• Pekné popoludnie, dámy a páni, otváram rokovanie 12. schôdze Národnej rady.

    Zvolal som ju podľa čl. 83 ods. 2 ústavy a § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na žiadosť skupiny 31 poslancov Národnej rady.

    Poprosím vás o prezentáciu, aby sme zistili, či sme uznášaniaschopní.

  • Prezentácia.

  • Prítomných je 117 poslancov.

    Konštatujem, že Národná rada je uznášaniaschopná.

    Overovateľmi budú pani poslankyňa Ľubica Rošková a pán poslanec Ján Mičovský, ich náhradníkmi bude pani poslankyňa Anna Vitteková a pán poslanec Jozef Viskupič.

    O ospravedlnenie na dnešnej 12. schôdzi požiadal pán podpredseda Ján Figeľ a páni poslanci Dušan Jarjabek, József Nagy a László Solymos.

    Poslanci navrhujú prerokovať jeden bod, ktorý je uvedený v pozvánke.

    Máte to v tlači pod č. 335 a je to návrh na prijatie uznesenia Národnej rady k nepriaznivému stavu školstva na Slovensku v kontexte prebiehajúcich udalostí a konkrétnych krokoch vlády na riešenie tohto nepriaznivého stavu.

    Podaný návrh uznesenia som podľa § 17 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku pridelil na prerokovanie výboru pre vzdelanie, vedu, mládež a šport a zaslal som ho vláde Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska.

    Teraz budeme hlasovať o návrhu programu 12. schôdze.

    Hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • 129 prítomných, 128 bolo za, 1 bol proti.

    Schválili sme program 12. schôdze.

    Chcem vás, dámy a páni, požiadať o súhlas s tým, aby sme o tomto programe 12. schôdze dnes rokovali až do ukončenia schôdze, to znamená včítane hlasovania o návrhu uznesenia, a to aj v prípade, ak by sa náhodou rokovanie pretiahlo po 19.00 hodine. Takže budeme hlasovať o tomto návrhu. Je súhlas?

  • Reakcie z pléna.

  • Hlasovanie.

  • 129 prítomných, 78 bolo za, 12 bolo proti, 38 sa zdržalo, 1 nehlasoval.

    Návrh procedúry rokovania až do ukončenia programu sme schválili. Pristúpime teraz k rokovaniu.

    Poprosím pána poslanca Miroslava Beblavého, aby uviedol návrh skupiny poslancov.

    (Rokovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k nepriaznivému stavu školstva na Slovensku v kontexte prevbiehajúcich udalostí a o konkrétnych krokoch vlády na riešenie tohto nepriaznivého stavu, tlač 335).

  • Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi v mene 31 poslancov predniesť návrh, ktorý chceme, aby Národná rada schválila a sa mu venovala.

    Keď som rozmýšľal, ako dnes tento návrh uviesť, lebo, samozrejme, samotný návrh uznesenia je pomerne stručný, tak som si pripomenul články, ktoré sa v nedávnej dobe objavili vo svetovej tlači o tom, ako sa v Rusku pomaly rozpadáva infraštruktúra vybudovaná za socializmu. Ak čítate zahraničné články novín, tak určite ste si všimli za ostatné roky, že nastal výbuch hydroelektrárne, jednej z najväčších, danej tým, že sa nedostatočne investovalo. Takisto nefunkčná priehrada zaplavila celé jedno ruské mesto. Vykoľajili sa vlaky a dejú sa mnohé iné veci, ktoré sú dôsledkom toho, pardon, ktoré sú dôsledkom toho, že od roku 1991 sa len minimálne investovalo do obnovy a údržby infraštruktúry.

    Tieto dramatické obrazy nemajú svoj ekvivalent v školstve. Ak sa v školstve niečo zlého deje, ak sa nám školstvo rozpadá pod rukami, nevykoľají sa žiadny vlak, nevybuchne žiadna elektráreň a nezatopí žiadne mesto, a preto málokedy plní titulky novín. Slovenské školstvo neponúka ani takéto dramatické obrazy, ale ani tak jednoznačné závery. Od roku '89 sa totiž pohlo mnohými smermi, zlými aj dobrými. Medzi tie najhoršie patrí to, že zo školstva odišlo veľmi veľa talentovaných ľudí, ktorí mu dodnes chýbajú. Naopak, na pozitívnej strane možno vnímať to, že materiálno-technické vybavenie školstva býva dnes nie vždy, ale často výrazne lepšie a najmä vďaka decentralizácii a štrukturálnym fondom výrazné zlepšenie stavu napríklad budov. Obsah vzdelávania sa zmenil k lepšiemu, ale často chaoticky a nedotiahnuto. Prístupnosť vzdelávania, jeho sloboda sa zásadne zlepšila na vysokých školách, ale nezlepšila sa napríklad na úrovni základných škôl, kde čoraz viac detí chodí do tzv. špeciálnych škôl. Navyše aj zvýšenie prístupnosti vysokoškolského vzdelávania sa veľmi často udialo na úkor kvality a náročnosti tohto vzdelávania. Preto pocit, ktorí majú mnohí pri pohľade na dnešný stav slovenského vzdelávacieho systému, je pocit, ktorý majú mnohí občania Ruskej federácie v pohľade na svoju materiálnu infraštruktúru. A to je pocit nedostatočnej údržby vedúcej pomaly k rôznym katastrofám.

    Tu niekde by som mal asi začať hájiť naše vlády, teda vlády, ktoré som buď podporoval ako poslanec alebo s ktorými som ako volič a občan sympatizoval, a haniť tie druhé. Tie, s ktorými som nesúhlasil a ktoré som nechcel. Účelom tejto schôdze však nie je nájsť toho, kto za dnešnú situáciu v školstve nesie vinu, pretože k nej prispeli všetky garnitúry, a môžme - a možno na to aj ten čas príde počas tejto schôdze - vytiahnuť lekárnické váhy a venovať sa váhe jednotlivých garnitúr. Tomu, čo sa stalo v 90. rokoch najmä za vlády Vladimíra Mečiara, a tomu, čo sa potom dialo za vlád Mikuláša Dzurindu a Roberta Fica. Účelom tejto schôdze však podľa môjho názoru je využiť ten vzácny okamih, keď sa zo školstva stala naozaj priorita verejnej diskusie, na to, aby sa zo školstva stala priorita verejnej politiky. Nevýhodou našej dnešnej situácie, a to je nevýhoda, ktorej musí naozaj čeliť vláda a jej zodpovedný minister, že sa toto všetko deje v časoch ťažkých, v ťažkých najmä rozpočtovo. Keby sme boli bývali dobre využili dobré časy, keď ekonomika rástla o 10 %, 8 %, keď sa príjmy štátneho rozpočtu zvyšovali medziročne o rovnaké percentá, niekedy aj väčšie. Keby sme vtedy robili zásadnú a strategickú investíciu, nemuseli sme tu dnes stáť - a mať túto - alebo sedieť, mať túto diskusiu, ale to sa nepodarilo. Nieže by bolo školstvo vtedy úplne ignorované, ale nedostalo ani tú zásadnú injekciu vpred.

  • Ruch v sále. Krátka pauza. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.

  • Nech sa páči, pokračujte, pán poslanec.

  • Ďakujem pekne. Osobne musím povedať, že nie som fanúšikom štrajkov, ale musím vzdať hold učiteľom a ostatným zamestnancom školstva za to, že naozaj za ostatné mesiace dokázali urobiť zo školstva prioritu verejnej diskusie. Ak sa zamyslím nad tým, čo sa deje od marcových volieb, resp. od aprílového vymenovania vlády, tak z pohľadu opozície sme boli svedkami toho, čo nazývame ošklbávanie rezortu školstva, čím máme najmä na mysli zásadné oslabovanie postavenia ministerstva školstva, vedy a výskumu a športu. Príkladov je viacero, ale boli tu spomenuté vo všetkých rozpravách za ostatné mesiace, takže budem stručný.

    Od 1. januára prestane ministerstvo školstva byť zriaďovateľom krajských školských úradov a úradníci týchto úradov aj s rozpočtami škôl a zriaďovateľskými právomocami prejdú pod ministerstvo vnútra. Tak ako sme už raz toho boli svedkami v 90. rokoch. Od 1. januára takisto slovenské obce budú mať oveľa väčšiu slobodu v tom, ako nakladajú s prostriedkami určenými na centrá voľného času a už dnes máme pomerne veľa indikácií a až dôkazov toho, že bude to znamenať ďalší odlev peňazí zo školstva v prospech iných naliehavých potrieb samosprávy. Ministerstvo školstva takisto odovzdalo viac ako 70 miliónov eur z eurofondov ministerstvu práce a v neposlednej rade sme svedkami toho, že zásadnú reformu vzdelávania v oblasti marginalizovaných skupín, ktorá sa dotýka všetkých, napr. predĺženie povinnej školskej dochádzky alebo povinná dochádzka do materských škôl, je predstavovaná ministrom vnútra bez prítomnosti alebo dokonca výslovného súhlasu ministerstva školstva.

    Keď sa toto všetko dialo a deje opozícia kričala, vláda a parlamentná väčšina schvaľovala a treba povedať, že verejnosť sa len pomerne málo o túto tému zaujímala a to je ten dôvod, prečo skladám dnes hold učiteľom, pretože bez ohľadu na to, čo si myslím o štrajkoch vo všeobecnosti, bez ohľadu na to, čo si myslíme o tomto štrajku konkrétne, náleží im úcta za to, že zmenili spoločenskú atmosféru a urobili zo školstva prvýkrát po dlhom období tému, akú si to zaslúži. A je našou povinnosťou nedopustiť, aby to vyšlo na prázdno. Preto hovorím bez ohľadu na to, z ktorej strany sme a aký názor na štrajk máme, myslím si, že za toto by sme učiteľom spoločne poďakovať mohli a potom sa môžme, samozrejme, líšiť v tom ďalšom.

  • Školstvo tu však, samozrejme, nie je pre učiteľov. Učitelia sú naši spoloční zamestnanci, tak ako aj my poslanci sme zamestnanci tohto štátu, je tu pre žiakov, študentov a ich rodičov. Na Slovensku vždy bola veľká túžba po vzdelaní. O to viac to platí dnes. Dokonca aj mnohé patologické javy, ktorými sme svedkami, vyplývajú práve z toho, že túžba po vzdelaní niekedy sa, bohužiaľ, pretavujúca do túžby po titule, je na Slovensku mimoriadne silná, dokonca aj v medzinárodnom porovnaní. Aj ľudia bez doktorátu tušia, že dobré vzdelanie v dnešnom svete je jedna z mála vecí, ktorú môžu urobiť pre svoje deti, aby im dali pomocnú ruku, ktorá ich podrží ešte, aj keď tu rodičia už nebudú, možno aj v roku 2050, možno ešte aj ešte neskôr. Toto je objednávka spoločenská pre nás politikov, na čo sme povinní reagovať a vytvoriť také podmienky, aby každé dieťa mohlo získať kvalitné vzdelanie - zo Stropkova, z Bratislavy, z paláca aj z rómskej osady. A z medzinárodných porovnaní a osobných skúseností vieme, že dnes sa to nedarí tak, ako by sa malo. Na to, aby sa zmenilo je nutné prijať mnoho krokov, ale je nutné to, aby sa zo školstva stala skutočná priorita. Je jasné, že zlepšenie situácie v školstve, tak ako som spomenul, že nie je vinou alebo zásluhou jednej garnitúry jej súčasný stav, tak ani zlepšenie situácie nie je otázkou najbližšej a len tejto garnitúry a najbližšieho roka. Nie je to otázka učiteľského štrajku ani valorizácie platov. Je to otázka na 4 a viac rokov a na celú sériu premyslených krokov. Treba však zároveň povedať, keďže sme dnes a tu, že vláda zatiaľ nielenže nevytvorila a nevyriešila napätú sociálnu situáciu v školstve, pretože sme stále a každý deň svedkami protestných zhromaždení pedagógov, ale nepredstavila konkrétny plán ako so školstvom ďalej. Ako poslanci výboru pre vzdelanie sme na základe našej žiadosti získali rozpracovanie programového vyhlásenia vlády pre oblasť školstva. Pán minister ju predložil na výbor, išlo o dokument, ktorý sme si viacerí prečítali, a boli sme nútení konštatovať, že hoci sú v ňom niektoré konkrétnejšie niektoré všeobecnejšie myšlienky, nemá tento materiál v sebe žiadne termíny a nemá v sebe žiadne konkrétne opatrenia, teda v zmysle zákonov alebo iných kontrolovateľných vecí.

    Nevieme teda kedy a ako presne čím vláda chce svoje všeobecné úmysly naplniť. Takisto sme svedkami toho, že minister školstva verejne prezentoval svoju predstavu, kam chce do konca volebného obdobia dostať spoločenské a najmä finančné ohodnotenie učiteľov, ale ak sa pozrieme na ponuky, záväzné ponuky, ktoré vláda zatiaľ dala odborárom nielen pre budúci rok, ale aj ďalej, tak vidíme, že zatiaľ si neosvojila túto víziu ministra školstva. Takisto aj vďaka štrajku vláda akceptovala, že slovenské školstvo vyžaduje aj štrukturálne zmeny vo svojej sieti, a zriadila dnes už aj na to orgán, ale chýbajú nám, samozrejme, zatiaľ akékoľvek výstupy. Štrajk učiteľov okrem mnohých výhod mal aj jednu nevýhodu, že upriamil pozornosť na základné a stredné školstvo, čím odvrátil pozornosť od vysokých škôl a vedy, ktoré sú však pre našu budúcnosť rovnako dôležité, kde tiež, hoci sme dnes chválili novelu zákona, ktorú aj sám minister označil za čiastkovú, nemáme jasnú víziu nového zákona, o ktorom bolo len povedané, že do konca volebného obdobia bude, bude schválený.

    Nielen preto, ale aj vzhľadom na súčasnú situáciu nás oslovujú učitelia, rodičia, občania. Myslím si, že každý poslanec, osobitne tí, čo pôsobíme v školskom výbore, sme dostali nielen výzvy, výzvy Odborov zväzu pracovníkov školstva a vedy, výzvu 155, ale aj konkrétne, len mne došlo na e-mail desiatky mailov od učiteľov, ale aj rodičov, študentov, kde nás žiadajú, aby sme zaujali postoj, aby sme školstvu pomohli. A práve na to dnes reagujeme touto schôdzou. Keď nás niekto obviňuje z politizácie, tak ako to urobila vláda vo svojom stanovisku, ktoré, predpokladám, že prednesie asi pán minister alebo bolo nám dané na vedomie, tak nech si skúsi predstaviť, čo by robil Robert Fico v tejto situácii. Ako by reagoval na takýto štrajk učiteľov, čo by sme si museli v tejto snemovni vypočuť, ak by rovno nerobil referendum o skrátení volebného obdobia, tak by už minimálne odvolával celú vládu. Z tohto hľadiska považujem náš dnešný návrh za to úplne najmenej, čo sme mohli a museli urobiť, aby sme práve minimálne politizovali tento problém, ale zároveň naozaj využili tú šancu, ktorú nám dali učitelia, a to je naozaj šancu urobiť zo školstva prioritu nielen verejnej diskusie, ale aj reálnej verejnej politiky.

    Preto bolo našou povinnosťou zvolať túto schôdzu a diskutovať na pôde najvyššieho orgánu tohto štátu o školstve. Naším cieľom je zaviazať vládu, aby nám v januári predstavila jasný a konkrétny plán s jasnými a konkrétnymi záväzkami, čo chce do roku 2016 urobiť, aby školstvo bolo skutočnou prioritou a ak sa to bude dať, aby sme sa vedeli spoločne dohodnúť aj na dlhodobej vízii školstva, ktorá pôjde nad rámec tohto jedného volebného obdobia. Ak nám vláda takýto materiál nepredloží alebo ten materiál nebude, nebude možné na ňom nájsť určitú širšiu zhodu, povinnosťou opozície či už jednotlivo, alebo spoločne bude navrhnúť alternatívu. Ale myslíme si, že je správne najprv dať vláde aj úlohu, ale aj šancu predstaviť konkrétnu svoju víziu, ktorou zatiaľ programové vyhlásenie vlády v tejto časti, ani jeho rozpracovanie v tejto časti nebolo. To nás viedlo - 31 poslancov - k tomu, že sme zvolali alebo požiadali pána predsedu, aby zvolal túto schôdzu.

    Pán predseda, chcem sa spýtať, pani predsedníčka, prečítam aj návrh uznesenia rovno alebo ako?

  • Reakcia predsedajúcej.

  • Dovoľte mi prečítať konkrétny návrh uznesenia a tým ukončiť tento tento prejav.

    Takže navrhujeme, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla nasledovne:

    Národná rada Slovenskej republiky

    A. vyjadruje vážne znepokojenie nad stavom školstva na Slovensku;

    B. žiada vládu Slovenskej republiky, aby podľa § 128 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov predložila Národnej rada Slovenskej republiky správu

    a) o stave školstva na Slovensku;

    b) o konkrétnych krokoch vlády na zlepšenie situácie v školstve.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem, pán poslanec.

    Dávam slovo spravodajcovi z výboru pre vzdelanie, vedu, mládež a šport poslancovi Martinovi Froncovi a prosím ho, aby podal správu o výsledku rokovania tohto návrhu vo výbore.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca.

    Predseda Národnej rady rozhodnutím zo 7. decembra 2012 č. 313 pridelil návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie unesenia Národnej rady k nepriaznivému stavu školstva na Slovensku v kontexte prebiehajúcich udalostí a o konkrétnych krokoch vlády na riešenie tohto nepriaznivého stavu na prerokovanie stavu na prerokovanie Výboru Národnej rady pre vzdelanie, vedu, mládež a šport a určil lehotu na jeho prerokovanie s tým, že výbor podá Národnej rade Slovenskej republiky informáciu o výsledku prerokovania uvedeného návrhu vo výbore.

    Predseda výboru Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport Mojmír Mamojka na žiadosť predsedu Národnej rady zvolal rokovanie výboru na 12. decembra 2012.

    Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport predmetný návrh neprerokoval, nakoľko pri prerokovaní návrhu programu schôdze za predložený návrh nehlasovala požadovaná nadpolovičná väčšina prítomných členov výboru. Z celkového počtu 13 poslancov bolo prítomných 10 poslancov. Za návrh hlasovali 4 poslanci, proti nebol žiaden poslanec, 5 poslanci sa zdržali hlasovania a 1 poslanec nehlasoval.

    Predseda výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport určil za spravodajcu na prerokovanie návrhu v Národnej rade Slovenskej republiky poslanca Martina Fronca a zároveň ho poveril podať informáciu o výsledku prerokovania v návrhu vo výbore.

    Týmto som, pani predsedajúca, skončil informáciu spravodajcu, prosím, otvorte rozpravu a hlásim sa do nej ako prvý.

  • Ďakujem, pán spravodajca.

    Otváram rozpravu k tomuto bodu programu.

    Do rozpravy sa písomne prihlásili za klub SaS pán Martin Poliačik, za klub OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti Richard Vašečka, za klub SDKÚ - DS pani poslankyňa Lucia Žitňanská, za klub MOST - HÍD Gábor Gál.

    Ďalej sa písomne prihlásili do rozpravy pani poslankyňa Jana Žitňanská, pán poslanec Ľudovít Kaník, pán poslanec František Šebej, Árpád Érsék, Jozef Mikloško, Štefan Kuffa a Alojz Hlina.

    Takže dávam slovo pánovi spravodajcovi, ktorý prvý požiadal o slovo, a pán minister vystúpi hneď po ňom. Alebo? Po ňom. Nech sa páči, pán spravodajca.

  • Ďakujem pekne. Dámy a páni, možno to nebude vystúpenie, ktoré, kde jazykovo a podobne excelentné, ale chcem hovoriť úprimne a tak, ako veci vidím, a chcem aj povedať to, že keď som si prečítal stanovisko vlády k návrhu skupiny 31 poslancov, tak bol som zarazený. Zarazený, keď sa v závere píše, že to vlastne sa odmieta tento návrh, pretože ide o politizáciu. Dámy a páni, a čo to je politika? Nie je to vec verejná? Pred chvíľou, pred pár hodinami sme odhlasovali zákon zákonov roka, návrh o štátnom rozpočte. To nebolo o politike? Ja viem a som si vedomý, že v ostatnom čase tu v parlamente prebieha často mnohá sebaprezentácia a stalo sa to takpovediac semenisko rôznych bonmotov a floskúl. Ja sa nemienim uchýliť na túto cestu, ale na druhej strane chcem povedať niektoré veci úplne jasno, bez diplomatického pozlátka.

    Áno, budeme tu diskutovať o stave v školstve, ale aj o práci pána ministra Dušana Čaploviča. Ja vopred poviem, nemienim ho tuná v tejto chvíli viniť za problémy, ktoré sa nahromadili rokmi, ale na druhej strane musím povedať, že pán minister Čaplovič je funkcii už ôsmy mesiac, je vo funkcii už viac ako šestinu, pomaly pätinu svojho funkčného obdobia a tu sa nedá len hovoriť o tom, že čo bolo v minulosti, ja si myslím, že už je najvyšší čas, aby sme hovorili aj o tom, čo sa zatiaľ urobilo, ale: "Serva ordinem et ordo servabit te." Takže pekne po poriadku. Bol tu spomenutý štrajk učiteľov, áno, štrajk učiteľov bol impulzom mnohého a aj tejto dnešnej mimoriadnej schôdze Národnej rady.

    Je zvláštne, že ide o štrajk ľudí, o skupinu ľudí, ktorí, keď sa pozriete históriou, vždy boli lojálni k vládnej moci, až veľmi lojálni. A desaťročiami, keď sa na to pozriete na Slovensku. A aj keď častokrát boli nespokojní, šomrali, ale nebola to skupina ľudí, ktorá by sa bola kedykoľvek postavila nejakým spôsobom na odpor. A teraz sa to stalo. Ja som aj v médiách povedal, že nie som nadšencom ani zástancom takýchto krokov, ale na druhej strane ono to tak, ľudovo povedané, jak na východe sa hovorí: "Keď še ňedá, ta še ňedá." Jednoducho je to skupina ľudí, ktorá je presvedčená, že bola zahnaná úplne do kúta a jednoducho, potom už koná tak, ako koná. Ale ja si myslím, že keby nič iného a keby sa iba nepodarilo nič iné dosiahnuť, keby sa len podarilo to, že opäť sa prebudil záujem spoločnosti o školstvo, o stav vzdelávania, tak aj to je krok dopredu, ktorý môže viesť aspoň k čiastočným krokom a k zlepšeniu. Viete, keď v roku 2006 nastúpila prvá vláda pána premiéra Roberta Fica a ministrom školstva sa stal pán Mikolaj, tak sa neviem, akým činom, ale podarilo to, že školstvo sa dostalo naozaj na okraj záujmu spoločnosti.

    Jednoducho spoločnosť, ale aj médiá školstvo vnímali bokom a boli tu mnohé iné v úvodzovkách podľa mňa niekedy vážnejšie akože problémy. Ako sa to podarilo, neviem identifikovať dodnes, ale stalo sa tak. A preto pokladám, ak bude záujem naďalej v spoločnosti tento krok, keď by aj v niečom inom za dobrý. A to nie je o tom, ako podozrieva a hovorí, že chceme z toho vytĺkať politický kapitál alebo že chceme jednoducho využiť situáciu, nie nemyslím si, že je to o tom.

    Vrátim sa k tomu roku 2006, pretože vnímam tam mnohé problémy, ktoré kedy vznikli a aj to - čo doteraz možno už bolo zmienené vo vystúpení predkladateľa a takisto to pokladám za dôležité - to, že neexistuje podľa mňa, neexistuje vlastne postupnosť krokov jasných, zrozumiteľných, konkrétnych, ktoré sa v školstve udejú. V roku 2006 bolo v programovom vyhlásení vlády Roberta Fica, boli záväzky nereálne, ja som na to upozorňoval, 5 %, 5 % z HDP bolo napísané, že pôjde do školstva a vedy, bolo to utopistické, život ukázal a dnešný stav, koľko ide do vedy a školstva, ukazuje, aké to bolo nereálne, ale boli tie záväzky konkrétne, dalo sa o nich diskutovať.

    Dnes v programovom vyhlásení vlády a ja sa zameriavam na školstvo, sú mnohé veci, ktoré sú všeobecné a s ktorými vo všeobecnej rovine asi sa zhodneme, budeme súhlasiť, ak nie všetci, tak drvivá väčšina z nás. Ak sa hovorí, že chceme zlepšiť kvalitu školstva, no povedzme mi, kto z vás by nechcel zlepšiť kvalitu školstva. Ak sa tomu hovorí, že chceme prepojiť

    štúdium s praxou, pretože mnohí absolventi získavajú vzdelanie také, že sa neuplatnia v živote, v praxi. A kto by s tým nesúhlasil? Ja si myslím, že v tejto rovine áno. Ale čo je potrebné a čo vidím, že je dôležité, to sú konkrétne kroky, čo urobí vláda, ako to urobí, kedy to urobí a za čo to urobí. Opakujem to posledné: za čo to urobí, pretože akékoľvek kroky, ktoré sa udejú a nie sú finančné kryté, sú, no poviem, minimálne chabé a to sa veľmi miernim, lebo je to síce prezentácia možno dobrého úmyslu, a keď to dostaneme aj do legislatívy, ale keď to nedostaneme skutočne reálne do života, tak si myslím že účinnosť toho je veľmi biedna.

    A ja sa znova vrátim, lebo sa tu dialo, urobilo to sa za pána Mikolaja, reforma jazykov, ja som vtedy upozorňoval, pretože v Čechách ministerka Buzková, keď robila reformu jazykov, mi povedala: "Získala som na to 2 mld. českých korún, aby som to mohla urobiť, 2 mld." a potom mi povedala: "Ešte ďalšie dve som potrebovala." U nás sa to urobilo, pokiaľ, bez, bez jedného, jediného eura. Preto, že vo vládnom vyhlásení - programovom vyhlásení - tam konkrétne kroky chýbajú, som dal na výbore návrh, aby pán minister predložil rozpracovanie vládneho programového vyhlásenia vlády na konkrétne úlohy, časy a tak. Dostali sme materiál, ktorý zostal v rovnakej rovine, rovine všeobecnej. A tu by som rád povedal, to nie je pre nás, pre opozíciu, aby sa vedelo, čo sa bude robiť a ako sa bude robiť, kedy a za čo, to je pre tie školy, pre tých učiteľov, pre žiakov a študentov, pre celú verejnosť, nie pre opozíciu. Áno, je to pravdou a ja poviem, že ak by ste to takto urobili, bolo by to poctivé riešenie, ale, samozrejme, aj poctivé, aj s tými nepríjemnosťami áno, ako opozícia, čo je aj naša úloha, by sme o tom hovorili, by sme poukazovali na to, čo pokladáme za chybné, kritizovali a pod., aj by sme dávali iné návrhy. Je to práca opozície v parlamente a jednoducho, keby ste to takto mali urobené, tak sa stane, celkom iste sa stane aj to, že niektoré kroky sa nepodarí naplniť, stáva sa to a s tým by ste mohli stratiť aj politické body, to je všetko pravda, ale bolo by to poctivé a bolo by to užitočné a prospešné pre školstvo a to si myslím, že to je viac.

    Nikto z nás, my si ho nerobíme, ale ani vy nemáte monopol na rozum a patent na rozum. Ja si myslím, že tuná je lepší postoj v záujme školstva - "Sed audiatur altera pars", minimálne aspoň diskutovať a vypočuť si druhú stranu a potom tak či tak, ako je na vás rozhodnutie, je to vo vašich rukách, je to rozhodnutie v rukách parlamentnej väčšiny, v tomto prípade 83 poslancov vládnej koalície.

    Ale, a tu chcem varovať, v poslednom čase vnímam, že tu sa ako huby po daždi rozmohli rôzne komisie, ktoré majú riešiť veci, rady, poradné rady, poradné orgány a pod. Komisie zostavené z odborníkov. Viete, ja tú technológiu moci poznám a dobre si pamätám, keď som bol štátnym tajomníkom, používal ju môj minister pán Ftáčnik, zostavil komisiu odborníkov, veľmi veľkoryso, z ľavej, z pravej strany, zo stredu, od liberálov. Čo taká komisia vyrieši? Ako keď dáte biele s čiernym a žltým dohromady, nikdy vám z toho nevyjde modré. Títo odborníci jednoducho sa zídu a sú to aj, beriem, múdri ľudia, ale ich zhoda na niektorých veciach je veľmi problematická, pretože to sú ich životné názory a jednoducho obyčajne ťažko hľadajú kompromis, ťažšie ako my politici, ťažšie ako my politici sú schopní, to je tzv. kanalizácia problému - skryť sa za oponu komisie odborníkov.

    Páni a dámy z vládnej koalície, veľmi otvorene, vy máte moc v rukách, vy máte možnosť a aj povinnosť prijať rozhodnutie, aj s tým, že vy potom nesiete aj následky svojho rozhodnutia, to už prináša moc, ktorú máte v rukách, ale je to vaša možnosť aj povinnosť. Na vojne ma kedysi učili, že nič nie je horšie, ako neprijať rozhodnutie, a ja si myslím, že technológia skrývania sa za oponu rôznych komisií odborníkov je nie prospešná pre riešenie problému, a ja nepopieram a ja si myslím, že, áno, spolupracovať treba s odborníkmi, treba si ich vypočuť, ale táto technológia, tak ako je rozbehnutá všeobecne v ostatnom čase, je podľa mňa zlá pre riešenie problémov.

    A teraz k pánovi ministrovi. Pán minister, vy ste prijali na seba úlohu hlavy rezortu školstva, k vám, k vám sa upínajú oči učiteľov, žiakov aj študentov. Čo urobíte? V istom zmysle ste prijali na seba úlohu otca tohto rezortu a, pán minister, vy ste skutočne a mali by ste byť tým otcom, vy nie ste podriadený ministrovi financií v tomto smere. Pri všetkej úcte, minister financií je váš protivník! To nie, že by ste boli nepriatelia, a ja chápem ministra financií, že jeho povinnosťou je ako chrániť financie, ale vašou povinnosťou ako hlavy rezortu, ako otca týchto je bojovať zo všetkých síl za ten rezort a ja vnímam a mám to aj z iných zdrojov, aj od tých ľudí, ktorí nemajú pocit, že dostatočne bojujete za nich, nemajú tento pocit. Viete, bojovať s koalíciou, to nie je až taký problém a pre vás bojovať s opozíciu, to tiež nie je až taký problém, ale bojovať o tie záujmy vo vlastných radoch, s kolegami vo vláde, nie je jednoduché. Verte, hovorím to aj z vlastnej skúsenosti, to nie je len o odvahe, to je aj o iných veciach. Čiže, pán minister, očakával by som od vás a myslím, že to očakáva pedagogická verejnosť, že budete ich oporou.

    A teraz k niektorým veciam konkrétnym. Musím povedať, že jedna vec, ktorá je aj v zdôvodnení návrhu, je veľmi vážna a veľmi ťažká, ale ak sa udeje tak ako som presvedčený, že mimoriadne poškodí školstvo a to je odchod časti kompetencií, zrušenie krajských školských úradov. Minister, ktorý nemá bezprostredne priamo v rukách kľúčové riadiace nástroje, a to sú personálne a finančné, je do značnej miery ministrom, no musím to povedať, skôr na ozdobu. A boli roky, keď tieto personálne a finančné kompetencie neboli v rukách ministra školstva a takisto boli v rukách ministra vnútra a takisto to bol môj kolega vlastný a tiež to nebolo jednoduché, aby sa to vrátilo. Stalo sa to a myslím si, že toto je kľúčové. Keď som počul v médiách, pán minister, ako ste rozprávali, že musíte platiť 100 mil. kedysi za to, čo urobili vaši predchodcovia, neviem, prečo ste tam v tej súvislosti menovali mňa, pretože vec sa udiala vtedy, keď traja ministri boli po mne a štvrtý, teda traja boli predo mnou a štyria po mne, no ale to súviselo s tým, to presne súviselo s tým, že sa to udialo vtedy, za takých okolnosti sa udiali veci a mnohé možno ešte prídu na povrch po rokoch, keď kompetencie ministra neboli reálne kompetencie, keď mnohé veci sa robili cez vtedy okresné úrady a podpisovali sa zmluvy, ktoré na hanbu sveta, zmluvy za 500-tisíc korún časom narástli na 45 mil. a pod., trikrát sa predali, za 500-tisíc korún kúpené palivo a vedel by som ich rozprávať, pretože odmietol som takéto platby urobiť, vedomý si toho, že štát nemožno exekvovať, a mohol by som rozprávať aj čo nasledovalo, nielen vyhrážky, aj činy.

    No to je jedna vec, ktorú som pokladal za dôležitú povedať a druhú vec, ktorá sa mi zdá byť signifikantnou a mňa sa to dotýka. Takisto sa ma to dotýka, keď vidím že splnomocnenec vlády pre rómsku otázku a pán minister vnútra hovorí o tom, ako budeme vzdelávať Rómov, bez prítomnosti ministra školstva. To kto bude bojovať a dávať do tých škôl tých rómskych asistentov, minister vnútra?

  • Reakcie v pléne.

  • Viete, toto je niečo, čo sa mi nepáči a keďže ste historik, pán minister, tak vám pripomeniem, kedy sa uhorské stavy postavili a povedali tú známu vetu: "Vitam et Sanguinem moriamur pro regina nostra Maria Teresia." Životom a krvou budeme bojovať za svoju panovníčku. Životom a krvou minister vnútra, obrazne povedané, by mal bojovať za svoj rezort, svojich učiteľov, žiakov a študentov.

    Ja, sú kroky, ktoré som povedal a pokladám ich za zlé a udiali sa a aj som upozornil vašich ľudí, pán minister, na to, že zmenou koeficientov sa udiali také veci, že obec, nechcem ju v tejto chvíli menovať, ktorá má v školskom klube 15 detí, ale je tam veľa detí iných, ktoré nechodia, dostane 160-tisíc eur navyše. Načo? Alebo že cez niektoré školské zariadenia teraz, teraz, keď to je do istej miery mimo vašich rúk, to musím priznať a to nepokladám za dobré, tak ako to je, tak niektorí si napíšu a navrhujú, aby dostali peniaze za 1 mil. eur na dedinu, 1 mil. eur! Kde to má uplávať? Ja si myslím, že to síce súvisí aj s tým, že niektoré kontrolné mechanizmy v poslednom čase úplne zlyhali.

    Otvorene a bez diplomatického pozlátka a teraz budeme možno diskutovať ešte celé to volebné obdobie o mnohých zmenách a reformách, ale, čo som presvedčený, je kľúčové, čo školstvo potrebuje, konečne, konečne aby dostalo školstvo finančné stimuly. Stimuly sme dali 100 mil. na reštrukturalizáciu, obnovu bánk. Ja si myslím, že to bolo dobré opatrenie, pomohlo, ale išli potom stimuly na rôzne podniky a dnes zase sú navrhované rôzne stimuly, daňové prázdniny a pod. Pre koho? Viete čo? Aj to tu poviem. Ja som bol vo vláde jediný minister, ktorý sa vzbúril a nehlasoval za to, aby išli peniaze na stimuly na Kechnec, jediný, pretože jedno pracovné miesto, tam bolo 1,5 mil., a vtedy minister práce a sociálnych vecí dával maximálne 15-tisíc korún na jedno pracovné miesto. Toto je o stimuloch, o zamestnanosti, tým pomôžeme zamestnanosti. Vtedajší minister hospodárstva mi to spočítal, samozrejme, ale aj iné veci, ale to nie je podstatné, dodnes neľutujem to svoje konanie a rozhodnutie. Len naozaj, opakujem, pokiaľ, pokiaľ urobíte aj dobre legislatívne zmeny, pokiaľ to nebude finančné vykryté, tak to bude niečo, čo neprinesie želané ovocie. Ale to všetko súvisí s jednou vecou, čo si myslím, že je problém Slovenska. Problém Slovenska je v tom, že dnes politici, volení politici, teda tí, ktorí dostali v regulárnych voľbách takpovediac zverenú moc, v skutočnosti nevládnu, vládnu len čiastočne alebo veľmi obmedzene. Na Slovensku dnes vládne úzka skupina bohatých oligarchov a finančných skupín. Ja si nerobím ilúzie, že tieto skupiny nemajú veľký vplyv aj v iných krajinách, ale nie sú to takto fungujúce skupiny. Tie skupiny si uvedomujú inde, že ak bude biedna krajina, budú biedni ľudia, tak aj ich zisky pôjdu dole!

  • Tuná, žiaľbohu, to tak nie je a poviem to tak, ako to vnímam, pán minister, vládna koalícia sa stala už vazalmi týchto skupín. A ja nehovorím, že aj v opozícii neexistujú väzby na tieto skupiny, nechcem to vôbec povedať, len myslím si, že Slovensko je takpovediac nad priepasťou v tejto chvíli. Viete, ja si myslím, pri všetkej úcte, že ani sami z toho nie ste schopní vyjsť, že potrebujete pomoc nielen opozičných politikov, ale všetkých ľudí, ktorí sú nielen premýšľajúci na Slovensku, ale zodpovední a majú istý étos v sebe.

    Ak takto budeme pokračovať ďalej, tak Slovensko z toho okraja priepasti padne do nej. To nebude len o sociálnych nepokojoch. Zase, pán minister, odvolám sa na vaše pôvodné vzdelanie. Viete dobre, že minulé storočie dalo niekoľko príkladov toho, keď krajina sa dostala do stavov permanentnej problémov a biedy, a potom sa zrodili v tej krajine falošní proroci a spasitelia, ktorí priniesli bolesť a utrpenie desiatkam miliónom ľudí. Rok 1917 v Rusku, 30. roky v Nemecku, tam práve aj rozumní ľudia v zúfalstve dali svoj hlas a moc do rúk falošným prorokom. Nemusíte so mnou súhlasiť, ale minimálne si myslím, že je to na zamyslenie.

    A na záver. Zdá sa mi to nevýslovne paradoxné, ale aj súčasne veľmi príznačné, že proces nádeje na zmenu odštartovala skupina ľudí, ktorí boli vždy najtolerantnejší k vláde a štátu a skupina ľudí, ktorá bola najmenej odbojná, a to sú pedagógovia. Takže, dámy a páni, ja na vás ako sa rozhodnete a čo urobíte. Nebolo mojím cieľom niekoho osobne urážať, ale takisto som rovno povedal, že nebudem hovoriť diplomatickým pozlátkom, že tá doba skončila, treba hovoriť jasnou rečou.

    Ďakujem, dámy a páni.

  • Ďakujem, pán poslanec. Na vaše vystúpenie je jedna faktická poznámka. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.

    Nech sa páči, pán poslanec Martvoň.

  • Dobrý deň prajem. Ďakujem za slovo.

    Pán poslanec, myslím si, že mali ste veľmi zaujímavé odborné vystúpenie. Ako ste povedali, snažili ste sa odborne aj neklásť si alebo teda nedávať si servítku pred ústa. Myslím si, že mnohé veci, čo ste povedali, ale aj paradoxne ste sa mali skôr otáčať iným smerom. Konkrétne ste sa mali skôr pozrieť na pána, čo sedí alebo čo sedel po vašej ľavej ruke, teraz sedí taktiež. Je pravda, že množstvo peňazí chýba v systéme školstva, ale viete, keby že nekupujeme alebo nemáme CD-čka za 13 mil. eur a ďalšie podobné, tak myslím si, že aj viac ako tých 5 % by sme mohli dať potom našim učiteľom a na navýšenie platov. Čiže skôr treba sa obracať aj na niektorých vašich kolegov alebo opozičné strany vo vzťahu k školstvu. Myslím si, že pán Jurzyca, ktorý bol ministrom školstva, pritom chcel byť ministrom úplne iného rezortu, tiež dokázal svoje a tomu školstvu to veľmi nepomohlo. Tu chcem vyzdvihnúť činnosť ministra Čaploviča, ktorý práve v krízovej situácii spolu s vládou dokázali nájsť peniaze a navýšiť, samozrejme, pedagógom ich platy. Ďakujem.

  • Vážená pani podpredsedníčka, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, milé dámy, vážení páni, ani ja nebudem hovoriť diplomatickou rečou. Budem úprimný a musím povedať, že ja som sa nikdy nebránil takejto diskusii ani na pôde pléna Národnej rady Slovenskej republiky, aby sme si o problémoch školstva pohovorili tak z jednej, aj druhej strany.

    Chcel by som sa však všetkým opozičným poslancom, ktorí iniciovali mimoriadnu schôdzu v parlamente k problematike školstva, úprimne poďakovať za to, že tejto téme začínajú venovať adekvátnu pozornosť. Mrzí ma však, že až teraz ste začali venovať pozornosť vážnym problémom, ktoré nespadli z neba za 7 mesiacov, ktoré sú tu dlhodobo a na ktoré som upozorňoval aj ako opozičný poslanec od roku 2002 a ako aj nedávny predseda školského výboru. Mrzí ma, že po ôsmich mesiacoch od môjho nástupu až po tom, ako na problémy, o ktorých hovoríme alebo hovoríte, alebo ja hovorím a ktoré riešim, vás na vážnosť stavu nášho školstva museli upozorniť učitelia. Ja od týchto problémoch za osem mesiacoch pri neplánovaných návštevách škôl, kde neboli prítomní zriaďovatelia, len riaditelia a učitelia a odborní zamestnanci škôl, som o týchto problémoch hovoril, poznal som ich, samozrejme, vykryštalizovali ako snehová guľa do tohto obdobia. Mrzí ma to aj preto, že v čase, keď som bol predsedom výboru, keď začal štrajk učiteľov 13. septembra roku 2011 pozval som odborárov na náš výbor a vtedajší koaliční poslanci ignorovali toto pozvanie a nestretli sa vtedy s odborármi. Mrzí ma to aj preto, že keď som ako opozičný poslanec, a znovu opakujem, po roku 2002 žiadal zaradiť na rokovanie pléna riešenie problémov v školstve, ktoré už vtedy boli veľmi vážne a nepoprel to ani pán vtedajší minister Martin Fronc a pán poslanec a zapadali terajšie mnohé problémy, aj, samozrejme, tie problémy, ktoré boli v 90. rokoch, to je celkom prirodzené, opätovne sa tie veci neriešili, nechcelo sa o nich diskutovať, o vážnych zisteniach, dokonca ani po predložení každoročných správ o štátnej školskej inšpekcii a ani o výsledkoch meraní PISA. A teraz, máte na to plné právo, sa tvárite ako spasitelia a záchrancovia našej vzdelanosti a školstva. Ja to prijímam tento dialóg, ale ma mrzí, že vtedy, keď ste boli pri moci, sa o týchto veciach takto otvorene ako dnes nehovorilo. A veru je pravda, že o svojej pravde sú presvedčení tí, ktorí majú krátku pamäť.

    Za obdobie od môjho nástupu na rezort som na rozdiel od svojich predchodcov, svojho predchodcu konkrétne, začal otvorene hovoriť o problémoch, ktoré sú výsledkom prostredia, aké vytvorili za dve desiatky rokov v tomto priestore, v tomto našom štáte jednotlivé politické garnitúry a, samozrejme, je to nepopierateľné aj vaši stranícki kolegovia a osobitne za posledné dva roky vášho vládnutia. Tu žiadate odpočet za 8 mesiacov. A čo tak za 20 rokov a najmä za posledných takmer 20 mesiacov vášho vládnutia. Ak dnes prezentujete návrhy na zmeny a recepty, sypete z rukáva, chcem vám pripomenúť, že ešte dva týždne je tento štát financovaný z vášho štátneho rozpočtu, tak ako ste ho navrhli v roku 2011. A to, čo sa deje, je dedičstvom skutočne a myslím si, že pán predkladateľ zastupujúci pán poslanec Beblavý, ale aj pán poslanec Fronc to nepopierajú, je to dedičstvo 20 rokov, že sa problémy neriešili a všetci sme tlačili v minulosti tú snehovú guľu, ktorá išla z kopca, a tá sa viac a viac nabaľovala a teraz, samozrejme, v tejto ťažkej situácii, to priznávam, tieto problémy vybuchli doslova. Z rozpočtu na rok 2012, v ktorom ste, a znovu to pripomínam, ignorovali 10 % navýšenia platov učiteľov vtedy a navýšenia rozpočtu do školstva ročne o 0,3 % HDP. Neukázalo sa to ani na východiskách tohto rozpočtu, ktorý predkladal pán Mikloš, ani na rok 2013, však si to pozrite, ani na rok 2014. A, samozrejme, zvýšili sa platy z 19 mil. bolo použitých z rekondičných pobytov a z vakcín a zvyšok bol vytvorený, ako to hovoril aj včera môj kolega podpredseda vlády a minister financií, hrou čísiel, že sa umelo tá dohoda urobila s vtedajším vedením odborov, že o 5 tis. sa vysokoškolských a stredoškolských a učiteľov na základných školách zníži, akože znížila, ale tie čísla po roku 2012 v počte učiteľov zostali rovnaké. A, samozrejme, ak sa to navyšovalo, tak sa nenavyšovalo pre nepedagogických zamestnancov, ktorým sa nezvýšili platy od roku 2009. Hovorilo sa len o platoch, v tabuľkových platoch, rezortu školstva, prenesených kompetenciách na základné a stredné školy. Samozrejme, tento rozpočet ani nepočítal s čerpaním operačných programov pre školstvo, s ktorým nebol krytý žiadny, samozrejme, ani iný nápad, ktorý tu prezentujete. Ak by som išiel od konkrétnych vecí, ktoré sa pripravovali v rezorte školstva, tak sa o nich v podstate ani nevedelo. Možno, že to vedeli traja poslanci, ktorí tam chodili, a pán minister, ale verejnosť o zámeroch tohto rezortu absolútne nebola informovaná. Pripomínam, že čo sa týka štátneho rozpočtu bola podobná situácia aj v rozpočte na rok 2011 300 mil. v slovenských korunách, 10 mil. eur sa stiahlo z Agentúry pre výskum a vývoj na ministerstvo financií, teraz sme to konečne navýšili, že môžu byť nové výzvy 33 mil. na rok 2013 pripravené vo vzťahu k budúcoročnému rozpočtu. Stiahli sa peniaze, takmer všetky investičné prostriedky na vysoké školy a to sú tie kaverny, ktoré som tam zdedil a ktoré tam zostali. Takže nehovorme a neukazujte prstom na jedných, kým si nepozametáte pred vlastným prahom tie problémy, ktoré ste spôsobili.

  • Toto sa vás chcem opýtať ako úprimne ste v čase svojho vládnutia mysleli na žiakov, učiteľov a na školstvo? Ak, tak len na benefity a osobitne, čo sme stále riešili na našom výbore, a bol som jeho predsedom, aj tuná v pléne, len na súkromné školstvo na úkor verejného a cirkevného školstva. O tom sa hovorilo predovšetkým na výbore.

  • Nechcem sa, samozrejme, pozerať do minulosti, ale musím pripomenúť, že za ostatných dvadsať rokov som druhým ľavicovým ministrom školstva. Teda, pýtam sa vás, kto niesol zodpovednosť za stav, v ktorom sa nachádzalo a nachádza regionálne a vysoké školstvo, veda, výskum a vývoj? Ani Slovenská národná strana, ani HZDS nebola ľavicová. Boli pravicové strany. Pravicovo-populistické. Ale povedzme si, boli to také strany a opakujem, keď hovoríme všeobecne, žiaden minister okrem ministra Milana Ftáčnika a mňa nebol ľavicovým ministrom. Preto...

  • Reakcia z pléna.

  • Krátko. Preto, ak dnes hovoríme o potrebe systémových zmien v školstve, môžem najmä pravici otvorene vyčítať, že spôsobila zásadné systémové chyby, ktoré musíme naprávať v rámci decentralizácie v rokoch 2001, 2002, 2003, nedobrej decentralizácie a ďalších opatrení, ktoré som s pánom poslancom otvorene o nich hovoril, že aj on mal tieto problémy, lebo ten súboj bol aj na jeho ministerstve, čo bude so súkromným školstvom a čo bude s verejným školstvom. Veľmi často tie súboje boli, pretože tam mali svojho zástupcu štátneho tajomníka za politickú stranu ANO.

    Dámy a páni, dnes hovoriť o problémoch v školstve znamená objektívne posúdiť doterajší 20-ročný vývoj a navrhnúť naozaj také riešenia, ktoré sa nedajú vysypať takto z rukáva, lebo každý sme múdri v tých ťažkých chvíľach, ale ktoré treba prehodnotiť, oponovať a, samozrejme, oponovať aj na úrovni svojich opozičných partnerov, aby sme o týchto veciach vedeli. Nielen hovoriť, ale vedeli sme ich tak zakomponovať, aby mali svoju dlhodobú, 10-20-ročnú trvácnosť. Chcel by som, samozrejme, tiež vás informovať, vážená a ctená snemovňa, že som po prvé - a iste ste s tými mnohými zákonmi nesúhlasili, ale počkajme si na vývoj po prvom januári, kedy začnú platiť, nehovorme, neprekrikujme stav taký, aký sa tuná často hovorí, 6 zákonov, pričom siedmy je v legislatívnom procese - zriadil som školskú štvorpartitu, čo nikdy nebola, kde sú zástupcovia zamestnávateľov, zástupcovia zriaďovateľov, zástupcovia odborov a štátu. Od januára konečne bude fungovať Kurikulárna rada, ktorá nefungovala ani za vás. A nefungovala ani za Mikolaja a nefungovala ani za Jurzycu. Pretože tu treba vážne o Kurikulárnej rade pohovoriť aj obsahovej prestavbe nášho vzdelávacieho procesu, či sa to bude týkať štátnych vzdelávacích programov, alebo školských vzdelávacích programov.

    Ďalej, áno, zriadil som radu ministra pre systémové zmeny v školstve ako poradný orgán ministra pre oblasť systémových racionalizačných a optimalizačných zmien v školstve a vzdelávaní. Priznávam a my sme to aj verejne povedali, že to bolo jedno z odporúčaní aj pri návšteve pána Angela Guriu, Anchela, Anchela, pardon, Anchela Guriu, Mexičana, tak Anchela (pozn. red: rečník hovorí o výslovnosti, nie o písaní mena.), a on jasne povedal aj v tej správe, že treba zvýšiť prostriedky nielen, čo sa týka platov učiteľov o 0,5% HDP v oblasti školstva, ale v tej ďalšej časti, čo sa v novinách už neobjavilo a čo je tam jasne zadefinované, lebo ja som sa s tou správou stretol aj za prítomnosti našej pani veľvyslankyni v OECD v Paríži, je eliminácia neefektívnosti vzdelávania na základných a stredných školách, by mohla - to sa tam cituje - na druhej strane ušetriť 0,4 % HDP. Čiže je to jasná výzva hľadať veci a zdroje aj vo vnútri, ale na druhej strane, prirodzene, ak niečo urobí rezort do vnútra, aby sme získali zdroje aj zvonku. Bez toho to, samozrejme, nebude možné.

    Ďalej po štvrté zabezpečil som tlač chýbajúcich učebníc, ktoré sa rýchlo dobiehali, pretože to bol taký bordel na tom ministerstve s učebnicami, ale to je dedičstvo dlhšie, to nie je len dedičstvo pol druha roka alebo dvoch rokov, že bolo potrebné urobiť mnohé opatrenia tak, aby učebnice, najmä tie, aj keď teraz ešte dobiehajú, sa priznávam, lebo ja som prišiel, ešte to nebolo ani rozbehnuté a viete, že príprava učebnice sa nerobí za dva, za tri, za štyri mesiace aj vrátane tlače. Bolo treba urobiť to, aby predovšetkým tie ročníky reformné, teda 9. ročník na základných školách dostal reformné učebnice. A je to náročná, bola to náročná práca, náročné vyjednávanie, ale podarilo sa krok za krokom tieto veci zmeniť aj vo vzťahu k národnostnému školstvu, aj k maďarským učebniciam. Vy ste za pol druha roka, alebo za dva roky neurobili nič preto, aby sme začali učiť slovenčinu ako cudzí jazyk. My sme vyčlenili zdroje aj z európskych fondov, aby sa tu odborníci pripravili, vzdelávacie programy. Aj zo strany maďarskej národnostnej menšiny, aj zo strany Slovákov, ktorý sa zaoberajú touto problematikou, aby slovenčina bola komunikatívny vzdelávací jazyk. A ideme do toho a nebojíme sa toho, pretože chceme naozaj pomôcť aj nášmu národnostnému školstvu a konkrétne aj v tejto oblasti.

    Po piate začala sa digitalizácia školstva pre tých učiteľov a pre tie školy, ktoré ju rozbehli, tisíc škôl, ktoré nabehlo napríklad na planétu vedomostí a v budúcom roku by mali mať pozastavené licencie, ak sa to nevyrieši, ktorú môj predchodca zvláštnym spôsobom zabrzdil. Čiže aj v tejto oblasti človek ide istým spôsobom do riešenia tejto situácie a vyzval som skutočne odborníkov, pedagógov, ktorí posúdili aj túto planétu vedomostí, odborníkov, didaktikov, mená iste budete poznať, či napríklad na chémiu pani doktorka Beáta Brestenská, pani docentka, alebo ďalší, ktorí tieto oblasti posúdili, a všetci konštatovali, že dnes je situácia taká, že je tu šanca, aby sme učiteľom poskytli aj tento produkt vrátane toho, čo bolo zavedené, ja som to nezastavil, eAktovka funguje a bude fungovať aj naďalej. Nemám problém, pretože tá digitalizácia teraz výrazne oslovuje naše školy, oslovuje nielen učiteľov, ale oslovuje aj žiakov, študentov a, samozrejme, s cieľom aj, aby prenikla do rodín, aj medzi rodičov našich žiakov.

    A napokon po šieste. A to bolo najťažšie opatrenie. I keď mi tu pán poslanec Beblavý vyčítal tých 70 miliónov, čo sa presunulo na zamestnanosť mladých ľudí do 29 rokov, nuž, vážený pane, za dva roky sa v tejto oblasti, čo sa týka implementácie čerpania fondov na ministerstve školstva neurobilo takmer nič v operačnom programe vzdelávania, naviac bol operačný program vzdelávania zastavený, komunikovalo sa nasledovne, ako som sa dozvedel, len prostredníctvom elektronickej pošty, vôbec sa nestretávali so zástupcami odborníci, teda zo strany školstva so zástupcami Európskej komisie, až my sme do toho vstúpili veľmi rázne a urobili sme zásadné opatrenia pri vyjednávaniach a boli tam aj chyby z predchádzajúceho obdobia rokov 2008 - 2009 a od septembra, koncom septembra táto, tento operačný program bol, naopak, znovu spustený, ale to dedičstvo, ktoré nám tu zostalo, tá neistota zo strany európskej komisie aj za tie dva roky predchádzajúcej vlády vyvolala to, že každý mesiac prichádzajú špeciálni odborníci z Európskej komisie a kontrolujú, či to robíme dobre, ako sme to navrhli a či ten plán akčný aj splníme. Chcel by som vám verejne tuná povedať, my keď sme prišli na rezort, tak v rámci Operačného programu Vzdelávanie za tri a pol roka, lebo nebudem brať tie nábehové roky 2007, ale 2008, 2009, 2010, '11, '12, za takmer 4 roky bolo vyčerpaných len 16,8, ani nie 8 desatín percenta. A my sme museli do konca roku teda do konca tohto kalendárneho roku 2012 urobiť také opatrenia a nástupom som nového generálneho riaditeľa, ktorého si nesmierne ctím, že začal veci robiť veľmi kvalitne, či už na agentúre, výmenou riaditeľky na agentúre, ale aj výmenou riaditeľa, generálneho riaditeľa na európskych fondoch, na sekcii európskych fondov cez národné projekty, cez dopytové projekty, že dnes môžeme konštatovať, že takmer všetky peniaze, a to bolo 45 mil. eur, ktoré bolo treba vyčerpať za necelého pol roka, sme vyčerpali cez certifikačný orgán, cez orgán auditu a bolo to prijaté Európskou komisiou. Čiže toto bolo v podstate, ja si nesmierne ctím, tých ľudí, ktorí na tejto sekcii tak kvalitne pracovali, lebo tie peniaze išli do škôl, tie peniaze išli na rôzne programy v rámci národných projektov, ktoré sa začali v minulosti a ktoré ste aj vy rozbiehali a podporovali a dostali sa do škôl, lebo naše školy potrebujú tú vnútornú vybavenosť a tú kvalitu, a nebola to ľahká cesta. Podobne je aj s operačným programom pre vedu a výskum alebo výskum a vývoj. Dnes sme v čerpaní v plusových číslách aj vo vzťahu k roku 2013. A viete, že bolo treba schváliť a veľmi rýchlo rozbehnúť aj veľké projekty, technologické parky, o ktorých sa predchádzajúcej vláde veľmi ťažko sníva.

    A napokon, čo je pre mňa dôležité, že sme urobili všetky opatrenia k tomu, aby rok 2013, ktorý je veľmi ťažký a veľmi náročný, pretože sa nám v Operačnom programe Vzdelávanie zbiehajú dva programy, začaté v roku 2010 a začaté v roku 2011, to znamená tak M+3, ako M+2, a celkove musíme vyčerpať za budúci rok viac ako 190 miliónov eur, lebo sa nečerpalo priebežne ani v roku 2011, ani v roku 2012, až my sme na to nabehli a musíme si dočerpávať najmä tie roky, ktoré boli v M+3 do roku 2012. Vážení, tu sa na to pozrite, čo sa tam na tom rezorte zmenilo aj v prístupe k európskym fondom, aj v úspešnosti, aj hodnotenia, aj kvality, aj vracania projektov, aj hádok a ťažkých hádok aj o znižovania administratívy. Aj keď to nie je tak, ako si to viem ja, osobne by som si to vedel najlepšie predstaviť. Pretože sme navrhli centrálnemu koordinačnému orgánu 30 vecí, ktoré by bolo v rámci byrokracie treba odstrániť, prijali nám ich len 10. A my budeme bojovať aj za tých ďalších 20, pretože to nám zdržuje celý ten proces. A nebude to jednoduchá cesta. Teraz si dovolím povedať ešte niekoľko poznámok, ktoré sú všeobecné a ktoré, pretože ja už nebudem potrebovať viackrát vystupovať v tejto váženej snemovni, toto je zásadné stanovisko, ja si radšej vás vypočujem, čo budete hovoriť, páni poslanci, pani poslankyne.

    Vláda Roberta Fica považuje školstvo za prioritnú oblasť verejného záujmu, opakujem verejného záujmu, tak ako mi povedal pán Jusko, nielen súkromný záujem a postavenia jednotlivých, pán Jusko, teda predseda RÚZ-u, RÚZ-ky pri rokovaniach: "Biznis v školstve nemôže existovať budúcnosti. Biznis môže byť jedine a jedine v priestore, kde je trhový mechanizmus." Platí v iných oblastiach, ale nie v školstve a znovu na to budem nástojiť a budem tieto veci presadzovať. V nadväznosti na schválenie rozpočtu na rok 2013, a to sme povedali aj na výbore a vy veľmi dobre viete a veľmi dobre viete, že ja som ľudí nevymieňal z hodiny na hodinu na ministerstve. Ja som si tam nechal mnohých ľudí, ktorí tam boli a ktorých si nesmierne vážim a že celý tento materiál, ktorý sme predložili do výboru, pripravoval dokonca váš pán docent Mederly a pripravili sme ho tak, ako je to možné. Prirodzene, ja si tú jeho prácu nesmierne vážim a naďalej zostal mojim poradcom a naďalej interným poradcom zostal a naďalej si plní veľmi zodpovedne svoje úlohy a museli sme konštatovať, že tie konkrétne veci môžeme rozpracovať, ako ste vy požadovali, po schválení štátneho rozpočtu. Však sme tam nechceli písať bludy. Aj vy ste sám povedal, ak to nie je pokryté finančnými zdrojmi alebo istými štrukturálnymi zmenami, tak nie je možné v podstate niečo takýmto spôsobom pripraviť, a to si vyžaduje to najbližšie obdobie, ktoré pripravujeme a na týchto veciach budeme aj v tomto duchu pracovať.

    Najvyššími prioritami tejto vlády a, samozrejme, rezortu školstva sú:

    Zvýšenie jeho kvality, aj keď to je tá všeobecná fráza, ako vy hovoríte, ale je to cieľ, je to cieľ nielen tu, ale aj v Európskej únii a užšie prepojenie vzdelávania s potrebami praxe. Aj toto je úloha. A vám poviem, prečo je to úloha, lebo ja som musel celý, celú sekciu regionálneho školstva prepracovať tak, aby tam konečne začal kvalitný pracovať odbor pre, odbor pre odborné školstvo. Však ten bol celý zdecimovaný za posledné dva roky aj predchádzajúce roky, za roky pána Mikolaja ministra, a, samozrejme, aj pána Jurzycu. Tam sa musia urobiť zásadne kroky, lebo potrebujeme tam kvalitných ľudí a revitalizovať Radu vlády pre odborné vzdelávanie, ktorá sa stretáva, kde sa veci prerokovávajú, kde sa veci oponujú, aby sme aj tuto v tejto oblasti urobili zásadné zmeny a konkrétne stretnutia so zástupcami zamestnávateľských organizácií, keď je to náročné a ťažké rokovanie a znovu to chcem zopakovať, ťažké rokovania, ale snažíme sa v budúcom roku aspoň v legislatíve začať pracovať na duálnom systéme v tejto oblasti za pomoci nemeckých a rakúskych priateľov, ktorí nám chcú v tejto oblasti výrazne pomôcť. Už sa tam nebude len cestovať na rôzne cesty, ako sa chodilo v minulosti a študovalo a znovu sa študovalo, ale tu budú konkrétne kroky v spolupráci s pani ministerkou Schavan a s pani ministerkou Schmidt, teda pani ministerka Schmidt z Rakúska a pani ministerka Schavan zo Spolkovej republiky Nemecko pre školstvo, budeme tieto veci robiť a našiel som veľmi vzácneho spojenca v tom slovensko-českom či česko-slovenskom modeli pána ministra Fialu. V súčasnom období je však jasné aj to, že vzhľadom na potrebu udržať verejné financie v konsolidovanom stave je úloha, ktorá je nám predkladaná, nesmierne ťažká. Boli chvíle, ako ste aj vy hovorili, pán poslanec Fronc, keď to bolo možné ďaleko lepšie napĺňať. Bola, bola konjunktúra, bol ten, iná situácia bola vo svete. Dnes naplniť všetky tieto požiadavky, ktoré sú dávané, sú z hľadiska jedného, dvoch, troch rokov nereálne. Však to sú čísla, poďme sa baviť, nebudem sa baviť o číslach. A myslím si, že aj tí ľudia, ktorých som si tam dal do svojej Rady pre systémové zmeny školstva, sú rôzneho zafarbenia. Nevyberal som si nejak podľa straníckych tričiek, ale podľa kvality. Budú mi v tejto oblasti nápomocní a budeme mnohé veci sa snažiť takýmto spôsobom riešiť.

    Súčasne treba povedať, že ignorovanie tejto priority, tej konsolidácie, ktorá tu je pre všetkých, nielen pre rezort školstva, aj toho osobitného postavenia školstva, ako bolo povedané niekoľkokrát v tejto konsolidácii, to postavenie bude mať ten rezort školstva, ale ignorovanie tejto priority všeobecne by bolo veľmi krátkozraké. Teraz hovorím o konsolidácii. A v konečnom dôsledku by v prvom rade negatívne postihlo, aby sme nesplnili tie veci, citlivé rezorty financované vo verejnom záujme z verejných zdrojov a to by sa dotklo aj samotného školstva.

    Vláda, samozrejme, pripravuje a prirodzene ministerstvo, ktoré to bude predkladať do vlády, aj kroky na vyššie uvedené komplexné rozpracovanie programového vyhlásenia. To, čo sme hovorili, lebo to pôjde potom do parlamentu a pôjde to aj na výbor, aby sme o týchto veciach mohli veľmi otvorene hovoriť a mnohé kroky sme navrhovali, ktoré sú obsiahnuté v programovom vyhlásení aj do memoranda. Nie všetko, samozrejme, zo strany našich partnerov bolo prijaté a potleskom schválené.

    Samozrejme, chcel by som tuná ešte predovšetkým zvýrazniť, že prioritou mojou je spolupráca s predstaviteľmi všetkých zainteresovaných skupín, ako aj s odborníkmi v oblasti školstva a v oblastiach úzko so školstvom súvisiacich. Nielen preto bola zriadená školská štvorpartita, ale aj preto, že - a to potvrdili všetky asociácie - že som sa často s nimi stretal, za tých 7-8 mesiacov tých stretnutí bolo neúrekom, diskutovali sme s nimi, hovorili sme s nimi. Ale nie všetko bolo v podstate aj z ich strany prijaté a nie všetko, čo prichádzalo z ich strany ako návrhy, mohlo byť hneď realizované. Takýmto spôsobom, samozrejme, boli prerokované a oponované všetky jednotlivé novely zákonov o školstve, ktorých účinnosť bude od 1. januára 2013. Tieto návrhy noviel boli jednomyseľne podporené aj na tripartite, na tripartite, kde sú partneri všetkých zamestnávateľských zväzov a musím povedať, že jednomyseľne boli všetky tieto návrhy prijaté po konzultáciách, všetci do jedného. A to sa stalo, málokedy na tejto tripartite sa stáva, že tieto návrhy, a teraz konkrétne školstva, boli takto jednomyseľne prijaté, ktoré, prirodzene, nikomu nebránim a nehovorím o tom, že nemôže mať názory aj iné. Tie prístupy k cieľu, ktorý môžu byť rozdielne, každý môže mať inú metódu, ale táto cesta je nesporne dobrá a správna.

    Zasadnutie tejto rady bolo 12. - teraz hovorím o Rade pre systémové zmeny v oblasti školstva - prvé sa uskutočnilo 12. decembra. Najbližšie bude v polovici, po prvej polovici januára, môžem povedať, pretože ten orgán nebude veľký, pretože čím je viacej zástupcov, tak tým je ten orgán neschopnejší. Bude mať 11 členov.

  • Ruch v sále. Smiech v sále. Krátka pauza.

  • Nehovorím, ale to hovorím o orgáne, ktorý je poradným, hovorím o poradnom orgáne, hovorím o poradnom orgáne.

  • Smiech v sále.

  • Ako ste povedali aj vy, pán minister, exminister, že komisie a ďalšie a ďalšie orgány, to je veľmi zbytočné, že je tu jedenásť členov, osobností, ktoré som si vyberal a mali ste vidieť ten nátlak, lebo každá inštitúcia by tam chcela mať svojich zástupcov. Ja som povedal, nebude to na základe delegatúry, ale bude to na základe výberu a osobného rozhodnutia ministra. V tejto veci musíme to urobiť tak, ako sme to urobili, pretože to by nebol orgán s j11-timi členmi ale s 50-timi, a to je už o ničom. Vláda, samozrejme, odmietla, konštatovanie predkladateľov, že prichádza k zásadnému oslabovaniu postavenia ministerstva, to tu musím povedať a k poškodzovaniu potenciálu školstva prijímaním nekoncepčných krokov. Ako príklad oslabovania a postavenia ministerstva je uvedené i prechod doterajších krajských školských úradov a s nimi súvisiacich kompetencií pod ministerstvo vnútra.

    V tejto súvislosti je treba povedať a zdôrazniť, že program ESO sa nebude týkať len školstva, ale aj ďalších rezortov v roku 2013, v rámci ktorého k transformácii krajských školských úradov prichádza, je jedným z hlavných nástrojov vlády na podporu konsolidácie verejných financií. Vláda si uvedomuje, že zásah do zabehnutých systémov verejnej správy nesie so sebou riziká, ale nevyhnutnosť konsolidácie verejných financií si vyžaduje aj ich podstúpiť. Pripravená reforma verejnej správy obsahuje opatrenia, ktorých implementáciou sa postavenia vecnej kompetencie ministerstva, teda hovorím školstva v plnej miere zachovávajú, vrátane menovania vedúcich odborov a vrátane personálnych i ďalších otázok, ktoré sa dotýkajú budúcich odborov a vzťahov medzi prednostnom obvodného úradu a odborom školstva a ministerstva. Musím povedať, že v podstate máme isté osobitné postavenie v tejto oblasti. Vláda, samozrejme, tiež odmieta o tom a ja som to už tu povedal, o niektorých, hovoriť od predkladateľov niektorých nekoncepčných krokov v oblasti financovania riadenia školstva realizovaných prostredníctvom noviel príslušných zákonov, ktoré Národná rada už schválila, resp. sú v procese legislatívnom.

    A, samozrejme, musím tiež tuná podčiarknuť a čo je veľmi dôležité, naozaj nechápeme kritiku navrhovateľov v súvislosti s rokovaním s predstaviteľmi odborového zväzu zamestnancov školstva a vedy. A najmä od tých, ktorí nikdy neviedli konštruktívny dialóg s odborovým zväzom alebo s odborovými zväzmi, ktorí odmietali diskusiu a nesú veľkú zodpovednosť aj za terajší stav školstva. Dokonca zneužívali súdnu moc na zastavenie štrajku alebo mlčali. Vláda vždy chápala štrajk ako súčasť uplatňovania ľudských práv, takto to chápe vláda Roberta Fica, slobodného prejavu a vysloveného názoru. Predstavitelia vlády, jednotliví ministri, najmä jej predseda, podpredseda, minister financií a minister školstva, vedy a výskumu a športu, naopak, dlhodobo rokovali s predstaviteľmi odborov. Nikdy sa dialógu nevyhýbali. A musím znovu zopakovať, že som pri nápočte, a to podporili, podporili aj tento môj, toto moje konštatovanie aj odborári školskí, som bol jeden z mála ministrov ponovembrových, ktorý toľko mal stretnutí s odborovým zväzom v školstve. A, samozrejme, neboli to ľahké rokovania, tie rokovania budú pokračovať, budeme s nimi, samozrejme, mnohé veci konzultovať, ale zásadné veci chceme priniesť cez naše odborné sekcie, cez konzultatívne orgány na rezorte a, samozrejme, aj cez novozriadenú radu, ktorá by mala odobriť naše konkrétne kroky, ktoré budú smerovať predovšetkým k systémovým krokom v oblasti školstva, ktoré vyhodnotia súčasný stav školstva za 20 rokov, aj takúto analýzu máme pripravenú a, samozrejme, ktoré urobia, ktorými sa urobia aj konkrétne návrhy, akým spôsobom a musí to ísť najprv, samozrejme, do vlády, bude vláda zabezpečovať túto prioritu v oblasti celkových krokov, ktoré vláda v tom najbližšom období svojho mandátu na roky 2012 až 2016 bude v oblasti školstva zabezpečovať. Toľkoto z mojej strany. Ďakujem vám za pozornosť a teším sa na ďalšiu diskusiu.

  • S faktickými poznámkami 8 poslancov.

    Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Pán poslanec Poliačik.

  • Pán minister, obšírnejšie k všetkému, čo ste hovorili, sa vyjadrím vo svojej reči. Ale keby som to mal zhrnúť, viete, mne to pripadá, ako keby ste boli v pozícii, kedy človek stojí na brehu Talianska, chce sa dostať do Grécka a 40 minút rozpráva o tom, aký na to postaví pekný vlak. A bude rozprávať o tom, že aké bude mať super sedačky, akú komisiu zvolal zvolal na to, aby mal čo najlepšie brzdy, ako bude ten vlak odolný a vnútri nebude nič počuť, len jedného pekného dňa naozaj môže byť ten človek prekvapený, keď to postaví a ten vlak vbehne do vody, že jednoducho to nie je nástroj, ktorým ten cieľ sa dosahuje. A ja verím tomu, že vy ste pracovitý človek, aj že máte okolo seba kopec ľudí, ktorí vám pomáhajú napĺňať vašu víziu, len hold tvrdím, že tá vízia je zlá. Že tá vízia nepatrí do 21. storočia a že sa naozaj v mnohých veciach skôr vraciame naspäť, než by sme išli dopredu.

    A v prípade, že sa mýlim, čo momentálne, keď ste menovali, že spolupracujete napríklad s Rakúšanmi a s Nemcami, tak je možné, že tam niekde nastal posun, tak ja veľmi rád budem počúvať, čo ste si vlastne od svojich rakúskych a nemeckých partnerov vzali a v čom sa chcete od nich poučiť, pretože to sú školské systémy, kde napríklad sloboda v kreativite učiteľa má veľký priestor. U nás nie. Ešte aj tých 30 %, ktorých sme mali v tom, akým spôsobom napĺňajú osnovy im beriete.

    Takže veľmi rád si počkám na to, či ste zmenili v tejto veci názor, ale viac o tom budem hovoriť v rozprave.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán minister, vy ste hovorili o reforme školstva, spomínali ste chýbajúce učebnice, no ale viete, treba dodať k tomu, že práve vaša prvá vláda, prvá Ficova vláda spustila reformu absolútne nepripravenú, kde je a dodnes nie je napríklad obsahová reforma, čo sa týka učiva, chýbajúce knihy, takže, keby ste sa dnes opýtali učiteľov, určite vám povedia, že musia oveľa viac robiť kvôli napríklad chýbajúcim učebniciam.

    Potom ste spomínali napríklad aj našu vládu, 20-mesačnú vládu Ivety Radičovej. Ja vám poviem, aký je rozdiel medzi, medzi tou vládou, kde som teda mohol byť aj ja účastníkom a vašou vládou, tým prístupom. Aký je rozdiel? My sme zdedili fakticky stav taký, že dvakrát po sebe ste nám tu zanechali 8-percentný deficit. My sme ten 8-percentný deficit museli stlačiť a sme vám po dvadsiatich mesiacoch odovzdali štát v oveľa lepšej kondícii so 4-percentným deficitom. Ale nikdy, nikdy sme nemali možnosť, lebo keby sme mali možnosť, tak by sme sa rozhodli určite v prospech učiteľov, rozdať 120 miliónov pre niektoré firmy a medzi tými desiatimi firmami aj pre spriaznené firmy, ktoré potom, samozrejme, za 25 miliónov sa poďakovali za to, že sa vám podarilo napríklad zvýšiť daň z príjmu.

    Takže viete, pán minister, toto, toto je ten najväčší rozdiel. Keby sme my mali 120 miliónov, tak určite to dáme učiteľom a nie firmám, ktoré nakoniec aj tak nevytvoria ani, ani jedno nové pracovné miesto.

  • Pani predsedajúca, no, pán minister, pravda je, že vo svojom prejave ste hovorili veľa o histórii, o tom, že ste druhý ľavicový minister po ministrovi Ftáčnikovi a že medzi tým tam boli pravicoví a ešte pravicovejší. Ešte šťastie, že tu neni kolega Blaha, povedal by, že neoliberáli.

    Ale pravda je, že ja neviem, či je to nejaká taká drobná porucha pamäti. Raz sme ju nedávno zažili v podobe poradcu pána premiéra, ktorý si Božím riadením nepamätal, že bol štátnym tajomníkom Mečiarovho ministerstva. Ja mám taký hmlistý pocit, že počas tých štyroch rokov prvej Ficovej vlády mala tá vláda podpredsedu pre vzdelanostnú ekonomiku, a preto tváriť sa, že je to všetko ten zlý Mikolaj, ak som s ním v koalícii, ktorú som si zostavil, nie je celkom prijateľné.

    Teda fakt je, že za ostatné roky väčšinu hracieho času ste mali loptu na svojej polovičke ihriska. Je jedno, že ste boli zastúpený Mikolajom, vy ako podpredseda vlády pre vzdelanostnú ekonomiku. Proste, kto si kam koho najme, tam ho má. Ale každopádne i teraz ste v tom vystúpení hovorili o všeličom. O tom, jak sa venovala bývalé ministerstvo cirkevným a súkromným školám. Povedzme si otvorene, pán minister. Bieda nášho školstva neleží v cirkevných školách ani v súkromných. Nie sú uhlovým kameňom krízy školstva a mnohé cirkevné školy znesú bohate porovnanie s štátnymi školami vo všetkých merateľných parametroch. Ale nejde o cirkevné školy, ešte raz, nenásobia ani nedelia biedu školstva. Musím vám povedať, že vás čaká v budúcnosti, a to ju nechcem prejudikovať, veľa nepríjemných rozhodnutí. Ale to, ako to s nepríjemnými rozhodnutiami vyzerá, ukázali už vaše postoje k mojim pozmeňovákom o čestnom priznaní straty názvu univerzita a rovnako o tom, ako sa...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem veľmi pekne. Už to tu dvakrát odznelo, ale zopakujem to aj po tretíkrát. Pán minister, vy ste boli vo vláde a váš koaličný partner aj hlasmi vašich poslancov za stranu SMER - sociálna demokracia schválil, predložil a spoločne ste schválili nepripravenú školskú reformu. Čiže aj vy nesiete zodpovednosť za to, v akom stave je školstvo dnes.

    Spomínali ste vo svojom príhovore, ako chcete bojovať aj proti debyrokratizácii alebo za debyrokratizáciu. Hovoríte o tom, že máte, alebo ste pripravili nejakých 30 opatrení a len 10 z toho vám pustili ďalej. No na výbore pred pár týždňami, mesiacmi bol konkrétny návrh, ako debyrokratizovať školstvo, jeden pozmeňujúci návrh. Ale len preto, že bol od opozičného poslanca, ste nepovolili, aby bol schválený. Učitelia už dávno mohli mať menej roboty, ale vy ste to nepovolili len kvôli politike.

    A ešte jednu poznámku na záver. Keď hovoríte o tých orgánoch a radách, ktoré zriaďujete, existuje také, taký citát istého štátnika, ktorý povedal: "Keď nechceš, aby bol problém vyriešený, zriaď komisiu."

    Ďakujem.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ja by som využil prítomnosť pána ministra a zopakoval otázku, ktorú som položil na hodine otázok, ale neprišlo na mňa, aj keď už veľa nechýbalo a budem sa tomu ďalej venovať aj vo vystúpení. Týka sa programového vyhlásenia vlády, kde sa hovorí o tom, že bude vláda a teda špeciálne minister školstva systémovo riešiť zlepšenie odmeňovania pedagogických odborných a nepedagogických zamestnancov podľa ich kvality. Ja by som sa chcel opýtať, pán minister, že ten systém, že kde je a ako sa rodí? Teda dúfam, že sa už rodí, keď ste sa zaviazali k tomu. A aké sú tie kritériá kvality, na základe ktorých to nebude musieť zostať ani v rukách ministra, ani v rukách nejakého úradníka alebo samosprávy, ale bude to niečo, čo bude proste fungovať spoľahlivo? Ďakujem.

  • Ďakujem. Jednu vec ako cítim potrebu odmietnuť. Pán minister, povedali ste: "váš Mederly". Pán Mederly bol prijatý a pôsobil za ministrovania Ftáčnika, Milana Ftáčnika a nebol ani jeho, ani môj a nie ani váš. Bol, bol odborník, ktorého akceptoval a spolupracoval s ním každý z ministrov od roku 1998 okrem pána ministra Mikolaja. Čiže on nie je nikoho, ani môj. A nepopieram, že s ním konzultujem, ako aj s niektorými inými ľuďmi z ministerstva, ktorí majú častokrát aj iný názor, ale si ich vážim.

    To je prvá a dve veci upresňujúce: povedali ste to, týka sa to fondov. No ale to katastrofálne čerpanie fondov a tie problémy začali a fungovali za ministra Mikolaja. A čo sa týka učebníc, to je takisto záležitosť za vašej vlády, za pána ministra Mikolaja a trochu tak, lebo ona vám to možno nepovie. Ja vám to poviem tak trochu s výčitkou, pán minister, čo sa týka tých učebníc, keby ste vtedy boli trošku ako podpredseda vlády možno pomohli vašej štátnej tajomníčke, ktorá vtedy bola na ministerstve, tak by to možno nemuselo byť také zlé.

  • Ďakujem veľmi pekne. Mňa, mňa fascinuje a priznám sa, že už keď začal konsolidačný balíček, potom rozpočet a teraz školstvo, naozaj ma fascinuje, že taká strana, ako strana SMER, u ktorej sa naozaj počas celého minulého volebného obdobia dalo predpokladať, že sa po voľbách bude uchádzať o podiel na moci a bude sa uchádzať o to, že bude vo vláde, keď vstúpi do vlády, je tak nepripravená, a že vlastne nemá pripravené, nemá ako keby zvládnutú tú prípravu na vládu a nemá pripravené svoje riešenia, ktoré by začalo presadzovať a uplatňovať do praxe. Potom to riešite tými radami a kým rada niečo nepovie, tak vlastne riešenie nemáte. Tak ja som vlastne veľmi rada, že táto mimoriadna schôdza bola zvolaná, lebo asi vďaka tomu dnes aj vznikla rada. To znamená, že je šanca, že prídu nejaké návrhy ešte v priebehu tohto volebného obdobia, ktoré možno naozaj niečo budú riešiť. Ďakujem pekne.

  • Pán minister, vo svojom vystúpení ste naplno rozkryli farizejstvo a politikárčenie niektorých opozičných politikov. Veľmi vhodne ste pripomenuli fakt, keď sa pán poslanec Beblavý, pán poslanec Fronc odmietli v minulom roku stretnúť s odborármi. Proste toto stretnutie odignorovali. Bola vtedy situácia v školstve iná, ako je teraz? My sme stretnutie s odborármi neodmietli, práve naopak, ešte pred vyhlásením štrajku sme sa stretli so zástupcami odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy a rovnako aj nezávislých školských odborov.

    Teraz pán Beblavý začína byť veľký priateľ odborárov, vidíme ho na viacerých záznamoch, ako si podáva ruku s pánom Ondekom a rovnako zástancom učiteľov. Momentálne je totižto jeho biznis v oblasti vzdelávania pozastavený a tak pán poslanec Beblavý bije na poplach. Nie je to úprimné, nejde mu o učiteľov. Keby mu skutočne záležalo na ich finančnom ohodnotení, nebol by v roku 2003 ako vtedy 25-ročný štátny tajomník ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny ošklbal učiteľov o trinásty a štrnásty plat.

  • Pán minister bude reagovať z miesta na faktické poznámky.

  • Nebudem na všetky, ale chcel by som pánovi kolegovi Osuskému, pánovi poslancovi povedať, že niečo iné ste počuli a niečo iné ste chceli počuť. Pretože ja som hovoril, že za poldruha roka alebo za 20 mesiacov sa predchádzajúca vláda alebo minister školstva venoval predovšetkým súkromným školám a nechal na okraji cirkevné, ja rozlišujem medzi súkromnými a cirkevnými školami, nechal na okraji cirkevné a verejné školy.

    Pani Žitňanskej Janke, debyrokratizácia, ja som hovoril, že problémy sú predovšetkým pri implementácii zazmluvňovania fondov a jeho, ich čerpaniach. A hovoril som o tých byrokratických opatreniach, ktoré sme sa obrátili na centrálny koordinačný orgán, ktoré sťažujú budúcim prijímateľom realizovať mnohé projekty, pretože sú tam nadštandardné požadované údaje, ktoré sú koľko razy zbytočné. Hovoril som, 30 sme predĺžili, 10 nám ich centrálny koordinačný orgán zatiaľ potvrdil. O tomto som hovoril.

    Po ďalšie k pánovi Vašečkovi, nuž, musím mu povedať, že sa veľmi intenzívne pracuje na zákone o pedagogických a odborných zamestnancoch a tam budeme musieť zásadne veci riešiť, aj čo sa týka kreditného systému alebo kreditového systému, pretože kredity sa veľmi často v súčasnosti berú nie na to, na čo by mali tí učitelia ich využívať, ale často sú brané, tých 60 kreditov, to prináša ten plat celkom prirodzený na tých 7 rokov, ten finančných príspevok, sú na také aktivity, ktoré nemajú často nič spoločné so vzdelávaním. Sú aj takéto prípady. Čiže budeme musieť aj tieto veci očistiť.

    A napokon, posledné na pani Luciu Žitňanskú. Nuž ďakujem vám, že ste sa konečne začali venovať aj školstvu, ale ak by som mal hodnotiť, keď ste vy ma hodnotili, tak ja by som mal hodnotiť vaše obdobie, tak vy ste boli absolútne nepripravená na rezort spravodlivosti. Ďakujem vám veľmi...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.

  • Pán poslanec Bugár, procedurálny? Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Pani predsedajúca, chcem vás vyzvať, aby ste upozorňovali poslancov na to, že nemôžu porušiť rokovací poriadok, ak nereagujú na predrečníka. To, že chce niečo povedať pani poslankyňa Nachtmannová, nech sa páči, môže sa prihlásiť do rozpravy, ale nemôže reagovať na pána ministra spôsobom, ako reagovala.

  • Ďakujem, pán poslanec. Beriem na vedomie a zároveň chcem skutočne zaručiť poslancom, že budem dávať pozor, aby poslanci v rozprave v prvom čítaní vystupovali tak, ako sa má vystupovať v prvom čítaní a aby v druhom čítaní vystupovali tak, ako sa má vystupovať v druhom čítaní. Ďakujem veľmi pekne, pán poslanec.

    Pán poslanec Beblavý, chceli ste vystúpiť v zmysle rokovacieho poriadku ako navrhovateľ. Nech sa páči, v rozprave.

  • Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, dovolím si vás len upozorniť, že rokovací poriadok z hľadiska toho, či hovorí k téme, nerozoznáva medzi prvým a druhým čítaním, ale to asi nie je téma na dnešnú debatu.

    Ja som pôvodne nechcel vystupovať pred záverečným slovom, aby som to nenaťahoval, ani nebudem dlho vystupovať. Musím vystúpiť len z dvoch dôvodov. Jeden ten dôvod je naozaj ten, ktorý povedal aj pán poslanec Bugár, že ak je raz predsedajúcou dovolené poslancom porušovať rokovací poriadok za účelom osobného útoku nie na rečníka, ani na to, čo povedal na niekoho úplne iného, tak je to nevhodné, nesprávne a, by som povedal, dokonca na hranici politickej morálky. Takže musím vystúpiť aj ja k tomu.

    A druhý dôvod je, že keďže sa práve dnes snažíme aspoň niektorí držať túto úroveň, túto diskusiu skôr na úrovni vecnej, diskusiu o budúcnosti, tak nechcem to veľmi miešať s týmito typmi osobných útokov, ktoré tu sú. Takže preto len veľmi stručne poviem k tomu, čo tu zaznelo, pani poslankyňa, keďže ste sa asi spoliehali na to, že sa k tomu nedá vyjadriť. No, pokiaľ ide o sociálny dialóg, ja som mal vždy veľmi konzistentný postoj k odborom, sú to zástupcovia zamestnancov, zastupujú ich záujmy, pokiaľ ich združuje dostatočný počet a pokiaľ to robia dobre, sú to partneri vlády a silní partneri vlády. Trikrát som bol jedným z ľudí, ktorí vyjednávali s odborármi kolektívnu zmluvu vo verejnom sektore a môžem vás upozorniť, že trikrát sme sa dohodli a túto kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa sme aj trikrát podpísali. To je niečo, čo sa zatiaľ vašej vláde nepodarilo, tejto, takže bol by som opatrný pri tých rečiach o sociálnom dialógu. Až keď s odborármi podpíšete takú kolektívnu zmluvu trikrát za sebou, potom môžete skákať mne po hlave o tom, ako nemáme radi odborárov a nie sme sa s nimi schopní dohodnúť.

    A súčasťou tej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, napríklad bolo aj to, že sme v roku 2004 dokázali odborárov presvedčiť, aby sa zreformoval platový systém v prospech začínajúcich učiteľov, hoci to znamenalo to, že starší učitelia ten nárast nemali až taký veľký, ako mohli, ale vzdali sa toho práve v mene mladších učiteľov a toho, aby nástupné platy boli vyššie. Vtedy odbory viedol pán Gašpar a dnes už nebohý, ktorý bol tvrdým protivníkom, ale bol protivníkom, ktorý hľadel na záujmy školstva, a preto sa s ním aj niekedy dalo dohodnúť.

    Takisto sme boli schopní s odbormi my dohodnúť to, čo zatiaľ vám sa nepodarilo, že súčasťou zvyšovania platov v školstve regionálnom bola aj racionalizácia počtu škôl a učiteľov, ktorá sa odohrala v roku 2004 až 2006 o 3 % ročne, a tiež to odbory vtedy akceptovali. To znamená, že keď sa vám namiesto rečí podarí toto s odborármi dohodnúť, potom môžem od vás rád počúvať to, aký mám mať vzťah k sociálnemu dialógu s odborármi. No byť s nimi ťuťuli-muťuli v predvolebných dohodách, to je pomerne ľahké, ale dohodnúť s nimi skutočné reformy, to je trošku náročnejšie a to je to, na čo som dodnes hrdý, že sa nám podarilo, či už aj s pánom ministrom Froncom, s pánom štátnym tajomníkom Tvarožkom a ďalšími.

    Takže toľko, toľko len k tomu. Hovorím, k všetkému ostatnému ja budem vystupovať na záver. Možno ešte jednu poznámku: už Max Weber povedal, že sú tí, ktorí žijú z politiky a sú tí, čo žijú pre politiku. Ja viem, že pre vás, ktorí žijete z politiky, je veľmi ťažké pochopiť, že sú tu aj tí, ktorí žijú pre politiku a nie z nej, ale verte mi, že tí z nás, ktorí naozaj žijú pre politiku a nie z nej, nemajú problém kedykoľvek toto dokázať a odpovedať na všetky otázky tak, ako som to aj ja vždy spravil. Chápem, že vám to úprimne nedochádza, furt hľadáte ten nejaký háčik, lebo je to pre vás úplne že nepochopiteľné, ale je to tak a žiadne množstvo smradu, ktorý vypustíte priamo či nepriamo, túto situáciu zmeniť nemôže. Ďakujem.

  • S faktickými poznámkami dvaja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Pani poslankyňa Nachtmannová.

  • Ja by som sa ohradila voči tomu, že som nereagovala na predrečníka, veď predsa pán minister hovoril v úvode vystúpenia; pravdepodobne tu neboli všetci, pán Bugár, hoci mi tvrdil, že tu bol; hovoril o tom, že v minulom roku sa poslanci nezúčastnili rokovania s odbormi, dokonca ho odignorovali. A výnimočne pán poslanec Beblavý je teraz denno-denne viditeľný, ako sa s odbormi momentálne stretáva, komunikuje. Ja som poukázala na farizejstvo tohto pána poslanca a dovolila som si dodať k tomu aj tie slová, ktoré som dodala.

    A pán poslanec, keď hovoríte, resp. a s tou úrovňou diskusie, asi mi vytýkate pojem ošklbávanie, ktorý som použila v závere diskusie, ale ak si prehráte vaše slová, slová predkladateľa, toto slovo ste v tomto vystúpení použili minimálne trikrát. Takže ja som si ho dovolila použiť rovnako. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Ospravedlňujem, že som sa prihlásil, lebo nie je na čo reagovať. Takže sa vzdávam.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Beblavý, so záujmom som si vypočul vaše vystúpenie a napadla mi iba jedna taká vec. Vy ste mal niekde na webe uverejnené, že v minulosti do 20 rokov ste sa venovali sci-fi. Možno ste mali asi pri tom sci-fi zostať a nevenovať sa školstvu ako takému, lebo mu iba škodíte.

  • Ďakujem pekne. Ospravedlňujem sa, že som sa prihlásil, lebo nie je na čo reagovať, takže sa vzdávam.

  • V rozprave vystúpi pán poslanec Poliačik, pripraví sa pán poslanec Vašečka.

  • Ďakujem, pani podpredsedníčka. Ja mám veľkú výhodu oproti ostatným rečníkom v tejto diskusii, a to, že som v politike oveľa kratšie. Ale ak máme rozprávať o súkromnej histórii vo vzťahu k školstvu, tak musím povedať, že moja nespokojnosť s školstvom začala už na základnej škole, odniesol som si to v priebehu svojich študijných časov aj na základnej, aj na strednej škole dvakrát dvojkou zo správania, pretože som jednoducho s tým, akým spôsobom boli vyučovaní študenti v tejto krajine a akým spôsobom sme boli napĺňaní vedomosťami, aj v poslednej desaťročnici bývalého režimu, aj v tej prvej niekoľkoročnici tohto nášmu, jednoducho spokojný nebol, v roku 1996 to vyústilo do toho, že vďaka participácii v Slovenskej debatnej asociácii sme začali vytvárať alternatívne modely toho, akým spôsobom je možné na Slovensku deti vzdelávať a formulovať základné princípy toho, ako by mal vyzerať kriticky mysliaci študent alebo mladý človek na Slovensku. Takže som potom sa dostal do paradoxnej situácie, keď v tom istom polroku na gymnáziu som zároveň dostal pokarhanie riaditeľa za správanie a zároveň som dostal ale pochvalu riaditeľa za vedenie mimoriadne úspešného debatného klubu. A táto dvojpolárnosť sa so mnou zrejme vlečie aj doteraz.

    Slovenské školstvo, je zaujímavé, že v OECD je hodnotené ako to, ktoré napriek veľmi nízkemu objemu peňazí, ktoré do neho ide, ho využíva vysoko, vysoko efektívne. Napriek všetkým chybám, o ktorých vieme a o ktorých tu hovoríme a zrejme aj hovoriť budeme, efektivita využívania prostriedkov, ktoré idú na Slovensku do školstva, je veľmi vysoká. A je to tým, že je v ňom strašne, strašne, strašne veľa nezaplatenej práce. Že prípravy učiteľov, nadčasy učiteľov, obetavá práca, za ktorú nikto nezaplatí, dotvárajú kvalitu, ale to sa nedá ťahať do nekonečna. Pán minister rozprával pomerne dlho a zaujímavo, ale ja stále sa nemôžem ubrániť dojmu, že to nie je koncepčná práca dopredu, to je vykazovanie práce. Vykazovanie práce, zostavovanie rád, vykazovanie práce, zháňanie partnerov, vykazovanie práce, pýtanie sa. Ja plne súhlasím s tým, že minister školstva by sa mal rozprávať s každým zúčastneným človekom, ktorý, resp. so zástupcom ľudí, ktorí v tom školstve sú. Ale to sa nedá robiť tak, že ja tam prídem s vopred vymyslenou koncepciou a potom si ju nechávam len na tých stretnutiach potvrdzovať. Ja musím počúvať, čo tí ľudia v prvom rade chcú. A to nevidím, že by sa dialo. A zákony, ktoré doteraz prešli týmto parlamentom z dielne ministerstva školstva dokazujú, že tá koncepcia je zlá.

    Začnem pri svojich obľúbených centrách voľného času. Už dnes chodia listy od samospráv, akým spôsobom sa vyrovnávajú so zmenami, ktoré boli uzákonené v tomto parlamente. Citujem: "Naša obec v roku 2013 poskytne finančné prostriedky na záujmové vzdelávanie prednostne základnej škole, ktorej je zriaďovateľom, ďalej základnej škole, ktoré navštevujú naše deti, ktorej nie sme zriaďovateľom, centrum voľného času, ktoré navštevujú naše deti, a to len v rámci nášho okresu." Obec Kordíky. Obecné zastupiteľstvo v Kvačanoch dňa 27. 11. 2012 neschválilo žiadosť o poskytnutie finančných prostriedkov na kalendárny rok 2013 na mzdy a prevádzku súkromného školského strediska záujmovej činnosti so sídlom Hlavná, v Liptovskej Štiavnici, napriek tomu, že tie deti tam chodia.

    "Mesto Liptovský Mikuláš nie je oprávnené vám poskytnúť dotáciu," to je z listu, ktorý poslali, "nie sme oprávnení vám poskytnúť dotáciu na mzdy a prevádzku zriaďovateľovi školského zariadenia, Súkromné školské stredisko záujmovej činnosti, Hlavná ulica, Liptovská Štiavnica, nakoľko nespĺňate podmienky podľa citovaného ustanovenia a vaše zariadenie nie je zriadené na území obce." Opäť, deti chodia, peniaze za nimi nepošlú. To je ale vec dohody, ktorá sa nedeje. Ktorá sa nedeje.

    Ďalší citát: "Vaším listom zo dňa 14. 11. 2012 ste nás požiadali o poskytnutie finančných prostriedkov, preto vás žiadame, aby ste nám doplnili kde, kedy a ktorú hodinu sa záujmový krúžok koná. Bude vykonaná fyzická kontrola a pri neúčasti našich občanov nebude poskytnutá žiadna finančná čiastka." Toto by sa dalo považovať za relevantné, áno a legitímne, za predpokladu, že to nebude využívané len ako ospravedlnenie toho, že jednoducho žiadne peniaze nepošlú. Ale to uvidíme v praxi. Ďalej: "Keďže z vašej strany nebola ihneď podaná informácia o prijatých žiakoch a deťoch z našej obce," zriaďovateľ riadne pritom vyplnil výkaz, ktorý od neho žiadateľ teda žiadal a "ktoré ste prijali a štatisticky vykázali pri zbere údajov k 15. 9. 2012 a taktiež neprebehli rokovania o podmienkach vzájomnej spolupráce, nie je našou povinnosťou poskytnúť vám dotáciu na uvedenú činnosť, nakoľko príjem obce cez podielové danie nie je na strane výdavkov účelovo viazaný len na použitie v školstve. Sme ochotní o podmienkach spolupráce s vaším zariadením rokovať, ale až pre ďalší školský rok 2013/2014."

    Viete, čo sa tam deje, pán minister? Presne tie veci, ktoré sme vám na tomto mieste hovorili, že sa stanú, sa teraz dejú a od 1. januára 2013 máme zatvorené centrá voľného času, zatvorené strediská. Konkrétne, môžem vám dodať čísla.

  • Reakcie z pléna.

  • Nepodvádzali, sú to presne tie centrá voľného času, pán minister, presne tie, ktoré majú spádovú oblasť, kde si musia na dve alebo 3 deti pýtať peniaze od 40 alebo 50 obcí a tieto obce napriek tomu, napriek tomu, že častokrát asi nebudú vykonávať činnosť s vlastnými deťmi, tie peniaze utopia vo svojich rozpočtoch. A presne to, pred čím sme vás varovali, sa dnes deje, obce nie sú ochotné púšťať peniaze za svojimi vlastnými deťmi. A tie decká skončia bez činnosti, na ulici, v zime. Presne to, čo sme vám hovorili pred pár mesiacmi.

  • Ruch v sále.

  • V lete môžu behať po ihrisku.

    Ďalší citát z občianskej, z Oravskej Poruby: "Vážený žiadateľ o dotáciu či finančný príspevok, keďže do dnešného dňa obce nedostali žiadne financie ani pokyny na riešenie tohto bravúrneho podporovania voľnočasových aktivít ako aj rozdeľovania prostriedkov, nie je možné prijať VZN-ku." To znamená, nielen že ste prijali zlý zákon a zlé nariadenie vlády 668/2004 Z. z., ale ešte ste ani nevydali žiadny metodický pokyn, čo s tým majú robiť. No výborná práca, pán minister. Vykazujete perfektnú prácu v ostatných veciach, ale to, čo konkrétne už ste spravili, ste zbabrali na plnej čiare. Takže to je jeden zákon. Mali sme tu nedávno, iba ako príklad toho, že čo sa urobilo už zle. Ďalej sme tu mali reči pána ministra, teda pána premiéra a povedal to už niekoľkokrát aj pán minister, že štát nehodlá plytvať peniaze na to, aby podporoval biznis v súkromných školách. Pritom dieťa na súkromnej škole je najlacnejšie dieťa na hlavu pre štát. Najlacnejšie. Máme tu na hlavu normatív, máme tu na študenta platený normatív na každej jednej škole, ale pri súkromných školách nemáme z ďalších zdrojov od samosprávy alebo od štátu 12 % na kapitálové výdavky a tým pádom toto dieťa je pre štát lacnejšie ako dieťa, ktoré chodí do verejnej školy. Čo sa stane, keď začneme ísť po krku súkromným školám, pán minister? Presne ten istý počet detí, ktoré na tých súkromných školách máme, nám prejde na školy verejné, začnú sa ich týkať pravidlá, ktoré sa týkajú škôl verejných, zriaďovatelia budú musieť viacej prispievať, lebo tie školy budú mať viacej detí a tie isté deti budú pre štát vychádzať drahšie na vzdelávaní ako teraz, keď sú na súkromných školách. No to je perfektný systémový krok. Super.

    Hovorili ste o Kurikulárnej rade, ktorá má zasadnúť, ale nepovedali ste, že čo je jej účelom, čo ona má spraviť. Rozprávate o tom, ako si chcete brať príklad od Fínska, od Rakúska, od Nemecka, ale čo nehovoríte, je, že tam, kde sme išli ich smerom, ste to zastavili a vrátili naspäť. Štátny pedagogický ústav pod vedením pána Kríža pracoval na tom, aby sa zvyšoval priestor pre kreativitu a samostatné rozhodovanie každého jedného učiteľa, ktorý sa zúčastňuje pedagogického procesu.

  • Reakcie v pléne.

  • No počuť. A čo sa deje teraz? Opäť ideme podľa normalizačného pravítka: "Všetci píšte modrým perom, iná farba nebude!" 30 % z voľnej ruky pre učiteľov zmizlo, všetci musia učiť podľa toho istého harmonogramu, podľa tých istých predpisov, musia písať do triednických kníh tie isté bláboly, ktoré aj tak nakoniec vôbec nevypovedajú o tom, čo sa deje na tej hodine, a pritom existuje oveľa elegantnejšie a lepšie riešenie, pán minister. Vy môžte zvolať - a dokonca to považujem za prospešné - Kurikulárnu radu, môžte posilniť Štátny pedagogický ústav, ale tie majú vytvárať materiály, ktoré sú iba guideline, ktoré sú iba odporúčacie materiály, oni nemajú diktovať. A potom sa naozaj dostanete do situácie, kde tí učitelia, ktorí vedia ako chcú učiť, vedia aké pomôcky, aké knižky chcú používať, tak tí si budú môcť robiť podľa svojho. A môžu to robiť na 30 %, na 40, na 50, kým budú výkonnostne deti plniť štandardy, ktoré sú im určené štátnym vzdelávacím programom, tak v podstate je to na nich. A tí učitelia, ktorí od vás teraz drankajú teda - veď my nevieme, čo máme robiť, dajte nám predpis - tak tí môžu vychádzať z jednej, z jedného quidelinu, ktorý im dáte, alebo z dvoch rôznych alternatív, ale je hlúposť zaväzovať každého, aby robil to isté. Lebo jediné, čo tým dosiahnete, je, že učitelia, ktorí sú kreatívni, dobrí a naozaj chcú učiť moderným spôsobom, vám zo školstva odchádzajú, lebo sú znechutení a ostávajú vám tam len pasívni prijímatelia rozkazov, ktorí sú zvyknutí ešte stále na normalizačné praktiky a, bohužiaľ, sú to aj mladí učitelia, ktorí z pedagogických fakúlt, aké máme, prichádzajú do škôl nepripravení na prax a potrebujú pomôcť, ale nebudeme im pomáhať predsa tým, že každému nadiktujeme, čo má robiť, oveľa viacej mu pomôžeme tým, že vytvoríme priestor napríklad pre kaučovanie starším kolegom alebo mu dáme niekoľko alternatív, guidelinov, ktoré sa budú rozlišovať napríklad podľa regiónu, alebo podľa toho, aké má zastúpenie detí so špeciálnymi potrebami, alebo podľa iných kritérií a sám si vyberie, akým spôsobom odučí tú svoju hodinu.

    Povedali ste, že biznis do školstva nepatrí. No opak je pravdou, opak je pravdou, pán minister, pretože mnohé veci, aj v školstve, sa jednoducho musia riadiť trhovými princípmi a podľa trhových pravidiel. Kvalita školy musí byť merateľná a školy medzi sebou musia súťažiť, ak chceme, aby tí najlepší prežívali a tí najhorší vypadávali zo systému a aby sme boli schopní tých najlepších zaplatiť a tých najhorších jednoducho pomaličky vylučovať. To je, to nie je biznis, no je to princíp trhový a biznis sú trhové, sú to trhové princípy. Takisto pri riadení škôl, prečo nepustíme manažérov do riadenia škôl? Prečo mnohé školy napriek tomu, že by chceli zamestnať kvalitného manažéra, ktorý sa bude starať o jej chod, o jej ekonomické záležitosti a to, akým spôsobom tá škola funguje, prečo ešte stále riaditeľ školy musí mať pedagogické vzdelanie? Veď predsa riadenie inštitúcie a pedagogická stránka učenia detí sú dve rôzne veci. Prečo neumožníme školám, ktoré chcú mať vo svojom čele kvalitného manažéra, aby ten riaditeľ bol bez pedagogického vzdelania? Im samým by to prospelo.

    Ďalšia vec. Dodnes nemáme zadefinovanú školskú právnickú osobu. Keď už chcete rušiť krajské školské úrady, tak najprv dajte kompetencie a právomoci a zodpovednosť do rúk samotným školám. Ak by sme zadefinovali školskú právnickú osobu, ak by sme dávali peniaze priamo školám do rúk, ak by sme riaditeľovi dali väčšiu možnosť, väčšiu voľnosť v odmeňovaní svojich učiteľov a zároveň ale od neho aj vyžadovali nejakú kvalitu, tak potom by sme sa ešte len mohli zbaviť toho medzičlánku, ktorým dneska tie krajské školské úrady v niektorých oblastiach sú, ale nedá sa to urobiť tak, že sa jednoducho zbavíme kompetencie a necháme školy v tom istom marazme, v ktorom sú dnes.

    Štátna inšpekcia, povedzte mi, ktorá škola na Slovensku vníma inšpektora ako niekto, kto jej ide pomôcť? Ktorá škola na Slovensku vníma inšpektora ako niekoho, kto jej pomôže odhaliť, čo robí zle a poradí, čo má robiť lepšie? Veď tí inšpektori jak keby si ani nevšimli, že tu bol '89 rok. Prídu, kričia, zahabajú papiere a vyburujú sa na hlúpostiach typu, či je triednická kniha vyškrtaná zľava doprava alebo sprava doľava podľa pravítka. A čo je najčastejšia výtka? Rišo Vašečka to bude vedieť, neodborné zásahy do dokumentácie školy. To nám bohovsky pomáha, aby sme fakt vychovávali a učili deti lepšie. A toto sú práve tie organizácie, pán minister, ktoré vy máte vo svojej vlastnej pôsobnosti, ktoré treba zmeniť na podporovateľov, na thing-tanky, ktoré vám budú do tých škôl prinášať kvalitu, ktorých sa tie školy nebudú báť, naopak ich budú volať.

    Ale ja presne tieto isté návrhy, ktoré dávam vám, a veľmi dobre to viete, bol som na výbore, som dával aj pánovi ministrovi Jurzycovi. Nemôžte povedať, že s tým prichádzam, jak ste povedali vo svojom príhovore, tri roky, tri roky, pán minister, hovorím tie isté veci, tie isté veci. Máme tu priamo riadené inštitúcie ministerstva školstva. Mnohé z nich s prekrývajúcou sa agendou, spevokol za neviem koľké peniaze, ktoré ste obhajovali, môže byť, nemusí, ale určite budete so mnou súhlasiť, že tam rezervy na šetrenie sú. A áno, som si vedomý toho, že aj keby sme ich bez náhrady zrušili zo dňa na deň, tak je to v platoch učiteľov tuším len nejaké 1,7 %, ale aj to už by bolo známkou toho, že máte snahu ísť smerom k efektívnejšiemu riadeniu vášho rezortu.

    Ďalej: komunikácia škôl a učiteľov. A ten návrh tu už bol, prečo ste nepodporili to, aby v rade školy bola tretina rodičia, prípadne študenti, tretina učitelia a tretina zástupcovia zriaďovateľa. Ten návrh bol v tomto parlamente. Čím viacej budú učitelia zaťahovaní do toho, čo sa v tej škole, či rodičia zaťahovaní do toho, čo sa v tej škole deje, tým menej sa budú potom sťažovať na to, že neplní ich požiadavky. Čím viacej budú rozhodovať o tom, akým spôsobom je škola vedená, tým viacej sa bude vytvárať medzi školou a rodičom prirodzená väzba, a tým viacej sa budú riešiť veci v komunite a nie na úrovni riadenia štátu. Už nehovorím o tom, že o zjednotení legislatívnych pravidiel pre školstvo tak, aby platili pre všetkých zriaďovateľov rovnako, sa tu hovorí už roky ale ešte stále sme k nemu nedopracovali. Máme podanie na Ústavnom súde, ktoré bohvie dokedy tam bude, ale ešte stále máme diskriminovaných zriaďovateľov v systéme našich škôl.

  • Krátka pauza.

  • To, čo som hovoril vo svojej faktickej pripomienke, je vízia, ktorú toto ministerstvo školstva pred sebou má. A ja sa obávam, že je to vízia škodlivá a vízia zlá. Ja som ešte nepočul, nepočul som od pána ministra, že by vôbec niekedy hovoril o potrebách detí samotných. Napriek tomu, že Európa aj moderný svet sa hýbu výrazne smerom k tzv. child-centered education, to znamená k vzdelávaniu, ktoré je v prvom rade orientované na potreby dieťaťa, od nášho ministerstva školstva o ňom nepočujeme ani slovo. Napriek tomu, že tie systémy, ktoré si berie náš pán minister školstva za vzory, sú v prvom rade založené na slobode rozhodovania jednak učiteľov, jednak zriaďovateľov a jednak samotných rodičov a detí. U nás sa sloboda v školstve okrajuje, potláča a netoleruje a potom je úplne jedno, kto akú radu zriadi, aká rada čo navrhne. Stále to nebude počúvanie hlasov zdola a stále sa bude oveľa viacej prihliadať na to, aby školstvo plnilo záujmy štátu, čistý, etatistický prístup silného štátu a nebude sa prihliadať na to, čo vlastne potrebujú decká v tých školách. A ešte raz, biznis do škôl patrí, napr. aj tým, že by sme mali oveľa výraznejšie posilňovať už na základných aj stredných školách schopnosť deciek založiť si vlastné podniky, podnikať, postaviť sa na svoje vlastné nohy, nie vychovávať robotov k továrenským linkám, nevyhovovať trhu iba tým, že budeme sa pozerať, že aká tam dneska stojí fabrika. A potom desať rokov budeme vychovávať decká k tej linke, ktorá tam už stojí. A keď fabrika odíde, čo sa stane potom? My máme decká, ktoré budú schopné, keď vedia, že je tam fabrika, založiť si firmu nejakého subdodávateľa. Pozerať sa na to, čo je na trhu, čítať ten trh, hľadať v ňom diery. Postaviť sa na vlastné nohy a podnikať, predávať, obchodovať, čokoľvek, ale byť hlavne samostatný jedinec. A keď už toho samostatného jedinca si tá firma potiahne a zamestná ho a zaradí, nech sa páči aj tak to bude kvalifikovaná a dobrá pracovná sila. Ale v prvom rade musíme pracovať na tom, aby on bol samostatný jedinec. Nemusíme vytvárať robotíkov k jeho linke, ktorú zrovna v tom regióne máme.

    Hovoríme o podpore budúcich technológií, pán minister, ďalšie slovo, ktoré som v živote nepočul z vašich úst, je start-up. Celé, celé jedno odvetvie súčasného vývoja napr. IT technológií, ale aj technológií bežného predaja spojené s internetom sú založené na tom, že sa podporujú v inkubátoroch dobré nápady kvalitných ľudí. Na Slovensku, viem, že nedávno sme mali start-up worlds, ale že by to nejak výrazne bolo premietnuté do spôsobu aký projektuje pred sebou ministerstvo školstva, tak to nevidím, ak sa mýlim, vyveďte ma z omylu, pán minister.

    Ďalšia otázka. Koľkokrát ste požiadali svojho kolegu ministra kultúry, aby konečne v autorskom zákone povolil Creative Commons licencie? Koľkokrát, pán minister? A viete sám, ako veľmi by vám to pomohlo. Strašne veľa práce, ktorú bude musieť robiť vaša Kurikulárna rada, by mohli urobiť samotní učitelia. Ak by sme vytvorili legislatívne prostredie na to, že kvalitný učiteľ môže svoje prípravy nahrať na internet a zdieľať ich s ostatnými učiteľmi, strašne veľa by nám to pomohlo a kvalita, ktorá je na jednom mieste Slovenska, by sa vedela využívať po celom Slovensku. Jediné, čo nám chýba, je úprava autorského zákona. Koľkokrát ste tlačili na to, pán minister, aby sa to dostalo do reality? Keď už opoziční poslanci prišli a predložili to v parlamente, aj tak nám to neprešlo, lebo my čakáme na veľkú novelu. Už to mohlo byť v praxi, už to mohlo pomáhať učiteľom po celom Slovensku. Nič. Namiesto toho počujeme bývalého agenta ŠtB, štátneho tajomníka ministerstva školstva, ako hovorí o tom, že treba budovať kádre. Ako hovorí o tom, že výroba potrebuje silu. Kde žijeme? Je rok 2012, sakra, o pár dní možno končí svet! Nič.

  • Smiech v sále.

  • Nie sme v roku 1970, nie sme v roku 1970!

  • Ruch v sále.

  • A dôvod prečo sa tak rozčuľujem, pán kolega, je že mi na tých deckách záleží, že som medzi nimi strávil veľkú časť svojho života a že moja práca vďaka výčinom tohto pána vychádza nanivoč. Prečo? Preto sa tak rozčuľujem. Rozčuľujem sa preto, lebo môj chlapec bude mať za chvíľu dva roky a ja sa bojím, že kým bude mať šesť, tak vďaka výčinom tohto pána ministra nebudú na Slovensku školy, do ktorých by som bol ochotný ho zapísať. Preto sa tak rozčuľujem.

  • Ruch v sále.

  • Rozčuľujem sa preto, lebo školy, ktoré vykázali kvalitu, zanikajú ako šesťročné Gymnázium v Martine. Preto sa rozčuľujem.

  • A veľmi sa divím, že vy sedíte s takou kľudnou tvárou. Veľmi sa divím.

    Pán minister, ak by sme mali hovoriť o vízii, veľmi rád, veľmi rád sa s vami podelím o množstvo, množstvo nápadov. Chcel som ich spomenúť, ale nebudem. Mám toho dosť, je toho dosť.

  • Rečník ukazuje podklady.

  • A toto sú veci, ktoré sme si nevymysleli sami, že SaS-kári, liberáli. To sú veci, ktoré sú zozbierané od učiteľov a od ľudí, ktorí v tom prostredí robia. A ja vás prosím, keď už sme sa dostali do bodu, keď spoločnosť pochopila, že školstvo musí byť jej prioritou, keď sme sa dostali bodu, že mnoho ľudí je ochotných sa zapojiť do diskusie o školstve, neuzatvárajte sa v ďalších bublinách svojich vlastných, menovaných nominantov v radách. Neuzatvárajte sa pred tým, čo vám hovoria mladší a modernejšie mysliaci ľudia, a začnite počúvať. Ak naozaj myslíte úprimne to, čo ste povedali, a to je, že sa chceme pohnúť smerom ku svetu, počúvajte aj ľudí, ktorí v tom svete boli, lebo máte naozaj iba dve možnosti. Buď rapídne otočiť kormidlo a prestať vracať školstvo do 70. rokov minulého storočia alebo jednoducho choďte od toho.

    Lebo títo ľudia aj keby ste tie deti priamo jedli na raňajky, vás neodvolajú, ale vaše samotné svedomie by bás odtiaľ potlačiť mohlo. Ďakujem.

  • Faktické poznámky páni poslanci: Hrnčiar, Martvoň, Vašečka, Bagačka, Kéry, Mičovský, Hraško, Viskupič.

    Pán minister, môžte si zobrať slovo a predpokladám, že podľa vášho výrazu tváre aj by som si to želal, aby ste boli ešte primeranejšie expresívny ako pán kolega. Takže končím možnosť sa prihlásiť. Ukážte mi koľko je tam. Deväť faktických poznámok. Končím možnosť.

    Pán poslanec Martvoň.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Pán poslanec Poliačik, myslím si, že z pohľadu rečníckeho vystúpenia toto vaše vystúpenie bolo fakt dobré, ako vidno, že ste rečník, vidno, poklona.

    Na druhej strane po tej obsahovej stránke, dovolím si vás upozorniť, že veľká škoda, že tak dobré vystúpenie ste si nepripravili skôr, keď bol ministrom pán Jurzyca, lebo to, čo ste hovorili, sa alebo mnohé veci sa spustili, alebo dá sa povedať, to celé školstvo sa dostalo do takej letargie za pána Jurzycu a práve náš pán minister sa to snaží zlepšiť a napráva chyby bývalej vlády. Čiže ja sa iba čudujem, že prečo práve vtedy ste proti Jurzycovi, ktorý chcel byť ministrom úplne iného ministerstva, takto nevystúpili. Vtedy ste mali väčšinu, mohli ste robiť zmeny, zmeny k lepšiemu, neurobili ste to. Ako nemôžte sa vyhovárať na svojich koaličných, bývalých koaličných partnerov. Jednoducho, mali ste moc, tak ako mal moc pán Beblavý byť na ministerstve školstva, každý povedzme týždeň, mohli ste aj vy byť a meniť veci k lepšiemu, keď ste boli nespokojný. Čiže myslím si, že trošku to vaše vystúpenie malo byť inak posunuté v čase.

  • Ďakujem, pán predseda, za slovo. Ja by som chcel zdôrazniť tú vec z Martinovho vystúpenia, kde hovoril o tom, že naozaj všetka česť našim učiteľom, že odvádzajú mnoho práce, ktorá nie je nejakým spôsobom hodnotiteľná, možno aj preto, že chýbajú nejaké také tie modely, ktorými by to bolo možné ohodnotiť, ale napriek tomu, pretože im záleží na tých deťoch, tak to robia. Nie preto, že je minister ten alebo tamten, ale záleží im na tých deťoch a možno je to aj tým, že je iné, keď rozprávajú o školstve ľudia, ktorí pracujú s deťmi, či už na základných školách, alebo na stredných, prípadne v tých materských. A niekto iný, keď len z nejakej možno akademickej pôdy hovorí o školstve.

    Takže som veľmi rád že tento hlas zaznel. Ďakujem.

  • Ešte predtým, ako dám slovo pánovi poslancovi Bagačkovi, už je tam pán poslanec Hrnčiar. Tak pán poslanec Bagačka.

  • Ďakujem pekne. Ja len spomeniem, ste hovorili: "Tri roky hovorím tieto veci a nikto ma nepočúva." To je možno aj na margo pána Martvoňa. Tri roky ste tým pádom toto hovorili a nič ste nedosiahli. No, tak aspoň niečo. Ale keďže ste to, keďže ste to zopakovali, tým pádom pre mňa to evokuje, že vlastne za tie tri roky sa vám toho podarilo veľmi málo a možná sa raz aj ten maličký syn spýta: "Oco, tak čo za tie tri roky si spravil?" A môžte mu povedať, zatiaľ len, zatiaľ veľmi málo, môj.

  • Reakcia v sále.

  • Ďakujem. Pán poslanec Poliačik, čo ste to tu vlastne húlil, teda hovorili, pardon?

  • Smiech v sále.

  • Mňa veľmi dojalo to, že akú máte vy starosť o tom, že kde tie deti slovenské budú športovať.

    No za poslanecký klub SMER - SD vám môžem dať jasnú odpoveď, napríklad na tých multifunkčných ihriskách, ktoré postavila prvá Ficova vláda. Koľko multifunkčných ihrísk postavila vaša, povedzte nám to, koľko?

    A po vašom vystúpení nadobúdam pocit, že ja tu mám obrovský hendikep, a to, že nikdy v živote som nezobral žiadnu drogu a už vôbec nie čistý heroín, ale vôbec sa za to nehanbím. Ďakujem.

  • Pán predseda, ďakujem za slovo. Je možné oceniť rečnícky výkon pána poslanca Poliačika. Ja by som teda oveľa viac, aj to tak urobím, ocenil jeho úprimnú snahu, ktorú cítiť z toho prejavu, že mu ide o vec, čo je veľmi dôležité, aby nám tu išlo všetkým vždy o vec, neviem nejakú eleganciu prejavu, ktorá je dobrá, ale nie je podmienkou. Ale najviac ma teší to, že tu zaznelo množstvo podnetov, o ktorých som presvedčený, nech tu akékoľvek úškrny a úsmevy vidíme, že zasahujú aj pána ministra a ja nepochybujem o jeho rozhodnutí, že to podstatné, čo Martin v tvojom prejave zaznelo, si určite zapamätá.

    Ja budem reagovať iba na jednu vec, ktorá potvrdzuje to, čo som zažil a čo mi pripadá ako ozaj overené. Spomínal si v istej časti, že by nemuseli byť šéfmi škôl vždy len pedagógovia, ale že by tam mohli byť aj profíci, ktorí jednoducho riadenie majú naštudované. Moja životná skúsenosť hovorí, síce z iných odborov, že najlepších šéfov som zažil tých, ktorí prišli do istých odborov nezaťažení odbornosťou, ale bývali ozaj odborníci na riadenie a by som povedal, že práve títo šéfovia v mojej doterajšej 35-ročnej praxi ostali zapísaní ako tí, čo posunuli veci dopredu. A ja verím, že aj tvoj prejav a tvoja snaha veci dopredu posunú, nech to bude už akokoľvek hodnotené v tejto chvíli.

    Niektoré veci potrebujú čas, takže ďakujem, mňa to veľmi zaujalo.

  • Ďakujem. Spomínal si na začiatku, že máš výhodu oproti ostatným kolegom tuná, že si krátku dobu v politike. Máš aj druhú výhodu, bol si učiteľom a ešte aj debatérom.

    Je vidieť možno pri reakciách na tvoj prejav, že tým tvojim rečníckym umením si vyduril mnohých z letargie, dokonca na tvári pána ministra na objavila červená rumeň. Takže asi sa mu to ťažko počúvalo a zároveň sa ozvali aj kolegovia zo strany SMER, neviem, či celkom korektne a či celkom sa dá tomu rozumieť, čo chcel pán poslanec, myslím, že Kéry povedať tým veľmi. Asi chcel byť vtipný, ale vtipy majú byť vtipné a smejeme sa na smiešnom a nesmejeme sa na nesmiešnom.

    Je to podľa mňa to a najdôležitejší moment bol, že skutočne myslíš veci vážne, a je pravdou a je dobre priznať, že tri roky sleduješ jednu jasnú líniu. Dúfam, že po tomto prejave je tá jedna jasná línia vidieť, a to je moderné a pred svetom sa nehanbiace školstvo, aby vychovávalo deti, ktoré sú schopné konkurencie a sú vychované tak, aby sa mohli uplatniť ako doma, tak v zahraničí. Ďakujem.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ku kolegovia Poliačikovi, pardon, ja som si ho včera pomýlil s pánom Počiatkom. Ja sa ospravedlňujem. Ja som včera, podobné mená, ale osobnosti úplne rozdielne. To beriem. Ťažko mi je, Martin, kolega, ale som na takom pomedzí rodu, čiže aj v tomto budem sa snažiť byť taký, že nebudem ti tlieskať, lebo v zásade ani nie je celkom za čo.

    Odhliadnuc od toho, čo treba rešpektovať, a ty to vieš, že čo treba vnímať pri hovorenej reči, že sa vníma slovo až ďaleko menej ako vizuálna stránka. Ale ja som sa snažil vnímať tú obsahovú stránku a boli tam veľké diery, veľké diery a ty si ani neuvedomuješ, že ešte okrem toho teda že obsahovo to treba mať na poriadku, tak potom sú aj také, že výkonov, alebo jak by som to tak zjednodušene nazval, nejaké výkonové parametre toho, čo hovoríš. To znamená, schopnosť realizovať.

    A nedá sa to všetko povedať, ale pod heslo biznis do škôl nezoradíš šíky a mňa už určite nie. Hej, čiže to sú že, prosím, to si povedal, to citujem, ale nevytrhol som z kontextu ako pod heslom, nemusíš so mnou rátať, nemusíš mi, kolega, skákať. Ja len chcem povedať a to je proste možno tá chyba, lebo niečo z toho, čo si hovoril, je použiteľné, ale uzavrieš to do zlého hesla. Pod to heslo a to ako sadomasochizmus, že proste vlastne chceš aj nechceš a potom to aj tak vyzerá, že po tých troch rokoch dokopy nič. A to je presne to, že tá výkonová stránka tvojich proklamácií je slabá, pretože proste robíte chyby.

    A odhliadnuc od toho, kolega, že v tvojom prípade došlo k niečomu, čo vzbudzuje u veľa rodičov obavu, keby si ty mal byť na čele, by som povedal, obrody školstva...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem pekne za slovo. No čo už, pán kolega Poliačik, ja nebudem búchať tu po lavici, budem sa snažiť z tohto miesta vyslať jasne signál a hlavne mladých ľuďom.

    To, čo ste tu natáral, na to skutočne treba mať silný žalúdok.

    Vy sa pasujete, pán Poliačik, na odborníka za všetko. Vám keď dá skalpel, pôjdete operovať. Jednoducho operácia sa podarila, pacient zomrel. Vy kritizujete človeka, pána ministra za to, že už konečne sa našiel človek, ktorý chce urobiť v školstve poriadok.

    A nedá mi pán kolega, vy ste ma k tomu vyprovokoval, aby som sa vrátil k včerajšiemu môjmu vystúpeniu, kde ste tiež táral o športe všetko možné a nemožné. No ale čo už čakať, vážený pán Poliačik, od človeka, ktorý obhajuje drogy, ktorý nabáda mladých ľudí, aby brali drogy, ktorý sa ich snaží dokonca aj zlegalizovať. Veď sme boli svedkom v tejto sále, ako váš bývalý koaličný partner vám sypal na hlavu injekčné striekačky, vážený pán Poliačik.

    Takýto človek, ako ste vy, ide poučovať, ide rozprávať o školstve, ide rozprávať o športe, kde sa učia mladí ľudia a kde športujú mladí ľudia.

    Pán kolega, boli ste niekedy na nejakom športovom podujatí naživo? Asi nie. Vy ste to videli z ponorky, aj to bola kalná voda. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne, pán predseda za slovo. Ďakujem ti, Martin, že si tam povedal zopár veľmi pravdivých myšlienok, ktoré sa nepáčili ani pánovi ministrovi. Ale ja, čo som postrehol na tom tvojom prejave a z výrazu pána ministra, tak vo mne to evokuje jedno také prirovnanie, že starého psa novým kúskom nenaučíš a, žiaľ, tak to bude vyzerať aj naše školstvo, tak ako bolo kedysi dávno a stále sa hovorí o tom, že by malo byť inovované, zlepšené, zlepšené podmienky. Nie, ideme ich udupávať, odkopávať a dokonca im na to nedáme ani peniaze. Potom sa chválime, že postavili sme ihriská. No keby ste to postavili za svoje vreckové páni poslanci SMER-u, tak kľudne sa s tým môžete hrdiť, ale postavili ste to za peniaze daňových poplatníkov, čo teda nie je nič svetoborné.

    No ale ja som len zvedavý, keďže už si prezentoval výsledky toho, ako sa niektorí zodpovední starostovia a zodpovedné samosprávy začínajú stavať k financovaniu aktivít vzdelávacích. Tak ja som len zvedavý, kedy pánovi ministrovi skysne ten úsmev na tvári potom, keď im budeme, keď mu budeme ukazovať štatistiky toho, koľko žiakov sa odhlásilo z centier voľného času a z iných aktivít, koľko inštitúcií skončilo alebo akým stavom skončilo. Takže ja by som sa veľmi nesmial a to zlepšenie, ktoré sa on akože chystá urobiť, tak, žiaľ, povedie naše školstvo opačným smerom. Už som to tu zdôraznil v predchádzajúcich prejavoch, že dneska nedobehneme Japonsko ani keby nám bežalo oproti, no tak dneska ani nemôžeme pomýšľať na to, že by sme ho vôbec niekedy dobiehali. Samozrejme, myslím teraz na školstvo, pretože my kým sa rozbehneme nejakým smerom, tak nám to ešte trvá, zhoríme ešte na štarte.

  • Ďakujem za slovo, pán predseda. Budem sa snažiť byť vecný vo svojej faktickej poznámke a reagovať na to, čo hovoril pán Poliačik vo svojom príhovore v časti centrá voľného času.

    Ja môžem z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že tie problémy v roku 2013 určite budú. Tie problémy v školstve sú naozaj veľmi veľké, potvrdzuje to aj fakt, že napríklad na mestskom zastupiteľstve v Martine, keď sme schvaľovali mestský rozpočet v súlade s memorandom medzi ZMOS-om a vládou, ktorý bol o 22,6 % nižší oproti roku 2012, rozprava trvala 5 minút a keď sa schvaľovalo všeobecne záväzné nariadenie o financovaní školstva, tak tá rozprava trvala takmer dve hodiny. A zhodou okolností včera bolo mimoriadne mestské zastupiteľstvo, kde prišli takmer všetky centrá voľného času z okolia Martina a prosili mesto Martin, aby sme ich teda zachránili, lebo zaniknú.

    Ja chápem, že ministerstvo školstva chcelo potrestať tie centrá voľného času, ktoré zneužívali situáciu a ktoré podvádzali, ale pri súčasnej platnej legislatíve budú postihnuté aj tie centrá, ktoré jednoducho sa správali zodpovedne. Ja poviem konkrétny príklad: Centrum voľného času Domino vo Vrútkach, Centrum voľného času v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta Kamarát v Martine, deti z Martina chodia aj do Vrútok aj do Martina, bližšia košeľa ako kabát. My jednoducho budeme preferovať to, aby sme podporili svoje vlastné centrum voľného času, lebo je to prirodzené, nepôjdeme sami proti sebe a to druhé centrum voľného času zrejme bude mať problém. Takže treba nechať čas a zrejme sa budeme musieť k tejto téme asi v dohľadnej dobe asi vrátiť. Ďakujem.

  • Ďakujem za podporné faktické poznámky od mnohých kolegov, tí počúvali. Mrzí ma, že jednak tu máme kolegov, ktorí keď sa ozvú, tak musia jedine útočiť na osobu a musia to robiť dokonca takým spôsobom, že zjavne nevedia čítať s porozumením, lebo keby si boli prečítali, čo som ja bol býval na tému drogovej politiky tohto štátu povedal, tak by vedeli, že som posledný človek, naozaj posledný možno v tejto sále, ktorý by odporúčal komukoľvek, komukoľvek sa dostať do problémov s drogami. A mrzí ma, že si neprečítali poriadne ten rozhovor, lebo by vedeli, že na základe skúseností ktoré mám a za ktoré sa nehanbím by som veľmi rád inicioval mnohé zmeny, ktoré by týmto ľuďom mohli pomôcť.

    A to isté, to isté je v školstve. Mám skúsenosti, viem, ako sa veci dajú robiť dopredu, mám aj výsledky. Slovenská debatná asociácia dodnes existuje a je považovaná za naozaj prvotriednu vzdelávaciu inštitúciu, napriek tomu, že je vedená iba samotnými študentami a beží na svojej vlastnej metodike, ktorú si vytváral dlhé roky. Takže ja mám výsledky za sebou a viem, že niektoré veci fungujú a niektoré veci nefungujú. Z tej pozície môžem povedať v školstve, že veci, ktoré pán minister presadzuje jednoducho fungovať nemôžu, lebo nie sú nastavené na 21. storočie a nie sú nastavené na to, aké deti by mali a akí študenti by mali vychádzať z tohto systému.

    Ďakujem.

  • Pán minister chcete? Nech sa páči.

  • Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predseda, musím na niektoré veci reagovať, ale nie invektívami, ale faktami.

    Ak sme išli vo vzťahu k súkromným centrám voľného času, tak sme sa rozhodli v rámci šancí pre každého, že každé dieťa v tejto vlasti má dostať finančné prostriedky na činnosť v rámci samovzdelávacích a rôznych ďalších aktivít, každé dieťa, aj to rómske, aj to nerómske. Toto bola moja cesta, a preto ste povedali, každé dieťa môže dostať rovnaký balík peňazí.

    Čo sa týka školských klubov. Predchádzajúci stav umožňoval, aby obec, ktorá mala v základnej škole len 25 detí, mala v školskom klube prihlásených 300 detí, často fiktívne a na tie dostala peniaze. Dnešný stav umožňuje, aby dostala obec peniaze len na maximálne toľko detí, koľko je v základnej škole, keď hovorím o škole základnej na jej území. Keďže tento počet je zhruba trikrát väčší, ako je detí v školskom klube, boli koeficienty primerane upravené, aby neprichádzalo k tomu, to, by som povedal neprimeranému zvýhodneniu.

    Vážení, musím povedať aj potvrdiť, čo povedal pán primátor a poslanec pán Hrnčiar, ja mám správu zo Súkromného centra voľného času v Martine. To bude fungovať. Samozrejme, budú musieť niektoré iné centrá zaniknúť, či sú to, lebo ide o kvalitu, aby bolo to centrum skutočne, vytváralo všetky podmienky. A to súkromné centrum voľného času, mi napísali z Martina, že sú pripravení na fungovanie, a je to povinnosťou na jednej strane mesta a na druhej strane rodičov, lebo každý rodič teraz vie, kde má dieťa v trvalom pobyte a môže, pretože tu ide o otvorenú samosprávu, kontrolovať či to dieťa dostalo ten normatív v rámci originálnych kompetencií a môže byť umiestnené kdekoľvek, v tom dobrom slova zmysle, aby predovšetkým mohlo byť, mohli byť zabezpečené jeho mimoškolské aktivity, či to bude v centrách voľného času, či to bude v základnej umeleckej škole alebo či to bude v školskom klube. Pre mňa je dôležité, aby to dieťa nezostalo na ulici a patrí to každému dieťaťu v tejto spoločnosti, každému dieťaťu v Slovenskej republike.

    Štátne vzdelávacie programy a školské vzdelávacie programy, muzika, ktorá beží stále, ale musím vám povedať, že ja robím konkrétne kroky na základe odporúčania Združenia samosprávnych škôl. A to sú všetci riaditelia základných škôl, ktorí tzv. krížové experimenty zo Štátneho pedagogického ústavu odsúdili a nesúhlasia s ním. A ja musím robiť školské, teda štátne vzdelávacie programy po dohode s nimi, pretože to robím pre nich, pre učiteľov. A boli vážne chyby, hlavne ide o základné školy, nehovorím o stredných školách, tam je tá voľnosť ďaleko väčšia, ale na základných školách musíme jasne zadefinovať, čo v prvom stupni, aby sme nemali také výpadky z matematiky, ako sú teraz u štvrtákov, čítať, písať a počítať predovšetkým. Poviem to, ako to hovorila Mária Terézia, toto sú priority a na tom trvajú aj učitelia zo samosprávneho združenia škôl, teda riaditelia škôl, ktorí toto požadovali. Požadovali to v roku 2011, veľmi to kritizovali a my sme nepristúpili. To, čo teraz beží, to je ešte dôvetok toho, čo tu bolo spôsobené. My sme nepristúpili k zmenám, pretože sme povedali, že až od 1. septembra to nabehne v budúcom roku 2013, ale po dohode s ľuďmi, s učiteľmi a odbornými zamestnancami našich škôl. Však toto robíme pre nich, aby mohli kvalitne vzdelávať. Oni to žiadajú a my to musíme, tieto štátne vzdelávacie programy, to minimum nasadiť tak, aby bolo všade rovnaké, to minimum. A to ďalšie, čo sa tam bude vytvárať v rámci školského vzdelávacieho programu, to je vecou učiteľa, aby skutočne ten učiteľ si dotváral ten vzdelávací program v rámci jednotlivých hodín na jednotlivých predmetoch.

    Nie je možné, aby na Slovensku fungovala napríklad chémia sa začala učiť v nejakom meste alebo v 6. triede a v druhom meste v 7. triede, my tu máme migráciu, obrovskú migráciu a budú sa tie deti posúvať, aby to...

  • Ruch v sále. Smiech v sále.

  • No migrácia existuje. Na to poukázali, na to poukázali priamo riaditelia samosprávnych škôl. Vy sa smejete, pani Žitňanská, vy ste s nimi, však vás vypískali, keď ste tam boli v Tatrách aj s pánom Beblavým. Však o toto ide. No, ale hovorím, vy sa...

  • Reakcia v pléne. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Poprosím, pani poslankyňa, poprosím vás.

  • Prepáčte, vy ste smiali tomuto konkrétnemu faktu? Tomuto, oni požadovali, riaditelia škôl. Zavolajte si pani Petákovú, aby sme tieto školské vzdelávacie programy, ktoré pripravilo Krížove, štátny, Krížov Štátny pedagogický ústav - ako námestníka riaditeľa, aby ich zmenil. Oni to požadovali a ja to robím pre nich, pre učiteľov a pre tie deti, ktoré majú byť vzdelávané.

    Pýtate sa, že prečo neruším priamo riadené organizácie. Vážení, všetky aj za Mikolaja, aj za Jurzycu sú tam národné projekty. Národné projekty, ak by som zrušil jednu organizáciu, musím vrátiť všetky peniaze, ktoré tam boli preinvestované na školy, musel by som vrátiť zo štátneho rozpočtu Európskej komisii. Tento problém mám a to je celkom prirodzený problém, ktorý tu je. A ja si to nemôžem dovoliť. Samozrejme, budeme niektoré činnosti týchto ústavov alebo týchto zariadení modifikovať, aby nerobili sa v každom ústave jedno a to isté, ale tieto ústavy a tieto organizácie musia zatiaľ zotrvať, pretože plnia úlohy, ktoré sú v rámci národných projektov čerpania európskych fondov pre naše školy.

    A napokon, viete, je mi smutne, keď sa tu spomína Spevácky zbor slovenských učiteľov. Vážení, toto teleso má obrovskú históriu od prvej republiky. Skladali sa na to učitelia. Zakladali ho mnohé osobnosti našej kultúry, učiteľské osobnosti našej kultúry. A ja, ak by som toto teleso zrušil, tak by som sa podpísal na to, že som nekultúrny minister, a myslím si, že žiaden minister, ani tí čo boli predo mnou by takéto kultúrne teleso nikdy nezrušili. Reprezentuje nás dobre, a ak potrebuje nejakú podporu, aj tú podporu, ktorú majú zo strany školstva budú mať, pretože je to naša prezentácia a je to Spevácky zbor slovenských učiteľov. Viete si predstaviť, že by to v Českej republike alebo v Maďarskej republike, alebo v Poľsku zrušili? Asi nie.

    A napokon, áno, uvažujeme o tom a budeme o tom diskutovať, že možnože jedna z alternatív je to, aby riaditelia všetkých našich škôl boli platení priamo z ministerstva. Aj to je cesta, aby boli slobodnejší, aby mohli rozhodovať slobodnejšie. Ale to treba nastaviť, to sa nedá zo dňa na deň. Ale naozaj táto cesta tu je. A ja sa k nej plne hlásim, ale hľadám možnosti, ako ten systém urobiť únosný. A viete, že sme urobili aj niektoré konkrétne kroky k samospráve, že sme ten normatív, ktorý ide a hovorí, opakovane hovorím, má ísť 100 %, nie 90 % na mzdy učiteľov, aby išiel na mzdy učiteľov a pedagogických a odborných zamestnancov, aby riaditeľ školy o ňom rozhodoval a predovšetkým tieto peniaze aj spravodlivo transparentne na svojich školách rozdeľoval.

    Startupy, spin-offy, to som tu hovoril dávno, dávno nielen v oblasti technologických centier, ale aj vo vzťahu k vzdelávaniu. Máme túto cestu a ideme touto cestou modernizácie nášho školstva, ale, samozrejme, nie je to možné nabehnúť a veľmi rýchlo urobiť za osem mesiacov. Ja sa pýtam, čo sa tu udialo za dvadsať mesiacov? A ja za osem mesiacov v podstate som zodpovedný za všetko.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Faktické poznámky piati, šiesti páni poslanci. Končím možnosť. Pán Poliačik. Nie je. Pani poslankyňa Žitňanská Jana.

  • Ďakujem veľmi pekne. Pán minister, ja vás poprosím, aby ste povedali presne, kedy ma v Tatrách kto vypískal. Naozaj vás poprosím, aby ste to zistili. A kedy mňa v Tatrách nejaké združenie alebo niekto vypískal, pretože to nie je pravda. Ja už minule som hovorila, že by som bola veľmi rada, kebyže prestanete klamať, pretože sa zaradíte v rebríčku po vašom predsedovi na druhé miesto. Takže ešte raz poprosím, dátum, čas, za akých okolností, kto ma vypískal. Inač budem žiadať o ospravedlnenie, lebo to nie je pravda.

    Ale teraz vecne k tomu, čo ste povedali. Ja môžem len tlieskať tomu, že chcete alebo že vaša cesta je, aby každé dieťa dostalo rovnakú šancu alebo rovnaký balík peňazí na voľnočasové aktivity.

  • Ruch v sále.

  • Čiže tomuto tlieskam, hoci ma nepočúvate, chcem povedať, že áno, tomuto vášmu výroku tlieskam a naozaj som za to, aby všetky deti mali šancu. Problém ale je, že tú šancu nebudú mať, pretože tá samospráva nemusí použiť tie peniaze na voľnočasové aktivity týchto detí a už sa to tak deje, už to tu aj Martin Poliačik spomínal.

    Keď sa bavíme o tom, alebo aj vy ste teda vlastne pripustili, že áno, niektoré centrá zaniknú, ale že zostanú tie kvalitné. Práveže toto nie je cesta k tomu, aby prežili len tie kvalitné. Prežijú tie, ktoré proste nejakým spôsobom dokážu si zazmluvniť tie deti, tie možno nejaké šikovnejšie, ale to nie je o kvalite. To sa mýlite, keď si myslíte, že prežijú len tie kvalitné. Prežijú tie, ktoré budú, napríklad čo sa týka vzdialenosti od bydliska toho dieťaťa vyhovovať, ale nemusí to byť to najkvalitnejšie.

    A iba posledná poznámka k tomu, čo ste povedali, že chcete rozpisovať učivo po stupňoch vzdelania. Áno, súhlasím, nie po ročníkoch, ale po stupňoch vzdelania. Ďakujem.

  • Ďakujem. Pán minister, hovorili ste o upravených koeficientoch. Vy ste ich úplne ponížili tak, aby tam išlo čo najmenej na tie školské kluby detí. A ja vám uvediem len malý príklad. Ak chce rodič poslať dieťa do školského klubu do inej obce, pretože tá daná obec neposkytuje napríklad doučovanie z matematiky, z angličtiny, tak tým pádom vy ste im odstrihli financovanie a nemá ten dotyčný šancu, pretože on nechodí do tej školy, ale chodí do druhej obce, prípadne do mesta okresného. Takže takto ste odpísali časť žiakov, ktorí by sa chceli vzdelávať nie v tom, čo poskytuje škola, pretože to poskytuje zrejme dosť málo, ale to, čo by potrebovali oni, čo by si zvyšovali svoju vlastnú odbornosť a tým pádom ste ich odpísali.

    Hovorili ste o kvalite. Súkromné centrum voľného času dávalo pomôcky ku svojej činnosti pre svojich žiakov, pre svoje deti. Verejné v takej istej činnosti nedávalo nič. Tak kto poskytoval vyššiu kvalitu, pán minister? Takže nerozprávajte tuná bludy! A že súkromné centrá sú menej kvalitné, pretože ja mám, naopak, informácie, že tie mestské, teda verejné, ktoré poskytovali činnosti, boli menej kvalitné, pretože nedostávali z mestských rozpočtov alebo z obecných rozpočtov také prostriedky, aby mohli vybaviť pomôckami na aktivity, ktoré deti chceli. Nieže, ktoré si zmyslí vedúci v základnej škole, že idú robiť počítačový krúžok mali, áno, lebo tam mali počítače. To mi bola fakt zmysluplná činnosť, keď sa nahnali deti do triedy a deti tam surfovali po internete. Skutočne zmysluplná činnosť v centre voľného času alebo v školskom klube. Takže nerozprávajte tuná somariny, pretože verejne klamete, a mňa tu napádajú ešte ďalšie veci...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Pán poslanec, viete čo, školstvo má kultivovať. Chcem vás veľmi pekne poprosiť všetkých, skúste používať normálne výrazy. Skúste obmedziť všetci v tejto debate svoju expresivitu na normálne argumenty, ktoré môžu byť aj emočné. Vy ste zašli aj s pánom Poliačik a začínate používať neuveriteľný slovník, čo ma trápi len preto, že chcete hovoriť o kvalite vzdelávania.

  • Potlesk. Reakcie v pléne.

  • Zapnite pána poslanca Hraška, dajte mu dve minúty ešte.

  • Ak vaši poslanci verejne hovoria o drogách, to nie je...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Pán poslanec Lipšic, skúste sedieť, prihláste sa, máte na to, nech sa páči, dostanete slovo.

  • Pán predseda, ak tuná niekto verejne klame a zavádza, tak mne sa to nepáči. Tak ja použijem na to taký slovník, ktorý mi je blízky. A potrebujem na to poukázať, pretože keď rozpráva človek potichu, tak to ani nepočuje.

    Takže len toľko som chcel povedať. Ďakujem.

  • Ú, to je odborníkov na školstvo aj samosprávu! Dobre, ja by som ináč trošku. Pán minister, ja si myslím, že aj v predchádzajúcej debate sme viackrát rozprávali o centrách voľného času, o organizáciách. Povedali ste to možno dva alebo trikrát. Podľa mňa je už zbytočné vysvetľovať niektorým kolegom to, pretože ja si myslím, že nieže by nechceli, že to nechápu, to zas nechcem ich až tak podceňovať, ale nechcú to pochopiť. Čo sa týka centier voľného času, mnoho z nich obchádzalo zákon a tým mnohokrát okrádalo materské školy, školské jedálne, školské kluby o finančné prostriedky, ktoré potom z roka na rok ich bolo menej bez toho, že by nejak mihli aspoň brvou a z roka na rok tých počet detí narastalo a z roka na rok na materské školy a jedálne a kluby bolo menej finančných prostriedkov.

    Takže ja si myslím, že to bol krok k naozaj spravodlivému rozdeľovaniu financií. Ďakujem.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Pán minister, už ste tuná teraz predviedli, že nehovoríte pravdu voči pani poslankyni Žitňanskej. Vás vždy niekto nahucká, neviem, či na centrále, alebo niekde, lebo by to sám asi nerobíte úplne spontánne. Už ste robili niekoľkokrát aj voči mne. Nahuckajú vás, niečo opýtaj sa ho, povedz a potom to urobíte. A potom to možno oľutujete na druhý deň a je vám to ľúto. Ale ubezpečujem vás, že lepšie je to premyslieť predtým takýto osobný útok, ako potom to ľutovať. To je prvá poznámka.

    Druhá moja poznámka sa týka toho čo povedal pán predseda Paška. Ja som prekvapený tým, ako poslanci vládneho SMER-u, akí s útlocitní na rôzne vyjadrenie expresívne. V tejto snemovni nemá nikdy právo jednak zápasiť voľným štýlom, vládna koalícia a opozícia gréckorímskym zápasením. To znamená, to, čo robia vládni poslanci, že čo sme teraz videli pri pánovi poslancovi Poliačkovi, akým spôsobom ho napádali, to je v poriadku. To je slušné. To je správne.

    Vtipné, vyčítať mu jeho rozhovor, jeho skúsenosť s drogami, ľudia, ktorí majú závislosť na inej droge. Možno legálnej. A veselo tu vtipkujú o drogovej závislosti. Je mi z toho zle, musím povedať. Otvorene, keď vidím tých poslancov, ktorí majú problém zjavne s legálnou drogou aj závislosťou na nej, keď tu rozprávajú o drogách.

  • Pán poslanec Podmanický, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo. Ja chcem reagovať na tú časť pána ministra, jeho vystúpenia, pána ministra, ktorá sa týkala centier voľného času. Myslím si, že tak kolegovia z jednej alebo z druhej strany, by sme si mali naozaj úprimne povedať, že financovanie centier voľného času sa masívne zneužívalo.

    Ak tu aj niekto aj argumentuje v prospech centier voľného času a ja chcem tiež argumentovať v prospech centier voľného času, treba povedať najskôr to A, nielen to B. A to a je, že financovanie centier voľného času sa naozaj masívne, ale masívne zneužívalo.

    Ak nám v posledných rokoch rástli centrá voľného času ako huby po daždi, tak nerástli pre pekné modré oči našich detí, ale rástli preto, pretože boli kanálom, ako získavať finančné prostriedky. Takže, ak sme nechceli aj ďalej týmto spôsobom absolútne nekorektne a nespravodlivo vysávať peniaze zo štátneho rozpočtu, bolo treba urobiť zásah do centier voľného času. A potom sa môžeme baviť o tom, či ten zásah bol správny, primeraný, alebo ho bolo treba upraviť.

    Preto ja aj vyzývam svojich kolegov, aby aj pri kritizovaní tohto kroku boli korektní a uznali, že zásah pri financovaní centier voľného času bol potrebný. Ja nechcem teraz zachádzať do detailov. No a potom sa môžeme baviť o tom, čo bolo dobré na tomto zásahu a čo bolo zlé.

    Istotne, ak tu vystupoval pán primátor Martina, tak veľké mestá, tým tento zákon neublížil absolútne, pretože počet detí s trvalým pobytom vo veľkých mestách možno prevyšuje aj niekoľkonásobne počet detí v centrách voľného času, ktoré predtým mali.

    Problém vznikol v obciach, kde počet detí s trvalým pobytom je oveľa nižší, ale k tomu sa vrátim v ďalšej faktickej.

  • Pán poslanec Vašečka za poslanecký klub OĽaNO. Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Kolegovia, kolegyne, pán navrhovateľ, pán spravodajca, pán minister, mňa mrzí, že sme sa dostali do takej určitej vytáčky a že sme odišli od nejakého merita veci k takým osobným veciam nie vždy celkom korektným a pravdivým. Ja sa v tejto chvíli modlím, aby nám Boh dal pokoj, aby sme mohli rozprávať k veci.

    Takže prvá vec, oceňujem, že pán minister tu sedí dnes a že počúva, aj keď možno je to pre neho náročné počúvať a že možno o tých veciach rozprávať, aj keď možno sa vo viacerých veciach nezhodneme.

    V poslednej dobe tá učiteľská téma dosť rezonovala. A teda aj tá téma školstva. A mnohí učitelia, s ktorými som hovoril, tak hovorili povedz toto alebo povedz tamto. Aj teraz, keď som sledoval rozpravu, tak mnohí či cez rôzne sociálne siete, alebo priamo do mojej schránky poslaneckej, posielali reakcie. Priamo sledujú túto rozpravu, takže by som teraz možno chcel hovoriť aj ako učiteľ.

    Chcem povedať, že hoci som poslancom nejaké tie mesiace, tak 15 rokov som učiteľom a stále ešte učím na drobnučký úväzok. Aj teraz v pondelok ráno som učil. A je to možno naozaj dôležité, aby sme vedeli, že hovoríme o ľuďoch. O konkrétnych ľuďoch, ktorí vykonávajú svoju prácu. A že nehovoríme len o nejakých makroveciach, o nejakých štátnych programoch, o nejakom neosobnom školstve. Že sú to deti, mládež, učitelia. A chcel by som to vrátiť na túto rovinu.

    Hneď na začiatku zareagujem, už som to hovoril viackrát ako učiteľ, vec, ktorá sa ma dotkla ako učiteľa, že keď sa hovorilo aj v rámci štrajku o tom, že učitelia majú viac ako 800 eur hrubého, tak ja chcem povedať za seba teraz ako učiteľ, že som mal 643 eur hrubého, čo bolo asi 500 čistého po pätnástich rokoch praxe pri plnom úväzku od januára 2012 na mojom platovom dekréte. Aby som mohol povedať aj za tých učiteľov, pre ktorých toto je bežný plat učiteľa na strednej škole.

    Možno je to tým, že sme neštátna cirkevná škola a že tie sú menej financované a nezostane nám na nejaké osobné ohodnotenie alebo na nejaké veľké odmeny, ale toto bol teda môj štandardný plat. Nechcem tu ďalej hovoriť o nejakých svojich osobných veciach. To bolo na úvod, aby sme vedeli, že hovoríme o ľuďoch, o konkrétnych ľuďoch, ku ktorým sa rátam teda aj ja. Nehovoriac o tom, že som okrem toho rodič troch školopovinných detí a jedna dcéra je v materskej škôlke, takže sa ma to bytostne dotýka ako otca.

    No a teraz poďme teda k tým systémovým veciam. A konkrétnym veciam. Takže, ja som si dnes znova vytlačil časť programu, programového vyhlásenia vlády a tú časť s názvom Znalostná spoločnosť, vzdelávanie a kultúra. Špeciálne je zaujímavý ten všeobecný úvod, pretože to je to, podľa čoho sa za tých osem mesiacov malo postupovať, bolo to tu schválené v Národnej rade. Mali sme o tom debatu.

    Skúsim niekoľko, niekoľko možno poznámok, tak ako je tento dokument zostavený. Hneď prvá veta hovorí o tom, že výchova a vzdelávanie je základný pilier ekonomiky. Myslím, že to dobre naznačil aj pán poslanec Beblavý v úvode, keď hovoril o tom, že tak ako sa môžu rozsypať iné odvetvia štátu ako nejaká infraštruktúra, uvádzal príklad konkrétne Ruska, tak sa môžu rozsypať aj odvetvia, ktoré sú možno menej viditeľné, ale má to dopad rovnaký, podobný alebo niekedy aj väčší. A ja súhlasím s touto vetou z programového vyhlásenia vlády, že my potrebujeme investovať do výchovy a vzdelávania aj z dôvodu ekonomického. A ja to troška aj vysvetlím bližšie.

    V ďalšom odseku programového vyhlásenia vlády je veta, že konkurencieschopnosť Slovenska je závislá od konkurencieschopných ľudí, ktorí sú vzdelaní, zruční, tvoriví a adaptabilní. Niečo o tom hovoril aj pán poslanec Poliačik. A ja by som chcel poukázať na tú konkurencieschopnosť a na jeden problém, ktorý si myslím, že bol dobrý, aby si vzal do pozornosti pán minister,

    Ja som sa zamýšľal ešte predtým, ako som sa stal poslancom Národnej rady ako učiteľ o tom, že aké máme my ako učitelia vlastne možnosti a obmedzenia, keď formujeme mladú generáciu. A uvedomil som si s prekvapením jednu vec, že vlastne typický učiteľ je vlastne, keď to tak zjednoduším, typický zamestnanec, povedzme zamestnanec štátu so všetkým, čo k tomu patrí. To znamená, má určité pracovné miesto, relatívne garantované, s nejakým pomerne jasným pracovným rozvrhom, aj rozvrhom hodín napríklad. Takisto s určitým garantovaným, aj keď nie vysokým platom. A má teda mentalitu zamestnanca. Ale fakt je taký, že to, čo potrebujeme v tejto krajine, sú ľudia, ktorí majú, tak ako to hovoril Martin Poliačik, mentalitu ľudí ktorí sa vedia postarať o seba, ktorí vedia podnikať.

    Mnohí z vás takú mentalitu máte. A viete, o čom to je. A som rád, že ste aj tu v parlamente. A predstavte si, že ak budeme naozaj tlačiť školstvo do takého štátneho modelu, úplne prirodzene, bez ohľadu na to, že budú predmety ako základy podnikania alebo neviem aké ďalšie, tak ten učiteľ najviac formuje tie deti a mládež tým svojím postojom. Tým svojím pohľadom na život.

    Takže bolo by dobré upriamiť možno pozornosť týmto smerom. A pracovať, pracovať na tejto zmene mentality, čo je veľmi náročné. Preto dávam do pozornosti, že bolo by dobré myslieť aj na to, že súkromné školy, s ktorými sa spája to nie moc obľúbené z vašej strany slovko biznis, vlastne môžeme byť radi, že ich v systéme máme. A myslím, že my radi sme, ale práve naopak, podporiť ich, a podporuje aj ten súkromný prvok ten biznis prvok v takej tej konštruktívnej forme, aby učitelia vedeli aj takýmto spôsobom alebo aj celé školy poukazovať študentom na takéto nastavenie. Pretože, to je vhodné pre dnešnú spoločnosť, ktorá je trhová.

    Moja predstava je, že by malo byť úplne normálne, spontánne, vlastné mladému človeku, ktorý končí povedzme strednú školu, maturuje, že má už predstavu, ako sa uchytí na trhu, čo by chcel robiť, má chuť podnikať. Bohužiaľ, tá mentalita učiteľov ako zamestnancov sa úplne bežne prenáša, nie je to síce jediný zdroj, ale dosť významný, prenáša do študentov, ktorí aj po absolvovaní vysokej školy, mnohí z nich sú proste len typickými zamestnancami, ktorí hľadajú miesto. Ponúknite mi miesto, ponúknite mi plat, a keď nie, úrad práce.

  • Toto je drahé.

    A hovorím to, aj ľudia vám poviem, ja nemám mentalitu podnikateľa. Ja mám mentalitu toho zamestnanca. Ja som to 15 rokov robil po škole. Bol som dva mesiace nezamestnaný, lebo zamestnávali až od septembra. Ja som skončil v júni. Ale, ak to nezmeníme, tak môžeme meniť rôzne veci a toto tam stále bude.

    Ak hovoríme o konkurencieschopnosti pri učiteľoch, ale aj pri školách, tak tu nezabezpečí rozhodovanie úradníkov, a, bohužiaľ, ani nízke platy. Ja poznám veľa ľudí podnikateľov, ktorí majú zarobené. Sú úspešní v živote. A veľmi radi by odovzdávali svoje skúsenosti mladým ľuďom povedzme aj ako učitelia, ale nemôžu, alebo podľa mňa nemali by robiť to ako charitu.

    Znova, už tu zaznelo, že veľakrát je v školách mnoho nezaplatenej práce. Ono je to asi aj v iných odvetviach. Aj lekár veľakrát robí viac, ako je je v popise jeho práce. Mnohí ďalší to robia, viac, ako je v popise ich práce. Aj mnohí úradníci napríklad. Ale, ak chceme pritiahnuť ľudí, tak je potrebné ukázať nejaký spôsob ohodnotenia toho, že máme o to záujem, je to veľmi dôležité, je to kľúčové, či už aj finančným ohodnotením, alebo nejak inak.

    Toto nie je vina učiteľov, že sú to typickí zamestnanci. To je v nastavení systému a štátu. Vraciam sa späť k programovému vyhláseniu vlády k 5. ods., skúsim ho prečítať celý. Sú to dve vety: "V školstve považuje vláda za rozhodujúce zabezpečenie výraznejšej úlohy a postavenia učiteľov všetkých stupňov škôl v spoločnosti. Preto okrem odborného a sociálneho aspektu sa musí zvýrazniť aj ich celospoločenská pozícia, to jest politická, odborná a laická podpora učiteľskej profesie a, samozrejme, aj jej finančné ohodnotenie a zvýšenie spoločenského postavenia. Preto bude systémovo riešiť zlepšenie odmeňovania pedagogických, odborných a nepedagogických zamestnancov podľa ich kvality a v závislosti od možnosti štátneho rozpočtu."

    Som sa už na to pýtal v jednej faktickej poznámke. A ja som nemal na mysli tie kredity. Viete, ja vám poviem úprimne, že ja, keď som počul o tom vzdelávaní a o tých kreditoch, ja som si povedal od začiatku, že to budem ignorovať. Pozor, nie vzdelávanie, ale tie kredity.

    Ja vám poviem úprimne, vždy som bol schopný popri učiteľskom zamestnaní v pohode uživiť svoju rodinu. Skromne, ale v pohode. A nepotreboval som sa hrať na kredity. Potreboval som sa vzdelávať. To bola moja nevyhnutná potreba. A zúčastnil som sa dobrovoľne mnohých a zúčastňujem dobrovoľne mnohých nejakých vyučovaní alebo workshopov, ktoré mi pomáhajú. Ale podľa mňa hodnotenie kvality sa nemôže myslieť len tým, že sa nastaví nejaké zbieranie bodov. Je to také socialistické. Možno je to v niečom aj dobré, ale vieme, že to sa dá ľahko obísť.

    Podľa mňa to nie je ľahká úloha. Ale treba porozmýšľať nad tým, ako dokážeme ohodnotiť, že toto je kvalitný učiteľ, ktorý si zaslúži, vymyslím si, tristo eur osobné ohodnotenie. A potom to môže ísť dopredu. Nie je to ľahké, ale toto je podľa mňa cesta. Nielen stanoviť nejaké kredity, ktoré sa nazbierajú, lebo si absolvoval toľko a toľko prednášok, toľko a toľko školení, tak si lepší učiteľ. Lepší učiteľ je podľa jeho práce, podľa jeho výsledkov. Nie podľa nejakých pečiatok v nejakom zošite.

    Čiže bol by som rád, keby, keby toto bolo nejak predstavené, že ako to bude fungovať. A aby to fungovalo. Aby sa jasne stanovila, aká je kvalita alebo čo je kvalita, ktorú chceme.

    Ďalší odsek, hneď nasledujúci hovorí takú dôležitú vec: "Vláda si uvedomuje že nevyhnutným predpokladom ďalšieho rozvoja školstva bude tiež obnova disciplíny na základných a stredných školách založenej na prirodzenom vzore a autorite, ako aj v skvalitnení prípravy budúcich učiteľov a odborných zamestnancov na vysokých školách."

    Viete, to je dôležitá vec, ale keď tam napíšete, že na prirodzenom vzore a autorite, to sa dá ako zariadiť, že tam budú takí učitelia? No odporúčam, aby sa na to pozeralo už pri príprave učiteľov. Dnes, čo sa týka pedagogických fakúlt, mal som česť s mnohými praktikantmi ako učiteľ v praxi, s ktorými som teda tak prižmúril oči alebo aspoň jedno oko, a som sa snažil tak milosrdne, citlivo naznačiť, že sú aj iné zamestnania, kde sa dá, kde sa človek môže uživiť, a bolo by fajn, pretože bolo jasné, že tí ľudia nezvládali, a nemali ten dar, nemali ten talent. Každý má dar a talent na niečo iné.

    Čiže ak to chceme zabezpečiť, v tom prípade musíme úplne jasne nastaviť, ale veľmi konkrétne a prakticky, nielen to deklarovať, aby za učiteľov išli ľudia, ktorí majú dar učiť, ktorí majú tú prirodzenú autoritu. A zároveň je podporovať. A nie ubíjať tým, že učiteľ nemá skoro žiadne práva, ale má strašne veľa povinností. A ešte navyše, úradníci, inšpekcia, už to tu bolo spomínané, stále na toho učiteľa nejakým spôsobom tlačia.

    Ja vám poviem, že keď som počul slovo inšpekcia, metodici a proste nejaké takéto úradnícke ministerstvo, tak vždycky som si predstavil: jéminenky, to budú zase problémy, to zas bude len niečo také ako keby, čo ma, čo ma zaťaží, a nie predstava, že, fíha, príde niekto, kto mi pomôže a bude sa mi lepšie pracovať a pomôže to našej škole. Hoci, samozrejme, je to možno pocitová vec a mnohokrát to aj pomôže, ale to nastavenie asi nie je celkom najideálnejšie.

    Potom je tam jeden odsek, ktorý by som teda chcel. Ja sa, ja sa k tomu programovému vyhláseniu vraciam preto, lebo, lebo sa po tých 8 mesiacoch zhruba, môžme teda urobiť taký malý odpočet, keďže hovoríme o tej téme, tak sa k tomu vraciam. Je tam jedna veta v ďalšom odseku, ktorá teda ma úplne zaskočila: "V rámci daných možností bude zvyšovaný objem finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu so zameraním na posilnenie školstva, vedy a výskumu, s cieľom zvýšenia ich kvality a efektivity." Ja sa ospravedlním, ja som si to v tom prvom alebo pri schvaľovaní programového vyhlásenia vlády nevšimol, ale táto veta je úžasná. To je tak alibistická veta, tak o ničom veta, že si ani neviem predstaviť, ako by sa dalo vyhodnotiť, že toto, že s týmto sa niečo urobilo, resp. je tam hneď zamontované, že s tým sa nič nedá urobiť, takže by som privítal aj tú rozpracovanejšiu konkrétnu vec, ktorá už vraj na výbore sa teda preberala.

    Ďalšia vec je, v ďalšom odseku, tým už skončím s programovým vyhlásením vlády, je výraz, aby vzdelávanie nebolo len výhodným biznisom z peňazí daňových poplatníkov. O tom sme tu viedli spor. Ja osobne si myslím, že biznis do školstva patrí. My sme sa tu preli už prednedávnom v rozprave o tom, že či zdravie má byť biznis. Nemyslím si, že zdravie má byť biznis, ale zdravotná starostlivosť môže mať nejakú biznis súčasť. A takisto aj školstvo. Myslím si, že vniesť do toho biznis je dobré. Keď sme teraz rozprávali o tých centrách voľného času, boli tu prednesené konkrétne údaje z konkrétnych miest, obcí, tak si uvedomme, že biznis je niečo, čo ľudí zamestnáva. Ak to centrum voľného času fungovalo, tak tam zamestnávalo ľudí. Ja poznám veľa ľudí, ktorí sú zamestnaní v tých centrách voľného času. Jasné, že sa dá zneužívať všeličo možné. Vieme, že hlavne príjmy zo štátneho rozpočtu sa veľmi radi, veľmi radi ľudia ich zneužívajú. Ale ak to utneme alebo u niektorých a u mnohých tých centier to zrušíme, tak mnohí ľudia, ktorí nič nepodvádzali, chceli pracovať s deťmi a chceli to mať ako svoje zamestnanie, prídu o prácu. Okrem ich osobného problému to znamená aj problém pre štátny rozpočet. A tie peniaze, ktoré boli využívané v tých konkrétnych centrách, tak sa roztratia niekde v obecných rozpočtoch a nie som si istý, či za jedno stratené miesto v nejakom zrušenom centre voľného času automaticky vyprodukujeme na úrovni samosprávy nejaké iné, iné pracovné miesto. Čiže si myslím, že to má dopad na nezamestnanosť. Už sme o tom hovorili aj v rozprave o dani z príjmu, o štátnom rozpočte, že proste, ak chceme byť sociálni, štedrí, podporovať školstvo, zdravotníctvo, čo sú veci platené zo spoločných peňazí daňových poplatníkov, tak musíme ten biznis podporovať. A on patrí aj do toho školstva, aj do toho zdravotníctva. V rozumnej miere, o ktorej môžme debatovať, aby bola zdravá, aby nebola, nebola zneužívaná. Bohužiaľ, ale sú tu veci, aj dnes sme tu videli veci, nebudem ich opakovať, ktoré hovoria o tom, že všelikde inde, to až tak vládu netrápi, že sa odlievajú rôzne milióny a robia sa všelijaké biznisy pre všelijaké firmy, ktoré by teda, ktoré by teda tiež mohli byť označené ako nevýhodný biznis, ale na rozdiel od tohto biznisu neprinášajú úžitok pre deti a mládež, ale len pre nejakých konkrétnych finančných žralokov alebo finančné skupiny.

    Ďalšiu vec, ktorú by som chcel teda vyjsť, okrem toho dokumentu hodnotenia programového vyhlásenia vlády, je vyjadrenie petičného výboru, kde sú zastúpení vlastne zástupcovia rodičov, potom Združenia katolíckych škôl Slovenska a Asociácie súkromných škôl a školských zariadení. Oni zajtra prídu do parlamentu, budete mať môcť sa s nimi porozprávať o ich postojoch. Ja by som chcel prečítať stručný, stručné vyjadrenie, ktoré zaslali a ktoré myslím, že patrí do tejto debaty.

    "Najnovšie prijaté novely zákonov týkajúce sa školstva zásadne a negatívne menia fungovanie základných škôl, stredných škôl a školských zariadení. Sme vážne znepokojení stavom, vývojom a financovaním vzdelávania na Slovensku. Práca učiteľov je hlboko nedocenená, školy sú existenčne ohrozené, finančné prostriedky určené na vzdelávanie a mimoškolskú činnosť sa presúvajú a používajú na celkom iné účely. Rodičia alebo študenti, ktorí sa chcú slobodne rozhodnúť o svojej vzdelávacej ceste, strácajú možnosť voľby. Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery zaručené Ústavou Slovenskej republiky sú vo vzťahu k výchove a vzdelávaniu ohrozované. Zodpovednosť za vzdelanie a uplatnenie sa legislatívne presúva zo samotných žiakov a ich rodičov na samosprávy. Deti sa stávajú rukojemníkmi štátu, ktorý bude rozhodovať o tom, aké vzdelanie, v akej škole si vyberú." Je tu potom naznačená ich iniciatíva alebo ambícia vyzbierať 100 000 podpisov od občanov Slovenskej republiky, ktorým na slovenskom školstve záleží, a potom požiadať teda oficiálnou cestou poslancov Národnej rady, aby sa touto situáciou zaoberali, aby zmenili spôsob financovania školstva.

    Pokračujem z tohto dokumentu: "V záujme zachovania a zvýšenia kvality vzdelávania a výchovy na Slovensku a s cieľom dosiahnuť, aby každé dieťa a občan Slovenskej republiky mal prístup k vzdelaniu na všetkých druhoch a typoch škôl a školských zariadení bez ohľadu na zriaďovateľa, sme spustili túto petíciu, nazvanú "Petícia za spravodlivé, hospodárne a nediskriminačné financovanie slovenského školstva" a žiadame vás, našich zákonodarných zástupcov, aby boli:

    1. prijaté také zákony, ktoré zabezpečia pre všetkých zamestnancov v školstve adekvátne navýšenie miest zodpovedajúce náročnosti a významu ich povolania;

    2. aby boli odstránené zo školskej legislatívy ustanovenia, ktoré umožňujú odlišné zaobchádzanie s neverejnými školami a školskými zariadeniami v porovnaní s verejnými;

    3. aby boli samosprávy miest a obcí legislatívne zaviazané povinnosťou rovnakým spôsobom, spravodlivo, transparentne a adresne financovať všetky školy a školské zariadenia v rámci Slovenskej republiky bez ohľadu na to, kto je ich zriaďovateľom."

    Hovoria o tom teda, že zajtra na záver, že zajtra doobeda o 10.00 prídu do Národnej rady a chcú teda s nami o tom hovoriť ako s poslancami, tak vás, kolegovia, srdečne pozývam, aby sme ich prijali, aby sme s nimi hovorili podľa svojich možností.

    Toto je druhá vec, ktorá je podľa mňa veľmi dôležitá a to je pomer štátnych a neštátnych škôl teda cirkevných a súkromných. Viete, zdá sa mi, že mnohí z nás, i keď viem, že aj pán minister, pokladáme za štandard a za normálku štátne školy a taká alternatíva, určitá exotika sú školy cirkevné a súkromné. Viete, ja si myslím, že to spokojne môže byť aj naopak. Kto povedal, že štát musí mať, musí mať školy v rukách? Štát má dozerať na to.

  • Reakcia v pléne.

  • Verejné. Ďakujem. Ja ešte použijem tú starú terminológiu. Dobre. Verejné, že musia byť takéto a že to nemôže byť, že to nemôže byť naopak. To právo patrí rodičom. Rodičia sú zodpovední za výchovu svojich detí a majú si, majú si právo slobodne vybrať. Štát má dozerať na to, aby táto možnosť tu bola, aby bola koordinovaná, aby bola nejaká zmysluplná, ale nie je to právo štátu, je to právo rodičov. Ak rodičia žiadajú, že chcú mať školy cirkevné, súkromné a chcú tam dať deti, tak toto je prvoradé, na čo treba brať ohľad. Nehovoriac o tom, že štát v skutočnosti je len spoločenstvom občanov a má len tie peniaze, ktoré od nich vyberie, to znamená, že treba na nich brať ohľad na týchto občanov, rodičov, ktorých deti sú, deti sú vlastne žiakmi škôl.

    Troška sa ešte dáme do tej, do tej ekonomickej stránky, pretože, si myslím, že to súvisí aj s tým, s tým neverejným charakterom, súkromným charakterom školstva. Pán, pán Blaha nie je tu teraz, hovoril pri rozprave, pri niektorých tých ekonomických zákonoch o tom, uvádzal taký príklad, kde štát musí zasiahnuť, lebo IT-čkár má neviem aký plat a zdravotná sestra a učiteľ majú nízky plat. Viete, ja som ho vtedy pozeral na monitore a nemohol som pribehnúť a dať si faktickú a možno to bolo lepšie, lebo by som asi bol moc emocionálny. Veď práve preto je problém s financovaním tých sestier a tých učiteľov, pretože je to v štátnych rukách. Ja som presvedčený o tom, že dobrý, dobrá miera podnikavosti, môžme nazvať teda biznisu, je tým, čo môže pomôcť zlepšiť aj kvalitu, aj platy spomínaných sestier alebo učiteľov.

    Takisto poviem a som za to, som za dofinancovanie školstva. Vysvetlím to. V Ústave Slovenskej republiky je garantované bezplatné vzdelávanie. Som za to, je to veľmi dôležitý základný prvok, ktorý tento štát môže dať svojim občanom, zvlášť teda deťom a mládeži, ale v školstve, a teraz idem hovoriť ako učiteľ, je veľa úkonov, ktoré priamo so vzdelávaním nesúvisia. Sú administratívne. Napríklad je úplne normálne, že v zdravotníctve sa tieto administratívne úkony spoplatňujú. Ak chcete dostať potvrdenie o tom, že môžte byť držiteľom zbrane alebo chcete potvrdenie o zdravotnom stave na vodičský preukaz, tak sa to spoplatňuje a nie je to málo. V školstve je tiež mnoho vecí, ktoré môžu byť financované. Chcem zdôrazniť, že pri zachovaní všetkých sociálnych ohľadov, k tomu sa ešte dostanem, nie som za nejaký divoký kapitalizmus v školstve, ja sám mám, opakujem, 3 školopovinné deti a jedno dieťa v materskej škôlke a poslanecký plat mám len 8 mesiacov, takže donedávna som to platil z učiteľského platu a, viem, že je to veľmi náročné, napríklad začiatok školského roka, takže určite sa prihováram za tú, za ten sociálny rozmer, ale poviem vám dva príklady ako učiteľ.

    Predstavte si, že som triedny, teda bol som triedny učiteľ, a boli študenti, ktorí preto, že si to mohli dovoliť, tak si podali prihlášky na povedzme 5 alebo 6 vysokých škôl, kde zaplatili tej vysokej škole. Neviem, aké sumy teraz bežia, lebo ja som išiel dávno na vysokú školu a moje deti sú ešte na základnej škole, ale tipujem že okolo 20-30 eur to spokojne môže byť. Dobre hovorím? Neviem. Keby napríklad mal možnosť triedny dostať za vypísanie takej prihlášky nejakú sumu, nízku, povedzme symbolickú, z ktorej časť by zostala jemu a časť škole, tak by bol aj určitý rozdiel a aj určitá absolútnosť v tom, že niekto si dá 5 prihlášok, niekto si dá 1. V niektorej triede si dá takéto prihlášky na vysoké školy, teda počet študentov krát počet prihlášok, čo ja viem, je ich tam 100 a v niektorej 50, je tam rozdiel a ten učiteľ dostane rovnaký príplatok za triednictvo, ktorý v mojom čase, ktorý bol relatívne nedávny bol 25 eur hrubého za to, že som bol triedny.

    Ďalšia vec sú napríklad upomienky, kde poštou doporučene musí škola odoslať o tom, že žiak nespĺňa kvalifikačné požiadavky. Napríklad je, vychádza mu známka nedostatočný pri, pri pri konferencii trištvrteročnej aj štvrťročnej a platí to škola, hoci vlastne v istom zmysle je to, je to nesplnenie tých základných kritérií žiakov. Ja som bol teda na gymnáziu, ale väčšinou tých upomienok bolo preto, lebo tí žiaci boli leniví, nechcelo sa im a vedeli, že do pol roka to nejako vyhrabú na tú štvorku alebo trojku, ale škola to musela zaplatiť z vlastných peňazí. Čiže navrhujem, aby napríklad na týmto sa začalo vážne uvažovať, aby tieto možnosti boli. Samozrejme, ak to budú ľudia, ktorí preukázateľne budú mať sociálny status, teda status, že potrebujú sociálnu pomoc, tak aby to bolo brané, brané do úvahy.

    Zase ako príklad takého sociálneho rozmeru je príspevok na ZRŠ v rámci školy, kde sa platí nejaká suma povedzme okolo 20 eur, ale tí, ktorí o to požiadajú, môžu dostať, nazvem to, zľavu, zľavnenie na polovicu alebo dokonca úplne odpustenie tejto sumy, prípadne ak majú viac detí na tej istej škole, tak prvý platí plnú sumu, ďalší platí už len nejakú symbolickú sumu. Viem, že to funguje na mnohých školách, je to úplne bežné, čiže takýmto spôsobom som za to. Nemyslím si, že to nie je sociálne.

    Niekedy sa môže stať to, napríklad u nás v Žiline, neviem, či je tu pán primátor Choma, je, že je potom taký rozdiel medzi cirkevnými a štátnymi zariadeniami, že napríklad cirkevná škôlka v Žiline má veľké problémy a v istej situácii, neviem teraz najnovší vývoj za posledné dni, lebo tu stále sedím v Bratislave, ale viem, že bol čas, keď museli platiť taký ten príspevok na škôlku aj v trojnásobnej výške ako verejné škôlky. Moje dieťa teda chodí do štátnej škôlky alebo mestskej, nie do cirkevnej, ale viem o tomto probléme. Myslím, že by sa na to malo pamätať.

    Na záver by som chcel povedať to, že, alebo podčiarknuť to, že vzdelanie je v prvom rade právom a rozhodnutím rodičov zaplatené z ich daní. Preto som za to, aby v tejto veci sa dbalo na to, že rodičia majú mať to právo, majú byť brané do úvahy ich pohľady, ich názory, ich potreby, ich vyjadrenia a tiež brať do úvahy, že vzdelanie, investícia, pokiaľ to všetko bude bezplatné, to znamená, zaplatíme to všetci z daní v úplnej, 100 % miere, tá miera uvedomenia toho, že vzdelanie, investícia bude pokuľhávať od materskej škôlky až po vysokú školu, som presvedčený, že ešte dlho nebude dosť peňazí zo štátneho rozpočtu pri súčasnom stave a trende ekonomiky, ak budeme uvažovať o financovaní tak ako doteraz.

    Preto vyzývam aj ministra školstva, ale aj ostatných ministrov vlády, nás, aby sme skutočne si uvedomili, že nemôžme donekonečna odbíjať problémy v školstve, že nie je dosť peňazí. Tak nájdime iné spôsoby. Hľadajme. Nie preto, aby sme trápili rodičov alebo učiteľov, ale preto, aby to fungovalo, pretože ako - a zase sa vraciam k tomu programovému vyhláseniu vlády - aj naša ekonomika závisí od toho, ako bude fungovať výchova a vzdelanie. Ďakujem.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami pán poslanec Mičovský, Goga, Podmanický, Kéry, Bagačka, Blanár. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Nech sa páči, pán poslanec Mičovský.

  • Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ďakujem aj tebe Richard. Si ďalší z poslancov, ktorí prinášajú do tejto siene zákonnosti nielen brilantné rečnícke výkony, čo je teda oceniteľné, ale predovšetkým vlastnú nezameniteľnú životnú skúsenosť z odboru, ktorý zjavne žiješ a ktorému rozumieš. Ja si myslím, že to je dôležité a aj keď nemôžeme byť všetci odborníci na všetko, tak je hodné, aby všetci počúvali takéto prejavy, ktorí majú záujem, aby sa veci hýbali dopredu.

    A teraz to konkrétne, čo ma zaujalo. Ja už som dnes v inej súvislosti pri tejto diskusii hovoril, že oceňujem, keď by mali prísť do riadenia školstva nielen pedagógovia, ale odborníci na riadenie. Zároveň tu pomerne často zaznieva túžba, úplne oprávnená, aby do školstva, aby prichádzali učitelia, ktorí budú osobnosťami, autoritami, ktorí tam nebudú chodiť do zamestnania, ale do povolania. Viete, čo by sa stalo, keby sme skutočne dostávali do riadenia škôl takýchto profesionálnych manažérov? Aké by boli ich prvé kroky aj v dnešnej finančnej situácii? No minimálne také, že by tých učiteľov rozdelili aspoň do troch skupín a zaviedli by personálne hodnotenie, ktoré by úplne jasne rozdelilo špičku, ktorá je navysoko nadpriemerná, priemer, kde sa ocitne najviac učiteľov, a podpriemer, kde teda bude musieť byť určitá skupina, pretože každá skupina má aj svoj podpriemer. A možno tie peniaze by rozdelil tak, že by tej jednotke skupine výrazne pridal, dvojku by nechal tak, ako je, a trojke by sa nebál ubrať. Myslím si, že toto je jeden zo spôsobov, ktorý by sme mali úplne prakticky využiť práve v tejto dobe. A ja si myslím, že veci do seba zapadajú.

    Takže dávam na zváženie, aby sme tú autoritu učiteľa možno vybudovali aj v dnešnej ekonomickej kríze aj takýmto spôsobom. Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Podobne ako kolega Mičovský, ja by som chcel oceniť kultivovaný výstup, kultivované vystúpenie pán kolegu poslanca. Myslím si, že zaujalo každého osobne, aj mňa najmä preto, že mal naštudovaný náš vládny program, a práve, práve chcem povedať, že práve minister školstva tento vládny program plní. Koniec koncov už sme myslím prijali päť alebo šesť noviel zákonov školských, či už to bola novela o celoživotnom vzdelávaní, novela zákona o odbornom vzdelávaní a príprave, novela zákona o financovaní a tak ďalej, či zákon o Fonde na podporu vzdelávania. Takže už tej práce za tých osem mesiacov bolo urobenej dosť. Môžeme mať na to, samozrejme, každý rôzny názor. Zaujalo ma ale aj to, že si povedal, že mnohí podnikatelia by chceli preniesť svoje skúsenosti do škôl a svoje poznatky. Áno, ale veď tú možnosť majú. Sú vytvorené pilotné centrá, sú vytvorené cechy automobilového priemyslu, drevárskeho priemyslu a tak ďalej. Čiže oni môžu. Myslím si, že sme zákonom o odbornom vzdelávaní pripravili aj možnosť cez Fond na podporu odborného vzdelávania. A práve cez podnikateľov toto sa mi zdá nebolo dotiahnuté do úplného konca. Takže možnosti určite majú. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec, prvá poznámka k tomu, čo si povedal. Žilina, cirkevná materská škola má trojnásobný poplatok oproti verejným materským školám. Ja som sa o túto tému zaujímal. Áno, je to pravda. Ten trojnásobok ale nevychádza z nejakej ekonomickej klasifikácie, ale je dôsledkom nejakého politického trucu zo strany farnosti ako zriaďovateľa tejto materskej školy. A túto sumu si vyslovene vymysleli na to, aby ukázali, že je nejaká diskriminácia vo financovaní zo strany mesta. Čiže vôbec táto suma nezodpovedá nejakým reálnym potrebám. Poznám dobre tú situáciu a naozaj je to len otázka politického zápasu, nemá to žiadne ratio. Druhá poznámka. Spomínal si viacero administratívnych úkonov, ktoré by sa dali spoplatniť a tým by sa nejako zlepšila ekonomická situácia v školách. No ja si myslím, že musíme nabrať odvahu v Slovenskej republike a pristúpiť k niečomu oveľa razantnejšiemu a tým je redukcia počtu škôl. Jednoducho školská sieť, tak ako je nastavená, je nastavená na určitý počet detí a vieme, že počet detí nám za tých iks rokov klesol na polovicu, ale školská sieť zostala v podstate dvojnásobná. Mám teraz na mysli v základnom školstve málotriedky, ktoré majú 10-15 žiakov, a pritom majú piatich zamestnancov. No jednoducho to je absolútne nereálne, neracionálne, hlúpe, nespravodlivé, neviem aké, ak toto chceme ďalej držať. Poďme najskôr zredukovať počet takýchto škôl a verím a som presvedčený, že sa zvýši kvalita tých škôl, do ktorých deti prejdú. Bude oveľa viac peňazí v školstve. Toto, čo dnes robíme, to je doslova mrhanie verejnými financiami.

  • Ďakujem. Pán poslanec Vašečka, tri veci.

    Prvá. Naozaj váš príspevok bol kvalitatívne úplne iný a kvalitnejší ako vašich predrečníkov.

    Po druhé. V mnohých veciach sa zhodneme. Myslím si, že napriek politickým spektrom každý by sme dopriali učiteľom zvýšenie o viac percent. Ale keď sa chceme na druhej strane správať zodpovedne, tak naozaj tých päť percent ja vnímam ako pozitívne v tejto dobe.

    A tretia. Taká výtka smerom k vám. Táto vláda dostala mandát na štyri roky. Pán minister Čaplovič je čele svojho rezortu osem mesiacov a vy tu teraz chcete od neho, aby vám dal odpočet svojej práce za štyri roky. To sa mi zdá nekorektné. Musíme počkať naozaj dlhšie obdobie, aby sme nejaké výsledky dlhodobejšie spoznali. Takže v tomto sa mi to zdalo nekorektné od vás. Ďakujem.

  • Ďakujem. Zopár poznámok. Tiež ako oceňujem vystúpenie bez červeného plátna pred sebou. A určite v niektorých veciach sa aj budeme spolu súhlasiť. Možná, že určite by sme si vedeli porozprávať o kreditnom systéme a jeho efektivite. To určite. Na druhej strane - niektoré veci, s niektorými vecami nesúhlasím, ako mnohokrát sa tu spomína tá zlá samospráva a čo všetko zlé robí. Ďalšia vec. Ste spomínali, že bude petícia, resp., že prídu zástupcovia súkromných aj cirkevných škôl a teda že považujú zákony, ktoré sme prijali za zlé. Poviem naopak, ja sa stretávam so zástupcami štátnych alebo verejných základných škôl, ktorí zase vysoko hodnotia tieto prijaté zákony. Pretože zas možná oni majú pocit toho, že skôr sú diskriminovaní voči cirkevným a súkromným školám.

  • Reakcia v pléne.

  • Smiech v sále.

  • Takisto nesúhlasím veľmi s tým, že sa teraz nejak do popredia derie to, že rodičia, že rodičom štát chce určovať, že kde si majú deti dať, do ktorej školy a aké vzdelanie a podobne. Určite nejaké nasmerovanie podľa mňa nie je zlé, ale vždy, podľa mňa, zostane ten rodič to gro a rozhodujúci činiteľ, kde si to svoje dieťa dá.

    A posledná taká poznámka. Manažéri v škole. Je to nie zlý nápad a ako určite by sa dalo o tom rozprávať. Ale myslím si, že naši riaditelia v mnohých, drvivých škôl sú.

  • Pán poslanec, vy ste hovorili veľa všeobecných právd, o ktorých vieme všetci, tak ako sme tu a zaoberáme sa školstvom. Ale nepovedali ste tú základnú, a to, že v slovenskom školstve neustále nám klesá počet žiakov. Vy na druhej strane ste podporovali a priznali ste sa k tomu, že v školstve by mal byť primeraný obchod alebo biznis. Taký, ktorý by mal byť motivačný. Ja si to na rozdiel od vás vôbec nemyslím. Lebo ten biznis, ako ste ho vy nazvali primeraný, vôbec nie je tým, tou zárukou kvality. A dôkazom je napríklad systém, ktorý je v škandinávskych krajinách. Čiže, pán poslanec, ja som skôr pomýlený z vášho postavenia, pretože vy ste zároveň učiteľom v cirkevnej škole, kde ste rovnako sa priznali o nejakom biznise. A ja som dodnes cirkevné školy nevnímal ako školy, ktoré by robili biznis. Čiže z toho pohľadu skôr vnímam vaše vystúpenie, že škodíte tým cirkevným školám, že vôbec takéto niečo pripúšťate. Pretože si myslím, že oni majú osobité postavenie v systéme vzdelávania. A napokon všetci vieme, že je potrebné jednoducho zastaviť vznik škôl, keď nám klesá počet žiakov a toto dokázal pán minister Čaplovič urobiť. Nikto z predchádzajúcich ministrov nemal tú odvahu. Ani pán minister Jurzyca. Len sme sa tvárili, že všetko je v poriadku, ale pritom ten balík peňazí je stále rovnaký. A to je dôsledok toho, že dnes nie je dostatok peňazí na to, aby sme primerane ocenili učiteľov.

    Čiže, pán poslanec, toto je môj pohľad na vaše vystúpenie. Ale predovšetkým si myslím, že neškoďte cirkevným školám.

  • S reakciou pán poslanec Vašečka. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Ďakujem kolegom, ktorí sa ozvali. Skúsim, ak stihnem v tých dvoch minútach. Čo sa týka oceňovania. Jasné, že sú možnosti štátneho rozpočtu, že tých 5 % vieme reálne teraz dať a tak ďalej. Preto sa mi pozdáva príspevok pána Mičovského, ktorý hovorí o tej diferenciácii a o tom hodnotení kvality. Je to veľmi náročné, ale myslím si, že tade vedie cesta.

    Ďalšia vec, kolega Goga hovoril o možnostiach ten odborný rozmer odborného vzdelávania podnikateľov. Ja som skôr myslel o tej takej podnikateľskej mentalite pre študentov alebo žiakov všetkých škôl, nielen pre odborných, aby mali teda, aby boli pripravení na toto, na súčasný svet, na toto trhové hospodárstvo.

    Ďalšia vec. Pán Blanár, myslím, že si v zásade asi rozumieme a asi by sme vedeli ťahať spoločným smerom. Zdá sa mi, že možno som sa zle vyjadril a sme sa nepochopili nejak. Ale myslím, že by sme sa vedeli zhodnúť, keď si to vyjasníme.

    Čo sa týka toho programového vyhlásenia vlády, že práve táto vláda ho realizuje. Budem teraz trochu tvrdší ako v tom vystúpení. Tá ďalšia časť regionálne školstvo, kde je opísané, kde sú opísané tie kroky. Ja som si uvedomil, keď som ho čítal, že naozaj že vláda ho plní, ale ja hovorím, bohužiaľ. Lebo ja sa nezhodujem s tými krokmi, ktoré sú tam podniknuté. Hoci s tými problémami, a to sme hovorili viackrát, sa zhodneme. Ale nie v spôsobe riešenia.

    Nebránim sa, tak ako hovoril pán kolega Podmanický, redukcia siete škôl rozumná, samozrejme, v poriadku. Ale ide o to, ako to nastavíme a kto o tom bude rozhodovať.

    A asi na záver, že nechcel som odpočet za 4 roky. Chcel som možno také hodnotenie, aj preto robíme túto schôdzu, za osem mesiacov a plus rozšíriť víziu. Teda ako ste sa ďalej dostali v tej vízii za tých osem mesiacov, konkrétne po tých skúsenostiach, ktoré máte. Ďakujem.

  • Teraz dávam slovo pani poslankyni Lucii Žitňanskej za klub SDKÚ - DS a blahoželám jej k dnešným meninám.

  • Potlesk v sále.

  • Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja mám skoro pocit, že všetci, ktorí tu vystupujeme, by sme mali na úvod povedať, že som v konflikte záujmov, pretože všetkých sa nás táto debata veľmi intenzívne týka. Ja mám tri deti, ktoré prechádzajú školským systémom už úspešne 20 rokov a mám s tým rôzne skúsenosti, lebo 20 rokov je už dlhá doba a zažila som ako rodič teda všeličo v tomto školskom systéme. Ale jedno je mi za tých 20 rokov jednoznačne zrejmé. A síce, viete, keď máte tri deti tak viete, že nie každé dieťa je rovnaké a nie každé dieťa má rovnaké potreby, a viete, že je strašne dôležité, aby ste ako rodič, ktorý najlepšie poznáte svoje dieťa, mohli ponúknuť svojmu dieťaťu taký spôsob vzdelávania, ktorý jemu najlepšie vyhovuje. A o toto by som veľmi nerada prišla. Moja najmladšia dcéra len začína v tomto systéme pôsobiť a bola by som veľmi rada, keby sme mohli ako rodičia usmerňovať tú cestu vzdelávaním tak, ako to bude naozaj potrebovať.

    A keď ste ma tak pekne, keď ste ma tak pekne privítali a čo ma pomklo k tomu, že som začala osobne, tak možno budem pokračovať osobne. Pretože moja mama mi minule, sa ma minule spýtala, keď sme robili domácu úlohu s mojou najmladšou dcérou: "Prosím ťa pekne, to naše malé chúďa, to sa bude dúfam ešte dať robiť niečo s tými zmenami, čo robí súčasný minister, kým pôjde na ďalší stupeň vzdelávania?" Takže rôzne vnímajú tieto kroky aj ľudia, ktorí si už prešli svoje, aj ako rodičia s rôznymi školskými systémami, aj tí, ktorí si naozaj pamätajú, a ja si to tiež pamätám, ktorí si naozaj pamätajú aj to, že školský systém neponúkal teda vôbec žiadny výber a pamätám si dokonca ja aj to, ako mne moji rodičia hovorili: "Musíš mať samé jednotky, lebo my ťa inak na strednú školu nevieme dostať, pretože tvoji rodičia také postavenie nemajú." A preto pozorne vnímam, nakoľko ostane otvorený priestor v našom školstve pre naozaj to, aby som mohla aj môjmu evidentne poslednému dieťaťu naozaj vytvoriť taký priestor, aký zodpovedná jeho schopnostiam.

    To bol osobný úvod a teraz ako vystupujúca za poslanecký klub SDKÚ - DS chcem povedať, nie, my tu dnes nie sme preto, aby sme hodnotili to, čo pán minister urobil za 8 mesiacov. My sme tu preto, aby sme sa rozprávali o tom, ako by mali vyzerať zmeny v našom školstve v tomto čase, v tomto čase krízy, keď naozaj táto vláda je v situácii, že robí rozhodnutia, ktorých dosahy budeme vidieť nielen za rok, nielen za dva, ale aj za 10 rokov. Rozhodnutia, ktoré sa dnes robia, zásadné rozhodnutia, aj v školskom systéme, ktoré sa dnes robia, rozhodujú o tom, aké bude Slovensko o 10 a možno aj o 20 rokov. A preto si myslím, že táto debata je mimoriadne dôležitá, pretože je úplne zrejmé, že tí učitelia a dnes už aj rodičia, ktorí ich podporujú, aj študenti, ktorí ich podporujú, dnes neprotestujú len za platy, ale protestujú a domáhajú sa lepšieho vzdelávacieho systému. Pretože, áno, dnes je kríza, ale svet nestojí. To si proste musíme stále dokola opakovať. Svet nestojí a naozaj platí to, čo hovorím často, že, áno, z tejto krízy tak ako z každej inej krízy niektoré krajiny vyjdú ako víťazi a niektorí ako porazení. A naozaj ako víťazi vyjdú len tí, ktorí v konkurencii s inými krajinami vytvoria lepšie podmienky. Vytvoria lepšie podmienky pre investície a podnikanie a vytvoria lepšie podmienky pre tvorivosť vlastných ľudí. Uvoľnia ten potenciál vlastných ľudí a to sa dá len vtedy, keď naši ľudia budú mať adekvátne vzdelanie. Hovorili sme o tom aj pri rozpočte. Hovorili sme o tom, že to, ako bude vyzerať budúcnosť Slovenska, to závisí od toho, aké bude podnikateľské prostredie, aká bude vymožiteľnosť práva, ako bude efektívne fungovať štát, aká bude flexibilita trhov, ale hovorili sme o tom, že to bude závisieť aj od toho, ako budú ľudia motivovaní tvoriť, myslieť, pracovať, vzdelávať sa a v neposlednom rade a možno na jednom z prvých miest, že to závisí od toho, ako bude vyzerať naše školstvo, ako bude vyzerať naša veda, ako bude vyzerať náš výskum. Pretože budúcnosť je naozaj vo vzdelaných a tvorivých ľuďoch, ktorí vedia využívať príležitosti a vedia aj príležitosti vytvárať. A preto o tom dnes hovoríme, pretože je to naozaj veľmi dôležité a dnes rozhodujeme o budúcnosti Slovenska. Preto školstvo musí byť priorita dnes každej vlády. Musí byť priorita vlády a tu mi nezostáva nič iné ako povedať, že no, to čo je priorita vlády, jednoducho vidno z toho štátneho rozpočtu. A buď tam, kde sú priority idú aj peniaze, alebo to inak nie je priorita. Proste to nepustí, tento princíp. A, samozrejme, sme tu aj preto, nielen preto, aby sme hovorili že školstvo je a musí byť priorita, ale aj preto, že nie je jedno, ako bude to školstvo vyzerať, a to je tiež rozhodujúca debata. Ale predsa len aj k tým peniazom. Pretože, stojím si za tým, že priority vidno z rozpočtu. Viete, premiér Fico apeloval na učiteľov a počula som to aj tu, aby si uvedomili, že ich zodpovednosť za krajinu je tiež veľká. Pretože štátna kasa je prázdna a splnenie ich nárokov by vlastne mohlo túto krajinu úplne položiť. No tak, bola by to legitímna veta a legitímna argumentácia, keby naozaj sme sa dennodenne nedočítali v novinách, kam idú milióny z verejných zdrojov. Bol by to legitímny apel na zodpovednosť učiteľov, keby sme nevedeli, že milióny majú ísť na jednu zdravotnú poisťovňu. Bola by to legitímna požiadavka, keby sme nevedeli, že možno vlastne tá istá suma pôjde na prehratú arbitráž. A bola by to možno legitímna požiadavka, keby ste, pán minister - kde je? - keby ste, pán minister, nevzbudili očakávania. Tento rok ste vzbudili očakávania a tento rok, pokiaľ si dobre pamätám, vo februári bola tiež kríza, bola. To určite uznáte. Ale teraz bude citovať. Pán, vtedy ešte nie minister Čaplovič, vtedy ešte tieňový minister Čaplovič veľmi razantne kritizoval predchádzajúce vedenie ministerstva školstva a pán, vtedy tieňový minister Čaplovič hovoril, že požiadavky učiteľov na zvýšenie platov boli legitímne. Hovoril: "Ministerstvo školstva nemalo však dosť zdrojov, lebo minister Jurzyca sa o svoj rezort nestaral." Citát pána Čaploviča. "Ak sa zvýšili platy lekárom a zdravotným sestrám, tak sa pýtam, kto ich vychoval, kto ich vzdelával? Kto iný ako učitelia? A oni ostali opäť na okraji politického záujmu a to je nespravodlivé!" zdôraznil tieňový minister školstva. A tieňový minister, citujem ďalej z článku, kritizuje, že "Jurzyca síce zvýšil platy o 6 %, ale učitelia prišli o rekondičné pobyty." A tento rok, pán minister, ste toto hovorili. Tak ja sa vás tento rok pýtam, prečo ste vzbudili tieto očakávania, plne si vedomí, že hovoríme o zodpovednosti a zodpovednom hospodárení, že hovoríme o tom, že sú časy krízy, že sme si plne vedomí toho, že treba šetriť. A ja musím povedať, áno, predchádzajúca vláda zvýšila platy učiteľom za tú dobu čo vláda, necelé nejakých 20 mesiacov len o 6 %. Ale zároveň k tomu musím povedať, že znížila deficit z 8 %, ktorý zdedila po prvej vláde Roberta Fica na 4 %. A to je 2-krát toľko, než je úloha tejto vlády na budúci rok. Preto sme tu dnes, pretože školstvo je a musí byť priorita. A čo je veľmi dôležité, máme šancu, že sa ňou naozaj môže stať. Pretože, tým, že sa spojili učitelia s rodičmi aj so študentami, tak sa to stalo naozaj spoločenskou témou a tie slová - budúcnosť je vo vzdelaní - zjavne už nie je dnes len fráza pre televízne diskusie, ale že si to uvedomujú nielen učitelia, ale aj študenti a rodičia. Preto je našou povinnosťou sa touto témou zaoberať, preto je našou povinnosťou verejne rokovať, preto je našou povinnosťou ukázať, že sme sa aj z tohto protestu poučili a uvedomili si, čo je naozaj pre túto krajinu dôležité a školstvo to nepochybne je. Nie, dnes tu nie sme preto, aby sme hovorili o tom, čo urobili predchádzajúce vlády a čo urobil minister Čaplovič za posledných 8 mesiacov, ale sme tu preto, aby sme pomenovali jasne túto prioritu, ale zároveň aj úplne jasne povedali, že dnes, dámy a páni zo strany SMER a pán minister Čaplovič, dnes je zodpovednosť na vláde Roberta Fica a na ministrovi Čaplovičovi, aké rozhodnutia príjme, aké rozhodnutia príjme tento parlament a je to zodpovednosť, ako bude vyzerať Slovensko o 10 rokov. Ďakujem pekne.

  • Na vystúpenie pani poslankyne s faktickými poznámkami páni poslanci Vášáryová, Blanár, Beblavý, Kéry, Nachtmannová, Martinák. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Vášáryová.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Dovoľte mi vo faktickej poznámke prehovoriť ako členka Školskej rady Gymnázia pre mimoriadne nadané deti v Bratislave. Chcem nadviazať na to, čo povedala pani poslankyňa Žitňanská. Bez toho, aby sme mali jednu vzdelanú populáciu nebudeme, nebudeme konkurencieschopní. My tu môžeme rokovať a snažiť sa, aby to vyzeralo ako v tretej cenovej skupine. Ale budeme hodnotení podľa toho, aké generácie nastúpia pre nás a aké my im vytvoríme podmienky. Táto škola pre mimoriadne nadané deti, kde sa, mimochodom, hlavne sústreďujú mladí matematici, má neustále prekážky. Dokonca je vedená ako špeciálna škola a podlieha aj tomuto režimu ako špeciálna škola, ako keby tam boli ťažko vzdelávateľné deti. Áno, medzi geniálnymi matematikmi sú niektoré deti, ktoré sú veľmi ťažko zvládnuteľné v triede. Ale takéto deti si zaslúžia úplne iné programy. Úplne iné programy. A tu je ideový spor, ktorý som už viedla s predchádzajúcim ministrom školstva za prvej vlády pána Fica. Neviem, vy ktorí ste tu boli, keď sme viedli boj za to, aby sa učila angličtina, a pán minister to nechápal vtedy. Vtedy proste, to je ten ideový spor, kde majú končiť tieto nadané deti. Máme tak, ako každý iný národ 25 % nadaných detí. Či už sú nadané na matematiku alebo majú nejaké iné zručnosti. Ak my ich nepodchytíme, ak budeme neustále diskutovať len o hlúpostiach a nebudeme sa venovať priamo týmto našim...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Pani poslankyňa Žitňanská veľmi jasne deklarovala, v čom by mali byť priority Slovenska a v čom by mali byť priority aj rozpočtu.

    Dámy a páni, zhodneme sa zrejme minimálne deklaratívne na tom, že podpora vzdelania tou prioritou by mala byť. Na čom sa už nezhodneme, to je realizácia tejto priority, pretože vládna strana práve dnes odsúhlasila rozpočet nielen roky 2013, ale na roky 2013 až '15, kde boli odsúhlasené také čísla, že pre rezort školstva, vedy a výskumu ide menej v rokoch 2014 a '15 ako v roku 2013. Dámy a páni, odsúhlasili ste si také čísla, že v roku 2015 dostane tento rezort takmer o 300 miliónov eur menej ako rok budúci. Čiže je jednoznačne vidieť, že pre túto vládu priorita vzdelávania prioritou nie je. Je to smutné, ale tieto čísla v tom vládu usvedčujú, aj keď v deklaratórnej rovine všetci poslanci hovoria o tom istom. Čísla sú najlepším dôkazom, že vláda SMER-u vzdelanie podporovať nechce. A to nie je dobrá správa pre Slovensko.

  • Vážená pani poslankyňa vnímam vaše vystúpenie ako za nanajvýš neobjektívne, pretože za pôsobenia či už predchádzajúcej vláde pani Radičovej som žiadne takéto slová nepočul a dokonca sa tvárite, že alebo chcete, aby sme vôbec nepripomínali minulosť a aby sme o tom radšej nehovorili a chápem, prečo nechcete, aby sme o tom hovorili, pretože práve vy predstavujete aj stranu, ktorá tu 10 rokov v podstate podporovala vývoj v školstve. 10 rokov bezbrehého liberalizovania v školstve, kde tu vznikali školy, ktoré napriek tomu, že nám klesá počet žiakov odoberali z toho celého systému finančné prostriedky a nebol nikto ochotný, aby to zastavil, ale vy chcete, aby sa radšej o tom nehovorilo, pretože pre vás to v súčasnosti nie je možno príjemné a práve pán minister Čaplovič bol ochotný toto urobiť. Samozrejme, že to je nepopulárne opatrenie, a my o tom hovoríme, zaoberáme sa tým, pani poslankyňa, a myslím si, že sme sa dostatočne zaoberali už pri programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, kde máme jasne zadefinované, ako chceme postupovať v školstve, a myslím si, že pán minister Čaplovič to aj napĺňa. Samozrejme, že ohodnotenie učiteľov je dlhodobý proces a myslím si, že to, čo dokázala urobiť vláda premiéra Fica v súčasnej situácii, kedy v žiadnom rezorte sa nezvyšujú platy, ale v tomto rezorte sa zvýšia platy o 5 % v základných mzdách a o ďalších možno 2,5 % v objeme na mzdy, tak to ste nedokázali urobiť, ani keď tu bolo možno najhoršie, pani poslankyňa.

  • Ďakujem pekne. Myslím si, že vo svojom vystúpení si naťukla dve témy, ktoré tu zaznievajú dnes, aj keď stále nedostatočne a jedna je naozaj otázka vôbec vízie školského systému nie ako technokratického systému, v ktorom ide o ne, o normatívy, normy, záujmy veľkých podnikov, záujmy silných hráčov, ale ide naozaj o naše deti a to, že nie je v tejto krajine, kto by mal taký záujem o blaho detí, ako sú ich rodičia, a to platí pre každú krajinu a skúsenosť je historická nielen na Slovensku, že ak od tohto ustúpime ako od princípu a začneme veriť, že všetky tie silné inštitúcie, veľké podniky, obce, samosprávy, štátni úradníci, politici, že všetci vedia oveľa lepšie, čo je pre tie deti dobré, ako ich samotní rodičia, tak to nevedie k dobrému výsledku. Koniec koncov nemusíme hovoriť len o školstve, môžme sa pozrieť na, to čo sa deje v Centre na medzinárodnú právnu ochranu detí a mládeže a to, čo sa deje s našimi deťmi, ktoré sú odoberané práve svojim rodičom a čo sa s nimi deje aj v detských domovoch následne a nielen na Slovensku. Takže túto tému, tému dôležitosti humanizmu a dôležitosti toho, čo kolega Poliačik hovoril, teda pedagogická politika centrovaná na dieťa, nie na záujmy iné, ale na záujmy dieťaťa, je niečo, od čoho by sme nemali ustupovať. A to si myslím, že naozaj by ani v parlamentnej debate nemalo zmiznúť, len ono to nezmizne vtedy, keď budú k tomu hovoriť rodičia a keď budú k tomu hovoriť učitelia, teda tí, ktorí takýto pohľad majú. Keď k tomu budú hovoriť ľudia, ktorí sa na systém pozerajú primerane technokraticky a zhora ako veľký inžinier veľkých duší, tak to bude naopak. Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Vážená pani poslankyňa, na úvod musím oceniť, že ste naozaj bola vecná a v drvivej časti vášho vystúpenia aj korektná, no v čom sa určite nezhodneme, je to číslo s ktorým ste vo vašom vystúpení prišli a to je, že 6 % navýšenie platov učiteľov počas vlády Ivety Radičovej. Tie čísla, ktoré sú z dielne ministerstva školstva a verím, že ma potvrdí aj pán minister Čaplovič hovoria o čísle, ktoré nedosahuje ani 1,4 %. Ani 1,4 %, čo je diametrálne odlišný údaj a v neposlednom rade, pani poslankyňa, naša bývalá vláda vám zanechala fungujúci daňový systém, čo sa nedá už povedať o vašej vláde a druhá vec okrem fungujúceho daňového systému aj 4 % hospodársky rast. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Nachtmannová, nech sa páči.

  • Pani poslankyňa Žitňanská, úplne s vami súhlasím, že treba zlepšiť vzdelávací systém a je to absolútne nevyhnutné práve teraz, keď kvalita vzdelávania za týchto ostatných 20 rokov výrazne upadla. V tomto sa snáď konečne zhodneme, že treba zabudnúť na ideológiu a postupovať spoločne. Máme tu tradície Komenského. Ozaj by sme mali pri vzdelávaní našich detí uplatňovať hlavne ratio. S čím však nesúhlasím, sú údaje o zvyšovaní platov školstve za obdobie 20-tich mesiacov.

    Vy ste prezentovali, že tie platy stúpli o 6 % za týchto 20 mesiacov. Ja tu mám údaje. Školstvo celkom rok 2010 664,7 eur, 2011 664,9; to znamená o 20 centov a I. polrok 2012 671,5. Čiže nevychádza mi z toho tých 6 %. Pôjdem na pedagogických zamestnancov v rámci regionálneho školstva, tam je ten pomer rovnaký. Rok 2010 799,50; 2011 799,20; čiže tam je dokonca pokles platu a I. polrok 2012 820,20 eura. Ozaj tých 6 % tu nevidím. Na rozdiel od toho zoberiem vládu Roberta Fica. Rok 2006, teraz sa obmedzím iba na pedagogických zamestnancov, 627,8, koniec vlády Roberta Fica 799,50. Čiže tu vidno zrejme ten nárast o 25 %. Údaje mám zo štatistického výkazu Škol. Je chyba, že nefunguje nám rezortný informačný systém, v tom prípade by som...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem za slovo. Pani poslankyňa Lucia Žitňanská, mal som možnosť učiť na strednej odbornej škole v Medzilaborciach. Nechce sa mi veriť tomu, čo som počul teraz od vás. Po vašom osobnom úvode ste vraveli o tom, aké dosahy budú na školstvo z dlhodobého hľadiska.

    Pani poslankyňa Žitňanská, boli ste súčasťou vlády počas dvoch Dzurindových vlád. Chcem podotknúť toľko, že boli ste a vládli ste v čase hospodárskej konjunktúry. Vaše dosahy, vaše tzv. opatrenia v úvodzovkách sa prejavujú dnes a naša vláda tieto problémy musí riešiť. Ďalej súhlasím takisto s vami, že musí to byť priorita vlády. Aké boli vaše priority za vlády Mikuláša Dzurindu? Asi také, v akom školstve, aké školstvo má teraz budúcnosť a hlavne bude mať budúcnosť. Privatizácia školstva. Ďalej ste správne povedali, s čím s vami takisto súhlasím, že učitelia musia byť motivovaní. Zrejme ste mysleli finančnú motiváciu, ak nie, tak ma potom opravte. Váš bývalý predseda vlády Dzurinda sľuboval dvojnásobné platy, aj keď, verím, že to bolo po tvrdej cyklistickej túre. Takže skutočne sa zamyslite nad tým, čo rozprávate, a mne sa zdá teraz, pani Lucia Žitňanská, pani poslankyňa, že ste prišli z nejakého neznámeho sveta a zrazu vy idete tu robiť poriadky. Mali ste robiť poriadky, keď ste boli pri vláde. Doviedli ste školstvo tam, kde je treba, a my to musíme naprávať.

  • S reakciou, nech sa páči pani poslankyňa Žitňanská.

  • Ďakujem pekne. Veľmi krátko. Ďakujem pekne za všetky faktické poznámky. Vyjadrím sa k trom témam.

    Najskôr pán poslanec Martinák. Ja nie som až tak dlho v politike, aby som bola v dvoch Dzurindových vládach, ani som teda nebola, ale som rada, že ma tak vnímate intenzívne, ale naozaj tak dlho to nie je a ešte jedna faktická poznámka k tomu. Tá konjunktúra, tá bola na sklonku druhej Dzurindovej vlády po reformách prvej a druhej Dzurindovej vlády, ale tú konjunktúru ste si užili vy za prvej Ficovej vlády. To, len aby sme boli presní.

    Pani poslankyňa Nachtmannová a pán poslanec Kéry, to nie sú moje čísla. Ja by som si nikdy nedovolila len tak povedať nejaké číslo. Ja som citovala tieňového ministra Čaploviča, ktorý vo februári tohto roku povedal, a mám to z novín, tieňový minister kritizoval, že Jurzyca síce zvýšil platy o necelých 6 %, prišli však o rekondičné pobyty. Takže to číslo, to číslo povedal váš pán minister.

    A k pánovi poslancovi Blanárovi. Som rada, že sme prišli až k bezbrehému liberalizmu, lebo mala by som pocit, že nie je všetko v poriadku v tejto snemovni, keby ste nás neobvinili aspoň raz za deň z bezbrehého liberalizmu. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec Gál je prihlásený písomne do rozpravy za klub MOST - HÍD a zároveň je aj posledne prihlásený za kluby. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, pekný dobrý večer vám prajem. Taký nezvyčajný čas na rokovanie, ale ideme.

    Pán minister, verte alebo nie, nerád vystupujem k tejto téme, lebo to znamená, že so školstvom niečo nie je v poriadku, ale veľmi nie je v poriadku. Osobne dennodenne jednak ako manžel učiteľky bývalej zástupkyne školy, riaditeľky školy a hlavne otec dvoch školopovinných detí som každý deň konfrontovaný so zúfalou situáciou, ktorá je v školstve.

    Pán minister, budem reagovať troška na váš príspevok, kde ste v úvodzovkách kriticky poďakovali opozičným poslancom, že sa konečne venujeme školstvu. Pán minister, vy veľmi dobre viete, že školstvo nie je mojou nosnou témou v zákonodarstve, ale to by ste tiež mohli vedieť, že každý deň riešime, možno aj niekedy tie najelementárnejšie problematiky, ktoré sa v školstve objavia, a sa obracajú tieto školy aj učitelia na nás hlavne, keď vedia, že keď vieme, tak pomôžeme. Čiže predtým ako niekomu niečo hádžete na oči, tak si to preverte. Na druhej strane, ja nie som ministrom školstva, ja neberiem svoj plat za to, aby som každú sekundu svojho pracovného času venoval len školstvu. Pán minister, na to ste tu vy. Tak treba sa k tomu aj takto postaviť. Ale keďže vystupujem v mene nášho poslaneckého klubu MOST - HÍD, tak prejdem k trošku k širším témam. Toto som potreboval povedať ako nejaké osobné poznámky.

    To, že školstvo na Slovensku je v žalostnom stave nevidia len učitelia a žiaci, ich rodičia, ale vidia to aj ľudia, ktorí sú školstvom nepredpojatí. Vidí to aj zahraničie a nevidí to to zahraničie kvôli tomu, že učitelia štrajkujú, ale vidia to kvôli tomu, že ako k tomu pristupuje vláda. Jednak ultimatívne a jednak s tým, že problematiku zásadne nerieši. Na skutočnosť, že ak s tým rýchlo niečo neurobíme, doplatí niekoľko budúcich generácií a doplatí hlavne na to táto krajina, na toto a nejaké tajomstvo neprezradím, že na toto netreba ani zvlášť upozorňovať. To vie každý človek, ktorý je trošku súdny a rozmýšľa.

    Ja viem, že problematika školstva nie je otázkou týchto dní, že vlády školstvu nevenovali odbornú pozornosť, akú si zaslúži už dávno, ale zas aj pravdou je aj to, že výnimkou tých predchádzajúcich 20 mesiacov, keď bola premiérkou pani Radičová, tak s výnimkou týchto pár mesiacov školstvu vládla strana SMER. Takže očakávania verejnosti, pán minister, sa obracajú na vás, na vás, vážené pani poslankyne a poslanci zo SMER-u, a právom.

    No kedy s tým mienite niečo urobiť? Kedy sa vystúpi z toho bludného kruhu štvorročných cyklov, kedy sa mení všetko od nezmyselných zmien pomenovaní škôl až po značku čistiaceho prostriedku pre upratovačky na školách. Ako rieši SMER situáciu v školstve. Ste tam 8 mesiacov. Najväčším problémom v tomto volebnom období pre SMER asi je premenovávanie škôl alebo narýchlo zvolaná pracovná komisia ministra k situácii v školstve. Takéto kroky a pár marketingových výkrikov v médiách, toto asi je celá agenda, ktorú občania mohli od SMER-u vidieť, čo sa týka školstva.

    A medzitým tam, kde sa mohlo niečo zmeniť k lepšiemu, sa nič nezmenilo alebo síce boli nejaké zmeny, ale tie zmeny boli skôr negatívne. Rozprávali o tom moji predrečníci, či o rómskych asistentoch, či na na odovzdanie niektorých kompetencií iným inštitúciám, proste toto sa deje za tých posledných mesiacov.

    Osobne ma mrzí fakt, že napriek avizovaným víziám pána ministra, ako tie vízie poznáme už dlhé roky, pán minister, vy ste sa zavreli do svojej kancelárie, odmietate sa poobzerať vo vlastnom rezorte. Napríklad, že koľko peňazí sa míňa na rôzne príspevkové a rozpočtové organizácie, ktoré máte v rezorte. Mňa osobne veľmi zaujíma napríklad také laserové centrum. Viete, keby že máme fungujúce školstvo, máme dostatok finančných prostriedkov, tak nad tým mávnem rukou, ale v tejto situácii? No dobre, ale pozrime sa na to, že áno na tieto veci v školstve sú peniaze, ale na základné, aby sme učiteľom dali plat, o ktorý, každý z nás vie, že potrebujú navýšiť, tak na to sa peniaze nenájdu. A máme tu inú stránku, že riešiť problém financovania školstva, viem, že nie je jednoduchá záležitosť, ale pokrytecky to dať na plece mestám a obciam sa mi zdá veľmi zlé riešenie.

    Ak by, pán minister, keby že poznáte svoj rezort, akože nepoznáte, tak by ste určite vedeli, že nie všetky samosprávy sa dajú dať do tej množiny, že neodvádzajú všetky peniaze, ktoré dostávajú od štátu školám, ale je rad malých a stredne veľkých obcí, kde nie, že dávajú všetko do škôl, ale ešte z vlastných rozpočtových príjmov dotujú tie školy. Mimoškolské zariadenia, a to je problém, lebo jednak, že dajte peniaze, mestá a obce, naviac. Ale s poklesom podielových daní na to tie malé a stredne veľké obce nebudú mať. Z čoho budú fungovať mimoškolské zariadenia alebo škôlky, čiže treba sa aj nad tým zamyslieť treba aj toto riešiť aj v tomto rozpočte, ktoré bolo schválené a myslené na to nie je. Alebo vypadnú dane. To vám každý potvrdí.

    No ale určite na súčasnom stave školstva sa podpísali všetky vlády v novodobej histórii Slovenska. Súčasný stav vypovedá o tom, že sa urobili chyby a dokonca systémové chyby, za ktoré platíme už teraz. Preto situácia už neznesie odklad, preto vítam, ako ste aj vy povedal, že vítate túto diskusiu, preto by sme mali to politikárčenie, hranie sa na vlastnom politickom piesočku dať bokom.

    Osobné invektívy - pozrite sa koľko hodín už trvá táto rozprava a faktické poznámky idú len do osobných invektív.

  • Reakcia v pléne.

  • Idú. Faktické, vaše faktické poznámky čo vniesli do tejto debaty? Sa len vadíme, na to, na to, pán minister, ste vítali, že budeme mať nejakú nejaké rokovanie k školstvu, aby sme sa navzájom osočovali, útočili na seba? Na to nie je treba zvolať mimoriadnu schôdzu, bavme sa o školstve. Bavme sa o tom, že ako to zlepšiť.

  • Tu by mal SMER preukázať ten štátnický rozmer, o ktorom sa po voľbách vyjadroval ako o svojom postoji na nasledujúce štyri roky, no zatiaľ sa, zatiaľ to zostáva len pri slovách. Možno nikde inde, ale určite pri školstve vieme nájsť zhodu, spoločný postup a takáto spoločná dohoda by mala mať jediný cieľ dostať späť školstvo na úroveň, ktorá mu prislúcha. Nerobme nezmyselné reformy, ktoré budú trvať len štyri roky, a potom príde ďalšia vláda a to zmení. Toto nebude mať veľký zmysel. No a o tom by sme sa mali porozprávať na tejto schôdzi, ako ďalej, aké systémové reformné kroky spraviť, ktoré prežijú túto vládu, prežijú aj nasledujúcu vládu.

    Skúsme vykročiť z tieňa preferencií, lebo ide podstatne o viac. Odborníci na školstvo združení okolo našej strany sú pripravení o tomto rokovať, či na tejto pôde v pléne, či na školskom výbore, ale aj mimo parlamentu. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami štyria páni poslanci, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Pán poslanec Hrnčiar.

  • Ďakujem za slovo. Ja by som chcel podporiť vystúpenie svojho klubového kolegu Gábora Gála, ktorý začal tak osobne, aj keď toto nie je jeho téma, ako manžel učiteľky, tak ja by som tiež chcel reagovať ako manžel učiteľky základnej školy, ktorá každý večer sedí niekoľko hodín pri internete a pripravuje si materiály, aby mohla deti mať z čoho učiť.

    A pán kolega Gál spomenul množstvo problémov v školstve, aj na dnešnej schôdzi sa hovorí o učebniciach, hovorí sa o financovaní, hovorí sa o platoch a naozaj tá ekonomická situácia v štáte je zlá a nie je možné jednorázovo vyriešiť okamžite všetky problémy, pretože si to vyžaduje obrovské množstvo finančných prostriedkov.

    Ale sú aj veci, pán minister, ktorými sa dá učiteľom a školstvu pomôcť bez toho, aby bol, aby boli na to potrebné finančné prostriedky, a to je napríklad, a dneska sme o tom nehovorili, abnormálne byrokratické zaťaženie učiteľov, ktorí musia vypísať vypisovať triedne výkazy, triedne knihy, každý rok musia písať tie isté mená, tie isté rodné čísla, tie isté dátumy narodenia, tie isté mená rodičov. Keby sa to zaviedlo elektronicky, tak ako to funguje na vláde, v Národnej rade, ako to funguje vo firmách a v samosprávach, tak určite by učitelia poďakovali a boli by radi, že štát umožnil administratívne odbúranie týchto byrokratických požiadaviek, ktoré teraz na nich máte. Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Pán poslanec, nemyslím si, že vystúpenia poslancov a poslankýň nášho klubu sú nekorektné, že by boli mimo tém, jedine možno silnejšie reakcie boli po vystúpení pána Poliačika, ale ktorý takisto nešetril nášho ministra a naozaj ťal hlava-nehlava.

    Ale teraz už k veci, k téme. Počas ministrovania pána Jurzycu bol na čele Štátneho pedagogického ústavu pán Kríž a to, čo ste teraz kritizovali, tie reformy boli z dielne ministra Jurzycu, z dielne pána Kríža, ktoré sa prijali v rolu 2010 čiastočne a hlavne v roku 2011. Ak ste si ešte nevšimli, tak nové nové zákony, ktoré síce prijala táto Národná rada Slovenskej republiky z dielne pána ministra Čaploviča začnú z drvivej väčšiny platiť až v budúcom kalendárnom roku . Ďakujem.

  • Pán poslanec Gál, vytkli ste, že vláda školstvu pristupuje ultimatívne. Pán poslanec, ale práve to je nevyhnutné, veď musia platiť nejaké pravidlá, ak sa má zmeniť, zlepšiť systém vzdelávania, po ktorom učitelia a teraz aj všetci tuná v tejto sále volajú.

    Osobne si myslím, že normatívne financovanie na žiaka a živelné a neopodstatnené zaraďovanie škôl do siete žiadne pozitíva nepriniesli. Toto sú podľa môjho názoru jedny zo základných problémov v školstve, ktoré priniesli, priviedli školstvo do stavu, v akom sa nachádza. Normatívne financovanie na žiaka znamenalo zásadné zmeny v systéme slovenského školstva bez serióznej analýzy kvantitatívnych dopadov. Veľakrát predstavitelia vysokých škôl v médiách prezentovali názor, že ak školy dostávajú peniaze na žiaka, na študenta, prináša to úpadok. Ak je pre školu prioritné udržať v žiaka v zozname, tak nároky kvality a rozvoja sú znetvorené. Bezbrehá liberalizácia vyjadrená pojmami - žiak rovná sa klient - kliesni cestu ku karikatúre vzdelanosti a výchovy a rovnako môžem charakterizovať aj živelné a neopodstatnené zaraďovanie škôl do siete, čo je nehospodárne najmä v čase krízy, nesprávne a nemorálne voči študujúcim, lebo väčšina sa v odbore neuplatní, je to nemorálne aj voči platcom daní. Vzdelanie nemôže byť biznisom, s týmto v žiadnom prípade nebudem súhlasiť, titul si síce možno kúpiť, na múdrosti to však nikomu nič nepridá.

  • Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán kolega, dovoľte mi zopár poznámok, začnem tým, čím ste vy končil, jaké systémové kroky treba spraviť.

    Tak ja, ak dovolíte by som chcel práve k tej problematike, pretože to je červená niť aj dnešného rokovania - navýšenie platov. Nič nové nepoviem, tu kolega Blanár to už vysvetľoval niekoľkokrát za mnou, len chcel by som na pár číslach, dovolíte, z prostredia Nitrianskeho samosprávneho kraja, kde som, mimochodom, poslancom aj s ďalšími kolegami, povedať ako tá demografia prakticky v praxi vyzerá.

    Tak v roku 2004 v deviatom ročníku základných škôl v Nitrianskom samosprávnom kraji 9 934 žiakov a v roku 2015 prognóza 6 087. O tretinu menej. Je teda logické, že musíme na túto situáciu pružne reagovať. O tých kľúčových opatreniach tu už sa niekoľkokrát hovorilo. Dovolím si povedať, že okrem optimalizácii sieti škôl a školských zariadení, ktoré tuná zdôrazňujeme, treba optimalizovať aj sústavu študijných a učebných odborov tak, aby odrážala potrebu trhu práce a aby sa nehromadili tí absolventi, prosím vás pekne, na úradoch práce a, samozrejme, to súvisí aj s optimalizáciou počtu prijímaných žiakov do prvého ročníka a týchto stredných škôl, samozrejme, v dôsledku poklesu demografickej krivky. Chcem vám priatelia povedať, že v našom Nitrianskom samosprávnom kraji z pôvodného počtu 106 škôl a školských zariadení v zriaďovateľskej pôsobnosti Nitrianskeho samosprávneho kraja v roku 2002, keď...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem za slovo pani predsedajúca. Ďakujem tým, ktorí reagovali na faktickú poznámku, len ja chcem reagovať len na pani poslankyňu Nachtmannovú.

    Ja som povedal, že vláda ultimatívne pristupuje k učiteľom, nie ku školám, k učiteľom. Vy ste hovorili pani poslankyňa, že majú platiť určité pravidlá. Áno majú platiť určité pravidlá, ale viete, keď ten učiteľ nevyžije z toho platu, nie je možné mu povedať, že drž hubu a krok. Hlavne vtedy, nie povedali ste, že 5 % a koniec! Buď beriete, alebo nič! Potom ste pristúpili na to, že, že vy ste to schválili na vláde bez zástupcov škôl, učiteľov, ale to je tá ultimatívna stránka veci. Ale viete, nemôžte im povedať, že držte hubu a krok, hlavne keď máte peniaze na odkúpenie zdravotných poisťovní, keď máte peniaze na rôzne iné nezmysly, na to peniaze sú, ale na platy učiteľov nie. Toto je tu hrozné.

  • V rozprave vystúpi pani poslankyňa Žitňanská, pripraví sa pán poslanec Kaník.

  • Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, pán minister, ctené dámy a páni, a, a vidím aj cítim, že táto schôdza nie je príliš po vôli aj možno tým, že zdá sa, že nám tu vypli kúrenie a je tu dosť veľká zima a ja by som poprosila, že keďže asi ešte budeme rokovať nejakú tú chvíľu, ak by ste mohli zapnúť to kúrenie, pretože naozaj je nám viacerým zima, nielen opozičným, ale aj vládnym poslancom.

    Pri schvaľovaní programového vyhlásenia vlády som uviedla, že školstvo nepatrí medzi priority vlády Roberta Fica a svedčí o tom aj rozpočet, ktorý ste dnes schválili. Pred chvíľou tu bola taká rečnícka otázka, alebo niektorý z poslancov sa pýtal, že či bol pán minister Čaplovič pripravený na tento post, alebo nie. Ja si myslím, že do istej miery aj áno, pretože keď nastúpil hovoril o tom, že by chcel aby na Slovensku sme mali fínsky model, aby naše školy fungovali podobne ako vo Fínsku. Žiaľ, zdá sa, že či už on zmenil názor, alebo jeho spolupracovníci mu podsunuli nejaké nesprávne návrhy, to, čo sa urobilo za tých 8 mesiacov, to, čo predložil pán minister nakoniec aj sem do parlamentu, ide proti filozofii fínskeho modelu. Takže čo vlastne sa udialo za tých pár mesiacov, len v krátkosti zrekapitulujem a potom poviem, čo si myslím, že by sa malo udiať alebo sa aj malo udiať.

    Prvé, čo sme zaznamenali aj prostredníctvom médií, boli emócie, boli rozpory, ktoré vnášali viacerí ľudia aj vrátane pána ministra Čaploviča medzi zriaďovateľov. Začalo sa hovoriť o tom, ktorí sú dobrí, či sú to tí súkromní, cirkevní, alebo verejní zriaďovatelia. Až po dlhých debatách sme sa dopracovali k tomu, že už aj dnes pán minister hovorí, že nechce robiť rozdiely medzi jednotlivými zriaďovateľmi, ale chce robiť rozdiely medzi kvalitnými a nekvalitnými školami. Som rada, že sme sa dopracovali k takémuto názoru, žiaľ, nie všetci poslanci vládneho SMER-u rozmýšľajú rovnako ako pán minister.

    To, čo sa ešte udialo je, že v tomto parlamente ste presadili zákon, ktorý znemožní si dieťaťu slobodne vybrať svoju školu. Umožnili ste, aby peniaze, ktoré sú určené pre deti, skončili napr. aj v tom chodníku, aby zanikli centrá voľného času. A dnes ste to aj potvrdili, že áno zaniknú centrá voľného času. Podľa vás zostanú tie kvalitné, obávam sa, že to nemusí byť vždy ten prípad.

    Ďalšia z vecí, ktorá sa udiala alebo ktorá sa aj deje, je boj proti gymnáziám, osemročným gymnáziám aj bežným gymnáziám.

    Pán minister, tiež neviem, či je to v intenciách fínskeho modelu alebo či už je to ten zmenený názor, alebo vypočuté rady poradcov. Chce nahnať do stredných odborných škôl viacej žiakov, pričom vieme v akom katastrofálnom stave mnohé stredné odborné školy dneska sú. Vieme koľko nezamestnaných produkujú, vieme aj to, že tieto školy sú niekoľkokrát, dvojnásobne drahšie ako gymnázia. Toto všetko sa dá nejak skoncentrovať možno do troch slov: plánovanie, centralizácia, etatizmus. Všetci všetko rovnako.

    Jedná téma, ktorej sa viacej venujem a ktorá si myslím, že by si zaslúžila viacej pozornosti je téma integrácie inklúzie. Pán minister na niekoľko mojich otázok, či počíta s takouto formou výučby, alebo sa takýmto systémom, odpovedal áno. Ale opäť kroky k tomu nevedú. Keď sme sa na školskom výbore rozprávali o budúcoročnom štátnom rozpočte o tom, koľko peňazí pôjde na asistentov pre učiteľov, bolo mi odpovedané, že v zásade rovnaký balík, ako v tomto roku. Čiže pokiaľ žiadne dieťa nevypadne z tohto systému, pokiaľ žiadne dieťa nestratí asistenta, žiadne iné si naň nebude môcť nárokovať, lebo nie sú peniaze. Pripomínam, že len 47 % zo žiadostí o pridelenie asistenta je vypočutých. A som veľmi smutná a to poviem otvorene, že aj napriek tomu, že mali ste možnosť poslanci SMER-u podporiť pozmeňujúci návrh, aby aspoň o niekoľko týchto asistentov sa zvýšilo, a ste tak neurobili, a teda pán prezident môže mať zvýšenú aktivitu.

    Ďalšia vec, ktorá súvisí s inklúziou, integráciou a možno aj s tým, čo hovorí pán minister Kaliňák, že chce aby rómske deti v rámci tej školskej reformy, aj tie, ktoré majú zdravotné postihnutie, variant A, aby teda boli naplno integrované. Ja nie som proti, ale my musíme v tých školách vytvoriť také podmienky, aby tá integrácia bola možná, my nemôžeme tieto deti hodiť do tých škôl, učiteľ, postaraj sa. To naozaj nechcime od učiteľov, aby zvládali množstvo detí, ktoré majú špecifické potreby.

    Takisto, to čo bolo povedané pred chvíľou, ja som to ešte naschvál aj zopakovala, keď pán minister hovoril o tom, ako chce rozdeliť učivo, a teda súhlasil so mnou alebo teda povedal, že áno, že počula som správne, keď hovoril o tom, že by mali byť rozpísané predmety a učivo po stupňoch vzdelania, čiže nie po ročníkoch. Ja si myslím tiež, že by to malo byť po stupňoch vzdelania a poviem aj prečo. Napr. konkrétne, aj deti zo sociálne znevýhodneného prostredia majú veľké problémy práve na začiatku školskej dochádzky, im by veľmi pomohlo, ak by to učivo prvého ročníka si mohli rozložiť aj na dlhšie obdobie. Pokiaľ bude učivo rozpísané po ročníkoch, tieto deti budú musieť sa učiť presne to isté, ako iné deti, ako viac talentované deti a, samozrejme, pokiaľ nebudú mať podporu, neuspejú, budú prepadávať a sme tam, kde sme boli.

    K tomu, čo by sa malo robiť alebo o čom by sme mali diskutovať, poviem pár slov a začnem jednou štatistikou alebo jedným prieskumom, ktorý vyšiel nedávno v Spojených štátoch - až 65 % dnešných žiakov základných škôl, keď skončia školskú dochádzku alebo teda keď doštudujú, budú robiť v odboroch, ktoré ešte dnes neexistujú. 65 %! Tá doba ide veľmi rýchlo, my nemôžeme chcieť teraz plánovať nejaké odbory a ja neviem aké smery a konkrétne zamerania, keď vieme, že proste o niekoľko rokov tá situácia bude úplne odlišná a musíme brať na toto zreteľ. Čiže nie zaväzovať, nie plánovať, ale nechať viac slobody.

    K tomu, čo by bolo ešte treba robiť v kontexte toho, čo som doteraz povedala, je naozaj zabezpečiť vyššie financovanie školstvu, ale potom aj dôsledne dbať, aby všetky peniaze, ktoré sa štát rozhodne dať na deti, aj na tie deti reálne išli. To, čo potrebujeme reálne a čo ma mrzí, že pán minister nezačal a mal byť podľa mňa jeden z prvých krokov, je zlepšenie prípravy budúcich pedagógov. Naozaj máme veľmi veľa škôl, vyše 20, ktoré pripravujú budúcich pedagógov, nehovorím len o pedagogických fakultách, ale aj iné školy, ktoré pripravujú budúcich pedagógov, ktorí chrlia potenciálnych pedagógov. Minimum z týchto ľudí ide reálne aj učiť a nejdú učiť vždy tí najkvalitnejší. To si povedzme otvorene. A preto my potrebujeme naozaj urobiť z týchto škôl elitné, potrebujeme, aby tam učili elitní profesori, aby učili predmety, ktoré sú pre budúcnosť aktuálne a nie sú rôzne kombinácie, aprobácie predmetov, ktoré pomaly už ani nemajú uplatnenie na našich školách.

    To, čo potrebujeme, a už to tu odznelo, je kvalitnejší riaditelia. Nedávno bol zverejnený jeden prieskum, kde viacerí učitelia sa vyjadrovali k tomu, že čo ich vlastne demotivuje byť v školstve. A okrem tých už toľko spomínaných platov, neviem, či už na prvom alebo druhom miesto bolo práve to, že nekompetentní riaditelia, že majú pocit tí učitelia, a je to ich vyjadrenie, ja to neviem posúdiť, ja som len matka troch detí, a teda myslím si, že náš riaditeľ je veľmi šikovný, ale títo učitelia tvrdia, že majú nekompetentných riaditeľov. Myslím si, že by sme mali pomôcť a nehovorím teraz štát alebo my poslanci, ale mali by sa vytvoriť podmienky na to, aby bolo možné vzdelávať budúcich riaditeľov, aby bolo možné im pomôcť aj pri vykonávaní tej riaditeľskej praxe. Opäť, už to tu odznelo, ale zopakujem to, lebo je to kľúčové podľa mňa aj v súvislosti s platmi a s financovaním a odmeňovaním pedagógov, my musíme začať rozlišovať kvalitu aj v radoch pedagógov. Tí kvalitnejší musia dostať viacej, ako tí menej kvalitní, práve preto, aby boli motivovaní aj tí menej kvalitní byť kvalitnými.

    Keď som hovorila o tom čísle tých 65 % žiakov základných škôl, ktorí budú robiť v odboroch, ktoré ešte nie sú dnes na svete, alebo ešte ktoré nevynašli, preto ešte zopakujem len naozaj len jednu vec, že tí žiaci musia byť pripravovaní pre oblasti a musia mať širšie kompetencie, ako byť pripravovaní len pre konkrétnu pozíciu. Nepamätám si, v ktorej správe to bolo Európskej komisie alebo nejakého takého orgánu európskeho, kde skonštatovali, že naozaj naša ekonomika, teraz ako globálna, môže napredovať len vtedy, keď aj ľudia si uvedomia a sa zmieria s tým, a teda aj sa tak budú správať, keď počas života vystriedajú niekoľko povolaní. Proste, vo svete je to bežné a je to čoraz častejšie, že nie striedajú sa pozície v rámci nejakého jedného odboru, ale že ľudia dokážu sa rekvalifikovať a naozaj v 30-ke, 40-ke, 50-ke začať úplne iné povolanie. A myslím si, že na toto my tých žiakov a študentov musíme pripravovať, aby boli schopní sa preorientovať v živote aj na iné povolanie.

    To, čo tu ešte neodznelo, ale myslím si, že aj v kontexte jednej smutnej udalosti na jednej škole, si myslím, že je potrebné hovoriť aj o bezpečnosti na školách, kde šikana a iné formy násilia dohnali niektoré deti k samovraždám, a takisto počúvame aj zo strany učiteľov, že sa cítia byť ohrození. Opäť je to jedna veľmi vážna otázka a téma a dúfam, že tiež jej ministerstvo bude venovať patričnú pozornosť.

    To, čo by som chcela zopakovať, čo už hovoril pán poslanec Vašečka, ale sa mi to zdá opäť kľúčové v tejto diskusii a to je to, že samospráva má zabezpečiť, aby sa dieťaťu dostalo vzdelania. To neznamená, že samospráva musí byť automaticky zriaďovateľom, majú len umožniť, aby to dieťa absolvovalo povinnú školskú dochádzku a aby mohlo ďalej rozvíjať svoje talenty.

    A keďže na faktické poznámky na mojich predrečníkov, ktoré odzneli, sa nedá reagovať v tých faktických poznámkach, tak mi dovoľte ešte reagovať na kolegov zo SMER-u.

    Pán poslanec Bagačka hovoril o tom, že zaznievajú hlasy, že verejné školy sú diskriminované, my sme sa vtedy pýtali, že v čom, a tá odpoveď neprišla. Ja si nemyslím, že verejné školy, budem rada, keď mi odpoviete, ja vám poviem teda svoj názor, si nemyslím, že sú diskriminované, tak ako si nemyslím, že ak by sme zrušili teraz nejaký počet súkromných škôl, že na tom ušetríme, pretože, a vy to veľmi dobre viete, keďže pôsobíte aj v samospráve, normatív na školu, na žiaka, je rovnaký. Čiže ak by dnes dieťa, ak by sme zrušili súkromnú školu a tie deti by prešli do verejných škôl, tie normatívy by išli s nimi, ale v čom je rozdiel, je, že školské zariadenia súkromné sú menej financované, ako tie verejné. Čiže ak by štát na tieto deti musel vynaložiť rovnako odrazu peňazí, ako na tie ktoré chodia do verejných, tak dokonca to nie, že ušetríme, ale nás to bude stáť ešte viacej. Takže v tomto ja si myslím, že tá téza o tom, že keď sa zrušia súkromné školy, tak štát niečo ušetrí, nie je pravdivá, dokonca to bude drahšie, pretože keďže máme povinnú školskú dochádzku, tak tie deti sa musia niekde vzdelávať. Ak by sme dnes zatvorili všetky cirkevné, súkromné školy, štát na to bude musieť doplatiť.

    A potom ešte jedna faktická poznámka od pána poslanca Podmanického, neviem, či je tu, ale chcem sa k tomu vyjadriť, hovoril o málotriedkach. Ja s vami súhlasím aj v tom, čo tu odznelo, že nejaká optimalizácia škôl musí nastať, lebo objektívne je ich viacej ako máme žiakov, ale na druhej strane ja by som nehádzala všetky málotriedky do jedného vreca, pretože niekde naozaj je to nevyhnutné, sú rôzne oblasti aj geografická a ja neviem, akými podmienkami určené, kde proste tie málotriedky majú svoj význam aj musia teda existovať, ale v tomto už sme sa rozprávali s pánom ministrom Čaplovičom a ten hovoril, že ministerstvo si v tomto smere dáva robiť analýzu a tým pádom naozaj by to nemalo byť o tom, že teraz sekneme všetky málotriedky, ale teda že sa naozaj bude dávať pozor na to, aby tá dostupnosť tých škôl tam bola.

    A už iba posledná poznámka, pán poslanec, vy, áno, áno, už sa hlásite, iba vám chcem povedať, že pán Kríž nikdy nebol, áno, že nikdy nebol šéfom ŠPÚ. Ďakujem veľmi pekne.

  • S faktickými poznámkami 6 poslancov. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Pán poslanec Kéry.

  • Ďakujem za slovo. Čo sa týka gymnázií, pani poslankyňa, opatrenia, ktoré sa urobili, vychádzajú z národného programu reforiem vlády Ivety Radičovej a takisto odporúčaní OECD, ktoré naša vláda akceptuje, a rozmenené na drobné to znamená, že rovnaký normatív ide na žiakov základných škôl, ktorí študujú v 6. až 9. ročníku a taký istý normatív ide na žiakov 8-ročných gymnázií, ktorí vlastne študujú v prime až kvarte.

    A jedna poznámka k osemročným gymnáziám - ja som poslancom Nitrianskeho samosprávneho kraja už druhé volebné obdobie a aj z tohto dôvodu som vo viacerých radách škôl ako člen a napríklad vám poviem príklad konkrétny - Gymnázium Janka Kráľa Zlaté Moravce. Pred pár rokmi do osemročného gymnázia hlásilo asi 120 žiakov, gymnázium zobralo 60 najlepších. Dnes je ten stav úplne iný. Dneska sa hlási, dajme tomu, 27 žiakov a gymnázium Janka Kráľa by bolo schopné prijať 60 žiakov. Takže tá kvalita tam išla diametrálne dolu. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Takisto ako pri kolegovi Vašečkovi, určite sú niektoré témy, s ktorými, ktoré máme, máme, na ktoré máme rovnaký názor. Čo sa týka to verejné - súkromné. Myslel som to napríklad tak, že niektoré, a viem povedať aj naozaj príklady, nie férovým spôsobom získavajú žiakov oproti verejným školám. To znamená, že trebárs sľúbia nejaké vreckové, poprípade tie podmienky, ktoré vznikli, nemajú také ako verejné a pritom fungujú v priestoroch, kde je trebárs malé nájomné, a tým pádom získavajú viac finančných prostriedkov. Asi tak som to myslel.

    Trebárs ďalej. Riaditelia, ste spomínali, že by sa mali vzdelávať, súhlasím, ale určite aj vy viete, že každý riaditeľ, keď ide do funkcie, tak absolvuje funkčné vzdelávanie vedúcich pracovníkov. Ináč riaditeľ nemôže byť. A tým pádom možno obidvaja budeme súhlasiť, že je to vždy o ľuďoch. Lebo ja si myslím, že aj niektorý bez funkčného vie zvládnuť svoju riaditeľskú robotu lepšie ako s funkčným vzdelávaním. Myslím si, že to nie je ako, nie je v tom. Ale vzdelávanie ako také myslím, že v tomto zmysle funguje. Takisto ste sa dotkli znova tých centier voľného času. Nie, ako v tomto určite asi sa nezhodneme. Nevravím, že všetky, ale tak ako to bolo povedané, masívne sa tu porušoval, alebo nie porušoval, obchádzal zákon, na ktorý potom doplácali naše deti v materských škôlkach, pretože ten balík sa jednoducho zmenšoval a akurát...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pani poslankyňa Žitňanská, ja si dovolím s vaším vystúpením nesúhlasiť vo viacerých veciach, ale, samozrejme, na priestor času iba konkrétne dotknem sa jednej vo vzťahu k tým obciam a mestám.

    Z vášho vystúpenia som pochopil, že v podstate sa vám nepáči tá koncepcia, že financovanie centier voľného času išlo do kompetencií priamo obcí alebo samosprávnych krajov. Dokonca mám pocit, že ste povedali, že obec má povinnosť len zabezpečiť vzdelávanie, nemá byť zriaďovateľom. No, chápem to tak, že ako keby ste spochybňovali význam tej obce ako takej, ako keby to tá obec nemala možnosť zvládnuť alebo keby to nezvládla. Dovolím si upozorniť na váš návrh zákona, s ktorým prichádzate do parlamentu, ktorým novelizujete zákona 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov, tam aj vy dokonca dávate kontrolu varovných označení do kompetencie obce ako takej. Čiže v určitých veciach vám obec vyhovuje, aby plnila určité povinnosti a kontrolovala. V ďalších veciach, čo je prirodzenejšie pre tú obec, teda pomáhať pri tom napĺňaní, teda financovaní centier voľného času a napĺňaní toho voľného času mladých ľudí, nakoľko vie, aké potreby tí mladí ľudia potrebujú v tej obci, tak tam vám to nevyhovuje. Čiže trošku si odporujete, podľa môjho názoru, v tom vašom vystúpení a, samozrejme, ja s ním nesúhlasím.

  • Ďakujem za slovo. Ja súhlasím s pani poslankyňou Žitňanskou vo viacerých veciach alebo respektíve takmer vo všetkých, ktoré hovorila vo svojom príspevku, ale chcem reagovať na tú časť jej príspevku, kde ste hovorili o súkromnom školstve, pretože naozaj je nezmyselné bojovať proti súkromnému školstvu. A teraz ako keby som hovoril sám proti sebe, keďže mesto je zriaďovateľom viacerých základných škôl, ale sám z vlastnej praxe môžem potvrdiť, že ako keby riaditelia škôl v zriaďovateľskej pôsobnosti samospráv boli, nemali motiváciu, neboli aktívni a nehľadali aj nejaké iné zdroje financovania, pretože vedia, že keď je zle a nie je na výplaty, tak ani mesto, ani VÚC-ka si nedovolí proste tú školu položiť a vždy sa nájde spôsob, ako zabezpečiť financovanie. Aj v Martine sme mali tento rok dve základné školy, kde sme museli nad rámec toho, čo majú právo dostať z rozpočtu, sme im museli schváliť desiatky tisíc eur na to, aby mohli dať učiteľom výplaty, a rušiť základnú školu je nepopulárne a vždy to má negatívne následky pre volených predstaviteľov mesta. Ale máme na území mesta školy, súkromné školy, ktoré nevyberajú poplatky od rodičov a čuduj sa svete, tí riaditelia hľadajú sponzorov, školy si zrekonštruovali, mesto im dalo za euro budovu, vymenili okná, zateplili fasády, majú žiakov a čo je paradoxné, nepýtajú od mesta žiadne financie. Takže nechcem hovoriť proti sebe, ale, bohužiaľ, je to fakt, že riaditelia súkromných škôl sú častokrát ďaleko, ďaleko aktívnejší a motivovanejší byť aktívni.

  • Ďakujem. Pani poslankyňa, úvodom chcem konštatovať, že máme skutočne diametrálne rozdielne pohľady na niektoré otázky. Vy totiž ste hneď v úvode konštatovala, citujem: "Pán minister, chce nahnať do odborných škôl viac žiakov. "Ja, naopak si myslím a hovorím, bodaj by sa mu to podarilo vrchovite naplniť. Bolo by tak potom menej tých nezamestnaných vysokoškolákov, lebo každý, kto ide do toho gymnázia, samozrejme, v ďalšom kroku ašpiruje na vysokú školu. Bolo by menej tých nezamestnaných právnikov, absolventov sociálnej práce, politológov a mohol by som to tu vymenovávať. Naopak, na trhu je dneska záujem, a to všetci vidíme, cítime, kto žijeme v reálnom živote a ja som celý život prežil prakticky v prostredí firiem. Dneska je záujem o technikov, dneska veľkí zamestnávatelia sa pýtajú, kde sú tí frézari, kde sú tí karosári, kde sú tí sústružníci, lakýrnici, kde sú, prosím vás pekne, sústružníci, kde sú odborné profesie z iných odvetví? Nuž, akosi niet. Toto chceme, aby niekto prišiel z iných krajín nám, prosím vás pekne, plátať tieto diery? Ja osobne si myslím a som presvedčený, že remeslo má a ešte dlho bude mať zlaté dno. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa, chcete reagovať? Nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne za upozornenie. A ďakujem za všetky faktické poznámky.

    Len v skratke k tým osemročným gymnáziám, myslím si, že by stálo za to sa porozprávať s pánom riaditeľom Sadloňom, ktorý vie o osemročných gymnáziách niečo povedať, aj o tom, prečo je namieste, aby boli aj viac financované, pretože ponúkajú vyšší štandard ako klasické základné školy. Opäť môžeme sa ale baviť o tom, že nie všetky osemročné gymnázia sú kvalitné, ale vy sám ste skonštatovali, že jedno tam u vás už pomaly nemá žiadnych žiakov. Čiže, chválapánubohu, ak nie je kvalitné, zanikne. K pánovi poslancovi Bagačkovi. Myslím si, že pán poslanec Hrnčiar zodpovedal na tú otázku, či sú, alebo nie sú diskriminované súkromné školy. A myslím si, že to veľmi pekne povedal, že naozaj veľakrát tie verejné sa spoliehajú na to, že však im dáte peniaze, keď bude treba. Čiže ja vidím v tom, že viac sa musia obracať riaditelia súkromných škôl a cirkevných.

    Pokiaľ ide o riaditeľov, môžme sa v tomto úplne zhodnúť a je to naozaj o tom, či sú, alebo nie sú kompetentní a to školenie im môže len dopomôcť, aby boli lepší. Ale preto si myslím, že treba možno aj na vysokej škole hovoriť o tom, že určiť alebo pripraviť nejaký smer alebo niečo, kde by už začali študovať aj nejaký personálny manažment alebo niečo proste, aby sa na tú prácu pripravovali, aby to nebolo o tom, že nemá to kto zobrať, tak Jožo, zober to. A potom chudák sa Jožo trápi.

    K pánovi poslancovi Martvoňovi. Ja som nepovedala, že samospráva by nemala byť zriaďovateľ, ja som povedala, že nemusí byť, že má dohliadať na to, aby to vzdelanie sa dostalo, aby tie deti mali príležitosť, ale nemusí byť za každú cenu zriaďovateľom, čiže tam sme sa nepochopili.

    A k pánovi poslancovi Danišovi len jedna poznámka. Boh nás uchovaj od toho, aby naozaj sa naplnili tie slová, že teraz minister bude naháňať viac detí do stredných odborných škôl. Ja chcem so svojimi deťmi rozhodovať o tom, čím budú. Nechcem, aby to robil za mňa minister alebo nejaký úradník. Ďakujem.

  • O slovo požiadal pán minister školstva pán Dušan Čaplovič. Nech sa páči, pán minister, máte slovo.

  • Dámy a páni, budem naozaj krátky, ale musím na niektoré veci zareagovať. Laserové centrum. Vážení, ťažké rokovania, aby sme ho mali, aby sa dohodla Univerzita Komenského aj so Slovenskou technickou univerzitou v Bratislave, aby bolo zaradené medzi 30 laserových centier v rámci Európskej únie. Že ho máme, chvalabohu, že ho máme a že je zapojené do 7. a v budúcnosti do 8. rámcového programu, kde získava prostriedky, a to hovorím pánovi Gálovi, lebo tu každý dáva, že čo treba zrušiť, čo nie je potrebné. V budúcnosti sa uvažuje o vytvorení iónového a plazmového centra v spolupráci s Drážďanmi s centrom priamo na Materiálovo-technologickej fakulte v Trnave, samozrejme, tiež budované z európskych fondov. A myslím si, že takéto centrá Slovensko potrebuje. Školstvo je ako systém a tu myslím, že sa buď zhodneme aj s pani poslankyňou Žitňanskou, je veľmi konzervatívne prostredie a mnohé veci, ktoré sa teraz objavujú sú rokmi zakladané a niekedy ten dopad je o dva, o tri, o štyri roky. Toto treba vnímať, lebo to nie je zo dňa na deň, to nie je z roka na rok, ale to je konkrétne systém, ktorý je tu vytvorený a založený a mnohé aj tie negatívne dopady, s ktorými sa stretávame a na ktoré poukazujú napríklad základné školy najmä Združenie samosprávnych škôl, sa založili niekedy niekde v minulosti, možno pred rokom, pred dvoma, pred troma alebo pred štyrmi rokmi, takže veľmi ťažko je mi, keď sa tu hovorí aké deti sa v súčasnom systéme učia podľa akých osnov, resp. podľa akých odborov, predmetov. Nuž toto som nezaložil ja, to ešte súčasná doba a ja, samozrejme, aj vo vzťahu k budúcemu roku po tých dohodách, čo mám so Združením samosprávnych škôl, chceme meniť tieto veci spolu s nimi a ide len o základné školy.

    Nevstupujem do stredných škôl. To by som chcel podčiarknuť. O základné školy, aby sme od 1. septembra nabehli na isté štandardy v rámci štátnych vzdelávacích programov, ktoré musíme nejakým spôsobom ujednotiť a potom nech je sloboda v rámci tých školských vzdelávacích programov, nech si učitelia vytvárajú ten priestor, ktorý budú v tej oblasti výchovy a vzdelávania uplatňovať v práci so svojimi alebo vzdelávanie so svojimi žiakmi.

    Pedagogické fakulty, no, to je osobitný problém, a to netýka sa len pedagogickej fakulty, týka sa to aj niektorých učebných, niektorých aprobácií, ktoré sa, na ktoré sa pripravujú povedzme pre stredné školy filozofické fakulty alebo prírodovedné fakulty, atď., atď. Viete, ja som mal teraz nedávno rokovanie s rektorskou konferenciou a práve som poukázal na to, čo sa vlastne aké predmety a aké aprobácie sa pripravujú na týchto pedagogických fakultách. Ale ja vás naozaj žiadam o zdržanlivosť, pretože ja do toho systému nemôžem priamo vstúpiť, ale musíme rokovať s tými dekanmi, resp. s tými rektormi tých vysokých škôl, aby sme naozaj po dohode s akademickou samosprávou tieto programy nastavili tak v budúcnosti, aby napríklad, ja si myslím najlepšie uplatniteľné z hľadiska cudzích jazykov dneska je aprobácia angličtina - nemčina. Koľko sa takýchto aprobácií vyučuje? Časom sa robí angličtina s iným predmetom alebo nemčina s iným predmetom. Využiť to v maximálnej miere, aby ten učiteľ, ktorý príde či už na základnú, alebo strednú školu, naviac angličtina je teraz predmet povinný a ja som ho nikdy ani nezmenil a, samozrejme, plne akceptujem toto rozhodnutie, tak treba vytvoriť všetky podmienky preto, aby sme mali kvalitných pedagógov v tejto oblasti. Kvalitný učiteľ a kvalitná škola alebo kvalitná trieda, to je aj môj cieľ. A ja, samozrejme, nemôžeme k tomu dospieť zo dňa na deň, a to je už trošku, by som povedal beh na dlhšie trate a vytvoriť isté štandardy do tej budúcnosti, na ktoré sa aj v budúcnosti nadviaže a bude sa v nich pokračovať, tak ako ja som pokračoval s návrhom napríklad povinnej angličtiny na našich školách, ktoré považujem za správne rozhodnutie, aby ste videli, koľko, pod akým tlakom som niektorých veľvyslancov, to bol aj môj predchodca, aby sa veci zmenili. Ja som povedal, že angličtina bude ako povinný predmet naďalej na našich školách.

    Chcel by som tiež podčiarknuť, že naši žiaci sú veľmi adaptabilní a veľmi flexibilní, a to máme dôkaz toho, že sú schopní často v zahraničí sa veľmi rýchlo reagovať na výzvy, ktoré tam dostávajú. Zoberme si len naše deti povedzme zo stredných škôl, najmä z gymnázií, ktoré v minulosti išli v rámci programu AISE do Spojených štátov amerických. Boli to druháci, ktorí odchádzali. Dva-tri mesiace mali problémy, kým sa adaptovali na tú americkú angličtinu a potom nabehli tak rýchlo, že v tom treťom, v tretej, treťom stupni, alebo v tretej triede na tých stredných školách Spojených štátoch amerických koncom už mali všetko samé áčka a hneď im ešte hovoril, že môžu rovno maturovať, čiže naozaj ten základ je v mnohých oblastiach na Slovensku dobrý, ale to neznamená, že ho nemôžeme ešte výraznejšie vylepšovať a skvalitňovať. Bezpečnosť na školách, to aj mňa trápi, tak pre učiteľov, ako aj pre žiakov, tie prípady, ktoré sa objavujú sú často a ja ich dostávam dennodenne na stôl, žiaľ, mi to píšu anonymy, že taký a taký sa stal prípad, potom to dávam preverovať cez pani Havránkovú, cez odbor kontroly, zistia často, že je toto pravda, alebo to nie je pravda, viete, kto čo napíše. Ja musím aj na takéto návrhy, resp. listy reagovať, je ich dosť veľmi často na našich školách, ale to musíme nájsť spoločný prístup, aby skutočne aj ten učiteľ, aj ten žiak sa cítil bezpečne v tej škole, aby nebol atakovaný z jednej alebo z druhej strany a najmä, aby nebol ten, ten, čo sa tam často deje, že niekedy sú ataky zo strany rodičov, hovorím všeobecne, hovorím, že sa objavujú takéto prípady, niekedy aj ten učiteľ stratí nervy, musím povedať, niekedy ich naozaj stratí, ja ho neospravedlňujem, ale stratí ako každý z nás, je príliš emotívny a niekedy aj to dieťa. A často nepochopíme, prečo vyrušuje, lebo niekedy je tak talentované a také schopné, že nie je schopné prijímať ten predmet, a už v podstate sa posúva ďalej, a preto takýmto spôsobom často vyrušuje, lebo ho to už nebaví, čo ten učiteľ učí, čo ten učiteľ učí.

    Problém je, samozrejme, najväčší a to je ten, že máme 44-tisíc žiakov základných škôl, ja to často opakujem ako číslo, teraz som si ho dal znovu vytiahnuť, 44 174 žiakov končilo 9. triedu na základných školách v minulom školskom roku 2011/2012 a ponúknutých miest, to je ten problém, ktorý tu stojí ako výzva, to nestojí len predo mnou, aj pred ďalšími, 83-tisíc miest na našich stredných školách. Aj tu si musíme niektoré veci otvorene povedať, málotriedky áno, ale diferencovane podľa regiónov zvažovať, či je to dobre, či nie je to dobre, naviac, viete, niektoré málotriedky boli opravené z európskych peňazí z ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja a dnes mám tam isté embargo 5 rokov zase, že ich nemôžem vôbec ani zrušiť, pretože by som musel tie peniaze vrátiť alebo sa tie peniaze museli vrátiť Európskej komisii. A to isté platí aj pre tie priamo riadené organizácie, ja by som rád zlučoval, ale ten problém tu je vzniká, keďže majú národné projekty a musia ich vyriešiť a musia byť úspešní v týchto národných projektoch, pokiaľ budú mať tieto národné projekty rozbehnuté v tomto rámcovom programe do roku 2013 až 2015, to plnenie platí, tak ich nemôžem nejakým spôsobom racionalizovať a meniť.

    A napokon, čo je veľmi dôležité a na čo by som pri tejto príležitosti, lebo pozorne počúvam tú rozpravu, ktorá tu prebieha, počúvam vaše názory, naozaj treba niekedy mať naozaj aj viacej trpezlivosti, nie všetko sa dá urobiť zo dňa na deň, aj tie ciele, ktoré vám budú iste predložené v budúcom roku, budú racionálne premyslené, budú mať svoju, by som povedal, základňu niekde na základe istých analýz a naviac po dohode s Inštitútom finančnej politiky zriaďujem osobitný odbor na analyticko-koncepčný, malý odbor troch ľudí, ktorých tam napríklad beriem tam zo Štefánikových štipendií, ktorí boli v zahraničí, mladých ľudí, ktorí budú robiť povedzme analýzy jeden v oblasti školstva, druhý v oblasti vysokých škôl, teda hovorím regionálne o vysokých školách a povedzme v oblasti vedy, aby sme mali skutočne kvalitné analýzy, lebo mi máme Ústav informácií a prognóz, opakujem, prognóz školstva a prognózy sa tam 10 rokov žiadne nerobia, toto je najväčší problém, ktorý mi chýba, aby sme sa vedeli kvalifikovane rozhodnúť.

    Na samotný záver chcel by som sa pani poslankyni Janke Žitňanskej ospravedlniť za to vystúpenie, ďakujem vám veľmi pekne.

  • S faktickými poznámkami dvaja poslanci, uzatváram možnosť faktických poznámok. Pán poslanec Fronc, uzatvorila som.

    Pani poslankyňa Žitňanská.

  • Ďakujem veľmi pekne, pán minister, aj za tie záverečné slová.

    Ja mám jednu takú prosbu na vás, keď ste hovorili o tom, že budete rokovať so Združením samosprávnych škôl, že aby ste pri tvorbe Štátneho vzdelávacieho programu, aby boli prizvaná aj Asociácia súkromných škôl, aj katolícke školy, evanjelické, aby naozaj, lebo viackrát ste to zopakovali, len toto združenie, ja si myslím, že tie rozhovory by mali ísť naprieč všetkými zriaďovateľmi.

    K tej bezpečnosti na školách chcem dodať, že možno cesta je naozaj aj cez posilnenie prítomnosti psychológov na školách, ktorí by dokázali pomáhať učiteľom, ale aj tým deťom.

    A k tej flexibilite našich študentov - áno, mnohí dosahujú skvelé výsledky v zahraničí, ale je to len nejaké percento z tých všetkých detí a sú to tí najšikovnejší, čiže určite, že máme takých, ale ja by som bola rada, keby že ich máme viacej, a niektorí musia ísť teda do Spojených štátov alebo vonku, za hranice študovať, ale ktorí by dokázali byť dobrí a uplatnili sa aj tu.

    A už len poslednú poznámku k tomu, že analýzy treba, to s vami súhlasím a ešte mi nedá jednu vec zareagovať, a to sa týka toho, tej možnosti zlúčiť priamo riadené organizácie. Podľa mojich informácií alebo teda aj podľa odpovede ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, keď sa známa pýtala na to, že či takéto niečo by bolo možné a nemuseli by sa vrátiť tie financie, ako vy hovoríte, odpoveď znela v zásade je takýto postup právneho nástupníctva v projektoch prípustný bez nutnosti vrátenia finančných prostriedkov. Čiže opäť je to možno vec toho, že nie všetky informácie sú správne alebo k vám sa dostanú, ale možno stojí naozaj za to sa poradiť alebo teda vypočuť si aj hlasy z iných ministerstiev, kde teda majú iný názor na možnosť zlučovania týchto organizácií. Ďakujem.

  • Ďakujem veľmi pekne za slovo, pani predsedajúca.

    Vážený pán minister, v tej časti v ktorej ste hovorili, že kvalitných učiteľov, a nadviažem aj na to, čo bolo v tej ostatnej diskusii, k tomu bolo povedané, lebo to súvisí s tým, ako dobre ich zaplatíte, aké normatívy nastavíte. Vyberiem len tú časť, ktorá, si myslím, že bola predmetom sporu a je stále predmetom sporu aj medzi ministerstvom školstva a koniec koncov medzi tými inštitúciami, ktorých sa to týka, to sú osemročné gymnázia. Dochádza tam k jednému veľmi hlbokému nepochopeniu, pán minister, a to je to, že keď chcete mať kvalitnejšiu výučbu na úrovni takej akej klasickej strednej školy, napr. na práve to spomínané gymnázium pre mimoriadne nadané deti alebo koniec koncov na gymnáziu matematickom, bývalej Červenej armáde, tak sa, naozaj musíte tých ľudí zaplatiť, akonáhle im nivelizujete ten normatív s tým, že im dáte tak, ako na základných školách, no tak tých ľudí tam nedostanete, to už nehovorím o tom, že o regionálnych špecifikách, že koľko musíte zaplatiť v Bratislave učiteľovi, aby to bolo preňho atraktívne, koľko niekde inde. Ale myslím si, že cez tento ekonomický tlak je zbytočné tlačiť na to, aby sa tieto inštitúcie nejakým spôsobom zrušili, lebo sa to dotkne práve tých, ktoré sú prosperujúce.

    Opakovane navrhujem, ja si to pamätám ešte z rokov 2006 - 2010 a k tomu by ste sa mali odhodlať, nech sa páči, urobte poriadne prijímačky, nech sa páči urobte celoštátnu nejakú skúšku, celoštátny rebrík, ktorým to limitujete. Nerobte to tým, že deckám, ktoré sú tam, teraz chodia, ohrozujete kvalitu učiteľov. Ja vás tam zoberiem, ukážem vám tam prípady, kedy naozaj, keď sa učiteľ s učiteľkou zaľúbia a zoberú sa, tak jeden alebo obaja odchádzajú zo školstva. A to sú takí učitelia, ktorí už od strednej školy píšu rôzne odborné práce o tom, ako budú učitelia, nie takí, ktorí sa rozhodli na poslednú chvíľu. Týchto príkladov vám viem ukázať veľa.

    A tento váš normatív, ktorý súvisí s osemročnými gymnáziami určite, určite ich poškodí.

  • V rozprave vystúpi pán poslanec Kaník, pripraví sa pán poslanec Šebej.

    Pán poslanec Fronc sa prihlásil, až keď som uzatvorila možnosť prihlásiť sa s faktickou. Tak ja viem, áno.

  • Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážená snemovňa, školstvo práve neni tá oblasť, ktorej sa nejak tradične venujem, ale školstvo, ako aj mnohé iné otázky sú takisto aj o peniazoch a problémy, ktoré dnes, ktorým školstvo čelí, sú tiež, samozrejme, veľmi závislé od ekonomickej situácie a od peňazí. Koľko sa do školstva dávajú, aké priority, ktorá vláda dá, na ktoré oblasti a či školstvo je, alebo nie je prioritou.

    Asi ťažko by sme našli vládu, ktorá povedala, že školstvo nie je prioritou. Ale je jasný rozdiel, keď sa pozeráme na jednotlivé praktické kroky, jednotlivých vlád sa pozrieme ďalej do minulosti, ktoré rôznym spôsobom k tomuto problému aj reálne pristupovali. Nechcel by som určite ale povedať, že ktorákoľvek z vlád včítane tých, ktorá, ktoré boli pravicové prijala úžasne dobrý prístup, že nemáme spoluzodpovednosť za ten stav v školstve, ktorý sa dnes nachádza. Áno je to tak, treba si to priznať, napriek tomu, že sme si neustále uvedomovali vysokú dôležitosť vzdelanosti, vysokú dôležitosť školstva a jeho rozvoja, tie iné problémy, problémy ekonomiky, ktoré, ktorú bolo treba stavať na nohy, spravidla vždy boli prvé na rade, ktoré sa riešili, a to školstvo nedostalo asi až toľko, koľko by možno potrebovalo. Napriek tomu tie rozdiely sú tu jasne viditeľné. Zatiaľ sa spravidla hovorí len o tom nedávnom období, vedie sa polemika, či za pána Jurzycu, ktorý mal naozaj minimum času, rok aj trošku, sa do školstva dalo viac ako teraz, málo, či 5 %, alebo to nebolo 5 %, ale poďme trošku hlbšie do minulosti, keď toho času bolo viac.

    V rokoch 2002 až 2006 tu bola druhá Dzurindova vláda a ja som bol ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny. Aj keď školstvo, samozrejme, je iný rezort, ale do môjho rezortu spadala úloha zreformovať odmeňovanie vo verejnej službe. A to sa aj udialo v roku 2004 a od roku 2005, ak sa dobre pamätám začal platiť nový systém odmeňovania vo verejnej službe, ktorý zahŕňal aj učiteľov. A práve vďaka týmto krokom sa vtedy učiteľom zdvihol priemerný plat, keď zoberieme rok 2002 k roku 2006, o 41 %. Je to presne vypočítané, môžete si to overiť, a keď chcete, poviem vám k tomu aj absolútne čísla. Tento nový systém, samozrejme, neskončil spolu s touto vládou, ale fungoval a prinášal to dvíhanie platu, ten systém, ktorý bol zavedený aj počas prvej Ficovej vlády. A preto, časť toho percenta, ktoré, mnohokrát sa hovorí koľko bolo zvýšené za prvej Ficovej vlády, prináleží práve tejto reforme. Reforme, ktorá zmenila systém odmeňovania vo verejnej službe a, mimochodom, aj keď to nesúvisí priamo nijako s učiteľmi, vtedy sme zahrnuli do tejto tabuľky prvý raz v histórii aj platy duchovných, ktoré dovtedy boli niekde úplne na okraji záujmu a úplne smiešne almužny to boli a vždy sa na nich zabúdalo, my sme ich zaradili do systému platov vo verejnej službe s pravidelnou valorizáciou tak, ako každý iný.

    Pamätám sa tiež na rokovania s odborármi, keďže sa tu vraj kto a ako rokoval z odborármi, no my sme rokovali s odborármi a vtedajší šéf odborov pán Gašperan, sa pamätám, ako mi povedal a verejne to povedal a deklaroval to a charakterizoval tieto rokovania ako dobré korektné a férové. Až sa dobre pamätám, zvyšovali sme vtedy tarifu popri tej reforme, ktorú som spomínal, 8 %. Takže aj keď možno to mohlo byť ešte lepšie, ale je tu vidieť prístup, je tu vidieť, že to bola pre nás priorita, že sme naozaj považovali za veľmi vážnu túto oblasť, ktorú treba neustále posúvať dopredu. Dnes počúvame zo strany vlády a pána premiéra predovšetkým, že síce uznáva, že tie platy v školstve sú nízke, ale jednoducho nedá sa, že on by aj chcel, ale nedá sa. Pripomeniem tie známe vety, ktoré sme všetci mali možnosť vidieť s televíznych obrazoviek: "Kde nič nie je ani smrť neberie! Skúste vytrhnúť z dlane chlp!" a podobne. A z toho sa odvíja to dnes v rozpočte schválené maximálne 5 %.

    Ale je to naozaj tak, že tie peniaze nie sú? Alebo je to tak, že peniaze sa mnohokrát na rôznych miestach využívajú zle, neefektívne a v omnoho väčšom rozsahu, ako by bolo potrebné na zvýšenie platov učiteľov, sa nielen, že používajú nerozumne, ale používajú sa škodlivým spôsobom, spôsobom, ktorý komplikuje budúcnosť a ktorý zvýrazňuje problémy aj v školstve alebo mnohokrát práve v školstve. Pretože, keby sme tu mali situáciu, že naozaj sú vyčerpané všetky možnosti, že všetky prostriedky, ktoré má štátny rozpočet sú používané racionálne a rozumne, že už naozaj nikde nie je, kde by sa dala nájsť rezerva, nepoviem ani slovo. Pridám sa tiež k tým puristom rozpočtovým, ktorí povedia, no, je ťažká doba, nedá sa. Ale nie je to tak a my sme na to poukazovali pri rozprave o štátnom rozpočte viackrát, že tu tie rezervy sú. Poukazovali sme na viaceré možnosti, ktoré by túto potrebu napĺňali. Spomeniem možno práve tú najviac do očí bijúcu, ktorá je najčerstvejšia a to je, tie nešťastné arbitráže, ktorými je Slovenská republika vystavená a ktoré budú pribúdať. Ten nešťastný nápad na kúpu alebo zoštátnenie zdravotných poisťovní, ktoré bude stáť stovky miliónov a neprinesie to nič okrem dobrého kšeftu pre pár vyvolených. Spomeniem napríklad tie spomínané rozdávanie stimulov alebo rozdávanie dotácií pre spriaznené podnikateľské skupiny, výstavbu nových budov v čase krízy, aj keď budov máme požehnane a určite to nie je tá najväčšia priorita, ktorú by sme potrebovali, ale spomeniem aj to, čo sme v tejto snemovni viackrát navrhovali už vo forme konkrétneho zákona a ktoré dokumentuje to, ako škodlivo sa niekedy prostriedky využívajú. A to je ozdravenie, nastavenie na múdre používanie prostriedkov v oblasti sociálnej, v oblasti sociálnych zákonov. Mali sme tu viackrát zákony, ktoré sa snažili urobiť v tomto poriadok a ktorých schválením by štát a štátny rozpočet získal 50 až 100 mil. eur, čo by bohate pokrylo problémy alebo bohate by pokrylo potrebu zvýšenia platov na požadovanú úroveň. Tieto návrhy boli odmietnuté, ale o to by ani tak nešlo, ale najhoršie je, že práve vďaka takto nastavenému sociálnemu systému sa dnes učitelia boria s problémom, že žiačky v 8-9. triede sú tehotné a považujú za pomaly hendikep, keď tehotné nie sú, pretože sú k tomu motivované sociálnym systémom. Tolerujeme protiústavný stav z hľadiska systému dávok, ktorý tu bol viackrát kritizovaný, a preto sa musím spýtať: Naozaj si myslíte, že by nebolo lepšie, keby tieto peniaze, ktoré sú vodou na mlyn negatívnych javov našej spoločnosti, ktoré sa asi nikomu nepáčia, boli radšej použité na platy učiteľov, ktorí sa s týmito problémami boria?

    Ale v oblasti školstva a v oblasti týchto problémov, ktoré tu, o ktorých diskutujeme, nejde vždy len o peniaze, lebo nielen peniaze sú tým hlavným problémom a nielen platy sú to, čo učiteľov a školstvo trápi. A, pán minister, dovolím si vám teraz dať do pozornosti a, prosím, pozorne počúvajte návrh, ktorý nestojí ani cent, ale výrazne by učiteľom pomohol a pomohol by im v tej oblasti. A nielen učiteľom, ale dnes sa bavíme o školstve a učiteľoch, takže zameriam sa na túto oblasť, pretože jedným z najväčších problémov a pred chvíľou to tu bolo spomínané, je autorita učiteľa, ktorá dnes nemá veľkú váhu. Problémy, ktorým musí čeliť učiteľ práve preto, že nemá autoritu, práve preto, že je vystavovaný rôznym atakom, či už zo strany problémových žiakov, alebo ich rodičov a jednoducho, nevie si poradiť, pretože nemá žiadne nástroje. Vy ste im ponúkli pozíciu povýšiť alebo teda zmeniť ich status na verejného činiteľa. To by ale nebolo dobré riešenie. Veľmi dobre to vieme, veľmi dobre to viete aj vy, pretože učiteľ by sa dostal do horšej situácie a do rizikovejšej situácie. Ale je tu omnoho jednoduchšie riešenie, ktoré je navyše veľmi rýchlo účinné, veľmi rýchlo aplikovateľné a nestojí naozaj ani cent. A dokonca je to už v takej polohe, že na budúcej schôdzi tu máme zákon, ktorý, návrh zákona, ktorý prináša toto riešenie.

    Takže dovoľte mi ho veľmi stručne popísať. Je to novela zákona o priestupkoch, v ktorom sa zavádza nielen to, že trest za priestupok, pokuta a škoda, ktorá je s ním spojená, pokiaľ daná osoba nemá dostatok prostriedkov, aby ich zaplatila, čo je častý prípad práve u týchto skupín, ktoré sú zdrojom takýchto problémov, sa musí odpracovať. To znamená, zavádza sa trest odpracovania si týchto prác, ale zároveň zavádza objektívnu zodpovednosť u maloletých a už sme v školstve, dúfam, že ma rozumiete, u maloletých vykonávateľov priestupkov, ktorá sa prenáša na ich rodičov. A fungovalo by to veľmi jednoducho. Málokto si možno uvedomuje, že keď problémový žiak vynadá učiteľke, nevyberaným spôsobom, keď sa pobije so svojím spolužiakom, keď niečo zničí, ukradne alebo rozbije, že to je všetko priestupok. Akurát dnes to tak nevnímame, pretože čo s tými deťmi môžete robiť. Ste bezmocní. Keby sa zaviedla táto zmena, zodpovednosť za tento priestupok by sa preniesla na rodiča, rodič by, keď by nemal peniaze, musel ísť dajme tomu tri dni pracovať v rámci malých obecných služieb čistiť kanály alebo zametať ulice a verím a som presvedčený, že už by si on doma poriadok urobil so svojím potomkom, aby sa tak nesprával v škole, aby mu to prinášalo takéto problémy, že musí tráviť dni a opakovane na verejných prácach alebo malých obecných službách. Takže ako vidno, niektoré problémy si nežiadajú zložité riešenia, ale jednoduché racionálne, ani nie obsahom rozsiahle novely. Takže, vážený pán minister, vážená snemovňa, budete tu mať tento návrh zákona na stole už na ďalšej schôdzi, už som ho podal, už je podaný. Takže zamyslite sa nad tým, že či nie je lepšie radšej dať hlavy dokopy a nedívať sa na to ideologicky, že to podal príslušník opozície, ale naozaj vidieť tie dôsledky, ktorými sa môže pomôcť aj tomu, aby sa opäť nastolila a posilnila autorita učiteľa, aby sme mu dali do ruky nástroj na to, aby v tej škole opäť zavládol poriadok. A to naozaj nestojí ani cent.

    Na záver tohto môjho vystúpenia by som už len taký apel povedal. Dnes sa tu bavíme o tom, že, či sa dá alebo nedá zdvihnúť platy o 10 % a o ďalších problémoch v školstve. Ale aj keby sa tie platy zdvihli a ja si myslím, že to asi budete musieť urobiť, pretože ako som pred piatimi minútami pozeral na monitore počítača, tie protesty sa stupňujú. Mnohé školy už rozhodli sa o tom, že nebudú vydávať polročné vysvedčenia, predseda alebo šéf odborov povedal, že prerušenie štrajku bola chyba. Takže ja cítim, cítim ten tlak a tú narastajúcu nervozitu a odporúčam, aby sa neeskalovalo toto napätie, pretože naozaj zdroje v štátnom rozpočte sú. Ale, to by určite nebolo to, čo vyrieši tento problém.

    Bolo by naozaj dobré, keby sme sa aj vládna väčšina, aj opozícia boli schopní dohodnúť na istej dlhodobej koncepcii, dlhodobej koncepcii, ktorá by hovorila o nejakom systéme, ako sa k tomu školstvu budeme správať bez ohľadu na to, ako sa budú striedať vlády. Aby tí učitelia videli svetlo na konci tunela, pretože naozaj zázraky sa nedajú robiť zo dňa na deň a vy si môžte povedať, že keď už ste v opozícii, tak hovoríte, čo by ste urobili, a potom, keď sa to vymení, tak zas vy budete hovoriť a my sa budeme brániť. Ale keby sme sa zhodli na nejakej zmysluplnej postupnej koncepcii, ktorá by naozaj reálnymi skutkami povyšovala, oblasť vzdelania dá do vyšších sfér a vyšších úrovní po všetkých stránkach, bolo by to pre Slovensko určite dobre. Pretože naozaj bez vzdelanej, vzdelaného Slovenska a bez vedy takisto, aj keď dnes sa bavíme o užšej kategórii, nebudeme mať modernú spoločnosť ani úspešnú, ani prosperujúcu a ani nebudeme niečím iným ako tou montážnou dielňou, ktorú často kritizujeme. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami: pani poslankyňa Nachtmanová, Martvoň, Kuffa, Bagačka, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Pani poslankyňa Nachtmannová

  • Pán poslanec Kaník, v úvode vystúpenia ste hovorili o tom, že keď ste boli ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny, školstvo bolo pre vás prioritou. Je teda zarážajúce, pán poslanec, že ako minister tohto ministerstva si nepamätáte ani názov zákona, ktorý ste vtedy prijímali, ani rok jeho pôsobenia. Celú dobu ste tu rozprávali o systéme odmeňovania vo verejnej službe. Tak ja vám pripomeniem, ako sa tento zákon volal. Je to zákon 553 a je zo 7. novembra 2003, teda nemohol platiť od 2005-eho a je to zákon o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme. Pojem verejná služba ste vyhodili. Tesne pred voľbami v 2002, opakujem to a budem to opakovať, ste prijali do zákona o verejnej službe pre učiteľov 13. a 14. plat. Hneď ako ste začali byť ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny, ste začali hovoriť o tom, že tieto dva platy musia ísť zo zákona von. Vtedy bod odbory oznámili, že budú robiť protestné zhromaždenia, takže ste sa tomu vyhli tak, že ste prijali tento spomínaný zákon a 13., 14. plat sa stratil. Tak ako ste vy podviedli učiteľov sa v dejinách Slovenska nikdy nikomu nepodarilo. Skutočne ma prekvapuje, že idete vystupovať a ani si nepozriete zákony, presné názvy, ako ste ich predložili.

    A k tomu vášmu, k tej eskalácii napätia, ak si dobre pamätám, učitelia prehlásili v začiatkoch, že v žiadnom prípade nebudú žiaci a študenti rukojemníkmi. Takže je zarážajúce, že sa tento ich postoj mení. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Kaník, v podstate mám taký pocit, že to vaše vystúpenie bolo skôr také PR na váš zákon, s ktorým prichádzate na ďalšiu schôdzu, ako nežartujte, objektívna zodpovednosť rodičov za priestupky detí, ak to chcete dávať až do takejto roviny, no fakt nežartujte. Podľa môjho názoru, je tam také množstvo priestupkov, o ktorých sa deti ako nemajú ani dozvedieť, ani ako vedieť a namiesto toho, aby sa na deti pozitívne vplývalo nejakým spôsobom, dohovorom, tak ich chcete priestupkovo trestať a ešte nebodaj, aby rodičia potom museli odpracovávať za to, tak za tie priestupky sankcie, je to myslím si, že úplne scestné.

    Najviac ale vo vašom vystúpení sa mi páčil úvod vášho vystúpenia, kde ste povedali, že téme školstva sa nejako nerozumiete, že to nie je vaša téma. Viete čo, plne v tejto časti vášho vystúpenia s vami súhlasím.

  • Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, milí kolegovia. Ja som tiež chcel reagovať presne na ten záver v spojitosti s atakmi na učiteľov a možného trestu odpracovania za priestupok.

    No dovolím si to tak povedať, ja som to aj minule už odprezentoval, ten svoj názor, však ja vystupujem v rozprave, môžem sa k tomu nejak aj vrátiť, ale nemyslím si, že toto je cesta. Naozaj môže to byť veľký problém, pretože to dieťa veľakrát si ani nebude uvedomovať, že urobilo nejaký ten priestupok a môže zareagovať negatívne na toho učiteľa až agresívne. To je síce pravda, na jednej strane, že tá agresivita na Slovensku alebo v našich školách naozaj stúpa. Ale položme si otázku. Prečo to tak je? Odkiaľ to pramení? Ja si dovolím povedať, že cesta represie takouto cestou nie je správna. Myslím si, že je to naozaj v rodine. Rodina je tá, ktorá má vychovávať tieto deti, ktorá má ich formovať. A ak by mala byť tá represia, pozrite sa, my sme chodili v časoch do školy, kedy nás vylátali po zadku. Učiteľ mi vyťal a ani som nemykol, ani obrvou, ale ani doma som sa k tomu nepriznal, ani doma som sa k tomu nepriznal. Veľakrát, naozaj tieto deti nemajú tú mieru a veľakrát majú, často majú uši na zadku. No, keď ich tam máš, no, tak dostaneš po zadku, hej, aby si sa vedel vpratať do kože, ale nie toto tuná, že by sme mi tuná priestupky riešili tak, že budú pracovať rodičia za týchto nezbedníkov.

    A tehotenstvo v ôsmych-deviatych ročníkoch a to, že častokrát sú tieto dievčatá tehotné, takisto absentuje výchova, to nie je stále len represiou a prijímaním zákonov. Ja s tým nesúhlasím, toto nie je cesta, ale ja to ešte spomeniem.

  • Ďakujem. Určite tá druhá časť toho vystúpenia a ten pripravovaný zákon, nemyslím si, že väčšina detí nevie, že robí zle. Mnohé, hlavne tie staršie, by som povedal, mnohokrát aj naschvál robia zle a za určitých, za určitých podmienok sa, podľa mňa, dá o niečom takomto rozprávať.

    Na druhej strane v tej prvej časti, to bola skôr taká politickejšia. Všetko toto, čo si, pán poslanec, teraz navrhol a povedal, to si mohol minulý rok podať, predminulý rok. Prečo? Teraz? Teraz, teraz je tu, kurník, toľko ľudí, ktorí majú také neskutočné, perfektné nápady na všetky odvetvia, že ja sa len divím, že prečo tie priority a tie zásadné veci, ktoré tu spomínate, že toto je naša hlavná priorita, prečo ste ich pred rokom nepresadzovali, dvoma?

    A na druhej strane ešte si spomínal, že čo sa týka školstva, že čo všetko sa spravilo. Ja nevravím, že nespravilo sa nič, ale keby to bolo všetko OK, tak potom tu nesedíme dnes o pol deviatej a nerozprávame o školstve. Z desiatich či pätnástich rokov vlastne pravicová vláda obsiahla desať. No, tak vypočítaj si, veď aj, nakoniec aj ty v politike alebo v parlamente pôsobíš koľko? Tridsať? Dvadsať rokov. Tu. Od začiatku.

  • Reakcia z pléna.

  • No, tak si mohol toľko vecí presadiť, že až. Takže ja si myslím, že teraz beriem to, ale nie je to úplne v poriadku. Ďakujem.

  • Pani Nachtmannová, pozrite si to lepšie. To, o čom som ja hovoril, zmena tarifných platov začala platiť od júla 2005. Nalistujte si to. Môžem vám tu odcitovať článok z Hospodárskych novín, ktorý hovorí o tom, ako sa od júla 2005 zvýši učiteľom plat o viac než 2 000 korún. My sme nikdy nezavádzali trináste, štrnáste platy. To máte v tom riadny hokej.

  • Reakcia z pléna.

  • A tým hneď sa dostanem k Mišovi Bagačkovi, čo tu povedal, no určite tu pravicová vláda nevládla 10 rokov, pretože keď bola Dzurindova vláda spolu s SDĽ, vašimi súpútnikmi dnešnými, tak to ťažko nazvať pravicovou vládou. To sme len zachraňovali spoločne to, tú spúšť po Mečiarovi, čo tu bola. Takže štyri roky tu vládla pravicová vláda, plus rok aj niečo Radičovej vláda.

    Pán poslanec Kuffa, čo hovoril, no snáď nebudeme teraz biť deti, že treba ich vychovávať v rodinách. A či vedia, či nevedia o páchaní priestupkov, veď v tej rodine mu, im to vysvetlia, keď jeho otecko bude musieť odpracovať si to, že jeho dieťa robí neporiadok v škole, tak veľmi rýchlo v rodine to tomu dieťaťu vysvetlia a už sa to nebude stávať. V tom je ten princíp, že tak sa nastolí to, aby sa to už nedialo. Takže v tom je ten princíp a myslím si, že takéto racionálne, rozumné veci by sme mali trošku vidieť z nadhľadu a nie cez prizmu ideológie. Ďakujem.

  • V rozprave vystúpi pán poslanec Šebej, pripraví sa pán poslanec Mikloško. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Ďakujem, pani podpredsedkyňa. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ja sa teraz nepustím do diskusie o tom, že či môžeme, alebo máme a či máme z čoho učiteľom zvýšiť platy a či je, alebo nie je v poriadku do detailov všetko to, čo v danej chvíli robí ministerstvo školstva, ale využijem túto chvíľu na to, aby som povedal niečo, čo siaha trochu ďalej.

    Chcem rozprávať o vzdelaní ako takom a o tom, čo ako vzniká a čo vlastne naše školy, základné, stredné, aj vysoké robia a čo nerobia. A nebudem hovoriť o tom, kto za to môže, budem len hovoriť o tom, že aká je diagnóza v danej chvíli, lebo môže za to, plus-mínus, za obdobie posledných niekoľko desaťročí, nielen tých dvoch, ktoré nasledovali po novembri '89, takmer, takmer každý, kto sa školstva dotkol, a niektoré veci, ktoré poviem, sa ani tak veľmi netýkajú školstva, ako spoločnosti ako takej. Lebo to školstvo pôsobí v nejakom kontexte, v nejakej spoločnosti. Vysvetlím, čo mám na mysli.

    Predovšetkým vystupujem tu preto, lebo dlhé roky, síce nie na, ako moje jediné zamestnanie, ale vedľajším pôsobením som bol vysokoškolský pedagóg, a teda, teda som si čosi odučil, a tak trochu viem, o čom hovorím, a viem, čo je to, čo je to kontakt so študentmi, čo je to vzdelávanie. Predovšetkým chcem povedať, že už niekde v základnom texte, ktorým je definovaný náš štát, teda v našej ústave, je vo formulácii niečo v neporiadku. My napríklad máme zakotvené právo na vzdelanie, pričom v skutočnosti vzdelanie žiadny zákon, vzdelanie nedokáže zabezpečiť žiadny zákon. Druhá vec je právo na vzdelávanie...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.

  • Pán poslanec, chvíľočku počkajte, ja by som poprosila navrhovateľa, aby bol tu prítomný, keď rokujeme, alebo niekto, kto bol poverený. Dobre. Nech sa páči. Nech sa páči, prepáčte, pán poslanec.

  • ... právo na vzdelávanie, zaručené právo na vzdelávanie, čiže na to, aby človek prinajmenej dostal k dispozícii to, z čoho má vzniknúť vzdelanie, teda ten proces, to je druhá vec. Ale vzdelanie ako také je výsledok vzdelávania a tu už si každý nesie proste v sebe. A nie všetko, čo našim deťom a mladým dávame, sa rovná vzdelaniu. A nie všetko je použiteľné ako vzdelanie.

    Chcem teda povedať, že rád by som tuná videl školu, ktorá pripravuje na život, na každodenný život a to, čo si z nej deti odnášajú, je niečo, čo budú používať celý život ako nástroj. Nie vždy to tak je. Chcem povedať, že vzdelávanie, vzdelanie pozostáva prinajmenej okrem vedomostí a schopností ešte z jednej zložky, a to tej, ktorá je nemenej dôležitá a ktorú môj priateľ Peter Tatár nazval kultúrnou homogenitou populácie.

    Ono to znie nezrozumiteľne, ale je to napríklad písaná a nepísaná etika a morálka, ktorá stmeľuje spoločnosť, v ktorej žijeme a ktorá umožňuje spoločenstvu, ktoré tvoríme, pretrvať v dejinách. Sú to overené pravidlá pre prežitie a rozvoj spoločenstva, národa, krajiny, populácie, pre schopnosť zdolávať prekážky, napr. tie, ktorým teraz čelíme v podobe krízy. Sú to základné stratégie, ktorými komunikujeme medzi sebou, základná suma informácií potrebná na to, aby sme komunikovali a spolupracovali ako ľudia medzi sebou. Zvyky, ktoré, zvyky, postupy, stratégie, vzorce správania, ktoré definujú našu civilizáciu a robia ju úspešnou alebo neúspešnou v spolupráci alebo v súťaži s inými civilizáciami. S tým sa práve stretávame. Poskytuje naša škola toto všetko v takejto podobe? Ja mám pocit, že nie, že sme ako spoločenstvo k tomu všetkému pristúpili strašne mechanicky.

    Toto je niečo, k čomu sa ešte vrátim, celá táto obrovská oblasť, tento okruh vecí, ktoré nie sú sumou informácií, ale sú niečím iným, sú sociálnym kapitálom a morálnym kapitálom, ktorý by sme mali dostať a ktorý nedostávame, alebo aspoň nie v tej miere a v tej podobe, ktorý by bol potrebný.

    V tejto súvislosti trochu odbočím a spomeniem si na niečo, čo som nevidel u nás, ale, ale úplne na opačnom konci sveta, v Japonsku, som sa náhodou vyskytol v sobotu v takom rekreačnom rezorte pri mori, čo bola obrovská plocha, na ktorej boli futbalové ihriská, bejzbalové ihriská, trávnaté plochy, všetko možné, bolo to pri mori, boli tam pláže, hotely a všetko možné a v ten deň práve bolo v meste Naha na Okinawe čosi ako školský deň. Všetky stredné školy toho mesta, to je mesto asi také veľké ako Bratislava povedzme aspoň čo do počtu obyvateľov, tak mali nejaký športový deň. Videl som tam niečo absolútne šokujúce, pre nás, pre, ktorí sme zvyknutí na, by som povedal, trošku divokejšie maniere našej adolescentnej mládeže. Ja som tam na tých trávnatých plochách videl triedy, teda hlúčiky povedzme 25-30. puberťákov, ak chcete, ktorí tam pokojne sedeli, rozprávali sa medzi sebou, rozprávali sa so svojimi učiteľmi, a keď bolo treba, vstali a išli si odohrať svoj volejbalový alebo futbalový zápas a potom sa prišli naspäť posadiť. Nevidel som tam žiadne odpadky, nebol tam žiadny vresk, bolo tam ticho, ale nemal som pocit, že vidím nejaké utlačené deti alebo že vidím niekoho, kto zo samotnej úzkosti, aby nebol potrestaný, sa správa slušne. Naopak, tie decká sa zjavne bavili. Ale ten spôsob, ktorým to tam celé prebiehalo, bol tak neskutočne disciplinovaný, že iba raz odvtedy som mal ten istý pocit, a síce keď sa Japonci pokojne postavili do hodiny a hodiny trvajúcich zástupov a čakali na, povedzme na potraviny po tom nešťastí v súvislosti so zemetrasením a cunami. Inde nepredstaviteľné.

    Ja som v súvislosti s tým pochopil, že asi niečo, čo je tam v poriadku a u nás už tak veľmi nie, je odovzdávanie nejakého kultúrneho modelu, odovzdávanie nejakého vzorca správania, nejakých pravidiel, nejakej etiky, niečoho, čo sa nedá celkom uchopiť tak, ako sa dá uchopiť suma vedomostí povedzme z matematiky alebo zo zemepisu.

    Obávam sa, že ak chcem nášmu školstvu, ale aj v našej spoločnosti, nie školstvu, lebo to školstvo funguje v nejakom, v nejakom spoločenstve, vytknúť čosi, tak to už je naša neschopnosť a v rámci toho aj neschopnosť školstva odovzdávať ďalej plnohodnotný kultúrny vzorec, ktorý nám umožnil prežiť tak dlho, našej civilizácii prežiť tak dlho.

    Čo sa vlastne zmenilo od roku 1989, keď skončila tá éra, počas ktorej bolo školstvo také, aké bolo, ideologizované a unifikované až na smrť? No veľmi veľa nie. Skúsim povedať krátky zoznam vecí, ktoré by boli potrebné a nedejú sa:

    a) Vzdelanie nie je verejnou mienkou chápané ako predpoklad pôvodu a trvania našej civilizácie a tiež populácie a krajiny. Vzdelanie nie je vážené. Vzdelanie je v podstate nanajvýš chápané ako nejaký, nejaký výrobný nástroj, ale určite nie ako predpoklad zachovania civilizácie samotnej. Ale to je nedorozumenie, lebo také miesto vzdelaniu v skutočnosti patrí.

    b) Takmer, verejnosť takmer vôbec nevníma absolútne základnú rolu kultúrnych a etických základov civilizácie, lebo všetko sa z ničoho nič stalo relatívne. Autority zmizli. Verejná mienka a spoločenská prax uprednostňujú stratégie vedúce k hmotnému zisku aj za cenu porušovania akejkoľvek morálky, platných zákonov, aj verejne deklarovaných tradícií. "Nepokradneš!" napríklad sa stalo prázdnou floskulou, ktorá platí, len pokiaľ mám pocit, že sa niekto díva. No ale takto spoločnosť nemôže fungovať.

    Vadí mi tiež, že pretrváva, a to pravdepodobne nebudete všetci súhlasiť, že je to chyba, ale podľa mňa je, etatizácia celého školstva. Úlohou štátu podľa mňa by nemalo byť vzdelanie diktovať, regulovať, riadiť a zároveň prevádzkovať a v tejto súvislosti ani nie je dobré, že Štátny pedagogický ústav má monopol na všetko, čo sa v škole smie a čo nesmie. Bolo by fajn, keby vznikla ešte aj nejaká iná autorita v tejto súvislosti. Neboli v skutočnosti zrovnoprávnené štátne a neštátne školy. Nedokážeme merať kvalitu škôl, len tak intuitívne, lebo meranie kvality škôl, a to nie je chyba tohto ministra ani terajšieho ministerstva, ale dlhodobo, nevychádza z kvality kariér ich absolventov. To je ďalší bod. Jednoducho proste niektoré školy sú lepšie a vidno to podľa toho, čo sa udeje s ich absolventmi po tom, keď vstúpia do života, ale nejako to nesledujeme, nevieme o tom.

    A teraz poviem niečo ešte vážnejšie. Nevznikli moderné učebnice pre základné a stredné školy, ktoré by boli oprostené a zavrhujúce záťaž totalitných režimov v našej histórii, menovite mám na mysli dejepis, zemepis, slovenčinu a literatúru. Ale áno, nejaké učebnice sú, ale podotýkam a to je priama výčitka napríklad jednému z bývalých ministrov školstva, konkrétne ministerke Slavkovskej, nedovolila vydať pripravené moderného učebnice, na ktorých pracovali odborníci, no a teda napríklad kvalita vyučovania našich dejín závisí od kreativity učiteľov alebo od ich vlastnej, čo je fajn, ale od ich vlastnej interpretácie histórie, pokiaľ sa o čosi takého vôbec pokúsia. Ale väčšinou sa ani nepokúsia.

    A Iste vás neprekvapím, keď poviem, že no ale znalosť vlastných dejín, ale aj dejín sveta je predpokladom, aby sa človek vôbec vo vlastnej civilizácii a vlastnej prítomnosti dokázal pohybovať. Lebo inak pláva vo vzduchoprázdne. To isté sa týka zemepisu, zemepis nie je geografia pustá a prázdna, proste v akýchsi rovnobežkách a poludníkoch, ale zemepis je niečo ako poznanie sveta.

    Presunuli sme základné a stredné školy na samosprávy a to je tak všetko. A teraz samosprávy, borte sa s týmto problémom, lebo stali ste sa zriaďovateľmi, no ale väčšinou ako aj poslanec, napríklad župný, ale aj miestny, proste pozerám ako sa samosprávy v hroznom nedostatku finančných prostriedkov boria s takými vecami, ako sú neopravené strechy a nevymenené okná a neopravené budovy a pod., a nemajú jednoducho kapacitu, napriek tomu, že sa snažia, nemajú kapacitu, ani ľudskú, ale už vôbec nie finančnú na to, aby sa mohli zaoberať ako vlastným účelom tých škôl. No a, samozrejme, že, pred chvíľou, myslím, pán poslanec Daniš spomínal remeslá, ktoré majú zlaté dno. Tak som svedkom každodenne, svedkom postupného zanikania učňovského školstva a vôbec odborného školstva. Kolegovia, ja neviem ktorý, ale vás je tu starostov a aj komunálnych poslancov zároveň, tak viete, že za chvíľu nebude mať kto piecť náš chlieb a opravovať naše autá a murovať naše domy.

    Neviem, či je to dobrý jav. A, samozrejme, že s tým súvisí aj to, že si tie samosprávy nevedia poradiť s tým, že koľko ľudí má vlastne ambíciu a s akým talentom chodiť na stredné školy gymnaziálneho typu, na gymnáziá a či vôbec na to majú a čo budú robiť, keď takú školu skončia.

    Domnievam sa tiež, že no, samozrejme, pedagógovia nie sú hodnotení podľa osobného nasadenia v prospech vzdelávania a ak sa nájdu učitelia, takí sa nájdu, lebo ja som mal takých aj vaše deti majú nepochybne takých pedagógov, ktorí ich dokážu strhnúť a poznačia ich na celý život záujmom o čosi, normálne, že zvedavosťou, záujmom, vášňou pre nejaký odbor, tak tí, takí pedagógovia sú hodnotení úplne rovnako ako takí, ktorí, ktorí tie decká možno, možno, ktorí tým deťom možno znechutia nejaký predmet alebo nejaký odbor nadosmrti. To tiež nie je v poriadku.

    No a teraz jedna ďalšia vec, ktorá súvisí so vzdelaním a ktorá je ale úplne zle. Vzdelanie na všetkých stupňoch verejná mienka chápe - a teraz ukazujem prstom do verejnosti, preboha, nie na ministerstvo školstva - vzdelanie na všetkých stupňoch verejná mienka zväčša chápe ako samoúčelný cieľ na získanie osvedčenia o vzdelaní. Čiže papier a glejtu. A nie ako cestu k osobnému a spoločenskému kapitálu, akú schopnosť si podržať vlastnú kultúru a civilizáciu. Ako vzdelanie nie je chápané ako osobné bohatstvo, ako kvalita tej-ktorej osoby, ako niečo, čím je možné sa pýšiť, ale to je prázdny papier. Preto to naháňanie sa za titulmi. Akú cenu majú vlastne ozdoby pred menom a za menom, ktoré udeľujú naše akademické inštitúcie? Kolegovia, poviem vám, že z 80 % nijakú. Ja som nedávno z úplne iných dôvodov čítal históriu vzniku rôznych univerzít, možno, že niektorí viete, že úplne prvá inštitúcia, ktorá niesla toto meno, universitas je ináč v latinčine spoločenstvo, skupina ľudí a univerzita po latinsky bola univerzitou učiteľov a učencov. Prvá taká bola v Bologni v 12. storočí, také spoločenstvo prvé, ktoré malo isté privilégiá. Tak som čítal dejiny alebo teda príbehy rôznych univerzít, zaujala ma Stanfordská univerzita. Stanfordská univerzita možno viete, je niekde uprostred miesta v Kalifornii, ktoré sa volá Silicon Valley, ale tá Stanfordská univerzita tam bola dlho predtým, než vôbec vznikli informačné technológie. Ona vznikla v roku 1891. A založili ju manželia Leland a Jane Stanfordovi. Stanford university vznikla preto, že Leland Stanford po smrti svojho syna Lelanda mladšieho, ktorý zomrel na týfus, na týfusovú horúčku, sa rozhodol, že keď už nemôže pomôcť vlastnému dieťaťu, aspoň pomôže deťom iných ľudí svojím obrovským majetkom. A založil inštitúciu, ktorá má svojom motte, oni ho majú paradoxne v nemčine, ich motto znie, že: "Vanie vietor slobody." Slobody, podotýkam. A Stanfordská univerzita je presne to, čo by mala byť univerzita, je inštitúciou, na ktorej vzniká poznanie. V niektorých okamihoch tam vo fyzikálnom inštitúte proste na jednej chodbe sedí niekoľko nositeľov Nobelovej ceny za fyziku, to je voľajaká inštitúcia, ale to je univerzita, ktorej primárnym zmyslom a cieľom je rozširovanie ľudského poznania, nie memorovanie toho, čo už ľudia poznajú, ale výskum, základný výskum často a mnohokrát aj aplikovaný. To je univerzita. Ja som narátal na Slovensku 17 alebo 18 inštitúcií, ktoré sa hrdia titulom univerzita. Dočerta, kolegovia, koľko z nich si taký titul vlastne zaslúži? Koľko z nich je inštitúciami, na ktorých vzniká poznanie? Obávam sa, že na mnohých z nich prednášajú pedagógovia, ktorí majú tú drzosť nebotyčnú, že si sadnú pred svojich študentov a čítajú im skriptá namiesto prednášania. Na koľkých univerzitách sa robí, keď už majú ten názov, výskum hodný toho mena? Pretože to je úplne niečo iného, ak sa učíte fyziku, biológiu, medicínu alebo trebárs niektorý humanitný odbor od ľudí, ktorí svoj vlastný odbor niekam posunuli, ktorí v ňom niečo znamenajú, ktorí v ňom publikovali prelomové veci, a potom majú študentov, ako keď sa to učíte od, prepytujem, niektorých našich vysokoškolských pedagógov. Potom naše univerzity nemôžu súťažiť s poprednými univerzitami sveta, ale nejedná sa o súťaženie, ale ani vzdelanie, ktoré vzniká absolvovaním takýchto univerzít, nie je v skutočnosti vzdelaním, ktoré má cenu. No a tak sa dostávam ku titulom. Preboha, na čo sú papiere o absolvovaní takýchto univerzít a tituly, ktoré takéto univerzity udeľujú? No na ozdobu! Alebo možno na splnenie formálnych kritérií na získanie toho či onoho druhu zamestnania, ale verte mi, na nič iného to neslúži. Možno v mnohých prípadoch na ukojenie márnivosti tých, ktorí ten titul chcú. Ale mne to strašne pripomína situáciu v mojom, v niektorých teda končinách, v mojom, v mojom milovanom športe karate, to tiež s tým nesúvisí, ale všimol som si, že niektorí ľudia sú posadnutí tým, že aké technické stupne nosia opásané okolo svojho pupka. A to bez ohľadu na to, že čo vlastne vedia urobiť, či vedia vôbec, prepytujem, kopnúť a udrieť tak, aby to zodpovedalo tomu technickému stupňu, ktorým sa hrdia. Ale to je strašne jednoduchá ľudská disciplína, karate, ale univerzita je čosi iného.

    A ja by som si prial, aby vzdelanie nadobudlo v tejto spoločnosti úplne inú pozíciu a opakujem, toto, čo som teraz porozprával, nie je výtka smerom na konkrétne ministerstvo, to je výtka smerovaná priamo do našej spoločnosti ako takej. Že v akom hodnotovom systéme vlastne žijeme? No a v tomto hodnotovom prostredí nie je možné urobiť niekoľko vecí, ktoré sú potrebné. Aby sa verejné prostriedky na základné a stredné vzdelanie vyčlenili spôsobom, ktorý zodpovedá jeho esenciálnemu významu. My vydávame verejné prostriedky, to je fajn, ja by som bol rád, keby sme na vzdelanie a výskum vydávali rádovo viac. Ale vydávame to mechanicky a opakujem znovu, robíme to posledných 20 rokov. Nevytvárame pravidlá na to, aby tie školy mohli medzi sebou rovnocenne súťažiť, verejné a neverejné. No hlavne si myslím, že vysoké školy by mali byť omnoho exkluzívnejšími inštitúciami. Ja som presvedčený, že je potrebné vysoké školy podporovať finančne, ale treba ich oddeliť od verejných rozpočtov, pretože v skutočnosti sú ľudské schopnosti a to aj tie intelektuálne, rozdelené prírodou, ak chcete, alebo prozreteľnosťou, alebo kým, podľa Gaussovej krivky. Najviac nás ľudí je takých, ktorí sú priemerní. Tých je najviac a tá krivka má tvar zvona. Smerom ku koncu, smerom k tým, k vyššiemu intelektu aj k nižšiemu intelektu, tých ľudí ubúda. Najviac, najväčšiu masu tvoria ľudia, ktorí sú svojimi schopnosťami priemerní. Ľudia sú si neni rovní svojimi schopnosťami. Mali by mať rovné šance, ale nemajú rovnaké schopnosti. A poviem rovno, že kvalitné univerzitné vzdelanie, v plnom pochopení toho, čo vzdelanie znamená, nemôže nadobudnúť ani 30 ani 50 % populácie. Nemôže, lebo na to nemá. Podobne ako nemá väčšina populácie na to, aby súťažila v šprinte na olympiáde. Vylúčené! Preto je treba investovať najviac úsilia do toho, čo je kvalita a nepredstavovať si, že keď poskytne vysokoškolské vzdelanie 50 % populácie, že tu bude mať 50 % Albertov Einsteinov, no nebude. Jednoducho preto, že ľudia nemajú rovnaké schopnosti, a bolo by omnoho rozumnejšie, keby sme zredukovali počet vysokoškolských inštitúcií na Slovensku na realistické číslo a keby sme boli trochu náročnejší k nim.

    V danom okamihu to je tak, že vysokoškolskí pedagógovia, s ktorými sa rozprávam, lebo ja už neučím, v tejto chvíli ani nemám kedy, ale nikdy, ale ja som napr. nikdy nemal problém, keď študent nevedel, vyraziť ho zo skúšky. Kľudne aj trikrát, nebolo mi ľúto času, prísť znovu a znovu a dať nové skúšobné termíny, lebo sa mi zdalo, že to je spôsob, ako prinútiť študentov sa tú látku konečne naučiť. Počúvam od vysokoškolských pedagógov, že bohuchovaj, niekoho vyrážať zo skúšky, lebo tí študenti sú predsa zdrojom nejakého príjmu, a oni si, oni nečakajú, že budú prípadne neúspešní v nejakom teste alebo na nejakej skúške. No to je hrozná chyba, lebo nič na tomto svete nie je zadarmo, ani vzdelanie, ktoré je získané bez úsilia, bez práce, bez potu a sĺz, nemá hodnotu. Je to prázdna množina, je to niečo, čo v skutočnosti nie je vzdelaním.

    Ja viem, že hovorím veci, ktoré ako keby nesúviseli s témou, o ktorej dneska diskutujeme, ale kolegyne a kolegovia, verte mi, že ak máme byť ako štát, ak máme byť ako národ v tomto svete úspešný, musíme sa pozrieť tam, kde úspešní sú. Všimnite si, ako dopadli naši štvrtáci v tých matematických úlohách, alebo ako pred časom dopadli pri testoch, kde sa sledovala proste úroveň porozumenia čítanému textu. No zle! Kde dopadli najlepšie? Ak som tomu dobre rozumel, v takých končinách, ako je Singapur, Južná Kórea, Taiwan. Prečo? Tak preto, že tam je ešte zvykom vyžadovať prácu. Trvať na tom, že práca, úsilie, práca, súťaženie prípadne sú cestou k úspechu, že nič nie je automaticky nárokovateľné. Prial by som si, ja viem, že trebárs Martin Poliačik nebude súhlasiť, ale že má byť proste vzdelanie zhovievavé, liberálne a nie príliš vyžadujúce, lebo, preboha, veď klasifikácia, hodnotenie a súťaž stresuje deti. V poriadku, môžme prijať aj toto, ale potom nečakajme, že budú nadpriemerné.

  • Nič nie je zadarmo, ani vzdelanie! Ak sa chceme pohnúť ďalej, tak ak sa chceme pohnúť ďalej, tak to, čo musíme urobiť je, že vrátiť do škôl nároky, nielen peniaze. A potom, samozrejme, si musíme aj našich pedagógov zaplatiť, ale to teraz nejdem riešiť. Ale ja si myslím, že by bolo úplne v poriadku, pokojne dať pedagógom dvojnásobné platy, lebo to je ťažká a zodpovedná práca. Ale nie automaticky, nie každému a nie za každú cenu. Ale budeme k tomu musieť raz pristúpiť, pretože by som rád, keby sa aj vrátil tomuto povolaniu rešpekt, taký spoločenský rešpekt, aký tomu povolaniu náleží, a taký, ktorý odráža to, že sú to ľudia, ktorí sa starajú o našu budúcnosť v podobe vzdelania našich detí. Ale to len na záver toho, čo som chcel dnes porozprávať. Ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami páni poslanci: Poliačik, Halúz, Vaľová, Fronc, Frešo, pán poslanec Gál.

    Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Dajte aj pána poslanca Gála lebo kartu si zabudol. Tak sa prihlás, pán poslanec.

    Takže nech sa páči, pán poslanec Poliačik.

  • Ferko, asi nie úplne ešte stále chápeš, o čo mne ide vo vzdelávaní. Ja ťa veľmi rád zoberiem medzi decká, ktoré som učil, lebo tam sa práca vyžaduje a vyžaduje sa dennodenne od rána, až kým z tej, až kým z tej školy neodídu, ale nie je založená na súťažení a nie je založená na tlaku hodnotením. Je založená na vnútornej motivácii toho decka, ktorá sa podporuje, aby sa, presne tak ako si povedal v tom svojom príhovore, zapálilo pre nejakú vec, aby v nej našlo nejaký zmysel a aby využívalo svoju prirodzenú zvedavosť, ktorú to dieťa má, na to, aby sa o tej veci čo najviac naučilo. Takže ja viem, že ten starý svet je ešte ako založený na disciplíne, poriadku a autoritách, ale aj ten svet pomaly končí a nastupuje skôr svet, kde disciplína je viacej vnútorná, autorita je viacej nahrádzaná sebaistotou a sebadôverou a ten poriadok je vnášaný tým, že dieťa samo od seba chápe a je vychovávané k tomu, že ľudia, ktorí žijú v usporiadanej spoločnosti, sa majú jednoducho lepšie. Takže, ak dovolíš, ja ťa veľmi rád niekedy zoberiem pozrieť sa do tej školy a možno, a možno, že prehodnotíš aj tú potrebu súťaživosti alebo vyžadovania tlaku cez kvalifikáciu a hodnotenie v školstve. Ďakujem.

  • Ďakujem. Pán poslanec Šebej, ja sa vám chcem poďakovať za toto vystúpenie. Mne osobne sa toto vystúpenie dneska asi najviac páčilo a ja sa stotožňujem s názormi, ktoré ste predniesli, a myslím si, že aj pán minister vo veľa veciach, myslím si, že vo väčšine súhlasil s vami, a vy ste otvorili viacero tém, ktoré presne toto ministerstvo a pán minister riešia a do budúcnosti sa snažia aj vyriešiť. Keď len tri veci vypichnem, čo ste sa dotkli tých remesiel. Presne o tom to je, že dneska žiadne, že končia remeslá a presne to je snaha toho ministerstva, aby sa zachovali odborné školy a takisto, čo sa týka tých univerzít, takisto plne súhlasím a myslím si, že aj pán minister. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Vaľová, nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne. Pán poslanec Šebej, ja s vami súhlasím, čo ste povedali, a konečne ste sa po toľkých rokoch dočkali, pretože náš minister, presne o to mu ide, čo ste všetko rozprávali, a postupne tieto kroky robíme, pretože musím povedať a súhlasím s tým, že vlastne stredné alebo vlastne učňovské školstvo nám zaniká. My sme dokonca museli v Prešovskom kraji premenovať školy na odborné školy, lebo rodičia nechceli dávať svoje deti na učňovské školy. Čiže tým, že sme určitým spôsobom limitovali, aby vlastne na tie gymnáziá všetci nešli a aby tam išli ozaj tí študenti, ktorí na to majú. Tak ako ste povedal, že treba vrátiť nároky do školstva, tak skutočne pán minister postupne tak, ako ste to všetko vymenovali, postupuje. Takže po rokoch ste sa konečne dočkali, že nastúpila vláda, ktorá začína tieto kroky robiť, ktoré v spoločnosti potrebujeme, a čo sa týka financovania škôl, tak by som chcela povedať iba toľko, že nie vždy to záleží od ministerstva a od ministra, ale skutočne je veľmi dôležité, kto je zriaďovateľ.

    Ja si dovolím povedať, že pokiaľ mám poznatky v svojom meste, tak základné školstvo u mňa má vyššie platy ako stredné školstvo. Záleží to od zriaďovateľa, záleží to od hospodárenia, záleží to od riaditeľa. Nie vždy je to ministerstvo na príčine a niekedy skutočne treba, ako ste vy povedali, že treba vedieť kto, ako a kde odmeňuje a kto na čo míňa peniaze a to je veľmi dôležité. Takže možno naozaj niekedy tie finančné toky sú alebo idú aj z ministerstva tak, ako majú ísť, ale skutočne tí zriaďovatelia nie všetci majú rovnakú nejakú zodpovednosť alebo rovnakú stratégiu na to, ako majú učiteľov odmeňovať. Nehovorím, že tí učitelia sú odmeňovaní v spoločnosti vynikajúco, ale povedzme si dneska, kto je spokojný so svojím platom a kto je odmeňovaný tak, ako by to malo byť? To by sme museli skutočne ísť do celkovej koncepcie nejakého odmeňovania. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Len tri krátke poznámky.

    Ja si myslím, že sa to aj etatizmu týka, že sa k nemu vraciame.

    Druhá to, že sme odovzdali samosprávam školy, no aby sme boli spravodliví, bolo treba povedať, že samosprávy nesmiernym spôsobom bojovali o to, aby tie školy dostali. Vidia za tým naozaj veľký balík peňazí, ale ktoré sa rozmenia na drobné, na niektoré školy, tak vôbec taký veľký nebol. Čiže to nie je len záležitosť štátu, že štát odovzdal.

    A tretie, že sme zle dopadli v meraniach. Stala sa z toho trošku, musím povedať, mantra, ale my nedopadáme dobre, pretože to meranie meria niečo iné, ako je náš školský systém budovaný už 300 rokov, od reformy Márie Terézie a Jozefa II., pretože náš školský systém je postavený podľa vzoru armády. Veliteľ - učiteľ, ktorý dáva príkazy, úlohy, kontroluje úlohy, takto je stavaný ten systém už po stáročia a nevytvára priestor pre samostatnosť a tvorivosť. Keď povie nejaký žiak zlý a hlúpy názor, tak je zahriaknutý, miesto toho, aby sme rešpektovali, že má právo takýto názor povedať, aby ten učiteľ bol skôr starší radca. A to sa nedá urobiť ani za rok, ani za desať rokov, ale k tomu by sme vzhľadom na vývoj sveta, mali sa snažiť dospieť.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec Šebej Fero, ja ti veľmi pekne ďakujem za to, čo si povedal a sám si videl, akým spôsobom reaguje táto sála na to a koľko ľudí ti prikyvuje, bez ohľadu na to, z ktorej strany politického spektra je. To znamená, že toto, čo popisuješ, asi je reálny popis toho stavu, kde sa školstvo, vzdelanie a koniec koncov aj časť kultúry a spoločenskej úrovne nachádza.

    Problém nastáva vtedy, keď si začneme tieto veci rozoberať na drobné a začneme sa baviť o tom, akým spôsobom budeme konkrétne problémy riešiť. Vtedy sa, bohužiaľ, táto strecha, na ktorej by sme sa všetci tu, jak sedíme, asi zhodli, začína rozsýpať. Asi také prvé, čo treba povedať a na čo by som rád zareagoval, bola práve tá ako informácia alebo komentovanie toho, že školstvo alebo časť bola daná samospráve na rôznom stupni, ktorá sa s tým borí. No borí sa s tým okrem iného a nielen kvôli tomu, že by bola nejaká bezradná, ale ty si dobre povedal, že kapacitne, a povedzme si to rovno, že finančne podvyživená, rovnako jak v iných častiach alebo v iných oblastiach tejto spoločnosti. A tam, si myslím, že už istým spôsobom aj tá politika preniká, lebo darmo sa tu všetci zhodneme na tom, že popisuješ pomerne dobre nejaký stav, no ale keď potom niekto poprosí alebo požiada kolegov, aby sme si tak poriadne pozreli, kam tých 40 mil. eur za arbitráž ide, tak tu sa už zasa ruka nezdvihne. To už nám za to nestojí, lebo by náhodou mohlo ísť na platy učiteľov.

    Hovorím to úplne s plnou vážnosťou, že nestačí len vážené kolegyne, kolegovia zo SMER-u, súhlasiť, prikyvovať a pritakávať, ale keď príde konkrétna akcia, tak treba tú ruku zdvihnúť, a to už nehovorím o tom, že keď treba prísť naozaj k vážnej veci, tak treba aj zadok zdvihnúť a ísť do roboty. A toto je niečo, čo nám chýba, takže takýchto prejavov, ďakujem ti Fero, ale pevne verím, že sa to prejaví aj do akcie našich kolegov. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec Gál, až vás môžem poprosiť.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec Šebej, chcem reagovať hlavne na poslednú pasáž tvojho vystúpenia, že je problém s hodnotami.

    Nuž niekoľko rokov vidíme tu taký nový fenomén, že nie výsledok, nie prospech žiakov je smerodajný, ale spoločenské postavenie jeho rodičov, resp. rodiny a hlavne to finančné postavenie toho dieťaťa. Ja keď som neposlúchal v škole som dostal poza ucho, tak určite som sa s tým doma nepochválil, lebo by som dostal druhé. Samozrejme, deti dnes nie sú bité, ale rodič aj hoci tomu najobjektívnejšiemu postihu svojho dieťaťa sa stavia tak, že nedovolí nič aby, aby jeho dieťa bolo nejako postihované a skôr ide tým štýlom, že zhadzuje toho učiteľa. A učiteľ, čo môže robiť? Kto ho zastane? Učiteľ si nemôže dovoliť spor s nejakým bohatým, ale vplyvným rodičom, hlavne kvôli tomu, že je finančne podvyživený a možná strata zamestnania, alebo osobného ohodnotenia ho môže finančne likvidovať.

    Čiže keď chceme sa vracať k hodnotám, tak k autoritám, ktorí by mali mať učitelia, tak treba sa zamyslieť aj nad touto skutočnosťou. Už to bolo pár návrhov takých, aby postavenie učiteľov v tomto, v tejto sfére bolo posilnené a určite treba tu tiež začať konať.

  • S reakciou pán poslanec Šebej. Nech sa páči.

  • Ďakujem všetkým, ktorí so mnou súhlasili. Dnes ani nezaspím.

  • Reakcie z pléna.

  • Ale chcel by som povedať Martinovi Poliačikovi, že ale áno, ja veľmi dobre viem, o čom rozprávaš. Ja si napriek tomu myslím, že nie všetko, nie všetka vonkajšia autorita je nahraditeľná vnútornou. Naozaj nie je. Ale možno zo mňa hovorí starý konzervatívec, takže je to otázka pohľadu na svet, prepáč.

    Ďakujem kolegovia.

  • Pán poslanec Mikloško, nech sa páči, písomne prihlásený do rozpravy, máte slovo.

  • Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, ja tým tričkom nechcem nejako provokovať, ale vrátil som z koncertu, 30. koncertu Úsmev ako dar Spoločnosti priateľov detí z detských domovov. Bolo tam aj celé naše vedenie, aj ministri nejakí, tak som v tom drese zostal, je to dres úsmevákov. Želám im, aby sa naďalej venovali deťom, ktorých rodičia odložili v mladom veku do domova a vyrastali bez rodičov, bez rodiny, bez pripútanosti k jednej osobe. Sú s tým poznačení na celý život, ale snažia sa aj, že je zaujímavé, teraz v Inchebe som mnohých takých stretol, ktorí študovali na pomocných školách úplne zaznávaní naboku a dnes absolvovali vysoké školy, majú doktoráty a dobre sa uplatnili. Vďaka všetkým, ktorí sa o to starajú.

    Nebudem tu hovoriť o vede, je to krásna téma, žil som v tomto prostredí 27 rokov v SAV, nikdy na to nezabudnem. Bol som vo veľkom kolektíve matematikov, v najväčšom v Česko-Slovensku. A takisto by som rád aj povedal niečo o športe, lebo to patrí k tomu, k tejto, veľmi, veľmi dôležité, ale tiež to nechám na inokedy, pretože teraz sa chcem sústrediť na základné a stredné školstvo.

    Nie je zlé, že si o tom v parlamente podiskutujeme. Neškodí raz začas zmapovať situáciu, prípadne sa k tejto téme aspoň raz za rok pravidelne vrátiť a urobiť bilanciu. Je to téma nadstranícka, je to vec všetkých a vec skutočne našej budúcnosti.

    Všetci uznávame, že v školstve je potrebné väčšiu podporu a aj podstatnú zmenu. To nehovorím do vetra. Pochádzam absolútne z učiteľskej rodiny. Celá moja rodina bola v podstate učitelia. Otec a mama, svokor a svokra, starí rodičia z maminej strany obidvaja, aj manželka celý život bola učiteľka, všetky deti učia a aj niektorí vnukovia budú. Ja sám som tiež rok učil na strednej škole a potom 20 rokov na vysokej škole ako externista. Ale aj zaujímavé je to, to sem trocha nepatrí, ale že v senickom kostole je socha svätého Jozefa, ktorú tam v roku 1935 darovali moji prastarí rodičia z príležitosti 50. výročia pôsobenia ako učitelia. Pradedko bol regenschori v senickom kostole a v tom čase bol ešte učiteľ, organista a farár alebo pastor nielen dobrá trojka na mariáš, ale aj uznávaní inteligenti každej dediny.

    Poznamenám, že neuznávanie učiteľov ako niečo výnimočné, výnimočné povolanie začalo už za hlbokej totality. Som ďaleko od pripomínania tohto času alebo vyčítania niekomu, už dávno to nerobím, ale vtedy skutočne učiteľ, videl som to doma, bol svojím spôsobom sluhom režimu. Musel zapisovať aj sliepky, psov a kačice, aj presvedčovať sedliakov, aby vstúpili do JRD, aj odhovárať rodičov, aby si deti prihlasovali na náboženstvo. Tam niekde leží začiatok našej biedy, keď sa učitelia začali báť o svoju existenciu, keď nad nimi visel meč rôznych odborov školstva a aj straníckych inštitúcií a, samozrejme, aj ŠtB, ktorí mojich rodičom neraz predvolali do nitrianskeho chudobinca v úvodzovkách, kde bolo vtedy sídlo ŠtB, ale občas mali aj návštevy pri domových prehliadkach a vtedy moja mama mala vždy srdcatrasenie a mala pripravený poplachový balíček s teplými, teplým prádlom a vreckovkami.

    Pamätám sa aj na otca, tiež učiteľa, živiteľa rodiny, ktorý tiež mal večné strachy, či ho nevyhodia, ale aj mamu, ktorú rýchlo vyhodili zo školstva, takže bola potom už stále doma a už sa menej bála.

    Na druhej strane treba priznať, že vtedajší stav úrovne školstva nebol až taký zlý. Aj keď tam bolo príliš veľa ideológie a tým menej tvorivosti, vlastnej iniciatívy a nápadov. Žiaľ, aj vtedy bola ako teraz každého jasné, že cesta hore nevedie cez vedomosti a kvalifikáciu, že sú aj iné cesty hore, vtedy aj teraz, lebo vtedy, o ktorých tu nebudem hovoriť, ale ktorých poznáme.

    Ja som nazýval tento čas sovietizáciou myslenia, čas čakania na pokyny zhora, na inštrukcie, čo viedlo k tomu nevyskakovať z radu, radšej zostať bezkonfliktným priemerom bez veľkých iniciatív, ambícií a nápadov. Bez snahy byť osobnosťou. To, bohužiaľ, mnohým z nás zostalo aj doteraz.

    Na situáciu v školstve z roku '89 sa podpísali všetky vlády. Pripomínam, že to nikdy, ani za federácie nebola vec federácie, že bola vždy vec republiky, takže v tomto smere sme vždy sami boli zodpovední za ten náš stav školstva, ktorý, žiaľ, je veľmi podobný vo všetkým postsocialistických krajinách. Je to dopad aj po novembrových ideí, že trh všetko vyřeší. Nevyrieši. Najmä nie v školstve, zdravotníctve, v kultúre, v sociálnych záležitostiach. Od roku '89 školstvo nikdy nebolo našou prioritou. Vždy bolo prioritou niečo iné.

    Pán podpredseda vlády, otec kupónovej privatizace vždy tvrdil, že najprv treba roztočiť ekonomiku a keď začne sypať, potom príde čas aj na školstvo, kultúru, vedu a tak dále. Boli časy aj keď tá ekonomika sypala, aj keď sa privatizovalo, bolo z toho veľa peňazí, ale prvé porevolučné rozpočty boli vyrovnané rozpočty, ale na školstvo nikdy nezostalo a vždy sa nestalo prioritou. Chybou dnešného školstva je to, že ide veľa do šírky, učí zo všetkého trochu. Málokedy však ide do hĺbky a tým vychováva skôr chodiace encyklopédie, ktoré vlastne v čase internetu, ktorými sa môže stať hocikto. Tak teda vychovávame skôr priemer, skôr trojkárov a takých je v Európe dosť.

    Potrebujeme však špičky a tieto špičky, alebo talenty málo podporujeme, málo vyzdvihujeme, málo, alebo nijak neodmeňuje učiteľov, ktorí vygenerovali, vychovali takýchto šikovných ľudí. Sú štáty, kde odmeňujú učiteľov podľa toho, jak sa ich absolventi uplatnili v živote. Tiež mládeži, si myslím, že málo zdôrazňujeme, že byť osobnosťou, byť špičkou si vyžaduje veľké úsilie, námahu, pot, drinu, sebazaprenie a tvrdú prácu na sebe.

    Ešte niekoľko poznámok. No, samozrejme, treba aj reštrukturalizáciu školstva, ale aj preto, že detí je stále menej, že Slovensko je vlastne s priemerom 1,4 detí na rodinu na chvoste Európy. Už to bolo niekoľkokrát spomenuté, ale dva roky som aj ja mal na starosti učňovské školstvo niekde. V minulosti bolo naozaj na dobrej úrovni, staral sa o neho štát, ale po '89 sa skutočne rozpadlo postupne. Je aj dnes oňho malý záujem, firmy si radšej zoberú hotových ľudí, nechcú investovať do budúcnosti svojich, do budúcich svojich pracovníkov a aj keď remeslo má zlaté dno, je veľmi dôležité, je o ne malý záujem. Chýbajú nám remeselníci, brečíme nad nezamestnanosťou, ale do remesla sa nikomu nechce.

    Veľa sa dnes hovorí aj o informačne orientovanej spoločnosti, vedomostnej spoločnosti 21. storočia, znalostnej spoločnosti, znalostnej a tak ďalej, čiže to hovorí o tom, že veľmi je dôležité počítače, je výuka, ale nielen povrchná, byť užívateľ, ktorý vie pár klikov, ale hlbšia troška aj do softvéru do systémov.

    Tiež za výuku reči pokladám za veľmi, veľmi dôležitú. Mnohí ľudia sa ešte dnes po 20. rokoch vyhovárajú, že za totality nemali možnosť sa učiť, nebolo cestovať možnosť. Ale odvtedy sa už mohli naučiť 10 rečí.

    Tiež často zdôrazňujeme, že som tu povedal, že myslím si, že základné pre školstvo aj deti je matematika, história, klasická hudba a aj niečo ako nejaké duchovné alebo etická, alebo kto nechcem mať náboženská výchova. Matematika preto, že učí ľudí myslieť, štrukturovať poznania, rýchlo ísť do pamäti, asociované myslenie atď., abstraktné myslenie. Klasická hudba, že vychováva cit v človeku, pocit ku krásnu. História, že vám hovorí, že není ste na zelenej lúke, že všetko sa neopakuje. Všetko sa už opakuje, musíte vedieť, jak to bolo v minulosti a tá etika alebo jak by sme to nazvali, vedomie toho, že nie si tu sám, že je niekto aj vedľa teba a že je niečo aj nad nami.

    Treba teda vrátiť úctu a dôstojnosť učiteľom, ale aj vzdelaniu a zdôrazniť, že vedieť je veľmi dôležité, že byť vzdelaný je dôležitejšie ako nebyť, byť múdry je dôležitejšie ako nebyť. Dôležité je nie mať ale byť a treba teda zásadne zmeniť naše postoje k učiteľom, talentom, uctiť si ich finančne, ale aj morálne.

    Ešte posledná moja poznámka, že možná, že to tiež tu odznelo, že keď som bol párkrát v Spojených štátoch, vždy som si všimol, že ráno o ôsmej, o deviatej stáli pred nejakými budovami rady detí. Čo sa deje? Neviem, či viete, ale všetky išli na kontrolu cez röntgenové rámy, či nemajú pri sebe zbrane. Tam došli až tak ďaleko, že to takto riešili. Tak toto dúfam, že k tomu nepríde, ale aby k tomu nedošlo, je dôležité mať dobrých rodičov a dobrých učiteľov. Čiže na tieto dve vrstvy, keď sa zameráme, tak nemusíme sa obávať o budúcnosť Slovenska.

    Ďakujem.

  • S faktickými poznámkami. Nie sú žiadne faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Teraz vystúpi v rozprave pán poslanec Kuffa, pripraví sa pán poslanec Hlina.

  • Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, milí kolegovia, kolegyne, vážený pán minister, náš kolega, nereagoval som faktickou vzhľadom na to, že som sa chystal tuná do tejto rozpravy.

    Hej, je zima v tejto sále. Ale to nemá to oblečené to tričko preto, lebo je zima, ale má tam jedno také občianske združenie Úsmev ako dar. Áno, je to organizácia, ktorá sa venuje, venuje deťom. Deťom, ktoré sú opustené, ktoré sú v detských domovoch. Poznám túto organizáciu a vážim si ich prácu. Len je škoda to, že naozaj takéto organizácie tu musia byť. A kde je problém? Problém je v nás, v ľuďoch - aj na seba prstom ukazujem - v nás rodičoch, ale aj v systéme, v systéme školstva.

    Školstvo, chcem podotknúť, to nie je len nadobúdanie tých vedomostí, aby tou encyklopédiou, ktorú tuná ako tu spomínal, to je jedna vec. Ale dnešná spoločnosť naozaj je takto stavaná na tú profesionalitu, aby si bol, perfekcionalitu, aby si bol perfektný, aby si bol super, aby si bol, ja neviem, aby si mal koľko vedomostí a kdečo všetko, ale ty v skutočnosti nevieš žiť. Ty nevieš žiť. Škola, to nie je len to, kde ja nadobudnem vedomosti a teraz, aby som sa uplatnil na trhu práce, ale škola a školský systém má byť taký, ktorý ťa učí žiť, teda ťa aj formuje a vychováva. Aby ťa formovalo a vychovávalo v osobnosť.

    Nemal som v pláne začínať práve tým, budem reagovať na kolegu Kaníka, ktorý tu už ako predostieral aj možno, aj ten pripravovaný zákon, kde za priestupky detí budú povinní rodičia odpracovať, hej, ten priestupok a takto vplývať ako možno alebo vytvárať nejaký istý tlak na výchovu ako v tých rodinách. Prepáčte, ale ja s tým nesúhlasím. Je to kolega z opozície, môj kolega, ale vidíte, mám iný názor. Nesúhlasím a veľmi s tým nesúhlasím. Zvlášť, keď je tu ešte aj spomenutá taká komunita tuná, ako sú Rómovia. O to viac s tým nesúhlasím. Predsa práca nemôže byť trestom. Práca je darom. Koľko ľudí dneska prosí, žiada, hľadá prácu. A my, aby sme tuná teraz ešte vytvorili to zákonom, to, že či už rodičia, alebo tak tie deti nie, lebo budú maloleté, budú trestaní prácou? Tak aká to je výchova? To nie je výchova, to je antivýchova. Tak teda to dieťa bude vnímať, aj tí svoji rodičia, aha, no tak on je trestaný prácou. A zvlášť v rómskej komunite. Viete, to sú rôzne vtipy o Rómoch, Rómovia kontra práca, hej, to nechcem ja o tom ani hovoriť, ani to, to sa nehodí, že by som tu hovoril, ale naozaj práca nemôže byť trestom. Nemôže byť trestom. Práca, jedine v jednom prípade pripúšťam, kedy môže byť tá práca trestom, a to je, ak strácaš slobodu, ak si väzňom. Ak sa stávaš väzňom vo väznici, tak aby si aj tvoril, no tak áno, možno týchto ľudí, ktorí si odpykávajú trest, tak tých by som to akceptoval, že môžu byť naozaj do tejto práce ako tlačení a trestaní.

    Pozrite sa, dnešná doba ako vyzerá. Ja si tak myslím a to nie sú len rómske komunity. Pozrite sa, koľko mladých ľudí, koľko mladých rodín má problémy s výchovou. S výchovou svojich detí. A teraz si zoberte, že máte takého, poviem to v úvodzovkách, ale aj bez toho, takéhoto "nezbedníka" doma v rodine a vy ho nezvládate. Vy ho výchovne nezvládate. Koľko rodičov, dobrých rodičov, dobrí sú to, normálni ľudia, ale nezvládajú výchovu vlastných detí.

    Teraz si zoberte, že sa bude správať neprimerane v tej škole. No ja si to neviem ani dostatočne predstaviť, že to budú dobre situovaní rodičia, tuná pán kolega je právnik, sa budú súdiť. Budú sa súdiť s tými školami alebo, ja neviem, s kým sa budú súdiť, jednoducho oni nepôjdu pracovať, hej, lebo to bude preňho čosi dehonestujúce alebo neviem čosi také. Pozrite sa, ja som to tuná tak spomenul, kolega Martin tu povie, že by si zavádzal možno tuná fyzické tresty. Nie, aj keď ma možno zaradíte do nejakého stredoveku, ale pozrite sa, milujúci otec je ten, ktorý aj potrestá svoje dieťa. No keď ty máš uši na zadku, no tak priložím aj svojmu synovi alebo priložím aj tej svojej dcére. Ja nehovorím o fyzickom týraní. Nehovorím o fyzickom týraní, ale o primeranom treste.

    V Anglicku sa vážne zaoberajú takou otázkou alebo sa začali zaoberať takou otázkou, pán minister, že zavádzanie fyzických trestov do škôl, a nechcem k tomu ani nabádať, ani to, ale všetci vieme veľmi dobre. Ja som tiež vyrástol v školskom prostredí takom, kde mi aj flinkli, však, samozrejme, nedostal som zadarmo. A keď sme aj dostali aj zadarmo, neubudlo zo mňa, ale to sú, sú to paradoxne, sú to výchovné metódy, ktoré ťa posúvajú ďalej a formujú ťa v osobnosť. V tvojom živote ťa nečaká len to lízanie toho medu. To nie je len to ideálne, čo ťa bude čakať a budú ťa len nosiť ako na rukách a my vychovávame dnes v našich rodinách takých maznáčikov. To nie sú ľudia pripravení do života vôbec.

    To nie že my deti nezvládame, tu treba s výchovou a vzdelávaním, pán minister, rodičov. Tu treba vychovávať a vzdelávať rodičov. Toto nám tuná už absentuje. Tu už je generácia, ktorá nezvláda východu svojich detí. Prečo to tak suverénne ako hovorím? No viete, brat sa zaoberá, práve pracuje v tej charitatívnej oblasti a zároveň aj v tej sociálnej, a práve týchto maznáčikov a veľakrát z veľmi dobre situovaných rodín, tam ich má v Žakovciach ako problémových ľudí, ako veľmi problémových. Oni mali, aj vzdelanie dosiahli, aj všetko dosiahli, ale prepadli gamblerstvu, alkoholu, rôznym závislostiam, bol zaťažený možno ako zlodej a podobne, na drogy. Nevedeli sa vpratať do kože. Toto je problém dnešnej doby. Tu si treba položiť tú otázku, že či dnešní rodičia zvládajú výchovu v našich rodinách.

    Spomeniem tu, bol tu spomenutý už naozaj pred nejakým tým časom, dovolím si to pri tejto príležitosti spomenúť, Jána Bosca, bol to taliansky katolícky kňaz, ktorý pôsobil v Turíne. Venoval sa opustenej mládeži, venoval sa zvlášť chlapcom, neskôr aj dievčatám cez Máriu Mazarelovú, venovali sa aj potom aj dievčatám. On osobne sa venoval mládeži. Akej mládeži? Mládeži takej, ktorá bola odmietaná. Kým? Vtedajšou spoločnosťou, to je koniec 19. storočia, ale veľakrát boli odmietaní vlastnými rodičmi.

    Zoberme si, ako fungujú dnešné deti v mnohých rodinách. Všetko tie deti majú, lebo otec, mama sme vyťažení v práci a všetko tým deťom chceme dať. Ale na druhej strane týmto deťom chýba láska. Veľakrát oni to vnímajú aj ako také, skrze také odmietanie. Tieto deti sú veľakrát odmietané. Odmietané tým, že otec, mama nemá na mňa čas. A tie deti veľakrát chcú upozorniť na to - otec, mama, ešte som tu aj ja. Preto robia také nezbedy. Preto príde a možno opľuje tú učiteľku v tej škole alebo jej povie zle, ale to preto, aby na seba upozornil, že otec sa viac má venovať mne, lebo aj ja som tuná a matka takisto. To nie sú len tie peniaze a to nie sú len tie hmotné statky.

    Kolega Kaník tu spomenul tiež tie tehotenstvá v 8-9. ročníku. Aj bol istý náznak k niektorým tým komunitám. Možno sa pohoršíte, možno, že nie. Pozrite sa, pre mňa to není tá najväčšia tragédia, hej, toto tehotenstvo. Samozrejme, by som nechcel, aby moja dcéra bola tehotná v 14-tich rokoch alebo v 15-tich rokoch. Ale tí, ktorí ste starší, pán minister, prepáčte, však máte nejaké tie roky, za to nehanbite, ale skúste sa zaniesť tak vo svojej mysli a vo svojej pamäti ku starým rodičom a skúste si to tak prehodnotiť, koľko rokov mala vaša stará mama, keď sa vydávala? No naša babka mala 17 a bola normálne vydatá. Úplne, hej, nežije už dneska, v sedemnástich rokoch dievčatá boli vydaté. 20-ročné to už boli staré dievky, hej. Takže ten pohľad, trebárs ja nechcem teraz už tuná tak pani ministerka na mňa pozerá, že teraz 14-15-ročné, že by boli deťmi.

  • Ruch v sále.

  • Naopak, na druhej strane tu je tlak spoločnosti taký, že túto matku odpíšeme. Ty máš 14, ty máš 15 rokov, no tak ju tlačiť na potrat. Není veľakrát tá matka za tým, ale veľakrát sú práve ďalší tí ľudia, mohol by som menovať, kto všetko. Obyčajne sú to traja, piati a až desiati ľudia. Takže toto nevnímam ako tú najväčšiu tragédiu, ale som chcel povedať to, že tejto mládeži, týmto deťom sa chceme, je potrebné venovať. Nielen ich vzdelávať, nielen ich vzdelávať, ale ich prijímať, akceptovať. Ten učiteľ musí prijímať toho žiaka cez svoje srdce. Ak učitelia budú milovať svojich žiakov, svojich študentov, určite sa vo svojom živote nestratia. A to jak aj povedal aj pán Mikloško, to nie je len to vzdelávanie, to je tá cesta na ten vrchol. Cesta na vrchol nevedie len cez to perfektné, a že sa vo svojom živote nepotkneš a nepomýliš, ale tvoja cesta na vrchol vedie práve aj cez pády. Ale ten učiteľ, ten vychovávateľ, ten rodič, aby to dieťa povzbudzoval k čomu? Aby vždycky nabralo silu a odvahu, keď padne na kolená, aby sa dokázalo postaviť.

  • Ruch v sále.

  • Ja tu mám takú poznámku, len takú krátku. Toto všetko riešime tuná v parlamente, ale je tu kríza, kríza morálnych hodnôt. Kríza autority. Deti si nevážia rodičov, študenti alebo žiaci si nevážia svojich učiteľov, vysokoškoláci tiež veľakrát si nevážia svojich univerzitných profesorov. Toto sa tuná jednoducho vytráca. Učiteľ, kňaz a richtár kedysi v dedine v každej obci, to boli autority. O nich sa nediskutovalo, sa to rešpektovalo a bolo to sväté. Čo povedal pán učiteľ alebo pán richtár, alebo pán farár, tak to platilo. Dneska, dneska je tu problém. Tuná vám môže dneska rozprávať aj rektor Karlovej univerzity alebo Univerzity Komenského a nemáme ho za nič a stávajú sa ako posmechom.

    Ja tu budem, využijem ten čas, pán minister práve odišiel, ale ak ma počuje, tak mám tuná takú poznámku, to ja nenarážam, že odišiel, však má právo aj na biologické potreby, aj ja potrebujem občas odísť, tak to je normálne. Ale dotknem sa tuná tej témy, tých učebníc, hej, ktoré tuná ako spomenul. No naše deti, však ich máme 7 a teraz stredoškolákov máme dvoch, jedného maturanta máme teraz ešte, ale ja keď sa pozerám, ako sa učia a učia sa z internetu a z monitoru, kde na nich žiari ako ten počítať, sám som z toho nervózny a sa pýtam: "Čo toľko sedíš pri tom počítači?" - "No lebo nemáme knihy, chýbajú učebnice." No tak nám chýba v tomto štáte základná vec, ako sú učebnice. No tak viete, román si môžte prečítať aj z internetu. Ale čo to za spoločnosť vyrastie, keď nezoberie a neotvorí knihu, veď tie deti máme k tomu viesť, aby si dokázali zájsť do knižnice, otvoriť knihu, zalistovať v nej a čítať. Rovnako tie učebnice. To nemôže byť len ten internet, z ktorého ja nadobúdam nové vedomosti. Je to jedna zo základných vecí, ktorú si ani neviem predstaviť, žeby tí učitelia mohli učiť. No ale tá doba je taká, že, žiaľ, títo učitelia musia učiť bez týchto učebníc. A som rád, ja neviem teda, že či to bolo aj stredné školstvo. Pán minister to nespomenul, ak ma počuje, by som poprosil, ak by mi doplnil túto informáciu, že či to sú aj dotlačené tie učebnice, predpokladám, zvlášť, že by to malo byť pre to stredné školstvo.

    Čo sa týka možno tých názorových rozdielov, že ísť cestou vzdelávania, aby sme mali stredné školstvo. Ja sa dostanem aj k univerzitnému vzdelávaniu, aj k doktorandskému štúdiu. Či by sme mali ísť cestou tou, že viac detí, aby študovalo na tých stredných odborných školách, na učňovkách, alebo by to mali byť gymnazisti alebo podobne. Pán minister, keď tuná vystúpil, keď si to tak pamätám cez to všetko, tak si to aj cením, aj vážim, že keď povedal, že vystúpi len raz a že viac sa neprihlási, tak medzitým vystúpil ešte raz alebo dvakrát, alebo druhýkrát sa chystá, už neviem, ale je to dobre, lebo nám dopĺňa tieto informácie. A ja som sa aj poznačil takú jednu informáciu, že končí 44 178 študentov alebo žiakov základných škôl. Na stredných odborných školách je vyše 83-tisíc voľných miest. To je nepomer. To je nepomer.

    Myslím si, že tu sú ešte nie sú spomenuté tie gymnáziá, ktoré sú tu. No, pozrite sa, všetci lekármi nemôžme byť. Všetci nemôžme byť právnici, nemôžme byť všetci členovia parlamentu, nemôžme byť všetci ministri. Ale ja to poviem tak, odpusťte mi tak humorne. Voľakto v tej republike musí aj robiť, hej. A to je to remeslo, tak aj súhlasím s kolegami. Znie to ako klišé alebo nejaká fráza, ale remeslo má zlaté dno. Každú prácu, zapamätaj si, ktorú robíš poctivo a zodpovedne, nemusíš sa za ňu hanbiť. Či ju robíš vlastnými rukami alebo vlastnou hlavou, ak je zmysluplná a si užitočný pre túto spoločnosť, za žiadnu prácu sa nemusíš hanbiť. Čo mi chýba? Veľmi mi chýba tuná taká vec, a to nebudem teraz viniť tuná ani tohto ministra, ale to je obdobie takmer 22-och rokov, 20-tich rokov, že skutočná reforma školstva tu nikdy nebola. Tu nebol minister, ktorý by zobral odvahu a reformoval toto školstvo. Nebola. To boli len kozmetické úpravy. To je nič.

    Ak my, keď budeme vychovávať alebo budú končiť absolventi či už stredných škôl, alebo učňovských škôl, alebo vysokých škôl a nebudú umiestnení na trhu práce a to budú zase absolventi, ktorí skončia na úradoch práce, to nie je cesta. To nie je cesta. Pán minister porovnával to, aj rozprával tuná, sa mi to tak páčilo a súhlasím s tým a ja sa ale zároveň tu vyvstáva otázka z toho. Ako je to možné, že naše deti sú tak flexibilné a v zahraničí, pán minister, obstoja. Ja sa pýtam, ako je to možné? Prečo neobstoja tu u nás? Tento parlament je tu na to, aby my sme vytvárali podmienky pre týchto študentov, pre týchto žiakov, aby boli oni uplatniteľní na trhu práce, aby ich práca bola aj adekvátne zaplatená, aj ohodnotená. Samozrejme, aj toho učiteľa. Ale to nie je len ten učiteľ, ktorému, ktorý nemá docenenú prácu. Učiteľ, byť učiteľom to nie je byť len zamestnancom, byť pracovníkom, ale učiteľ je predovšetkým povolanie. To je povolanie. Stávaš sa učiteľom. Tak jak pán Mikloško to povedal, že z takej 100-percentne profesionálnej ako učiteľskej rodiny, ja som z takej na polovicu. Otec bol robotník, mamička učiteľka, ale tá učila takmer 45 rokov v školstve. Naozaj aj svoje zdravie nechala v tom školstve pre tie deti, ale myslím si, nie preto, že to bola naša mama, ale poviem to preto, že patrila, zaradila sa k tým učiteľom, ktorá milovala svojich žiakov. Ako som to zistil? Zistil som to ešte ako mladý chlapec alebo malý chlapec, keď ma viedla za ruku a v meste sme sa stretli s bývalými absolventmi základnej školy, ona učila na jedna až štyri. To je tam vždycky najväčšia a najťažšia práca. Tam sa formujú. Tam sa formujú tie fundamenty budúcich osobností našich detí. A keď ju pozdravili, veľmi úctivo: "A, pani učiteľka, ako sa máte?" A proste tak.

    A vtedy nebolo nič výnimočné, že ten učiteľ aj vyťal tomu žiakovi. Nič výnimočné nebolo. Neubudlo z týchto detí. A cez to všetko, ak je to človek, ktorý ťa úprimne miluje a keď ťa spravodlivo potrestá, človek je ochotný prijať tento trest. Áno, nič nie je zadarmo. Ja som to už tuná tiež rozprával. Aj tvoje vzdelanie, aj tá cesta nás ten pomyselný vrchol je cesta veľakrát cez mnohé prekážky, ktoré musíš prekonávať.

    Vzdelávanie a školský systém má ťa naučiť ako tieto prekážky prekonávať.

    Keď som sa stretol pred, takmer dva roky to bude, pred univerzitou v Glasgowe v Škótsku so študentkou, ona sa nám prihovorila tá Zuzka, lebo začula slovenčinu, kde sme sa rozprávali s našimi deťmi, sme sedeli na lavičke, krásna, nádherná jar bola, tak sa potešila, že začula slovenčinu. Keď sa prihovorila, ja sa pýtam: "Kde študuješ?" - "No tu v Glasgowe na univerzite." - "A ktorý ročník?" Proste mi to priblížila. Bola absolventkou bakalárskeho štúdia pedagogickej školy v Nitre a si dopĺňala vzdelanie ďalej, ako študovala na to magisterskom štúdiu alebo master si dopĺňala, to v Glasgowe. A ja som sa jej opýtal, položil som jej takú základnú otázku: "Vidíš rozdiel medzi naším systémom školstva a tuná v Anglicku?" Hovorí, že áno. A sa pýtam: "Čo ti dáva táto škola?" A ona hovorí, obyčajnú vec mi povedala, ale akú múdru. A ja som aj to chcel v podstate počuť. Povedala: "Táto škola ma naučila a učí ma myslieť." Ja som sa usmial a jej hovorím, povedal som to pred dvoma rokmi, ja som jej to mohol povedať, tak jej hovorím: "Zuzka, vieš čo? Ale ty sa už nemôžeš vrátiť na Slovensko." A teraz ona na mňa pozrie: "A že prečo?" - "No preto, lebo ty pre našu krajinu budeš nebezpečná. Ty sa naučíš logicky myslieť, no tak ty budeš pre našu krajinu nebezpečná." Ja som to myslel, samozrejme, ako humorne.

    Ale to vzdelávanie, to je to. To nie je len dosiahnutie a honba titulov, tak jak tu to bolo spomenuté. Ja to tiež hovorím. To nie je teraz to školstvo, vysoké školstvo je také, že to je len taký verklík, ktorý otáčaš, alebo mlynček a sa sypú ako tituly. Dneska mať tri tituly alebo či už pred menom, alebo za menom, dneska to, myslím si, že nie je problém. Prečo tento problém není, lebo úroveň školstva, zvlášť vysokého školstva takto strmhlav išla dole. Ja keď som mal možnosť tu ako zachytiť, my sme to školstvo nemali až také najhoršie, by som povedal, nechcem vyzdvihovať ten minulý režim pred rokom 1989, ale nastal tu istý zlom.

    Bola tu vláda pána Mečiara, prepáčte mi, že ho takto spomínam, ale ja si na to veľmi živo ako pamätám, kde z večera do rána vznikli tzv. univerzity. No tak z učňovskej školy žeby vznikla univerzita z večera do rána, ja si to neviem predstaviť. Akademická obec na to upozorňovala, aby sa to nerobilo. Myslím si, že toto bola jedna z vecí, ktorá naše vysoké školstvo poznačila. Nevieme sa dodnes spamätať z toho.

    Dneska dobrá stredná škola, aj som sa stretol dnes so študentmi, dobrá stredná škola je lepšou a dosiahnutie tej maturity a lepšie ťa pripraví na život ako niektorá vysoká škola alebo tzv. pseudouniverzita.

    My už tých univerzít máme už toľko, že ja teraz neviem, pán minister, 15 ich je, alebo 19? Koľko? Dvadsať. No 20 univerzít! No teraz sa to - ďakujem, pán minister - teraz sa to aj vaším návrhom aj čosi zredukovalo. Pán minister, ja dovolím si byť ešte možno viac odvážny, nebude to také veľmi politické, ale spokojne, keď to zredukujete na 5 univerzít pre celé Slovensko, spokojne to môžete urobiť. Úplne v pohode. Päť univerzít. Pretože tieto mnohé univerzity nespĺňajú kritériá univerzity.

    To kedysi jak sa pozeralo na univerzitu, to bola skutočná univerzita. My riešime lietajúcich profesorov. Však, samozrejme, že ich nemôžeme mať! Pán minister, ako ich môžeme mať, odkiaľ ich naberieme, keď máme dvadsať univerzít? A to sme spomenuli len univerzity. To sme vynechali vysoké školy. Odkiaľ ich naberieme?

    Zas na druhej strane, pán minister, viete ak nebudú tí lietajúci profesori, no tak jednoducho mnohé akreditácie nebudú pokryté na tých univerzitách, lebo jednoducho niet tých vysokoškolských pedagógov.

    Ja viem, že to je ťažká téma, a školstvo, rezort školstva je zvlášť veľmi, veľmi ťažkým. A ja nemám takú naivnú predstavu, že pán minister Čaplovič vyrieši teraz tuná školstvo. A to ho nepodceňujem. Ja si ho vážim, aj každého z vás, ako tuná kolegov, ale dovolím si povedať, no 4 roky, viete, je to malá doba, ale však, samozrejme, povzbudzujem každého z ministrov, aby mal tu odvahu a nabral tu odvahu a reformoval to školstvo.

    My sme mali tiež deti, ktoré študovali aj študujú v zahraničí. Ono do toho zahraničia obyčajne sa dostanú tí ľudia, to nie je veľakrát, že je to zo solventnej rodiny a teraz otecko alebo mamička to zaplatia. Veľakrát je to preto, že tie schopnosti tam majú ako tie deti. Takže mám tú spätnú väzbu aj v rámci štátov Európskej únie, asi aká úroveň vzdelávania je na stredných školách. Mohol by som vám tuná hovoriť o stredných školách, rovnako aj o univerzitnom vzdelávaní. A keď našich detí, keď sa pýtam, náš 17-ročný syn mi povie: "Tatko, vieš to je úplne iné. To je tak, ako keby učitelia a pedagógovia prešli špeciálnym odborným výcvikom." My máme na gymnáziu jednu ukážkovú triedu didaktickú s počítačmi a tak, ale na škole, na akadémii na ktorej študoval, oni mali každú jednu triedu takú. Každú jednu triedu.

    Samozrejme, nie je to len v technickom a materiálnom zabezpečení týchto škôl, ale musíme mať predovšetkým kvalitných pedagógov. Dobrých učiteľov. Ale ja tak, to je taká výzva aj pre učiteľov, aby neboli len kvalitní. A tá kvalita nie je len cez to odovzdávanie tých vedomostí, ale aby tí učitelia boli predovšetkým milujúci učitelia.

    Ak vy budete milovať svoje deti, ja vám to garantujem tuná od toho rečníckeho pultu, že tieto deti sa v živote nestratia. A o to ide. Tak jak Janka Žitňanská to tu spomenula, spomeniem aj, kolegynka, aj teba, a to je naozaj pravda, aby ten vzdelávací systém bol taký, bol som pozorný, aj keď som nereagoval, aby o 30 rokov, keď ja dosiahnem vek 30 rokov, a vyštudoval som, ja neviem, som skončil Univerzitu Komenského, filozofické vzdelanie a bol som, ja neviem, či už vedecký, alebo pedagogický smer, v tridsiatich rokoch aby som bol schopný na trhu práce sa trebárs aj preorientovať, ale uplatniť sa. Uchytiť sa v tom živote. Nie, že ja teraz v tridsiatich rokoch stratím prácu, a teraz sa len obrátim len na úrad práce, a len štát, alebo ten úrad práce je ten, ktorý je povinný, lebo ja som, chudáčik, stratil som prácu. Nie, aby si bol pripravený tak do života, aby si ty bol schopný obstáť, na tom dneska, prepáčte, "divokom trhu práce".

    Dneska som sa stretol so študentmi, keď ešte tak môžem chvíľočku.

  • Ruch v sále.

  • Boli to absolventi gymnázia, teda nie absolventi, ale boli to štvrtáci bratislavského gymnázia, lýcea, pán minister, nesúviselo to vôbec so štrajkom a nič. Oni tu boli na návšteve. A mal som tu česť sa s nimi stretnúť aspoň tak jak slepá kura k zrnu, jak sa povie, tak som sa nejak tak primotal, dvaja kolegovia od nás išli, tak som išiel aj ja, s mladými ľuďmi rád sa stretávam...

  • Neutíchajúci ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.

  • Prepáčte pán poslanec, ja chcem len poprosiť kolegov, ktorých nezaujíma vaše vystúpenie, aby išli debatovať mimo rokovaciu sálu.

  • Ďakujem pani podpredsedníčka. Mne to nevadí. Ja, toto je pre mňa škola života, ten parlament, skutočne áno...

  • Prerušila predsedajúca.

  • Smiech v sále.

  • Áno. Ďakujem. Ďakujem. Ste veľmi zlatá a láskavá, si to cením.

    Ale, áno aj toto je pre mňa škola života. Jak kolega Dodo Hlina tu hovorí, aj ja sa učím hovoriť tuná do betónu.

  • Smiech v sále.

  • A kolega Kaník, keď hovoril, že, hej, trebárs tá cesta represie, tak ma to tak napadlo. Tých trestov. Trestať prácou. Trebárs rodičov, ktorí urobia priestupok v tej škole. A že na konci toho tunela je svetlo. No, není tuná ten Ľudo, ale povedal by som mu na to (reakcie z pléna), áá, tu je, aha, tu si, pardon, pán kolega, tak na konci toho tulena, nie tuleňa (hovorené so smiechom), pardon.

  • Smiech v sále. Reakcie z pléna.

  • Viete, no viete, ja som rybár, no tak tie asociácie predsa len fungujú a tuleň, ten je super rybárom, ten loví tresky a lososy. Dobre. To nezačínam tu tému, hej, to o rybačke, to by sme neskončili ani do rána.

  • Smiech v sále.

  • Ale to chcem povedať pánovi kolegovi, teda na konci tohto tunela nie je svetlo. Tam je železobetónová stena, na ktorú narazíme. Tam není svetlo. To nesúhlasím s tým. Aj keď príde tento návrh zákona, ja budem hlasovať proti nemu, keď aj kolegovia tuná, dúfam že sa neurazíte, hej. Však nerozpadne sa koalícia preto, ani nič sa nestane.

    Takže, ja nezahlasujem.

  • Smiech v sále.

  • Práca nemôže byť trestom. A to je pre mňa také veľmi ako rozhodujúce. To nie je výchovné, ale to je antivýchovné . Práca nemôže byť trestom. A nemôžeme to ani v náznaku tak len naznačiť. Kolegovia, to sa na mňa nehnevajte, ale to nemôže tak byť. A teraz tie deti, ktoré robia tie lotroviny, a sú nezvládnuteľné, tak ich otec je trestaný tou prácou. A oni to vnímajú, aha, náš otec bol potrestaný a prácou. Práca je darom. Je darom a nie trestom. Hej, tak tom som len tak si dovolil.

    K tým študentom, keď sa vrátim, tak dali mi otázku, že čo si myslím o dnešnom školstve. Čo si myslím o dnešnom školstve. Tak dovolil som si pár takýchto poznámok im tam povedať. Mladí ľudia sú pre mňa vždycky takou vzpruhou. Človek tak omladne. Ale však už ani neviem v tejto chvíli, že čo som im to hovoril, ale som im hovoril, aby predovšetkým žili statočne, spravodlivo a dobre. Aby nebola to len honba za titulmi, tak ako keď som sa zúčastnil jedného okrúhleho jubilea strednej umeleckej školy, pätnáste výročie to bolo, kde ma pozvali, a teraz keď vystupovali tam rôzni pozvaní hostia, a to boli samé tituly a zhodou okolností to boli tituly väčšinou magister a PhDr. a pod. a proste to znelo veľmi ako honosne a pani riaditeľka vo svojom príhovore hovorí, že vaším cieľom je študovať, zmaturovať, potom na vysokú školu. A proste takto.

    Tak ja som to trošku dovolil si aj poopraviť aj tú pani riaditeľku a tak hovorím, tvojím cieľom nie je dosiahnuť tituly. Tvojím cieľom je byť dobrým človekom. Byť dobrou matkou. Byť dobrou manželkou. Byť dobrým otcom. Byť dobrým manželom. Obyčajná vec. Obyčajná vec, ale aká veľmi potrebná a nevyhnutná. My keď nebudeme mať dobré rodiny, my nebudeme mať dobré deti a, pán minister, keby sme prijali aj neviem jaké zákony ako v školstve, nezvládneme to. Nezvládneme to, lebo nám chýba základ v rodinách. My potrebujeme vzdelávať mnohé tieto rodiny. My potrebujeme vzdelávať rodičov. Rodičia sa dnes nehanbia priznať k tomu, že nezvládame tie deti. Však u Maroša v Žakovciach končia takí darebáci, kde prídu a povedia: "Pán farár zoberte už toho syna, lebo ja už ho nezvládam. Už neviem, že čo s ním robiť!"

    Ono, aj tá láska možno to odznelo tuná aj z mojej strany ako nejaké také klišé, a to som ešte len pri úvode, teraz ako som chcel začať.

  • Smiech v sále.

  • Tak dúfam, že to ešte vydržíte, ale...

  • Ruch v sále a reakcie z pléna.

  • Ruch v sále a reakcie z pléna.

  • Viete, ja vám to poviem takto, prepáčte mi to, ale že táto téma školstva, vzdelávania, výchovy, to je nevyčerpateľná téma. Ja to určite nevyčerpám tuná. Úplne v pohode by som mohol do rána rozprávať, naozaj do polnoci. Teraz aj takú kondíciu mám. No keď mi trošku pohár vody potom podáte, tak by som mohol rozprávať aj ďalej.

  • Smiech v sále.

  • A keď mi nedáte piť, tak už odpadnem tuná, takže už potom. Ale mne sa páčilo, ako kolega Beblavý spomenul tuná tú hydroelektráreň v Číne, ktorá sa pretrhla. Áno, toto hrozí tuná aj tejto spoločnosti. Takáto hydroelektráreň, ktorá sa tuná pretrhne. Sa tu pretrhne a tá riava nás tuná zaplaví a zničí nás. To je. To je naozaj, ten príklad sa mi veľmi ako páčil, lebo to je tá hydroelektráreň. A to je aj tá investícia do školstva. Do školstva sa nemusíme báť investovať. Ale, to nie sú len peniaze, lebo peniaze všetko nevyriešia, keby sme tam aj neviem koľké milióny, neviem, koľko je v rozpočte, vyše dvoch miliárd, 2 mld. 200 mil. zhruba? Tri milióny?

  • Ruch v sále. Smiech v sále. Reakcie z pléna.

  • 2,450 mld., aj s eurofondmi. Tak to nie sú tie 2,450 mld., ale to je tá investícia, tak aj iná, ten ľudský potenciál, ktorý tuná nemôžeme my vynechať.

  • Neutíchajúci ruch v sále.

  • Zareagujem tuná aj na pána ministra Fronca, ktorý v tom školstve fungoval. A spomínal štátneho tajomníka. Ďakujem veľmi pekne, ďakujem.

  • Obsluha priniesla rečníkovi pohár vody. Potlesk.

  • Ďakujem. Nech vykrikujú tuná kolegyne, kolegovia, že končiť. Neviem. Niektorí mi hovoria, že mám pokračovať, iní že končiť, ale ja smerujem k tomu koncu. Všetko smeru je k tomu koncu.

    No, že to bola, kde vytvoril komisiu, kde bola ľavicovo-pravicovo-liberálna komisia, taký ten mix. A pán minister použil tam farby, že to nemôže byť mix bielej, čiernej, a spomenul žltú farbu a z toho aby vznikla modrá. No, pán minister, viete ja som mal veľmi rád výtvarnú výchovu. My sme mali takú dobrú pani učiteľku. Prepáčte mi len takýto vstup, ona paradoxne z toho vznikne modrá.

    A podľa toho pomeru aké farby tam dáte, keby ste čiernu len so žltou zmiešali, tak vám vznikne naozaj modrá. A keď pridáte tej bielej, tak máte svetlomodrú. A máte ten odtieň. A len tak ma to napadlo. Ale inými slovami som chcel povedať, že ak áno, pán minister, jak to tuná spomenul, že to sú CD-čka za tri milióny eur. Ani CD-čka vyrobené za 3 či 13 mil. eur, hej, alebo, alebo pani kolegynka, pani kolegynka, tak ani, ani toto nevyrieši naše školstvo, ani CD-čka za 13 miliónov eur.

    Stredné školy, ktoré sú veľakrát, dvakrát drahšie ako sú gymnáziá. No viete, asi aj tá cesta tiež není celkom najvhodnejšia, aby sme prijímali možno nejaké reštrikčné opatrenia v skrze zákony, kde budeme takpovediac vytvárať tlak alebo nútiť študentov, že akú školu si majú vybrať, či majú ísť na gymnázia, alebo na učňovské školy. Ale treba tuná aj hovoriť a to je aj tá výchova, pán minister, v školách a treba hovoriť tuná, že ty sa nemusíš hanbiť živiť rukami, remeslom. Tak jak ste to spomenuli, remeslo má zlaté dno. Naozaj má zlaté dno a ty, keď máš zlaté ruky, tak uživíš seba, svoju vlastnú rodinu. Všetci lekári nemôžme byť. Tak jak na jednom príhovore na stužkovej, keď povedali, že možno z nás vyrastú bezdomovci, možno lekári, možno právnici a tak, no tak ja som tým mladým ľuďom podržal tak trošku stranu, ja vám držím palce, aby ani jeden z vás sa nestal bezdomovec a dneska si členom parlamentu, dneska si člen vlády, ale zajtra môžeš byť tým bezdomovcom reálne. Taký je život.

    U brata sú naozaj docenti, profesori z akademickej obce a skončili ako bezdomovci. Dneska sa ľavá dve staneš bezdomovcom. A ukázať aj na seba prstom. Aj ja ukazujem na seba, aj mne sa to môže stať, aj tebe, aj komukoľvek sa to môže stať.

    Bezpečnosť v školách, to bolo tiež tuná tak spomenuté. Viete, rezort školstva, dovolím si povedať, naozaj patrí tuná pánu ministrovi Čaplovičovi a nie ministrovi vnútra. Ak my začneme školstvo a rezort školstva riešiť cez ten iný rezort, ani 20-tisícová armáda, armáda, hej, "armáda policajtov" nám nepomôže ako vyriešiť túto vec. Je to naozaj rezort, ktorý je ťažký, je náročný, veľakrát naozaj tá polícia, žiaľ, musím povedať, že často zasahuje a práve aj na tých školách a najväčšou tragédiou je práve to, keď. No dobre. Najväčšou tragédiou je práve to, keď, keď končia mnohé tieto deti ako samovrahovia. Či už cez tú šikanu sú do toho dotlačení, alebo sú celkovým tým kontextom toho prostredia, ale veľakrát tieto deti nevedia naozaj kam z konope. Nemusí to byť veľakrát tá šikana, ale veľakrát je to odmietanie. To odmietanie je najťažším, čo vôbec v živote ťa môže postihnúť a postrehnúť, ak ťa nikto nebude chcieť, ak ťa každý bude odmietať, to je to najstrašnejšie, čo môže byť. Veľakrát a častým zjavom ,to nie je len v školstve, pán minister, ale je to aj v zdravotníctve. Veľakrát pacienti dožívajú v tak neúctivých podmienkach a sú odmietaní. A zapamätaj si, dneska si ministrom, ak ochorieš, dlhodobo si chorý, ak budeš rok, dva roky, všetci tvoji kamaráti, aj možno kolegovia z vlády poodskakujú z teba a budeš šťastný, ak ťa tvoja manželka, tvoje deti a tvoja najbližšia rodina neopustí. Budem končiť, keď tí kolegovia mi to tuná takto napísali, dobré skončím.

  • Smiech v sále.

  • Dotknem sa Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre. To ako tak v rámci takej kazuistiky. No pozrite sa, pán minister, táto škola, neviem, nemám presnú štatistku a to není ani podstatné v tejto chvíli, že koľko absolventov skončí. Tu je kolega s právnickým vzdelaním. Pozrite sa dneska, koľko právnikov končí, treba nám toľko právnikov? Potrebuje tento trh práce toľko právnikov? 4 fakulty právnické, 4 sú nie, či 5, no tak 6, lebo súkromné keď sú, no ale verejné sú asi 4. Potrebujeme toľko právnikov? Potrebujeme toľko inžinierov, poľnohospodárov? No ak tá škola sa zamerá skutočne na potreby praxe a vychová možno roľníkov súkromne hospodáriacich alebo farmára, ktorý sa bude živiť prácou a bude živiť sa na pôde a bude živiť a starať sa aj o túto krajinu a dopestuje, ja neviem, biologické zdravé potraviny, no tak prosím, tak má zmysel táto škola, ale keby boli sme si urobili štatistiku, že koľko absolventov naozaj, to len ako príklad uvádzam, hej, tých škôl je ako plno takých, ale koľko absolventov naozaj aj pracuje v tom poľnohospodárstve. Možno by sme boli zhrození z toho, že koľko málo týchto absolventov naozaj reálne pracuje aj v tom odbore, čo skončili.

    Celkom na záver spomeniem, to je to doktorandské štúdium, ktoré tuná je, či je to externá forma alebo denná forma. To poviem zo skúseností, nemusím krajinu však menovať, aby ste mi potom zase nepovedali, že uvádzam nejaké také príklady, zámerne to tak zamlčím, ale v Európe tuná v neďalekých našich susedných krajinách a štátoch na doktorandské štúdium nedostávajú vysoké školy, neviem o tom, ja myslím si, že ani korunu. Nedostávajú na doktorandov. Na doktorandské štúdium dostávajú konkrétne firmy. Ak študuješ na Technickej univerzite, strojárenská firma dostane ten balík peňazí a to je tá, ktorá zadáva zákazku vysokej škole, univerzite, dáva problém vedecký, akademický, ktorý škola musí vyriešiť. To sú doktorandi, to sú študenti, ktorí sa konkrétnou kazuistikou zaoberajú. Ak ju vyriešia a to je práve tá firma, tá postupne a to je paradoxne z rezortu alebo kapitoly školstva, to je to, čo tá firma potom vypláca ako na tie náklady tých konkrétnych doktorandov. To sú skutoční páni profesori. Naozaj sa zaoberajú serióznou vedeckou činnosťou. Áno, veda a výskum zaostáva aj tuná v tejto krajine. Myslím si, že nie je ani tak nedostatok peňazí v školstve, ako jeho adresné, dobré a spravodlivé prerozdelenie.

    Reforma školstva, pán minister, na to naozaj je potrebná odvaha, ja vás k nej povzbudzujem, žiaľ, musím skonštatovať za tých posledných 22 rokov, nemali sme jedného jediného ministra školstva, dúfam, že aj tu mi to pán minister odpustí, nechcem sa nikoho naozaj dotknúť a nerád by som bol, ak by sa moje slová niekoho dotkli, ale školstvo neprebehlo skutočnou transformáciou.

    Jak ešte na záver, tak teda ja vyzývam k tomu, aby úplne, naozaj aby to neboli maturitné ročníky, my máme tie deti, tých maturantov, že zakaždým jak sa posúvajú tie deti v tých maturitných ročníkov, tak zakaždým je iný systém, napríklad pri maturách. To není cesta. Naozaj ísť možno do susedných krajín, nevymýšľať vymýšľané veci, jednoducho nehanbiť sa za to, čerpať zo skúseností z krajín, kde majú dobré pozitívne výsledky, a to, čo je dobré, tak to aplikujem na potreby aj reálnej praxe.

    Ja som tak možno tak viac hovoril. Viete, ja som bol dlhé roky, asi 20, vyše 20 rokov v školských radách, takže k tej škole som mal tak blízko či už na základných školách alebo na tých stredných školách, tak v tej školskej samospráve, celkom v dobrej kondícii som bol, už teraz toho školstva, trošku tak menej sa tomu venujem. Tak mi to tak odpusťte, takýto býva. Želám vám taký večer pohodový.

  • Smiech v sále. Potlesk.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca, 5 poslancov. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou, pán poslanec Poliačik.

    Pán poslanec Poliačik, máte.

  • Krátka pauza. Smiech v sále. Reakcie z pléna.

  • No nič sa nedá robiť pán poslanec, budete musieť zopakovať vystúpenie, aby mohli poslanci na vás reagovať opätovne.

    Poprosím, zapnite pán poslanca Poliačika, lebo pán poslanec Kuffa príde opäť za rokovací pult.

  • Ďakujem veľmi pekne. Zjavne pultík nechce Pištu pustiť. No ale vážne. Ty si niekedy pred 30 minútami rozprával o tých fyzických trestoch, Pišta, spomeň si a chcel som ťa, chcel som ťa naozaj upozorniť, ako hovorí môj otec, hamuj. Hamuj, lebo fyzický trest dieťaťa je krajným, krajným zlyhaním toho dospelého človeka, ktorý je zodpovedný za jeho výchovu a je zodpovedný za to, aby sa z neho stal dobrý človek. A v momente, keď či už rodič, alebo učiteľ musia sa k nemu uchýliť, tak niekde nastala chyba a ja som si vedomý toho, že žijeme vo svete, kde, bohužiaľ, ešte stále udrieť dieťa je považované za súčasť výchovy, ale nemali by sme sa zmieriť s tým, že v takomto svete budeme žiť stále. Takže bez ohľadu na názorové rozdiely, bez ohľadu na svetonázorové rozdiely, hamuj, prosím Ťa, v tejto téme, lebo neexistuje, neexistuje dobrý argument, ktorý by vedel obhájiť to, že akokoľvek neposlušné dieťa, ktoré na seba púta pozornosť, je legitímne udrieť. Nevravím, že sa to nedeje, ale opakovane tvrdím, je to zlyhanie, zlyhanie buď rodiča, alebo toho učiteľa, ktorý to spraví. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne za slovo. Štefan, ty nie si obyčajný človek, ty si výnimočný človek. Ja som síce trošku neskôr prišiel do sály, ale chcel som sa spýtať, aký si to vlastne mal ten zážitok s tou študentkou v Glasgowe? Ďakujem.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ja len tak možno na upriamenie, že dostal som upozornenie, že padla prvá časová opona a že môžme teda aj tie vystúpenia niesť v takom tvrdšom duchu. To som len chcel tak na odľahčenie. Ďakujem.

  • Vážený pán poslanec Kuffa. Viete, vy vždy keď vystúpite, začnete s tým, že nechcel som vystúpiť a nechcel som začať s tým, s čím som začal a nechcel som povedať to, čo som povedal. Ja neviem, ale rozprávate 40 minút, ja neviem, kedy vystúpite s tým, čo ste chcel povedať, kedy vystúpite, keď ste chcel povedať a, prepáčte, stále hovoríte: "iba tak ma to napadlo". Ja vás chcem pekne poprosiť a možno vám dať takú radu aj za kolegov, ak si tu skutočne máme vážiť jeden druhého, tak bolo by dobré, keby sme sa na to vystúpenie pripravili, pretože všetci sme chodili do školy, všetci sme mali kamarátov, študentky, študentov, a keby ste možno niekedy prišli tak pripravený, nie že teraz vás to napadlo a každú chvíľu vás niečo napadne a potom fakt rozprávate 50 minúť, len všetci nevieme, o čom. Ako v dobrom to ozaj myslím, takže budem veľmi rada, ak naozaj na budúcej schôdzi už vystúpite a bude to také konzistentné a skutočne, to, čo chcete povedať, bude také naozaj jednoliate a zrozumiteľnejšie. Ďakujem.

  • Pán kolega, bolo to naozaj zaujímavé vystúpenie. Ja zareagujem na ten začiatok toho vystúpenia, lebo potom som už nestihol sledovať tok tvojich myšlienok, ale v tom úvode si hovoril o tom, že nesúhlasíš a nikdy nebudeš súhlasiť s tým, aby sa práca používala ako trest, aby práca bola trestom a aby sme takýmto spôsobom vychovávali. To nie je výchovné. Mýliš sa, kolega, veľmi sa mýliš. Práca má veľký výchovný účinok. Preto máme na školách technické práce, pestovateľské práce, pretože manuálna zručnosť rozvíja myslenie a myslenie podporuje manuálnu zručnosť. Vďaka tomu sme sa z opice vyvinuli na homo sapiens. Práve toto spojenie malo tento veľmi významný moment. Preto si myslím, že ak priestupok v úvodzovkách "potrestáme" alebo trest nahradíme prácou, má to veľký výchovný vplyv ako na rodiča, tak aj na mladistvého. Práca sa preto používa aj ako prevýchovný prostriedok vo väzniciach. Väzňov netrestáme bitím ani mučením, ale dáme im možnosť prísť na iné myšlienky a prevychovať sa prácou. A posledné, čo chcem ako lekár povedať, práca má aj veľký liečebný účinok, preto ju napríklad používame v liečbe psychiatrických ochorení. Ďakujem pekne.

  • S reakciou pán poslanec Kuffa, nech sa páči.

  • Začnem od kolegu Novotného, nestihnem to asi na všetkých kolegov reagovať. No nič nové si mi nepovedal. Príď sa pozrieť do Žakoviec, tak tam uvidíš reedukačné centrum, kde práca je jedným z terapeutických prostriedkov. Ale ty si ma nepočúval, tak ako si to povedal, lebo si vyrušoval tam, ale mne to nevadilo.

  • Smiech v sále.

  • Aj tých väzňov som tam spomenul. Áno, tam je práca, kedy jednoducho sa nerešpektuje a musíš. Aj v Žákovciach, keď sa raz stane, že Vilo bezdomovcom, aj ty budeš zaradený do systému, nebudeš smieť piť, žiadne návykové látky a budeš musieť pracovať. Musieť pracovať. Ale keď nebudeš chcieť pracovať, no tak tam nebudeš môcť byť. Takže to mi nemusíš tu dávať školenie o tom, že tá práca, že jaký má výchovný moment, určite áno, ale si ma nepochopil, ale si nedával pozor.

    K tým fyzickým trestom, áno, tiež je to také nepochopené, ale ja tak hovorím, je vždycky lepšie, ak toto dieťa vyrastie s výpraskom na zadok, ako keď sa to stane z tohoto človeka, že skončí v nejakej polepšovni, v reedukačnom centre alebo to skončí ako nejaký gambler alebo alkoholik, závislák a nakoniec v base. Vždycky je to lepšia cesta. Áno, je to krajná forma, ale skutočný otec je ten, ktorý aj potrestá svoje dieťa. Lebo tie deti v rámci výchovného systému nie sú stále len také, ktoré by robili všetko dobré. A rovnako aj učiteľ. Aby aj on mal tú kompetenciu, aby mohol to dieťa ako potrestať.

    No na Janku Vaľovú len toľko chcem tuná reagovať. No viete, ja keď som tuná, celé hodiny tuná sedím ako v tejto sále a tu mám toľko podnetov, no tak mi to nedá ako reagovať. Ja som pripravený, aj ten koncept, keď ste nedávali pozor, ja som ho mal pripravený ten koncept. Ale toľko tých podnetov. Ja som nereagoval cez faktické poznámky, tak som to zhrnul do jedného príspevku. Hádam je to lepšie, ako keby som 20-krát vystúpil cez faktické.

  • Teraz vystúpi v rozprave písomne prihlásený pán poslanec Hlina. Nech sa páči, máte slovo.

  • Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, dovoľte aj mne niečo povedať k tejto problematike. Bude to ťažké po predchádzajúcom. Skúsim byť teda krátky, stručný, vecný. A keď vydržíte, tak vám sľúbim, že sa neprihlásim do ústnej.

  • Reakcie z pléna.

  • Tak doporučujem nevyrušovať. A naozaj chcel by som aj tak to moje vystúpenie ladiť, že okrem toho, že skonštatujem, čo všetko je zlé, však ako keby ste to nepočuli, to bude stručné. Tak na konci chcem, lebo to podľa mňa to má zmysel aj, to má zmysel sedieť tu pol jedenástej, že keby sme sa aj niečo dozvedeli, čo sme nevedeli a prípadne, že sa aj dozvieme názor niekoho, ako sa to dá zlepšiť, resp. kedy ten niekto bude cítiť, že je to lepšie. No to ja skúsim na konci veľmi stručne a v troch bodoch, heslách povedať.

    Na úvod chcem povedať, že som z prostredia, kde ísť na vysokú školu bol honor, hej. U nás na Orave, to kto šiel, to dakedy bolo, že za farára a na vysokú, to bol fakt veľký honor. A ja si to ešte pamätám, hej. Ale pomenilo sa to. Mňa na vysokú nezobrali hneď prvý rok. Ja som rok robil a robil som dobrú robotu. Som vykupoval dobytok. Z takej roboty sa neodchádza, ale ja som napriek tomu z tejto veľmi dôležitej a na Orave vysoko cenenej práce chcel ísť na vysokú školu, lebo bol to honor. Ale to bolo 23-24 rokov dozadu. Dneska sa to zmenilo a zmenilo sa to, keď to trošku zjednoduším, a ja mám takú tendenciu tie veci zjednodušiť, že nezoberú ho do roboty, ide na vysokú školu. To sa mi niekedy zdá, že systémovo sme asi tak niekde sa dopracovali. Čiže z toho jednej polohy, to znamená, že bolo honorom, nie že ani tak honorom, ale boli tam aj určité kritériá na to, že kto ide na tú vysokú. Tak teraz sme sa dopracovali na druhú polohu, že ani do roboty ho nechcú, no tak ide na vysokú, na nejakú sociálnu prácu. Ja ináč vám aj poviem s čím som kandidoval, ak som to tu nehovoril. Ja som kandidoval s heslom lepšie kvalitné montérky ako nekvalitný diplom. A za tým si stojím. Neviem, čo bude, alebo nebude, ale verím, že možno to bude zbytočné po vašom pôsobení, pán minister. Ja vyjadrujem aj presvedčenie, aj nádej a prečo nie? Že možno nie, že možno to heslo nebude namieste. Ja sa budem tomu viac tešiť, ako keby som si to teda, že znova je to nevyhnutné to heslo si tam dať. Že heslo, ktoré v zásade je hrozné, ale je to tak, hej. Že naozaj my sme sa dopracovali do toho štádia, že dneska dáte tomu chlapčaťu A4, skončí niekde, ja nechcem sa nikoho dotknúť, v dedine vysokú školu, dáte mu do ruky A4 na ktorej má napísaný nejaký titul a to chlapča alebo dievča si myslí: tisíc euro nástup, auto a telefón k tomu. Ale nič sa nedeje, hej. Nič sa nedeje, nikto z toho na kolená nepadá a to chlapča alebo dievča začne mať z toho taký, že tak zatrpkne a povie: "Aká nespravodlivá spoločnosť, však nevidí, nevníma, že aký som ja teda geniálny, akú vysokú školu som skončil." Tento typ vzdelania, resp. ako pán Šebej veľmi dobre povedal, ani nie vzdelania, ale vzdelávania, je škodlivý. A o to je to teda absurdnejšie, že na tento typ vzdelávania, to znamená, vydávanie takýchto častokrát bezcenných A4 sa používajú verejné zdroje. S tým mám teda trochu problém. Ja aj z praxe poviem, že my keď sme niekedy robili pohovory na úplne jednoduchú pozíciu obsluhy, tak tam bolo 20 mladých ľudí, všetko študovalo. Všetko. Každý jeden. A ja sa pýtam, kto bude robiť, keď všetci budete študovať? Viete, to jak taký starý vtip, že keď zomiera ten chlap starý a pýtajú sa: "Žena tu si? Syn môj prvý, druhý tu si? Tretí? A všetci ste? A kto je v obchode?" Hej. Že to je presne to, že niekedy sa bojím, že k tomu všetkému ideme, že nakoniec, že kto bude robiť, keď už všetci budeme tak vzdelaní? Lebo v tejto krajine študuje každý a kto neštuduje bude, hej.

  • Smiech v sále.

  • Myslím, ak si to dobre pamätám, ak medzitým niekto nedoštudoval niekde, sme tu traja bez vysokej školy v tomto parlamente. Ja som teda, nie že by som bol nejaký nevzdelaný, ja som chodil na VŠP, čo už teda není nejaká skvostná škola, ale chodil som.

  • Reakcie z pléna.

  • Ale, tak vtedy bola celkom honorom, ale v dneskajších kritériách to nie až také. V treťom ročníku som odišiel, lebo som sa naplno začal venovať revolúcii. Čiže v tom bol problém. Medzitým som aj teda chodil na ekonómiu. Ale čo tým chcem povedať, aby som fakt nebol dlho. Budem si prizerať ten čas. Chcem tým povedať, že myslím, že by som dokázal skončiť vysokú školu, ale pritom, čo som sa všetko dozvedel, že kto už všetko má vysokú školu a ako sa dá získať tá vysoká škola, tak ma to prestalo baviť, vám poviem otvorene. Som si aj povedal, lebo aj som teda nebol na úrade práce, že by som to vedel aj zrýchliť, hej, že myslím, že sa k tomu titulu dopracoval. Ale to, že ak sa zdevalvoval a ako som sa v tom čase dočítal, že kto už kto všetko doštudoval, tak ma to opustil ten pocit mať pred menom nejaký titul. Takže ho nemám ani dlho neplánujem. A mám taký sen a sny si treba plniť. Keď budem starý dedek úplne, tak pôjdem na Sorbonnu. Neviem, prečo ma fascinuje Sorbonna? Tam pôjdem a tam si možno spravím, nikoho to nebude zaujímať, či ju mám alebo nemám.

    Ale teraz chcem povedať, že k tejto veci. A, pán minister, teraz, ak dovolíte, pomaly so blížim k tomu pointu, hej, ktorému, že už sa to hovorilo, koľko je škôl, koľko je učiteľov, len akosi pozbýva žiakov, hej, že to je vec, ktorá v zásade tiež si treba povedať, koľko kompromisov a koľko absurdností a k tým predsa len niečo poviem. Nedá mi, lebo však tu boli, tu sme školské dvory predávali za neblahej éry niekoho. V Bratislave sa školské dvory predávali. Tu sme mali nejakú planétu. Ja už ani neviem, to myslím pán Mojžiš vtedy prezentoval. Neviem, ako sa to volá, tá Planéta vedomostí, že koľko to všetko malo stáť a neviem čo. A ja sa pri tej príležitosti spýtam, že kto za to zahučal? Zahučal niekto? Sedí niekto v base za to? Za tú Planétu vedomostí? Za to nejaké cédečko? Ja neviem čo. Ja mám pocit, že nie a ani nebude. A to je to, ja vám k tomu na to kategóriu, že peniaze zo zvončeka. Zo zvončeka, to sú tie, ktoré sa neberú, ale tu sa berú. To znamená, tu sa berú zo zdravotníctva, nie je problém, morálny už vôbec nie, zo školstva nie je problém, morálny a to ani ho nikoho nenapadlo. Ono je to na úrovni úbohosti. Viete, a úbohosť je v tom, že v západných civilizáciách boli lordi, bohatí ľudia, ktorí zarobili, ako zarobili. Častokrát ich bohatstvo bolo možno z krvi zrodené alebo na začiatku stál nejaký čudný príbeh, hej. Ale mali v sebe možno určitú veľkosť a keď to nestihli oni, tak tie ich deti sa už učili hrať na klavíri a po francúzsky. Ale kde sú naši lordi? Naši bohatí ľudia, hej. Kde sú a čomu a do čoho investujú? Viete oni sú schopní, to čo tu pán Galis povedal, že teda aspoň štadión zostal.

  • Ruch v sále.

  • Ale prečo lordi nepovedali: "Postavíme štadión, nech tie decká majú?" Prečo pristúpili k tomu, že na tom štadióne potrebovali zarobiť? To je tá úbohosť. To je tá obrovská úbohosť, ktorá ma núti sa zastaviť a na ňu upozorniť, lebo tejto úbohosti veľkej, tohto deficitu osobností, hej, tu máme absolútny. Aj Morgenovci, Kennedyovci, jeden pašoval rum, druhí boli piráti a neviem čo. Ale sa to lepšilo. U nás ten proces je, mám pocit opačný. Sú tu skupiny a sú tu skupiny, ktoré sú schopné na školstve zarábať. Na školstve, na nejakej Planéte vedomostí, na nejakom cédečku a neviem na čom. To je tá absurdita a to je to, čo treba možno povedať, pán minister. Meno, menovite a už neviem, kde ho zavesiť ako a ukázať na neho, že je to on, to je on, ktorý bol schopný na tých deckách, aby im kvapkalo zo stropu, lebo na to nezostalo, lebo on bol schopný na týchto deckách zarobiť. No tak to je potom, aký by mal ten človek status? Hej, že by sa prišiel niekde do Markízy alebo do tohto predvádzať, do Smotánky, že jaký on je čávo, hej, a pritom bol schopný deťom zobrať a nezostalo na školy. Tá absurdita je teda, to je tá, čo som tu urobil tú odbočku, a absurdita je teda v tom, že čo sme zistili a pán minister to povedal, že skončilo ZDŠ-ku 44-tisíc ľudí cirka či malých detí. Ponuka bola však 83-tisíc miest. To znamená raz toľko. To znamená, to je tá ďalšia absurdita, ktorá teda je v tomto prípade už absolútna. To znamená, že tie školy, ktoré tu máme, máme tu školy, kde je päť detí. To tu niekto aj hovoril. Aj v tých školách treba svietiť, kúriť, platiť.

  • Ruch v sále.

  • Povedzme si pravdu a to si treba povedať, za to sa nehanbime, že to nezvládame, hej, že je menej detí, že nestíhame. Ale keď teda je menej detí, to znamená, že musí byť aj menej škôl. Však to už aj ten prvák, druhák musí vedieť, hej. Že to je úplne jednoduché. To nepustí. To je smrteľná logika, ktorej ja nechápem, prečo ministri či bývalí, či existujúci nechápu alebo nechcú chápať, alebo neviem, v čom je problém? A pointujem k tomu koncu, že čo môže byť teda to riešenie. Nemôže byť riešením to, že každý, kto čítal možno nejakú knižku, bude mať školu, hej. Ale problém, riešenie bude práve opačné. Práve opačné a práve opačné v tom, že...

  • Reakcie v pléne. Krátka pauza.

  • Už som blízko, ešte dve minúty. Áno, teda k záveru. Teda poviem k tomu záveru a teda ešte spomeniem, predsa len mi nedá, aj kríza, aj pán Kažimír tu hovoril, že prečo nie je možné dať tým učiteľom viac. Ono je to nadľudský častokrát výkon to obhajovať, že prečo teda sa nedá dať tým učiteľom viac. Aj pán Kažimír sa snažil, aj vy sa snažíte. Ale zajtra, zajtra idete robiť vec, ktorú je mimo, mimo akejkoľvek misu, mimo akýkoľvek rozumný vôbec kompromis, mimo akékoľvek čo rozumné. Zajtra vás tu prídu, postavia do pozoru a povedia: "SMER-áci do pozoru, zraziť opätky." Dneska si to môžte na ubytovni trénovať. Pozor! Pohov! Zajtra to dostanete. Zajtra dostanete ten, čo pán Lipšic identifikoval, tú kryptovanosť, hej v tom, že sa to javilo ako pomaly, že by bol niekto proti kolektorom alebo čo. Ale o čo vlastne ide? A zajtra to tu dostanete. Trénujte dneska na izbe. Pozor! Pohov! Zajtra vás tu niekto takto postaví do pozoru, zlomia vás v skrátenom. A to je presne to. Ja viem, a teraz si zoberte tú absurditu. Pri tomto, čo urobíte zajtra, necháte jeho, chudáka, aby vysvetľoval, že prečo nemôže tým učiteľom zdvihnúť. No je to nadľudská úloha. Vidno strápenú tvár pána ministra. Ja sa mu nečudujem, hej, že to proste na ňom vidno, že je to ťažké. A vy mu to zhoršíte. Ale vy mu to polepšite. Zajtra povedzte: "Nehlasujeme, to je blbosť!" Pán Paška ma neupozorní dúfam, že som povedal nejaké to není až také zlé slovo. A pánovi Čaplovičovi pomôžete. Pookreje na duchu. Lebo o to horšie to bude mať zajtra. O to horšie.

  • Ruch v sále.

  • Ale toto vám musím povedať, aby ste, teda to malo aj význam, že teda som sa aspoň niečo snažil. Števo sa tiež snaží, chudák, ale on je z Marsu. Viete to je, Števo, chudák...

  • Smiech v sále. Potlesk.

  • Je to ťažké. Ja viem, že. A ja vám tiež poviem jednu vec. Ja som to raz dávno na taký veľký bilbord napísal, že Jeruzalem padol vtedy, keď deti prestali chodiť do školy. A to ti, či veríte, či nie, to bolo veľmi dávno povedané. My sme tu ešte zo stromu na strom skákali. A to bolo veľmi dávno. A tak vtedy dávno si to tí ľudia uvedomovali a ja sa s tým stotožňujem. Ale nemusí každé dieťa chodiť na vysokú školu, nemusí každé chodiť na strednú či na gymnázium, ale každé dieťa musí chodiť do poriadnej školy. Do poriadnej školy, aj ktoré má poriadne prostredie. To znamená, nezateká, nie je to tam obité, záchody nevyzerajú jak v Leopoldove na stanici. Lebo aj prostredie vychováva aj tie naše deti, hej. Čiže do takejto školy, je potrebné, aby naše deti chodili. Nemusia chodiť na gymnáziá, nemusia mať všetky vysoké školy v Sládkovičove alebo v Kollárove alebo už ani neviem, kde všade sú.

    Úplný záver, teda tá moja, čo som sľúbil, konštruktívnosť nakoniec.

  • Reakcia z pléna.

  • Tak dobre. Tak ešte poviem jednu vec. Kríza. Vážení, tu to bolo veľakrát spomenuté a ja si myslím, že pre nás možno môže byť aj riešením kríza. Čínsky znak na krízu je zložený z dvoch častí a je to nebezpečná príležitosť. Viete, že čiže hľadajme aj na tom pozitívne. Aj kríza môže byť príležitosť pre nás, že konečne s tým školstvom pohnú, hej. Čiže tá kríza nás aj oslobodí z toho politického tlaku, ako neublížiť, ako neprepustiť a neviem čo. Je to argumentačne veľmi silné. Je to kríza a môže v konečnom dôsledku pre nás znamenať príležitosť to konečne zvrátiť a opraviť a to je to, čo som hovoril. A teraz, či z MOST-u - HÍD chcú, alebo nechcú, budem končiť a poviem tie tri veci na záver a nakoniec.

    Vtedy bude na Slovensku školstvo sa vyvíjať lepšie, pán minister, keď sa budú zatvárať školy. Čiže nie, keď sa budú otvárať, vtedy ja vám poviem, že vtedy mám, áno, ide to k lepšiemu, keď sa budú zatvárať. Znie to paradoxne, ale je to fakt. Keď sa toto začne robiť, keď nájdete v sebe tú odvahu, keď táto strana sa na tom nebude vybíjať a vám to vykrikovať, tak vtedy môžme, tí, čo máme otvorenú myseľ, povedať, nastáva čas zlepšenia nášho školstva - prvý signál.

    Druhý signál. Že keď pôjdem po nejakej oblasti v malých dedinkách, tak budem tam stretávať školské či žlté, modré úplne jedno aké, ale školské autobusy. To znamená, autobusy, ktoré budú zvážať deti do nejakej spádovej školy, v ktorej budú kvalitní učitelia, v ktorej nebude zatekať, v ktorej nebudú záchody jak v Leopoldove.

    Vtedy to bude druhý a posledný dôležitý signál pre zlepšenie školstva a tretí a posledný je, keď sa status učiteľa vráti tam, kde niekedy bol. A tam už, tu už vás nebude zdržiavať, tu už to viacero ľudí povedalo, k statusu patria aj peniaze, ale aj spoločenské ocenenie a všetko možné.

    Čiže tieto tri. Nie je to až také zložité. Zatvárať školy, do tých dobrých tie deti zvážať a učiteľov vrátiť tam, kde vždycky boli. To znamená, mali určitý status v spoločnosti. Pätnásť minút, ďakujem pekne.

  • Faktické poznámky, traja páni poslanci. Končím možnosť.

    Pán poslanec Kuffa.

  • Ďakujem za slovo. Nebudem procedurálnou reagovať. Ale teraz kolegov všetkých vás vyzývam, keď sa budete hlásiť do ústnej rozpravy. Nehláste sa. Pred chvíľou ste mi hovorili, aby som skrátil, hej, tak sa nehláste. Som zvedaví. Ale ak sa prihlásite, dajte pozor, aj ja sa prihlásim. Hej?

  • Smiech v sále.

  • A ešte som chcel povedať takúto vec, tuná na kolegu Doda Hlinu. No vidíte, tak som vás postrašil. Dúfam, že to zaberie. Ale kolega, Dodo Hlina je mojím priateľom a to, čo dokázal vo svojom živote. Ty nepotrebuješ mať titu ani pred menom, ani za menom. Môžeš učiť, prednášať na vysokej škole skrze to, čo si svojím životom dokázal. Mal som možnosť spoznať bližšie a veľmi vysoko si cením a vážim to, čo si dosiahol. Ale, keď nebudeš mať čo robiť, keď budeš mať aj 90 rokov, hravo skončíš ktorúkoľvek vysokú školu u nás, na Slovensku, ale na tej Sorbonne sa potrápiš, keď pôjdeš teda študovať tam.

  • Smiech v sále.

  • Naozaj, ja som túto vec nespomenul, ale s tou to vychádza, lebo ta fertilita, index sa pohybuje okolo 1,4 a to je ta cesta, pán minister, naozaj, ako to tu bolo spomenuté, budeme musieť školy zatvárať. Budú sa musieť školy zatvárať, ale aj učiteľom vrátiť úctu, ktorú si zaslúžia, aj cez spoločenský status aj finančné ohodnotenie. Pán minister má tie štatistiky v ruke a nič iné nás nečaká, len naozaj, že tie školy budeme musieť zatvoriť, aby sme to zefektívnili, lebo na to školstvo nebudeme mať nikdy dostatok finančných prostriedkov, aby sme to vykryli. Do mnohých škôl aby sa zvážali títo žiaci, študenti, tak ako to tu kolega spomenul a jednoducho toto je jedna z ciest, ale treba na to odvahu a reformovať toto školstvo. Ďakujem.

  • Ja len krátko. Nechcem kaziť ten žánrový rozmer bufonády, do ktorej to skĺzlo. Nič menej by som chcel oceniť na Lojzovi Hlinovi takú racionalitu, ktorá nemusí byť nevyhnutne sofistikovaná a je tak prirodzene múdra. Tak sedliacky múdra. Napriek tomu si myslím, že ten problém, ktorý identifikoval s tou Planétou vedomostí, to by bol možno najmenší problém.

    Vec, ktorá tu nebola diskutovaná a zaslúžila by si, pretože súvisí s tým systémom bez ohľadu na všelijaké arbitráže a iné rezervy a alternatívy financovania, je samotný systém školstva. Totiž v ňom je toľko prvkov v tej byrokracii školstva od ministerstva cez krajské školské úrady, metodické centrá, pedagogické a ďalšie, ďalšie inštitúcie, z ktorých len jedna tretina tvorí produkt, ktorý sa volá vzdelanie. Čiže tam by bola možno aj odpoveď pre učiteľov, kde by ministerstvo malo hľadať rezervy. Lebo mnohí, ktorí v tom systéme robia, fakticky ubližujú učiteľom, aj keď sa tvária inak. Tie peniaze sú vo vnútri, tak ako som bol o tom presvedčený, že sú vo vnútri zdravotníctva. A mrzí ma, že táto téma sa tu vôbec, vôbec neobjavila a podľa mňa, tam je kľúčová odpoveď na to, ako zvýšiť učiteľom platy.

    Obávam sa, že to, čo sme tu dneska demonštrovali ako serióznu diskusiu o stave školstva, učiteľov nijako nepoteší a v tej mizérií, v ktorej sú, im to nepomôže, čo mi je zvlášť ľúto. Ale Lojzovi Hlinovi, každopádne ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Súhlasím s pánom Hlinom v niektorých veciach, čo povedal, ale dovoľte mi nejakú tak, vysloviť jednu vec, že všetko so všetkým súvisí.

    Poviem príklad. Učiteľské platy. Žiaci sa zhoršili v matematike a čítaní. Prečo? Aj pre slabý prístup pedagógov? Ich finančné ohodnotenie? Čiže motivácia. Doučovanie, cash, domáca výroba. Samozrejme, niekde tie platy učitelia musia vynahradiť. Štátny rozpočet, čo povedal pán minister, tam peniaze z toho plynúť nebudú. Musím spomenúť stredné odborné školy. Pán minister, viete sám dobre, nie sú vôbec pedagogické pomôcky, školy vyzerajú stredné odborné, ako vyzerajú. Nie je z čoho učiť a tobôž na školách národnostných menšín. Chýbajú pomôcky, učebnice a všetko, čo s tým súhlasí. Ale ináč ďakujem za tri hodiny telesnej výchovy na základných školách. Ďakujem.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem aj kolegom. Ešte teda jednu vec mi nedá, aby som nedopovedal.

    Keď som poobede išiel po schodoch, tak ma zastavila redaktorka, priznám sa, neviem presne, z ktorých novín, a že či neviem, že kto bude dneska zastupovať premiéra na hodine otázok. A som sa tak zamyslel a vravím, že Haščák.

  • Smiech v sále.

  • A, vážení, to je vec, ktorá vlastne zajtra, vás budú lámať na kolene. Otázka stojí, že dokedy? Oni si to chcú vyminúť asi veľmi rýchlo. Nechápem celkom tej taktike, hej, lebo keď to veľakrát urobia, veľmi rýchlo, možno je to na niečo dobré. Ako lepšie, ako keby to robili viackrát a v dlhších časových intervaloch, lebo nemôžu vás stále lámať na kolene. Majú iba určité množstvo, koľkokrát sa chlap dá zlomiť na kolene. Aj prípadne pani, panej, hej. Takže toto je tiež akože, možno si to chcú vyzbierať. Neviem, identifikujem, že v čom je tá taktika. Ale zajtra vás budú lámať na kolene. Zajtra vy budete musieť prísť domov, kopu iných radostí budete mať. Všetkým vám to prajem. Ale kto je kritickejší, tak musíte mu vedieť zodpovedať, ale ja viem, že zaslepíte na chvíľku oči tým, že bude lacnejšia elektrika. Nebude. Tak ako lekárne. Nebude. Proste, zajtra robíte účelový zákon. Toto Pán Boh nevidel, keď to, pardon, ospravedlňujem sa, že čo zajtra tu ideme robiť. Jak účelovú novelu sem niekto doniesol, v skrátenom legislatívnom konaní! Vás, tesne pred Vianocami zlomia na kolene a vy s tým pôjdete domov. Budete s tým konfrontovaní. Rozmýšľajte, skúste, proste, to je fakt veľa. To už je veľa, na chlapa to je veľa, že proste že takto so mnou bude niekto kývať. Cvičte dneska, a keď zajtra budete hlasovať, tak si to dneska nacvičte na ubytovni. Pozor, pohov! Ste už starší, už to možno neviete. Pozor, pohov! Zraziť opätky!

  • Pán poslanec Hlina bol posledný písomne prihlásený.

    Dávam teraz možno, dámy a páni, prihlásiť sa do rozpravy ústne. Končím možnosť sa prihlásiť. Dvaja páni poslanci.

    Pán predseda výboru pán poslanec Mamojka a pán poslanec Pollák. Nech sa páči pán predseda.

  • Ďakujem za slovo pán predseda. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Ospravedlňujem sa, že o 22.45 hod., ale musím, to sa nedá nevystúpiť, aj keď mám obavy, že po tých ostatných príspevkoch nemám šancu zaujať. Ale predsa len sa pár vetami pokúsim. Budem stručný, nebojte sa. Nebudem hovoriť 32 minút.

    Školstvo. Obrovský pojem, debatujeme o tom 9 hodín, to je tiež málo, ale už sa veľmi intenzívne o tom rozpráva. To je prvý pokrok, veľký pokrok. Bolo tu neviem koľko vystupujúcich, ale možno 5 % z nás pomenovali príčiny. Každý hovoril o dôsledkoch, každý hovoril o tom, aký je stav. Áno, nie ideálny, ale o príčinách tu padlo nejaké dve-tri slová. Najviac sa to podľa mňa zadarilo zatiaľ vcelku pánovi poslancovi Šebejovi. Starí Rimania už mali také múdre slová, že cui prodest alebo cui bono. Kde je dôsledok, komu to je na prospech, prečo je určitý stav taký, aký je. Hovoríme o dvadsiatich rokoch zlého stavu školstva. 70 rokov sa o školstve hovorí, nie 20. Hovorí sa, že je to priorita každej vlády, stále väčšinou ostáva len pri proklamáciách. Prečo je taký stav reálny, aký je, prosím vás pekne? Pán poslanec Šebej to naznačil, aj keď trošku dlho to trvalo, pri všetkej úcte. Ja budem podstatne stručnejší.

    Nemáme osobnosti, nie sú tu vzory. Máme tzv. celebrity, s prepáčením za výraz, okrem pán výnimiek. Nie sú vzory. Nie sú osobnosti. Treba sa opýtať, prečo nie sú? No nie sú preto, že skutočne absentuje hodnotový rebríček. Nemáme koho napodobňovať a mladá generácia nemá koho napodobňovať. Zas je tam ďalšia otázka, prečo nemôže napodobňovať učiteľov, pedagógov, to je jedno na akom stupni školy. Prečo nie je ten pedagóg motivovaný k tomu, aby sa stal osobnosťou. No, samozrejme, to je synergický efekt. Nie je motivovaný preto, že aj preto, že nie je primerane materiálne ocenený. Ale tam, samozrejme, ekonomika dáva svoje limity. Chýba ten spoločenský status učiteľa, ktorý si sami učitelia nesprznili. Tu neraz padlo, že notár, farár, učiteľ, to bola tá aristokracia, elita. Áno, bola. Pretože ten status bol svojho času niekedy jednoducho iný. Za tých 7 hodín som nezachytil, že by tu padlo slovo, výchovno-vzdelávací proces. Hovoríme o pedagogickom procese, vzdelávacom procese, tu je výchovno-vzdelávací proces. A zas sme pri tom. No, padlo tu dve-tri slová, ale za tých 7 hodín som to čakal aj častejšie. Je to predovšetkým výchovno-vzdelávací proces a nielen na základnej a strednej škole, ale aj na vysokých školách. Ja sám vidím ako mnohoročný pedagóg, že v prvom ročníku ten študent je iný a v piatom je to iný človek. Nielen profesne, ale aj ľudsky. A aj preto, že je to vychovno-pedagogický proces. Viete, je tu kríza osobností a vzory. No, aké sú vzory. Veď čo nás, čo nám prezentujú médiá? Či printové, či elektronické, bulvár. Ja rád sa tiež pozriem na dobrý, ľahký film. Krvák, bulvár, no kde majú brať vzory. Aké? No nie sú jednoducho. S tým, že čo sa týka, nechcem vás o jedenástej v noci zdržiavať detailami, mal som to pripravené trošku inak. Základné, stredné, vysoké školy, ale nie je na to teraz čas. Myslím, že je to viac-menej teraz zbytočné.

    Ale ide o to, že čo sa týka rezortu školstva, to nie je o tom, že sme na jednej politickej lodi. Ja, viete, že mám rád priamu reč, ja som pána ministra Mikolaja svojho času zotrel tak, že tu bola plná sála - bol to koaličný minister a podpredseda vlády - lebo som bol presvedčený, že niektoré veci nerobil dobre. Ja mám rád priamu reč aj s pánom ministrom a my ho aj vedieme, ale ja som úprimne presvedčený, že pán minister Čaplovič to robí so zanietením, bez nejakého pochlebovania, že to robí úprimne a chce to robiť čo najlepšie, ako sa dá, v rámci subjektívnych-objektívnych možností, subjektívnych-objektívnych možností. Školstvo bolo zanedbávané 70 rokov. Dlhodobo. Nemôžte dlhodobo zanedbaný proces napraviť za rok. Dlhodobé chyby sa musia naprávať dlhodobo jednoducho. Žiaľ. Je to beh na dlhé trate. S tým, že ak sa nezačne viac-menej kumulatívne, teda spoločne napĺňať v rámci ekonomických možností materiálna stránka učiteľa, opakujem, spoločenský status, nechcem teraz zdržovať tým, či verejný činiteľ je šťastné riešenie, podľa mňa niečo medzi tým. S tým, že tá smola učiteľov je v tom, že lekárom sa kde-tu podarilo sprzniť si svoj status, právnikom, sudcom. Učitelia si ho neprznia. Tí vykonávajú svoje poslanie statočne, veľmi kvalitne a za zložitých podmienok. A o to je možno smutnejšie, že dlhodobo ten status spoločenský nemajú taký, aký si zaslúžia. Hoci sami si to v podstate nezavinili. Ja s veľkým, takým až šokom počúvam vyjadrenia ľudí, ktorí mnohí nemajú šajn o tom, aká kvalita, neurazte sa, aká je kvalita škôl, najmä vysokých. A zas podliehame národnému športu. Buď si sypeme totálne popol na hlavu a robíme sa najblbší na svete, alebo sme majstri sveta tam, kde nemáme na to nárok. A čo už konečne medzi tým niečo? Nemáme zlé školstvo. Ani základné, ani stredné, ani vysoké. Áno, nie je svetové, ale je ani zlé. Je na možnosti, v ktorých funguje prakticky optimálne alebo takmer slušné. Iste každý stav sa dá zlepšovať. Ale zas nezabúdajme na podmienky materiálne a iné, v ktorých funguje. Veď sa neporovnáme, veď aj keď počujem, kto to povedal, pán kolega Kuffa, alebo kto? Na tom som trochu citlivý z rôznych dôvodov. V obciach, na dolinách sú školy. Prosím vás, Princeton, špičková univerzita, viete koľko má obyvateľov v USA? To sú na pomery Spojených štátov lazy, 10 alebo 12-tisíc. Oxford tiež nie je hlavné mesto Anglicka. Kde ste zobrali, že kritérium kvality vysokej školy je New York alebo mesto? Budov a miest je veľa. Je to o ľuďoch. O kvalite ľudí a pedagogického zboru. Čo sa týka, neviem, tak ale toho bolo toľko, že som tie geniálne myšlienky niekedy nezachytil. Čo sa týka, nedá mi ako právnikovi nespomenúť, už ma to dosť rozčuľuje - veľa právnikov, veľa ekonómov. Prosím vás, keď počúvam tú 7-hodinovú diskusiu, ja sa domnievam, že sociálno-humanitné a spoločenské vedy sa musia vysoko rozvíjať s akcentom na psychológiu a príbuzné odbory. Čo sa týka ekonómov a právnikov, sú najzamestnávateľnejší stále. Štatistika je jasná. Takže čoho je veľa? Nemáme stále rodinných právnikov, ako je v Spojených štátoch a v západnej Európe. Budú treba rodinní daňoví poradcovia, to je otázka doby. Štátna správa potrebuje tisícky právnikov. Tak už prestaňme tárať hlúposti, že právnikov je veľa.

    Z hľadiska percenta vzdelaných vysokoškolákov. Ja viem, že zvykne sa hovoriť, že štatistika je súhrn klamlivých čísel či nejak tak podobne. Prosím vás OECD má 34 štátov. Kanada, Fínsko, Japonsko, USA, Holandsko, Dánsko, Škandinávia, najvyspelejšie štáty sveta na čele s Kanadou. Viete, aký je v Kanade percentuálny podiel generácie od 24 do 64 rokov vysokoškolskej na populácie dospelej v Kanade, ktorá je stále ekonomicko-spoločenským pupkom sveta a snom všetkých potencionálnych emigrantov? 49,5 %. Kanada. Ja nevravím, že je to málo, je to dosť, možno to už prehnali a k tomuto sa blížia všetky tie vymenované štáty sveta. No asi vedia prečo. Viete, aký je u nás ten toľko kritizovaný počet vysokoškolákov, že ich máme veľa? 15,7 %, tak čo tárame!

    Pán poslanec Šebej. Máte pravdu Japonsko je super, veď my sa poznáme roky, karate, Japonsko, super, len Japonsko sa vyvíjalo setsakramentsky inak ako Slovensko a tí Japončíci sú skvelí, skromnejší, pracovitejší. Je to proste iné, nechcem rozoberať detaily, ale verím, že vás zaujala tá pláž s tými ihriskami. Len viete, štatistika hovorí, že nadpriemerných jedincov je 5 - 7 %. Nadpriemerný, až geniálny jedinec - ten nemusí do školy ani chodiť. My máme školy pre priemerných, z tých chceme niečo urobiť a to je to pedagogické umenie s tým, že ja som bol pár razy na Reale Madride aj na Barcelone, aj Manchesteri na futbale, ale rovnako chodím rád a radšej niekedy na tretiu triedu, kde bojujú a hrajú perfektný futbal niekedy. Futbal sa, pán Galis to vie, nehrá len pre Barcelonu a nechodím len na New York Rangers, ale chodím aj na slovenskú extraligu a sú tam pekné zápasy.

    Takže skrátka a dobre, je dobré, že táto diskusia konečne prebieha, to je fajn. Keď budeme pokračovať v takých profesionálnejších racionálnejších krokoch, odpolitizovaných a budeme akceptovať aj určitú kontinuitu, tak ja pevne verím, že školstvo sa pohne a pohýňa ďalej. Ja nehovorím, že všetky tie kroky boli ideálne, ale za 8 mesiacov bolo prijatých 22 legislatívnych návrhov a myslím, že poväčšine dobrých, noviel alebo nových zákonov. Kto nič nerobí, tak sa nepomýli, ale podstatný je dobrý úmysel a snaha naozaj túto oblasť poháňať dopredu. Ja ju naozaj teraz vidím a verím, že sa to spoločne podarí, len sa už osloboďme od nezmyselných nefaktografických a neprofesionálnych rečí.

    Dovoľte, aby som v závere prečítal návrh uznesenia, pán spravodajca, z 13. decembra 2012 k stavu školstva na Slovensku a konkrétnych krokoch vlády na podporu jeho ďalšieho rozvoja:

    "Národná rada Slovenskej republiky

    a) opätovne konštatuje, že v súlade so schváleným programovým vyhlásením vlády je rezort školstva celospoločenskou prioritou,

    b) žiada vládu Slovenskej republiky, aby podľa § 128 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov predložila Národnej rade Slovenskej republiky v termíne do 31. marca 2013 správu o stave školstva na Slovensku a o konkrétnych systémových krokoch na podporu jeho ďalšieho rozvoja." Nech sa vám páči. Ďakujem za pozornosť.

  • Faktické poznámky: pani poslankyňa Vášáryová a pán poslanec Kuffa. Končím možnosť sa prihlásiť.

    Nech sa páči pani poslankyňa.

  • Ďakujem pekne. Použili ste, pán kolega, slovo setsakramentsky sme sa inak vyvíjali. Áno, Slovensko sa setsakramentsky inak vyvíjalo. Prežilo dva totalitné režimy. Napríklad komunistický režim, v ktorom som ja žila 40 rokov. Myslím, že vy ste boli v tej strane. Áno, dlhodobo, povedali ste a citujem vás: "dlhodobé chyby, ktoré sa budú dlhodobo naprávať". Áno tieto chyby, tieto zlámané chrbtice, ak ste hovorili o tom, že nemáme osobnosti, tieto zlámané chrbtice nebudú osobnosťami. Tieto vzory, ako bol Urválek alebo Chňoupek, alebo nejakí iní ľudia z obdobia normalizácie, tie naozaj neboli vzory pre generácie.

    Všetci tí učitelia, ktorí, aby mohli zostať učiť, museli súhlasiť s okupáciou svojej krajiny. Áno, tieto dlhodobé chyby sa budú veľmi dlhodobo naprávať, ale očakávala by som, že od aktívnych ľudí, ktorí napomáhali tomu režimu aspoň povedia, že áno, áno aj ja som bol v tom súkolí.

  • Ďakujem za slovo. Pán kolega Mamojka, tu opakovane a niekoľkokrát a veľmi výrazne tuná zazneli slová výchova a vzdelávanie. Je to komplex. Je to naozaj komplex a ja som to aj sám hovoril, samozrejme, keď nepočúvame sa vzájomne, tak potom si myslíme, že neodzneli, ale veľmi často to tuná zaznelo, že tá výchova je veľmi dôležitá. To vieme všetci veľmi dobre. Ja som napríklad nehovoril, aj keď ste ma označili, že veľkosť mesta by záviselo od toho, či tam je kvalitná, alebo nie je kvalitná univerzita. To si vôbec nemyslím. Aj Bratislava je len takým malým európskym mestečkom. Obyčajným malým európskym mestečkom, má 500-tisíc obyvateľov, tak pre Európu je to malé mestečko. V Nemecku môžem spomenúť Marburg, kde je univerzita, je to evanjelická univerzita a patrí k špičkovým. Má pár tisíc obyvateľov. Medicína je tam jedna z najlepších v Nemecku vôbec a patrí jej aj celková, univerzita má tradíciu okolo 800 rokov a je vynikajúcou univerzitou. A ja som, žiaľ, aj keď som hovoril o tom našom školstve a tak, ja nechcem o ňom hovoriť dehonestujúco a podobne, ale naše vysoké školstvo je naozaj úbohé a išlo úplne dole z kopca a stále sa rútime kdesi do nejakej hlbiny a toto ma strašne mrzí. My nemáme jednu univerzitu, jednu vysokú školu, ktorá by sa zaradila v prvej päťstovke. V prvej päťstovke nemáme žiadnu vysokú školu. Tak, kde je tá naša úroveň? Však áno, veď dvihnime trošku aj chrbty, aj hlavy, aby sme sa dopracovali k tomu, aby sme aspoň jednu univerzitu, ale keď máme 20 univerzít, tak máme 20 takých aušusových , ale nebudeme mať jednu, ktorá je poriadna, ktorá za to ako stojí. Nech máme 5 dobrých, vynikajúcich univerzít, jak mať 20 a nekvalitných. Potom aj menej študentov sa bude hlásiť a bude sa vyberať naozaj tá kvalita. Najlepší z najlepších.

  • Pán poslanec, chcete reagovať? Nie. Takže pán poslanec Pollák do rozpravy.

  • Vážený pán predseda, pán minister, kolegyne, kolegovia. Dovoľte iba krátko teda reagovať aj mojim vstupom na tému, ktorá trápi vlastne nás všetkých. Slovensko má viacero problémov. Dnes však riešime dosť kľúčový problém, ktorý trápi túto krajinu a budem sa tiež tváriť moderne, lebo však ako my, ktorí sa tvárime moderne, tak začíname počítať v podstate takú tú novodobú históriu od pádu komunizmu ako, a pritom nehľadíme na to, čo sa stalo, čo sa dialo vlastne pred komunizmom a aj komunizmus v podstate má priamy dopad aj na výchovu a vzdelávanie našich budúcich generácií. Takže ale budem sa tváriť moderne tiež a teda poviem jednu významnú vec.

    Za 22 rokov sa žiadny politik nepretrhol od roboty vo výchove a vzdelávaní našich budúcich generácií. Žiadny politik sa nepretrhol do roboty. A ani jedna reforma v podstate, aj keď mnohí sa tvárili, že reformy o výchove a vzdelávaní ani jedna reforma nezanechala priamy dopad na naše budúce generácie. A výchova a vzdelávanie v kombinácii s rómskou problematikou je obrovskou, obrovským problémom pre túto krajinu, lebo výchova a vzdelávanie rómskych žiakov doteraz spôsobuje iba fakt, že my púšťame zo vzdelávacieho systému ľudí bez kvalifikácie. Je to veľmi, veľmi neambiciózne pre nás všetkých, aby sme púšťali kohokoľvek zo školského systému, aby nadobudol kvalifikáciu, aby nadobudol poznatky, informácie, predpoklady na to, aby na tom pracovnom trhu bol úspešný. Za 22 rokov sa nám nepodarilo v podstate nájsť vhodnú formu, aby ktorýkoľvek žiak ukončil svoju školskú púť kvalifikáciou. Toto je obrovská výzva pre, aj pre súčasného ministra a ja verím, že my všetci urobíme razantný krok aj smerom k tomu, aby aj Rómovia ukončili svoju vzdelávaciu púť v školskom systéme tak, aby boli uplatniteľní na trhu práce. Dnes sa všetci predbiehame a s tým, že kto viac vlastne sľúbi učiteľom, kto viac sľúbi vyšší plat učiteľom. Áno, učitelia si zaslúžia vyššie platy, zaslúžia si aj vyšší, väčší status, ktorý dnes nemajú. Zaslúžia si aj väčšiu ochranu a my sme práve tí, ktorí to môžu učiť, a preto teda urobme pre to všetko, aby sa učiteľom alebo tým ľuďom, ktorí majú vôbec nejaké praktické skúsenosti s učiteľstvom. Ja mám teda nejaké praktické skúsenosti práve z tohto odboru, a preto teda súcitím s učiteľmi, a je dobré, aby sme my všetci pre to niečo urobili, pretože títo ľudia si to zaslúžia. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Nie sú faktické poznámky na vaše vystúpenie.

    Vyhlasujem rozpravu za skončenú.

    Nech sa páči za navrhovateľov, pán poslanec.

  • Ďakujem pekne. Dovoľte mi ako zástupca navrhovateľov zaujať záverečné stanovisko k tejto rozprave. Táto rozprava podobne ako v podstate iné schôdze tejto Národnej rade v ostatných mesiacoch mala dve polovice. Prvú polovicu, v ktorej sa vážne, možno aj konfrontačne diskutovalo o podstate veci a druhú polovicu, ktorá viac pripomína exhibíciu. Je mi to ľúto ako zástupcovi navrhovateľov, že aj táto schôdza, tak ako ale aj iné schôdze, má túto druhú polovicu, ale je vyjadrením slobodnej vôle jednotlivých poslancov.

    Cieľom navrhovateľov bolo urobiť z momentálnej priority verejnej diskusie trvalú prioritu verejnej politiky a po vypočutí tejto rozpravy môžem konštatovať, že by som povedal, že toto bol krok správny, aj keď len začiatočný. Musím sa totiž priznať, že pozorne som počúval opakované vstupy pána ministra, ktorý zastupoval nielen vládu, ale myslím si, že aj stranu SMER, lebo s výnimkou pána predsedu Mamojku ani žiadny iný zástupca väčšiny nevystúpil, a musím sa priznať, že vo vystúpeniach pána ministra som počul veľa, ale nepočul som ani jasnú víziu, kam chce školstvo priviesť. Nepočul som dokonca ani faktografické zhodnotenie stavu a nepočul som ani zoznam konkrétnych návrhov, ktoré môžeme od neho očakávať. Čo som počul, boli pomerne rozsiahle útoky na opozíciu, často klamlivé, takisto som počul vo faktických poznámkach mnoho osobných útokov na rôznych poslancov najmä opozície. Nechcem hovoriť v mene nikoho, ale dovolím si povedať, že vystúpili tu dnes v rozprave poslanci, ktorí svoju oddanosť školstvu preukazovali tým, že roky učili niektorí zadarmo, niektorí za učiteľské platy, o ktorých sa tu všetci zhodneme, že sú nedostatočné. Zápasili a bojovali o školstvo, o jeho zlepšenie, často bez nároku na odmenu a musím povedať, že nie v ich mene, ale za nich si vyprosujem, aby niekto útočil na ich dobré úmysly rôznymi absurdnými urážkami.

    Pán poslanec Poliačik, ktorého môžte mať radi a nemusíte mať radi, je človek, ktorý venoval roky svojho života slovenským deťom, takisto im ho venoval plán poslanec Hraško, pán poslanec Vašečka a mohol by som ísť ďalej viacerými vystupujúcimi. Nie je preto namieste spochybňovať ich oddanosť veci. Môžte spochybňovať ich pravdu, môžte spochybňovať ich múdrosť, ak chcete, ale nie je namieste spochybňovať ich oddanosť. Naopak, musím povedať, že zachytili sme veľa od pána ministra naozaj veľa útokov na opozíciu, ale aj veľa vyjadrení o tom, ako ťažko pracuje a čo všetko skúša napraviť. Ja sa priznám, že využil som túto rozpravu na to, že som si pripomenul niektoré fakty, najmä keď sa bavíme o minulosti, a ja som na úvod povedal, že nie je zmyslom tejto schôdze riešiť minulosť, ale riešila sa tu hojne. Tak mi dovoľte len dva fakty.

    Pán minister bol počas tých dvadsiatich mesiacov, ktoré ste tu často vyťahovali, predsedom výboru pre vzdelávanie a mládež. Počas týchto 20 mesiacov ste, pán minister, predložili tri návrhy zákonov do tejto snemovne, ktoré sa týkali, dva z nich štátneho občianstva a jeden z nich príspevku odbojárom z II. svetovej vojny. Nepredložili ste ani jeden návrh zákona týkajúci sa školstva, za 20 mesiacov ako predseda školského výboru. Môžem tu pomenovať viacerých poslancov zo školského výboru, ktorí tak spravili na rozdiel od vás.

    Takisto, pán minister, keď sa pozrieme na vaše prvé pôsobenie vo vláde ako podpredsedu vlády pre vedomostnú ekonomiku, boli ste priamo predsedom Operačného programu pre Informatizáciu spoločnosti, ktorý k dňu vášho odchodu mal po tri a pol roku nulapercentné čerpanie, nulapercentné čerpanie! Takže keď dneska rozprávate o tom, ako ste, zachraňujete niečo, ako zachraňujete programy pána Mikolaja, ktoré mali k tomu istému dňu 3 a 5-percentné čerpanie, tak je to nedôstojné a je to nepravdivé. Toľko k minulosti, inak sa k nej nebudem vracať.

    Čo ma viac trápi, je to, že ste neponúkli naozaj víziu, ani víziu spolupráce s opozíciou, čo je vaše právo, ale musím povedať, že ani víziu sociálnodemokratickej školskej politiky. Dovolím si teraz trošku požičať od kolegu Blahu, ktorý rád vysvetľuje pravicovým politikom, čo je liberálne a čo je konzervatívne, a dovoľte mi trochu hovoriť o tom, čo je sociálnodemokratická vzdelávacia politika.

    Sociálnodemokratická vzdelávacia politika je práve taká, ktorá neuprednostňuje záujmy veľkých celkov, ktorá neuprednostňuje záujmy veľkých podnikov, veľkých podnikateľov, rôznych štátnych orgánov a iných mocenských prvkov, ale ktorá uprednostňuje záujmy obyčajných ľudí, ich rodičov, detí a všetkých na to, aby mohli svoj život rozvíjať v slobode a neponíma vzdelanie úzko ekonomicky ako niečo, čo nám má zajtra získať zamestnanie, ale ako širší nástroj rozvoja človeka. Ja chápem, že je politicky oveľa jednoduchšie uplatňovať školskú politiku v mocenskej vertikále, kde je podstatné, čo si myslí minister financií, čo si myslí minister vnútra, čo si myslia odborári, čo si myslia obce, čo si myslia VÚC-ky, čo si myslia veľkí podnikatelia, ale dovolím si aj zo svojej osobnej skúsenosti povedať, že všetci títo dôležití partneri musia pre ministra školstva zostať partnerom, nesmú sa stať jeho pánmi. A čo zatiaľ sledujeme, je, že sú vašimi pánmi, tieto skupiny, nie vašimi partnermi. A to je, podľa mňa, chybné.

    Preto musím povedať, že záverom tejto schôdze naozaj je potreba uznesenia, ktoré nás donúti a najmä donúti vládnu stranu, aby sme ďalej hovorili o osude školstva na tejto pôde. Z tohto pohľadu chcem vyjadriť ocenenie, že pán Mamojka, predpokladám, že po vnútornej politickej dohode prišiel s návrhom uznesenia, ktoré takúto diskusiu umožní, ak bude schválené. Musím však konštatovať, pán kolega, že ten váš návrh má dva nedostatky, ktoré nám neumožňujú, aspoň mne, zaňho hlasovať. Jeden ten nedostatok sa týka termínu. Svojím návrhom ste buď prezradili veľkú nedôveru v schopnosti pána ministra, čo ste asi nechceli, alebo veľkú dávku mocenského cynizmu. Ak ste dali termín na túto správu do 31. marca, tak to má len dve vysvetlenia.

    Jedno vysvetlenie je, že ministrovi bude trvať až 3 a pol mesiaca, kým bude schopný prísť so zoznamom konkrétnych opatrení, ktoré chystá, alebo 31. marec ste dali preto, lebo dúfate, že dovtedy vyprchá celá energia, o ktorej sme tu aj dneska hovorili, a že bude možné potom v apríli to spláchnuť potichučky polhodinovou debatou, lebo už to nikoho nebude zaujímať. Z tohto hľadiska musím sa priznať, že nemôžem súhlasiť s termínom a čo je pre mňa menší problém, ale tiež problém, je, že konštatačná veta vášho návrhu uznesenia vytvára určité ružové okuliare toho, že vlastne situácia v školstve je fasa a je prioritou a len teda treba, treba vytrvať.

  • Reakcia z pléna.

  • Z toho hľadiska, ak dovolíte, pani kolegyňa, ja som hovoril kratšie ako váš pán kolega Mamojka, naňho ste nekričali, tak si nekričte ani na mňa. Takže preto, ako navrhovateľ - a to, že ste tu neboli, je váš problém - preto ako navrhovateľ musím trvať na pôvodnom uznesení, ktoré sme predložili a verím, že bude schválené. Ďakujem veľmi pekne.

  • Pán spravodajca, nech sa páči.

  • Ja som vo svojom úvodnom vystúpení povedal v podstate to, čo som chcel povedať, ale naschvál som nereagoval na mnohé vystúpenia a cítim potrebu niektoré veci upresniť. Nechcel som zbytočne naťahovať čas. Jedna poznámka na začiatok, ktorú mi nedá, mrzí ma, že v posledných dvoch hodinách toto rokovanie sa zvrhlo pomaly na kabaret.

    A teraz ku konkrétnym veciam, jedna je osobná. Pani kolegyňa Nachtmannová, obávam sa, že by ste ma niekedy urobili zodpovedným aj za koniec sveta, 13. 9. 2011 sme farizejsky či ako to, neprijali aj s kolegom Beblavým odborárov. Ja som vtedy nebol členom výboru pre vzdelávanie. Pozrite si. Môžete to veľmi ľahko zistiť.

    Veľmi vážne beriem jednu vetu a slová, ktoré povedal pán minister v dobrom. Povedal, že chce, aby každé dieťa malo a dostalo peniaze na svoje voľnočasové aktivity. Ak toto platí, tak tým prv musí platiť, aby takýto prístup bol na vzdelávanie pre každé dieťa rovnaký.

    Páni kolegovia z koalície, hovorili ste, že však nechajte pôsobiť zákony, ktoré boli prijaté. Ja som sa k nim vyjadril počas ich prijímania. Upozorňoval som na to, čo tie zákony môžu spôsobiť. Ale áno, nechajme ich pôsobiť, už aj tak iná možnosť nie je, kocky sú hodené, po 1. januári budú pôsobiť. Ja si myslím, že narobia problémy niektoré časti z tých zákonov.

    Redukcia škôl, viacerí to tu hovorili, kolega Blanár, kolega Podmanický. Áno, len problém je v tom, že bol prijatý zákon o normatívnom financovaní, kde malé školy mali zvýhodnené koeficienty a postupovať sa malo ďalej tak, že tie koeficienty sa postupne mali znižovať, tie zvýhodnené koeficienty, aby postupne narastal tlak na ich zatváranie. No, žiaľbohu, za pána ministra Mikolaja sa to nestalo. Takže zdá sa vám asi oprávnene, že je veľa škôl, ale aj pán minister vám povie celkom iste, že zrušiť školu, to nie je zavrieť obchod so zeleninou. Ak teraz padne rozhodnutie o zrušení niektorej školy, tak keď to má byť legálne, bude to k 30. júnu 2014.

    Pán kolega Blanár, hovorili ste a ja vás odcitujem, že: "Vznikajú nové školy, ktoré odoberajú peniaze." Aké peniaze odoberajú pri normatívnom financovaní? Ak 50, ak 50 žiakov príde z jednej školy do druhej, tak na tej jednej škole pri normatívnom financovaní ubudne presne tá čiastka, ktorá príde do tej novej školy, len sa preloží kdesi inde. To tak nie je.

  • Ale aj kolegyňa Nachtmannová prejavila tu už isté vyjadrenia a možnože počujem trávu rásť, že plánujete zrušiť normatívne financovanie. Ja netvrdím, že ho netreba už ďalej rozvíjať a zmeniť, sám som dával dvakrát pozmeňujúce návrhy, ktoré ste zamietli. Dobre. Len by som rád vás upozornil, že to dovedie k tomu, čo bolo pred rokom 1998. Keď som nastúpil, bolo mesto Kežmarok, kde mali na žiaka 7-tisíc, v Prešove 13-tisíc a v Bratislave 23-tisíc korún. Ak toto je vaše videnie spravodlivosti, budete, samozrejme, aj pred tou pedagogickou verejnosťou niesť následky a zodpovednosť.

    A niektoré slová, ktoré tu zazneli, že neboli reformy, transformácie. Viete čo? Reformy robil Pišút, reformy robil Ftáčnik, reformy som robil ja, aj transformácie. Reformy robil aj minister Mikolaj. Môžeme hovoriť, že ktoré boli zlé, zle urobené a tak ďalej, ale bolo tu strašne veľa reforiem. Toto sú úplné nezmysly. Reagujem na to preto, aby sa to nezafixovalo vo vedomosti ľudí a teraz aj z koalície, aj z opozície som párkrát počul, možno ani nie je nedostatok financií v školstve, peniaze sú vo vnútorných rezervách a podobne. Ja netvrdím, že všetky financie sa využívajú efektívne, ale Slovensko je na jednom z posledných miest, ktoré, čo sa týka podielu financií do školstva z hrubého domáceho produktu. Ak vy si myslíte, že tam je dosť peňazí, ktorýkoľvek z vás, hovorím na obe strany, musím povedať, že pokladám to za ťažký omyl, veľmi ťažký omyl.

    A jedna poznámka, ktorá je na podporu v tomto smere ministra školstva, ktorý keď sa vyjadril k Speváckemu spolku slovenských učiteľov. Možno tam niektoré peniaze išli nie celkom v poriadku. Ja som s tým zápasil, že ho chcel niekto zrušiť, ale ja si myslím, že to je kultúrna hodnota a tradícia desaťročí, pestovaná. Prosím, zvážte takéto siahanie na niečo takéto.

    A posledné moje slová týkajú sa toho, čo predsa len pokladám za dôležité. Ak chceme pomôcť tomu školstvu, tak v tejto chvíli je jediná naozaj prvotná reforma a to je konečne finančné stimuly do vzdelávania, miesto finančných stimulov do rôznych iných aktivít. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, pán spravodajca. Poprosím, dámy a páni, aby ste zaujali svoje miesta.

  • Zaznel gong.

  • Budeme teraz hlasovať o návrhoch uznesení.

    Pán spravodajca, poprosím vás, aby ste uviedli hlasovanie.

  • Áno, pán predseda. V rozprave vystúpili 14 poslanci, z ktorých 1 podal konkrétny návrh, pán poslanec Mojmír Mamojka.

    V zmysle rokovacieho poriadku, teda § 37 ods. 1 budeme najprv hlasovať o tomto podanom návrhu pánom poslancom Mamojkom.

    Pán predseda, prosím, dajte hlasovať.

  • Pán spravodajca, myslím, že najprv by sme mali hlasovať o návrhu, ktorý bol súčasťou programu schôdze.

  • Reakcia z pléna.

  • To nie je zákon, zaznel v rozprave návrh uznesenia, ale program schôdze bol zvolaný s návrhom uznesenia, ktorý ste predložili ako skupina.

  • Hlasovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k nepriaznivému stavu školstva na Slovensku v kontexte prebiehajúcich udalostí a o konkrétnych krokoch vlády na riešenie tohto nepriaznivého stavu, tlač 335.

  • V poriadku. Pán predseda, neviem, nie je to zákon.

    Takže najprv budeme hlasovať o návrhu, ktorý bol podaný v súlade a ako súčasť návrhu na túto mimoriadnu schôdzu.

  • Hlasujeme o návrhu, o ktorom žiadala hlasovať skupina poslancov, ktorí požiadali o zvolanie tejto schôdze.

  • Hlasovanie.

  • 133 prítomných, 54 za, 79 proti.

    Tento návrh sme neschválili.

    Teraz vás poprosím, pán spravodajca, o, dať hlasovať o návrhu, ktorý zaznel v rozprave.

  • Hlasovanie o návrhu uznesenia z 13. decembra 2012 k stavu školstva na Slovensku a konkrétnych krokoch vlády na podporu jeho ďalšieho rozvoja, ktorý predložil v rozprave poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Mojmír Mamojka.

  • Pán predseda, prosím, dajte hlasovať o návrhu, ktorý podal pán poslanec Mamojka.

  • Hlasovanie.

  • 133 prítomných, 79 bolo za, 35 proti, 19 sa zdržalo.

    Návrh uznesenia sme schválili.

    Dámy a páni, ďakujem vám za účasť.

    Vyhlasujem 12. schôdzu za skončenú.

    Prerušujem rokovanie. Zajtra budeme pokračovať o 9.00 hodine v rokovaní o programe 11. schôdze.

  • Reakcia z pléna.

  • Skrátené, máme prerušenú rozpravu, máme prerušenú rozpravu v prvom čítaní, o 9.00 hodine. Ak bude o čom, tak budeme hlasovať o 11.00 hodine.

  • Reakcia z pléna.

  • Reakcia z pléna.

  • Rokovanie 12. schôdze NR SR sa skončilo o 23.24 hodine.