• Príjemné dobré ráno, vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram ôsmy rokovací deň 11. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Na dnešnom rokovacom dni o ospravedlnenie požiadali páni poslanci Ivan Mikloš, Peter Osuský, Svetlana Pavlovičová a na pracovnej ceste je pán poslanec Miroslav Kadúc.

    Pokračujeme v prerušenej rozprave v druhom čítaní o

    vládnom návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2013 (tlač 176).

    Prosím podpredsedu vlády, aby zaujal svoje miesto, takisto na svojom mieste je už aj pán spravodajca poslanec Duchoň.

    Predtým, ako dám slovo ďalšiemu v poradí prihlásenému z rečníkov poslancovi Jozefovi Mihálovi, nech sa páči, pán poslanec Kuffa, s procedurálnym návrhom.

  • Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Dúfam, že to stihnem do tej minúty, ale aby to vyznelo naozaj ako procedurálny návrh, tak ja by som navrhol, že na budúci rok, keď začne to obdobie vianočné a adventu, mohli by sme o dva týždne začať skôr a zapaľovať pred Národnou radou možno aj tú adventnú sviecu - a to je ako taký procedurálny návrh.

    Ale ja som chcel predovšetkým poďakovať predsedovi Národnej rady, bolo to také milé prekvapenie včera, aj taký mikulášsky darček pri tom zažínaní toho vianočného stromčeku. Bolo to veľmi krásne. Strom je symbolom života a drevo je aj drevo kríža, aj drevo spásy a narodenie Ježiša Krista, na ktoré sa všetci tešíme. Ja som mal včera z toho takú obrovskú radosť, tak som sa chcel ešte aj s vami s kolegami potešiť o to. Tak Pán Boh vám žehnaj.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Pán poslanec, ja vás chcem ubezpečiť, že sme to robili stále, akurát minulý rok a predminulý rok, keď bola pravicová vláda, tak sa takto nezapaľoval stromček. Zapálil sa, ale nie za takej účasti poslancov. Som rada, že vás to naplnilo šťastím.

    Ale ideme sa venovať štátnemu rozpočtu. Pán poslanec Mihál nie je prítomný, stráca poradie.

    Pani poslankyňa Gibalová, nech sa páči, máte slovo.

  • Dobré ráno prajem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, pán spravodajca, dámy a páni, dovoľte, aby som sa vyjadrila stručne k predkladanému návrhu rozpočtu.

    Rečníci predo mnou označili návrh rozpočtu rôznymi prívlastkami, pre mňa je ale najvýstižnejší prívlastok rozpočtová ilúzia. Prvý dôvod je vo vašom očakávaní vývoja napĺňania príjmovej časti rozpočtu v súvislosti s otvorením druhého piliera. Ja sa obávam, že v tomto prípade šťuka v rybníku skape a zlatá rybka nestihne splniť ani jedno jediné želanie.

    Zastavím sa pri niektorých položkách rozpočtu ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Pre porovnania použila som predložený rozpočet, ale aj materiál Hodnotenie návrhu rozpočtu verejnej správy, ktorého autorom je Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Podľa prognóz na rok 2013 citovanej rady sa očakáva priemerná miera nezamestnanosti vo výške roka 2012 13,9 % a predpokladá sa stagnácia ekonomickej situácie obyvateľstva.

    Ešte v júni 2012 boli prognózy pre rok 2013 mierny pokles nezamestnanosti na úroveň 13,7 %, rast reálnej mzdy v roku 2013 vo výške 1,5 % a rast zamestnanosti vo výške 0,4 %. V súčasnosti je prognózovaný rast reálnej mzdy v roku 2013 len vo výške 0,4 %, rast zamestnanosti 0,1 %. Teda prognózy ekonomického rastu pre rok 2013 urobené v septembri 2012 oproti prognózam pre rok 2013, ktoré boli urobené v júni 2012, sa mierne zhoršujú a ekonomický rast sa predpokladá len mierny, ak vôbec. Nedá sa teda predpokladať, že dôjde k zníženiu nárokov na vyplácanie dávok hmotnej núdze, ktorých potreba vzniká z dôvodu nezamestnanosti, najmä dlhodobej, alebo z dôvodu inej nepriaznivej situácie občana.

    Rozpočet pre rok 2013 však predpokladá zníženie vyplácania dávok z dôvodu hmotnej núdze, teda o približne 2 074-tisíc eur, pričom ide hlavne o zníženie dotácií na stravu dieťaťa v hmotnej núdzi, skoro 1 mil. eur, a zníženie vyplácania dávok hmotnej núdze viac ako 2 141-tisíc eur. Zvýšenie hmotnej núdze nastalo len pri vyplácaní náhradného výživného približne o 1 068-tisíc eur. Predpoklad pre ďalšie roky je postupné znižovanie dávok v hmotnej núdzi, čo by bolo priaznivé, ale nekorešponduje to s očakávanou skutočnosťou v závislosti od rastu zamestnanosti, reálnej mzdy či poklesu nezamestnanosti.

    Podľa informácií zverejnených na stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky v kapitole, aj podľa toho, čo sme dostali ako materiál, v kapitole Všeobecná pokladničná správa za jednotlivé roky, v roku 2010 bolo schválených na sociálne služby 24 202-tisíc eur, skutočné čerpanie bolo 30 923-tisíc eur, v roku 2011 bolo schválených 25 010-tisíc eur a skutočné čerpanie bolo po úprave rozpočtu 28 727-tisíc eur. V roku 2012 bolo v kapitole Všeobecná pokladničná správa v položke Zariadenie sociálnych služieb - staroba plánovaných 27 509-tisíc eur a plán pre rok 2013 je 28 219-tisíc eur. V návrhu rozpočtu v texte je uvedená suma 52 mil. eur, pre mňa bez vysvetlenia navýšenie skoro o 46 % oproti plánu pre rok 2013. To by bola skôr otázka naozaj na vysvetlenie, prečo je to takto naplánované.

    Pozastavím sa na chvíľu pri politike zamestnanosti, kde v tabuľke Ľudské zdroje, okrem teda chýb, ktoré sú spôsobené zrejme pri sčítaní jednotlivých položiek, by som chcela upozorniť na to, že pre ľudské zdroje sú tu plánované prostriedky vo výške 265 mil. eur, čo oproti schválenému rozpočtu z roku 2012 predstavuje číslo, ktoré je veľmi zaujímavé a pôsobivé, o 83,5 % viac. Ale v roku 2014 a 2015 sa podľa tejto tabuľky zrazu toto číslo dramaticky prepadlo. Na rok 2014 je to 60,1 mil. eur a rok 2015 18,9 mil. eur. To naznačuje, že, a to by som možno tiež bola rada, keby mi pán minister odpovedal, že udržateľnosť pracovných miest umelo vytvorených hodíte na zamestnávateľov a spľasne bublina. Pracovné miesta zaniknú a títo ľudia, ktorí budú mať možnosť pracovať možno dva roky, sa opäť stretnú na úradoch práce.

    Za rozumný a odvážny krok by som považovala od vás, ak by ste pristúpili na opatrenia v rozpočte, a to napríklad na opatrenie k obmedzeniu súbehu práce a dôchodkovej dávky u štátnych zamestnancov a vytvorili tak príležitosti pre trvalé pracovné miesta pre absolventov. Som presvedčená, že to urobíte skôr či neskôr, tak ako ste tri roky nechceli počuť o zmene valorizácie dôchodkových dávok. Nakoniec ste to urobili, pretože vás k tomu donútila situácia vo verejných financiách. Je nehorázne, aby štátni úradníci poberali slušné platy a zároveň aj dôchodkové dávky a zaberali miesta absolventom alebo mužom a ženám, ktorí živia rodiny.

    Na doplnenie ešte stále máme štátne dávky, ktoré majú obligatórny charakter, a ich adresáti nie sú odkázaní na ich vyplácanie. Myslím si, že ešte vždy ste si neuvedomili, že rozhadzujete plným priehrštím, akoby sme žili v brunejskom sultanáte.

    A možno ešte pár poznámok ku kapitole, ktorej ja sa nevenujem, ale pretože ma oslovujú ľudia, tak ako mnohých z vás, možno všetkých, ktorí sa nemôžu dočkať reštitúcií svojich majetkov. Zaujala ma kapitola Slovenský pozemkový fond, kde v rámci rozpočtových výdavkov majú dominantné výdavky v objeme ako bežné výdavky, ktoré majú slúžiť na vykrytie krokov ustanovených v právnych predpisoch upravujúcich postavenie a činnosť Slovenského pozemkového fondu. Výdavky na mzdy a odvody sa v Slovenskom pozemkovom fonde rozpočtujú vo výške 5 469-tisíc eur a v porovnaní so schváleným rozpočtom na rok 2012 sú vyššie o 226-tisíc eur, čo je prakticky nárast miezd o 4,3 %.

    Ale čo ma zaujalo, že rozpočtové, celkové výdavky Slovenského pozemkového fondu sú rozpočtované na úroveň 12 695-tisíc eur, čo v porovnaní so schváleným rozpočtom znamená pokles o 0,8 %. Odôvodňujete to tým, že sa budú valorizovať tarifné triedy, aby bola motivácia pre mladších zamestnancov, že budete brať do úvahy dĺžku odbornej praxe, ale pritom znižujete finančné prostriedky na samotný chod a výkon fondu Slovenského pozemkového fondu.

    A v súvislosti s tým vyvstáva otázka, že prečo to je tak? Sú už reštitúcie ukončené? Sú všetci uspokojení? Alebo ako to stojí so Slovenským pozemkovým fondom? Alebo chcete "zamraziť" na rok 2013 reštitúcie, ale zvyšujete mzdy nárastom o 4,3 %?

    Ďakujem veľmi pekne. To je všetko.

  • Na vystúpenie pani poslankyne s faktickou poznámkou pani poslankyňa Vaľová. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    Nech sa páči, pani poslankyňa.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja sa pokúsim pani Gibalovej niektoré veci vysvetliť, ktoré si myslím, že buď zámerne nepovedala, alebo možno ich nepochopila, takže to rada vysvetlím.

    Prečo dávky v hmotnej núdzi zostali na úrovni roku 2012? No asi preto, že sa budeme snažiť skutočne udržať nezamestnanosť v týchto číslach, ktorá je tohto roku. K nezamestnanosti sa ešte vrátim. Ale povedzme si, že na politiku zamestnanosti v roku 2013 rozpočtujeme sumu 265 mil. eur, čiže v porovnaní s rokom 2012 nárast o 120,6 mil. eur, pani kolegyňa, tak ako to schválila bývalá vaša vláda, čo je nárast o 83,5 %. Tak, samozrejme, že ak ideme na politiku zamestnanosti dať toľko peňazí, tak počítame, že nebude toľko nezamestnaných. Aj keď musíme povedať, že sme otvorená ekonomika a na raste ekonomiky sme závislí od iných krajín.

    Ďalšiu vec, ku ktorej by som sa pozastavila, je, pani kolegyňa povedala o raste nezamestnanosti. No, ja musím povedať, že spomínalo sa tu často, vy ste ho nespomínali, ale Zákonník práce, kde bolo povedané pánom Kaníkom, že keď schválite vy Zákonník práce, nezamestnanosť klesne pod 10 %. Dneska ste sama povedali, že po roku a pol vašej vlády alebo za bývalé obdobie nezamestnanosť je 13,9. Čiže je nám jasne, že toto zostáva na nás, a preto sme v tejto kapitole navýšili skutočne na to, aby sa ľudia zamestnali o 83,5 %.

    A poslednú vec, ktorú chcem povedať. Pani kolegyňa, ste si nevšimli, že v rozpočte minulého roku, ktorý ste schválili, boli výdavky, deficit vo výdavkoch 6 % a so strašidelnou výškou až 53 % na, moment, moment, dobre, deficit 6 %, zostanem pri deficite, dneska máme deficit 3 %, čo je veľmi podstatné.

    Takže myslím si, že naozaj tento rozpočet je ambiciózny. Budeme sa snažiť aj v takejto ťažkej situácii zvýšiť počet, nie, znížiť počet nezamestnaných, zvýšiť zamestnanosť a udržať deficit na nižšej...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Pani poslankyňa Gibalová s reakciou, nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Nuž, pani poslankyňa Vaľová, stačí sa pozrieť do tej tabuľky. Aj na rok 2014 a 2015 z 265 mil. eur vami schváleného rozpočtu o 83,5 % viac, ako predstavuje číslo z roku 2012, zrazu sa prepadáte na rok 2014 60,1 mil. eur a 2015 18,9 mil. eur. Čiže bublina spľasne, pani Vaľová.

  • Teraz dávam slovo pánovi poslancovi Fedorovi. Nech sa páči, písomne prihlásenému do rozpravy.

  • Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, na úvod chcem povedať, že považujem za celkom logické a očakávané, že sa zvyšujú priame dane, ak vo voľbách vyhrá vláda, čo si hovorí ľavicová. Je to taký tradičný prístup. Nie je veľmi originálny, väčšinou nie je ani účinný. Mám teda na mysli, že neprináša také efekty, aké si ľavicové vlády od toho obyčajne sľubujú. A neprinesie do štátneho rozpočtu ani na budúci rok. Vlastne bolo trochu neobvykle, že predchádzajúca vláda SMER-u v roku 2006 - 2010 takéto zmeny neurobila, hoci ich sľubovala už pred voľbami 2006. Vysvetľujem si to tak, že keď prišlo na lámanie chleba, SMER zistil, že žiadnu politiku lepšiu nemá, nepripravil ani nevymyslel. Po týchto voľbách dochádza aj na vážne daňové a odvodové zmeny. Nebol by som prekvapený, keby ľavicová vláda robila tzv. ľavicovú politiku napríklad pod heslom solidarity bohatých s chudobnými. Dokonca nevidím zásadný problém ani v tom, že táto vláda nerobí ľavicovú politiku. Toto nech si zodpovie SMER pred svojimi voličmi.

    Hlavný problém totiž vidím v tom, že čo zažívame, nie je v skutočnosti žiadna politika. Nie že ľavicová politika alebo pravicová, alebo stredová, povedzme nejaká neidologicko-pragmatická. A to už nie je problém SMER-u alebo vlády, toto už je problém celého Slovenska.

    Ako vlastne vláda definovala ciele svojej politiky, teda ciele, ktoré by sa mali preniesť aj do návrhu rozpočtu. Dovoľte mi pripomenúť deklarácie pána premiéra. Napríklad tvrdil, že návrhy vlády sa nedotknú 80 % obyvateľov. V poriadku, aj toto vyzerá ako nejaká politika. Aspoň to znie ako jasne pomenovaný cieľ. Bohužiaľ, ale to tiež nie je pravda. Zrátajte zvyšovanie daní, zvyšovanie odvodov, masívne zvyšovanie všelijakých poplatkov, aj zásahy do druhého dôchodkového piliera, ťažko nájdeme niekoho, koho sa nedotknú vládne opatrenia. Nielen nepriamo, ale úplne priamo a osobne. Ťažko nájdeme niekoho, kto pracuje, kto sa stará o rodinu, kto normálne žije z mesiaca na mesiac a kto neodvedie viac, nezaplatí viac, komu zostane v peňaženke aspoň toľko ako doteraz. Ťažko nájdeme niekoho, kto nezaplatí vyššie dane, odvody, kto nemusí zájsť na úrad a zaplatiť nové a vyššie poplatky. V niektorých prípadoch sa tieto poplatky zvyšujú aj o niekoľko desiatok percent.

    Ďalej vláda tvrdí, že zavádza progresivitu do daňového systému, a to aj preto, aby sa bohatí solidarizovali s chudobnými. Veď v poriadku. Aj toto je aspoň nejaká zrozumiteľne pomenovaná politika. Bohužiaľ, ale ani toto nie je pravda. Po všetkom, čo tu už vládna väčšina schválila, vyššie dane a odvody sa nebudú týkať iba bohatých. Budú sa týkať už aj strednej vrstvy. Tej vetchej strednej vrstvy, ktorú dnes na Slovensku máme. Tej slabej strednej vrstvy, o ktorú by sme sa mali starať a nie ju ešte viac spoplatňovať a zdaňovať.

    Do tretice pripomeniem, ako po nástupe tejto vlády pán premiér často opakoval, že kľúčovým slovom musí byť rast. Pamätáte si. Len šetrenie nás nevytrhne, hovoril, že potrebujeme rast. Opakoval to veľakrát. Áno, aj toto by bola jasne zadefinovaná ekonomická politika. Bohužiaľ, pán premiér slovo rast prestal používať. Pochopiteľne, vláda netvrdí, lebo nemôže tvrdiť, že zvyšovanie priamych daní podporí rast. Bohužiaľ, platí aj to, že po všetkých daňových úpravách budeme mať najvyššie korporátne dane zo všetkých susedov. A, bohužiaľ, platí aj to, že okrem daňovo-odvodovej politiky má vláda málo iných nástrojov, ako podporiť rast a konkurencieschopnosť. Pritom konkurencieschopnosť je dnes najsilnejšia motivácia, dalo by sa povedať, cieľ cieľov všetkých rozumných vlád všade vo svete. Či sú tie krajiny bohatšie, alebo sú to krajiny chudobnejšie.

    Čím a ako konkurovať? To znamená, aj ako udržať, aj ako prilákať nové investície. Aké nové investície tu reálne môžu byť? Ako vzniknú nové pracovné miesta? Ako udržíme tie, ktoré existujú? Bohužiaľ, od súčasnej vlády nepočujeme na túto tému jedinú rozvitú vetu, jednu presvedčivú ideu. Konkurencieschopnosť a rast spolu súvisia. A o konkurencieschopnosti Slovenska sa nehovorí azda vôbec.

    Nakoniec spomeniem ešte argument, ktorý používa vláda hádam najčastejšie, a síce, že zvyšovanie daní má pomôcť pri tzv. konsolidácii verejných financií. Inými slovami, zmeny v daňovom systéme a vyššie dane majú priniesť vyššie príjmy do štátneho rozpočtu, aby sme týmto spôsobom znižovali deficity, aby sme tu mohli rokovať o rozpočte, kde na papieri stojí deficit nižší ako 3 %.

    Mnohí to tu už veľakrát povedali a dokázalo sa to aj na slovenskej skúsenosti, a síce, že neplatí rovnica: vyššie sadzby daní rovná sa vyšší výber daní. Ale viete čo? To nehovorí len opozícia. V návrhu štátneho rozpočtu ministerstvo financií prognózuje daňové príjmy štátneho rozpočtu, sú tam konkrétne čísla a potom je tam napísané toto, citujem: "Medzi hlavné riziká prognózy patrí samotný makroekonomický vývoj, za neistý možno označiť aj vývoj DPH v ďalších rokoch", a teraz pozor, "odhad vplyvu legislatívnych zmien."

    Ďalej sa tu píše v dôvodovej správe k štátnemu rozpočtu ešte jasnejšie, znovu citujem: "Rozpočet verejnej správy na roky 2013 až 2015 obsahuje veľké množstvo legislatívnych zmien, ktoré sa prijímajú súčasne a môžu sa navzájom ovplyvňovať. Súvisiace možné zmeny správania sa daňových subjektov, ktoré je veľmi zložité odhadnúť, preto predstavujú riziko naplnenia prognózy." Koniec citátu. Experti s minfinu a rozpočtového výboru použili diplomatický slovník. V skutočnosti povedali, "ak zvyšujete dane, neočakávajte od nich adekvátne vyššie príjmy do verejných rozpočtov". A ešte aj povedali, "najmä keď podnikáte takúto daňovú smršť".

    Chcem teda upozorniť na to, v čom je podľa mňa najväčší problém vo vládnej ekonomickej politike, zvlášť v jej daňovej politike, konkrétne, že toto vlastne nie je žiadna politika. Vláda chce papierovo zvýšiť príjmy, aby jej na papieri v štátnom rozpočte vyšiel predpísaný deficit. A postupuje pri tom ako jednoduchý účtovník. Lenže dobrý účtovník vám povie pravdu, ako na tom ste. Dobrý účtovník vám navrhne, ako na papieri upratať veci na jedno zúčtovacie obdobie. Žiaden účtovník vám ale nenavrhne, ako sa strategicky rozvíjať. V prípade štátu toto musí definovať politika. Politici musia definovať priority, ak to nerobia, je to len púhe účtovníctvo.

    Čo sa vlastne chce od občanov? Chce sa od nich, aby tvrdšie pracovali, očakávame, že zakladajú rodiny a starajú sa o deti, ale akonáhle sa trochu ekonomicky nadýchnu, tak im toto nadýchnutie zdaníme. Nadýchnu sa a my ich hneď zaťažíme vyššími odvodmi. Potom zájdu na nejaký úrad a tam ich už vláda zaťažila aj vyššími poplatkami. Nehovorím o ľuďoch, ktorí sú takpovediac za vodou. Hovorím o tých, ktorým sa podarilo alebo sa darí trochu sa nadýchnuť. Myslím, že už môžme hovoriť o diskriminácii tých, čo pracujú. Pracuješ tvrdšie, zarábaš viac, zaplať viac.

    Potrebujeme investície, aby rástla zamestnanosť, ale zároveň zvyšujeme korporátne dane. Mali by sme chcieť stabilitu drobného, malého podnikania. A čím mu to dávam najavo? Máme problém s výberom tých daní, ktoré už dnes sú, predovšetkým nepriame dane z pridanej hodnoty. A riešime to ako? Že zvýšime sadzby priamych daní. Toto predsa nemôžme nazvať ani jasnou, ani zrozumiteľnou, ani žiadnou politikou.

    Ako je vám určite známe, premiér tejto vlády okrem iného je veľkým priaznivcom dlhodobých rozvojových stratégií. Pamätáte si, jednu si dal urobiť ešte v minulom volebnom období od Akadémie vied. Slovník slovenského jazyka pod heslom "stratégia" uvádza, že to je "spôsob plánovania a riadenia činností, ktorými sa má dosiahnuť určený cieľ". Okrem jediného cieľa mať papierovo v poriadku účtovníctvo tu však iný cieľ nevidím. Niežeby to nebol správny cieľ, ale je to málo.

    A vôbec najväčší paradox vidím v tomto, máme politicky silnú jednofarebnú vládu a táto vláda nemá žiadnu jasnú ekonomickú politiku. Vláda nechce alebo nevie definovať priority, nehovorím o heslách, hovorím o skutočných politikách priority a politikách ekonomických. Vláda nechce alebo nevie napríklad povedať, že stredná vrstva drží štát a ekonomiku nad vodou. Tak ju teda dajme bokom pri novom vyššom zdaňovaní. Vláda hovorí o chudobných, o solidarite, ale nevie alebo nechce dať najavo, že pracovať sa oplatí tým, ktorí pracovať chcú, vedia a môžu. Alebo že podnikať sa oplatí alebo že sa na Slovensku oplatí investovať. V poriadku. Máme vládu, ktorá si hovorí ľavicová, nech teda ľavicová vláda zdaní tých naozaj bohatých toľko, koľko sa jej hrdlo ráči. Veď s čím iným by sa mohla pochváliť. Ale ani ľavicová vláda by nemala robiť to, že ak sa jednotlivec alebo rodina trochu aj ekonomicky nadýchnu, tak z toho urobí hriech a hneď im to aj zrátajú.

    Pre krajinu nie je problém, keď sa vláda háda s opozíciou o ekonomickej politike. Pre krajinu je ale problém, ak vláda nemá žiadnu zrozumiteľnú politiku a keď má mať krajina rozpočet, o ktorom sám minister financií tvrdí, že možno to prežijeme, keď budeme mať šťastie.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca nie sú faktické poznámky.

    Ďalším prihláseným rečníkom je pán poslanec Galis, nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. V súvislosti s návrhom zákona o štátnom rozpočte sa sústredím na tú časť rozpočtu, ktorá sa týka samotného športu.

    V diskusiách či v rozhovoroch s priateľmi zdôrazňujem, aký význam má šport. Že je to fenomén, ktorý ľudí spája, ktorý je hádam jeden fenomén, ktorý dokáže spojiť celý národ, je to niečo, čo fascinuje ľudí. Pri nedávnej návšteve predsedu Európskeho parlamentu, ktorý za týmto pultom stál, tiež začal s naším športovcom Petrom Saganom, ktorý ho fantasticky očaril svojimi špurtami, a myslím si, že to bolo aj určitým spôsobom vyznamenanie pre túto krajinu. Pretože máme dosť ľudí, dosť športovcov, ktorí dobre reprezentujú túto krajinu, a myslím si, že niekedy mám alebo som, lepšie povedané, presvedčený, by sme si mali niekedy aj viacej vážiť.

    Šport nerozdeľujeme na ľavicový, pravicový, na červený, modrý, ale šport rozdeľujeme na dobrý a zlý, úspešný a neúspešný a myslím si, že z tohto treba aj vychádzať. Pamätám si na oslavy hokejistov Slovenska po úspešnej, po úspešných majstrovstvách sveta, jak boli vítaní na námestí, jak sme ich všetci oslavovali. Ale pamätám si aj na návrat hokejistov, ktorí boli neúspešní, ktorým sa nedarilo. Ale tiež musím pripomenúť, že v tom najhoršom období, keď sa zle cítili, keď boli z toho nešťastní, prijal ich pán premiér vtedajší, pán Robert Fico, a diskutoval s nimi o problémoch, o problémoch hokeja a ako to oni vidia, pýtal sa ich na problematiku športu. Takže v tomto som bol veľmi, z tohto pohľadu som bol veľmi potešený, že záujem o šport ako taký skutočne zo strany nášho predsedu vlády je skutočne veľký.

    Ja sa nechcem nejak pasovať do role(roly) odborníka, ale musím povedať, že máme dokonca aj trénera, ktorý trénuje najlepšieho tenistu na svete, a myslím si, že je to tiež určitým spôsobom veľké vyznamenanie pre túto krajinu, a musím povedať, že takýchto ľudí by sme mali sa snažiť potom zapracovať, zakomponovať do zväzov, aby ukazovali mladým ľuďom, akou cestou majú ísť. Pretože tie skúsenosti, ktoré získajú pri takýchto svetových hráčoch, si myslím, že sú nedoceniteľné a nedajú sa za žiadnu cenu nahradiť.

    Na druhej strane do pozornosti sa dostáva vplyv športového sektora na hospodársky rast a zamestnanosť. Začíname si uvedomovať dôležitosť prepojenia športu s výrobou, obchodom, infraštruktúrou, cestovným ruchom, médiami a ďalšími oblasťami športu. Celkové výdavky na podporu športu v predloženom návrhu štátneho rozpočtu sa navrhujú zhruba na úrovni tohto roka, čiže okolo plus-mínus 36 mil. euro. Pri zohľadnení výšky zdrojov na šport treba zohľadniť okrem kapitoly ministerstva školstva aj prostriedky obsiahnuté z rozpočtovej kapitoly ministerstva obrany a kapitoly ministerstva vnútra a cez svoje rozpočty prispieva na šport aj samotná samospráva.

    Na prvý pohľad celková výška zdrojov sa nevymyká z rámca, ktorým štát dlhodobo finančne podporuje rozvoj športu. Aj keď sa pozriem na navrhovanú sumu v kontexte ekonomického prostredia, v ktorom sa rozpočet na rok 2013 predkladá, zachovanie doterajšej úrovne financovania treba považovať za pozitívne.

    Návrh zákona o štátnom rozpočte ako celok je zameraný na zabezpečenie finančnej stability verejného sektora a zaväzuje aj v športe k zodpovednému správaniu sa. Čo si myslím, že by malo byť samozrejmosťou. Podpora športu však ale nezávisí iba od výšky finančných zdrojov. Treba vytvoriť funkčný systém a zabezpečiť ich účelnejšie rozdelenie. Na vládu čaká, a to chcem ako zdôrazniť, nová koncepcia štátnej politiky v oblasti športu a na ňu nadviaže model financovania športu a zákon o športe. To si myslí, že je priorita tohto volebného obdobia. To sú základné rámcové princípy, ktoré by mali posunúť slovenský šport a športové dianie na Slovensku o ďalší krok dopredu.

    Žijeme v krajine, v ktorej aktívne športuje čoraz menej detí, mládeže. Technika, samozrejme, že pohltila mládež a šport ako taký sa stáva nie prvoradým, druhoradým, ale niekedy ani treťoradým v poradí, pretože deti dneska podľahli technike, podľahli televíziám, podľahli počítačom a tak ďalej. Však sami máte vnukov, deti, takže môžete to porovnať s tým, čo ste zažívali ako dieťa, aké možnosti ste mali, aké sú dneska. Mladí ľudia často uprednostňujú nad pohybom v prírode tieto novodobé techniky a myslí si, že veľmi jednoduché a ľahšie je hrať sa na playstation s Massim a dokonca môžete aj nad Gretzkým vyhrať. Čiže tá motivácia ísť do prírody, pohybovať sa, dneska už nie je tak populárna, pretože niekedy to zaťaženie samotného organizmu bolí a myslím si, tomuto sa deti aj vyhýbajú. Nehovoriac o tom, že aj v samotných školách, niekedy je zarážajúce, že dokonca rodičia dieťaťu, ktoré je zdravé, dajú potvrdenku, že by nemalo sa zúčastňovať telocviku. Aj keď, samozrejme, je to veľmi správne, že chceme zvýšiť hodiny telocviku, ale tým sa prakticky tiež nič nevyrieši. Pretože ak ten záujem toho dieťaťa nie je a kde nebude mať motiváciu nielen od učiteľa, ale od rodičov, od priateľov, tak som není presvedčený, že to k niečomu bude viesť.

    Problémom dosť veľkým je aj to, že Európska únia robila výskum a zistila, že väčší záujem o športovanie v poslednom období majú seniori, čo je dosť veľké prekvapenie. A myslím si, že ten záujem seniorov v Európskej únii je čoraz väčší, sa pohybovať, starať sa o zdravie a myslím si, že to je také nové niečo, čo si myslím, že pripomína alebo malo by byť pre tých mladých ľudí vzorom. Veľmi ma to teší a myslím si, že to má tiež určitým spôsobom perspektívu, lebo starší ľudia sa budú môcť dlhšie venovať samotnému pohybu, a myslím si, že stojí za uváženie tiež, aby aj mladí ľudia videli aj v tých starších ľuďoch záujem o športovanie.

    Za jednu z vážnych príčin tohto, prečo populácia na Slovensku športuje málo, vo všeobecnosti považujem nedostatok vhodných športovísk. To by som chcel ako zdôrazniť. Pretože ak máme hovoriť o tom, aby sme deti dostali na ihriská, určite im bude treba vytvoriť podmienky, prostredie, aby mali motiváciu. Predsa není nemysliteľné, aby sme v niektorých obciach mali telocvične, športoviská v takom stave, v akom sú, a bolo by skutočne veľmi dobré, keby sme sa nad touto otázkou zamysleli. Vzhľadom k tomu, že nielen, nielen ten záujem detí by bol väčší, ale určite som presvedčený aj o tom, že prostredie vychováva človeka. A keby som mal to nejako porovnať s niečím, tak by som rád pripomenul výstavbu hokejového štadióna v Bratislave. Pamätáte sa sami, koľko kritiky bolo k tomuto štadiónu, k výstavbe tohoto štadióna. Pamätám sa, že médiá to bombardovali, pretože bol predražený, bol taký, bol onaký a tak ďalej. To, že dneska tam chodí plno divákov, že je stále vypredaný, že sú tam koncerty, že tento štadión skutočne je vzorkou, nemyslím si, že na Slovensku, ale aj v Európe, som hlboko presvedčený, že takýchto štadiónov by malo stáť na Slovensku viacej. Kritika bola zo strany opozície skutočne veľká, ale nikomu nevadilo to, že nakoniec pri otváraní tohto štadiónu nebol ani jeden ten, ktorý tiež mal zásluhu na výstavbe tohto štadiónu, čo bolo trošku smutné konštatovanie.

    Niekedy je pravda, že sa kritizujú aj veci, ktoré sa urobia. A chcem podotknúť, že za vlády Roberta Fica sme postavili okolo 600 ihrísk po Slovensku a nakoniec tuná v parlamente pán Hort, bývalý člen SDKÚ, kritizoval, že to bola zbytočná investícia, že načo sme to stavali a tak ďalej. Takže niekedy nemôžme sa dívať na to, či to stavajú červení, bieli, modrí alebo ktorí, ale musíme sa dívať, či to spĺňa účel, či to patrí na tieto, na tieto obce. A musím povedať, že v spolupráci s primátormi, so starostami určite vzťahy sme mali a je aj dobré, keď sme sa informovali, v akom stave to je. Či treba pomôcť a tak ďalej. Takže treba aj pochváliť niektorých primátorov, starostov, ktorí sa skutočne dobre starali o tieto ihriská.

    Čo sa týka ešte samotnej výstavby ihrísk, je pravdou, že financií je málo, ale keď si napríklad pozrieme, že koľko by sme mali mať, koľko by sme mohli postaviť ihrísk za platinové sitká, tak som to vyrátal, tak tých viacúčelových ihrísk by bolo okolo 51. A v únikoch na daňovom úrade, to nechcem ani to číslo povedať, koľko by sme za to mali telocviční a športových hál. Takže na jednej strane niekedy to, čo sa stavia, je kritizované, na druhej strane to, čo sa stratí, k tomu je taká dosť krátka debata a život ide ďalej.

    Bol by som rád tiež, keby sa nejak prehodnotili predaje SZKT pozemkov, predaj SZKT majetkov, pretože tých majetkov bolo skutočne veľa. A tiež by som bol rád, kto mi dá odpoveď na predaj športového centra v Bojniciach, kto mi dá odpoveď na predaj kaštieľa v Liptovskom Mikuláši a tak ďalej atď.

    Takže máme skutočne dosť problémov v športe, ale musím povedať, že z okolitých krajín máme najhoršiu infraštruktúru. To musím ako bez ohľadu na to, či sa nám to páči, alebo nie, povedať absolútne úprimne. Pochodil som Poľsko, Maďarsko, Rakúsko a musím povedať, že v tom sme ako ďaleko, ďaleko, by som povedal, za priemerom Európy. Skutočne mi je to ľúto. Bol som v Poľsku s poslancami a videl som, čo urobili za posledné roky v Poľsku so športom. Tak musím povedať, že som niekedy mal veľmi zlý pocit z toho, ako sme na tom skutočne. Bolo by dobré sa nad touto otázkou zamyslieť a porozmýšľať čo ďalej.

    Nepochybujem o tom, že to prostredie vychováva človeka. Sami sme videli aj vidíme na hokejových zápasoch Slovana Bratislava, že tí ľudia sa tam slušne správajú, že sa dobre cítia a nechodia tam len ľudia zo Slovenska, z Bratislavy, chodia aj zo zahraničia a dokonca chodia aj tí, čo niekedy robia na futbalových štadiónoch problémy. Lenže to je to, čo som chcel, na čo som chcel apelovať, že prostredie vychováva človeka. Ja som hlboko presvedčený o tom, skutočne, ak by sme postavili futbalové štadióny, tak jak je citový vzťah diváka k tomu klubu, k tomu prostrediu by bol absolútne iný. Som presvedčený o tom, že by aj rodičia s deťmi chodili na štadióny, kde by sa dobre cítili, tak ako to dneska vidíme v ostatných európskych krajinách. Je to na škodu veci, že niekedy sa takáto otázka zanedbáva. Ale som ako bývalý športovec zažil aj to obdobie, keď po zápase ostali diváci a bili sa na štadióne, zažil som obdobie, keď sa oslavovalo, a verím, že zažijem obdobie, keď budem vidieť celé rodiny na štadión ísť v drese, v klubových farbách dresov, kde sa budú tešiť a po zápase kde sa môžu rozprávať so svojimi vzormi, so svojimi hráčmi, funkcionármi a tak ďalej. Ja nevidím v tom zásadný problém. Dneska už, čo sa týka samotného športu, je všetko vymyslené, všetko. Je pravdou ale, že treba investovať do športu ďaleko viac peňazí a hlavne do mladých ľudí. To by som chcel podotknúť, že tí mladí ľudia musia mať ďaleko lepšie, ďaleko lepšie vytvorené podmienky. Pretože len to, aby niekto behal sám od seba, to nie je jednoduché, ale musia mať svoje vzory, musia mať svoje idoly, ktoré sa im budú venovať, ktoré ich budú priťahovať, ktoré budú po skončení svojej kariéry sa venovať alebo, lepšie povedané, zväzy ich zapracujú do svojich štruktúr.

    Nebudem už, nebudem tu rozoberať už problémové oblasti, ktoré bude treba v rámci tohto rozpočtu riešiť. Za prvoradé považujem, ako som spomenul, venovať pozornosť mládeži. V tomto kontexte vidím dôležitú spoluprácu so samosprávami, mestami a obcami. Je určite dobrým znamením, že vláda v súvislosti s rozpočtom podpísala so samosprávami memorandum o spolupráci a pri konsolidácii verejných financií. Znamená to, že samosprávy sú ochotné komunikovať, a verím, že nájdeme spoločný priestor na komunikáciu aj pri zámere podporiť mládežnícky, predovšetkým chcem zdôrazniť, mládežnícky šport. Aj keď asi nie v želateľnej výške, ale určitá spoluúčasť bude potrebná. Ako bývalý aktívny športovec a tréner viem, akým impulzom môže byť pre mladých napríklad materiálna pomoc pri ich športových aktivitách. Vhodné priestory i nové kvalitné športové pomôcky dokážu viac ako násilné presviedčanie o potrebe pohybu ako takého. Dokážu mladých ľudí zaujať a to je prvý krok k tomu, aby sa zvýšili ich pohybové aktivity.

    Z hľadiska súčasnej situácie, aj keď je nie je dostatok finančných zdrojov pre šport zo štátneho rozpočtu, prikladám veľký význam možnosti využitia štrukturálnych fondov. Tieto zdroje by mali pomôcť rozvíjať športovú infraštruktúru ako na úrovni miest, obcí, tak aj v úrovni športových zväzov, ktoré vlastne zabezpečujú potreby aj pre štátnu reprezentáciu, ktorá je hádam najdôležitejšia. V tomto smere musíme vyvinúť viac úsilia, aby sme sa začali približovať k úrovni vyspelejších krajín. Pretože Slovensko má svoju históriu športovú, vychovalo skutočne veľa vynikajúcich športovcov a ja osobne verím, že aj vychová ďalších, len im treba dať príležitosť a hlavne možnosť.

    V kontexte uvedeného záverom považujem za dôležité zdôrazniť, že v návrhu rozpočtu na rok 2013 našla vláda primerané zdroje na to, aby sme mohli naštartovať žiaduce projekty a aktivity. Preto z pohľadu rozvoja v oblasti športu budem hlasovať za schválenie predloženého návrhu zákona.

    Ďakujem vám pekne.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami páni poslanci Érsek, Hraško, Šebej, Hlina, Vaľová, Fecko. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    Pán poslanec Érsek, nech sa páči.

  • Ďakujem, ďakujem za slovo. Samozrejme, pán poslanec, súhlasím s vami vo väčšom, čo ste povedal, ale dovoľte mi, dovoľte mi pár, naznačiť pár vecí, kde by sme mohli ešte stále ušporiť nejaké peniaze, čo sa týka rozvoja športu. A to podľa môjho názoru je jedna vec, že riadenie športu by malo ísť z jedného centra. Teraz je riadenie športu, sám dobre vieš, z troch centier: armáda, polícia a ministerstvo školstva. Už sú tam nejaké zbytočné, zbytočné miesta, ktoré by sme mohli nahradiť.

    Samozrejme, súhlasím s tým, že treba na Slovensku stavať štadióny. Nebol by som športovec, keby som išiel proti tomu. Len moja otázka znie, ak postavíme štadión napríklad z PPP projektov, aby potom tie PPP projekty sme nesplácali v ďalších rokoch z rozpočtu športovej kapitoly. Lebo to by potom, samozrejme, ublížilo každému.

    A samozrejme je najdôležitejšie sprehľadnenie toku financií v rozpočte športu. Nie je to dobre spravené, ale k tomuto sa asi vrátime vtedy, keď sa bude prejednávať ten nový zákon. Ale, samozrejme, dovoľte mi jednu poznámku, že jedno euro zainvestované do športu je návratnosť troch euro, troch evier(eur). Čiže si myslím, že je to dobrá investícia, čo sa týka aj zamestnanosti a všetkého okolo toho, samozrejme, u mládeže a aj smerom k zdravotníctvu.

    Ale dovoľte mi jednu poznámku, pán kolega Galis, nepodporil ste olympijskú rentu, to bola jedna možnosť pre športovcov, bola jedna možnosť, že by sme ukázali tým športovcom, že áno, Slovensko má záujem o tom, aj o tých. A to boli najlepší športovci, olympijskí víťazi a medailisti. Ale aj som povedal, odkiaľ treba zobrať tie peniaze, samozrejme, z TIPOS-u, kde sú tie peniaze, a určite by sme boli presvedčení, že tie peniaze potom idú na dobré miesto z toho podniku TIPOS.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán Galis, som veľmi rád, že ste vystúpili v rámci rozpočtu a dotkli ste sa práve aj tejto oblasti, športu. Spomínali ste, že šport môže byť úspešný a neúspešný. No, zaujímalo by ma, ktorý je ten neúspešný. Neúspešní môžu byť akurát tak športovci. Ale o tom môžme viesť dlhú polemiku.

    Ja by som skôr povedal, že veľké peniaze idú do vrcholového športu, kde sa akosi strácajú popri štedrých sponzorských daroch. Vieme, že teda do toho športu v rámci kapitoly rozpočtu ministerstva školstva pôjde 36 mil. Len je otázne, že kam tie peniaze pôjdu. Namiesto toho, aby tie peniaze išli do spomínaného funkčného systému, ktorý ste teda spomínali a ten je prepotrebný, tak sa systémovo treba venovať najmä deťom. To ste už spomínali tiež. Ale za Pán Boh zaplať sa im dnes venovať, žiaľ, nikto nebude.

    Minister Čaplovič znefunkčnil systém voľnočasových aktivít, kde je alebo, môžme mu povedať, že bol zastúpený aj šport detí? Takže ešte raz otázka: A kam pôjde tých krásnych 36 mil. eur určených na šport? Na úspešný alebo na každý? Ja si myslím, tak ako vy, že by mal ísť v prvom rade na deti, pretože pokiaľ si nevychováme deti, tak máme figu borovú a nie športovcov.

    Spomínali ste aj športoviská v malých obciach na vytvorenie podmienok. Súhlasím, za vlády Roberta Fica sa ich teda postavilo 600, ako ste spomínali. Žiaľ, tieto deti nám tam nechodia a chodiť nebudú, pretože samy sa tam nejak nedostanú, a tieto športoviská zívajú prázdnotou. Viem o tom, pretože som učil na obciach a, žiaľ, pokiaľ sa im niekto systematicky nevenuje, tak tie decká tam chodiť nebudú.

    Spomínali ste aj kauzy platinové sitká a podobne, koľko ihrísk by sa dalo postaviť, mňa by zaujímalo, za nástenku, prípadne za mýtny tender a podobne. Investovať do mladých, súhlasím.

    No a ešte poznámka, už nestihnem.

  • Ďakujem, pani podpredsedníčka. No, ja som ten posledný, komu by bolo ľúto peňazí vydaných na šport. Ja si myslím, zrejme v tom sa zhodneme aj s pánom poslancom Galisom, aj s pánom poslancom Érsekom, že každé euro, ktoré, ktoré krajina minie na podporu športu, je investované dobre.

    V čom sa ale nezhodneme, je to, že napríklad, že akým spôsobom boli vynaložené peniaze na stavbu, alebo teda na na obnovenie zimného štadióna v Bratislave. Ja som ako občan a daňový poplatník pobúrený napríklad tým, že z verejných peňazí sa postavil ešte aj hotel, ktorý je v súkromných rukách. Aj za to sa dalo postaviť a urobiť ešte veľa iného pre šport. A takto by som mohol pokračovať vo výpočte vecí, ktoré sa minuli neúčelne.

    Napríklad by ma zaujímalo, teda z toho objemu peňazí, ktoré boli minuté na šport, teda napríklad na olympiádu, že koľko, aké percento bolo minuté účelne? Lebo ja som vnímal slovenskú výpravu na olympijských hrách v Londýne z veľkej časti ako turistov za naše peniaze, daňových poplatníkov. Keď už sa bavíme o racionálnom míňaní peňazí. Ja som naozaj pobúrený, pretože tu sú peniaze, ktoré chýbajú konkrétnym mladým ľuďom pri konkrétnom športovaní, ale aj vrcholovým športovcom.

    Mohol by som v tomto tóne pokračovať, nerád by som však. Ja by som naozaj rád, keby sme vždy, keď hovoríme o vydávaní peňazí v rámci rozpočtu na niektorú kapitolu, špeciálne pri športe...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • Ďakujem veľmi pekne. V zásade naozaj s veľa vecami súhlasím, ale nesúhlasím s tým takým určitým morálnym relativizmom, pán kolega. Ono, možno trošku preženiem, ale ono aj po tých Hitlerových diaľniciach sa ide dobre, hej - ale tá cena, viete. Čiže naozaj, ja keď sa pozriem na ten štadión, ja som tam bol a uznávam, že je dobrý. Ale prečo, preboha, musel stáť toľko? Prečo sme to nemohli postaviť tak, ako to stavajú aspoň v Kanade.

    Viete, vy ste tu vypočítali, že koľko by postavili detských ihrísk, keď niečo ste tam mali predražené. Keby niekto vypočítal, koľko detských ihrísk by sa postavilo, keby sa nepredražil ten štadión, však by už tie deti, to by už každé decko malo pomaly ihrisko, keď trošku preženiem. Viete, to mne je ľúto, to som smutný z tejto krajiny, že, dobre, uznávame, treba jeden poriadny štadión. Ale prečo, prečo to muselo stáť toľko, že sa všetci smejú? Každý, kto sa pozrie, sa nám musí smiať. Viete, to mne je ľúto, že prečo nie sme schopní postaviť niečo. Prečo tí ľudia, ktorí sa tam okolo toho motali, neboli grandi a nepovedali, okej, postavíme štadión. Prečo to poňali, že, okej, zarobíme na tom, že postavíme štadión. To tu nemáme nejakých veľkých ľudí, ktorí možno zarobili inde a povedali, ako vy ste tu apelovali na šport, na zdravie a neviem čo. Možno bude skúškou poslednou, kde ešte si to môžme otestovať, futbalový štadión. Či sa to pojme tak, že nájde sa tu grand, ktorý povie, postavím štadión, alebo zas bude niekto, kto povie, zarobím na tom, že ľudí ošalím, že urobím na tom, že postavím ten štadión. Z toho som ja smutný. Naozaj som z toho smutný.

  • Pani poslankyňa Vaľová, nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega Galis, ja by som vás určite v tejto vašej debate, ktorú ste povedali, podporila, a to z toho dôvodu, že všetci, ktorí tu sedíme dlhšie, si určite pamätáte, že v našich radoch sedel aj známy rozhodca pán Micheľ. Pán Micheľ pravidelne každý rok apeloval v rozpočte, ako by sme mali teda pomôcť mládeži, ako by sme mali v rozpočte dať finančné prostriedky na šport, a keď si potom dobre pamätáte, tak aj opustil rady SDKÚ, pretože zrejme jeho slová nikdy neboli vyslyšané.

    Takže ja si myslím, že práve výstavbou štadiónov a investovaním aj práve do športu je to veľmi dôležité. Pretože nie tie, tie kluby, ktoré sú profesionálne, ale práve tým podporíme školstvo, podporíme zdravie a hlavne mládež, pretože mládež potrebuje tieto svoje aktivity niekde rozvíjať. A keď sa pozrieme do okolitých krajín a povieme si sami, že mládež nemá záujem už športovať, no, možno niekedy nemá kde športovať a možno niekedy sú tie športoviská už v takom stave, že naozaj by sme mali povedať, že nie je to iba o športe, ale je to o zdraví, je to o výuke, je to o nejakom určitom spôsobe životného štýlu.

    Takže myslím si, že vaše vystúpenie bolo namieste.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Áno, pán kolega, myslím, že dá sa vo veľa veciach s vami súhlasiť. Tiež tvrdím, že financie, ktoré idú do športu, sa nám stopercentne vracajú. Vracajú sa v dobrom zdravotnom stave našej ďalšej generácie, ktorá by mala tiež v tom športe sa trošku rozvíjať.

    Áno, máme športoviská, sú postavené, videli sme ich alebo vidíme ich, ale ich využitie je také, ako povedal kolega Hraško, dá sa povedať, v mnohých prípadoch o ničom. A tu by som chcel apelovať, aby sme hlavne tým nadšencom, tým trénerom po tých obciach, po tých malých dedinkách, ktorí chcú možnože dať trošku svojho voľného času a v súčasnosti niektorí to robia aj v rámci svojej, by som povedal, nejakej časovej rezervy, ktorú majú, aj z vlastných financií, starostovia obcí by vedeli povedať, ako mnoho tých klasických športov, hlavne futbal, na tých obciach, ako musia teraz dotovať, pretože, aj z vlastných peňazí, lebo ináč by to tam neprežilo.

    Uvažujem teraz trošku nahlas. Možno, keď hovoríme, že máme tu také nejasné finančné toky, ako sú tie naše športové, by som povedal, vyžitia financované a teraz nehovorím iba o tých vrcholových športovcoch, ale všeobecne o športe, neviem, či by nebolo možnože v budúcnosti možno uvažovať aj o nejakom ministerstve športu, ako to majú iné krajiny. Ale hovorím, to uvažujem iba nahlas.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne za slovo.

    Pánovi Érsekovi by som chcel povedať, pán Érsek, nezavádzajte, ja som nepovedal, že som proti rente olympionikov. Ja som tvrdil, že som, aby dostali aj majstri sveta a majstri Európy. Pretože ja medzi tou olympijskou zlatou medailou a majstrovskou svetovou alebo európskou nevidím rozdiel. Takže keď, tak všetkým. Ďakujem pekne.

    Pán Hraško, ja s vami nesúhlasím, pretože mám možnosť tiež sledovať tieto ihriská a musím povedať, že veľký záujem je obcí, aby sa ešte stavali. Ale záleží aj na starostoch, jako sa starajú, čo urobia, aký program pre deti. Čiže len nechať samotné deti tam, aby to rozbili, to je v poriadku, ale ja sa pýtam, prečo tam nemajú nejakého občana z obce, ktorý by sa o tieto ihriská staral.

    K pánovi Šebejovi. Pán Šebej, máte pravdu, bolo to drahé. Len viete čo? Cez komín vyletelo 10 mil. euro za daňový úrad a za platinu, ale tú ani nevidíme. Ale tu aspoň vidím každý týždeň, že sú ľudia šťastní, že na koncerte Mikiho Žbirku bol plný štadión. A to bude trvať desať rokov, ten štadión si na seba zarobí. A keď aj to je zlé, tak potom, no, lepšie nerobiť nič. To je najlepšie, nerobiť nič a potom povedať, no však niekto to po nás urobí. Čiže za daňový úrad a za platinu zmizlo toľko peňazí, že sme mohli mať pokryté celé Slovensko takýmito multifunkčnými ihriskami.

    Čo sa týka pána Hlinu, no, samozrejme, že, pán poslanec, tak sú ľudia, čo všetko vedia, všade boli, a kde neboli, tam sa chystajú - a vy ste jeden z nich.

    Ďakujem.

  • Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Miškov. Nie je v sále, stráca poradie.

    Nasleduje pán poslanec Simon, nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, prerokovávame zákon zákonov, a to rozpočet na rok budúci, ale indikatívne aj na roky 2014 - 2015.

    Dovoľte, aby som zareagoval nielen na samotný materiál, ale aj na spôsob, akým vláda a jeho predstavitelia predniesli tento materiál a vyjadrujú sa k nemu. Vo výbore sme mali možnosť si vypočuť zo strany pána ministra životného prostredia a štátneho tajomníka, že kapitola ministerstva životného prostredia bola podhodnotená v roku 2010, keď ministerstvo životného prostredia vzniklo. Považujem to za absolútnu drzosť od predstaviteľov súčasnej vlády, pretože bola to vláda Roberta Fica, ktorá v roku 2010 ministerstvo životného prostredia zrušila. Aj ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja zrušila. Odôvodňovala to tým, že dôjde k šetreniu 13 mil. euro tým, že zrušíme ministerstvo životného prostredia.

    Pán minister, keď naozaj zrušenie ministerstva životného prostredia by malo cieľ zrušiť alebo ušetriť 13 mil. eur, tak prečo druhá vláda Roberta Fica nepristúpila k tomuto istému kroku? Ja vám poviem. Preto, lebo v tom čase politická strana SMER mala na krku niekoľko veľkých káuz: Interblue, emisie. Na ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja mala nástenkový tender. Obidva(Obidve) ministerstvá bolo potrebné zrušiť nie preto, aby ste šetrili, ale preto, aby ste čo najviac zakryli stopy po tom, aby sa tieto prípady nedali poriadne vyšetriť.

    To, že vláda Ivety Radičovej sa rozhodla obnoviť ministerstvo životného prostredia a stálo to niečo a museli sme to urobiť v rámci rozpočtu, ktorý bol daný na rok 2010, je pravda. Prosím, ale buďte korektní a povedzte, že to nebolo podhodnotené. Priznajte si, že bol zlý krok prijať rozhodnutie zrušiť ministerstvo životného prostredia. Pretože keby to bol správny krok, tak to zopakujete ešte raz. Vy ste namiesto toho na ministerstvo životného prostredia dali ešte jedného štátneho tajomníka naviac. Toto nie je spôsob šetrenia.

    Teraz k tomu, že máme problém s rozpočtom a ten problém s rozpočtom budeme mať nielen v roku 2013, ale aj v následných rokoch. Už včera som sa vyjadril pri otvorení tejto rozpravy kriticky, že vláda si kupuje pochvalu od svojich sponzorov SCP Ružomberok, pána Fila. Ale táto vec je oveľa komplikovanejšia a ešte morbídnejšia. Pretože SCP Ružomberok viac ako investičný stimul potrebuje surovinu pre svoju výrobu. Viete si vy predstaviť fabriku vyrábajúcu papier alebo celulózu z dreva v púšti? Asi nie. Darmo by ste im tam sypali peniaze, nikto vám tam nepríde. Nepostavia tú fabriku, lebo nemajú surovinu.

    Táto spoločnosť sa obrátila na vládu Ivety Radičovej začiatkom tohto roku, kde žiadala, keďže im končí zmluva v roku 2014, aby štátny podnik im dal prísľub, že budú mať surovinu aj pre ďalšie obdobie. Nie cenu, ale surovinu na výrobu celulózy. Štátny podnik nedal tejto spoločnosti ani jeden deravý cent, ale tento prísľub dal, pretože v tejto krajine štátny podnik má drevo a potrebuje partnerov, ktorí to spracujú, medzi ktorých určite je možné zaradiť, a je aj potrebné zaradiť, SCP Ružomberok. V tom čase sa už rozhodlo o tom, že táto investícia sa urobí v rámci koncernu na Slovensku. Žiadna žiadosť na investičný stimul, žiadne daňové úľavy, len garancia suroviny.

    Nastúpila vláda Roberta Fica a pre svojho sponzora bez mihnutia oka dala 25 mil. daňovú úľavu vtedy, keď táto spoločnosť už od začiatku tohto roka má vydané stavebné povolenie, pretože len v tomto roku podľa materiálu, ktorý predložil minister hospodárstva do vlády, má v tomto roku preinvestovať 15 mil. eur. Keď spoločnosť chce v priebehu roka preinvestovať 15 mil. eur, neurobí to za dva mesiace. To znamená, že len veľkoryso ste dali ponuku 25 mil. zo štátnej kasy tejto spoločnosti.

    Pôjdem ďalej. Dnes tejto spoločnosti zo štátneho podniku Lesy SR predávate drevo oveľa výhodnejšie. Jedna vec je, ktorá sa deklaruje v centrále, a druhá je realita, za koľko sa predáva toto drevo. Toto drevo dnes sa predáva lacnejšie pre SCP Ružomberok, ako sa predáva palivové drevo pre občanov, ktorí majú minimálnu mzdu a sú na najnižších dôchodkoch. Pri milión kubíkoch, čo táto spoločnosť do roka zoberie, je ľahko si vypočítať, koľko bonusu ešte dostane. No, je samozrejmé, že je ochotná zafinancovať aj konferenciu o daniach pre túto vládu a aj s úsmevom na tvári vystúpi a povie, že zvyšovanie daní nie je problémom. Bodaj by.

    Ja viem, že pán minister to ťažko počúva, radšej odíde zo sály, ale tak či tak je to pravda, dámy a páni, a hovoríme, že nemáme peniaze. No tak, ako zderme ľudí z kože, ale tam, kde máme a kde máme spravovať štátny majetok, tak tam ho nevyužime. Je namieste otázka, že prečo bolo možné do štátneho rozpočtu v roku 2012 odviesť do štátneho podniku 20 mil. eur a na budúci rok už nie je možné sotva 5 mil. Aj to len preto, aby sa nepovedalo. No prečo? No lebo keď sa peniaze rozutekajú, keď sa tam kupujú kvetináče, jeden kvetináč obyčajný za 500 euro, však bodaj by nie. Obyčajný človek z 500 euro má vyžiť dva mesiace a štátny podnik, na závodoch riaditelia si dovolia kúpiť takýto kvetináč, jeden za 500 euro, obyčajný. Tak keď takto sa má pristupovať k správe štátneho majetku, tak potom musíme zodrieť z kože každého jedného občana tejto krajiny, pretože nevieme naplniť štátnu kasu tam, kde by sme mali a kde by sme sa mali správať ako riadny hospodár k svojmu majetku.

    Táto vláda sa nespráva k svojmu majetku racionálne a efektívne a nevyužíva i v prospech občanov tejto krajiny, pričom mnohokrát poukazuje na to, že ako hospodári SPP, ako hospodária zdravotné poisťovne, ale pritom sa neobáva povedať, že majiteľom zdravotnej poisťovne je ochotná zaplatiť 400 mil. alebo možnože aj viac peňazí, ale za to my nebudeme mať ani lepšie ošetrenie v nemocnici, ani nič viac.

    Pričom je treba povedať, že keď sa pozrieme, a budúci rok dostaneme správu, ako hospodárili štátne podniky v tomto roku a príspevkové organizácie, tak určite sa prekvapíme, pretože tá sekera bude značne veľká. Podľa mojich informácií, ktoré už dnes disponujem, aspoň z rezortu pôdohospodárstva sú tie škody oveľa vyššie.

    Teraz ku kapitole ministerstva pôdohospodárstva. Kapitola ministerstva pôdohospodárstva je podhodnotená ako nikdy predtým. Minulý rok, keď sa schvaľoval rozpočet pre tento rok, tak politická strana SMER a jeho predstavitelia sypali na nás kritiku, ako podhodnocujeme vidiek, prečo nedáme im peniaze. Dnes im znížili peniaze oveľa viac, v oveľa väčšej miere a vidíme, že ani odborárski bosovia z SPPK sa nevyjadrujú. Áno, páni, máte moju pochvalu. Kúpiť si odborárskeho bosa tým, že zmením výnos a dám im peniaze zo štátnej kasy, z daňových poplatníkov, aby čušal a neprehovoril o tom, že sú podhodnotené peniaze a kde odchádzajú peniaze, je tým krokom, aby tu bol kľud. Ale nie je to riešením pre agrárny rezort a sektor ako taký. Je to treba úprimne si povedať, že táto vláda si takýmto spôsobom kupuje svojich odborárskych bosov, kupuje si svojich kritikov, aby čušali a neprehovorili.

    V minulom roku sme pripravili program vidieckej zamestnanosti. Odnotifikovali sme tento program, pripravili sme, nechali sme tam pre túto vládu prostriedok, ako lacno vytvoriť asi 10-tisíc nových pracovných príležitostí na vidieku. Minister peniaze z tohto opatrenia dal radšej na zaplatenie odborárskym bosom, než na vytvorenie pracovných miest. Tento program na budúci rok v rozpočte má alokovaných nula eur. Pýtam sa, či je to normálne od vlády, ktorá deklaruje, že chce za všetku cenu vytvárať pracovné miesta tam, kde máme nezamestnaných na vidieku, kde je mobilita problém pre nich, lebo dnes rušíme aj železničné spojenia, rušíme autobusové spojenia, majú problém s dochádzkou a my tam, kde môžeme vytvoriť pracovné miesta za najlacnejších, najjednoduchších podmienok, my na to peniaze nedáme.

    Ale nedáme farmárom ani na podporu živočíšnej výroby, ktorá by vytvárala ďalšie pracovné miesta, čo je umožnené a vyrokované, že pre rok 2013 ešte je možné dať 93 mil. euro a vláda minulý rok na tieto účely dala 18 mil. euro, tak Ficova vláda, ktorá si kladie za cieľ podporovať aj poľnohospodárstvo, dáva nulovú hodnotu.

    Národné podpory sú taktiež podhodnotené a sú o 3 mil. nižšie, než boli za Ivety Radičovej. Minister pôdohospodárstva sa prezentuje enormným množstvom kontrol, ale aby sme priplatili našim veterinárom na to, aby to mohli robiť a mohli robiť rozbory, tak to táto vláda už v svojom rozpočte nezohľadňuje.

    Pán minister financií doniesol a žiadal, aby Národná rada prerokovala rad zákonov, ktoré sa dotýkajú príjmov štátneho rozpočtu, pred týmto zákonom. Áno, je treba povedať, že je to oprávnená požiadavka a bolo to tak aj v minulosti, ale nechápem, prečo takisto pán minister nežiadal, aby pred týmto zákonom bol prerokovaný zákon o potravinách. Do zákona o potravinách táto vláda dáva oveľa násobné zvýšenie pokút zato, že niekto predáva nekvalitné potraviny. V opakovanom prípade a minister už len v tomto roku niekoľkokrát zopakoval, že skoro každá táto spoločnosť opakovane porušovala zákon, tak je možné udeliť 5 mil. eur.

    Pán minister, žiadajte od ministra pôdohospodárstva, nech udelí minimálne štyrikrát takúto pokutu, máte príjem do štátneho rozpočtu 20 mil. a dajte ich poľnohospodárom. Nemáte problém povedať ministrovi vnútra, že musí vybrať pokuty a v akej výške, tak naberte odvahu a povedzte to isté aj ministrovi pôdohospodárstva, keď chce zvyšovať pokuty vo vzťahu k obchodným reťazcom, nech vyberie od nich 20 mil. na pokutách a nech to je príjem štátneho rozpočtu. Docielime aj navýšenie štátneho rozpočtu a docielime aj to, že nebudeme mať nekvalitné potraviny na obchodných pultoch! Preto by som očakával, že pán minister požiada pred záverečným hlasovaním, aby ešte bolo prerokované najskôr aj zákon o potravinách v tejto Národnej rade, a tým získali peniaze.

    No musím povedať, že, pán minister, vy ste boli ten, ktorý v júli na Rade zahlasovali v mene Slovenskej republiky, že súhlasí Slovenská republika, súhlasí s uplatňovaním modulácie pre farmárov na rok 2013. Je to čiastka 4 % z priamych platieb. Aby som to premenil pre vás ako pre ministra financií, je to, s úsmevom na tvári ste vyhodili 16 mil. eur z európskeho rozpočtu a vrátili ste ich do Bruselu. Preto ste to tak urobili, lebo o modulácii sa rozhodovalo v roku 2009, keď sa samotné nariadenie prijímalo. Vtedy Slovenská republika si mala uplatniť požiadavku smerom k Európskej únii, Európskej komisii, že je možné tieto peniaze, ktoré sa ušetria z modulácie, presunúť do druhého piliera. Vtedy minister Becík, lebo on, ak si dobre pamätám, tak bol minister Becík, túto požiadavku smerom do Bruselu alebo možnosť nepredložil. A dnes, keď v júli ste rozhodli a podporili moduláciu v rámci Európskej únie, tak ste rozhodli o tom, že 4 % budeme krátiť na Slovensku, ale my ich nemáme de facto kam posunúť. To znamená, že z ročného balíka 400 mil. euro 4 % poputujú priamo naspäť do kasy Európskej únie.

    Keď takýmto spôsobom sa budeme stavať k rozpočtu a k správe verejných financií a k možným príjmom tohto rozpočtu, tak nemôžme očakávať, že v skutočnosti budeme mať dobrý stav financií a nebudeme musieť zvyšovať dane. Očakával som, že vláda bude viac šetriť aj na svojej vlastnej strane. Šetriť tým, že bude financie vynakladať len efektívne a obmedzí v dostatočnej miere aj štátnu správu. No darmo hľadám tento stav v štátnom rozpočte, vidím, že stav pracovníkov v štátnej a verejnej správe zostáva stále rovnaký, s rovnakým počtom. Tak takýmto spôsobom nie je možné pristupovať k správe verejných financií.

    Musím povedať, že táto vláda, samovláda SMER-u nastúpila príliš skoro po tej prvej. Dobieha ho tieň minulosti. Keď som nastupoval ako minister v roku 2010, tak som našiel také míny, že nadkontrahácia v programoch pre obce, renovácia škôl, obnova verejných priestranstiev 354 mil. eur. Podarilo sa nám to znížiť na nejakých 100 mil. eur, ale tých 100 mil. eur dnes nie je dofinancované a nie je riešené ani v tomto štátnom rozpočte. Minister pôdohospodárstva sa snažil svojimi listami ovplyvňovať, aby obce nestavali, resp. odložili ich realizáciu, ale toto vytvorilo len druhotný problém a dnes mnoho týchto obcí musí platiť pokuty, penále smerom k investorom, pretože ony mali podpísané platné zmluvy. Ten záväzok vznikol z konca roku 2009, začiatkom roku 2010. Dnes obce majú problém so svojím vlastným financovaním v objeme minimálne 100 mil. eur aj vďaka tomu, že nehospodárne a nie úplne korektne sa pristupovalo k eurofondom a k ich správe v roku 2009, začiatkom roku 2010.

    Záverom dovoľte mi, aby som zhrnul, ako sa pozerám na tento rozpočet. Tento rozpočet má niekoľko cieľov: zvýšiť dane obyčajným občanom tejto krajiny, dať vysoké bonusy sponzorom politickej strany SMER-u, zodrieť z kože aj pracovníkov, pretože vyháňame podnikateľov z tejto krajiny, ktorí zamestnávajú ľudí, a tým pádom zvýšiť počet nezamestnaných, a to všetko preto, aby táto vláda mohla urobiť pár veľkých obchodov so svojimi sponzormi.

    Keď chceme naplniť túto kasu, tak pán minister by mal prehodnotiť, dať návrh na prehodnotenie aj rozdelenia investičných stimulov na zachovanie pracovných miest, o ktorom vláda rozhodla v tomto roku, prerokovať všetky ďalšie zákony, ktoré majú vplyv na zvýšenie príjmov štátneho rozpočtu, ako príklad som uviedol zákon o potravinách, kde sú vyššie pokuty inkorporované. A keď vláda chce zvýšiť pokuty, tak nech naberie odvahu a, rovnako ako ministrovi vnútra, nech dá príkaz, že aj minister pôdohospodárstva má rovnako vybrať, a nech prehodnotí správu všetkých štátnych podnikov a štátneho majetku tak, aby odvádzali peniaze do štátneho rozpočtu, pretože na tejto strane je niekoľko sto miliónov eur, ktoré nie sú využité a sú v neprospech občanov, ktorí musia platiť vyššie dane, odvody a poplatky.

    Ďakujem pekne.

  • S faktickými vystúpeniami dvaja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Pán poslanec Hlina.

  • Áno, pán kolega, ďakujem pekne. Máte pravdu, tie absurdity, že človek, ktorý dostane daňové stimuly, na konferencii povie, že zvyšovanie daní nie je problém pre túto krajinu. To je fakt výsmech. Ale znova, sú len určité geograficky položené krajiny, kde takéto veci sú možné.

    A ja chcem ešte iný fakt spomenúť, že odborári, lebo tuná vládny SMER s nimi obcuje často, že keby boli féroví voči svojim kolegom, tak kým sa napríklad nedorieši štrajk kamionistov, tak si s nimi nesadnú za jeden stôl. Neviem, či si spomínate, keď kamionisti štrajkovali, tak smerácky chránenec Filo vtedy proste využil maximálne, čo mohol. Tým ľuďom, ktorí boli na to odkázaní, zobral vstupky do SCP-čky. Ale tam bol aj iný faktor, na ktorý som aj ja vtedy upozorňoval, že ako je možné, že polícia vedela, kto je kde a kto to je. Tam došlo podľa mňa k jednoznačnému zneužitiu mýtneho systému a zberu údajov a došlo vlastne k tomu, čo sme, je bezprecedentný krok, to znamená, štátna pomoc sa spojila s prevádzkovateľom mýta na to, aby potlačila štrajk.

    Takže pokiaľ odborári majú nejakú stavovskú česť, tak kým sa toto nedorieši, čo bolo spáchané na ich kolegoch, keď boli v uliciach a mrzli, tak by si nemali v zásade sadnúť za jeden stôl s ľuďmi, ktorí sú schopní takého niečoho. Ale nuž, tu sme krajina, aká sme, ba práve naopak, hej, SMER posilnený výsledkami letargie ľudí pokračuje v spanilej jazde podpory a inkubátora niektorých vybraných firiem a pán Filo len už nestíha rozmýšľať, že čo by si mohol ešte zmyslieť, aby od tohto štátu dostal.

    Čiže okrem stimulov tu za chvíľku začne pán Počiatek nás presviedčať zľahka a jemnučko, že mýto pre osobné autá je v zásade správnym riešením, dokonca budeme konfrontovaní s tým že spravodlivým riešením, už som na to zvedavý.

    Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Chcem poďakovať pánovi poslancovi Simonovi za jeho vystúpenie a povedať, že v jednej veci s ním hlboko nesúhlasím a v druhej veci s ním hlboko súhlasím.

    Tá prvá vec sa týka toho, že spomínal rozdiel medzi mimoriadnym odvodom zo zisku v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky v tomto roku, keď za jeho pontifikátu dosiahol čiastku 20 mil. eur, a na budúci rok teda kritizuje, že jeho nástupca tu dosahuje len štvrtinu, 5 mil. eur. Chcem povedať, pán poslanec Simon, že hlboko nerozumiete podstate lesníctva a tento odvod či vo výške 20, alebo 5 mil. je zlovestným posolstvom pre všetkých ľudí, ktorí sa pozerajú na túto krajinu vo väčších dimenziách časových, ako sú štyri roky volebného obdobia.

    S čím však s vami hlboko súhlasím, je to, čo ste hovorili o cenách, ktoré sa vytvárajú v niektorých silných korporáciách, ktoré odberajú produkciu slovenských lesov. Áno, myslím, že skutočný šéf slovenského lesníctva nesídli v Bratislave na Dobrovičovej ulici, ale sídli kdesi na nejakej menej známej ulici v Ružomberku. Sú to veci, ktoré prechádzajú naprieč volebnými obdobiami a o ktorých sa domnievam, že sú obrovským poškodzovaním skutočných záujmov tejto krajiny. Pretože mám len jednu spomienku, ktorú na záver poviem, je to spomienka na človeka, ktorý sedel vo vysokých funkciách v štátnom podniku v minulosti, sedí tam aj dnes a bude tam sedieť ešte aj v budúcnosti a ktorý mi len raz pri náhodnom stretnutí povedal takú strašnú vetu: "Pozri sa, toto je faktúra, v ktorej sme kvôli Ružomberku prišli zase o milióny." Bola to, vážené kolegyne, kolegovia, len jedna faktúra z desiatok, zo stoviek. Násobte.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec Simon s reakciou, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Na kolegu Hlinu nebudem reagovať, ale na kolegu Mičovského musím povedať, že ja chápem, že lesníci majú bližší cit k tomu, že štátny podnik koľko odvádza alebo koľko neodvádza do štátnej kasy. Ja len na prirovnanie chcem povedať, že Slovenský pozemkový fond aj dnes do verejných financií dal za minulý rok viac ako 9 mil. eur. Práve v štátnom podniku je zhruba rovnaký počet alebo rovnaká výmera lesov. Je pochopiteľné, aby aj tento majetok slúžil občanom a odvádzal dane. 20 mil. je suma, za ktorou si stojím, že tento štátny podnik dokáže bez akého ublíženia a ujmy lesníckych činností platiť a odvádzať do štátnej kasy systémovo. Systémovo. A keď sa o to budú správať správne a nebudú také faktúry, ako vy ste povedali. A musím povedať, že za mojej éry vplyv ani SCP Ružomberok, ani vplyv nikoho iného tam takýmto spôsobom sa neprejavoval. Pretože tie predajné ceny v štátnom podniku stúpali a dnes máme možnosť vidieť, ako tieto ceny klesajú a sponzori SMER-u dostávajú aj takýmto spôsobom plus odmeny a bonusy.

  • Ďalší, ktorý vystúpi v rozprave, je pán poslanec Šebej, pripraví sa pán poslanec Chmel.

  • Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, keď som pred pár dňami hovoril na tému vzťahu medzi sadzbami zdanenia a príjmami štátneho rozpočtu, tak som povedal niekoľko vecí, za ktoré som si vyslúžil kritiku, že nerozumiem americkej histórii a podobne, ale len jednu vec z toho, čo som povedal, zopakujem.

    Domnievam sa na základe nielen skúseností Spojených štátov z 20. storočia, ale ďalších skúseností vrátane našej vlastnej, že čo je na tomto rozpočte nerealistické, je to, ako štát prognózuje svoje príjmy z daní či už právnických osôb, spotrebných daní, alebo daní obyvateľstva, ktoré platia obyvatelia. Ja sa domnievam, že v skutočnosti toto je slabé miesto rozpočtu, že jednoducho štát nedostane toľko peňazí, s koľkými počíta, že bude musieť robiť korekcie a to podľa mňa nie je dobré. A akože môžme sa sporiť o tom, že však uvidíme, povieme si o rok, že ako to vlastne dopadlo s tými daňovými príjmami štátu, ale vravím, že tento rozpočet počíta s vyššími príjmami, ako v skutočnosti štát dostane. A čiastočne si to môže pripísať na vlastné tričko, pretože urobil množstvo krokov, ktoré to spôsobia, že vyberie menej daní. To nie je len zlý výber daní, o ktorom tu včera hovoril pán poslanec Matovič a ktorý je notoricky známy. Samozrejme, že to je súčasť problému a zlý výber daní nie je čosi, za čo je zodpovedná primárne v tejto chvíli táto vláda, lebo ona ten problém zdedila, samozrejme. Ale tie príjmy budú nižšie.

    Čo ma však mrzí viac, je, že ako štát vydáva peniaze. To ma mrzí ešte viac než to, že vlastne koľko peňazí vlastne štát dostane z tých svojich štandardných príjmov. Pretože som jeden z tých ľudí, tak ako vy všetci ostatní, ako ktokoľvek v tejto krajine, v ktorého vrecku ten štát má svoju ruku. Áno, aj v mojom vrecku má štát ruku a v takejto chvíli, keď rozprávame o štátnom rozpočte, mne nezostáva, len sa zamýšľať, že teda čo mi z toho vrecka vyberie ako daňovému poplatníkovi a ako to minie. Nezdá sa, že sa štát, ako je to vyjadrené v tomto rozpočte, chystal nejako zvlášť šetriť napriek teda tej núdzi. Síce deklaruje, že šetriť chce, ale v skutočnosti toho veľa neušetrí.

    Tak napríklad počet štátnych úradníkov alebo zamestnancov vo verejnej správe má vzrásť, ak tomu dobre rozumiem. Čo by mi nevadilo, keby výsledok bol, že občan dostane lepšie služby. Ale ja garantujem, že zvýšený počet štátom platených ľudí vo verejnej službe nespôsobí, že budú lepší štátni úradníci a budú nám lepšie slúžiť. Pravdepodobne nebudú. Ale na to nemá vplyv ten objem peňazí, na to má vplyv zase čosi iného, za čo nemôže ministerstvo financií, ale váham, či z vrecka vytiahnuť tie peniaze a minúť ich týmto spôsobom.

    No ale váham pri viacerých veciach. Tak napríklad váham, či sú ako položka po položke, ak pôjdeme po číslach v štátnom rozpočte, tak váham, či ako daňový poplatník súhlasím s tým, že sa minú peniaze pre nezamestnaných, podotýkam, bez zmeny sociálneho systému. To neviem, či sú celkom rozumne minuté peniaze, hoci nemám najmenšie pochybnosti o tom, že štát musí dať nejaké peniaze na nezamestnaných. Ale bez zmeny sociálneho systému, neviem.

    Neviem, či peniaze na vzdelávanie míňam radostne, hoci som teda naozaj presvedčený, že každá koruna investovaná do vzdelania je investovaná dobre, každý cent, každé euro. Ale nie som si istý, či peniaze vynaložené na napríklad univerzity pochybnej povesti a ešte pochybnejšej kvality sú dobre vynaložené verejné peniaze. Ja mám o tom pochybnosti. Neviem, či produktom takýchto univerzít, ktorých je na Slovensku dobrá polovica, je čosi, čo by som nazval vzdelaním. Pravdepodobne nie, teda ako daňový poplatník neviem, či sa moje peniaze v tejto chvíli míňajú efektívne.

    Neviem, či som šťastný z toho, že ideme vydať peniaze na rezort spravodlivosti a na súdnictvo a na nezávislosť súdnictva bez jeho zmeny.

    Neviem, či radostne vydám peniaze ako daňový poplatník na platy sudcov, ktorí zároveň žalujú štát, že sú diskriminovaní v porovnaní s platmi špeciálnych sudcov, ktorí majú tú nehoráznu drzosť, že žalujú štát a chcú odo mňa ako od daňového poplatníka peniaze za fiktívnu diskrimináciu a očakávajú, že ich vlastní kolegovia, ktorí podávajú také isté žaloby, rozhodnú v ich prospech. Neviem, či chcem dávať peniaze na toto súdnictvo v tejto podobe.

    Neviem, či chcem dať peniaze, či som spokojný s kapitolou, alebo teda so sumou peňazí, ktorú má dostať prokuratúra. Neviem, či chcem prispievať na činnosť Generálnej prokuratúry v tom personálnom zložení, podotýkam, v hanebnom, v ktorom sa nachádza teraz. Neviem, či tá prokuratúra vôbec plní úlohu, ktorú má zoči-voči spoločnosti a ktorú predpokladá ústava.

    Ja neviem, či peniaze na rozvoj priemyslu a podnikania vlastne nedeformujú trh, nebrzdia ekonomiku a či neznehodnocujú poctivú prácu.

    Už dávno som vravel, že som zároveň v rozpakoch, a mi kolega Zsolt Simon prepáči, z dotácií na poľnohospodárstvo. Ja si myslím, ale toto nie je kritika na nášho ministra financií, samozrejme, že celá poľnohospodárska politika Európskej únie je ale úplne zlá. Aj to rozhadzovanie peňazí spôsobom, ktorý nie je ospravedlniteľný. Jednoducho Európska únia míňa polovicu svojho rozpočtu na dotácie poľnohospodárom, ktoré sú neodôvodniteľné žiadnou poctivou logikou. Jednoducho podpláca farmárov, vďaka čomu má Európa drahé potraviny a vďaka čomu poškodzuje vlastne poľnohospodárstvo mimo Európskej únie. Poškodzuje najmä, najmä tretí svet. No a, samozrejme, Slovenská republika musí doplácať našim poľnohospodárom, aby akosi vykompenzovala ten hendikep z toho, že dostávajú menej peňazí zo zdrojov Európskej únie v porovnaní povedzme s francúzskymi alebo talianskymi farmármi. No dobre, chápem, ale hlboko s tým nesúhlasím. Sú to rozhádzané peniaze, naše peniaze daňových poplatníkov. Neviem, čo sa v tejto chvíli dá s tým urobiť, ale pre budúce rozpočty by bolo naozaj rozumné, keby sa aj Európska únia ako taká rozhodla s týmto bláznovstvom skončiť.

    Neviem, či peniaze, ktoré majú ísť do vedy, sú skutočne investované do vedy. Ja som strávil väčšinu svojho života ako vedecký pracovník, ako výskumník na Akadémii vied, neviem, čo z tých peňazí, ktoré idú týmto smerom, a teda aj na vysoké školy, má za výsledok poznanie. Teda produktom vedy, ktorý chcem dosiahnuť a do ktorého investujem peniaze, je poznanie, ľudské poznanie, je výdobytok nejakej vedy. Ja neviem, či financujeme pokroky vedy, ktoré posúvajú ľudstvo dopredu, alebo financujeme inštitúcie. To teda neviem.

    Neviem, či peniaze na zadlžené štátne nemocnice sú peniaze investované do zdravia pacientov. To neviem, mám o tom pochybnosti.

    No ale môžem ísť ďalej. Sú tu zo zákona štátne inštitúcie, ktoré financujeme a pri ktorých mám rovnako čudný pocit.

    Tak zmyslom napríklad katastra je chrániť náš majetok, teda majetok ľudí, ktorí majú svoj majetok evidovaný v katastri. Neviem, či to ten kataster robí efektívne alebo či je tam veľa peňazí minutých. Neviem, či peniaze, ktoré štátny rozpočet im predpokladá pre, čo ja viem, Protimonopolný úrad, sú skutočne peniaze investované do ochrany hospodárskej súťaže. Neviem, či náš Protimonopolný naozaj tak účinne chráni hospodársku súťaž, alebo živíme kamennú inštitúciu.

    Ja neviem, či Úrad pre priemyselné vlastníctvo a vôbec teda patentové záležitosti naozaj chráni priemyselné vlastníctvo v prospech rozvoja našej ekonomiky.

    Mohol by som pokračovať. To isté neviem o NKÚ.

    Chápem, že všetky tieto subinštitúcie musia mať svoju rozpočtovú kapitolu. Bolo by však fajn, keby už pri príprave budúceho rozpočtu tomu predchádzalo, predchádzala akási analýza účelnosti a efektivity ich činnosti.

    Domnievam sa, že v tomto rozpočte existujú veľké rezervy, pretože vláda nebola ochotná, ani tá predchádzajúca nebola veľmi ochotná, ale predsa len o čosi viac, ale táto už vôbec, na redukciu výdavkov na seba samú, teda na štátnu a verejnú správu. Tam podľa výpočtov, no, prosím, libertariánskeho konzervatívneho fintingu, ale je rezerva rádovo v stovkách miliónov euro, o ktoré by sa dali znížiť tie výdavky. A ja neviem napríklad, či je také dobré, že štát v tejto chvíli má taký až alergický postoj k privatizácii, ale k doprivatizácii jednak podielov štátnych podnikov, alebo k privatizácii štátnych podnikov ako takých. Ja sa domnievam napríklad, že neexistuje jediný rozumný, logický dôvod, prečo má štát vlastniť nákladné vagóny. Naozaj neviem o takom dôvode. Pričom k sume, ktorú by štát získal predajom napríklad Carga, by celkom určite pribudli peniaze, ktoré by ušetril na dotáciách pre ten podnik. A vôbec odbúraním dotácií štátnym podnikom a racionalizáciou dnes dotovanej dopravy by podľa prepočtov konzervatívneho inštitútu štát mohol ušetriť 350 až 500 mil. euro a tak ďalej a tak podobne.

    Ja tiež neviem, či peniaze na investičné stimuly sú rozumne vynaložené peniaze. Ja sa pýtam ako daňový poplatník, že či to nie sú peniaze rozdané kamarátom, ktoré okrem toho, že sú bohapustým míňaním peňazí, nevytvárajú pracovné miesta, čo je ich jediný zmysel, ani nechránia pracovné miesta, iba deformujú trh. Ja naozaj neviem. Investičné stimuly sú vždy pre mňa niečo, čo je, čo je krajne podozrivé. Ja neviem, či sú, či je dobré alokovať peniaze do podpory cestovného ruchu. Rád by som videl predtým, než za to radostne zdvihnem ruku ako poslanec, že do akej miery takto investované peniaze, povedzme do Agentúry pre podporu cestovného ruchu, naozaj čokoľvek pozitívneho urobili s cestovným ruchom. Mám o tom svoje pochybnosti.

    Ja by som mohol pokračovať aj ďalej, ale myslím, že už by som len opakoval stále to isté, čo som povedal doposiaľ.

    Dámy a páni, skutočne by bolo fajn, keby sme sa takto o rok pri prerokúvaní toho ďalšieho štátneho rozpočtu teda po prvé bavili o realistickejších číslach, čo sa týka plánovaných príjmov štátneho rozpočtu z daní a iných, a po druhé, keby sme sa o výdavkoch bavili s plným vedomím toho, že či sú efektívne, alebo nie.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Faktické poznámky nie sú na vystúpenie pána poslanca.

    Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Chmel, pripraví sa pán poslanec Dzurinda.

  • Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi v krátkosti vyjadriť sa k predloženému návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2013 až 2015. Nedá mi totiž nepoukázať na financovanie, resp. na nefinancovanie v oblasti ľudských práv.

    Pri kreovaní útvaru podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny na Úrade vlády v druhej polovici roku 2010 bolo mojím prioritným cieľom vytvoriť profesionálny funkčný mikrorezort, ktorý by zaštíťoval problematiku ľudských práv v celej šírke, ako aj práva národnostných menšín žijúcich na Slovensku. Po neľahkých rokovaniach, ktoré odzrkadľovali snahu vlády šetriť verejné financie, sa nám napokon podarilo dospieť ku konsenzu presadiť síce malé, ale predsa len rozšírenie útvaru aj o odbor zaoberajúci sa právami národnostných menšín. Presadzovanie ľudskoprávnej a menšinovej agendy bolo však neraz priam sizyfovské tak na poli ideologickom, ako v oblasti rozpočtu, keď sa nám podarilo presadiť zavedenie dotačnej schémy s celkovým finančným objemom 4,5 mil. eur na oblasť podpory kultúry národnostných menšín a 2,5 mil. eur na podporu projektov v oblasti ľudských práv a rodovej rovnosti.

    V roku 2011 bola vyhlásená výzva na projekty mimovládnych organizácií na presadzovanie ľudských práv, ochranu slobôd, interetnický dialóg, boj proti diskriminácii v sume približne 2,2 mil. eur. Stovky projektov boli odbornými komisiami podporené. V roku 2012 bolo celkove podporených vyše 1 000 projektov v celkovom objeme 6 mil. eur, teda aj za oblasť ľudských práv, aj v oblasti podpory kultúry národnostných menšín.

    Mnohé organizácie, združenia, obce by bez poskytnutej dotácie neboli schopné uskutočniť svoje projekty, festivaly, koncerty, divadlá, semináre, vzdelávacie aktivity a podobne. Bohužiaľ, hodnoty ľudských práv a slobôd, pomoc zraniteľným skupinám spoluobčanov, dôstojnosť ľudí, prezentovanie menšinovej kultúry sú podmienené práve ekonomickým aspektom.

    Súčasná vláda už vo svojom programovom vyhlásení túto oblasť de facto obišla. Zrušením podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny túto oblasť vyhnala na okraj záujmu. Dotačná schéma bola v novele kompetenčného zákona presunutá na Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, no na vymedzenie konkrétnych kompetencií už ľavicová vláda silu nenašla. Nie je doposiaľ zrejmé, prečo agendu ochrany ľudských práv, takpovediac, zaparkovala práve na tomto rezorte. No čo je horšia správa, dotačná schéma bude disponovať značne nižšou sumou. Keďže sa ešte tohtoročné dotácie dokončovali na Úrade vlády, v tomto rozpočte by sme ich hľadali márne. Opieram sa preto o delimitačný protokol uzatvorený medzi Ministerstvom zahraničných vecí a Úradom vlády Slovenskej republiky, ktorý bol dňa 27. septembra podpísaný ministrom Miroslavom Lajčákom a vedúcim Úradu vlády Igorom Federičom.

    Dňa 3. októbra bol tento delimitačný protokol zverejnený v Centrálnom registri zmlúv. Sú v ňom uvedené výdavky kapitoly na realizáciu programov na roky 2013 až 2015, a to v oblasti tvorby a implementácie politík v oblasti ľudských práv. Ide o sumu 1 281 256 eur. Z približne dvoch miliónov eur je to značný pokles vo financovaní ľudskoprávnych projektov. Z tejto sumy, ktorá je uvedená v delimitačnom protokole, bude presunutých ešte 200-tisíc eur na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, a to na základe uznesenia vlády zo 14. novembra tohto roku. V danom uznesení sa táto úloha ukladá ministrovi zahraničných vecí, a to do 15. januára 2013. Čiže po znížení o túto sumu občianske združenia, obce a vôbec žiadatelia prídu o granty temer o polovicu pôvodnej výšky dotačných financií. Uvidíme, aký dopad budú mať tieto ekonomické škrty na činnosť ľudí, ktorí ešte stále majú na zreteli krehkú, touto vládou odsúvanú snahu o podporu tých najzraniteľnejších skupín či jednotlivcov.

    Finančne poddimenzovaná je - treba priznať, že už dlhodobo - aj inštitúcia verejného ochrancu práv. V rozpočte pre kanceláriu ombudsmanky síce došlo k navýšeniu, no je to len o mizivé pol percento. Vláda síce v uznesení navrhuje zvýšiť počet zamestnancov kancelárie na 50, no zároveň sa nenavýšili prostriedky na mzdy, odvody, a to na najnižšiu úroveň od roku 2008, ako aj na nižšiu úroveň ako v predchádzajúcich rokoch, keď bol počet zamestnancov 41, resp. 38. Na program Ochrana základných práv a slobôd žiadala kancelária ombudsmanky na priority s cieľom zabezpečiť podporu regiónov v oblasti dodržiavania ľudských práv a slobôd, na realizáciu monitoringu Implementácia medzinárodných zmlúv, na šírenie osvety v oblasti podpory ľudských práv a slobôd. Napriek tomu, že Slovenská republika je viazaná medzinárodnými ľudskoprávnymi dokumentmi, financovanie tejto veľmi nie populárnej témy medzi politikmi, ktorí chcú byť častokrát skôr pragmatickí ako ľudskí, je stále mizivé.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, ak v tejto rozprave používam čísla, ktoré v rozpočtoch štátov možno považovať za zanedbateľné, neznamená to, že agenda, v ktorej sa tieto čísla používajú, je zanedbateľná. Svojho času, keď premiér Fico zdôvodňoval zánik postu podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny, naznačil, že ľudské práva sú u nás už vraj vyriešené.

    Nie dlho predtým, 5. marca 2012, bývalý ústavný sudca, dnes poradca premiéra Fica, Eduard Bárány však varoval, že, citujem: "Finančná, dlhová, hospodárska, skrátka, súčasná kríza zatlačila do úzadia ľudské práva aj ich vedúcu myšlienku - ľudskú dôstojnosť." A nie náhodou v tom marcovom volebnom virvare Eduard Bárány dodáva: "Ústretovosť voči finančným trhom a ratingovým agentúram prekrýva otázku vplyvu reforiem, čítaj šetrenia, na ľudskú dôstojnosti časti spoločnosti. Zdá sa, že ľudská dôstojnosť musí ako zvyčajne ustúpiť moci, tentoraz moci finančných trhovníkov a ratingových agentúr." Koniec citátu.

    Ľudská dôstojnosť je dnes naozaj možno najohrozenejšou kategóriou, u dôchodcov takisto ako u čerstvých absolventov vysokých škôl, o nezamestnaných a iných marginalizovaných ani nehovoriac. Zrejme preto je fakt, že ekonomická moc je nadradená ľudským právam a ľudskej dôstojnosti. Ľudskoprávne organizácie tretieho sektoru, ktoré sú odkázané na skúpe štátne granty, takisto ako úrad verejnej ochrankyne ľudských práv, sú len jedným segmentom podcenenia tejto agendy v štátnom rozpočte. Lebo ako vraví už citovaný ústavný právnik: "Logika spoločnosti, v ktorej žijeme, nie je postavená na záujmoch a právach človeka, ani na jeho dôstojnosti." Dodajme, že je skôr postavená na logike privatizačnej rabovačky, ktorú sme tu absolvovali viac ako výdatne a ktorej dôsledkom je, že nám tu nevyrástli bohatí ľudia, ale nech to znie akokoľvek paradoxne, chudobní ľudia, ktorí majú veľa peňazí. Tých by možno bolo treba...

  • Tých by možno bolo treba, pán minister, zdaniť aj spätne a možno by ten rozpočet vyzeral lepšie nielen pre ľudské práva.

    Ale ako vraví jeden múdry český filozof: "Toto je nová identita občanov neoliberálnej demokratickej spoločnosti, ktorí si osobujú slobodu za hranicami akejkoľvek slobody." Dodajme, že aj preto je dnes v našej spoločnosti blahobyt viac ako morálka a morálka menej ako ekonomika a peniaze a oveľa menej ako politika.

    Takže ľudská dôstojnosť ako výsledok uplatnenia ľudských práv v praxi života by sa mala odrážať aj v takejto technokratickej oblasti, akou je rozpočet. Lebo ľudská dôstojnosť nie je abstraktný pojem - a mohol by som teraz iste uviesť veľmi pregnantné definície zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN z roku 1948, ale v tejto chvíli, samozrejme, sa tomu vyhnem. Ľudská dôstojnosť sa totiž týka každého jednotlivca veľmi konkrétne. Žiť ľudsky dôstojne nám síce garantujú mnohé základné medzinárodné dokumenty a dohovory, ale aj také zákony, ako je dnešný rozpočtový, by sa tomu nemali vyhýbať. Nechcem tu teraz vyratúvať, koľko občanov, skupín, menšín, spoločenstiev a indivíduí dnes zápasí s tým, aby mohli svoj život prežiť dôstojne. Dôstojne, nie v bohatstve.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovolil som si tento malý dôvetok k môjmu rozpočtovému príspevku do rozpravy rozšíriť možno o nie celkom striktne finančnú reflexiu i preto, že som si uvedomil, že náš zákon zákonov prejednávame práve v čase, takmer, by som povedal, v predvečer, keď si v pondelok 10. decembra budeme pripomínať Deň ľudských práv. Na deň, keď bola v roku 1948 v OSN prijatá Deklarácia ľudských práv. V tomto čase možno priamo symbolicky podpora ľudskoprávnej agendy v nej, v rozpočte, je nie symbolická, už asi skrátená oproti minulému roku takmer o polovicu, a to je vari dôvod zamyslieť sa aj nad takou zdanlivo akoby len technokratickou témou, ako je štátny rozpočet aj sub specie ľudských práv a ľudskej dôstojnosti.

    Ďakujem vám, že ste ma vypočuli.

  • S faktickými poznámkami jeden poslanec. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Pán poslanec Švejna.

  • Ďakujem. Ja by som len doplnil, že keď vláda hovorí o zdaňovaní bohatých, treba povedať jednu zásadnú vec, že vysoký plat, keď má niekto vysoký plat a je zamestnaný, vôbec nie je bohatý. Bohatý je ten, kto má velikánsky majetok. A pôvod, väčšina pôvodu velikánskeho majetku, žiaľbohu, na Slovensku je z privatizácie a z tunelovania a zo štátnych zákazok. Ďakujem.

  • Reakcia poslanca.

  • Chcete reagovať, pán poslanec Chmel? Nie. Ďalší vystúpi v rozprave pán poslanec Dzurinda, nie je v sále, stráca poradie.

    Nasleduje pán poslanec Csicsai, pripraví sa pán poslanec Novotný.

  • Dobrý deň. Vážená pani podpredsedníčka, vážené dámy, vážení páni, vážený pán minister, ja by som sa chcel venovať, resp. rád by som upriamil vašu pozornosť k jednej veci v rámci rozpočtu, všeobecne o rozpočte veľa sa nahovorilo a ešte sa veľa nahovorí, predpokladám, aj budú celkom slušné hádky. Ale ja budem sa venovať tomu, čo myslím, že rozumiem, a to je pôdohospodárstvo.

    Pomaly tridsať rokov venujem sa pôdohospodárstvu a myslím si, že celkom sa v tom vyznám. A absolvoval som od najnižších úrovní až po najvyššie všeličo, ale jednu vec som nechápal po celý čas, že ako je možná diskrepancia medzi vyjadreniami každej vlády, resp. činmi každej vlády. A teraz musím povedať, že najmä súčasnej vlády, že na jednej strane hovorí sa o kritickom stave v poľnohospodárstve, o nutnosti podpory pôdohospodárstva a na druhej strane to vôbec sa neodzrkadľuje, a najmä na rozpočte.

    Keď som otvoril rozpočet, pozrel som si kapitolu pôdohospodárstvo, a keď som si všimol tam jedinú položku takú relevantnú, to je štátna pomoc vo výške 10 mil. eur, tak jednoducho som nepochopil. Nepochopil, jak je možné, že pred pol rokom tu úplne v raketovej rýchlosti schvaľujeme zákon o ochrane alebo o pomoci poľnohospodárom v suchu, čo je chváliteľná vec. A vtedy som sa aj vyjadril, že klobúk dole pred ministrom pôdohospodárstva, takisto pred ministrom financií, ktorý pochopil, že pôdohospodárom treba trošku pomôcť. No ale keď som prečítal ten návrh zákona, tak tiež ma trošku tak zarmútil, lebo ten zákon bol úplne bezzubý. A výsledok aj vidíme, že napriek tomu, že je pomaly storočné sucho, podľa toho takto rýchlo schváleného zákona 35 subjektov malo vážny problém z toho, takže myslím, že není to bohviečo. Ale na druhej strane hovorím, že žiadne finančné možnosti neexistujú pre poľnohospodárov.

    A jednu vec som po čase pochopil, a preto som vlastne aj tu, že tu nejde o to, že niekto nechce. Nejde o to, že hádame sa o peniazoch, ale ja som o tom presvedčený, ide o to, že málokto chápe poľnohospodárov a málokto chápe systém, za akých musia oni pracovať, za akých ťažkostí. Tak som si povedal, že dneska využijem túto možnosť z tohto miesta, posnažím sa vysvetliť posledných sedem rokov, resp. zložitý systém dotácií a peňazí v poľnohospodárstve. A na záver, keď sa mi to podarí, tak apelujem na pána ministra, že keď ho trošku presvedčím, tak budem žiadať nejaké navýšenie určitej pomoci.

    Takže rád by som išiel trošku dozadu a je to rok 2007. To iste viete, že poľnohospodárstvo sa financuje v sedemročných cykloch. Prvý cyklus bol 2007 - 2013. A ide teraz tzv. nová spoločná poľnohospodárska politika od roku 2014 - 2020.

    Roky 2005, 2006 boli o takzvaných negociáciách. Išlo o vyjednávanie podmienok pre poľnohospodárstvo na ďalších sedem rokov. Čiže aké dotačné tituly vlastne budú mať nárok na čo a z akých peňazí budú žiť. Nikto nemal vtedy skúsenosti s poľnohospodárstvom, takže povedzme si na rovinu, že Európska komisia robila s nami, čo viac-menej chcela. A jeden známy, keď mi tak povedal, že keď prišli naši páni z vyjednávania a povedali, že aké podmienky pre Slovensko vyjednali, tak povedali, že keby to bolo v západných krajinách, tak ich vyženú čiapkami naspäť. No ale stalo sa, čo sa stalo, jednoducho boli určité pravidlá podľa toho, z čoho by peniaze mali tiecť do poľnohospodárstva.

    A tu je ten podstatný moment, že, isteže, staré členské štáty na čele s Európskou komisiou nedopriali nám alebo nemali ani najmenšiu šancu dopriať nám také finančné možnosti, aby sme ich prerástli. Ony nás tlačili do minimálnych možných financií, aby sme nie že dotiahli na nich, ale nejakým spôsobom prežili, aby sme fungovali. Takže to, čo bolo vynegociované, tie finančné podmienky, boli, myslím si, že minimálne pre slovenské poľnohospodárstvo. Cieľom spoločnej poľnohospodárskej politiky aj vtedy, aj teraz bolo to, že aby každý poľnohospodár v rámci Európy mal zhruba podobnú štartovaciu čiaru, aby mohli produkovať zhruba na rovnakej úrovni, aby ten konkurenčný boj bol ako tak zachovaný.

    Takže ak financovanie, tzv. prechodné obdobie, vlastne tých sedem rokov, čo bolo minule, ako to, čo skončíme na druhý rok, bolo o tom, že náš systém poľnohospodárstva aby sa dotiahol doslova na systém západnej úrovne, aby sme boli v roku 2014 už konkurencieschopní, keď nastúpi nová spoločná poľnohospodárska politika.

    Pre poľnohospodárov tam boli dve základné veličiny. Ináč sa to financuje z prvého a druhého piliera, ale v rámci týchto dvoch pilierov, čo bolo podstatné, to bola tzv. platba na plochu, tzv. SAPS. A ešte vypichnem tzv. VDJ-čka, čo ste iste o tom počuli, to sú veľké dobytčie jednotky, a zároveň tam sú nejaké maličkosti, ako červená nafta, o(pri) čom tiež by som sa chcel chvíľku pozastaviť.

    Takže princíp SAPS-u, platby na plochy, bol ten, aby každý poľnohospodár, kto sa venuje poľnohospodárstvu, mal určité istoty v rámci produkcie, že nepríde, nemusí začať z nuly, alebo nejaké garancie o tom, že keď sa venuje pôde, tak nejaké peniaze mu tečú. A to je ten systém, že Európska únia povedala, že niektoré peniaze dodá a zvyšné peniaze musí dodať štát, alebo ako vtedy sa vynegociovalo, že, áno, doplatíme zvyšné peniaze do určitej úrovne. A ten systém bol taký, že začalo sa na úrovni, sa mi zdá, 50 : 50 a každým rokom peniaze z Európskej únie sa zvýšili o 10 %, takže peniaze zo štátneho rozpočtu sa znížili, čo je ako v prospech nás. To zatiaľ musím povedať, že celkom to ide, celkom to funguje.

    Ale avšak čo nefunguje, a to je podstatné, čo je vlastne kameň úrazu aj v súčasnosti, sú tzv. VDJ-čka. A musím povedať, že vtedy bola vláda vedená SMER-om, teraz takisto ako pri moci, a jednotlivé platby si vysvetľovali celkom ako svojsky, po svojom. Keď zoberieme, že celý balík peňazí smerom do toho SAPS-u, do tej plochy, bolo zhruba tých 330 mil. eur, z toho polovičku zaplatí v prvom roku Európska únia a druhú polovičku tých 150-160 mil. mohol byť doplatený zo štátneho rozpočtu, a to je podstatné, že to sú tzv. doplatky na plochu, doplatky na pôdu. Takže každý poľnohospodár, ktorý ako mal aj hektár pôdy minimálne, dostal peniaze z Európskej únie, čo každého tešilo. Predtým nebolo. Plus ešte štát mal doplatiť do tej výšky vynegociovanej.

    Popri tom, a teraz sa dostaneme k ďalšej veci, boli tie VDJ-čka takzvané, ktoré mali za úkol podporiť živočíšnu výrobu, a to bolo zhruba v balíku nejakých 57 až 60 mil. Lenže, a to bolo zaujímavé šetrenie, do tých doplatkov, nakoľko výška tých doplatkov v balíku bola dostatočne veľká, terajší ministri zaradili aj tzv. VDJ-čka. Takže napriek tomu, že by slovenský poľnohospodár mohol dostať tých 150 plus 60, jednoducho dostal tých 150, na 60 sa zabudlo, lebo v rámci toho balíka jednoducho sa zmestilo. Z hľadiska štátneho rozpočtu bolo to veľmi jednoduché, dobré, lebo nebolo treba vyplatiť tie peniaze, ale zároveň nikto si nevšimol, lebo bol to úplne nový systém, každý bol rád, že vôbec nejaké peniaze prišli z Európskej únie. A ešte keď navyše prišli nejaké peniaze zo štátu, tak všetci sa tešili.

    No lenže problém zase vlastne nastal pred tromi rokmi, jak som povedal, že akým spôsobom sa zvyšuje podiel Európskej únie, takým spôsobom sa znižuje podiel Slovenska. Keď tých, už hovorím konkrétne, 20 %, čo mal doplatiť štát, a 80, čo dala Európska únia, poklesli pod tých 60 mil., čo boli VDJ-čka, a jednoducho nepríjemne sme zistili to, že nemôžme vyplácať VDJ-čka, lebo doteraz sa to platilo v balíku. A jednoducho, že sa to nevynegociovalo v rámci Európskej únie každý rok, zabudlo sa na to, tak už ani nemáme šancu.

    Takže preto došlo k určitým - nie že k určitým - došlo k skráteniam nie v prospech živočíšnej výroby, takže tie VDJ-čka zase začali kresať už aj minulý rok, no a tohto roku sme sa dostali tam, že tá nešťastne zvládnutá modulácia dodala, že VDJ-čka ako doslova dotácie, podpora pre živočíšnu výrobu jednoducho neexistuje. Neexistuje napriek tomu, že prežívame fakt najťažší rok, možnože posledných 20-30 rokov najväčšie sucho. A už som aj raz povedal, že to sucho nepostihuje len klasických poľnohospodárov, ktorí pestujú na pôde, lebo klasické obilniny sa dajú vypestovať hoc aj v hocijaký ťažký rok a je, resp. čím ťažší rok, tie ceny idú hore, takže všeobecne ten poľnohospodár, ktorý má len pôdu, ten nejakým spôsobom vyžije. Problémy majú vždy tí, ktorí majú živočíšnu výrobu, lebo jednoducho objemové krmivá, ktoré sú vypestované na ploche, takisto majú o hodne zníženú úrodu, takže nedostatok tých objemových krmív zase pôsobí na živočíšnu, len úplne negatívne. Takže tie náklady sú na úrovni, že mnoho hospodárov rozmýšľa o tom, že jednoducho prestane chovať hovädzí dobytok. A myslím, že toto je začiatok konca živočíšnej výroby na Slovensku, lebo tento rok kto prežije, tak neviem, klobúk dole. A myslím si, že minimálne 20-30 % ľudí alebo 30 % podnikov povie si, že načo by som mal chovať ten dobytok, keď štát vôbec nepomáha. Napriek tomu na jednej strane hovorí, že hej, na druhej strane ako vôbec nepomáha.

    No. A to je zásadný problém. Je potom ďalší, že okrem tých tzv. VDJ-čiek boli vynegociované podpora, štátna pomoc vo forme tzv. červenej nafty. Červená nafta je veľmi chúlostivá otázka, lebo nikto o tom nechce rozprávať, ale myslím si, že je treba si povedať na rovinu, že to bol jeden z tých nástrojov, ako kompenzovať určité straty v rámci poľnohospodárstva. A teraz budem trošku hovoriť voči starostom, voči dedinám a nebudú ma mať radi, ale odvody alebo daň z pôdy v rámci starých členských štátov za pôdu neexistuje. To je také niečo ako, neviem, nejakému remeselníkovi fúrik alebo, ja neviem, chce sa zdaniť, poľnohospodárovi sa takým spôsobom zdaní pôda, jednoducho zaťažuje tú výrobu. Ja chápem, že - chápem. Tohto roku sme boli svedkami, že ZMOS povedal, že pomôže štátnemu rozpočtu. Pustí nejaké peniaze. Nebude žiadať od štátu. Ale zároveň čo sa deje? A už sme svedkami toho a niektoré dediny, niektorí starostovia už k tomu ako pristúpili. Kto nepristúpil, klobúk dole. A z tohto miesta som veľmi rád, že to neurobili. Začínajú zvyšovať daň z pôdy pre dediny. Tým zase sťažujú malým poľnohospodárom. Opakujem, v rámci Európskej únie možno dokopy tri štáty existujú, ktoré majú nejakú tú daň, daň z pôdy je najviacej na Slovensku, staré členské štáty nemajú daň z pôdy. A to je obrovský problém, lebo navyše tie podmienky pre slovenských poľnohospodárov sa sťažujú.

    No a preto hovorím daň z pôdy, lebo tzv. červená nafta bola viac-menej, resp. poľnohospodári vnímali tak, že, dobre, máme červenú naftu, nebudeme frflať proti dani z pôdy, a kým to tak bolo zhruba v ažurite egale, takže všecko bolo.

    Lenže prišiel rok, teraz nepamätám sa presne, nejaký 2009 alebo 2008, a zase vláda vedená SMER-om červenú naftu znížila zhruba na polovicu. Vtedy bolo nejakých, ešte budem hovoriť v korunách, desať slovenských korún na liter. Prišlo to na päť. No a musím sa priznať, že minulý minister financií tiež nebol nejaký veľmi štedrý k poľnohospodárom, takže sa to znížilo na nulu.

    A teraz zase...

  • Reakcia z pléna.

  • Hm, tak veď sa k tomu priznávam. Ale toho roku tá červená nafta sa vrátila. Lenže ja si myslím, že to je politický populizmus, povedzme si na rovinu. Lebo keď vyrátame reálne tú sumu na hektár, resp. liter nafty, to je také symbolické, že mnohé podniky si povedali, že radšej sa na to vykašlú, nebudú vôbec nič robiť, lebo to je urážka poľnohospodárskeho stavu. A nič iné není, len ako naháňanie politických bodov smerom k verejnosti.

    Dobre, sú tam nejaké peniaze, berme to, to je tých 10 mil. nejakého s... (pozn. red.: rýchlo povedané). Ale čo stále chýba, čo najviac chýba, tzv. to VDJ-čko. A teraz z tohto miesta hovorím, že, aj pán minister, aj vláda, keď sa chce, jednoducho tie peniaze, tých 50 mil. sa nájde v rozpočte. Nebudem hovoriť, že skade, lebo nie som ani minister financií a nenáleží mi to, a myslím si, že pán minister je natoľko šikovný, že by...

  • Reakcia z pléna.

  • Keď sa to chce, tak sa to urobí.

    A ešte raz opakujem, že z priorít, myslím si, že druhá priorita je poľnohospodárstvo.

  • Reakcia ministra.

  • Smiech v sále.

  • Takže tých 10 už je v tej červenej nafte.

    Takže toto by malo byť ako hlavný bod môjho vystúpenia, že poľnohospodári úplne ozaj potrebujú tú podporu, lebo nemajú. A čo je najhoršie, a to ešte nikto o tom nerozprával, tým, že tie VDJ-čka boli vypočítané úplne iným spôsobom, počas tých siedmich rokov pôdohospodárstvo prišlo o 300 mil. euro, vážení.

    Tristo miliónov euro vtedy, keď celá tá doba siedmich rokov bola o tom, aby sme sa dostali približne na úroveň starých členských štátov. A teraz trošku predbehnem, ale hrozí nám to, že Európska komisia napriek pôvodnému sľubu, že dorovná tie tzv. SAPS platby na plochu na pôvodnú úroveň, chce nám ponechať stále tú pôvodnú úroveň. A zase sme pri tom, že tí, ktorí majú teoreticky obrovské plochy poľnohospodárske, bež živočíšnej výroby, bez rastlinnej výroby, takého charakteru, ktorý by zamestnával ľudí, budú na tom oveľa horšie, ako normálni, len čiste rastlinná výroba.

    Takže preto by som vás chcel požiadať, že ak máte, si myslite to s tou živočíšnou výrobou vážne, čo tu bolo deklarované už vlastne počas posledných dvoch mesiacov, čo ešte raz kvitujem, tak, prosím vás, trošku niečo na to vymyslite, nejaký 30-miliónový balík, to nám stačí.

    Takže na záver, dúfam, že sa mi podarilo trošku objasniť genézu toho, prečo poľnohospodári zakaždým kričia, poľnohospodári chcú tie peniaze. Lebo, no, ešte mi nedá...

  • Reakcia z pléna.

  • Prosím? No nediskutujem, bolo mi povedané.

    Skrátka, ide o to, že prišli sme poľnohospodári o 300 mil. eur za 7 rokov a táto doba mala byť o tom, aby sme sa dostali na úroveň starých členských. Nedostali sme sa. Táto doba mala byť o tom, aby poľnohospodárstvo sa reštrukturalizovalo na tú úroveň, aby mohli konkurovať západným starým členským štátom. Je to aj, je to aj, jak by som to povedal, vina vôbec vnímania poľnohospodárstva. Poľnohospodárstvo je taký istý segment ako hociktorý segment hospodárstva, to znamená, že inovácie a technologické vybavenie je priamo úmerné efektivitou poľnohospodárstva. A počas tých siedmich rokov, žiaľ, poľnohospodárstvo je v takom stave, že tie peniaze neminulo na inovácie, ale minulo na vyriešenie starých problémov. Lebo ešte takisto mi nedá, keď už mám trošku priestoru, najväčší problém bol, že poľnohospodárske podniky sa transformovali takým veľmi divným spôsobom. Kým niekedy banky štát sanoval vo výške nejakých 100 mld., ešte vtedy, korún, keď si pamätám, poľnohospodárov nútili vyplatiť z vlastných zdrojov krivdy za 40 rokov, štát do toho nedal ani halier. A jednoducho táto doba bola zameškaná a tieto peniaze, ktoré by sa mohli vyslovene využiť na inovačné technológie, na nákup nových strojov, zvierat vôbec, jednoducho minuli sa úplne vo vreckách iných ľudí, takže teraz sme v takom stave, v akom sme. Áno, došlo ako, jak by som to povedal, v rámci transformačného procesu, že okrem zahraničného kapitálu v poľnohospodárstve sa objavil aj, objavil aj slovenský kapitál, čo je na jednej strane ako chváliteľné, lebo došli peniaze, dá sa investovať do inovatívnych technológií a pravdepodobne tá výroba pôjde vyššie, ale stratili sme charakter. Stratili sme charakter pôdohospodárstva. A myslím si, že hrozí nám jedna vec, že budeme vyrábať základné komodity na Slovensku, pšenicu, jačmeň, obilie, čo len chceme, ale nebudeme mať na nadstavbu, na živočíšnu výrobu, rastlinnú výrobu, ovocinárstvo, zeleninárstvo. Takže preto poľnohospodárstvo potrebuje tie dotačné stimuly a, hovorím tu, tzv. VDJ-čka, čo nám chýbajú v tomto smere.

    Dobre. Dámy a páni, ďakujem za pozornosť.

  • Faktické poznámky, pani poslankyňa Košútová, pán poslanec Galko, končím možnosť.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Pán poslanec, veľmi ma teší vaša viera v ministra financií a jeho čarodejnícke schopnosti. Chcem sa ale len trocha opýtať pár takých faktických poznámok. Kto nastavoval podmienky v prechádzajúcom programovacom období? Kto to tu hlásal, že netreba poľnohospodárstvo na Slovensku, že všetko dovezieme a všetko vyrieši trh? Kto zrušil červenú naftu? Máte pravdu. Situácia v slovenskom poľnohospodárstve je veľmi zlá, ale treba sa opýtať, kto za to všetko zodpovedá. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec Galko, prepáčte, nech sa páči.

  • Áno, ďakujem pekne. No, pán kolega, ja som si so záujmom vypočul vaše vystúpenie, aj keď som ho nestihol celé, tak si to ešte pozriem zo záznamu. Ja som presvedčený, že takýchto apelov na ministra financií bude viacej. Budú určite z rezortu obrany, ktorý je vysoko podhodnotený posledné roky, takisto z ďalších rezortov, pretože tých peňazí je málo. Nie je vždy, samozrejme, riešením len naliať peniaze do ktorého-toho príslušného rezortu, aj keď nepopieram, že zhodou okolností poľnohospodárstvo je na tom naozaj mimoriadne mizerne, každopádne sú tu, je tu aj iný priestor.

    V januári na ďalšej schôdzi budeme rokovať, pán minister Jahnátek bol vyzvaný, Národná rada to schválila, aby predložil pozíciu Slovenska a stav vyjednávaní k reforme spoločnej poľnohospodárskej politiky a ja si práve myslím, že tam je pes zakopaný. Pretože jednoducho nám tu bolo niečo sľúbené, bolo nám sľúbené, že od roku 2014 na najbližších sedem rokov budú priame platby dorovnané na 100 % priemeru Európskej únie, a to, čo bruselskí úradníci zamýšľajú, tak je len na 90 %, aj to len z jednej tretiny.

    A pokiaľ budeme spoločne tlačiť na ministra pôdohospodárstva Ľubomíra Jahnátka, aby si plnil svoje povinnosti, a takisto tlačiť na vládu Roberta Fica, aby nerobila len ramená na Slovensku, ale aby konečne začala zastupovať národnoštátne záujmy Slovenskej republiky, tak si myslím, že tú neutešenú situáciu slovenských poľnohospodárov a potravinárov dokážeme zvrátiť. Takže najbližšie týždne a mesiace ukážu. My v strane SaS vám ponúkame spoluprácu pri týchto krokoch.

    Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec, chcete reagovať? Nech sa páči.

  • No, už funguje. Ďakujem. Tak, čo sa týka tej červenej nafty, ja chápem stále, že každý minister financií sa snaží zachrániť pre seba najviac peňazí alebo vydať najmenej peňazí, čo je to možné. Ale už keď chceme konkretizovať, hovorím, na polovičku najprv znížili to ministri za SMER, samozrejme, potom náš minister financií tiež nebol nejaký štedrý smerom ku nám. Tú tretiu verziu som už aj povedal, čo sa týka, ja považujem súčasnú červenú naftu skôr za populistické, ako efektívne.

    A k pánovi poslancovi Galkovi. Nešťastné, nešťastný pojem naliať, naliať peniaze. Tu ja som sa snažil akože v tej prednáške alebo vystúpení povedať to, že tie peniaze boli v rámci negociácie prisľúbené. To znamená, že tie peniaze boli určené na to, aby sme sa dostali na úroveň. Skrátka, nejaký proces. Kto si povedal, že ponechá si živočíšnu výrobu vôbec, tak začal nejakú transformáciu. A tie peniaze boli odobraté posledné dva-tri roky, keď tá transformácia ešte není dokončená. To znamená, že keď nakúpila sa technológia, nikto to nedokázal nakúpiť z vrecka. Každý bral úvery. To znamená, prvé dva-tri roky to fungovalo, lebo tie peniaze došli, a práve tie úvery treba platiť aj teraz, posledné dva-tri roky. Takže není o naliatí. To je ako keby futbalový západ, v 70. minúte poviete, že, no tak teraz dobre, tak dvaja idú preč od súpera a hráme ďalej - a to som sa snažil povedať.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, pán poslanec. Pán poslanec Novotný do rozpravy.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, vážená pani spravodajkyňa, vážené kolegyne, vážení kolegovia, tak neprekvapím vás, keď na úvod poviem, že sa budem venovať problematike zdravotníctva a som veľmi rád, že mám tú možnosť diskutovať s pánom ministrom financií o situácii v zdravotníctve, aj o tom, čo nás čaká a neminie v roku 2013. A v závere sa nevyhnem ani téme, o ktorej budeme diskutovať počas celého roku 2013, ale zrejme nás to neminie až(ani) v roku 2014, a to je vznik jednej zdravotnej poisťovne.

    Trošku ma aj prekvapilo, priznám sa, že zdravotníctvo, ktoré je vážnou témou v slovenskej spoločnosti, občania ju podľa závažnosti kladú na druhé, maximálne tretie miesto, čo sa týka problémov Slovenska, a budúci rok pretečie rezortom zdravotníctva viac než 4 mld. eur. Napriek tomu zatiaľ v diskusii, ktorá tu plynie od včerajšieho rána, sa rečníci dotkli tejto témy len veľmi okrajovo, preto - doniesol som si aj vodu - mi vopred odpustite, že to zoberiem trošku zo širšia, ale taká možnosť, aby som diskutoval s pánom ministrom financií o problematike zdravotníctva, tu nie je každý deň, takže rád by som to využil. Budem sa ale držať čísiel, aby som netáral veľa, ale budem aj argumentovať, pretože čísla samy osebe, keď nemajú súvislosti, veľa toho nepovedia ľuďom, povedzme, ktorí sa denne nezaoberajú touto problematikou.

    Poďme teda k tomu - návrh štátneho rozpočtu. Hneď na úvod chcem povedať, že keď bol pripravený návrh štátneho rozpočtu v zmysle platných zákonov Slovenskej republiky, tak som sa trošku pousmial a musím povedať, že neprekvapila ma skutočnosť, že štát chce vydať za poistencov štátu iba 4 % z priemernej mzdy v národnom hospodárstve predminulého roka. Čiže platba za poistencov štátu bola nastavená na 4 %. Pousmial som sa len preto, lebo si veľmi dobre pamätám argumentáciu svojich kolegov zo strany SMER - sociálna demokracia v opozícii, dokonca ešte aj pri schvaľovaní programového vyhlásenia vlády, a keby som bol veľmi zloprajný, odcitoval by som aj môjho kolegu a dobrého priateľa Richarda Rašiho, ktorý hovoril o tom, že neexistuje, aby do zdravotníctva išli len 4 % za poistencov štátu, pretože je to, skrátka, neúnosné. Dneska tu nie je, takže dnes už má zrejme iný názor na túto situáciu.

    Pamätám si, ako v programovom vyhlásení vlády bolo zdiagnostikované alebo, keď chcete ekonomicky, analýza hovorila o tom, že hlavným problémom slovenského zdravotníctva je to, že vláda Ivety Radičovej dávala do zdravotníctva málo, lebo platila za poistencov štátu iba 4 % z priemernej mzdy v národnom hospodárstve predminulého roka. A tak na základe takéhoto ambiciózneho programového vyhlásenia vlády som teda vedel, čo bude nasledovať v októbri, lebo už chvíľu pôsobím v politike a naivný už dávno nie som. Pán minister financií neprekvapil, 4 % za poistencov štátu. Vieme, v akej situácii je slovenská ekonomika. Je mi to úplne jasné.

    No len povedal by som, že keď SDKÚ - DS nikdy nenavrhovala 5 % za poistencov štátu, v opozícii ani v koalícii, a nebude to robiť ani teraz, pretože nie sme populisti, ale sme zodpovední hospodári. Očakával by som, že aj slovenskí sociálni demokrati alebo socialisti, teraz už neviem, lebo pán minister Richter ma poplietol, čiže sociálne cítiaca vláda a sociálne cítiaci SMER bude hovoriť to isté v opozícii a v koalícii. Pretože hovoriť v programovom vyhlásení o tom, že vláda Ivety Radičovej dávala za poistencov štátu menej a podfinancovala rezort, a potom navrhnúť 4 % za poistencov štátu, považujem trošku za balamutenie ľudí. Nielen v slovenskom zdravotníctve, ale všetkých občanov.

    Faktom ale je, že vláda Ivety Radičovej neplatila za poistencov štátu 4 %, lebo zaplatila 4,16 %. Áno, pretože predchádzajúci minister financií nechal v rezerve 50 mil. eur na nepredvídateľné alebo problémové situácie v zdravotníctve a túto záchrannú brzdu použila súčasná vláda, hlasovali sme o tom v tejto Národnej rade v júni, v júni...

  • Reakcia ministra.

  • Áno, áno, je to tak, aj k tomu sa dostanem, pán minister, ale pomalšie mi to trošku ide. Hlasovala o tom táto ctená snemovňa v júni tohto roku a od 1. júla bola táto rezerva 50 mil. eur rozpustená a prevedená do poistných fondov zdravotných poisťovní ako zvýšená platba štátu za svojich poistencov. To znamená, že od 1. júla až do konca tohto kalendárneho roka platí štát za poistenca štátu 4,32 % z priemernej mzdy v národnom hospodárstve predminulého roka. No ale keď sme čestní, tak to premietneme na celý kalendárny rok 2012, čiže platba za poistencov štátu bola 4,16. A vtedy príde minister financií s návrhom 4 %.

    Áno, pán minister má pravdu v tom, že ako opozičný poslanec spolu s pánom poslancom Rašim navrhovali, aby bola v štátnom rozpočte táto rezerva 50 mil. eur a súvisela, súviselo potom s tým, súvisel s tým aj postup pri hlasovaní o štátnom rozpočte. Musím byť korektný, je to naozaj tak.

    No dobre, ale poďme k tohtoročnému štátnemu rozpočtu, čo bolo, bolo, venujme sa mu. Teda 4 %. No je jasné, že reakcia stavovských organizácií, združení, odborárov, ktorí boli neobyčajne aktívni, hlavne po páde vlády Ivety Radičovej, a teraz už akosi svoju aktivitu lokalizujú len na nenastupovanie do nočných služieb v žilinskej nemocnici, čiže musím povedať, že akosi sa im to ostrie otupilo, ale chválapánubohu, lebo nepotrebujeme mať problémy na Slovensku, ale kľud na prácu.

    Samozrejme, všetci začali reklamovať, že teda 4 % je málo. A tu sa udialo niečo, čo by som prirovnal k tomu, o čom som hovoril v stredu v tejto snemovni, že najprv bola vláda proti zľavám v lekárňach a potom, ajhľa, 20. novembra v ranných hodinách prudký 180-stupňový obrat a zľavy už zrazu v lekárňach môžu byť. To už zrazu neohrozuje zdravotnícky charakter. No a to isté sa udialo aj so štátnym rozpočtom a treba to povedať, že zrazu sme sa dozvedeli, že po významnom vplyve pani ministerky zdravotníctva, ktorá bojovala za to, aby štát zaplatil viac za poistencov štátu, je zrazu percento 4,25. Štát zaplatí za poistencov štátu 4,25 % z priemernej mzdy v národnom hospodárstve.

    Nuž, aj ma to potešilo, ale tak som si aj pozrel čísla, čo zrejme moji kolegovia zo stavovských organizácií až tak neurobili, no a tu už som začal byť prekvapený, pretože čísla sa nezmenili a percento platby za poistencov štátu narástlo. Zázrak! Normálne zázrak. Takže, naozaj, človek chvíľu musel hľadať a zistil, že viete, čo sa nám stalo v októbri, začiatkom novembra? Neuveríte. Klesol nám počet poistencov štátu o 200-tisíc. Z 3 350-tisíc na 3 150-tisíc. Logicky, keď rovnaký objem peňazí predelíte menším počtom ľudí, za ktorých platíte, narastie vám percento na jedného poistenca štátu.

    Čiže, dámy a páni, pekný - po košicky, sa ospravedlňujem, dnes už budem večer doma v Košiciach, tak košicky, pán minister je pôvodom Košičan - taký gaťafalš. Ale krásny gaťafalš!

    Priatelia, štát nebude platiť viac za poistencov štátu ako 4 %, ktoré naplánoval pán minister niekedy v septembri. Len kozmeticky upravil toto percento na 4,25 s tým, že znížil počet poistencov štátu. Znížil, pretože počíta s tým, že dohodári si budú platiť poistné sami. Počíta s tým, že dôchodcovia, ktorí pracujú, zrazu akosi prestanú byť poistencami štátu, lebo si budú platiť poistné sami. Čiže administratívny úkaz: ani o jedno euro viac. Ani o jedno euro voči tomu, čo bolo napísané v septembri, viac.

    Dobre. A znovu sa budem snažiť byť korektný. Tvrdili sme to, keď sme vládli, a tvrdíme to aj teraz, keď sme v opozícii. Priatelia, 4 %, 5 %, 4,5 % je fetiš. Je zdravotnícky fetiš! Vyrobilo sa to tu. Viete čo, začneme diskutovať o problematike zdravotníctva a pán minister, myslím, že teraz sa snažím byť konkrétny, a tu nikto nehovorí o ničom inom, len, viete, keby do toho zdravotníctva za poistencov štátu ten zlý štát konečne zaplatil tých 5 %, všetky problémy sú vyriešené. Nič nie je vyriešené! Vôbec to nie je dôležité, lebo nie je dôležité percento, ale objem peňazí, ktorý ide do zdravotníctva. To je dôležité a o tom sa hovorí omnoho menej, lebo sa fetišizuje toto percento. Keby bol pán minister vedel, tak by znížil ešte o 200-tisíc počet poistencov štátu a už by sme boli na 4,5 %.

    Takže zjavne vidíte, že toto nie je dôležité číslo. Len preto som ho na úvod povedal, lebo veď všetci o tomto čísle hovoria. Prídu vám zástupcovia lekárskej komory, prídu vám odborári a začnú tým, že, viete, keby 5 % sa platilo, raj na zemi v slovenskom zdravotníctve. Dôležité je, aký objem peňazí ide do slovenského zdravotníctva. Čiže poďme k tým peniazom, buďme konkrétni.

    Pozrel som sa na platbu za poistencov štátu, ktorú zaplatila vláda Ivety Radičovej, teda ktorú naplánovala a ktorá išla do zdravotníctva v roku 2008, pretože ideme podľa rozpočtu, ktorý sme schvaľovali za vlády Ivety Radičovej v decembri 2011. Samozrejme, musím k tomu pripočítať aj 50-miliónovú rezervu, lebo tá bola pripravená v rozpočte. A teraz už musím byť naozaj kritický, vážený pán minister, vážená vláda Slovenskej republiky, vážení kolegovia zo SMER-u, ktorí ste hlasovali za programové vyhlásenie vlády a po ktorom ste povedali, že najväčším problémom slovenského zdravotníctva je skutočnosť, že vláda Ivety Radičovej dávala do zdravotníctva málo peňazí. Ajhľa, za poistencov štátu idete dať o 70 mil. eur menej ako vláda Ivety Radičovej! Nezabávajme sa tu s percentami: 4, 4,16, 4,25. To nechajme tým, ktorí tomu nerozumejú. Hovorme o peniazoch. Pretože peniaze pôjdu zo Štátnej pokladnice do zdravotných poisťovní, peniaze pôjdu zo zdravotných poisťovní pre nemocnice a ambulancie. Z tých budú nakupovať, platiť lieky, platiť lekárov, sestry a zdravotníkov. Idete dať, dámy a páni zo SMER-u, za poistencov štátu o 70 mil. eur menej ako vláda Ivety Radičovej, ktorú ste kritizovali za to, že platí do zdravotníctva málo peňazí. A to ešte chcete povedať, že zdravotníctvo je priorita? Toto je priorita?

    No samozrejme, je tu aj iné číslo. Medziročne očakávate nárast disponibilných zdrojov vo verejnom zdravotníctve, vo verejnom zdravotnom poistení o 150 mil. eur. Čiže o 70 mil. eur idete zaplatiť menej a očakávate 150-miliónový nárast. Že kto to zaplatí? Ekonomicky aktívni. Klasický postup sociálne cítiacej vlády. Za poistencov štátu dám menej ako vláda Ivety Radičovej o 70 mil. eur, ale ekonomicky aktívni, tí, ktorí pracujú, majú zaplatiť o 220 mil. eur viac do verejného zdravotného poistenia.

    Toto sú čísla, ktoré vieme vyčítať zo štátneho rozpočtu. A chcem hneď povedať pánovi ministrovi, že veľmi sme si dobre podiskutovali, no, podiskutoval som si ja, lebo pani ministerka veľa mi toho nenadiskutovala k zákonu o zdravotnom poistení 580/2004, kde je to rozmenené na drobné. Tak to, že sa budú platiť zdravotné odvody z dohôd, že dohodári, študenti, dôchodcovia si budú platiť zdravotné odvody, o tom sme už v tomto pléne diskutovali. Ľudia, ktorí pracujú, ktorí ťahajú ekonomiku, ktorí dávajú pracovné príležitosti, podnikatelia, tí zlí, ktorí platia dane a odvody - len pre túto vládu sú zjavne zlí -, tak tí už teraz nebudú platiť zdravotné poistenie z maximálneho vymeriavacieho základu trojnásobku priemernej mzdy v národnom hospodárstve, ale z päťnásobku priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Do toho prichádza zodvodnenie dividend. Chcem hneď znovu korektne, pán minister tu nebol pri tejto diskusii o zdravotnom poistení, korektne povedať, že SDKÚ - DS nemá nič proti tomu, aby sme platili zdravotné odvody z dividend. Len mala by byť zachovaná odvodová neutralita. To je ten môj problém s odvodmi z dividend. Aj za vlády Ivety Radičovej sme to zaviedli, mimochodom, za vehementnej kritiky verejnosti. Pán poslanec Hlina mal na to aj pár takých pejoratívnych vyjadrení, ktoré sa vzťahovali aj na nás. Ale nech sa páči.

    14 % percent z trojnásobku priemernej mzdy v národnom hospodárstve ako maximálny vymeriavací základ pre odvody zo mzdy, 14 % z trojnásobku priemernej mzdy v národnom hospodárstve ako maximálny vymeriavací základ pre odvody z dividend - a sme dohodnutí s pánom ministrom. Je pravda, že vláda Ivety Radičovej išla len na 10 %. Čiže ani tam to nebolo celkom presné, čiže je tam ešte priestor ísť na 14 % a sme dohodnutí.

    Ale, priatelia, zdravotné odvody z dividend na úrovní 14 % z desaťnásobku priemernej mzdy, to je aká odvodová neutralita? A to ešte čerešnička na torte: ono sa to ešte aj sčítava. Pán minister, musím povedať, že toto už je trochu veľa. To znamená, že človek, ktorý má eseročku s troma kolegami, majú firmu, zamestnáva 5-6 ľudí, všetci traja dostávajú aj platy, to spoločníci tej eseročky. Makajú, jak vedia, a celkom sa im darí. Majú dobré zákazky, platia DPH aj dane, nepodvádzajú, tak ako nás vyzýval k tomu pán minister Kažimír, ale darí sa im napriek tomu, čuduj sa svete, aj by si vyplatili dividendy na konci roka. Tak v tej úplne najhoršej verzii hrozí, že ten dotyčný spoločník, ktorý je zároveň zamestnancom vlastnej eseročky, zaplatí 14 % z pätnásťnásobku priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Priatelia, čo za to dostane v slovenskom zdravotníctve?

    Viete, povedal som to pani ministerke a chcem sa držať čísel, nechcem veľmi odbáčať, ale aj solidarita by mala mať spodnú hranicu a hornú hranicu. Budem vždy za to, aby vo verejnom zdravotnom poistení bola solidarita. Verejné zdravotné poistenie bolo postavené a vymyslené na solidarite a tá solidarita musí byť zachovaná. Ten, kto má vyšší príjem, platí viac, ten, kto má nižší príjem, platí menej, ten, kto nemá žiadny príjem, štát za neho zaplatí verejné zdravotné poistenie z daní ľudí, teda znovu tých, ktorí majú lepší príjem a platia dane, a užíva ten, kto to potrebuje. Súhlasím, len malo by to mať nejakú mieru.

    Priatelia zo SMER-u, ja viem, že tí najbohatší sú tí zlí a bojujete s nimi, len oni aj dávajú prácu, mimochodom, tým, ktorí sú v strednej vrstve alebo v tej nižšej vrstve príjmov, dávajú im aj prácu. Ale uznajte, že 14 % z pätnásťnásobku priemernej mzdy v národnom hospodárstve nie je solidarita, ale zlodejina. Viete, čo budú robiť tí podnikatelia? Špekulovať, ako to obísť. To je ten náš problém. A nejdem ich navádzať. Počul som to od pani ministerky zdravotníctva, že im dávate návody. Nie, nie, nie. Žiadne návody im dávať nebudem. Ale viete, zákon by mal byť taký, aby aj ten poistenec cítil, že platím poistné a za to niečo dostanem. Ja poznám slovenské zdravotníctvo veľmi dôverne aj ako lekár, aj ako človek, ktorý sa mu venuje desať rokov. Prepáčte, 14 % z pätnásťnásobku priemernej mzdy v národnom hospodárstve, za to vám nemáme čo ponúknuť v slovenskom zdravotníctve. Čakanie na kĺb dva roky? Alebo aj štyri v ružinovskej nemocnici? Aký bonus dostanú títo ľudia? Žiadny? Verejné zdravotné poistenie solidarizujú? Toto je solidarita?

    Pokračujem ďalej, lebo naozaj chcem sa trošku držať viac čísel. To, čo je podstatné, som chcel povedať, že, priatelia zo SMER-u, zbytočne budete kamuflovať, že za poistencov štátu dávate viac ako vláda Ivety Radičovej, lebo dávate 4,25 %, vláda Ivety Radičovej dávala len 4 %. Nedávala 4 %, dávala 4,16 %, lebo čísla "nelžou" a pravda je taká, že za poistencov štátu zaplatí vláda Slovenskej republiky v kalendárnom roku 2013 o 70 mil. eur menej, ako zaplatila vláda Ivety Radičovej v roku 2012. Chcete to dohnať cez ekonomicky aktívnych takýmto nehoráznym zlodejstvom, o ktorom som pred chvíľočkou rozprával.

    Obávam sa, pán minister, a myslím to veľmi úprimne. To nebude fungovať. Tak ako nám nefungovalo - a vysmievali ste sa nám za to, a právom -, keď sme vymysleli zdravotné odvody z prenájmu. Právom ste sa nám vysmievali, lebo to nefungovalo. Keď sme vymysleli, že študenti nad 25 rokov majú platiť a tak ďalej. Museli sme to zrušiť. Obávam sa, že ani toto nebude fungovať, že príjem 220 mil. eur plus, ktorý chcete od ekonomicky aktívnych vybrať v roku 2013 do verejného zdravotného poistenia oproti roku 2012, bude omnoho nižší. Toho sa ja veľmi obávam. Čo je zlá správa pre zdravotníctvo. Vôbec ma to neteší. Niet sa čomu tešiť.

    Pán minister, viem, že to ovládate omnoho dokonalejšie ako ja, ja som predsa len lekár, ale určite ste si všimli a preštudovali a poznáte to, čo povedala fiškálna rada k rizikám tohto štátneho rozpočtu, a ja sa budem venovať len tomu jednému číslu, že v zdravotníctve môže objektívne chýbať 100 mil. eur v kalendárnom roku 2013. Môže chýbať aj preto, lebo výber od ekonomicky aktívnych nebude o 220 mil. eur vyšší, ale môže chýbať objektívne aj preto, lebo slovenské zdravotníctvo je charakteristické svojím úžasným plytvaním. Viem, že som nepriateľom všetkých svojich kolegov, keď hovorím o plytvaní v slovenskom zdravotníctve, ale, pán minister financií, máme tu možnosť spolu diskutovať a vážim si to, že ste tu. V slovenskom zdravotníctve sa neuveriteľne plytvá. Naháňate každých desať eur, a to je dobré, že ich naháňate. Prosím, venujte sa viac slovenskému zdravotníctvu a naháňajte riaditeľov štátnych nemocníc, pani ministerku, šéfa štátnej poisťovne a celý ten systém slovenského zdravotníctva, kde sa všetko predražuje a kde je úžasná neefektivita. Preto nám bude chýbať 100 mil. eur.

    A hneď začnem tým, čo je aktuálne, čo sme riešili v tejto snemovni v stredu. Zákon o rozsahu a zákon o liekoch. Priatelia, jedna tretina výdavkov z verejného zdravotného poistenia ide na lieky. Zhruba 1,3 mld. eur. Hovorím hrubé čísla, nebudem vás tu zabávať detailami. 1,3 mld. eur, jednu tretinu výdavkov z verejného zdravotného poistenia minieme na lieky. Čo je teda dôležité, je, aby lieky boli čo najlacnejšie.

    Preto znovu tu pred pánom ministrom financií chcem povedať, že nerozumiem tomu, milí priatelia zo SMER-u, čo ste tu urobili v stredu? Prečo zdražujete lieky? Keď vás fiškálna rada upozorňuje, že môže chýbať 100 mil. eur v zdravotníctve, vo verejnom zdravotnom poistení objektívne môže chýbať, lebo sa nevyberú, ale aj subjektívne môže chýbať, že jednoducho nebude dosť peňazí na vykrytie toho všetkého, čo sa tvárime, že vieme vykryť. A v tejto chvíli príde pani ministerka zdravotníctva s tým, že cena liekov na Slovensku sa nebude určovať ako druhá najnižšia cena v Európskej únii, ale ako priemer troch najnižších cien. Keby to bolo fiškálne nulové, povedal by som, no dobre, tak nerozumiem síce tomu, prečo vás trápi druhá najnižšia cena v Európskej únii, keď to funguje. Ale prosím. Ale ono to bude v praxi znamenať zdraženie liekov. Pani ministerka tvrdí, zlacnenie, SDKU - DS tvrdí, zdraženie. Okej. Dopadová štúdia ministerstva zdravotníctva, ktorú by skontrolovalo aj ministerstvo financií, myslím, že pán Filko je dobrý odborník a rozumie sa zdravotníctvu, by ma upokojila, veď môžem sa ja mýliť. Ja nehovorím, že všetko viem.

  • Reakcia ministra.

  • Toto nebudem, to som nepočul.

    Môžem sa aj ja mýliť, nie som ja odborník na všetko. Môžu sa mýliť aj ľudia, ktorí pripravili podklady a ktorí prepočítavali, experti, ktorí sú blízki SDKÚ - DS. Niekedy bol aj pán Filko, ale teraz je už u vás. On tak chodí medzi tými jednotlivými vládami. Ale to je jedno, to nie je dôležité. Teraz to nie je o pánovi Filkovi. Teraz je to o tom, že my sme vypočítali, že z 5 200 kategorizovaných liekov 222 zlacnie, 815 zdražie. Počítali sme podľa októbrových cien. Viete, tretia, druhá najnižšia, priemer troch najnižších, musíte porovnávať krajiny Európskej únie v danom mesiaci, lebo každý mesiac kategorizujeme. A nám vyšlo, že v mesiaci október, ak by sme išli podľa priemeru troch najnižších cien a nie podľa druhej najnižšej ceny, 815 liekov by bolo drahších, znovu v celoročnom premietnutí, ak by sme sa držali októbrových cien, o 92,5 mil. eur.

    Odpoveď pani ministerky: "Klamete." Nerád používam takéto silné slová a myslím si, že do úst politikov ani nepatria. Zvlášť, keď nie sú podložené argumentami. Pretože ja som očakával papier pani ministerky, že takto to bude, priatelia.

  • Rečník drží v rukách hárok papiera.

  • Papiera niet. Viete, kto mi odpovedal? Farmaceutické firmy. Asociácia farmaceutických firiem hovorí, že nemám pravdu. Veru, veru. Ony chcú starý systém, druhú najnižšiu cenu. Lebo priemer troch zlacnie lieky a ich to strašne, strašne poškodí.

    Viete, ako prepáčte, nechcem používať žiadne prirovnania, ale pre mňa v diskusii o šetrení verejných zdrojov na lieky, ktoré vydávame z peňazí občanov, ktorí platia verejné zdravotné poistenie a dane, pretože za poistencov štátu tam platíme z daní občanov, mňa nezaujíma názor farmaceutických firiem! Mňa zaujíma názor tých, ktorí to majú vypočítať - ministerstva financií a ministerstva zdravotníctva. Tak keď farmaceutické firmy budú mať vyšší zisk budúci rok vďaka tomu, že zdražejú lieky, čo myslíte, budú proti tomu? Tak jasné, že použijú všetky možné argumenty, aby presviedčali o tom, že ako je to dobré, ako to bude stabilné, aké inovatívne molekuly prídu na Slovensko, ako je to dôležité, ako zabránime kde-akým nekalým veciam na trhu. A čo od nich očakávate? Že budú proti tomu, že budú mať vyšší zisk? Veď to ako nefunguje, to logicky nefunguje. Kedy je vaše dieťa proti tomu, že mu chcete dať väčšie vreckové? To nemá logiku.

    Ale ministerstvo zdravotníctva a ministerstvo financií sú tu nato, aby chránili verejné zdroje. Pán minister, ministerstvo zdravotníctva to nerobí.

  • Reakcia ministra.

  • Ja lieky nepredávam, ja len sem-tam si kúpim Coldrex.

  • Reakcia ministra.

  • Ale, pán minister, keď to nestráži ministerstvo zdravotníctva, strážte to vy. Prosím vás o to. Prosím vás, naozaj úprimne vás o to prosím. Nič zlé v tom neviďte.

    Lieky je priestor, kde vieme ušetriť. Je priestor, odkiaľ, ak ušetríme vo verejných zdrojoch, dokážeme dať viac na ukončené hospitalizácie, viac na umelé kĺby, viac na šošovky, dokážeme dať viac pre ambulantnú sféru, dokážeme dať viac pre lekárov, sestry a zdravotníkov bez toho, aby sme trápili ministra financií, aby nám dal ďalšie zdroje. To sú vnútorné úspory. Hlavná, prvá najdôležitejšia vnútorná úspora, ktorú vieme robiť, sú lieky.

    V tejto chvíli zdražujete? Zaspali na tom ministerstve financií? Čo robí Filko? Nemá prepočítané? Ako prosím, keď chcete mať lepšie vzťahy s farmaceutickými firmami, my keď sme predkladali tento návrh zákona na vláde, tak prišli listy od veľvyslancov, čiže uvedomujem si, že farmaceutické firmy majú obrovskú schopnosť lobovať. Obrovskú schopnosť lobovať! Ale povedzme si teraz, čo je pre nás prioritné? Či chrániť verejné zdroje, či mať kamarátov vo farmaceutických firmách? Vláda Ivety Radičovej mala odvahu ísť na druhú najnižšiu cenu v Európskej únii! A ja som videl ten list a čítal som ho tu, ten list od veľvyslancov, ktorí nás upozorňovali na vážne medzinárodné konzekvencie takéhoto ohrozovania. Napriek tomu do toho išla vláda. Teraz listy chýbajú. Keby to bolo také hrozné, že to ešte zlacnie, čo myslíte, že zabudol už americký veľvyslanec adresu Úradu vlády?

    Priatelia, nie je to zodpovedné, čo ste urobili v liekovej politike. Lieky zdražejú pre chorých a dôchodcov. Lieky zdražejú pre pacientov pre verejné zdroje. Budú vyššie doplatky na liekoch. A keď poviete, že chcete robiť sociálnu liekovú politiku, počul som od pani ministerky, že vy idete robiť sociálnu liekovú politiku, to znamená, že chcete nižšie doplatky, to znamená, že z tej vyššej ceny lieku, keď bude pacient doplácať menej, kto zaplatí viac? Verejné zdravotné poistenie. Na úkor platieb pre nemocnice, na úkor platieb pre ambulancie, na úkor lepších platov pre lekárov, sestry a zdravotníkov, na úkor kratších čakacích dôb. Nepustí tá matematika. Bohužiaľ, v zdravotníctve hospodárime s uzavretým koncom. Bolo by dobré, keby ten koniec bol otvorený. Ja ako zdravotník by som sa tešil. Ale, žiaľ, hospodárime s uzavretým koncom.

    Toľko teda k liekom. A ak dovolíte, idem na druhý veľký problém, ktorý ohrozuje zdroje vo verejnom zdravotnom poistení, ktorý ohrozuje stabilitu slovenského zdravotníctva a v ktorom sa strácajú, neuveriteľne strácajú finančné prostriedky, vzácne zdroje v zdravotníctve, ktoré nie sú efektívne využité v prospech pacientov, a to sú štátne nemocnice.

    Priatelia, predchádzajúca vláda Ivety Radičovej sa pustila do komplikovaného projektu transformácie nemocníc na akciové spoločnosti. Bol to druhý pokus. Dali sme do toho, minuli sme na to ako predchádzajúca vláda trošku viac než 300 mil. eur. Tristo miliónov eur bolo použité na oddlženie štátnych nemocníc, na to, aby boli pripravené na transformáciu na akciové spoločnosti. SMER bol proti. Bol proti v 2005, bol proti v 2011. Dobre, toto je politický stademant strany SMER, tomu sa dá rozumieť. Vy nesúhlasíte s tým, aby štátne nemocnice boli akciové spoločnosti. Podľa mňa nie je dobrý stademant, ale je to vaše rozhodnutie, je to vaša politika. Aké iné riešenie máte pre štátne nemocnice? Aké iné riešenie máte pre neuveriteľne a večne sa zadlžujúce štátne nemocnice? Čo je váš projekt? A na ten sa pýtam od roku 2005 alebo 2006. Čo je váš projekt? Liať tam vzácne zdroje z verejného zdravotného poistenia rýchlejším tempom? Lebo keď sú diery vo vedne na spodku, tak keď lejete vodu, tak je vyššia hladina, ale stále odteká. To je vaše riešenie?!

    Áno, predviedol to pán minister Valentovič v roku 2008. Zvýšil platby pre štátne nemocnice o 20, 30, 40 % za ukončené hospitalizácie a znížil platby pre stredné a malé nemocnice, aj pre tie NO-čky, kde ste už mnohí, resp. členovia vašej strany, momentálne v správnych radách. Budete sa s tým trápiť. Ste v správnej rade, máte zodpovednosť. Znížil plat. Vyriešené. Jednoducho prerozdelil. Súkromným malým VÚC-karským, mestským zobral, NO-čkam zobral, pridal štátnym nemocniciam. Čo myslíte, hospodárili vo vyrovnanom rozpočte? A tak hospodárili vo vyrovnanom rozpočte, že ešte ste im potom museli dať návratnú finančnú výpomoc v roku 2009. A po tej návratnej finančnej pomoci, keď pán minister Raši svätosväte sľuboval, že už sa polepšia a že už budú hospodáriť dobre. Myslíte, že hospodárili dobre? Tak tak, že na ich oddlženie na konci roku 2011 sme potrebovali minúť 300 mil. a ešte ani nebolo všetko oddlžené, lebo Mikloš zastavil peniaze v okamihu, keď táto Národná rada zastavila, pardon, keď pán prezident zastavil, ospravedlňujem sa, lebo Národná rada bola až neskôr, keď pán prezident zastavil transformáciu nemocníc po páde vlády. Mikloš zastavil peniaze, lebo povedal, že no tak načo to tam budeme liať? Minulo sa nejakých 310 mil. eur.

    A čo myslíte, teraz už, keď už sme ich, tieto peniaze, žiaľ, minuli bez toho, aby bola dokončená transformácia pre pád vlády, myslíte si, že teraz sa nezadlžujú? Len jednu informáciu vám poviem: 20 mil. eur nového dlhu za 6 mesiacov voči Sociálnej poisťovni. Štátne nemocnice. Len Sociálna poisťovňa 20 mil. eur. Čiže celoročne 40 mil. eur nového dlhu len voči Sociálnej poisťovni! Aké je riešenie?

    Pán minister, aké je riešenie? Pani ministerky Zvolenskej sa budem na to pýtať, aké je riešenie? Nič. Tvárme sa, že kým to nevybuchne, ako to začína byť v Žiline horúce, tak nejak akože potichu, však s Božou milosťou každý mesiac dobrý, ktorý prežijeme. Aké je riešenie? A to je ďalší problém slovenského zdravotníctva.

    V lete urobila nezávislá inštitúcia INEKO, myslím, že INEKO je autorita, ktorú by sme mohli rešpektovať napravo aj naľavo, urobila analýzu tendrov, ktoré sú realizované v štátnych nemocniciach. Výsledkom analýzy týchto tendrov bolo, INEKO to konštatuje, zverejnili to Zdravotnícke noviny, čiže som si to nevytiahol len tak zniekadiaľ, že dva tretiny (reakcia z pléna) všetkých tendrov v štátnych nemocniciach sa predražujú. Že dve tretiny, ďakujem pekne, ach, už idem do Košíc, to už začínať byť cítiť. Dve tretiny všetkých tendrov sú predražené. V dvoch tretinách všetkých tendrov v štátnych nemocniciach, priatelia, sa síce tendruje, ale nesúťaží, lebo sa zúčastňuje len jeden uchádzač. Jeden jediný uchádzač! A INEKO to vyčíslilo. Predraženie odhadujú na 21 %. Ročné šetrenie len v štátnych špitáloch by bolo 36 mil. eur, keby sa súťažilo. Nič nechcem, len nové súťaže. Aspoň dvaja aby boli v tom tendri.

    A tu sa znovu musím opýtať, hľadám to v materiáloch, predchádzajúca vláda to začala pripravovať - centrálne verejné obstarávanie. Sem-tam to tak zachytím, že aj súčasná vláda povie, že asi v tých štátnych nemocniciach by na to mali ísť, ale jeden rezort súhlasí, druhý rezort nesúhlasí, jeden to chce, druhý to nechce. No tak, keď štát zriaďuje nemocnice, obrovské množstvo nemocníc, 36 štátnych špitálov máme, nerozumiem tomu, načo je štátu toľkých nemocníc. Ale nejdem tu teraz otvorene nabádať k tomu, aby hlavne do tých menších nemocníc úplne kľudne mohli vstupovať investori, pretože im len pomôžu. Ale dobre. Vy chcete mať štátne zdravotníctvo; 36 štátnych špitálov máme na Slovensku. Prečo pre nich štát centrálne neobstaráva? Preto, lebo každý riaditeľ si radšej chce urobiť svoj vlastný tender s jedným uchádzačom? Je to tak zaujímavejšie? Prečo? Dobre, vy mi teraz poviete, no ale INEKO to robilo za dlhé obdobie. Áno, pozrite si tú štúdiu. Naozaj to je zaujímavé, 2009 porovnávali. Čiže aj za predchádzajúcej vlády to tak prebiehalo. Prebiehalo, ale preto sme to chceli transformovať na akciové spoločnosti, pretože sme chceli zmeniť ten základný postoj k tomuto problému z pozície "malo by sa šetriť" na pozíciu "musíme šetriť". To je ten zázrak. Viete, to je to, čo sa veľmi ťažko vysvetľovalo, lebo kolegovia zo SMER-u, či už v opozícii, alebo v koalícii, na výbore alebo v pléne veľmi radi povedia, že, no ale čo sa zmení? Teraz, keď sa zadlžuje špitál XY, štátna nemocnica XY a vy ju stransformujete na akciovú spoločnosť, no tak bude mať vždy len také normálne príjmy, aké mala predtým, a normálne výdaje a tam je schodok, tak sa bude zadlžovať ďalej ako akciovka, skrachuje a pôjde do konkurzu a ohrozíte dostupnosť zdravotnej starostlivosti. A, viete, to celé bu-bu-bu, čo ste na to už nabalili, veď vy to viete hovoriť lepšie ako ja.

    Priatelia, len zabúdate na jeden veľmi dôležitý moment. V okamihu, keď pravidelne oddlžujeme štátne nemocnice, naša vláda z dôvodu, že ich pripravuje na transformáciu, ale v princípe ich oddlží, aby boli na nule. A vaša vláda z dôvodu iných všelijakých, že návratná finančná výpomoc a riaditelia predkladali projekty. Rád by som upozornil pána ministra financií, že riaditelia v 2009, nemocníc, predkladali projekty, že jako sa dostanú do nuly. Mohli by ich teraz vybrať ich nástupcovia, že jak to vlastne mali vypočítané. Len radím v dobrej viere, že keď už teda tie akciovky nechcete, no tak ten direktor niečo načmáral do tých papierov v 2009, že jak to on teda dosiahne, tú nulu, s tým svojím špitálom.

    Len, viete, keď riaditeľ štátnej nemocnice vie, že bude oddlžený a bude oddlžovaný aj za vašej vlády, pána ministra financií na to upozorňujem, možno rok 2013 prežijete, ale 2014 bez oddlžovania štátnych nemocníc neprežijete, keď s nimi nič neurobíte, so systémom ich fungovania, neprežijú to. Bohužiaľ, ďalšia zlá správa. A lacné to nebude, nebude to 5,50 ani 30-tisíc eur, ktoré bude potrebné na ich oddlženie. Tak keď nemáte žiadne iné riešenie na ich oddlžovanie, čo im chcete ponúknuť? Aká je vízia pre tieto nemocnice? No a keď má riaditeľ teda víziu, že ich oddlžíte, lebo túto víziu má každý riaditeľ štátneho špitálu, keď sa netransformuje, povedzte mi, prečo by mal šetriť?

    Znovu sme pri motivácii. Viete, my zlí pravičiari veríme v motiváciu. Prečo by mal šetriť? Práve naopak. Ten, ktorý šetrí, robí zle. Pretože nič nové nekúpi, nezvýši pohyblivú zložku pre lekárov a sestry, nemajú ho radi, je zlý riaditeľ nemocnice. Ten druhý na to nedáva pozor a na konci ten, ktorý urobí veľký dlh, je oddlžený takisto ako ten, ktorý urobí malý dlh. Čo sa teda viacej vyplatí? No robiť veľký dlh. Pekne tendrovať s jedným účastníkom o 21 % drahšie. Zaujímavé, nie? Či šetriť. A to je to čaro v tej akciovke, že v akciovke pozíciu "mal by som šetriť" zmeníte na "musím šetriť", pretože som člen predstavenstva, člen dozornej rady, generálny riaditeľ, som zainteresovaný na hospodárskom výsledku týchto nemocníc.

    Poďte sa pozrieť do Košického kraja. Kolegovia zo SMER-u, ktorí majú väčšinu v zastupiteľstve samosprávneho kraja, v dlhom, v dlhom procese súhlasili s ekonomickým prenájmom štyroch nemocníc pre súkromného investora. Nejdem teraz robiť politiku. Urobili dobre. Urobili dobre, zo začiatku to síce vyzeralo ako nie tak celkom vydarený projekt. Treba povedať, že v závere aj vzhľadom k tej situácii a vzhľadom k tomu, čo sa tam deje dnes, musím povedať, že urobili dobre. A zoberte si jednu nemocnicu, Rožňavu, s ktorou nevedel Košický samosprávny kraj, kým bola príspevková organizácia, urobiť nič, čierna diera. Požičiavali sme im peniaze. Normálne návratnú finančnú výpomoc v malom robil župan Trebuľa, to, čo robil minister Počiatek za prvej Ficovej vlády. Tak sme im poslali 30 mil. Poďakovali, vrátia. Nevrátili. Tak sme im poslali 50 mil., bo už tak bolo, že už vypnú im elektriku, tak sme museli. Dnes vedia byť blízko vyrovnaného rozpočtu v bežnom mesiaci. Ešte to nie je dobré, ale vedia sa k tomu dostať, no lebo pozícia malo by sa sa zmenila na pozíciu musíme. Musíme!

  • To je ten veľký a veľmi dôležitý moment pri transformácii nemocní.

    Takže, aby som už dlho nehovoril o nemocniciach, mám tu ďalšiu tému. Chcem povedať pánovi ministrovi financií, že okrem toho, aby prostredníctvom inštitútu finančnej politiky dozeral na liekovú politiku a naozaj ho o to prosím, a v dobrom ho prosím, a to nie je proti nikomu, to je o tom, aby sme chránili verejné zdroje, pretože sa naozaj reálne budúci rok budú zdražovať lieky pre chorých a dôchodcov, budú drahšie pre zdravotné poisťovne a, žiaľ, budú viacej doplácať aj pacienti.

    Upozornil by som ho aj na problémy v štátnych nemocniciach, ktoré sa mu budú zadlžovať v priebehu celého roku 2013. A treba byť skôr na strane odvážnych riaditeľov, ktorí sa púšťajú do takých vecí, ako sa púšťa pán riaditeľ Volák v Žiline, má moje sympatie. Púšťa sa do odvážnych vecí. Odborári ma už nemajú radi dávno, čiže ja už s odborármi nemám problém. Púšťa sa do odvážnych vecí, lebo robí, čo vie, snaží sa robiť, čo sa len dá v tej nemocnici. Ale obávam sa, že tých 36 štátnych nemocníc sa bude zadlžovať a možno rok 2013 s nejakými košickými gaťafalšmi prežije ministerstvo zdravotníctva, ale v 2014 príde s nevyplatenými faktúrami na ministerstvo financií. Musím to povedať, lebo je to pravda.

    Ďalší problém, ktorý je hrozbou v rezorte zdravotníctva v roku 2013, sú platy. Problém, na ktorý musím znovu upozorniť pána ministra. Trošku sa napijem vody. Platy sú veľká téma, na to sa musím napiť. To, čo prežívate teraz, pán minister financií, a vláda Slovenskej republiky s učiteľmi, sme my prežívali na konci roku 2011 s lekármi a sestrami. Sestrami trochu kultivovanejšie, trošku priateľskejšie, predsa len sú to dámy a myslím si, že aj s učiteľmi je to skôr podobné sestrám, trošku kultivovanejšie, trošku šarmantnejšie. S tými lekármi to bola trochu divočina. No veď zažívate to teraz momentálne v malom, pán minister Glváč a pani ministerka Zvolenská, v Žilinskej nemocnici. Zažívate to, viete, čo to je a ako to prebieha. Nie je to nič jednoduché. Ten záver je podobný u učiteľov, ako bol u lekárov a sestier. Vláda aj z dôvodu toho, že vláda Ivety Radičovej mala vtedy už pomerne slabý mandát, skoro žiadny, veď padla, už len dovládla vďaka určitým zmenám, ktoré sme urobili aj v ústave. Veď sa na to pamätáte, ktorí ste tu boli. Ustúpila lekárom, ustúpila sestrám. Vláda Roberta Fica ustúpila učiteľom, to sa zas netvárme, že ste to ustáli, 5 % im dáte. Problém je, že aspoň za nás prestali v tej chvíli štrajkovať, keď sme im sľúbili a dali finančné prostriedky na mzdy. Čo sa týka vašej vlády, oni ešte štrajkujú ďalej. To nie je výčitka, len konštatujem fakty, tak ako sú, a nechcem teraz robiť politiku, o tom budeme diskutovať určite pri iných bodoch. Chcem sa držať rozpočtu a hovoriť o rizikách toho rozpočtu.

    Zhrnuté a podčiarknuté, v roku 2012 to vyzeralo následne:

    - platy lekárov - zvýšenie k 1. 1. 2012 a k 1. 7. 2012; 44 mil. eur,

    - sestry - zvýšenie k 1. 4.; 65 mil. eur.

    Treba povedať, musíme byť korektní, a budem korektný, že zdroje, ktoré sa predpokladali na to, že budeme mať k dispozícii v roku 2012, sa neukázali celkom ako pravdivé, pretože z liekovej politiky to ušetrenie sa pohybuje len okolo 40 mil. eur a vyšší príjem do verejného zdravotného poistenia bol len o 34 mil. eur. Celkovo platy aj s odvodmi, tak ako to mali vyčíslené, nakoniec sme to zistili na poslaneckom prieskume v zdravotných poisťovniach na začiatku tohto kalendárneho roku, platy dokopy 2 012 117 mil. eur. Reálne bolo potrebné na to použiť 50 mil. eur rezervu, ktorá bola v štátnom rozpočte, ktorá bola pripravená aj v spolupráci s vtedajšou opozíciou, o tom sme už hovorili.

    No, len problém nekončí. Problém nekončí, pretože lekári sa dožadujú tretej etapy zvýšenia miezd v kalendárnom roku 2013. Ministerka zdravotníctva im odkazuje, že nie sú na to peniaze a možno po vytvorení jednej zdravotnej poisťovne sa uvidí. Čiže trošku to tak odohrala. Ten odhad tretej etapy zvýšenia miezd v roku 2013 je, vychádzame z toho, čo boli čísla v 2011, 37 mil. eur, čiže počítajme 40 mil. eur. Vláda na to nemá, vláda povedala, že nevie zvyšovať ďalej platy v zdravotníctve.

    No len my máme ešte jeden ešte väčší problém, a to Ústavný súd, ktorý nám pozastavil účinnosť zákona o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek, ktoré peniaze nedostali, resp. Generálna prokuratúra s Ústavným súdom by mali slúžiť v tejto krajine k ochrane, k právnej istote, k právnej ochrane. Žiaľ, tieto dve inštitúcie v tomto prípade, ja som o tom viackrát hovoril, spôsobili skôr právnu neistotu. To je veľmi dôležité povedať a podčiarknuť. Spôsobili právnu neistotu. Lebo vžite sa teraz do situácie sestry, ktorá dostala v máji vyšší plat presne podľa toho, čo je schválené v zákone. Má ho stále. Druhá sestrička nedostala v máji vyšší plat, pretože zamestnávateľ jej rozdelil úväzok na zdravotnú starostlivosť a administratívnu silu. Plat jej zostal. Teda tá časť týkajúca sa zdravotníctva stúpla, ale tá časť týkajúca sa administratívy je nižšia, čiže zhrnuté a podčiarknuté: nula. Tretia sestrička dostala plat a hneď po tom, ako Ústavný súd pozastavil účinnosť, riaditeľ povedal, počkáme, ako to dopadne, a vrátili sa na bývalý plat. A štvrtá sestrička nedostala vôbec nič. Je ďalej sestra na 100 % a riaditeľ povedal, že uzavrieme s vami gentlemen agreement, že vám potom naraz všetko vyplatíme až na jeseň, lebo ešte nám prišla platba od poisťovne. A sestričky sú dobré duše. Povedali, no tak dobre, ale potom dostaneme koncom roka. Jasné, že dostanete, môžte sa spoľahnúť. Nedostali, lebo medzitým prišiel Ústavný súd.

    Toto je právna istota v tomto štáte?! Za to minister financií nemôže, ale takýto štát žijeme. Toto je Slovensko dnešných dní. Určite o tom s láskou budem rozprávať pri odvolávaní pána ministra spravodlivosti, lebo to stojí naozaj za analýzu, právnu analýzu, dokonca už aj psychoanalýzu, ale ako som už spomínal, som neurochirurg, nie psychiater, a kolegu Chabana tu nemáme.

    Čiže zhrnuté a podčiarknuté: 50 mil. eur rezervy táto ctená snemovňa poslala od 1. júla do verejného zdravotného poistenia, aby cez poisťovne išli vyššie platby pre nemocnice a ambulancie, aby tie vykryli vyššie platy lekárov a sestier. Bodka. 50 mil. odišlo, došlo do poisťovní. Z poisťovní do jedného eurocenta odišli do nemocníc, ambulancií. Len neodišli na platy. Čiže vláda Roberta Fica prilepšila nemocniciam vďaka rezerve vlády Ivety Radičovej. Len platy sestry nedostali. Hrozba. Tu tiká bomba. Ďalšia bomba, jak rozhodne Ústavný súd? Rozhodne, že zákon je neplatný? Je zlý? Treba ho zrušiť do 6 mesiacov? To máme dať do súladu s ústavou, že akože sranda?! Čo myslíte? Čo urobia v tej chvíli sestry? Budú sa dožadovať vyšších miezd. A majú pravdu. O to viac, že vláda Ivety Radičovej na to dala do rezervy peniaze aj v spolupráci so SMER-om. Teraz mi nejde vôbec o politiku, teraz mi ide o fakty. Hovorím, čo nás ohrozuje v roku 2013. A toto nás ohrozuje. To je tikajúca bomba!

    Vážený pán minister financií, upozorňujem vás na to, mirnix-dirnix idete dať viacej za lieky a tu vám tiká bomba s platmi lekárov, ktorí budú chcieť tretiu etapu zvýšenia, a budú ju chcieť, a vidím, že naberajú slinu v Žilinskej nemocnici, a hrozia vám tu sestry, ktoré sú nevyriešené. O iných zdravotníckych pracovníkov, na ktorých sme aj my zabudli, to je hanba, ale zabudli sme na nich, priznávam sa, kľudne ma môžte za to pranierovať. Zabudli sme. O nich už ani nehovorím, aj oni budú chcieť vyššie platy. Čiže platy sú ďalšou hrozbou, ktorá ohrozuje slovenské zdravotníctvo v budúcom roku.

    Pozerám na hodinky, pozerám na jednu zdravotnú poisťovňu, pokračujem ďalej.

  • Zasmiatie sa v sále.

  • Priatelia, hovoril som o hrozbách, hovoril som o tom, čo reálne ohrozuje slovenské zdravotníctvo na budúci rok. Viem, že budúci rok podľa toho harmonogramu, ktorý schválila vláda Slovenskej republiky, príde do parlamentu transformačný zákon. Ako ho mám správne nazvať? Vyvlastňovací zákon, znárodňovací zákon? Príde, skrátka, do parlamentu zákon, podľa ktorého budete chcieť vytvoriť jednu zdravotnú poisťovňu. Áno, pán minister financií mi teraz môže povedať, že toto si odložte na budúcoročný štátny rozpočet, ja ale musím reálne povedať, že myslieť na to musíme v priebehu celého roku 2013 o to viac, že v priebehu celého roku 2013 o tom budeme diskutovať, že vláda sa rozhodla vytvoriť jednu zdravotnú poisťovňu.

    Moja prvá otázka je, keď sa opýtam zdravotníkov, zdravotníckych odborníkov strany SMER, tak dostanem väčšinou odpoveď tú politickú, že teda ako pre zdravie a tak, a, viete, že pre ľudí my všetko a nech to stojí, čo to stojí, bude jedna zdravotná poisťovňa. Ale ja sa naozaj chcem opýtať pána ministra financií, ktorému som povedal hlavné hrozby, ktoré ohrozujú stabilitu štátneho rozpočtu v časti zdravotníctvo, či si naozaj trúfa pripravovať budúcoročný štátny rozpočet tak, aby mal 400-500 mil. eur na vyplatenie a odoslanie na účty na Cypre a v Holandsku.

    Priatelia, kolegovia zo SMER-u, vážený pán minister financií, to nemôžte myslieť vážne v tejto ťažkej chvíli! Naozaj chcete zo Štátnej pokladnice previesť peniaze finančným skupinám a zahraničným investorom za vytvorenie jednej zdravotnej poisťovne?! (Výkrik v sále: "To je hanba!") Chcete pripravovať 400-500 mil. v priebehu roka, lebo pán minister to bude musieť pripravovať, v polroku začína pripravovať rozpočet na budúci kalendárny rok. A tento rok to musí začať počítať, to nebude počítať budúci rok. Pardon, myslím rok 2014, to bude počítať v roku 2013. Musí to začať pripravovať.

    Čiže v roku 2013 príde zákon o vyvlastnení súkromných zdravotných poisťovní do Národnej rady, keď bude schválený, čo teda pri tejto hlasovacej mašinérii, ktorú máte k dispozícii, nemám veľké pochybnosti, že bude schválený. Pán minister môže začať pripravovať peniaze. Na to, aby v roku 2014 vyplatil súkromným spoločnostiam, zahraničným investorom, finančným skupinám stámilióny z verejných zdrojov. A keď tu budem, čítam, že "Robo Fico, kúp SPP", vy nakupujte, vy robíte teraz ako taký opačný pohyb v slovenskej ekonomike, ale to je úplne jedno. Keď aj mi na to niekto odpovie zo strany SMER, že, viete, ale my sa chystáme predať niektoré štátne akcie v niektorých podnikoch a z tohto vyplatiť súkromných investorov, aj tak to považujem, dámy a páni, prepytujem za výraz, za blbosť. Keď chcete predávať akcie a dokončiť privatizáciu, proti ktorej od začiatku brojíte, a dokončiť privatizáciu, ktorá je niečo ako zisk v zdravotníctve, pre mantru, politickú mantru socialistického SMER-u, tak tie peniaze aspoň využite zmysluplne v slovenskom zdravotníctve, využite to na to, aby slovenské zdravotníctvo fungovalo lepšie. Tých 400-500 mil. eur by znamenalo, že také projekty, aké sa teraz realizovali v rámci Operačného programu Zdravotníctvo, podarilo sa modernizovať 15 všeobecných nemocníc a priemerná hodnota jedného projektu, teda priemerne sa z eurofondov minulo na realizáciu jedného projektu 14 mil. eur, priemer, väčšie projekty menšie projekty, 14 mil. eur, minulo sa 205 mil. eur na modernizáciu 15 nemocníc a všade niečo pekné pribudlo. V Košiciach centrálny príjem buduje sa, v Prešove internistický pavilón, pekné veci, potrebujeme pokračovať ďalej, veď to je radosť, že pekné veci pribúdajú v slovenskom zdravotníctve pre pacientov, veď to je vynikajúce. Z tých 400 alebo 500 mil., ktoré chcete minúť, by sa dalo modernizovať všetkých 30 alebo 35 štátnych nemocníc, ktorých zriaďovateľom je ministerstvo zdravotníctva. Nie je to lepšia investícia? Nie je to lepšia investícia? A to ešte verím, že budeme mať znovu Operačný program Zdravotníctvo aj v ďalšom plánovacom období Európskej únie, ja v to verím, som optimista.

    Idem k dôvodom, prečo jedna zdravotná poisťovňa. Teda prvý argument viem, že na tom veľmi intenzívne pracoval aj expert ministerstva financií Inštitút finančnej politiky. Prvý argument je, že teda zdravotný na Slovensku sa nezlepšuje celkom tak dobre, ako by sme očakávali, že by sa mal zlepšovať. Prvý argument. A hneď na to je aj nejaké číslo, použili analýzu OECD. Podľa tejto analýzy medzi prvých päť krajín na svete, kde je najnižšia úmrtnosť spôsobená, poviem to po slovensky a jednoducho, spôsobená nie celkom dobre fungujúcim systémom zdravotníctva, medzi prvých päť krajín, ktoré sú v týchto číslach najlepšie, čiže dokážu najlepšie sa postarať o pacientov, a táto úmrtnosť, ktorá je spôsobená zle fungujúcim systémom, je najnižšia, sú štyri také, kde je jedna zdravotná poisťovňa. Bingo! Dobrý argument! Napísali to finančáci do správy. Tak toto je killing argument.

    Problém je, že akosi nedočítali do konca tohto zoznamu, lebo keby ste dočítali do konca, zistili by ste, že aj posledných päť krajín, kde je pre zmenu najhoršia úmrtnosť v dôsledku zle fungujúceho systému v zdravotníctve, štyri z nich sú také, kde je jedna zdravotná poisťovňa.

    Efektivita, druhý argument. Slovenské zdravotníctvo je neefektívne, konštatuje, a používajú tam aj nejaké čísla o tom, že až dve tretiny zdrojov dokonca podľa tejto štúdie sa míňajú v dôsledku neefektivity v slovenskom zdravotníctve. O tom čísle by sa dalo polemizovať, ale teraz to nie je dôležité. Áno, o tom som už hovoril, slovenské zdravotníctvo je neefektívne, strašne sa tam plytvá. Vidíme to len v tých predražených tendroch, o tom nemusíme diskutovať, ani sa presviedčať, o tom čísle sa môžme sporiť.

    No len, priatelia, čím zlepší jedna zdravotná poisťovňa efektivitu? Čím zlepší to, aby sa obstarávalo lacnejšie? Čím zlepší to, aby boli spravodlivé úhradové mechanizmy? Čím zlepší to, aby sa platilo len za kvalitnú zdravotnú starostlivosť? Čím to zlepší? Ničím! Ničím.

    Čiže argumenty, ktoré našli odborníci ministerstva financií a ministerstva zdravotníctva, sú odpoveďou na problém, ktorý s tým nesúvisí. Čiže, viete, to je, logika to pozná, to je, keď vám poviem, že dneska rečním v Národnej rade, dnes mám možnosť diskutovať s pánom ministrom financií, dnes idem vlakom do Košíc, zajtra bude v Košiciach pršať. To posledné tam nepatrí, ale keďže ste počúvali, zdá sa vám to celkom logické, čo rozprávam, že? Jedno s druhým súvisí. Nesúvisí!

    Pozrite sa, ak by jedna zdravotná poisťovňa, a chcem viesť odbornú diskusiu s pánom ministrom, politika je jasná, pán premiér Fico to povedal, čo tu jaké odborné argumenty, jedna zdravotná poisťovňa bude a basta! Tak ale ja sa predsa len stále budem uchádzať o to, aby sme skúsili trošku aj odborne rozprávať o tomto probléme, preto sa budem snažiť argumentovať, že ak by model jednej zdravotnej poisťovne riešil problém zdravotníctva, tak by celá Európska únia mala jednu zdravotnú poisťovňu. Myslíte si, že Nemci by nešli na jednu zdravotnú poisťovňu? Myslíte si, že Francúzi by nešli na jednu zdravotnú poisťovňu? Myslíte, že Holanďania by nešli na jednu zdravotnú poisťovňu?

    Nie, priatelia, vývoj zdravotného poistenia v Európe má nejakú genézu. Máme dva základné modely fungovania zdravotného poistenia.

    Anglosaský alebo, ak chcete, britsko-škandinávsky, kde existuje Národná zdravotná služba vo Veľkej Británii, hovorme o britskom modeli, môžme hovoriť o švédskom, bol som aj vo Švédsku, aj v Taliansku majú jednu zdravotnú poisťovňu, aj v Španielsku, ktorá funguje tak, že v podstate neexistujú zdravotné odvody, v podstate to veľmi ani nie je poisťovňa, pretože prostredníctvom nejakej agentúry Národnej zdravotnej služby sa platí za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v nemocniciach, v ambulanciách. Má to tradíciu, Briti to chvália, a dokonca sa chválili ešte pri otvorení olympiády, keď sa pamätáte, s Národnou zdravotnou službou. Má to aj svoje úskalia. Budem o nich hovoriť.

    A potom máte model, ktorý máme aj na Slovensku, ktorý je klasický Bismarckov model z konca 19. storočia verejného zdravotného poistenia prostredníctvom zdravotných poisťovní. Neviem, či viete, minule sa mi toto číslo dostalo do rúk, Uhorsko, ktorého súčasťou bolo na konci 19. storočia aj Slovensko, bolo treťou krajinou na svete, ktorá zaviedla verejné zdravotné poistenie, ktoré bolo pluralitné. Prvé bolo Nemecko, druhé bolo Rakúsko a tretie bolo Uhorsko. My máme takú tradíciu pluralitného verejného zdravotného poistenia. A v tejto chvíli príde vláda Roberta Fica, ktorá to zrejme v tom neobyčajne veľkom chvate zabudla zapísať do svojho programu, v ktorom sľubovala istotu, a nie pre všetkých, a ktorá to asi v tom chvate, ja viem, keď sa píše programové vyhlásenie vlády, že toho je veľa, zabudla to zapísať aj do programového vyhlásenia vlády, že chce znárodňovať zdravotné poistenie, tak príde s projektom jednej zdravotnej poisťovne. Rozumiete. 120-ročná tradícia verejného zdravotného poistenia, ktorú prerušili len komunisti, keď Gottwald znárodnil dôchodkovské sporenia a znárodnil zdravotné poistenie, táto tradícia je zrazu skončená a model, ktorý tu existuje 120 rokov, vymeníme za anglosaský. Prečo? Prečo? Pre tie dva smiešne argumenty, ktoré s tým nesúvisia? A to už veľmi dobre vie aj ministerstvo financií, lebo vieme, jak intenzívne teraz momentálne prepočítavajú argumenty, ktoré by ukázali odôvodnenosť a podstatnosť a dôležitosť minutia stoviek miliónov eur na vytvorenie jednej zdravotnej poisťovne.

  • Rečník sa obzerá vôkol seba.

  • Pán predsedajúci, ale už ma všetci opustili, ja už sa tu bojím.

  • Reakcia spravodajcu.

  • Ďakujem pekne, ďakujem, že ste prišli, lebo...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Chvíľočku. Napite sa vody. Ja poprosím aj pána navrhovateľa, aby sa vrátil do sály.

  • Pán minister určite príde, lebo teraz budem hovoriť o stovkách miliónov eur, takže pokračujem ďalej.

  • Reakcia z pléna.

  • Hovorím vraj už dlho, môžem sa ešte aj ústne vlastne prihlásiť do rozpravy, teraz ma to napadlo, že by som vám dokončil tú jednu zdravotnú poisťovňu, lebo to stojí za vypočutie a za diskusiu o jednej zdravotnej poisťovni. Ale asi to aj urobím, aby som aj kolegovi Zajacovi umožnil vystúpiť, lebo veľmi sa chystá, a myslím si, že by to bolo odo mňa kolegiálne a férové. Takže dobre, ale už len krátko, dobre, to dokončím.

    Takže k jednej zdravotnej poisťovni. Povedal som, že tie dva odborné argumenty nie sú pravdivé a nesúvisia s vytvorením jednej zdravotnej poisťovne a hovoril som o tom, že máme zaužitý, vžitý model viacerých zdravotných poisťovní a plurality vo verejnom zdravotnom poistení.

    Nejdem teraz rozprávať o tom, čo je podľa mňa ďalší logický krok po vytvorení jednej zdravotnej poisťovne. Ale budem vám rozprávať o číslach, sľúbil som čísla, prejdem k číslam.

    Viete, čo je dôvodom, dámy a páni, toho, že vláda chce vyriešiť po svojom a tak trošku po socialisticky viac zdravotných poisťovní? Pani ministerka mi minule povedala v diskusnej relácii, že to nie je pravda, o tom nemám ani hovoriť, ale pravda je to, že vláda chce takýmto spôsobom vyriešiť zisk zdravotných poisťovní. Ďalšia pevná mantra v ideológii socialistického SMER-u. Zisk vo verejnom zdravotnom poistení je nemorálny, hovorí SMER, zisk do zdravotníctva nepatrí! Zisk farmaceutických firiem tam patrí, zisk súkromných poskytovateľov tam patrí, zisk lekární tam patrí, zisk distribúčiek, s ktorým majú mnohí kolegovia v našej Národnej rade skúsenosti osobné, tiež tam patrí. Čiže všetci môžu byť ziskoví, len to verejné zdravotné poistenie, tá poisťovňa má fungovať ako charitatívna organizácia. Zisk je niečo zlé, mantra SMER-u!

    Neobyčajne kostrbato sa to snažila riešiť prvá Ficova vláda. Pán minister Valentovič prichádzal s rôznymi veľmi inšpiratívnymi a kreatívnymi nápadmi, napríklad prepoistiť všetkých štátnych poistencov z moci "úřední" do štátnej zdravotnej poisťovne. Potom prišiel s projektom, že predsa len jedna zdravotná poisťovňa. Potom zistili, že to nepôjde, prvá Ficova vláda sa poihrávala s možnosťou jednej zdravotnej poisťovne, potom prišli s tým, že to bude veľmi komplikované, takže vlastne len spoja Všeobecnú zdravotnú so Spoločnou zdravotnou a vytvoria tak, začiatok veľký, štátnu monopolnú poisťovňu, lebo načo dve štátne poisťovne. No a potom prišla perla: zákaz zisku.

    Napísaná tak falošne a tak nešikovne, že aj Ústavný súd, ktorý teda nie je veľkým fanúšikom pravicových riešení a pravicových politických strán, ešte aj Ústavný súd povedal, že je to protiústavné. V materiáli o vytvorení jednej zdravotnej poisťovne sa dočítate, a teda určite, keď nerozumiete súvislostiam, vás to musí aj rozhorčiť spravodlivo, sa dočítate, že tie zlé súkromné zdravotné poisťovne, minister financií je tu, tie zlé, strašne zlé súkromné zdravotné poisťovne, si predstavte, že mali súhrnný zisk za celej existencie možnosti mať zisk, teda od roku 2006, súhrnný zisk 558,6 mil. eur. A viete, to je jednoduchá prešmyčka 560 mil. eur tie zlé súkromné poisťovne vytiahli z rezortu zdravotníctva. SMER to vie ďalej predávať, túto mantru. Predstavte si, keby to išlo do rezortu zdravotníctva, všetko by bolo vyriešené. Je to falošné, je to neúprimné! A každý, ktorý len trošičku rozumieme tomu, ako funguje zisk zdravotných poisťovní a o čom je toto číslo, vie, že ešte ani toto číslo nie je pravdivé.

    Dámy a páni, vážený pán minister financií, viem, že máte veľa starostí, ale prosím, skúste sa naozaj úprimne pozrieť, akýže to vlastne mali zisk súkromné zdravotné poisťovne od svojho vzniku. Akýže to zisk vyrobili prevádzkovaním verejného zdravotného poistenia? A zistíte, že za 6 rokov bol zisk súkromných zdravotných poisťovní 106 mil. eur, nie 560 mil. eur, ale 106 mil. eur. Viete prečo? Lebo Úrad pre dohľad v roku 2008, rád by som dodal, že v roku 2008 za vlády Roberta Fica, kedy bol šéfom Úradu pre dohľad pán Demovič, čiže žiaden zlý pravičiar, ale statočný člen strany SMER, Úrad pre dohľad upravil v roku 2008 hospodársky výsledok Dôvery o 470 mil. eur. Vysvetlím prečo. Čiže Dôvera v roku 2008 končila s hospodárskym výsledkom plus 16 mil. a následne o niečo menej ako 470 mil. bol upravený jej hospodársky výsledok na 485 mil. eur. Viete prečo? Lebo Dôvera sa spojila s Apollom a goodwill Apolla, hodnota Apolla bola ohodnotená na 470 mil. eur. Operácia fiškálneho charakteru.

    Pán minister, ak mi na to ešte povie, že predstavenstvo ale následne súhlasilo s tým, aby viac ako 400 mil. eur bolo uznanie zo záväzkov voči akcionárom Dôvery, tak ja sa naozaj, nechcem ísť do impertinentných pripomienok, ja len tíško poznamenám, že v tom čase bola členkou predstavenstva Dôvery pani ministerka Zvolenská, keď to podpisovali akcionárom. Čiže tejto téme sa radšej nevenujme, venujme sa tomu, koľko zisku urobili z verejného zdravotného poistenia súkromné zdravotné poisťovne. A ja hovorím, že je to 106 mil. eur.

    No a teraz viete, dá sa aj s týmto číslom narábať. 100 mil. eur zlé súkromné zdravotné poisťovne vytiahli z rezortu, už nie 560, už to nie je také impozantné, ale pre SMER ešte stále dobrá argumentácia. Priatelia, ale prečo hovoríme len o súkromných zdravotných poisťovniach a prečo nehovoríme o Všeobecnej zdravotnej poisťovni? Veď verejné zdravotné poistenie je jeden systém! Teraz o ňom diskutujeme pri štátnom rozpočte. A, priatelia, keď v tej chvíli vám prezradím, že v tom čase urobila Všeobecná zdravotná poisťovňa za 6 rokov stratu mínus 137,1 mil. eur, tak zistíme, že verejné zdravotné poistenie je na Slovensku stratové. Zlé číslo, toto do toho nechcem pliesť, poviem, pán minister financií.

    Dobre, poďme sa ináč o tom rozprávať. Koľko z tých 106 mil. eur odišlo z verejného zdravotného poistenia na súkromné účty? Koľko? Skoro všetko sa vrátilo, dámy a páni, do zdravotníctva. Keď si pozriete hospodárske výsledky v jednotlivých rokoch, zistíte, že taká poisťovňa ako Union mala roky za sebou stratu a potom 1-2 roky zisk. Môžem vás tu zabávať číslami donekonečna. To mi akože chcete povedať, že keď niekto prevádzkuje firmu, kde prvý rok má stratu 1 000 eur, druhý rok má stratu 2 000 eur, tretí rok má zisk 3 000 eur, tak vy mu poviete, že tých 3 000 eur by mohol vrátiť štátu, lebo je to od neho nemorálne?! A tú stratu mu nechcete hradiť? Náhodou to netreba spočítať, že to, čo vkladali akcionári do tej poisťovne, keď bola v strate, z vlastných peňazí, z vlastných investícií, si potom vlastne prostredníctvom toho zisku len vyrovnajú? A to je celá pravda o verejnom zdravotnom poistení. Toto, čo tu šírite, vážení kolegovia zo SMER-u, o 560 miliónoch zisku, ktoré zlé súkromné zdravotné poisťovne vytiahli, je hlúposť, je nepravda, je to falošný argument. A ani 106 mil. eur nevytiahli z rezortu a neodniesli preč zo Slovenska, pretože väčšinou tým kryli stratu z predchádzajúcich rokov alebo to vrátili späť do zdravotníctva, aby boli konkurencieschopní.

    Ono by sa o tom dalo diskutovať aj ďalej. Viete, Všeobecná zdravotná mínus 137 mil. Mám tu ešte pripravené aj čísla, aby sme si porovnali aj to, že kým viedli Všeobecnú zdravotnú poisťovňu manažéri, ktorých tam nominovala či už Dzurindova, alebo Radičovej vláda, tak poisťovňa hospodárila vo vyrovnanom rozpočte alebo v zisku. Keď to viedli, žiaľ, nominanti strany SMER, bola v strate. Znovu vás nechcem zabávať toľkými číslami, ale je to fakt. Neveríte? Čítajte! Zoberte výsledky Úradu pre dohľad. Viedol ho Gajdoš, Demovič, teraz Pažinková. Sú objektívne čísla, žiaden Novotný to nevypočítal. Vyberte si tie údaje a pozrite si to, v ktorých rokoch bola strata vo Všeobecnej zdravotnej a v ktorých bola Všeobecná vo vyrovnanom rozpočte alebo v zisku.

    No len, viete, ten váš projekt je v tomto aj až smiešny, keby to nebolo smutné, čo tu idete urobiť, za stovky miliónov eur vyplatiť súkromných investorov a zahraničné firmy a finančné skupiny z peňazí občanov. Až by to bolo smiešne, lebo, viete, váš model je taký, že na ulici máte tri pekárne, jedna je v strate, dve sú v zisku. No tak tie dve ziskové znárodnite, aby všetci klienti museli chodiť len do tej stratovej. Lebo čo keď sa im potom začne lepšie dariť, budú predávať viacej chleba. A čo keby naopak ste to skúsili, že by verejné zdravotné poistenie robili tí, čo to vedia robiť a sú v zisku, a nie tí, čo večne robia stratu? Čo tak taká úvaha? Vy mi poviete na to, že no, lebo Všeobecná má zlých poistencov, lebo je zlý model prerozdeľovania. A PCG, ktoré ste schválili, vážení kolegovia poslanci zo SMER-u? Ktorý je ináč jeden veľmi dobrý model, veď som ho aj chválil v júni tohto roku. Odstraňuje nerovnosti. Predchádzajúca vláda ho pripravovala, vy ste ho len schválili. Lebo snáď teda nepredpokladáte, že pán poslanec Raši, ktorý predkladal tento návrh zákona, ho po nociach vypočítal doma, ten systém PCG, hej. To ako, viete, keď poviete o politikovi, že doma vypočítal systém PCG, tak tiež by som povedal, že počítal ho veľmi dlho, mesiace ho počítal Úrad pre dohľad.

    To znamená, idete na to zle. V okamihu, keď vytvoríte jednu zdravotnú poisťovňu, žiaden zisk nebude. Nič do systému nevrátite, bude len strata. Strata, tak ako bola strata vždy, keď zdravotnú poisťovňu viedli manažéri zo SMER-u. Pozrite si čísla Úradu pre dohľad, nejdem vás zabávať čítaním ďalších čísel.

    Na záver mi dovoľte povedať len toľko: slovenské zdravotníctvo má veľa problémov. Každá vláda sa nimi borí a bude sa boriť aj vláda Roberta Fica a držím jej palce. Len, viete, musíme byť pravdiví v tom zdravotníctve, musíme si pomenovať problémy a musíme tieto problémy riešiť. Problém slovenského zdravotníctva, rizikom slovenského zdravotníctva je večné sa zadlžovanie štátnych nemocníc. Problémom slovenského zdravotníctva je neefektivita a plytvanie. Problémom slovenského zdravotníctva je, že zdravotníci chcú lepšie platy a tlačia na lepšie platy. Problémom slovenského zdravotníctva je, že dávame veľa peňazí do liekovej politiky a, žiaľ, zákon, ktorý ste schválili, kolegovia zo SMER-u, v stredu, zdraží lieky pre chorých a dôchodcov. Problémom slovenského zdravotníctva je, že jak ste zrušili meranie kvality, odvtedy sa kvalita v tejto krajine nemeria v nemocniciach, a tak vlastne nevieme, či platíme za kvalitnú, alebo nekvalitnú zdravotnú starostlivosť. Snažíme sa zaplatiť z verejného zdravotného poistenia všetko všetkým a reálne vieme, že to všetko všetkým zaplatiť nevieme. Nedá sa to zaplatiť, lebo hospodárime s uzavretým koncom. A požiadavky ľudí, keď majú nárok na všetko a všetci, sú neuzavretý koniec, nedá sa to ekonomicky ufinancovať.

    Preto je dôležité stanoviť, čo je to štandardná starostlivosť, čo je zákonný nárok na zdravotnú starostlivosť, čo je tá zdravotná starostlivosť, na ktorú majú všetci nárok z verejného zdravotného poistenia, a dôsledne to kontrolovať, túto zdravotnú starostlivosť. Musí každý dostať, v Kráľovskom Chlmci tak, ako v ružinovskej nemocnici, v rovnakej porovnateľnej kvalite a štandarde. Lebo ak to nedostane, potom ako to funguje? Poistenec v Kráľovskom Chlmci je menejcenný ako bratislavský?!

    Toto sú problémy slovenského zdravotníctva.

    Chcem vás uistiť, že jedna zdravotná poisťovňa nič nevyrieši. Nerieši žiaden z týchto problémov, práve naopak. V systémoch, kde je viac zdravotných poisťovní, je väčšia spokojnosť ľudí s verejných zdravotným poistením. V systémoch, kde je jedna zdravotná poisťovňa, je menšia spokojnosť ľudí s verejným zdravotným poistením a so zdravotníctvom. Ukazuje to štúdia švédskej nezávislej inštitúcie tzv. European Health Consumer Index, ktorú pravidelne uverejňujú. Slovensko, mimochodom, v porovnaní 34 krajín, čo sa týka spokojnosti občanov s verejným zdravotným poistením a vôbec fungovaním systému verejného zdravotníctva, skončilo na slušnom 16. mieste, čiže až tak tragické to zas nie je s našim zdravotníctvom. Faktom ale je, že na 1. mieste opakovane skončilo Holandsko, kde je viac zdravotných poisťovní, sú akciové spoločnosti a dosahujú zisk. Na poslednom mieste, väčšinou na posledných miestach, sa umiestňuje Bulharsko, kde je jedna zdravotná poisťovňa a zisk nedosahuje.

    Dámy a páni, záverom chcem povedať len toľko, že mohli by sme sa radšej učiť od holandských šampiónov, ktorí to vedia robiť v zdravotníctve, ako od našich bulharských kolegov. Takže minule som počul na jednej konferencii v Prahe vystúpenie šéfa pacientskej organizácie Bulharska, ktorý hovorí, že, žiaľ, systém funguje jednej zdravotnej poisťovne tak, že čo si nezaplatíte v keši, nemáte. A myslím, že tu by to určite nechcela socialistická vláda SMER-u na Slovensku dotiahnuť.

    Držím palce pánovi ministrovi a ospravedlňujem sa, ak som hovoril možno dlho, ale takáto možnosť diskutovať sa nenaskytne každý deň, a predovšetkým by som mu chcel dať ešte raz do pozornosti skutočnosť, že stabilita rozpočtu pre zdravotníctvo bude ohrozená týmito faktormi, o ktorých som dneska hovoril.

    Veľmi pekne ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca sú tri faktické poznámky. Končím možnosť prihlásiť sa.

    Nech sa páči, Ľudovít Kaník.

  • Ďakujem. No, zdravotníctvo je skutočne dlhá téma a dôležitá téma a mňa v tej súvislosti hneď napadlo, kde v tom rozpočte sú uvedené tá cena a tie náklady na nákup zdravotných poisťovní? Či to tam už niekde máme? Či už vieme, koľko to bude stáť asi? A z čoho sa to bude teda platiť, keby sme sa dozvedeli. To je taká jedna stránka veci.

    A druhá, už som to raz spomínal a znova to spomeniem, aby to aj niekto zaznamenal, že sa to povedalo, no stále tu beháme okolo zisku v zdravotnom poistení, o vyťahovaní zisku zo systému a nikto mi zatiaľ nevedel zrozumiteľne vysvetliť, prečo zdravotné poisťovne nie sú, ich financovanie nie je zabezpečené obdobným systémom ako podobné inštitúcie, ktoré tu na Slovensku už máme a ktoré fungujú. To znamená, že majú stanovený svoj správny fond v nejakom objeme, ktorý je napájaný percentuálne z niečoho, pravdepodobne teda z platieb, ktoré sa tam odvádzajú, a to je zdroj, z ktorého sa financuje chod týchto inštitúcií, a zároveň je aj zdrojom ich zisku. Tak to funguje Sociálna poisťovňa, takto fungujú dôchodkové správcovské spoločnosti, ktoré sú súkromné spoločnosti. Prečo tak nefungujú zdravotné poisťovne? Prečo touto cestou sa nejde, keď sa tu bavíme o zisku v zdravotných poisťovniach? Možno niečo nevidím, možno niečomu nerozumiem, ale nikde som nepočul nejakú zrozumiteľnú vysvetľujúcu odpoveď na túto otázku.

  • S ďalšou faktickou pán Martin Poliačik.

  • Ďakujem veľmi pekne, pán kolega Novotný, otvorili ste naozaj množstvo tém. Možno každá z nich by si zaslúžila samostatnú faktickú, ale dve veci ma zaujali ako priorita.

    Tá prvá je, že ono vlastne boj proti zavádzaniu trhových mechanizmov aj do zdravotníctva v podstate vždycky končí tým, že jednotlivé zložky, ktoré sú na tej ceste vlastne od štátu pri preplácaní peňazí alebo od platby pacienta k výkonu konkrétneho zdravotníckeho úkonu, sa niekde stratia, pretože tam nie je zodpovednosť, tak ako pri podnikateľských subjektoch, za to, aby hospodárili tak, aby minimálne nevytvárali stratu. A teda bránenie sa trhovým princípom v zdravotníctve v konečnom dôsledku znamená, že generujeme stratu na viacerých úrovniach. Kdežto zavádzanie trhových princípov, či už pri vytváraní akciových spoločností z nemocníc, teda pri transformácii, ktorú ste spomínali a ktorú naštartovala vláda Ivety Radičovej, ale rovnako pri trhu poisťovní, bráni tomu, aby nieže sa nevytváral zisk, ale ono automaticky tlačí na to, aby sa vytvárali straty.

    A oveľa lepšie by možno bolo, keď už si máme brať príklad napríklad z toho Holandska, tú obrovskú štátnu poisťovňu rozdeliť a sprivatizovať. Rozdeliť spravodlivo podľa kmeňa, predať za trhovú cenu a nechať jednotlivých kupujúcich súťažiť, kto dokáže...

  • Prerušenie vystúpenia časomerom.

  • S ďalšou faktickou pán Ivan Štefanec.

  • Ďakujem, pán podpredseda. Pán poslanec Novotný hovoril dlho a veľmi zaujímavo na tému zdravotníctva. Ja osobne považujem za jeden z najvypuklejších problémov zdravotníctva stav dlhov nemocníc. Je alarmujúce, že dlhy nemocníc sa dostávajú na úroveň spred oddlženia. Tento stav je nutné riešiť, pretože len Sociálnej poisťovni nemocnice dlhujú 50 mil. eur.

    Som presvedčený, že skupovanie zdravotných poisťovní a jedna zdravotná poisťovňa, to nie je to, čo dnes zdravotníctvo potrebuje. Pre nižšie čakacie lehoty, pre zlepšenie zdravotnej starostlivosti rozhodne nepomôže, keď budeme mať jednu zdravotnú poisťovňu. Ale to, čo by pomohlo, sú jasné ekonomické pravidlá, najmä pre hospodárenie nemocníc. Preto je potrebná transformácia a preto sú potrebné jasné pravidlá, napríklad aj transformáciou nemocníc na akciové spoločnosti.

    Nepovažujem preto za dobré, že SMER túto transformáciou odmietal a stále odmieta, a osobne to vidím za jednu z dôležitých ciest, ako zabrániť odlevu prostriedkov zo zdravotníctva, pretože prirodzené, zdravé hospodárenie každého subjektu je to, čo potrebujeme pri hospodárení s verejnými zdrojmi.

    Ďakujem.

  • S reakciou na faktické, nech sa páči, Viliam Novotný.

  • Ďakujem všetkým mojim kolegom, žiaľ, len z opozície, tak vidím, že táto téma asi nenadchla kolegov z vládneho SMER-u, ale myslím si, že o zdravotníctve musíme hovoriť pravdivo, musíme pomenovať problémy pravdivo a musíme ponúkať riešenia, ktoré pomôžu v systéme.

    Niečo sa stihlo za predchádzajúcej vlády. A dívali sme sa na mnohé problémy v zdravotníctve naozaj z pohľadu toho, aby vzrástla efektivita, či už to bola lieková politika, či už to bola pripravená transformácia nemocníc na akciové spoločnosti, aby som spomenul len dva veľké projekty predchádzajúcej vlády.

    Veľkým projektom súčasnej vlády je jedna zdravotná poisťovňa, o ktorej ste hovorili aj, kolegovia, ktorí ste na mňa reagovali faktickou poznámkou. A ja mám stále taký pocit, nepovedal som to pri svojom vystúpení, ale tu to poviem. Naozaj mám niekedy taký pocit, ako keby vláda projektom jednej zdravotnej poisťovne hlavne odpútavala pozornosť od reálnych problémov slovenského zdravotníctva.

    Viete, prídem na konferenciu Trendu a počúvam o tom, ako bude jedna zdravotná poisťovňa, nebude, ako to bude fungovať, ako by to malo fungovať, ako by mali uzatvárať zmluvy. Skrátka, zabávame sa problémami, ktoré nie sú skutočnými problémami slovenského zdravotníctva. Lebo problémami slovenského zdravotníctva je, koľko míňame na lieky, prečo sa stále zadlžujú štátne nemocnice, prečo máme nedoplatených a nedobre zaplatených lekárov, sestry a zdravotníkov, ktorí odchádzajú zo Slovenska, prečo nemeriame kvalitu, prečo nie je nárokovateľný štandard, na ktorý majú všetci nárok, prečo je taká obrovská neefektivita pri verejných obstarávaniach, ale toto jedna zdravotná poisťovňa nevyrieši.

    Ďakujem pekne.

  • Ďalší podľa poradia vystupujúcim v rozprave je pán poslanec Pavol Zajac, nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pán spravodajca, vážené dámy a páni, dovoľte aj mne, aby som sa vyjadril k predloženému návrhu rozpočtu. Budem sa zaoberať verejnou správou a ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, ale nedá mi, aby som sa hneď na úvod nevyjadril k procedúre predkladania tohto štátneho rozpočtu.

    Štátny rozpočet, ktorý sme si prevzali alebo našli na internetovej stránke, bol hneď pozmeňujúcim návrhom pána predsedu finančného výboru zmenený. Dosť zásadne zmenený. Dôvodom na to bol zlý vývoj alebo odhad príjmov výberu daní na budúci rok. Rozumiem tomu. Nerozumiem tomu, prečo je v kolónke, myslím, že piatich ministerstiev, znížená výdavková časť o určité čiastky, ale my ako poslanci Národnej rady, ktorí rozoberajú tento rozpočet, nevieme, o ktoré položky sa jedná. Myslím si, že keď by mi to takto predložil starosta na obecnom zastupiteľstve, vidím tu pána starostu, tak by som mu to dal a vrátil na prepracovanie. Naozaj, aj na obecnom úrade majú na to pracovníkov, ktorí by znížené výdavky vedeli dať do jednotlivých kolóniek a zadefinovať, kde sa ide šetriť. Ja dneska to neviem. A ak sa aj budem vyjadrovať k určitým čiastkam napríklad ministerstva dopravy, tak ja neviem, či tie čiastky ešte dneska budú platiť.

    Ale to je procedúra. A ja pevne verím, že pracovníci ministerstiev to zvládnu to tých jednotlivých kolóniek to rozpísať, to zníženie výdavkov. To nepokladám za najpodstatnejšie. Podstatné, čo je, to je ten odhad horšieho výberu daní na budúci rok. Toto je gro toho, prečo ste to museli aj urobiť. Ja rozumiem tomu, že minister financií, ministerstvo financií, nedokáže si čiastku, ktorú napíše do rozpočtu, 100-percentne zabezpečiť. Takúto predstavu možno má pán kolega Blaha, ktorý si myslím, že štát funguje tak, že niekto si napíše niečo do kolónky a ono sa to samo od seba naplní. Naozaj, hospodárstvo Slovenskej republiky, ale hospodárstva všetkých štátov fungujú trošku inak.

    A mne nedá, aby som nepovedal jeden príklad, na ktorý ma naviedol premiér Slovenskej republiky pán Fico, ktorý v súvislosti s U. S. Steel Košice povedal, že U. S. Steel Košice bolo privatizované a bolo to zlaté vajce. Tak mňa napadlo, že také prirovnanie pre niektorých kolegov, aby si vedeli predstaviť, ako funguje národné hospodárstvo, bolo, že naše národné hospodárstvo a jednotlivé podniky sú ako tie sliepočky na dvore a štát je ten gazda, ktorý vytvára podmienky pre to, aby tie sliepky mohli existovať a mohli prinášať tie vajíčka pravidelne. To sú tie dane, ktorými prispievajú tomu gazdovi do spoločného košíka. Sliepky sú väčšie, menšie až najmenšie, niektoré prinášajú väčšie vajcia, iné menšie, niektoré pravidelne, niektoré nepravidelne, ale štát má povinnosť sa čo najlepšie starať, tak ako ten dobrý gazda. V niektorých štátoch sa dokážu o to hospodárstvo starať tak perfektne, že tým sliepočkám zabezpečia klimatizáciu, niekde ich len pravidelne kŕmia, niekde ich ani nekŕmia a potom sa čudujú, prečo tie vajíčka nezberajú. A čo sa stalo, samozrejme, na tie sliepky vplývajú aj zahraničné vplyvy. To je samozrejmé. Ale tá starostlivosť tej-ktorej vlády sa prejaví na výbere tých vajíčok, na výbere daní.

    Čo sa stalo po voľbách na jar v roku 2012? Ešte len strana SMER vyhrala voľby, už sa tým sliepočkám, tým podnikom, odkazovalo, ale my vám budeme robiť zle. Ešte ani fyzicky nedošlo k tomu, že sa im začalo robiť zle, ale už sa im odkazovalo: Á, počkajte, budete platiť viac, urobíme vám horší Zákonník práce, budete platiť viacej z odvodov. A tie sliepočky dostali stres. Dostali stres, začali, logicky sa stiahli do seba, začali robiť vnútorné opatrenia. To isté urobili aj obyvatelia tejto krajiny. Naozaj, spotreba domácností klesá. Spotreba domácností klesá, to znamená, tí podnikatelia, ktorí sú naviazaní na spotrebu obyvateľov, najčastejšie sú tí malí podnikatelia, strední podnikatelia, ale aj tí väčší, odrazu pocítili, že majú menej objednávok. Vplyv zo zahraničia je, samozrejme, v západnej Európe máme recesiu, sme bytostne závislí na odbyte v západnej Európe. Odrazu bolo menej objednávok. Podniky začali sa správať racionálne, ľudia sa začali správať racionálne. Povedali si, idú zlé časy, stiahne sa na základňu a nebudeme teraz míňať, ohlodáme to až na kosť.

    Následne došlo k tomu, že v Národnej rade Slovenskej republiky boli prijaté zákony ohľadom daní, odvodov, poplatkov, a došlo k tomu, že tej sliepočke a sliepočkám sme začali robiť aj skutočne zle. V niektorých prípadoch sme to začali menej kŕmiť, v niektorých prípadoch budeme tú sliepku biť po hlave a hovoriť: A znášaj vajcia a znášaj vajcia! No nebude znášať vajcia. Na budúci rok bude menší výber daní. Neprajem si to ani ja, ani moji kolegovia, ani pán minister financií, ale nastane to. Tie zlé opatrenia sa v tej ekonomike prejavia. Podnikatelia v regiónoch, kde sa s nimi stretávam, to jednoznačne hovoria. Budú prepúšťať, bude vyššia nezamestnanosť. Nebude mať kto znášať tie vajcia a platiť dane.

    Dovoľte mi teraz, aby som sa vyjadril ku výdavkom vo verejnej správe. Na tlačovej konferencii pred pár mesiacmi, keď minister Kaliňák s pánom premiérom Ficom ohlásili reformu verejnej správy tzv. pod názvom ESO a zadefinovali, že do roku 2016 sa usporí 700 mil. eur, tak sme si všetci povedali v tejto asi sále, kto sme to počuli: Výborne. Myslím si, že najviac sa musel potešiť vtedy minister financií, ktorý si povedal: Áno, usporíme takéto čiastky. Následne prišiel na náš výbor pán minister vnútra Kaliňák. Predstavil nám podrobne túto reformu verejnej správy a ja som sa z nej dozvedel, aj moji kolegovia, že už na budúci rok usporíme 50 mil. eur. A usporí sa to tak, že sa nebudú prepúšťať ľudia, ale prehodnotí sa množstvo rozpočtových, príspevkových, podriadených, pridružených a neviem akých organizácií, na ktoré štát pravidelne prispieva. Strana SMER má na to 83 poslancov, má na to ideálnu pozíciu, aby konečne v štátnej správe sme alebo v tejto verejnej správe sme dokázali osekať takéto výdavky štátu. Naozaj, podľa môjho názoru, ale aj názoru všetkých poslancov spred roka, z decembra 2011, sa zadefinovalo, že štát má urobiť audit verejnej správy. Vaša vláda ho odsunula o rok. Ja si myslím, že z toho auditu nám mohlo vyplynúť, kde máme osekávať výdavky štátneho rozpočtu. A, naopak, kde tie jednotlivé orgány robia takú činnosť, ktorú je možno treba ešte aj podporiť.

    Následne v októbri, pred zhruba dvoma mesiacmi, sme v tejto Národnej rade prijali zákon, sám pán minister Kaliňák povedal, že je to taký úvod do Esa, kde sa mali rušiť, podľa môjho názoru presúvať, krajské úrady. Aj tam bolo kvantifikované a zadefinované, že sa týmto spôsobom usporí 3,2 mil. eura. Už na budúci rok. Napríklad na ministerstve dopravy, krajské stavebné úrady usporia 530-tisíc eur, na ministerstve obrany zhruba 540-tisíc eur, na ministerstve vnútra, na obvodných úradoch 2,1 mil. eur. Ja som to v rozpočte nenašiel. Teda nenašiel som ani tých 50 mil. eur, ktoré minister Kaliňák zadefinoval, že už v roku 2013 bude usporené. Nenašiel som ani tých malých 3,2 mil.

    Keď to v tejto Národnej rade boli prijaté, ja neviem, prečo o tom na ministerstve dopravy ešte nevedia? Vidím tam rozdiel na krajských stavebných úradoch oproti 2012, tuším, že len 100-isíc eur. Tak niečo tu nefunguje. Alebo ten zákon ešte nepoznajú na ministerstve dopravy alebo na ministerstve vnútra, alebo tie čísla, ktoré sú nám tu predkladané, sú len hausnumerá? Mám taký dojem, že áno. 50 mil. eur zišlo by sa nám v rozpočte na budúci rok, určite. V prvom rade vám, pán minister.

    Skúsme si povedať, akých zamestnancov v rozpočtových organizáciách štát dneska zamestnáva. Štát dneska zamestnáva v štátnych rozpočtových organizáciách 127-tisíc zamestnancov. Je to bez školstva, je to bez komunálnej úrovne, sú to štátni zamestnanci. A rád by som povedal, že kým pri hasičoch je priemerný plat 1 000 eura, colníkov 979 eura, policajtoch 1 147 eur a pri vojakoch 1 214 priemerný plat, tak teraz ma dobre počúvajte, v štátnej službe pracuje 38-tisíc zamestnancov s priemerným platom 840.

    A na záver chcem povedať, vo verejnej službe, to znamená pri výkone práce vo verejnom záujme, pracuje 36-tisíc zamestnancov s priemerným platom 668 eur. Poukazujem na to, že v tej verejnej službe a v štátnej službe je rozdiel 170 eura v priemernej mzde. 36-tisíc zamestnancov.

    A čo štát ide robiť pri výdavkoch, týchto mzdových výdavkoch zamestnancov v štátnych rozpočtových organizáciách? Štát ide znižovať platy o 5 %, netýka sa to všetkých zamestnancov, sú z toho vyňatí štátni zamestnanci vo verejných funkciách, sú z toho vyňatí učitelia v regionálnom školstve aj na vysokých školách. Sú z toho vyňatí pracovníci finančnej správy, to znamená pracovníci daňových úradov, a sú v tom aj zamestnanci podriadených rozpočtových organizácií kapitoly Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zabezpečujúci sociálne služby a služby na úseku ústavnej starostlivosti.

    Prečo som to prečítal? Chcem sa spýtať, či sa to bude dotýkať aj tých pracovníkov, ktorí pracujú na úradoch práce vo verejnom záujme. Pretože priemerná mzda 668 eur je veľmi nízka. Na úradoch práce robia vysokoškolsky vzdelaní pracovníci, ktorí veľakrát, ako to bolo aj minule v Spišskej Novej Vsi, zarábajú menej ako tí sociálne odkázaní občania, ktorí si chodia pre sociálne dávky alebo pre podporu v nezamestnanosti. Toto nie je normálne, ak im ešte šáhneme na 5 % mzdy, čo je kvantifikované v štátnom rozpočte sumou 23 767 eur.

    Naozaj, reforma verejnej správy prezentovaná pánom Kaliňákom a pánom Ficom bola prezentovaná inak. Všetci sme mali predstavu, že osekáme to, čo nepotrebujeme nevyhnutne, a v štátnej správe budú pracovať zamestnanci, ktorých priemerná mzda sa bude približovať aspoň priemernej mzde v národnom hospodárstve. My nemôžme chcieť od tých úradníkov, aby nám robili nejaké nadštandardné výkony. Momentálne všetky úrady práce, neviem, či viete, alebo nie, nerobia nič iné, len skenujú donekonečna všetky materiály, až majú zavarené všetky tie skenery, a budeme ich platiť na úrovni 650 eur.

    Takto sme si reformu verejnej správy nepredstavovali a nebola takto ani prezentovaná. Myslím si, že strana SMER tým, že má 83 poslancov, môže sa do takejto reformy pustiť. Ak sa do nej nepustí v prvom a druhom roku vlády, tak kedy sa do nej pustí? V roku volieb? Asi ťažko.

    Keďže reforma verejnej správy, tzv. ESO bolo prezentované ministrom vnútra, nedá mi, aby som nespomenul jednu síce drobnosť, pikantnosť z rozpočtu ministerstva vnútra, ktorá, predpokladám, že tu ešte nebola spomínaná, ale rád by som na ňu upozornil ctených kolegov, ale aj širokú verejnosť, ak si to všimne.

    V kapitole 220 príjmov ministerstva vnútra na roky 2013 až 2015 v kóde 222 sú pokuty a penále. Pokuty a penále v roku 2011 boli vybraté v sume 38 mil., v roku 2012 by mali byť v sume 43 mil., na rok 2013 plánuje ministerstvo vnútra vybrať pokuty vo výške 46,3 mil. Medziročný nárast, ktorý narýchle spočítam, je zhruba 2,8 mil. eur vybratých pokút viac za jeden rok. To je len nárast.

    Všetci dobre viete, všetci ste skoro aj vodičmi, chodíte po našich cestách, že za posledné roky ministerstvo vnútra, aj za našej vlády, aj za tejto vlády, sprísňuje postihy a pokuty. Je to aj vidno. Nárast v roku 2011 na rok 2012 bol skoro 5 mil. Ale toto nejde donekonečna. Ja keď vidím aj rozpočet na roky 2014 a 2015, už ten výber je nižší ako v roku 2013. No tak čo? V roku 2013 budeme všetci tak strašne jazdiť? Alebo nás za každým kríkom, za každým rohom policajti budú chytať, merať, pokutovať? Ja som myslel, že polícia má v názve, alebo vo svojom hesle "Pomáhať a ochraňovať", ale nie "Zamerať a vyberať". Je to síce drobnosť, škoda, že tu nie je minister Kaliňák, ale dávam do pozornosti aj túto čiastku.

    Dovoľte mi, aby som sa vyjadril aj k niektorým čiastkam ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja. Tam dochádza k najväčšiemu nárastu zo všetkých ministerstiev oproti minulému roku. A ten nárast je hlavne eurofondov, ktoré ministerstvo dopravy má použiť. A je to tak správne. Je to správne, naozaj je najvyšší čas, aby sme napríklad Operačný program Doprava čo najlepšie využili.

    A musím poukázať a porovnať hneď jednu čiastku z ministerstva dopravy, ktorá síce s eurofondmi nesúvisí, ale veľmi súvisí. Poviem niektorým kolegom, ktorí si neprečítali tento rozpočet, že druhá najvyššia čiastka na výdavkovej strane po železniciach a mimo eurofondov je čiastka 130 564-tisíc eur. Pri tejto čiastke je napísaný popis "platba za dostupnosť pre druhý balík PPP R1". Prečo o tom hovorím? Je to čiastka 130 mil. za R1 cez PPP projekt, to znamená 130 mil. krát 30 rokov.

    Pán minister, tento úsek R1 bol ako stvorený na to, aby bol stavaný z eurofondov. Týka sa prvej vlády, tieto rozhodnutia sa týkajú prvej vlády Roberta Fica. Ak by sme ten úsek R1 stavali z eurofondov, tak stavebne tento úsek by sme postavili zhruba, neberte ma plne na euro presne, zhruba cca 400 mil. eur by nás stál. Ale z eurofondov by tento štát to stálo zhruba povedzme pätinu. To znamená 80? Nech bude aj s nejakými dodatkami 100 mil. A tieto by boli rozložené na dobu výstavby, tá by bola dajme tomu tri roky, štyri roky. To znamená, ročne by sme zaplatili možno 25, možno 30 mil., zvyšné prostriedky by sme použili z eurofondov a dneska na rok 2013 vy by ste nemuseli za túto R1 platiť už nič, lebo už by bola postavená. Bola by zaplatená z eurofondov a čiastočne zo štátneho rozpočtu. No nezišlo by sa vám tých 130 mil., ktoré dneska za to platíme a všetci ministri po vás budú túto čiastku platiť, nezišla by sa táto čiastka? Tých 130 mil., ktoré zaplatíme za jeden rok, tá diaľnica by nás stála menej za jednu ročnú platbu, a my ju budeme platiť 30 rokov. Áno, ja viem, že v tej čiastke je aj údržba, oprava, ale tá je oproti stavebným nákladom teda oveľa menšia a môžme, ak budeme mať na to čas a priestor, si to aj kvantifikovať. Ale nedá mi, aby som v tejto súvislosti aj kolegom zo SMER-u, ktorí to berú ideologicky, tak ako to berie pán premiér Fico, on sa na to nepozerá ekonomicky, preto sa obraciam na vás, na ministra financií, pán premiér Fico to berie ideologicky.

    Aj kolegom zo SMER-u chcem vysvetliť zase na príklade, to je presne tak, ako keď mladá rodina, ktorá nevyhnutne potrebuje auto, lebo má tri deti, ale nemá na to, aby si kúpila auto v hotovosti, rozmýšľa nad tým, že si kúpi auto na predražený lízing, alebo prídu k nim rodičia, jedni alebo druhí, a povedia: "Deti moje, my vám na to auto dáme peniaze, nemusíte nám ich vracať, stačí, keď tých 15 % si doložíte a môžte si kúpiť auto." Chcel by som vidieť takú mladú rodinu, ktorá poviem, že: "Viete čo, nie. My radšej zoberieme na trikrát predražený lízing a budem to splácať tri alebo štyri roky." Nepoznám takú rodinu, ktorá by od rodičov nezobrala keš peniaze a nedoložila si k tomu malú čiastku, to je presne systém eurofondov.

    Európska únia nám dáva v Operačnom programe Doprava na projekty, my spolufinancujeme a takto pomáha našej republike k tomu, aby tie zaostalé regióny, ktoré máme na Slovensku, aby mali infraštruktúru.

    A musím to dokončiť ešte niečím ďalším, pán minister. Bol tu tretí balík PPP projektov a to boli, to bol ten balík projektov na D1. Pán minister, viete, koľko by možno už na budúci rok ste museli nájsť v štátnom rozpočte na tento druhý a tretí balík? Podľa mojich informácií by to bolo týchto 130 mil., ktoré už musíte nájsť, a ďalších 670 mil. ročne. To je 800 mil. ročne, ktorých by museli všetci ministri financií nájsť v rozpočte. Našťastie vláda Ivety Radičovej a pán minister Figeľ tento nezmyselne predražený balík PPP na D1 zastavili a stavia sa dneska z európskych fondov.

    Pán minister financií, na vašom mieste by som sa pánu Figeľovi poďakoval, že zastavil tento PPP projekt. Pretože neviem, odkiaľ by ste možno už v roku 2013, 2014 a potom v ďalších tridsiatich rokoch našli 800 mil. ročne, ktoré by ste museli zobrať iným rezortom. Napríklad zdravotníctvu alebo ministerstvu sociálnych vecí.

    Keď som už pri rozpočte ministerstva dopravy, tak nedá mi, aby som nespomenul druhé zlé rozhodnutie za vlády Roberta Fica, ktoré sa priamo dotýka dopravy. A to bolo rozhodnutie o mýte, ktoré dopadlo tak, ako dopadlo, že jeden uchádzač vyhral súťaž s predraženým projektom. Projektom, ktorý už niekoľko rokov funguje na Slovensku. Po technickej stránke funguje dobre, len tá čiastka, ktorú sme museli, platíme a budeme ešte platiť, je abnormálne vysoká. Ja na to poukazujem aj preto, aj na tie PPP projekty, aj na to mýto, aby som vás vystríhal od takýchto rozhodnutí aj v tejto vláde. Pretože takéto nezmyselné rozhodnutia potom prinášajú to, že štát musí len platiť, platiť a platiť čiastky, ktoré mu niekde inde chýbajú.

    Pre informáciu kolegov, ktorú si môžu prečítať aj v rozpočte, poviem čiastku. Za mýto Národná diaľničná spoločnosť vyberie týmto mýtnym systémom 158 mil., ale náklady na mýto nás stoja 80 mil. A stoja nás 80 mil. a nie 100 mil., ako v roku 2010 106 mil., v roku 2011 nás to stálo 102 mil., len znova preto, že pán minister Figeľ dojednal nižšie čiastky, ktoré rozložil na viac rokov. Inakšie by ste museli toho roku nájsť zhruba znova tých 102, 103 mil. A zase 20 mil. na rok, to niekde chýba.

    Takže, keď nás mýto, teda výber za mýto, štát dostane alebo NDS-ka dostane, ale to je štátna akciová spoločnosť, 158 mil., tak náklady na to mýto nás stoja 80 mil. O čo by sme boli radšej, keby vyhrala druhá alebo tretia ponuka, ktorá bola v súťaži, ktoré boli vyradené z tejto súťaže. Neplatili by sme radšej náklady na mýto možno len v čiastke 40, 50 mil.? Nezišlo by sa nám ročne 30, 40 mil.? No, samozrejme, že zišlo.

    Keď sme už pri SkyTolle, mýte, tak musím niektorým kolegom povedať, lebo asi o tom nevedia, že náklady na mýto není len samotný SkyToll. Naozaj NDS-ka pri elektronickom výbere platí ešte aj nezávislého znalca. Je to firma Logica, ktorej NDS-ka ročne platí cca 2,2 mil. eura a bude jej to platiť ďalších 13 rokov. Tento vzťah bol zazmluvnený v roku 2009 a je nenapadnuteľný. Takže nezávislému znalcovi, ktorý posudzuje to, či je to mýto na Slovensku vyberané dostatočne, či tam nedochádza k nejakým chybám, platíme 2,2 mil. eur a ďalších 13 rokov alebo 12 rokov budeme platiť.

    NDS-ka si platí pri mýte aj poradenské služby, kde platíme 500-, 600-tisíc eur ročne za to, že nám niekto pri tom mýte ešte aj v samotnej NDS-ke platí. Znova ten vzťah bol zazmluvnený v rokoch 2009.

    No a už keď som pri NDS-ke, nedá mi nepovedať, že v kolónke Ostatné režijné náklady, ktoré boli v rokoch 2010 21 mil., v roku 2011, dávam do pozornosti, 18 mil., v roku 2012 už 26, v rokoch 2012 27 mil. eur. Ostatné režijné náklady. Oproti roku 2011, lebo rok 2012 ešte nie je ani uzatvorený, tú skutočnosť uvidíme na konci roka, je to nárast o 9 mil. eur. To tak narástli platy alebo kancelársky papier, alebo prenájom NDS-ky?

    Nechcem ísť do podrobností, dočítal som sa aj to, že NDS-ka z vlastných prostriedkov do údržby alebo výstavby, skôr do údržby diaľnic a rýchlostných ciest dá na budúci rok o 8 mil. menej ako tohto roku. A tam naozaj nepozerám na 70-miliónový úver, ktorý bol naplánovaný a ktorý sa nezobral, o túto čiastku som to očistil, dávala 58, dneska dáva len 50. To znamená, z vlastných zdrojov menej do opráv, na režijné náklady viac. Treba sa pozrieť na hospodárenie takejto štátnej inštitúcie.

    Budem pomaly končiť. Pán minister, veľmi by som si prial pre dobro tejto krajiny, aby hospodársky rast, ktorý ste si napísali do programového vyhlásenia, aby sa skutočne aj na budúci rok napĺňal. Ale tie zlé rozhodnutia, ktoré sa urobili aj za posledných osem mesiacov, naozaj už osem mesiacov vládnete, ktoré boli prijaté v legislatívnej oblasti, ma presviedčajú o tom, a nieže mňa, ale podnikateľskú verejnosť, malých živnostníkov, stredných, väčších podnikateľov, že bude zle v tejto krajine v hospodárskej oblasti. Naozaj, tie príklady z vašej prvej vlády som tu spomínal, to mýto alebo PPP projekty som spomínal preto, aby som vás vystríhal pred takýmito zlými rozhodnutiami, ktoré sú do budúcnosti nezvratné. A štát musí len platiť, platiť a platiť. Naozaj som presvedčený o tom, že tak ako ste toho týždňa prišli, že prognózovaný výber daní na budúci rok bude nižší, naozaj sa to tak stane a ten výber bude ešte nižší.

    Mrzí ma to preto, lebo táto krajina, v tejto krajine pracuje, reálne pracuje príliš málo ľudí na tú oblasť, ktorá je len, ktorá len spotrebúvava tie vajíčka, ktoré som spomínal. Máme širokú sociálnu oblasť, zdravotnú, máme príliš veľa nezamestnaných, keď v tejto snemovni aj za posledných sedem-osem mesiacov boli navrhované opozíciou niektoré opatrenia a návrhy zákonov, ktoré by pomohli podnikateľskému prostrediu, pomohli by zamestnanosti.

    Keď hovorím o zamestnanosti, predsa len ešte musím spomenúť. Zamestnanosť sa nedá riešiť tak, že z európskych fondov zoberieme 70 mil. a dáme podnikateľom na jeden rok minimálnu mzdu plus odvody, cca 450 eur. To tak nebude fungovať. Ešte pol roka ich potom budú držať, týchto zamestnancov, ale potom ich znova pošlú na úrady práce. Naozaj podnikateľov treba podporiť, hlavne v regiónoch, kde tá nezamestnanosť presahuje 20 %. Ale nemôže sa to podporiť tak, že paušálne keš budem každý mesiac rok vyplácať. Podnikateľ potom naozaj bude vyplácať len minimálnu mzdu.

    Naozaj sme motivačne navrhovali návrh zákona o službách zamestnanosti, kde sme chceli podporiť zamestnanosť tak, že bude štát prispievať na odvody sociálne a zdravotné tomu podnikateľovi alebo zamestnávateľovi. Ale podľa výšky vyplatenej mzdy. A tá mohla byť, strop mohol byť ohraničený priemernou mzdou a podnikateľ by bol motivovaný k tomu, aby reálne, nie keš načierno vyplácal toho absolventa alebo dlhodobo nezamestnaného, ale musel by ho reálne vyplatiť a podľa toho, koľko by ho vyplatil, z toho by odviedol do sociálnej a zdravotnej poisťovne a toto by mu štát preplácal. To by bolo motivujúce.

    Takisto sme navrhovali, aby dĺžka tejto podpory bola závislá od miery nezamestnanosti v okrese. A kľudne, nech by to bolo v tých najhorších okresoch aj dva-tri roky. Bez slovíčka rozpravy v tejto snemovni ste tento zákon poslali preč.

    To nie je o tom, že mne to chýba. Chýba to občanom tejto krajiny, rozvoju podnikania, ktoré len dusíme a dusíme a tú sliepočku bijeme po hlave a ona vajcia ani neznáša. Nebude znášať vajcia a ani keď v polke budúceho roku prídete, aj keby ste všetky tie zlé zákony chceli odrazu obrátiť, poznižovať daň z príjmu a zdravotných odvodov a poplatky a neviem čo ešte všetko, odrazu ten hospodársky rast nenastane. Tá ekonomika nefunguje tak, že lusknutím prstov sa to znova otočí.

    Takže veľmi by som si prial, aby som nemal pravdu, aby ten výber daní na budúci rok sa vám splnil aspoň podľa tých odhadov, ktoré ste tento týždeň zapracovali do štátneho rozpočtu. Ale som presvedčený, že v polke roka prídete na to, že to nefunguje, ten výber daní je nižší. Prídete a budete musieť symbolicky roztrhať tento rozpočet. Ja som presvedčený, a, bohužiaľ, že som takto presvedčený, že sa to stane, a preto aj ja symbolicky trhám tento štátny rozpočet.

  • Rečník roztrhol papier.

  • Na vystúpenie poslanca je jedna faktická poznámka. Končím možnosť.

    Nech sa páči, Ľudovít Kaník.

  • Ja by som sa chcel poďakovať pánovi poslancovi, lebo naozaj niektoré z týchto vecí, ktoré tu zazneli, som nevedel, najmä okolo NDS, okolo SkyTollu a všetkých týchto vecí, a určite to nevedeli ani mnohí moji kolegovia, keď sa nevenujú tejto problematike špeciálne. Ale poukazujú jednoznačne na jednu vec, že prudko dobiehajú veci, ktoré boli uskutočnené za prvej Ficovej vlády, túto vládu a celej krajine prinášajú obrovské bremená, ktoré bude musieť znášať ešte mnohé, mnohé, mnohé, mnohé roky v budúcnosti. A to je veľký problém. A preto by sme sa naozaj vždy mali pozerať nie na to, že predchádzajúca vláda, táto vláda. Tu sa založili veľmi zlé, veľmi zlé a škodlivé veci v hlbšom období a tieto veci majú také presahy do budúcnosti, že budú obmedzovať množstvo vecí včítane hospodárskeho rastu a zaťažovať túto krajinu ešte dlhé roky.

  • S reakciou na faktickú, nech sa páči, Pavol Zajac.

  • Ďakujem pekne predrečníkovi. Naozaj, pán minister, my nie sme imitátori, tie čísla, ktoré som hovoril v rozpočte, tam sú. Skúste mi povedať, ktoré číslo tam nie je, ktoré som povedal. Priemerná mzda, platu zamestnancov vo verejnej službe? Čiastka za balík PPP projektu 130 mil.? Režijné náklady NDS-ky? Čiastky za tretí balík PPP projektov? To sú imitujúce čísla podľa vás? To sú reálne čísla. Áno, tretí balík PPP projektov nakoniec bol našťastie zrušený a dneska ho v rozpočte nemáte. Ak by tá stavba bola do roku 2013, 2014 hotová, tak by sa to reálne muselo platiť. Nehovorme si, že nie.

    Takže ďakujem pánovi Kaníkovi a rád si vypočujem, ktoré imitujúce čísla som hovoril.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďalším rečníkom v rozprave podľa poradia je pán Mikuláš Huba, jeden z včerajších oslávencov, všetko dobré. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za pripomenutie. Ďakujem.

    Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pán spravodajca, dámy a páni, vážení pozostalí (smiech v sále), úvodom by som rád konštatoval, že nezávidím predkladateľovi tohto návrhu rozpočtu a nespochybňujem, že výzva, ktorej čelil, čelí a bude čeliť, nie je malá. Nedá mi však nepripomenúť rozšafnú hospodársku politiku počas prvej vlády Roberta Fica, ktorej následky sa vracajú ako bumerang jeho druhej vláde. Boli to nielen, ale najmä roky 2006 až 2010, keď nás vláda učila, že život na dlh je to pravé orechové, a kedy sa podchvíľou vynárali a dlho zostávali nepotrestané rôzne nástenkové a emisné kauzy, dávajúce zelenú finančným podvodom a tunelovaniu verejných prostriedkov. Toľko, takpovediac, k historickému pozadiu tvorby tohto návrhu.

    A teraz k samotnému diskutovanému návrhu.

    Predložený návrh štátneho rozpočtu je problematický, čo sa týka, takpovediac, formy aj obsahu. Tej forme, alebo voči tej forme by sa dalo zniesť viacero výhrad. Od toho, ako bol alebo aj nebol prerokovaný vo výboroch, až po to, ako sa ho snažíte dodatočne zásadne zmeniť pozmeňujúcim návrhom, čo je, mierne povedané, neštandardné. Ale o tom dosť podrobne a presvedčivo hovorili moji predrečníci a predrečníčky.

    Aj o obsahovej stránke navrhovaného rozpočtu sa tu už povedalo dosť. Budem sa preto snažiť čo najviac vyhnúť duplicite. Rád by som sa na kauzu navrhovaný štátny rozpočet pozrel z troch aspektov. V prvom rade ide o samotnú filozofiu tvorby rozpočtu a jej súlad, resp. nesúlad s programovým vyhlásením vlády. Medzi týmito dvoma zásadnými materiálmi vidím podstatný rozpor. Ten rozpor sa dá nájsť na mnohých miestach, ale ja sa dotknem len toho, že návrh rozpočtu prakticky vôbec nezohľadňuje deklarované prísľuby vlády o prechode na zelenú ekonomiku a trajektóriu trvalo udržateľného rozvoja. Hlavný dôvod, prečo je to tak, vidím v odmietnutí, čo i len opatrne prikročiť k ekologickej daňovej reforme. A keď sme tu viackrát hovorili, hlavným zmyslom ekologickej daňovej reformy je logicky vyššie zaťaženie vecí, ktorých chceme mať čo najmenej, napríklad nadmerného čerpania surovín, plytvania vzácnymi zdrojmi, devastácie krajiny či znečistenia životného prostredia, a, naopak, čo najnižšie zaťaženie toho, čoho chceme mať čo najviac, najmä pracovných príležitostí, teda práce.

    SMER sa v tomto roku vybral presne opačným smerom, a to, prosím, nekritizujem progresívnu daň, s ktorou v zásade nemám problém. Ale napriek tomu sa namiesto kritizovania údajne príliš prísnych európskych environmentálnych limitov a šírenia antienvironmentálnych nálad premiérom tejto krajiny dalo aspoň čiastočne dodržať sľuby programového vyhlásenia vlády. Stačilo napríklad dôsledne využiť očakávané zdroje z predaja emisných kvót na skutočne zelené projekty. Takýto návrh tu nedávno padol, ale bol vládnou väčšinou odmietnutý.

    Bolo tu viackrát spomenuté kvantum parciálnych rizík rozpočtu. Ja hlavný problém alebo, ak chcete, riziko vidím v tom, že dlhodobo a systémovo nerieši problém rastúceho dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry, nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky, nepodporuje malých a stredných podnikateľov domácej proveniencie, ako aj v tom, že systémovo ide daňová a hospodárska politika štátu v protismere voči perspektívnym a udržateľným trendom.

    Práve krízové roky sú výzvou, aby sme hľadali riešenia z kategórie win-win strategy dvojitých alebo viacnásobných víťazstiev. Zelené projekty, do ktorých nechceme investovať ani len spomínané výnosy z predaja emisných kvót, sú pritom ideálnou ukážkou uplatnenia takejto win-win stratégie. Z ekonomického hľadiska ide o rozvojový impulz. A práve o rozvojových impulzoch pán premiér tak rád hovorí. V čom je teda problém? V tom, že on uvažuje o rozvojových impulzoch v intenciách polovice 20. storočia a Slovenska ako krajiny tretieho sveta, zatiaľ čo zelené projekty sú témou storočia 21., éry postindustrializmu a kategórie veľkostne porovnateľných krajín, ako je napríklad Dánsko alebo Fínsko. Zahraničné skúsenosti dokazujú, že jedno euro vložené do takýchto zelených projektov a realizácií prináša dve eurá následných benefitov. Tak prečo sa im tak bránime ako niečomu, čo je ekonomicky nezaujímavé, či dokonca škodlivé?

    Zo sociálneho hľadiska je to generátor množstva dlhodobo udržateľných pracovných príležitostí. A last but not least ide, samozrejme, o príspevok k zlepšeniu životného prostredia. A ešte niečo. Ide o opatrenie, ktoré by zlepšilo medzinárodné renomé Slovenska a posunulo krajinu tým správnym smerom. My radšej robíme pravý opak a dotujeme neefektívne, neperspektívne a často i škodlivé prevádzky namiesto toho, aby sme vytvárali podmienky na ich transformáciu na niečo zmysluplné a perspektívne. A nepodporíme ani za nič pozitívne trendy a udržateľné aktivity na domácej báze.

    Druhá hierarchická úroveň môjho pohľadu na návrh rozpočtu sa týka jednotlivých rozpočtových kapitol. Dotknem sa aspoň dvoch skupín kapitol. V prvom rade tých, ktoré gestoruje náš výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Ako kapitola pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, tak aj kapitola životného prostredia stojí a padá na peniazoch z Bruselu, a to v rozsahu, ktorý musí nepripraveného čitateľa šokovať. Možno sú europeniaze istejším zdrojom, ako čím ďalej tým viac virtuálne domáce zdroje. Ale najmä v prostredí SMER-u, v ktorom sa často spomína vízia sebestačnosti Slovenska v rôznych oblastiach, mi to pripadá byť tak trochu na hlavu postavené. Dvojnásobne pri rezortoch, kde ide o pôdu, potraviny, lesy, vodu, vzduch, prírodu, teda statky, na ktorých sme existenčne závislí ešte oveľa viac, ako na rope, zemnom plyne či uráne. Nehovoriac o tom, ako tu tzv. priatelia kohézie svorne plačú, že ten zlý Brusel nám dáva stále tak málo a ako nás diskriminuje. Akosi sme si nevšimli, že od vstupu do klubu najbohatších krajín sveta, zvaného OECD, máme viac dávať, ako brať.

    Jednoznačne možno konštatovať, že kapitoly pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, ako aj životného prostredia sú v rozpočte na rok 2013 podhodnotené. Ako príklad uvediem dosť šokujúcu skutočnosť, že z niekoľkých priorít, ktoré si vytýčilo ministerstvo pôdohospodárstva, nebude v rozpočte na rok 2013 saturovaná ani jedna, čo mi špeciálne pri jednofarebnej vláde pripadá byť dvojnásobne nepochopiteľné.

    Okrem toho nášmu výboru prislúcha jedna menšia kapitola, o ktorej sme na výbore dosť podrobne hovorili, lebo návrh jej rozpočtu je bezmála likvidačný. Ide o Úrad geodézie, kartografie a katastra. Samotný úrad možno, alebo pravdepodobne, rok 2013 prežije, ale akútne ohrozený je napríklad veľmi potrebný inštitút pozemkových úprav a prostriedky na ne z EÚ, ktoré by sme mohli a mali vyčerpať, ale sú ohrozené.

    Druhú skupinu tvoria ostatné rozpočtové kapitoly, za všetky si všimnem aspoň kapitolu rezortu školstva, vedy a športu. Ako školstvo, tak aj veda a napokon aj šport trpia na Slovensku dlhodobým deficitom prostriedkov, o tom sa nemusíme iste presviedčať. Je nad slnko jasné, a štrajk učiteľov to len podčiarkol, že financovanie nášho školstva je obrovská medzinárodná hanba, ale týka sa to aj učebných pomôcok, zariadenia, vybavenia a stavebno-technického stavu veľkej časti našich škôl. Kto neverí tomu, ako sme v tejto oblasti za dvadsať rokov zaostali, nech sa pozrie za rieku Moravu, kde po tejto stránke školstvo v porovnaní s naším prekvitá. Aj keď samotní Česi a Moravania takisto bedákajú, ale to je len preto, že sa nepozreli na Slovensko.

    Ale asi nič tak na Slovensku zdrojovo nezaostáva za európskym priemerom a odporúčaniami Európskej únie ako veda a výskum. S cca 0,5 % HDP na vedu a výskum sme na tom trikrát horšie ako v susednej Českej republike a takmer štyrikrát horšie, ako sú odporúčania Európskej únie. Tento stav pretrváva dlhodobo a máločo nasvedčuje tomu, že by ho niekto chcel zásadnejšie zmeniť. Tých pár tisíc slovenských vedcov a výskumníkov zrejme nepredstavuje relevantnú politickú a volebnú základňu. Čím však budeme o pár rokov bez kvalitnej vedy, výskumu a vzdelávania, to ani nechcem vidieť.

    A napokon sú tu subtílnejšie témy v rámci jednotlivých kapitol. Sem patrí napríklad skutočnosť, že slovenský podiel HDP na zahraničnú rozvojovú pomoc patrí k najnižším v Európskej únii. Ak máme byť konkrétni, tak tá suma je cirka štyrikrát nižšia ako náš záväzok, ktorý sme sa zaviazali plniť do roku 2015. Takže, pardon, od roku 2015. Takže minimálne vo výhľade rozpočtu na rok 2015 by sa sľúbená suma, teda podstatne zvýšená suma, mala objaviť, ale osobne som tam podobnú zmienku nenašiel.

    Iným prípadom sú zdroje na podporu fungovania tretieho sektoru. Jedným z mála segmentov našej spoločnosti, ktorý viac dáva, ako berie, ale aj tak naši financmajstri, a nielen súčasní, ale aj minulí, stále špekulujú, ako jeho chabé zdroje ešte viac okresať. Pre budúci rok sa podarilo vynegociovať odklad citeľného zníženia daňovej asignácie v prospech mimovládnych organizácií, ale to je len odklad popravy tupým mečom. Ako sa jej o rok, o dva reálne vyhnúť a neprísť o prínosy z dobročinných aktivít mimovládok, to nikto z kompetentných dosiaľ nenavrhol.

    V rezorte životného prostredia pretrvávajú minimálne prostriedky na podporu občianskych združení. Dlhodobo sú viac ako desaťnásobne nižšie ako v Českej republike. Takmer nulová podpora ekologickej výchovy, tá je už pomaly stonásobne nižšia. A takisto postrádame aj nejaký transparentný mechanizmus rozdeľovania a prerozdeľovania týchto úzko profilových prostriedkov, keď sa už, nebodaj, do rezortu dostanú.

    V rezorte pôdohospodárstva nachádzame, nie v tomto dokumente, ale v iných, slovnú podporu ekologického poľnohospodárstva, ale postrádame reálne ekonomické nástroje, aby sme tento typ poľnohospodárstva aj naozaj podporili.

    Kapitolou samou osebe je energetika. Jej proklamované ciele energetických úspor a zvyšovania energetickej účinnosti bez reálnych podporných ekonomických mechanizmov, či už v rovine daňových nástrojov, alebo priamo v štruktúre rozpočtu.

    A tretia rovina, z ktorej sa dá na rozpočet pozerať, je tá, ktorá sa dá čítať prevažne len medzi riadkami. To je tá, ktorá sa skrýva za záplavou pekných slov a eufemizmov na zamaskovanie niečoho úplne iného, než je na papieri napísané. Píšeme o ekologickom hospodárení v lesoch a často tým myslíme premenu lesov na rúbaniská. Hovoríme o realizácii priorít environmentálnej politiky a myslíme tým likvidáciu, pardon, rúbanie brehových porastov a betónovanie brehov, tokov a potokov. Hovoríme o podpore využívania obnoviteľných zdrojov energií a myslíme tým likvidáciu posledných prírodných úsekov našich riek. Hovoríme o podpore rozvoja cestovného ruchu a myslíme tým výstavbu devastujúcu chránené územia. Hovoríme o informatizácii a propagácii a myslíme tým nefunkčné a duplicitné informačné systémy. Hovoríme o zefektívnení železničnej dopravy a myslíme tým rušenie obľúbených vedľajších tratí. A tak ďalej a tak podobne.

    O príkladoch dnešného plytvania štátnymi prostriedkami na neoprávnené účely informoval pred niekoľkými dňami podrobne denník SME. S veľmi dôvodným podozrením z tunelovania verejných zdrojov sme konfrontovaní v jednej z rezortných inštitúcií ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. K tomu je treba prirátať všetky tie zlaté padáky, podozrivé predaje bytov, pôsobenie ministrov typu pána Počiatka vo vláde, vplyv finančných skupín na rozhodovanie vlády, pre štát nevýhodné obchody, nevyužité či neefektívne využité prostriedky z Európskej únie a podobne.

    Keby sa na to všetko dôkladne pozrel niekto skutočne nezávislý, nezaujatý, kompetentný so snahou odhaliť všetky Gorilie a iné kauzy, skryté rezervy, zbytočné úrady, sponzorovanie sponzorov, podozrivé investičné stimuly, podvody a zbytočné straty, verím, že náš rozpočet na rok 2013 by bol prebytkový.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca nie sú faktické poznámky. Teraz by mal vystúpiť pán poslanec Hudacký, ktorý už raz stratil poradie, nie je prítomný ani teraz, druhýkrát stráca poradie, to znamená, že pán poslanec Hudacký sa môže prihlásiť iba ústne. Mám informáciu, že je práceneschopný.

    Nech sa páči, pán poslanec Mikloško.

  • Vážená pani podpredsedníčka, vážení kolegovia, kolegyne, som rád, že niekto z vedenia Národnej rady sem dal tento adventný venček, aj dneska svieti jedna sviečka, je to nádej. Želám vám aj Slovensku, aby čím toho svetla bude tam pribývať, tým aby aj v našich srdciach pribývalo a aby sme na Vianoce boli všetci spokojní a radostní. To s tým nesúvisí, ale prepáčte tento začiatok. Aj tomu som rád, že včera sme zapálili stromček tuná pred parlamentom. Je to iný stromček, ako je tá opacha v Bruseli, a som rád, že sme dodržali našu slovenskú tradíciu.

    Ja by som povedal ako člen zahraničného výboru a náhradník v európskom niečo k zahraničiu, ale zo začiatku pár slov celkove k rozpočtu, príjmom, výdavkom.

    Tak pán minister tu není, ja mu to možno potom ešte písomne pošlem, ale možnože ma niekde počúva, nádejam sa.

    V rozpočte chýba rozpísanie na jednotlivé položky. Jedna položka 200 mil. a potom je 20, 30 odtrhov, kde není nič, čiže nikto, kto je za tú položku zodpovedný, zrejme to môže rozdeľovať, ale to je, samozrejme, aj dosť, by som povedal, nebezpečné. Takýchto príkladov je tam veľa a ja ich ešte určite spomeniem, no.

    Ďalej je tam určitá nevyváženosť, no, príjmy, výdavky. Napríklad: Najvyšší súd, možnože to tu už niekto spomenul, má 5-tisíc euro príjmy, výdavky má 8,8 mil. Najvyšší kontrolný úrad 4 400 príjmy, to znamená skoro nič, a 7,9 mil. výdavkov. Protimonopolný úrad nula príjmov, to mi je zvláštne, lebo Protimonopolný úrad dáva pokuty, ktoré sa dávajú do štátneho rozpočtu, a má 2 mil. výdavkov. Takisto tieto inštitúcie nič nečerpajú z európskych fondov. Ja myslím, že keby si dali nejaké projekty, určite by ich aj mohli dostať. Generálna prokuratúra, ktorá tu pracuje už pol druha roka bez predsedu, ale akosi nám to ako keby nevadilo, 400-tisíc má príjmov a 65 mil. má výdavkov. SIS-ka má 160-tisíc príjmov, 41 mil. výdavkov. Čiže to sa mi zdá také veľmi, by som povedal, nevyvážené a aj tie inštitúcie, ktoré nemajú príjmy, by nejakým spôsobom tie príjmy mohli získať a o ne sa snažiť.

    Napríklad súdnictvo si tam dáva 428-tisíc euro; položka Organizácia súdnictva a postavenie súdov, posilnenie nezávislosti súdov. Také veľmi nekonkrétne a pol milióna na to. Úrad vlády, boj proti korupcii, nešpecifikované. Je tam položka ERAS 2012 (to je Európsky rok aktívneho starnutia 2012), ten už v 2013 nebude. Čiže ja by som tam dal Európsky rok aktívneho občianstva 2013, ten práve bude a naňho by sme tiež nejaké peniaze mali dať.

    No teraz k položke zahraničie. Neviem, či príde pán exminister Dzurinda, takže dovolím si jeho poznámku povedať, možnože ju zopakuje, ale není som istý, že príde. Vo výbore jasne povedal, že výstavba areálu na Pražskej, čo je tuším 6,29 mil. teraz na tento rok, je z rôznych dôvodov zbytočná, tak ide tam o sekretariát Predsedníctva Európskej únie 2016, nejaké konzulárne veci, Úrad zahraničných Slovákov atď., len v čase krízy naraz tak veľa peňazí dať na novú budovu, keď ministerstvo si myslí, že má relatívne dosť budov, sa mi zdá neekonomické.

    Takisto je tam zefektívnenie IT systému 10 mil. euro, zdá sa mi to tiež relatívne veľa, pretože tých rôznych expertných systémov, informačných systémov a každé ministerstvo relatívne dosť, toto by mal byť nejaký nový, zvýšená prístupnosť k širokopásmovému internetu, rozvoj pamäťových a ďalších možností, elektronizácia verejnej správy. Myslím, že toto každý rezort si robí sám a každý rezort za to sám platí. Čiže, isteže, veci konzulárne, veci zahraničné sú trošku špecifické, ale dobrí softvérčici vedia aj všeobecný systém nastaviť pre špecifické podmienky.

    Pán Dzurinda vtedy povedal, že aj niektoré ambasády, ktoré chceme znova otvoriť, napr. Moldavsko, že nie je ekonomické, že dá sa poveriť niekoho iného. Tak jak v minulosti sme aj zase rušili niektoré, jednak sme zrušili v čase, keď celá vietnamská vláda hovorila česky alebo slovensky, iste je to aj teraz tak, vo Vietname, myslím, že máme.

    Úrad pre zahraničných Slovákov dostal myslím 1,8 mil. eur, čo sa mi zdá primerané. Ja by som len povedal, že v minulosti boli tie dotácie veľmi spolitizované, krajania vonku tiež sa vždy vzájomne nemajú radi. A veľmi som vždy horlil aj vo výbore, aby z týchto peňazí išlo aj na katolícke a evanjelické misie vo svete. Tam chodí aj veľa neveriacich, tam sa Slováci zgrupujú a zažil som ich v Ríme, zažil som ich v Mníchove. Čiže ich podporiť by bola investícia dobrá, to znamená na podporu krajanov.

    Príspevky Slovenska do Medzinárodnej organizácie 14,3 mil. eur. Tak neviem, či je v tom aj FAO, aj niektoré ďalšie, skôr si myslím, že nie. To sú rôzne iné organizácie, medzinárodné, ktoré je Slovensko, to sa mi zdá tiež veľmi vysoká suma. Rád by som vedel, skúsim si to zistiť v budúcnosti, že ktoré organizácie pod to patria.

    K tomu elektronickému systému ešte. No, ja viem, že v Taliansku svojho času premiér hovoril, že každé ministerstvo má svoju telefonickú, elektronickú ústredňu, stanice, systém a už ich tlačí pár rokov k tomu, aby sa to spojilo a bol jeden pre všetkých a 80 % nákladov by tým kleslo. Ale za toho otca ani jeden minister to nechce urobiť. Tak neviem, či aj nám toto tu nehrozí. Možná(Možno) že nie.

    Je tam položka v zahraničí Podporiť štúdiá slovenského jazyka na zahraničných univerzitách. Napríklad v Taliansku sme vypadli zo všetkých. V Neapoli sme boli od roku 1942, v Ríme len v Sapienzi nie sme. Čiže toto vítam, len najmä sa treba vrátiť tam, kde sme dlho-dlho boli a kde ten národ má záujem o učenie sa slovenčiny.

    Šport. Tak to už v ministerstve školstva je 30 mil., 30,4. Neviem, jak to bolo v minulosti. Mnohí plačú, že šport je poddimenzovaný, nejde len o vrcholový šport, olympijské hry, majstrovstvá sveta, ale ide aj o, by som povedal, každodenný šport občanov. Tak verím, že pán minister toto zohľadňuje a mal nedávno aj konferenciu, žiaľ, ja som na nej nemohol byť, tu na Bôriku, kde sa o tom hovorilo. Len tam pripomínam, že či sa už vyriešila tá slovenská reštaurácia na poslednej olympiáde v Londýne, kde naozaj, a takto to už bolo niekoľko olympiád, ja som to zažil v Turíne, že veľkoryso dávali, temer nikoho tam nepustili a potom naraz bol veličajzný dlh a nemal kto ho zaplatiť. Je tam položka na ministerstve školstva Zdravie pre vnútrožilných užívateľov drog. Tiež není špecifikované, možná(možno) to súvisí s tou metadonovou kúrou, ale o pár riadkov nato je špecifikovaný celý balík na tieto položky. To sa mi práve zdá, že by každá položka mala mať svoju sumu, lebo potom to závisí vlastne len od rozhodnutia jedného alebo nejakej komisie, a tým pádom nemáme prehľad o tých podpoložkách.

    Niečo sa mi zdá aj byť odflákané v tom. Napr. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví má tam 2,7 mil. euro. Je to dôležitý úrad, vlastne od neho závisia naše ceny plynu, elektriky atď. a on tam má jednu jedinú položku, jedinú vetu: "Nediskriminačný a transparentný výkon v sieťových odvetviach." To je ich cieľ, čo je, sa mi zdá, celkom samozrejmé. A nejaké ďalšie položky sú tam vôbec není.

    To isté Protimonopolný úrad. Jeden jediný odtrh tam má, že "každoročné zabezpečenie eliminácie činností a vyriešenie 50 % prípadov". Čiže tých protimonopolných, by som povedal, udaní, 50 % chcú vyriešiť. Ja myslím, že to není veľký cieľ.

    Slovenská akadémia vied. Bolo tu už hovorené mojím predrečníkom, má pol percenta HDP, je to málo, určite. Má 1,6 mil. príjem, 60 výdavkov. Ja som tam 27 rokov pracoval, čiže viem, jak to tam chodí, na Akadémii. Možná(Možno) by tam ešte patrila aj položka, čo dostáva z európskych fondov a grantov, tá tam chýba. Ale napríklad všimol som si, že tam sú všetky odbory svetovej vedy bez nejakej priorizácie, čo je prvé, čo je druhé, čo je desiate. Čiže malé Slovensko nemôže asi podporovať všetkých rovnako, čiže tá priorizácia, nečakajte ju od vlády ani parlamentu, by oni mali si ju spraviť. Ale napríklad mne ako bývalému matematikovi, informatikovi chýba, že stále sa hlásime k vedomostnej spoločnosti, ale odtrh matematika, informatika tam vôbec nie je, sú tam všetky možné iné. No, upozorňujem na to.

    Ešte by som pripomenul, zas pán minister snáď si to niekde vypočuje, že aj problematika odpustenia dlhov, ktorá v celom svete rezonuje, sa možná dotýka Slovenska. Niekde by som rád o tom vedel niečo. Tá je otázka deblokácií, viete, že mnohé krajiny nám do dnešného dňa dlžia, všeličo za naše minulé zbraňové systémy atď. Arabské krajiny, možno aj Rusko ešte. Aká je situácia? Ale to možno bude niekedy na interpeláciu.

    A takisto tá daň z finančných transakcií, som ju tam neobjavil. Hovorí sa o nej, tak zákon asi ešte nie je. Platby do eurovalov tiež som tam nezbadal, ale iste tam niekde sú.

    No, a tak teraz moje posledné, posledný blok je, týka sa to tiež zahraničia: rozvoj a pomoc Slovenska. Je to veľká téma. Slovensko už nie je chudobná krajina. Ako člen OECD patríme podľa nich k najvyspelejším štátom sveta. No a dnes problémy sveta sa cez globalizáciu veľmi rýchlo dostanú aj k nám a dotýkajú sa nás a najmä teraz v kríze potrebujú chudobní našu pomoc viac ako predtým. Rád konštatujem, že Slováci sú v tomto smere naozaj veľkorysí. Podporujú mnoho projektov, okrem ľudí v núdzi aj relatívne mnoho zbierok. Ja ešte k tomu niečo poviem.

    Je zaujímavé, že napriek našej situácii 70 % Slovákov si myslí, že Slovensko by malo poskytovať pomoc ľuďom v chudobných krajinách. To je veľmi pozitívna, by som povedal, črta Slovenska. V posledných dvoch rokoch napr. takej zahraničnej zbierky je pravidelne už sedemnástykrát Dobrá novina pre Afriku. Vlani sa vybralo 908-tisíc euro prakticky v dvoch týždňoch. Potom bola Tehlička pre Sudán, to bolo vyše 100-tisíc, zbierka na pomoc Haiti vyše 170-tisíc. Vládna pomoc rozvojová je teda len 5,8. Je to už tretí rok podobne, veľmi takto.

    A čo sa týka dvojstrannej rozvojovej pomoci. Celkove na tej bilaterálnej sa podieľa štát asi 4 %, mimovládne organizácie 59, podnikatelia 15, zastupiteľské úrady 6, to sa ešte teda pridáva k tým vládnym, štátnym, akademické inštitúcie 10. A je to orientované najmä na Západný Balkán 36 % , Afrika 28, Východné partnerstvo 16, Afganistan 15.

    Existuje mnohostranná rozvojová spolupráca, tam je gestor ministerstvo financií a iné rezorty. Ide najmä o rozpočet Európskej únie, OSN, Svetovej banky, FAO a iných organizácií a tam je ten náš rozpočet spolu aj s tou dvojstranou, čo je 5,8, je asi 62 mil. euro, čo je nakoniec, už není až tak málo, ale je to len 0,091 % z hrubého národného dôchodku. A my sme svojho času sľúbili, že teda budeme prispievať 0,17 % hrubého národného dôchodku. Čiže je to asi tak polovica z toho, čo sme sľúbili.

    Je zase negatívne to, že v oblasti pomoci rozvojovej, ale to je za rok 2010, ale v 2011 to asi nevidel ináč, sme sa umiestnili na 23. mieste spomedzi 27 členských štátov Európskej únie. Vlani Európska únia vynaložila podľa odhadov OECD, údajov OECD 54,8 mld. eur na rozvojovú pomoc a Slovensko teda poskytlo vlani 56 mil., ako som už povedal, 0,09 hrubého národného dôchodku.

    Ešte kratučko poviem niečo k tým zbierkam a už končím. Tak je napríklad, iste poznáte Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety. Nie každý ju má rad, ale vydala takúto knižku, kde je, sú jej projekty, je ich 61 misijných a charitatívnych zahraničných projektov zameraných na deti, mládež, rodinu, nemocnice, adopcie, hendikepovaných v krajinách Kambodže, Južný Sudán, Keňa, Tanzánia, Honduras, Vietnam, India, Libanon, Ukrajina, Haiti, Arménsko. Žasnem, čo tí, oni dokážu. Ročne to stojí asi 1,2 mil. euro, ktoré vlastne oni musia rôznym spôsobom zohnať. Som im za to vďačný.

    Potom tú Dobrú novinu som už spomenul. Tak vlani za dva týždne od Vianoc po Troch kráľov deti, aj moji vnuci, chodia vo Svätom Jure, chodia po rodinách, po dedinách, spievajú a s košíkom chodia. 908-tisíc euro Slovensko dalo vlani na Dobrú novinu, čo je napriek kríze, napriek všetkému, takto sme najmä subsaharskú Afriku konkrétnymi projektmi obdarovali. Organizuje to Hnutie kresťanských spoločenstiev detí ERKO už sedemnásť rokov. Vlani tam v tom pracovalo 26 263 detí a dospelých, navštívili 80-tisíc rodín a pracovali v 1 286 mestách a dedinách. No, to je zaujímavé, no.

    Posledná moja poznámka je troška, je dosť negatívna. Úrad vlády, tam som to nie veľmi našiel, ale mám teraz internetovú správu, mimovládna organizácia, volá sa to Inštitút Leva XIII., vydala štúdiu na rozdelenie financií pridelených Úradom vlády v roku 2012, oni to nazvali Kultúrou smrti. No je to možná(možno) troška tvrdý výraz. Ale sú tam témy podľa tej stránky, týkajú sa feminizmu, LGBTI, potratov a sexualizácie mládeže. To sú ich názvy a posledná položka je iné, no. Tak napríklad na feminizmus dal Úrad vlády 130-tisíc euro, na LGBTI komunitu 197-tisíc, na tú sexualizáciu mládeže 52-tisíc, na potraty a veci okolo toho 35-tisíc a na iné 20-tisíc. Čiže dohromady Úrad vlády dal v roku 2012 celkovo 417 917 euro, to je dosť, by som povedal. A práve by ma zaujímalo, že či aj na tú druhú stranu, napríklad na pro-life organizácie, aké získali ony projekty, ale toto, bohužiaľ, tu nemám.

    Mám ten zoznam projektov tuná, tak nechcem ich čítať, je ich dohromady 22, ale sú to zvláštne projekty s veľmi zaujímavými názvami. No, taký ten najnevinnejší až, by som povedal, veselý je, že Bábkové divadlo na rázcestí dáva divadlo, volá sa že Lexikón sexizmu. Možno je to zaujímavé, neviem, komu je to určené. Keď pre seniorov, tak rád tam prídem. Neviem, no.

    Ďakujem veľmi pekne za vypočutie mojich príspevkov.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou pán poslanec Zajac. Končím... A pán poslanec Kolesík. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    Nech sa páči, pán poslanec Zajac.

  • Ďakujem, pán kolega Mikloško, za vaše vystúpenie. Hlavne ten záver, keď ste spočítali, že na komunitu LGBTI a na podobné organizácie vláda celkovo, ak som si to správne zapísal, poskytne 417-tisíc eur. V tom kontraste, v protiklade ste poukázali na to, že deti Slovenskej republiky, 26-tisíc ste ich spomenuli, Dobrou novinou dokážu cez vianočné sviatky vyzbierať 906-tisíc eur, ktoré pošleme do Afriky chudobným deťom, to je taký protiklad oproti tomu, na čo vláda Slovenskej republiky vynakladá prostriedky. A to je len jeden z príkladov zlého vynakladania prostriedkov štátneho rozpočtu, na ktoré skoro všetci predrečníci v rozprave poukazujú.

    Takže ďakujem vám, že ste si všimli a poukázali aj na tieto z pohľadu štátneho rozpočtu menšie peniaze, ale ony sú veľmi dôležité, poukázať aj na takéto veci, aby vláda nepodporovala takéto organizácie.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Ďakujem, pán poslanec Mikloško, za váš výpočet. Boli to zaujímavé informácie, ale boli, boli neúplné. Treba povedať, alebo spomenúť aj mnohé iné dotačné sféry a programy Úradu vlády, ktorý častokrát je len administrátorom finančných prostriedkov, ktoré sú poskytované, ktorých zdroje sú úplne niekde inde, či už sú to európske peniaze, alebo rôzne dotačné mechanizmy, ktoré vychádzajú z rôznych medzinárodných zmlúv.

    Zabudli ste spomenúť aj také, podľa môjho názoru záslužné aktivity, akými je podpora nediskriminácie v našej spoločnosti, interkulturálneho dialógu, ako je Akčný plán predchádzania všetkým formách diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatných prejavov intolerancie.

    Takisto Úrad vlády sponzoruje pripomínanie si holokaustu. Aj tu sú podľa vás všetko negatívne veci?

    A viete, veci, ktoré ste vy vytkli Úradu vlády ako podporné, to je častokrát otázka individuálneho názoru.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec chce reagovať. Stlačte, pán poslanec, príslušné tlačidlo, trojku. Zapnite pána poslanca. Dobre.

    Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ďakujem za slovo. No, samozrejme, je tam tých položiek, je veľa, veľa. Čiže ja som si vybral tie, ktorým rozumiem, ku ktorým mám blízko. Máte pravdu, že viaceré peniaze idú z medzinárodných zmlúv, z európskych peňazí a tak ďalej, ale to tam nie je napísané. Čiže keď je to raz Úrad vlády, tak je to Úrad vlády.

    Keď my máme konferenciu o Európskom roku aktívneho starnutia, tak vlastne idú to cez Úrad vlády. A tie peniaze od koho prišli, vlastne neviem, no. To, že by som si nevšimol holokaust, tak alebo už nejaké, xenofóbiu a rasizmus a tak ďalej, tak to zas je vec, ktorú som nepovedal a ktorá je úplne, by som povedal, mimo vec.

    Ja som z titulu toho, že som len vo výboroch, ktoré sú zo štátneho rozpočtu dôležité. Ale zase nie tie najdôležitejšie, zahraničný a náhradník v európskom, tak som si vybral práve len túto tému a do tých ostatných tém som iba trochu, školstvo, tam som dlhé roky pracoval, vedu, tam som dlhých 27 rokov pracoval takisto, no a šport, to ma tiež zaujíma. Čiže tých som sa len tak švenkol, dotkol.

    Takže neberte to za vyčerpávajúce. Ale zase viem, že hocijaký návrh dám, neprejde, takže som sa v tomto prvom, asi aj poslednom čítaní vlastne dotkol toho, čo pripomínam vláde, že by sa ešte na to mohla pozrieť, alebo pánovi ministrovi financií.

    Ďakujem.

  • Ďalej písomne prihlásený do rozpravy je pán poslanec Kaník, nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán predseda, pani podpredsedníčka, skôr než začnem, musím sa ohradiť voči tomu, ako sa prejednáva tento zákon, o ktorom sa hovorí, že je zákon zákonov. Ja už som sa potešil pred minútkou, keď som znovu zazrel pána ministra po pol hodine, čo tu nebol prítomný, že sa objavil v rokovacej sále, ale zdržal sa tu 30 sekúnd asi a zasa odišiel. A keďže predtým tu nebol asi tak pol hodinu, tak by som poprosil, pani podpredsedníčka, aby ste zabezpečili jeho účasť v rokovacej sále. Pretože ja som bol ministrom, predkladal som zákony a my sme si nedovolili bez toho, aby si niekto sadol na lavicu predkladateľa, odbehnúť, ani keď sme veľmi potrebovali. A tuto vidím veľmi laxný prístup k prerokovaniu takéhoto kľúčového zákona.

    Komu tu máme hovoriť pripomienky, návrhy na zmeny, upozorňovať na nedostatky zákona, keď tu nesedí predkladateľ? Ja si myslím, že toto je také pohŕdanie parlamentom, aké zatiaľ v slovenskej parlamentnej histórii sa ešte neobjavilo, pokiaľ ja sa pamätám, aj keď som tu sedel len veľmi krátko, ale pozoroval som to dianie.

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.

  • Pán poslanec, chcem vás ubezpečiť, že pán minister je tu a za chvíľočku príde, rieši v súvislosti s rozpočtom nejaké veci. A vôbec to nie je o pohŕdaní. Nejdeme si vyčítať, kto v ktorom volebnom období ako tu sedel, lebo ja tu sedím štvrté volebné obdobie a tiež si pamätám niektoré veci.

    Takže pán minister je už tu. Nech sa páči, pokračujte.

  • Tu nejde o vyčítanie, ja mám pána ministra veľmi rád, ale isté pravidlá sa musia dodržiavať jednoducho. Či už je to príjemné, alebo nepríjemné, predkladateľ musí sedieť na tomto mieste.

  • Reakcia ministra.

  • Som veľmi rád.

    Takže v úvode svojho vystúpenia by som sa tak posunul trošku v čase na začiatok tohto vládneho obdobia. A trošku si tak predstavujem a vidím pred očami, ako tu stojí pán premiér Fico, ako predkladá programové vyhlásenie vlády a ako nám a verejnosti prostredníctvom médií rozpráva o zámeroch tejto vlády. O tom, ako konečne nastupuje éra dobra, spravodlivosti a konečne ako sa idú riešiť problémy, ktoré tu boli nahromadené.

    Pamätám si niekoľko tých aspektov, ktoré boli aj vtedy a opakovane viackrát zvýrazňované. Pamätám si, ako s veľkým dôrazom pán premiér hovoril o potrebe podporiť hospodársky rast. Ako kľúčové, kľúčová vec pre Slovensko, ktorá rozhodne o jeho napredovaní, o jeho úspechu alebo neúspechu, bude podpora hospodárskeho rastu. Ako sa odvolával na Európsku úniu, s ktorou je v tomto na jednej lodi, že treba podporiť hospodársky rast.

    Tá druhá oblasť, ktorú si pamätám, je podpora zamestnanosti. Bolo tu mnohokrát zdôrazňované, aké je kľúčové a dôležité pre Slovensko a pre jeho občanov, aby sme úspešne vybojovali zápas s nezamestnanosťou, aby hospodárska politika vlády podporila rast zamestnanosti a aby ľudia mali prácu a, samozrejme, aby mali prácu za čo najlepšie platy.

    Takou treťou oblasťou, ktorá takisto patrí a patrila, neviem, či ešte patrí, ale určite patrila k tým oblastiam, na ktorú bol neustále kladený dôraz, je ochrana nízkopríjmových skupín. Koľkokrát sme tu počuli z úst predstaviteľov vlády, samotného premiéra, ako je pre SMER - sociálnu demokraciu kľúčovou záležitosťou ochrániť nízkopríjmové skupiny pred dopadmi krízy. Ako nepripustí, aby za hospodársku situáciu platili nízkopríjmové skupiny. Že? Všetci si to zrejme veľmi dobre pamätáme. Možno tých akcentov bolo ešte viac, ale toto sú tri, ktoré mne utkveli v pamäti najviac.

    A teraz sa posuňme k dnešku a pozrime sa a rozoberme si, či tento rozpočet, ktorý tu pred sebou máme, napĺňa tieto akcenty, či naozaj ide tým smerom, aby to, čo tu bolo deklarované na začiatku, tie istoty, ktoré vláda SMER-u mala priniesť, alebo má priniesť Slovensku, sa aj napĺňajú.

    Ja som si všimol, to je len taký malý postreh, pokiaľ mi oči dobre slúžia z tej mojej lavice, ako pán minister veľmi pozorne, hĺbavo bol začítaný do knihy Život na úver. Je to, minimálne z názvu tejto knihy, lebo neviem presne, o čom tá kniha je, nepoznám tú knihu, ale ten názov veľmi vystihuje to, v akej situácii sa dnes nachádzame. A v akej situácii a do akej situácie nás ešte hlbšie vnára návrh rozpočtu, ktorý tu pred sebou máme.

    Poďme sa pozrieť na úvod tohto materiálu, ktorý popisuje situáciu, v ktorej sa nachádzame, makroekonomické predpoklady, z ktorej rozpočet vychádza, a pozrime sa alebo položme si otázky, či to, čo navrhuje, je v súlade s týmito predpokladmi a situáciou, alebo v ostrom rozpore.

    Rozpočet v rámci charakteristík makroekonomických predpokladov hovorí veľmi správne o tom, že Slovensko čelí a bude čeliť poklesu rastu, hospodárskeho rastu v Európe a vo veľmi krátkom čase pravdepodobne recesii u našich kľúčových obchodných partnerov. S miernym optimizmom sa vyjadruje o zlepšení situácie na finančných trhoch, ktoré po zásahoch Európskej centrálnej banky javili isté známky oživenia. Tu sa hneď ale musím pozastaviť a spýtať sa. V čase, keď boli tieto materiály pripravované, to možno tak vyzeralo, dneska, obávam sa, už tá situácia ani v tejto oblasti takto nevyzerá. Pretože po poklese ratingov Francúzska a eurovalu a očakávanie ďalších poklesov ratingov ďalších kľúčových krajín asi nemôžme očakávať ani v tejto oblasti žiadne pozitívne posuny. Ale, naopak, zhoršovanie situácie so všetkými dôsledkami.

    Ako vidí domácu situáciu? Domácu situáciu už nemaľuje tak ružovo, hovorí o tom, že slovenské domácnosti v reakcii na krízu sa utiekajú k úsporám, čo, samozrejme, prináša pokles spotreby, a, samozrejme, tým pádom pokles príjmov z príslušných daní. Najmarkantnejšie sa súčasný a budúci pokles prejavuje v stavebníctve, kde máme pokles 12 %.

    Tu by som podotkol, že stavebníctvo je taký najcitlivejší indikátor toho, ako sa ekonomika vyvíja alebo čo môžme očakávať od najbližšej budúcnosti. Keď stavebníctvo klesá, znamená to, že veľmi rýchlo ho budú nasledovať aj ostatné odvetvia. Situácia v stavebníctve veľmi predznamenáva ďalšie trendy, ktoré sa v ekonomike budú objavovať. A keď tu vidíme veľmi významný pokles, nemôžme byť optimisti z hľadiska toho, čo náš čaká. Naopak, keby sme tu videli oživenie, aj keby iné sektory ekonomiky ešte toto oživenie nezaznamenávali, mohli by sme byť opatrní optimisti alebo pozerať sa celkom s nádejou do budúcna, pretože by to mohlo predznamenávať oživenie. Tá situácia ale, žiaľbohu, je opačná.

    Napriek tomu východiská rozpočtu počítajú s rastom zamestnanosti, aj keď nie nejakým dramatickým, ale predsa len s rastom, a s poklesom nezamestnanosti. Je toto reálne očakávanie? Už len keby sme si to spojili s tými inými makroekonomickými súvislosťami v situácii v Európskej únii, u našich obchodných partnerov, indikácie rôznych sektorov, bolo by jasné, že toto je len zbožné želanie. Že toto sa nijakým spôsobom nemôže odraziť v realite, ktorá nás očakáva.

    Ale ešte skôr, než teda prídem k tomu, aby som sa zamyslel nad tým, ako to teda naozaj bude, si spomeňme, ako vláda reaguje na to, že sa tu nachádzame v takejto zložitej situácii. Európska únia je na tom zle z hľadiska hospodárskeho, aj to, čo máme pred sebou, nehovorí nič iné, len to, že situácia je zložitá. V takej situácii každá rozumná vláda sa snaží pomôcť svojmu hospodárstvu, ako len môže. Pomôcť podnikateľskému prostrediu, pomôcť zamestnávaniu, pomôcť občanom Slovenska, aby neprichádzali o prácu.

    Súčasná slovenská vláda vedená socialistickým SMER-om zvyšuje dane, čo znamená ďalšie zväčšenie bremena pre zamestnávateľov. Súčasná vláda zvyšuje odvodové zaťaženie, čo je ďalšie a v tomto prípade ešte dramatickejšie zaťaženie širokých vrstiev zamestnancov, zamestnávateľov, živnostníkov, malých a stredných firiem v čase, keď na nich dopadávajú bremená krízy a keď sa dá očakávať, že tieto bremená, objektívne bremená, ktoré pochádzajú z externého prostredia, sa budú zväčšovať.

    Slovenská vláda toto bremeno zväčšuje, a napriek tomu tvrdí vo svojom rozpočte, ktorý nám tu predkladá, že bude rásť zamestnanosť a bude klesať alebo stagnovať nezamestnanosť. Pravda je taká, že už posledné informácie, ktoré sú už všeobecne známe, hovoria o tom, že nezamestnanosť nám dramaticky rastie veľmi rýchlym tempom. Nárast nezamestnanosti z mesiaca na mesiac o 10-tisíc ľudí, o 0,4 %, je taký výstrel nezamestnanosti smerom hore, aký Slovensko už veľmi dlho nepamätá. Toto je spôsobené nielen negatívnou ekonomickou situáciou v okolí, pretože tá sa ešte nestihla prejaviť v takom rozsahu, tú len očakávame, že jej dopady, negatívne dopady sa budú prehlbovať, ale toto je jednoznačne spôsobené kombináciou zlých hospodárskych rozhodnutí, zlých zmien legislatívy, ktorá vytvára ten povestný a už zľudovelý smrteľný kokteil. Veľmi správne to opakujete, pán minister, veď vy veľmi dobre viete, že to tak naozaj je.

    Toto spôsobuje, a ja som na to upozorňoval mnohokrát, že to nie je jednorazový jav, že to nie je to, že v októbri nám poskočil počet nezamestnaných o 10-tisíc ľudí. Ale s vysokou pravdepodobnosťou tento jav bude pokračovať aj v ďalších mesiacoch, minimálne do konca roka. Pritom táto situácia by nebola až tak dramatická, keby tými zmenami v zákonoch, predovšetkým v Zákonníku práce, ktoré ste prijali, priam motivujete a nútite zamestnávateľov, aby tak konali, aby sa vyhli zvýšenej finančnej záťaži v budúcich rokoch súvisiacich so zmenami v Zákonníku práce. Takže vďaka vám, vďaka vašim rozhodnutiam, myslím tým vládnym rozhodnutiam, pretože ten zákon ste nepredkladali vy, ale iný minister, ale vďaka vládnym rozhodnutiam prídu v tomto roku o prácu ešte tisíce ľudí, aj tých, ktorí by inak o prácu neprišli.

    Predpokladám, že tempo rastu nezamestnanosti sa nezmierni do konca roka. Takže keď si to veľmi jednoducho prehodíme na čísla, skôr by som očakával, že sa v závere roku ešte zrýchlia, pretože aj tie firmy, ktoré si neuvedomili tieto súvislosti, si to budú začínať viac a viac uvedomovať. A ako vo všetkom, čo je viazané na istý dátum, tak na poslednú chvíľu sa dobieha všetko, čo sa ešte nestihlo, či už je to pri podávaní daňových priznaní, tak aj pri snahe eliminovať negatívne dopady tých zákonov, ktoré začnú platiť od 1. januára. Takže v decembri, ako pod vianočný stromček, mnohí zamestnanci na Slovensku dostanú pekný darček: prídu o prácu. Odhadujem, že takto do konca roka môže stratiť prácu ďalších 30-, možno až 40-tisíc ľudí.

    My sme, SDKÚ - DS už viackrát zopakovalo pri charakterizácii a popise dopadov tej zmeny legislatívy, ktorú vaša vláda, vaša socialistická vláda pod vedením pána Roberta Fica pripravila, že to prinesie zvýšenie nezamestnanosti o 80- až 100-tisíc ľudí v priebehu roka až dvoch. Až sa tieto predpoklady naplnia, ktoré som spomenul teraz, že do konca roka ešte možno 30-40-tisíc ľudí príde o prácu, tak už tá méta, negatívna méta tých 80- až 100-tisíc ľudí bude naplnená veľmi rýchlo. Pretože v budúcom roku sa tento trend nezastaví, môže na chvíľu zostať stagnovať alebo dokonca, keďže to je umelé, umelé, z istej časti je to umelo vyvolané negatívnymi legislatívnymi zmenami, dokonca môže jemne sa spomaliť v priebehu januára, februára, ale potom pokračujúcimi negatívnymi dopadmi všetkých ďalších súvisiacich zákonov a tým smrteľným kokteilom bude ďalej pokračovať. Takže tých 80- až 100-tisíc ľudí, ktorí prídu o prácu, sa naozaj stane veľmi rýchlo realitou.

    Napriek tomu, že mnohokrát sme počuli o tom, ako je veľmi dôležité skrotiť infláciu a ako bolo negatívne, že tu sme mali vysokú, relatívne vysokú infláciu, ani v predpokladoch tohto rozpočtu sa nepočíta s nejakým zmiernením rastu cien. Výrazným. Je to stále zaznamenaná a očakávaná veľmi vysoká inflácia.

    Pri rozprave o daniach, ktorú sme nedávno skončili, som už povedal, že vlastne sme sa tými zmenami, ktoré sa tu udiali, vrátili veľmi blízko úrovni výške daní pre korporát, pre firmy do roku 2002, kedy bola úroveň dane 25 %. Už ju máme len 2 % nižšie, a preto teraz v súvislosti s nezamestnanosťou poznamenám to, čo som už, myslím, povedal, či už vo faktickej poznámke, alebo v rozprave. V tom čase bola nezamestnanosť 18 %. Týmto tempom, ktoré ste nasadili, sa veľmi rýchlo k tejto úrovni blížite. A pokiaľ sa hospodárska politika nezmení a nebude revidovaná, tak táto úroveň nezamestnanosti pravdepodobne bude aj čoskoro dosiahnutá alebo sa k nej veľmi blízko priblíži.

    Podotkol by som ešte možno aj, keďže aby sme mali aj nejaké príklady z iných krajín. Neexistuje jedna krajina teraz v Európe a zrejme ani na svete, ktorá by sa nemusela vysporiadavať s tou negatívnou situáciou, ktorá v ekonomike je. Ale nie všetky krajiny idú tou socialistickou cestou, a to sú v omnoho horšej situácii, ako sme my, že prvou odpoveďou na riešenia a na konsolidáciu je dvíhanie daní. Pamätám sa, ako Írsko, ktorému musela pomáhať a pomáha dokonca Európska únia, lebo čerpá prostriedky zo záchranných mechanizmov, aký bol na neho tlak, aby zvýšil dane pre právnické osoby. A napriek tej negatívnej situácii, napriek tomu, že naozaj situácia Írska bola a stále je veľmi negatívna, sa Íri jednoznačne postavili proti tomuto tlaku a ustáli to. Čo myslíte, prečo to urobili? Pretože tak ako váš ideológ, mladý poslanec Blaha rozprával v nenávisti k nízkopríjmovým a k zamilovanosti do vysoko príjmových občanov? Určite nie. Ale preto, že videli jasnú väzbu medzi tým, že keď chceme dosahovať hospodársky rast, keď chceme, aby sme čo najrýchlejšie si zabezpečovali rast ekonomiky vlastnými zdrojami, aby sme neboli odkázaní na milodary z okolia, tak musíme vytvárať dobré podmienky pre hospodársku činnosť. Bez hospodárskej aktivity sa nedosiahne žiadny rast. A preto ustáli ten tlak na to, aby sa dane zvyšovali. Nie preto, že chcú bohatým prihrávať a chudobných ožobračovať. Ale preto, že vedia, že najviac na takéto ideologické nazeranie na ekonomiku doplatia práve tie nízkopríjmové skupiny obyvateľstva, pretože zvyšovaním daní sa príjmy rozpočtu budú znižovať, a preto nebude dostatok prostriedkov ani na zabezpečovanie sociálnych programov, nehovoriac o kultúre, školstve a ďalších oblastiach.

    Takže poďme naspäť k rozpočtu. Ministerstvo financií očakáva, že vďaka zmenám v daniach, vďaka zvýšeniu daní dosiahne zvýšenie daňových príjmov predovšetkým z dane z príjmu právnických osôb o viac než 200 mil. eur. Došlo tu už pozmeňovacím návrhom na poslednú chvíľu k istej redukciu, čo len ukazuje na to, že tie ilúzie, že takýmto spôsobom sa dajú zabezpečiť príjmy do rozpočtu, sú postavené na piesku, a nie na skale, alebo na vode možno. Ale ja si dovolím povedať, že ani tá revidovaná úprava nebude zďaleka zodpovedať realite a skutočnosti. Že sa tieto príjmy nenaplnia a že bude vláda - a ministerstvo financií - veľmi rada, keď sa im podarí aspoň udržať úroveň príjmov tohto roku.

    Zavádzate výrazne zvýšené odvody, zdravotné odvody z dividend. To nebude znamenať, že do zdravotníctva príde viac prostriedkov. To len zvyšuje tlak na to, aby tí, ktorí tie odvody platia a majú platiť, hľadali cesty, ako sa im vyhnúť. A možno pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi bola možnosť, keď tie hranice boli istým múrom, a to nemyslím len v socializme, ale všeobecne, a kedy presuny medzi jednotlivými krajinami neboli tak jednoduché, ako sú dnes, tak sa mohla vláda domnievať, že keď zmení podmienky, takže v takom prípade nejakým spôsobom tí ľudia budú prinútení, možno škrípajúc zubami, zatínajúc päsťami, ale akceptovať to, čo sa stalo, prispôsobiť sa novej situácii a platiť.

    To ale už dnes neplatí, vážené dámy, vážení páni. Nielenže sme v Európskej únii, kde máme temer neviditeľné hranice pre presun kapitálu, pre presun podnikateľských aktivít, sídiel firiem medzi jednotlivými krajinami, ale naozaj je tu globálna, nová situácia. Je tu globalizácia, ktorá bez veľkých nákladov alebo so žiadnymi nákladmi, a úplne legálne, umožní firme hľadať lepšie pôsobisko pre svoje aktivity alebo minimálne lepšie pôsobisko pre to, aby si našla nový domicil, kde bude platiť dane.

    A naša špecifická situácia európska alebo stredoeurópska je taká, že po týchto zmenách, ktoré si presadila táto vláda, budeme mať, to viete všetci veľmi dobre, najvyššie dane spomedzi krajín V4, to znamená spomedzi okolitých krajín. A to v takej miere, že v Maďarsku, túto neďaleko, kúsok, pár krokov, pár kilometrov za hranicami, firma, malá, stredná firma zaplatí 10 %. Čo myslíte, je to ťažké zmeniť pôsobisko firmy, ktorá je na Slovensku a platí tieto dane v Maďarsku? Žiadny problém.

    Vy vyháňate daňové príjmy zo Slovenska. Nie je to tak, ako, a teraz aby som nespomínal len pána Blahu, ale dokonca aj niektorých bývalých poslancov, ktorí si stále píšu za meno, že sú ekonómami, a nie sú ani v ľavicovej strane, ktorí hovoria o tom, že znížené dane znamenajú znížené príjmy do štátneho rozpočtu. Opak je pravdou.

    Pri debate o daniach sa to tu preukazovalo zo všetkých strán. Na číslach, na grafoch, na opisoch, na vysvetľovaní, ako veľmi narástli daňové príjmy tým, že sa dane znížili. Vy ste dane zvýšili a poslali ste jasný odkaz všetkým, ktorí to zvládnu, a to mi verte, že takých, čo to zvládnu, sú stovky a tisíce: Choďte preč zo Slovenska.

    To nie je len o tom, že sem nebudú chodiť zahraničné firmy, že sem neprídu noví investori, ktorí tu budú zriaďovať nové pracovné miesta, ale je to o tom, že tí, ktorí tu sú, a to slovenskí občania, ani nie zahraničné firmy, budú odchádzať za hranice, aby sa vyhli takémuto zvýšenému zdaneniu, aby ušetrili peniaze, pretože tie sú dnes úzkym profilom. Firmy zápasia o prežitie práve vplyvom tej ekonomickej situácie, ktorej musia čeliť, a tieto firmy budú odchádzať.

    Ja som to už povedal aj napísal, z verejne dostupných zdrojov je známe, a to je už údaj starý minimálne mesiac, takže do istej miery bude neaktuálny, že len do spomínaného Maďarska už odišlo viac než 700 firiem. Dnes, keďže je to mesiac starý údaj, je ich možno 800. Možno je ich už 1 000. A tieto firmy na Slovensku predtým platili dane. Od budúceho roku ich zaplatia v Maďarsku.

    Takže ako som povedal, pán premiér Fico sa úspešne snaží získať nomináciu na najvyššie maďarské štátne vyznamenanie za rozvoj a podporu maďarskej ekonomiky.

    Hospodárska politika tejto socialistickej vlády pomáha naozaj, ukazuje sa, všetkým naokolo, len občanom Slovenska škodí a ekonomike Slovenska škodí.

    Posuňme sa k DPH-čke. Aj v pozmeňovacom návrhu, ktorý sme už komentovali, došlo k revízii a k tomu, že vláda očakáva nižší výber DPH, ako mala zaznamenaný alebo navrhnutý, očakávaný v pôvodnej verzii štátneho rozpočtu. Napriek tomu, že očakáva rast spotreby. Ja dosť pochybujem o tom očakávanom raste spotreby. Nemyslím si, že bude až taký, ako si ho vláda naplánovala. A ktovie, dokedy sa ešte udrží. Tu som veľký skeptik. Ale revidovať príjmy pri raste spotreby a hovoriť o tom, že tie príjmy budú nižšie, odráža naozaj to, že tu máme obrovský problém s výberom DPH. Na tom sa určite zhodneme. Teraz si len budeme pohadzovať zodpovednosť za to, že kto za to môže viac alebo menej. Ale jednoducho problém tu je. A ja sa k tomu ešte na chvíľu vrátim, keď budem rozprávať o možných alternatívach, čo by sa s tým dalo robiť.

    Takú tú všeobecnú daňovú kapitolu, ktorá popisuje to, čo dnes je, zakončím takou spomienkou, ktorá siaha už minimálne desať rokov alebo viac ako desať rokov dozadu. Vtedajšia Demokratická strana, ktorej som bol predsedom, bola politicky, myslím, prvá, ktorá na Slovensko priniesla víziu zavedenia rovnej dane. A vtedy sme sa snažili presvedčiť o pozitívach tejto dane a o tom, čo všetko pozitívne to prinesie Slovensku. Že to neprinesie zníženie, ale zvýšenie daní, a že to podporí ekonomický rast. A aby sme zaujali publikum a upútali na túto myšlienku, tak sa nám dokonca, sme sa raz rozhodli a spravili sme taký happening, že na Hviezdoslavovo námestie sme doviedli dva živé slony. Dva živé slony, ktoré rozdupali svojimi nohami bariéru, ktorá bola postavená z kartónových škatúľ, kde na každej škatuli bolo napísané Dane, Odvody a rozpísané na rôzne druhy daní, aby sme symbolizovali, že nízke zdanenie, ako ten slon, zbúra bariéry, ktoré sú vystavané vysokými daňami a odvodmi a umožní cestu tomu, aby mohla ekonomika rásť a aby mohla rásť zamestnanosť.

    To prirovnanie, ktoré ma dnes napadlo, je, že vy sa tiež správate ako slony, ale ako slony v porceláne, ktoré síce trúbiac všade naokolo, ako chcú podnietiť hospodársky rast, ako chcú ochrániť najnižšie sociálne vrstvy, dupú po všetkom, čo fungovalo. Ničia to ako ten neohrabaný slon a zostanú po tom len črepy, ktoré sa budú zliepať veľmi-veľmi ťažko.

    Teraz si dovolím takú daňovú odbočku, inšpiroval ma k tomu alebo, takpovediac, ma k tomu vyzval pán poslanec Blaha, keď včera položil pánovi ministrovi otázku, ako je to s tou úvahou, ktorá sa objavila o zavedení minidane, ktorá by nahradila tieto maxidane a maxiodvody. A keďže pánovi ministrovi jeho pracovníci pripravili také veľmi povrchné vysvetlenie, ako by to bolo, nezostáva mi nič iné, len vysvetliť, ako to vlastne bolo myslené. V prvom rade by som chcel povedať, že nie je to návrh SDKÚ - DS, pretože je to nápad, ktorý som priniesol a ktorý chcem rozpracúvať. A bol by som rád, keby sa nám podarilo o tom rozvinúť odbornú debatu, tak ako sa to stalo vtedy, keď sme prišli s myšlienkou rovnej dane, aj vtedy sa to mnohým zdalo absolútne nepredstaviteľné, absolútne nezmyselné, absolútne proti všetkým zaužívaným zvyklostiam, a napriek tomu to krásne fungovalo.

    Takže možno uvediem toto vysvetlenie jedným citátom. Albert Einstein povedal, že pre neho je "najnepochopiteľnejšia vec na svete daň z príjmu". Že keď budeme v budúcnosti chcieť, aby sme našli efektívny spôsob financovania potrieb štátu, pretože, samozrejme, štát bude potrebovať vyberať peniaze, aby mohol zabezpečiť fungovanie tých vecí, ktoré potrebuje. Myslím si, že bude sa musieť už v blízkej budúcnosti zamyslieť aj nad novými spôsobmi, ako si toto financovanie zabezpečiť. Pretože to staré financovanie cez systém tých známych daní, ktoré tu poznáme, sa do istej miery vyčerpáva, naráža na svoje limity a neumožňuje už nejakým výrazným spôsobom ovplyvňovať hospodársku situáciu v krajine. A to obidvoma smermi.

    Ako som už povedal, zvýšenie daní, ktoré ste vykonali, logicky znamená brzdenie hospodárskeho rastu. Presne v protiklade tomu, čo ste povedali, že chcete dosiahnuť. Naopak, zasa uznávam, že znižovanie daní, pokiaľ sa chceme baviť o nejakom výraznom znížení daní, ktoré by malo citeľný a relatívne rýchly dopad na zmenu hospodárskeho systému a hospodársky rast, ma tiež svoje limity. Pretože určite je tu obrovský priestor na šetrenie. A aj k tomu sa dostanem, kde by som ho videl. Ale keby sme ho využili všetok do bodky a naozaj očistili výdavky štátneho rozpočtu od všetkých nezmyselných výdavkov, ktoré sú a nemusia byť, pretože máme mnoho výdavkov, ktoré predchádzajúca Ficova vláda, a keď nájdete ktoré ešte predtým, kľudne poviem, že máte pravdu, ale zaviazala budúce pomaly generácie, že ich platiť musia bez ohľadu na to, či chcú, alebo nechcú. To sú tie mandatórne výdavky, s ktorými my už nič nespravíme. Ale aj keby sme od týchto, ktorými môžeme spraviť, znížili výdavky, tak vytvoríme priestor pár sto miliónov eur, ktoré môžeme využiť na zníženie daní alebo zníženie odvodov.

    Ale tých pár sto eur pravdepodobne nebude stačiť na nič skutočne zásadného. A my keď sa chceme vysporiadať s tými problémami, ktoré tu máme, mali by sme sa minimálne pokúsiť o to, hľadať niečo podstatné a zásadné.

    Tým podstatným a zásadným by mohla byť napríklad uvažovaná minidaň, ktorá hovorí o tom, že, a to zdôrazňujem, nezavedieme žiadnu novú daň k tým daniam a odvodom, ktoré existujú. Ale že budeme uvažovať o tom, že zmeníme systém a spôsob daňového systému takým spôsobom, aby nám to umožnilo výrazne znížiť niektoré dane alebo, podľa mňa ešte lepšie, odvody. Odvody, to je to, čo je najväčším problémom pre zamestnávateľov. A môžme sa baviť ľubovoľne, o ktorých odvodoch chceme, ale to je ten problém, ktorý prácu a aktivitu zaťažuje najviac. Až by sa nám podarilo nájsť spôsob, ktorý nahradí výpadky pri niekoľkopercentnom a veľapercentnom odstránení odvodového zaťaženia, bol by to obrovský krok vpred. Bol by to obrovský impulz pre rast ekonomiky. A to by napríklad mohla byť práve uvažovaná minidaň.

    V tých úvahách, ktoré, v pracovných úvahách, ktorými sa zaoberám, pracujeme alebo pracujem s tým, že uvažujeme o 0,1 %, 0,1 % z každej bezhotovostnej transakcie. Ale nie je to tak ako tu, či už pracovníci pána ministra, alebo aj v novinách, sa mnohí mali dočítať, že by to znamenalo, že občania a rodiny budú zaťažení pri každej platbe kartou nejakou novou, aj keď malou daňou. To vôbec nie je tak. Aj pán poslanec Kamenický bol v tom omyle, tak sa mu to pokúsim teraz vysvetliť, ako to bude, ako by to mohlo fungovať.

    Aj dnes, keď platí ktokoľvek kartou za nákup alebo v reštaurácii, zaplatí sumu, ktorú má, ktorú teda má zaplatiť, ktorú má na účtenke. Ale z tej platby si banka, ktorá zabezpečuje, ktorá vydala tú kartu, strháva svoj poplatok. A to nie malý. Ten poplatok je podľa mňa prehnane veľký, ale je, a siaha do percentuálnych výšok, je to viac než jedno percento. Ja nie som teraz, nemám to ani pozreté, ale je to vysoký poplatok, ktorý sa z každej platby strhne, ale nijakým spôsobom to nemá negatívny dopad na toho, kto platí. Ten zaplatí túto sumu a dosť.

    Pri úvahe alebo pri tom, keby sme išli touto cestou náhrady istých daní alebo odvodov touto minidaňou, by opäť došlo len k tomu, že by banka ako prostredník, ktorá by v tomto smere nahradila daňový úrad, strhla z tejto platby tých 0,1 % z platby, ale nikto by nezaplatil ani o cent viac. Tá suma by sa nezmenila u tých, ktorí by platili. Dúfam, že som to už vysvetlil dostatočne zrozumiteľne a že už nikto nebude tvrdiť, že sa tá platba zvýši o nejaké percento alebo zlomok percenta. Nezvýši.

  • Reakcia z pléna.

  • Zoberieme, nie, nezoberie sa to banke, pretože banka bude len prostredníkom, ale ten, kto predáva túto službu, ten dostane menej, tak ako aj dnes dostáva menej, pretože banka si strhla svoj poplatok. Dostane menej o 0,1 %. On bude platcom de facto tej dane.

    Čo bude, čo je sprievodná výhoda takejto úvahy? Nepotrebujeme na zavedenie takejto minidane žiadne daňové nové kapacity, nepotrebujeme žiadne daňové priznania, neexistujú tam žiadne vratky ani nedoplatky, navyše tento prúd prostriedkov prichádza priebežne priamo do štátnej pokladne a zabezpečuje úplne prehľadne a kontinuálne financovanie potrieb štátu. Umožní šetriť množstvo aj pracovníkov, ale kapacít určite, pretože to vykonávajú, túto činnosť, bankové softvéry. Stačí nastaviť túto činnosť pre bankový softvér, tak ako dnes strháva platbu z karty, tak strhne ešte jednu smiešne maličkú platbu a pošle ju do štátnej pokladne. Vybavená vec. Žiadne daňové priznania, žiadne nedoplatky, žiadne vymáhanie nedoplatkov, ktoré by nasledovalo. Na konci roka alebo na konci zdaňovacieho obdobia konkrétny človek, konkrétny subjekt len dostane výpis, koľko zaplatil na tejto dani a to si zahrnie do svojich nákladov predtým, ako uzavrie svoje daňové priznanie týkajúce sa daní z príjmu.

    A teraz, ako naložiť alebo čo spraviť? Je to otázka voľby. Čo by sme mohli s týmito prostriedkami, ako ich využiť? Pretože z objemu finančných transakcií, ktoré na Slovensku prebiehajú počas roka, veľmi ľahko vieme, že keď uvažujem o 0,1 %, hovoríme o 1,5, zhruba, o 1,5 mld. eur, ktoré takýmto spôsobom by štát získal.

    Pani podpredsedníčka (povedané so smiechom), možno sa to ťažšie počúva, ale ospravedlňujem sa, aj som ako predkladateľ si musel všeličo vypočuť od vtedajšej opozície. Mohli by ste zabezpečiť na obidvoch stranách príslušných zodpovedných?

  • Nech sa páči, pán spravodajca, zaujmite miesto určené pre spravodajcov.

  • Reakcie z pléna.

  • Pán minister, poprosím vás, prídite do sály.

  • Dúfam, že mi nevypadla niť. Dobre, takže pokračujem.

  • Ale pán minister je určite tu, len momentálne rieši. Idem ho, idem ho osobne, idem ho osobne pohľadať.

  • Pokračujeme ďalej. A ja som povedal, mne je veľmi sympatický, ale s tým rozpočtom súvisí aj to, že odsedieť si to tu, takže musí, nedá sa nič robiť.

    No, môžme, môžme uvažovať o tom, že čo je lepšie. Znížiť dane z príjmu? Znamenalo by to, umožnilo by to znížiť dane z príjmu na 15 % pre všetkých napríklad a obnoviť, obnoviť rovnú daň na úrovni 15 %. Alebo môžme si povedať, nie je lepšie znížiť DPH? Umožnilo by to znížiť DPH napríklad na 15 %. Ale ja si myslím, že najlepšie riešenie, a naozaj, pretože to je najväčší problém pre zaťaženie práce a zaťaženie aktivity, sú odvody, ako som povedal na začiatku. A umožnilo by to, keby sme išli touto cestou, znížiť odvody o minimálne 10 %. O 10 % by sme mohli znížiť odvody. Viete si predstaviť, čo to znamená z hľadiska zaťaženia pre zamestnávateľov a živnostníkov a všetkých, ktorí tvoria hodnoty?

    Alebo, alebo - to je otázka voľby. Mohli by sme povedať, že zrušíme zdravotné odvody, ktoré dnes sa začínajú stavať väčším problémom, ako boli predtým. Pretože tieto zdroje, ktoré by boli v štátnom rozpočte, by umožnili nahradiť tieto veci. Takže máme situáciu, kde môžme a pravdepodobne ten objem možného výberu sa zvýši po schválení zákona, ktorý obmedzuje hotovostné platby len na 5-tisíc eur a je to len otázka naozaj len zvažovať, ako s týmto naložiť.

    A znova zdôrazním a podčiarknem na záver: nejedná sa v žiadnom prípade o to, že by občania platili viac. Ich by sa to nedotklo z hľadiska platby nijako alebo temer nijako, lebo predstavme si, ja to znova ešte teda popíšem. Bežný človek dostane výplatu, to je jeho príjem, potom túto výplatu minie, pokiaľ časť z nej neusporí, na nákup rôznych tovarov alebo služieb. Celé míňanie z týchto zdrojov, tejto výplaty, sa nijako neprejaví u neho na tom, že by zaplatil viac, pretože len tým, ktorým platí, príde o 0,1 % na účet menej. Takže dúfam, že sa rozumieme, že tí, ktorí dostanú jednorazový príjem vo forme výplaty a potom len platia za služby, už neplatia nič. Ale tento občan a každý jeden by profitoval na tom, že by mal vyšší čistý príjem, pretože by sa znížili odvody. Znížili by sa odvody, ktoré dnes sú strhnuté a ktoré platí napríklad do fondu nezamestnanosti, do fondu nemocenského poistenia a ďalších fondov, ktoré existujú. A to je otázka naozaj voľby a nastavenia, že čo by tá vláda, ktorá by zvolila túto cestu, zatiaľ je to naozaj len pracovná a odborná debata, čo by považovala za prioritu. Kde je dobré ubrať na odvodoch a akého typu.

    A ešte trošku k DPH-čke. Boj s daňovými únikmi, ktoré máme enormne veľké, včera sme si vypočuli, že len Grécko má väčšie ako my na vyberaní daní.

  • Reakcia predsedajúcej.

  • No ešte dosť. Môžme to prerušiť, minútka a môžme skončiť. V utorok. Ja už len uzavriem toto a to je minútka a už môžme skončiť.

    DPH-čka je tak sofistikovane vymyslená a tak komplikovaná daň, že nech by sa robilo čokoľvek, tie daňové úniky tu budú vždy. My môžeme byť len dobrí a zlepšiť sa v tom, že aké veľké sú tie daňové úniky. Ale boj s daňovými únikmi, na DPH-čke predovšetkým, a to určite mi pán minister dá za pravdu, je nesmierne nákladný a nesmierne ťažký. Zamestnáva armádu ľudí na daňových úradoch, asi aj na colnej správe, určite v polícii a na prokuratúre, a napriek tomu nikdy nebude 100-percentne úspešný. Vždy tam budú veľké výpadky, veľké úniky. Takže z môjho pohľadu to nie je ani veľmi úspešná daň z hľadiska jej konštrukcie. Máme ju a nevieme s tým nič spraviť. Maximálne, čo môžme urobiť, je znížiť ju na 15 %, až sa nemýlim, a dosť, pretože taký je, také sú pravidlá platiace v Európskej únii. Ale určite to nie je daň, ktorá je efektívna a ktorá je lacná na svoju obsluhu. To si treba uvedomiť tiež.

    A môžno to zakončím už len takým povzdychom, že veľakrát sa tu hovorilo, alebo nie, to si nechám už na utorok, možno to bude na taký rozbeh dobrý, keď začneme trošku k aktuálnej situácii v DPH pri vymáhaní alebo v odhaľovaní daňových únikov.

    Takže až súhlasíte, pani podpredsedníčka, tak by som skončil a pokračovať budeme teda v utorok o 9.00 hod.

    Príjemný víkend želám.

  • Prerušujem rokovanie o tomto bode programu, budeme pokračovať v utorok o 9.00 hod. Začne pán poslanec Kaník, aby mohol dokončiť svoje vystúpenie. Ale vidím, ako sa vám tu dobre sedí, tak sme možno mohli aj do štvrtej potiahnuť. Ale keďže sme sa dohodli, že dneska budeme rokovať do 15.00 hod., želám vám pekný víkend a v utorok o 9.00 hod.

  • Prerušenie rokovania o 14.59 hodine.