa štát môže aj, povedal by som, ekonomicky stimulovať, pretože tí rodičia v zásade majú to rozhodnutie za sebou. Oni to dieťa chcú mať, len sa boja, či to zvládnu. Inak ďakujem veľmi pekne za vaše vystúpenie.

  • Pán poslanec Martin Klus, nech sa páči.

  • Príjemné dobré ráno. Ďakujem pekne za slovo. Ja sa ako otec dvoch dcér plne podpisujem pod túto výzvu, aby sme demograficky začali naozaj riešiť problém, ktorý tu na Slovensku máme. Avšak rád by som pripomenul v rámci tej diskusie, ktorá tu odznela včera, že my liberáli zásadne nechceme spájať sekulárny štát s náboženskými otázkami. A myslím si, že sa to naozaj nehodí sem do Národnej rady Slovenskej republiky. A teda vzhľadom na to, čo bolo včera vyčítané kolegovi Hegerovi alebo kolegovi Krajniakovi, tak poprosím, aby sme sa držali naozaj v tom duchu, že náboženstvo je naša súkromná záležitosť. Ďakujem pekne.

  • Ďalší prihlásený s faktickou poznámkou je pán poslanec Heger. Nech sa páči.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Ja som veľmi rád, že pán poslanec Vašečka otvoril túto tému a položil tento dôraz, pretože sám som človek, ktorý sa pohybuje medzi mladými alebo teda rodinami, mojimi rovesníkmi, sme ľudia, ktorí sme dá sa povedať plodom toho baby boomu z tých sedemdesiatych rokov. A mňa veľmi teší, že vidím odhliadnuc od toho, tak ako to bolo povedané, či sú to sekulárni alebo akokoľvek zmýšľajúci ľudia, že dneska ľudia v mojom veku alebo mladí ľudia chcú mať aj viacej detí a naozaj sa zamýšľajú nad tým, ako to urobiť, pretože dneska vidíme, že tá spoločnosť funguje trošku ináč, rodičia chcú klásť väčší dôraz na kvalitu, výchovu detí, chcú deti vodiť po rôznych krúžkoch a podobne. A je to omnoho náročnejšie, lebo tá spoločnosť to už neposkytuje, ako sme možno na to boli zvyknutí za starých čias. Čiže tí rodičia musia omnoho viacej času aj financií investovať do tej výchovy. A naozaj tu vidím, že je tu veľký priestor pre to, ako pomôcť týmto rodinám aj z pohľadu štátu. Takže som veľmi rád, že to pán poslanec Vašečka vyjadril. A určite podporím a budem rád, keď sa budeme zamýšľať týmto smerom, lebo tá vôľa tu je. A myslím si, že stále je tu dosť Slovákov, ktorí chcú mať nielen jedno a dve deti, ako sme možno boli zvyknutí. Ale ja som sám prekvapený, ako mladé rodiny chcú mať aj tri, štyri deti a ako to aj dobre pôsobí na rozvoj tých detí, keď majú tých súrodencov, že proste sa v nich budí iný rozmer. A toto je, myslím, veľmi dôležitá oblasť pre nás ako pre národ. Takže ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Ďakujem veľmi pekne poslancovi Vašečkovi, že opäť tu zaznel apel na podporu rodiny, pretože rodina je vskutku pre spoločnosť nesmierne dôležitá. Opäť chcem zdôrazniť, veľkú podporu, že je potrebná podpora spoločnosti práve pre mladých rodičov, treba im ponúknuť veľa nástrojov pomoci, finančne i morálne ich oceniť, pretože skutočne starostlivosť a výchova detí je veľmi náročná.

    Veľmi známa zakladateľka rodinnej terapie Virginia Satirová ho už sama poukazovala na to, že rodina a spoločnosť je malá a veľká verzia tej istej podstaty a hovorili o tom aj naši starí múdri rodičia, keď hovorili, že aká rodina, taká dedina a aká dedina, taká krajina. prosím naozaj aj v rámci predsedníctva , slovenského predsedníctva, aby sa tu konali v tomto čase aj mnohé podujatia práve k téme rodiny. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Gaborčáková, nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Chcem poďakovať pánovi Vašečkovi, že teda vytiahol ako stredobod pozornosti práve rodinu. Chcem vás podporiť vo vašich tvrdeniach, že v oblasti demografie je naozaj rodina v nejakých veľmi zlých číslach, a to nielen teraz, počas tejto vlády alebo minulej vlády. Ale je to vlastne výsledkom vlád ako takých. Ako naozaj už kolega spomínal, v sedemdesiatych rokoch bola rodina podporovaná a ten výsledok nastal. Naozaj tam boli silné opatrenia v zmysle podpory rodiny, príklad rodinné prídavky a iné opatrenia, ktoré podporili rodinu, a teda ten demografický rast išiel hore. Možno na to by sme sa mali zamerať.A tiež k tej tvojej spojitosti silná rodina ako principiálna vec ja si trúfnem povedať ešte ďalej a prepojiť to, čo možno aj je vo vyhlásení vlády, silná rodina znamená aj silný štát. Ak budeme mať silnú rodinu, budeme mať aj silný štát, lebo ak bude silná rodina, tak senior neostane v seniorskom dome, ale ostane doma za podpory nejakých terénnych služieb a tá rodina bude družná a pomôže si a tým pádom sa nebude zaťažovať štát. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem za tvoj prejav. Myslím si, že sme na rovnakej vlnovej dĺžke. A chcel by som ešte pripomenúť, lebo tu máme, samozrejme, školstvo, výchovu detí našich a ďalšie generácie. Uvedomme si, že každý jedinec narodený na tejto Zemi je jedinečný, neopakovateľný, má svoje talenty a dostáva svoju časť spoločnosti. A je iba na tej spoločnosti, či je šikovná, či je múdra alebo je nešikovná, aby tie jeho talenty v čase jeho vývoja, toho človeka, respektíve produktívneho veku, keď to chcete takto počuť, vedela alebo nevedela využiť, respektíve podporiť ho, aby v prospech celej spoločnosti ten jeho talent bol použitý. Preto bol by som veľmi rád a vyzývam všecky vlády, ktoré prídu a sú u nás na Slovensku, aby sme sa snažili podporiť našich občanov, naše talenty, ktoré tu máme, aby sa mohli u nás rozvíjať, pretože idú von a tam sú špičky v mnohých oblastiach. A môžeme ísť aj do histórie, môžeme ísť aj do súčasnosti. Tak myslím si, že to neni veľmi dobrá vizitka šikovnosti našej spoločnosti, nášho štátu, ako to tu vedieme. Takže každopádne poďme podporiť našich s našimi peniazmi, na našom území, aby odovzdávali našej krajine svoje talenty. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Nepočul som celý prejav pána kolegu poslanca Vašečku, ale to, čo som počul, sa mi veľmi páčilo. Naozaj ste povedali aj z mojej duše to, čo aj ja cítim niekedy ako otec piatich detí a čo by mohlo fungovať lepšie.A rád by som nadviazal na to, čo ste povedali, a doplnil ak môžem, máme tu dvoch ministrov, to je úplne presne situácia, akú sme potrebovali dostať. Je tu pán minister práce, sociálnych vecí Richter, pán minister školstva Plavčan. A prečo o tom hovorím? Preto, lebo v tejto snemovni sme opakovane upozorňovali a dávali návrhy, pokiaľ ide o jeden finančný nástroj, pre mladé rodiny veľmi dôležitý. Je to príspevok na starostlivosť o dieťa, ktorý sa dnes poskytuje len do veku troch rokov dieťaťa, pričom je to príspevok, ktorý vlastne pomôže rodičom zaplatiť náklady na predškolské zariadenie. Problém je ten, že sa tento príspevok poskytuje len pri veku dieťaťa do troch rokov, do 2,99 roka. Pán minister Richter vždy, keď sme namietali a navrhovali, aby sa ten vekový limit posunul na štyri, päť alebo dokonca šesť rokov, argumentoval tým, že to nie je v jeho kompetencii, to už je v kompetencii ministerstva a ministra školstva. Čiže pán minister školstva Plavčan, chcem vás upozorniť na tento problém a vyzvať vás, aby ste sa skúsili s vaším tímom ľudí zamyslieť, ide o príspevok na starostlivosť o dieťa, je čerpaný najmä z eurofondov vo výške 75 %, či by ste mohli v tejto veci niečo podniknúť a takto pomôcť mladým rodinám. Ďakujem.

  • Ďakujem vám za slovo. Pán Vašečka, ja by som sa tiež rád vyjadril k problému, ktorému ste venovali podstatnú časť svojho prejavu. A to je ten negatívny demografický vývoj obyvateľstva našej vlasti. Spomínali ste, že na jednu ženu dnes štatisticky pripadá 1,4 dieťaťa. Ja chcem ale povedať, že to číslo je v skutočnosti o dosť horšie, o dosť horšie preto, že do tohto čísla dnes rátame aj obrovskú populačnú explóziu v asociálnych cigánskych komunitách nielen na východnom Slovensku, čo by v podstate nebolo nič zlé, ak by existoval logický predpoklad alebo nejaká prognóza do budúcnosti, že títo ľudia budú v živote ekonomicky aktívni a nebudú pre štát predstavovať viac než len záťaž, ako je to v súčasnosti. Bohužiaľ, ale aj programové vyhlásenie vlády nám hovorí o tom, že takúto nádej do budúcnosti nemáme.

    Každopádne rád by som sa aj vyjadril k problému, ktorý sa ma bytostne dotýka. Spomínal sa tu pojem mladá rodina. Mladá rodina je pojem, ktorý v podstate dnes už neznamená nič. Ja to vidím na svojich rovesníkoch, kamarátoch, známych. Jednoducho mladí ľudia dnes nemajú deti. Takmer nikto z nich nemá deti, ani ich do budúcnosti mať neplánuje. No tie dôvody sú častokrát aj subjektívne. Ale tú najhlavnejšiu príčinu predstavujú ekonomické problémy. Mladý človek dnes na Slovensku nemá fakticky nijakú perspektívu, nemá možnosť osamostatniť sa, nájsť si slušnú prácu za dôstojnú mzdu, ktorá mu zabezpečí aj dôstojný život, a tým pádom si založiť rodinu. Pokiaľ nevyriešime tieto problémy, nezabezpečíme to, aby mladí ľudia na Slovensku mali konečne perspektívu a mohli žiť život, aký si reálne zaslúžia, tak tento problém s demografickým vývojom nikdy nevyriešime.Ja viem, že mnoho ľudí má problém s tým, že takto mladý človek je dnes v parlamente, v Národnej rade Slovenskej republiky ako v najvyššom zákonodarnom orgáne Slovenskej republiky, ale ja sa pýtam, kto iný má zastupovať mladých ľudí, ak nie mladí ľudia Ďakujem.

  • Ďakujem. Pán poslanec Vašečka, súhlasím s tým, čo ste hovorili. Súhlasím s tým, že teda tá rodina a dôležitosť teda v demografii je na Slovensku dôležitá, ale chcem upozorniť na niekoľko faktov. Od roku 2004 máme poistný systém nezabezpečujúci systém ten, ktorý každý tu chcel na Slovensku, čiže rôzne úvahy o tom, akým spôsobom odpúšťať odvody tým, ktorí majú deti alebo rôzne možno kalkulačné náležitosti, sú dosť náročné. Ale veľmi rád si vypočujem, povedzme, vaše návrhy. Už tu boli poslanci za KDH, ktorí takéto návrhy dávali. A väčšinou boli také, by som povedal, utopistické.

    Po druhé, chcem upozorniť na to, že všeobecne objímajúca náležitosť podpory rodín naráža na jeden fakt, že ten fakt predstavujú ľudia, ktorí do budúcna nebudú vytvárať hodnoty. Ono už to bolo možno nejako spomenuté, ale ide o to, že práve preto v Maďarsku zaviedli ten systém na daňové úľavy, práve preto aj na Slovensku sú vlastne nielen rodinné prídavky, ale daňová výhoda alebo daňová odpočítateľná položka práve na počet detí. Čiže treba rozmýšľať systémom tým, kde vytvoriť predpoklady na to, aby tá demografia mala aj ten výrazný účel. A je tu niekoľko príkladov a jeden príklad chcem spomenúť ako to, čo aj bývalej vašej opozícii bolo proklamované, to znamená to, že napríklad rodičovský príspevok bol niekedy rozdelený pre tých, ktorí pracovali 270 dní pred nástupom na materskú dovolenku, a pre tých, ktorí nepracovali vôbec alebo kde bol veľký predpoklad, že nebudú pracovať ani potom. A práve aj takouto malou, by som povedal, kozmetickou úpravou sme znechutili týchto ľudí. A tí pracujúci by mali o 100 až 120 eur vyšší rodičovský príspevok, čo by im pomohlo k lepšiemu...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Na faktické poznámky bude reagovať pán poslanec Vašečka. Nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne za postrehy, budem vecný.

    Ockovia na materskej, výborná pripomienka, samozrejme, takisto príspevok na starostlivosť o dieťa.

    Dôležitá poznámka k tej pochvale pána Borisa Kollára. Pôrodnosť sa ráta na ženu, nie na muža. Myslím, že mnohí muži by mali aj lepšie výsledky, ale v každom prípade tá úcta a česť patrí špeciálne ženám a na ne sa ráta. Takže v tom prípade mám, myslím, na jednu ženu lepší priemer ja, mám štyri deti s jednou ženou.

  • Ďalšia vec. Áno, ekonomika s tým úzko súvisí, ale všimnime si, že aj v západnej Európe, kde je ten ekonomický blahobyt výrazne vyšší, pôrodnosť nie je nejak zásadne vyššia, čiže nie je to absolútne prepojená nádoba alebo samozrejmosť.K pánu Burianovi. Áno, súhlasím, zodpovedné rodičovstvo, vystihol by som to asi slovami, že ani nie tak, aby štát dal zodpovedným rodičom, ale aby im menej zobral. To znamená, ak pracujem, nechám ti viac, lebo investujem do detí, ktoré sú tvoje, ale aj sú to občania Slovenska.

    Chcem ešte sa vyjadriť k tej poznámke ohľadom vyznávania viery. Chcem uistiť všetkých, že svoju vieru v Ježiša Krista budem stále vyznávať, Slovensko je sekulárny štát, ale ja nie som sekulárny človek a neverím na sekulárnu spoločnosť, verím na to, že slobodne môžeme vyznávať svoje presvedčenie.

  • Viera nie je súkromná záležitosť, ešte raz, viera nie je súkromná záležitosť, viera je osobná záležitosť, a preto je osobnou vecou každého, či ju bude vyznávať verejne alebo súkromne. Ja ju, samozrejme, vyznávam aj vo svojom súkromnom živote, ale budem ju opakovane vyznávať veľmi rád a hrdo aj verejne. Ďakujem.

  • Posledným písomne prihláseným do rozpravy je pán poslanec Viskupič, ktorému teraz dávam priestor. Nech sa páči.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Dostali sme sa k záveru písomne prihlásených rečníkov do veľmi dôležitej rozpravy, ktorá sa týka jednak programového dokumentu vlády, ktorá cez tento programový dokument si pýta dôveru tohto pléna. Počas debaty sme sa dostali k mnohým záverom a mnohým hodnoteniam. A jedno veľmi dôležité v rámci atmosféry tej debaty, chcel by som veriť, si pýta dôveru tohto pléna. Z debaty mám pocit, že si pýta dôveru iba niektorých poslancov, my už ich pracovne, tak ako to býva, voláme, koaličných.

    Preto tiež úvodom svojho príspevku, ktorý sa, byť posledný v tejto rozprave, bude týkať aj symbolicky hlavne rezortu kultúry, ktorá dlhodobo veľmi smutno a veľmi na škodu veci býva často a stále na poslednom mieste, ak či už pozrieme na množstvo financií, či už na vplyv, na spoločenskú debatu a podobne. Čiže naša popoluška popolušiek, kultúra ako bola spracovaná a ako ju máme zapracovanú do programového vyhlásenia vlády, k tomu by som chcel povedať pár slov. Mám pocit, že v tejto rozprave naozaj zaznelo mnoho a, nebudem hovoriť, nie všetko. A musím povedať, že málokto (vystupujúci teda iba opoziční poslanci väčšinou) sa práve dotkol rezortu kultúry. Ja sa teda budem venovať prioritne tomuto výseku, verejnej alebo štátnej správy, a to z mnohých dôvodov. A dúfam, že po tom, keď skončím, bude jasné prečo.

    Ako sa píše v tomto najnovšom programovom vyhlásení vlády, kultúra spolu so štátom a ekonomikou predstavujú tri zdrojové znalosťami a tvorivosťou národa vzájomne prepojené strategické zložky rozvoja spoločnosti. Každý inteligentný človek vie a bude súhlasiť, že táto veta je pravdivá a možno s ňou iba súhlasiť. Škoda len, že pán minister, ktorý je zodpovedný, predpokladám, za túto stať programového vyhlásenia, na to prišiel až teraz, povedzme si, kultúru a kultúrne prostredie z rezortu pán minister Maďarič, ten, ktorý predstavuje aj kontinuitu a mal by predstavovať aj pokrok, tam už je osem rokov. Čiže je škoda, že po ôsmich rokoch sa objavujú v programovom vyhlásení vlády slová, ktoré mňa dosť zarazili, pretože sme dvadsaťšesť rokov od revolúcie, resp. od zlomového obdobia v roku 1989 a dnes v programovom vyhlásení vlády čítame slová o tom, že mala by sa naša spoločnosť prestať dívať na kultúru ako na nadstavbu. Tí, čo si pamätajú marxizmus, marxizmus-leninizmus, presne vedia, čo bola spoločenská báza a čo v tomto pohľade na svet predstavovala nadstavba, to, že sa minister kultúry dnes v roku 2016 pre dôveru vlády, ktorú žiada na roky 2016 až 2020, vyjadruje ku kultúrnemu pôsobeniu a k svojmu vlastnému odpočtu, že spoločnosť sa stále díva na kultúru ako na nadstavbu. A ak je niečo zlyhaním ministra kultúry po ôsmich rokoch riadenia tohto rezortu, je to z východiskovej bázy a z myšlienkového prúdu práve toto. Kultúra nemôže byť nadstavba, nesmieme sa na ňu dívať ako na nadstavbu.

    A hlavne to programové vyhlásenie vlády pokračuje, že definuje kultúru, a teraz sa podržte, je to úvodzovkách, „ako neuchopiteľný spoločenský kapitál“. Vyzývam ľudí kultúry aj z tohoto pléna a vyzývam ľudí kultúry v celej spoločnosti, aby vysvetlili nášmu ministrovi kultúry, že kultúra nie je a nemôže byť neuchopiteľným spoločenským kapitálom. Je veľmi uchopiteľný, mnohými žitý a mnohými veľmi oprávnene vyžadovaný uchopiteľný rozmer našej spoločnosti. Kultúra nás totižto formuje, vzdeláva a hlavne to všetko, čo po nás zostane, dokáže pretavovať do takých artefaktov, že si ich všimnú aj budúce generácie. Kultúra totižto formuje pamäť národa, ktorá nesmie byť zatvorená v ústave, ale musí byť v uliciach, musí sa o nej rozprávať, musí sa kultúrne rozprávať...

  • Ruch v sále.

  • Prepáčte, pán poslanec, chcela by som pána poslanca Gála poprosiť... Ďakujem veľmi pekne, prepáčte.

  • Pán poslanec Gál, ďakujem. Musí sa o nej rozprávať, musí sa rozprávať kultúrne, pretože nevybavíme kultúru len návštevou galérií a múzeí, kultúru nevieme vybaviť tým, že budeme do nemoty hovoriť o tom, že je v nej málo peňazí. Ale dnes pri zlyhávaní mnohých vecí je nám úplne jasné, kde nastala základná chyba, a to je, že národ, ktorý nemá kultúru a nevenuje sa jej, bude z logiky veci nekultúrnym národom. Myslím si, že toto si nezaslúži, a myslím si, že všetkých vás by som chcel vyzvať, keďže to nie je v programovom vyhlásení vlády, aby kultúra bola jednou z priorít našej činnosti a cez našu činnosť aby sa dostávala na pozornosť a na program dňa aj vlády, ktorá chce po schválení programového vyhlásenia vlády nastúpiť svoj mandát. Myslím si, že nedostatočný rozvoj kultúry, ktorý sa odvoláva na programové vyhlásenie vlády novej koalície alebo novej vlády, ktorú ja pracovne volám vládou národnej nehody, limituje totižto rozvoj aj nás ostatných.

    Myslím si, že zlyhanie ministra za posledných osem rokov môže ukázať aj zlyhanie celej predchádzajúcej vládnej garnitúry. A tým, že sa definujú ako vláda kontinuity, môže sa to prejaviť aj vo vláde, ktorá nastupuje, pretože opäť ako po ostatné roky práve pri príprave tohoto programového dokumentu z môjho pohľadu a na môj veľký smútok, ktorý priznávam, zlyhala.

    V programovom vyhlásení vlády sa okrem iného píše, že: „Vláda považuje kultúru za vnútorný základ spoločnosti, ktorý ju určuje hodnotovo a spoluvytvára jej jedinečnú národnú, národnostnú či miestnu identitu. Kultúra má schopnosť humanizovať, kultivovať, estetizovať život, rozvíjať v ľuďoch tvorivosť a originalitu. Je tiež dôležitou súčasťou výchovného a vzdelávacieho procesu a voľnočasových aktivít obyvateľstva a posilňuje spoločenskú súdržnosť.“ Ono to znie fakt perfektne. Ale dovoľte mi, aby som sa vás spýtal, to ste doteraz, vážený pán minister, nevedeli, skutočne ste nevedeli, že morálnu výšku národa nebude určovať ministerstvo dopravy ani ministerstvo financií? Toto ste mali robiť osem rokov. A to, čo ste do toho programového vyhlásenia napísali ako všeobecnú deklaráciu, ja považujem za prázdne slová. Očakával som, že práve nová vláda, zložená, tak ako sa pomenúva, z tradičných politických strán, chcel by som raz počuť definíciu tej tradičnosti, navráti kultúre jej adekvátne postavenie v spoločnosti, že sa pre vládu stane naozaj rovnocenným partnerom aj tých rezortov, ktoré som spomínal, a bude sa na ňu prihliadať ako na dôležitý článok a základný kameň našej spoločnosti. Mýlil som sa. Naozaj som sa mýlil a je mi z toho smutno. Tento alibistický dokument, ale aj udalosti, ktoré sa v tomto rezorte v programovom vyhlásení vlády, ale aj za posledné roky odohrávajú, majú jasný výsledok. A ten výsledok je, a to je ďalší odpočet minulej vlády, súčasné zloženie parlamentu. Preto verejne vystupujem a chcem vystúpiť s alternatívou voči súčasnému smerovaniu kultúrnej politiky. Cieľom je tak prispieť aspoň k otvoreniu širokej diskusie o tom, čo všetko kultúra znamená, na čo slúži, slúžiť má, na možnosti zlepšenia jej stavu, ale hlavne čo všetko si zaslúži naša spoločnosť a tento národ.

    Posledné roky ministerstvo kultúry, a tomu sa budem venovať podrobne, zadefinovalo viacero ciest a chcel by som veľmi stručne odhaliť, kde nastali chyby a prečo si myslím, že v nasledujúcich aktivitách by sa nemalo pokračovať.

    Myslím si, ako prvá vec, ktorú treba zadefinovať, je, že ministerstvu kultúry je treba dať prvýkrát v novodobej histórii Slovenska podobu skutočnej politickej inštitúcie, inštitúcie, ktorá nielen manažuje, ale riadi, stanovuje politiky a snaží sa pre svoj rezort urobiť čo najviac, lebo doteraz slovami viacerých priamo zamestnancov ministerstva kultúry, a dúfam, že im tým neuškodím, sa im zdá, že ministerstvo levituje v bdelej kóme. Kultúra, sa otočím smerom na vzniknutú vládnu koalíciu, nie je totižto len Audiovizuálny fond, ale je to aj ochrana kultúrneho dedičstva, pri ktorej predchádzajúca jednofarebná garnitúra zlyhala na celej čiare. Zlikvidované keltsko-rímske pamiatky nevyčísliteľnej hodnoty tu vedľa, tam kde budeme parkovať, na severnej terase Bratislavského hradu a stavba predražených garáží, atrapy Zimnej jazdiarne a pseudobarokovej betónovej záhrady sú toho živým dôkazom. Ako inak ako zlyhanie môžem pomenovať fakt, že pod tento barbarský čin hodný kultúrneho Talibanu, lebo presne tak sa na vás národ díva, sa podpísal priamo a bez okolkov šéf krajského pamiatkového úradu? Ako je možné, že to nezastavila ani šéfka štátneho pamiatkového úradu, ale, naopak, celé toto barbarstvo svojimi vyjadreniami kryla? Kde bol vtedy minister kultúry? Presne tam, kde bol za posledné roky pri stretnutí ministrov kultúry Európskej únie, jednoducho tam nebol. Presne tak to je. Za posledné roky nebol slovenský minister kultúry na zasadnutí ministrov kultúry v Rade EÚ ani raz. Tam sa tiež formuje kultúrna politika. Nebol tam ani raz. A to budeme predsedníckou krajinou. Ak to je vláda kontinuity, tak sa pýtam pre účely tejto debaty, kontinuity čoho, pokračovanie čoho, ochrany pamiatok? V tom ministerstvo zlyhalo na celej čiare. Kauza Berniniho, kauza Bratislavského hradu, kauza Bojníc a najnovšie Múzeum holokaustu Sereď, tu je možné, že v tejto krajine vznikajú podozrenia, že aj pracovný tábor, ktorý má hlboký morálny odkaz, dokážeme tunelovať? Je toto vôbec možné? Asi ste zachytili, že sa míňali prostriedky z fondov Európskej únie na to, aby tento pracovný tábor alebo, môžeme byť aj tvrdší, koncentračný tábor bol obnovený. To, akým spôsobom sa prikročilo k tomu, bude ešte asi otázkou, a ja budem iniciovať poslanecký prieskum na výbore pre médiá a kultúru, aby sme sa teda šli pozrieť na miesto, kde mal byť symbol toho, čo sa v tejto krajine dialo počas slovenského štátu. A ešte aj tu vznikajú podozrenia, že niekto predražoval, rozkrádal, tuneloval. Myslím si, že toto si naozaj naša krajina nezaslúži. A tieto kauzy sú iba malý výsek z reálnych a pridrahých prešľapov ministra kultúry tak, ako nastavoval zákony, ako sústredil moc a rozhodovacie právomoci, prerozdelenie peňazí, ale aj kontrolnú činnosť v rámci pamiatkového úradu do rúk jedného človeka, šéfa štátneho pamiatkového úradu. A tým z môjho pohľadu flagrantne porušil princípy verejnej súťaže. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, ktorý má dbať na naše kultúrne dedičstvo, má rozhodovacie právomoci a nielen to, on je zároveň aj odvolacím orgánom vo všetkých správnych konaniach na úseku ochrany pamiatkového fondu (správne konania o povolení obnovy, respektíve reštaurovania národnej kultúrnej pamiatky vrátane správnych konaní o priestupkoch a iných správnych deliktoch). Vyhlasuje národné kultúrne pamiatky, má riadiace a kontrolné právomoci, riadi a kontroluje výkon štátneho pamiatkového fondu vykonávaný krajskými pamiatkovými úradmi, je zamestnávateľom všetkých zamestnancov pôsobiacich na krajských pamiatkových úradoch. Generálna riaditeľka pamiatkového úradu vymenúva a odvoláva všetkých riaditeľov krajských pamiatkových úradov, má právomoc na výkon odborných činností v oblasti ochrany a podobne. Táto kontrolná monopolizácia jedného úradu nás dostala presne do stavu, že musel sám s nasadením vlastného krku náš kolega Janko Mičovský, myslím, že aj s Martinom Feckom a Maňom Hubom chrániť národnú kultúrnu pamiatku v Polomke. A nevedeli sa dovolať spravodlivosti a o Polomke asi viac-menej všetci vieme ako dopadla, národná kultúrna pamiatka nebude.

    Myslím si, že kultúrny sektor a tento výsek zvlášť disponuje obrovskými prostriedkami. Nejde o malé peniaze, navyše v programovom vyhlásení vlády sa píše, že ich bude omnoho viacej. A mám pocit, že týmito prostriedkami disponuje bez reálnej povinnosti odpočtu a spätnej väzby...

  • Ruch v sále.

  • Odpustite mi, pán poslanec, že vás prerušujem. Pani poslankyňa Vaľová, chcela by som vás veľmi pekne poprosiť, keby ste netelefonovali v sále. Ďakujem.

  • Kultúra. Myslím si, že tento úrad disponuje obrovskými prostriedkami bez reálnej povinnosti odpočtu a spätnej väzby voči daňovým poplatníkom. Vytvorili sa skupiny ľudí, ktoré si nárokujú podporu štátu len za správny politický názor, pričom často sami o týchto prostriedkoch rozhodujú v príslušných grémiách a rozdeľovacích komisiách. V rekonštrukcii pamiatok totižto lietajú milióny, ale len pre firmy. A asi poznáme firmu ako VÁHOSTAV, možno menej známe firmy ako HORNEX, COFELY. Myslím si, že aj mediálny svet sa časom pozrie na to, čo znamená ochrana kultúrnych pamiatok, akým spôsobom sú prerozdeľované peniaze. A upozorňujem na to, že nie sú to malé peniaze, sú to skutočné milióny. Žiaľ, táto vec sa deje na úkor reštaurátorov a pamiatok samotných. Ako inak si napríklad možno vysvetliť, že zákazku na rekonštrukciu tak vzácnej pamiatky ako je Oltár Majstra Pavla v Levoči, nezískal reštaurátorský ateliér, ale skúste to uhádnuť. Kto? Právnická firma. Ešte raz, Oltár Majstra Pavla z Levoče v súťaži nezískal reštaurátorský ateliér, ale právnická firma.

    V programovom vyhlásení vlády sa píše toto: „Vláda si uvedomuje význam a hodnotu nášho kultúrneho dedičstva. Preto spracuje Stratégiu ochranu národného kultúrneho dedičstva na nasledujúce obdobie. V záujme ochrany vláda zvýši podporu pre obnovu národných kultúrnych pamiatok.“ A ja sa pýtam, prečo až teraz, keď mnohé pamiatky ľahli pod bagrami len preto, že stáli na lukratívnych pozemkoch? A nehovorím len o Bratislave, samozrejme. Spomeňme len zbúranú synagógu v Rajci, či betónom zaliate zvyšky Žilinského hradu pod obchodným centrom Mirage.

    Ďalšia časť, ktorej som sa chcel venovať, sú naši autori. Kultúru formujú autori a prinášajú a chcú byť tou špičkou kreatívy, pretože bez autorov sa veľmi v umení a v kultúre nepohneme. Zákon je postavený tak, že umelci svojím každým podpisom zmluvy televízie či produkcie sa vzdávajú svojich autorských nárokov, takže na celom trhu niet jediného zadávateľa práce, ktorý by autorstvo nechal umelcovi, a to napriek tomu, že v programovom vyhlásení vlády tvrdíte, že s cieľom vytvárať vhodné podmienky pre umeleckú tvorbu bude vláda riešiť aj sociálny status umelcov v slobodnom povolaní. Tak zatiaľ tie zmeny zákonné tento status veľmi nevytvorili. Umelci sa vedia uživiť sami, len im na to musíme vytvoriť prostriedky.

    Ďalšia vec, to, že za vašej vlády a predchádzajúcich vlád zaniklo producentské centrum vysielania pre deti a mládež jeho pričlenením k producentskému centru dramatickej tvorby, napriek tomu, že tvorba pre deti a mládež má veľmi špecifické zamestnanie, je obludné. Totižto deti sa nemajú len zabávať a baviť, ale v prvom rade by ich aj vysielanie malo vzdelávať a vychovávať, a to hlavne v rozsahu médií verejnej služby. Výsledok vašich rozhodnutí, pán minister Maďarič, dnes sedí v poslaneckých laviciach. O producentskom centre spravodajstva ani nebudem hovoriť.

    Ak si takto, vážená koalícia, predstavujete verejnoprávne médium, nemám veľké očakávania, čo sa stane, verejnoprávne médium má byť apolitické a nezávislé. Nesmie dopadať tak, že v diskusiách hlavných predstaviteľov politických strán sa objavujú niektorí príliš často a niektorí vôbec, sú tam niektorí poslaneckí kolegovia skoro stále a niektorí v pomere nula. Toto nie je otvorená, objektívna a nestranná diskusia, tak inak znie aj zákon. Apolitickosť, a to je dosť dôležitá vec pre celú verejnosť, sa totižto nebuduje zvyšovaním koncesionárskych poplatkov, ale finančnou nezávislosťou tejto inštitúcie. Médium verejnej služby u nás je priamo pod vplyvom ministerstva kultúry. Diabolská zmluva so štátom je totižto nastavená tak, že cez koncesionárske poplatky, ako ich ľudovo voláme, je médium verejnej služby príjmovo podvyživené. Ak to povieme zhruba v číslach, televízia v dvoch kanáloch alebo v dvoch programových službách potrebuje zhruba 100 mil. eur., 75 mil. dokáže vybrať na koncesiách a pre všetko ostatné musí ad hoc v októbri alebo novembri prísť jej generálny riaditeľ na ministerstvo a cez diabolský nástroj zmluvy so štátom si pýtať peniaze. Ak mu ich nedá, dokonca aj v zákone je napísané, je to dôvodom na jeho odvolanie. Viete si v personálnej oblasti predstaviť vyššiu mieru závislosti, ako je táto? Toto treba jednoznačne odstrániť, pretože médium verejnej služby nesmie byť pod finančným nástrojom ministerstva kultúry do nemoty vydierateľné a čakať, či tie peniaze budú alebo nebudú. Náš návrh v programe bol, aby sme načas celé médium verejnej služby zaplatili zo štátneho rozpočtu a keď bude dobrá programová štruktúra, ak budeme vysielať to, za čo Towercomu platíme (všetky štyri kanály), a platíme to 15 rokov v utajenej zmluve, a jeden z tých kanálov, a tu vás prosím o podporu, bude vzdelávací a výchovný a kanál pre deti, tak potom môžeme začať verejnosti predstavovať program, ktorý má zvýšiť koncesionárske poplatky. Ono to tak totižto, vážení súdruhovia a súdružky a všetci ostatní, ktorí ste v koalícii, funguje. Ak predstavím produkt alebo službu, potom si pýtam peniaze, nie naopak. Naopak to robia podvodníci. Vystavajú vzdušné zámky, vypýtajú si peniaze a potom sľub nedodržia. Ešte raz, táto republika si zaslúži, aby sa s ňou jednalo raz a navždy fér. A hlavne si zaslúži, aby prvý kanál verejnoprávnej televízie ako prvú prioritu rozprával k našim deťom po slovensky. Toto by mala byť ambícia, ktorú na pôde kultúry a médií by mala celú túto snemovňu spojiť. Viete si predstaviť, že v Maďarsku by nemali televíziu, ktorá rozpráva po maďarsky k deťom? Viete si to predstaviť v Čechách, v Nemecku? My sme krajina kde veľmi ťažko poskytneme našim deťom vzdelávací, kultúrny program v slovenskom jazyku, pretože nám chýba programová služba, ktorá k vzdelávaniu a ku kultúre vedie. Nemáme z pohľadu verejnoprávnych médií takúto programovú služby. A keďže nie je zadefinované v Programovom vyhlásení vlády, ktorý tretí kanál chcú urobiť, píšu iba všeobecne o treťom, ja sa prihováram za to, aby to bol kultúrno-vzdelávací kanál s obnovením detskej tvorby. Myslím si, že sa mi nepodarí urobiť kompletný výpočet deravého programového vyhlásenia vlády. A nie je mojou ambíciou, aby som tu stál príliš dlho. Alternatívne programové vyhlásenie vlády budeme ponúkať v jednotlivých opozičných návrhoch, na ktoré sa nasledujúce štyri roky z opozičných lavíc chcem s kolegami podujať.

    Myslím si, že jeden dôležitý fakt, ktorý bude mať obrovské peniaze ústami ministra kultúry až 270 mil. eur, bude podpora tzv. kultúrno-kreatívneho priemyslu. To, že tento poklad sa rozhodla vláda budovať dva roky iba prijímaním uznesení o tom, že niečo prijmú, a koniec koncov realizáciu a aplikáciu zapracovania kultúrno-kreatívneho priemyslu prijali v decembri v roku 2015 s mandátom dva mesiace do odchádzajúcej vlády, je opäť zlyhaním. Ale tento dokument je na svete a pre ďalšie štyri roky vás vyzývam na dôsledné sledovanie 270 mil. eur, ktoré do programu Kultúrny a kreatívny priemysel pôjdu. Z hľadiska ministerstva kultúry je to totižto obrovský balík. Zhruba 200-miliónový rezort je, kde 40 mil. odchádza na platy duchovných a 30 mil. cez zmluvu so štátom na RTVS, bavíme sa o kultúrnej politiky zhruba za 130 mil. eur. Ak k nemu na nasledujúce štyri roky pribudne 270 mil. eur, tak sú to zhruba dva štátne rozpočty na tento výsek do budúcna. Čiže nebavíme sa o programovom vyhlásení vlády pre rozpočet kultúry na štyri roky, ale de facto na šesť rokov. To, akým spôsobom s týmto veľkým balíkom naložia, je na nás opozičných, ale aj na vás koaličných poslancoch, aby sme to skontrolovali a aby sa nám opäť a raz nestalo, že ich premrháme. Totižto kultúrno-kreatívny priemysel generuje 2,5-krát vyššiu zamestnanosť ako automobilový priemysel. To vytvára vyšší počet pracovných miest, aký majú také sektory, ako je spracovanie kovov, oceliarstvo, telekomunikácie či chemický priemysel. Potrebuje však fungovanie inštitúcií, silnú verejnú podporu, vzdelanú populáciu a zodpovedajúci legislatívny rámec. Tieto kritériá nie sú na Slovensku dostatočne napĺňané a niektoré sú stále iba na papieri.

    Pozrime sa na stratégie pre roky 2013 – 2020, ktoré samotný minister spomína v programovom vyhlásení, a takisto na stratégie pre roky 2012 až 2016. Tieto sa opäť a raz premieľajú v tomto novom programovom vyhlásení vlády s absolútne žiadnym odpočtom. Čiže kreatívny priemysel by nemal mať oporu len v týchto eurofondoch a nemal by byť míňaný iba cez, keďže sa nachádza v operačnom programe integrovaného regionálneho rozvoja, ale mal by byť jasne pomenovaný, do akých oblastí a kde by naštartovaniu kultúry a kreatívy pomohol. Bude však následne veľmi dôležité a nevyhnutné stanoviť podmienky pre prideľovanie a čerpanie financií tak, aby sa nenapĺňali len formálne, aby nám nešlo o percento vyčerpania, ale aby sme sa naozaj hlboko zaujímali o to, na čo tie peniaze idú. Vládu totižto nemá z hľadiska odpočtu kvalifikovať alebo diskvalifikovať, aké percento peňazí vyčerpá. Opustime túto debatu. Poďme sa baviť, na čo tie peniaze míňajú. A ak ich míňajú nezodpovedne, resp. na také veci, aké nám nie sú treba, urobme tomu škrt. Nechcem hovoriť, radšej ich nevyčerpajme, ako ich dať nejakému oligarchovi, ale skúsme pre dobeh eurofondov do roku 2020 spraviť to, že aspoň tieto štyri roky nám nebudú vybuchovať kauzy, aké odhalila Veronika Remišová napríklad s exkluzívnym študijným programom na jednej z bájnych univerzít na Slovensku.

    Myslím si, že pre rozvoj kreatívneho priemyslu bude potrebná realizácia siete Creative Labour s prepojením na kooperujúce spoločnosti. Len zasieťované a veľmi prepojené s dôležitým fókusom z ministerstva kultúry, ako aj regiónov budú vytvárať želaný efekt. A kreatívny priemysel mal by byť aj nositeľom opomenutého faktu v programovom vyhlásení vlády, nosným pilierom kultúrnej diplomacie. Výsek pre program Politika kultúry v programovom vyhlásení vlády absolútne rezignoval na kultúrnu diplomaciu, pričom v štandardných krajinách Európskej únie je najväčší fókus to, že ak je to spracované pre účely ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí, svedčí o mnohom. Ja sa pýtam, prečo naše ministerstvo kultúry nie je ministerstvom kreatívy, napriek tomu, že má manažovať kultúrny a kreatívny priemysel s takto veľkým balíkom, ale aj eventové akcie napríklad pri predsedníctve posúva na ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí. Tak teda ministerstvo kultúry máme alebo nemáme.

    Fondy. Vytváranie nekonečného množstva fondov, znepriehľadňuje toky financií a vytvára priestor pre ich zneužívanie. Chceme presadiť efektívny a funkčný mechanizmus financovania a budeme to kontrolovať a opakovane atakovať aj plénum Národnej rady a vládu, aby namiesto viacerých zle fungujúcich fondov vznikol jeden alebo dva fondy s jednou sústavou orgánov, aby peniaze nešli manažérom, zastupiteľom do fondov, ale priamo do kultúry s jedným modelom financovania, ktorý bude jasný všetkým a musí byť hlavne napojený na privátny sektor. A musíme prehodnotiť zákon o športe, ktorý spravil protežovanú oblasť zo športu a z kultúry, to absolútne zaznávam. Je tu absolútna potreba prijať jeden rovný, spravodlivý zákon o sponzoringu. Potrebujeme začať budovať atmosféru donorstva, atmosféru sponzorov tak, že si to zaslúži jednu skutočnú normu čiže, ľudsky povedané, pravidlá. Ak tie pravidlá budú existovať. Tu na čom aj celá európska kultúra stojí a stála, a to je donorstvo. A mnohé veci si vieme pozrieť, kto kedy si ich objednal, musíme zapracovať aj do slovenskej spoločnosti a musí to byť honor pre toho donora, že nejakú kultúrnu aktivitu podporí. Ak má s niečím štát pomôcť, musí pomôcť s týmto. To, že tento zákon nemáme, a opakovane sme hovorili, že je potreba jeho prijatia, a stalo sa to len pre výsek športu, je naozaj ďalším zlyhaním. A to, že sa to nachádza vo veľmi zvláštnej formulácii v programovom vyhlásení vlády o nejakých sponzorských zmluvách, je málo. My potrebujeme naozaj pravidlá, pretože účasť privátneho sektora v kultúre, podvyživenom rezorte, je treba. Myslím si, že v rámci fondov je treba hovoriť o naozaj prehodnotení, pretože aj v samotnom programovom vyhlásení vlády sa spomína ďalší fond, ďalšia inštitúcia, ďalšia budova, ďalšie peniaze na manažment a podobne, a myslím si, že podvyživené ministerstvo kultúry alebo kultúra ako taká vyzerá, že bude bežať podľa hesla: „A teraz si vás kúpim všetkých, síce za málo, ale keďže ste podvyživení, bude vám stačiť aj toto, pretože umenie má fond, budú mať menšiny fond, hudba fond, výtvarníci fond, spisovatelia fond, oligarchovia eurofond.“ Si myslím, by sme mali raz a navždy toto odstrániť, spraviť jeden kultúrny fond a jeden fond na podporu kreatívy, hotovo. Ale to chce odvážneho ministra, s reálnou podporou partnerov, aby sme sa v tej spleti finančných tokov vyznali. To je možno účel, nemáme sa v tom vyznať. Ale živiť sa na podvyživenej kultúre je hanba.

    Dovoľte mi ešte krátko k jednotlivým oblastiam kultúry vyjadriť sa.

    Napríklad na srdci mám dlhodobo takzvaný, nechce sa mi moc to slovo používať, lebo volá sa to, je to hudobný priemysel, ale poviem to jednoducho a budem hovoriť o hudbe. Totižto pri tvorbe kreatívneho prostredia nesmieme zabudnúť práve na hudbu, ktorá v posledných rokoch, ako sa zdá, začína naberať na sile, a nové, mladé kapely, umelci vytvárajú základy umeleckého smerovania slovenskej spoločnosti. Vždy som bol za podporu hudobnej scény či už ako šéf klubu v Trnave alebo ten, čo v Trnave sa snažil čokoľvek, čo v deväťdesiatych a následných rokoch sa mihlo v kultúre v tomto mojom prostredí, ktoré ja vnímam ako moje prirodzené, podporiť. Myslím si, že aj tento výsek kultúry nám vie mnohé priniesť a dokonca mnohé pre pamäť národa urobiť. Myslím si, že môj názor, ktorý som zastával, že postupný nárast najmä novej slovenskej hudby by prispel k podpore hudobnej tvorby, k zachovaniu kultúrnej rozmanitosti, podpore predaja domácich hudobných diel či zvyšovaniu propagácie mladých umelcov. Kde sú? Ak vám ich vymenujem desať, málo ich budeme počuť v rádiách. Moja snaha síce nevyšla nazmar, no smotanu za nápady a podnety a hodiny strávené na vytváraní efektívneho modelu mi takpovediac vyfúkli z kredenca poslanci vládnej strany, ale nevadí. Politické nápady totižto nemajú autorstvo. A to, že sa nakoniec pod to podpísalo ministerstvo kultúry, je dobré, lebo sa to presadilo. V tomto volebnom období preto budem presadzovať vyššiu liberalizáciu, aby sme tým, ktorých sme zaviazali hudobnými kvótami, uvoľnili aj ruku, a ja som to chcel predkladať v balíku, a podporu alternatívnych médií, čo by malo viesť k vytvoreniu bohatšej programovej štruktúry a ponuky, z čoho by prosperovali najmä poslucháči, ale aj celá verejnosť. Budem aj naďalej presadzovať model, ktorý by dal možnosť fyzickej či právnickej osobe vlastniť viacero licencií. Hlavným dôvodom tejto iniciatívy je fakt, že daná držba viacerých licencií by umožnila aj jednému veľkému mainstreamovému rádiu živiť svoje alternatívne rádio, že v Bystrici by mohli mať džezové, v Bratislave rockové alebo akékoľvek iné informačné rádio, môžeme ho volať regionálne. Tým by sa udržala životnosť alternatívnych rádií. To, že to teraz nejde, je len zmena zákona. Táto iniciatíva úzko súvisí aj s vlastníckou štruktúrou jednotlivých médií, keďže nejde iba o držiteľov licencie, aby sme im to umožnili, ale aj o to, aby sme vedeli, kto tie licencie drží. Čiže v prvom rade ide o to, aby sme Slovensku umožnili mať vlastnícku štruktúru, ktorá sa zúčastňuje licenčných konaní, priehľadnú, cieľom je vytvoriť zákonný rámec, ktorý sa zameriava na vlastníkov a jednotlivých žiadateľov o licenciu a vysielanie. Súčasná zákonná úprava je v tomto bode nevyhovujúca, lebo neposkytuje detailné údaje o majetkových a personálnych prepojeniach pri udeľovaní licencie a zahŕňa iba prvú a v niektorých výnimočných prípadoch druhú úroveň prepojení. Schránkové firmy totižto sa nevyskytujú iba pri veľkých zákazkách pri verejných obstarávaniach, ale usídlili sa aj v sektore médií. A oligarchizácia médií je dlhodobo skloňovaný fakt a dúfam, že toto volebné obdobie tomu urobí ak nie bariéru, tak rovno prietrž.

    Divadlá a umelecké súbory. Ďalšími inštitúciami, ktoré spadajú či už pod priamu alebo nepriamu pôsobnosť ministerstva kultúry, sú slovenské divadlá a umelecké súbory, ktoré predovšetkým trpia nedostatkami či už finančnými, ľudskými alebo nekvalitným manažérskym potenciálom. Ich kapacita je závislá hlavne na financiách a motivácii jednotlivých divadiel umelecky napredovať. Mojím cieľom v rámci tohto volebného obdobia je posilniť postavenie jednotlivých divadiel spolu s Vierkou Dubačovou. A za to jej ďakujem, sme sa zúčastnili stretnutia riaditeľov divadiel, kde bolo jedno, či sú nezávislé, mestské, VÚC-karské alebo dokonca aj politicky nominované divadlá, ako je Národné divadlo a podobne. Riaditelia týchto divadiel sa stretli v Martine, kde mali jasnú predstavu o tom, čo treba s divadlami robiť. Pre účely tejto debaty si myslím, že je dôležité, že pre transparentné financovanie, jasné nastavenie kritérií a jasné stanovenie postavenia pojmov a pravidiel budeme odtiaľto iniciovať nový zákon o divadlách a umeleckých súboroch. Je treba jasne pomenovať zase pravidlá. Ak chýbajú pravidlá, nastáva chaos. Ten, kto pravidlá stanovuje, je toto plénum. Prečo túto ambíciu ministerstvo kultúry nedalo do programového vyhlásenia vlády, je pre mňa záhada.

    K ochrane pamiatok som hovoril úvodom, a preto mi dovoľte prejsť ešte k múzeám, galériám a osvetovým centrám. Poslednou novelizáciou zákona, ktorá nadobudla účinnosť 1. 1. 2016, došlo v oblasti reštaurovania zbierkových predmetov výtvarného umenia k zmene v rovnakom smere ako pri vyššie zmienenej novelizácii zákona o ochrane pamiatkového fondu v prospech pamiatkového úradu. V záujme minimalizácie rizík ohrozenia kultúrneho dedičstva je potrebné právnu úpravu vrátiť do predchádzajúceho stavu a zabezpečiť, aby reštaurovať zbierkové predmety z oblasti výtvarného umenia mohla len kvalifikovaná osoba, to jest reštaurátor. To, že túto zákonnú úpravu napadol aj samotný prezident, vrátil ju plénu a plénum ju prehlasovalo naspäť, je nedobrým stavom a myslím si, že naozaj kultúrne dedičstvo si zaslúži to, aby odborníci na reštaurovanie reštaurovali.

    Ďalšia oblasť by som chcel spomenúť, a teda v tomto období urobíme všetko pre to, aby sme otvorili otázku nefunkčnosti a netransparentnosti jednotlivých pochybných metodických a informačných centier. Zaväzujeme sa iniciovať, aby bola vykonaná pasportizácia plnenia funkcií metodických a informačných centier v gescii rezortu, ktoré sa stali izolovanými a netransparentnými inštitúciami bez možnosti spätnej kontroly ich výsledkov či vplyvu zriaďovateľa na ich chod, kde najlepším príkladom je SCVÚ, Slovenské centrum vizuálnych umení, organizácia, ktorej meno ste pravdepodobne počuli prvýkrát, pričom už niekoľko rokov spravuje kontroverznú Kunsthalle či Kunsthalle LAB v Dome umenia a patrí pod Národné osvetové centrum, výsledkom doterajšej činnosti je takmer nulová návštevnosť týchto priestorov, dve výstavy a petície obce výtvarných umelcov a fotografov, ktorí priamo vkladali do vzniku SCVÚ veľa energie a nádejí. A táto iniciatíva práve týchto umelcov a fotografov viedla k iniciatíve na odvolanie tamojšieho vedenia. Čiže toto veľmi kultúre nepomohlo.

    Kultúra, vzdelávanie a audiovízia bola naznačená úvodom a chcel by som povedať, že asi tým, že tu sedíte, pán minister, je veľmi dôležitý ten vzdelávací proces. A dúfam, že nájdeme v sebe spojenca, že tie materiály, ktoré často tvoria a sú v archívoch, sa dostali naozaj na obrazovky. Možnože bude aj na debatu, ak presvedčíme ministra, že tým tretím kanálom alebo tou treťou programovou službou by mohol byť vzdelávací program pre mládež, alebo volajme ho pracovne detský kanál, že sa nám vráti do škôl prvého stupňa aj druhého stupňa to, na čo sme boli my zvyknutí, že nám vedela učiteľka v nejakom čase proste pustiť program, ktorý sa venoval fyzike, chémii, divadlu, niečomu, a následne na to bola debata. To, že sme od tohoto upustili, je obžalobou toho. Alebo obžalobu dostávame z tej spoločnosti, pretože zlyhávame. A hlavne ešte treba okrem toho, že budeme mať priestor, kadiaľ vysielať, že sa k detskej tvorbe tento štát vráti. Je najväčším zlyhaním ponovembrového vývoja, že sme dopustili, že nám pri verejnoprávnom médiu alebo akomkoľvek inom projekte, dúfam, že to nebude fond, zlyhalo to, že nemáme autentickú a reálne vznikajúcu detskú tvorbu. Myslím si v tomto bode, že sa dá čerpať z bohatých archívov RTVS, preto v tomto volebnom období budeme sa snažiť v spolupráci s ministrami presadiť tak z môjho pohľadu vo veľkých workshopoch, ktoré zastrešovala pre tvorbu nášho volebného programu Veronika Remišová, vznikol nápad takzvanej audiovizuálnej vzdelávacej knižnice vo forme špecializovaného portálu pre všetky stupne škôl. Sme si vedomí, že RTVS, a to obe zložky, skrývajú vo svojom archíve množstvá pokladov vo forme vzdelávacích cyklov, dokumentov či inscenácií, dramatizácií knižných diel. Dokonca tam sa to dá prepojiť už na vyslovene digitálny svet cez aplikácie, ktoré majú dodnes študenti v zoznamoch povinného čítania. S tým tiež úzko súvisí efektívnejšie prepojenie audiovizuálnej tvorby s rezortom školstva a vyčlenenie financií pre vznik nových vzdelávacích cyklov ako prostriedku pomoci pri procese vzdelávania.

    Ako som hovoril úvodom, keďže si myslím, že ministerstvo kultúry je ministerstvom v bdelej kóme, a na to, aby sme čosi s tým mohli urobiť, sú len dve cesty. Prvá cesta, vážený pán minister školstva, ktorá je bežná v Európe, je, že vzdelávanie, kultúra a šport sú v jednom rezorte. Ak má byť ministerstvo kultúry ministerstvom bdelej kómy, spravme jeden rezort, inak, a to je skôr ten scenár, za ktorý by som bojoval ja, dajme pod ministerstvo kultúry oblasti, ktoré pod neho z hľadiska kreatívy a z hľadiska zriaďovania inštitúcií ministerstvo kultúry môže zriaďovať, povedzte ministrovi Maďaričovi, že aj po ôsmich rokoch ešte nemusí byť vyhoreným človekom, a teda keď prebral túto zodpovednosť, tak nech rezort ťahá rázne, pretože ak zlyháva kultúra, zlyháva z môjho pohľadu všetko. Čiže budem kopať za alternatívu, aby ministerstvo kultúry pod seba prebralo cestovný ruch z hľadiska kreatívy a šport, šport preto, že z inštitúcií, ktoré zriaďuje ministerstvo z môjho pohľadu vzdelávania, u nás sa veľmi zle volá ministerstvo školstva, má jeden typ inštitúcií, školy a je to financované viac-menej normatívne, kdežto športové a kultúrne inštitúcie majú veľmi podobnú štruktúru v kultúre nezávislých, v rámci športu sú to tie kluby, ktoré fungujú len na základe rodičov a rodičovských príspevkov, a potom máme rôznu vrstvu mestských, VÚC-karských alebo možno aj štátom veľmi ad hoc podporovaných inštitúcií. Čiže myslím si, že ak by sme mali reálne politiky definované ako ministerstvo pre kultúru, cestovný ruch a šport a dokopy ho volali ministerstvo pre kreatívu, urobili by sme dobre. Bolo by to o veľkej ambícii, bolo by to možno o razantnej zmene a to by bolo to, čo v roku 2016 by som od rezortu ministerstva kultúry čakal.

    A posledná poznámka. Ministerstvo kultúry za minulé obdobie sa zúčastňovalo ako prizvané ministerstvo takzvanej prípravy (skratkovo SK presun) predsedníctva Slovenskej republiky. Ja som často chodil na ministerstvo zahraničných vecí a za to patrí vďaka vtedajším štátnym tajomníkom, že tento priestor otvorili, a často som sa pýtal, kde sú zástupcovia našej kreatívy. Ministerstvo kultúry totižto neiniciovalo napríklad výrobu toho pamätného loga. To iniciovalo ministerstvo zahraničných vecí. Ja sa pýtam pre tie potreby tejto debaty, tak bude ministerstvo kultúry vedieť administrovať kreatívu a kultúrny priemysel s tak obrovským balíkom, o ktorom som rozprával, alebo, keď nastanú problémy, posunie to pod ministerstvo nejaké iné, ktoré sa bude vedieť s týmto popasovať? Myslím si, že ministerstvo kultúry nemá byť transferovým ministerstvom, ktoré dostáva balík peňazí, v januári sa zatočí kľuka a rozíde to sa na ostatné inštitúcie, ktoré zriaďuje a rozdelí peniaze, ale má naozaj skutočne formovať politiky. Myslím si, že je jeden príklad za všetkých, že v pracovnom medzirezortnom tíme v rámci toho predsedníctva, ale aj v rámci jednej iniciatívy, a možno ste viacerí zachytili, že až od februára tohoto roku sme sa konečne dohodli na značke Slovensko, volal sa ten proces branding, 17. februára 2016 prišlo k dohode, že akým spôsobom a kto teda dodá našej krajine jednotné označovanie na to, aby sme mohli nejak vystupovať voči zahraničiu, nejak vystupovať tu medzi sebou navzájom. To, že za ministerstvo kultúry sa vo verejnom obstarávaní nenachádzal ani jeden zamestnanec ministerstva a už vôbec nie minister kultúry, ma prekvapilo. Pri teda konci funkčného obdobia sa 11. februára pripojil k tímu jeden člen poroty za ministerstvo kultúry, i keď alibizmus v tomto prípade je tak neuchopiteľný ako minister kultúry sám a ako samotná kultúra z jeho pohľadu. Posledný klinec do rakvy, sa mi zdá, nastal v medzirezorte pri formovaní značky Slovensko, pretože v medzirezorte, ak si pozriete, čo pripomienkovalo ministerstvo kultúry, tak to boli veci, ako keby sa tam vyzúril nejaký jazykovedný terorista, pretože okrem poznámok, že za slovo témy, ktoré treba nahradiť slovom úlohy, vypúšťajú sa slová v horizonte za slovom rokov alebo odrážky za bodmi začínajú sa malými začiatočnými písmenami, tam nenájdete k značke v tomto medzirezorte nič. Toto je kreatíva. Ak z toho zase vypadne niečo, ako niečo vypadlo pri predstavovaní predsedníckeho loga, nemôžte sa, vážený pán minister, čudovať, že veľa ľudí to má na smiech. Totižto aj samotné predstavovanie loga je veľkým symbolom. Pri SK PRES-e v eventovej organizácii, organizácii, sem budú chodiť zahraničné delegácie, sme mohli prezentovať sa, naše regióny, mohli sme prezentovať našu kultúru a podobne, sa ministerstvo kultúry zúčastňuje tak, že zapožičiava budovy.

    A tu budem končiť, keďže som kolegom v opozícii oznámil, že mám prejav zhruba na hodinu, a myslím si, že si ho kultúra zaslúži. Chcel by som spomenúť ešte dve veci.

    Bol som oslovený spolu s vami všetkými a spolu s Martinom Klusom osobne, aby som doručil poslancom, ktorí budú chodiť do garáží a ktorí budú chodiť na hrad, výzvu občianskej iniciatívy SOS Bratislavský hrad. Zdá sa mi, keďže som toľko hovoril o ochrane kultúrnych pamiatok, že je veľmi vhodné, aby pri pýtaní si mandátu vlády od tejto snemovne táto výzva, nie je nejak dlhá, zaznela. Táto výzva je a citujem:

    „Vážené poslankyne, vážení poslanci, len prednedávnom ste skladali svoje sľuby. V nich ste sľubovali na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Sľúbili ste, že svoje povinnosti si budete plniť v záujme jej občanov a že budete dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života. Prišiel teda čas, aby ste po voľbách začali svoje sľuby napĺňať. Vaši kolegovia, vaši zamestnanci a zamestnanci vašich zamestnancov hrubo porušili Ústavu Slovenskej republiky, keď povolili a následne vykonali devastáciu pamiatok nevyčísliteľnej hodnoty, a to priamo v areáli národnej kultúrnej pamiatky Bratislavský hrad. Šiesty oddiel Ústavy Slovenskej republiky Právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva v čl. 44 ods. 2 hovorí, že každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne pamiatky. Slovo každý chápeme tak, ako je napísané a vzťahuje sa aj na tých, ktorí z národnej kultúrnej pamiatky Bratislavský hrad spravili Disneyland, ktorý likvidáciou vzácnych pamiatok pochádzajúcich z 1. storočia pred Kristom, ale i z obdobia Veľkej Moravy trestuhodne premenili na betónové garáže a betónovú záhradu, a to za asistencie tých, od ktorých sme očakávali, že budú naše národné kultúrne pamiatky chrániť, ministerstva kultúry, štátneho pamiatkového úradu i krajského pamiatkového úradu, teda tých, ktorí sú platení z daní občanov tejto krajiny.

    Vážené poslankyne a vážení poslanci, prisahali ste na Ústavu Slovenskej republiky, naplňte teda slová prísahy, lebo národ tejto krajiny od vás očakáva vyvodenie politickej, personálnej a trestnoprávnej zodpovednosti za stav národnej kultúrnej pamiatky Bratislavský hrad.“

    Občianska iniciatíva SOS Bratislavský hrad.

    Nechcem, aby to vyzeralo, že som si splnil povinnosť a chcem pre účely tejto debaty povedať, že s touto výzvou sa v mnohom stotožňujem, a členov tohto fóra, tejto siene zákonnosti, ktorí zastupujú kultúru a médiá vo výbore, pozývam na to, aby sme iniciovali poslanecké prieskumy a urobili z výboru pre médiá a kultúru funkčný výbor, ktorý bude dohliadať a snažiť sa presadiť to, čo som sa snažil ja pomenovať a osvetliť.

    Úplne na záver chcem urobiť, tak ako to premiér robí, odpočet ministra kultúry, aby to bolo aj graficky znázornené, ako sa teda neuchopiteľný minister kultúry správal ku kultúre a v čom chce vzhľadom na znenie programového vyhlásenia pokračovať.

  • Ukázanie grafu.

  • Sú žiadosť o mandát na eurovýbore za minulé volebné obdobie pre výsek kultúry nula, porady ministra a účasť ministra kultúry na zasadnutí formácie Rady EÚ nula, vyjadrenie ministra kultúry k likvidácii keltsko-rímskych nálezov na Bratislavskom hrade nula, účasť na odbornom grémiu k likvidácii keltsko-rímskych nálezov na Bratislavskom hrade nula, vyjadrenie ministra k rušeniu predstavenia Kováči a tzv. Biely mys nula. Novinárom na otázky odpovedať, čo treba, na to sme mali výbor, tak isto neprišiel (nula). Toto by sa nemalo po roku 2020 zopakovať a dúfam, že hodnoty, ktoré kultúra predstavuje, budú dobiehať rezorty hospodárske, že témy, o ktorých sa budeme baviť budú aj z tohto prostredia. Ja vás na tú debatu pozývam a dúfam, že sa nám podarí v tomto rezorte urobiť aspoň také kroky, aké opozícia zvládne, v rámci iniciácie, v rámci poukazovania, v rámci kontroly. Na to sme dostali mandát a ja sa chystám ho do bodky naplniť. Ďakujem vám za pozornosť.

  • Aj my ďakujeme, pán poslanec.

    Na vaše vystúpenie chce vo faktickej poznámke reagovať jedenásť pánov poslancov a poslankýň.Ako prvý dostane slovo pán poslanec Dušan Jarjabek. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pán poslanec, pravdupovediac povediac neviem, kde sa vo vás vzala tá dramatická prísnosť za tých posledných niekoľko dní odvtedy, ako sme sedeli s ministrom kultúry. Chcem pre všetkých len povedať jednu poznámku, že programové vyhlásenie na výbore pre kultúru a média prešlo ústavnou väčšinou a pán Viskupič nebol proti nemu. Podľa tohto, čo tu dnes čítal, ja s tým, samozrejme, nebudem polemizovať, hoci mám na množstvo vecí úplne odlišný názor ako on, budem o tom hovoriť trošku vo svojom príhovore, nebol proti nemu. Tam vládla jedna priateľská atmosféra, ba až nadštandardná. Pán poslanec Viskupič, prečo ste toto všetko nepovedali pánovi ministrovi kultúry do očí a tak dramaticky, ako ste to tuná hovorili pred touto...

  • Ruch v sále.

  • Nevykrikujte, pán poslanec Viskupič z miesta, nepatrí sa to, pán poslanec Viskupič, pán podpredseda. Prečo ste to nepovedali pánovi ministrovi kultúry do očí? Prečo to hovoríte tuná v pléne a takýmto spôsobom, úplne neprístojne dramaticky. Preto, nehnevajte sa, potom to vyznieva celé ako veľmi falošne z vašej strany. Ja mám na to svedkov na tom výbore. A neboli ste proti programovému vyhláseniu, tak ste to aj prezentovali tam na tom výbore. Tie dopyty, čo ste mali ohľadne programového vyhlásenia, to nebolo ani nič z toho, čo ste tuná dneska rozprávali. Škoda, mohli ste si to s pánom ministrom vyjasniť zoči-voči a určite by to bolo korektnejšie, preto, lebo takto to vyše vystúpenie vzhľadom na výbor, na ktorom sme skutočne všetci boli, no aby som sa vyjadril veľmi zmierlivo, vyznieva tak trošku falošne. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec Viskupič, ja som vás počul na výbore pre európske záležitosti, kde ste sa odvolávali aj na najvyššieho. No po vypočutí aj tohto vášho prejavu, aj ďalších prejavov ako veriaci človek musím povedať, že verím v to, že Pán Boh nikdy nepotrestá túto krajinu tým, že strana, akú reprezentujete vy, by ju niekedy spravovala. Za to sa budem aj modliť. Ale nie k tomu som chcel hovoriť.

    Váš prejav v niektorých záležitostiach bol skutočne taký, že sa dalo nad tým zamyslieť, nebol taký sadomasochistický, ako, som si to vypočul, iný prejav, kde rečník hovoril, že do tejto krajiny nič nikdy pozitívne z východu sem nedošlo. Nuž to je sadomasochizmus, pretože aj naši predkovia sem prišli z východu, aj predkovia Maďarov sem prišli z východu. Takže neviem inak sa to nedá pomenovať. A je to aj neúcta k tým 6-tisíc alebo koľko vojakom, ktorí ležia na Slavíne, ktorí sem tiež podľa tohto rečníka nič pozitívneho nedoniesli. Ale v podstate de gustibus non est disputandum, ako sa hovorí u nás na Záhorí.Len jedna vec. A teraz ide o česť tých ľudí, ktorých som mal tú možnosť jeden rok ako generálny riaditeľ pamiatkového úradu, vtedy sa to ináč volalo, zastupovať. Keď rozprávate o hrade, aj to vyjadrenie, ktoré ste tu pred chvíľou prečítali, to je znôška klamstiev, neprávd a nehoráznych lží. Ja som túto otázku ako odborník prediskutoval nielen s pamiatkarmi, ale aj s archeológmi, nielen červenými, ale aj modrými, aj iných politických orientácií. Všetci povedali, že nič sa tým pamiatkam, ktoré sú tam nestalo...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec Viskupič, ja som veľmi vďačný za tento príhovor. A myslím, že si hovoril mnohým občanom z duše. I počet faktických poznámok ukazuje, že si trafil klinec po hlavičke. Ja by som to nazval takou parádnou bodkou za rozpravou práve písomne prihlásených.Moji rodičia celý život pracovali v kultúre a naozaj súhlasím, veľmi som sa tešil tomu, čo si hovoril, že bolo to naozaj z duše, že je tu veľký potenciál práve v tomto rezorte, pretože tento rezort môže ovplyvňovať atmosféru v našej krajine a je veľmi dôležité, ako je riadený. Tak ja by som len povedal možno také povzbudenie na záver, že týmto prejavom si naozaj ukázal, že ti to veľmi leží na srdci. A ja ti veľmi v tom fandím a rozvíjaj tento mandát a pracuj na tom, lebo práve takých ľudí jak si ty v tejto Národnej rade potrebujeme. Ďakujem.

  • Ja by som sa chcela poďakovať kolegovi Viskupičovi, ktorý sa dlhodobo a systematicky zastáva kultúry. A je to veľmi dôležité, pretože kultúra na rozdiel napríklad od športu veľa zástancov a obhajcov nemá. Veď ktože už len chodí do divadla alebo na koncerty? Ale veľmi často zabúdame na to, že kultúra nie je len nejaká luxusná nadstavba pre tých, čo od dobroty už nevedia, čo majú robiť. Kultúra je, skrátka, to, čo robí národ národom, čo buduje jeho históriu, čo určuje jeho budúcnosť. A za seba môžem povedať, že som veľmi hrdá na našich umelcov, či už sú to divadelníci, tanečníci, výtvarníci, spisovatelia. A títo ľudia často vyrástli nie vďaka, ale napriek podpore štátu. A aj v porovnaní so zahraničím sú špičkoví a som na nich veľmi hrdá.

    Takisto ďakujem kolegovi, že spomenul výchovno-vzdelávaciu funkciu pre deti a mládež verejnoprávnej televízie, plne podporujem jeho návrh. A kto iný už má vytvárať hodnotný vzdelávací obsah, ak to nemá byť práve verejná televízia.

    Ku kultúre patrí aj vzdelávanie našich detí, tu urobím presah do oblasti školstva. A nedávno sme sa stretli na konferencii s učiteľmi a riaditeľmi ZUŠ-iek, ktorí hovorili na veľkú podvyživenosť a zlé podmienky. A sú to práve ZUŠ-ky, ktoré sú nástrojom, cenným nástrojom rozvoja potenciálu našich detí.

    Ďakujem kolegovi, že spomenul aj predsedníctvo, pretože mám pocit, že kultúrna diplomacia v našej krajine je úplne na okraji záujmu. Naše kultúrne inštitúty sú podvyživené, často je to len jeden človek, ktorý robí úplne všetko. A na rozdiel od porovnateľne veľkých krajín akoby my sme si neuvedomovali cenný potenciál kultúrnych spojenectiev.

    A na záver už len. Kultúru naozaj potrebujeme ako soľ aj vzhľadom na vystúpenia niektorých kolegov v tomto pléne.

  • Ďakujem. Ten prejav bol veľmi obsiahly, naveľa by sa dalo pritakať, doplniť a rozšíriť. Naozaj kolega Viskupič ukázal dôkladné vyjadrenie jedného opozičného politika, ktorý pripomína vláde to, čo vláda zanedbala, a to, čo verbálne tvrdí, ale neprenáša vždy do praxe.Pripomínam ešte k tomu všetkému, čo bolo povedané, že kultúru treba vidieť v rovnakej kríze a v rovnakých problémoch, v akých je školstvo, iba že kultúrnici sú doslova vazali verejných alebo štátnych inštitúcií, v ktorých pracujú. Ťažko môžu začať štrajkovať, ťažko hľadajú cesty, ako upozorniť štátnu správu, ako na jednej strane zanedbáva kultúrne dedičstvo o tom, či je to múzejníctvo, galerijníctvo a tak ďalej, a ako na druhej strane málo podnetov poskytuje kultúrnemu rozvoju. My sa roky hýčkame predstavou, že my sme predovšetkým kultúrny národ. A táto povera nám zostala z čias, keď sme naozaj okrem kultúry alebo vtedy možno folklóru skoro nič iné v rukách nemali. Nemali sme štát, nemali sme podnikateľské vrstvy a tak ďalej. A toľko si túto ilúziu pestujeme, že si vládne garnitúry po novembri neuvedomujú, ako nesmierne zaostávajú investície do kultúry, tvorivé investície, podnetné investície, oproti tým, ktoré dávajú štáty, ktoré existujú desiatky alebo stovky rokov dlhšie než Slovensko. O nás málokto vedel do nášho vzniku a aj dnes sa len ťažko prebíjame do vedomia Európskej únie a sveta a aj tak pokračuje aj ekonomická, aj koncepčná ignorácia a nedostatok reformnej vôle a finančnej vôle pre oblasť kultúry. Hlas ako Viskupičov je potrebný.

  • Ďakujem za slovo. Ja by som sa dotkla len dvoch tém, ktoré pán Viskupič spomenul. A to je kultúrny a kreatívny priemysel. Súhlasím s tým, že je to dôležitá oblasť, ktorá môže byť hýbateľom aj ekonomiky. Ale práve to je príklad, ako som spomínala, že je vlastne tu rozpor medzi nejakými rezortnými záujmami a záujmami, ktoré prichádzajú zdola, lebo presne prostriedky na kultúrno-kreatívny priemysel boli vrazené ako klin do operačného programu IROP. Ja chcem veriť, že regionálne akčné plány, ktoré práve teraz vznikajú, budú nastavené nie až na takom rezortnom princípe. Ale, ako máme echo, tak sú už tvorené v spolupráci bližšej s tými regionálnymi komunitami. Chcem tomu veriť. Ale každopádne čas na to, aby sme to stihli, je veľmi, veľmi krátky a bude to veľmi ťažké. Druhá vec, ktorú chcem spomenúť, to je vlastne to, ste sa dotkli toho Fondu na podporu umenia. Ja by som takisto, ako som povedala aj vo svojom príspevku, tomu dala šancu. Vlastne ministerstvo si týmto krokom sľubuje, že získa možno aj viacej prostriedkov než zo štátneho rozpočtu možno aj z nejakých iných zdrojov, že sa spružní a zefektívni vlastne tá administrácia. Ja chcem tomu veriť. Dajme tomu šancu, uvidíme. Ale otázka je možno, že či keď je tam nastavených pri tej dotácii, resp. pri tej alokácii 15 mil. eur, s ktorými tento fond pracuje, je tam nastavená suma 4 % na administráciu, to je 600-tisíc za ten samotný chod, že či sme toto napríklad ušetrili na ministerstve, lebo predtým to robili ministerskí úradníci, že čo sme týmto krokom vlastne ušetrili z tohto pohľadu, by ma zaujímalo. Ďakujem.

  • Ďakujem veľmi pekne. V prvom rade naozaj chcem poďakovať za erudovaný príspevok, pretože kultúra si to naozaj zasluhuje. A pán Viskupič v danom kontexte povedal veľmi dôležité skutočnosti, byť na mieste ministra tak minimálne si vyžiadam jeho prejav v písomnej podobe a možno by som zapracoval do niektorých ďalších rozhodnutí budúcnosti. Mám však dve poznámky k tomuto vystúpeniu.

    Prvá poznámka sa týka významu kreatívneho priemyslu, pretože pokiaľ viem, resp. ja som si to radšej zapísal, ministerstvo kultúry si vyžiadalo v roku 2013 vypracovať správu o stave a potenciáli kreatívneho priemyslu na Slovensku jednou súkromnou akciovou spoločnosťou a následne v roku 2014 vypracovalo Východiská stratégie rozvoja kreatívneho priemyslu v Slovenskej republike. Prešli takmer tri roky od vypracovania týchto správ a možno zásadný rozvoj, aký by sme očakávali, tu nevidíme.

    Druhá pripomienka sa týka zmienky o vysielaní pre detského diváka. Naozaj niekedy verejnoprávnu televíziu ako keby nahrádzali dve súkromné televízie, ktoré majú programy zamerané na detského diváka, jedna akurát nepoužíva žiaden jazyk.K tomu ešte jedna zmienka. Možno by som veľmi nehovoril o tejto skutočnosti, aby to nedopadlo tak ako v prípade novely zákony o vysielaní a retransmisii, kde možno sme chceli byť pápežskejší ako pápež a od 1. apríla tu počúvame kvóty, ktoré sú zavedené na slovenskú hudbu v rádiách. Uvidíme, čo z týchto pripomienok reálne z hľadiska praxe uzrie svetlo sveta na Slovensku. Každopádne myslím si, že hlavne ten kreatívny priemysel si nevyžaduje vysoké investície tak, aby nebol možno rastom alebo budúcim motorom hospodárskeho rastu na Slovensku. Ďakujem.

  • Ďakujem chcela by som sa dotknúť, resp. doplniť ešte pána poslanca otázkou našich médií, respektíve teda verejnoprávnych médií, rozhlasu a televízie. Ako prvé by som sa chcela spýtať, prečo nie je téma navrhnúť, že aby sa znova vrátil názov Slovenská televízia a Slovenský rozhlas. Nechápem, prečo boli takto menené, raz to bola jednotka, dvojka a tak ďalej a nič nehovoriace názvy.Ale chcela by som vlastne povedať to, že verejnoprávny rozhlas a verejnoprávna televízia sú platené z daní občanov tejto republiky. A to znamená, že títo občania si zaslúžia kvalitnejšie programy, zaslúžia si spravodajstvo, ktoré bude objektívne, rozhodne objektívnejšie, ktoré bude pravdivé, kde nebudú lži, pretože mám taký dojem, že tieto verejnoprávne médiá sa začínajú podobať súkromným, ktoré majú svojich vlastníkov za oceánom, oligarchov a ktoré sú plné nekvalitných programov až typu mentálneho suterénu. Vyslovene zasypávajú brakmi a manipulujú a masírujú mozgy svojim divákom buď hlúpymi, stupídnymi programami, alebo nepravdivými správami. Ďakujem.

  • Pán predsedajúci, ja by som chcel reagovať na vystúpenie pána Viskupiča. Ja som bol veľmi rád, že sme si to mohli vypočuť. Som sa naňho veľmi tešil, lebo je veľmi podnetný, rozpracovaný. A si myslím, že bol vyčerpávajúci.Ale cez to všetko si dovolím veľmi rýchlo reagovať na otázku tých kvót v tých rádiách, lebo sa ma to bytostne týka. Chcel by som povedať, slovenskú kultúru nezachránime tým, že nakážeme, čo majú rádiá hrať. Potom môžeme nakázať všetkým divadlám, čo majú diváci pozerať, a dokonca nakázať zákonom, že musia všetci chodiť do toho divadla sa na to pozerať, aj keď sa im to nepáči, lebo to dáme zákonom, že všetky fabriky nad 500 ľudí musia ísť sa pozerať na divadelné predstavenie, ktoré sa im nepáči. Tu máme veľa rádií a iba dve rádiá sú ziskové, všetky ostatné sa potácajú tesne pred krachom, tak im ešte nakážme, čo majú hrať, ľudia od nich odídu, percentá im padnú a pôjdu do krachu všetky ostatné, len preto, lebo potrebujeme zachrániť Ska-pra šupinu alebo Chiki liki tu-a, Hadí sliz, Kyslý citrón alebo kapelu Heroín. A nám nakazujete, aby sme toto hrali, preto, lebo inak to nemáme ako naplniť. Ešte mi to dáte na 30 %, lebo ste nám v tom zabránili medzi dvanástou a šiestou ráno používať tieto kvóty, takže vlastne ste nám dali 31-percentnú kvótu. Ja by som chcel povedať, že to je diskriminačné. Ja si myslím, že túto vec by mal riešiť Slovenský rozhlas. Má peniaze zo štátu a má koncesionárske poplatky. Za to by mal on riešiť túto službu, áno, túto službu, ktorou by mal podporovať tieto Ska-pra šupiny a všetko ostatné. Má na to ROCK FM. Tam to všetko treba dať. Ale my skutočne máme veľký problém s hraním týchto vecí. Je tuná kopec mladých ľudí, môžem sa na nich obrátiť. Hrá vám EUROPA 2 a keď vám tam nakážem hrať Elán a ja neviem koho ešte, no tak to vypnete. A čo sa stane? No tak im padnú percentá a môžu skrachovať. Čiže toto je zasahovanie, absolútne zasahovanie do práv, do podnikania. A ja si myslím, že to nie je správny zákon, ktorý bol prijatý zo strany SMER-u. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Ja ďakujem svojmu kolegovi Jofovi Viskupičovi za jeho vystúpenie, pretože viem, že sa tejto téme venuje. Na druhej strane by som chcela povedať, že naozaj kultúra nás obklopuje. Je v nás a okolo nás. To, čo robíme, ako sa prezentujeme, čím sa prezentujeme, čím dýchame, to je kultúra. Náš štát je taký kultivovaný a duchovne bohatý, akú máme kultúru. Tu sa aj chcem zastať pána ministra, lebo sám toto tlmočil aj na pôde Rady vlády pre kultúru. A naozaj je veľmi dôležité, aby sme si toto uvedomovali, pretože kultúra skutočne vzdeláva a kultivuje a naši ľudia si to zaslúžia.Pán poslanec Viskupič vo svojom prejave veľmi presne, ja by som sa chcela dotknúť pár oblastí, povedal, je to veľmi dôležité, ja viem, že je to naše kultúrne archeologické dedičstvo, moc sme o tom nerozprávali, ale je napísané v programovom vyhlásení: „Vláda sa zaväzuje zvýšiť podporu pre obnovu národných kultúrnych pamiatok a zvýšiť ochranu archeologického dedičstva.“ To však neznie vôbec dôveryhodne, keď si spomenieme, ako sme sa správali k pamiatkam vrátane tých archeologických v tom predchádzajúcom volebnom období. Čiže toto je veľmi dôležité. A tiež nespomenula som to na kultúrnej komisii, ale tá naozaj monopolizácia jedného úradu, čo sa týka pamiatkového úradu, je to nebezpečné. Videli sme to aj pri kalvárii Banská Štiavnica, ja ti ďakujem, Jofo, pretože naozaj sa mi otvorili aj ďalšie cesty. Takéto...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Na faktické poznámky bude reagovať pán poslanec Viskupič.

  • Ďakujem všetkým, kolegyne, kolegovia, ktorí ste na mňa reagovali. Vám zopár odpoviem.

    Pán predseda Jarjabek, musím to zhodnotiť slovami, že smerákovi proste nevyhovieš.

  • Reakcia z pléna.

  • Plná debata je o tom, že ste strašne taký precitlivelý, keď vám iný typ politika, ktorý má ostrejší jazyk a nejaké názory, rozpráva veci, ktoré sú veľmi pravdivé, a hovorí vám ich na rovinu. Na druhej strane zase je aj problém, keď oceníme pre potreby politickej debaty to, že nie všetko je zlé, a to, čo je zlé, vám pomenovávame. A tuná ste zlyhali. Ja som totižto na výbore nebol za ten návrh, bohužiaľ. Proste akým spôsobom vy môžete otočiť celú realitu. Tuná kolegovia zo SNS dvaja podporili programové vyhlásenie vlády, vyslovili dôveru pre účely výborovej debaty, kravaťákovi dôveru, ale ja som nebol za ten návrh a moje symbolické hlasovanie znamenalo, že ja nerobím politiku spálenej zeme. Nikdy som ju nerobil, všetky tie problémy som pre potreby výborovej debaty v noci po siedmej hodine odprezentoval na výbore s odkazom, že viacej sa tomu budem venovať v pléne. To som do bodky naplnil. Ja totižto, pán predseda, držím slovo.

    K tomu, čo rozprával pán Hrnko. Vy ste asi iného poslanca počúvali. Ja som nič nerozprával o východe, západe, asi ste si ma pomýlili s niekým.A, pán poslanec Kollár, vzhľadom na päť posledných sekúnd kvóty si to budeme vydiskutovať inde.

  • Ďakujem veľmi pekne.

    Vyčerpali sme zoznam všetkých písomne prihlásených do rozpravy a pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Ukončujem možnosť prihlásiť sa ústne. Posledný...

  • Reakcie z pléna.

  • Poprosím už netlačiť tlačidlá. A prečítam zoznam všetkých. Takže sú to pán poslanec Štarchoň, Grausová, pán poslanec Jarjabek, Kotleba, Binder, Hrnko, Krištúfková, Fecko, ďalej poprosím, Krajčí, poslanec Lukáč, poslankyňa Pfundtner, pán poslanec Simon, Laurenčík, Grendel, Remišová, Grausová, Matovič, Budaj, Pčolinský, Dostál, poprosím ďalej, Galko, Viskupič, Droba, Procházka, Burian, Pčolinská, Číž, Lipšic, Cigániková.

  • Reakcie z pléna.

  • Páni poslanci, naozaj musíme sa dohodnúť, prestaňte to mačkať, prosím posledného. Posledná je pani poslankyňa Cigániková. Ďakujem veľmi pekne.

    O vystúpenie v rozprave požiadal predseda Národnej rady pán Andrej Danko.

  • Reakcie z pléna.

  • Páni poslanci, ktorí ste uvedení s procedurálnymi návrhmi, hlásili ste sa do rozpravy, hej?

  • Reakcie z pléna.

  • Tak ste v rozprave podľa tohto poradia.Pán predseda, nech sa páči.

  • Vážení poslanci, vážené poslankyne, dovoľte mi, aby som sa ako predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyjadril k programovému vyhláseniu vlády, ktoré sme obdržali a ktoré si žiada naše prerokovanie, ktoré si žiada vyjadrenie našej dôvery, vyjadrenie názorov, postojov, to, čo prináleží Národnej rade. Každý z nás, ktorý je poslancom Národnej rady, má právo k prerokovaniu dokumentu, ktorý bol predložený.

    Nedá mi však na úvod nepovedať, že ma veľmi mrzí ako predsedu Národnej rady, že v rámci rozpráv, ktoré by mali byť odborné, mali by viesť k zákonom, prebiehali i politické útoky, osobné útoky, ktoré nepatria do Národnej rady. Slová, ktoré sa použijú za slová, ktoré sa používajú, vždy zodpovedá človek, ktorý ich používa, je to jeho vizitka, ale útočiť slovami, akými sú podvodník, zlodeji, zneužívanie priestoru v rozprave na osobné PR, to si vyžaduje naozaj veľkú odvahu. Dovoľte mi, aby som zaželal rýchle uzdravenie v mene vás, a dúfam, že to mi odpustíte aj vy, opoziční poslanci, ktorí máte v sebe len nenávisť, zaželal v prvom rade človeku, ktorý stál za spísaním tohto dokumentu, a človeku, ktorý ešte vždy, či sa to niekomu páči alebo nepáči, je líder s najvyššími percentami a dôverou, poprosím, aby ste pustili čas, ďakujem, človeku, ktorému, si myslím, by mala Národná rada bez ohľadu na to, kto je z akého politického zoskupenia, zaželať rýchle uzdravenie. Veľkosť ľudí sa ukazuje nie vtedy, keď niekto kľačí a zotínate mu hlavu, ale veľkosť ľudí a charakteru sa ukazuje, keď treba niekomu pomôcť, povzbudiť ho a ísť ďalej. To je jediná cesta, ktorá Slovensko posunie. Ak tu budeme v Národnej rade znova šíriť nenávisť, prenesie sa to do ulíc a potom všetci, ktorí tu šírite síru a zlobu, všetci tí, ktorí tu používate slová, ktoré sem nepatria, zodpovedáte za nárast extrémizmu. Všetci tí, ktorí sa urážate, ktorí používate slovníky, ktoré patria inde, ste zodpovední za stav v spoločnosti.

    Poviem to ako predseda Slovenskej národnej strany. Vadí vám, že v dokumente je napísané, že to je historický kompromis. Hádam si nemyslíte, že aj predsedovia politických strán pred voľbami mali vysnenú a vytúženú koalíciu, kedy naozaj bude musieť dôjsť ku kompromisom, ktoré jednotlivé programy a politické línie a myslenia nemali, ale poviem, že ďakujem Bohu za to, že som mohol poznať aj človeka, ktorý dokáže byť predsedom strany, dokáže viesť stranu, dokáže sa usmiať a je aj inej národnosti. Možno sú niekomu smiešne niekedy fotky priateľstva, gestá, povzbudenia, možno bude niekomu smiešne mierne zakoktanie, zneužitie mena, ale nech mu je smiešne to, ako sa on k tomu stavia. Dovoľte mi, aby som teda povedal, že, áno, považujem tento program za kompromis, za prejav toho, že sú tu myšlienky, že sú tu idey, ktoré je možné naplniť. A ďakujem všetkým vám opozičným, ktorí ste v tom našli aj množstvo dobrých vecí a často ste sa dostali v úvahách k tomu, je otázka, ako to bude naplnené. Ale na to, aby to bolo naplnené, nestačí len po sebe kričať, urážať sa. Na to treba vytvoriť koalíciu, treba byť človek, ktorý dokáže spísať koaličnú zmluvu, sadnúť si aj s niekým, kto je inej národnosti, niekedy aj farby pleti, a nájsť politickú silu, aby svoje myšlienky, ktoré netreba mať len spísané v programe, ste vedeli presadiť. A v tomto programe nájdete prienik ideí, ústupkov. Áno, ďakujem za to, že som mohol bližšie spoznať v tejto koalícii človeka, s ktorým som v živote si nedal kávu, ako je pán Bugár, človeka, ktorého som videl trikrát v živote, ako je pán Fico, a človeka, s ktorým som si občas zahral futbal, ako je Rado Procházka. Ale vieme, čo je to byť predsedami politických strán, nielen kričať, ale aj niesť zodpovednosť, aj sa obetovať. Nikto nie je veštec a nevie, ako dopadnú voľby, a ja ako predseda Slovenskej národnej strany, áno, sadol som si, a som na to hrdý, s predsedom politickej strany MOST – HÍD. A pokiaľ sa raz s niekým dohodnem, budem s ním zaňho bojovať, kým sa nenaplní jedno, a to je program, ktorý nás spojil, kým sa nenaplní to, že môžeme pomôcť ľuďom, ľuďom, ktorí žijú život, pracujú od rána do večera a začali nenávidieť politikov, začali nenávidieť tých, ktorí by im mali byť príkladom správania a komunikácie. Život nie je ideálny a každý má chyby vrátane mňa aj slabosti, ja sa za ne nehanbím.

    Pokiaľ sa pozrieme na programové vyhlásenie vlády hovoríme tam o kontinuite vzťahov. To, že podporujeme reformné procesy Európskej únie, to, že sa nám podarilo presadiť znova posilnenie a snahu posilnenia kompetencií a zachovanie sily národných parlamentov, je predsa náš spoločný cieľ. Čo chceme, aby sme tu boli raz parlament, o ktorom budú rozhodovať v Bruseli, kde budú rozhodovať len o tom, koľko a kde akých finančných prostriedkov na Slovensko pošlú?

    V oblasti bezpečnostnej politiky je tŕňom v oku posilnenie spravodajských služieb a kompetencií. Prichádza obdobie terorizmu, útokov. A myslím, že každého z nás sa to hlboko dotýka. Čo je naším spoločným cieľom, je zreformovať postupy Vojenského spravodajstva, Slovenskej informačnej služby tak, aby nedochádzalo k zneužívaniu informačno-technických prostriedkov, aby sa na trhu neobjavovali nahrávky, aby boli jednotné postupy a garancia toho, že aj opozícia bude mať možnosť nahliadať k veciam, aby sa nenakupovali odpočúvacie zariadenia pre políciu, ale pre špeciálny orgán alebo orgán, ktorý bude dokazovať mieru kontroly, systémovej kontroly, a nie zneužitia akejkoľvek zložky alebo akéhokoľvek politika, ktorý v rámci svojich výkonnej funkcie dá odpočúvať svojich kolegov, aby sa také veci nediali.

    V oblasti medzinárodnej ekonomickej politiky hovoríme o proexportne orientovanom hospodárstve, ale hovoríme aj o posilnení a ochrane našich výrobcov, kedy naozaj často na území Slovenska produkujeme motorové vozidlá, ktoré sú často pod hodnotou exportované na úkor príjmov štátneho rozpočtu.

    V hospodárskej politike niekomu vadí, že chceme nové znenie o strategických podnikoch a že sme povedali, že počas týchto štyroch rokov nebude predaný ani jeden strategický podnik, že chceme urobiť poriadok s tými, ktorí do strategických podnikov vošli, že chceme urobiť postupy, ako do budúcna nakladať so strategickými spoločnosťami, že chceme urobiť systém v tom a audit toho, v akom stave sú podiely v týchto strategických spoločnostiach, aby nám znova do nich nevnikali spoločnosti, ktorých jediným cieľom je ich vyberať, odlievať zisk, neinvestovať do energetických sietí, plynových sietí a naozaj si užívať len benefity.

    Hovoríme o znižovaní administratívneho zaťaženia pri podnikaní, napríklad zrušení zdravotnej služby, hovoríme o iných stimuloch a pomoci ako živnostníkom.

    Hovoríme o veciach, ktoré sa nachádzajú aj v programoch iných politických strán, v programe politickej strany Sloboda a Solidarita, lebo tá ako jedna z mála má vôbec politický program. Ale nehanbím sa opýtať, že prečo by sme sa nepozreli v niektorých veciach po veciach, ktoré poslúžia všetkým? Je však dôležité, že na rozdiel od tých, ktorí nevedia prekonať svoje ego, my sme súčasť koalície a išli sme do dohôd, aby sme tieto veci naplnili, ale o tom je politika.

    V oblasti cestovného ruchu, prepáčte som na to hrdý, sa prvýkrát na Slovensku znova hovorí o kúpeľníctve, sa hovorí o tom, čo nám tu tečie do potokov, ako sú minerálne pramene, termálne vrty. Ale, znova, len za všetkým sa hľadá priateľstvo, spojitosti a nezamýšľame sa nad tým prečo by sem naozaj nemohli chodiť Chorváti v zime, nezamýšľali sme sa nad tým, ako nevyužívame tieto zdroje. Ja som veľmi rád, že minister financií súhlasil napríklad so zrýchleným odpisovaním hotelových zariadení, investícií do týchto zariadení a nehnuteľností. Ja som tomu veľmi rád a môžem vás ubezpečiť, že investičné stimuly nemajú súvisieť s tým, že budú niekomu dávané peniaze zo štátnej kasy, ale budú hľadané mechanizmy, ako sa pomôže týmto podnikateľom v tejto oblasti.

    V oblasti cestnej dopravy hovoríme o dopravnej infraštruktúre, o dobudovaní R2, R3, R4, R7, áno, môžu tam byť aj iné R-ká, ale veľmi dôležité je to, aby sa konečne dostavali ťahy do Košíc, aby sme naozaj rozprávali o dostavbe infraštruktúry a dočerpaní zdrojov. Je to večný evergreen. A ja viem, keďže na rozdiel od niektorých politikov po Slovensku cestujem, ako veľmi a zle sa po Slovensku cestuje.

    V železničnej doprave chceme prehodnotiť osobného prepravcu. Ja vítam návrh vlády, ktorý predložila nám na prerokovanie, že sa znova zamýšľa na obnovení osobnej prepravy. Áno pustili sme si sem spoločnosti, ktoré doniesli repasované vlaky, nafarbili ich nažlto, a naše staré vlaky, ktoré neboli obnovované, nestíhali im konkurovať. Keď štát prestal robiť dopravu, títo investori dokázali okamžite zdvihnúť cenu lístkov. A preto ja veľmi vítam, že má znova štát záujem vstúpiť do tohto sektoru, pretože je tu, nebojím sa povedať, až hrozba vydierateľnosti pár prepravcami, ktorí sa v rámci veľmi zlej liberalizácie dráh na trh dostali.

    Čo sa mi páči osobitne, je obnovenie myšlienky leteckého dopravcu. Máme letiská, ktoré financujeme, a im pomáhame rôznym spôsobom a sme jeden jediný štát, jediný štát v Európskej únii, ktorý nemá aspoň základné spojenie nielen InterCity vlakmi, ale i leteckým prepravcom.

    Ešte vždy sme štát, a poprosím, zdôrazním, štát, nie krajina, ako niektorí rozprávate, ktorý má znaky, znaky funkčnosti a mal by v týchto veciach fungovať. Mám za sebou návštevu v Poľsku a možno by som tým, ktorí nehovoria o silnom štáte, takú návštevu zaželal, aby videli, ako sa štát sfunkčňuje, ako sa nastavujú modely, aby občania boli hrdší na svoj štát. A, samozrejme, ruka v ruke s tým musí ísť aj hrdosť ľudí, ktorí ich zastupujú, ktorí zastupujú ich záujmy.

    V oblasti finančnej politiky hovoríme o vyrovnanosti štátneho rozpočtu v roku 2020. Ako ináč ako oddialením toho ambiciózneho projektu, pokiaľ máme naplniť všetky ambície, ako ináč ako odložením, a nebojím sa povedať, ambiciózneho projektu vyrovnaného štátneho rozpočtu sa to dá dosiahnuť? Napriek tomu Slovensko je jeden z mála štátov, ktorý má veľmi dobré výkony a ktorý má veľmi dobrý pomer zadlženia a hrubého domáceho produktu.

    Boj proti daňovým a colným únikom je osobitným bodom na zamyslenie. Keď ste politikom a známym človekom, nemôžte niektorým ľuďom, ktorí sa naučili, že všetko sa dá kúpiť zapchať ústa, nemôžte im v tom zabrániť. A uznáte aj tí, ktorí máte skúsenosti s ministrami, že sa často stane, že niekto zneužije vaše meno, že niekto sa snaží dostať k veciam, funkciám, pozíciám. Ale našou veľkou ambíciou je, aby sme vytvárali systém, aby ľudia, ktorí si myslia, že si niekedy kúpia hádam aj tento parlament a potom ho budú prenajímať štátu, aby títo vedeli, že je dosť. Preto ja niekedy tak odvážne pomenovávam postoj toho, akú hranicu treba určiť finančným skupinám a ľuďom, ktorí si za 25 rokov urobili na Slovensku jeden veľký raj. Preto je veľmi dôležité, aby sme urobili poriadok so schránkovými spoločnosťami, ako je tu navrhované, aby sa vytvoril centrálny register, ako je navrhované, na Okresnom súde Bratislava I, aby sa vytvorili iné mechanizmy, ktoré budú viesť k zodpovednosti ľudí, ktorí konajú na území Slovenska, odlievajú zisky.

    A znova poviem, sú aj dobré nápady v opozícii a chcel by som byť ako predseda Národnej rady tým hlasom, ktorý otvorí dvere aj iným politickým stranám, ktoré sú tu s presadením ich myšlienok, pretože ja som do tej koalície išiel, pretože nie som v niektorých veciach alibista, a preto, že ešte vždy možno naivne verím, že sa niektoré veci meniť dajú. Ale aspoň sa o to dnes idem pokúsiť.

    Pri politike podpory pracovných miest sa hovorí o podpore hospodárskeho rastu s cieľom vytvorenia ďalších 100-tisíc pracovných miest a znížení nezamestnanosti pod hranicou 10 %. Nie je dôležité, a tu si dovolím povedať mierne zaoponovanie, pretože nie som zástanca čísiel, aké percento bude nezamestnanosti, ale je dôležité, aké nástroje na zníženie nezamestnanosti vytvoríme, ako si budeme všímať regióny, ktorých voliči často zo zúfalstva buď nevolili, alebo volili subjekty, ktoré im nedokážu zmeniť ich život, len im dávajú nádej. Je veľmi dôležité, aby strany, ktoré vedia byť v koalícii, ktoré dokážu prekonať svoje egá, aby tieto strany vedeli napĺňať veci, aby sa práve týmto ľuďom dala nádej.

    V oblasti školskej politiky hovoríme o vnútornej zmene systému školstva. A nedá sa mi nedotknúť a neinformovať vás, že po mojich stretnutiach s pochodujúcimi učiteľmi som nadobudol presvedčenie, že učiteľský zbor je vo veľkej časti zneužívaný politicky. Keď som viedol dialóg, opýtal som sa, koľko percent z pohľadu odborového zväzu je v programovom vyhlásení. Bolo mi povedaných 80 %. Spýtal som sa iných zástupcov, čo nevidia v programovom vyhlásení. Dospeli sme k tomu, že najväčší problém je len to, že nevidíme 25 %, 10 % a 10 % navýšenia miezd. Keď som sa opýtal, koľko to je peňazí, je to asi miliarda, asi miliarda mzdových prostriedkov, peniaz, ktorý je nekonečne veľký a šialený. Ale napriek tomu už v tomto programovom vyhlásení vlády je garantovaný nárast v priemere až o 26 % počas štyroch rokov pri zachovaní a dodržaní zadlženosti štátu. To je záväzok, ktorý tam bude bez ohľadu na to, či dôjde alebo nedôjde k dohode. Ale môžem vás informovať, že aj po rokovaní v Národnej rade, a veľmi ma mrzelo, keď sa tu vystúpilo, že nikto nikoho neprijal, že sa ani nevyšlo k učiteľom, len ma mrzelo, že došlo k zneužitiu aj tohto pochodu. Keď sedeli u mňa a videli u pár poslancov svoje relikvie a svoje šály a zástavy, mali otvorené ústa. Títo zástupcovia učiteľov, prepáčte, aj ja mám šál štrajkujúcich učiteľov ešte z roku 2012, ale nebudem zneužívať žiadnu profesiu ani žiaden zdravotný stav poslanca, aby som politicky vynikal.

    V oblasti športu a mládeže sa hovorí o nových zdrojoch financovania, o prehodnotení zdrojov financovania, osobitne sa mi páčia nástroje, ktoré budú umožňovať podnikateľom priame finančné výdavky zarátané do základu dane pre športové kluby, pre oblasť kultúry.

    V oblasti zdravotnej politiky sa hovorí o skrátení čakacích lehôt na zdravotné ošetrovateľské výkony.

    V oblasti kultúrnej politiky prijmeme zákon o vytvorení Fondu pre financovanie menšinových kultúr. Tu sa osobitne zastavím, pretože sa čakalo, že znova aj na tejto téme vznikne x problémov Národnej rady. Musím povedať, že vláda veľmi šikovne hľadá nástroj, ako zabezpečiť financovanie menšín pod kontrolou štátu s mierou zachovania samostatného rozhodovania menšín. A ja sa veľmi teším, že maďarská, rusínska a každá iná menšina bude môcť jasne a adresne hovoriť o financiách, o ich použití.

    V oblasti spravodlivosti a súdnictva sa hovorí o zvýšení kontrolnej moci justície, zachovaní nestrannosti justície, o zavedení opatrení na zvýšenie efektívnosti súdov.

    Mohol by som prejsť každý bod navrhovaného vládneho programu a povedať svoj názor, mohli by sme tu sedieť niekoľko týždňov, mohli by sme sa hádať a diskutovať, ale je dôležité, aby vláda mala materiál, z ktorého môže začať konečne pracovať. Z toho, ako sa tu diskutuje, niekedy háda a uráža, sa ľudia nenajedia.Prepáčte, všetci tí, čo hovoríte o slohových prácach, o zdrapoch papiera, urobte takú slohovú prácu. Všetkým tým, ktorí sa vyjadrujete, prepáčte, niekedy bez skúseností, bez vzdelania k veciam, ktoré ste videli z vrtuľníka, a pokiaľ by ste mali zasadnúť k výkonnej moci, vy ste okrem útokov, arogancie a zloby nedokázali nič, tak vám prajem, aby ste možno raz mali tú skúsenosť, mali taký nástroj, ako je koalícia a možnosť vládnutia, v rukách, aby ste cítili tú zodpovednosť, aby ste cítili, čo je to tlak ľudí, čo je to nielen kričať, ale čo je to aj konať. My na rozdiel od opozičných poslancov ideme do rizika. Nič netrvá večne, ani moja funkcia, pozícia, ani účasť v Národnej rade, nič netrvá večne. Večne trvá len to, čo urobíte, čo urobíte pre ľudí a čo im necháte v srdci.

    Ja vás ešte raz poprosím z pozície predsedu Národnej rady, aby sme naozaj v diskusiách viedli pri predkladaní návrhov odborný dialóg, aby sme sa dostali k tomu, že či je naozaj lepšie zrušiť daňovú licenciu, ako sa nám podarilo vybaviť, alebo sa tu hádať, či to bude o rok skôr alebo pozdejšie. Aj ja mám iné predstavy, aj ja by som sa ináč správal, keby som mal 44 %, a ináč konal. Ale o tom je život, život je o dohodách, o ústupkoch, o kompromisoch, o veľkosti, o odpustení, o pomoci slabším, o nezneužívaní vecí a tém.

    Nedalo mi, aby som nepovedal aj pár vecí, a dovoľte mi, aby som na záver apeloval na jednu vec, pokiaľ sú aj poslanci prihlásení do rozpravy, aby zachovali svoj pragmatizmus. Ak, páni poslanci, nenájdete v programovom vyhlásení vlády to, čo vás napĺňa, môžem vám povedať za seba, myslím, aj za koaličných partnerov, ktorí sa účastnili prípravy, ktorá predchádzala prerokovaniu programového vyhlásenia vlády, že máte dvere otvorené. Ak sa chce pán poslanec Viskupič baviť o digitalizačnej komisii, v pohode, zamerajte sa však vo svojich vystúpeniach na odbornosť. A pokiaľ nebudete počuť vypočutie svojich názorov a naozaj mienite vážne pomôcť ľuďom, ktorým pomáhať chcete, nejde vám len o osobné PR, navštívte ministrov, bombardujte, kontrolujte ich. Všetci, ako sme tu, musíme absolvovať ďalšie voľby, nikto nevie, ako dopadnú. A ja sám som išiel aj v koaličných dohodách, aj v priestore svojho vystupovania, aj do funkcie, ktorú zodpovedne sa budem snažiť vykonávať, v riziku toho, že možno raz v politike nebudem. Možno mi to nedovolia iné súvislosti, možno mi to nedovolia voliči, ale v každom prípade za jedným si budem stáť, vždy som tie slová, ktoré som adresoval, myslel úprimne a taká je i snaha a moja výzva na podporenie tohto programového vyhlásenia, pretože kto nič nerobí, nič nepokazí, ale často sú najväčší krikľúni tí, ktorí sú neschopní. Prajem vám, aby sme naozaj bezbolestne a rýchlo, ale aj s praktickými pripomienkami prejednali toto programové vyhlásenie, aby naozaj mohlo pomôcť ľuďom, pretože ľuďom naše vykrikovanie nepomôže. Ďakujem vám.

  • S faktickými poznámkami sa prihlásilo dvanásť poslancov, posledný pán poslanec Galko. Končím možnosť prihlasovania sa s faktickými poznámkami.Prvý začína pán poslanec Vašečka.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda, v prvom rade chcem povedať veľmi tak ľudsky, a myslím, že to tu zaznelo, čo sa týka pána premiéra, že všetci prajeme úspešnú operáciu a zdravie pánu premiérovi, rovnako aj vám, pán predseda podľa informácií, že máte nejaké zdravotné problémy. Myslím si, že v tomto budeme vždy ľudskí a že budeme osobní jedine v pozitívnom slova zmysle.

    Teraz však k politickej stránke. Pán predseda ak vediete schôdzu a cítite ako potrebné a správne napomenúť vystupujúceho k slušnosti, nech sa páči, je to vaše právo, komu česť, tomu česť. Ale myslím si, že by ste si mohli odpustiť takéto moralizovanie, poučovanie a filozofovanie, aké ste predviedli v tomto príhovore. Ste tu niekoľko dní, trochu viac pokory, menej plynu, viac brzdy.

    A vaše poznámky o politických stranách pokladám za vyslovene nebezpečné. Chcete určovať, aký typ strany má právo existovať, ako má vyzerať politika? Podľa mňa to už priamo ohrozuje demokraciu. Nechajte to na ľudí, nechajte to na voličov. Teraz nie sme za Prvej republiky alebo po druhej svetovej vojne, kedy tu boli nejaké masové strany a bolo tu nejaké masové členstvo. Doba sa mení, vyvíja sa aj štátoprávne zriadenie, aj spôsob prejavovania demokracie a vôle ľudí.Príklad. Vaše teraz už skamarátené strany MOST a SNS by voliči vo voľbách jednoznačne ocenili výrazne menej ako napríklad naše hnutie OĽaNO – NOVA. Nechajte to na ľudí. Nesnažte sa ľuďom ukazovať, ako by mala vyzerať demokracia, pochádza moc od nich, nie od vás, ani nie od nás. Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Pán predseda, osobne nemám nič proti vášmu priateľstvu s Bélom Bugárom, ani pravicová vláda by nemohla vzniknúť bez toho, aby ste si vy dvaja rozumeli, to treba objektívne povedať. A, mimochodom, aj tu v opozícii sú ľudia rôznych národnosti rozumejú, nedeje sa to len v koalícii.

    Povedali ste, že slová ako podvodník, zlodeji nepatria do Národnej rady. Verím že to myslíte úprimne a objektívne na všetky strany, nielen na kritikov súčasnej vlády, preto mi dovoľte pripomenúť opäť zopár výrokov z minulosti.Súčasný vládny štvorlístok oklamal svojich voličov a chce naďalej klamať celé Slovensko. Predložené programové vyhlásenia vlády sa dá jednoznačne nazvať generálnym podrazom na vlastných voličoch. Vláda sa podľa mňa chystá dokonať grandiózny podvod na voličoch. Vy ste podviedli vašich voličov. Tieto výroky sú z rozpravy k Programovému vyhláseniu vlády Ivety Radičovej z roku 2010 a ich autormi sú opoziční poslanci Jahnátek, Počiatek a Čaplovič.

  • Pán predseda, pár poznámok. Ako už povedal pán kolega Vašečka určite všetci v tejto Národnej rade alebo takmer všetci želáme aj premiérovi skoré uzdravenie a želáme aj vám skoré uzdravenie, pán predseda. A myslím to úprimne.

    Ale ten problém prečo ľudia majú problém s tou akoby falošnosťou politiky, je aj v tom, že, áno, zrazu ste kamarát s Bélom Bugárom. A to je fajn, ja vám to obidvom želám, nemám s tým žiaden problém. Ale prečítam vám jeden výrok, pán predseda: „Na druhej strane je tu Bugár, ktorý svojím falošným úsmevom už roky klame slovenskú verejnosť. Dokázal oklamať Rusínov aj niektorých Slovákov a znova sa opätovne takým lízavým spôsobom vtiera do verejnej mienky.“ Viete, koho je to výrok, pán predseda? To je váš výrok. Preto by som bol veľmi opatrný. Ja som si osobné výroky tohto typu nikdy nedovolil. Mal som tvrdé vyjadrenia, o mafiafriendly vláde, o zlepenci oligarchov. Ja som si na svoju adresu vypočul teda tých osobných výrokov strašne veľa. Ale takže preto si myslím, že by som trošku brzdil, lebo to potom nevyznieva úplne úprimne, vyznieva to pomerne účelovo.Pán predseda, ja som bol v dvoch vládach, ja som mal zodpovednosť niekoľko rokov, ja som bol pri tvorbe dvoch programových vyhlásení a je tu viacero kolegov, ktorí boli vo vládach. Takže neviem, ku komu ste smerovali tieto vaše námietky, že opozícia nemá skúsenosti žiadne a nikdy taký dokument nevytvorila a tak ďalej. Tu je aj pán minister Maďarič. Ja som na jednom stretnutí, keď nás vyzval, že kto vládu tvoril, tak som mu povedal, kto vládu tvoril, pri akom stretnutí bol pán Výboh, pri akom stretnutí boli ľudia z Pro Partners. A budeme ešte, samozrejme, o tom ešte hovoriť, aby to bolo úplne jasné, že táto vláda vznikla s podporou a požehnaním oligarchov. A to myslím doslova, a nie pejoratívne.

  • Pán poslanec Matovič s faktickou poznámkou.

  • Pán predseda Danko, ja takisto by som sa chcel vyjadriť k tomu, že tak ako vám, aj Robertovi Ficovi prajem osobne pevné zdravie. Nikdy v živote by som si nedovolil čokoľvek si pomyslieť iné, ako priať ktorémukoľvek človeku, aby bol čo najdlhšie zdravý a aby netrpel žiadnymi chorobami.

    Čo sa týka vášho vystúpenia, hovorili ste o tom, a by som povedal, tak opakovane za posledné dva týždne alebo neviem, koľko to už trvá, také moralistické reči, ako by sme nemali trpieť nenávisťou, nemali by sme sa urážať, nemali by sme používať niektoré slová, ale ja by som vám pripomenul tlačovú konferenciu vašu z tohto týždňa, myslím, že bola v utorok alebo v stredu podvečer. Celá adresovaná mne z vašej strany a bola plná urážok, osočovania, opovrhovania. A preto by som vás chcel požiadať, aby to neboli vo vašom prípade len slová, ale aj skutky. A to je zároveň to, čo viac-menej všetci opoziční poslanci vyčítame v našich vystúpeniach. A, áno, to je možno to politikum, ktoré tam nechcete vidieť, že spochybňujeme programové vyhlásenie vlády nie kvôli tomu, čo ste tam napísali, tých pekných slov je tam kopa, uznávam, tam má po troške zo svojho programu každý z vás, MOST – HÍD necelých 10 %, SNS možno 20 %, áno, niečo ste si presadili, ale podstatní sú ľudia. Čiže nie sú dôležité tie slovíčka, ale tie skutky. A ani vy, ani ostatní ľudia zo SMER-u, ani Béla Bugár nie sú nepopísané listy, každý z nás vie, čo môžeme od vás čakať, a preto máme obavy.

  • Pani poslankyňa Remišová, nech sa páči.

  • Pán predseda, ďakujem veľmi pekne. Ja som už viackrát sa vyjadrila, že veľmi pekne hovoríte, mne sa to páči, ja to rada počúvam, ja to rada čítam, len mi v tom vždy chýba potom tá koncovka, tie skutky a aj trošku veľkorysosti zo strany koalície.

    Obvinili ste opozíciu, že je príčinou zlého vnímania politiky u ľudí, ale však vládna strana SMER tu bola osem rokov. Posledné štyri roky mala absolútnu moc, mohla zmeniť čokoľvek, čo len chcela, mohla urobiť, aby tá politika bola vnímaná fantasticky u ľudí, mali tú moc.

    Máte pravdu, že ľudia sú frustrovaní, ale oni sú frustrovaní nie z opozície. Oni sú frustrovaní z toho, že v nemocniciach sa nič nezmenilo, že oni prídu do nemocnice a musia si nosiť ten záchodový papier. Oni sú frustrovaní z toho, že v škole ich deti majú stále horšie a horšie výsledky a namiesto riešení len hovoríte, že je to vina opozície a že učiteľský zbor je dokonca zneužívaný politikmi. K tomu sa ohradzujem.

    Peniaze, za ktoré by sa mala navýšiť mzda učiteľov, ste vypočítali, že je to jedna miliarda, a hovoríte, že to je ohromný peniaz. Ale v minulom vládnom období vláda nemala problém prísť a predstaviť projekt obchvatu tuto pri Bratislave, ktorý stál nie jednu miliardu, ale štyri miliardy.

    Je pravda, že kto nič nerobí, ten nič nepokazí. No elementárnou slušnosťou je, že ak sa niečo pokazí a ak niekto niečo pokazí, tak treba vyvodiť zodpovednosť. Vyvodenie zodpovednosti za tie štyri roky sme tu nevideli ani raz.A na záver by som sa vám chcela ospravedlniť, ak sa vás niečo v mojej rozprave dotklo, ja o vašom zdravotnom stave som nevedela, nebola som informovaná, a teraz to myslím naozaj úprimne, viem, čo je choroba, želám vám zo srdca skoré uzdravenie.

  • Nedá mi neokomentovať, pán predseda, tú vašu časť, kde ste spomínali repasované vlaky, premaľované na žlto. Neviem, či ste sa rozprávali s pasažiermi týchto vlakov. A ja som sa teda s nimi rozprával. Boli nadmieru spokojní s komfortom jazdy. A ja pevne dúfam, že nezostane ten súkromný prepravca na Slovensku jediným súkromným prepravcom a že ak aj budete realizovať ten svoj projekt s IC vlakmi, že nás to teda nebude stáť peniaze, ktoré nás to v minulosti stálo, práve, naopak, predchádzajúca vláda zaviedla vlaky zadarmo a vzhľadom k tomu, že bol o ne taký záujem, aký bol, tak štátny prepravca si musel ešte doobjednávať vlaky z Českej republiky. Tí boli, samozrejme, veľmi radi, že sa môžu zbaviť niektorých vagónov, ktoré vyradili z prevádzky. A chcem vidieť alebo viem si predstaviť tie úsmevy na tvárach, keď nám ich sem expedovali. Takže bol by som oveľa radšej, keby sa táto krajina orientovala na to, aby sme mali na našich koľajniciach čo najviac súkromných prepravcov, ktorých nevieme dotovať, ktorí nesú riziká sami, nenesie ich štát, a z ktorých budú vystupovať spokojní pasažieri. Ďakujem za slovo.

  • Pán poslanec Budaj, nech sa páči, s faktickou.

  • Ďakujem pekne. Vôbec nechcem byť osobný, pán Danko, ale kde kto tvrdí, že vo vás, dúfam, že vás to neurazí, príliš ostal kus idealistu, že vraj nie ste iba Ficova figúrka. No po vašom prejave, samozrejme, na to neviem odpovedať, to ukážu až nejaké tie dlhšie časy.

    Dobrý dojem na nás v opozícii, pokiaľ ide o vašu politickú autonómiu, urobila ignorácia celej strany SMER, a teda väčšiny koaličných poslancov, ktorá kašle na váš prejav aj na túto diskusiu, spravidla sa do nej ani nemieni zapojiť. To by naznačovalo, že naozaj ste sám sebou a že je to tak, ako to aj inak byť nemôže, že toto nie je koalícia ani štátotvorná, ani iná, ale je to koalícia z núdze, je to koalícia utilitárna a veľmi pragmatická, je to koalícia najväčších politických rozporov a rozdielov, aké slovenská politická scéna kedy nosila.

    Pridávam sa spolu s ostatnými k dobromyseľným poslancom, ktorí vám naozaj úprimne prajú dobré zdravie, ak máte ísť na nejaký zákrok, aby dobre dopadol.A na záver ešte odporúčam naozaj s ohľadom na to, ako realisticky tu budete musieť robiť politiku, menej toho poučovania, moralizovania opozície. Vy ste na strane moci, nepovyšujte sa alebo pamätajte na to, že toto moralizovanie naozaj vyzerá na tejto strane v týchto laviciach ako povyšovanie. Nie je to namieste. Nehovorte nám, aká má byť demokracia a ktoré strany patria do parlamentu. To nehajme voličom, tí nám to povedali a povedia to znovu o štyri roky aj vám.

  • Ďakujem pekne. Pán predseda, zaujala ma preventívna činnosť s mládežou. Veľmi ma to zaujalo. To je veľmi dôležité, lebo je známe, modli sa a pracuj. No mladí sa nechcú ani modliť, ani pracovať, tak nech aspoň športujú. Keď začnú športovať, naučia sa aj pracovať a pochopia, že keď budú chcieť zvládať pracovať a športovať, musia sa aj pomodliť. Je to taká opačná cesta , ale lepšia ako žiadna. Lenivosť je jeden z ťažkých hriechov, ale netreba podporovať len vrcholových športovcov, treba podporovať všetkých aktivistov s mládežou, ktorí robia, lebo ich je veľa, a to je jedno, čo sa deje s mládežou, či sa tancuje, spieva, chodí do prírody. Každého, kto sa venuje preventívnej činnosti s mládežou, treba podporiť, lebo prevenčná cesta je síce ťažšia, ale v končenom dôsledku vychádza lacnejšie ako liečba. Ďakujem.

  • Ďakujem. Pán predseda, nedá mi nezareagovať na vašu poznámku, keď ste hovorili o tom, že zástupcovia učiteľov, s ktorými ste sa stretli, vám povedali, že 80 % z toho, čo požadovali, je v programovom vyhlásení. Keďže nechcem, aby ste ma považovali za jedného z tých, ktorý politicky chce zneužívať učiteľov, tak vám odcitujem to, čo povedal jeden z týchto zástupcov, predseda Slovenskej komory učiteľov Vladimír Crmoman po tom stretnutí: „Programové vyhlásenie vlády je výsmechom do tváre všetkým zamestnancom, organizáciám a odborníkom v školstve. Sľuby, že programové vyhlásenie novej vlády už konečne budú garanciou a štartom riešenia nahromadených problémov v školstve, sa ukázali byť len ďalšou rozprávkou, ktorou sa politické špičky snažili pred voľbami aj tesne po voľbách uchlácholiť oprávnene nespokojných zástupcov zamestnancov školstva. Samotný priebeh rokovaní k programovému vyhláseniu vlády ukázal, že tu stále politický záujem prevyšuje ten verejný. Školské organizácie neboli jeho spolutvorcami. Boli len prizvané na rozhovory k nemu. Poslali ministerstvu školstva svoje požiadavky, ale keď od neho žiadali spätnú väzbu, ktoré z nich a ako budú implementované do programového vyhlásenia vlády, dostali odpoveď, že treba počkať na rozhodnutia vlády a koaličných partnerov.“ Toto je odpoveď predsedu Slovenskej komory učiteľov Vladimíra Crmomana. Ďakujem.

  • Pán predseda, trochu ma udivuje to bolestínstvo, ktoré zaznelo nielen vo vašom prejave. Ale zaznieva aj vo vyjadreniach iných predstaviteľov vládnej koalície a dokonca aj ich sympatizantov označovanie kritiky za vykrikovanie a nenávisť. Akoby ste sa čudovali, že opozícia kritizuje vládu a jej program. A chápem, ak si želáte, aby debata v parlamente mala charakter odborného dialógu, ale chcem vás upozorniť, že parlament je politický orgán, ktorý vyjadruje politickú vôľu občanov tejto krajiny, ktorí sa zúčastnili volieb. A my tu neriešime nejaké technické detaily návrhu nejakého špecifického zákona, my tu riešime programové vyhlásenie vlády, ktoré je politickým dokumentom. A je teda logické, že debata o ňom nemôže byť čisto iba na rovine odbornej, ale má aj politický charakter. A ja za seba chápem, že vy ako predstavitelia vládnej koalície obhajujete to, na čom ste sa dohodli, ale rovnako by ste aj vy mohli pochopiť, že my v opozícii nie sme spokojní s vašou dohodou ani s tým, ako vznikla, ani s tým, k čomu ste dospeli, a preto je celkom logické, že my vašu politiku, váš vládny program a vašu vládu kritizujeme a budeme kritizovať. Prestaňte sa už tomu, prosím, čudovať tak, ako sa my nečudujeme tomu, že vy vládu a vládny program obhajujete.A na záver by som sa tiež chcel pridať k tým kolegom, ktorí vám aj pánu premiérovi Ficovi želajú, aby ste čo najskôr prekonali tie zdravotné problémy. A naozaj ani ja a, verím tomu, ani nikto príčetný nemôže nič zlé, čo sa týka zdravia, želať inému človeku bez ohľadu na to, čo si myslí o jeho politických názoroch...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem pekne. No, pán predseda Danko, musím uznať, že forma vášho vystupovania je ďaleko prijateľnejšia ako to, čo tu predvádzal svojho času váš predchodca smerák Paška, snažíte sa, ale, pán Danko, za každého aj za politikov hovoria činy v prvom rade a tie vaše vás zatiaľ nectia. Vaše kroky pri kreovaní vlády, pri výboroch, keď ste doslova zakrútili krkom štyrom poslancom zo strán MOST a SIEŤ, ktorí si zachovali tvár a ktorí nezradili svojich voličov, keď ste ich napchali do nejakého trestného výboru. Jednoducho sú dôležité tieto činy, nie to, čo hovoríte.Ešte chcem spomenúť jednu vec, na tú aby som nezabudol, vypnutie pána Grendela, nonsens. Ja som tu síce nebol, ale nehal som si to podrobne povedať, že vraj nehovoril k veci. Pán Danko, vy ste polovicu prejavu dnes dali ako politický prejav a osobne PR. Dneska vás mal pán Glváč tri-štyri razy vypnúť, keby ste chceli uplatňovať rovnaký meter. Tak, prosím vás, nementorujte nás tu a neučte nás, čo máme rozprávať. Nás na toto miesto poslali voliči. A keď tu budem chcieť dať politický prejav, tak tu ten politický prejav dám, napriek tomu, že si nemyslím, že ste hovorili o našich kolegoch, lebo oni hovorili všetci na výsosť odborne k tomuto programovému vyhláseniu vlády. Ale nepoučujte nás, ako máme vystupovať. A snažte sa v prvom rade rovnaký meter zachovať a potom sa snažte tie vzletné reči, ktoré hovoríte, a bolo ich aj dnes v tom vašom vystúpení pomerne veľa, napĺňať reálnymi činmi, lebo hovoria za politikov reálne činy, nie to, čo poviete za tým pultom. Ďakujem pekne.

  • Pán predseda, ja sa pripojím k tým, ktorí hovoria, že určitá atmosféra sa tu naozaj zmenila. A ja veľmi rád čítam a veľmi rád mám kontext. A vo vašich prejavoch sa náznaky toho kontextu a nerobenia tých metód, ktoré tu často zaznievajú, a to je vytrhávanie z kontextu alebo kontextuálna akrobacia, zatiaľ nedejú.

    Druhá vec ale, čo ma veľmi zaráža, už to opakovane vo vašich prejavoch zaznieva, je vec, že sa staviate ako keby do polohy, že to máte ťažké. Áno, máte to ťažké a to mať ťažké budete. Ale vy ste sa do toho dobrovoľne prihlásili, kandidovali ste, dohodli ste dohodu, na základe ktorej ste sa stali predsedom Národnej rady. A ťažké to budete mať preto, že táto krajina to má ťažké a ľudia žijúci v nej to majú ťažké. Nemôže vás ohroziť predsa pravda, nemôže vás ohroziť a nemôže vám to uľahčiť to, že niekto má ambíciu tú pravdu vravieť. O tom, akým spôsobom a prečo vám ju vraví, rozhodli voliči.A záverom by som vám chcel povedať, skúste si v tom kontexte zachovať jednu vec. Ja absolútne súhlasím, a bol som tak vychovaný, že ten, kto robí, robí chyby. Absolútnym mementom ale je kontext, že ten, kto urobí chybu, za chybu platí. Obe tieto dve veci hovoria o ľudovej múdrosti, o tom, čo ľudia na Slovensku žijú. A je len účelom aj tejto debaty hovoriť o tom, že ten, kto robí a spraví chybu, má za ňu zaplatiť. Toto je ten kontext, na ktorý vás vyzývam. A skúste aj vy z vašej pozície darovať tejto krajine to, že...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Na faktické poznámky bude reagovať pán predseda Národnej rady pán Danko.

  • Ďakujem. V prvom rade krátka poznámka. Áno, Slováci aj národnostné menšiny tu žijúce sú skromné a stačia im prefarbené vlaky aj menej kvalitné potraviny v obchodných domoch. A o tom som rozprával.

    Po druhé, čo sa týka parlamentu, ja rozumiem, pán Dostál, že tu je diskusia, ale musíte uznať sám, že tu nie je priestor, aby sme si tu čítali spisy alebo aby sme sa tu urážali a používali emočné slová, a mám veľkú úctu aj k odbornej časti prejavu, ktorú dajú rôzni poslanci.

    Nedá mi ešte jednu vetu nepovedať pánovi Galkovi. Samozrejme, reálne činy môžte napĺňať, len pokiaľ ste vo vláde, preto som poukázal na to, že v tom momente, pokiaľ sú vyhlásené voľby, prichádza dôležité rozhodnutie politika a prehltnutie boja. A tie politické rany bolia. To viete všetci tí, ktorí ste v tejto sále, ako je ťažké politicky bojovať, hájiť, ako je ťažké napĺňať ideály, hľadať kompromisy a prehltnúť niektoré rany. Aj ja som dostal v politickom boji rany, aj ja som dostal vyhlásenia a nájdete veľa vyhlásení z môjho raného politického pôsobenia časového, kedy som sa dotkol osôb aj pána Fica, aj Bugára, aj Procházku aj Lipšica, aj Matoviča, ale po voľbách je zodpovednosť politika, aby si sadol a urobil koaličnú dohodu, aby si možno vedel štrngnúť, dohodnúť sa na tom. Poďme napĺňať každý to svoje, tak ako pán Bugár, tak ako ja, to neznamená, že pri ďalších parlamentných voľbách sa zlúčime alebo budeme spolupracovať.A na záver mi nedá nepovedať jednu vec. Prial by som vám ten pohľad odtiaľto. Iba jeden politik s rafinovaným úsmevom za vami vám zatlieskal. Tým politikom, ktorý sa tešil z toho, že znova ste sa pokúsil dať tŕň medzi mňa a pána Bugára, bol pán Kotleba.

  • Ďakujem pekne.

    Chcem sa opýtať pána poslanca Bindera, vy ste sa prihlásili, svieti pri vás P, či sa hlásite s procedurálnym.

  • Reakcia z pléna.

  • To viem, všetci boli štyria, prví štyria, pán poslanec Binder, ten tam pribudol, chcem sa vás opýtať, či máte procedurálny návrh.

  • Reakcia z pléna.

  • Stal sa omyl, dobre, ďakujem pekne.

    Takže budeme pokračovať v rozprave.

    Ako prvý je ústne prihlásený do rozpravy pán poslanec Štarchoň, nech sa páči.

  • Reakcia z pléna.

  • Aha, pán poslanec Štarchoň tu nie je.

    Takže, pán poslanec Gál. Ten detto tu nie je.

    Pán poslanec Krajniak. Ten tu tiež nie je.Okej, pani poslankyňa Blahová, nech sa páči, máte priestor.

  • Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážení členovia vlády, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pohovorme si teraz o ľudských právach. Chcem sa totiž spýtať, kde sú ľudské práva, nenašla som v programovom vyhlásení vlády žiadnu kapitolu zhrňujúcu kroky vlády v oblasti ochrany ľudských práv, a to napriek, tomu, že vaša vládna koalícia sa búcha do pŕs, ako zametie s extrémizmom. Ako, keď v tomto smere pracuje na strane extrémistov, pýtam sa teda, si stoja ľudské práva v našej krajine. Myslíte si, že je to dobre? Ak si to myslíte, ak si myslíte, že s ľudskými právami na Slovensku je všetko v poriadku, tak patríte, bohužiaľ, k veľmi malej skupine nevedomých občanov. Totiž väčšina občanov bola už s bezprávím u nás konfrontovaná. U nás je problematika ľudských práv potemkinovskou dedinou. Máme krásne vymaľované ratifikácie medzinárodných dohovorov o ochrane ľudských práv, ale sú to len predné fasády. Za nimi sa skrýva utrpenie skutočných ľudí z mäsa a kostí, ktorí sa svojich práv nevedia dovolať, neexistujú systémy pomoci, osvety, sprevádzania, neexistuje systém nezávislej kontroly, štátne orgány prešetrujú zlyhania seba samých a následne hrdo proklamujú, že všetko prebehlo v medziach zákona. A to je hanebné. Obrovská skupina ľudí u nás už rezignovala na domáhanie sa svojich vlastných práv. Ľudia totiž vidia, že bez spravodlivosti nie je žiadne právo. Ochrana ľudských práv sa týka všetkých, no najmä tých, ktorí sú zraniteľní alebo ohrozovaní. Ľudské práva sú prierezová téma, a preto si vyžaduje kooperáciu všetkých politík.

    Pani kolegyňa Petruchová vo svojom prejave ozrejmila, čo všetko spoločnosť zanedbala vo vzťahu k ľuďom so zdravotným postihnutím. Tento štát pre nich vygeneroval tisíce závažných životných problémov. Ak sa narodí dieťa s postihnutím, je ohrozená automaticky celá jeho rodina, sociálnym vylúčením a často životom na hranici biedy. O choré dieťa sa treba neustále starať. Rodičia vtedy zostávajú bez zamestnania, bez prostriedkov a bez pomoci. Až po rôznych byrokratických tortúrach sa dostávajú ku kompenzačným a zdravotníckym pomôckam pre svoje dieťa, nehovoriac o tom, že školy nie sú pripravené na to, aby integrovali deti s tak častými poruchami učenia, a teda už vôbec nie na to, aby integrovali deti zo zdravotným postihnutím. Dospelí ľudia s hendikepom majú problém aktívne sa začleniť do spoločnosti, cítiť spolupatričnosť a užitočnosť. Programy integrácie sú nefunkčné či zneužívané a systém odráža všetkých, ktorí majú z prvopočiatku záujem vytvoriť podmienky pre zamestnávanie ľudí s postihnutím. Neexistujú jasné pravidlá, pýtam sa teda, kde hovorí programové vyhlásenie vlády o právach ľudí zo zdravotným postihnutím.

    S nevymožiteľnosťou práva sa stretnete najmä vtedy, keď sa stanete obeťou, napríklad keď sa stanete obeťou domáceho násilia. Ak sa už obeť, najčastejšie žena matka, odhodlá, že svoj ťažký osud vezme pevne do svojich rúk, zväčša tento krok tisíckrát oľutuje. Rozhodne sa vypovedať. No čaká ju nevľúdne prijatie, dokonca odhováranie policajtov, ktorí ju navádzajú, aby upustila od nahlásenia trestného činu. Neraz som to od týraných žien svojich klientok počula. To asi nečakala žiadna z nich. Ak žena prekoná túto bariéru a je jej umožnené vypovedať, posadí sa oproti nej človek, ktorý k tejto problematike nevie nič, nemá o nej ani páru a zľahčuje jej situáciu (ďalšia rana jej odhodlaniu). A nedaj Boh, aby sa jej oznámenie týkalo znásilnenia. Väčšina z nich je po rôznych formách potupy zo strany týraná. A potom u štátnych orgánov práve žena je tou, ktorá musí s deťmi opustiť svoj vlastný domov, napriek tomu, že sa absolútne ničím neprevinila. Nedostatok krízových centier, nedostatočná anonymizácia obete a predlhé niekoľko ročné súdne konania sú pre ňu nekonečnou tortúrou bez vyhliadky na pokojný život. Rezignovali ste dokonca i na pokus ratifikovať Istanbulský dohovor, ktorý by týraným a bitým ženám pomohol ako najkomplexnejší ľudskoprávny dokument zameraný na túto problematiku, to je pštrosia politika. lebo už včera bolo neskoro tento závažný problém riešiť. A buďme k sebe úprimní, sme spoločnosťou, v ktorej pomerne bežne muži mlátia svoje ženy. Hovoríme tu o tisíckach obetí a vy vláda a zákonodarcovia ich úmyselne a s plným vedomím nechávate bez pomoci. To považujem za trestuhodné.

    Hovorme o ľudských právach LGBTI ľudí, plnohodnotných členoch našej spoločnosti, ktorí ako všetci ostatní odvádzajú dane a za ne oprávnene očakávajú to, aby štát chránil ich právo na pokojný život. Legislatívne a inštitucionálne opatrenia , ktoré by im ho zaručovali, sú dlhé roky odsúvané. lebo máme politikov bez odvahy, bez vízie, bez invencie. Nie je tu žiaden líder, ktorý by silou svojej osobnosti predniesol: „Vážené dámy a páni, títo ľudia na majú právo na pokojný partnerský život rovnako ako všetci ostatní. Prestaňte im ho komplikovať. A ak si myslíte, že to ohrozí vašu rodinu, tak problém je vo vašej rodine, zrejme nie je tak pevná, ako ste si mysleli. Dodržiavanie ľudských práv znamená presadzovanie rovnoprávnosti všetkých ľudí, bez ohľadu na ich rasu vierovyznanie, orientáciu či presvedčenie. V týchto právach si musíme byť všetci rovní.

    V programovom vyhlásení márne hľadám práva dieťaťa. S dieťaťom sa vďaka nastaveniu systémov našej sociálnoprávnej ochrany a kvôli nastaveniu súdov jedná ako s predmetom, dieťa je pridelené, premiestnené, odobraté, presunuté, bez ohľadu na jeho názor, na jeho zdravotný stav, na jeho preferencie. Pýtam sa, ako je zabezpečené zákonné právo dieťaťa byť vypočuté? A odpovedám si nijak. Pre štát je to neplnohodnotný človek, bez práva vyjadriť sa k svojmu vlastnému osudu, bez práva povedať svoj vlastný názor. Jeho názor nikoho nezaujíma. Nemilosrdnosť a tuposť týchto systémov stretám vo svojej práci a vo svojej praxi denne.

    Spomeniem pre doplnenie obrazu len nedávne prípady, napríklad ten, keď súd odňal matke novonarodené dieťa do detského domova s odôvodnením, že dieťa je choré. Dieťa nebolo doma ani jediný deň svojho života. Matka sa takmer štyri roky súdila a po pätnástom pojednávaní súd uvážil, že jej teda skúsi vráti jej vlastné dieťa do jej starostlivosti, ohromná sláva a výhra spravodlivosti nad tuposťou. Tešme sa. Ale kto vráti tomuto dieťaťu jeho štyri roky života bez rodičov? Ústavná starostlivosť ho natoľko poškodila, že dôsledky sú vážnejšie ako ochorenie, ktorým trpelo predtým, a bude sa musieť liečiť ďalšie roky. No to je ten lepší prípad s happyendom, sú aj prípady končiace fatálne, ani malá utýraná Lucka nebola dostatočným mementom.

    Prípad matky a jej syna, ktorý bol otcom týraný a ktorého ona vyslobodila tým, že si ho naveľa vysúdila do svojej starostlivosti. Chlapec v puberte odplácal všetky hriechy, ktoré boli na ňom páchané. Matka prosila teda sociálku, aby synovi dohovorili, nech začne chodiť do školy, že potom bude všetko v poriadku a bude zase všetko dobré, no nedohovorili, vyhrešili ju, matku. Chlapec nakoniec dokonca čosi aj v obchode ukradol. Bol na výsluchu, kajal sa a začal si uvedomovať, že to, čo sa mu v živote stalo, nevyrieši svojím hnevom. Odvtedy prešlo pol roka, dlhý čas v živote dieťaťa. Chlapec si našiel nové koníčky, upokojil sa a konečne začal dôverovať ľuďom okolo seba. V tom zastalo policajné auto pred ich domom, v ňom príslušníci bez sprievodu kolízneho opatrovníka, decko naložili a odviezli do reedukačného ústavu. Skrátim to, chlapec ušiel a dnes je mŕtvy. Mám chuť povedať, že tento systém je vražedný.

    A čo by ste povedali na takýto prípad, v ktorom je matka hospitalizovaná na JIS-ke, dobitá svojím vlastným mužom za prítomnosti maličkých detí. Susedná krajina, v ktorej žili, sa s násilníkom rýchlo vysporiadala, odsúdila ho a vydala zákaz styku aj priblíženia sa k žene aj k deťom. Žena sa odsťahovala domov na Slovensko a dávala do poriadku hlavne deti, z ktorých tento násilník jedným okamihom urobil dvoch psychiatrických pacientov, majú posttraumatickú stresovú poruchu, zajakajú sa, pocikávajú. No expartner skúsil po čase šťastie na slovenských súdoch a požiadal o vydanie detí a manželky späť do susednej krajiny, aby sa s nimi mohol stýkať. Čo sa stalo, neuveríte. Sudkyňa v návratovom konaní rozhodla, že žena a jej deti sa majú vrátiť späť k násilníkovi, tam, kde on má s nimi zákaz styku. A povedala im: „Veď čo sa znepokojujete, keď on tam má s vami zákaz styku, do polroka určite ste naspäť na Slovensku, môžete sa potom kľudne vrátiť, keď ich súd rozhodne, že ja som rozhodla zle.“ Ako mechy zemiakov toto povie sudkyňa matke s dvoma malými deťmi. Matka skúšala prosiť o pomoc Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, naše centrum. Vraj oni nič také nerobia. Nuž v tom prípade nech idú do kelu a nech nevyciciavajú zbytočne tento štát.

    A to už nevravím o tom, že na ochranu práv detí tu najnovšie máme Úrad komisárky pre deti na čele s nominantkou SMER-u Vierou Tomanovou. Zrejme by sa tými prípadmi mala zaoberať. No zatiaľ som ešte o jej činnosti nič nepočula, no počula a videla som informácie v médiách, ktoré významne spochybňujú jej kompetenciu a nezávislosť, nakoľko sa v momente uvedenia do funkcie dostala do konfliktu záujmov, keďže detský domov, ktorý si založila jej dcéra, podľa týchto informácií ignoruje práva detí a ich zákonom chránené záujmy, ktorá podľa týchto informácií drží alebo držala bábätká na skupine detského domova miesto toho, aby ich poslala do rodín, cítiac moc svojej matky dokonca odmietla súčinnosť verejnej ochrankyne práv pri prešetrovaní situácie. Tá sa teda musela v tej veci obrátiť na súdy. A komisárka pre deti miesto toho, aby začala šetriť a svoju dcéru usmerňovať, podala trestné oznámenie na všetkých, ktorí na problém upozornili, vrátane mňa, pani kolegyne Nicholsonovej, a paradoxne podala trestné oznámenie aj na Koalíciu pre deti Slovenska, ktorá je organizáciou združujúcou renomované slovenské organizácie venujúce sa ochrane práv detí. Vravím si, toto je začiatok jednej skvelej spolupráce do budúcna. A tiež vravím, že toto je arogancia moci.

    Ešte stále sa vám zdá, že v tejto krajine je s ľudskými právami všetko v poriadku? Ak, áno, upriamim vašu pozornosť ešte na správu verejnej ochrankyne práv. Podľa správy verejnej ochrankyne práv jej úrad v minulom roku konštatoval 144 porušení základných práv a slobôd občanov Slovenskej republiky. Podľa ústavy má každý občan právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zbytočné prieťahy boli pred súdmi zistené až v 57 prípadoch. K zásahu do základného práva účastníkov konania došlo aj v konaniach vo veci starostlivosti súdu o maloletých. A tie si vyžadujú rýchle jednanie a zvláštny zreteľ. Hanebné jednanie štátu vo vzťahu k ľudským právam a k samotnému úradu ombudsmanky je zrejmé aj z toho, akým spôsobom sa vysporiadali s jej nálezmi porušenia základných ľudských práv a slobôd.

    Predstavte si, že v 21. storočí majú na polícii u nás kobky so zabudovaným madlom v stene, za ktoré vás pripútajú putami, a odídu si vybavovať papiere (bežná prax). Keď sa jeden z tých mnohých zadržaných, ktorý bol takto pripútaný, domáhal toalety, ešte mu to aj ručne stručne vysvetlili. A, samozrejme, podľa záznamov prišlo k samozbitiu. S tým už tu na Slovensku máme skúsenosti.

    A teraz citujem zo správy: „Vzhľadom na zistené pochybenia polície, ako aj na skutočnosť, že polícia tento svoj postup umiestňovania zadržaných osôb do priestorov, ktorých vytváranie a používanie nemá oporu v zákone, považuje za bežný a potrebný v súčasnej práci, som okresnému riaditeľstvu Policajného zboru navrhla prijatie viacerých opatrení, ako zabezpečiť umiestňovanie zaistených a zadržaných osôb výlučne do cely policajného zaistenia, okamžite zakázať pripútavanie osôb v uzavretých priestoroch či zabezpečiť, aby sa do dokumentov o policajnom postupe uvádzali úplne a pravdivé záznamy. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru mnou navrhnuté opatrenia neprijalo, pretože je presvedčené, že k žiadnym pochybenia nedošlo. Obrátila som sa na jeho nadriadený orgán, krajské riaditeľstvo Policajného zboru. Ani nadriadený orgán opatrenia neprijal. Pre informáciu uvádzam, že podľa mojich vedomostí príslušná prokuratúra na základe námietok podávateľa podnetu v policajnom postupe z trestnoprávneho hľadiska nedostatky nezistila,“ ani prokuratúra.

    A aby som vás nevyčerpala, nebudem citovať ďalšie konkrétne zistenia ombudsmanky. Myslím, že jej správa príde aj do tejto snemovne a môžeme sa jej postupne venovať, ale uvediem len niektoré závery.

    Takže citujem, sú to len závery, hej, po ošetrení: „Úrad práce opatrenie neprijal. Preto som vyrozumela ústredie práce ako nadriadený orgán a o súčinnosť som požiadala príslušnú krajskú prokuratúru. Prípad nie je ukončený.“

    Ďalší: „Úrad práce ani ústredie práce neprijali navrhnuté opatrenia. Rovnako ich neprijalo ani Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.“

    Ďalší: „Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava vo veci ďalej nekonalo po dobu viac ako štyroch rokov, s mojimi závermi sa nestotožnilo a prípad nie je vyriešený.“

    Ďalší: „Podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej republiky odporúčanie neakceptoval. Z toho vyplýva, že minister nepripúšťa potrebu zlepšenie policajných postupov pri vykonávaní pátrania po nezvestných osobách.“

    Ďalší: „Z listu ministra vnútra Slovenskej republiky vyplynulo, že stanovisko prezidenta Policajného zboru považuje za dostatočné a opatrenia nebudú prijaté.“

    Ďalší: „Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny v novembri 2015 oznámenie prerokoval a napriek tomu, že bol uznášaniaschopný, nedokázal prijať žiadne uznesenie. Neprijatie žiadnych opatrení na nápravu zistených nedostatkov a ich rezortné krytie takto umožňujú pokračovať v policajnej praxi, ktorá je nezákonná. A jej výsledkom je závažné porušenie základných práv a slobôd.“

    Ďalší: „O mimoriadnej správe, ktorú som predložila Národnej rade Slovenskej republiky spolu s návrhom opatrení a návrhom na jej prerokovanie na najbližšiu schôdzu Národnej rady, k prerokovaniu v pléne Národnej rady napriek zneniu § 24 zákona o verejnom ochrancovi práv dodnes po viac ako dva a pol roku vôbec neprišlo.“

    Čo toto je? Je toto neúcta? Je toto opovrhovanie ľudskými právami? Je toto drzosť? Je to ignorancia? Tak na akej priečke spoločenskej dôležitosti vnímame teda ochranu ľudských práv? A situácia je oveľa horšia, než predpokladá Úrad verejnej ochrankyne práv, pretože právne povedomie ľudí nie je u nás na patričnej úrovni. A predpokladám, že počet poškodených občanov u nás je násobný, pretože existuje obrovská skupina ľudí, ktoré si svoje práve nevedia uplatniť. A to som sa ešte nedotkla problematiky ľudských práv s ohľadom na práva seniorov, práva pacientov, rodičiek, zomierajúcich ľudí, nehovorili sme o rovnoprávnosti pohlaví. Zámerne neotváram obrovský problém chudoby a sociálneho vylúčenia v marginalizovaných komunitách. Ako teda idete bojovať proti extrémizmu, keď vidíme, že spolu s nimi bojujete v ich boji šliapania po ľudských právach. Ignorovanie ľudských práv je nielen, myslím, podľa môjho názoru, najväčší prehrešok štátu voči svojim vlastným občanom. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujeme za vystúpenie pani poslankyni Blahovej.

    Na vaše vystúpenie evidujem päť faktických poznámok. Posledná prihlásená je pani poslankyňa Cigániková. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou.Ako prvý dostane slovo pán poslanec Budaj. Nech sa páči.

  • Ďakujem vám, pani predsedajúca. V každom prípade to bol veľmi racionálny a súčasne energický výstup, ktorý pripomenul aspoň mne jednu vec, a ďakujem za to pani poslankyni, že v tom vládnom programe, ja som si to ani celý čas tak presne neuvedomil, je obrovská absencia akejkoľvek modernity. Je to vlastne veľmi opatrný vládny program, pretože to, čo títo ľudia urobili, že sa spojili napriek obrovským vnútorným rozporom, zároveň zobralo tvorbe programového materiálu akúkoľvek odvahu, energiu. Celý ten materiál je plný nejasných fráz a nejasných sľubov, pretože sami autori ešte nevedia, na čom sa dohodnú. Ale ten tón absencie modernity, celkovej zaostalosti a problém s pochopením vlastne reality, aká sa ona teraz v 21. storočí okolo nás deje, ten tu predsa vidíme. Mali sme tu politika, ktorý povedal, že demokracia, to je prejav rešpektu k väčšine. Akoby nevnímal, že väčšina nepotrebuje od seba alebo od opozície rešpekt. Ten rešpekt potrebuje menšina v politike alebo aj v spoločnosti. Akoby aj vysokopostavení politici žili v nejakom inom storočí. Ja som rád, pani poslankyňa, že ste pripomenuli storočie, v ktorom žijeme, a nároky, ktoré vyslovujú bežní ľudia, že ktorí by boli prekvapení, keby počuli, aké v tejto sále sú tie bežné nároky a bežné upozornenia prekvapujúce.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Pani poslankyňa, ja skutočne úprimne vám verím, že to, čo rozprávate, vyviera z hlbokého vášho presvedčenia a že myslíte s tým, čo rozprávate, že to je správne.No keď som si vypočul váš prejav, tak som zistil, že vlastne v tomto štáte nič nie je dobré, všetko je zlé, v oblasti ľudských práv, hej, všetko je zlé. Takže ja si ctím názory druhých, ale nemôžem sa stretnúť s vašimi myšlienkami, pretože vy vychádzate z úplne iných ideových východísk. Áno, vy vychádzate z ultraliberálnych zásad, kde právo kriminálnika je viac ako práve jeho obete. Viete, ja by som vás chcel vidieť, ako by ste vysvetľovali policajtovi, ktorý sa ľudsky správal ku kriminálnikovi, pretože zanedbal nejakú povinnosť, že ho, dajme tomu, nedostatočne strážil, a ho ten kriminálnik zabil. A teraz iďte povedať jeho žene, jeho deťom: „Váš otec zahynul, pretože dodržiaval ľudské práva niekoho iného.“ Viete, tie práva musia byť vždy vyvážené.

    A ešte druhá vec. My sa napríklad nemôžeme zhodnúť v rodine, pretože stvoriteľ stvoril muža a ženu. A z toho utvoril rodinu. Len muž a žena môže tvoriť rodinu. Ja rešpektujem všetky práva všetkých inakostí, ale nemôže niekto chcieť od spoločnosti, aby ochraňovala niečo iné ako rodinu, lebo len rodina zabezpečí prirodzený rozvoj spoločnosti, len rodina zabezpečí generačnú postupnosť. A v tomto sa my nezhodneme. A nemôžete nás obviňovať, že sme extrémisti alebo že podporujeme extrémizmus, to je naše hlboké presvedčenie...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem za slovo. Ja naozaj ďakujem za tento príspevok pani poslankyni Blahovej. My obidve pracujeme s ľuďmi, ona pracuje s deťmi, s ľuďmi, ktorými sú rôzne naozaj týrané ženy, deti, ktoré sú zneužívané, týrané, zanedbávané, ja osemnásť rokov pracujem s takýmito ženami a deťmi. Vo všetkom s ňou súhlasím okrem jedného jediného, že je treba trošku byť opatrnejší pri prijímaní medzinárodných zmlúv. Teraz myslím naozaj na Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, ktorý už viacerí teda poznajú skôr pod názvom Istanbulský dohovor. Celé je to o tom, že naozaj dohovor obsahuje mnohé užitočné ustanovenia, ktoré môžu účinne pomôcť obetiam domáceho násilia, napríklad vznik nových krízových centier, zariadení núdzového bývania, právnu pomoc a podobne. Väčšinu ale týchto opatrení my máme v národnej legislatíve. Čo si vyžaduje pozornosť, je, aby sme sa pozreli v tom dohovore naozaj na zameranie a terminológiu, rozsah a monitorovací mechanizmus. O tomto prebehol v občianskej spoločnosti aj medzi akademikmi alebo odborníkmi naozaj nejaký diskurz a nie je v tom zhodnosť. Prvého júna 2014 viac ako 400 signatárov, a naozaj myslím na psychiatrov, pedagógov, upozornilo na tento dohovor, kde odmietajú akékoľvek sociálne experimentovanie s duševným zdravím dieťaťa.Takže určite, áno, pomoc, áno, ochrana. Ale poďme o tom debatovať a možnože s výhradami medzinárodné zmluvy môžeme prijať, ale nie takto, ako sú nám predložené.

  • Ja len skutočne veľmi krátko sa vyjadrím. Natália, som veľmi hrdá, že ťa máme vo svojich radoch strany SaS, pretože si skutočnou odborníčkou na otázky ochrany práv detí, si neochvejnou bojovníčkou a tvoj prejav je dôkazom toho, že máš hlboké skúsenosti v tejto oblasti. A ja poviem len jednu vetu. Natália Blahová je skutočnou detskou ombudsmankou. Súčasná kandidátka, ktorá je na tomto poste dnes, je pre túto funkciu výsmechom. A ľudia ako Natália by mali mať väčší priestor. Ďakujem.

  • Ďakujem. Chcem sa pripojiť k tomu, čo už bolo povedané, že pani Blahová je naozajstnou odborníčkou. A to bolo zjavné aj z jej prejavu.K tomu čo hovorila o tom, že neexistuje v podstate súdna ochrana tých, ktorí ju najviac potrebujú v našej spoločnosti. To je len vypuklým prejavom toho, že v skutočnosti súdna ochrane neexistuje pre nikoho, pretože keď existuje len selektívne, len pre niektorých, tak potom vlastne neexistuje. A tí, ktorými sa zaoberá pani Blahová primárne, tak tí nedostatok tejto súdnej ochrany pociťujú najviac. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Cigániková, nech sa páči.

  • Ďakujem. Natália, ty si jeden skvelý človek. To, čo robíš pre tie rodiny, ženy, deti, obete, neprávosti, koľko tomu venuješ času, energie, klobúk dole pre tebou. Ja stále nemôžem pochopiť, ako po tom, čo ty si v živote dokázala na úkor svojho času, času na prácu, tvojej rodiny, riešiš nebezpečné situácie a nekonečné byrokratické tortúry, sám sa často ocitáš v nebezpečí a napriek tomu nikdy pomoc neodmietaš, mohla byť za detského ombudsmana zvolená pani Tomanová. Toto mi nikto nikdy nevysvetlí. Skúšam veriť, že v budúcnosti sa aspoň v takejto oblasti budú brať na zreteľ osudy tých, ktorých je potrebné ochrániť, a nie tých, ktorí vládnu a často vládnu bezohľadne už iba tak zo zvyku, lebo toto už nie je o kšeftoch, toto je iba ľahostajnosť a o to je to horšie. Zapamätajte si ľudia, aj vy, vážení kolegovia, túto ženu, lebo jednoducho jej práca stojí za povšimnutie, mali by ste ju chcieť počúvať a mali by ste ju počúvať veľmi dobre.

    A, Natália, prosím ťa, povedz nášmu kolegovi pánovi Hrnkovi, že je v každej faktickej a zatiaľ vždy od veci.

    Natália, ty si sa venovala tomu, čo nefunguje, ak som to správne pochopila, a žiadala si pozornosť pre tých, ktorí sa stali dokázanými obeťami nášho systému, žiadala si napraviť to, čo nefunguje. Ja sa čudujem, že pánovi Hrnkovi nie je hanba sa obúvať ešte aj do takéhoto čistého konania. Samozrejme, vychádzaš z iných hodnotových princípov, to je vidno už na prvý pohľad a vôbec na to netreba upozorňovať. Ďakujem pekne.

  • Pani poslankyňa Blahová, môžete reagovať na faktické poznámky.

  • Ja chcem veľmi pekne poďakovať všetkým vám, ktorí ste sa vyjadrili k môjmu prejavu. A pevne verím, že takáto téma, ako sú ľudské práva, ako sú práva ľudí s hendikepom, práva detí, práva žien, obetí, tak to je práve téma, ktorá by nás mohla prierezovo, naprieč celou koalíciou aj opozíciou spojiť, pretože toto sú témy, na ktorých sa nerieši ideológia, ako pán kolega Hrnko spomenul, toto sú témy, ktoré by mali zaujímať nás všetkých, a to rovnako pálčivo. Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem.

    S procedurálnymi návrhmi.Pán poslanec Dostál.

  • Pán predsedajúci, chcem ťa požiadať, aby si informoval Národnú radu o ďalšom priebehu schôdze, pretože bolo dohodnuté na poslaneckom grémiu, že medzi trinástou a štrnástou hodinou je prestávka, tak ak pôjdeme v zmysle rokovacieho poriadku a budeme rokovať do šestnástej hodiny, tak potom už dvanásť minút sme mali mať prestávku. A v prípade, že pôjdeme podľa ustálenej praxe, keď rokovania v piatok idú bez prestávky, tak vtedy trvajú do štrnástej hodiny podľa mojich skúseností, tak sa chcem spýtať, ktorým z týchto dvoch spôsobov budeme postupovať.

  • Tak ako je to v rokovacom poriadku, to znamená, ak Národná rada nestanoví inak alebo sa nerozhodne ináč, myslím si, že to je § 22, áno, tak potom piatok sa rokuje do šestnástej hodiny.

  • Reakcia z pléna.

  • Prestávku nikto nežiadal, ale pracovný deň od utorka alebo pondelka, keď rokujeme v pondelok, tak od pondelka do piatka, ale nie vrátane piatka vždy je potom buď dve hodiny alebo sme sa dohodli, že je jedna hodina od trinástej do štrnástej.

  • Reakcie z pléna.

  • No na tom, áno, ale nie piatky. Chcem sa opýtať, je všeobecný súhlas, aby bola teraz prestávka?

  • Nesúhlasná reakcia pléna.

  • Môžeme dať o tom hlasovať, ale nás je málo.

    Ďalší procedurálny, pán poslanec Laurenčík, nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Ja mám presne taký istý problém, teda procedurálnym návrhom navrhujem, aby sme mali prestávku.

  • No ale počuli ste, nie je s tým všeobecný súhlas, to znamená, môžem dať o tom hlasovať, keď chcete.

  • Ale podľa rokovacieho poriadku prestávka existuje, nemôžeme predsa rokovať od rána do večera.

  • Takže hlasujme, nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto procedurálnom návrhu.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 33.

    No to som predpokladal, prítomných je teda málo poslancov, to znamená, no podľa rokováka potom budeme rokovať do 16.00 hodiny.

  • Reakcia z pléna.

  • Prepáčte, tak potom nepoznáte rokovací poriadok. O procedurálnom návrhu sa hlasuje, pokiaľ nie je dostatok poslancov, tak sa hlasuje vtedy, ak ešte procedurálny návrh je, dá sa povedať, v platnosti, to znamená, sa hlasuje vtedy, keď je dostatok poslancov. To je rokovací poriadok, nech sa páči.Pán poslanec Jarjabek, ďalší by mal vystúpiť. A je tu. Nech sa páči, máte slovo.

  • Príjemný dobrý deň. Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, dámy a páni, dovoľte mi, aby aj ja som mohol niekoľkými vetami ohodnotiť programové vyhlásenie vlády, ktorého sme všetci tuná súčasťou. A v podstate už niekoľko dní debatujeme o jeho podstate, a teda aj obsahu.

    Vážený pán predseda, vážené kolegyne a kolegovia, sme dnes svedkami a spoluaktérmi skutočne historického okamihu. V dejinách nášho štátu po prvý raz vzniká vláda, ktorej program nie je pretavením predstáv iba pravice alebo iba ľavice o správe vecí verejných. S trochou zveličenia možno povedať, že dnes máme možnosť byť pri tom, ako vzniká vláda a vládny program, ktorý chce byť projekciou toho objektívne v súčasnosti najlepšie možného spravovania štátu. A treba skutočne veľmi zodpovedne povedať, že je to istým spôsobom historická udalosť, keď dianie v tejto republike už nie je o pravici alebo o ľavici, ale výlučne o existencii tohto štátu. Sú oblasti, v ktorých dospieť k dohode nebolo veľmi komplikované, pretože niektoré ciele sú, skrátka, objektívne podstatné a dôležité, počnúc jasne artikulovanou geopolitickou orientáciou Slovenskej republiky cez naliehavé ekonomické úlohy, znižovanie nezamestnanosti, rozvoj vytipovaných území, odstránenie či aspoň minimalizácia škôd spôsobovaných korupčným správaním jednotlivcov, skvalitnenie zdravotníctva, justície a školstva, dobudovanie diaľničnej siete a podobne až po podporu cestovného ruchu.

    Chcem sa však pristaviť pri oblasti, v ktorej sa profesijne pohybujem po celý život, teda kultúre.

    Ja si na rozdiel od niekoľkých svojich predrečníkov, ktorí sa venovali kultúre, dovolím tvrdiť, že minulé volebné obdobie bolo obdobím veľmi úspešným, že to bol veľmi úspešný príbeh Slovenskej republiky v oblasti kultúry a hlavne v porovnaní s inými ministrami kultúry aj kultúra rástla po stránke aj formálnej. A myslím si, že už len to ohodnotenie, že počas tých štyroch rokov nebola zrušená jedna jediná kultúrna inštitúcia spravovaná nad štátom, je hodné obdivu. Porovnajte tieto obdobia napríklad s obdobím Milana Kňažka alebo pána ministra Chmela. O týchto dvoch ministroch hovorím náročky, preto, lebo to boli tí tzv. zaradení pravicoví ministri, koľko inštitúcií za ich vlády bolo zrušených, koľko inštitúcií za ich vlády prestalo existovať. A nemám na mysli len veľké inštitúcie, ale aj komorné telesá, ktoré sú v každom prípade súčasťou kultúrneho diania každej vyspelej republiky. Jednoducho dnes môžeme konštatovať, že takéto čosi za posledné štyri roky sa nestalo.

    Som veľmi rád, že programové vyhlásenie deklaruje obraz kultúry ako jednu zo základných strategických zložiek rozvoja slovenskej spoločnosti. V dobe neobyčajnej akcelerácie migračných pohybov a globalizovanej ekonomiky si tento fakt musíme uvedomiť obzvlášť naliehavo, pretože národy a štáty bez kultúrneho ukotvenia môžu v tomto veľkom mlyne veľmi rýchlo prísť o svoju identitu a jednoducho sa rozpustiť, tak ako sa historicky vytratilo množstvo svojho času dôležitých a veľkých národných spoločenstiev, spomeňme, hoci z čias dávnych Skýtov a z čias relatívne nedávnych, Lužických Srbov.

    Musíme si uvedomiť, že kultúra nie je len súčasná umelecká tvorba, ale aj vzťah k hodnotám našej minulosti, ochrana toho, čo sme zdedili po svojich otcoch a dedoch. Programové vyhlásenie vlády hovorí, citujem: „Kultúra má schopnosť humanizovať, kultivovať a estetizovať život, rozvíjať v ľuďoch tvorivosť a originalitu.“ V posledných decéniách akoby sme zabúdali, že kultúra má nielen výrazný vplyv na tých, ktorí kultúrne hodnoty sami tvoria, ale aj schopnosť ovplyvňovať aj širšie vrstvy obyvateľstva a je teda aj vhodným prostriedkom pre výchovu cez reflexiu historických skúseností či artikuláciu mravných problémov doby. Tu je veľký priestor nielen pre súčasnú tvorbu, ale aj pre naše pamäťové inštitúcie, v prvom rade Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici alebo Múzeum holokaustu v Seredi.

    Trvalým problémom vo všetkých postsocialistických štátoch je vynímanie kultúry ako sektora, ktorý je „neproduktívny“, ktorý odčerpáva verejné zdroje, ale ktorý neprináša do príjmových kapitol rozpočtu dostatok peňazí. Programové vyhlásenie vlády s touto tézou polemizuje poukazom na vyššiu kvalitu spoločenských vzťahov, bolo by ale možné pripomenúť aj viacero zahraničných analýz, ktoré jasne dokázali, že investície do viacerých oblastí kultúry dokážu vygenerovať veľmi efektívny ekonomický pohyb v naviazaných sektoroch, najmä v oblasti služieb. Pred niekoľkými rokmi, keď som tuná takto stál, sme si pripomínali rakúsku štúdiu, z ktorej vyplýva, že dotácia operného divadla sa mestu Viedeň bohato vracia cez ubytovacie, stravovacie, dopravné a ďalšie služby. Kto si myslí, že návštevníci divadla pricestujú autobusom na devätnástu hodinu a po predstavení utekajú na najbližší spoj domov, tomu odporúčam prejsť sa medzi 17.30 hodinou a 24. hodinou po nákupnom centre pri novostavbe Slovenského národného divadla a skutočne tam uvidíte plné kaviarničky ľudí, ktorí debatujú, ktorým sa ešte nechce ísť tzv. domov a rozoberajú všetko to, vrátane tých umeleckých zážitkov, ktoré v tých dvoch divadlách, tých dvoch scénach, respektíve troch scénach národného divadla, ktoré občas hrajú aj spoločne, mohli vidieť.

    Mimochodom, dodnes som nezaregistroval jediný ospravedlňujúci výrok spomedzi tých, ktorí novostavbu Slovenského národného divadla označovali za bieleho slona a podporovali zámer druhej Dzurindovej vlády predať ju a premeniť ju na nákupnú galériu. Nebolo by možno márne, keby na znak istého spoločenského zmierenia, ktoré reprezentuje aj vznik tejto koaličnej vlády a prijímanie jej programu, také priznanie si omylu zaznelo, hoci je fakt, že hlavní iniciátori tohto hanebného kšeftu, teda páni okolo pána Ruska a Mikloša a ani strany, ktoré reprezentovali túto pochybnú teóriu a filozofiu, tu už nie sú. Iste si pamätáme na to pamätné stretnutie, keď sa muselo meniť parlamentom uznesenie vlády, ktoré už rozhodlo o novostavbe Slovenského národného divadla. Rozhodlo hanebným spôsobom, že z istej časti národného divadla tuším tam, kde bola činohra, mali byť garáže a v tej ďalšej časti mali byť okrem iného televízne štúdio Markízy, okrem iného tam mali byť nákupné centrá a tak ďalej a tak ďalej. Proste tento tzv. biely slon mal byť absolútne vykynožený z mapy divadiel na Slovensku. Našťastie vďaka parlamentu, ktorý toto uznesenie vlády zmenil, respektíve dal návrh na zmenu vládneho uznesenia, ktoré, pochopiteľne, nemalo šancu v tomto parlamente prejsť, sa stalo, že novostavba Slovenského národného divadla bola dokončená, no a dnes presne aj tí, ktorí boli proti tomuto, proti tejto novostavbe Slovenského národného divadla, sa v tomto národnom divadle veľmi dobre cítia. A ja som veľmi rád, že tomu tak je. Ale, viete, žiada sa mi aspoň to jediné, aby títo ľudia povedali, že: „No, prepáčte, mýlili sme sa.“ Totiž toto divadlo dnes dokazuje každým dňom opodstatnenosť svojej existencie.

    Dámy a páni, nazdávam sa, že treba jasne pri tejto príležitosti povedať, že v rezorte kultúry sa faktom široko koaličnej vlády nič zásadne nemení. Od nástupu pána ministra Maďariča do čela tohto rezortu je totižto jeho prvoradým zámerom kultúru vnímať ako priestor, ktorý občanov štátu spája, kde idú bokom parciálne stranícke záujmy.

    Nedá mi, aby som sa nedotkol prejavu pána Viskupiča, ktorý, keď tu stál za týmto pultom, hovoril o straníckosti výberu riaditeľov divadiel, ktoré patria pod ministerstvo kultúry. Myslím si, že toto je hlboký omyl a je to obyčajné klamstvo, preto, lebo kto z týchto riaditeľov je stranícky nominant SMER-u? Je to pán Himič v Košiciach, ktorý tam je niekoľko rokov, bol dávno predtým, ako SMER sa ujal vedenia, alebo hádam pán riaditeľ Hromada v Banskej Bystrici, kde môžem zopakovať pri jeho mene to isté, alebo pán Polák v Činohre Slovenského národného divadla, alebo pán Chudovský, generálny riaditeľ? Pán poslanec Viskupič, ja by som veľmi pekne poprosil, aby ste si doplnili vedomosti v tomto slova zmysle, lebo naozaj pracujete možno s nejakými informáciami, ktoré vám niekto napísal, ale vedomosti z tejto oblasti sú niekde inde.

    Dôkazom toho, že je to tak, je rozpočet. A nie je náhoda, že na rozdiel od dávnejšej minulosti sa oblasti kultúry vyhli všetky eskalácie spoločenského napätia, ktorých najmä v uplynulých mesiacoch nebolo málo. Neznamená to, samozrejme, že by v rezorte vládla úplná spokojnosť. Veď úroveň odmeňovania prevažne vysokoškolsky a stredoškolsky vzdelaných slovenských knihovníkov, pracovníkov múzeí a galérií, hercov, hudobníkov, organizačných pracovníkov je nesmierne biedna, určite biednejšia ako našich zdravotných sestier či učiteľov, vítam preto zámer vlády, citujem, zlepšiť sociálne postavenie kultúrnych pracovníkov v spoločnosti, prostredníctvom zvýšenia rozpočtov jednotlivých kultúrnych inštitúcií v rezorte ministerstva kultúry zlepšiť ich mzdové ohodnotenie.

    V tejto súvislosti by som rád vyjadril aj spokojnosť so zámerom uskutočniť významný krok k diverzifikácii disponibilných zdrojov v rezorte kultúry aktivovaním súkromných finančných zdrojov. Je pochopiteľné, že tieto zdroje môžu veľmi efektívne pomôcť pri naliehavých úlohách v oblasti rekonštrukcie pamiatkových objektov, ale časom ich možno pocítia aj tvorcovia novovznikajúcich kultúrnych a umeleckých hodnôt, napokon už v medzivojnovom období bolo ambíciou každej zreteľa hodnej bankovej inštitúcie mať vo svojich priestoroch verejne prístupnú a pravidelne aktualizovanú výstavu vynikajúcich diel súdobých umelcov, no tak by bolo fajn podobné tradície zachovávať a rozvíjať.

    Čaká nás teda všetkých spoločne ešte úloha efektívne skončiť veľkolepý projekt digitalizácie kultúrneho dedičstva, ktorý bol prioritou minulého volebného obdobia a vyžiadal si nemálo úsilia i finančných zdrojov. Všetko dôležité dnes jestvuje v digitalizovanej podobe. Teraz bude dôležité, aby sa zabezpečilo sprístupnenie týchto obsahov verejnosti. Nie je to len úloha organizačná. Ale viacerých správcov nášho kultúrneho dedičstva bude potrebné presvedčiť, že sú len jeho správcami, nie majiteľmi a že s digitalizovanými obsahmi nemajú podnikať ako so zdrojom svojich perspektívnych príjmov, ale musia si uvedomiť, že verejnosti slúžia, teda neobchodujú s ňou.

    Vážim si zámer vlády zrekonštruovať v tomto volebnom období areál Slovenskej národnej galérie, ale na okraj pripomínam, že túto úlohu si vytýčila kedysi druhá vláda Mikuláša Dzurindu. Realizácia vtedy široko medializovaného zámeru zostala na tejto vláde.

    Vítam aj vôľu a odhodlanie začať s komplexnou rekonštrukciou historickej budovy Bratislavského mestského divadla, teda pôvodnej budovy Slovenského národného divadla na Hviezdoslavovom námestí, ktorá 55 rokov po predchádzajúcich opravách je už značne poznačená časom a intenzívnym využívaním.

    Vážené kolegyne a kolegovia, nemôžem nespomenúť, že po Audiovizuálnom fonde začal v tomto roku fungovať aj Fond na podporu umenia a vládny program predpokladá aj vytvorenie Fondu pre financovanie menšinových kultúr. Skúsenosti hovoria, že tieto kroky odstraňujúce priamy vplyv štátu na rozdeľovanie podporných zdrojov sú efektívne, hoci istú mieru subjektivizmu v rozhodovaní odstrániť asi nie je možné. Vždy bude časť žiadateľov nespokojných, pretože ich projekty neuspeli. Vždy bude diskutabilné, prečo žiadať o prostriedky ten subjekt môže a iný nemôže. Rozhodne ale tento trend zodpovedá praxi, obvyklej vo vyspelých demokratických spoločnostiach, kde však je tiež obvyklé, že ten, kto projekty posudzuje, sa správa nezaujato a objektívne. Azda aj k tomu smerujeme a raz dospejeme. Tu ťažko čakať nejaký zásah od ministerstva kultúry, keďže ide skôr o obyčajnú mravnosť tých oných konkrétnych ľudí, ktorí majú možnosť v rozhodujúcom grémiu vysloviť svoj názor.

    Nezávideniahodná úloha čaká ministerstvo kultúry v súvislosti so zabezpečovaním funkčnosti médií verejnej služby.

    Bude nevyhnutné riešiť výšku takzvaných koncesionárskych poplatkov, ktoré sa už vyše desaťročia nemenili a nezodpovedajú súčasným potrebám.

    Je jasné, že televízia verejnej služby potrebuje akútne tretí program, aby uspokojila nároky divákov najmä v oblasti športových prenosov, ale aj aby dôslednejšie a efektívnejšie plnila svoje povinnosti voči menšinovým spoločenstvám divákov, ktorí sa ich oprávnene dožadujú. Je len na vedení televízie, akým spôsobom a kde a ako bude tretí program zameraný a akej oblasti sa tretí program Slovenskej televízie bude venovať.

    Televízia verejnej služby sa musí znova zapojiť aj do nepriamych výchovných aktivít. Veď uvidíme, aký zhubný vplyv majú tie takzvané vzory správania šírené komerčnými vysielateľmi najmä na hodnotové preferencie mladých občanov. Proti rozličným smotánkovým celebritám by mala televízia verejnej služby postaviť programy propagujúce reálne hodnoty a ich konkrétnych predstaviteľov a nositeľov.Rozhlas a televízia verejnej služby musia ďalej pokračovať v úsilí o poskytovanie objektívnych a vyvážených informácií. Mali by nájsť vnútorné mechanizmy garantujúce názorovú pluralitu a zabraňujúce prenikaniu straníckych vplyvov do ich vysielania. Bude preto dôležité pripraviť kvalitnú informačnú kampaň, aby občan už v predstihu vedel, čo médiá verejnej služby chcú ponúknuť v prípade, že k úprave výšky úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska príde.

    V tejto súvislosti treba tiež spomenúť potrebu nových legislatívnych aktivít v oblasti regulácie mediálneho priestoru, keďže prax ukazuje, že doteraz prijaté právne predpisy majú isté medzery. Určujúci je tu vplyv spoločnej európskej legislatívy, ktorú ako členská krajina postupne zapracúvame do našich zákonov.

    Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, považujem predložený program vlády za dokument neobyčajne ambiciózny. Základným predpokladom pre jeho naplnenie bude schopnosť nás politikov presvedčiť verejnosť, že v tomto parlamente nenašli útočisko nejakí stroskotanci a samozvanci, ale že sme zástupcami našich voličov, že naozaj vážne počúvame, o čom si ľudia hovoria, že vnímame ich problémy a starosti a hlavne sa ich usilujeme aj riešiť. Migračná hrozba je veľká, viditeľná, paneurópska, medializovaná, ale malé tragédie našich spoluobčanov musia byť pre nás rovnako znepokojujúce. Budeme teraz pol roka na očiach celej Európy. Máme dve možnosti, buď sa predstavíme ako normálny, vyspelý, demokratický štát, ktorý vie riešiť si svoje vnútorné diskusie a dospieť k dohode, alebo sa všetkým predvedieme ako rozhašterené klbko do seba zahľadených egoistov, ktorí svoje nenaplnené ambície prenášajú na medzinárodné fóra a zaťažujú ostatných tým, čo si majú riešiť sami.

    Vláda svojím programom vyslovila vôľu ísť tou prvou cestou. A verím a dúfam, že ju v tom väčšinovo nielen podporíme, ale aj budeme nasledovať. Preto sa z tohto programového vyhlásenia vlády úprimne teším a držím mu palce, aby sa realizovalo, predpokladám, aj spolu s vami, bez ohľadu na to, či ste v koalícii alebo v opozícii. Ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými sa hlásia dvaja. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.Pán poslanec Viskupič.

  • Pán predseda výboru, vy vždycky začnete politicky a začnem tentokrát aj ja tak. Viete, kultúra je dôležitá vec, ale keď som rozprával o kultúre ja, tak tu bola celá opozícia, náš klub v plnej sile. A pozrite sa, kto počúval vás. Keď som rozprával ja, minister kultúry prišiel, keď ste začali vy rozprávať, minister kultúry odišiel. Možnože toto by sme mali zmeniť úplne na začiatku. A ak rozpráva a obhajuje programové vyhlásenie vlády vládny poslanec, tak je podľa mňa nekultúrne, že minister kultúry si nenájde čas, aby si vypočul jeho slová.

    Druhá vec. Vy ste použili zas a opäť tvrdé slová a často nás vyzývate na to, aby sme to nerobili ako keby my. Ja som neklamal. Ja som hovoril, že v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva kultúry priamo sú inštitúcie, ktoré riadia ľudia. Pretože je to vymyslené takto, tak o nich môžeme hovoriť ako o politických nominantoch. Vy ste povedali, že klamem, lebo mám ukazovať prepojenie na SMER. Nič také som nepovedal. Ak by sme neboli v politickom kolbišti, asi by sme sa veľmi dobre rozumeli.

    Áno, vaše programové vyhlásenie ako ďalšia téma hovorí o tom, že sa bude zvyšovať koncesionársky poplatok. Treba to povedať otvorene a jasne. A poslanci, ktorí budú hlasovať za toto programové vyhlásenie vlády, nech vysvetľujú verejnosti, začo a prečo to bude.

    No a posledná vec, ktorú budem sa snažiť povedať v ústnej časti svojho prejavu, kde som sa prihlásil, je to strašné, čo sa deje v našich múzeách a čo sa stalo a napriek všetkej snahe čo sa deje v Seredi. Bolo to medializované a dúfam, že sa potvrdí, že to nebola pravda.

  • Pán poslanec Petrák, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán kolega, ja chcem vysoko oceniť váš prejav v oblasti kultúry. A teda je to také symptomatické, keďže ste hovorili o kultúre. Ten prejav bol aj kultúrny, mal aj obsah, mal aj formu. A tak to má byť. Na rozdiel od toho, čo tu zaznievalo predtým, aj keď musím zase objektívne povedať, že vcelku z väčšiny hodnotím túto diskusiu k programovému vyhláseniu vlády ako vecnú, tak zaznievajú tu aj veci, ktoré sú veľmi kontroverzné, a zaznelo aj v niektorom z vystúpení, že ak by sme neboli v politickom kolbišti, tak by sme sa rozumeli. Ja si osobne myslím, že je konečne potrebné v prospech veci pomenovávať veci tak, ako sú, napriamo, pomenovávať problémy, spôsoby riešenia a dohodnúť sa, ako môžeme pomôcť, aby aj oblasť kultúry napredovala.To politické, ktoré je, je hlasovanie, ktoré bude nakoniec. Nikto nepredpokladá, že opozičná politická strana v pléne Národnej rady Slovenskej republiky bude hlasovať za programové vyhlásenie vlády a za vyslovenie dôvery vláde týmto svojím hlasovaním, ale každá politická strana, ktorá má záujem na riešení problémov, môže sa racionálne vyjadrovať a pomenovávať vecné problémy, na ktorých sa vieme dohodnúť, a môže byť súčinná pri ich plnení. Preto vysoko oceňujem opätovne vaše vystúpenie, ktoré dávalo tomuto dostatok podnetov alebo, ak chcete, nahrávok na smeč, aby aj druhá strana barikády mohla zmysluplne a aktívne zareagovať. Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Na faktické poznámky bude reagovať pán poslanec Jarjabek.

  • Ďakujem pekne nielen diskutujúcim, ale aj všetkým kolegom, ktorí v tejto piatočnej obedňajšej dobe sú v sále. A to myslím skutočne vážne, preto, lebo určite majú aj iné povinnosti. A toto je práve taký termín, ktorý skutočne nepraje parlamentnému sedeniu.

    Ale k obsahu faktických poznámok. Ešte raz veľmi pekne ďakujem.No politickí nominanti, pán podpredseda, tak ako ste to vy povedali v tom vašom prejave, sú politickí nominanti, ale vyznelo to tak, ako keby to boli politickí nominanti súčasného ministerstva kultúry, respektíve väčšiny, ktorá v období štyroch rokov vládla. Ja si myslím, že to tak nie je, a skutočne si myslím, že na slová „politický nominant“ by sa všetci tí riaditelia, sú riaditelia, ktorí sú riaditeľmi či už filharmónie alebo divadiel, ktoré patria priamo pod ministerstvo kultúry, mali právom uraziť. Jednak sú to ľudia, ktorí svojou činnosťou, svojím dramaturgickým plánom, svojou činnosťou v rámci divadiel a svojou prevádzkou tých divadiel, ktoré fungujú, dokazujú, že nech by boli akíkoľvek politickí nominanti, čo nie sú, preto, lebo sú tam roky, určite nie za vlády SMER-u, aj tak tie divadlá by fungovali. Sú skvelé predstavenia v Košiciach, v Bystrici, v bratislavskom národnom divadle (Slovenskom národnom divadle, či už v činohre alebo v opere, alebo v balete). A to vôbec nemá nič spoločného s tým, akí sú riaditelia. Tie predstavenia sú tak či tak skvelé.

    No a o koncesionárskych poplatkoch určite tuná bude jedna veľmi živá debata, keď tento návrh zákona z dielne ministerstva kultúry príde. Čiže v tejto chvíli hovoriť áno alebo nie? Určite koncesionársky poplatok, jeho zvýšenie je aj vecou politickej odvahy, máte pravdu, plne sa k tomu hlásim, ak k takémuto niečomu príde. Ale hovorím, to je debata na tie ďalšie mesiace.

  • V rozprave ako ďalší vystúpi pán poslanec Kotleba, pripraví sa pán poslanec Hrnko.

  • Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, vážené poslankyne a vážení poslanci, tí, ktorí ste tu v sále ostali, dovoľte mi, aby som stručne za poslanecký klub Ľudovej strany Naše Slovensko vystúpil k programovému vyhláseniu vlády, pretože plných päť dní tu Národná rada Slovenskej republiky viac alebo menej predvádza kabaret, päť dní sa poslanci znižujú k útokom, k osobným invektívam a k tomu, že odborná stránka samotnej veci, a síce programového vyhlásenia vlády, je pre niektorých absolútne nepodstatná, za tých päť dní, ktoré nás sledujú médiá, sme v podstate pre Slovensko nespravili nič, neurobili sme nič. Okrem tých hádok a trápnych cirkusov, vyhlásení pre médiá sme nespravili absolútne nič. Preto ja veľmi stručne dnes poviem, aký je názor nášho poslaneckého klubu na tento vládny alebo vládou predkladaný dokument. Mohol by so ho hodnotiť po jednotlivých oblastiach alebo mohol by som sa zvlášť venovať či hospodárstvu, školstvu, sociálnej politike, zdravotníctvu, ale to by som sa len tak kĺzal po povrchu tých problémov, ktoré dnes zmietajú Slovenskou republikou, po povrchu tých problémov, ktoré trápia všetkých normálnych slušných ľudí. Preto sa na programové vyhlásenie vlády pozriem nie z pohľadu jednotlivých oblastí, ale z pohľadu systematického a z pohľadu zdroja týchto problémov, ktoré následne zasahujú všetky oblasti, ktorým sa tento vládny dokument venuje.

    Vláda sa v programovom vyhlásení nazvala vládou kontinuity a pokroku, ja sa pýtam, akou vládou akej kontinuity? Ak tí z vás, ktorí ešte ste nestratili nejaký kontakt s reálnym životom, s reálnou skutočnosťou, v akej žijú ľudia, obyvatelia Slovenskej republiky, tak sa pravdepodobne budete musieť pýtať tiež, je to vláda akej kontinuity, kontinuity rozkrádania štátu, kontinuity ohrozovania tradičnej slovenskej rodiny a tradičných hodnôt, kontinuity likvidácie strednej triedy, kontinuity zvýhodňovania zlodejov a parazitov pred slušnými ľuďmi, kontinuity privatizácie verejných statkov a v poslednej dobe najmä privatizácie zdravotníctva či kontinuity deštrukcie posledných zvyškov zvrchovanosti Slovenskej republiky? Vláda v programovom vyhlásení ponúka naozaj veľké množstvo pekných sľubov, ktoré na papieri vyzerajú lákavo a neodvolateľne, skutočnosť je však taká, že mnohé a, dovolím si povedať, väčšinu z tých sľubov vláda nebude môcť ani pri najlepšej vôli zrealizovať. Nebude ich môcť zrealizovať, pretože na realizáciu týchto svojich sľubov nebude mať buď možnosti, alebo odvahu.

    Dotknem sa dvoch absolútne konkrétnych príkladov, aby mi nikto nemohol povedať, že som rozprával veľmi všeobecne a že som nenapadol nič z toho, čo som mal na mysli.

    Prvý príklad, programové vyhlásenie vlády (strana č. 42), oblasť zdravotníctva, kde sa tvrdí, že pacient bude na prvom mieste. Ja sa pýtam, vážení prítomní, ako chce vláda zabezpečiť to, aby pacient bol konečne v našom zdravotníctve na prvom mieste, keď dnes, a to vnímame absolútne všetci, je v zdravotníctve na prvom mieste zisk súkromných finančných skupín? Vláda na to, aby tento neutešený stav zmenila, nikdy nenájde odvahu, pretože ju nenašla doteraz, keď strana SMER bola jedinou samostatnou vládnou stranou. Vláda v tomto zložení nenájde odvahu na to, aby realizovala zoštátnenie zdravotných poisťovní, aby zrealizovala jednu veľkú silnú štátnu poisťovňu zdravotnú, ktorá sa bude starať o pacienta, a nie o zisk svojho majiteľa.

    Druhý príklad, ktorý je už teraz jasný, že bol iba sľubom, je programové vyhlásenie vlády (strana č. 19), pôdohospodárska politika štátu. V nej sa tvrdí, alebo na tejto strane sa tvrdí, že vláda podporí zvýšenie podielu slovenských potravín z domácich surovín na spotrebnom trhu. Je to veľmi pekné, veľmi pekné a ako myšlienka určite nespochybniteľné. A dokonca aj náš program Ľudovej strany Naše Slovensko sa s tým musí stotožniť, problém je však v tom, že ani táto vec nie je z pohľadu súčasnej vlády realizovateľná. Možno sa pýtate prečo. Tak ja vám poviem prečo. Podporu zvýšenia slovenských výrobkov, najmä potravinárskych, na domácom trhu by bolo možné realizovať jedine úpravou viacerých zákonov. Tie však dnes musia vďaka členstvu Slovenskej republiky v Európskej únii rešpektovať ustanovenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorá je nanešťastie pre Slovenskú republiku záväzná. Ak by chcela tieto zákony vláda zmeniť, ak by chcela naozaj pomôcť slovenským potravinárom, poľnohospodárom a túto podmienku Európskej únie by chcela obísť, aby mohla zrealizovať tento svoj sľub, ktorý nám všetkým dala v programovom vyhlásení vlády, vláda by musela zabezpečiť odstránenie čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom sa hovorí, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Na takúto vec, na takýto počin však vláda znova nenájde za celé štyri roky, ak bude mať štvorročné volebné obdobie, v sebe odvahu. A tak už dnes môžeme povedať, že naozaj mnohé z tých pekných sľubov, zásadných sľubov, sľubov v zásadných oblastiach ostanú len sľubmi.

    Ešte horšie však je, že podľa programového vyhlásenia vlády je národnoštátnym záujmom Slovenskej republiky jednoznačná kontinuita v proeurópskej a proatlantickej orientácii Slovenskej republiky. Vláda sa týmto tvrdením vo svojom dokumente jednoznačne prihlásila k prehĺbeniu podriadenosti Slovenskej republiky voči diktátu Európskej únie . Európska únia je však dnes potápajúci sa Titanic. Európska únia je potápajúci sa Titanic, ktorý so sebou ku dnu stiahne všetkých, ktorí z neho nestihnú vystúpiť. Vidíme to na stupňujúcej sa tendencii orgánov Európskej únie likvidovať všetky národné štáty a ich identitu v Európe. Nástroje na likvidáciu identity národných štátov dnes nabrali rozmery v minulosti naozaj nevídané. Organizovaná riadená imigračná vlna, ktorá má doslova premiešať a zmiesť európske národné štáty, je toho najlepším príkladom. Žiaľ, dnes to už nevidí iba slepý a ja mám pocit, že tých slepých, hlavne tých, ktorí o týchto veciach rozhodujú, a hlavne tých, ktorí o tom rozhodujú v Európskej únií, je stále veľmi veľa. Všetkým, ktorí rozmýšľajú nad vecami, musí byť jasné, že Slovenská republika nemá šancu nejakým spôsobom reformovať Európsku úniu. Jediné, čo pre Slovensko môžeme spraviť, je čím rýchlejšie potápajúci sa Titanic opustiť.

    Žiaľ, v programovom vyhlásení vlády sa zachádza ešte ďalej, ešte ďalej, a síce, proatlantická orientácia, ktorá je tam jasne deklarovaná, hovorí o tom, že bezpečnosť našej vlasti chce vláda znova vložiť do rúk Severoatlantickej aliancie. Avšak dnes naozaj len hlupák môže vkladať bezpečnosť našej vlasti, našich rodín do rúk Severoatlantickej aliancie čiže NATO. Zločinecká organizácia NATO síce dokázala zbombardovať, humanitárne zbombardovať Juhosláviu a dokázala rozvrátiť severoafrické štáty, nedokáže však ochrániť hranice svojich členských krajín ani pred inváziou imigrantov z radov civilistov, z radov civilistov. Ja sa tu v pléne Národnej rady pýtam, ako potom takáto vojenská organizácia dokáže ochrániť svoje členské krajiny v prípade skutočného vojenského útoku, čo by táto organizácia pre nás reálne spravila, pretože jediné, čo zatiaľ Severoatlantická aliancia pre Slovensko spravila, a spravila to úplne naisto, je to, že z nás spravila terč v prípade plánovaného konfliktu medzi NATO a Ruskou federáciou.

    Ja preto z tohto miesta apelujem na všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aj na tých, ktorí tu teraz nie sú, na všetkých tých, v ktorých ešte aspoň drieme ten slovenský duch, v ktorých srdce ešte aspoň trošku bije pre slovenský národ a pre Slovensko, aby nepodporili toto programové vyhlásenie vlády.Zvlášť apelujem na poslancov Slovenskej národnej strany, Slovenskej národnej strany, ak vo vás ešte ostalo niečo slovenské, niečo národné a niečo kresťanské, tak vás prosím, ja vás nežiadam, ja vás prosím v záujme Slovenska, aj keď ste súčasťou vládnej koalície, nepodporte tento vládny dokument. Ďakujem pekne.

  • Na vystúpenie s faktickými poznámkami budú reagovať piati poslanci, končíme poslancom Binderom.Nech sa páči, pán poslanec Pčolinský.

  • Ďakujem za slovo. Pán Kotleba, váš prejav bol zhruba taký, aký som očakával, ale mňa by zaujímala konkrétna vec. Vy ste vo svojom vystúpení hovorili o podpore slovenských potravín, potravinovej sebestačnosti. Bolo to dosť také všeobecné. Ste sa tam odvolali na nejaký článok ústavy, ktorý je potrebné zmeniť. Ale mňa by skôr zaujímalo, či by ste mi vedeli povedať trošku konkrétnejšie aspoň tromi-štyrmi vetami nejaké opatrenia, ktoré by ste aplikovali do praxe na podporu slovenských potravín. Ďakujem.

  • Ďakujem veľmi pekne.

    Pán poslanec Klus.

  • Ďakujem veľmi pekne za slovo. Pán Kotleba povedal, že Slovensko nemá šancu reformovať Európsku úniu, ja osobne sa domnievam, že to nie je celkom pravda a máme na to všetky predpoklady, napr. aj prostredníctvom nášho predsedníctva v Rade Európskej únie. Takže privítam, keď sa aj poslanci za jeho politickú stranu začnú aktívnejšie vyjadrovať k tomu, ako si predstavujú napríklad naše priority v tejto súvislosti.

    Povedal, že len hlupák môže ukladať našu bezpečnosť do rúk Severoatlantickej aliancie. Ja sa tu verejne hlásim k tomu, že som hlupák, aspoň teda z pohľadu pána Kotlebu, pretože ja si práveže myslím, že Severoatlantická aliancia je nateraz jedinou alternatívou, ako zabezpečiť ochranu a bezpečnosť Slovenskej republiky. A možno by bolo dobré poznať aj prepočet, na ktorý som sa pýtal aj jeho kolegov na výbore pre európske záležitosti, ako si predstavuje zabezpečenie ochrany nášho územia v samostatnej réžii, o to zvlášť, že sme najmenšou krajinou v okolí a naši susedia sú všetci väčší, o to zvlášť, že tu máme reálne hrozby, predovšetkým z východu, tak ako sa to stalo napríklad nedávno na Kryme.

    A ak pán Kotleba hovorí o tom, že dnes Severoatlantická aliancia nevie ochrániť Slovensko alebo teda členské štáty ani len podľa neho organizovaným náporom civilistov, rád by som sa ho opýtal, čo s tým má spoločné Severoatlantická aliancia a ako konkrétne si predstavuje, že by nás mala táto inštitúcia chrániť pred civilistami, ktorí sem podľa neho organizovane prichádzajú, či by to malo byť napríklad potápanie týchto lodí, či by to malo byť napríklad strieľanie týchto ľudí, lebo uvedomme si, prosím, že Severoatlantická aliancia je bezpečnostná organizácia a nemá, bohužiaľ, v tejto súvislosti žiadne zásadnejšie kompetencie s výnimkou patroly, ktorá sa už dnes deje.A na druhej strane musím povedať, že s ním súhlasím v tom, že ak niekomu záleží na Slovensku, tak nepodporí programové vyhlásenie vlády...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem veľmi pekne.Pán poslanec Baránik.

  • Ďakujem. Ja by som sa vrátil k tomu, čo povedal pán poslanec Kotleba v tom zmysle, že Slovensko je plánovaným terčom stretu medzi NATO a Ruskou federáciou. Neviem, na čom sa toto zakladá, ale môžem povedať toľko, krajiny, ktoré tvoria základ Severoatlantickej aliancie svojou veľkosťou a významom, môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti, majú ideový základ, ktorý im dovoľuje realisticky zvážiť ich minulé chyby, základ, ktorý im dovoľuje zmeniť ich politiky, a to na základe vôle ľudí. Ja sa obávam, že pán Kotleba čerpá svoj ideový základ z takých štátnych celkov z minulosti aj z prítomnosti, kde sa takéto zmeny nikdy odohrať nemôžu. Ďakujem.

  • Ďakujem veľmi pekne.Pán poslanec Binder.

  • Ďakujem pekne za slovo. Rád by som povedal príbeh zo Svätého písma, kde kanaánska žena prišla za Pánom Ježišom a hovorila mu: „Pane Ježišu, uzdrav moju dcéru, je posadnutá zlým duchom.“ Pán Ježiš na to hovoril: „Ale nie je dobré zobrať krajec deťom a hodiť ho šteňatám.“ Kanaánska žena mu na to hovorila: „Ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú deťom zo stola.“ „Choď, tvoja viera ťa uzdravila, tvoja dcéra je uzdravená,“ povedal potom Pán Ježiš. Prečo to hovorím? Ja som dnes presvedčený, že my sme tie šteňatá, ktoré jedia odrobinky, čo padajú Pánu zo stola, lebo ozajstný krajec majú v rukách mamonárske skupiny, ozajstný krajec dávame utečencom a Cigánom. Ja nie som rasista ani fašista, ja s Cigánmi robím dvadsaťpäť rokov a je to ťažká robota, verte mi. Hovoril som, treba si Cigána adoptovať do srdca, lebo len tak sa dá robiť s Cigánmi. A keď som sa najviac rozplýval, prišla Cigánka a rauchla mi puckou po aute a už bolo po kresťanskej láske. Napriek tomu ma to neodradilo, robil som s nimi, postavili sme pár stavieb. Žijú tak ako v dobe kamennej. A v dobe kamennej žili tak, že čo si našli, to si nechali. Tak si našli moju miešačku, rozbrusovačku, vŕtačku, napriek tomu ma to neodradilo a odmenou mi bol súdny proces, dva a pol roka som sa súdil s týmto štátom, že som dokopal a dobil Cigána. A nebola to pravda. Ďakujem pekne.

  • Na faktické poznámky bude reagovať pán poslanec Kotleba.

  • Pán poslanec Pčolinský, pýtali ste sa na niečo konkrétnejšie. Konkrétne článok 18 Zmluvy o Európskej únii hovorí o zákaze diskriminácie podľa štátnej príslušnosti, čo je z môjho pohľadu jedna z výrazných prekážok podpory domácich producentov. A tento článok, žiaľ, je pre nás tiež záväzný, až kým neupravíme ústavu tak, že bude naozaj ústavou suverénnej Slovenskej republiky, a nie ústavou nejakej kolónie v podobe či Bruselu.

    A, pán poslanec Klus, ste zvedavý na prepočet, na finančný prepočet a ja vám odkazujem, že niektoré veci nie sú len o peniazoch a o finančných prepočtoch, pretože potom by sme sa mohli cez peniaze pozrieť na všetky ostatné funkcie štátu napríklad a zistili by sme, že mnohé z nich sú veľmi nákladové a keď použijem terminológiu nejakú podnikateľskú, nemôžu byť nikdy v zisku. A obrana štátu patrí jednoznačne medzi prioritu hlavne v dnešných pohnutých časoch.Využijem ešte tých pár sekúnd, pán poslanec Klus, hovorili ste o reálnych hrozbách z východu. Ja sa vás chcem teda spýtať, môžeme sa o tom porozprávať kľudne mimo pléna, čo pokladáte za reálnu hrozbu z východu, o akej reálnej hrozbe hovoríte, pretože ja žijem tiež na Slovensku asi aj ako vy a necítim nejakú reálnu hrozbu z východu, jedine ak z amerických základní umiestnených v Japonsku, to môžeme tak geograficky na východ, teda lokalizovať. Takže netreba veľmi prežívať tú propagandu o hrozbe z východu, keď dnes jednoducho tu hrozba ide najmä z Washingtonu. Ďakujem.

  • Ďakujem veľmi pekne.V rozprave vystúpi pán poslanec Hrnko.

  • Vážený predsedajúci, vážení členovia vlády, dámy a páni, nedá mi na úvod nezareagovať na apel, ktorý tu bol vznesený na Slovenskú národnú stranu. Je to trošku úsmevné. A nechcem tu hovoriť o histórii, lebo by sme možno sa dostali na historický seminár, nie do parlamentu. Ale základom akejkoľvek úspešnej politiky kdekoľvek vo svete, či to je v strednej Afrike, na Ďalekom východe alebo v strednej Európe, je rešpekt geopolitických súvislostí existencie štátu. Slovenská národná strana z celej svojej viac ako stoštyridsaťročnej histórie, nechcem to počítať, aby som sa nepomýlil, lebo mi vyčítajú, že mám často problémy s číslami, obhajovala národný záujem slovenského národa a, keď sa Slovenská republika stala štátom, aj jej štátny záujem. A možno prekvapím mnohých tu, keď poviem, že Slovenská národná strana bola prvá politická strana ešte, keď rozprávali o rozpustení paktu, pretože sme videli, že pakty sa rozpúšťať, aspoň niekde, nebudú, deklarovala záujem pre Slovenskú republiku, aby bola súčasťou aj Európskej únie, aj Severoatlantického paktu, pretože Slovenská republika jednoducho nežije vo vzduchoprázdne a musí si svoje miesto obhájiť v tom geopolitickom priestore, v ktorom existuje, a akékoľvek myšlienky toho, že Slovensko môže existovať ako nejaká pyšná princezná v sklenej guli, bez vplyvu vánku zvonka, sú nereálne, nepredstaviteľné a škodlivé pre nás všetkých, ktorí tu v našej štátnosti, v našej republike žijeme.

    Ale nechcel som o tomto rozprávať, mal som trošku iný zámysel, a preto sa vrátim k téme svojho vystúpenia.

    Zišli sme sa tu, aby sme prerokovali, podľa mojich výpočtov, už ôsme Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Určite to nie je neznáme, bol som tam, bol som jeden z tých, ktorí tvorili slovenskú ústavu, jej preambulu. A keď sme tam tie heslá vkladali, ako si predstavujeme, na čo chceme nadviazať, chceme nadviazať na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, na odkaz Veľkej Moravy a cyrilo-metodské dedičstvo a na sebaurčenie, tak sme pri prijímaní tejto ústavy spolu, ako sme to tam deklarovali, s príslušníkmi národnostných menšín chceli vytvoriť nový domov pre Slovákov, pre slovenský národ v integrujúcom sa a globalizujúcom sa svete.

    Odvtedy sa vystriedalo viacero vlád s plným i čiastočným mandátom, vytvárali sa vízie, čo treba urobiť, čo treba urobiť za dva roky, za štyri roky, akosi sme za ten čas nemali možnosť zamyslieť sa o tom, ako by tá Slovenská republika vlastne mala vyzerať, ako by mala byť zaradená vo svojom geopolitickom priestore, ako by sa mala uplatňovať jej vôľa, jej záujmy. Začali sme skôr v tom prvom období rozmýšľať, ako ju integrovať do európskych štruktúr, pretože, hádam nepoviem nič neznáme, Slovenská republika nebola vítaným dieťaťom v Európe a každé naše úsilie, ktoré bolo skončené tým, že našu republiku do nejakej organizácie prijali, bolo len potvrdením, že sme sa toho 1. januára 1993 rozhodli správne. A teraz opäť už je trošku pokojnejšie, ale Európska únia intenzívne rozmýšľa, čo ďalej, aj my by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako má náš štát vyzerať, aké miesto má mať v Európskej únii, akú má mať mieru suverenity a etnickej, kultúrnej identity. Týmto všetkým by sme sa mali zaoberať i v takých situáciách, ako je prijímanie vládneho vyhlásenia. Mali by sme sa teda zaoberať aj ontologickými, teda bytostnými otázkami nášho štátu.

    Slovenská republika je stredne veľký štát, nehovorím, že je malý štát, lebo niekto hovorí, že Slovenská republika je malá, nevýznamná. Moja vlasť nikdy nebola malá a nikdy nebola nevýznamná. Moja vlasť je pre mňa tá najväčšia a najvýznamnejšia. A z toho dôvodu, že sme stredne veľký štát, nemôžeme kapitulovať na samostatnú, zahraničnú, bezpečnostnú i obrannú politiku. Sú štáty šťastnejšie ako San Maríno napríklad alebo Andorra, Luxembursko, ktoré si nemusia dovoliť tento luxus, zaoberať sa svojou obrannou, bezpečnosťou a zahraničnou politikou. My sme taký štát nie, my sa musíme stále nad týmto zamýšľať. Musíme sa naučiť formovať aj v takýchto dokumentoch, ako je programové vyhlásenie vlády, naše záujmy a ciele od nás smerom von, a nie len rozprávať o tom, kde sme, čo sme a ako sa tam budeme správať.

    A pri tomto zamýšľaní sa nad tými bytostným otázkami existencie Slovenskej republiky nemožno nevynechať všetkých tých, ktorí sú zastúpení v parlamente v Slovenskej republike, ale ani odbornú verejnosť. Mali by sme sa všetci zamýšľať každodenne nad tým, ako si predstavujeme našu budúcnosť.

    V súvislosti s podpísaním dohody s Britániou sa hovorilo aj o tom, že Veľká Británia nebude účastná na budovaní európskeho superštátu. Otázka je aj pre nás, má aj Slovensko byť účastné na budovaní nejakého európskeho superštátu? Myslím si, že nie, myslím si, že Európa by mala zostať Európou suverénnych národných štátov, suverénnych národov, tak ako to kedysi sformoval Charles de Gaulle. A podotýkam, že Charles de Gaulle túto víziu Európy ako suverénnych národných štátov chápal ako priestor od Atlantiku až po Vladivostok. Tohto by si mali byť vedomí tí, ktorí sformovali ideu Východného partnerstva , pretože na východ od nás sú štáty, ktoré sú rôzne prepletené. A majú tam rôzne záujmy. A bolo by treba rešpektovať celý tento priestor, pretože len tak môžeme byť úspešní.

    Viete, v súvislosti s tým európskym superštátom je aj jedna zaujímavá vec. Mnohí aktivisti, najmä z liberálnych kruhov, chodia po celom svete, naháňajú rôznych motýlikov, snažia sa o prežitie rôznych živočíchov v amazonskej džungli, ale je otázka prežitia originálnej európskej kultúry taká, aká sa tu sformulovala niekedy od konca mladšej doby kamennej. A dodnes nie je hodná ochrany? Naše dedičstvo, ktoré sme zdedili po našich otcoch, praotcoch a prapraotcoch nie je hodné aspoň takej ochrany ako tie živočíchy v amazonskej džungli? Áno, myslím si, že je jej hodné, a preto Slovenská národná strana sa bude usilovať o to, aby ten národnoštátny záujem Slovenskej republiky bol stále viditeľný.

    V súvislosti s vypracovaním tohto vládneho vyhlásenia i v súvislosti s tým, že sa tam spomínajú nadštandardné vzťahy s Českou republikou, chcel by som pripomenúť najmä členom vlády, že v období vlády tejto koalície oslávime jedno veľmi významné jubileum v súvislosti s existenciou aj našej súčasnej štátnosti. Je to jubileum stého výročia skončenia prvej svetovej vojny a odchodu Slovákov zo štátu, v ktorom sa nachádzali vyše tisíc rokov, ktorí vlastne v Martinskej deklarácii sa prihlásili pre spoločný štát s Čechmi. Tento štát skončil dva razy neúspechom, pretože opustil tú ideu, na ktorej vznikol. A tá idea bola vlastne ako štát dvoch národov a snaha o sebaurčenie slovenského národa a českého národa. Ale osláviť to musíme, pretože za toto obdobie sme urobili obrovský krok. Keď si to tak človek pomyslí, že v roku 1914 by na budúcnosť slovenského národa nevsadil nikto ani deravý groš, dnes sme suverénny štát, dnes hovoríme v Európe a Európa nás počúva. Teda tú storočnicu si skutočne treba pripomenúť, ale nemalo by to byť tak, ako sa to stáva už tradičným od vzniku našej novodobej štátnosti, že si nevieme osláviť svoje jubileá, a nemalo by to byť predovšetkým oslavou vzniku, respektíve obnovy českého štátu historicky z českých krajín rozšírených o nehistorické Slovensko. Mala by to byť oslava vzniku slovensko-českého štátu, a teda najmä z našej strany oslava 30. októbra 1918, teda Martinskej deklarácie.

    Panie poslankyne, páni poslanci, v ďalšom by som sa zameral na niektoré otázky, ktoré sú rozpracované v programovom vyhlásení a ktoré by som si dovolil komentovať.

    Predovšetkým v zahraničnopolitickej oblasti je všeobecná zhoda vo vládnej koalícii, čo sa dotýka európskeho a euroatlantického smerovania Slovenskej republiky. Tu by som chcel pripomenúť všetkým tým, ktorí si nevážia našu prítomnosť v týchto organizáciách, že Slovensko od svojho vzniku niekedy v 9. Storočí, keď vznikli prvé štáty, na ktoré my nadväzujeme, bolo vždy súčasťou latinskej civilizácie, bolo súčasťou vždy západného sveta. A aj svätý Cyril a najmä svätý Metod keď tu chceli pôsobiť, museli mať na to placet od rímskeho pápeža. A teda my sa dnes nachádzame v svojom prirodzenom prostredí, ktoré treba jednoducho rešpektovať. A tak ako naši predkovia do reformácie rešpektovali jedného pápeža a potom jednu civilizáciu, tak ju budeme musieť rešpektovať aj my.

    Na druhej strane naše zaradenie do euroatlantických štruktúr neznamená, že sme stratili svoje vlastné národné a štátne záujmy. Neznamená to, že ich nemôžeme formulovať, vyjadrovať a nimi aj operovať. Boli by sme radšej my ako Slovenská národná strana, keby hlas Slovenskej republiky bolo počuť vždy, keď ho je treba počuť, slovenské záujmy niekedy nie sú totožné so záujmami, respektíve sú iné ako záujmy niektorých štátov s inou historickou a politickou skúsenosťou. Aj keď z politickej užitočnosti sa Slovenská republika pripojí k väčšinovému názoru, nemalo by to byť bez formovania vlastných postojov.

    V tejto súvislosti absolútne smiešne mi pripadá, keď niektorí ľudia hovoria o tom, že existuje nejaká dichotómia v slovenskej zahraničnej politike, že jeden hovorí čihi, druhý hovorí hota. Ono, si myslím, musíme hovoriť tak, ako je v našich záujmoch. A keď sa k niečomu pripojíme, tak musíme vysvetliť, že sme sa k tomu pripojili preto, lebo je vyšší záujem, ktorý tie naše záujmy jednoducho podporuje.

    A čo sa týka vzťahu k Bruselu. Viete, a to potom súvisí aj s rozvojom vlastnej obrannej politiky, my sme národ s veľkou skúsenosťou. My sme nie vždy, keď sme sa vložili do rúk našich skutočných alebo zdanlivých spojencov, dopadli na to dobre. Viete, tuto na hrade podľa môjho názoru nezaslúžene oslavujeme Habsburgovcov, Habsburgovci nám toho nasľubovali, keď nás potrebovali, hory-doly. Nikdy nám nič neurobili. Aj s Čechmi sme mali skúsenosti, že nám tiež nasľubovali hory-doly, tiež často tie veci porušili. Iný nám sľubovali, že nás obránia, a v Mníchove dali prednosť svojim záujmom. Aj Washington povedal, teda opačne to poviem, „eto vaše delo,“ keď sovietske tanky hrmeli cez územie nášho vtedajšieho štátu. Preto jednoducho my musíme artikulovať svoje záujmy a musíme sa a v zahraničnej politike držať pri zemi, a preto myslím si, že je oprávnené to, čo je vo vládnom vyhlásení, kde sa posilňuje význam a úloha národných parlamentov pri európskom rozhodovaní, pretože my tu v Európe musíme rozhodovať o našej budúcnosti spolu s Európou, niekedy aj proti nej, ale musíme byť v nej, pretože len vtedy môže počuť náš hlas.

    A ešte jednu vec by som v tejto súvislosti, čo sa týka kapitoly zahraničnej politiky, chcel zdôrazniť. A to je otázka kapitoly Občan v zahraničí. Myslím si že, a aj som to povedal na výbore pre európsku integráciu, táto kapitola by sa lepšie vynímala, keby sa volala Občan a krajan v zahraničí, pretože ochrana nášho občana je takou bezvýhradnou povinnosťou pre náš štát, ale my nemáme v zahraničí len občanov, my máme v zahraničí aj krajanov, niektorých dokonca takých, ktorí sa nikdy zo svojej dediny nepohli vrátane ich predošlých generácií a v dôsledku historického vývinu sa dostali mimo našich hraníc. Potom je tu veľká emigrácia pred národným a sociálnym útlakom, najmä do zámoria, kde tiež sú už celé generácie našich krajanov, ktorí si zachovali svoje národné vedomie i národnú identitu a tiež potrebujú našu pomoc. Takže myslím si, že treba jednoducho dbať o to, aby sa naša zahraničná politika k našim krajanom, nielen občanom správala v zahraničí korektne, aby nemali pocit, že je len pokračovaním bývalej československej politiky, ktorá mala problémy so slovenskými krajanmi preto, že existovali, a nemohla ich jednoducho vydávať za Čechoslovákov.

    Ako som už konštatoval predtým, Slovensko je stredne veľký štát a nemôže kapitulovať na vlastnú bezpečnostnú a obrannú politiku. Bez takejto politiky, najmä však bez jej nástrojov v podobe funkčných bezpečnostných zložiek a ozbrojených síl sa výrazne znižuje aj efektívnosť našej zahraničnej politiky, čo by si mali uvedomiť najmä tí, ktorí by najradšej čo najviac okresali výdavky na obranu. Vítam preto záväzok vo vládnom vyhlásení, že sa pristúpi k urýchlenému vypracovaniu novej bezpečnostnej a obrannej stratégie, pretože predchádzajúce stratégie z roku 2005 sú obsolentné niektoré už tým, že vypršali ich lehoty, na ktoré boli prijaté, ale najmä zmenou bezpečnostného prostredia.

    Táto záležitosť však by nemala skončiť len vypracovaním tých stratégií, ale malo by sa pristúpiť aj k zákonodarným úpravám, z ktorých niektoré nie je možné prijať bez opozície. Slovenská obranná legislatíva je závislá najmä na zákone č. 227/2002 Z. z., ktorý hovorí o bezpečnosti štátu v určitých stavoch ohrozenia. A musím konštatovať, že tento ústavný zákon je neopraviteľne zastaralý a bolo by treba s ním niečo robiť. A bude treba sa zamyslieť či už v tomto volebnom období alebo nasledovne, ale v každom prípade by sme mali nad tým začať pracovať, ako zmeniť a upraviť celú našu obrannú legislatívu, ktorá zväčša stojí na zákonoch z rokov 2001, 2002. A tieto zákony v mnohom sú už narušené, respektíve nezodpovedajú tomu, čo by sme potrebovali.

    V súvislosti s tým zákonom by som chcel aj poukázať na jeden obrovský paradox. Viete, po lesoch nám tu chodia celé skupiny, kde sa vojensky cvičia občania, hej, najmä mladí ľudia v rôznych organizáciách. A vlastne nie je žiadna legislatívna prekážka, aby to robili. A keď sme chceli prijať zákon o dobrovoľnej vojenskej službe, museli sme meniť ústavu. Kde sme sa to dostali, kde štát nemôže pripravovať svojich vojakov, svojich občanov na obranu vlasti? To skutočne takáto legislatíva by sa mala čo najrýchlejšie odstraňovať.

    V minulosti sa nám určitým spôsobom zaseklo budovanie jednotného bezpečnostného systému štátu. A tu, myslím, je trošku rezortizmus. A ten rezortizmus by bolo treba prekonať, aby sme tento jednotný bezpečnostný systém štátu mohli vybudovať. A, samozrejme, bolo by treba sa zamyslieť aj nad vytvorením systému obrany štátu, ktorý tiež z roku 2002 je už určitým spôsobom prekonaný.

    Kapitolou samou osebe je stav nášho rezortu obranu a ozbrojených síl. Nedá sa nepovedať v tejto súvislosti, že pred novým ministrom stojí priam sizyfovská úloha pri zabezpečovaní všetkých cieľov, ktorú si dal rezort obrany vo vládnom vyhlásení, súčasný stav rezortu vyplýva z určitého uspokojenia sa našej politickej scény po vstupe Slovenskej republiky do NATO a EÚ, keď ako keby vzniklo presvedčenie, že nepotrebujeme samostatnú obrannú politiku, však nás naši spojenci obránia a uchránia. Z tohto falošného presvedčenia sa potom pristupovalo aj pri zabezpečovaní zdrojov pre rezort, z ktorých sa najľahšie odkrajovalo pod zdanlivo pravdivým tvrdením, že aj tak nám nič nehrozí. Vidíte, situácia jak sa rýchlo zmenila. Tak sa nám stalo, že pred vstupom do NATO sa naše výdavky na obranu pohybovali v rozmedzí 1,8 až 1,9 % HDP. A sľúbili sme, že do roku 2006, myslím, budeme mať na to 2 % HDP, avšak práve opačný trend toho nastal, najskôr sme klesli na 1,6 %, potom na 1,3 % a v súčasnosti sa to pohybuje okolo 1 % HDP. Viete, veci niektoré treba urýchlene riešiť a zdroje pre rezort obrany sú významným prvkom pri zabezpečovaní obranyschopnosti našej krajiny.

    V svojom poslednom období, keď som myslel, že bolo posledné, ale asi to nebola pravda, lebo som znova v parlamente, v parlamente som bol členom Severoatlantického zhromaždenia, čo je dnešné Parlamentné zhromaždenie NATO. A tam sa aj vyhodnocovali jednotlivé prvky štátov, ktoré sa usilovali o vstup do NATO. A vtedy Slovenská republika sa pokladala aspoň verbálne za kandidáta do NATO. A bol to aj oficiálny cieľ zahraničnej politiky. Na tých rokovaniach často sa hovorilo o úrovni ozbrojených síl jednotlivých členských štátov a keď sa hovorilo o pripravenosti ozbrojených síl na integráciu do štruktúr NATO, tak, samozrejme, ďaleko vpredu boli Poliaci, potom sme boli my a ďaleko za nami boli Maďari a Česi. Takže bolo obdobie, keď našim ozbrojeným silám sa darilo, ale bolo to obdobie, keď aj tie ozbrojené sily dostávali to, čo mali.

    Nedá sa povedať, že sme v predchádzajúcom období nemali dobré zámery, nemali dobré úmysly, nemali dobré projekty, ale čo sme skutočne nemali, tak to bola vôľa ich napĺňať, nemyslím zamestnancov rezortu a príslušníkov ozbrojených síl, ale tými, čo disponovali finančnými prostriedkami. Tie finančné prostriedky sa najľahšie odoberali z obranného rozpočtu, ako som už spomenul, pretože však nám nič nehrozí.

    Takže v tomto zmysle si myslím, že Slovensko potrebuje obnovu svojej obrannej politiky, obnovu svojich schopností opäť dynamicky budovať svoje ozbrojené sily, ktoré podľa projektov z minulosti mali byť malé, vycvičené a dobre vyzbrojené. A zatiaľ ich máme aj len malé. Ale treba ich vyzbrojiť, už sa niečo začalo v minulom volebnom období s tým, a treba ich vycvičiť tak, aby skutočne plnili tie úlohy, ktoré mali a ktoré musia plniť pre blaho všetkých nás.

    Náš pán minister, ktorý tu sedí vedľa mňa, bude potrebovať podporu pri napĺňaní našich záväzkov vo vzťahu k spojencom. To je záväzok 1,6 % do roku 2020 na obranu z HDP. Ale mali by sme si všetci uvedomiť, aj tí, čo si myslia, že tieto prostriedky sú niečím, čo sa dáva do Bruselu, by si mali uvedomiť, že to nie je niečo, čo sa tam dáva na nejaké pofidérne nejaké ciele ďaleko, ale že tieto prostriedky sú na našu obranu, sú to prostriedky na ochranu nás všetkých, našich životov, našich hraníc, našej suverenity. Preto si myslím, že bude všeobecný konsenzus v tomto parlamente pri napĺňaní vládneho vyhlásenia v tejto časti.

    Náš minister bude potrebovať našu podporu pri rozvíjaní dobrovoľnej vojenskej prípravy, vytváraní aktívnych záloh, zvyšovaní bojovej pripravenosti ozbrojených síl. A, opäť, ide o našu bezpečnosť, o naše životy, nie o niekoho iného, imaginárneho. Sú to prostriedky vynaložené na našu bezpečnosť.

    Náš minister bude potrebovať podporu pri posilňovaní obranného plánovania, ktoré sa často chápe ako niečo, čo je záležitosťou rezortu obrany. To nie je tak. To je záležitosť štátu. A dobré obranné plánovanie vytvára to, že budeme pripravení. A ako všetci viete, pripraveného nikto nemôže prekvapiť.

    Náš minister bude potrebovať podporu a pochopenie pri opätovnom zavádzaní mravnej výchovy v školách, a to spoločne s naším ministrom školstva, pretože sme tak ľahkovážne sa tohto všetkého vzdali. Pritom branná výchova je vlastne príprava na krízové situácie. A tie krízové situácie nemusia byť vždy spojené s vojnou. To sú aj katastrofy, to sú aj priemyselné nešťastia, to je autohavária, keď človek musí zrazu pomáhať niekomu, kto je zakrvavený, dolámaný, a podľa toho, ako bude konať, závisí život toho človeka. Preto si myslím, že branná výchova bude veľmi, veľmi dôležitá pri tom, čo bude táto vláda napĺňať v budúcom období. Verím, že minister túto podporu získa.

    Na záver vo vzťahu k rezortu obrany by som chcel spomenúť ešte jednu vec. Nediskutoval som o nej ani s pánom ministrom. Ešte pred voľbami sa na mňa obrátili organizácie, ktoré reprezentujú ľudí postihnutých previerkami po roku 1968. Bolo by treba nejakým symbolickým spôsobom ich odškodniť, aby nezostal dojem, že keď niekto je verný svojmu národu a svojmu štátu a postaví sa na odpor voči vonkajšej invázii, je to niečo, čo má byť potrestané.

    Teraz by som prešiel do iného rezortu. A z mojej prirodzenosti, z môjho postavenia to bude, samozrejme, rezort kultúry. Má vytýčených veľa zaujímavých a realistických cieľov. Z môjho pohľadu by však nemal zabúdať na obranu slovenského jazyka, ktorého úroveň vo verejnom priestore je niekedy žalostná a ktorý je vytláčaný inými nedomácimi jazykmi. Pohŕdanie slovenským jazykom je priam do očí bijúce, napríklad v našom hlavnom meste Slovenska. Celé štvrte a objekty sú oficiálne pomenované v cudzom jazyku. To hádam Nábrežný park, Tri veže alebo Vinice je tak neprijateľné, že to musí byť River Park, Three Towers alebo, nedajbože, Vineyards, čo v Rači keby bolo Weinberge alebo podobné nemecké slovo ešte by som pochopil, ale to má byť oficiálna štvrť v našom hlavnom meste? Veď to je neprípustné. A ešte tuto dole pod nami stavajú štvrť, ktorá sa celá stáročia volala Cukormandel aj v slovenčine, ale pre nich je to nie tak dôstojné slovo, aby ho použili, oni musia mať Zuckermandel. Takže skutočne ministerstvo kultúry neviem, nevidím ministra kultúry, by v tejto veci malo konať a mali by sme hádam prijať aj novelu jazykového zákona, aby tieto nehoráznosti nevznikali a mohli sme skutočne byť hrdý národ v hrdej krajine.

    Som presvedčený, že ministerstvo musí zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov pre Maticu slovenskú i kultúrne spolky národnostných menšín, pretože kultúra je to jediné, čo si môžeme zachovať osobitne v tomto globalizujúcom sa svete. A spolky, ktoré túto kultúru udržujú, pestujú, si skutočne zaslúžia našu podporu.

    Áno, a som aj za zvýšenie koncesionárskych poplatkov pre rozhlas a televíziu, ale spolu s pani poslankyňou, myslím, z OĽANO, si myslím, len za predpokladu, že to bude skutočne aj názvom národná inštitúcia a nebude mať názov podobný niekdajšej pirátskej stanici Radio Luxembourg. Veď to je nehorázne. Všetky národné inštitúcie majú adjektívne názvy svojich inštitúcií takéhoto charakteru, iba my máme inštitúciu, ktorá má podobný názov ako Radio Luxembourg.

    A ešte jedna vec v rámci audiovizuálnej tvorby. Nemali by sme zabúdať, že Slovensko nemá sústredenú všetku tvorivú inteligenciu, tvorivých ľudí v Bratislave, že sú tu aj také mestá ako Žilina, Banská Bystrica, Trnava, Nitra, Košice, Prešov, pričom pri distribúcii peňazí napríklad pri audiovizuálnej tvorbe alebo iných kultúrnych hodnôt zo štátu by sa tieto prostriedky mali distribuovať po celom štáte, všetkým tým, ktorí si ich zaslúžia, pretože aj týmto spôsobom sa bude posilňovať kohézia jednotná našej republiky, nášho štátu. Ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa hlásia štyria. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických.Pán poslanec Krajniak, nech sa páči.

  • Pán poslanec Hrnko, povedali ste, že ste za Európu národných štátov podobne, ako ju projektoval alebo naplánoval, presadzoval francúzsky prezident de Gaulle. Veľmi s vami súhlasím v tomto. Povedali ste tiež, že ste za zachovanie štátnej suverenity Slovenska. Len v takom prípade ako poslanec vládnej koalície máte veľký problém, pretože v programovom vyhlásení vlády na strane 5 sa nachádza takéto tvrdenie, citujem, vláda bude počas predsedníctva Slovenska v Rade Európskej únie presadzovať prehlbovanie Hospodárskej a menovej únie, kde hlavným cieľom bude viesť diskusiu o ekonomickej a fiškálnej integrácii členských štátov EÚ. Pán kolega, vy predsa ako historik musíte veľmi dobre vedieť, že ak sa nejaké národné štáty fiškálne a ekonomicky zintegrujú, jedná sa o európsky superštát, ktorý ste vo svojom vystúpení odmietli. Ďakujem pekne.

  • Pán kolega Hrnko, mal som prvýkrát príležitosť počúvať vaše verejné vystúpenie a iba chcem skonštatovať, že sa cítim pokojnejší a upokojenejší, lebo poznajúc históriu vašej politickej strany som sa trochu obával vašich názorov v oblasti atlantickej orientácie Slovenska, v oblasti bezpečnosti, v oblasti podpory ozbrojených síl Slovenskej republiky. A príjemne ma prekvapilo aj to, že sa stanete advokátom a podporcom zvyšovania rozpočtu na prezbrojovanie a rozvoj Armády Slovenskej republiky. Takže budem mať pekný víkend a budem spať pokojnejšie. Ďakujem.

  • Na rozdiel od kolegu Drobu som sa ja vystúpením pána poslanca Hrnka necítil a necítim upokojenejší. Naopak, počul som tam tie staré snsácke tóny o potrebe novelizovať zákon o štátnom jazyku a túžbu opäť niekomu nariaďovať, akým jazykom má hovoriť, aký jazyk má kde používať. Myslím si, že je to neprijateľné a, predpokladám, nevhodné vzhľadom na zloženie vládnej koalície.Ale mňa tam zaujalo najmä to konštatovanie a potešenie nad tým, že vo vzťahu ku krajanom už nebude táto vláda pokračovať v tej tradícii československej politiky. Ja zase, naopak, s poľutovaním konštatujem, že bude pokračovať v tradícii prístupu komunistického režimu k vlastným občanom. Ten trestal občanov za imigráciu. Vy trestáte občanov za to, že nadobudnú iné štátne občianstvo. Sú pekné slová, že pomoc občanom Slovenskej republiky v zahraničí tvorí podstatnú časť zahraničnopolitickej koncepcie vlády, ale viac než 1 300 občanov stratilo občianstvo Slovenskej republiky kvôli rozhodnutiu parlamentnej väčšiny počas prvej Ficovej vlády v roku 2010, tej parlamentnej väčšiny, ktorej ste aj vy boli aktívnou súčasťou. A podľa môjho názoru je táto úprava v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá hovorí o tom, že nikomu nemožno odňať občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli. A hovorte si čo chcete, že to môže konštatovať iba Ústavný súd. Konštatovať to môže každý, kto vie čítať a kto má zdravý rozum. A ten návrh je nielen protiústavný, ale navyše je aj babrácky. A toto je realita, realita je, že občania strácajú slovenské občianstvo, nie to, čo si píšete, že ako sa o nich budete starať.

  • Ďakujem pekne. Pán kolega, zareagujem aj ja, pretože ste spomenuli, dá sa povedať, celý vývoj od Sama až po dnešok, super. Ja som tiež rád, že sme mohli byť tisíc rokov pomaďarčení, nie sme, šesťdesiat rokov počeštení, nie sme. Je tu Slovák, česť a chvála. Slovák má svoju krajinu pod Tatrami. Od 1. 1. 1993 sa to udialo, ja osobne som bol za referendum v tom čase ako 28-ročný chalan, ktorý začínal pracovať v tomto štáte. Ale, dobre, udialo sa to. Takže keď ho už tu máme, tak poďme pýtať sa, vy ste povedali, že pripraveného nikto nemôže prekvapiť, citujem vás, boli sme na to pripravení?

  • Reakcia z pléna.

  • Áno, dobre. Tak sa pýtam a pýtajte sa našich občanov, koľko ich tu žije z tej priemernej mzdy 880 eur? Opýtajte sa ich, koľko ľudí z nej žije? Ja hovorím, že iba tento, by som povedal, udávaný údaj by mal sa zmeniť na najviac branú mzdu, v ktorej ide o 300 – 400 eur.Ale, pán kolega, chcem ešte jedno povedať, a to hneď, jak na úvod som tu začal, kde som dal návrh, aby aj v tejto sále zaznela hymna Slovenskej republiky (nie každý deň), na začiatok a na koniec, ako pán Pčolinský navrhol, teda na začiatok schôdze a koniec schôdze, lebo my prerušujeme schôdze každý deň, aby sme si uvedomili, že keď sem príde poslanec z celého Slovenska, zo Žiliny, z Prešova, z Trenčína, ste spomínali, že ideme reprezentovať Slovenskú republiku. A hymna nás vracia tam, kde sme, do NR SR. A naspäť keď ideme, už končíme, aby bolo jasné, že ideme zastupovať do svojho regiónu všeckých občanov a bojovať za všetkých. A keď toto neni identické pre stranu SNS, tak, sa nehnevajte, ja potom neviem, ako si...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Pán poslanec Hrnko, môžete reagovať na faktické poznámky.

  • Ďakujem. Najskôr, pán Fecko, nehnevajte sa, jak ste tu boli a začala schôdza, tak sa hymna hrala. Hrala sa tu hymna? Áno. Ale parlament zasadá nepretržite. Takže, dobre, nebudem už o tomto debatovať, ale mohol by som teraz o hocičom hovoriť.Ale vrátim sa tuto k pánovi Dostálovi. Pán Dostál, vy ste reprezentant tých myšlienok, vy ste od začiatku boli proti vzniku Slovenskej republiky, ste určitým spôsobom nositeľom čechoslovakizmu. Ja to nehovorím, či je to pozitívne alebo negatívne, ste nositeľom týchto ideí. Tak keď hovoríte o tej strate občianstva, tak Benešova vláda v roku 1929 podpísala unikátnu zmluvu so Spojenými štátmi americkými, ktorú Spojené štáty americké nemali s nijakým iným štátom, ktorým zbavila vyše 800-tisíc Slovákov občianstva Česko-slovenskej republiky. Viete prečo? Pretože ich chcela vyradiť z politiky na Slovensku. Vy ste sedeli, myslím, na zahraničnom výbore alebo výbore pre integráciu, kde hovoril pán minister o...

  • Reakcia z pléna.

  • Nesedeli ste tam, inak boli by ste počuli, ako to vykladal pán minister. Ale jedno je vec, to, čo som nedopovedal. Tých 1 300 stratených občianstiev je 1 300 lepších osudov, aké máme my tu doma. A keby ich nestratili, ten ich lepší osud mohol postihnúť 5,2 mil. v neporiadku a chaose v tejto krajine. A preto si myslím, že nerozprávajte, že to je niečo neústavné, keď všetci povedali, že to je v súlade so zákonmi, s európskymi normami, s...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Krištúfková.

  • Vážený pán predsedajúci, členovia vlády, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som sa ja pripojila k názorom, ktoré tu zazneli, konkrétne k tej časti, ktorá sa týka rodinnej politiky. Som tu medzi vami nová a vďaka tomu nemám žiadne predsudky. Všetci, čo sme tu, vieme, v akom stave sa nachádzajú rodiny s deťmi, slobodné matky, matky so zdravotne postihnutými deťmi. Žiaden rodič sa nechce dostať do situácie, keď je nútený kvôli nedostatku financií odoprieť svojmu dieťaťu základné potraviny alebo zdravotnú pomôcku, ktorú dieťa potrebuje. Častokrát sme počúvali, ako systém nefunguje, aký je nespravodlivý, ako sa nikto nezaujíma o ľudí, matky, rodičov, ktorí si zaslúžia pozornosť a podporu, lebo sa starajú o deti, vytvárajú hodnoty, platia dane. Zaujímalo nás teda, čo vláda chce pre rodiny urobiť, aké záväzky si dala do svojho programového vyhlásenia.

    Za hnutie SME RODINA môžem povedať, že tým, čo vláda predložila k téme o rodine, v zásade môžeme súhlasiť. Citujem. „Vláda bude podporovať rodinu, ktorá je nielen základnou bunkou spoločnosti, ale aj hlavnou nositeľkou základných ľudských, kultúrnych, sociálnych, občianskych a duchovných hodnôt.“ V priebehu doterajšej diskusie k programovému vyhláseniu odznelo, že je v ňom veľmi veľa zámerov a všeobecných vízií a veľmi málo konkrétnych opatrení. Bohužiaľ, je to aj tak v prípade podpory pre rodiny. Vláda hovorí o zvýšení materského či zvýšení opatrovateľského príspevku. Ďalšie, inak dobré veci, sú veľmi všeobecné, napríklad podpora pri vyživovacej povinnosti, zvyšovanie kapacity predškolských zariadení.

    Dúfame, že prídu aj konkrétne riešenia. Sme pripravení podporiť dobré zákony. No budeme predkladať aj vlastné návrhy, ktoré v programovom vyhlásení chýbajú, najmä so zameraním na mladé a viacdetné rodiny. Napríklad okrem zvýšenia materského treba postupne zvyšovať aj rodičovský príspevok, budeme podporovať daňové úľavy pre rodiny s deťmi a chceme, aby asistent pri zdravotne postihnutom dieťati mohol byť aj rodič alebo rodinný príslušník. Vieme, že aj zákon o kompenzáciách pre tieto deti nie je dobrý. Všetci by mali vedieť, na čo majú nárok. A mali by to aj dostať.

    Veľkú pozornosť si vyžadujú neúplné rodiny. Sú najviac ohrozené chudobou. Sú to matky, ale aj otcovia, ktorí sami vychovávajú deti. Ich príbehy často pripomínajú začarovaný kruh, z ktorého sa nevedia vymaniť, lebo štát im vôbec nepomáha.

    Osobitne sa chcem vyjadriť k rodinám so zdravotne postihnutým dieťaťom alebo deťmi. Sú to ťažko skúšané rodiny. A iba vďaka nesmiernej obetavosti a láske rodičov sa darí vracať tieto deti do normálneho života alebo aspoň im zabezpečiť dôstojné prežitie.Za naše hnutie SME RODINA môžem povedať, že podporíme všetky dobré návrhy. No musí ich byť oveľa viac, ako sa hovorí v programovom vyhlásení pri podpore rodiny. A vieme, že návrhy si vyžadujú finančné prostriedky, ktoré sa musia nájsť v rozpočte. No mnohé návrhy sú také, na ktoré peniaze netreba. A môžu výrazne zlepšiť život ľudí, matkám a otcom, ktorí vytvárajú hodnoty, pracujú, starajú sa o deti a vychovávajú ich či už v úplných alebo neúplných rodinách. Túto podporu sme im dlžní. Toto sme ako hnutie SME RODINA sľúbili. Tu na pôde parlamentu sa budeme zo všetkých síl zasadzovať za vytvorenie takých podmienok, aby ľudia cítili svoju hodnotu a dôstojnosť v každej situácii, v ktorej sa ocitnú. Ďakujem vám za pozornosť.

  • Na vystúpenie pani poslankyne s faktickou sa hlási jeden pán poslanec. Končím možnosť sa prihlásiť. Pán poslanec Pčolinský, máte slovo.

  • Ďakujem. Ja by som chcel poďakovať kolegyni Petre Krištúfkovej za tento prejav. Som veľmi rád, že máme v parlamente viac žien, viac žien, ktoré majú osobnú skúsenosť zo života, lebo po teoretickej stránke sme tu všetci múdri, ale kto iný ako matka vie, čo potrebujú jej deti?

    Netreba asi zdôrazňovať, že práve rodinná politika podpory neúplných rodín alebo rodín so zdravotne ťažko postihnutými deťmi je dosť zanedbávaná posledné roky, respektíve dosť dlhé obdobie. Vedeli by sme vám rozprávať desiatky a desiatky konkrétnych príkladov konkrétnych životných situácií, ktoré tieto rodiny musia prežívať. A mne osobne na margo toho kolegyňa povedala, že v zásade sa dá súhlasiť s programovým vyhlásením vlády v časti podpory rodín. Ja si myslím skôr, že je to dosť všeobecná formulácia v tom texte programového vyhlásenia vlády. A mne osobne tam chýba viac konkrétnych nejakých riešení alebo viac tých viet v tom programovom vyhlásení vlády, ktoré riešia túto rodinnú problematiku.Treba si uvedomiť, že práve rodina je, už to tu bolo spomínané, základná bunka štátu. Nesmieme zabúdať nielen na vzdelanie našich detí, lebo naše deti sú naša budúcnosť. Ja osobne som otcom dvoch detí a, samozrejme, chcem pre svoje deti zabezpečiť nejakú perspektívu do budúcnosti. A dúfam, že práve kolegyne v tomto pléne sa budú tejto problematike venovať, lebo ja osobne síce som chlap, ale ju považujem za nesmierne dôležitú. Ďakujem.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Fecko.

    Ešte predtým som dostal jedno upozornenie. Na budúci týždeň v pondelok od desiatej doobeda bude Slovenská debatná liga v tomto priestore do jednej zasadať. Takže je tu žiadosť, aby všetky veci, ktoré poslanci považujú za dôležité, si poslanci odstránili z vlastných teda tých priestorov, kde sedia, či teda priamo zo stola alebo tam teda, kde ukladajú svoje veci.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.Pán poslanec Budaj, ešte predtým procedurálny? Nech sa páči.

  • Áno. Ja len chcem na vás nadviazať, pán podpredseda. To ako máme teraz zabezpečiť? Tu je prázdna polovica, tri štvrtiny sály. Tak to nám mali povedať ráno pri zasadaní, aby predsedovia klubov na to upozornili. Niektorí sú možno už odcestovaní. Hlboko popoludní sú tri hodiny. A to je veľmi spozdilá informácia.

  • Pán poslanec, je to ináč na tej tabuli, kde idete do rokovačky, už tri dni ako upozornenie. To je jedna vec.

    Druhá vec. Tak sa predpokladá, že rokujeme do šestnástej. Ale teraz som to dostal, tak som to prečítal ešte raz, no tak, samozrejme, ja si tiež uvedomujem, že niektorí nečítajú všetky oznamy, ale možnože by sme si mali na to zvyknúť.Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, členovia vlády, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, vystupujem už druhýkrát k tomuto programovému vyhláseniu vlády. Teraz to bude kratšie, nebojte sa. Nebudem to naťahovať zbytočne. Ale v tom chvate vecí a v tých problémoch, v ktorých sa pohybuje náš rezort, či už pôdohospodárstvo, rezort životného prostredia, tak vás napadá tisícpäťsto možností. A ja som si bral za povinnosť, že to musím povedať našim ministrom, ktorí nastupujú pre tieto dva rezorty, aby možnože si z toho vzali možnože nejaký návod alebo aspoň upozornenie, aby sme o tom debatovali.

    Takže v prvom rade. Stále počúvame, že: „Konštruktívne sa správajte opozícia, budete akceptovaní, dajte návrhy, uvidíte, zapracujeme to.“ Tak chcem tomu veriť, že budem milo prekvapený, lebo ja som za posledné štyri roky počul pri predkladaní mojich s mojimi kolegami 104 pozmeňujúcich návrhov a zákonov, že: „No, nehnevajte sa, je to nekonzistentné, nekorešpondujúce, nekompetentné, nesystematické, neadekvátne.“ Takže keď si vezmem ja môj príklad, viete, akú máte chuť, ale ja chuť mám, ja to budem dávať ďalej. Viete, koľko by z toho prešlo? Môžem to povedať?

  • Reakcia z pléna.

  • Dve vety. Takže, dobre, pani kolegyňa, ďakujem. Takže, dúfam, že sa to zmení a že tieto slová zo slovníka terajšej koalície a hlavne ministrov, resp. z našich pozmeňujúcich návrhov sa budú hovoriť, že, áno, zapracujeme ich, a aj s opozičnými návrhmi sa bude pracovať tak, že budú mať konečnú verziu vyjadrenú v zákone.

    Chcel by som aj všeckým ministrom možno a zvlášť našej pani ministerke povedať, že u nás hlavne pri pozemkových zákonoch máme veľmi málo vykonávacích predpisov. Neviem, ako je to v rezorte životného prostredia, ale ja som ako štátny zamestnanec veľmi pociťoval tú absenciu. A potom sme museli čakať prakticky na rozhodnutie súdu, judikát nejakého súdu, aby sme sa mohli pohnúť. Ak chceme ďalej pokračovať, tak chcel by som apelovať pokiaľ sa bude niečo prijímať, resp. bude nejaký návrh, aby aj tá vykonávacia vyhláška, lebo to je veľa, to je veľa, bola. Keď máte vykonávaciu vyhlášku, je sa o čo oprieť, to super. Metodické pokyny, usmernenia, to neni ono, na súde vám to nevezmú, to je iba metodický pokyn. Takže chcel by som apelovať tiež, ak sa bude dať, na nejaké tie vykonávacie predpisy, ku tým zákonom, ktoré budú prijímané.

    Ďalej by som chcel ešte povedať k odpolitizovaniu štátnej správy, ja som si dal takúto otázku, a už som ju tu asi dvakrát v tomto pléne povedal, odpovedzte mi na ňu a potom vám poviem, že dali mi na ňu aj odpoveď, a poviem aj, aká bola, prečo by mal politický nominant na určitý post čítať a uvádzať do praxe zákon, ktorý je prijatý touto Národnou radou, ináč ako nepolitický nominant, dajme tomu odborník nepolitický nominant. A opýtal som sa vtedy vládnej strany SMER v minulom období. A bola mi daná odpoveď. Kolegu nebudem citovať, keď treba, on vie, o koho ide, bol to jeden z tých vrcholných predstaviteľov. Viete, aká bola na to odpoveď? Ja som dostal k.o., ako by sme ich odvolávali. Keď toto má byť jediná podmienka politických nominácií, tak sa pýtam, že odborná kontrola štátu je kde? Chcete mi povedať, že my sme všeckých tých kontrolórov odborných iba cez politiku mali, odbornosť vôbec chýbala, že, nič, proste ideme kontrolovať kataster a ide to kontrolovať veterinárny lekár? No to je nonsens, ľudia boží. Takže túto odpoveď neberiem, vážení. A myslím si, že preto je potrebné, aby tam boli, lebo on musí vedieť kontrolovať a jeho takisto musí skontrolovať ten minister alebo neviem ktorý ten zamestnanec z toho, ktorý je nadriadeným orgánom kontrolného. Takže, vážení dúfam, že to politizovanie nemyslíte vážne a nebudeme sa potom prekárať o štyri roky, ako sme to mysleli a bolo, nebolo to.

    Pre pani ministerku mám tu jeden konkrétny možnože príklad, by som bol veľmi rád, keby sa dal okamžite aj riešiť. A možno sa to týka aj vás všeckých. A my sme si to neuvedomili. Budeme, samozrejme, iniciovať potom aj my nejaký pozmeňujúci návrh. Zmenila sa nám kategorizácia ostatných plôch a následne daňová povinnosť z týchto plôch. Mám tu asi šesť podnetov (urbariáty, ľudia fyzické osoby). A niekedy sme to mali tak, že bola ostatná plocha v poľnohospodárskych pôdach a v iných pôdach. A teraz sa to dalo do jedného, do jednej kategórie. A vyzerá to tak, že daň je vysoká a nerozlišuje to. A predsa je rozdiel, keď máte roklinu k ostatnej ploche a keď máte parkovisko. Toto je podstatný rozdiel. Takže ja by som bol za to, aby sa to okamžite nejakým spôsobom poriešilo a aby sa zjemnil ten dopad. Veď to je nonsens, aby takto boli proste hendikepovaní a mnoho urbárnikov vyslovene kričalo, volalo aj v uliciach možno a prišlo aj sem do parlamentu. Takže to by som dal pani ministerke tak do zreteľa, keď je to možné, legislatívny tím aby sa tomu hneď nejak venoval.

    Ďalej, Slovenský pozemkový fond. Ospravedlňujem sa pani ministerke, že som jej rezort, kto mu šéfoval štyri roky, opomenul vo svojom prvom vystúpení. Chcem veriť, že nebude sa opakovať čo sa týka výkonnosti Slovenského pozemkového fondu, obdobie, v úvodzovkách teraz už povedané, Fico jedna (2006 – 2010). Viete, koľko bol vtedy, za to 4-ročné obdobie, to znamená, keď boli ministrami pôdohospodárstva pán Jureňa, pani Kramplová, pán Becík a pán Chovan, Slovenský pozemkový fond funkčný mesačne? Pätnásť mesiacov, aj to prerývane, tu tri, potom štyri nie, potom zase 3 a potom 2 mesiace. Takže chcem veriť, že trend, ktorý bol už teraz nastolený, že konzistentne v celom tomto období „Fico dva“ Slovenský pozemkový fond fungoval, že bude to pokračovať, že nebudeme sa prekárať, že do dozornej rady niekoho nemôžme nominovať a nemáme a čakáme a neviem čo, lebo aj z toho vyplýva to, že tie reštitúcie, ktoré mali byť ukončené, a na Slovenskom pozemkovom fonde ich ostáva okolo 8 200, nie sú ukončené. Takže chcem veriť, že to bude konzistentné a že budeme stále tú latku znižovať. Takže držím palce a prakticky Slovenský pozemkový fond spadá pod vládu. Takže ona má dosah na to, aby to tam všecko fungovalo. A budem robiť všecko pre to, aby som upozornil na to, keď tam niečo fungovať nebude.

    Možno ste sa dožili v Čechách toho, že nemajú ako vyplácať náhrady za reštitúcie. Niektorí hovoria, že Slovenský pozemkový fond je realitná agentúra, to je partia, ktorá si hrabe pre seba. A občania by vám ešte aj iné výrazy na Slovenský pozemkový fond povedali. A to si môžete vypočuť v uliciach, alebo medzi vašimi voličmi. A ja by som bol veľmi nerád, aby Slovenský pozemkový fond si nesplnil svoju domácu úlohu, domácu úlohu, ktorá je v prvom rade tá, že má zastupovať ako vlastník pôdu, ktorá je vo vlastníctve Slovenskej republiky, to znamená každého z vás, máme v tomto majetku, ktorého je podľa údajov, aby sme boli presní, 269-tisíc hektárov, to znamená, každý občan má v tomto majetku svoju 1,54 milióntinu, aby tieto pozemky neboli rozpredané kadejakým developerom a neviem komu všeckému možnému, čo mi aj pani terajšia ministerka, predtým, keď nastupovala na post riaditeľky Slovenského pozemkového fondu, sľúbila, že nebudeme ich rozpredávať, musím povedať, že sľub dodržala, ďakujem, pani ministerka, lebo sa ročne nepredávali tisíce hektárov z tohto portfólia pozemkov. Rádovo to bolo, keď si dobre pamätám, teraz neberte ma za slovo, od 110 do 500 hektárov ročne, hovorím, ročne, nehovorím, mesačne, ale ročne. A Slovenský pozemkový fond bol v čiernych číslach, nebol v červených číslach, áno, zisky od 10 mil. do 20 mil. eur sa použijú, musím povedať, čestne, áno, aj na problematiku vysporiadania pozemkových práv delimitáciou do iných kapitol, áno, česť a chvála. Takže chcem veriť, že tento trend udrží, pretože z týchto pozemkov, ktorých je tých 269-tisíc poľnohospodárskej pôdy a ostatnej, teda lesnej je tam tých 59-tisíc, musíme poriešiť reštitúcie, musíme poriešiť záhradkárske osady, musíme poriešiť náhrady za ochranu pôdy, čo som hovoril pánovi ministrovi, že je change, aby ochrana prírody tam bola. A iba v päťke ochrany, keď idem na tú ochranu prírody, iba v piatom stupni ochrany máme okolo 80-tisíc hektárov. To znamená, že ani z toho celého portfólia nebude ani dosť, keď všecko by sme tu mali, lebo ani nevieme, koľko ešte nám treba na záhradky, ani nevieme, na reštitúcie koľko potrebujeme. Takže bol by som veľmi rád, aby sme to tam mali, aby nebolo ďalšie žaloby našich občanov, že: „Štát sa na nás vykašlal a dal si nám iba potom finančnú náhradu.“ A, žiaľ, tá finančná náhrada sa vypočítava podľa starých cien. A keď ste mali ornú pôdu, tak to boli 3 koruny alebo 5 korún za meter štvorcový . Takže, vážení, dúfam, že táto krivda sa v tomto volebnom období cez Slovenský pozemkový fond na občanoch Slovenskej republiky neurobí a keď sa urobí, tak potom sa hanbime, že sme to neustriehli, páni ministri, pani ministerky a celá vláda, aj poslanci Národnej rady.

    Ešte nakoniec som si nechal novodobé výpalníctvo, lebo to už je pre mňa trošku priveľa a to je tiché, to je pri tichosti, lebo tu sa veľa vecí robí pri tichosti, len kľud, ticho, tu sa nech urobí kľud, nič, okej. Vážení, a to hovorím, to sa týka, nechcem povedať, 80 % alebo 90 % národa slovenského. Ak máte poľnohospodársku pôdu alebo lesnú pôdu, alebo záhradu, to je jedno, ste jej vlastníkom a ide cez váš pozemok nejaká elektrická sieť, nejaké elektrické vedenie, čo z toho máte vy ako vlastník pozemku? Takú jednu figu borovú v mnohých prípadoch, máte ťarchu na liste vlastníctva. Áno, od roku 2005, keď vám ju budú budovať, tak už musia vám dať náhradu (v elektrárňach, všeckých podobných ostatných). A ešte aby to bolo už supervýpalníctvo, takže keď máte daktorí hranicu parcely a takto vám iba ide to vedenie, tak ťarchu máte nie na odseknutú časť, na celú parcelu máte ťarchu na liste vlastníctva.

  • Ukázanie na liste papiera formátu A4.

  • No ďakujem pekne, vážení, za to. Ťarcha na liste vlastníctva, obmedzenie možností jeho využívania, náhrada za to vo hviezdach, v nekonečnu, za socializmu čo to bolo? Verejný záujem. Pýtam sa, my sme Slovenskú republiku elektrifikovali a plynofikovali po roku 2005, že, my sme dovtedy chodili s fakľami, s vatrou v strede domu a ešte sme si nejaké neviem čo sviečky pálili, že áno? Vážení, my sme občanov hodili cez palubu v tomto bode, pretože ktože to má tie práva podnikať v energetike? Štát, to ide pre všeckých, že. Nie sú tam nejakí ja neviem Taliani, Francúzi, Česi, že? Veď sa spamätajme. A teraz to nikoho nenapadlo, hej, proste je kľud, ticho, pri tichosti, však, samozrejme. Vlastne my sme ich hodili tak cez palubu. A občan ani nevie proste, že čo všecko dostal do vienka v tej našej demokracii. Ja som už trikrát dával zákon v tejto rokovacej sále. Jak som povedal, bolo povedané, že je nekompetentný, nekonzistentný, nesystematický a neviem jaký.

    Takže, vážení, ja by som bol veľmi rád, keby sme občanom našej republiky vedeli povedať, že, áno, ctíme si vlastnícke právo, ktoré je deklarované aj ústave. Keď si ho nectíme, tak ho stade vyhoďme a potom poďme debatovať, že môžeme tam ísť ja neviem koľko vedení cez ten pozemok. A keď je už raz dotknutý ten majiteľ, tak čo hovorí ústava? Je to v tom najmenšom možnom obmedzení a za príslušnú náhradu. Tak láskavo keď to neni vo verejnom záujme (štát), ale to má nejaký súkromník, ktorý na vašom majetku so súhlasom štátu ryžuje, tak by som bol veľmi rád, aby sme aj týmto občanom urobili, ja tomu hovorím reštitúcia v energetike, a povedali, že ospravedlňujeme sa, lebo sme čestní a vlastnícke právo neni nad užívacím právom. Žiaľ, v mnohých prípadoch sa znovu dostávame do stavu socialistického, kde užívacie právo bude diktovať vlastníkovi, čo má robiť. Neni to možné, vážení, keď my teraz sa hlásime ku nejakej stredoeurópskej demokracii a neviem akému pokrokovému štátu. Takže budem veľmi rád, keď aj táto téma sa otvorí, či to bude dávať ministerstvo, ja to budem dávať každopádne. A bolo mi povedané: „Pán poslanec, vy to nemáte asi v poriadku, však tam sa zvyšuje cena, ľudia budú nadávať.“ Dá sa to aj ináč, tam tiež nie sú červené čísla, že? Inak by tu asi nepodnikali. No a čo keby sme to takto znížili? Cez ktoré pozemky budete platiť polovičnú cenu za to, lebo, áno, cez váš pozemok to ide? Len to by asi bolo potrebné trošku možnože zbuntovať ľudí, aby možnože prišli do ulíc a povedali, že: „Tak už stačilo a dajte to.“ No len možnože niekto hľadá spôsoby alebo dôvody, ako sa to nedá riešiť, no ja chcem hľadať spôsob, ako sa to dá riešiť. Takže budem veľmi rád, keď aj v tomto mi pomôžete, aj koaliční poslanci a vláda, ktorá momentálne do toho vstupuje, pretože to je veľký biľag. A ja tvrdím, že tiché výpalníctvo pri tichosti, všecko pokračuje ďalej bez mihnutia oka.

    No tak aj už to aj zakončím, pretože chcem každému ministrovi popriať ten deklarovaný udržateľný rozvoj. Tu v každej stati je, že chceme udržateľný rozvoj. Udržať znamená nežiť na úkor budúcich generácií, čo som povedal v ten piatok, resp. v ten večer, keď som končil, aby sme nežili z súčasného koristníckeho, by som povedal, spôsobu života na úkor našich budúcich generácií, to je ten udržateľný rozvoj, aby každý minister vedel povedať, že: „Nie, tu je tá hranica v mojom rezorte stropu, lebo už keď nad ňu pôjdem vyššie, budem už brať od mojich detí, od mojich vnúčat, ktoré ešte potrebujú mať takisto túto službu poriešenú.“ Takže chcem držať palce, že nájdu ten udržateľný rozvoj, ktorý má byť v ich rezorte teda podľa programového vyhlásenia vlády udržateľný, a že budú poslúchať ľudí, ktorí budú im dávať takéto podnety a takéto nejaké návrhy.No a končím tak ako stále, že: „Žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba. Ďakujem pekne.

  • Na vystúpenie pána poslanca sú dve faktické poznámky, nech sa páči. Končím možnosť sa prihlásiť.Pán poslanec Budaj.

  • Ďakujem pánovi kolegovi Feckovi, dneska mal naozaj vynikajúci prejav. Nevravím, že včera ho mal horší, len je škoda, že si ho vypočulo málo ministrov alebo teda budúcich ministrov a skoro žiadni koaliční poslanci. Chcem povedať, že dne otvoril tú tému, ktorá je aj často bola dokonca aj ešte medzi opozíciou tabuizovaná, že u nás celé desaťročia, to nie je len otázka Ficovej vlády uplynulej, sa peniaze používali tak, že išli najradšej takým smerom, kde tie peniaze našli korupčné prostredie, prostredie, z ktorého sa dá urobiť nejaká vratka. Išli málokedy takým smerom alebo išli len veľmi neochotne takým smerom, z ktorého z povahy veci vratka možná nie je. V zdravotníctve sa rado nakupuje technik, no ale čo už ti vráti, keď veľké peniaze dáš sestričkám, kde ide o stovky miliónov korún? Koľko by sa predražených cétečiek dalo kúpiť? A preto je taký problém dať na platy, taký problém dať na dlhodobé investície, do vzdelania, do zdravia, do kvality života, a preto tak rado sa stavia, nakupuje, hotové veci, a podporujú sa peniaze tam, kde sú rýchle vratky. Aj o tom je to veľmi dobré, keď pripomenul pán kolega poslanec, že takýto mechanizmus existoval aj v tej sfére pôdohospodárstva a hospodárenia s pôdou.

  • Ako vidím, druhý pán sa odhlásil.

    Takže ďalej bude vystupovať pán poslanec Krajčí v rozprave, pripraví sa pán poslanec Lukáč. Pán poslanec Krajčí tu nie je, stráca poradie.

    Pán poslanec Lukáč. Tiež tu nie je.

    Pani poslankyňa Pfundtner.

    Pán poslanec Simon, Tiež stráca poradie.

    Pán poslanec Laurenčík. Tiež tu nie je.

    Pán poslanec Grendel. Nie je tu.

    Pani poslankyňa Remišová. Pred chvíľočkou tu bola, nie je tu.

    Pani poslankyňa Grausová. Tiež ju nevidím.

    Pán poslanec Matovič tu nie je.

    Pán poslanec Budaj teraz išiel von, takže tiež tu nie je.Pán poslanec Pčolinský. Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem. Tak mi treba, keď tu poctivo sedím, tak tak mi treba. Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, vážené panie poslankyne, páni poslanci a milí hostia, dobrý deň, keďže pred necelými dvomi hodinami ja som sa prihlásil do rozpravy a predpokladal som, že vystúpim budúci týždeň, tak, samozrejme, nemám nič pripravené, tak sa budem snažiť byť čo najstručnejší, nebudem vás zdržovať viac ako dve hodiny.

    Skúsim takto začať. Čo sa týka programového vyhlásenia vlády, čo mne aj vzhľadom na doterajšiu diskusiu tam chýba, tak je to vec, už to tu bolo dnes spomínané, nejaká rodinná politika. Osobne si myslím, že práve rodinná politika je nesmierne dôležitá vo vzťahu k budúcnosti tohto štátu, pretože už, ako som spomínal skôr, deti sú perspektívou tejto krajiny...

  • Ruch v sále.

  • Páni poslanci, nevyrušujte, ešte k tomu vlastného. No, nech sa páči, pán poslanec, vyrušujú vás.

  • Ďakujem. Čiže bolo by naozaj dobré, toto plénum aby nerozhodovalo politicky, ale aby rozhodovalo v prospech ľudí.

    Skúsme sa pozrieť lepšie na to, v akom stave sú dnešné slovenské rodiny. Ja vám to poviem z vlastnej skúsenosti. Už tu tiež dnes odznelo, že dnes pojem mladá rodina, to je pojem, ktorý už pomaly mizne, pretože dnes sa nám rodia deti manželským párom, kde muž a žena majú vek 30 a viac rokov. Viete veľmi dobre, že niekedy to bol ten priemerný vek, kedy mali rodičia deti, podstatne nižší. Ale skúsme si povedať, že prečo je tomu tak. Z môjho pohľadu je preto tomu tak, pretože štát dlhé roky, a je úplne jedno, či to boli Ficove vlády alebo Dzurindove vlády, dokonca aj vláda Ivety Radičovej, zanedbávali podporu mladých. Veď si zoberte situácia mladých je taká, že skončíte strednú školu, vysokú školu a obzeráte sa, čo ďalej, tak napríklad na východnom Slovensku sa obzeráte ešte mnoho rokov, pretože máte obrovský problém nájsť si prácu. Preto nám nastáva fenomén, keď v zahraničí podľa odhadov, a teraz nehovorím naschvál o štatistikách, pretože tie nie sú veľmi presné, máme státisíce mladých ľudí najmä z chudobnejších regiónov. Spýtajme sa, prečo je to tak. Na to odpoveď je jednoduchá, pretože na Slovensku mladí ľudia nemajú žiadnu perspektívu. Preto si myslím, že práve podpora mladých ľudí, mladých rodín je veľmi dôležitá, aby nám ľudia neodchádzali do zahraničia, lebo neodchádza nám len „pracovná sila“, ale aj častokrát vysokovzdelaní a kvalifikovaní odborníci, ktorí, samozrejme, dostanú príležitosť v zahraničí. Ja osobne poznám mnoho rodín, mnoho ľudí, ktorí museli takto vycestovať, pretože nemali žiadnu perspektívu vo svojom kraji, ale nie je to o tom, že sa nedá žiť na východe, ale skôr jednak o nedostatku príležitostí a zlých životných podmienkach práve týchto mladých ľudí.

    Mladé rodiny častokrát odkladajú sobáše. Odkladajú sobáše preto, lebo uvedomujú si jednu vec: „Čo budeme robiť? Kde budeme bývať? Aká je naša budúcnosť?“ Ja to poznám sám na sebe. Prvýkrát som sa ženil, keď som mal 21 rokov. Druhýkrát som sa ženil, keď som mal 32 rokov. Tretíkrát už nemienim sa ženiť. Problém bol v tom, viete, s terajšou manželkou sme odkladali sobáš kvôli tomu, lebo zvažovali sme, vezmeme sa, čo nám to pomôže. Samozrejme, rozmýšľate vtedy o ekonomickej stránke. Chceli by ste mať deti. Lenže zase tu príde ekonomika a rozmýšľate, z čoho tie deti uživíte, rozmýšľam: Budem mať prácu? Dokážem sa postarať teraz ako chlap o ženu s dieťaťom na materskej dovolenke, keď veľmi dobre vieme, že podpora žien na materskej dovolenke, ktoré poberajú 203 eur rodičovský príspevok mesačne, a nemusíme si hovoriť, že je to nejaká úžasná suma, z ktorej sa dá vyžiť, samozrejme pokryje to tak základné potreby dieťaťa, nieto ešte matky, problém mladých rodín je práve v tomto, nechcú mať deti, pretože sa boja, že ich nebudú môcť uživiť.

    A teraz poďme k bývaniu. Čo myslíte, kde bývajú mladé rodiny? Mladé rodiny spravidla bývajú u rodičov, buď jedných, alebo druhých. V tom ideálnom prípade, ak nebývate u svokry, tak ste vyhrali, teraz trošku s nadsázkou, ja mám inak super svokru, aj tá prvá bola super. Čiže obrovský problém, čo ja vnímam, je, že mladé rodiny nemajú kde bývať. Chcete si zobrať hypotéku? Prosím vás, na východnom Slovensku zo 400-eurovým platom, čo myslíte, akú hypotéku dostanete? No žiadnu, pretože nie ste bonitný klient. Takže problémami mladých ľudí sú nízke mzdy, nástupné platy. Určite mi kolegovia Jofo Viskupič, Jano Budaj a ďalší potvrdia, že z nástupného platu učiteľa v školstve, no z toho akože si byty nekupujú. A veľmi vyskakovať nemôžu ani pri žiadaní o hypotekárny úver. Takže obrovskými problémami sú nástupné platy mladých ľudí, nedostatok tých príležitostí. No a, samozrejme, z toho nám vyplývajú ďalšie problémy.

    Už tu dnes bolo spomínané, aká je pôrodnosť na Slovensku. No, bohužiaľ, nezachráni to Boris Kollár, to je nám všetkým jasné, ale, pozrite sa, niekedy bolo úplne bežné, že rodiny mali tri deti, štyri deti a boli horšie časy, mali menej peňazí, nemali takéto výdobytky dnešnej doby a takéto príležitosti cestovať a rozvíjať nejaký svoj spoločenský a kultúrny život. Dnes už je to úplne len o číslach. Mám peniaze, nemám peniaze, jedno dieťa, druhé dieťa môžem si dovoliť, nemôžem si dovoliť? Ja som minule mal s manželkou takú polemiku trošku s nadsázkou, či chceme ďalšie dieťa. Samozrejme, moja manželka reagovala otázkou, dokážeme uživiť to ďalšie dieťa? A tam sme skončili. To znamená, problémami slovenskej pôrodnosti sú jednak tie nízke mzdy a jednak, že tá krajina je v takom stave, že mladí ľudia nemajú žiadnu motiváciu si zakladať rodiny. Žijú v neuzavretých zväzkoch, žijú v neúplných rodinách a potom sa to odzrkadľuje na celkovom stave tohto štátu a na celkovom stave situácie mladých ľudí.

    Drvivá väčšina mojich rovesníkov z nášho mesta dnes pracuje v zahraničí. Samozrejme, v zahraničí, viete, taký východniar no on si nechce zobrať nejakú Indku alebo Angličanku, lebo tie sú vraj škaredé. Jednoducho on sa chce vrátiť naspäť na Slovensko. On by sa tu chcel usadiť, chcel by si postaviť dom, chcel by normálne fungovať a sem aj príde. A čo myslíte, koľko tu vydrží? No zhruba tri mesiace, keď veľmi rýchlo pochopí, že tu nemá absolútne žiadnu perspektívu. Tak odchádza naspäť. Konkrétny príklad vám môžem uviesť. Môj kamarát, ktorý má 34 rokov, je slobodný, bezdetný, po jedenástich rokoch s vrátil zo zahraničia, kde pracoval, a povedal si, že už sa chce usadiť. Bol tu osem mesiacov. Minulý týždeň vycestoval naspäť.

    Tak, prosím vás, čo mi chýba v tom programovom vyhlásení vlády, je to, akým spôsobom chceme riešiť túto situáciu. Odchádzajú nám mladí ľudia do zahraničia, klesá nám pôrodnosť a potom, samozrejme, tu počúvame pre mňa ideologické argumenty: „Tak si sem musíme navoziť migrantov, tí nás zachránia, lebo to je lacná pracovná sila.“ Čiže je logika, že na miesto toho, aby sme podporili našich ľudí, našich občanov, tak ideme vyhadzovať peniaze na dovoz, doslova, na dovoz cudzích štátnych príslušníkov, ktorí, bohužiaľ, sa ukazujú v celej Európe ako veľký problém. Takže to je jedna vec, ktorú ja osobne postrádam nejak trošku viac ako v dvoch riadkoch rozobratú v programovom vyhlásení vlády.

    Dotknem sa ešte jedného takého špecifického problému, o ktorom som sa bavil na chodbách s kolegami aj z opozície aj z koalície. Taktiež sa o ňom zmieňuje programové vyhlásenie vlády. A to je riešenie hazardu. Bolo mi totižto povedané kolegami z koalície, že: „Do toho sa ani nepúšťaj, pretože tu sú také lobistické skupiny a tu sú také tlaky, že minister Kažimír odmieta vôbec otvárať hazard, pretože zase z toho bude búrlivá diskusia.“ Viete, čo je problémom hazardu na Slovensku? V takom strednom alebo malom okresnom meste nájdete 40 – 50 herní. Nie je problém, že tie herne sú, ale problém je, že koľko je tých herní. Dnes je hazard dostupný úplne všade, ale úplne všade. Mladí ľudia na východnom Slovensku prepadajú hazardu vo veľkej miere. Prečo je to tak? Viete, keď nemáte prácu, teraz hovorím, ako rozmýšľajú tí mladí ľudia, nemáte čo robiť, poflakujete sa po krčmách, po parkoch, po herniach. Potom mladí ľudia prepadajú hazardu. Čo nastáva? Nastáva páchanie kriminality, páchanie trestných činov, najmä ekonomických a majetkových, a nastáva fakt, že ak to dospeje do štádia, že rodina dotlačí toho mladého do toho, aby sa liečil, tak zase sú to výdavky štátu. Čo ja si myslím, že by sa malo urobiť s hazardom na Slovensku? Zoberme si veľké firmy, nebudem ich menovať. Jedna veľká firma má v Bratislave pomaly 60 herní, 60 herní. A teraz otázka je, čo z toho má štát. Áno, štát má zhruba 3-tisíc, 4-tisíc eur z každého hracieho prístroja, výherného prístroja a štát má z toho aj nejakú zábezpeku, ktorú prevádzkovateľ, resp. majiteľ týchto zariadení musí zložiť štátu. A teraz si skúste predstaviť situáciu, ktorá, si myslím, by vyriešila tento problém, že dnes máme vyše 20 tisíc týchto prístrojov na Slovensku. Teraz si predstavte, že za každú novú herňu, ktorú chcete mať, alebo za každú herňu, ktorá existuje, tak tu zaplatíte štátu kauciu 100-tisíc eur. A zrazu zistíme, že nám klesne počet herní, klesne nám počet herní, resp. prevádzok, kde sú dva stroje, to nie je herňa, dnes to máte pomaly všade. Ak si spomínate, na benzínových čerpadlách boli takéto stroje jeden čas, čo už bol úplne nonsens., dobre, že do potravín to nedali. Štát s tým, samozrejme, nerobil nič. Čiže skúste si predstaviť, že by každá herňa, resp. jej majiteľ musel zložiť zábezpeku 100-tisíc eur. Klesne nám potom počet herní, avšak tie veľké firmy, tie najväčšie firmy, ktoré na to peniaze majú, tak ich nebudú mať v Bratislave 50, ale 120, ale krát 100-tisíc eur, ja vám potom niekedy donesiem aj analýzu, vychádza to zhruba vyšší výber, resp. vyšší príjem pre štát zhruba o 120 milión eur v rámci Slovenska. Čiže vyriešili by sme obrovský počet herní , zvýšili by sme príjem do štátneho rozpočtu.

    A teraz sa poďme baviť ďalej, čo ja si myslím, že by malo byť na každé dve zariadenia hracie výherné jeden zamestnanec. Teraz si predstavte herňu kde je 20 zariadení a pracujú dve dôchodkyne, ktoré sa striedajú na 12-hodinové služby, a tieto dôchodkyne, samozrejme, dostanú nejakú minimálnu mzdu. Prosím vás, viete, aké sú náklady na prevádzku takejto herne? Zaplatiť nájom, ktorý je spravidla smiešny, zaplatiť dvoch ľudí s minimálnou mzdou a zaplatiť nejaké energie, pomer príjmu takejto herne a nákladov na takúto herňu, to je obrovský nepomer, čiže na každé dve zariadenia jeden zamestnanec, minimálna plocha herne 400 metrov štvorcových napríklad, aby sme nemali v okresnom meste 40 – 50 herní, kde máte v každej krčme, ktorá má 15 metrov štvorcových, dva-tri stroje.

    Čiže potrebujeme znížiť počet takýchto zariadení, takýchto, by som povedal, ničiteľov rodín, potrebujeme ale vybrať viac peňazí, čo, si myslím, že kauciou 100-tisíc eur na herňu to dokážeme. A, samozrejme, čo ja považujem za najdôležitejšie, dnes viete, kto sú najčastejší návštevníci na takýchto zariadeniach? Sú to ľudia s najnižšími príjmami, prípadne ľudia, ktorí sú na sociálnych dávkach. Nemusíme tu ísť po skupinách, ale vieme, o čom hovoríme.

    Teraz si predstavte, že prevádzkovatelia by mali povinnosť, tak ako je to v kasínach, zaevidovať človeka, vystaviť mu nejakú čipovú kartu, aby mali údaje hráča, ale zároveň ich nejaký informačný systém aby bol prepojený napríklad so Sociálnou poisťovňou. To znamená, aby človek, ktorý na to nemá a príde do takéhoto zariadenia a zrazu sa zistí, že tento človek má dlh v Sociálnej poisťovni alebo tento človek poberá sociálne dávky, tak automaticky bol vykázaný von. Obmedzili by sme tým práve zúfalé situácie mnohých žien v rodine, kde ich manželia prepadli hazardu, kde poberajú sociálne dávky a kde jednoducho tie rodiny sú úplne zničené, hej, lebo ten patologický hráč sa správa potom kriminálne, rozpredáva majetok, rozpredáva zariadenie a, bohužiaľ, potom dochádza k páchaniu trestných činov.

    Čiže toto sú len také moje nápady, ktoré, si myslím, by sa mohli zrealizovať. Takže myslím si, že vzhľadom aj na počet kolegov asi nemá význam nejak ďalšie témy rozoberať. Čiže ja ďakujem za pozornosť a som rád za tie tri faktické poznámky. Ďakujem.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa hlásia piati. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických. Jeden medzi tým...

  • Reakcia z pléna.

  • Takže sú štyria s faktickými.

    Pani poslankyňa Grausová.

  • Ďakujem za slovo. Ja sa chcem vyjadriť v tom zmysle, že ja si myslím, že mali by sme na tom pracovať, aby sme tie herne úplne zakázali. Keď niektoré tie herne sa zrušia, budú vrešťať, že sú diskriminované. A nie je všetko len o peniazoch, to sú špinavé peniaze, tak ako sú výnosy a dane z drog, ako aj z nájomnej vraždy keby boli dane, to sú špinavé peniaze. A špinavé peniaze sú aj z herní. Pre chudobných ľudí je to zruinovanie rodín, zruinovanie životov. A bohatí ľudia, ktorí si to môžu dovoliť, nech chodia hrať do zahraničia. Jednoducho si myslím, že nie sú vhodné tieto špinavé peniaze

  • Radšej sa snažme peniaze zarobiť inde.

  • , to isté sa týka aj drog a akejkoľvek špinavosti. Ďakujem.

  • Pán Pčolinský poukázal naozaj na kontext rodinných situácií, populačnej situácie Slovenska s vládnym programom. To je téma presne k veci. Totiž vládny program by sa mal starať predovšetkým o vitálnu stránku republiky. Tá stránka súvisí do veľkej miery s tým, ako sa vyvíja natalita, nakoľko odchádzajú mladí ľudia do zahraničia, aké je takpovediac to základné zdravie obyvateľstva Slovenskej republiky. Pán Pčolinský spomenul, samozrejme, aj tie známe, nazvime to, sociálne infekcie, ktoré priniesla sloboda, akými sú napríklad gamblerstvo alebo ďalšie a ďalšie, ktoré by sme mohli uviesť. Môžeme my ako jednotlivci alebo aj poslanci Národnej rady nad nimi prejavovať, dajme tomu, morálne pohŕdanie alebo dožadovať sa, aby zanikli, ale je faktom, že sú to neresti a sklony, ktoré nepriniesla iba naša doba, boli ľudstvu a životu spoločenstiev známe dlhé desaťročia. A preto znovu a znovu si tí, ktorí riadili spoločnosť, kládli otázku, ako ich dostať na okraj, ako zo srdca sídlisk napríklad v našom prípade tie gamblerské brlohy naozaj dostať tam, kde je to únosné a kde je to znesiteľné. Celá skúsenosť západnej spoločnosti, ktorá žije v slobode oveľa viac desaťročí než my, nakoniec hovorí, že bez rozumnej politiky štátu sa nedajú vytlačiť tieto sklony, tieto neresti a sociálne deviácie, že sa nedajú nikdy úplne zakázať, lebo oni si nájdu svoju skulinku, a že...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem. Čiže, na tvoju minulú výčitku že som sa nestihol prihlásiť na tvoje prvé vystúpenie, sa aj týmto ospravedlňujem, pretože som naozaj dobehol naozaj troška neskôr. A keďže si ma aj teraz priamo oslovil v rozprave, áno, potvrdzujem tvoje slová a tvoje slová o nástupných platoch mladých učiteľov. A veľmi dôležité je v tejto otázke spomenúť to, že ani nie je možno dôležité, či svedčíme o tom my tu, ale či už atmosféra posledného roku alebo vygradovaná atmosféra v zime začiatkom štrajku, ale aj to, čo sa dialo tu v parlamente, a to bolo najprv zasadnutie školského výboru a potom podľa mňa absolútne dehonestujúce prijaté uznesenie tohto pléna pri konci funkčného obdobia minulého parlamentu, hovorí o tom, že niekto má stále zalepené oči, nechce počúvať.A keďže v ústnej rozprave si sa vyjadroval aj k tej časti, ktorú budeme volať Vzdelávanie, je to presne tak. Učitelia chceli tri základné veci, my sme na výbore v minulom volebnom období chceli, aby tie tri základné veci sa dostali do uznesenia. Čiže peniaze, ktoré potrebovali pre školy, a teda pre deti, zrušenie kreditného sedemročného cyklu a rast platov sa nedostali vtedy do uznesenia, prijala sa taká tá všeobecno-politická vágna vec. A dúfam, že tým, že si upozornil pri ústnom prihlásení, že toto je najmä to dôležité, že nielen uznesenia, ale aj reálne činy budeme čakať od vlády. To, koľko peňazí a akým spôsobom dajú na tie platy, uvidíme.

  • Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem, lebo vy nás znovu vraciate do reality aj vašimi vystúpeniami. Musím povedať, stále nám ich pripomínajte, lebo ja už som tu šiesty rok a musím povedať, že sa potom už doslova pracovne deformujete.

  • Reakcia z pléna.

  • Áno, pán Bugár to má ešte horšie. Takže pokiaľ to nebudeme pripomínať, tak budeme žiť v sklenenej guli. A hlavne musíme tam chodiť. Samozrejme, ja tiež sa snažím chodiť medzi ľud. A jedného starostu z Bardejovského okresu som sa opýtal, že, pán starosta, kedy máte najhorší deň v týždni? A keď povedal, že to je nedeľa poobede. Tak ja som neveril vlastným ušiam, reku: „Prosím? Veď v nedeľu poobede neviem ideme na rande, ideme do cukrárne, ideme do kina a neviem kde, do lesa.“ A viete, čo mi vtedy povedal, vtedy na jeho námestie príde päť autobusov a berú jeho chlapov a ženy na práce mimo obce, deti ostávajú so starými rodičmi alebo neviem kde a začína ich vychovávať ulica. A to je preňho najväčšia trauma. A ja som vtedy pochopil, že čo znamená pre starostu takýto stav. A preto myslím si, že každý program, ktorý bude teraz o päť, o desať rokov v tejto republike, mal by si dať v prvom rade tento cieľ, aby sme tých našich ľudí tu vedeli udržať, tu vedeli zamestnať a aby to nebolo iba o udržaní miesta, ale o vytváraní miest. A ja som aj chodil medzi tých živnostníkov malých, jednočlenných, maliarov, klampiarov, som sa ich opýtal, počúvajte, sem keď vám teraz dá štát 10-tisíc takto tu na ruku

  • Ukázanie dlane.

  • , vezmete si ku sebe jedného zamestnanca? „No vezmem si ho, 5-tisíc jemu, 5-tisíc je mojich, nemám o čom debatovať.“ Myslím si, že keď tu budeme spoločne hľadať hlavne ako ekonómovia, nájdeme cestu, ako to zvrátiť. Ďakujem pekne.

  • Pán Bugár ďakujem veľmi pekne za slovo napriek tomu môjmu klavíru.

  • S úsmevom povedané.

  • Ďakujem veľmi pekne.Ďakujem aj pánovi Pčolinskému za jeho príspevok. S mnohými jeho vecami sa súhlasiť určite dá, ja by som sa chcel povenovať iba k tomu hazardu. Vyjadroval sa k tomu aj pán Budaj. Určite zavádzať nejaké finančné zálohy by tu bolo riešením, ale povedzme si to tak, aj ten hazard je svojím spôsobom podnikanie. A hľadajme teda cesty, ktoré ho nieže nezruinujú, ale v podstate nechajú medzi tými podnikateľskými aktivitami a budú mať minimálny dopad aj na tú spoločnosť. Ďakujem.

  • Nech sa páči, pán poslanec Pčolinský, môžete reagovať na faktické.

  • Ďakujem. Pani Grausová, to sa nedá, hazard tu je 3-tisíc rokov, hazard tu bude ďalších 3-tisíc rokov, pokiaľ sa tu bude existovať. My ho môžeme len regulovať, hazard nikdy nevymizne. Ešte spred vojny na Ukrajine, tak na Ukrajine napríklad máte zákaz hazardu, tam nie sú herne, ale tam tak prekvitá nelegálny hazard, že to sú neuveriteľné rozmery.

    Ďalší problém, zoberte si, že stávkovanie a hazard dnes neviete legislatívne nejako ošetriť na internete, pretože vy nemusíte byť prevádzkovateľ s doménou na Slovensku, vám ho stačí prevádzkovať z Macaa a iných stredísk hazardu a jednoducho ten hazard tu bude. My ho môžeme len regulovať.Ešte tuná na kolegu by som chcel reagovať. No, áno, je to podnikanie, ktoré zamestnáva, ale my si musíme povedať z toho spoločenského hľadiska, či je to morálne podnikanie. Aj prostitúcia je „podnikanie“, aj predaj drog je podnikanie. Čiže skúsme sa na to pozrieť skôr takto, ja chápem, čo chcete povedať, ale, opakujem, hazard nikdy nevymizne, môžeme ho len regulovať. A ja si myslím, že ak ho máme regulovať, tak ho regulujme prísne, regulujme ho tak, aby jeho dopady na okolie neboli, resp. aby boli čo najmenšie. Ďakujem.

  • Nech sa páči, pán Pčolinský, procedurálny návrh máte. Počkajte, zapnú vám mikrofón.

  • Pán predsedajúci, ja vás chcem poprosiť, aby ste prerušili dnešné rokovanie schôdze, pretože myslím si, že je nedôstojné, aby sme takto prepadávali v poradí, a v konečnom dôsledku je aj nedôstojné, aby nás tu sedelo desať alebo pätnásť.

  • Pán poslanec, no, bohužiaľ, v Národnej rade je vždy na konci dňa a to je jedno, či rokujeme nie v piatok, ale, povedzme, v utorok alebo v stredu, okolo devätnástej takto to vyzerá a nemôžete donútiť poslancov, aby tu zostali až do konca. Vždy tí tu ostanú, ktorých, prepáčte, najviac to zaujíma. Patrí to aj na jednu, aj na druhú stranu.

    Pán poslanec Dostál. Predpokladám, že tiež chce vystúpiť neskoršie.

    Pán poslanec Galko. Tiež chce vystúpiť neskôr.

    Pán poslanec Viskupič. Pred chvíľočkou tu bol, stráca poradie.

    Pán poslanec Droba. Nie je tu, tiež stráca poradie.

    Pán poslanec Procházka. Tiež tu nie je, stráca poradie.

    Pán poslanec Burian. Nie je tu.

    Pán poslanec Číž. Tiež tu nie je.

    Pán poslanec Lipšic. Nie je tu.

    Pani poslankyňa Cigániková. Ešte pred chvíľočkou tu bola.

    No a teraz prichádza to, že tí, ktorí teraz stratia poradie, už fakticky vypadnú, lebo druhýkrát keď niekto podľa rokovacieho poriadku stratí poradie, tak už nemôže vystúpiť.

    Takže, pán poslanec Štarchoň. Nie je tu.

    Pán poslanec Gál. Tiež nie je tu.

    Pán poslanec Krajniak. Nie je tu.Pán poslanec Krajčí. Vidím, no vidíte, výborne

  • , vidíte, je to nový poslanec a vie, čo sa patrí. Nech sa, páči máte slovo.

  • Dobrý deň. Vážený pán predsedajúci, milí členovia vlády, pán minister, teší ma, že vy ste tu aspoň, milé panie poslankyne, milí páni poslanci, dovoľte, aby som na úvod poďakoval za všetky predchádzajúce vystúpenia svojich kolegov či už opozičných, ale aj koaličných, členov vlády, predsedu parlamentu, podpredsedov parlamentu. Aj na základe ich vystúpení vo mne dospel názor, že programové vyhlásenie vlády ako celok nepodporím. Mne osobne asi najviac prekáža, že najmä rezorty, v ktorých dochádza ku kontinuite vo vládnutí vládnou stranou SMER – sociálna demokracia, sú málo ambiciózne a málo konkrétne a tiež ako pravicovo orientovaný politik radšej by som videl vo vyhlásení viac reformných ambícií, možno na úkor niektorých nekoncepčnejších opatrení, o ktorých sa domnievam, že pokiaľ by prišla opäť nejaká hospodárska kríza, budú musieť byť zrušené a ľudia na Slovensku sa budú mať horšie, ako sa mali doteraz.

    V tejto súvislosti by som určite chcel povedať, že by som preferoval vyššie investície do školstva práve v tomto období, pretože takéto investície sa z dlhodobého hľadiska krajine potom v tých ďalších rokoch mnohonásobne vrátia.

    Tiež so znepokojením sledujem, že živnostníci masovo prechádzajú na eseročky, lebo doterajšia politika vlády tlačila živnostníkov do kúta a, žiaľ, mnohí aj tu z okolia Bratislavy, pokiaľ majú tú možnosť, odchádzajú bývať do susedného Rakúska, niektorí dokonca aj kvôli tomu, že je tam lepšie podnikateľské prostredie. Len tak na ilustráciu aj pre divákov a tých, čo nás volili, v súčasnosti sú minimálne odvody pre živnostníka u nás okolo 200 eur, v Rakúsku prvé tri roky 157 a potom je to teda podobné ako u nás, lenže napríklad daňovo odpočítateľná položka vedľa je 11-tisíc eur, u nás je 4-tisíc eur. No a, samozrejme, keby sme porovnali priemernú mzdu, tak tá priemerná mzda je u nás 900 eur, v Rakúsku 2 800 eur, čo pri podnikaní, samozrejme, u živnostníkov zohráva veľkú rolu.

    No ja by som sa však chcel vo svojej poslaneckej činnosti prednostne venovať najmä zdravotníctvu. A musím povedať, že pokiaľ by som mal tú možnosť hlasovať samostatne len za časť programového vyhlásenia vlády o zdravotnej politike, tak túto by som podporil.

    Situácia v zdravotníctve je viac ako vážna, odborníci sa zhodujú, že financií je v rezorte dosť, tých dier, cez ktoré nám však tie financie utekajú, je príliš veľa. Je to potápajúca sa loď a jej doterajšia obsluha sa prizerala, ako sa pomaly plní vodou, kde keď už všetci kričali, aby sa niečo robilo, pomaly plátala jednu dierou za druhou, pričom si však na palubu pustila ďalšie čaty, ktoré tajne rúbali nové diery. Súčasný stav je tak vážny, že už si aj admirál flotily uvedomil, že táto loď by sa nám zakrátko definitívne potopila a nové diery si dovoliť už môcť nemôžeme. A chcem veriť, že nový krízový kapitán a jeho aktuálna posádka toto nedovolia a že nebudú už iba plátať tie diery, na ktoré ich upozornia kričiace posádky z okolitých plavidiel, ale prinesú na palubu aspoň aký taký poriadok.

    Je každému jasné, že pokiaľ dôjde k zmene vlády a minister, ktorý častokrát ani len netušil, že by mal viesť nejaký rezort, má do 30 dní vytvoriť novú podrobnú koncepciu hĺbkovej reformy jeho rezortu, že je to v podstate nemožná úloha. SMER, žiaľ, nemal pred voľbami pripravený program a víziu pre zdravotníctvo, aspoň ja som to teda nenašiel. A tiež treba úprimne priznať, že jeho program z predchádzajúceho volebného obdobia sa nepodarilo z väčšej časti naplniť. V tomto smere však chcem byť vďačný za ten program, ktorý sme teraz dostali, naozaj úprimne, má naozaj veľa dobrých téz. A želám si, aby sa čo najviac z nich podarilo naplniť.

    Veľa sa hovorí o odvrátiteľnej úmrtnosti (taký nový faktor v OECD). Sú to vlastne predčasné úmrtia, ktoré by sa nemuseli stať v prípade efektívnej a včasnej liečby. Toto je faktor, v ktorom tak výrazne zaostávame, napríklad aj za susednou Českou republikou. A je tu priama závislosť od časovej dostupnosti poskytnutia lekárskej pomoci. A preto by som v tejto súvislosti si rád dovolil poukázať na najväčšie ťažkosti, ktoré trápia ľudí s nádejou, že sa ich problémy podarí v nasledujúcom období vyriešiť.

    Sú to najmä v prvom rade čakacie doby. V programovom vyhlásení vlády je bod, podľa ktorého chce vláda znížiť čakacie doby na poskytnutie zdravotnej starostlivosti.

    Podľa mediálnych vyjadrení zdravotných poisťovní čakacie doby pre operačné zákroky sú len v niektorých nemocniciach. Podľa tlačoviek Všeobecnej zdravotnej poisťovne ide o žilinské nemocnice a v ostatných sa operuje viac-menej priebežne a na čakačke sú len operácie bedrového kĺbu a kolena a v sumáre ide o promile pacientov.

    Oveľa horšia, chaotická a neprehľadná situácia je, žiaľ, v ambulantnom sektore, najmä po zrušení poplatku za prednostné vyšetrenie. Dnes pacienti čakajú aj tri až štyri mesiace, kým sa dostanú k špecialistovi na vyšetrenie, nemusím vám hovoriť, že napríklad v prípade novo diagnostikovaného onkologického ochorenia toto už môže byť príliš dlhá doba. Otázka znie, ako chce ministerstvo riešiť dlhé čakacie doby v špecializovaných ambulanciách.

    A v tejto súvislosti by som aj rád podotkol to ale, čo je načrtnuté v programovom vyhlásení vlády, že špecialisti v ambulanciách sú platení podľa Katalógu zdravotných výkonov, ktorý v súčasnosti je obsolétny, neobsahuje moderné diagnosticko-terapeutické postupy. Verím, že tak ako je to načrtnuté v programovom vyhlásení vlády, ministerstvo pripraví nový všeobecne záväzný Katalóg výkonov pre ambulantný segment, lebo situácia je taká, že v súčasnosti sú to zdravotné poisťovne, resp. finančné skupiny, ktoré sú za nimi, tie diktujú, čo z moderných diagnosticko-terapeutických postupov budú, resp. nebudú hradiť.

    Ďalší problém, fenomén, ako to ja vnímam, je zatváranie regionálnych nemocníc. Ono sa to ešte podľa mňa úplne nespustilo, ale mám určité indície, že to môže nastať. Obávam sa, že to môže dôjsť k zrušeniu týchto nemocníc, ktorých sa vyššie územné celky a mestá v minulosti zbavovali kvôli riziku ich ďalšieho zadlžovania. A teraz ich súkromní poskytovatelia rušia, pričom môže dochádzať a podľa mňa aj dochádza k ohrozeniu dostupnosti zdravotnej starostlivosti.

    Tých príčin je, samozrejme, viacero, jednou z nich je aj odliv lekárov z chátrajúcich regionálnych nemocníc do nemocníc vyššieho typu, resp. do zahraničia. Viaceré regionálne nemocnice v súčasnosti už stoja len na prestarnutých lekároch alebo tzv. lietajúcich lekároch.

    V poslednej dobe sme sledovali postupné uzatváranie jednotlivých oddelení v banskoštiavnickej nemocnici s následným konečným uzatvorením celej nemocnice. Z môjho pohľadu to boli systematické kroky so zámerom zatvorenia celej nemocnice. Avšak z mojich informácií, ktoré mám k dispozícii, sa obávam, že v blízkom období môžu byť ohrozené aj nemocnice v Myjave, Kráľovskom Chlmci či Zlatých Moravciach. Aj Banská Štiavnica mala svoj spádový región, ale práve nemocnice v Myjave a Kráľovskom Chlmci majú relatívne veľký spádový región a pokiaľ nechceme, aby pacienti z týchto regiónov sa nechali ošetrovať v zahraničí, tak podľa mňa tieto nemocnice sú dôležité.

    Nemocnice sa, žiaľ, v súčasnosti rušia bez nejakého koncepčného pravidla, pričom ministerstvo sa roky nečinne prizerá na rozhodnutia poisťovní či najnovšie finančných skupín. Roky tu neexistujú transparentné pravidlá, ktoré by definovali, akú sieť ústavných zdravotníckych zariadení reálne Slovensko potrebuje, čo úzko súvisí aj s tvorbou chronických lôžok, najmä s prihliadnutím na nárast obyvateľstva v dôchodkovom veku. Teším sa, že mi pán minister prisľúbil, že ministerstvo pripravuje novú koncepciu o ústavnej starostlivosti.

    Myslím, že by mohol dobre fungovať model so zachovaním regionálnych nemocníc, ktoré by mali popri chronických lôžkach zachované aj akútne internistické lôžka so základnou škálou poskytovanej zdravotnej starostlivosti. A tak by nemocnice poskytovali aj základné a najčastejšie potrebné operácie, také nemocnice rád by som nazval nemocnice takého rodinného typu, všetky komplikované prípady by sa presúvali do nemocníc vyššieho typu. Tu, samozrejme, musí dôjsť najskôr k zavedeniu toľko sľubovaného DRG, avšak adaptovaného práve v tejto veci na slovenské pomery, a pravdepodobne aj k zavedeniu účinného mechanizmu, aby neatestovaní lekári začínali svoju prax práve v nemocniciach nižšieho typu pod dohľadmi skúsených lekárov.

    Čiže na záver mi už neostáva nič iné, len popriať novému ministrovi veľa múdrosti, dobrých radcov a kolektív spolupracovníkov a pevné nervy pri všetkých tlakoch, ktorým bude čeliť. Želám si, a úprimne poviem, som veriaci človek, modlím sa za neho, aby obstál, zachoval si čisté svedomie, lebo to je to najdôležitejšie, čo človek k šťastnému a spokojnému životu potrebuje. Ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa hlásia piati. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických.Pán poslanec Heger.

  • Ďakujem pekne. Marek, ja som rád, že si vystúpil, aj keď som teda čakal, že budeš rozprávať trošku dlhšie. A myslím si, že ty si skvelý odborník a práve toto je naozaj oblasť, ktorej ty dobre rozumieš. A keď ťa chceme tak povzbudiť, aby si sa pozorne venoval tejto problematike a prinášal práve tie tvoje poznatky, ktoré máš, rozmýšľam, čo tak vôbec tomu prejavu vytknúť, lebo bol to taký naozaj hutný prejav. Proste sa ti chcem len poďakovať za to, ako si to dobre zvládol, aj napriek tomu, že to bol tvoj prvý prejav. A chcem ťa tak povzbudiť do budúcna, že sa naozaj tohto pléna netreba nejako báť a môžeš odvážnejšie to naložiť aj týmto našim kolegom, takže ti ďakujem.

  • Chcem podporiť doktora Krajčího. Ten prejav bol dobrý a to jeho vystúpenie bolo veľmi dobré.Ja by som sa chcel venovať tomu, čo spomínal, tomu rušeniu tých regionálnych nemocníc. My sme to preberali aj na výbore. Bol tam aj pán minister. Mali sme stretnutie s Asociáciou nemocníc Slovenska, mali sme stretnutie so Slovenskou lekárskou komorou. Ten problém v zdravotníctve je veľmi široký a v celej tej škále je obrovské množstvo problémov. A práve na tie regionálne nemocnice chcem upozorniť. Keď sa spýtate riaditeľa veľkej nemocnice, fakultnej, tak on určite povie, že on so svojou nemocnicou je schopný zvládnuť prílev pacientov z tých menších regionálnych nemocníc. No bodaj by taký nebol, pretože pokiaľ sa zruší nejaká menšia regionálna nemocnica, jemu navýšia v podstate výkony. Tým bude mať väčší prísun peňazí. Ale my tie veľké fakultné nemocnice nemáme postavené tak, aby dokázali zvládnuť aj ten väčší prísun pacientov. Väčšinou sú tam dosť dlhé čakacie doby na operácie, tie sa hodne predĺžia. Ale aj pri tých pohotovostiach ja poviem príklad na trnavskej nemocnici. Tam sa na tom chirurgickom urgentnom príjme čaká niekoľko hodín, dokonca niekoľko hodín čakáte na to, kým sa dostanete dovnútra a kým vás pošlú na röntgen a vrátite sa s röntgenovým snímkom a znova čakáte veľmi dlho. Asi to už celkom nestihnem dokončiť. Proste tento problém je ďaleko, ďaleko širší. A to chcem povedať, veľmi ľahko sa zruší, ale či to potom bude fungovať, už potom môže byť...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Chcem sa opýtať ešte poslancov, či môžeme dokončiť faktické a až potom skončiť dnešné rokovanie?

  • Súhlasná reakcia pléna.

  • Áno, dobre.Nech sa páči, pán poslanec Grendel.

  • Ďakujem za slovo. Som veľmi rád, že tento prejav pána kolegu si vypočul aj minister zdravotníctva, pán minister, máte u mňa už dva dobré body, teraz je to možno dielo náhody, ale som naozaj úprimne rád, že pri vystúpení k zdravotníctvu je prítomný rezortný minister. Asi to nebolo úplne tak naplánované, ale vyšlo to na vás, že ste tu, a ja som rád.

    A ten druhý pozitívny bod, ktorý predbehol tento, je to, že vaše doterajšie aj personálne rozhodnutia, aj niektoré vyjadrenia k citlivým kauzám sú také, že dávajú nádej, že tu v zdravotníctve sa veci možno pomaly, možno postupne, ale predsa zmenia k lepšiemu.Kvitujem tie personálne zmeny na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni aj vaše slová ku kauze CT. Niekto by to možno nazval čistkami, ale z môjho pohľadu to je omyl, tu ide skôr o to, aby sa veci dali do poriadku tak, ako sa majú. Jednoducho nie je možné, aby keď je nejaká kauza alebo či voči niekomu sú vyvodené nejaké personálne dôsledky, ten istý človek putoval z jednej funkcie do druhej funkcie. To z môjho pohľadu nie je vyvodenie žiadnej zodpovednosti. Takže držím vám palce.

  • Na zdravotníctve, ktoré preberáte, pán minister, je, samozrejme, okrem toho pozoruhodné, že vláda priznáva, že je v kríze, napriek tomu, že vláda Roberta Fica sa oň starala. Tak je zaujímavé a pre vás je výzvou proste ten jednoduchý fakt, že za posledné roky to zdravotníctvo a takisto zdravotnícke poisťovníctvo prešlo pokusmi, nazvime to radšej pokusmi o reformy. Preto nikto z tých reformátorov ešte verejne nevyhlásil, že by reformy boli bývali úspešne uzavreté, ukončené a že za ne dávajú ruku do ohňa. Tie pokusy o reformy mali rôzne ciele, ale povedzme si jednoducho ten výsledok. Ten výsledkom je duálny systém. Viem, že tento termín sa používa skôr v mediálnom prostredí, že máme duálny systém, ale v podstate ide o analógiu, tak ako od istej doby bolo povolené dávať licencie na privátne televízie. A o tom by vedel dobre rozprávať pán Viskupič a iní odborníci na kultúrnu oblasť. Slovenská televízia a niektoré privátne televízie dodnes trpia tým problémom, ako sa vyrovnať s tým, že sa prelína a zvláštne dotýka verejný majetok a privátne aktivity, ako s reklamou v televízii, nakoľko má byť televízia dotovaná, kedy je to už nekalá súťaž a tak ďalej. Takisto tieto analogické otázky stoja aj pred vami, hoci je už toľko rokov od toho okamihu, kedy ten duálny systém vznikol. A stále na Slovensku zostáva pri duálnych systémoch stále ten istý obraz, ktorý mne neodbytne pripomína akýsi kreslený film, kde na zemi leží veľký biely dinosaurus, to je verejná inštitúcia, a okolo neho je naňho prisatých množstvo...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem. Musím sa priznať, že ja som veľmi som očakával aj tvoj prejav, a to z dvoch dôvodov, po prvé, že tým, ako sme predstavili náš program, je veľmi dôležité to, že dva prioritné rezorty, ktoré sme v programe mali takpovediac medzi prioritami, bolo školstvo a zdravotníctvo. Myslím si, že je dobré, že Veronika Remišová, Miro Sopko alebo Oto Žarnay budú zastupovať školstvo. A je veľmi dobré, že ty spolu s Alanom Suchánkom budete sa vyjadrovať k zdravotníctvu, ty ako kardiochirurg podľa mňa veľmi doktor, ktorý musí byť veľmi presný a takpovediac v tej chirurgii držať ten jeden z najdôležitejších orgánov až v rukách. Je dôležité pre nás, aby sme tvoj hlas počúvali.Čaro nechceného je, že aj v tejto piatočnej debate a úplne rovnako sa prikláňam k tomu, čo hovoril predrečník Gábor Grendel, že si aj tvoj prejav pán minister vypočul. A myslím si, že je to v rámci debaty o tom, že keď niekto sa vyjadruje k rezortnej problematike a minister tu sedí, má to aj svoju váhu. Ja chcem oceniť, že napriek piatkovému času si mal možnosť odkázať vo svojom prejave aj tvoj pohľad na programové vyhlásenie vlády a nikdy nie je márne, ak sa k rezortom, ktoré odborne zastrešujú poslanci nášho klubu, budú vyjadrovať poslanci nášho klubu ďalej. Držím ti v tom palce. A dúfam, že tieto debaty budú smerovať k zlepšeniu zdravotníctva. Ďakujem.

  • Pán poslanec Krajčí, môžte reagovať na faktické.

  • Ďakujem veľmi pekne. Chcem poďakovať všetkým mojim kolegom za podporu, ktorú som cítil za vaše pripomienky, špeciálne tiež pánovi ministrovi, že tu zostal dokonca, a takisto všetkým vám kolegom, ktorí ste zostali v piatok poobede až dokonca v tejto rokovacej sále. Ďakujem veľmi pekne a želám príjemný víkend.

  • Ďakujem.

    Vážené dámy, vážení páni, prerušujem rokovanie a budeme pokračovať v rokovaní v utorok o 9.00 hodiny, takže...

  • Reakcia z pléna.

  • Áno, však to som povedal. Dúfam, že keď už tri dni to visí vonku, a už som to aj hovoril, že zoberte si vlastné veci zo stola, tak predpokladám, že nemusím to ešte raz hovoriť.

  • Reakcia z pléna.

  • No však teraz ma na to upozornil kolega ešte raz. Takže, panie poslankyne a páni poslanci, v utorok o 9.00 hodine sa stretneme v rokovacej sále. Ďakujem pekne.

  • Prerušenie rokovania o 16.06 hodine.