• Pekný deň, dámy a páni, poprosím vás, aby ste zaujali svoje miesta v rokovacej sále.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, otváram druhý rokovací deň 15. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    O ospravedlnenie na dnešnom, druhom rokovacom dni požiadali páni poslanci Droba, Mikloš, Simon a Štefanec.

    Ešte chcem využiť príležitosť na to, aby som vás informoval, že pán predseda klubu poslancov za Kresťanskodemokratické hnutie mi oznámil, že pán poslanec Radoslav Procházka 8. marca prestal byť členom poslaneckého klubu za Kresťanskodemokratické hnutie.

    Ešte predtým, ako dám priestor na procedurálne návrhy, vás chcem informovať, že písomne sú do rozpravy prihlásení za kluby, za klub SDKÚ - DS pani poslankyňa Lucia Žitňanská, za klub strany MOST - HÍD pán poslanec Gábor Gál, za stranu SaS pán poslanec Sulík. A ešte je písomne prihlásený aj pán poslanec Igor Matovič. Samozrejme, po tom, ako odznejú príspevky a vystúpenia písomne prihlásených, predsedajúci schôdze dá možnosť prihlásiť sa do rozpravy aj ústne.

    Pán poslanec Poliačik.

  • Pán predseda, len jednu veľmi džentlmenskú dohodu s vami chcem uzavrieť. A prosím vás (reakcie z pléna), prosím vás, tlmočte to aj predsedovi Ficovi. Prestaňte klamať o mojej osobe začiatkom tohto dňa. Prestaňte s tým, lebo inak aj vás, aj pána Fica zažalujem za poškodzovanie dobrého mena. Ak (reakcie z pléna), ak s tým neprestanete, okamžite, pán predseda, doteraz som toleroval...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Pán poslanec, skúste formulovať procedurálny návrh.

  • Prepáčte, že v rámci procedurálneho, ale...

  • Súbežne hovorené s rečníkom.

  • Zvolajte si tlačovku, tam interpretujte, čo chcete.

  • ... ale ešte raz hovorím, prestaňte klamať o mojej osobe aj vy, aj pán Fico, inak...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Skúste naformulovať, o čom chcete, aby sme hlasovali.

  • Môžem, mám dať hlasovať o tom, že ste s drogami vysporiadaný?

  • Smiech v sále.

  • Pravdepodobne nie.

    Pani poslankyňa Laššáková.

  • Reakcia poslanca.

  • Ďakujem. Ďakujem pekne za slovo. Ja dám konkrétny procedurálny návrh a navrhujem, aby sme rokovali dnes aj po 19.00 hod. vrátane tajného hlasovania o návrhu uznesenia. Ďakujem pekne. Prosím, aby ste dali hlasovať o mojom procedurálnom návrhu.

  • Hlasujeme o návrhu, ktorý predniesla pani podpredsedníčka. Poprosím vás, skontrolujte si (ruch v sále), skontrolujte si vašu registráciu v hlasovacom zariadení.

  • Hlasovanie.

  • 89 prítomných, 79 bolo za, 4 proti, 2 sa zdržali, 4 nehlasovali.

    Budeme dnes rokovať o programe schôdze, v prípade, ak, samozrejme, sa takto bude vyvíjať rozprava a počet prihlásených bude vyšší, aj po 19.00 hodine a tak, ako hovorí Ústava Slovenskej republiky, ukončíme rokovanie o programe tejto schôdze tajným hlasovaním o návrhu uznesenia.

    Ďakujem.

  • Striedanie predsedajúcich. Odchod poslancov za stranu SMER - SD z rokovacej sály.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, budeme teda prerokovávať, pokračovať v druhom rokovacom dni 15. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Na dnešnom rokovacom dni požiadal o ospravedlnenie pán poslanec Juraj Droba, Ivan Mikloš, Zsolt Simon, Ivan Štefanec...

  • Ruch v sále.

  • A poprosím vás o kľud v rokovacej sále. Päťminútovú prestávku dávam, kým sa ukľudní situácia v rokovacej sále.

  • Krátka prestávka.

  • Po prestávke.

  • Jurinová Erika, podpredsedníčka NR SR

    Vážení páni poslanci, budeme teda pokračovať v rokovaní. Prosím pána poslanca Martina Poliačika, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov, a spravodajcu z ústavnoprávneho výboru Miroslava Kadúca, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov.

    Do rozpravy sú písomne prihlásení, ako už boli vymenovaní pánom predsedom. Dávam slovo pani poslankyni Žitňanskej, ktorá vystúpi za klub SDKÚ - DS. Pripraví sa pán poslanec Gál.

    Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážená pani predsedajúca, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, bývalý predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky Ján Mazák po rozhodnutí prezidenta Slovenskej republiky o nevymenovaní Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora v rozhovore pre denník SME odpovedal aj na otázku, aký signál prezident vyslal svojím rozhodnutím.

    Ján Mazák odpovedal: "Nie som si istý, či občania vnímajú toto rozhodnutie o nevymenovaní ako niečo dramatické, tak ako ja, tak ako je to napríklad dosť na hrane, ba až za hranicou únosnosti pre ústavných právnikov. Niektorí občania postoj hlavy štátu kritizujú, iní sa s ním stotožňujú, ale dôvodom na také postoje je skôr to, aký politický názor majú. Jeden z mojich priateľov to však vystihol, keď povedal: "Vidíš, pravda", a to mienil na môj odborný názor na problém vymenovania generálneho prokurátora, "bez moci je ti nanič." Pravda bez moci je ti nanič. Tak to je asi ten signál pre občana." Toľko Ján Mazák.

    Ja dodávam, že je to veľmi zlý signál pre občana a to zlý signál z najvyšších miest. Z miest, o ktorých občan právom očakáva, ak dnes vôbec ešte niečo očakáva, presne opačný signál. Preto tu dnes koniec koncov sedíme, pretože nie je to rozmar opozičných poslancov, ale je to principiálna záležitosť.

    Všetci tu vieme, že nevymenovanie Jozefa Čentéša je mocensko-politická hra prezidenta a strany SMER, ktorá prekročila hranice. A podľa mňa veci treba nazývať pravými menami.

    Aby som vám, kolegovia poslanci, najmä za stranu SMER, nie sú tu, ale ja verím, že aspoň časť z nich počúva, pomohla pochopiť, prečo je nevymenovanie generálneho prokurátora principiálna záležitosť, pomôžem si obrazom, trošku absurdným obrazom. Chce to len trošku predstavivosti. Skúste si, dámy a páni, predstaviť, že by sa história udiala v roku 2009 inak, napríklad takto:

    Prezidentské voľby v roku 2009 vyhrala Iveta Radičová. Vládu po parlamentných voľbách v roku 2010 zostavila strana SMER. Možno sama, možno s niekým iným. To je jedno. Vládna väčšina zvolila za generálneho prokurátora Dobroslava Trnku. Iveta Radičová ho mesiace nevymenovala. Trnka sa sťažoval na Ústavnom súde, aj vládna väčšina sa obrátila na Ústavnú súd s otázkou, či prezidentka musí Trnku vymenovať. Ústavný súd rozhodol, citujem: "Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov." Prezidentka nemôže konať svojvoľne. Iveta Radičová nakoniec rozhodla. Trvalo jej to osemnásť mesiacov, ale rozhodla. Dobroslava Trnku nevymenovala a odôvodnila to jeho výrokmi o pregrciavaní a trtošení sa poslancov. Ako by reagovala strana SMER?

    To bol obraz. Absurdný. Vráťme sa teraz do reality.

    Prezidentom je Ivan Gašparovič a nevymenovaný generálny prokurátor je Jozef Čentéš. Aj v realite ale môžme pokračovať v absurdných úvahách. A možno nie až tak v absurdných úvahách. Už som tú úvahu počula aj z úst jedného ústavného právnika, dokonca ašpirujúceho na kandidáta na prezidenta. Keď má prezident právo nevymenovať, mal by mať aj právo odvolať. U koho z tých verejných funkcionárov, ktorých prezident vymenoval pred rozhodnutím Ústavného súdu, existujú, citujúc opätovne Ústavný súd, "dôvody závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu"?

    Pripomeniem len jednu z mnohých takýchto skutočností. Nie je to tak dávno, čo predsedníčka Ústavného súdu, inak toho istého Ústavného súdu, z ktorého rozhodnutia stále citujem, napísala predsedovi Najvyššieho súdu v liste, ktorý dala na vedomie aj členom Súdnej rady: "Je zjavné," citujem pani predsedníčku Macejkovú. "Je zjavné, že vám nie je zrejmý zákonný rámec vašich kompetencií, a preto vám ich pre poriadok a pro futuro pripomeniem." Píše predsedníčka Ústavného súdu predsedovi Najvyššieho súdu.

    Tak si predstavme teraz, že občania po týchto slovách napíšu petíciu, aby prezident Gašparovič odvolal sudcu Harabina z funkcie predsedu Najvyššieho súdu. To nie je až taká absurdná predstava, že to môže občanov napadnúť. Čo urobí prezident? Ak je skartovaná výpoveď a možno nie je šťastné vyjadrenie novinárovi dôvodom na nespôsobilosť Čentéša, ako uháji spôsobilosť Harabina?

    Dámy a páni, na budúci rok budeme voliť prezidenta. Budú sa kandidáti na prezidenta predháňať v tom, koho v prípade svojho víťazstva odvolajú alebo nevymenujú? K čomu to bude celé spieť? Aká bude kampaň na prezidenta a aké budú očakávania voličov s tou kampaňou spojené?

    Prezident má svoju zodpovednosť, ale aj parlament má svoju zodpovednosť. Ak finále mocensko-politickej hry pri nevymenovaní generálneho prokurátora, ktorým boli naozaj prekročené všetky hranice, má byť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, tak sa zo dňa na deň, z 1. na 2. januára tohto roku, rozhodnutím prezidenta zásadne zmenil vzťah medzi parlamentom a prezidentom za prizerania parlamentu. De facto došlo k zmene ústavy bez súhlasu ústavodarného zboru a poslanci, poslanci strany SMER mlčali. Túto nebezpečnú hru rozohrala naplno strana SMER, kolegyne a kolegovia zo strany SMER spolu s prezidentom.

    Dámy a páni, oslovujem kolegov zo strany SMER. Verím, že hlasovať prídu, pretože dnes majú šancu ukázať aspoň raz trochu odvahy. Lebo keď už, tak potom treba dohrať túto hru aj so všetkými dôsledkami za svoje rozhodnutia. Pretože dnes toto už nie je len o prezidentovi a Čentéšovi. Ani to nie je vec jedného volebného obdobia. Toto je o ústavnej neistote, v ktorej sa ocitá parlament, Generálna prokuratúra, ako aj všetci ústavní činitelia menovaní prezidentom. Toto je vážny stav, kedy je bezpochyby namieste zaujať jasné, principiálne stanovisko.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne pani poslankyni. Na vaše vystúpenie registrujem dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Vášáryová.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Začali ste svoj prejav, pani poslankyňa, citovaním výpovede jedného bývalého predsedu Ústavného súdu: "Pravda bez moci ti je nanič." Ale to potom je základ neprávneho štátu. Keď pravda bez toho, aby niekto ovládal moc, aby bol mocenským predstaviteľom, nemôže sa presadiť. Práve preto sme zorganizovali petíciu už hneď na začiatku pred vyše rokom zbierania podpisov, pred vyše dvoma rokmi, zbierania podpisov za vymenovanie pána Jozefa Čentéša na miesto generálneho prokurátora. Podpísalo to 30-tisíc ľudí. Ja neviem, či je to veľa, alebo málo. Ľudia veľmi každý deň nevnímajú funkciu generálneho prokurátora, ale ja si veľmi vážim tých 30-tisíc ľudí, ktorí už vtedy, skoro pred dvoma rokmi, pochopili, o čo ide v tomto zápase a o čo sa hrá.

    Pamätám si ten moment, keď vyhadzovali poslanca Gauliedera z parlamentu. Vtedy tam sedel náš budúci pán prezident, na tom mieste, kde je pani predsedajúca, a všetci sa báječne zabávali na tom, keď opozícia upozorňovala, že to je proste cesta do pekla. To je cesta k neprávnemu štátu. Asi tak sa zabávali, ako sa zabávali naši kolegovia zo SMER-u. Ale táto cesta vedie tam, kde išiel aj pán Mečiar.

  • S ďalšou faktickou poznámkou pán kolega Miroslav Beblavý.

  • Ďakujem pekne. Tvoj prejav, si myslím, že sa v rámci možností snažil byť veľmi vyvážený a snažil sa naozaj ísť po podstate tohto sporu, ktorý nie je o tom, či má byť generálnym prokurátorom pán Čentéš, alebo niekto iný, ani o tom, či máme radi pána prezidenta Gašparoviča, alebo nie. Ale bol naozaj o tom, že inštitúcie sú tu pre všetkých a sú tu aj pre budúcnosť a nikto nevie, ako sa budú využívať a zneužívať kým, v akej dobe. A tí, čo ich zneužívajú preto, aby dnes dosiahli nejaký konkrétny cieľ, sa potom nebudú stíhať možno diviť niekedy inokedy, čo sa s tým stane. Takže v tomto tvoj prejav považujem za mimoriadne vyvážený a varovanie.

    Je mi len ľúto, že kolegovia zo SMER-u sa nepoučili z predchádzajúceho priebehu schôdze a zase odišli a nevypočuli si tento vyvážený prejav. Otázka, či teda nie je opäť na zváženie prerušiť schôdzu, kým sa nevrátia, aby teda počúvali aspoň ďalších kolegov, pána Gála, pána Sulíka a pána Matoviča.

    Ďakujem.

  • Ďalšou... Chcete reagovať? Ďalšou prihlásenou do rozpravy na základe rokovacieho poriadku je pani podpredsedníčka Jurinová.

    Nech sa páči, dávam vám slovo.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi pridať svoju trošku k tomuto programu, ktorý vlastne sami sme ziniciovali. Na úvod poviem, že mi je veľmi ľúto, že opäť poslanci SMER-u sa zachovali tak ako minule, ale myslím si, že nemá zmysel znova obštruovať rovnakým spôsobom, ako sa to udialo minulý týždeň, pretože neni tej moci, ktorá by ich donútila, aby tu naozaj sedeli a robili robotu podľa mňa, ktorú by mohli robiť, mali robiť: mali by obhajovať svojho prezidenta, keďže sú presvedčení o tom, že nie sú relevantné dôvody nato, aby bol takto obvinený.

    Na druhej strane mi je veľmi ľúto, aj keď s Martinom Poliačikom nezdieľam rovnaké hodnoty alebo, povedala by som, diametrálne odlišné máme, je mi ľúto, že predseda parlamentu aj premiér sa uchyľuje k takým rečiam, aké vedie na jeho osobu. Myslím, že on sám dehonestuje túto Národnú radu práve svojimi vyjadreniami tak, ako to urobil aj v minulom vystúpení alebo na začiatku tejto 15. schôdze.

    Nikdy som si nepredstavila, že sa raz budem vyjadrovať k takémuto bodu programu. Ešte viac ma mrzí, že vystupujem k tomuto bodu s presvedčením, že prezident konal s vopred jasným úmyslom, a tým porušil Ústavu Slovenskej republiky. A jediným vývojom tejto situácie by malo byť zaslanie obžaloby na Ústavný súd Slovenskej republiky.

    Dovoľte, aby som v krátkosti objasnila dôvody, ktoré ma vedú k tomuto kroku. Na začiatok si vás ale dovoľujem uistiť, že k tomuto som prišla nielen vlastnými úvahami, ale aj vzájomnými debatami. Nezaujímalo ma pri tom, či s prezidentom politicky súhlasím, alebo nesúhlasím, či mi je politicky sympatický, alebo nie. Je mi to úplne jedno.

    Dôvody, prečo by mal hociktorý poslanec tejto snemovne pristúpiť k obžalobe prezidenta, nemôžu byť politické ani stranícke. Preto aj náš poslanecký klub nerozhodol politicky. Nepostavili sme sa do jedného šíku, lebo by to bolo práve výhodné pre celý klub. Na poslaneckom klube sme mali dlhú a vážnu diskusiu a po nej sa každý po zvážení faktov slobodne rozhodol. Jedná sa o vážnu vec, pri ktorej ústava jasne definuje dôvody, ktoré môžu k obžalobe viesť.

    Som presvedčená, že náš prezident úmyselne porušil Ústavu Slovenskej republiky a jedine preto podporujem návrh na vznesenie obžaloby.

    Stotožňujem sa s dvoma dôvodmi, ktoré obžaloba prezidenta obsahuje. Myslím si, že prezident porušil ústavu odmietnutím vymenovania, pretože podľa mňa dôvody na nevymenovanie nie sú dostatočné. A rovnako porušil ústavu tým, že o tejto veci nerozhodol v primeranej lehote. Môžem sa dokonca i stotožniť s tým, že Ústavný súd v niekoľkých svojich nálezoch rozšíril právomoci prezidenta. Rovnako rozumiem tomu, že prezident nie je len notárom rozhodnutí Národnej rady, ale aktívne do nich môže v istých medziach vstupovať a ovplyvňovať ich. Tieto medze však boli jasne definované. Prezident má právo skúmať, či kandidát spĺňa zákonom dané podmienky, a taktiež prezident má právo skúmať, či kandidát vážnym spôsobom znevažuje funkciu a či by jeho vymenovaním bol narušený riadny chod daného orgánu. S touto interpretáciou jeho právomocí by som sa možno dokázala aj stotožniť. Problematický je výklad, ktorý nastal v tomto prípade.

    Žiadnym spôsobom si nerobím ilúzie o tom, že voľba generálneho prokurátora prebehla dokonalým spôsobom. Vôbec nie. Ale my sme o tejto veci vždy otvorene hovorili. Problémom však je, že nech už voľba prebehla akýmkoľvek nešťastným, no stále legálnym spôsobom, samotný kandidát nebol nikdy spochybnený. Dokonca aj Ústavný súd to vyslovene uvádza vo svojej judikatúre. Pochybnosti sa musia týkať osoby, nie voľby.

    Pochybnosti o pánovi Čentéšovi, ktoré uviedol pán prezident, neobstoja. Prezident kritizoval politickosť kandidáta, lebo sa na ňom mala uzhodnúť Koaličná rada, a tým pádom je nevhodným kandidátom. Podľa tejto argumentácie, ale ruku na srdce, ktorá sa asi nie prekvapivo objavila až pri tomto kandidátovi, by nemal byť menovaný žiaden funkcionár. My, samozrejme, dlhodobo kritizujeme politizáciu všetkých verejných funkcií, ale keďže sa to deje stále, nič v ústavnom práve Slovenskej republiky neoprávňuje k takejto zrazu nadobudnutej účelovej interpretácii.

    Pán prezident vo svojom odôvodnení spomína incident spojený so skartáciou výpovede Igora Matoviča. Nechajme bokom to, že o týchto udalostiach pán prezident zrejme úmyselne vo svojom liste i vystúpení v médiách 9. januára zavádzal. Ani si nevšimol, že ide o výpoveď k inej téme. Ale každopádne toto asi okomentuje ešte kolega Igor Matovič. Myslím, že je nad slnko jasné, že tento incident nespĺňa predpoklady pre vážne pochybnosti o schopnosti pána Čentéša vykonávať úrad generálneho prokurátora. A okrem toho pán prezident si v tejto úlohe osobuje akoby úlohu disciplinárneho sudcu.

    Druhou problematickou líniou konania pána prezidenta je dĺžka nekonania v tejto veci. Prezident veľmi neštandardne, až 18 mesiacov, nekonal, čím vážne ohrozil chod Generálnej prokuratúry, a tým pádom aj celkového chodu právneho štátu v tejto krajine.

    Ak mal prezident vážne pochybnosti o pánovi Čentéšovi, vedel o nich už v auguste 2011? Prečo nekonal už vtedy? Taktiež ak teraz tvrdí, že musel čakať na rozhodnutie Ústavného súdu, prečo ich potom veľmi účelovo nezaradil medzi dôvody, pre ktoré sa nakoniec rozhodol?

    Uvedomujem si, že kritickým bodom obžaloby je dokázanie úmyslu a práve tento bod vyvoláva i najväčšie otázniky. Som presvedčená, že vzhľadom na všetky body, ktoré sú uvedené v obžalobe, pán prezident konal vedome a s úmyslom za hranicami svojich ústavných kompetencii. Bol na to opakovane upozorňovaný zo strany opozície a odborných kruhov a mal dosť priestoru na to, aby svoje správanie upravil tak, aby nevyvolávalo tak obrovské otázniky, pred akými stojíme dnes.

    Potvrdením mojej obavy je aj to, že toto konanie vyvoláva podozrenie, že bolo vykonané v koordinácii a v mene napĺňania práve politických cieľov vládnej strany. Pán prezident sa k SMER-u opakovane prihlásil a takéto úmyselné konanie v mene politického zisku je pre mňa jednoznačne za hranicami akceptovateľného. Plne chápem, že celkový obsah obžaloby vyvolávala aj medzi právnikmi mnohé odborné otázky. Je to nejednoznačná oblasť, v ktorej sme sa ešte nikdy nenachádzali.

    No po najlepšom zhodnotení všetkých faktov som prišla k záveru, že prezident úmyselným spôsobom porušil ústavu, a preto som aj obžalobu podpísala a chcem, aby Ústavný súd prešetril opodstatnenosť tohto návrhu.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne.

    Ďalším prihláseným do rozpravy v poradí je pán Gábor Gál za poslanecký klub MOST - HÍD. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako právnik si uvedomujem, že rokujeme o veľmi závažnom, veľmi vážnom probléme. Pán prezident nás dostal do situácie, keď svojimi činmi a postojmi doslova dohnal minimálne tú časť parlamentu, ktorá si ctí demokraciu a základné princípy, k iniciatíve na podanie tohto návrhu.

    Viackrát som sa aj ja, ako aj moji kolegovia zo strany MOST - HÍD vyjadrili v tom zmysle, že Ivan Gašparovič zlyhal ako prezident, ale neprekvapil. Prečo nás neprekvapil? Pretože jeho meno figuruje, žiaľ, v negatívnom svetle u viacerých čiernych momentov našej histórie. Odvolávaním poslanca Gauliedera začínajúc až po jeho známe výroky na pôde parlamentu o starých ujoch. O nečinnosti ako generálneho prokurátora kolujú historky aj vo federálnych vodách.

    Či sa to pánovi prezidentovi páči, alebo nie, je nositeľom mečiarovskej tradície. Pokračuje v šľapajach svojho bývalého kamaráta a učiteľa a tie kroky, bohužiaľ, aj zdokonalil.

    Ale nie kvôli tomu sme tu teraz. Teraz je hlavným aktérom ďalšieho traumatizujúceho momentu, ktorý určite neupadne do zabudnutia. Všetky doterajšie prešľapy Ivana Gašparoviča vo funkcii prezidenta sú slabým odvarom toho, na čo sa podujal v prípade nevymenovania doc. Čentéša za generálneho prokurátora.

    Keď som hovoril o zdokonaľovaní mečiarovských metód, mal som na mysli to, že teraz sa Ivan Gašparovič rozhodol nerešpektovať rozhodnutie Národnej rady, než šliape po základoch demokracie na Slovensku. Možno si Ivan Gašparovič nevšimol, že na Slovensku je stále parlamentná demokracia. Musíme mu to pripomínať.

    Väčšina z nás si pamätá, vážené kolegyne a kolegovia, ako dokázal byť prezident rýchly pri vymenovaní Štefana Harabina, pripomínam, že za kratšiu dobu ako 24 hodín od zvolenia. Vtedy neskúmal nič. Nepotreboval rok a pol na rozhodnutie. Nezaujímalo ho ani možné podanie ústavnej sťažnosti protikandidáta. Harabina musel vymenovať, Čentéša nesmie vymenovať.

    Je na posúdení každého z nás, či koná autonómne, alebo na príkaz niekoho. Apelujem na jeho novoročnú výzvu z 1. januára, citujem: "Začnime hľadať chyby u seba." Áno, pán prezident, bolo by načase a bolo by to aj chlapské. Ale takýto krok nemôžme očakávať, zvlášť keď vidíme, aké možné aj nemožné kroky robí pán prezident a robil v záujme nevymenovania doc. Čentéša za generálneho prokurátora. Jeho námietku zaujatosti proti sudcom Ústavného súdu považujem za absolútne neadekvátne jeho postaveniu a v istom kontexte aj za smiešnu.

    Počty sú počty, vidíme tu aj dnes, preto je pravdepodobné, že Ivan Gašparovič bude traumatizovať spoločnosť ešte rok. Dovtedy stihne urobiť všetko, čo má predpísané, a s kľudom, s kľudným svedomím odíde na zaslúžený odpočinok. Ale nechá tu dedičstvo, ktoré môže mať na ďalší vývoj spravodlivosti na Slovensku nedozerné následky.

    Vážené kolegyne, kolegovia, mám jednu zlú správu pre pána prezidenta Gašparoviča. Nepodarilo sa mu splniť jeden z jeho prvých sľubov vo funkcii prezidenta, a to, že bude prezidentom všetkých občanov Slovenska. Nie je, nebol a ani nebude.

    Len taký krátky príklad. Počas celého svojho úradovania smerom k príslušníkom národnostných menšín vysielal len a len negatívne impulzy. Na druhej strane dokázal a aj pri tomto svojom rozhodnutí o nevymenovaní, že je prezidentom straníckym, nie je prezidentom každého občana Slovenskej republiky. Je prezidentom straníckym, čiže je prezidentom len tých ľudí, ktorí volili tú konkrétnu stranu, ktorá teraz ani jedného reprezentanta tu nemá. A takým straníckym prezidentom asi aj zostane do konca svojho volebného obdobia. A to je zas zlou správou pre nás všetkých občanov, obyvateľov Slovenska.

    Prezident Ivan Gašparovič nerešpektuje ústavné limity svojich právomocí, zneužíva svoju funkciu na uspokojenie záujmov vládnej strany. A tieto záujmy uprednostňuje pred ústavou, zákonnosťou a neposlednom rade pred základnými princípmi demokracie.

    Toľko, čo sa týka politických rozmerov.

    A dovoľte mi, aby som prešiel teraz k tým právnym. Lebo všetky tie argumenty mali alebo sa snažili mať určitý právny, právne pozadie a len to je také zdanie. Takže faktograficky, ako je asi napísaná vlastná žaloba.

    Bola tu tajná voľba generálneho prokurátora, a to dňa 17. júna 2011, k čomu sa netreba vracať. Lebo je tu jedno rozhodnutie Ústavného súdu z 5. októbra 2011, v ktorom Ústavný súd jasne povedal, že voľba kandidáta na post generálneho prokurátora konaná dňa 17. júna 2011 sa udiala v zmysle ústavy, ako aj príslušných zákonov. Každý, kto spochybňuje toto rozhodnutie Ústavného súdu, spochybňuje celý náš právny systém, ako aj to, že Slovenská republika je demokratický a právny štát.

    Nemusí sa nám páčiť každé rozhodnutie Ústavného súdu, ani ja nie som nadšený z každého rozhodnutia Ústavného súdu, ale musím ich rešpektovať, či sa mi to páči, alebo nie. Bez rozdielu na to, že aké stranícke tričko hájim.

    Takže toto rozhodnutie Ústavného súdu je jedna veľká a veľmi hrubá deliaca čiara. Vracať sa k udalostiam a spochybňovať ich, je už len číra špekulácia a hrubé pošliapavanie práva. Inak toto rozhodnutie bolo potvrdené aj ďalším rozhodnutím Ústavného súdu zo dňa 23. augusta 2012, keď Ústavný súd odmietol sťažnosť Dr. Dobroslava Trnku, v ktorom napadol voľbu zo 17. mája 2012, pričom toto rozhodnutie Ústavného súdu sa čiastočne dotýka aj voľby zo 17. júna, keď bol zvolený pán doc. Čentéš. Ústavný súd hovorí, citujem: "Nemožno považovať za nesúladné s ústavou, ak poslanecké kluby odporučia svojim členov hlasovať určitým spôsobom o otázkach, ktoré sú predmetom hlasovania, a tento postoj aj verejne deklarujú. Takéto odporúčanie má len politický charakter a nie je právne vynútiteľné. Za týchto okolností ani existenciu politickej dohody o tom, ako by poslanci mali hlasovať o určitej otázke, nemožno považovať za nesúladnú s ústavou. Je totiž vecou jednotlivých poslancov, ktorí vykonajú svoj mandát osobne a podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi, či budú takúto politickú dohodu pri tajnom hlasovaní rešpektovať." Toľko citácia.

    Následne Ústavný súd ešte v tomto rozhodnutí sa zaoberal samotnou voľbou kandidáta na funkciu generálneho prokurátora konanú 17. mája 2011. Na rozdiel od predchádzajúceho rozhodnutia Ústavný súd vo veci, Ústavný súd 76/2011 zo dňa 20. apríla 2011, v tomto rozhodnutí Ústavný súd konštatuje, že "napriek určitému označovaniu hlasovacích lístkov sťažovateľ neuviedol ani žiadny relevantný argument, na základe ktorého by sa dalo dodatočne po voľbe spoľahlivo zistiť, ako jednotliví poslanci hlasovali. Respektíve ktorí z nich údajnú politickú dohodu o označovaní hlasovacích lístkov porušili, t. j. na základe ktorého by bolo možné relevantne dospieť k záveru o porušení tajnosti hlasovania." Tiež som citoval rozhodnutie Ústavného súdu.

    Toľko k voľbe generálneho prokurátora.

    Z toho celého vyplýva, že od momentu rozhodnutia Ústavného súdu z toho 5. októbra 2011, v ktorom, ešte raz zdôrazňujem, Ústavný súd potvrdil ústavnosť a zákonnosť voľby generálneho prokurátora, kandidáta za generálneho prokurátora, bolo každé otáľanie prezidenta nevymenovať doc. Čentéša mimo rámca Ústavy Slovenskej republiky, ale i vlastných vyjadrení. Tvrdil totiž, že doc. Čentéša nevymenuje, kým budú pochybnosti o voľbe. Ústavný súd dal za celou záležitosťou bodku. No nič sa nedialo. Už v tej dobe prebehlo viac ako 4 mesiace. Primeraný čas na vymenovanie už bol niekoľkokrát, niekoľkonásobne prekročený, až vtedy pán prezident uviedol ďalšiu formuláciu svojho dôvodu nevymenovania, a to, že počká na všetky rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré sa dotýkajú voľby generálneho prokurátora.

    Z hľadiska práva alibizmus pána prezidenta prekazilo rozhodnutie Ústavného súdu zo dňa 24. októbra 2012, ktorý v merite znie: "Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa s návrhom Národnej rady Slovenskej republiky o nevymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi predpismi, v primeranej lehote buď vymenovať navrhovaného kandidáta, alebo oznámiť Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje. Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na nevymenovanie alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov. Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tie nesmú byť svojvoľné."

    Napriek tomu rozhodnutiu sa nič nedialo. Prezident naďalej zostal nečinným, ignoroval tak rozhodnutie nielen Národnej rady, ale už niekoľko rozhodnutí Ústavného súdu. A pritom mu už Ústavný súd v tomto, o ktorom rozhodnutí jednoznačne stanovil, že je povinný sa zaoberať s voľbou a buď nevymenovať kandidáta, alebo oznámiť, že ho nevymenuje. Odpoveďou prezidenta bola už staršia replika, že bude čakať na rozhodnutia Ústavného súdu, kým nerozhodne o poslednej sťažnosti.

    To, že ani takto sa nestalo, nás už vôbec nemusí prekvapovať. Prezident dva mesiace po kvázi apele Ústavného súdu oznámi Národnej rade, a to tiež spôsobom, aký asi svet nepozná, že kandidáta nevymenuje.

    Prečo som to zopakoval? Neviem, či po tomto sa niekto ešte nájde, kto mi bude tvrdiť, že prezident naplnil literu ústavy, a to čl. 101 ods.1, ktorý ustanovuje, že "prezident svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov".

    Nevymenovanie generálneho prokurátora predsa nemôže byť zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov. Lebo aj také právne názory odzneli na pôde ústavnoprávneho výboru, že aj nevymenovanie je zabezpečenie chodu ústavných orgánov. Boli sme toho svedkami. Tak ako nestačili sme sa diviť.

    Faktom je, až do konca sveta zostane to, že prezident Ivan Gašparovič nezabezpečil riadny chod ústavného orgánu Generálnej prokuratúry, a to niekoľkonásobne. Bola tu tajná voľba dňa 17. júna 2011. Prezident nič. Rozhodnutie Ústavného súdu z 5. októbra 2011 o zákonnosti voľby. Prezident ďalej nič. Potom ďalšie rozhodnutie Ústavného súdu z 23. augusta 2012, ktoré potvrdilo zákonnosť voľby. Stále nič. Až nakoniec rozhodnutie Ústavného súdu z 24. októbra 2012. A rozhodnutie prezidenta nikde. A to celé asi neúmyselne.

    Pán prezident stále čakal na niečo, na čo čakať nemusel a ani nemal. On mal konať v zmysle ústavy. Nekonal. A nekonal úmyselne. Úmyselne nezabezpečil chod ústavného orgánu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

    A keď nekonal úmyselne, lebo ináč sa to nedá vysvetliť, opomenul, zabudol na svoju povinnosť? Z nedbanlivosti tak konal? Alebo sa spoliehal na to, na čo sa spoliehať nemá? Čiže vedomá nedbanlivosť.

    Nie, pani poslankyne, páni poslanci, prezident nevymenoval kandidáta Generálnej prokuratúry úmyselne, a tým porušil ústavnú povinnosť v zmysle čl. 2 ods. 2 a čl. 101 ods.1 druhej vety. To, že prezident nakoniec kandidáta doc. Čentéša za generálneho prokurátora nevymenoval, je ďalší skutok, ktorý je porušením tak čl. 2 ods. 2, ako aj čl. 101 ods. 1 druhá veta, ale ako aj čl. 102 ods.1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky.

    Ako rozhodol Ústavný súd, ešte raz citujem: "Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na nevymenovanie alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu. Ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov, prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné."

    Čiže Ústavný súd stanovil dve podmienky na nevymenovanie.

    Prvá: nesplnenie zákonných predpokladov.

    A druhá: závažné skutočnosti vzťahujúce sa na osobu kandidáta.

    O splnení prvej podmienky, čiže zákonné predpoklady, to neviem, či si trúfa niekto v tejto sále, alebo aj na Slovensku, alebo aj vo svete, či kandidát nespĺňa zákonné predpoklady. O tomto nemôže byť ani reč. Ani v prípade, kebyže niekto z nás má veľmi čierne videnie.

    A čo sa týka druhej podmienky, tá tiež nie je splnená, keďže na osobu kandidáta sa nevzťahujú žiadne také skutočnosti, ktoré by spochybnili jeho schopnosť vykonávať funkciu generálneho prokurátora. Však doc. Čentéš dodnes pôsobí na Generálnej prokuratúre. Dodnes tam pôsobí, robí. Nie je vedené voči nemu žiadne disciplinárne konanie. To, že došlo k mylnej skartácii jedného spisu, to nie je dôvodom na diskvalifikáciu a vôbec posúdenie osoby, ako že nespĺňa nejaké zákonné predpoklady na výkon funkcie generálneho prokurátora. Môže nás táto chyba priviesť k tomu, že kto z nás nerobí chyby. Vrátane prezidenta, a hlavne jeho.

    No napriek týmto jasným usmerneniam prezident najprv zas neprimerane naťahoval čas, až nakoniec v rozpore s rozhodnutím Ústavného súdu, v rozpore s rozhodnutím Národnej rady doc. Čentéša za generálneho prokurátora nevymenoval. Preto poslanecký klub MOST - HÍD bude hlasovať za návrh na obžalobu na prezidenta.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pánovi poslancovi. Na vaše vystúpenie registrujem jednu faktickú poznámku. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.

    Nech sa páči, pán poslanec Brocka.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec, som vás pozorne počúval, aj keď mi je ľúto, že tí, ktorí by to mali počúvať, v tejto sále nesedia. A ja by som preto vaše vystúpenie využil aj tak politicky a možno by som práve na adresu tých zo SMER-u povedal, že sú príliš precitlivelí, mám pocit, ako keby mali alergiu v istom zmysle, že takýmto neprimeraným spôsobom reagujú na návrh skupiny poslancov v prípade obžaloby prezidenta. Ako keby to bola nejaká neslýchaná vec, z našej strany nehoráznosť, opovážlivosť, a pritom stačí sa pozrieť tak po okolitých krajinách. S Českou republikou sa často porovnávame a tam už v tejto otázke sú dokonca vpredu. Oni už taký návrh v jednej komore parlamentu schválili a dnes je pred Ústavným súdom. Je síce pravda, že už ten prezident nie je prezidentom. Ale myslím si, že môžu byť pokojní poslanci zo SMER-u, pretože v našom prípade ani nehrozí, že by sa tento návrh dostal pred Ústavný súd. Ale minimálne mohli využiť tento priestor v parlamente, aby o dôvodoch nášho návrhu s nami diskutovali, že by s nami o tom rozprávali, lebo o tom je parlament. A myslím si, že aj tým spôsobom, že sa oni takto zasprávali, tak oni ignorujú parlamentnú demokraciu.

  • Ďakujem. O slovo požiadal pán navrhovateľ, pán poslanec Poliačik, nech sa páči.

  • Ďakujem, ja len veľmi krátko. Chcem, aby plynula diskusia, zareagovať na pána Brocku. Nielen poslanci SMER-u, ale pán prezident tu mal byť. Pán prezident tu mal byť a obhájiť, prečo rozhodol tak, ako rozhodol. Prečo slovenským občanom predložil takú zlátaninu, ako predložil. Prečo v nej klamal, prečo je v nej nesprávny dátum, nesprávne konanie. Prečo si vybral názory niektorých ľudí a iných nespomenul. Prečo sú názory týchto ľudí relevantné. A toto všetko v krajine, ktorá ešte stále je považovaná za parlamentnú demokraciu, mal prezident obhajovať v tomto pléne.

    To, že zbabelo odídu poslanci SMER-u, sa dá pochopiť ako politická hra. Ale to, že prezident krajiny, ktorá ešte stále je parlamentnou demokraciou, nepríde obhájiť svoje vlastné rozhodnutie, je nenáležité a nesprávne.

    Parlament Slovenskej republiky má byť ešte stále najdôležitejším orgánom, čo sa týka stanovovania pravidiel a vykonávania niektorých rozhodnutí. A to, že prezident toto nerešpektuje, je veľmi zlou známkou o usporiadaní a právnom štáte na Slovensku.

    Ďakujem.

  • Ďalší do rozpravy je prihlásený pán poslanec Sulík.

  • Ďakujem pekne. Dámy a páni, mal som pripravený prejav, v ktorom som chcel odôvodniť, prečo je tento návrh na obžalobu prezidenta oprávnený, prečo sú naplnené predpoklady na to, aby prvýkrát v histórii Slovenska sme takýto krok spravili. Chcel som vysvetliť poslancom, ale najmä pánovi prezidentovi, ktorý tu, bohužiaľ, chýba, prečo sme sa k tomuto kroku rozhodli, a chcel som si, naopak, možno vypočuť jeho dôvody, prečo konal, ako konal.

    Čakal som, že pán prezident príde. Bohužiaľ, musím konštatovať, že pán prezident je jeden obyčajný zbabelec. Okrem toho, že je hanbou tejto krajiny, je to ešte ja zbabelec. Tento prezident, táto bábka v rukách SMER-u, mi nestojí za to, aby som s ním strácal čas.

    Ďakujem vám veľmi pekne.

  • Posledný prihlásený písomne do rozpravy je pán poslanec Matovič.

  • Vážená pani predsedajúca, milí kolegovia a kolegyne z opozície, milí kolegovia a kolegyne z vládnej strany, ktorí asi ste niekde zalezení a počúvate tam v parlamentných kamrlíkoch, každopádne si myslím, že niečo aspoň počuť budete. Možno ten môj postoj je trošku iný ako samotných navrhovateľov, ale hneď na začiatok chcem povedať, že určite navrhovateľov neodsudzujem za to, čo urobili, ale nedokážem sa jednoducho s tým stotožniť a chcel by som teda možno argumentovať prečo nie.

    Možno to nie je populárne, ak niekto z opozície hovorí, že nechce obžalovať prezidenta, lebo mi tak pripadá, že to bolo tak trošku sexi alebo povinná jazda a kto neobžaluje prezidenta alebo nenavrhne jeho obžalobu, tak automaticky je ten zlý. Ale možno by som aj v tomto kontexte povedal, že ja mám o to viacej osobných dôvodov, prečo by som sa pod obžalobu podpísať mal. Lebo nikto z vás cez zdôvodnenie prezidenta alebo cez argumentáciu prezidenta nebol obvinený z nejakej úmyselnej lži a niečoho takého, že sa podieľal na nejakom vedomom skartovaní a menení nejakej závažnej výpovede, ktorá sa týka korupcie. Bohužiaľ, pán prezident mňa v tejto veci vo svojom oficiálnom zdôvodnení, ktoré doručil predsedovi Národnej rady, takýmto spôsobom obvinil a nie je to nič príjemné. Možno by sa patrilo, alebo tak z prvej hneď automaticky podpísať obžalobu na človeka, ktorý o vás vedome klame. Ale ja sa snažím oddeľovať pri budovaní si vzťahu ku komukoľvek to, čo mi ten človek možno predtým niekedy urobil, a to, čo potom následne mu urobím ja. Čiže nechcem ísť v tomto prípade oko za oko a zub za zub.

    Dovolil by som si teda upozorniť na kľúčový argument, o ktorý pán prezident opiera svoje dôvody, prečo Dr. Čentéša nevymenoval, a ako kľúčový argument uvádza jeho osobné zlyhanie, že skartoval vlastne moju výpoveď. Čiastočne budem citovať môj blog, v ktorom som to zhrnul, ale aby som sa náhodou neodchýlil od pravdy, tak radšej budem niektoré veci čítať.

    "Myslím si, že funkcia prezidenta nikoho neoprávňuje k tomu, aby hrubo, úmyselne, prospechársky a opakovane klamal. Prezident Gašparovič to, bohužiaľ, robí. Prezident Gašparovič opakovane, úmyselne klame o tom, že ma Dr. Čentéš vypočúval vo veci voľby generálneho prokurátora. Dokonca to uvádza v liste predsedovi Národnej rady Pavlovi Paškovi v oficiálnom dokumente, ktorým zdôvodňuje nevymenovanie Dr. Čentéša. Prezident Gašparovič týmto úmyselne vzbudzuje vo verejnosti dojem, že Dr. Čentéš ma vypočúval vo veci voľby jeho samého", čo každý z nás uzná, že by bolo zvrátené. Prezident doslova píše, citujem: "Prečo Čentéš a nie iný vo veci nezainteresovaný prokurátor?" Ešte raz hovorím, v oficiálnom dokumente, s ktorým zdôvodňuje svoje teda dôvody alebo rozhodnutie, prečo Dr. Čentéša vymenovať nechce.

    "Konkrétne prezident Gašparovič klame v troch veciach:

    1. Dr. Čentéš ma vo veci korupcie pri voľbe generálneho prokurátora nikdy nevypočúval.

    2. 27. júla 2011 som na Generálnej prokuratúre vôbec nevypovedal, vypovedal som o dva dni neskôr v úplne inej veci, vo veci politických nominácií.

    3. Prezident Gašparovič úmyselne klame, že som svoju pôvodnú výpoveď zásadne zmenil."

    A pán prezident Gašparovič to hlavne nemá ako vedieť a dupľom to nie je pravda.

    "Dokument, ktorým prezident Gašparovič zdôvodňuje svoje nevymenovanie Dr. Čentéša za generálneho prokurátora, je preto plný lží a zavádzania, a preto je pre mňa, ale aj všeobecne, myslím, úplne nedôveryhodný a irelevantný."

    Doslova si dovolím ešte aj citovať pána prezidenta zo svojho vyhlásenia, kde povedal, citujem pána prezidenta Gašparoviča: "Desí ma toľká zloba, hrubosť a nenávisť v politike i v médiách. Vyzývam preto všetkých občanov i politikov k pokojnej, korektnej a slušnej komunikácii, k neroznecovaniu nenávisti a k upokojeniu vášní, k zodpovednosti, lebo za 20 rokov sme mali dosť času priučiť sa jej. Pre pokoj ľudí v tomto štáte."

    Ja by som k tomu len chcel dodať, že mňa desí, že máme prezidenta klamára.

    V tejto veci si myslím, že nie je možné, aby prezident si nebol vedomý, čo písal, keď rok a pol sme čakali na to, kedy konečne prezident napíše na papier svoje zdôvodnenie, prečo Dr. Čentéša nevymenuje, a pán prezident má niekoľko desiatok ľudí vo svojom úrade, ktorí sú mu vždy po ruke, tak neverím, že títo ľudia by mu tieto zjavné klamstvá v svojom zdôvodnení neopravili.

    Preto sa obávam, že toto bol úmysel, doslova úmysel zavádzať verejnosť a očakával pravdepodobne, že si to nikto nevšimne a hlúpy Matovič sa neozve. Pán prezident sa trošku prerátal. A ako som povedal na začiatku, toto by mohol byť z môjho pohľadu určite dôvod, ak by som chcel sa mu pomstiť, na to, aby som sa podpísal pod jeho obžalobu.

    Mám však problém sa pod obžalobu podpísať, lebo sú podľa mňa v nej uvedené aj niektoré neúplné pravdivé skutočnosti. Ako jednu a možno iba taký príklad uvediem, je to, že jeden z tých dôvodov sa uvádza, že prezident vlastne nevymenovaním Dr. Čentéša nezabezpečil riadny chod ústavných orgánov. Ale keď si prečítame zákon o Generálnej prokuratúre, prvý námestník generálneho prokurátora v plnej miere vo všetkým kompetenciách, ktoré má generálny prokurátor, zastupuje generálneho prokurátora, takže tento dôvod, si myslím, jemne povedané, dosť zásadne pokrivkáva.

    Druhá vec je, že celkovo považujem tento proces tej obžaloby v situácii, kedy vieme, že je zrejmé každému z nás, že nemá šancu prejsť, že na obžalobu potrebujeme 90 hlasov Národnej rady a tých 90 hlasov jednoducho mať nebudeme, lebo dopredu sa poslanci SMER-u vyjadrili, že to nepodpíšu, tak mi to pripadá trošku za také politikárčenie v čase, kedy by sme možno mali riešiť závažnejšie veci. Uznávam však právo opozície, že má aj robiť možno takéto symbolické kroky a možno aj teda takéto gestá politické na to, aby upozornila na problém, to dodávam jedným dychom.

    Ak by som v tejto súvislosti však mohol jednu vec spomenúť, tak to je tá, ktorá nás čaká za rok, a to je voľba nového prezidenta Slovenskej republiky. Toho dnešného, ktorého už máme, toho už nezmeníme, ten už zostane taký, aký je. Môžme vykrikovať, obžalovávať, hlasy nemáme. Jednoducho ten tam už ten rok pobudne. A možno niekto hovorí, že bude robiť naďalej hanbu, a niekto, že nerobí dobré meno Slovensku a niekto bude chváliť. Jednoducho toto už nezmeníme.

    Čo však môžme zmeniť, tak za rok si Slovensko môže prvýkrát zvoliť prezidenta nekomunistu a ja by som bol veľmi rád, ak by si prvýkrát Slovensko zvolilo prezidenta nepolitika zároveň. A z tohto miesta by som vás, kolegovia v opozícii, chcel aj takýmto spôsobom vyzvať k tomu, že sadnime si za jeden stôl a povedzme si, že vzájomne alebo spoločne odoláme pokušeniu nominovať akéhokoľvek politického kandidáta na prezidenta a spoločne vyjadríme podporu občianskemu kandidátovi, ktorý možno vzíde z nejakej súťaže, možno z nejakej verejnej prezentácie a lustrácie, ale že dáme priestor prvýkrát od revolúcie tomu, aby naozaj človek mimo politiky zasadol na tento veľmi dôležitý post v Slovenskej republike. Bol by som veľmi rád, aby všetci politici odolali pokušeniu si na tento post nárokovať a získavať nejakú politickú podporu politických strán, lebo sami vieme, že takýmto spôsobom tomu kandidátovi výrazne pomôžeme.

    Ak by ste sa týmto smerom chceli vydať, či už Ľudová platforma, SaS-ka, alebo nové subjekty, ktoré sa nachádzajú v tejto sále, za náš klub určite môžem dopredu povedať, že kedykoľvek v takejto veci by sme si s vami sadli za spoločný stôl a pome hľadať kandidáta alebo dať záväzok, že podporíme toho, kto bude mať najväčšiu podporu z občianskych kandidátov na prezidenta.

    Slovensko si to zaslúži práve preto, aby takéto situácie nenastávali. Keď si politici volia svoju bábku do tohto kľúčového postu, dopadne to presne tak, ako sa dnes správa prezident Gašparovič. Pán prezident Gašparovič sa, myslím, či to už bolo pred zvolením, alebo po zvolení, vyjadril, že sa cíti akoby členom SMER-u, a myslím si, že to vypovedá za všetko.

    Jednoducho politický kandidát, či to bude červený, alebo modrý, vždy bude konať v prospech tých ľudí, ktorí ho do tohoto postu dosadili, a preto si myslím, že jediná cesta nato, aby sme mali spravodlivého, nestraníckeho a dobrého prezidenta, je spoločne podporiť občianskeho kandidáta, ktorého dovolíme, aby si ľudia slobodne vybrali pred voľbami a vo voľbách si ho sami zvolili. Čiže k tomu vás ešte raz vyzývam, či skôr prosím.

  • Ďakujem. Na vaše vystúpenie registrujem jednu faktickú poznámku. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.

    Nech sa páči, pán poslanec Šebej.

  • Ďakujem pekne. Ja mám len jednu faktickú pripomienku. Pán kolega Matovič, tak ako sú všetci ostatní členovia jeho poslaneckého klubu, sa zvolením do parlamentu, a teda kandidovaním na kandidátke politickej strany, podotýkam, stali politikmi a nie je dôvod si myslieť, že sú čokoľvek iného. Politici sú okrem toho, že sú politikmi, aj občanmi. A politické strany sú združeniami občanov. A tá predstava, že sa jedná o nejakú separátnu triedu, ktorá má iba zlé úmysly, je úplne scestná v parlamentnej demokracii. Podotýkam, že nepolitický kandidát na politickú funkciu, ako je prezident, je jednoducho, proste zavádzajúci, neprimeraný a neexistujúci koncept.

    Ďakujem.

  • S reakciou na faktickú poznámku pán poslanec Matovič.

  • Neviem, či poslanec Hrušovský náhodou nechcel ísť s faktickou.

  • Nie?

    Kolega Šebej, ja chápem, jednoducho toto sú dva rozličné svetonázory: váš a môj. Vy ste fundovaný, rodený a dlhoročný politik, ktorý si myslí, že tí najlepší ľudia sú iba medzi politikmi a v politických stranách. Ja si myslím, že mimo politických strán a mimo politiky sa nachádzajú ešte lepší ľudia, ako si myslíte, že ste možno vy a vaši kolegovia, ale to ako nehovorím nejako v zlom. Ja si myslím, že tieto dva svety nie sú to isté, ako hovoríte vy, že vlastne politici sú zároveň občania, lebo sa jednoducho tak nesprávajú.

    Ľudia si v novembri ´89 vyštrngali niečo iné. Vyštrngali si to, aby konečne skončila doba, kedy nejaká správna farba straníckej knižky rozhodovala o tom, kto bude sedieť na vedúcom mieste na nejakom úrade, alebo nie. Bohužiaľ, aj vy ste podporovateľom systému, ktorý ide v príkrom rozpore s tým, za čo ľudia v novembri ´89 na námestiach bojovali.

    Dnes po 23 rokoch, aj keď telefonujete, dúfam, že ma počúvate, dnes po 23 rokoch naďalej funguje systém, kedy rozhoduje správna farba straníckej knižky. Či niekedy možno OKS, MOST - HÍD, SMER, KDH, SaS, to je jedno, keď som niektorú stranu zabudol, nech mi odpustí. Naďalej sme v tomto systéme, kedy je to o tom, že keď jedna strana, či červení získajú moc, vymaľujú Slovensko načerveno a potom, keď získajú modrí moc, vymaľujú Slovensko namodro. A v tomto je obrovský rozdiel medzi politickým vnímaním robenia politiky a občianskym vnímaním robenia politiky, a preto hovorím o tom, že občiansky kandidát je správne riešenie pre Slovensko.

    Som si naschvál pozeral, že ktorí ľudia vám čapkali, a videl som, že vo veľkom poslanci z KDH, čiže vieme, čo nás asi čaká. KDH nominuje svojho človeka a, bohužiaľ, neodolá tomuto pokušeniu. Mne je to iba ľúto, ja vás však budem...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem. To bol posledný písomne prihlásený poslanec do rozpravy. Teraz dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne a zároveň chcem poprosiť pánov poslancov, aby v sále netelefonovali. Uzatváram možnosť prihlásiť sa. Do rozpravy sa prihlásilo osem poslancov.

    Ako prvý vystúpi pán poslanec Pavol Hrušovský, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Kolegyne, kolegovia, keď som išiel dnes na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky, kládol som si naozaj otázku, či vystúpiť, nevystúpiť, a ak, tak čo k tejto vážnej politickej téme povedať. Preto, lebo už niekoľkokrát som sa snažil upozorniť na rokovaní Národnej rady, že niektoré prerokovávané otázky majú charakter toho, ako tento štát bude vyzerať, aký je a či máme vôbec silu a schopnosť ovplyvňovať charakter tohoto štátu.

    Ja považujem aj tento bod a túto schôdzu, na ktorej prerokovávame historicky prvýkrát obžalobu na prezidenta Slovenskej republiky, za otázku charakteru štátu. Myslím to vážne. A pri niektorých rozhodnutiach či už ústavných orgánov, alebo ústavných predstaviteľov, myslím tým osoby, ktoré reprezentujú tieto ústavné funkcie, som dospel k obave o to, ako sa môže vyvíjať situácia na Slovensku. Ja by som nedramatizoval, a preto by som považoval za parlamentnú demokraciu celkom normálne, keby pri takomto prerokovávaní návrhu sedeli aj poslanci vládnej koalície, resp. vládnej strany. Totiž nebolo tu povedané ešte jedno. Národná rada nie je tribunál, ktorý by súdil. Národná rada len využíva svoje ústavné právo. Ak sa poslanci domnievajú alebo niektorí sú aj presvedčení, že prezident republiky nekonal v súlade s ústavou, a chcú sa domôcť spravodlivosti, jediným spôsobom ústavného a čistého konania je podať návrh na obžalobu prezidenta. My prezidenta republiky nesúdime, my sa len domáhame, aby najvyššia ústavná autorita v tomto štáte rozhodla o tom, či prezident republiky porušil, alebo neporušil Ústavu Slovenskej republiky pri uplatňovaní svojich ústavných prezidentských právomocí. Teda to je prvé, čo by som chcel povedať.

    Niektoré kolegyne a kolegovia už predo mnou zdôrazňovali ústavnoprávny aspekt tohoto návrhu a dôvody podania. Kladiem si otázku, čo sa v tomto štáte deje a prečo Slovensko nemá dva roky právoplatne zvoleného, ale aj vymenovaného generálneho prokurátora? Nemôžem súhlasiť celkom s názorom, že však zákon o prokuratúre tento problém rieši. Áno, dámy a páni, formálno-právne zákon o prokuratúre rieši zastupovanie generálneho prokurátora v prípade jeho neexistencie. Ocitli sme sa v takejto situácii. Kladiem si však otázku, prečo sa my nedomáhame normálneho a ústavného postupu a vzťahov, ktoré sa tu narušili medzi Národnou radou Slovenskej republiky a výkonnou mocou, myslím tým prezidenta Slovenskej republiky. Prezident odmietol rešpektovať právoplatne prijaté uznesenie Národnej rady, ktoré zatiaľ nikto nevyhlásil za neplatné. Myslím tým rozhodnutie a uznesenie o voľbe generálneho prokurátora, teda kandidáta na generálneho prokurátora. Komu vadí a aké sú dôvody, že tento kandidát je do dnešného dňa nevymenovaný?

    Samozrejme, takéto konanie potom dáva guráž na ďalšie konania, ktoré ja už neviem celkom pochopiť. Aby hlava štátu namietala zaujatosť šiestich sudcov Ústavného súdu ním menovaných, nami zvolených. Čo je to za krajinu, aby kandidát na generálneho prokurátora, právoplatne zvolený nami a odporúčaný prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie, musel podávať námietky zaujatosti rovnako na členov, resp. sudcov Ústavného súdu? A už vrchol celého rozkladu fungovania mocenských štruktúr v štáte je odvaha predsedu Najvyššieho súdu podávať trestné oznámenia na sudcov Ústavného súdu.

    Dámy a páni, nad týmto by sme sa mali zamyslieť.

    Zamyslieť sa aj nad tým, kto trošku sa venuje problematike trestného zákonodarstva a vie aj ústavne posúdiť, aké následky takéto konanie môže mať, že prečo nemáme generálneho prokurátora.

    Ja mám istú obavu, že ak by sme nezastavili toto nabúranie vzťahov medzi jednotlivými ústrednými, ústavnými orgánmi v štáte, že ten štát môžeme ľahko rozložiť, dámy a páni, aj našou vinou a aj naším pričinením.

    Preto táto žiadosť, preto tento návrh. Ja v ňom nevidím nijaké politikárčenie. Naozaj by som bol rád, keby tu sedeli poslanci koalície a rovnako ako my sa pokúšali vyjadriť svoj ústavný a zákonný postoj na konanie pána prezidenta, na konanie nás ako poslancov Národnej rady, či sme pochybili, alebo nepochybili pri voľbe generálneho prokurátora.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Ďalším, ďalším prihláseným do rozpravy v poradí je pán Ján Mičovský, dávam mu týmto slovo, nech sa páči.

  • Dobrý deň. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážení zástupcovia občanov Slovenska, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, som jeden z tých 44 poslancov tejto snemovne, ktorý sa pod návrh na obžalobu pána prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča podpísal. Dokonca tá 44-ka vo mne evokovala istú historickú súvislosť, pretože som si nemohol nespomenúť na rok 1919 a na 44 našich predkov zo Stanovljanskeho poľa z Kragujevaca, ktorí však na svoje rozhodnutie doplatili oveľa tvrdším spôsobom, ako by potencionálne hrozilo nám. Jednoducho vidno tu z toho istý pokrok.

    Ale istá podobnosť, aj keď veľmi ľahká, tu je. Tak ako tí predkovia z Kragujevaca to zrejme nemali ľahké pri svojom rozhodovaní, myslím si, že ani nikto z nás, ktorý sa podpísal pod tento návrh, nemal tu dilemu veľmi rýchlo a jasne vyriešenú, pretože pri takomto rozhodnutí sa treba nepochybne pohrať so svojím svedomím a spýtať sa veľmi jasne, ako to chcem zúradovať vo svojom svedomí, nie v tejto snemovni. A že to nebolo ľahké, o tom svedčí aj skutočnosť, že v samotnom vašom klube, ktorého jeden z hlavných pilierov je práve sloboda každého z nás pri tom, aby sme dokázali zaujímať stanoviská k vážnym i k menej vážnym veciam, nevážne veci tu neexistujú, v tejto snemovni, že sa nás našlo šesť, ktorí sme sa rozhodli z klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností ten podpis priložiť. Kolegyňa pani poslankyňa Jurinová, pán poslanec Viskupič, pán poslanec Fecko, pán poslanec Hraško, pán poslanec Huba a ja som bol ten šiesty. Takže tak ako nikto z nás šiestich, predpokladám, nikto z tých 44 to rozhodnutie nevykonal tak, akože elegancia, podpíšem, ideme ďalej.

  • Reakcia z pléna.

  • Niekoho som zabudol. Dobre, prepáč. Takže siedmi. Pán poslanec Braňo Škripek, ospravedlňujem sa.

    Na počtoch nezáleží, veď vieme, že tá deliaca čiara cez tie naše svedomia išla a každý si tú otázku musel zodpovedať. A to neznamená, že tí siedmi si ju zodpovedali správne a tí ostatní si ju zodpovedali nesprávne. Tým chcem len povedať to, že niektoré veci nie sú také jednoduché, a napriek tomu práve, že nie sú jednoduché, je potrebné na ne hľadať odpovede.

    A tu sa dostávam možno k tomu, čo mám veľmi rád, je to, je to vetička z knižky, ktorú mnohí poznáte. Bola to séria knižiek, ktoré sa volali "Polievka pre dušu". Sú tam krásne príbehy, možnože nie všetky pravdivé, ale mňa už pred mnohými rokmi oslovili. A jedna veta z jednej z týchto knižiek z tej "Polievky pre dušu" znie asi nasledovne: "Tie najtemnejšie a najšpinavšie kúty pekla sú vyhradené pre tých, ktorí vo chvíli krízy zaujali neutrálny postoj." To je veta, ktorú v tejto súvislosti dokážem vztiahnuť tak k pánovi prezidentovi Slovenskej republiky, ako aj k sebe samému.

    Pretože toto bola istá kríza, ako som povedal, na ktorú aj my neprávnici, ktorí sme si vôbec neosobovali posúdiť všetky právne aspekty tohto vážneho právneho aktu, máme právo a povinnosť hľadať odpoveď.

    A ja tu musím urobiť jedno osobné vyznanie, ktoré robím rád a urobím ho veľmi úprimne. Ja som si tú dilemu vo veci podpisu voči pánovi prezidentovi, konkrétne Ivanovi Gašparovičovi, musel skutočne tak akosi vychutnať, v úvodzovkách, až do dna, pretože pán prezident Gašparovič je človek, ktorý mne osobne v živote reálne ako prezident, aj ako osoba pomohol. Ja to nemôžem nezaspomínať na chvíle roku 2009, keď sme sa postavili voči tomu obrovskému morálnemu úpadku v Lesoch Slovenskej republiky, aj voči hospodárskemu úpadku, a zodpovedné osoby riešili tento úpadok nie tým, aby riešili príčiny úpadku, ale ako som tu už niekedy spomenul, aby riešili nás, ktorí sme na tento úpadok poukázali. A vznikla tu situácia, keď zdalo sa, že už nemáme opory a že podpora sa stráca v udalostiach dňa a my odchádzame zo svojich pracovísk, ako sme napokon aj odišli, to nezvrátil už nikto. A v tejto chvíli prichádza prezident Slovenskej republiky, úplne prekvapivo pre mňa, nečakane, aby 5. februára 2010 nás oficiálne, nás rebelov takpovediac, ktorí sa postavili voči jeho táboru, však to bola prvá vláda Roberta Fica, oficiálne prijal a podporil myšlienky, ktoré, ktoré nás trápili a s ktorými sme vlastne vystúpili.

    Nuž, bolo to gesto, ktoré som pociťoval, a to hovorím nesmierne úprimne aj teraz, ako obrovský balzam na dušu človeka, ktorý sa postavil voči moci, a zrazu predstaviteľ tej najvyššej autority v štáte vám takto chytí stranu a ja to tak pociťujem dodnes, do tejto chvíle nemám s tým problém. Jednoducho nemám ani právo, ani by som to nikdy nedokázal, aby som pod tlakom nejakej účelovosti teraz si povedal, ale, hop, už je to zabudnuté. Teraz som predsa poslanec, ktorý je v skupine, ktorá sa rozhodla takto, tak ja to už musím na to zabudnúť. Nie. Toto dávam úplne verejne, jasne k pľacu vám všetkým, že skutočne táto dilema u mňa bola zaťažená práve touto osobnou skúsenosťou.

    A čo jednoduchšie bolo by bývalo vlastne sa tak trocha prikrčiť pri tej debate v klube, povedať si, veď prečo ja, veď či bude sedem, či šesť, stačí byť trocha ticho, stačí trocha pomlčať, život pôjde ďalej, načo by som sa vystrkával, však ja vlastne mám byť za čo pánu prezidentovi vďačný. Len tu vlastne zaznela tá vetička, pre kohože sú to určené tie najtemnejšie kúty pekla? Veď je tu kríza, veď sa treba postaviť k tomu. A tu som si musel zodpovedať otázku, za koho to vlastne sedí ten človek na poslaneckom mieste č. 11 v sieni zákonnosti? No ak by ten Ján Mičovský tu sedel sám za seba, tak by možno mal aj právo zaspomínať na to, že kto mu v minulosti pomohol, komu má byť vďačný, na koho sa má pozreť nejakým krivým pohľadom a tešiť sa z toho dočasného postu ústavného činiteľa a povedať si, veď ja môžem sa takto odmeňovať a takto reagovať. No ale, iste vás to neprekvapí, bola by to veľmi divná reakcia na seba samého, keby som tú stoličku pod č. 11 vnímal tak, ja som tu predsa nie za seba a za svoje pocity, ja som tu, myslím, hlavne za tých, ktorí v tejto krajine začali veriť, prestali veriť v spravodlivosť, ktorí majú pocit, že spravodlivosť sa tu stráca.

    Myslím, že sme tu aj za tých, ktorí mesačne riešia dilemu, ako z 300-eurového dôchodku zaplatiť lieky, nájomné a tie najlacnejšie potraviny. Som tu za tých učiteľov, ktorým nedokázali zvýšiť plat, ale ktorým miesto toho ponúkli nové sedenie na nových stoličkách na nových štadiónoch v budúcnosti. Som tu, myslím si, za tých kolegov, ktorí riešia na obecných úradoch také nepeknosti, ako je zaplatených reálnych 200-tisíc eur za kanalizáciu, ktorá v živote nebola položená do zeme. A keď na to poukážu, tak sa stávajú nepriateľami obce. Som tu možno za kontrolórku významnej inštitúcie, ktorá si splní povinnosť a ktorá povie, že to, čo stálo 700-tisíc eur, malo stáť iba 700 eur a v tejto krajine ju za to vyhodia. Síce sofistikovane, pod rúškom prebytočnosti, ale vyhodia. Som tu možno za tých členov pozemkových spoločenstiev, ktorým denne kradnú drevo z lesa, a keď dokonca najvyšší rezortný predstaviteľ pán minister, že to tak nemôže ísť a dá vyhovieť rozkladu v najvyššej veci, tak krajské štruktúry nerešpektujú ani svojho ministra a úplne bez problémov to odignorujú, čo už neviem nazvať inakšie, ako začínajúcou sa anarchiou, ktorá sa tu zosype na hlavy nám všetkým. Som tu aj za tých mladých ľudí, ktorí žijú poctivo z 500 eur, chceli by si založiť rodiny, a ktorí majú denne okolo seba príklady, že dá sa zarobiť 500 eur nie za mesiac, ale každý deň, stačí len trocha odvahy, príkladov je veľa. Ja by som chcel, aby tí ľudia odolali týmto ponukám a aby sme ich presvedčili, že táto krajina predsa je len ihriskom, kde sa hrá fér napriek všetkým tým piskotom z davu, ktoré tu prichádzajú spoza tribún, a napriek tomu, že rozhodca nad touto krajinou a nad tým ihriskom už dávno tá bohyňa justícia zhodila tú čiernu pásku z očí a tým tupým mečom sa špára v dačom, čo sa mi tu nechce ani pomenovať.

    Zdá sa vám, že tieto veci nesúvisia s pánom prezidentom a so žalobou na neho? No ja som presvedčený, že veľmi úzko a tesne a veľmi naliehavo v mojom ponímaní, a ja sa k tomu hlásim, prezident Slovenskej republiky nie je žiadna formálna funkcia, ale najvyššia aj neformálna autorita štátu, ktorá môže, má a musí sa vyjadrovať k veciam práve v dobách krízy, v dobách nejasných, v dobách zla. Vyjadrovať sa k veciam jasným, na to nepotrebujem prezidenta. To dokáže si zodpovedať každý, keď svieti slnko a je tu pohár vody a stačí ho zdvihnúť a uhasiť smäd, ale keď chýba pohár vody na uhasenie smädu, keď sú tu problémy, ktoré jednoducho treba riešiť, práve vtedy musí prísť vysoká autorita, ktorá nie je počítačom. Počítač pozná jednotky, nulky a nič okrem toho. Ale ktorá môže použiť to, čo s touto funkciou bude vždy spojené, nech to akokoľvek budú namietať ústavní právnici, a to je otázka spojených nádob, ktoré prezident republiky musí mať v sebe.

    V jednej časti tej spojenej nádoby je možno ústava, správne, je to ústavný činiteľ, ale v druhej časti tejto spojenej nádoby musí byť morálka. A to musí spolu fungovať. A tento pán prezident na to, aby to fungovalo, musí použiť najvyššiu inštitúciu, nie Ústavný súd, ale svoje svedomie, aby tú funkčnosť zabezpečil.

    A tu sa domnievam, sa dostávame k tomu, kde pán prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič urobil v tomto prípade zásadnú prvú chybu, ktorá sa odvtedy nesie ako keby zlá niť celým týmto prípadom. Ja som presvedčený, že pán prezident sa mal právo rozhodnúť, akokoľvek to cítil, bez ohľadu na to, aby sa stal súčasťou právnych vyjednávačiek. Ak pred takmer dvomi rokmi bol prezident republiky presvedčený, že osoba pána Čentéša je preňho odborne, ľudsky, morálne alebo akokoľvek inakšie nepriechodná, nemal čakať na žiadne hry politikov ani súdov, ak bol o tom presvedčený, tak jeho najvyššia autorita v tomto štáte umožňovala povedať: Je mi ľúto, takto tu stojím ako váš prezident, takto vám to hovorím, ten človek cez moje sito neprejde, nemôže, mám na to svoje dôvody.

    Ja viem, právnici sa teraz usmejú, ale veď je to len ústavný činiteľ, ktorý musí konať v medziach svojho ústavného vymedzenia. A ja hovorím nie. Je to človek, ktorý v takomto prípade má právo povedať: Možno sa mýlim právne, ale ako váš prezident vám hovorím, že osoba pána Čentéša je pre mňa nepriechodná, inakšie to nebude.

    Čo by sa vlastne tu stalo? Nemohol by to prezident takto povedať? Nemohol by využiť svoje právo najvyššej autority, ktorú by sme mali skutočne počúvať vždy, či s tým súhlasíme, alebo nesúhlasíme? Nuž, v najhoršom prípade by sa dokázalo v budúcnosti, že toto rozhodnutie pána prezidenta bolo ozaj nesprávne, možno by mu to obil Ústavný súd o jeho funkčnú stoličku z druhej strany a povedal, že by chybil, ale bol by v súhre so svojím svedomím a konal by tak, ako očakávam od prezidenta: autonómne, v záujme tejto krajiny.

    A v najhoršom prípade by povedal: Ďakujem, tak som sa mýlil, vážení občania, ďakujem vám za dôveru, pochopil som, že som urobil zásadnú chybu, odchádzam z funkcie preč.

    A prečo by nemohol prezident republiky reagovať aj tak? Pozrime sa, pápež je tiež nejaká autorita a povedal, že v tomto vlaku už ďalej nepôjde. A abdikoval. Žiadna stolička nesmie byť prilepená na miesto žiadneho funkcionára takým silným lepidlom, že by to lepidlo bolo silnejšie, ako je svedomie v nás. Na to máme každý právo a to právo a povinnosť je tým vyššia, čím vyššia je stolička, na ktorej sedíme. A prezidentská stolička pre mňa je a navždy zostane najvyššou stoličkou v tomto štáte. A funkciu prezidenta si chcem vždy ctiť, tak som bol vychovaný, a na to, aby som tak mohol urobiť, práve kvôli tomu ten môj podpis pod tú obžalobu som napriek všetkému, ako som doteraz spomínal, nie chcel, ale musel dať.

    Samozrejme, hovoríme tu veľmi silne o kategóriách morálky, zákonnosti. Ale nalejme si čistého vína, vlastne sa dostaneme k tomu klausovskému, že, o peniaze ide zase až v prvom rade. V tejto krajine nám skutočne unikajú denne, a som presvedčený, že aj počas tohto môjho krátkeho pár minútového prejavu, odišli určite občanom Slovenska z vrecák zase ťažké milióny. Chobotnica, ktorá v podobe rôznych aktivít obopína túto krajinu, je ozaj nenásytná. My potrebujeme, obrovsky naliehavo potrebujeme človeka, ktorý sa nebude pozerať na zoskupenie, kde je nejaký tábor, kde majú nejakých poslancov na predaj, alebo tábor, kde majú šikovného šéfa, ktorý zarába milióny svojou hlavou, alebo kde majú šéfa, ktorý vie chodiť po násype miesto štátnych ciest, lebo je to rýchlejšie. My potrebujeme človeka, ktorý možno bude ohromne nevýrazný a bude výrazný iba v jednom, že neuhne ani milimeter zo zákonnosti, ktorú má striehnuť. Toto potrebujeme veľmi, veľmi, veľmi! A preto vytýkam pánovi prezidentovi, že to neurobil už pred dvomi rokmi, pretože za tie dva roky nám ušli milióny, ktoré nám už nikto nevráti.

    Keby tam sedel človek, neviem, či pán Čentéš je ten najlepší, ale ja si myslím, že je legálne zvolený, tak tam mal sedieť, tak sme mohli ušetriť obrovské prostriedky, ktoré mohli už prísť do rúk tým dôchodcom, zdravotníkom, učiteľom, nezamestnaným. Tých peňazí je mi obrovsky ľúto a vidím v tom nie ako nejakú záležitosť, o ktorej sa tu teraz bavíme, že sa to patrí, že to patrí k nejakej parlamentnej praxi a že toto je akási nadstavba toho nášho zákonného, zákonnej tvorby.

    Ja toto rokovanie považujem za jedno z najdôležitejších, ak nie vôbec najdôležitejšie, ktorých som sa mal česť tu s vami za ten rok zúčastniť. A je mi strašne ľúto tých peňazí, ktoré unikajú práve vďaka tým drakom, ktorým nemá kto stínať hlavy, lebo nemáme generálneho prokurátora. A to, čo máme, je zjavne nefunkčné.

    A ja preto chcem zakončiť istou nádejou, že keď už čas dozadu vrátiť nemôžeme pri normálnych fyzikálnych zákonoch, alebo aspoň pri tých, ktorým rozumieme, tak potom chcem z tohto miesta poprosiť, možnože právne nenáležite, ale ľudsky veľmi úprimne, pána prezidenta, aby predsa konal. Vlastne čo mu v tejto chvíli bráni povedať si: Ja už v tejto scéne nehrám, ja túto rolu, ktorú už ste mi prisúdili alebo do ktorej som sa vmontoval aj sám, už neberem, ja sa tejto dilemy zbavím, ja ju vyriešim, ja sa zbavím tohto bremena a ja rozhodnem v súlade so štátnickým svedomím, padni, komu padni, dej sa, čo sa dej.

    Prečo by nemohol zajtra oznámiť prezident republiky, že po zvážení všetkých okolností sa rozhodol zastaviť toto nedôstojné divadelné predstavenie, ktorému už pomaličky nerozumiete ani právnici, my neprávnici sme sa o to ani nepokúsili, a rozlúsknuť to ako Damoklov, nie Damoklov, ako gordický uzol Alexandrom Macedónskym a povedať si: A bude to tak. Ja viem, znie to možno nepredstaviteľne, upozorňujem na to, že je to aj možné, reálne, a najmä chcem dať do pozornosti, že by to tejto krajine, ktorej slúžime a ktorej slúži aj pán prezident, nesmierne pomohlo.

    A ja ho preto z tohto miesta o túto zvláštnu, ale reálnu rozhodovaciu činnosť veľmi úprimne prosím. A vám ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca sú tri faktické poznámky. Končím možnosť prihlásiť sa.

    Nech sa páči, Mikuláš Huba.

  • Ďakujem za slovo. Veľmi oceňujem vystúpenie pána kolegu Mičovského, hovoril mi z duše a akýmikoľvek komentármi a doplnkami k tomu, čo povedal, by som len znížil ľudský a umelecký dojem z jeho vystúpenia.

    Ale prihlásil som o slovo aj z iného dôvodu, a to preto, aby som pripomenul to, čo voľakedy na IV. zjazde Československých spisovateľov povedal Ludvík Vaculík: "Moc korumpuje." A ako som sa práve tuná od kolegu Šebeja dozvedal, úplným prapôvodcom tohto bonmotu je lord Acton, ktorý k tomu ešte dodal: "A absolútna moc korumpuje absolútne."

    Je to dôležité si pripomínať práve v týchto chvíľach rok po voľbách, kedy takmer absolútnu moc získala opäť po 23 rokoch jedna politická garnitúra a mala by si to pripomínať ona sama, pozerajúc sa do zrkadla, a mali by sme si to pripomínať my všetci ostatní. A ten dôvod a ten kontext a ten súvis s dnešným rokovaním je ten, že slovenský prezident nie je jediný vysoký ústavný činiteľ v tomto štáte, ktorý má problém s výkladom a výkonom svojich ústavných právomocí. Lákadlo prekračovania zverených ústavných kompetencií v opojení mocou je stále väčšou hrozbou pre našu spoločnosť.

    Ďakujem.

  • S ďalšou faktickou poznámkou Martin Poliačik.

  • Janko, ďakujem, že si pripomenul malých ľudí v tejto rozprave, lebo napriek tomu, že to môže vyzerať, že to je odťažitá téma mimo bežného života ľudí okolo nás, že sa to netýka každodenného života slovenských občanov, ja si myslím, že pravý opak je pravdou. Lebo ak z konania prezidenta ide signál, že s dostatočným politickým krytím si môže takýto človek dovoliť čokoľvek, tak to narúša základný pojem spravodlivosti, ktorý by sme mali mať medzi sebou ako občania Slovenskej republiky.

    Je dobré, že si hovoril o príkladoch malých ľudí, ktorí sa vzopreli voči nespravodlivosti, ty sám si držiteľom Bielej vrany, takže to nehovoríš ako klišé. A presne pre týchto ľudí by sme tu dnes mali sedieť, presne pre týchto ľudí sme podpísali tú žalobu, aby iný signál vyšiel z rokovacej sály Národnej rady, signál, že pravidlá platia pre každého, že tu sú mechanizmy na to, aby aj prezident Slovenskej republiky v prípade, že je vážne podozrenie, že porušil pravidlá, mohol byť aspoň teoreticky braný na zodpovednosť a že s akýmkoľvek politickým krytím nie je možné robiť čokoľvek, že pre každého pravidlá platia.

    Ďakujem.

  • S ďalšou faktickou Martin Fecko.

  • Ďakujem pekne. Pán kolega, ako si povedal, čas nám uniká, unikajú nám aj peniaze, ktoré sa už nám nevrátia. No bojím sa, že v slovenskej politike to nikto neberie vážne, čas nehrá rolu, a pritom život je taký krátky. Máme čas na vedomé omyly a chyby? Ja tvrdím, že nie. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. S ďalším príspevkom do rozpravy je prihlásený pán Marián Kvasnička.

    Pán kolega, máte slovo, nech sa páči.

  • Vážený pán podpredseda, milé kolegyne, kolegovia, neviem si predstaviť, že by bolo možné jednoducho a bezducho dať svoj podpis pod bezprecedentnú obžalobu prezidenta Slovenskej republiky, tento vrchol ústavnoprávnej pyramídy a hierarchie. Moje dôvody možno boli trochu inej povahy ako u niektorých mojich kolegov z pravice. Rozhodne nie je pravda, ako nám to podsúva vládostrana, že nemáme žiadne dôležité témy ani riešenia, a preto sa chytáme slamky prezidentských zlyhaní.

    Dovoľte, aby som bol ale osobný. V prvom rade som mal pri podpise hnev. Hnev na samého seba. Je pravdepodobné, že v druhom kole nateraz ostatných prezidentských volieb som, keďže nebola nijaká možnosť voliť medzi kniežaťom a Zemanom, vyberal tzv. menšie zlo. Možno niekoho, kto by vyvetral toxický luft, ktorý tu zanechala Mečiarova lúpežnícka cháska. V takejto volebnej dileme som účelovo vytesnil, že ani to menšie zlo nemá nijako jagavý rodokmeň. Najprv komunistická prokuratúra, potom ústavné krytie valca zo Zlatej Idky, Remiášovej smrti, únosu Kováčovho syna, Gauliederovho vyblokovania z parlamentu, ale myslím, že tých káuz by sme našli i viac.

    A na konci toho všetkého nevymenovanie regulárne zvoleného kandidáta na post generálneho prokurátora. Nejde teraz a ani mi to neprislúcha, keďže nie som ani ústavný právnik, ani právnik, posudzovať niekedy schizofrenické judikáty Ústavného súdu, ale dá sa všimnúť hlboká averzia, ba temer fóbia z toho, že by sa na špičku justičnej moci mohol dostať niekto, kto by nemal zábrany vymiesť Augiášov chliev rabovačiek, mafií a Goríl a demaskovať tak pokrvné príbuzenstvo partokracií a vplyvných finančných skupín.

    Možno význam a vplyv generálneho prokurátora preceňujem. Každopádne toto bol silný, ba možno najsilnejší dôvod, most, tmel bývalej vládnej koalície s nelichotivou stigmou zlepenca. Dnes viem, že naše úsilie, až na pár judášskych hlasov, bolo príkladom neskutočného idealizmu, pretože v krajine, kde sa každý s každým pozná a kde má väčšina vždy čo-to za ušami, sa takáto priamosť jednoducho nenosí. Nevdojak som si spomenul na pieseň Milana Lasicu a Jara Filipa "V našej krčme všetci pijú, iba Jano nie". Autor sa pýta: "Ani s nami nepije, ani ženu nebije, prečo sa len takto od nás dištancuje?" Pre ľudí opojených pomocou a majúcich dôvodné podozrenia, čo všetko by mohlo vyplávať z análov Generálnej prokuratúry, bol doc. Čentéš príliš triezvy a príliš riskantný. A čo je neodpustiteľné, spravodlivý aj k sebe.

    Akú šancu má takýto Jozef Mak vo svete tzv. menšieho zla? Je to rétorická otázka s tušenou odpoveďou: Nijakú. Dnes už viem, a už sa toho nepustím, že menšie zlo nejestvuje. Aj keby sa tak chcelo tváriť. Je z toho istého cesta, totiž zo zla. Absolútneho, jestvujúceho bez pardonu, bez výnimiek a poľahčujúcich okolností. Nulová tolerancia Benedikta XVI. možno nezmenila svet hriechu, pokušenia a relativizácie, ukázala však na jedinú alternatívu, ako čeliť svetu v rozklade.

    V čase myšlienkovej formulácie obžaloby prezidenta, čo vôbec nebolo také lineárne a jednoduché, ako to pred verejnosťou demagogicky líči premiér Fico, prebiehali v poslaneckých kluboch veľmi náročné diskusie. Na tomto mieste sa nechcem venovať tým postojom, ktoré boli nejaký spôsobom kontaminované vlastnou skúsenosťou pri vybavovaní všakovakých problémov na úrade prezidenta Slovenskej republiky, teda zväčša motivovaných egoisticky a partikulárne.

    Mimo tejto nevyslovenej diskusie som najčastejšie počul trochu zákonnícky argument, že treba rozlišovať medzi samotným úradom a osobou, ktorá ho práve zastáva. Tu vraj nejde o nejakého nelokalizovateľného poľovníka, rýchlostného jazdca do sociálne symbolických a národne mohutných vrchov, maskota skvostných breptov, ktoré tvoria novú lexikálnu kultúru slovenského jazyka, ani o nadovšetko bodrého fúzatého uja, ale o posvätný, nepoškvrnený, ústavne vozvýšený, ak môžem citovať Vajanského, úrad. Úrad. Priatelia, ten úrad taký nikdy nebol. A na rozdiel od cirkevnej hierarchie ani nemá šancu byť mystickým telom zakladateľa.

    Svoj podpis som na rozdiel od mnohých iných kolegov dal pod obžalobu aj preto, že sa hanbím, že sa hanbím, v akom stave, v akej disciplíne a nemohúcnosti sa tento úrad nachádza. S výnimkou krátkeho heroického obdobia Michala Kováča po aktoch štátneho teroru ten úrad vyzerá tak, že sa normálny človek, občan nevdojak musí pýtať na jeho zmysel. A to sa zámerne vyhýbam adjektívam a generalizáciám, ktoré by vyjadrili hĺbku oprávneného verejného zhnusenia aj so slovníkom, ktorý by tomu prislúchal.

    Jeden môj priateľ na Facebooku mi trefne napísal, či náhodou nelobujem za menšie dobro. Je to pozoruhodná formulácia, no rovnako nákazlivá ako menšie zlo.

    Ale aby som nechodil okolo horúcej kaše, poviem to jednoznačne. Za najlepšieho prezidentského kandidáta pre tieto ťažké časy považujem nekomunistu, ktorý si všimol november 1989, ktorý má za sebou pekný životný príbeh bez názorovej prostitúcie, ktorý má za sebou praktickú politickú a ústavnoprávnu skúsenosť, ktorý ctí najhlbšie tradičné korene Európy, ktorého srdce sa neštiepi medzi Moskvou a Bruselom, ktorý vyzrel nad sebestredné alfa samectvo, ktorý ctí zložitosť aj noblesu parlamentnej demokracie, ktorý aj v rivaloch vidí svojich blížnych, a preto aj u rivalov požíva úctu. A ktorý nemá sklony ani pokušenia byť lokálnym Beppe Grillom na slovenskej scéne. Ak by sa tak stalo, bola by aspoň malá nádej, že si svoj možno nezriadený a možno aj trochu anarchistický názor na úrad prezidenta poopravím. Našťastie, malá nádej nie je ani menšie zlo, ani menšie dobro. Malá nádej je obrovská šanca.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Na vystúpenie pána poslanca sú dve faktické poznámky. Končím možnosť.

    Nech sa páči s prvou Alojz Přidal.

  • Pán kolega Kvasnička, ako vy máte taký pekný jazyk, ja si vás veľmi vážim, ale viete čo, ja s vami nemôžem celkom súhlasiť. Viete, ja som sa učil náboženstvo, voľakedy sme mali taký malý katechizmus a tam sme sa učili, že aj čo je väčšie zlo, aj čo je menšie zlo. Ja by som sa vás chcel spýtať: hriech je zlo? A existuje menší hriech a väčší hriech? Sme sa učili voľakedy, že existuje všedný hriech a ťažký alebo smrteľný hriech. Tak je rozdiel medzi zlom (povedané so smiechom) malý a veľkým? No jednoducho ja si myslím, že áno. A bohužiaľ, bohužiaľ, ale v politike si niekedy musíme vybrať aj menšie zlo. A myslím si, že jednoducho je to správna voľba, keď si politik vyberie menšie zlo.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolega Kvasnička tu nehovorieva veľmi často, ale hovorieva takmer vždy nielen múdro, ale aj pekne a je pre mňa radosť počuť v tejto snemovni slová, aké nám aj teraz povedal kolega Kvasnička.

    Nuž, my v tejto krajine nemáme veľké šťastie na prezidentov. Či tých prvých, či tých ďalších, či tých všetkých. A patríme ku krajinám, o ktorých sa dá povedať, že majú takých prezidentov, akých si zaslúžia. Česká republika mala dvoch prezidentov lepších, ako si zaslúžila. A Srbi mali možno ešte horšieho prezidenta, ako si zaslúžili. My máme takých, akých si zasluhujeme. A aj keď dnes je téma konkrétna, to znamená neplnenie povinností naším prezidentom, je to zároveň dôvod, aby sa hovorilo o úcte k prezidentskému úradu a o tom, ako ju konečne tomuto úradu dať. Nie vrátiť, lebo niet čo vracať, nič zvláštne tam nebolo.

    A je ozaj na občanoch tejto krajiny, teraz už v priamej voľbe, nie na nás, aby sme konečne mali aj my raz lepšieho prezidenta, ako si zaslúžime. Lebo je možno istá nádej zvoliť lepšieho prezidenta, ako vymeniť nás, občanov krajiny.

  • Ďakujem pekne. S reakciou Marián Kvasnička.

  • Ďakujem. Chcel by som poďakovať Petrovi Osuskému za kompliment, ktorý mu vždycky rád vrátim, lebo takisto ho počúvam rád. Ja si myslím, že mnohé veci, aj keď nie sme odborníci v právnej a v inej oblasti, dosť podstatne sa dajú odhaliť v jazyku. Ten jazyk je podľa mňa signifikantný a dôležitý.

    Pán kolega Osuský, aj napriek tomu vidíte, že môj kolega našiel, našiel aj nedostatky možno teologického alebo katechetického charakteru, jako nemám k tomu čo dodať. To učenie je také, možno moja skúsenosť, samozrejme, že veľký a malý hriech, ja si myslím, že ani malé hriechy nás nectia.

    Dúfam, Alojz, že si nemyslel, že malé hriechy tvoria našu personálnu ozdobu. Takže naozaj voľba menšieho zla je veľkým zlom.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Ďalším prihláseným do rozpravy je pán poslanec Pavol Abrhan, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi niekoľko poznámok k prerokovávanej téme a k tomu, o čom diskutujeme.

    Keby sme sa spätne podívali na vývoj situácie v justícii a ak by tu boli aj naši ctení kolegovia z vládnej strany SMER, tak pravdepodobne by sme sa všetci vedeli zhodnúť na tom, že situácia v justícii na Slovensku nie je dobrá, že nie sme spokojní s tým, ako justícia na Slovensku pôsobí. S veľkou pravdepodobnosťou takisto by sme sa zhodli aj v tom, že nie jediným, ale jedným z dôvodov tejto nedobrej situácie v justícii je aj to, že 18 mesiacov nemáme generálneho prokurátora. A potom vyplýva otázka, prečo nemáme generálneho prokurátora? V mnohom sa tu už diskutovalo a tá diskusia bola v tom, že akým spôsobom prebiehala voľba, a prebiehali rôzne názory aj sčasti opozície, aj sčasti koalície a strana SMER v ňom hovorila, že táto voľba bola nelegitímna, že na tejto voľbe, že táto voľba nebola taká, aby bola možná, aby ju bolo možné uznať ako za právoplatnú.

    Ja si myslím, že v každej diskusii politický zápas, ak prebieha, je to úplne legitímne a úplne normálne, veď od toho je plénum Národnej rady, aby takéto politické zápasy prebiehali. Ak však v danej veci rozhodne Ústavný súd, tak môže sa nám to páčiť, alebo nie, ale to by malo byť pre danú tému a diskusiu rozhodnutie nezávislej inštitúcie, a to je Ústavného súdu. A v tomto, čo sa týka spôsobu voľby, Ústavný súd rozhodol 5. 10. 2011 pod číslom 95/2011, kde konštatoval súlad voľby Jozefa Čentéša zo dňa 17. 6. 2011 s Ústavou Slovenskej republiky. Týmto rozhodnutím Ústavného súdu podľa mňa všetky diskusie by mali skončiť. Ak nechceme ísť cestou spochybňovania rozhodnutia Ústavného súdu.

    Čiže preto tie prvé dôvody, ktoré boli spomenuté aj pánom prezidentom, nepokladám sa správne, ktoré sú spomenuté aj v diskusii od poslancov SMER-u, nepokladám za správne a nepokladám za také, ktoré je možné použiť.

    Druhá vec je, že pán prezident sa rozhodol 18 mesiacov po uskutočnení tejto voľby, a pritom v priebehu tých 18 mesiacoch sa nič také nestalo, čo by medzi dôvodmi uviedol. Pokiaľ uvádzal spôsobom voľby a pokiaľ uvádzal výsluch jedného alebo vypočutie jedného z poslancov, tak tie sa uskutočnili pred voľbou kandidáta na generálneho prokurátora, teda pred 17. 6. 2011. Čiže z tohto dôvodu podľa mňa je zrejmé, že Národná rada Slovenskej republiky má legitímne zvoleného kandidáta, a tým je Dr. Čentéš.

    Teraz by som pristúpil k druhej pripomienke, ktorá sa týka tiež rozhodnutia Ústavného súdu, či prezident má, alebo nemá to právo vymenovať alebo nevymenovať takéhoto kandidáta. A k tomu tiež zaujal stanovisko Ústavný súd Slovenskej republiky zo dňa 24. 10. 2012 pod číslom 4/2012-77, v ktorom sa uvádza: "Prezident je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora v primeranej lehote." Ďalej sa pokračuje: "Buď teda vymenovať kandidáta, alebo oznámiť dôvody Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje. Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta." A ďalej: "Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto dôvody nesmú byť svojvoľné."

    A tu si myslím, že tu je zase druhý predmet sporu, že dôvody, ktoré uvádza pán prezident, podľa tých, čo podpísali, a podľa opozície návrh na obžalobu, boli svojvoľné. Boli svojvoľné a zase koalícia tvrdí, že tieto dôvody neboli svojvoľné. Ak sú dve možnosti, ako rozhodnúť tento spor, budeme sa tu sporiť a SMER si osobí právo a bude rozhodovať väčšinou, lebo má väčšinu v Národnej rade, alebo jednoducho vyhovie nášmu podaniu a o tomto spore, či tie dôvody boli svojvoľné, alebo nie, rozhodne Ústavný súd. Ale bez podania Národnej rady na Ústavný súd táto nezávislá inštitúcia o tomto našom spore nemôže rozhodnúť. Čiže my dnes pri hlasovaní sa budeme rozhodovať o tom, či tento náš spor rozhodne nezávislá inštitúcia, nezávislý súd, alebo sa rozhodne v pléne Národnej rady jednoduchým hlasovaním a presadí si svoj návrh ten alebo názor ten, kto má väčšinu a kto toto volebné obdobie bude rozhodovať.

    Ja sa prikláňam a som presvedčený o tom, že politické spory do pléna Národnej rady patria, ale som presvedčený o tom, že o týchto politických sporoch by mal rozhodovať nezávislý inštitút, a to je v tomto prípade Ústavný súd, preto som toto podanie podpísal.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pánovi poslancovi. Na vaše vystúpenie registrujem dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.

    Nech sa páči, pán poslanec Osuský.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pamäť mi už neslúži ako v mladosti, ale napriek tomu mi v pamäti utkvel veľmi dramatický výstup poslanca Roberta Fica v televízii, myslím, že v archívoch by sa dal nájsť, kde niekoľko dní pred termínom vypršania funkčného obdobia Dobroslava Trnku dramaticky apeluje na verejnosť, že táto krajina bude bez generálneho prokurátora. Ten výstup bol tak dramatický, že som si vtedy ako divák večerných správ povedal, no, bože môj, no keď to bude o päť dní neskôr, hádam sa nezborí svet.

    Je zvláštne a bolo by fajn, keby sme si to teraz mohli premietnuť, v akom kontraste k tomu dramatickému apelu poslanca Fica je postoj premiéra Fica, ktorý, samozrejme, nesedí v tomto parlamente, ale ktorý, pripusťme, má istý jemný, drobný vplyv na 83 poslancov a dokonca i istý drobný vplyv na človeka, ktorý je meritom tejto schôdze a ktorý i sám pripúšťa, že ja akoby členom SMER-u. Teda ak má teda niekto vplyv na 83 svojich členov a toho jedného akoby člena, tak je to zvláštne, že podobne dramaticky nevystupuje každý deň za stovky dní, ktoré uplynuli od toho prvého dramatického apelu, a nepoukazuje na to, aké katastrofálne pre Slovenskú republiku je to, že nemá generálneho prokurátora.

  • Nech sa páči, pani poslankyňa Vášáryová.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Nie je to až zase tak dávno, pán poslanec, keď nám tvrdili, či už z Generálnej prokuratúry, alebo aj politici strany SMER, že veď vlastne na Generálnej prokuratúre sa nič nedeje. Prokuratúra funguje, nič sa nedeje, no tak budeme mať generálneho prokurátora neskôr a tak ďalej atď.

    Teraz sme boli svedkami toho, ako cez víkend apeloval pán premiér Fico na svojich voličov cez televíznu obrazovku, že Ústavný súd už musí rozhodnúť. Chce tým naznačiť, že môže ovplyvniť rozhodnutie Ústavného súdu? Alebo má nejaké páky, aby donútil predseda vlády našu najvyššiu ústavnú inštitúciu, aby rozhodovala? Čo to malo znamenať, tento apel?

    Ja si myslím, že v pozadí tohto problému, najdôležitejšieho pre budúcnosť, je zodpovednosť. Zodpovednosť týchto 83 poslancov. Zodpovednosť predsedu vlády a zodpovednosť nášho prezidenta. My už dnes vieme, veľká väčšina z nás, čo tu sedíme, na koho tá zodpovednosť padne. Máme predsa precedensy za posledný vývoj, v poslednom vývoji Slovenskej republiky, ktoré jasne dokazujú, že sme mali pravdu, keď sme hovorili, že vylúčenie Gauliedera z parlamentu je čin, ktorý uľpie na tých poslancoch a tých predstaviteľoch HZDS, ktorí k tomu dopustili. My už dnes vieme, že to na nich padne. Problém je ten, že títo ľudia ďalej môžu v našej spoločnosti existovať a byť akceptovaní.

  • S faktickou poznámkou pán poslanec Abrhan.

  • Ďakujem veľmi pekne. Dovoľujem si len poďakovať milej pani kolegyni a ctenému pánovi kolegovi za faktické poznámky. Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem. Pán poslanec Ľudovít Kaník je ďalší prihlásený ústne do rozpravy.

  • Vážená pani podpredsedkyňa, vážené dámy, vážení páni, tak už dva roky nemáme generálneho prokurátora. Už dva roky Generálna prokuratúra pracuje v takom zástupnom režime. A za tie dva roky sa udialo okolo toho strašne veľa. Ja sa teraz pokúsim hovoriť o tom, čo vlastne za tým je, prečo je to tak. Pretože ľudia, obávam sa, naši občania, naši voliči alebo všetci voliči už zväčša vôbec nerozumejú, o čom je vlastne táto debata. Prečo je taký problém, že tu jeden riadne zvolený kandidát na generálneho prokurátora nie je vymenovaný? Prečo to prezident neurobil? A keď tak neurobil, prečo navrhujeme jeho obžalovanie z porušenia ústavy? A mnohí hovoria, to sú len také hry, to len vy sa nezaoberáte závažnými problémami, ale riešite tu nejaké svoje vzájomné boje politické, ktoré ľuďom nič nedajú.

    Ale nie je to tak. A na to by som chcel poukázať. Tu nejde len o to, že kto bude generálny prokurátor. Tu nejde o to, čo prezident chcel-nechcel, aké si našiel dôvody. Všetko spravidla v živote má nejaký svoj motív. Aj tu, keď sa pozrieme na širšie súvislosti, ten motív nájdeme. Čím je charakteristický stav úcty k právu dodržiavania právnych rámcov, čím je charakteristická úroveň právneho štátu na Slovensku? Momentálne tým, že sa veľmi často, niekedy až dennodenne, dozvedáme o ďalších kauzách, ktoré zaznejú v médiách, ale o ktorých sa občania nedozvedia nikdy, ako boli doriešené, ako boli vyšetrené, kto bol za ne potrestaný, pretože k ničomu takému nedochádza. Dozvedáme sa o tom, ako sú prichytení takpovediac priamo pri čine aktéri rôznych nelegálnych, nezákonných konaní, daňových podvodov a ako sú následne do 24 hodín alebo 48 hodín prepustení na základe rozhodnutia príslušného prokurátora. Dozvedáme sa o rôznych podozreniach, ktoré, skôr než sa začnú vyšetrovať, sú zastavené trestné stíhania vo veci, a tým pádom nie je možné došetriť veci, ktoré sa tu reálne stali, ktoré sa reálne udiali. Veď buďme konkrétni, aby som nehovoril len vo všeobecnosti.

    Prečo bolo zastavené vyšetrovanie a trestné stíhanie vo veci nahrávky hlasu podobnému Ficovi? Tým istým prokurátorom, ktorý dnes, od ktorého očakávame vyšetrovanie kauzy Gorila, zastavené bez vysvetlenia. Komu to vyhovuje? Komu to nahráva? Komu to ženie vodu na mlyn? Sú to občania tejto krajiny, ktorí musia každodenne čeliť reálnemu životu? Mnohokrát žiť z ruky do úst, mnohokrát zažívať situácie, že prichádzajú o prácu, prichádzajú o zdroj svojho živobytia. A keď omeškajú v nejakej platbe čo len pár dní, za chvíľu im na dvere búcha exekútor. A títo bežní občania sú konfrontovaní s tým, že veľké kauzy, kde sa jedná o milióny, o desiatky, ba stovky miliónov, o veľké podozrenia zo zneužití právomocí politikov, verejných činiteľov, funkcionárov, tie sa nevyšetrujú. Tam sú vyšetrovania zastavené. A ja hovorím, že toto je tá podstata veci. Pre toto sa deje to, čo vyústilo dnes do debaty o podaní obžaloby na prezidenta.

    Pretože tu naozaj nejde o to, či bude prokurátor ten alebo onen z hľadiska jeho mena, ale určite ide o to, či bude prokurátor ten alebo onen z hľadiska charakteru a schopnosti vykonávať túto funkciu. Ale pre niekoho tu ide o to, aby zabránil všetkými prostriedkami vymenovaniu takého človeka do funkcie generálneho prokurátora, ktorý nie je stranícky poistený. Ktorý nie je prokurátorom z rozhodnutia straníckej centrály. Ktorý nie je zaviazaný k tomu, aby poslúchal a aby vedel, čo vyšetrovať je možné a čo vyšetrovať možné nie je. Aby to nebol prokurátor, ktorý zabudne na to, že pred zákonom máme byť všetci rovní. O toto tu ide od samého začiatku.

    A z toho priamo vyplýva, že sa tu niekto bojí a ten niekto je strana SMER, vládnuca strana SMER a jej predstavitelia, že prokurátor, ktorý by nebol pod kontrolou, ktorý by nebol z jej vôle a z jej veľkodušnosti alebo z jej rozhodnutia ustanovený do tejto funkcie, by bol rizikom, ako to už povedal jeden z mojich predrečníkov. Bol by rizikom pre túto stranu, pre jej poslancov, pre jej predstaviteľov, že by sa mohlo stať, že by kauzy minulosti, do ktorých sú títo predstavitelia namočení, boli nebodaj aj objektívne vyšetrené. A že by to v konečnom dôsledku mohlo znamenať aj konzekvencie pre daných ľudí. Že by Slovensko zažilo aj to, že by niekto bol za svoje skutky, ktorých sa dopustil na základe moci, ktorá mu bola zverená, bol potrestaný. A takéto niečo tu vládna strana nechce dovoliť. Nechce ohroziť tú ilúziu, ktorú o sebe šíri, nechce dovoliť, aby sa ľudia dozvedeli, ako to bolo so 40 dkg salámy, spomínanej v kauze Gorila, ako to bolo so 40 mil. zohnanými vlastnou hlavou z kauzy nahrávky hlasu podobného Ficovi a ďalším a ďalším záležitostiam. Nechce dovoliť, aby boli dotiahnuté do konca daňové úniky, vyšetrovanie daňových únikov, kde došlo k únikom desiatok, stoviek miliónov eur na DPH a ďalších a ďalších veciach, o ktorých ani netušíme.

    Pretože, ako som hovoril v rozprave ku správe Gorila, takých káuz a možno takých informácií a dôkazov, ktoré verejnosť ešte nepozná, sú možno celé stohy. A keby Generálna prokuratúra nebola pod kontrolou straníckej centrály, nebodaj by vyšli na svetlo božie, nebodaj by niekto musel čeliť vyšetrovaniu a rozhodovaniu súdu. Preto je tu taký boj o právny charakter tohto štátu. Preto je tu boj o to, ako vlastne bude obsadená prokuratúra, a preto je dôležité to, že prezident sa prepožičal na agenta, ktorý chráni záujmy jednej politickej strany, ktorá sa snaží brániť zákonu a právu v tom, aby bolo napĺňané. A tým deformuje právny štát a tým porušuje ústavu. Toto je podstata veci. Toto je to, o čo tu v skutočnosti kráča.

    Žijeme v Slovenskej republike, ktorá je parlamentnou demokraciou. Prezident nie je monarcha. Prezident nie je absolutistický vládca a prezident nepožíva ani právomoci typické pre prezidentský systém. Prezident, nech je ním ktokoľvek, musí dodržiavať ústavu ako všetci občania tejto krajiny. A tá ústava mu niečo ukladá. A darmo sa to bude rôznymi gumovými obštrukciami, vysvetľovaniami, hraním sa na skrývačku rôzne demontovať a zakrývať, jednoducho prezident, pokiaľ nedodržuje ústavu, pokiaľ sa ju snaží obchádzať a dobiehať, pokiaľ bude namietať toľko zaujatosť sudcu, až nakoniec všetci budú namietnutí okrem tých, ktorí, dopredu mu je jasné, ako rozhodnú, tak nemôžeme hovoriť o právnom štáte. Nemôžeme hovoriť o tom, že máme prezidenta, ktorý si ctí a váži ústavu. A toto je problém. Pretože demokracia nebude demokraciou vtedy, keď bude rozhodovaním väčšiny bez ohľadu na názor menšiny. To nie je demokracia.

    Demokracia je vtedy, keď existuje systém, ktorý má niekoľko inštitúcií, ktoré sa vzájomne kontrolujú, ktoré zabraňujú tomu, aby prevalcovaním väčšinou tu mohlo nastať akékoľvek bezprávie. Pretože väčšina vždy môže mať sklon k bezpráviu, keď podľahne zvodom svojej sily. Zvodom sily, ktorá spočíva dnes v 83 hlasoch, čiže 83 hlasov môže rozhodnúť o čomkoľvek, ale práve na to sú inštitúty demokracie, liberálnej demokracie, že je tu niekoľko pilierov moci. A prezident má stáť nad tým, má byť nezávislý. Ale takisto potrebujeme prokuratúru, ktorá je nezávislá od politických, straníckych hier a zápasov, potrebujeme súdnictvo, ktoré rozhoduje a nie odkladá rozhodnutia, súdnictvo, ktoré je nezávislé a ktoré si ctí zákon a ktoré takisto nie je nad zákonom. Toto všetko tu dnes nemáme. Preto Slovensko dnes nie je právnym štátom. Má obrovské defekty z hľadiska toho, čo by sme mohli považovať za právny štát.

    A my tu každý deň vytvárame istú tradíciu. Istú tradíciu správania sa, ktorú budú nejakým spôsobom rozvíjať naši nasledovníci. Keď sa pri akomkoľvek závažnom, ale aj menej závažnom, hmm, závažnej alebo menej závažnej križovatke rozhodneme odbočiť nesprávnym smerom, vytvárame precedens. Keď prehliadneme to, čo som tu pomenoval, že tu niekto chce úmyselne dosiahnuť stav, kedy časť ľudí bude mať istotu, že budú beztrestní, nech by robili čokoľvek, a že sa vďaka tomu dosiahne dokonalé zakrytie akejkoľvek minulosti a akýchkoľvek skutkov z minulosti, robíme precedens, ktorý nás povedie a túto krajinu povedie do, nie do slepej uličky, do priepasti. Budeme sa vzďaľovať demokracii, budeme sa blížiť buď k anarchii, alebo tyranii, alebo k niečomu, čo by sme určite dnes nechceli.

    Preto je veľmi dôležité, že dnes sa touto témou zaoberáme. To nie je samoúčelná vec, pretože z nejakého dôvodu nám nie je sympatický súčasný pán prezident. A nie je ani dôležité to, že veď tam už nebude dlho v tom kresle a nahradí ho niekto iný, dôležité je to preto, aby sme pomenovali, že žiaden prezident ani kedykoľvek v budúcnosti nemôže takto konať, nemôže takto zneužívať svoje postavenie, nemôže takto deformovať ústavu a vykladať si ju tak, ako mu vyhovuje. Pretože tým kladieme istý, istý stavebný kameň, na ktorom buď bude stáť, alebo na základe ktorého sa bude rozsýpať stavba, ktorú tu chceme vybudovať, a to je demokratická a slobodná spoločnosť, parlamentná demokracia, kde každý nájde svoje miesto, a ktorá nie je tyraniou a valcom väčšiny, ale naozaj hľadaním tých najlepších riešení pre všetkých občanov Slovenska.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán poslanec.

    Ďalší do rozpravy je prihlásený poslanec pán Alojz Hlina.

  • Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, veľa z toho, čo malo byť povedané, bolo povedané, nie so všetkým, samozrejme, súhlasím, ale však to je dobré a vítané v tomto parlamente, že sa názory líšia a nemusia sa zhodovať. Skôr by som sa obrátil k tomu, že okrem konštatovania, že kde sme, tam prípadne môžem pridať ešte, že jak absurdné to je, tak že čo s tým? Lebo to podľa mňa je pre túto chvíľu dôležitejšie. Poviem to na príklade, že, a nie, napríklad na tomto, čo tu momentálne riešime.

    Ono to, že ako to dopadlo, je vlastne len logickým vyústením toho, v akej krajine a ako tu žijeme a kto nám tu vládne. To celé, hej, že vlastne tu teraz tu riešime, robíme tu tú obžalobu prezidenta, čo je podľa mňa mimoriadne vážny inštitút. Celé je to, to neni, že sa to zjavilo, že to je úplne, že nikto to nečakal, to proste je takým vyvrcholením a takým by to malo byť aj signálom pre nás, že, že sa nad tým možno zamyslieť o niečo hlbšie. Čiže toto je dôsledkom toho ako, ako sme sa k tomu pripravovali.

    Čiže keby sme tento prípad rozobrali a pána, aj tu poviem na tomto prokurátorovi. Predstavme si, že pána Čentéša teraz po všetkom, čo tu sa udialo, neudialo, povedalo, nepovedalo, myslí sa, nemyslí sa, nakoniec vymenujú za generálneho prokurátora, dovolím si tvrdiť, že bude trpká chuť. Môžme hovoriť o tom, u akej veľkej populácie, ako trpká, prečo trpká, ale, samozrejme, tým nechcem povedať, že dá sa spraviť voľba, kde trpká chuť nezostane. A ona trpká chuť, keď je kombinovaná s pocitom nespravodlivosti, to je o niečo vyššia trpká chuť. Čiže zostala by trpká chuť.

    Totižto ono ten príbeh nie je krištáľovo čistý, panenský príbeh niečoho, za čo sa vedia oduševniť davy v Medzilaborciach. Nie je a verím, že v tomto sa zhodneme a aj z tých vystúpení, ktoré tu boli, som neidentifikoval niekoho ambíciu toto u niekoho sa snažiť zobudiť, lebo to tak naozaj nie je.

    Keby sme išli druhým systémom, to znamená, že pravdepodobne aj scenár, ktorý nás očakáva, a to znamená, SMER si zvolí svojho kandidáta, znova zostane na konci tejto voľby trpká chuť. Znova môžme hovoriť, ako veľká, u akej veľkej populácie a ako silne bude vnímaný aj ten pocit nespravodlivosti následne. To sú, myslím, fakty, ktoré niekto povie, však to už je jedno, pri toľkej trpkej chuti o jednu navyše, nič sa nedeje, hej. Čiže je možné, aj to celé takto nejakým spôsobom skončí. Otázka stojí, že či nenastal už čas, keď už nám tieto signály nabiehajú veľmi intenzívne, že sa tomu trošku postaviť čelom a nedávkovať ľuďom trpkú chuť, ale pocit, ale dať im pocítiť chuť malého víťazstva alebo malej chuti, slastnej chuti spravodlivého výsledku alebo dobrého riešenia, alebo spravodlivého riešenia, hej. A to, samozrejme, na to potrebujete mať ľudí, na to potrebujete mať aj určitú veľkosť, hej. Veľkosť v tom, že teda som pripravený to takto vnímať, hej, že sme to dopracovali, v úvodzovkách, tak ďaleko, že je naozaj čas na veľké gesto.

    A ja viem, že to možno vyznie v tejto, v tejto chvíli nie celkom náležite, veľké a pre niekoho možno aj smiešne, veľké gesto pre túto chvíľu, vzhľadom na to, čo som povedal, tie analýzy, že aké trpké chute nastanú pri jednom alebo druhom scenári a keby sme chceli ľuďom pomôcť, aby už nemuseli ich toľko absolvovať, tak povieme, budeme veľkí a pre túto chvíľu sme pripravení proste výrazne zmeniť celý tento systém voľby tak dôležitej funkcie, ktorá tou slabosťou toho telefónu, s ktorým disponuje ten generálny prokurátor, on nie slabosťou, práve naopak, tam je paradoxne obrovská sila tej jej formálnej a zákonnej moci, ale jeho slabosť je v tom, že on musí dvíhať každý telefón s určitou predvoľbou, keď to takto poviem, tak spôsobila aj to, že sme tam, kde sme, a že ľudia to vnímajú, ako vnímajú, že kam sme sa to, v úvodzovkách, dopracovali.

    Takže tá veľkosť by bola v tom, že by sme povedali ľuďom, pre túto chvíľu je možno čas urobiť funkciu generálneho prokurátora silnejším, so silnejším telefónom, keď to poviem na príklade, to znamená, že nebude na telefón, že bude každému, každému dvíhať. A znova môžme sa zamyslieť, ako sa k takémuto niečomu dá dopracovať. A pre túto chvíľu neviem o inej možnosti okrem voľby v pléne aj priamou voľbou, hej, že proste by sme našli, definovali, ako by bolo možné. Trebárs ak je, ja vôbec, ja som ho ani v živote nevidel, iba v televízii, pána Čentéša, keď je tak dobrý, ako, lebo keď je niekto dobrý, neni problém. A ja si myslím, že aj tá, aj tá chuť je iná, hej, lebo teraz to už trošku začína byť, trošku to začína vyrušovať. Hej? Ale tá veľkosť toho víťazstva, ktoré dosiahnete v tom boji, ktorý je spravodlivý a pre túto chvíľu by asi po tom všetkom bol najspravodlivejší ten priamy boj, tak by bola krásna, hej, a tá chuť by bola obrovská, sila jeho telefónu by bola obrovská, ale bola by aj jeho moc veľká. A možno práve toho sa paradoxne politici boja, hej, boja sa silného prokurátora, lebo silný prokurátor môže významným spôsobom pozmeniť túto krajinu. Otázka stojí, či my sme pripravení na silného prokurátora.

    Viete, ja keď, ja nevravím, že ich pozerám, ale sem-tam keď pozeráte tie americké filmy a tam vidíte to, že ten štátny zástupca, hej, že proste, že veď aj tu by som, proste by si to aj tí ľudia zaslúžili mať štátneho, to je prokurátor, hej, že z ktorého ide sila. Pozriete naňho a ide až strach, hej, že. A teraz by pri tej prezentácii pred tou priamou voľbou, to by vôbec nemuselo byť nejaké náročné, tam to by vôbec, oni nepotrebujú bilbordy, oni potrebujú tri relácie v STV-čke, kde by povedali tí kandidáti, že koľkých pochytali, resp. koľkých nepochytali, a medzitým by sme sa dozvedeli, že čo, kedy, kde urobili, a ľudia by sa pri voľbe prezidenta dajme tomu, pri zlúčenej, by proste sa jednoznačne k tomu vyjadrili. A na konci by sme mali človeka, z ktorého by šla sila. Lebo je, tak si ja možno naivne predstavujem, hej, ja nie som typ toho vyvažovania moci, hej, že musíte vedieť, kam šliapnete. Lebo tuto niekedy vidím, že my sme tu už v patovej situácii, že tu sa už bojíte niekde stúpiť, bo neviete, do čoho stúpite, potom tam už prichádza to alexandrovské, hej, že, že trošku tu lupnete. A tu musí prísť prokurátor, musí prísť tá sila, ktorá sa nebojí a ktorá začne, možno keď vyberie niekoho, tak začnú sa rúcať nejaké stavby, hej, nejaké dlho budované stavby na určitých základoch sa začnú, ale teda koho to trápi, pokiaľ sú postavené na blate, nechcem povedať na hline, ale že proste pokiaľ sú postavené na nesprávnych základoch, hej, to proste nech spadnú. Čím skôr, tým lepšie, hej.

    Takže toto je možno moja naivná predstava, že pre túto chvíľu, pre tento čas, keď sme to už tak, nie ja, ja som tu nebol pri tej predchádzajúcej voľbe a to, myslím, aj kolegovia uznajú, že taká pachuť tam určitá je. Je tam určitá, taký ten, ten taký určitý davinciovský kód alebo niečo tu nie celkom sedelo, ono to v zásade aj súvisí s tým, že keď vyhráte o hruď, hej. Lebo vy môžte na stovku vyhrať o stotinu, hej, tam môžte, vtedy vám to zarátajú. V politike nemôžte vyhrať o hruď, lebo ráno musíte zisťovať, či ešte vládnete. Hej? To bolo presne to, že ráno ste museli zistiť, obvolať všetkých alebo že jak sa kto vyspal, že či si medzitým nerozmyslel, že ide to skúsiť on.

    Čiže takto sa ťažko vládne. Ono to s tým súvisí, hej, že to je, hovorím, že nechcem ja nejaký fatalistický prístup k tomu mať, že, ale je to tým znamením, že možno to tak celé dopadne. Čiže tá pachuť tam, verím, že uznáte, že, že zostala a pre riešenie toho celého, ja viem, že som to nemal tu komu vlastne ani povedať, ale možno nastal čas, hej, že týmto pre túto chvíľu sa zaoberať, seriózne zaoberať a povedať aj tú veľkosť. A to by som povedal, že oceňujem, keby prišli zo SMER-u a povedali: Dobre, priznávame, uznávame, urobili sa chyby, je alebo nie je riešením pre túto chvíľu priama voľba generálneho prokurátora zlúčená spolu s voľbou prezidenta v obmedzenej reklamnej kampani. S obmedzenou možnosťou nominácie, hej, že kto nominuje. Prečo nie? Ja viem, že možno na prvú chvíľu sa to zdá nie celkom. Ale ja by som si vypočul trebárs aj Čentéša, pána Čentéša alebo aj pána Čižnára, alebo aj niekoho iného, aby mi povedal, koľkých pochytal, resp. koľkých chce pochytať, aby som si to potom prípadne vedel zmerať. Lebo je to o tom, že kto, koľko sa vie alebo nevie postaviť niekomu, o ktorom sa hovorí, tam nechoď, tam neklop, tam, tam to nemá význam. A to od prokurátora musíte chcieť, pokiaľ to v nich nie je, tak potom to tak vyzerá, jak to vyzerá. A to, myslím, že netreba opakovať.

    Takže to som mal chuť povedať, že možno by to stálo za to. A už či to tak dopadne, to je mimo mojej moci, ale dostal som to právo to tu povedať.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne, pán poslanec. Na vyše vystúpenie sú dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.

    Nech sa páči, pán poslanec Fecko.

  • Ďakujem pekne. Pán kolega, ja iba jednu vetu. Spomenul si, aby išiel z prokurátora strach, aby z prokurátora išiel strach. A ja hovorím, aby išiel spravodlivý strach. To znamená, lebo aj z mafiána ide strach. Takže asi tak. Ďakujem.

  • Alojz, ja som fanúšikom priamej demokracie. Nie zbrklým, takže aj pri tej priamej voľbe sudcov a prokurátorov by som rád počul čo najviac argumentov "pre" predtým, než ju začnem podporovať. Lebo aby sa nám nestalo, že si rovnako silného prokurátora zvolíme, ako sme si zvolili dobrého prezidenta, lebo už jednu priamu voľbu máme. Takže určite zavádzanie prvkov priamej demokracie je dobrá vec, ale mali by sme asi aj rozmýšľať nad tým, že kde je čiara, ktorú by nebolo dobré prekročiť. Ďakujem.

  • Posledný do rozpravy je prihlásený pán poslanec Radoslav Procházka. Ospravedlňujem sa, pán poslanec.

    Ešte s reakciou na faktické poznámky, pán poslanec Hlina.

  • Áno, predsa len, lebo ono to súvisí s tým, čo som povedal, že kam sme sa to dopracovali, že kolega Martin Fecko musí doplniť, že z prokurátora má ísť spravodlivý strach. To, viete, mne to prišlo nepodstatné to povedať, že to by teda malo byť úplne samozrejmé, že musí ísť ten druh strachu z neho, nie ten mafiánsky strach.

    Kolega Fecka žije v reálnom svete, čiže Fecko, teda má potrebu to doplniť. Žiaľ, je to presne a v zásade dobrú a správnu, len, hovorím, mne to prišlo pre tú chvíľu nepodstatné abo nemalo by to tam byť. Ale, žiaľ, áno, tak doplňme to tam, že presne taký druh strachu by mal ísť z prokurátora.

    A ja ináč, ja sa trošku viac bránim ako kolega Počia..., Poliačik, pardon, tomu, priamej demokracii, lebo nie som, ja som v tom možno bližšie k pánovi Šebejovi, ale niekedy sú zlomové, zlomové okamžiky, kedy už sa ináč nedá, lebo na konci to je stále zlé, hej. Stále je to zlé. A proste ja si myslím, že pre túto chvíľu naozaj sme to dopracovali, už to poviem tretí a poslednýkrát, naozaj ďaleko.

    A pravdou je, že z takéhoto prokurátora by išiel iný druh strachu, aj okrem toho spravodlivého prokurátorského, o politickej moci, lebo on by mal aj obrovskú politickú moc, lebo takýto vyslúžilý generálny prokurátor by mohol veľmi kľudne a veľmi úspešne kandidovať aj neskôr. Ale ja by som spravodlivému generálnemu prokurátorovi fandil v jeho kandidatúre na inú ďalšiu funkciu, keby takto položil na papier a povedal, čo sa podarilo. Lebo nie, toho som sa ja už napočúval, čo človek chce. Ale dôležité je, čo sa podarilo, hej, i keď v tomto naozaj treba byť veľmi opatrný, že toto není šport, sadenie kapusty, prokuratúra, ale treba byť opatrný, ale ľudia už chcú aj výsledky.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, tesne predtým, ako začala prvá fáza tejto schôdze, sme na čelo Ústavu pamäti národa konečne niekoho zvolili. To, ako sme k tomu dospeli, súvisí s tým, ako sme dospeli k tomu, že sa vôbec koná táto schôdza. Tvoríme pamäť národa všetkým, čo v jeho mene a v mene tejto republiky robíme. A na túto schôdzu, a je dôvod, nebudeme nikdy spomínať v dobrom. Toto bude v pamäti národa tmavá škvrna.

    V diskusii, ktorá predchádzala voľbe nového šéfa Správnej rady Ústavu pamäti národa, sme sa o veci znova raz bavili sebe vlastným spôsobom. Spôsobom, ktorý dokumentuje byzantský rodokmeň nášho chápania inštitúcie ako osobných domínií, ako osobných lén. Ten je za Tisa, ten proti Tisovi, ten je za Husáka, ten proti nemu. Tiso, Clementis, Husák, Svoboda, Biľak, možno už aj Mečiar. To sú kóty nášho chápania vlastných dejín za ostatné polstoročie či viac.

    Úlohou pamäť zachovávajúceho ústavu ale nie je zaujímať postoje ku konkrétnym osobám, ukazovať prstom na toho či onoho, archivovať osobné zlyhania a prepierať cudzie svedomia. Jeho úlohou je skúmať, ako sa mohlo stať v 40. rokoch, rovnako ako v rokoch 50. či 70., že inštitúcie, ktoré si ľudia ustanovili na svoju ochranu, sa bez zábran a masovo použili proti nim. Ako je možné a čo spôsobilo, že priamo štát, jeho inštitúcie tu organizovali odsuny svojich občanov na smrť, habanie ich majetku, justičné vraždy, mučenie, neskôr masové prepúšťanie z roboty, špicľovanie, zatváranie za názor? Čo sú to za pohyby a mechanizmy, čo napokon spoločnosť privedú až k onomu bodu zlomu, keď sa celý moloch štátu obráti proti tým, od ktorých pochádza jeho moc?

    Pestovať v národe kolektívnu pamäť má obrovský význam nie preto, aby sme vedeli koho a z čoho spätne obviniť, ale preto, aby sme v sebe samých vedeli rozpoznať sklony k deleniu na my a oni, k hľadaniu a nachádzaniu toho vnútorného nepriateľa a k boju s ním, k boju, ktorý nás vysiľuje a mení štát na hrozbu práve tomu, čo je jeho svätou povinnosťou chrániť - našu slobodu, naše životy, náš majetok. Práve a len vtedy, ak budeme vo vlastnej národnej pamäti uchovávať poznanie toho, kedy a ako sa zo spoločenstva meníme na nevraživé svorky, budeme vedieť tieto sklony kontrolovať a možno im dokonca aj predchádzať. V skratke, pamäť národa je nástrojom tvorby jeho budúcnosti.

    Dnes ešte ako Slovenská republika nie sme v stave, keď by sme obete svojvôle štátu vedeli identifikovať už iba v číslach. Toľkých a toľkých sme poslali na smrť, toľkých a toľkých do áreštu, toľkých a toľkých sme vyhodili z roboty a toľkých umučili. Dnes ešte vieme nahlas povedať Remiáš alebo Malinová. Ale zbiera sa nám to. Tisíce ľudí, ktorí roky čakajú na rozsudok, mnohí už ani neveriac, že by mohol byť spravodlivý. Tisíce ľudí každý deň vystavených poznaniu, že tým posledným, na koho by sa v prípade núdze mohli obrátiť, kto im je schopný ponúknuť nejaké zastanie, je štát. Desať tisíce ľudí bez perspektívy, mnohí z nich možno čakajúc na to, kým im niekto povie, kto za to môže, komu treba dať po papuli, aby bolo ľahšie na srdci. Státisíce presvedčené, že Gorily tu žijú na tej zlej strane klietky, však v skutočnosti sú oni sami za mrežami.

    Zbiera sa nám to. A dnes do pamäti tohto národa ukladáme spomienku na ďalšie mimoriadne zlyhanie jeho inštitúcií. A keďže tie inštitúcie tvoria ľudia, sú to aj osobné zlyhania, ale nebudem tu ja teraz mentorsky mudrovať o tom, že kto mal čo urobiť inak. Skúsim v rozsahu niekoľkých minút povedať niečo k obžalobe samej.

    Už len sám fakt, že postup prezidenta republiky je predmetom viacerých ústavných sťažností, z ktorých podľa mňa minimálne jedna bude úspešná, svedčí o tom, že celkom nepochopil úlohu prezidenta v našom ústavno-politickom systéme. Jeho úlohou je spory riešiť, nie ich spúšťať. A jeho úlohou je stáť nad stranami, nie pôsobiť ako faktický člen a aktívny pomocník jednej z nich. Jeho úlohou je dbať o riadny chod ústavných orgánov, nie pestovať svoju ješitnosť. Jeho úlohou je prispievať k tvorbe inštitúcií, nie robiť z nich poľovný revír pre vlastné ego.

    Z návrhu obžaloby prezidenta republiky vyplýva celkom jednoznačne, že tieto svoje úlohy zanedbal. Dôvody, pre ktoré o Dr. Čentéšovi nebol ochotný v primeranej lehote rozhodnúť, pravidelne menil podľa aktuálnej potreby. Napokon po zmene senátu sa rozhodol upustiť aj od toho posledného, čiže počkať, kým Ústavný súd rozhodne o všetkom, a poslal do parlamentu list, v ktorom uviedol dôvody, na ktorých sa za ostatný rok absolútne nič nezmenilo. To je príliš ležérny prístup k vlastnému úradu a k jeho dôstojnosti.

    Napriek tomu mám za to, že obžaloba prezidenta republiky dokumentuje našu národnú príchylnosť k skratkám. Jej predkladatelia akoby opomínali fakt, že Ústavný súd tým, ako do ústavy vpísal vlastnú predstavu o miere voľnej úvahy prezidenta, vytvoril mu priestor, v ktorom sa môže voľne pohybovať bez toho, aby sa mu dal pripísať priamy úmysel ústavu porušiť. Iste. Ak by Ústavný súd rozhodol, že prezident svojím listom práva Dr. Čentéša porušil, ďalšie zdržovanie menovania by už celkom zjavne bolo úmyselným porušením ústavných povinností prezidenta republiky, ale ešte tam nie sme a je otázne, či tam vôbec niekedy budeme.

    Sme vo fáze, v ktorej je zrejmé, že pán prezident je odhodlaný menovaniu Dr. Čentéša brániť tak dlho, ako sa len bude dať. Nebudem špekulovať o skutočných dôvodoch tohto jeho odhodlania. Poviem len, že pri tom využíva nástroje, ktoré mu dal ústavodarca a ktoré Ústavný súd veľmi širokým výkladom dokonca ešte posilnil. Je to síce až nevkusne priehľadné, ale nie je to dôvod vzdávať sa záväzku, vydržať hrať podľa pravidiel, aj keď je to nepohodlné.

    Hrať podľa pravidiel v tomto kontexte podľa mňa znamená prispievať k tvorbe inštitúcií identifikáciou toho správneho typu zodpovednosti, ktorú by prezident republiky mohol a mal niesť. A nie je to zodpovednosť, ktorá má trestnoprávnu povahu, ale zodpovednosť politická. A tú voči prezidentovi republiky smú vyvodiť iba tí, ktorí mu na výkon politickej funkcie dali mandát, čiže občania Slovenskej republiky.

    Pre celé toto plénum by som preto považoval za účelné začať sa veľmi vážne baviť o zmene ústavy v tej časti, v ktorej aj petícia občanov za odvolanie prezidenta vyžaduje, na to, aby vôbec vyvolávala nejaké právne účinky, súhlas ústavnej väčšiny parlamentu. To je absurdné, pretože do vzťahu medzi občanmi a prezidentom sa parlament nemá a nesmie montovať.

    Rozumiem postoju mojich opozičných kolegov, že "fiat iustitia, pereat mundi" - "nech aj zhynie svet, hlavne nech je spravodlivosť", ale skúsme teda naozaj spravodlivo a povedzme si niektoré veci úplne otvorene, keď už sme tu, napokon aj pán podpredseda Figeľ vyprevádzal poslancov SMER-u zo sály slovami, že pred pravdou neujdú.

    No, súčasťou tej pravdy je fakt, že prezident republiky neurobil nič iné, než že využil zámienku, ktorú mu Ústavný súd poskytol. Urobil to síce menej kvalifikovaným a menej dôstojným spôsobom, ako by sa od hlavy štátu mohlo a malo žiadať, ale základ pre dnešnú schôdzu je práve tu, v neochote ústavných sudcov povedať o tej istej veci dvakrát to isté. Zopakovať v tej istej veci rovnaký záver.

    A viacerí z vás, ktorí ste pod tou obžalobou podpísaní, ste pred pár rokmi boli v situácii, kedy Ústavný súd pôsobil takmer dva roky bez dvoch sudcov a potom chvíľu dokonca bez troch. A mali ste možnosť vybrať naň ľudí, ktorí sú schopní aj ochotní hovoriť v tej istej veci to isté. Nevedeli ste sa dohodnúť kvôli jednému konkrétnemu zákonu, ktorý bol vtedy na Ústavnom súde napadnutý, a pred dlhodobou tvorbou inštitúcií ste uprednostnili aktuálny politický záujem. Dobehlo vás to. A nedobehlo vás to teraz prvýkrát a bude vás to dobiehať znovu, na spoločnú škodu občanov Slovenskej republiky.

    Viacerí ste mi tiež odkazovali všelijaké veci, keď som sa vydal presviedčať vás, že aj ak zmeníme rokovací poriadok, možnosť tajnej voľby v ňom musí zostať zachovaná. A pomohlo mi v tom úsilí až osobné nasadenie Pavla Hrušovského a práve vďaka tomu, že sme vás spoločne presvedčili, dnes môžete s pokojným svedomím tvrdiť, že Jozef Čentéš bol zvolený v riadnej tajnej voľbe. V takej, po akej mu vtedy Robert Fico sľuboval podanie ruky, vtedy ešte presvedčený, že mu jeho výsadkári v bývalej koalícii budú stačiť na zvolenie Dr. Trnku. A aj by stačili, ak by sa v jednom malom poslaneckom klube pán predseda nepohádal s pani podpredsedníčkou. Také milé malé náhody niekedy rozhodujú o štáte a jeho inštitúciách, že?

    A práve o schopnosť pozerať sa na štát v perspektíve dlhšej ako dva mesiace, o tú mi tu ide. O to, že kým sa nenaučíme dovidieť za roh a za horizont vlastného osobného záujmu, tak sa nám tá momentálna vypočítavosť vždy vráti v zlom.

    Dnes touto obžalobou opozícia zakladá novú tradíciu a ja mám obavu, že to bude tradícia inflačná. Prvý diel zo seriálu, ktorý viac ako dlhodobej tvorbe inštitúcií poslúži vždy aktuálnej politickej potrebe. Už tu máme jeden podobný príklad, a to sú manifestačné odvolávania ministrov. Roky to tu funguje rovnako a zdevalvovalo to tak, že už si to ťažko všimne vôbec tu niekto na balkóne. A touto obžalobou majestát ústavy neposilníme, iba ďalej prispejeme k jeho zvetrávaniu.

    Kolegovia z vládnej väčšiny však schopnosť vidieť Slovensko inak, ako cez úzku štrbinku straníckeho pohľadu, takisto nepreukázali, to, pardon. Dnes sa tešíte, tešia z toho, že Čentéša nepustili do funkcie, ako to nakoniec celé ustali a bude dobré aj tu a všade inde budú mať svojho človeka. Lenže za akú cenu? Za akú cenu dnes vedia nález, že prezident sa na parlament vôbec nemusí ohliadať, použiť vo svoj politický prospech. To je to, čomu som na tomto a na iných sporoch nikdy nedokázal porozumieť, tú totálnu stratu lojality k inštitúcii, ktorú človek zastupuje. Jeden predseda parlamentu pošle prezidentovi republiky výsledok väčšinovej voľby. A keď o rok a pol iný predseda toho istého parlamentu dostane od prezidenta list, že sa mu ten výsledok väčšinovej voľby nepáči, tak je celý dojatý, aké je to skvelé. Prezident si s pomocou Ústavného súdu urobil z parlamentu zbor komparzistov, poradný zbor.

    To vy si, kolegovia zo SMER-u, vážne myslíte, že vám sa toto nevráti, že tie míny, ktoré kladiete do ústavného systému, nevybuchnú pod nohami raz aj vám?

    Takto tu vyzerá tvorba inštitúcií. Vec, ktorú Slovensko, ako štát s krátkou históriou samostatnosti, potrebuje zo všetkého najviac. Budujeme tie inštitúcie tak, ako by bolo úplne jedno, čo z nich po nás zostane. Každé štyri roky sa tisíce ľudí vydajú s kufríkom do hlavného mesta a tisíce ďalších si balia stôl. Znova a znova začíname od nuly s čiernymi knihami, s trestnými oznámeniami, s mediálnymi kampaňami, čím horšie, tým lepšie, hlavne, aby sa čím skôr dostali späť tí naši. A džbán ľudovej trpezlivosti nech praská, veď keď raz praskne úplne, my už budeme za vodou.

    Ale kto my? Veď tu všetci máte a máme deti alebo vnukov, ktorým ten štát raz budeme musieť odovzdať. Nemôžu sa všetci odsťahovať na Belize alebo na Cyprus a tí, čo tu zostanú, nebudú sa môcť naveky spoliehať, že sa vždy nájde nejaký bratranec alebo spolužiak, ktorý bude sedieť v tom správnom kresle. Že sa pri tom koryte dokážete prestriedať tak, aby bolo dobre. Nedokážete.

    Čo sa ale dá urobiť, je začať budovať tie inštitúcie tak, aby sa na ne mohol spoľahnúť každý, kto ich bude potrebovať a žiadať od nich zodpovednosť za vlastný výkon. Voči inštitúcii, ktorú tvorí prezident republiky, nech ju vyvodia tí, ktorým tá inštitúcia patrí a tých naša ústava nazýva občania Slovenskej republiky. Žiadna politická, skrátka, totiž neprivedie národ k tomu, aby si od svojich politikov pýtal účet.

    Rozumiem pocitom bezmocnosti a hnevu, o ktoré sa obžaloba opiera, ale nič to nemení na tom, že som presvedčený, že je to hod mimo výseč, že je to opäť raz odkaz, že čosi, čo vedia a smú urobiť iba ľudia, za nich urobí skupinka super hrdinov v parlamente.

    Ja svoj dnešný diel zodpovednosti za spolutvorbu pamäti národa pri budovaní jeho inštitúcií uplatním hlasovaním proti návrhu obžaloby prezidenta republiky.

    Ďakujem pekne.

  • Na vaše vystúpenie registrujem dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.

    Nech sa páči, pán poslanec Poliačik.

  • Rado, keby bola trochu iná situácia presne vo vzťahu medzi občanmi a prezidentom, keby tam nebola tá noha vo dverách, že parlament musí rozhodovať aj o občianskej petícii, a keby na odvolanie prezidenta nebolo potrebné nadpolovičné množstvo všetkých voličov na Slovensku, tak by som určite bol prvý, ktorý by povedal, nech o tom rozhodnú ľudia. Ale tú situáciu dnes nemáme a jediný legitímny spôsob, ako vyvodiť akú, alebo aspoň sa snažiť vyvodiť zodpovednosť voči prezidentovi, je, bohužiaľ, ten, ktorý práve teraz prejednávame, a to je cesta cez obžalobu za úmyselné porušenie ústavy, ak sme niektorí presvedčení, že tá ústava úmyselne porušená bola.

    Ale druhú vec ešte chcem povedať. Napriek tomu, že sa nezhodneme v názore na obžalobu, musím povedať, že viem si predstaviť žiť v štáte, kde by prezident predstupoval pred občanov s takýmito príhovormi. V takom štáte by sa mi páčilo.

    Ďakujem.

  • Nezatlieskal som kolegovi Procházkovi, nie preto, že by nehovoril múdro a súvislo a v jeho prípade to ani vôbec nebolo divnô, že tak hovoril, možno ten dôvod bol v tom, že to finále, ten podčiarknutý a spočítaný účet vidím trošku ináč.

    Domnievam sa, že veci sa majú pomenovať, že ihrisko sa má vymedziť a vykolíkovať, tak ako sir Winston vo Fultone povedal niečo o železnej opone, o ktorej vieme svoje, tak Ronald Reagan povedal o ríši zla, o ktorej sme tiež vedeli svoje. A táto žaloba je vymedzením ihriska. Vymedzením, proste akt, vymedzenie, teda akt, ktorý by mal naznačiť, že by ničie stromy nemali rásť do neba.

    Keď bol zvolený premiér Topolánek, Václav Klaus povedal, že je to prázdna nádoba. Zhodou okolností sa ma pri zvolení prezidenta Gašparoviča pýtal i mňa nejaký novinár, čo si o ňom myslím. A povedal som, citujúc vlastne Klausa, že prázdna nádoba a bude tým, čo doňho nalejú. Výčapník Mečiar, ako ukázala história, doňho lial splašky. A keď výčapník túto nádobu odhodil, táto ticho čakala na nového výčapníka. Nový výčapník prišiel. Neviem, či to, čo doňho nalial, bolo oveľa lepšie. A tá nádoba drží líniu. A my by sme mali tiež držať líniu.

  • Ďakujem. S reakciou na faktické poznámky pán Procházka.

  • Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Úplne rozumiem tomu, čo hovorí pán poslanec Osuský, aj s tým do veľkej miery súhlasím. A ďakujem aj pánovi poslancovi Poliačikovi. Martin, myslím, že sa dočkáš skôr, ako tušíš.

  • Ďakujem. Týmto by som uzavrela rozpravu k bodu obžaloby prezidenta.

    Prerušujem rokovanie a vyhlasujem 15-minútovú prestávku na prípravu na tajné hlasovanie.

  • Pätnásťminútová prestávka.

  • Po prestávke.

  • Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, budeme pokračovať teda v prerušenom bode k obžalobe prezidenta. V závere som uzavrela rozpravu. Pýtam sa teraz navrhovateľa, či chce zaujať stanovisko. Nie. Pán spravodajca, chcete zaujať stanovisko? Nie. Môžme teda pristúpiť... Podľa § 106 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku sa návrh na obžalobu na prezidenta schvaľuje v tajnom hlasovaní.

    Pristúpime teda k tajnému hlasovaniu o podanom návrhu. Chcem uviesť, že podľa čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky o podaní obžaloby na prezidenta rozhoduje Národná rada trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov. To znamená súhlas najmenej 90 poslancov.

    Na hlasovacom lístku máte uvedené "hlasujem za návrh na obžalobu", "proti návrhu na obžalobu", "zdržiavam sa hlasovania". Svoju vôľu vyjadríte tak, že na hlasovacom lístku označíte tú alternatívu, za ktorú hlasujete: "za", "proti" alebo "zdržiavam sa". Platný je ten hlasovací lístok, na ktorom je označená len jedna z alternatív. Iné úpravy hlasovacieho lístka sa považujú za neplatné hlasovanie.

    Prosím všetkých overovateľov, aby sa ujali svojej funkcie a dohliadali na priebeh tajného hlasovania. Súčasne ich prosím, aby hlasovali ako prví.

    Pristúpime teda k vykonaniu tajného hlasovania.

    (Akt tajného hlasovania.)

  • Panie poslankyne, páni poslanci, len sa chcem uistiť, či ste všetci už hlasovali, či ste si uplatnili svoje právo. Ak, ktorí ešte chcete, tak nech sa páči.

  • Pokračovanie aktu tajného hlasovania.

  • Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vyhlasujem tajné hlasovanie sa skončené.

    Prosím overovateľov, aby sa ujali svojej funkcie, a vyhlasujem prestávku.

  • Prestávka. Spracúvanie výsledkov tajného hlasovania.

  • Po prestávke.

  • Vážené panie poslankyne, páni poslanci, pokračujeme v rokovaní.

    Prosím povereného overovateľa, aby informoval o výsledku tajného hlasovania. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ďakujem pekne za slovo. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som vás informoval o výsledku tajného hlasovania o návrhu na obžalobu prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča podľa čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky za úmyselné porušenie Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sa konalo dnes 12. marca 2013.

    Na tajné hlasovanie o návrhu na obžalobu na prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča podľa čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky za úmyselné porušenie Ústavy Slovenskej republiky bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 133 hlasovacích lístkov, teda na tajnom hlasovaní bolo prítomných 133 poslancov.

    Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na obžalobu na prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča bolo podľa čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky za úmyselné porušenie Ústavy Slovenskej republiky, poslanci hlasovali, boli, všetci poslanci si prevzali hlasovacie lístky. Zo 133 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 5 neplatných.

    Zo 128 platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že za návrh na obžalobu hlasovalo 45 poslancov, proti návrhu na obžalobu 78 poslancov a zdržalo sa hlasovania 5 poslancov.

    Na schválenie návrhu na obžalobu na prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča podľa čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky za úmyselné porušenie Ústavy Slovenskej republiky je potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny hlasov všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

    Overovatelia konštatujú, že v tajnom hlasovaní návrh na obžalobu na prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča podľa čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky za úmyselné porušenie Ústavy Slovenskej republiky nebol schválený.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pánovi poslancovi.

    Konštatujem, že podľa čl. 107 ústavy Národná rada v tajnom hlasovaní neschválila návrh na obžalobu na prezidenta Slovenskej republiky.

    Ďakujem vám za účasť. A vyhlasujem 15. schôdzu za skončenú.

    Stretneme sa teda zajtra o 9.00 hod. pri začatí 16. schôdze Národnej rady.

  • Rokovanie 15. schôdze NR SR sa skončilo o 16.36 hodine.