• Vážené panie poslankyne, páni poslanci, dobrý deň vám prajem a otváram zároveň deviaty rokovací deň 14. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Na dnešnom rokovaní o ospravedlnenie svojej neúčasti z dôvodu práceneschopnosti požiadala pani poslankyňa Eva Antošová.

    Takže pristúpime k rokovaniu o návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach, tlač 492.

    Prosím, teraz pána ministra hospodárstva Petra Žigu, aby vládny návrh zákona odôvodnil. Nech sa páči.

  • Rokovanie o návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov, tlač 492.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, prajem vám dobré ráno. Dôvodom skráteného legislatívneho konania je hrozba značných hospodárskych škôd vyplývajúcich zo skutočnosti, že Úrad pre reguláciu v sieťových odvetviach, ktorý má v hospodárstve a jeho regulácii nezastupiteľnú úlohu, nie je inštitucionálne plnohodnotne zabezpečený. Preto je potrebné inštitucionálne a procesne upraviť fungovanie úradu tak, aby sa zabránilo opakovaniu situácie zo začiatku tohto roka a aby nové pravidlá pre fungovanie úradu a pravidlá pre cenové konania boli prijaté v dostatočnom časovom predstihu pred termínom predkladania cenových návrhov regulovaných subjektov.

    Vzhľadom na vyššie uvedené si vás dovoľujem požiadať o schválenie skráteného legislatívneho konania k predloženému vládnemu návrhu zákona.

    Ďakujem pekne, pán predsedajúci, skončil som.

  • Ďakujem. A teraz dávam slovo členovi výboru pre hospodárske záležitosti pánovi poslancovi Pucimu, aby informoval Národnú radu o výsledku prerokovania tohto návrhu. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Informácia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti o výsledku prerokovania návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov.

    Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 504 z 29. marca 2017 pridelil Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti návrh vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/12012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti tento návrh prerokoval a na svojej 25. schôdzi dňa 4. apríla 2017, uznesením č. 90 odporučil Národnej rade Slovenskej republiky tento návrh schváliť.

    Vážený pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

  • Ďakujem pekne. Otváram rozpravu a zároveň konštatujem, že som dostal jedinú písomnú prihlášku – za klub SaS pán poslanec Galek.

    Nech sa páči, máte slovo.

  • Dobré ráno, prajem všetkým. Takže tento návrh na skrátené legislatívne konanie sme mali pred chvíľkou aj na výbore. Mali sme k tomu pomerne bohatú diskusiu. Inokedy teda tie zákony schvaľujeme alebo teda tieto návrhy prechádzajú pomerne rýchlo. Bolo to hlavne z toho dôvodu, že si nemyslíme, že by naozaj bol nejaký dôvod na to skrátené legislatívne konanie. Bohužiaľ, v poslednej dobe sme si zvykli na to, že budeme tie zákony ohýbať podľa našich potrieb. Koniec koncov na tejto schôdzi je to už druhý zákon, ktorý ide do skráteného legislatívneho konania.

    Ja si dovolím teda zacitovať zo zákona o rokovacom poriadku 350/96 Z. z. v jeho poslednom znení, kde sa hovorí, že, v § 89 ods. 1, "skrátené legislatívne konanie je možné za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, Národná rada sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní".

    Pán minister odprezentoval niekoľko alebo dve konkrétne pripomienky, na základe ktorých by mohlo dôjsť k ohrozeniu základných, pardon, k hrozbám pre štát, že by mohli vzniknúť značné škody, ale ja si nemyslím, že je to celkom tak, pretože, ako aj bolo na dnešnom výbore povedané a povedal to práve môj kolega Edo Heger, keď sa bavíme o novom predsedovi, tak my tu predsa máme dneska platný zákon o regulácii, ktorý umožňuje vymenovať tohto predsedu. Takže poznámky, ktoré padli práve na tom výbore, že by mohol napríklad predseda, pardon, zastupujúci predseda či podpredseda ochorieť, nie sú z tohto pohľadu nejakým spôsobom relevantné.

    Takisto za relevantné nepovažujem to, že by sme my mali dneska nejakým spôsobom zrýchlene schvaľovať tento zákon, aby sme mali nové vedenie, nového predsedu, nové fungovanie tohto úradu práve kvôli cenovým konaniam, pretože cenové konania, ktoré prebiehali k jednotlivým cenovým rozhodnutiam, tak tie cenové rozhodnutia nemajú obmedzenú platnosť jedného roka.

    Takisto z môjho pohľadu prečo by to nemohlo podliehať práve tomu skrátenému legislatívnemu konaniu. Ešte pred tým, ako teda došlo k tomu, že by sme mohli mať nový zákon o ÚRSO, čo ja veľmi vítam, pretože naozaj ten zákon z môjho pohľadu je zlý. Koniec koncov vyčítala nám to už aj Európska komisia práve v tom poslednom Pilote, myslím, že to bolo z decembra roku 2016, kde namietala práve to oddelenie tej Regulačnej rady. Tak na základe tohto by určite k tej revízii toho zákona dôjsť malo, pretože tá smernica musí byť implementovaná správne. Ale viacero organizácií, viacero zástupcov spotrebiteľov podalo pripomienku, že by boli radi účastní takéhoto konania. Pochopiteľne túto možnosť majú aj v rámci medzirezortného pripomienkového konania, ale ja si pamätám prípady, kedy tá odborná verejnosť bola do toho, do tvorby zákona zaintervenovaná ešte pred tým, ako ten zákon prišiel do Národnej rady, a potom to MPK bolo už iba takou čerešničkou na torte. A ja si myslím, že tieto zákony sú jedny z najkvalitnejších.

    Ak dneska budeme zase narýchlo schvaľovať nejaký zákon, ja netvrdím, že je zlý, k tomu sa dostaneme v tej druhej časti po tej 11.00 hodine, nerád by som, aby nastala naozaj tá situácia, ktorá tu trvá od toho januára. Takisto v podstate je tam tá, to riziko toho pridlhého legislatívneho procesu. To znamená, ak by sme dneska nejakým spôsobom neschválili ten zákon, ako ste spomínali, mohlo by sa to natiahnuť až do toho októbra, možnože platnosť by bola od novembra, ale ako som už spomenul, tie cenové konania alebo tie cenové rozhodnutia, ony nie sú limitované tým októbrom. Áno, môžu byť, môžu sa vydať nové na ďalší rok, ale štandardne môžu kľudne trvať aj dlhšie. Takže tam dôvod nie je.

    No a potom vlastne opäť, ešte raz ten dôvod, my ten zákon v súčasnom znení tu máme od roku 2012. V roku 2012 ten zákon prešiel, bol vymenovaný pán Holjenčík, ktorý bol dovtedy iba nejakým zastupujúcim predsedom, pokiaľ si dobre pamätám. On v podstate už sedel na dvoch stoličkách, on bol iba zastupujúci a v tom 2012 bol vymenovaný za toho riadneho predsedu. Potom prišiel ten Pilot v 2015, v máji 2016 sme dali náš návrh zákona o regulácii, ktorý nebol vtedy žiadnym spôsobom pripomienkovaný. Nechcem ho tu nejak vyťahovať, vytiahli sme ho minulý týždeň, opätovne neprešiel. Ale som veľmi vďačný, že tentoraz tá podpora bola omnoho väčšia. Nebudem sa sporiť teraz, ktorý návrh je komplexnejší. Ja možnože iba poviem, že ten náš návrh bol podľa mňa alebo vytváral nezávislejšie prostredie pre ten Úrad pre reguláciu sieťových odvetví.

    Čiže z toho pohľadu podľa mňa nie je dôvod na to skrátené legislatívne konanie. Nespĺňa to tie náležitosti, ktoré predpisuje rokovací poriadok na skrátené legislatívne konanie, a z tohto dôvodu toto skrátené legislatívne konanie nepodporím.

    Ďakujem.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou jediná pani poslankyňa Kiššová.

    Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem veľmi pekne za slovo. Pridávam sa k názoru pána poslanca Galeka a súhlasím s tým, že ak by tu bol úprimný záujem naozaj v rozumnom čase riešiť štruktúru regulačného úradu a veci s tým súvisiace, ten návrh zákona bol na stole minimálne dvakrát. Bol priestor ho riešiť, bol priestor ho možno v zmysle vašich predstáv v druhom čítaní cez pozmeňujúce návrhy upravovať. Ten záujem tu nebol. Potom sa musí riešiť takto narýchlo, takto v skrátenom konaní. Nemyslím si, že je dôvod na to riešiť v skrátenom legislatívnom konaní, pretože som presvedčená, že napriek tomu, že hospodárske škody už vznikli tou situáciou, ktorá sa tu odohrala, tak neboli spôsobené tým, čo idete vy v návrhu zákona riešiť. Som presvedčená, že vznikli niečím úplne iným. A preto si myslím, že na toto skrátené legislatívne konanie nie je dôvod.

    Na druhej strane ale musím oceniť, že to až nelámete cez koleno, že by ste to chceli na jednej schôdzi riešiť. To už by bolo naozaj asi príliš. Takže aspoň, aspoň v tom zrýchlenom takto netlačené cez koleno. Ďakujem veľmi pekne.

  • Teraz otváram... Páni poslanci! Keby tu bol pán podpredseda Glváč, už by vás upozorňoval. No, takže, otváram možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy. Dvaja. Končím možnosť sa prihlásiť. Pán poslanec, bohužiaľ, skončil som možnosť, takže, pán poslanec Jahnátek, nie debatovať, ale hlásiť sa treba. Takže pán poslanec Heger a Dostál.

    Nech sa páči, pán poslanec Heger, máte slovo.

  • Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, kolegovia, ja len kratučko chcem tiež nadviazať na to, čo povedal kolega Galek, a možno tak poukázať na pár súvislostí, ktoré tu nastali, aby sme naozaj sa vedeli, by som povedal, tak komplexne pozrieť na to, že či je dôvod na to, aby toto bolo prerokované v skrátenom legislatívnom konaní. Myslím si, že potrebujeme si trošku pozrieť aj tie súvislosti alebo vôbec čo sa dialo. Tuto kolega Galek veľmi dobre povedal, že vlastne tento model už dlhodobo sme videli alebo dlhšie vidíme, že tento model nie je dobrý, že nie je funkčný správne, že nám to vytkla aj Európska únia. Čiže tá požiadavka na tú zmenu tu už je dlhšie. Preto vlastne ten impulz na riešenie to novým zákonom už bol dávnejšie a mohol byť bez problémov vypracovaný tak, aby sa to stihlo do toho napríklad, povedzme, do toho 5. 3., kedy bol termín na predkladanie zákonov na túto schôdzu.

    Druhá dôležitá vec, ktorú vidíme, je, že táto kríza vypukla začiatkom januára a videli sme teda, kde, tak ako povedala aj kolegyňa Kiššová, že tie škody vlastne už nastali, čo opäť dávalo dostatok času na to, minimálne mesiac február, ak by sme brali do úvahy to, že teda videli sme, že ten model nie je dobrý, vypukla nám kríza v januári, čo jasne poukázalo na to, že treba to riešiť. A viac-menej to, že to dneska dávame v skrátenom legislatívnom alebo že to vláda predkladá v skrátenom legislatívnom konaní, je len následok toho, že sa tá práca nerobila dobre, že proste zanedbali, zanedbali, vláda zanedbala tento problém a teraz sa snaží toto dobehnúť. Takže toto podľa mňa je dôležité, aby sme si pomenovali aj z hľadiska tej inštitucionálnej roviny.

    Druhá je tu personálna rovina a myslím si, že tá je tiež veľmi dôležitá. A to je práve, ako sme sa bavili o obsadení šéfa ÚRSO, že momentálne je možnosť, máme ten nástroj, ako môžme ho obsadiť a ide o to, či máme dobrého kandidáta. Ak máme dobrého kandidáta, tak nič nám nebráni, lebo totižto aj keď príde zmena legislatívna, tak opäť to budeme musieť obsadiť nejakým človekom. A teraz otázka je, nemáme ešte takého dobrého človeka, z ktorého chceme, aby bol šéf ÚRSO, a preto alebo aj preto, lebo nielen preto, ale aj preto potrebujeme získať viac času, aby sme ho našli? Ale opäť to sme mohli vidieť už v januári, keď vlastne táto kríza nastala a všetko sa to sypalo na pána Holjenčíka, že bude potrebné hľadať nového kvalitného človeka, ktorý bude vedieť zastávať túto funkciu. Takže či už bude zvolený takým alebo onakým spôsobom, určite tú funkciu obsadiť musíme. A tak ako dneska sme sa bavili aj na výbore, táto funkcia je obsadzovaná na sedem rokov, čiže je dôležité, aby to bol kvalitný človek. Ale ak ho už dnes máme a vieme o takom človeku, tak nám to nebráni, aby bol vymenovaný. Takže to je podľa mňa druhá dôležitá rovina o ktorej potrebujeme hovoriť, keď sa bavíme o skrátenom.

    Z tohto a ešte ďalšiu vec, čo by som chcel k tomu povedať, je, že padol tu aj taký argument, alebo neviem, či to bolo priamo na výbore, ktorý sme teraz pred chvíľkou mali, že je tu riziko, ale nie, kolega Galek to povedal, že je tu riziko, áno, je tu to riziko, že by, povedzme, tento zákon mohol byť odkladaný a vracaný a podobne a tým pádom by sa to naťahovalo. Osobne si myslím, že ak by tento návrh bol dobrý a vieme sa na ňom zhodnúť celé plénum, aj opozícia, aj koalícia, tak neni dôvod, prečo by tento zákon nemal napredovať veľmi rýchle. Vieme sa potom baviť aj naozaj o nejakých kratších lehotách. Ale my vidíme, že tento model je pripravený z dielne vlády a celé vlastne si to ako keby, tento celý nezávislý orgán, ako by mal byť, si vláda teraz berie pod svoje krídla a tým pádom úplne stráca svoju nezávislosť. A, samozrejme, s takýmto niečím nemôžme súhlasiť a myslím si, že preto to ani nie je dobrý spôsob takto riešiť. A naozaj toto je tak dôležitý orgán, pri ktorom je podľa mňa taktiež dôležitá práve tá komunikácia aj s opozíciou, aby sa vytvoril vyvážený, vyvážený spôsob voľby tohto človeka a vôbec regulátora, ktorý má slúžiť ľuďom. Takže to len na záver, zhrnutie tých rovín inštitucionálnej, personálnej aj systémovej.

    Ďakujem.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Dostál.

  • Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, podobne ako moji predrečníci považujem návrh na skrátené legislatívne konanie za nedostatočne odôvodnený a tie dôvody, ktoré sú tam uvádzané, nezodpovedajú podľa môjho názoru dôvodom, ktoré predpokladá zákon o rokovacom poriadku Národnej rady pre skracovanie legislatívneho konania. Samotný fakt, že sa uvedie, že hrozia značné hospodárske škody, nie je zákonným dôvodom pre skrátenie legislatívneho konania a podľa môjho názoru by akýkoľvek návrh na skrátenie legislatívneho konania mal byť vysvetlený a dôkladne odôvodnený, čo v tomto prípade nenastalo.

    Dovolím si zároveň poukázať na istý rozpor medzi návrhom na skrátené legislatívne konanie, kde sa tvrdí, že hrozia značné hospodárske škody, a zároveň doložkou vplyvov, ktorá je, alebo doložkou zlučiteľnosti a doložkou vplyvov navrhovaného materiálu k samotnému návrhu zákona, kde sa tvrdí, že vplyvy na rozpočet verejnej správy budú žiadne, vplyvy na podnikateľské prostredie budú žiadne, vplyvy na služby pre občana budú žiadne. Tak buď ten, buď ten zákon bude mať nejaké pozitívne vplyvy, alebo potom nehrozia, nehrozia žiadne hospodárske škody, ani keby sa, ani keby sa nič nezmenilo. Pretože keby sa nič nezmenilo, tak by zrejme nenastali žiadne dôsledky, dopady na vplyv na rozpočet verejnej správy, vplyv na podnikateľské prostredie a tak ďalej.

    Druhá vec, na ktorú by som chcel poukázať, je, že, a to už tiež myslím kolegyňa Kiššová povedala, že je pozitívne, aj ja to oceňujem, že skrátené legislatívne konanie nemusí znamenať to, že v jeden deň schválime skrátené legislatívne konanie, zároveň návrh zákona v prvom čítaní a na druhý alebo tretí deň schválime zákon v druhom a treťom čítaní, ale budeme to riešiť aj na ďalšej schôdzi, až na ďalšej schôdzi. To je pozitívne a myslím si, že v prípadoch, keď vláda pristupuje k skrátenému legislatívnemu konaniu a je to možné, tak by sa malo postupovať týmto spôsobom, nie spôsobom toho superskráteného legislatívneho konania. Len potom nie je celkom jasné, prečo v takomto prípade to nemohlo ísť riadnym legislatívnym konaním. Účinnosť zákona je navrhnutá na 1. júna. Keby sme išli riadnym legislatívnym konaním, tak ešte tu máme májovú schôdzu a júnovú. Ten zákon by pokojne mohol nadobudnúť účinnosť buď 1. júla, alebo dokonca ešte niekedy koncom júna, keby sa tam dala účinnosť dňom zverejnenia v Zbierke zákonov. Čiže ten posun by bol maximálne pár týždňov. A tým, že sme sa vyhli riadnemu medzirezortnému pripomienkovému konaniu, tak podľa môjho názoru sa zvyšuje riziko, že tento zákon môže byť vetovaný pánom prezidentom a teda tým pádom sa to aj tak natiahne až do toho júla a budeme definitívne schvaľovať to až na júnovej schôdzi. A nerozumiem tomu aj z hľadiska toho, že ten proces, ktorý sa týka regulačnej politiky a ktorý má byť nanovo, povedzme, že transparentnejším spôsobom upravený v tom návrhu zákona, aj tak nie je otázkou júna, júla či júla. A ako už kolegovia povedali, je tam dostatočný priestor na to, aby tá zmena sa premietla do zákona aj v prípade, že nebudeme postupovať skráteným legislatívnym konaním.

    Zároveň si dovoľujem vyjadriť poľutovanie, že pán poslanec Jahnátek sa nestihol prihlásiť a pre prípad, že by sa mu to zmestilo do dvoch minút, tak môže na mňa zareagovať faktickou poznámkou.

    Ďakujem.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou pán poslanec Jahnátek. Nech sa páči, máte slovo.

  • Takže využil som výzvu, pán kolega, keď ste ma vyzvali, aby som teda vystúpil k diskusii. Páni, dáma, ktorí ste vystupovali v tejto diskusii, uvedomme si jednu vec, alebo poďme trošku do histórie, dozadu. Január, február ste kŕmili média netransparentnou situáciou na ÚRSO, zlými faktúrami a tak ďalej. Dôvod, aký bol? Zle nastavená vyhláška, podľa ktorej sa potom stanovovali ceny. Keby sme išli, toto bolo treba vyriešiť, tam je základ tej vyhlášky a vôbec transparentnosti celého procesu, keby sme išli riadnym procesom, už tento návrh, aby sa dostal do tejto schôdze, by musel byť 5. marca vypracovaný a nebol ešte ani v koalícii dohodnutý. Čiže preto bolo potrebné urobiť skrátené legislatívne konanie. To, čo pán Dostál povedal, že však to mohlo ísť v májovej a v júnovej schôdzi. Samozrejme, ale keby to pán prezident vrátil, ide to naspäť v septembrovej, a tam je ten kľúčový moment. Lebo vyhláška o regulácii musí byť do 30. 9. s definitívnou platnosťou uza-vre-tá a potom sa už nedá do nej vstúpiť. A práve táto novela zákona upravuje celý tento proces a dáva tam dokonca povinnosti ÚRSO, že musí urobiť aj ekonomický dopad.

    Čiže, dámy, páni, tu nie je o nejaké politikárčenie alebo chytračenie, ale skutočné úprimné riešenie tejto situácie, aby sa nezopakovalo to, čo bolo pred rokom alebo na začiatku tohto roku. Čiže keď chceme chytiť termíny, aby sa nám situácia nezopakovala z tejto zimy, je nutné, aby sme aspoň na tejto schôdzi otvorili prvé čítanie a maximálne na ďalšej schôdzi ho dokončili. Čiže preto je potrebné, tento zrýchlený proces.

    Ďakujem pekne.

  • Nech sa páči, pán poslanec Dostál, môžte reagovať.

  • Pán poslanec Jahnátek, ja som už upozornil na to, že tým, že sa postupuje skráteným legislatívnym konaním, iba zvyšujeme riziko, že pán prezident bude mať dôvod vetovať tento návrh zákona, napríklad aj z dôvodu, že zasahuje do jeho doterajších právomocí a mení ich, čo, keby prebehol riadny legislatívny proces, tak som presvedčený, že by bol o dôvod menej.

    No ale k tomu argumentu, že ak by to vetoval, tak by sa to posunulo až do septembra, tak nie je to pravda. Ak by sme zákon v prvom čítaní prerokovali na májovej schôdzi, tak júnová schôdza, kde by sme to mohli prerokovať a schváliť v druhom a treťom čítaní, začína 13. júna. Predpokladám, že keď na tom koalícii záleží, tak by sme to 13. júna prerokovali a schválili v druhom a treťom čítaní, a pán prezident by mal 15-dňovú lehotu potom, aby zákon buď podpísal, alebo prípadne vetoval, a ešte na tej istej schôdzi by sme mohli opätovne rokovať o prezidentom nepodpísanom návrhu zákona. Čiže bez ohľadu na rozhodnutie prezidenta bol tam dostatočný priestor, aby sme prerokovali návrh zákona v riadnom legislatívnom procese bez skracovania legislatívneho konania. Ďakujem.

  • Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.

    Pán minister, chcete zaujať stanovisko? Nie. Ďakujem pekne. Takže hlasovať budeme samozrejme o jedenástej, až potom pristúpime k prvému čítaniu.

    Teraz budeme pokračovať v prerušenej rozprave v prvom čítaní o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa Zákonník práce, tlač 454.

    Prosím teraz pána poslanca Vašečku, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov, a spravodajkyňu Silviu Shahzad pre spravodajcov. Ďalší v poradí z písomne prihlásených poslancov je Ján Marosz, ktorý tu ale nie je. A ešte faktické boli? A nech sa páči, takže faktické. Pán poslanec Bernaťák? Nie. Pani poslankyňa Verešová? Nie. Takže pán poslanec Marosz tu nie je, stráca poradie.

    Pani poslankyňa Jurinová, nech sa páči, máte slovo.

  • Pokračovanie v rokovaní o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, tlač 454.

  • Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia. Nedávno sme mali možnosť oboznámiť sa s návrhom koaličných poslancov, ktorí dnes už je vlastne aj schválený, a my sme to brali ako dobrý začiatok na ceste za voľnú nedeľu. Dnes aj v piatok sme mali pokračovanie v ceste za voľnú nedeľu a je mi úplne jasné, že táto téma rozdeľuje nielen naše plénum, ale aj spoločnosť. Ale som si zároveň vedomá aj toho, že aj zástupcovia úplnej voľnosti trhu chcú pre ľudí dostatok času na regeneráciu síl.

    Pre nás je dôležité jednak hovoriť o pravidelnom opakujúcom sa rytme, kedy človek, teda telo človeka potrebuje odpočívať, a zároveň sme sa v našom návrhu snažili, zatiaľ sme to možno zdržiavali, túto diskusiu, vniesť do Zákonníka práce opäť pojem práca v sobotu a v nedeľu. Ešte pár rokov dozadu sme mali v Zákonníku práce pojem dni pracovného pokoja, v Zákonníku práce. Dnes už ani toto nemáme a tým si myslíme, že je zúžená ochrana pracujúcich ľudí. Ako som hovorila, rytmus má zmysel pre celý svet. Všetko žije svojím rytmom, svojimi pravidlami, môžeme hovoriť o roku, o ročných obdobiach, o mesiaci, týždni, dni a noci. Celý svet je rozdelený do pravidelne sa opakujúcich rytmických útvarov a týždeň je jedným z nich.

    Poviem vám jeden príbeh, ktorý som tu už raz hovorila, ale rada ho zopakujem, pretože si myslím, že má veľký zmysel takéto veci opakovať. Pred mnohými rokmi, bolo to ešte v čase začínajúcej priemyselnej revolúcie v Anglicku, chceli podnikatelia v rámci vyššej vyťaženosti, vyššej produktivity a ešte neviem čoho všetkého preorganizovať pracovný cyklus zamestnancov. Teda ich cieľ bolo mať vyššiu produktivitu práce. Povedali si, že zamestnancom budú dávať voľno nie každých 7 dní, tak ako to bolo bežne zaužívané, alebo 6. deň a 7. voľný, ale skúsia to predĺžiť na 10 dní. To znamená, že chceli nastaviť pracovný cyklus na pravidelnosť na každý desiaty deň, deň voľna. Veď mysleli si, že čo by to malo urobiť? Ľudia budú viac pracovať a to znamená, malo by im to priniesť, teda tým zamestnávateľom, väčšie benefity. Ale predpokladali nesprávne, predpokladali nesprávne, že s organizmom ľudí sa nič neudeje. Po čase na ich veľké prekvapenie zistili, že nielenže zamestnanci prestali podávať výkony, nielenže častejšie chorľaveli, to znamená, nevládali, dokonca takáto reorganizácia bola pravdepodobne aj príčinou smrti z preťaženia týchto zamestnancov.

    Aj keď sa to niekomu nezdá, ale pravidelný cyklický oddych má nesmiernu cenu najmä pre zamestnávateľov. Po dobrom oddychu totiž zamestnanci dokážu podávať oveľa lepšie výkony a mení sa často i klíma na pracovisku k lepšiemu. Dnes myslím, že nie je téma, či oddychovať, toto je už naozaj prekonané, ale najmä kedy oddychovať. Určite sa nechceme vtláčať niekomu do rodín, ale určite treba brať na zreteľ zaužívané zvyky, ktoré majú vplyv na výkonnosť zamestnanca, a len málokto dnes bude polemizovať, že je jedno, ktorý deň človek oddychuje. Aj keď sa nájdu aj takí majstri, ktorí povedia, že to je jedno, či v stredu, či v sobotu, či v nedeľu, verím, že väčšina spoločností je nastavená na rovnaký čas oddychu.

    Pripomeniem ešte zopár faktov. Nedávne štatistiky ukázali, že každý štvrtý muž aj žena pravidelne chodí do práce v sobotu, každý piaty muž aj žena pravidelne chodí do práce aj v nedeľu. Pravidelné pracovné víkendy sa týkajú teda oboch pohlaví a sú zdrojom mnohých problémov v rodinách a hlavne v ich vzťahoch. Rodičia sa doma striedajú, existencia spoločne trávených víkendov je čisto náhodná. Preto si myslím, že je nutné, aby sme urobili to, čo sa dá z našich pozícií. Aj odstránením nespravodlivosti tak, že práve aj víkendová práca bude schránená v Zákonníku práce aj tým, že povieme, že niektoré činnosti sa v nedeľu nebudú vykonávať.

    Ak by som ešte hovorila o tom, akým spôsobom rozširujeme dnes Zákonník práce ohľadom práce v nedeľu a mám na mysli teraz rozšírený Zákonník práce z dielne vládnych poslancov, beriem to naozaj ako začiatok cesty za voľnú nedeľu. Ja sama som prívržencom čistých nedieľ, to znamená, nepracovných nedieľ a budem, možno nie až tak nahlas, ale stále sa snažiť o to, aby sme mali nedele v čo najväčšej možnej miere voľné. Teraz nehovorím samozrejme o povolaniach, ktoré si z princípu, u ktorých je v princípe nutná práca cez víkendy, alebo aj nočná práca. Reguláciu, ktorú by sme radi zaviedli našou novelou, sa týka len maloobchodu. Preto by som, aj keď hovoríme teraz o voľnej nedeli, kratučko povedala, že nám predsa nemôže záležať len na zamestnancoch, ktorí sú v obchodoch, ale malo by nám záležať aj na zamestnancoch, ktorí pracujú v pracovných smenách a vo výrobných činnostiach. A preto ako veľmi dôležité beriem, že do Zákonníka práce je potrebné vniesť aj pojem práca cez víkend, práca v sobotu a práca v nedeľu.

    Pripomenula by som tu aj postavenie mnohých žien, ktoré sa zväčša týka práve práce v maloobchode. Faktom je, že existujú reťazce, ktoré už dnes ponúkajú slušný príplatok za prácu v nedeľu, a pripomeniem, že existujú už aj dnes reťazce, ktoré majú za prácu navyše príplatok v rámci Zákonníka práce, ale určite to nevynahradí to, čo žena, ktorá sa stará o svoje dve deti v domácnosti, o čo všetko prichádza. Táto žena, si myslím, nie je schopná častokrát povedať svojmu zamestnávateľovi, že do práce nemôže prísť, lebo sa nemá kto postarať o jej deti, že musí obísť všetky susedy a zistiť, ktorá by mala ochotu, pokiaľ nemá k dispozícií svoju mamu. Preto som rada, že aj naše hnutie dáva priestor na to, aby sme cez tento zákon boli hlasom aj žien, ktoré pracujú práve v maloobchode. Máme akože sociálnu vládu, ktorá sa rada hrdí tým, ako dokáže urobiť niečo pre svojich zamestnancov, pre svojich ľudí, ktorí z práce ledva vyžijú. A pýtam sa preto, že čo robila táto sociálna vláda posledné štyri roky práve v ochrane zamestnancov ohľadom práce cez víkend alebo práce v nedeľu? Obávam sa, že veľmi málo. Aj keď s novelou, ktorá bola prijatá už v našom pléne ohľadom voľna v štátne sviatky, súhlasím, budem veľmi rada, ak sa posunieme o krok ďalej a prijatím novely, ktorú dnes predkladáme, obmedzíme aj nedeľný maloobchodný predaj. Myslím si, že stále je dostatok priestoru aj pre tých, ktorí radi nakupujú, tak ako už bolo viackrát povedané, a rovnako zostane čas aj na stmeľovanie rodiny a na možnosť byť a utužovať rodinné vzťahy.

    Dovoľte mi zopár príkladov z okolitých krajín, z krajín Európskej únie. Zdá sa, podľa toho, čo vám prečítam, sami uvidíte, že vyspelejšia časť Európy vôbec nerieši problém, že či mať obchody otvorené alebo zatvorené. Väčšina krajín, severných krajín alebo vyspelých krajín Európskej únie už sú s týmito problémami vysporiadané. Napríklad Belgicko, počas sviatkov sú obchody a banky zvyčajne zatvorené. Pomerne zložité pravidlá upravujú ich otváracie doby v nedeľu. Umožňujú totiž zamestnávanie predavačov len po šesť nedieľ v roku. Na majiteľoch podnikov je, pre ktoré nedele sa rozhodnú. Väčšinou tak robia po dohode s ďalšími obchodníkmi či s radnicou. Najčastejšie mávajú v nedeľu otvorené pred Vianocami, medzi sviatkami či na začiatku zliav. Výnimkou sú turisticky atraktívne a pobrežné oblasti, kde môžu radnice nedeľný predaj povoliť, rovnako ako konanie trhov a podobne. Vo Francúzsku obchody sú zatvorené počas niektorých vybraných sviatkov a pravidelne v nedeľu na základe zákonníka práce, ktorý zakazuje, aby zamestnanec trávil v práci viac ako 6 dní v týždni, pričom dňom odpočinku má byť nedeľa. Výnimku majú len malé prevádzkarne v turistických zónach stanových miestnymi prefektúrami, alebo napríklad na staniciach. Potravinárske obchody môžu predávať v nedeľu dopoludnia. Zamestnanci musia ale mať náhradné voľno a v nedeľu môžu slúžiť len každý druhý týždeň. Ich služba musí byť dobrovoľná, potvrdená podpisom. V Maďarsku, vieme, že nedávno zrušili platnosť zákona, ktorý zakazoval prácu v nedeľu, ale povedzme si otvorene, že na rozdiel od Slovenska, kde patríme medzi rekordérov v nedeľnej práci, Maďarsko bolo, je jednou z krajín, kde tá nedeľná práca naozaj je vo veľmi nízkom meradle. V Maďarsku je, myslím, že okolo 6 % tvorí nedeľná práca, kdežto na Slovensku cez 20 percent.

    Rovnako mi dovoľte ešte povedať, že Parlamentný inštitút nám poslal ešte materiály, ktoré vypracoval na základe informácií poskytnutých členskými štátmi Európskej únie v rámci Európskeho centra pre parlamentný výskum a dokumentáciu. Dotazovali 19 krajín Európskej únie. Odpovede alebo teda odpovede prišli z devätnástich krajín – z Belgicka, Cypru, Českej republiky, Dánska, Estónska, Fínska, Francúzska, Chorvátska, Litvy, Lotyšska, Maďarska, Nemecka, Nórska, Portugalska, Rakúska, Slovinska, Talianska, Španielska a Veľkej Británie. Z týchto devätnástich krajín bolo 8 krajín bez regulácie, to znamená, z tých, ktorí poslali svoje vyjadrenia, 11 krajín ju nejakým spôsobom regulujú o nedeľný predaj. Je veľmi zaujímavým, že ak by ste si pozreli prehľad v tejto tabuľke, tak zistíte, že naozaj vyspelá časť Európy, by sme mohli jednoznačne povedať, že tam sú vysporiadaní s prácou v nedeľu rôznymi spôsobmi. Ide o to, že aj v krajinách, ktoré majú jednoznačný zákaz práce v nedeľu, vždy existuje nejaká možnosť, ja neviem, na samospráve, územných samosprávach alebo miestnych samosprávach, ktorá vie tento úplný zákaz obmedziť, ak existujú alebo, ja neviem, ak sa organizujú rôzne festivaly alebo nejaké iné spoločenské udalosti.

    Takže možno na záver, nebuďme veľmi malicherní a umožnime aj zamestnancom, najmä ženám, ktoré pracujú v maloobchode, viac času stráveného s rodinou, so svojimi deťmi, so svojimi priateľmi, pripojme sa naozaj k západnej časti Európskej únie, k vyspelej časti Európske únie, ktorá s týmto vôbec nemá problém. A preto si myslím, že vôbec neobstojí ani argument, že nemáme sa pchať ľuďom do toho, akým spôsobom fungujú, pretože je evidentné aj z rôznych, aj sociologických štúdií, že práve pravidelný oddych má veľký vplyv na kvalitu práce, na efektivitu v práci, na lepšiu náladu zamestnancov a podobne.

    Takže len taká výzva na záver. Snažme sa sceľovať rodiny. Je jedno, že či má dieťa alebo teda vôbec nie je jedno, či má dieťa voľnú sobotu, nedeľu a rodič v stredu alebo vo štvrtok, malo by nám záležať na tom, aby rodiny alebo členovia rodiny mohli tráviť čas spoločne. Pripojme sa teda k vyspelej časti Európy!

    Ďakujem pekne.

  • Na vystúpenie pani poslankyne s faktickými poznámkami traja. Končím možnosť sa prihlásiť. Pán poslanec Kéry.

  • Ďakujem za slovo. Pani poslankyňa, určite viete, že ja som jeden z predkladateľov návrhu zákona, ktorý zakazuje predaj v maloobchode počas štátnych sviatkov a dní pracovného pokoja. Spomenuli ste, že to vnímate ako začiatok cesty k voľným nedeliam, ale ja celkom nerozumiem, pretože teraz prichádzate s návrhom zákona, kde chcete zakázať predaj počas nedieľ v maloobchode, ale nie je to tak dávno, kedy vy aj s vašimi kolegami ste prišli s návrhom zákona, kedy vlastne chcete motivovať ľudí, aby pracovali v nedeľu, ale aby sa im to oplatilo, chceli ste 50-percentné príplatky za prácu v sobotu a 100-percentné príplatky za prácu v nedeľu. Takže nerozumiem, o čo vám vlastne ide, lebo jedným návrhom zákona popierate ten druhý.

    Veľmi dobre ste spomenuli príklad z Maďarska, kedy vláda prijala rozhodnutie o tom, že počas nedieľ bude zákaz predaja v maloobchode. Ale onedlho musela maďarská vláda toto rozhodnutie zmeniť, pretože chýbal súhlas a chýbala dohoda medzi zamestnávateľmi a odborármi. Dokonca v Maďarsku sa búrili aj odborári. A my, keď sme predkladali tento návrh zákona, tak sme sa stretli aj s odborármi a zamestnávateľmi a dospeli sme k akémusi súhlasu a konsenzu. Pýtam sa vás, či ste vy aj so svojimi kolegami boli na nejakom stretnutí, kde ste sa rozprávali na túto tému, či už s odborármi alebo aj zamestnávateľmi a či máte súhlas z obidvoch strán. Ďakujem.

  • Ďakujem kolegyni, že nám predstavila rôzne alternatívy, teda rôzne možnosti, ako sa vysporiadavajú s voľnom v nedeľu pre zamestnancov v iných krajinách. Stále by som bola rada, keby sme rozprávali nie o zákaze predaja, ale o voľne pre zamestnancov maloobchodu. Pretože zákaz znie naozaj, ako keby sme tu išli niečo zakazovať ľuďom dobrej vôle, ako keby sme išli proti demokracii. Prosím vás pekne, my všetci máme voľno v nedeľu, mnohí z nás, alebo my všetci, čo tu sedíme, my máme voľno v nedeľu, takže týmto zákonom chceme hovoriť o voľne v nedeľu pre zamestnancov maloobchodu.

    A ešte sa vrátim k tým iným krajinám. Niektorí ma upozornili na to, že napríklad žijú vo Veľkej Británii a že tam sú okolo nich obchody otvorené v nedeľu. Tak chcem upozorniť, že áno, rôznymi vezedenkami samospráva a regióny si upravujú obchod, upravujú otvorenie obchodov, napríklad pri rôznych festivaloch, pri rôznych slávnostiach, rôznych sviatkov a podobne. Takže áno, môžeme sa s tým stretnúť v zahraničí napriek tomu, že hovoríme, že celoplošne platí vo vyspelých, v mnohých vyspelých európskych krajinách v podstate to, že nenakúpite potraviny v nedeľu. Toľko som chcela.

  • Ďakujem veľmi pekne za taký súhrn faktov. Predkladáme zákon spolu aj s pani poslankyňou Jurinovou, Verešovou, ďalšími, sme tam viacerí podpísaní práve preto, aby sme umožnili tým, pre ktorých by to bolo možné, aby mali voľno v nedeľu tam, kde to nie je nevyhnutné. Nie sú na to nejaké závažné ekonomické dôvody. To je práve maloobchod. A pre tých, na ktorých by momentálne neplatil tento návrh zákona, tak pre tých navrhujeme ten ďalší zákon o tých príplatkoch v sobotu a v nedeľu. To znamená, že nie buď – alebo, alebo dokonca proti tomu, ale pre tých, ktorých by sa to netýkalo, pretože u nás veľkú časť nedeľnej práce obstarajú napríklad automobilky, a to nie je maloobchodný prejav. A myslím si, že nikto nie je tak ďaleko, aby dohodol voľno v nedeľu aj napríklad s Kiou alebo s "pežačkom".

    Ďalšia vec, Maďarsko. V Maďarsku naozaj je to tak, ako aj spomínala pani kolegyňa, že zhruba rok boli zavreté obchody, ale zdá sa, že to bolo možno skôr také politizovanie vedenia štátu a nebolo to dohodnuté, a tak to nevyšlo. Ja som rád, že my sme už 2. novembra otvorili túto debatu, stretli sme sa aj so zástupcami politických strán, aj so zástupcami zamestnávateľov, aj zamestnancov. Bežne hovoríme s ďalšími ľuďmi. S cirkvou napríklad. A hovorili sme o tých možnostiach. A sme radi, že sa to posunulo dopredu, ale vidíme, že tú tému treba držať. Ako opoziční poslanci to môžme robiť aj predkladaním takéhoto jednoduchého návrhu, ktorý by sme určite v druhom čítaní chceli, nejakým spôsobom dospieť k niečomu veľmi praktickému, konkrétnemu, čo by našlo spoločenskú zhodu, aby to potom nedopadlo ako v Maďarsku.

  • Nech sa páči, pani poslankyňa Jurinová, môžete reagovať na faktické.

  • Ďakujem pekne kolegom. V podstate zareagujem ale najmä na pána poslanca Kéryho. Pán poslanec Kéry, už pri tých voľných nedeliach sme niekoľkokrát zdôraznili, že nič nie je v rozpore. Je úplne normálne, že sa snažíme regulovať prácu v nedeľu v maloobchodnom predaji, a rovnako považujem za úplne dobré a spravodlivé, ak ľuďom, ktorí pracujú v nepretržitých prevádzkach, ktoré nie sú maloobchodný predaj, ide o výrobné linky, napríklad vo všetkých automobilkách dostali adekvátne príplatky za prácu v nedeľu, cez víkend, aby to bolo iné ako dnes. Viem, že mnohé podniky sú súčasťou kolektívnych zmlúv. Vyjednáva sa. Majú dosiahnuté dobré podmienky. Ale je mi ľúto, že vám nezáleží na tých ľuďoch, ktorí nie sú pokrytí tými kolektívnymi zmluvami. V tomto nemajú odborári žiaden problém. Len mi je ľúto zasa, že odborári v tomto duchu hovoria, však nech prídu do odborov, k odborom, a pritom viete, že malé podniky majú práve problém s tým, že zamestnanci sú niektorými zamestnávateľmi možno tlačení do toho, aby nevytvárali odbory. Bohužiaľ, je aj taká situácia.

    Takže považujem za veľmi dôležité povedať, že nie je to v rozpore s tým, čo predkladáme ako druhý návrh zákona, príplatok za prácu v nedeľu. A myslím si, že schválenie tohto alebo regulácia maloobchodného predaja na Slovensku pomôže mnohým slovenským rodinám. Keď ste hovorili o tom, že či existujú nejaké prieskumy a že či sme teda rokovali s niekým. Máme predsa jasné stanovisko Zväzu obchodu a cestovného ruchu, ktorí sami povedali, že nemajú problém s obmedzením nedeľného predaja. Dokonca mnohí zamestnávatelia ako obchodníci nepovažujú dopady takéhoto konania za nejaké výrazné. Okrem toho celá atmosféra v spoločnosti je naozaj väčšinovo naklonená, podľa prieskumov naklonená voľnej nedeli.

    Takže ďakujem veľmi pekne a...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Heger.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, odznelo tu už veľa informácií, veľmi dobré fakty a teším sa aj diskusii s koaličnými poslancami, aby sme mohli naozaj podrobiť myšlienku tohto zákona, pretože je vlastne v prvom čítaní a je veľmi dôležité práve sa baviť o tej filozofii tohto zákona, o tom, ako naňho nazeráme, a preto je dobré počuť aj pohľady koaličných poslancov, aby sme mohli naozaj tak hlbšie sa nad tým zamyslieť. To, čo hovoril aj kolega Vašečka, chceme tu naozaj rozprúdiť aj takú spoločenskú debatu, lebo ten spoločenský dopyt, ako hovorila pred chvíľočkou kolegyňa Jurinová, už tu je a je dôležité, aby sme sa na to pozreli z rôznych uhlov pohľadu. Aby sme podrobili vlastne vôbec filozofiu tohto zákona takej dobrej analýze aj tu na pôde parlamentu.

    Ja by som chcel preto k tomu pridať pár takých faktov alebo pár takých pohľadov, ktoré nás môžu naozaj vrátiť do tej filozofie. Lebo myslím si, že to je veľmi dôležité. Pochopiť tú filozofiu, pochopiť tie princípy, na čom to stojí a potom sa môžeme baviť aj o detailoch, ako spôsobiť, ak si myslíme, že tá filozofia je správna, ako spôsobiť, aby ten konečný balíček bol najlepší pre súčasné pomery.

    Myslím si, že keď sa bavíme o voľnom dni alebo vôbec o voľne, tak je veľmi dôležité prihliadnuť na to, čo hovoria aj psychológovia, čo hovoria psychológovia na túto tému. A vidíme, že všetci psychológovia sa zhodnú v tom, že voľno pre človeka je veľmi dôležité. Ďalší dôležitý rozmer je, že je dôležité, aby bolo pravidelné. Aby naozaj tá pravidelnosť tu bola, pretože vieme, že aj na základe tohto, ako hovorí o tom aj pedagogika voľného času, sa zvyšuje následne aj efektivita práce, že človek naozaj potrebuje mať v určitej pravidelnosti voľno na to, aby mohol regenerovať. A v konečnom dôsledku sa to pretaví aj do toho hospodárskeho efektu, že ľudia budú oddýchnutí, nebude dochádzať k vyhoreniu, ktoré dnes vieme, že je veľmi časté a podobne.

    Na druhej strane vieme, že človek je tvor pohodlný. V dnešnej dobe aj, by som povedal, značne unavený, sa môže ľahko stať a ľahko si hľadá tú formu oddychu takým, by som bol povedal, akýmkoľvek pasívnym spôsobom. Ale keď už vychádzame, teda vraciame sa do tej roviny psychológie alebo medicíny, vieme, že na oddych je potrebná aj aktivita, že nemôžme upadať len do tej pasívnej roviny, a preto potrebujeme ľuďom alebo vôbec obyvateľstvu vytvárať dostatočný priestor na to, aby mali jednak priestor, prostriedky, ale aj možno také uvedomenie potreby aj takého aktívneho oddychu.

    Ďalšiu vec, ktorú by som chcel ešte do toho spomenúť, je, v dnešnej dobe vidíme, že toto je doba, by som povedal, takej flexibility. Je to doba taktiež relativizovania, relativizmu, že často upadáme, že sa snažíme viacero vecí zrelativizovať, hľadáme efektívne riešenia vo flexibilite, čo práve nabúrava tú myšlienku tej pravidelnosti oddychu, ktorá ide potom priamo proti človeku. A vidíme, že naozaj v spoločnosti sa dejú určité procesy, ktoré si odporujú a v konečnom dôsledku idú proti človeku ako takému, a máme problém v spoločnosti potom produktívne pracovať. To odrážajú aj prieskumy o tom, koľko ľudí dneska psychicky trpí. Koľko psychických alebo psychiatrických liekov, koľkí ľudia psychiatrické lieky dnes užívajú, že naozaj vidíme, že jednak tá rýchlosť doby, relativizmus, flexibilita vplýva na človeka tak, že má problém sa s týmto vysporiadať. A preto je tak kľúčové mať určité pevné piliere zadefinované a držať sa týchto pilierov, aby človek mal určitú oporu, kde môže naozaj zrehabilitovať, kde môže oddýchnuť, kde môže načerpať nové sily.

    Na základe tohto by som chcel ešte dodať jednu rovinu a od toho to trošku rozvinúť, a to je výchova. Bolo to tu povedané viacerými kolegami, pretože práve tento rozmer výchovy je kľúčový k tomu, prečo sa bavíme o nedeli. Prečo sa vôbec bavíme o víkende? Pretože všetci tí, ktorí máte deti, tak si, slobodný človek si to častokrát neuvedomuje, preňho naozaj môže byť v piatok sviatok, všetko v jeden deň, lebo si to vie uspôsobiť, ale akonáhle vstúpite do rodiny a chcete vychovávať deti, tak si uvedomíte, že či chcete alebo nechcete, ste viazaní určitým takým biorytmom rodiny. Veľmi silne určuje biorytmus rodina – škola na školský systém. Ten veľmi jasne máme zadefinovaný, snažíme sa ho reformovať, ale keď ho budeme reformovať akokoľvek, vieme, že tých päť dní to dieťa do tej školy patrí a potrebuje sa tam vzdelávať a nejaké ďalšie dva dni, ako už v kultúre nášho stredoeurópskeho pásma, vôbec európskeho pásma je zadefinované, je, sú dni víkendu. A na to, aby výchova sa nediala len v škole, pretože dobre vieme, že, a opäť sú na to mnohé výskumy a vidíme, ako to dopadne, keď rodičia neinvestujú dostatok času svojim deťom a snažia sa preniesť tú výchovu na niekoho iného, vieme, aké to má následky, či už na psychiku detí. Vieme, že dnes mladí ľudia vo veku 16, 17, 18 už navštevujú psychiatrov, pretože majú psychiatrické poruchy, ktoré sú, ja nie som teda psychológ a ťažím len z informácií, ale ak tu je nejaký doktor, tak môže to potvrdiť alebo vyvrátiť, ale vidíme, že toto sú fenomény novej doby, ktoré tu máme. A práve ďalšie teda to ťažisko, ktoré tu hovoríme, je, ktoré hrá v prospech práve toho víkendu a tej nedele, je, že tá rodina môže byť spolu. A preto je veľmi dôležité si uvedomiť tento rozmer a povedať si, dobre, čo môžeme urobiť pre to, aby tá rodina naozaj mohla využívať plnohodnotne ten čas? Pretože, keď sa zamyslíme, ako to vyzerá, mnohé nedele, že rodina sa naozaj, ako som hovoril, človek je tvor lenivý, tak najjednoduchšie je tú nedeľu vyplniť nejak tak, že zájdeme teda do nejakého nákupného centra a nejakým spôsobom tam pobudneme. Výsledky hovoria, že tí ľudia tam nechodia primárne kvôli tomu, aby tam teraz nakupovali, že mnohokrát je to také spoločenské miesto, kde, kde trávia, kde trávia čas, lebo je to nejakým spôsobom po ruke, je to jednoduché. Ale ak sa uspokojíme s týmto, tak naozaj opäť to ide proti človeku. A myslím si, že tá výchova a ďalší rozmer tej výchovy je to, že v rámci rodiny, ale aj v rámci komunity vôbec ide o budovanie medziľudských vzťahov. A myslím si, že toto je niečo, čo opäť škola nám úplne neposkytne, pretože na jednej strane áno, deti sa učia budovať vzťahy so svojimi rovesníkmi, ale keď sa chceme zamyslieť nad tým, že ako sa môže ten mladý človek alebo malý človek od šiestich, siedmich rokov, keď nastúpi do školy, až do veku 18, kedy trávi čas s rodinou, učiť budovaniu vzťahov, tak je to práve v prostredí rodiny a rodina v prostredí nejakého väčšieho spoločenstva. Či už sú to priatelia, kolegovia alebo čokoľvek.

    Preto je dôležité, aby sme jednak na to poukazovali a aby sme na to vytvárali priestor, aby ľudia mohli, aby ľudia mohli opäť sa navrátiť do, tí, ktorí to už opustili, do budovania týchto vzťahov a tráviť ho nejako plnohodnotne, ktoré rozvíja človeka. Preto je dôležité a podľa mňa teraz, keby sme si na chvíľočku uvedomili alebo sa preniesli do tej doby, že máme naozaj zavreté maloobchody, tak čo sa stane? Zrazu sa veľa ľudí ocitne v situácii, že tak čo teda idem v tú nedeľu urobiť? Obchody sú zavreté a musí hľadať riešenie. Samozrejme, automaticky už dnes navštevujú mnohí ľudia prírodu, ale omnoho viacej by sa to zväčšilo, zrazu by bol omnoho väčší dopyt po cyklotrasách, bol by omnoho väčší dopyt po turistických chodníkoch, bolo by po ihriskách, bol by omnoho väčší dopyt po akýchkoľvek kultúrnych podujatiach. Zrazu by sa tu otvoril nový priestor na rozvoj niečoho, čo je momentálne ťažké, pretože tí ľudia naozaj aj vďaka tej pohodlnosti zvolia tú cestu, a tak, čo už som chcel, som sa dobre vyspal, tak teraz už som taký, chcem si tak trošku pohovieť, tak ideme teda trošku po tých obchodoch sa len tak poprechádzať a urobiť si takúto kultúru. Ale myslím si, že práve tu sa potrebujeme navrátiť aj k takým tradíciám a hodnotám nielen nášho národa, ale vôbec, vôbec ľudstva ako takého, aby sa tie medziľudské vzťahy mohli budovať, aby ľudia mali priestor na to tráviť spolu viac času a nedávať im, nedávať im nejaký ľahký nástroj na to, ako z toho vycúvať.

    Napadajú ma, pár takých príkladov a dovolím si to, keďže je prvé čítanie, trošku to tak odľahčiť, keby sme si zobrali práve možno situáciu ľudí, ktorí chcú chudnúť. No tak človeku neponúknete cukríky, lebo, a samozrejme, keď mu ich ponúknete, bude mať problém odolať, lebo je to niečo lákavé, je to niečo ľahké. A mnoho iných príkladov, ktoré by sme mohli použiť. A myslím si, že tuto trošku ideme do toho, že potrebujeme tých ľudí viesť, potrebujeme ich formovať, potrebujeme im ukázať, že čo je pre nich dôležité. A práve tá výchova, aby som sa vrátil späť k tej hodnote výchovy, ktorá je tu úplne kľúčová, pretože my sa potrebujeme baviť o tom, a preto sa bavíme aj na tému školstva tak, tak, tak často, aby sme pripravili ďalšie generácie, ktoré budú tieto krajinu viesť, na to, aby táto krajina sa mala lepšie, ako sa máme my. A ale bez, bez tej výchovy to proste nepôjde. A na to, aby sa tá výchova mohla plnohodnotne diať, musí by na to vytvorený čas. A práve toto myslím si, že táto, táto väzba výchovy a času a nedele je úzko spätá. Pretože naozaj niet iného dňa, kedy by sme to mohli mať.

    A ďalšia dôležitá vec, ktorá je kultúrna, proste kultúrne tu sú už roky, desaťročia, storočia zafixované, že proste nedeľa, aj práve tým kresťanským dedičstvom, ktoré tu v Európe máme a v našej krajine je, že nedeľa, sa proste nepracuje. No v sobotu sme boli naučení upratovať a podobne, ale nedeľa je niečo, kde, kde sa oddychuje.

    A práve môžme ťažiť z tejto kultúrnej hodnoty a nepotrebujeme to preformátovávať v ľuďoch, lebo už toto tu máme zadefinované, potrebujeme do toho len naozaj vložiť plnohodnotný obsah a ukázať ľuďom, ako je dôležité, aby spolu trávili čas, aby dbali na čas trávený s rodinou, so svojimi deťmi, nový plnohodnotný, aby mohli naozaj sa rozvinúť aj, ako som povedal, kultúrne podujatia, aby sa mohli rozvinúť prírodné možnosti alebo podľa možnosti trávenie času v prírode a podobne. A toto práve spôsobí aj ten dopyt na to, respektíve ten dopyt sa vytvorí tým, že ten maloobchod bude zavretý, kde vidíme, že ľudia sa k tomu naozaj mnohokrát utiekajú, ale nie je to, by som povedal, ich skutočná voľba, ktorú by chceli, ale je to tá prvotná voľba, ktorá je najbližšie.

    Takže tu som chcel poukázať práve možno takýmto pohľadom na tú filozofiu a na dôležitosť, na dôležitosť, prečo s týmto prichádzame, že to nie je len o niečom, teda žeby sme chceli tu na ľuďoch niečo, niečo skúšať, ale že chceme priniesť niečo omnoho hlbšie, čo bude mať omnoho väčší dopad na, na budúcnosť Slovenska, na budúcnosť nášho ľudu, na budúcnosť našich občanov. Myslím, že je všetko, čo som chcel povedať.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca ako jediný pán poslanec Bernaťák. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Ja len poďakujem vystupujúcemu s tým, že Slovenská národná strana dlhodobo vlastne podporuje voľno pre zamestnancov maloobchodu v nedeľu, resp. dlhodobo je za zákaz nedeľného predaja. My v podstate na, nedávno bol prijatý Zákonník práce, novela Zákonníka práce, v ktorom sa vlastne zakazuje maloobchodný predaj v nedeľu, počas štátnych sviatkov. Tento, tento, túto novelu my chápeme ako prvý krok k diskusii o zákaze nedeľného predaja ako takého. Čiže v tomto my máme absolútne jasno, Slovenská národná strana je dlhodobo za zákaz nedeľného predaja v maloobchode. Len my chceme riešiť, resp. pristúpiť k tejto téme naozaj zodpovedne a chceme, aby bola prijatá tak, aby nebola odsúdená zaraz všetkými ľuďmi zainteresovaných v maloobchode a celou spoločnosťou. Chceme postupne krok za krokom vlastne diskutovať, aby ten konečný cieľ – zákaz nedeľného predaja na Slovensku bol uzákonený. Nechceme to riešiť však rýchlo a unáhlene, nechceme robiť nejaké urýchlené kotrmelce, aby náhodou z toho nebolo salto mortale, aby sme nedopadli ako v Maďarsku, že to zablokujeme a potom už bude veľmi komplikované sa k tomu vrátiť.

    Preto podľa nášho názoru teda vyžaduje si táto diskusia o zákaze nedeľného predaja celospoločenskú diskusiu a podľa nášho názoru chápeme vlastne tento návrh ako držanie témy, ako tu bolo povedané, aby táto téma vlastne nevyšumela. Ale podľa nášho názoru toto nie je dobre načasované. Preto zopakujem, sme za zákaz nedeľného predaja, ale to načasovanie podľa nášho názoru nie je naozaj dobré.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán kolega, a teším sa tomu, že aj vy sa zamýšľate, resp. máte rovnaký cieľ v tomto. Čo sa týka tejto, spoločenského dopytu, tak na základe prieskumu, ktorým disponujeme tak práve "za" a "skôr za" sú dve tretiny spoločnosti. Ale ako chápem, že v tomto ten názor môže byť rozdielny, vy to možno považujete za prirýchle, my to považujeme za včasné, to je vec názoru. Preto my to predkladáme a chceme o ňom rokovať a chceme sa o ňom baviť, aby tu tá spoločenská debata bola, a myslíme si, že ten čas už dozrel. Ale naozaj toto je na diskusiu, na plošnú diskusiu aj tu na pôde parlamentu.

    Ja by som ešte jeden argument, ktorý som zabudol povedať v rozprave, chcel, že zaznieval občas od niektorej takej skupiny ľudí argument, že ľudia ale, mnohí, ktorí pracujú cez týždeň, tak nedeľu majú na to, aby si nakúpili proste dôležité veci. Osobne, opäť keď trošku zalovíme do psychológie, vieme, že toto je návyková vec a že keď obchody v nedeľu zavreté boli, tak tí ľudia mali proste iné návyky. A práve tá flexibilita, ktorá tu je, im umožnila vytvoriť nový návyk, a vytvorenie nového návyku trvá 40 dní. Takže verím tomu, že keby aj prišlo, keď príde teda k tomu, že tie, maloobchodný predaj bude v nedeľu zavretý, tak do 40 dní si tí ľudia vytvoria nové návyky a spôsobia proste, budú schopní si zvyknúť na to, aj si vytvoria ten režim tak, aby nepotrebovali v nedeľu chodiť nakupovať tie nevyhnutné veci a určite by sa im to vedelo podariť v iné dni, povedzme v sobotu doobeda alebo, alebo cez týždeň.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Ďalšia v rozprave, pani poslankyňa Remišová. Nech sa páči. Nie je prítomná. Pán poslanec Krajčí. Nie je prítomný. Pán poslanec Marosz.

  • Vážený pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som v tejto téme prispel svojou aj osobnou skúsenosťou z prostredia, v ktorom som pracoval, a samozrejme táto skúsenosť súvisí aj s tým maloobchodným predajom kde je jedno, či človek pracuje v montážnom, za montážnym pásom alebo, alebo v obchode, je to niečo obdobné. Pracoval som vo firme strojárskej, kde bolo zamestnaných 5-tisíc ľudí, nejdem ju menovať, kde ľudia mali rozvrhnuté zmeny, že robili na osmičky. To znamená, že bežne sa stávalo, že pracovník pracoval dvakrát po osem hodín na rannej, potom dvakrát osem hodín na poobednej zmene a dvakrát po osem hodín na nočnej zmene. Keď boli v tej firme zamestnaní otec aj mama, tak naozaj sa stávalo, že spolu boli so svojimi deťmi doma možno tak raz za štvrťroka počas nedele. Táto situácia tak doliehala na týchto zamestnancov, že nakoniec došlo k dohode medzi zamestnávateľom, zamestnancami a dokonca bolo to aj pod takým akýmsi lobingom alebo po intervencii katolíckej cirkvi, ktorá, ktorá sa sama zapojila do tohto dialógu a apelovala na to, že spôsobuje táto práca cez víkendy a nedele obrovský problém pre fungovanie rodín ako takých. Takže prvý a základný dôvod, prečo predkladáme tento návrh zákona, je, preto, aby si rodiny mohli tak zmanažovať čas, aby deti mohli mať sústredene prítomných v rodine počas víkendu svojich rodičov.

    Žiaci v škole majú voľno vždycky v sobotu a v nedeľu a musíme sa začať pozerať na ten, na túto problematiku aj z pohľadu dieťaťa. Dieťa ako stredobod a cieľ aj tohto zákona. Čo sa stáva, keď rodič nie je počas víkendu prítomný so svojím dieťaťom či už v sobotu alebo v nedeľu? Cez víkend tie deti si majú, okrem toho, že majú relaxovať, majú si robiť domáce úlohy, majú sa pripravovať na ďalší týždeň a majú, samozrejme, mať kontakt so svojím rodičom. Chytím sa len jedného, jedného prieskumu, ktorý bol robený na deviatakoch v Nemecku, kde bolo povedané, že denne sa deti hrajú priemerne sedem a pol hodiny s elektronickými zábavkami, s počítačmi, s tabletmi, smartfónmi. Aj z vlastnej rodinnej skúsenosti viem, že ak prenecháme výchovu dieťaťa na mobil, tablet alebo počítač, tak z našich detí vzniknú postupne závislé osoby, osoby, ktoré viac-menej sú vyhorené, bezduché, nedokážu, nedokážu komunikovať, nedokážu vyjadrovať svoje názory a stávajú sa z nich viac-menej takí, takí sociopati, ochudobnené bytosti, ktoré, ktoré nemajú v sebe kúska citu, emócií. A toto práve súvisí s tým, že človek, rodič nedokáže, nemôže si zmanažovať, aby ho rozvrhol medzi prácu, osobný oddych a rodinu. A keďže deti majú voľno v sobotu a v nedeľu, je naozaj potrebné, aby štát prispel pomocou, aby štát doprial týmto ľuďom sústredené voľno, aby tá rodina sa mohla, mala priestor stretnúť pokope, aby sa spolu v tej rodine mohli rozprávať, aby mohli ísť na výlet, aby mohli ísť na návštevu, aby mohli ísť na bohoslužbu, aby jednoducho tá rodina pochopila, že prečo, že prečo je tu, prečo funguje.

    Veľmi pekné motto mala aj taká nemecká asociácia, ktorá podporuje voľnú nedeľu, kde hovorí o tom, že naplniť nedeľu treba životom, a nie konzumom. A toto je veľmi dôležité, dôležitý bod, aby sme ako stredobod svojho života nepostavili "mať", ale "byť". A toto "byť" sa tvorí práve vtedy, keď rodina je spolu, keď tí ľudia sa dobre v tej rodine cítia. Cítiť sa môžu dobre vtedy, keď sú tí ľudia oddýchnutí, zregenerovaní, zrelaxovaní.

    V spomínanej firme, ktorú som spomínal, naozaj vždy v nedeľu alebo v sobotu niektorý z tých rodičov nebol prítomný, ak boli obidvaja rodičia zamestnaní v tom veľkom závode strojárskom. A jednoducho dlhodobá deprivácia, či už jedného alebo druhého rodiča, má vážne, vážne psychologické dopady na dušu, na výchovu toho dieťaťa.

    Aj samotné slovo pedagogika, paidagogos, znamená, to boli tí otroci v Grécku, ktorí vodili za ruku to dieťa do školy. Jednoducho pedagogika znamená sprevádzať to dieťa. A to za nás, za rodičov neurobia ani počítače, ani tablety, ani smartfóny, ani možno nejakí nevhodní kamaráti nášho dieťaťa. Takže je veľmi dôležité, či už sú to predavačky v obchodoch, v nákupných centrách, aj ony si zaslúžia mať sústredený pokojný čas a sláviť svoj život v nedeľu v kruhu, v pozitívnom prostredí s manželom a s deťmi. A možno si povieme, že no ale skutočnosť naozaj nie je taká možno ako kedysi, že nie sú tie vzťahy také harmonické. Hovoríme o tom, že ľudia sú uponáhľaní, ľudia sú stresovaní. Ja si myslím, že aj takýto návrh zákona môže poslúžiť tomu, aby sa navrátil istý taký pokoj, súlad a vyváženosť do nášho života, a neposlúžime ničím iným, iba tým, že poskytneme rámec, keď zamestnávatelia budú musieť toto voľno rodinám zagarantovať.

    Takže na záver zhrniem, predložený návrh zákona má slúžiť tomu, aby zamestnávatelia dokázali pracovníkom maloobchodu poskytnúť voľno v nedeľu, aby tieto rodiny mohli tráviť čas spolu, aby mohli sláviť život, aby mohli sa zúčastňovať na bohoslužbách, ale zároveň aby ten čas, ktorý rodina trávi spolu, bol využitý pre zdravý, harmonický rozvoj detí, ktoré sú v rodine.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. S faktickými poznámkami dvaja poslanci, traja poslanci. Ukončujem možnosť prihlásenia sa. Pani poslankyňa Verešová.

  • Ďakujem kolegovi Maroszovi. Niet nad osobnú skúsenosť práve z takýchto prevádzok. Takže ďakujem ti za toto svedectvo. Aj ja sa stretávam s ľuďmi, hovoria mi práve pracovníci obchodu o tom, že chcú mať voľno v nedeľu. Dokonca vítajú síce voľno v štátne sviatky, ale napriek tomu hovoria mi o tom, že radšej by prijali voľno v nedeľu. Takže tá diskusia tu je v spoločnosti, len evidentne plénum, parlament ešte asi nedopočul, my ako členovia parlamentu sme asi ešte nedopočuli týchto ľudí, ktorí žiadajú o voľno také isté, ako ho máme my. Ďakujem ko...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem pekne. Pán kolega, súhlasím s tvojím vystúpením a veľmi sa mi páčilo, keď si povedal ten slogan, že naplniť rodinu treba životom, nie konzumom. Mne sa zdá, že ako keby sme po tej revolúcii ´89 sa nevedeli nabažiť toho konzumu a myslíme si, že všetko, čo je pozlátko, tak je super, že máme štyri žalúdky a neviem čo všetko možné a musíme ísť nakupovať. Proste je to podľa mňa až za hranu nejakej tej normálnej súdnosti človeka. Myslím, že štyridsať rokov urobilo svoje, a mnohí sa nevedia doslova toho nabažiť, že tu máme, dá sa povedať, všetko, čo sme si v socializme ani nevedeli predstaviť, že by sme tu mohli mať, akurát, že mnohý nemá peniaze, aby si to mohol dovoliť.

    Takže veľmi pekne ďakujem za tento pohľad a ako povedala aj kolegyňa Verešová, že neni nad osobný nejaký, osobnú skúsenosť, tak chcem veriť, že mnoho ľudí, ktorí túto skúsenosť s týmto nedeľným predajom a s tou prácou majú, povedia jednoznačne, že nie, ja chcem byť tiež s tou rodinou a mať trošku voľného času a trošku sa venovať aj sebe. A keď hovoríme, že rodina je základ spoločnosti, tak komu inému, ak nie rodine, by sme mali priať, aby ten čas na seba mala, hej? Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne. Iba kratučko. Ja by som to zhrnula možno tak, že naozaj cieľom tohto návrhu je začať zlaďovať voľno v rodine na jeden deň, poprípade na víkend. Fakt je úplne scestné, ak vieme, že deti nemôžu mať inokedy voľno, pretože sú školopovinné, ako cez víkend a rodičia nemôžu mať voľno v iný deň, ako im vyjde práve pracovná zmena. Teraz myslím nielen na prevádzky v maloobchode, ale aj naozaj vo výrobnej sfére. Je smutné, že spoločnosť dospela k tomu, že rodina sa nevie zísť ani k sviatočnému stolu. Každopádne osobné skúsenosti po stretnutiach, najmä so ženami, treba si uvedomiť, že, hej, viac ako, alebo takmer 99 % maloobchodných prevádzok obsluhujú práve cez víkendy ženy, hej. Takže toto je vyslovená ženská téma, dalo by sa povedať a je úplne choré, že nevieme zabezpečiť týmto ženám možno jeden pravidelný oddychový deň v roku, bolo teda, jeden pravidelný oddychový deň každý týždeň. Ďakujem.

  • Pán poslanec Marosz, nech sa páči.

  • Vážení kolegovia, ďakujem veľmi pekne za vaše faktické poznámky. Ja by som možno ten, to heslo, ktoré mal SMER na plagátoch, že ľudia si zaslúžia istoty, prerobil, že deti si zaslúžia svojich rodičov. Naozaj každé dieťa patrí, je zraniteľné, taký nejaký šiestak, siedmak, ôsmak. A čo on, keď je sám doma, ocino v robote, mamina v robote len preto, že musia predávať, len pretože majú otvorenú prevádzku? Veľakrát si to rodičia argumentujú tým, že, no, musíme sa postarať o rodinu, musíme zarobiť peniaze. A naozaj u dospelých často uniká ako keby tá iná hodnota, často v tejto rýchlej dobe zabúdame na to, že jedná vec sú peniaze a zabezpečenie rodiny, ale druhá vec je ten čas, ktorý sústredene dávam tým svojim deťom. A táto hodnota ako keby nemala dostatočnú spoločenskú váhu.

    Takže teraz ďakujem za vaše pripomienky a apelujem na všetkých rodičov, na všetkých zamestnancov, na všetkých ľudí, aby si uvedomili, že čas je obrovská hodnota, a sme zodpovední za to, koľko času sústredene venujeme svojim deťom. A niekedy sa nám zdá, že robíme ako keby blbosti, že sa s tými deťmi len rozprávame o ničom, alebo si hádžeme loptu, alebo ideme spolu na prechádzku, alebo vyvenčiť psa. Ale toto je na rovnakej úrovni, ako keď zarábam niekde vo fabrike, aby som sa postaral o živobytie svojich detí. Takže hodnota ako, čas ako vzácna hodnota, ktorú máme. Ďakujem.

  • Ďakujem. Pani poslankyňa Remešová, nie je prítomná, stratila poradie. Pán poslanec Krajčí takisto. A požiadal pán poslanec Vašečka ešte pred otvorením všeobecnej rozpravy.

  • Dobre, ďakujem pekne. Ja som mal v piatok, keď už končila, vlastne končil rokovací deň v piatok, niektorí z vás tu boli, ale väčšina nie, som mal teda úvodné slovo a sľúbil som, že vystúpim v rozprave s takým komplexnejším vystúpením.

    Chcem na prvom mieste poďakovať kolegom aj z koaličných strán, konkrétne teraz tu vidím dvoch zástupcov, pán poslanec Kéry, pán poslanec Bernaťák, že potiahli tú tému, ktorú sme my s Ankou Verešovou v novembri otvorili, a oni ako koaliční poslanci majú na to aj silu za sebou, keď sú šikovní a vedia to vyjednať, že sa tá téma potiahla. A my veríme, a preto aj vystupujeme s touto témou, aby sa na ňu nezabudlo, aby sa potiahla ďalej.

    Je pravda, že mnohé tie veci treba akoby vyjednať tak zákulisne, my politici to vieme, a treba hovoriť teda, zákulisne tým nemyslím negatívne, ale že treba hovoriť s ministrom práce, treba hovoriť s odborármi, treba hovoriť so zamestnávateľmi, treba hovoriť so zamestnancami, treba hovoriť s poslaneckými klubmi, to je pravda a to treba robiť a to budeme a ja mám takú nádej a verím, že v tomto volebnom období, v VII. volebnom období Národnej rady, že to dotiahneme do konca volebného obdobia bez ohľadu na to, kto si to pripíše akoby tak politicky na triko, že ten úspech dosiahneme. Vítam preto aj ten medzikrok alebo ten kompromis, ten prvý malý krôčik, čo sa týka tých štátnych sviatkov, aj keď som presvedčený, že voľná nedeľa je niečo iné ako voľné štátne sviatky, ale bohu vďaka za to.

    A druhá vec ale prečo o tom treba hovoriť verejne, sú možno práve naši kolegovia liberáli, ktorí majú v mnohých veciach na to iný názor. A oprávnene majú na to iný názor. Ja som aj teraz s jedným kolegom pred začiatkom rozpravy ešte pred deviatou krátko o tom debatoval a myslím, že práve tá debata môže vyplaviť na povrch to, že to nie sú len nejaké konzervatívne, liberálne alebo, neviem, aké sociálne klišé, ale hľadať tie dôvody.

    Ak by sa naozaj postupovalo splašene, môže sa stať to, čo sa stalo v Maďarsku, že myslím Orbanova vláda to urobila trocha tak unáhlene, chcela si tak akoby podplatiť určitú časť spoločnosti tým, že však dáme vám tú nedeľu. a potom videli, že to nefunguje. Čiže je to memento, aby sme v tom boli opatrní, aby sme to nerobili ako nejaké len prebíjanie sa politickými kartami, že voľná nedeľa je len nejaká politická karta. Ja verím tomu, že treba o tom hovoriť, a preto aj o tom hovoriť budem.

    Ja som už aj v piatok vo faktickej poznámke predniesol taký jeden malý fórik, ktorý zopakujem na úvod teraz, že čo je, či viete, čo je horšie ako piatok trinásteho? Odpoveď znie: pondelok šestnásteho. Ak sa pozriete na sociálne siete alebo vôbec medzi ľudí, tak keby sme tak pomyslene postavili piatok a pondelok a porovnávali ich emóciu, tak piatok vyhrá v prvom kole K.O., jednoducho piatok, to je úplne super a pondelok, úú, zase pondelok. A melanchólia v nedeľu večer, prepánajána, kedy ten víkend prešiel, ako to rýchlo prešlo. Je to niečo úplne prirodzené. Nie je teraz niečo, že ktosi, ktokoľvek si vymyslel nejakú nedeľu v našom kultúrnom prostredí a ide ju teraz zavádzať a presadzovať a ľudia sú zvyknutí na niečo úplne iné. Je nám to úplne prirodzené a takto to beží aj vo vyspelých krajinách celé roky. Jednoducho týždenný rytmus striedajúci prácu a odpočinok nielen u jednotlivca, ale aj v celej spoločnosti, je pre človeka úplne prirodzený a veľmi prospešný.

    Aby bolo jasné, hovoríme tu nie o tom, lebo trocha pri zjednodušených vyjadreniach, že voľná nedeľa sa to môže zdať, nehovorme tu o tom, že chceme zakázať všetkým, aby vôbec čokoľvek robili v nedeľu. O to vôbec nejde a už vôbec nie, nechceme niekomu niečo zakazovať. Samozrejme, že sú dokonca služby pre spoločnosť potrebné alebo priam nevyhnutné, ktoré tie služby majú. Moja susedka je lekárka, mala teraz ráno od siedmej v nedeľu do pondelka do siedmej alebo do štvrtej večer službu. Áno zdravotníctvo, doprava, čo ja viem, nejaké záchranné zložky, samozrejme, že musia pracovať a je to potrebné, je to odôvodnené. Ale je nám jasné, že napríklad aj v tom zdravotníctve alebo v doprave existuje útlm cez víkend, špeciálne v nedeľu. Viete, keď si pozriete tie nejaké cestovné poriadky, tak tam vidíte rôzne krížiky, céčka, atď., že jednoducho, napríklad pán župan to vie veľmi dobre, že v nedeľu doprava, ktorú má on po gesciou, že funguje v inom režime. To znamená, že aj tie nevyhnutné zložky cítia, že je nejaký iný režim a že je to výnimka, že pracujú, že to nie je úplne, úplne bežné a že oni sú v tej výnimočnej situácii, tí lekári, alebo, povedzme, šoféri verejnej dopravy.

    Nedeľa jednoducho nie je streda, nedeľa nie je streda, je medzi nimi zásadný rozdiel. A ak by niekto zlomyseľne namietal, že a prečo by to mala byť práve nedeľa? Tak nech sa páči, môže sa pokúsiť dosiahnuť celospoločenský konsenzus napríklad na utorku. Nech sa mu darí. Ale myslím, že je úplne zrejmé, prečo u nás to bude tá nedeľa, tak ako pravdepodobne v Izraeli by to bola sobota, alebo ňou bola, ale je to sobota.

    Najprv teda k vážnym dôvodom, prečo je dobré, aby sme hovorili o voľnej nedeli, presnejšie v prípade nami podaného zákona, ako som to v piatok odôvodnil o obmedzení alebo zamedzení nedeľného maloobchodného predaja okrem spomenutých výnimiek. Teda v tom rozsahu, ako je to stanovené aj pri práve prijatom zákone o štátnych sviatkoch, respektíve o Zákonníku práce v rámci štátnych sviatkov. Už sme to hovorili a budeme to opakovať, lebo opakovanie je matka výroby, a ako niektorí humoristi dodávajú, a otec sériovej výroby.

    Takže opakovanie je matka múdrosti. Slovenská republika je prvá spomedzi všetkých krajín Európskej únie v počte ľudí pravidelne pracujúcich v nedeľu. Priemer Európskej únie sa pohybuje niekde okolo 13 – 14 %, v Maďarsku je to iba 6 %, v Poľsku 7, v Českej republike je to tesne okolo toho priemeru 13 percent. A viete, koľko je to na Slovensku? Dvadsať jeden percent. Sme bezkonkurenčne prví. Každý piaty Slovák či Slovenska sa musia pravidelne zriecť nedeľného obeda so svojou rodinou. Pritom toto číslo za posledné roky rastie a môžem povedať, že výrazne rastie, takže úloha nás politikov je na toto reagovať. Nájsť dôvody, nájsť riešenia. My predkladáme jedno jednoduché a to je teda obmedzenie toho maloobchodného predaja. V tomto odvetví pracuje až 300-tisíc ľudí, 300-tisíc ľudí, pričom mnohí z nich, nehovorím, že všetci, pracujú pravidelne aj cez víkend, špeciálne v nedeľu. Tak, ako hovorila kolegyňa Erika Jurinová, veľmi veľká časť týchto zamestnancov sú ženy, keďže väčšina pracujúcich žien sú zároveň aj matky, tak sú to ženy-matky, ktoré pravidelne nie sú v nedeľu doma.

    Takýto pracovný režim má samozrejme svoje negatívne dôsledky. Práve vek, ktorého sa slovenské ženy dožívajú v dobrom zdraví, je štatisticky zase najnižší v celej EÚ, je to len nejakých 56 percent. Pre porovnanie: v Rumunsku je to 59 % a v Českej republike až 65 rokov, pardon, 59 rokov a 65 rokov, samozrejme. Samozrejme, práca v nedeľu na netýka len maloobchodu, to sme si tu pred chvíľou aj vo faktických vyjasňovali. Veľa ľudí pracuje v nepretržitej prevádzke napríklad v automobilkách. Regulácia práce v maloobchode je však najschodnejší prvý krok v riešení tohto problému. Ako medzikrok, teda následný po schválení obmedzení maloobchodného predaja, navrhujeme, aby tí, ktorí teda nemajú momentálne inú možnosť, len chodiť do tej práce v sobotu a nedeľu, aby boli patrične odškodnení, a máme predložený aj zákon o príplatku za prácu v sobotu na 50 % a v nedeľu na 100 %, čo teda predstavia neskôr moji kolegovia.

    My sme komunikovali okrem zamestnávateľov v maloobchode aj so zamestnávateľmi práve v tej strojárskej výrobe. Priznám sa, nebola to žiadna z veľkých automobiliek, ale bola to veľká strojárska firma, ktorá povedala, že iste je to pre nich ekonomicky výhodné, že pracujú v nepretržitej prevádzke, ale ak by sa to zákonom obmedzilo, určite by sa nezrútili a neboli by škody také, že teraz by ich to bolelo, prípadne museli prepúšťať ľudí. Dalo by sa to nastaviť aj v ďalších prevádzkach. Ale tu máme ešte ďalekú cestu pred sebou a samozrejme nikto nechce robiť splašené kroky, ktoré by poškodili hospodárstvo a v konečnom dôsledku aj ľudí.

    Sme presvedčení, že práca v nedeľu nevedie k prosperite krajiny. Dokazujú to aj čísla. V nedeľnej práci sme prví, ale naše mzdy patria k najnižším. To je, predpokladám, to, čo nám leží všetkým na srdci. Nejde tu teraz o to, aby sme sa nejak obviňovali, že kto je za to zodpovedný, ale v každom prípade s tým niečo robiť musíme. Treba povedať, že ten, kto má tú exekutívnu zodpovednosť, je vláda. Ja som tu druhé volebné obdobie, minulé volebné obdobie vládol SMER sám, dnes vládne v koalícii s ďalšími koaličnými stranami, takže je to ich zodpovednosť, ale ani my opozícia nechceme k tomu mlčať. Mnoho z tých, ktorí pracujú v nedeľu, môžme, bohužiaľ, nazvať pracujúcou chudobou. Už vôbec to, že ľudia sú nútení, špeciálne v tom maloobchode, kde nie sú nejaké vysoké mzdy, väčšinou sa pohybujú niečo okolo 400 až 500 v čistom, tak tam nechodia preto, lebo je to super džob a čo by robili doma, nudili by sa alebo vyvaľovali, radšej pôjdem v nedeľu si zamakať, tak je to škoda, že sú takto ekonomicky do toho tlačení. Jasné, že to nevyriešime týmto návrhom zákona.

    Ďalšie body chcem pomenovať tak polemicky. Čiže nezavádzame nové voľno, len ho koncentrujeme v jednom dni. To je možno taký častý omyl, ktorý sa spomína. Že zavádzame nejaké nové voľno. Dnes už Zákonník práce pozná štandardné vymedzenie pracovného času počas mesiaca a takisto aj ďalšie limity určujúce štandardný rozsah pracovného času. To znamená, ak obmedzíme alebo vyhradíme maloobchodný predaj na 6 dní, pondelok až sobota, nezavádzame žiadne voľno, len ho koncentrujeme do jedného dňa. Do jedného dňa, keď majú s istotou voľno všetci. Oco, mama, deti, ktoré nechodia do školy. Je úplne prirodzené, že spoločnosť rozlišuje dni na pracovné a voľné. Nedeľa je dňom pracovného voľna, pracovného pokoja. Vidieť to napríklad v dňoch školského vyučovania i prázdnin a tiež napríklad v doprave. Jednoducho, ako som už povedal, nedeľa nie je streda. Viete si predstaviť, že by sa tak liberálne povedalo, že nech si každá škola určí, v ktoré dni budú deti chodiť do školy, poprípade, kedy si určia prázdniny? Bol by z toho zmätok. Isto. Je to iná situácia, nie je to to isté, ale je tam čosi podobné.

    Ďalšia vec, ako to rada pripomína moja kolegyňa Anka Verešová, že treba sa na to, dá sa na to pozrieť z jednej strany a z druhej strany. My nikomu nechceme zakazovať nakupovať. To nie je náš cieľ, hej, že zákaz. Že obchody budú otvorené, ale to je zlý skutok, nemorálny čin, že vy chodíte v nedeľu nakupovať, tak my vám to zakážeme. My neriešime to z tejto pozície, hodnotiť niekoho, či je dobré alebo zlé, že chodí nakupovať v nedeľu. No keď má tú príležitosť, tak tam ide, lebo mu to vyhovuje. To je úplne normálne. Ja v nedeľu nenakupujem. Priznám sa, že výnimočne možno raz, dvakrát do roka sa stane, že príde návšteva a nemáme čerstvý chlieb, no tak skočím, zoberiem nejaký chlebík a idem. Nevnímam to akože horor a nie som teraz nejaký úzkostlivý odporca nedeľného nakupovania. Vôbec to neriešime z tejto strany. V rozpore s tvrdeniami odporcov voľnej nedele nikomu nezakazujeme nakupovať. Pre mňa za mňa nech si každý nakupuje, kedy a ako chce. My však chránime slobodu zamestnancov, aby im nikto nemohol prikázať v nedeľu pracovať. Tak je to aj zadefinované.

    A áno, aby nikto nemohol byť k tomu nútený nepriamo, nedovoľujeme v znení zákona sa tomu, sa nikomu na tom so zamestnávateľom ani dohodnúť. Viete, ako je to s dohodami v situácii, keď je veľa nezamestnanosti a tak ďalej. Mohlo by sa potom stať, že tí, ktorí sa nedohodnú, tak budú znevýhodnení. Inými slovami, že áno, bude zakázané nariadiť, ale vlastne všetci sa dohodnú, lebo nemajú inú možnosť, lebo chcú získať miesto a už prijmú ako záťaž to, že pôjdu teda aj niekedy v nedeľu do práce.

    Takisto hovoríme teraz len o maloobchode a ak hovoríme aj o maloobchode, nehovoríme o absolútnom zákaze predaja. Áno, teraz sme dali iba jednoduché, jednoduché znenie tak, ako je to v prípade štátnych sviatkov, ale v druhom čítaní sme pripravení o tom debatovať s partnermi a s ďalšími, s ďalšími ľuďmi, ktorí do toho majú čo povedať, o odôvodnených výnimkách. Tak ako to už prednášala, myslím, špeciálne Erika Jurinová aj s mnohými číslami. Existujú výnimky aj v tých vyspelých štátoch, na ktoré sa odvolávame. Napríklad je všeobecne celoplošne zakázaný nedeľný predaj, ale buď už celoštátnym zákonom, alebo v kompetencii samospráv je, že niektoré nedele, kde je to spoločensky odôvodnené, je otvorené. Napríklad štandardne je to tá zlatá, strieborná, bronzová nedeľa, teda tri nedele pred Vianocami, nedeľa pred Veľkou nocou, nedeľa pred začiatkom školského roka, prípadne pred prázdninami, kedy ľudia nárazovo potrebujú možno aj výnimočne cez ten sviatok nakúpiť. Takisto či už potom z časových dôvodov, napríklad nejaký Oktoberfest kdesi v Bavorsku, no tak bude aj v nedeľu otvorené alebo v nejakých turistických centrách zas miestne, že v tomto mieste, tu na tom pobreží môžu byť aj v nedeľu otvorené obchody, lebo z turistiky žije veľká časť tej krajiny. Takže týmto sa môžme inšpirovať aj my, povedzme, iný režim môže byť v Tatrách, iný režim môže byť na tie adventné nedele. To je samozrejme veľmi rozumná úvaha.

    Ďalšia vec je, že treba povedať, že obmedziť nedeľný predaj nie je nejaká extrémistická myšlienka malej skupiny ultrakonzervatívcov, ale je to vox populi, čiže hlas ľudu. Praje si to väčšina zamestnancov pracujúcich v tomto odvetví, súhlasia s tým aj zamestnávatelia a podľa prieskumu verejnej mienky je za to aj nadpolovičná väčšina spotrebiteľov, teda aj tých, ktorí chodia nakupovať. Vieme vám dať k tomu linky a dáta, ktoré už tu navyše aj zazneli viackrát. Rovnako, samozrejme, nie je pravda, že obmedziť nedeľný predaj je spiatočnícke a zaostalé. V praxi voľné nedele sa inšpirujeme tými najvyspelejšími štátmi Európy, ako Fínsko, Francúzsko, Nemecko, Nórsko, Dánsko, Belgicko, Veľká Británia či susedné Rakúsko. Chcel by som teraz zacitovať z diskusie, ktorá bola pod jedným článkom na Facebooku, kde som teda zavesil informáciu o tom, že predkladáme tento zákon.

    Takže citujem jednu pani. "Žijem v Rakúsku a tu sme naučení, že máme čas si nakúpiť v piatok a v sobotu. V nedeľu je všetko zavreté. Tak, Slováci, učte sa! Konečne moje sestry a kamarátky budú môcť byť doma s deťmi a nie sa trepať do práce za 2 eurá na hodinu." Koniec citátu.

    Ďalší bod. Nejde o ekonomické škody. Maloobchodný predaj je v inej situácii ako napríklad strojárska výroba. Ak by sme zákonom prikázali prerušiť výrobu na jeden deň v automobilke, napríklad na tú nedeľu, tá by logicky vyrobila vzhľadom na svoje výrobné kapacity o jednu sedminu automobilov menej. Čiže keď v pondelok až nedeľu idú nepretržite a vyrobia každý deň 100 automobilov, tak keď im v nedeľu zakážeme vyrábať, a oni idú na plnú výrobnú kapacitu, tak to nemôžu presmerovať, tak vyrobia len 600 automobilov, to je pochopiteľné. Ale v obchode sa tento predaj, až na drobné percentičká, rozdelí medzi zvyšných 6 dní, keďže ľudia majú stále tie isté príjmy a tie isté potreby. Zamestnávateľ však ušetrí náklady, ktoré by mal, keby mal v nedeľu otvorené. Aby som len nefabuloval, tak v Maďarsku počas toho jedného roka, myslím, že to bol rok 2015, keď mali zo zákona obchody v nedeľu zavreté, zaznamenali v odvetví hospodársky rast o 5,6 % a zamestnali o 3-tisíc zamestnancov viac. Čiže plus aj v jednom, aj v druhom. Naopak, ekonomicky neobstojí názor, že predsa kto chce, nech si ten obchod zavrie. Je logické, že ten, kto zavrie obchod v nedeľu súčasne s tým, že ostatné obchody budú mať otvorené, si samozrejme hospodársku škodu spôsobí. Udržateľný je preto len model alebo všetci, alebo nikto. Momentálne máme nikto. My hovoríme, že v nedeľu všetci a potom nakupujme, čo nám sily stačia, v pondelok až v sobotu.

    Ekonomický rast je samozrejme tiež úzko previazaný so zdravotným stavom zamestnancov. Fyzickým i psychickým. To tu bolo tiež niekoľkokrát povedané. A práca v nedeľu tento zdravotný stav ovplyvňuje bezpochyby negatívne. V neposlednom rade treba spomenúť, že sú aj iné hodnoty ako tie ekonomické. A myslím, že väčšina ľudí sa zhodne, že tie hodnoty sú ešte významnejšie. Týmto hodnotám by zákaz maloobchodného predaja v nedeľu len prospel.

    V minulom volebnom období, ďalší bod, sme schválili novelu ústavy, kde sme hovorili o ochrane manželstva a ochrane rodiny s tým, že Slovenská republika rodinu podporuje a chráni. Možnosť voľnej nedele, ak sa prijme, bude najväčším bonusom práve pre státisíce ľudí žijúcich v rodinách, v ktorých jeden alebo viacerí z rodinných príslušníkov nemôžu s nimi v nedeľu tráviť spoločný čas. Čiže ak nám to ústava, ústavný zákon prikazuje, a ten bol prijatý myslím vyše 100 hlasmi asi 106 hlasov, ja som teda tiež pridal k nim svoj hlas, tak tento zákon je praktickou aplikáciou tohto ústavného princípu. Zosúladenie pracovného a rodinného života je jednou z najväčších výziev dnešnej doby. Zároveň množstvo psychológov dvíha varovný prst nad dôsledkami rozbitého rytmu práce a odpočinku práve pre rodiny. Veľmi dobre o tom hovoril môj kolega Ján Marosz. Veľmi negatívne tento rozbitý rytmus vplýva na vzťah manželov i na výchovu detí.

    Jeden z posledných bodov. Treba povedať, že pri tomto návrhu zákona nejde o kresťanskú vieru alebo nejde o veriacich, nejde o náboženstvo, nejde o cirkev. Ja som veriaci kresťan katolík. Verím v Boha, tak ako mnohí z vás, a uznávam Božie prikázania. Jedno z nich, tretie Božie prikázanie hovorí o tom, že máme svätiť sviatočný deň. Som presvedčený, že dodržiavanie Božích prikázaní, aj tohto tretieho, prináša požehnanie, tak ľudsky povedané, úspech, pokoj, zdravie, dobré vzťahy. O tom hovoril zase napríklad Edo Heger. Mám, ja osobne mám s tým dodržiavaním Božích prikázaní, uznávaním Božích prikázaní tie najlepšie skúsenosti. Samozrejme, som hriešnik a prekračujem ich, ale snažím sa to nerobiť vedome a dobrovoľne, skôr tým, že som slabý, sa to stane. Práve nedeľa je deň, keď nemôžem povedať, nemám čas na to, nemám čas na tamto. Lebo v nedeľu mám vyhradený deň, že mám čas. Mám čas na bohoslužbu, na stíšenie, na modlitbu, mám čas na moju milovanú manželku, na naše krásne deti, na rodinu, tú širšiu môžem navštíviť, nejakých príbuzných, mám čas na susedov a priateľov, mám čas na oddych, dať si šlofíka, mám čas na šport, na prírodu, na kultúru. Tiež to tu už bolo povedané. Keby som z hľadiska viery parafrázoval, tak pokresťančil výrok Ježiša Krista, nedeľa je pre človeka, nie človek pre nedeľu.

    Ale chcem povedať jednu vec po tomto takom nejakom vyznaní, že z náboženských dôvodov ale tento zákon nepredkladáme a ani ho nepotrebujeme. Ja nepotrebujem tento zákon. Ja môžem v pohode nedeľu sláviť. Ale moja kresťanská viera ma vedie v rámci lásky k blížnemu k tomu, aby som sa zaujímal o situáciu desaťtisícov, možno až státisícov ľudí, ktorí si v nedeľu nemôžu odpočinúť a byť s rodinou. Viete, niekedy nám hovoria: to si myslíte, že keď zavriete obchody v nedeľu, tak to bude chodiť viac ľudí do kostola? Nie, nemyslím, bol by som asi dosť veľký tĺk, aby som si to myslel, zavrime obchod a raz toľko ľudí bude chodiť do kostola. Asi každý rozumný človek uzná, že to nie je pravda.

    Teraz trochu do vlastných radov. Viete, čo si myslím? Ja si, naopak, myslím, že keby sme zakázali bohoslužby, tak by bolo menej ľudí v nedeľu v obchodoch, lebo mnohí ľudia práve z nedeľnej bohoslužby do toho obchodu idú. A toto teda nie je môj postreh, ale aj napríklad biskupi Slovenska tak nabádajú ľudí, že keby tú výnimočnosť, nerobili z nej pravidlo, tak by možno tá diskusia o tých nedeliach ani nemusela prebiehať v takom rozsahu. To znamená, že pre prijatie žiadneho zákona, tak to máme v Ústave Slovenskej republiky, nemôže byť viera a náboženstvo. A preto ani tuto tak nie je.

    Chcem však povedať jednu vec, rovnako nemôžeme akceptovať ani ideológiu nejakého takzvaného liberalizmu alebo neoliberalizmu a robiť modlu z práce, z trhu alebo hospodárskeho rastu. Ak mám v niekoho veriť a niekomu sa klaňať, tak nech je to pravý Boh a nie nejaká modla. To znamená, že ak argumentujeme, že poklesne hospodársky rast, čo ja tvrdím, že nepoklesne, ale nech, no a čo, sú tu aj väčšie hodnoty ako ekonomický rast. Takže keď neriešime náboženské dôvody nejaké kresťanské, tak neriešme ani nejaké modly, ktorými sa dávame do nejakého klaňania sa napríklad trhovému hospodárstvu.

    Chcem poďakovať všetkým, ktorí vystúpili a podporili tento zákon. Realisticky očakávam to, že asi to nevyriešime na tejto schôdzi, ale ako som povedal na začiatku, mám veľký optimizmus, nádej a povzbudzujem kolegov, aby sme touto témou z tých vážnych dôvodov, ktoré sme uviedli, aby sme to aj s pomocou Božou do konca tohto volebného obdobia vyriešili.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem. S faktickými poznámkami dvaja poslanci, ukončujem možnosť prihlásenia sa.

    Pani poslankyňa Jurinová, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Aj ja si myslím, že tento, tento návrh asi nemá teraz veľkú šancu na prejdenie, ale dôležité je stále o tom hovoriť. Opäť zopakujem, že tak ako bol navrhnutý vládny návrh zákona o štátnych sviatkoch alebo teda zákaze alebo regulácii maloobchodu počas štátnych sviatkov, je to prvým krokom k tomu, aby sa upravil alebo reguloval maloobchodný predaj aj v nedeľu. Vôbec si nemyslím, že ide to v rozpore s návrhom, o ktorom budeme tak isto hovori,ť a hovorí o tom, že do Zákonníka práce sa má zaviesť aj pojem práca v nedeľu, práca v sobotu a mať za to povinnosť adekvátneho ohodnotenia. Ale úplne súhlasím s tým, čo si, Rišo, hovoril, že práca v nedeľu nevedie k prosperite krajiny. Som o tom naozaj presvedčená, lebo ten pravidelný cyklus oddychu sa po, ak ho teda nedodržiavame, jednoznačne musím povedať, že sa to podpíše pod zdravie, psychicky vývoj jedinca, ale aj celých rodín. Hovoril si dlho o tých spoločenstvách, ktoré vytvárajú vlastne rodiny. Áno, pokiaľ nebudem dbať na to, že rodiny musia nájsť dostatok času na to, aby spolu vedeli tráviť, nielen trávili, ale aj vedeli tráviť voľný čas, tak dovtedy sa spoločnosti alebo aj rodinám nebude dariť dobre.

    Tiež ma zaujala myšlienka, ktorú si povedal, že vlastne prácou v nedeľu rozširujeme pracujúcu chudobu. S tým takisto výsostne súhlasím. Pretože, ako som už spomínala, 99 % v maloobchodnom predaji pracujú ženy. A vieme, vo väčšine prípadov dostávajú minimálnu mzdu. Chvála všetkým reťazcom, ktoré, je ich pár teda len, ktoré dávajú slušné príplatky za sobotu a nedeľu, ale mnohé ženy pracujú za minimálnu mzdu a ich príplatok za prácu v nedeľu, ktorý je samozrejme len braný ako nadčas, je desať...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Pán poslanec, vypočul som si váš príspevok a s mnohými tými etickými otázkami absolútne súhlasím, pretože chýba nám taký pokoj. Naháňame sa za peniazmi a to bola tá časť, ktorá bola na záver dobre vyjadrená, že máme tu nejakú modlu, ktorá nás nejakým spôsobom ovplyvňuje, hospodársky rast, neustále trh a všetko to, čo k tomu patrí. Ja som hlasoval za zákon, ktorý priniesol voľno na štátne sviatky, a videli ste sami, že prešiel tento zákon hladko aj preto, že tu došlo k sociálnemu zmieru, k dohode. A tá je podľa môjho názoru veľmi dôležitá.

    Pokračujme v tomto sociálnom zmieri a rokujme o tom! A som presvedčený, že Slovensko dospeje k tomu, že budeme mať raz aj nedele voľné a že budeme niekde na úrovni možno Rakúska. Avšak robiť to bez toho, aby sme mali tento konsenzus, je podľa môjho názoru aj k samotnému zrušeniu práce v nedeľu len medvedia služba. Môžem použiť príklad napríklad Maďarska, ktoré ste vy v štatisticky používali, že v Maďarsku 16 % ľudí pracuje, u nás je to až 20 %, avšak veľmi dobre viete, že v Maďarsku opätovne zaviedli predaj. A len preto, že ten konsenzus nenastal. A ja si myslím, že toto nechceme na Slovensku. Práve naopak, poďme touto cestou rokujme so sociálnymi partnermi a som presvedčený, že po skúsenosti, ktorá teraz nastane aj so štátnymi sviatkami, raz dospejeme aj k tomu, ale je pred nami ešte toto, táto dlhá cesta, ktorú je potrebné prejsť. Ja osobne s takýmto návrhom rád budem súhlasiť, keď bude tento zmier vyrokúvaný.

  • S reakciou pán poslanec Vašečka.

  • Ďakujem pekne za obe reakcie. Áno, ani nič iné si neprajem. Ja som presvedčený, že je potrebné, túto diskusiu držať, ja sám som vystupoval, aj keď tu teraz nemáme odborárov a zamestnávateľov, sme tu len poslanci, v zmierlivom tóne. Naozaj oceňujem to, čo urobili aj kolegovia z koaličných strán, aj v tých štátnych sviatkoch, ale aj v tých ďalších rokovaniach. Tak isto veľmi budem rád, keď vieme, či už priamo alebo nepriamo, diskutovať s tými, ktorí majú iný názor na to, pretože tu naozaj teraz nie je len niečo, aby sme predtlačili len silou, ako spomínal pán poslanec Blanár, a potom vyvolali aj nejaký nepokoj v krajine, tak ako to vyvolalo silné rozdelenie v Maďarsku. Len poopravím, že tam pracuje v nedeľu nie 16, ale 6 % ľudí, 5,9 dokonca, presne, 5,9. U nás je to výrazne viac, čiže myslím si, že sa tou témou musíme vážne zaoberať. A viem, že to nezmeníme zo dňa deň, ale treba túto tému pripomínať aj pri rokovaniach so sociálnymi partnermi, ale aj v parlamente, ktorý teda je od slova parlare – rozprávať, aby sme si to vyjasnili, aby prípadné námietky padli aj tu.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem.

    Pán poslanec Matovič, procedurálny? Nie. Vyhlasujem všeo... Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Šesť poslancov, ukončujem možnosť prihlásenia sa.

    Pán poslanec Matovič, nech sa páči.

  • Kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podporil tento návrh, o ktorom rokujeme, a pripomenul možno pár mesiacov dozadu. Vtedy dvaja ľudia z nášho poslaneckého klubu a bola to Anka Verešová a Rišo Vašečka, predseda nášho poslaneckého klubu, urobili jednu, možno pre niekoho nenápadnú tlačovú konferenciu, kde povedali, že dozrel čas, aby na Slovensku sme začali obmedzovať prácu v nedeľu a počas sviatkov. Povedali, že vytvárajú takýmto spôsobom priestor a chcú, aby bola diskusia medzi poslancami, a boli by veľmi radi, aby sa tu našla väčšina, ktorá by obmedzila prácu v nedeľu a počas sviatkov. Keď si pamätám, tak bolo to, plus-mínus október minulého roku. Následne približne za mesiac zrazu pán poslanec Podmanický, aj neviem, s ktorým kolegom z koalície, prichádza s návrhom na zákaz práce počas sviatkov a výsledok dnes poznáme. Schválil sa návrh, že ďalších, neviem, či desať, či trinásť dní, pribudlo vlastne k sviatkom, v ktorých doteraz bolo zakázané pracovať, alebo boli zakázané otvorené obchody. Toto je zmysel aj tohto návrhu.

    Tak ako Anka Verešová a Rišo Vašečka otvorili tému, vytvárali alebo pomáhali formovať verejný dopyt, následne ste sa toho návrhu chopili, lebo máte jednoducho väčšinu, aj keď ich ste obišli. Dobre, to je váš spôsob politiky, výsledok dnes poznáme, sviatky sú, povedzme si, že vyriešené, a dnes preto predkladáme tento návrh zákona. A znova sú tu takými "hedlainistami" tohto návrhu títo dvaja ľudia, že áno, pome sa rozprávať aj o tých nedeliach, lebo nejako sme na ne zabudli.

    Môj osobný názor je, že to, čo ste si vybrali, z toho, čo prezentovali vlastne títo dvaja ľudia v tom októbri, že ste si vybrali sviatky, tak síce to bolo možno ľahšie gusto a ľahšie sa s tým súhlasilo obchodníkom, ale myslím si, že nie je to dobrá cesta, hlavne pri sviatkoch, ktoré pripadnú na stred týždňa. Opätovne, ja som ani za ten návrh zákona nehlasoval, tak si myslím, že mám trošku právo to kritizovať, opätovne podotýkam alebo upozorňujem na sviatky, ktoré pripadnú na stred týždňa. Bude ich, podľa toho, aký rok bude, od 6 až do 8, 6, 7, 8, aký teda rok, ktoré budú buď v utorok, v stredu, alebo kedy my zavrieme obchody, všetky okolité krajiny budú mať otvorené obchody, lebo jednoducho sú to naše sviatky, nie sú to sviatky, ktoré zdieľajú s nami okolité krajiny, alebo jednoducho nemajú to pravidlo, že by počas sviatkov mali zavreté obchody. Čo sa stane v takýto deň napríklad tu dva kilometre od Rakúska? Ľudia, ktorí sú nákupuchtiví alebo nákupovchtiví a v ten deň v strede týždňa zrazu budú mať voľno, do Tatier nepôjdu, lebo jednoducho to je ďaleko na ten jeden deň, do obchodného centra v Bratislave nepôjdu, za nákupmi nepôjdu, možno niektorí pôjdu na Železnú studienku, ale veľká časť Bratislavčanov skončí v Rakúsku na nákupoch. Čiže síce sme teraz takí spokojní, že však sme vyriešili, pomohli sme tým ženám, ktoré pracujú v obchodoch počas sviatkov, ale ekonomike, sa obávam, že sme ublížili minimálne v týchto dňoch, ktoré budú nie pri víkende, ale budú v strede týždňa, v čase, kedy okolité krajiny jednoducho nebudú mať zavreté obchody, my ich tu budeme mať zavreté, a tie rodiny alebo jednotlivci nebudú mať čo robiť, keď sú jednoducho zvyknutí voľný čas tráviť na nákupoch, tak pôjdu na nákupy do Rakúska, do Čiech, do Poľska, na Ukrajinu, do Maďarska, kamkoľvek, kde bude otvorené. Omnoho lepšie, a ja tu dlhodobo ten názor prezentujem, sa mi zdala cesta dať nohu do dverí do nedeli. Nemuselo by to byť automaticky, že en bloc celé nedele a ísť na to možno zhurta, ale ísť cestou urobiť nejaký kompromis. Keďže sme tu 27 rokov ľudí učili a pomáhali tomu aj napríklad obchodné reťazce, Tesco, ktorý urobil ako právo, pomaly základné, ľudské právo, že však obchody otvorené sedem dní v týždni 24 hodín, takže v podstate nonstop, neviem, či okrem jedného dňa v roku, tak tí ľudia si logicky zvykli, sme si povedali, že však jednoducho nemám niečo v chladničke, idem do obchodu a vždy je obchod otvorený. A sme 27 rokov sa tvárili, že to problém nie je a že to je normálne, lebo to je pre mnohých, to je akože znakom slobody. Hoci osobne si myslím, že keď sloboda vstupuje teda do práva niekoho druhého, a nemusím si to myslieť sám, ale to je definícia, definícia liberalizmu, že sloboda jedného končí tam, kde končí sloboda druhého, že akosi sme zabudli chrániť práva tých pracujúcich, hlavne matiek, ktoré v tých obchodoch aj o tých dvoch hodinách v noci alebo nad ránom museli byť. Lebo sme hájili právo toho, kto si zmyslí akurát o dvoch v noci, ráno ísť na nákup do Tesca, tak toho sme chránili, ale tie matky sme akosi zabudli.

    A to je práve tá sloboda a zodpovednosť, že keď sloboda je bez zodpovednosti a keď slobodu vnímame úplne bezhranične a nepozeráme na to, že komu ubližuje, tak nakoniec je z toho anarchia. Áno, my všetci, a politici hlavne, lebo tí sú od toho, aby nadstavovali pravidlá v tomto štáte aj v iných parlamentných demokraciách, sme zabudli chrániť slobodu ľudí, ktorí sú slobodou iných utláčaní. Ktorí sú slobodou iných alebo uplatňovaním slobody nútení byť o dvoch ráno v noci v práci alebo v nedeľu v práci alebo počas sviatkov v práci. Áno, ešte raz hovorím, som rád, že do sviatkov sme vstúpili, aj keď hovorím zároveň, že pri sviatkoch, ktoré sú v strede týždňa, nešťastne, lebo to dopadne tak, že ľudia pôjdu na nákupný exodus do okolitých krajín. Preto, ešte raz, si myslím, že bol by som veľmi rád, ak by sme postupne dospeli k názoru, že z toho jedného extrému dokážeme urobiť aspoň kompromis, dáme nohu do dverí a dohodneme sa napríklad na tom, že v nedeľu budú zatvorené obchody do druhej, do štvrtej do poobedia. To znamená, že rodiny budú môcť byť spolu v nedeľu na obed, matka sa nebude musieť stresovať, že ráno na ôsmu, rýchlo-rýchlo, idem niekde, niekam do obchodu, do šichty čakať na pár nákupovchtivých ľudí, ktorí teda ráno alebo v nedeľu doobeda sa po obchodoch potulujú. Budú môcť byť do toho skorého poobedia spolu a tí, ktorí sa už nevedia dočkať a už o dvoch sa im ruky budú takto trásť, aby už mohli míňať s kartou alebo keš v tých obchodoch, aby si mohli uplatniť tú svoju nákupnú potrebu alebo uspokojiť tú nákupnú potrebu, tí nech by išli do obchodu niekedy poobede, či už o dvoch, o štyroch. A toto mi pripadá naozaj, že bol taký rozumný kompromis ako tie nedele načať. Zároveň ako nevyplašiť ľudí, ako ich vyplašili v Maďarsku, kde išli na to vlastne zhurta. Išli natvrdo na celonedele a potom ľudia síce na začiatku si to priali, ale keď zistili, že zrazu tá nedeľa, nejak do toho obchodu by chceli ísť, tak nakoniec to vybojovali a zase je to späť v tom druhom extréme.

    Čiže ešte raz. Keď sme dvadsaťsedem rokov ľudí učili na jeden extrém, pome skúsiť sa dohodnúť na tom že teraz urobiť nejakú časť, tú nohu do dverí pri nedeli, zakázať nákupy do skorého poobedia v nedeľu, kedy to najmenej ublíži obchodníkom, lebo jednoducho vtedy majú najmenšie tržby z celého týždňa, kedy ženy a rodiny budú najradšej, lebo ide práve o ten nedeľný, ten symbolický nedeľný obed, aby mohli byť spolu. Uvidíme, ako si ľudia na to zvyknú. A nič nám potom nebráni za dva, za tri roky, keď si ľudia na to zvyknú a zistia, že vlastne im tie nedeľné nákupy nechýbajú, môžme ísť a skúsiť ísť až do toho extrému a zakázať celú nedeľu.

    Keď niekto si myslí, že tým, že zakážeme nákupy v nedeľu, automaticky ekonomike ublížime, tak myslím, že to hovoriť, a, Rišo Vašečka, myslím, že aj kolega Marek Krajčí, bude o tom hovoril podrobne, tá štatistika z toho Maďarska hovorí, že jednoznačne nie. Zakázať nákup v nedeľu neublíži ekonomike, lebo práve podporí, ak to bude taký deň, kedy je rodina dokopy, kedy má voľno, kedy môže cestovať, kedy môže ísť niekam sa kultúrne vyžiť a podobne, namiesto nákupov, tak vlastne síce niečo zakážete, ale tí ľudia získajú priestor, čas, možno trošičku, nieže ich donútime, ale obmedzíme ich nákupné správanie, ale môžu sa inak vyžiť. To znamená, že vznikajú iné miesta v službách, ktoré takýmto spôsobom vlastne podporíme.

    Takže bol by som veľmi rád a takto aj vnímam tento návrh, je to návrh na udržiavanie ohňa alebo udržiavanie pahreby v krbe. V krbe, v diskusii o tom, že mali by sme slobodu vnímať naozaj aj so zodpovednosťou. Nielen teraz púhy liberalizmus, a to hovorím s vedomím, že naši voliči sú plus-mínus konzervatívci a liberáli vyrovnaní. Nielen taký bezbrehý liberalizmus, to znamená, sloboda bez zodpovednosti, ale sloboda zároveň ruka v ruke so zodpovednosťou. Čiže bol by som veľmi rád, aby sme aj v tejto otázke otváracích hodín obchodných prevádzok našli alebo spojili rozum so srdcom.

  • S faktickými poznámkami štyria poslanci. Ukončujem možnosť prihlásenia sa.

    Pán poslanec Zelník, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo. Myslím si, že viacerí sme tí, ktorí si myslíme, že nedeľa by mala byť na oddych, ale mne troška vadí tá argumentácia pri sviatkoch, ktoré sa predtým v zákone schvaľovali, a nerobme z tých Slovákov alebo Bratislavčanov tých, ktorí, keď je u nás voľno a vo Viedni budú otvorené obchody, že to bude nejaký exodus a nejak. Áno, robilo sa to vtedy, keď sa otvorili hranice, ale myslím si, že ten tovar je tak u nás, ako aj vo Viedni, a teda, že neplatí to, že keď je u nás voľno a v Rakúsku je otvorené, že teraz pol Bratislavy ide nakupovať do Viedne. Dávno to už nie je pravda. Ďakujem.

  • Takisto sa pripájam ku kolegovi Matovičovi, ktorý hovoril o tom, že ľudia by privítali voľno v nedeľu. Je to tak. Skúste, choďte za pracovníkmi obchodu, čo vám odpovedia, že síce vítajú, tak ako aj ja sama za seba, vítajú voľno počas štátnych sviatkov, ale oveľa radšej by boli, keby sme im tu v pléne boli vtedy schválili nedele. Takže preto hovorím, že ten návrh bol málo ambiciózny, a dovolím si tvrdiť, že práveže nastane dlhší čas, kým sa vrátite k tomu, aby ste vyrokovali pre zamestnancov obchodu aj voľno v nedeľu. Škoda-preškoda, že ste neboli odvážnejší, ambicióznejší a nerokovali ste. Lebo my sme tu už viackrát povedali, že aj zamestnávatelia, aj zamestnanci a dokonca aj verejnosť, spotrebitelia sú viac-menej za voľno pre pracovníkov obchodu počas nedele.

  • Ďakujem. Tri veci by som chcel povedať. Prvá. Tú spomínanú tlačovku s Ankou Verešovou sme mali 2. novembra. Čiže už prešlo päť mesiacov, už sme v šiestom mesiaci, čo sa týka tejto práce. Zatiaľ to prinieslo ovocie toho, že sa upravili tie štátne sviatky. My ale tú tému, tak ako sme ju otvorili, tak ju chceme aj držať a podporujeme tých, ktorí možno v tejto chvíli majú väčšie páky, aby do toho išli.

    Druhá vec, aby bolo jasné, my hovoríme len o maloobchodnom predaji. To znamená, že si človek nepôjde kupovať v nedeľu kilo soli alebo bicykel. Ale hovoríme o tom, že služby, ktoré sú potrebné pre nejaké rodinné a kultúrne vyžitie, budú otvorené, budú k dispozícii. Čiže nestane sa to, že ľudia si nebudú musieť, mať kam sadnúť alebo nebudú môcť kam ísť aj v prípade, že by teda niektorí z nás spomínali Železnú studienku.

    A tretia vec. My predkladáme teraz taký čistý veľmi jednoduchý návrh zákona, lebo je v prvom čítaní. Ak sa budeme baviť v druhom čítaní, tak ste počuli, a Igor Matovič asi predložil pozmeňujúci návrh, ktorý hovorí, že poďme na to postupne. Áno, existujú rôzne taktiky, neskákať z extrému do extrému, ale nejakým spôsobom vylepšiť danú situáciu, kde hovoríme o tom nie preto, že sa to páči mne alebo Igorovi Matovičovi alebo komukoľvek inému, ale pretože tá situácia na Slovensku je alarmujúca. V nedeľnej práci sme prví v Európe, v mzdách takmer najnižší. Aj iné veci, ako sobotná práca a práca v noci, sú alarmujúce a treba to riešiť. Zašlo to do extrému bez ohľadu na to, či sme konzervatívci alebo liberáli. Ak nám záleží na tých, čo tam pracujú, z veľkej časti sú ženy, poďme niečo s tým robiť. A opakujem znovu tú nádej, že do konca volebného obdobia to urobíme, ale dúfam, že nebudeme musieť čakať až do roku 2020.

    Ďakujem.

  • Ja musím konštatovať, že je to populistický návrh, ktorý nebol s nikým predrokovaný. A musím pripomenúť, že veľa ľudí, veľa ľudí pracuje cez nedeľu či už pri organizovaní športových podujatí a bez nároku na odmenu. A na takýchto ľudí, ktorí dobrovoľne robia túto prácu dlhé, dlhé roky, zabúdame.

    A musím povedať, že si myslím, lebo reagujem na Igora, že tie obchody sú ešte krátko otvorené, hlavne obchody s odevmi, lebo bolo by dobré, keby si už našiel aj poslanec Matovič čas a kúpil si nejaký slušný oblek.

  • Takže, keď mi Duško nahral, tak ja ti skúsim vysvetliť jedno slovenské porekadlo, si myslím, že nie je pravdivé. A to porekadlo je, že šaty robia človeka. Vieš, Duško, ja radšej budem oblečený v tričku, ale nebudem zlodejom. A ty si v pohode užívaj trojtisíce obleky a prezentuj sa tu s kravatkou, v oblečku, v košielke, ale podstatné je to, čo máš v sebe a ako sa správaš k ľuďom a ako sa správaš k verejnému majetku. Dobre? Takže šaty nerobia človeka, lebo človek je v prvom rade človekom. Šaty len vytvárajú pozlátko, na základe ktorého si možno myslia ľudia, ktorí povrchne pozerajú na ľudí, že na základe šiat môžeš posudzovať, kto akým je človekom.

  • Zaznievanie gongu.

  • Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pokračujeme v prerušenom rokovaní hlasovaním. Najskôr dávam hlasovať o návrhu uznesenia, ktorý podal poslanec Anton Hrnko, k

    Informácii podpredsedu vlády a ministra vnútra Slovenskej republiky o využívaní Letky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky za obdobie rokov 2015 až 2017.

    Prosím o kľud sále. Prezentujme sa a hlasujeme.

    (Hlasovanie) Prítomných 140 poslancov, za 92, proti 35, zdržalo sa 7, nehlasovali 6.

    Konštatujem, že Národná rada schválila navrhované uznesenie.

    Pokračujeme hlasovaním o bode 61 schváleného programu, ktorým je prvé čítanie o návrhu poslancov Gröhlinga, Jurzycu a Poliačika na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch (tlač 472). Spravodajcom je člen výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport poslanec Miroslav Sopko. Prosím ho, aby uviedol hlasovanie.

  • Hlasovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Branislava Gröhlinga, Eugena Jurzycu a Martina Poliačika na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač 472.

  • Vážený pán predseda, v rozprave nebol podaný žiadny procedurálny návrh. V súlade s mojím odporúčaním, prosím, dajte hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky prerokuje predmetný návrh zákona v druhom čítaní.

  • Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 144 poslancov, za 49, proti 36, zdržalo sa 59.

    Konštatujem, že sme uvedený návrh neschválili, a teda Národná rada nebude pokračovať v rokovaní o návrhu zákona.

    Teraz prosím určeného spravodajcu z ústavnoprávneho výboru poslanca Alojza Baránika, aby uviedol hlasovanie v prvom čítaní o návrhu poslancov Blahovej a Dostála na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa Civilný mimosporový poriadok, tlač 476, bod 62 schváleného programu.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Hlasovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Natálie Blahovej a Ondreja Dostála na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 476.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, prosím, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada prerokuje návrh zákona v druhom čítaní.

  • Prosím, prezentujme sa, hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 142 poslancov, za 61, proti 38, zdržalo sa 43.

    Konštatujem, že sme uvedený návrh neschválili, a teda nebudeme pokračovať v rokovaní o návrhu zákona.

    Pristúpime k hlasovaniu o návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach, tlač 492. Dávam slovo členovi výboru pre hospodárske záležitosti poslancovi Róbertovi Pucimu, aby hlasovanie uviedol.

  • Hlasovanie o návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov, tlač 492.

  • Pán predseda, dajte, prosím, hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky schvaľuje návrh vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov.

  • Prosím, prezentujme sa, hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 145 poslancov, za 81, proti 63, zdržal sa 1.

    Konštatujem, že Národná rada na návrh vlády rozhodla, že tento vládny návrh zákona prerokuje v skrátenom legislatívnom konaní.

    Pokračujeme v rokovaní. Na základe rozhodnutia Národnej rady o skrátenom legislatívnom konaní pristúpime k prvému čítaniu o

    vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov.

    Vládny návrh zákona je uverejnený ako tlač 493. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 505. Prosím ministra hospodárstva Slovenskej republiky Petra Žigu, aby návrh zákona uviedol.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prajem vám dobrý deň. Cieľom predloženého návrhu zákona je zvýšiť transparentnosť jednoznačne určenými pravidlami a postupmi uplatňovanými pri cenovej regulácii v sieťových odvetviach, ako aj zverejňovaním informácií o cenách a o podmienkach ich uplatňovania. Navrhuje sa...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Poprosím o kľud v rokovacej sále. Páni poslanci, pani poslankyne!

  • Navrhuje sa oddelenie funkcie predsedu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a predsedu Regulačnej rady, ako aj zmena spôsobu obsadzovania orgánov úradu. Návrhom zákona sa taktiež nanovo upravujú povinnosti Regulačnej rady v procese schvaľovania regulačnej politiky a právomoci štátu v rámci cenových konaní, ktoré majú súvislosť s regulovanými subjektmi sieťových odvetví. Zmeny v zákone o regulácii v sieťových odvetviach zároveň reflektujú dodatočné požiadavky na zabezpečenie súladu.

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Poprosím ešte raz o kľud v rokovacej sále, prosím vás, naozaj máme dosť priestorov na diskusiu mimo sály.

    Nech sa páči, pán minister.

  • Ďakujem pekne. Zmeny v zákone o regulácii v sieťových odvetviach zároveň reflektujú dodatočné požiadavky na zabezpečenie súladu národnej legislatívy s príslušnými právnymi predpismi tretieho energetického balíčka uplatnené zo strany Európskej komisie.

    Vládny návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, a s právom Európskej únie.

    Dovoľujem si vás požiadať o podporu predloženého vládneho návrhu zákona.

  • Dobre. Tak ešte raz vás poprosím, páni poslanci, bez toho, aby som si kazil osobné vzťahy s kýmkoľvek, vás poprosím, tí, čo tu debatujete, aby sme v tom nepokračovali. Ďakujem.

    Ešte si dovolím oznámiť pred tým, ako dám slovo pánovi Pucimu, že poslanecké grémium je zvolané na dvanástu hodinu.

    Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre hospodárske záležitosti, poslancovi Róbertovi Pucimu.

  • Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma určil za spravodajcu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov, tlač 493. Návrh zákona sa prerokováva v skrátenom legislatívnom konaní, ktoré schválila Národná rada uznesením z dnešného dňa.

    Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

    Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada vo všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 5. mája 2017 a v gestorskom výbore do 9. mája 2017.

    Pán predseda, otvorte, prosím, rozpravu.

  • Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal písomne prihlásených poslancov, za poverený, poverený člen poslaneckého klubu pán poslanec Galek za Slobodu a Solidaritu a ďalej za OĽANO pán poslanec Heger, pán poslanec Zsolt Simon.

    Poprosím pána poslanca Karola Galeka.

  • Tak, dobrý deň prajem všetkým ešte raz. Veľmi ma teší táto plná sála. Toto som ešte počas svojho vystúpenia, úprimne, nemal, dúfam, že nepoutekáte. Bude ma to rušiť, no nevadí, ja skúsim hovoriť troška hlasnejšie a dúfam, že aj zaujmem.

    Máme momentálne teda na stole zákon o regulácii sieťových odvetví, v podstate jeho novelu. Pre mňa osobne, keďže tej energetike sa venujem troška viacej ako iným veciam, je to zákon roka. Tento zákon roka naozaj rieši mnohé nedostatky, ktoré nám vytýkala aj Európska komisia, ale obávam sa, že niektoré nedostatky, naopak, zavádza.

    Začnem možnože tým, čo to vlastne ÚRSO je, respektíve, čo je jeho úloha. Dovolím si citáciou zo stránky úradu. "Úrad, ako štátna autorita v sieťových odvetviach, v ktorých neexistuje hospodárska súťaž, zabezpečuje rovnováhu medzi záujmami investorov a spotrebiteľov. Musí pritom dbať na ochranu záujmov spotrebiteľov, rovnako ako aj na záujmy investorov. Je prirodzené, že investor by nepodnikal v tejto oblasti, keby nemal zisk. Úrad musí preto vytvárať také prostredie, aby sa podnikateľovi oplatilo investovať, ale tak, aby na to spotrebiteľ nedoplácal, alebo inak povedané, aby ceny boli spravodlivé pre obe strany." Čiže Úrad pre reguláciu sieťových odvetví zo svojej podstaty priznáva to, že nie je tu len na ochranu toho spotrebiteľa, ale je tu naozaj aj na ochranu tých, ktorí sú tou reguláciou priamo dotknutí, v zmysle regulovanými subjektami.

    Tento úrad, na tento úrad je kladená základná požiadavka – tento úrad musí byť nezávislý. Nezávislosť je ukotvená aj priamo v zákone, k tomu sa za chvíľku dostaneme. Čo sa stane ale, ak úrad nefunguje správne? Toto sme mali možnosť vidieť od januára tohto roku, pričom boli tu následne nejaké zásahy zo strany vlády, koniec koncov pán premiér sa tým ani netajil. Ale ja tvrdím, že vláda by mala byť tou poslednou, ktorá bude do regulácie nejakým spôsobom priamo zasahovať, ako sme to napríklad videli práve v prípade tých vyhlášok. Mali sme tu koniec koncov zneužívanie tohto úradu už pred voľbami v roku 2016, konkrétne v prípade vratiek za plyn. Toto by sa naozaj už nemalo opakovať, obzvlášť v prípade, ak samotná spoločnosť SPP je v strate v segmente predaja plynu.

    Aké by bolo riešenie, aby vláda nezasahovala priamym spôsobom do nezávislosti tohto úradu? V prípade tejto kauzy vysokých cien energií, koniec koncov my sme to avizovali aj na jednej tlačovej besede, vláda mohla navrhnúť prijať mimoriadny opravný prostriedok, ktorý by prešiel práve aj tým parlamentom, a zákonnou formou povedať, že pokiaľ sa po ukončení cenového konania odhalia nejaké nedostatky, úrad má možnosť takéto konanie vziať späť a aplikovať to posledné funkčné cenové rozhodnutie až dovtedy, kým sa neodstránia tie nedostatky, napríklad po dobu troch mesiacov. Toto by bolo, toto by bol zásah alebo toto by bolo opatrenie, kde by vláda nemusela priamo tlačiť na ÚRSO, ale mali by sme priamo v zákone povedané, za akých okolností môže práve to ÚRSO vziať takýto návrh späť.

    Máme tu, čo sa ÚRSO týka, aj správu o krajine na rok 2017, ktorá hodnotí práve ten rok 2016, v ktorej takisto bola jedna stať, respektíve pár viet, venovaná práve ÚRSO. Píšu tam: "Komplexný nepriehľadný regulačný rámec komplikuje vzťahy medzi hráčmi na energetickom trhu a brzdí výrobu aj distribúciu energií z obnoviteľných zdrojov, ako aj prechod na čisté energetické technológie. Nedávne zmeny v nastavovaní distribučných taríf naznačujú, že v tejto oblasti stále existuje politický a podnikateľský vplyv." Takže tohto si všimla už aj samotná Európska komisia a vyčítala nám to práve v správe o krajine. A toto nebolo jediné varovanie, respektíve jediný zdvihnutý prst, kedy Európska komisia hovorila o tom, že naša regulácia nie je dobre nastavená. Máme tu EÚ Pilot, myslím, že z decembra roku 2015, má pridelené referenčné číslo 8073/15, som si to teraz narýchlo dohľadal, bolo nám v ňom vyčítané, že sme nesprávne transponovali smernicu 209/72 a 209/73/ES do slovenského právneho poriadku. Týka sa to najmä toho tretieho liberalizačného balíčka alebo energetického balíčka. Komisia si v tomto prípade všimla aj to, že náš predseda úradu je súčasne aj predsedom rady. A tá rada je tým odvolacím orgánom. Toto by naozaj byť nemalo. A napríklad toto ten zákon, ktorý predkladá vláda, pán minister, rieši. A to je dobre. Naozaj toto by nemalo byť, toto, neviem o žiadnej inej európskej krajine, kde by súčasne predseda regulátora alebo regulačného úradu bol súčasne aj predsedom rady. Takže tuná ten návrh chválim. Podľa mňa prišiel troška neskoro, ale ako sa hovorí, radšej neskoro ako nikdy. My sme ho mali už dvakrát v návrhoch, v ktorých neprešiel. Musím to vždycky spomenúť, lebo predsa len bol to náš návrh a netvrdím, že ste z neho čerpali, ale možnože by ste mohli, ale k tomu sa tiež ešte dostanem.

    Čo sa týka tej samotnej kauzy, ktorá nám tu zúri od toho januára, na ktorú už bola vláda alebo spoločnosť upozorňovaná prakticky od septembra, kedy vyšli tie všetky vyhlášky, tak táto kauza odhalila podľa mňa zásadné nedostatky vo fungovaní a nastavení toho Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Pán Jozef Holjenčík odišiel, bol odídený, odstúpil, nazvime si to akokoľvek, ale toto je iba ten začiatok, ktorý by mal, ktorým by mala nasledovať kompletná reorganizácia, kompletná zmena na tom úrade. Pretože ja si myslím, že ten nový predseda, ktorý tam príde, nech je to ktokoľvek, bude musieť to zobrať naozaj veľmi od podlahy. Zmeniť mnohé tie opatrenia, mnohé výnimky, ktoré boli práve pánom Holjenčíkom zavedené, a možno aj vymeniť niektorých tých ľudí na určitých postoch. Toto si vyžaduje naozaj nezávislé vedenie úradu, ako aj samotnej rady. A to, čo som ja viackrát hovoril, nejde iba, iba o tú nezávislosť, ide aj o tú systémovosť a predovšetkým transparentnosť toho úradu.

    Ako funguje ÚRSO dodnes, kedy tam pôsobí jeho podpredseda, ktorý bol vybraný práve pánom Holjenčíkom, sme mali vidieť aj minulý štvrtok na jednej verejnej diskusii, ktorej sa zúčastnil aj pán minister, za čo by som mu chcel ešte raz veľmi pekne takto verejne aj poďakovať, pretože bol naozaj pripravený prísť do jamy levovej. Paradoxne tá stolička toho predsedu alebo podpredsedu regulačného úradu, alebo kohokoľvek z ÚRSO, tá ostala voľná, dokonca počas diskusie spadla tak veľmi symbolicky. A ja si myslím, že určite by mala byť čo najskorej obsadená. Ale naozaj na to, aby bola obsadená, ako sme aj dneska ráno diskutovali, nepotrebujeme dneska meniť zákon. Dneska tu máme nejaký funkčný, nejaký funkčný model a dneska je to v rukách pána prezidenta, ktorý menuje. Samozrejme, môže to byť určitá prekážka. Netvrdím, že je to ideálne, menovať ho podľa súčasného nastavenia, ale tiež nevidím dôvod na to, aby to bolo takto skrátene robené.

    No a teraz prejdem k tým konkrétnym nedostatkom, ktoré boli vznesené aj v tom skrátenom, alebo teda pardon, v medzirezortnom pripomienkovom konaní. Ten prvý nedostatok, ktorý sme prerokovali už ráno a viac-menej sme ho už odstránili, keďže 81 hlasmi sa posunul tento zákon do prvého čítania, tak to bol, to bolo z môjho pohľadu to skrátené legislatívne konanie, na ktoré podľa mňa nie je názor, 81 z vás sa rozhodlo, že je, takže ja to budem akceptovať. Budem o tomto zákone rokovať v prvom čítaní, čo koniec koncov aj momentálne robím. Skrátené legislatívne konanie trvalo sedem dní. Bolo odovzdaných 183 pripomienok, z toho až 117 zásadných. Z tých pripomienok bolo 8 zásadných implementovaných úplne, 9 čiastočne. Pán minister už aj myslím, že na tej diskusii spomenul, že niektoré z tých pripomienok sa opakovali. Ja som si nechal urobiť aj analýzu asistentom, kde som naozaj porovnával, koľko ich bolo naozaj, keď to tak zhrnieme, tak možnože polovica, možnože tretina bola tých reálnych pripomienok, ale nič to nemení na tom, že naozaj tých pripomienok zásadných bolo pomerne veľa. Najčastejšie opakujúcou sa pripomienkou bol práve ten rozpor s tretím liberalizačným balíčkom.

    A keď sa teda pozrieme na tie konkrétne body toho návrhu, ja som ho celý dočmáral, snáď sa neurazíte, ale tak potreboval som si robiť poznámky, v bode dva sa hovorí o tom, že prezident už nebude vymenovávať práve predsedu regulačného úradu, ale bude to robiť po novom vláda. Prezident doteraz z tohto pohľadu podľa mňa zabezpečoval vyššiu mieru objektivity a nezávislosť osoby vykonávajúcej funkciu predsedu tohto úradu. V tomto princípe je v súčasnosti vymenovaný, sú vymenovaní aj predsedovia väčšiny ostatných kľúčových štátnych, kontrolných alebo súdnych orgánov, čo podporuje dobre fungujúca prax v tejto oblasti.

    Z tohto pohľadu by možno preto bolo vhodné, aby prezident ostal tým, kto bude vymenovávať tohto predsedu. Ale nielen preto, aby bola zabezpečená tá nezávislosť, ale aj z toho dôvodu, že napríklad návrhom tohto zákona sa žiadnym spôsobom, alebo iba naozaj v obmedzenej miere menia kompetencie Regulačnej rady, ako toho odvolacieho orgánu. Keby sme sa išli pozrieť do Rakúska alebo do iných krajín, kde majú funkčný regulačný úrad, tak aj tam je napríklad ten regulátor menovaný vládou a, povedzme, tá rada môže byť tým prezidentom, ale tam sú tie kompetencie pomerne vyrovnane rozdelené.

    Takže toto je, toto je taká tá, taká tá prvá výtka k tomu, či prezident či vláda. Keď sa môžem krátko vrátiť k tomu nášmu návrhu, tam sme takisto navrhovali, aby to bola práve vláda, ale aby to bol trojčlenný orgán, aby to bolo predsedníctvo, traja ľudia, ktorí budú v dvojročných intervaloch sa na tom, v dvojročných, budú mať šesťročné obdobie a po dvoch rokoch sa budú obmieňať, vždycky jeden člen, s tým ale, že oni nebudú, aj oni budú menovaní vládou, ale navrhnutí budú nezávislou komisiou, ktorú zase zriadi ministerstvo. Pán minister mi načrtol, že takúto komisiu plánuje zriadiť aj on, čo som veľmi rád. Škoda len, že to nebude implementované do toho zákona, ale možnože bude, však je to iba prvé čítanie a budem veľmi rád, ak ešte bude k tomuto možné diskutovať.

    Potom taký sporný z môjho pohľadu, alebo neni sporný, ale vlastne dostávame sa k bodu 9, kde iba dochádza k prečíslovaniu. Ten sa týka toho, že predseda úradu pre výkony svojej pôsobnosti koná nezávisle od pokynov štátnych orgánov, orgánov územnej samosprávy, iných orgánov verejnej moci a ďalších osôb. Toto je v poriadku, ale naozaj to treba zabezpečiť a zaviesť aj do praxe, aby sa situácia neopakovala, či už s tými vratkami za plyn alebo z tohto roku s tými vyhláškami, aby sme naozaj mali funkčný zákon, ktorý dokáže takéto situácie ošetrovať aj sám.

    No a potom to, čo som spomínal, že v rámci toho medzirezortného pripomienkového konania bolo najčastejšie pripomienkované, tak to bol ten rozpor s tým tretím liberalizačným balíčkom. Skúsim možno iba priblížiť, o čo tam ide, resp. v podstate zavádza sa tam možnosť alebo dáva sa ministerstvu hospodárstva možnosť vstupu do cenového konania v prípade prirodzených monopolov, čo sa týka distribúcie elektriny, plynu, prenosu plynu alebo prepravy plynu a prenosu plynu a ministerstvu životného prostredia v prípade vodárenských spoločností. Tam ale mňa zarazila tá vec, že prečo chce ministerstvo alebo štát vstupovať dvakrát do jedného cenového konania, pretože dneska v tých prirodzených monopoloch, v tých distribučkách, prenosovke alebo preprave už predsa štátnych nominantov máme, či už na poste dozornej rady alebo či na poste predsedníctva. Takže z môjho pohľadu je už toto dostatočné a štát by nemal druhýkrát vstupovať. Ja sa obávam, že toto bude asi aj najčastejšie, keď bude niekto niekedy, Európska komisia, posudzovať tento zákon, tak toto bude asi taký najkritickejší bod. A ja si dovolím zacitovať práve z toho medzirezortného pripomienkového konania. Vybral som si jednu pripomienku, ktorá sa viackrát opakovala, takže nie som agentom nikoho, bolo to tu naozaj viackrát spomenuté.

    "Účasťou ministerstiev, ako aj ústredných výkonných orgánov vo vybraných cenových konaniach je ohrozená nezávislosť regulačného úradu. Možnosť zo strany ministerstiev vstupovať do cenových konaní v pozícii účastníka konania je v rozpore s princípmi požiadaviek tretieho energetického balíčka. Regulačný úrad pri vykonávaní uložených regulačných úloh nesmie prijímať priame pokyny od žiadneho štátneho alebo iného verejnoprávneho alebo súkromného subjektu. Regulačný úrad má prijímať rozhodnutia nezávisle od akéhokoľvek politického subjektu."

    Dôvodová správa k zákonu č. 250/2012 výslovne uvádza: "Podľa doterajšej úpravy účastníkom cenového konania boli regulované subjekty a ministerstvo. Nová úprava cenového konania považuje za účastníka cenového konania už len regulovaný subjekt." Čiže my sme to už raz v legislatíve mali, to bola tá 276-ka, tuším, a bolo to platné od toho 2001 až 2012, kým sa to nezmenilo. Tam sme implementovali ten tretí liberalizačný balíček a vtedy sa to vypustilo a presne toto bolo argumentované aj v tej dôvodovej správe. Dôvodom je transpozícia smerníc Európskeho parlamentu a Rady 209/72/ES a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES ohľadom zabezpečenia nezávislosti úradu pri vydávaní rozhodnutí od akéhokoľvek politického subjektu. Opätovné zavedenie obligatórneho účastníctva ministerstva v cenových konaniach pre regulované činnosti v energetike, nie, vodného hospodárstva a tepelnej energetike je preto návratom do stavu, ktorý bol už v minulosti zákonodarcom vyhodnotený ako nesúladný s právom Európskej únie. Takže raz sme to už naozaj mali. Bolo to aj v tej dôvodovej správe k tej 250-ke.

    Prečo, prečo hovorím o tom, že je tam nejaký dôvod? Jednoducho tá smernica naozaj hovorí o tom, ÚRSO nech je nezávislé, keď tam máme prirodzené monopoly, nech tam zasahujú tí jednotliví nominanti. A možnože taký môj návrh, ja už som to párkrát prezentoval, neviem, či sa to dostalo až k vám, ale keby sme stransparentnili reguláciu pre prirodzené monopoly, to znamená, že by sme otvorili ešte aj vstupy, to znamená, že nielen položkovite, čo všetko vstupuje do tej regulácie, ale aj povedali, v akom objeme, tak toto by bolo podľa mňa omnoho jednoduchšie. Mohli by si aj jednotliví hráči odkontrolovať, či tá regulácia je v poriadku. A bavíme sa o prirodzených monopoloch. To znamená, že oni na tom prirodzenom alebo na tom vymedzenom území nemajú žiadnych iných konkurentov, takže pre nich by tam nemohlo dôjsť k tomu, že, dobre, tak hospodárska súťaž bude nejakým spôsobom narušená. A keď som sa bavil s viacerými regulovanými subjektami, tak oni mi povedali, že oni by s tým problém nemali.

    Otázka je, samozrejme, keby sme prišli do samotnej regulácie, či by aj vtedy s tým, teda do samotnej legislatívy, či by s tým aj potom tie problémy nemali, ale z môjho pohľadu práve vtedy, keď by si každý jeden, nielen ten, kto vstupuje do toho cenového konania, ale každý jeden z nás vedel odkontrolovať, v akých sumách si čo uplatňujú, tak by to bolo omnoho lepším riešením.

    No a teraz, priznám sa, už toho nemám veľa, toho času som veľa nevyčerpal, ale to je dobré, ja myslím, že o to lepšia bude možno potom diskusia a máme ešte aj ďalších prihlásených. Dneska, dneska ráno sme mali na klube a potom aj tu v parlamente diskusiu, prečo to skrátené legislatívne konanie? Teraz som tu vysvetľoval aj prečo je jedno, minimálne jedno ustanovenie určite proti tomu tretiemu liberalizačnému balíčku. Z môjho pohľadu zatiaľ, keď si to tak vyhodnotím, tak jedinou odpoveďou bolo: lebo. Lebo vláda môže. Tie argumenty neberiem v plnej miere, ale tak samozrejme je to, je to môj názor. Vaši kolegovia to prijali, takže ja to akceptujem, ale chcem to troška odľahčiť, pretože mám doma trojročného syna, aj ten občas niečo vyvedie. Netvrdím, že ste niečo vyviedli, ale keď niečo vyvedie, tak najčastejšie, keď sa ho opýtam prečo, tak tiež mi povie: lebo. Ale potom mi aj sľúbi, že už nabudúce to neurobí. Ja nechcem teraz, aby ste mi sľubovali, že už druhýkrát nebude skrátené legislatívne konanie, keď skrátené legislatívne konanie nemalo alebo z môjho pohľadu nemalo byť, ale ja by som bol rád, je mi jasné, že tento zákon prejde, a preto iba jedna prosba alebo jeden prísľub. Ak predložíme pozmeňováky, nejaké pozmeňováky určite budú, podľa mňa ten zákon dá sa vylepšiť. V tejto forme, v akej je dneska predložený, je pre mňa neprijateľný alebo teda ja myslím, že aj pre väčšinu z nás, ktorí sme sa, ktorí sme si ho čítali. Keď predložíme pozmeňováky, aby ste sa nad nimi aspoň zamysleli. Ja veľmi rád prídem na ministerstvo, veľmi rád budem o ňom diskutovať aj na tomto výbore, čiže ak by ste mi dali, ako môj syn vždycky povie, že už to neurobí, tak aby ste mi vy aspoň povedali, že, dobre, rád sa nad tým zamyslíte.

    A ešte aby to nebolo úplne také, že na, veľmi také odľahčené, k tomu fungovaniu ÚRSO by som si dovolil ešte jednu vetu, pretože ÚRSO funguje nejakým spôsobom a mám taký pocit, že to fungovanie toho úradu ide veľmi takou cestou posilňovania tej regulácie. Ale tým princípom tej regulácie a nielen, a to nie je len môj názor, ale je to aj výrok pána Šefčoviča, eurokomisára pre energetickú úniu, pred dvoma týždňami to povedal v Bratislave na Energy union tour, alebo to bolo minulý týždeň, neviem presne, ktorý povedal: "Navrhujeme, aby sme zvýšením fungovania trhových princípov postupne graduálnym a sociálne citlivým spôsobom odstránili veľmi prísnu cenovú reguláciu z toho dôvodu, aby sa mohli rozprúdiť nové trhové mechanizmy."

    To znamená, že keď sa bavíme o tej regulácii, ono sa to nemusí týkať priamo toho, toho úradu, teda priamo toho zákona, ale bude sa to týkať potom fungovania toho úradu, na ktorý zrejme naozaj tá vláda bude mať v konečnom dôsledku nejaký vyšší vplyv, tak aby sme tú reguláciu naozaj obmedzili iba na ten, na tú úroveň nevyhnutnú, ktorú si vyžaduje tá daná situácia, aby sme zbytočne nezaťažovali reguláciou už trhovo fungujúce subjekty, ktoré by tu nemali byť, ktoré by tým nemali byť zaťažené.

    Takže toľko z mojej strany. Ďakujem veľmi pekne za pozornosť a ako som povedal, zákon v tejto podobe, žiaľ, podporiť nemôžme. Keď sa dostane do druhého čítania, dáme k nemu nejaké pozmeňováky alebo budeme o ňom ďalej diskutovať, rád svoje názory prehodnotím.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem. Na vystúpenie pána poslanca, dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásenia s faktickými poznámkami.

    Pán poslanec Ján Budaj.

  • Ďakujem. Stručne povedané, ja chcem pripomenúť anabázu tohoto zákona, ktorú rečník celkom nespomínal. Vláda Roberta Fica si kedysi pána Holjenčíka osvojila a ten jej slúžil, tak sa zdá, dosť sluhovským spôsobom. Napokon sa, zdá sa, buď stratil alebo sám sa vzdal nezávislosti. Robert Fico rovno v priamom prenose demonštroval, že Holjenčík má nulovú nezávislosť a ponížil tento inštitút ÚRSO na nulu, na prevodovú páku, ktorá poslúcha politické rozkazy. To je veľmi závažný fakt a na ten tento návrh zákona reaguje presne opačne, než by to v demokratickom štáte malo byť. On, naopak, dáva teraz premiérovi ešte väčší vplyv a robí z ÚRSO ešte menej nezávislý orgán, než bol doteraz.

    Premiér chce nejak akoby dodatočne legitimizovať, že on naozaj v tom priamom prenose konal v príkrom rozpore so zákonom o ÚRSO. On preukázal, že ten zákon nerešpektuje, že ten zákon je preňho zrovna taký zdrap papiera, ako tie účty, ktoré trhal v priamom prenose. Preto musím povedať, že predkladanie takéhoto zákona po takom škandále, ktorý sa udial, kde bola pošliapaná nezávislosť inštitúcie, mne je pán Holjenčík ľahostajný, či on predal svoju osobnosť za nejaké kšefty kvôli elektronickým spoločnostiam, alebo sa len podroboval strane SMER, podstatná je inštitúcia, ktorú zosobňoval, a tá bola vysmiata najhrubším spôsobom. A zákon, ktorým, ktorý prináš...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem. Pani poslankyňa Janka Kiššová.

  • Ďakujem veľmi pekne za slovo. Karol, ja chcem oceniť vecný a mimoriadne hutný príhovor a zhodnotenie tohto návrhu zákona. Ja by som chcela podčiarknuť a zvýrazniť dve konkrétne veci, pretože mnohé veci tam sú na diskusiu, dokonca aj pozitívne vnímam niektoré veci, napríklad to oddelenie šéfa rady a šéfa regulačného úradu, ale dve veci, ktoré vnímam negatívne a treba ich zdôrazniť a podčiarknuť, sú: Prvá vec je, to, čo nám doteraz tá Európska komisia vyčíta, že náš regulačný úrad nie je nezávislý, že nekoná nezávisle, tak to my dnes legitimizujeme a doslova dávame do zákona, že práve konkrétne dve ministerstvá budú vstupovať do cenových regulácií. Myslím si, že s týmto sa ešte budeme potýkať, o tomto budeme počuť, toto budú výtky a bola by som veľmi nerada, aby to po tom, keď teda tento proces prebehne a naozaj budeme mať tie konkrétne výtky na stole, aby nikto nepovedal, že sme na to neupozorňovali. Upozorňujeme na to, tieto problémy nás dobehnú.

    Druhá vec, ktorú by som chcela zdôrazniť a podčiarknuť, o ktorej si aj ty, Karol, čiastočne hovoril, z procesu menovania predsedu regulačného úradu vylučujeme prezidenta. A toto možno sa javí ako elementárna vec, ale ja to chcem zdôrazniť preto, lebo ja začínam mať taký pocit v posledné dni, že akoby sme toho prezidenta vylučovali a okresávali mu, kde to len ide, jeho právomoci. Boli sme tu svedkami siahodlhej diskusie o jeho transportoch a podobne a začína to proste mať nejaké známky nejakého politického boja proti prezidentovi a ja by som hrozne chcela veriť, že toto nie je jeden z tých fragmentov, ktorý má do tohto boja zapadať, že mu okresávame jeho právomoci.

    Druhá vec, na ktorú chcem upozorniť, to je to...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem. Pán poslanec sa nehlási s reakciou na faktické? Ďakujem. Do rozpravy je prihlásený pán poslanec Eduard Heger, pripraví sa pán poslanec Zsolt Simon.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, pán minister, dovoľte mi krátko tiež vystúpiť k tomuto návrhu zákona. Na úvod chcem povedať, že chcel by som teda aj v rámci takej konštruktívnej debaty povedať, že to bude kritické teda vystúpenie, pretože chcem priniesť, tak ako aj nadviazať, chcem nadviazať na kolegu Karola Galeka, ktorý to veľmi dobre zhrnul, a chceme priniesť proste práve ten, ukázať na ten rozpor, kde sa líšime. A tak ako to už aj vo faktickej poznámke povedal pán Budaj, toto je, myslím, že filozoficky najväčší rozdiel a od toho sa to celé odvíja.

    Ja by som chcel možno tiež tak trošku historicky poukázať na to, že ten argument na zmenu zákona tu už bol dávno. Už len samotný fakt, že predseda ÚRSO bol zároveň predsedom rady a vlastne tuto bol ten konflikt, pretože rada je ten odvolávací orgán, je podľa mňa prvý výkričník, ktorý sme tu dlhodobo tolerovali a mohol prichádzať ako naozaj varovanie na to, že treba s tým niečo robiť. Preto si myslím, že vôbec ten proces tvorby tohto zákona bol zlý, a za chvíľočku vysvetlím aj prečo. Druhý taký ďalší faktor alebo ďalšia vec, ktorá poukazovala na to, že tento regulátor, alebo teda aj pán Holjenčík v podobe regulátora si neplní svoju prácu tak, ako má, bol aj spôsob riešenia tarify za prevádzkovanie systému, ktoré práve keď sme tu o tom sa bavili, tak sme to tu preberali zľava, sprava a nie je dôvod sa tomu teraz nejako hlbšie venovať, a preto si myslím, že odchod pána Holjenčíka bol len taký vrchol ľadovca. A prečo to hovorím? Hovorím to preto, lebo týmto chcem práve ukázať na to, že ten argument na tú zmenu zákona tu bol, a naozaj vláda si myslím, ž nekonala správne, pretože regulátor, tak ako už aj povedal kolega Galek, je vlastne ten, ktorý zabezpečuje rovnováhu. Rovnováhu medzi spotrebiteľmi a investormi. Áno, investori si prirodzene hľadia na svoj zisk a potrebujú sa dopracovať k svojmu zisku, na druhej strane spotrebitelia nechcú preplácať. Preto tu máme ten prvok regulátora, aby držal túto rovnováhu. Ale tento regulátor tu nie je, aby tu držal ešte rovnováhu aj v prospech vlády. Čiže preto ten krok, že teraz prenášame vlastne regulátora do područia vlády je úplne neopodstatnený, a dá sa ho chápať vyslovene čisto politicky. Pretože, a vysvetlím, regulátor je tu naozaj teda na to, aby chránil záujmy spotrebiteľov a zároveň dbal na záujmy investorov, ale nemôže dbať na priority vlády, pretože vlády sa naozaj menia a môžu mať rôzne priority. A ak vláda má právo zasahovať do práce regulátora, tak v takom prípade si presadzuje, môže si presadzovať aj svoje priority v prospech, teda prostredníctvom regulátora a tým pádom sa stráca práve ten rozmer nezávislosti.

    Takže a to sme videli práve vlastne začiatkom tohto roka. Pretože regulátor na základe svojich procesov, výpočtov a konania, ktoré má v zákone predpísané, konal a prišiel s určitým cenovým návrhom. To, či tam už boli v pozadí nejaké politické tlaky, to môžme, to sme videli viac-menej, to vieme aj z rôznych uniknutých nahrávok a podobne, čo samo o sebe hovorí, že sám predseda toho úradu nekonal v súlade s poslaním tohto úradu. A vidíme, čo to prinieslo. Prišiel prvý návrh, ktorý mal zvýhodniť určitú veľkú časť obyvateľstva, ale znevýhodniť zase určitú časť samospráv. Na to vystúpil predseda vlády, pán premiér, a spôsob nebudem komentovať, a vlastne urobil zásah, čím prišiel iný návrh, ktorý zrazu, tiež sa zistilo, že nebol dobrý, a tak predseda vlády vlastne vytváral ďalší tlak na to, aby vyšiel úplne ďalší návrh. Regulátor teda by, tuto vidíme, aký to má dopad, keď je regulátor pod vplyvom priorít vlády. A preto, preto vôbec je v definícii regulátora tá nezávislosť, aby on mohol rozvážne a premyslene a nie zmätočne, pretože naozaj tieto kroky tento rok, začiatok roka, január bol jasným príkladom toho, čo prináša zmätočné konanie. Mali sme niekoľko návrhov a nakoniec sme sa k ničomu dobrému nedopracovali, zamrzli sme v roku 2016 a progres bol zastavený.

    A preto, preto je tiež dôležité, aby tento regulátor bol nezávislý, aby mal práve ten čas pokojne, rozvážne, dlhodobo, strategicky plánovať a konať v prospech tejto rovnováhy. To je úplne kľúčové. Preto to, že z neho robíme, a to je to, čo teraz robíme, pomenujme to úplne nahlas, tým, že ho dávame do područia vlády, tak naozaj skutočne z nezávislého orgánu robíme v skutočnosti zamestnanca vlády. Robíme zamestnanca vlády. Tento orgán bude pracovať v prospech vlády a január nám bol toho príkladom a vlastne my ideme legitimizovať, teraz týmto návrhom zákona, ideme legitimizovať to konanie, ktoré sme v januári videli. A to je tá najväčšia tragédia, že vlastne vláda ako keby si povedala, videli sme v januári, že to funguje, tak teda dajme to do zákona, toto je osvedčené. Máme na to priamy vplyv, môžme to regulovať. A tým pádom sa úplne stráca nezávislosť tohto úradu.

    A tu by som chcel povedať, že tu sa presne líši štýl politiky nás, opozície, a, vás, koalície, alebo možno by som to ešte viacej smeroval na vládnu stranu SMER, ktorá... My sme naozaj zástancami toho, že nezávislosť sa zabezpečí tým, že to je transparentné, že je tam proste zabezpečený transparentný a spravodlivý výber odborníkov, ľudí, ktorí tomu rozumejú, sú na to kvalifikovaní a robia to čestne a odborne. Kdežto vy práve razíte tú cestu tej centralizácie. My vieme ako na to, my sa o to postaráme, my to zastrešíme, my vám prinesieme istoty. A toto je práve ten úplne fundamentálny rozdiel, prečo sa na tomto nezhodneme. A ja osobne práve aj to rokovanie, ktoré sme tu mali o amnestiách, hoci bolo tvrdé, prinášalo určitú takú známku takej konštruktívnej debaty, a by som očakával, že napriek teda tomu možno aj tvrdému politickému boju vieme hľadať riešenia, ktoré sú dobré pre občanov Slovenskej republiky, a chápeme filozoficky podstatu kľúčových pozícii, kľúčových rozhodnutí, kľúčových dokumentov. Tuto tento váš krok je naozaj také odvrhnutie vôbec akejkoľvek podstaty a naozaj razenie tej cesty, my vám zaručíme istoty, my sa o vás postaráme, toto je náš štýl, choďte nám všetci z cesty.

    Preto ja si aj tak ako, pán minister, zatiaľ skúsenosť, ktorú máme aj s vami z výboru, bola relatívne, by som povedal taká neutrálno-pozitívna, myslím si a budem rád, ak teda budete otvorení aj tej výzve, ktorú vám kolega Galek dal, na konštruktívnu debatu. Verím, že takáto kritika na úvod, jej rozumiete a beriete ju ako konštruktívnu kritiku, pretože naozaj snažíme sa povedať veci tak, ako ich vidíme na to, aby sme sa mohli pohnúť ďalej a hľadať to spoločné riešenie. Nič pred vami neskrývame a naozaj by sme radi teda do toho druhého čítania sa bavili o konkrétnom návrhu, ktorý bude v prospech občanov, bude v prospech naozaj tej nezávislosti a nastaví proces tak, aby sa nemusel o pár rokov znovu meniť len preto, že bol zdeformovaný. To je všetko.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásenia faktickými poznámkami. Pán poslanec Jaroslav Paška.

  • Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Vážený pán poslanec, rozumiem vašim argumentom aj vašej filozofii, len ste prehliadli jednu dôležitú vec. Práve tie udalosti v januári tohto roku nám ukázali, že ak pochybí predseda regulačného úradu a nie je ochotný si svoj omyl alebo svoje konanie, ktoré je hospodársky neúnosné, uvedomiť, tak exekutíva nemá žiadnu možnosť korigovať jeho rozhodnutia. A práve tu je taký moment, že naozaj treba zvážiť, či nenájsť v rámci týchto zmien aj vhodnejší mechanizmus, aby vláda ktorá zodpovedá za fungovanie ekonomiky, hospodárstva, aby mala istý kontrolný mechanizmus korigovať prípadné nie dobré rozhodnutia, ktoré sa premietnu do hospodárstva štátu. A z tohto pohľadu, myslím si, isté posilnenie exekutívy pri kontrole na činnosťou regulačného úradu je na mieste. Takže možno práve tá skúsenosť nás z prelomu roka 2016 a 2017 nám ukázala, že zákon, tak ako bol postavený, vytváral priveľký manévrovací priestor pre ľudí, ktorí neniesli zodpovednosť za svoje rozhodnutia, alebo priamu zodpovednosť, a dostali sme sa do situácie, keď možno naši občania a celá krajina sme žili v neistote aké budú ceny energií do nadchádzajúceho obdobia.

    Takže iba tento moment, iba tento moment by som chcel zvýrazniť a možno hľadať teda naozaj mechanizmy, ktoré by mám garantovali, že v budúcnosti sa nezopakuje takáto situácia. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. Pán poslanec Ján Budaj.

  • Vážení kolegovia, ÚRSO je či malo by byť v energetike čímsi, ako je Ústavný súd v inej oblasti. Je vrcholným strážcom verejného záujmu. Preto v mnohých štátoch dokonca šéfa ÚRSO volia v priamych voľbách. Sú aj také štáty. Pretože ceny energií a strážiť tam verejný záujem, to sa týka doslova každého jedného občana.

    Ja celkom si viem predstaviť, že z tohto pána, z ktorého si bývalá vláda urobila onucu, že tento človek naozaj takzvane pochybil, čiže začal slúžiť aj iným záujmom a naozaj už to bolo priveľa a pán premiér mal toho dosť, pretože on by si predstavoval takého Holjenčíka, ktorý slúži iba jeho záujmom. A keď sa tam primiešava niekto iný, nejaké záujmy monopolov alebo dominantných dodávateľov, tak rozhodol sa zasiahnuť. Ale znovu, ak sa stalo, že stranícky nominant, v tomto prípade taký prevrstvený alebo preoblečený, ale stále stranícky nominant sa vytrhol poslaniu úradu, nemôže byť riešením, že sa stratí poslanie úradu. Toto vytýkam tomuto návrhu. Úplne sa nestráca, aby som bol spravodlivý, ale oslabuje sa jeho nezávislosť.

    Ešte raz. Nehodný sluha nemôže znamenať, že inštitúcia, demokratická inštitúcia, ktorá je hlavným strážcom férovosti v energetickej oblasti, že stratí nezávislosť, že my sa vzdáme tohto atribútu, ktorý navyše je atribútom, ktorý požaduje jednoznačne Európska únia. To je proste chybný spôsob riešenia.

  • S reakciou na faktické pán poslanec Heger.

  • Ďakujem za faktické poznámky. Kolega Paška, chcem na vás reagovať, pretože na jednej strane hovoríte veľmi dobre, ale na druhej strane dovolím si vám trošku oponovať, pretože toto je presne to pokušenie riadenia, že keď vidíme, že niečo nevychádza, tak chceme to ešte viacej riadiť. Ale toto je proti princípom demokracie a proste proti princípom nejakej slobody a transparentnosti. A práve opačná je tá cesta, ktorou sa potrebujeme vybrať, a to je zodpovedné s dôkladné, dôkladná nominácia. Práve toto je ten proces, ktorý potrebujeme výborne vyladiť a mali by sme sa na ňom spoločne zhodnúť a vybrať takého kandidáta, u ktorého vieme garantovať, že počas svojho obdobia, pokiaľ bude tým regulátorom, bude konať čestne, zodpovedne, transparentne, v prospech záujmov poslania tohto úradu. Toto je úplne kľúčové.

    Takže myslím si, že nedajme sa zlákať tým, že keď sa niečo pokazí, tak zoberme si ešte viacej, aby sme to mohli opraviť, lebo toto riziko tu naozaj je a môže sa pokaziť, ale dbajme na to, aby sme vybrali úplne kvalitného človeka, a spolu, myslím si, že spoločnými silami, toto je veľmi dôležité, že spoločnými silami, ak navrhneme ten proces, tak verím tomu, že expertíza viacerých ľudí aj tu v parlamentne, aj kolega Galek, môže byť veľmi prínosná tomu, aby sme takýto proces vedeli nájsť. A možno hľadať aj proces ako s takýmto človekom jednať, ak nebude konať svoju prácu, ale určite by som ju nedával len do rúk vlády. To je podľa mňa veľmi nebezpečné a tendenčné. Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Poprosím vás, pán poslanec Simon, idete vystúpiť, aby som vás nemusel prerušiť, bude to dlhšie? Lebo ide grémium o 12.00 hod. Ďakujem. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, pri tomto návrhu sú tam niektoré pragmatické veci, ktoré je treba vyriešiť aj vo vzťahu k Európskej únii. S tým viem súhlasiť. Ale s čím neviem súhlasiť, je, alebo môj žalúdok to nestrávi, aby sme brali kompetencie od prezidenta a dávali na vládu. Nehnevajte sa, celý minulý týždeň, myslím si, že aj zajtrajší deň bude o tom, že budeme riešiť Mečiarove amnestie. Mečiar, keď mal konflikt s Kováčom, s prezidentom vtedy a Kováč nechcel vymenovať Lexu za šéfa SIS, tak Mečiar sa uchýlil k tomu, že zmenil zákon a povedal, že menovať šéfa SIS bude v kompetencii vlády. Prečo? Aby verejnosť ani prezident sa nemohol vyjadrovať k menovaniu a k tej persóne, ktorého navrhuje vláda, lebo vláda si to urobí pod pokličkou a donesie si to z jednej chvíle na druhú do vlády, schváli to a je to urobené. Je to o tej persóne, ktorý má strážiť záujmy občanov tejto krajiny.

    Kladiem si otázku, kde je problém medzi vládou Roberta Fica, Andreja Danka a Bélu Bugára a prezidenta Kisku? Však ešte žiadny človek nebol pomenovaný, koho by ste tam chceli mať na návrh vlády. A vy už zrovna idete tým, že chcete brať kompetencie od prezidenta a prenášate ju na vládu.

    Práve preto podávam procedurálny návrh vrátiť tento návrh predkladateľovi na dopracovanie.

    Exekutíva má alebo nemá, pán kolega Paška hovoril o tom, že má, či nemá možnosť ovplyvniť cenovú reguláciu? Ja si myslím, že aj dnes má. Vláda má možnosť podložiť, dať návrh na vymenovanie, teda a odvolanie šéfa ÚRSO. Nech to odôvodní u prezidenta, ako tá právomoc aj tam dnes existuje. Nemusíme zasahovať do tejto kompetencie.

    Na druhej strane, musím povedať, že vláda má svojich nominantov v tých úradoch. Posilnite ich kompetencie, tak ako pán minister hovoril, že treba posilniť, aby nominanti za štát mohli sa dostať k tým niektorým informáciám. S tým v plnej miere súhlasím. Aby sa dostali k tomu, ako ide daný podnik žiadať o schválenie cien, ktoré má schvaľovať ÚRSO. To znamená, že vy môžete ovplyvniť aj do strany ÚRSO a viete ovplyvniť aj zo strany vašich nominantov, lebo v tých firmách všade sú vaši nominanti a hlasujú za tie návrhy, ktoré tam idú, resp. môžte si zmeniť a pritom sa nemusíte dotýkať transparentnosti regulátora ako takého. Ale to, čo nechápem, je, aký pohnútok zo strany vlády, hneď, ešte predtým, aby pán prezident nepovedal, že váš návrhy vlády neakceptuje, nevymenuje, vy utekáte dopredu a hovoríte: berme kompetenciu! Ja chápem, že je to ťažké. Robert Fico, keď sedel v týchto laviciach, prezidentom bol Gašparovič, tak urobil všetko pre to, aby posilňoval túto pozíciu. Keď tam neni Gašparovič, ale je tam iný prezident, tak urobíme všetko pre to, aby sme tie kompetencie zobrali. Nehnevajte sa, s tým sa vnútorne neviem stotožniť, a preto dávam tento procedurálny návrh, resp. apelujem na vás, aby ste v ďalšom čítaní minimálne toto ustanovenie vypustili.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pán poslanec. Na vystúpenie pána poslanca žiadne faktické poznámky. Na základe uvedeného ukončujem vystúpenie poslancov, ktorí sa písomne prihlásili. Budeme pokračovať. Alebo pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Nie. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce k rozprave zaujať stanovisko navrhovateľ? Chce sa vyjadriť k rozprave pán spravodajca? Nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Ako bolo avizované, o 12.00 pokračuje poslanecké grémium a schôdza Národnej rady pokračuje o 14.00 hodine v prerušenej rozprave k návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa Zákonník práce, a uvedie ho pán poslanec Vašečka. Ďakujem, prajem dobrú chuť.

  • Prerušenie rokovania o 12.00 hodine.

  • Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, budeme pokračovať v popoludňajšom rokovaní deviateho dňa 14. schôdze Národnej rady a to v prerušenej rozprave v prvom čítaní o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa Zákonník práce (tlač 454).

    Prosím pána poslanca Vašečku, aby zaujal svoje miesto. A tak isto aj pani poslankyňu Shahzad. Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Krajniak, ktorý stráca poradie.

    Pán poslanec Krajčí, nech sa páči, máte slovo.

  • Pokračovanie v rokovaní o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, tlač 454.

  • Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, milí kolegovia, ja by som k tejto téme k tomuto zákonu si dovolil začať možno trošku netradične citáciou, ktorá, verím, že väčšine z vás bude veľmi dobre známa: "Šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu. Siedmy deň je dňom odpočinku. Nebudeš konať nijakú prácu, ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý je v tvojich bránach".

    Veľmi nerád by som týmto textom chcel otočiť celú tú debatu od argumentov, ale zase na druhej strane rád by som ho použil. A nakoniec je to text, ktorý vychádza zo židovsko-kresťanského vnímania sveta a tak isto aj zásad života, a myslím si, že pre takmer 70 % ľudí v našej spoločnosti je toto niečo, čo vo svojom živote, viac alebo menej o ňom vedia a snažia sa dodržovať.

    Tak isto chcem povedať veľmi otvorene, že ja som teista a verím, že tento svet nevznikol náhodou. Som veľmi rád, že v súčasnosti už aj vedci potvrdzujú tú domnienku, že náhodou náš vesmír by vznikol veľmi, veľmi ťažko. Štatisticky tá pravdepodobnosť toho, že náš vesmír a život na tejto Zemi by vznikol náhodou, je asi taká pravdepodobnosť alebo taká malá pravdepodobnosť, že dneska, keby som nemal na rukách hodinky a zajtra by som sa zobudil a mal by som na ruke takého krásne hodinky, tak tá pravdepodobnosť, že tie hodinky budem mať na rukách je vyššia ako pravdepodobnosť, že naša Zem vznikla náhodou. Možno ste zachytili, aj relatívne nedávno to bolo, jeden profesor teoretickej fyziky a spolutvorca svetoznámej teórie strún Michio Kaku vydal vedeckú štúdiu a prácu, v ktorej vysvetľuje, že je presvedčený, že vesmír nevznikol náhodou. Poukazuje na existenciu Boha pomocou teórie strún, pričom to nie je samozrejme kresťan. On hovorí o svojej práci, že: "Dospel som k záveru, že žijeme vo svete, ktorý sa riadi pravidlami, ktoré vytvorila inteligencia. Nie ako napríklad v počítačovej hre, ale samozrejme nepredstaviteľne zložitejším a nespochybniteľným." Vyhlásil podľa Geophilosophical Association of Anthropological and Cultural Studies. Jeho vyhlásenie podráždilo vedeckú komunitu, pretože to nie je žiadny vedec druhej kategórie. Práve naopak, dr. Kaku je považovaný za jedného z jej najuznávanejších a najvýznamnejších hlasov.

    Hovorím to kvôli tomu preto, že Biblia hovorí, že my sme boli stvorení na boží obraz. A Boh sám tento svet podľa písma tvoril šesť dní a potom ten siedmy deň oddychoval. A toto isté naprogramoval aj do nás, do bytostí, ktoré sú stvorené na jeho obraz. A od tohto by som sa rád, od tohto vzorcu odvinul, pretože ak je tento vzorec pravdivý, tak pokiaľ ľudia budú neustále pracovať a tento vzorec nebudú rešpektovať vo svojom živote, tak sa im to nejakým spôsobom pravdepodobne bude vypomsťovať, keďže pôjdu podľa vzorcu toho, ktorý ich stvoril. Takže Biblia je plná skvelých inšpirácií aj pre moderného človeka, si myslím.

    Samozrejme tiež chcem povedať, že žijeme v liberálnej demokracii a pre mňa je osobná sloboda najvyššou hodnotou. Nakoniec aj osobne považujem Ježiša Krista ako za osobu, ktorá chodila tu na Zemi, ktorá bola najvyšším zástancom slobody a bojovala za ňu. Dokonca položil za ňu svoj život. Častokrát si však treba uvedomiť, že naša osobná sloboda sa stáva aj naším vlastným osídlom a upadáme do závislostí, ktoré nám v konečnom dôsledku našu vlastnú slobodu berú. Celý problém moderných liberálnych demokracií tiež spočíva v tom, že peniaze a zisk diktujú podmienky a obmedzujú osobnú slobodu. A v tomto prípade hovoríme o ochrane zamestnancov. Pri nedeľňajšom predaji klesajú práva zamestnancov, lebo si nemôžu dovoliť odmietnuť pracovať v nedeľu, aby ich zamestnávateľ neprepustil, aj keby preferovali stráviť nedeľný čas napríklad s rodinou. A preto som presvedčený, že zákon, ktorý teraz s kolegami predkladáme, je pre každého dobrý. A v konečnom dôsledku by dokonca nemal ani negatívny ekonomický dopad.

    Prečo si to myslím? Pretože máme za sebou skúsenosť v Maďarsku, kde v roku 2015 zaviedli zákaz nedeľného predaja a mnohí sa obávali, že toto bude mať negatívny efekt na ekonomiku. A boli to odporcovia najmä z radov asociácie obchodu a zástupcov podnikateľského sektora. Napriek tomu dôkazy sú k dispozícii, nedošlo k poklesu tržieb, obchody to často riešili predĺžením otváracej doby v iné dni. Tak ako som naznačil v úvode, tak pokiaľ sme naozaj stvorení tak, alebo pre človeka je najlepšie, aby ten jeden deň v týždni mal voľno, tak toto by malo mať samozrejme dopad na jeho zdravie. A samozrejme sú k dispozícii štúdie, ktoré toto presne dokazujú. Štúdia audítorskej spoločnosti Deloitte, ktorú vypracovala pre Európsku komisiu, bola to štúdia o organizácii pracovného času, cituje ďalšie vedecké štúdie, ktoré dokazujú, že ľudia pracujúci aj v nedeľu si vo vyššej miere sťažujú na negatívne zdravotné dôsledky ich práce. V nedeľu je podľa ich štatistík takisto dokázané, že je vyššie riziko úrazov a pracovných nehôd. Ďalej táto štúdia konštatuje, že práca v tzv. nezvyčajných časoch, čo sú víkendy a večery, rastie. Sme si toho vedomí. Tieto trendy sú silné hlavne v sektore obchodu. Má to však negatívne spoločenské dôsledky. Tie súvisia so sociálnym rytmom spoločnosti, ktorý je stále organizovaný tak, že večery a víkendy sú vyčlenené ako časy, ktoré sú dôležité pre sociálnu interakciu, socializovanie sa a oddych. Človek má vyšší duševný komfort, pokiaľ má presne rozdelený čas medzi prácu a voľný čas. Naopak, nestály pracovný čas udržuje človeka v napätí.

    Pritom zaujímavé je to, že podľa tejto štúdie je práca v nedeľu nebezpečná aj v tom, že ľudia pracujúci v nedeľu potom pracujú aj v sobotu, čo ale neplatí opačne. Teda ľudia, ktorí pracujú v sobotu, neznamená, že nutne pracujú aj nedele. Štúdia Deloitte zároveň argumentuje aj negatívnymi dôsledkami na rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom. Je to nakoniec vcelku logické. Lenže táto rovnováha je dôležitá pre kvalitný pracovný, efektívny a spokojný život.

    A teraz len, aby ste si uvedomili, ono niekedy ani zamestnanci, ktorí pracujú len cez týždeň, nemajú túto rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom optimálnu alebo dobrú. Takže dobrú ju nemá 17 % takýchto zamestnancov, ktorí pracujú len cez pracovný týždeň. U zamestnancov, ktorí pracujú o večeroch, je nerovnováha vyššia, až 33 %, u zamestnancov, ktorí pracujú aj v soboty, je to 31 %, ale najväčší podiel nerovnováhy medzi pracovným a súkromným časom je práve u zamestnancov, ktorí pracujú aj v nedeľu, a je to 39 percent.

    Keďže Slovensko sa radí k európskym krajinám, v ktorých ľudia najviac pracujú v nedele, každý piaty Slovák musí chodiť v nedeľu do práce, asi nás ani nebude prekvapovať štatistika dožitia v plnom zdraví. Máme ju najnižšiu v Európskej únii. Zároveň patria títo zamestnanci k jedným z najhoršie zarábajúcich pracovníkov v Európskej únii. Podľa štúdie Helden Glanz z roku 2015 má Slovensko suverénne najhoršiu úmrtnosť zo všetkých krajín OECD na kardiovaskulárne choroby, ale naozaj suverénne. Nemôžem vám, žiaľ, ukázať graf. V roku 2006 skupina fínskych vedcov dokázala, že ľudia, ktorí nemajú čas na oddych cez víkend, majú vyššie riziko úmrtia na kardiovaskulárne choroby.

    Takže ja by som sa len chcel spýtať zákonodarcov, čo je pre nás dôležitejšie? Ekonomika, na ktorú zatvorenie nedeľného predaja nemá až taký veľký dopad, a ako obchod tvrdí, alebo zdravie, sociálna pohoda, duševný komfort, pevnejšie rodiny našich občanov? V niektorých vyspelých krajinách sa experimentuje so 4-dňovým pracovným časom v týždni. My tu, žiaľ, dnes zvádzame argumentačný boj za zachovanie voľnej nedele. Pritom vzhľadom na technickú revolúciu je a bude voľná nedeľa vo vyspelých krajinách čím ďalej tým väčšou samozrejmosťou.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickou pán poslanec Vašečka ako jediný. Nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne. Mňa potešilo, že Marek sa jednoznačne prihlásil ako veriaci kresťan k Svätému písmu, k Biblii a zároveň ukázal aj to, čo možno niektorým ľuďom uniká. On je špičkový detský kardiológ a mohol by sa venovať a vlastne stále je v kontakte aj s touto krásnou profesiou lekára, ktorý pomáha deťom na vysoko odbornej úrovni. A je to vlastne aj znak toho, že veci, ktoré sú inšpirované vierou, Sväté písmo, Biblia a veda, sú veci, ktoré idú ruka v ruke. Tak ako v tej druhej časti potom uvádzal tie argumenty, ktoré sú vedecké, ktoré sú medicínske a ktoré sú také zrejmé. A nám presne o to ide.

    Nevidíme problém v tom, hovorí o tom, že naša viera nás inšpiruje, že Biblia je praktická kniha, ktorá má veľa dobrých princípov, ale to, čím argumentujeme, to, že tie princípy majú pretavenie aj do úplne civilnej, svetskej verzie a sú overené, nieže stáročiami, ale tisícročiami, a fungujú. A preto o nich hovoríme. Čiže nie preto, že, viete, nefunguje to, je to nezmysel, má to chybu, ale my sme veriaci, tak preto ju presadzujeme. Nie, my veríme Bohu, ale vidíme, že tie veci fungujú a že prinášajú dobré výsledky aj v bežnom civile, v bežnom svete.

    Ak hovoríme o voľnom dni, ak hovoríme o rytme pracovného času a odpočinku, tak to sú veci, ktoré vám potvrdí nielen lekár alebo nejaký vedec, ale ľudia, ktorí vidia, že naozaj ten konzum, neustále hnanie sa za nejakým hospodárskym rastom alebo za ziskom nie je to, čo ľuďom pomáha, ale naopak, čo ich ničí.

    Takže, Marek, ďakujem ti veľmi pekne.

  • Pán poslanec Krajčí, môžte reagovať.

  • Ďakujem, Richard. Ja sa, samozrejme, hlásim k všetkému, čo si hovoril. Len ešte raz chcem zdôrazniť, že umožniť našim občanom, aby aspoň v tú nedeľu mohli mať nejaký voľný deň, a teda tento pravidelný rytmus striedania oddychu a práce je nevyhnutné aj pre ich pracovné výsledky. Ako som poukázal, štúdie hovoria, že je to veľmi dôležité pre ich duchovnú, duševnú rovnováhu, a teda som presvedčený, že pokiaľ by sme naozaj argumentovali len ekonomickými parametrami, ktoré, ako v Maďarsku som poukázal, vôbec nevyšli v prospech nejakých, znižovania marží a ziskov, tak si myslím, že naša spoločnosť by získala oveľa, oveľa viac.

    A preto verím, že ako si aj ty naznačil predtým, že aj keď tento zákon teraz nebude schválený alebo neprejde, že sa k nemu veľmi skoro vrátime, a je to podľa mňa trend. Trend aj Európy a nielen vyspelých európskych krajín. Ale verím, že jedného dňa aj na Slovensku budeme môcť mať nedeľu voľnú a budeme sa všetci môcť tešiť z benefitov, ktorý by tento jeden voľný deň našim občanom poskytol. Ďakujem.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Fecko.

  • Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, pán navrhovateľ, pani spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, trošku aj ja si dovolím povedať pár slov k tejto novele zákona, pod ktorou som aj ja podpísaný.

    Vyzerá, že už som vo veku, hoci sa mi to ťažko akože priznáva, kde prakticky už môžem dávať nejaké skúsenosti, resp. hodnotiť, čo sme zažili. A pritom, keď sa takto zamyslím, tak poviem si, že 30 rokov som mal predvčerom. No, žiaľ, neni to pravda. A momentálne, keď si tak pozriem, tá naša generácia tých päťdesiatnikov a vyššie, prakticky sme vyštudovali v socializme a máme žiť v demokracii. To znamená, mnoho, to, čo sme sa učili, prakticky veľmi sa využiť nedá a musím sa prispôsobiť tým praktikám, resp. tomu chodu dejín, ktoré na Slovensku beží v iných intenciách.

    Ja keď si tak spomeniem, hovoril som to už viackrát, prakticky aj v socializme, teda komunizmus sme tu ešte nevybudovali, aby ste boli v obraze, tí mladší, ktorí ste teda ho nezažili, tak prakticky socializmus mal spieť k tomu komunizmu a prakticky v päťdesiatych rokoch tam boli pracovné soboty aj nedele, bolo to po vojne. Potom neskôr sa to uberalo, to znamená, nedeľa už nie, potom aj sobota už nie, dokonca sa ešte aj učilo v školách, a prakticky vrcholom, ako nás učili, malo by byť skrátiť ten pracovný týždeň z tých päť na menej dní. Štyri, tri a nakoniec nebudeme robiť nič, lebo všecko za nami niekto urobí iný a my si len budeme brať to, čo sme vyrobili cez tie stroje alebo niečo iné.

    Vyzerá, že asi, aj teraz som postrehol nejakú takúto úvahu, že áno, tie stroje budú tak vyrábať za nás, že prakticky ani tá ľudská sila tam nebude musieť byť a bude si to programovať všecko a tie stroje budú vyrábať a tých produktov bude dosť. A ja sa nikdy nestotožním s názorom, že človek má byť braný ako ľudský zdroj. Niekedy sme mali odbory personálne a teraz máme odbory ľudských zdrojov alebo nejaké oddelenia. Predsa človek nemôže byť ako baterka, ktorú vyšťavíš, a potom ju odhodíš. Žiaľ, vyzerá to tak, že súčasný svet takto vníma človeka, a ja budem prvý, ktorý zdvihnem ruku proti. Lebo život je o napĺňaní svojich ideálov, túžob, od detstva až po starobu, až po tú smrť, a neni to o tom, aby sme navzájom tu pili krv, vykorisťovali sa, úžernícky sa správali jeden voči druhému.

    Ako povedal Svätý Augustín, že politika by mala byť najväčším prejavom lásky k blížnemu. A každý v srdci máme tú lásku k blížnemu. Nehovorte mi, že nie. Tak sme boli stvorení, ako to povedal už Marek Krajčí pred chvíľou, na obraz boží a tam je láska, nie nenávisť a nejaká iná kuleha na toho blížnemu svojho.

    Takže ja som mal tú česť zažiť ten socializmus a keď si takto predstavím, že v sobotu sme, samozrejme, o tej dvanástej obchody boli otvorené, potom už boli zavreté, v nedeľu vôbec, hovorím teraz o tom maloobchodnom predaji, nehovorím teraz o nejakých cukrárňach a reštauráciách, kde, samozrejme, fungovali tu aj vtedy. A musím povedať, že sme tu, neboli úmrtia. A tak jak som povedal, predsa pri súčasnej dobe máme už aj mrazničky, ľadničky a všecky kadejaké zmrazujúce zariadenia, ktoré nám tu tie potraviny, keď už tak súrne potrebuješ v nedeľu ísť kúpiť, tak samozrejme si môžeš do zásoby. Nerobme sa, by som povedal, nejakí bohémskejší ako, neviem kto, pretože všetko sa dá zariadiť normálnym zdravým gazdovským rozumom. Asi ten proviant, ktorý potrebuješ v tú nedeľu mať, zabezpečiť aj vopred.

    Tak preto si myslím, že dávať nedeľu a nútiť ľudí, aby pracovali, a ako už bolo povedané mojimi predrečníkmi, najviac sa to bude dotýkať práve žien našich na Slovensku, ktorým vďačíme za to, že vôbec tu sme, lebo keby ich nebolo, tak asi vymrieme, a prakticky ich likvidujeme, devastujeme. Už nehovorím o tom, o odchode do dôchodku a ďalších veciach, že prakticky ony držia tú rodinu, ony sa starajú o deti, majú šichty aj trikrát denne, pretože ide do práce, príde domov, musí prať, variť, starať sa o deti, manžel, ktorý pomôže, pomôže, ktorý nepomôže, nepomôže. Proste je tá šichta v podstate náročnejšia, to musím povedať otvorene z mojej praxe, ale myslím, že aj z vašej, že žena si zaslúži podstatne väčšiu úctu, ako sa jej momentálne v našom demokratickom slovenskom režime dostáva.

    Takže myslím si, že každý keď si vstúpime do svedomia, mali by sme túto novelu zákona posunúť do ďalšieho čítania a prakticky potom prípadnými nejakými pozmeňujúcimi návrhmi ešte to vylepšiť. To, že sme minule schválili, že v sviatky sa nebude pracovať, super. Ako už bolo povedané, poďme do tých nedieľ. Či to obmedzíme aj do toho, že to bude iba od určitej hodiny, alebo či to bude úplne, nevadí, ale poďme do toho, lebo tak by som si predstavoval napĺňanie tých našich ideí, ako by ten život vyzerať mal.

    Aj Japonci, keď si takto vezmeme z minulosti, snažili sa byť precízni a sú precízni a makali ako roboti a teraz tie generácie, ktorí idú do dôchodku, zisťujú proste, že sú tak zodratí, že on ten dôchodok ani neužije. Proste on neni v stave, pretože jak sa hovorí, tá baterka bola vyšťavená, a končia. To znamená, majú veľký problém, hoci áno, ekonomicky boli hit, boli lídrami a boli tigrami Ázie a všeckého možného, ale vyzerá, že na úkor toho, že určité generácie doslova majú teraz strastiplný dôchodok, keď sa toho dôchodku vôbec dožijú.

    Myslím si, že toto by nemala byť naša idea. A mamon a modla peňazí nemôže zvrátiť to, aby náš človek mal čas aj na tú rodinu. Ja keď si spomínam, tak s našimi, s mojimi rodičmi nebohými už, my sme každú nedeľu chodili buď ku jednej babke, alebo ku druhej babke. Z jednej strany alebo z druhej strany, tam potom prišiel jeden strýko, druhý strýko, tretí strýko a sme debatovali. Hoci my deti, desať-, dvanásť-, pätnásťroční sme hovorili: ó-ó, načo tam k tomu idem? A teraz si uvedomujem, že tak sa vlastne tá rodina držala pokope, tá rodina sa zoznamovala, vedelo sa o sebe. A myslím si, že toto je zmysel spoločnosti, keď hovoríme, že spoločnosť je založená na rodinách a že rodina má byť základom spoločnosti.

    Myslím si, že keď sa nepoznajú medzi sebou bratranci a sesternice, keď nevieme už ani o svojich súrodencoch, keď náhodou sa vôbec nestretneme celý rok a s ich synovcami a neterami, tak myslím si, že je to veľmi zlé, čo sa týka postavenia rodiny na Slovensku. A práve tá nedeľa by mal byť ten deň, keď sa povie, že áno, zrána či už do kostola alebo iné povinnosti, navarí sa obed, spoločný obed, rodina je pri stole a potom po obede si ideme vyraziť.

    Ja som chodil okrem toho ešte aj na šport, pretože som hral futbal. A myslím si, že tá nedeľa mala svoje pravidlá, ktoré nás napĺňali určitou, by som povedal, hrdosťou, resp. určitým naplnením vašich ideálov a túžob, čo by som chcel robiť. Pokiaľ to budeme stále iba znásilňovať, že musíš, musíš, musíš do tej práce, tak zdá sa mi, že ten život veľa ľuďom tak znepríjemníme, že prakticky ten výkon v tej práci bude asi podstatne horší, ako keby tam išiel s radosťou.

    A mne sa zdá, že to Slovensko momentálne aj v tejto dobe v roku 2017 a možnože aj od toho roku ´90 sa stáva z roka na rok smutnejším. Keď sa niekto smeje, tak ja to vnímam, taký smiech cez také zuby, že proste musí sa smiať. Mne sa zdá, že tých zhruba tridsať alebo dvadsaťosem rokov, čo som mal prežiť v socializme, tam sa mi zdá, že sme trošku ten smiech brali tak, že áno, smejem sa z toho, zo srdca. Proste nie strojene. A bojím sa, že momentálne tá demokracia je o tom, že ja – ja – ja ,a socializmus bol o tom, že my – my – my. Nechcem ho glorifikovať, ale prakticky pri rodine to my – my – my musí fungovať, lebo ináč rodina nefunguje. A môžeme si hovoriť, že tu budeme mať plné rodiny, neplné rodiny, neviem jaké rodiny, ale myslím si, že rodina má byť o tom, že drží pokope a vie si odovzdávať z generácie na generácie tie skúsenosti, ktoré tí jednotliví členovia rodín nadobudli počas svojho života.

    Je pravdou to, čo aj povedal kolega Marosz, že život netreba naplniť, teda rodinu treba naplniť životom, nie konzumom. Stopercentne súhlasím, pretože ten konzum, jak som už povedal, ako kedy sme po tom osemdesiatom deviatom my, Slováci, nejak nevedeli sa do konzumu nabažiť a stále a stále musíme kupovať, zháňať, nakoniec zistí, že si kúpil dve tretiny blbostí, ktoré vôbec nepotrebuješ. Ale áno, bolo to v akcii, beriem. Bolo to päť kusov, tak päť kusov beriem. Potrebujem jeden, to nevadí, beriem.

    To znamená, že, vážení, spamätajme sa! Áno, možnože je to aj dôsledok toho, že keď sme stáli na pomaranče, na banány v šóroch a nemali sme to, tak teraz si každý myslí, že zajtra nebude ten banán. No vyzerá, že je to tak, že ten banán bude aj zajtra, aj pozajtra, aj ten pomaranč. To znamená, len ten národ, ako keby, proste furt sa nevedel toho nabažiť. Takže myslím si, že je to apel aj na to, aby sme konečne sa trošku pozreli aj späť a povedali, že stačilo, lebo to vykorisťovanie, ktoré ja teraz tu vnímam, a to žmýkanie tých našich ľudí spôsobí to, že nám tí dôchodcovia ani si ten dôchodok neužijú a bude tu makať dvadsať, tridsať rokov, a zistíme nakoniec, že nič z toho, lebo dva, tri roky a odíde nám.

    Takže myslím si, ak sme štát, mali by sme sa pričiniť o to, aby títo ľudia mali aj tú voľnú nedeľu.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem. Na vystúpenie pána poslanca ako jediný pán poslanec Marosz.

    Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem za slovo. Ďakujem pekne, Martin, za tvoj príhovor. Nadviazal by som na pasáž, kde hovoríš o tom, že postupnou robotizáciou bude ľudská práca takmer nahradená. Tento problém sa rieši aj na pôde Rady Európy a do dvadsiatich rokoch údajne zmizne až štyridsaťsedem percent všetkých pracovných miest, čo je obrovské číslo. A dvadsať rokov ubehne ako nič.

    Inými slovami, my ako Slovensko by sme mali začať uvažovať o tom, ako sa postaviť k človeku, na ktorého robia roboty –alebo roboty? – roboti, a na Západe už v niektorých štátoch, vo Francúzsku, v Holandsku testujú, alebo vo Švédsku, takzvaný základný príjem. To znamená, že dobre, výroba sa automatizuje, ale človek potrebuje žiť, potrebuje mať pokryté svoje základné životné podmienky, a preto nech dostane ten slušný základ na život. Nenazývajú to sociálna dávka, volajú to základný príjem. A takýto človek potom sa môže rozhodnúť, či chce pracovať, alebo mu to stačí na pokrytie svojich životných podmienok. Takže sú rôzne nástroje.

    My na Slovensku aj tú skupinu, ktorú riešime týmto návrhom zákona, je to z môjho pohľadu taká, že pracujúca chudoba. Títo ľudia netrávia čas so svojimi rodinami, sú vytrhnutí od svojich najbližších a napriek tomu získajú z tej práce tak málo, že ledva pokryjú svoje základné životné potreby. Preto by sme mali aj my na Slovensku začať minimálne diskutovať o rôznych modeloch, ako sa postarať o tých najbiednejších, najchudobnejších, a to sú aj títo spomínaní ľudia.

    Ďakujem za tvoj príhovor.

  • Pán poslanec Fecko, môžte reagovať.

  • Áno, ďakujem pekne, pán kolega. Jasné, že tento základný príjem asi budeme musieť v krátkej budúcnosti nejakým spôsobom riešiť. A to je vlastne ten udržateľný rozvoj aj tej spoločnosti, aj tej rodiny, ktorú by sme tu my mali akože zagarantovať cez tie vládne špičky, ktoré vládnu, viete, ako. A by sa mali postaviť k tomu a povedať, že áno, minister práce, sociálnych vecí povie: áno, môj udržateľný rozvoj rodiny je taký a taký, minister životného prostredia môj udržateľný rozvoj v oblasti životného prostredia je taký a taký.

    No, žiaľ, bojím sa, že to udržateľné nejaké minimum, ktoré by sme mali zabezpečiť pre ďalšie generácie, sa u nás nejakým spôsobom obchádza, vôbec sa k tomu nevyjadrujeme a prakticky prešľapujeme na mieste. A mne sa vidí, ako keby sme, no, nechcem to povedať tak veľmi vulgárne, ale ako keby po nás potopa, že my sme tu a čo budú robiť naše deti, naši vnuci, tak to už nás veľmi nezaujíma. A preto ja budem stále tvrdiť, že pokiaľ budeme prejedať budúcnosť našich detí, tak nemáme tu právo byť. Takže dúfam, že sa každý spamätá. Aj tento zákon je jeden z tých, ktorý hovorí, aby sme teda neprejedali budúcnosť našich detí.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Verešová, ktorú nevidím, stráca poradie. Pán poslanec Lukáč, tiež nevidím. Áno, stráca poradie.

    A, pán poslanec Krajniak, nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni. Vážený pán kolega Vašečka, ja s návrhom na obmedzenie práce v nedeľu súhlasím na sto percent a na 99,9 % súhlasím aj s argumentami, ktoré ste v rozprave použili, ale predsa len by som chcel oživiť toto naše rokovanie tým, že upozorním na to 0,1 percenta. Vy, pán kolega Vašečka, aj viacerí kolegovia ste spomínali a používali príklady, že malo by to byť u nás tak ako v tých vyspelejších krajinách. Musím sa priznať, že mne sa to slovo "vyspelejšia krajina" v porovnaní s mnohými krajinami, ktoré sú na západ od nás, veľmi nepáči. Myslím si, že by sme mali sa rozhodovať podľa toho, čo my tu na Slovensku považujeme pre Slovensko za dobré. A v tejto súvislosti o tom, v tej debate o vyspelosti a nevyspelosti, by som chcel pripomenúť jednu pravdivú historku z talianskeho parlamentu, kde v zúrivej debate sa hádal poslanec z juhu Talianska s jedným poslancom z Ríma. Až to ten poslanec z Ríma nevydržal a zakričal tomu z juhu: ´Čo vy nám tu rozprávate?! Veď kým ste vy ešte liezli po stromoch, my už sme boli všetci homosexuáli.´

    Takže toľko by som chcel upozorniť, že vyspelosť a nevyspelosť, na to môžeme mať rôzne názory. Argumentujme tým, čo považujeme za dobré pre nás, a argumentujme tým, že čo my považujeme za správne.

    Ďakujem.

  • Na vystúpenie pána poslanca, pán poslanec Vašečka. Nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne. Na to lozenie po stromoch nebudem reagovať, ale chcem povedať, že áno, súhlasím s tým, že tá vyspelosť by naozaj nemala byť v tom, že sa cítime nejakí menejcenní. Argument poukazovania na štáty západnej Európy alebo aj severnej, teda v prípade Škandinávie, je spôsobené tým, že sa snažíme tú debatu otvoriť do široka a mnohí, ktorí sa obávajú, že nejaké zavádzanie voľnej nedele zaváňa nejakým spiatočníctvom alebo nejakou zaostalosťou, tak je to vlastne argument na takúto námietku.

    Ja osobne si myslím, keď sme už pri tej téme, tak čo sa týka Európy, či tej na západ od nás alebo tej strednej alebo východnej, že v rámci napríklad Európskej únie sa môžeme navzájom obohacovať. Myslím si, že sú veci, v ktorých sa môžme poučiť zo štátov západnej Európy alebo z tej pôvodnej pätnástky, určité veci tam majú zabehnuté, vyskúšané. Jednak mali dlhší čas súvislo demokratický režim, tak ako, alebo demokratické zriadenie dlhšie ako my. Na druhej strane si myslím, že aj my úplne rovnako a rovnocenne môžeme priniesť viaceré hodnoty, ktoré možno na západe sa už vytratili, ktoré buď sa zabudli, alebo boli prekryté mnohými inými vecami, aj tým rôznym vývojom. Takže ja to vidím tak, že navzájom sa nemusíme porovnávať, alebo kto je menej cenným, kto je viac cenný, ale tú jednotu vytvárať v tom, že sa obohacujeme tým dobrým, tým hodnotným, čo do tejto debaty prinášame jedni alebo druhí.

    Takže v zásade súhlasím, áno, ak by to malo vyznieť tak, že sme menejcenní a oni sú tí vyspelí, tak to nie je dobrý argument, ale bol myslený ako poukázanie na to, že to funguje aj v krajinách, ktoré ekonomicky sú na tom veľmi dobre.

  • Ďakujem. Takže pani poslankyňa Verešová tu nie je, s konečnou platnosťou stráca poradie.

    Pán poslanec Lukáč, nech sa páči, vy ste tu, máte slovo ako posledný vystupujúci v rozprave. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, zhodou okolností to vyšlo takto, že som posledný pri rozprave o tomto návrhu. Tak ja to len tak v krátkosti zhrniem do nejakých troch, štyroch bodov.

    Prvým bodom, prečo ja som rozhodnutý podporiť tento návrh zákona, je odkaz dnešnej doby. Žijeme v dobe multikultúrnej Európy, keď je veľmi obťažné zachovávať odkaz nášho kresťanského a kultúrneho dedičstva. V preambule našej ústavy sa píše: "My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva." Toto je jasný odkaz na kresťanskú tradíciu, kde nedeľa je sviatočným dňom. My, kresťania, ju oslavujeme ako deň Zmŕtvychvstania Pána. Preto týmto návrhom zákona zároveň budujeme v týchto časoch aj naše kresťanské a duchovné povedomie a posilňujeme alebo obnovujeme naše dedičstvo.

    Druhým dôvodom je, že nedeľa je sviatkom rodiny. Vnímam tento návrh ako to, čo umožní rodinám byť spolu a zároveň povýši nedeľu na deň sviatočný, keďže charakter sviatku sa v dnešnej rýchlej a sekulárnej dobe stratila a pre mnohých sa stala bežným pracovným dňom. Mám tu jeden mail, z ktorého si dovolím citovať, ktorý mi napísal jeden otec rodiny vzhľadom k nedeli. "Nie je nič krajšie, ako tráviť čas s rodinou, základom zdravej spoločnosti. Dostali sme vzácny dar v podobe dňa, ktorý je pre rodinu stvorený. Je ním nedeľa. Mám pozitívnu skúsenosť s nedeľou, tá však ostala iba v spomienkach. A súčasná? Hm. Moja manželka pracuje pre zahraničný reťazec a pri jej zamestnaní, za ktoré som Bohu vďačný" (keďže je to rodina z východného Slovenska), "som osobne pocítil dopad nedele aj jej súčasnú marketingovú identitu. Máme tri deti a tieto to cítia rovnako. Naša maminka pracuje stále v noci, cez deň oddychuje, no nedeľu by sme chceli tráviť s ňou. Veľmi často sa to však nedá. Ja ako hlava rodiny sa snažím a verím, že mi to ide dobre v jej zastúpení, ale nie je to to pravé orechové. Mám identitu chlapa, takže byť mamkou na sto percent nedokážem. Rodina potrebuje čas, ktorý bude aspoň v jeden deň v týždni tráviť spoločne. Je to exkluzívny čas a mala by to byť práve nedeľa, keďže Božie slovo v Genezis hovorí, že jedného dňa Boh dokončil svoje dielo, ktoré konal, a siedmy deň si odpočinul. Všetky deti si zaslúžia mať mamku a ocka v nedeľu doma." Toľko citát z mailu, ktorý som dostal.

    Bohužiaľ, tento návrh o zákaze predaja v nedeľu neobsiahne všetkých pracujúcich, ale vnímam to tak, že všetci by mali mať právo v nedeľu byť so svojimi rodinami. Keďže náš školský systém je nastavený na víkendy, tak rodiny môžu byť spolu len po víkendoch. Čiže toto je tiež jeden z dôvodov, prečo tento návrh podporím.

    Mnohí argumentujú tým, to je tretí bod, že vlastne ekonomicky to, že niekto nebude v nedeľu pracovať, môže poškodiť rodinu. Keďže náš Zákonník práce, ak to nie je upravené inak v kolektívnej zmluve, hovorí o tom, že zamestnávateľ nahrádza zamestnancovi jeden deň voľna v týždni, či už je to utorok alebo streda, nič nebráni tomu, aby bola práca v nedeľu, lebo počet odpracovaných dní a hodín, za ktoré prináleží zamestnancovi mzda, bude rovnaký. Čiže ani tento argument neobstojí. A ako sme už počuli, keďže už bolo mnoho povedané, čo sa týka zamestnávateľov, dopad, ekonomický dopad na firmy alebo obchody je minimálny, keďže všetci vieme, že vieme zrealizovať svoje nákupy iný deň v týždni. Je to v podstate len o zvyku. V mojej mladosti bolo otvorené vlastne len v sobotu dopoludnia a potom sa otvárali obchody až v pondelok a všetci boli zvyknutí, že ráno vstali a niekto išiel na nákup. Úplne jednoduchá banálna vec je, myslím si, len technická záležitosť, ako si to zariadiť. Preto ja som rozhodnutý tento návrh podporiť.

    Ďakujem.

  • Na vystúpenie pána poslanca ako jediný s faktickou pán poslanec Marosz, nech sa páči.

  • Ďakujem, Jozef, za tvoj príhovor. Ty si člen ústavnoprávneho výboru, kde sme spolu v tomto výbore, a preto sa odvolávaš, možno aj preto sa odvolávaš na preambulu ústavy. Keby sme pokračovali ďalej v čítaní preambuly ústavy, tak tam nájdeme aj odsek, ktorý hovorí, že sa uznáša národ slovenský spolu s menšinami, ktoré tu žijú, a usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity. Na tento odsek by som poukázal v súvislosti s tým, čo si hovoril, že má tu aj v tej našej preambule ústavy prednosť slobodný život, má prednosť rozvoj duchovnej kultúry pred textom, ktorý hovorí o hospodárskej prosperite. Pekne je aj teda v preambule ústavy naznačená teda tá prioritizácia, alebo priorizácia hodnôt, že sme ľudia, sme slobodní ľudia, ktorí rozvíjajú svojho ducha, a až následne je teda ten konzum alebo to uspokojovanie tých základný potrieb, ktoré potrebujeme pre život. Takže symbolicky aj ústava, ako keby nám nahrávala v tejto téme a hovorí o tom, že v prvom rade treba "byť" a až potom "mať". Ďakujem.

  • Pán poslanec Lukáč, môžte reagovať na faktickú.

  • Ďakujem kolegovi Maroszovi za faktickú poznámku. Ja len by som doplnil ešte jednu vec, ktorú som neuviedol. Nedávno sme prijali zákon o štátnych sviatkoch, ktorý umožňuje teda zákaz predaja cez štátne sviatky. My sme týmto zákonom povýšili štátne sviatky nad nedele. Pre nás, ktorí sme kresťania a žijeme kresťanskú tradíciu, to nie je celkom správne. Preto by bolo vhodné, aby sme to dali do súladu s kresťanskou vierou a morálkou a tento zákon o nedeliach prijali. Ďakujem.

  • Vyhlasujem všeobecnú rozpravu o tomto bode programu za skončenú.

    Pán navrhovateľ, nech sa páči, môžte zaujať stanovisko k rozprave.

  • Ďakujem. Krátko, 2. novembra sme s Ankou Verešovou mali tlačovku, na ktorej sme upozornili na to, že práca v nedeľu je problémom na Slovensku a že vládne strany sa toho majú chytiť. Špeciálne SNS hovorila v podstate od volieb, že sa toho ujme, a zdalo sa nám v novembri, že už je čas. Riešil sa rokovací poriadok, všeličo možné v tej prvej časti toho prvého povolebného roka. A sme radi, že sme vyvolali diskusiu, ktorá sa posunula k tomu, že sa tá situácia zlepšila. Stále je však veľmi alarmujúca.

    My s touto témou neprestaneme, ani čo sa týka prinášania tejto témy do Národnej rady, ani čo sa týka vyjednávania a budeme veľmi radi, keď sa to podarí dosiahnuť k výsledku. Viaceré veci, vidíme teraz napríklad ako Janko Budaj prišiel s témou amnestie a pred ním mnohí ďalší, ktorých spomínal, a zdá sa, že práve v týchto dňoch ju nejakým spôsobom dotiahneme do konca. Áno, v politike to niekedy trvá nejaký čas, ale ak ide o nejaké dobro pre ľudí, pre tých konkrétnych zamestnancov, pre ich rodiny, tak je to to, čo chceme robiť. To znamená, teraz sme robili to, čo môžeme urobiť ako poslanci, ako opoziční poslanci Národnej rady, predložili sme, žiadame vás o diskusiu, argumenty a zároveň aj o podporu.

    Ja som sa v týchto posledných dňoch stretol s jedným mužom, ktorý je veľmi schopný, úspešný, uznávaný. Robil naozaj na vysokých manažérskych pozíciách a povedal o tom, že dlhé roky má zaužívané pravidlo, bolo to nie v nedeľu, ale cez všedný deň, že od pol šiestej do pol deviatej jednoducho nie je k dispozícii. Že je do pol šiestej v práci a potom zase večer ešte je ochotný telefonovať a niečo vybavovať. A keď sa ho pýtali, že no, a čo ty robíš od pol šiestej do pol deviatej? Zoberiem rodinu na svätú omšu, potom si dáme spoločnú večeru, potom deťom prečítam rozprávky, pomodlím sa s nimi a uložím ich spať. A oni úplne čumeli, že čo, to ešte existujú takí ľudia? Áno, takto je to normálne. Takto uvažuje normálny otec a matka. A keďže mnohí to nemôžu zvládnuť cez pracovný týždeň z rôznych dôvodov, tak naozaj aspoň jeden deň v týždni má byť k dispozícii pre ľudí, aby mohli využiť, ako by chceli, niekto na tie bohoslužby, niekto na to, aby prečítal deťom tie rozprávky, niekto na to, aby si šiel zabehať, možno niekto na to, aby, ja neviem, aby podnikol nejakú túru, ale aby takáto možnosť bola pre celú rodinu spoločne. Preto je toto náš cieľ, leží nám to na srdci, nevzdáme sa a budeme radi za akúkoľvek podporu v tejto veci.

    Ďakujem vám za trpezlivosť.

  • Pani navrhovateľka, chcete zaujať stanovisko k rozprave? Nie, ďakujem pekne. Vyhlasujem, teda prerušujem fakticky rokovanie o tomto bode programu.

    A budeme teraz pokračovať v prvom čítaní o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a o organizácii ústrednej štátnej správy, tlač 455. Dávam slovo poslankyni Silvii Shahzad, aby za skupinu poslancov návrh odôvodnila.

  • Rokovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, tlač 455.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia. Návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a o organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, predkladá skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti.

    Tento návrh vznikol na základe odporúčaní ombudsmanky, ktoré vyplynuli zo správ o prístupnosti budov verejnej správy, konkrétne o prístupnosti v nemocniciach a školách. Prieskum ukázal, že situácia je alarmujúca. Napriek tomu, že máme Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, že máme vyhlášku ministerstva životného prostredia č. 532/2002, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie a tiež máme zakotvené v ústave právo na vzdelanie a právo na zdravotnú starostlivosť, v skutočnosti nevieme, čo bezbariérové je a čo nie je, lebo aj táto informácia v štatistikách chýba.

    Prístupnosť je pre osoby so zdravotným postihnutím nevyhnutným predpokladom, aby mohli samostatne žiť a začleniť sa do spoločnosti v plnom a rovnakom rozsahu. Bez prístupu k fyzickému prostrediu, školám, zdravotnej starostlivosti, informáciám a komunikáciám, ako aj k ďalším zariadeniam a službám dostupným alebo poskytovaným verejnosti nebudú mať osoby so zdravotným postihnutím rovnaké príležitosti účasti na živote v spoločnosti.

    Prístupnosť je jedným z kľúčových a hlavných princípov, z ktorých vychádza dohovor OSN. Slovenská republika vyslovila súhlas a ratifikovala tento dohovor ešte roku 2010. Osoby so zdravotným postihnutím sa denne vyrovnávajú s architektonickými orientačnými, informačnými a komunikačnými bariérami, ako napríklad schody pri vchodoch do budovy, chýbajúci výťah vo viacpodlažných budovách či nedostatok informácií v prístupných formátoch. Tieto bariéry sú mimoriadne citlivo vnímané najmä na školách, ktoré osoby so zdravotným postihnutím navštevujú, a v nemocniciach a či v ambulanciách, kde sa poskytuje zdravotná starostlivosť. Najmä na tieto dve oblasti poukázali aj Správa o výsledkoch prieskumu bezbariérového prístupu do budov škôl a bezbariérovosti v nich a Správa o výsledkoch bezbariérovosti v štátnych nemocniciach a iných zdravotníckych zariadeniach z dielne Kancelárie verejného ochrancu práv.

    Za účelom zlepšenia situácie pre osoby so zdravotným postihnutím preto predkladáme tento návrh zákona, ktorého cieľom je ustanoviť zodpovednosť Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky za napĺňanie práva na prístupnosť v školstve a zodpovednosť Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky za naplnenie práva na prístupnosť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Návrh zákona používa širšie vymedzený pojem "prístupnosť" v súlade s dohovorom na rozdiel od zaužívaných pojmov, ako je bezbariérovosť, resp. bezbariérová prístupnosť. Pod pojmom prístupnosť sa teda rozumie nie len bezbariérová prístupnosť v zmysle fyzickej prístupnosti stavieb, ale aj komunikačná a informačná prístupnosť pre osoby napríklad so zrakovým či sluchovým postihnutím alebo osoby s inými špecifickými potrebami.

    Tento návrh zákona nemá vplyv na rozpočet verejnej správy, na podnikateľské prostredie, ani na životné prostredie. Návrh zákona vyvolá pozitívne sociálne vplyvy a nemá vplyv na informatizáciu spoločnosti.

    Ďakujem.

  • Teraz dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj, pani poslankyni Kaščákovej. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Takže, vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, poslanci, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj má určil za spravodajkyňu k tomuto návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií a zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

    V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj, Výbor Národnej rady pre sociálne veci a Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 5. mája 2017 a gestorský výbor do 9. mája 2017.

    Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

  • Ďakujem pekne. Otváram všeobecnú rozpravu a pýtam sa, či sa hlási niekto ústne do rozpravy, nakoľko som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pani poslankyňa Verešová, pani poslankyňa Remišová...

  • Reakcia navrhovateľky a spravodajkyne.

  • Áno, samozrejme, ona ide teraz prvá. Ešte pani poslankyňa Gaborčáková. Končím možnosť sa prihlásiť. Prepáčte, najprv ide navrhovateľka, preto tam je. Takže nech sa páči, najprv dostane slovo pani poslankyňa Shahzad a potom pani poslankyňa Verešová, Remišová, Gaborčáková, ktoré sa prihlásili do rozpravy k tomuto bodu.

    Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem za slovo. Uvedomujem si, že teraz budem hovoriť o niečom, do čoho sa len ťažko niekto z vás dokáže úplne vžiť, pretože si týmito situáciami nemusíte prechádzať. Buďte radi. Pokiaľ nemáte žiadne trvalé ťažké zdravotné postihnutie, mnohé veci si uvedomovať ani nikdy nebudete, aj keď budete takýchto ľudí okolo seba mať a tieto problémy vnímať.

    Trvalé zdravotné postihnutie zmení prístup k životu. Buď sa snažíte prežiť, alebo to vzdáte. Poviem vám, dá sa s tým celkom slušne žiť, pokiaľ na to máte podmienky. A tu narážame na problém. Naša spoločnosť je k bariéram stále veľmi ľahostajná. Nestačí bezbariérovosť deklarovať len v zákone alebo v dohovore, treba k tomu tak aj pristupovať a to najlepšie bez zákona. Len vtedy to bude mať zmysel a len vtedy to splní účel.

    Doterajšia pani ombudsmanka predložila za svoje obdobie niekoľko správ, kde monitorovala bariéry prevažne fyzického prostredia v budovách. Na pretrase sa ocitli úrady práce, školy, nemocnice aj policajné stanice. Ak máte pocit, že vo svojich správach preháňala, tak vás môžem ubezpečiť, že ani náhodou. Aj pri rozhovore so zamestnancami kancelárie som pochopila, že sa téme nielen venovali, ale hlavne ju aj pochopili a správne. Aj zo správy vidno, že zamestnanci kancelárie sa v konečnom dôsledku ocitli v pozícii odborníkov na bezbariérovosť, lebo, povedzme si pravdu, tu len málokto tuší, čo bezbariérovosť vlastne znamená a prečo ju máme akceptovať. No aj preto, aby nám nevznikli zbytočné náklady na sociálny systém a aby sa čo najviac ľudí mohlo zapojiť do spoločnosti a prispievať svojím dielom k spoločným hodnotám, aj preto treba bariéry odstraňovať. A dá sa to.

    Aby ste si mohli mnohé situácie lepšie predstaviť, budem sa snažiť vám ich predstaviť na konkrétnych príkladoch. Keďže tento návrh zákona je namierený predovšetkým na zdravotnícke a školské zariadenia, budem sa venovať predovšetkým im.

    Určite ste už mnohí museli absolvovať pobyt v nemocnici a aj niekoľko poslancov tu už párkrát muselo použiť napríklad barle. A možno vtedy ste si povedali, že, chvalabohu, že je to len nakrátko. Ja mám tých skúseností s hospitalizáciou možno ďaleko menej ako vy. Chvalabohu, hovorím si aj ja, ale nemám ich menej len preto, že som žiadny problém riešiť nemusela, ale hlavne preto, že do tých nemocníc sa človek na vozíku len veľmi ťažko dostane a len veľmi ťažko sa mu tam prežíva. Aby som nepreháňala, prežiť sa tá nemocnica síce dá, ale nič to nehovorí o dôstojných podmienkach. Aj preto, rovnako ako aj mnohí zdravotne postihnutí, aj ja odmietam pobyt v nemocnici a vyhýbam sa mu vždy, keď sa to len dá. V správach sa hovorí predovšetkým o fyzických bariérach a to ešte pred tým, ako vôbec nejaké trebárs vyšetrenia absolvujete, ale vôbec sa v správach nehovorilo o zdravotnej starostlivosti, aká sa vlastne ľuďom so zdravotným postihnutím dostáva. A pritom to je cieľom návštevy zdravotníckych zariadení, nielen sa do nich dostať. Pritom dostať sa do takýchto zariadení je niekedy takmer nemožné. Ak by sme riešili skutočnú zdravotnú starostlivosť, aká sa zdravotne postihnutým ľuďom dostáva, tá situácia by bola ešte zúfalejšia. A tak pekne po poriadku. Keď som sa pýtala ľudí, koľko zdravotníckych zariadení ľudia považujú za dostupné, tak, resp. za nedostupné, tak mi odpovedali, že nedostupné je celé Slovensko, 80 % Liptova a najmenšie číslo, ktoré som dostala, bolo trištvrte Slovenska. Asi taká je realita.

    Poviete si, že to sú pocity. Ale presne takto pocitovo sa vyjadroval pred týždňom minister Kaliňák na moju otázku o bezbariérových parkoviskách. My totiž nemáme žiadne poriadne štatistiky a potom to takto vyzerá. Ľudia majú pocit, že sa robí dosť, že tých opatrení sa robí dosť, ale realita je niekde úplne inde. Keď sa bavíme napríklad o tých parkovacích miestach, ktoré som spomínala, pre zdravotne postihnutých sú aj tieto kľúčové. Či sú to školské zariadenia alebo sú to predovšetkým zdravotnícke zariadenia, kde majú ľudia s pohybom vážny problém. Skúste napríklad zaparkovať pred poliklinikou v Ružinove. Vyhradené miesta tam síce sú, ale sú na prelome chodníka a cesty, čiže človek s vozíkom sa tam dosť ťažko dostáva. To je ten lepší prípad. Ale druhá vec je, že mnohé parkoviská obsadzujú súkromné spoločnosti a tie teda vôbec nemajú záujem na tom, aby sa tam dostal každý človek, ktorý potrebuje, lebo je to zase všetko len o peniazoch. A tak napríklad vybaviť si parkovaciu kartu pred Ružinovom vám trvá dva týždne. Náhodné vyšetrenie a zaparkovanie na vozičkárskom mieste ani náhodou. Už aj samotné cesty a chodníky, ktoré pred nemocnicami sú a pred zdravotníckymi zariadeniami, svedčia o úrovni nášho zdravotníctva. Väčšinou sú to jedna diera za druhou.

    Ale v poslednej dobe som si začala všímať jeden pomerne zaujímavý úkaz. Keďže predsa len tých bezbariérových riešení nám občas pribúda a napríklad také vstupné rampy a vchody už sa dosť často považujú za základné riešenie a teda niekde aj sú, začala som si všímať, ako ich ľudia využívajú. Keď som aj minule bola v jednej nemocnici, zistila som, že na tejto rampe bolo naozaj husto. Pretože do vchodu do nemocnice viedlo možno 20 – 25 schodov, a mnoho ľudí, ktorí naozaj majú ťažkosti s pohybom, ťažko chodili, mali barle, túto rampu, ktorá bola teda oveľa dlhšia, využívali a prešli radšej po nej. Jednoducho je to pohodlnejšie. Rovnako takúto vec som spozorovala aj na miestnom úrade, kde tá rampa bola osadená veľmi účinne a neprekážala v prostredí, bola, viedla najkratšou cestou k ďalším schodom a ľudia, aj zdraví ľudia si vybrali radšej cestu po rampe a nie po schodoch.

    No stále máme dosť takých budov, a tu nehovorím len o nemocniciach, zdravotníckych zariadeniach, ale aj o školách, kde sa napríklad tieto rampy stavajú len k vedľajšiemu vchodu, sú na kľúč, sú nedostupné alebo ťažko dostupné a tým pádom často neplnia svoj účel. Takéto riešenia nie sú najšťastnejšie, lebo veľmi to predlžuje čas, ktorý človek potrebuje, a niekedy naozaj komplikuje život.

    Často sa tiež vidí ako riešenie schodisková plošina. To je zvlášť, ja mám pocit hlavne u nás na Slovensku veľmi obľúbené riešenie, že kde sú schody, to zachráni schodisková plošina. Ale nie je to pravda, pretože môžem vám povedať iks príkladov schodiskových plošín, na ktoré som sa ani ja nedostala. Napriek tomu, že na to mám právo, napriek tomu, že je to pre mňa určené, len preto, že nespĺňajú nosnosť, len preto, že ich nevedia obsluhovať, len preto, že sú uzamknuté, len preto, že nejde elektrika, len preto, že prší a rôzne iné dôvody. A presne tieto schodiskové plošiny sú riešenia naozaj len v najkrajnejšom prípade, kedy naozaj už žiadne iné riešenie neexistuje. Lenže u nás sa dávajú schodiskové plošiny aj tam, kde sú pre samotných vozíčkarov nedostupné. Máme pocit, že máme problém vyriešený. A nemyslí sa tu potom na tie ostatné skupiny ľudí, ako sú mamičky s kočíkmi alebo teda rodičia s kočíkmi, ktorí tak isto sa chcú dostať, a tým tie schodiskové plošiny určené nie sú. Sú to možno seniori, ktorí tiež by sa radšej schodom vyhli. Pre nich určené nie sú. A tak je to určené len pre veľmi úzky okruh ľudí a tým pádom tieto riešenia sú veľmi drahé.

    Keď sa vrátim ešte konkrétne k nemocniciam, tak aj v správe ombudsmanky sa hovorí, že človek so zdravotným postihnutím si nemôže zdravotnícke zariadenie vyberať podľa kvality poskytovaných služieb alebo blízkosti k jeho bydlisku alebo tam, kde sa zdržiava, ale musí si ich vyberať podľa dostupnosti. Pretože to číslo je naozaj nízke. Nielenže (rečníčka si odkašľala), pardon, má problém nejaké vhodné zdravotné zariadenie aj nájsť, ale má vôbec problém, aby mu niekto poradil. U nás neexistujú informácie o tom, ktoré zdravotnícke zariadenia dostupné sú, ktoré nie sú, kde zdravotnú starostlivosť dostanete a kde nie. A napriek tomu, že síce aj v interpelácii mi uviedli, že zdravotná starostlivosť je, každý má právo na túto zdravotnú starostlivosť a je dostupná pre všetkých, nie je to úplne pravda. A tak pacient so zdravotným postihnutím svoje úplne bežné zdravotné problémy často odkladá, keďže sa už do ambulancie nedostane alebo často je liečený na diaľku. A keď sa už do ambulancie dostane, tak nezriedka je privítaný otázkou: a čo my tu s vami? Je pravda, že kým v nemocniciach sú možno tie priestory stále ešte také, povedzme si, veľkolepejšie, hlavne v tých, v tých nemocniciach z minulosti a že po samotných chodbách možno nie je problém sa pohybovať, v bežných zdravotníckych zariadeniach ambulanciách je to už často problém. Ordinácie sú malé, chodby sú malé, čakárne sú malé a samozrejme nedostupné. A ako som už spomínala a budem to opakovať niekoľkokrát, hlavným cieľom každého pacienta nie je dostať sa do ambulancie, ale dostať adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Keď sa bavíme o tom, že čo vlastne dostupné nie je, tak často v tých ambulanciách nedostanete základné, naozaj základné vyšetrenie. Idete na možno prehliadku, pravidelnú zdravotnú prehliadku, kde každému zmerajú hmotnosť. Skúste sa opýtať vozičkára, koľkokrát ho vážili. Pravdepodobne vám povie, že, ako je to aj v mojom prípade, to sú vždycky len naozaj čísla, ktoré si ja práve vymyslím. Ak nehovoríme o tom, že niektoré, niektoré, niektoré vyšetrenia si vyslovene vyžadujú tie údaje na to, aby vám vedeli dať relevantné výsledky.

    Naše ministerstvá sa často rady odvolávajú na národný program, Národný program rozvoja životných podmienok ľudí so zdravotným postihnutím, ktorý vlastne má riešiť alebo má implementovať Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. No aj tento národný program, ktorý práve možno rieši aj tú debarierizáciu a mal by riešiť, sa posúva len veľmi pomaly. Národný program totižto nemá pevne stanovené termíny a tie, ktoré tam, ak nejaké tam sú, aj sa, tak sa zvyčajne posúvajú a možno udávajú sa v päťročniciach. Takýmto tempom sa naozaj ďaleko nedostaneme.

    Keď sa bavíme napríklad o nepočujúcich, rovnako ma zarazila informácia z národného programu, resp. z tých záverečných odporúčaní, alebo, resp. keď sa bavíme o vyhodnocovaní tohto národného programu, tak bolo uvedené v tejto správe, že lekári a sestry vždy uplatňujú špeciálny prístup v komunikácii. Zdravotnícky personál pristupuje k pacientovi s postihnutím empaticky, hovorí pomalšie s výraznou artikuláciou, aby im pacient videl do tváre. Takýto prístup postačuje, je tam uvedené, nakoľko hluchonemí, nepočujúci a nedoslýchaví majú dobrú schopnosť odčítavania z pier. A ja myslím, že aj toto je trošku tiež na zváženie, lebo vieme predsa, že každý má problém vôbec vysloviť, aký problém má, a nieto ešte nepočujúci. A aby nedošlo k dezinformáciám, potrebuje predsa len špecifickú formu komunikácie, na čo by mali aj tie zdravotnícke zariadenia byť pripravené a tak isto by mali vedieť odporúčať, kde takýto človek takúto špeciálnu starostlivosť dostane.

    Často riešime problémy tak, že sa tvárime, že nie sú. Potom máme tu veľmi špeciálnu skupinu, a to sa týka tak zdravotníckych zariadení, ako aj škôl, ktoré sídlia v historických budovách. A tak sa často stretávame s tým, že kvôli pamiatkarom ich debariérizovať nevieme. Toto, táto výhovorka je na Slovensku veľmi populárna. Áno, priznajme si, že ani za iných okolností by sme s tým veľa neurobili. Pretože školy, mnohé školy nie sú, nie sú historické pamiatky, a napriek tomu sa nedebariérizujú. Nemocnice v historických budovách by za takýchto okolností naozaj byť nemali, ak toto má byť dôvod. Veď prioritou zdravotníctva, a opäť sa vraciam k tomu, čo som už dvakrát povedala, by mal byť človek a jeho zdravie a nie záchrana a ochrana kultúrnej pamiatky. I keď je prinajmenšom zvláštne, že v zahraničí môžeme vidieť historické budovy, ktoré veľmi ohľaduplne debariérizované sú.

    Keď sa bavíme o, napríklad o technickom vybavení nemocníc, to je takisto veľmi zúfalé. Len ťažko nájdete, už aj keď možno nájdete pár bezbariérových izieb, ich bezbariérovosť je však tiež otázna. Nebýva samozrejmosťou, aby sme našli v nemocniciach polohovacie postele, o zdvíhakoch často vôbec nepočuli, madlá na chodbách, bez problémov zapratané lavičkami a rôznymi inými doplnkami. A keď sa bavíme aj o tých bezbariérových izbách, tak ich počet nie je ani zďaleka dostačujúci.

    Keď som spomínala alebo teda myslím, že mi tu, aj minule tu pani kolegyňa Vaľová vyčítala, že čo by sme chceli, čo ja by som chcela, aby boli všetky školy debariérizované, že samospráva na to nemá peniaze, tak ja by som sa chcela opýtať, že ako sú na tom tie nové budovy, ktoré by už debariérizované byť mali. Moja skúsenosť, bohužiaľ, je taká, že ani pri týchto sa nedodržujú všetky zásady a aj pri týchto budovách sa úplne pokojne vyhláška o požiadavkách na technické vybavenie ignoruje. A tak by som bola veľmi rada, keby aspoň na tieto budovy boli prísne kritériá. A to sa bavíme naozaj aj o tých školách a nemocniciach.

    Keď som hovorila o technickom vybavení nemocníc, tak musím spomenúť aj personálne vybavenie. Len máloktorý personál vie u nás narábať naozaj so zdravotne postihnutými ľuďmi a manipulovať s nevládnym človekom. Je to, je to naozaj nedôstojné niekedy, akým spôsobom sa k týmto ľuďom správajú. A to nehovorím, že, že je to len vina personálu samotného, to je už chyba systému. Pretože oni naozaj nemajú tie informácie. Keď nepôjdem rovno do nemocníc, ale môžem vám povedať rovno osobné skúsenosti z letiska, kde to, čo bežne robí asistenčná služba vo svete, u nás robí záchranná služba. A oni netušia, ako majú narábať s človekom, a pokiaľ vy to neviete a pokiaľ vy im to neviete pretlmočiť, tak s vami naozaj narábajú nedôstojne a narábajú s vami naozaj iba ako s vecou.

    Aj toto by sa práve preto malo zlepšiť, tie možnosti, aké sú, tých je už neskutočne veľa. Každú chvíľku sa dajú úplne bežne pozrieť videá, akým spôsobom manipulovať s nevládnym človekom. Aj s takým, ktorý vám nevie povedať, či ho niečo bolí alebo nebolí. Jednoducho, jednoducho tie spôsoby sú v dnešnej dobe naozaj veľmi sofistikované.

    Keď som spomínala tie, tie príklady, ako sa robia úpravy v dnešnej dobe, nedá mi nespomenúť, že aj v nových priestoroch som natrafila na prístup, kde síce bola hneď vo vestibule bezbariérová toaleta, ale bola plná vozíkov. A keď som sa bola opýtať, že prečo, tak mi povedali, že nie je problém, že oni mi to vypracú, ale že tie vozíky, sa pri stavbe budovy nerátalo s tým, že tam tie vozíky niekde pri vstupe musia byť. A že nemali ich kam dať a že to je jediný priestor, ktorý našli, bezbariérovú toaletu, kde ich proste musia umiestniť. A ja im hovorím, že, že ale to je čo za prístup? Veď ten človek, ktorý je na vozíku, potrebuje možno oveľa rýchlejšie dostať, mať voľný tento priestor a nie ešte si prosiť, aby mu to niekto prišiel uvoľniť. A navyše sa mi to zdá tak isto nedôstojné, pretože ktorý z vás príde na informácie povedať, že ide na toaletu. Rovnako, v rovnakom duchu bolo, je aj, sú aj vodiace línie pre nevidiacich, s ktorými sa síce počíta a od vchodu krásne sú, vedú k jej informačnému okienku, problém však je, že toto informačné okienko je asi trvalo zavreté a informácie sa podávajú úplne na inom mieste. Ako to ten nevidiaci má vedieť?

    Takže takéto my máme riešenia, že aj tie, ktoré, s ktorými sa ráta a s ktorými tá budova ráta, tak ich nevieme využívať. A tak keď sa bavíme naozaj o tých nemocniciach a zdravotníckych zariadeniach, sú nočnou morou každej osoby so zdravotným postihnutím a väčšinou osoby, ktoré sú odkázané na pomoc, si žiadajú pomoc sprevádzajúcej osoby. Aj preto treba rátať aj s takouto možnosťou, aby mohol či rodinný príslušník alebo niekto blízky alebo osobný asistent doprevádzať takúto osobu a mal aj tento dôstojné podmienky v zdravotníckom zariadení. To sme už hovorili k inému návrhu zákona, že my si naozaj už nosíme aj tento personál so sebou, pretože, a to tak bolo vždy a zatiaľ sa na tom asi meniť nič nebude, či sa to ministrovi práce páči alebo nie. Jednoducho tie podmienky tam nemáme. Ja viem, že lusknutím prsta sa bezbariérovosť zabezpečiť nedá. Ale nahovárať si, že bezbariérové riešenia sú drahé, je, nie je správne. Drahé je existovať v bariérových.

    Toto som sa venovala teraz nemocniciam. Teraz sa budem chvíľku venovať školám, už o čosi menej. Školská dochádza je pre naše deti povinná, pre všetky. Nikoho nemožno od tejto povinnosti oslobodiť, to hovorí školský zákon. Ani deti so zdravotným postihnutím, ktoré v rámci vzdelávania narážajú na jeden problém za druhým. Paradoxom je, že najväčším problémom, najväčší problém nie sú, nie sú problémy vyplývajúce z ich nevzdelávateľnosti, ale problémom väčšinou sú bariéry. Aj v týchto inštitúciách sa nedá hovoriť o slobodnom výbere. Neustále sa prispôsobujeme možnostiam a na prvom mieste sa vždy sleduje prístupnosť, fyzická prístupnosť, keď hovoríme o ľuďoch s telesným postihnutím, a až potom riešime záujem dieťaťa.

    A napríklad také školy špecifického zamerania, ako keď už sa bavíme napríklad o stredných školách, ktoré, akými sú napríklad umelecké školy, práve tieto by mali byť všetky dostupné, lebo tých nie je zas až tak veľa, a žiak, študent, dieťa so zdravotným postihnutím nemá potom šancu na týchto školách študovať.

    Je fajn, že sa školy prispôsobujú, často urýchlene aspoň tým, že sa prispôsobí trieda, že sa hľadá nejaké riešenie a že proste už pre konkrétneho študenta. Lenže väčšinou sa v tomto riešení nepokračuje. Skončí to tým, že žiak ostane a s ním aj celá trieda počas celého štúdia v jednej triede napriek tomu, že všetci ostatní sa niekde presúvajú a ďalšie kroky sa nepodnikajú. A tak nemala by sa robiť ústretovosť len voči jednotlivcom, ale malo by sa hľadať také riešenie, ktoré vyhovuje viacerým, a mala by sa sprístupňovať celá škola, pretože to nie je len, len o samotnom vyučovacom procese, to je aj o návšteve a to je aj o školskej jedálni, to je aj o telocvični, to je aj o knižnici, to je o školskom klube, to je o rôznych iných formách, kde sa to dieťa dostane počas školského vyučovania. Ak dieťa nemôže chodiť spolu s ostatnými spolužiakmi na obed, do družiny, vyčleňuje sa z kolektívu. A ak dieťa musí všade chodiť s nejakými prekážkami, vždy musí hľadať iné cestičky a sprevádza ho neustále rodič alebo nejaká dospelá osoba, rovnako ho to oddeľuje od tých ostatných spolužiakov.

    Dohovor nás viaže nielen k fyzickej prístupnosti, ale aj na poskytovanie rôznych foriem živej asistencie a sprostredkovania vrátane sprievodcov, predčítateľov a profesionálnych tlmočníkov posunkového jazyka. Všetci však vieme, aká je situácia. Nie je dostatok finančných prostriedkov ani na asistentov. Táto požiadavka nie je nárokovateľná. A možno aj toto mne, práve tento problém, ktorý sa nám tu vynára s asistentami učiteľa, o ktorom sa dosť veľa hovorí v poslednej dobe, ukazuje jednu vec, že ukazuje, koľko asistentov už začína byť potreba, koľko ich už máme. To sú čísla, ktoré sú k dispozícii, a to sú čísla aj teda v eurách, teda náklady, ktoré si títo asistenti vyžadujú. A tu sa ukazuje, že pokiaľ tie informácie máme, tak možno sa s tým dá aj nejakým spôsobom kalkulovať. Kdežto keď tie údaje nemáme a keď nemáme počty, koľko detí kde je, koľko detí chce ísť do školy, koľko detí by chcelo študovať na rôznych formách škôl, tak sa nedajú robiť ani opatrenia.

    Ak si ani zriaďovatelia neuvedomujú dostatočne, prečo by mali žiakov a študentov so zdravotným postihnutím prijímať, treba im to neustále pripomínať, pretože toto práve kritizovala ombudsmanka vo svojich správach, že jednoducho školy samotné nepovažujú toto za kľúčový problém. Žiakov so zdravotným postihnutím nemajú, lebo nemajú podmienky, ale ani ich mať nikdy nebudú, ani si to nekladú za priority.

    Tu sa v mnohom presunuli kompetencie na samosprávy alebo na vyššie územné celky, ale málo sa dozerá na to, akým spôsobom sa tieto kompetencie napĺňajú. A už vôbec sa nesleduje, ako to vplýva napríklad na celkové začleňovanie zdravotne postihnutých detí v školskom systéme, aké majú možnosti.

    A aj preto je tu tento návrh zákona. Tento návrh zákona vôbec nie je zložitý, má len určiť zodpovednosť a resp. zodpovednú inštitúciu, ktorá práve takéto veci bude sledovať a nejakým spôsobom nad nimi dohliadať, aby sa potom na základe nich dali robiť opatrenia.

    Rovnako pri školách máme aj iné zariadenia, ako sú napríklad internáty. Na jednej strane sa škola debariérizuje, ale pokiaľ je internátna a nie sú debariérizované internáty, znovu ju môžu navštevovať len zdravotne postihnutí z okolia. A takto by sme mohli pokračovať.

    Školy v prírode. Nakoľko sú debariérizované? Lebo aj toto je o selekcii, ak dieťa nemôže sa zúčastniť školského výletu, ak nemôže ísť spolu so svojimi spolužiakmi na niekoľkodňový pobyt v škole prírode, lyžiarsky zájazd, čokoľvek, tak ostáva niekde na okraji.

    A ja osobne, aj tak, ako to bolo spomenuté v správach ombudsmanky, som sa stretla s tvrdeniami na školách, keď som sa zúčastňovala monitoringu na vysokých školách, že tvrdili, že pokiaľ budú mať študenta so zdravotným postihnutím, nie je problém, podmienky prispôsobia. Ale neprispôsobia, to nie je v silách žiadnej školy zrazu prispôsobiť všetky podmienky. Oni ich prispôsobia len pre tých mobilnejších, keď sa bavíme o telesnom postihnutí, alebo ich prispôsobia pre tie ľahšie formy zdravotného postihnutia, ale neprispôsobia ich pre tie ťažšie formy. A toto je problém, toto treba riešiť úplne na inej úrovni a dlhodobo. V praxi sa preto stáva, že ak aj či už na strednú alebo vysokú školu nastúpi študent so zdravotným postihnutím, často svoje štúdium predčasne ukončuje, lebo tam na to nemá podmienky. A toto nie je chyba študenta, ale je to chyba systému.

    Ak sme sa bavili o školách a pamiatkach, tak pre mňa bolo zarážajúce, že som naozaj našla na škole, jednej vysokej škole, majú usmernenie, že jednoducho historický charakter budovy neumožňuje zaistiť osobe so zdravotným poistením, pardon, postihnutím neumožňuje zaistiť počas prijímacieho konania podmienky také, aby tam mohla byť, neumožňuje štúdium. A to znamená, že sa škola jednoducho prispôsobovať nebude. Neviem, či toto je potrebné zakotvovať do nejakých usmernení.

    Ďalšou formou vzdelávania je napríklad celoživotné vzdelávanie. Mnohí sa vzdelávame v profesiách a s tým mám takisto osobné skúsenosti. Keď som proste, nebolo možné si nájsť jediný, nevedela som nájsť, našla som možno jednu jedinú jazykovú školu v Bratislave, ktorá bola bezbariérová. Kde som sa ja mohla rozhodovať o cene alebo o spôsobe výučby? Nemala som na výber, mala som len jednu jedinú školu.

    Takisto sú to mnohé semináre, mnohé školenia, ktoré mnohí zamestnanci absolvujú, ale zdravotne postihnutý človek sa musí uspokojiť iba s upravenou kanceláriou, lebo jednoducho s týmto sa neráta.

    Keď sa bavíme o školách, tak školy sú často volebné miestnosti a sú to často nedostupné volebné miestnosti. To znamená, tu človek nielenže nemôže voliť a je odkázaný na prenosnú urnu, ale nemôže byť ani členom volebnej komisie. Aj na toto sa zabúda, že tu nejde len o základné právo, ktoré má, a teda to odvoliť, ale rovnako by sa mohol zúčastniť na ďalšom priebehu volieb ako člen volebnej komisie. A to sa týka aj nemocníc a škôl. V mnohých školách by mohli byť zamestnaní ľudia so zdravotným postihnutím. S týmto sa takisto nepočíta a berú sa len ako žiaci, pacienti a podobne. Takisto tu môže byť mnoho rodičov so zdravotným postihnutím a takisto si chcú skontrolovať svoje dieťa, ako sa mu darí, pretože mnoho rodičov sa ocitne na vozíku po úraze, v dôsledku choroby a už ďalej akoby nemali nárok dozerať na svoje dieťa.

    Každý šiesty človek má zdravotné postihnutie. Na svete. Na Slovensku štatistiky asi nemáme, ako mnoho iných ďalších, máme len štatistiky o poberateľoch invalidných dôchodkov. S tým, že každý šiesty človek má zdravotné postihnutie, ide o najväčšiu minoritu. Aj preto jej treba venovať náležitú pozornosť. Treba vytvárať také podmienky, aby sa všetci ľudia mohli zapájať v čo najväčšej miere do bežného života a neboli odkázaní len na sociálnu pomoc a štátne dávky. A to sa dá len prostredníctvom vytvárania prostredia pre všetkých.

    Čím viac dát sa snažím získať o zdravotne postihnutých v tejto krajine, tým viac zisťujem, prečo tak pomaly napredujeme. My ich jednoducho nemáme. A keď nemáme štatistiky, nemáme ani problém.

    A platí to aj o školách a nemocniciach. Máme štatistiky, koľko je nemocníc, máme ich, napríklad všeobecných nemocníc 64, špecializovaných 43, kúpeľov máme napríklad 21, všetkých škôl máme okolo 6 600, vysokých škôl 32, ale nemáme čísla, koľko z nich je naozaj bezbariérových. Ak nemáme údaje, koľko takýchto škôl a nemocníc alebo zdravotníckych zariadení máme a kde sa nachádzajú, nevieme riešiť mnohé situácie.

    A práve preto veľmi som, veľmi privítala odporúčanie pani ombudsmanky, ktorá navrhuje zaviesť kompetencie pre ministerstvo školstva a ministerstvo zdravotníctva, aby nad touto situáciou v školách a v zdravotníckych zariadeniach dozerali. Keď som sa zaujímala aj o to, ako je napĺňaný Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím a keď som sa pýtala na hlavnom kontaktnom mieste, ktoré je na ministerstve práce, zistila som, že ich aktivity sú nedostatočné. Žiaľ, my máme aj sekundárne kontaktné miesta na každom jednom ministerstve, ktoré sú určené na implementáciu Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ale tieto sekundárne miesta sú často iba formálne. A napriek tomu, že som niekoľkokrát žiadala, aby si aktualizovali aj zoznam pracovísk, ktoré na stránke ministerstvo práce má, neviem, či tak doteraz urobili, a ja mám úplne iné kontakty po niektorých prípadoch, ako majú oni.

    Aj preto navrhujeme, aby práve toto kontaktné miesto, ktoré zrejme by malo nejakú funkciu mať, ale niektoré o tých svojich funkciách ani nevedia, navrhujeme, aby práve tieto kontaktné miesta mali v zodpovednosti alebo mali možnosť dozerať na túto kompetenciu či už z ministerstva školstva alebo ministerstva zdravotníctva.

    No a na záver už by som povedala len, len niekoľko slov. Mnohí volajú po zmene stavebného zákona. Stavebný zákon sa už aj otvoril pred niekoľkými rokmi a tento proces sa zastavil, odložil sa, predpokladám, myslím, že na rok 2019, ale táto zmena je tak zložitá a tých, tých navrhovaných zmien je tak veľa, že je veľmi ťažké tento stavebný zákon uchopiť. Aj preto asi treba začať s nejakými jednoduchšími krokmi, a to zaoberať sa tým, ako fungujú vyhlášky, ako fungujú rôzne usmernenia, výnosy na ministerstvách aj v tomto smere, aj čo sa týka odstraňovania bariér, a systematicky zisťovať, aká je realita a čo sa dá vlastne, ktoré kroky sa reálne dajú urobiť. V opačnom prípade nám tu ešte stále bude vznikať veľa bariér aj v nových budovách. Toto odporúčanie ombudsmanky na zmenu kompetenčného zákona je naozaj veľmi jednoduché a môže byť veľmi určité.

    Ďakujem.

  • Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Jedna faktická poznámka.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Jurinová.

  • Ďakujem pekne za slovo. Tiež som presvedčená o tom, že zmeny treba robiť postupnými krokmi a práve ak by sa podarilo schváliť takúto úpravu, ktorú máme v predkladanej novele, to znamená, že dať kompetencie ministerstvu zdravotníctva a školstva, tak je to znova krôčik dopredu. Je naozaj nemysliteľné, aby v dnešnom svete nebola možná zdravotná dostupnosť, nebola dostupná zdravotná starostlivosť alebo vzdelávanie naozaj pre všetkých. Je to smutný príklad Slovenska.

    A ešte, ak si hovorila o stavebnom zákone. Sama viem, keď sa minulé volebné obdobie zdalo, že bude prijatá, tak bude prijatý nový stavebný zákon. Hneď ako teda prišiel do parlamentu, sme sa začali zaujímať o bezbariérovosť v tomto stavebnom zákone, mali sme pripravené, s pomocou akademikov, samozrejme, niektoré ustanovenia, ktoré by bolo potrebné zmeniť. A čo ma najviac trápi, tak ministerstvo dopravy nebolo ochotné akceptovať zmeny, ktoré by naozaj výrazne vedeli zlepšiť možno potom budúcnosť niektorých budov práve vplyvom stavebného zákona.

    Takže ďakujem pekne za všetky príklady, ktoré si, Silvia, uviedla a je to znakom malosti, že ešte v dnešných časoch nie sme schopní a ochotní akceptovať prítomnosť zdravotne postihnutých ľudí a boria sa naozaj s niesmiernymi problémami, ktoré im znepríjemňujú život a priam znemožňujú. Znemožňujú vzdelanie a zdravotnú starostlivosť častokrát, čo všetci máme ako niečo úplne bežné aj samozrejmé. Ďakujem pekne.

  • Pani poslankyňa Verešová je ďalšou vystupujúcou v rozprave. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Moja reč nebude dlhá, skôr, skôr chcem hovoriť o vlastnej skúsenosti. Na chránených pracoviskách, ktoré sme zriadili v našej neziskovej organizácii, pracuje 50 % invalidov. Jedným z nich je aj Janko, mladý muž, 30-ročný muž, ktorý je na invalidnom vozíku a je zdravotne postihnutý od narodenia, veľmi ťažko zdravotne postihnutý od narodenia. Napriek tomu bolo možné ho integrovať, naozaj nepripravili sme alebo nevytvorili sme pracovné miesto preto, aby sa tam hral, ako som raz počula z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny o chránených dielňach, ale naozaj toto pracovné miesto môže kedykoľvek obsadiť ktokoľvek z nás jednoducho zdravých ľudí. To znamená, že takýto človek, takýto zamestnanec je tam potrebný. Mám teda bohaté skúsenosti s takýmito ľuďmi, dokonca aj z rodiny.

    Keď sme tohoto Janka zamestnávali, tak si pamätám, že keď podpisoval pracovnú zmluvu, tak mal slzy v očiach, pretože napriek tomu, že vyštudoval strednú školu a veľmi sa úfal, že bude pracovať, tak napriek tomu akosi kdesi v srdci tomu neveril. Takže bol dojatý. Pracuje v chránenej dielni už 4 či 5 rokov.

    Ale chcem povedať, že ja som bola presvedčená ako zdravý človek, ja som bola presvedčená, že tie bariéry sú odstránené, a hneď sa ukázalo pri vstupe do našej kancelárie, do sídla organizácie neziskovej, som povedala, máme bezbariérový prístup, Janko, keď prídeš, tam je bezbariérový prístup. Ja som si naozaj neuvedomila, ja som si ho nikdy neuvedomila za tie roky, ten jeden jediný malý schodíček. Taký nízky, nebol vysoký a ja som si ho nikdy neuvedomila. Takže je to pravda. A to isté sa stalo ešte, aj keď sme ho aj zamestnávali v tom turistickom informačnom centre, ktoré je v rámci cukrárne, v rámci toho chráneného pracoviska, tak úplne rovnako som hovorila, že tam je bezbariérový prístup. A opäť tam bol jeden malilinký prah, malý schodíček. V nových budovách, v nových budovách nedávno postavených.

    Takže naozaj sa naši spoluobčania, ľudia okolo nás, ktorí sú zdravotne znevýhodnení, stretávajú s bariérami. A ja som si všimla, teda vlastne v tej dôvodovej správe, aj ty si kolegyňa, Silvia, hovorila o tom, že nielen si máme všímať bezbariérovosť, vidíte, ako sama som povedala, že som bola slepá na bezbariérovosť, ale aj prístupnosť, čo je vlastne informačná a komunikačná prístupnosť. Tak toto už je pre naše oči, uši asi už úplne neviditeľné, keďže nie sme ako zdraví vlastne vnímať ani nejaké malé schodíky.

    Zaujalo ma vlastne aj zo správ Kancelárie verejného ochrancu, že z 24 skúmaných škôl len 9, len 9 malo prístup, ktorý by vyhovoval invalidom, zdravotne znevýhodneným, a v správe o bezbariérovosti v nemocniciach sa potvrdilo z roku 2016, že sú síce bezbariérové, ale prístupnosť zlyháva. A to je práve to, čo si je potrebné nám začať naozaj veľmi vážne všímať. A dôležité je pre nás si aj uvedomiť to, že naši spoluobčania so zdravotným postihnutím si napríklad lekára vyberajú nie podľa odbornosti, ale podľa absencie fyzických bariér.

    Našou motiváciou zamestnávať invalidov bolo, aby sme k nim nepristupovali len na prístupe charity, ale aby sme im dávali rovnaké šance, rovnaké možnosti, rovnaký prístup. Toľko tu rozprávame o rovnosti šancí, ale voči zdravotne znevýhodneným stále pokrivkávame.

    No a čo by som nakoniec chcela povedať, že áno, sú tu medzi nami ľudia od narodenia zdravotne znevýhodnení, ale nešťastie naozaj nechodí po horách, ale po ľuďoch, takže v takejto situácii sa môžeme kedykoľvek ocitnúť aj my. A preto pamätajme aj pri hlasovaní o tomto návrhu zákona, že je potrebné počúvať, vnímať. A my ako poslanci sme povinní prijímať také zákony, aby sme dali rovnosť šancí a rovnosť príležitostí všetkým občanom Slovenskej republiky.

    Ďakujem pekne.

  • Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Dve faktické poznámky.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Jurinová.

  • Ďakujem pekne. Ja skončím tam, kde si ty, Anka, teda začnem tam, kde si ty skončila. Mám obavu, že u nás sa každý bojí zodpovednosti. A práve aj týmto zákonom alebo touto novelou sa dáva zodpovednosť za bezbariérovosť naozaj ministerstvám školstva a zdravotníctva. Hej, je to veľké bremeno, je to veľké sústo možno pre ministerstvá, ale tak ako som povedala už v predchádzajúcom vstupe, že treba ísť krok po kroku. Hovorila si alebo teda z toho, čo si hovorila, mi vyplynulo, že chýba nám možno citlivosť na niektoré, na niektoré momenty, no, ktoré sú dôležité, a na niektoré drobnosti, ktoré sú dôležité pre zdravotne postihnutých. Pre nás sú to drobnosti, ale pre nich sú to naozaj životne dôležité rôzne potreby.

    Druhá vec je, že nám častokrát na tých stavebných úradoch, ktoré schvaľujú aj práve tú bezbariérovosť alebo úpravy bezbariérové alebo teda dohliadajú na to, aby každá budova, nová budova bola bezbariérová, aspoň teda tá verejná budova bola bezbariérová, tak nám chýbajú už školení ľudia, ktorí takisto v dobrej vôli a v dobrej viere odsúhlasia projekt, však má to bezbariérové prvky, ale v skutočnosti, keď sa tá budova postaví, tak zistíme, že ani po tej akože bezbariérovej budove sa nemôžu pohybovať ľudia s rôznymi zdravotnými hendikepmi. A práve aj toto bolo dôvodom ľudí, ktorí keď sa pripravoval ten stavebný zákon, ľudí, ktorí sa zaoberali bezbariérovosťou, veľmi tuho upozorňovali na kontrolný mechanizmus, že ten, ten nie je nastavený nijakým spôsobom. Hľadali sa spôsoby, ako by sa tá kontrola mohla robiť, ako by sa mohla prevádzať, ale koniec koncov vždy to skončilo na tom, že však my nemáme dostatok ľudí, ktorí by vedeli efektívne zho...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem. Ďakujem, Anka, že si spomenula aj chránené pracoviská. Ja som ich zámerne neuvádzala a zámerne som sa zamerala len na tie školy a nemocnice, lebo inak by som tu asi hovorila ešte do večera. Ale je pravda, že chránené pracoviská napriek tomu alebo respektíve práve preto, že sú určené predovšetkým ľuďom so zdravotným postihnutím a ich uplatnenie sa, tak by mali vytvárať tieto podmienky aj čo sa týka bezbariérovosti, a napriek tomu ich podľa mňa nevytvárajú. Pretože aj na toto som sa pýtala na ústredí práce a povedali my, že žiadne štatistiky o tom, koľko sa, koľko finančných prostriedkov sa vynakladá na debarierizáciu chránených pracovísk, nemajú. A zdá sa mi to logické, pretože viem, že na debarierizáciu sa zvyčajne príspevky neposkytujú.

    Chcem ešte poznamenať, že naozaj čo je dobré pre, pre nás so zdravotným postihnutím, to je dobré pre všetkých. A aj preto treba, treba naozaj urobiť všetky možné opatrenia na to, aby sa to prostredie trošku skultúrňovalo. A ako som hovorila aj vo svojej reči, nemusí to byť len formou zákonov a sankcií, treba si hlavne uvedomiť, že to je naozaj plus pre každého. Ďakujem.

  • Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, milá kolegyňa Silvia. Ja by som sa v prvom rade na úvod chcela poďakovať mojej kolegyni Shahzad, že túto tému bezbariérovosti a začleňovania zdravotne postihnutých ľudí prináša medzi nás, že za ňu tak bojuje. A nebojuje len za seba, ale bojuje za všetkých ľudí, ktorí nejaké zdravotné postihnutie majú. A nie je to ľahké, nie je to ľahké ísť s kožou na trh. Nie je to ľahké hovoriť o slabostiach, o tom, čo chýba, o tom, ako potrebujem pomoc, o tom, čo by spoločnosť mohla pre tých ľudí urobiť. Takže veľmi si to cením a ja som veľmi rada, že ju, práve ju ako poslankyňu máme medzi sebou v našom hnutí.

    Na Slovensku žije v súčasnosti približne 470-tisíc osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, čo predstavuj 9 % z celej populácie. A sme v roku 2016, hovoríme si, že sme vyspelá demokratická spoločnosť, kde sa snažíme vytvárať rovnaké šance pre druhých, a nemôžeme si myslieť, že týchto ľudí pozatvárame do nejakého segregovaného prostredia, do nejakých špeciálnych škôl, do, že skrátka týchto ľudí necháme zatvorených doma a nech si žijú v tom svojom, v tom svojom svete. Dnešná spoločnosť im musí vytvoriť také podmienky, aby pre nich nebol problém sa pohybovať, nebol problém sa začleniť plnohodnotne do spoločnosti. My keď sme hovorili o podpore zdravotne postihnutých, tak mali sme také štyri najdôležitejšie oblasti.

    V prvom rade sme si povedali, že považujeme za veľmi dôležitú podporu rodín s deťmi so zdravotným postihnutím, začleňovanie osôb so zdravotným postihnutím do pracovaného života, nastavenie systému dlhodobej starostlivosti o ľudí odkázaných na pomoc iných osôb a prístupnosť fyzického prostredia dopravy, informácie a komunikácie. Moja kolegyňa, pani poslankyňa Shahzad rieši vo svojom návrhu práve tú poslednú z oblastí - prístupnosť fyzického prostredia dopravy, informácie a komunikácie. To, čo riešime v tomto zákone, je taký malý výsek z obrovského problému, ktorý tu v súčasnosti máme. A ona veľmi krásne popísala ten problém. Len v tom našom malom mikrosvete v rámci Národnej rady, s akými problémami sa stretávala, len keď prišla do Národnej rady, ktorá by mala byť v prvom rade nejakou ukážkou otvorenosti a bezbariérovosti.

    Čo sa týka prístupnosti, tak ako už kolegyňa povedala, tak ide o, nielen o odstraňovanie architektonických bariér, ale aj vytváranie informačných systémov, prístupových formátov pre osoby so zdravotných postihnutím, zabezpečenie tlmočenia do posunkového jazyka a univerzálny dizajn, ktorý by vyhovoval aj osobám so zdravotným postihnutím. Čiže navrhovať výrobky, zariadenia, služby a programy tak, aby ich mohli využívať v najväčšej možnej miere všetci ľudia bez nevyhnutnosti ďalších dodatočných úprav. Čiže podľa prístupu tzv. univerzálneho dizajnu. My si naozaj myslíme, že dáme tam jednu rampu a tým sme problém postihnutých ľudí vyriešili, že však máme tam rampu, dostanú sa, fajn. Ale ako upozornila kolegyňa Shahzad, na to, aby oni mohli plnohodnotne fungovať v našej spoločnosti, treba vytvoriť celý systém tzv. univerzálneho dizajnu.

    Ja som zažila sama na sebe, áno, keď som mala barle a mala som aj operácie kolena, a vtedy som zistila, aké veľmi ťažké je pohybovať sa, a to som mala len malé a dočasné postihnutie, a zistila som, že aké veľmi ťažké je pohybovať sa po uliciach, po obrubníkoch, po úradoch. Niekde nebol výťah, napríklad na, miestna časť Bratislava – Staré Mesto nemá v budove výťah. Človek, ktorý má barle, a niekedy tie stránky a starí ľudia musia vyjsť na II. poschodie, tak ťažko, horko sa dostane, aby niečo vybavil. Obrubníky som spomínala, a to nielen pre ľudí na vozíčkoch alebo s barlami, ale aj pre starých ľudí, pre matky s kočíkmi. Organizovala, takí občianski aktivisti organizovali ukážku s vozíčkami, že ako prekonávať prekážky na ulici. Tak si každý z nás mohol vyskúšať vozíček. A ja vám poviem, že ja som sa teda nedostala ani na zástavku električky. Nedokázala som na tom vozíčku ani zísť z obrubníka, ani vyjsť na obrubník. Jednak všade bol ten obrubník a o nastúpení do električky ani nehovoriac. Takže skutočne tá, tie možnosti, ktoré zdravotne postihnutí ľudia majú, sú veľmi obmedzené a my sa tvárime akoby si oni mali pomôcť sami.

    Takže ešte raz. Veľmi pekne ďakujem. Vítam tento návrh. Podporujeme ho. A ešte raz ďakujeme, že túto problematiku moja kolegyňa Shahzad prináša medzi nás a bojuje za týchto ľudí. Lebo bez toho, ak tu budeme mať skupinu občanov, ktorá sa nebude cítiť v našej spoločnosti dobre, nebude mať vytvorené podmienky na to, aby sa mohla plnohodnotne zapájať do života, do pracovného života, do vzdelávania, tak sa nemôžeme volať vyspelou a civilizovanou spoločnosťou.

    Ďakujem.

  • Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Dve faktické poznámky.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Jurinová.

  • Ďakujem pekne. Zo začiatku si, Veronika, upriamila pozornosť na to vzdelávanie. Ja by som možnože pripomenula, pochádzam z Oravy a je tam naozaj veľa mladých ľudí, ktorí majú hendikep, s ktorým musia žiť. A spomínam si na pár rozhovorov s rodičmi týchto detí, ako vlastne si nevedia rady, že čo majú vlastne robiť. Je jedna špeciálna stredná škola na Orave, takže tam majú možnosť dávať svoje deti. Ale šikovnejšie deti majú problém na normálnu zdravotnú školu sa dostať. Viem o jednej vozíčkarke za niekoľko rokov, ktorá vyštudovala strednú obchodnú školu, ale iní rodičia, proste, nevedia, že naozaj musia veľa kilometrov, sto kilometrov dieťa svoje voziť, aby sa vlastne nejak dobralo k nejakému vzdelaniu. Že je to fakt hanbou.

    A rovnako tu hovorím o stredných školách, ako je ťažko zaradiť ťažko zdravotne postihnutého človeka na strednú školu. A človek by si myslel, že škôlky alebo prvý stupeň, druhý stupeň základných škôl, že by mal byť už samozrejmé, no vôbec nie. Ako integrácia ľudí so zdravotným problémom je na Slovensku veľkým problémom. Hovorím špeciálne o Orave, lebo tam viem, ako tie maminy dobre že v slzách nie sú, že čo budú robiť so svojím dieťaťom, však ono chce chodiť do školy, ono sa chce socializovať a kde, ako sa majú domôcť, aby ich riaditelia naozaj prijali. Ďakujem.

  • Ďakujem. Ja, Veronika, práve nadviažem tiež na to vzdelávanie, pretože všetky tieto oblasti sú veľmi prepojené. Uvedomujem si, že v mnohých prípadoch bariér nie je len ignorancia ľudí, ale je to predovšetkým nevedomosť. A tá nevedomosť sa práve dá riešiť, práve tým vzdelávaním v tomto smere. A to predovšetkým napríklad vzdelávaním odborníkov, či stavbárov, či projektantov, architektov. Ja som mala minulý týždeň stretnutie s jedným architektom, ktorý pôsobí u nás na Slovensku, ale deväť rokov pôsobil v Kanade. A práve prvé, čo mi povedal, bolo, že tam architekti, ktorí študujú, musia absolvovať jeden deň na vozíku, aby sa vedeli vžiť do situácie, aby vedeli, akým spôsobom sa otvárajú dvere na vozíku, aby vedeli vôbec, akým spôsobom na tom vozíku fungovať. Až potom môžu pochopiť celý zmysel toho navrhovania pre ľudí so zdravotným postihnutím.

  • Nech sa páči, pani poslankyňa Gaborčáková.

  • Ďakujem za slovo. Tiež v prvom rade chcem poďakovať kolegyni, že teda otvorila túto problematiku. Možno len tak v skratke a tiež možno z vlastných skúseností chcem povedať, ako sme sa trápili, keď sme začali s našimi deťmi chodievať von z Domu sv. Anny, tak boli rôzne pohľady na nás. Ten svet bol ešte viac nepripravený, ako je teraz. Musím povedať, že je čo dorábať, ale na druhej strane ak si predstavím devätnásť rokov dozadu a ako tu bolo, tak zase nemôžeme povedať, že sa nič neurobilo, lebo myslím si, že záleží aj od ľudí, od takého logického a zdravého sedliackeho rozumu, kde vedia použiť tie peniaze tak, že naozaj ten prístup sa stáva bezbariérovým. Tiež to rozdelím možno do takých štyroch oblastí.

    Prvá oblasť je školstvo. Tiež musím povedať, keďže realizujeme službu včasnej intervencie, ktorá sa poskytuje pre rodinu, kde sa narodilo dieťatko so zdravotným znevýhodnením do 7. roku veku života, ľudia a teda rodičia majú problém s integráciou detí. Keď chcú ísť na základnú školu, tak v prvom rade si nevyberajú školu, ktorá možno je lepšia alebo dostupnejšia pri ich bydlisku, ale kvôli tomu, že teda či je alebo nie je bezbariérový prístup. Musím povedať, že naozaj tie školy majú veľmi obmedzenú dostupnosť. A čím je vlastne mestečko možno menšie, tým je to horšie.

    A chcem sa naozaj podeliť aj so skúsenosťou, kde na jednej strane sú schodolezy v tých školách, na druhej strane nemaj certifikát na to, aby fungovali, a tým pádom naozaj tie deti sú len v jednej časti budovy, budove a teda aj v jednej triede. A ako si hovorila, kolegyňa, vlastne sú tam niekoľko rokov a mnohokrát je paradoxom to, že sa nedostanú takmer nikdy do úplne iných častí tej školy, ktorú navštevujú deväť rokov. Takže toto je naozaj realita, ktorá je, a s tým by sme mali určite niečo v rámci školstva robiť. Lebo pokiaľ sa hlásime k možnostiam integrácie detí so zdravotným znevýhodnením, či už bol návrh pre hluchonemé deti, ale aj pre iné hendikepované deti, v prvom rade je základné a kľúčové mať bezbariérový prístup. Ak teda, ak toto nie je zabezpečené, tie deti sú odkázané vzdelávať sa v špeciálnom školstve. Možno niekedy stačia úplne lacné záležitosti, ako sú lyžiny, len ich je potrené správne dať na tie schody a pýtať sa tých ľudí, ktorí sú hendikepovaní, akým spôsobom im o pomôže. A nie montovať schodolezy, ktoré v konečnom dôsledku nejdú. A na základe toho vlastne to dieťa nemôže byť integrované do konkrétnej školy. Niekedy to nie je naozaj o peniazoch, ale o zdravom sedliackom rozume a o tom, aby sme sa radili s ľuďmi, ktorí celý život si nesú ten svoj kríž na chrbte, alebo teda s ich rodinnými príslušníkmi.

    Je pravdou, že tá bezbariérová škola slúži aj zdravým deťom, a to hlavne, ak majú nejakú, získaný, nejakú chorobu z úrazu. Môj syn si dvakrát minulého roku zlomil tú istú nohu a naozaj som zistila, že polroka nemohol chodiť na obedy. V podstate deti ho vyčlenili, lebo tým, že nebol s nimi v kontakte, tak postupne chodili na krúžky, chodili na obedy spolu a môj syn vlastne bol tak pomimo a nakoniec úplne ho dali nabok, až pokiaľ teda naozaj tú nohu nerozchodil. A to bol len rok. A čo, čo tie deti, ktoré naozaj celý život sú pripútané na ten vozík? A preto, možno len taký základný prístup, aby sa dostali k obedu a spoločne obedovali aj s inými deťmi, je veľmi dôležité, lebo dostávajú sa do centra diania.

    Druhá oblasť je kultúra. Ja som vlastne prednášala na jednom seminári bezbariérovosť v prístupnosti múzeí a hradov. Napísala som takú príručku, ako sa majú vlastne správať k ľuďom s autizmom a s mentálnym postihnutím, ak teda prichádzajú do ich priestorov. A samotní tí kasteláni mi vraveli, že je to naozaj niečo praktické a že mnohokrát nevedeli, akým spôsobom urobiť prednášku, ako sa kontaktovať s tými ľuďmi. A možno ten strach mal za dôsledok, že teda tie vstupy pre týchto ľudí tak často nerobievali. Takže naozaj možno zase nie drahá záležitosť, možno skúsenosti praktikov, ktoré sa spíšu, dajú sa do nejakej príručky, a pomôže to ľuďom, ktorí teda robia v jednotlivých profesiách.

    Tretia oblasť je zdravotníctvo. Ja potvrdzujem aj, aj zo skúseností rodičov, ktorí majú u nás zverené deti, že problémom sú hlavne ambulancie, také základné, ako je zubár alebo obvodný lekár. Mnohokrát viem, že aj naši klienti museli ísť niekoľko desiatok kilometrov do iného mesta, hoci sme okresné mesto, lebo v podstate zubár nebol v priestoroch, ktoré sú bezbariérové, a vlastne naši klienti sa nemali ako ošetriť. Problém je, že mnohokrát v tých, ktoré boli uspôsobené, ich zase uspávali, čo tiež nie je dobré, lebo sa ubíja, mozgové bunky a oni veci potom často zabúdajú. Takže naozaj možno taká základná vec, ako je vyšetrenie u zubára, môže spôsobiť, ak potrebujete mať len preventívne prehliadky alebo potrebujete ošetriť zub a oni vás dávajú vždy do narkózy, to, že tie deti idú mentálne opäť dozadu.

    Takže potvrdzujem, tie ambulancie sú problém. Myslím si, že aj na to by sa malo pozrieť zdravotníctvo, pretože gynekológ, zubár a praktický lekár sú lekári, ktorí naozaj pravidelne poskytujú zdravotnú starostlivosť, nie je to niečo ojedinelé. A, samozrejme, hovorím aj o iných špecialistoch. Ale títo sú alfa a omega, kde aj my potrebujeme častejšie tú starostlivosť ako u iných lekároch.

    Takou osobitnou skupinou sú onkologické ambulancie, kde ten človek je v treťom alebo štvrtom štádiu onkologického ochorenia a teda je prepustený z liečby, chodí buď na onkoliečbu, a ak je to v nejakých priestoroch, kde teda dostupnosť je bariérová, je problém, že ten človek je krehký, je ako blato a ešte ho musia ťahať do nejakých vyšších a bariérových priestorov. A ten človek sám v sebe prežíva jednu bolesť toho utrpenia z tej onkologickej choroby a druhú, ako ho musíte manipulovať, aby ste ho dostali na vyššie poschodie. Takže naozaj mali by sme aj zvážiť, že ak máme nejaké špecializované ambulancie, kde máme krehkých pacientov, kde máme trpiacich ľudí, aby sme prispôsobovali aj tú zdravotnícku starostlivosť práve v prospech takýchto ľudí.

    Štvrtú oblasť, sú obce a mestá, a to sú obrubníky vysoké a bariérové WC verejné. Takže toto asi toľko.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pani poslankyňa. Končím možnosť nahlásiť sa faktickými poznámkami.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Jurinová.

  • Ďakujem pekne. Tak to vyzerá, z toho, čo si, kolegyňa, hovorila, takže vlastne ten, keď nemá niečo pána, tak sa možnože aj menej sleduje, ako sa plnia tie naše záväzky. A rovnako to, lebo to je aj naozajstným dôvodom, prečo sa rozhodla kolegyňa takúto novelu kompetenčnú vlastne priniesť do parlamentu, stanovením presných kompetencií alebo povinností bezbariérovosti na ministerstvo práce, na ministerstvo zdravotníctva a ministerstvo školstva, sa im teda možnože sťažuje situácia, týmto ministerstvám, ale konečne by mali tieto zariadenia aj pána, ktorý by dohliadal na tú skutočnú bezbariérovosť. Znova sa vrátim k tomu, že u nás je najväčším problémom pri bezbariérovosti dostatok odborníkov. Faktom je, že na školách, na vysokej škole je veľmi málo táto oblasť spomínaná, je veľmi málo aj hodín venovaných tejto oblasti, takže aj toto je problémom, ktorý sa týka priamo vzdelávania.

    Takže ďakujem kolegyniam za všetky príspevky, ktoré poukázali na najväčšie problémy, ktoré v našej spoločnosti sú v súvislosti s bezbariérovosťou. Fakt veľa drobností, ktoré my považujeme za drobnosti, sú veľmi dôležité práve pre hendikepovaných ľudí. A je úplne iné, ak urobíme jednu nájazdovú rampu, ale neurobíme vodiaci pás pre nevidiacich. Že vtedy, jak keby tie opatrenia strácajú možno zmysel. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Pýtam sa, či chce zaujať stanovisko navrhovateľka. Nech sa páči.

    Shahzad, Silvia, poslankyňa NR SR

    Môžem odtiaľto?

  • Ďakujem. Ja by som na záver chcela povedať už len pár slov na túto tému. Ďakujem veľmi pekne svojim kolegyniam a verím, že nabudúce sa zapojíte viacerí z vás, lebo určite máte tie skúsenosti aj ostatní, aj keď nie, ako som povedala, asi osobné alebo možno nie až také závažné.

    Jednu oblasť, ktorú som vôbec nespomenula a kvôli ktorej zážitky alebo teda príbehy, ktoré sa s ňou spájajú, by boli na ďalšiu hodinu, sú sociálne zariadenia, toalety. Zámerne som ju nespomenula, pretože naozaj to je veľmi komplikovaná téma a veľmi dôležitá, samozrejme, hneď, teda ako si to uvedomíme v súvislosti s nemocnicami a školami. Už tu hovorili aj, aj kolegyne, ktoré sa venujú asistentom na školách, že deti sa často nedostanú na záchod len preto, že ich tam nemá kto, nemá im kto pomôcť. To isté sa presne stáva v nemocniciach. Tie podmienky sú naozaj nedôstojné. Často vás odbijú s tým, že: čo by ste chceli? Že máte tam už nejako vydržať a oni na to nemajú kapacitu. A to nie je v zlom, oni na to naozaj nemajú kapacitu a často ani to technické vybavenie, ani personálne vybavenie, ako som spomínala.

    Aj preto by som bola veľmi rada a teraz sa obraciam aj na kolegov z koalície, keby tento jednoduchý návrh zákona našiel podporu aj vo vašich radoch a začali ste uvažovať, že či toto nie je cesta...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Zapnite ešte, poprosím, pani poslankyňu.

  • Že či toto nie je cesta, ktorou sa uberať, a že či aj vy by ste aspoň takouto možno malou kvapkou nepomohli práve pri zlepšovaní podmienok, ktoré, ktoré samozrejme budú slúžiť nám všetkým. Pretože nikto z nás nikdy nevie, čomu niekedy v budúcnosti bude musieť čeliť. Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem. Pýtam sa, či chce zaujať stanovisko spravodajkyňa. Nie je tomu tak, prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Teraz pristúpime k prvému čítaniu o návrhu poslanca Miroslava Sopka na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Návrh zákona má tlač 458, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 470. Dávam slovo poslancovi Miroslavovi Sopkovi, aby návrh zákona uviedol.

    (Rokovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Sopka na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač 458.)

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Dovoľte mi najprv v úvodnom slove v krátkosti predstaviť môj návrh zákona. Súčasné znenie školského zákona v § 11 ods. 4 ustanovuje, že pedagogická dokumentácia školy alebo školského zariadenia uvedená v ods. 3 písm. a) až k) sa vedie na tlačivách podľa vzorov schválených a zaradených ministerstvom školstva. Triedna kniha sa môže viesť aj v elektronickej forme. Triedna kniha vedená v elektronickej forme sa najneskôr na konci príslušného školského roka vytlačí v listinnej podobe, podpíše a opatrí odtlačkom pečiatky školy alebo školského zariadenia.

    Moja úprava umožňuje elektronickú triednu knihu, ak sa tak škola rozhodne, zabezpečiť pre potreby hodnovernosti, archivácie elektronickým podpisom a pečaťou. Cieľom návrhu zákona je teda prispieť k väčšej elektronizácii a informatizácii škôl a školských zariadení a zároveň aj ich odbremenenie od zbytočnej byrokratickej záťaže. Vzhľadom na skutočnosť, že všetky školy a školské zariadenia nedisponujú v súčasnosti technickými prostriedkami na zabezpečenie hodnovernosti pedagogickej dokumentácie, ktorej súčasťou je aj triedna kniha, návrh zákona ponecháva aj doterajšiu možnosť vedenia elektronickej triednej knihy s tým, že jej hodnovernosť a archiváciu bude možno zabezpečiť klasickou listinnou formou.

    Ďalšou vecou, ktorú riešim, je takmer desatina odkazov a poznámok pod čiarou k týmto odkazom na osobitné zákony odkazujúce na už zrušené zákony. Hoci neaktuálnosť tzv. poznámok pod čiarou nemá za následok nemožnosť uplatniť aj práva a povinnosti subjektov, ktorým sú určené, zainteresovaným subjektom to predsa len môže sťažiť porozumenie zákona a teda aj postup v zmysle platnej legislatívy.

    Cieľom návrhu zákona je preto aj kodifikácia jeho normatívneho textu uvedeného v poznámkach pod čiarou, čo môže napomôcť adresátom právnej normy v lepšom pochopení paragrafového znenia a prispieť k väčšej zrozumiteľnosti platnej právnej úpravy.

    Návrh zákona má pozitívny vplyv na životné prostredie a na informatizáciu spoločnosti. Návrh zákona nemá vplyv na rozpočet verejnej správy, nezakladá žiadne sociálne vplyvy a nemá vplyv ani na podnikateľské prostredie. Viac sa vyjadrím v rozprave, kde bude i možnosť reagovať na mňa faktickými poznámkami, na čo sa úprimne teším. A ako prvý sa do nej aj hlásim.

    Ďakujem.

  • Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, poslancovi Branislavovi Gröhlingovi.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.

    Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

    Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že zákon, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona rokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 5. mája 2017 a gestorský výbor do 9. mája 2017.

    Pán predsedajúci, prosím vás, otvorte všeobecnú rozpravu.

  • Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku.

    Nech sa páči, pán poslanec Žarnay.

  • Reakcia z pléna.

  • Takže pán poslanec Sopko chce vystúpiť v rozprave?

  • Reakcia z pléna.

  • Nech sa páči. Takže najprv pán poslanec Sopko.

  • Ospravedlňujem sa kolegovi, že som ho takto predbehol. Takže, vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ako vidím, pri tomto zákone, pri tomto školskom návrhu sme opäť v komornej atmosfére. Dovoľte mi teda vo svojom príspevku povedať a doplniť niekoľko faktov, prečo som sa rozhodol prísť práve s týmto návrhom zákona.

    V posledných rokoch sa nemalé finančné prostriedky štátneho rozpočtu Slovenskej republiky investovali do elektronizácie verejnej správy. A táto investícia by sa mala prejaviť aj v oblasti školstva. Ak teda aplikačná prax, kedy stále väčšie nároky sú kladené na elektronizáciu nášho systému, ukazuje cestu, mali by sme nachádzať také riešenia, ktorými naplníme často zabúdaný cieľ informatizácie spoločnosti, aby sa ľudská práca zjednodušila a technológie nás odbremeňovali a nepridávali nám čoraz väčšiu záťaž. A práve toto slovo je kľúčové – záťaž.

    Netvrdím, že v iných povolaniach sa zvládnutie, resp. nezvládnutie elektronizácie neodráža na jej náraste. Chcem len vysvetliť, že úroveň administratívnej záťaže, ktorá sa týka tak učiteľov, ako aj riaditeľov, má v školstve svoje špecifiká. Musíme dodržiavať množstvo drobností ohľadne formálnej stránky dokumentácie, v skratke, vyčiarkovanie kolóniek a tak ďalej.

    Viete, učitelia sú väčšinou citlivé duše. Áno, sú citliví, ak niekto, riaditeľ alebo inšpekcia, hodnotí ich prácu podľa toho, ako je čo vyplnené, naplánované, vyhodnotené v rôznych správach. Preto sa snažia vyhovieť všetkým, čo ich ale stojí veľa síl a energie.

    Zoberme si napríklad práve triednu knihu. Jeden z prepočtov uvádzal dokonca, že ročne klasickým spôsobom zápisu potrebných údajov strávi pedagóg cca 35 hodín ročne, čo je prinajmenšom diskutabilné ako efektívne využitý čas. Mohlo by sa dokonca povedať, že je to mrhanie s potenciálom vysokoškolsky vzdelaných, odborne zdatných ľudí.

    V súčasnosti elektronickú triednu knihu, ktorou, plnohodnotným využívaním, by sme vedeli ušetriť aj veľké tony papiera, len cez jednu spoločnosť využíva v tomto školskom roku na Slovensku 660 škôl. Tento produkt využívajú pritom aj v iných krajinách a teda od nás zo Slovenska sa táto aplikácia, toto riešenie dostáva ďalej do sveta. Ide o aplikáciu, ktorá funguje na rôznych platformách, tak na stolových počítačoch, ako aj na tabletoch a smartfónoch. Učiteľ v prehľadom prostredí, ktorého prvé funkcie vznikali na základe iniciatívy riaditeľov, učiteľov už od roku 2011, a systém sa tisíckami pripomienok, komentárov menil do súčasnej podoby, zadá učivo, chýbajúcich, ak chce, aj domáce úlohy. Takže je to systém, ktorý je omnoho flexibilnejší ako súčasná papierová podoba. Vedenie školy má okamžitý prehľad o dianí na škole. Už žiadne spočítavanie čiarok, škrtanie políčok alebo aj hľadanie stratenej triednej knihy, keď sa niekde zabudla. Všetky údaje stačí zapísať iba raz. Je priamo prepojená s rozvrhom, internetovou žiackou knižkou a tematickými plánmi učiteľa. Tie si učitelia vedia pred začiatkom školského roka natiahnuť do systému a potom už iba preberajú a odklikávajú, čo prebrali a čo im ešte ostáva. Prehľadne, jednoducho, jedným klikom. To, čo zadávate, či už známky, učivo alebo dochádzku, okamžite vidí rodič cez svoje konto na internete alebo v mobile. Aj vzorné dieťa môže z času na čas postihnúť nejaký problém, ktorý sa dá ľahko vyriešiť, ak sa podchytí na začiatku.

    Používanie elektronickej triednej knihy nie je teda o tom byť moderný, ale o tom, aby učiteľ mohol robiť to, čo vie najlepšie a čo by mal robiť predovšetkým – učiť a vychovávať deti.

    Ďalšia rovina, ktorú tu musím zdôrazniť, je spôsob, akým som k zmene zákona pristúpil. Keďže dôverne poznám školské prostredie, viem, ako pomaly a často s odporom sa prijímajú takéto zmeny, najmä také, ktoré sú školám nanútené bez dostatočne dlhého, nazvime to, prechodného obdobia posunu od tradičného k modernému. A to platí ako pre elektronickú triednu knihu, tak aj pre zavádzanie každej jednej inovácie. Aby som to vyjadril v prirovnaní, čo sa nám často stáva? Ak riaditelia alebo učitelia prídu z rôznych konferencií s množstvom námetov ako veci zlepšovať, bez komunikácie so svojimi ostatnými kolegami, ktorých je potrebné o tom presvedčiť, sa nikam nepohnú. Demonštrovať im možnosť, vysvetliť im pozitíva prechodu na takúto formu a áno, áno, aj zabezpečiť technickú výbavu učiteľa smartfónom s veľkým displejom, resp. tabletom, keďže dnes už existujú mobilné verzie elektronickej triednej knihy.

    Nešiel som cestou striktného zavedenia určitého postupu, pretože niektoré školy ostanú pri tradičnom postupe. Sú tak zvyknutí a ak dokážu efektívne plniť všetky úlohy, ktoré od nich požadujeme, nesmieme ich do toho tlačiť. Ale môžeme byť hrdí, že učitelia sami bez nariadenia ministerstva pociťujú potrebu ísť s dobou cez riešenia, ktoré sú primerané pre 21. storočie.

    Týmto návrhom zákona len dokážeme tým, čo vedia a chcú, že nastáva čas otvárania dverí. Vytvárajú sa podmienky tým, čo zvládnu robiť veci inak.

    A na záver mi dovoľte ešte jednu myšlienku. Myslím si, že každá veľká zmena je zložená z množstva drobných krokov. Podporou tohto návrhu zákona môžeme urobiť drobný krok, ktorý sa potom prejaví veľkou zmenou.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Dve faktické poznámky.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Jurinová.

  • Ďakujem pekne. Iba veľmi kratučko zareagujem, že zdalo sa mi, keď som, teda vedela som, aký návrh zákona predkladáte, zdalo sa mi čudné, že v dnešnej dobe, ktorá je plná internetu a všelijakých technológií, nových, moderných, že neexistuje takýto spôsob vedenia triednej knihy. Takže podľa mňa toto by mala byť úplne taká najsamozrejmejšia drobnosť, nad ktorou pri hlasovaní, o ktorej by asi nemal váhať dnes ani jeden poslanec. A teda budem dúfať, že sa vám podarí tento malý, maličký krôčik k lepšej, neviem, k lepšiemu školstvu presadiť. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem za slovo. Pán Sopko, je to dvojsečná zbraň. Deklaračný cieľ zákona, ktorým je prispieť k väčšej elektronizácii a informatizácii škôl a ich odbremenenie od zbytočnej byrokratickej záťaže, neberie ohľad na nutnosť neustále prispôsobovať a inovovať elektronickú formu, pretože súčasná elektronická forma v dnešnom rýchlom slede vývoja technológií už v blízkom časovom horizonte bude zastaralá, viď cédečká.

    Pán Sopko, staré dobré byrokratické papiere, ktoré v archíve vydržali desaťročia, chcete vymeniť za byrokratickú elektronickú formu, ktorá bude musieť nevyhnutne už v krátkodobom, v krátkodobom časovom horizonte neustále sa prispôsobovať novým technológiám. Poviem vám príklad. Bol som archivár na mojej škole. Boli tam papiere od roku 1922, najmenší problém nebol. Boli to tri skrine plechové a všetko bolo v poriadku. A keď ste aj hovorili, že bude to elektronicky, ale potom sa to vytlačí v listinnej podobe, tak potom, kde sa ušetrí na tých lesoch v tonách papiera?

    Ďakujem za slovo.

  • Reakcia na faktické, pán poslanec Sopko.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. K pani kolegyni Jurinovej, ono vlastne už od roku 2015 elektronická triedna kniha v zákone je. Len je tam to ustanovenie, ktoré sa týka toho, že na konci roka sa vytlačí do papierovej podoby, podpíše, opečiatkuje. Moja zmena navrhuje popri tomto riešení, navyše, ak škola má na to technické vybavenie a chce, môže archivovať daný dokument v elektronickej podobe.

    A k pánu poslancovi Mizíkovi, ja nič nejdem rušiť, ja len otváram možnosť, aby tie školy, ktoré chcú prejsť na tento modernejší spôsob archivácie, mohli tak urobiť. Čiže školy, ktoré chcú ostať pri klasickom spôsobe, vytlačiť, archivovať klasickým papierovým spôsobom, v poriadku, áno. Ale dovolím si poznamenať, že investujeme veľké peniaze momentálne, aspoň podľa mojich informácií, do nového kódového dátového centra, ktoré môže perfektne slúžiť k tomu, aby sme ukladali aj takéto formy dokumentov. Ak toto dokážeme a ide sa to naozaj reálne aj urobiť, tak nevidím dôvod, prečo by sme to nevyužili na niečo užitočné. Veď vyhľadávať informácie v elektronických dátach, určite uznáte, je jednoduchšie, ako niečo hľadať v papieroch aj v akejkoľvek skrini.

    Ďakujem.

  • Nech sa páči, pán poslanec Žarnay.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, byrokracia je problém, ktorý netrápi len nás. Niektoré krajiny sa s ním popasovali lepšie, napríklad pobaltské, iné v európskom priestore sa s tým boria rovnako ako my. Na byrokraciu sme svorne hundrali už pred vznikom Slovenskej republiky, ale musím skonštatovať, že najmä v poslednom desaťročí už nabrala priam obludné rozmery. Širším uplatnením elektronizácie vo verejnej správe sme očakávali zjednodušenie mnohých procesov v komunikácii s orgánmi verejnej správy, ako aj v odbúravaní administratívnej záťaže pracovníkov tejto správy. Opak je však pravdou. Zavedenie elektronizácie je pomalé, málo dostupné, no najmä, keďže sa akosi nedokážeme zbaviť klasickej papierovej podoby, duplicitné. Spoločné uchovávanie dokumentov a komunikácie v tlačenej i elektronickej podobe považujem za bohapusté plytvanie.

    Školstvo nie je v tomto prípade žiadnou výnimkou. Elektronické triedne knihy sú nespornou výhodou. Elektronické triedne knihy aktuálne už v roku 2015 využívalo okolo 300 slovenských škôl. Napriek tomu ju však museli vypisovať aj ručne a viesť tak rovnaké údaje dvojmo. Zákon totiž neumožňoval čisto len jej elektronickú podobu. Až prijatou novelou školského zákona bolo možné známky a dochádzku zapisovať už aj čisto iba elektronicky. Na nový systém si učitelia museli zvykať a určite sa to nezaobišlo bez počiatočných problémov, či už technických alebo zlyhania ľudského faktora.

    No napriek tomu sa tento nový a moderný systém elektronických triednych kníh osvedčil a mnohí, ktorí naň spočiatku aj nadávali, pochopili, že je potrebné, aby školstvo kráčalo s dobou. Veď až tretina učiteľov považuje podľa prieskumov administratívnu záťaž na školách za vysokú. Označili ju dokonca až za štvrtý najzávažnejší problém slovenského školstva.

    Ako učiteľ s temer dvadsaťročnou praxou to viem potvrdiť na základe vlastných skúseností. Dennodenne som sa ako triedny učiteľ či radový učiteľ musel stretávať s byrokratickými zápismi a výpismi, záznamami a štatistikami. Často nebolo dôležité, ako učiteľ učí, ale či do triednej knihy urobil záznam presne podľa predpisov, či v nej prázdne políčka vyčiarkal zľava doprava a nie sprava doľava, či písal názvy predmetov s malým alebo veľkým písmenom, či zapísal prebraté učivo presne podľa tematického plánu a podobne.

    Na takýchto byrokratických predpisoch stála česť školy, ktorá mohla byť veľmi ľahko otrasená, a to po vykonaní kontroly školskou inšpekciou, ktorá namiesto toho, aby sledovala proces učenia, zakladala si práve na dodržiavaní nezmyselných predpisov, škrtania triednych kníh či iných zápisov. Netrúfnem si odhadnúť, koľko učiteľov za nesprávne či nedostatočné vedenie triednej knihy dostalo zápis za porušenie pracovnej disciplíny, pretože štatistiky tohto typu zrejme ani neexistujú. Žiaľ, aj o tom je súčasné slovenské školstvo. Pre mnohých učiteľov predstavuje triedna kniha, zvlášť tá v papierovej podobe, nielen byrokratickú záťaž, ale aj strašiaka pred možnými sankciami.

    Určite nikto nepochybuje, že vedenie pedagogickej a ostatnej dokumentácie v škole je dôležité pri zabezpečení organizácie vyučovania, poriadku a archivácie údajov. V súčasnosti je však zároveň aj zdrojom vysokej administratívnej záťaže zamestnancov školy. O čo viac povinností majú pedagógovia, ktoré nesúvisia s učením, o to menej času majú na tvorivú prípravu, na vlastné vzdelávanie a rozvoj svojich učiteľských schopností. Ak napríklad zapísanie do triednej knihy trvá v jednej triede 3 minúty a učiteľ učí 22 hodín za týždeň, je to cca 35 hodín jeho pracovného času ročne, ktoré venuje administratívnym zápisom. A to nehovorím o triednych učiteľoch a ich povinnostiach pri vedení triednej knihy, koľko stoviek hodín sú nútení venovať aj po pracovnej dobe týmto zápisom. Vždy sa totiž zdôrazňovalo, že triedna kniha je vizitkou práce triedneho učiteľa. Radosť z triednych kníh v papierovej podobe mohli mať akurát tak žiaci, ktorí ich s obľubou nosili počas hodiny do inej triedy, kde mala hodinu druhá skupina. Mohli sa tak nielen slobodne poprechádzať po chodbách školy, ale aj si popri tom poprezerať svoje známky v klasifikačnom hárku. No a samozrejme maturanti, ktorí aspoň raz 4 roky mohli triednu knihu v rámci slávnostného ceremoniálu pečatenia ukradnúť či symbolicky pochovať. V prípade elektronickej triednej knihy túto výsadu stratili.

    Aj keď sa byrokratizácia na slovenských školách prijatou novelou školského zákona sčasti zmiernila zavedením elektronických triednych kníh a mnohí učitelia si vydýchli, že sa tak mohli venovať viac pedagogickej činnosti než tej administratívnej, problém sa nepodarilo doriešiť do úspešného konca. Na konci školského roka škola totiž musí elektronické triedne knihy vytlačiť a archivovať. Ak by sa školám umožnilo archivovať triedne knihy len v elektronickej podobe bez nutnosti ich tlačenia a uchovávania v papierovej podobe, bola by tu šanca ušetriť finančné prostriedky tak na tlač, ako aj samotné uchovávanie. Čo do priestoru i finančných prostriedkov je zásadný rozdiel spravovať papierový archív a mediálny archív. Elektronické triedne knihy zároveň slúžia aj ako pomyselný kontrolný orgán pre plnenie si základných povinností učiteľov. Učiteľ je povinný zaznamenať na každej vyučovacej hodine neprítomných žiakov a učivo, ktoré bolo na danej hodine prebrané. Riadne a včasné splnenie tejto povinnosti systém zaznamená a tým sa odbremeňuje aj vedenie škôl. Dodatočné záznamy, pokiaľ sú povolené a umožnené administrátorovi, sú kvalifikovaným podkladom na vyhodnotenie kontrolnej činnosti.

    Akákoľvek možnosť odbyrokratizovať procesy v štátnej správe je vítaným prínosom. Možnosť ukladania triednych kníh v elektronickej podobe je nespornou výhodou šetriacou finančné prostriedky v aj tak poddimenzovanom školskom rozpočte, šetriacou naše životné prostredie a čas ľudí, ktorí tak budú mať väčší priestor na riešenie iných problémov. Nehovoriac už o spomínanej kontrolnej činnosti riaditeľa školy, ale aj školskej inšpekcie, pretože pokiaľ by boli triedne knihy či iná pedagogická dokumentácia uložené v tejto podobe, bola by možná oveľa flexibilnejšia kontrola na diaľku, šetriaca čas a finančné prostriedky. Tu by bolo možno na zváženie vytvorenie centrálnych úložísk údajov, tzv. klaudov, ktoré by boli dostatočne veľké a najmä zabezpečené na zber a uchovávanie tohto druhu informácií. Možnože to znie ako sci-fi v oblasti školstva, ale je reálny predpoklad, že práve takéto využitie elektronizácie prinesie značné zjednodušenie riadiacich a najmä kontrolných procesov. Samozrejme ďalším prirodzeným predpokladom je dostatočne erudovaný a zdatný ľudský faktor na oboch stranách barikády, vedenie škôl, učitelia a zriaďovatelia, ako aj školská inšpekcia, ministerstvo školstva a ďalšie inštitúcie.

    V neposlednom rade oceňujem aj očistenie pôvodnej zákonnej podoby od obsolentných odkazov, ktoré môžu mnohým, ktorí pracujú s týmto zákonom, spôsobovať nemalé problémy, nezrovnalosti a nedorozumenia. Pán kolega Sopko tak svojím návrhom prispieva k tak potrebnej právnej istote, ktorá je nevyhnutným východiskom nielen vo verejnej správe.

    Ja osobne vítam akúkoľvek možnosť zjednodušiť a zlepšiť byrokratické postupy vo verejnej správe, čím sa zvýši kvalitatívny predpoklad tejto činnosti, a preto tento návrh zákona určite podporím.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami.

    Nech sa páči, pán poslanec Sopko.

  • Ďakujem za slovo, ďakujem aj pánu kolegovi poslancovi Žarnayovi za jeho vystúpenie. Niečo ma aj doplnil, pretože upozornil na faktor možno ešte výraznejšie ako ja, byrokracie, ktorá, ak si naozaj dáme ruku na srdce, existuje v papierovej, ale môže sa veľmi ľahko preliať z papierovej do elektronickej podoby. Tu musíme byť veľmi opatrní, aby sme nenahradili papierovú byrokraciu, to znamená, vypĺňanie množstva papierov, do toho, že budeme zadávať stále viac a viac údajov, pretože potom nám nevznikne, potom nám môže vzniknúť efekt, že sme sa posunuli len čo sa týka využívania technológií. Takže myslím si, že musíme byť v tejto situácii a do budúcna ostražití, aby sme naozaj dôkladným auditom informácií, ktoré sú naozaj potrebné pre zber údajov v školstve, zabezpečovali, aby naozaj školy nám dávali len také dáta, ktoré naozaj potrebujeme. Ďakujem.

  • Ďakujem. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Nie je tomu tak. Pýtam sa, či chce zaujať stanovisko navrhovateľ. Nech sa páči.

  • Takže ja len veľmi krátko. Ďakujem za síce krátku rozpravu, ale predsa. Chcel by som z tohto miesta naozaj požiadať všetkých poslancov v Národnej rade o podporu tohto môjho návrhu. Aj z toho dôvodu, že som ho konzultoval s množstvom odborníkov v oblasti, kde sa chcem poďakovať aj ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu za veľmi cenné pripomienky, keď som im ukazoval pôvodný návrh, taktiež za veľmi konštruktívne rokovanie na úrade podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu a tiež aj za stanoviská, ktoré som dostal od mojej školskej organizácie, spomeniem napríklad Združenie základných škôl Slovenska. Verím, že podporou tohto návrhu naozaj spoločne urobíme jeden drobný krôčik, aby sme mohli odštartovať potom veľkú zmenu. Ďakujem.

  • Ďakujem. Pýtam sa, či chce zaujať stanovisko spravodajca. Nie je tomu tak. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Pani poslankyňa Remišová je na tlačovej konferencii a požiadala ma o preloženie jej návrhu zákona s pani poslankyňou Jurinovou, ktorý nasleduje po tomto. Pýtam sa, či je všeobecný súhlas.

  • Súhlasné reakcie z pléna.

  • Ďakujem.

    Nech sa páči, budeme pokračovať prvým čítaním o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Návrh zákona má parlamentnú tlač 475. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 487. Dávam slovo poslankyni Erike Jurinovej, aby za skupinu poslancov návrh zákona uviedla.

    (Rokovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, tlač 475.)

  • Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte uviesť návrh zákona o sociálnych službách, ktorý predkladáme spolu s kolegami z klubu OĽANO – NOVA. V jednoduchosti by som asi tento návrh nazvala záchrana stacionárov. Sami viete, že na minulej schôdzi sme prijali novelu zákona o sociálnych službách, tzv. jasličkový zákon, väčšina sa alebo tá verejná mienka sa krútila naozaj okolo vytvorenia služby pre jasličky alebo pre deti do troch rokov, ale na druhej strane oblasť, ktorá trápi možno dnes viac ako 3-tisíc klientov stacionárov, zostala trošku nepovšimnutá. Došlo k zmenám, ktoré môžu byť likvidačné pre mnohých poskytovateľov sociálnej služby komunitného charakteru alebo ambulantného charakteru, teda pre poskytovateľov stacionárov.

    Vieme, že pán minister nám dôvodil, a to sme mu aj nebrali, že túto službu, bohužiaľ, zneužívali, priam zneužívali mnohí poskytovatelia, nie klienti, ale poskytovatelia. A na to má pán minister mať dostatočne dobré prispôsobené kontrolné orgány, aby každé zneužite vedel dostatočne odsledovať a zabrániť mu. Pán minister však nechal štyri roky tieto stacionáre vyrastať ako huby po daždi, nevenoval im dostatočnú pozornosť, aj keď mal informácie, že sa tam nekoná, nenakladá s verejnými prostriedkami tak, ako sa má. Aj napriek tomu všetkému sa rozhodol pripraviť novelu, na minulej schôdzi, zopakujem, že bola prijatá, ktorá však likviduje alebo nastavuje likvidačné podmienky aj pre dobrých a spravodlivých poskytovateľov takejto služby. Jedná sa o formu ambulantnej služby a v skratke zhrniem veci, ktorých sa v našej novele dotýkame.

    V predchádzajúcej novele sa stanovil minimálny počet hodín na jedno zriadené miesto v zariadení, v ktorom sa poskytuje sociálna služba, a zároveň ponecháva sa suma finančných prostriedkov, ale ministerstvo stanovilo počet hodín na jedno zriadené miesto v zariadení na 80 hodín, nie na klienta, ale na jedno zriadené miesto. My hovoríme, keďže ide o klientov, ktorí sú od stupňa odkázanosti dnes už tri, tri a viac, to znamená, ťažšie zdravotné postihnutia, to znamená, týka sa posúdenia 3, 4, 5 a 6, alebo týchto skupín, zdá sa nám, že tých 80 hodín mesačne bude naozaj veľmi ťažké vykryť. Najmä ak viete, že máte zazmluvnených, ja neviem, 15 alebo 20 klientov, a vy pokiaľ tento bude hospitalizovaný, viete, že pravidelne chodia, neviem, na štvorhodinové pobyty, náhle bude hospitalizovaný alebo bude PN, vy nebudete mať šancu získať nového klienta. Keď sa vám večer stane, že vám dajú vedieť, že nepríde, proste do rána si nevycucáte toho klienta z prsta. Takže týmto opatrením, ktoré zaviedla vláda, sa môže stať, že služba bude poskytovaná oveľa menej kvalitnejšie ako doteraz.

    Takže chceme, aby sa znížil počet hodín na jedno zriadené miesto z 80 hodín mesačne, čo je približne 4 hodiny denne, na 60 hodín mesačne, čo bude vykrývať aj prípadné straty, ak by klienti neboli možní, nemohli aktuálne nastúpiť alebo jednoducho nemohli by sa zúčastniť toho celého procesu.

    Zároveň vo svojej novele hovoríme aj o tom, že chceme upravovať aj príspevok, výšku príspevku na tieto denné stacionáre.

    Vládny návrh zákona ponecháva hodnotu na výške 184 eur na jedno miesto, my hovoríme, že v poriadku, pokiaľ bude týchto, pokiaľ to bude služba, ktorá je poskytovaná dospelým ľuďom alebo seniorom, áno, ten príspevok môžeme nechať, ale pokiaľ sa táto služba bude poskytovať deťom, ktoré ešte stále môžu mať prospech zo služby v podobe zlepšenia zdravotného stavu, psychického stavu, alebo zlepšenia motorickej zručnosti a schopnosti, tak v tom prípade si to bude vyžadovať aj oveľa väčšie profesionálne nasadenie. A to znamená, že navrhujeme, aby v takomto prípade dostali výšku odmeny, výšku za jedno zriadené miesto alebo finančný príspevok na zriadené miesto vo výške 280 eur.

    Rovnako si myslíme, že je veľmi dôležité aj operovať s personálnymi štandardmi. Vládna novela navrhla plošne počet odborného personálu na klientov jeden na šiestich klientov. My hovoríme, že pokiaľ sa bude opäť jednať o ľahšie stavy, o skupiny 3 a 4 odkázanosti, že súhlasíme s tým, aby bolo, teda ak budú ťažšie stavy, stav 5 a 6 odkázanosti, aby bola venovaná takýmto ľuďom väčšia opatera. A to znamená, že im naozaj stačí šesť klientov na jeden odborný personál. Pokiaľ by však išlo o ľahšie diagnózy a zároveň že by to bola odkázanosť 3 a 4, tak tam úplne postačuje možno na jeden odborný personál deväť klientov.

    Toto sú všetky základné zmeny, ktoré sme sa rozhodli v tejto novele upraviť a pripraviť. Okrem tohoto, okrem záchrany stacionárov, by sme boli radi, ak by sa podarilo upraviť výšku v zariadeniach opatrovateľskej služby a v zariadeniach pre seniorov, ktoré rovnako trpia podvýživou. Už pri návrhu zákona o štátnom rozpočte sme hovorili o tom, že sociálne zariadenia naozaj veľmi ťažko prežijú tento rok. Vieme, že ministerstvo síce pripravuje novelu zákona o sociálnych službách, kde má kompletne riešiť poskytovateľov sociálnych služieb a hlavne finančné vyhodnotenia. Ale podľa informácií, ktoré máme z týchto pracovných stretnutí, zatiaľ k zhode nedošlo. A podotýkam, že existuje veľký problém, že práve zariadenia pre seniorov a zariadenia opatrovateľskej služby tento rok nemusia prežiť.

    A chcela by som vedieť, že či si štát zoberie na zodpovednosť to, že klienti nebudú mať, nebudú mať kde byť umiestnení. Jedná sa zhruba o šestnásťtisíc klientov.

    Takže toto je zhruba základ toho, čo sme sa snažili do novely dostať. Jednoducho nazvané, záchrana stacionárov. Ide nám o to, aby tí, ktorí poskytujú službu kvalitne a zodpovedne, nemuseli živoriť alebo aby mohli poskytovať túto službu ďalej rovnako zodpovedne a aby i ministerstvo nekládlo úplne likvidačné podmienky.

    Takže toľko na úvod a zároveň sa hlásim, pán predsedajúci, o slovo v rozprave.

  • Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre sociálne veci, poslankyni Petre Krištúfkovej.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedníčkou Výboru Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 475. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.

    Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 487 zo 6. marca 2017 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 5. mája a v gestorskom výbore do 9. mája 2017.

    Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

  • Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal dve písomné prihlášky, za klub OĽANO Soňa Gaborčáková a ďalšou písomne prihlásenou je pani poslankyňa Silvia Shahzad. Takže vyhlasujem päťminútovú prestávku, budeme pokračovať hlasovaním.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Takže budeme pokračovať.

    Procedurálny návrh, pán poslanec Hrnko.

  • Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, minule pani poslankyňa Remišová, dnes na výbore si robili nemiestne poznámky na moju adresu vzhľadom na údajný dopravný priestupok, ktorého som sa mal dopustiť. Aby nevznikali medzi nami ďalšie takéto zbytočné spory, chcel by som vám prečítať dve vety z rozhodnutia, celkovo deväťstranového rozhodnutia, o mojom údajnom dopravnom priestupku.

    "Možno teda konštatovať, že postup správneho orgánu, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie, nebol v súlade s § 3 ods. 5 správneho poriadku ani v súlade s platným znením zákona o cestnej premávke. Odvolací správny orgán..."

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Pán poslanec, ja vás chápem, ale naozaj to nie je procedurálny návrh.

  • "... dospel k záveru, že predmetné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nezákonné, a v takomto znení nemalo byť vôbec vydané..."

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Pán poslanec Hrnko, musím vás nechať vypnúť, ako som nechal vypnúť, ja neviem koho z opozície.

  • Takže rozhodnutie bolo v plnom rozsahu zrušené. Ďakujem.

  • Poprosím, procedurálny návrh, pán poslanec Jarjabek.

  • Ďakujem veľmi pekne za slovo. Dámy a páni, ja len chcem pripomenúť, že samozrejme to, že pán Hrnko má pravdu, chcem pripomenúť, ale potom by som chcel pripomenúť, že zajtra máme výbor, mimoriadny výbor v ohľade odvolávania ministra, 12.05, výbor pre kultúru a médiá vo svojej miestnosti. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec Sopko, procedurálny návrh.

  • Ďakujem za slovo. Dovoľujem si požiadať o preloženie hlasovania o mojom bode návrhu zákona, tlač 458, na zajtra na 17.00 hodinu. Ďakujem.

  • Súhlasná reakcia z pléna.

  • Je všeobecný súhlas? Dobre.

    Takže, pani poslankyňa Remišová, pani poslankyňa, len, poprosím vás, neodpovedajte pánovi poslancovi Hrnkovi, lebo ja som ho upozornil, a verím, že budete rešpektovať rokovací poriadok. Nech sa páči.

  • Ďakujem. Ja som chcela predniesť taký istý procedurálny návrh, ako mal pán Hrnko, a teda...

  • ... vás takisto ako pána poslanca Hrnka musím upozorniť.

  • Áno, pán Hrnko vyplakával a chcel zrušiť priestupkovú imunitu poslancov za to, že mu polícia dala pokutu.

  • Dobre, poprosím vás, nie je to procedurálny návrh. Prosím vás, nerobme si z tohto holubník.

    Nech sa páči, pán poslanec Poliačik.

  • Ďakujem veľmi pekne. Pán poslanec Galko, prosím vás, nerušte ma! Ja som mimoriadne vyrušený z tohto. Ďakujem.

    Zajtra o 8.00 hodine ráno, pokračuje výbor, prerušený, pre nezlučiteľnosť funkcií, takže chcel by som upozorniť členov, že už zajtra by sme mohli doklepnúť, teda po dvoch dňoch rokovania, tento výbor. Takže zajtra o 8.00 v tradičnej miestnosti. Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pokračujeme v prerušenom rokovaní hlasovaním v prvom čítaní o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach (tlač 493). Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre hospodárske záležitosti, poslancovi Róbertovi Pucimu, aby uviedol hlasovanie.

  • Hlasovanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov, tlač 493.

  • Ďakujem pekne. V rozprave vystúpili traja poslanci. Pán poslanec Simon dal procedurálny návrh, vrátiť návrh zákona na dopracovanie. Dajte, prosím, o tomto hlasovať.

  • Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 144, za 63, proti 66, zdržalo sa 15.

    Konštatujem, že tento návrh schválený nebol.

  • Prosím, pán predsedajúci, dajte hlasovať o tom, aby Národná rada sa uzniesla v súlade s § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku prerokovať predložený návrh zákona v druhom čítaní.

  • Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 145, za 81, proti 43, zdržalo sa 21.

    Konštatujem, že sme uvedený návrh schválili.

  • Pán predsedajúci, dajte, prosím vás, hlasovať o tom, že Národná rada v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady prideľuje predložený návrh zákona na prerokovanie výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Ďalej, aby za gestorský výbor určila hlasovaním Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti a aby určené výbory návrh zákona prerokovali do 5. mája 2017 a v gestorskom výbore do 9. mája 2017.

  • Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 145, za 131, proti nikto, zdržalo sa 13, nehlasoval 1.

    Konštatujem, že sme tento návrh schválili.

    Nasleduje hlasovanie v prvom čítaní o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa Zákonník práce (tlač 454), bod 65 schváleného programu.

    Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre sociálne veci, poslankyni Silvii Shahzad, aby hlasovanie uviedla.

  • Hlasovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, tlač 454.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. V rozprave vystúpilo desať poslancov. Prosím, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada sa uzniesla v súlade s § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku prerokovať predložený návrh zákona v druhom čítaní.

  • Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 145, za 30, proti 43, zdržalo sa 70, nehlasovali 2.

    Konštatujem, že Národná rada sa uzniesla že nebude pokračovať v rokovaní o návrhu zákona.

    Budeme pokračovať hlasovaním o bode 66 schváleného programu, ktorým je prvé čítanie o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády (tlač 455).

    Spravodajkyňou je členka navrhnutého gestorského výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj poslankyňa Renáta Kaščáková.

    Nech sa páči, pani poslankyňa, uveďte hlasovanie.

  • Hlasovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, tlač 455.

  • Ďakujem pekne. V rozprave vystúpili štyri pani poslankyne, pani Shahzad, Verešová, Remišová a Gaborčáková. Procedurálne návrhy neboli podané.

    Preto prosím, pán predsedajúci, dajte hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky v súlade s rokovacím poriadkom prerokuje predložený návrh zákona v druhom čítaní.

  • Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 144, za 51, proti 14, zdržalo sa 78, nehlasoval 1.

    Konštatujem, že Národná rada sa uzniesla, že nebude pokračovať v rokovaní o návrhu zákona.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, tak ako bolo dnes dohodnuté na poslaneckom grémiu, v mene troch poslaneckých klubov navrhujem zaradiť do programu 14. schôdze nový bod – návrh skupiny poslancov na prijatie uznesenia Národnej rady na zrušenie amnestií (tlač 496), ako to vyplýva z novely ústavy. S tým, že ho prerokujeme zajtra v stredu 5. apríla o 9.00 hodine. Je všeobecný súhlas?

  • Súhlasná reakcia z pléna.

  • Ďakujem. Vyhlasujem... Takže budeme pokračovať procedurálnymi návrhmi.

    Nech sa páči, pán poslanec Kresák.

  • Ďakujem veľmi pekne. Rád by som informoval o schôdzi ústavnoprávneho výboru, zajtra o 8.30. Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem pekne za slovo. Chcem informovať kolegov z výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, že zasadnutie výboru bude zajtra o 12.00 hodine.

  • Ďakujem. Takže pokračujeme v rokovaní prvým čítaním rozpravou o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní.

    Pani poslankyňa Jurinová požiadala ako navrhovateľka o vystúpenie v rozprave. Žiadam spravodajkyňu, aby zaujala svoje miesto.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Jurinová, máte slovo.

    (Pokračovanie v rokovaní o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, tlač 475.)

  • Zaznievanie gongu.

  • Vážené panie poslankyne, páni poslanci, prosím o väčší kľud a netelefonujte v rokovacej sále.

    Pani poslankyňa! Páni poslanci, aj tu za mnou, prosím o väčší kľud.

    Pani poslankyňa, nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, začnem ešte raz tým, že vysvetlím teda, o čo nám ide v tejto predkladanej novele zákona.

    Povedala by som, že navrhujeme v nej tri dôležité body, ktoré sa týkajú záchrany stacionárov na Slovensku ako jedného z komunitných riešení alebo z ambulantnej formy poskytovania sociálnej služby.

    Ide nám o to, aby sa obsadenosť miesta, zriadeného miesta znížila z 80 na 60 hodín na mesiac. Aby sme rozdelili stacionáre podľa odkázanosti a podľa toho určili aj počet odborného personálu. Navrhujeme pri III. a IV. stupni odkázanosti deväť odborných pracovníkov, teda pri deviatich klientoch jedného odborného pracovníka a pri V. a VI. stupni ostáva nezmenený počet, tak ako je v novele, šesť klientov na jedného odborného pracovníka.

    Takisto navrhujeme kvôli poskytnutiu finančného príspevku rozdelenie stacionárov v tomto, v tejto veci na stacionáre, ktoré ak poskytujú službu deťom...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Bugár Béla, podpredseda NR SR

    Pani poslankyňa, keby ste chvíľku počkali.

    Páni poslanci, budem vás upozorňovať po mene. Pán poslanec Antal, pán poslanec Vážny, pani poslankyňa Pfundtner, rušíte.

    Nech sa páči (potlesk), môžte pokračovať.

  • Ďakujem veľmi pekne. Naozaj sa veľmi zle rozpráva, zle sa človeku sústredí na to, čo chce povedať. Takže ďakujem za kľud v miestnosti.

    Takže tretí bod. V treťom bode sa venujeme finančnému príspevku pre stacionáre, ktorý navrhujeme rozdeliť zvlášť pre deti alebo inú sumu pre deti...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Bugár Béla, podpredseda NR SR

    Pán poslanec Beblavý!

  • ... a inú sumu pre dospelých. Pre dospelých ponechávame príspevok vo výške 184 eur, tak ako to je dodnes. A pre zariadenia pre deti alebo pre stacionáre, ktoré sa venujú službám pre deti, navrhujeme príspevok vo výške 280 eur. To sú tri body, ktoré sa týkajú vyslovene záchrany stacionárov, denných stacionárov. A posledný bod, ktorý sme zaradili k oblasti sociálnych služieb, a týkajú sa vyslovene zariadení pre seniorov a zariadení opatrovateľskej služby, je opäť zvýšenie finančného príspevku pre tieto zariadenia alebo teda pre klientov týchto zariadení, a to z dnešných 320 eur na 435 eur.

    Začnem tým posledným bodom. Už od septembra alebo od jesene minulého roku sledujeme, že práve tieto zariadenia, teda zariadenia pre seniorov a zariadenia opatrovateľskej služby, majú veľké problémy s udržateľnosťou svojich služieb. Určite si spomínate, alebo každý z nás, predpokladám, že videl v televízii rôzne relácie, šoty, skrátka, kde sa poskytovatelia sociálnych služieb nevedia domôcť svojich práv v tom zmysle, že vláda každoročne dvíha minimálnu mzdu a na druhej strane príspevok, ktorý pochádza od štátu, sa nejakým spôsobom voči tomu nereguluje. Je stále stanovená, už od prijatia zákona od roku 2004 je suma, ktorá sa poskytuje na jedného klienta v tomto zariadení, stále 320 eur. Uvedomte si, koľkokrát sa už zvyšovala minimálna mzda. Veľakrát, naozaj veľakrát a im stále, náklady sa im dvíhajú, ale, bohužiaľ, nevedia, z čoho by to mali vykryť, ak chcú, aby klienti to vedeli aj uplatiť. Nemôžme si zakrývať pred problémom oči. Určite každý viete, že tie príspevky, ktoré berú zariadenia v okolí Bratislavy, sú už teraz na dostatočne vysokej výške a hádam nikto nechce, aby do týchto zariadení nemal prístup každý jeden občan.

    Takže to je dôvod, prečo sme sa rozhodli zahnúť do oblasti úprav sociálnych služieb práve aj výšku poskytovaného príspevku v zariadení pre seniorov a opatrovateľskej služby. Už v návrhu štátneho rozpočtu sme podávali pozmeňovací návrh, ktorý by vykryl práve straty alebo možnože to, čo bude tento rok chýbať. Ešte to nie sú straty, alebo teda ony podnikajú so stratou, tie neziskové organizácie sú stále v strate, hej, stále sa potrebujú dofinancovať, ale skrátka aby tento rok, keďže už vyčerpali všetky možné zdroje ako vykryť tieto mínusy, tak žiadajú, veľmi tuho žiadajú, aby im bol zvýšený príspevok. Možnože im by stačilo, ak by zvýšili formou dotácie jednorazovej, keďže vieme, že sa pripravuje nový zákon o sociálnych službách. Doteraz neboli ich žiadosti vypočuté a ministerstvo sa stále správa, akoby oni boli tí zlí, tí, ktorí zneužívajú finančné prostriedky. Tu by som len upozornila, že tu máme x iných zariadení, ktoré sa nevenujú seniorom a ktoré dokážu zneužívať finančné prostriedky. Tak hlavne výzva na ministerstvo, aby riešilo svoje kontrolné mechanizmy k tomu, aby sa nezneužívali prostriedky. Ale ak sa vrátime k zariadeniam pre seniorov a zariadeniam opatrovateľskej starostlivosti, tam je evidentné, že ony, ak vyčerpali všetky zdroje, im môže sa veľmi ľahko stať, že nebudú vedieť ufinancovať túto službu a budú nútené ukončiť pôsobenie tejto služby. Ak si spomeniete, pár rokov dozadu sa menil, menil, zadefinovanie alebo funkcia, zadefinovanie niektorých služieb. Už vtedy na to upozorňovali zariadenia poskytujúce sociálne služby a hovorili o tom, že len kvôli tomu, že prišla vládna novela, budú musieť preregistrovávať svoje služby na iný druh. Toto asi nemá byť zmyslom pôsobenia ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Takže skrátka našou snahou je teraz, aby tento rok sa našla ešte finančná injekcia na to, aby mohli fungovať v kľude ďalej zariadenia, ktoré sa naozaj starajú o ľudí, o občanov, ktorí nie sú občanmi tretej kategórie. Sú to normálni, rovnocenní občania a štát má zabezpečiť alebo zagarantovať pomoc týmto občanom.

    Keď sa vrátime k stacionáru, na poslednej schôdzi parlament schválil novelu zákona o sociálnych službách, ktorou chcel klepnúť po palcoch nepoctivým zriaďovateľom denných stacionárov. Je takým verejným tajomstvom, že takéto zariadenia začali po zavedení tejto služby vyrastať ako huby po daždi. Získať povolenie od VÚC-ky nebol absolútne žiaden problém. A tak veľakrát i fiktívna činnosť stacionárov bola pre niektorých jedincov výborným zdrojom príjmu. Nesmieme však zabúdať, že každoročne nám do systému odkázanosti pribúda množstvo ľudí. Ročne máme viac ako 55-tisíc ľudí, ktorí sú odkázaní, ktorí sú len v domácej starostlivosti. A štát by sa mal vedieť rozhodnúť, či pôjde cestou pomoci formou ambulantných služieb, a to znamená, nastaviť podmienky tak, aby tu vedeli fungovať ambulantné sociálne služby, alebo zaťažiť štát investovaním do zvyšovania počtu miest v celoročných zariadeniach. Pripomeniem, že v denných stacionároch je niečo cez 3-tisíc alebo bolo niečo cez 3-tisíc v zariadeniach sociálnych služieb, mám na mysli zariadenia pre seniorov a opatrovateľskej služby, tam je cez 15-tisíc verejných aj neverejných. Takže je to naozaj nepomerne menej v denných stacionároch, ľudí, ktorí sa nachádzajú. A malo by byť práve snahou štátu o rozvoj ambulantných služieb, ktoré sú menšou záťažou pre štát.

    Ak ministerstvo odkazovalo na to, že niekto klame a podvádza, ministerstvo musí mať nastavené kontrolné mechanizmy tak, aby takéto konanie odhalilo a okamžite konalo, aby nenechalo takéto zariadenia fungovať celé štyri roky. Aj keď vieme, že najväčší problém nastal vtedy, keď pribudli do tejto služby aj seniori. Neberieme však ako férové a určite ani nie ako spravodlivé riešenie plošnú likvidáciu služby pre občanov, čo novelou, ktorú zaviedlo ministerstvo len na minulej schôdzi, bude dochádzať.

    Treba si uvedomiť, aký zmysel malo zriadenie služby denných stacionárov. Denný stacionár má za úlohu odľahčiť rodine, ktorá sa stará o svojho zdravotne ťažko postihnutého člena rodiny alebo odkázaného člena rodiny a odkázanému zabezpečiť rozvoj či udržanie jeho schopnosti a zručnosti, aby vydržal čo najdlhšie vo svojom prirodzenom najčastejšie rodinnom prostredí. Je zodpovednosťou štátu, aby využíval verejné financie čo najefektívnejšie vzhľadom práve na pomoc občanom. Táto služba je jednou z lacnejších a efektívnejších foriem pomoci rodinám. A ministerstvo urobilo čo? Niežeby sa vysporiadalo s fiktívnymi poskytovateľmi, ale zmenilo fungovanie tak, že aj zriaďovatelia poskytujúci kvalitnú službu začali mať reálne problémy s fungovaním.

    Podávame novelu, ktorá zmierni následky vládnych zmien s čo najvyšším zreteľom na kvalitu poskytovanej služby a čo najvyšším zreteľom pre ľudí využívajúcich túto službu. Treba si uvedomiť, že takáto služba je zameraná viac na prevenciu a udržanie zdravotného stavu.

    Kratučko by som sa dotkla ešte situácie, ktorá súvisí veľmi s dennými stacionármi, a to so zdravotníckou vyhláškou, ktorá takisto platí už od októbra minulého, nie – od októbra? – od októbra minulého roku. Táto zdravotnícka vyhláška, áno, veľmi potichu bola prijatá, dokonca sme boli zhrození, keď sme zistili, že s veľkou podporou úradníkov ministerských, priam oni boli, tí úradníci ministerskí, boli priamo tí, ktorí do vyhlášky dávali stvrdzujúce podmienky, ale v takom duchu, že ani len prechodné ustanovenia neboli ochotní akceptovať tak ako pri iných druhoch a typoch sociálnych služieb. Toto považujeme za naozaj veľmi nekorektné, pretože už vtedy mali na ministerstve informácie od priamych poskytovateľov sociálnych služieb, že takto postavené podmienky budú pre mnohých likvidačné.

    A tak sa aj stalo. Nielenže sú likvidačné, ale stáva sa, stalo sa, že dokonca, príklad, tí, ktorí boli nútení kúpiť si lôžka, oddychové lôžka, hej, mohli to byť aj kreslá rôzneho druhu, si ich nakúpili, požičali sa na to peniaze a dnes už ministerstvo zisťuje, že naozaj úplne bezhlavo a hlúpo požadovalo podmienky, ktoré sú dnes v zdravotníckej vyhláške platné. A vieme, že zdravotnícka vyhláška sa opäť otvára, kde sa zjemňujú práve tie napadnuté ustanovenia. Takže koniec koncov to, čo mali donedávna ešte povinnosť stacionáre nakupovať, ja neviem, rozširovať možnože aj kapacitu svojich zariadení priamo budovaním, na čo uvažovali, akým spôsobom zoženú finančné prostriedky, zdá sa, že toto pominie a bude opäť vyhláška vrátená do voľnejšieho stavu. Nechcem povedať, nie, zle som sa vyjadrila, voľnejšieho, ale proste nebude tak tvrdo nastavená voči práve denným stacionárom.

    Takže toto je opäť dôkaz, ako nesprávne postupuje ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ako neodborne a úplne nekoncepčne pripravuje dokumenty, ktoré sa týkajú zariadení súvisiacich práve s ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Môže nám byť z toho akurát do plaču, všetkým. Nevraviac o tom, čo zažívajú poskytovatelia a, samozrejme, aj klienti s nimi.

    Poslednú vec, ktorú spomeniem, je, že ministerstvo ako keby samo nevedelo, akým spôsobom má informovať poskytovateľov týchto služieb. Jedno hovorí na seminároch, ale v skutočnosti im to nikto písomne nepotvrdí, to, čo sa hovorí na seminároch. Čo si o tom môžu tí poskytovatelia myslieť? Čo si môžu myslieť o tom všetkom klienti týchto zariadení, ktorí sa obávajú, že o službu, ktorá im môže priniesť rozvoj, môžu prísť. Je to naozaj nehanebné, akým spôsobom sa správa ministerstvo. A to bol hlavný dôvod, prečo sme sa rozhodli podať novelu zákona o sociálnych službách, ktorou chceme zachrániť denné stacionáre, ktoré poskytujú ambulantnú službu sociálnej služby, áno, ambulantnú službu, tak.

    Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť.

  • Ďakujem. Faktické poznámky nie sú.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Gaborčáková.

  • Ďakujem za slovo. Tak ja trošku objasním problematiku v denných stacionároch a teda možno poviem genézu, prečo vznikli, kde sa uberali a možno takú zástupnú úlohu ministerstva pri tejto problematike.

    Denné stacionáre, ich pôvodná myšlienka a filozofia bola, že ide o preventívny nástroj práve podpory rodiny, ktorá sa stará o ťažko zdravotne postihnutého člena domácnosti. Cieľom bolo vlastne udržať čo najvyšší možný stupeň schopnosti, ako telesný, tak aj duševný, u toho konkrétneho rodinného člena tak, aby tá rodina sa dokázala o neho starať v domácom prostredí čo najdlhšie. Práve tento typ sociálnej služby mal podporovať rodinu na komunitnom princípe. To znamená, že ak vy zabezpečíte počas dňa na niekoľko hodín starostlivosť o takého člena rodiny, tak odľahčí sa rodina a tým pádom ho nemusíte presúvať do pobytových foriem starostlivosti, ktoré sú jednak pre štát drahé a na druhej strane sa narúšajú väzby medzi konkrétnou rodinou a teda tým členom.

    Ja chcem povedať, že jedna vec je zneužívanie denných stacionárov, ktoré teda vznikali, druhá vec je možno aj dôvod, prečo v posledných rokoch tie stacionáre nám vystúpili číslami. Práve v roku 2016 a 2017 ich bolo najviac, ale treba si pomenovať aj východiskovú situáciu. V roku 2015 bolo opatrovaných v domácom prostredí cca 58-tisíc ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, z toho v stacionároch, to znamená, že týmto ľuďom počas dňa pomohli stacionáre, v počte 3 167 miest. To znamená, veľmi malý pomer k tomu, koľko ľudí je v domácom prostredí.

    Ak máte v domácom prostredí 58-tisíc a v stacionároch máte 3-tisíc, je jasné, že, a ak sa nepomôže takejto rodine, tak o rok, dva, do troch rokov predpokladáme my odborníci, že sa dostanú do pobytových foriem, pretože rodina to nezvládne. Čiže východisko bolo nielen z toho, že tie stacionáre naberali obrátky od roku 2012 postupne viac a viac a možno ministerstvo alebo možno aj úradníci mali za to, že ide o zneužívanie. Tam si treba povedať aj ďalšiu vec, že v roku 2016 nám prišlo do systému vyše 2-tisíc ľudí nad 80 rokov. A tí ľudia sa museli niekde premietnuť, a to bolo hlavne v starostlivosti na tom komunitnom princípe. To znamená, že v tých denných stacionároch sa nám začali objavovať aj ľudia, ktorých už teda tá rodina nezvládala, alebo počas dňa už bola tak za tie roky vyčerpaná, že prísunom takého veľkého množstva ľudí nad 80 rokov sa enormne zvýšil počet ľudí v denných stacionároch.

    Čiže na jednej strane sa to prisudzuje zneužívaniu, na druhej strane je potrebné povedať, že do systému pristúpilo 2-tisíc ľudí, ktorí potrebovali pomoc práve na komunitnom princípe, lebo ináč by museli ísť do klasických pobytových zariadení, ako zariadenie pre seniorov alebo zariadenia opatrovateľskej služby, ktoré, ako hovorila aj kolegyňa Jurinová, sú pod obrovským tlakom, lebo taktiež za posledné tri roky sa tam dostali ľudia, ktorí majú ťažké diagnózy, to znamená, sú v bdelej kóme, alebo ľudia, ktorí sú ležiaci, a v minulosti to bola nejaká štvorka, stupeň odkázanosti a teraz je tam, väčšina, šestka. To znamená, tie denné stacionáre naozaj začali sanovať ten veľký príval tých ľudí a nešlo len o zneužívanie stacionárov ako takých, ale o tlak tých rodín, aby vydržali ešte čo najdlhšie v tom domácom prostredí.

    Na základe toho, samozrejme, je možné aj odôvodniť, že v posledných rokoch nám stúpa aj počet detí s vrodenou vadou. Pokiaľ v roku 1995 sme mali na tisíc zdravo narodených detí 24 detí s vrodenou chybou, v roku 2015 sme už mali na tisíc zdravo narodených detí 36 detí so zdravotným znevýhodnením. To znamená, tlak na stacionáre prichádza nielen z pohľadu seniorov, ale aj detí so zdravotným znevýhodnením.

    Ďalšia skupina, ktorá sa nám objavovala v stacionároch, boli deti, ktoré ukončili povinnú školskú dochádzku v rámci špeciálneho školstva a ostali doma. A ak tá mama chcela ostať psychicky v poriadku, tak musela nejakým spôsobom riešiť situáciu tým, že dala aspoň na štyri hodiny denne to dieťa do denného stacionára.

    Sú to tri veci, ktoré naozaj ovplyvnili nárast počtu ľudí, ktorí chceli byť umiestnení v denných stacionároch. Čiže nešlo len o konkrétne zneužívanie tejto služby, ale naozaj objektívne sa nám zvýšil počet detí so zdravotným znevýhodnením, seniori a deti, ktoré ukončili špeciálne školstvo a nemohli sa uplatniť na trhu práce ani v chránených dielňach.

    Ide o problém, ktorý teda má svoje objektívne dôvody, a nemôžme sa domnievať, že sa vyrieši tak, že sprísnime alebo odstrihneme stacionáre úplne zo systému sociálnych služieb. Lebo čo nastane? Pokiaľ my nepodporujeme rodinu, ktorá má ťažko zdravotne postihnutého člena, buď to seniora, alebo dieťa, tak sa nám navýšia finančné prostriedky v pobytových službách. Už teraz avizujú zariadenia pre seniorov a zariadenia opatrovateľských služieb, že majú tam ťažké stavy, že nemajú voľné kapacity na prijatie, a vznikne nám naozaj kolaps systému v tom, že my nenecháme tých ľudí v rodinnom prostredí a len počas dňa im dáme lacnejšiu službu, ktorá je lacnejšia, teda z ekonomického pohľadu zo strany štátu, ale, naopak, my ich necháme vyšťaviť sa, lebo ostane naozaj len málo stacionárov. A tým, že tá rodina bude vyčerpaná a povie, že už jednoducho nedokáže zvládnuť ten nápor, tak ich posunie do pobytových, a tam len uvidíme, koľko stojí teda, koľko stoja sociálne služby a v akých rozsahoch.

    Ja chcem povedať, že len za rok 2015 máme 1 278 329 ľudí, ktorý poberá starobný dôchodok, invalidný dôchodok aj dôchodok v mladosti. Sú to informácie zo Sociálne poisťovne. To je riziková skupina, ktorú ak nebudeme riešiť na komunitnom princípe, to znamená, cez denné stacionáre, dostane sa nám naozaj hlbšie do peňaženky, lebo sa nám títo ľudia postupne ocitnú v pobytových službách.

    Keďže legislatíva, ktorá bola prijatá vládnymi poslancami na poslednej schôdzi zapríčinila to, že finančný prostriedok sa nebude vyplácať na klienta, ale na miesto, urobí väčšiu záťaž teda na konkrétneho poskytovateľa a on, pokiaľ teraz poskytoval službu desiatim klientom, zoberie si do stavov pätnásť klientov, aby dostal ten istý príspevok ako doteraz. Pretože samozrejme, že ide o ľudí chronicky chorých, lebo spravidla to využívajú deti so zdravotným znevýhodnením, ľudia s päťkou, šestkou odkázanosťou. Pokiaľ tam boli dvojky, tie už nám zo systému vypadli, tak stane sa to, že ten poskytovateľ zoberie namiesto desať pätnásť alebo dvadsať, takže kvalitnú službu nedostaneme, čo sme chceli poriešiť týmto zákonom, zrušíme si komunitný princíp starostlivosti, kedy je najlacnejšie pre štát, aby bol v rodinnom prostredí. To znamená, predraží sa systém starostlivosti o ťažko zdravotne postihnutých ľudí a vznikne tlak na pobytovky.

    My preto navrhujeme, aby v pôvodne prijatej novele, minulý mesiac bola schválená, 80 hodín, aby ten konkrétny človek chodil do zariadenia, my navrhujeme 60. Podľa odborných činností, ktoré má denný stacionár poskytovať, je potrebné, aby sa poskytovala táto činnosť pre konkrétneho klienta 60 hodín, aby nám nechradol, aby nám nešiel s odkázanosťou dole. Lebo pokiaľ vy tú službu budete dávať pätnástim a budú si chodiť, jeden deň príde, druhý deň nepríde, potom príde iný klient, len aby ste dostali ten istý príspevok ako poskytovateľ, tak nedostanú také odborné služby, aby ich udržali v tom pásme odkázanosti ako doteraz. Preto nám budú chradnúť a dostanú sa nám ďalej. Navrhujeme, aby teda išli sme na tých 60 hodín mesačne. Myslíme si, že nenútilo by to poskytovateľov prijímať viac klientov. Tí by dostali kvalitnejšiu službu a myslím si, že by sme predišli aj zneužívaniu. Lebo keď šesťdesiat hodín má ísť mesačne do denného stacionára, tak nie je to zneužitá služba, ale naozaj sa dajú tie odborné činnosti nastaviť na to, aby za tých šesťdesiat hodín vám ten človek neklesol na nižšiu úroveň.

    Taktiež navrhujeme, že pokiaľ v tých stacionároch môžu byť aj tretí a štvrtý stupeň odkázanosti, tak v podstate by sme mohli znížiť počet na počet zamestnancov na klientov, lebo ináč je starať sa o päťku a šestku, stupeň odkázanosti, kde by sme ponechali, tak ako to ministerstvo navrhlo, šesť klientov na jedného zamestnanca, ale pokiaľ máte trojku a štvorku a tí ľudia chodia, zbytočne je to postavené ako tlak na poskytovateľa, a tam navrhujeme naozaj deväť klientov.

    Tie stacionáre navrhujeme zmeniť podľa toho, pre akú cieľovú skupinu teda poskytujú svoje služby. Je rozdiel poskytovať sociálnu službu v dennom stacionári dieťaťu a iné seniorovi. Pokiaľ máte dieťa, tak aj tie terapie, aby ho udržali v jeho rozvojovom pásme, musia byť nastavené úplne ináč, biofeedback a podobné metódy, kde udržujete mozog, ako u seniora, a preto potrebuje ten poskytovateľ aj teda vyšší príspevok. A hlavne chcem povedať, že ide hlavne o deti s piatym a šiestym stupňom odkázanosti. A preto navrhujeme, aby zo 180 euro, čo denné stacionáre dostávanú finančný príspevok, to išlo na 280, čo je o 100 eur mesačne viac. Ale na druhej strane, ak tam máte deti, aby naozaj dostali tú kvalitu, ktorú majú dostať, je potrebné zaplatiť aj ten odborný personál, aj tie odborné terapie, ktoré sú nastavené v prospech práve detí, kedy sa ešte rozvíjajú, ešte môžte u nich vydupať tú najvyššiu možnú úroveň. Týchto stacionároch je možno len jedna tretina z tých všetkých, ktoré existujú na Slovensku, a nešlo by o finančnú čiastku, ktorá by bola likvidačná. A preto si myslíme, že investovať do toho znamená pre náš štát to, že to bude lacnejšie, lebo ak ten rodič nezvládne starostlivosť o to dieťa, pošle ho do pobytovej formy, ktorá bude pre štát naozaj drahá, a jednoducho si to nemôžme dovoliť. A tie citové väzby na tú rodinu sa úplne strácajú. Prvé je to týždenná forma a nakoniec ostanú na celoročných pobytoch, kde sa stráca tá pointa, prečo tie stacionáre majú pomáhať tej pôvodnej rodine.

    Nielen zvýšiť príspevok za opatrovanie, ale naozaj podporiť služby na komunitnom princípe. A dnes ich máme, len denné centrum, to sú bývalé kluby dôchodcov a denné stacionáre a nič iné pre seniorov nefunguje. Pre deti je to ešte domov sociálnych služieb pre ambulantnú formu starostlivosti. A pokiaľ chceme, aby čo najdlhšie ostali v rodine, musí to byť kombinácia – príspevok za opatrovanie a ambulantné služby. A tým pádom nám ten človek ostane čo najdlhšie v rodine a bude to najlacnejšie pre štát.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. S faktickými poznámkami traja poslanci. Ukončujem možnosť prihlásenia sa.

    Pán Kotleba, nech sa páči.

  • Pani kolegynka, vypočul som si vás z titulu toho, že táto téma sa týka aj samosprávnych krajov a jedna alebo dve veci ma zaujali v tom vašom príspevku a chcel by som sa spýtať teda na to.

    Povedali ste, že sme v súčasnej dobe svedkami nárastu počtu ľudí so stupňom odkázanosti, teda sociálnej odkázanosti šesť v denných stacionároch. Nedáva mi to súvis a neviem si to predstaviť, lebo ak je objektívne spracovaný posudok sociálnej odkázanosti a ten človek dostane stupeň šesť, tak väčšinou ide o veľmi, veľmi ťažký prípad a neviem si predstaviť umiestnenie takéhoto človeka do denného stacionára. To znamená, ráno tam má prísť a poobede, popoludní má ísť zase domov. Takže bol by som rád, keby ste to upresnili, alebo možnože išlo o nejaké nedorozumenie, lebo naozaj je to z môjho pohľadu dosť nepredstaviteľná situácia. Alebo teda potom sa môže, môže byť ešte taká vec, že teda nám narastá počet účelových posudkov sociálnej odkázanosti zo strany miest a obcí s účelom alebo s cieľom sa zbaviť týchto ľudí a jednoducho ich niekam za každú cenu umiestniť, v tomto prípade do denných stacionárov. Takže či ste sa na to pozerali aj z tohto pohľadu, lebo je to dosť možné, a odkedy sa tieto veci dali na obce a mestá, tak je to, žiaľ, veľmi negatívna prax. A keďže to nepodlieha nejakej verejnej kontrole, tak je to dosť často zneužívané.

    A potom by som sa už rád dotkol iba tej vašej myšlienky ohľadom kapacity tých zariadení, kde musím povedať, že tú kapacitu nie je možné nejako upravovať a jednoducho ten prevádzkovateľ sa jej musí držať, pretože kapacita je určená vždy príslušným rozhodnutím, ktoré je ale potvrdené alebo schválené Úradom verejného zdravotníctva. Čiže to nie je len tak. A keď má nejaké zariadenie, ja neviem, 15 ľudí, tak tých 15 ľudí musí dodržať.

    Ďakujem pekne.

  • Mne sa páčilo, ako si, pani kolegyňa, zdôrazňovala komunitný princíp tejto služby. Naozaj je faktom, že ak sa štát vyberie spôsobom podpory komunitných služieb, to znamená, aj práve, aj tieto ambulantné služby sú takýmto, tak štát v podstate na tom môže ušetriť. Môže to mať veľmi pozitívny efekt pre štát. Naopak, ak sa rozhodne práve likvidáciou týchto stacionárov alebo všeobecne ambulantných služieb ísť, teda touto cestou likvidácie, tak na to doplatí finančne. Bude to pre štát oveľa väčšia záťaž, ak budú ľudia umiestnení v pobytových službách.

    Prvoradá by jednoznačne mala byť kvalita. A tam súhlasím úplne s tebou, že pokiaľ sa stanovili podmienky pre poskytovateľov tak, aby stacionáre mali snahu zobrať čo najviac klientov, tunak možno čiastočne zodpoviem, že áno, kapacita zariadenia je stanovená na nejaký počet klientov alebo na počet zriadených miest, ale tu sa bavíme o tom, že ak je stanovený počet zriadených miest, tak tie stacionáre budú nútené si to vykryť väčším počtom klientov, keďže oni naozaj chýbajú častejšie ako zdraví ľudia. Takže budem veľmi rada, keď sa podarí vyrokovať pre stacionáre reálne podmienky, za ktorých budú vedieť fungovať, za ktorých budú vedieť poskytovať kvalitnú službu. Lebo všetkým by nám malo ísť o to, aby sa neposkytovalo aj zo zdravotného poistenia viac financií, ako by bolo nutné. A práve aj pôsobením denných stacionárov sa to zníženie zdravotných financií zo zdravotníctva môže unížiť.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem ti, kolegyňa, za to, že si nám takto odborne predstavila tento návrh zákona. Viem, že si v tejto oblasti doma, že tomu rozumieš. Viem aj, že si chodila naozaj na ministerstvo, aby si komunikovala ohľadne tohto návrhu. Viem, že si sa hnevala, keď v zákone sociálnych služieb ministerstvo prijalo tieto rôzne obmedzenia. Takže viem, že si spravila kus cesty a že naozaj chceš túto tému stále niesť, pretože je to potrebné.

    Mne je ľúto, že ministerstvo koná vždy tak, že keď vidí niekde nejaké pochybenie, tak príde s návrhom zákona, kedy sprísni alebo dokonca zruší služby alebo inštitúcie. Ja to viem práve z chránených dielní a z chránených pracovísk, že keď vidia nejaké porušovanie zákona práve pri chránených pracoviskách, tak namiesto toho, aby naozaj si vykonávali dobre kontrolnú činnosť a šli po tých, ktorí zneužívajú tieto služby, robia nekalé činností alebo robia zlú činnosť, tak nie je to o tom, aby zrušili toho jedného individuálneho konkrétneho, ale nie naopak, kosí sa po všetkých, kosia všetkých a prijímajú sa unáhlene, rýchlo novely zákonov, ktoré potom v podstate dokonca zlikvidujú, takto by som až povedala, tých, ktorí vykonávajú činnosť poctivo, čestne a v prospech občanov Slovenska.

  • S reakciou pani poslankyňa Gaborčáková.

  • Ďakujem za slovo. Možno by som objasnila, ten šiesty stupeň odkázanosti sú hlavne deti a mladí ľudia, ktorí, tie deti, ktoré sú od narodenia zdravotne ťažko postihnuté. Potom sú to mladí ľudia, ktorí skončili špeciálne školstvo alebo boli integrované. A hlavne pribudli ľudia nad 80 rokov, kedy ide o chronické diagnózy a tým pádom sú posúdení na šiesty stupeň.

    Máte pravdu, podľa mňa vôbec by nemali byť v stacionári zadelené päťky, šestky, lebo ak ide o komunitný princíp, tak mali rozdeliť tie stacionáre úplne iným kľúčom. Ale, bohužiaľ, teda toto neurobili a následne sa to nedá teraz nejako vyčistiť, lebo je tam ako štvorka, tak aj päťka, tak aj šestka, dokonca trojka bola, aj dvojka, a tým pádom vzniká problém a hádžeme to, ako keby tam boli len nižšie stupne odkázanosti. Ale hlavne v menších mestách je to problém, lebo keďže nemajú iný typ sociálnej služby, tak práve využívajú takúto službu aj ľudia so šiestym stupňom odkázanosti.

    Čo sa týka posudkového systému, podľa mňa tiež nie je dobre nastavený. Je potrebný zjednotený posudkový systém sociálno-zdravotný a hlavne jednotný. A čo sa týka tej kapacity, tak ide o to, že kapacitu musíte dodržiavať, len ide o to, že v jednu hodinu tam nesmie byť viac ľudí, ako je stanovená kapacita. Ale pokiaľ ich prerozdelia do iných hodín, tak je to možné točiť, tých ľudí dookola. A tak to vlastne aj robia, aj budú robiť, ak ich budeme k tomu tlačiť a tí ľudia nedostanú to, čo majú dostať, ale v podstate ten príspevok dostanú rovnakí poskytovatelia.

  • Nech sa páči, pani poslankyňa Shahzad.

  • Už ide, dobre, ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Ja by som mala niekoľko informácií, možno doplnila, možno zopakovala moje kolegyne, s ktorými sme sa týmto stacionárom venovali pomerne intenzívne posledné mesiace aj pred prijatím novely zákona o sociálnych službách a ešte aj po nich až dodnes. A v podstate sa im stále venujeme.

    Ako to už moja, ako to už moja kolegyňa Erika Jurinová spomenula na začiatku, stacionáre naozaj bojujú s nedostatkom informácií. Stacionáre nechcú ignorovať zákony a snažia sa im prispôsobiť, len, žiaľ, nedostávajú tie informácie včas, nedostávajú ich v takej podobe, aby vedeli, ako sa skutočne majú zachovať, a to ich niekedy stavia do veľmi neistej situácie. Prakticky nikto z tých stacionárov, ktoré sa na mňa obrátili konkrétne, nemal problém s novelou ako takou. Zmenila sa síce podmienka 80 hodín na jedno zriadené miesto, ktoré v okamihu, keď zistili, že je to na zriadené miesto a nie na klienta, prakticky sa vedeli podľa toho zariadiť. Napriek tomu my navrhujeme stále tých 60 hodín na jedno zriadené miesto, pretože, moje kolegyne to už spomínali, my predovšetkým chceme stacionáre motivovať, aby naozaj v tom stacionári boli klienti aspoň tých 60 hodín, aby dostali takú starostlivosť, ktorá ich bude niekam posúvať. A teda aby to nebolo naozaj len na tom počte klientov, ktoré budú v zariadení točiť. Súčasná novela toto nijakým spôsobom neošetruje.

    Ďalšia vec, s ktorou majú stacionáre trochu problém, ale zase len informačný, je stupeň odkázanosti dva. Od 1. marca tam už tento stupeň nepatrí, ale stacionáre vlastne nevedia, ako sa majú zachovať voči tým klientom, s ktorými majú zmluvu. Na už spomínaných seminároch dostali informáciu, údajne, že v stacionároch byť nemôžu naďalej. Na ministerstve tvrdia opak. Klienti, ktorí zmluvu majú, tam môžu byť kľudne počas roku 2017. Žiadali sme ministerstvo práce, aby aj túto informáciu upresnili na svojej stránke, aby zverejnili, ako to skutočne je a neodkazovali stacionáre len na informácie na seminároch. Rovnako sme žiadali, aby zverejnili aj informáciu o počte klientov na, resp. počte hodín na jedno zriadené miesto, teda že nejde o počty hodín pre jedného klienta, ale môže to byť aj viac klientov.

    Oveľa závažnejší problém spôsobuje stacionárom vyhláška, ktorá tu už bola niekoľkokrát spomínaná, vyhláška ministerstva zdravotníctva 210/2016, ktorá platí od októbra 2016. A spočíva, boli tam, najväčší problém robili dve požiadavky. Jedno bolo počet tých lôžok spomínaných, ktoré už bolo, ktoré už spomínala kolegyňa Erika, a to, že sú súčasná podoba vyžaduje na každého klienta lôžko, avšak už aj ministerstvo práce komunikuje, že bude stačiť len polovica týchto lôžok na klienta. Samozrejme niektoré stacionáre už majú presne počet lôžok na klientov, niektoré čakajú, kedy bude platiť vyhláška, a nevedia, ako sa majú zachovať, pretože ministerstvo práce od nich vyžaduje potvrdenie, že spĺňajú požiadavky vyhlášky ministerstva zdravotníctva. Vyhláška ministerstva zdravotníctva, ktorá by mala upravovať tento počet lôžok, je stále niekde v procese riešenia. Kedy bude a či vôbec bude, nikto nevie.

    Ministerstvo práce si dokonca do svojich, do požiadaviek zakotvilo dodržiavanie podmienok ministerstva zdravotníctva, ale vlastne ani nevedia, čo všetko tam má byť a či ministerstvo alebo teda či úrady verejného zdravotníctva a akým spôsobom toto vedia deklarovať. Úrady verejného zdravotníctva dávajú od toho ruky preč. Ony nemajú kapacitu na to, aby teraz skontrolovali všetky stacionáre, či spĺňajú vyhlášku ministerstva zdravotníctva. A teda neviem, na základe čoho ministerstvo práce bude posudzovať, či tieto podmienky spĺňajú alebo nespĺňajú?

    Tiež to bola podmienka 3m2 na jedného klienta, čo mnohé, samozrejme, stacionáre z priestorových dôvodov mohli riešiť jedine tak, že museli znížiť kapacitu zariadenia. To v niektorých prípadoch je ľahšie, v niektorých ťažšie. Stacionáre sa s tým vysporiadavajú. V zásade nemajú s tým žiadny problém, vravím, pokiaľ tie stacionáre a tie stacionáre, s ktorými komunikujeme, im naozaj ide aj o tých klientov, takže nemajú problém dodržiavať tieto podmienky. Problém však nastáva, keď zistíte, že stacionáre sú naozaj v priestoroch, ktoré nie sú bezbariérové, a znovu aj vďaka tejto vyhláške, ktorá pre stacionáre nemá prechodné obdobie, už vlastne musia mať tieto podmienky splnené. Ak bolo zariadenie schválené pred októbrom 2016 a bolo to aj v priestoroch, ktoré bezbariérové neboli, teraz len veľmi ťažko dokážu z takýchto bariérových priestorov bezbariérové urobiť. A toto je problém práve, ktorý, si myslím, sa bude spájať onedlho aj s jasľami, pretože v zákone sa iba hovorí, že niečo má byť debariérizované, a nie je povedané, ako, kto to bude kontrolovať a čo to vlastne všetko má obsahovať.

    Chcela by som pripomenúť, že stacionáre sú zariadenia ambulantného typu, ktoré by naozaj malo ministerstvo práce vo veľkej miere podporovať, pretože tieto formy sú naozaj najlacnejšie a umožňujú klientom stále zotrvávať v prirodzenom prostredí. No zdá sa, že my máme nastavené opäť všetko len na financie. Svedčí o tom aj to, že ministerstvo práce vôbec netuší, koľko ľudí je v ktorých stupňoch odkázanosti. Proste túto štatistiku nevedie. Má len počty klientov, má počty stacionárov a vie, v akej výške pridelil dotácie. Samozrejme, keď sa zvyšuje počet klientov doteraz, na ktorých sa tie dotácie získavali, tak tá suma veľmi rýchlo narastala. A k tomuto jedine smerovali všetky tie opatrenia, ktoré doteraz robili. A aj keď ministerstvo tvrdí, že im nejde o to, aby poškodzovali klientov nejakým spôsobom, či už tie stupne odkázanosti dva alebo nejakým spôsobom nechcú diktovať klientom, koľko hodín budú tráviť v stacionároch, naopak, myslím si, že robia málo pre to, aby keď im už naozaj ide o dobro tých klientov, aby poskytovali čo najviac informácií, ktoré by prevádzkovateľom sociálnych služieb alebo teda stacionárov, denných stacionárov pomohli viesť čo najkvalitnejšie tieto zariadenia.

    Ďakujem pekne.

  • Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Jurinová.

  • Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, hovorila si, že sa zvýšil – no, finančný? – no, že štát platí viac teda za tie stacionáre, no ale stále si uvedomme, že ide aj teraz, aj pri tom všetkom, ako sa hovorí o tom zneužívaní, o 3-tisíc klientov v porovnaní s 15- alebo 16-tisícami ľudí, ktorí sú v pobytových službách dokopy. Takže je to aj tak nepomerné číslo. Alebo keď si to porovnáme s tým, že v odkázanosti je ročne 55-tisíc ľudí, tak 3-tisíc, to je úplne nič oproti tomu, koľko ľudí zostáva v starostlivosti a bez možnože nejakej pomoci štátu. Tak podľa mňa stále neobstojí tá podmienka, že ministerstvo išlo takýmito tvrdými, tvrdými opatreniami na likvidáciu denných stacionárov, namiesto toho, aby rozvíjalo ambulantné služby, ktoré sú aj tak veľmi slabo rozvinuté na Slovensku. Ďakujem pekne.

  • Nech sa páči, reakcia na faktické, pani poslankyňa Shahzad.

  • Ďakujem. Čo sa týka tých počtov, tak musím povedať ešte, ešte, že myslím si, že nám chýbajú aj dostatočné počty tých čakateľov, ktorí čakajú na služby, a mnohé, a ministerstvo práce vôbec nevie, aké sú tieto zoznamy ľudí, ktorí potrebujú stacionáre. Väčšinou túto informáciu majú samotné stacionáre. Takže, takže aj toto svedčí o tom, že sa málo zaujíma skutočne o ľudí a naozaj sa problémy riešia len cez peniaze. Keby malo ministerstvo záujem, tak tieto štatistiky má, aj čo sa týka tých počtov ľudí odkázaných, resp. jednotlivé stupne odkázanosti, aj čo sa týka skutočnej potreby odkázanosti na sociálne služby.

  • Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Nie je tomu tak. Chce zaujať k rozprave stanovisko navrhovateľka?

  • Už iba kratučko. Chcem naozaj poprosiť kolegov, aby, možnože aj tých, ktorí sa tomu nevenujú špeciálne, aby zahlasovali za tento návrh zákona, ktorý otvára možno priestor pre rozvoj ambulantných služieb a teda zároveň stacionárov. Podmienky tak, ako nastavila vláda alebo ministerstvo práce, sú naozaj likvidačné. Takže poďme skúsiť zmierniť podmienky tak, aby bola účelne a kvalitne poskytovaná služba. Ďakujem pekne.

  • Chce zaujať stanovisko spravodajkyňa? Nie je tomu tak. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Nasleduje prvé čítanie o návrhu skupiny poslancov na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. Návrh ústavného zákona je uverejnený ako tlač 459. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 471. Dávam slovo poslankyni Veronike Remišovej, aby za skupinu poslancov návrh ústavného zákona uviedla.

  • Rokovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z., tlač 459.

  • Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi uviesť návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov. Minulý rok zverejnila transparency rebríček transparentnosti miest a ukázalo sa, že zo šiestich primátorov, pardon, šesť zo sto primátorov zverejňuje svoje majetkové priznania. Pritom primátori, starostovia sú verejní činitelia. Ak chceme, aby štát fungoval transparentne, tak musíme začať od tej najnižšej úrovne. Nielen vo veľkej politike, ale aj v obciach, mestách existuje reálne riziko, že starostovia, primátori a poslanci môžu zneužívať svoju funkciu na vlastné obohatenie.

    Na to, aby sme mohli kontrolovať primátorov, starostov, mestských poslancov, komunálnych poslancov potrebujeme minimálnu mieru otvorenosti, a tá minimálna miera otvorenosti sú majetkové priznania, ktoré nekončia niekde zamknuté v trezore, ale ktoré sú zverejnené, tak ako to platí napríklad pre poslancov Národnej rady alebo pre ministrov. Spoločne aj s mojimi kolegami niektorými pôsobíme v komunálnej politike a tento problém sa dotýka, žiaľ, napríklad aj Bratislavy alebo niektorých mestských častí v Bratislave, kedy príslušná komisia preberie majetkové priznania a následne ich zamkne do trezoru. Čiže poslanci v komisii si neskontrolujú, či v obálkach sú skutočne majetkové priznania, či tam nie je len prázdny papier alebo toaletný papier alebo niečo iné. A zoberie to ako hotovú vec a verejný funkcionár si svoju funkciu splnil. Toto je jedna vec, ktorú zavádzame.

    Druhá vec, ktorú týmto zákonom chceme upraviť, sú jednotné majetkové priznania pre všetky úrovne. Teraz máte jedno majetkové priznanie napríklad pre poslancov Národnej rady, iné majetkové priznania pre komunálnych politikov, pre šéfov VÚC. Chceme zaviesť rovnaké majetkové priznania pre všetky úrovne, čiže pre mestá, obce samosprávne kraje a Národnú radu. Systém by sa mal zjednodušiť, mal by byť prehľadnejší a mal by byť lepšie kontrolovateľný.

    Zároveň ako model máme majetkové priznanie, kde bude podstatne viac informácií, ako vidíte napríklad v majetkových priznaniach politikov dnes. Keď si pozriete majetkové priznania, zoberiem si napríklad pána Kaliňáka, tak vidíte, že za rok 2015, vidíte, aký má iný druh príjmu, 326-tisíc eur, ale neviete, odkiaľ ten druh príjmu plynie. Viete, že vlastní motocykel, ale nedozviete sa, aké podiely má napríklad v právnických osobách. Čiže odkiaľ tie peniaze má. A potom sa môže stať, že pán Kaliňák nám hovorí o tom, aký je vynikajúci investor, že aj v čase krízy má investované, jeho investované peniaze dosahujú fantastické výnosy. Model, ktorý by sme chceli zaviesť, by takýmto anomáliám mal spraviť koniec a z toho by sme sa mali dozvedieť, v akých podieloch právnických osôb verejní činitelia napríklad svoje podiely majú. U pána Kaliňáka sme úplnou náhodou zistili, že vlastne on obchoduje a kupuje podiely v spoločnostiach, ktoré vlastní človek, ktorý je v súčasnosti obvinený z daňových podvodov. Takto by stačilo pozrieť sa do daňového priznania, pardon, do oznámenia verejného funkcionára.

    Tak isto zjednocujeme model oznámenia, ktorý sa podáva po skončení funkcie. A tiež si myslíme, že by mal byť jednotný pre všetky úrovne. Úplne ideálne by bolo, keďže sme do informatizácie spoločnosti vrazili viac ako miliardu eur, úplne ideálne by bolo, keby všetky priznania boli elektronické, vytvoril by sa jednotný portál a jednotlivé registre štátnej, verejnej správy by navzájom spolupracovali. Čiže napríklad v katastri, keby si politik, poslanec kúpil nový byt, tak automaticky, alebo pozemok, alebo dom, tak automaticky by sa jeho oznámenie aktualizovalo, aby sa táto informácia tam zobrazila. Samozrejme z úrovne poslancov niečo takéto spraviť nemôžeme, ani pri súčasnej úrovni informatizácie našej verejnej správy by to asi nebolo možné, ale minimálne, minimálnym úsilím je zjednotiť formuláre, aby sa nevypisovali desaťkrát v desiatich rôznych verziách.

    Na záver už chcem povedať len toľko, že je veľmi dôležité, aby občania vedeli kontrolovať svojich poslancov, aby vedeli kontrolovať verejných funkcionárov a aby si mohli skontrolovať, či svoju funkciu nevyužívajú na vlastné obohatenie a na vlastný prospech, ale skutočne v službe občanom.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, poslancovi Ondrejovi Dostálovi.

  • Vážená pani navrhovateľka, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona. Návrh ústavného zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh ústavného zákona do 5. mája 2017 a gestorský výbor do 9. mája 2017. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

    Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.

    Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

  • Ďakujem. Otváram rozpravu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku od pána poslanca Dostála, takže nech sa páči, priestor za rečníckym pultom je váš.

  • Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som sa vyjadril aj k rozprave štyroch bodoch v obsahu návrhu zákona.

    Prvý bod návrhu ústavného zákona sa týka čl. 7 ods. 3, ktorý znie: "Ak je verejný funkcionár zvolený alebo vymenovaný do inej verejnej funkcie alebo je opätovne zvolený alebo vymenovaný do tej istej verejnej funkcie a podá v kalendárnom roku oznámenie podľa ods. 1, nie je povinný ho podať opätovne." Toto ustanovenie vyvoláva v praxi problémy, pretože je pomerne jednoduché a jednoznačné, pokiaľ ide o situáciu, že je niekto zvolený do tej istej funkcie alebo vymenovaný do tej istej funkcie, prípadne je zvolený alebo vymenovaný do funkcie, ktorá podáva oznámenia tomu istému orgánu. Čiže napríklad, keď niekto je poslancom mestského zastupiteľstva a z toho titulu podával 31. marca oznámenie verejného funkcionára a potom je na jeseň zvolený za primátora mesta, tak nemá už opätovne povinnosť podať do 30 dní oznámenie verejného funkcionára, ako majú všetci ostatní na základe výnimky, ktorá je ustanovená práve v čl. 7 ods. 3.

    Komplikácie však nastávajú vtedy, keď ide o funkciu, ktorá je iná, a je iný aj orgán, ktorý to posudzuje. Napríklad poslanec mestského zastupiteľstva sa stane poslancom zastupiteľstva vyššieho územného celku, 31. marca podal oznámenie. Má alebo nemá podať povinnosť oznámenie aj na župnom zastupiteľstve do 30 dní od zvolenia alebo ujatia sa funkcie poslanca zastupiteľstva samosprávneho kraja? Z dikcie tohto zákona nie je úplne jasné, že či tú povinnosť má alebo nemá.

    Je pravda, ako sa píše v dôvodovej správe, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií má ustálenú prax, ktorá hovorí o tom, že by sa to malo týkať jedného a toho istého orgánu. Rovnako je pravda aj to, že doterajšia judikatúra Ústavného súdu neposkytuje jasný návod na to, akým spôsobom tento článok interpretovať. A je pravda aj to, že v samosprávach, ktoré vzhľadom na rozsah funkcionárov, ktorých sa to dotýka, predstavujú najväčší balík týchto funkcionárov a najčastejšie tam môže dochádzať k takejto kolízii, je tá prax nejednoznačná a rozdielna.

    A priznám sa aj k tomu, že aj ja zastávam iný názor ako výbor pre nezlučiteľnosť funkcií, pokiaľ ide o súčasné znenie zákona, lebo to, ako je dnes zákon napísaný, a prečítam to ešte raz – "ak je verejný funkcionár zvolený alebo vymenovaný do inej verejnej funkcie alebo je opätovne zvolený alebo vymenovaný do tej istej verejnej funkcie a podal v kalendárnom roku oznámenie podľa ods. 1, nie je povinný ho podať opätovne" – bez akéhokoľvek zlého úmyslu je možné vykladať aj spôsobom, že keď som ho podal ako mestský poslanec, tak ho nemám povinnosť podať ako poslanec samosprávneho kraja. A nie je to nejaký účelový výklad zákona, je to úplne korektný výklad zákona. V situácii, keď existujú dva možné výklady zákona, tak si myslím, že je potrebné sa pridržiavať toho výkladu zákona, ktorý je miernejší voči adresátom toho práva. Čiže myslím si, že v takej situácii by sa malo akceptovať aj to, že bol podaný ten návrh alebo to oznámenie inému orgánu. Napriek tomu, že to, čo je obsiahnuté v návrhu ústavného zákona, je ten opačný výklad, že sa to vždy má týkať iba toho konkrétneho orgánu, tak myslím si, že je to dobré, lebo bude to jednoznačné a každý bude vedieť, ako sa má správať. A keď náhodou nastane takáto kolízna situácia, ktorá doteraz mohla vyvolávať dojem, že je možný aj taký výklad, aj taký výklad, a potom mohol nastať rozpor medzi názorom príslušného verejného funkcionára a názorom komisie, ktorá to posudzovala, je lepšie takýmto veciam predchádzať. A preto bude dobré, keď to bude upravené, aj keď to bude upravené opačným spôsobom, ako si ja myslím, že dnes je právny stav.

    A druhý bod sa týka zverejňovania oznámení, ktoré sa podávajú komisiám obecných, mestských a miestnych zastupiteľstiev. Toto je, myslím, podstata toho návrhu zákona a najdôležitejšia vec a je to vec, ktorá si zaslúži určite plnú podporu. Je tam jedna drobná chybička v dôvodovej správe, keď sa hovorí, že sa to má týkať aj poslancov obecných zastupiteľstiev, ktorých sa to ale v súčasnosti netýka, povinnosť podávať oznámenia. To sa týka poslancov mestských zastupiteľstiev a miestnych zastupiteľstiev v Bratislave a v Košiciach. Možno stojí za úvahu, že či by sa mala týkať aj poslancov obecných zastupiteľstiev, ale pri miere roztrieštenosti miestnej samosprávy na Slovensku, nie som si istý, že, že ako by to dopadlo, keď v mnohých malých obciach je problém vôbec od starostu získať takéto oznámenie a alebo vytvoriť vôbec tú komisiu na ochranu verejného záujmu v niektorých obciach. Ale v každom prípade táto zmena je, je jednoznačne pozitívna, prispeje k väčšej transparentnosti. A ako už pani poslankyňa Remišová spomínala v úvodnej reči, sú prípady, kedy oznámenia sa nielenže nezverejňujú, ale dokonca sa ani neotvárajú a zalepené obálky sa vložia do trezoru a nedeje sa to, žiaľ, v nejakých malých zapadnutých obciach niekde na severovýchodných hraniciach Slovenska, ale deje sa to v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave, deje sa to v Mestskej časti Bratislava – Staré Mesto a určite podobné problémy existujú vo viacerých ďalších mestách a obciach. Takže ak bude existovať povinnosť zverejňovať tieto oznámenia, no tak nikto nebude môcť riešiť, riešiť túto vec tak, že skontrolujeme, či došli obálky, a potom ich hodíme niekde do trezoru.

    Tretí bod alebo teda ten zvyšok sa týka oznámení a formulárov, na ktorých sa má podávať oznámenie. Toto je, myslím, ďalšia pozitívna zmena. Aj dnes je prax taká, že, že asi skoro všetky tie orgány, ktoré vyžadujú podávanie oznámení, si, majú pripravené nejaké vlastné formuláre, niektoré od seba sú okopírované, čiže na viacerých miestach sú podobné. Však predpokladám, že aj, aj ten návrh, ktorý je obsiahnutý v návrhu zákona, ktorý má byť ustanovený v prílohe zákona, vychádza práve z takéhoto nejakého príkladu. Ale je pravda, že Národná rada má iné, samosprávne kraje majú iné, obce a mestá majú iné formuláre, a pritom samotná, samotná existencia formulára je v tejto chvíli nezáväzná, lebo dôležité je to, čo je napísané v zákone. A pokiaľ by ich niekto aj rukou na čistý papier napísal, tie údaje, ktoré vyžaduje zákon, tak by, tak by splnil podmienky, ktoré vyžaduje ústavný zákon o ochrane verejného záujmu, a nebol by dôvod ho nejako postihovať. Však ani, ani to, že budú formuláre, nemá viesť k tomu, že aby bol niekto zbytočne, zbytočne postihovaný, ale k tomu, aby tie údaje boli v prehľadnej štruktúre navzájom porovnateľné a v dostatočnej miere podrobnosti. Lebo je pravda, že niektoré orgány, ktoré, ktoré majú nielen zhromažďovať, kontrolovať, ale aj zverejňovať tieto informácie, zverejňujú tie informácie vo veľmi neúplnej a nevýpovednej forme.

    Posledná vec sa týka toho, čo v tomto návrhu zákona nie je. A myslím, že je toho ešte pomerne veľa, čo by bolo potrebné zmeniť v ústavnom zákone na ochranu verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, pretože súčasné nastavenie zákona napriek očakávaniam, ktoré, ktoré boli spojené s jeho, s jeho prijatím, nie je podľa môjho názoru dobré. V drvivej väčšine prípadov sa riešia formality, rieši sa to, či niekto neskoro podal oznámenie, oneskoril sa o deň, o dva, či tam urobil nejakú chybu, ktorá nemá charakter nejakého závažného zatajovania nekalých kšeftov, ale, ale zabudne tam napísať nejaké jedno číslo parcely z tých, ktoré, ktoré zdedil po starej mame, alebo si zabudne predĺžiť prerušenie živnosti. Tie sankcie, ktoré sú tam nastavené, sú, sú drakonické, vôbec neprihliadajú na mieru previnenia, na mieru vážnosti narušenia zákona a teda toho verejného záujmu, ktorý ten zákon má chrániť. A už teda ani nehovorím o tej sankcii, ktorá je stanovená ako strata mandátu alebo strata, strata funkcie, čo mi príde zvlášť problematické k veci, ktorú tu onedlho budeme riešiť vo vzťahu ku kolegovi Matovičovi, že za dve formálne pochybenia nepredĺženia prerušenia živnosti má poslanec Národnej rady, ktorý má mandát od voličov, o tento mandát, mandát prísť. Čiže miesto toho, aby ten zákon riešil reálne problémy, tak veľmi často rieši formality a rieši ich neprimerane tvrdým spôsobom. Netvrdím, že nemajú byť sankcie za nesplnenie si povinností, ale sankcie by mali byť primerané miere a závažnosti porušenia zákona alebo toho, čo má zákon chrániť.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Tri faktické poznámky.

    Nech sa páči, pán poslanec Uhrík.

  • Vážený pán poslanec, ale aj, vážená pani poslankyňa, obidvaja ste rozprávali o tom, že je treba tie majetkové priznania nejakým spôsobom zjednotiť, čo je, samozrejme, dobrý nápad, ale tak ma napadlo. či by nebolo rozumné do toho potom v budúcnosti zahrnúť aj majetkové priznania vedúcich zamestnancov, pretože tí často prichádzajú alebo rozhodujú o väčších finančných a majetkových operáciách ako nejaký radový obecný poslanec. A tam to tlačivo vyzerá úplne inak a, pravdupovediac, to toho tlačiva sa reálne nič nepíše. Ja si myslím, že aj tam by sa mali tie podmienky sprísniť. Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Myslím si, že ako predkladatelia nemáme problém diskutovať o tom, či tisícky obecných poslancov majú alebo nemajú zverejňovať svoje majetkové priznania. Veľmi radi túto tému otvoríme v druhom čítaní, keďže predpokladám, že tento zákon, ako drvivá väčšina opozičných návrhov, sa do druhého čítania dostane a tam ho potom môžeme vylepšiť.

  • Ďakujem kolegovi Ondrejovi Dostálovi. Áno, je pravda, že v súčasnosti majetkové priznania, alebo takto, že neprimerane sa trestajú formálne chyby v majetkových priznaniach a skutočne dôležité veci, ako napríklad podiely v právnických osobách, pôžičky vo firmách a tak ďalej, v tých majetkových priznaniach ani nefigurujú. Tak isto vieme, že ako niektorí obchádzajú politici majetkové priznania, že celý majetok je napísaný na nejakú firmu, takže v podstate oni nevlastnia nič, ani žiadny dom, nič nemajú a bývajú v podstate v dome, ktoré vlastní ich firma, ako jeden bývalý poslanec Národnej rady. Takže majetkové priznania by mali byť nástrojom na kontrolu politikov a verejných funkcionárov, aby skutočne sme vedeli, či, či svoju funkciu nezneužívajú na osobný prospech.

  • Reakcia na faktické poznámky, pán poslanec Dostál.

  • Ďakujem za reakcie. Je samozrejme otázkou, že aký má byť rozsah tohto zákona z hľadiska verejných funkcionárov, ktorí, ktorých pokrýva. A samozrejme, že sú aj funkcionári v štátnej službe alebo vo verejnej službe, ktorí fungujú v rámci, v režime iného zákona. S tými tisíckami poslancov obecných zastupiteľstiev je to naozaj asi na dlhšiu úvahu a to nechajme si na to druhé čítanie, to súhlasím.

    A pokiaľ, pokiaľ ide o to, o tie, o tie sankcie, tak samozrejme, že je dôležité, aby sankcie, sankcie existovali, ale tie sankcie majú byť nastavené tak, aby prinútili verejných funkcionárov plniť si tie povinnosti. A teda aj keby sankcie boli nastavené oveľa miernejšie, keby tam existovala nejaká forma upozornenia, tak tie formálne pochybenia, ku ktorým dochádza, by bolo možné odstrániť alebo, alebo minimalizovať, alebo minimalizovať ich nejaké dôsledky. A dôležité je, aby, aby informácie, ktoré sa takýmto spôsobom zverejňujú, mali nejakú výpovednú hodnotu. Len to potom často nie je iba vecou, vecou znenia zákona, ale aj vôle ten zákon dodržiavať, vymáhať a plniť, a to ako od samotných verejných funkcionárov, tak potom od výboru a od komisií, ktoré to majú kontrolovať, lebo častokrát tam žiadna vôľa plniť to nie je.

  • Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce k rozprave zaujať stanovisko navrhova... Pardon, pardon. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Končím možnosť nahlásiť sa do rozpravy ústne.

    Nech sa páči, pán poslanec Grendel.

  • Ďakujem pekne za slovo. Kolegyne, kolegovia, nebude to objavením Honolulu ani Ameriky, čo poviem, keď skonštatujem, že mestá a obce hospodária s miliónovými majetkami, rozhodujú o zákazkách v objeme niekoľko miliónov eur, ale komunálni politici, ktorí rozhodujú o týchto zákazkách, nie sú vystavení prakticky žiadnej účinnej verejnej kontrole.

    S kolegom Dostálom alebo s Jánom Budajom sme poslancami bratislavského mestského zastupiteľstva a tam to funguje presne tak, ako to tu bolo opísané. Máme povinnosť odovzdať majetkové priznanie, to je v poriadku, ale napríklad na rozdiel od Národnej rady, kde dávame súhlas na zverejnenie s našimi majetkovými priznaniami, tak v Bratislavskom mestskom zastupiteľstve, teda v hlavnom meste, ktoré by malo byť lídrom v transparentnosti medzi mestami a obcami, tam na obálku, zalepenú, vyslovene píšeme slovo "Neotvárať" s výkričníkom. A takto odovzdaná obálka sa podáva do podateľne, kde vám dajú potvrdenie, že ste odovzdali majetkové priznanie, hoci nikto nevie, či v tej obálke je naozaj vaše majetkové priznanie, kus figového listu alebo toaletného papiera. Ale vy máte potvrdenie, že ste odovzdali majetkové priznanie, ktoré sa potom zavrie do trezoru, a nikto nemá právo toto majetkové priznanie vybrať z toho trezoru. Len v prípade, že príde nejaký kvalifikovaný podnet na nejaké konkrétne podozrenie. V tomto volebnom období sme zhruba v strede, čo sa týka komunálneho mandátu, v tomto volebnom období sme ani jedno takéto podozrenie zatiaľ neriešili.

    Konkrétne v Bratislave napríklad ideme tento rok rozhodnúť o novej parkovacej politike. Mesto chce obstarať správcu tejto politiky za niekoľko miliónov eur. Alebo máme rozhodnúť o novom dodávateľovi verejného osvetlenia, čo je sedemmiliónová zákazka ročne. To je rozhodne viac, ako je zodpovednosť a kompetencia napríklad nás opozičných poslancov, ktorí tu často, žiaľ, o ničom nerozhodujeme, pretože naše návrhy sú hodené do koša. Jednoducho tým, že nemáme väčšinu, tak drvivá väčšina našich návrhov neprechádza. Napriek tomu sme vystavení verejnej kontrole, a to je v poriadku, ale ako poslanci mestského zastupiteľstva takejto kontrole vystavení nie sme. Samozrejme, žiadne majetkové priznania, ani tie naše v Národnej rade, nie sú dokonalé. Pretože nemajú reálnu výpovednú hodnotu o tom, aké auto vlastníme, aký byt vlastníme, v akej výške máme hypotekárne úvery alebo pôžičky. Čiže nie sú tie majetkové priznania dokonalé, ale sú aspoň akýmsi kompasom pre médiá, pre mimovládne organizácie, ktoré sa transparentnosťou verejného sektora zaoberajú. Ale komunálni politici nie sú vystavení ani takémuto protikorupčnému minimu.

    Preto si myslím, že je potrebné tento minimálny tlak vyvinúť. A pokiaľ sa bude dať, samozrejme, ísť ešte ďalej. Ale zamietnuť tento návrh zákona, to si naozaj proste neviem, neviem si predstaviť žiaden racionálny dôvod, prečo za takýto návrh niekto nezahlasuje.

    Takže ak dovolíte aj z tohto miesta ako jeden z predkladateľov vás chcem požiadať o podporu.

    Ďakujem pekne.

  • Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Jedna faktická poznámka.

    Nech sa páči, pán poslanec Dostál.

  • Pán poslanec Grendel, ja ten návrh určite podporím a podporia ho aj ostatní členovia nášho poslaneckého klubu. Ja si, žiaľ, ten racionálny dôvod, prečo niektorí poslanci zaň nezahlasujú, viem predstaviť veľmi dobre. Jednoducho navrhli to opoziční poslanci.

  • Takže vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce zaujať stanovisko navrhovateľka?

  • Ďakujem za slovo. Ja by som teda chcela vyzvať aj opozičných, aj koaličných poslancov, aby tento návrh podporili. Aj z hľadiska toho, že pán premiér vyhlásil vojnu proti korupcii. Povedal, že, v prejave v Paríži, že korupcia je rakovinou našej spoločnosti. Musíme posilňovať dôveru, dôveru v inštitúcie, je to jedna z najväčších výziev pre našu spoločnosť. Sám povedal, že je to v programovom vyhlásení, že sa bude za to osobne zasadzovať. Takže myslím si, že tento návrh je v súlade s programovým vyhlásením vlády, so súčasnými prioritami pána premiéra, a teda by som žiadala aj o podporu koaličných poslancov. Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem. Chce zaujať stanovisko spravodajca? Nie je tomu tak. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Ďalším bodom programu je prvé čítanie o návrhu poslanca Milana Krajniaka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavený zákon) v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločnosti v znení neskorších predpisov. Návrh zákona je pod tlačou 440, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 451. Dávam slovo poslancovi Milanovi Krajniakovi, aby návrh zákona uviedol.

    (Rokovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Milana Krajniaka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov, tlač 440.)

  • Vážený pán podpredseda, účelom tejto právnej normy je regulovať bezpečnostné riziko spojené s niektorými náboženskými stavbami na Slovensku a to takým spôsobom, že na Slovensku bude môcť, možné získať stavebné povolenie iba na takú náboženskú stavbu, ktorú chce postaviť registrovaná cirkev.

    V druhej časti tohto zákona upravujeme to, aby novo zaregistrovaná cirkev po piatich rokoch podliehala preskúmaniu bezpečnostných zložiek štátu, ktoré by posúdili, či takto čerstvo zaregistrovaná cirkev nepredstavuje bezpečnostné riziko. Zbytok zákona odôvodním v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý. Ďakujem.

  • Ďakujem. Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj, poslancovi Vladimírovi Slobodovi.

  • Reakcie z pléna.

  • Ja len v rámci procedurálneho návrhu by som chcel upresniť, že som nepredkladal návrh zákona, ako som bol uvedený na tabuli. A keďže nebudem za ten návrh zákona hlasovať, budem hlasovať proti nemu, tak by som bol nerád vnímaný ako predkladateľ návrhu zákona. Takže ak sa to dá nejako zmeniť, tak... Bol som na tej tabuli.

  • Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predsedajúci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca. Návrh ústavného zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. A chcem vás požiadať, aby ste otvorili všeobecnú rozpravu.

  • Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy sa stihol ešte prihlásiť pán poslanec Matovič za klub OĽANO. V zmysle rokovacieho poriadku požiadal o vystúpenie ako prvý v rozprave navrhovateľ. Nech sa páči.

  • Vážené dámy, vážení páni, budem hovoriť fakty, aj keď je to možno emocionálna a citlivá vec, a chcem vás poprosiť, aby ste si ich vypočuli, pretože myslím si, že z niektorých faktov budú aj mnohí potenciálni odporcovia tohto zákona prekvapení.

    Po prvé. Aký je rozdiel medzi islamom a inými náboženstvami? Islam nie je len náboženstvo, tak ako ho chápeme my, Európania, islam je aj politická, právna a spoločenská doktrína. Kresťan alebo ateista môže byť za prirodzené právo alebo za pozitívne právo. Ateista môže kritizovať kresťanov, kresťan môže kritizovať ateistov. Všetci ľudia sú si rovní, takto to chápeme my. Ale v islame neexistuje oddelenie štátu a náboženstva. Moslim je právne nadradený nad neveriacim. Svedectvo ženy má iba polovičnú hodnotu ako svedectvo muža. Systém šaría určuje normy správania sa nielen v náboženskej oblasti, ale aj v politike, v ekonomike, v rodine, v sexuálnom živote, v práci. V tomto zmysle je islam totalitným systémom podobne ako komunizmus alebo nacizmus. Jeho normy určujú povinnosti správania sa ľudí v akejkoľvek životnej situácii. V islame neexistuje sloboda prejavu. Islam, Alaha, proroka Mohameda nemožno beztrestne kritizovať.

    V islame neexistujú ľudské práva každého človeka, islam rozdeľuje ľudí na moslimov a neveriacich. Neveriaci a ženy majú nižšie postavenie ako moslimovia. V islame neexistuje náboženská sloboda, za odpadnutie od islamu je trest smrti. Za pokus o konverziu moslima na iné náboženstvo je trest smrti alebo iný prísny trest.

    Po druhé. Aké majú moslimovia názory na zavedenia práva šaría? Podľa všetkých relevantných prieskumov verejnej mienky v Európe väčšina moslimov podporuje zavedenie práva šaría. Minimálne požadujú, aby v prípade rozporu medzi právom šaría a európskym právom mala šaría prednosť. Nebuďme z toho prekvapení, pre veriaceho moslima je to pochopiteľné, nemôže zmýšľať inak. Problém je v tom, že systém šaría je v úplnom rozpore s demokraciou, slobodou, ľudskými právami a tým, ako chápeme spoločenské normy my. Väčšina európskych moslimov teda chce zmeniť politický systém v Európe na totalitný a náboženský, teda na islamskú teokraciu.

    Ak máme obavy z nacizmu alebo z komunizmu, prečo sú naše elity také naivné voči islamizmu? Nacisti a fašisti holokaust spochybňovať nesmú, to sa nepatrí. Ale moslimskí žiaci v Bavorsku nemusia ísť na návštevu koncentračného tábora, lebo tým vyjadrujú solidaritu so spravodlivým bojom Palestínčanov za slobodu. A toto sa v Nemecku toleruje.

    Smejeme sa z pána Uhríka, keď nevie, ako to s tým holokaustom bolo. Ale moslimovia v Európe môžu holokaust spochybňovať otvorene? A to je v poriadku, veď to sú moslimovia?! Zobuďme sa, priatelia! Väčšina moslimov v Európe presadzuje takú predstavu o politickom a náboženskom zriadení, ktoré je v úplnom rozpore s našou predstavou o slobode a o demokratickom režime. Už toto samotné by bolo dostatočným dôvodom, aby sa islamom a islamizmom zaoberali bezpečnostné orgány tohto štátu.

    Po tretie. Za posledných tridsať dní spáchali islamskí atentátnici po celom svete 123 teroristických útokov, pri ktorých bolo zabitých 998 ľudí a 1173 bolo zranených. To sú údaje zo začiatku tohto týždňa.

    Neukazujem žiaden obrázok, aby som neporušil rokovací poriadok, toto je vytlačených sedem strán, tých 123 teroristických útokov, ktoré spáchali islamisti len za posledných tridsať dní, sedem strán dvanástkou písmom, husto na každú stranu.

    Po štvrté. Aké sú názory európskych moslimov na použitie násilia? Koľko percent moslimov považuje bombové atentáty za oprávnené? Skúste si tipnúť, koľko percent moslimov v najväčších európskych krajinách považuje bombové atentáty za oprávnené. Vo Veľkej Británie je to 24 % moslimov, ale v ľuďoch, alebo medzi ľuďmi od 18 do 29 rokov je to 35 percent. Vo Francúzsku schvaľuje bombové útoky 35 % moslimov, ale, pozor, vo veku od 18 do 29 rokov je to 42 % mladých moslimov vo Francúzsku. V Nemecku celkovo iba 13 % moslimov schvaľuje teroristické útoky, vo veku medzi 18 až 29 rokov je to 22 percent. V Španielsku 25 % moslimov schvaľuje teroristické útoky, vo veku od 18 do 29 je to 29 % moslimov.

    Po štvrté (pozn. red.: správne má byť – "po piate"). Koľko potenciálnych teroristov na základe tohto prieskumu máme v Európe? Chcem upozorniť, že väčšina islamských atentátnikov a teroristov, či to bol Berlín, Brusel, Paríž, Madrid, Londýn, bola vo veku do 30 rokov alebo veľmi tesne nad. Podľa týchto čísiel schvaľovania bombových atentátov vo vekovej štruktúre mladých moslimov do 30 rokov každý tretí moslim schvaľuje bombové atentáty, každý tretí moslim. Vo veku nad 30 rokov je to každý piaty moslim. Celkovo je to každý štvrtý moslim v Európe. Čiže keď to veľmi jednoducho spočítame, tak v Európe máme viac ako 5 miliónov ľudí, 5 miliónov moslimov, ktorí považujú bombové atentáty za oprávnené. Päť miliónov ľudí, dámy a páni.

    Kde sú islamskí teroristi verbovaní? V diskusii sa často objavuje názor, že zamerať sa na mešity je zbytočné, pretože islamskí atentátnici sú verbovaní najmä na internete. Ale to už skončili, dámy a páni. Samozrejme, že sú verbovaní aj na internete, ale internet je pod tvrdou spravodajskou kontrolou bezpečnostných zložiek európskych štátov, keďže sa poučili. A práve preto sa toto verbovanie presúva do mešít. Všimnite si, že policajné zložky západoeurópskych štátov robia najviac razií v mešitách a v objektoch, ktoré súvisia s mešitami. Treba si uvedomiť, že mešita nie je niečo ako kresťanský kostol, nie je to len miesto, kde sa vykonáva náboženský kult, je to spoločenské, politické centrum moslimského života a je to aj centrum zberu a distribúcie spravodajských informácií. Kde sa skrýval pán Amri, ktorý vykonal atentát na Vianoce v Berlíne? Skrýval sa v berlínskej mešite tesne po atentáte.

    Ak by niekto pochyboval o tom, či je tento môj argument pravdivý, odporúčam mu článok The Guardian zo septembra 2014, citujem názov, "Verbovanie pre ISIS sa presúva z online siete do britských mešít". To bolo už pred tromi alebo dva a pol rokmi.

    Po ďalšie, kto financuje radikálne mešity a radikálnych imanov? Predovšetkým Saudská Arábia. Saudská Arábia vyváža svoju verziu islamizmu, ktorý sa nazýva aj wahhábizmus. Je to istá odnož salafismu. Aké je percento radikálnych salafistických mešít v Európe? To celkom presne nevieme, ale vieme, koľko ich je v hlavnom meste Európy v Bruseli. Citujem starostu Bruselu Yvana Mayeura: "Každý vie, že všetky mešity v Bruseli sú v rukách salafistov." Zopakujem to ešte raz, v Bruseli všetky mešity sú v rukách salafistov, čiže radikálnych moslimov.

    Po ďalšie. Týka sa toto aj Slovenska? Na Slovensku žije iba 5-tisíc moslimov. Väčšina z nich je určite tých umiernených. Ale položím vám otázku, vy viete, ktorá mešita je tá umiernená a ktorá nie je umiernená? Ak je niektorá umiernená, vieme, či o dva roky bude umiernená, alebo tam niekto bude verbovať na teroristické útoky?

    A tu je podstatná otázka. Viete, kto financuje aktivity islamských komunít na Slovensku? Nuž napríklad Nasir Akvel al-Tayar z Rijádu, hlavného mesta Saudskej Arábie. Ako nám je známe, Saudská Arábia podporuje väčšinu tých radikálnych aktivít. A aby nevznikla pochybnosť, či ide o náhodu alebo ide o nejaký cielený krok, tak by som chcel upriamiť vašu pozornosť na Jeho Excelenciu princa Mutaiba bin Abdullaha Al Sauda, tretieho syna zosnulého saudského kráľa Abdullaha a ministra národnej gardy Saudskej Arábie. Národná garda Saudskej Arábie je elitná zložka saudskej armády, ktorá má 200-tisíc členov, volajú ju aj biela armáda a podlieha priamo kráľovi, nie ministrovi obrany.

    Prečo hovorím o Jeho Excelencii saudskom princovi? Pretože konateľom jeho firiem na Slovensku je istý Khalid al-Zahrawi. A konateľom firiem, ktoré zastrešujú aktivity podporujúce moslimskú komunitu, je, tipnite si, kto? Ten istý pán Dr. Khalid Al-Zahrawi.

    Dámy a páni, rád by som teraz zhrnul fakty, ktoré som tu prezentoval.

    Po prvé. Islam nie je len náboženstvom, ako je ním napríklad kresťanstvo alebo budhizmus. Islam je totalitný systém, ktorý vyžaduje od každého človeka žijúceho na moslimskom území bezpodmienečné dodržiavanie pravidiel nie len náboženstva, ale aj politických a spoločenských pravidiel. A islam to vyžaduje nielen od moslimov, ale od každého človeka žijúceho na tomto území.

    Po druhé. Väčšina moslimov v Európe otvorene presadzuje takú predstavu o politickom a náboženskom zriadení, ktoré je v úplnom rozpore s našou predstavou o slobode a o demokratickom zriadení štátu.

    Po tretie. Za posledných 30 dní spáchali islamskí teroristi po celom svete 123 atentátov, pri ktorých zomrelo 998 ľudí a 1 173 ich bolo zranených. Za posledných 30 dní.

    Po štvrté. Každý tretí mladý moslim v Európe a celkovo každý štvrtý moslim v Európe schvaľuje bombové atentáty a považuje ich za ospravedlniteľné. To je 5 miliónov ľudí v Európe potenciálnych, zverbovateľných pre terorizmus.

    Po piate. Islamskí teroristi sú verbovaní najmä v mešitách.

    Po šieste. Islamské mešity nie sú iba miestom vyznávania náboženského kultu ako naše kostoly. Mešity sú centrom politického a spoločenského života moslimov a plnia aj politické a spravodajské úlohy.

    Po siedme. Radikálne mešity v Európe sú najmä salafistické.

    Po ôsme. V hlavnom meste Bruselu sú už všetky mešity salafistické.

    Po deviate. Radikálne mešity podporuje najmä Saudská Arábia.

    Po desiate. Islamské aktivity na Slovensku podporuje najmä Saudská Arábia.

    To je realita, dámy a páni. Z týchto faktov pre mňa jednoznačne vyplýva, že mešity sú pre Slovenskú republiku bezpečnostným rizikom. Nie všetky. Ale my nevieme rozlíšiť tie umiernené a tie, ktoré sú radikálne už dnes a ktoré budú radikálne zajtra.

    Ako pristupujú k mešitám západoeurópske a ruské bezpečnostné zložky? Ako k bezpečnostnému riziku. Stačí si zadať do Googlu "razia v mešite" a pozrite si, kde policajné a bezpečnostné zložky štátov vykonávajú najviac akcií v súvislosti s islamizmom a terorizmom. A v západnej Európe idú aj ďalej. Stovky mešít po teroristických útokoch zatvárajú, pretože sú bezpečnostným rizikom.

    Dámy a páni, oni v západnej Európe už nemajú veľmi na výber. V Nemecku a Francúzsku žije 5 miliónov moslimov, vo Veľkej Británii 3 milióny moslimov, v Taliansku 2 milióny moslimov, v Španielsku, Holandsku a Bulharsku po milióne moslimov, v Rakúsku a vo Švédsku po pol milióne moslimov. Oni už nemajú na výber ako pristupovať k týmto bezpečnostným rizikám preventívne. Oni už musia mešity iba monitorovať a čeliť reálnym bezpečnostným hrozbám. Ale my, dámy a páni, ešte máme na výber. My ešte môžme bezpečnostné riziko spojené s mešitami minimalizovať. Preto som predložil zákon o zákaze stavby mešít na Slovensku a preto vás žiadam o jeho podporu.

  • Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Tri faktické poznámky.

    Nech sa páči, pán poslanec Mazurek.

  • Pán Krajniak, ak v diskusii o nejakej ideológii musíme používať slovo umiernenosť, umiernená, umiernený, samo osebe to v nás musí evokovať to, čo za ideológia je tá, o ktorej diskutujeme, a hlavne, že jediné slovo, ktoré v spojení s ňou by sme mali používať, je, že je zavrhnutiahodná.

    No ale čo sa týka toho vášho príspevku, ja nemôžem nesúhlasiť s tými vašimi výrokmi o islame. Ale chcem vás upozorniť, že pred pár mesiacmi som tu hovoril prakticky to isté, a jediné, čo som za to obdŕžal, bola tisíceurová pokuta. Takže uvidíme, či sa pán kapitán Danko odhodlá k tomu, aby začal disciplinárne konanie aj voči vám. A ak sa neodhodlá, tak vás budem musieť podozrievať z nejakého tajného kamarátstva. Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Pán Krajniak, neviem, neviem, či aj vaša reč neurazí Danka tak, ako moja reč ho urazila. A tiež, že či vás dá na mandátový imunitný výbor a navrhne pokutu. Veľa salafistov je vo forme Albáncov a moslimov z Bosny už tu, to je na Slovensku. Pod kotlom sa už rozhorel oheň. Hodinky tykajú. Islamskí teroristi sú školení v mešitách a ich odporcovia na Slovensku platia pokuty a sú prenasledovaní štátnymi orgánmi a monitorovaní exotmi, ako je pán Benčík. Ďakujem za slovo.

  • Pán poslanec Krajniak, rozprávali ste veľa o islame a o tom, že aké nebezpečenstvo sú teda moslimovia v Európe, ale ako keby naschvál ste zabudli povedať, že kto sem tých moslimov dotiahol. Že to boli práve politici, ktorí majú veľmi blízko k sionizmu, politici, ktorí proste chcú zničiť národné a kresťanské štáty v Európe, a že v podstate synagógy sú takisto nebezpečné pre kresťanov, ako sú nebezpečné mešity. Neviem, či je to účelové alebo ste to nejako vyňali z kontextu, pretože keď sa pozriem na vašu úpravu toho návrhu stavebného, stavebného zákona, tak o mešite tam nie je ani slovo. Skôr naopak, skôr naopak, čo mňa zaráža, vy dávate na jednu úroveň všetky, nazvem to, ako vy to nazývate, náboženské stavby. To znamená, tá vaša novela dáva na jednu úroveň kresťanský kostol so synagógou a s mešitou. A ak hovoríte o mešitách, tak by ste teda mali začať hovoriť aj o tých iných náboženských stavbách. A ako kresťania predsa nemôžme povedať, že kostol má byť na rovnakej úrovni, ako sú nejaké cirkevné alebo náboženské stavby tých ostatných takzvaných náboženstiev. Takže v tomto, v tomto je to také trošku otázne, by som povedal, a hlavne je to otázne v tom, pán poslanec, neviem, či ste si všimli, vy tam máte formálne chyby v tom vašom návrhu, ktoré ale zakladajú absolútne iný zmysel celej tej vašej úpravy. A dokonca by som povedal, že tie formálne chyby, ktoré tam máte, spôsobia to, že ak by to prešlo a bolo by to schválené, tak by ten váš ods. 16, ktorý navrhujete pridať, by bol nevykonateľný. Pozrite si to a uvidíte, v čom je problém.

    Ďakujem pekne.

  • Reakcia na faktické poznámky, pán poslanec Krajniak. Trojku, trojku.

  • Pán poslanec Kotleba, netýka sa to kostolov, pretože sa to netýka žiadnej už registrovanej cirkvi. To znamená, kostolov sa to, samozrejme, netýka a širšie potom zareagujem v rozprave. Ďakujem.

  • Takže končím dnešný rokovací deň. Budeme pokračovať ráno o deviatej hodine schválenou zmenou programu, uznesením o zrušení amnestií. Prajem vám všetkým pekný večer.

  • Prerušenie rokovania o 19.02 hodine.