• Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, otváram ôsmy rokovací deň 20. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    O ospravedlnenie neúčasti na dnešnom rokovaní 20. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky požiadal pán poslanec Sergej Chelemendik.

    Teraz, panie poslankyne a páni poslanci, pristúpime k druhému čítaniu o

    vládnom návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon).

    Vládny návrh ste dostali ako tlač 526, spoločnú správu výborov máte ako tlač 526a.

    Prosím teraz ministra kultúry Slovenskej republiky pána Marka Maďariča, aby vládny návrh zákona odôvodnil. Nech sa páči, pán minister.

  • Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, návrh tlačového zákona sa dostáva do druhého čítania v atmosfére jednostrannej negatívnej medializácie a zavádzania, a to najmä zo strany dotknutých a na spore zainteresovaných tlačových médií. Ani verejnosť a, myslím si, ani mnohí z vás nie sú o tlačovom zákone objektívne informovaní. Vydavatelia a s nimi aj opozícia sa snažia presvedčiť verejnosť o tom, že bránia slobodu tlače a právo na slobodu prejavu. Vydavatelia však nebránia práva ani svoje, ani ľudí. Bránia svoje privilégiá, privilégiá, ktoré neraz využívajú na úkor ľudí a ich pravdivého informovania. Paradoxne práve spôsobom informovania o návrhu tlačového zákona vydavatelia ukázali, že slobodu tlače si stotožňujú s manipuláciou. Namiesto toho, aby si pri tejto téme dali dvojnásobne záležať na objektivite, ponúkli dokonalé príklady zavádzania a doslova zabránenia tomu, aby sa ľudia dostali k faktom. Najkrikľavejšie sa to prejavilo uniformným zverejnením údajných siedmich hriechov tlačového zákona. Preto mi dovoľte, aby som sa pri nich pristavil.

    Vydavatelia tvrdia, že zákon dáva právo na odpoveď aj pri pravdivej informácii. V zákone sa však ani o pravdivosti, ani o informácii nehovorí. Uvádza sa iba skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby alebo názvu, alebo dobrej povesti právnickej osoby. Nie každá informácia je však skutkové tvrdenie. Skutkové tvrdenie sa musí vždy opierať o fakty. A nemôže obsahovať úsudok. Pokiaľ ide o otázku, že v určitých prípadoch možno napadnúť aj pravdivé skutkové tvrdenie, ide o princíp v Európe bežný. Väčšina krajín, ktorá má zavedené právo na odpoveď, nepodmieňuje odpoveď nepresnými skutkovými tvrdeniami. Možnosť napadnúť pravdivé skutkové tvrdenie existuje v Portugalsku, Španielsku, Francúzsku, Nemecku, Švajčiarsku, Belgicku, Luxembursku, Malte, Poľsku a Ukrajine. Dokonca aj Americký dohovor o ľudských právach zakotvuje v čl. 14 výslovne právo na odpoveď, kde sa neobmedzuje na nepresné alebo nepravdivé skutkové tvrdenia. Naopak, vzťahuje sa aj na hodnotiace úsudky. Je to teda právo na celej západnej pologuli a v celej Európe, ale na Slovensku by to malo byť porušením slobody tlače.

    Druhý údajný hriech má spočívať v tom, že zákon dáva právo na opravu informácií, ktoré nikomu neublížili. No ja si myslím, že nepresné informácie jednoducho treba opraviť bez ohľadu na to, či niekomu ublížili alebo nie. Mimochodom, túto požiadavku mala samotná Medzinárodná novinárska organizácia Article 19 v roku 2003, keď vo svojom memorande napadla vtedy ešte len pripravovaný text odporúčania Výboru ministrov Rady Európy. Article 19 vysvetlila, že primárnym rozdielom medzi právom na odpoveď a právom na opravu je podpora presnosti v médiách pri práve na opravu. Prečo však vôbec právo na opravu vydavatelia dávajú do súvisu s ublížením, keď tu zákon nehovorí o cti a povesti osoby, ale o oprave nepravdivého faktu.

    Tretí údajný hriech je, že zákon umožňuje dvojitú sankciu, povinnosť uverejniť opravu i odpoveď. Nejde o sankciu, ide o ľudské právo. Každé sa týka iného a s inými dôkaznými požiadavkami. Pri práve na odpoveď sa dokazuje zásah do osobnostných práv a pri práve na opravu sa dokazuje zásah do pravdivosti správ. Táto úprava je aj v Slovinsku, Poľsku, Taliansku, Luxembursku, Ukrajine, Portugalsku, na Malte či v Nemecku, kde oprava je v občianskom práve a odpoveď je v tlačových zákonoch jednotlivých spolkových štátov.

    Štvrtý údajný hriech. Vydavateľ je zodpovedný aj za odpovede, ktoré porušujú zákon a dobré mravy, čo môže vyvolať reťaz žiadostí o odpoveď. Vydavateľ je síce za obsah tlačovín zodpovedný, ale aj v prípade, ak by bola zavedená navrhovaná nepravá trestná zodpovednosť právnických osôb, vydavateľ by bol zodpovedný len vtedy, ak by mal subjektívny vplyv na obsah odpovede. Okrem toho ak bude vydavateľ presvedčený, že obsah navrhnutej odpovede porušuje dobré mravy, môže pri odmietnutí takejto odpovede počítať s tým, že súd bude viazaný v zmysle subsidiarity právnych noriem § 3 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí o tom, že taký výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, sa neprizná.

    Piatym hriechom má byť tvrdenie, že právo na odpoveď majú aj štátne a iné verejné orgány, čo podľa medzinárodných organizácií vytvára možnosť zneužitia. Podľa medzinárodných novinárskych organizácií možno je to tak, ale podľa rezolúcie európskeho parlamentu z roku 1994 o slobode prejavu, slobode tlače a slobode informácií musia orgány verejnej moci najprv využiť právo na odpoveď pred podaním žaloby na súd. Ako ho však majú využiť, keď v zákone nebude. Všetky nemecké tlačové zákony, rakúsky tlačový zákon, portugalský, ukrajinský majú dokonca úrady a verejné orgány priamo oprávnené na odpoveď. Nejde tu o možnosť zneužitia, ale o predchádzanie súdnym žalobám tým, že médium dostane priestor na vyriešenie sporu mimosúdnym riešením. To, že rezolúcia o práve na odpoveď z roku 1974 zakazuje orgánom verejnej moci právo na odpoveď, je už minulosť, pretože je nahradená rezolúciou Európskeho parlamentu a odporúčaním Výboru ministrov Rady Európy z roku 2004 o práve na odpoveď v prostredí nových médií. Vzťahuje sa však nielen na nové médiá, ale aj na off line médiá, ako je tlač. Vysvetľujúce memorandum k nemu to výslovne uvádza, že nahrádza starú rezolúciu z roku 1974. A, mimochodom, náš návrh zákona upiera právo na odpoveď vláde a parlamentu.

    Šiesty hriech, že redakcia nesmie reagovať na odpoveď, čo je protiústavné, je úplne lživý. Pravdou je, že vydavateľ nesmie reagovať na odpoveď hodnotiacimi úsudkami, a to aj to len v tom istom vydaní. Reakcia skutkovými tvrdeniami je dovolená, pretože nie je výslovne zakázaná a vydavateľ môže robiť všetko, čo nie je zakázané zákonom. A obmedzenie replikovať odpoveď hodnotiacimi úsudkami nie je protiústavné, pretože sleduje líniu rozhodnutia Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Ediciones Tiempo verzus Španielsko z roku 1989, kde sa Európska komisia uspokojila s tým, že vydavateľ mal možnosť uverejniť v tom istom vydaní, ako uverejnil odpoveď, svoju verziu v skutočnosti obmedzenú na skutkové tvrdenia. A napokon o hodnote tohto vydavateľského obvinenia vypovedá aj etický kódex Tlačovej rady založenej slovenskými vydavateľmi, v ktorom sa uvádza, že odpoveď sa nemá dopĺňať replikou autora pôvodnej informácie, aby jedna strana nemala sústavný predstih.

    Klamstvom je aj údajný siedmy hriech, že vydavateľ nemôže odpoveď odmietnuť, inak mu hrozí peňažný trest až do 150 000 korún. Zákon, po prvé, vymenúva okolnosti, kedy vydavateľ nie je povinný uverejniť odpoveď. Po druhé, ak je vydavateľ presvedčený, že sa nenaplnili podmienky uverejnenia odpovede či už z dôvodu, že napadnutá informácia nebola skutkovým tvrdením alebo sa nedotkla osobnostných práv, alebo obsah odpovede by bol v rozpore s dobrými mravmi, tak takú odpoveď jednoducho neuverejní. A až keď súd povie, ak sa žiadateľ na súd obráti, či sa vydavateľ rozhodol správne, určí aj primeranú peňažnú náhradu. Ide o inštitút, ktorý sa vyskytuje vo Francúzsku, Taliansku a na Malte. V Taliansku je výška tejto pokuty od roku 1981 zvýšená na najmenej 7 746 eur a najviac 12 911 eur. Primeraná peňažná náhrada je náhradou za porušenie zákonnej povinnosti vyhovieť právu na odpoveď, opravu a dodatočné oznámenie, pokiaľ sú splnené podmienky. V žiadnom prípade nejde o satisfakciu za zásah do osobnostných práv, ktorej výška sa posudzuje.

    Nakoniec si k údajným siedmim hriechom dovolím povedať, že za takú kampaň a propagandu, akú šírili a šíria naše denníky voči návrhu tlačového zákona, by sa nemusel hanbiť ani bývalý režim, ktorého tlačový zákon, zdá sa, našim vydavateľom veľmi vyhovuje.

    Dovoľte mi, aby som sa ešte podrobnejšie dotkol aj najdiskutovanejšieho inštitútu zákona, práva na odpoveď, ktoré sa interpretuje ako obmedzenie slobody a nezávislosti tlače. Dokonca údajne má znamenať kontrolu novinárov. Neviem si ju predstaviť. Ale na absurdné obvinenia som si už zvykol. A dovolím si tvrdiť, že tlačový zákon je naozaj bičom, kyjakom a palicou zároveň, ale nie na tlač, nie na novinárov, ale na slovenskú vládu.

    V roku 1974 vydal Výbor ministrov Rady Európy prvú rezolúciu o práve na odpoveď. Podľa novšieho odporúčania Výboru ministrov Rady Európy z roku 2004 o práve na odpoveď v prostredí nových informačných prostriedkov je viazané na nepresné skutočnosti kumulatívne so zásahom do osobnostných práv. Avšak rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Melnyčuk proti Ukrajine z roku 2005 interpretuje právo na odpoveď tak, že nielen vyplýva z potreby napadnúť nepravdivé informácie, ale zabezpečuje tiež pluralitu názorov, osobitne vo veciach všeobecného záujmu, ako je napr. aj politická debata. Tento trend rozlíšenia medzi napadnutím samotných nepravdivých údajov a vyjadrením názoru na danú tému sa v roku 2006 odrazil v odporúčaní Európskeho parlamentu a Rady č. 952, kde sa o vzťahu k on line médiám zabezpečuje právo na odpoveď ku skutkovým tvrdeniam, ktoré sa dotkli osobnostných práv, bez toho, aby museli byť nepresné. Aby bolo jasné, prípad Melnyčuk proti Ukrajine rozhodnutý Európskym súdom pre ľudské práva v júli 2005 vyhlásil právo na odpoveď za „dôležitý prvok slobody prejavu“. A podriadil ho ochrane čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Súd zároveň uviedol, že právo na odpoveď slúži nielen na napadnutie nepravdivých skutočností, ale aj na zabezpečenie plurality názorov. Rozhodnutie súdu má prednosť pred s ním nesúladnými rezolúciami a odporúčaniami Výboru ministrov Rady Európy z rokov 1974 a 2004, pretože v prípade konfliktu noriem záväzných a odporúčajúcich majú prednosť normy záväzné, teda čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý sa musí interpretovať v zmysle rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré predstavujú záväzné výkladové smernice aj pre Ústavný súd Slovenskej republiky a rovnako pre všetky ústavné súdy krajín, ktoré sú zmluvnými stranami Európskeho dohovoru o ľudských právach. Medzinárodné dohovory majú prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd ako národné zákony. Teda už dnes existuje právo na odpoveď ako základné právo v takej šírke, ako to vyslovil Európsky súd pre ľudské práva.

    Keďže sa neustále spochybňuje návrh zákona údajnou masívnou kritikou zahraničia, dovolím si tu odcitovať nedávno zverejnené vyjadrenie nemeckého experta prof. Lutza Erbringa, ktorý uviedol, že v prípade práva na odpoveď ide o nárok postihnutého na vypočutie jeho hľadiska, ale nie o vyriešenie otázky pravdy a lži, tomu zodpovedajúci je aj obsah práva, odpoveď obmedzená na fakticky podložené tvrdenia, k právu na odpoveď vyslovene nepatrí preverovanie pravdivosti ich obsahu.

    Na záver mi dovoľte zopakovať. Najmä slovenské denníky sa už niekoľko týždňov usilujú vzbudiť dojem, že bojujú za slobodu prejavu v prospech občanov. Podstatou ich boja je však len zachovanie vlastných privilégií, ktorými v súčasných pomeroch často poškodzujú právo ľudí na pravdivé informácie a na ochranu osobnosti, pretože ak sa serióznejšie zamyslíme nad súčasným stavom, nemôžeme nevidieť, že postavenie novín a novinárov, teda tých, ktorých píšu, a ľudí, o ktorých píšu a pre ktorých píšu, je výrazne nevyrovnané. Dnes čitateľ iba pasívne prijíma záplavu skreslených, polopravdivých a lživých informácií, ktoré nikto neopravuje, príp. je človek priamo poškodený nepresnosťou alebo zásahom do osobnostných práv a nemá efektívny nástroj na opravu alebo oponovanie. Súčasná prax je toho dôkazom. A ak sa naši vydavatelia a novinári odvolávajú napr. na možnosti samoregulácie vo Veľkej Británii alebo vo Švédsku, tak poviem, že za takmer už 20 rokov slobody tlače na Slovensku dokázali len to, že sami seba regulovať nie sú ochotní. Nikdy nerešpektovali ani vlastnú Tlačovú radu. A dnes sú schopní popierať vo viacerých ustanoveniach aj vlastný etický kódex. Jednoducho povedané, noviny nechcú stratiť monopol na predkladanie len svojej verzie skutočností a presadzovanie svojich záujmov, či už ideologických, politických alebo ekonomických. Tento svoj skupinový záujem maskujú obavami o slobodu prejavu. Ich záujem však nie je záujmom verejným. To by si mala uvedomiť verejnosť a najmä tie osobnosti, ktoré sú v týchto dňoch anketované k tlačovému zákonu a často bez hlbšieho poznania veci alebo pod vplyvom sugestívnej otázky odoprú sami sebe právo, ktorého sa možno raz budú domáhať. Napokon, zverejnenie údajných siedmich hriechov tlačového zákona je pre mňa dôkazom kardinálneho a pretrvávajúceho hriechu našej tlače, klamať alebo nehovoriť celú pravdu a zavádzať. Kritizujúc nekorektne návrh tlačového zákona slovenská tlač usvedčila samu seba. Pán predsedajúci, ďakujem za pozornosť.

  • Pán minister, ďakujem. Zaujmite miesto pre navrhovateľov.

    Teraz dávam slovo spoločnému spravodajcovi z výboru pre kultúru a médiá pánovi poslancovi Jánovi Podmanickému a žiadam ho, aby informoval Národnú radu o výsledku rokovania výborov o tomto návrhu zákona a aby odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru.

  • Ďakujem pekne, pán podpredseda. Dovoľte mi, aby som vás oboznámil so spoločnou správou výborov Národnej rady o prerokovaní vládneho návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „tlačový zákon“).

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade v súlade s § 79 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov spoločnú správu výborov Národnej rady.

    Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 733 z 12. februára 2008 pridelila vládny návrh tlačového zákona na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien, Výboru Národnej rady pre kultúru a médiá.

    Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému návrhu zákona.

    Vládny návrh zákona odporučil schváliť Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá uznesením č. 121 z 26. marca 2008.

    Ústavnoprávny výbor Národnej rady neprijal platné uznesenie, nakoľko pri hlasovaní nebol uznášaniaschopný.

    Výbor Národnej rady pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien neprijal platné uznesenie, nakoľko návrh uznesenia nezískal podporu potrebnej nadpolovičnej väčšiny prítomných členov výboru.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá prijal 10 pozmeňujúcich návrhov, ktoré nebudem čítať, sú v spoločnej správe pod čl. IV. Došlo tu k jednej zrejme nepresnosti pri prepisovaní spoločnej správy. V bode 8 odseku 2 si treba doplniť pred tými sankciami písmená a) a b).

    Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach uvedených pod bodom III tejto spoločnej správy a v stanoviskách poslancov gestorského výboru vyjadrených v rozprave k tomuto návrhu zákona odporúča Národnej rade Slovenskej republiky uvedený návrh zákona v znení schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov schváliť.

    O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch uvedených v IV. časti tejto spoločnej správy gestorský výbor odporúča hlasovať spoločne, a to o bodoch 1 až 10 s návrhom schváliť ich.

    Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril ma, aby som podal správu o výsledku prerokovania návrhu zákona vo výboroch Národnej rady podľa § 25, § 80, § 83, § 84 a § 86 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady.

    Spoločná správa výborov Národnej rady o výsledku prerokovania predmetného návrhu zákona vo výboroch Národnej rady v druhom čítaní bola schválená uznesením Výboru Národnej rady pre kultúru a médiá č. 129 z 26. marca 2008.

    Ďakujem, pán podpredseda. Skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

  • Ďakujem, pán spravodajca.

    Otváram všeobecnú rozpravu, do ktorej sa písomne za kluby prihlásili pani poslankyňa Ágnes Biró, pán poslanec Daniel Lipšic, pán poslanec Tomáš Galbavý, podpredseda Národnej rady pán Miroslav Číž, pán poslanec Rafael Rafaj. Títo páni poslanci a pani poslankyňa sú prihlásení písomne za kluby. Potom prečítam ešte štyroch poslancov, ktorí sú písomne prihlásení, a potom dám možnosť ústnych prihlášok k tomuto bodu programu.

    Takže teraz vystúpi ako prvá pani poslankyňa Ágnes Biró.

  • Vážený pán predsedajúci, ctené kolegyne, vážení kolegovia, môj príhovor by som začala informáciou, o ktorej asi mnohí neviete, lebo nie je až taká známa. V marci uplynulo 160 rokov od prijatia prvého revolučného a na svoju dobu aj veľmi moderného tlačového zákona, ktorý bol vyjadrením túžby po slobode a významným krokom k premene feudálnej spoločnosti. A tento zákon bol prijatý tu v Bratislave 20. marca 1848. Áno, ide o uhorský tlačový zákon. Po 160 rokoch opäť voláme po modernom zákone, po zákone, ktorý by slobody dosiahnuté od roku 1990 upevnili a rozšírili, zdá sa ale, že o fungovaní demokracie, ale aj o občianskych slobodách máme rôzne predstavy.

    Poslednú dobu je príznačné, že jedným dychom sa odvolávame na demokraciu, odvolávame sa na ústavu ako na základ zákonov pre výkon priamej demokracie v živote a parlamentnou väčšinou prijímame zákony, ktorými obmedzíme vlastnícke práva, slobodu vierovyznania a slobodu združovania, zakážeme zisk. A čo je dnes? Dnes zvažujeme, či nie je tu príliš veľa slobody prejavu a komu by mali tieto slobody prislúchať.

  • Teda parlamentnou demokratickou väčšinou negujeme podstatu samotnej demokracie.

    Ctené kolegyne, vážení kolegovia, my všetci, ktorí tu dnes sedíme a ktorí tu ani nesedíme dnes, sme v tejto snemovni skladali sľub, sľub poslanca Národnej rady, ktorým sme sa zaviazali na svoju česť a svedomie, že budeme plniť svoje povinnosti v záujme občanov. A aký je záujem občanov? Bezpochyby záujem občanov je, aby občianske slobody a medzi nimi aj sloboda prejavu a právo na informácie patrili každému, ako sú tieto občianske a politické práva definované v čl. 10 v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Nie je naším cieľom, nie je cieľom opozície, slobodu prejavu a právo na informácie stotožniť len so slobodou médií, ako sa to udialo aj v príhovore pána ministra a deje sa to v poslednom čase aj v médiách niektorých. Ale nie je možné, aby sme prehliadli, že sloboda médií a nezávislosť tlače na Slovensku po takmer 20 rokoch postupného formovania a legislatívneho, spoločenského a ekonomického rámca slobody, plurality a nezávislosti bola stále ešte taká krehká a zraniteľná. Chceme preto dosiahnuť rozumnú rovnováhu medzi politickou mocou, slobodou médií a právami občana. Je to pomyselný trojuholník, v ktorom politika nesmie dostať do područia médiá a zneužiť ich na manipulovanie občanov. Občan nesmie sa stať bezbranným, bezmocným a pasívnym subjektom ani vo vzťahu k politike, ani k médiám a médiá musia zostať slobodné, nezávislé, uprednostňujúce verejný záujem pred záujmami politickými a finančnými. Je to naraz skúška kultivovanosti politikov, profesionality žurnalistov a vyspelosti občanov.

    Dámy a páni, vašou povinnosťou je prijať dobrý tlačový zákon. A nakoľko neexistuje európsky štandard pri tvorbe slovenskej normy, treba vychádzať zo stavu žurnalistiky, ale aj z úrovne slovenskej politickej kultúry, teda zo slovenskej reality vôbec. Dnes platný zákon o periodickej tlači a o ostatných informačných prostriedkoch z roku 1966 dozrel na výmenu. Od roku 1990 bol nejeden neúspešný pokus prijať nový moderný liberálny tlačový zákon. Všetci vieme, že chýbala raz politická vôľa, inokedy zhoda vo vládnej koalícii alebo politických subjektov v parlamente. Ale možno to bolo aj šťastím, veď v tomto období, od roku 1990, sa mnoho vecí pomenilo aj na mediálnom trhu. Začalo sa podnikať, zaviedol sa duálny systém do vysielania rozhlasu a televízie, zrovnoprávnilo sa vlastníctvo médií a tak ďalej. Ale okrem týchto pozitívnych zmien boli sme svedkami aj udalostí, ktoré vzbudili pozornosť a kritiku zahraničia obdobne, ako sa to deje dnes v súvislosti s vládnym návrhom tlačového zákona. Určite si spomínate na rok 1994, ktorý novinárov rozdelil na vyvolených a nevhodných. Vyvolený mal výsady a prístup k informáciám a nevhodného trestali informačnou blokádou, bol persona non grata na oficiálnych tlačových besedách alebo sa mu zamietla akreditácia, napr. v roku 1995 na celosvetovej konferencii robotníckych strán, ktorá sa usporiadala na Slovensku. Vtedajšia vláda si vyslúžila od medzinárodných žurnalistických inštitúcií zatriedenie do rebríčka medzi desať najväčších nepriateľov slobody tlače. A priznajme si, bola to škoda. A aký bol výsledok? Výsledok sa dostavil, bol vo forme medzinárodnej izolácie Slovenska. Naprávanie tohto obrazu, prinavrátenie dôveryhodnosti našej krajiny, a to nemôžete poprieť, sa udialo v čase nasledujúcej vlády vďaka iniciatíve politických síl, ktoré dnes sedia v opozičných laviciach.

    Dámy a páni, Slovensko je dnes členom Európskej únie a celého radu medzinárodných organizácií a zoskupení, medzi nimi aj Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Ale členstvo v rodine demokratických štátov a medzinárodných organizáciách a zoskupeniach prináša nielen výhody, ale aj povinnosti a záväzky. Ak sa nechceme dostať opäť do podobnej situácie, ako to bolo v rokoch 1994 až 1998, zámer slovenských vlád, tej dnešnej i budúcich mal by byť ten istý ako zámer Európskej únie a zosúladenie našich právnych predpisov a noriem s európskymi normami či prihliadanie na ich odporúčania malo by byť samozrejmosťou. A to chceme potvrdiť aj ratifikáciou Lisabonskej zmluvy. Tak prečo je ten vzdor voči zapracovaniu odporúčaní OBSE?

    To, že dozrel čas na nahradenie súčasne platného tlačového zákona modernejším a liberálnejším zákonom, je každým uznanou realitou, no nie je pre nás prijateľná taká náhrada, ktorá vo svojej podstate je politickou objednávkou na upevnenie moci vládnej garnitúry. Vládny návrh zákona z dielne ministerstva kultúry neodmietla len opozícia, odmietli ho viaceré novinárske profesijné organizácie ako Združenie vydavateľov periodickej tlače, Asociácia vydavateľov regionálnej tlače. A výhrady proti nemu mal aj Slovenský syndikát novinárov či Asociácia hovorcov Slovenska. Kritické stanovisko k nemu vyslovili predstavitelia medzinárodných organizácií, medzi inými OBSE pre slobodu médií, z Medzinárodného tlačového inštitútu a z Organizácie médií juhovýchodnej Európy, ktorá je pridruženou organizáciou Medzinárodného tlačového inštitútu, celosvetového ochrancu slobody tlače, zastupujúceho redaktorov, vydavateľov a popredných žurnalistov z viac ako 110 krajín sveta. A aká bola reakcia našej proeurópskej vlády? Citujem: „Môžu nám odporúčať, môžu poukazovať, no dobre vieme, aké sú pravidlá hry.“ Ďalej citujem: „Návrh tlačového zákona je dobrý taký, aký je.“ Sú to slová a odkaz slovenského premiéra pre oponentov vládneho návrhu zákona doma i v zahraničí. Veď o tom, aké sú jeho predstavy o médiách, o úlohe médií, sa vyjadril už po prvých sto dňoch vlády tu v pléne Národnej rady, keď sa na opozíciu obrátil slovami: „Mali ste v rukách moc, peniaze a médiá, a predsa ste voľby nevyhrali.“ Áno, z tohto kontextu sa odvíjali všetky kroky v mediálnej politike vlády. O rok neskôr v médiách sa vyslovil pán premiér nasledovne: „Médiá sa stali politickou opozíciou tejto vlády a občania nemajú objektívne informácie o našich krokoch. My si totiž platíme verejnoprávne médiá, aby informovali objektívne.“ Len potichu poznamenávam, dúfame, že v tomto vyjadrení pána premiéra nie je tzv. pluralis majestaticus, teda plurál majestátnosti, lebo v tom prípade táto veta znie: „Vláda si totiž platí verejnoprávne médiá, aby informovali o nej pozitívne.“ V našom ponímaní tieto vyjadrenia sú popretím slobody médií. Vláda tvrdí, že z jej strany ide o nezištnú ochranu záujmu občanov pred neobjektívnosťou tlače, lebo médiá klamú, píšu lži a polopravdy a čo si niektoré médiá dovoľujú vo vzťahu k vláde, je absolútne neakceptovateľné. Sú to citáty opäť slov pána premiéra.

    Nie je pravdivá, i keď musím osobne uznať, že je veľmi úspešná, argumentácia vlády nadradenosti práva nad informácie, slobodu médií, lebo práve sloboda médií je jedným zo základných predpokladov fungovania liberálnej demokracie. Nástrojom nápravy tohto „neakceptovateľného stavu“ mal byť nový tlačový zákon a v ňom inštitút práva na odpoveď. Dámy a páni, každý z nás vie, že inštitút práva na odpoveď je reálnym naplnením čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý má garantovať slobodu prejavu každému. Inštitút práva na odpoveď je dôležitý, veď vyvažuje právo a zodpovednosť a vytvára priestor na zjednanie nápravy, ak boli dotknuté legitímne záujmy fyzickej a právnickej osoby uverejnenou správou, ktorá obsahovala nepravdivé, neúplné, nepresné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia, ktoré sa súčasne dotkli cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby. Vo vládnom návrhu sa však tento inštitút dostal do úplne inej polohy, do polohy, v ktorej aktuálna politická moc vyvlastní médiá. Vyvlastní ich tým, že dostanú právo na odpoveď aj štátne a verejné orgány, tým, že zavedú duplicitu v kombinácii právom na opravu, tým, že neobmedzí rozsah odpovede na namietané skutkové tvrdenia vtedy, ak je namietaná len ich časť, tým, že noviny by mali povinne zverejňovať reakcie aj na pravdivé články, tým, že zasahujú do redakčnej práce, veď vydavatelia budú zodpovední aj za to, čo nie je v ich moci ovplyvniť, a to pod hrozbou dvojitej finančnej sankcie, čo môže „neposlušné a vláde nepriklonené médiá ekonomicky ohroziť a reaktorov umlčať“, tým, že obmedzia právo občana na pluralitu informácií zákazom komentovať odpoveď spolu s uverejnením a kedykoľvek v budúcnosti, tým, že vydavatelia sú povinní uverejniť odpovede tak, ako boli žiadateľom napísané, bez ohľadu na úroveň a jazykovú kultúru textu. A mohli by sme v tom výpočte pokračovať.

    „Tento vládny návrh zákona je v rozpore s rezolúciou Rady Európy, ktorá zakazuje štátu a iným verejným orgánom, aby si uplatňovali právo odpovede kvôli tomu, že to môže priniesť jasnú možnosť zneužitia, ako aj kvôli tomu, že platiteľmi daní podporované verejné orgány nemajú osobnostné práva, keďže ich dobrá povesť a meno patria verejnosti.“ Je to citát zo stanoviska OBSE k tlačovému zákonu z februára 2008. A tento vládny návrh zákona je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, na čo poukázal vo viacerých bodoch v stanovisku č. 73/2008 Úsek legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky. A v konečnom dôsledku tento návrh zákona skomplikuje uplatnenie práva na odpoveď práve bežnému občanovi tým, že kráti lehotu na podanie žiadosti o uverejnenie odpovede.

    Vážený pán minister, napriek všetkej úcte k vám nie som o tom presvedčená, že vaše tvrdenia ohľadom tohto zákona, že tento zákon posilňuje demokraciu, pluralitu názorov, že posilňuje aj právo občanov a právo na odpoveď, že nie je robené pre politikov, ale pre občanov, sú pravdivé. Dámy a páni, známy nemecký publicista, taktiež bývalý splnomocnenec OBSE pre slobodu a médiá, povedal: „Demokracia umiera, keď sa stane oponent nepriateľom alebo keď oponent neexistuje, alebo ak sa iný názor prezentuje ako zrada. Ak oponent poukáže na nedostatky a varuje pred slabinami, nie je nepriateľ. A ten, kto vidí biele miesta, no mlčí a vzdáva sa aj svojho presvedčenia, nie je priateľ ani vlády, ani občana.“ A je veľmi dobré, že aj z radov vlády odznel názor, názor ministra zahraničných vecí Jána Kubiša, taktiež niekdajšieho šéfa OBSE, ktorý sa vyjadril: „Slovensko by malo akceptovať pripomienky medzinárodných organizácií a zmeniť návrh tlačového zákona. Poslanci, ktorí môžu zákon zmeniť v druhom čítaní na marcovej schôdzi, by mali a mohli prihliadať na argumenty OBSE a Rady Európy.“

    Vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som v mene troch poslaneckých klubov, klubov SDKÚ, KDH, SMK – MKP, predložila spoločný pozmeňujúci návrh, ktorý je zapracovaním odporúčaní OBSE k trom aspektom návrhu zákona, po prvé, k ochrane zdroja a obsahu informácií, teda k § 4, k obmedzeniu obsahu tlače, k § 6, k právu na odpoveď, k § 8.

    V krátkosti ešte by som povedala, že v pozmeňujúcom návrhu nám ide najmä o to, aby ochrana zdroja a obsahu informácií sa zmenila na právo namiesto povinnosti, aby obmedzenie obsahu sa vypustilo. Právo na opravu a právo na odpoveď sa zlúčili do jedného a zjednoteného inštitútu, aby sa presnejšie definovalo alebo precizovalo právo na odpoveď, ktoré sa týka žiadateľov i vydavateľov, aby sa obmedzil rozsah odpovede, ak je namietaná len časť skutkového tvrdenia, aby sa zjednotili podmienky uverejnenia, výnimky a uplatnenie práva na súde tak opravy, odpovede, ako aj dodatočného oznámenia, čím sa zákon stane prehľadnejším, lehota na podanie žiadosti a opravu a odpoveď aby sa zvýšila na doteraz platných 60 dní a povinnosť žiadateľa aby sa zvýšila a zjednotila na 8 dní a aby sa doriešila alebo riešila komplexne situácia, keď periodická tlač zanikne.

    A teraz by som prečítala pozmeňujúci návrh, ktorý ste dostali do svojich lavíc. A mali ste dostať ešte ďalší pozmeňujúci návrh alebo teda ďalšiu jeho verziu, ktorú presne prednesiem. Totiž aj v tomto pozmeňujúcom návrhu tak ako v spoločnej správe pri prepisovaní nastali drobné chybičky, ktoré sme opravili.

    Pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (parlamentná tlač 526).

    K čl. I.

    V bode 1 § 4 vrátane nadpisu „Ochrana zdroja a obsahu informácií“ odseky 1 až 4 znejú:

    Odsek 1: „Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá sa podieľa na získavaní alebo spracovávaní informácií za účelom ich zverejnenia alebo zverejnených v periodickej tlači, v agentúrnom spravodajstve, má právo odoprieť súdu alebo inému orgánu verejnej moci poskytnutie informácie o zdroji, ako aj o pôvode alebo obsahu týchto informácií.“

    Odsek 2: „Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá sa podieľa na získavaní alebo spracovávaní informácií za účelom ich zverejnenia alebo zverejnených v periodickej tlači, v agentúrnom spravodajstve, má právo odoprieť súdu alebo inému orgánu verejnej moci predloženie alebo vydanie veci, z ktorej by mohol byť zistený zdroj, pôvod či obsah týchto informácií.“

    Odsek 3: „Právom podľa odsekov 1 a 2 nie sú dotknuté povinnosti ustanovené osobitným predpisom nenadržovať páchateľovi trestného činu a prekaziť alebo oznámiť trestný čin.“

    Odsek 4: „Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nevzťahujú na oznamovaciu povinnosť vydavateľa periodickej tlače v súvislosti s inzerciou podľa osobitného predpisu.“

    Odôvodnenie.

    Vo svojom stanovisku k vládnemu návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve OBSE pripomína, že v medzinárodnom práve je dlhodobo zavedené právo médií zachovávať mlčanlivosť o svojich zdrojoch informácií, avšak vo väčšine európskych krajín je ochrana zdroja pridelená ako právo alebo privilégium, nie ako povinnosť. Výnimku tvorí v tomto ohľade len Švédsko, preto odporúča, aby Slovensko nasledovalo postup väčšiny európskych krajín, a súčasne toto právo neobmedziť iba na vydavateľov a ich zamestnancov vzhľadom na veľký počet novinárov na Slovensku v slobodnom povolaní.

    Akceptovaním tohto odporúčania pre fyzické a právnické osoby plnenie povinnosti ustanovujú osobitné právne predpisy, najmä Trestný poriadok a Trestný zákon.

    V bode 2 § 6 odsek 1 sa vypúšťa. Doterajšie odseky 2 až 5 sa označujú ako odseky 1 až 4.

    Odôvodnenie.

    Zákony regulujúce činnosť a pôsobenie tlačových médií by nemali obsahovať obmedzenia obsahu. Režim zákazu uverejnenia určitého druhu informácií by mal byť definovaný v zákone všeobecnej aplikácie, ako sú trestné a občianske zákony. Napr. § 423, § 424 Trestného zákona zakazujú podnecovanie nenávisti.

    Uvedenie týchto všeobecných zákazov v špecifickom zákone je zbytočnou dvojkoľajnosťou, ktorá pri vecne rozdielnej definícii pojmov zneprehľadňuje právny poriadok Slovenskej republiky.

    Nejasné a nepresné pojmy a podmienky môžu zapríčiniť interpretačné problémy, t. j. svojvoľný a subjektívny výklad zákona, príp. aj jeho zneužitie.

    V bode 3 § 6 ods. 3 písm. h) slová „podľa § 11“ sa vypúšťajú a nahrádzajú sa slovami „podľa § 12“.

    Je to len legislatívnotechnická úprava, ktorá súvisí s bodom 7 tohto pozmeňujúceho návrhu, nakoľko príde k prečíslovaniu § 11.

    V bode 4 § 6 ods. 4 slová „podľa § 11 ods. 4 písm. j)“ sa vypúšťajú a nahrádzajú sa slovami „podľa § 12 ods. 4 písm. j)“.

    Je to taká istá legislatívnotechnická úprava ako v bode 3.

    V bode 5 sa v § 7 až § 10 vypúšťajú ustanovenia a nahrádzajú sa novými ustanoveniami § 7 až § 10, ktoré znejú:

    V § 7 „Právo na opravu a odpoveď“ odseky 1 až 4 znejú:

    Odsek 1: „Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné, nepresné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe čoho možno fyzickú osobu alebo právnickú osobu presne určiť, má fyzická osoba alebo právnická osoba právo žiadať bezodplatné uverejnenie opravy alebo odpovede. Vydavateľ periodickej tlače je povinný opravu alebo odpoveď uverejniť.“

    Odsek 2: „Odpoveď musí uviesť, v čom sa skutkové tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu, alebo dobrej povesti právnickej osoby, a písomný návrh znenia odpovede. Odpoveď musí byť rozsahom primeraná namietanému skutkovému tvrdeniu a ak je namietaná len jeho časť, tak nesmie obsahovať hodnotiace úsudky žiadateľa o uverejnenie odpovede a musí byť podpísaná.“

    Odsek 3: „Osoba, na žiadosť ktorej bola vydavateľom uverejnená oprava alebo odpoveď, podľa tohto zákona nemôže požadovať uverejnenie ďalšej opravy alebo odpovede na túto uverejnenú opravu alebo odpoveď.“

    Odsek 4: „Právo na opravu, odpoveď patrí po smrti fyzickej osoby blízkym osobám.“

    V § 8 „Právo na dodatočné oznámenie“ odseky 1 a 2 znejú:

    Odsek 1: „Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje skutkové tvrdenie o konaní pred orgánom verejnej moci vedenom proti osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, a toto konanie bolo ukončené právoplatným rozhodnutím, má táto osoba právo žiadať uverejnenie dodatočného oznámenia o konečnom výsledku tohto konania. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra je povinná dodatočné oznámenie uverejniť bezodplatne.“

    Odsek 2: „Právo na dodatočné oznámenie patrí po smrti fyzickej osoby blízkym osobám.“

    V § 9 „Podávanie a podmienky uverejnenia opravy, odpovede a dodatočného oznámenia“ odseky 1 až 7 znejú:

    Odsek 1: „Žiadosť o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia musí mať písomnú formu a musí byť žiadateľom podpísaná.“

    Odsek 2: „Žiadosť o uverejnenie opravy, odpovede a dodatočného oznámenia musí obsahovať názov a deň vydania periodickej tlače alebo deň zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahovalo nepravdivé, neúplné, nepresné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu, alebo dobrej povesti právnickej osoby, alebo skutkové tvrdenie o konaní pred orgánom verejnej moci vedenom proti osobe. Súčasťou žiadosti musí byť a) písomný návrh znenia opravy a konštatovanie a popis nepravdivého, neúplného, nepresného alebo skresľujúceho skutkového tvrdenia alebo b) písomný návrh znenia odpovede, alebo c) písomný návrh znenia dodatočného oznámenia.“

    Odsek 3: „Žiadosť o uverejnenie opravy alebo odpovede sa musí doručiť vydavateľovi periodickej tlače alebo tlačovej agentúre najneskôr do 60 dní odo dňa vydania alebo zverejnenia napadnutého spravodajstva, inak právo na opravu alebo odpoveď zaniká.“

    Odsek 4: „Žiadosť o uverejnenie dodatočného oznámenia sa musí doručiť vydavateľovi periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončilo, inak právo na dodatočné oznámenie zaniká.“

    Odsek 5: „Vydavateľ periodickej tlače je povinný opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie uverejniť do ôsmich dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia alebo v najbližšom vydaní periodickej tlače pripravovanom po doručení žiadosti o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia. Tlačová agentúra je povinná opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie uverejniť do ôsmich dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia.“

    Odsek 6: „Vydavateľ periodickej tlače, tlačová agentúra je povinná opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie uverejniť a) v rovnakej periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve, a to takým spôsobom, aby oprava, odpoveď alebo dodatočné oznámenie boli umiestnené na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, ako bolo uverejnené namietané skutkové tvrdenie, b) výslovným označením „oprava“, „odpoveď“ alebo „dodatočné oznámenie“ s uverejnením mena, priezviska alebo názvu žiadateľa o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia, c) v znení, v akom bolo napísané alebo vopred dohodnuté žiadateľom o uverejnenie opravy a odpovede, d) na vlastné náklady.“

    Odsek 7: „Ak zanikne periodická tlač, je jej vydavateľ povinný opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie uverejniť v inej ním vydávanej periodickej tlači s rovnakou územnou pôsobnosťou a periodicitou. Ak tento vydavateľ už nevydáva žiadnu periodickú tlač, je povinný za podmienok stanovených týmto zákonom na svoje náklady strpieť uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia v inej periodickej tlači, na ktorej sa dohodne so žiadateľom o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia.“

    Paragraf 10 „Výnimky z povinnosti uverejniť opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie“ znie: „Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nie je povinná uverejniť opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie, ak a) žiadosť bola podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v § 9 ods. 3 a 4, b) žiadosť nespĺňa náležitosti podľa § 9 ods. 2, c) oprava alebo odpoveď smeruje proti skutkovému tvrdeniu uverejnenému na základe preukázateľného predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie opravy alebo odpovede, d) predtým, ako mu bola doručená žiadosť o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia, uverejnila opravu z vlastného podnetu alebo uverejnila opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie na žiadosť niektorej z osôb uvedených v § 7 ods. 4 alebo v § 8 ods. 2 a dodržala pritom podmienky ustanovené týmto zákonom pre uverejnenie opravy, odpovede a dodatočného oznámenia, e) uverejnenie odpovede by predstavovalo porušenie dobrých mravov alebo by jeho uverejnením došlo k spáchaniu trestného činu alebo iného deliktu, f) napádané skutkové tvrdenie je citáciou tvrdenia tretej osoby určenej pre verejnosť alebo jeho pravdivou interpretáciou a ako také bolo označené alebo prezentované.“

    V bode 6 za § 10 sa vkladá nový § 11, kde vrátane nadpisu „Uplatnenie práva na uverejnenie opravy, odpovede a dodatočného oznámenia“ odseky 1 a 2 znejú:

    Odsek 1: „Ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra neuverejnenia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo ak nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie, rozhodne na návrh osoby, ktorá o ich uverejnenie vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovú agentúru požiadala, súd.“

    Odsek 2: „Návrh podľa odseku 1 sa musí podať na súd do 30 dní po uplynutí lehoty na uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia, inak právo domáhať na súde uverejnenia opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia zaniká.“

    Odôvodnenie.

    Vo vládnom návrhu zákona ustanovenie § 7 o práve na opravu a ustanovenie § 8 o práve na odpoveď sa prelínajú, pričom ich uplatnenia sú rozdielne, čo môže mať za následok sťaženie uplatnenia práva dotknutej osoby a zneprehľadnenie právneho poriadku Slovenskej republiky. V tlačovom zákone platnom v Českej republike, ale i v dokumentoch Európskeho spoločenstva a Európskej únie sa používa spravidla inštitút práva na odpoveď, ktorý zodpovedá v podstate obsahu práva na opravu a práva na odpoveď. Podporne tu možno uviesť rezolúciu č. 2 Sloboda novinárov a ľudské práva prijatú na 4. európskej konferencii ministrov Rady Európy 7. až 8. 12. 1994 v Prahe. Preto je potrebné s prihliadnutím na zaužívané mediálne tradície, aby sa to zjednodušilo a zjednotili sa podmienky a sprehľadnilo sa uplatnenie práva, čo v pozmeňujúcom návrhu predkladáme.

    Vládny návrh zákona obsahuje nejednotné termíny v § 7 ods. 4 v rámci práva na opravu a v § 8 ods. 4 v rámci práva na odpoveď, nakoľko v tejto veci neexistuje štandard jeho podoby a v odporúčaní Európskeho parlamentu a Rady Európy z 30. apríla 2004 sa táto úprava dáva do právomoci členských štátov, je potrebné predovšetkým vychádzať z našich pomerov a doposiaľ zaužívaných zvyklostí, najmä preto, že demokratické princípy nemajú takú silnú tradíciu, aby sme vedeli prevziať francúzsku tradíciu. Lehota ôsmich dní na uverejnenie opravy je zakotvená v súčasne platnom tlačovom zákone. A rovnaká lehota zjednoteného inštitútu opravy a odpovede je zaužívaná aj v okolitých krajinách, t. j. v českom i nemeckom práve. Dôležitá je presná špecifikácia rozsahu odpovede, ktorá musí byť primeraná k napadnutému skutkovému tvrdeniu, a nie celému novinárskemu textu, v ktorom sa napadnuté skutkové tvrdenie vyskytlo. Vládny návrh zákona dáva žiadateľovi o opravu neprimerane veľký priestor tým, že v § 8 ods. 3 vládneho návrhu zákona je uvedené, „odpoveď musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je skutkové tvrdenie“, čo umožňuje zneužitie pre iné ciele, než je zlepšenie informovanosti verejnosti v zmysle deklarovaného práva na odpoveď.

    Je potrebné, aby sa z navrhovanej úpravy odstránili ustanovenia, ktoré sú v rozpore s ústavou. Na tento závažný problém poukázala nielen opozícia, ale, ako som už hovorila, aj parlamentní právnici. A rozporom a protiústavnosťou je obmedzenie podľa § 8 ods. 5, ktoré vydavateľovi zakazuje k uverejnenej odpovedi uverejniť súvisiaci text obsahujúci hodnotiaci úsudok, a to ani na inom mieste vydania periodickej tlače alebo agentúrneho spravodajstva, čo je porušením čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky.

    V § 7 ods. 1 je definované, kedy vzniká právo na opravu a odpoveď. V pozmeňujúcom návrhu precizujeme túto definíciu tak, že ak ide o nepravdivé, neúplné, nepresné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, vzniká právo na opravu a odpoveď. Toto spresnenie považujeme za dôležité a pre prax významné z dôvodu, aby médiá neodmietli žiadosť o opravu a odpoveď tým, že nimi uverejnené tvrdenia nie sú vyslovene nepravdivé, len napr. vytrhnuté z kontextu, t. j. neúplné. Čiže treba vyjasniť podmienky tak, aby ani šéfredaktor nemohol odmietnuť len reakciu na vyslovenie pravdivého tvrdenia.

    V § 9 ods. 3 je lehota na podanie žiadosti o opravu alebo odpoveď upravená na doterajších pôvodných 60 dní od zverejnenia inkriminovanej správy. Vláda síce odôvodňuje znenie tlačového zákona tým, že chce dať občanom právo na odpoveď, v praxi im ho však sťažila. V odborných diskusiách sa doteraz zvažovala skôr možnosť, či tých 60 dní nie je málo, lebo bežný občan, ktorý nemá politické a stranícke štáby a nesleduje celé spektrum tlače, často prehliadne takúto informáciu. Skrátenie tejto lehoty vo svetle odborných diskusií na 30 dní považujeme preto za absurdné, neodôvodnené a protichodné deklarovaným zámerom vlády.

    Vo vládnom návrhu zákona k dodatočnému oznámeniu je potrebné priložiť právoplatné rozhodnutie, ktorým bolo ukončené konanie pred orgánom verejnej moci vedené proti osobe. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov spracúvanie osobných údajov o porušení ustanovení predpisov trestného práva, priestupkového práva alebo občianskeho práva, ako aj o výkone právoplatných rozsudkov alebo rozhodnutí môže vykonávať len ten, komu to umožňuje osobitný zákon, t. j. polícia, prokuratúra a obvodné úrady, ktoré prejednávajú priestupky. Podmieňovať žiadosť o dodatočné oznámenie doložením tohto právoplatného rozhodnutia, ktoré je osobitnou kategóriou osobných údajov, je neprípustné, a preto v pozmeňujúcom návrhu je táto podmienka vypustená.

    V bode 7 doterajší § 11 sa označuje ako § 12.

    Je to legislatívnotechnická úprava.

    V bode 8 doterajší § 12 sa označuje ako § 13 a v novo označenom § 13 sa vypúšťa ods. 1 písm. a) a súčasne sa ruší označenie písmena b).

    Odôvodnenie.

    Vo vládnom návrhu zákona § 12 ods. 1 písm. a) oprávňuje exekutívu (ministerstvo/ministra kultúry) na uloženie pokuty za porušenie obsahového obmedzenia uvedeného v § 6 ods. 1 návrhu zákona, čím sa dostáva do nesúladu s dlhodobo fungujúcimi medzinárodnými štandardmi, na základe ktorých médiá by mali regulovať iba nezávislé orgány, súdy.

    Nakoľko na základe odporúčaní OBSE tento pozmeňujúci návrh v bode 2 ruší obsahové obmedzenie médií v § 6 vypustením odseku 1, s ňou súvisiaca právomoc exekutívy sa stáva bezpredmetnou a vo vzťahu k týmto zmenám je potrebné uskutočniť aj legislatívnotechnickú úpravu novo označeného § 13, t. j. pôvodného § 12 vo vládnom návrhu zákona.

    V bode 9 doterajší § 13 a doterajší § 14 sa označujú ako § 14 a § 15.

    Je to legislatívnotechnická úprava.

    To boli v plnom znení naše pozmeňujúce návrhy a ja by som prosila pána spravodajcu, že keď pristúpime k hlasovaniu, aby sme zo spoločnej správy vyňali na osobitné hlasovanie body 1, 2, 8, 9 a 10. Ďalej by som ho poprosila, aby sme hlasovali o bodoch prečítaného pozmeňujúceho návrhu nasledovne: spoločne o bodoch 2 a 8, osobitne o bodoch 1, 5, 6 a spoločne o bodoch 3, 4 a 7.

    Dámy a páni, toľko som chcela povedať v mene všetkých nás. Naozaj nám išlo len o zapracovanie odporúčaní OBSE, ktoré určite poznáte aj vy a ktoré som aj citovala v tom pozmeňujúcom návrhu, ktorý máte v laviciach.

    Takže končila by som moje úvodné slová alebo vystúpenie, ale chcela by som sa vrátiť k tomu úvodu, v ktorom som oznámila, že presne pred 160 rokmi v Bratislave sa prijímal prvý tlačový zákon, ktorý platil v tejto časti Európy. A keď sa ten zákon prijímal, tak rečník, ktorý ho predkladal, sa obrátil na poslancov slovami: „Páni poslanci, máme na výber – alebo sloboda tlače, alebo potlačenie slobody.“ Vtedy pred 160 rokmi hlasovali za to prvé. Ako budete hlasovať vy teraz? Ďakujem, že ste si ma vypočuli.

  • Faktické poznámky na vystúpenie pani poslankyne Biró majú pani poslankyňa Vášáryová, pani poslankyňa Tóthová, pani poslankyňa Mušková, pán poslanec Rafaj a pán poslanec Senko. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    A slovo má pani poslankyňa Vášáryová.

  • Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Ja by som chcela veľmi oceniť vystúpenie mojej kolegyne z výboru pani poslankyne Ágnes Biró. Bolo v úplnom protiklade k vystúpeniu pána ministra Maďariča, keď bezprecedentným spôsobom uvádzal tento zákon.

    Chcem jej poďakovať za to, že na tejto pôde povedala pokojne a nekonfrontačne, že v demokratickom režime oponent nie je nepriateľom, ktorého treba zlikvidovať.

    A chcem jej poďakovať za to, že jasne vysvetlila a opravila slová pána ministra, ktorý nenávistným spôsobom uvádzal tento zákon, že my nie sme proti právu na odpoveď. Náš pozmeňujúci návrh je práve odpoveďou, serióznou a legislatívne jasnou a presnou odpoveďou na bezprecedentný útok súčasnej vlády a jej predstaviteľov na médiá a novinárov. Takto by sme mali diskutovať v parlamente európskej krajiny, akou dnes Slovenská republika je. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem za slovo. Pani poslankyňa vo svojom vystúpení uvádzala, že predložený legislatívny návrh je v rozpore s čl. 26 ústavy. Mám pred sebou čl. 26 ústavy a prosila by som ju, aby konkretizovala, s ktorou vetou je v rozpore. Totiž odsek 2 hovorí: „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom a tlačou alebo iným spôsobom“ a tak ďalej. A odsek 4 hovorí: „Slobodu prejavu a právo,“ a tak ďalej, „možno obmedziť zákonom na ochranu práv a slobôd iných a mravnosti.“ Teda aj právo na odpoveď je plnenie odseku 2, aby mohol každý, nielen ten, kto má vlastníctvo novín, vyjadrovať svoj názor, hlavne vtedy, keď to ten odsek 4 uvádza, ak je to nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných a mravnosť. Takže ja by som prosila, aby to bolo konkretizované, pretože veta, že niečo je v rozpore s ústavou, patrí len Ústavnému súdu, samozrejme, každý jedinec môže sa domnievať, že je to v rozpore s ústavou, teda môže ísť len o domnienku, nie o také apodiktické tvrdenia, ako sme si tu vypočuli. A preto prosím pani poslankyňu, aby svoju domnienku o rozpore s ústavou presne vyšpecifikovala. Ďakujem za pozornosť.

  • Pani poslankyňa, vaše vystúpenia som si vždy rada vypočula, bývajú alebo bývali odborné a nad vecou, hľadajúce pragmatické riešenia. Dnes, žiaľ, obsah vášho vystúpenia bol najmä politický. A je mi ľúto, že ste ho museli predniesť práve vy.

    Ak ste hovorili o obmedzení práv novinárov v rokoch 1994 – 1998, mimochodom, vtedy bola aspoň pluralita, zabudli ste spomenúť redaktorov, ktorí boli za nedôstojných podmienok internovaní na 28. poschodí STV, Slovenskej televízie, ktorých sa zastala európska organizácia. Takáto nedôstojná a brutálna šikana sa udiala po roku 1998 za vlády vtedajšej opozície.

    Na záver si dovolím zacitovať pána prof. Ďuricu, ktorý hovoril, že na Slovensku už nie je dôležité, o čom sa hovorí, ale to, do ktorej skupiny hovorca patrí, dá sa dopredu povedať, aké argumenty použije, argumentuje sa, ale protiargumenty sa neobjavia, čo je práve preto, že už dlhoročne na Slovensku žiadna pluralita médií neexistuje.

  • Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pani poslankyňa mala istú česť vystúpiť ako prvá v rozprave. A teda mala aj istú možnosť ako dirigent udať tón. Bohužiaľ, aj keď sa snažila z formálnej stránky udržiavať pokoj zbraní, z obsahovej stránky, ktorá je podstatná a možno ešte podstatnejšia pri takýchto diskusiách, tomu už tak nebolo.

    V roku 1848, áno, bol prijatý uhorský zákon, ale dobre viete, že práve podľa tohto zákona mohla vtedajšia moc zatvárať štúrovcov a ďalších národniarov, napr. Ambra Pietora a ďalších aj Vajanského, len za obyčajné články konštatujúce národné práva Slovákov alebo iných národností. Čiže aj tento rozmer mal uhorský zákon. Dobre viete, že to bolo obdobie zlomu a európskych revolúcií, a preto bolo nenáležité to prirovnať.

    A pokiaľ ste hovorili už vecne k samotnému návrhu zákona o lehotách. Tak je zaujímavé, že je to od uverejnenia správy vo Fínsku 14 dní, v Česku do 30 dní, v Dánsku to musí vydavateľ doručiť do štyroch týždňov čiže je to opäť 1 mesiac, v Británii, v tlačovej rade, do 28 dní, vo Francúzsku sa to musí uverejniť do 3 dní od toho prijatia. Čiže podľa mňa mesačná lehota 30 dní alebo 4 týždne je úplný bežný štandard aj pre radového občana, ktorý nečíta denne a pravidelne tlač.

  • Som rád, pani poslankyňa, že opozícia sa prostredníctvom vás konečne prebudila a predkladá parlamentu konkrétne pozmeňujúce návrhy. Prebudila sa zo spánku, ktorý trval tuším 2 roky, pretože v máji, tuším 23. mája 2005, vtedajší pán minister v rámci otázok a odpovedí, keď mal otázku od pani poslankyne Antošovej, povedal, že vláda pripravuje tlačový zákon, ktorý predloží do parlamentu na jeseň roku 2005 takým spôsobom, aby od 1. 1. 2006 zákon bol uplatňovaný a bol v praxi. Vy ste v tom období boli štátnou tajomníčkou na ministerstve kultúry. Na základe toho sa mi zdá, že ste vytiahli pripravený zákon zo šuplíka a dnes ste ho parlamentu predniesli ako pozmeňujúci návrh k predmetnému návrhu vládneho zákona. Lenže my sme už trošku ďalej, pani poslankyňa, aj v súvislosti s tým, že je tu aj spoločná správa tak, že § 6 ods. 1 už navrhujeme vypustiť. Dokonca aj v § 8, čo sa týka skutkového tvrdenia a práva na odpoveď, sme už trošku ďalej, ako vy už teraz hovoríte. Takže preto, aby ste boli múdrejší, ako je už niečo dané, tak tu predkladáte pred parlament pozmeňujúce návrhy, aby ste si nejakým spôsobom žehlili verejnosť s tým, že ozaj predkladáte pozmeňujúce návrhy. Tak ako bol tlačový zákon predložený, tak ako ste rozvírili okolo neho debatu, tak v nej aj pokračujete, zavádzate. Ale gratulujem vám k predloženému návrhu tlačového zákona, ktorý ste tu dnes, pani poslankyňa, predložili.

  • Pani poslankyňa Biró bude reagovať na faktické poznámky.

  • Ďakujem pekne za slovo. Veľmi krátko.

    Pani poslankyňa Tóthová, ja si myslím, že stačí si zobrať stanovisko Úseku legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady a prečítať si ho. Vo vládnom návrhu zákona, bohužiaľ, právo na informácie sa dáva nad právo na slobodu médií, to znamená, v tom je to porušenie, ale presnejšie to nájdete aj v tom stanovisku, ktoré vypracovala Kancelária Národnej rady.

    Pani poslankyňa Mušková, k rokom 1994 až 1998, napriek tomu, že nie ste tu, poviem, že žiadna vláda ani predtým, ani za tým si nevyslúžila také zatriedenie ako vláda, ktorá vládla v týchto rokoch.

    Pán poslanec Rafaj, ja dobre viem, že uhorský tlačový zákon bol taký, aký bol, a trestalo sa, alebo zaviedol aj tresty, ale na druhej strane pohol dobou. Bol to prvý zákon, ktorý bol na svoju dobu veľmi moderný a liberálny a dokonca prispel k zmene spoločenského zriadenia, nie len štúrovcov trestal, trestal aj iných.

    Pán poslanec Senko, spomína sa tu viackrát moje obdobie pôsobenia na ministerstve kultúry, vtedy naozaj sa pripravila variácia tlačového zákona. Ale vtedy pán minister Chmel mal toľko rozumu, že tú variáciu nepredložil. A vláda ho nikdy neprerokúvala. A návrh, ktorý sme my dnes predkladali, je bod po bode na základe odporúčania OBSE. A vtedy takéto odporučenia neexistovali. A ja sa veľmi teším, že už aj vy ste uznali, že treba ustúpiť v § 6 a § 8.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Lipšic za klub KDH, po ňom sa pripraví pán poslanec Galbavý. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, vážení kolegovia, spor sa, zdá sa, zúžil na právo na odpoveď. Uvidíme, ako si predstavuje právo na odpoveď a vôbec diskusiu v rámci tejto rozpravy pán minister, to znamená, či vystúpi v rozprave alebo bude mať až posledné slovo.

  • Pán minister, vy nechcete diskusiu, vy chcete mať posledné slovo. A preto chcete právo na odpoveď. Ale v slobodnej diskusii nemá nikto právo na posledné slovo, nikto nemá právo diskusiu uzavrieť. Preto je váš návrh tlačového zákona pomýlený.

    Pán minister, včera nám pán premiér odkázal, myslel tým asi opozíciu, že ak prejde tlačový zákon teda v takejto podobe, to už ste dohodnutí, a Lisabonská zmluva neprejde, bude to mať politické konzekvencie. Odkážte pánovi premiérovi, že sa vydierať nenecháme a budeme postupovať slobodne aj pri tlačovom zákone, aj pri Lisabonskej zmluve.

  • Ruch v sále.

  • Pán podpredseda, nech sa páči.

  • Reakcia z pléna.

  • Dobre.

    Aký je motív predloženia tlačového zákona do parlamentu? V tomto budem vychádzať z vyjadrení vášho premiéra, ktorý povedal: „Aj preto treba prijať nový tlačový zákon na Slovensku a budeme trvať na prísnom tlačovom zákone, pretože to, čo si niektoré médiá dovoľujú vo vzťahu k vláde, je neakceptovateľné.“ Pán poslanec Senko povedal v prvom čítaní, čo si dovoľujú médiá k vládnym poslancom, že ich označujú za „hňupov“. Toto je motív predloženia návrhu tlačového zákona, motív škodlivý, zlý, ohrozujúci slobodu tlače a prejavu na Slovensku.

    Dovoľte mi uviesť dve poznámky predtým, ako prejdem k právu na odpoveď, poznámky, ktoré produkujete pomerne často. A považujem ich za minimálne pravdu skresľujúce.

    Prvá poznámka je, že tvrdíte, že veď predsa pokuty tu boli aj doposiaľ a že dokonca boli vyššie. Áno, ale zamlčíte úmyselne jednu podstatnú skutočnosť, že v § 6 stále navrhujete, aj keď je návrh to vypustiť, pomerne veľké rozšírenie tejto skutkovej podstaty tohto deliktu, aby sa týkala aj nenávisti na základe politického zmýšľania. To ste nikdy nepovedali. To je ohrozenie politickej diskusie, pretože ak niekde sloboda prejavu má svoj význam, je to práve v parlamente a je to práve v oblasti politickej diskusie.

    Druhá polopravda, ktorú podsúvate, je, že podobné ustanovenia obsahoval aj návrh zákona, ktorý bol pripravovaný na ministerstve kultúry za minulej vlády. Bol pripravovaný, nikdy nebol predložený, nikdy nebol v legislatívnom procese. O čom to svedčí? Svedčí to o tom, že vtedajšia vláda s iniciatívou úradníkov vášho ministerstva zjavne nesúhlasila. To svedčí o opaku toho, čo sa snažíte verejnosti podsúvať.

    Ale teraz k tomu právu na odpoveď. Ja už som v prvom čítaní aj vo výbore povedal a som ochotný to kedykoľvek zopakovať, že právo na odpoveď sa z 95 % prípadov bude týkať politikov a osôb podozrivých z trestnej činnosti. Preto aj predložím konkrétny pozmeňujúci návrh.

    Vy hovoríte, že právo na odpoveď posilňuje pluralitu názorov. V piatok a vo štvrtok, keď sme rokovali o poslaneckej imunite, tak pán predseda parlamentu tu mal taký pokus s logickými sylogizmami. A ja teda ten pokus prevezmem. Najskôr spomeniem sylogizmus v oblasti plurality politických strán. Prvá premisa sylogizmu znie: „Pluralita politických strán posilňuje demokraciu.“ Druhá jeho premisa znie: „Národný front posilňuje pluralitu politických strán.“ Záver by mal teda znieť: „Národný front posilňuje demokraciu.“ Sylogizmus je chybný, pán minister, ak je chybná jedna z jeho premís alebo ak záver z nich logicky nevplýva. Tu je zjavne chybná tá premisa druhá, že Národný front posilňuje pluralitu politických strán.

    Poďme k médiám. Prvá premisa by znela: „Právo na odpoveď posilňuje pluralitu názorov.“ Druhá premisa potom znie: „Každé noviny by mali byť pluralitné.“ A záver napokon znie: „V každých novinách by malo byť právo na odpoveď.“ Znie to logicky, ale znovu je druhá premisa chybná a tá znie: „Každé noviny by mali byť pluralitné.“ To je omyl. Celkovo jednotlivé noviny môžu byť aj zamerané jednostranne, aj červeno, aj ružovo aj bodkovane, dôležité je, aby bola pluralita novín. Vy chcete týmto zákonom a právom na odpoveď zabezpečiť, aby boli každé noviny pluralitné. Ale to je nezmysel. To je rovnaký nezmysel, ako keby niekto chcel zabezpečiť, aby nebola pluralita politických strán, ale aby každá jedna politická strana bola pluralitná, to znamená, aby v Smere neboli len sociálni demokrati a komunisti, ale aby tam boli aj liberáli, aj konzervatívci, aj kresťanskí demokrati. To môže zákon urobiť? Určite nie. A takisto ako zákon neobmedzuje počet politických strán, neobmedzuje ani počet novín, ani počet časopisov, a preto noviny, áno, môžu byť jednostranné, lebo ich je veľa, lebo vo svojom súhrne sú pluralitné. Ja som už vášmu kolegovi poslancovi Zalovi povedal, že mi to pripomína, ako keby niekto povedal, že sa mu zdá, nie je tu pán poslanec, že v jeho obývačke zaznieva málo pluralitných názorov, že je tam strašne veľa ľavicových názorov, a preto zákon prijmime taký, aby sme umožnili pluralitu v jeho obývacej miestnosti, aby tam mohli prísť a prezentovať svoje názory aj liberáli, aj konzervatívci. Ale nikto z nás nemá právo na slobodu prejavu v obývačke pána poslanca Zalu okrem neho samotného. Rovnako nikto nemá právo predpisovať názory médiu, ktoré je súkromné, s tvrdením, že chceme zabezpečiť jeho pluralitu. Je to nezmysel.

    Pán minister, spomínali ste tu a je to znovu doklad manipulácie argumentov, že čl. 10 Európskeho dohovoru zabezpečuje právo na odpoveď. A citovali ste aj konkrétny prípad. To nie je pravda. V konkrétnom prípade právo na odpoveď, a ja si pozriem tie skutkové okolnosti, nebolo považované za nesúladné s čl. 10 dohovoru. Ale je nepravda a lož, ak tvrdíte, že čl. 10 dohovoru garantuje právo na odpoveď, že ho vyžaduje. To je nezmysel. Už noviny vás usvedčili z klamstiev o judikatúre nemeckého Spolkového ústavného súdu, robíte to ďalej so štrasburským súdom. Vyjadrím sa snáď potom ešte v rozprave ako ústne prihlásený ku konkrétnemu rozhodnutiu Európskeho súdu.

    Pán minister, hovoríte nám vy a nielen vy, ale aj vaši poslanci, že právo na odpoveď nie je pre politikov ani pre zločincov, ale je pre obyčajných občanov. A taký najznámejší príklad, ktorý používate, je, ak niekto je označený v médiách ako človek, ktorý je infikovaný vírusom HIV a mal by mať právo odpovedať, akým spôsobom bol infikovaný. Pán minister, dám možnosť preukázať vašim poslancom, či to myslia vážne, dám ju aj vám. Ja tvrdím, že právo na odpoveď dávate do zákona preto, aby ste dali právo na odpoveď politikom a zločincom. Vy tvrdíte, že ide tu o občanov.

    Takže predložím pozmeňujúci návrh, ide o výnimku z práva na odpoveď. V čl. I sa § 8 ods. 6 dopĺňa novým písmenom d), ktoré znie: „d) o uverejnenie požiada verejný funkcionár, orgán verejnej moci alebo osoba, voči ktorej sa vedie trestné konanie“. A poznámka pod čiarou znie na čl. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

    To znamená, tento pozmeňujúci návrh, ktorý dávam pánovi spravodajcovi, by zabezpečil, aby sa naozaj právo na odpoveď týkalo obyčajných občanov, takých, ktorí môžu byť infikovaní vírusom HIV, ak vám o nich ide, nie politikov, nie štátnych orgánov a nie kriminálnikov.

  • A teraz pri hlasovaní, pani poslankyňa Vaľová, aj vám to hovorím, lebo aj vy ste o tom HIV dlho hovorili, uvidíme, či ste to mysleli úprimne alebo či ste pri tom mysleli vlastne na seba a svoju materskú politickú stranu. Ja si naozaj myslím, že sú len dve kategórie, ktoré takto široké právo na odpoveď budú využívať. A to sú politici a páchatelia zločinov. Prečo sú to páchatelia zločinov? Totiž každá informácia o trestnom stíhaní, o podaní obžaloby aj o odsúdení nepochybne zasahuje do cti konkrétnej osoby, nepochybne. V takom prípade sú splnené podmienky na to, aby takáto osoba aj právoplatne odsúdený vrah napísal ako reakciu na článok, že bol odsúdený, že on je vlastne nevinný, mal poľahčujúce okolnosti a dal mnohé peniaze na charitu. Ak naozaj máte úprimný záujem, aby právo na odpoveď nebolo zneužívané týmito kategóriami osôb, nemali by ste mať problém zahlasovať za návrh pozmeňujúceho návrhu.

    Na záver, milé kolegyne, vážení kolegovia. Motív predloženia tlačového zákona bol vyjadrený ústami vášho premiéra, vašich vládnych poslancov. Je to motív škodlivý. Úmysel bol prejavený v texte zákona a jeho následkom bude obmedzenie slobody prejavu a slobody tlače, preto KDH tento návrh tlačového zákona nepodporí. Ďakujem.

  • Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Lipšica majú pán poslanec Jarjabek, Halecký, Kvorka, Rafaj, pani poslankyňa Vaľová a pán poslanec Senko. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    A slovo má pán poslanec Jarjabek.

  • Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pán poslanec, ja sa dotknem len jednej veci z toho vášho príhovoru, ktorý ste mali. A nerozumiem absolútne, ako môžete obhajovať, že bývalý minister kultúry nepredložil tlačový zákon, hoci ho predložiť mal. Ak niekto povedal, že bol dosť múdry na to, že ho nepredložil, naozaj mu nerozumiem, lebo podľa mojej logiky potom by ste nemali predložiť žiadny návrh zákona, ktorý ste predložili za osem rokov, bolo by to ďaleko múdrejšie, alebo jednoducho ste nemali predstavu v koalícii o tom, ako ten tlačový zákon má vyzerať. Nerozumiem tomu, ako môžete obhajovať ministra kultúry, ktorý mal predložiť tlačový zákon a ho nepredložil. Proste robíte z bieleho čierne, zdá sa mi to nečestné. Ďaleko čestnejšie by bolo, keby ste povedali, jednoducho sme sa nedohodli. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pani podpredsedníčka, za slovo. K vystúpeniu pána poslanca Lipšica chcel by som povedať, že opakované tvrdenie, že zákon je len pre politikov a zločincov, nie je vhodné opakovať, pretože inak bol by to veľmi zúžený výklad tohto zákona. A myslím si, že v princípe, či už to budú využívať bežní občania v širšom alebo v užšom slova zmysle, je postavený tak, aby bol platný, využívaný podľa okolností pre všetkých občanov. Takže toto tvrdenie považujem za neadekvátne. A bolo by vhodné, aby bolo chápané ako zákon v širšom slova zmysle. Myslím si, že každý tlačový zákon v každej krajine je kontroverzný. A sú názory z jednej alebo z druhej strany, ktoré ho hodnotia rozdielne. Ale myslím si, že aj v záujme či už novinárov alebo vydavateľov tlače, ale aj, samozrejme, občanov a politikov je, aby sa prijal takýto zákon, ktorý bude mať platnosť pre všetkých a ktorý bude využívaný podľa možnosti len v tých najkrajnejších situáciách. Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pán poslanec Lipšic, vy už ako obyčajne vždy začínate svoje vystúpenie, že v prvom rade máte na jazyku ohováranie, kritizovanie pána premiéra, to ste urobili aj teraz, a porovnávate dačo, čo nie je porovnateľné. Predsa pán premiér vám jasne hovorí o tom, že ak vy podmieňujete výsledok prijatia tlačového zákona ratifikáciou Lisabonskej zmluvy, tak vieme, že tu miešate hrušky s jablkami a hovoríte o voľajakej pravde takej, ktorú by som prirovnal, že to je pravda taká, ako keď je voda v koši. Viete? Na to sa nedá už inak zareagovať.

    Obhajujete tu súkromné média jednostranne. Hovoríte o tom, že súkromné médiá predsa si môžu hovoriť a písať, čo sa im zachce, ako sa im zachce. Pán poslanec, vžite sa do situácie obyčajného človeka, občana tejto Slovenskej republiky, nepozerajte sa teraz na nás, na politikov, ako na ľudí, ktorí máme k tým médiám troška prístup bližší a ktorí môžeme aj určitým spôsobom sa dostať do vyjadrenia či už pozitívneho alebo negatívneho z pohľadu toho, že máme možnosť toto ovplyvniť. Ale vysvetlite mi, čo sa stane s ľuďmi, o ktorých sú informácie, a máme veľa, veľa dôkazov, informácií takých, že jednoducho o týchto ľuďoch je písané to, čo nie je pravda. A to je podstatné, prečo tento zákon je potrebné prijať v podobe takej, v akej je, aj po tých korektúrach, ktoré sa urobili, pretože ten zákon je ozaj solidárny a ten zákon je platný v prvom rade pre občanov tejto republiky. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec Rafaj. Zapnite mikrofón pánovi poslancovi.

  • Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. A týmto chcem využiť svoje právo na odpoveď vo faktickej poznámke voči pánovi poslancovi Lipšicovi. A pokiaľ si bude stáť za svojím, za tým, čo tvrdil, tak predpokladám, že sa vzdá svojho práva reagovať na predrečníkov, pretože je za to, aby nikto nemohol mať posledné slovo. Takže ďakujem, pán Lipšic.

    Som naozaj šokovaný, ako ste zasiahli vôbec do samotnej teórie žurnalistiky, keď ste nás tu poúčali, čo je to pluralita informácií. A v podstate občanom a ďalším ste odkázali, že choďte na lampáreň, pokiaľ máte iný názor, alebo že založte si vlastné noviny. To je naozaj zaujímavé posolstvo, pretože nielen žurnalistický celok, teda konkrétny výtlačok novín musí byť vyvážený, objektívny, nestranný a musí spĺňať ďalšie princípy objektívnosti, ale aj samotný žurnalistický príspevok musí byť taký, inak by predsa novinári neoslovovali druhú stranu. Takže ja neviem, z čoho naozaj vy vychádzate. Ale to už by sme potom mohli navrhnúť veľmi jednoduchý tlačový zákon, ktorý by mal dva paragrafy, paragraf prvý, média a Lipšic majú pravdu, paragraf druhý, v prípade, že to tak nie je, platí paragraf číslo jedna. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Ja by som sa pozastavila pri tom zákaze hodnotiť a kritizovať. Hodnotiaci úsudok, pán Lipšic, rovná sa kritike. A ak je uverejnená nepravda, môžeme sa brániť proti skutkovému stavu, takto to tento tlačový zákon alebo novela uvádza. Ale kritiku ako takú na rozdiel od francúzskeho modelu, kde môžete žiadať právo na odpoveď aj proti kritike, tento návrh zákona na Slovensku nepripúšťa, ale pripúšťa sa brániť iba proti faktom a skutkovým tvrdeniam. To určite nemôžete vyvrátiť.

    Ja som si na rozdiel od vás, vystúpim, som písomne prihlásená, dala tú možnosť, aby som vám vyvrátila tie vaše science-fiction, ktoré stále tu vtĺkate ľuďom do hlavy, že sa súdia iba politici. Ja som si vyžiadala z ministerstva spravodlivosti informáciu, koľko sporov v Slovenskej republike majú občania v ochrane osobnosti. Mám ich presne štatisticky podchytených, samozrejme, a vyžiadala som si to písomne, aby ste ma zase nenapadli a aby médiá nepovedali, že som trestne stíhaná, hoci som nikdy trestne stíhaná nebola. Takže ja vám potom poviem, koľko občanov Slovenskej republiky sa súdi, koľko je sporov. A nie sú to iba politici. Takže je to pekné číslo, pán Lipšic. Takže, prosím vás, voľte slová pred tým, keď nepoznáte skutky.

    A čo sa týka politikov, spýtam sa vás, čo vám povedia poslanci miest a obcí, ak bude platiť tá vaša novela, že sa nebudú môcť odvolať voči tomu, že o nich médiá niečo napíšu. Veď aj to sú lokálni politici, aj to sú poslanci, ktorých volili mestá, aj tam sú regionálne noviny. A nič vám nehovorí článok ústavy 19? „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti na ochranu mena.“ Takže ja sa na to pýtam.

    A ďalšiu vec vám chcem, pán Lipšic, povedať. Prosím vás pekne, ak nie ste v strane Smer, ktorá by vás asi nikdy nechcela s takými názormi, ako ich máte, nehovorte o tom, kto sú jej členovia, pretože strana Smer má len jediné členstvo a členovia strany Smer sú všetci iba zo strany Smer a sú všetci iba Smeráci, nemôžeme mať dvojité členstvo. Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Pán poslanec, sloboda médií na Slovensku je. Ak tu náhodou nie je, tak to nie je z dôvodu zásahu vládnej moci, ale zo strany majiteľov, ak zasahujú do obsahu jednotlivých tlačovín. Vláda nemá akým spôsobom zasahovať do činnosti médií. Ani tento predkladaný návrh zákon neobmedzuje tlač ani slobodu prejavu na jej stránkach. Smeruje iba k objektivizácii, pravdivosti informácií, ktoré sa k verejnosti dostávajú.

    A čo sa týka prijatia tlačového zákona a diskusie, ktorá okolo neho vznikla. Bola rozohraná ukrutná demagogická kampaň, ktorá je názornou ukážkou, ako sa manipuluje s faktmi. Sám dobre viete, že v Európe neexistuje žiaden európsky štandard pri tlačovom zákone. Ale na druhej strane v demokratických spoločnostiach musíme nevyhnutne spájať aj slobodu so zodpovednosťou. Zodpovednosť limituje slobodu. Ak nie je, tak sa ocitneme v anarchii.

    Hovorili ste, že spor medzi nami sa zúžil na právo na odpoveď. Len sa mi zdá, že nemáte dobre naštudovaný § 8, pretože my hovoríme o skutkových tvrdeniach, ktoré sú dokázateľné, my nehovoríme o tom, že právo na odpoveď je na hodnotiace úsudky, že je na komentáre, že je na názory...

  • Vystúpenie prerušené časomierou.

  • Pán poslanec Lipšic bude reagovať na faktické poznámky.

  • Pán poslanec Jarjabek, neviem, či ste reagovali na mňa alebo na niekoho iného, lebo ja som o pánovi ministrovi Chmelovi nehovoril, asi ste prišli do sály trošku neskoro, tak na budúce to skúste stihnúť skôr.

    Pán poslanec Rafaj, hovorili ste, že každé médium a každý článok musí byť vyvážený a objektívny. Neviem, kde vás toto učili. Podľa mňa môžu byť noviny pravicové, ľavicové, SNS-ácke, KDH-ácke. A tým pádom nie sú vyvážené, sú stranícke. Čiže neviem, na akej škole vám podsúvali takéto informácie, tuším, na akej škole to bolo, ale možno nám to poviete.

    Ale súhlasím s vami, že tlačový zákon podľa mojej mienky by mohol mať jeden jediný paragraf. A ten by znel: „Cenzúra sa zakazuje.“ Ale to už je v našej ústave. Preto som viackrát povedal, že podľa mojej mienky tlačový zákon v zásade vôbec nie je potrebný.

    K pani poslankyni Vaľovej. Určite zistíte pri štatistikách na ochranu osobnosti, že všetky prípady sa týkajú občanov. Poviem vám jedno tajomstvo. Aktívne legitimovaná podať žalobu je len fyzická osoba, občan Slovenskej republiky. Čiže tam nič také nové ste nám nepovedali.

    Na záver k pánovi poslancovi Kvorkovi. Vy ste povedali, že je potrebné reagovať na to, keď nie je napísaná pravda. Ale veď, v poriadku, na to je právo na opravu. To nikto nespochybňuje.

    A potom ste povedali, že mal by som sa vžiť do situácie obyčajného človeka. To som aj urobil a predložil som pozmeňujúci návrh, aby sa právo na odpoveď týkalo práve obyčajného človeka, nie politikov, nie trestne stíhaných osôb a nie štátnych orgánov, ale obyčajných ľudí. A budem veľmi pozorne sledovať, pán poslanec Kvorka, či pri hlasovaní o tomto pozmeňujúcom návrhu budete aj vy mať na mysli obyčajného človeka alebo len politickú verchušku. Ďakujem.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Galbavý za klub SDKÚ – DS, po ňom sa pripraví pán podpredseda Číž. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Hlas z pléna.

  • Prepáčte, ospravedlňujem sa, ale predtým sa ešte hlásil pán minister Maďarič. Takže máte slovo, pán minister.

  • Ďakujem, pán poslanec. Pán poslanec Lipšic vystúpil ako obvykle pateticky a povýšenecky, čo je jeho problém, ale vystúpil vo veľkej miere aj zavádzajúco. A ja s ním súhlasím, že v demokracii, najmä v diskusii neexistuje posledné slovo. Nakoniec, diskusia o tlačovom zákone neprebieha len v tejto snemovni, prebieha aj v médiách, predovšetkým v printových médiách, aj keď teda prazvláštnym spôsobom. A tam tá vyváženosť iných názorov veľká nie je. Už som mu celkom neporozumel, či mi mieni uprieť právo predkladateľa mať aj záverečné slovo, ale myslím si, že to tak nie je.

    Ale určite sa mýli v tom, ak hovorí, že právo na odpoveď je práve niečo, čo by malo obmedziť diskusiu v tom zmysle, že by malo byť nejakým posledne vysloveným názorom. Asi ma nepočúval ani v úvodnom vystúpení, keď som hovoril, že aj návrh zákona dáva možnosť v tom istom vydaní, kde je uverejnená odpoveď, reagovať vydavateľovi skutkovým tvrdením, a nič mu nebráni v nasledujúcich číslach sa vracať k danej téme a hodnotiť ju akýmkoľvek spôsobom. Ale právo na odpoveď je v istom zmysle aj práve zabezpečením toho, aby neexistovala v tlačových médiách iba jedna verzia danej témy, danej veci, najmä pokiaľ poškodzuje stranu, ktorá je v danom článku dotknutá. Takže je to v priamom protiklade k tomu, čo pán poslanec tu tvrdil.

    Dotkol sa aj problému pokút. Je pravdou, že ten návrh zákona sa odlišuje od súčasného v tom ustanovení § 6. A je tam oproti súčasnosti navyše aj teda možnosť postihovať obsahy, ktoré šíria nenávisť na základe politického zmýšľania. Už som viackrát aj tu uviedol, že v tomto istom zmysle bol pripravovaný aj návrh na ministerstve kultúry za predchádzajúcej vlády. Ale to nie je podstatné, pretože tá podstata spočíva v tom, že tento paragraf bol kritizovaný kvôli možnosti vôbec pokuty dávať. Ale mám teda rozumieť tomu tak, že ak predložíme návrh zákona so súčasným znením toho paragrafu umožňujúceho dávať pokuty, tak bude opozícia súhlasiť alebo že bude zahraničie súhlasiť s tým? Podstata veci je tam, v tom, že nás kritizujú za to, že ministerstvo kultúry má možnosť dávať pokuty, podľa súčasného stavu dokonca do výšky 2 mil. Sk, podľa návrhu 200 000, ale deklarovali sme, že toto ustanovenie vieme zo zákona odstrániť.

    A nakoniec, čo sa týka plurality názorov. Isteže, nemáme na mysli, že tlačový zákon by mal zabezpečiť pluralitu názorov v tom zmysle, že by mal meniť zameranie novín. A je veľmi dobré, samozrejme, tlačové periodiká ak majú rôzne zameranie. A sú spoločnosti demokratické, veľmi vyspelé, kde je celé široké spektrum novín, od ľavicových, pravicových, liberálnych. Na Slovensku, žiaľbohu, to tak celkom nie je, možno aj vinou toho, že v rámci zavádzania rovnej dane bola zvýšená aj DPH na tlač na 19 %, čo bolo tak ticho medzi štyrmi očami vysvetľované vydavateľom, tým najväčším, že je to v ich prospech, lebo sa vyčistí trh. A aj sa tak stalo. A naozaj malí vydavatelia zanikli a vznikla situácia, keď tu prevažujú denníky, pričom keď si ich ráno otvoríte, pozriete si ich prvé strany, vidíte, na ich vlastnú škodu sú to denníky, ktoré píšu ako cez kopírovací papier. Ale to teraz nie je podstatné. Tá pluralita názorov, ktorú sme my mali na mysli, spočíva v tom, že ak vydávate noviny, máte aj obrovskú výsadu dotýkať sa ľudí, písať o ľuďoch. A ak sa ich dotknete tak, že ich poškodíte, tak tu musí byť zabezpečené právo na to, aby aj druhá strana bola vypočutá. V tomto je podstata tej plurality, o ktorej hovoríme. Zrejme ste to nepochopili alebo nechceli pochopiť, ale, ako vravím, v prípade pána Lipšica sa tomu ani nedivím.

  • Faktické poznámky na vystúpenie pána ministra Maďariča majú pán poslanec Dzurinda, pán poslanec Lipšic, pani poslankyňa Vášáryová, Vaľová, pán poslanec Frešo, Kahanec, Jarjabek. A pán poslanec Senko je posledný prihlásený s faktickou poznámkou. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    A slovo má pán poslanec Dzurinda.

  • Ďakujem veľmi pekne. Pán minister, ja som dnes bol veľmi zvedavý na vás, aj na úvodné slovo a teraz, keď vystúpil kolega Lipšic, ešte viac. Na vaše úvodné slovo vystúpim v reakcii, poviem svoj názor v rozprave.

    Ale to, čo ma teraz veľmi prekvapilo, naozaj bol som zvedavý, ako zareagujete na pána poslanca Lipšica, bolo to, ako neskutočne elegantným oblúkom ste sa vyhli podstate jeho vystúpenia. Podstatou jeho vystúpenia bola otázka, či zákon, ktorý predkladáte, je naozaj pre ľudí alebo pre papalášov politikov a kriminálnikov.

    Chcem povedať, že vystúpenie pána Lipšica bolo neobyčajne obsažné, ale aj vtipné v tom dobrom slova zmysle, že nám všetkým ponúkol východisko aj z istej slepej uličky, pán minister. Nereagovali ste na jeho pozmeňujúci návrh, aby v správach na odpoveď boli vylúčení, ja to zjednoduším, verejní činitelia podľa zákona, kde sú presne však taxatívne vymenovaní. Ja sa domnievam, že ak by ste prijali tento pozmeňujúci návrh, presvedčili by ste verejnosť, že ide naozaj o ľudí. A mám pocit, že by ste tak zásadným spôsobom uvoľnili ruky poslaneckej snemovni, aby sme mohli hlasovať aj o Lisabonskej zmluve.

  • Pán minister, v úvode svojho vystúpenia v úvodnom slove ste nám povedali, že v zásade všetci tí, ktorí sa dnes v médiách, osobnosti kultúrneho života, vedci, športovci vyjadrujú k právu na odpoveď, sú vlastne pomýlení, majú hlúpe názory. Zdá sa naozaj, že jediný rozumný názor má naša vláda a vy osobne.

    Keď ste spomínali, že naše noviny sú akoby cez kopírovací papier, neviem to celkom posúdiť. Ale ja sa vás opýtam: Prečo pri tak vysokej popularite, akú ukazujú prieskumy vašej strane, nezaložíte vlastné noviny? Máte mnohých talentovaných potenciálnych pisateľov aj v Národnej rade. Čiže určite by to boli noviny, ktoré by boli kupované, populárne a vyvažujúce mediálne prostredie.

    Áno, ja som očakával, že sa vyjadríte k pozmeňujúcemu návrhu, pretože ten sa práve týka toho, aby právo na odpoveď sa týkalo obyčajných ľudí, a nie politickej reprezentácie. A mrzí ma, že k tomu ste sa vyjadriť odmietli.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. V prvom rade by som chcela oceniť, že pán minister Marek Maďarič vystúpil v rozprave. Pokiaľ ma pamäť neklame, je to prvýkrát, čo umožnil, aby sme na neho mohli reagovať. A ja to chcem veľmi oceniť, pán minister. A chcem vám povedať, že si to vážim, že ste konečne začali s nami aj dialóg.

    A znovu by som ale potrebovala upresniť, pán minister, my nie sme proti právu na odpoveď, my len sme proti tomu, aby bolo formulované tak vágne, aby ho mohli využívať najmä politici, vládne orgány a kriminálnici. Len o to ide. A veľmi by som poprosila, určite budete aj naďalej vystupovať v rozprave, keď ste s tým už začali, keby ste sa k tomuto naozaj vyjadrili. Ďakujem vám veľmi pekne.

  • Ďakujem. Ja by som chcela povedať, že pán minister veľmi dobre vysvetlil to, na čo ste sa ho pýtali. A ak dovolíte, poviem, nechcime diskriminovať občanov, lebo ja som pred chvíľou povedala, že aj poslanci miest, obcí a starostovia sú svojím spôsobom politici, pán Lipšic. A tí nie sú občania? Čiže vy chcete, aby nikto už nechcel byť poslancom alebo starostom, alebo primátorom len preto, že vlastne nebude mať právo na odpoveď, pretože je politik?

    Ďalej by som chcela zacitovať, ak dovolíte...

  • Smiech v sále.

  • Samozrejme, bezmocnosť často prináša smiech, pretože psychológovia hovoria, že kto nevie ako reagovať, tak buď sa veľmi smeje alebo plače, vo vašom prípade to je to prvé. Dovoľte mi, aby som zareagovala z nemeckého tlačového zákona. Podľa § 11 podľa Press GNV má každá osoba alebo úrad, ktorý bol dotknutý, určitý, budem prekladať z češtiny, v tomto tlačovom zákone k skutkovým tvrdeniam nárok na vytlačenie odpovede, nárok na vytlačenie odpovede má každá fyzická a právnická osoba bez ohľadu na občianstvo, napr. spolky, nadácie, politické strany, občianske iniciatívy, úradom je mienený aj verejnoprávny sektor, to, čo vy chcete vylúčiť, napr. ministerstvá, parlament, vláda a štátni zástupcovia. Ja vám potom poviem, že je to cez dvetisíc žiadostí občanov, ktorí sa súdia. Ja si myslím, že nás tu dvetisíc politikov ani nie je. Čiže občania podávajú svoje sťažnosti na súd, na ochranu osobnosti. Ale ja sa pýtam: Ak v Nemecku je takto priamo uvedené v zákone, v našom zákone nie sú privilegovaní politici, alebo, vážená opozícia, ak je to v Nemecku, vo Francúzsku, vy ste stále pápežskejší ako pápež? Ja si myslím, že sme išli štandardným európskym zákonom. Treba si pozrieť výňatky z iných tlačových zákonov a potom treba vymýšľať nejaké piruety, ktoré tu predvádzate a ktorými manipulujete tento národ, pretože my nikde ako nemecký tlačový zákon neuvádzame priamo politikov, parlamenty a vládu. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán minister, vo vašom vystúpení ste hovorili o práve na odpoveď ako o inštitúcii, ktorá má byť určená občanom, ktorí sa cítia dotknutí na svojej cti. V prvom rade treba povedať, že túto inštitúciu začal spomínať prvý pán premiér a za ním aj vy, aj ďalšia časť vlády práve ako reakciu na neposlušné médiá v tom zmysle, že neinterpretujú ich názory dostatočne podporne, neinterpretujú ich názory ako názory validné a dávajú priestor názorom iným. Ale o tom je, pán minister, podstata slobody tlače. Inými slovami, je veľmi neúprimné a nedôveryhodné, pokiaľ táto vláda, ktorá sa profiluje ako vláda, ktorá je v permanentnom konflikte s médiami, predkladá zákon, ktorý v sebe obsahuje ustanovenie, ktoré diktuje, čo má byť v týchto médiách zverejňované. Už len z tohto dôvodu tento zákon je naozaj veľmi zlý. Vy tú filozofiu obhajujete nie cez to, čo robíte v podstate už vyše roka, kedy sa stále dovolávate takéhoto práva a stále vlastne toto právo používate ako istý bič, ktorý má novinárov donútiť písať tak, ako si vy predstavujete, a teraz hovoríte o nejakých dotknutých občanoch. Pokiaľ by ste to naozaj mysleli úprimne, tak by ste prijali ten návrh, že nech verejní činitelia nie sú zahrnutí do tohto práva na odpoveď. A naozaj by ste tým pomohli celému procesu na získanie dôveryhodnosti tohto zákona. Pokiaľ to tak nie je, tak sme v situácii, keď tak či onak figovým listom zakrývate to, že táto vláda potrebuje v médiách mať obsah, ktorý jej vyhovuje, a je ochotná aj cestou zákona toto prikázať médiám, čo považujem za absolútne neprijateľné v demokratickej spoločnosti. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pán minister, ja by som tiež chcel oceniť, že ste vystúpili v rozprave a týmto dali priestor na polemiku aj s poslancami opozície. Často sa to tu nestáva alebo sa to robí účelovo, aby nemohli poslanci opozície reagovať.

    Už nechcem toľko oceniť vaše úvodné slovo. Tam si myslím, že ste tak tvrdo paušálne obvinili médiá, že nepíšu tak, ako písať majú. Takže si myslím, že to je fakt „obdivuhodné“, „obdivuhodné“, ako ste vystúpili v tom úvodnom slove.

    Keď porovnám vaše vystúpenie s inými, tak môžem povedať, že bolo vcelku pokojné. Ale na rozdiel od pani poslankyne Biró malo úplne inú náplň. Vy ste nabehli do nejakého obvinenia pána poslanca Lipšica, že je patetický, povýšenecký a že pôsobí vo veľkej miere zavádzajúco. Tak sa vás, pán minister, spýtam k tomu, keď uvádzal pán poslanec Lipšic výrok vášho pána premiéra, čo si to niektoré médiá dovoľujú k vláde, že to je neakceptovateľné: Nie je hádam tento výrok práve ten, ktorý je povýšenecký a ktorý si vyhradzuje právo na iba ten správny a jediný názor? Ďakujem pekne.

  • Ďakujem.

    Keďže ďalej bude nasledovať hlasovanie, prerušujem rokovanie o tomto bode programu a vyhlasujem krátku 3-minútovú prestávku. Ďakujem.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Pekný deň, kolegyne, kolegovia. Poprosím vás o návrat do rokovacej sály, aby sme mohli pokračovať. Je 11.00 hodín, budeme hlasovať o prerokovaných bodoch programu.

    Poprosím pani spravodajkyňu pani poslankyňu Laššákovú, aby uviedla hlasovanie v prvom čítaní o

    návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Pašku na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

    Je to tlač 571.

    Nech sa páči, pani poslankyňa.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda, prosím, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku prerokovať predložený návrh ústavného zákona v druhom čítaní.

  • Hlasovanie. Predsedajúci neoznámil výsledok hlasovania. Výsledok hlasovania: 60 prítomných.

  • Národná rada nie je uznášaniaschopná.

    Vyhlasujem 15-minútovú prestávku. Ďakujem.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, budeme pokračovať.

  • Hlas z pléna.

  • Pán poslanec Mikloško, procedurálny návrh, nech sa páči.

  • Pán predseda, dávam procedurálny návrh, aby ste použili skrutátorov. V tomto parlamente totiž vládne obrovská nuda a bol by som rád, keby národne a sociálne orientované strany, SNS a HZDS, odtiaľto utekali, aby sme sa mohli trošku zabávať. Dávam procedurálny návrh, aby boli použití skrutátori.

  • Smiech v sále.

  • Pán poslanec, zákon o rokovacom poriadku síce hovorí, kedy ich máme používať, ale rešpektujem, že ste podali návrh. Budeme hlasovať o vašom návrhu.

  • Hlasovanie.

  • 83 prítomných, 20 za, 49 proti, 10 sa zdržalo, 4 nehlasovali.

    Váš návrh sme neschválili.

    Pani spravodajkyňa, budeme hlasovať.

  • Ďakujem pekne. Pán predseda, prosím, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku prerokovať predložený návrh ústavného zákona v druhom čítaní.

  • Hlasovanie. Predsedajúci neoznámil výsledok hlasovania. Výsledok hlasovania: 60 prítomných.

  • Národná rada nie je uznášaniaschopná.

    V zmysle § 23 ods. 6 a 7 rokovacieho poriadku budeme pokračovať bodom programu, ktorým je návrh tlačového zákona

  • Hlasovať budeme o 17.00 hodine.

  • Hlas z pléna.

  • Pán poslanec Bugár, nech sa páči.

  • Ďakujem, pán predseda. Ja si myslím, že pre každého je jasné, že v tomto prípade vášho návrhu to musí vyriešiť vládna koalícia. Ale my môžeme hlasovať o iných návrhoch, ktoré sme už prerokovali. Takže dávam procedurálny návrh, aby sme hlasovali o návrhoch, ktoré boli prerokované ešte minulý týždeň.

  • Pán poslanec, rešpektujem to ako procedurálny návrh, ale rešpektujte, že som postupoval v zmysle rokovacieho poriadku. Takže je všeobecná vôľa, aby sme hlasovali o prerokovaných bodoch. Nie je, takže hlasujeme o návrhu pána poslanca Bugára.

  • Hlasovanie.

  • 131 prítomných, 68 za, 35 proti, 25 sa zdržalo, 3 nehlasovali.

    Návrh sme schválili.

    Poprosím teraz pani poslankyňu Laššákovú, aby uvádzala hlasovanie o

    návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Pašku na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon Slovenskej národnej rady č. 45/1989 Zb. o poslancoch Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov.

    Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Pán predseda, prosím, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku prerokovať predložený návrh zákona v druhom čítaní.

  • Hlasujeme o novele zákona o poslancoch.

  • Hlasovanie. Predsedajúci neoznámil výsledok hlasovania. Výsledok hlasovania: 71 prítomných.

  • Je mi ľúto, budeme pokračovať v rozprave, nie sme uznášaniaschopní.

    Dámy a páni, buďte takí láskaví a dodržujte zákon o rokovacom poriadku. Zistil som pri hlasovaní, že Národná rada nie je uznášaniaschopná.

    V zmysle § 23 ods. 6 by som mal vyhlásiť 15-minútovú prestávku, tak vyhlasujem 15-minútovú prestávku.

  • Prerušenie rokovania o 11.30 hodine.

  • Pokračovanie rokovania o 11.38 hodine.

  • Vážené pani poslankyne, páni poslanci, chcem vás požiadať, aby ste sa vrátili do rokovacej sály.

    Dámy a páni, chcem vás požiadať, aby sme sa pred hlasovaním prezentovali, aby som zistil, či sme uznášaniaschopní.

  • Prezentácia.

  • 84 prítomných.

    Sme uznášaniaschopní.

    Poprosím pani poslankyňu Laššákovú, aby uvádzala hlasovanie.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda, prosím, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku prerokovať predložený návrh zákona v druhom čítaní.

  • Hlasovanie. Predsedajúci neoznámil výsledok hlasovania. Výsledok hlasovania: 65 prítomných.

  • Nie sme uznášaniaschopní.

    Prerušujem rokovanie. Budeme pokračovať o 11.41 hodine rozpravou o bode, ktorým je návrh tlačového zákona.

  • Hlas z pléna.

  • Pán poslanec Mikloško, procedurálny návrh.

  • Pán predseda dávam procedurálny návrh, aby sme hlasovali o treťom prerokovanom zákone, o meste Košice (tlač 575).

  • Hlasujeme o tomto procedurálnom návrhu.

  • Hlasovanie.

  • 126 prítomných, 61 za, 15 proti, 47 sa zdržalo, 3 nehlasovali.

    Váš procedurálny návrh sme neprijali.

    Budeme pokračovať v rozprave o návrhu tlačového zákona, pán minister kultúry, nech sa páči, zaujmite miesto.

    Kolegyne, kolegovia, mali sme podľa schváleného programu o 14.00 hodine rokovať o bodoch, ktoré mal predkladať pán minister zahraničných vecí. Chcem vás ešte požiadať o súhlas, aby sme tieto body programu prerokovali až po prerokovaní návrhu tlačového zákona. Je všeobecný súhlas? Ďakujem pekne.

    Takže budeme pokračovať v rokovaní o

    vládnom návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon).

    O 17. 00 hodine sa opäť pokúsime hlasovaním prejsť a ukončiť rokovania o bodoch, ktoré sme prerokovali, a budeme pokračovať podľa schváleného programu. Ďakujem pekne. Zatiaľ do 12.00 hodiny, nech sa páči, pristúpime k rozprave.

    Faktické poznámky ešte na vystúpenia pána ministra, pán Jarjabek a pán Senko, nech sa páči.

    Pán Jarjabek, nech sa páči.

  • Ďakujem, pán predseda. Vzdávam sa faktickej poznámky preto, lebo ten dialóg bol prerušený a jednoducho už by to bolo neaktuálne. Ďakujem.

  • Pán Senko, chcete mať faktickú poznámku? Nie.

    Takže, pán minister, chcete reagovať na faktické, ktoré odzneli ešte pred hlasovaním? Nie.

    Takže budeme pokračovať v rozprave. Písomne prihlásený je pán poslanec Galbavý Tomáš. Začnite a budeme o 14.00 hodine pokračovať. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, pán minister, ctené kolegyne, kolegovia, moje vystúpenie je trošku dlhšie. Iste, nič iné mi nezostáva, i napriek tomu s tým súhlasím. Chcel by som môj úvod využiť na to, aby som sa spýtal pána ministra, ako sa cíti keď toľko uznania na jeho adresu padlo z radov opozície, bohužiaľ, nie za to, aký zákon predkladá, ale za to, že prvýkrát počas jeho fungovania na ministerskom kresle mal odvahu a vystúpil v parlamente tak, aby dal možnosť reagovať na jeho myšlienky. Ďakujem. Budem vecný.

    Vážený pán predseda, „končí sa zlaté obdobie nezmyslov a klamstiev v médiách“. To je výrok pána premiéra, ktorý predniesol nedávno. „Koniec tejto zlatej éry by mal zabezpečiť alebo spôsobiť nový tlačový zákon. Ten má byť všeliekom proti mediálnym klamstvám, proti zavádzaniu a neobjektívnosti.“ Musím povedať, že na tak útly, niekoľkostranový, štrnásťstranový paragrafový zákon je to obrovská ambícia. No ale už ako husiti volali, nepriateľov sa neľakajte, na množstvo nehľaďte.

    Panie kolegyne, kolegovia, samozrejme, nikto nechce, aby v médiách boli klamstvá a nezmysly, ale v prvom rade si musíme uvedomiť, že na Slovensku na mediálnej scéne existujú aj médiá, ktoré sú dobré, kvalitné, ale existujú aj médiá, ktoré sú nekvalitné, zlé a mizerné. A dokonca môže sa stať, že uverejnia nezmysel a klamstvo. Bohužiaľ, tieto javy tu boli a budú. Nedajú sa celkom odstrániť. A už vonkoncom sa nedajú odstrániť zákonom, rovnako ako sa zákonom nedá odstrániť miera neobjektívnosti, neetickosť alebo hlúposť.

    Vážené kolegyne, kolegovia, sme vo finále. Práve dnes rokujeme o konečnej podobe kontroverzného tlačového zákona. Všetci dobre vieme, priznal to aj pán minister, že celý legislatívny proces, ako sa uskutočňuje, prebieha vo veľmi napätej atmosfére.

    Preto moja prvá poznámka v tejto súvislosti je, že snáď len ten, kto nesleduje politiku, nevie, že vláda vyhlásila médiám vojnu. „Nedovolíme pľuvať na vládu, nedovolíme znevažovať jej dobré meno,“ hovorí jej predseda. Vláda vyhlásila za úhlavného nepriateľa médiá. Médiá vyhlásila za svoju politickú opozíciu, vraj preto, že informujú neobjektívne, klamú alebo informujú o tom, o čom by informovať nemali. Napr. naposledy sa jeden z najvyšších predstaviteľov ústavných sťažoval, že v médiách nebola ani zmienka o návšteve ruského premiéra Zubkova. Paradoxne sa pri tejto príležitosti uskutočnila tlačová konferencia, na ktorej novinári nemohli položiť ani jednu otázku slovenskému či ruskému premiérovi. Toto je naozaj zvláštny postoj vlády voči informáciám a vôbec informovaniu verejnosti.

    Moja druhá poznámka. To, že vláda je v konflikte s opozíciou, je normálne, ale čo nie je normálne, je, ak vláda nerokuje s opozičnými poslancami, a to ani vtedy, keď potrebuje ich hlasy v tak dôležitých otázkach, ako je v tomto prípade Lisabonská zmluva. Namiesto rokovania nás častujete invektívami, urážkami, útočíte, hovoríte, že hráme špinavú politickú hru, nazývate nás vydieračmi a dokonca si myslíte, že by sme nemali sedieť v parlamente, ale v krimináli. Toto je, bohužiaľ, vaša odpoveď na naše legitímne právo dávať zásadné pripomienky a návrhy k tlačovému zákonu. Ja nechcem vstupovať do šatníka pána premiéra a nestarám sa o to, aké si oblečie sako, či bude prúžkované, kockované. Ba dokonca budem súhlasiť aj s tým, ak bude chodiť v maskáčoch. Kto sa ako oblieka, to je jeho záležitosť. Každý nech sa oblieka podľa jeho gusta. Čo ale chceme, budeme požadovať, je, aby bol prijatý demokratický zákon, ktorý bude dobre upravovať podmienky práce médií a bude do určitej miery garantovať aj práva občanov na ochranu svojej osobnosti.

    Vážené dámy a páni, len v krátkosti som sa pokúšal opísať okolnosti, ktoré sprevádzajú prípravu tak citlivej normy, o ktorej hovoríme. Nie je možné v atmosfére autentickej nevraživosti, nedôvery či priamo nenávisti napísať dobré a objektívne pravidlá, ktoré budú vyvážene zohľadňovať práva a povinnosti médií, teda na jednej strane novinárov, vydavateľov a na druhej strane občanov. Nemôžeme predsa písať pravidlá pre médiá, ak neuznáme ich spoločenskú úlohu, ak nepochopíme, že sú hranice, za ktoré politici nemajú zájsť pri presadzovaní svojich predstáv a záujmov. Obávam sa, že tento zákon v podobe, v akej ho máme predložený, je už za touto hranicou. Opäť sa vrátim k výroku, že je koniec, končí zlaté obdobie nezmyslov a klamstiev v médiách. Ako toto vlastne chceme docieliť? Prvá možnosť je, že my, politici, schválime zákon, ktorý zariadi, aby noviny písali výlučne pravdu a aby ich články boli zmysluplné. Teda zákonom zavedieme slušnosť, neomylnosť či všeobecnú genialitu. Myslím si, že parlament nie je priestor na to, aby sme tu robili zázraky. Preto som presvedčený, že do úvahy prichádza len možnosť druhá, prijatie zákona, ktorý novinárom ukáže, kto je tu pánom a kto to určuje, čo je pravda a čo je lož, čo má zmysel a čo zmysel nemá.

    Vážené dámy a páni, tlačový zákon je na to, aby určoval pravidlá práce vydavateľov a následne novinárov, ich práva a povinnosti voči štátu na jednej strane a voči občanom na strane druhej. Je samozrejmé, že každý občan musí mať právo brániť seba, svoje súkromie a svoju rodinu pred lživými alebo nepravdivými informáciami, ktoré o ňom médiá prinesú. Takúto ochranu pozná mediálne právo v každom európskom štáte a proti tomu nemá nikto žiadne výhrady. My plne rešpektujeme a podporujeme právo občanov na ochranu osobnosti, dobrého mena a cti, ale sme za vypracovanie presných pravidiel, ktoré určia, ako sa toto právo bude napĺňať. Som však presvedčený, že nie je v možnostiach akokoľvek dobrého tlačového zákona, aby určoval pravidlá etiky, pravdivosti alebo slušnosti médií. Toto najlepšie zhodnotia čitatelia. Nerobme z obyvateľov Slovenska nesvojprávnych chudákov, ktorí nedokážu posúdiť kvalitu produktu, ktorý si kupujú. Na druhej strane ale musím povedať, že je v možnostiach zlého tlačového zákona ohroziť slobodu médií, slobodu prejavu a právo občanov na pravdivé informácie. Zároveň tým ohrozí možnosti občanov kontrolovať verejnú moc. Z toho hľadiska som prinútený konštatovať, že predložený zákon je veľmi zlý.

    Ctené kolegyne, kolegovia, predložená právna norma rozdelila spoločnosť na dve skupiny. Jedna tá malá, ktorá ho vymyslela a napísala, tvrdí, že zákon je dobrý a zodpovedá európskym či svetovým štandardom. Druhá skupina tvrdí, že zákon je zlý a škodlivý. Zhodou okolností tú druhú, nepomerne väčšiu skupinu tvorí nielen opozícia, profesionálne združenia novinárov a vydavateľov, ale už aj predstavitelia medzinárodných organizácií, OBSE, Freedom House, Reportéri bez hraníc, výhrady má Rada Európy a dokonca aj vaši vlastní politickí partneri. Som si úplne vedomý toho, že Európska únia nestanovila žiadne presné pravidlá práce médií, s výnimkou všeobecných ustanovení o ľudských a občianskych právach. Oblasť médií patrí do výlučnej kompetencie jednotlivých štátov a to je absolútne v poriadku. Ide o veľmi citlivú sféru, ktorá súvisí s tradíciami kultúrou a vývojom jednotlivých strán. A malo by byť predovšetkým v našom záujme, aby sme prijali dobrý zákon, zodpovedajúci našim tradíciám, taký zákon, ktorý bude reflektovať našu politickú kultúru. Ale som presvedčený, že pohľad zo zahraničia je dôležitý minimálne ako porovnávacia báza, príp. ako korektor nedostatkov a omylov.

    Skúsme si položiť otázku, v čom je podstata o konečnú podobu tlačového zákona. Jeden z tých najcitlivejších a najkľúčovejších bodov je právo na odpoveď. Odznelo tu práve dnes veľa dezinterpretácií ohľadom tohto inštitútu, práva na odpoveď, ale nezaznela skutočne pravda. Tak ako je formulované, umožňuje reagovať nielen na nepravdivé skutkové tvrdenia, ale aj na tie, ktoré sú pravdivé. Jedinou podmienkou na to, aby vzniklo právo na odpoveď, ostáva to, že skutkové tvrdenie sa dotkne cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, mena alebo dobrej povesti právnickej osoby. Vážený pán minister, povedzte mi otvorene a úprimne, aké je kritérium na posúdenie, či sa nejaké skutkové tvrdenie dotklo cti alebo súkromia či dobrého mena. Bude stačiť, ak niekto napíše, že ho prestali zdraviť susedia po tom, ako si prečítali v denníku, že dostal pol roka podmienečne za zmlátenie manželky, alebo bude stačiť, ak firma napíše, že po uverejnení článku o jej mizernej platobnej morálke s ňou partneri zrušili kontrakt? Aktuálne znenie návrhu aj takýmto osobám, firmám, priznáva právo na odpoveď. Bude závisieť len a výlučne od ich subjektívneho posúdenia, nakoľko sa budú cítiť dotknuté na cti a dobrom mene, alebo inak, subjektívny pocit sa povyšuje nad zákonné oprávnenie. Zároveň ostáva povinnosť redakcie takéto odpovede uverejňovať. V zákone sú síce stanovené podmienky, ktoré umožňujú odmietnuť uverejnenie odpovede. Medzi nimi však nenájdeme ani zmienku o tom, že odpoveď možno odmietnuť napr. kvôli tomu, že je v rozpore s dobrými mravmi, príp. preto, že útočí na iné fyzické alebo právnické osoby či dokonca zakladá podozrenie zo spáchania trestného činu. Pán minister, neobstojí ani taký argument, ktorý ste tu dnes podali poslancom, že v rámci subkoordinácie iných právnych noriem budú môcť vydavatelia odmietnuť odpoveď na základe článku Občianskeho zákonníka. Nebude to také ľahké alebo opýtajme sa inak: Prečo sa bránite tomu, aby bolo, expressis verbis, napísané v tomto zákone, že majú právo odmietnuť odpoveď v prípade, že obsah tejto odpovede sa dostáva do rozporu so zákonom alebo do rozporu s morálkou, s dobrými mravmi? Tomu celkom dobre nerozumiem. A tento stav dostatočne nenapravuje, bohužiaľ, ani posledný pozmeňujúci návrh, ktorý je v spoločnej správe, autora pána Podmanického.

    Predkladatelia zákona často hovoria, že jeho cieľom je ochrániť občanov pred klamstvami, svojvôľou či šikanovaním zo strany médií. Znovu sa odvolám na vás, pán minister. Dnes ste vyslovili novú myšlienku a povedali ste jasne, že vydavateľom nejde o obhajobu slobody prejavu, plurality názorov, ale že im ide o osobné záujmy, či už ekonomické, alebo o privilégiá, ktoré si chcú uchrániť pod zásterkou, že bojujú za občana.

    Ponúknem krátku chronológiu, ako sa tlačový zákon vyvíjal, aby som ukázal verejnosti, že práve vaše argumenty, vaša interpretácia je príliš falošná a nepravdivá. Prvé správy o tom, že sa zákon pripravuje... Pán predsedajúci, poprosím vás, môžem prerušiť svoje vystúpenie a pokračovať po 12.00 hodine?

  • Ja si myslím, že áno, lebo je 11.59 hodín.

    Ak dovolíte, dámy a páni, prerušujem rokovanie, v rokovaní budeme pokračovať o 14.00 hodine.

  • Prerušenie rokovania o 12.00 hodine.

  • Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.

  • Vážené kolegyne, kolegovia, prajem príjemné popoludnie, budeme pokračovať v prerušenej rozprave v druhom čítaní o vládnom návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon). Tento vládny návrh zákona ste dostali pred prvým čítaním ako tlač 526 a spoločnú správu máte ako tlač 526a.

    Ďakujem pánovi ministrovi kultúry Slovenskej republiky pánovi Markovi Maďaričovi, že zaujal miesto, a srdečne ho tým vítam na popoludňajšom rokovaní, taktiež spoločnému spravodajcovi, ktorým v tomto prípade je pán poslanec Senko.

    Prerušili sme rozpravu vystúpením pána poslanca Galbavého. Poprosím ho teraz, aby pokračoval vo svojom vystúpení ako poslanec prihlásený do rozpravy písomne za poslanecký klub SDKÚ – DS. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážený pán minister, ctené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som pokračoval v prerušenej rozprave, ktorú rozdelila na dve polovice práve obedňajšia prestávka.

    Zopakujem len úvodnú vetu, tak ako som ju spomenul v mojej prvej polovici. Pán minister vo svojom vystúpení hovoril o tom, že vydavateľom a novinárom nejde vraj o občana, nejde vraj o objektivitu, o slobodu prejavu, ale že im ide predovšetkým o svoje vlastné ekonomické a iné záujmy, že majú záujem ochraňovať predovšetkým svoje privilégiá.

    Dovoľte, aby som ilustroval na konkrétnych citátoch, príkladoch, ponúkol vám krátku chronológiu, ako vôbec sa vyvíjal tlačový zákon a kedy prvýkrát sme počuli o inštitúte tzv. práva na odpoveď.

    Predkladatelia zákona často hovoria, že jeho cieľom je ochrániť občanov, o. k., to je dobre, pred klamstvami, svojvôľou či šikanovaním zo strany médií. Kto by to nechcel? Lenže dovolím si povedať, že toto argumentovanie je falošné. A dovolím si na konkrétnych príkladoch povedať, prečo si to myslím.

    Vážené dámy a páni, prvé správy o tom, že sa zákon pripravuje, sa totiž objavili v apríli minulého roku. Vtedy vláda prijala vyhlásenie k situácii v slovenských médiách, v ktorom konštatuje: „Vláda berie na vedomie narastajúci počet nepravdivých, neobjektívnych a pravdu skresľujúcich údajov uverejňovaných vo viacerých slovenských médiách na adresu vlády Slovenskej republiky, jej predstaviteľov, ako aj politických strán tvoriacich vládnu koalíciu. Vláda zvažuje zavedenie štandardného inštitútu práva na odpoveď umožňujúceho dotknutej osobe alebo inštitúcii bezprostredne reagovať na nepravdivé alebo pravdu skresľujúce informácie.“ Teda verejnosť sa pred rokom dozvedela, že príčinou prípravy nového zákona sú nepravdivé a neobjektívne údaje, ktoré médiá prinášajú o vláde, ústavných činiteľoch a o politických stranách vládnej koalície, a že riešením tohto stavu má byť zavedenie práva na odpoveď. Dámy a páni, hovorí sa tu niečo o občanoch? Určite nie. Nasledovala séria výrokov zo strany premiéra, ale aj pána ministra kultúry na adresu médií a novinárov od vyjadrení nespokojnosti s tým, ako médiá informujú o oslavách Cyrila a Metoda cez obviňovania z úplatnosti, vlámania sa k pani ministerke Tomanovej a zdrogovanie jej psa až po označovanie médií za politickú opozíciu voči vláde. To už boli prípravy tlačového zákona v plnom prúde. A dokonca bol schválený vo vláde.

    Vydavatelia prešli od pokusov o vyjednávanie k prvým verejným protestom. Ozvala sa opozícia, ktorá návrh odmietla. A svoj názor vyslovil aj predstaviteľ OBSE pre slobodu médií Miklós Haraszti, teda nepochybne kompetentná osoba, a nie nejaký treťotriedny úradník. Až po týchto protestoch začali predstavitelia koalície zdôrazňovať, že jej nejde o politikov, ale predovšetkým jej záleží na tom, aby bol chránený občan, aby mohol vyjadriť aj iný názor, že takýto návrh a vôbec inštitút práva na odpoveď, ktorý môžeme uplatňovať aj na pravdivé informácie, posilňuje demokraciu, posilňuje pluralitu názorov. Tieto slová by boli sympatické, pekné, lenže túto účelovú obranu rozbil samotný pán premiér. A opäť budem citovať jeho výrok „Budeme trvať na prísnom tlačovom zákone, pretože to, čo si niektoré médiá dovoľujú vo vzťahu k vláde, je absolútne neprijateľné.“ Dámy a páni, toto odznelo koncom januára tohto roku. Teda pán premiér potvrdil svojej slová z apríla minulého roka, nie ukrivdený občan, ale urazená vláda musí dostať do rúk nástroj, ktorým sa bude brániť proti médiám. Azda len týmto úmyslom si možno vysvetliť aj to, že vláda trvá na tom, aby sa právo na odpoveď týkalo aj pravdivých, skutkových tvrdení.

    Ctené kolegyne, kolegovia, vláda jednoducho chce médiá dotlačiť k tomu, aby písali tak, ako si to ona praje. Možno sú to tvrdé slová, ale všetky tie udalosti, chronológia tomu nasvedčujú. Vláda chce, aby ju prestali kritizovať za kroky, ktoré podniká, za nedorobky zákonov, ktoré predkladajú ministri do parlamentu, za dôsledky opatrení, ktoré prijíma. Zároveň vládna koalícia chce, aby si médiá prestali všímať prešľapy jej členov, čo sú priamo vo vláde, alebo tých, čo sú dosadení na nižšie poschodia vo verejnej správe. Z toho, čo odznelo v televíznych diskusných reláciách, naopak, vieme, čo má podľa predstáv vlády a vládnej koalície v médiách byť. Majú to byť správy o tom, čo pán premiér, ministri a koaliční lídri považujú za dôležité, napr. návšteva toho alebo iného prezidenta, oslava takého alebo onakého výročia, grandiózny plán na urýchlenú výstavbu diaľnic či širokorozchodnej železnice, podľa možnosti s peknou fotografiou usmievajúcich sa politikov podávajúcich súdružské pravice či politikov poklopávajúcich základné kamene. A v lete možno dôjde aj na to povestné žmolenie kláskov v dlani.

    Vážené kolegyne, kolegovia vládnej koalície, éra, ktorá by vyhovovala takýmto vašim požiadavkám, sa skončila pred 18 rokmi. Už to tu odznelo, ale poviem to ešte jedenkrát. Ak máte pocit, že v dnešných novinách sa prezentuje len jeden názor, že tu chýba pluralita informácií, že médiá si nevšímajú to, čo vy považujete za hodné pozornosti, že nemáte priestor na vysvetľovanie svojich predstáv, že médiá ignorujú či dokonca že médiá vedú proti vám akúsi vojnu, no tak vám môžem navrhnúť riešenie, založte si vlastný denník, nie vládny, to by sme museli platiť všetci občania. A už tu máme špatnú skúsenosť, zaviedli ste koncesionárske poplatky vo verejnoprávnych médiách, v tých médiách, ktoré sa snažíte pretvoriť na svoj vlastný obraz, v tých médiách, kde do rád Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu ste dosadili ľudí, citujem, „ktorí budú reprezentovať náš názor“.

  • Hlas z pléna.

  • No veď to je pravda, to je pravda, to ste povedali.

    Zásadné pripomienky a návrhy, na ktorých sa zhodla celá opozícia, predniesla už pani poslankyňa, takže nebudem sa k nim vyjadrovať. Dovoľte, predkladám však niekoľko vlastných návrhov, ktoré podľa môjho názoru prispejú k vylepšeniu zákona.

    Predovšetkým navrhujem, aby sme priamo do textu zákona včlenili dve definície, definíciu skutkového tvrdenia a hodnotiaceho úsudku. Z niektorých vyjadrení mám totiž pocit, že nie každému je celkom jasné, aký je medzi týmito dvomi pojmami rozdiel. Navyše sa tým sa dá jasný signál aj súdom, ako majú posudzovať prípady, keď občania alebo inštitúcie sa súdia s médiami trebárs za vety, ktoré boli súčasťou komentára.

    Navrhujem preto, aby sme v § 2 pripojili odsek 8: „Skutkové tvrdenie je tvrdenie skutočnosti, ktorej pravdivosť alebo nepravdivosť možno preukázať.“

    Zároveň navrhujem, aby sme pripojili odsek 9: „Hodnotiaci úsudok je výrok, ktorý je výsledkom zhodnotenia skutočností a ktorý tieto skutočnosti viac alebo menej voľne interpretuje.“

    Druhý môj návrh rieši otázku zodpovednosti vydavateľov za obsah médií. Podľa návrhu zákona, tak ako ho máme pred sebou, totiž je vydavateľ zodpovedný za všetko, čo je v novinách, jedinou výnimkou sú oznámenia vo verejnom záujme a cudzia inzercia. Takže vydavateľ je zodpovedný dokonca aj za obsah odpovede, ktorú bude musieť uverejniť zo zákona, ale aj za uverejnené citáty. Pretože najčastejším objektom záujmu médií sú verejní činitelia, teda politici, považujem za potrebné ošetriť najmä tieto prípady. V praxi sa totiž môže stať a, bohužiaľ, sa stáva, že politikovi na tlačovej besede sa pošmykne jazyk a povie aj to, čo by nemal povedať, príp. dokonca nejde o pošmyknutie jazyka, ale o vedomé vyjadrenie svojho názoru. A žalovateľný môže byť ako spôsob vyjadrenia, tak aj samotný obsah prejavu. Novinári sa však nemôžu vyhnúť uverejňovaniu aj takýchto výrokov alebo informovaniu o týchto návrhoch. Je však neprijateľné, aby sa týmto dostali pod hrozbu stíhania.

    Preto v § 5 ods. 2 navrhujem doplniť prvú vetu slovami: „ústavný činiteľ alebo iný vierohodný zdroj“ a slovami „a je uvedené, kto informáciu poskytol“. Celá prvá veta teda bude znieť nasledovne: „Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nezodpovedajú za obsah informácie, ktorú poskytol orgán verejnej moci, ním zriadená rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia, alebo právnická osoba zriadená zákonom, ústavný činiteľ alebo iný vierohodný zdroj, ak je táto informácia uverejnená v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve v pôvodnom znení a jej spracovaním pre uverejnenie sa nezmenil jej pôvodný obsah a je uvedené, kto informáciu poskytol.“

    V § 5 navrhujem doplniť ďalší odsek 5. Jeho text znie: „Šéfredaktor a ostatní redaktori požívajú pri výkone svojej činnosti ochranu podľa platných predpisov proti všetkým formám nátlaku smerujúceho k mareniu ich činnosti.“

    Reagujem tým na časté výčitky, ktoré odznievajú zo strany pánov poslancov z vládnej koalície, že totiž redaktori podliehajú tlaku zo strany šéfredaktorov a tí sú zasa tlačení zo strany vydavateľov a majiteľov novín. Tým, že sa priamo do textu zákona vložia ustanovenia, ktoré takéto praktiky zakážu, prispejeme k zvýšeniu nezávislosti redaktorov a šéfredaktorov od skupín, ktoré vlastnia médiá. V prípadných súdnych sporoch sa totiž redaktori budú mať na čo odvolávať. Som presvedčený, že toto prispeje k vyriešeniu jedného vážneho problému, a tým aj k skvalitneniu obsahu novín a zvýšeniu ich objektivity.

    Ďalšie návrhy sa týkajú paragrafov 7, 8 a 9, konkrétne ich odseku 5. Navrhujem, aby sa z neho vypustila posledná veta zakazujúca k textu opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia priložiť akýkoľvek text obsahujúci hodnotiaci úsudok, a to aj v inej časti novín.

    Ide totiž o to, že hodnotiaci úsudok sa bude môcť klasifikovať ako akýkoľvek text. Za hodnotiaci úsudok sa bude môcť klasifikovať akýkoľvek text, hodnotiaci pravdivosť a presnosť údajov uvedených v odpovedi. No som presvedčený, že ak bude redakcia cítiť povinnosť dištancovať sa od obsahu odpovede, príp. od formy, akou bola napísaná, nedokáže sa vyhnúť formulácii, ktorá bude hodnotiacim úsudkom, pretože už výrok „považujeme uviesť na pravú mieru tvrdenie, že“ napr. naznačuje, že hodnotím údaje uverejnené v odpovedi. Už táto veta by sa mohla považovať za formu hodnotiaceho úsudku. Tým sa vydavateľ dostane do kolízie s tlačovým zákonom.

    Posledný pozmeňujúci návrh sa týka § 8. Odporúčam, aby sme doň vložili nový odsek 2: „Právo na odpoveď nemôžu uplatniť ústredné orgány štátnej správy a nimi zriadené organizácie ani iné orgány verejnej moci.“ Nasledujúce odseky sa prečíslujú.

    Ctené kolegyne, kolegovia, orgány verejnej moci musia strpieť vyššiu mieru kritiky a dohľad zo strany verejnosti, myslím si, rovnako ako verejne činní politici. Majú zároveň dostatok možností, ako poskytovať verejnosti správne a pravdivé informácie o svojej činnosti. Právo na odpoveď by tieto možnosti len zvýšilo nad obvyklý rámec. Myslím, že by sme mali rozptýliť všetky pochybnosti o tom, či vláda, ministerstvá, parlament a ďalšie inštitúcie majú alebo nemajú právo reagovať formou odpovede, a to už aj s ohľadom na citáty pána predsedu vlády, ktoré som uviedol na začiatku svojho vystúpenia. Koľko právnikov, pán minister, toľko názorov, jedni sa vyjadrujú, že sú aj orgány verejnej moci, ktoré môžeme považovať na základe nášho judikátu za právnické osoby, sú právnici, ktorí hovoria, že orgány verejnej moci nepatria do skupiny právnických osôb. Ale navrhujem, aby sme, expressis verbis, dostali do zákona tlačového ustanovenie, ktoré to bude garantovať a minimálne veľmi zodpovedne rozptyľovať tieto rôzne názory.

    Opäť sa musím vrátiť k tomu, čo som uviedol na začiatku svojho vystúpenia. Zákon, ktorý máme pred sebou, je terčom vážnej kritiky. No v tejto súvislosti upozorňujem, že výroky zo strany zahraničných inštitúcií sú vážne. Pre mňa je však dôležitejšie, že sa zhodujú s výhradami, ktoré k návrhu majú predstavitelia vydavateľov, novinárskej obce, ale aj značnej časti občanov, pretože tieto zákony a zmeny v nich nerobíme preto, aby sme vyhoveli zahraničiu, ale preto, že podľa nich budeme žiť my, občania Slovenska. My sa budeme riadiť podľa platného tlačového zákona, ktorého konečnú podobu možno dnes, možno zajtra schválime. A je v našom záujme, aby tie zákony boli dobré.

    Pravdepodobne každému je zrejmé, že pri tomto zákone nejde o maličkosť. No ide o slobodu médií, o to, aby mohli plniť svoju úlohu, strážneho psa demokracie, no aby ju mohli plniť bez obáv z postihov, bez pokusov o predpisovanie obsahu, hoci aj nepriamo cez právo na odpoveď, keď budú musieť uverejňovať odpovede politikov dotknutých tým, čo sa o sebe dočítajú, pretože médiá, ktoré budú vystavené tlaku zo strany politickej moci, médiá, ktoré sa budú báť, a médiá, ktorých strany budú plniť vyhlásenia a stanoviská politikov rôznych grafomanov či dokonca kriminálnikov, médiá, cez ktoré sa budú hrať rôzne spravodajské hry, také médiá svoju úlohu strážneho psa plniť nedokážu. Dámy a páni, z mojej strany je to všetko. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne pánovi poslancovi Tomášovi Galbavému, ktorý vystúpil za poslanecký klub SDKÚ – DS.

    S reakciou vo faktickej poznámke na jeho vystúpenie sa hlásia pán poslanec Dušan Jarjabek, ďalej pán Boris Zala, Magdaléna Vášáryová, Ján Senko, Jozef Halecký, ďalej pán Rafael Rafaj. Skúste tam ešte dať do zoznamu prihlásených pána Rafaja. Pán Rafael Rafaj je posledný prihlásení, šiesti sú prihlásení s faktickou poznámkou. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Slovo má pán poslanec Jarjabek. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. No vystúpenie pána poslanca Galbavého patrí k tým radikálnym vystúpeniam, ktoré všetko zhadzujú v rámci predkladaného zákona, hoci ja sa pýtam, koho vlastne zastupuje pán poslanec Galbavý, pretože keď sa vrátim trošku dozadu, tak si spomínam na vyjadrenie predsedníčky syndikátu, ktorá povedala doslova, a to ešte tento zákon nepodliehal žiadnym zmenám, že „zákon je dobrý a bojíme sa, aby ho poslanci nepokazili v parlamente“. Po poslednom rokovaní kultúrneho výboru napr. hovorca vydavateľov pán Nemeček povedal, ak sa nemýlim, že zákon je dobrý na 95 %, ale ešte by... No tak keď je nejaký zákon dobrý na 95 %, bodaj by všetky zákony v Národnej rade boli dobré na 95 %. Ale znova mi z toho vyplýva len jedna vec, že koho vlastne zastupuje pán poslanec Galbavý. No zastupuje poslancov SDKÚ niektorých. A teda prečo bolo jeho vystúpenie takéto absolútne radikálne a všetko zhadzujúce? No odpoveď na to je veľmi jednoduchá. Čím viacej bude previerok v SDKÚ, čím viacej bude vyhodených poslancov v SDKÚ a zrušených základných organizácií v SDKÚ, tým vystúpenia poslancov SDKÚ budú radikálnejšie preto, lebo sa radikalizuje situácia v SDKÚ. Taká je odpoveď vôbec na postoje poslancov SDKÚ v rámci tohto zákona. Ďakujem.

  • Ďalej vystúpi s faktickou poznámkou pán poslanec Boris Zala k predrečníkovi. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Ja mám na pána poslanca Galbavého tri kratučké otázky. Keď si minulá vláda a minulí vládni činitelia podávali ruky pri rôznych príležitostiach, pri odovzdávaní diaľnic alebo pri základných kameňoch, alebo pri rôznych oslavách, to už neboli súdružské podávania rúk? To boli nejaké iné podávania rúk? Keď boli v televízii pri moci iba takí a výlučne tí, ktorí zmýšľali tak, ako zmýšľala vtedy vládna koalícia, a vo väčšine prípadov tak, ako zmýšľala SDKÚ, to nebola cenzúra? To nebolo obmedzenie slobody médií a slova, že, pán poslanec Galbavý. A napokon si pamätám veľmi dobre, keď bývalý premiér Dzurinda označil činnosť známej skupinky, pamätáme si, ako protištátnu činnosť tým, že bola jej činnosť namierená proti SDKÚ. Túto činnosť proti SDKÚ charakterizoval vtedajší premiér Dzurinda ako činnosť proti štátu. To nebolo boľševicko-súdružské chápanie SDKÚ ako štátostrany? Len by som ťa poprosil, pán poslanec, používať rovnaký meter na obe strany. Ďakujem pekne.

  • Nech sa páči, pani poslankyňa Vášáryová.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Ja by som sa chcela znovu vrátiť z takejto jalovej debaty späť k tlačovému zákonu, lebo možnože sa mnohí budú čudovať, ale my hovoríme o tlačovom zákone a jeho podobe pre občanov Slovenskej republiky, pretože ju budú musieť dodržiavať.

    Veľmi vítam najmä prvý pozmeňujúci návrh pána poslanca Galbavého, ktorý spresňuje pojmy, ktoré zákon používa. Ja to považujem za mimoriadne dôležité, pretože aj začiatok tejto diskusie v parlamente ukazuje, že niektorí si pojmy vysvetľujú po svojom. A, samozrejme, pokiaľ ich nemáme definované, môžu ich takto používať. Jasné vymedzenie pojmov v tomto zákone je základom pre to, aby zákon, ktorý prijme táto poslanecká snemovňa, nebol gumový už hneď od začiatku. A každý by si ho inak mohol vysvetľovať podľa toho, ako chce. Preto spresnenie, čo znamená hodnotiaci úsudok a pod., je podľa mňa veľmi, veľmi významné. A ja veľmi apelujem na to, aby sme aspoň tento pozmeňujúci návrh pána Galbavého s plnou vážnosťou prijali.

  • Ďakujem.

    Ďalej s faktickou poznámkou pán poslanec Ján Senko, nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Pán poslanec, uvedený zákon neútočí na médiá. To je chyba a vážna chyba, pán poslanec, ako si chcel tak tento zákon prezentovať. Jeho základným cieľom je ochrana osobnostných práv. To, čo je lož, čo je klamstvo, nebude hodnotiť vláda, nebude posudzovať vláda, ale konkrétny človek, konkrétna osoba, ktorej sa skutkové tvrdenie v obsahu periodika alebo v agentúrnom spravodajstve osobnostne dotklo tým, že to dané faktické tvrdenie o ňom, nie názor, nie hodnotenie, nie hodnotiaci úsudok sa dotýka jeho cti, dôstojnosti, súkromia či u právnických osôb ohľadne názvu alebo dobrej povesti. Táto osoba bude posudzovať pravdivosť informácie, to, či má obsah pravdivý. Takže vystúpenie v tomto prípade alebo v tejto stati bolo zavádzajúce, nevenovalo sa podstatnou mierou tomuto paragrafovému zneniu. A vyvrátiť faktické tvrdenie môžeme len faktmi dokázateľnými, ktoré sa dajú overiť. Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Teraz vystúpi pán poslanec Jozef Halecký s faktickou poznámkou. Nech sa páči.

  • Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Ja by som sa chcel pozastaviť pri vyjadrení pána poslanca k otázke zahraničia v tomto zákone. Chcel by som povedať, že skutočne je potrebné, aby tento zákon spĺňal štandard, ktorý je nasadený v Európskej únii. Je to určitou charakteristikou určitej kultúrnej nadstavby, ale aj novinárskej úrovne v Európe. Ale na druhej strane by som vplyv zahraničia nepreceňoval, pretože zahraniční predstavitelia skoro vždy a skoro v každej krajine sa vyjadrovali kriticky alebo polemicky ku každému tlačovému zákonu, skoro vo všetkých krajinách, ktoré už tento zákon prijímali alebo novelizovali. Takže ich pripomienky je potrebné zobrať do úvahy.

    A myslím si, že je právom tejto vlády urobiť zákon taký, aký ho považuje za vhodný, s tými pripomienkami, o ktorých som hovoril. Prijíma sa tu zákon, ako sme hovorili, nie pre novinárov, ale pre občanov. A prijíma sa tento zákon nie pre koalíciu, ale aj pre opozíciu, pretože po určitom čase dôjde k výmene garde a prijatý zákon bude zodpovedať zrejme potrebám koalície aj opozície.

    Ja tento zákon považujem snáď ešte za zákon nižšej úrovne, pretože bude umožňovať právo na odpoveď. A myslím si, že vo vyspelejších kultúrach a vo vyspelejšej fáze rozvoja spoločnosti bude pripúšťané trošku aj hodnotiace stanovisko, nie zaiste nejaké výrazné. Myslím, že bude to aj dvojsečná zbraň pre tých, čo sa budú chcieť v odpovedi vyjadriť, pretože bude závisieť od ich odpovede, od ich úrovne a bude tiež určitou známkou, ako pristupujú ku kritike. Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Ďalej s faktickou poznámkou posledný prihlásený na vystúpenie pána Galbavého je pán poslanec Rafael Rafaj. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja som si opäť pozorne, ale so znepokojením vypočul to opakujúce sa klišé o hrozbe grafomanov na stránkach našej tlače. Aj ja osobne sa chcem vyhnúť takémuto prípadnému negatívnemu javu, ale zároveň právu verejnosti. Tak zhodou okolností včera som ešte večer natrafil na diplomovú prácu z Česka, kde študentka asi na 80 stranách písala svoju prácu k tam nedávno prijatému tlačovému zákonu. A presne v jednej časti sumarizuje výčitky tamojších odporcov zákona, ktorý sa tomu nášmu, povedzme si, dosť podobá. A presne táto istá argumentácia tam bola použitá, že v českej tlači bude hroziť invázia grafomanov. No a keďže už môžeme hodnotiť skúsenosť v Česku s istým konkrétnym odstupom a, môžeme povedať, aj kvalitou aplikačnej praxe, tak môžeme povedať, že nič sa tam neudialo. Už je to skonštatované aj v tejto práci. Nič také sa tam neudialo. A pokiaľ by sme aplikovali právo na odpoveď ako právo spotrebiteľa, no nechcem si domyslieť, čo by sa stalo, keď by obchodníci začali tvrdiť, že spotrebitelia nemajú svoje práva, pretože by im začali nosiť použité topánky, použité šatstvo a, nedajbože, aj použité potraviny. Ale hold zákazník náš pán, právo spotrebiteľa platí aj v tejto oblasti.

  • Reagovať na vystúpenia kolegov s faktickými poznámkami chce teraz pán Tomáš Galbavý. Nech sa páči, pán Galbavý.

  • Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. V mojom vystúpení som sa snažil mojim kolegom ponúknuť dôveryhodné argumenty. Predniesol som veľké množstvo pozmeňujúcich návrhov. Mrzí ma, že faktické poznámky niektorých poslancov neboli vecné, nesmerovali k obsahu, neponúkali žiadnu alternatívu, skôr boli politické a mali nádych invektív.

    Pánovi poslancovi Jarjabkovi odpoviem na otázku, koho vlastne zastupujem. No zastupujem verejnosť, som poslanec, reprezentujem poslanecký klub SDKÚ – DS a zastupujem verejnosť. Bojujeme za slobodu tlače, pretože si plne na rozdiel od vás uvedomujeme, že slobodná tlač je zárukou kontroly, je zárukou plurality, názorov, je to základný pilier demokracie, to snáď nechceš spochybniť.

    Pána Nemečka, predsedu vydavateľov, si spomínal, že sám povedal o tomto zákone, že je na 90 % dobrý. No to nie je pravda. Potom o čom boli, pán kolega, tie vybielené stránky novín? To sa dá interpretovať ako 95-percentná spokojnosť.

    Pán poslanec Rafaj, hrozba grafomanov. Viete čo je predovšetkým hrozba? Je to hrozba frustrovaných neukojených politikov. V prvom rade my, politici, by sme si mali uvedomiť, že každý zákon, každú právnu normu a zvlášť tak citlivú, ako je tlačový zákon, keď vplývame, musíme ju vnímať v kontexte politickej kultúry. Uviedli ste príklad Čechy. No vláda tam a nikde v Európe nebojuje s médiami, tak ako bojuje s nimi vláda Roberta Fica. V tom je ten zásadný problém. Vnímajme tlačový zákon v kontexte politickej kultúry. Preto tie obavy, preto...

  • Vystúpenie prerušené časomierou.

  • Ďakujem pekne.

    Teraz sa prihlásil do rozpravy pán minister Maďarič.

    Pán minister, skôr ako vám dám slovo, prihlásil sa v súlade s § 28 rokovacieho poriadku, len chcem konštatovať, že ešte za kluby vystúpia pán poslanec Číž, za poslanecký klub strany Smer – sociálna demokracia, ďalej pán poslanec Rafaj, za poslanecký klub Slovenskej národnej strany. A potom sú ešte písomne prihlásení pán poslanec Jarjabek, pani poslankyňa Vášáryová, pani poslankyňa Vaľová, pán poslanec Senko. Po skončení ich vystúpení potom bude možné prihlásiť sa do rozpravy ústne. Uvádzam to kvôli tomu, aby sa aj tí, ktorí neboli prihlásení za kluby, ale sa prihlásili písomne, objavili na informačnej tabuli.

    Pán minister, nech sa páči, máte slovo v rozprave.

  • Ďakujem za slovo, pán podpredseda. No nemusím súhlasiť so všetkým, čo povedal pán poslanec Galbavý, ale predsa len by som v reakcii na jeho príspevok nereagoval slovami, že je to jalová debata, to určite nie je. Preto sa pokúsim zareagovať vecne, a to najmä na jeho pozmeňujúce návrhy, alebo niektoré veci poopraviť, o ktorých si myslím, že nie sú tak, ako ich uviedol.

    V prvom rade určite nie je pravdou, že prvé správy o tom, že tlačový zákon sa pripravuje, sú z apríla, pretože v programovom vyhlásení vlády je jednoznačný záväzok prijať nový tlačový zákon. Ale isteže nemôžem očakávať od opozičného poslanca, aby nejako hlboko študoval programové vyhlásenie vlády. Takže len teraz ho na to upozorňujem. A nakoniec, nadviazali sme aj na vaše odhodlanie prijať tlačový zákon. Je paradoxné, že niekto tu v tejto diskusii charakterizoval rozhodnutie môjho predchodcu, ktorý pripravoval návrh tlačového zákona, ako múdre, že to, čo pripravoval, nakoniec nepredložil.

    Navrhli ste, aby v zákone boli definované pojmy „hodnotiaci úsudok“ a „skutkové tvrdenie“. Tak si vás dovolím odkázať na osobitnú časť zákona, kde je to aj definované a kde sú jasné odkazy, týka sa to § 7. Nebudem to čítať, začnem len úvodnou vetou: „Navrhovaná úprava rešpektuje terminológiu Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, teda faktmi...“ a tak ďalej a tak ďalej. Jednoducho zákon ponúka pomerne presný návod, ako rozoznávať skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky. A odvoláva sa na to podstatné a na to rozhodujúce, ako sa k týmto veciam stavala taká autorita, ako je Európsky súd pre ľudské práva.

    Ďalej ste hovorili o tom, aby jasne boli v zákone vylúčené z práva na odpoveď orgány verejnej moci, verejní činitelia. Myslím si, že je to vec názoru vzhľadom na to, že sú štáty, kde všetky verejné orgány majú právo na odpoveď. A dokonca, ako som to už spomínal, existuje aj rezolúcia Európskeho parlamentu, ktorá priamo hovorí o tom, že musia verejné orgány reagovať formou odpovede predtým, ako by podávali žaloby na médiá. My sme v návrhu urobili našu verziu, kedy toto právo upierame jasne vláde a parlamentu, ale ponechávame právo tým ostatným orgánom práve aj v úmysle predchádzať súdnym konaniam, aby mohli v prípade, že skutkové tvrdenie sa dotýka ich osobnostných práv, na to reagovať.

    Ďalej ste tuná podľa mňa nie celkom korektne hovorili o tom, že vydavateľ nesie zodpovednosť za akýkoľvek obsah, snáď len ste hovorili, s výnimkou toho oznámenia v naliehavom záujme. Ale ak si zoberiete ten § 5, tak vidíte, že sa tu jasne hovorí o tom, kedy vydavateľ za to nezodpovedá. Je to v prípade reklamy. A je to aj v prípade obsahu informácie, ktorý poskytol orgán verejnej moci a tak ďalej. Čiže nebolo celkom korektné, tak ako ste to postavili, aj keď váš pozmeňujúci návrh to, čo je v návrhu zákona teraz, rozširuje. Ale len teda preto to hovorím, aby verejnosť nebola zavedená vaším vystúpením.

    Nakoniec aj navrhujete, aby vydavateľ na uverejnenú odpoveď mohol reagovať hodnotiacim úsudkom. Tiež si myslím, že je to vec názoru. Ale podstatné je to, že zákon pripúšťa, že môže vydavateľ v tom istom vydaní, kde zverejní odpoveď, reagovať skutkovým tvrdením. Na druhej strane si nemyslím, že je správne, aby mohol v tom istom vydaní reagovať aj hodnotiacim úsudkom. A dúfam vzhľadom na to, že sa tu už veľa citujú novinári, stanoviská novinárskych inštitúcií, že v tomto budeme mať podporu, keďže v etickom kódexe novinárov stojí, že odpoveď sa nemá dopĺňať replikou autora pôvodnej informácie, aby jedna strana nemala sústavný predstih.

    Takže ja si myslím, že je správny ten návrh, ktorý na jednej strane nezakazuje uverejniť vydavateľovi reakciu, ktorej obsahom sú skutkové tvrdenia, ale predsa len na hodnotiace úsudky si musí počkať na nejaké ďalšie vydanie. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne.

    S faktickou poznámkou na vystúpenie pána ministra sa neprihlásil nikto.

    A ďalej v rozprave vystúpi za poslanecký klub strany Smer – SD pán podpredseda Národnej rady Číž. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som v mene klubu strany Smer zaujal stanovisko v druhom čítaní k predloženému vládnemu návrhu zákona.

    Odpustite mi teda túto poznámku, vždycky som si myslel, že po tom parlamente by sa mala prechádzať taká hrdá mladá slečna. Pravda by sa mala volať, mala by krátku róbu a vysoké opätky. No ale obávam sa, že tu nie je pravda ani dievčatko so zápalkami z Andersenovej rozprávky. Ale mám taký pocit, že je preoblečená za sedadlom. Hovorím to preto, lebo som počul vystúpenia troch reprezentantov opozičných klubov. A úplne možno, prirodzene, pokračovali v tom festivale neuveriteľného mätenia verejnosti a veľmi zvláštneho formulovania problémov, ktoré majú celkom vecnú podstatu a celkom zmysluplné kontexty. A vzhľadom na to, že sa transformujeme a v podstate nebol menený mediálny zákon veľmi dlho a už vôbec nie zásadným spôsobom a doteraz je to zákon, ktorý vznikol v období totalitného štátu alebo minimálne štátu totalitno-administratívneho, to znamená, takáto diskusia by mala byť úplne samozrejmá a mala by byť dôstojná a mala by byť predovšetkým vecná, naši vážení kolegovia z opozície sa rozhodli urobiť z tejto témy zásadné ideologické bojisko. Hlavnou úlohou je najprv prostredníctvom médií, ktorých postup je do istej miery prirodzený, vykrikovať o tom, že je ohrozená demokracia a čo ja viem čo všetko, navyprávať obrovské množstvo nezmyslov, kde naozaj následne potom veľmi ťažko hľadať zmysluplný rámec pre diskusiu, ktorá predsa len je časovo limitovaná v parlamente a ktorá by sa mala dotknúť zásadných otázok. Veľmi ma mrzí, ale je to vzhľadom na to, že predsa len považujem za potrebné, zvlášť keď hovorím za klub, aby sme trošku pohovorili aj o konštantách, o hodnotovom začlenení tohto problému do sústavy hodnôt, ktoré tu máme, pravdepodobne už podrobne posudzovať pozmeňujúce návrhy opozície, ktoré, obávam sa, v kontextoch, v ktorých sú zasadené, vyzerajú veľmi zvláštne a veľmi divne.

    Predovšetkým, vážené kolegyne, kolegovia, adresujem to aj váženej kolegyni z SMK, aby teda tam náznak diskusie možno by bolo cítiť, ako by sme sa vyrovnali s niektorými základnými zmluvnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, dovoľte mi, aby som niektoré tu prečítal, lebo obávam sa, že znalosť medzinárodných dokumentov, ktoré sú, mimochodom, prakticky súčasťou právneho poriadku, je nesmierne dôležitá.

    Dovoľte mi napr. spomenúť z rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy č. (74) 26 z 2. 7. 1974, že: „Je žiaduce zabezpečiť jednotlivcovi zodpovedajúce prostriedky, ktorými by sa mohol brániť v prípade, že budú o ňom publikované informácie obsahujúce nepresné skutočnosti, a ktorými by mohol získať možnosť nápravy pri publikovaní takýchto informácií, a to vrátane faktov a názorov znamenajúcich vpád do jeho súkromného života alebo napadnutie jeho dôstojnosti cti a reputácie.“ Je to z rezolúcie Výboru ministrov č. (74) 26. Vážení kolegovia, ktorí ste vystupovali za opozíciu, máte pocit, že vaše vystúpenia sú kompatibilné s týmto citátom?

    Skúsim ale ďalej, samozrejme, citovať. Dňa 21. februára 1991 bol v Madride podpísaný v mene Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, č. 5 a č. 8, ktorý bol dojednaný v Ríme ešte v roku 1950. Ale tých protokolov je, samozrejme, medzi tým veľa. My sme to podpisovali v roku 1991. Skúsim citovať z čl. 10 tohto dohovoru, pravdepodobne o význame toho netreba aspoň trošku zainteresovaných a informovaných ľudí presviedčať, kde o slobode prejavu sa píše, že každý má právo na slobodu prejavu, toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice, tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Teraz dovoľte citovať z čl. 2: „Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“ Opäť, vážení kolegovia, je to nesmierne dôležitý dohovor. Je to kompatibilné s tým, čo sme tu počúvali od 9.00 hodiny, čo ste tu narozprávali?

    Dovoľte mi ďalej citovať. Pozrel som si súbor zmlúv základných, ktoré zakladali Európsku úniu. A tam som k médiám našiel iba jednu zmluvu, ale tú základnú, a to Európsky dohovor o cezhraničnej televízii. Z diskusie, ktorú tu už máme, tak v prvom aj druhom čítaní vyznieva, že televízie sa vlastne ani nedokážeme dotknúť, tam diskutovať o nejakom práve na odpoveď a ochrane osobnosti u nás absolútne neprichádza do úvahy a znamenalo by to inak zrútenie televízie a podobne. Skúsme sa pozrieť do textu tohto dohovoru a dovoľte mi tak opäť zacitovať: Už v preambule tohto textu sa píše „potvrdzujúc význam vysielania pre rozvoj kultúry a slobodné vytváranie názorov v podmienkach umožňujúcich zachovať pluralitu a rovnosť možností medzi demokratickými skupinami a politickými stranami s cieľom napĺňať očakávania verejnosti v oblasti politiky, výchovy a kultúry“, teraz, prosím, citujem z čl. 7, „zodpovednosť prevádzkovateľa zabezpečiť, aby spravodajské relácie objektívne uvádzali fakty a udalosti a podporovali slobodné utváranie názorov“. Všetky tie úvahy vážených pánov kolegov, osobitne pána Lipšica, nemá to ani význam komentovať. Ja som to ani nechcel. On nepotrebuje tlačový zákon. No on možno ho nepotrebuje, ale Slovenská republika ho potrebuje, pretože je viazaná medzinárodnými dohovormi, sú súčasťou jej právneho poriadku, takže je nevyhnutné, aby na Slovensku fungovala právna úprava tlačového prostredia, aby tá právna úprava obsahovala základné hodnoty, ktoré sú garantované v medzinárodných dohovoroch, ku ktorým Slovensko dospelo. V normálnej spoločnosti by sme tento fakt zobrali a bavili by sme sa o intenzite výkladu týchto jednotlivých ustanovení. A to, vážení kolegovia z opozície, sa nám nepodarilo. Sú to nezmyselné ideologické útoky a tak ďalej. Nemá to ani význam ďalej komentovať.

    Ale ešte skúsim zacitovať ďalej, a to z čl. 8, ktorý sa úplne náhodou, expressis verbis, volá Právo na odpoveď: „Každá vysielajúca zmluvná strana zabezpečí, aby každá fyzická osoba alebo právnická osoba mohla,“ citujem teraz úplne presne, „uplatniť právo na odpoveď alebo domáhať sa inej porovnateľnej právnej alebo administratívnej nápravy v súvislosti s reláciami vysielanými alebo prevzatými do vysielania subjektmi alebo pomocou technických prostriedkov podliehajúcich jej jurisdikcii v zmysle čl. 3,“ to znamená vysielanie nielen káblom, prirodzeným vysielačom, ale aj družicou, ktoré sa teda dá priamo vysielať, „zabezpečí tento vysielateľ najmä to, aby časové zaradenia a iné náležitosti výkonu práva na odpoveď umožnili účinný výkon tohto práva. Toto sa musí zaradiť aj z hľadiska časového zaradenia, ako aj formy.“ Budem veľmi zvedavý a budem veľmi rád, ako sa k tomu vyjadríte, keď idete toľko do pána ministra, aby zaujal stanovisko k rôznym veciam odznených v rozprave. Ja by som vás poprosil, či by ste sa nemohli vyjadriť k týmto medzinárodným dokumentom, bolo by veľmi zaujímavé vypočuť si vaše stanovisko.

    Vážené kolegyne, kolegovia, pri interpretácii právneho prostredia v oblasti mediálneho zákona je k dispozícii, samozrejme, veľké množstvo literatúry. Aby som náhodou nezavádzal vážených kolegov nejakými odbornými názormi, ktoré boli vyprodukované v súčasnosti po tej nesmierne búrlivej a vzrušujúcej diskusii posledné tri mesiace, budem sa opierať o jeden odborný expertný článok, ktorý vyšiel v Justičnej revue. A vyšiel v roku 2002. Vážené kolegyne, kolegovia, už v úvode tejto štúdie sa dočítame, ako to vlastne vyzeralo v Európe so vznikom práva na odpoveď. My sme už na túto tému trošku hovorili, ale opäť keďže v diskusii kontexty odmietania práva na odpoveď permanentne pokračujú, tak už neostáva nám nič iné, iba podrobnejšie informovať o tom vážených kolegov, možno niektorých takto osvietime. Historické korene právnej tlačovej úpravy možno nájsť vo Francúzsku a datovať ich prelomom 18. a 19. storočia. Už v roku 1799 s návrhom uzákonenia obdobného inštitútu vystúpil vo francúzskom parlamente poslanec Dulaure. V rozprave vtedy konštatoval, že dovtedy známe právne prostriedky (súdna žaloba) nie je možné považovať za dostatočnú garanciu pred zneužitím slobody tlače, čo odôvodnil tým, že niektorí ľudia sa síce ohovárania boja, ale procesu sa boja ešte viac, je potrebné preto vytvoriť taký doplňujúci prostriedok ochrany, ktorý by mal na zreteli redaktorov novín, oni totiž môžu deliť spravodlivé a nespravodlivé, slávu aj hanu, tvoriť, upevňovať, iritovať, vzbúriť strany a spôsobiť i nevypočítateľné zlá. Keby to niekto chcel citovať, je to v článku českého právnika Sokola z roku 2001 z Prahy. V roku 1799 sa ešte nepodarilo prijať tento návrh napriek tomu, že takto plamenne ho pán poslanec obhajoval, ale podarilo sa to v roku 1822. A ten už obsahoval vo svojom inštitúte aj právo odpovede. Pán poslanec Destadieu vtedy zdôraznil, že, citujem opäť doslovne, urazenému miesto toho, aby bol vydaný napospas novým urážkam svojich odporcov pred súdom, nedostatku ľudskej súdnosti a škandálom, musí byť poskytnutý účinný protijed, možnosť odraziť útok rovnakými prostriedkami a rozptýliť tým mraky v duši všetkých, ktorí čítali článok, ktorým sa cíti urazený. Úplne náhodou podobné inštitúty už v tom období boli zavedené v ďalších štátoch, v Belgicku napr. v roku 1831, v Taliansku v roku 1858. V Egypte vážené kolegyne, kolegovia, bol zavedený v roku 1881 a v Rumunsku bol zavedený v roku 1862.

    Prirodzene, má význam sa pozrieť aj na kontinuitu právnej úpravy v našom prostredí. My sme tu už hovorili, pani poslankyňa Biró hovorila aj o uhorskom zákone, ktorý má č. 14 a je z roku 1914 a volá sa o tlači, A aj ten poznal vtedy už inštitút právnej opravy v § 20, § 23. Dovoľte mi teda len malý citát uviesť, o čom tieto paragrafy boli. Táto norma priznávala právo domáhať sa uverejnenia tlačovej opravy osobe, o ktorej boli v nejakom periodickom liste zjavné alebo skryto uverejnené nepravdivé údaje alebo pravdivé údaje skreslene boli oznámené. Zodpovedný redaktor bol povinný uverejniť tlačovú opravu okrem prípadov, keď od uverejnenia takýchto údajov uplynul viac než jeden mesiac. Pozoruhodné je, návrh opravy bol napísaný v inom než štátnom jazyku alebo v jazyku, v ktorom vychádzalo dané periodikum, ako aj v prípadoch, ak navrhovaná tlačová úprava sa neobmedzovala iba na popretie uverejnených údajov alebo ich pravdivý opis, a, prirodzene, v prípade, ak pravdivosť pôvodných údajov bolo možné bez pochybností dokázať. Tlačovú opravu síce nebolo možné komentovať, bolo však možné uviesť, že zodpovedný redaktor na obsahu pôvodného textu trvá. Takýto je krátky exkurz, vážené kolegyne, ako vyzeral inštitút práva na odpoveď v európskom prostredí v posledných 200 rokoch.

    Na našom území pravda môžeme datovať právnu úpravu v mediálnom priestore až od roku 1918. Treba povedať zo začiatku ešte, tá maďarská úprava naďalej bola prevzatá do nového právneho poriadku novej Česko-slovenskej republiky. A pripravovala sa, samozrejme, postupne novela. A hoci už v roku 1921 bola vypracovaná prvá osnova nového tlačového zákona, táto v parlamente nebola ani len prerokovaná. A tak až v roku 1929 vznikla komisia a v roku 1933 nadobudol účinnosť zákon č. 126/1933 Zb., ktorým sa menia a dopĺňajú tlačové zákony, tzv. tlačová novela. Základ inštitútu, o ktorý sa sporíme, bol obsiahnutý v ustanovení § 11 ods. 1, ktoré znelo: „Koho sa dotýka správa v periodickej tlači, má právo žiadať, aby bola uverejnená jej oprava. V oprave sa môžu uvádzať iba tie skutočnosti, ktoré opravujú alebo vyvracajú skutočnosti v správe obsiahnuté. Môže sa však tiež obmedziť iba na popretie skutočností v správe obsiahnutých.“ Právo na uverejnenie tlačovej opravy bolo priznané aj najvyšším ústavným činiteľom, súdom, úradom, ústavom, podnikom, fondom a, prirodzene, aj iným orgánom štátu. Prirodzene, aj tam bol vyriešený mechanizmus, čo sa stane, pokiaľ príslušný vydavateľ alebo šéfredaktor opravu neuverejní. V takom prípade bol k dispozícii súdny orgán. Pozrime sa, aké boli podmienky pre uplatnenie tohto práva. Prvé ústne pojednávanie muselo byť vytýčené do troch dní. Odročiť ho bolo možné z iného dôvodu než preto, že niektorý účastník nebol riadne predvolaný bez súhlasu strán iba raz, a to opäť najviac na tri dni. Ak sa bez riadneho ospravedlnenia nedostavil žiadateľ, súd jeho návrh zamietol. Ak tak urobil zodpovedný redaktor, súd konal a rozhodoval bez neho. Pokiaľ súd mal za preukázané, že k neuverejneniu opravy došlo svojvoľne a zámerne, uložil súčasne zodpovednému redaktorovi pokutu. Kontinuita právnej úpravy tu je jednoznačná. Potom, samozrejme, bol novelizovaný ten zákon, ale nikdy nie so zúžením tých základných práv, ktoré tam boli napr. v roku 1934 a tak ďalej.

    Po druhej svetovej vojne, prirodzene, bolo treba nejakým spôsobom vytvoriť mechanizmus regulácie mediálneho prostredia na našom území. Stalo sa tak zákonom č. 184/1950 Zb. o vydávaní časopisov a o Zväze česko-slovenských novinárov. Aj v tomto zákone okrem možnosti, samozrejme, uplatňovať nárok prípadného poškodenia dobrej povesti a pod. v prostredí civilného práva ustanovenie § 19 ods. 1 stanovovalo, že ak bol v hromadnom informačnom prostriedku uverejnený nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj, ktorý sa dotýka cti občana alebo dobrého mena organizácie, vedeckej alebo kultúrnej inštitúcie alebo ktorý sa dotýka činnosti štátneho orgánu, môže občan, organizácia, inštitúcia alebo štátny orgán najneskôr do dvoch mesiacov po uverejnení písomne žiadať šéfredaktora o bezplatné uverejnenie opravy a navrhnúť jej znenie. Rovnako v odseku 2 sa stanovili len prípady, v ktorých je šéfredaktor oprávnený odmietnuť uverejnenie tlačovej úpravy. Citujem: „Šéfredaktor odmietne uverejnené opravy, ak môžu dokázať pravdivosť údaja, o opravu ktorého je žiadaný, alebo ak bola žiadosť o opravu podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v odseku 1. Ak niet dôvodu na jej odmietnutie, je šéfredaktor povinný opravu uverejniť. Znenie opravy určí šéfredaktor, ale je povinný zabezpečiť, aby znenie opravy a spôsob jej uverejnenia boli vopred dohodnuté so žiadateľom o opravu. Opravu musí uverejniť do ôsmich dní do podania žiadosti“ a tak ďalej. Páni kolegovia, máte pocit, že za Prvej republiky boli zahltené noviny odpoveďami rozdivočených štátnych orgánov, občanov, ktorí nepociťovali rozkoš z ničoho iného, len z toho, aby mohli vypisovať do novín, ako boli poškodení na cti a pod., alebo že by bola narušená demokracia nejakým zásadným spôsobom? Toto je kontinuita až do roku 1950.

    Potom, samozrejme, ešte došlo k niektorým iným drobným úpravám a potom už máme zákon č. 84/1968 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o periodickej tlači. Ten, vážené kolegyne, máme doteraz. Máme ho v podobe, tak ako ho máme, úplne náhodou napriek tomu, že bol vytvorený a recyklovaný z predchádzajúcich právnych úprav. A bol dramaticky zúžený vzhľadom na to, že po päťdesiatych rokoch aj v roku 1968 napriek istému odmäku už predsa len bolo treba nejakým spôsobom právo na odpoveď a právo na opravu redukovať. Boli sme totiž v podmienkach totalitného štátu. Tento zákon platí doteraz.

    V rokoch 1991 až 1993, prirodzene, dochádzalo k rôznym právnym úpravám. Vytvoril sa status, ktorý je tu dneska s tým, že, prirodzene, neustále bolo pociťovať tlak na to, aby sa situácia v mediálnom prostredí výrazne dostala do európskych štandardov, aby začínala zodpovedať európskym úpravám, aby začínala zodpovedať záväzkom, ktoré Slovenská republika prijala prijatím dohovorov v tých oblastiach, z ktorých časti som mal možnosť citovať. Niektoré ďalšie, vážení kolegovia, ak by to bolo málo, ešte citovať budem.

    Stálo by za to, samozrejme, rozanalyzovať právnu úpravu so všetkými problémami ktoré tam sú za tých 30 až 40 rokov alebo koľko presne existencie tohto zákona. Prirodzene, odznelo obrovské množstvo teoretických názorov, máme za sebou výkladovú prax súdov. A veci sa ustálili až do súčasnej podoby, kde všetci viete veľmi dobre, aký je stav, je nulová možnosť v súčasnom mediálnom prostredí, kde vydavatelia sa necítia limitovaní ničím a nikým, kde demonštratívne bojujú intenzívnym spôsobom proti vláde, minimálne posledné dva roky, kde v predchádzajúcom období sa usilovali, samozrejme, garantovať a revidovať predovšetkým ich ekonomické videnie sveta, ekonomickej reality s tým, že ale ani zďaleka ani v náznaku nemajú ambíciu objektívnosti, nepredpojatosti a demokratickosti poskytovanej informácie.

    Vážené kolegyne, kolegovia, odznelo tu hrozne veľa vecí o tom, ako obmedzujeme právo tlače a neviem čoho všetkého, len zabudli sme na to, že je tu ešte jedno významné demokratické právo a skutočný demokrat pravdepodobne sa nad tým zamyslieť musí. A to je také drobné právo, akým je právo občanov na pravdivé informácie. Je alebo nie je úlohou štátu v súčasnom prostredí, v prostredí naozaj demokracie, v prostredí veľmi jasného stretu dvoch základných ľudských práv a slobôd na jednej strane slobodné šírenie informácií, na druhej strane legitímne, ústavné, medzinárodnými dohodami kryté právo občanov na ochranu cti, súkromia a iných náležitostí, ktoré súvisia práve s týmto konkrétnym osobnostným právom? Ak áno, ak je potrebné o tom rozprávať, no tak potom predložený návrh zákona pripravuje takú diskusiu. Bolo predsa k dispozícii, vážení kolegovia aj pán Dzurinda, v predchádzajúcom období tisíc možností, aby ste vstúpili do tohto prostredia. A ukázali by ste tak váš rámec vnímania demokracie. Pán Dzurinda, na vašu úlohu, mediálnu arbitráž pamätáme si ešte, keď sme mali aspoň maličký náznak možného riešenia situácie, a to ste boli v situácii naozaj, keď v tej časti, kde išlo o etiku fungovania vlády, ste boli v rozpore s vtedajšími vydavateľmi, pretože naozaj tá obrovská atmosféra, ktorá súvisela s vašou privatizáciou národných zdrojov tohto štátu, tak naozaj aj niektorým čestným pravičiarom nešla ani do pera, ani do vedomia a jednoducho dochádzalo ku konfliktom.

    Čo sa týka existujúcej platnej právnej úpravy, samozrejme, môžeme sa dotknúť niektorých iných oblastí. Nemôžem si tu dovoliť úplne jednoznačnú kontinuitu s jednotlivými právnymi inštitútmi. Ale osobitne vážená kolegyňa, krajanka, pani poslankyňa Vášáryová v prvom čítaní demonštrovala hlbokú znalosť nemeckého mediálneho zákona. Rovnako sme sa tu oháňali českým mediálnym zákonom. Takže ja by som chcel pripomenúť váženej verejnosti parlamentnej, ako to vlastne s úpravou v týchto jednotlivých krajinách vyzerá. Skúsime najprv spomenúť, povedzme, Nemecko. Chcem teda povedať nasledovné. Dnes platí vcelku jednotné mienenie, že nárok na odpoveď je špecifický tlačový právny nárok sui generis nemajetkového právneho charakteru, ktorého uplatneniu je otvorená cesta prostredníctvom civilného súdu. Korene nároku na odpoveď treba hľadať v osobnostnom práve, z osobnostného práva, teda zo základného práva na ľudskú dôstojnosť, je to čl. 1 nemeckej ústavy, a základného práva na slobodné rozvinutie osobnosti vyrastá originálne právo na odpoveď. „Spolkový ústavný súd vidí v práve odpovedí ochranu sebaurčenia jednotlivca, ktoré je v súčasnosti ústavne zakotvené ako ochrana práva na rozvoj osobnosti. Každá osoba má mať možnosť brániť sa proti vyobrazeniam v médiách. Každý jednotlivec má právo určiť, ako sa chce druhým javiť a v akej miere sa jeho osoba stane predmetom verejného prejednávania.“ To je citát z rozhodnutia Spolkového ústavného súdu, o ktorom som doteraz hovoril. Návrh na odpoveď je súčasne spätý s právom slobody prejavu (čl. 5 ústavy) a možnosti účasti na tvorbe verejnej mienky. Zákonodarca teda dal právom odpovedí jednotlivcovi možnosť brániť sa proti výrokom a vplyvu médií. Inštitútom odpovedí umožnil jednotlivcovi dostať sa k slovu na rovnakom mieste a v rovnakom rozsahu, a to v médiách, v ktorých sa o jeho záležitosti verejne diskutovalo, a vylúčiť svoje stanovisko vlastnými slovami. Cieľom odpovedí je ochrana osobnostných práv. Dalo by sa to teda povedať ako sebaobrana. Možno by už nemalo význam ďalej o tom hovoriť, ale je to naozaj príležitosť naozaj si o tejto veci povedať komplexne. Dovoľte mi ešte mierne pokračovať. „Inštitút odpovedí zasahuje do ústavne garantovanej slobody tlače. Zákonná úprava inštitútu odpovedí je všeobecným zákonom v zmysle čl. 5 ods. 2 ústavy, a teda znamená prípustné obmedzenie slobody tlače.“ To je opäť citát Ústavného súdu. Ak by to bolo treba, váženým kolegom to dám k dispozícii. Slobodná tlač je pre modernú demokraciu nepostrádateľná. Sloboda tlače a ochrana osobnosti tvoria konštitutívne elementy slobodného demokratického štátu. Dovoľte mi ešte raz konštatovať: „Sloboda tlače a ochrana osobnosti tvoria konštitutívne elementy slobodného demokratického štátu. Sloboda tlače na jednej strane a ochrana osobnosti na strane druhej na seba narážajú a tvoria klasický prípad kolízie základných práv. V týchto prípadoch musí dôjsť k zváženiu oboch pozícií, pretože žiadne z týchto práv nemá prioritu pred druhým právom. Cieľom inštitútu odpovedí je vytvorenie rovnosti zbraní medzi tlačou a dotknutou osobou.“ Myslím, že týmito citátmi by som mohol skončiť. Keby sme chceli hovoriť o jednotlivých úpravách už v parciálnych otázkach, to znamená, čo pri márnom uplatňovaní nároku na odpoveď, tak vidíme, že opäť je tam stanovené, že na súde sa uskutoční predbežné opatrenie a ohrozenie nároku netreba na tomto predbežnom opatrení dokazovať. Predloží sa zo súdnej praxe a z informácií, ktoré v ďalšom článku, tu už nechcem to citovať, vyplývajú. V drvivej väčšine súdy bez verejného pojednávania priznávajú právo na odpoveď.

    Bolo by možné, samozrejme, diskutovať o tom, o čo nás žiadal pán Galbavý, aby sme sa zaoberali jednotlivými rovnoprávnymi inštitútmi možno aj jeho pozmeňujúceho návrhu. Ale, vážené kolegyne, kolegovia, tak tá debata nikdy nestála. Vy ste až v tomto období došli s prvými pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré doteraz prakticky až do posledného zasadania výborov nebolo možné konzultovať. Nebolo možné k nim zaujímať stanoviská, pretože zahltený celý mediálny priestor bol iba vašimi stanoviskami o tom, k akému neuveriteľnému ohrozeniu demokracie na Slovensku dochádza, aký nehorázny útok na slobodu médií a slobodu informácií strana Smer a jej koaliční partneri organizujú a podobne. Nešlo to. Ani dodnes nie je vytvorený priestor na základe takéhoto správania aj na základe vystúpení, vážené kolegyne, kolegovia, tých z vás, ktorí ste vystupovali za kluby v druhom čítaní. Ak iba teraz tu dostaneme na stôl pozmeňujúce návrhy, a to tak rozsiahle, tak pravdepodobne za tým nestojí úprimná snaha, aby sme sa týmito návrhmi zaoberali. Bojím sa, zrazu hovorím to ako predseda poslaneckého klubu, že cítim tam jedno nie veľmi korektné politikum, lebo dali ste ich, aby ste ich dali opäť v tom nezmyselnom boji v medzinárodnom prostredí, kde ešte uznávame vašu dominantnosť, kde ste naozaj schopní vytvoriť predstavu o Slovensku minimálne už nie na mesiace, ale na týždne, a to ešte takú, že s tou pravdou, o ktorej som hovoril, je to no na míle vzdialené. Ale to nemá význam ani nejakým spôsobom komentovať. Čiže uznávame prevahu v mediálnom prostredí, tam ešte môžete uškodiť, nám a nepochybne aj Slovensku. Ale pevne verím, že tá situácia predsa len aj vplyvom takýchto aktivít, aké organizujete teraz, čím ďalej, tým menej bude účinná.

    Možno by stálo za to ešte pristaviť sa pri českej úprave, pretože aj tá tu zaznievala, že čo teda v českej úprave skutočne je. Je až neuveriteľné, ako je možné tri mesiace rozširovať predstavu, že česká mediálna scéna a český mediálny zákon je dramaticky demokratický na rozdiel od nášho, ako ten náš przní demokratické základy s tým, že tam v Českej republike je náš vzor. Dalo by sa o tom rozprávať všeličo možné, ale aj v českom zákone sa konštatuje alebo v diskusiách okolo tohto zákona sa rozoberá aj vami pani Biró spomínaný čl. 10 Listiny základných práv a slobôd. Vy ste ho spomenuli, ale necitovali ste z neho. Ja by som zacitoval z toho čl. 10 Listiny základných práv a slobôd: „Každému zaručuje právo na zachovaní ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, ako aj právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“ Rovnako ešte pripomeniem jej aj ďalší článok, čl. 17 tohto paktu je: „Ak tento zakotvuje právo každého na zákonnú ochranu proti svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie alebo proti útoku na svoju česť a povesť, inštitút práva na odpoveď a na dodatočné oznámenie je nástrojom ochrany sebaurčenia fyzickej osoby v jej osobnostnej sfére a prostriedkom, ktorý zaisťuje ochranu mena a dobrej osoby i právnickým osobám.“ Myslím si, že v ďalšom už z českého zákona citovať netreba. Pripomeniem len, že opäť ide o úpravu, ktorá je navrhovaná v tomto zákone, a to pôvodnú, nie z tých, ktoré sme pod tlakom a pod nezmyselným vyhrážaním a vydieraním sa pokúsili aspoň trošku dostať do polohy teda, aby sme urobili aj zmysluplný zákon, aby sme vyhoveli tým veľmi zvláštnym a v podstate nebývalým atakom, ktoré sa odohrávali v tomto parlamente v súvislosti s týmto tlačovým zákonom.

    Na záver tejto časti mi dovoľte povedať iba to, že právo na odpoveď je výslovne európsky civilizačný výdobytok. Ako som už tu naznačil a dokumentoval, je súčasťou diskusie v európskom prostredí od roku 1799 a od roku 1833 je jeho pevnou súčasťou. A postupne sa to rozširuje na viaceré krajiny všetkých zakladajúcich krajín Európskej únie. Je tam úplne samozrejmou súčasťou. Dokonca vo Francúzsku, treba to pripomenúť, v prípade, že šéfredaktor alebo vydavateľ, editor nevyhovie žiadosti o odpoveď, tak čelí trestnoprávnej sankcii. To isté, vážené kolegyne, je aj v Taliansku. A to isté je aj v Belgicku. Tam sú úpravy v tomto zmysle najtvrdšie. Z nášho transformujúceho sa priestoru, toho, ktorý by som zaradil do V-4, sa stačí pozrieť na právnu úpravu v Poľsku. Je tam bez problémov možné zhabať celý náklad, pokiaľ sú tam okolnosti, ktoré sú v kolízii s platným právom, a nieže chimérické pokuty 50 000, 100 000, 200 000 korún. Ale sankcie sú tam dramaticky väčšie. Ja hovorím o Poľsku. Úplne náhodou Poľsko v tomto smere, aspoň som to nezaregistroval, nie je predmetom žiadnej mimoriadnej pozornosti v žiadnej medzinárodnej organizácii, je to iba u nás, kde ste ukázali, skutočne v OBSE, vážené kolegyne, máme kontakty. Len uvediem interpretáciu inštitútu pána Harasztiho. Pán Haraszti je riaditeľ odboru. Citovať ho presne nebudem, lebo už si tie slová ani možno nepamätám celkom, ale pre tlač poviem, jeho hlavnou úlohou, samozrejme, nie je dbať a zabezpečovať, aby boli zabezpečované osobnostné práva v Európe, jeho úlohou je čeliť predpokladanému ataku štátu a neviem čoho všetkého na slobodu tlače, ale jeho úlohou nie je zlaďovať osobnostnú ochranu ľudí, ktorá je veľmi dôležitou súčasťou základných ľudských práv, spolu so slobodou tlače a právom na informácie. To znamená, že jeho úlohou je jednostranne upozorňovať a vstupovať do prostredia pri predpokladanom stave, že teda ten štát ide obmedzovať médiá a podobne. Iniciatívy pána Harasztiho sú, mimochodom, veľmi zaujímavé. Neviem, či to všetci viete, že pán Haraszti tuším za minulý rok rozdal takýchto upozornení, ako poslal nám, asi sedem. Pán Chmelár vo svojom článku upozornil, aby sme si nemysleli, že je to snáď nejaký národnostný záujem vzhľadom na to, že má maďarské meno, aj keď sa teda narodil v Jeruzaleme, že by chcel Slovensku škodiť, že to nie je tak, lebo že smeroval úplne náhodou teda dve takéto intervencie aj do maďarského prostredia, kvitujeme to s uznaním, dve do Francúzska, jednu neviem kam a tak ďalej. Len keďže máme tu toľko veľa známych ľudí, ktorí majú mimoriadne zahraničné skúsenosti, slúžili v medzinárodnom prostredí a poznajú taje diplomatického života, veľmi dobre vedia, čo takáto iniciatíva pána Harasztiho predstavuje. Je to nepochybne nezanedbateľná iniciatíva dôležitého funkcionára OBSE a ani zďaleka to nie je stanovisko OBSE. Je to stanovisko tlačového odboru rovnako ako všetky tie stanoviská, ktoré naša korektná a ničím neovplyvniteľná tlač sprostredkováva za posledné tri mesiace v tomto smere našim občanom.

    Je pre mňa, úprimne poviem, smutné, keď som videl rad osobností, z ktorých naozaj mnohí dosiahli veľmi vážne výsledky vo svojom živote, a ich jednoznačne subjektívnu a možno aj kapcióznu otázku, či je možné právo na odpoveď z čl. 5 ústavy, keď už tá osoba dostala právo sa vyjadriť. A toto v opakovanom stave bolo predkladané von. No je to trápne, nie je to nič iné, len trápne a nekorektné. Naša tlač mala k dispozícii konečne možnosť ukázať, že naozaj aspoň navonok to s tou demokraciou, s objektivitou myslí vážne. Mohla jednoznačne ukázať to, čo v politickom prostredí veľmi dobre identifikuje, že jednoducho je v názorovej disproporcii, že je v inkompatibilite, že jednoducho rieši záujem postavenia a v danom prípade, keď to nerobí nikde inde, má dôsledne vychádzať z predstavy, to sa jej v ničom inom inak objektívne nedarí, že majú byť vždy vypočuté obidve strany. To znamená to, čo máme zakotvené v mediálnych kódexoch a neviem kde všade, a jednoducho nestrannosť informácií a vytvoriť kolbište pre súboj odborníkov, ktorí budú posudzovať kvalitu inštitútov, posudzovať tak ochranu práva na informácie, ako aj osobnostnú ochranu a ktorí v korektnom a odbornom prostredí budú posudzovať vhodnosť konkrétnej právnej úpravy. Nič také sa nestalo. Je to jednostranný surový tlak, bezohľadný, si dovolím povedať, nerešpektujúci nie profesionálne pravidlá, ale ľudské, pravidlá ľudskej slušnosti a pravidlá racionality, zmyslu elementárnej rozumnosti.

    Rovnako nám sprostredkovávali, a to je úplne veľmi zaujímavé a pre, bohužiaľ, nezainteresovaného čitateľa asi presvedčivé tvrdenie o tom, ako je len pobúrená celá Európa. Nenašiel som ani jedného pobúreného toho európskeho činiteľa okrem predstaviteľov novinárskych zväzov. Však predstavitelia novinárskych zväzov sú normálne lobistické organizácie. Ich úlohou je dbať, prirodzene, aj bojovať o čo najširšiu slobodu tlače opäť pri predpokladanom silnom tlaku štátu či iných inštitútov občianskej spoločnosti, ak mi to dovolíte povedať, voči médiám či dokonca vo vzťahu k vydavateľom. Dokonca ak sa pozerám na to, napr. na veľmi paradoxnú situáciu v Amerike, tak vidím, mimochodom, že nesmierne ostrá kritika súčasného mediálneho prostredia pochádza práve z konzervatívneho prostredia. A títo konzervatívci teda tvrdia, že Amerika je zahltená liberálnym, teda ľavicovým videním sveta, že vlastne nie je schopnosť sprostredkovať korektne konzervatívne hodnoty a že teda ten ľavicový tlak je neznesiteľný. Keby ste chceli literatúru k tomu, som plne k dispozícii, odovzdám ju, vážené kolegyne, kolegovia.

    Naozaj v súčasnosti registrujeme mnoho javov a procesov. Možno sú teoretici, ktorí by mali pocit, že pokiaľ hovoríme o tak závažnom probléme, o akom hovoríme, tak v takom prípade treba trošičku siahnuť aj do širšieho prostredia a hľadať nejaké hlbšie, možno aj teoretické odôvodnenia alebo aspoň vymedziť rámec, v ktorom sa tými úvahami, o ktorých vedieme takúto polemiku, majú nejakým spôsobom teda hľadať zmysluplné riešenia. Dovoľte mi citovať zas jedného významného mediálneho experta: „Nevyhnutným predpokladom pre pochopenie základných otázok, s ktorým je späté aj vnímanie demokracie mediálneho prostredia, je pochopenie základných politologických, sociologických, ale nevyhnutne aj ekonomických dilem z rozvinutých postindustriálnych spoločností.“ Pokiaľ ide o charakter médií, tvrdí ďalej: „V korektnom ponímaní štátu je potrebné zvážiť aj taký drobný moment, ako je,“ a citujem teraz Jamesa O‘Connora, „pravda, že súkromné vlastníctvo prináša dominantnej ekonomickej triede neproporčne vysoký podiel na politickej moci.“ Prečítal som na túto tému konzervatívne diela, pozeral som si liberálne diela, nikde som nevidel niečo, čo by s týmto fenoménom nepracovalo, tak ako sa pracuje s termínom triedy a ešte neviem s akým iným arzenálom, ktorý my považujeme ako marxistický a dávno odvrhnutý, čo, samozrejme, tak nie je, so stratifikáciou spoločnosti, s rovnosťou príležitostí ako jednými z hlavných tém moderného politického života v krajinách, v ktorých funguje kapitalizmus. O tom sa ani nepolemizuje. To sú samozrejmosti.

    A u nás, v tých našich podmienkach, čo všetko sa odohráva, to je, samozrejme, veľmi zložité. V podmienkach kapitalizmu musíme totiž pochopiť základnú vec. A dovolím si iba jednou vetou pomenovať, čo jednoducho je potrebné zabezpečiť. Musíme zabezpečiť dve funkcie štátu, ktoré sú v tomto smere veľmi dôležité, kde prvá funkcia je akumulácia kapitálu predovšetkým a, po druhé, je to legitimizácia tohto kapitálu aj prípadný dôsledok fungovania tohto kapitálu, a to aj s príslušnou stratifikáciou spoločnosti s viacvrstvovou spoločnosťou, napr. so spoločnosťou vyrovnanou, kde stredná trieda tvorí, povedzme, viac ako 50 % populácie a kde sú teda pluralita spoločnosti a výkyvy bohatstva a fungovania v nejakom pomere. A potom z toho vychádza zásadná premisa, že štát musí vytvárať a udržovať také podmienky, za ktorých je akumulácia kapitálu výhodná a zároveň aj možná. Zároveň sa však musí pokúšať nastoliť sociálny mier, podnety pre sociálny mier a zabezpečiť realizáciu základných humanistických práv. V týchto väzbách potom pravdepodobne každý si veľmi ľahko nájde obrovský význam médií. Kde a akým spôsobom sa majú odohrávať a realizovať záujmové strety? Samozrejme, občianska spoločnosť a jej inštitúty vzájomného styku sú predsa hlboko nepostačujúce. A ešte teraz sú globalizácia, obrovský význam tlače, samozrejme, aj tu v tomto smere prebiehajú vo svete veľmi dynamické a veľmi ostré diskusie na tému nesmiernej koncentrácie vlastníctva mediálneho priestoru, kde viacerí autori ako Chomsky a jemu podobní uvádzajú, že až 90 % mediálneho prostredia vlastní 90 veľkých majetkových korporácií, ktoré vlastnia mediálne nosiče.

    V danom prípade pravdepodobne slušný človek, ktorý sa zaoberá termínom, ktorým je verejný záujem medzitriedna, ak chcete, použijem tento termín, spolupráca a schopnosť harmonizovať spoločnosť, schopnosť zabezpečovať ľudské práva, ktoré moderná európska spoločnosť produkuje, a to veľmi zaujímavým spôsobom, otázky ľudskej dôstojnosti, dostane sa veľmi ďaleko, vážené kolegyne, kolegovia. A preto je nevyhnutné, aby sme aj my urobili všetko pre to, aby priestor pre dialóg spoločnosti, pre harmonizáciu spoločenského života bol korektný. Nechýba nikomu, že z našich médií sa vytratili úplne polemiky? Prakticky už nie je o čom diskutovať. To je to, čo sme kedysi veľmi radi čítali a čo sme kedysi veľmi radi pozerali. Vedie sa názorová vojna. Predsa výzvy, ktorým čelíme, nemajú jednoznačné odpovede. K týmto výzvam, ktorým čelíme, naopak, spoločnosť nesmierne významne potrebuje diskusie, potrebuje oficiálny priestor, v rámci ktorého má fungovať. Ak to urobíme tak, ako to povedal pán Minárik alebo Lipšic, že jednoducho je tu vydavateľ, ktorý si vydáva noviny, pričom tým pádom vlastne spoločnosť do toho nemá čo hovoriť, lebo je to jeho vlastníctvo, robí si, čo chce, no tak rešpektujem to. Aj takýto názor som našiel v odbornej literatúre, ale v kategórii značne extrémnych názorov, vážené kolegyne, kolegovia. Takže pravdepodobne diskusia o tlačovom zákone potrebuje celkom iný charakter, potrebuje celkom iné východiská a potrebuje celkom inú atmosféru a prístup. Pokiaľ sa stane arénou pre bezuzdný politický boj, je preukázateľné, že výstup dobrý celkom byť nemôže. A je veľmi ľahko možné, že potom právna úprava, ktorá sa prijme, ani nesplní svoj účel.

    Hnať spoločnosť do tvrdej konfrontácie kvôli takým nezmyslom, ako sme tu počúvali za posledné tri mesiace, je, vážené kolegyne, kolegovia, nezodpovedné. A už ak je niečo mimoriadne nezodpovedné, tak je to dokonca v týchto kontextoch hnanie krajiny do obrovského rizika, že Slovensko sa stane trouble-maker Európy, že ako prvé zabezpečí situáciu, že jednoducho Lisabonská zmluva prestane mať zmysel a prestane fungovať. Kto ešte chce, kto chce takto postupovať, sa nazývať korektným a serióznym politikom a tváriť sa, že je partnerom na diskusiu? Veď ak rešpektujeme elementárne pravidlá politického boja, elementárne hodnoty, o ktorých som si myslel, že už v tomto parlamente platia, tak takýto prístup je jednoducho neprípustný. Vydieranie, vážené kolegyne, kolegovia, je jednoducho vydieraním. A ešte urobiť Európu a európskych obyvateľov rukojemníkmi takto nezmyselného vnútorného boja, to je mimoriadne nezodpovedné. Nezávidím nikomu, kto musí svoju vnútornú dilemu viesť v tejto paradigme.

    Samozrejme, niekoľko slov by stálo za to venovať aj atmosfére v médiách. Ako to vlastne reálne vyzerá? Aká je motivácia vlastníkov nosičov médií u nás na Slovensku? Ako keby stratili záujem o to, aby sa usilovali o to, čo v každej mediálnej učebnici, z ktorej sa učia žiaci na jednotlivých vysokých školách, je napísané, že jednoducho treba pracovať s názorovým vplyvom spoločnosti, že je veľmi dôležité, aby sa prezentovala tá reálna pravda v kategóriách a hodnotových systémoch, ktorým ľudia rozumejú. V rámci nich, samozrejme, možno otvárať potom veci a prezentovať názory, povedzme, menšinové, vznikajúce, ktoré v ďalšej historickej perspektíve potom môžu sa stať možno neskôr až dominantné. Ale v každom prípade treba reflektovať aspoň to základné názorové vnímanie ľudí, ich vnímanie základných otázok, možno tých najdôležitejších, ako je nakoniec aj národno-štátny záujem, úlohy a postavenie štátu. Čítal som čl. 10. Myslím si, že nikto ma tu zas nebude z nejakého nezmyselného nacionalizmu podozrievať. Je to ochrana územnej celistvosti, elementárny sociálny zmier, elementárna sociálna spravodlivosť, rešpektovanie elementárnej hodnoty v modernom kapitalizme veľmi dôležité, a to rovnosti prístupu, rovnosti príležitostí, otázka, či tá intenzita funguje, či je dostatočná v tej spoločnosti, ako vnímajú jednotlivé skupiny obyvateľstva tieto veci a nechať ich viesť na nejakej úrovni tvorivý dialóg, ako fungujú v tomto smere verejnoprávne médiá, vážené kolegyne, kolegovia, kde sme my teraz obviňovaní viackrát, že my si ich privlastňujeme, neviem čo a tak ďalej. Pritom mali ste zástupcu riaditeľa a nominanta SDKÚ, ktorý mal kultúrne riadiť Slovenskú televíziu, ktorý bol priamo tuším členom predsedníctva, ak ním nebol, tak bol vysokým funkcionárom. Hovoriť o pánovi Rybníčkovi ako o nezávislom kandidátovi je tiež viac-menej smiešne. A netreba to ani pripomínať. Bolo to nakoniec dostatočným spôsobom pertraktované aj v spoločnosti. Toto sú fakty, vážené kolegyne, kolegovia. Táto vláda je dva roky pri moci. Vo väzbe na verejnoprávne médiá vo vzťahu k tomu, aby si išla politicky okupovať tieto médiá, aj v rámci zvyklostí, ktoré ste zaviedli, je mimoriadne zdržanlivá. Výsledkom je, že ste teraz došli a chceli ste vyprávať a vnucovať nám niečo, čo vy ste jednoznačne urobili. Sú dve generácie politických vied, ktoré si navzájom urobili veľmi zvláštne veci v oblasti mediálnej. Pri všetkej úcte je možné, že Slovenská televízia nebola vždycky najoptimálnejším alebo najideálnejším prejavom demokracie v rokoch 1994 až 1998. Ale v tom období už pôsobili súkromné médiá a vyvažovali ten priestor. Ale v súčasnosti je tam aká situácia? Je taká, že sú súkromnoprávne médiá so spravodajstvom a stanoviskami, ktoré sú úplne zrejmé, a verejnoprávna televízia, ktorá prakticky absolútne nereflektuje na základné otázky verejného života.

    Vážené kolegyne, kolegovia, ako je to možné, že sa podarilo za celých osem rokov predchádzajúceho obdobia umlčovať pred obyvateľmi v podstate také zásadné otázky, ako bola privatizácia národných zdrojov? Čo na túto tému bolo vo verejnoprávnej televízii okrem teda priestoru, ktorý vytvoril pán redaktor Hríb, ktorý bol známy tým, že je mimoriadne korektný, objektívny a pri všetkej úcte, samozrejme, k formátu tej relácie bol zaujímavý, ale ktorý nerešpektoval elementárne zásady politickej korektnosti. My vždy, ak boli pozvaní zástupcovia opozície, tak spravidla sme tam boli v pomere 4 : 1. A to sú tie najoptimálnejšie, ktoré som tuším vedel pomenovať. Samozrejme, výber aj iných tém bol prispôsobený dobe s tým, že principiálne ste zatajili pred občanmi také zásadné vstupy do verejného a ekonomického života, ako bola privatizácia penzijných zdrojov, ako bola privatizácia zdravotných poisťovní a pod., kde sme umožnili na túto tému elementárnu diskusiu. Je alebo nie je možné si dneska kúpiť mediálny priestor, kde jednoducho ak nastúpia do záujmového boja proti štátu a úplne otvorene dôchodcovské správcovské spoločnosti prostredníctvom nimi objednaných PR agentúr, ktoré zabezpečovali ich záujem, dobré meno v spoločnosti, zároveň zorganizovali to, čo zorganizovali? Je alebo nie je možné kúpiť si priestor v našich médiách a pod rúškom objektívnej informácie počúvať jednostranné záujmové informácie? Je to alebo to nie je možné? Je alebo nie je to zriedkavý jav? Alebo je to zjav veľmi často sa opakujúci? Korektný človek si tieto otázky, vážené kolegyne, musí položiť. Je možné zneužiť tento mediálny priestor na to, aby si niekto objednal ľudské kompromitovanie toho alebo oného človeka na politickej scéne? Je to možné alebo nie je to možné? Ak je to možné, vážené kolegyne, aj keď je to možné len v 10 %, ja tvrdím, že v oveľa väčšom množstve je to možné, tak v takom prípade korektný zákonodarca zváži túto skutočnosť, predvída stav, predvídateľné odchýlky a pripraví právnu úpravu, ktorá aspoň čiastočne koriguje takýto priestor. Obávam sa, že ak je taký rozsah, v akom je u nás možnosť diskreditovať ľudí v novinách bez akýchkoľvek problémov, pričom na to stačí pár peňazí a cielene je možné kompromitovať kohokoľvek, a to účelovo a falošne a evidentnými klamstvami, v takom prípade je nevyhnutné, aby sme vytvárali protiváhu medzi právom na šírenie informácie a právom na ochranu osobnosti.

    Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vyjadriť sa na záver. Niekto hovorí, že tento vládny návrh zákona je zlý. Ja, samozrejme, toto slovo k obsahu k nemu nepoužijem. Ale poviem, viem si predstaviť, že by bol ešte účinnejší a zmysluplnejší. Viem si to veľmi dobre predstaviť, pretože sú naozaj štandardné inštitúty. A furt nepotrebujem ísť na hranicu do extrémnych „úprav“ typu Francúzska, Talianska a Nemecka. Ale za týchto podmienok, keď sa výrazne okresali niektoré inštitúty, keď tam je viacero vecí, je možné ten zákon zneužívať. Napr. keby išlo o pôvodné znenie do praxe, furt politika, ktorý chce ísť do konfliktu s novinármi, právo na odpoveď prakticky vôbec nechráni. Po prvé, je známa spolupráca medzi novinami. Medzitým môže ísť ďalších 10 článkov v inej súvislosti. A môže ho to diskreditovať. Dá sa kúpiť na jeho diskreditáciu strany za peniaze, inzercia a podobne. Mimochodom, viete, že za Prvej republiky aj za inzerciu zodpovedal vydavateľ? A pokiaľ v rámci inzercie bolo zneužité meno, česť, súkromie a tak ďalej, nasledovala rovnako sankcia. Takže toto sú fenomény, že máme za sebou obdobia, kde tá spoločnosť vedela precizovať dôsledne dva tieto základné fenomény, tak právo na ochranu osobnosti, ako aj právo na šírenie informácií. Som presvedčený, že transformácia nášho štátu potrebuje doriešenie aj v tejto iste citlivej oblasti.

    Naozaj viem si predstaviť, že v európskom priestore z rôznych dôvodov dochádza aj k občas nekorektným a neserióznym útokom na médiá, na vykonávanie si účtov medzi politickou mocou a mediálnym priestorom a podobne. V našom prostredí to prakticky možné nie je. Ak dochádza k takýmto záujmovým konfliktom vo veľkých krajinách, tam aj tie konflikty sú dramaticky iné, ako sú u nás. U nás ľavicová strana, ktorú predstavujem ja, Smer nevlastní a nemá blízko k žiadnemu mediálnemu nosiču. A, bohužiaľ, vzhľadom na to, keďže už nefunguje v podmienkach, že sú možné horizonty a pod., nemôžeme si založiť napr. TA3, pán Dzurinda, vám sa to podarilo, gratulujem, nám sa to už pravda nedarí a ani sa o to nechceme pokúšať, pán Dzurinda, my v tejto súvislosti chceme prijať štandardy, ktoré sú k dispozícii tu. Uznávame, že mediálny priestor je taký, aký je, z transformácií. Pevne verím, že skôr či neskôr sa nájde vydavateľ, ktorý uvidí to obrovské vákuum, ktoré tu je. Totiž, vážené kolegyne, kolegovia, to, že klesajú našich mienkotvorných denníkov náklady na 20 000 – 30 000 korún, v päťmiliónovej krajine to nie je len v tom, že ľudia nemajú peniaze na kúpenie novín. Je to aj tým, že tým novinárom neveria. Novinárom neveria, sa zdiskreditovali pri všetkej úcte mediálne hviezdy nášho prostredia, ako je pán Schutz, ako je pán Štulajter, ako je pán Leško, nech sa páči. Ale obávam sa, že okrem toho uzučkého bratislavského okruhu u obyvateľov ich hlas pravdepodobne, tak by som to povedal, nebude veľmi dôležitý. Takže naozaj Smer nemá žiadny dôvod nastupovať proti médiám a bojovať proti niečomu. My sme, vážené kolegyne, kolegovia, na tento mediálny vzťah k nám zvyknutí od nášho vzniku od roku 1998. Vieme veľmi dobre, čo môžeme od médií očakávať, kde sa dá s nimi spolupracovať, kde sa nedá s nimi spolupracovať. V takom prípade hovoríme o týchto problémoch, hovoríme občanoch aj tejto krajiny, ako vnímame mediálny priestor. Pevne verím, že skôr či neskôr sa nájde vydavateľ, ktorý bude chcieť v tomto smere naozaj ísť do mediálneho tlačového nosiča, ktorý je schopný byť arénou výmeny názorov, ktorý bude hodnotovo aspoň čiastočne neutrálny, ktorý nebude principiálne predpojatý od samého začiatku a pochopí, že toto je priestor, ktorý Slovensko mimoriadne potrebuje.

    Mimochodom, taký drobný moment. Pamätám si na situáciu v rokoch 1994 až 1998, kde sa teda viedol ľúty boj na Slovensku v rôznych záujmoch. A v tej súvislosti, ako bol pán Mečiar nabádaný na základe opäť lobingu, v ktorom ste naozaj veľmi dobrí, zo zahraničia bol nabádaný, aby nejako zabezpečil pluralitu názorov, aby bolo možné transparentne viesť hodnotový a názorový boj, aby sme mali demokratické a objektívne médiá a pod., z roku 1996 máme tento demarš, pán Dzurinda, gratulujem, ale vtedy ste ho vy ešte nezorganizovali, tak sa vynorili niektoré úvahy. Pani Bieliková uviedla jednu z nich, a priznám sa, som ju počul prvýkrát, pre zachovanie hodnôt, o ktorých som tu hovoril, dokonca štáty v Európskej únii vytvárajú veľmi vážny sponzorský priestor na to, aby boli vyvážené médiá. Vzhľadom na krátkosť času tento inštitút som nemohol celkom naštudovať ani som sa nemohol venovať jeho komparácii. A vidieť, ako široko tento inštitút funguje, aký má mechanizmus a ako sa vníma z pohľadu demokracie danej krajiny. Ale, vážené kolegyne, kolegovia, chcem vám sľúbiť, že urobím takúto komparáciu a pokiaľ bude možné, pravdepodobne sa týmto inštitútom budeme zaoberať.

    Vážené kolegyne, kolegovia, napriek tomu, že táto téma by si zaslúžila, samozrejme, ešte analýzu viacerých ďalších faktorov, myslím si, že základné veci a základné hodnotové prístupy aspoň sčasti sme predostreli. Pevne verím, že v ďalšom priebehu diskusie bude možno dominovať viacej vecný charakter. Predpokladám, že súdny človek, už tie časy, v ktorých sme počúvali doteraz o práve na odpoveď a o niektorých ďalších inštitútoch, po tom, čo som vám citoval aj z európskych dohovorov, a vaši právnici vás iste budú inštruovať, že sú záväzné pre Slovenskú republiku, odpadnú a tým pádom sa budem môcť venovať jednotlivým inštitútom a možno aj niektorým vašim pozmeňujúcim návrhom. Ďakujem vám ale v každom prípade za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána podpredsedu Číža sa prihlásili nasledovné panie poslankyne a páni poslanci: pani Ágnes Biró, pán Pavol Frešo, Pavol Minárik, Alexander Slafkovský, Magdaléna Vášáryová, Mikuláš Dzurinda, Katarína Tóthová, Beata Sániová, František Mikloško, Jana Vaľová, Dušan Jarjabek, Oľga Nachtmannová ako posledná. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami.

    A slovo má pani poslankyňa Ágnes Biró. Nech sa páči.

    Ešte poprosím technikov, pán Kahanec sa tam hlási. Skúste ešte pána Kahanca tam pripísať, lebo mu nefunguje karta.

  • Ja môžem dostať späť tie dve minúty?

  • Dajte pani Ágnes Biró naspäť čas, poprosím. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne. Pán podpredseda, určite ste si všimli alebo keď nie, tak vám poviem, ja som vám zatlieskala. Zatlieskala som vám preto, že asi mnohí z nás onemeli po tomto vašom výstupe. Ja som žasla. Žasla som nad tým, s akým emocionálnym nábojom ste to predniesli, ale ja si myslím, že keby sme sa vrátili k tej vecnej a racionálnej polohe, bolo by to určite prospešnejšie a k tejto veci asi lepšie.

    Právo na odpoveď. Ja si myslím, že sme deklarovali, že nie sme voči právu na odpoveď. A tak ako pán Eduard Chmelár, ktorého ste citovali, je to naozaj európsky civilizačný výdobytok, v tom istom článku, kde takto označil právo na odpoveď, pán Chmelár napísal aj to, že nie je možné namieriť toto právo voči slobode tlače. A o tom, že ste veľmi majstrovsky a účelovo vytrhávali vety z kontextu, svedčí aj to, že ste ma citovali a ste hovorili o uhorskom tlačovom zákone a odcitovali ste paragrafy z tlačového zákona z roku 1914. Ja som hovorila o tlačovom zákone, ktorý bol odsúhlasený v rokoch, ktoré nazývame meruôsme.

    A vzdala som sa aj toho vzhľadom na to, že už nemám veľa času, aby som citovala z rezolúcie OBSE. To, o čom sme my hovorili, je spracované v stanovisku, ktoré si objednala OBSE. A tie vety, ktoré ste citovali, majú aj pokračovanie. A táto rezolúcia dáva žiadateľovi oprávnenie len vtedy, keď má naozaj oprávnený záujem na opravu alebo ak ide o skutkové tvrdenie...

  • Vystúpenie prerušené časomierou.

  • Ďalej, pán poslanec Pavol Frešo, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán podpredseda, z vášho vystúpenia som bol najprv sklamaný. A potom som utrpel jeden silný sociálnodemokratický šok. To, čo ste tu predviedli, a to videnie, ktoré vlastne aj kopíruje videnie vlády, verím, to je naozaj váš úprimný názor. Ale na druhej strane nie je možné a ja to považujem za absolútne nenormálne, aby strana, ktorá dominuje tejto vláde, neustále ako malé decko fňukala, že nemá priestor v médiách. Veď ja do tých médií chodím a viem, že keď tam prídem sám a nepríde druhá strana, tak to nezahrajú. A vždy sa to stáva. Stáva sa to všetkým kolegom. Tak tu nerobte dojem, že naozaj vy v tých médiách si neviete povedať, čo len potrebujete. Každý jeden redaktor na balkóne na toto dáva pozor, či v elektronických médiách alebo v tlačových. Je to jednoducho tak. Tak sa netvárme v tejto sále, že je to nejaký iný spôsob.

    V tom, kam ste to doviedli do absolútneho extrému istého marxistického videnia, že až takmer o triedny boj ide, tak ja vás chcem upozorniť, že v tejto krajine sme toto videnie už mali. A práve samizdat a sloboda tlače nás z neho vyviedli von. A sú preto tie agresívne reakcie, preto tá asertivita v tých našich vystúpeniach, lebo sa nechceme vrátiť za žiadnych okolností do podobného systému. A nikomu zo žiadnych pohnútok, či už sociálnodemokratických alebo protiglobalizačných, alebo ja neviem akých, to jednoducho nedovolíme. Tak sa tomu nemôžete čudovať. Keď raz ľudia žijú v takom boľševickom štáte, v akom som žil napr. ja alebo aj ostatní občania Slovenska, tak sa musíte pripraviť na takúto reakciu, keď na slobodu tlače siahate. Ďakujem.

  • Ďalej, pán poslanec Pavol Minárik s faktickou poznámkou, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Pán poslanec, voľne vás citujem: „Nemáme pokračovať v neuveriteľnom mätení opozície.“ Ako opozičný poslanec mám obrovský problém nebyť zmätený z vášho vystúpenia, hlavne potom, ako ste sa odchýlili od toho vášho písomného podkladu. Odpovedám vám. Áno, je kompatibilné, pán poslanec, ak ste vôbec ešte schopný si pamätať, čo ste sa nás pýtali.

    Prakticky vo všetkých tých prípadoch toho historického exkurzu, ktorý ste mali, ste nakoniec sám odcitovali, že bolo kritérium na uverejnenie alebo neuverejnenie odpovede. To kritérium bola pravda, snáď s výnimkou tých francúzskych prípadov. Keď ste spravodlivo rozhorčený, pán poslanec, začínate v tej veľkej kadencii hovoriť možno aj to, čo nechcete, pretože ste povedali vetu, že pre demokraciu je nevyhnutné právo občanov na pravdivé informácie. A nie je nič iné, čoho sa opozícia dožaduje, len aby to kritérium pre uverejňovanie odpovede bola pravda. A sloboda tlače a ochrana osobných práv sú v sústavnej kolízii. Áno, je to pravda, sú v kolízii. A keď sú v kolízii musí existovať nejaké kritérium, arbitrárne kritérium, na základe ktorého rozhodneme, ktoré to právo má prednosť. A to arbitrárne kritérium nikdy nemôže byť subjektívny pocit zúčastnenej strany, dotknutej strany. Nikto nemôže byť sám sebe sudcom. Je krásna, vzácna a dobrá idea rímskeho práva.

  • Ďalším prihláseným s faktickou poznámkou je pán poslanec Alexander Slafkovský. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, keď si hovoril o tom, že nikoho nepáli tento problém nášho tlačového zákona okrem OBSE, zabudol si na organizáciu Article 19, ktorej stanovisko je ešte možno významnejšie z pohľadu profesionálneho, ako je stanovisko OBSE a pána Harasztiho, ktoré rovnako ako on a rovnako ako my hovorí to, že tento návrh zákona pre Slovensko je nevyvážený a že v takejto podobe zakladá možnosť na uplatňovanie si spupnosti moci. A spupnosť moci sa prejavuje v tom a demagógia moci sa prejavuje v tom, že absolútne nehovoríte o tom, keď hovoríte o možnosti odpovedať, o možnosti opravy, o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdenia, na ktoré sa bude odpovedať. Akonáhle toto nie je základnou premisou v odpovedi alebo v práve na opravu, tak potom si môže robiť ten, kto sa cíti dotknutý, prakticky čo chce. A pre nás je absolútnou alfou a omegou nepravdivá podstata tvrdenia v novinách. Na tú má právo žiadať opravu alebo reakciu ktokoľvek. S tým nemáme absolútne žiadny problém, pokiaľ niekto krivo obviňuje inštitúciu alebo osobu. Ak ale toto chcete spochybňovať, tak potom sa dostávame do polohy, keď chcete tlač zneužiť z polohy moci na to, aby ochraňovala moc. A to nie je v žiadnom prípade prípustné. Preto takýto zákon nemôžeme podporiť. A preto aj ohrozenie Lisabonskej zmluvy je absolútne adekvátne vážnosti situácie, ktorá sa tu deje.

  • Pani poslankyňa Vášáryová Magdaléna, nech sa páči.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Myslím, že ak mal niekto dodnes pochybnosti, o čom je tento tlačový zákon, vystúpenie najsilnejšieho muža Smeru v parlamente mu to dnes dokázalo. My sme sa podrobili historickému výkladu, ale zaujímavé je, že samotnému zákonu dnes, teraz ste venovali najmenej času. Ja som si to odstopovala.

    Veľmi som sa tešila na váš výklad historický, ktorý ste začali v 18. storočí, kým ste sa dostali k päťdesiatym rokom. Škoda, že ste to tak odbili, pán podpredseda. Bola by som si rada vypočula aj váš osobný postoj ako aktívneho komunistu k uplatňovaniu ústavného práva nemať cenzúru a môcť odpovedať v novinách. Bola by som veľmi rada, keby ste mi uviedli aspoň jeden príklad počas celého komunistického režimu.

    A celý čas bojujete proti veterným mlynom. Veď predsa my nie sme proti právu na odpoveď, my len chceme, aby bolo formulované tak, aby si každý politik nemohol robiť právo a nárok zavaľovať noviny svojimi vlastnými vyjadreniami. Máte niekoľko pozmeňujúcich návrhov. Môžete hlasovať za ne a hneď bude všetko jasné a cesta k Lisabonskej zmluve otvorená.

  • Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Mikuláš Dzurinda. Nech sa páči.

  • Ďakujem. Pán podpredseda, hovorili ste nielen dlho, ale hovorili ste o mnohých veciach. Mňa zaujala pasáž, keď ste hovorili o pánovi Harasztim z OBSE. Chcel by som vás teda poprosiť, aby ste doplnili svoje bezpochyby nielen rozsiahle, ale podľa mňa aj hlboko výpovedné vystúpenie o odpoveď na otázku: Súhlasíte s výrokom predsedu vlády, že pán Haraszti je treťoradý úradník z OBSE?

  • Teraz vystúpi s faktickou poznámkou pani poslankyňa Katarína Tóthová. Nech sa páči.

  • Ďakujem. Budem reagovať na tú časť, kde pán poslanec hovoril o odpovedi. Mňa šokujú stanoviská opozície, ktoré vlastne ohrozenie slobody tlače vidia v širokom práve na odpoveď. To snáď nie je pravda. Pozrime si napr. vývoj a v čom je vlastne sloboda tlače. Veď predsa odpoveď je vec, ktorá rozširuje slobodu tlače. Takto bol vnímaný aj tlačový zákon za Prvej republiky, kde určite mi nemôžete povedať, že to bola totalita. To bola široká demokracia. Éra tatíčka Masaryka je vždycky považovaná za éru širokej demokracie. A tam práve v § 11 ods. 1, to bol tlačový zákon č. 126/1933 Zb., široko bola formulovaná možnosť odpovede. Totiž právo na odpoveď mala osoba, ktorej sa dotýka uverejnená správa. Cítite vy tú šírku možnosti odpovedať? A vy chcete len, aby to bolo na nepravdivé informácie? Prosím vás pekne, veď tým, že by tlač uverejnila opravu, by už dopredu uznala, že odpublikovala nepravdivú informáciu. Alebo má to redaktor posudzovať? Veď predsa v konečnom dôsledku pri nezhode to musí posúdiť súd. A idem znovu do obdobia tatíčka Masaryka, kde súd tri dni mal na to, aby vytýčil ústne pojednávanie od obdržania návrhu. To...

  • Vystúpenie prerušené časomierou.

  • Ďalej, pani poslankyňa Beata Sániová, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán podpredseda Národnej rady, so záujmom som si vypočula vaše nie emotívne, ale fundované vystúpenie. Zaujala ma hlavne tá historická časť, kde právo na odpoveď, ako ste na mnohých dokumentoch dokázali, má svoju históriu. Sčasti budem vás citovať. Je to rok 1822, kde poskytnúť protijed je právom. Takže myslím, že dosť historických dokumentov ma presvedčilo o tom, že zákon, ktorý je tu predložený má svoje miesto.

    A nielen ako poslankyňa, ale hlavne ako občianka Slovenskej republiky som tento zákon si veľmi podrobne preštudovala a určite ho podporím. Ďakujem pekne.

  • S faktickou poznámkou ďalej vystúpi pán poslanec František Mikloško. Nech sa páči.

  • Pán podpredseda Číž, vy ste správne poznamenali, že opozícia a opoziční poslanci miešajú karty v európskych štruktúrach a že momentálne tam máme dominanciu. Správne ste poznamenali, že vydierame cez tieto európske štruktúry, ohovárame, z boku útočíme voči tejto vládnej koalícii a zvlášť voči Smeru. Ale neodhadli ste to celé, pretože my to máme ďaleko premyslenejšie. My máme tú Európu podelenú. Ja momentálne pôsobím napr. na severnej Morave. Tam som sa priženil. Tam mám svokrovcov, švagrovcov. A odtiaľ pôsobím na OBSE, Artikel 19 a v nemalej miere aj na pána Harasztiho. Ale vy ste povedali, že o niekoľko týždňov sa to zmení, že vy budete mať už tú dominanciu. Čiže učte sa niečomu od nás. Podeľte si aj vy Európu na regióny, je to obrovsky účinné, má to obrovský význam. Učte sa od tých, ktorí sú skúsenejší politici ako mladí ľavicoví politici na Slovensku.

  • Ďalej vystúpi pani poslankyňa Jana Vaľová vo faktickej. Nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ja by som ocenila prierez pána podpredsedu Číža právom odpovede v európskych krajinách, pretože si myslím, že je veľmi dôležité, aby sme poznali, ako je to vlastne štandardnej Európe. Myslím si, že ani náš tlačový zákon sa štandardom Európy nevymyká.

    Ak dovolíte, ja by som iba doplnila pána podpredsedu Číža, a to citáciou z čísla Právne rozhľady 6/1999, kde sa píše: „Právo na odpoveď patrí takmer vo všetkých moderných demokratických štátoch k dôležitým prvkom tlačového práva. Nebezpečenstvo jednostranného ovplyvňovania verejnosti tlačou je dôrazne obmedzené efektívnym a rýchlo presadzovateľným právom dotknutého na odpoveď. Právo odpovede dáva dotknutému možnosť obrátiť sa na fórum verejnosti s vlastným protitvrdením. Veľký praktický význam práva na odpoveď dokladajú snahy Convention on the International Right of Correction z roku 1952 na zjednotenie medzištátneho práva na odpoveď.“ Chcem povedať, že v rámci Európskej únie chýbajú dodnes záväzné spoločné predpisy pre právo na odpoveď v oblasti tlače. Európska dohoda 15. 3. 1989.

    A tak, vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte, aby sme si aj my právo na odpoveď zosúladili s európskym právom a uplatnili také právo na odpoveď, ktoré je štandardne európske a ktoré vyhovuje všetkým podmienkam. Ďakujem.

  • Ďalej je s faktickou poznámkou prihlásený pán poslanec Dušan Jarjabek. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Ja sa chcem tiež poďakovať za ten historický exkurz v rámci tlačového zákona a všetkého, čo s tým súvisí. A pritom, ako rozprával pán kolega Číž, ma napadla naozaj len jedna vec, či si naozaj myslíte, ctená opozícia, že po prijatí tohto mediálneho zákona, bez ohľadu, povedzme, na pozmeňujúce návrhy, ktoré boli prijaté, preto, lebo, hovorím, tie odozvy vydavateľov, ale hlavne novinárov boli ešte pred týmito novelizáciami, ktoré sú v spoločnej správe, či si vážne myslíte, že po jeho prijatí, tak ako bol predostretý ministerstvom kultúry, by sa printové mediálne prostredie demokraticky zhoršilo alebo bude menej demokratické, ako je v súčasnosti demokratické alebo nedemokratické, keď de facto platí zákon z roku 1966, resp. neplatí žiaden zákon, preto, lebo, ten z roku 1966 sa naozaj nedá dodržiavať, je tu jednoducho anarchia v printových médiách, to si povedzme úplne otvorenie.

    No a čo sa týka tejto debaty, mám pocit, že o čo dlhšie tá debata bude trvať v tomto parlamente, o to bude viacej hysterickejšia. A preto mám pocit, že keby sme tento bod prerokovávali ako prvý bod tejto parlamentnej schôdze, tak aj tie reakcie, ktoré teraz citujú mnohí opoziční poslanci, by boli iné. A obávam sa, že keby sme tento zákon prerokovávali neskôr, ako ho prerokovávame, tak možno tuná budú nalietavať ešte aj lietadlá z Bruselu. Ďakujem za pozornosť.

  • Pani poslankyňa Oľga Nachtmannová vo faktickej, nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Vo svojom vystúpení pán podpredseda citoval časti medzinárodných dohovorov, ktoré zakotvujú právo na odpoveď. Ja si dovolím citovať našu ústavu, z jej čl. 26: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.“ Verejnosti sa tieto ustanovenia často vysvetľujú ako absolútna sloboda pre médiá. Z môjho pohľadu ide o zavádzajúce a pre demokratickú spoločnosť nebezpečné chápanie. V demokratickej spoločnosti by to malo znamenať právo pre každého. Čiže uplatnenie slobody prejavu bez uplatnenia práva na odpoveď podľa môjho názoru a nielen podľa môjho názoru je prakticky nemožné. Ďakujem.

  • Posledným s faktickou poznámkou prihláseným poslancom na vystúpenie predrečníka je pán poslanec Stanislav Kahanec. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Pán podpredseda, keď ste tam dali aj k dispozícii rôzne citácie z medzinárodných dokumentov, z revue, z ústavných citácií, z Nemecka či Česka, Poľska, trošku mi to pripomenulo príbeh o psíkovi a mačičke, keď pripravovali tortu a dávali do nej len to najlepšie. Nebudem hovoriť, ako to dopadlo, lebo dôležitejšie je niečo iné.

    Spomínali ste tam historické roky 1799 – 1881, Egypt dokonca. Ja vám pripomeniem iné roky a spýtam sa a skúsim dať aj odpoveď na tú vašu otázku, keď ste sa pýtali, či v tých časoch boli, keď boli schválené zákony u nás, či už tlačová novela alebo zákon o časopisoch, približne, a novinároch, zahltené noviny a či bola narušená demokracia. No zrejme ste si nevšimli aj iné osmičky v rokoch, keď síce platili tieto zákony, ale tá demokracia nefungovala. A ja vám tie roky pripomeniem. Tiež sú to osmičkové roky, 1948 (Víťazný február), 1968 (poučenia, normalizácia), 1950 (ten nemá osmičky, tvrdé perzekúcie). Vo všetkých týchto rokoch platili tieto predchádzajúce tlačové zákony. A vy sa pýtate, či bola vtedy narušená demokracia?! Veď, prepánajána, vy nevnímate, že boli v rámci tejto histórie obdobia, keď tá demokracia bola aká taká a keď boli obdobia, že tá demokracia vôbec nefungovala? Teraz je zasa rok 2008, tiež osmička. No niečo to pripomína. To pripomína to, že asi ten rok 2008 pri súčasných postojoch vládnej koalície pripomína tie staré časy, kde je predpísané, čo sa môže a čo sa nemôže povedať. Ďakujem pekne.

  • Reagovať na vystúpenia predrečníkov, ktorí vystupovali s faktickými poznámkami, bude teraz pán podpredseda Miroslav Číž. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Ďakujem váženým kolegom za reakcie.

    Škoda, že tu nie je pani Biró, by som jej povedal, že som ju necitoval. Ja som len robil exkurz a som sa, prirodzene, dotkol aj uhorského práva, keďže platilo a bolo recipované ešte za Prvej republiky. A bola náhoda, že aj ona to spomínala. Takže tam je to skôr nedorozumenie.

    No, pani Vášáryová, sme krajania, takže ja naozaj sa budem k vám správať ako džentlmen. Problém je, či ste presvedčená, že ste si overili toho aktívneho komunistu? Iba túto otázku mám na vás.

    No a potom by som ešte snáď niečo povedal pánovi Dzurindovi k tomu treťoradému úradníkovi. Poviem vám svoj osobný názor, keď to chcete počuť. Podľa mňa pán Haraszti trošku diskreditoval OBSE. Viete, okolnosti, ktoré tam boli, boli zrejmé. Veď následne dal stanovisko a následne povedal, že už nemôže dávať stanovisko, lebo nemá autorizovaný preklad a podobne. Podrobne som diskutoval s pánom ministrom Kubišom, ktorý, ak dovolíte, vie niečo o fungovaní OBSE, ktorý hovoril, že tento postup je absolútne netradičný a pokiaľ tam on bol, tak sa prakticky nestal. Takže pravdepodobne tie emotívne reakcie možno sú aj namieste. A možno aj pre pána Harasztiho by bolo dobré, keby niektoré veci naozaj robil tak, aby boli korektné.

    K pánovi Mikloškovi. Ferko, tebe chcem povedať, že teba som teda naozaj nepodozrieval. Ty, viem, máš úplne iné povinnosti na Morave. Držím ti palce a, samozrejme, želám ti čo najväčší úspech.

    No a k pánovi kolegovi Kahancovi. Obávam sa, že neviem nadviazať na to, čo ste mi hovorili. Nie som si úplne istý, že ste počúvali môj prejav. Ale ešte raz sa nad tým zamyslím a príp. potom osobne na to odpoviem. Ďakujem pekne.

  • Ďalej v rozprave vystúpi za poslanecký klub Slovenskej národnej strany pán poslanec Rafael Rafaj. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, myslím, že som posledne písomne prihlásený za poslanecké kluby. Takže dovoľte mi, aby som ako piaty v poradí, a to v mene poslaneckého klubu Slovenskej národnej strany sa aj ja vyjadril v druhom čítaní k návrhu nového tlačového zákona a predostrel, že chcel by som ísť cestou vecnej argumentácie s citáciami, kontextovo príkladmi, definíciami, aj keď by bolo žiaduce povedať, keďže niektoré veci a argumenty sa opakujú, ako keby sme sa nepočúvali, že sa mi javí, ako keby to opakovanie je matka múdrosti by v tejto sále bolo vhodné občas použiť. A pokúsim sa ísť skôr cestou pojmov ako dojmov, aj keď rešpektujem, že toto je oblasť kde sa každý chce a môže vyjadriť.

    Hneď na začiatku som sa sám pýtal, akú charakteristiku by som dal tomuto zákonu. A spontánne ma napadlo nazvať ho otvoreným zákonom, otvorený preto, že ani po pozmeňujúcich návrhoch, ktoré, verím, budú prijaté a ktoré tento návrh pôvodný vycizelujú, nebude zabetónovaný, pretože mediálna sféra je azda najdynamickejšie sa rozvíjajúcou oblasťou, otvorený aj preto, lebo je otvorený novým trendom, no novým trendom v našej slovenskej realite, pretože toľko diskutované a polemizované právo na odpoveď je, ako už bolo povedané a zdôrazním to aj ja, v okolitých štátoch alebo vo vyspelej Európe, keď chcete, úplným štandardom. Takže niečomu sa otvárame.

    Oceňujem, že sa otvára tento zákona aj verejnosti, na ktorú, bohužiaľ, zabúdame. Veď aj my sme tu vlastne len nositeľmi názorov a moci verejnosti. Sme sprostredkovaní delegáti verejnej moci, aj keď niektorí z nás na to často zabúdajú, teda myslím tým zabúdanie na národ a verejnosť. No a, bohužiaľ, sa stane, že vydavatelia často zabudnú, pre koho sú tie noviny určené. A tým je verejnosť. Takže správa bude znieť, že otvárajú sa dvere verejnosti pri využívaní jej práva na informácie.

    Keď sme pri informáciách a slobode, spomeniem to, ony spolu súvisia naozaj. Nejde totiž len o slobodu prejavu alebo názoru. Ale v tých medzinárodných dokumentoch je veľmi jasne povedané, že ide o slobodu slova a informácií. Čiže ide aj o to mať právo byť informovaným a práve tu je ten posun moderný vnímania na slobodu prejavu a slova posúvajúci sa mierne, ale iste k verejnosti čiže k vyváženiu práv a povinností.

    Počuli sme o hriechoch. Ja som si tie hriechy aj podrobne prečítal. Hovoril o nich pán minister. Takže nebudem bližšie rozvádzať ani niekomu vyčítať, že si asi neprečítal kódex Slovenského syndikátu novinárov, pretože ten šiesty hriech je vlastne proti zneniu aktuálneho kódexu. Ale ja považujem za najväčší hriech samoľúbosť, ak si niekto myslí, že má akési božské poslanie byť jediným kompetentným šíriť slobodu a v prípade, že niekto namietne, aby túto slobodu šíril v kontexte so zodpovednosťou, tak ten, kto to namietne, je údajný nepriateľ. Takže ja, naopak, považujem tento zatiaľ nezverejnený ôsmy hriech za oveľa závažnejší, ako je tých vykonštruovaných sedem hriechov.

    A veľa sa tu hovorí o rôznych spoločensky historických kontextoch. Ja nebudem tak detailný ako kolega predo mnou, ale budem sa skôr venovať mediálnej obci. A len zosumarizujem isté javy, ktoré sú, povedzme, aktuálne a na ktoré má spoločnosť právo reagovať. Je pravdou, že existuje aj mediálna manipulácia. Hovorili ste už viacerí o tom. Je pravda, že médiá majú aj keď legitímny, ale podľa niektorých neuveriteľný dosah na verejnú mienku. Médiá napr. podľa Chomského, ale to nie je jediný zdroj, pozor na to, v tejto podobe a dobe už prestali byť absolútnou zárukou slobody, nie všetky prístupy a výstupy v médiách sú, bohužiaľ, nezávislé, hlavné médiá sú veľké korporácie vlastnené prepojené na ešte väčšie kartely, čiže je tu prevažujúci ekonomický záujem vlastníkov médií, média sú predmetom trhu, ich vlastníci teda predávajú primárne svoj produkt. A aj tá diskusia, ktorá tu bola vedená, často na ostrie noža a na diaľku, smeruje k tomu, aby výrobný prostriedok, ktorý ponúkajú a za ktorý dostávajú peniaze, mal čo najmenej prekážok v ceste k recipientovi alebo ku konzumentovi. Obraz sveta a spoločnosti, bohužiaľ, nemusí už zodpovedať objektívnej realite. To už zostalo len v poučkách. Bohužiaľ, ani primárnym trhom často nie je verejnosť, ale odberatelia reklamných služieb či priestoru. Anglická teória žurnalistiky napr. hovorí, že noviny sú priestorom pre inzerciu, ktorý je vyplnený spravodajstvom. Čiže prioritné je naplniť ich inzerciou a ak vám zostane priestor, inak povedané, dajte tam spravodajstvo a publicistiku. Takže toľko o negatívnych javoch v spoločnosti, na ktoré by sme mali reagovať. A mali by sme hľadať, samozrejme, legitímne cesty na to, ako tieto javy riešiť.

    Často pertraktovanou a vlastne aj tou kľúčovou témou tejto polemiky je sloboda prejavu. Tak sa pozrime, čo sa posúva, čo sa dynamizuje a mení v prístupe k základným právam, hodnotám a princípom. Samotný princíp slobody sa akcentuje na slobodnú diskusiu v médiách. To je ten nový posun, že sloboda nie je bezbrehá, ale má umožniť slobodnú diskusiu a, pokiaľ možno, zabezpečenie rôznych pluralitných názorov, pretože dnes už sloboda sama osebe negarantuje demokraciu, demokraciu dnes posilňuje predovšetkým pluralita názorov. To sú tie momenty aj na medzinárodnej scéne, ktoré idú v trende s prijímanými odporúčaniami, uzneseniami, právnymi judikátmi a na ktoré by sme, prirodzene, aj my mali reflektovať. Čiže, tak ako som hovoril, slobodné právo na slobodu prejavu sa rozširuje ako neoddeliteľné spojené nádoby aj na slobodu informácií, tak ako je to napr. uvedené v Deklarácii o slobode politickej diskusie v médiách z roku 2004. A súčasne v tomto kontexte bola pripomínaná toľkokrát citovaná rezolúcia 74 (26) o práve na odpoveď. Ale čo je podstatné, je, ona má aj svoj podtitulok, ktorý hovorí, že ide o postavenie jednotlivca vo vzťahu k tlači. A opäť sme pri meritórnom probléme, na ktorý som hneď v úvode poukázal, že s tou snahou nalievať čistú vodu alebo vylievať tú špinavú vodu pri vzájomnej diskusii zabúdame na to najpodstatnejšie. A vylievame odtiaľ aj verejnosť alebo jednotlivca, ktorý má svoje práva. A má ich nielen ako práva, ale aj, povedzme, ako fungujúci systém platný v žurnalistike, ktorou je spätná väzba. Ja si naozaj neviem predstaviť seriózneho, zodpovedného a úprimného vydavateľa alebo šéfredaktora, ktorý by neakceptoval úctu k spätnej väzbe, teda k čitateľom, ako vyrobiť a vyhodiť informáciu a budem produkovať ďalšiu informáciu. Áno, sú aj také. A tomu sa hovorí žltá žurnalistika alebo bulvár. Ale nechcem túto oblasť rozvíjať ani sa nikoho dotknúť.

    Takže dôležitá pripomienka pri pozeraní sa ako na celok na tento zákon je, treba sa pozrieť na vyváženosť povinností a zodpovednosti práv a slobôd, ale každého účastníka toho informačného reťazca, nielen teda vydavateľa, nielen toho, kto tieto informácie spracúva, ale aj toho, kto ich konzumuje. A tak sa pýtam, či teda je to nejaká búrka v pohári vody alebo si musíme cvičiť nejaké názorové alebo politické svaly, keďže verím, že pre odborníkov, pokiaľ berú naozaj striktne do úvahy odbornosť a právnosť prostredia, v ktorom sa nachádzame, pre takýto prístup je to podľa mňa zrozumiteľné a jasné. Chcem preto ubezpečiť, že ani Slovenská národná strana, dovolím si povedať, ani vládna koalícia, ani ja osobne nemáme záujem vytvárať nejaký inštitucionálny konflikt s novinármi, s mediálnou obcou. Chcem však poprosiť aj o rešpektovanie legitímneho práva ústavných činiteľov hovoriť o negatívnych javoch a predkladať riešenia, ktoré sú štandardné a objektivizované vo vzťahu a kontextoch, ktoré sú zakomponované v toľko citovaných a stále opakovaných dokumentoch, rezolúciách či judikátoch.

    Na jednej strane sa často používa klišé o našej európskej príslušnosti, ale na strane druhej tu už akosi nechceme akceptovať práve tieto skúsenosti predovšetkým a trendy, predovšetkým trend posilňovania plurality názorov a implementovanie práv verejnosti práve z dôvodu vyváženosti práv a povinností a teda subjektu a objektu práva na slobodu prejavu. Tu sa môžeme sporiť, kto je subjektom, kto je objektom, ale jednoznačne to nemôžeme preseknúť, to sú spojené nádoby. A preto od osemdesiatych rokov 20. storočia je trendom v Európe zavádzanie nástrojov aplikácie tohto inštitútu, ktorý sa nazýva právo na odpoveď, pretože sme sa už zhodli, myslím, aj s predrečníkmi, že to kľúčové a meritórne je práve toto, táto bitka o Stalingrad či kurdský oblúk, ako chcete, ktorej výsledok rozhodne o tom finálnom prijatí alebo hodnotení tohto zákona, aj keď takúto redukciu považujem za devalváciu snahy, pretože sú tam zakomponované aj iné práva a, prirodzene, iné mechanizmy a kvôli jednému stromu nevidieť celý les je rovnako nezodpovedné. A práve tým legitímnym zámerom nielen na Slovensku, ale aj v prostredí Európskej únie, a nebola to len tá rezolúcia 74, ale aj tá čerstvejšia z roku 1984, je práve zabezpečiť vynútiteľnosť práva aj na opravu a aj na odpoveď. Preskočím, ak dovolíte, už toľko citované krajiny, kde existuje v akej sile, ale musím spomenúť príklad, ktorý som naznačil vo faktickej poznámke, z Česka, keďže už môžeme sa porovnávať a tieto zákony svojou konštrukciou sú naozaj veľmi podobné. Aj tam došlo na poslednú chvíľu k istým korektúram. Rovnako to bolo po masívnych výstupoch rôznych strojcov negatívnych javov, ktoré sa vraj objavia po prijatí toho zákona, a rôznych scenárov grafomanov. Ale známy publicista a mediálny pedagóg povedal, že „od začiatku išlo o boj záujmových skupín, ktorý bol celkom účelovo maskovaný obavami o slobodu tlače“. Môžeme len poďakovať za takúto úprimnosť českému kolegovi. A aj tam v Česku bol práve tým kľúčovým bojiskom inštitút práva na odpoveď. Vieme, ako to dopadlo. Vieme, že nejaké ohrozenie tlače nehrozí ani nie je v Českej republike. A zas budem polemizovať, ale ja si myslím, že spoločenské prostredie aj vzhľadom na tú spoločnú históriu je podobné nášmu. Takže ja by som nemaľoval čerta na stenu a nechal by som naozaj štandardnú aplikačnú prax na implementovanie v praxi tohto štandardného mechanizmu.

    Na druhej strane sme tu počuli predrečníka, ale ja sa chcem vyhnúť nejakej striktnej politizácii, ale je to len taká malá odbočka na predrečníka, ktorému bolo vytýkané, že akosi elegantne preskočil tie päťdesiate a ďalšie roky. Tak sa teda opýtam aktuálne: Ak päťdesiate, šesťdesiate, sedemdesiate roky neobsahovali právo na odpoveď a žili sme v totalitnom prostredí, ak to teda tento inštitút neobsahoval a žili sme v totalitnom prostredí, ako chápať snahu neimplementovať tento demokratický výdobytok v čase slobody do aktuálneho nového zákona? To nechám ako otvorenú otázku.

    Dovolím si a budem korektný, neuzavriem to. Ale napriek tomu sa opýtam: Boli by sme ochotní legalizovať nepriznanie práva verejnosti? Toto chceme, nepriznať právo verejnosti? Totiž otázka nestojí, či má byť právo na odpoveď, do akej miery, nebudeme si tu predsa filozoficky vykladať hodnoty pravdy, jej relatívnosti, kontextovosti a ďalších otázok. To nechajme na odborníkov, oni sa s tým vysporiadajú, primárne je, či chceme priznať alebo nepriznať práva verejnosti. Ak ich chceme priznať, cesta je otvorená vrátane toľko diskutovaného a kritizovaného § 8. Princíp tohto paragrafu, dokonca to môžem povedať o dvoch paragrafoch, je rovnosť zbraní, keďže sme zákonodarcovia, mali by sme rozmýšľať aj v týchto kategóriách, to znamená bez dodatkov či dodatočného komentovania umožniť recipientovi uplatniť svoju spätnú väzbu a svoje právo na informácie. Neskôr vysvetlím aj, prečo je to tak. Okrem iného zaväzuje istým spôsobom, relatívnym, k takémuto konaniu aj už mnou citovaný etický kódex Slovenského syndikátu novinárov. Nemal by mať tzv. redakčný chvost. Redakcia alebo redaktor by nemal mať predstih pred reagujúcou verejnosťou.

    No a potom ten druhý princíp je neodkladnosť. To znamená efektívne presadenie nároku na odpoveď. Totiž už sme tu mali rôzne citované normy, zákony aj z minulého storočia. No čo je z toho, že u nášho jedného suseda sú obrovské práva, keď v praxi vám menovaná predstaviteľka istej samosprávy povie, že hold, ale v praxi to nemá nijakú účinnosť, môžeme si to tak zavesiť akurát do vitrínky alebo na nástenku? Chceme ako zákonodarcovia rešpektovať takýto stav, síce len zatiaľ práva na opravu, ale s priemernou dĺžkou uplatnenia legitímneho práva našich občanov 5, 6, 7, 8 rokov? S týmto sme spokojní? A vinu prenecháme na iný orgán, súdy? Myslím, že to je nezodpovedné, pretože my máme cestu, ako riešiť tento stav. A práve nielen princípy dva ďalšie, ktoré k právu na opravu v tomto zákone pribúdajú, a to právo na odpoveď a dodatočné oznámenie, rozširujú naozaj možnosti verejnosti byť aktívnym účastníkom, pokiaľ naozaj, a striktne je to v zákone povedané, sú dotknuté jej práva alebo česť či dobré meno právnickej osoby, aby verejnosti podali nocionálnym charakterom objektívne to, čo za pravdu považujú. Teda pravdu stále hľadáme. Ja neviem, kto objavil úplnú pravdu. Boli tu takí, ktorí tvrdili, že iba oni majú pravdu, ale myslím, že my sme takí skromnejší. Či sú tu takí?

  • Odpoveď z pléna.

  • Dobre, tak ich nemenujme. Vedieme proste jednoducho diskusiu. Čiže právo verejnosti sa umožňuje použiť aj v prípade, čo je logické, ak aj informácia bola relatívne pravdivá. Ale uvažujme o možnostiach. Recipientovi sa neposkytuje priestor reakcie na hodnotiace súdy, ale len na faktické. S tým asi všetci súhlasíme. Súčasne sa mu zužuje reakcia výlučne len na skutkové tvrdenia, tak ako je to napr. v spolkovom zákone Severného Porýnia-Vestfálska. Tam sa recipient označuje ako dotknutý určitým skutkovým tvrdením. Oni sa vyhli tomu filozofovaniu, čo je pravdivé a čo je nepravdivé. Vnímajú ho ako dotknutého a dotknutý má vždy právo reagovať alebo byť vypočutý. To je zas druhá právna zásada, ktorú by sme nemali obísť, každý má právo na vypočutie aj na stránkach tlače, oprávnenému subjektu v práve na odpoveď sa transparentne limituje aj možný rozsah odpovede na primeraný. Keby sme išli niektorým systémom, francúzskym, mali by sme tam dvesto riadkov, preboha, minimum by ich muselo byť 50. To tiež nechceme. Alebo pôjdeme tým nemeckým? Tam je adekvátny priestor ten istý. Alebo poďme do demokracie tatíčka Masaryka. Tam bol primeraný priestor minimálne dve strany, plus tretia strana bola neobmedzená, ale už bola spoplatnená ako inzercia.

    K lehotám ešte, aby sme si uvedomili, kde sa vlastne nachádza okolie, keď niektorí hovorili, že nie každý číta extenzívne a nie tak možno rýchlo, aby si uvedomil, či jeho česť, práva a slobody a tak ďalej boli poškodené a aby do 30 dní vedel povedať faktmi tú svoju pravdu. Ja nepodceňujem našich čitateľov ani verejnosť, myslím, že 30 dní je dostatočných na to, aby zrozumiteľne vydavateľovi doručili svoju žiadosť. Čiže tá poznámka podľa mníchovského vrchného súdu, je to v Bavorsku 6 hodín, pričom vydanie konkrétneho periodika nemusí byť uzavreté. Inak povedané, ak ešte stále nie je v tom dni totálna uzávierka, ak ste dokonca ešte v tlači, môže prísť a zakomponovať túto odpoveď do predmetného vydania, pretože polčas rozpadu tejto zlej informácie je kľúčový, pretože inak potom efektnosť zaniká. V Hamburgu boli trošku liberálnejší. Tam to dali na 21 hodín a my tu máme nejaký des z 30 dní. Tak tomu naozaj už potom nerozumiem. A navyše u nás na rozdiel od tlačového zákona citovanej spolkovej krajiny sa to nevzťahuje aj na úrady, pretože tam podľa § 11 to môžu byť aj úrady, a, v dikcii je to vysvetlené, aj politické strany, ministerstvá a vládu a dokonca aj parlament. Nemecko je predsa demokratickou krajinou, tak asi im to nebudeme vyčítať. Takže vidíte, že ak by sa chcel naozaj niekto inšpirovať možnosťami, ako tento inštitút zneužiť, tak stačilo, keby okopíroval len tlačový zákon Severného Porýnia-Vestfálska. No ale to by bolo asi potom hromobitie na Slovensku.

    Takže oceňujem, že tento zákon ide tou zlatou strednou cestou a že aj v tomto druhom čítaní sú pozmeňujúce návrhy, ktoré majú racionálne jadro, preto ocením predkladateľa, že sa rozhodol vypustiť § 6, ide o pokuty, ktoré minulá vláda zaviedla. A pokiaľ mi bude umožnené, verím, že o chvíľu vám si dovolím prečítať aj ja jeden pozmeňujúci návrh, ale kým tak urobím, dámy a páni, ešte si dovolím poukázať na niektoré fakty, pretože náš čas je vzácny. A ja si cením rovnako vašu pozornosť sledovania a počúvania, a preto sa snažím vám hovoriť väčšinou tie fakty a argumenty, aby sme vzájomne obohatili.

    A keďže sa naša diskusia nesie výlučne v tej fundamentalistickej rovine pravdivosti, tak som si prečítal článok v Právnych rozletoch č. 6 z roku 1999 od Moniky Rahin z Kolína práve pri hodnotení českého návrhu zákona, kde uvádza táto expertka, že nepodstatná je pravdivosť alebo nesprávnosť skutkového tvrdenia. Čiže ona ide až pri hodnotení podobného mechanizmu do takého možno extrému alebo nepredstaviteľnosti, že nie je podstatná dokonca ani pravdivosť. A naozaj je to tak, pretože podľa tohto uhla pohľadu a pri názore výrokov nemeckého ústavného spolkového súdu „ide pri práve na odpoveď iba o realizáciu práva dotknutého vyjadriť sa k verejnosti, na ktorú sa obracalo rovnako pôvodné tvrdenie, a teda nezávisle od objektívnej pravdy“. Toto tvrdenie ústavného nemeckého súdu je z roku 1983 čiže úplne iný uhol pohľadu na problematiku. Čiže ak máme A, pričom niekto so svojou informáciou sa obráti na verejnosť, má právo dotknutý sa obrátiť rovnakým spôsobom k tej istej adresnej verejnosti. Prečo by sme to mali neumožniť aj na Slovensku? Áno, možno budete namietať, že ide o nemeckú precíznosť, tá by nám možno nemala byť vzorom, ale na druhej strane predsa len aspoň kvôli argumentácii poviem, u vydavateľa ani u dotknutej osoby tam neplatí domnienka pravdy. Zopakujem, domnienka pravdy tam nie je rozhodujúca, Wahrheits Vermutung, špeciálne pre pani poslankyňu Vašáryovú, ktorá občas cituje v nemeckom jazyku. Čiže, zopakujem to, aby nedošlo k nesprávnemu prekladu, ide o domnienku pravdy. Takže podľa citovaného spolkového tlačového zákona, ale takých zákonov je tam, samozrejme, viac, existuje povinnosť vydavateľa zverejniť protikladnú verziu. Oni nešpekulujú o tom, či je to pravdivé, čo všetko tam je, či nejaká vata tam je uvedená, pre nich je primárne uverejniť protikladnú verziu a prispieť tak k pluralite informácií. Niekto sa boji plurality informácií? Veď verejnosť nie je blbá. Ona vie, že keď poviete, že slnko je zelené, že máte nepravdu, aj keď možno budete mať uplatnenú odpoveď.

  • Hlas v sále.

  • A sme tam, pri tej relatívnosti. Dobre, takže skončíme tú polemiku o tom, čo je pravdivé, a dáme pozmeňujúci návrh presne tak.

    Takže, dámy a páni, najskôr úvod k pozmeňujúcemu návrhu, samozrejme, pretože keď som si prečítal pôvodné znenie § 4 ods. 1, ktorého prvá veta hovorí, že vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní zachovať mlčanlivosť o pôvode alebo obsahu informácií a tak ďalej, tak som si predstavil, čo by sa mohlo diať v praxi. A okrem legitímnosti cieľa, keďže tu máme povinnosť zadefinovanú ochraňovať zdroj presne v duchu judikácie Európskeho súdu, ak by sme to dotiahli do konca a umožnili by sme aj totálnu ochranu obsahu informácií, tak sa pýtam, aká by bola práca novinára a aký by bol výstup médií, keby síce dostal informáciu, ťaživú, chcel by ju dať verejnosti, no ale nemohol by to urobiť. Bol by akýmsi spovedníkom občanov, ktorí nedôverujú možno súdom, ale ktorí sa radi zverejnia novinárovi. A bolo by možné v istých prípadoch zablokovať vlastne fungovanie médií a poslanie novinára. Preto môj návrh je v súlade s odporúčaním č. 7 z roku 2000 Výboru ministrov Rady Európy, že ochrana zdroja informácií novinára vytvára základnú podmienku pre novinársku prácu rovnako ako sloboda tlače, ale zdôrazňujem zdroj informácie, čiže chrániť fyzickú osobu. Ale súčasne by naša úprava mala byť dostatočne flexibilná na to, aby sme neznemožnili samotnú prácu narábať s obsahom informácie, samozrejme, do tej miery, aby nebolo spätne možné v prípade zverejnenia aj obsahu informácie identifikovať tento zdroj.

    Takže pokúsim sa predniesť ten šalamúnsky pozmeňujúci návrh. Čiže, dámy a páni, dovoľte mi predniesť pozmeňujúci návrh.

    Po prvé k čl. I § 4. V § 4 odsek 1 znie: „Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve a o obsahu týchto informácií tak, aby sa nedala zistiť totožnosť zdroja, ak o to požiadala fyzická osoba, ktorá informácie poskytla, a aby sa odhalením obsahu informácií neporušili práva tretích osôb: s písomnosťami, tlačovinami a inými nosičmi údajov, najmä obrazovými záznamami, zvukovými záznamami a zvukovo obrazovými záznamami, na základe ktorých by mohla byť zistená totožnosť fyzickej osoby, ktorá informácie poskytla, sú povinní zaobchádzať tak, aby nemohlo dôjsť k odhaleniu totožnosti zdroja informácií.“

    Odôvodnenie tohto som povedal. Takže máte ho tak či tak rozdaný v laviciach.

    Po druhé k čl. IV. V čl. IV bode 1 za § 15a sa vkladajú § 15b a § 15c, ktoré znejú:

    „§ 15b Právo na informácie. Orgány verejnej moci, nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené zákonom, sú povinné na základe rovnosti poskytovať vysielateľovi informácie o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti. Tým nie sú dotknuté ustanovenia podľa osobitného predpisu21d).“

    „§ 15c Ochrana zdroja o obsahu informácií.

    Odsek 1: „Vysielateľ je povinný zachovávať mlčanlivosť zo zdroja informácií získaných na zverejnenie spravodajských programov a publicistických programov a o obsahu informácií tak, aby sa nedala zistiť totožnosť zdroja, ak o to požiadala fyzická osoba, ktorá informácie poskytla, a aby sa odhalením obsahu informácií neporušili práva tretích osôb: s písomnosťami, tlačovinami a inými nosičmi údajov, najmä obrazovými záznamami, zvukovými záznamami a zvukovo obrazovými záznamami, z ktorých by mohla byť zistená totožnosť fyzickej osoby, ktorá informácie poskytla, sú povinní zaobchádzať tak, aby nemohlo dôjsť k odhaleniu totožnosti zdroja informácií.“

    Odsek 2: „Vysielateľa môže od povinnosti podľa odseku 1 oslobodiť udelením súhlasu len fyzická osoba, ktorá informácie poskytla. Po smrti tejto osoby platí právo udeliť súhlas blízkych osobám a ak ich niet, povinnosť podľa odseku 1 zaniká.“

    Odsek 3: „Povinnosť podľa odseku 1 sa vzťahuje aj na zamestnanca vysielateľa. Táto povinnosť mu zaniká, ak povinnosť podľa odseku 1 zanikla pre vysielateľa. Za rovnakých podmienok sa povinnosť odseku 1 vzťahuje aj na inú osobu, ktorá informácie podľa odseku 1 poskytne vysielateľovi na základe zmluvného občianskoprávneho alebo zmluvného obchodnoprávneho vzťahu s vysielateľom, ktorým sa táto osoba zaväzuje profesionálne poskytnúť informácie podľa odseku 1 vysielateľovi.“

    Odsek 4: „Povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje na prípad, ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu.“

    Odsek 5: „Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nevzťahujú na oznamovaciu povinnosť vysielateľa v súvislosti s propagáciou podľa osobitného predpisu21e).“.“

    Poznámky pod čiarou o odkazom 21d a 21a znejú: „21d) Napr. zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov, napr. zákon o slobode informácií v znení neskorších predpisov, § 20 zákona Národnej rady č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve, § 80 zákona Národnej rady č. 171/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, § 23 zákona Národnej rady č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe. 21e) Napr. § 19 ods. 2 zákona č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní, o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov.“

    Koniec citátov a pozmeňujúceho návrhu.

    Len to stručne odôvodním. Keďže vstupujeme do iného precizovania v § 4, musíme otvoriť aj zákon o vysielaní a retransmisii č. 308/2000 Z. z. A toto v čl. IV bode 2 bola citácia nového znenia práve spomenutého zákona o vysielaní a retransmisii z rovnakého dôvodu, na jednej strane posilnenia ochrany totožnosti zdroja informácie súčasne upresnením rozsahu chráneného obsahu informácie.

    Dámy a páni, ja vám ďakujem za vašu pozornosť a teším sa na spoluprácu pri schvaľovaní pozmeňujúcich návrhov.

  • Ďakujem.

    Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Rafaja majú pán poslanec Urbáni, Zala, pani poslankyňa Gabániová, Tóthová, pán poslanec Kahanec, Minárik, Fronc, Mikloško. Pán poslanec Mikloško je posledný prihlásený s faktickou poznámkou. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    A slovo má pán poslanec Urbáni.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, ja som nešťastný, že tu už niekoľko hodín alebo veľké hodiny zabíjame tým, že sa sporíme o niektoré drobné veci, ale nehovoríme o tlačovom zákone ako o celku. Ja som vyhlásil za našu stranu, že očakávame od novinárov, aby nám poslali poznámky, aby nám poslali námety. Musím vám povedať, že sme dostali od jedných novín dva riadky. Prvý bol zrušiť sankciu, právomoc pre ministerstvo kultúry, čo sa udialo, čo sa podarilo v koalícii presadiť, ďalej, po druhé, presnejšie formulovať ustanovenia práva na odpoveď, tak aby sa vzťahovalo len na nepravdivé informácie.

    Ja si myslím, dámy a páni, že pán Rafaj má pravdu, keď hovoril že tu napíname svaly, pretože v tej formulácii, v akej je teraz predložený tlačový zákon s tým pozmeňujúcim návrhom, absolútne vyhovuje tomu, aby sa hovorilo o pravde, o nepravde, aby sa hovorilo o faktoch a o faktických skutočnostiach. Kvôli tomu som si pozrel v lexikóne slovenského jazyka, čo je pravda. A hovorí, že je to súhlas výroku, názoru so skutočnosťou, zhoda poznania a bytia, filozoficky je to objektívna pravda, ďalej, správne zmýšľanie, správny názor, po tretie, skutočnosť. Kto posúdi, dámy a páni, čo to je skutočnosť? Nestačí to, že je dané, že právo na odpoveď, ktorú uznávate, je napísané tak, že sa faktmi odpovedá na fakty a vlastne objektivizuje pravda? Musím súhlasiť s premiérom, ktorý pred pár dňami povedal, ak prax ukáže, že to nefunguje a že sme niečo spravili...

  • Vystúpenie prerušené časomierou.

  • Súhlasím s mojím predrečníkom Urbánim a nadviažem aj na neho v kontexte toho, čo hovoril kolega Rafaj. Presne ide o otázku toho, čo je a čo nie je pravdivé. A ten problém, v čom sa mýlia aj opoziční poslanci, pán Slafkovský napr., spočíva v tom, že dopredu sa nevie, ktorá výpoveď je pravdivá, nie je pravdivá, ktoré tvrdenie je a nie je pravdivé. A reakcia ak by nemala byť na čokoľvek, to znamená, že niekto je ten, ktorý dopredu vie, čo je pravdivé, to je, povedzme, redaktor, je to šéfredaktor alebo ktorý to je, to je presne to, čo v právnej polohe povedala pani poslankyňa Tóthová, že nie je možné vec postaviť do takejto polohy, pretože v tom prípade by každé noviny uznali, ak by uverejnili právo na odpoveď, že zámerne dali nepravdivú informáciu, o ktorej dopredu vedeli, že je nepravdivá. Preto vyspelý zákonodarca ako práve nemecký, ktorého spomínal pán poslanec Rafaj, hovorí vždycky aj v kontexte uvádzania konkrétnych výrazov o domnienkach pravdy, o domnienke pravdivej výpovede, pretože nie je subjekt, ktorý by to vedel dopredu rozhodnúť. A ak vy hovoríte, že nie je možná odpoveď na pravdivé tvrdenie, vy predpokladáte, že ten redaktor alebo ten novinár už dopredu vie, ktoré tvrdenie pravdivé je. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem. Ja sa nechcem dotýkať toho, čo je pre koho pravda a aké má kto cítenie, ani iných výrokov, ktoré tu boli vyjadrené, dovoľte, aby som sa oprela o dokument, ktorý bol poslaný každému jednému poslancovi. A myslím, že nebude na škodu, keď sa o ňom dozvie aj občan takýmto spôsobom. Právo na odpovede v tlačových médiách je právom jedinca alebo skupiny odpovedať na fakticky nesprávnu, na urážajúcu či útočiacu informáciu. Toto zákonné právo sa v mnohých štátoch Európskej únie považuje za vhodný kompromis medzi právom na slobodu médií a právom na súkromie, resp. na presné informácie. Viaceré štáty uznali právo na odpoveď nielen v prípadoch zverejnenia nepresnej či nepravdivej informácie, ale tiež v prípade poškodzujúcich kritických názorov, aj keď sú pravdivé. Takáto úprava je aktuálna napr. vo Francúzsku. Viaceré štáty však ponímanie práva na odpoveď zúžili len na prípady nepravdivých informácií. Sú to Rakúsko, Nemecko, Holandsko, Španielsko. Nórsko má dobrovoľný kódex etiky zavedený Tlačovou radou vyzývajúci periodiká, aby zverejňovali odpovede osôb, ktoré boli predmetom útoku, či pravdivého, či nepravdivého. Výkon novinárskej činnosti má rešpektovať práva verejnosti na presné informácie, prezentovanie objektívnych informácií, komentárov a kritík pri vyhnutí sa neopodstatnenému narušovaniu súkromného života, klebetám a neodôvodneným obvineniam. Deklarácia zásad morálky novinára hovorí: „Novinár by mal urobiť všetko preto, aby opravil akúkoľvek uverejnenú informáciu, ktorá sa ukázala ako poškodzujúca alebo nesprávna.“ Ďakujem.

  • Ďakujem. Nadväzujem na vystúpenie pána poslanca Rafaja, ktorý uviedol, že aj viaceré zákony nestavajú právo na odpoveď na základe nepravdivého odpublikovaného textu. Mám tu preklady zákonov, českého, poľského, talianskeho, francúzskeho, holandského, rakúskeho a švajčiarskeho zákona, ktoré sa týkajú médií. A všade vychádzajú z klasiky, o ktorej som hovorila, že to bolo v zákone č. 126/1933 Zb., kde právo na odpoveď mal každý, koho sa dotýkala uverejnená správa. To snáď bolo najširšie vymedzenie. A jednotlivé zákony to dotknutie konkretizujú, ale nekonkretizujú a nezužujú to len na odpublikovanie nepravdivých údajov. Opakujem, ak by sme takto stavali zákon, tak redaktor pri odpublikovaní opravy by už dopredu nepriamo priznal, že odpublikoval nepravdivý údaj. A čo je pravda a čo je nepravda neprislúcha posudzovať redakcii, to prislúcha poprípade posúdiť v prípade, ak je odmietnutá odpoveď súdu.

    A naviac chcem upozorniť, že viaceré zákony výslovne hovoria, že oprava sa publikuje zdarma. Preto som nemilo prekvapená opozičnými poslancami, ktorí tu konštrukcie uvádzali, ako si tuto zakladáme možnosť prezentácie zákona na základe súkromného vlastníctva. Všetky zákony...

  • Vystúpenie prerušené časomierou.

  • Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán poslanec Rafaj, povedali ste, že ak sa navzájom počúvame, máme šancu sa obohatiť. No ja som sa pokúsil vás počúvať a registroval som vašu poznámku k päťdesiatym, šesťdesiatym, sedemdesiatym rokom, kde ste nadväzovali zrejme na moje vystúpenie. A konštatovali ste, že neobsahovali právo na odpoveď. No keď sa dobre počúvame, tak vieme, že pán podpredseda v predchádzajúcom príspevku uvádzal, že toto právo na odpoveď sa prijalo u nás už v roku 1918, teda bolo aj v týchto rokoch. Ale podstatné, na čo som chcel tým poukázať, bolo iné, že nezáleží to len na tom, či máme niečo v zákone zapracované, ale aj na tom, či sa to v praktickom živote uplatňuje, to znamená, či sa uplatňuje aj duch tohto zákona, my môžeme mať v zákone hocičo, keď to nebudeme uplatňovať správne, tak je to k ničomu, a že to záleží predovšetkým na tých, ktorí toto uplatňovanie, teda zákonnú moc, exekutívnu moc i súdnu moc, vykonávajú. Sú to konkrétni ľudia. Predovšetkým výroky pána premiéra na margo médií nenasvedčujú úprimnej snahe o presadenie práva verejnosti na pravdivé informácie.

    A keď sa chceme počúvať, tak ešte raz zdôrazním. Veď predsa opozícii nejde o to, aby my sme upreli právo verejnosti na informácie, tobôž nie na pravdivé. Veď preto presadzujeme, aby bola zaručená sloboda médií, aby sa tieto informácie práve prostredníctvom médií, ktoré majú aj takúto úlohu, sprostredkovať informácie pre verejnosť, mohli urobiť. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec, chcem sa vyjadriť ku vášmu pozmeňujúcemu návrhu, k § 4 ods. 1, ochrane zdroja. Očakával som po výrokoch HZDS, a pretože žiaden ich poslanec nie je zatiaľ prihlásený, že pôjde o prelomiteľnosť ochrany zdroja. To neprišlo. Po vašom vysvetlení tomu rozumiem ešte menej, ako keď som to čítal. Som to čítal a neviem, či ide naozaj o rozšírenie alebo úpravu ochrany zdroja. V tejto chvíli sa mi skôr zdá, že do toho akosi vmontovali práva tretích osôb, ste skôr do § 4 zaniesli obmedzovanie niektorých informácií z takéhoto dôvodu, čo by patrilo úplne inde, lebo práva ochrany zdroja sa to priamo nedotýka. Bol by som rád, keby ste mi toto vysvetlili. Ak by sa vám zdala byť odpoveď na faktickú poznámku krátka na to vysvetlenie, tak aj osobne keby ste mi to vysvetlili, aby som vlastne podstatu toho návrhu pochopil.

    A druhá malinká poznámka. Pán kolega, mohli by ste si poučiť pani poslankyňu Gabániovú, keď na vás reaguje, aby vám do toho nevnášala chaos, aby ste si trošku zladili krok, pretože medzi krajiny, ktoré za kritérium pravdy pre uverejnenie, resp. neuverejnenie odpovede, berú pravdu, tak zaniesla aj Nemecko, ktoré ste vehementne dávali na druhú stranu.

  • Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pán kolega Rafaj, aj viacerí vaši predrečníci, ktorí obhajovali tento zákon, hovorili o verejnosti, o tom, či chceme obrať verejnosť o tieto práva, o práva na odpoveď, o bežných občanoch, či ich chceme takto oberať. Pán kolega, tá verejnosť mi veľmi podobne pripomína situáciu, keď v rokoch 1994 tuším až 1998 postavili verejnú cestu k sídlu pani tuším poslankyne Gantnerovej. Tiež bola verejná, každý mohol po nej chodiť, akurát smerovala k jej obydliu. A tak aj toto je postavené v prvom rade pre tých, ktorí sa vyskytujú v médiách, ktorí sú mocní, to znamená politikov, príp. kriminálnikov a celebrity. Ale ak tomu neveríte, ak naozaj má ísť o verejnosť, tak ja vám dávam návrh, aby sme sa spolu prešli a hovorili s ľuďmi, aby nám povedali, či naozaj oni potrebujú toto právo na odpoveď, či oni sú tí, ktorí sú týmto právom, ak by nebolo v zákone, postihnutí, pretože čo ja poznám obyčajných ľudí, tak viem, že ani jeden z nich to obyčajne nepotrebuje za celý svoj život. A preto tvrdíme, že to je len na ochranu mocných a v prvom rade tých, ktorí sú v tejto chvíli priamo vo vláde. Ďakujem.

  • Pán poslanec Rafaj, vy ste dali pozmeňujúci návrh k tomu § 4, kde sa hovorí, že vydavatelia a agentúry sú povinní...

  • Ruch v sále.

  • Ja by som prosil, keby bolo HZDS chvíľu ticho, budú mať možnosť vystúpiť potom. Môžete mi dať ešte raz čas, prosím vás, lebo mám citlivé srdce a nerád som, keď niekto mi skáče do rečí.

  • Zapnite nový čas pánovi poslancovi Mikloškovi.

  • Dobre, ďakujem. Pán poslanec Rafaj, vy ste tu dali pozmeňujúci návrh, kde hovoríte, že vydavatelia a agentúry sú povinní zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných na zverejnenie a tak ďalej tak, aby sa odhalením obsahu informácií neporušili práva tretích osôb. Nuž teda toto by som rád pochopil. Toto by som rád pochopil, pretože toto je tak filištínska formulácia. Viem si predstaviť, že by sa to mohlo týkať eurofondov a ich rozdeľovania. V tom prípade si viem predstaviť, že by som vás podporil ako poslanca SNS, pretože aj ja rovnako ako vy cítim národne, myslím národne a cítim sociálne. Čiže viem si predstaviť, že v tomto prípade rozdeľovania fondov to má nejaký zmysel, a ináč tomu nerozumiem.

    A druhá vec. Myslím si, že ste skôr, ako to pani poslankyňa Tóthová povedala, mohli povedať, keď ona hovorila, že o tom, čo je pravda a nepravda, rozhoduje súd, my sme čakali takúto erudovanú výpoveď právnika vtedy, keď sa hlasovalo o uznesení o privatizácii SPP. Tam nám trošku chýbala takáto formulácia. Ale veď, isteže, každý sa učí aj univerzitní profesori majú svoje slabé chvíle. Ďakujem.

  • Pán poslanec Rafaj bude reagovať na faktické poznámky.

  • Ďakujem. No ja som v úžase nad možnými asociáciami nášho doyena, posledne reagujúceho, Ferka Mikloška. Práve naopak, a odpoviem aj kolegovi Minárikovi, keď si pozorne prečítate ten pôvodný návrh a znenie, tak vidno, že by tam bola striktná nekompromisná povinnosť ochraňovať aj obsah informácie, pričom my chceme, aby obsah informácie bol určený verejnosti. Ale keďže sme zaviazaní istými judikátmi a precedensmi, ktoré hovoria o práve na ochranu zdroja, nemôžeme ísť nad rámec, ale umožňujeme iba výnimočné prípady, ak by došlo k poškodeniu práve tých tretích osôb. Čiže my, naopak, uvoľňujeme ruky, ale súčasne hovoríme o tom výnimočnom legitímne sledovanom obmedzení, a to je presne, ako ste povedali, len ak by došlo k poškodeniu tých tretích osôb, pretože to už by sme potom inak vstúpili do práv a slobôd iných a to iste nechceme. Ale všetci chceme, aby obsah samotnej informácie bol zverejnený. Myslím, že to je veľmi logické. Zdroj ochraňovať je povinnosť. Ale ak by sme tam dali aj obsah striktne, no tak naozaj neviem, načo by robil potom novinár toho spovedníka, keď by nemohol s tým spovedným tajomstvom narábať na verejnosti a predostrieť to verejnosti.

    No a súčasne chcem poďakovať tým kolegom, ktorých asociatívne myslenie je primerané ich platu a zodpovednosti a ktorí pochopili to, čo som povedať chcel. Ďakujem.

  • Skončili sme vystúpenia všetkých písomne prihlásených poslancov, ktorí vystupovali za poslanecké kluby. Ďalej budeme pokračovať ďalšími písomne prihlásenými do rozpravy. Vystúpi v rozprave teraz pán poslanec Jarjabek, po ňom pani poslankyňa Vášáryová, potom pani poslankyňa Vaľová a pán poslanec Senko.

    Takže ako prvý vystúpi pán poslanec Jarjabek. Nech sa páči.

  • Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda parlamentu, vážený pán minister kultúry, vážený pán spravodajca, dámy a páni, dovoľte aj mne, aby som troškou do mlyna prispel k prerokovávaniu tohto významného zákona tohto volebného obdobia, tlačového zákona a možno sa naň pozrel trošku z inej strany, resp. pozrel sa naň trošku z pohľadu iného, aký sme pertraktovali tuná doteraz, to znamená nielen z pohľadu toho § 8.

    Dámy a páni, už zopár týždňov čítame a počúvame o návrhu nového tlačového zákona kadečo hrôzostrašné, ba priam katastrofické. Takže asi niet iného východiska, ako opäť a znovu hovoriť o veciach, ktoré sa nám pôvodne videli byť natoľko jasné, logické a všeobecne akceptované, že sme jednoducho podcenili potrebu opakovať ich. Takže prepáčte, ak sa niektorým z vás, povedzme, tým bystrejším bude zdať, že hovorím o tom, čo všetci vieme. Zjavne to všetci nevieme alebo vedieť nechceme, alebo to niekoho veľmi baví, niekto považuje za vtipné vydávať sa za nedôvtipného a prekrývať to, čo mu na návrhu zákona najväčšmi prekáža, hlušinou predstieraného naivizmu.

    Takže pre začiatok trošku širšie. Každé ľudské spoločenstvo si vo vlastnom záujme definuje určité systémy mantinelov, ktoré vymedzujú terén a pôsobnosť jednotlivých jeho členov pri rozmanitých činnostiach a aktivitách. Tieto mantinely nie sú raz pre vždy dané. Modelujú sa podľa civilizačných postupov, ale i konkrétnych zvyklostí a obyčajov. Popri „mantineloch“, takpovediac univerzálnych, za aké možno označiť v našom geopolitickom a kultúrnom kontexte napr. biblické Desatoro, poznáme aj iné súbory pravidiel, ktoré nemajú platnosť univerzálnu, ale iba regionálnu či dokonca lokálnu. Ak napr. malá obec má málo výdatný vodný zdroj, zakáže v horúcom lete z neho polievať vodou záhrady a umývať autá. Ak dopravný inšpektorát zistí, že v niektorej obci je obvyklá šesťdesiatka riziková, zníži tam rýchlosť na 30 či 40 kilometrov. Ak letecká spoločnosť chce ochrániť pasažierov pred hrozbou radikálneho teroristického atentátnika, prikáže im podrobiť sa prehliadke. A keď niekde opravujú dom, zabránia chodcom prechádzať popod stenu, z ktorej im dačo môže padnúť na hlavu. To nie sú príkazy, zákazy a usmernenia globálne a celospoločensky platné, ale reakcia na konkrétnu situáciu.

    Nuž, dovoľte, aby som sa opýtal spoločne s predstaviteľom slovenských vydavateľov a mnohými opozičnými politikmi, prečo neprotestujeme proti takému flagrantnému porušovaniu práv a slobôd, prečo nejaký starosta, dopravný inšpektorát, podnikateľ v aerodoprave alebo majiteľ stavebnej firmy obmedzuje naše ľudské práva, kde je tu rozhodnutie nezávislého súdu. Totiž ak moji vzácni opoziční kolegovia tvrdohlavo označujú návrh tlačového zákona za náhubkový, obmedzujúci slobodu tlače alebo ktorýmkoľvek z iných teraz tak frekventovaných synoným odôvodňujúc svoj postoj nehoráznosťou, za ktorú je vydávaný fakt, že predkladateľ prevzal z platného zákona, konkrétne jeho novelizácie prijatej za vlády Dzurindovej koalície, ustanovenie o práve ministerstva pokutovať porušenie zákona, nezostáva nám nič iné, ako podobne merať aj v iných oblastiach. Ako je potom, vážení kolegovia, možné, že potravinársky inšpektor dáva pokuty za predaj pokazeného mäsa. Kde je tam rozhodnutie súdu? Prečo akceptovať, že za omeškanie podania daňového priznania vám daňový úrad naparí pokutu? Kedy o tom rozhodol súd? Prečo platiť, keď vás chytia v autobuse bez lístka? Je vari revízor súčasne i nezávislým sudcom?

    Keď sa predkladateľ rozhodol, že nemá zmysel čeliť zúrivým výpadom opozičných poslancov a vydavateľov, a súhlasil s tým, aby sme v druhom čítaní paragraf o pokutách vypustili, pretože nie je to problém riešiť v inom zákone, našli sa iné dôvody a zámienky, prečo je vraj predložený návrh zákona zlý. Opakoval sa starý známy scenár. Poslabšie či celkom chýbajúce argumenty domácej opozície začali zachraňovať jednoducho inštitúcie zahraničné, ktoré boli najskôr veľmi nepresne informované. Zaujímavé je, že žiadna z týchto organizácií a inštitúcií zahraničných neprotestovala, keď sa v roku 2004 dostali hrozivé mediálne pokuty do tlačového zákona ako novelizácia vtedajšieho tzv. tlačového zákona z roku 1966...

  • Vystúpenie prerušené predsedajúcou.

  • Prepáčte, pán poslanec, je už 17.00 hodín, takže ak dovolíte, preruším vaše vystúpenie.

    Prerušujem rokovanie a po krátkej prestávke bude nasledovať hlasovanie. Ďakujem.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Kolegyne, kolegovia, poprosím vás o zaujatie miesta v rokovacej sále, aby sme mohli hlasovať o mojom návrhu, ktorým je

    návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Pašku na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

    Poprosím, pani poslankyňa Laššákovú, pani spravodajkyňa, uveďte hlasovanie.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda, prosím, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku prerokovať predložený návrh ústavného zákona v druhom čítaní.

  • Hlasovanie.

  • 59 prítomných.

    Národná rada nie je uznášaniaschopná.

    Vyhlasujem 15-minútovú prestávku.

  • Prerušenie rokovania o 17.07 hodine.

  • Pokračovanie rokovania o 17.20 hodine.

  • Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som vás poprosil, aby ste postupne zaujali miesta v poslaneckých laviciach, registrujem procedurálny návrh pána Mikloška aj Palka. Takže ďakujem, vážené kolegyne, kolegovia, že ste zaujali miesta v poslaneckých laviciach, môžeme pokračovať v rokovaní o prerušenom bode.

    Registrujem vážených kolegov, len v zmysle rokovacieho poriadku požiadal predseda Národnej rady o slovo. Hneď potom dostanete priestor.

  • Vážené kolegyne, vážení kolegovia, je evidentné, že návrh, ktorý som predložil, nemá v Národnej rade naprieč politickým spektrom podporu. A aj v súvislosti s tým, že prípadná neuznášaniaschopnosť môže vyvolať v chode Národnej rady ďalekosiahle konzekvencie, sťahujem svoj návrh na novelu ústavného zákona (zrušenie poslaneckej imunity). Čaká nás dorokovanie o tlačovom návrhu zákona, musíme ratifikovať Lisabonskú zmluvu. A je evidentné od minulého týždňa, že ten návrh napriek tomu, že podľa môjho názoru v druhom čítaní mohol priniesť efektívne racionálne riešenie, podporu nemá.

    Chcem vás zároveň požiadať, keďže s týmto návrhom súvisel aj návrh novely zákona o poslancoch, aby sme zvážili, keďže už pri rozprave som rešpektoval názor pána poslanca Lipšica, že zákon, ktorý podľa mňa je platný a obsahuje ustanovenia, na základe ktorých dokonca existujeme hlavne v rozsahu práv a povinností, obsahuje aj niekedy, ťažko povedať, či tragikomické alebo komické ustanovenia, aby sme sa dohodli, že nebudeme o ňom hlasovať. Ale zajtra by som zvolal poslanecké grémium, kde by som sa pokúsil vás presvedčiť, aby sme tento návrh zákona postúpili do druhého čítania a v rámci neho na základe politickej dohody naprieč všetkými poslaneckými klubmi upravili ho tak, aby naozaj spĺňal predpoklady a obsahoval paragrafové znenia, ktoré nevyhnutne potrebujeme na výkon mandátu poslanca. Ale, hovorím, je to na základe rozhodnutia a dohody, konsenzu všetkých politických klubov.

    Čiže sťahujem návrh na ústavnú novelu, zrušenie imunity. A chcem požiadať, aby sme nehlasovali o návrhu novely zákona o poslancoch, aby sme sa zajtra, termín na to ešte ručím, stretli na grémiu a pokúsili sa nájsť zhodu. Ak nedospejeme k zhode, že tento postup vyhovuje, aby sme v druhom čítaní návrh zákona o poslancoch upravili konsenzuálne podľa našich potrieb, samozrejme, ho stiahnem. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem.

    Takže by som to zosumarizoval. Pán predseda, váš návrh na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (tlač 571), sťahujete. A pýtam sa, či je všeobecný súhlas, aby sme dneska nehlasovali o návrhu poslanca na vydanie zákona o poslancoch Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov (tlač 572). Ďakujem pekne.

    Takže tým pádom budeme pokračovať ďalej, teraz máme prerokovaný tretí návrh, a to

    návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Pašku, Moniky Smolkovej a Jozefa Buriana na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 401/1990 Zb. o meste Košice v znení neskorších predpisov (tlač 575).

    Skôr ako pristúpime k hlasovaniu, pýtam sa, či procedurálne návrhy sú ešte aktuálne. Poprosím zapnite mikrofón pánovi poslancovi Mikloškovi s procedurálnym návrhom.

  • Oceňujem pána predsedu, že obidva tieto zákony, ktoré pochádzajú z Košickej arcidiecézy, stiahol z rokovania. A navrhujem vzhľadom na to, že zákon o meste Košice tu zastupuje osem poslancov z Košíc, štyria sú za a štyria sú proti, prosil by som vás Košičanov, keby ste sa dohodli v Košiciach na konečnom znení a až potom prišli s prosbopisom sem do hlavného mesta a povedali, čo chcete.

  • Smiech v sále.

  • Ďakujem za vcelku svojrázny procedurálny návrh.

    Teraz má slovo...

  • Reakcia z pléna.

  • Ďakujem pekne, pán poslanec Palko nechce vystúpiť.

    Takže, vážené kolegyne, kolegovia, poprosím predsedu navrhnutého gestorského výboru, výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj, pána poslanca Tibora Cabaja, aby uviedol hlasovanie v prvom čítaní o návrhu zákona, ktorý som už uviedol. Nech sa páči, máte slovo pán poslanec.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán podpredseda, prosím, keby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku prerokovať tento predložený poslanecký návrh zákona v druhom čítaní.

  • Prezentujeme sa, prosím, a hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 134 poslancov, za návrh 78 poslancov, proti 49 poslancov, zdržalo sa 7 poslancov.

    Konštatujem, že Národná rada sa uzniesla, že tento návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.

    Nech sa páči, pán spravodajca.

  • Pán predsedajúci, prosím, dajte hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady prideľuje predložený poslanecký návrh zákona na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj a na základe žiadosti pani Sabolovej v rozprave výboru pre zdravotníctvo, ďalej aby za gestorský výbor určila hlasovaním Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj s tým, ja som síce v rozprave uviedol tie termíny rozhodnutia predsedu Národnej rady, ale vzhľadom na to, že hlasujeme o návrhu až dnes, aby boli termíny určené nasledovne. Návrh prerokujú tieto výbory do 30 dní a gestorský do 31 dní.

  • Ďakujem pekne, pán spravodajca.

    Prezentujeme sa, prosím, a hlasujeme o tomto návrhu spravodajcu.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 133 poslancov, za návrh 98 poslancov, proti 14 poslancov, zdržalo sa 19 poslancov, nehlasovali 2 poslanci.

    Konštatujem, že sme schválili pridelenie tohto návrhu zákona výborom, určili sme gestorský výbor a príslušné lehoty výborom na jeho prerokovanie v druhom čítaní.

    Ďakujem pekne.

    Vážené kolegyne, kolegovia, tým sme vyčerpali všetky hlasovania o prerokovaných bodoch programu. Budeme pokračovať v rozprave k

    vládnemu návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon)

    vystúpením pána poslanca Jarjabka, pripraví sa pani poslankyňa Vášáryová.

    Odpustite, ale dám 4-minútovú prestávku, sú tu tí, ktorí chcú opustiť sálu, aby sme pánovi poslancovi vytvorili dôstojné prostredie. Takže štyri minúty je prestávka, pokračujeme v prerušenom rokovaní o návrhu tlačového zákona.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Ďakujem pekne, vážené kolegyne, kolegovia, lehota určená na prestávku už uplynula. Poprosím, keby ste zaujali miesta v poslaneckých laviciach, budeme pokračovať v rozprave v poradí, ako je uvedené na tabuli.

    Prerušili sme o 17.00 hodine vystúpenie pána poslanca Jarjabka.

  • Ruch v sále.

  • Ešte poprosím minútku, pán poslanec, máme problém. Chceme, aby ste mali primerané prostredie. Poprosím kolegyne, kolegovia, naozaj, pokiaľ je to možné, ak je potrebné niečo si prediskutovať, mimo sály diskutovať, nech rečník v dôstojnom prostredí môže uvádzať svoje argumenty.

  • Neustály ruch v sále.

  • Ešte raz predovšetkým koaličných poslancov by som najprv poprosil, vážení kolegovia, aby ste zaujali miesta v poslaneckých laviciach.

  • Pán predsedajúci, ďakujem pekne. Ukončujem rozpravu, prihlásim sa do ústnych. Ďakujem pekne.

  • Dobre. Ďakujem pekne.

    Takže, vážené kolegyne, kolegovia, teraz má vystúpiť v rozprave pani Vášáryová. Nevidím ju tu. Pokiaľ nie je tu, tak stráca poradie. Zaraďuje sa na koniec, príp. do ústnych.

    Takže teraz vystúpi v rozprave pani poslankyňa Vaľová. Ako sledujem, ani pani Vaľová nie je v sále. Stráca poradie.

    Pán poslanec Senko je prítomný? Nie je, stráca poradie.

  • Hlas z pléna.

  • Kde je Senko? Ma mrzí, už sme konštatovali, že stráca poradie.

  • Hlas v sále.

  • Veď je možné prihlásiť sa ústne. Ústne sa môžete prihlásiť, pani poslankyňa, hneď idem dať návrh.

  • Hlasy v sále.

  • Ústne sa môže prihlásiť ako prvá, povedzme, pani poslankyňa.

  • Reakcia z pléna.

  • Ale, pán kolega, teoreticky spor by mohol byť v tom, či má vystúpiť v rámci písomne prihlásených alebo všetkých. Náš výklad je, že má vystúpiť v rámci všetkých poslancov bez ohľadu na to, či ide o písomnú alebo ústnu prihlášku. Vážení kolegovia z opozície...

  • Pán podpredseda, keďže ste ma už raz takto z tlačového zákona dostali, dovoľte, aby som vystúpila.

  • Nejde to, pani poslankyňa, pretože som konštatoval, že nie ste v sále a strácate poradie. Ale nestrácate právo vystúpiť.

    Vážené kolegyne, kolegovia, takže vystúpili všetci poslanci prihlásení písomne do rozpravy.

  • Poprosím vás zaujať miesto určené pre poslancov, pani poslankyňa. Nerobte problém z takejto veci. Je v zápise, že som konštatoval, že nie ste prítomná. A uviedol som, že stratili ste poradie.

  • Reakcia z pléna.

  • Boli ste za dverami, ale musíte byť v sále. Mrzí ma to veľmi, ale ešte raz poviem, nie je žiaden problém s tým. Teraz idem dať možnosť, aby sa poslanci prihlásili do rozpravy ústne. Ak to stihnete, prihláste sa ako prvá a môžete hneď aj vystúpiť.

  • Hlasy v pléne.

  • S procedurálnym návrhom sa hlási kto? Pán poslanec Novotný. Zapnite pánovi poslancovi mikrofón.

  • Pán podpredseda, keď pán poslanec Jarjabek sa rozhodol veľmi korektne, že vystúpi teda až ako ústne prihlásený, ďalšia v poradí bola pani poslankyňa Vášáryová. Nebola v miestnosti, stratila poradie. Posunula sa na posledné miesto. Ďalšia v poradí bola prihlásená pani poslankyňa Vaľová. Nebola v miestnosti, stratila poradie, posunula sa na posledné miesto. Ďalší bol prihlásený pán poslanec Senko, ktorého ste hľadali v okamihu, keď prišla pani poslankyňa Vášáryová. Ak pán Senko nie je v miestnosti, stráca poradie a ideme od začiatku. Nasleduje pani poslankyňa Vášáryová, ktorá sa posunula vtedy na posledné miesto a už sa stala hneď prvou, keďže Senko nebol v miestnosti.

  • Sledujem zle váš postup myslenia, pán podpredseda?

  • V rámci korektnosti by bolo dobré, keby ste dali možnosť vstúpiť písomne prihláseným, lebo ste ešte neukončili rozpravu písomne prihlásených.

  • Pán kolega, rokovací poriadok nerozdeľuje rozpravu na písomne prihlásených a nepísomne pri ústne prihlásených. V tom je problém. Ale nemám absolútne žiaden problém.

    Vážené kolegyne, kolegovia, je všeobecný súhlas, aby pani Vášáryová bola tu v čase, keď teda mala nárok na vystúpenie? Ak áno, pani Vášáryová, od starého komunistu máte súhlas, nech sa páči, vystúpte, ako ste ma počastovali. Ďakujem vám.

  • Reakcia z pléna.

  • Áno, máte pravdu. Ďakujem, pán podpredseda, teraz predsedajúci. Dnes sme si tu v diskusii o tomto jednom z najdôležitejších zákonov, ktoré prijímame v tejto parlamentnej sezóne, vypočuli všelijaké výlety do histórie, preto dovoľte, aby som začala jedným citátom, a nie z 18. alebo len z 19. storočia, a to človeka, ktorý by mohol byť ideovo blízky mnohým kolegom tu sediacim i členom vlády. Je to citát Karola Marxa: „V politike sa človek pre dosiahnutie určitého cieľa môže spojiť aj s diablom. Ale musí mať istotu, že oklame diabla, a nie, že to bude naopak.“ Napísal to Karol Marx. Mám pocit, že naša debata v parlamente sa týka tohto citátu Karola Marxa. My sa ocitáme v situácii, ktorú veľmi dobre poznáme z rokov 1994 až 1998. A dokonca niekto sa zmienil o tom, že je to prekročenie Rubikonu, Rubikonu tejto vlády.

    Tlačový zákon je jedným z kľúčových zákonov pre každú demokratickú vládu, pre každý demokratický režim, pre každý štát. Informácie a správy nám pomáhajú vidieť svet tak, aby sme si vedeli urobiť úsudok, pomáhajú nám vidieť veci a súvislosti, ktorých nie sme bezprostrednými účastníkmi, ale cez to všetko akoby vlastnými očami, a mohli si urobiť správne vlastné závery. Preto dnes médiá majú tak dôležitú úlohu. A preto nesmú byť v demokratickom režime nikdy hlásnou trúbou vlády, ako to bolo za reálneho socializmu, ale musia byť slobodné, obmedzené minimom zákonov. A tých médií musí byť viac, aby sme si mohli vybrať z viacerých zdrojov informácií, ako sme tu o tom už neraz hovorili, keby sa príp. jeden majiteľ jedného média rozhodol, že chce mať výhodu od vlády na konto niektorých ústupkov, napr. pri čerpaní európskych financií pre svoje firmy. Predložený tlačový zákon, o ktorom tu ale dnes hovoríme, je pre mňa jednoznačne tovarom, ktorému dávno vypršala záruka. Má, dámy a páni, zmeniť atmosféru v oblasti tlačových médií, nie elektronických, lebo to už je zabezpečené. Je to zabezpečené obsadením rád v Slovenskej televízii a o chvíľu aj v Slovenskom rozhlase. A preto by som chcela popri Karolovi Marxovi citovať ešte jedného človeka, tvorcu demokratického režimu a jedného z tvorcov najlepšej ústavy na svete ako varovanie z tohto miesta, pretože to, čo hovoríme tu na tejto pôde, zostane zakonzervované aj pre tých, čo prídu po nás. A je to citácia Thomasa Jeffersona, amerického prezidenta, ktorý povedal: „Ak chcete zmeniť médiá, zabudnite na to, zmeňte radšej seba. V demokratickej krajine sa musíte stať demokratmi.“ To je toľko od Jeffersona už z predminulého storočia. Už vtedy to bolo jasné. A my musíme dospieť k takémuto poznaniu po mnohých trpkých skúsenostiach.

    Rozdelila som si svoje vystúpenie asi do šiestich bodov.

    Na začiatku by som chcela veľmi v krátkosti pripomenúť po mnohých vystúpeniach o histórii krátku históriu atmosféry okolo vzniku tlačového zákona. Z 25. apríla 2007 je vyhlásenie vlády, ktoré je na stránke Úradu vlády, kde je v zázname rokovania vlády v bode rôzne pod písmenom a) uvedené: „Vláda prijala spoločné vyhlásenie voči médiám.“ Ešte raz to zopakujem, vláda prijala spoločné vyhlásenie voči médiám. Citujem ďalej: „Vládu znepokojil narastajúci počet nepravdivých, neobjektívnych a pravdu skresľujúcich údajov uverejňovaných vo viacerých slovenských médiách na adresu vlády Slovenskej republiky, jej predstaviteľov, ako aj politických strán tvoriacich vládnu koalíciu.“ V tejto atmosfére asi ani nemohol vzniknúť na ministerstve kultúry vedenom pánom ministrom Maďaričom iný zákon, teda vznikol nie zákon upravujúci pravidlá pre prácu novinárov, a tým im slúžiaci, ale naformulovaný proti nim. Dovolím si predpovedať, že keď budeme mať v tomto parlamente na stole avizovaný nový zákon o poľovníctve, nebude zameraný proti poľovníkom, ale bude pre nich. Zrejme je to tým, páni, že vy poľovníci poľujete na zver a novinári poľujú na nás, politikov, čo je iste nie príjemné, ale v demokracii nutné. Výsledkom je zákon, ktorý odmietame my, opoziční poslanci, ale aj experti, novinári, vydavatelia, osobnosti verejného a kultúrneho života, medzinárodné organizácie, ktorými sme členmi. Odcitujme si na osvieženie pamäti aj z dokumentu odhlasovaného vládou Slovenskej republiky, ktorým je Zameranie zahraničnej politiky na rok 2008: „Slovenská republika bude pozorne sledovať pravidelné správy o slobode médií, tolerancii a nediskriminácii. A v prípade potreby, resp. zmienky o situácii v Slovenskej republike bude intenzívne komunikovať s relevantnými inštitúciami OBSE.“ Žiaľ, prvé reakcie členov našej vlády boli v rozpore s týmto deklarovaným cieľom. Reakcia ministra kultúry, podľa ktorej Miklós Haraszti koná na základe jednostranných informácií, sa dá dokonca označiť ako bezočivá. Zľahčujúci výrok ministra kultúry, predstaviteľ OBSE, a ani si nemyslím, že bol nejaký vrcholný, napísal list ministrovi zahraničných vecí, predsa nepotrebuje ďalší komentár.

    Bod 2, obrana priestoru slobody, ktorý vznikol po roku 1989, a ministerstvo kultúry ako možný cenzor. Je dôležité si znovu pripomenúť, že sloboda neznamená, že musíme hovoriť pravdu, lebo pravda, a to tu už padlo niekoľkokrát, je filozofická otázka, pokiaľ nejde o fakty jasne merateľné. Sloboda znamená, že si môžeme vybrať. Sloboda je výber. A môžeme si vybrať, či budeme hovoriť fakty a pravdu o týchto faktoch alebo budeme klamať. Ale je to náš výber. To je sloboda. Písal o tom veľmi pekne William Styron. Je to naša individuálna zodpovednosť, čo si vyberieme. A tej nás nikto nezbaví. A čo je postavené voči slobode? Je to nielen nesloboda, ale aj kontrola druhých, aby sme si vyberali len tak, ako oni chcú. V slobodnej spoločnosti je akákoľvek forma obmedzovania slobody tlače okrem tej, ktorú určuje ústava, neprípustná. Dnes, keď máme pred sebou tento nový, istým spôsobom vytúžený zákon, ktorý by mal zbúrať naozaj ten komunistický tlačový zákon z roku 1966, ktorý bol deväťkrát novelizovaný, musíme konštatovať, že v tom novom zákone, lebo ešte nevieme, či prejde pozmeňujúci návrh ministerstva kultúry, navrhovala vláda evidentne rozšírenie cenzúry. Odvolávanie sa ministra Maďariča na nemecké zákony spôsobilo ale mimoriadne dobrú reakciu médií, ktoré vyhľadali nielen tieto zákony, ale aj niekoľko nemeckých profesorov. A nechali si od nich priamo vyložiť niektoré nemecké zákony. Jeden z týchto nemeckých profesorov hovorí: „Mne nie je celkom jasné, či nový slovenský tlačový zákon zohľadňuje rozhodujúci rozdiel medzi skutkovým tvrdením a vyjadrením názoru,“ to sa napr. týka pozmeňujúceho návrhu pána Galbavého, „ak ho nezohľadňuje, potom by išlo fakticky o cenzúru. A to, že vláda, premiér alebo ktokoľvek z exekutívy považuje médiá za opozíciu, nemôže mať v demokratickom právnom štáte žiaden význam.“

    Prvýkrát od roku 1989 mal slovenský právny systém považovať aj odlišnosť politického zmýšľania za dôvod na sankcie. Reč je o tom spornom § 6 ods. 1. Som veľmi rada, že pod tlakom opozície, aj keď koalícia bude o tom hovoriť inak, je to jedno, pod tlakom novinárskych združení, vydavateľov a zahraničných organizácií prišiel návrh ministerstva kultúry do výboru pre kultúru a médiá predložený pánom poslancom Podmanickým o vypustení celého tohto odseku. Uvidíme, či to teda plénum schváli. A aj preto a cez to všetko, že výborom prešiel tento pozmeňujúci návrh, dovoľte, aby som predložila môj jeden z dvoch mojich pozmeňujúcich návrhov, veľmi krátky o tom, že cenzúra je neprípustná. Mnohé tlačové zákony, ktoré sme mali možnosť si preštudovať, toto ustanovenie obsahujú.

    To znamená, navrhujem k čl. I § 3 vložiť nový § 3 v tomto znení: „1. Cenzúra je neprípustná. 2. Cenzúrou je akékoľvek porušenie slobody prejavu a práva vyhľadávať, získavať a šíriť informácie a názory prostredníctvom periodickej tlače a agentúrneho spravodajstva bez ohľadu na hranice. Akékoľvek obmedzenia práv na slobodu prejavu a informácií musia byť v súlade so zákonom a také, aké sú potrebné v demokratickej spoločnosti v rámci medzí stanovených medzinárodnými konvenciami o ľudských právach.“

    Odôvodnenie. Sloboda slova a zákaz cenzúry patria ku kľúčovým hodnotám každej štandardnej demokracie. V špecializovanom tlačovom zákone je potrebné vysvetliť stručnú vetu z ústavy: „Cenzúra sa zakazuje.“ Môžete namietať, že toto ustanovenie obsahuje predsa naša ústava v tejto krátkej vete a máte pravdu. Ústava hovorí: „Cenzúra sa zakazuje.“ Ale považujem za dôležité, aby sme si to práve tu a teraz a aby sme to tým, ktorí na to zabúdajú, pripomenuli. Ústava nešpecifikuje, či ide o priamu alebo nepriamu cenzúru. To znamená nepriamu tým, že parlament prijme zákony, ktoré obmedzia priestor pre slobodu médií tak, ako sa o to snaží dnešný zákon, ktorý tu prerokúvame.

    Bod 2 sa venuje ale veľmi krátko právu na odpoveď. Ja už som tu hovorila vo faktickej poznámke, že je to tak, ako keby stále tu bojoval niekto s veternými mlynmi. My naozaj nie sme proti právu na odpoveď. Sme proti tomu, aby to bolo formulované tak gumovo, ako je to formulované v predkladanom zákone: „Vydavateľ je povinný poskytnúť priestor každému, kto si myslí, že v tlači boli informácie, ktoré sa dotýkajú jeho cti, súkromia, dôstojnosti a dobrej povesti.“ Áno, right to replay je naozaj súčasťou niektorých zákonov európskych krajín, ale nikdy nie spolu aj s právom na opravu a ešte k tomu s právom na dodatočné oznámenie. Preto v spoločnom opozičnom pozmeňujúcom návrhu sme spojili tieto inštitúty dohromady. A ak by teda prešiel takýto zákon, ľudia postihnutí článkami v tlačových médiách, len v tlačových médiách, upozorňujem, budú mať k dispozícii viaceré opravné prostriedky, tri možnosti, ktoré poskytne tento zákon, a potom ešte aj všetky možnosti vyplývajúce z Občianskeho zákonníka a Trestného práva. V českom tlačovom zákone prijatom v roku 2000 majú jeden tento prostriedok a všetci sú spokojní. Hovoriť teda o tom, že náš návrh práva na odpoveď je to isté ako právo na odpoveď vo všetkých ostatných európskych krajinách, je to isté, ako tvrdiť, že futbal a americký futbal sú rovnaké hry, pretože sa rovnako volajú.

    Vzhľadom na dlhú spoločnú minulosť a blízkosť vývoja mediálneho prostredia po roku 1989, ako aj na to, lebo slovenský návrh tlačového zákona jasne nesie znaky českého ako predlohy, by pre nás mohol byť najpoužiteľnejší český model úpravy práva na odpoveď, tým skôr, že funguje. Ak sa však pozrieme, ako je odpoveď zadefinovaná v Českej republike a čo navrhuje naše ministerstvo kultúry, tak by sme videli, ako by Česi povedali, že to je „nebe a dudy“. Mimochodom, toto je ďalší dôkaz poloprávd šírených pánom ministrom Maďaričom. Pán minister nám počas schôdze o vyslovení nedôvery predsedovi vlády citoval § 10 ods. 1 českého zákona, kedy má dotknutá fyzická či právnická osoba právo žiadať o uverejnenie odpovede. Má pravdu. Je takmer doslova preložený. Ale zásadný rozdiel je už v odseku 2, keď český zákon určuje, že odpoveď sa musí obmedziť len na skutkové tvrdenie, ktorým sa tvrdenie podľa odseku 1 uvádza na pravú mieru, alebo že neúplné čiže, inak, pravdu skresľujúce tvrdenie sa dopĺňa alebo spresňuje, odpoveď musí byť primeraná rozsahu napádaného tvrdenia a ak je napádaná iba jeho časť, tak v tejto časti z odpovede musí byť zrejmé, kto ju robí. Vďaka takto napísanému zákonu sa noviny môžu úspešne brániť uverejňovaniu textov odpovedí, napr. cez ktoré sa snažia firmy dostať do novín svoju reklamu. A české súdy im dávajú za pravdu. Až v pozmeňujúcom návrhu ministerstva kultúry sa na rokovaní nášho výboru pre kultúru a médiá objavil aspoň chabý pokus trochu zadefinovať aj obsah a nielen formálnu stránku a rozsah odpovede. Podľa mňa však ide o zmenu nedostatočnú.

    Pristavme sa pri interpretáciách pána ministra Maďariča, je to veľmi zaujímavé. Dňa 21. januára 2008 nám tu spoza tohto rečníckeho pultu hovoril, že je v poriadku, ak existuje právo odpovedať aj na pravdivé informácie. Dňa 30. apríla 2007 ale pán Maďarič v televíznej debate trval na tom, že právo na odpoveď predsa nie je bičom na médiá. A citoval z vyhlásenia vlády z toho 25. apríla 2007. Citujem: „Vláda v rámci plánovanej novelizácie právnych predpisov upravujúcich pôsobenie tlače a médií na Slovensku zvažuje zavedenie štandardného inštitútu práva na odpoveď umožňujúceho dotknutej osobe alebo inštitúcii bezprostredne reagovať na nepravdivé alebo pravdu skresľujúce informácie.“ Čiže, pán minister, tvrdili ste presne to, čo žiadame my, posun je viac ako zjavný. Ide proste o vytvorenie priestoru na prezentáciu subjektívneho výkladu udalostí, a to všetko v šibeničnej lehote troch dní a pod hrozbou finančnej sankcie, na ktorú zakladá tento zákon nárok každému, koho odpoveď neuverejnili alebo kto nedodržal niektorú z podmienok uverejnenia. Takúto nezmyselnú sankciu v českom zákone budete hľadať márne. Preto podľa mňa nemá právo na odpoveď v tomto znení zákona aj po tej malej drobnej úprave, ktorá možno prejde v pléne, žiadne pravidlá. Ak by totiž chcela vláda naplniť svoje vyhlásenie z apríla minulého roku, potom by bolo v zákone tlačovom právo na opravu úplne nadbytočné, stačilo by opraviť údaje cez právo na odpoveď, ako to majú v Českej republike. Ak si dobre prečítate návrh zákona, určite vám neunikne, že tá možnosť odpovedať a publikovať dotknutú reakciu je uprednostnená pred právom na opravu, odpoveď je vydavateľ povinný uverejniť do troch dní, zatiaľ čo na opravu nepravdy stačí osem dní. A to ešte môže uverejnenie opravy vydavateľ odmietnuť, ak by to bolo v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi. Totižto pri odpovedi takáto možnosť v znení zákona bola. Ona tam bola. Ale pri rokovaní vlády sa stratila, vypadla. Bude možno zaujímavé zistiť dodatočne, a to, že sa to dozvieme, to je jasné, vždy sa všetko dozvieme, kto navrhol vo vláde, aby to vypadlo.

    V českom zákone nechýba možnosť vydavateľa odmietnuť uverejniť odpoveď, citujem, „ak by bol uverejnením navrhnutého textu spáchaný trestný čin alebo správny delikt, uverejnenie by bolo v rozpore s dobrými mravmi, napadnuté tvrdenie, príp. jeho napadnutá časť je citáciou tvrdenia tretej osoby určeného pre verejnosť alebo jeho pravdivou interpretáciou a ako také bolo označené alebo prezentované“. A aké možnosti odmietnuť to má náš vydavateľ? Citujem, je to, ak „žiadosť o uverejnenie odpovede nemá náležitosti podľa odseku 3“, „odpoveď smeruje proti skutkovému tvrdeniu uverejnenému na základe preukázateľného predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie odpovede“, vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra „uverejnili odpoveď na žiadosť niektorej z osôb uvedených v § 10 ods. 5 a dodržali pritom podmienky ustanovené týmto zákonom na uverejnenie odpovede“, Schluss, bodka, teda ak nie sú dodržané formálne podmienky alebo už uverejnili odpoveď niektorého z dedičov dotknutej osoby. My tak vlastne vydavateľa nútime na to pod hrozbou sankcie, lebo za text odpovede je zodpovedný, keďže nie je vyňatá spod zodpovednosti vydavateľa v § 5 uverejniť aj text, ktorý by bol v rozpore so zákonom. Už George Orwell, tento znalec všetkých pokušení diabla, najmä pýchy a snahy ovládať ľudí ako hoviadka, povedal: „Pokiaľ sloboda vôbec niečo znamená, potom je to právo povedať ľuďom aj to, čo nechcú počuť.“ Za to, čo nechcú počuť tu v parlamente, je zodpovedná opozícia. A verejnosť sa to musí dozvedieť z médií.

    Už mi zostáva iba podotknúť pri tomto bode, že toto všetko sa, samozrejme, deje v mene prostých, obyčajných ľudí. Ja mám s týmto vyjadrením problém. Ja neviem, kto to je prostý, obyčajný človek. Ja poznám len občanov tejto republiky, ktorí majú presne tie isté práva ako ja. Ja ako poslanec sa necítim byť niekým iným ako obyčajný občan tejto republiky. Čo nám len pripomína toto neustále oháňanie sa obyčajnými ľuďmi? Áno, v mene prostých, obyčajných ľudí sa vždy najľahšie páchali všetky vykročenia a zločiny proti demokratickému režimu. Preto tvrdím, že právo na odpoveď, koncipované v tomto zákone, nie je pre obyčajných ľudí, ale pre autorov tohto zákona.

    Ďalší bod. V predloženom návrhu zákona sú však zle naformulované aj iné ustanovenia, ktoré nie sú ošetrené opozičným pozmeňujúcim návrhom, ktoré mali byť pôvodne prínosom a nemajú tú jednoznačne politickú starinársku objednávku. Podľa § 5 vydavateľ nezodpovedá za obsah informácie, ktorú poskytol orgán verejnej moci, ani za obsah oznámenia v naliehavom verejnom záujme, za pravdivosť informácie zverejnenej v inzercii a za klamlivú reklamu. Zároveň však dodáva, že týmto nie je dotknuté právo na opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie. Už sa tu o tom hovorilo, ale treba to asi zopakovať. Takže orgánu, ktorý poskytne nesprávnu informáciu, vydavateľ musí na svoje náklady poskytnúť priestor vlastne na opravu. Čiže Policajný zbor urobí chybu vo vyhlásení pátrania po utekajúcom zločincovi, čo je celkom pravdepodobné, potom sa pýtam: A kto za to zaplatí? Bude to vydavateľ. A, do tretice, aj na oznámenie v naliehavom verejnom záujme, ak bude obsahovať chyby spôsobené štátnym orgánom, sa vzťahuje povinnosť vydavateľa uverejniť dodatočné opravené oznámenie na svoje náklady. Takto naformulovaný paragraf v súčinnosti s nezadefinovaním toho, čo môže byť obsahom textu odpovede, je návodom pre firmy, ako inzerovať v našich periodikách zadarmo. Liekom by bolo vyradiť informácie, za obsah ktorých vydavateľ nezodpovedá, spod práva na odpoveď, opravu a dodatočné oznámenie, resp. previesť možnosť domáhať sa opravy na náklady pôvodcu informácie. Zároveň treba rozšíriť výpočet informácií, za ktoré vydavateľ nezodpovedá, na oznámenia tretích osôb určených pre verejnosť alebo ich pravdivú interpretáciu, ktoré boli takto označené. Riešil by sa tak napr. aj problém so zodpovednosťou médií za publikovanie správ z tlačových konferencií politických strán. V našom zákone predloženom to nenájdete. Preto prednesiem druhý pozmeňujúci návrh, ktorý rieši túto zodpovednosť vydavateľa.

    Príkladom neznalosti toho, ako fungujú vzťahy v mediálnej oblasti, a postupu pri spracovaní informácií je podľa mňa § 4 Ochrana zdroja a obsahu informácií. Prvý nezmysel nájdete už v prvom riadku, keď namiesto práva na ochranu svojich zdrojov dávame vydavateľom povinnosť zachovávať mlčanlivosť o pôvode informácií, a to aj v prípade podsunutých nepravdivých informácií, ktoré môžu mať súdnu dohru. Tejto mlčanlivosti môže vydavateľa zbaviť len ten, kto informáciu poskytol, alebo jeho dedič. Rovnakú povinnosť majú aj zamestnanci vydavateľa. Môžeme však povedať, že povinnosť mlčať o svojom zdroji majú redaktori a autori článkov? Jednoznačne sa to povedať nedá, lebo tento paragraf sa vzťahuje len na jednu časť z nich. Chránení nie sú novinári na voľnej nohe, novinári pracujúci na autorskú zmluvu, na živnosť, dopisovatelia, spolupracovníci a publicisti. Áno, títo všetci nie sú v zamestnaneckom pomere s vydavateľstvom, takže povinnosť mlčanlivosti podľa odseku 3 sa na nich nevzťahuje. Aj na toto predsa ale existuje elegantné riešenie v českom zákone, podľa ktorého majú právo aj títo ľudia odoprieť súdu alebo inému orgánu štátnej alebo verejnej správy informácie o pôvode alebo obsahu informácie. Ale majú právo, lebo sú to plnoprávni občania, a nie povinnosť ako poddaní, lebo povinnosť bola v poddanstve a v demokratickom štáte je právo.

    K tomuto môjmu pozmeňujúcemu návrhu by som chcela ešte pripojiť, že v čl. I § 9 ods. 1 navrhujem nahradiť v prvej vete text „o konaní pred orgánom verejnej moci vedenom proti osobe“ textom „o trestnom konaní alebo o konaní vo veci priestupkov vedených proti osobe, alebo o konaní vo veciach správnych deliktov vedených proti osobe“.

    Je to skutočne presnejšie vymedzenie prípadov, v ktorých vzniká právo na dodatočné oznámenie.

    A k tomu je ešte zmena k čl. I § 11.

    V ods. 11 písm. b) navrhujem nahradiť text „nezačalo do šiestich mesiacov“ textom „nezačalo do jedného roku“.

    V ods. 11 písm. c) navrhujem nahradiť celý text textom „vydávanie periodickej tlače bolo prerušené na čas dlhší ako jeden rok“.

    Predĺženie lehoty na rovnaký čas, ako je to v prípade vysielateľov do jedného roka od udelenia licencie, a zároveň aj zrovnoprávnenie typov periodickej tlače pomôže veľmi občanom pri domáhaní sa svojich práv.

    Aby nevznikol problém, prečítam len pre informáciu ešte teda znovu navrhovaný čl. I § 5.

    Bod 1: „Vypúšťa sa odsek 4.“

    Bod 2: „Za odsek 3 sa pridávajú nové odseky 4 a 5, ktoré znejú:

    Odsek 4: „Vydavateľ nezodpovedá za obsah odpovede a dodatočného oznámenia.“

    Odsek 5: „Vydavateľ nezodpovedá za citácie vyhlásení tretích osôb určených verejnosti alebo ich pravdivú interpretáciu, ktoré sú takto označené alebo prezentované.“.“

    Teda v čom je tento zákon lepší než ten deväťkrát novelizovaný zákon, ktorý vydržal po tých masívnych novelizáciách? A o tých novelizáciách sa tu pri tejto debate cudne mlčí. Nuž naozaj slobodnejšie upravuje podmienky evidencie periodickej tlače. Je to dostatočný dôvod na prijímanie nového zákona s takto dopredu bojovne vysunutou bradou aj so všetkými spomenutými rizikami? Naznačené pozadie prípravy tejto predlohy nového tlačového zákona dnes už a po tejto debate už úplne odhaľuje podľa mňa zámer predkladateľa. Stačí pripomenúť to úprimné vystúpenie pána poslanca Senka v prvom čítaní, ktoré venoval skoro celé svojim pocitom. A informoval nás podrobne, ako sa potrebujú poslanci chrániť pred útokmi novinárov. Počas marca a tých debát, ktoré sme si čítali v médiách a počúvali v televízii, sa ukázalo aj nezainteresovaným, o čo ide. Ale chcela by som ešte pripomenúť trochu pozabudnutý výrok pána predsedu HZDS – ĽS pána Vladimíra Mečiara tu v pléne. Ja som ho zaregistrovala a zapísala som si ho. „Ja tento zákon poriadne využijem,“ povedal pán Mečiar. Aj tí naivnejší možno z našich kolegov vedia, o akú hru ide, nebudú môcť v budúcnosti hovoriť, že si mysleli, že ide len o dobro nás a našich dietok. Nejde o dobro, vážení kolegovia. Ja si myslím, že ide spôsob zastrašenia médií. Preto sa odvážim predpovedať, že tento návrh zákona je zákon potemkinovský, ktorý nemá šancu prežiť dlhšie ako do najbližšej zmeny pomerov v tomto štáte, návratu k rešpektovaniu európskych organizácií a sústavy hodnôt Európskej únie, ktorej sme členmi. Dovoľte, aby som citovala z posledného článku ľavicového ideológa pána Chmelára, ktorého myšlienky mi skutočne nie sú blízke: „Ministerstvo kultúry odviedlo v celej záležitosti mizernú robotu. A celý inštitút práva na odpoveď zjavne nemali pripravený. Šili ho horúcou ihlou na objednávku premiéra nazlosteného na novinárov.“ Ja sa zdržím ďalšieho komentára.

    A mám poslednú otázku: Je tento zákon orientovaný do budúcnosti alebo rieši len teraz súčasnú politickú objednávku? Ja si myslím, že predložený návrh je pre nás všetkých premeškaním príležitosti na prijatie moderného zákona orientovaného do budúcnosti. Predkladateľ, pán minister, rezignoval aj na akúkoľvek snahu, hoci malú, regulovať týmto zákonom internetové periodiká. Znamená to, že na stále rastúcom trhu s informáciami aj ten obyčajný občan, ktorého sa tak stále dovolávate, nemá žiadnu možnosť opravy ani odpovede, ani dodatočného oznámenia. Teda nemá tu povestnú ochranu ani ten občan, ktorý ochorel na AIDS, hoci chcem vás informovať, včera som bola na výjazde, informovaní priaznivci tohto zákona už používajú iný príklad, lebo zrejme AIDS už nezaberá. Hovoria absurdný príklad. Poviem vám ho. Hovoria o opitom šoférovi, ktorý zabije opitého chodca. Médiá to uverejnia. Manželka sa rozvedie s týmto opitým šoférom. On sa stane bezdomovcom. A práve preto majú byť za to potrestané médiá, lebo spôsobili, že ten opitý šofér sa stal bezdomovcom, lebo manželka sa naňho nahnevala. Toto som včera počula z úst vášho člena strany a vášho priaznivca. Položte si otázku, či tento návrh zákona zaručuje ochranu občanov a novinárov predtým, čo im hrozí z internetových periodík, alebo umožňuje novinárom, ktorí pracujú v internetových periodikách, chrániť svoje zdroje informácií. Veď tento zákon sa ničoho z tohto netýka, český zákon má aspoň dva krátke odseky.

    Predseda vlády Robert Fico povedal, že médiá sú najväčším problémom dnešného Slovenska. No bodaj by to tak bolo. Ale ako chce predseda vlády Robert Fico ustáť konflikt s medzinárodnými inštitúciami? Myslíte si, že sa mediálne prebije táto debata o tlačovom zákone tým, že budeme debatovať o širokorozchodnej ruskej trati krížom cez Slovensko do viedenského prístavu, aby mali Rakúšania z toho ekonomický prospech? Veď z tohto projektu sme sa smiali už v roku 1995. Treba pripomenúť, že predseda vlády Slovenskej republiky v rokoch 1994 a 1998 tiež sľuboval v zahraničí, čo od neho chceli, napríklad u Mitterranda. Kto si na to spomenie? A po návrate domov potom hovoril niečo úplne iného. Ale vieme, ako sa to skončilo. Pán predseda Robert Fico niečo sľúbil európskym socialistom, že zákon zmení podľa odporučení európskych expertov. Demokratickí politici v Európe sú napospol slušne vychovaní ľudia a budú sa správať slušne, ale nezabúdajú. Nikdy nezabúdajú. Predseda vlády sa s nimi bude musieť stretávať a bude musieť odpovedať na otázky. Nedá sa tomu tak vyhnúť, ako sa vyhol summitu NATO. Naša zahraničná politika sa s týmto dichotomickým prístupom borí už dlhšie a výsledkom je oslabovanie pozície Slovenska medzi našimi partnermi a spojencami. Všetci to predsa cítime.

    Čiže na záver, pán minister. Slobodnú spoločnosť môžeme mať len so slobodnými médiami. Pre mňa je veľmi šokujúce čítať vo vašej dôvodovej správe, že treba hovoriť, citujem, „o tlaku proti snahám zneužívať slobodu prejavu, či už vedome alebo nevedome“. Osemnásť rokov po roku 1989 sa teda tu v slovenskom parlamente nezaoberáme slobodou a možnosťami, ktoré nám ponúka, slobodou, o ktorej niekoľko generácií len snívalo, ale údajným vedomým i nevedomým zneužívaním slobody médiami. A to je neprípustné. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami sa hlásia poslanci Tóthová, Jarjabek, Halecký, Kvorka. Pokiaľ nikto iný sa nehlási, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Slovo má pani poslankyňa Katarína Tóthová.

  • Ďakujem. Ja by som chcela po právnej stránke reagovať. Pani poslankyňa horlí za to, už aj z minulosti mám výpis jej vystúpenia, prečo v tomto tlačovom zákone nie je, že cenzúra sa zakazuje. Pani poslankyňa, máme to v ústave a legislatívne pravidlá sú jednoznačné, to, čo už máme niekde upravené, nemá sa opakovať. Pokiaľ to má nemecký zákon, je to iná právna situácia, pretože tam sú zákony na úrovni federácie a zákony v určitých spolkových republikách. To je jedna otázka.

    Ten váš príklad s tým opitým šoférom pre mňa bol úsmevný. A myslím, že vôbec nie je to pre prax aplikovateľné z tohto zákona.

    A k tomu, čo hovoríte, že čo kto sľuboval. Nuž ja si pamätám, že Dzurindova vláda pred nástupom sľubovala, ako si bude ctiť médiá, ako zaručí slobodu tlače. A prvý krok po prevzatí vlády bolo sústredenie na 28. poschodí, ktoré si treba stále pripomínať, pretože niečo takého sa v demokratickom štáte nikde nevyskytlo, že redaktorov všetkých, ktorí boli v televízii, sústredili, a nechcem tomu dať pravý názov, do jednej miestnosti, kde ich stráž strážila a odkiaľ mohli vyjsť len na toaletu, pričom sa nesmeli stýkať s inými pracovníkmi, naviac, všetci dostali výpoveď. Tak to bol prístup bývalej vlády k médiám. Takže pokiaľ z tohto poslaneckého klubu idú ponaučenia, pre mňa sú neprijateľné.

  • Ďakujem.

    Teraz má slovo pán poslanec Jarjabek.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pani poslankyňa hovorila, že počula niečo od nášho priaznivca. Ja som tiež počul čosi od vášho priaznivca, a to nie od jedného, ale od viacerých priaznivcov tuná v Bratislave. Vy ste tá vlastne, ktorá hovorí stále o nejakej demokracii na váš spôsob. A práve títo ľudia hovoria, ako vy môžete hovoriť všeobecne o demokracii a v tomto prípade v rámci tlačového zákona o nejakom náhubkovom zákone, keď vlastne vy máte náhubkové metódy v strane a vlastne vylučujete ľudí za iný názor. To nehovorím ja. To hovoria vaši priaznivci v Bratislave, vaši voliči a vaši členovia vašej strany SDKÚ – DS. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem.

    Teraz má slovo pán poslanec Halecký.

  • Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Chcel by som niekoľko poznámok k vystúpeniu pani poslankyne Vášáryovej uviesť. Hlavne by som sa chcel dotknúť toho bodu, kde hovorila, že táto novela zákona nepomôže bežným občanom, ale iba politikom a podobným celebritám. Chcem podotknúť, že hlavne na regionálnej úrovni, na úrovni tzv. krajských regiónov práve potreba ustanovenia tohto zákona je ešte vypuklejšia, ako bola na centrálnej úrovni. Tam, aby sa mohli dovolať niektorí občania práva na opravu alebo zverejnenia pravdivých údajov, je ešte naliehavejšia ako pre politikov v Bratislave.

    Ešte mám pripomienku k vášmu pozmeňujúcemu návrhu o cenzúre. Myslím si, že rieši to dosť jednoznačne ústava. Takže v tomto zákone to považujem za nadbytočné.

    Chcem sa vyjadriť aj k tomu, kde ste spomínali dosť významnú zásluhu opozície a médií k tomu, že v tomto mediálnom zákone budú určité korekcie. Chcel by som pripomenúť, nechcem spochybňovať prínos ani opozície, ani médií, ale chcem povedať, že skutočnú podstatu v zákone dokážu zmeniť väčšinou prístupy koaličných partnerov alebo vzájomné určité tlaky alebo určité postupy. Takže chcel by som len pripomenúť, že Ľudová strana – HZDS, ako už ukázala aj v mnohých predchádzajúcich svojich postupoch, dokáže svojím vysvetľovaním, požadovaním, vzájomnými stretnutiami urobiť takéto zmeny, pri ktorých bolo by dobré, aby zostali...

  • Vystúpenie prerušené časomierou.

  • Ďakujem, pán poslanec, uplynul čas.

    Teraz má slovo pán poslanec Kvorka.

  • Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Trošička o tom, o čom som chcel diskutovať a k čomu faktickou poznámkou som sa chcel zamerať na pani poslankyňu Vášáryovú, hovorila pani poslankyňa Tóthová, kde som chcel ozaj poukázať na to 28. poschodie. To je dobrý príklad, na ktorý netreba zabudnúť. Aj kolega Jarjabek spomenul veci, ale nechcem, aby som sa opakovať.

    Na druhej strane si treba ale jednoznačne uvedomiť, že však vidíme všetci, čo sa deje na verejnosti, ako vníma posun informácií cez médiá, či sú to už elektronické alebo sú to printové médiá a tak ďalej, akým spôsobom je to podávané a ako to vnímajú ľudia, ľudia tí, ktorých pani poslankyňa Vášáryová nevie rozlíšiť, pretože pani poslankyňa Vášáryová tu hovorí, že kto sú obyčajní ľudia. No obyčajní ľudia sú tí ľudia, ktorých je väčšina v tejto spoločnosti, ľudia, ktorí nemajú také možnosti, ako ich máme, dajme tomu, my, politici, ktorí tuná sedíme. Sú to ľudia, ktorí sa dostávajú do situácií v mnohých prípadoch nie pre nich výhodných. A sú to ľudia, ktorí nemajú možnosť sa obrániť, pretože nemajú právo na odpoveď, pani poslankyňa. Čiže toto si je potrebné uvedomiť, pretože tento zákon nie je o tom, že prispôsobujeme zákon pre politikov, ale že tento zákon sa prispôsobuje pre všetkých občanov tejto republiky.

    A na záver chcem pripomenúť, že neodpustili ste si zase zobrať do úst nášho premiéra. Viete, nechajte ho na pokoji. Ten veľmi dobre vie, čo má robiť, kde má chodiť a ako sa má správať. Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Reakcia na faktické poznámky, pani poslankyňa Vášáryová.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Asi netreba reagovať na všetko.

    Ale, pani poslankyňa Tóthová, veď vy môžete hlasovať proti tomu. Máte slobodu hlasovať proti môjmu zákonu, môjmu pozmeňujúcemu návrhu, že cenzúra je neprípustná. Máte túto možnosť.

    A keď hovoríte o tých zavretých novinároch, ja vám poviem ešte jednu vec, aby som rozšírila váš repertoár. Predstavte si, že niektorí televízni tvorcovia strážili pána Nižňanského, tohto agenta ŠtB, štyri roky školeného v Moskve, po 17. novembri, pretože chcel zabrániť, aby sa vysielali zábery z námestia v Bratislave. A pán Nižňanský pravdepodobne bude budúcim generálnym riaditeľom Slovenskej televízie. Takže môžete aj tento príklad používať.

    Pán poslanec Halecký, my máme právo na opravu aj teraz. V platnom tlačovom zákone máme právo na opravu. Každý môže protestovať, prosím. A nakoniec, viete, pán podpredseda Číž povedal vo svojom prejave, že táto zmena sa udiala pod neuveriteľným a nepochopiteľným tlakom. Skúste si prečítať ten prepis toho, čo povedal o tomto tlaku pán podpredseda Číž.

    A, pán poslanec Kvorka, mne je to ľúto, ale asi ste ma nepochopili, ale nebudem vám to teraz vysvetľovať, prečítajte si to v zápise, ako som to myslela s tým obyčajným človekom. Myslela som to totižto úplne opačne, ako ste to pochopili. Ďakujem za možnosť reagovať.

  • Vážené kolegyne, kolegovia, máme teraz taký malý problém, ktorý vznikol osobitným postupom, o ktorý požiadala pani Vášáryová. Chcem vás informovať, že totiž v rokovacom poriadku je táto veta v § 27 ods. 3: „Ak rečník pri udelení slova nie je prítomný v rokovacej sále, stráca poradie.“ Strácať poradie rečníka znamená, že rečník môže v rozprave vystúpiť iba ako posledný. Hovorím to len vzhľadom na to, že všeobecný súhlas bol, že pani Vaľová aj pán kolega Senko v zmysle rokovacieho poriadku strácajú poradie a vystúpia v rozprave až ako poslední. Takže teraz nevystúpia vzhľadom na to, že stratili poradie.

    Takže, vážené kolegyne, kolegovia, teraz vystúpili všetci rečníci, ktorí sa prihlásili písomne a nestratili poradie. Tak sa pýtam, kto sa do rozpravy hlási ústne. Čítam ich, sú to kolega Jarjabek, Halecký, Minárik, Frešo, Kvorka, Galbavý. Páni poslanci skúšajú poradie, takže prosím, najprv sa vyznačte nejako a potom prečítam tých, ktorí budú už v stanovenom poradí. Môže to tak byť?

  • Odpovede z pléna.

  • Skúste vytiahnuť a zastrčiť kartu, pán kolega. Dobre. Takže 15 poslancov sa hlási do rozpravy. Áno?

  • Odpoveď z pléna.

  • Ďakujem. Takže poprosím, keby ste mi to posunuli od začiatku, prečítam všetkých prihlásených. Sú to páni poslanci a poslankyne Jarjabek, Halecký, Frešo, Kvorka, Galbavý, Minárik, Senko, Dzurinda, Grečková, Bárdos, Cibulková, Vaľová, Kubánek, Slafkovský, Tóthová. Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, kolegovia, budeme teda pokračovať v rozprave vystúpeniami poslancov, ktorí sa prihlásili ústne.

    Vystúpi pán poslanec Jarjabek, pripraví sa pán poslanec Halecký.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister kultúry, vážený pán spravodajca, dámy a páni, dovoľte mi, aby som veľmi jednoducho pokračoval v tom, o čom bol môj príhovor, keď sme ho prerušili na základe hlasovania. Skončili sme asi tým, kde sme hovorili o medzinárodných inštitúciách, ktoré teraz vehementne tvrdia, že sú proti napr. pokutám ohľadne tlačového zákona v súvislosti s ministerstvom kultúry. No a ja len podotýkam, že pokuty vznikli v roku 2004. Boli okolo 2 mil. korún. Novelizáciou, vlastne predlohou, ktorú predložilo ministerstvo kultúry, sa tieto pokuty rapídne znížili. A v súčasnosti existuje spoločná správa, kde sme dali návrh, aby sme tieto pokuty dali preč. A ja to hovorím len preto, aby som hovoril o týchto medzinárodných inštitúciách a vlastne sa zamyslel nad tým, prečo žiadna z týchto inštitúcií nereagovala na to v roku 2004. Asi im to vtedajšia koalícia a súčasná opozícia neoznámili, resp. sa to nedozvedeli, akým spôsobom by mohli reagovať. No a máme overené, že tie prvé správy ohľadne tlačového zákona aj tie prvé reakcie medzinárodných inštitúcií, kým prišlo k upresneniu, vlastne boli na základe pracovných predlôh ministerstva kultúry. Bolo ich zhruba 5 alebo 6 a v rôznych obdobiach. Vychádzali a proste tie prvé reakcie boli na jednu z tých pracovných verzií. Čiže ten, kto posielal tieto pracovné verzie týmto medzinárodným inštitúciám asi dobrú službu neurobil ani sám sebe, ani im.

    Dámy a páni, neodpustím si poznámku, veľmi som sa skutočne zabavil, keď v utorok, iste si na to spomínate, exposlanec za SDKÚ – DS hokejista Peter Šťastný dvíhal v diskusnej relácii jednej z televízií prst a hovoril, že vraj táto vláda odmieta, aby sa na kampani pred zavedením eura podieľali médiá, ktoré sa o nej vyjadrujú kriticky, a inzerciu zadáva výlučne do provládnych médií. Teda ani slovenský poslanec v Štrasburgu a v Bruseli netuší, že na Slovensku dnes nejestvuje provládne médium, ani elektronické a ani denník, teda ani printové. Ak propagandisti našej opozície dokážu takto zmonitorovať svojho vlastného kolegu so slovenskými koreňmi, môžeme sa len čudovať, ak nám ich výhrady proti zákonu podpíše niekto, kto Slovenskú republiku vari najsamprv musí pohľadať na mape.

    Útoky proti návrhu tlačového zákona sú perfídne, pretože ich aktéri nehovoria pravdu a zahmlievajú podstatu sporu. Momentálne sa opozícia naváža najmä do toho, že vraj netreba rozlišovať opravu a odpoveď. A diskutujeme tu už pol dňa o tejto oprave na opravu. Ako v dobách reálneho socializmu sa nám zjednotili všetky denníky v duchu nejakého vydavateľského národného frontu. A bijú na poplach, pretože vládna koalícia nechce prijať návrh, aby vydavateľ mohol kdesi na zastrčenom miestečku „opraviť“ údaje, ktorými mu včera z titulnej strany vypredali náklad, a aby nemusel na rovnakom mieste a v približne rovnakej úprave a rozsahu uverejniť stanovisko človeka, ktorého noviny bezdôvodne a bez argumentov škandalizovali či napadli. Nuž ak to na nás, koaličných poslancov, nebude mať „prevýchovný“ vplyv, čo navrhnete potom? Prídu potom nejaké liberálne milície, generálny štrajk a demokratická defenestrácia tej nenávidenej väčšiny? A naostatok už bude stačiť len vymeniť tak zo 4 milióny občanov a bude to tu ako v modrej rozprávke.

    Dámy a páni, naozaj čakám, či sa nenájde jeden statočný, ktorý sa postaví k tomuto mikrofónu a povie, o čo v skutočnosti ide. Podľa môjho názoru príčinou všetkých týchto obštrukcií nie je ani právo na odpoveď, ani ochrana zdroja, ani pokuty, ale § 6 ods. 4, ktorý znie: „Vydavateľ periodickej tlače, ktorý je právnickou osobou, je povinný v prvom čísle periodickej tlače vydanej v kalendárnom roku uverejniť oznámenie o štruktúre vlastníckych vzťahov vydavateľa a periodickej tlači podľa stavu k 31. decembru predchádzajúceho kalendárneho roku.“ O tomto ešte nikto tuná nehovoril. Toto je proste nóvum, ktoré sa zavádza do tohto zákona a absolútne sprehľadňuje vlastnícke vzťahy. O tomto nikto nehovoril. Nie je toto kameň úrazu? A kadejaké práva na odpoveď a § 6, § 8 a § 4 sú len istým zahmlievaním tohto celého problému, ktorý vlastne tuná začína existovať a niekomu začína vážne vadiť? V tom je kameň úrazu a dôvod odmietania tlačového zákona, pretože dnešný postsocialistický zákon nič také vydavateľom neprikazuje. Čo je pre podnikateľa v oblasti printových médií krajšie a ľúbeznejšie ako absolútna podnikateľská sloboda? Ale ak chceme, aby ten, kto zásobuje naše domácnosti mäsom, vedel preukázať, že to nie je hovädzie z chovu napadnutého chorobou šialených kráv, a ak nútime výrobcov cigariet proti ich záujmu uverejňovať na škatuľkách varovanie, že tento zlozvyk môže zabíjať, máme nielen právo, ale i povinnosť umožniť čitateľom dennej tlače, aby vedeli, kto vydáva a financuje v slovenskom jazyku vychádzajúce denníky a časopisy.

    Je tu ešte jeden problém, o ktorom sa tuná vehementne rozpráva. Stále sa dávajú dokopy novinári a vydavatelia. Vy určite neviete, ako sú novinári tlačení vydavateľmi do tém článkov a formulácií, ktoré by sami nikdy neurobili, alebo novinár urobí článok, ale titulok článku už nerobí novinár, ale editor, teda majiteľ alebo šéfredaktor, proste človek, ktorý tie noviny predáva. A on preto mení ten titulok na základe toho článku, no proste aby predal. Lenže zodpovednosť za to nesie novinár. Aj toto rieši tlačový zákon. Aj toto je problém v rámci tlačového zákona, o ktorom by sa malo hovoriť. Čiže nedávajme dokopy novinárov a mediálnych podnikateľov.

    Novinári, stáva sa niekedy, niektorí podľa mojich informácií sú často dokonca aj vydieraní tzv. mediálnymi podnikateľmi. Často musia robiť témy, ktoré jednoducho nechcú robiť. A často v rámci týchto tém aj musia ísť do istých rizík, do ktorých nechcú ísť, preto, lebo sú, samozrejme, vydavateľmi tlačení. Čiže aj toto je problém. Aj o tomto treba hovoriť, nielen o nejakom práve na odpoveď. Život ukáže, či to právo na odpoveď bude také, ako o ňom hovorí pravá strana alebo ako o ňom hovorí predkladateľ. A keby sa, nedajbože, niečo stalo, že by skutočne mediálni partneri boli ohrození, alebo že by sa naozaj stalo čosi, s čím nikto v tejto chvíli neráta, stále je tu situácia, že zákon sa dá o šesť mesiacov opraviť, preto, lebo je to nový zákon, je to zákon, o ktorom v tejto chvíli málokto môže predpokladať ako o každom takomto prijímanom tlačovom zákone, ako sa prejaví v budúcnosti, preto, lebo veď my nieže máme tlačový zákon z roku 1966, my nemáme žiadny tlačový zákon.

    Dámy a páni, pri našej prvej diskusii v pléne o návrhu tlačového zákona som uviedol rad konkrétnych príkladov, ako sa isté veci bez vzrušenia a nie nedemokraticky riešia v iných štátoch a ako sa riešili v našej histórii. Napokon aj Parlamentný inštitút nám spracoval rozsiahlu analýzu situácie vo vybraných štátoch a každý si to mohol potichu pracovne preštudovať. Nie som zástancom toho, aby sa v Bruseli unifikovalo, čo sa len unifikovať dá, ale celkom vážne sa zaoberám myšlienkou, že požiadam niektorého z mojich kolegov, aby tam vystúpil a navrhol prijať celoeurópsky vzor či model na legislatívnu úpravu v tejto oblasti. Myslím, že by tu potom viacerí ronili slzy a nostalgicky spomínali na Maďaričov tlačový zákon. A tí, ktorí radšej iba aproximujú a správajú sa ako miestodržitelia v závislej krajine, len aby, nedajbože, nemuseli urobiť nejaké vlastné politické rozhodnutie, budú potom mať tiež dušu namieste. Veď keď to bude smernica z Bruselu, nemôže to nebyť skvelé. Ani vydavateľom v takom prípade už nezostane nič iné, len normu akceptovať a nostalgicky spomínať, ako kedysi mohli zamestnávať kohokoľvek, kto bol ochotný písať, ako si priali, pričom stačilo ak z desiatich mienkotvorných novinárov mala príslušné vzdelanie tretina, ako to na webe Slovenského syndikátu novinárov popisuje doc. Brečka, citujem, majitelia médií sa usilujú šetriť na výdavkoch, a preto zamestnávajú lacnejších, teda aj menej vzdelaných novinárov, je iste paradoxné, že s výrazným zvýšením počtu absolventov novinárskych škôl klesol počet aktívnych novinárov s novinárskym vzdelaním, a pripomeňme, keď minister ešte len nahlas uvažoval o tom, že by v zákone zadefinoval elementárne kvalifikačné predpoklady na výkon novinárskeho povolania, strhla sa búrka protestov a komentárov a komentáre môže ďalej písať každý, kto v podstate trafí na písmenká klávesnice. Ale toto, prosím, berte len ako konštatovanie, lebo toto je naozaj slobodná vôľa majiteľov médií.

    Dňa 6. februára som z tohto miesta o. i. povedal, že keď sa tento návrh zákona dostane do druhého čítania, určite príde k zmenám, príde ku kompromisom a to viete presne vy aj ako ja, lebo ani jeden zákon, ktorý prišiel do tohto parlamentu a bol napísaný tak či onak tou či onou vládou, nikdy z tohto parlamentu vládny návrh neodišiel tak, že by doň poslanecká snemovňa nezasiahla. To isté bude aj, samozrejme, s tlačovým zákonom, ale na základe konkrétnej profesijnej debaty, a nie na základe nejakého politikárčenia, vy nám zmeníte toto, my vám zmeníme toto alebo proste nejaké neidentifikovateľné počty kupecké. Škoda, že sa tlačový návrh zákona stal tým zákonom, cez ktorý sa vynucuje vydieraním súhlas s Lisabonskou zmluvou, lebo, viete, dnes je to tlačový zákon. No a zajtra to bude čo? Bude to školský zákon? Aký iný zákon to bude zajtra? Čím budete vydierať, že nezahlasujete za Lisabonskú zmluvu, keď nezmeníme to alebo ono v nejakom sociálnom alebo inom zákone, ktorý sa bude prijímať v tomto parlamente? Ja by som však od všetkých oponentov tlačového zákona chcel počuť odpoveď, a znovu to rozhovorím, na základnú otázku, ktorú som aj položil vo faktickej poznámke: Bude po prípade tohto tlačového zákona printové mediálne prostredie kvalitnejšie, demokratickejšie, prehľadnejšie ako to, ktoré tu máme v súčasnosti? Prosil by som skutočne odpoveď na túto otázku, lebo, ešte raz, opieram sa o predstaviteľov syndikátu, opieram sa o vydavateľov. Jednoznačne na výbore pre kultúru a médiá zástupca vydavateľov povedal, že zákon je dobrý na 95 % a treba ho len vylepšiť o takýto kúsok. Predsedkyňa syndikátu povedala mesiac predtým, že zákon je dobrý a ide len o to, aby ho poslanci v parlamente nepokazili. Dámy a páni, nepokazme ho. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pekne.

    S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Jarjabka sa prihlásila pani poslankyňa Ágnes Biró, pán poslanec Pavol Minárik. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami na vystúpenie predrečníka.

    A slovo má pani poslankyňa Ágnes Biró. Nech sa páči.

  • Áno, ja som, bohužiaľ, bola trošku von, takže som veľmi chcela počuť celé vystúpenie pána Jarjabka, ale som si zaznamenala jednu vetu, ktorá ma tak primala k tomu, aby som využila možnosť na požiadanie opravy na nepravdivé skutkové tvrdenie. Ide mi o to, že pán Jarjabek povedal, že medzinárodné inštitúcie, ktoré boli informované, dostali nepresné informácie. A ja som si dala vyhľadať vyjadrenia. Pán premiér 29. januára sa vyjadril na brífingu, že sú pripravené anglické preklady pre OBSE. Vy ste 6. februára tu hovorili o tom, že ide o amatérsky preklad. A mám tu aj preklad, ktorý má logo ministerstva kultúry. A je tam napísané, že je to anglická verzia, ktorá bola teda preložená ministerstvom kultúry. Len toľko som chcela povedať k tomu vyjadreniu, čo ste vo svojej reči predniesli. To je všetko.

  • Ďakujem.

    Ďalej vystúpi pán poslanec Pavol Minárik. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, ja nechcem reagovať na vás, len by som vás poprosil ešte raz o tú otázku, pretože na to by som rád ako odporca tohto zákona reagoval a odpovedal, tak ako ste to chceli od nás, ktorí máme k tomuto zákonu výhrady.

  • S reakciou, pán poslanec, sa hlásite?

  • Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem pekne za pripomienky.

    Pani poslankyňa Biró, mal som na mysli situáciu hlboko, ďaleko pred prvým čítaním v tomto parlamente, kde prišli niektorým medzinárodným inštitúciám pracovné verzie. A zistili sme to tak, že títo kolegovia namiesto o § 6 hovorili o § 8. A proste bolo posunuté paragrafové znenie, čo už v tej verzii, ktorá prišla do prvého čítania, bolo inak. Čiže preto hovorím, že niekto bol veľmi rýchly, aby informoval veľmi rýchlo medzinárodné inštitúcie a informoval ich proste hlúpo. Dal pracovné verzie, ktoré boli pracovnými verziami, a bol v tomto smere nedôsledný.

    A k otázke pána Minárika teda moja otázka. Bol by som veľmi rád, by som vás veľmi pekne poprosil, ako alebo v čom bude iné, v čom bude nedemokratickejšie prostredie, keby sa prijal tlačový zákon, ktorého predkladateľom je ministerstvo kultúry, oproti tomu prostrediu, ktoré tu máme doteraz. Totiž aj výhrady syndikátu najskôr neboli a výhrady vydavateľov v tejto chvíli sú mierne obmedzené, ale pritom tá rozprava a tá debata, ktorá tuná vlastne v parlamente vzniká, vlastne stupňuje ten tlak. A zdá sa mi to také trošku v protirečení a také trošku protichodné, preto, lebo namiesto toho, aby sme teda hovorili o tom prostredí, ako sa zmení alebo nezmení, hovoríme tu o kadejakých situáciách, ktoré si vymýšľame a ktoré jednoducho, samozrejme, vôbec s najväčšou pravdepodobnosťou nenastanú. Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Ďalším ústne prihláseným je pán poslanec Jozef Halecký. Konštatujem, že pán predseda výboru nie je prítomný, preto stráca poradie.

    A ďalej je prihlásený pán poslanec Pavol Frešo. Pán poslanec, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, otázka tlačového zákona, tak ako je nastolený, tak sa zdá aj z tejto diskusie, naozaj nie je otázkou jednoduchou.

    A ja začnem tým, že zareagujem na svojho predrečníka, ktorý vymenoval, ako vydavateľom, ako syndikátu novinárov tento zákon v zásade vyhovuje. A v podstate tým demytologizoval to, čo tu bolo popoludní v emotívnom prejave pána podpredsedu Číža povedané, akýsi triedny pohľad na otázku médií. Opozícia tu nie je za to, aby hovorila v prospech novinárov alebo v prospech vydavateľov. To je niečo, čo tu možno podsúvajú niektorí kolegovia z koalície. Ale opozícia je tu preto, lebo si ju zvolili občania a hovorí v ich najvlastnejšom záujme. A myslím si, že už je polovica volebného obdobia a bolo by dobré, keby si vážená koalícia na to zvykla, že jednoducho toto zjednodušené videnie, kedy každý rozpráva za nejakú skupinu, najlepšie lobistickú, možno platí u vás v kluboch, ale u nás nie celkom.

    A čo je najlepšie pre občana, na to máme rozdielne názory. To, čo hovoril pán podpredseda Číž, boli citácie z rôznych zmlúv, ktorými sme viazaní, citácie rôznych názorov, ktoré v zásade hovoria o tom, že mediálne prostredie by bolo dobré viac regulovať, aby bolo slobodnejšie. To, čo hovoríme my a čo hovorí SDKÚ – DS aj ďalšia časť opozície, je, že regulácie obmedzujú túto slobodu. Toto je zásadný, ja sa nebojím použiť ten výraz, ideologický rozpor, na ktorý narážame a pravdepodobne pre ktorý si nerozumieme. Ten ideologický rozpor spočíva v tom, že my sme presvedčení, že ďalšími reguláciami a sprísňovaním kritérií nad rámec toho, čo je nutné a pre občana prospešné, znížime slobodu a keď chceme mať naozaj úprimný záujem o pluralitu názorov, tak by sme mali, naopak, slobodu zvyšovať, neklásť bariéry. Aj predrečník spomínal vzdelanostnú úroveň novinárov a hovoril o tom aj častejšie sa o tom vyjadrovali dokonca niektorí ďalší koaliční politici ako o istej nutnej nejakej novinárskej komore, o nejakých skúškach, že by bolo dobré, keby existovali a tak ďalej, a to všetko v línii obmedzovania a prikazovania, v záujme lepšej plurality názorov, v záujme kvalitnejších médií.

    Dôvody, prečo práve právo na odpoveď sa stalo tým takým neuralgickým bodom, o ktorom sa tu najviac diskutuje, nie sú nejaké vymyslené. Právo na odpoveď bol termín, ktorý začal používať pán premiér v súvislosti s tým, keď začal vážne kritizovať a opakovane kritizovať médiá. Ja tu mám pár citátov, o chvíľu budú nasledovať. A mnohé z tých citátov sú na internete pekne povypichované. Sú to citáty, ktoré priniesli agentúry. Ja by som odporúčal aj váženým kolegom z koalície, aby si ich prečítali, pani Glendová čo a aké druhy odpovedí v platených správach zverejňuje. Bol by som možno aj zvedavý, keby sa niektorí z nich prihlásili, že on podpisuje takýto druh vyjadrovania sa ako gro odpovedí k reakciám. Pán premiér, a tým aj celá vláda je neustále v konflikte s médiami, a to napriek tomu, že médiá mu nerobia opozičnú službu, ako to on hovorí, ale robia mu kontrolnú službu. A takisto napomáhajú aj opozícii kontrolovať. Spomeniem dve kauzy, ktoré média odhalili, za ktoré, si myslím, by mal pán premiér poďakovať médiám, pričom by mal naozaj uznať ich rolu. Kauza pozemkového fondu, bez prispenia médií v žiadnom prípade by táto kauza nebola skončila tak, že teraz máme aspoň akú-takú nádej, aj keď je snaha tejto vlády odďaľovať riešenie systémové, na to, že tieto veci sa nebudú opakovať a ak sa opakovať budú, tak sa aspoň zverejnia jednotlivé kauzy a dozvieme sa dnes, po viac už pomaly ako po roku, o tom, ktorých 15 zmlúv bolo podpísaných, nakoľko v médiách ich bolo uvedených len 7. Druhú kauzu, ktoré médiá odhalili, pričom aktívne k tomu prispeli, bola kauza Privilégia. O probléme, ktorý mala pani ministerka na ministerstve, ktorý, mimochodom, dodnes nie je zaplatený, takisto informovali médiá. A pokiaľ by túto prácu nerobili kvalitne, tak si neviem predstaviť, ako by sa o tejto kauze dozvedela verejnosť, ako by sa o tej kauze dozvedeli poslanci a ako by sa aspoň ako-tak, aj keď veľmi liknavo, snažilo dôjsť k náprave. Tretia kauza, ktorá mi príde na myseľ a už stála kreslo ďalšieho ministra, boli upratovacie práce na ministerstve obrany. Detto, ten mechanizmus, ktorý tam je nasadený, vo vláde sám na to nijako nereagoval. A až keď sa táto kauza medializovala, tak podľa mňa správne, pod tlakom opozície, minister odstúpil.

    Inými slovami, úloha médií v tejto spoločnosti je významná. Tu nevidím žiadny dôvod, prečo by tu bola nejako narušená pluralita názorov, ani nevidím nejaký dôvod, pre ktorý bolo treba obmedzovať médiá tým, že bude taxatívne dané právo na odpoveď. Dokonca, pán minister, vo vašom návrhu zákona vlastne je povinnosť zverejniť odpoveď. A myslím si, že naozaj toto vychádza z jedného hlbokého nepochopenia demokratických mechanizmov. Tie demokratické mechanizmy hovoria o tom, že vláda vládne, opozícia kontroluje a médiá informujú verejnosť. To, že sa nám nepáči, akým spôsobom informujú verejnosť, to som hovoril aj vo faktickej poznámke, že prakticky neexistuje žiadne vyjadrenie, koalično-opozičné, v ktorom by hlas koalície alebo opozície chýbal. Ja taký poznatok za túto dobu tejto snemovne nemám. Pokiaľ ho máte, nech sa páči, tak ho ukážte. Ale ja viem od novinárov, ktorí sú vonku alebo ktorí sú na balkóne, že vždy si obstarávajú vyjadrenie druhej strany. To, že vo svojom hodnotiacom úsudku trebárs neuveria tomu, čo hovorí či koalícia alebo opozícia, je predsa ich právom. Je to úplne normálne a prirodzené. A skutočne do tohto dávať akési právo na odpoveď práve pre politikov a práve pre takto verejne činné osoby mi príde absolútne nezmyselné. Príde mi to absolútne nezmyselné a už úplne nezmyselné v kontexte dnešnej doby, kedy máme k dispozícii internet. Čiže nie sme odkázaní len na printové médiá, ktoré si môžete, nemusíme vydávať, vlastné stranícke. Ale môžete si tieto odpovede zverejniť napr. na internete.

    A tváriť sa, že všetci novinári sú vlastne v jednom vreci proti koalícii, je tá najnebezpečnejšia vec, ktorú som ohľadne tohto zákona počul. Inými slovami, keď možno nepresvedčíte jedného novinára alebo komentátora, predsa máte šancu vyhľadať ďalšieho alebo ďalších, môžete zvolať tlačovú konferenciu, na ktorú, pokiaľ to urobí minister alebo premiér, určite prídu všetky kamery, dokonca niektoré televízie to zahrajú v priamom prenose. Čiže stavať sa do situácie, že vlastne naozaj vy ste diskriminovaní médiami, je niečo, kde staviate vec z nôh na hlavu. Ten, kto má suverénne najväčšie pokrytie mediálne, je stopercentne vláda. To platí za tejto vlády, platilo to za minulej vlády, platí to stále. To, že vláda ale nedokáže presvedčiť občanov alebo médiá, to už je váš problém. A tento problém sa nedá riešiť tým, že budeme prijímať zákony, ktoré budú mať v sebe ustanovenia, alebo umožnia to tomu, kto sa cíti dotknutý, čo je subjektívny pocit, a to môže byť v tomto prípade hlavne politik, keď sa bude cítiť dotknutý, že nebol pochopený alebo že to nebolo dosť dôstojné, alebo bude mať iné pocity, tak médium bez rozhodnutia súdu zaviažeme k tomu, aby zverejnilo odpoveď.

    Tu je taká krátka exkurzia do toho, čo pán Číž tu vymenoval, rôzne príklady práva na odpoveď, práva na opravu, rôznym spôsobom to zmiešaval jedno s druhým, ale ani jedno nebolo definované tak agresívne, že si vlastne ten, kto sa cíti dotknutý, napíše odpoveď, je povinnosť túto odpoveď zverejniť. Je už, samozrejme, logické, že pokiaľ by takýto inštitút existoval, tak by to viedlo k tomu, že novinári by písali omnoho, omnoho opatrnejšie, ako píšu dnes. A to je to, čo podľa nášho názoru neprospeje. V žiadnom prípade to neprospeje pluralite názorov, po ktorej voláte. To je práve to, čo prospeje tomu, že budú názory unifikované a názory budú veľmi tak, povedal by som, politicky korektné, až, by som povedal, autocenzurované. Tie noviny potom budú naozaj vyzerať tak, ako noviny vyzerali trebárs za doby, ktorú pán Číž nespomenul, teda za komunizmu, kedy písali o všetkom možnom, len nie o tom, čo naozaj spoločnosť trápilo, kedy v žiadnom prípade nešli do žiadnej kritiky. Ja som v živote nepočul o tom, že by nejakej opravy alebo niečoho podobného sa domohol nejaký disident v komunistických novinách a tak ďalej a tak ďalej. Všetci sa tvárili, že problémy nie sú, len aby neprišli do styku so štátnou cenzúrou. A toto bude fungovať podobne. Pokiaľ budeme mať takto koncipované právo na odpoveď, že tam nie je rozhodnutie súdu, že sa to týka naozaj politikov a že je tam povinnosť automaticky tú odpoveď zverejniť, dokonca na tom istom mieste, kde bol pôvodný článok samotný, tak sa dostaneme do situácie, že tí redaktori naozaj budú podliehať akejsi vnútornej cenzúre a budú písať o všetkom možnom, tak ako to bolo za komunizmu zvykom, napr. o imperialistoch alebo o situácii v ďalekých krajinách, kde ešte stále je možné dúfať, že tam sa nedostanú tie noviny a nebude možné uplatniť právo na odpoveď.

    Vrátim sa k tej podstate. Tá podstata je v tom, že dnes podporovať demokraciu neznamená zavádzať viacej regulácie. Dnes podporovať demokraciu znamená zaviesť viac slobôd. To znamená, aj tento tlačový zákon pokiaľ má mať zmysel pre túto spoločnosť, tak by mal slobody rozširovať, nie tam dávať povinnosti, ktoré majú priamy dosah na obsah samotný. My veríme na to, že občianska spoločnosť má zmysel. A dokonca v tomto sme v protiklade s vaším ideologickým vystúpením, pán Číž, kde ste hovorili, že tá nestačí na to. My veríme na to, že na to stačí preto, lebo človek si môže kúpiť ten druh novín, ktorý mu vyhovuje, človek si môže vybrať, že nebude teda čítať noviny, keď mu nevyhovujú, bude čítať internet, človek môže pozerať televíziu, človek má mnoho možností, ako k informáciám dostúpiť. My si myslíme, že nie je v záujme tejto spoločnosti, aby v každých novinách boli všetky názory úplne rovnaké, unifikované, tak ako by sa to dosiahlo, pokiaľ by bolo takto široko koncipované právo na odpoveď. Nech si občania vyberú. A nech skorej politici súťažia. A v tomto prípade mám na mysli hlavne vládu a terajšiu vládu, ktorá s tým má úplne najväčší problém asi zo všetkých vlád, ktoré tu boli po novembri. Táto vláda nech sa snaží cez tie médiá teda presadzovať svoje názory a nech ona urobí sebareflexiu, pokiaľ nie je médiami prijímaná tak, ako uzná za vhodné, a nech hľadá iné kanály. Ja si myslím, že toto by bolo zodpovedné, a nie snažiť sa zmeniť pravidlá hry a využiť vlastne to, že táto vláda je pri moci, že tu má v parlamente 85 poslancov, ktorí odhlasujú to, na čom sa koalícia dohodne, a už vôbec nie obviňovať opozíciu z toho, že organizovala nejakým spôsobom zahraničný tlak. V každom prípade táto otázka nestojí, tak ako to bolo povedané vo viacerých prejavoch, že sú to vydavatelia, že sú to novinári, ktorí by tak mali robiť, táto otázka stojí tak, či ľudia budú mať v tlači prístup k názorom, medzi ktorými si budú môcť vybrať, alebo táto tlač sa ocitne pod obrovským tlakom práve takýchto práv na odpoveď, kde viacerí politici sa prihlásili k tomu, že to budú aktívne využívať.

    Čo sa týka pozície tlače, ktorú táto vláda definuje ako svoju vlastnú politickú opozíciu. A napr. toto budú citáty práve z jednej takejto, nazval by som to, odpovede v platených agentúrnych okruhoch, kde obviňuje tlač, že rozširuje mediálne klamstvá, manipulácie, a kde definuje médiá ako politickú opozíciu proti sociálnodemokraticky orientovanej vláde (4. 8. 2007). To je jedno z tých vyhlásení pani Glendovej. Ja si myslím, že toto je úplne scestné, to je jednoducho úplne scestné, pokiaľ vláda zápasí s médiami. A hlavne keď potom nasleduje zhruba po pol roku, tri štvrte roku mediálny zákon, ktorý kritizujú nielen opozícia, ale aj občania, ale aj novinári a koniec, koncov aj vydavatelia, a potom sa tváriť, že tieto dve veci nesúvisia, je veľmi, veľmi neúprimné. To znamená...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Pán poslanec, prepáčte, musím vám skočiť do reči. Naplnila sa 19.00 hodina. Pokiaľ mám od vás informáciu, vaše vystúpenie je plánované na dlhšiu dobu ako na 14 minút, ktoré ste dostali k dispozícii od skončenia faktických poznámok na predrečníka.

    Takže prerušujem v tejto chvíli rozpravu k tomuto návrhu zákona s tým, že zajtra o 9.00 hodine budeme pokračovať v prerušenom vystúpení pána poslanca Pavla Freša a potom v zmysle poradia prihlásených do rozpravy ústne bude vystupovať ďalší, pán poslanec Ján Kvorka.

    Prajem vám všetkým príjemnú dobrú noc, do rána o 9.00 hodine dovidenia.

  • Prerušenie rokovania o 19.01 hodine.