• Príjemné dobré ráno, vážené panie poslankyne, páni poslanci. Otváram šiesty rokovací deň 19. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Na dnešnom rokovacom dni o ospravedlnenie neúčasti nepožiadal žiaden poslanec.

    Podľa schváleného programu pristúpime k rokovaniu o

    Správe o stave školstva na Slovensku na verejnú diskusiu.

    Správa vlády je uverejnená ako tlač 454 a správa výborov ako tlač 454a.

    Správu uvedie minister školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Dušan Čaplovič.

    Nech sa páči, pán minister, máte slovo.

  • Dobré ráno prajem a dobrý deň súčasne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, pani predsedajúca, vážené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som urobil krátke úvodné slovo k Správe o stave školstva na Slovensku, pretože celý materiál máte k dispozícií, ale dovoľte mi pár úvodných myšlienok.

    Účelom tohto materiálu, tejto správy je samozrejme popísať aktuálny stav, v akom sa nachádza tak regionálne, ako aj vysoké školstvo na Slovensku. Podobne navrhnúť, vychádzajúc z toho, hovorím o návrhu, nehovorím o definitíve súboru opatrení na podporu jeho ďalšieho rozvoja; spolu sa navrhuje 22 systémových krokov pre ďalší rozvoj regionálneho školstva a 22 systémových krokov pre ďalší rozvoj vysokého školstva. Správa je koncipovaná, ako bolo to niekoľkokrát už konštatované, v strednodobom výhľade tak, ako väčšina materiálov, ktoré sú predkladané, či už v Európskej únii alebo na Slovensku, na roky 2013 až rok 2020.

    Samozrejme sú to návrhy, pretože tento materiál je určený na diskusiu, na verejnú diskusiu, ktorá je otvorená do 30. 6. Pristúpili sme k tomu podobne ako moji kolegovia v Českej republike.

    Popis systémových krokov pre obe oblasti začína časťou vo financovaní. Správa samozrejme pokladá otázku financovania za kľúčovú pre ďalší rozvoj školstva. Zdôrazňuje nutnosť zvýšiť efektívnosť využívania, samozrejme, finančných prostriedkov v školstve. Súčasne však konštatuje, že bez zvýšenia objemu finančných prostriedkov do školstva v tomto horizonte je jeho ďalší rozvoj veľmi problematický. Na túto skutočnosť samozrejme, ako je to aj v správe uvedené, upozorňuje aj správa OECD, osobitne ekonomický prehľad, ktorý bol publikovaný v Slovenskej republike v roku 2012. A samozrejme vyplýva to aj z mojich rokovaní s generálnym tajomníkom Angelom Gurriom OECD v Paríži, že samozrejme na jednej strane sa hovorí o 50-percentnom navýšení zdrojov do systému školstva, tak na regionálnom, ako aj vysokom školstve, a na druhej strane sa hovorí, že 40 % by sa malo nájsť v istej oblasti zefektívnenia finančných prostriedkov, racionalizácie a toho čarovného slovíčka, ktoré je rôzne vysvetľované, optimalizácie.

    Na to, aby Slovensko dosiahlo priemernú úroveň verejných výdavkov krajín OECD do školstva do roku 2020 je potrebné postupne zvyšovať objem verejných výdavkov tak, ako je to uvedené, tak do regionálneho, ako aj do vysokého školstva. A keď si zoberieme tie úspešné krajiny, tak ten proces bol ďaleko k tomuto číslu dlhší. Keď zoberiem len tú krajinu, ktorá sa často cituje, Fínsko, táto zmena sa začala uskutočňovať v roku 1970, a najmä po roku 1990 až do roku 2013 prichádzalo k výraznému zvýšeniu v tomto horizonte takmer viac ako 20 rokov, finančných prostriedkov do školstva ako strategickej oblasti a priority pre rozvoj Fínskej republiky. Podobné je to aj z našej strany a hľadáme možnosti, ako čo najlepšie a najrýchlejšie nielen zefektívnenie, ale aj zracionalizovanie a zoptimalizovanie zdrojov, ktoré by mali ísť do tejto oblasti, ako som zopakoval, tak na jednej strane do regionálneho školstva, ako aj vysokého školstva, vrátane vedy a výskumu, ktorá je výrazne prepojená na vysokoškolské vzdelávanie.

    Diskusia pokračuje. Doteraz sme na rezort školstva dostali 40 odborných pripomienok. Pripravujú sa ďalšie stretnutia so zástupcami rôznych profesijných organizácií. Aj verejné stretnutia, či už v Bratislave alebo v regiónoch. Na mnohých sa zúčastním. A túto diskusiu by sme chceli uzavrieť k 30. 6. tohto roku, vyhodnotiť diskusiu a pripraviť materiál tak, ako mi to uložil výbor Národnej rady a gesčný výbor, na rokovanie vlády, na základe pripomienok, ktoré odznejú v diskusii.

    Súčasne, samozrejme, zasadne tak štvorpartita na rezorte, ako aj Rada pre systémové zmeny, ktorá tento materiál zhodnotí, a takýmto spôsobom pôjde na ďalšie schvaľovanie.

    Toľkoto z mojej strany. Teším sa na diskusiu a verím, že tá diskusia bude korektná a bude prinášať mnoho postrehov, ktoré sa dajú využiť pri príprave tejto správy a samozrejme konkrétnych krokov v budúcom období v oblasti školstva.

    Ďakujem vám veľmi pekne.

  • Ďakujem, pán minister, zaujmite miesto určené pre navrhovateľov.

    A prosím spoločného spravodajcu z výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, pána poslanca Ľubomíra Petráka, aby informoval Národnú radu o výsledku prerokovania správy vo výboroch.

    Nech sa páči, pán spravodajca, máte slovo.

  • Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som z poverenia výboru predložil spoločnú správu o výsledku prerokovania Správy o stave školstva na Slovensku na verejnú diskusiu, tlač 454.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport podáva Národnej rade túto správu o výsledkoch prerokovania Správy o stave školstva na Slovensku na verejnú diskusiu:

    Národná rada v uznesení z 13. decembra 2012 opätovne konštatovala, že v súlade so schváleným programovým vyhlásením vlády je rozvoj školstva celospoločenskou prioritou a požiadala vládu Slovenskej republiky, aby podľa § 128 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov predložila Národnej rade Slovenskej republiky v termíne do 31. marca 2013 správu o stave školstva na Slovensku a o konkrétnych systémových krokoch na podporu jeho ďalšieho rozvoja. Správu o stave školstva na Slovensku pridelil predseda Národnej rady rozhodnutím z 11. apríla 2013 výboru pre financie a rozpočet, výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj, výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport a výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. Ako gestorský výbor určil výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, ktorý podá správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výboroch. Súčasne určil aj lehotu na jej prerokovanie.

    Výbory prerokovali v určenej lehote predkladanú správu. Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet zaujal stanovisko dňa 9. mája 2013, výbor pre verejnú správu 7. mája, výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny 9. mája. A všetky tieto výbory zhodne odporúčajú Národnej rade Správu o stave školstva na Slovensku na verejnú diskusiu, tlač 454, zobrať na vedomie. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport v uznesení zo dňa 7. mája odporučil Národnej rade predmetnú správu zobrať na vedomie a súčasne odporučil ministrovi školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, aby po ukončení verejnej diskusie predložil jej výsledky s návrhmi na ďalší postup do vlády Slovenskej republiky v termíne do 30. septembra 2013. Výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež šport odporúča Národnej rade zobrať túto správu na vedomie a uznesenie totožného znenia je súčasťou tlače 454a, teda tejto spoločnej správy, ktorú predkladám.

    Správa výborov Národnej rady o výsledku prerokovania vo výboroch bola schválená v gestorskom výbore, t. j. vo výbore pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport 14. mája 2013 a výbor ma uznesením súčasne poveril, aby som Národnej rade predložil túto správu, ako činím.

    Pani predsedajúca, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

  • Ďakujem pekne, pán spravodajca. Zaujmite miesto určené pre spravodajcov.

    Otváram rozpravu. Do rozpravy som dostala písomné prihlášky pánov poslancov za klub SDKÚ Miroslav Beblavý, za OĽaNO Richard Vašečka, za klub KDH Martin Fronc, za klub MOST - HÍD Érsek Arpád, za stranu Sloboda a Solidarita Peter Osuský, za SMER - sociálnu demokraciu Mojmír Mamojka. Ďalej sú písomne prihlásení do rozpravy páni poslanci Chmel, Kvasnička a Hlina.

    Poprosím vás, aby ste rečníkov dali na tabuľu. Stačí, či mám prečítať ešte raz? Stačí. Dobre. Ďakujem.

    Nech sa páči, pán poslanec Beblavý za klub SDKÚ - DS.

  • Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi, aby som vystúpil za klub SDKÚ - DS k správe o stave školstva na verejnú diskusiu. Dovoľte mi na úvod povedať, že správa je pomerne obsiahla. Pre tých, čo ju ešte nevideli, aj s prílohami má niekoľko sto strán, je bohatá na údaje, obsahuje mnoho zaujímavých postrehov, aj mnoho vecí, s ktorými ťažko súhlasiť. Je to, keby sme to brali čisto ako odbornú publikáciu, možno až taká rajská hudba z hľadiska toho, že sa v tých všetkých tabuľkách a grafoch hrabať a analyzovať pomerne dlho a možno nie so všetkým súhlasiť, ale minimálne analyticky je to veľmi zaujímavý dokument.

    My ako snemovňa však pri jeho hodnotení musíme vychádzať z toho, prečo si ju tento parlament vyžiadal. Pretože ona nevznikla ako iniciatívny materiál ministra školstva alebo vlády, ale vznikla na základe mimoriadnej schôdze parlamentu minulý rok v decembri, keď počas štrajku učiteľov na návrh opozičných klubov zvolal predseda Národnej rady mimoriadnu schôdzu k stavu školstva. Výsledkom tejto schôdze bolo uznesenie, ktoré dnes pán minister plní tým, že nám túto správu predkladá.

    Dovoľte mi vrátiť sa k tomu, čím sme ako opozícia otvárali túto schôdzu, čo sme vlastne žiadali, pretože aj z toho hľadiska je dnes potrebné hodnotiť to, čo sme dostali. Je to aj spravodlivé preto, aby sa pán minister alebo jeho kolegovia nemohli sťažovať, že vlastne meníme ciele za jazdy, že vždy si nájdeme nejaký problém, ex post, následne. Takže povedzme si, dovolím si odcitovať zo slov, ktoré som ako zástupca navrhovateľov hovoril na začiatku decembra, keď sme túto mimoriadnu schôdzu otvárali: "Účelom tejto schôdze je využiť ten vzácny okamih, keď sa zo školstva stala naozaj priorita verejnej diskusie, na to, aby sa zo školstva stala priorita verejnej politiky." To znamená, že prvým naším cieľom bolo využiť energiu, ktorú učitelia vložili do svojho štrajku, na to, aby naozaj verejná politika mimo ministerstva školstva, nad rámec ministerstva školstva, vláda ako celok, táto snemovňa ako celok začali tejto dôležitej téme venovať viac pozornosti, než bolo historicky zvykom.

    Druhý bod, ktorý sme zdôraznili, a ten si myslím, že je pomerne dôležitý dnes, je: je jasné, že zlepšenie situácie školstva je otázka na štyri a viac rokov a nie je to len otázka učiteľských platov, o ktorých vtedy v štrajku išlo. Ale treba povedať, že vláda zatiaľ nielenže nevyriešila tú napätú sociálnu situáciu v školstve, a to platí dodnes, keďže štrajk bol prerušený, ale nie ukončený a sú ohlasované nové a nové možné protestné akcie, ale nepredstavila ani konkrétny plán ako so školstvom ďalej, naopak, dáva často protirečivé vyjadrenia. Takisto sme kritizovali to, že rozpracovanie programového vyhlásenia vlády nemá žiadne konkrétne zákony a termíny, ktoré by sa dali následne kontrolovať z hľadiska zlepšovania situácie. Konštatovali sme, že minister školstva má určitý názor, ktorý vtedy aj verejne vyjadroval, kde chce do konca volebného obdobia vidieť mzdy učiteľov, ale vláda si túto predstavu neosvojila. A konštatovali sme, že chýba celková vízia reformy siete učiteľských platov, ale aj ostatných podmienok v školstve a najmä kontrolné kroky na jej naplnenie.

    Preto sme vtedy konštatovali, že našou povinnosťou je zvolať mimoriadnu schôdzu, diskutovať na pôde najvyššieho orgánu tohto štátu o školstve, zaviazať vládu, aby nám predstavila jasný a konkrétny plán s jasnými a konkrétnymi záväzkami, čo chce do roku 2016 urobiť, aby školstvo bolo skutočnou prioritou. A poznamenal som, že ak sa toto bude dať, pokojne sa dohodnime na dlhodobej vízii, prekonajme v tejto téme naše stranícke a opozično - vládne rozpory a prijmime víziu, ktorá bude držať túto vládu, ale možno aj vlády budúce, ale ak takúto odpoveď nedostaneme, tak povinnosťou opozície bude začať navrhovať alternatívy. Zhodnoťme teda z tohto hľadiska predkladaný materiál.

    Pripomeniem, že kľúčové slová, ktoré sme žiadali a ktoré sú aj v uznesení Národnej rady, boli konkrétne, systémové kroky na rozvoj školstva. A teraz, keď sa z toho hľadiska pozriem na tento obsiahly a naozaj v mnohom intelektuálne prínosný dokument, musím konštatovať, že je veľmi problematický z hľadiska kritérií, ktoré sme vopred stanovili a ktoré tento parlament schválil.

    Aby som bol konkrétny, prvým problémom je, že tento návrh je absolútne nezáväzný. Vláda túto správu nielenže neschválila. Vláda ju len zobrala na vedomie, čo sa robí s nepodstatnými informatívnymi materiálmi, ktoré neprinášajú žiadnu novú pridanú hodnotu alebo skutočnosť. To znamená, že vláda nemá čo schvaľovať. Takže vláda sama tento dokument označila za dokument, ktorý je v podstate len zhrnutím a takou ako keby informáciou nepodstatného charakteru pre parlament. A zároveň tento dokument sa premenoval na správu na verejnú diskusiu. Aj keď treba poznamenať, že v uznesení vlády nie je ani slovo o tom, ako tá verejná diskusia má vyzerať, ani dokedy má skončiť, ale je v názve správa o stave školstva na verejnú diskusiu. Moja otázka potom je, že o čom môže tento parlament dnes rokovať? Ako môže zaujímať stanovisko k tejto správe ako najdôležitejšiemu dokumentu, ktorý z tej mimoriadnej schôdze mal vzísť, keď vlastne on aj podľa samotného predkladateľa nie je vôbec finálny? To nie je jeho predstava, za ktorou si stojí a ktorú nám tu pevne položil, na ktoré položí aj svoju hlavu, aby ju presadil. Toto je len pracovná verzia, o ktorej chce minister, ako aj sám v úvodnom slove spomenul, diskutovať niekoľko mesiacov, aby ju finalizoval. To znamená prvý problém toho dnešného stavu je, že máme sa uspokojiť a zobrať na vedomie niečo, čo podľa samotných predkladateľov je nezáväzné, predbežné a pracovné.

    Druhý problém tejto správy je konkrétnosť. Pán minister opakovane zdôraznil, že obsahuje, ak sa nemýlim, 22 opatrení aj v oblasti regionálneho školstva a aj v oblasti vysokého školstva. Pozrime sa na to, aké sú konkrétne, čo je to, čo parlament teda žiadal. Spomeniem, začnem od takých možno síce podstatných, ale vo verejnej diskusii menej prítomných. Jedna z tých strategických úloh je napríklad skvalitniť školské stravovanie. Druhá z tých strategických úloh je zvýšiť bezpečnosť v školách a školských zariadeniach. Tretia je posilniť výchovu detí a žiakov k zdravému životnému štýlu. Inými slovami veci, s ktorými ťažko nesúhlasiť, ale nie je vôbec jasné, ako ich dosiahnuť. Každý minister, neviem si predstaviť ministra, ktorý by povedal, že on je proti skvalitneniu školského stravovania a je za zníženie bezpečnosti v školách a školských zariadeniach. A už vôbec nie, že chce vychovávať žiakov k chorému životnému štýlu.

    Prejdúc k úvodu, je tam úloha udržateľným spôsobom postupne zvyšovať objem verejných financií pre školstvo, čo je úloha, ktorá bude splnená, ak teda každý rok pribudne do školstva čo i len jedno euro. To nie je žiadny záväzok a k tomu sa ešte vrátime. Takisto sú tam slová "prijať opatrenia na postupnú optimalizáciu siete škôl a školských zariadení". To, že táto sieť má byť optimálna, na tom sa opäť asi zhodneme a opäť si neviem predstaviť ministra, ktorý by povedal, že on nechce optimálnu sieť škôl a školských zariadení. A takisto si neviem predstaviť ministra, ktorý by povedal, že nechce systém riadenia školstva, ktorý je efektívny a kvalitný. Napriek tomu tu máme úlohu upraviť systém riadenia zameraním na zvýšenie jeho efektívnosti a kvality.

    To teraz nemá byť z mojej strany nejaká estétska kritika formulácií. Chcem tým vyjadriť to, že tie systémové opatrenia, ktorými sa pán minister v správe zaštíťuje, sú natoľko všeobecné, že nespĺňajú to, čo sme od vlády chceli, to znamená, nespĺňajú kritérium konkrétnosti. Pán minister potom v správe, alebo vláda, ťažko povedať, či vláda zobrala na vedomie tú správu, takže preto radšej hovorím "pán minister", pán minister potom uvádza pod týmito nadpismi často aj konkrétne vyjadrenia, konkrétne návrhy, niektoré viac, niektoré menej. Tie však už sú formulované oveľa nejasnejšie a nezáväznejšie: treba zvážiť, treba pouvažovať, treba sa možno venovať tejto otázke.

    A navyše, a to je tretí problém tejto správy, mnohé tie návrhy, akokoľvek sú zaujímavé na diskusiu, sú v rozpore s doterajšími krokmi. Povedzme si dva príklady.

    Pán minister presadil novelu vysokoškolského zákona na jeseň v tomto parlamente, v ktorej ďalej sprísňoval podmienky udeľovania titulov profesor a docent. Môžme teraz diskutovať, ale dnes nie, myslím, že správne miesto na to diskutovať o tom, do akej miery sa v praxi tieto podmienky zobrazili skôr vo zvýšení administratívnej náročnosti procesov, než zvýšení kvalitatívnej náročnosti procesov, pretože ako člen vedeckej rady jednej z fakúlt, ktorá je na prvých miestach v rebríčkoch kvality, informácia, ktorá bola napríklad na tejto vedeckej rade podaná, smerovala čisto k zvýšeniu administratívnej náročnosti procesov, nie k zvýšeniu kvality. Ale hovorím, to nie je asi pre dnešok.

    Čo tým chcem povedať? Že pán minister aj za cenu toho, že pripravil pedagógom a školám mnoho stresu a papierov, sa pokúsil zvýšiť náročnosť získavania titulov docent a profesor. Ten istý minister nám predložil správu, v ktorej navrhuje zrušiť tieto tituly úplne o necelé štyri mesiace neskôr. Musím sa priznať, že ľudia v akademickej obci z toho majú hokej, pretože je možné obhajovať aj jednu, aj druhú školu. Je možné tvrdiť, že chceme mať celoštátne tituly, a je to tak dobre, je to naša tradícia, má to svoje výsledky, aj svoje chyby, poďme ich možno vylepšovať. To je možná škola, o ktorej sa dá debatiť. Takisto je možno debatovať a debatuje sa tu už viac ako 12 rokov o možnosti ich zrušiť. Vidím tu bývalého pána ministra Fronca, ktorý ešte ako štátny tajomník bol jedným zo spoluautorov nového vysokoškolského zákona v roku 2002, kde sa vtedy intenzívne debatovalo o zrušení titulov. Nakoniec sa to nepresadilo. To znamená, táto myšlienka tiež nie je nová. Tiež má svojich legitímnych zástancov, ktorí ich vedia vyargumentovať. Čo však nepotrebujeme, je vedenie ministerstva, a aj správa, ktorá jeden deň ide tak a druhý deň úplne, úplne opačne.

    Takisto, pán minister, ak si pamätáte, boli sme spolu na diskusii ešte minulý rok, kde predseda nezávislých školských odborov pán Sebelédi otvoril otázku členstva v rade školy, kde hovoril o tom, že keby sa o niečo posilnilo postavenie pedagógov v rade školy, vnímali by to síce ako finančne nenáročný, alebo teda s nulovou nákladnosťou, ale voči nim ústretový krok. Vy ste sa vtedy vyjadrili pozitívne k tomuto návrhu. Následne, keď som predložil pozmeňujúci návrh, ktorý to aj zabezpečoval, posilňoval postavenie, a nielen učiteľov, ale aj rodičov, aby sme udržovali určitý balans, tak už ste to nepodporili v tejto snemovni, ale nie s argumentom, že je to zlé, ale že treba počkať, systémovo uvažovať, a tak ďalej a tak ďalej. Dnes už v tejto správe hovoríte, že rada školy je orgán, ktorý je nefunkčný, pretože je, povedal by som, zajatcom učiteľov a pedagógov, a nie je preto schopný vykonávať kontrolnú funkciu voči riaditeľovi reálne, a preto napríklad treba právomoc menovať a odvolávať riaditeľa presunúť na zriaďovateľa, teda na starostov.

    To znamená, že opäť: tak sú pedagógovia a rodičia cenní partneri, a je rada školy kľúčovým orgánom, alebo je to banda, ktorej netreba dôverovať a ktorej treba zobrať kompetencie? Ja osobne si myslím, že je to to prvé, ale, pán minister, akceptoval by som, ak by ste mali silný opačný názor a stáli si za ním, ale je problematické brať správu vážne, keď obsahuje niečo iné, ako ste sám, opäť len niekoľko mesiacov dozadu, hovorili.

    Ďalším problémom, a to je, teraz sa dostávam asi k tým zásadným obsahovým problémom, sú dva. Prvý je, že tie konkrétne kroky, ktoré sú tam navrhované, často nie sú kroky vedúce k rozvoju nášho školstva, čo je to, čo sme v tom uznesení žiadali. Konkrétne kroky vedúce k rozvoju nášho školstva. Nebudem sa teraz obsiahlo vracať k veciam, ktoré už boli prijímané a ktoré ste presadili v tomto parlamente, či už je to v podstate likvidácia centier voľného času v ich súčasnej podobe, či je to obmedzovanie možnosti výberu žiakov strednej školy vrátane pomerne nezmyselných podmienok. Ale táto správa v tomto duchu, a v tom je konzistentná, prináša ďalšie etatizmy a politizácie školstva.

    Konkrétne dve opatrenia, ktoré vnímam najkritickejšie a viem, že nie som sám, je úvaha o tzv. spádovej škole. To znamená to, že by si rodičia nemohli vybrať školu pre svoje dieťa, verejnú školu, ale museli by poslať dieťa do školy, ktorá je v dedine alebo v okolí, v meste, v ktorom bývajú, bola by im určená. A druhá je to, čo už som spomenul pred chvíľkou, že by menovanie riaditeľa prešlo na zriaďovateľa. To znamená, že by sa stal súčasťou manažérskeho a politického rozhodovania na úrovni starostov, primátorov, prípadne, v prípade stredných škôl, županov.

    Myslím si, že naše školstvo potrebuje zmeny podporujúce kvalitu a autonómiu učiteľov a riaditeľov škôl, nie nastoľujúce ich bezmocnosť a bezpodmienečnú podriadenosť politikom a úradníkom. Myslím si, že nie je prijateľné, aby sme navrhovali likvidovať právo rodiča na slobodný výber školy. A nie je ani prijateľné priame menovanie riaditeľa školy politikmi. Myslím, že už máme obsiahlu skúsenosť o tom, kde treba narysovať deliacu čiaru medzi politikou a odbornosťou, a tá deliaca čiara by naozaj nemala prechádzať cez školu. To znamená, nemal by byť manažérom školy ten, kto je priamo politicky menovaný.

    Posledný problém, ktorý tu je, je, že správa nemá žiadne finančné krytie. Nemyslím tým finančným krytím len celkový finančný záväzok vlády, kde by vláda povedala to, čo ste vy pôvodne, pán minister, aj chceli, že bude zvyšovať rozpočet školstva o 200 mil. eur, z toho 130 mil. pre základné a stredné školy a 70 mil. pre vysoké školy, ak si správne pamätám tú informáciu. To je samozrejme problém, že takýto návrh tam nie je, ale je to problém aj z hľadiska akýchkoľvek konkrétnych krytí konkrétnych návrhov, dokonca čo i len základnej finančnej analýzy.

    Začnime tým prvým. Správa hovorí, že chcete dosiahnuť 6 percent HDP do školstva v roku 2020, to znamená na konci funkčného obdobia budúcej vlády. Keď sme o tom rokovali na výbore, niektorí vaši kolegovia, k vám a strane lojálni, čo ich v niečom šľachtí, sa pokúšali toto zdôvodniť tým, že správny manažér uvažuje strategicky a dlhodobo, a že vlastne toto nie je prejav vašej politickej slabosti, ale je to, naopak, prejav vášho vizionárstva a vašej strategickej, manažérskej schopnosti, na čo sme teda položili protiotázku, či teda najlepší manažér je taký, ktorý si kladie záväzky, ktoré on sám už nebude musieť splniť. Z toho hľadiska si dovolím povedať, že takýto strategický manažment, naňho je pripravené vskutku veľa, veľa politikom, a to je aj to, čo v tejto správe je asi najväčším problémom. Je to problémom nielen preto, že nemáme žiadny záväzok zo strany vlády, ale je to aj problém aj preto, že doterajšia skúsenosť nie je taká, že by školstvo bolo finančnou prioritou tejto vlády.

    Vy síce radi zdôrazňujete, že ste zvýšili platy učiteľov o päť percent a odfinancovali toto zvýšenie, čo stálo, ak sa nemýlim, niečo menej ako 50 mil. eur z hľadiska štátneho, priamych výdavkov, plus niektorých ďalších, ale nespomínate už to, že okrem realokácie 70-ch mil. eur z eurofondov preč zo školstva, ku ktorým sa možno chystajú teraz ďalšie kroky, čo je hlavný problém, lebo to je problém, ktorý sa opakuje každý rok, ste obciam odovzdali, aby ste im práve kompenzovali iné tlaky, ktoré na nich vláda vyvíja, ste im zobrali, chcem povedať, ste im odovzdali milióny až desiatky miliónov eur cez zmenu finančného mechanizmu voči centrám voľného času a voči školským klubom detí. To, nielen ten samotný fakt, o ktorom sa debatuje, že tieto centrá už nemusia financovať obce, teda nedostávajú na ne, tie peniaze nie sú už na ne viazané, dostávajú ich podľa počtu detí a môžu ich použiť na čokoľvek. Ale aj to, že tie koeficienty, podľa ktorých sa to napočítava, ste radikálne znížili, znamená, že reálne zo školstva odbudlo a vo voľných rozpočtoch obcí pribudlo pomerne veľké množstvo peňazí, ktoré ale zatiaľ nebolo ani ministerstvom vyčíslené a na ktorom vyčíslení pracujeme. Ale je to, je to objem, ktorý kumulatívne ročne, myslím si, že minimálne vyrovnáva to, čo ste do školstva naliali naviac z hľadiska učiteľských platov.

    To znamená, je taký známy Shootyho vtip, ešte z prvého funkčného obdobia Ficovej vlády, kde premiér Fico veľkomožne dáva, myslím, že je to dôchodkyňa, jedno euro do ruky a vzadu taký mierne sa usmievajúci minister Počiatek jej z vrecka berie to, čo samozrejme ona nevidí. A v prípade školstva musím konštatovať, že je to zatiaľ podobné. Dáva sa a berie sa, a ten celok pre školstvo nevyzerá dobre.

    A to je dôvod, prečo naozaj ťažko túto správu podporiť, keď neobsahuje konkrétne finančné záväzky. Zároveň okrem veľkých finančných záväzkov neobsahuje ani konkrétne analýzy.

    To znamená, že ak naozaj chceme, aby štvorročné deti chodili do školy, do škôlky povinne, opäť o tom môžeme diskutovať , či štvorročné deti nútiť chodiť do škôlky - priznám sa, že hoci pre päťročné deti som to vždy presadzoval a presadzujem, pri štvorročných deťoch sa mi to zdá trochu skoro, ale opäť môžeme o tom viesť odbornú debatu - absolútne nám však chýba akékoľvek vyčíslenie toho, koľko by to stálo, keby sme to chceli zabezpečiť, či už z hľadiska prevádzkových nákladov, alebo aj z hľadiska kapitálových výdavkov na dostavbu škôlok tam, kde chýbajú. A takto by sa dalo ísť ďalej, ďalej a ďalej.

    Inými slovami, trošku mi to predsa len pripomína vášho propagandisticky zdatnejšieho kolegu ministra Kaliňáka, ktorý v reforme ESO vždy vysvetľuje, čo všetko dobre pripravuje, ale keď si prečítate konkrétne znenie zákonov, ktoré už predkladá, tak tie mnohé najlepšie veci tam vôbec nie sú. Ale z politického hľadiska ministrovi to nevadí, lebo pokiaľ on dokáže v rozhlase a v televízii donekonečna hovoriť o tom, čo všetko dobre bude, a médiá si nevšimnú to, že tie veci sú v skutočnostilen verbálnymi slovnými vyjadreniami bez reálneho pokrytia, tak politicky mu to funguje.

    Niečoho podobného sme svedkami aj tu, kde je tam veľa zaujímavých dobrých vecí, niektoré aj kontroverzné veci, niektoré aj veľmi zlé veci. Ale najmä pri tých, ktoré stoja peniaze, je ťažko o nich vôbec debatovať, pokiaľ nevidíme, že sú pokryté aspoň trochu peniazmi, že sú dokonca čo i len vyčíslené, koľko by stáli. Keď už aj nepoviete, že koľko na ne, že či na ne dáte budúci rok alebo o rok, ak ani neviete povedať, koľko stoja, tak je jasné, že nikdy neprebehla seriózna diskusia v rámci ministerstva školstva alebo medzi ministerstvom školstva a ministerstvom financií, kde by sa o týchto veciach debatovalo. To znamená, je to naozaj čistá science fiction.

    V tejto súvislosti mi navyše dovoľte povedať, že na verejnosť ako takú a osobitne na pedagogickú verejnosť pôsobí mimoriadne demoralizujúco, ak sú zároveň s týmto svedkami mrhania peňazí v rezorte. My sme mali mimoriadny výbor, kde sme riešili obrovský monumentálny projekt za 25 mil. eur, ktorý sa venuje teda Národnej sústave kvalifikácií, kde musím konštatovať, pán minister, že ani vy, ani vaši kolegovia ste nedokázali presvedčivo vysvetliť, dokonca ste sa, myslím, ani veľmi nepokúšali presvedčivo vysvetliť, prečo nie je možné budovať na českom, už vybudovanom projekte. S tým, že samozrejme nejaké dodatočné náklady by tam boli, ale boli by asi rádovo menšie, ako vlastné vybudovanie znovu. Argumentovali ste len to, čo nikto nenamietal, že sa to nedá prebrať za nula eur bezo zmeny.

    Takisto, keď hovoríme už o týchto veciach, ostatní na tom istom výbore sme otvorili otázku napríklad zmlúv na nájmy, ktoré sú plánované v nových národných projektoch z eurofondov, kde sme spočítali, že v starej mene až 105 mil. korún je v tých nových národných projektoch určených na nájmy priestorov, pričom väčšinou tie nájmy, tam nie je ani vysvetlené, ako presne bolo vypočítané, ten objem. Našli sme jediný príklad, kde je presne vypočítaná aj cena a kde už dokonca bola uzavretá aj nájomná zmluva. Je to zmluva, ktorú uzavrel Ústav informácií a prognóz školstva začiatkom marca tohto roku na prenájom zhruba 440 metrov štvorcových v budove, ktorá sa volá Reding Tower 2 a je v Rači v Bratislave, pričom nájom na meter štvorcový vychádza približne na 22,3 eura na mesiac, plus sú tam nejaké parkovacie miesta. Hoci nie som realitný odborník, predsa len si aspoň rámcovo pamätám, koľko stoja kancelárske priestory najvyššej kategórie v Bratislave. A pamätám si, že stoja asi o polovicu menej. Takže som túto tému otvoril aj na výbore, kde ste sa k nej nevyjadrili. Otvoril ju potom aj Nový ČAS, ku ktorému, teda myslím, že to bol váš pán hovorca, ak sa mýlim, tak ma opravte, ktorý obhajoval túto zmluvu ako zmluvu, ktorá, povedal by som, síce možno má v sebe relatívne vysokú položku, ale je to nevyhnutné vzhľadom na to, čo všetko je v nej zahrnuté, a je to štandardné.

    Dovoľte mi povedať, že nejde o triviálnu sumu. Tá celková nájomná zmluva je na takmer 10 mil. bývalých korún. To znamená, to je len jedna nájomná zmluva z tých deviatich projektov, ako som spomenul. Spolu je to za viac ako 100 mil. bývalých korún. No, ako to už v živote býva, náhodne sa mi dostal do rúk dokument, kde v novembri minulého roku si v tej istej budove jeden súkromný nájomník žiadal ponuku na priestory. Boli to priestory výrazne menšie, to znamená, a bola to ponuka ešte bez akejkoľvek negociácie, to znamená, že mal dostať menej výhodnú ponuku, ako je tá, ktorú ste uzavreli vy. A jemu ponúkli bez akejkoľvek diskusie 9,95 eura na mesiac za priestory plus 2,90 eura za meter štvorcový predpokladané prevádzkové náklady. To znamená spolu 12,85 eura za meter, čo je 57 percent toho, to znamená len polovica toho, čo váš úrad, Ústav informácií a prognóz školstva súhlasil o tri mesiace neskôr, že zaplatí, napriek tomu, že preberá takmer trojnásobne väčší priestor. Sú tam také drobné, sú tam, povedal by som, také drobné rozdiely, jedným aj druhým smerom, ktorým by sa dali z voleja možno vysvetliť ešte rozdiely vo výške pár desiatok centov na meter, ale nedá sa vysvetliť rozdiel vo výške 43 % a teda vo výške 10 eur na meter štvorcový.

    Je to hanba nielen rezortu školstva, musím povedať, že je to hanba aj toho samotného nájomcu, prenajímateľa, pardon, ktorý vám tú budovu, teda to poschodie prenajal, pretože je to fínska firma. Vy sám ste vždy hovorili o tom, že vo Fínsku môžu dať peniaze do školstva, lebo tam sa nekradne, ak som to správne citoval.

  • Hlasy v sále.

  • Zjavne na Slovensku, nepoviem to takto, ale zjavne na Slovensku sa aj správanie Fínov mení. Kolegovia sa teraz zasmiali, ale je to trpký smiech, lebo je to smiech, ktorý nás bude stáť 4 mil. korún na jednej malej nájomnej zmluve. To je len jedna zmluva, kolegovia, kde vieme, kde to náhodou vieme vypátrať. Ak si vezmete, že tie národné projekty majú spolu 200 mil. eur, ktoré boli schválené v uplynulých mesiacoch, otázka je, koľko takýchto fínskych zmlúv tam máme. Takže to, to len ako príklad toho, pán minister, v čom je problém na takej praktickej úrovni.

    Preto mi je ťažko podporiť vás v tejto správe, v tom súčasnom znení z tých všetkých dôvodov, ktoré som uviedol. Na druhej strane je otázka: ako ďalej? Čo s tým?

    Tri strany Ľudovej platformy už ohlásili, že chcú pripraviť zoznam alternatívnych opatrení. A na tom pracujeme a budeme pracovať. Ale nerobme si ilúzie. Opozícia nemôže nahradiť vládu, respektíve musí ju nahradiť, ak vyhrá voľby, ale dovtedy má skôr kontrolnú funkciu a funkciu ďalších možných návrhov. Preto by sme chceli zaviazať vládu, aby túto správu opätovne predložila po jej dopracovaní a to s konkrétnymi záväzkami. Pretože vláda, ktorá v tretine volebného obdobia nevie, čo presne chce stihnúť, už nič dôležité nestihne.

    Preto mi dovoľte navrhnúť alternatívny návrh uznesenia k tejto správe, ktorý znie: Národná rada Slovenskej republiky po A) berie na vedomie správu o stave školstva na verejnú diskusiu, po B) žiada vládu Slovenskej republiky, aby v bode jedna predložila Národnej rade SR do 15. októbra 2013 konečnú verziu správy po zapracovaní výsledkov verejnej diskusie; po druhé, konečná verzia správy obsahovala jednoznačné a konkrétne návrhy opatrení do roku 2016 vrátane vyčíslenia nákladov a zdrojov ich krytia.

    V tom prípade budeme môcť naozaj v októbri tu diskutovať o tom, čo reálne ešte v tej zostávajúcej polovici až dvoch tretinách volebného obdobia chcete, pán minister, stihnúť, kde sa s vami zhodujeme, kde sa s vami nezhodujeme, kde možno môžeme hľadať aj spoločný priestor a kde sa, naopak, budeme zrážať.

    Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami, páni poslanci Fronc, pani poslankyňa Nachtmannová, pán spravodajca Petrák. Končím možnosť prihlásiť sa.

  • Výkrik v sále.

  • Pani poslankyňa Vášáryová, poprosím vás, prihláste sa, dobre?

    Takže nech sa páči, pán poslanec Fronc.

  • Ďakujem pekne. Jedno upresnenie. Ja som sa usiloval o to, aby sme zrušili tituly, ktoré nemajú obdobu v Európe a jednoducho sú špecifikom dnes Slovenska a Českej republiky, a to malé doktoráty, jednoducho ktoré vyvolávajú zmätok v podstate, pretože potom nikto nevie, že aký kto má titul. To je jedna vec.

    A druhá, čo pokladám za dôležitú poznámku, týka sa rady škôl ako orgánu, ktorý má, má isté kompetencie pre fungovanie a život školy. Tento orgán vznikol zákonom, na základe návrhu zákona vtedajšieho ministra Milana Ftáčnika, ktorý dnes je primátorom za SMER. Vtedy bol predstaviteľom SDĽ-ky, ale mal, mám pocit, vtedy už podstatne väčší zmysel pre demokraciu v školstve. A po ťažkých diskusiách ten návrh bol taký, že tam nemá ako rozhodujúci vplyv zoskupenie učiteľov, ale sú tam tri zložky, a to rodičia, učitelia a zriaďovateľ, a jednoducho ani jeden z nich nemá to, že sa môže sám rozhodnúť a ovplyvniť výsledok návrhu riaditeľa. Ja si myslím, že ak siahneme na tento prvok demokracie v školstve, kde chceme, aby tí rodičia, aby učitelia naozaj boli aj zainteresovaní, aby mali isté kompetencie, tak urobíme zlý krok.

  • Pani poslankyňa Nachtmannová, nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Samozrejme, nedá sa v dvojminútovom intervale reagovať na všetko. Ja sa obmedzím na dve základné poznámky.

    Pán kolega, už niekoľkokrát opakujete, ako minister Čaplovič zlikvidoval CVČ-ka v ich súčasnej podobe. Ja som teraz nedávno čítala v nemenovanom denníku opäť takýto článok v takomto duchu typu, že v obci do 183 krúžkov chodí 721 detí. A teraz, chúďatká, kde budú chodiť? Snažila som sa rozmýšľať, 183 krúžkov, vymyslieť vôbec názvy na tieto krúžky, nech som sa snažila, ako som sa snažila, viac ako 50 som ich dokázať nevymyslela. Samozrejme, bola som sama. Keby nás bolo viac, možno vymyslíme viac, ale pripadá mi to úplne scestné. A pochybujem, že reálne tieto krúžky v danej obci fungovali. Ale, samozrejme, to nebráni, aby takéto niečo publikovali. A potom, keď si rozmením na drobné, 183 krúžky, 721 detí, to v jednom krúžku bolo sedem, päť detí?

    Aj z tohto príkladu jasne vidno, že zmena, ktorá v rámci CVČ sa stala, nezlikvidovala centrá voľného času, ale konečne v nich začala robiť poriadok, pretože zmena finančného toku bola ozaj už nevyhnutná.

    Ďalej, spomínate opäť spádovú školu v danej správe. Už aj z tohto vidno, že správa o stave školstva je otvorený materiál a minister už od samého začiatku hovoril, že to nie je žiadna dogma a odborníci sa k nej môžu vyjadrovať. Je prístupný argumentom, na základe ktorých zmenil svoj postoj v tejto veci. A viackrát to mediálne povedal, hovoril to u nás na výbore, tak sa čudujem, že sa schyľujete opäť ku klamstvu, pretože minister spádové školstvo v takom duchu, ako ste ho prezentovali, od tohto ustúpil.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega Beblavý, u vás som zvyknutý, že sa vo svojich vystúpeniach snažíte o vecné pomenovanie problémov a snažíte sa uvádzať fakty, ktoré sú realitou. Je preto pre mňa prekvapujúce, že dneska ste skĺzli trošku do polohy populistickej. A ja musím povedať, že to z hľadiska PR predstavenia, to vystúpenie bolo postavené dobre a pravdepodobne zaujme médiá a zaujme verejnosť.

    Len napriek tomu si dovolím upozorniť na nepresnosti, ktoré ste povedali, predovšetkým na jednu. Hovoríte, že tá správa je vágna. Opatrenie, úloha VŠ 1.1 zabezpečiť postupné a udržateľné financovanie finančných prostriedkov na činnosť vysokých škôl v kombinácii opatrení na podporu získavania vlastných zdrojov a tak ďalej. Áno, toto opatrenie je naformulované veľmi všeobecne, ale sám ste vo svojom vystúpení povedali, že o päť riadkov ďalej sa hovorí: "Pri cieli dostať sa na úroveň verejných výdavkov v krajinách OECD na vysoké školstvo do roku 2020 je potrebné zvyšovať objem výdavkov do vysokého školstva tak, aby sme spolu s výdavkami na regionálne školstvo dosiahli 6 % HDP." Ako, je tam jasne pomenovaný cieľ 6 % HDP? Môžeme sa teraz začať sporiť o tom, či to máme urobiť hneď, alebo to nemáme urobiť hneď.

    Vás nepodozrievam z toho, že ste neinformovaný. A boli ste v tejto poslaneckej snemovni, keď sa schvaľoval ústavný zákon o dlhovej brzde. Sám dobre viete, ak sa dostaneme na úroveň dlhu 56 % HDP, tak nastupuje automaticky zákon, ktorý hovorí, že prijímame vyrovnaný rozpočet. A my dneska môžeme dať do školstva čokoľvek, kto bude požadovať, ale o rok môžeme trojnásobok z toho školstva zobrať a budeme všetci plakať krvavé slzy. A toto je nekorektné hodnotenie z vášho, z vašej strany.

  • Pani poslankyňa Vášáryová, nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne. Tak na začiatku len krátka reakcia na vás, pán spravodajca, keď už hovoríme tu o školstve, tak aspoň nehovorte "dneska". Hovorte "dnes", lebo tak je to správne po slovensky.

    Ale chcela som reagovať na vás, pán poslanec. Áno, táto správa je wishful thinking. Je to vlastne spísanie vecí, ktoré by bolo treba urobiť v školstve. Ale chýba tam ešte jedna vec. A to je, aby sme mali plán. Plán, na ktorom sa musí zjednotiť celá parlamentná opozícia, aj koalícia, teda vláda. Inak nemá zmysel robiť žiadnu školskú reformu. To musí byť absolútny konsenzus tak, ako sme ho mali voľakedy v zahraničnej politike. A tak na základe tohto konsenzu sme aj niečo dosiahli. Dosiahli sme členstvo Slovenska v NATO, hoci tu bol veľký odpor medzi obyvateľstvom, a dosiahli sme svoje členstvo v Európskej únii. A patríme a patrili sme medzi, aj zahranično-politicky, medzi tigrov Európy. Ale toto wishful thinking je naozaj len spísanie.

    A keď už hovoríme o tých profesoroch a učiteľoch, a pochádzam z učiteľskej rodiny a dodnes si na môjho otca spomínajú, učitelia sú absolútne rozhodujúci. A najnovšie výskumy, teraz aj v Amerike čo prebehli, čo som si čítala včera, predvčerom, sa jasne zhodujú v tom, že kvalita učiteľa rozhoduje. Kvalita učiteľa, bez kvalitných učiteľov, to znamená, nielen zvýšiť platy, ale vôbec, ísť na pedagogické fakulty. Veď my tu máme vysoké školy, ktoré sú založené len na to, aby tí majitelia ryžovali a rozdávali tituly. Veď tu také školy máme a vieme o nich, že sú také. Takže toto si vy...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • S reakciou... Ale poprosím vás, prihláste sa, hej? Trojku.

    No nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Myslím si, že, a ďakujem všetkým kolegom za príspevky kritické, aj menej kritické, musím však povedať, že nič, čo v tých príspevkoch zaznelo, nezmenilo ten základný pohľad, ktorý som sa snažil prezentovať, že správa, ktorá mala obsahovať konkrétne kroky na rozvoj nášho školstva, je nezáväzná, v mnohom nekonkrétna. V tom, v čom je konkrétna, je finančne nekrytá a často v rozpore s doterajšími krokmi, respektíve obsahujúca zlé kroky. To bola moja základná kritika. A obávam sa, že nič z toho, čo zaznelo, nič z toho nevyvrátilo.

    Dovoľte mi možno len konkrétne ešte dodať, že centrá voľného času, pani kolegyňa, naozaj hájiť neobhájiteľné už dnes ťažko. Už aj vám naklonené médiá píšu titulky typu "Centrá voľného času zráža nový zákon na kolená". Priznám sa, že radšej to opravte, už to nebráňte.

    Ďakujem.

  • Teraz dávam slovo pánovi poslancovi Vašečkovi, ktorý sa prihlásil písomne za klub OĽaNO.

    Nech sa páči, máte slovo.

  • Pani predsedajúca, pán minister, kolegovia, kolegyne, tento materiál, ktorý už aj pán kolega Beblavý ukázal, aj tak fyzicky, je celkom pekná buksa, také vysokoškolské skriptá a má nadpis Správa o stave školstva na Slovensku na verejnú diskusiu. Myslím, že je dobré, ak sa verejná diskusia začína na pôde Národnej rady. A chcel by som teda do nej prispieť.

    Začnem pozitívne, chcem poďakovať pánu ministrovi, aj poslancom, ktorí sa pokúšajú opraviť stav týkajúci sa maturitných skúšok, ich externej časti, a teda reagujú na námietky a požiadavky verejnosti. Myslím, že je to veľmi dobrý, dobrý signál, že vám naozaj záleží na dobre študentov a na možnosti, aby aj tí, ktorí z nejakých dôvodov neuspejú, aby mohli mať nejakú opravnú skúšku. Takže ďakujem aj za tých študentov. Ja sám som dostal niekoľko podnetov od študentov a rodičov.

    Správa hovorí o stave školstva. Chcel by som hneď na začiatok zdôrazniť to, že školstvo nie je v prvom rade nejaká vec, nejaký systém, ale sú to ľudia, hej. Hovoríme, keď hovoríme o školstve, hovoríme o ľuďoch, hovoríme v prvom rade o deťoch, študentoch, o ich rodičoch, o učiteľoch, o ďalších zamestnancoch. A ako bolo aj spomenuté napríklad vo faktickej poznámke pani kolegyne Vášáryovej, že ide o taký nádherný vzťah medzi učiteľom a žiakmi, študentmi, ktorý je naozaj prínosný. Ja sám som učiteľ a chcem sa aj teda vyjadrovať k, viac k oblasti regionálneho školstva, kde pôsobím už 15 rokov. Som veľmi hrdý na to, že som učiteľ a teším sa z toho. A preto by som do tejto verejnej diskusie možno chcel vniesť tento pohľad učiteľa a rodiča, ale samozrejme, vychádzajúc z tejto správy, pretože diskutujeme teraz o nej.

    Správa, pochopiteľne, ako každá správa, je v prvom rade zoznamom rôznych čísel a tabuliek. Na každej strane ich nájdeme niekoľko. Ja by som začal takým praktickým vstupom, že ako to vyzerá v školstve s číslami a s prácou s tabuľkami. Modelová situácia. Traja učitelia, tým myslím doslova učitelia, to znamená traja muži na strednej škole v zborovni sa rozprávajú o situácii so študentmi, na konkrétnej hodine s konkrétnymi študentmi. Nie nejaké klebety o tom, že kto je ako oblečený, alebo kto komu lezie na nervy, ale viac-menej taká hodnotová filozofická debata, ako reagovať, čo robiť so študentmi, na čo zaznie hlas od kolegyne učiteľky: "Vidím, že nemáte čo robiť, treba vám dať robotu." A jasne naznačuje, že by mali vyškrtávať nejaké prázdne kolónky. No, bohužiaľ, veľakrát toto je v školstve realita a nezdá sa mi, že by sa v priebehu toho, ako som učiteľom, za tých 15 rokov, čiže niekoľko volebných období dozadu, táto situácia nejako radikálne, rapídne zmenila. Dúfam teda, že aspoň verejnosť, keď je to verejná diskusia, to bude sledovať.

    Príde mi naozaj ako, ako taký exemplárny príklad toho, že platíme za niečo, čo je v podstate zbytočné, napríklad vyškrtávanie prázdnych kolóniek. Stále sa to robí. Existujú veľmi jednoduché spôsoby, ako tomu zabrániť, napríklad cez elektronizáciu a ďalšie formy. Mimochodom, to je jedna z ciest, ako okrem zvýšenia financií dostať do školstva viac mužov, pretože tí majú s tým podstatne väčšie problémy, vyškrtávať nejaké kolónky a zaobchádzať s nejakými formalitami.

    Ja sám som ako najťažšiu časť svojej pedagogickej praxe prežíval a prežívam pedagogické porady, nie preto, že by nebolo dobré sa poradiť, ale kde veľkú časť z nich tvorí hlásenie: máme toľko a toľko študentov v triede, toľko chlapcov, toľko dievčat, premiér, nie premiér, priemer vymeškaných hodín na žiaka a tak ďalej. Všetky tieto veci sú potrebné z hľadiska štatistiky, ale zase sa chcem vrátiť k tomu, že školstvo nie je v prvom rade o číslach, o štatistike, ale o ľuďoch.

    Keďže je o ľuďoch, tak som presvedčený, že rozhodovať by mali v prvom rade ľudia a nie čísla. A koho mám na mysli?

    V prvom rade rodičov. V sobotu som sa zúčastnil takej neformálnej diskusie, konferencie o home-schoolingu, domácom vzdelávaní, kde som hovoril s tými rodičmi, ktorí majú teda nejaký svoj spôsob vnímania tejto veci a takú veľkú túžbu byť rodičmi aj v tejto oblasti vzdelávania. Ja s takými obavami sledujem posun, a tým nemyslím teraz vôbec len pána ministra alebo Slovensko, ale všeobecne posun mentality v tom, že štát vie a môže zariadiť veci lepšie a že vlastne pomaly sa to posúva do polohy, kde podozriví sú rodičia a nielen nejakí úplne rodičia, ktorí majú problémy nejakého kriminálneho, sociálneho charakteru, ale akoby na rodičov bolo treba dohliadať a štát lepšie vedel tým rodičom, ktorí sa nevedia zorientovať. Určite, rodičia potrebujú pomoc v dnešnej zložitej situácii, keď je mnoho informácií, ale prioritou je to, aby o svojich deťoch rozhodovali rodičia. Tu sa chcem aj prihovoriť za tú podporu toho home-schoolingu, ktorý vždy bude tvoriť zanedbateľnú, nízku časť školstva, pretože väčšina rodičov využije tie služby, ktoré ponúka štát, prípadne súkromné a cirkevné školy. Ale nemyslím si, že by to malo byť v pozícii, že štát im láskavo dovolí, že môžu. Môj pohľad je taký, že v prvom rade je toto právo na strane rodičov a oni delegujú to právo na školy, na štát.

    Ja keď učím svojich študentov, aj tento týždeň som hovoril o štvrtom božom prikázaní, o úcte k rodičom a ku každej autorite. A vysvetľoval som im, že ten prenos tej úcty k učiteľom, ale aj k ďalším predstaviteľom autority, je vlastne v tom, že vaši rodičia vás zverujú niekomu ďalšiemu, a preto aj tá úcta, ktorá patrí rodičom, prechádza ďalej. A tento smer je podľa mňa správny, teda od rodičov smerom k štátu, smerom k systému.

    Veľakrát sa zdá, nielen v oblasti školstva, tu to rozšírim, že štát alebo Únia, alebo niekto vie lepšie, čo je dobré pre deti, ako ich rodičia v tej danej oblasti školstva. Takisto čo sa týka napríklad povinného očkovania alebo aj sociálnej oblasti, kde úplne normálnym, zdravým, samozrejme nie úplne bezchybným rodičom štát odoberie, alebo sociálka odoberie deti.

    V rámci toho, že sme vo verejnej diskusii, by som chcel prečítať dva odstavce z jedného článku o školstve na Novom Zélande. To sa budeme musieť otočiť nohami hore, veď oni sú úplne na opačnej strane, protinožci, to je ešte ďalej, ako vo Fínsku, ale zaujalo ma to, prečítam len teda krátky úsek z toho. Upozornil ma na neho jeden človek, keď sme diskutovali o školstve. Takže citujem z tohto, z tohto článku, ktorý je prepisom prednášky jedného profesora, ešte raz opakujem, je to o Novom Zélande: "Školstvo zlyhávalo tiež. Systém zlyhával asi u 30 % detí, predovšetkým z nižších sociálnych vrstiev. Školstvo bolo dotované počas 20-ch rokov viac a viac a výsledky boli horšie a horšie. Dosiahnutie horšieho výsledku ako pred 20-mi rokmi nás stálo dvakrát viac peňazí. Preto sme sa rozhodli prehodnotiť aj túto činnosť. Prvou úlohou bolo zistiť, kam a koľko dolárov tieklo do školstva. Najali sme si medzinárodných konzultantov, pretože sme neverili vlastnému ministerstvu, a ich správa poukázala, že z každého dolára vyčleneného do školstva 70 centov zhltli náklady na administratívu.

    Keď sme sa to dopočuli, okamžite sme zrušili všetky školské úrady v celej krajine. Každá škola bola potom pod kontrolou správcovských úradov, ktoré tvorili ľudia zvolení rodičmi študujúcich detí a nikým iným. Školám bola pridelená suma peňazí na základe počtu študentov, ktorí ju navštevovali, bez ďalších obmedzení.

    V tom čase sme rodičom oznámili, že si môžu vybrať školu, ktorú budú ich deti navštevovať. Je absolútne neprijateľné, ak niekto povie rodičom, že musia poslať svoje deti do zlých škôl.

    Počas jedného dňa sme aplikovali nový systém na 4 500 školách. Ale my sme šli ešte ďalej," pokračuje ten text, "umožnili sme, aby súkromné školy boli financované rovnakým spôsobom ako verejné školy, dávajúc tak rodičom možnosť vynaložiť peniaze na školu podľa vlastného výberu. Opäť sa predpokladal obrovský odchod študentov z verejných na súkromné školy, pretože tieto školy dosahovali o 14 až 15 % lepšie výsledky. Tento odchod sa však nekonal, pretože v priebehu 18-ch až 24-ch mesiacov sa školy medzi sebou kvalitatívne vyrovnali. Prečo? Učitelia si uvedomili, že odchod študentov by znamenal aj odliv peňazí a v konečnom dôsledku aj stratu ich zamestnania. Na začiatku procesu nastúpilo na verejné školy 85 % študentov. O 3 roky neskôr verejné školy navštevovalo až 87 % všetkých študentov. Oveľa dôležitejší bol fakt, že vedomostné výsledky študentov sa zlepšili z úrovne 14 až 15 % pod priemerom porovnateľných krajín na úroveň 14 a ž 15 % nad nimi."

    Chcem povedať, že nie so všetkým súhlasím. Nemyslím si napríklad, že v orgáne povedzme porovnateľnom s našou radou školy by mali byť len zástupcovia rodičov, iste, hej. Sám som bol v rade školy na škole, kde chodili moje deti, ako zástupca rodičov a na škole, kde som učil, ako zástupca učiteľov, zamestnancov, takže poznám túto vec. Ale myslím si, že keď hovoríme o verejnej diskusii, tak by sme si mali uvedomiť jednu vec, že keď sa pozrieme na štátny rozpočet, tak do kapitoly ministerstva školstva ide vlastne najviac peňazí zo štátneho rozpočtu. Porovnateľne. A sú to veľké sumy. Ak chceme zachovať systém a chceme v ňom pokračovať, iste, môžme nalievať ďalej peniaze a v niektorých situáciách je to potrebné, napríklad na mzdy učiteľov, ale otázka je, a preto som čítal aj tento dosť radikálny text, aby sme si uvedomili, že skutočne veľa z tých peňazí použijeme na administratívu, na to vyškrtávanie kolóniek a nie na učiteľov, na deti, na ich vzťah, na ich rast, na ich vzdelávanie. Tu vyznieva aj zaujímavo vlastne to tvrdenie, že školstvo je bezplatné. No stojí nás, táto kapitola nás stojí najviac zo všetkých, zo všetkých, zo svojich daní dávame najviac na školstvo. To znamená, že je samozrejmé, že rodičia a občania očakávajú kvalitu. Len otázka je, či tým napumpovaním peňazí, zvýšením nejakých čísel sa to automaticky vyrieši. Iste, v niečom to môže pomôcť.

    Skúsim k záveru. Mám taký pocit, že tento materiál, tá správa o stave školstva je dobrý analytický dokument, ale chýba mu vízia a odvaha. To vôbec nemyslím teraz osobne na pána ministra. Nemyslím si, že v tom postoji k systému je nejako zásadne iný, ako to bolo doteraz. Súvisí to aj so stavom spoločnosti na Slovensku a stavom politiky na Slovensku.

    Zacitoval by som len raz z tohto dokumentu, a to sa týka strany 23, kde sa hovorí o strategickom cieli ďalšieho rozvoja regionálneho školstva. "Najstručnejšie by sa strategický cieľ ďalšieho rozvoja regionálneho školstva dal definovať dvoma slovami: výborní absolventi." A potom je táto veta, alebo tieto dve slová, tento výraz rozvinutý ešte odsekom: "Dostatočne financované a efektívne fungujúce regionálne školstvo zabezpečujúce kvalitnú výchovu a vzdelávanie, reagujúce na aktuálne i očakávané potreby praxe, dostupné pre všetky vrstvy spoločnosti, poskytujúce deťom a žiakom základ zdravého životného štýlu a zabezpečujúce učiteľom postavenie a ohodnotenie zodpovedajúce mimoriadnemu významu ich práce." Potom nasleduje jeho rozbor v ďalších podkapitolách. V zásade nedá sa nesúhlasiť, len som presvedčený a mám obavu, že v prípade pokračovania v dnešnom systéme bez nejakých zásadných zmien tieto strategické ciele nebudeme dosahovať. Tak isto dúfam, že výraz "výborný absolvent" neznamená len jedničkár, ktorý zvládne podľa možnosti nejaký priemer a teda nejaký priemerne dobrý absolvent, niekto, kto zvláda dobre systém, ale nemusí byť pripravený dobre na život.

    Vôbec vám nezávidím, odvaha je veľmi dôležitá vec a tieto veci sa budú rodiť ťažko. Je tam zamontovaných veľmi veľa ľudí, ktorí majú svoje pohľady, svoje skúsenosti, svoje nároky. Sú to rodičia, sú to deti, sú to učitelia, zamestnanci, daňoví poplatníci. Ale som presvedčený, že situácia okolo nás, v našej krajine, v Európskej únii, v celom svete, ide takým smerom, že súčasné systémy nebudú ďalej fungovať, smerujú ku kolapsu. A my si nemôžme dovoliť v tak vážnej veci zostať bez nejakých vážnych zmien, ktoré budú vizionárske. Áno, za ľudí s víziou a odvahou sa platí zlatom, alebo možno až platinou, ale je to nevyhnutné.

    Momentálne ste tu vy, pán minister, boli tu iní za tých 15 rokov, čo učím, teraz je to vo vašich rukách a v rukách vašich poradcov a pomocníkov. Ale je nevyhnutné, aby sme nespravili takú prácu, že dobre, bola tu žiadosť, treba urobiť analýzu, zbavili sme sa povinnosti, úlohy, máme materiál, ktorý má svoju kvalitu určitú, ale tým to končí. Naozaj je potrebná verejná diskusia a otvoriť aj veci, ktoré bolia, na ktorých naozaj treba odvahu, treba až také revolučné kroky. A myslím, že tá diskusia nemôže zostať do nekonečna otvorená, ale je potrebné urobiť uzávery a konkrétne rozhodnutia.

    Svojich študentov učím takému princípu 80 - 20. A hovorím, keď budete robiť rozhodnutia, tak 20 z nich bude mať nejaké chybné dôsledky alebo škody a 80 bude dobrých, ale ak nebudete robiť vôbec, aby ste sa vyhli tým 20-m percentám chybným, tak nastanú ešte oveľa väčšie škody.

    Takže ďakujem vám za spracovanie tohto materiálu, ten nám bol daný k dispozícii. A povzbudzujem vás k odvahe robiť rozhodnutia, ktoré v konečnom dôsledku budú niesť aj určité politické riziko, ale verím, že prospejú školstvu, teda rodičom, deťom, učiteľom.

    Ďakujem vám.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami dvaja páni poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Pán poslanec Goga a Martvoň.

    Nech sa páči, pán poslanec Goga, máte slovo.

  • Ďakujem. Pán poslanec, mám také dve asi veci, ktorými by som len chcel na vaše vystúpenie reagovať. Myslím si, že súčasťou tejto správy by nemali byť veci týkajúce sa nejakých vyplňovaní nejakých voľných odstavčekov alebo triednych kníh, o čom ste hovorili z praxe. Je to samozrejme častokrát na škole tak, ale ja práve, naopak, na rozdiel od vás vidím určitú víziu, ale dlhodobejšiu víziu v tejto správe, pretože sa tam častokrát hovorí o tom, do akého časového obdobia by sa mal stav školstva zlepšiť, čiže do roku 2020. Že tam nie sú nejaké čísla konkrétne, samozrejme by to bol záväzok možno pre iných a tak ďalej, ale obsahovo ste neskritizovali túto správu. Myslím si, že aj na výbore táto správa prešla v pohode, bola to korektná diskusia.

    A samozrejme, že oceňujem aj to, že ste povedali, že hľadáme vôbec možnosti, ako diskutovať. A majú sa takéto správy dostať aj na verejnú diskusiu a hovoria o tom aj učitelia, aj odborná verejnosť. Čiže oceňujem aj to, že ste pochválili možnosť verejne diskutovať o tejto správe.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Ja taktiež môžem iba nadviazať na môjho kolegu predrečníka pána poslanca Gogu, že v podstate plne súhlasím, že tá správa tak, ako je urobená, myslím si, že odráža veľkú kvalitu ako takú.

    Čo sa týka tej verejnej diskusie, práve aj to je dôkazom, že pán minister túto správu predložil do Národnej rady, že má záujem o tom diskutovať. Nehovoriac o tom, že táto správa podľa mojej vedomosti bola predložená aj do Rady vysokých škôl, aj do Študentskej rady vysokých škôl, kde dokonca v Rade vysokých škôl ešte teraz prebieha pripomienkové konanie k tejto správe. Čiže myslím si, že aj odborná verejnosť sa k nej vyjadruje, aj vyjadrí, za čo chcem, teda pánovi ministrovi za to poďakovať, že v podstate aj tí ľudia, čo práve majú v tom rezorte a na tom konkrétnom úseku toho rezortu, napríklad vo vysokom školstve, čo k tomu povedať.

    Ja dokonca chcem vyzdvihnúť túto správu z jedného dôvodu, lebo nemám vedomosť, že by za posledné dva roky, keď bola pri moci teda vláda pani Radičovej, že by niekto prišiel vôbec s takouto správou. Mám taký pocit, že pred tým sa, ako by sa tak trošku báli diskutovať. A dokonca aj pán Beblavý, ktorý bol varený-pečený u pána Jurzycu, neprišiel so žiadnou takou správou v tom čase, keď boli pri moci. Čiže ja chcem za túto správu pána ministra pochváliť a vysloviť mu moju plnú podporu.

  • S reakciou pán poslanec Vašečka.

    Nech sa páči.

  • Ďakujem. Ďakujem aj kolegom za ich reakcie. Ja by som chcel podčiarknuť to, čím som aj začal. Takže nehovoríme o číslach, nespĺňame si len nejakú povinnosť, nehádžeme si horúci zemiak medzi vládou a opozíciou. Naozaj hovoríme o ľuďoch, o budúcej generácii, ktorá prevezme správu tejto krajiny, hovoríme o rodičoch, o rodinách, o deťoch, hovoríme o učiteľoch, veľmi vzácnom povolaní.

    A chcel by som znova toto podčiarknuť a poprosiť aj kolegov, aby sme nezabudli, že tu nejde o nejaké politické body alebo prestrelky, ale že naozaj je to vážna vec, ktorej treba venovať pozornosť a riešiť ju s rozhľadom a s odvahou.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Teraz dávam slovo pánovi poslancovi Martinovi Froncovi za klub Kresťanskodemokratického hnutia.

    Nech sa páči.

  • Pozdravujem, pán minister. Kolegyne, kolegovia, veľa vás tu nie je, ale zase predpokladám, že predsa len tá diskusia bude trochu iného typu, ako býva, keď je vás tu viac.

    Chcem mať najprv jednu poznámku. Toto moje vystúpenie určite nebude toho typu, ako tu sa v poslednom čase rozmohlo, bonmoty, občas údery pod pás, nadávky, prípadne vybavovanie si vecí tam vzadu, na takzvanú férovku. Ja si myslím, že to je dehonestujúce tých, ktorí to robia, je to aj dehonestujúce tejto inštitúcie. Napriek všetkému parlament je významná inštitúcia. Napriek tomu, že sme tu ľudia, ktorí robíme chyby, je to inštitúcia, ktorá je potrebná pre fungovanie krajiny. To som pokladal za dôležité povedať. A ja viem, že politický marketing a vhodný bonmot sa objaví na druhý deň vo všetkých médiách. Ale pre mňa to už podstatné nie je. Ja si myslím, že vzájomná úcta je dôležitá vec. Možno ma niekto potom obviní, ako ma aj obviňovali, že som príliš mierny k pánovi ministrovi. Ja si nemyslím, že som mierny a ani nemienim byť, ale istý rešpekt má existovať. To je prvá poznámka.

  • Vyslovené s pobavením.

  • .

    Ale druhá moja poznámka sa týka jednej veci. Poznám aspoň niektorých ľudí, ktorí na tejto správe robili, a napriek tomu, že budem hovoriť mnohé kritické veci, chcem vyzdvihnúť, že urobili kus naozaj zodpovednej práce. A možno práve v tej časti, ktorú si väčšina z vás nevšimla, to sú, v prílohových častiach, identifikácia hlavných problémov vysokých škôl, regionálneho školstva, vývoj financovania, regionálneho školstva, vysokého školstva, porovnávanie s krajinami jednak OECD, z V4 a podobne. Sú to informácie veľmi dôležité, veľmi poctivo spracované. A myslím si, že patrí sa to oceniť.

    Ale k samotnej správe. Správa nie je to, čo sme požadovali a čo som ja, ak si pán minister spomína, už dávno od neho žiadal na výbore. A to je, aby dal konkrétny odpočet krokov, legislatívnych krokov, čo chce urobiť, kedy to chce urobiť, ako a za čo. Viete, začalo to už pri programovom vyhlásení vlády a bolo to tu aj spomenuté, kde mnohé veci sú také, pod ktoré sa podpíšeme rovnako, či sme v koalícii a v opozícii. Celkom iste chceme zlepšiť postavenie učiteľa, kvalitu vysokoškolského vzdelávania, ako tu zaznelo, kvalitu povedzme stravovania detí a podobne. V tom je súhlas. Ale ako to chceme dosiahnuť? Za čo, aké kroky urobíme? Tam je všetko skryté, tam to začalo. A musím povedať, že také veci, ako je plán legislatívnych úloh na celé štyri roky vlády sa robil v minulosti vždy. A potom na každý rok sa konkretizoval presne plán legislatívnych úloh, konkrétnych krokov. Vtedy mi pán minister povedal, že pokiaľ nemá financie, nevie koľko má financií, takže si to nedovolí urobiť. No tak aj na základe tohto vznikla požiadavka na takúto správu. Žiaľbohu, toto nie je odpoveďou na také niečo.

    Musím povedať, že, viete, a to je podstatné, čo vnímam a k tomu sa vrátim, že smerujeme celý čas a smeruje, neviem, či je to zámer pána ministra, nie som si celkom istý, že je to jeho zámer osobný, ale táto vláda, to politické zoskupenie smeruje k tomu, aby školstvo sa vrátilo k modelu centralizovanému, direktívnemu, modelu spred roka 1989. Toto je vec, ktorá mňa osobne veľmi znepokojuje, a poviem, doslova straší.

    A chcem aj povedať, že nie všetko, čo bolo pred rokom 1989, bolo len zlé. Aj metódy niektoré boli dobré. Viete, ten plán legislatívnych úloh, toho konkrétne, čo urobili, pred rokom 1989 sa to volalo akčný plán. A akčný plán, keď to takto nazvem, mi chýba. Tu nie je to, čo konkrétne treba a ako sa má robiť.

    A ešte jedno. Pán minister je skúsený politik, ale aj menej skúsení politici vedia, že to, čo sa nepodarí stihnúť, urobiť za prvé dva roky, a sme v druhom roku vládnutia, tak sa s veľkou pravdepodobnosťou už nepodarí urobiť. Tretí rok vlády sa už len veci dajú doťahovať a vo štvrtom to už je všetko len z pohľadu nastávajúcich volieb. Dokonca, a to pán minister si asi overí, že posledný rok už mu ani úrad nebude tak fungovať, ako chce, pretože už aj prirodzene mnohí jeho zamestnanci, úradníci hľadia na vec z pohľadu, kto tam príde, či tam zostane, či tam príde nejaké iné politické zoskupenie. A podľa toho sa správajú. Už jednoducho veci sa nedajú uskutočňovať.

    No, a teraz budem diskutovať, ale nechcem ísť k detailom tej správy. Chcem to vnímať tak, keďže to nie je to, čo som očakával, tak chcem to poňať trochu širšie s tým, čo sa v školstve deje a čo sa udialo za posledných dvadsať rokov.

    V roku 1989 sme zdedili ideologický model centralizovaného, direktívne riadeného a manipulovaného vzdelávacieho systému. Ale za dvadsať rokov, viac ako dvadsať rokov sa spoločnosť zmenila. A aj to školstvo prešlo istým transformačným procesom a udiali sa aj tam veci, napriek tomu, že častokrát plačeme a nariekame, aké to školstvo je, udiala sa tam aj kopa užitočných vecí. A preto snaha vrátiť sa k tomu direktívnemu riadeniu je niečo, čo mne sa zdá priam neuveriteľné a nie dobré. Viete, nakoniec sa to ani nedá dosiahnuť, pretože, ako hovoria starí grécki filozofi: dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Takže celkom sa vrátiť nazad nedá. Ale to smerovanie, to pokladám za veľmi zlé a veľmi nebezpečné.

    Viete, napriek tomu, že sme s mnohými problémami, sme slobodná spoločnosť. A slobodná musí byť aj škola, aj vzdelávací systém. Tých musíme iným spôsobom, nechcem použiť slovo riadiť, ale spravovať radšej poviem, pretože takto to asi nebude fungovať. Viete, nechcem spochybniť, a to musím povedať, že mám pocit, že pán minister má záujem niektoré nešváry a neporiadky v školstve dať ako na správnu mieru, len cestu, ktorú si vybral, pokladám za nešťastnú, za zlú. Cestu nariadení, príkazov a usmernení. V tú cestu verím veľmi málo. Pokladám za oveľa lepšiu cestu to, čo sa dialo. A teraz sa k tomu vrátim, k tým zmenám za dvadsať rokov.

    Prvé, čo bolo potrebné, bolo ten systém školstva otvoriť. To otvorenie znamenalo, že začali vznikať aj iné školy ako štátne školy, súkromné a cirkevné. Viete, vezmite si noviny Pravdu, Pravda z rokov 2002 a 2006 a komentáre pani novinárky Kaliskej. Aký to bol hrozný zápas. Ako každý deň bol vtedajší minister na lopate, ale jednoducho to pootvorenie sa udialo. Dneska už existenciu, aspoň existenciu tých škôl nikto nespochybňuje, i keď sa stále nimi straší. A ja tvrdím, že my ten systém sme ani neotvorili, len pootvorili. Koľko máme neštátnych škôl, aby som to zhrnul, súkromných a cirkevných? Tridsať percent? Dvadsať? Desať percent? Kdeže, ani to nie! Pokiaľ viem, je to dohromady asi šesť percent.

    Vysoké školy, takisto sme to len pootvorili, ten systém. Máme ich 400, súkromných vysokých škôl ako v Poľsku? Vyše 80 ako v Čechách? Teraz neviem presne, 14, alebo tá posledná je 15., a pritom vzdelávajú, čo sa týka z objemu študentov, nejakých 6 - 7 percent. Čiže tu je ten systém pootvorený. A nechcem povedať, že s nimi nie sú takisto problémy. Ako ten systém bolo treba otvoriť a diverzifikovať. To je prvá vec.

    Ale to otvorenie znamená aj niečo iné. O možnostiach iným spôsobom vyučovať. Sú tu školy, s ktorými ja mám takisto problém, jako zrejme pán minister, a mali aj iní, ako je Waldorfská škola, ale jednoducho v zásade musí byť tá otvorenosť aj v tom, že metódy vyučovania sú niekde iné. Ten starý model, ktorý je tuná zdedený viac ako 250 rokov, takpovediac založený na princípe armády, je potrebné, aby sa takisto aspoň na časti škôl zmenil, aby bol tam humanistický model aspoň na niektorých školách, kde učiteľ nie je vodca a veliteľ, ale kde učiteľ je starší radca, ktorý navádza, vedie a usmerňuje svojich žiakov a študentov. Aj o tom je otvorenosť.

    Druhá vec, ktorú som, pokladám za dôležitú a mimoriadnu a ktorú mám pocit, že sa odbúrava, krok za krokom, to je sloboda. Viete, ak chcete, aby ľudia sa správali zodpovedne, musíte im najprv nechať ten priestor. Nebudem sa vracať, čo tu znelo, k tým radám školským. Ale to sa nepodarilo, musím povedať, žiadnemu ministrovi: sloboda obsahu vyučovania aspoň sčasti. Áno, v zákone máme, 30 % si môže urobiť učiteľ. Ale zákon je jedna vec, druhá vec je ten štandardný príklad, ktorý uvádzam, keď niekomu poviete, že môže si tretinu naliať do pohára, čo chce, ale vy mu ten pohár najprv naplníte po samý vrch, že mu až preteká, potom si on tú tretinu tam nenaleje, nemá ten priestor.

    Pán minister, Kurikulárnu radu ste hovorili, že ste zriadili, ste sa tým pochválili. Ja by som bol rád, keby to bol úspešný orgán, ale viacerí s tým mali veľké problémy. Oveľa viac by ste urobili, keby ste aspoň pre základné školy prijali národné kurikulum. A netreba ho vymýšľať, existuje vo viacerých krajinách, majú ho niektorí ľudia u vás na úrade, a ak nie, ja vám dodám minimálne jedno - napríklad ktoré je v Anglicku - osobne. Pretože vždy to skončilo na stretnutí odborníkov tak, že každý tam presadzoval svoje záujmy a pokladal za dôležité, ja poviem ako matematik, pokladám za dôležité, aby tam boli aj integrály na stredné školy a podobne. Nakoniec sa ten obsah naplní tak, že tam už nebolo čo vyberať. Jednoducho národné kurikulum je aj dôležité preto, aby bol ten systém priestupný, aby sme ho mohli kontrolovať a povedať, toto je povinnosť vedieť po prvom stupni, druhom stupni, toto odkontrolujeme a ostatné je pridaná hodnota danej školy, a to umožní aj prechod z jednej školy na druhú a podobne. Čiže k tomu vás len vyzývam.

    Ale ja sa obávam, že motivácia sa stráca aj tým a tými zmenami legislatívnymi, ktoré ste urobili, a dokonca ešte je to také pre mňa strašné ako centralistické riadenie. Centralistické riadenie cez osem krajov, cez osem vyšších územných celkov. Vyššie územné celky budú rozhodovať o tom, koľko prvých tried stredných škôl stredné školy otvoria. To nielen ich, ktorých sú oni zriaďovatelia, ale aj cirkevné, aj súkromné. Ja viem, že poviete, pán minister, že tam máte, že musí to byť zastupiteľstvo, že tam musí také a také podmienky prijať, ale každý právnik vám povie, že rozhodujúce je to, čo je v dikcii zákona, kto o tom rozhoduje. A keď aj tie podmienky nedodrží, rozhodol ten, ktorý o tom mohol, a to je v tomto prípade župan. A bude koniec. A bude môcť jednoducho zlikvidovať školu, ktorá je dobrá. Bude to závisieť od neho. To si nemyslím, že je vec, ktorá vedie k motivácii.

    Pán minister má klasické vzdelanie, tak sa znova na to obrátim. Rozhodnutím, ktoré som kritizoval, aj som vybral také prípady ako Einstein alebo podobne, že na základe známok a priemeru sa dostane na strednú školu. Ja viem, že niektoré školy za to veľmi lobovali, ale to nie je dobré rozhodnutie. To je presne v rozpore s tým, čo hovorí to klasické: non scholae sed vitae discimus. Neučíme sa pre školu, neučíme sa pre známky. Ale toto robí, že sa učíme pre známky. Učíme sa pre život. A ja si myslím, že toto rozhodnutie nie je dobré a povedie, ako som už povedal, skôr k tomu, že každý vplyvný človek v dedine, v obci presadí to, aby jeho dieťa malo príslušné známky. To nepovedie podľa mňa k zlepšeniu.

    Zase úmysel zaviesť poriadok, ako zlepšenie je dobrý, ale cesta zvolená je podľa mňa zlá.

    A to tu zaznelo, a to mi nedá povedať. Som rád, že sa už pán minister vyjadril, že to neurobí, ale predstava, že dieťaťu nadiktujeme, kde má, do akej školy chodiť, to som pokladal za niečo hrozné. Viete, pán minister, sa vás otvorene opýtam: už deti nie, lebo však sme starší, ale vnúča, vaše vnúča, keby padlo do spádovej školy, kde bude z tých tridsiatich žiakov v triede 25 žiakov rodičov neprispôsobivých, dali by ste ho tam? Všetko by ste urobili, som ochotný sa staviť o fľašu kvalitného koňaku, všetko by ste urobili, aby tam nebolo. To je prirodzený záujem každého rodiča. Ja by som to takisto urobil a myslím, že každý z vás. No, chvalabohu, beriem a chcem tomu veriť, že tento zámer je za nami.

    Ďalej, čo pokladám za dôležité, hovoril som, otvorenosť, sloboda a tretie motivácia. Ja si myslím, že motivácia je cesta. Kedysi som zaviedol na vysokých školách prospechové štipendiá. Ako motiváciu. A naozaj to mnohým pomohlo. Začali sa učiť, bolo to motivačné. Teraz sa dozvedáme, že jeden z cieľov je, aby deti chodili na odborné školy alebo na učňovské školy, a jednoducho, pardon

  • Vystupujúci si odkašľal.

  • , sú tam metódy skôr znova také ako donucovacie. Ale ja si myslím, že sú cesty motivačné. Veľkí podnikatelia, stavbári, ktorí stavajú cesty, diaľnice, majú miliardové zisky, nie sú schopní motivovať a povedať, tomuto dieťaťu každý mesiac dám sto eur ako štipendium, zaviažem si ho? Toto nie sú schopní urobiť pri tých veľkých ziskoch?! Toto nie je cesta?

    Prosím vás, socializmus pre mňa bol zločinný systém ako každá iná demokrac..., ako každá iná diktatúra.

  • Pobavená reakcia vystupujúceho i v sále.

  • Každá iná diktatúra, áno. Ale tak znova opakujem, nerobil všetko zle. A tých, ktorí majú už po abrahámovinách, po päťdesiatke, iste si spomínajú, spomínajú, že takisto našiel motiváciu. Takisto mal problém so vzdelávaním v technických disciplínach a prírodovedných disciplínach. Nenadiktoval. Aj vtedy sa hlásili všetci väčšinou na humanitné smery a verbálne disciplíny. Urobil to, že sociálne štipendiá pre študentov na technických školách boli zvýhodnené a zvýšené. A to veľmi pomohlo k tomu, že sa mladí ľudia hlásili na techniku, na prírodovedné odbory. Motivovalo! A ja si myslím, že tu je dôležité, aby sme hľadali motivačné cesty.

    Viete, ja som tu už hovoril a trikrát som vlastne dával návrh, aby sme menili zákon o normatívnom financovaní. A k tomu sa chcem vrátiť, lebo to bude na záver podľa mňa najdôležitejšie. A to tak, aby sme niektoré veci, ktoré sa naučili ľudia využívať a zneužívať, robili tak, že budeme motivovať tých dobrých. Na základe celoštátnych meraní tí lepší explicitne, ale na základe objektívnych výsledkoch, dostali nejaké peniaze navyše. Aby sme ich motivovali k dobrým výsledkom. No, žiaľbohu, nedošlo ani nikdy k druhému čítaniu, ale ste to zhodili z rokovacieho stola Národnej rady už trikrát. Ale ja som tiež ako dostatočne zase tvrdohlavý, takže keď uplynie príslušná doba, znova sa to tu objaví. To myslím tých príslušných šesť mesiacov, ktoré stanovuje rokovací poriadok.

    Jedno, čo poviem, to vyčítam pánovi ministrovi, a to, že podľa mňa, naozaj ja to vnímam tak, málo bojuje o financie vo vláde. Už som mu to povedal, on nemôže byť kamarát s ministrom financií alebo s ministrom vnútra. Jednoducho vo vláde nemôže byť. Pretože on tam nie je na seba. On tam je za svoj rezort. Naňho sa upierajú oči všetkých učiteľov, žiakov a študentov. Takisto ako na ministra povedzme vnútra sa opierajú oči policajtov. A ten zápas tam jednoducho nejde inak, len tvrdo zvádzať.

    A potom tu hovoril kolega - a dokážem na to zareagovať, predsa len trošku - Petrák, o dlhovej brzde. Ja som tiež za dlhovú brzdu, len, viete, tie peniaze, je otázka, ako rozdeľujeme. Ja mám problém, dlhodobo a mal som už problém, keď som bol vo vláde, so stimulmi. A viete dobre, že som bol jediný z ministrov, ktorý som už potom nehlasoval za ekonomické stimuly, a mi to príslušný minister vtedy, hospodárstva, pán Rusko spočítal, ale to nie je podstatné. Ale stimuly do vzdelania nikdy nešli, nikdy. Ak dnes počujem, že sa získali pracovné miesta, kde jedno pracovné miesto je 56 000 eur, za tie peniaze by sme mohli 14 rokov toho človeka platiť minimálnou mzdou. Každého toho človeka 14 rokov, som to prepočítal. Čo by to boli za peniaze? Nepomohli by sme školstvu?

    Viete, každá krajina, ktorá sa dokázala dopredu pohnúť, dokázala v prvom rade a urobila to, že investovala do vzdelania. Toto v našej spoločnosti sa nestalo. Nestalo sa za 23 rokov. Máte jedinečnú šancu to urobiť. Nikto vám nemôže urobiť prekážky v tomto smere, pretože nemáte koaličných partnerov a získali by ste zásluhu pre túto krajinu. Napriek tomu, že som z opozície, mne by tá vaša zásluha v tomto smere určite nevadila, skôr by som vás za ňu pochválil, to vám poviem otvorene.

    No a teraz k tomu, čo pokladám ešte za dôležité povedať, a to je, financie normatívne na žiaka. To nevzniklo náhodou. V roku 1998, keď som sa stal štátnym tajomníkom a sme sa o tých veciach rozprávali, videl som, že v Kežmarku na žiaka bolo vtedy 7 000 korún, v Prešove 13, v Bratislave 23. A to ešte nebolo všetko, pretože kto, ako si dokázal vylobovať, mal peniaze. Bol v tom chaos. Jednoducho prvé, čo pokladám, a o tom hovorí aj naša ústava, že rovnoprávni, to znamená rovní v právach a povinnostiach sú občania, nie inštitúcie. Nikde som tam nenašiel, že rovnoprávne sú školy. Ani nemocnice nie sú rovnoprávne. Rovnoprávni sú pacienti. Ak dávam peniaze do školy, na školu, tak dávam ich preto, aby som urobil čo najlepšie podmienky pre deti, ale musím pristupovať k všetkým deťom rovnako. Či to je dieťa kolegu zo SMER-u alebo z opozície alebo je to aj povedzme dieťa, ktoré je s postihnutím, alebo z rodiny, ktorá je, by som povedal, neprispôsobivá. To sú všetko naše deti. Ak nemusím postupovať rovnako, akurát, a to aj vždy bolo a s tým nikto nemá problém, že dieťa s postihnutím budem istým spôsobom preferovať. Ale tak isto musím preferovať aj dieťa, a to tak isto nemám problém, ak o niekom viem, že má talent, že by som z neho vychoval huslistu, ako bol Paganini, čiže mimoriadne talentované deti, je tak isto v záujme spoločnosti.

    Ale v zásade tá rovnosť je medzi občanmi, nie medzi inštitúciami. A preto nositeľom peňazí na školu musí byť dieťa, dieťa financujem z peňazí, ktoré rozdeľuje vláda a ktoré získala vybraním rôznych daní. A preto aj ten medzikrok, ktorý v správe vnímam a pokladám ho za veľmi zlý, ak znova budeme meniť model financovania, že budeme financovať na školu alebo na triedu, na triedu s 15-timi žiakmi, 20-timi, 30-timi žiakmi, bude mať jedna škola toľko tried, druhá iné, ako si to vylobuje. To je začiatok chaosu.

    Pán minister, a toto poviem úplne natvrdo a otvorene, mňa aj roky, aj život naučili, že vždy je lepšie hľadať dohodu a rozumný kompromis. Je to vždy užitočnejšie pre spoločnosť, ako vojna. Ako máte klasické vzdelanie, takže viete, že bol taký jeden významný panovník, panovník z Epiru, ktorý vyhral všetky vojny, všetky vojny vyhral, akurát nezostal mu ani vojak, ani národ. Ten panovník sa volal Pyrrha a odvtedy to vošlo do histórie ako Pyrrhovo víťazstvo.

    Pán minister, ak ten princíp, nie je teraz dôležité o detailoch, ale princíp, že nositeľom peňazí na školu je žiak, chcete, zrušíte, musím povedať, že i keď ja som za dohody a proti vojnám, že tu som pripravený, a hovorím to aj v mene KDH, ísť aj na barikády. V tomto, v tejto veci áno, pretože ústavný princíp hovorí o rovnosti občanov v právach a povinnostiach, nie inštitúcií.

    Takže ja dúfam, že nikto z nás netúži po Pyrrhovom víťazstve.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne.

    Na vystúpenie pána poslanca Fronca sú faktické poznámky štyri, končím možnosť, päť, končím možnosť prihlásiť sa.

    Pán Ľubomír Petrák, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, myslím, že to bol kultivovaný prejav zrelého muža, ale predsa zakončili ste slovami, že ste pripravený ísť pre určité hodnoty aj na barikády. V tejto súvislosti by som vám rád postavil otázku. Hlavné motto vášho prejavu bola sloboda, sloboda školstva, otvorenosť, vstup súkromného, cirkevného školstva, zmena direktívneho riadenia, väčšia sloboda.

    Tá otázka znie: prinieslo otvorenie sa v oblasti regionálneho školstva vznikom súkromných škôl kvalitu do tohto školstva? Alebo prostredníctvom normatívu sa žiak stal nositeľom peňazí a často si za tieto peniaze kupuje známky? Pričom z rôznych štatistík vieme, že predovšetkým v regionálnom školstve súkromné školy sú najslabšie školy z hľadiska úrovne vzdelávania.

    Ako úplne kľudne sa bavme o tom, lebo je to materiál na verejnú diskusiu. Ale vy sám a vaši kolegovia ste niekoľkokrát na výbore aj v pléne povedali, že normatív je potrebné podporiť aj inými kritériami. A to ďalšie kritérium je rozhodne kvalita. Ale popritom môžme hovoriť aj o určitom počte žiakov, ktorých môže byť v triede, ktorý je racionálny z hygienických hľadísk, z ekonomických hľadísk a z rôznych iných hľadísk. Proste, bavme sa o tom komplexne. Ale myslím si, že stavať dneska pozície, že ideme v rámci slobody na barikády. Nikto ju neberie. Chceme len, aby sa to zefektívnilo a zracionálnilo a nič iné.

  • S ďalšou faktickou Juraj Blanár.

  • Pán poslanec, vaše vystúpenie je naozaj, vychádzalo aj z vašej skúsenosti, ktorú ste mali ako minister, o tom niet pochýb, ale aj ako štátny tajomník. Čo v mnohých prípadoch aj si kladie, navodzuje otázku, prečo tie veci, o ktorých ste rozprávali, ste už vtedy nepresadzovali. Samozrejme, odpoveď z vašej strany bude taká, ako ste už povedali: my sme mali koaličných partnerov a bolo to problematické a vy teraz máte jedinečnú šancu.

    Tak si kladiem otázku: prečo ste s tými koaličnými partnermi potom išli do spolupráce? A možno tak alibisticky sa vyhovárate na nich. Možno ste mohli ísť do spolupráce s nami, ale to ste vtedy odmietli.

    Hovoríte o centralizovanom riadení, ktoré teraz nastane pri určovaní prvých tried stredných škôl v centralizovanom riadení cez VÚC-ky, a povedali ste 8 VÚC-iek. Nuž ja neviem, čo je to za centralizované riadenie, keď je ich osem dokonca. Keby bolo jedno, tak by som povedal dobre, tak to je centralizované. Ale osem určite nie.

    Ale stále sa vyhýbate niečomu, čo je dôležité, a to je to, že tam je povedané pri tomto nastavení, že sa bude práve kvalita posudzovať, ktorá sa doteraz vôbec neposudzovala, že tam sú nejaké parametre, na základe ktorých sa budú hodnotiť výsledky tých škôl. A mimochodom ste tiež nepovedali, že pri tom budú sedieť aj školy, ktoré zastupujú zriaďovateľov súkromných. To je tiež dôležité povedať a nielen okolo toho chodiť a hovoriť, že to je zlé.

    No a model financovania, ktorý obhajujete, normatív. Veď to už dnes vie každý učiteľ, ten posledný učiteľ na školách, že je zlý. Že jednoducho už nezodpovedá dnes skutočnosti. Dôkazom toho je odborné vzdelávanie, kde mimochodom sme práve, naša vláda prvá, vytvorili priestor pre tých priemyselných partnerov, ktorí, vy hovoríte, aby do toho vstúpili.

    Takže ja si myslím, že takto treba na veci pozerať.

  • S ďalšou faktickou, nech sa páči, Marián Kéry.

  • Ďakujem. Pán poslanec Fronc, ja som rád, že v úvode ste zvolili apel, ktorý sa síce netýka problematiky školstva, na poslancov ohľadom slušného správania. Myslím si, že od vás to je náležité, pretože v mojich očiach ste človek korektný, slušný, ktorý tak aj vystupuje. Bodaj by vaše slová padli na úrodnú pôdu! Čo sa týka korektnosti, videl som veľa diskusných relácií, kde ste diskutovali s pánom ministrom, a naozaj tá diskusia je vecná, korektná, tak ako aj dnešné vystúpenie.

    Zaujalo ma aj to, že ako kresťanský demokrat ste povedali aj to, že nie všetko do roku 1989 bolo, bolo zlé. A na vás si to teda cením dvojnásobne, že ste sa to nebáli povedať.

    Čo sa týka toho, čo už hovoril aj pán kolega Blanár, ja tak isto sa nebojím toho, že samosprávne kraje, ktorých je osem, budú rozhodovať, budú mať väčšie kompetencie. Možno ten pohľad mám aj preto, že som poslancom vyššieho územného celku v Nitrianskom samosprávnom kraji, takže v tomto sa nezhodneme. A tak isto si nemyslím, že pán minister málo bojuje vo vláde s ministrom financií o financie, pretože on nie je typ človeka, ktorý bude na verejnosti búchať po stole. Myslím si, že v tom máte mnoho spoločného. Ale naozaj nechajme ho, dajme mu priestor. A bojovať o peniaze nedokáže len ten, ktorý, ktorý sa tak navonok tvári a ktorý robí niečo pre médiá. Ale naozaj veľmi oceňujem vaše vystúpenie.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán Fronc, v podstate ja budem reagovať na niektoré oblasti, ktoré ste otvorili, nakoľko ste otvorili veľa oblasti.

    Začnem tým akčným plánom. No, v podstate ten akčný plán, alebo v úvodzovkách akčný plán, čo vám akože chýba, no ten sa dá urobiť až vtedy, keď budú zozbierané nejaké podnety a reakcie na správu o stave školstva. Myslím si, že ministerstvo aj preto vyhotovilo tú správu školstva a dalo ju na verejné pripomienkové konanie a diskusiu kvôli tomu, aby mohlo mať spätnú väzbu. Čiže je to, dá sa povedať, materiál, s ktorým nielen tento pán minister, a myslím si, že aj tí ďalší ministri v budúcnosti môžu potom pracovať a vytvárať na základe aj tohto akčné plány.

    Čo sa týka direktívneho riadenia. No, je to asi iba váš pocit, lebo aj za vás existovalo direktívne riadenie v niektorých typoch škôl, boli to cirkevné stredné školy a kňazské semináre, čiže skúste aj tam na to trošku pozrieť, že aký spôsob riadenia tam prebieha.

    Čo sa týka toho, že ste kritizovali, že, alebo teda ste toho názoru, že treba dávať peniaze hlavne na počet žiakov. No, to je váš štýl ministrovania, lebo o vás to bolo všeobecne známe, že vy ste išli koncepciou dávania peňazí na počet žiakov. No pán minister školstva terajší ide úplne iným spôsobom. Je potrebné, on prihliada na to, že potrebujeme brať do úvahy aj špecifiká regiónu. Je rozdiel financovať školu na Orave, kde treba osem rokov, teda osem mesiacov v roku kúriť, a iné je v Bratislave, kde stačí štyri mesiace. Je rozdiel, kde sú ťažko dostupné regióny a je málo študentov, lebo v ťažkom regióne povedzme pod Tatrami nežije toľko obyvateľov ako povedzme v Trnave. Čiže ja plne súhlasím s tou koncepciou, ako to nastavuje pán minister, že nie je dobré dávať peniaze iba na hlavu, na počet žiakov, ale prihliadať aj na iné špecifiká,aj práve cez tú samosprávu. A myslím si, že je dobré, že pán minister Čaplovič chce nastaviť a sústrediť sa skôr na kvalitu, nie na kvantitu aj v počte škôl ako takých a samot...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem za slovo. Ja sa chcem dotknúť len tej časti, kde ste spomínali základné školstvo, kde by mohlo dochádzať v základných školách ku kombinácii z rodín neprispôsobivých občanov s vašimi, našimi detičkami v jednej triede. Ja si myslím, že ak nebudeme podporovať to, že keď aj z neprispôsobivých rodín, aj s našimi deckami, keď nebudú chodiť do takýchto tried a do takýchto škôl, že nikdy nepríde k integrácii. Tak tu ja si myslím, že by sme mali podporovať v základných školách to, aby slabší ťahali, alebo slabších ťahali tí, čo sú lepšie na tom. Jedine vtedy sa niekde posunieme. Takže ja si myslím, že tak ako to robíme aj v mojej rodnej obci, že podporujeme, aby do základnej školy v týchto triedach boli spoločne, a sú vidieť výsledky, že tie dedičky sa dostanú aj niekde na strednú školu, že si spravia aj maturitu. A sú možnosti, aby mohli ďalej študovať a spraviť si aj vysokú možno.

    Jedine takýmto spôsobom sa môžme posunúť.

  • S reakciou na faktické poznámky, nech sa páči, Martin Fronc.

  • Ďakujem za všetky faktické poznámky. Skúsim veľmi stručne.

    Pán kolega Martvoň, to je ústavný princíp. Ja hovorím o financovaní, že nositeľ je žiak. Nemusí to byť presne to isté. A inak v tom modeli, ktorý funguje, kúrenie je zohľadnené, vás ubezpečujem, že je to tam. Čo sa týka toho, že pán minister to dal na rokovanie. Ja som to povedal, druhý rok vlády je neskoro. To sa už nestihnú mnohé veci urobiť.

    Pán kolega Kéry, ďakujem za ocenenie. A čo sa týka tých financií, zatiaľ nie sú. Ak budú, ak sa to podarí pánovi ministrovi, ja to ocením.

    Kolega Blanár, ja vám chcem povedať, že v roku 2006 bolo najvyššie navýšenie peňazí, 4,2 mld., a ten boj bol pre mňa neuveriteľne krutý, musím povedať. A druhá poznámka, trošku nepatričná z vašej strany, keď poviem, že v roku 2006 som bol jeden z tých, ktorí podporovali, aby sme išli spolu do vlády. To len tak, by the way, aj so všetkými následkami, ktoré to potom malo.

    Ale ku kolegovi Petrákovi dve veci. Čo sa týka tej zmeny. Viete, to ocenili aj následne. Žiadne direktívne sankcie, nič iné nebolo, ale korupcia najviac klesla práve vďaka tomu financovaniu, pretože žiak bol nositeľom peňazí. A to, že to dnes aj prináša problémy, ja to priznávam. Preto hovoril som aj o istých zmenách, ktoré som navrhoval. Tie, sa zhodnime, že treba urobiť. Ja len za jedno horujem, a to, čo som povedal, že musíme rešpektovať ústavný princíp, že nositeľom peňazí musí byť žiak. A modely, úpravy sú tam určite možné a možné je aj hľadať isté dohody a kompromisy. Ja nie som za vojny, to som povedal.

  • Ďakujem pekne.

    Ďalším vystupujúcim v rozprave je pán Arpád Érsek za poslanecký klub MOST - HÍD. Arpi, nech sa páči.

  • Ďakujem. Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážení kolegovia, taký jeden vtip, že "nie som slepý, ale odvážny". No veľmi ťažko sa mi vystupuje. Jeden minister predo mnou, druhý vedľa mňa, ktorí túto problematiku lepšie poznajú, určite, ako ja, ale dovoľte mi pár vecí, ktoré by som chcel povedať.

    Samozrejme, páčila sa mi posledná, keď nastúpili pedagógovia pred Národnú radu, bojovali o 200 mil. eur, ktoré chýbajú v rozpočte ministerstva školstva. Vieme o tom. Hodnotíme správu, ktorú podal pán minister. Keď sme sedeli ako tri, ako opozičné strany s učiteľmi a s ich predstaviteľmi, tak sme sa zamerali na tri veci. Hovorili sme o tom, že správa, nedá sa povedať, že je zlá celá správa. Preto sme ju rozdelili na tri časti. Sú tam veci, s ktorými, samozrejme, vieme súhlasiť. Sú tam veci, ktoré vieme akceptovať, ak sa o niečo doplnia, upravia. A sú tam veci, ktoré, s ktorými ako nemôžme súhlasiť, preto samozrejme, ktoré by sme tu chceli povedať.

    Každý dobre vie, že, a treba povedať, že 20 rokov takáto správa tu nebola. Existuje, je, niečo zmapovala, niečo nám hovorí a z toho by sme sa mali odraziť. Samozrejme sú veci, s ktorými nemôžme súhlasiť, aj som ich viackrát už tu otvoril a hovoril o tom. Je to ten priemer žiakov, aby mohli študovať ďalej na strednej škole. S tým nemôžme nejakým spôsobom súhlasiť. Preto som to hovoril, existujú školy, ktoré sú výberové pre športovcov, hovoril som o umelcoch. Nie sú dobrí matematikári, ale týmto by sme im možno brali možnosť postúpiť ďalej na ďalšie štúdium.

    Teraz dostávame ďalšie e-maily, ktoré nie sú dobré. Sami dobre viete, že opakovanie písomných maturít bude možné len v septembri, vlastne v marci budúceho roka. Čo budú robiť tí študenti do tej doby? Toto...

  • Hlas predkladateľa.

  • Je pozmeňovák, už sa to pohlo. Pretože nebolo to dobré rozhodnutie, asi ho treba

  • Hlas predkladateľa.

  • , akým spôsobom... Tak samozrejme, len teraz to má dopady. Ja nehovorím, že to bola vaša chyba, ale má to teraz svoje dopady.

    Čo očakávajú rodičia? No, rodičia očakávajú to, keď platia dane, tak ich deti nech sa učia v dobrých školách, s dobrými pedagógmi, čo si myslím, že je najdôležitejšie. A samozrejme, tu je ten problém, k čomu to vedie. Aj to som naznačil, že vedie to k tomu, že napríklad, keď to decko chce mať priemer tých 2,0. Tak čo spraví rodič? No pôjde za učiteľom, povie mu, že moje dieťa, prosím vás, po výuke ho začnite doučovať. Zaplatí mu za to, bude lepšie. Vedie to ku korupcii, musím povedať, pretože to decko, ktoré bude ten učiteľ doučovať, tak určite už prihliadne ako na to, jakú známku dostane. Nie je to dobré. A kto nemá peniaze, očakáva, aby sa to dieťa v škole naučilo to, čo má, aby mohlo postúpiť, ten to mať nebude.

    Preto mi dovoľte, rodičia samozrejme cez rôzne svoje príplatky, príspevky, aj materiálne, aj finančné, práve z toho dôvodu očakávajú, aby tá škola bola taká, aby tie naše deti, alebo naše vnúčatá už pomaličky, aby sme mali garanciu, že sa niekde dostanú.

    V správe sa uvádza, ministerstvo postupne uvoľní trh s učebnicami a ponechať výber učebníc na školy s dôrazom na efektívne využívanie pridelených finančných prostriedkov. Súhlasíme, avšak prihliadnime na špecifické predmety, špecifiká národnostných škôl. Toto ja musím tu zobrať, pretože národnostné školstvo sa týka nás, samozrejme, my sme strana, ktorá ich zastupuje. A aj tam boli pozitívne ohlasy, čo sme dostali od pána ministra, že otvoril trh aj učebniciam zo zahraničia, ktoré môžu mať, si myslím, môžu mať pozitívny dopad hlavne na odborné učilištia, veci, ktoré u nás chýbajú. A samozrejme, to je tiež dobrá vec.

    Nesúhlasíme v plnom rozsahu, odmietame spájanie škôl na jazykovo zmiešaných územiach, ktoré by mali podľa pána ministra priniesť kladné efekty v oblasti spolužitia občanov. Spolužitie občanov je dobré. Keď v politike nerobíme nejaké veľké výstrely do neba, tak absolútne sa nič nedeje. Spolunažívanie občanov je na dobrej úrovni. My sa len obávame jednej veci. Nebránime sa tomu, samozrejme, na zmiešaných územiach, ako som hovoril s pánom ministrom, je, kde napríklad je maďarská škola základná, malá maloškôlka, už je opodstatnené, aby tam vznikla aj slovenská škola. Nebránime sa tomu, ale musím povedať dôrazne, bránime sa tomu, aby sa rušili na základe toho tie školy, ktoré sú v jazyku národnostných menšín. Myslím si, že o tom sme hovorili tiež.

    Odborníci samozrejme, vypočuli sme, že potvrdili, že počet škôl na Slovensku by sa mal upraviť. Súhlasíme s tým. Vieme, že niektoré školy sú zbytočné, niektoré chýbajú. Asi v tomto smere by sme mali pokračovať ďalej.

    A na záver mi dovoľte ešte v krátkosti. My sme dali pozmeňovací návrh na centrá voľného času. Myslíme si to, že nefungujú dobre. Nefungujú tie centrá voľného času a chcel by som vás poprosiť, aby ste akceptovali tú našu, ten náš pozmeňovák v tom smere, aby sme uvažovali. Ja súhlasím s tým, že sa to zneužívalo s tými počtami. Ale teraz sa to, myslím si, nedotiahlo do konca.

    Preto by som vás chcel poprosiť, aby ste tento pozmeňovák potom podporili.

    A samozrejme, súhlasíme s tým, čo sme hovorili aj s pánom ministrom, že na národnostných školách výuka slovenského jazyka by mala prebiehať tak ako výuka cudzieho jazyka. To by pomohlo tým deťom určite rýchlejšie sa etablovať v slovenskom jazyku.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne.

    Ďalším prihláseným do rozpravy je pán Peter Osuský zo strany SaS.

    Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážená snemovňa, rád by som povedal hneď na úvod, že každý, kto sa dáva do zápasu o väčšiu nádej na múdrosť občanov, to nemá ľahké. Dá sa priam povedať, že ten, kto chce pomôcť, ak ona vôbec pomoc potrebuje, Pallas Athéne, ako bohyne múdrosti, si môže s Richardom Müllerom zaspievať: "Nebude to ľahké, drahá."

    A pravda je, že i zápas o zlepšenie stavu školstva do dôsledkov dovedený by mal tomu, kto sa na ten zápas dá a dovedie ho do konca, garantovať takmer zmenu identity, zmenu adresy, možno ešte aj plastickú operáciu tváre. Pretože je veľmi veľa tých, ktorí vyvíjajú tlak, každý vo svojom záujme, je veľmi veľa motívov, a nie je to vôbec jednoduché.

    V tomto zmysle je prvá správa o stave školstva výsledok výnimočne chvályhodného spoločného postupu tejto snemovne pri jej zadávaní. A samozrejme i to môžme vysvetľovať zištne tým, že pred bránami parlamentu stál štrajk pedagógov. Ale, chvalabohu, diskusná platforma je tu a každý môže k veci diskutovať. Presne, ako povedal môj nekonfliktný a konciliantný ctený kolega Fronc, existujú ale i pri konciliantnej diskusii témy, kde sa proste nedá neisť na barikády.

    Je všeobecne známe, že s pánom ministrom ozaj nie som na nože, aj keď to niekedy sťažuje moju pozíciu, ale zotrvám na tom i teraz.

    Druhá vec je, že keď človek vystupuje v tomto poradí a pred ním vystupovali mnohí, ktorí o veci vedia a povedali svoje, nedá sa vylúčiť, že sa človek tu i tam neopakuje. Opakovať sa ale bude tam, keď ide o vec, ktorú považuje za veľmi dôležitú alebo principiálnu. Hovorím v mene a stále ešte hovorím v mene klubu SaS, lebo ak rušenie klubu neošetruje zákon, a ten zákon možno prijmete, pretože na to máte dosť hlasov, tak až potom sa bude dať hovoriť o zániku klubu SaS, ale to len tak na margo, čo sa týka úcty k zákonom.

    Chcem povedať, že v záverečných slovách kolegu Fronca sa tu hovorilo o normatíve na žiaka. Samozrejme, že je veľký rozdiel, či vykurujem školu v Oravskej Lesnej alebo v Hurbanove. Samozrejme, že je to tak. Ale pravda je, a to je veľmi dôležité, že o škole pri všetkom uznaní "negatívnych" výberových momentov, ako sú, že si idem "kúpiť" vzdelanie v zmysle vysvedčenia, že chcem ísť cestou menšieho odporu, a tak radšej zaplatím, lebo tí mi za tie peniaze dajú, ale zďaleka nielen v súkromnej základnej či strednej škole, ale veru aj na vysokej škole na Slovensku, papier. Takže to by som neobmedzoval zďaleka len na nižšie stupne školstva.

    Tak v zásade predsa vždy fungovalo, že sa o kvalite školy hlasuje, minimálne v kruhoch uvedomelých rodičov, nohami. Teda viem si celkom logicky zdôvodniť, prečo je v Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto záujem o Mudroňovu. Prečo je záujem o Škarniclovu. Prečo v mojej generácii, keď som ja mal 18 a bolo to teda skoro polstoročie dozadu, všetci rodičia vedeli, prečo je dobrá Novohradská. A prečo možno nebola tak celkom svetoborná Makarenkova. Proste vedelo sa to už vtedy a hlasovalo sa nohami. Preto i normatív na triedu je problém. To je ako normatív na budovu nemocnice: podľa kubíkov obstavaného priestoru, podľa výšky komínov alebo podľa čoho? Nie je hádam lepšie normatív na pacienta a výkony na ňom urobené? Myslím si, že to je správna cesta. A samozrejme, i tam sa deje hlasovanie nohami. Málokto chce ísť do nemocnice na operáciu kĺbu, kde tie operácie urobia tri za mesiac. Oveľa radšej pôjde každý na kliniku, kde tie operácie robia štyri denne. Takže normatív na žiaka s primeranými korektúrami je lepší ako iná alternatíva.

    Opakovanou témou je, a pre mňa v živote dosť dôležitou, je i ústavná rovnosť. Vždy hovorím, že medzi mnou a mojím vzácnym priateľom Martinom Poliačikom je vo vzťahu k dekriminalizácii marihuany jeden zásadný rozdiel. Domnievam sa, že osobné vlastníctvo a nedílerstvo marihuany je rovnakým trestným činom, ako je osobné vlastníctvo ploskačky výčapného rumu vo vrecku vetrovky. Jednoducho nemám rád nijaké závislosti. Ale nemôžem ako ústavnú rovnosť akceptovať fakt, že jedna vedie k záznamu v trestnom registri a druhá vôbec k ničomu.

    Podobne je to i u ústavnej rovnosti s financovaním škôl. Ak sa katolícki či luteránski rodičia rozhodnú, že pre ich deti na základe ich slobodnej voľby je tou najlepšou školou cirkevná škola ich vierovyznania, tak musíme mať neustále ako správcovia peňazí daňových poplatníkov na vedomí, že rovnako katolícki, rovnako luteránski a rovnako i tí rodičia, ktorí chcú mať dietko v súkromnej škole, nech už pohnútka je akákoľvek, platili rovnako dane. Ako hovoril kolega, veľmi veľa z našich daní ide na školstvo, ale vonkoncom nijaký rodič, z hľadiska ústavnej rovnosti, nemá mať dieťa, na ktorého vzdelávanie mu z tých jeho daní dáme apriórne menej ako inému. Pre mňa je to ako s tými "materiálmi" závislosti. Je to otázka ústavnej rovnosti, prečo nemajú byť deti v rôznych školách za to, že sa naučia abecedu a kráť a zlomky a o Ľudovítovi Štúrovi, financované inak. Aká je to ústavná rovnosť ich rodičov?

    Pokiaľ ide o niektoré ďalšie veci, ktoré sú v tomto zákone konfliktné, musím povedať, že jednou z nich je to, že demokratizácia školstva znamenala pre mňa veľmi dôležitú vec. V školských radách, v nejakej som chvíľku sedel, kedysi ako rodič, a teraz, keď dietky vyrástli, tak v nich sedím ako vicestarosta mestskej časti, musím povedať, že v nich stretávam a stretával som, angažovaných rodičov. Nie každý rodič je z povahy veci ochotný angažovať sa, hoci vo veci vlastných detí a ich vzdelania, hoci by som to považoval za to najlepšie a najdôležitejšie angažovanie sa. Ale musím povedať, že moja skúsenosť s týmito radami bola taká, že vonkoncom neboli hračkou v rukách rodičov zmanipulovaných kýmkoľvek. Naopak, boli tam rodičia s vlastnými názormi, ktoré ale ak chceli presadiť, museli presvedčiť aj úplne iné zložky tej školskej rady.

    A preto sa nedomnievam, že odňatie právomocí rodičom, ktorí v zásade, aspoň tí, čo som ja poznal, pracovali pre dobro veci, je dobré rozhodnutie. Všeobecne mám zlý pocit, že rodičom v našom štáte, mnohým, hoci nie všetkým, primálo záleží na tom, aké vzdelanie dostáva ich dieťa. Vytýkal by som im mnohým primalú angažovanosť. A ak ešte neuznám angažovanosť tých, ktorí pre dobrú vec, pretože keď rodič niečo vybojúva, nikdy to nevybojuje pre jedno svoje dieťa z 25-tich, ani pre svoje jedno dieťa v 500-žiackej škole, vybojúva to pre vec. A považujem za veľmi zlý krok, ak sa túto štruktúru budeme snažiť degradovať pod často vyslovene nepravdivými zdôvodneniami o manipulácii a o matematických pomeroch v zložení tejto štruktúry. Naopak, myslím si, že cesta, keď sa rozhodovanie o vážnych veciach odohráva v, by som tak povedal, v svojvoľnom politickom milieu, dokonca len rozhodnutím jednej jedinej osoby, je horšou cestou. Ja si neviem predstaviť, že by školské rady vybrali pre svoje deti na Mudroňovej či na Škarniclovej zlého riaditeľa z akýchsi nejasných príčin. Neviem si predstaviť seba ako rodiča, aby som vyberal, vedome zmanipulovaný, pre svoje dieťa niekoho iného, ako si myslím, že je najlepší. To je nedôvera v týchto rodičov, nedôvera presne v tú časť rodičovstva, ktorá je vlastne na pomoci zlepšovaniu školstva.

    Samozrejme, a teraz nejde o to, či až last but not least, ale jedným z dôvodov, ktorý sa vytýka tejto správe, je, že v nej nie sú natvrdo napísané peniaze v každoročnom rozpočte. Áno, keď hovoríme, čo chceme docieliť, nie je hádam hriešnou túžba, aby sme vedeli, koľko si každý rok odložíme, aby sme si na konci kúpili auto alebo niečo, alebo mali na vzdelanie "iks" percent HDP. Lebo samozrejme, ak to naplánujem do roku 2020, tak tu správne zaznelo, že prezieravý manažér to môže urobiť, lebo má víziu. Problém je politika. Ak som rodinný šéf bankového domu Rothschild, tak, samozrejme, je to môj rodinný podnik a môžem si to naplánovať ešte aj pre pravnukov, lebo je to v mojich rukách. Možno aj Steve Jobs mohol plánovať, pokiaľ to bolo v jeho rukách. Ale politik, ktorého osud je vrtkavý a jeho ďalšia pozícia je nejasná, by nemal dávať sľuby na sekeru, ktoré prípadne ako Pontský Pilát, umyjúc si ruky po voľbách, nebude musieť plniť.

    Chcem poprosiť, pán podpredseda, že by som nerád zdržoval. V tom zmysle preruším svoje vystúpenie a budem pokračovať potom.

  • Áno, ďakujem pekne. Oceňujem aj túto ochotu.

    Je po 11.00 hodine. Vyhlasujem krátku prestávku pred hlasovaním, ktoré sa bude týkať včera prerokovaných bodov programu, do 11.07 hod.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Pekný deň, dámy a páni, budeme hlasovať o prerokovaných bodoch.

    Poprosím pána poslanca Poliačika, aby uvádzal hlasovanie v druhom čítaní o vládnom návrhu zákona č. 300. Je to Trestný zákon, tlač 401.

  • Hlasovanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 401.

  • Ďakujem, pán predseda. V rozprave k uvedenému návrhu zákona vystúpilo sedemnásť poslancov, viacerí podali pozmeňujúce návrhy. Pán poslanec Gál a pani poslankyňa Horváthová žiadali vyňať na osobitné hlasovanie body spoločnej správy 2, 5, 8, 9, 15, 16, 17 a 18. Pán poslanec Novotný žiadal vyňať na osobitné hlasovanie body spoločnej správy 2, 5, 8, 9, 15, 16 a 18. Pán poslanec Gál žiadal, aby sme o každom z týchto bodov hlasovali osobitne. Pán poslanec Mikloško a pán poslanec Kuffa podali návrh vrátiť predmetný návrh zákona na dopracovanie a pán poslanec Viskupič podal návrh nepokračovať v rokovaní o návrhu zákona.

    Pán predseda, dajte najprv, prosím, hlasovať o návrhu pánov poslancov Mikloška a Kuffu vrátiť návrh zákona na dopracovanie.

  • Hlasovanie.

  • 144 prítomných, 65 za, 78 proti, 1 sa zdržal.

    Návrh sme neschválili.

  • Teraz budeme hlasovať o návrhu pána poslanca Viskupiča nepokračovať v rokovaní o návrhu zákona.

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 67 za, 78 proti, 2 sa zdržali.

    Návrh sme neschválili.

  • Teraz pristúpime k hlasovaniu o pozmeňujúcich návrhoch zo spoločnej správy, ktoré neboli vyňaté na osobitné hlasovanie. Budeme teda hlasovať spoločne o bodoch 1, 3, 4, 6, 7, 10, 11, 12, 13, 14 a 19, všetky s odporúčaním gestorského výboru schváliť.

  • Hlasovanie.

  • 143 prítomných, 90 za, 53 sa zdržalo.

    Tieto body sme schválili.

  • Teraz budeme hlasovať o bodoch spoločnej správy, ktoré boli vyňaté na osobitné hlasovanie, keďže pán poslanec Gál žiadal, aby bolo hlasované o každom zvlášť, budeme najprv hlasovať o bode 2 spoločnej správy. Odporúčanie gestorského výboru je schváliť.

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 78 za, 50 proti, 19 sa zdržalo.

    Návrh sme schválili.

  • O bode 5 spoločnej správy nemožno hlasovať, keďže sme schválili bod 3 spoločnej správy, budeme teda hlasovať o bode 8 spoločnej správy. Odporúčanie gestorského výboru je schváliť.

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 80 za, 49 proti, 18 sa zdržalo.

    Bod 8 sme schválili.

  • Teraz, prosím, dajte hlasovať o bode 9 spoločnej správy, odporúčanie gestorského výboru je schváliť.

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 82 za, 47 proti, 18 sa zdržalo.

    Bod sme schválili.

  • Teraz budeme hlasovať o bode 15 spoločnej správy, odporúčanie gestorského výboru je schváliť.

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 80 za, 54 proti, 13 sa zdržalo.

    Bod sme schválili.

  • Teraz budeme hlasovať o bode 16 spoločnej správy. Odporúčanie gestorského výboru je schváliť.

    Paška, Pavol, predseda NR SR

  • Hlasovanie.

  • 146 prítomných, 77 za, 55 proti, 14 sa zdržalo.

    Bod sme schválili.

  • Dajte, prosím, hlasovať o bode 17 spoločnej správy. Odporúčanie gestorského výboru je schváliť.

    Paška, Pavol, predseda NR SR

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 80 za, 11 proti, 56 sa zdržalo.

    Tento bod sme schválili.

  • Ako o poslednom bode zo spoločnej správy budeme hlasovať o bode 18. Odporúčanie gestorského výboru je schváliť.

    Paška, Pavol, predseda NR SR

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 81 za, 45 proti, 20 sa zdržalo, 1 nehlasoval.

    Aj tento bod sme schválili.

  • Pán predseda, môžme pristúpiť k hlasovaniu o pozmeňujúcich návrhoch, ktoré odzneli v rozprave. Ako o prvom dajte hlasovať o pozmeňujúcom návrhu pána poslanca Hrušovského.

    Paška, Pavol, predseda NR SR

  • Hlasovanie.

  • 146 prítomných, 50 za, 13 proti, 83 sa zdržalo.

    Návrh sme neschválili.

  • Keďže sme tento pozmeňujúci návrh neschválili, nebudeme hlasovať o pozmeňujúcom návrhu pána poslanca Gála, ktorý bol totožný. Budeme hlasovať o pozmeňujúcom návrhu, ktorý predložil pán poslanec Pollák.

    Paška, Pavol, predseda NR SR

  • Hlasovanie.

  • 145 prítomných, 47 za, 96 sa zdržalo, 2 nehlasovali.

    Návrh sme neschválili.

  • Teraz budeme hlasovať o pozmeňujúcom návrhu podanom pánom poslancom Kvasničkom.

    Paška, Pavol, predseda NR SR

  • Hlasovanie.

  • 143 prítomných, 37 za, 16 proti, 90 sa zdržalo.

    Návrh sme neschválili.

  • Pán predseda, dajte, prosím, teraz hlasovať o pozmeňujúcom návrhu, ktorý predložila pani poslankyňa Horváthová.

    Paška, Pavol, predseda NR SR

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 27 za, 117 sa zdržalo, 3 nehlasovali.

    Návrh sme neschválili.

  • Ďalej budeme hlasovať o pozmeňujúcom návrhu pani poslankyne Vittekovej.

    Paška, Pavol, predseda NR SR

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 80 za, 1 proti, 66 sa zdržalo.

    Návrh sme schválili.

  • Posledný návrh, o ktorom budeme hlasovať, podala pani podpredsedníčka Jurinová. Dajte o ňom, prosím, hlasovať.

    Paška, Pavol, predseda NR SR

  • Hlasovanie.

  • 145 prítomných, 58 za, 3 proti, 84 sa zdržalo.

    Návrh sme neschválili.

  • Týmto sme hlasovali o všetkých pozmeňujúcich návrhoch. Pán predseda, v zmysle § 84 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku navrhujem, aby sme pristúpili k tretiemu čítaniu ihneď. Dajte, prosím, o tomto hlasovať.

    Paška, Pavol, predseda NR SR

  • Hlasovanie.

  • 146 prítomných, 86 za, 39 proti, 20 sa zdržali, 1 nehlasoval.

    Sme v treťom čítaní. Otváram rozpravu.

    Pani poslankyňa Vitteková. Končím možnosť sa prihlásiť do rozpravy.

  • Pán predseda, kolegyne, kolegovia. K prerokovávanému vládnemu návrhu zákona predkladám pozmeňujúci návrh, ktorý, prosím, znie:

    1. V čl. III, 14. bode sa označenie odkazov 55e až 55r a poznámok pod čiarou k nim nahrádza označením 55ja až 55jm a súčasne sa veta "Doterajšie odseky 4 až 7 sa označujú ako odseky 5 až 8." nahrádza vetou "Doterajšie odseky 4 až 9 sa označujú ako odseky 5 až 10.".

    2. V čl. III, 16. bode sa v úvodnej vete slová "písm. h)" nahrádzajú slovami "písm. l)" a súčasne sa upraví označenie písm. h) na písm. l). V nadväznosti na uvedené sa v 5. bode v § 63 b) ods. 1 písm. d) slová "písm. h)" nahrádzajú slovami "písm. l)" a v 21. bode sa v § 82 ods. 5 písm. b) slová "písm. h)" nahrádzajú slovami "písm. l)."

    3. V čl. III, 23. bode sa slová "§ 102l" nahrádzajú slovami "§102m" a slová "§ 102m" sa nahrádzajú slovami "§ 102n".

    Odôvodnenie tohto pozmeňujúceho návrhu: Ide o legislatívno-technické úpravy, ktoré nadväzujú na schválený zákon o Národnom zdravotníckom informačnom systéme a o zmene a doplnení niektorých zákonov, je to tlač 408, ktorý v čl. III novelizoval zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

  • Ďakujem pekne.

    Faktické poznámky, šiesti páni poslanci, končím možnosť.

    Pán poslanec Lipšic.

  • Ďakujem. Pán predseda, to nie sú legislatívno-technické pripomienky. To je pomerne rozsiahla zmena, pretože asi sa vám dostali mnohé ustanovenia do rozporu pri schvaľovaní tohto skvelého návrhu zákona. Takže jediný možný postup, keď to chcete znovu opraviť, je ísť do druhého čítania. A nebudeme, predpokladám, hlasovať o tom, čo teraz pani poslankyňa porozprávala, ani nemáme to písomne rozdané. Čiže jediný podľa mňa postup podľa rokovacieho poriadku, do druhého čítania, tridsať poslancov, asi to zoženiete. Ale v treťom čítaní robiť takéto rozsiahle zmeny pod rúškom, že sú to len legislatívno-technické, to je potom všetko legislatívno-technické. To potom už nie. Ak to takto raz začne, ak to bude mať začiatok, tak to nebude mať koniec.

  • Pán predseda, ďakujem za slovo. No, nevieme posúdiť, či sú to len legislatívno-technické zmeny. Možno, že to zmení obsah. Ale takto to posúdiť? Môžte krútiť hlavou, pani poslankyňa, ale problém je v tom, že my to takto posúdiť nemôžme. To znamená, že ja navrhujem, aby sme o tomto teraz nehlasovali. Musíme sa pozrieť, či to mení obsah. Ak to mení obsah, tak to nie sú potom legislatívno-technické zmeny.

  • Potlesk v sále.

  • Pán predseda, pripomínam, že sme v treťom čítaní, a pripomínam, že ste opakovane pána poslanca Hlinu vrátili s podobnými a omnoho jednoduchšími návrhmi. Upozornili ste ho, že sme v treťom čítaní, kde je možné robiť iba úpravu, teda opravu legislatívnych chýb, a, pardon, gramatických chýb. Ja teraz neviem, ako mám hlasovať, neviem, čo je v tom návrhu. Nemám ho ani na stole, ani nikde inde. A nemôžem sa relevantne vyjadriť k tomu, či je to správne alebo nesprávne. Nemôžem o tom hlasovať.

    Preto navrhujem, aby sme tento návrh stiahli, a opätovne prerokovali v druhom čítaní, keď už.

  • Ďakujem pekne. No, k vystúpeniu pani kolegyne by som len dodal, parafrázujúc slová pána premiéra, že v tomto, z tohto, čo som počul, v tomto sa už teraz nevyzná ani divá sviňa.

    Ďakujem pekne.

  • Dobre. Ďakujem pekne, pani poslankyňa.

    Pán spravodajca, budeme hlasovať.

  • Ruch v sále.

  • Pani poslankyňa jasne uviedla, že sa jedná naozaj len o legislatívno-technické úpravy, ktoré vznikli tým, že došlo k novele zákona.

  • Výkriky v sále.

  • Dámy a páni, poprosím vás.

    Pani poslankyňa Žitňanská.

  • Pán predseda, navrhujem, aby sme naozaj prerušili rozpravu, ak sme teraz v treťom čítaní. Sme v treťom čítaní. Rozdali, dali ste rozdať ten pozmeňovací návrh a môžme pokračovať o piatej.

  • Dobre, tak prerušujem a budeme o tom hlasovať o piatej. Poprosím medzitým, aby ste sa naozaj mohli oboznámiť s tým, že ide naozaj len o logiku prečíslovania a tak, aby nevznikla legislatívna chyba. Takže prerušujem a budeme potom v treťom čítaní hlasovať až o 17.00 hodine. Poprosím organizačný obor, aby zabezpečil pre poslankyne a poslancov pozmeňujúci návrh na legislatívno-technické zmeny tak, ako ich predniesla pani poslankyňa Vitteková.

    Budeme pokračovať teraz hlasovaním v druhom čítaní o

    vládnom návrhu zákona o odovzdávaní, uznávaní a výkone rozhodnutí o opatreniach dohľadu ako náhrade väzby v Európskej únii.

    Je to tlač 402.

    Poprosím pani poslankyňu Vittekovú, aby uviedla hlasovanie.

    Vitteková, Anna, poslankyňa NR SR

    Ďakujem za slovo. V rozprave k predmetnému návrhu zákona nevystúpil žiaden poslanec a teda nebol podaný ani žiadny pozmeňujúci návrh. Pristúpime preto k hlasovaniu o pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch zo spoločnej správy, a to spoločne o bodoch 1, 2 a 3 s odporúčaním gestorského výboru schváliť.

    Paška, Pavol, predseda NR SR

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 142 bolo za, 5 sa zdržalo.

    Tieto body sme schválili.

    Vitteková, Anna, poslankyňa NR SR

    Týmto sme hlasovali o všetkých pozmeňujúcich návrhoch. Pán predseda, v zmysle § 84 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku navrhujem, aby sme pristúpili k tretiemu čítaniu ihneď. Dajte preto, prosím, hlasovať.

    Paška, Pavol, predseda NR SR

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 144 bolo za, 3 sa zdržali.

    Sme v treťom čítaní. Otváram rozpravu. Nemám prihlášku. Vyhlasujem ju za skončenú.

    Vitteková, Anna, poslankyňa NR SR

    Pán predseda, dajte, prosím, hlasovať o návrhu zákona ako o celku v znení schválených pozmeňujúcich návrhov s odporúčaním gestorského výboru schváliť.

    Paška, Pavol, predseda NR SR

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 144 za, 3 sa zdržali.

    Konštatujem, že sme schválili vládny návrh zákona o opatreniach dohľadu.

    Pani poslankyňa Kučerová uvedie hlasovanie o návrhu uznesenia na vyslovenie súhlasu s Protokolom o zmene a doplnení Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci, tlač 349.

  • Hlasovanie o návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Protokolom o zmene a doplnení Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach z 29. októbra 1992 a jej Záverečného protokolu, tlač 349.

  • Ďakujem za slovo, pán predseda. Prosím, dajte hlasovať o návrhu uznesenia a to v tom zmysle, že Národná rada vyslovuje súhlas s predmetným Protokolom. Prosím, dajte hlasovať.

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 143 bolo za, 4 sa zdržali.

    Schválili sme návrh uznesenia.

    Pán poslanec Cicoň uvedie v druhom čítaní hlasovanie o návrhu poslancov Martvoňa, Brixiho, Duchoňa a poslankyne Vittekovej na vydanie zákona č. 36 o rodine. Je to tlač 424.

  • Hlasovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Antona Martvoňa, Otta Brixiho, Daniela Duchoňa a Anny Vittekovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, tlač 424.

  • Ďakujem za slovo. V rozprave k predmetnému návrhu zákona vystúpili traja poslanci. Pán poslanec Petrák podal pozmeňujúci návrh a vyžiadal vyňať body 4 a 5 spoločnej správy na osobitné hlasovanie.

    Najskôr pristúpime k hlasovaniu o pozmeňujúcich návrhoch zo spoločnej správy, ktoré neboli vyňaté na osobitné hlasovanie. Budeme hlasovať spoločne o bodoch 1, 2, 3 s odporúčaním gestorského výboru schváliť.

  • Hlasovanie.

  • 145 prítomných, 143 bolo za, 2 sa zdržali.

    Tieto 3 body sme schválili.

  • Ďalej pristúpime k hlasovaniu o bodoch 4 a 5 spoločnej správy, ktoré žiadal vyňať na osobitné hlasovanie pán poslanec Petrák. Keďže sú v kolízií s jeho pozmeňujúcim návrhom, budeme o oboch bodoch hlasovať spoločne. Odporúčanie gestorského výboru je schváliť.

  • Hlasovanie.

  • 145 prítomných, 12 bolo za, 78 proti, 55 sa zdržalo.

    Tieto body sme neschválili.

  • Teraz pristúpime k hlasovaniu o pozmeňujúcom návrhu, ktorý odznel v rozprave. Dajte, prosím, hlasovať o pozmeňujúcom návrhu, ktorý podal pán poslanec Petrák.

  • Hlasovanie.

  • 145 prítomných, 142 za, 3 sa zdržali.

    Tento návrh sme schválili.

  • Týmto sme hlasovali o všetkých pozmeňujúcich návrhoch. Pán predseda, v zmysle § 84 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku navrhujem, aby sme pristúpili k tretiemu čítaniu ihneď. Dajte, prosím, o tom hlasovať.

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 146 za, 1 sa zdržal.

    Sme v treťom čítaní, otváram rozpravu. Nemám prihlášku, vyhlasujem ju za skončenú.

  • Pán predseda, dajte, prosím, hlasovať o návrhu zákona ako o celku v znení schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov s odporúčaním gestorského výboru schváliť.

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 144 boli za, 2 sa zdržali, 1 nehlasoval.

    Schválili sme novelu zákona č. 36 o rodine.

    Ďakujem, pán spravodajca.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súvislosti s vystúpením poslancov z poslaneckého klubu za stranu Sloboda a Solidarita podali poslanci návrh na zmeny v zložení výborov Národnej rady. Máte to ako tlač pod č. 530.

    Chcem vás požiadať o podporu zaradenia nového bodu do programu 19. schôdze, aby sme mohli hlasovať o návrhoch na zmeny v zložení výborov.

    Takže hlasujeme o zaradení nového bodu.

  • Hlasovanie.

  • 142 prítomných, 137 za, 5 sa zdržali.

    Návrh sme schválili.

    Ďakujem.

    Prerokujeme tento bod ihneď.

  • Rokovanie o návrhoch na zmeny v zložení výborov, tlač 530.

  • Navrhuje sa zvoliť pána poslanca Gabriela Csicsaia za člena Osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu. Pána poslanca Bélu Bugára za člena Osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby a pána poslanca Richarda Sulíka za člena Výboru na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu.

    Chce niekto? Pán poslanec Hlina, chcete k tomu niečo? Nie.

    Budeme hlasovať teraz o návrhu uznesenia, ktoré máte ako tlač 530 a ktoré som predniesol. Poprosím vás o hlasovanie.

  • Hlasovanie.

  • 141 prítomných, 131 za, 1 proti, 9 sa zdržali.

    Schválili sme zmeny vo výboroch Národnej rady.

    Dámy a páni, odhlasovali sme prerokované body.

    Pán poslanec Hlina.

  • Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Mám pocit, že tretiemu čítaniu rozumiete v tejto sále iba vy. Preto vás chcem poprosiť, aby ste k hlasovaniu o piatej pripravili analýzu, či týmto pokusom nedošlo k porušeniu tohto ustanovenia, či nebolo povinné predložiť 30 podpisov vašich poslancov, lebo pani Vitteková ich nemala a predkladala. V prípade, že sa potvrdí, že to bol taký rozsah, že by ste ich mali, tak došlo jednoznačne k pokusu zneužiť tento parlament.

    Ďakujem pekne.

  • Vyhlasujem prestávku do 11,40 hod. a budeme pokračovať v rozprave.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Dámy a páni, budeme pokračovať.

    Nech sa páči, pán poslanec Osuský v rozprave.

  • Sadnú si, pán minister, u nás.

  • Poznámka vystupujúceho adresovaná ministrovi školstva.

  • Vážená snemovňa, dovolím si pokračovať vo svojom vystúpení. A opäť chcem predoslať, že v školstve by sme mali vnímať veci tak, že chceme hádam všetci dobre školstvu, lebo všetci máme, keď nie deti, tak hádam perspektívne vnúčatá, a malo by nám na veci záležať. Pretože v takomto prípade platí: padni komu padni. V tom, čo hovorím, budem možno chvíľami nie celkom populárny u jedných, chvíľami u druhých, ale znova potvrdzujem, že to hovorím sine ira et studio, bez krvavých očí a bez, ako sa vraví, peny u huby.

    Ak som hovoril o barikádach, tak sú samozrejme body, už som o niektorých z nich, minimálne o dvoch hovoril, kde sa dá ísť oprávnene na barikády. Ale napríklad hovoril som o školských radách a bojoval som tu za ich zachovanie pri doterajšom postavení a vážnosti, napriek tomu, že ako starosta mestskej, vicestarosta mestskej časti zažívam v ostatných mesiacoch celkom dramatické súboje s ich členmi, s rodičmi. Ale nič to nemení na veci, že principiálne je dobré, že sú, i keď by bolo možno pre nás jednoduchšie, aby sme sa nemuseli ich námietkami niekedy zaoberať. Aj tak budem vždy stáť na strane tých, ktorí nám možno momentálne chvíľami aj znepríjemňujú fungovanie, ale napriek tomu je to ich právo, a podľa nich, i keď s nimi nesúhlasím, to robia v dobrom úmysle. Je chvályhodné a nakoniec pre túto správu možno aj dobré, že nie je tesaná do kameňa, že sa dá z vecí, ktoré sa v nej objavujú, vycúvať.

    Pán minister, a to je jeho osud, vycuváva, a keď to hodnotím opäť z môjho pohľadu, sem-tam z dôvodov hodných vycúvania, a za to si zaslúži úctu, pretože ak sa postupne opúšťa téza o spádovej škole, tak je to dobré. Ak sa opúšťa téza o tom, že maturitnú písomnú skúšku môžeš opakovať po roku, i to je dobré, aj keď tu by som na obhajobu prísnosti povedal jedno. Na lekárskej fakulte ak študent nezvládne štátnicu, nemôže ísť na opravný termín tak, ako na rádovú bežnú skúšku. Pretože štátnica je závažnou skúškou a je určený presný, oveľa dlhší limit na právo na ďalší pokus o reparát, ako pri bežnej skúške. My hovoríme teraz o dvoch percentách študentov podľa jedných, o 750-ch študentoch podľa druhých, aj s odbornými školami vrátane, ktorí nezvládli nejakú časť externej maturity.

    Sám som za externé, merateľné, nesubjektívne hodnotenie študentov, i keď si uvedomujem, že to prináša pre niektorých isté úskalia. Ale spomeňme si na súboj medzi našimi vodáčkami Dukátovou a Kaliskou. Neexistovalo povedať, ale ja mám pred tým toľko zlatých a ja som toľko vecí vyhrala, a teraz som nešťastne dvakrát hrabla na opačnú stranu divokej vody, ako som mala, a prehrala o tri desatiny sekundy. Jednoducho tak to v živote je. A čím skôr bude mládež vystavovaná i vypätiu, i stresu z predvedenia výkonu, tým lepšie ju pripravíme pre život. Pretože nič nie je horšie, ako keď prvým stresom je pohovor u zamestnávateľa a nároky na teba kladené, po ktorých sa zrútiš, nenavyknutý na to, že život je skúška. Takže v tejto súvislosti je pre mňa trošku zvláštne, ako tu lamentujeme nad dvoma percentami maturantov v súvislosti s tým, že pôjdu neskôr na vysokú školu.

    Pozorujem ale jednu vec, ktorá sa mi nie veľmi páči, a tým možno nepoteším mnohých, že o nej hovorím, a nezískam ich sympatie. Mám pocit, že viac ako našej generácii - a nechcem povedať, že my sme boli vo všetkom lepší, ako to tak starší ľudia hovorievajú - chýba mladým, na rozdiel od tej našej, kritický pohľad na seba. Kritická autoevaluácia. V mojej generácii moji spolužiaci na základnej škole veľmi presne vedeli, na ktorú strednú všeobecno-vzdelávaciu školu si vôbec majú trúfať, že sa budú uchádzať.

    I v normálnych pomeroch by malo byť celkom jednoznačné, kto si zo státisícov "maturujúcich" Američanov podá prihlášku na Harvard. A že si ju nepodá každý. Pretože si hádam každý nemyslí, že je dobrý na Harvard. Musím povedať, že v tomto zmysle máme problém. Ten sa týka potom mnohých vecí. Napríklad aj financovania vysokých škôl. Pán profesor Klaus, informoval ma o tom môj ctený kolega Jozef Kollár, mal včera prednášku v Pardubiciach, kde na veľmi jednoduchom grafe, akokoľvek sú grafy v tejto krajine prefláknuté, a počínajúc Ľuptákom, ktorý hovorí, že sa z nich nenajeme, tak veľmi jednoducho ukázal, že celkový počet študujúcich mladých ľudí a benefit pre spoločnosť ako takú nie sú lineárne súzvučné. To znamená, že tam nie je žiadna priama úmera a že spoločnosť je oveľa lepšia, ak študuje každý. Naopak, ten graf má tvar normálneho krtinca. V istom momente prestáva byť zvyšovanie počtu študentov prínosom pre spoločnosť, pretože už tí ďalší nič neprinesú. Je to celkom logické. Pretože Gaussova krivka celkom tvrdo a neúprosne, bez ohľadu na želania sociálnych inžinierov, jednoducho vylučuje z úspešného plnohodnotného absolvovania plnohodnotného univerzitného štúdia väčšiu časť mladej generácie, ktorá sa dnes o štúdium pokúša. To znamená a celkom otvorene to musíme povedať, že investujeme veľmi limitované zdroje i na vysokých školách do štúdia časti mladej generácie, ktorá proste na štandardný plnohodnotný univerzitný výkon a výsledok nemá. Presne tak, ako by bolo nezmyselné, aby niekto sa rozhodol, že budeme trénovať 15 tisíc vodákov na divokej vode. Možno, že prínosom je 10, možno 20, možno 30, ale pri 15-ch tisícoch nebude počet medailí, ktoré získame, 300-násobný.

    Takže i nepopulárne pravdy sú pravdy. A hlavne, ak sú zdroje limitované. Ak ale sa hovorí o tých peniazoch do školstva, tak náš obľúbený fínsky príklad hovorí, že oni skutočne tie peniaze krokovo investovali. A preto, ak sa vraciam k tomu roku 2020, viem si živo predstaviť, že sa v roku 2016 povie: no, tak celkom sme svoje dve štvrtiny nestihli (alebo tri štvrtiny, alebo akýkoľvek podiel z toho koláča), pretože to bolo iné, ťažké a bola dlhová brzda.

    Samozrejme, nebudem tu ďalej opakovať správy o populárnej audine a o prenájmoch bytov, o ktorých hovoril kolega Beblavý, i keď ku cti treba povedať, že tá suma na 30 mesiacov, ako som skromne vyrátal, pokrýva sto bytov o ploche sto metrov štvorcových v oblasti Palisády - Mudroňova.To je iste veľmi slušné pre výskumníkov a tvorcov akéhosi dôležitého produktu. Je tu ten iný problém, že u nás, žiaľbohu, máme rozšírenú predstavu, že verejné peniaze sa môžu míňať smelšie ako naše vlastné a už tobôž to platí pre europeniaze. To skutočne musím povedať, je neduh, ktorý z ďaleka asi nebude ohraničený len na Slovensko, ale je to neuveriteľne zlý neduh. Pretože to nie je "z cudzieho krv netečie". To sú nejaké peniaze nejakých daňových poplatníkov.

    Pokiaľ ide o otázku cúvania, pán minister na rozdiel od iných správnych momentov, keď cúvol, necúvol v oblasti CVČ. Áno, kolega Petrák aj dnes pani poslankyňa Nachtmannová nám vyrátali dedinky so 180-mi krúžkami. Pravda ale je, že to, čo sa deje v Žiline s "cevecečkom" Žirafa nie je dobrým svedectvom pre autonómne rozhodnutie jediného človeka, primátora Žiliny. A ja verím, že mu to rodičia, ktorých dietky chodia do Žirafy, pri voľbách spočítajú. A bude to spravodlivé.

    A tým sa dostávam k ďalšiemu bodu: určovanie, menovanie riaditeľov jedným človekom. Opäť to je podľa mňa dôvod, keď sa oplatí ísť na barikádu. Pretože skúsenosť nás učí, že takéto rozhodovanie je cestou do pekiel. Ešte aj v prípade toho profesora Putnu. Najprv schváli vehlasná vedecká rada vehlasnej univerzity a potom, ako vidíme, jeden človek sa môže spriečiť. Je to zrejme jeho právo. Otázka je, či to máme vnímať ako dobré právo.

    Pokiaľ ide o iné práva, dotkol by som sa aspoň trochu diskusie o učiteľoch, o štrajku. Ako vicestarosta pre školy mal som na starosti počas toho jedného a pol či dvoch dní i to, že sa treba starať o dietky tých rodičov, ktoré z podstaty veci nemôžu, tie deti, mať doma, lebo musia ísť do zamestnania. A riešili sme to.

    Všeobecne sa domnievam, že právo na štrajk, a tým sa dotýkame i novely Trestného zákona, ktorá tu pred chvíľkou narazila z iných dôvodov, je presne tak, ako právo na zhromažďovanie alebo slobodu prejavu, elementárne ľudské právo. A ak nebude kategoricky a pokiaľ možno v ústave zapísané, že máme kategórie, ktoré nemajú toto ľudské právo v plnom rozsahu, malo by to byť ošetrené vyššou ako zákonnou normou. Preto i keď by nám štrajk učiteľov spôsobil vrásky na čelách, pre mňa je právo učiteľa ako každého občana na štrajk ústavným právom, za ktoré budem bojovať presne tak, ako za rovnocenné financovanie všetkých detí v školách. Vychádzam totiž z prostej rovnosti pred ústavou.

    Pokiaľ sa dostávame k niektorým ďalším bodom, alebo úvahám o tom, čo platí, to, čo správa berie ako status quo. Napríklad hovorí sa o silnej centralizácii. No, na obhajobu možno nás a starej školy, ktorú sme prešli ešte s pánom ministrom aj my. Viete, i Karvaša, i Zaťka, i Jura Hronca, i akademika Čabelku nám dali staré školy. Staré školy, aké v nadnesenom ľahkom pohľade vnímame z "Cesty do hlubín študákovy duše". Boli to školy, kde sa na niečom trvalo, kde sa niečo žiadalo a kde si každý vybojúval svoje miesto v hierarchii. Samozrejme, svet sa posunul a, ako povedal kolega Fronc, "dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš". Musím ale povedať, že centralizácia v zmysle zavedenia pravidiel hry neznamená a nemá sa chápať totožne s tým, že to zverím nejakému grémiu, ktoré, povedzme si otvorene, nemá zvlášť vyhranený vzťah k školstvu a, naopak, môže byť ovplyvnené "x" inými motívmi.

    Zoberme si teda výrok, ktorý zaznel kdesi na Slovensku v súvislosti s tým, čo sa teraz možno deje na VÚC-kach: "Prvá stolička v súkromnej alebo cirkevnej škole bude obsadená vtedy, keď už predtým bola obsadená posledná stolička v našej školičke." No to je niečo, čo pre mňa, samozrejme, hraničí s tým, o čom som už hovoril, s ústavnou rovnosťou a právom rodičov rozhodovať o formovaní svojho dieťaťa.

    To znamená, že sa mi nezdá prijateľné zverovať tieto právomoci zoskupeniu, ktoré, hoc i oprávnene, z iných, ako z dôvodu záujmu o dobré fungovanie školstva, bude o veci rozhodovať. Viete, keď sa tu zavádzal zákon, no teda zákon, zákonná zmena, ktorá viedla k tomu, čo dnes zažívame v niektorých CVČ-kách a ZUŠ-kách, tak sme žiadali, teda aspoň ja, predovšetkým jedno: aby, keď aj uznávam námietky o tunelovaní a o podvodoch, ktoré sa diali ako u nás, ako vidíme, od vojenských tajných služieb až po koniec sveta, dejú všade, aby sa minimálne dodržalo to, že peniaze na dieťa, ktoré overiteľne a objektívne a pod prísnou sankciou, ak ZUŠ-ka či CVČ-ka klame, budú viazané účelovo. Aby boli proste viazané, aby ten starosta ich mal v rozpočte. Ale aby vedel, že ich nemôže použiť k svojej alebo väčšej sláve zastupiteľstva, na čokoľvek iné, začo síce môže zožať potlesk, ale poškodí to dieťa. Vtedy som tu vystupoval podobne ako teraz a hovoril o potrebe účelovo tie peniaze zaviazať, a potom, prosím, v poriadku, ako navrhovatelia navrhovali, nech to je. Nestalo sa tak a samozrejme, že je "x" doložiteľných prípadov, keď tí starostovia rozhodujú a nakladajú s tými peniazmi, aj so zastupiteľstvami, o svojej ujme bez ohľadu na to, čo z toho budú mať deti. Opäť to bol moment, keď sa nevycúvalo. A podľa mňa sa mohlo. Pretože mohli sa začínať naprávať deformácie, ktoré existovali, ale zároveň netrestať nedeformovaných.

    Jednou z dlhodobých konfliktných tém, ešte v blahej pamäti pána, najprv predsedu výboru, potom ministra, teraz môjho cteného primátora Milana Ftáčnika, boli kvóty na osemročné gymnáziá. Opäť proti sebe samému teraz poviem, že nekritičnosť rodičov ku kvalitám svojich detí vplýva na to, že nátlak na tieto gymnáziá je oveľa väčší, ako sú reálne mentálne kapacity tých, ktorých by tam ich rodičia ako piatačikov radi natlačili. To je pravda. Na druhej strane, podnetné prostredie umožňujúce rýchlejší, kvalitnejší rast jedinca nie je rozložené štatisticky rovnomerne po celom Slovensku. Je celkom logické, že existujú lokality, kde z podstaty veci, z štatisticky doložiteľnej úrovne vzdelania rodičov, niekedy aj starých rodičov, je výskyt podnetného prostredia v rodinách vyšší ako inde. A tým pádom je celkom logické, že nemôžem zostrihať toto právo na 5 % populačného ročníka všade, ber kde ber. A tie zdôvodnenia, že tí dobrí majú byť ťahúňmi tých slabých, to už som predtým zdôvodňoval tým, že to je presne tak, ani keby sme Cháru pribili navždy o ten mantinel, kde urobil prvé kroky, a povedali mu, že: ty máš dvíhať toto mužstvo, a to je jedno, či je to Spišská Nová Ves alebo Trenčín, alebo Topoľčany, a Boh ťa chráň odísť do osemročného gymnázia pod názvom Boston Bruins.

    Proste táto téza z narábania s talentmi, ktorých niekde môže byť len dve percentá a ani nie päť percent, ale niekde možno osem percent, sa má odvinúť od toho, že mladý dokáže v externalizovanom, objektívnom a čestnom testovaní - falšovanie a predčasné študovanie testov je náš ďalší národný šport - že na to má. Ale nie tak, že určím, že prijmeme prvých sto. Nie. Aby si bol prijatý, musíš splniť toto. A či vás bude sto, alebo pätnásť, to ukážu vaše schopnosti, nie vopred určené kvóty.

    Takže ako vidíme, existujú rôzne názory na vec. I na zopár bratislavských gymnázií v čase, keď som chodil ja, teda na SVŠ-ky, existovali prijímacie skúšky. A jasne sa na dverách objavilo, kto je nad čiarou, kto je pod čiarou. Nič zlého na tom nie je. Tak fungujú mnohé odbory dodnes, najmä z numerus clausus. Ale numerus clausus minimálne u takých škôl, ako sú osemročné gymnáziá, nemá byť postavený na štatisticky vopred danom pevnom čísle, ale na výkone. To znamená, nemôžem povedať, že do športovej triedy na Kalinčiakovej prijmem rovnaký počet lyžiarov ako do triedy športového gymnázia v Kežmarku. Predpokladám, že v Komárne, ak by bolo športové gymnázium, asi bude oveľa lepšie vo vodáctve ako v skokoch na lyžiach, ale to dá zdravý rozum. To znamená, akékoľvek iné kritérium ako kvalita výkonu, je podľa mňa choré.

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Paška, Pavol, predseda NR SR

    Prepáčte, pán poslanec, je 12.00 hod. Predpokladám, že ešte budete chcieť...

  • Ešte 3 minúty a som...

    Paška, Pavol, predseda NR SR

    Áno? Tak nech sa páči.

  • Pokiaľ ide o finančné zdroje, pretože mnohé veci povedali moji vzácni kolegovia, iné povedia ďalší, a samozrejme, že peňazí nie je veľa, zanecháme audiny. Viete pred rokmi sa stavali za peniaze daňových poplatníkov veci, ako bolo Národné tenisové centrum. Bol som vtedy členom školského výboru, kde je aj gescia nad športom. A bol som jeden z tých, a bola nás vtedy väčšina, ktorá hlasovala proti postaveniu Národného tenisového centra, lebo zdôvodnenie, že to výrazne pomôže slovenskému tenisu, bola hlúposť, akože aj bola. Možno, že to pomohlo Superstaru, ktorý má strechu nad hlavou, ale tých pár zápasov, ktoré my odohráme na štátno-reprezentačnej úrovni, sa bohate dalo už vtedy hrať v Inchebe. Takže sme si postavili Národné tenisové centrum, ktoré "dramaticky" pomohlo tenistom v Michalovciach, v Kežmarku, Fiľakove aj v Oravskej Lesnej. Teraz ideme, vzhľadom na veľkolepú úroveň slovenskej futbalovej ligy, kolega Galis, nech sa nehnevá, pán docent Vengloš má tiež so mnou v tomto jednom bode problém, stavať za peniaze daňových poplatníkov kvalitnejšie a lepšie štadióny pre normovaný počet divákov. I keď nám neúprosná štatistika ukazuje, že i tie malé sú dnes nenaplnené a že to číslo, pre ktoré ich postavíme, 5- až 6-násobne prekračuje štandardnú návštevnosť. A vydávame to za dobre investované peniaze. Aj ja si viem predstaviť, že toto isté urobia v púšti všetky bohaté emiráty, ale tie na to majú iné zdroje.

    My, ak máme zdroje limitované, tak máme s tými zdrojmi inak nakladať. A opäť sme u toho, že pán minister nemá ľahké postavenie. A nejde o to, či sa kamaráti alebo nekamaráti s ministrom Kažimírom. Proste treba prelomiť kliatbu ministra školstva ako toho, čo furt len na niečo pýta proti tým, ktorí aj niečo "produkujú", viď ministerstvo hospodárstva a stimuly, je nedobré, neľahké, nezávidím mu ho. Ale pravda je taká, že akokoľvek o tom hovorím v poslednej časti svojho vystúpenia, okrem prísneho trvania na alokovaní zdrojov podľa kvality musia byť aj tie zdroje. A ak si Masarykova univerzita postaví svoj malý jadrový reaktor pre vzdelávanie svojich fyzikov, tak je to nasledovaniahodný príklad. Ak by toto potrebovali naši dobrí fyzici na matematicko-fyzikálnej fakulte, tak vidím takúto investíciu za hodnú boja na barikádach, kde na jednej strane stojí Čaplovič a na druhej strane Kažimír. A rozhodne je to lepší boj a lepšia barikáda ako 10 ligových štadiónov v krajine, ktorá sa futbalovo prepadá do bezodna.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán poslanec, za vaše vystúpenie.

    S faktickými poznámkami sa prihlásili traja páni poslanci.

    Nech sa páči, dávam slovo, uzatváram možnosť prihlásiť sa, dávam slovo pani poslankyni Nachtmannovej.

  • Pán poslanec Osuský, s mnohým, čo ste povedali vo vašom vystúpení, súhlasím. Avšak vaše tvrdenie o ústavnom práve rovnosti ohľadom platenia daní a zrovnoprávnenia platieb pre verejné, cirkevné, súkromné školy si dovolím nabúrať, použijúc paralelu z rovnako ústavného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Rovnako platíme dane, rovnako si platíme všetci zdravotné poistenie. A máme všade skutočne bezplatnú zdravotnú starostlivosť? Aj vo všetkých súkromných zariadeniach? Nemyslím žiaden nadštandard.

    Ale teraz podstatnejší argument. Naviac je tu popretie trhového princípu, ktorého sa ako liberál často dovolávate. Je v poriadku, že z verejných prostriedkov sa financuje súkromný zisk? Podnikanie v školstve je úžasným príkladom pre bezrizikové podnikanie. Máš 100-percentný normatív na žiaka, získaj žiakov a v rámci regionálneho školstva máš zisk istý. A ako ich získaš? Škola zaručí dobré známky a o žiakov máš postarané. Sám ste spomenuli vo svojom vystúpení, že človek prirodzene ide cestou menšieho odporu. Tento fenomén, dovolím si povedať, dlhodobo deformuje situáciu v oblasti školstva.

    V oblasti cirkevného školstva s vami súhlasím. Na Slovensku nemáme oddelenú cirkev od štátu a teda 100-percentný normatív rovnaký pre cirkevné i verejné školy je v poriadku.

    Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Vaľová, nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega, veľmi ma mrzí, že opozícia, ale je to možno prácou opozície, ale možno nie najlepšou vizitkou, že používa také polopravdy, niekedy až lži.

    Povedali ste, že menovanie riaditeľa školy jedným človekom. Aj keby to bolo jedným človekom, čo si nemyslím, že takto bude upravený zákon, ten jeden človek, primátor, je volený občanmi a dostal mandát. On sa tam sám nevymenoval. Ale určite to takto v zákone nebude. Len ako povedala moja predrečníčka a kolegyňa a vy ste to tiež povedali, že ľudia sú zvyknutí ísť menším odporom.

    Tak sa pozrime, kto tvorí školské rady. Školské rady tvoria zamestnanci, ktorých si tam teda pán riaditeľ namenuje. Títo zamestnanci sú od neho závislí, a to z toho dôvodu, že vlastne on ich zamestnáva, on ich vypláca. Myslíte si, že pôjdu alebo budú kritizovať svojho zamestnávateľa? Potom sú tam rodičia, ktorí sú tiež svojím spôsobom závislí na danom riaditeľovi, pretože učí ich deti. A ja vám poviem príklady z praxe, ja sa prihlásim aj do rozpravy, ako primátorka, že sú riaditelia škôl, ja vám poviem presne zo svojho mesta a z iných miest, ktorí sú tam 20 rokov, doslova, poviem, zabetónovaní, a či majú dobré výsledky alebo nemajú a všetci už vôkol vedia, že ich školy upadajú, oni sú tam stále. Oni sú tam stále, pretože tú školskú radu dokážu nádherne ovládať. Nádherne, pretože nikdy nepôjde zamestnanec proti zamestnávateľovi, ak chce mať prácu. A ja vám poviem aj také zloženie tých školských rád. Väčšinou ozaj sú tam, tak ako som povedala, zamestnanci, ktorí vykonávajú tú dennú prácu.

    No a potom sa vyjadrím aj k tým centrám voľného času, aj ku kontrolám, ktoré sme previedli, aj k tomu, ako sa samospráva postavila k novým veciam, ale...

  • Vystúpenie prerušené časomerom.

  • S faktickou poznámkou pán poslanec Číž.

  • Ďakujem pekne. No, vážený pán kolega, veľmi pozorne som vás počúval a nepochybne z vášho vystúpenie vyplynulo množstvo impulzov, na ktoré by bolo treba reagovať, ale, bohužiaľ, tá faktická limituje. Takže iba k tým niektorým.

    Gratulujem vám k tomu, že v tom predchádzajúcom vašom vystúpení ste podľa komentárov mali vtipné a dobré vystúpenie. Problém je, že ste dôsledne zaviedli verejnosť. Mám na mysli teraz ten zákon, ktorým sa regulovala povinnosť občanov hlásiť opustenie republiky na čas dlhší ako 90 dní. Našťastie, už v komentároch tá bublina spadla. A keďže v politike aj tá dôveryhodnosť je veľmi dôležitá, pán kolega, tak rozmýšľam nad tým, že do akej miery to bola nevedomosť, alebo len číry účel, alebo až populizmus.

    Hovorím to len preto, lebo rovnako vás pozorne počúvam v tejto sfére, a hovoríte o školstve. Pán kolega, o tom, že školstvo je finančne poddimenzované, o tom svedčí táto správa. Táto vláda po dlhom čase auditovala stav školstva a veľmi seriózne a vážnym spôsobom pristúpila k riešeniu a dokonca teda predložila vlastne programový dokument, v rámci ktorého naznačuje, ako tento zlý stav možno riešiť. Vy hovoríte o tom, že tam majú byť nejaké, fixované v správe nejaké čísla vo väzbe na pravidelné navyšovanie. Veď to v správe nejde! Viete veľmi dobre, že toto, ak to schválime, stane sa súčasťou vlastne programového vyhlásenia vlády a rovnako potom, samozrejme, minister bude musieť pracovať na implementačnom procese. To je teda úplne jasné.

    No ale jeden taký malý, drobný ešte, prepáčte, politický, polemický vpich, povedzme že. Ja si zúfalo hľadám v pamäti, kedy ste hovorili v čase, keď ste boli súčasťou vládnej koalície, počas vlády pani Radičovej, kde ste vystúpili s takýmito požiadavkami. A ja si nespomínam, pán kolega. Takže možno mi obnovíte pamäť, pokiaľ mi ju obno... Pritom vplyv, ktorý si pamätám, vaša štvorčlenná skupina politicky mala, vedela vo vhodných situáciách primerane využiť. Na to si všetci...

  • Vystúpenie prerušené časomerom.

  • S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Osuský.

  • Ďakujem všetkým diskutujúcim a je mi cťou a potešením, že vydržali od 12,09 hod. a predniesli ich.

    K pani poslankyni Nachtmannovej. Práve keď ste použili príklad zdravia, viete, že ak aj si viac priplatíte v súkromnom zdravotnom pripoistení, tak aj tak podľa mňa máte ústavný nárok, aby základnú platbu za vašej slepé črevo uhradili z toho, čo poctivo odvádzate do solidárneho poistenia. To znamená, že presne toto je príklad tej školy. Tí rodičia odviedli svoje a majú nárok na svoje. Ak sú ochotní priplatiť si, je to ich vec, ale neznižuje to ich nárok na ich férový podiel za vzdelávanie dietka. Presne ako vaše slepé črevo má ústavný nárok na podiel z toho, čo ste zaplatili, zo zdravotného poistenia. Bez ohľadu na vaše súkromné poistenie.

    Pokiaľ ide o školstvo a o to "predávanie". Viete, istý "zisk". No toto by mohlo platiť všeobecne. Ak sú rodičia, ktorí vedome kupujú svojmu dieťaťu papier bez vzdelania, tak sú hlupáci a nezasluhujú si ani môj súcit, ani moju ochranu. Je to ich slobodné rozhodnutie. A ak vystavia dietko tomu, že bude mať falošný a na vode stojaci diplom, tak mu to možno život splatí a bude to aj ich hanba a ich zlyhanie.

    Pokiaľ ide o to, že či som zavádzal v predchádzajúcej debate, aj keď je to od veci, ale ctenému kolegovi Čížovi odpoviem. Viete, neviem, či som ho zavádzal, ale o 12. hodine ďalšieho dňa urobil, mnou zavedený minister tlačovku, na ktorej vycúval. To znamená, že to asi nebolo tak, že som "zaviedol" aj verejnosť, ak nepripustíte, že som "zaviedol" aj ministra Kaliňáka.

    A pokiaľ ide o tie histórie o školských radách. Tie počty tých ľudí sú také a tajná voľba riaditeľa, ktorej som bol svedkom, je taká, že na tom lístku nevidíš, kto ako hlasoval. Takže obava pani Vaľovej z úplného manipulovania...

  • Vystúpenie prerušené časomerom.

  • Ďakujem vám pekne.

    Páni poslanci, prerušujem rokovanie dnešného dňa schôdze. Stretneme sa opäť o 14.00 hodine.

    Dobrú chuť.

  • Prerušenie rokovania o 12.12 hodine.

  • Vážení páni, vážená pani poslankyňa, vážení páni poslanci, pokračujeme v popoludňajšom rokovaní šiesteho dňa 19. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky v prerušenej rozprave o správe o stave školstva na Slovensku (tlač 454).

    Poprosím ministra školstva Dušana Čaploviča, aby zaujal svoje miesto určené pre navrhovateľa, spoločného spravodajcu Ľubomíra Petráka z výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport.

    A teraz dávam slovo ďalšiemu v poradí z písomne prihlásených rečníkov, a to je pán poslanec Mojmír Mamojka, predseda výboru.

    Nech sa páči.

  • Ďakujem, pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, zvláštne plénum. Ale tak, čo už, je to tak. Nevadí. No ja si myslím, že k tejto správe o stave školstva netreba hovoriť o nejakých detailoch ani o nuansách, pretože tu ide o princíp.

    Ide o strategický materiál politického charakteru. Preto osobne musím povedať, že vážim si všetky tie príspevky, ktoré kolegovia, či pán poslanec Fronc alebo niektorí, brali viac-menej naozaj profesionálne a odborne a šetríme si zbytočné politikárčenie, čo tejto oblasti a nielen tejto oblasti naozaj neprospieva.

    Ja som presvedčený veľmi úprimne o jednom, že po prvé, je dobré, že tá správa vnikla. Naozaj je dobré. Tu sa pripájam, myslím, že pán poslanec Fronc to povedal, k tomu názoru, že treba, aj ako bývalý či právnik alebo aj úradník, vysloviť poďakovanie ľuďom, ktorí tuto niekoľko-, 300-stranový materiál spracovali. Naozaj, všetka česť, je to poctivá robota vrátane príloh, tabuľkových častí a tak ďalej. Takže je dobré, že správa takáto vznikla.

    Druhá vec, ja si myslím, že je dobré, že má takú štruktúru a obsah, pretože nie je to možno vždy veselé čítanie. Pretože je reálna, niekedy aj tvrdá, je realistická. Druhá vec, že iste všade v takomto veľkom materiáli sú otázky, ktoré sú diskutabilné alebo sú na diskusiu, však ešte sa do konca júna, myslím, má o tej, o tomto materiáli verejne diskutovať, čo je dobré. Takže dobre, že správa je, je dobre spracovaná, je reálna.

    Čo sa týka toho, čo hovoril pán poslanec Beblavý, že do roku 2020. Ja som bol tiež jeden z tých, ktorý na výbore povedal, ak to má byť materiál strategickej povahy, ak to má byť niečo, čo si sami často vyčítame, že robíme materiály, alebo často kolegovia v politike, na jedno volebné obdobie, na rok, na dva, ja tu skôr vidím ako klad, že je tam výhľad do roku 2020, cez niekoľko volebných období, možno trošku generačný. Preto, že malé časové horizonty, že kým sme tu my, a potom po nás potopa, to nikdy nie je dobré.

    Druhá vec je, že čím dlhší časový horizont, samozrejme, tak je tam veľa aproximatívnych vecí, ktoré sa nedajú dnes predvídať. O to viacej, že, tiež reagujem, neviem, pán kolega, myslím, Beblavý to povedal, že malo by tam byť niečo konkrétnejšie, najmä čísla, cifry, sumy, ktoré môžu ísť do školstva. No tá miera nevyspytateľnosti ekonomických možností roku 2013 až do 2020 je pomerne veľká. O to viac, že školstvo je systém a školský systém je tiež súčasťou iných systémov, širších, aj ekonomických. A ekonomické v rámci európskeho pohľadu, celosvetového pohľadu, tak to, čo povedal aj pán poslanec Petrák, dajú sa tam dať krásne romantické čísla, vety, ktoré sa nádherne budú čítať: ale o čom to je? Nechceme tu čítať literárno-romantickú esej, ale niečo, čo je reálne realizovateľné a ako tak predpovedateľné. Takže ja vidím skôr ako klad, že je tam horizont do roku 2020. A sú tam aj konkrétne fakty. Je tam tých 6 percent, realizovateľný pokus HDP, je tam 75 percent, zatiaľ, verejných výdavkov do verejných zdrojov, ktorý sa tiež chce zvýšiť, lebo je pod priemerom štátov OECD a EÚ.

    Takže správa, áno, podľa mňa je dobrá, reálna, konečne je tu. Keď to porovnávam aj s novými právnymi predpismi, napríklad mne osobne chýba to, čo bolo povedané, nie všetko pred osemdesiatym deviatym bolo zlé. Niekedy sa robil napríklad taký právno-ekonomický rozbor právnych predpisov, keď sa vyhodnocovala efektivita nejakého zákona, a potom sa prijímala novela. Takže táto správa je dobrá, že je, aj preto, že je tu istý východiskový stav. Vieme, kde sme, má konštatačnú časť, má analytickú časť, má syntetizujúcu časť.

    K tým opatreniam. Iste, dá sa o nich polemizovať, či 22, či 23, či také, onaké. Ale je tam návrh, ktorý má strategickú povahu, aj tých krokov čiastkových k tomu strategickému cieľu, ktorým je kvalitný študent. Nedá sa to brať tak subjektívne, lebo každá správa, dlhodobá, sa dá vidieť z rôznych uhlov pohľadu. Ja ako právnik tiež dokážem jednu skutočnosť vidieť aj z piatich uhlov pohľadu, ako ich dokážem pochváliť, tak ju dokážem sfúknuť. Takže hovoriť, že tie ciele sú tam nereálne, alebo také príliš možno vysoké, romantické, no však, ale aké by mali byť v tomto časovom horizonte? Ak si chcem dať laťku vysoko, ale reálne, tak ju musím možno trošku nadstaviť vyššie, ako by aktuálna situácia dovoľovala. No a potom naozaj ukáže čas, všetko sa dnes predvídať nedá.

    Z hľadiska tých niektorých konkrétnejších čiastkových otázok, ja osobne takmer so všetkými tými návrhmi na tie kroky, myslím, že ich je šesť ohľadne regionálneho školstva, dá sa len súhlasiť. Keď vyberiem z kontextu, či v regionálnom školstve alebo vo vysokých školách, tak skutočne jediný produkt, o ktorý nám musí ísť, opakujem sa, je kvalitný žiak alebo študent.

    Súhlasím s tým, čo bolo povedané, neviem teraz, ktorý kolega, alebo kolegyňa to spomínala, že podmienkou kvalitného študenta je kvalitný pedagóg. Podmienkou kvalitného pedagóga je existencia akej-takej akademickej kariéry, atraktivity povolania. Tam je myslím nejaký údaj o tom, že bol robený prieskum, kde mladí ľudia medzi 15 a 25 nezaradili atraktivitu učiteľského povolania ani medzi prvých päť povolaní. No to o niečom svedčí! Vieme, že je to tak. Či už je to spoločenský status učiteľa, či je to mzda a materiálne zázemie, naozaj nie je dobré, to vieme. A treba si to otvorene priznať, však to je známa skutočnosť.

    Takže áno, žiak, študent, perfektný, samozrejme podmienené perfektným učiteľom alebo čo najlepším. A to je podmienené tým, aby toto povolanie bolo atraktívnejšie. Čím je podmienená zas atraktivita povolania pedagóga? Ja myslím, že keď sme o tých veľmi konkrétnych otázkach niektorých hovorili, nebolo to teraz treba aj preto, že sa zabúda na to, opakujem, že systém školstva je zasadený do širšieho systému. Je to len subsystém iných spoločensko-ekonomických pomerov, nielen slovenských. A napríklad tu nepadlo slovo o tom, že pedagogický proces by tu mal byť aj výchovno-pedagogický proces. Učitelia na základných a stredných školách často, ja sa ospravedlňujem za ten výraz, ale sú skôr ako krotitelia, krotitelia, nechcem povedať rovno divej zveri, ale proste krotitelia mladej generácie, ktorá dnes vyznáva dosť diskutabilný hodnotový rebríček. Nebudem ho spomínať. Takže to povolanie je ťažké. Je ťažké. A učitelia sú dnes často ostrovom pozitívnej deviácie, pretože naozaj to už nie je klasický pedagogický proces, to je naozaj niekedy krotenie žiakov. A svojím spôsobom aj na vysokých školách sú trošku iní študenti, ako boli z hľadiska kulantnosti, slušnosti a všetkého, čo s tým súvisí.

    Akademická kariéra. Zase dlhodobý horizont. Prosím vás, to sa nedá riešiť hneď. Ja som tiež pedagóg, učiteľ a tiež som často netrpezlivý, pochopiteľne, lebo čas ide. Ale zas nebuďme romanticko naivní, že za rok, za dva, za tri. Preto, opakujem sa, 2020 a ďalej, treba len dúfať, aj v závere ešte raz zdôrazním, že bez ohľadu na politickú garnitúru, ktorá tu bude, tak to, čo je v tomto materiáli dobré, lebo sú tam niektoré, opakujem, diskutabilné otázky a ja ich príkladom vypichnem, tak bodaj by si tento materiál osvojili a realizovali aj garnitúry po nás a ďalšie. Pretože to musí byť kontinuita jednoducho, nie na jedno volebné obdobie. Bez toho to nejde. A rezort školstva vyžaduje dlhodobé a systémové kroky.

    Čo sa týka napríklad, konkrétnejšie, len príkladmo, lebo, opakujem, je to systémová, strategická správa dlhodobého charakteru a nechcem ísť do úplných nuansou. Myslím, na to teraz ešte ani nie je priestor a nie je to ani potrebné.

    Osobne sa stotožňujem napríklad s tým v regionálnom školstve, že, vytrhávam z kontextu, optimalizácia škôl. Častokrát sa to opakovalo. Ja súhlasím s tým nielen vo väzbe na ekonomickú situáciu, že okolo, myslím, 110 základných škôl máme nejako 13 žiakov. To skutočne nie je dobrý stav. Áno, treba to riešiť, to, myslím, kolegovia navrhovali. Potom školské autobusy, to sú už tie detaily organizačno-technické, dôležité, ktoré nebudem teraz spomínať, ale jednoznačne treba to, je to pekné slovo, ale proste znížiť ten stav škôl. To inak nejde z hľadiska nákladov na prevádzku a všetkého, čo s tým súvisí. Ja tvrdím, aj za tú cenu, nepopulárne, že možno niekto zostane nezamestnaný. Ja to hovorím aj ako učiteľ, hoci tí učitelia môžu prejsť do iných škôl, ale možno tí, ktorí majú dôchodcovský vek, už dôchodkový vek, atď., aby to nejako nebolelo. Ale je to proste podľa mňa krok, ktorému sa nedá vyhnúť.

    Personálna politika, alebo riadenie škôl. Nemyslím si, že sa spolitizuje, keby bolo pružnejšie, malo by väčší ťah na bránu ako teraz. Myslím na nomináciu alebo menovanie riaditeľov. Všetko sa dá spolitizovať, keď sa chce. Ale ja si myslím, že v základnom a strednom, teda regionálnom školstve ten ťah na bránu a kreovanie vedúcich zamestnancov by malo byť naozaj rýchlejšie, pružnejšie, a ten štát by tam mal mať na tom trošku ruku. A pri tom nehrozí nejaká etatizácia alebo direktívnosť. Však to je iné ako na vysokých školách. Ale tam v tom regionálnom školstve podľa mňa by to nemuselo vadiť, naozaj.

    Takisto si myslím, administratívna záťaž, vytrhávam z toho kontextu, to sa dá len kvitovať. Učiteľ má byť predovšetkým pedagóg a nemá sa pasovať s miliónmi tlačív a papiermi. Áno, niekedy sú potrebné, tomu sa úplne vyhnúť nedá, ale vo väzbe na dovybavovanie počítačovou technikou. A to sme zas pri peniazoch. Pedagóg je pedagóg, a ja to viem aj podľa seba, nemám rád prílišnú byrokraciu, zaťažuje to, obťažuje to. Takže skutočne tiež snaha minimalizovať túto oblasť je podľa mňa jednoznačne pozitívna.

    Čo sa týka vysokých škôl, tam som trošku viacej doma, ale tiež len pár príkladmo konkrétnejších otázok. Tiež v tom materiáli sa to píše. Napríklad ja som to tu už povedal, a to nie, že je to nejaké subjektívne alebo osobné, vôbec nie, znova to zdôrazňujem, vôbec nie, ale zas fakty povedzme si. Po prvé, v rezorte alebo v oblasti vysokých škôl, ja si naozaj osobne nemyslím a to hovorí štatistika, že máme veľa vysokých škôl. Možno je to na hrane, to uznám, že je to na hrane, stačilo. Ale nemyslím, že je ich veľa. Však máme ich 32, myslím, či 34? Z toho 12 je súkromných, ostatné sú verejné, dve alebo tri sú štátne. Nemyslím, že na počet obyvateľov, aj v porovnaní s inými štátmi, máme veľa škôl. Súhlasím, nejde už o kvantitu, má ísť o kvalitu, má ísť o hĺbku, kvalitu vzdelávania. Ale tu som možno netypický sociálny demokrat, to trošku vyrieši aj trh. To si myslím, že aj trh, proste dopyt po škole a uplatnenie v praxi. Ten mladý človek si vyberie podľa toho. Ja poznám jedinú objektívnu akreditáciu, akreditáciu životom, záujmom študenta a uplatnením v praxi. To je neoklamliteľné, nepodplatiteľné a to je hlavné kritérium. Chce to istý čas, samozrejme.

    Takže nemyslím si, že máme veľa vysokých škôl. Nemyslím si, že máme veľa vysokoškolákov. Ja som to tu, percento, povedal svojho času, neviem, aké je aktuálne. Možno 16 %, možno 17 % podielu na mladej generácii, teda mladej od 25 do 60, vysokoškolsky vzdelaných. Kým v iných vyspelých krajinách, už som to tu spomínal, majú okolo 45 - 49 % vysokoškolsky vzdelaných ľudí, Kanada, Holandsko, Fínsko, Dánsko, Japonsko, najvyspelejšie štáty sveta. Takže nebojme sa vzdelania ľudí, lebo zas z kvantity sa vyselektuje aj kvalita a to, čo ten štát a spoločnosť potrebuje. Takže už by sme mohli trošku to klišé okolo toho: a veľa diplomov, veľa. No čo je veľa? Veľa je, keď bijú. Ja myslím, že v tejto oblasti to nie je nejak predimenzované.

    Z tejto sféry, čo by som ešte napríklad vytrhol z kontextu trošku, ja som osobne rád, že to nie je ješitnosť, nebola to moja zásluha, že vtedy vyšlo aj v tejto snemovni, vek garantov 70 rokov, pretože ja sa domnievam, že aj to je diskutabilné. Pretože je tu istá veková generačná diskriminácia. Pretože poznáme schopných starších a poznáme neschopných tridsiatnikov. Takže to je kritérium veľmi diskutabilné. Ale ja som rád, že ostala aspoň tá sedemdesiatka a je zachránených v dobrom slova zmysle, neviem, niekoľko desiatok odborov vďaka tomu. Nemerajme kvalitu už týmito, takýmito kritériami rôznymi. Kvalita je trošku o inom. To je dobré.

    Čo sa týka napríklad akreditácií, tiež jedna z tých citlivejších otázok. V tom materiáli je veta, s ktorou sa dá súhlasiť, že akreditačná komisia mala byť nezávislý autonómny orgán. Proste tiež si to predstavujem tak, skupina osobností výrazného charakteru v rámci slovenských a premiešaná i medzinárodnými osobnosťami, ale nemuseli by mať prevahu, lebo však máme aj vlastné osobnosti, ale, prosím, treba to trochu premiešať, ktorá, podľa mňa ten dnešný model, naozaj si myslím, že nie je dobrý z rôznych dôvodov, a akreditačná komisia, aj keď je to "len poradný orgán", často mieša karty trošku čudným spôsobom. Ja to tu nebudem rozmieňať na drobné a nemyslím si, že má ten pohľad, ktorý by mal šľachtiť vrcholové akademické osobností, nad vecou. Naozaj si to nemyslím. Takže tam treba asi fakt uvažovať o nejakej nezávislejšej agentúre. Tí ľudia by mali byť dôstojne platení, to nemá byť hobby funkcia, pretože je to aj o tom. Takže to je tiež otázka, ktorou sa podľa mňa treba hodne vážne zaoberať, a či vôbec akreditačná a či takáto a tak ďalej.

    Akademická kariéra, trošku som od toho odbehol, akademická kariéra na vysokej škole. Tie moje pomerne veľké také polemiky, alebo aj tvrdšie polemiky, aj keď bol ministrom pán prof. Mikolaj, tak ja som tvrdil jedno: budujme akademickú kariéru, aby bola príťažlivá. Je to hodne o peniazoch, ale nie je to len o peniazoch. Ja viem, že peniaze, peniaze, bez toho to nejde. Tam sa to aj spomína v tom materiáli, samozrejme, ale možno až príliš často hovoríme o peniazoch v oblasti školstva. Priemerný plat vysokoškolského pedagóga je 1156 eur, myslím. To naozaj nie je veľa. Tam sú aj profesori, ktorí majú stále priemerný vek 60 rokov. Aj to svedčí o tom, že tá kariéra, teraz som pri vysokoškolskom pedagógovi, naozaj nie je príťažlivá. Je tam napríklad momentálne, treba o tom asi diskutovať aj z hľadiska, a je to o peniazoch, odborný asistent s PhD, docent, profesor, rozdiely v plate, v mzde medzi týmito hodnosťami, je takmer zanedbateľný alebo skoro žiadny. No aká motivácia byť profesorom, byť docentom?! A pritom cesta k tým titulom nie je ľahká, verte mi. Tie kritériá nie sú jednoduché, nie sú ľahké.

    A keď som pritom, tiež som o tom diskutoval aj individuálne s pánom ministrom, ale tiež diskutujeme, polemizujeme, je to na úvahu, to zrušenie klasických terajších pedagogických titulov, vedecko-akademický docent, profesor. Je to môj osobný názor. Ja si myslím, že treba tu ešte možno zvažovať a posunovať opatrnejšie, pretože, a tu nejde o to, že my máme a po nás potopa, ja som takto nikdy neuvažoval, ale je to istá tradícia, naša. Dá sa diskutovať, ale ja som to aj na výbore spomínal, že ten stredoeurópsky priestor bol typický aj tým, že sme mali tie tituly vojenské, šľachtické, vojenské hodnosti, akademické hodnosti. A tá hodnosť docenta profesora vás zaraďuje do určitej intelektuálnej elity, prepáčte mi ten výraz, ktorá je aj tým ocenením, ohodnotením často celoživotnej roboty. Prečo by sme sa toho mali vzdať?

    Ja to spomínam aj preto, že keď vám ten prezident dá titul profesora, tak každý tam má taký veľmi príjemný kŕč v žalúdku a pocit, že fajn, dožil som sa niečoho, zaslúžil som si to, som niečím a niekým, už mi to nikto nevezme. V tom nepejoratívnom zmysle to myslím. S tým, že ten návrh, ktorý tam je teraz, že by teda boli funkčné miesta vlastne profesorov, docentov, ja mám trošku pred tým obavy aj preto, že máme teraz, myslím, okolo 700 profesorov, čo sa trošku aj polemizovalo, aj kritizovalo, myslím aj z úst pána prezidenta, že ich máme veľa, vyrábame ich, s prepáčením za výraz, veľa. No keď máme 34 alebo 35 vysokých škôl a 700 profesorov a rozrátame to na počet vysokých škôl a fakúlt, no ja myslím, že vôbec ich nie je veľa. Však len Univerzita Komenského má, myslím, 16 fakúlt, to znamená, keď to rozrátame na počet fakúlt na Slovensku, vyjdú dvaja, traja profesori na jednu fakultu. Čo je veľa? A tu zas kvantifikačný ukazovateľ pri počte týchto hodností je veľmi diskutabilný.

    A to chcem povedať, že obávam sa, ak by to bola otázka kritérií školy, aj keď dajme tomu, že náročných, že by boli len funkčné miesta, že by nastala ešte možno väčšia inflácia, pán minister. Neviem, neviem toto, hovorím vlastný názor, že by ich o chvíľu nebolo 700, ale 1400, a vtedy možno naozaj niektorých diskutabilných. Viem, o čo ide, zo zahraničia, z praxe, však môžu prednášať aj dnes, môže byť mimoriadny profesor, môže byť, hosťujúci bol, atď., takže... Ale dobre, nechcem tejto otázke venovať viac času, ako je potrebné. Je to otázka, jedna z tých, o ktorých treba ešte podľa mňa diskutovať. Myšlienka nie je myslená zle, ale obávam sa, že možno by zasiahla do zas absencie atraktivity tej akademickej kariéry. Možno.

    Spomínam to aj preto, že, ešte pár viet, ak dovolíte, dá sa v tom materiáli súhlasiť jednoznačne s tým, že štát, preto aj, neviem, kto to spomínal, pán poslanec, myslím, Beblavý, že je tam nejaký prvok etatizmu, centralizácie a direktívneho riadenia. Nemyslím si, mne to z toho materiálu nevyplýva, že by tam bola nejaká snaha po nejakej, direktívnom riadení, najmä na vysokých školách nie. Ja sám som tvrdil a tvrdím, však mám to, možnosť byť v tom tíme, ktorý pripravuje princípy nového zákona o vysokých školách, ja som sám povedal neraz, že zákon o vysokých školách má byť ústava vysokých škôl. Má byť stručná, jasná, neprelegislatívnená. To nám vytýka Európa. To má pravdu. Tam má byť, rámcové inštitúty vysokoškolské a potom to už nechať na autonómiu, samostatnosť, ale aj zodpovednosť primeranú, samozrejme, akademických funkcionárov. A nech si to upravia v štatúte, určité nuansy. Ale zákon o vysokých školách má byť dobrý. A dobrý je aj vtedy, keď je nie preparagrafovaný. Je momentálne veľmi široký.

    Spomínam to aj preto, že štát môže upraviť život vysokých škôl len dvomi kanálmi, legislatívou, teda zákonom o vysokých školách, vykonávacími predpismi, a financovaním, technikou financovania. Priamy zásah nemá, čo je dobré. Nemá. Akurát priamejší zásah je možný pri akreditácii a potom, keď povoľuje štát, či už novú vysokú školu, alebo akredituje nejaký odbor, alebo neakredituje, inak nie. Takže legislatíva a financovanie.

    Keď som pri financovaní, názor osobný hovorím, tiež treba o tom polemizovať, to si zas tú poznámku neodpustím, že súkromné školy, stredné, základné, cirkevné, nejakú tú dotáciu majú, nie veľkú, ale majú. A ja to veľmi otvorene hovorím nielen preto, že pôsobím posledných osem rokov na súkromnej škole, to s tým nič nemá. Domnievam sa, že aj vo väzbe na ten princíp rovnosti - a viem, že zas je to o peniazoch, samozrejme - by sa malo uvažovať možno aj o tom, že aj súkromné vysoké školy, ktoré vznikli so súhlasom štátu, legálne na odporúčania akreditačnej komisie by mali mať istú formu možno skromnej dotácie. Ja tu nechcem sa hrať s číslami, či 20 % z normatívu, ktorý teraz platí z verejnej, alebo minimálne by sa mali uvoľniť, grantová politika, alebo možno interní doktorandi, ak ostane ten inštitút, ale principiálne, nechcem hovoriť ešte detaily, treba asi uvažovať aj o tomto. Pretože tie súkromné vysoké školy vychovávajú potom zadarmo vzdelaných ľudí. A ja už to naozaj nerád počúvam, že nekvalitných. Nie je to pravda. To chce čas a čas to urobí a tie nekvalitné odídu. Odídu.

    Takže to sú otázky, ktoré príkladmo vyberám, o ktorých treba diskutovať, polemizovať a potom nájsť to racionálne jadro. V princípe si ale myslím, že tá správa, opakujem, dobre, že je tu. Je reálna, je kvalitná, je pomerne tvrdá. Opakujem, je tam kusisko práce, kusisko roboty. Podstatné je, a opakujem to, to kvitujem, že tá diskusia zatiaľ prebiehala odborne, nepoliticky, nie zbytočne antagonisticky. A to je možno nádej a základ pre to, že v tomto materiáli sa bude pokračovať nielen jedno volebné obdobie a to, čo je v ňom dobré, sa bude rozvíjať, lebo to keď bude fráza, tak je s nami zle. Že každá vláda, čo je pravda, si dá do vienka význam školstva. Ako podmienka slušnosti v spoločnosti, to je aj tu a je to správne, s tým sa polemizovať nedá. Ale netreba rezignovať na žiadne tie kroky, ktoré k tomu by mali viesť. Nebudú jednoduché, nebudú ľahké. A opakujem, nie je to len o peniazoch. Dá sa komplexne synergicky vytvárať aká-taká atraktivita, myslím, že kariéry aj učiteľov v regionálnom, aj vo vysokom školstve. Ja s touto správou ako takou nemám najmenší problém. Hovorím, 300 strán materiálu, tam sa vždy nájde niečo, o čom sa dá, samozrejme, diskutovať, polemizovať, však na to je, ale v princípe sedí. A ja to nehovorím preto, že je tu pán minister, alebo že sme na jednej politickej lodi. Ja si to úprimne myslím.

    Druhá vec, realizácia, opakujem, jednotlivé kroky, však o tom sa tiež bude dať čiastkovo diskutovať aj pri legislatívnych opatreniach. Ale osobne myslím, že je dobré, že je tu, že je dobrá. Treba len veriť, a nielen platonicky, ale urobiť všetko, aby sa realizovala.

    Ďakujem pekne za pozornosť.

  • Faktické poznámky, jedna faktická poznámka, dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Pán poslanec Hlina.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ja sa budem snažiť v mojom vystúpení tomu venovať hlbšie, ale nedá mi, aby som nepovedal, lebo presne to isté pán Mamojka aj minule hovoril, keď sme tu mali pána ministra so školstvom, a to sú takzvané, z tej kategórie smrtiacich argumentov, že kde je koľko vysokoškolsky vzdelaných, ako v Kanade, a u nás je teda tak málo. To znamená, že všetko, čo má ruky, nohy, hor sa do škôl.

    Viete, len to, tá štatistika prísne takto nesedí, lebo my sme predsa len, v osemdesiatom deviatom sa aj niečo udialo, vtedy sa inak vzdelávalo, hej. Čiže nemôžme dobehnúť niečo, kde inde vlastne to neprerušili. A takto narýchlo to dobehnúť. A štatisticky to postavia.

    Ja viem, že to zaberie. Ale tá stratégia, že nech ich tam ide, každý, však niekto sa zadarí, nie je dobrá. Naozaj nie je dobrá. Čiže ono, tak jak ste povedali, keby to niekto počúval, tak povie: tak má to, má to, má to logiku, asi to má pravdu, však nech všetci študujú. Treba to rozobrať na drobné. Už len nehovorím o tom osemdesiatom deviatom, ale hovorím aj o tom, že koľko trebárs tá Kanada, a už nehovorím o tom, že Kanada je prisťahovalecká krajina a tiež si vyberala, koho si, koho si prisťahovala, hej, s akým titulom, alebo netitulom. Ale hovorím aj o tom, že, že to trebárs tá Kanada, koľko dáva do vzdelania, hej, a či si to môže dovoliť, a koľko dávame my do vzdelania, hej, a potom, ako to vzdelanie vyzerá. Čiže naozaj to, i keď sa na prvý pohľad zdá, že to sedí, nesedí to.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, ja si, naopak, myslím ako, že celý tvoj príspevok a celé tvoje vystúpenie malo logiku, malo nadhľad a malo hlboké životné skúsenosti z riadenia predovšetkým vysokého školstva po dobu niekoľko, niekoľko desaťročí sa dá povedať.

    Takže ja by som to celé zosumarizoval možno jedným jediným konštatovaním: v spoločnosti v minulosti vedeli, prečo si do svojho čela stavajú radu starších, lebo vedeli, že tam prichádzajú so šedinami aj múdrosť a životné skúsenosti, ktoré tú spoločnosť posúvajú dopredu.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec Mamojka, chcete reagovať? Áno.

    Nech sa páči.

  • Jednu poznámku logickú, ja som nikdy nepovedal, ani nehovorím, že, že každý na vysokú školu. To ja som v živote nepovedal. Ja len som poopravil znova tie cifry, druhý a poslednýkrát, že často sa to na môj vkus možno využíva, že sa operuje číslami, percentami bez porovnania s iným. Každá skutočnosť je zaujímavá v porovnaní s inou skutočnosťou. To znamená, preto len hovorím, že mňa to dosť mrzí, že niekedy ten náš národný šport je taký, že sa robíme pápežskejší tam, kde by sme sa nemali, a zbytočne skromní tam, kde zas nemusíme byť skromní. Takže ja som len chcel uviesť tie cifry a fakty na pravé miesto.

    Samozrejme, že totálne porovnávať, Kanada a my, nie, ale s tým Holandskom, Fínskom, áno, to sa môžme. S tým, že vôbec som, opakujem, nepovedal, že každý. Vôbec nie, vôbec nie. Ja všade, kde som bol, na každej fakulte alebo škole, aj keď ten uchádzač, kde ich nebolo veľa, tak sme robili prijímacie pohovory vždy. Aj vždy, keď budem mať na to vplyv, aj budem, aby bola selekcia. Takže každý isto nie, to sme sa nerozumeli.

    Ale to percento nie je hororové, vysokoškolákov. A opakujem, zdravých a múdrych ľudí nikdy nie je dosť, samozrejme, limitovane, nie bezbreho. To súhlasím, súhlasím. Lebo zase, "my vse učiteľnice, inženeri", to ja som nepovedal.

  • V rozprave vystúpi pán poslanec Chmel.

    Pripraví sa pán poslanec Kvasnička.

  • Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, ja do tejto príjemnej poobedňajšej siesty prichádzam ako člen rady najstarších. Ale najmä prichádzam preto, aby som sa vyjadril k predloženej správe o stave školstva na verejnú diskusiu z pohľadu predsedu výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. A tak sa chcem vyjadriť len k tým otázkam, ktoré súvisia jednak s výchovou k ľudským právam a jednak vzdelávaním a vyučovaním občanov patriacich k národnostným menšinám.

    Tá správa poníma školy s vyučovacím jazykom menšín ako integrálnu súčasť systému škôl v rámci regionálneho školstva. Formálne i z hľadiska legislatívy je to správne a je to správne aj z hľadiska povinnosti štátu zabezpečiť všetkým deťom vzdelávanie rovnakej kvality. Správa však problematiku školstva národnostných menšín komplexne nerieši, táto oblasť je roztrúsená naprieč celou správou, aj to v minimálnej podobe.

    Oblasť menšinového školstva je v rámci správy o stave školstva spomenutá najmä v prílohe č. 1 bod 4, 1.3.3 Vyučovanie jazyka národnostnej menšiny, kde je uvedené pri školách s vyučovacím jazykom rusínskym, ukrajinským, nemeckým, rómskym nasledovné, citujem: "Školy s nižším počtom žiakov, kde aj na základe demografického vývoja bude každoročne ich počet klesať, a následne aj pridelené finančné prostriedky v rámci normatívneho financovania, situáciu z uvedeného hľadiska vnímajú skôr negatívne a uvažujú o zrušení vyučovania jazyka národnostnej menšiny. Materiálne vybavenie škôl, tried nie je primerané moderným metódam vzdelávania jazykov." Potiaľ citát.

    Zo správy však nie je zreteľné, aké riešenie ponúka ministerstvo školstva pre tieto poddimenzované školy, prípadne, aké kroky chystá rada ministra pre národnostné školstvo, ktorej je pán minister predsedom. Výbor pre národnostné menšiny a etnické skupiny, ktorý pôsobí v rámci Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť prijal na svojom ôsmom zasadnutí hodnotiace správy o podpore kultúr národnostných menšín, ďalej o používaní jazykov národnostných menšín a napokon aj správu o stave národnostného školstva, v rámci ktorej výbor prijal aj závery a odporúčania uvedenej hodnotiacej správy. Predložená správa o stave školstva tieto závery nereflektuje, je preto na mieste otázka, do akej miery ministerstvo bude ďalej s odporúčaniami výboru pracovať, respektíve ako ich bude ďalej aplikovať v oblasti menšinového školstva.

    Striktné odmietanie vnímania menšinových škôl ako určitého špecifického podsystému však vedie k ignorovaniu niektorých osobitostí vzdelávania na školách s vyučovacím jazykom menšín, čo sa prejavuje aj v predloženej správe. Bohužiaľ, prejavuje sa to už tým, koľko pozornosti je v nej venované výchove a vzdelávaniu príslušníkov menšín. Úplné minimum. Pritom menšinové školy zohrávajú v živote komunít patriacich k národnostným menšinám aj inú úlohu než slovenské školy v živote majoritného obyvateľstva. Z výsledkov sociologických prieskumov je známe, že vyučovací jazyk školy, ktorú navštevoval rodič, je najsilnejším faktorom pri výbere školy pre jeho dieťa. Národnostné školy majú za úlohu nielen podávať rovnaké učivo ako ostatné školy, ibaže v inom jazyku, ale aj rozvíjať etnickú identitu svojich žiakov, pestovať kultúrne aspekty vychádzajúce z tej či onej menšinovej príslušnosti.

    V tejto súvislosti je kľúčovou otázkou obsah učebníc. Je chvályhodné, že ministerstvo v tomto roku plánuje navýšiť financie určené na vydávanie učebníc pre školy s vyučovacím jazykom menšín, uvidíme však, zrejme, ako sa k veci postaví ministerstvo financií.

    Finančné prostriedky by mali byť využité aj na uskutočnenie takých obsahových zmien, ktoré pomôžu pri udržiavaní a rozvíjaní národnostnej identity žiakov. Liberalizácia trhu s učebnicami pri správnej regulácii je v budúcnosti zrejme nevyhnutná. Problémová je oblasť učebníc pre potreby škôl a školských zariadení s vyučovacím jazykom a s vyučovaním jazyka národnostných menšín so zvláštnym zreteľom na špecifické predmety, na preklady učebníc do jazykov národnostných menšín, ale aj prioritné uprednostnenie pri schvaľovaní týchto učebníc pôvodných autorov jednotlivých národnostných skupín, menšín. Aj podľa odbornej verejnosti je nevyhnutné, aby v budúcnosti platila povinnosť pre ministerstvo vydávať osobitnú schvaľovaciu doložku aj pre preklady učebníc do jazykov národnostných menšín. V súčasnosti sú niektoré preklady z jazykového a gramatického hľadiska pre žiakov obsahovo nekorektné.

    V tomto kontexte je treba položiť aj otázku, či by nebolo potrebné vypracovať novú koncepciu výchovy a vzdelávania menšín, nakoľko súčasne platná koncepcia z roku 2007 nepripúšťa používanie iných učebníc než prekladov učebníc používaných v školách s vyučovacím jazykom slovenským.

    Pokiaľ ide o obsah učebníc spoločensko-vedných predmetov v kontexte menšinovej politiky štátu, treba hovoriť aj o obsahu učebníc používaných na slovenských školách. Viaceré analýzy preukázali, že rozsah, v akom sa slovenské deti učia o tuzemských menšinách a spôsob, akým sú menšiny zobrazované, sú nepostačujúce a neprispievajú k vytváraniu vzájomnej tolerancie.

    V správe o stave školstva sa uvádza spájanie škôl na jazykovo zmiešaných územiach, ktoré by podľa ministra školstva mohlo priniesť kladné efekty nielen z finančného hľadiska, ale aj v oblasti spolunažívania občanov. S tým sa nedá veľmi súhlasiť, pretože každá škola má svoje špecifiká, priority, pracuje na základe vlastného školského vzdelávacieho programu. Národnostná škola má svoje vlastné špecifiká, odhliadnuc od faktu, či sa nachádza na národnostne zmiešanom území, alebo nie. Štát nemá preberať úlohy zriaďovateľa, hoci sa ukazuje aj na základe tohto materiálu, že sa o to snaží. Znamenalo by to koniec decentralizácie a krok späť v systéme zriadenia a riadenia škôl a školských zariadení.

    Zmenou legislatívy plánujú zabezpečiť menovanie riaditeľov škôl štátnou správou v druhom stupni vytvorením okresných úradov odborov školstva v gescii ministerstva vnútra. V praxi to znamená, že riaditeľom spoločnej školy, neskôr možnosť pripojenia aj materských škôl v danej obci, bude riaditeľ, ktorého si vyberie a menuje štát a nie rada školy, respektíve obce. Svojím zámerom chce ministerstvo školstva, školské samosprávy odstaviť, respektíve odstrániť.

    A teraz dovoľte ešte povedať pár slov k oblasti výchovy, vzdelávania ľudských práv, v ktorej neustále pretrvávajú, jemne povedané, značné rezervy, a táto správa, pán minister, vôbec túto problematiku nespomína. To hovorím ako bývalý podpredseda vlády pre ľudské práva podpredsedovi vlády pre ľudské práva tiež.

    Paradoxne, práve táto nedoceňovaná poddimenzovaná oblasť výchovy by mala mať prierezový charakter, mala by reflektovať potrebu zvýšenia povedomia spoločnosti o ľudských právach, o ich uplatňovaní, čím by sa zvýšila nielen ich vymáhateľnosť, osvojenie si princípov ľudsko-právnej agendy, ale zvýšil by sa i prah citlivosti samotných žiakov, žiačok v oblasti antidiskriminácie. Samozrejme, ministerstvo školstva by malo reflektovať potrebu zvýšenia počtu kvalifikovaných pedagógov v tejto široko spektrálnej oblasti, ktorou agenda ľudských práv nepochybne je.

    Súčasný predseda Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, pán podpredseda vlády a minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák vytvoril na základe už existujúceho návrhu celoštátne stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike, takzvaný redakčný tím, ktorý podľa schváleného harmonogramu na aprílovej schôdzi rady má za úlohu do konca roka vypracovať konečné znenie stratégie. Návrh na vytvorenie stratégie obsahuje aj oblasť výchovy a vzdelávania v oblasti ľudských práv, z čoho budú plynúť aj úlohy pre ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu. Správa o stave školstva však tento fakt takisto nereflektuje, o ľudských právach v školách pri pedagogických zamestnancoch žiadna zmienka nie je.

    Z predloženej správy nie je zrejmé, ako bude ministerstvo školstva tento fakt riešiť a ako bude reflektovať výchovu a vzdelávanie ľudských práv, potrebu tvorby konceptov pojmov ľudských práv, vymedzenie priorít, cieľov ministerstva v ľudsko-právnej výchove, či začlenenie tejto výchovy do štátneho vzdelávacieho programu a umožnenie štúdia kvalifikovaných odborníkov v oblasti ľudských práv na univerzitnej úrovni. A to všetko nielen v rámci spomínanej stratégie, ale aj v samotnej koncepcii práce ministerstva.

    Ťažko komplexne a s nejakou definitívou prirodzene v tejto chvíli hodnotiť túto správu, ktorá bola po vypracovaní otvorená na širokú verejnú diskusiu. Ostáva len dúfať, že aj príslušníci menšín, pedagógovia zo škôl s vyučovacím jazykom menšín, ľudskoprávni aktivisti či iní odborníci v tejto oblasti sa ozvú a ich kritické hlasy budú vypočuté.

    Zatiaľ táto správa v podobe, v ktorej bola predložená práve v týchto dvoch segmentoch, ktoré som spomínal, sa mi zdá byť deficitná.

    Ďakujem pekne za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami dvaja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť s faktickou poznámkou.

    Pán poslanec Fronc.

  • Ďakujem. Málotriedne školy na zmiešanom území, ja musím povedať, že je to veľký problém. Áno, ale obojstranný, lebo častokrát je potrebné, aby v obci, kde je menšina väčšinou, aby existovala málotriedna škola pre, v podstate, väčšinový slovenský národ.

    A ešte jedno "málotriedne", sám som to zažil, videl, bolo to pri Brezne, 25 km mali tie deti, z tých podmienok, ak to tam poznáte, v zime, aby sa dostávali do škôl. Ja by som skôr toto videl ako odkaz v tejto chvíli nie ministrovi školstva, ale ministrovi financií, keď hovoril o efektívnosti školského systému, že takto sa to vždy merať nedá. Že naozaj sú neraz situácie, kde v záujme tých detí potrebujeme, aby existovali aj málotriedne školy.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, otvorili ste tu v zásade politicky citlivú otázku národnostného školstva. Ja osobne žijem, v zásade od svojho narodenia, na jazykovo zmiešanom území a mnohé problémy, ktoré sa navonok pertraktujú ako politické problémy, v zásade nepociťujem.

    Ak ste vo svojom vystúpení hovorili, že národnostné školstvo je výrazne finančne poddimenzované, tak mne sa tak nevdojak dáva do hlavy otázka: veď normatív na žiaka voči štandardným slovenským školám je 108 percent. To znamená normatív, normatív na žiaka v škole s iným vyučovacím jazykom národnostnej menšiny je vyšší. To znamená, aká je efektivita využitia týchto prostriedkov?

    Je pravdou pravdepodobne to, čo hovoril kolega Fronc, že väčšinou sa jedná o málotriedne školy, a tam potom už to financovanie zjavne nestačí, ale je to na oboch stranách.

    Ja osobne nechápem takisto problém obavy zo zlučovania škôl z tej administratívnej stránky. Poviem príklad Gymnázia v Senci, kde v jednej budove sídli gymnázium s vyučovaním jazykom maďarským aj slovenským a nikomu to neublížilo. Tie dve školy normálne koexistujú, fungujú normálne, bez akýchkoľvek problémov desaťročie. Tieto, tieto obavy sa mi zdajú vyslovene ako účelovo politické a nevidím ich reálny základ.

  • Pán poslanec Chmel, chcete reagovať? Nie.

    Teraz písomne prihlásený je pán poslanec Kvasnička.

    Máte slovo, nech sa páči.

    Pripraví sa pán poslanec Hlina.

  • Vážená pani predsedajúca, pán minister, kolegyne, kolegovia, ja budem trošku tak v mojom štýle, je to taký mix možno. Vecné riešenia alebo nejaké veľmi odborné riešenia ani skúmať nebudem, sú na to povolanejší. Budem čítať ten text, aby som neuletel, lebo ja sa potom dostanem do pátosu a by to možno stratilo ten zmysel.

    Keby som bol zástancom jednoduchých skratiek, povedal by som, že najviac choré je naše zdravotníctvo, najviac nespravodlivá naša údajne nezávislá justícia, najviac protiľudová naša sociálna legislatíva, najviac ohrozená bezpečnosť bezpečným tunelovaním spravodajských služieb pod rúškom utajenia všetkého pred všetkými, nemenej naša odkresťančená kultúra pod ústavnou vlajkou cyrilo-metodskej tradície. A najviac nemúdre a nevychované, aby som v tých paradoxoch pokračoval, je naše školstvo, ktoré sa rúti z jednej reformy do druhej a zastiera, že je to iba provizórna forma, ako vtesnať do formičiek obsah, ktorý nám prerástol cez hlavu. Keďže ale nie som vyznávačom takýchto propagandistických skratiek, ktoré skôr či neskôr vedú ku skratom, dovoľte mi, aby som to skúsil, ako hovorieval starý rabín, inak. Čiže nie takto. Mám strach z tribún a z propagandistickej rétoriky.

    Predpokladám, že veľká väčšina kolegov vystupujúcich v rozprave k úctyhodnej správe o stave školstva sa bude venovať alebo už sa aj venovala tomu istému okruhu tém, ako je školstvo financované, aké systémové zmeny sa udiali, aké sa zamýšľajú v dlhodobom horizonte, čo všetko a ako impresívne, čím prekvapuje neraz samého seba, spustil nevyspytateľný minister Čaplovič. Vrátane pristrihnutých krídiel, ba neraz až existenčného ohrozenia centier voľného času miesto sprísnenej kontroly ich režimu, vrátane nešťastne nastavených známkových priemerov ako pomerne zásadného kritéria pre prijímacie konania na stredných školách, o ktorých počte, štruktúre, regionálnej dislokácii, obsadenosti v tieni demografického výpadku sa môžeme baviť. Vrátane centralizačných tendencií, ktoré posilňujú autoritatívne kompetencie štatutárov samospráv na úkor demokratických prvkov v rozhodovacom a riadiacom systéme, teda najmä na úkor kľúčového vplyvu municipálnych klientov, partnerov a rodičov.

    Zaiste v tejto rozprave príde, a už sa to aj ukazuje, aj na možnú resuscitáciu niekdajšej jednotnej socialistickej školy, ktorej produktom som aj ja. S čím by som sa azda nemal veľmi chváliť, no nemôžem o tom hovoriť ani s dešpektom. Určite v tejto rozprave zaznejú aj kritické hlasy volajúcich na púšti, aby aspoň jeden minister financií bol konečne natoľko osvietený, že pochopí vážnosť situácie v školstve a do systému naleje viac korún. Skrátka, aby bol podiel kapitoly školstva z hrubého domáceho produktu, alebo ešte lepšie, z verejných výdavkov, zásadne väčším. Nie som si istý, či okrem učiteľov jestvuje ešte nejaká iná profesijná skupina, ktorá by toľké desaťročia dokázala živoriť za prahom citlivosti sebaúcty a dôstojnosti.

    Predpokladám, že v tejto rozprave zaznie aj názor, že za mizériu súčasného školstva môžu všetky vládne garnitúry po roku 1989 a že aj z tohto dôvodu by bolo spravodlivé distribuovať vinu na všetkých ponovembrových pontifikov školstva. Viem, boli snahy o výraznejšie reformné posuny, od Harachovho projektu Konštantín, ktorý zakapal s mečiarizmom a s nacionálnym treštením Evy Slavkovskej, cez Ftáčnikov, a teda Turekov a Zelinov projekt Milénium, cez Froncovu zásadnú zmenu financovania škôl a decentralizáciu školskej správy, čo však nebolo možné potiahnuť k vyššiemu levelu z dôvodov opustenia druhej Dzurindovej vlády. Mikolajovo tápanie viedlo k nepripravenému systému štátnych a školských vzdelávacích programov, v dôsledku čoho sa spustil nebývalý byrokratický formalizmus a teatrálne predstieranie koncepčnosti aj tam, kde školy nemali nijaký zásadný koncept, víziu, či individuálny program, na základe ktorého mohli byť komparatívne identifikované. Minister s turistickým vakom v pléne Národnej rady Slovenskej republiky za pár mesiacov stihol iba trochu vybalansovať informatickú asymetriu v školstve. Myslím Eugena Jurzycu.

    Odhliadnuc od tohto vládneho kontinua, máme pred sebou slušnú, impozantnú správu. Myslím si, že prvú svojho druhu v ponovembrovom školstve, o ktorej si aj experti a glosátori myslia, že nech sa súčasný minister v nej vymácha a prípadne zblázni, ak bude chcieť spraviť aspoň časť z toho, čo mu napísali jeho experti a poradcovia. Predpokladám, že toto všetko v rôznych významových alternáciách a variantách zaznie aj v dnešnej rozprave.

    Chcel by som si preto dovoliť taký rétorický luxus, ak dovolíte, trošku na môj spôsob, aby som sa teraz veľmi osobne venoval tomu najdôležitejšiemu, čomu sa správa explicitne nevenuje. Totiž dieťaťu, žiakovi, študentovi a učiteľom, teda fundamentálnej vzťahovej väzbe týchto dvoch základných prvkov školstva. Ak totiž ony a oni nebudú v centre našich rozmýšľaní, tak tam budú zákonníci, byrokrati, sociálni inžinieri, ktorí zabudli, že raz boli deťmi, ak vôbec nimi niekedy boli, a ktorým je detstvo zväčša ukradnuté, pretože je veľmi málo racionálne, nejasné a jeho šťastie sa nedá empiricky kvantifikovať, testovať, ani známkovať.

    Na tomto mieste si teda dovolím byť osobný až intímny, pretože bez takejto empatie môžeme len špiritizovať a kresliť trajektória takpovediac v lufte, najlepšie na večné veky a nikdy inak.

    Neviem, či niekto z vás, a teraz budem veľmi osobný, odpustite mi to, či niekto z vás mal ako prváčik problémy so sykavkou "s". Nie z hľadiska výslovnosti, ale z dôvodov písomnej motoriky. Aby nám to naša pani, vtedy súdružka, učiteľka zjednodušila, doniesla z parku zopár dokonalých listov, kde tie zrkadlovo postavené "eská" krásne harmonizovali. Obkresliť ich, to sa ešte dalo. Horšie však bolo vykúzliť takú ladnú volútu písacím perom. Keď mi zo škrípajúcej špičky vyšlo to spľasnuté atramentové čudo a blížila sa pani učiteľka Nováková, moje sebavedomie sa začalo rúcať. Slzy a soplíky padali na riadky a ja som gumoval, gumoval, až zostala v papieri diera, ktorou sa videl ďalší nenásytný priestor, pažravý po mojom rukopise. Pani Nováková však s neomylným materinským inštinktom uznávala veci, v ktorých sme boli dobrí. A len vďaka tomu dnes píšem čapaté "eská" bez komplexov menejcennosti, ba dokonca veľmi rád.

    Pani učiteľka Milová, aby som v tomto osobnom duchu ešte pokračoval, to som mal už desať rokov a hormonálnu búrku na dohľad, nám dala písať sloh na tému Moje najkrajšie Vianoce. Napísal som to tak, ako som to cítil. Na mojich aktuálnych Vianociach bola najkrajšia spolužiačka Terka. V práci som, teda v tej slohovej práci, som riešil najmä pre mňa pamätnú sánkovačku na Dubovci pri Novej Dubnici, kde som svoju nemotornú lásku k Terke vedel vyjadriť akurát tak, že som sa snažil do sánkujúcej sa spolužiačky naraziť a predstierať, že som to tak nechcel. Vtedy ešte nikto neriešil gender equality, politickú korektnosť, ani diskrimináciu vo veciach pohlavia. Najzaujímavejšie bolo, finálne, keď som Terku odprevádzal domov, vo svetle neónového večera ma elektrizovala chvíľa, keď sa spojili dva pominuteľné obláčiky dychu z našich úst v tom treskúcom mraze. Presne ten okamih korunoval môj sloh. Odvtedy pani učiteľka Milová pozerala na mňa akosi inak. Mal som chvíľu takú fantáziu, že by azda rada bola v Terkinej koži. Aj to sa učiteľkám niekedy stáva.

    Moja mama, vtedy účtovníčka v škole, po prečítaní slohu premýšľala, či nemá ísť domov kanálmi. Nechala to však na najvyššieho, o ktorom tušila, že s jej synom má len tie najlepšie plány. Na tom už nič nezmení ani mimoliterárna skutočnosť, že jej druhorodený, teda ja, hneď, ako zišli snehy a povolil mráz, svoju nesmelo milovanú spolužiačku predal staršiemu bratovi za filatelistickú zbierku a kolekciu pohyblivých obrázkov z amerických žuvačiek.

    Pýtate sa: o čom to je? O stave školstva v hlbokom socializme 60. rokov, do ktorých presakovala vábivá vôňa limitovanej slobody, o psychológii vzťahovej väzby, pocitoch a emóciách, o interpersonálnej kultúre a obcovaní v školstve, čoho je v správe napriek rozsahu pomerne málo, ak vôbec.

    Na gympli už to bolo zložitejšie. Za oknami krajina s ruskými tankami a v triedach zneistení učitelia, ktorí skúšali ako ďaleko môžu s pravdou zájsť. Na druhej strane žiaci a študenti, ktorí na vlastnej koži zakúšali hranice pýtania sa. A predsa spomínam na profesora Pavloviča, ktorý sa uprostred výkladu Jána Kalinčiaka neuroticky zastavil, až stratil pojem o čase, o mieste, o osobách a obsadení, po dlhej chvíli ticha nad jeho spisovateľskou hlavou vyrástol výkričník stvoriteľa. A hneď nám aj predniesol svoj aktuálny básnický výtvor. Dovoľte, aby som ho citoval: "Vyšli ježe z krovia. Kdeže, súdruhovia? Na hrušky, súdružky." Celý Jožko Pavlovič.

    Riaditeľ Jožo Hunák bol nomenklatúrny káder, ale inak bohém a tajný priateľ študentov, ktorých formálne šikanoval za dlhé vlasy, šminky, ľúbostné prejavy, rifle a fajčenie. Dodnes si pamätám, ako ma zjazdil za výber básne v školskom kole Hviezdoslavovho Kubína a potom nad ránom na stužkovej so mnou oduševnene recitoval hedonické verše Jána Smreka z básne Bacardi. Pre ilustráciu kúsok: "Štyridsať druhov rumov ochutnávať, štyridsať druhov koňakov ovoniavať, to bola, Bože, to bola sloboda. To bolo spíjanie sa nesmiernosťou, až svaly pukali a srdce prasknúť chcelo. Duch objímal sa s božskou velebnosťou, hoc pod stôl padlo telo." A ešte tam bol aj taký ten mierový koniec.

  • Hej, hej, hej, vďaka, že, a to sa hodí možno, keď tu vedieme vojny: "Ani nebude dobre na svete, kým ruky, ktoré plnia náboje, nenavrátia sa ku plneniu fliaš. Prečo má tiecť len krv? Nech tečú nápoje! Nech miesto hromobitia kanónov znie krotký cengot čiaš!" Tak toto môj riaditeľ so mnou recitoval, aj keď ma predtým za to zvozil.

    Pýtate sa, o čom to je? O stave školstva v čase brutálnej normalizácie a pofiderných poučení z krízového vývoja. No a na výške to nebolo iné. Profesor Kresánek nás infikoval hudobnou vášňou, ktorá nepozná hranice, o ideologických ani nehovoriac. Profesori Ondruš, Stanislav, Pišút, Bór, Bunčák, Števček, docenti Rúfus, Bagin a Dušan Kováč boli natoľko osvietení, že ctili akademickú diskusiu, aj keď občas poriadne bolela. Nebohý docent Mihálik nám dávno pred perestrojkou a glasnosťou v Dome československo-sovietskeho priateľstva premietal filmy prohibičných režisérov a trezorové snímky československej novej vlny. V študovni filozofickej fakulty sme bez problémov čítali mladú tvorbu a spisovateľov vyhnaných z normálneho literárneho obehu. Jediné, čo ma ozaj zabolelo, bol verdikt docentky Fišerovej na estetike, keď mi vrátila na prepracovanie moju diplomovú prácu s tým, že vôbec v nej, predstavte si, tá hrôza, necitujem Marxa a Lenina.

    Takže školstvo a dvaja kľúčoví hráči, sparring partneri, konkurenti, zápasníci, účastníci dialógu, o ktorý ide až v prvom rade: osobnosť učiteľa a osobnosť žiaka. Ako učiteľ zodpovedne môžem prehlásiť, že najviac ma naučili moji žiaci a študenti. Táto vzťahová idyla mojej skúsenosti, našťastie, nikdy nebola stigmatizovaná ani korupciou, ani klientelizmom, ktoré tak hrubo, a obávam sa, že stále viac, demoralizujú aj súčasné školstvo a pred deťmi, žiakmi a študentmi kreslia hanebné, aj keď z hľadiska časnosti, zaiste úspešné vzory. Možné násilie, ktoré sa takisto zjavuje na našich školách, je len vedľajším produktom spoločensky nedocenenej sily a bezmocnosti školstva. A deti sú navyše učenlivé. Tušia, že nereflektované a nepotrestané hriechy sa nám raz trpko vrátia. No zároveň sú aj pragmatické. Na svojich dospelých vzoroch objavujú, aké výnosné je niekedy nevidieť a nevedieť.

    Školský systém, alebo lepšie, systémy po roku 1989 zmenili základnú paradigmu. Miesto autoritárskeho modelu veľký nástup pedocentrizmu, teda systému, kde dieťa určuje dramaturgiu a rytmus. Myslím, že tento model úspešne skúšajú v mnohých alternatívnych výchovno-vzdelávacích modeloch. Chcel by som oceniť aj možnosti škôl, ktoré okrem normatívnych výkonov plnia aj úlohy formačné, ktoré sa týkajú charakteru, svedomia, vôle, emócií a kvalít srdca. Teda nielen intelektu. Myslím, že je to veľký, že je to veľký posun od čias, keď Ľubo Feldek písal dnes už kultovú báseň na obranu detí pred fyzickým a mentálnym preťažovaním. V tej istej súvislosti Feldek napísal aj takú zvláštnu vetu, že "ďakuje za každý deň, ktorý jeho deti nemusia stráviť v škole". Oceňujem aj vytrvalý literálno-pedagogický prístup francúzskeho spisovateľa Daniela Penaka, učiteľa francúzštiny, ktorý zásadne nabúrava mýtus neúspešného dieťaťa. Také nejestvuje, také nejestvuje, prosím pekne. Ďakujem aj Danovi Hevierovi za báseň o význame vedomostí, ktoré nikdy nebudeme k ničomu potrebovať. A musím spomenúť aj nebohého motorkára Joža Urbana a jeho báseň o hodinách dejepisu, kde sa dozvedel fakty o popravách kráľovien a kráľov, ktorým hlavy padali do nádob s pilinami, no nikto mu nepovedal, ako im vtedy bolo, ako sa cítili.

    Vážení, toto je kľúčové. Je to najmä o citoch a pocitoch, lebo až to sú dôveryhodné fakty. Teda ja to mám takto, city a pocity sú najsilnejšie fakty. Na oboch stranách, aj na strane učiteľskej, aj na strane našich klientov, detí, žiakov, študentov, rodičov. Bez toho, aby som bol sentimentálny, si myslím, že toto je aj hlboký dôvod, prečo nás vždy nanovo zasahujú všeobecne známe filmy so školskou problematikou. "Cesta do hlubín študákovy duše", "Škola základ života", "Obecná škola", "Pánovi učiteľovi z lásky" alebo "Dangerous minds", ak by som mal menovať iba niektoré. Možno len snímok "Môj vodca", neviem, či ste ho videli, otvára aj Pandorinu skrinku, ktorá ide s učiteľovaním, a to je možnosť manipulácie, sfanatizovania, brainwashingu a davovej psychózy, sugescie, demagógie a iracionality. Tieto temné kúty a atavizmy, našťastie, ešte vždy nie sú relevantné pre klinický popis situácie nášho školstva a nezjavujú sa ani v správe, ktorú nám predložil pán minister.

    Na záver mi ešte dovoľte malú odbočku k môjmu pedagógovi Milanovi Rúfusovi, ktorý vo svojej eseji "Prosba k dospelým" opisuje takúto príhodu z detstva: "Ako prváci, len čo zišiel sneh a z hôr to zavoňalo jarou, sa s dievčatami hrávali pri potoku tak, že piekli koláče z blata, ktoré v ich imaginácii mali nádhernú vôňu a chuť. Celkom boli pohltení týmto iluzórnym kulinárstvom. Až okolo išli nejakí štvrtáci, ktorí sa im primitívne vysmiali: "Idioti, veď je to obyčajné blato!" Odvtedy sa tú hru už nikdy nemohli hrať, prišli o čaro ilúzie a o radosť z úžasu. A tak to robíme aj my dospeláci, keď príliš skoro zobúdzame zo sna svoje deti a vťahujeme ich do sveta svojich strachov, úzkostí a frustrácií. Miesto hračiek, len si to všimnite, im dávame do rúk kópie našich starostí a potom sa divíme, že prázdnotu po ilúziách po večeroch a nociach nahrádzajú predčasným ovocím poznania, z ktorého potom obrazne aj fyzicky zvracajú."

    Môj otec a brat, obaja detskí psychiatri, už len z povahy svojej profesie, vždy stáli na strane preťažených, vysilených, dolámaných a trpiacich detských duší. Nie však proti učiteľom, ani proti rodičom, pre ktorých deti často bývajú iba baranidlom ich nenaplnených ambícií. V tomto pedopsychiatrickom diskurze som začul čosi, čo považujem za uholný kameň všetkých našich diskusií o stave školstva a napísal by som to do tej správy červenými literami: Sú naše deti šťastné? Myslí vôbec niekto na to? Ráta s touto konštantou pri našich večne pohyblivých stratégiách, nevynímajúc ani prítomnú správu, ktorú práve diskutujeme?

    V tomto duchu som čosi povedal aj redaktorovi Českého rozhlasu počas tlačovky po okrúhlom stole Ľudovej platformy o stave školstva. Inak ten okrúhly stôl za účasti odborových, profesijných, stavovských, konfesionálnych, súkromných i verejných inštitúcií a združení bol symptomatický aj tým, že nikoho nezaujímajú naše politické pohľady a marketingové rezolúcie, ale vecný a odborný postoj, pomoc, zlepšenie, aj finančné. Takže, aby som to skončil, ten redaktor sa spýtal, aké boli naše priemery známok, keď sme išli na strednú školu. Majúc pred očami imperatív šťastia, ako veľmi významný aspekt školského curricula, som odpovedal podľa skúsenej pravdy. Medzi mojimi kamarátmi boli aj pomerne šťastní štvorkári, no bez toho, aby som sa nejako vyťahoval, musel som povedať, že ja som bol nie vždy šťastný jednotkár.

    A teraz ten koniec. Moji kamaráti, aj tí štvorkári, sú dnes v Silicon Valley, len ja tu tvrdnem a tvárim sa, ako by som vedel. Všetko je však, ako hovorieval starý rabín, inak.

    Ďakujem.

  • Na vystúpenie pána poslanca je séria faktických poznámok, je ich spolu päť. Končím možnosť.

    Nech sa páči, Jozef Mikloško ako prvý.

  • Milý Marián, včera si ty pochválil mňa, tak dneska ja pochválim teba. Včera si mi ty vykal, tak aj ja vám odteraz budem vykať. Bál si sa, že bez papiera uletíš, ale uletel si aj s papierom.

  • Vyslovené s pobavením. Smiech v sále.

  • Ale bolo to vtipné, zaujímavo pripravené. A aj v školstve nejde len o prachy, o politiku a o neviem čo, ale aj o humor. A vo vzdelaní práve ide o to, o tvorivosť, radosť zo života, o zvedavosť, asociácie a tak ďalej. Tvoj referát práve toto všetko spĺňal.

    Ja som voľakedy takú knižku "Ako sme boli malí" o tejto tematike v školstve napísal. Teda tiež jedno dobré slovo tam pre školu nemám. Tí ľudia, ktorí so mnou do tej školy chodili, sa už odvtedy, sedemdesiat rokov stále stretávame, aj 7. septembra sa zase stretneme v Nitre na Kalvárii. Bude nás aspoň sto tridsať. Furt nás je viacej, furt umierajú, furt nás je viacej. Tak to je práve to pekné na tej mladosti aj na celom živote.

    Ďakujem ti pekne.

  • S ďalšou faktickou Jozef Viskupič.

  • Ďakujem. Už je nejak tradičné, že po tvojich prejavoch, pán poslanec, sa skúsim aspoň malou poznámkou zapojiť. Možno aj pán minister, aj kolegovia zo začiatku hľadali význam tohoto referátu, alebo, alebo prejavu, vo vzťahu k správe, ktorú predkladá pán minister.

    Mňa napadli slová, spomínal si pána Heviera, kde význam vedomostí, ktoré nebudeme nikdy potrebovať, tak aj v prejave politiky, ktorá je niekedy veľmi cynická, veľmi pragmatická, sú možno prejavy, ktoré z pohľadu pragmatiky, ktorú toto plénum ponúka, by sme nemuseli nikdy potrebovať.

    Ale kde potom inde zaznie poézia? Kde potom inde zaznie nejakej, hĺbkosť alebo hĺbka témy, o ktorej sa v podstate bavíme?

    Na osobnom príbehu, na čo mnohí z nás nemajú odvahu, si nakoniec premostil a dostal si sa k správe a možno aj k hlbšej podstate toho, čo tu vykonávame ako poslanci, či v rámci debát, či sme v pracovnom parlamente alebo v parlamente prejavov, či plénum parlamentu používame ako marketingový nástroj výkonu politiky, kde sa dvakrát do dňa hlasuje, a to určuje ústavné a, a riadne zákony. A medzitým sa objaví niečo, čo môžme nazvať, že: ajhľa, prejav! Prejav pre ľudí, ktorí sa môžu možno na základe toho, čo si povedal, lepšie oboznámiť s tým, čo pán minister predkladá, aká je hĺbka a šírka tohoto problému.

    A ja za tento prejav ďakujem.

  • S ďalšou faktickou Jana Žitňanská.

  • Ďakujem pekne. Ja sa priznám, že ja som jednou z tých, ktorá hľadala počas prejavu pána poslanca Kvasničku súvislosť medzi správou o stave školstva a tým čo hovoril. A teda oboznámil nás o svojej prvej láske, druhej, tretej, ale musím povedať, že ten záver bol veľmi trefný.

    To je presne to, čo aj mne chýba v tej správe, a to je: v centre pozornosti dieťa a jeho šťastie. Pretože, možno sa to zdá niekomu naozaj ako niečo príliš nadnesené alebo zbytočné, ja si myslím, že by sa tá správa, nemala sa točiť len okolo efektívnosti, efektivity a okolo peniazoch, ale naozaj okolo detí a okolo toho, aby boli šťastné, aby rady chodili do školy. Dokonca také niečo, ako šťastie detí, je v niektorých krajinách aj kritériom pre meranie kvality školy, či sú deti šťastné. A rovnako sa aj zisťuje, či sú učitelia šťastní na tej škole, či sú spokojní v tých medziľudských vzťahoch, či sú spokojní s riaditeľom. Čiže pre mňa ten záver bol naozaj veľmi, veľmi pozitívny.

    Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Ďakujem pekne, bolo to osobné a osobná bude aj moja reakcia. Kedysi som na strednej škole mal možnosť si pripomenúť práve slová, ktoré zazneli, slová básne aj vo vašom prejave, a sú to slová: "Ani nebude dobre na svete, kým ruky, ktoré plnia náboje, nevrátia sa k plneniu čiaš". A donútili ste ma zaspomínať na jednu konkrétnu vec, kde nachádzam prepojenie medzi tým, čo ste povedali, a tým, o čo sa tu snažíme.

    Pamätáte, vtedy boli pozdravy, sú ešte asi aj teraz, z maturitného večierka. A my sme na tom pozdrave mali akúsi takú vetu, ktorá mi vôbec nepasovala, bola taká poplatná dobe, písal sa rok sedemdesiatštyri, zabehol som do tlačiarne a potichu som vymenil slová, tie poplatné dobe, za práve tieto, ktoré sa mi zdali takou malou rebéliou, prípustné, a predsa neprípustné. A stalo sa, že tie pozdravy z maturitného večierka išli práve s touto vetou z Bacardi, Smrekovej básne. Je pravda, potom som nedokončil už svoju funkciu predsedu v tej triede tesne pred maturitou, ale myslím si, že tá rebélia stála za to.

    A aj keď neišlo o nič významné, domnievam sa, že aj tu, kde mnohokrát máme klišé a akési zaužívané postupy, ktoré sa považujú za primerané práci poslanca, že aj tu práve platí možno tá povinnosť, a ešte možno viacej, byť trocha rebelom.

    A ja vám práve za túto časť, ktorú som si tak zobral pre seba a ktorú ste mi pripomenuli, osobitne ďakujem.

  • Ďakujem. Pán poslanec, vaše vystúpenie bolo naozaj prepracované a zdá sa, že ste sa pripravovali dosť významne, pretože tam bolo množstvo citácií a bolo tam dokonca aj množstvo ďakovaní osobnostiam v minulosti, ktoré povedzme prispeli k vzdelávaniu. A preto ja by som sa práve vrátil k tomu, čo je teraz a tu práve dôležité, a chcel by som práve poďakovať pánovi ministrovi Čaplovičovi, že konečne dokázal dať dohromady takúto jednu komplexnú správu o stave školstva, čo sa nepodarilo, naozaj, v minulosti žiadnemu ministrovi takéto niečo urobiť.

    A dnes môžeme naozaj nahliadnuť možno aj do mnohých vecí, ktoré doteraz boli len predmetom takého, by som povedal, odhadovania. Dnes je tam množstvo analytického materiálu a je teraz len na nás, aby sme spoločne dokázali urobiť tie najdôležitejšie úpravy. Pretože ja by som veľmi nedehonestoval tie rôzne reformy, ako ste to vy nazvali, že každý prišiel, nejakú reformu dal. Prosto, život sa vyvíja neustále a práve v oblasti vzdelávania je potrebné sa prispôsobovať. Je to demografická krivka a množstvo iných vecí, ktoré na to pôsobia. Rovnako zmena povolaní, zmena vôbec orientácie hospodárstva a tak ďalej, čiže to je živý organizmus.

    A preto v tomto prípade chcem naozaj pánovi ministrovi poďakovať, lebo je tu niečo, o čom môžeme diskutovať a hľadať nejaké východiská. A hlavne celospoločensky všetky zväzy, ktoré sa týkajú, profesné, zamestnanci, učitelia, profesori môžu diskutovať a dávať podnety, na základe ktorých môže aj ministerstvo školstva prísť s návrhmi, ktoré môžu posunúť školstvo dopredu.

    Ďakujem.

  • S reakciou na faktické, nech sa páči, Marián Kvasnička.

  • Ďakujem. Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí si ten prejav všimli.

    Janka, pokiaľ teda si ty hovorila, že si nevidela ten súvis, ja som mal na stole celú tú správu a som si dal aj tú robotu, že som to preštudoval, ale naozaj, padla na mňa taká ťarcha, že som si povedal, vykašli sa na to, buď osobný, buď svoj, si syn psychiatra, brat psychiatra, otec psychiatričky, hovorím, venuj sa tomu, ako vidia oni deti, ako to cítiš, hovor osobne, si myslím, že toto je efektívne, lebo nie som taký vedátor, aby som niečo nové vymyslel.

    Paľo Hrušovský mi vyčíta, lebo ten to čítal už predtým, vyčíta, že na môj vkus, alebo na jeho vkus, že je tam príliš veľa politiky a málo erotiky. Neviem, tebe sa zdalo, že tie lásky, že toho bolo až-až?

    Ešte vám poviem jednu krátku príhodu, ktorú som tam chcel dať o inšpekcii a už mi to nevyšlo. Prišli inšpektorky na našu školu a chcel som byť žoviálny a veselý a potešiť ich a hovorím: "Dievčatá, už to bolo zlé. Raz som chcel byť maliarom, nešlo to. Stal som sa historikom umenia, chcel som písať, moc sa mi to nedarilo, začal som sa venovať recenzii a literárnej vede. Učil som, nebolo to bohviečo, tak usúdili, že budem dobrý riaditeľ. A keď sa mi nebude dariť, dievčatá moje, ešte vždy mám nádej, že budem dobrým inšpektorom." Samozrejme, že veľká sláva z toho nebola. To len na doplnenie.

    Ďakujem všetkým.

  • Ďalším rečníkom prihláseným písomne do rozpravy je Alojz Hlina.

    Pán kolega, nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážení kolegovia. Tu s takou obavou hlási pán spravodajca, že hodina. Bol som na rýchlokurze rýchločítania

  • Vyslovené s pobavením.

  • , skúsim to, rýchlokurzom rýchločítania to prečítať.

    Skôr ako, nedá mi, aby som sa aj k tejto veci nevyjadril tak, ako nepasujem sa, ale myslím si, že je k tomu, čo povedať, ale skôr, ako poviem, chcem povedať, že, žiaľ, táto debata nemá ten rozmer, ktorý tu niekedy cítim. Keď je napríklad ekonomika, tak taká titánska, hej, že teda, že čo povie Sulík, čo povie Mikloš. Potom dajme tomu zdravotnícka, že čo povie Novotný, čo povie Uhliarik. Kolegovia, viem, nemá to celkom až tak ten, tú silu, tak, možno preto, že to je správa, ale nemá to pre mňa tú silu, poviem to otvorene. A možno aj budem pokračovať v tom, že prekvapím niekoho. Aj z povedaného som v zásade nepočul nič také, čo by ma prikovalo do stoličky, že tento minister je na odvolanie. Lebo, poviem to, počúval som naozaj pozorne, lebo aj tá správa, naozaj, to sa už nedá len tak napísať, že nič z toho, keď niekto pokúšal sa extra, teda okrem toho Fínska, hej, teda že, ale to asi není, to neviem, či minister zrovna podpisuje fínske kancelárie, to neviem, ale to je na odvolanie tam niekoho od vás, hej, to určite. Ale v zásade to, keď to zjednoduším, tak z toho mi to celé tak zostalo len to Fínsko.

  • Hlas v sále.

  • Tuná ma dopĺňa pán minister, že ten pán už bol odvolaný, ale zdá sa, že peniaze minuté

  • Hlas v sále.

  • , no, takže...

    To som chcel tým začať a viem, že teda som si neurobil dobre, ale v zásade mojou úlohou nie je tu sa navzájom ofukovať. Ja si plním svoju poslaneckú úlohu, to znamená, vyjadrujem sa k niečomu, čo si myslím, že nie je správne. Keď je to správne, tak poviem, že to je správne. Prípadne, pokúsim sa aj niečo navrhnúť, lebo tak aj skončím môj príspevok, že sa pokúsim niečo navrhnúť.

    Lebo ak je toto správa, ktorá konštatuje, už to má svoj význam, že nás oboznamuje s problematikou, tak ona má ambíciu aj ponúkať nejaké návrhy riešenia, hej, to je. A ja keby som to len tak skúsil prebehnúť, ja som si nejaké poznámky k tomu urobil v tých základných dvoch kategóriách, to znamená regionálne školstvo. Ináč ja by som to nenazýval regionálne školstvo, lebo to tak zdedinskujeme, hej. Mne sa ten výraz nepáči, ale už ak je zaužívaný, nech je. Ak je teda v tej časti regionálne školstvo, dovoľte, aby som teda k tejto správe sa vrátil. Ja som si dal tú prácu, že som si ju teda rýchlokurzom rýchločítania, čomu sa tam naučil, prečítal a trebárs len takéto veci skúsim. Na strane 7 hovoríme o tom, že koľko máme napríklad detí v základných školách a koľko učiteľov ich učí. Keď som si to z jednoducha prepočítal, tak to vychádza dvanásť. To znamená cca 12 detí na jedného učiteľa. To je u základných. U stredných je to desať. Ja si myslím, že to je málo. To je dosť luxus. Ale ešte ma tu zarazila ďalšia vec, základné umelecké školy. A tu som sa dočítal, že 150 000 detí tam teda chodí. No, nič v zlom. Ja moje dcéry, dve, keď som dal na výtvarnú, tak tie chúďatá šibovali hore-dole, najskôr to bolo v jednej umeleckej škole, potom ich odtiaľ vyhodili, potom sme ich museli voziť do Marianum. Tam, kde je Marianum - pohrebníctvo, tak tam bol výtvarný odbor. Ale nič v zlom, tam chodili moje dve dcéry, ešte dve, a to, a ešte dve, čiže dokopy, myslím, štyri deti tam chodili. Čiže ak, pokiaľ každé tretie dieťa chodí na tú umeleckú školu, tak neviem potom, na aké iné odbory, hej. Možno sú nejaké odbory, ktoré sú atraktívnejšie. Podal som informáciu, ako je to s atraktivitou výtvarného odboru.

    Štatisticky ešte, keby som zostal pri tej štatistike, tam je jeden taký zaujímavý údaj. Keby sme mali, lebo keď sú štatistiky, tak sa, alebo nejaké tabuľky, tak ich treba rozanalyzovať. Ja som si potom spravil analýzu, že máme to nasledovné:

    V tom regionálnom školstve máme pedagógov, tuto mám poznačených, 86 tisíc tam máte pedagogických pracovníkov a 38 tisíc z toho zabezpečovacieho, nepedagogických. Pomer 2 : 1. Ale napríklad u vysokoškolských je to horšie, tam je 21 tisíc pedagogických a 10 tisíc nepedagogických. Pomer 1 : 1. Ja si dovolím tvrdiť, pomer 2 : 1 je luxusom a pomer 1 : 1 je absolútnym luxusom. To mi príde ako keby, ja neviem, futbalový, futbalistov trénovali jedenásti tréneri. To znamená, každý futbalista...

  • Reakcia z pléna.

  • Tak to nie je a to nie som futbalový tréner, no, majú, brankári majú svojho, ale koniec koncov jedenástka je jedenástka a ich je 24. Tak dobre, tak 24 futbalistov by malo 24 trénerov. Mne to príde ako luxus. Ale, pán kolega, ja sa nejdem s vami sporiť o futbalovom trénerstve. Ja mám trénera z plávania, ale, skúšku, ale chcem povedať, že to dávam na zváženie ľuďom, nech si zvážia, či ten pomer je dobrý, alebo nie. No ak je toľko pedagógov ako nepedagógov na vysokej škole, tak neviem, no však keď niekto si myslí, že to je v poriadku, tak aby nám sa to náhodou neprehuplo, že o päť rokov sa tu stretneme znova a zistíme, že nepedagógov je viacej ako pedagógov. To by už možno u niekoho zazvonilo. To som mal chuť k tejto veci povedať.

    Keby som pokračoval ďalej v správe, to ide celkom rýchlo, v desiatej, to ma zaujala tá informácia a aj v kontexte, čo povedal pán Chmel. Ale zas sa bojím, aby to nebolo pochopené zle. Ak hovoríte, že učebnice, požiadavka je na 16 mil., máte teraz sumu 6 mil. na to, to znamená, že ste cca v tretine, máte tretinu peňazí na to, čo potrebujete kúpiť. A teraz ten doplnený údaj je, že pre učebnice, pre národnostné vzdelávanie ide 30 % z celkového objemu. A teraz, pre tento rok, no a teraz napríklad neviem, či z celkového objemu požadovaných, alebo z celkového objemu peňazí, ktoré máte? Lebo to môže byť celkom zaujímavé zistenie. Lebo už, nič v zlom, aj 30 % je dosť oproti tomu ostatnému, hej. Ale ak je 30 % z požadovaných, tak to vlastne tá celá suma, ktorú máte, by išla zase na národnostné knižky, ale predpokladám, že je to 30 % zo sumy, ktorú máte. To znamená, keď máte 6 mil., tak 2 mil. na národnostné a 4 mil. pre ostatné. Nič v zlom, nezdá sa mi to proporčné.

  • Hlas predkladateľa.

  • Vystupujúci sa obracia na predkladateľa.

  • Čiže je to neštandard. V prípade, ak je to tak, tak, ale to tam bolo treba uviesť, lebo takto, keď si to človek prečíta bez poznania tohto, tak má pocit, že na národnostné vzdelávanie ide 30 % prostriedkov pre učebnice a pre vzdelávanie v jazyku, v štátnom jazyku ide 70 percent. Ale beriem.

  • Hlas predkladateľa.

  • Ďakujem za vysvetlenie. To bola vec, ktorá ma zaujala v tej veci.

    Ale prejdem na jednu vec, ktorá je podľa mňa, neviem, koho zaujala, mňa zaujala úplne hrozným spôsobom. Na strane 13, dokonca, keby sme hovorili, že to sú symboly, už na strane 13, my, na strane 13 máte napísané, že počet žiakov so zdravotným znevýhodnením predstavuje v súčasnosti 11,73 percenta. Vážení, a ja sa pýtam, tu je Černobyľ?! Vybuchol tu niekde Černobyľ?! Lebo ak máme z populácie cca 12 % detí so zdravotným znevýhodnením, to znamená, že tu musel buchnúť Černobyľ. Lebo za, štatisticky to je, proste to je ukazovateľ, to by sa nám malo OSN venovať, alebo niekto by sa nám mal venovať, že proste tu máme buď nejakú geopatogénnu zónu, alebo ja neviem, to proste nie je normálne, aby z populácie 12 % bolo so zdravotným znevýhodnením.

    Teraz, že prečo? Napadajú ma v zásade dve možnosti. Jedna z možností, ja som to už tu pri iných príležitostiach spomínal, jedna z možností je to, že ste niečo nezvládli. Ale nielen vy. Tu je, dve dekády politikov, nezvládla sociálnu prácu, spôsobila - a už sa čoraz častejšie blížim k tomu konštatovaniu a raz to možno aj napíšem, len musím si dať preložiť do angličtiny a pošlem tam, kde to treba poslať - genocídu. Ja viem, na prvé počutie to znie hrozne, ale choďte sa tam pozrieť. To je jedna z možností.

    Druhá z možností je, že ste to nastavili zle, a je to kvôli peniazom. To znamená, že sa vykazujú, 12 % postihnutých detí, kvôli peniazom, kvôli normatívu, lebo viem, že je vyšší. To som, osobne mám tú skúsenosť, keď sme chodili po osadách, že jak sa to oplatí, alebo jak je to, keď je vyšší normatív, keď sú. Nuž, či je to tak alebo onak, stojí to za to, aby ste sa tým zaoberali. Čiže ja vám to dávam do pozornosti, lebo verím, že je to kvôli tomu normatívu a že tu nie sme na tom tak zle, že nám tu buchol Černobyľ. Ani sme o tom nevedeli, že máme 12 % postihnutých detí.

  • Hlas predkladateľa.

  • No vidíte, tak dokonca, že je ich ešte viacej. Čiže to sú alarm...

  • Vystupujúci sa odmlčal. Hlas predkladateľa.

  • No niečo je zlé, nie? Niečo je zlé. Tak prípadne som vám tu povedal, už čo s tým urobíte.

    Pán minister, ešte, samozrejme to sme aj minule o tom mali reč, ja si pamätám, že som minule rozprával, minule sme tu rozprávali a stále to tu je a koniec koncov je to už aj kvantifikované, že jak to vyzerá, že kvôli komu sa kde kúri a svieti. To znamená, že vy máte 110 škôl, spravujete, kde je menej ako 13 žiakov, a spravujete 167 škôl, kde máte od 13 do 24 žiakov. No proste... Nie, 248.

  • Hlas predkladateľa.

  • No ale tak patria pod vás, no.

  • Hlas predkladateľa: Nepatria, patria pod zriaďovateľov.

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Figeľ, Ján, podpredseda NR SR

    Pán poslanec, táto špecifická forma dialógu, zdieľajte so všetkými tým, že vy poviete svoje, pán minister potom zareaguje, kedykoľvek môže vystúpiť, aby sme všetci počuli.

    Nech sa páči.

  • Pán minister tu oponoval, že ich nezriaďuje, nespravuje, ale sme sa zhodli, že ich financuje. Čiže a teraz to skúsim povedať tak, že ak je niekde 110 škôl, do ktorých chodí 13 detí, tak ja chcem povedať tým starostom, alebo tým, kto ich zriadili: Preboha, nerobte to, nerobte to tým deťom! Povedzte mi, čo to je za mizernú školu, kde chodí 13 detí? Však tie deti, keď majú prestávku, sa nemajú ani s kým stretnúť. Škola je aj miestom pre socializáciu. Však ja si to pamätám, keď boli školy, bola veľká prestávka, sme sa stretli, neviem, čo sme skúšali, ja neviem čo. Ale povedzte mi, ako sa to dá v škole, kde máte 13 detí?! Nerobte to tým deťom, starostovia, ktorí to politicky držíte, takto ubližujete! A to treba povedať. A treba to povedať aj tým rodičom. Lebo ak tým rodičom záleží na svojich deťoch, tak oni to musia pochopiť, že v tomto prípade to je politická hra na udržanie školy, niečoho, nejakého statusu, lebo však tuto minule bola taká diskusia, že: však by ma utopili v lyžičke vody, keby som tú školu zavrel. No ale hovoríte o deťoch, nie o vašej politickej budúcnosti, či vás niekto zvolí, alebo niekoho nezvolí, keď zavre nejakú školu, do ktorej chodí 13 detí. Urobte to kvôli tým deťom. Možno to znie paradoxne, ale zavrite tie školy kvôli tým deťom. Do školy, kde chodí 13 detí, to je zlá škola, to nemôže byť dobrá škola. A aj nemôže byť dobrá škola, kde chodí od 13 do 24 detí. Nemôže.

    A týchto škôl je, pán minister, 358, som si to sčítal. To je ohromné číslo. Ohromné číslo rukojemníkov politických hier. Častokrát sú to, tie deti sú, tie deti sú rukojemníkmi politických hier o udržanie školy a nejakého statusu, že: nepustím, nedám, nedovolím! Lebo tu bude škola a vždy bola. Starostovia, ak plus-mínus, prosím vás, kvôli tým deťom to nerobte!

    Je tu návrh, myslím, že to dávajú kolegovia z KDH o školských autobusoch. Pán minister, keby, ja neviem, koľko stojí prevádzka takej školy, kde chodí 13 detí. Ja som teda sa pohyboval v ekonomickom prostredí, ono to niečo musí stáť. Tam je riaditeľ, tam sa svieti, tam sa kúri. Ja som si dal len nástrel, že ak by stála prevádzka tejto školy 10 000 euro mesačne, ak by stála, ja neviem, či stojí, ale myslím, že sa nepomýlim, podľa mňa stojí viac ako 10 000. Keby sme vychádzali z toho, že stojí 10 000, tak sa dopracujeme k zaujímavým údajom, a to k takým, že 3 a pol mil. euro stojí mesačne prevádzka týchto málotriedok tento štát. A za rok to je 43 mil., to znamená 1,2 miliardy.

    Teraz poďme rozprávať, koľko stojí autobus. Keby sme rátali, že autobus sa dá kúpiť, malý autobus za 150 000 euro, tak 286 autobusov. To sú všetko hrubé výpočty. To znamená, za rok, za rok by sme každej tej škole, tie deti by mali svoje sedadlo, by si tam mohli menovku vyšiť na to, aby sa vozili školskými autobusmi. Za rok. Druhý rok by sme mohli dať na odstupné a išli by sme v tom. Keď už nehľadáte ekonomický rozmer, keď ekonomika, mám pocit, že tu nikoho nezaujíma, ale začne, lebo však tie bezodné studnice vyschnú, a kým to teda dôjde, tak verte to, že kvôli tým deťom to má význam, aby sa socializovali, aby si našli aj inú kamarátku alebo iného kamaráta ako iba v tej kotline. Lebo tu sa hovorilo, že bieda tohto ľudu je v tom, že to bolo, všetko sa dialo v jednej kotline. Tam sa spoznávali, tam sa zabávali, tam to všetko žili a sem-tam len za farára išiel niekto z tej kotliny. Tak to nerobte, to isté! Dovoľte tým deťom ísť do druhej kotliny, spoznať cez ulicu, cez kopec, aké sú tam deti.

    Pán minister, ak dovolíte, na toto by som fakt, jako kľúčová vec, aj pre vás, podľa mňa vaša misia, keď toto urobíte, že začnete zatvárať školy, tieto školy, tak to bude vaša obrovská, do bronzu vás dám vyliať. Fakt, to nestojí až tak veľa. Lebo to je, pomôžete tým deťom. Naozaj. A keby náhodou niekde, niekde bol niekto, kto kvôli tým piatim deťom a ešte aj rodičov si nájde, že oni s tým súhlasia, že kvôli tým piatim deťom budú mať tú školu a rodičia to budú spi..., tak nech si ju platia. Viete, nech si ju platia. Môžu mať! Ale potom nech to nie je! Že to je tak niečo neekonomické, tak niečo neefektívne, že to rozum stojí. A my sa na to, zdá sa, pozeráme. Avizujem, že treba s tým niečo robiť.

    Potom navrhujete v tomto, keby som to skončil, potom navrhujete, že čo s tým. A to je, o to ide. Vždycky ide o to, že nestačí... Lebo, viete, a taká správa môže slúžiť aj na to, aby bolo čo kritizovať. Ste si uplietli na seba bič, hej. Čiže všetci tuná, hej, budú teda, je čo, lebo však je hrubá, to je význam aj správy okrem iného. Ale potom je, ja, význam tejto správy vidím, že ste našli v sebe ambíciu, že budete, že čo mienite s tým robiť. A tam dovoľte, že znova vidím určité nedostatky.

    Už nehovorím, že začnem tým, že jak ste skonštatovali, že čo treba robiť. Lebo ste strategický cieľ. A teraz ak dovolíte – ja to nerád robím, ja nerád čítam, ale, teda rád čítam, ale nerád čítam, keď hovorím - ale teraz dovoľte, aby som zacitoval, lebo by som sa nechcel pomýliť, lebo to je formulácia stará 60 rokov. Ja vám ju prečítam: "Dostatočne financované, efektívne fungujúce regionálne školstvo zabezpečujúce kvalitnú výchovu a vzdelávanie reagujúce na aktuálne a očakávané potreby praxe, dostupné pre všetky vrstvy spoločnosti, poskytujúce deťom a žiakom základ zdravého životného štýlu a zabezpečujúce učiteľom postavenie a hodnotenie zodpovedajúce mimoriadnemu významu ich práce." Fúúú! Šesťdesiat rokov toto môžte, to sa 60 rokov takto písalo a nič, viete, nič sa nedeje, a ďalších 20, pokiaľ si to neuznáme, sa to tam znova môže kľudne písať. Lebo takto: kto by nechcel, vážení, kto by nechcel také školstvo, samozrejme, však?

    A to vyčítam, to je moja výčitka, nie preto, že ste ju robili, ale preto, že ste si malé ambiciózne ciele dali. A ja vám poviem teraz v čom, aby som teda netáral. Poviem vám v dvoch, myslím, alebo v troch parametroch som si to tu povedal, že v čom. Pardon, ospravedlňujem sa.

  • Vystupujúci listuje v správe.

  • No k spomínanému, optimalizácii tých škôl. Viete, ak na jednej strane skonštatujete, že máte také školy, potom si vytýčite cieľ, že budete postupne optimalizovať, a potom napíšete, viete, ten cieľ sa volá, že "Prijať opatrenie na postupnú optimalizáciu siete, škôl a školských zariadení" a do toho odseku napíšete: "Problém optimalizácie je však zložitejší ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať." No však to, hej? "Napríklad, ak by sme redukovali potrebu optimalizácie na efektívnejších prostriedkoch, treba vziať do úvahy skutočnosť, že získané prostriedky prispejú len okrajovo k riešeniu nedostatočného financovania regionálneho školstva." Bla, bla, bla. Kto chce, nech si prečíta.

    V zásade hovoríte, že treba to zoptimalizovať, v zásade hovoríte, že sa to nedá. A aj keby sa to urobilo, tak sa v zásade nič neušetrí. Lenže potom ja vám poviem, ja tomu nerozumiem. Že keď, lebo potom hovoríte, že by ste na osobných nákladoch ušetrili len 2 % prostriedkov, tomu už teda, priznám sa, vôbec nerozumiem. Lebo ak rozdelíme, že máte osobné a potom nejaké prevádzkové, na prevádzku ušetríte určite a na osobných, viete, lebo nikto nehovorí, že aj tí učitelia by mali. No a to je presne to asi, čoho sa bojíte. Len otázka stojí, že dokedy chcete tú paralýzu držať, hej? Tú agóniu. Lebo treba férovo povedať tým učiteľom - a ja vám to nebudem vykrikovať, ja vám to nebudem vykrikovať - férovo to treba tým učiteľom povedať: Je vás moc, je vás dokonca veľa, prosím vás, niektorí z vás sa rekvalifikujte! A keď v zmysle toho, že viete, že to není vaše, to není povolanie, že to je poslanie, tak uznajte, že ak je naším poslaním učiť naše deti, tak toto je jeden zo spôsobov. Je nás moc, lepšie, menej je niekedy viac. Ale vy tu vôbec tú ambíciu nemáte, lebo sami seba negujete v tom, že čo by ste chceli, je to na pol strany a v zásade hovoríte, že je to, v zásade hovoríte, že to neurobíte, lebo to nič neušetríte. To znamená, je, tento ste, na čo ste to tu dali potom? Prísne vzaté, to vám vyčítam. A budem vyčítať. To je absurdita.

    Potom tu máte na strane 44, a už končíme, prístup k výchove a vzdelávaniu zabezpečí, teda, že máte, to je z tých opatrení pre znevýhodnené skupiny obyvateľstva. Tu dovoľte, aby som sa chvíľku pristavil. Tu mali byť... Ináč, to sa tiež tomu čudujem, lebo čo už viac môže súvisieť s rómskou reformou, ak nie školstvo, lebo niekto si myslí, že rómska reforma súvisí len s dávkami, rómska reforma súvisí aj so školstvom, ale súvisí napríklad aj so zákonom o stavebných výrobkoch, čo ja viem, že súvisí, a som sa to snažil niekomu vysvetliť, ale úplne zbytočne. Tento váš bod, tu mali byť tvorcovia a mali vám vyčítať, že tu znova nič dokopy nehovoríte. Zjednoduším, len skonštatuvávate, že ten problém je, čiastočne aj, že sa to zvyšuje, má stúpajúci trend. Však kto by nevedel, že to má stúpajúci trend?! To vieme všetci dávno. Ale tam to končí. Čiže tá moja výtka, výhrada, výčitka ku vám je, že v správe, ktorú vy, nieže to, čo ste urobili, ja nevyhodnocujem, to, čo chcete urobiť alebo plánujete urobiť, tak máte šancu to ešte zmeniť, hej. Tak v tom, čo plánujete urobiť, máte nedostatočnú ambíciu, ani nie že, to není ambíciu, tam máte, nereflektujete na stav. To znamená nedostatočne reflektujete stav, ktorý je od Popradu na východ. To vám teda poviem, že v Jasnej síce máme najmodernejšiu sedačku na svete, ale 10 km odtiaľ je stredovek. Viete, to tieto potemkiny, čo tu my staviame a tvárime sa, to je na smiech. To je úplne na smiech. Ten stredovek si treba ísť pozrieť. Tým, čo vám to vypracovali, špeciálne tento bod, že nech sa tam pozrú a že potom možno ho doplnia.

    Tu by som skončil pri tom regionálnom, podľa mňa nešťastne nazvanom regionálnom, lebo to... A prejdem len na, krátku poznámku, na vysokoškolské školstvo. Tam si dovolím sa pristaviť. Už som to čiastočne hovoril k tej, ja tomu poviem Mamojkovej štatistike. On už to aj minule tu hovoril, že jak teda, že čo má ruky, nohy, hor sa do školy, hej. Nuž prečo nie, hej? Ale nie na vysokú školu, hej. To si myslím, že zneuctievame, a to, ten trend nie je dobrý. Tu len zopakujem, že lepšie sú kvalitné montérky ako nekvalitný diplom. Tá argumentačná bomba a la pán Mamojka, že 47 ľudí v Kanade je vysokoškolsky vzdelaných, u nás 17, tak sa dá rozcupať na, na, na franforce, dá sa, len sa treba nad tým trochu zamyslieť, hej?

    My sme mali prerušenie vzdelávacieho cyklu v osemdesiatom deviatom. Do osemdesiateho deviateho sa chodilo, ináč to, nerád to priznávam, ale vtedy sa ešte, chodili do školy, teda okrem detí, o ktorých sa vedelo, že pôjdu do školy, lebo im to niekto vybaví, chodili aj deti, ktoré bolo vidno, že chcú ísť na vysokú školu. To bolo, u nás na Orave to bolo, to som aj minule hovoril, to bolo také, ako že teda ide na vysokú. Čiže tam sme sa nehnali bezhlavo, že išli všetci. Tam fakt išli niektorí, hej? Čiže už len skrz to máme ten štatistický deficit, ten nedobehneme za 20 rokov. Čiže prípadne tá argumentácia pána Mamojku, možno ešte raz tu bude nejaké školstvo, tak ho prípadne poprosím, že by to "apdejtoval", že mu to nesedí celkom. Už ani nehovorím o tom, že Kanada, sa opakujem, je prisťahovalecká krajina, hej? Čiže, lebo to tak pôsobí, že všetko, kde v každom, pomaly dedine, sa študuje vysoká škola, že to je úplne v poriadku, ba práve naopak, ešte sme na tom zle, ešte by sme mali študovať. Aj tí, čo už vôbec nechcú. Čiže aj keď nechceš ísť do školy, tak poď, lebo vybavíme normatív.

    Nemôže to byť tak, hej, že koho nezoberú do roboty, že ide na vysokú školu. Lebo to dehonestujeme samotný ten princíp toho vzdelávania, a že kto má vlastne ísť na vysokú školu a čoho znakom je to, že niekto na tú vysokú školu ide, hej? Čiže ja som aj veľmi taký, by som povedal, kritický k tým štatistikám, aj spomínaným, že kde koľko je pomer vysokých škôl na počet obyvateľov. Ale to znova keby sme chceli vedieť úplne, ideme do detailu, do podstaty. Tak hovorme o tom, kde, koľko v Nórsku dávajú na vzdelanie, hej, potom by sme si to mohli prehodiť na nás, hej? Lebo čo je lepšie, mať dvoch priemerne vzdelaných, alebo jedného vzdelaného? Možno aj tak by otázka stála, hej, že či, lebo to je znova na úkor niekoho, hej. Že ten počet tých rozriedených peňazí alebo tých prostriedkov je toľko, ak dávame toľko z HDP a keď ich rozriedime medzi toľko, no tak v konečnom dôsledku sme tak všetci trošku vzdelaní, ale dokopy vzdelaní nie sme. Čiže to filozofické. V poriadku, pokiaľ tu chceme byť všetci, že chceme vytvoriť krajinu polovzdelaných, alebo tak plus-mínus vzdelaných, nech sa páči. Ale poviem otvorene, ja si nemyslím, že to je správna cesta. Ale keď ju zadefinujete, odhlasujete ako strategický materiál, že postavíme to všetko na Mamojkovej konštante, tak nech sa páči. Ale to treba znova možno aj ľuďom povedať, že ideme týmto smerom. Ja si myslím, že to nie je správny smer.

    Ak dovolíte, mal som ešte na jazyku, kto všetko učí na tých vysokých školách, to by sme mohli debatovať, ale už vás nechcem rušiť, už predsa len som dlho. Poviem vám na konci tie návrhy, teda ak by som teda mohol.

    V krátkosti zopakujem teda filozoficky: lepšie sú kvalitné montérky ako nekvalitný diplom. Ak tu budú tie školské autobusy, ony tu budú za chvíľku, čo ja viem, za tri, za štyri dni. A údajne to funguje tak, že keď v SMER-e povie minister, že áno, že to pustí, tak to ide, hej? Tak aspoň povedzte niekomu z vašich minititánov školstva, len nech to není Martvoň

  • Smiech v sále.

  • , že nech sa vyjadrí k tomu, že do budúcnosti, či prípadne, viete, aby sme to neodignorovali, akože odignorujeme to. Viete, aby sme tak akože tú tému nabudili, hej? To je, tie školské autobusy a s tým samozrejme spojený proces zatvárania škôl, lebo to je moment, to je budúcnosť, zatvárania škôl.

    No a potom ešte by sme si mohli trebárs zadefinovať niečo také, ja som si to pracovne nazval sústredené centrá vzdelávania, a to je presne to, čo s tým súvisí. Lebo ak ja som vozil moje deti do Marianumu a boli tam štyria, tam sa tiež svietilo, kúrilo, podľa mňa vy ste to platili, teda ministerstvo. Ony chodia tuná na Mudroňku. Moja dcéra bola ináč nadšená, lebo minule ste boli u nich a že vám podala ruku a že s ministrom.

  • Vystupujúci sa smeje.

  • Takže na Mudroňku chodia. A tá Mudroňka je strašne obrovská a strašne veľká. A verte, že kľudne na tú výtvarnú by mohli chodiť trebárs tie deti aj tam. Čiže to je podnet na zváženie, že by ste sústreďovali tie činnosti, aj to, čo sa tu často spomína, pertraktuje, tie centrá a neviem čo. Ja sa k tomu zatiaľ nebudem vyjadrovať, počkám si na výsledky. Ale som znova prístupný byť kritický k tomu, že niekde existuje 183 krúžkov, lebo to naozaj je náročné aj na vôbec zadefinovanie, že aké sú vlastne tie krúžky.

    Čiže, pán minister, znova z pohľadu, keď budem vychádzať z tej mojej pôvodnej kvázi kvalifikácie, teda, že snažiť sa optimalizovať. Optimalizujte, sústreďujte tie činnosti, vytvorte centrum, sústredené centrum vzdelávania, hej. To znamená, že ak už sa niekto chce, tak trebárs v tej istej budove, lebo jednoduchšie je ju dokúriť ako vykúriť. Takže to je, to je, to nepustí, hej.

    No a potom tú poslednú vec, tú si nedám a neodpustím, tú, čo som vám vyčítal, že ste to neodhadli od Popradu na východ. To je to, že nechoďte systémom tým, lebo tam nám kvapkajú, tikajú hodinky, že kým európske fondy, kým to postavíme. Viete, kým to postavíte a keď to postavíte, tak zistíte, že batéria na tých detských záchodoch bude stáť toľko čo Fabia. Ja som to videl v Jarovniciach. Už sa až toho hrúzim a bojím. A už nehovorím o tom, že kedy by ste to vôbec postavili.

    My sme to aplikovali v Malackách. Keď ráno doveziete kontajner obytný, tak poobede v ňom učíte. Nám tikajú hodinky a naozaj, ak chcete pomôcť, chcete socializovať tie deti, chcete, aby boli platnými, účasťou našej spoločnosti. Však to, nechcem sa tu rozviesť, že tak krátkozrakosť, ktorú to hrozným spôsobom identifikujem. Ony sú tu a budú tu. A našou úlohou je im pomôcť, čo ako sa dá, ich socializovať. A čím skôr, tým lepšie. Čím skôr, tým lepšie. Takže nečakajte, pán minister, kým vám prídu fondy, kým to niekto. Ten kontajner ráno doveziete a poobede v ňom učíte. Poobede v ňom socializujte. Ja viem, že to není na nejakú veľkú chválu, do fotiek do OSN, to viem. To je taká Palestína, utečenecký tábor. Ale nehrajme sa. Nehrajme sa! My sa tu hráme, my sa hráme. V Jasnej Funitel, vedľa stredovek. Prestaňme sa hrať! Povedzme si pravdu: áno, sme na tom tak, ako sme, tu sme nanosili obytné bungalovy a tuná učíme deti sa socializovať, ako si umývať ruky.

    Pán minister, toto keď urobíte! Keď uvidím, nemusia byť modré, ony zvyknú byť modré, ako UN, ale môžu byť aj červené, to je jedno, ale keď ich uvidím niekde v tých osadách, tak poviem si, tento minister a jeho misia mala svoj význam, mala svoj zmysel, lebo na konci si to budete môcť dovoliť skonštatovať.

    Čiže koľko ich bolo? Jeden, dva, tri, štyri. Štyri, pán minister.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem aj ja.

    Na vystúpenie pána poslanca Hlinu je pätica, pätoro faktických poznámok.

    Nech sa páči, Igor Hraško.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, tuná presne vidno, ako dokážu čísla neskutočným spôsobom skresľovať realitu. Ja by som sa teraz dotkol možno len dvoch vecí. A pôvodne som sa nechcel ani hlásiť do rozpravy, ale vyzerá to, že sa prihlásim, ak vás nestihnem.

    Počet detí v triedach je luxusom, pretože to vychádza nejak málo. Ja poviem zo svojej vlastnej praxe, kde som učil. Zoberiem príklad Základná škola vo Valči. Učil som v materskej škole, kde som mal, v triede bolo 25 detí a na základnú školu postupovalo 22. Zvyšné tri šli do mesta. Ale rok predtým, to znamená, že títo, keď nastúpili, boli prváci. V druhej triede boli štyri deti v ročníku. Vo vyššej triede, teda v tretej ich bolo 12 a vo štvrtej triede, ktorí vlastne potom odchádzali, tak ich bolo 8. Priemer vychádza zvláštne, ale teraz čo, ideme zrušiť školu kvôli tomu, že v jednom ročníku sú len 4 deti a v ďalšom je ich 22?! To tak trochu nejak nevychádza.

    No a, Dodo, aj hovoril si, že to je neefektívne. Ja sa pýtam, že pre koho je to neefektívne? Pre štát? Pre samosprávu? Alebo pre tých rodičov, že by si mali predstaviť, že by mali deti voziť niekde inde do školy? Alebo ich posielať ako malých prvákov?

    No a čo sa týka ZUŠ-iek, že, o atraktivitu. No v jednej ZUŠ-ke je, kde sa platí napríklad, tak je malý záujem, trebárs aj o ten výtvarný odbor, ale, naopak, v ZUŠ-ke, v ktorej sa neplatí, tak tam je záujem o čosi väčší, dokonca niekoľkonásobný. No ja som mal napr. vo svojom hromadnom odbore, teda v tanečnom, 170 detí, prípadne 180 detí, ale v individuálnom odbore učiteľ huslí má len 18 detí. Takže tu sa tiež nemôže porovnávať, že ktorý odbor je ako atraktívny, pretože pre toho individuálneho učiteľa, on sa nemôže venovať štyridsiatim huslistom naraz alebo dvadsiatim. Ja sa môžem tanečníkom venovať pätnástim, osemnástim, dvadsiatim. Ale on sa môže huslistovi venovať len jednému.

    Takže to sú všetko také skresľujúce údaje, ktoré, keď niekto nepozná kontext, tak potom môžu byť ďaleko zavádzajúce.

  • Nech sa páči, Jana Žitňanská.

  • Ďakujem. Na margo toho, čo ste hovorili, pán poslanec, že koľko máme detí so zdravotným znevýhodnením, že či tu buchol nejaký Černobyľ. No to je štatistika. Pán minister, myslím si, že hovoril o tom, že tých detí je podstatne viacej. Do tejto štatistiky sa zarátavajú aj dislektici, diskalkulici, proste naozaj tých postihnutí je široké spektrum.

    A takisto, a to ste správne poznamenali, veľakrát aj deti zo sociálne znevýhodneného prostredia sú prijímané na školy ako deti so špeciálnymi potrebami práve kvôli výške normatívu. Čiže možno aj v tomto smere by bolo dobré prehodnotiť financovanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia a napr. zmeniť to na nejaký normatív, ktorý bude blízky napr. deťom s mimoriadnym nadaním, aby neboli motivovaní riaditelia z nich robiť deti so zdravotným postihnutím. Lebo to nie je len vec potom, že to stojí nejaké peniaze, ale tieto deti do budúcnosti majú obmedzené možnosti študovať. Proste nebudú môcť riadne študovať.

    A ešte jednu poznámku k tomu, čo ste spomínali, o tých malých školách. Ja by som si nedovolila tvrdiť, že všetky školy, ktoré majú nižší počet žiakov, sú mizerné. Ja poznám aj veľmi kvalitné školy. Je to naozaj vec tých pedagógov, ktorí tam sú, a nie veľkosti tej školy. Lebo poznám aj veľké školy, ktoré teda majú veľmi ďaleko od kvality. Takže paušalizovať v tomto prípade, myslím si, že nie je vhodné.

    Ďakujem.

  • S ďalšou faktickou Ľubomír Petrák.

  • Ďakujem pekne za slovo. Ja budem pokračovať tam, kde skončila kolegyňa Žitňanská. Pán kolega, ja si tak isto nedovolím kvalifikovať alebo zatrieďovať školy, že malé školy rovná sa nekvalitné školy. Malé školy sa môže rovnať aj individuálny prístup, môže sa rovnať aj individuálny prístup a veľmi dobré výchovno-vzdelávacie výsledky

    Pokiaľ budeme hovoriť o efektívnosti, to je už druhá otázka. Ale samozrejme otázkou efektívnosti sa zaoberá rad garnitúr na ministerstvách už dlhšie obdobie. Pokiaľ si dobre pamätám údaje, náklady na málotriedky predstavujú zhruba 2 % nákladov na regionálne školstvo. A potom máme na druhej strane postavenú otázku politickej roviny, lebo významná časť málotriedok sa nachádza na jazykovo zmiešaných územiach. Ak začnete rušiť maďarské, poviem to takto, tak sa dostanete do sporu s Európskou úniou. Budete odsudzovaní za potláčanie ľudských práv a tak ďalej. Ak na tomto území začnete rušiť slovenské, budete označovaní iným spôsobom.

    Bola tu dneska otvorená otázka od dvoch predrečníkov, od kolegu Érseka aj od pána Chmela, ktorí povedali, že sú zásadne proti zlučovaniu alebo vytváraniu spoločných škôl na jazykovo zmiešaných územiach. Jednou z ciest je aj toto, že čiastočne to vyrieši ekonomiku a môžme to posunúť dopredu, ale ekonomicky je to štatisticky v zásade málo významné. Ale babka k babce, budú kapce, ako som ochotný o tom hovoriť.

    Téza "lepšie kvalitné montérky ako zlý diplom" môže znieť len ako módny doplnok, lebo na to, aby ste mohli tie kvalitné montérky používať, musíte získať vzdelanie. Ak sa pozriete na učňovské a stredné odborné školstvo, tak zrazu zistíte, že pomaly to...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • S ďalšou faktickou Anton Martvoň.

  • Ďakujem pekne. Ja budem taktiež pokračovať tam, kde skončil kolega Petrák. Čo sa týka tých málotriedok ako takých, zasa, pán poslanec Hlina, dovolím si vás upozorniť na to, že v podstate sú aj regióny, ako je Orava alebo na východe Slovenska, kde ten populačný ročník ako taký klesá alebo stúpa, proste kolíše. Jeden rok tam máte 20 deti, ďalší rok tam máte 4 deti. A kvôli tomu, že jeden rok je to horšie alebo lepšie, nebudete rušiť školu. Však samozrejme tá škola má nejakú tradíciu. Nehovoriac o tom, že ten prístup môže byť problematický. A myslím si, že takisto, či sú to deti v Mútnom, meste Tatry alebo Humennom, majú rovnaký prístup z ústavy na vzdelávanie. Čiže jednoducho treba na to prihliadať. A práve to je aj sociálna úloha štátu, že zabezpečiť to vzdelanie aj na miestach, kde v podstate raz je viac študentov, raz je menej, alebo tam v podstate, kde tie dediny vymierajú.

    No a čo sa týka vašej poznámky na moju osobu, no na to si už zvykám. Ja som rád, že pán minister vystúpil s touto správou, ktorá, dá sa povedať, že za posledných dvadsať rokov na oblohe slovenského školstva je takým jarným slnkom, ktoré prichádza. A myslím si, že na vás môžem reagovať iba už asi tým spôsobom, že zvykám si, že vy sa vyjadrujete od jadrovej energie pomaly až po vesmírny výskum. A myslím si, že už nás ničím neprekvapíte.

  • Ďakujem. Ďakujem za slovo. No, pán kolega, tak od tej druhej časti súhlasím s vami, čo ste predrečníci povedali, to nehodnotím, to povedal pán Martvoň. Tú druhú časť tej odpovede, to mi je jedno.

    Ale jak si vy dovoľujete povedať, že zrušiť málotriedky a sťahovať ich autobusom?! Tak potom zrušme kostoly, lebo tam chodí päť babiek! Prečo to nezrušíme? Potom zrušme vlakové stanice alebo jednokoľajky, lebo tam nechodí, len pätnásť ľudí. A kam sa Slovensko dopracuje?

    Našou úlohou v prvom rade je zabezpečiť prácu ľuďom. A potom tie málotriedky sa naplnia. To je najdôležitejšie. Kde nebude roboty, lebo tam nebudú chodiť autobusy, nebudú chodiť vlaky, tak tam nebude nikdy päť alebo pätnásť detí v málotriedkach. My s tým nemôžme jednoducho súhlasiť. Spolunažívanie, jak som povedal na začiatku, keď som vystúpil, je dobré, nie je tu žiadny problém, pokiaľ sa nevyvolá nejaký politický, by som povedal, nejaká politická veľká prestrelka. Ale keď pôjdeme do toho, ideme rušiť? Však každý má právo na vzdelanie, to vyplýva z ústavy. Prečo by sa nemohol každý vzdelávať tak, ako chce? Na jednej strane to, čo povedal pán Martvoň, súhlasím. Niekedy je desať detí, niekedy je pätnásť detí. Keď zrušíme, už druhýkrát znovu ju nezaložíme, lebo sa odsťahuje odtiaľ učiteľ, odsťahuje sa odtiaľ farár. A môžte potom zavrieť všetko! A Slovensko, čo bude? Jedna veľká dedina?! A kde budú tie malé obce so svojimi tradíciami?

    Ďakujem.

  • S reakciou na faktické, nech sa páči, Alojz Hlina.

  • Ďakujem pekne. Deti moje zlaté, teda nemyslím tým vás, kolegovia, ja myslím, tak si povzdychnem, že nezávidím vám ani trošku, vyzerá to s vami dosť bledo. Ale aj po vystúpení po týchto faktických poznámkach.

    V zásade poďme definovať stratégiu! Pokiaľ chcete mať guvernantský systém vzdelávania, jeden žiak, jeden učiteľ, nech sa páči. Slabo platená guvernantka bude sa starať o to jedno dieťa. A ja neviem, jak to, lebo presne vidíte, jak to celé, ste ma zmotali. Teraz pomaly budem za to, že chcem zatvárať málotriedky, že som povedal, že sú nekvalitné. Ja som to nepovedal. Ja som povedal, že ubližujete tým deťom. A za tým si stojím a to nebudem odvolávať nikdy. Keď necháte 13 detí v jednej veľkej budove, kde sa ozýva, a akože ich vzdelávate, alebo ich aj vzdelávate, tak im ubližujete z pohľadu socializácie. Ubližujete im. A za tým si stojím a môže to byť fakt super kvalitná škola. Ale to je guvernantský systém vzdelávania, to je šľachtický systém, že malo to dieťa svoju guvernantku, ktorá sa oňho starala. Jak my ideme uvládať toto platiť?! Nech sa páči, tak to plaťme! Tak to realizujme! Poďme do toho! Ale ja si myslím, že na to nemáme. To znamená, to je mačkopes, to znamená, ani ryba, ani rak, ani poriadny učiteľ, ani poriadna škola. No celé také: uvidíme, vydržíme. Keď sa to zrúti, utekaj pre peniaze, drž komín! Viete, to je naozaj, mi to tak, tak niekedy pripadá, hej, že, že k tomu sa blížime, vážení kolegovia

    A už sa nechcem vyjadrovať a ani to, ani nestihnem, k tomu brutálnemu parametru, že máme 12 % detí so zdravotným postihnutím. A dokonca ešte údajne vyššie. Tak by ma pri tejto príležitosti fakt zaujímalo, že kde sú, ako na tom iné krajiny.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. To bolo posledné vystúpenie v písomnej časti rozpravy. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Ešte je to otvorené. Myslím, že Viskupič Jozef, Kubánek Stanislav posledný. Končím možnosť prihlásiť sa do tejto ústnej časti rozpravy. Ideme v poradí.

    Jozef Mikloško ako prvý, nech sa páči.

    Poradie prihlásených aj zoznam vidíte, Jozef Mikloško, Jana Žitňanská, Igor Hraško, Jana Vaľová, Štefan Kuffa, Richard Vašečka, Oľga Nachtmannová, Jozef Viskupič a posledný Stanislav Kubánek.

    Nech sa páči.

  • Vážený pán podpredseda parlamentu, vážený pán minister, som vďačný kolegovi Hrnčiarovi, ktorý mi povedal, ako sa môžem stať prvým. Spravil som to. A fakt, že mal pravdu. Som ti dlžný voľačo.

    Ja nebudem dlho samozrejme, sedem minút a koniec. Budem sa viac venovať problematike vysokých škôl. Som dvadsať rokov prednášal na vysokých školách informatiku, matiku. Dvadsaťsedem rokov som bol na UTK SAV, kde som sa profesionálne venoval vedeckej práci. Myslím, že o tej vede sa mi zdá, že tam nie je toho veľa. Trocha to súvisí aj s tým a to je môj poznatok spred dvadsatich rokov, že skutočne veda na vysokých školách a veda v slovenskej akadémii, najmä v prírodných vedách, v ktorých som ja bol sám, v podstate sa málo dala porovnávať. Myslím, že doteraz je to tak, predsa akademici sa tomu venovali na plný úväzok, 24 hodín denne som rozmýšľal o tých matematických problémoch. V škole samozrejme máte veľa problémov, ste pedagogicky zaťažený, organizačne. Vtedy bolo veľa papierovania, teraz je ho snáď možná ešte viacej.

    Čiže nečudujem sa, že po ´89-om sa mnohí snažili o likvidáciu SAV, doslova, že necháme americký model, nech sa veda robí iba na vysokých školách. V Amerike je to tak, ale u nás to nemalo tradíciu, ani korene. Samozrejme sa to vytratilo, ale tá tendencia je tu stále. Chápem, že tá správa sa netýka vedy ako takej, skôr vysokých škôl. Ale veda a vysoké školy a prednášanie veľmi úzko súvisia.

    Voľakedy na našom ústave UTK bolo 600 ľudí, predstavte si 600 ľudí na akadémii, to bol najväčší ústav. Ja sám som bol vedúci kolektívu asi zo päť rokov, 50 matematikov, to bol najväčší kolektív vtedy v Československu. Dnes je 50, 60 ľudí na tom ústave, všetko sa to rozutekalo do sveta. Mali sme medzinárodné bázové laboratórium, kde bolo za päť rokov 262 ľudí z 12-ch socialistických krajín, vtedy na dlhodobé pobyty, na pár mesiacov. Po revolúcii sa to tiež rozsypalo, viac sa na to peňazí nedalo a vlastne to skončilo. Škoda, bol to po Dubne druhý ústav, ktorý takto fungoval na medzinárodnej veľmi dobrej úrovni.

    Smutné bolo aj to, že to bolo aj v "sajuze" tak. Mnohokrát som navštevoval ruské vedecké inštitúcie, kde bolo naozaj veľa špičkových vedcov, a po revolúcii, vlastne nebyť Sorosa, ktorý každému vedcovi dal štipendium 100 dolárov, aby prežil tie ťažké roky, tak možno by sa sovietska a ruská veda úplne rozsypala. Nemyslím, že to Soros urobil len ako dobrý skutok.

    Túto správu pokladám za dobrý začiatok diskusie, aj oceňujem to, že je to v Národnej rade prvýkrát. To, že to má byť aj diskusiou na verejnosti, je tiež dobrá myšlienka. Možno, že to mohlo byť predtým a že my sme sa mohli k tomu pripojiť, keď podnetov by sme viac nasali z verejnosti.

    Neviem, ako si to predstavuje pán minister a ďalší, ako to bude prebiehať vo verejnosti. Či na facebooku, alebo na blogoch, alebo nejaká konferencia bude, alebo semináre, alebo dá sa adresa, kde možno písať pripomienky a tak ďalej. Dôležité je, aby ľudia, učitelia sa do toho zapojili, aj vedci, aj vysokoškoláci, a určite z toho môže byť pekná správa.

    Samozrejme, neočakával som, že by táto správa mala zaručené financovanie do roku 2016 alebo 2020. Nezazlievam jej to, žiadna vláda nemohla sľúbiť, najmä už keď vtedy možno nebude. Ale aj tak je to koncepčná správa, kde sa hovorí o súčasnom stave a prípadne krátkej budúcnosti.

    Problematika školstva je komplexná problematika. Je u nás silne zanedbaná. Vlastne podpísali sa na tom, myslím, že všetci ministri od roku ´89. Neviem, či ich nebolo dvadsať. Pán minister, koľko ich bolo? Veľa ich bolo. Osemnásť ich bolo, dobre, že to si zapamätám. Ale aj celková mentalita spoločnosti, ktorá si vyžaduje metódu rýchlych riešení.

    Einstein raz povedal, že preto radi ľudia rúbu drevo, lebo vidia hneď výsledok. Ale vo vede, v školstve, vo vzdelaní je to beh na dlhé trate. Veľmi dlho trvá, kým ten výsledok je vidieť, ale ten, kto do tohto investuje, ten naozaj zabezpečuje budúcnosť svojmu štátu, národu. A teda máloktorí ľudia, keď najmä je kríza, takto rozmýšľajú. Každý si myslí na zajtra, na najbližšie voľby a nie perspektívne na dlho.

    Veda a vzdelanie si vyžaduje trpezlivú, dlhú prácu v tichosti, mimo médií, ale napriek tomu môžte po mnohých rokoch práce, tvrdej práce objaviť bicykel, to, čo ste objavili, už dávno všetci poznajú. Ja som to už raz tu povedal, našu biedu smerom na učiteľstvo, ale to sa týka skôr stredných škôl. V dávnej minulosti sa učitelia triasli pred ideológiou, aby niečo nepovedali zlé pred žiakmi, keď museli presvedčovať do JRD, spisovať psov, keď presvedčovali ľudí, aby nechodili na náboženstvo a tak ďalej. Boli určitým spôsobom slúžkou okresných výborov. Do dnešného dňa ešte tento komplex, v mojej rodine šesť generácií dozadu všetci boli učitelia, ja ho tiež poznám veľmi dobre.

    K strednému školstvu iba krátko. Je tam, kde šetriť. Skutočne sú malé triedy, možno ich aj zlučovať, aj spájať. Aj triedy, aj školy. Je to nepopulárne, ale dá sa to. Skutočne deti sa nerodia, to je myslím naša celonárodná vina.Teda tých detí bude stále menej. Pokiaľ neprídeme s nejakými husákovskými námetmi, že sa budú zase deti rodiť tak, jako voľakedy, pamätáte sa. Za minulých čias, keď ten trend bol, naraz prudko narástol, lebo sa teda viac podporila rodina.

    Učňovky sú veľmi zanedbané, málo je študentov. Nikto nemá o to záujem, ani študovať, hoci remeslo je zlaté dno. Škoda, všetko sa hrnie na gymnáziá, ale z gymnázia s diplomom prakticky ste nič. Ako šikovný remeselník môžete mať naozaj zlatú baňu. Na to mám veľa príkladov.

    Gymnáziá, vstup na ne treba ohraničiť nejakou fixnou známkou, ľudia, ktorí sa nechcú učiť a nevedia učiť, nepatria tam. Mala by to byť skôr elita. Ale sú talenty, ktoré by mali jasne dokázať svoj talent literárny, maliarsky, hudobný a neviem aký. Nejaké výnimky by mohli podľa mňa existovať.

    Centrá voľného času, je o tom veľa, veľa ľudí o tom hovorilo, bude hovoriť. Fakt, že treba v tom urobiť poriadok, aj tam sa dá ušetriť, ale nesmie to byť likvidačné. Listov od občanov a tých článkov v médiách je veľa.

    Mne sa zdá financovanie na žiaka spravodlivejšie, lebo keď to závisí od nejakého primátora alebo VÚC-ky alebo neviem koho, môže tam za tým byť korupcia, straníckosť, politika a tak ďalej. Financovanie na žiaka je jasné. Ľudia platia dane. Pokiaľ cirkev alebo súkromná škola supluje štát, teda pokiaľ cirkevná škola, štátna škola alebo súkromná škola supluje štát, potiaľ by ten žiak mal dostať rovnako.

    K druhej časti, k vysokým školám. Ja si myslím, že 36 vysokých škôl u nás je aj veľa, aj málo. Podľa štatistík, ktoré sú dané, nie je to až tak veľa, mnohé štáty majú omnoho viac škôl. Je to zase príliš veľa, keď povieme, že nemáme na to odborníkov, nemáme garantov, nemáme ľudí, ktorí by to kvalitne učili. V minulosti sa školy tvorili aj politicky. Dobrý príklad bola Trnava. Bol som tam tri roky prorektorom, keď naraz na, skoro na tej istej ulici vznikla ďalšia vysoká škola, Cyril a Metod, a Trnavská univerzita konkurentne. Aj do dnešného dňa majú duplicitné zábery. A bolo okolo toho veľa diskusií, politických. Mám ešte dnes list, minule som ho našiel na povale, ako ministerka Slavkovská napísala mne, že vznik Cyrila a Metoda neohrozuje Trnavskú univerzitu. Potom sa všetko ukľudnilo, ale bola to samozrejme jasná duplicita.

    Základným problémom školstva sú financie, aj keď včera premiér Fico na eurovýbore povedal, že tento rok nevieme minúť, neviem presne, pár miliárd eur z eurofondov, a najmä veda, výskum a vzdelanie zaostáva. Iste to je dlhodobý proces, tie sumy sa dlho pripravujú. Bol som prekvapený, akadémia, ktorá často plače, že nemá, tak iste by mohla podať eurofondy, aj keď mnohých odradzuje veľká administratívna náročnosť.

    Ja som bol ešte v sedemdesiatom šiestom ako mladý ucháň pozvaný na pár mesiacov do Ameriky a vtedy som videl, čo to je veda, vtedy som videl, čo to je vysoké školstvo. Ameriku nemám moc rád, ale to, čo som tam videl, ako tá Amerika dá to tých talentov, ako ich poskupuje, aká atmosféra tam vládne. Ako profesor Kung vždy ráno došiel do roboty, mal v sáčku tri obložené chleby, jeden na ráno, druhý na obed, tretí na večer, a za päť minút dvanásť sme posledný autobus stihli domov. To je zanietenie, to je veda, tak sa robí niečo špičkové. Nechcem to veľmi obhajovať, ale pokiaľ nemáte vášeň k svojej práci a nerobíte to naplno, tak málokedy niečo dosiahnete.

    Potom som bol dva roky celkove na univerzite v Mníchove, ako vedecký pracovník Alexandra von Humboldt, štipendista. Tiež chcem povedať, že študenti tam vedia, že vedieť je lepšie, ako nevedieť, že sa im to v škole oplatí, keď vedia. Sršali za tým, aby sa dozvedeli niečo nové. Keď došla nejaká osobnosť, bola taká plná sála, že sa tam nedalo dostať. Tu keď máte prednášku na nejakej univerzite, keď tam nejaký asistent vám naženie pár ľudí, tak ste veľmi rád. Proste nie je záujem o nové poznatky. Ľudia si myslia, že je tu internet, všetko sa dozvedia. Je to pravda, aj to nie je pravda.

    Skúšanie. V Mníchove, keď sa skúšalo, to boli nervy, to bolo ťažké. Ústne, ešte raz, druhýkrát, desiatykrát. U nás sú testy, niektoré univerzity dajú každý deň ten istý test. Nechcem o tom viac hovoriť, ale skúšanie je naozaj, sú to masy ľudí. Ustne prakticky skúšanie neexistuje. Ja často mládeži hovorím, že ak chcete byť priemerom, trojkári a všetko chcete metódou najmenšieho odporu, tak Európa môže s takými ľuďmi dláždiť svoje autostrády a nedosiahnete nič. Proste priemer. Potrebujeme špičky a potrebujeme, aby ste pracovali tvrdo, pot, krv, slzy. K talentu patrí sa aj schopnosť presadiť. Nielen brečať a hľadať pomoc stále tam a tam a tam, ale sám sa presadiť.

    Máme 306 študijných odborov, som tam čítal, je to trocha veľa, na každý deň jeden. Tých garantov, neviem, či toľko máme. Myslím, že teraz bude, že maximálne tri pracovné zmluvy, a máme maximálne neviem koľko garantov. Ale medzi tými garantami je to zvláštne. Proste dneska docent, zajtra profesor, bez nejakých veľkých požiadaviek. Ja to môžem úprimne povedať, občas sa mihnem cez takéto nominácie. Ste garantom a už máte pár prác, alebo jednu, aj to som minule videl. Niektorý šéf a garant detašovaného pracoviska mal jednu svoju samostatnú prácu, aj keď to bolo v jednom odbore, on mal z druhého. To už nechcem tu o tom hovoriť.

    Zaujímavé, že vedci, ale aj pedagógovia sú svojím spôsobom individuality a teda ťažko držia pokope. Ja som videl v ´89-om, ako to bolo na SAV. Ako sa naraz v slobode rozštiepili, rozvadili, spravili jednu organizáciu, radu vedcov. A vlastne sa to nikde poriadne už nedalo odvtedy dokopy. Bohužiaľ. To, že úpadok kvality vysokých škôl u nás je aj dnes alarmujúci, je pravdou. Určite to súvisí aj s úpadkom morálky spoločnosti. A určite aj vykazovanie vedeckých výsledkov je nefér. Dá sa tam 15 autorov, každý má publikáciu, publikácia má tri strany, každý teraz seba navzájom citujú, už majú citácie a tak ďalej. Ja na bráchu, brácha na mne. To nie je veda, to nie je citovanie, to nie sú publikácie.

    Veda bez morálky a poctivosti nie je veda.

    Naše vysoké školy nie sú medzi 500 univerzitami sveta, tak som nedávno čítal. Iste by bolo zaujímavé takéto poradie mať aj z našich univerzít, možno aj existuje, alebo sa robí. Džungľa detašovaných pracovísk pokračuje. Myslím, že by každé z nich malo mať akreditáciu. Možno to tak je? Dnes je externé štúdium príliš vo veľkom rozsahu rozšírené a skoro by som povedal, že diplom z nich veľa neznamená.

    Tiež je zaujímavá štatistika, neviem, kde som to čítal, že iba 10 % nových profesorov má doktora vied. Teda to je vrcholný titul, myslím si stále. Tiež je, ale to súvisí s tou individualitou, zaujímavé, že veľmi často profesori, nie v prírodných vedách, si nevychovajú svojich nasledovníkov. Tým pádom sú nenahraditeľní a keď odídu, tak tam nikto nie je, je tam diera.

    Pán minister, ešte pripomínam Univerzitu tretieho veku. Stále to nie je doriešené, ani financovanie, ani ich nejaká podpora zo strany štátu. Čítal som tú správu, som to tam nenašiel.

    Záverom chcem povedať, že o všetkom sa rozhoduje od počatia ešte v tele matky. Vtedy, keď to dieťa je láskané, vychovávané v dobrom prostredí, bez drog, púšťate mu peknú hudbu, hovoríte s ním vlastným jazykom, tak to dieťa bude v tom vašom jazyku aj plakať, tú hudbu bude počúvať a bude na tú matku tak naviazané, že keď ho potom porodí, bude vedieť, že to je ona a v tých prvých troch rokoch, keď tú mamu bude mať stále vedľa seba, ale aj otca, tak skutočne sa toľko neurónových spojení pri každom úsmeve v mozgu vytvorí, že to decko bude naozaj mať taký základ, aký nikdy už potom nebude môcť získať. Hrozné je konštatovanie vedcov, že v treťom roku sa ten mozog dieťaťa zaleje betónom a potom je už veľmi ťažko tam niečo zmeniť. Samozrejme, škola je veľmi dôležitá, ale tam v rodine to všetko začína.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, pán poslanec.

    Na vaše vystúpenie nie sú faktické poznámky.

    Preto prosím ďalšiu pani poslankyňu Janu Žitňanskú.

  • Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán minister, pani predsedajúca, ctené kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne vyjadriť sa v stručnosti k tejto správe, pretože už zazneli mnohé argumenty aj postoje, s ktorými sa môžem stotožniť. Ale v krátkosti by som sa možno vrátila, keď sa bavíme o tejto správe, najskôr k spôsobu, akým bola predložená do Národnej rady.

    Dodnes my stále ešte netušíme, či správa, ktorá bola odovzdaná do rúk predsedu Národnej rady, je totožná so správou, ktorú dnes prerokúvame. Pretože správa, ktorá unikla do médií, obsahovala všeličo možné, napríklad aj finančné rozloženie po rokoch, alebo prísľub finančného navýšenia po rokoch, ako aj ďalšie opatrenia, ktoré v tejto správe už nie sú. Čiže to je prvá vec, ktorá vzbudzuje otázniky, kedy a aká správa vlastne bola doručená a ktorá je prvá, druhá, a ako to vlastne bolo.

    Druhá vec, ku ktorej sa chcem vyjadriť, je obsah tejto správy. Ako tu už odznelo, je to veľmi dobrý analytický materiál. Ale teraz sa bavíme o možno takejto hrúbke

  • Vystupujúca ukazuje analýzu.

  • , toto je tá analýza, o ktorej všetci hovoríme, že je dobrá, poctivá a veľmi zaujímavá. Potom sú tu prílohy, ktoré tiež sú veľmi potrebné. A samotný dokument, o ktorom sme hlasovali v decembri a ktorý sme požadovali, vlastne tvorí tých nejakých 70 strán. Čiže v optike tohto už je ten materiál trošku tenší a bavíme sa najmä o týchto 70-ch stranách.

    Ja už, som už povedala aj vo faktickej poznámke to, čo mne chýba v tejto správe, je ten pohľad skrze to dieťa. Mne sa zdá, že v tejto správe to dieťa nie je v centre pozornosti. Mne tu chýba vízia, ucelená vízia, aké to školstvo vlastne chceme mať v najbližších rokoch. Či chceme, aby bolo selektívne alebo inkluzívne. Chýba mi tam aj to, to popísanie, že či ten stav, ktorý teraz tá správa alebo tá prvá časť analyzuje, či je viac-menej dobrý a stačí robiť len nejaké malé kozmetické úpravy, alebo chceme radikálne zmeniť systém fungovania školstva na Slovensku. A opakujem, to, čo mi chýba predovšetkým, je, že to dieťa nie je v centre pozornosti, ale najčastejšie sa tam hovorí o efektivite, efektívnosti. A myslím si, že je to teda poňaté z toho druhého konca.

    Tak ako už bolo povedané mojimi predrečníkmi a ja už som to hovorila aj na výbore, aj v samotnej tej správe, o ktorej diskutujeme, je veľa dobrých námetov, nápadov a krokov. Problém ale je, že tam chýba záruka, ako sa budú tieto kroky financovať. To, že viacerí ste hovorili, že je to dobré, že je to také nadčasové a dokonca až do roku 2020, ja s tým nemám problém, aby ten zámer nejaký bol rozpracovaný aj na dlhšie obdobie, pretože najhoršie, čo môže byť, je naozaj každé štyri roky úplne meniť koncepciu. Problém ale je, a to vyčítam tej správe a ministerstvu, že minimálne na tie roky, kedy ste vy zodpovední za chod školstva, tam nie je tá finančná garancia minimálne na nejaké kľúčové rozhodnutia. Nemusí byť všetko vyčíslené a teda povedané, že toto všetko garantujeme, ale minimálne tie kľúčové kroky by mali byť tam vymenované, aj teda podporené finančnou garanciou.

    O tom, že je tam veľa aj nebezpečných vecí, tu bolo povedané. Pán minister už sám avizoval, že nebude trvať na tom, aby bola tá spádová škola povinná pre rodičov, že naďalej bude zachovaná sloboda výberu, čomu ja sa veľmi teším. Tiež by som bola rada, keby pán minister si to rozmyslel s tým priamym menovaním riaditeľov zriaďovateľmi, pretože som presvedčená, že rada školy lepšie vie rozhodnúť ako starosta alebo primátor.

    Pristavím sa pri financovaní, pretože to je jedným z takých leitmotívov tohto materiálu, a to je teda zmena financovania, kde dokonca sa píše aj, že ministerstvo nevylučuje, že sa znížia normatívy pre súkromné školy. Viackrát už tu zaznelo a mne nedá teda nepovedať, ako je to aj s tou kvalitou tých súkromných škôl, pretože opäť, tak ako pri tých málotriedkach, aj tu sa mi zdá, že to paušalizovanie, a to, že vlastne tie súkromné školy sú nekvalitné, nie je fér a nie je to ani pravda.

    V medzinárodných meraniach PISA dosiahli 15-roční žiaci zo slovenských súkromných škôl zhruba o desať bodov lepšie výsledky, než ich rovesníci z verejných škôl. Na rozdiel od celkových výsledkov boli výsledky slovenských žiakov zo súkromných škôl nad priemerom OECD, dokonca predbehli aj študentov súkromných škôl z Českej republiky. Ďalšie skúmanie ukázalo, že Slovensko patrí medzi špičku krajín, ktoré vďaka normatívnemu financovaniu na žiaka umožňuje prístup ku vzdelávaniu v súkromných školách a dosahovanie výborných výsledkov v PISA aj deťom z menej priaznivých socioekonomických podmienok. Kvalitu vzdelávania v súkromných školách potvrdzujú aj výsledky nezávislého periodického hodnotenia KOMPARO, ktoré meria úroveň vedomostí v rôznych predmetoch, hoci výsledky maturít skresľujú dospelí externí študenti, rozdiely medzi výsledkami maturantov z verejných a súkromných škôl nie sú podľa národnej správy NÚCEM štatisticky významné. Osemdesiatpäť percent maturantov zo súkromných gymnázií má výsledky vysoko nad priemerom všetkých škôl. Toto sú fakty a bola by som rada, kebyže naozaj upustíme od toho paušalizovania a od toho nejakého, čo sa tu tak traduje, o tom mýte, že všetky súkromné školy sú nekvalitné a vlastne sú len nejakým biznisom.

    Pokiaľ ide o ten zámer diskutovať o tomto materiáli, ja si myslím, že je fajn, že sa o ňom diskutuje. Ja som dokonca presvedčená, že tá diskusia sa začala oveľa skôr, než tento materiál bol na stole, pretože už od septembra, odkedy učitelia začali štrajkovať, tá diskusia je intenzívnejšia ako po minulé roky, čo je dobré. Pretože naozaj je dôležité, aby téma vzdelávania bola celonárodnou témou, a nielen témou, ku ktorej sa vyjadruje zopár odborníkov a možno politikov, ale je to téma, ktorá sa týka vlastne takmer každého, lebo buď je na škole dotyčný, alebo bol na škole, jeho deti sú na škole, čiže školou prechádza každý.

    To, čo ale vyčítam aj tejto diskusii, je, že nie je celkom taká úprimná. To, že my tu diskutujeme, to, že bol nejaký okrúhly stôl, to, že možno bude nejaká konferencia alebo nejaká web stránka bude sprístupnená, alebo nejaká e-mailová adresa, kam ľudia môžu posielať svoje pripomienky, je síce fajn, ale ak by bola myslená úprimne táto diskusia, že teda dobre, toto je nejaký návrh, poďme o ňom diskutovať a keď sa na ňom zhodneme, budeme ho realizovať, tak toto neplatí.

    Dôkazom je aj pripravovaný zákon, školský zákon, jeho novela, ktorý vlastne už teraz má takúto nejakú legislatívnu podobu, kde v dôvodovej správe sa píše: "Cieľom predloženého návrhu je pripraviť prvé systémové zmeny, ktoré sa premietnu do nového zákona o financovaní škôl a školských zariadení." A presne sa v tomto zákone alebo v tejto novele navrhuje najvyšší počet žiakov v triede základnej školy, najnižší počet žiakov v triede základnej školy, aj strednej školy, kde sa hovorí o tom, že ak počet žiakov na základnej škole bude nižší ako napríklad 11, 12, 14, 15, teda podľa tých jednotlivých ročníkov, tak vlastne tá škola si musí dofinancovať všetko z vlastných zdrojov, čo je likvidačné pre mnohé školy. Takisto to bude platiť pri stredných školách, gymnáziách, kde tiež sú stanovené tie spodné limity. A opäť, ak nejaká škola bude mať menej žiakov v triede, ako táto novela určí, dofinancuje si všetko z vlastných zdrojov.

    Problém je pri tomto návrhu novely zákona, že pri napríklad strednom odbornom školstve, kde je takéto niečo: "Najnižší počet žiakov v triede strednej odbornej školy vzdelávajúcich sa v študijných odboroch a učebných odboroch s nedostatočným počtom absolventov pre potreby trhu práce je v dennej forme štúdia 13 a v externej forme štúdia 8." Ja sa pýtam, kto bude určovať, koľko absolventov, alebo aké sú potreby trhu práce? Podľa môjho názoru takéto ustanovenie vytvára priestor na lobing, pretože každá škola bude chcieť prežiť, každá bude hovoriť, že práve jej absolventi sú potrební. Na druhej strane, ako sa vysporiadame napríklad s takými odbormi, kde napríklad z bezpečnostných dôvodov môže v tej triede byť len 8 žiakov, hej, lebo pracujú s nejakými, ja neviem, tými pecami alebo robia so sústruhmi? No tam ich nemôže byť asi 20 okolo jedného stroja. Tak akým spôsobom sa vysporiadame s takýmito? Alebo s umeleckými, kde tiež asi nebudeme vyrábať masovo nejakých tanečníkov, keď to je vec talentu?

    Týmto ale chcem dokladovať to, že kým my tu diskutujeme, kým verejnosť, alebo teda ľudia majú pocit, že môžu diskutovať, tak na ministerstve sa už robia konkrétne materiály, konkrétne zákony, novely, ktoré vlastne už idú meniť tú situáciu, a nie je to o tom, že sa ide počkať na závery diskusie.

    Keď som spomínala, že v tomto dokumente sú aj dobré nápady, ako napríklad to, aby bola umožnená škôlka pre všetkých, ktorí o ňu budú mať záujem, tak sú tu aj isté návrhy, ktoré sú dobre mienené, ktoré sú teda tie dobré, nič menej prax za uplynulé obdobie ukázala, že teda buď pán minister, alebo ľudia okolo neho majú úplne iný názor. Napríklad, keď sa píše v správe, že "bude sa podporovať zmysluplné trávenie voľného času detí". Ja sa pýtam, na čo bol dobrý zákon, ktorý likviduje centrá voľného času? Keď dennodenne čítame v médiách, že centrá voľného času žiadajú o vyradenie zo siete, pretože nemajú preplatených žiakov. Pán minister, vy ste sľúbili, že do konca apríla budete monitorovať situáciu. Je koniec mája. Ja sa pýtam, aké opatrenia prijmete, aby tieto deti nezostali na ulici a aby tak masovo neboli zatvárané centrá voľného času, ktoré fungovali a reálne s tými deťmi robili? My už sme sa rozprávali s viacerými kolegami zo školského výboru, pravdepodobne budeme iniciovať v najbližších dňoch mimoriadne zasadnutie výboru, aby sme sa oboznámili s týmito krokmi, ktoré budete v tejto veci podnikať, pretože taký bol prísľub, že po apríli sa k tomu vyjadríte.

    Ďalšia vec. V správe sa píše, že teda je potrebné, aby bola lepšia príprava budúcich pedagógov. Pán minister, prednedávnom ste podpísali nové kritériá akreditácie pre vysoké školy. Tam ste mali jedinečnú príležitosť zmeniť tieto akreditačné podmienky, aby sa napríklad posilnila prax pre budúcich pedagógov, aby sa zmenili tie podmienky štúdia. Nestalo sa tak, čiže opäť premárnili ste šancu, ktorá bola daná. A ma...

  • Reakcia na hlas predkladateľa.

  • Má, má to s tým spoločné.

    Ja by som sa, ja by som sa vrátila teda k podstate, aký chceme mať ten systém, aké chceme mať školstvo, či inkluzívne alebo selektívne.

    Čiastočne na to odpovedáte opäť tým, čo už ste za uplynulý rok vykonali, a to sú tie priemery známok. Tie nešťastné priemery známok, kedy na základe jedného jediného vysvedčenia odsúdite 13-ročné dieťa, že v živote si nebude môcť urobiť maturitu. Čiže napriek tomu, že v osobných rozhovoroch veľakrát ste spomínali, že inklúzia vám leží na srdci, žiaľ, tie kroky, ktoré podnikáte, skôr smerujú k tomu, že veľmi rýchlo sa selektuje, kto môže, kto nemôže a akým spôsobom môže.

    To, čo si myslím ja, že by bolo potrebné pre naše školstvo, je, naopak, ho uvoľniť a umožniť študentom v akomkoľvek veku, v akomkoľvek ročníku prestupovať z jednej školy na druhú, z odbornej na gymnázium, proste, aby naozaj, lebo deti sa menia, viete veľmi dobre, proste sú obdobia, kedy sa viacej zaujímajú o školu, menej. Prečo ich zabetónovať v jednom tom smere, v jednej tej škole a viac im neponúknuť ďalšie možnosti? Podľa mňa ten systém by mal byť priepustný, aby naozaj tak, ako po vzore Fínska a iných krajín, kde sa to osvedčilo, to bolo aj u nás.

    Téma, ktorá mi leží obzvlášť na srdci, je integrácia detí so zdravotným postihnutím, kde opäť v tejto správe som sa nedočítala nejaké bližšie zámery, akým spôsobom sa chcete zhostiť tejto úlohy, ako uľahčiť život nielen deťom, ktoré môžu byť integrované, ale aj pedagógom, aby tá integrácia bola úspešná. Hoci teda pán minister Kaliňák aj s pánom splnomocnencom hovorili o tom, že chcú, aby deti s variantom A chodili do bežných škôl. Ja nevidím nijaký náznak toho, že by reálne boli tie podmienky pre tieto deti a pre pedagógov pripravované.

    A dovoľte mi ešte na záver prečítať jeden citát, pretože ja si myslím, že minister nemusí byť ten, ktorý vie o všetkom všetko. Nemusí byť odborník na všetko. Tak ako z dobrého murára nebude asi automaticky skvelý minister výstavby, takisto z učiteľa nemusí byť výborný minister školstva, ale dobrý minister je ten, ktorý sa obklopí dobrými poradcami. A v tomto, žiaľ, pán minister, myslím si, že máte veľkú smolu na ľudí okolo seba, pretože, opakujem, v tých osobných rozhovoroch sa na veľa veciach zhodneme, ale potom prax je, bohužiaľ, iná. A tá prax je taká, že sloboda sa obmedzuje, že je tu viacej nariaďovania, diktovania, určovania.

    A neodpustím si jeden citát na záver: "Ak chceme dôsledne splniť úlohy plánu priemyselných závodov, musíme mať dostatok kvalifikovaných odborných pracovníkov, robotníkov a technikov, ktorí bezprostredne rozhodujú o raste produktivity práce. Preto tretí päťročný plán ukladá pre stredoslovenský kraj získať dokonca roku 1965 16 724 učňov, z toho 7 045 dievčat. Splniť túto náročnú úlohu nebude ľahké. Bude vyžadovať od všetkých podnikov, závodov, miestnych národných výborov, straníckych a masových organizácii hodne politicko-organizátorskej a výchovnej práce, aby sa úlohy vo výbere a výchove učňovského dorastu zodpovedne splnili." Toto sú slová poslanca Lukačoviča zo Slovenskej národnej rady z roku 1961.

    Ja sa obávam, že táto mentalita je dnes na ministerstve školstva prítomná a ide v tomto duchu.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pani poslankyni. Na vaše vystúpenie registrujem dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.

    Nech sa páči, pán poslanec Daniš.

  • Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pani poslankyňa, aj ja by som, ak dovolíte, len jednou poznámočkou reagoval práve na tie vaše posledné slová, kde ste tak trošku ironizovali. A ja, samozrejme, nesúhlasím s tým, ako to bolo kedysi, len na druhej strane určite som za to, a to práve chýba v dnešnom, v dnešnom systéme, si myslím, že treba svojím spôsobom regulovať. Treba regulovať, prosím vás pekne, potreby, pretože potom ten výsledok je taký, aký, žiaľbohu, dneska vidíme. Na, dneska na trhu je veľa, a to je nešťastie, veľa stredoškolákov, veľa vysokoškolákov, o ktorých trh nemá záujem, a naopak, trh žiada, hľadá takých absolventov, ktorých je treba do bezprostrednej praxe, a takých niet.

    Minule som mal takú možnosť s pánom Holečkom z asociácie automobilových, tých pracovníkov v automobile, automobilovom priemysle, no a ten, ten hovorí: "My skutočne máme obavu o pár rokov, s kým tu budeme prakticky pracovať." A ja to vždy rád pripomínam, že tie veľké firmy prišli na Slovensko preto, pretože tu bola skutočne dobrá, nechcem povedať, že aj lacná, ale kvalifikovaná sila pracovná. Čiže v tom automobilovom priemysle, ktorý je ťahúňom celej ekonomiky, dneska skutočne chýbajú. Kto, kto, prosím vás pekne, pripraví profesie sústružník, tokár, klampiar, automechanik, lakýrnik? Jedným slovom niet.

    Na druhej strane sú tu skutočne stovky a tisíce ľudí, ktorých vyprodukoval tento školský systém, o ktorých záujem není. Takže prosím, ja myslím, že to bol, a vy ste to, aby ste to, samozrejme, príklad, troškou iróniou naservírovaný, ale na druhej strane chcem zdôrazniť, áno, regulovať treba, pretože škola má pripraviť toho študenta pre život a nie...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Ja som sa prihlásila s faktickou poznámkou na začiatku tejto diskusie. Pozorne som ju celý deň sledovala, ale stále mám pocit, že sa nikomu nepodarilo vyvrátiť, že táto správa obsahuje hlavne, čo by sme my všetko chceli. Toľko vecí by sme chceli a toľko problémov vidíme, ale keď budeme chcieť riešiť všetko, nebudeme riešiť nič. A preto sa znovu pripájam k tým, ktorí hovoria, fakty, plány, čo urobíte, čo urobíte zajtra, čo urobíte do pol roka, čo urobíte do roka a čo by ste chceli, aby bolo celospoločenským konsenzom.

    Nehovorili sme tu o školstve pre talentované deti. Ja som sa tu o tom zmieňovala. A hoci pán minister rečou svojho tela dáva jasne najavo, že to nebude počúvať, ale hovorili sme o tom už niekoľkokrát. Musíme sa rozhodnúť. Budeme chcieť, aby boli všetci priemerne vzdelaní? Alebo budeme vyťahovať talenty a budeme im dávať možnosť?

    A posledná vec, o ktorej sme tu za celý deň vôbec nehovorili, a to je jedna z najhorších vecí, ktorá nás stále, každý deň sme s ňou konfrontovaní, a ktorá nás čaká dennodenne, a to je odliv našich mozgov. Mozgy zo Slovenska odchádzajú. A nielen preto, že nemáme ani jednu vysokú školu, nielen medzi 200, ale ani medzi 500 európskymi univerzitami a tak ďalej, ale tie mozgy odchádzajú preto, že v krajinách okolo nás a na západ od nás sú oveľa lepší a angažovanejší učitelia, ktorí priťahujú týchto žiakov. Choďte sa pozrieť, vážení priatelia, ktorí ste nikdy neprednášali, do Brna.

  • S reakciou na faktické poznámky pani poslankyňa Žitňanská.

  • Ďakujem. No ja by som zareagovala na to, že treba regulovať, že máme príliš veľa stredoškolákov, vysokoškolákov. Viete, pán poslanec, no pred, ja neviem, 200 rokmi, bolo nemysliteľné, aby toľko ľudí malo maturitu, koľko má dnes. Ten vývoj ide naozaj tak, že, že kedysi ani to základné vzdelanie nemali ľudia. Mali ho len napríklad, ja neviem, farári, alebo notári, no postupne, nemôžte zastaviť vývoj, to sa nedá proste, ide ďalej. A to, že koľko máme dnes stredoškolákov a vysokoškolákov, nie je vôbec alarmujúce, skôr naopak, ja sa tomu teším, lebo čím budú ľudia vzdelanejší, tým budú vedieť lepšie sa rozhodovať.

    A k tomu, že akým spôsobom zreformovať stredné odborné školstvo, ja si myslím, že ak pán minister siahne po švajčiarskom modeli, ktorý funguje, tak neurobí chybu. A viete, ako funguje. To nie je o tom, že sú to žiaci na tej strednej odbornej škole, ale zamestnanci tých firiem, ktoré im poskytujú nielen vzdelanie, ale aj prax. Čiže oni sa učia pre konkrétne, pre konkrétne povolanie, konkrétnu firmu, dokonca sú platení, dostávajú normálny plat. A keď sa to zráta celé, tak stále sa to tomu podnikateľovi alebo tej firme oplatí mať takýchto zamestnancov, ktorých si vychováva. Je to preňho plus. A štát nie je zaťažený nejakým dotovaním nejakých neperspektívnych stredno-odborných študijných smerov.

    Čiže poďme na tento model a potom nebude problém so sústružníkmi a neviem kým všetkým, lebo proste tie firmy si budú svojich budúcich zamestnancov vychovávať.

  • Ďakujem.

    Ďalší prihlásený... Teda pardon, o slovo požiadal pán spravodajca.

  • Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, myslím si, že máme asi polčas rozpravy za sebou a ja by som si dovolil zareagovať pár slovami na jej priebeh.

    Myslím, že všetci, alebo väčšina a drvivá väčšina vystupujúcich sa zhodla na tom, že správa je obsažná. Po obsahovej stránke je aj dobre spracovaná a predovšetkým analytická časť má vysokú výpovednú hodnotu, ktorú hodnotili všetci vystupujúci. Tým, že má dobrú výpovednú hodnotu a súčasne ponúka aj východiská, ktoré samozrejme môžu byť kontroverzné, alebo môžu byť vnímané z jednej strany politického spektra inak, ako sú vnímané z inej strany politického spektra, vytvárajú aj priestor pre to, ako sa táto správa volá, to znamená správa pre verejnú diskusiu.

    Ja by som si dovolil zareagovať na pár poznámok, ktoré tu doteraz zazneli.

    Financovanie školstva. Problém, ktorý sa v zásade opakuje vo všetkých, vo všetkých vystúpeniach. A treba povedať, že slovenské školstvo je podfinancované, ale zase na druhej strane je treba povedať, že je jasne deklarované aj v tomto materiáli, aj vo verbálnych vystúpeniach predstaviteľov vlády, či už ide o predstaviteľa ministerstva školstva pána ministra Čaploviča alebo premiéra Fica, že vláda má eminentný záujem a hľadá všetky voľné dostupné zdroje na to, aby školstvo bolo dofinancované v horizonte roku 2020 do šiestich percent DPH. Ja na druhej strane chcem povedať to, čo som povedal vo faktickej poznámke. Mohli by sme sa tu všetci tváriť ako populisti, mohli by sme povedať, teraz uvoľníme z akýchkoľvek finančných prostriedkov, či už ide o ročné zvyšovanie o 0,2 alebo o 0,3 % HDP, či to budeme vyjadrovať v absolútnych číslach 200 - 300 mil. eur ročne. Len narazíme na zákon o dlhovej brzde a o rok, o dva, o tri, môžeme sa dostať do reálnej situácie, že bude potreba vytvárať vyrovnaný štátny rozpočet, nie rozpočet s deficitom 2,9, 2,6 alebo 1,5 percenta, a tým pádom sa niekde bude musieť skokovo zobrať a bude sa musieť skokovo zobrať aj v oblasti školstva, čo je nezodpovedné.

    Ak by sme hovorili o financovaní originálnych kompetencií v školstve, tak ja vám chcem len pripomenúť rok 2011 a prípravu štátneho rozpočtu na rok 2012, vystúpenie pána ministra Mikloša, ktorý prišiel s tým, že podiel dane z príjmov fyzických osôb a v tom aj financovanie originálnych kompetencií v oblasti školstva sa znižuje zo 70,3 na 65,4 %, a nikoho sa nepýtal na to a nikto z vás, kolegovia z opozície, sa nepýtal na to, aký to bude mať dopad na školstvo. Jediná odpoveď bola, štátny rozpočet potrebuje peniaze, to znamená, najľahšie sa nám zoberie z obcí, miest a regiónov a jednoducho tie peniaze vám berieme a nejak sa s tým vyrovnajte. Takže dneska, ak hovoríte o tom, že sú nedofinancované aj originálne kompetencie v oblasti školstva, tak hľadajte vinníka aj medzi sebou.

    Otázka, otázka etatizmu a politizácie školstva. Ja osobne nevnímam a nezaznamenal som problém politizácie školstva. Podľa mňa školstvo je odpolitizované a v tejto oblasti nikto nechce robiť ani žiadne zmeny. To, čo otvára vášne, je otázka spádových škôl. Áno, otázka spádových škôl môže otvárať vášne. Ale na druhej strane si musíme povedať, odpovedať zodpovedne aj na otázku: v prípade, že máme veľké demografické výkyvy a máme pred sebou obdobie populačných, populačného nárastu ročníkov, zhruba o viac ako 50 000 detí do roku 2020 až 2024 v oblasti základného školstva, to je na jednej strane, kde potrebujeme navýšiť, výrazne navýšiť kapacity v základných školách; máme tu populačný boom v oblasti vekovej kategórie 0 až 6 rokov, kde potrebujeme výrazne navýšiť kapacity v oblasti materských škôl; a na ďalšej strane tu máme oblasť prebytkových kapacít v oblasti stredného školstva, kde je takmer 100-percentný prebytok kapacít, jednoducho aj tuto musia nastať jednoduché, jednoduché pohyby. A potom musíme hovoriť o tom, že ak niekde treba tie zdroje dať, tak nezabezpečí nárast priestorov normatívne financovanie, ale musíme nájsť nejaké doplnkové zdroje. A tie doplnkové zdroje môžme v krízových situáciách hľadať buď tým, že povieme, že vy, kde nevieme aktuálne zabezpečiť základnú školskú dochádzku a nechceme prejsť na dvojsmennú prevádzku, budete chodiť do spádových oblastí, alebo musíme nájsť dodatkové zdroje tým, že celkový balík peňazí, ktorý je určený na regionálne školstvo, sa určí nejaká časť na financovanie týchto krízových potrieb a bude sa rozdeľovať rovnomerne na normatívy tá ostatná časť. Aj toto je riešenie. Ale tuto môžme otvoriť úplne kľudne celospoločenskú diskusiu a tento problém si vydiskutovať.

    Ďalšia téma, ktorá v zásade významne rozčerila hladinu verejnosti alebo kolegov v tejto sále, je otázka menovania riaditeľa zriaďovateľom, alebo otázka otvorenosti, slobody školských rád a otázka toho, že je potrebné, aby vo zvýšenej miere rozhodovali rodičia. Viete, pravda je niekde uprostred. Ja súhlasím s tým, že starosta, ktorý ukončil šiestu triedu základnej školy a má zriaďovateľskú pôsobnosť základnej školy, nemôže kvalifikovane riadiť túto základnú školu a byť zriaďovateľom. Plne s týmto súhlasím. Na druhej strane vám poviem príklad zo svojej obce, kde bola málotriedka, kde sme sa snažili o to, aby deti dostali nadštandardné vzdelanie individuálnym prístupom. A to znamená, ak sme videli, že dieťa má problémy, je zo sociálne slabšieho prostredia, rodičia nemajú adekvátnu vzdelanostnú štruktúru doma a nie sú schopní zabezpečovať rast dieťaťa v tej miere, na čo to dieťa má, tak pani učiteľka jednoducho zabezpečovala vo vlastnom voľnom čase dovzdelávanie týchto detí a robila si s nimi úlohy. Viete, aký bol výsledok? Niežeby sa tí rodičia tešili, že nemusia s deťmi robiť úlohy doma, desať detí zo štrnástich zobrali preč zo základnej školy a povedali, že ich deti nie sú hlúpe a nepotrebujú dodatočné vzdelávanie a doučovanie. Aj takáto je pravda, ak hovoríme o tom, že si povieme pravdu celú, tak si musíme povedať aj toto. Slovenské prostredie dneska ešte nedorástlo celkom na to, že kvalita vzdelania je to, čo by všetci ľudia vnímali ako niečo, čo je potrebné a čo im prináša prospech v budúcnosti.

    Ďalšiu otázku, ktorú by som chcel otvoriť, je otázka tézy, ktorú postavil pán kolega Hlina, a povedal: "Lepšie sú kvalitné montérky ako zlý diplom."

  • Výkrik z pléna: Nekvalitný!

  • Alebo nekvalitný diplom. Áno, ja som nedopovedal vo faktickej poznámke celú vetu. Pán kolega, museli by ste mať vybudované učňovské a stredné odborné školstvo, aby ste toto mohli uviesť do praxe, čo tvrdíte. Dneska, a používať opäť slovo dneska, dúfam, že opätovne zaznamenala aj pani kolegyňa Vášáryová, lebo k tomuto slovu sa ešte raz dostanem, je situácia taká, že učňovské školstvo takmer neexistuje a stredné odborné školstvo vychováva viac všeobecne vzdelaných maturantov ako odborne vzdelaných maturantov. A v tomto vidím základný problém. Ja plne súhlasím s tým, čo povedala pani kolegyňa Žitňanská. Ak budeme mať 50 percent vysokoškolsky vzdelaných ľudí, nebude to na škodu tejto spoločnosti. Lebo, a to nie je cieľom tejto vlády a verím, že to nie je cieľom žiadnej politickej strany a ani žiadneho politika v tejto sále, sa hovorí, že najlepšie sa ovláda hlúpy a chorý národ. A nemôže byť naším cieľom, aby sme mali hlúpy národ, ktorý sa ľahko ovláda, aby sme mali nekvalitné zdravotníctvo a tí ľudia boli v úplnom područí. Toto nemôže, nie je a nebude naším cieľom. A ak hovoríme o tom, že pôjdeme na barikády, tak za túto tézu určite pôjdeme na barikády my zo strany SMER - sociálna demokracia.

    Poslednú poznámku k vystúpeniam, ktoré tu dneska odzneli, bude otázka spisovnej slovenčiny, ktorá sa používa v tejto sále.

    Pani kolegyňa Vášáryová, ja som si dal jazykovedcami vypracovať, alebo dať, aby mi dali stanovisko k používaniu slova "dneska". Ja vám prečítam stanovisko: "Slovo "dneska" je hovorové slovo a hovorové slová v slovenskom jazyku patria medzi spisovné slová. Slová štylisticky príznakové sa delia na hovorové slová a knižné slová, podľa toho, či sa vyskytujú v ústnej alebo písomnej reči. Hovorové slová predstavujú základ lexiky v hovorových, konverzačných a spontánnych prejavoch." Verím, že moja faktická poznámka sa dá úplne jasne zaradiť medzi spontánny a konverzačný prejav. A ja vám nevyčítam, že vy ste celý život naučená hrať podľa scenárov, to znamená, skôr používate knižný jazyk. Nechcem to povedať pejoratívne, ale chcem povedať tým, že používate celý život knižný jazyk. A v tomto sa možno líšime.

    Ale čo chcem dodať, to, ako ste vystúpili, je, problém vidím v tom. Lebo problém je v neznalosti, vašej neznalosti rokovacieho poriadku Národnej rady, lebo vo faktickej poznámke sa reaguje na predrečníka, ktorý vystúpil v rozprave, a nie na predrečníka, ktorý vystúpil vo faktickej poznámke. To znamená, ak je váš život úzko spojený s knižnou podobou, ktorú si naštudovávate počas celého života, ja vám venujem jeden rokovací poriadok, aby sme si vyjasnili aj tieto otázky.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pánovi spravodajcovi. Žiadne faktické poznámky.

    Poprosím ďalšieho rečníka, pána poslanca Igora Hraška.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, už som to povedal vo faktickej poznámke kolegovi Hlinovi, že som pôvodne ani nechcel vystúpiť v rozprave ku správe o stave školstva. Pretože mám taký pocit za posledné týždne, že tuná sa veci počúvajú jedným uchom dnu a druhým von. A dokonca, že u pána ministra to ide tak, že jedným uchom dnu a dokonca tým istým von, čiže sa to ani neohreje v hlave. Takže je už v postate zbytočné vôbec niečo komentovať, pretože už sa toho povedalo dosť a stále akoby sa nechceli počúvať argumenty. Argumenty, ktoré vychádzajú zo skúseností, z praxe a z vývoja v poslednom období.

    A to všetko súvisí, aj celé vlastne školstvo a reforma školstva, súvisí s jeho financovaním. A financie, to je práve to bolestné, ktoré vlastne s tým celým školstvom dnes zametá. Ja už dávnejšie som tvrdil, že financií máme v našom štáte dosť. Ale sú strašným spôsobom prerozdeľované a veľmi zle rozdeľované. Ony sa strácajú a strácajú sa v nejakej bezodnej studni, v ktorej ich už potom nevieme nájsť. A potom chýbajú niekde inde, kde sú skutočne prepotrebné. Hovorilo sa tuná za posledný čas o tom, že peniaze z rezortu školstva odchádzajú na podivné financovania ešte podivnejších výskumov, prieskumov, podpôr a podobných zaujímavých vecí. Ja by som povedal, že tieto peniaze sú rozkrádané a sú okrádaní občania Slovenskej republiky, pretože oni sú platcami daní, ktoré idú na vzdelávanie. Sú okrádaní rodičia, pretože na deti sa potom nedostáva adekvátne finančné ohodnotenie. Musia doplácať z vlastného. Čiže nielen to, že platia dane, ešte aj musia doplácať za vzdelanie rôznymi spôsobmi. Pretože to sú výdavky nielen priamo na vzdelávanie, ale aj na dochádzanie povedzme detí, na stravu a tak ďalej. Okrádajú sa učitelia, pretože ak sa niekde rozmrhajú financie, tak potom samozrejme, že nie je na zvýšenie platov učiteľov. No a koniec koncov okrádajú sa deti, pretože tým tie peniaze nakoniec chýbajú. Chýbajú im na pomôcky, ktoré by mohli využívať a ktoré by mohli uľahčiť niektoré typy poznania do budúcnosti.

    Takže peňazí je dosť, ale sú rozmrhávané. A darmo na to poukazujeme, tu sa niekto tvári, že, hm, veď sa nič nestalo. Takže v tomto pán minister robí naozaj dobrú prácu, ale dobrú len pre niekoho. Niekomu to totižto vyhovuje, že tie peniaze idú na kšefty a nejdú do vzdelávania. A to je práve tá bolesť. Ale to sa tu nepočuje. Ani sa nechce počuť. Lebo ja viem, ono to bolí, ale však už nejako to prežijeme. Preto neviem, či má vôbec zmysel ešte o niečom hovoriť, pretože skutočne to je ako hádzanie hrachu na stenu.

    Pán Číž dosť často vo svojich faktických poznámkach používa slovné spojenie "poďme do diskusie", aby sa to vyriešilo v diskusii. No ja súhlasím a tiež som to už viackrát povedal práve na poznámku pána Číža. Je veľmi dobré, keď sa o probléme diskutuje a diskutuje sa v širokom spektre zúčastnených, pretože potom sa môžu nájsť komplexnejšie riešenia. Ale tuná tá diskusia akosi chýba. Tu nám niekto niečo akože pripraví, rovno to predloží a ide to na schválenie. A potom sa to kritizuje, že je to zlé, potom sa nájdu chyby, tak sa opravujú. Opravujú sa chyby už opravených vecí. A takto to potom funguje. A potom príde ďalšia vláda a zistí, že tam sa urobilo ešte viacej chýb, tak poďme to teraz opravovať my. A nič sa systémovo nerieši. To sa netýka teda len konkrétne ministerstva školstva. Len teraz je to najvypuklejšie a okrem toho prejednávame správu o stave školstva na Slovensku. Týka sa to napríklad aj reformy verejnej správy. Takisto mala predchádzať najskôr diskusia a potom nejaké prípravy materiálov. Nie, tu sa to robí opačne. Tu sa najprv niečo pripraví a potom zistíme, že to je zlé.

    Bola hodnotená správa. Skutočne

  • Zaznievanie gongu.

  • analytická časť je vypracovaná výborne. Analyzovali sa veci, ktoré sa potom ukázali. Ale opäť poukážem na to, čo už, k čomu vlastne dospel kolega Hlina. Poukázal na to, aké sú tam počty. Pokiaľ si to niekto prečíta a zistí, že, a tak, tuná máme štatistický počet takýto, na učiteľa osem žiakov, to je zlé, lebo je to málo, peniaze sa mrhajú. Ale tu práve treba vidieť tie súvislosti! A pokiaľ tie nie sú v tej správe vysvetlené k tým daným číslam, tak v človeku to môže vytvoriť skreslený názor na danú problematiku. A to je presne to, čo som už spomínal. Jedna škola môže mať v jednom ročníku štyroch žiakov, v ďalšom šesť, v ďalšom dvanásť, ale príde ročník, ktorý má dvadsaťdva žiakov. A teraz čo?! Kvôli tým málo, a pred tým ešte povedzme rok to bolo osem žiakov, tak priemer vychádza na šesť, tak ju zrušíme, tú školu? A potom, kam pôjde tých dvadsaťdva žiakov, ktorí práve odchádzajú z materskej školy? Áno, máme teraz zvláštny populačný ročník. Je kríza, ale začína sa rodiť viacej detí. Tak teraz niektoré školy zrušíme. A teraz, potom, čo s tými, ktoré dorastú? A potom sa budú mať niekde zaradiť? Medzitým obce predajú priestory, pretože načo ich budú živiť? A potom zrazu im budú chýbať školy. Takže pokiaľ sa má niečo riešiť systémovo...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.

  • Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR

    Prepáčte, pán poslanec. Prosím vás o kľud v miestnosti, nech môže rečník dokončiť svoju reč.

  • Blíži sa 17.00 hodina, hodina hlasovania, takže sa sa to tu začína napĺňať, ale páni poslanci sa mohli vyrozprávať aj mimo tejto sály, ak chceli debatovať. Takže tuná sa debatuje k veci a prejednávame správu o stave školstva, takže by som rád pokračoval k tejto správe.

    Takže mali by sa veci riešiť systémovo. Už tu padlo zopár názorov, že áno, je to dobré, že je tu výhľadovo niečo spomínané do roku 2020. To je sedem rokov. Ale ak máme riešiť systémovo nejaké kroky, tak si myslím, že je to veľmi krátky čas. My si predsa potrebujeme postaviť cieľ, čo potrebujeme mať tuná za desať, dvadsať, možno aj tridsať rokov. Kam to vzdelávanie má spieť? Čo chceme dosiahnuť? Akých ľudí tu chceme mať? Vieme zhruba, aké sú trendy, aký je vývoj. Bolo tu tiež spomínané, potrebujeme viac možno odborného školstva, možno ukrátiť niekde, možno viacej pridať. Ale čo bude potom, keď sa tuná teraz pridá, tu sa uberie a zrazu potreba vznikne niekde úplne inde? Potom sa to bude zase riešiť opačne?! Opäť by sa to malo riešiť systémovo a v súvislostiach.

    A to je to, čo hovorím, a hovoril to aj pán Číž, treba diskutovať. Treba diskutovať naprieč politickým spektrom a dospieť skutočne k takému riešeniu, ktoré bude vyhovovať občanom tejto krajiny, ktoré bude vyhovovať žiakom, študentom a ich rodičom. Lebo mne to teraz pripadá tak, že tieto riešenia, ktoré sú tu pripravované, vyhovujú štátu, vyhovujú samospráve, ale nevyhovujú žiakom alebo tým, ktorí majú študovať a učiť sa, vzdelávať sa, a nevyhovuje ani ich rodičom. Toto sú práve tie zlé riešenia, ktoré sú.

    Keďže je 17.00 hodina a mám to ešte na dlhšie, pôvodne som nemyslel, že budem až toľko, tak preruším svoju rozpravu a dám priestor hlasovaniu, ak máme o čom.

  • Ďakujem, pán poslanec.

    Zároveň dávam krátku prestávku, päťminútovú prestávku, kým budeme pokračovať v hlasovaní.

  • Päťminútová prestávka.

  • Po prestávke.

  • Dámy a páni, budeme pokračovať v prerušenom treťom čítaní o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon, je to tlač 401. V rámci rozpravy vystúpila pani poslankyňa Anna Vitteková, predniesla návrh legislatívno-technických zmien. Vzhľadom na požiadavku porovnania, či naozaj ide o legislatívno-technické zmeny, sme prerušili tretie čítanie, nehlasovali sme o návrhu legislatívno-technických zmien. Bol vám rozdaný tento návrh do lavíc, preto budeme teraz, ako sme sa dohodli, pokračovať.

    Pán poslanec Hlina. Chcete do rozpravy?

    Pán poslanec, poďte, ale prihláste sa potom vtedy, keď sa treba prihlásiť do rozpravy.

  • Pokračovanie v hlasovaní o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 401.

  • Vážený pán predseda, vážení kolegovia, myslím, uznáme vážnosť tejto chvíle. Dovoľte, aby som predložil v mene tridsiatich...

  • Vystupujúceho ledva počuť. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ešte raz, vážený pán predseda, vážení kolegovia, myslím, uznáme vážnosť tejto chvíle. Dovoľte, aby som predložil v mene tridsiatich dvoch - a preto tridsiatich dvoch, lebo toľko linajok tu bolo a boli ďalší, ktorí kričali za mnou, že aj ja, aj ja - tak v mene dostatočného počtu poslancov predložil návrh, aby sme predloženú, predložený návrh zákona trestného posunuli, teda vrátili naspäť do druhého čítania.

    Ďakujem pekne.

  • Budeme teraz hlasovať o návrhoch, ktoré zazneli v treťom čítaní.

    Pán spravodajca, z logiky veci, budeme najprv hlasovať o návrhu skupiny poslancov vrátiť návrh zákona do druhého čítania.

  • Pán predseda, dajte, prosím, hlasovať o návrhu skupiny poslancov, aby bol tento zákon vrátený do druhého čítania.

  • Hlasovanie.

  • 142 prítomných, 60 bolo za, 76 proti, 6 sa zdržali.

    Tento návrh sme neschválili.

    A ešte jedno hlasovanie po skončení rozpravy o návrhu, ktorý predložila pani poslankyňa Vitteková. Ešte vás chvíľočku poprosím. Pán poslanec Petrák potrebuje náhradnú kartu. Má?

    Pán spravodajca, nech sa páči.

  • Pán predseda, dajte, prosím, hlasovať o pozmeňujúcom návrhu pani poslankyne Anny Vittekovej.

  • Hlasovanie.

  • 143 prítomných, 106 bolo za, 37 sa zdržalo.

    Návrh sme schválili.

    A ešte jedno záverečné hlasovanie.

  • Pán predseda, dajte, prosím, hlasovať o návrhu zákona ako celku s odporúčaním gestorského výboru schváliť.

  • Hlasujeme o návrhu zákona ako o celku. Odporúčanie gestorského výboru je schváliť.

  • Hlasovanie.

  • 142 prítomných, 84 bolo za, 35 proti, 23 sa zdržalo.

    Schválili sme novelu Trestného zákona.

  • Dámy a páni, bol to jediný prerokovaný bod.

    Chcem vás ešte požiadať o súhlas s malou zmenou programu. Vzhľadom na to, že ešte stále prebieha rozprava k návrhu správy, ktorú predložil minister školstva, ale podľa schváleného programu sme mali zajtra od 9.00 hod. ráno začať rokovať o bodoch programu, ktoré predkladá pán minister práce a sociálnych vecí Ján Richter, navrhujem, aby sme, ak dnes do 19.00 hodiny neukončíme, vzhľadom na počet ústne prihlásených, rozpravu k správe ministra školstva, aj zajtra ráno o 9.00 hod. pokračovali a ukončili bod, ktorý predkladá pán minister školstva, a potom začali prerokovávať. Je súhlas?

  • Súhlasná reakcia pléna.

  • Dobre, ďakujem pekne.

    Takže krátka prestávka. A budeme pokračovať v prerušenej rozprave.

  • Krátka prestávka.

  • Po prestávke.

  • Dámy a páni, budeme pokračovať v prerušenej rozprave. Poprosím pána ministra školstva, aby prišiel do rokovacej sály.

  • Zaznievanie gongu.

  • Chvíľočku, pán poslanec, nemáme tu ministra. Už je tu.

    Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Takže budem pokračovať, ako som spomínal v tej prvej časti, analytická časť je vypracovaná výborne, aj keď, ako som povedal, tie čísla môžu v mnohom skresľovať. A v tej druhej časti tak isto už to tu párkrát odznelo, že je spravená nejaká kvázi vízia, ale chýbajú konkrétne ciele a postupy, ako sa dopracovať k danému stavu, kam by sme sa vlastne mali, kam by sme sa vlastne mali dostať, kam by sme mali dospieť s týmito reformami. Takže chýbajú tuná konkrétne dátumy, pretože ak si niečo odátumujem, viem, že to musím splniť dovtedy a dovtedy. A samozrejme dovtedy musím pripraviť aj nejaké legislatívne návrhy, ktoré majú pripraviť prostredie na to, aby ten cieľ bol dosiahnutý a dosiahnuteľný.

    Ďalej mám pocit, aj z tých vízií, aj z toho, čo sa tu na za posledný čas rozprávalo, že veci ohľadne vzdelávania sa riešia nejak samostatne. Samostatne sa riešia materské školy, samostatne sa rieši základné školstvo, samostatne sa riešia stredné školy - a či sa riešia? - no riešia sa nejakým spôsobom samostatne vysoké školy. Opäť, pokiaľ to nepoprepájame a nebudeme vidieť súvislosti medzi vzdelávaním na jednotlivých úrovniach, nemôže byť materiál pripravený komplexne a systémovo tak, aby obsiahol skutočne vzdelávanie od A po Z, ako sa hovorí.

    Materské školy majú problém s financovaním, lebo samosprávy nedávajú, všetko je zatiaľ normatívne, samosprávy nedávajú celý normatív na materské školy. Samozrejme, nie je to všade, ale, žiaľ, niekde to je tak a niekde je problém, pretože rodičia majú tým pádom doplácať. A doplácajú už tak, že je to pre niektorých neúnosné. Ale tento problém sa zatiaľ neodstránil. Zatiaľ sa ticho trpí a pretrváva. Nie je vyriešený.

    Diskutovalo sa tu o základných školách, ktoré sú efektívne, ktoré sú neefektívne, či málotriedky treba zrušiť, či ich nechať, ako s nimi ďalej. No tu by som povedal, že sú v podstate tri kategórie samospráv, ktoré riešia nejakým spôsobom základné školy.

    Malé obce to majú vyriešené, pretože tým sa neoplatí ani mať základnú školu, pretože majú malý počet obyvateľov, tým pádom malú pravdepodobnosť, že sa bude rodiť viacej detí. Tieto deti dochádzajú do spádových oblastí. Máme takých v Turci takisto niekoľko. Príkladom je Základná škola v Žabokrekoch, kde dochádzajú deti dokonca ob-jednu obec, pretože tá má svoju vlastnú základnú školu. Takže tieto obce v podstate riešiť nemusíme.

    Väčšie obce a mestá, v ktorých je dostatok obyvateľov, tento problém v podstate tiež nemajú, pretože majú základnú školu, ktorá je vyťažená, je využitá. A dokonca je ich tam aj niekoľko, týchto základných škôl.

    Problémom ostávajú práve obce, ktoré majú taký nevyvážený počet obyvateľov, že nie je to ani veľa, ani málo. A teraz práve tieto školy sú polemické. A je polemické teraz, či ich udržať, alebo ich len tak pustiť a nechať deti dochádzať opäť do nejakých spádových oblastí, spádových škôl. Ako som spomínal na príklade, ktorý mám konkrétne z Valče, tak tam ten počet detí naozaj kolísal. A skutočne jeden ročník bol populačný, veľmi výrazný, a ďalšie sú také pomenej. Ale zase tam prichádza viacej detí, predtým bolo o päť menej, ono to tak nejak kolíše. V prípade, že by sa takáto škola zrušila, tak potom opäť môže nastať zase nejaký populačný bum a potom zrazu tie deti nemajú kam chodiť. A teraz je otázne, že či to riešiť teda tými autobusmi a zvážať tie deti, či to bude efektívne, alebo tú školu nechať, nejak ju uživiť. A potom ona bude mať aj svoje opodstatnenie, pretože opäť príde stav žiakov, že tá škola bude naplnená a bude aj efektívna. Ale pokiaľ tá obec to vládze ťahať, tak si myslím, že je zbytočné ju rušiť.

    A okrem toho takéto obce by sme mali skôr podržať, aby tie deti nemuseli dochádzať, pretože je to vyjdenie v ústrety rodičom, ktorí možno aj niektorí nemajú prácu a nemôžu nechať deti dochádzať niekam ďalej, alebo ich nemôžu oni sami zavážať do nejakých priľahlých zberných obcí. Takže... Ale toto by sa malo riešiť práve v súčinnosti s okolitými obcami a možno aj vlastne v súčinnosti regiónu. Preto nechať to len na samostatné riešenie samospráve, podľa môjho názoru je trošku menej. Čiže mal by do toho hovoriť aj niekto iný, pretože potom na to nadväzuje stredné školstvo. A stredné školstvo sa väčšinou nachádza v mestách, to znamená, že to sú opäť spádové oblasti pre všetky základné školy z okolia. A tam potom záleží, kam sa tie deti v budúcnosti zaradia.

    Už keď som pri tých stredných školách. Hovorili sme tu o odborných školách, o odborných učilištiach. Ide sa teda dávať väčší dôraz na to, aby sme mali viacej odborne vzdelaných ľudí pre povedzme priemysel. Tak v našom okolí, v našom regióne je silný automobilový priemysel. Či je to už Martin, Volkswagen, alebo Žilina, Kia a príbuzné závody, ktoré potrebujú mať svojich zamestnancov. Ale máme aj železnice, máme niekoľko železničných spoločnosti, ktoré sú u nás v okrese. A bolo tam kedysi aj železničné učilište, ktoré vychovalo priamo pre tento segment trhu ľudí. No ale teraz železnice majú svoje kšefty, ale nezadávajú ich firme, ktorá je domáca, aby podporili regionálny rozvoj, ale kšefty sa zadávajú zahraničným firmám. Keby sa podporila železničná výroba v regióne, tým pádom majú opodstatnenie aj títo ľudia, ktorí by ostali v regióne a boli by v regióne aj vychovaní. Ale teraz, čo s tými, ako ich teda ideme vychovávať? Ideme vychovávať odborníkov v železničnom strojárstve, keď ich nemáme kam uplatniť? Alebo teda ich necháme len v tom automobilovom priemysle? Budeme mať silný automobilový priemysel, potom sa zrazu automobilky zbalia, odídu preč. A teraz, kde sa uplatnia tí ľudia? Áno sú odborne vzdelaní, ale nebudú sa mať kde uplatniť. Takže na toto tiež treba tak nejak myslieť. A z mojej skúsenosti viem, že my máme skutočne flexibilných mladých ľudí, ktorí, aj keď nie sú v danom odbore úplne špecialisti, dokážu sa veľmi rýchlo prispôsobiť a preškoliť sa na dané veci.

    Pán kolega Daniš tuná hovoril o tom, že dneska treba vychovávať klampiarov, lakýrnikov, automechanikov a tak ďalej. Ale pre tieto fabriky sú oni nepodstatní. Pretože dneska v týchto fabrikách sú všetko montážne linky, automatizované systémy, aj stroje. Tam treba prísť a vedieť obsluhovať stroj. Netreba vedieť vyklepávať blatník, netreba vedieť držať pištoľ a striekať, pretože to všetko robia stroje. Takže teraz je otázka, opodstatnenosť práve týchto odborných ľudí, ktorí by mali byť vzdelaní v danej oblasti. Pokiaľ ich budeme vzdelávať, tak oni sú skôr vzdelaní pre to, aby si založili svoje malé vlastné podniky a v tých robili práve tú drobnú robotu, lakýrnickú, klampiarsku, automechaniku a tak ďalej. Ale na to zase musia mať vytvorené prostredie. Ak budú chcieť byť živnostníkmi, alebo zakladať si firmy, na to potrebujú, k tomu mať vhodné podmienky, a nie ich zdierať z kože už na začiatku a mnohí si povedia, že sa im to ani neoplatí. Potom akú majú víziu tí mladí ľudia, ktorí vyštudujú takéto odborné školy? No veľmi chabú.

    Stále sa tuná, rozobral som všetky typy škôl, až po tie vysoké školy, ale zabudol som ešte povedať, že do toho vzdelávania patrí aj to mimoškolské vzdelávanie. Záujmové vzdelávanie, to znamená, umelecké vzdelávanie a vlastne centrá voľného času, prípadne školské kluby. Takisto, pokiaľ sa to nebude riešiť v súčinnosti so základnými školami, tak takisto to nemá význam. Hovorilo sa tu o tom, že systémy sú zneužívané a že sa urobí nejaká náprava. A teraz vidíme, že to má presne opačný efekt. Ak chceme vychovávať deti aj v umeleckom smere, teda, keď sa aj kolega Hlina dotkol tejto oblasti v rámci základných umeleckých škôl, ja som spomínal, že niektoré umelecké školy majú väčší záujem, iné majú menší záujem. Zase opäť to záleží od oblasti, kde je aká vyspelosť ekonomická, sociálna situácia a tak ďalej. Viem, že napríklad niektoré základné umelecké školy nevyberajú poplatky za vzdelávanie záujmové. Preto tam môžu chodiť úplne všetky deti, ktoré na to môžu mať talent. Ale to nezistíme, pokiaľ im tú šancu nedáme. Pokiaľ sa za to vzdelanie umelecké platí, tak tam môžu ísť len tí, ktorí na to majú financie. Takto sa už v prvom rade selektuje, ale pokiaľ tá základná umelecká škola nedostane celý ten normatív, tak jednoducho nemôže vytvoriť deťom také podmienky, aby tie deti platiť nemuseli. Preto spravíme nariadenie, že deti nemôžu navštevovať také umelecké školy, alebo pod jednou nemôžu mať viacej odborov. To bolo opatrenie prvej Ficovej vlády, kedy sa zriadilo toto. A viem, že na niektorých základných školách jedno dieťa chodilo aj na výtvarnú, aj na tanečnú, a do úplne inej, samozrejme v iných základných umeleckých školách, a v úplne inej základnej umeleckej škole navštevovalo ešte aj nejaký hudobný nástroj. A po pár rokoch sa vykryštalizovalo, že ten tanec ho síce baví, ale nie až tak ako tá výtvarná, ale popri tom chcel vedieť hrať na husliach. Ale prečo by sme ho, v tom zárodku mali mu určovať, nie, ty môžeš chodiť len na jedno? Áno, takýchto prípadov nie je veľa. Ale prečo by sme im to mali zakazovať? A pokiaľ to poskytuje jedna základná umelecká škola, prečo by sme im v tom mali brániť? A tak isto ako sa financovalo cez jednu školu jedno, jeden odbor, cez druhú druhé, cez tretiu tretie, tak isto to mohlo bežať pod jednou. Nie, zase sa to spravilo opatrením, že nemôže sa. No tak sa to zase prispôsobilo a spravilo sa to tým riešením, že dieťa navštevovalo tri základné umelecké školy.

    Podobný systém v centrách voľného času. Teraz vidíme, že tie opatrenia, ktoré sa spravili, neboli dobré a centrá voľného času sa zatvárajú, pretože jednoducho nemajú financie na ďalší rok. Pán minister tuná tvrdil, že nebude to mať taký dopad, nebude to také deštrukčné. Dneska vidíme, že je. Dostávame správy z rôznych kútov Slovenska, kde ako riaditelia sú zúfalí z toho, že nedostali od samospráv financie na fungovanie svojho centra voľného času a musia ho zatvoriť. Nemajú financie na to, aby za súčasných podmienok financovali dohodárov, ktorí im viedli záujmové vzdelávanie, tie krúžky, pretože sa zvýšili odvody a tak ďalej. To znamená, že im museli ukrátiť mzdy. A niektorým sa to už možno ani neoplatí, pretože keď ešte dochádzal, ešte do nejakej inej obce, tak ešte mal výdavky na pohonné hmoty. A keď dostával pár eur, tak už sa mu to vlastne neoplatí, lebo sa mu to z toho strhlo. Viem, mám z toho osobný príklad, pretože som tiež takto podobne učil.

    Takže mám taký pocit, že tu sa stále niečo rieši, ale rieši sa samostatne, ale nie komplexne a systémovo. A toto je problém tejto vlády, že navrhne nejaké riešenie a to riešenie nie je komplexné, nie je vydiskutované. A potom sa to len kritizuje. No samozrejme, že sa to kritizuje, keď vidíme, že to nie je dobré riešenie. A okrem toho, ja to zopakujem, bolo to viackrát spomínané, nemáme riešenú systémovú víziu so širokým konsenzom, aby vyhovovala úplne všetkým, vládnej strane, aj opozícii. Pretože riešenia, ktoré sa robia čiastkovo, vyhovujú jednej strane, nevyhovujú druhej, potom pri výmene vlády sa spraví opačne a celé sa to rozvŕtava. Kde má potom ten rodič, ten občan istotu? Aj tí žiaci, kde majú istotu, že to o pár rokov nebude zmenené, že sa im nepritvrdia podmienky, že sa im nezhoršia tie podmienky? Ako si potom budú vedieť naplánovať to svoje vzdelanie?

    A to, čo už hovorili aj iní kolegovi, život človeka sa mení. Aj jeho hodnoty, aj jeho záujmy. Dneska si človek vysníva, že chce byť, ja neviem, automechanik, zajtra, že chce byť kozmonaut, a potom, že chce byť smetiar. Zrazu príde na strednú školu a zistí, že chce byť učiteľom. Vyštuduje strednú školu, ale už nechce byť učiteľom, pretože zistí, ako to v realite chodí, a už chce byť právnikom. Hodnoty žiaka sa menia. Treba možno robiť viac osvety aj pre tých rodičov, aby sa viacej zaujímali o to dianie v školách, v školstve.

    No a koniec koncov, keď sa debatí o tom, menovanie riaditeľov, hovorilo sa tu o politizácii školstva. No práve toto je možnosť politizácie školstva, že sa dá možnosť zriaďovateľom navrhnúť alebo dosadiť si svojho riaditeľa. Opäť ovládanie politickou mocou. A viem už pár príkladov takých, kde by sa to takýmto spôsobom excelentne zadarilo. Nedostal by sa tam odborník, ale človek, ktorý by tam bol dosadený, a už by sa rozdeľovali financie tam, tam, tam, tam, hentam. Ale nešli by na systémové vzdelávanie práveže v rámci tej školy. Aj keď sa povie, že: no je to ustriehnuteľné. Zvolí sa opäť rada školy, ktorá to dokáže ovplyvniť, a peniaze budú mrhané. Toto je práve ten problém. A toto je problém politizácie. Prečo samospráva chce dosadzovať? A povedzme si, že samospráva na úrovni krajov, ktorá bude dosadzovať riaditeľov stredných škôl. Toto sú riziká, ktoré nám hrozia. Poukazujeme na ne a v mnohom sa už aj splnili. Nás stále nikto nepočúva. Jedným uchom dnu a druhým von.

    Správu máme predloženú, veci sme si prečítali, preštudovali. Riešenia sú dosť chabé. Ciele neurčité. Vízia slabá. Ale opäť, stojí to na diskusii, pretože ministerstvo nechce diskutovať. Ono diskutuje len s vyvolenými. "Kristepane!" - to je reakcia pána ministra.

  • Hlas predkladateľa.

  • Vážne. No ja neviem práve, s kým diskutuje a to je ten problém. Pán minister, ako prepáčte, vaše narážky na mňa, s kým ja diskutujem, sú na tomto mieste dosť neprijateľné a neprípustné. Ja viem, že sa vám to zle počúva, ale od vás si to vyprosím, aby ste takéto reči rozprávali o mojej manželke, áno?! Buďte tak dobrý.

  • Hlas z pléna.

  • Neozývajte sa, pán poslanec, áno?! No, máte možnosť.

    Takže ďakujeme pekne za takúto správu, budeme čakať na riešenia, budeme čakať na návrhy.

    Ďakujem pekne.

  • Faktické poznámky, páni poslanci Daniš, Bagačka, Hreha, Martvoň, pani poslankyňa Tomanová, pán poslanec Hrnčiar. Končím možnosť sa prihlásiť.

    Pán poslanec Daniš.

  • Pán kolega, je toho skutočne veľa, na čo by som mohol reagovať, ale ja sa obmedzím na jednu parciálnu poznámku. Nuž, trošku som sa aj pousmial a chcem vám povedať, že sa hlboko mýlite, keď si myslíte, že dneska stačí, aby trebárs do tej automobilky, ktorú som spomínal, sa postavil nekvalifikovaný človek a bude stláčať gombíky, ako ste to povedal. To ste ale riadne uletel. Pokiaľ si pamätám a spolu sme diskutovali, ste tiež stavbár, ste stavebný inžinier, no a musíte vedieť a určite viete, že len vyškolenie napríklad takého zvárača, čo to dá času, čo to dá peňazí. A to ešte aj dneska, v čase skutočne automatov zváracích. Takže pozor! Dnešný priemysel si skutočne žiada, aby školy pripravovali a servírovali na trh také profesie, o ktoré je dneska záujem, a, naopak, aby sa tlmili také programy, ktoré produkujú tých absolventov, o ktorých práve tento trh záujem nemá.

    Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Súhlasím s kolegom, že to bolo v mnohom úsmevné vystúpenie, ale čo sa týka centier voľného času, ktoré teda tak radi spomínate, tak k 1. januáru zanikli dve centrá obecné, v Dolnom Kubíne a v Prakovciach. V Dolnom Kubíne však naďalej zostávajú pôsobiť ďalšie štyri obecné centrá voľného času a v Prakovciach zostáva jedno centrum voľného času. A takisto zanikli tri súkromné centrá voľného času. Tak, čo tu rozprávate, že dobreže nie každý týždeň zaniká centrum voľného času?! Áno, niekomu sa stúpilo na otlak, možno ho to, niekoho bolí, ale toto prerozdeľovanie možno poteší všetky deti, nielen tých 260 tisíc, ktorých bolo v jednotlivých krúžkoch.

    A v podstate vystupovali ste okolo 25 minút. Ja si myslím, celkove bolo to nekompetentné vystúpenie, plné táranín, krčmových rečí a hlavne vašich pocitov. A dvoma slovami by som vaše vystúpenie charakterizoval ako, jednoducho 25 minút zabitý čas.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Keďže ja nie som pracovník školstva, ja budem rozprávať len z praxe. Som členom jednej školskej rady, kde mám osobné skúsenosti s riaditeľom. Riaditeľ si neplní svoje povinnosti, je naňho podané trestné oznámenie, ale školská rada ho aj znovu zvolila do funkcie, lebo je spoľahlivý a plní im všetky záväzky, ktoré od neho očakávajú. Takže ja len toľko. A určite podporím návrh ministra školstva k školským radám.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Bolo to dlhé vystúpenie, ktoré sa týkalo viacerých oblastí. Budem reagovať na tri.

    Prvá oblasť, čo sa týka málotriedok. Ja neviem, no ja mám taký pocit, že asi, pán poslanec, si nás nepočúval. My sme práve boli za tie málotriedky, nie teda, že ich chceme zrušiť. My sme boli proti zrušeniu. Zrušiť ich chcel kolega Hlina. Čiže tie málotriedky, to, čo sme tu počúvali, v podstate myslím si, že nebolo to vhodné, lebo jednoducho my sme úplne opačného názoru. My podporujeme málotriedky, kde to treba, samozrejme.

    Čo sa týka centier voľného času, no ja som toho názoru, že nie je dobré, keď niekto, čo mal nejaký osobný záujem na centrách voľného času, alebo v podstate je v konflikte záujmov, keď k tomu vystupuje. Alebo to treba aspoň potom uviesť, lebo potom fakt sa môže stať to, čo nám tu pán poslanec Beblavý mnohokrát vykrikoval, že proste sme v konflikte záujmov už len preto, že sa lekári vyjadrujú k lekárskym zákonom. No ale tu to bolo fakt osobné, čiže všetci vieme prečo.

    No a tretia oblasť, čo som chcel povedať, práve táto správa dáva priestor na debatu. Však táto správa zostane ako taká ďalej. Ja som to povedal hneď, ešte doobeda, že táto správa ide do Rady vysokých škôl, do Študentskej rady vysokých škôl, bude sa s ňou pracovať alebo sa s ňou pracuje, ešte sa zbierajú pripomienky. A myslím si, že keď už toto pán minister urobil, už nie je väčší dôkaz ako práve táto správa, že má záujem on diskutovať. A samozrejme je to pracovný materiál, ktorý môže byť o rok zmenený, ktorý môže sa vyvíjať a ktorý môže fakt potom zlepšiť toto školstvo ako také. Čiže ja chválim, že ako jeden z ministrov alebo prvý z ministrov po desiatich rokoch vystúpil s takouto správou aj s víziami pred parlament ako taký.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán kolega, prepáčte, ale musím povedať, hovorili ste o všetkom a o ničom. Z vášho vystúpenia nebolo zrejmé vlastne, čo chcete povedať. Ja si dovolím povedať pravý opak.

    Máme pred sebou správu, ktorá je analytická, obsahuje nesmierné množstvo údajov. A kto chce, vie si z nej vybrať to, čo potrebuje. Na druhej strane povedzme si, ide o najvyšší prejav parlamentarizmu, keď bola daná na verejnú diskusiu, a to myslím do konca mesiaca júna, ak sa nemýlim, čiže je možné sa k nej vyjadrovať.

    A ja si nemyslím, tak ako povedal pán Beblavý, že by malo ísť o niečo nemenné, trvalé a povedať, ako ďalej, pretože školstvo sa vždy bude vyvíjať. Aj teória poznania sa vždy svojím spôsobom bude meniť a mení sa. A treba reagovať na skutočnosť. Treba reagovať na aplikačné poznatky z praxe, dopĺňať. Čiže mal by to byť otvorený dokument, do ktorého je možné zasahovať.

    Takže, vážené dámy, páni, poďakujme ministrovi, že skutočne predložil takúto správu. Prvú, ja si takúto komplexnú správu nepamätám v tomto parlamente, že mal tú odvahu prísť s takouto správou, a nekritizujme za obrovské more práce a námahy, ktorú si tento materiál zaslúži.

  • Aj dnešná búrlivá diskusia svedčí o tom, že téma školstva sa dlhodobo neriešila a že najväčším problémom v školstve sú financie.

    Igor, ja, si hovoril dlho a zašiel si do rôznych oblastí, ale mne zarezonovala téma tých stredných odborných škôl a učilíšť, a ja si spomínam pred dvomi týždňami, pred tromi sme boli na pracovnej ceste na Tajvane a tam sme na vlastné oči zistili, že čo sa stane s krajinou, ktorá investovala pred 30-mi rokmi do školstva, kde 20 % štátneho rozpočtu sa dáva do školstva, investuje sa do vedy a výskumu, vznikajú technologické centrá, vedecko-technologické parky. Boli sme vo vedecko-technologickom parku, v ktorom bolo 65 tisíc zamestnancov. A trochu som sa zľakol, keď hovoríme stále o tých stredných odborných školách a učilištiach, že to budeme robiť preto, aby sme vychovali kvalitných robotníkov, ktorí budú v montážnych halách montovať tie výrobky a tie výmysly, ktoré teda vymyslia v Ázii, na Tajvane a inde.

    A to teraz nie je kritika. Pán minister, ste zakrútili hlavou, ale to som nemyslel na vás. Naozaj tá, dlhodobé neriešenie problémov školstva vyústilo do tejto situácie a jednoducho školstvo je podfinancované a potrebuje investície a viacej finančných prostriedkov.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Dúfam, že to stihnem.

    Pán Daniš, ja sa mýlim? Ja som nepovedal, že nekvalifikovaný. Nepočúvali ste, takže na budúce lepšie počúvajte.

    Pán Bagačka, niekomu sa stúpilo na otlak. No neviem, komu sa stúpilo na otlak, ale o ktorých možno hovoríte, tak nemáte pravdu. Takže overte si informácie.

    Pán Hreha, riaditelia. No všetko závisí od ľudí. Niekedy je horšia samospráva a teda ten zriaďovateľ. Niekedy je horšia školská rada. Treba hľadať kompromisy. Ja ich zatiaľ nevidím. A takisto ich nevidím ani v tých návrhoch.

    Kolega Martvoň, nehovoril som, že ministerstvo chce zrušiť. Ja som hovoril o niečom inom. Čo sa týka mojej závislosti, ja som učil pod dvomi súkromnými a pod dvomi verejnými centrami voľného času a školskými strediskami záujmovej činnosti. Ja som to už tuná párkrát povedal, takže ja sa na nič nehrám a netajím. Takže je to na pravej miere. No a chcem sa opýtať, že kto z opozície bol pozvaný na diskusiu, keďže to bolo predložené skutočne veľa inštitúciám, odborníkom a tak ďalej.

    Pani Tomanová, mojím cieľom bolo poukázať na absenciu systémových riešení s konkrétnymi cieľmi. Takže asi ste tiež nepočúvali tú moju rozpravu, len ste tak si popri lúštení sudoku asi niečo započuli. A okrem toho ja som ocenil analytickú časť a kritizoval som len tú výhľadovú. Takže nabudúce pozornejšie počúvajte.

    No a, kolega Hrnčiar, ďakujem veľmi pekne. Skutočne, investície správnym smerom do vzdelania sú investície do našej budúcnosti. Pokiaľ budeme mať vzdelaných ľudí, u nás sa môže robiť ten výskum, u nás sa môže zamestnať mnoho ľudí vo výskume, ktorí budú riešiť zložité veci. A pokiaľ budeme mať skutočne veľa vzdelaných robotníkov ako lacnej pracovnej sily, tak ďakujem pekne. To bude vyhovovať len firmám, ktoré budú hľadať u nás lacnú pracovnú silu.

    No a ja by som povedal, že málo vzdelaní ľudia vyhovujú najviac manipulátorom. Takže stádo ovečiek potrebujeme, aby nebolo vzdelané, aby sa nevedeli ozvať v pravú chvíľu.

  • Pani poslankyňa Vaľová do rozpravy.

  • Príjemný dobrý deň. Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, čo sa týka, o správe školstva, ktorá bola predložená do parlamentu na verejnú diskusiu, vnímam ju ako veľmi dôkladne prepracovaný materiál. A vnímam, že veľmi konkrétne pripravený materiál, z ktorého sa skutočne aj laik, nielen poslanci v parlamente, dokáže dočítať, že aký je skutočný stav a čo v školstve plánujeme.

    Ak je to predložené na verejnú diskusiu, tak je možnosť o tejto správe ešte diskutovať a možno ju, možno aj doplniť. A v tomto prípade odmietam kritiku, ako ju uviedol pán poslanec Beblavý, ktorá vzišla z rozpravy, že by mala rovno priniesť nejaké nemenné závery. A práve preto oceňujem, že aj sám názov tejto správy uvádza možnosť diskutovať ešte o tejto správe, pretože školstvo sa permanentne vyvíja, permanentne sa vyvíja aplikačná prax a nemôžem povedať, že niečo musí byť nemenné. Pretože ak je niečo nemenné, tak vývojom sa to stane skostlivené.

    Vrátim sa k pripomienkam z diskusie, hlavne k takým, s ktorými, si dovolím povedať, že sa s nimi pravidelne stretávam v pôsobení v samospráve. Prvá vec, ku ktorej sa chcem vyjadriť, je poznámka v správe, ktorú kritizovali opoziční poslanci, že by malo dôjsť k zmene menovania riaditeľov škôl, ktorí si to vysvetľujú tak, tá opozícia teda, že riaditeľa školy bude menovať jeden človek. Tak to tu zaznelo v diskusii. Zrejme majú na mysli primátora alebo starostu. Nemyslím si, že pán minister mal na mysli zrušenie rady škôl. Myslím si, že asi by uvažoval asi tak, aby primátor a starosta mohol do tejto voľby zasiahnuť svojím názorom. Pretože úrad mesta najlepšie vidí počas školského roka hospodárenie danej školy. Rovnako disponuje počtami žiakov, resp. prijíma podnety a sťažnosti buď na vedenie školy, alebo na školu ako takú.

    Mrzí ma, že dochádza k interpretácii v parlamente, že primátor alebo starosta, to je človek, ktorý asi zrejme bude svojvoľne rozhodovať. Veď si povedzme, že primátor alebo starosta, je pravda, že je to jeden človek, ale dostal mandát od občanov, aby presadzoval ich názory, v priamych voľbách tento mandát dostal, a samozrejme určite nevnímam to tak, aby primátor alebo starosta sa snažil rozhodovať proti občanovi. Pretože, ako hovorím, dostáva mandát a vždy ho tí občania musia voliť. A samozrejme, ak prijíma permanentne zlé rozhodnutia, tak samozrejme nemôže čakať, že bude vo voľbách opätovne zvolený. Aj keď nemôžeme možno v ojedinelých prípadoch vylúčiť subjektívne vnímanie a posudzovanie človeka, tak nemôžme to vylúčiť ani v tomto prípade.

    Chcem povedať, že dnes sa rada školy skladá zo zamestnancov danej školy. V zákone sa uvádza, že môže mať rada školy od piatich do jedenástich členov. Aj keď si to ľudia, alebo si to daný, aj keď si to volí, táto rada, medzi sebou, tak je to veľmi úzka skupina, z ktorej rada školy pozostáva, a myslím si, že je najviac ovplyvniteľná práve riaditeľom školy.

    Keď sa zamyslíme nad jej zložením, tak rada školy, uveďme si príklad, pozostáva najmenej z piatich ľudí. Sú to napríklad dvaja zamestnanci, ktorých priamym nadriadeným je riaditeľ školy, určuje im plat, osobné príplatky a odmeny. Myslíte si, že títo ľudia úplne objektívne ohodnotia stav svojej školy a stav nadriadeného, ako túto školu riadi? Dávam otázku do pléna.

    Rovnako sú tam povedzme dvaja rodičia, ktorí, pripúšťam, že majú záujem, aby škola sa pozitívne vyvíjala, veď predsa tam túto školu navštevujú ich deti. Ale zase pripusťme, že rovnako je pre nich dôležité, aby ich deti mali dobré výsledky, a samozrejme tiež nie celkom objektívne pristupujú k hodnoteniu svojich detí.

    A potom je na rade riaditeľ. Nechcem nikoho podozrievať, iba navádzam modelovú situáciu z praxe. A ešte povedzme, že poväčšine máme takéto skúsenosti v samospráve, že do školskej rady si volia rodičia, alebo sú navrhnutí takí rodičia, ktorí možno môžu sponzorsky alebo finančne pomôcť škole alebo majú určitý spoločenský vplyv. No a predstavme si, že poslednými členmi školskej rady sú poslanci alebo dvaja poslanci alebo poslanec, väčšinou tí poslanci, a mám takú skúsenosť so správou, pardon, zo samosprávy, ktorí chcú ísť tam, kde chodia ich deti, alebo chcú byť zvolení v mestskom zastupiteľstve, že budú v školskej rade tej školy, ktorú navštevujú ich deti. Nechcem posudzovať objektívnosť alebo neobjektívnosť týchto ľudí, ale pýtam sa: ak sa človek v tejto škole, ak sa čokoľvek v tejto škole bude diať, alebo riaditeľ bude vo svojej funkcii aj 15, 20 rokov, čo je úplne bežné v praxi, nemal by mať primátor alebo starosta tiež možnosť vyjadriť sa k jeho menovaniu? Keď pravidelne spolu spolupracujú a riaditeľ školy spravuje majetok mesta.

    Netvrdím, aký model je najlepší, či ten, ktorý majú cirkevné školy, pretože my tu už nový model máme, a to, že ak školská rada zvolí riaditeľa, môže ho primátor, respektíve starosta potvrdiť, alebo nepotvrdiť a nevymenovať do funkcie, a opäť nastáva to, že rada školy si volí nového riaditeľa. Keď som sa rozprávala v kuloároch na chodbe, tak mi kolegovia povedali, že sú aj také prípady, primátori, kde na základe kontroly bol odvolaný riaditeľ, ale školská rada si opätovne zvolila toho istého riaditeľa. Pýtam sa, čo s tým? Čiže ten riaditeľ, ktorý mal zlé výsledky kontroly, ktorý zle riadil majetok, si ho opätovne zvolila rada školy. Starosta, primátor sa k tomu nemôže vôbec vyjadriť. A starosta, primátor, ak si povieme v meste, tak nikto nepovie, že rada školy zvolila tohto riaditeľa. Každý povie: no ten primátor má ale, alebo je nemožný, alebo má zviazané ruky, lebo to nikto ani nevie, pretože nedokáže s týmto riaditeľom školy, proste, jednoducho to hospodárenie zlepšiť. Pretože ak raz to mesto našlo, že sú tam porušené veci, opätovne si ho školská rada zvolila.

    Alebo možno model, kde bude väčšie zastúpenie samosprávy v školskej rade. Neviem. A práve preto ma teší, že práve táto správa je daná do diskusie, aby sme sa naozaj všetci zamysleli a povedali si naprieč politickým spektrom, aký model bude ten najsprávnejší. Myslím si, že v tejto správe je správne uvedené, že táto situácia si vyžaduje zmenu. A tak ako správa uvádza, že je na verejnú diskusiu, považujem na mieste o tom diskutovať a považujem na mieste to, že prax sa vždy mení a zákony, ktoré vyhovovali pred niekoľkými rokmi, už nemusia vyhovovať dnes.

    Druhú vec, ktorej sa chcem dotknúť, je opäť kritika zo strany opozície, a to vo financovaní centier voľného času. Nehovorím, že mestá a obce by nechceli viac peňazí. Kto by nechcel? Určite aj moje mesto by chcelo, aj moji občania, aj vaši občania. Určite áno. A budem sa určite za to prihovárať, aby sa nám tých peňazí na voľnočasové aktivity dostalo viac. Ale zároveň poviem, že zmenou pravidiel financovania v roku 2013, prideľovania finančných prostriedkov, dôjde určite k nastaveniu a vyčisteniu, poviem v úvodzovkách, tzv. čiernych oviec, ktoré možno urobili zlé meno centrám voľného času. Boli zvyknutí na množstvo finančných prostriedkov, za ktoré nevykonávali kvalitnú prácu.

    A uvediem opäť príklady, pretože možno niekedy sa aj v tomto parlamente polemizuje zo strany opozície, že prečo tu sedia primátori, prečo tu sedia starostovia. Ja sa pýtam, prečo tu sedia lekári, prečo tu sedia poľnohospodári? Veď predsa každá profesia v tomto parlamente musí byť zastúpená, aby sme vedeli sa vrátiť do praxe, aby sme tu nesedeli za týmito stenami a nevedeli, čo sa vonku deje. Nehovorím, že nechodíme medzi ľudí, ale ja sa nemôžem miešať do medicíny, pretože som v živote nikoho neliečila, a neviem postupy v praxi. Takže zase poviem, opäť to, čomu rozumiem, a viem, že keď som primátorka, tak sa bežne s týmito problémami stretávam, mám ich na stole, a tak isto s problémami školstva.

    A uvediem príklady zo svojho mesta. V meste Humenné máme mestské centrum voľného času, štyri centrá voľného času pri základných školách a súkromné centrum voľného času. Keď sme vykonali kontroly na fungovanie centier voľného času, k čomu, musím povedať, že nás sčasti motivovalo a motivoval nový zákon a teda nové rozdelenie finančných prostriedkov, aj pán minister, doslova poviem, nehovorím, že sme to nekontrolovali, ale možno sme tomu nevenovali takú povinnosť, pretože sme dostali peniaze, tie peniaze sme rozdelili a tie peniaze jednoducho slúžili na to, že dostali sme toľko peňazí, koľko sme dostali v štatistike, že je zapísaných detí. Ale teraz to bolo ináč. Teraz to bolo na žiaka. Tak vám poviem pravdu, že my sme si s tým skutočne lámali hlavu možno aj, aj, aj tri mesiace, lebo my sme všeobecne záväzné nariadenie prijali až v apríli, aby sme neurobili chybu, aby sme nikoho nepoškodili.

    Takže sme vykonali kontroly. A urobili sme to tak, že tieto kontroly vykonali v čase dvoch dní, aby sa nikto z centier nemohol na to pripraviť, aby boli objektívne. A zistili sme, že v jednom centre voľného času zo šiestich krúžkov fungoval iba jeden, iba jeden. Mali byť, šesť krúžkov, prišli sme, reálne bol jeden, boli tam štyria žiaci. A toto centrum voľného času v minulom roku malo v rozpočte, vážení, pridelených 145 000 eur. Myslím si, že slušná čiastka, v úvodzovkách poviem, na podnikanie. A tak ako povedala kolegyňa pani Olinka Nachtmannová, tak si vypočujte názvy krúžkov, ktoré sme, skutočne, skutočne ostali prekvapení od danej pani, ktorá bola poslankyňa mestského zastupiteľstva, ktorá bola teda šéfkou toho centra voľného času. A ja vám naozaj prečítam takú, takú, takú normálne úsmevnú vec, lebo nehovorím, že nekontrolujeme, všetky mestá kontrolujú, ale vždycky kontrolujeme, máme toľko agendy, že vždycky kontrolujeme to najdôležitejšie.

    Ale teraz vám prečítam krúžky, tak ako povedala Olinka Nachtmannová, to sú skutočne, ja by som povedala, umelecké výtvory, ako tieto krúžky nazvali, aby mali čím viacej peňazí. A teraz čítam: športové všeličo 1, športové všeličo 2, športový krúžok, športový krúžok B, športový krúžok G, športový turistický, turistický, turistický krúžok. A teraz ďalej: PC-grafika, PC-boj priateľ-nepriateľ, PC IKAS, počítačový E, počítačový, počítačový T, internet a počítače, internetový; anglický jazyk - materské školy, anglický jazyk o krok ďalej, anglický jazyk pokročilý, anglický jazyk, angličtina B, angličtina hravá. Toto malo jedno centrum voľného času, vážení. Ja som z toho, sypem si popol na hlavu, že som to tak isto nedala odkontrolovať rok predtým, ale viete, ako sa hovorí, že niekedy vás veci posúvajú dopredu. Čiže myslím si, že aj tento zákon nás posunul dopredu.

    Takže asi takéto sme našli veci. Tak, vážení kolegovia, myslím si, že je to na zamyslenie. Verím tomu, že tohto roku sa vody prečistia v centrách voľného času. Centrá voľného času budú viesť ľudia, ktorým naozaj záleží na voľnočasových aktivitách, pretože takých ľudí je skutočne mnoho. A ja ich obdivujem. A obdivujem aj tých učiteľov, ktorí zostávajú poobede, aby sa venovali žiakom, pretože možno skutočne majú nejaké zručností, ktoré tým žiakom chcú odovzdať.

    A obce možno aj po takomto vyčistení, ak dostanú viac finančných prostriedkov, o čo sa určite budem ja u pána ministra prihovárať, aby sme ich dostali, tak skutočne tieto prostriedky vynaložia už práve možno na takéto centrá a na takéto krúžky, ktoré naozaj po tomto prečistení budú reálne fungovať, a zostanú tam ľudia, ktorí to s mládežou myslia vážne.

    Vážení kolegovia, toto bol taký krátky exkurz do praxe, s ktorou sa pravidelne stretávame primátori, starostovia, učitelia, tí, ktorí tu sedíme a ktorí sa tejto problematike venujeme. A určite zastávam názor, že veci a zákony treba meniť, následne ich analyzovať, aby nám prinášali efektívnosť a kvalitu. A určite aj do školstva.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Pán poslanec Petrák. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pani kolegyňa Vaľová, vy ste úplne presne pomenovali problém centier voľného času. Ja chcem povedať, že dlhodobo komunikujem túto tému, spravodajcoval som tento návrh zákona. A musím povedať, že ako členovi školského výboru mi tento problém aj leží na srdci. Rozprával som sa s viacerými kolegami, takmer so všetkými kolegami, ktorí sú starostovia, primátori v Národnej rade Slovenskej republiky, a všetci mi potvrdili, že pri vykonaní hĺbkového auditu, napriek tomu, že nepredpokladali takýto vývoj, tá skutočnosť a realita zodpovedá vašim skúsenostiam v plnej miere a miera vykazovania čiernych duší sa väčšinou hýbala minimálne na úrovni 50 percent. Čiže toto je realita, ktorá je.

    Ja som dneska nestihol zareagovať na vystúpenie jedného kolegu a nechcem ísť do nejakej osobnej konfrontácie. Je to obec, ktorá vykazovala v centrách voľného času počet prepočítaných žiakov, to znamená cez koeficienty, vyše 19 tisíc, takmer 20 tisíc. Nemenovaný kolega dneska hovoril, že majú triedy, málotriedku v zásade, ktorá má v jednej triede 8 žiakov, v druhej triede 12 žiakov a tak ďalej.

    Ja si len fakt kladiem otázku, ak sa niekto bije hlava-nehlava o centrá voľného času a povie v živom vystúpení v parlamente, že majú v triede 8 žiakov a majú vyše 19 tisíc prepočítaných žiakov v centre voľného času, no je to na zamyslenie.

    Ďakujem pekne.

  • Chcete reagovať, pani poslankyňa? Nie.

    Takže pán poslanec Kuffa do rozpravy.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, pán spravodajca, milé kolegyňky, kolegovia, v úvode chcem tak trochu aj naozaj pochváliť toho pána ministra nášho tuná. Myslím si, že celý ansámbel na ministerstve školstva sa potrápil a predložil tuná rozsiahly dokument. Naozaj to oceňujem. Je tam aj tabuľková príloha, grafy, textová časť. Sú niektoré veci, ku ktorým budem mať, pán minister, ak dovolíte, pripomienky. Niektoré, ak budete ochotný, môžte si ich aj poznačiť. Môžem hovoriť aj zo skúseností vlastných skrze detí, ktoré, Gregorko je šiesty v poradí, ktorý maturuje, ak štvrtok zmaturuje z chémie, tak máme šesť maturantov, troch inžinierov, dvoch ešte vysokoškolákov. Máme ďalších, máme celý ansámbel. Ale za tých 20 rokov, chcem povedať, za celých tých 20 rokov, a to boli tie, všetky tie vlády, nebol tu teda predložený takýto dokument, aký máme tuná teraz v Národnej rade.

    Myslím si, že mohlo nás byť tuná aj viac, aj počas celej tej rozpravy, a aktívne sa zapájať a dávať prípadne aj návrhy, čo zlepšiť v našom školstve. Ja mám ľahkú úlohu, pán minister, lebo ja som opozičný poslanec a kritizuje sa veľmi ľahko. Tak, rovnako ako aj stavitelia to veľmi dobre poznajú, dom zbúraš v priebehu jedného dňa alebo aj niekoľkých hodín, niekoľkých minút, keď ho dobre navŕtajú, podmínujú a padne. Ale postaviť ten istý dom není také jednoduché. A rovnako dávať tie konkrétne návrhy, ako riešiť. A to školstvo to je tak zvlášť zložité a veľmi citlivá téma. Učitelia a pedagógovia, či už vysokoškolskí alebo v tých materských školách až po vysoké školstvo univerzitné, je to taká zvláštna kategória a veľmi citlivá. Není jednoduchá. Mať toto ako na krku, tak to, pán minister, to vám naozaj úprimne nezávidím.

    Vo všeobecnosti, keby som to tak povedal, ja som to už aj tak spomínal, keď mali sme tuná už pána ministra pred nejakým časom, ja to tak všeobecne deklarujem, čo je dobrá škola. A to je jedno, či to je univerzita, či to je, ja neviem, stredná škola, učňovská škola, môžme mať názor, rôzne názory ako na to.

    Ale dobrá škola, ak dovolíte, kolegovia, je tá, ktorá ťa pripraví pre život, ktorá ťa pripraví pre konkrétne potreby praxe, aby si ty nezostal s dvoma vysokými školami, alebo dneska aj štyri majú diplomy dnešní mládežníci, tak by som to tak povedal, že je akoby, takí fenomenálni. Ale nie sú. Prečo nie sú? Z jednoduchého dôvodu, keď ja s dvoma diplomami zostanem na úrade práce v evidencii medzi nezamestnanými, no tak potom, čo to je za vysoká škola, ak môžeš skončiť aj s červeným diplomom? Nebudem tu hodnotiť vysoké školy, univerzity žiadne, menovať ich nebudem. Ale dovolím si vo všeobecnosti povedať, a mám to odpozorované a mám to skrze vlastnú empíriu, pán minister, máme troch inžinierov skončených, však sám som bol študentom, a máme ešte študujúcich, maturanta máme, ale za tých 22 rokov, musím sa tak, viete, tak aj povedať, že to školstvo akoby nerástlo, ale akoby padalo dole, čo mi je tak veľmi ľúto.

    Ešte niekedy v tých 90. rokoch tak to školstvo nejako, nechcem ten minulý režim vychvaľovať nejako zas, lebo to totalita není žiadna dobrá, určite nie, ale ten systém školstva, keď by naozaj taká skutočná reforma bola a prebehla, dobre vybudované veci, ktoré tu boli zaužívané, naozaj mohli aj pokračovať, poučiť sa so zahraničím. Netreba tu veľakrát vymýšľať vymyslené veci. Dneska to tu aj tak spomenuli, tak o bicykli, tak ja poviem o kolese. My vymýšľame koleso, ktoré tuná poznáme, a naozaj sa ísť pozrieť do toho zahraničia a poučiť sa v mnohých veciach. A to či už je to vzdelávanie na tých základných školách, na stredných školách, učňovských školách, vysokoškolské vzdelávanie prvého a druhého stupňa, doktorandské štúdium, vedecké práce, potom tie ďalšie akademické rasty, docentúry, profesúry a tak ďalej. Myslím si, že naozaj je čo pozerať v zahraničí.

    Ja tak mal som možnosť nahliadnuť aj do systému školstva, poviem tak, stredného a vysokého školstva, ale aj doktorandské štúdium, skrze naše deti, keď ony v zahraničí študovali a aj študujú, ešte aj stále, aktuálne. Ja s tými deťmi komunikujem a pýtam sa ich. A taký 17-ročný syn, keď mi povie, hej, chodil na akadémiu v Glasgowe, a teraz sa ho pýtam, no aká je tá akadémia, aká je tá škola, no a tak mi nejako to nevedel povedať, hovorí: "Tatko, ako ti to mám povedať? No je tak, ako keby všetci tí učitelia, pedagógovia prešli špeciálnym výcvikom." Ako to myslíš? "No, vieš, to je taký individuálny aj prístup ku študentovi." A toto zachytil 17-ročný chlapec, hej. Bol som veľmi z toho tak potešený, že v podstate mal ako taký postreh. Ja som si tak pomyslel v duchu, ale som to aj tak povedal, si myslím: Pánimoji, to naše školstvo, tak ešte, tak na 20 rokov! A neviem, či sa vôbec toho dožijem, tých zmien. A ten Gregorko ma povzbudil: "Tatko, neboj sa nič, my tam prídeme, my to zmeníme."

    A ja verím, že táto mládež to naozaj zmení, hej. Veď je dobré, že naberajú tieto skúsenosti v zahraničí, hej. Aj jednak osobné skúsenosti, ale aj tie vedomosti, a porovnávajú. Dobre to je. Ale vtedy je dobre, ak sa tí absolventi alebo tí študenti študujúci v zahraničí, ak sa vracajú späť. Veľmi častým javom je to, že tým študentom sa nechce vrátiť už naspäť, nechce sa vrátiť naspäť, lebo ten spôsob jednak aj štúdia, potom aj zamestnania sa a uplatnenia sa v praxi je oveľa jednoduchší, oveľa pohodlnejší, komfortnejší. A ten, by som povedal, ten komfortný spôsob života, tak tých mladých ľudí prirodzene to priťahuje. Keď sa vráti naspäť, tak má samé problémy, hej. Ja to tak veľakrát poviem, že veľakrát tí študenti, ktorí študujú v zahraničí, prídu k nám na Slovensko a sú nezamestnateľní nie preto, že sú hlúpi, ale že sú prevzdelaní. A oni nechcú ísť pracovať za nejakú smiešnu mzdu.

    Pán minister v tej správe predkladá, že absolventi druhého stupňa vysokej školy v priemere nástupné platy majú 814 eur, pokiaľ si to dobre pamätám, pozeral som to v tom vašom predkladanom materiáli. Čo nie je malý peniaz, určite nie. No ale keď vám poviem, pán minister, viete, ja mám syna na doktorandskom štúdiu, tak už ani nebudem taký veľmi ako konkrétny, a dotknem sa aj zároveň toho doktorandského štúdia, kde tam spomínate v tej ďalšej subkapitole, že tí denní študenti na doktorandskom štúdiu, že by nemuseli mať všetci to štipendium. Oni majú to štipendium a majú niekoľkonásobne vyššie, ako je ten plat, ktorý je vyčíslený v tých eurách u nás ako na Slovensku. Samozrejme, sme iná krajina, s iným hospodárstvom, kvalitatívne určite sme kdesi inde postavení a peniaze nemôžu byť naozaj všetko. Ale aby aj tí študenti, ktorí tu prídu, aby mali tú prácu a zamestnanie adekvátne svojmu vzdelaniu, aby nerobil toho robotníka v montérkach, čo z neho neodpadne, lebo aj naši chlapci skončili, inžinieri a pracovali ako robotníci. A musím povedať, že jednoducho doma neboli, ja som prísny otec, ja to ani tak netolerujem. Jednoducho musíš pracovať, hej. Nieže ako povinnosť, alebo nejaký taký, by som povedal, no nátlak, ale aby si mladí ľudia nezvykali na to, že jednoducho som skončil školu, však otec, mama, živte nás ďalej, hej, pohodlný spôsob života. Vytvárať aj v tých rodinách istým spôsobom tlak na tých mladých ľudí. Dneska mladí ľudia sa veľakrát aj predbiehajú v tom, že oni sa pretŕčajú, že ako dlho je na úrade práce, alebo ako dlho je nezamestnaný, dokonca obchádzajú aj úrady práce, že nie sú ani v evidencii, ale ani nepracujú. No tak mladí ľudia predovšetkým majú sa pretekať a súťažiť v tom, akí sú usilovní, akí sú pracovití. Ja verím, že ten potenciál v týchto mladých ľuďoch je.

    Keď k tomu doktorandskému štúdiu sa vrátim, pán minister, ja som to tuná už tak aj spomínal. Môžem to aj spomenúť, je to Švajčiarsko, majú napr. doktorandi, škola, univerzita dostane peniaze, ale časť peňazí jednoducho z rozpočtu, zo štátneho rozpočtu škola na, nedostane na vykrytie, hej, len toho samotného doktoranda a jeho štúdia, ale ten príspevok dostávajú veľakrát títo zamestnávatelia. Sú to zamestnávatelia, sú to firmy. A firmy sú tie, ktoré dávajú zákazky pre univerzity, dávajú pre vysoké školy. Pán minister, keby ste to tak, neviem či, prepáčte, to som vám len tak chcel poukázať, ako funguje to doktorandské štúdium, že tie peniaze nejdú priamo, hej, z rozpočtu štátu na toto doktorandské vzdelávanie, ale dostávajú to firmy, a tie firmy dávajú konkrétnu zákazku, aj vedeckú úlohu, ktorú majú títo doktorandi vyriešiť. To je super vec. Vyriešil si tú úlohu a ja si to sledujem aj ako zamestnávateľ, akademickej pôde som zadal túto úlohu, no tak uvoľním aj tie finančné prostriedky. Aby to nebolo len také, že sa to minie cieľov. Potom samozrejme je problém, ak máme veľa doktorandov, čo si myslím, že na Slovensku sa to teraz tak rozmohlo, že je veľmi veľa doktorandov, ale za tým je skrytá aj nezamestnanosť, pán minister, aj problém zamestnať sa, hej. Absolventi vysokých škôl nie preto idú veľakrát na to doktorandské štúdium, aby dosiahli to PhD., ale veľakrát je to preto, lebo nemôžu sa zamestnať, hej. A toto je ten problém. A potom samozrejme, že nemáte na to financovanie, na to denné štúdium doktorandov tie finančné prostriedky.

    No ale ja by som skôr bol prísny pri tom výbere a tým študentom dať ako ten príspevok a možno to takto, zamyslieť sa nad tým, ako to skumulovať a zapojiť do toho naozaj konkrétne firmy. Ak takýto absolvent skončí aj na tom doktorandskom, alebo aj vysokoškolskom, vo vysokoškolskom vzdelávaní, aj tá firma, keď vidí, že je to schopný, šikovný človek, je to mladý inžinier, ktorý naozaj aj v tom vedeckom bádaní a skúmaní ide do hĺbky, do detailov, a vidia v ňom potenciálny prínos pre tú firmu, oni ho zamestnajú, dostane tú ponuku ešte počas štúdia. A toto by mal byť systém vzdelávania na Slovensku, ale však aj v každej krajine. Ale však predovšetkým pre túto našu krajinu hovorím, aby tá prepojenosť bola, teórie a praxe. To je systém vzdelávania a pracovný trh, ktorý tuná je. Toto sú veľmi, veľmi dôležité veci.

    Ja si dovolím spomenúť, pán minister, tiež takýto rozmer, sám som sa aj čudoval, aj veľmi ma to, aj hnevalo. Na jednej strane my by sme chceli od našich detí, žeby boli perfektné, vynikajúce vo všetkom a takto. A oni potom sa tak nastavia a sú akoby také kompjutre, ako také počítače. Vo vašej správe sa oprávnene tam spomína ten nedostatok, počet kníh, učebníc, nemáme učebnice. Náš Gregorko je absolventom gymnázia, teraz končí, hovorím, zajtra, keď zmaturuje z tej chémie, tak môžeme povedať, že máme ďalšieho maturanta v rodine. Ale on celé štyri roky sa učil z počítača. To bolo strašné! Aj mne, aj to liezlo na nervy. Ja sa pýtam, lebo ja som mal stále taký pocit, že pozeráš do toho počítača, že čo tam robíš, čo stále čumíš do toho počítača. A on hovorí, že sa učí. Tak to bolo pre mňa také šokujúce. Tá kniha je vždy potrebná, vždycky je dôležitá, zvlášť učebnica, aby sa deti učili z tých učebníc. Však samozrejme aj tie počítače. Ale uvidíme jaká generácia z tých mladých ľudí bude rásť. Možno budú tridsiatnici, štyridsiatnici v stredne dospelom veku a to budú vyčerpaní ľudia. Z čoho? Pretože to sú aj prebdené noci koľkokrát pri tých počítačoch.

    Viete, aj s tým učením, je ťažko sa učiť z toho počítača, keď vám reklamy vybehujú kadejaké, všelijaké, a tie decká to samozrejme láka otvárať to. A možno trojnásobok toho času pri tom vzdelávaní strávia ako pri samotných učebniciach. Učebnice sú veľmi dôležité. Rovnako aj učebnice pre vysoké školy a skriptá, hej. Toto je tiež, aj pri vysokoškolských študentoch máme nedostatok tých učebníc. Naozaj, na to sa treba pozrieť a aby minimálne teda na tých stredných školách, aby sme tie učebnice, pán minister, mali, lebo je to úplne akútny nedostatok.

    Keď tie maturity som spomínal, je to teraz také aktuálne. Šesť detí nám maturovalo a šesť detí stále po novom. Ja furt sa dozvedám, aký je nový spôsob maturovania. Toto by malo skončiť. Naozaj nastaviť tie parametre. A keď je toto pre naozaj aj pre tú verejnú diskusiu, možno aj tú odbornú diskusiu, nastaviť tie parametre tak, aby aspoň zo stredne dlhého hľadiska to bolo napasované, a keď aj možno príde aj ďalšia vláda a iný minister, aby to bolo kompatibilné a mohlo to pokračovať. Aj tí študenti, aby zhruba vedeli, ako budú maturovať. V našich časoch, ja keď som maturoval, to už je, pánimoji, no viac než 30 rokov, teraz rozmýšľam, možno aj 35 rokov, už som starý, no, a keď som maturoval, ja som vedel, že moji spolužiaci, starší o rok, maturovali, my sme sa pýtali, ako maturovali. Keď som bol aj prvák na strednej škole, druhák, tretiak, vedel som, že tie maturity, aké sú, čo obsahujú, hej, a zhruba, čo má čaká. Vedel som to, hej. Dnešní študenti stredných škôl a veľakrát tí absolventi tých stredných škôl, veľakrát nevedia. Aj keď oni im potom povedia, že je tá reforma, oni sa aj pripravujú, je to dosť aj stresujúce pre tie deti. A myslím si, že toto by bolo dobré, keby sa to zastabilizovalo.

    Kolegyňka Žitňanská, keď tuná spomínala, celkom sa mi páčil tento návrh, aby aj v priebehu štúdia na strednej škole mohol ten študent naozaj prejsť do tej školy, ak sa rozhodne, ak si vybral, ja neviem, odbornú školu, ja neviem, poľnohospodársku strednú, alebo, ja neviem, strojárinu alebo stavebnú a chce ísť na gymnázium, aby to bolo umožnené. Naopak, z gymnázia, keď sa rozhodne, aby to dieťa to mohlo nejak takto prestúpiť. Myslím si, že tá flexibilnosť by tu mala byť. A keď som dával pozor, pán minister, v úvode ste tak hovorili, že aby bola taká tá voľnosť a taká tá sloboda v tej škole a v tom vzdelávaní naozaj bola. Dať ten priestor týmto mladým ľuďom. V takom veku, myslím si, 15-, 16-, 17-ročný chlapec, či dievčina, hľadá seba samého. Veľakrát je to tak, dneska tá psychická zrelosť prichádza akoby neskôr. Myslím si, že my sme boli generácia, keď sme už maturovali, vedeli sme, čo chceme, hej. Ja už som to vedel na základnej škole, ale aj tak síce nie som tým, čím som chcel byť, nevyšlo mi to tak, ale vedel som, čo chcem, hej. A to je také dôležité. Ale dneska sú maturanti, ktorí maturujú, a oni nevedia, čo vlastne chcú ako študovať. A teraz, keď si pozriete aj tie prihlášky, tým, že sa môže dať, ja neviem, aj 5, aj 10 prihlášok, nie je to obmedzené, čo je dobré, hej, veď však nech si to tak dajú, ale sú diametrálne odlišujúce sa tie, by som povedal, študijné zamerania, hej. Tak je to zjavné aj z toho, že potom taký absolvent školy, mladý človek v podstate stále nevie, že čo by chcel študovať.

    Ja som si poznačil, pán minister, takú vetu z toho vášho materiálu, z istej štúdie, ktorá tam je napísaná: "Slovenské školstvo patrí z objemu finančných prostriedkov na žiaka medzi najefektívnejšie na svete." To je veľmi zaujímavý poznatok. Verím, že tomu tak je, najefektívnejšie na svete. Možno tu naozaj zamyslieť sa, ale ja som sa nad tým zamyslel, že zamyslieť sa nad tým, aby aj tá efektivita objemu tých peňazí, aby to padlo naozaj na tú úrodnú pôdu. Neviem, v akom štádiu to je, ale tá informácia taká bola, že pán premiér je v Bruseli a v podstate intervenuje o to, aby z prostriedkov Európskej únie, myslím, že v objeme 40 mil. alebo 41 mil. eur z rozpočtovej kapitoly školstvo mohlo prejsť do rozpočtovej kapitoly ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Ja by som sa tak skôr prikláňal, aby to... Pán minister mi hovorí, že je to inak. Ale ak to tak je, tak ja sa prihováram viac za to školstvo, lebo áno, aj tie úrady práce, aj keď sa to zdá, že to nesúvisí, ale veľmi úzko to súvisí, lebo tie prostriedky mali byť použité v podstate na ďalšie vzdelávanie, na rekvalifikácie, na zamestnávanie absolventov škôl a pre tú aktivačnú činnosť. No tak, aby sme tak, poviem to tak, neprejedli tie peniaze a neminuli ich tak neefektívne, radšej naozaj nech je to naozaj na vzdelávanie.

    Zlá škola je tá, keď absolvent sa nezamestná, sa nezamestná, končí zase na úrade práce, aby sa rekvalifikoval. Tak to, naozaj na to sa treba pozrieť, pán minister. Možnože niektorí sa tak možno aj urazia, ale či máme opodstatnenosť niektorých profesií a profesijných zameraní.

    Tu je, aby sme sa neučili len pre známky, padla tu dneska taká veta, alebo včera, už teraz ani nepamätám si to, ale asi dneska. Ale ja hovorím, aby sa študenti na vysokých školách neučili len pre vysokoškolské diplomy. A im je to jedno, aká je to škola. Prepáčte, budem taký celkom konkrétny, letí sociálna práca, no tak to všetci sú na sociálnej práci, či externá forma štúdia alebo denná forma štúdia. Ja sa pýtam, pán minister, koľko tých sociálnych pracovníkov tu reálne potrebujeme? A sa pýtam, kde sú, keď nie sú v praxi? A všetci nemôžu robiť na úradoch. Všetci by chceli mať kancelársku prácu. A to jednoducho nejde. A to naozaj treba prehodnotiť, že či tieto. Áno, ktosi by to zase mohol brať, že to je také zasahovanie do akademickej pôdy, do tej slobody, lebo sme veľmi citliví ako na to, ale niekedy aj tá regulácia asi by tu bola naozaj namieste, aby ma zas niekto nechytil za slovo. Samozrejme, tú slobodu nechať tej akademickej pôde, ale produkovať absolventov škôl takých, ktorých naozaj tento náš trh nepotrebuje, trh práce, mám na mysli, tak je to nelogické. Sú to neefektívne vyhodené peniaze.

    Ďalšia vec je tiež taká, keď absolventi škôl, ktorí skončia vysokoškolské vzdelanie, a oni idú pracovať do zahraničia. Bolo by to, pán minister, v poriadku, pardon

  • Vystupujúci si odkašľal.

  • , do tej miery, ak, ja poviem, lesný inžinier skončí vo Zvolene vysokú školu alebo poľnohospodársky inžinier skončí v Nitre, ide pracovať, ja neviem, už do Škótska alebo do Nemecka alebo do Fínska a pracuje v danom odbore. Tak to by som tak bral, hej. To by som povedal, že je to v poriadku, že sa zamestnal vo svojej kvalifikácii, špecializácii. No ale on ide do bufetu predávať gofry, alebo, ja neviem, hotdogy, alebo proste ide robiť. No to sú neefektívne vynaložené prostriedky nás všetkých, nás všetkých, hej.

    V Maďarsku to trošku ináč zrobili, tak zaviazali, to, samozrejme, naráža to aj na tie rôzne ako polemiky, hej, ale je to spravodlivé: keď ja som ťa financoval, mám na mysli teraz štát, hej, takto to hovoríme, a keď som ja ťa teda financoval, ty si povinný to aj vrátiť tejto spoločnosti, tomuto štátu. Ako? Vo forme svojej práce. Ty si povinný, máš povinnosť. To nie je tak, že však ja, dobre, školu si zrobím, lebo je zadarmo a je bezplatné to školstvo. Zadarmo nie je nič, ale je bezplatné denné štúdium stále. A ja teraz jednoducho skončím školu a idem do zahraničia a moja kvalifikácia padá. Ja keď tak päť rokov alebo desať rokov budem v zahraničí a mimo svojej odbornosti, tak tú kvalifikáciu stratím.

    Pán minister, vo vašej správe je 22 systémových krokov pre rozvoj regionálneho školstva a 22 systémových krokov pre rozvoj vysokého školstva, spolu je to 44 bodov, hej. Ja vám držím palce, aby sa aj naplnili tie systémové kroky. Aj keď som si dovolil tam niektoré tie veci komentovať a pripomienkovať, možno aj pri tom doktorandskom štúdiu, ale už tú snahu vysoko ako oceňujem.

    Rovnako správa spomína stravovanie našich detí. A ja to poviem, našich detí, to jest aj vysokoškolákov, hej, to je od materských škôl cez základné školy, stredné školy, vysoké školy. No to stravovanie je biedne, ak je toto, naozaj sú to pravdivé veci, predpokladám, že sú, však to pracovali odborníci na tom. Škôlky sú v poriadku - 99 stravníkov, 99 % stravníkov máme v škôlkach. Ale v základných školách už je to 60. Či 66? Pozriem sa to, koľko, 66 %, hej. Tak je vidieť, že aký je tam pokles. A v tých základných školách naozaj, tak ako tam to správne, myslím si, že to písali naozaj učitelia aj odborníci, že tam ešte v podstate je ďalší rozmer, že to menu, ktoré sa podá, však sám som chodil do školskej jedálne, aj my sme boli takí, že to prvé jedlo sme vynechali, tú polievku, sme, a myslím si, že to funguje aj ďalej, aj teraz, hej. Ale tá nutričná strava, tá výživa, ktorá je tam ako nastavená, tak je na celú tu porciu, hej. A toto sa vynecháva, čo samozrejme má aj negatívny dopad na tých našich žiakov a tých študentov. Stredné školy sú to, pozrite sa, už len 30 %, 30 %, tak to je strašný pokles. Je to človek, ktorý je v období adolescencie, rozvoja, plný vitality. Pán minister bol športovec, ja tiež, a my sme zjedli všetko, čo nezjedlo nás, hej, na tej strednej škole. A tuná 70 % študentov stredných škôl sa nestravuje. Čiže veľmi zlá vizitka, naozaj na to sa treba pozrieť. Aj zamerať, aby aj táto vec sa zlepšila.

    A potom aj správne je to poznamenané v tej správe, aby tam neboli tie bufety a tie automaty, ktoré ponúkajú, v úvodzovkách, jako nejakú stravu alebo nejaký nápoj, ale, ale veľakrát je to, je to hrozná, tá strava, hej, a naše deti, aby nevyrastali na hamburgeroch a Coca-Cole. A radšej nech športujú a nech si dajú trošku tej slaninky s chlebíkom, to je také zdravšie, zdravší spôsob života. Tak mi to, tak som si to tak dovolil ako spomenúť, ale tá strava naozaj nie je, veľakrát v tých automatoch není ani kvalitná. Lebo ako to môže byť kvalitné, keď to tam ten automat, to tam je, to není ani v chladničke, ani v ničom to nie je. Tak myslím si, že je to správne.

    Ale dovolím si tu mať malú pripomienku, aby to, pán minister, nebolo len obmedzenie, ale ja by som to zakázal v tých školách úplne, hej. Tak by som bol, vidíte, prísnejší ako vy. Ja by som to neobmedzoval, ale ja by som to úplne zakázal, vylúčil. A ak chceš sa stravovať, máš tam stravovanie na tej strednej škole, máš kvalitnú stravu, môžeš sa tam stravovať. Vidíte, jaký som ja prísny, ja som aj jako otec taký prísny.

    Školské rady. Možno ten systém voľby tých riaditeľov, či už na základných školách alebo na tých stredných školách. Stredné školy, tak boli by to župani, ktorí by menovali tých riaditeľov, a na základných školách bol by to teda napríklad Dušan Bublavý ako starosta obce, by vymenoval si riaditeľa v základnej škole. Áno, môže tu byť dvojaký pohľad tak, ako sa to tu rôznilo, podľa toho, kto vystupoval. Ale dovolím si povedať, že tá školská rada má svoje opodstatnenie, aj keď sám mám výhrady voči tomu. Odkedy existuje školská samospráva, ja som stále v tých školských radách bol. Musíte uznať, pri takom počte tých detí, tak som aj prirodzene bol tak. A veľakrát som bol aj predsedom školskej rady. A to rôzne zastúpenie, ktoré tam tá školská rada má, je dobré, ja to vnímam ako dobré. A dovolím si povedať, že to rozhodnutie kolektívne je lepšie, aj keď sú tu možné riziká, ktoré tuná kolegyňka Janka Vaľová spomínala, že sú to manažéri, alebo proste takí, tí, ktorí ako tú školu financujú alebo čosi také. No nech tam by boli aj takíto ľudia. Ale zase na druhej strane, áno, môže to byť riziko také, kde je riaditeľ odvolaný preto, že si neplní povinnosti a je porušenie zákona a je vyhlásená nová voľba riaditeľa, a tá školská rada cez to všetko toho riaditeľa opäť ako tam zvolí. Možnože keby to bolo také percentuálne vyčíslenie, že koľkokrát sa to stalo a kde, v jakých týchto mestách, obciach. Myslím si, že to riziko je tu oveľa menšie. Ako ja sa skôr obávam toho, že potom ten starosta, ktorý bude ako rozhodovať, no ťažko je veľakrát sa ubrániť tým osobným veciam. A taký starosta obce ako tuná Dušan, hej, pozná všetkých a všetci jeho poznajú, no tak skús ma nezvoliť, hej, keď sme kamaráti, hej, tak ti to budem vyčítať celý život tam v tej obci. Není to jednoduché aj potom pre tých samotných starostov, teda vymenovať, nie zvoliť, ale vymenovať, nie je to potom tá pozícia pre tých starostov a primátorov miest, myslím si, že nie je to také jednoduché. Skôr by som to naozaj nechal na tie školské rady, ktoré by skôr mohli vstupovať tuná do toho.

    Tiež je v tej správe, tam cez 11 % spomenutých tých zdravotne postihnutých v školách. Áno, to je tak zhruba okolo tých 12 percent. No ono možno sa zdá to číslo také vysoké, ja som sa sám nad tým zamyslel, lebo tu vznikla tiež taká polemika okolo toho, tak mi dovoľte len niekoľkými vetami tuná k tomu ako povedať. Ono je to takto v našich časoch, keď sme chodili my do školy, možnože sme boli disgrafici, diskalkuliju sme mali ako, pardon, za výraz, som to trošku zmotal, sme mali rôzne poruchy, hej, ale sme nevedeli, nikto to nediagnostikoval. Dneska psychológovia vedia to ako určiť, hej, a je to dobré, že to určíme a vieme, že takýto žiak alebo študent má takýto problém. A je to hlavne dobré pre tú rodinu, pre toho rodiča, pre samotného žiaka, ale aj pre pedagóga. A dá sa taký trojuholník, taký tím vytvoriť a špeciálne sa aj venovať takémuto študentovi, takémuto žiakovi. To postihnutie, aspoň teda dúfam, že to dobre chápem, že to sa netýka len detí, ktorí sú vozičkári, telesne postihnutí, ale to sú tie rôzne problémy, ktoré sú tuná. No a tí školskí psychológovia však nech voľačo robia aj na tých školách, čo aj robia a je aj vidieť. Tak preto to percento, si myslím, že je aj také vyššie.

    Vzdelávanie teda súvisí veľmi úzko s tou výchovou. A neviem si to predstaviť, že by sme budúcu generáciu my len vzdelávali a sme len zameraní, len na to, na to perfektné, na ten perfekcionalizmus. Ja budem trošku taký skromnejší, vidíte, pán minister, a ja to tak poviem, že nie je všetko len byť vynikajúcim a byť perfektným. Môžeš skončiť s červeným diplomom, môžeš zmaturovať na čisté jednotky a neuchytíš sa v tom reálnom živote. Ten odraz nemusí byť taký. A naopak, hej, tu jak kolega spomínal, aj ten priemerný študent a priemerný žiak naozaj môže byť vynikajúci, môže byť aj úspešný, môže byť úspešný podnikateľ, manažér, dokonca politik, alebo podobne, vie sa presadiť ako vo svojom živote. Ale chcem spomenúť tú výchovu preto, lebo tá je veľmi dôležitá. Akoby možno v poslednom období ako zaostávala. Dneska hrajú prím deti v škole. Ony vedia , že si môžu dovoliť oveľa viac ako učiteľ. Učitelia sú tí, ktorí sú zastrašovaní, koľkokrát samotnými rodičmi. Kedysi to neexistovalo. My sme sa báli domov prísť, keď sme čosi vyparatili v škole, že čo otec doma, hej, čo mama. Dneska sa príde rodič sťažovať, dneska dieťa opľuje toho učiteľa v škole. Dneska toho učiteľa zažalujeme, podáme žalobu. Toto tuná chýba. Potom v podstate, aby som ja mohol učiť v triede, a to veľakrát tu inak vyzerá, v tejto rokovacej sále, tak ja ako učiteľ, keď vchádzam do tej triedy, ja musím mať poriadok, hej. A to nemôže byť tak rušno a teraz, že tuná žiaci by behali, skákali. Tu v tom pléne to je všelijaké, aj vykrikujeme, aj všeličo iné, ale v triede a v škole jednoducho to nie je možné. Ja keď mám tam takého jedného narušiteľa a, nedajbože, keď mám dvoch alebo troch, tak to je veľký, veľký problém potom aj učiť a potiahnuť celú tú, celú tú, naozaj tú triedu. Tak pozrieť sa , pán minister, aj na to, aby aj tú ochranu mali, aj samotní tí pedagógovia. Dneska to naozaj potrebujú. Nemalé sú prípady, kedy sú aj fyzické ataky zo strany študentov, žiakov na pedagógov, čiže dneska nie je jednoduché učiť v školách.

    K málotriedkam. Viedla sa tuná teraz taká polemika, či málotriedky áno, alebo nie. No ale v tej správe je napísané, že je 110 takýchto škôl, pán minister, však? A to sú tak všade. A jedna škola, ktorá má viac ako 1000 žiakov. V Lendaku nemáme viac ako 1000? A ktorá je to škola?

  • Hlasy v sále.

  • A stredná škola. No tak tie málotriedky. No samozrejme treba mať na to aj finančné zdroje a prostriedky, ale zamyslel som sa nad takouto cestou, čo by bola možná cesta, to je alternatívna cesta. A ja si viem predstaviť, že rodičia detí na základných školách žijúcich na periférii, na lazoch, aby vzdelávali a vychovávali tie deti doma. Je to, je to taký fenomén, ktorý v zahraničí ako funguje. Viem si to predstaviť aj na Slovensku, aby samotní rodičia vzdelávali tieto deti, idú raz za čas na to preskúšanie. A tak isto aj ich viedli, aj vychovávali. A to by tiež mohla byť, v úvodzovkách, tiež jedna z tých málotriedok, kedy v podstate ten samotný rodič, hej, vzdeláva to dieťa ako doma.

    Aby nebola dvojkoľajnosť vo výchove, rodina čosi vedie, vychováva tie deti jedným smerom a škola iným. V minulosti bol to veľmi častý zjav, ale aj teraz sú tuná také hrozby. Veľakrát sa to podarilo tak aj odraziť. Nebudem celkom konkrétny, lebo by som vyvolal asi tým veľkú polemiku, ale mám konkrétne veci ako na mysli. Na to, pán minister, dbajte, aby naozaj ste nás rodičov nedostávali do rozporu so školou. V zahraničí to funguje veľakrát, hej, kde rodičia s tou výchovou a smerovaním svojich detí už v škôlkach, dokonca na základných školách nesúhlasia, aj protestujú, hej. A dokonca sú trestaní a dokonca aj väzením a podobne a sankciami, čo by bolo veľmi, veľmi zlé, keby sa čosi stalo. Aj u nás, aby sa to dialo, boli tuná tieto snahy, dúfam, že sa toho nedožijeme.

    Pán Mikloško spomenul, že len 10 % profesorov má titul doktor vied, to bola pre mňa taká zaujímavá informácia. Možno aj pre tých akademikov, pre tých akademikov, že by sa kdesi posunuli a neuspokojili sa s tým ďalším vzdelávaním a zostali len pri tom PaedDr., ale aby naozaj tu kvalifikáciu si vzdeláva, si rozširovali. Spomenul tiež, že to vzdelávanie, alebo tá výchova začína pred tým narodením, keď je tá mamička tehotná. Áno, je to tak, to prenatálne obdobie je veľmi dôležité pre každého človeka do tých troch rokoch. Áno, mnohé veci sú tak zafixované. Ale ešte pred tým, než sa to dieťa narodí, je vychovávané a je vzdelávané. To dieťa pozná hlas svojho otca, matky, svojich súrodencov. Ono nie je to také samozrejmé, že to dieťa do dvoch rokov, alebo do roka dokonca, sú deti aj také, ktoré do roka dokážu ako rozprávať, hej. A to je zo zdravého rodinného prostredia, keď to je tak, naozaj tie deti sú také. Ale to by chcelo potom vzdelávať a vychovávať samozrejme aj tých rodičov samotných, aby to vedeli predovšetkým a aby možno tak podľa toho aj postupovali.

    Nie, ešte si pozerám

  • Smiech v sále.

  • , Martin, ešte vydrž. Nechcem ísť celkom tak podľa tých poznámok, hej, tak išiel som tak voľne, vidíte, tak ešte si tak prejdem, len mi to prepáčte.

    Hej, ten strategický cieľ ďalšieho rozvoja regionálneho školstva je definovaný dvomi slovami: výborní absolventi. Hej, aby sme tu nepostavili len takú métu. Ja som tak aj zapochyboval, aby toto nebolo jediným alebo teda tým prioritným cieľom, že výborný absolvent, ale na to vynikajúce, na ten perfekcionalizmus sa postaviť. Svet je farebný, nie je čiernobiely. A ja napríklad, ja som tak možno tak viac konzervatívny alebo čosi také. Ale teraz vyťahujeme tu nejakú elitu žiakov už na základnej škole, že akí sú vynikajúci a ako keby tí ostatní boli už nejaký priemer alebo podpriemer. A veľakrát v tom uplatnení v živote a vlastne z osobnej skúsenosti môžem to aj potvrdiť, myslím, že aj pán minister, vy takisto, není to stále tak, že ten perfektný aj perfektne sa uplatňuje vo svojej reálnej praxi a vo svojom živote, ale aj tí priemerní.

    Zlepšenie kvality externého vzdelávania. To je tiež jedna z vecí, ktoré naozaj sú veľmi ako potrebné, veľmi dôležité. Ono to externé vzdelávanie, naozaj vo všeobecnosti ten úpadok v tom vzdelávaní bol za posledné tie roky. A v tom externom vzdelávaní sú niektoré stredné školy, nebudem to menovať, ale keď mi povedia, že oni tam spievajú?! To nie je len športový krúžok pre všeličo, ako kolegyňka Vaľová to spomínala. Ja by som sa prihlásil do takého krúžku, lebo je to veľmi príťažlivé, že športový krúžok pre všeličo. Takže tam môžete sa asi naplno uplatniť. Ale zlepšenie kvality externého vzdelávania, naozaj je to potrebné, lebo potom, či už tá maturitná skúška alebo vysokoškolský diplom je rovnocenný s tým študentom, ktorý je na dennom štúdiu, rovnako aj na tom externom. Tak byť rovnako spravodlivý aj pri jednej, aj pri druhej forme vzdelávania.

    Ty nevtipkuj a nevykrikuj

  • Vyslovené s pobavením.

  • ! Vidíš, to je toto, Martin, presne. Ako ty môžeš, hej, potom učiť v takej škole, keď tí študenti takto to reagujú? Ale teraz si bol ešte celkom slušný, ale veľakrát naozaj so slušnosťou to má veľmi ďaleko. Ale my chceme od našich detí, aby sa tak správali, aby boli, akí super. My chceme na jednej strane, aby mali ten ľudský rozmer, aby boli naozaj aj trocha ľudskí. A na druhej strane furt sedia, celý čas len pri tých počítačoch. No tak už nebuď ako taký počítač, už nastavený! Len to. Lebo chceme všetko perfektne: to, to, to. Mamy, veď vy to dobre poznáte, hej, jak to vyžadujete. Ja som mal mamičku tiež učiteľku, hej, a tak sa to tiež tak aj odrazí, aj na nás. A to všetko tak by sme chceli. A potom chceme, no, však už nebuď taký, ale buď aj trošku ľudský. No tak, aby sme boli aj ľudskí. No dobre.

    Hej, tie štatistiky, ktoré sa tuná uvádzajú, mohli by to byť veľmi zavádzajúce, ako kolega Mamojka to spomínal, že 47 ľudí zo 100. Ja som tými faktickými nereagoval, tak to zhrňujem do tej rozpravy. Tak mi to odpustite, za chvíľu skončím. Takže 47 zo 100 ľudí má vysokoškolské vzdelanie. To nie je obraz kvality, dovolím si povedať. U nás je to len 17. Ja si myslím, že tá kvalita úplne inde rozhoduje. Už som to aj spomínal, to nemôže byť len v tom vzdelaní. Ja si rovnako vážim robotníka, či má montérky. Dodo to tu spomínal, hej, kolega to odoponoval, že ani tie montérky nebude mať kto vyrobiť. No tak bude robiť v kraťasoch, alebo ako bude pracovať. Takže rovnako, aby sme tu mali kvalifikovaných robotníkov, aj samozrejme stredoškolsky vzdelaných a vysokoškolsky vzdelaných absolventov.

    "Škola pre všetkých, ktorí budú mať o ňu záujem." To je pekná veta. S ňou aj skončím. Naozaj, aby bolo umožnené slobodne študovať v tejto krajine každému, kto o školu prejaví tento záujem, aby to bola aj tá univerzita tretieho veku, aby som ja mohol študovať v ktoromkoľvek čase v ktorejkoľvek chvíli. Človek je vzdelávateľný tvor počas svojho celého života, počas celej svojej ontogenézy. A jednoducho jednak aj vzdelávateľný, aj vychovávateľný.

    Kolegovia, ďakujem vám za pozornosť. A pánu ministrovi držím palce, aby sa mu podarilo tam naplniť aj tie body, opatrenia, ktoré tam sú.

    Ďakujem.

  • S faktickými poznámkami traja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Kuffu.

    Pán poslanec Hlina.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ja len takou technickou poznámkou. Ak som to správne zachytil, že ktorá je tá škola, ktorá má 1 000 žiakov. Tak vy ste, pán minister, povedali, že to je stredná škola, nie? To je základná škola, máte to v tej správe. Ja vám poviem ktorá. V Jarovniciach. A vy ste sa tak zatvárili, keď som povedal, že genocída. Nuž ja vám poviem. V Jarovniciach je 4 000 obyvateľov...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.

  • Pán poslanec Hlina, vy reagujete na pána poslanca Kuffu?

  • Kuffu. Áno, lebo on sa pýtal...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.

  • Nie, nie. Zodpovedám otázku pána Kuffu, ktorý sa pýtal, ktorá je to tá škola. Čiže mu odpovedám, že to je tá v tých Jarovniciach, kde je štyritisíc obyvateľov rómskeho pôvodu a z toho vo veku 6 až 15 rokov je tisíc. A keď sme sa rozprávali o tom, či je alebo nie je, niekde sa stala chyba. A to tú úplne krásne príklady toho, dokumentovateľné, že sa stala chyba. A to zatváranie očí pred tou chybou nás bude mrzieť.

    Čiže ja som chcel len teda Števovi, pánovi Kuffovi odpovedať, že keď sa pýtal, ktorá je to. Nuž je to tá v tých Jarovniciach. Tá má tisíc detí.

    Ďakujem.

  • Štefan, za každú tvoju ďalšiu reč, ktorá bude kratšia ako sedem minút, prídem na jedno to vaše modlitebné stretnutie.

  • Smiech a výkrik v sále: Výborne!

  • Za každú jednu. Aj si, ja nemusím tam kľačať, dúfam, ja si vypočujem. Sledujem na facebooku, že ktoré state z Biblie preberáte každý týždeň. Pri niektorých by som sa zapojil, ale ako motiváciu pre teba, však som učiteľ, viem, čo je to motivovať, za každú jednu reč pri takomto vystúpení, ktoré bude kratšie ako sedem minút, na jedno to vaše modlitebné stretnutie prídem.

    Lebo nebol som len učiteľom, bol som aj debatným trénerom a tam sme učili, najprv teda stredoškolákov a potom vysokoškolákov, že čokoľvek čo natiahnu nad sedem minút, tak vlastne už je tam príliš veľa obsahu, ktorý je treba zhutňovať a skracovať.

    A ak máš nápady, ako veci zlepšiť, ak máš návrhy, ako by sa veci mali riešiť, som si stopercentne istý, že keď tomu dáš dostatok prípravy, tak to dokážeš do tých sedem minút skoncentrovať a nemusíš potom hovoriť, že si si ušetril dvadsať faktických poznámok na to, aby si mohol štyridsať minút rozprávať. Lebo ja častokrát počúvam tie tvoje strašne dlhé reči, ale aj keď tam je nejaký rozumný nápad, tak proste v tak dlhom čase zanikne. A ja by som bol radšej, keby som sedem minút počúval dobré nápady, ako štyridsať minút ich vyhrabávať ako ihly v kôpke sena.

  • Ďakujem pekne. Pán poslanec Kuffa, v prvom rade chcem, aby ste vedeli, že si o vás myslím, že ste veľmi dobrý človek a že myslíte úprimne to, čo hovoríte.

    Zase nedá mi, aby som nepovedal, že vás naozaj veľmi pozorne počúvam. Mám taký pocit, že už poznám celú vašu rodinu, všetky vaše príbehy v rámci rodiny. No však nakoniec ešte sme len v prvom roku volebného obdobia, tak predpokladám, že ešte niekoľkokrát vystúpite, a ako budem ešte bohatší o tieto skúsenosti.

    Ale to, čo ste, to, čo ste vy povedali, to bola taká klasická spravodajská informácia. To bol súhrn debaty. Neviem, či ste to takto mysleli. A myslím si, že kolega Petrák už vôbec nemusí vystupovať.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Začnem od posledného rečníka. Pánu Jarjabkovi gratulujem k jeho okrúhlemu výročiu, k 60-tinám. Pán Boh vás žehnaj.

    K Martinovi. Ty tu, Martin, koľkokrát hovoríš ako dlho o tých drogách. Ja sa tu musím napočúvať, kde čo všetko, stolerujem to. Tak buďme tolerantní k sebe. Máš priestor tuná pri tomto rečníckom pulte. Nech sa páči, môžeš skúsiť to, aj šesťdesiat minút spokojne môžeš rozprávať. Nebudem to pripomienkovať.

    A ak dovolíte ešte, pani predsedajúca, ja som ešte zabudol, ešte jednu vec alebo dve veci povedať. Tak to stihnem ešte, keď mi to tak dovolíte.

    Ja som, pán minister, chcel ešte jedno také odporúčanie, aby študenti mohli nastupovať do škôl, vysokoškoláci, nielen do zimného semestra, ale aj do letného. Teda dvakrát, aby mohli ísť. Toto v zahraničí je. Myslím si, že by to bola veľmi dobrá vec.

    A rovnako potom pri tých maturitách, keď sa to posúva, ale myslím, že to ako prehodnotíte, aby nečakal ten študent až do toho marca, ale v septembri naozaj tá opravná skúška. Jemu z tej hlavy vyšumí aj ten zvyšok, tomu stredoškolákovi, čo tam mal, takže naozaj to nechať na ten september, neposúvať do marca ako tých stredoškolákov.

  • Výkrik v sále.

  • Aha, už sme hlasovali, tak potom fajn. No ale tí vysokoškoláci, aby mohli nastupovať dvakrát, v podstate môžu nastupovať jak do zimného, tak do letného semestra. Je to dobrá vec. Naše deti tak naozaj, tak v zahraničí aj nastupovali a není s tým problém. Naozaj tá voľnosť v tej škole aj v tej flexibilite. Vidíte, toľko už sme toho mali, že sme aj prepracovaní, hej.

    Tak ďakujem pekne.

  • V rozprave vystúpi pán poslanec Vašečka.

    Nech sa páči.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Pekný večer prajem. Ja sa budem držať rád debatného trénera a nedám to viac ako sedem minút. A ešte sa chcem opýtať pána poslanca Poliačika, že či myslel, že keď menej ako sedem minút, že aj za každú faktickú poznámku prídeš na jedno modlenie? Tá je iba dvojminútová. To len tak na začiatok, trocha žartovne.

    Teraz vážne. Ja by som chcel navrhnúť jedno uznesenie, ktoré odovzdám, môžem hneď odovzdať, návrh uznesenia, potom ho prečítam.

    A začal by som vážne. Jeden z mojich najobľúbenejších filmov je "Vykúpenie z väznice Shawshank". Hovorím to preto, lebo v tom filme, veľmi kvalitnom, je príklad takého justičného omylu, keď odsúdia nevinného človeka. A ten človek, samozrejme, nikto mu neverí, že je nevinný. A smejú sa z neho aj spoluväzni. A keď zistia po 19-ch rokoch, že on je fakt nevinný, tak si povedia: fúj, to je hrúza, že 19 rokov sedel nevinne. A ja, bohužiaľ, toto je veľmi vážna vec, mám taký pocit, že tu prišlo k takému zákonodarnému justičnému omylu a v podstate aj k justičnej vražde, ktorá sa týka centier voľného času. Ja vám poviem, v čom to je. Problém nie je v tom, že máte zlý úmysel, dúfam, ale v tom, že ste sa naozaj pomýlili. Preto sa ten omyl volá omyl.

    Uvediem konkrétny príklad. Jeden môj bývalý študent, ktorý mal naozaj také pohnuté životné osudy, reagoval na rôzne tie správy o tom, ako zanikajú centrá voľného času, aj to konkrétne, do ktorého on chodil, veľmi emotívne. Nebudem to citovať, čo teda presne povedal, ale zhrnul by som to, že ten chalan bol na ulici, toto centrum mu pomohlo a naozaj mu vyplnilo ten čas a priviedlo ho na také dobré chodníčky. A veľmi zle to znáša, že zrazu to centrum končí, respektíve veľmi redukuje svoju činnosť.

    Dalo by sa povedať, že vy ste chceli riešiť nejakú situáciu s nejakými čiernymi dušami, ale, bohužiaľ, prišlo k justičnému omylu a zabili ste nevinného. A sám ste hovorili a hovoril to napríklad aj pán poslanec Blanár a ďalší, že ak vyhodnotíte, že tieto veci naozaj boli chybné, že ich napravíte. Bohužiaľ, niektoré veci sa napraviť nedajú. Napríklad justičné vražda sa už nedá napraviť. Ak popravia nevinného, už ho nevedia znova oživiť. A takisto, ako to vidíme, ja to viem aj z vlastných skúseností, sledujeme to aj v médiách, komunikujeme, bohužiaľ, mnohé poctivé, šikovné centrá voľného času s dlhoročnými skúsenosťami výrazne museli redukovať svoju činnosť. A to slovo "činnosť" neznamená nejakú činnosť, ale znamená to ľudí, ktorí tam pracujú, ktorí odovzdávajú svoje skúsenosti, ktorí venujú svoj čas a srdce tým deťom, a hlavne tie deti a ich voľný čas. Určite, určite ste urobili nejaký poriadok s nejakými čiernymi dušami. To je bezpochyby. Len dobre vieme, že v justícii si snažia dať sudcovia veľký pozor na to, aby popri tom naháňaní tých vinníkov a snahe o potrestanie neurobili, neurobili nejaký ten justičný omyl. Ako hovorí taká zásada, že radšej pustiť päťdesiat vinných, ako zabiť jedného nevinného. A teraz je teda otázka, že ako to napravíte.

    Ja navrhujem návrh na uznesenie, ktoré môže byť doplnené, v ktorom Národná rada Slovenskej republiky zaväzuje ministra školstva, vedy, výskumu a športu Dušana Čaploviča, po prvé, aby predložil na najbližšiu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky informáciu o počtoch centier voľného času a detí v nich prihlásených v porovnaní s údajmi zo začiatku školského roku 2012/2013, po druhé, aby na najbližšiu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky predložil návrhy legislatívnych opatrení, ktoré riešia existenčné problémy centier voľného času spôsobené legislatívnymi zmenami v tomto volebnom období.

    Takže tuto je môj návrh, ktorý som už odovzdal pánu spravodajcovi.

    A ešte by som mal takú jednu finančnú poznámku, ktorá je už sekundárna v tomto, lebo na prvom mieste ide o deti, že koľko ste ušetrili. Lebo tie peniaze, pokiaľ dobre tomu rozumiem, možno mi to vysvetlíte inak, odišli zo štátneho rozpočtu, len sa rozliali do široka. To znamená, že sú v obciach, mestách a obciach. A chcem sa opýtať, či máte informácie, ako boli využité. Či naozaj tie peniaze, ktoré predtým, možno ťažko, možno ľahšie, sa dali vyidentifikovať, že boli použité v nejakom centre voľného času na nejaký krúžok, že či ich v tých obciach takto použili. Lebo to bol váš cieľ. Aby sa to nezneužívalo v tých centrách voľného času, že niekto si z toho robí biznis. Správne, dobrý úmysel, dobrý postup, ale či ste to zabezpečili, či to naozaj tak je. A keď to tak nie je, tak skutočne je namieste, aby ministerstvo školstva pripravilo spôsob ako zabezpečiť, aby sa teda tie peniaze teraz nestrácali. Pochopiteľne, že ten problém je tam väčší, pretože centrá, ktoré fungovali, mali dlhoročnú know-how, ako to robiť, a v obciach takú know-how nemusia mať, nemusia tam mať ani ľudí.

    A nechcem to vôbec naťahovať, lebo sme o tom už hovorili veľakrát dokolečka, zas tie čísla, len ja s podivom počúvam pani Vaľovú, ktorá teda má skúsenosti, teraz tu nie je, takže nebudem to nejak osobne rozoberať, ale sa čuduje, že v jednom centre voľného času je angličtina hrou, angličtina pre pokročilých a tak ďalej. No tak, keď je tam štyridsať detí, ktoré sa hlásia na angličtinu a sú na rôznej úrovni, tak z nich urobíme štyri krúžky po desať detí, kde budú nejaké hravé, nejaké... Iste, dá sa to zneužívať, samozrejme, ale nie je to samo osebe nejaký argument, že to už je zlé, že sú štyri rôzne druhy angličtiny. Akože má byť jedna angličtina pre všetkých, pre mňa aj pre môjho syna? Veď to je nezmysel, keď to tak povieme. Takže, že či vieme, vieme, alebo takto, že ja viem, ja viem reálne čísla, že obce si mnohokrát tie peniaze ponechali. Netuším, ako ich využili, ale na žiadosti centier voľného času nereagovali a neposlali ich. A nie je to výnimočné, je to najčastejšie, najobvyklejšie.

    A ja sa vraciam k tomu, čo som hovoril aj v tom úvodnom vystúpení za klub a tým skončím, že preto si myslím, že najlepšími správcami peňazí týkajúcich sa detí a ich času sú ich rodičia. Nie starosta, ktorý nemá na starosti len tie deti, ale má na starosti aj celú obec, aj dôchodcov, aj cesty, aj všetko. A snaží sa, alebo chodníky teda, a snaží sa tie veci dať do poriadku. Ale rodičia, ak by oni mohli rozhodovať o smerovaní finančného toku svojich detí, tak by boli tí najspoľahlivejší strážcovia. Ak neveríme rodičom, tak neviem, či je odôvodnené viac veriť starostom alebo mestským obecným zastupiteľstvám alebo nejakým úradníkom. Časový limit som stihol.

    Ďakujem vám veľmi pekne.

  • S faktickými poznámkami dvaja poslanci. Uzatváram možnosť faktických poznámok.

    Pán poslanec Hraško.

  • Ďakujem ti, Rišo, že si sa opäť dotkol centier voľného času. Ja by som chcel možno ešte doplniť, že stále sa tuná točí okolo toho, že niektorá obec má strašne veľa žiakov v centre voľného času. Nuž zákon totižto umožňuje, aby centrum voľného času, ktoré má sídlo v nejakej malej obci, malo svoje pracoviská aj mimo. A pokiaľ obsluhuje veľké územie, čo môžu tvoriť niekedy tri, štyri okresy, tak tých žiakov sa tam môže naozaj nazbierať veľa. Ja som tiež bol chodiaci učiteľ a chodil som za svojimi deťmi do rôznych obcí okresu Martin aj Žilina. Takže je to naozaj reálne a tie deti mali u mňa reálne krúžky.

    To, že boli aj také obce, kde mali čierne duše, áno, ale povedzte presne ktoré. Ja som dodnes nedostal od pána ministra odpoveď, že koľko bolo postihnutých takýchto čiernych centier voľného času a ktoré boli vyradené. Takže povedzme si tuná, nalejme si čistého vína a povedzme si, že to bolo opäť zbabrané a bolo to účelovo postavené.

    Ako hovoril Rišo, kolega vo svojom príspevku, mal sa riešiť problém, ale ten sa nevyriešil. Ubralo sa deťom a centrá voľného času musia redukovať svoju činnosť, pretože nemajú na výplaty tým, ktorí sa tým deťom venujú, lebo im boli jednak zdvihnuté odvody a tak ďalej, a jednak to, že centrá voľného času nedostávajú tie peniaze na tie deti, pretože z tých obcí im na tie deti, na tie činnosti nedajú.

    A mňa by ešte zaujímalo, že koľko tých centier voľného času vzniklo v tých obciach, ktoré doteraz nemali a ktorým pán minister dal tú možnosť, aby tie centrá voľného času tam vznikli pre tie deti. Takže aj túto štatistiku, keby dal. Myslím, že si to v tom svojom uznesení navrhol. Takže budem veľmi očakávať odpoveď od pána ministra. A okrem toho pochybujem, že sa to uznesenie schváli.

  • Ďakujem. Ja len krátko chcem teda nadviazať a poďakovať aj pánu poslancovi, pánu poslancovi Hraškovi. Naozaj prosím aj pána ministra a žiadam aj poslancov zo strany SMER, aby sme mohli toto uznesenie schváliť, a hlavne, aby reálne tie čísla išli. Lebo iste, bavíme sa tu o peniazoch, o rozpočtoch, o financiách. V prvom rade ide o tie deti a o to, aby to bolo funkčné. Ak sa zneužíva, treba klepnúť po prstoch. Preto by som prosil, ak ste navrhli riešenia, vyhodnoťte ich a urobte revíziu týchto rozhodnutí a dajte odpočet do parlamentu, aby sme tieto veci mohli transparentne prebrať a uzavrieť pre dobro našich detí, pre dobro ich trávenia voľného času.

    Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Nachtmannová, nech sa páči, máte slovo.

  • Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, správa o súčasnom stave v školstve Slovenskej republiky je obsiahly materiál, to viacerí povedali, ktorý si vytýčil ťažkú úlohu, pozrieť sa do minulosti, poučiť sa z nej a systémovo pozitívne zmeniť budúcnosť. Je chvályhodné, že sa do toho minister Dušan Čaplovič pustil. Je to vôbec prvýkrát v histórii Slovenskej republiky, čo tu tiež veľakrát zaznelo. Je zrejmé, že každému nevyhovie, ani vyhovieť nemôže, čo vidno aj na viacerých vystúpenia, čo bolo vidno aj na viacerých vystúpeniach.

    Na rozdiel od politikov, ktorí iba glosovali a glosujú situáciu v školstve, však minister Dušan Čaplovič si uvedomuje vážnosť situácie. Situácia v školstve je skutočne zlá. Dnešný stav je výsledkom toho, že sa preferovali čiastkové, úzke záujmy pred záujmami spoločnosti ako celku. Mnohí si zo školstva urobili výnosný biznis a máme tu výsledky. Ale zdravie a vzdelanie nemôže byť vo vyspelej spoločnosti biznisom.

    Na základe konzultácií a rozhovorov s odborníkmi, učiteľmi a rovnako na základe vlastných, viac ako dvadsaťročných skúseností vo svojom vystúpení sa sústredím na tie zlomové rozhodnutia z minulosti, ktoré priniesli dnešný úpadok školstva a zapríčinili, že systém doterajšieho slovenského školstva možno právom označiť ako chorý.

    Prvým zlým krokom bolo odtrhnutie odborného vzdelávania z gescie príslušných ministerstiev a konkrétnych podnikov a zaradenie výlučne do gescie ministerstva školstva. Toto bolo ale ešte v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Najväčším úderom však bolo nastavenie súčasného systému financovania v roku 2004, teda financovania na základe normatívu na žiaka. Filozofia, nositeľom peňazí je konkrétne dieťa, začala postupne deformovať systém vzdelávania. Boli samozrejme aj pozitíva, napríklad prestal sa navyšovať počet učiteľov pri klesajúcom počte žiakov, ale to nevyváži fakt, že normatív bol klinčekom do rakvy finančne poddimenzovaného školstva. Tento fakt som verejne prezentovala už v prvom období, keď som sa stala poslankyňou, a teda konzistentne v ňom neustále pokračujem.

    Rozprávala som sa s mnohými učiteľmi. Všetci mi potvrdili, že práve normatív spôsobil, že oni sami sa začali cítiť veľmi nekomfortne. Boli, snažili sa byť spravodliví a teda, ak niekomu mali dať päťku a pod silou toho, že dieťa bude z tejto školy odhlásené a prihlásené na inú školu, kde budú učitelia benevolentní, tak potom aj štvorkárovi zmenili známku na trojku, trojkárovi na dvojku. A k čomu to smerovalo? K neustálemu znižovaniu kvality školstva. Už pán poslanec Osuský povedal, každý človek ide cestou, teda väčšina ľudí ide cestou menšieho odporu.

    Pán poslanec Vašečka hovoril o tom, že najmä rodičia vidia, ako s dieťaťom postupovať. Áno, máte pravdu, ale veľakrát milujúci rodič, na škodu dieťaťa, ho zapíše do školy, kde dostáva všetko ľahko, lebo je veľmi príjemné, keď dieťa má dobré známky. Ale práve v tomto veku, v tomto základnom veku dieťa nasáva vedomosti ako špongia. Preto je veľmi dôležité, aby práve v tomto veku bolo dieťa vedené čo najprísnejšie, aby sa mu dávali čo najprísnejšie podmienky, aby osobnostne rástlo.

    Následným problémom bol väčší počet voľných miest na stredných školách, ako bol počet žiakov končiacich základné školy. Opäť to viedlo k zníženiu snahy u žiakov. Veď si boli istí, že na nimi preferovanú strednú školu sa bez problémov dostanú, aj keď ich vysvedčenie nie je najlepšie. A to ešte bolo zjemnené, ako som už predtým rozprávala, faktorom normatívu. Preto vítam, že snahou ministerstva, čo explicitne z tohto materiálu vyplýva, je to tam veľakrát pomenované, je optimalizácia siete škôl. Teda analyzujme minulosť, poučme sa z nej a vytvoríme systém efektívneho vzdelávania. To nepôjde samozrejme bez uzatvorenia ventilov, cez ktoré unikajú financie zo systému, jednak bez potrebného efektu a jednak neoprávnene. Teda treba optimalizovať siete škôl.

    Ďalej ministerstvo pripravuje ďalšie legislatívne opatrenia, ktoré majú zracionálniť, zefektívniť tento systém.

    Veľakrát tu zaznelo, zaznela kritika na otázky ohľadne centra voľného času. Ja som už vo faktickej poznámke jeden príklad uviedla. Pán poslanec Beblavý v reakcii na mňa povedal, že aj médiá píšu, že centrá voľného času zráža zákon na kolená. Ja som si pozrela podrobne toto centrum voľného času, počas toho, ako som čakala na vystúpenie, kde písali, že majú 183 krúžkov, ich webovú stránku. A čuduj sa svete, bolo tam 55 krúžkov, napríklad mimo iné aj žonglérsky krúžok a sedem nových. Teda nech počítam, ako počítam, dokopy je to 62. A keď to spojím s tým, čo tu rozprávala pani poslankyňa Jana Vaľová, tak myslím si, že každý súdny človek si urobí obraz. Len škoda, že tu už nie je pani poslankyňa Jana Žitňanská, pán poslanec Beblavý, ktorí často, permanentne, nielen teraz v sále, ale v médiách hovoria o likvidácii centier voľného času ministrom Dušanom Čaplovičom, čo jasne nie je pravda.

    Dotknem sa na záver situácie okolo vysokých škôl, keďže pôsobím ako vysokoškolský pedagóg, táto problematika mi je najbližšia. Bolo povedané, že je veľmi dobré, ak je veľa vysokých škôl a nech sa ľudia majú možnosť vzdelávať, vyberať. Situácia je ale taká, že my musíme vzdelávať ľudí v prvom rade tak, aby boli títo ľudia umiestnení na trhu práce. Teda treba vychádzať z potrieb trhu práce. A zo správy som si pozrela jeden údaj v znení: "V rámci súkromných vysokých škôl je 83 % študentov študujúcich spoločenské vedy, náuky a služby." Ale keď si vezmeme voľné pracovné miesta v rámci Európskej únie, tak kde je najviac neobsadený sektor? Už teraz chýba na trhu milión odborníkov v oblasti informačných technológií. Nechýbajú v oblasti spoločenských vied a tak ďalej.

    Problematika vysokého školstva je ozaj na Slovensku bolestivá. Na toto malé územie je tu príliš veľa vysokých škôl. Je to môj osobný názor, ktorý takisto neustále spomínam. Máme na Slovensku 20 verejných vysokých škôl, 3 štátne, 12 súkromných vysokých škôl. Máme o sto tisíc obyvateľov menej ako Dánsko. Dánsko v súčasnosti, dnes som si to pozrela, má 8 univerzít. Dánsko má momentálne 34 percent vysokoškolsky vzdelanej populácie, ale podotýkam, dve tretiny z tohto sú na úrovni bakalárskeho stupňa vzdelávania. Teda vysokoškolské vzdelávanie úrovne inžinier, respektíve magister a doktor je podstatne v menších percentách.

    Záverom dovoľte podotknúť. Je dobré, že správa vznikla. Ide o materiál, ktorý poslúži širokej odbornej, laickej verejnosti, aby získali plastický pohľad na momentálny stav školstva. Zároveň sú načrtnuté krátkodobé, strednodobé i dlhodobé kroky na systémové ozdravenie rezortu školstva. Správa o súčasnom stave v školstve SR kladie veľmi potrebné a žiaduce základy pre tvorbu vízie ohľadom slovenského školstva, po ktorej všetci voláme.

    Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickou poznámkou pán poslanec Fronc. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Nech sa páči, pán poslanec.

  • Veľmi krátko chcem zareagovať. Nebudem tuná s vami, pani kolegyňa, polemizovať o spôsobe financovania. Ja som postoj nielen svoj, ale aj Kresťanskodemokratického hnutia v tejto veci jasne formuloval, ale takisto som urobil aj pár pokusov na zmenu. A som ochotný o týchto veciach diskutovať a hľadať riešenie.

    Ale, viete, k tým slovenským vysokým školám. Ja si myslím, že ten problém nie je v počte, problém je v tom, že všetky sú univerzity, všetky sú univerzity. V tom je ten základný problém. To je jedna vec, ktorú vnímam. A ja som presvedčený, že to máte v rukách, a nakoniec ste neraz to počuli aj na výboroch, aj na výbore pre európske záležitosti, a to je to, aby sa zmenilo uznávanie bakalárskeho titulu, aby sa zmenili požiadavku na kvalifikáciu. To je v rukách ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. Ja som to hovoril aj predošlému ministrovi za vlády Ivety Radičovej, všetkým. Zatiaľ ani jeden k tomu nepristúpil. Ale toto je kľúčové.

    Vtedy sa budeme môcť porovnávať s inými európskymi krajinami, kde majú nie 22 %, ale v severských krajinách skoro 50 % vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Ale z toho 70 % vysokoškolsky vzdelaných sú bakalári. Len ten bakalár musí mať aj uplatnenie. Toto sa nestalo, tam je tá chyba.

    Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Ďakujem, pán minister, ďakujem, pán spravodajca.

    Kolegyne, kolegovia ukončujem šiesty rokovací deň 19. schôdze Národnej rady. Budeme pokračovať zajtra o 9.00 hod. v prerušenej rozprave k správe o stave školstva na Slovensku.

    Takže želám ešte všetkým pekný večer.

    Ďakujem.

  • Prerušenie rokovania o 19.01 hodine.