• Zaznievanie gongu.

  • Ďakujem pekne za tie gongy.

    Príjemné dobré ráno všetkým. Vážené panie, vážení páni poslanci, milí hostia, otváram ôsmy rokovací deň 29. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky, z ktorého sa ospravedlnili nasledujúci poslanci: Antonín Cicoň, Pavol Frešo, Eva Horváthová, Pavol Hrušovský, Stanislav Kubánek, Jozef Mihál, Ivan Mikloš, Emília Müllerová a Zsolt Simon. Na zahraničnej pracovnej ceste je predseda Národnej rady Pavol Paška a poslanci Igor Choma, Iveta Lišková, Peter Muránsky, Ľubomír Petrák a László Sólymos.

    Teraz pristúpime k prvému čítaniu o návrhu poslanca Jána Mičovského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z., teda Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. Tento návrh zákona je pod tlačou 840. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 839. Teraz dávam slovo pánovi poslancovi Jánovi Mičovskému, aby tento návrh uviedol.

  • Rokovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Jána Mičovského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, tlač 840.

  • Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky. Vážené komorné zhromaždenie zákonodarného zboru, dovoľte, aby som uviedol veľmi stručne návrh novely zákona, ktorý je známy pod č. 301/2005 ako Trestný poriadok. Môj návrh je mimoriadne stručný a dovolím si povedať, že napriek svojej stručnosti, alebo možno aj vďaka tomu, je pre občana Slovenskej republiky, aj pre organizácie, ktoré chcú pracovať efektívne, veľmi potrebný. Nemá žiadne politické súvislosti. Je úplne politicky neutrálny. Nie je tu vôbec dôvod špiritizovať, že s akým úmyslom sa predkladá, s nejakým politickým podtextom. Nezakladá žiadne nároky na financie, nevyvoláva žiadnu potrebu opravovať a vstupovať do iných zákonov. Tudiž, keď to takto jednoducho povieme, môžme vyjadriť presvedčenie, teda ja ho môžem vyjadriť, a verím, že nájde pochopenie v zmýšľaní poslaneckého zboru, že takýto zákon, ktorý má takéto atribúty, nie je vlastne možné neprijať.

    Ja ho veľmi stručne popíšem a zvyšok si nechám do rozpravy. Mením v tomto Trestnom poriadku jednu jedinú vec. Je to § 187, ktorý hovorí o lehotách, ktoré má občan alebo organizácia na to, aby podala sťažnosť voči rozhodnutiu orgánu činného v trestnom konaní - policajtovi, prokurátorovi, sudcovi. Tá zmena sa dá popísať jednou vetou. Doteraz je to tak, že ak chce občan alebo organizácia podať sťažnosť na rozhodnutie, ktoré uznesením vydal orgán činný v trestnom konaní, má na to tri dni. Tri kalendárne dni. Je to extrémne málo. Zdôvodním neskôr. Moja zmena sa týka práve len tohto jediného bodu, tejto jedinej vety. Mením to z troch kalendárnych dní na päť pracovných dní. Toto je podstata, ktorú budem veľmi rád, keď po zdôvodnení bude možné takým jednoduchým spôsobom, ako som to popísal, v Trestnom poriadku prijať. Toto je všetko k uvedeniu zákona. Ďakujem pekne zatiaľ za slovo. A chcem poprosiť, aby som bol zaradený do rozpravy ako prvý.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, pánovi poslancovi Miroslavovi Kadúcovi. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona. Predmetný návrh zákona bol doručený poslancom v zákonom ustanovenej 15-dňovej lehote pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutočňuje jeho prvé čítanie a spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v § 67 a § 68 rokovacieho poriadku, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Predseda Národnej rady preto návrh zákona zaradil v zmysle § 72 rokovacieho poriadku do programu tejto schôdze. Predseda zároveň vo svojom rozhodnutí č. 839 navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor a výbor pre obranu a bezpečnosť. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory návrh zákona prerokovali v druhom čítaní do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.

    Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Cieľom návrhu zákona je predĺženie lehoty na podanie sťažnosti, ako opravného prostriedku voči uzneseniu, z troch dní na päť dní.

    Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady č. 839.

    Zároveň by som si dovolil nielen ako spravodajca, ale aj ako člen tohto zákonodarného zboru sa pridať k tomuto návrhu, nie preto, že je to návrh z nášho klubu, ale pretože tento návrh spôsobuje v praxi naozaj skutočne veľké problémy a tá lehota troch dní je neodôvodnene prísna. Ak sa ktokoľvek z nás alebo ktokoľvek z občanov dostane do situácie, kedy bude voči nemu vydané rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní akékoľvek, či už je to, či budete možno obvinení, možno poškodení, to sa stáva najčastejšie, vtedy máte naozaj iba tri dni na to, aby ste zaujali stanovisko k tomuto rozhodnutiu. Po troch dňoch už orgán činný v trestnom konaní nemusí na vás prizerať. Môže povedať: "Ste po lehote a vaše práva zanikli.".

    Čiže odporúčam tento návrh naozaj schváliť a dať do ulíc viacej istoty a viacej možno slobody v tom, ako sa brániť a ako dať právam, ktoré mi patria, za dosť. Takže ešte raz odporúčam, aby sme sa nad tým zamysleli, tí, ktorí sme tu, aj tí, ktorí tu nie sme a hlasovali za tento návrh.

  • Ďakujem pekne. Teraz otváram všeobecnú rozpravu, do ktorej som nedostal písomne žiadnu prihlášku. Nech sa páči, teraz ústne hlásenie sa do rozpravy s tým, že pán kolega Ján Mičovský sa už tak vyjadril. Nikto ďalší. Čiže pán Mičovský, máte slovo, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vystúpim teda sám v tejto rozprave. Dúfam, že vyvolám v tomto komornom zhromaždení predsa len diskusiu aspoň vo forme faktických poznámok. Možnože nie. Ale chcem povedať, že nič neni náhoda a niektoré veci aj v tomto komornom zbore sú presne tak, ako majú byť. Totižto ideme rokovať o Trestnom poriadku, po-riad-ku. To znamená o niečom, čo my ľudia s dôverou, ktorá k nám prišla od občanov, máme vniesť do systému spravovania krajiny.

    Ale ja sa spytujem v tejto chvíli, my ideme hovoriť o poriadku, my, ktorí sami nemáme vo svojej práci poriadok? Ako to vyhodnotí občan? Čo nám k tomu môže povedať, že aj keď s dobrým úmyslom, ja ho ozaj potvrdzujem. Táto jednoduchá zmena má veľmi dobrý úmysel. Ale ja dávam do príkladu včerajší deň. V dvoch zásadných veciach som potreboval vystúpiť v interpeláciách. Vo veciach, ktoré neznesú odklad a ktoré som považoval za mimoriadne dôležité na to, aby som sa písomne prihlásil medzi interpelácie. Nemohol som. Utekám hneď po tomto rokovaní za pánom ministrom životného prostredia Žigom. Lebo, dobre, keď nejde hora k Mohamedovi, musí Mohamed k hore. Veď my chodíme na tie ministerstvá. Ale máme jedenkrát za dva mesiace možnosť obrátiť sa na pánov ministrov priamo, požiadať o to, aby sa konali veci, ktoré považujeme za akútne v prospech správy krajiny a my tak vykonať nemôžeme. A ja tu idem hovoriť o Trestnom poriadku, o tom, aký je dôležitý takýto detail. Áno, z detailov všetko sa skladá a práve preto poukazujem na včerajší deň a teraz možno niekto povie, no však sa poďakuj tuná pánovi poslancovi Hlinovi, že tu stál dve hodiny a že si nemohol naplniť svoje poslanecké právo.

    Ja vôbec nevytýkam poslancovi Hlinovi, že tu stál, pretože v rámci tých možností, ktoré tu máme, on možno je z tých, ktorý využíva z minima maximum, minimax, ako tie hasiace prístroje. Malý a zhasí veľa. Ja vytýkam tomu, ktorý spravuje vládu tejto krajiny, pánovi premiérovi Ficovi, že neurobil taký jednoduchý úkon s úsmevom tak, ako to mal urobiť a ako ho k tomu zaväzuje rokovací poriadok.

    Ja naozaj to nehovorím kvôli tomu, aby som teraz sa rýpal vo včerajšom dni, ani nebudem hodnotiť, prečo to pán minister neurobil, možno by si mal zobrať, pán premiér neurobil. Možno by si mohol zobrať príklad zo svojich niektorých ministrov. Pán minister Glváč sa ma spýtal, že teda potrebuje odísť a vedel, že som ho interpeloval k jednej veci, čo sa týka vojenského obvodu Javorina a že teda, že aby som mu to nemal za zlé. No, pán minister Glváč nemá voči mne žiadne vysoké sympatie a určite sa nedomnieva, že ja by som mal byť človek, ktorý by mal mu nejak vstupovať do života, ale vie, čo je poslanecká kultúra. On tu nie je za Glváča, ja som tu nie za Mičovského a preto sa spýtal.

    No, prečo pán premiér úplne s úsmevom nepovedal, poverujem tých a tých. Za seba poverujem pána podpredsedu. Pani podpredsedníčka musela tu v rýchlosti doniesť nejaké uznesenie, však tým sa len potvrdilo, pani podpredsedníčka Laššáková, že to nefunguje. Ale ja viem, prečo to chcem povedať, nie už nebudem teraz rozprávať o tom zbytočne, čo sa udialo včera. Ja len musím prehlásiť, že som nemohol voči občanovi urobiť to, k čomu ma napĺňa môj poslanecký sľub. A to mi vadí, to neni za Mičovského, ani za jeho ješitnosť, to neni ani za Hlinu, to neni ani za nelásku k pánovi premiérovi, to je za občana. My sme tu ozaj za seba, nie, my sme tu ozaj za toho občana, ktorý stojí za nami, ktorý nás volil. Možno sa pomýlil, to neviem.

    Potrebujem upozorniť na to, že včera som chcel vystúpiť k dôležitej veci voči konaniu, ktoré sa deje a preto som povedal, je to možno nádhera, že v tomto komornom zhromaždení sedí pán poslanec Lebocký a pán poslanec Hlina. Pretože som potreboval upozorniť na to, že v týchto hodinách sa v katastrálnom území obce Jasenie dejú veci, ktoré sú dôsledkom zákona, ktorý sme prijali na decembrovom rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky. Povedali sme, že na plochách, ktoré sú mimo les, je možné rúbať bez súhlasu stromy až do obvodu 80 cm vo výške meter 30 nad zemou. Viete, čo sa v týchto hodinách deje v obci Jasenie na základe tohto zákona? Práve kvôli tomu odchádzam rovno stadiaľto za pánom ministrom Žigom. Tisícky kubíkov dreva, takéto smreky, nevyznačené, stromy, ktoré, každý má hodnotu, keď ideme na koruny, tisíc korún. Tisíc stromov - milión, tisíce stromov milióny.

    Neviem, aké sú tam súvislosti. Ja nie som vyšetrovací orgán. Len sa mi sťažujú ľudia, že čo sme to prijali tu za zákon, že s úsmevom môžu ísť aj s nejakými povoleniami, dokonca údajne o tom vie dačo aj ochrana prírody, čo by ma šokovalo, ale na to sa pána ministra idem spýtať, sa v obci Jasenie na tzv. bielej ploche storočné, stodvadsaťročné smreky, tisícové zásoby sekajú ako kombajnom. Včera, už teraz, v tejto chvíli tam behajú LKW-čka autá.

    My sme prijali tento zákon a na to som chcel upozorniť pána ministra, aj pána premiéra. Nie preto, že Mičovský a lesník, ale preto, že občan a krajina. Takže nie Hlina je na vine. Na vine je pán premiér, že nám neumožní robiť to, k čomu nás zaväzuje náš poslanecký sľub. To mi vadí a vadí mi to, že som sa márne prihlásil, aby som o tomto mohol rozprávať. Dobre, sú tu iné možnosti, veď chodíme na tie ministerstvá, ale prečo by sme raz nemohli pánom ministrom v priamom prenose povedať to, čo považujeme za aktuálne, akútne, potrebné.

    Pán minister Borec, tomu som chcel dokonca aj poďakovať vo včerajšej interpelácii, ale zároveň aj upozorniť, že treba byť dôsledný. Po pätnástich rokoch spor v Slánskych lesoch, kde boli občania potencionálne okrádaní o miliardy korún, sa podarilo po októbrovej interpelácii, veľmi si vážim prístup pána ministra Boreca, ktorý povedal, nemôžem síce svojím sudcom nič nariaďovať, pretože to nie sú moji podriadení, to sú nezávisle konajúci ľudia, ale sľubujem vám, pán poslanec, že sa idem na to pozrieť. Neviem, aká je príčinná súvislosť a vôbec nie som domýšľavý, že by som dačo zmenil, ale je fakt, že po pätnástich rokoch, po mesiaci o tom, od tejto debaty a o tejto diskusii s pánom ministrom sa urobil malý zázrak a Slánske lesy sa vrátili po pätnásťročnom vajataní a zneužívaní, podvodnom konaní niektorých ľudí, do rúk občanov tohto štátu. Miliardy korún, tisíce hektárov lesa.

    Chcel som poďakovať a zároveň poprosiť, aby sme neboli smiešni a aby sme nepovedali ústami sudcov nezávislých, že síce pravda, pätnásť rokov tu bolo podvodné konanie, ale tí, ktorí ho konali, konali tak dlho, že už by bolo nedobré ich potrestať, pretože by sme im vstúpili do ľudských práv. Počuli ste to vyjadrenie, že tá výtečná trojica by bola poškodená na ich ľudských právach, lebo oni pätnásť rokov sa naťahovali o Slánske lesy, až napokon sa tak naťahovali, že síce Slánske lesy, chvalabohu, rozhodli nezávislé súdy, patria občanom, ale už týchto netreba sekírovať a traumatizovať nejakými súdnymi rozhodnutiami, lebo by to bolo proti ľudským právam.

    Nuž chcel som poprosiť včera pána ministra a preto mi to teda vadí, že som tak nemohol, aby tej justícii povedal, aby ešte raz spravodlivo sekla mečom a aby nedopustil, aby si občania mohli myslieť, že tá pani justícia občas tú šatku dá z očí dole, aby sa pozrela nielen na argumenty na miskách váh, ale aby sa aj pozrela, koľko strieborných je v mešci. Lebo toto si občania myslia, že tá páska sa skladá kvôli tomu, aby sme zrátali tie strieborné. Alebo si mám myslieť to, že len vďaka veľkopanským poľovačkám, ktoré sa konali v Slánskych lesoch a na ktorých sa zúčastňovali aj orgány činné v trestných konaniach, ale nie ako pri výkone služby, ale pri výkone práva poľovníctva, že to bol dôvod na to, aby sme zrazu omilostili týchto troch výtečníkov? Nuž, preto upozorňujem v tejto chvíli, lebo všetko je tak, ako má byť.

    Po včerajšom dni vystupujem s návrhom novely Trestného poriadku práve ako prvý. Takže povedal som si, a nie je nič náhoda. Takto to malo byť. Nevystúpil si včera, dneska to pripomenieš. Bol dôvod aj poďakovať, aj pokritizovať, ale hlavne je dôvod povedať, že ja som tu na to, aby som vykonával právo občana a pán premiér mi nemá v tom právo brániť. Toľko som chcel povedať na úvod a považujem to za potrebné zdôrazniť, že to, čo sa deje v Jaseni, idem o tom informovať rovno pána ministra Žigu, lebo to sa musí zastaviť.

    Tu predsa nemôžeme sa tváriť, možnože poslanec Hlina spomínal, že niekto chce napĺňať nejaké štiepkovacie mašiny. Neviem, kto chce napĺňať, ale je tu lesník, pán poslanec Lebocký, ukážem mu fotografie, mám ich v počítači. Hora, storočná hora padá kvôli nášmu zákonu. Kvôli tomu, že nevieme prijať poriadny zákon, respektíve že si nevieme navzájom počúvať argumenty. Čo sme to za poslanci? Zato, že to povie niekto z opozície? Veď tým stromom je to jedno, kto ich katuje. Veď sú naše, veď všetci dýchame rovnaký vzduch.

    Tak vás veľmi prosím, tak často sa to z tohto pulta zdôrazňuje, že pozerajme sa, nie na to, aké máme sympatie a nesympatie, na to máme právo si to myslieť. Ja viem, že mnohým sme nesympatickí a je to tak nielen v poslaneckej snemovni, ale tu nie sme za seba. Tu nie sme za to, aby sme mohli rozprávať o svojich pocitoch, nejakých sympatií, nesympatií. Tu sme naozaj povinní preglgnúť, prehltnúť a rokovať o tom, o čom rokovať treba a s tým najlepším úmyslom.

    A teraz dovoľte, aby som teda prešiel k tej podstate, k Trestnému poriadku, ktorý tak ako som popísal, navrhujem zmeniť v tak jednoduchej veci, že niet o čom veľmi ani rozprávať v rozprave. Ja preto použijem ani nie zopakovane to, čo bolo povedané, ale použijem príklady konkrétne. Tak ďakujem aj, vážený pán spravodajca, nemali sme to dohodnuté, že si vystúpil a že si proste povedal aj čosi navyše, čo spravodajcovia obyčajne nehovoria a veľmi si to vážim, lebo tá zmena je naozaj potrebná. Zmena z troch kalendárnych dní, kalendárnych, to znamená, aj voľné, aj štátne sviatky, na päť pracovných, aby občan mal právo podať sťažnosť voči uzneseniu, ktoré sa ho bytostne týka a ktoré potrebuje si možno aj preštudovať, potrebuje možno aj zabehnúť na poštu, takže tie tri dni vrátane víkendov je žalostne málo.

    A poďme na také príklady. Zoberme si občana, ktorý mal, a budem hovoriť bez mien, ale s vedomím toho, že mám pred sebou konkrétneho občana, ktorý podal v závažnej veci trestné oznámenie. To trestné oznámenie išlo svojím rytmom, po niekoľkých dňoch, po necelých desiatich dňoch prišlo potvrdenie od úradu vyšetrovania, od polície, že bolo prijaté. Uplynuli necelé dva mesiace, občan možno aj trocha zabudol už, čo poslal, ale dobre, no však podal trestné oznámenie a zrazu prichádza trestné oznámenie, teda uznesenie o tom, že vyšetrovateľ zastavuje týmto uznesením toto trestné oznámenie. Teda, že nenachádza dôvod na to, aby to kvalifikoval ako trestný čin.

    Prichádza takéto uznesenie pána vyšetrovateľa v piatok. V piatok, príde to poštou, občan prišiel z práce, našiel list, respektíve musel ho niekto podpísať, obyčajne to chodí doručenkou. Takže to podpísal, ten, kto bol doma. Odosielateľ to doručil takýmto spôsobom, adresát si to prečítal. Víkend je aj na to, aby si aj ľudia oddýchli, odišiel, možno aj spolu s manželkou na chatu, na chalupu, ale ten list zobral so sebou, lebo však napokon videl, že je tam aj nejaká lehota troch dní, tak aj o tom trocha rozmýšľal, ale predsa len možno cez tie dva voľné dni mal aj iné úmysly, ako len úradovať. A povedal si, veď v pondelok to napíšem. V pondelok sa ešte poradil, lebo uznesenie malo desať strán, bolo to treba prečítať. Bolo treba nejakým spôsobom kvalifikovane zhodnotiť, že teda áno, chcem sa odvolať, chcem podať sťažnosť podľa § 187, ale musím teda aj voľáko napísať nejaké múdre slová a že prečo s tým nesúhlasím. To znamená, nemôžem len tak z "voleja" povedať, sťažujem sa. Tak to aj napísal, lebo tri dni sú tri dni. Už bol pondelok, večer to dopísal a ráno to nesie na poštu v utorok. Čo sa stalo? Pán vyšetrovateľ sa pozrie na takúto sťažnosť a povie, neprijímam, nedodržaná lehota na podanie, tri dni neboli dodržané, toto je štvrtý deň. Lebo prvý sa nepočíta, takže máme: sobota, nedeľa, pondelok. Utorok ráno je už pre to, aby občan, alebo aj organizácia, budem o chvíľu o tom rozprávať, uspela neskoro. Jednoducho fakt, ten zákon je v tomto tak nepochopiteľne prísny. To nie je prísnosť, málo empatický, nevie si predstaviť, že ten občan potrebuje ozaj zvážiť to, čo napíše.

    Ja som konzultoval toto s prokuratúrou, lebo sa to týka aj prokurátorov, ich uznesení. Áno, pán poslanec, máte pravdu, je to naozaj málo. Viete, treba to tak urobiť, že hneď treba v ten deň napísať, že sťažujem sa a potom treba sa až zamýšľať nad tým, že ako to zdôvodníte. Treba tam napísať, že zdôvodním to neskôr. No musím povedať, čo to je za rada? Čo to je za návod? K čomu? Že aby som len urobil niečo bla-bla-bla, nepremyslené a potom budem rozmýšľať, že ako to zdôvodním? Však to je priame nahováranie na to, aby sme konali nekvalifikovane. Možno je to praktické, je to dobré. Áno, bola to dobrá rada, že sme si vedomí toho, že to je strašne málo, takže píšte rýchlo a rozmýšľajte potom, nemáte na to kedy. A čo keď náhodou viac, z tých desiatich strán, z toho uznesenia vyčítam, že, že asi som sa teda pomýlil a nemôžem sa veľmi ani sťažovať, takže potrebujeme poskytnúť čas. Ak orgány činné v trestnom konaní majú na to mesiac, dva, no tak použijeme to tak, ako to je napísané aj v dôvodovej správe, rovnosť zbraní a nechajme aj druhej strane nejaké tie dni. Nehovorím mesiac, dva, ale päť pracovných dní? Nič sa tým nestane, nespomalíme konania, nebudú žiadne problémy. Len akurát umožníme občanovi, ale aj organizácii, ktorá potrebuje podať sťažnosť proti rozhodnutiu orgánu činného v trestnom konaní, primeraný čas. Predpokladám, že vidieť na piatich pracovných dňoch niečo neprimerané sa nedá, aj keby sme chceli hľadať nejaké zádrhely a muchy v tomto návrhu.

    Poďme na druhý príklad, tiež zo života, dokonca ešte ho nebudem ani menovať, pretože už som navštívil tú organizáciu a ešte ju navštívim. Ide o 300-tisíc eur, ktoré boli rozpráskané z eurofondov na niečo, čo sa vraj vykonalo, ale o čom každý vie, že sa neurobilo ani "ň", okrem jednej veci, že sa minulo 300-tisíc eur. Šéf organizácie, ktorá spravuje takéto fondy, naozaj videl, že je zle a podal trestné oznámenie. V obci, kde sa to všetko malo udiať, však existuje, lebo pánboh vysoko, Bratislava ďaleko, existujú väzby a policajt, ktorý mal tieto veci vyšetrovať, aj ich vyšetroval, má priamo s tou firmou, ktorá tých 300-tisíc eur tak účelne a šikovne vyfakturovala za nič, rodinné väzby. To sa stáva. Jednoducho tomu nezabránime, to nie je protizákonné.

    To protizákonné je to, že pán policajt v rozpore so svojím poslaním a pracovnými povinnosťami rozmýšľal, ako pomôcť svojim rodinným príslušníkom, blízkym, nazvime ich. Rozhodol sa nájsť nejaké dôvody, dobre, právnici to vedia najlepšie, že vždy sa dá nájsť, keď hľadáme, keď máme svoj úmysel, tak nájdeme argumentáciu aj ako premaľovať čierne mierne do bieleho alebo aspoň do sivého, tak našiel a zastavil trestné konanie. Už ako to urobil, to neviem, ale fakt ho zastavil a poslal ho tomu sem do Bratislavy, kto sa na tento podvod sťažoval alebo na tento potencionálny podvod, lebo však vec ešte nie je ukončená. Bolo trestné konanie. Ale rozmýšľal policajt, ako to urobiť. A on poznal Trestný poriadok. Vedel, čo hovorí sto osemdesiat sedmička paragraf v zákone 301. Vedel o tých troch dňoch. Ťažko sa to dokazuje, vážené kolegyne, kolegovia, ale ťažko si myslieť aj to, že sa nezneužíva takéto znenie lehôt na podanie sťažností.

    Viete, ako to urobil? Vo štvrtok bol štátny sviatok. Počkal si, kým bude taký týždeň. V piatok je pracovný deň a potom je víkend. On uznesenie o zastavení trestného konania poslal tak, aby bolo doručené na túto inštitúciu, ktorá bola okradnutá a s ňou teda my všetci o 300-tisíc eur v stredu. Čo sa deje v inštitúciách štátnych alebo proste v štátnych, keď je štátny sviatok vo štvrtok a potom je sobota a nedeľa víkend a piatok je pracovný deň? No väčšina ľudí si zoberie dovolenku. Dokonca sú to aj takí ľudia, ktorí, aj v tomto prípade šéf tej organizácie nesedí v Bratislave, tak sa dalo celkom odôvodnene, (zaznieva zvonenie mobilného telefónu) dúfam, že to nevyzváňa môj ten telefón, som si ho vypol. Štefan, poprosím ťa, ak náhodou môj, nože ho vypni, ja si to, zabudol som, ospravedlňujem sa, ak je to môj.

  • Reakcia z pléna.

  • Môj. Vypni ho, ďakujem pekne. Urobí to väčšina občanov, že si teda v takejto inštitúcii zoberie dovolenku a tak sa aj stalo. A pán policajt, pán vyšetrovateľ možno práve s týmto počítal.

    Takže v stredu došlo uznesenie o zastavení konania, ešte ho prevzali, no ale však dobre vieme, aký je kolobeh dokladov, ide niekto na poštu, podateľňa, rozdelenie pošty, takže aj keď si splnil sekretariát tohto inštitútu všetko rutinným spôsobom, ťažko očakávať, že práve v ten deň to vedúci organizácie alebo ním poverený zástupca aj rozhodne. V piatok bola ozaj väčšina ľudí na dovolenke, no a keď v pondelok bol prvý pracovný deň, lebo to je tak, že aj tu by sme rátali, keď budete rátať so mnou, tak sú to vlastne štyri dni, ale tento zákon, Trestný poriadok hovorí, že ak teda pripadne posledný deň lehoty na deň pracovného pokoja alebo voľna, tak potom platí ten najbližší pracovný. Takže v tomto prípade ten pondelok bol ešte v hre. Áno? Ale práve vtedy sa ľudia len poschádzali, možno sa to aj všetko ešte rozhodlo, ale sa to už nedoručilo tak, aby bola poštová pečiatka z tohto pondelka.

    No čo sa stalo? Stalo sa to, že policajt bol na koni a mohol povedať: "Neprijímam vaše podanie sťažnosti voči zastaveniu konania a konanie zastavujem." Nemôžem o tom hovoriť bližšie, lebo našťastie, ozaj to musím zase pripustiť aj k dobru, sú aj inštitúty, ktoré fungujú v tejto krajine možno nad policajtmi, viem, že to je teraz v rukách inštitúcií, ktoré nemôžem ani presne pomenovať, ale dobre. Berieme, že to bude mať dobrý koniec. Ale to je jeden príklad z mnohých, vážené kolegyne, kolegovia.

    Týmto som chcel len dokumentovať to, že takáto zmena jednoduchá je naozaj v záujme spravovania tejto krajiny. Preto prosím, zvážte to, že ideme zmeniť tri kalendárne dni na päť pracovných. Nič viacej. Netreba štúdium, netreba asistentov, netreba poradcov, netreba analýzu, netreba Parlamentný inštitút, stačí si len uvedomiť túto vetu a povedať si, no preboha, no a prečo by sme to neodhlasovali?

    Sa vrátim ku stromom. Zase chceme, aby to, čo sa deje teraz v Jaseni v týchto hodinách, aby sa robilo na úradoch, ktoré budú zneužívať takúto lehotu? Zase si neuvedomíme, že my sme tu na to, aby sme veci domýšľali, tobôž keď máme podnety od občanov? Tobôž keď vidíme, že to nefunguje tak, ako by mohlo a vďaka nám aj môže to sa zlepšiť. Tak je to jednoduché. Žiadne financie, nič, ani euro navyše. Žiadne politické náklady, ak teda za politický náklad nepovažujeme to, že by sme schválili návrh, ktorý vyšiel z opozičných radov. No veď dobre, tak keď sa udeje aj to, že teda sa k tomu pridá niekto a že to preformulujeme, veď sa to dá. Je to naozaj, aj keď to sú smiešne, hej, debaty o tom, že kto, naozaj by nám malo ísť o podstatu.

    Koľkokrát ja tu hlasujem, a možno ani nie som v jednote so svojimi kolegami, za návrhy zo SMER-u. Však to sa dá všetko pozrieť. Niečo si človek naštuduje poctivejšie, niekedy musíte viac uveriť svojim kolegom, čo vám o tom povedia, veď nie všetko nikto z nás nie je schopný naštudovať, každé rokovanie desiatky zákonov, ale keď sa mi, a v prípade pochybností má možno v sebe ten syndróm, že hovorím si, no tak radšej budem za ten smerácky návrh, lebo prečo, ak by som bol proti, ako to zdôvodním, že to je dobrá myšlienka a ja len kvôli tomu, že to je zo SMER-u, tak som proti tomu? Preverte si to. Všetko je to pre večné veky, pokiaľ tie počítačové siete nezlyhajú, zaznamenané v tom, ako hlasujeme.

    Tak vás pekne prosím, zvážte, jednoduché, bez politických nákladov, bez finančných nárokov, bez toho, aby sme otvárali iné zákony. A vidíte, že všetko je tak, ako má byť a že náhody neexistujú, že v tejto ctenej snemovni sedí niekoľko kolegýň a kolegov, čo si veľmi vážim, ale sedia tu títo dvaja, ktorí ešte rozumejú viac ako možno ostatní. Pán poslanec Lebocký a pán poslanec Hlina. Ľudia, ktorí sa zaoberajú hlboko a možnože podrobnejšie ako ostatní práve aj s otázkami lesa, stromov, životného prostredia a hovorím, schválili sme pred dvomi mesiacmi niečo, čo sa ukázalo ako zlé. A ja som včera o tom chcel rozprávať na tých interpeláciách a nedalo sa, lebo pán premiér. Ale náhoda chcela, aby som mal slovo dneska ako prvý. Nemohol som si to odpustiť, táto súvislosť je zjavná a ja vás prosím, ja neviem, bude treba dať aj návrh na, ja žiadam, aby sme my ako poslanci mali právo svoj poslanecký sľub naplniť aj v podobe interpelácií dovtedy, kým každý nepovie to, čo potrebuje v interpeláciách. Ako je to možné, že my odsekneme vo štvrtok raz za dva mesiace túto možnosť? Ja verím, že sa nezopakuje už včerajšok, že sme schopní v ten štvrtok naplniť svoje poslanecké povinnosti.

    A verím, že pánovi premiérovi z tohto pultu nebude žiadny problém povedať áno, mám svoje povinnosti, poverujem svojho podpredsedu, hoci by poveril len troch, aj na to má právo, keď je zle. Však ministri sú ľudia, ktorí sú rozlietaní. Ani Hlina, ani Mičovský, ani Kuffa, nikto nebude môcť povedať ani slovo. Lebo litera rokovacieho poriadku bude naplnená. A ja budem môcť naplniť spolu s ostatnými, s vami všetkými svoju literu poslaneckého sľubu.

    Takže veľmi pekne prosím, aby ste pozreli na túto náhodu, ktorá nie je náhodou, aj týmito očami, že sú veci medzi nebom a zemou, ktoré niekedy nevieme presne naplánovať, ale ktoré fungujú. A dokonca, ak sa nemýlim, ešte na tejto schôdzi budeme tu mať návrh zákona, ktorý hovorí o tej zmene aj z hľadiska obvodu stromov, ktoré je možné rúbať na nelesných plochách. Lesníci ich nazývajú biele plochy. To sú tie plochy, ktoré sú na pohľad plné lesa, ale z hľadiska katastrálneho je to nie lesná pôda. Možno aj tam sa bude treba zamyslieť nad poriadkom, ktorý chceme vniesť do tejto krajiny a keď hovoríme dnes o Trestnom poriadku, o niekoľko dní budeme hovoriť o zákone o ochrane prírody. No veru, dovtedy si zistím podrobnosti o Jaseni, tie fotografie vám možno premietnem a spýtam sa, či sme toto chceli, aby takéto stromy padali, ako stromy, ktoré rastú mimo les a ktoré je možné rúbať bez toho, aby lesný hospodár do toho mohol zasiahnuť. Má do toho zasahovať orgán správy štátu na úseku životného prostredia.

    Takže toľko. Ďakujem veľmi pekne, vážené kolegyne a kolegovia, za pozornosť a veľmi spolieham na to, že keď už nie naši kluboví šéfovia, keď už nie naši kolegovia, ale naše svedomia nám dokážu v istých chvíľach povedať, ako to cítime. A veľmi by som si vážil, keby možno predsedovia poslaneckých klubov neboli takí príliš politicky rigorózni a keby dávali v prípade takýchto zákonov aj také pokyny, že hlasujte tak, vážení kolegovia, ako to cítite. Ja si myslím, že to môže urobiť ľavé krídlo, pravé krídlo, aj stred poslaneckej snemovne. Ja viem, že nie vo všetkých, lebo máme svoje záujmy a nemôžeme, musíme byť jednotní. Taká výnimka, ako je klub Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, že u nás sa fakt ctí to, že hlasujeme podľa toho svedomia a nijako inak, že to ostatní nerobíte možno. Ja som veľmi spokojný, že môžem pracovať v takomto klube, ale to nie je otázka tohto klubu, to je otázka tých možností, ktoré, myslím, v niektorých prípadoch by mali mať všetci poslanci a toto sú také krásne príklady, aby sa nedvíhali prsty, ale aby sa dvíhali hlasy svedomia.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne. Na vystúpenie pána poslanca Mičovského je päť faktických poznámok. Končím možnosť.

    Nech sa páči, s prvou Mikuláš Huba.

  • Ďakujem pekne za slovo. Som veľmi rád, že kolega Mičovský spomenul neblahé následky nedávno prijatej novely zákona o ochrane prírody a krajiny. Ja som mal včera pripravené interpelácie na niektorých členov vlády v podobnej veci, vo veci rozsiahlych výrubov v lokalite Koliba. Teda nie kdesi na Horehroní, čiže ako sa hovorí "pánubohu za chrbtom", ale priamo na území hlavného mesta Slovenskej republiky na dohľad z Úradu vlády Slovenskej republiky.

    A musím pripomenúť to, čo sa tu dialo v jeseni minulého roku, kedy sme opakovane spoločne s odbornou i laickou verejnosťou apelovali na predkladateľa inkriminovanej novely zákona, aby toto nešťastné ustanovenie o radikálnej liberalizácii možnosti výrubov stromov v takzvanej voľnej krajine z tej novely vypustil. Žiaľ, nestalo sa tak a jediný argument, ktorý si pamätám a ktorý pán minister a pán štátny tajomník Ilavský opakovali v tejto súvislosti, bolo, že ide vlastne len o uľahčenie údržby nelesnej krajiny, ktorá je atakovaná takzvanými náletovými drevinami. Žiaľ, o tom, že skutočný dôvod tohto uľahčenia výrubu drevín bol úplne iný, nás presviedča život a to hneď v prvých dňoch po prijatí tejto nešťastnej novely zákona o ochrane prírody a krajiny.

    Som preto rád, že kolega Mičovský takto veľmi dôrazne upozornil na túto situáciu a na to, čo ako dôsledok tejto novely v reáli nastáva.

    Ďakujem.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ja tiež, okrem iného, okrem Jahodnej som chcel včera interpelovať aj odpoveď, ja som pána premiéra interpeloval v tom, že či je spokojný s návrhom, ktorý predložil pán Žiga a prišla mi odpoveď, že áno, že v zásade že áno a on si, (odkašľal si) pardon, premiér Fico mi odpovedal, že si nemyslí, že táto prijatá novela zmení ráz krajiny, čo sme my namietali viacerí. Nuž vidíme, že sa niekto mýli a mýli sa sakramentsky. Mimochodom, kolegovia SMER-u v nehojnom počte, je tu novela zákona o ochrane prírody, ktorú predkladám, ktorá to vracia do pôvodných koľají, ako to bolo. Kľudne sa môžete k tomu postaviť čelom. Nuž, ale ako vieme, nič z toho nebude.

    Viete, ono je problém niekde inde. My tu hráme hru záujmov a zneužime, znásilnime tento parlament ľavou zadnou. Minister Žiga, ja som mu to už hovoril, tie veci treba pomenovať. Treba ich pomenovať. Treba ísť na zodpovednosť. Tak ako je konkrétna zodpovednosť, že v Jahodnej a že Košičania raz budú svietiť, keď to nezastavíme a bude tam zodpovednosť pána Malatinského a bude tam zodpovednosť pána Žigu, tak aj pán Žiga mal osobný a eminentný záujem, aby sa zákon o ochrane prírody zmenil, aby sa uľahčil výrub drevín v extravilánoch obcí preto, lebo sám je angažovaný v jednom Energoprojekte v Košiciach.

    Proste treba ľuďom hovoriť pravdu. Nech sa ju dozvedia, nech ju vedia, nech sa s ňou vysporiadajú. Keď jeho Energoprojekt nestačí niekto kŕmiť, nestačia dodávky, no tak zmení zákon. Je ad absurdné, aby minister životného prostredia doniesol do parlamentu zákon, ktorý ničí ochranu prírody. To si nedovolia v rovníkovej Afrike. Ale na Slovensku v reči záujmov, a tu sú tie záujmy obrovské a niekoho úplne konkrétne ľavou zadnou. A znásilnia hen tých chudákov...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem za tvoje zhodnotenie aj včerajšieho dňa, ktoré si urobil. Ja sa dotknem tej časti, v ktorej si spomínal, že za koho sme tu vlastne. Pýtam sa, ktorý pán poslanec, pani poslankyňa si uvedomuje, dôsledne uvedomuje, že svojím sľubom na Ústavu Slovenskej republiky, ktorý sme tu všetci dávali, 150 poslanci, sa jeho Ja mení na My? Ešte raz opakujem, jeho Ja, mení na My. Občania Slovenskej republiky, viac ako 5,4 milióna obyvateľov, od Ruského až po Kúty. Kedy budeme mať takýchto poslancov v parlamente? O päť rokov, o desať? Či mám to počítať na generácie? Kolegyne, kolegovia, svedomie vám nič nevyčíta? Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Ja podporím tento návrh zákona, aj keď tá rozprava bola veľmi rozsiahla o lesoch, ale vyjadrím sa aj k tomu. Ale jedným z opravných prostriedkov v rámci trestného konania je sťažnosť, ktorou je možné napadnúť uznesenie policajta, prokurátora a sudcu. Tá lehota troch dní je naozaj veľmi krátka a tie príklady, ktoré si tuná uviedol, naozaj dejú sa v tej reálnej praxi a častokrát práve ten občan je, ktorý ťahá za kratší koniec. To je naozaj veľmi dobré a účinné, aby to bolo päť pracovných dní a presne tak, ako sú sviatky a nebodaj, keď sú tam ešte dvoje sviatkov, prípadnú, alebo sú to veľkonočné sviatky alebo vianočné sviatky, dá sa to naozaj veľmi nechutne zneužívať. Veľakrát ten občan, ktorý nie je taký znalý toho Trestného zákona, kým si to naštuduje, prípadne sa poradí so svojím advokátom alebo právnikom, potrebuje tú právnu radu, tak jednoducho tá lehota je veľmi, veľmi ako krátka a dá sa zneužívať.

    K tým lesom, ak dovolíš, pán kolega, sa vyjadrím, nebudeš teraz so mnou súhlasiť. Ja milujem les aj prírodu, aj túto krajinu a k tejto krajine patrili a ty to, Jano, veľmi dobre vieš, aj lúky a orná pôda. Kde sú dneska tie rolky? Kde sú dneska tie nádherné lúky, ktoré tu sme mali? A to sú tie biele plochy, ktoré si tuná povedal, natiahol si tie ruky, že také smreky, ja by som sa išiel naňho pozrieť, že taký smrek storočný, to nie je taký hrubý smrek, až ako si natiahol tie ruky, no tak dovolím si povedať, že nie je, ale biele plochy sú, sú problémom a myslím si, že ani dokonca nesúvisia ani s tým schváleným zákonom, že v extraviláne je možné vyrubovať stromy do 80 cm, lebo tie biele plochy v podstate sú označené ako pôvodne, sú to lúky, možno boli pasienky alebo orná pôda.

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. V prvom rade skôr, ako zareagujem na tú obsahovú stránku vystúpenia pána kolegu Mičovského, ktoré bolo, vôbec sa ti nečudujem, pokiaľ si dostal nejaké informácie podobného charakteru, ako si to tu prezentoval, ktoré bolo aj z toho odborného hľadiska trošku tak viac citovo rozhorčené, pravdepodobne mi niečo potom k tomu ukážeš, ako si to naznačil. Ale skôr sa chcem vyjadriť k tomu, že skutočne, pán predsedajúci, my rokujeme teraz o tlači 840. Bolo by dobré, keby predsedajúci schôdze Národnej rady dodržiaval rokovací poriadok v tom zmysle, že pokiaľ rečník chce vystúpiť, nech vystúpi v podstate k prerokovávanej problematike, ktorá súvisí so schváleným bodom rokovania. To len tak na okraj.

    A čo sa týka v podstate toho výrubu na bielych plochách alebo na nelesných plochách, sčasti odpovedá, respektíve sčasti uviedol niektoré argumenty aj pán kolega Kuffa. Možnože by som ich aj doplnil, ale v tomto momente nepovažujem za potrebné. Považujem za potrebné povedať len toľko, že bez ohľadu na to, či hovoríme o výrube na lesnom pôdnom fonde, lebo na nelesných plochách, musíme si uvedomiť, že biologické procesy, rastový, reprodukčný potenciál, či už jednotlivých stromov alebo lesa, je, platí teda a funguje rovnako na nelesných plochách ako aj v lese. Pokiaľ sa jedná o výrub rúbne zrelých stromov, pokiaľ sa jedná o záujem, ktorý je do istej miery aj vo verejnom záujme, respektíve verejnoprospešného charakteru, najmä z aspektu obnovy niektorých trvalých trávnych porastov a podobne, súhlasím s tým, že musí podliehať vyššej kontrole, ale v každom prípade nesmieme ...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Nech sa páči, s reakciou na faktické poznámky Ján Mičovský.

  • Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky. Pán kolega poslanec Kuffa, aj pán kolega poslanec Lebocký, ja vám fakt za chvíľočku ukážem tie pohľady. Možno som ruky roztiahol trochu priveľmi, áno tá gestikulácia možno bola trocha nadsadená, ale ak sa na to pozrieme očami odborníkov, lesníkov, občanov, milovníkov životného prostredia, ak vám ukážem mapu, kde sú umiestnené tieto biele plochy obklopené lesmi, tak možno mi ako odborník Lebocký, pán poslanec Lebocký povie, ako je možné, že to naozaj nebolo zaradené do lesa? Áno, aj ja sa na to spytujem, ale ten stav je taký, že nebol a že tam rastie storočný smrek. Ten, kto to dneska, v týchto chvíľach rúbe osiku a buky, zopár ich tam je, necháva bokom a skutočne sa rúbu len tie nádherné smreky. Ja nepochybujem, že aj pán poslanec Lebocký má svoju odbornú pravdu, veď to vieme, že všetko má svoj rytmus a niekedy sa nám veci javia inakšie, aká je ich podstata a to lesníctvo sa mnohokrát považuje za katovanie lesa, hoci vieme, že my ten les vychováme. Ale v tomto prípade je to ozaj podľa všetkého nie výchova, nie obnova pôvodných pasienkov, ale je to konanie, ktoré nazvať zištným sa dá asi pomerne ľahko.

    Poďme sa tam pozrieť, aj keď viem, že máme svoje povinnosti, aby sme nerozprávali do vetra a čo sa týka toho, že som si dovolil túto, možno máš pravdu, pán poslanec Lebocký, nie veľmi súvisiacu repliku k Trestnému poriadku, musel som si ju dovoliť. Aj keď viem, že som zašiel možno za rámec toho, čo bolo v tej chvíli bežné, ale to nie je náhoda. Ja som včera o tom chcel rozprávať. Nemohol som a nebol ani na vine pán poslanec Hlina. Na vine bolo to, že nedodržiavame poriadok. A preto som považoval za potrebné využiť túto situáciu, ale nie zneužiť. Verím, že to nebola náhoda, že mi to bolo umožnené a ďakujem aj pánovi podpredsedovi Národnej rady Jánovi Figeľovi za to.

  • Ja vám ďakujem, pán kolega, myslím to vážne a nielen pre tieto momenty. Vyhlasujem týmto všeobecnú rozpravu za skončenú.

    Pán navrhovateľ, chcete sa ešte vyjadriť? Nech sa páči.

  • Len veľmi stručne. K dvom príkladom, ktoré som použil pre zdôvodnenie toho, že je potrebné zmeniť lehotu v § 187 Trestného poriadku 301/2005 z troch kalendárnych dní na päť pracovných dní, som použil dva príklady a ten tretí, som si povedal, že ho nepoužijem, lebo by to nebolo dôstojné, ani ho nepoužijem, len ho naznačím. Ja sám som zistil, aj v súvislosti s výkonom svojej poslaneckej funkcie, keď prvýkrát v živote som musel podať trestné oznámenie, pokiaľ som nechcel sa zmieriť s tým, že ma niekto bude považovať za podvodníka, zlodeja, nestatočného človeka, pretože istý bulvárny denník si niečo takéto dovolil, podal trestné oznámenie. Som tu väčšinou v Bratislave, manželka zastavenie uznesenia o podozrení z trestného činu ohovárania prevzala v utorok. Bolo to zastavenie, keď som sa spýtal vyšetrovateľa, to viete, vy politici musíte zniesť oveľa viac. Keby to bol iný občan, budem to riešiť, ale v prípade politika to, to my takéto veci posudzujeme inakšie. Dobre, majú na to plné právo, ale fakt je ten, že v piatok už bolo neskoro.

    Podal som napriek tomu sťažnosť, vážim si, že som argumentmi po niekoľkých mesiacoch presvedčil prokurátora, že napriek tomu, že som lehotu nedodržal, tak moje, moju sťažnosť považoval čiastočne za oprávnenú a obnovil vyšetrovanie. Takže existuje aj táto možnosť. Ale otázka je, keby to nebol poslanec, keby to, ktovie ako by sa to dialo? Možnože áno, možnože nie. Takže nechcem to otvárať, lebo tento príklad je ešte živý. Ja chcem len povedať, že aj nás sa to týka. Aj nám manželky niekedy otvoria zásielku do vlastných rúk, keď sme preč a keď si ju prečítame, tak môže byť neskoro, lebo však pracujeme na svojej práci a nerozmýšľame, čo všetko musíme ešte rýchlo stihnúť, aký list otvoriť a na aký odpovedať. Ozaj je to krátka lehota, ozaj vám ďakujem vopred, že si to uvedomujeme a že to spoločne zmeníme.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne.

    Pán spravodajca, chcete sa vyjadriť? Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Ja by som chcel opäť podporiť tento návrh a fakt len krátko, pár slov. Janko, ty si povedal, že sa táto trojdňová lehota dá veľmi ľahko obísť a to tak, že najprv dáš nejaké krátke podanie a potom to podanie doplníš. No môžem ti povedať, že mi kolega nedávno hovoril, že sa mu stalo, že toto isté urobil a orgán činný v trestnom konaní mu to neprijal. Povedal, že je po lehote, že síce spravil podanie, ktoré mal urobiť v krátkej lehote a jednoduché, ale potom čo urobil, to už bolo doplnenie. Je naozaj fakt, že máme tu ešte dozorujúceho prokurátora, ktorý to môže zvrátiť, ale nie vždy sa na to oplatí spoliehať. Viď kauza v Nitre. Čiže tie lehoty sú naozaj neodôvodnene prísne.

    A keď som rozmýšľal, ako by som to ešte, ako by som ťa podporil a vyslovil nejaký príklad, napadla mi vec, ktorá je asi najcitlivejšia pre ľudí, a to sú peniaze. Predstavte si, prosím, páni a dámy, kolegovia, že máte v banke uložený veľký obnos peňazí a bankový úradník tieto peniaze spreneverí, alebo nespreneverí, prevedie na cudzí účet, dokonca to nebude ani sprenevera, pretože to sa týka iba vecí a toto, peniaze na účte nie sú vec, ale to je iné, bankový úradník tieto peniaze niekam prevedie. Spôsobí vám naozaj veľkú škodu.

    A začne vyšetrovanie. Bude voči nemu vznesené obvinenie a vám to obvinenie ako poškodenému príde v utorok. Vy máte tri dni na to, aby ste podali sťažnosť, pretože v tom obvinení vidíte chyby. Vidíte chyby v sume, ktorá vám zmizla, vidíte chyby v osobe, ktorá to spáchala a k tomu takéto chyby, vy sa svojich peňazí nedomôžete tak ľahko, to si, myslím, musíme uvedomiť. A teda v utorok vám to príde. Vy máte tri dni na to, aby ste buď podali sťažnosť sami, ale keďže sedíte v parlamente, máte kopec roboty, alebo by hľadali advokáta. Advokát, šikovný advokát, ak mu dáte lehotu troch dní, vám dá 100-percentnú prirážku. Každý jeden šikovný advokát má veľa roboty, dá vám stopercentnú prirážku. Ak to ešte, aby to stihol podať. Vy, ak túto lehotu zmeškáte, ako som povedal, budete mať problematický prístup k vašim peniazom. Na to by ste nemali zabudnúť.

    Ja túto lehotu považujem naozaj za krátku a niekedy v situáciach, kedy ide o napríklad ekonomickú trestnú činnosť, za nestihnuteľnú. Ak ide o komplikovaný trestný čin, nie je možné sa relevantne vyjadriť k tomu, čo bolo spáchané a ako to bolo spáchané. Takže tento návrh podporujem a dokonca možno aj tých päť dní málo, lebo sú veci, sú veci naozaj rozdielne v závislosti od jednoduchosti a zložitosti. Takže som rád za akúkoľvek zmenu a navýšenie tejto lehoty.

  • Ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Teraz budeme pokračovať prvým čítaním o návrhu poslanca Martina Fecka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Tento návrh zákona má tlač 839 a návrh na jeho pridelenie na prerokovanie do výborov je v rozhodnutí č. 838. Nech sa páči, pán poslanec Martin Fecko, môžte uviesť návrh.

  • Rokovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Martina Fecka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, tlač 839.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, vážení hostia, v komornej atmosfére desatinovej z celkového počtu, žiaľ, asi mám stále tú smolu, že stále mi to vychádza buď v piatok doobeda, v piatok poobede alebo po 17. hodine, ale žiaľ, to je slovenský parlament, vážení občania, takže tak to berte, že život je taký, s čím budem mať do konca svojho mandátu problém, aby sme tu nemali minimálne 50 % poslancov v Národnej rade, keď zastupujú vás, občania.

    Ale poďme k veci. Nie som rád, že tu stojím opätovne, pretože recyklujem znovu zákon o obecnom zriadení 369/1990, ktorý, tvrdím, že diskriminuje časť našich občanov. Dúfam, že každý mi dá za pravdu, že po revolúcii, tej poslednej u nás, pretože mali sme ich tu dosť za posledných sto rokov, z toho roku 1989 mnoho ľudí očakávalo, že krivdy, ktoré boli spôsobené za predchádzajúceho režimu, za socializmu, budú v novom režime odstránené, odčinené, urobená náprava.

    Tak ako sme si vedeli priznať reštitučné, nejakým spôsobom, zákony, ktoré umožňovali odčiňovať krivdu spáchanú na majetku našich občanov počas socializmu a éry tohto vývoja našej spoločnosti, tak občania predpokladali, že bude aj v ďalších oblastiach ich života. Žiaľ, musím konštatovať, že v oblasti možnosti rozhodovania, v akej samospráve budem žiť ja ako občan, ktorý mám na to ústavné právo, že kto bude o mojich financiách rozhodovať, aký bude mať na nich dosah, mnohí občania sa toho nedočkali. O akú skupinu ide občanov našich a tvrdím diskriminovaných aj v súčasnosti podľa platného takéhoto zákona? Sú to občania, ktorých predkovia si dovolili mať vlastné katastrálne územie, historicky dané, mnohí niekoľko stoviek rokov a zrazu prišla éra socializmu, ktorá povedala, chceme mať okresné mestá, ktoré budú mať stanovený počet obyvateľov: 30-tisíc, 50-tisíc, 100-tisíc.

    No samozrejme, nebudeme to dvíhať formou demografickej krivky, že pôrodnosti, ale zlučovaním území, pretože chceme mať okresné mestá, ktoré budú honosnejšie, mať viacej neviem čo, hlavne obyvateľov. Hovorím o 70. rokoch minulého storočia, kedy takáto zlučovačka, ja hovorím, týchto obcí do okresných a iných miest, nastala. Žiaľ, musím konštatovať, že v našej demokracii sú tieto väčšinou teda miestne časti, ktoré sú samozrejme na perifériách daného mesta, nie sú centrom tohto mesta. Sú v mnohých prípadoch hendikepované tak, že tie finančné zdroje tam idú vo veľmi tenkých finančných kohútikoch, v mnohých prípadoch sú škrtené až doslova do prežitia, kde nemajú ani svoje ihrisko, ani svoje materské škôlky, ani upravené chodníky, ani majetkoprávne vysporiadanie vecí, pretože majú smolu, ich predkovia si svoje územie vydobyli a socializmus ho scelil do väčších blokov.

    To je tá skupina občanov, ktorí márne volajú po 90. roku, aby sa mohli nejakým spôsobom o svoje územie starať tak, ako sa starali ich predkovia, aby sa mohli odčleniť. Áno, máme tu zákon 369/1990, ktorý musím povedať pre objektívnosť môjho vystúpenia, že v prvých rokoch po revolúcii dával možnosť odčleniť sa, ale následne, po roku 2000 teda, prichádzali ďalšie novely, ktoré túto možnosť podstatne zredukovali a zredukovali až na taký stav, že v súčasnosti je nemožná.

    Keď čítate zákon 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, tak dostávate vieru. Začínate samozrejme, ja začínam zákony teda čítať od prvého paragrafu až po posledný, nie naopak. Niektorí, nechám to už na uváženie, ako začínajú ho čítať, a ten zákon graduje. Začína gradovať a v tomto zákone vám prakticky hneď v § 2 hovoria, áno, vážení, máte možnosť, poďte, ukážte. My vám dáme tie historické podmienky, ktoré musíte splniť, aby ste mohli. Hovoríte super, to je demokracia, beriem, idem po tom. Aké sú tie podmienky?

    Obec sa môže rozdeliť, ak nové obce budú mať katastrálne územie alebo súbor katastrálnych území tvoriacich súvislý územný celok, hold to je tá historickosť, áno, beriem. Musia mať najmenej tritisíc obyvateľov, áno, dané v zákone. Pýtam sa, prečo 3-tisíc? Keď som sa to pýtal v minulom volebnom období pána Faiča, ktorý bol a je aj poslancom aj teraz vládnej strany SMER, aj bol pri tejto novele, ja som vtedy nebol, takže išiel som za múdrejšími. Nevedel mi to až tak zdôvodniť, prečo práve tritisíc.

    Keď sa pozrieme do iných aspoň susediacich s nami krajín, ako je to inde, tak Česi majú tisíc obyvateľov, Maďari tristo, áno, Nemci majú, aj Taliani desaťtisíc. Asi to vyplýva možnože z historického vývoja, resp. z demografického nejakého osídlenia, resp. počtu obyvateľov.

    Dobre, beriem, u nás zákon hovorí tritisíc, to znamená, nehovoríme o komunitách sto, dvesto, päťsto ani dvetisíc, a to budem stále opakovať, vážení kolegovia, kolegyne. Nehovoríme o komunitách stoviek, hovoríme nad tritisíc, ako definuje zákon, to nemením, to nechávam. Je to tritisíc a vyššie. Áno tak sme zadefinovali životaschopnú jednotku Slovenskej republiky po roku 1990. Dá sa o tom polemizovať, ale ja nechcem polemizovať o tom proste. Áno, je to tritisíc, beriem.

    Ďalší bod, ktorý hovorí § 2. Ak urbanisticky nesplynuli s ostatnými časťami obce, môže sa teda odčleniť tá časť. Áno, beriem, dali sme takýto, súhlasíme s tým, nemá s tým problém asi ani ZMOS, dobre je to tu, nenapadám to. Obec nemožno rozdeliť, ak do rozvoja odčleňovanej časti obce boli vložené investície, od ktorých je závislá celá obec. Áno, beriem, sú aj takéto, nemám problém. Ak dovolíte, v mojom pozmeňujúcom návrhu ešte pritvrdzujem. Ešte pritvrdzujem ďalšie podmienky, ktoré dúfam, že reči, aby sme touto mojou novelou neodtrhli Petržalku od Bratislavy, budú zažehnané.

    Dávam ďalšiu podmienku, ktorá hovorí o dĺžke hranice, ktorá je v danej odčleňovanej časti voči celému obvodu a dávam ďalšiu podmienku, ktorá hovorí o bezprostrednom spojení cestou s danou obcou, od ktorej sa odčleňuje. Pretože u nás už máme také anomálie, že idete z mesta cez obec do mesta. Ešte raz opakujem, z mesta cez obec do mesta. Tak u mňa to je neskutočné, tak preto hovorím, že to je anomália a diskriminácia, keď táto obec sa nemôže odčleniť. Takže to sú tie podmienky, ktoré sú dané v § 2, áno 2 a teda. Áno, beriem, akceptujem.

    Keď čítate zákon ďalej, samozrejme máte podmienky: čo, kde, ako, prečo, a zrazu sa dostanete ku § 11, ktorý vás potopí úplne. Váš elán je okamžite niekde v lufte, zabudnite, že ste v demokratickom zriadení a že aj ty, pán občan, si môžeš povedať niečo a má to váhu. Zrazu v § 11 vám povedia, ale miestne referendum sa musí robiť v celej tej veľkej obci, nie v tej miestnej časti. No, vážení, nehnevajte sa, keď to je demokratické, tak ja tvrdím, že to je despotické, to je diktát, pretože iba tá malá skupina, tých tritisíc, čo sme definovali, životaschopná skupina tritisíc, tá je nespokojná, tá má problém. Tých zvyšných päťdesiattisíc alebo štyridsaťtisíc ľudí, ono hovorí: no čo my s vami máme? My máme od vás zdroje príjmov, fungujeme super, vy len si tu žite na tej periférii. To je perfekt, však my sa sa o vás postaráme. Áno, vidím, ako sa staráte o niektoré, kolegovia, ktorí ste takýto zákon prijali a ja to cítim ako diskrimináciu, a to nehovorím iba o desiatkach, hovorím o tisícoch občanoch, ktorí mi aj píšu, aj telefonujú a hovoria, že s tým treba niečo robiť.

    Tak to majú v iných krajinách, kde to referendum je v tej miestnej časti, ktorá je nespokojná a výsledky tohto referenda rozhodujú, či áno alebo nie. Keď dovolíte, aj túto oblasť sprísňujem, momentálne je tam, že pri tom referende 30 % musí povedať, že áno, že chce, ja hovorím, že musí povedať až 60 %, keď chce, ale vážení, nehnevajte sa, musíme to dávať na tú časť, ktorá je nespokojná, to znamená v tejto časti, ktorej sa to týka a ktorá spĺňa tie historické podmienky, ktoré sú dané v § 2.

    Takže toho sa týka môj pozmeňujúci návrh zákona o obecnom zriadení a myslím si, že ak chceme aj našu hrdosť, často hovoríme, že Slovák stratil vzťah k rodnej hrudi, nevieme sa za Slovensko biť, nevychováme ďalšiu generáciu, aj toto je výchova, vážení, že keď si raz poviem, že ja som z tej obce, v ktorej som vyrástol, aj moji predkovia po päťsto rokov tam vyrástli a zrazu sa má volať ináč. Sa pýtam prečo? Pretože tu bola éra socializmu? Iba preto? A ešte raz opakujem, nehovorím o sto, dvesto, päťsto, tisícčlenných komunitách. Hovorím o komunitách tritisíc a vyššie. To, čo sme povedali, že je životaschopné, čo sa vie samo riadiť, vie mať možnože aj tie zdroje, vie tých ľudí urobiť tak, aby tá samospráva fungovala.

    Takže preto hovorím, že aj hrdosť na vlastné územie, aby sme touto novelou, ktorú vám predkladám, vzbudzovali, aby sme si uvedomovali, že naše územie je jedinečné, naši občania majú právo povedať si, ako chcú tú samosprávu, ktorá, tvrdím, že na tom prvom stupni najviac ovplyvňuje ich život, tam prakticky sa hovorí, či tá cesta bude, či ten dom smútku bude, či tie chodníky budú vyčistené, či to smetie bude vybrané, či tie financie budú rozkradnuté alebo nie. A keď mi niekto povie, že v menšej komunite, ktorá je u nás, ešte raz hovorím, tritisíc a vyššie, bude horšie kontrolované ako v tej päťdesiattisícovej, ako ten tok peňazí ide, tak mu poviem, že nevie matematiku a nevie, aké sú skúsenosti.

    Takže, vážení, preto sa zastávam týchto občanov diskriminovaných aj v dnešnom 2014. roku, ktorí takto cítia a žiaľ, že robíme z toho politikum, nerobíme z toho zase pre vec, a ja tvrdím, pre dobrú vec našich občanov, aby sme zvýšili ich vieru v demokraciu, na ktorú sa v mnohých prípadoch asi u nás iba hráme. A ja sa nechcem na ňu hrať, ja ju chcem žiť, prežívať, tvoriť, aby sme aj ďalšie generácie na našom území udržali, preto keď všetkých vyženieme z nášho územia, vážení, tak nie sme hodní našich predkov a môžme sa hanbiť, že neumožňujeme taký rozvoj našej, nášho krásneho Slovenska, aký máme možnosť urobiť v súčasnom roku 2014 a ďalších rokoch, ktoré sú pred nami. Aspoň dúfam, že Slovensko nezanikne a že budeme vedieť si ctiť aj našich predkov. Pretože tí, ktorí nevedia, skade prišli, nevedia, kto sú, tak nevedia ani, kam chcú ísť.

    Takže, vážení, to je apel, aby sme aj týmto mojím pozmeňujúcim návrhom, ktorý tu predkladám, o obecnom zriadení, aby tu ľudia tú vieru, za ktorú bojovali v 89., aj ja som štrngal, aj ja som bol na tom u nás v Prešove, aby sme ich nesklamali a povedali im áno, si tu, tu si doma, tu pusť tie korene, ktoré budú ďalšiu generáciu živiť a Slovensko bude životaschopné a nebudeme sa musieť stať kolóniou, resp. banánovou republikou niekoho iného, pretože, vážení, mne sa zdá, že v súčasnosti ako keby sme sa chceli odnárodniť a to ja nepokladám za správne, preto pusťme tie korene hlbšie, aby to boli životaschopnejšie, aby sme aj týmto mojím zákonom, ktorý predkladám, mohli túto otázku a vec možnože posilniť.

    Takže tento návrh je, zákona, teda novela zákona je v súlade s ústavou, zákonmi a ostatnými všeobecnými záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.

    Vážené kolegyne, kolegovia, toľko z mojej strany a chcel by som vás pekne poprosiť a požiadať o podporu toho zákona, napriek politickým spektrom. Myslím si, že týka sa to všetkých občanov aj voličov, pravice, ľavice, ja neviem, ako sa všetci nazývame, ja hovorím, malo by tu ísť o vec, takže chcem vás ešte raz poprosiť o jeho podporu.

    Ďakujem pekne, že ste ma vypočuli.

  • Pán poslanec, dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj, poslancovi Pavlovi Zajacovi. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážená pani predsedajúca, dámy a páni, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma určil za spravodajcu k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Martina Fecka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (tlač 839). V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom poslaneckom návrhu zákona.

    Uvedený poslanecký návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, to jest doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa uskutoční prvé jeho čítanie.

    Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Zo znenia poslaneckého návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

    Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na tom, že po rozprave odporučí uvedený poslanecký návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. Zároveň navrhujem, aby poslanecký návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby určené výbory predmetný poslanecký návrh zákona prerokovali v termíne do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.

    Pani predsedajúca, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

  • Ďakujem, pán spravodajca. Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Pán poslanec Mičovský, jeden, uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy.

    Nech sa páči, pán poslanec Mičovský.

  • Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, možno by som to stihol aj vo faktickej poznámke, ale radšej to skúšam takto a napadla ma jedna analógia, pretože myslím si, že aj keď príklady pokrivkávajú, ale sú niekedy celkom dobrým dokumentom na to, aby sme si vedeli lepšie predstaviť predmet prerokovaného zákona. Pán poslanec Fecko to predkladá už druhý alebo tretíkrát a ja jeho argumenty počúvam a snažím sa teda povedať si, a prečo vlastne nie? Zato že, že to tomu veľkému nepasuje? No nikdy mu to nemôže pasovať. A povedal som, že použijem príklad a práve ten príklad chcem teraz povedať.

    Zoberme si o päť rokov, určite to bude veľká sláva aj v tejto sieni a o päť, o štyri už iba, budeme si pripomínať sto rokov od vzniku Československej republiky, teda ktorá nám umožnila to, čo nám umožnila. Ja chcem len upriamiť vašu pozornosť na jednu jedinú vec. Keď sa 29. októbra v budove Tatra banky v Martine zišlo tých 200 zástupcov slovenského národa bez toho, aby vedeli, čo sa udialo deň predtým v Prahe, no keby sa oni spytovali, alebo poslali nejakú depešu do Budapešti, že či teda môže sa to Slovensko odtrhnúť od Rakúsko - Uhorska a pridať k Československej republike, nuž tak by sme dodnes asi ani Národnú radu Slovenskej republiky nemali.

    Takže ja viem, že príklady sú vždy zradné a tento tu je trocha prisilný, ale predsa len je to vlastne o tom istom. Pán poslanec Fecko navrhuje to, aby malá svojbytná obec, ktorá si chce spravovať svoje veci sama, aby to zákonom mala umožnené tak, aby jej to ten veľký brat alebo v tej chvíli ešte zastrešovateľ tejto malej obce nemusel schvaľovať, lebo ten im to neschváli nikdy. Tak ako by nám to nikdy tá Pešť nebola schválila. Tak vravím príklady, možno pokrivkávajú, ale skúsme zase pri zvažovaní tohto návrhu, ktorý prichádza druhý alebo tretíkrát do tohto pléna, si spomenúť na tých 200 zástupcov Slovenska v budove Tatra banky v Martine 29. októbra 1918. Keby tí boli rozmýšľali tak, ako rozmýšľame my, keď nechceme podporiť návrh pána poslanca Fecka.

    Ďakujem pekne.

  • S faktickými poznámkami - jedna. Uzatváram možnosť prihlásiť sa. Pán poslanec Kuffa.

  • Ďakujem za slovo. Ja tento návrh zákona podporím a ono, keď tí občania chcú mať vlastnú obec a chcú si ju spravovať, tak naozaj im to umožniť, aby aj zákonom a legislatívou im to bolo umožnené. Nad čím som sa tak úsmevne v duchu zase pousmial, len aby nebola bitka o richtára, o starostu. Ja by som tam ešte navrhoval možno doplniť, ak ide občanom o vec, aby prvých desať rokov starosta takejto novovzniknutej obce vykonával túto službu nezištne ako občan. Vtedy naozaj uverím, že ide viac o vec, ako o peniaze. Lebo veľakrát tie bitky sú, ktoré sa zvádzajú, tak to je bitka o moc a bitka o peniaze.

    Aj mňa v týchto chvíľach, ale vôbec už aj v minulosti a zvlášť teraz mrzí tá skutočnosť, že mnohí občania naozaj odchádzajú z našej krajiny. Ale veľakrát to nie je práve preto, že oni nemajú vlastnú obec, lebo každý občan tú obec má, ale oni majú problém s bývaním. Majú problém s bývaním a to sú práve mladé rodiny a mladí ľudia, ktorí nemajú prácu a v posledných rokoch naozaj tento odliv mladých ľudí je čoraz väčší a toto ma veľmi mrzí.

    Naša krajina má všetky predispozície na to, aby vytvárala dôstojné a slušné podmienky aj pre mladých ľudí. Dnes, myslím si, že nie je takým veľkým problémom pre našich mladých študentov dosiahnuť vzdelanie aj tituly. Väčším problémom je umiestniť sa na trhu práce. Možno aj nad takouto skutočnosťou sa zamyslieť. Ja viem, že to tak nesúvisí s návrhom tohto zákona, ale ja som len reagoval na toho predrečníka, že prečo tí mladí ľudia odchádzajú. Dovolím si povedať, že práve kvôli týmto podmienkam a nie preto, že ...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chcem sa opýtať, pán navrhovateľ, nech sa páči, záverečné slovo.

  • Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, páni kolegovia, ktorí ste reagovali, či už v rozprave alebo vo faktickej. Samozrejme, pokiaľ by to bolo postúpené do druhého čítania, je tam priestor, aby sme mohli zapracovať všetky možné aj nemožné veci, ktoré vás, samozrejme, napadnú a myslím si, že tých príkladov, akým spôsobom sa v minulosti možno menšina postavila tej väčšine, ktorá proste dirigovala, by sme vedeli nájsť viacero a myslím si, že práve demokracia by mala umožňovať tú možnosť prejavu aj tej menšiny, ktorá sa cíti byť diskriminovaná.

    To som sa snažil v celom svojom úvodnom slove k tomuto, k tejto novele zákona preferovať. Takže, vážení, ešte raz zopakujem, nechcem, aby tu vznikali 100 až 500-členné obce, hovoríme o 3-tisíc a viac. Lebo to je najviac atakované zo strany poslancov, že budeme zase drobiť. Nie, podmienky dodržiavam a ešte ich sprísňujem. Ale aby to referendum, ktoré sa robí, bolo v tej časti, ktorá je nespokojná a ktorá má tých tritisíc obyvateľov a má tie historické korene dané, ako zákon ukladá. Takže chcel by som ešte raz poprosiť o jeho podporu.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Pán spravodajca, záverečné slovo, nech sa páči.

  • Vážené dámy a páni, obecné zriadenie je komunálna politika do budúcnosti. Na Slovensku má jeden vážny problém, o ktorom som tu už viackrát hovoril a to je municipácia. To znamená, do budúcnosti bude potrebné skôr spájať obce do väčších správnych celkov. To znamená, obec bude mať svoju identitu, ale obce, ktoré majú 100, 200, 300 obyvateľov, už dnes majú problém, aby vôbec mohli hospodáriť efektívne na tomto území. Čiže do budúcnosti sa nevyhneme tomu, že tieto obce sa budú spájať do určitých správnych celkov. V Poľsku sa nazývajú "gminy". Gmina musí mať minimálne 5-tisíc obyvateľov. Ale to nie je problém predkladaného návrhu zákona. Naozaj, ako správne povedal navrhovateľ, jedná sa o obce, ktoré by mali od tritisíc obyvateľov viac. Takže nie je to problém tohto návrhu zákona.

    A keď tu hovoríme o odčlenení alebo možnom odčlenení časti obce, ktorá kedysi bola obcou, tak nedá mi, aby som nepovedal príklad z Vranova nad Topľou, z mesta, z ktorého som rodák, pretože vo Vranove nad Topľou máme jeden príbeh časti obce, ktorá bola obcou a podarilo sa jej odčleniť, to je obec Hencovce a potom máme príbeh časti mesta, to je Čemerné, ktoré takisto kedysi bolo obcou a pokúšalo sa odčleniť a nepodarilo sa mu to. A práve problém Čemerného bol v tom, že sa zadefinovalo, že už je urbanisticky tak prepojený s mestom Vranov, že nespĺňa tú podmienku.

    Takže, aby boli naplnené všetky tieto podmienky, ktoré boli aj doteraz, to znamená, že obec má svoj kataster, to znamená, kedysi tá obec bola obcou, má nad tritisíc obyvateľov a nie je urbanisticky tak prepojená s tým, s tou veľkou obcou, veľakrát s mestom, tak ja s takýmto návrhom zákona súhlasím, pretože som ho aj v praxi mohol vidieť, že sa to dá, že sa to dá. Obec Hencovce, ktorá sa odčlenila, dneska efektívne funguje. Nemyslím si, ako to povedal pán kolega Kuffa, že by tam mal niekto robiť starostu zadarmo. Nič, čo je zadarmo, nie je v konečnom dôsledku zadarmo. Ten starosta by sa dostal do rôznych, nechcem povedať, možnože aj korupčných situácií a ak by nemal svoj stabilný príjem, možnože tým korupčným aktivitám by možno podľahol. Takže ja si myslím, keď chceme profesionálne riadenie obce, tak ten starosta má byť aj zaplatený. Takže ja tento návrh zákona podporím.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Pristúpime k prvému čítaniu návrhu poslancov Miroslava Kadúca, Martina Poliačika a Jany Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov. Návrh zákona má tlač 842, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 841.

    Dávam slovo poslancovi Miroslavovi Kadúcovi, aby návrh zákona uviedol. Nech sa páči.

    (Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Kadúca, Martina Poliačika a Jany Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov, tlač 842.)

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľujem si opäť predniesť jeden zo zákonov, ktorý sa týka tak mystifikovanej priamej demokracie. My s kolegami pani Jankou Žitňanskou a Martinom Poliačikom chceme aspoň v obmedzenej forme tieto prvky postupne zavádzať do nášho právneho poriadku a to hlavne z dôvodu, že náš základný zákon štátu a ktorým je Ústava, ktorú by sme si mali všetci ctiť, hovorí hneď v úvode v čl. 2 ods. 1, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú priamo alebo prostredníctvom svojich volených zástupcov.

    Dovolím si tvrdiť, že na Slovensku výkon štátnej moci priamo prostredníctvom občanov nie je efektívny, alebo miestami až neexistuje. Keď sa vrátim k celoštátnemu referendu, ktoré je hlavným nástrojom priamej demokracie, mali sme tu sedem referend, iba jedno platné a k tomu sa vracať ani nechcem. Čo sa týka obecných referend a referend na území vyššieho územného celku, tieto považujeme za neefektívne, najmä čo sa týka vyššieho územného celku. Preto navrhujeme súčasnú právnu úpravu zmeniť a to tak, aby sme zvýšili angažovanosť občanov na správe veci verejných a na správe samosprávy. Chceme im naozaj dať práva, ktoré im patria v zmysle ústavy, ktoré by mali efektívne vykonávať. Preto navrhujeme zásadné tri veci a to je zníženie kvóra pre platnosť referenda na území vyššieho územného celku, obce a obce vyhlásenej za mesto, zníženie počtu obyvateľov, ktorí môžu požiadať o vyhlásenie referenda a tiež aby to, aby sme príliš nezvyšovali náklady na štátny rozpočet, prípadne na rozpočet samosprávy. Navrhujeme, aby sa referendum, o ktoré požiada časť obyvateľov, konalo iba vtedy, ak sa konajú voľby. Čiže bude sa konať v deň, kedy už sa voľby konajú. Náklady budú minimálne na vykonanie tohto referenda, pretože už tam vzniknú iné náklady, ktoré sú rozpočtované.

    Konkrétne navrhujeme, aby v obciach ostal zachovaný počet obyvateľov, ktorí požiadajú o referendum, toto referendum sa konalo, bude to 30 %. V obciach, ktoré sú vyhlásené za mesto, to sú obce spravidla nad 5 000 obyvateľov, bolo treba aspoň 20 % obyvateľov a vo vyšších územných celkoch, tu pripúšťam jednu vec a to je veľmi nešťastné teritórium Trnavského kraja, ktoré zahŕňa aj Záhorie aj Podunajskú nížinu. Čiže toto je nešťastie, ktoré, ja s tým neviem nič urobiť, ani vlastne zákon. Ale ostatné kraje, osem, teda sedem krajov ostatných by nemalo mať s týmto problém, kedy by, ak 10 % obyvateľov kraja požiada o vykonanie referenda, toto referendum sa bude konať. A ak sa bude konať, bude platné bez ohľadu na počet zúčastnených obyvateľov.

    Týmto by som si vás dovolil v mene predkladateľov Janky Žitňanskej a Martina Poliačika požiadať o podporu zákona, ktorý dáva za dosť ústave. Neprichádzame v podstate s ničím novým. Prichádzame to, čo sa predpokladá, ale a zároveň to, čo nefunguje. Pripomínam, čo je dôležité. Dopad na štátny rozpočet alebo na rozpočet samosprávy je minimálny a trúfnem si povedať, že aj keby nebol minimálny, záujem verejnosti na tom, aby mohli efektívne spravovať túto krajinu a svoje teritórium, na ktorom žijú, čo sa týka samosprávy, je vyšší ako akýkoľvek náklad. Takže týmto vás žiadam o podporu.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán poslanec.

    Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj, poslancovi Ivanovi Štefancovi. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Dámy a páni, dovoľte, aby som uviedol spravodajskú informáciu k tejto novele zákona. Uvedený poslanecký návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky uvedené v § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, teda doručenie najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie. Predseda Národnej rady posúdil uvedený návrh a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady. Zo znenia tohto návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

    Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa, ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že po rozprave odporučí uvedený poslanecký návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. Zároveň navrhujem, aby poslanecký návrh zákona prerokovali tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby určené výbory predmetný poslanecký návrh zákona prerokovali v termíne do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovaného návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.

    Pani predsedajúca, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.

  • Ďakujem, pán spravodajca. Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Nie je tomu tak. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. A chcem sa ešte spýtať a vyhlasujem aj rozpravu za skončenú. Ešte sa chcem spýtať, pán navrhovateľ, ešte chcete záverečné slovo? Pán spravodajca, tiež nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Teraz nasleduje prvé čítanie o návrhu poslanca Petra Osuského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Návrh zákona je uverejnený ako tlač 841. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 840.

    Dávam slovo poslancovi Petrovi Osuskému, aby návrh zákona uviedol. Máte slovo, pán poslanec.

  • Rokovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Osuského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 841.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, dovolím si predložiť návrh novely zákona, ktorý podľa mňa, ale nielen podľa mňa, ale i podľa ďalších poslancov, ktorí už pred takmer troma rokmi podali podnet na Ústavný súd v tejto veci, ktorý teda rieši, podľa mňa, evidentnú protiústavnosť. Podľa čl. 5 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky - nadobúdanie a strata občianstva Slovenskej republiky - ustanoví zákon. Je teda k tomu existujúci príslušný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

    Dovolím si teraz zacitovať čl. 5 ods. 2 ústavy: "Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli." Bodka. Tým končí toto znenie. Neumožňuje nijaký iný výklad. Je kategorické a hovorí, že nikomu nemožno odňať občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli. Ani päťnásobnému vrahovi, ktorý hnije v treťom suteréne v Ilave. I ten umrie ako občan Slovenskej republiky. Nemôžeme mu odňať, ani Polgárymu, ani Rigovi občianstvo Slovenskej republiky.

    Až do roku 2010 obsahoval zákon o štátnom občianstve iba jeden spôsob straty štátneho občianstva, prepustením zo štátneho zväzku Slovenskej republiky na vlastnú žiadosť občana Slovenskej republiky. Dňa 26. mája 2010 schválila Národná rada Slovenskej republiky zákon č. 250/2010 Z. z., ktorým novelizovala zákon o štátnom občianstve a stanovila v ňom, že štátne občianstvo Slovenskej republiky možno okrem prepustenia zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť stratiť aj nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle. O pôvode tohto zákona sa už pohovorilo veľa. Zdôvodňoval sa reakciou na pre mňa veľmi podivný zákon, ktorý prijal maďarský parlament väčšinou Viktora Orbána, ktorý ponúkol možnosť získať štátne občianstvo Maďarom široko ďaleko po svete. Podľa mňa tento zákon mali sankcionovať a budú ho môcť sankcionovať maďarskí voliči, ktorí by mohli, podľa mňa, ja osobne by som nesúhlasil s tým, aby vo voľbách do môjho parlamentu hlasovali občania, ktorí sa daňami neskladajú na fungovanie mojej krajiny a ktorí by ale mohli vyberať politikov na základe takéhoto zákona, ktorí o míňaní tých daní budú rozhodovať. V tomto zmysle je to, podľa mňa, zlý zákon, ale ten, kto má rozhodnúť o tom, že je zlý a posúdiť predkladateľa takéhoto zákona, je volič Maďarskej republiky.

    Pre mňa to bola neprimeraná a zvláštna reakcia nášho parlamentu, ktorým akosi dodal vážnosť jednému zlému zákonu prijatému u susedov. Nebolo povinnosťou krajiny, ktorá si niečo o sebe myslí, takto, podľa mňa, hysteroidne reagovať. Nebol dôvod na takéto riešenia. A realita ukázala, že ak k nejakému nedávnemu dátumu prišlo na základe tohto hysteroidného zákona o slovenské občianstvo 701 občanov, tak smiešnych 7 % z nich bolo preto, lebo prijali maďarské občianstvo. Deväťdesiat tri percent ľudí, ktorých ste potrestali týmto zákonom, ctená snemovňa, nemali nič s Orbánovým zákonom, ale sekera tohto zlého zákona na nich dopadla.

    Kým zánik štátneho občianstva prepustením zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť evidentne spĺňa ústavnú podmienku, že nikomu nemožno odňať štátne občianstvo proti jeho vôli, v prípade straty štátneho občianstva nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva to neplatí. Zákon o štátnom občianstve síce z hľadiska terminológie nehovorí o odňatí štátneho občianstva, ale o jeho strate. Z obsahového hľadiska však v prípade nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva ide celkom reálne o odňatie štátneho občianstva Slovenskej republiky proti vôli občana. Tak sa to stalo všetkým tým, ktorí sa oženili, presťahovali, žijú, študujú a potom ostanú v Čechách, v Amerike, v Kanade, všelikde, ale nemajú vôľu prísť o občianstvo svojej vlasti. Prišli oň.

    Vôľu nadobudnúť štátne občianstvo iného štátu nemusí byť a zväčša ani nie je totožná s vôľou stratiť štátne občianstvo Slovenskej republiky. Občanom Slovenskej republiky, ktorí nadobudli občianstvo iného štátu a oznámili túto skutočnosť úradom, je tak od 17. júla 2010, keď nadobudla účinnosť novela zákona o štátnom občianstve, odnímané štátne občianstvo Slovenskej republiky proti ich vôli. Pretože neprejavili vôľu stratiť to štátne občianstvo.

    Tu si dovolím malý historický exkurz do odnímania občianstva, občianskych práv a podobných vecí. V neblahých dejinách 20. storočia sa takéhoto kroku predovšetkým a výrazne dopúšťali totalitné režimy. Krajina Goetheho, Schillera, krajina, kde sa narodil Einstein a mnohí ďalší význační ľudia vedeckých, kultúrnych a iných svetových dejín, sa rozhodla prijať v 30. rokoch známe Norimberské zákony. Ľudia, ktorí za Nemecko bojovali v 1. svetovej vojne, ktorí vytvorili zásadné svetové diela literatúry a umenia, ktorí získali pre Nemecko Nobelove ceny, ale i dvaja bratia, ktorí získali pre Nemecko prvé zlaté olympijské medaily, bratia Gustáv a Félix Flatowovci, prestali byť občanmi nemeckej ríše. Stali sa neobčanmi. Ich občianske práva im boli odňaté. To bol prvý krok. Ďalšie kroky boli dobytčie vagóny, transport, plynová komora. Tam prišli o život i mnohí z tých, o ktorých som hovoril. Menovite napríklad olympijský zlatý medailista z olympiády v Aténach 1896 Flatow.

    Iná totalita riešila tých, ktorých nechcela viac ako svojich občanov, buď v pivniciach Ljubljanky strelou do zátylku alebo bioklimatologickými liečivými pobytmi v Magadane a v Usť-Ižme.

    Žiaľ, treba povedať, že obidva tieto totalitné systémy poznačili i našu vlasť. I my sme sa hrdili v 40. rokoch, že sme prijali rasové zákony ešte prísnejšie ako boli norimberské. Boli sme pápežskejší ako pápež. A boli sme na to patrične hrdí. A následkom toho odišiel z Popradu prvý transport dievčat neobčaniek, aby skončil v plynových komorách perspektívne. Toto je teda zbavovanie občianstva v našej histórii.

    Keď prišiel komunizmus a triedny boj a likvidácia porazených vrstiev sa riešila pod šibenicami, tak sme samozrejme nepohodlných občanov riešili takto brachiálne. Keď sa časy trochu posunuli, tak sa siahlo k presne tomu, čo leží na stole ako platný zákon Slovenskej republiky. Alexandra Solženicyna sovietska moc ako nositeľa Nobelovej ceny za literatúru už nemohla celkom spokojne poslať do mrazivej stepi v Karaganskej oblasti, aby tam zložil kosti ako tisíce a desaťtisíce iných. Už by to asi ťažko šlo. A tak ho vysunula do tranzitného priestoru letiska na sovietskom území. Tam mu vzala pas a prehlásila ho za neobčana Sovietskeho zväzu. Aj my sme mali svojich tranziťákov. Českého spisovateľa Pavla Kohouta vysotila socialistická moc za rampu na šumavskom hraničnom prechode a za tou rampou v zóne nikoho ho zbavila československého štátneho občianstva. Sú to teda nie veľmi slávne momenty našich dejín, keď sme zbavovali ľudí občianstva.

    Na Ústavný súd Slovenskej republiky sa 22. septembra 2011 obrátila skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky s návrhom na posúdenie súladu niektorých ustanovení zákona o štátnom občianstve s ústavou. Ústavný súd prijal dňa 4. júla 2012 návrh na ďalšie konanie, o návrhu však dosiaľ nerozhodol a ako vieme, pred niekoľkými týždňami ho opäť odsunul. V predchádzajúcom, aj v prebiehajúcom období, volebnom období, bolo na rokovanie Národnej rady predložených niekoľko návrhov noviel zákona o štátnom občianstve, ktorých zámerom bolo zmierniť dôsledky novely z roku 2010. Žiadny z týchto návrhov nebol schválený. S výnimkou prvého z nich, to bol návrh poslancov skupiny Gábora Gála, Pavla Kuboviča a Szilárda Somogyiho, parlamentná tlač 149, bolo ich spoločným znakom, že nevypúšťali zo zákona možnosť straty štátneho občianstva Slovenskej republiky v dôsledku nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva. Iba rozširovali výnimky, pri ktorých štátne občianstvo v takejto situácii nezaniká.

    Podľa súčasného znenia zákona nedochádza k strate štátneho občianstva Slovenskej republiky, ak štátny občan Slovenskej republiky nadobudol cudzie štátne občianstvo v súvislosti s uzavretím manželstva so štátnym príslušníkom cudzieho štátu alebo narodením. Predložené návrhy noviel ukladali ako ďalšie výnimky, v dôsledku ktorých by nezanikalo štátne občianstvo Slovenskej republiky, povolený, registrovaný alebo inak evidovaný pobyt, osvojenie, zamestnanie, štúdium, podnikanie, charitatívnu, misijnú, vrcholovú športovú činnosť, starostlivosť o dieťa, narodenie rodičov alebo prarodičov na území iného štátu. To všetko boli dôvody, o ktorých predkladatelia týchto návrhov uvažovali.

    Schválenie niektorého z týchto návrhov by znamenalo, že niektorým z občanov Slovenskej republiky, ktorým podľa súčasného znenia zákona nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva zaniká občianstvo Slovenskej republiky, by občianstvo Slovenskej republiky v dôsledku novo doplnenej výnimky nezaniklo. Negatívne dôsledky zákona by sa tak síce zmiernili, ale principiálny problém spočívajúci v možnosti odňať štátneho občianstva Slovenskej republiky proti vôli dotknutej osoby by sa tým nevyriešil. Časť občanov by tak naďalej strácala občianstvo Slovenskej republiky proti svojej vôli.

    Predkladaný návrh zákona rieši problém odnímania štátneho občianstva systémovo a obnovuje pôvodný právny stav existujúci do 16. júla 2010, keď jedinou formou straty štátneho občianstva bolo prepustenie zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť. Zároveň vytvára podmienky na to, aby všetci, ktorí stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky v dôsledku nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva od 17. júla 2010, mohli opätovne nadobudnúť štátne občianstvo Slovenskej republiky bez splnenia podmienok, ktoré inak pre nadobudnutie občianstva sa vyžadujú a bez platenia správnych poplatkov. Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie, ani na podnikateľské prostredie. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

    Toľkoto z dôvodovej správy a vôbec k dôvodom, prečo som túto novelu podal. Tu sa dovolím zastaviť ešte pri jednom probléme. Tých pokusov o riešenie tvrdosti a aj podľa mňa protiústavnosti prijatého zákona z roku 2010 bolo niekoľko. Vo všetkých z nich predkladatelia uvádzali, že nebudú mať nijaký dopad na štátny rozpočet. Vo všetkých prípadoch doteraz ministerstvo financií potvrdilo túto skutočnosť. Čuduj sa svete, teraz sa dočítam čosi iného. Keďže je povinnosťou poslanca poslať návrh zákona i sekcii rozpočtovej politiky ministerstva financií, urobil som tak a na počudovanie som dostal z tejto sekcie list, ktorý nikdy doteraz zrejme taký vydaný nebol a ja som prvý laureát tohto listu. Ináč, ku cti sekcie treba povedať, že v pravom hornom rohu je hrdé logo, ktoré hovorí, že je nositeľom uznania za výnimočnosť. EFQM, to znie hrdo. Kedysi mali štátne inštitúcie na takomto čestnom mieste v hlavičke Rad Víťazného februára, Rad práce alebo iné ocenenie za budovanie socialistickej vlasti a tým sa po sovietskom vzore, kde bol ten najvyšší ortieľ Lenina, ale aj iné "krásne oznámení" boli dokladom, že inštitúcia pracuje vzorne.

    Tu sa dozvedáme, že inštitúcia dostala uznanie za výnimočnosť. Na počudovanie sa teda dočítavam, že mi pán Radovan Majerský, generálny riaditeľ sekcie oznamuje: "V doložke vybraných vplyvov je označený žiadny vplyv na rozpočet verejnej správy. S týmto konštatovaním nesúhlasíme, nakoľko sa v čl. II ods. 2 uvádza, že od poplatkov sú oslobodení cudzinci, ktorí stratili štátne občianstvo Slovenskej republiky nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva od 17. júla 2010 do 31. mája 2014, z čoho by podľa nášho názoru mohol vyplynúť negatívny vplyv na rozpočet."

    Na prvý pohľad sa to tak môže zdať. Vlastnú odbornosť ovšem sekcia a jej generálny riaditeľ spochybňujú nasledovným: "Vzhľadom na vyššie uvedené v súlade s § 33 zákona 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov žiadame v doložke vybraných vplyvov označiť negatívny vplyv na rozpočet a spolu s tým je potrebné uviesť návrhy na úhradu úbytku príjmov." A tu sme u drobného omylu. Keďže samozrejme tento zákon nebol predpokladaný rozpočtovou sekciou ministerstva financií, tak samozrejme neboli nijaké peniaze na rozpočtované, ktoré by mohli ubudnúť. Pretože s ním nepočítala sekcia a preto je smiešne hovoriť, ak sme odborníci, o tom, že mám navrhnúť úbytok príjmov, ktorý nenastal, pretože žiadne takéto v rozpočte nie sú a nemôže nastať ich úbytok, lebo z nuly nič ubudnúť nemôže. Takže neviem ako funguje rozpočtová sekcia, držiteľka uznania za výnimočnosť, ale toto nesvedčí o výbornom fungovaní, pretože chce vyčísliť náhradu z niečoho, čo nie je plánované.

    Dovolím si zároveň povedať, že i tie predchádzajúce novely tohto zákona boli spojené s redukciou alebo znižovaním poplatkov, podotýkam, v žiadnom prípade ministerstvo financií nenamietlo to, čo namietlo mne, pričom samozrejme mohli by sme teoreticky diskutovať o objeme tých peňazí. Možnože v tých novelách, keďže tých výnimiek bol istý limitovaný počet, by ten úbytok, ktorý ale nemohol byť úbytkom, ale nebol by prírastkom, bol nižší, ale teraz si vám dovolím predviesť nasledovnú maximalistickú matematickú úvahu.

    Ak sa budem domnievať, že doteraz, a to je podložené, stratilo štátne občianstvo 701 občanov a ak budem vychádzať z rovnakého tempa straty občianstiev až do času, keby tento zákon mal vstúpiť v platnosť, celkom úspešne môžme aproximovať, že 800 ľudí bude postihnutých týmto zákonom a 800 ľudí, keby všetci z nich požiadali o túto procedúru návratu do nohy, tak poplatky zhruba vyrubené sú 20 euro. Podotýkam teda, že keby každý jeden z nich požiadal o návrat občianstva krajiny, ktorá mu ho proti jeho vôli vzala, tak to je 16-tisíc eur. Dnes sme tu počuli priateľa Mičovského, ako hovorí o pod koberec zametených 300-tisíc eurách a ešte raz hovorím, ani tých 16-tisíc eur by nebola rozpočtová strata, lebo nikde žiaden rozpočet s týmito 16-tisíc eurami nemôže počítať. Ani nepočíta.

    Takže ministerstvo financií pracuje vzorne a chce nahrádzať niečo, čo ani neplánovalo. Ja mám z toho skôr pocit, že je to nadpráca, pretože, keď sa pes chce biť, palica sa nájde a keď chceme topiť nejaký návrh zákona, ktorý vracia pomery k ústavnosti, tak si musíme vymyslieť ešte aj to, čo sme si pri šiestich predchádzajúcich novelách, kde by išlo tiež o podobné sumy, podotýkam, možno pri sumárnom vyjadrení o niečo menšie, ale potom už je jedno, či ubudne 1 euro v štátnom rozpočte alebo 16-tisíc eur. Buď ubudne, alebo neubudne. Neexistuje žiadne medzi tým. Tak je pre mňa príznačné, že sa 6-krát napíše súhlas, že nebude mať dopad na štátny rozpočet, ale pri tomto návrhu sa sekcia preberie, uvedomí si, že má uznanie za kvalitu a vymyslí to, že mám nahradiť úbytok neexistujúcej straty. Zvláštne, ale príznačné.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán poslanec. Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj, poslancovi Ivanovi Štefancovi. Poprosím vás, pán poslanec Osuský, aby ste si sadol na miesto navrhovateľa. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som predniesol spravodajskú informáciu. Uvedený poslanecký návrh zákona bol doručený poslancom Národnej republiky (pozn. red.: správne znenie je "Národnej rady Slovenskej republiky") v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené v § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, teda doručenie najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady, kedy sa uskutoční prvé čítanie. Predseda Národnej rady posúdil uvedený návrh a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady. Zo znenia poslaneckého návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

    Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. Zároveň navrhujem, aby poslanecký návrh zákona prerokovali tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby určené výbory predmetný návrh zákona prerokovali v termíne do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní.

    Ďakujem. Otvorte, prosím, rozpravu.

  • Ďakujem pán poslanec. Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Dvaja poslanci, traja. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Pán poslanec Gábor Gál posledný. Traja poslanci.

    Pán poslanec Huba, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pôvodne som sa chcel prihlásiť len s faktickou poznámkou, ale keďže sa nikto nehlásil do rozpravy, takže som skončil tuná s mojím veľmi stručným vystúpením. Nechcem hodnotiť dokonalosť alebo nedokonalosť legislatívnej stránky návrhu novely, ktorú predkladá pán kolega Osuský. Nie je to ani celkom moja parketa a nie je to ani cieľ môjho stručného vystúpenia. Ale napriek tomu jeho návrh s radosťou podporím už len preto, lebo ho považujem za pozitívny krok k riešeniu problému, ktorému čelíme už niekoľko rokov a napriek všetkým možným sľubom aj zo strany vlády, aj zo strany časti tejto snemovne alebo aj napriek pokusom, ktoré tu už odzneli, stále pretrváva ten absurdný stav, ktorý bol akousi, povedal by som, hysterickou reakciou na podobne nešťastný krok maďarskej strany.

    Ale ešte viac, ako tú legislatívnu stránku samotného návrhu, chcem oceniť takpovediac humanistický étos, ktorým bolo predchnuté vystúpenie pána poslanca, ktorý nám tu v tejto snemovni dosť chýba. Myslím, že sme upadli do takého ťažkého pragmatizmu legislatívno-ekonomického a málo sa venujeme práve otázkam humanizmu, ľudskosti alebo takým substílnejším témam, ktoré takisto patria, myslím si, do tejto snemovne a nemali by sme ich obchádzať. A som veľmi rád, že pán kolega Osuský práve patrí podobne s kolegom Mičovským, spomeniem ho nielen preto, že tu sedí predo mnou, ale že s podobne entuziastickým vystúpením vystúpil dnes ráno, aj keď na trochu inú tému. Myslím si a apelujem na to, aby tí, čo na to máme bunky, aby sme sa nebáli a nehanbili s podobnými vystúpeniami predstupovať pred túto snemovňu a následne aj pred verejnosť.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán poslanec. Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca nie sú. Uzatváram možnosť pirhlásiť sa.

    Ďalší, pán poslanec Osuský.

  • Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa. Nebudem už dlho hovoriť. Ďakujem kolegovi Hubovi za milé slovo a áno, ja chápem, aj keď sa v jednom prípade jedná o trestný zákon, ktorý momentálne paradoxne na Trestný zákon ničí lesy v ktorejsi slovenskej dedinke, tak i tento zlý zákon o občianstve poškodzuje osudy. Poviete si, na Slovensku je smrekov 80-ročných plno, no božemôj, keď sa už nejaké vytnú. Ešte aj na tej Kolibe ostali nejaké stromy, aj po tom masakri, ktorý tam nastal. A je nás 5,5 milióna, no čo už je po 800 nejakých občanoch, ktorí sa vydali, oženili a už kašleme na nich. Teda, ako sa povie, čo je pár stromov a pár občanov proti sláve božej. No, ja si nemyslím, že by sme mali takto uvažovať, skôr keď ide o našich občanov i o hodnotné stromy, by sme sa mali držať paradoxne toho starého židovského "Kto zachráni jednoho človeka, ani keby zachránil ľudstvo.". A tak je to aj s tou záchranou stromu, ktorý nemusel a nemal padnúť. A tak je to aj s občanom, o ktorého sme prišli.

    Som presvedčený, že tých 93 %, ktorí neprišli o občianstvo na základe Orbánovho zákona a nášho spravodlivého hnevu, ale ako odpadový produkt, ako, aby som povedal moderne "collateral damage" tohoto zákona, tak v tomto prípade je tých vedľajších poškodení 93 %. Deväťdesiatim trom percentám z celkového počtu sme poškodili mimo úmysel vytrestať zlého Orbána. To je teda efektívnosť zákona voči vlastným občanom. Ja sa za takýto zákon hanbím, bol som jeden zo signatárov podania na Ústavný súd a záleží na tom, či Ústavný súd bude osud siedmich či ôsmich stovák občanov považovať za terciárnu záležitosť, ako to už vyjadril priekopník prístupu k plneniu ústavných povinností prezident Gašparovič vo veci generálneho prokurátora. Či tých 800 občanov bude terciárna záležitosť pre Ústavný súd, ktorému trvá už takmer tri roky, aby prijal nejaké rozhodnutie, aké sa patrí prijať, keď ide o podozrenie porušenia ústavy a keď ide o možno len mizerných 800 občanov.

    Ja som presvedčený, že tí občania sú pravdepodobne nielen tí 93 % z nich voliči SMK alebo Hídu. To budú voliči všetkých z vás i z nás. A všetci tí sú naši spoluobčania a myslím si, že rovnako ako tí, 7 %, i tých 93 %, spolu 100 %, si zasluhuje, aby snemovňa volená z vôle ľudu a preto, aby pracovala pre ľud, aby myslela i na tak bezvýznamnú vec, ako je 800 duší.

  • Ďakujem, pán poslanec. Faktická poznámka jedna. Pán poslanec Mičovský, ak dovolíte až po hlasovaní faktickú poznámku. Je po 11.00 hodine, takže budeme pokračovať hlasovaním. Ešte poprosím, páni poslanci, dve minúty prestávka a budeme pokračovať hlasovaním.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Vážené panie poslankyne, páni poslanci, pokračujeme, (zaznievanie gongu) pokračujeme v prerušenom rokovaní hlasovaním.

    Najprv dovoľte, aby som podala návrh na zmenu programu, aby sme bod 66 schváleného programu Správu o plnení úloh vojenského spravodajstva za rok 2012 prerokovali na neverejnej časti schôdzi budúci týždeň v utorok 11. februára o 9.00 hodine. Pýtam sa, či je všeobecný súhlas?

  • Reakcia z pléna.

  • Áno, dobre, ďakujem pekne. Súčasne žiadam zamestnancov kancelárie, aby vykonali potrebné opatrenia na zabezpečenie tohto neverejného rokovania, vrátane zamedzenia úniku informácií z rokovacej sály.

    Teraz pristúpime k hlasovaniu v prvom čítaní o návrhu poslanca Mičovského. Nech sa páči, pán poslanec Mikloško.

  • Vážená pani podpredsedníčka, vážená snemovňa...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.

  • Laššáková Jana, podpredsedníčka NR SR

    Viete čo, pán poslanec,

  • Ja som tam bol, ja som tam bol naozaj napísaný veľmi dlho, ste si nevšimli, pani podpredsedníčka, naozaj. To je krátka vec v záujme všetkých.

  • Ale odhlasujeme tento bod programu a hneď vám dám, dobre?

  • Lebo už sme spustili hlasovanie, pán poslanec.

  • Môžme aj na konci hlasovania, aj po hlasovaní.

  • Dobre, dobre, tak sa dohodneme, ďakujem pekne.

    Takže pristúpime k hlasovaniu v prvom čítaní o návrhu poslanca Mičovského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Trestný poriadok (tlač 840). Spravodajcom je člen ústavnoprávneho výboru poslanec Miroslav Kadúc. Poprosím vás, pán spravodajca, uvádzajte hlasovanie.

  • Hlasovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Jána Mičovského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, tlač 840.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Dajte, prosím, hlasovať o návrhu pána Mičovského.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 128 poslancov, za návrh 55, proti 5 poslanci, zdržalo sa 67, nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že sme nepostúpili tento návrh zákona do druhého čítania.

    Teraz prosím spravodajcu, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj, poslanca Pavla Zajaca, aby uviedol hlasovanie v prvom čítaní o návrhu poslanca Fecka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (tlač 839). Nech sa páči pán spravodajca.

  • Hlasovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Martina Fecka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, tlač 839.

  • Vážená pani predsedajúca, dámy a páni, v rozprave vystúpil jeden pán poslanec pán Mičovský, nepodal procedurálny návrh. Prosím, pani predsedajúca, dajte hlasovať o postúpení predloženého návrhu zákona do druhého čítania.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 129 poslancov, za návrh 29, proti 21, zdržalo sa 77, nehlasovali 2 poslanci.

    Konštatujem, že sme nepostúpili návrh zákona do druhého čítania.

    Teraz prosím spravodajcu, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj, poslanca Ivana Štefanca, aby uviedol hlasovanie v prvom čítaní o návrhu poslancov Kadúca, Poliačika a Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a zákon o samosprávnych krajoch (tlač 842). Nech sa páči, pán spravodajca, máte slovo.

    (Hlasovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Kadúca, Martina Poliačika a Jany Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov, tlač 842.)

  • Ďakujem, pani podpredsedníčka. Dajte, prosím, hlasovať o tom, že predmetný zákon posunie Národná rada do druhého čítania.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 130 poslancov, za návrh 38, proti 12, zdržalo sa 80 poslancov.

    Konštatujem, že ani tento návrh sme nepostúpili do druhého čítania.

    Pristúpime k hlasovaniu o písomných odpovediach členov vlády Slovenskej republiky na interpelácie poslancov Národnej rady (tlač 817).

  • Hlasovanie o písomných odpovediach členov vlády Slovenskej republiky na interpelácie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky písomne podané predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky, tlač 817.

  • Najskôr však budeme hlasovať o tom, že Národná rada berie na vedomie vyjadrenia poslancov, že písomné odpovede členov vlády na ich interpelácie nepovažujú za uspokojivé. Poslanec Pavol Zajac nepovažuje za uspokojivú odpoveď číslo 29, poslanec Mikuláš Huba odpovede č. 1 až 5 a poslanec Alojz Hlina odpovede č. 40, 42 a 43. Poprosím, prezentujme sa a hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 128 poslancov, za návrh 46, proti 65, zdržalo sa 15 poslancov, nehlasovali 2 poslanci.

    Konštatujem, že sme tento návrh neschválili.

    Teraz dávam hlasovať o uznesení, ktorým Národná rada berie na vedomie písomné odpovede členov vlády na interpelácie poslancov, písomne podané predsedovi Národnej rady do 23. decembra 2013. Prosím, prezentujme sa a hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 131 poslancov, za návrh 53, (pozn. red.: správne znenie je "za návrh 73") proti 50, zdržalo sa 7, nehlasoval 1.

    Konštatujem, že sme navrhované uznesenie schválili.

    Odhlasovali sme všetky body programu.

    Pán poslanec Mikloško, procedurálny návrh? Ale poprosím vás, prihláste sa.

  • Vážená pani podpredsedníčka, ja som chcel reagovať na včerajšok, čo sa tu udialo. Navrhujem, aby vedenie parlamentu vždy zabezpečilo, aby predseda vlády nekonal tak, ako včera, že vždy po pätnástich minútach odíde bez toho, aby poveril ústne, alebo písomne niektorého člena vlády svojím zastupovaním. Čiže to by mal ako pravidlo vždy robiť.

    Na druhej strane aj poslanci, ktorí sa na interpelácie prihlásia písomne, alebo ústne, by mali dopredu oznámiť, koho budú interpelovať, to nie je až také ťažké, to vieme dopredu a samozrejme interpelácia má byť stručná, jasná a adresná. Včera to, čo bolo, čo sa tu dialo, bolo trápne, mnohí sme sa nedostali k slovu a bolo to aj nedôstojné, keď sme tu všetci čakali na Godota a nič sa vlastne nedialo dlhý čas...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.

  • Aký máte procedurálny návrh, pán poslanec?

  • Aby vedenie parlamentu nejakým spôsobom zabezpečilo...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Vedenie parlamentu vykoná opatrenia.

    Nech sa páči, pán poslanec Hlina.

  • Vážená, ďakujem. Vážená pani podpredsedníčka, to, čo vy stvárate, normálne fakt musí rozum stáť. Ale však to musíte, podľa mňa, cítiť aj vy, aj ten Džugašvili za vami, čo tam gestikuluje. Včera tu došiel (smiech v sále) ako taký, taký medveď vydurený z nory, prosím vás, a vy ste si pomýlili adresáta, komu ste čo hovorili. Vy ste hovorili Ficovi, nie mne, prosím vás. To čo bolo za hlasovanie teraz? Ja som neskončil moje interpelácie. To bolo čo za hlasovanie? Ako si dovoľujete dať hlasovať o tom, čo som ja hovoril, keď som to neskončil? Ako si to dovoľujete? Čo si vy vlastne dovoľujete, prosím vás? Čo si to tu dovoľujete? Ja som neskončil moje interpelácie a vy ste dávali o nich hlasovať, či som ja, alebo nie som spokojný, ja som to nedopovedal, rozumiete? Ako si to vôbec môžete dovoliť? Ešte za mňa, pani kolegyňa, nerozhodujete, ani nebudete, to vám garantujem. Ja som moje interpelácie neskončil...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.

  • Vy ste nemali najmenšie právo dať hlasovať o tom, s čím som ja spokojný, alebo nie som spokojný, rozumiete?

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Pán poslanec Mičovský, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky. Prosím vás, aby ste dali hlasovať o tom, že táto snemovňa nesúhlasí s tým, že právo poslanca Jána Mičovského vystúpiť v mene svojich občanov, voličov v bode interpelácií nebolo naplnené pri včerajšom bode interpelácií. Ďakujem.

  • O vašom návrhu nedám hlasovať. Nech sa páči, pán poslanec Mikuš.

  • Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka, dávam procedurálny návrh, aby predchádzajúce hlasovanie bolo zmätočné, pretože ja som bol prihlásený písomne k interpeláciám, nevyjadril som sa k vyjadreniu pána ministra Počiatka. Vy ste dali o tom hlasovať, myslím si, že ste porušili rokovací poriadok a preto by ste to mali vyhlásiť za zmätočné.

  • Takže dávam hlasovať o návrhu pána poslanca Mikuša. Prosím, prezentujme sa. O tom, že hlasovanie bolo zmätočné.

  • Reakcie, šum a smiech v pléne.

  • Nie. Ja mám vyhlásiť? Ja, prijali sme platné uznesenie, nebudem o tomto vôbec diskutovať.

  • Hlasy v sále.

  • Pani podpredsedníčka, chcel by som vám odporučiť v tejto zložitej situácii zvolať poslanecké grémium, aby sme mohli vyriešiť, ako budeme ďalej postupovať. Vy nemôžete odhlasovať to, či niekto je spokojný, alebo nie je, keď ešte nebola uzavretá interpelácia...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.

  • Ale bola včera uzavretá rozprava k tomuto bodu.

  • Poprosím, odporúčam vám, aby ste zvolali poslanecké grémium...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.

  • Smiech v sále.

  • Všetkých, okrem SMER-u. Áno, dobre, zvolám o chvíľu poslanecké grémium. Pán poslanec Hlina, nech sa páči. Procedurálny návrh.

  • Ďakujem. Tak teda ešte raz a menej emotívne, lebo naozaj aj pán Mikuš bol po mne prihlásený. Prosím vás, čiže ja dávam procedurálny návrh teda opäť a v mojom záujme je to, lebo prepáčte, ale skutočne nemôžete za mňa rozhodovať. Ja viem, že niektorí by ma najradšej utopili v lyžičke vody, ale prosím vás, neosobujte si práva, ktoré nemáte.

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.

  • Nemusíte ma prosiť, pán poslanec, nemusíte ma prosiť.

  • Takže dávam procedurálny návrh, opätovne, aby ste predchádzajúce hlasovanie, aj kvôli tomu, že ste vyhlásili moje nejaké konanie, ktoré som údajne učinil, akože som ho učinil, čo som ho neučinil, aby ste ho vyhlásili za zmätočné, ešte raz, kvôli mne. Trvám na tom. Ďakujem.

  • Trváte, trváte na tom, aby sme vedeli, o čom budeme hlasovať, že Národná rada hlasovaním rozhodne, že hlasovanie, predposledné hlasovanie, predposledné hlasovanie bolo zmätočné. Áno?

  • Reakcie z pléna.

  • Ale to, to je úplne, (hlasy v sále) tak. Nie, nemôžem o vašom návrhu dať hlasovať.

    Nech sa páči, pán poslanec Sulík.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Možnože trošku z pozície takého služobne starejšieho, ja som si hento tiež odžil, tiež ma tam grilovali a dostatočne a to je takto, že nebudete veriť, ale ako predsedajúca máte kompetencie a sú veci, o ktorých rozhodujete len vy a nikto iný, to je to, čo sa snaží pán Hlina vysvetliť. Tu nemá kto čo hlasovať o tom, či to predtým bolo zmätočné, vy by ste mali povedať, posledné hlasovanie sťahujem, bolo zmätočné a bodka. To tu nemôže snemovňa odhlasovať, to musíte vy rozhodnúť, že toto hlasovanie neplatí a bude sa niekedy, keď sa dokončia tie interpelácie, o tom hlasovať neskôr. V dobrom hovorím, v dobrom.

  • Národná rada prijala uznesenie, nebudem ho meniť, nebudeme hlasovať o žiadnom návrhu, ani pána poslanca. Vyhlasujem krátku prestávku do 11.20 hod.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, zvolávam poslanecké grémium na 11.20 hod., ale budeme pokračovať ďalej v rokovaní. Viesť rokovanie bude pani podpredsedníčka Zmajkovičová, nech sa páči.

  • Pán poslanec Poliačik, máte procedurálny? No, bezpredmetný.

    Poprosím technikov, pokračujeme, kolegyne, kolegovia, teraz k prvému čítaniu, pokračujeme v prerušenom bode programu návrhu poslanca Petra Osuského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Poprosím technikov, pán poslanec Gál bol, myslím, že ešte posledný. Pán poslanec Mičovský má ešte faktickú, nech sa páči. Ešte tam boli nejaké faktické.

    Pán poslanec Mičovský s faktickou, nech sa páči.

  • Pokračovanie v rokovaní o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Osuského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 841.

  • Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. No dnes tu už viackrát zazneli také zaujímavé asociácie, ktoré spojili stromy s ľuďmi. Vo mne to vyvolalo spomienku na starého pána Slosiarika, blahej pamäti, lesníka, ktorý ešte študoval za monarchie a ktorý mi vždy hovorieval, keď som bol malé deculo, že vieš, tak nám v škole hovorili, že stromy, to sú živé tvory a tak sa voči ním treba aj správať. Pekná myšlienka, ale tobôž predmet v návrhu zákona, ktorý predložil pán poslanec Osuský, ten nehovorí o stromoch, voči ktorým sa môžeme za istých okolností, aj máme správať ako k živým tvorom, ale hovorí o skutočných živých tvoroch so svojím citom, so svojou skúsenosťou, so svojou históriou. Ja si myslím, že v takomto prípade by sme vôbec nemali zvažovať, ako hlasovať, pretože vydediť si vlastných občanov zákonom z krajiny je niečo tak strašné, že nič iné ako rýchlo opraviť nám neostáva a ja veľmi prosím, aby sme už neštúrali sa v tom, ako to vzniklo, ale aby sme opravili to, čo vzniklo, lebo to, čo vzniklo, je nehumánne.

    Ďakujem.

  • Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Gábor Gál. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, určite úvodom musím povedať, že veľmi vítam túto iniciatívu pána poslanca Osuského, ktorý vo svojej úvodnej reči aj dobre postrehol, že bolo tu niekoľko návrhov zmien tej poslednej novely zákona o štátnom občianstve, ktorá bola prijatá pred necelými štyrmi rokmi v tejto snemovni, a to presne 26. mája 2010, ako nejaký antizákon k tomu maďarskému, ktorý bol prijatý v ten deň tiež v maďarskom parlamente.

    Zaujímavosťou celej tej novely je, že sami predkladatelia ako opoziční poslanci, Robert Fico & Company, sa snažili tento zákon zmeniť. Neprešiel ten ich návrh na opravu vlastného hlúpeho bezcitného zákona, lebo tá oprava bola len čiastočná. Vždy boli nejaké podmienky, ktoré boli podmienkami nesplniteľnými, nerozumnými a hlavne zbytočnými, lebo zákon by naďalej bol protiústavný, zákon by naďalej bol diskriminačný, zákon by naďalej bol nevykonateľný. Preto ten návrh ani nebol schválený. Takisto aj návrhy, ktoré predložili Obyčajní ľudia v minulom volebnom období, lebo tie nedostatky zákona, na ktoré sme poukázali pred ústavným súdom teraz, aj pri tom písomnom podaní, ktoré sme podali v roku 2011, ale aj teraz na verejnom pojednávaní, sa neodstraňujú. Odstráni ich jedine ten spôsob, ako to navrhol pán poslanec Osuský v tomto svojom návrhu, ako sme to navrhovali my v tom zmienenom návrhu, ktorý som predložil s pánom vtedajším poslancom Kubovičom a Somogyim.

    Už to bolo poukázané, že aký je to nezmyselný zákon. Bol to nejaký antizákon rýchlo na kolene spracovaný, ktorý prejednala Národná rada v jeden deň. Samozrejme porušením všetkých pravidiel rokovacieho poriadku, lebo schôdza, mimoriadna schôdza bola zvolaná v utorok 24. mája 2010, s jedným s bodom programu mimoriadnej schôdze bolo, schôdze bolo aj skrátené legislatívne konanie, ako aj návrh na zmenu zákona o štátnom občianstve. Ale ani návrh na skrátené konanie, ani návrh novely zákona o štátnom občianstve z dvadsiateho štvrtého neexistoval, neexistoval ani z dvadsiateho piateho, kedy sme začali rokovať, vtedy sme prijali uznesenie, že Národná rada vyslovuje znepokojenie, znepokojenie nad iniciatívou maďarskej vlády, lebo ten zákon bol prijatý, návrh zákona bol prijatý vo vláde až dvadsiateho šiesteho. A hneď v ten deň ten návrh zákona prišiel do Národnej rady, kde v skrátenom legislatívnom konaní začali o tom rokovať okolo pol dvanástej alebo o jedenástej. Cez obed prebehli výbory, o pol tretej začalo druhé čítanie a o piatej už zákon bol na svete. Už vtedy sme poukázali na to, že nedá sa takto prchko reagovať na zákon, ktorý ešte sme nevideli, nedá sa prijať zákon, ktorý, ktorého dopad nevieme dopredu. Nemáme vedomosti o tom, že aké konkrétne situácie nastanú a presne ten zákon aj tak dopadol. Ten zákon je v rozpore s ústavou, je nevykonateľný a v rozpore s medzinárodnými zmluvami a samozrejme na to už aj pán poslanec Osuský poukázal. A absolútne minul cieľ. Cieľom bolo, aby sa eliminoval zákon, ktorý prijala Maďarská republika.

    Viete, koľko občanov je dotknutých s týmto zákonom, ktorí nadobudli občianstvo maďarskej, Maďarska, už bývalej Maďarskej republiky? Štyridsať sedem. Nezmysel, celý. Ale v Čechách k 2. januáru to bolo 701 osôb. K 2. januáru z toho bolo 284 českých, 137 nemeckých, 80 rakúske, 60 britské, až potom je maďarské.

    Čiže celý zákon je absolútnym nezmyslom, len sme mali pred sebou volebnú kampaň. Mečiar, Slota, Fico potrebovali nejakým ráznym, rázny argument, ktorým išli do volieb, ako sme tým Maďarom ukázali a nedovolím, aby si tuto niečo nárokovali iba, aby mali štátne občianstvo Maďarskej republiky naši občania. Pritom pozabudli na to, že od roku 1993, od nadobudnutia účinnosti zákona o štátnom občianstve do roku 2005 Slovenská republika mala taký istý inštitút, taký istý. V tom zákone sa hovorilo, že osoba, ktorá má štatút zahraničného Slováka, bez splnenia akejkoľvek podmienky mohla nadobudnúť slovenské štátne občianstvo. Stačilo získať štatút zahraničného Slováka. K tomu nebolo nič iné, len prehlásiť, že mám slovenských predkov. Keď o to osoba so štatútom zahraničného Slováka požiadala, o slovenské štátne občianstvo, automaticky to dostala.

    Čiže my sme dvanásť rokov mali inštitút bez problémov, ktorý v 2010 sme tak ostro kritizovali a kritizovali sme všeobecne nielen to, že niekto nadobudne nejaký, bez nejakej faktickej väzby, toto také bolo, také módne slovo, nadobudne cudzie štátne občianstvo, ale však my sami sme to dovolili a jednak na druhej strane sme kritizovali všeobecne dvojaké alebo trojaké, alebo mnohoraké štátne občianstva. Pritom sme neevidovali vôbec, že koľko našich občanov má cudzie štátne občianstvo. Načo by to aj bolo?

    Pri prijatí zákona sa argumentovalo aj s tým, že to je bezpečnostné riziko. Najznámejším prípadom straty slovenského štátneho občianstva je 102-ročná pani Ilonka Tamásová. Má 102 rokov. Ona je aké bezpečnostné riziko pre túto Slovenskú republiku? Mimochodom, je vyznamenaná za svoje celoživotné pedagogické dielo, celý život sa venovala deťom na škole. Dostala za to vyznamenanie a pred štyrmi rokmi ešte jeden darček, že keď nadobudla občianstvo cudzieho štátu, tak sme ho my zo svojho štátneho zväzku síce formou zákona, ale proti jej vôli, vyhodili. Prečo je práve treba ísť touto formou novely, nie nejakej čiastkovej, nejakej faktickej väzby, ale spraviť nápravu, aby sme sa dostali naspäť do toho obdobia pred 17. júla 2010. Lebo ten zákon je nevykonateľný.

    Keď niekto sám od seba dobrovoľne neohlási slovenským štátnym orgánom, že nadobudol cudzie štátne občianstvo, tak naše orgány v živote oficiálnou cestou sa túto informáciu ako nedozvedia, čiže ani sankcia nenastúpi, ani nič nenastúpi. My tu môžeme mať desiatky, stovky občanov, ktorí nadobudli štátne občianstvo cudzieho štátu, ale ich neevidujeme. Síce oni zo zákona stratili štátne občianstvo, ale keď ich neevidujeme ako cudzích štátnych občanov, tak ich stále evidujeme ako slovenských štátnych občanov. A pôjdu voliť? A budú vykonávať svoje všetky občianske práva. A načo je nám potom taký zákon? Trestáme samozrejme tých poctivých, ktorí to nahlásia.

    A potom je ďalšia vec, ďalšia vykonateľnosť zákona, keď ten občan, ktorý stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky, dobrovoľne neodovzdá svoj občiansky preukaz, tak slovenské štátne orgány nie sú schopné tomuto občanovi tento občiansky preukaz zobrať. Štátne orgány tvrdia, že to je priestupok. Ale v zákone o občianskom preukaze je, že občan, občan, ktorý neodovzdal neplatný občiansky preukaz, sa dopustí priestupku. Ale toto už nie sú občania, toto nie sú občania, to sú občania cudzieho štátu. Občan v ponímaní zákona o štátnom občianstve je občan Slovenskej republiky. Čiže ten cudzinec sa žiadneho priestupku nedopúšťa, lebo zákon hovorí o občanoch Slovenskej republiky. Však on je podľa zákona už cudzinec. A rad radom môžem vymenovať tieto anomálie, ktoré vyvolal ten zákon, tá novela zákona o štátnom občianstve. Ale poďme na úplne racionálne prípady, kde ľudia z rôznych dôvodov musia, alebo sú donútení, prinútení okolnosťami nadobudnúť cudzie štátne občianstvo. Či to je zamestnanie, či to je sobáš, či to je iná okolnosť a poviem konkrétny príklad. S týmto som argumentoval aj pred Ústavným súdom na prvom pojednávaní.

    Basketbalista Anton Gavel. Bol to kľúčový hráč slovenskej reprezentácie v basketbale. Bol. Je tu pán poslanec Kolesík. Venuje sa basketbalu, vie, kto je pán Anton Gavel. Najlepší náš hráč v reprezentácii. V nemeckom klube, kde hráva, bol donútený, aby si zobral nemecké štátne občianstvo, lebo ten nemecký klub naplnil kvótu, ktorou mu dovolil, dovolila tá dohoda, že koľko cudzích štátnych príslušníkov môže hrať za ten daný nemecký klub. Čiže on nadobudol štátne občianstvo, ale to slovenské nechcel stratiť. Ale tento, táto novela z roku 2010 mu ho zobrala. Čiže bol reprezentantom, už nemôže byť. Je to absolútny nezmysel a hovorím, že ten zákon je bezzubý, lebo keď to niekto neohlási, že nadobudol štátne občianstvo, tak ani Fico, ani Slota, ani Mečiar s tým nič nespravia. Ani naše orgány. Čiže budeme tu evidovať ľudí, ako štátnych občanov, ktorí ale na základe zákona stratili štátne občianstvo.

    A čo potom taká legitimita volieb? Títo občania, neobčania, keďže majú občiansky preukaz, nikto o tom nevie, že sú cudzími štátnymi príslušníkmi, čiže a tým pádom nie sú slovenskými štátnymi občanmi, pôjdu voliť a v prípade, keď pôjdu voliť hromadne, tak to má absolútny vplyv aj na legitimitu volieb. Ale idem k veci a to je protiústavnosť tej novely a rozpor s medzinárodnými právnymi dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Predovšetkým to je Európsky dohovor o štátnom občianstve, občianstve. Naša ústava v čl. 5 hovorí, že o nadobudnutí a strate štátneho občianstva to bude, bude detailnejšie upravovať zákon.

    Článok 2 hovorí, že nikomu nemožno odňať štátne občianstvo proti jeho vôli. Tak čo spravil zákonodarca, keď vedel, že čo je v čl. 5 ods. 2? Nepoužil pojem odňatie, ale použil pojem strata. Ale aj keď gramaticky, logicky ideme na to, tak zákonodarca nepoužil pojem strata náhodou. Presne sa chcel vyhnúť tomu, aby sa nedostal do zjavného rozporu s čl. 5 ods. 2. Ale v tomto ponímaní, ako to je fakticky, nejde o žiadnu stratu, ale o odňatie, o odňatie proti vôli. Ja to, ako zbytočne to nazvali v 2010 stratou, keď fakticky to je odňatie. Samozrejme vytvorili takú právnu fikciu, že keď niekto chce nadobudnúť dobrovoľne cudzie štátne občianstvo a nastupuje tá fikcia, tak určite sa chce vzdávať toho slovenského. Čiže on to môže stratiť. Ale to nie je tak. Ústava takéto právne fikcie nedovoľuje. My sa musíme striktne držať litery ústavy a takáto fikcia nie je možná. A vonkoncom nie je možná, lebo to je proti, ide proti vôli tých osôb, ktorí nechceli stratiť štátne občianstvo.

    Ale ešte je tu ďalší problém a to európskych dohovor. Áno, Európsky dohovor o občianstve hovorí, že úprava štatútu štátneho občianstva patrí do vnútornej kompetencie jednotlivých členských štátov. Ale vytvára určité základné podmienky, ako môže dôjsť k odňatiu, ako môže dôjsť k strate štátneho občianstva a s týmito základnými podmienkami už vôbec nie je v súlade tá posledná novela zákona o štátnom občianstve, ktorú teraz chce pán poslanec Osuský opraviť a veľmi správne. Lebo Európsky dohovor o občianstve hovorí, že aj keď dôjde k strate štátneho občianstva na základe zákona, štátne orgány musia vydať individuálny právny alebo správny akt. V tomto prípade síce deklaratórneho charakteru, ale musia vydať. Musia to odôvodniť a musí sa to dať preskúmať v správnom alebo súdnom konaní. Toto hovorí dohovor o občianstve, ktorým je Slovenská republika viazaná. Žiadna možnosť odvolania tu nie je v našom prípade, v našom právnom poriadku a vôbec nie je možnosť, aby bolo vydané nejaké deklaratívne rozhodnutie s príslušným odôvodnením.

    A do tretice, a tým aj končím moje vystúpenie, je tu ďalšia vec. A to je diskriminácia. My sme vlastne rozdelili občanov do troch skupín. Máme tu občanov, ktorí majú možno tri, štyri, päť, šesť, neviem koľko štátnych občianstiev legálne, čiže zostalo mu to slovenské, lebo tieto cudzie štátne občianstva nadobudli pred účinnosťou zákona 250/2010, čiže pred tou novelou. Čiže oni môžu kľudne, môžu mať, neviem koľko občianstva, bez ujmy. Potom máme tu ďalšiu skupinu občanov, ktorí nadobudli štátne občianstvo po účinnosti novely 250/2010 a tým pádom stratili slovenské štátne občianstvo. Títo sú najviac postihnutí s týmto nezmyselným zákonom, ale máme tu aj tretiu skupinu, a to je najväčší paradox, občanov, ktorí nadobudli štátne občianstvo po účinnosti novely z roku 2010, čiže po 17. júli 2010 zo zákona stratili štátne občianstvo, ale túto stratu, nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva neohlásili slovenským orgánom a naďalej sú vedení ako, aj ako slovenskí štátni občania, bez žiadnej ujmy, so všetkými právami, ktoré štátnemu občianstvu patria. Aj volebnými, aj kandidatúrami, dokonca môžu sa oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, lebo nikto o nich nevie, môžu zastávať štátne posty, ktoré sú čisto viazané na štátne občianstvo a nevieme ich, nevieme o nich a ten zákon je na nich prikrátky. Tak načo máme taký zákon?

    A všeobecne trend, tak vo svete ako v Európe, ide opačným smerom. Česká republika, oni od začiatku mali striktný zákon, prednedávnom zmenili práve kvôli tomu, že staré archaické časy, ktoré spomínal aj poslanec Osuský, už dávno pominuli, žijeme v Európskej únii, mali by sme byť slobodní a štát by mal nás obmedzovať len v nevyhnutnej miere. Lebo ako jeden múdry človek povedal, štátne občianstvo je svojím spôsobom základné právo. Pretože nejde o nič menej, ako právo mať práva.

    Ďakujem pekne za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami traja páni poslanci, pán poslanec Šebej, pani poslankyňa Vášáryová, pán poslanec Jánoš.

    Nech sa páči, pán poslanec Šebej, máte slovo.

  • Veľmi pekne ďakujem, pani predsedajúca. No, pán kolega Gál, veľmi vyčerpávajúcim spôsobom a celú absurditu zákona, ktorý sa snaží pán kolega Osuský zmeniť, ilustroval, ukázal a k tomu niet čo dodať. Dodať ale chcem v súvislosti s tým, čo povedal, niečo, čo sa týka činnosti nášho ústavného súdu. Ten zákon je tak blatantne a zjavne protiústavný, že to nemohlo uniknúť pozornosti ani takým zvláštnym sudcom ústavného súdu, akí na ňom teraz sedia a domnievam sa, že práve toto je dôvod, pre ktorý odložil konanie na túto tému, lebo žiadne iné rozhodnutie, ako konštatovať protiústavnosť toho zákona, si ani neviem predstaviť, hoci teda naozaj predstavivosť máme vycvičenú dostatočne v tomto štáte. Ja len by som ešte chcel vyzdvihnúť, že pán kolega Gál pripomenul, že vznikol týmto hlúpym zákonom aj inštitút takzvaného utajeného neobčana, to je naozaj veľmi pôvabné. Treba sa za to poďakovať. Ďakujem pekne.

  • Pani poslankyňa Vášáryová, nech sa páči.

  • Chcela som sa vám poďakovať, pán poslanec, pretože tým pár ľuďom, čo tu sedíme, ste pripomenuli tú atmosféru, v ktorej sme tu diskutovali, keď sa tento zákon prijímal. Ja som si spomenula, ako som stála tam, kde ste teraz vy stáli a dokazovala som, že o občianstvo neprídu ľudia, ktorí budú, hlavne tí, ktorí budú žiadať o občianstvo v Maďarskej republike, ale že prídu mladí ľudia, ktorí práve získavali občianstvo v Británii alebo v Austrálii, alebo v Spojených štátoch a tak ďalej, a tak ďalej. Tu nejde o to, aby som teraz hovorila, že vidíte, mala som pravdu, ale pamätám si ten cynický smiech, ten absolútne cynický smiech, ktorý z lavíc poslancov HZDS, SNS a SMER-u komentoval moje vystúpenie. A kladiem si otázku, ako sa cítia, ak vôbec majú ešte nejaké svedomie, ako sa cítia títo ľudia, ktorí sa vtedy tak cynicky smiali nad osudom iných ľudí? Ako sa cítia? Môžu slušne sa správať voči svojim deťom a spávať pokojne, keď robia a hlasujú za takéto nezmysly? Nielen nezmysly, ale odnímajú, svojím hlasom odnímajú príslušnosť k štátu. Môžu vôbec normálne spávať?

  • Ďakujem pekne za slovo, pani podpredsedníčka. Pán poslanec, pozorne som ťa počúval a nemôžem súhlasiť s niektorými pasážami, ktoré tu odzneli z tvojich úst. Predovšetkým nie je pravda, že ten zákon je nezmyselný a proti ľuďom, treba si povedať, v akej atmosfére a kedy, v akom období vznikol ten zákon, ten vznik toho zákona podmienila činnosť predsa maďarskej vlády, hej, pána Orbána, ktorý takýto zákon sem priniesol v roku 2010 a toto bola odozva a reakcia určite na diskutovaný zákon, ktorý vyšiel z Maďarska.

    Čo sa týka nezmyselnosti toho zákona, no neviem, či si pozeral aj iné štáty v rámci Európskej únie, napríklad Nemecko, Bulharsko, Rumunsko, koniec koncov Rakúsko, kde podobný zákon platí a normálne funguje a sú to členské, členské štáty Európskej únie, takisto ako Slovenská republika. Samozrejme, že konštatuješ, že zákon je protiústavný, ja som vám neskákal do reči, pani poslankyňa, nechajte ma v kľude rozprávať. No nemôžeš to konštatovať, že je protiústavný, pretože dodnes sa takto nevyjadril ústavný súd, počkajme si na rozhodnutie ústavného súdu. Nemáme my, ako zákonodarci, právo posudzovať, či je protiústavný, alebo nie je protiústavný.

    Hovoril si, že je proti občanom Slovenskej republiky, len si akosi pozabudol spomenúť, že občan sa predsa sám rozhoduje, či prijme občianstvo iného štátu a až na základe tohto kroku predsa stratí to pôvodné občianstvo.

    No a na úplný záver mi dovoľ spomenúť, že z ministerstva, z dielne ministerstva vnútra sa pripravuje novela tohto spomenutého zákona, aj preto nebudem hlasovať za predkladaný zákon, pretože počkám si na to, čo pripraví ministerstvo vnútra a vieme všetci, alebo teda niektorí máme tie informácie, že určite sa rozšíria výnimky, podľa ktorých občania, ak prijmú iné štátne občianstvo, neprídu o to pôvodné...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • S reakciou pán poslanec Gál, nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Ďakujem pánovi, pani poslankyni Vášáryovej, aj pánovi poslancovi Šebejovi za faktické poznámky, ale chcem v prvom rade reagovať na pána poslanca Jánoša. Pán poslanec, keď Slovenská republika v 1993 prijala zákon 40/1993, ktorá obdobným spôsobom; proste tak, to je ten zrkadlový prepis, ten maďarský; obdobným spôsobom umožnil zahraničným Slovákom bez splnenia akejkoľvek podmienky nadobudnúť slovenské štátne občianstvo. Nikto neprotestoval. My sme, my, Slovenská republika, sme prijali prví takýto zákon. Síce v 2005 sme to zmenili, ale 12 rokov sme mali takýto zákon. Vtedy vám to nevadilo? Prečo ste neprotestovali vtedy, že ale my tu prijímame cudzích štátnych príslušníkov bez faktickej väzby do štátneho zväzku Slovenskej republiky? Dvanásť rokov sme mali taký zákon, ako dnes majú Maďari. A aké bolo obdobie? Hektické? Nejaké, len boli sme pred voľbami v 2010, to bol jediný dôvod.

    A Fínsko, spomenuli ste niektoré štáty, ale oni nemajú zákon, ktorý rozdeľuje občanov na tri skupiny, ich diskriminuje. A ostatné štáty, ako je Rumunsko, Srbsko nemajú problém s tým maďarským zákonom. Nemajú, len Slovenská republika, ale ani Slovenská republika nemôže mať, lebo ten zákon je nevykonateľný, aj keď prijme, prijmete ten Kaliňákov návrh, tak keď niekto neohlási svoje cudzie štátne občianstvo, tak nič sa mu nestane. Bude mať stále vedené aj to slovenské. Ten zákon bude stále nevykonateľný, nezmyselný. Tak načo je nám taký zákon?

  • Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.

    Pán navrhovateľ, chcete zaujať stanovisko k rozprave? Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ďakujem všetkým, ktorí vystúpili v rozprave. Zaznelo mnoho podnetných údajov a vecí. Ak by som mohol, tak začnem tak trochu odzadu od kolegu Jánoša. Ministerstvo vnútra už pripravuje, nuž áno, je to tak, jeden piatok som dodal túto novelu zákona do podateľne Národnej rady a v pondelok, či v utorok vysielali správy niektorej televízie o tom, že ministerstvo začína tiež prácu na takomto zákone, ako hovorí kolega Jánoš, bude lepší a tak ďalej a preto nebude za tento hlasovať. Napísal som taký krátky fejtónik na tému Opisovač Kali. Opisovanie u nás má dlhoročnú tradíciu v školách, to tým sa líšime, povedzme, od Harwardu, alebo amerických škôl, kde bojuje každý za seba coubertinovsko-férovým spôsobom. Všimli sme si ešte aj na peknej groteske Mr. Beana, aký problém je v Anglicku s opisovaním. Iná kultúra, áno. U nás sa opisuje.

    A pravda je, že aj fešácky minister vnútra, mám taký hmlistý pocit, v momente, keď dopadol na dosku podateľne môj návrh zákona a dostal o ňom echo, tak ohlásil, že aj on na jednom pracuje. Nie tak dávno tu prišiel s veľkolepým návrhom o deväťdesiatich dňoch a povinnom hlásení. Keď som si dovolil proti nemu vystúpiť, napriek tomu, že mi pôvodne sľúbil, že kľudne, že zo šiestich štyri pripomienky sú úplne v poriadku, samozrejme, že jeho slovo nestálo za fajku močky a osemdesiat trojka poslala ten môj pozmeňovací návrh do hája, ale on potom sám urobil isté kroky, keď mierne vycúval z tej hrdinskej 90-dňovej pozície. Teda Kali si neosvojí, ale pouvažuje a urobí niečo inak, a keďže sa môže vždy spoliehať na to, že i keby som navrhol, aby zajtra vyšlo slnko, tak 83 bude proti, pretože nemôže opozícii vyjsť slnko, to je absolútne vylúčené, radšej nech je tma. Tak i toto dopadne podobne, akurát sa životnosť tohto zákona z obvyklých 20 sekúnd, ktoré mohli byť dnes do jedenástej, predĺži vďaka trom dňom, o ktorých hovoril priateľ Mičovský, až na utorok jedenástu a tam bude mať tých svojich 20 sekúnd života. Tak len toľkoto k tomu, čo ministerstvo rozšíri a povolí ďalšie výnimky, ale o tom, aké sú to výnimky a aká je realita, hovoril kolega Gál.

    Hlavný ideológ strany, keďže Zala je uložený v teple v Bruseli, tu veľmi rád hovorí, naštudujte si, naštudujte si, naštudujte si. Ja viem, že on myslí, že by sme mali hlavne jeho spisy študovať, no ale na to mám už prikrátky život. Ak by som žil 570 až 600 rokov (potlesk) je pravdepodobné, že by som došiel aj k štúdiu Blahových spisov, ale nestihneme za tých zakašľaných 70, či koľko mi pán Boh vymeria, takže toto nemôžem naštudovať. Ale keď si naštudujeme zloženie tých 701 postihnutých k predchádzajúcemu dátumu, tak zistíme, že v rámci permanentného predvolebného boja, ktorý presne, ako povedal Gábor Gál, v roku 2010 už prebiehal a ctená koalícia SNS, HZDS, SMER potrebovala palivové drevo, no tak samozrejme, že palivovým drevom sa stalo všetkých 701 mínus 47 postihnutých občanov Slovenskej republiky, ktorí boli spálení na hranici spravodlivého hnevu a hysterickej reakcie na chorý Orbánov zákon. No, ešte raz hovorím, bolo nedôstojné reagovať na chorý zákon hysterickou reakciou, ak si myslíme, že parlament nie je hysterická osobnosť. Ale dobre, stalo sa tak.

    Pokiaľ ide o príklady uvádzané kolegom Jánošom, no to je tak. Pred časom dávnejším som mal česť byť členom delegácie nášho parlamentu na návšteve Bundestagu. A vtedy sme hovorili, okrem iného, s predsedom zahraničného výboru Bundestagu a tiež so ctenou hlavou Bundestagu Norbertom Lammertom, ktorý príde začiatkom budúceho mesiaca na návštevu parlamentu. Budem mať tú česť sa s ním stretnúť.

    Musím povedať, že i tam sme sa dozvedeli, že pokiaľ ide o to nepovolenie iného občianstva v Nemecku, je to tak, ako majú na to Nemci také krásne slovo: in princip ja aber nein. Teda existujú u nich, napriek striktnosti nemeckej očakávanej, nepochybne výnimky a chcel by som mať stoeurovku za každého, ktorý i v Nemecku je nemeckým občanom a nejakým ďalším a bolo by na pekný kelčík, aby som povedal toto pekné archaické slovo, ako hovorí kolega Blanár: poďme na pivo, no bolo by za to hodne bavorského piva, za tých stomarkových Nemcov, ktorí sú aj inými. Takže toľkoto k tej Európe a k tomu, že to inde patrí.

    A presne, ako povedal Gábor Gál, my sme tu dvanásť rokov mali zákon, ktorý umožnil, okrem iného, prípadne i zaslúžilým, povedzme si otvorene, na kraji hnedého moru sa vyskytujúcim osobnostiam, ktorí po vojne utiekli do Kanady a inam, stať sa hrdými slovenskými občanmi. A mali sme tu teda zákon, za ktorý si viem predstaviť jeho nadšenie, lebo ho poznám za tých dvadsať rokov známosti, ctený kolega Jarjabek ako člen HZDS zaručene zápalisto hlasoval a iste takisto hlasoval v 2010 spravodlivo rozhorčený nad preklopenou kópiou zákona Viktora Orbána, ktorá ho spravodlivo rozhorčila. Nuž, tak to je. Časy sa menia, ale spravodlivé rozhorčenie je vždy na mieste.

    Ja si myslím, že tento zákon nie je dôvodom na spravodlivé rozhorčenie, ani na čakanie zvláštnej "sešlosti" v Košiciach, kedy sa uráči rozhodnúť o jeho súlade s ústavou. Ak by sme tento zákon prijali, tak tých od 701 plus možno ešte nejakí pribudnuvší, šťastne sa vydavšie alebo oženivší, budú mať radosť z toho, že sme im vrátili to, čo sme im vzali. Pretože právne výklady typu strata a odňatie sú výborné.

    To je tak, keď by som stratil peňaženku a nájde ju príslušník zboru, teda polície a nevráti mi ju, tak mi ju ukradol, odňal, áno? Ak sme my teda niekomu ukradli občianstvo, tak mu ho máme vrátiť. Žiadna iná možnosť nie je. A tak ako tú peňaženku by mi mal vrátiť bez toho, aby ju zrevidoval a zobral si desiatok, tak i my, presne ako je v mojom návrhu, máme tým ľuďom, tým všetkým do jedných Čechom, Britom, Austrálčanom a iným vrátiť to, čo sme im ukradli bez náhrady. Bez toho, aby sme prešacovali peňaženku a vzali si z nej dvadsať euro, lebo toľko to stojí.

    Takže i ministerstvo i jeho vrcholovo funkčne kvalitná sekcia rozpočtu nech sa netrápi nad tým, že som ju obral o 16 000 euro, pretože tam žiadne nemala a nemá, lebo krádež nie je zdrojom peňazí v rozpočte. Ak niekomu ukradnem občianstvo a potom mu ho za dvadsať euro vrátim, tak to je také, ani keď vás vreckár prešacuje a potom vám predá vaše vlastné hodinky za príslušný obolus. Musím teda povedať, že aj keď viem, aký bude osud tohto zákona, ten zákon je vynikajúco pripravený. To hovorím s plným vedomím, že na ňom pracoval právnik, nie dermatológ a že tento zákon, i keď bude v šuplíku ako tvorba zakázaných autorov, tak jedného dňa, dá Boh, príde deň, že aj keď ešte to bude stále o sedem rokov ústavný súd považovať za terciárnu záležitosť alebo kvartérnu prípadne, takže sa možno nájde i taká zostava tejto snemovne, že tým 701 doteraz spočítaným príslušníkom Slovenskej republiky, ktorí boli použití ako volebné palivové drevo, sa to občianstvo vráti.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Chce k rozprave zaujať stanovisko spravodajca? Nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Pokračujeme prvým čítaním o návrhu poslanca Richarda Sulíka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

    Návrh zákona má parlamentnú tlač 843. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 842. Dávam slovo poslancovi Richardovi Sulíkovi, aby návrh zákona uviedol. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

    (Rokovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Richarda Sulíka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač 843.)

  • Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vidím, že zo SMER-u tu zostali štyria kolegovia vrátane vás, tak by som niekoho chcel poprosiť, možno odkázať, alebo teda posunúť túto informáciu tým, ktorí u vás rozhodujú o tom, čo sa stane, stane s návrhom, s opozičným návrhom, v oblasti exekúcií.

    Myslím si, že toto nie je žiadna politická záležitosť. Chcem preto jednoduchými slovami, nebudem to ani čítať, tieto veci. Koniec koncov koho to zaujíma, si to prečíta v dôvodovej správe. Chcem teda jednoduchými slovami vysvetliť, že o čo tu ide. Keď nejaký nešťastník neplatí svoje dlhy, príde mu exekútor a napríklad zablokuje mu účet v banke. A keď na tento účet prídu medzičasom peniaze a tento dlžník chce zaplatiť peniaze tým ľuďom, ktorým je dlžný, ale ten účet od toho exekútora je samozrejme zablokovaný, tak smie to napriek tomu spraviť preto, lebo tá blokácia znie približne v tom zmysle, že áno, účet je zablokovaný, ale to sa netýka tých platieb, ktoré idú na splatenie tých dlhov, kvôli ktorým je exekúcia. To si myslím, je úplne jednoduché a logické a aj správne. A takto to funguje.

    To znamená dlžím firme X, neplatím jej, firma X na mňa pošle exekútora, ten mi zablokuje účet, mne medzičasom prídu peniaze, alebo ich aj tam tie peniaze mám a rozhodnem sa teda tej firme X pod tlakom exekútora zaplatiť, tak smiem to spraviť. Toto je úzus, aký dnes funguje všade okrem daňových úradov.

    Na daňových úradoch potrebujem ešte potvrdenie od daňového úradu, že im tie peniaze smiem zaplatiť. Ja predpokladám, že to sa do zákona dostalo nedopatrením, lebo to znenie, je to § 108 zákona č. 563/2009 Z. z. odsek 5, tam sa nachádza taká vetička: "Na základe príkazu daňového dlžníka", to je teda ten príkaz do banky, "a so súhlasom správcu dane banka zo zablokovaných peňažných prostriedkov poukáže na účet správcu dane", čiže tu len ide o ten účet správcu dane, "peňažné prostriedky.". To znamená, že keď chcem platiť komukoľvek, tak to smiem, ale keď chcem platiť daňovému úradu, tak musím ešte ísť po nejaký čudný papier. Toto je všetko. Dúfam teda, že žiaden, či už vládny alebo opozičný politik v tomto nevidí nejakú politiku, ale len zjednodušenie bežného života ľuďom, preto lebo ten návrh, ktorý ja predkladám, on aj preto je taký mimoriadne kratučký. On vlastne len hovorí, že vyhodíme tie štyri slovíčka, ktoré znejú "a so súhlasom správcu dane". To je všetko.

    To znamená, keby tento návrh bol prijatý, tak dlžník, ktorý dlží daňovému úradu a bol mu zablokovaný účet, môže tomu daňovému úradu zaplatiť. To je všetko, lebo tak, ako je to dnes, je to trochu taká Hlava XXII ísť si pýtať od niekoho povolenie, že, alebo teda súhlas, že smiem mu zaplatiť. Takže toľko z mojej strany a dúfam, že sa táto drobná vecička prederie aspoň prvým čítaním a že to možno kolegovia SMER-u, ktorí teda včera ma veľmi príjemne potešili, že zahlasovali za môj procedurálny návrh, tak viete, ja posmelený udalosťami, pani predsedajúca, teraz si trúfam o krok viac, hej? Že možnože aj takýto, aspoň to prvé čítanie, keby sa zadarilo, skúste to, keď tým prstíkom budete mávať, tak toto možno pustiť.

    Takže ďakujem vám veľmi pekne. Zatiaľ na úvod.

  • Hlasy v sále.

  • Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre financie a rozpočet, poslancovi Ivanovi, aha, poslancovi Jozefovi Kollárovi.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, konštatujem ako spravodajca, že uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady v stanovenej lehote, čím boli splnené všetky príslušné podmienky určené zákonom o rokovacom poriadku.

    Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh v zmysle § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku a podľa legislatívnych pravidiel ho zariadil na rokovanie 29. schôdze.

    Ako spravodajca v prvom čítaní si osvojujem stanovisko, že predmetný návrh spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti návrhu zákona. Konštatujem, že všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o jeho cieli a je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Po rozprave odporučím, aby v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku predmetný návrh zákona prerokovala v druhom čítaní a v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, aby predmetný návrh prerokovali aj výbor pre financie a rozpočet a ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie a rozpočet a zároveň odporúčam, aby obidva výbory uvedený návrh prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho predloženia.

    Ďakujem veľmi pekne. Skončil som. Vážená pani predsedajúca, otvorte, prosím, rozpravu.

  • Pán spravodajca, zaujmite miesto určené pre spravodajcov. Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne? Do rozpravy ústne sa hlási pán poslanec Poliačik a pán poslanec Sulík. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.

    Nech sa páči, pán poslanec Poliačik.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Ja budem naozaj veľmi stručný, lebo Richard síce spomenul, že kto tu zo strany SMER je, ale ako člen ústavnoprávneho výboru musím upozorniť na to, že kvalita, čo sa týka tejto témy, tak je mimoriadne vysoká, lebo pani Kučerová, ktorá teda rieši, ešte tu pred chvíľkou bola a počula tento návrh, ktorá rieši všetko, čo sa týka exekúcií, si myslím, že je dostatočnou autoritou, aby vedela potlačiť aj v strane SMER na to, aby takýto, podľa mňa racionálny a dobrý návrh, prešiel. A takisto pán Martvoň, ktorý je teda vychádzajúce právnické eso v strane SMER a toto hovorím ako teraz bez akýchkoľvek hlúpych narážok. Ako jeho aktivity sú široké, konzultuje aj s odborníkmi z iných oblastí, tak si myslím, že by sa vedel za takýto návrh postaviť. A myslím, že pani podpredsedníčka parlamentu pani Laššáková, tiež tak súhlasne prikyvovala, že by takéto niečo mohlo prejsť. Ide o v zásade veľmi jednoduchú vec.

    Ak má byť naším cieľom zefektívnenie komunikácie medzi občanom a štátom, tak si myslím, že aj takéto malé kroky prispievajú k tomu, aby sa ľuďom na Slovensku žilo lepšie. A ak je všeobecná spoločenská zhoda na tom, že v oblasti exekúcií je potrebné niektoré veci urýchliť a ten obrovský počet exekúcií, ktoré na Slovensku máme, na to tlačí o to viac, tak každá jedna exekúcia, ktorá môže byť ukončená, napríklad tým, že je splnený, že je splatený dlh voči daňovému úradu, odoberá exekútorom prácu a tým o to viac sa môžu potom venovať exekúciám ostatným. Takže ja chcem iba poprosiť kolegyne a kolegov o podporu tohto návrhu, nie je v tom žiadne politikum a verím, že aj zo strany vládnych poslancov sa pri tak jednoduchej veci dočkáme podpory.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Ďalším rečníkom prihláseným do rozpravy je Richard Sulík. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. No tak Martin ma trošku predbehol. Ja si len v rámci rozpravy dovolím teda prečítať celé znenie návrhu, ktoré znie: V § 108 ods. 5 v druhej vete sa vypúšťajú slová "a so súhlasom správcu dane" a je to teda preto, aby, je to skrátka úplná, úplný nezmysel, aby človek, keď chce zaplatiť daňovému úradu, si ísť musel pýtať súhlas daňového úradu, že mu smie zaplatiť. Predpokladám, že táto úprava vznikla niekedy v minulosti nedopatrením. No a tak, ako už Martin povedal, dúfam aj ja, že pokiaľ je aspoň štipka pravdy čosi na tom, že teda SMER podporí zákony alebo návrhy a iniciatívy, ktoré sú rozumné, tak, pán Číž, teraz máte výbornú príležitosť ukázať, že dokážete podporiť. Drobnučká, maličká prkotina, čiže snáď to nikomu neublíži.

    Tak ešte raz, pekne ďakujem.

  • S reakciou na vystúpenie, nech sa páči, Martin Fronc.

  • No, len krátka reakcia. Žiaľbohu, takto to u nás funguje. Keď som kúpil k svojmu domu malý kus pozemku vlani a išiel som platiť obecné dane, tak som ja musel preukazovať, že som nadobudol, i keď obec má kataster, všetko a chcel som platiť, musel som preukázať, že som nadobudol majetok. Ja pokladám takéto ustanovenia rovnako za choré a zbytočné trápenie ľudí. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, nech sa páči, s reakciou Richard Sulík. Môžte zapnúť pána Sulíka.

  • Ďakujem. Pán Fronc, ďakujem za, za faktickú. Predpokladám, že to nebolo v katastrálnom území Bratislava, lebo tam už pokročili a ja keď som, teda nekúpil som pozemok, kúpil som si byt a tam a to došiel som platiť tutok, k správcovi dane, v Petržalke sedí, tak tam mi pani vytiahla všetko, som sa dozvedel, čo všetko mi patrí a koľko daní mám platiť, čiže zrejme to nebude nedostatok v zákone, keď mesto Bratislava môže a vo vašom katastrálnom území nemusia, alebo nechcú, tak možnože len treba tam zvolať, nejak trošku im podkúriť pod sedavou časťou tela.

  • Povedané so smiechom.

  • Tak, ale rátam s vašou podporou, keď teda ste sa takto vyjadrili. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, tým sme vyčerpali všetkých rečníkov. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Nechcete sa vyjadriť páni? Ani navrhovateľ, ani spravodajca. Teda prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Ďalším bodom programu je prvé čítanie o návrhu poslancov Pavla Abrhana, Martina Fronca, Moniky Gibalovej a Pavla Hrušovského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Tento návrh má číslo 844 a návrh na jeho pridelenie do výborov je v rozhodnutí 843.

    Nech sa páči, Pavol Abrhan, o predloženie návrhu zákona.

  • Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Abrhana, Martina Fronca, Moniky Gibalovej a Pavla Hrušovského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, tlač 844.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Predloženým návrhom zákona sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182 o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov s cieľom upraviť znenie zákona tak, aby vlastníci bytov, ktorí sú zároveň spoluvlastníkmi spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva, sa mohli dohodnúť na zrušení podielového spoluvlastníctva na priľahlom pozemku. Novelou zákona Národnej rady o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov sa navrhuje právna úprava, v zmysle ktorej sa § 13 dopĺňa o nový odsek 3, ktorý ustanovuje oprávnenie spoluvlastníkov spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva, dohodnúť sa na zrušení podielového spoluvlastníctva na priľahlom pozemku. Vlastníctvo k novovytvorenému pozemku bude naďalej spojené s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru v bytovom dome, ku ktorému pôvodne patril a vlastnícke právo k pozemku je bez bytu alebo nebytového priestoru neprevoditeľné.

    Predmetné ustanovenie sa dotýka pozemku, ktorý patrí k domu. Zákon ho označuje legislatívnou skratkou ako priľahlý pozemok, pričom nejde o pozemok, ktorý je zastavaný domom. Účelom navrhovaného znenia je zákonom dovolená možnosť spoluvlastníkov dohodnúť sa na zrušení podielového spoluvlastníctva k priľahlému pozemku a nadobudnutí vlastníctva k novovytvorenému pozemku. Zásadný význam navrhovanej právnej úpravy spočíva v tom, že umožňuje spoluvlastníkom na základe dohody reálne rozdelenie priľahlého pozemku.

    Navrhovaný zákon je v súlade s právom Európskej únie, Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi Slovenskej republiky, so zákonmi Slovenskej republiky a s ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Materiál nemá finančný, sociálny, ekonomický, environmentálny vplyv, vplyv na zamestnanosť, ani vplyv na informatizáciu spoločnosti.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne. Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor a to výbor pre hospodárske záležitosti, pánovi poslancovi Alojzovi Přidalovi.

  • Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 264 určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Abrhana, Martina Fronca, Moniky Gibalovej a Pavla Hrušovského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Je to tlač 844. Podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.

    Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o cieli predloženého návrhu zákona a o súlade s Ústavou Slovenskej republiky a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako i medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení návrhu. Súčasťou je i doložka vybraných vplyvov a doložka zlučiteľnosti s právom Európskej únie.

    Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.

    V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 13. januára 2014 č. 843 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Odporúčam tiež, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.

    Pán podpredseda Národnej rady, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

  • Ďakujem pekne. Otváram všeobecnú rozpravu. Nedostal som do nej žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa niekto hlási do rozpravy ústne. Jeden, pán poslanec Martin Fronc. Končím možnosť ďalšieho prihlasovania.

    Nech sa páči, pán kolega.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Asi by som sa zmestil aj do faktickej poznámky, ale nevznikol priestor, aby som mohol mať faktickú poznámku. Takže veľmi krátko. Chcem povedať dve veci a zdôrazniť, ktoré zazneli od predkladateľa, kolegu Abrhana, že takéto rozdelenie priľahlého pozemku sa môže udiať len na základe dohody. Čiže žiadne vnútenie, musia sa tí spolumajitelia dohodnúť.

    A druhá vec je, ktorú pokladám za podstatnú, že je to zviazané s vlastníctvom bytov. Takýto pozemok priľahlý, aj keď bude vlastník, nemôže samostatne predať. Poznamenávam, že takáto právna úprava existuje aj v iných krajinách, napríklad v Maďarsku, ak si s bytom kúpite aj parkovacie miesto, to parkovacie miesto môžete prenajať, ale predať ho nemôžete, môžete ho predať len spolu s bytom. Myslím si, že je to malý krok, ktorý môže pomôcť vzťahom a fungovaniu v obytných viacbytových domoch.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. To bol jediný prihlásený do rozpravy. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Pán navrhovateľ, nie je treba. Pán spravodajca, nechcete? Oceňujeme. Ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Teraz pristúpime k prvému čítaniu o návrhu poslancov Martina Fronca, Pavla Hrušovského, Pavla Abrhana a Moniky Gibalovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov. Tento návrh zákona má tlač 845 a návrh na jeho pridelenie pre výbory na prerokovanie je v rozhodnutí č. 844.

    Teraz dávam slovo poslancovi Martinovi Froncovi, aby tento návrh zákona uviedol. Nech sa páči.

  • Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Martina Fronca, Pavla Hrušovského, Pavla Abrhana a Moniky Gibalovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov, tlač 845.

  • Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, nebudem dlho rozprávať, ale predsa mi len nedá začať trošku širším úvodom. Viete, neustále počúvame všetci, že naše vzdelávanie upadá, že jeho kvalita je zlá, že máme strašne veľa škôl a preto je zlá kvalita, že máme strašne veľa vysokých škôl, pobočiek, jednoducho o tom pomaly dnes každý hovorí, všetky médiá píšu, akurát tam, kde si myslím, že by sme skutočne mohli pomôcť, to nerobíme. Aj počas rokovania tejto plenárnej schôdze z úst niektorých poslancov pri rozprave o iných zákonoch hovorili o tom, že kvalita vzdelania u nás je katastrofálna a podobne.

    Ale ten kľúčový moment je, a to chcem povedať, že tuná samozrejme za riešenie nesie primárnu zodpovednosť minister školstva, ale musím povedať, že minister školstva sám to nevyrieši. Kľúčovejšia zodpovednosť je vlády, ale dnes musím povedať, podľa môjho presvedčenia, že aj celej spoločnosti. Pretože za dvadsaťpäť rokov od roku 1989 prakticky sme dopustili to, že hodnota vzdelania sa zúžila len na hodnotu vlastnenia papiera, či už maturitného vysvedčenia alebo vysokoškolského diplomu prvého, druhého stupňa. Nič viac, nič menej. Na toto sa zredukovala hodnota vzdelávania.

    A druhá vec, ktorú pokladám za veľmi vážnu, sme dopustili to, že sme degradovali učiteľský stav. Doslova spoločnosť, musím teraz povedať, jednoducho svojím prístupom a ľahostajnosťou pripustila to, že učiteľský stav sa degradoval.

    Asi pred 20 rokmi som mal spoluprácu s univerzitou v Bordeaux. A kolega mi rozprával, kolega profesor, s ktorým som tie projekty spolu robil, chodieval prednášať do bývalých kolónií Francúzska, do Alžíru a podobne, a mi rozprával, že po rokoch tam bol znova, na ulici zrazu ho zastavil jeden mladý muž, ktorého si už ani nepamätal a priznal sa mu, že je jeho študent, pozval ho domov, pohostil a podobne a tak sa ho pýtal, prečo taká úcta? A on mu povedal, u nás, v našej tradícii je, že učiteľ je prvý po rodičovi a patrí mu, prináleží mu príslušná úcta.

    No úcta dnes v našej spoločnosti k pedagógom je katastrofálna oproti tomu, čo bolo pred rokmi. Každý ešte spomína z rozprávania obyčajne svojich starých rodičov, že hlavne na vidieku pán farár, pán učiteľ a pán notár, to bolo čosi, čo si tí ľudia vážili. No dnes z týchto troch menovaných naozaj najhoršie na tom je pedagóg.

    Áno, my sme degradovali učiteľský stav a je to vina celej spoločnosti. Ja viem, môžeme povedať, že učitelia málo bojujú. Ja priznám, že sú slabí lobisti, lebo keď príde k lámaniu chleba a robí sa rozpočet, tak oveľa silnejší lobisti presadia oveľa väčšie peniaze a na učiteľov aj pri dobrej vôli, ktorá by bola, sa zabudne a môžete dať akýkoľvek pozmeňujúci návrh na to, aby sa zvýšil rozpočet pre školstvo, garantujem vám, že nemáte šancu, aby prešiel. Nakoniec, to je skúsenosť z mnohých rokov. Preto si myslím, že mali by sme v tejto veci niečo robiť.

    A ten návrh, ktorý predkladám spolu s kolegom Hrušovským, Abrhanom a kolegyňou Gibalovou je malý krok. Predkladám ho opakovane, alebo predkladáme ho opakovane a chce pomôcť trochu k tomu, aby sme motivovali školy ku kvalite. Viete, odkedy Feničania vynašli peniaze, tak najlepšia motivácia asi sú finančné odmeny, finančná motivácia. V zákone robíme malú úpravu, aby v rámci normatívneho financovania časť peňazí, nie veľká, 10 % maximálne, sa mohol navýšiť normatív školy, ktorá dosahuje vynikajúce výsledky. Jednoducho aby aspoň časť škôl prešla na filozofiu, že my škole prídeme na svoje potrebné finančné prostriedky aj tým, že budeme sa snažiť vychovávať a vzdelávať kvalitne a nebudeme prijímať trebárs len žiakov, aby sme mali veľký počet a tým si zabezpečili financie. Nič viac a nič menej tento zákon nenavrhuje. Malý krok a jediné, čo tam je, je isté obmedzenie, istá garancia pre rozhodnutie a to je to, aby to mohlo byť aspoň do istej miery objektívne, i keď na Slovensku, sa obávam, že už nič objektívne pomaly neexistuje. Všetko dokážeme zdegradovať, obísť, jednoducho obicyklovať, jak sa hovorí ľudovo a podobne.

    A ten krok hovorí o tom, že takéto navýšenie môže byť urobené len na základe celoštátnych meraní. No rovno poviem, nemôže to byť urobené tak, pretože žiaľbohu, že tomu neverím, že keď v obci by sa zistilo, že je to na základe, ja neviem, počtu vyznamenaných žiakov, no tak tam by narástol enormne počet vyznamenaných žiakov. Keď som sám zažil, že to boli schopní urobiť a kontrola to odhalila, museli vrátiť peniaze, že keď bol oprávnený normatív pre deti s postihnutím, ktoré potrebujú špeciálnu starostlivosť, dva a pol oproti normálnemu normatívu, no tak ako boli školy, ktoré si povyrábali, nahnali deti s postihnutím. Aj pri vedomí toho, že to dieťa v tej škole nedostane tú špeciálnu starostlivosť, ktorú má mať, že to dieťa jednoducho ukrivdia, istým spôsobom ublížia.

    Takže toto obmedzenie tam je, aby to bolo na základe predsa len celoštátnych istých meraní. Ja nehovorím, že to musí byť presne na tom, to je tam príkladne uvedené, ako aj napríklad testovanie deväť, alebo celoštátna maturita. Nemusí to byť na tom, ale musí to byť na celoštátnych, ktoré sa aspoň ako tak dajú odkontrolovať a vidieť spoločne. A sú tam aj nastavené spôsobom spoločné pravidlá a spoločné kritériá.

    Vedome sme nešli do podrobností. Ja si myslím, že to nie je v tom, že by ten návrh sme nevedeli, alebo nechceli urobiť podrobne, ale myslím si, že tu vedome sme chceli nechať priestor ministrovi a ministerstvu školstva. Ak bude mať záujem, dodáme mu aj hotovú vyhlášku. Ale o tom to nie je. Nechcem zbavovať a nechceme zbavovať ministerstvo tých kompetencií a tých úloh, ktoré má mať to ministerstvo. Toto nebolo, nie je a nebolo naším cieľom.

    A jedno krátke vyjadrenie, ktoré mi nedá, k stanoviskám ministerstva financií, príslušnej sekcie k nákladom. Áno, hovoríme v tom, že tých 10 % ročne odhadujeme, by mohol robiť 1 mil. eur. To znamená, ale súčasne hovoríme, že tento milión eur nemusí byť navýšený rozpočet. Nemusí byť navýšený rozpočet. Dá sa to urobiť aj z tej čiastky, ktorá je vyčlenená v rámci zákona o financovaní škôl a školských zariadení a ktorá nikdy ani to taká čiastka nemala, nebola použitá a to je, až 6 % sa dá použiť rôznym spôsobom, tak ako v rámci programového rozpočtovania navrhne minister. Čiže tam ten priestor je.

    No len viete, ja by som veľmi rád bral vážne stanoviská ministerstva financií, ale sám som zažil, ako predkladateľ zákona predkladal som jeden zákon, nebudem teraz hovoriť, ktorý som predkladal ešte z pozície vládnej a neboli výhrady a to isté ministerstvo financií, tá istá sekcia, k tomu istému zákonu, sme boli v opozícii, mala výhrady. Tak ma to mrzí, ale v tomto prípade tá moja dôveryhodnosť v takéto stanoviská nie je.

    Trošku aj narážam na to, čo hovoril pred chvíľou pri predkladaní svojho návrhu zákona kolega Osuský. Už vonkoncom nechcem sa vyjadrovať k tomu, že požadujú, aby som sa vyjadril o finančných nákladoch tri roky dopredu. A keď sa pozriete, o návrhoch rozpočtu v minulosti, aj perspektívy, ďalšie dva roky a potom, čo bola skutočnosť, tak myslím si, že nemusím to viacej komentovať a dáte mi za pravdu, že to je vyžadovanie niečoho, čo je takpovediac do, no veštenie z gule. Inak to neviem povedať. Na takéto vyjadrovanie akosi sa mi nechce ako pristúpiť, aby som tak ďaleko zachádzal.

    Čiže toľkoto k tej samotnej myšlienke a je na vás, v prvom rade kolegovia z vládnej strany, ako sa rozhodnete, či aspoň tento malý krok k podpore kvality nášho vzdelávania urobíte a ja si myslím, že to nie je veľa, čo sa tu navrhuje. Naopak, som si vedomý, že je to málo, ale niekedy aj málo je prvý impulz na to, aby sa čosi pohlo.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne. S faktickou poznámkou na vystúpenie pána, hop, pardon. Dávam teraz slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, pani poslankyni Jane Žitňanskej, nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, ctená, ctené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vystúpila v prvom čítaní k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Martina Fronca, Pavla Hrušovského, Pavla Abrhana a Moniky Gibalovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov, tlač 845, ako určená spravodajkyňa výborov Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport uznesením č. 118 z 28. januára 2014 a podala spravodajskú informáciu k tomuto návrhu zákona.

    Návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v zákonnej lehote pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 844 z 13. januára 2014 navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor a lehoty na jeho prerokovanie. Konštatoval, že návrh zákona spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky.

    S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu výboru vyplývajú z rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po rozprave o návrhu zákona uzniesla na tom, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky odporučí predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V prípade, ak sa Národná rada Slovenskej republiky rozhodne návrh zákona prerokovať v druhom čítaní podľa § 74 ods. 1 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky určiť Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport s tým, aby výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, ho prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní odo prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.

    Pán predsedajúci, ďakujem, skončila som. Môžete otvoriť rozpravu.

  • Ďakujem pekne. Otváram všeobecnú rozpravu, do ktorej som nedostal písomne žiadnu prihlášku. Pýtam sa teraz na ústnu formu. Tri mená sú na tabuli, takže uzatváram možnosť ďalej.

    Prvý v poradí je Peter Osuský. Nech sa páči, máte slovo, pán kolega.

  • Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, milý predkladateľ, no, nepochybne si človek, ktorý o školstve čo-to vie, obidvaja prichádzame skôr z vysokoškolského prostredia učiteľského, ale minimálne ako rodičia detí školou povinných, ktorých sme zopár mali, vieme čo-to i o nižších stupňoch školstva. To, o čom si hovoril v závere svojho obsažného, hoc len jedenásťminútového vystúpenia, bolo to, že si hovoril, aký je rozdiel medzi posudkom rozpočtovej sekcie ministerstva financií, keď to predkladáš ako vládny človek a keď to predkladáš ako opozičný. No, slovenské múdroslovia sa vyznačujú múdrosťou, ktorá prekračuje čas a veky. Oni ešte netušili, že bude existovať sekcia rozpočtovania ministerstva financií Slovenskej republiky, ale už prišli na strašne krásne úslovie "Komu pánboh, tomu všetci svätí.".

    Keď si v opozícii, tak ani-ani. To týmto múdroslovím sa riadi očividne sekcia, ktorú si zmienil. Vo svojom vystúpení si hovoril, ako by povedal nebohý Jaro Filip, súvislo a pekne, až mi bolo divnô, aj keď to nebolo u teba vôbec divnô, ale dotkol si sa viacerých, by som povedal, trvalých vecí na riešenie. Napríklad si hovoril o potrebe objektivizácie hodnotení, o tvojich skúsenostiach a obavách, čo by bolo, keby sa počet vyznamenaných stal kritériom. Iste, i pologramotní by sa stávali vyznamenanými, šablovia by sa obracali na Pavlov a hlupáci by sa stávali géniami. Tak to je. Myslím si, že objektivizácia hodnotenia pri tom všetkom je oveľa dôležitejšia, než pre hodnotenie nosnej práce pedagóga pre prípadných prijímajúcich, pre prijímacie inštitúcie materiálu, ktoré dostávajú.

    Zažil som pred rokmi informáciu, že niektoré elitné švajčiarske univerzity v tom čase neuznávali maturitné svedectvá niektorých kantónov, u ktorých bolo známe, že materiál, ktorý odtiaľ prichádza, napriek maturitnému potvrdeniu, nie je celkom to pravé orechové a boli ochotní prijímať ich až po podrobení sa centralizovanému prevereniu ich vedomostí, a to, prosím, bolo Švajčiarsko s dlhou tradíciou pokoja, vzdelávania a i elitných univerzít.

    Takže i ja som zažil ako prodekan, ktorý zaviedol testovacie prijímacie skúšky na dovtedy z korupcie obviňovanej lekárskej fakulte to, že sme mali absolventa, teda uchádzača o štúdium, ktorý spravil z 800 možných, tuším 360, čo už je tak na úrovni takmer stávkovej kancelárie, lebo vždy boli 4 možnosti a jedna bola správna a "rein teoretisch" si mohol tých 200 a dačo spraviť i len púhou náhodnou distribúciou šťastia. A keď som tohto génia teda pozeral po odtajnení a dekódovaní a zoskenovaní, tak som si s drzosťou zvedavca nechal ako prodekan predložiť jeho podkladové materiály i vysvitlo, že v neďalekom kráľovskom slobodnom vinárskom mestečku bol tento laureát permanentne vyznamenaný a samojedničkový maturant. Vtedy som sám pre seba prijal heslo, že nikdy v živote, kým by som bol prodekanom, nebudeme prihliadať ani jediným percentom na akékoľvek výsledky stredoškolského štúdia u našich uchádzačov, ak nebudú tieto podložené objektívnym celoštátnym súbežným testovaním.

    K tomu, žiaľbohu, treba povedať ešte jedno, tak ako si hovoril o potrebe vyznamenaných ako kritéria tak, že by okamžite vyrástli, tak permanentné prevaľovania sa smrteľne tajných maturitných otázok a zadaní sú trošku výpoveďou o stave. Ale napriek tomu, že toto, čo hovorím, všetko, čo som takto povedal, je možno kritické do radov učiteľov, i tu by som chcel samozrejme, lebo máme všetci aj rozum aj srdce, povedať, že postaviť len kritériá naštudovaných vedomostí ako kritéria kvality učiteľa, sú brutálne, ak porovnávam dieťa, ktoré chodí v Bratislave na Košickú na ZŠ a dieťa, ktoré bude chodiť niekde do unimobunky v Jarovniciach. Pretože rozdiel v podnetnosti domáceho prostredia je taký, že keby v Jarovniciach učil Ján Ámos Komenský osobne, tak je málo pravdepodobné, že z neho vykreše to, za čo by sa dostal k zaslúženej odmene a teda zasluhuje si tú odmenu, aj keď nevykreše. Chcem teda povedať, že tu vždy pri hodnotení na výstupe treba zvážiť i materiál, s ktorým tí učitelia pracujú.

    A úplne nakoniec, pekne si hovoril o úcte k učiteľom. Ja sa priznám, že si pamätám svojich učiteľov po mene, možno je to už prejav staropamäti, ktorá ešte funguje, od prvej ľudovej a vedel by som ich vymenovať a pamätám si dokonca i tých dobrých učiteľov, ktorí učili na základnej a strednej škole moje deti a musím povedať, že vyrástol som v rodine, kde by som nikdy nedostal pravdu pred učiteľom. U nás platilo: učiteľ má pravdu, paragraf 2 známy, keby náhodou pravdu nemal, platí paragraf 1. To znamená, nikdy by sa ma naši nezastali a je pravda, že úcta k učiteľom klesla. Cynik by povedal, no preto, lebo aj tí učitelia už nie sú to, čo bývali. A ja by som ale oveľa viac povedal, lebo tá spoločnosť už nie je to, čo bývala.

    To znamená, že i dnes existujú vynikajúci učitelia, i moje deti ich postretali na svojej ceste za vzdelaním a neúcta k nim existuje napriek tomu, že sú vynikajúci učitelia. A samozrejme jedným z prejavov nie tej spoločenskej arogantnej bulovskej neúcty rodiča, ktorý svojho nevychovaného spratka uprednostňuje pred pravdou učiteľa, pre ktorého je ten spratek krížom, ktorý nosí, ale okrem iného i vedomie, že ten sprostý rodič, ktorý tam prišiel na bavoráku, kuká na toho učiteľa, ako na chudáka. A samozrejme hovoríme tu asi posledných 23 rokov o tom, ako je vzdelanie prioritou, ako budeme vzdelanostná spoločnosť aj s Minervou a so všetkým ďalším, detto hovorím, celá Európska únia, pričom to spĺňa tak štyri krajiny z 27, aspoň po tej rozpočtovej stránke, tie veľkohubé vyhlásenia, ako budeme centrum vedy a pokroku v roku 2010, tak to sa nepodarilo, dúfam, že v 2020 sa tiež iste podarí, ako mnohé sľuby a pravda je, že pokiaľ navrhnete vy takúto malú úpravu a tá úprava bude koštovať až dokonca milión, tak aby som sa už dneska druhýkrát opakoval, na to, čo v tejto krajine odteká, kde ako, čo odteká v podobe ukradnutých euro 300-tisíc priateľa Mičovského, čo odteká v kauze teplého vzduchu, o ktorom kvalifikovaný vyšetrovateľ prehlási, že sa nič nestalo. Tak samozrejme milión je nič proti sláve božej. To znamená, ak nenájdeme na takýto návrh zákona milión, tak montujme tie autá, až kým odídu do Rumunska, do Turecka a ďalej ako sťahovaví vtáci a potom už budeme asi opäť len pilčíci, chvalabohu, vždy sa nájdu nejaké nezalesnené plochy, ktoré sú zalesnené a budeme rúbať čistiny. Hodne zdaru.

  • Na vystúpenie pána poslanca sú tri faktické, nech sa páči, s prvou Martin Fronc.

  • Áno, veľmi krátko. Ten milión predstavuje z rozpočtu školstva, ktorý je približne ročne okolo dvoch miliárd eur, ani nie pol promile, ani nie pol promile, aby ste si vedeli porovnávať. To je prvá poznámka.

    Druhá. Ja by som bol veľmi rád, keby sme vedeli merať, a určite by to bolo najlepšie, prírastok toho vzdelania. Ten diferenciál. Žiaľbohu, toto zatiaľ nikto nevie zmerať, pretože to by bolo ako objektívnejšie, to beriem, ale zatiaľ to nevieme urobiť nijakým spôsobom.

    A tretia, a to musím povedať, že plne súhlasím, že objektivita hodnotenia je dôležitejšia pre spoločnosť, ako pre inštitúciu alebo pre toho jednotlivca. Žiaľbohu, my vždy tú objektivitu hodnotenia narušíme a istým spôsobom podvádzame sami seba a robíme si celospoločensky škodu, pretože to je väčšia škoda tým podvádzaním samých seba, postupne jednoducho zničíme každý systém práve tým, že sme ochotní a schopní ho zneužívať a podvádzať.

  • Ďakujem pekne. Pán poslanec, súhlasím s vami, že ťažko porovnávať kvalitu základnej školy niekde v Bratislave a dajme tomu, ako ste spomenuli, v Jarovniciach. Napriek tomu si myslím, že je dôležité pri posudzovaní tejto kvality sa snažiť vylepšovať tie hodnotenia a stanoviť ich čo možno najbližšie k tej objektivite. Jasné, že úplne objektívne nebudú, lebo vždy na tom sa budú podieľať ľudia pedagógovia a ako ste aj naznačili, že mnohokrát aj rodičia svojím vplyvom na učiteľov. Čiže preto tento návrh považujem ako krok správnym smerom, samozrejme nie je definitívne riešenie.

  • Ja si tiež myslím, že to je veľmi dobrý návrh, že určite prispeje k zvýšeniu kvality škôl a že vzhľadom na celkový rozpočet školstva je naozaj, dá sa povedať, lacným. Nedalo by sa v druhom čítaní napríklad dodať aj to, aby sa oceňovali aj učitelia za budúce výsledky svojich študentov? Sú štáty, ktoré sa to snažia robiť, aj robí sa to spätne. Čiže vyhodnocuje sa kariéra, úspechy žiakov, oceňuje a potom oceňuje ich učiteľov. Keď je niekto naraz dobrý matematik, naraz dobrý fyzik, alebo športovec, alebo ja neviem, čo všetko, tak sa hľadá zdroj tohoto, ako k tomu došlo, ešte je v tom talent, ešte je v tom všeličo iné, ale iste je to aj dobrý učiteľ, ktorý ho nabudil, dal mu motiváciu a on na základe toho proste povyrástol. Čiže to je taká otázka na navrhovateľov, aká je situácia s týmto? A iste by bolo dobré, keby učiteľov, na ktorých celý život spomíname, sme mohli nejakým spôsobom aj spätne vyhodnotiť, aj sa im za to poďakovať, aj finančne. Ďakujem.

  • S reakciou na faktické poznámky, nech sa páči, Peter Osuský.

  • Ďakujem všetkým kolegom a kolegovi Mikloškovi, no, neviem si to celkom presne predstaviť a zadať to na krk neborákom predkladateľom je dosť ťažké jarmo, ale v civilizovanejšom svete menej eurosocialistickom existuje niečo ako združenie bývalých chovancov, "e lumnai", a je celkom evidentné, že oni síce tí "lumnai" neplatia svojmu obľúbenému profesorovi kreatívneho písania alebo teoretickej fyziky, ale platia univerzite, o ktorej majú pocit, že vďaka pedagogickému zboru, ktorý ich formoval, sa dopracovali do toho miesta a či už je to miesto oskarový scenárista, alebo vlk z Wallstreetu, každopádne tí ľudia to vyjadrujú v podobe podpore svojej univerzity. Mohlo by to takto fungovať i u nás, myslím si, že na Univerzite Komenského, ktorá má 13 fakúlt, má istú náznakovú skúsenosť s hodnotením a prispievaním svojej fakulte, ktorá ich doviedla k ich miestam, vlastne celkom očakávateľne jedna jediná fakulta, je to Fakulta manažmentu Univerzity Komenského, kde pri výročí založenia fakulty na pódium prišli ľudia, ktorí cez ňu prešli a boli to teda v zásade ľudia z rangu generálnych riaditeľov a veľmi dôležitých ústredných osobností tej či onej inštitúcie a samozrejme títo, už napáchnutí amerikanizmom, by som povedal, podporujú tu i tam svoju univerzitu. Bolo by dobré, keby sme toto zhodou okolností na rozdiel od iných vecí, ktoré tak možno nestáli za preberanie, skúsili prevziať z civilizovaného sveta.

  • Ďalším rečníkom prihláseným do rozpravy je Štefan Kuffa, nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predkladateľ, pán minister, vážená pani spravodajkyňa, dovoľte mi niekoľko slov k navrhovanému zákonu. Návrh zákona, ktorý máme tuná v laviciach, celkom sa mi pozdáva, je dobrý a podporím, ale dovoľte mi niekoľko slov, ktoré by som si dovolil mať k tomuto návrhu a možno aj niečo okomentovať z toho, čo ste už pred chvíľou ako povedali.

    Skutkovou podstatou naozaj je to, že dnešná úroveň toho spoločenského honoru učiteľa klesla kdesi úplne až na dno, kdesi je to pod úroveň, čo je naozaj celospoločenským problémom a na vine sme my všetci. My všetci. Ale predovšetkým aj my poslanci Národnej rady, lebo veľakrát ani my nie sme tým práve najvhodnejším príkladom toho, ako sa majú občania správať v našej krajine, keď to tak sledujú ten parlament, ako čo sa to tu deje, tak aký dávame príklad? Rovnako aj ten učiteľ.

    Ten učiteľ bol učiteľom nielen vtedy, keď v tej škole stál za tou katedrou a učil tých študentov a preto bola tá úcta vzdávaná, pán minister, tomu učiteľovi v tej dedine, v tej obci a kňazovi, pretože on bol tým učiteľom aj vtedy, keď bol doma. Aj tak sa primerane tomu správal. Ten učiteľ neskončil v krčme, nežil pohoršeným životom, ale žil príkladným životom hodným nasledovania. A študenti naozaj ak majú učiteľa takého, alebo žiaci, ktorý miluje svojich žiakov, oni ho nasledujú, oni ho zbožňujú a naozaj sa stáva potom aj tak, že nemajú ten problém a osloviť svojho pána učiteľa aj po 10 či 15 rokov, keby sa stretli aj kdesi v cudzom svete a osloviť ho, pozdraviť a porozprávať sa s ním.

    Ja som sa tak zamyslel nad takouto jednou vecou, že k tomu hodnoteniu, pán kolega Mikloško, on to tuná trošku tak do toho zabŕdol a tak to načal a k tým kritériám na to hodnotenie. Ja som to už tuná aj spomínal a nedá mi to nespomenúť aj teraz, aby tá škola bola hodnotená nielen v tom, trebárs tá základná škola, koľko študentov možno sa umiestni na stredných školách, alebo aké dosahujú výsledky a rovnako takisto aj tie gymnáziá, ale zabúdame veľmi často tuná na taký iný rozmer. Ja viem, že by bolo to trošku zložitejšie v tej metodike možno ministerstva to nájsť, ale ja verím, že máme takých špecialistov a odborníkov, ktorí by to dokázali vypracovať a aby do hodnotenia, celkového hodnotenia tých stredných a základných škôl sa zahrnula v dnešnej dobe a v dnešnej spoločenskej kríze, povedal by som, tak aby aj výchova bola tiež jedným z aspektov, aby aj tento aspekt bol merateľný.

    Dneska vidíme študentov, či už na základných alebo na stredných školách. Spomeniem študentov alebo žiakov základných škôl a majú problémy s alkoholom. Štrnásť, pätnásťročné deti tak vymetajú krčmy a naozaj majú problémy so závislosťou. Nehovoriac už o stredoškolákoch, ktorí takisto skúšajú a majú skúsenosti s drogami a pod. Ak by bol takýto študent, ktorý má takýto nábeh vo svojej životnej kariére aj fenomenálny, čo sa týka svojho teda objemu tých vedomostí, aby to nebolo len jediné kritérium, ktoré sa kladie na tú vedomosť, aby sme nevychovali v podstate inteligentov, ktorí sú bezcharakterní. Výchova a vzdelávanie má ísť ruka v ruke a na to sa veľmi často zabúda na základných školách a na stredných školách.

    Áno, samozrejme, tak ako to tu pán minister tuná spomínal, že učiteľ je ten druhý po rodičovi, je to tak, lebo my, rodičia sme na prvom mieste, ktorí nesieme zodpovednosť za výchovu svojich detí. Ale nielen za výchovu, ale rodič nesie zodpovednosť aj za vzdelávanie svojho dieťaťa, lebo ten primárny sociálny proces, ktorý prebieha, je práve v rodine a ten nezačína vtedy, keď dieťa ide na základnú školu a má šesť rokov a nastupuje do prvého ročníka, ale dovolím si povedať, že ten proces socializácie, ten už prebieha dávno pred jeho narodením, je to v prenatálnom ešte období. Tam už je ten proces socializácie. No to by bolo tak na dlhšie, to nechcem zachádzať tak ďaleko, ale to dieťa sa rodí do rodinného prostredia a tam sú tie prvé sociálne návyky, ktoré tam naberá. A to nie sú len sociálne a výchovné návyky, ale to dostáva aj veľakrát aj to vzdelanie. Kedysi to bolo také prirodzené v tých našich rodinách, teraz sa to v podstate vytráca a vytráca sa to aj vďaka tomu, lebo sme nabúrali tú úctu, ktorá bola tuná kedysi voči tomu učiteľovi a nabúravame úctu v tejto dobe a v tejto chvíli, úctu voči rodine a úctu voči rodičom.

    Ja to tak poviem, tak humorne: "Ja som otic a kto je vác?". To je Radošínske naivné divadlo, že tie otcovské práva sú naozaj kdesi vysoké a my, v dnešnej dobe otcovia, my sme práve tí, musím sa priznať, však aj ja, práve akoby sme sa vzdávali tých otcovských práv aj v tej výchove, aj v tom vzdelávaní vo vzťahu k našim deťom. Nie je pravdou to, že naše deti o to nestoja, stoja a ja vám poviem takúto, len krátku takú epizódku.

    Najmladšieho syna máme tretiaka gymnazistu a bol na jednoročnom štúdiu na gymnáziu v Nemecku, a tak som, tak porovnávame aj tie školy, aj systém vzdelávania a tak, nechcem o tom rozprávať, o tom som už minule rozprával, aby som sa neopakoval, ale jeden moment, ktorý tu bol taký zarážajúci a práve možno v takom liberálnom prostredí, ako je Nemecko, a teraz tí študenti medzi sebou rozprávali a nemeckí študenti, chlapci rozprávali, tiež všeličo sa prihodí v tej škole, čo treba riešiť a rodičia kedy sú nútení prísť do tej školy a jeden z tých chlapcov rozprával: "No vieš, keď príde otec do tej školy, tak to má úplne inú váhu.", keď to, odpusťte mi teraz matky, ale to nechcem dávať ako na druhé miesto, ale to chcem povedať, že ako on vysoko vyzdvihol svojho otca. Veľmi vysoko ho vyzdvihol, hej. To, že otec má záujem o výchovu, ale aj vzdelávanie svojho syna. Tak toto bolo pre mňa také veľmi povzbudzujúce, že tie decká, aj možno v takom liberálnejšom svete a bohatom svete, ako je Nemecko, tak predsa len je to naozaj ten argument taký, že tie deti naše stoja aj o tú otcovskú autoritu. Nerobme to, tu sa to začína tiež v Národnej rade, keď my nabúrame autoritu otca, matky, nabúrame autoritu rodiny, potom my darmo budeme skučať a jaké máme my výsledky v škole.

    Ja by som ešte tak k tomu povedal, že v podstate tá úroveň školy dá sa zhodnotiť aj takýmto spôsobom, trebárs ten stredoškolský vzdelávací systém, že s akým úspechom sú umiestnení títo absolventi na trhu práce. Ak je to u gymnazistov, tak aký úspech je umiestnenia na vysoké školy? Ale to je krátkodobé sledovanie, to by nestačilo. To jak kolega Mikloško to tuná spomínal, ale nielenže sa dostať z gymnázia na vysokú školu, ale či som v nej aj úspešným absolventom. A to sa dá aj spätne dozadu vyhodnotiť. To nie je len to prijatie na vysokú školu, lebo to je len ten prvý rozmer. Veľakrát sa tie decká dostávajú aj bez tých prijímačiek, aj všelijako sa dostanú, ale aby si ty úspešne absolvoval vysokú školu, a to je to hodnotenie. Samozrejme to sa dá aplikovať aj zase na vysoké školy, kedy absolventi vysokých škôl, ak končia na úradoch práce, tak tá vysoká škola, treba si naozaj položiť otázku, že či má to opodstatnenie.

    Súčasný pán minister, keď som tak zachytil v správach, má takú ambíciu, nie je tuná, no ale dovolím si to tak ako spomenúť, zredukovať pedagogické školy, vysoké pedagogické školy z toho množstva, ja už teraz neviem, pán minister iste by mi povedal, že koľko ich máme, ale ja si myslím, že ich máme neprimerane veľa, tak ich chce zredukovať na tri. Ja si to tak dovolím povedať tak z takého odhadu, že to stačí. Stačí to. Aby tam bola vybraná kvalita, aby tam bola vybraná elita. Kedysi Pedagogická škola v Prešove, tak tá mala naozaj taký chýr s celoslovenskou pôsobnosťou. Rovnako pedagogická škola, Vysoká pedagogická škola v Bratislave, alebo Stredná pedagogická škola v Levoči. Tak potom len plačeme, že kde asi sa stláča tá úroveň nášho školstva, ale to sme pokazili čiastočne aj práve aj tým financovaním.

    Tu nechcem zase povedať, že to je čosi zlé, že ten normatív, že by sa zdvihol o 10 %, nech sa zdvihne o tých 10 %, ale aby ten ukazovateľ bol objektívny, aby to nebolo, pán minister, také, ako ste to pred chvíľou povedali, že dá sa vyrobiť aj telesne postihnutých žiakov, hej, aby sme mohli získať tie financie, resp. mať tých študentov, ktorí skončili s vyznamenaním a pod. Tak ako ste to správne povedali, že veľmi častým javom, žiaľ, na Slovensku je to, že hľadíme nie ako dodržať zákon, ale práve ako ho obísť a nenaplniť.

    Na záver by som si tak dovolil spomenúť ešte takýto malý príklad, ktorý mám tu, som si ho tak poznačil. Samozrejme v tom vzdelávaní a v tej výchove je neodmysliteľné, je tam osobný prístup toho žiaka ku študentovi. Ono ak, tak ako som to spomenul, ak ten učiteľ miluje tých svojich študentov, tak naozaj aj sa mu ľahšie predstupuje pred tých študentov, aj ľahšie sa mu vzdeláva. Vtedy zvláda aj ten poriadok aj disciplínu. To je tiež jedna z úloh pedagóga, aby hneď aj v úvode v podstate to zvládal.

    Príklad taký chcem uviesť, kde študenti sociológie v Amerike robili taký výskum a bola taká chudobná štvrť, problémová štvrť, však to máme už dnes aj u nás na Slovensku a zisťovali v podstate úspešnosť tých problémových detí a z problémových štvrtí, že aké sú a dospeli k takému zaujímavému poznaniu, že tie decká mali dobré študijné výsledky a keď po rokoch sa vrátili k tej istej štúdii, po desiatich rokoch to vytiahol nejaký sociológ zase a proste hľadali tých ľudí, že kde skončili ako vo svojom živote a boli to veľmi úspešní, či už inžinieri, vedci, učitelia a pod., tak hľadali vlastne príčinu, že ako je toto možné, ako sa to podarilo ako dosiahnuť? A tým prapôvodom toho všetkého neboli peniaze, nebol ani ten systém, ale bola to učiteľka, za ktorou potom oni prišli a pýtali sa jej, že aký ste mali na to recept, že ste vychovali a pripravili takýchto zdatných ľudí pre život? Lebo to nie je len mať vzdelanie, ale neprepadnúť vo svojom živote. Ak ty prepadneš, spoločensky dostaneš päťku, tak čo z toho, že ty máš tituly? Aby to nebola taká honba, tak ako sme to spomínali, že to len získať papier, či už je to maturitné vysvedčenie alebo vysokoškolský diplom. No dneska sú ešte preteky také, že mať ich dva, tri vysokoškolské diplomy, ale to nemá úroveň.

    A tuná v podstate, keď sa vrátim ako k tomu, tak v tom výskume, tak sa pýtali tej pani učiteľky, aký mala ten recept, že bola taká úspešná, tak ona sa len usmiala a hovorí: "Milovala som svojich žiakov."

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pekne. S faktickou poznámkou na pána Kuffu je Árpád Érsek. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Pán kolega, veľmi dobre sa to počúva, nehnevajte sa, ale žeby to malo spoločné nejak s tou témou, čo predniesol pán Fronc, s financovaním školstva, nevidel som, alebo nevedel som z toho pochopiť tú súvislosť. Nehnevajte sa, toto nebolo asi k tej veci moc myslené. Ďakujem veľmi pekne.

  • Chcete reagovať, pán poslanec? Áno, nech sa páči.

  • Viete, keby som vedel po maďarsky, tak by som vám to preložil do tej maďarčiny, ale žiaľ, neviem a nechcem vás uraziť, pán kolega. Ale ja som hovoril, že je to o tom financovaní a tých 10 % som tuná spomenul. Ale to nie je len otázka peňazí, čo zdvíha kvalitu školstva. To som chcel tým poukázať na to. No, ale ono je to tak. Kto chce, tak počúva, kto má oči a chce vidieť, tak vidí. Ale kto aj má oči a nechce vidieť, tak nevidí a má uši a nechce počuť, tak nepočuje. Tak myslím si, že to je ten prípad.

  • Teraz dávam slovo pani poslankyni Žitňanskej. Nech sa páči, ktorá ako spravodajkyňa sa prihlásila do rozpravy. Máte slovo.

  • Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Nechcem hovoriť dlho, možno na úvod si neodpustím jednu poznámku k tomu, keď sa bavíme o statuse učiteľov, že čo to všetko zapríčinilo, či je to naozaj len dnešná doba, ktorá nepraje tomuto statusu. Ja som mala pred Vianocami jeden zaujímavý rozhovor s jedným pedagógom, právnikom, ktorý už je na dôchodku a ktorý mi rozprával, že podľa neho, to bolo práve za čias komunizmu, s víťazstvom komunizmu prišlo to, že stranícka knižka je viac než diplom, že sudcov, kvalifikovaných sudcov na súdoch nahrádzali ľudia, ktorí mali dobrý kádrový profil a že teda nech sa nečudujeme, že dnes sú pedagógovia tak vnímaní ako sú, pretože dnes dorástla tá generácia detí. Dnes tie deti sú rodičmi a oni len ďalej pokračujú v tom postoji, ktorý zažívali ako žiaci, študenti, len teda ďalej sa správajú tak, ako sa správali komunisti voči pedagógom a voči vzdelaniu ako takému, takže dnes len zbierame ovocie toho, čo za komunizmu bolo zasiate.

    Ospravedlňujem sa všetkým bývalým komunistom v tejto sále. Myslím si, že, (povedané so smiechom) takže podľa mňa...

  • Vystúpenie prerušené predsedajúcou.

  • Pani poslankyňa, prosím vás, pokračujte v rozprave.

  • Treba za tým hľadať aj tieto súvislosti s tým, že ja som presvedčená, že aj status učiteľa sa zdvihne, keď začneme sa baviť vážne o vzdelaní, o vzdelávaní, keď prestaneme ho zosmiešňovať, keď prestaneme trestať žiakov za to, že možno nie sú až takí chytrí, takí múdri, ako ich rovesníci a naženieme ich do nejakého typu škôl. Ja si myslím, že v každom dieťati je talent, je predispozícia na niečo, a to by sme mali rozvíjať a nie selektovať deti na jednotkárov, dvojkárov, trojkárov a podľa toho im predpisovať ich život, nanucovať im, čo majú ísť študovať. Škola nemá byť za trest, škola má byť výzvou, má byť priestorom, kde sa ten talent bude rozvíjať. To len teda na margo statusu a toho, čo bolo spomenuté.

    Teraz k samotnému zákonu, som veľmi rada, že síce opakovane, ale tento zákon je dnes na rokovaní parlamentu, pretože každý zákon, ktorý sa venuje vzdelávaniu, každý zákon, ktorý umožní, aby sme sa rozprávali a diskutovali o vzdelávaní, je obrovským prínosom nielen pre túto snemovňu, ale myslím si, že pre našu spoločnosť ako takú. Tento zákon vítam aj z druhého dôvodu, nielen teda, že nám umožňuje hovoriť o vzdelávaní, ale že sa snaží pomenovať aj kritériá kvality, ktoré by mali vstúpiť do procesu ohodnocovania, odmeňovania škôl. Vždy je dobré, keď si možno na začiatku povieme, že kam chceme dospieť s tým zákonom, čo vlastne má napĺňať.

    Pán bývalý minister Fronc to aj povedal, že v tej dôvodovej správe sú pomenované len niektoré kritériá, ktoré by mali slúžiť na posudzovanie kvality. Ja som presvedčená, že tých kritérií musí byť podstatne, podstatne viac.

    Nakoniec, už tri roky sa koná, alebo prebieha konferencia, ktorú organizuje NÚCEM, ktorá sa volá "Hodnotenie kvality vzdelávania, súčasný stav a perspektívy" a je v rámci teda projektu. Toto bola konferencia, ktorá bola v septembri tak a bola v rámci projektu "Hodnotenie kvality vzdelávania na základných a stredných školách Slovenskej republiky v kontexte prebiehajúcej obsahovej reformy vzdelávania". Bolo to teda spolufinancované zo zdrojov Európskej únie. Čiže dlho rozsiahly projekt, ktorý sa práve snažil zmapovať, pomenovať, čo tá kvalita vlastne je, lebo to je ten základný problém, na ktorý my dnes sme ešte nedali odpoveď, čo tá kvalita je, ako ju budeme merať alebo čo sú tie atribúty, ktoré chceme sledovať a merať.

    Z tejto konferencie, na ktorej som sa zúčastnila, by som si dovolila zacitovať z príspevku pána Mgr. Martina Kuruca, PhD., ktorý vystúpil na tému "Je kvalita vzdelávania merateľná?". Dávam vám to do pozornosti, všetkých, ktorých vás to zaujíma, nielen tento príspevok, ale aj všetky výstupy z tejto konferencie, pretože je tam množstvo múdrych, múdrych postrehov. A on teda sa v tomto príspevku pýta: "Čo budeme merať pri kvalite vzdelávania? Čo môžeme považovať za hlavné faktory procesu edukácie, prípadne jeho parciálnej časti vzdelávania? V odbornej literatúre zameranej na pedagogickú diagnostiku sa môžeme stretnúť s niekoľkými vymedzenými faktormi: množstvo vedomostí, úroveň schopností a zručností, vnútorná, vonkajšia výkonová motivácia, spolupráca, súperenie, kohézia, tenzia, atmosféra, klíma, prostredie, postoje, záujmy, hodnoty, prežívanie, kultúra školy, triedy" a tak ďalej.

    On ďalej teda sa rozpisuje o tom, ako netreba zabúdať ani na ďalšie faktory a sám na záver konštatuje, že teda nechce znieť nejako fatalisticky a že či teda je vôbec možné merať kvalitu, pretože tých faktorov, ktoré by sa mali brať úvahy, je množstvo. Mnohé sú také, že dajú sa porovnávať externé merania a rôzne testy. Sú ale možno kritériá, o ktorých tiež by sme sa mali baviť, ako je autoevalvácia, ako je už spomínaná napríklad kultúra na škole, aké, či tam dochádza k spolupráci medzi študentmi, žiakmi, medzi pedagógmi, o celkovej atmosfére. Myslím si, že toto je úloha, tak ako aj pán poslanec Fronc povedal, najmä, najmä pre ministerstvo školstva. O to viac, že ministerstvo školstva pripravuje zákon o financovaní škôl a školských zariadení, kde chce nanovo nastaviť kritériá, ako budú teda naše školy, naši žiaci financovaní.

    Kritérium kvality samozrejme by malo zohrávať úlohu, ale budem možno teraz si aj protirečiť, na druhej strane, keď škola bude mať slabších žiakov a bude vykazovať slabšie výsledky, nepotrebuje práve ona posilniť? Nepotrebuje práve ona dostať viac, či už prostriedkov alebo aj napríklad nejakých odborníkov? Myslím si, že je to diskusia, ktorá je veľmi potrebná, ktorá môže byť kľúčová z hľadiska budúcnosti našich škôl, našich žiakov a nemali by sme to prejsť takto mlčaním, jak sa tu deje dnes, že v zásade my opakovane, či už pán poslanec Fronc, pán poslanec Osuský, dnes teda Martin Poliačik sa rozhodol mlčať. Ale ja nevidím väčší záujem v tejto snemovni o túto tému a je mi to ľúto, pretože je to kľúčová téma, ak chceme v budúcnosti byť krajinou, ktorá nebude mať ľudí len s titulmi a diplomami, ale ktorá bude mať ľudí so skutočným a hodnotným vzdelaním.

    Takže ja tento zákon, napriek aj tým možno nedostatkom, chcem posunúť do druhého čítania práve preto, aby tu bol priestor na diskusiu o tom, čo všetko môžu byť tie kritériá na posudzovanie kvality, aby sa nám nestalo to, že potom naozaj sa budú len vykazovať úspechy, ktoré budú nejakým spôsobom manipulované, lebo tá vidina získať 10 % navyše je veľmi lákavá a samozrejme nikto nechce okrátiť svoju školu o tieto peniaze. Takže predpokladám, že bude treba nájsť viac tých kritérií, ktoré sa budú dať merať a možno to nebudú len kritériá nejakých výsledných testov, ale aj to, čo som spomínala, atmosféra na škole, to, či škola je schopná integrovať deti, či im ponúka to, čo potrebujú, alebo len, ako spomínal pán poslanec Fronc, ich naberie kvôli zvýšeným normatívom a potom tie peniaze napríklad investuje do bylinkovej fontány na dvore. Takže ja sa veľmi teším ešte na ďalšiu diskusiu. Ja vás prosím, skúste, skúste aspoň raz posunúť tento zákon do druhého čítania, aby sme mali možnosť dôkladne aj na výbore, ale aj tu v snemovni o ňom hovoriť.

    Ďakujem pekne.

  • Na vystúpenie pani poslankyne traja páni poslanci. Pán poslanec Osuský, Érsek a Poliačik. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    Nech sa páči, pán poslanec Osuský.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Ďakujem pani poslankyni za, ako vždy, podnetný príspevok v diskusii. A sám sa vyjadrím len k tomu úplnému úvodu o starom právnikovi a o tom, čo sa dialo v školstve. No paradoxne, niekedy človek nevie, akú vec vezme koniec. Ja som mal to šťastie, na ten prvý prípad som došiel až po rokoch, prečo som mal to šťastie, na ten druhý okamžite, že režim presne kádroval ľudí a niektorým znemožňoval, aby naplnili svoju kvalitu ozajstným odborným rastom. Mal som triednu učiteľku na druhom stupni základnej školy, volala sa Anna Majerčíková, a bola to jedna osvietená, rozumná triedna, slovenčinárka. Za mnohé i z jazykovej výbavy a slohovej výbavy vďačím práve jej. A musím povedať, že táto osoba sa nikdy nestala riaditeľkou našej školy, hoci si neviem predstaviť nikoho primeranejšieho, cteného pedagogického zboru školy na Námestí 1. mája, dnešnej svätej Alžbety. Potom som po rokoch bol konfrontovaný s tým, že ona sa za slobodna volala Bašťovanská. Bašťovanský a tí, ktorí poznajú dejiny Komunistickej strany Slovenska, o tom niečo vedia, nebolo pre ňu priaznivé meno za slobodna. Ale táto statočná žena bola okrem iného laureátkou Spravodlivého medzi národmi, lebo tak, ako bola spravodlivá k nám, ako k žiakom a múdra a vyvážená a dobrá mama od detí, tak bola aj charakterná.

    Na strednej škole ma učil latinu prvý slovenský latinár tých časov Doc. Dr. Jozef Hrabovský, CSc.. Bol dosť dobrý pre komunistov, aby učil na obyčajnej strednej všeobecno-vzdelávacej škole Petra Osuského. Chvalabohu, že som ho mal. Ale bola to hanba toho režimu, že tento človek učil stredoškolákov latinu.

  • Pán poslanec Érsek Arpád, nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Súhlasím, pani kolegyňa, čo ste povedali. Ale nesmieme zabudnúť aj na to, ktoré zákony sú už prijaté. Pokiaľ sú podhodnotení učitelia a ešte im dávame takú vec, že s priemerom nad 2 celých sa nemôže hlásiť študent na inú školu, čo to znamená? Znamená to to, že otvorili sme bránu učiteľom, aby si poobede zarábali peniaze. Ja predsa nebudem dávať dobrú známku žiakovi, možno aj keby si zaslúžil, ja viem, že má solventných rodičov, ktorí ma požiadajú preto, aby som ho poobede ešte doučil, aby nedostal takú známku, dávame šancu.

    Táto šanca nie je dobrá a "most magyarul fojtatnám", aby pán Kuffa, neviem, "hogy érti e magyarul", tu polovičný Maďar možno tomu rozumie, môj kamarát. Pán Kuffa, ja som vás nechcel uraziť a tlieskal tomu ten pán, ktorý určite rozumie dobre maďarsky, tak asi aj on tomu porozumel, čo ste vy povedal. Len nehnevajte sa na mňa a porušujem poriadok, ale ja nie som konfliktný typ, ale nehnevajte sa, ja som Maďar taký istý, ako vy ste Slovák a keď spustím maďarsky, tak asi vy nebudete rozumieť, ale ja po slovensky a inými rečami dobre rozumiem.

    Ďakujem za slovo.

  • Ďakujem. Janka, k tomu úplnému úvodu, ja si myslím, že bývalý komunista je rovnako mýtická bytosť, ako bývalý černoch, ako hovorí Peter Osuský. Michael Jackson síce ukázal, že sa to dá, ale vo veľmi, veľmi ojedinelých prípadoch, aj tam DNA ostala rovnaká. Ja si myslím, že kto raz komunistom bol, takým tým oduševneným, tak je ním do konca života, bohužiaľ, a teda asi moc bývalých komunistov nemáme. Máme ich iba takých, čo sú už navonok ako Michael, ale vnútri je to stále rovnaké, to je prvá vec.

    Druhá vec k tomu, že som sa rozhodol mlčať, my máme takú dohodu s Petrom, že vo veciach, ktoré, v ktorých súhlasíme, tak vystúpi iba jeden. Vo veciach, v ktorých nesúhlasíme, tak vystúpime obidvaja. V prvom čítaní som nechal Petra, nech ide on, lebo s ideovým zámerom súhlasíme obidvaja rovnako, ale v prípade, že budeme mať druhé čítanie a pôjdeme do detailov, tak potom, ver mi, že sa vyjadrím k detailom tohto zákonu aj ja.

    Ďakujem.

  • Chcete reagovať pani poslankyňa? Nie. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.

    Pán navrhovateľ, chcete zaujať stanovisko? Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem všetkým, ktorí diskutovali, aj tým, ktorí mali trpezlivosť tuná počúvať. Vzhľadom na pokročilý čas v piatok, oceňujem, že predsa len trošku akosi... (pozn. red.: nezrozumiteľne vyslovené) školstva. Budem veľmi krátky, ale v niektorých veciach chcel by som zareagovať. Prosím vás, výchova a vzdelávanie je spoločné, to sa nedá oddeliť. Áno, bolo obdobie, keď vzdelávanie bola jedna časť a bola súčasť ideologickej, indoktrinácia detí. A potom tá reakcia bola, že však odovzdávame len vedomosti, no to sa nedá oddeliť. A práve preto existuje rezolúcia Rady Európy, ktorá hovorí o tom, že rodičia majú právo a štát podľa svojich možností im to má zabezpečiť, aby ich deti boli vychovávané v duchu, ktorý je v súlade so všeobecnými humánnymi pravidlami, ale aj v tom, aké je ich presvedčenie. To je jedna poznámka.

    Druhá poznámka, aha, ku kolegovi Mikloškovi. Keď sa hovorilo o odmeňovaní učiteľov, no isté rozdelenie dnes existuje podľa toho, či má učiteľ prvú alebo druhú kvalifikačnú skúšku, či má odučené isté roky a podobne. Slabé. Ale keď sa pozriem na zákon, ktorý som navrhoval tuná a neprešiel v roku 2006 ešte, tak tam bol komplexný návrh reformy vzdelávania a bol tam aj návrh o vytvorenie skupiny, ktorá by bola presne limitovaná, aby to nemohlo narásť do nekonečna, učiteľov inej kategórie, vyššie ohodnotených, ktorí majú nielen to, ktorí sú aj, pôsobili ako takzvaný starší učiteľ, ako cvičný učiteľ, ktorí napísali učebnice a ktorých by v prvom rade schvaľovalo nie tie kritériá, o ktorých hovorím, aby boli nutné, ale ktoré by schvaľovala všeobecnou mienkou komunita učiteľov, že ich za takých kvalitných uznáva, že si to zaslúžia. A mali aj špeciálny názov. Ja si myslím, že tá komunita je viac, ako všelijaké nejaké hodnotenia a kritéria.

    Ku kolegyni Žitňanskej. Ja, hovoril tu už aj kolega Osuský, ja súhlasím, že áno. Len zatiaľ sme nenašli ako, a bol by som veľmi rád, keď nájdeme, ako také kritérium, ktorým by sme to, že to dieťa, ktoré je, povedzme menej nadané, sa posunulo, výrazne posunulo. Lebo to nie je ľahká práca. Prosím vás, keď som hovoril, že učitelia majú dostávať v zásade ako rovnaké odmeňovanie, čo sa týka podľa toho, podľa bydliska, no tak jako, to bolo o čomsi inom, keď v minulosti, pretože som presvedčený, že ten učiteľ v Bystranoch, kde má v triede 35 Rómov, má v skutočnosti oveľa ťažšiu prácu.

    No ešte jedna vec, aha, ešte som chcel poďakovať kolegyni Žitňanskej, keď v úvode povedala "odsek jeden", správne po slovensky a nie odsek jedna, ako často tu používame, je odsek jeden, tak je to dobre.

    A posledná moja poznámka, áno, máme aj učiteľov, ktorí nie sú, povedal by som, vcelku vhodní alebo zodpovední, ale priatelia, to sme ako spoločnosť v prvom rade spôsobili. Ja viem, že to je extrémne číslo. U nás ten učiteľ zarobí ročne v priemere okolo 8-tisíc eur a to ešte mi povedia, že som optimista. V Luxembursku učiteľ na prvom stupni má garantovaný ročný minimálny príjem 36-tisíc eur, na prvom stupni v Luxembursku, to je najviac ináč zo všetkých krajín, 36-tisíc eur. Potom si pozrite, koľko máte ako garantovaný plat vy, ako poslanci. Ale to je o vážnosti toho učiteľa, akú vážnosť dáva spoločnosť tomu. Nechcite a nemôžeme chcieť, prosím vás, tu som sa díval celkom prirodzene, je čas obeda, tak niektorí si odskočili, aspoň si tatranku dali, alebo niečo podobného. A vy nemôžete chcieť len kvalitu od tých učiteľov, keď ich dostatočne nezaplatíme. Nikto z nás nebude, ja neviem, tri dni hladovať a potom pokojne debatovať o kráse Benkových obrazov alebo Mozartovej hudby, ale v prvom rade musí mať aspoň to zabezpečenie. To aby bol nasýtený. A v tomto smere to nasýtenie tých učiteľov, rozumiem nielen ako fyzicky, akože buď sa najedia, ale aby boli predsa len primerane zaplatení. A tu ako si pripusťme všetci dohromady, že ako spoločnosť sme zlyhali a je to hanbou, že sme takto degradovali stav učiteľa. Nedalo mi, nie je to celkom ako, pani podpredsedníčka, detailne s návrhom zákona, ale pokladal som za potrebné to povedať.

    A ďakujem, že ste ma neprerušili.

  • Smiech v sále.

  • Pani spravodajkyňa, chcete zaujať stanovisko? Nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Aspoň ste sa trošku zasmiali.

    Nasledujúcim bodom programu je prvé čítanie o návrhu poslancov Pavla Abrhana, Martina Fronca, Moniky Gibalovej a Pavla Hrušovského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Návrh zákona je uverejnený ako tlač 846. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 845. Pani predkladateľka je už pripravená. Nech sa páči, máte slovo, uveďte návrh zákona.

  • Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Abrhana, Martina Fronca, Moniky Gibalovej a Pavla Hrušovského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač 846.

  • Ďakujem pekne. Pani predsedajúca, vážené dámy, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som predložila návrh novely zákona o vysokých školách spolu s kolegami Froncom, Hrušovským a Abrhanom. Podobný návrh zákona som predkladala na júlovej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2012. Návrh nebol prijatý, rovnako ako nebol potom na jeseň, respektíve v decembri, tuším, roku 2012 nebol prijatý ani pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu vysokoškolského zákona, ktorý som uplatnila v rámci druhého čítania.

    Pri predkladaní novely vysokoškolského zákona roku 2012 označila Slovenská rektorská konferencia tento návrh za férový. Ministerstvo školstva malo vtedy výhrady. Za najvážnejšiu výhradu ministerstvo školstva považovalo vtedy nejasnosť zákona, či ide o podporu študujúcich na zahraničných vysokých školách pôsobiacich v Slovenskej republike, alebo ide o podporu štúdia v zahraničí.

    Táto nejasnosť navrhovaného zákona, ktorú teda pripúšťam, je v aktuálnom návrhu vyriešená presnou formuláciou, kde v návrhu zákona sa navrhuje, že ministerstvo môže priznať sociálne štipendium občanom Slovenskej republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a študujú na zahraničných vysokých školách pôsobiacich v Slovenskej republike aj mimo územia Slovenskej republiky. Súčasťou toho návrhu je aj odvolávka na osobitný predpis, ktorý upravuje podrobnosti priznávania a vyplácania sociálneho štipendia študentom, občanom Slovenskej republiky, ktorí majú trvalý pobyt v Slovenskej republike a študujú na zahraničných vysokých školách pôsobiacich v Slovenskej republike, aj mimo územia Slovenskej republiky.

    O čo teda ide v tomto predkladanom návrhu zákona? Navrhovaná zmena dáva možnosť, nie povinnosť, poskytnúť sociálne štipendium tým študentom, v prípade, ak oň požiadajú, ktorí by naň mali nárok, ak by študovali na vysokej škole či univerzite na Slovensku, ale študujú na zahraničných vysokých školách pôsobiacich buď v Slovenskej republike alebo mimo územia Slovenskej republiky. Samozrejme, že tento návrh, ako som už spomínala, počíta s tým a je to nevyhnutné, aby uchádzač o sociálne štipendium mal trvalý pobyt v Slovenskej republike a musí byť občanom Slovenskej republiky.

    Praktickým dopadom a zmyslom nášho predkladaného návrhu je zabezpečiť rovnaké príležitosti pre študentov z rovnakej východzej situácie a veľkorysosť voči tým študentom, ktorí študujú za podmienok, ako ukladá zákon na vysokých školách v zahraničí a sú odkázaní na takúto pomoc. Mám na mysli najmä študentov, občanov Slovenskej republiky s trvalým pobytom na Slovensku, ktorí z rôznych dôvodov študujú napríklad v Českej republike, alebo sú z regiónov, kde dochádzka do školy, respektíve na internáty, je pre nich často vzdialenosťou bližšia alebo porovnateľná ako vzdialenosť a dochádzka na najbližšiu vysokú školu na území Slovenska. Ide prakticky o všetky okrajové oblasti po obvode Slovenskej republiky a mám na mysli napríklad študentov študujúcich v Brne, vo Viedni, v Budapešti, v Miškolci alebo v Krakove.

    Priznávame sa, že pre podanie takého návrhu zákona sme sa inšpirovali na základe podnetu od občana, ktorý nás upozornil na to, že platný zákon o vysokých školách upravuje podmienky pre priznanie sociálneho štipendia študentom, ktorým štát prispieva na úhradu nákladov spojených so štúdiom výlučne študujúcim na vysokých školách na území Slovenskej republiky. Ale inšpirovali sme sa aj českou legislatívou, ktorá je v tomto voči svojim občanom Českej republiky, študentom študujúcim v zahraničí oveľa, oveľa veľkorysejšia ako Slovenská republika alebo naša legislatíva.

    Samozrejme, že takýto návrh má isté nároky na štátny rozpočet. Problémom je, že štatistiky o občanoch Slovenskej republiky študujúcich na zahraničných vysokých školách sa nevedú, čo mi včera potvrdil aj pán minister Čaplovič, keď som sa v hodine otázok pýtala a bola som vylosovaná, dostala som odpoveď na túto otázku, že skutočne štatistiky sa nevedú. Podľa dostupných štatistík približne 20-tisíc študentov študuje v zahraničí, teda v Českej republike. Tieto štatistiky sú z českých štatistík. Priemerná výška sociálneho štipendia, ktoré je priznávané na Slovensku za ostatné tri roky, nie výška za posledný rok, ale za ostatné tri roky, je 150 eur. Ak predpokladáme, že približne 10 % študentov študujúcich v zahraničí by si uplatnilo nárok na sociálne štipendium, teda približne 2-tisíc študentov, tak náklady na rok pri poberaní štipendia v dĺžke desať mesiacov by boli 3 milióny 100-tisíc eur. Chcem upozorniť, že tých desať percent to považujem za veľmi, veľmi, veľmi prehnaný odhad. Taký lepší odhad by bol možno päť percent. Nazdávame sa, že pre rozpočet ministerstva školstva to nie je suma, ktorá by ministerstvo zruinovala.

    Ďalšia námietka je, že systém by mohli študenti zneužívať. Táto námietka je irelevantná, najmä po účinnosti vyhlášky, novely vyhlášky ministerstva školstva, ktorá sprísnila kontrolu aj všeobecne, priznávanie nároku na sociálne štipendium a nadobudla platnosť 1. 9. 2012. Predpoklad, že študenti, ktorí študujú na vysokých školách v zahraničí, slovenskí študenti, naši občania, pochádzajú zo solventnejších rodín, sa určite zakladá na pravde. Ale je fakt, že menej solventní, alebo študenti z chudobnejších pomerov, ktorí majú záujem študovať na zahraničných vysokých školách z rôznych dôvodov, aj z dôvodu napríklad lepšej geografickej dostupnosti, by si zaslúžili a majú rovnaký nárok na sociálne štipendium, mali by mať ako študenti, ktorí študujú na Slovensku a sú im sociálne štipendiá priznané. Pomôžme teda prijatím tohto návrhu takýmto študentom. Ukážme, že občan Slovenskej republiky, či študuje na Slovensku alebo na zahraničnej vysokej škole, pri rovnakých podmienkach má nárok na rovnaký príspevok, na štipendium.

    Včera ma zaujala poznámka pána ministra školstva, keď mi odpovedal na otázku ohľadom počtu študentov študujúcich na vysokých školách a zodpovedal ju pre mňa postačujúco, až nad rámec. Ale zaujala ma poznámka, že každoročne a iste sa to dá aj štatisticky overiť, sa znižuje počet študentov študujúcich na vysokých školách na Slovensku a teda predpokladám a dá sa to aj zase overiť, že aj na zahraničných vysokých školách.

    O to viac vás prosím o podporu tohto návrhu, že včera tu bol odmietnutý návrh pána poslanca Štefanca, ktorý mal pomôcť študentom tak, že im mal zvýšiť čistý príjem z príjmu napríklad pri brigádnickej činnosti. O to viac, že v tejto snemovni sa prijal v roku 2012, tuším, áno, návrh zákona o sociálnom poistení, kde štát sa v roku 2012 sa zbavil svojich poistencov študentov a prestal platiť ich zdravotné poistenie v prípade, ak ich ročný základ presiahne 15-násobok sumy životného minima, čo je ročný príjem 2 900 eur približne. Čiže, jednak študenti, ktorí študujú v zahraničí a sú odkázaní na sociálne štipendium, sú potrestaní tým, že nemajú naň nárok zo zákona. Nechceme im pomôcť ani pri zvýhodnení odvodovej povinnosti. Zbavili sme sa poistencov štátu, študentov s istou výškou príjmu za rok, čiže buďme veľkorysí a prosím vás, prijmime, alebo odsúhlasme tento návrh zákona do druhého čítania.

    Námietka pána ministra pri predkladaní môjho návrhu, ako pozmeňujúceho návrhu k novele vysokoškolského zákona, v podstate bola jediná a hlavná tá, že nedokážeme overiť údaje o našich študentoch v zahraničí. Inač povedal, citujem: "Mám tu návrh ešte pani poslankyne Gibalovej, pani poslankyňa, dobrý návrh, dobrý návrh, ale povedzte mi, ako dokážeme overiť údaje o našich študentoch v zahraničí?". Ja si myslím, že takúto drobnosť by sme dokázali vyriešiť v druhom čítaní, keď dokážeme nezmyselne zaviazať našich občanov, rodičov, aby nezmyselne hlásili to, ako sa starajú o svoje deti na úradoch práce, tak si myslím, že takéto overenie, koľkí a za akých podmienok a či a ako a kde v zahraničí študujú naši občania, je pre našich úradníkov na ministerstve úplná maličkosť.

    Ďakujem vám pekne za vypočutie.

  • Ďakujem, pani predkladateľka. Zaujmite miesto určené pre navrhovateľov a teraz dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, poslankyni, aha, takže pánovi poslancovi. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená vytrvalá snemovňa. Áno, neprešiel som nijakou operáciou ani transgender, ani ničím podobným, ani to nie je vplyv lunáčka (pozn. red. nezrozumiteľne vyslovené), ale moja milá kolegyňa, pani profesorka Horváthová má choré dieťa a sama javí ešte viac ako ja známky chrípky, takže som prevzal za ňu spravodajskú povinnosť, ako člen toho istého kompetentného výboru.

  • Vystúpenie prerušené predsedajúcou.

  • Dobre. Ďakujem pekne. Už som vás poznačila, ak sa bude uvádzať hlasovanie. Ďakujem. Nech sa páči .

  • Ďakujem. Vážená snemovňa, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov vystúpil v prvom čítaní k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Abrhana, Martina Fronca, Moniky Gibalovej a Pavla Hrušovského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 846) ako určený spravodajca Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport uznesením č. 119 z 28. januára 2014 a podal spravodajskú informáciu k tomuto návrhu zákona.

    Návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v zákonnej lehote pred schôdzou Národnej rady. Predseda Národnej rady rozhodnutím č. 845 z 13. januára 2014 navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor a lehoty na jeho prerokovanie. Konštatoval, že návrh zákona spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky.

    S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú z rokovacieho poriadku Národnej rady, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po rozprave o návrhu zákona uzniesla na tom, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky odporučí predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V prípade, ak sa Národná rada rozhodne návrh zákona prerokovať v druhom čítaní podľa § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady v súlade s návrhom predsedu Národnej rady, odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhuje predseda Národnej rady určiť výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport s tým, aby výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, ho prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.

    Pán predsedajúci, pani predsedajúca v tomto prípade, skončil som svoju spravodajskú informáciu a odporúčam otvoriť rozpravu k návrhu zákona, kde sa dovolím zároveň prihlásiť ako prvý.

  • Ďakujem pekne, pán spravodajca. Do rozpravy je, otváram všeobecnú rozpravu, do rozpravy je písomne prihlásený pán poslanec Jozef Mikloško, ale prihlásil sa aj pán poslanec Osuský ako spravodajca, takže sa dohodnite. Dobre. Nech sa páči, pán poslanec Mikloško.

  • Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, ďakujem pánovi Osuskému za veľkorysosť. Budem veľmi expresný. Pár poznámok k tomuto zákonu. Keď moji šéfovia predkladajú zákon, samozrejme mal by som byť absolútne gatívny (pozn. prepis.: nezrozumiteľne vyslovené), čo aj budem, ale dovoľte pár poznámočiek, ktoré snáď v druhom čítaní zákon môžu vylepšiť a už verím, že by do druhého čítania, ako na druhýkrát mohol prísť, a teda pretože je to dobrý prosociálny zákon a je aj európsky v tom zmysle, že vidíme, že sa pomaly rozširujeme na celú Európu, keď sme chorí v Bratislave, môžeme si odskočiť aj k lekárovi do Viedne, prečo by sme si nemohli aj za naše peniaze alebo za európske odskočiť aj niekde študovať, tak ako to voľakedy bolo a snáď to bude aj v budúcnosti.

    Teda moje poznámky sú takéto, že v dôvodovej správe, nie v zákone, a je to podstatné, sa píše, že iba sa to jedná študijných programov, ktoré nie sú možno študovať na slovenských univerzitách a vysokých školách. Je to v dôvodovej správe, je to správne, ale v zákone to nie je. Tak dôvodová správa nemusí byť smerodajná, to pre budúcnosť, keď sa bude brať len zákon. Asi tie školy, ktoré nie sú u nás, by mali v prvom rade byť prednostne takto vybavené. Isteže by neboli zlé aj nejaké štatistiky. To by aj školstvo mohlo získať, pretože iste štáty evidujú, že v Čechách je toľko Slovákov, v Nemecku toľko Slovákov, to oni majú presne zaevidované, čiže opačne by sa od nich to dalo získať, aj keď teraz chápem, že také štatistiky nie sú, aj mne by sa zišlo vedieť, že ktoré odbory a v akých štátoch. To svedčí trošku aj o úrovni tých univerzít, kde naši študenti študujú.

    Ja by som povedal, že sociálne štipendium, táto moja poznámka je háklivá, lebo je nezamestnanosť mladých, a že nemôžem povedať, že by bola absolútne realizovateľná, ale ja by som dal sociálne štipendium len vtedy, ak študent sa nejakým spôsobom zaviaže, že sa vráti domov a bude tu chvíľu pracovať alebo v určitom časovom okamihu. Nejakú zmluvu dať. Platí to však aj opačne, ten, keď niekto tu študuje, dostáva štipendium, snáď aj sociálne a potom vzápätí dvihne kotvy a ide von a viac sa neukáže, tak to, že či by nemal niečo refundovať štátu, je otázne. Dosť sa už o tom hovorí. Ja si myslím, že bolo by aj spravodlivé.

    Bol som nedávno na besede na Trnavskej univerzite, kde taký jeden študent a už, už absolvent povedal, že: "skončím školu a zbohom Slovensko, viac ma tu neuvidíte". V takej nejakej besede. A som bol prekvapený, s akou veľkou nevôľou prijalo to auditórium tento návrh a niekto dokonca tak tvrdo povedal, že umývať riady, upratovať a opatrovať starých môžeš aj tu. To on povedal, že samozrejme tam dostanem viac peňazí, ale ísť von a umývať riady s vysokým školstvom, čo je veľmi časté, alebo byť barmanom alebo v niečom, je také troška smutné a naozaj potom tie znalosti sa vyparia a človek zostane taký priemerný celý život.

    Veľmi by som podčiarkol, aby sa to týkalo najmä Českej republiky. Tie štatistiky existujú, ty si hovorila, že 20-tisíc je tam. Myslím, že Česi dosť veľkoryso prijímajú našich študentov a je ich tam naozaj dosť a nielen na univerzitách, ktoré my tu nemáme. Ďalšou podmienkou by som videl aj to, že nedostanú štipendium od štátu, ale od vysokej školy, na ktorej študujú. Mnohé štáty sú naozaj v tomto smere veľkorysé a jak niekde sa prejaví talent, šikovný študent, tak mu dávajú štipendiá v niektorých štátoch a aj veľmi veľa. Ja napríklad Ameriku poznám trocha v tomto smere, ale aj Nemecko, no, čiže vtedy by to snáď ani tak nemuselo byť, keď ten človek to tu už má istené a je s tým určitá byrokracia je spojená.

    No a posledné je to, že niektoré štáty majú štipendium bezplatné. Ja som bol dlho v Taliansku, tam to bolo naozaj zadarmo. Troška sa to prejavilo aj na úrovni školy, že raz bol štrajk, raz profesor bol chorý, druhýkrát nedocestoval atď., ale okrem tých pár 10 euro, čo dal na začiatku ako zápisné, viac nemusel nič platiť už a mohol študovať, takisto aj v Nemecku je to tak. Ja som bol v Mníchove dlho ako vedec, no a nikto nevedel, koľko študentov príde, všetci, čo mali abitúr, došli v septembri, naraz ich bolo strašne veľa a bolo to štúdium bezplatné, čiže vtedy je to tiež troška otázne. Iné je, keď človek si veľa platí sám a keď je tam drahý život atď., atď.

    No čiže som za, budem za to hlasovať, ale iste by bolo na čase, aby tento zákon už prešiel do druhého čítania a ďakujem za pozornosť a za veľkorysosť, že ma pán teda exprezident pustil k mikrofónu.

    Ďakujem.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami páni poslanci Poliačik a Fronc. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    Nech sa páči, pán poslanec Poliačik.

  • Ďakujem. Jozef, predstav si, že ja som teda po skončení vysokej školy sa zamestnal pomerne dobre a robil som personalistiku, najímal som síce, systémový filozof, ale najímal som IT odborníkov pre veľké slovenské firmy a aj sa z toho dalo celkom obstojne uživiť, ale ja som sa v tej práci doslova stratil. Normálne som zabudol, že kto som. A išiel som do toho zahraničia, rok som sa staral o vozíčkarov vo Veľkej Británii a ty si spomenul teda, že starať sa o starých ľudí sa dá aj tu, ale vďaka tomu roku, ktorý som strávil naozaj tým, že som robil ruky a nohy ľuďom, ktorí ruky a nohy nemohli používať, som sa strašne veľa naučil. Zároveň som si zarobil dosť peňazí na to, aby som potom rok zase v Peru mohol cestovať a objavovať iné krásy života a vrátil som sa naspäť. A podľa, ja by som toto odporučil úplne každému jednému absolventovi vysokej školy. Kľudne nech umýva riady, kľudne nech sa stará o vozíčkarov, nech robí čokoľvek, nech len odtiaľto na rok - dva vypadne. Nič lepšie sa nám do budúcnosti nemôže stať, ako to, že budeme mať generáciu ľudí, ktorí budú vedieť, že sa dá žiť a fungovať vo svete aj inak, ktorí naberú nejaké skúsenosti a potom sa vrátia naspäť a svojím novým pohľadom sa budú pozerať aj na slovenskú spoločnosť. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Len veľmi krátko. Na zákon, ktorý hovoril o, medzi iným aj o poskytovaní sociálnych štipendií, nenapĺňa ústavu. Ústavný článok 12 hovorí o tom, že občania sú si rovní v právach a povinnostiach. A ak niekto je občanom Slovenskej republiky, má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a spĺňa kritériá na sociálne štipendiá, tak nie je dôvod, aby to nedostal len preto, že neštuduje na Slovensku. Ja chápem, že niekedy tie možnosti naše neboli dobré, že sme na to nemali, ale nemyslím, že tá situácia nastala a takisto ako nebude to celkom jednoduché pre tých úradníkov na ministerstve školstva to odkontrolovať a podobne, ale celkom iste sa to dá, aby nedochádzalo k nejakému podvádzaniu a podobne a nejaké to percento podvádzať na Slovensku, žiaľbohu, existuje, ale to nie je podstatné, že či to je študent študujúci na Slovensku alebo v zahraničí. Ďakujem.

  • S reakciou pán poslanec Mikloško. Nech sa páči.

  • Ja len veľmi krátko, aby som nezobral slovo pánovi Osuskému. S pánom Poliačikom plne súhlasím. Naozaj mladý človek musí ísť von, naučí sa reč, vidí iné kraje. V mladom veku je to absolútne nutné, ale vrátiť sa, to je dôležité. No. Ty si mal šťastie, keď si išiel do exotických krajín, že si nemusel mať vycestovaciu doložku, dolárový prísľub, colné prehlásenie, potvrdenie vojenskej knižky, pas, kamarátov tam, hentam, tam. Teraz to už, chvalabohu, netreba, ale treba sa vrátiť. Ľudia, keď si zvyknú na ľahkú robotu, že dostanú aj dosť peňazí za to, tak chcú tam ostať a chcú takto ľahko dôjsť k peniazom, keď si vedec, keď si neviem čo, tak musíš dlho rozmýšľať, výsledok nula. Vymyslíš bicykel. Einstein povedal, že ľudia najradšej rúbu drevo, lebo tam vidia rýchlo výsledky a ten, keď začneš tú mladosť týmto, môžeš zostať pri tom rúbaní dreva celý život. Ďakujem.

  • Nech sa páči, pán poslanec Osuský, máte slovo.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja by som teda na úvod presne chcel podčiarknuť to, čo povedal vo faktickej pred chvíľkou Martin Fronc, lebo to je jediné, čo by som povedal na adresu tohto návrhu zákona a jeho autorov, že sa mi nepáči a vidím v tom evidentnú ústavnú nerovnosť, že ak nejaké dievča z Púchova študuje na univerzite v Olomouci a je nárokovo nádejnou poberateľkou sociálneho štipendia na území Slovenskej republiky, aby ho nedostávala. Pretože v ústave nie je nič napísané o univerzite v Olomouci, ale za to je tam napísané niečo o rovnosti občanov. A ak teda niekto spĺňa nárok na sociálne štipendiá, nemôže byť úbohý argument o dokázateľnosti štúdia ani len sekundu platný. Rád by som teda povedal za prvé, že tým pádom by som v tom návrhu, v druhom čítaní navrhol zmeniť to z možnosti ministerstva na povinnosť ministerstva. Žiadna možnosť. Povinnosť. Všetkým podľa ústavy rovnocenne a rovnako. Ja sa divím, že strana istôt by mala s takýmto niečím problém, lebo toto je proste istota občana v sociálnej núdzi.

    K tomu dokázaniu a podvádzaniu, áno. Sme okrem iného i krajina, kde sa podvádza na každom rohu, nerobme si o sebe ilúzie. Ale napríklad mal som osem rokov tú povinnosť byť koordinátorom celoeurópskeho mobilitného programu Socrates - Erasmus. Musím vás ubezpečiť, že overovanie papierov študenta, ktorého vysiela Univerzita Komenského do Clermont-Ferrand, do Sevilly, do Kodane, či do Bruselu, je veľmi zložitá a mnoho stupňová záležitosť. A samozrejme európski cifršpióni sú aspoň tak dobrí ako slovenskí a bolo treba veľmi svedomito mať všetko toto preklepnuté a zaistené. Neviem si predstaviť, že by v dnešných časoch bol problém overiť, či Jožko Muranica študuje na Olomouckej univerzite alebo na Sliezskej univerzite v Opave, ak to má z Čadce bližšie tam ako do Bratislavy alebo do Košíc.

    Takže argument o ťažkej dokázateľnosti, ktorý ako vytiahol pán minister na pani poslankyňu Gibalovú, je úplne, by bol dôkazom impotencie, neschopnosti a dôvodu, že ministerstvo zrovnáme so zemou a posolíme ako Kartágo, aby tam nič nerástlo. Pretože toto nemôže byť argument, aby pred ústavou existovali ľudia rôznych kategórií. Štát musí mať na to, aby napĺňal ústavnú rovnosť. Toľkoto teda k tomu, ako to overiť a či to budeme láskavo, milostivo ako prosbopis posielať nejakej tete úradníčke na ministerstvo, ktorá sa rozhodne, či nám vyhovie alebo nevyhovie. Žiadne posielanie tetám úradníčkam a žiadne preverovanie, veľmi zložité a nemožné. Možné dopreverovanie a povinnosť.

    No pokiaľ ide o tú podporu a o tie úvahy o tom, či sa tí ľudia vracajú alebo nevracajú. Zaujímavé, že od čias, keď český minister školstva v blahej pamäti filozof Sokol pristúpil na to, že slovenskí študenti majú právo míňať peniaze českých daňových poplatníkov, ktorým ich otcovia a matky nič v živote nedali, na to, aby sa vzdelávali v teoretickej fyzike, v dejinách hudby alebo filmovom umení. To všetko absolútne veľkoryso Česká republika Slovákom umožnila. Zaujímavé, že neriešime otázku, či by sme nemali občas poslať vagón s peniazmi do Českej republiky za tisíce odchovaných študentov. I keď by sa z nich vrátili len niektorí a nie všetci, pretože s tým už dnes v Európe počítať musíme. Ilúzia, že niekoho priviažeme o kameň reťazou okolo členka, je chorá. To tu potom by mohol hrať skutočne Chára za Topoľčany alebo za Trenčín prinajhoršom, nemal čo odísť so svojim talentom a figúrou do Boston Bruins. Kde sme myšlienkovo? Čo to je?

    Hlava roka pred 4 - 5 rokmi, hlava roka vlaňajšia či predvlaňajšia, profesor Bužek a profesor Masaryk, tí všetko takmer to, čo vyskúmali, vyskúmali buď v Texase alebo na Inštitúte Max-Planck. Platili sme niekedy Spolkovej republike za to, že naším najvyšším, najšpičkovejším vedcom umožňuje, alebo štátu Texas, získavať svoj vedecký výskum, za peniaze amerických a nemeckých daňových poplatníkov? Takže aké vracanie, aká povinnosť? Ak vynájde v blahej pamäti doktor Vilček ďalší vynikajúci medicínsky vynález, ktorý perspektívne o pár rokov bude liečiť i pacientov na Slovensku, to čo chceme, že aby nám snáď vrátil školné? Objavy v medicíne, objavy vo fyzike, objavy všade nakoniec pomáhajú ľudstvu. Takže úvahy o pripútaní, ako ich tu nadtienil priateľ Mikloško, sú úplne mimo misu, žiadne záväzky. Neexistuje záväzok.

    A tým, čo berú u nás sociálne štipendium a potom budú zaraďovať fľašky do regálov v Lidli, tým aký dáme záväzok? Ako využili sociálne štipendium, aby potom po štúdiu nezamestnateľného predmetu išli robiť do Lidlu, čo od nich budeme vymáhať? A prečo by sme mali od týchto, mali vymáhať, po jaké? Takže nie. Žiadne podmienky, ani predbežné, ani iné. Buď je rovnosť alebo nie je rovnosť.

    Ja mám syna, ktorý mal spolužiaka Vietnamca. Teraz neviem, či jeho otec je veľký šéf na trhovisku, ja ho nepoznám, alebo je len malý stánkár, ktorý sa pretĺka, ale jeho syn bol dosť dobrý na to, aby si ho vzala Oxfordská univerzita. Vyšiel z gamče. A je v Oxforde, štvrtý rok. Ja verím tomu, že jeho otec možno niekde nahrabáva tie peniaze na to, aby mohol syna na Oxforde financovať. Ale ak by bol jeho otec v takom sociálnom postavení, že by mal nárok jeho syn, keďže už asi tu žijú a zrejme majú aj to občianstvo, ak spĺňajú toto kritérium, ktoré je, povedzme, pred zákonom potrebné, tak je absolútne primerané, aby sme do Oxfordu poslali mladému chlapcovi 150 eur. Možno to bude len pľuvnutie na horúcu pec nákladov života v Oxforde, ale neexistuje, aby sme niekomu dali 150 eur v Prešove a nedali mu v Oxforde.

    Takže ešte raz hovorím, Monika správne povedala, že asi mnohé z tých detí nie sú na tom sociálne zle, je pravda, že asi mnohé nie sú. Ale ak sú medzi nimi také, ktoré sú na tom sociálne zle, ale ktoré chodia z toho Púchova alebo z Lazov pod Makytou radšej do Olomouca, lebo je to lacnejšie a bližšie a je to dobrá škola, tak majú rovnaký nárok bez toho, aby sa k tomu myšlienkovými pochodmi vyjadrovala teta na ministerstve školstva.

    Takže tento návrh zákona stojí za podporu a v druhom čítaní sa má zmeniť veľkorysosť štátu a istôt na jeho povinnosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami dvaja páni poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Ešte predtým, ako vám dám slovo, bude všeobecný súhlas, aby sme tento bod ukončili?

  • Reakcia z pléna.

  • Dobre. Nech sa páči pani poslankyňa Žitňanská. Prosím?

  • Hlasy v sále.

  • Ale otvorím ústnu rozpravu. Nie? Tak nesúhlasíte?

  • Reakcia z pléna.

  • Je všeobecný súhlas. Dobre. Nech sa páči, pani poslankyňa Žitňanská s faktickou poznámkou.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ja chcem podporiť to, čo ste povedali, pán poslanec, na záver. My už musíme sa prestať hrať na to, že ak niekto splní podmienky, tak potom ministerstvo môže mu prideliť čokoľvek a to či už peniaze na asistentov, či už dotácie, či už príspevok na kreditné vzdelávanie, proste subjektívny pocit a názor ministerstva v tom musí prestať zohrávať úlohu. Keď to môže platiť v hazarde, že keď niekto splní podmienky na vydanie licencie, na prevádzkovanie hracieho automatu a je tam nejaká nárokovatelnosť, tak on tú licenciu jednoducho dostane. Už nikto nebude posudzovať, že či sa mu to páči alebo nie, rovnako to musí platiť aj pri týchto veciach, ako sú štipendiá, ako sú asistenti, ako sú dotácie. Ak niekto splní kritériá, tak musí ten príspevok dostať. Miesto na súkromné a subjektívne posudzovanie tam nemá čo robiť. Čiže, podporujem v plnej miere to, čo povedal pán poslanec a budem rada, keď tento zákon budeme môcť prerokovať v druhom čítaní, kde opravíme túto vec. Ďakujem.

  • Ja už nechcem polemizovať a zdržovať, ale ja viem, čo to je študovať vonku a byť vonku, som bol ako Alexander von Humboldt dva roky na univerzite v Mníchove, celkove to bolo 5 až 8-krát po pár mesiacoch, raz aj 10, a viem, že nebyť toho, tak moje vedecké výsledky literárne by vonkoncom nestáli za nič. Tam som mal čas všetko, čo k tomu bolo treba, čiže to je veľmi, veľmi dôležité. Len máloktorá krajina je taká, ako Nemecko. Za prvé, bola veľmi bohatá, a je nakoniec, pochopili, že veda je univerzálna, že ňou môžete naozaj pomôcť celému ľudstvu. Pochopili, že treba talentov, nehovorím, že som to bol akurát ja, podporovať a veľmi veľkoryso, naozaj, čo sme si žiadali, to nám dali a dali aj po vojne, cítili, že sú aj zaviazaní voči Európe nejakým spôsobom, keď rozmlátili celú Európu, že teraz aj ich veľkorysosť treba prejaviť. Čiže, to som ja tam zacítil.

    Ja chcem povedať, že mňa mrzia iba skôr zahraniční Slováci, ktorých je vonku možno 3 milióny, 4 milióny, sa hovorí, americká Kanada, ale nie málo z nich sa naozaj uchytilo, že môžu pomáhať, že môžu investovať, že môžu zamestnávať, že môžu pozývať. Keď toto spočítate, tak na počet tých ľudí sa tá väčšina ľudí neuchytila a naozaj ostala na tom priemere, je tam ťažká pozícia, stále veľký boj o všetko, napríklad v takej Amerike.

    Ale, ale ja by som očakával, že tam budeme mať aj ľudí, ktorí sú za prvé, aj múdri, aj bohatí, aj známi, aj vzdelaní a nie je ich až toľko veľa. A možno to súviselo s tým, že začali a ostali pri tom, kde sa prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát uchytili.

    Ďakujem.

  • S reakciou pán poslanec Osuský, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Práve naopak, milý Jozef, ono je to presne tak, že ten Vilček, ale i iní ľudia, ktorí do Ameriky odišli, robia tam úspešných lekárov, napríklad evidentne viem, že lekárskej fakulte prostredníctvom ctenej pani prodekanky Ostatníkovej umožnili iks-študentom slovenským ísť na stážový pobyt do Spojených štátov. A musím teda povedať, že i toto sa deje. Ale znova, je to trošku mimo meritu predkladaného zákona, ktorý je záslužný a dobrý, ale nemôžeme sa spoliehať na veľkorysosť a dácnosť krajanov, lebo tí ju aj tak veľmi často aj neukazujú. Ale toto je niečo, čo sa týka našich možností a našej povinnosti poskytnúť to občanom, ktorí na to presne v súlade s pravidlami hry majú nárok. A to, či nám krajania niečím prispejú, neprispejú, to je samozrejme úplne iná téma, ale ešte raz, tento zákon je dobrým zákonom, dobrým návrhom a jediné, čo s ním treba urobiť, je to, aby sa stal štandardným, poctivým, nárokovateľným zdrojom podpory pre tých, ktorí na ňu majú nárok a poctivo študujú.

  • Teraz dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Do rozpravy ústne sa hlási pán poslanec Poliačik. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. A ešte raz sa pýtam, lebo boli tu nejaké, ukončím, vystúpi pán poslanec, pán, pani navrhovateľka, pán spravodajca alebo prerušíme rokovanie a vystúpite v utorok?

  • Reakcia z pléna.

  • Dokončíme? Je všeobecný súhlas. Nie?

  • Hlasy v sále.

  • Ale pán poslanec, nekričte, pýtam sa, normálne chcú rokovať poslanci, tak fakt ako rešpektujte niečo, ja neviem.

  • Reakcia z pléna.

  • Nie je, starajte sa o seba. Nie je všeobecný súhlas, žiaľbohu. Neviem, pán poslanec odišiel. Nie, nie nebol všeobecný súhlas.

    Ďakujem vám pekne, prajem vám pekný víkend a budeme teda rokovať v utorok o tomto bode programu, ako skončíme, ako skončíme, nie, nie, ako skončíme správou o plnení úloh Vojenského spravodajstva. Začína to ráno o 9.00 hodine. Uvidíme, o koľkej to skončí, pokračovali by sme potom týmto bodom programu. A zahraničná politika, sme si odsúhlasili o 14.00 hodine. Dobre?

  • Prerušenie rokovania o 14.09 hodine.