• Dobré ráno, dámy a páni. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, otváram štvrtý rokovací deň 19. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    O ospravedlnenie neúčasti požiadali páni poslanci Haľko a Kondrót.

    Dovoľte, aby som privítal na dnešnom rokovaní nášho člena Európskej komisie pána Jána Figeľa, ktorého som osobne pozval na dnešné rokovanie (potlesk), aby nám predstavil legislatívny a pracovný program Európskej komisie. Som veľmi rád, že si našiel čas a veľmi krátko aj sme chvíľočku hovorili ešte predtým, ako sme vošli do sály, o tom, ako ďalej aj v súvislosti so zámermi Lisabonskej zmluvy prehlbovať kontakt a spoluprácu medzi národným parlamentom a medzi Komisiou.

    Dámy a páni, ešte dovoľte, aby som dnes pripomenul a uctil významné výročie, ktoré si pripomíname, je to 130. výročie od narodenia Milana Hodžu, významného slovenského politika medzivojnovej Československej republiky. Bol v rokoch 1935 – 1938 predsedom vlády Československej republiky a treba pripomenúť, že to bol prvý Slovák, ktorý zastával taký významný post. Po Mníchovskej dohode emigroval do Francúzska, kde v novembri 1939 založil Slovenskú národnú radu ako vrcholný orgán slovenského zahraničného odboja a stal sa jej predsedom. Jeho celoživotným krédom bola myšlienka zjednotenia európskeho priestoru a Hodžove myšlienky a politické úsilie bezpochyby významne ovplyvnili a predznamenali proces našej slovenskej aj dnešnej európskej integrácie. A práve dnes 1. februára by sa pán Milan Hodža, rodák zo Sučian, dožil 130 rokov.

    Bol by som rád, keby sme si spoločne na pôde Národnej rady Slovenskej republiky uctili tohto veľkého Slováka, Európana a vlastenca, bývalého predsedu československej vlády a bývalého predsedu Slovenskej národnej rady v Paríži. Takže dúfam, že mi odpustíte toto drobné expozé na úvod, pretože to považujem naozaj za veľmi významné výročie.

    A teraz, dámy a páni, ešte predtým, ako dám slovo pánovi eurokomisárovi, keďže sme včera vykonali tajné voľby, poprosím overovateľku pani poslankyňu Nachtmannovú – je tu, áno, je tu –, aby nás informovala o výsledkoch tajného hlasovania. Najprv o návrhu na voľbu predsedu Poštového regulačného úradu, potom na Radu Slovenskej televízie a potom na členov Rozhlasovej rady.

    Nech sa páči, pani poslankyňa.

  • Výsledky tajného hlasovania: Návrh na voľbu predsedu Poštového regulačného úradu (tlač 508).

  • Vážený pán predseda, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, vážený pán podpredseda vlády, vážený pán komisár, dovoľte, aby som vás oboznámila s výsledkami volieb, tajných volieb.

    Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu predsedu Poštového regulačného úradu bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 130 hlasovacích lístkov, teda na hlasovaní bolo prítomných 130 poslancov. Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu predsedu Poštového regulačného úradu 12 poslancov neodovzdalo hlasovacie lístky. Zo 118 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 8 neplatných.

    Zo 110 platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že pri voľbe Jána Fľaka hlasovalo za 85 poslancov, proti 9 poslancov, zdržalo sa 16 poslancov.

    Na voľbu predsedu Poštového regulačného úradu je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov. Overovatelia konštatujú, že v tajnom hlasovaní bol za predsedu Poštového regulačného úradu zvolený Ján Fľak.

    Overovatelia poverujú svojho člena Oľgu Nachtmannovú oznámiť výsledok hlasovania Národnej rade Slovenskej republiky.

  • Ďakujem pekne, pani poslankyňa. Ja len ešte chcem informovať ctených kolegov, že po zvolení pána Fľaka do funkcie predsedu ešte musíme určiť alebo stanoviť jeho platové náležitosti a učiníme tak v utorok budúci týždeň pri hlasovaní, keď budeme hlasovať. Ďakujem.

    Teraz vás poprosím o uvedenie výsledkov alebo informáciu o výsledkoch na voľbu členov Rady Slovenskej televízie.

  • Výsledky tajného hlasovania: Návrh na voľbu členov Rady Slovenskej televízie (tlač 521).

  • Najskôr začnem o tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu jedného člena Rady Slovenskej televízie na funkčné obdobie od 31. marca 2008 do 31. marca 2008.

    Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu jedného člena Rady Slovenskej televízie bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 130 hlasovacích lístkov, teda na voľbe bolo prítomných 130 poslancov. Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu člena Rady Slovenskej televízie 16 poslancov neodovzdalo hlasovacie lístky. Zo 114 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 32 neplatných a 82 platných.

    Podľa platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že za, budem čítať prvé čísla za „hlasovalo za“, druhé „hlasovalo proti“ a tretie „zdržalo sa hlasovania“:

    - Stanislava Benická: 1, 31, 50,

    - Pavol Dinka: 1, 32, 49,

    - Marián Gábor: 0, 30, 52,

    - Richard Herrgott: 1, 32, 49,

    - Juraj Kiesel: 0, 32, 50,

    - Peter Kubica: 0, 32, 50,

    - František Kutlík: 0, 33, 49,

    - Lukáš Machala: 0, 32, 50,

    - Ľuboš Midriak: 0, 30, 52,

    - Anna Miklovičová: 2, 30, 50,

    - Danica Rísová: 0, 31, 51,

    - Gabriela Rothmayerová: 60, 6, 16,

    - Marian Tkáč: 0, 31, 51.

    Na voľbu člena Rady Slovenskej televízie je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.

    Overovatelia konštatujú, že v tajnom hlasovaní nebol za člena Rady Slovenskej televízie nikto zvolený.

    Nakoľko nebol člen Rady Slovenskej televízie zvolený, vykoná sa druhé kolo voľby, do ktorého postupujú dvaja kandidáti, ktorí v prvom kole získali najvyšší počet hlasov. Sú to Gabriela Rothmayerová a Anna Miklovičová.

    A ďalej by som pokračovala tajným hlasovaním na voľbu členov Rady Slovenskej televízie.

    Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu členov Rady Slovenskej televízie bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 130 hlasovacích lístkov, teda na voľbe bolo prítomných 130 poslancov. Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu členov Rady Slovenskej televízie 17 poslancov neodovzdalo hlasovacie lístky. Zo 113 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 19 neplatných a 94 platných.

    Podľa platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že za jednotlivých členov, a opäť budem čítať počty v poradí „hlasovalo za“, „hlasovalo proti“ a „zdržalo sa hlasovania“:

    - Stanislava Benická: 1, 41, 52,

    - Pavol Dinka: 3, 43, 48,

    - Marán Gábor: 68, 10, 16,

    - Ján Greššo: 12, 40, 42,

    - Richard Herrgott: 67, 13, 14,

    - Lucia Jurgová: 22, 33, 39,

    - Juraj Kiesel: 1, 42, 51,

    - Miroslav Kollár: 18, 37, 39,

    - Peter Kubica: 2, 42, 50,

    - František Kutlík: 0, 43, 51,

    - Lukáš Machala: 67, 13, 14,

    - Ľuboš Midriak: 2, 43, 49,

    - Anna Miklovičová: 68, 12, 14,

    - Danica Rísová: 0, 43, 51,

    - Gabriela Rothmayerová: 4, 41, 49,

    - Marian Tkáč: 68, 12, 14.

    Na voľbu člena Rady Slovenskej televízie je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.

    Overovatelia konštatujú, že v tajnom hlasovaní boli za členov Rady Slovenskej televízie zvolení Marián Gábor, Anna Miklovičová, Marian Tkáč, Richard Herrgott, Lukáš Machala.

  • Výsledky tajného hlasovania: Návrh na voľbu členov Rozhlasovej rady (tlač 522).

  • A posledné tajné hlasovanie bolo o návrhu na voľbu členov Rozhlasovej rady.

    Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu členov Rozhlasovej rady bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 130 hlasovacích lístkov, teda na voľbe bolo prítomných 130 poslancov. Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu členov Rozhlasovej rady 0 poslancov neodovzdalo hlasovacie lístky. Zo 130 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 20 neplatných a 110 platných.

    Podľa platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že za, opäť budem čítať v poradí „hlasovalo za“, „hlasovalo proti“, „zdržalo sa hlasovania“:

    - Alica Bieliková: 28, 43, 39,

    - Marta Danielová: 3, 54, 53,

    - Michal Dzurjanin: 78, 22, 10,

    - Eva Jaššová: 69, 23, 18,

    - Peter Jezný: 69, 23, 18,

    - Milan Materák: 5, 56, 49,

    - Jana Miklovičová: 2, 55, 53,

    - Ondrej Patarák: 88, 9, 13,

    - Ľubica Šajdová: 0, 55, 55,

    - Peter Štrelinger: 1, 54, 55,

    - Vladimír Valovič: 72, 19, 19,

    - Andrej Zmeček: 1, 53, 56.

    Na voľbu člena Rozhlasovej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.

    Overovatelia konštatujú, že v tajnom hlasovaní boli za členov Rozhlasovej rady zvolení Ondrej Patarák, Michal Dzurjanin, Vladimír Valovič, Eva Jaššová, Peter Jezný.

    Ďalej vás budem informovať o výsledku žrebovania začiatku funkčného obdobia zvolených členov Rozhlasovej rady. Na základe výsledku žrebovania overovatelia konštatujú, že na šesťročné funkčné obdobie, ktoré začne plynúť dňom 1. marca 2008, boli zvolení členovia Vladimír Valovič, Eva Jaššová, Ondrej Patarák. Na šesťročné funkčné obdobie, ktoré začne plynúť dňom 4. marca 2008, bol zvolený člen Michal Dzurjanin. Na šesťročné funkčné obdobie, ktoré začne plynúť dňom 29. apríla 2008, bol zvolený člen Peter Jezný.

    Ďakujem pekne za pozornosť.

  • Ďakujem pekne, pani poslankyňa.

    Dovoľte ešte raz skonštatovať, že sme zvolili predsedu Poštového regulačného úradu, že sme nezvolili člena televíznej rady, ktorého mandát mal vypršať 31. marca.

    V tejto súvislosti vás chcem informovať, že opakovanú voľbu, tak ako uviedla pani poslankyňa, uskutočníme budúci týždeň v utorok o 17.00 hod. pri riadnom hlasovaní.

    A konštatujem, že sme zvolili piatich členov Rady Slovenskej televízie na šesťročné funkčné obdobie a takisto sme zvolili piatich členov Rozhlasovej rady na šesťročné funkčné obdobie, tak ako uviedla pani overovateľka.

    Ďakujem pekne.

    A teraz už pristúpime k prerokovaniu

    Legislatívneho a pracovného programu Európskej komisie na rok 2008.

    Je to materiál vlády ako tlač 519. Má dve časti. Jedna je Legislatívny a pracovný program Európskej komisie a druhá je Správa o prioritách vyplývajúcich z Legislatívneho a pracovného programu pre Slovenskú republiku.

    Poprosím teraz pána Jána Figeľa, člena Európskej komisie, aby nás informoval.

  • Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán vicepremiér, ctené dámy poslankyne a páni poslanci, milí hostia, naozaj ďakujem za pozvanie na túto vašu schôdzu a za možnosť vystúpiť pred zákonodarným zborom Slovenskej republiky ako reprezentant jedného z vrcholových orgánov Európskej únie – Európskej komisie. Myslím, že sa to už stáva pomaly tradíciou aj vzhľadom na osobnú skúsenosť, ale aj na skúsenosť z viacerých parlamentov, že na úvod roka Komisia predstaví svoj Legislatívny a pracovný program na nasledujúce obdobie. Osobne vnímam tento krok alebo túto rodiacu sa tradíciu ako živú, organickú, každodennú prepojenosť Slovenska so spoločnou Európou.

    Mojou úlohou dnes je stručne priblížiť práve spomínaný Legislatívny a pracovný program Európskej komisie na tento rok. Je to naozaj dôležitý programovací, koordinačný dokument, ktorý načrtáva cestu pre najbližšie obdobie. Rád by som zdôraznil, že legislatívny program je už sám osebe výsledkom širokej spolupráce európskych inštitúcií a členských krajín. Osobitná pozornosť sa pri tomto programe venovala aj komunikácii s krajinami, ktoré budú Únii predsedať v tomto čase, a to je Slovinsko a po ňom Francúzsko. Napriek problémom, ktoré Európska únia v posledných rokoch prekonávala po dosiahnutí zhody o Lisabonskej zmluve, môžem konštatovať, že situácia je naozaj pokojnejšia a jednotlivé inštitúcie dosiahli vysokú mieru zhody na tomto strategickom dokumente. A to vlastne umožňuje, že Únia sa môže sústrediť na priority práce i na riešenie problémov občanov.

    Plán na tento rok 2008 vychádza zo samotných strategických cieľov Barrosovej komisie. A my sme si ich dávali už na začiatku mandátu. Ide o, zjednodušene povedané, prosperitu, solidaritu, bezpečnosť, slobodu a silnejšiu Európu vo svete. Záber tohto legislatívneho programu na rok 2008 je aj preto relatívne široký. Zaoberáme sa v ňom náročnými témami od energie alebo energetiky k migrácii, od zamestnanosti až po náš príspevok k riešeniu problémov Afriky.

    Európska únia chce pozerať tvárou v tvár všetkým vážnym aktuálnym problémom európskej i svetovej reality a riešiť ich, resp. aspoň pozitívne prispievať k riešeniu týchto problémov. Po prvýkrát v dejinách za vyše 50 rokov rozpočet Európskej únie na tento rok 2008 napríklad ako prvú položku z hľadiska rozsahu alebo objemu má politiku kohézie a konkurencieschopnosti, nie poľnohospodárske výdavky. Je to teda naozaj nový prístup, ktorý sa prenáša aj do realít roku 2008.

    Spomínaný pomerne široký konsenzus ohľadom programu na tento rok bol dosiahnutý hlavne vďaka trom faktorom:

    Po prvé preto, že sa mnohým problémom, ktorým v dnešnej dobe čelíme, nedá jednoducho vyhnúť, napr. klimatické zmeny, problémy vyplývajúce z rastúcej migrácie, legálnej i ilegálnej, hrozba chudoby vo svete – to sú globálne výzvy, globálne problémy, ktoré sa však dotýkajú každého z nás.

    Po druhé jasne ukazujeme, že Európska únia je základňou pre riešenie týchto otázok. Možnosti jednotlivých štátov sú totiž obmedzené a je stále zrejmejšie, bez európskeho rozmeru mnohé otázky jednoducho nedokážeme riešiť.

    A nakoniec po tretie by som rád vyzdvihol snahu všetkých inštitúcií Únie. Dialóg a spolupráca prinášajú svoje plody. Stratili sme menej síl vzájomnými spormi a viac sme sa zamerali na službu občanom. Myslím, že geniálna myšlienka otcov zakladateľov, ktorí založili tento jedinečný súbor inštitúcií, aj po 50 rokoch, po polstoročí, ukazuje svoju životaschopnosť.

    Pracovný program na rok 2008 stanovuje naše hlavné iniciatívy a predstavuje dohodu, ktorá zaistí jasnú pridanú hodnotu pre európskych občanov. Snažíme sa klásť dôraz aj na obsah, aj na postupy. Naše iniciatívy zameriame na päť oblastí, ktoré majú veľký význam pre každého občana:

    - hospodársky rast a zamestnanosť,

    - trvale udržateľný rozvoj Európy,

    - migrácia,

    - centrálne postavenie občana a nakoniec

    - zvýraznenie postavenia Európy ako dôležitého svetového partnera.

    Podobne ako v minulom roku 2007, aj pracovný program na tento rok sa sústredí na obmedzený počet nových politických iniciatív. Toto nám umožní koncentrovať naše snahy a zdroje tam, kde sú skutočné priority. Ide o 26 strategických iniciatív zoskupených do 12 oblastí a 61 prioritných iniciatív sústredených do 49 balíkov. Tým, že predstavujeme svoje iniciatívy v tzv. balíkoch alebo v oblastiach, chceme zlepšiť vnútorné riadenie, dosiahnuť obsahovo pestrejšie politické návrhy s vyššou kvalitou, zlepšiť dopad na jednotlivé oblasti a v neposlednom rade aj zlepšiť komunikáciu s občanmi a štátmi.

    Rád by som zdôraznil, že pri strategických iniciatívach je Komisia pevne rozhodnutá dosiahnuť 100-percentnú účinnosť, to znamená, aby všetkých 12 balíkov bolo prijatých na úrovni Komisie do konca roka.

    Dovoľte mi spomenúť aspoň niekoľko dôležitých alebo najdôležitejších oblastí, ktoré sme zahrnuli do legislatívneho programu.

    Lisabonská stratégia zostáva naším hlavným nástrojom pre dosiahnutie prosperujúcej, environmentálnej a sociálne orientovanej Európy. Budeme pokračovať vo vytváraní priaznivejších podmienok pre životné prostredie najmä v oblasti dopravy. Predstavíme nový zákon o podnikaní pre malých a stredných podnikateľov. Naďalej budeme presadzovať zdokonalenie legislatívneho rámca v rámci iniciatívy známej ako Lepšia regulácia. V oblasti migrácie sa budeme venovať všetkým jej aspektom, legálnej i nelegálnej migrácii. A dôležitou bude diskusia o ekonomickej migrácii vzhľadom na demografický vývoj na kontinente.

    Ctené dámy a vážení páni, rovnako ako v minulom roku zahŕňa pracovný program popri strategických a prioritných iniciatívach aj zoznam iniciatív na tzv. zjednodušenie legislatívy, tých je 45, a zároveň zoznam návrhov, ktoré bude Komisia iniciovať na stiahnutie z legislatívneho procesu, tých je 30. V snahe podporiť viacročnú podstatu veľkého množstva akcií a v snahe zvýšiť celkovú transparentnosť sa budú viac využívať inštitúty tzv. dopadových štúdií, to znamená analýza možných dopadov vyplývajúcich z pripravovaných legislatívnych návrhov. Ide tu o komplexný proces štúdií a konzultácií so zainteresovanými stranami. Tento proces môže dať aj nové podnety k novým možným riešeniam v budúcnosti.

    Chcel by som povedať, že dôležitou súčasťou programu Komisie je i pokračovanie úsilia smerom k znižovaniu administratívnej náročnosti. Tým sa vlastne napĺňa postupne Akčný plán Komisie z januára minulého roku 2007, podľa ktorého chceme do roku 2012 znížiť administratívnu záťaž podnikov najmenej o 25 %. Behom posledných dvoch rokov sa Komisia zamerala aj na lepšiu komunikáciu a snaží sa zahrňovať občanov do verejných diskusií a nepriamo de facto aj do rozhodovacích procesov. To predovšetkým častejším uplatňovaním inštitútu konzultácií s občanmi a s inštitúciami. Budeme sa naďalej usilovať o zlepšovanie tejto komunikácie pri vysvetľovaní nových návrhov. V tejto súvislosti chcem pripomenúť, že všetky iniciatívy pracovného programu budú doplnené tzv. stručným vysvetľujúcim súhrnom pre občanov, ktorý bude obsahovať stručný a ľahko pochopiteľný popis jednotlivých návrhov.

    Ako nové dodatočné opatrenie navrhujeme po prvýkrát, aby európske inštitúcie zhromaždili svoje komunikačné snahy a pracovali na komunikačných stratégiách viac spoločne, viac spolu. Verím, že môžeme počítať aj s istou spoluprácou so slovenskými vládnymi i mimovládnymi inštitúciami. Tento rok 2008 je výnimočne dôležitý aj z dôvodu nadchádzajúcich volieb do Európskeho parlamentu v roku 2009.

    Súčasťou pracovného programu Komisie sú aj teda komunikačné priority. Tri sú spoločné pre všetky inštitúcie. Ide o Reformnú zmluvu, o energetiku a zmenu klímy a o Európsky rok dialógu medzi kultúrami.

    Komisia si okrem toho stanovila aj ďalšie komunikačné priority. Už som ich spomenul v programe: Lisabonskú stratégiu pre rast a zamestnanosť, vytvorenie lepšej právnej regulácie, migrácia, posilnenie postavenia Európskej únie vo svete, revízia rozpočtu a zhodnotenie sociálnej situácie.

    Komisia predloží v tomto roku aj niekoľko iniciatív, ktoré by mali pozitívne pocítiť aj občania vo svojom živote, ide o legislatívne i nelegislatívne iniciatívy. Chcem spomenúť aspoň niekoľké z nich. Predložíme návrh Rámcovej smernice týkajúcej sa zmluvných práv spotrebiteľov. Jej cieľom bude zjednodušenie a posilnenie práv spotrebiteľa. Zhodnotíme fungovanie nariadenia o roomingu, ktoré sa pozitívne prejavilo u občanov, a pozrieme sa aj na ďalšie komunikačné služby, ako je hlasová služba alebo prenos dát, a posúdime prípadnú ich reguláciu. Komisia napríklad predstaví tzv. farmaceutický balík, ktorý by mal zvýšiť informovanosť pacientov ohľadne liekov najmä prostredníctvom internetu. A v neposlednej rade chceme zahájiť program zameraný na ochranu detí používajúcich internet a nové formy médií na rok 2009 až 2013.

    Záverom mi dovoľte, dámy a páni, poukázať na pár hlavných priorít v oblasti vzdelávania, za ktorú nesiem zodpovednosť. Poviete, Lisabonská stratégia si postavila za cieľ vedomostnú ekonomiku, vedomostnú spoločnosť. V takejto stratégii sa nedá uspieť, ak vedomosti nie sú v centre stratégie záujmu podpory. Chcem, aby vedomosti boli naozaj viac cenené, oveľa viac motivované, stimulované a prenášané do reálnej praxe, či už v priemysle, službách, alebo celkovo v spoločenskom živote. Tieto politiky sa dostávajú čoraz viac do centra pozornosti. V predchádzajúcom období, v minulom roku sme sa zamerali hlavne na oblasť modernizácie univerzít, v tomto roku by som rád predstavil komunikáciu, ktorá sa zaoberá najmä modernizáciou základných a stredných škôl.

    Ako som už spomínal, jednou z hlavných priorít v tomto roku pre Komisiu bude aj migrácia. Integrácia migrantov predstavuje dôležitý aspekt budovania, kohézie alebo súdržnosti v Európe. A práve vzdelávanie môže pôsobiť ako určitý katalyzátor integrácie migrantov. Môže uľahčiť ich adaptáciu na nové podmienky a pozitívne vplývať na ich postupnú integráciu do novej spoločnosti. Za týmto účelom na tento rok pripravujeme tzv. zelenú knihu o vzdelávaní a migrácii.

    Ako iste dobre viete, tento rok bol vyhlásený za Európsky rok dialógu medzi kultúrami. Ja som to navrhoval ešte na svojom prvom híringu v roku 2004 a dnes som veľmi rád, že bol nielen silný konsenzus okolo tejto témy, ale že sa veľmi viditeľne táto téma zakoreňuje v inštitúciách a vo vzťahoch medzi organizáciami. Dnes je dialóg potrebný v rámci krajín, medzi štátmi, medzi starými a novými, alebo celkovo v rámci Európy či mimo Európy. V rámci môjho portfólia by som chcel nadviazať na tento rok už predloženým návrhom organizovať rok 2009 v Európe ako Európsky rok tvorivosti a inovácií. Má to veľký význam pre vzdelávanie a pre kultúru. Možno posledný, nie najmenej dôležitý, tento rok by mal byť obdobím etablovania Európskeho inštitútu pre technológie a inovácie, za ktorý nesiem aj osobitnú zodpovednosť. Je to príspevok k inovatívnejšej Európe, k Európe, ktorá viac rozvíja, cení a aplikuje nové poznatky, nové vedomosti.

    Chcel by som záverom dodať, vážený pán predseda, že chcem vyjadriť poďakovanie aj za doterajší dialóg, ktorý som mohol realizovať či na pôde výborov, či pri vašich návštevách v Bruseli, dokonca aj s predsedom pri jeho oficiálnej návšteve v Európskej komisii. Chcem vyjadriť aj poďakovanie, aj pripravenosť v tomto dialógu pokračovať a, samozrejme, so zmyslom pre zodpovednosť za aplikáciu toho, čo je dôležité z hľadiska zodpovednosti aj národnej, ale osobitne v mojom prípade európskej úrovne.

    Som presvedčený, že táto prepojenosť je na prospech obidvoch, že je vyjadrením aj takej zrelosti pre Európsku úniu, aj subsidiarity v aplikácii väčšej slobody, ktorej sme dnes súčasťou.

    Takže ďakujem pekne, všetko dobré.

  • Ďakujem pekne pánovi eurokomisárovi Jánovi Figeľovi.

    A teraz poprosím podpredsedu vlády a ministra školstva Slovenskej republiky Jána Mikolaja, aby nás informoval o Správe o prioritách vyplývajúcich z Legislatívneho a pracovného programu Európskej komisie na rok 2008 pre Slovenskú republiku.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán eurokomisár, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vzhľadom na zapojenie národných parlamentov do legislatívnych a pracovných procesov prebiehajúcich na úrovni Európskej únie dňa 19. októbra 2007 predseda Výboru pre európske záležitosti Národnej rady Slovenskej republiky požiadal listom podpredsedu vlády pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny, aby vláda Slovenskej republiky v súlade s čl. 1 ústavného zákona č. 397/2004 Z. z. o spolupráci Národnej rady Slovenskej republiky v záležitostiach Európskej únie predložila Legislatívny a pracovný program Európskej komisie na rok 2008 po jeho zverejnení Európskou komisiou spolu so svojím stanoviskom k nemu na decembrovú schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky.

    Materiál sa skladá z dvoch častí. Prvá časť je Legislatívny a pracovný program Európskej komisie na rok 2008 v pôvodnom nezmenenom znení, ako ho publikovala Európska komisia dňa 23. októbra 2007 pod č. KOM 640. Druhá časť materiálu je Správa o prioritách vyplývajúcich z Legislatívneho a pracovného programu Európskej komisie na rok 2008 pre Slovenskú republiku, ktorá bola vypracovaná v úzkej spolupráci s ministerstvami a ústrednými orgánmi štátnej správy. Samotný materiál podáva stručnú informáciu o zámeroch Európskej komisie na nasledujúci kalendárny rok 2008 a zároveň dáva základný prehľad o tom, ako korešpondujú so zámermi vlády Slovenskej republiky a ako sa návrhy Komisie odrazia na ekonomickom, sociálnom a legislatívnom prostredí Slovenskej republiky.

    Prílohu k materiálu tvorí tabuľka prioritných úloh Európskej komisie stanovených v Legislatívnom a pracovnom programe Komisie na rok 2008 a z toho vyplývajúce priority pre Slovenskú republiku. Príloha je vytvorená na základe podkladov zo všetkých rezortov. Každá úloha Komisie je ohodnotená stupňom priority, pričom stupeň jeden predstavuje najvyššiu prioritu a stupeň tri najnižšiu. Hodnotenie bolo vykonané na základe materiálov k uzneseniu vlády Slovenskej republiky č. 1120/2004. Ku každej úlohe s najvyššou prioritou je pripojené krátke odôvodnenie, navyše úlohy legislatívneho charakteru s najvyššou prioritou, ktoré sú pre Národnú radu Slovenskej republiky ako zákonodarný orgán smerodajné, sú v tabuľke zvýraznené hrubším písmom.

    Zároveň si dovoľujem upozorniť, že v hornej časti kolónky vyhradenej na určenie gestorstva sa nachádzajú tie rezorty a ústredné orgány štátnej správy, ktorých sa daná problematika dotýka najviac, a pod nimi sa nachádzajú rezorty, ktoré sú spolugestormi.

    Ďakujem pekne, pán predseda.

  • Ďakujem pekne, pán podpredseda vlády.

    Poprosím teraz pána predsedu výboru pre európske záležitosti Milana Urbániho, aby nás informoval o prerokovaní materiálu vo výbore.

  • Vážený pán predseda parlamentu, vážený pán eurokomisár Figeľ, vážené pani poslankyne, páni poslanci, keď sme pred pár dňami schvaľovali program tejto schôdze, úprimne som sa tešil, že dnes budeme už druhou krajinou, ktorá schválila Reformnú zmluvu. Medzitým, žiaľ, nás predbehli Slovinci, ktorí majú dosť veľa problémov, si myslím, v parlamente a dokázali túto zmluvu schváliť, a dnes som smutný, že niektorí politici nepochopili dôležitosť schválenia tejto zmluvy nielen pre Slovensko, ale pre celú Európu.

    Po negatívnom signáli, ktorý sme vyslali do Európy, už sa nejedná o fakty. Ten čas sme premárnili, teraz to je už len o pocitoch a tie nie sú dobré. Sme zle vnímaní. Dôležitosť vnímania a dôveryhodnosti Slovenska som vysvetlil pri svojom prejave, keď sme hovorili o Reformnej zmluve. Politické záujmy by mali ustúpiť v záujme celého Slovenska a verím, že kolegovia, ktorí boli proti, pochopia dôležitosť schválenia tejto Reformnej zmluvy a na budúci týždeň túto zmluvu schválime.

  • Reakcia z pléna.

  • Pani poslankyňa Sabolová, ak dovolíte, som spravodajca.

  • Reakcia z pléna.

  • Poprosím vás, kolegovia, pán predseda výboru ako spravodajca, najprv uveďte a potom.

  • Môžete... Poprosím vás, poprosím vás, kolegyne, kolegovia, je to naozaj...

  • Reakcia z pléna.

  • Nie, nie, pani kolegyňa, nie je to ani prvýkrát, ani posledný krát, jednoducho pán spravodajca môže vystúpiť.

    Nech sa páči, pán spravodajca, máte slovo. Poprosím vás o informáciu.

  • Ďakujem pekne. Som rád, že pán komisár Figeľ spomenul dôležitosť národných parlamentov, čo sa týka hlavne subsidiarity.

    Dovoľte, aby som prešiel ku konkrétnej informácii o výsledku prerokovania Legislatívneho a pracovného programu Európskej komisie na rok 2008 a Správy o prioritách vyplývajúcich z Legislatívneho a pracovného programu Európskej komisie na rok 2008 pre Slovenskú republiky (tlač 519).

    Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 527 pridelil uvedené materiály na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre európske záležitosti s tým, aby podal Národnej rade správu o výsledku prerokovania a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Výbor pre európske záležitosti o materiáloch rokoval na 33. schôdzi dňa 24. januára 2008 a vo svojom uznesení č. 152 odporučil Národnej rade uvedené materiály zobrať na vedomie.

    Dovoľte mi teraz povedať niekoľko slov k samotnému legislatívnemu programu Európskej komisie a správe o prioritách vyplývajúcich pre Slovenskú republiku. Európska komisia vydala dňa 23. 10. 2007 Legislatívny a pracovný program Európskej komisie na rok 2008. Ide o dokument zásadného významu, ktorý predstavuje harmonogram legislatívnych aj nelegislatívnych aktivít Európskej komisie na nasledujúci kalendárny rok. Jeho dôležitosť možno prirovnať k Plánu práce vlády Slovenskej republiky, resp. k Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na 2008. Výbor pre európske záležitosti bude plánovať svoje aktivity v oblasti výkonu kontrolnej pôsobnosti voči vláde v súlade s týmto pracovným programom Európskej komisie. Pri prerokovávaní nových legislatívnych návrhov Európskej únie sa zameria najmä na tie návrhy, ktoré ministerstvá označili ako prioritné z pohľadu záujmov Slovenskej republiky. Ak členovia výboru dospejú k názoru, že predkladaný návrh môže mať zásadné dopady na Slovenskú republiku, uplatní možnosť ustanovenú v rokovacom poriadku a požiada o stanovisko príslušný vecný výbor. V minulosti tak urobil viackrát.

    Výbor pre európske záležitosti nevyslovil žiadne zásadné pripomienky k prioritám stanoveným v uvedenej správe. Národná rada Slovenskej republiky nie je jediným parlamentom, ktorý prerokuje legislatívny plán Európskej komisie, okrem nás to urobia všetky parlamenty členských štátov Únie. Zaviazali sme sa k tomu už v roku 2004 na základe iniciatívy konferencie výborov pre európske záležitosti. Okrem toho, že výbor pre európske záležitosti prerokoval legislatívny plán Európskej komisie z pohľadu priorít pre Slovenskú republiku, vybral tiež tri legislatívne návrhy, ktoré odporučil do ďalšieho projektu kontroly subsidiarity a proporcionality v rámci COSAC-u. Takýmito projektmi sa národné parlamenty už tretí rok pripravujú na budúcu úlohu kontrolórov dodržiavania dôležitých princípov, ktorými sa riadi rozhodovací proces v Európskej únii. Nové kompetencie národných parlamentov sa naplno uplatnia po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy po jej ratifikácii všetkými členskými štátmi Európskej únie.

    Na základe uvedenej informácie mi dovoľte v mene výboru pre európske záležitosti predložiť návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým Národná rada Slovenskej republiky berie na vedomie:

    1. Legislatívny a pracovný program Európskej komisie na rok 2008,

    2. Správu o prioritách vyplývajúcich z Legislatívneho a pracovného programu Európskej komisie na rok 2008 pre Slovenskú republiku.

    Ďakujem pekne za pozornosť aj tým, ktorí neradi počujú pravdu.

  • Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Sabolová, procedurálny návrh? Poprosím ale v zmysle rokovacieho poriadku naformulovať najprv procedurálny návrh, o ktorom sa dá hlasovať, a potom odôvodnenie tak, ako o tom hovorí rokovací poriadok aj príslušné uznesenie ústavnoprávneho výboru, ktoré si môžete prečítať vo výkladovej časti. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za poučenie, pán predseda. Chcem v rámci procedurálneho návrhu vzniesť námietku v zmysle rokovacieho poriadku tak, že § 26 hovorí, že po vystúpení navrhovateľa vystúpi spravodajca a mal by predniesť spravodajskú správu, ak je určený. Voľná úvaha je možná počas vystúpenia spravodajcu a môže sa prihlásiť do rozpravy ako prvý kedykoľvek. Preto by som bola rada, keby sme rokovací poriadok dodržiavali a spravodajca vystúpil prv ako spravodajca. Nikto mu neberie politický názor, nikto mu neberie akúkoľvek možnosť vystúpenia, lebo má veľkú moc pri rokovaní v rozprave. Preto by som bola rada, aby sme postupovali v zmysle rokovacieho poriadku.

  • Pani predsedníčka, môžete mi skutočne teraz povedať, o čom by som tak mal dať hlasovať? Toto bola vaša voľná úvaha alebo esej, alebo o čom mám dať hlasovať? Prihlásili ste sa s procedurálnym návrhom. Pravdepodobne opäť o ničom, ako je to u vás zvykom. Chcem vás upozorniť, že neexistuje v rokovacom poriadku žiadny výklad o tom, v akom kontexte a v akých súvislostiach, či navrhovateľ, či už za vládu, alebo za poslancov, ak je to poslanecký návrh zákona, alebo iného materiálu, alebo spravodajca uvedie to, čomu hovoríme či odôvodnenie návrhu, alebo spravodajská informácia. Takže vás poprosím, aby ste sa pokúsili naozaj rešpektovať, ak máte iný názor a vy ste to práve, ktorí hovoríte o tom, ako niekto iný nechce počúvať vaše názory.

    Myslím si, že pán spravodajca úplne v kontexte toho, o čom dnes hovoríme, o vzťahu Európskej komisie, národného parlamentu a v kontexte, ktorý ja nepoznám, nebol som na všetkých rokovaniach výborov, uviedol veci, ktoré veľmi úzko súvisia, a podal relevantnú spravodajskú informáciu.

    Na záver by som vás láskavo poprosil, aby ste tak, ako som vás prosil, predtým, ako ste dostali slovo, ak budete uvádzať procedurálny návrh v zmysle zákona o rokovacom poriadku a príslušného výkladu, ktorý je vo výkladovej časti rokovacieho poriadku, najprv uviedli návrh, o čom budeme hlasovať, a potom ho odôvodnili. Tak ako mnohokrát pred tým, aj teraz ste predviedli, že ste skutočne schopná z akýchkoľvek dôvodov porušovať rokovací poriadok. Ďakujem pekne.

  • Je mi ľúto, dámy a páni, že opäť k takej vážnej téme, ako európska téma je (potlesk), sa dostávame do zbytočného napätia, ale pravdepodobne pre kresťanských demokratov európska téma je čímsi, kde sa dá hľadať len napätie.

    Nech sa páči, otváram rozpravu a pýtam sa, kto sa chce prihlásiť do rozpravy, pretože písomnú prihlášku som nedostal. Pani poslankyňa Sabolová. Končím možnosť prihlásiť sa.

    Nech sa páči, pani poslankyňa.

  • Vážený pán predseda, pán minister, vážený pán eurokomisár, kolegyne, kolegovia, jediná možná reakcia je teraz v rámci rozpravy. Myslím si, že chcem sa prv ale dotknúť toho, že keď sme si pozvali eurokomisára, bolo by možno bývalo veľmi dobré, ak by sme v hojnejšom počte, páni poslanci, prišli do rokovacej sály a vypočuli si to, čo sa v Európskej únii a v rámci práce nášho eurokomisára za Slovenskú republiku deje. A bola by som očakávala aj vystúpenie spravodajcu, že sa bude týkať toho, o čom jeho výbor rokoval. Myslím si, že náš eurokomisár je reprezentantom Slovenskej republiky, a myslím si, že háji záujmy všetkých, tak vás koalície, ako nás ako opozície. A preto mu chcem poďakovať za jeho prácu a za to, že dobre a dôstojne reprezentuje Slovenskú republiku v Európskej únii.

    Ale nedá mi povedať jednu poznámku na záver. Vážený pán predseda, myslím si, že je vždy treba dodržiavať rokovací poriadok tak a správať sa pri jednotlivých bodoch rokovania tak, aby boli dôstojné tomu bodu, ktorý prerokovávame, na čo zvyknete často upozorňovať a zvyknete aj odobrať slovo v prípade, že sa niekto tu pri tomto pulte vyjadruje k iným témam ako to, čo by ste vy radi počuli. A preto si myslím, že aj možnosť všetkých poslancov vystúpiť pri tejto téme k akémukoľvek inému, inej oblasti, ktorá sa týka Európskej únie, je možná, a preto som očakávala, že aj predseda výboru vystúpi a že aj táto téma zaznie, o ktorej hovoril na začiatku, ale nie v procedúre spravodajského vystúpenia. A preto ma mrzí, pán predseda, že vy v poslednom čase, musím povedať, viete len urážať poslancov a nevážite si nás ako kolegov.

    Ďakujem pekne.

  • Faktické poznámky na vaše poznámky nie sú, pani poslankyňa. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pán komisár, chcete k návrhu? Pán podpredseda vlády? Nie. Pán spravodajca, chcete ešte k rozprave zaujať stanovisko? Nie. Ďakujem pekne.

    Takže prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Ďakujem veľmi pekne za účasť pánovi eurokomisárovi, želám mu ďalej veľa úspechov, dobrú reprezentáciu Slovenskej republiky v Bruseli a dúfam, že sa tá tradícia, ktorú sme založili, premietne po úspešnom prijatí Lisabonskej zmluvy aj do veľmi úzkej spolupráce nášho národného parlamentu nielen s vami, ale s celou Európskou komisiou. Ďakujem pekne.

    Teraz budeme, dámy a páni, pokračovať v rokovaní o prerušenom bode

    Správa o priebehu privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu, a. s. (tlač 529).

    Máme tu pána ministra hospodárstva, poprosím spravodajcu pána poslanca Pavlisa. Myslím, že pán poslanec Mikloš, áno, mal prerušené vystúpenie. Takže ho poprosím.

    Máte slovo, pán poslanec, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Pán predseda parlamentu, pán minister, vážené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som teda pokračoval vo svojom vystúpení, ktoré bolo včera popoludní prerušené.

    Najskôr ale, možno mi vezmete slovo, pán predseda, napriek tomu poviem krátky vstup k tomu, čo sa tu udialo pred chvíľkou.

    Pán poslanec Urbáni, ak vy nás chcete vyučovať v tom, čo je európske, aké sú európske postoje, tak vám musím povedať jednu zásadnú vec. Náš postoj, teraz hovorím za SDKÚ – DS, k Lisabonskej zmluve sa nezmenil. Ale náš postoj je výrazom obrany základných demokratických princípov a hodnôt, ktoré pošliapavate, ktoré vaša koalícia pošliapava. A berte na vedomie, že pre nás sú tieto základné demokratické princípy a hodnoty vrátane slobody slova a slobody tlače dôležitejšie ako to, či Lisabonská zmluva bude schválená v januári, marci, apríli alebo v júni. To je kľúčové a podstatné.

  • Reakcie z pléna.

  • A o to, o to ide, o nič iné. Zavádzate tu presne tie isté pomery, aké tu panovali v rokoch 1994 – 1998 za vlády Vladimíra Mečiara. A toto je to, čo sa nám nepáči a čomu budeme brániť všetkými silami.

    A ak dovolíte, teraz prejdem k téme môjho vystúpenia. Rokujeme o správe o privatizácii SPP. Táto správa je ekonomickým a právnym paškvilom. Bola vyrobená na objednávku, je plná účelových, ničím nepodložených tvrdení, lživých tvrdení, čo sme tu už viacerí viackrát vyvrátili. Ale to kľúčové a podstatné je, že táto privatizácia, ktorá bola normálnou, štandardnou privatizáciou, ktorá sa uskutočnila podľa medzinárodných pravidiel, čo potvrdzujú aj také inštitúcie, ako je Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj, táto privatizácia bola normálnou privatizáciou, ktorá priniesla prospech aj Slovensku, aj Slovenskej republike, aj samotnému podniku.

    Táto privatizácia sa uskutočnila v rokoch 2000 až 2002. Odvtedy prebehli dvoje voľby, ktoré vyhodnotili politickú zodpovednosť za všetko, čo vláda aj prvá Dzurindova, aj druhá Dzurindova vláda robila a urobila, mimochodom, urobila reformy, z ktorých žijete. Urobila reformy, ktoré priniesli na Slovensko vysoký ekonomický rast, z ktorých žije vaša vláda, ktorými sa dnes chváli, týmito výsledkami, vaša vláda, pričom ste kritizovali tieto reformy hlava-nehlava. Teda politická zodpovednosť bola vyvodená voľbami. Čo sa týka možnej trestnoprávnej zodpovednosti, bola skúmaná, bola roky skúmaná orgánmi, ktoré sú na to určené, ktoré konštatovali, že k žiadnemu porušeniu zákona nedošlo, pretože trestné stíhania boli zastavené.

    Čo sa týka účelovosti tvrdení vášho predsedu, že boli zastavené preto, že bol zmenený nejaký paragraf v Trestnom zákone, tak som jasne vysvetlil aj ja, aj kolegyňa Žitňanská, že to nie je pravda, že tento paragraf vôbec nebráni tomu, aby v trestnom konaní sa pokračovalo, ak by bolo zistené konanie v rozpore so zákonom. A naviac za vyňatie tohto paragrafu o porušení pravidiel hospodárskeho styku hlasovali vaši poslanci vtedajšej opozície vrátane Roberta Fica, vtedajšieho opozičného poslanca, a všetci poslanci SMER-u, ktorí tu boli vtedy prítomní. Čiže tento paragraf nenavrhla vyňať zo zákona vláda, ako to lživo opakovane tvrdí predseda vlády, vláda schválila znenie Trestného zákonníka aj s týmto paragrafom a potom bol vyňatý na rokovaní parlamentu aj hlasmi vtedajších poslancov SMER-u vrátane Roberta Fica.

    Ale keď teda chcete hovoriť o starých privatizáciách, tak beriem. Beriem a budem vám hovoriť teraz o konkrétnych kauzách v privatizácii v rokoch 1995 až 1998. O privatizácii, ktorá sa uskutočnila pod vedením vašich koaličných partnerov, dnešných, HZDS a SNS. A tým tretím do partie bolo Združenie robotníkov Slovenska, za ktoré tiež, mimochodom, máte minimálne jedného, možno aj viacerých, ale o jednom viem určite, člena medzi vami vo vašich poslaneckých laviciach. Takže táto podarená trojka robila privatizáciu v rokoch 1995 až 1998, ktorej sa hovorí dnes „divoká privatizácia“, v rámci ktorej Slovenská republika prišla o desiatky miliárd korún. Prišla o desiatky miliárd korún a bola zdrojom obrovskej korupcie, netransparentnosti a všetkého, čo s tým súvisí.

    Budem hovoriť konkrétne prípady a budem hovoriť o nasledovných kauzách: Baňa Záhorie, Biotika Slovenská Ľupča, Colorin, hotely vo Vysokých Tatrách, JCP Štúrovo, Nafta Gbely, Slovenské liečebné kúpele Piešťany, Slovnaft Bratislava, VSŽ Košice a Závody Slovenského národného povstania v Žiari nad Hronom. Chcem vás upozorniť, že len tieto podniky, to sú vybrané podniky, pretože skutočných prípadov škandalóznej privatizácie boli desiatky až stovky, a len tie podniky, ktoré som teraz vymenoval, len pri ich privatizácii prišiel štát o takmer 20 mld. korún a doložím vám to na konkrétnych faktoch a dôkazoch. Takže dovoľte začať.

    Baňa Záhorie. Budem hovoriť konkrétne dátumy, konkrétne sumy, aj ako to prebehlo. Prezídium Fondu národného majetku rozhodlo 2. októbra 1996 o predaji 51 % akcií akciovej spoločnosti Baňa Záhorie spoločnosti Baňa Záhorie 1, ktorej konateľmi boli v čase privatizácie funkcionári a členovia HZDS, za symbolickú cenu jedna slovenská koruna. Víťazná spoločnosť Baňa Záhorie bola pritom založená len dva dni pred ukončením výberového konania na Fonde národného majetku. Skutočnosť, že v prípade víťaznej spoločnosti išlo o funkcionárov a členov HZDS, bola zdôraznená aj podporným listom funkcionárov koaličných strán, a dokonca aj doplnkom k uzneseniu koaličnej rady okresu Senica zo dňa 10. decembra 1995, podľa ktorého, citujem: „Okresná koaličná rada trvá na tom, aby nadobúdateľom Bane Holíč sa stala spoločnosť Baňa Záhorie 1.“ Následne tieto akcie, ktoré boli obdržané za jednu korunu, boli predávané a obchodované, skončili na účtoch dvoch ľudí, ktorí ich následne predali, jeden z tých ľudí bol mimochodom vtedy riaditeľom odboru na Fonde národného majetku, volá sa Rastislav Zbořil, ten druhý sa volá Miroslav Zachar. No a koniec tejto kauzy bol taký, že Fond národného majetku predal týchto 97 % akcií a následným predajom za sumu, ktorú som hovoril, teda za korunu, následným predajom na kapitálovom trhu získal každý z privatizérov čistý zisk vo výške 55 527 748 korún. Máte to vyčíslené na koruny. Toto bola teda Baňa Záhorie.

    Ďalšia kauza Biotika Slovenská Ľupča. 29. februára 1996 rozhodlo Prezídium Fondu národného majetku o odpredaji 40,6 % akcií akciovej spoločnosti Biotika Slovenská Ľupča v prospech spoločnosti G. V. Pharma, a. s., Prešov. V orgánoch tejto spoločnosti boli okrem iných zastúpení aj manažéri a vlastníci najväčšej farmaceutickej spoločnosti na Slovensku Slovakofarmy, a. s., Hlohovec. O privatizáciu tohto balíka akcií sa usilovala aj zamestnanecko-manažérska spoločnosť Biotika zamestnanci, a. s., so 65-percentným podielom zamestnancov a 35-percentným podielom manažérov. Neuspela, a to napriek tomu, že ponúkla celkovo trojnásobne vyššiu cenu ako víťazný projekt. Návrh zamestnancov predpokladal o 140 mil. korún vyššie splátky v hotovosti, o 753,5 mil. korún vyšší vklad do investícií, celkovo teda vyššiu cenu o 893,5 mil. korún. Fond na kritické články v tlači a na kritiku zo strany zamestnaneckej akciovky reagoval vyhlásením, podľa ktorého cena ponúkaná zamestnaneckou akciovkou bola nereálne vysoká.

  • Smiech v sále.

  • O tom, že vlastne v skutočnosti boli skutočnými vlastníkmi, bolo pár manažérov zo Slovakofarmy Hlohovec, potvrdil to v rozhovore pre Pravdu pán Dolník, ktorý bol predtým šéfom Biotiky, ktorý povedal, že to, že sa snaží budiť dojem vlastníka G. V. Pharmy a bagatelizovať prítomnosť pánov Gatnára, Vargu a Poóra v G. V. Pharme, mimochodom, pána Vargu, dnešného poslanca Národnej rady, pána Poóra, jedného zo sponzorov strany SMER, takže opäť citujem: „To, že sa spoločnosť G. V. Pharma snaží bagatelizovať prítomnosť pánov Gatnára, Vargu a Poóra v G. V. Pharme, je výsmech všetkým mysliacim ľuďom, pretože G. V. Pharma je spoločnosť s akciami na doručiteľa.“

    Ďalej tretia kauza, kauza Colorin. Kauza Colorin vám asi nič nehovorí, Colorin bola eseročka, ktorá nakupovala od Fondu národného majetku akcie Slovnaftu. Fond národného majetku rozhodol o predaji 10 % akcií Slovnaftu z portfólia fondu firme Colorin dňa 25. februára 1998 a tieto fond predával, 1 684 773 kusov akcií po 368 korún za kus. V tom čase sa ale akcie Slovnaftu na burze, na trhu normálne predávali a nakupovali a cena sa pohybovala okolo 880 korún, čo je cena určená, skutočná trhová cena potvrdená trhom bola 880 korún, fond predával za 368 korún. Fond predajom akcií za ich polovičnú cenu prišiel o 862 mil. korún. Toto rozhodnutie prijalo Prezídium, uvedomujúc si evidentnú krízu likvidity a nedostatok rezerv na splatenie dlhopisov. Samotný materiál, a to je už vrchol, samotný materiál, na základe ktorého Prezídium rozhodovalo, uvádzal, citujem, „že keby Fond národného majetku sa pokúsil akcie predať na kapitálovom trhu, dosiahol by vyššiu cenu ako pri predaji Colorinu“, a dokladoval to faktami, že cena akcií Slovnaftu je 930 až 945 korún na anonymnom trhu a že v Slovintegre sa v januári podarilo predať väčší balík týchto akcií po 900 korún. K Slovintegre sa ešte dostaneme pri Slovnafte samotnom.

    Za poznámku tiež stojí, a tu vám uvediem aj súvislosť s tým, ako fungoval za vlády Vladimíra Mečiara Slovenský plynárenský podnik, keďže aj o ňom hovoríme dnes, tak za poznámku stojí, že SPP, Slovenský plynárenský podnik ako štátny podnik, ako akciovka 100-percentne štátna, SPP nakupoval akcie Slovnaftu v decembri 1997 ešte po 1 196 korún za akciu a fond predal o dva mesiace 1,6 mil. akcií spoločnosti Colorin po 368 korún za akciu. Podrobnejšia analýza obchodov, pri ktorých Slovenský plynárenský priemysel akcie Slovnaftu nakupoval, ukázala, že pri týchto transakciách neznáme subjekty zarobili desiatky miliónov korún v hotovosti na úkor štátneho podniku SPP.

    Totižto SPP nakupoval tieto akcie cez sprostredkovateľa a tento sprostredkovateľ utŕžil desiatky miliónov korún. Ak by tieto akcie nešli cez tohto sprostredkovateľa, ale priamo na účet SPP, štátny podnik by ušetril 90 mil. korún. Tieto transakcie boli urobené tak, aby nebolo možné zistiť, kto získal tieto peniaze v hotovosti. Nezodpovedným prístupom k štátnemu majetku pripravil Fond národného majetku občanov Slovenskej republiky len v tomto jednom prípade predaja akcií Slovnaftu Colorinu o 1 mld. korún, keď pri predaji akcií Slovnaftu firme Colorin prišiel o 862 mil. korún, pri vyplatení dividend Slovnaftu o ďalších 43 mil. korún, lebo fond predával akcie tesne predtým, ako boli vyplácané dividendy, ktoré boli vyplatené potom Colorinu, a pri prevode akcií Slovnaftu na SPP cez sprostredkovateľov prišiel tento štátny podnik o 90 mil. korún. Čiže konkrétna suma, dámy a páni, o ktorú prišiel štát len pri tomto jednom prevode 10 % akcií Slovnaftu, bola 1 mld. korún.

    Ďalej. Privatizácia hotelov vo Vysokých Tatrách. Vysoké Tatry, ako viete, sú našou perlou a pýchou a hotely vo Vysokých Tatrách sú v tomto zmysle výnimočné. Začiatkom roka 1996 začal Fond národného majetku realizovať odpredaj hotelov vo Vysokých Tatrách. Formálne tieto hotely predávala akciová spoločnosť Interhotely Tatry, ale, samozrejme, táto spoločnosť bola ovládaná Fondom národného majetku. Takže ako k týmto predajom došlo, kto nadobúdal a za aké ceny. Hotel Grand v Smokovci sa ocitol vo vlastníctve Alexandra Rezeša a jeho impéria, Hotel Park kúpila dcéra a zať exposlanca za Slovenskú národnú stranu pána Haťapku, Horský hotel na Popradskom plese pripadol synovi poslankyne za HZDS pani Lazarovej, Grandhotel Praha v Lomnici zase bratovi inej poslankyne za HZDS Šoltýsovej-Gantnerovej a horský hotel Sliezsky dom príbuznej štátneho tajomníka ministerstva životného prostredia za HZDS MUDr. Slobodníkovi.

    No a čo sa týka cien, tie boli tiež zaujímavé. Suma hotelov, odhad trhových cien, ktorý uskutočnil Ústav turizmu, bol 889 mil. korún za všetky hotely, bolo ich viac, nielen tie, ktoré som vymenoval, bolo ich asi 10. Teda odhad trhovej ceny bol takmer 900 mil. korún. Suma kúpnych cien, za ktoré sa tieto hotely predali, boli 215 mil. korún, ale v skutočnosti za nich zaplatili omnoho, omnoho menej. Skutočná celková suma, ktorá sa zaplatila, bola len 70 mil. korún.

    A ako to bolo urobené? Bolo to urobené veľmi zaujímavo. Bolo to urobené tak, že tí, ktorí nadobúdali, platili kúpnu cenu, ktorá bola omnoho nižšia ako trhová, Interhotelom podniku, samotnej akciovke Interhotely, lebo tá predávala. A potom bolo urobené to, že bola predaná táto akciovka Interhotely, konkrétne 21. mája 1998 Prezídium fondu rozhodlo o predaji 97 % tejto akciovky Interhotely Tatry v prospech eseročky EKIVA za kúpnu cenu 131 631 600 korún, ktorá mala byť, ktorá mohla byť splatená aj dlhopismi Fondu národného majetku do 30 dní od podpísania zmluvy. A zaujímavé na tom je, že ako vyplýva z tabuľky, ktorá tu je uvedená, suma cien, za ktoré boli predané hotely, bola, ako som už spomínal, 215 mil. korún. Čiže len z privatizácie týchto hotelov mala akciovka na účtoch 215 mil. korún a s týmito peniazmi bola predaná za 131 mil. korún. Úžasné, úžasné!

  • A naviac, naviac, keďže bolo možné zaplatiť za túto akciovku dlhopismi Fondu národného majetku. Neviem, či si pamätáte na dlhopisy, dlhopisy mali nominálnu hodnotu 10-tisíc korún, ale predávali sa zhruba za 3-tisíc korún. Čiže zhruba za tretinu ich nominálnej hodnoty. Čiže čo urobili títo fiškusi? Mali zaplatiť 215 mil. korún, teda 131 za tú akciovku, ktorá mala na účtoch 215 mil. korún, kúpili dlhopisy, ktoré ich stáli reálne okolo 70 mil. korún, a zaplatili v hodnote 130 mil. korún. Teda ešte menej tých dlhopisov ako za 70 mil. korún. Naozaj sofistikovaný spôsob, akurát, že spôsob, ako okradnúť Slovenskú republiku, ako okradnúť Fond národného majetku, ako uchmatnúť lukratívne hotely v Tatrách za zlomky ich trhových cien. Kto za tým stál, som vám hovoril aj presne s menami a s väzbou na vtedajšiu najmä najsilnejšiu stranu HZDS, ale nielen na ňu.

    Kauza ďalšia, Juhoslovenské celulózky a papierne Štúrovo. Juhoslovenské celulózky a papierne Štúrovo boli v tom čase veľmi významným podnikom, jedným z najziskovejších podnikov a v rámci prvej vlny kupónovej privatizácie bolo predaných 70 % akcií a 30 % akcií ešte ostalo vo Fonde národného majetku. Mimochodom, väčšinu tých akcií, ktoré boli predané v kupónovej privatizácii, potom ovládol ďalší z významných sponzorov strany SMER pán Široký. Vo februári 1997 sa na kapitálovom trhu objavuje verejný prísľub na odkúpenie 91 % akcií JCP zo strany švédskeho koncernu AssiDomän za cenu 900 korún za akciu. Opakujem, 70 % akcií v kupónovej privatizácii, kde väčšinu ovládol pán Široký, 30 % vo Fonde národného majetku a verejný prísľub zo strany švédskeho koncernu na odkúpenie akcií po 900 korún za akciu.

    Dňa 28. októbra 1996 predal Fond národného majetku 30 % akcií JCP Štúrovo spoločnosti KK Profin, s. r. o., Bojnice za cenu 100 korún za akciu, pričom cena na kapitálovom trhu v tom čase bola 600 až 900 korún, a následne prišiel ten verejný prísľub zo strany AssiDomän na odkúpenie za 900 korún. Čiže cena na trhu 600 až 900, fond predáva za 100 korún na akciu.

    V marci 1997 sa v médiách objavuje správa, podľa ktorej spoločnosť AssiDomän už vlastní 91 % akcií JCP, čo znamená, že spoločnosť KK Profin predala uvedených 30 % akcií firme AssiDomän za cenu 900 korún za akciu, čo potvrdzuje, že len prostredníctvom tejto jednej transakcie utrpel Fond národného majetku ujmu vo výške 347 400-tisíc korún a zároveň k rovnakému ľahkému a rýchlemu zisku prišli tí, ktorí stoja za spoločnosťou KK Profin. Kto sú títo ľudia? Vo výpise z obchodného registra figurovali v čase predaja 30 % akcií z fondu dvaja synovia generálneho riaditeľa JCP Juraja Kučeru a spoločnosť mala sídlo v rodinnom dome jedného z nich v Bojniciach. Otec a generálny riaditeľ Kučera vyhlásil účasť svojich synov na privatizácii 30 % akcií podniku, v ktorom šéfuje, za mladícku nerozvážnosť.

  • Smiech v sále.

  • Zároveň rodina Kučerových tvrdí, že firma KK Profin zmenila sídlo, synovia už nie sú konateľmi firmy a ani nevlastnia žiadne akcie. Kučera senior jednoznačne zdôrazňuje, že „akcie sú mimo našej rodiny“. Všetci však odmietajú pomenovať skutočných vlastníkov, teda tých, ktorí stáli v pozadí a v prospech ktorých sa celá transakcia zorganizovala.

    Ďalšia kauza. Kauza kúpele Sliač a Kováčová. Prezídium Fondu národného majetku na svojom 36. zasadnutí schválilo privatizáciu 51 % akcií akciovej spoločnosti Slovenské liečebné kúpele Sliač a Kováčová spoločnosti Korvas, s. r. o. Piešťany, ktorej spoločníkom je aj bývalý minister zdravotníctva Slovenskej republiky za HZDS a bývalý šéfmanažér volebnej kampane HZDS Viliam Soboňa. Kúpna cena bola stanovená na 151 mil. korún, prvá splátka vo výške 30 mil. korún. Soboňa v rozhovore pre denník Práca uviedol, že projekt ich spoločnosti na privatizáciu kúpeľov bol jediný. Ako však pre denník SME o deň na to potvrdil starosta obce Kováčová pán Brachna, o kúpele Kováčová mali záujem aj oni, pričom privatizačný projekt podali v termíne. Soboňa, ktorý ako minister zdravotníctva v roku 1992 vášnivo presadzoval, aby si štát ponechal väčšinu akcií kúpeľov, lebo len tak sa podľa jeho vyjadrenia zachová medicínsky charakter, rozhodnutím Fondu národného majetku získal väčšinu oboch kúpeľov za sumu, ktorá je podľa odborníkov smiešna. Citujem zdroj, ktorý uviedol denník SME: „Približne rovnakú hodnotu majú len samotné sochy a fontány v areáli kúpeľov.“

    Kauza Nafta Gbely, ktorá bola jednou z najväčších káuz z hľadiska sumy, o ktorú prišiel Fond národného majetku. Nafta Gbely bola jedným z najprosperujúcejších podnikov v Slovenskej republike. Zisk pred zdanením v roku 1995 dosahoval 1 075 mil. korún a podľa podielu zisku na tržbách bol podnik v roku 1995 štvrtým najziskovejším podnikom v Slovenskej republike. Akcie Nafty Gbely boli najbonitnejšími akciami na slovenskom kapitálovom trhu. Koncom júla 1996 sa ich cena pohybovala v rozmedzí od 2 236 do 2 360 korún za jednu akciu v nominálnej hodnote 1 000 korún. Zároveň ide o podnik, ktorý bol zákonom o strategických podnikoch zo septembra 1995 zaradený medzi strategické podniky. Časť akcií 54,1 % bolo privatizovaných v prvej vlne kupónovej privatizácie. Dňa 1. augusta 1996 Fond národného majetku rozhodol o priamom predaji celého neprivatizovaného balíka akcií Nafta Gbely, teda o 45,9 percentách akcií, v priamom predaji neznámej spoločnosti Druhá obchodná, a. s., za cenu 500 mil. korún, pričom prvá splátka bola 150 mil. korún do tridsať dní a zvyšok podľa splátkového kalendára do desiatich rokov. Časť týchto splátok pritom bolo možno investovať do podniku a v tom prípade sa o tieto investície znižovali splátky. Nafta Gbely pritom dosahovala ročný zisk, opakujem, vyše jednej miliardy korún, preto je úplne jasné, že nový nadobúdateľ pohodlne splatil svoje záväzky z dividend, ktoré inkasoval ako nový majiteľ. Ide o jeden z prípadov tzv. samonosnej privatizácie, ktorej ukážkovým príkladom bol Slovnaft, k čomu sa dostanem o chvíľu.

    O privatizáciu akcií Nafty Gbely sa uchádzali mnohí domáci aj zahraniční investori, medzi nimi napríklad Ruhrgas, OMV, Gaz de France. Prezident prezídia fondu a podpredseda Združenia robotníkov Štefan Gavorník vyhlásil, že rozhodujúca bola cena, domáci záujemca a jeho hodnovernosť. Predajná cena bola 500 mil. korún. Gavorník tvrdí, že cena bola rozhodujúca, domáci záujemca a hodnovernosť. Takže cena bola 500 mil. korún, pričom pri aktuálnej cene na kapitálovom trhu 2 200 korún by cena mala byť, skutočná trhová cena 3,2 mld. korún. Čiže len na tejto jednej transakcii predaja akcií prerobil štát 2,7 mld. korún. Čo sa teda týka ceny. Skutočná trhová hodnota by pritom bola ešte vyššia, pretože ide o kontrolný balík, išlo o kontrolný balík lukratívnej akciovej spoločnosti, keďže zvyšných 54 % bolo pomerne rozptýlených, keďže sa predávali cez kupónovú privatizáciu. Možno teda konštatovať, že tá strata nebola 2,7, ale bola vyššia, bola až okolo 3 mld. korún.

    Čo sa týka hodnovernosti nadobúdateľa a jeho domáceho charakteru, je zaujímavé, že médiá zistili, že sídlo Druhej obchodnej, a. s., bolo v opustenom, spustnutom rodinnom dome. Na valných zhromaždeniach nových majiteľov zastupujú právni zástupcovia a štatutárni zástupcovia a. s., ktorí sú podnikateľmi miestneho významu a charakteru.

    S privatizáciou akcií Nafta Gbely a s inými podobnými privatizačnými kauzami úzko súvisí novela zákona o cenných papieroch, ktorú presadili koncom roka v parlamente koaliční poslanci a ktorá zrušila v roku 1995 zavedenú povinnú dematerializovanú formu cenných papierov, a teda znovu zaviedla listinnú formu bez povinnosti viesť údaje o majiteľoch. Znovu tak vznikol nekontrolovateľný inštitút akcií na doručiteľa a akcie Druhej obchodnej majú práve takýto charakter. Inými slovami, nedá sa zistiť, kto je skutočným vlastníkom za symbolickú cenu privatizovaného kontrolného balíka akcií Nafty Gbely.

    V roku 1997 ale vyšlo najavo, že jedným z majiteľov Druhej obchodnej, čiže aj Nafty Gbely, je Vladimír Poór, predseda krajského predstavenstva HZDS v Trnave a dnešný jeden z významných sponzorov a mecenášov strany SMER.

    Štátny Slovenský plynársky podnik následne v tom roku 1997 kúpil 6 % akcií po 2 000 korún, hoci tesne predtým riaditeľ SPP Ján Ducký obhajoval privatizáciu Nafta Gbely argumentom, že cena akcií Nafta Gbely bola v čase privatizácie nezmyselne vysoká. Čiže ďalší príklad toho, akým spôsobom sa tuneloval štátny podnik. Najskôr tí, ktorí nakupovali od Fondu národného majetku akcie, ich nakúpili za omnoho nižšiu cenu, ako bola skutočná hodnota, a potom predali malú časť týchto akcií štátnemu podniku Slovenskému plynárenskému podniku, za čo sa im vrátili bohato všetky peniaze, ktoré do privatizácie použili, ešte na tom zarobili a ostala im väčšina veľmi lukratívnych akcií – samonosná privatizácia.

    Kauza Nákladná automobilová doprava Trenčín je veľmi zaujímavá. Vybral som ju preto, že nie je až taká veľká ako Nafta Gbely, Slovnaft alebo VSŽ, ale Fond národného majetku vynašiel novú kvalitu. Tá nová kvalita spočíva v tom, a to už je naozaj vec, ktorá, všetky sú zarážajúce, ale táto nová kvalita, posúďte.

    Dňa 19. októbra 1995 Prezídium Fondu národného majetku schvaľuje priamy predaj podniku Nákladná automobilová doprava Trenčín v prospech verejnej obchodnej spoločnosti Merkúr za cenu 60 140-tisíc korún. Z toho 30 mil. v peniazoch, 30 mil. v investíciách. Prvá splátka je 15 mil. korún, bola vyplatená úverom poskytnutým z Priemyselnej banky. Ďalších 15 mil. korún v splátkach. Firma Merkúr mala dvoch spoločníkov. Jeden z nich následne necelý rok a pol na to od tej privatizácie požiadal 20. januára 1997 o posunutie splátkového kalendára o dva roky z dôvodu zlej finančnej situácie spoločnosti. Požiadal 20. januára, už 21. januára mu fond vyhovel. Pardon, pardon, deň na to, hneď deň na to 21. januára fond uvedenú žiadosť zamietol, o čom žiadateľa informoval listom. Čiže veľmi promptne bola žiadosť zamietnutá.

    V dňoch 16. až 18. apríla 1997 uskutočnila kontrola z Fondu národného majetku kontrolu plnenia ustanovení zmluvy o predaji podniku a kontrolu stavu nakladania s privatizovaným majetkom spoločnosti Merkúr za obdobie 1996 až 1997. Protokol o kontrole okrem iného uvádza, že v čase, keď Merkúr žiadal o odklad splátok z dôvodu zlej finančnej situácie, mal v držbe na účtoch finančné prostriedky vo výške 5,3 mil. korún. Teda prvá zaujímavá vec, neplatil zámerne. Spoločnosť mala peniaze, neplatila zámerne. Dňa 18. júna 1997 bol prerokovaný protokol o výsledku uvedenej kontroly, pričom sa dospelo k záveru, že konateľ spoločnosti musí zabezpečiť odstránenie nedostatkov a návrh opatrení. V ten istý deň, ako sa prerokovával protokol z kontroly, ktorý na odstránenie nedostatkov stanovil termín do 30. júna, prevzal jeden z tých majiteľov od Fondu národného majetku oznámenie o odstúpení od kúpnej zmluvy zo strany fondu. Čiže fond odstúpil od zmluvy, pričom zároveň stanovil termín na odstránenie nedostatkov do budúcna.

    Dňa 19. júna 1997, to je na druhý deň po odstúpení od zmluvy, prezídium fondu rozhodlo o predaji podniku NAD v prospech spoločnosti S-BIBA, už ale za kúpnu cenu 7 mil. korún. Predtým bola kúpna cena 60 mil. korún, zrušila sa tá privatizácia, nová kúpna cena bola 7 mil. korún. Prvá splátka pol milióna korún, ďalšie šesť a pol. 22. júla 1997, mesiac po tom opätovnom predaji, je podľa výpisu z obchodného registra z tohto dňa ešte stále 100-percentným majiteľom eseročka S-BIBA, pričom adresa firmy je v Trenčíne na Jilemnického číslo 2. Dňa 2. septembra 1997 už výpis z obchodného registra hovorí, že 100-percentným vlastníkom a jediným konateľom je Ing. Milan Macák. Ing. Milan Macák, ktorý predtým kúpil tú istú firmu za 60 mil. korún, sa stal vlastníkom tejto firmy, ktorú fond mu zobral naspäť a potom predal inej firme za 7 mil. korún. Pričom adresa spoločnosti sa z Jilemnického zmenila na Zlatovskú 29, čo je adresa bývalého podniku NAD Trenčín.

    Takže na tejto kauze je pozoruhodné, mimochodom, v predstavenstve spoločnosti, ktorá nakoniec tie akcie nadobudla za takúto nízku cenu, sedel okrem iných aj Ing. Milan Macák, v dozornej rade okrem iných aj istý Ján Paulíny, bytom Kostolná Záriečie, švagor viceprezidenta a predsedu výkonného výboru Fondu národného majetku a predsedu krajského predstavenstva HZDS v Trenčíne pána Milana Reháka, nášho dnešného kolegu v parlamente.

    Na tejto kauze je teda pozoruhodná najmä skutočnosť, že prvý predaj pre Fond národného majetku, relatívne výhodnejší, sa uskutočnil v roku 1995, následne potom došlo evidentne k vedomému neplneniu kúpnej zmluvy zo strany nadobúdateľa, k odstúpeniu fondu od zmluvy a k opätovnej privatizácii už za omnoho, omnoho nižšiu cenu. Pritom transakcia bola od začiatku evidentne naplánovaná tak, aby sa k majetku znovu dostal jeden z pôvodných nadobúdateľov z roku 1995, avšak už za omnoho nižšiu cenu a s pristúpením príbuzného, druhého najvyššieho funkcionára a najvyššieho výkonného funkcionára Fondu národného majetku, ktorý aj zároveň bol v tom čase vysokým funkcionárom HZDS.

    Ďalšia kauza sa volá SELEKT Bučany. Išlo o malý podnik, ale tiež zaujímavé, takže len veľmi stručne. Predstavitelia zamestnaneckej akciovej spoločnosti vo Výskumnom šľachtiteľskom ústave SELEKT v Bučanoch oznámili, že ešte pred podaním privatizačného projektu sľúbili každoročne zaplatiť Združeniu robotníkov 500-tisíc korún za podporu ich projektu. Združenie robotníkov, ktorého hrdým členom bol aj pán Kvorka, ktorý tu sedí, takže Združenie robotníkov prisľúbilo pomoc. Fond národného majetku však napriek tomu podnik predal inému záujemcovi, pritom za nižšiu cenu, ako ponúkla zamestnanecká akciová spoločnosť. Novým vlastníkom sa stala firma BETASEED, s. r. o., ktorej majiteľ neskôr odvolal z funkcií všetkých, ktorí zastupovali zamestnaneckú akciovú spoločnosť. Zamestnanecká a. s. ponúkla cenu 52 mil. korún, BETASEED zvíťazil s ponukou 28,3 mil. korún. Spoločníkmi víťaznej firmy sú okrem iného aj najväčší dlžníci SELEKT-u trnavský a šuriansky cukrovar.

    Kauza Slovenské liečebné kúpele Piešťany. V roku 1996 sa uskutočnila privatizácia najlukratívnejších a najznámejších slovenských kúpeľov Piešťany. Fond národného majetku rozhodol 23. mája 1996 o predaji 51 % akcií Slovenských liečebných kúpeľov Piešťany v prospech zamestnaneckej spoločnosti, a. s., Spoločnosť zamestnancov piešťanských kúpeľov (SZPK). Kúpna cena bola 302 mil. korún pri bilančnej cene 1,6 mld. korún a pri všeobecne prevládajúcom názore, že skutočná trhová cena je vyššia ako cena bilančná. SZPK založili a ovládli štyria členovia vrcholového manažmentu a Fond národného majetku rozhodol v ich prospech napriek tomu, že mesto Piešťany ponúklo za kúpele oveľa vyššiu cenu, a tiež napriek tomu, že Najvyšší kontrolný úrad konštatoval v Slovenských liečebných kúpeľoch viacnásobné porušenie zákonov práve pri zakladaní SZPK, teda spoločnosti, ktorá piešťanské kúpele odkúpila, a podal v tejto veci trestné oznámenie. NKÚ podal v tejto veci trestné oznámenie. Koncom januára 1997 došlo k prevodu 51 % akcií Slovenských liečebných kúpeľov Piešťany na spoločnosť SZPK, a. s., teda zo spoločnosti SZPK, a. s., na spoločnosť VADIUM Group, a. s., ktorej zakladateľom bol Karol Martinka, generálny riaditeľ Devín banky a manžel poradkyne predsedu vlády Vladimíra Mečiara. Jeden zo štyroch zakladateľov SZPK predseda odborov Tibor Krajčovič pre Pravdu uviedol, že pre neho to bol šok a že predseda predstavenstva SZPK ho informoval, že akcie boli prevedené, citujem, „na základe nejakého dodatku ku kúpno-predajnej zmluve medzi fondom a SZPK“, o ktorom on nič nevedel.

    Kauza Slovnaft, zrejme jedna z najväčších káuz v zmysle sumy, o ktorú prišiel štát pri privatizácii. Dňa 10. augusta 1995 Prezídium Fondu národného majetku rozhodlo o predaji 39 % akcií Slovnaft v prospech Slovintegry, ktorú založili manažéri Slovnaftu. Formálne sa predaj uskutočnil za 6,4 mld. korún, čo bola v tom čase zhruba trhová cena, pretože akcie Slovnaftu sa obchodovali na kapitálovom trhu, a čo bola aj cena nominálna. Vtedy zhruba cena akcie bola 1 000 korún, nominálnej tisíckorunovej akcie bola aj trhová cena 1 000 korún. V skutočnosti však došlo k predaju zadarmo. A vysvetlím prečo a akým spôsobom.

    V zmluve bol obsiahnutý mechanizmus, ktorý skutočnú cenu redukuje oproti oficiálne udanej 6,4-miliardovej cene na minimum. V zmluve sa totiž uvádzalo, že „ak nový akcionár presadí, aby Slovnaft, a. s., preinvestoval v budúcich niekoľkých rokoch sumu niekoľkých miliárd korún, odpustí sa z kúpnej ceny suma 3 mld. korún“. Išlo o kritérium formálne, pretože už vtedy bolo jasné, že rozbehnuté investičné akcie, ktoré už vtedy boli rozbehnuté, presahovali vysoko sumu týchto 3 mld. korún. Okrem toho bolo zarážajúce, že zrážka z ceny sa nevzťahuje na investície privatizéra, ale na investície podniku, ktorý nadobúdal a ktoré už v tom čase rozbehnuté investície podniku boli vo vyššej sume.

    Ďalšiu zľavu z ceny zmluva ponúkla, ak noví vlastníci zabezpečia, že Slovnaft dosiahne v najbližších rokoch určitú úroveň zisku. V tomto prípade sa cena zníži o ďalšie 2,4 mld. Zase išlo o formálne kritérium, pretože Slovnaft bol vysoko ziskový a bolo evidentné, že táto podmienka bude splnená. Inými slovami, skutočná cena, za ktorú bolo predaných 39 % akcií Slovnaftu, nebola 6,4 mld. korún, ale po odpočítaní týchto formálnych čiastok bola 1 mld. korún. O tom, že toto je skutočná cena, svedčí aj skutočnosť, že splátky ceny boli rozdelené na desať rokov po 100 mil. korún. Čiže bolo jasné a evidentné, že fond už dopredu predpokladal, že dostane len túto miliardu a že teda tie 5,4 mld. budú z ceny, z formálnej ceny odrátané. Tieto splátky pritom neboli vôbec úročené. Prvá splátka vo výške 100 mil. korún bola splatná do mesiaca po podpise zmluvy a bola na jeseň 1995 uhradená. Slovintegra si na ňu požičala v Poľnobanke. Druhá splátka bola splatná až v roku 1997 a potom každý rok po 100 mil. korún až do roku 2005.

    Čaro tejto privatizácie bolo v tom, že dividendy, ktoré pripadali na 39 % akcií, ktorých sa stala Slovintegra držiteľom, boli vyššie ako 100 mil. korún. Teda za dividendy za rok 1995, ktoré Slovintegra obdržala v roku 1996, vrátila úver Poľnobanke a potom vždy každoročne za dividendy, ktoré dostala, za časť výnosu, ktorý dostala z dividend, splácala 100 mil. korún. A to ešte nie je všetko. Jedným z možných a začiatkom roka 1996 takmer jediným reálnym spôsobom použitia dlhopisov, ktoré som už spomínal, po zrušení kupónovej privatizácie, bola možnosť uhradiť záväzky fondu týmito dlhopismi. Trhová hodnota dlhopisu s nominálnou cenou 10-tisíc korún bola vtedy okolo 3-tisíc korún. V tomto prípade a pri predpokladanej výške dividend pripadajúcich na 39 % akcií vo výške 110 mil. korún by na splatenie ročnej splátky stačilo použiť 30 mil. korún, za ktoré sa dalo nakúpiť dlhopisy v nominálnej hodnote 100 mil. korún. Takže krásny príklad samonosnej privatizácie, kedy vlastne podnik je splácaný z malej časti každoročného výnosu z dividend, ktoré noví vlastníci dostávajú za to, že sa stali, že sa stali majiteľmi.

    V skutočnosti teda jedinou reálnou investíciou, ktorú museli nadobúdatelia 39-percentného balíka urobiť, bol ich vklad do základného imania spoločnosti Slovintegra, teda 1 mil. korún. Tých 1 mil. korún boli skutočné náklady, všetko ostatné si uhrádzali vlastne z výnosov z podniku, ktorý takýmto spôsobom sprivatizovali. O skutočnej hodnote akcií Slovnaftu si možno urobiť najlepší obraz podľa toho, že len niekoľko dní pred spomínaným predajom 39-percentného balíka akcií Slovnaftu sa udialo navyšovanie základného imania v tejto spoločnosti a akcie z tohto navyšovania sa predávali na zahraničných aj na domácom trhu. V rámci toho navýšenia sa popri slovenských finančných inštitúciách významným akcionárom Slovnaftu stala aj EBRD (Európska banka pre obnovu a rozvoj) s asi 10-percentným balíkom akcií.

  • Reakcie z pléna.

  • Slovnaft, áno, Slovnaft. Tieto akcie sa predávali za 1 000 korún. EBRD nakupovala akcie Slovnaftu v tom čase za 1 000 korún za kus, čo by pri 39-percentnom balíku zodpovedalo sume 6,4 mld. korún. Možno teda tvrdiť, že vyššie popísaným spôsobom privatizácie prišiel Fond národného majetku o sumu vo výške niekoľkých miliárd korún a zároveň, že majetok práve v tejto sume niekoľkých miliárd korún bol darovaný niektorým ľuďom blízkym vládnej koalícii.

    V tejto súvislosti totiž treba pripomenúť, že časť dnešných privatizérov, vrátane najväčšieho prezidenta Slovnaftu pána Hatinu, sa do čela Slovnaftu dostala prostredníctvom fondu ako majoritného vlastníka ovládaného stranami vládnucej koalície. Pri predaji majoritného balíka Slovnaftu spoločnosti Slovintegra za zlomok trhovej ceny vrátane odpočítateľných investícií prišiel teda štát ešte o väčšie prostriedky ako v prípade Nafty Gbely. Čo sa týka tej skutočnej hodnoty, o tej si môžte urobiť obraz aj podľa toho, že v roku 2000 až 2002 manažéri vedení práve pánom Hatinom predali časť týchto akcií Molu za 8 mld. korún. Za 8 mld. korún akcie, časť akcií, ku ktorým sa dostali úplne, úplne zadarmo.

  • Reakcie z pléna.

  • Kauza Východoslovenské železiarne a Investičná rozvojová banka. Poprosím vás, pán kolega, aby ste ma nerušili. Ak sa pýtate na to, prečo hovorím o týchto kauzách, keby ste tu boli sedeli, keď som začal hovoriť, tak by ste to vedeli. Ale ja vám to kľudne pripomeniem. Hovorím o nich preto, že hovorím o politickej zodpovednosti strán vtedajšej vládnej koalície, ktoré sú dnes vašimi partnermi, ktorí mimochodom účinkovali v týchto kauzách veľmi aktívne aj niektorí z vašich dnešných mecenášov vašej strany SMER – sociálna demokracia, napríklad pán Brhel, ktorý bol vtedy štátny tajomníkom na ministerstve hospodárstva, alebo pán Poór, ktorý privatizoval napríklad Naftu Gbely.

    A ak sa pýtate, prečo sme neriešili pred štyrmi rokmi, my sme to riešili. Niektoré z tých káuz sa riešili tak, že niektoré boli zrušené. Napríklad kúpele Sliač a Kováčová, bola privatizácia zrušená a boli tieto akcie vrátané naspäť. Ale keď sa pýtate prečo o tom hovorím dnes, keď ubehlo toľko rokov, tak presne preto, že vy dnes tu otvárate privatizáciu SPP, ktorá sa udiala v rokoch 2000 až 2002, kedy politická zodpovednosť za všetko, čo sa v tom čase udialo, bola vyvodená v parlamentných voľbách a pritom privatizácia SPP bola normálnou, štandardnou, medzinárodnou súťažou. Bola privatizáciou, v ktorej štát získal vysoký príjem, a privatizáciou, ktorá priniesla tomuto podniku investora, ktorý ďalej tento podnik riadi tak, že tento podnik je ziskovejší, prosperujúcejší, z čoho majú prospech aj investori, ale aj Slovenská republika, napríklad na príjmoch z dividend.

    Takže presne v tejto istej logike, pán poslanec Burian, presne v tejto istej logike, ako vy účelovo otvárate privatizáciu SPP, ja informujem o iných privatizáciách, ktoré robili vaši dnešní koaliční partneri a ľudia, ktorí sú sponzormi vašej politickej strany, v ktorých len v prípadoch, v tých asi desiatich a dvanástich podnikoch, ktoré som vymenoval, prišla Slovenská republika minimálne o 20 mld. korún. Ak to budete potrebovať zopakovať ešte raz, alebo dvakrát, ja to kľudne urobím.

    Kauza Východoslovenské železiarne a Investičná a rozvojová banka. Príbeh Východoslovenských železiarní je tiež veľmi pekným, ale smutným, musím povedať, veľmi smutným príkladom spôsobu privatizácie, ale nielen privatizácie, ale aj potom nakladania s privatizovaným majetkom. Na rozdiel od Slovnaftu, ktorý manažéri získali zadarmo a zarobili na tom miliardy, ale v tom Slovnafte aspoň ten podnik rozvíjali, aby potom predali tieto akcie s čo najvyšším ziskom, ktorý mohol pripadnúť štátu, pripadol im. Na rozdiel od Slovnaftu VSŽ-ka bola príkladom firma, ktorú vykradli a vytunelovali ich vlastníci. Je to zarážajúce, ale je to tak. Skupina okolo Alexandra Rezeša nadobudla veľmi podobným spôsobom ako skupina okolo Slavomíra Hatinu za symbolickú cenu majoritný balík najväčšej slovenskej oceliarne a dokázali ju znivočiť tak, že za pár rokov skoro padla na kolená.

    Takže ako to celé prebiehalo. V marci 1994 v prospech Rezešovej spoločnosti Manager druhá vláda Vladimíra Mečiara schválila predaj 15 % akcií VSŽ za zlomok trhovej ceny. Mečiarova vláda o tom rozhodla už po svojom odvolaní po vyslovení nedôvery Vladimírovi Mečiarovi v parlamente a spoločnosť Manager vznikla a bola zaregistrovaná v ten istý deň, keď vláda prijala privatizačné rozhodnutie, pričom privatizačný projekt, a to, prosím, dobre počúvajte, privatizačný projekt bol na Úrad vlády doručený 3 dni po rozhodnutí o privatizácii. Čiže Mečiarova vláda (potlesk) rozhodla o privatizácii po tom, ako Mečiarovi bola vyslovená nedôvera, a tri na to, ako rozhodla, bol doručený na Úrad vlády privatizačný projekt. Gratulujem! Ďalších 15 % kúpila tá istá spoločnosť v júli 1995 v čase, keď zastával post ministra pán Rezeš, a kúpila to iná spoločnosť Alexandra Rezeša opäť za cenu podstatne nižšiu od trhovej. Ďalšie akcie získala jeho skupina skupovaním akcií, ktoré boli privatizované v prvej vlne kupónovej privatizácie, pričom sa na privatizáciu používali peniaze samotných Východoslovenských železiarní, ktoré boli počas Rezešovho ministrovania riadené jeho ľuďmi.

    Keď v roku 1997 odišiel zo zdravotných dôvodov z vlády Vladimíra Mečiara, podľa vlastných slov, ktoré potvrdil v médiách, kontroloval 47 % akcií Východoslovenských železiarní. Počas Rezešovho ministrovania sa jeho spoločnosti stali rozhodujúcimi vlastníkmi v tých bankách, v ktorých mali predtým významné podiely štátne podniky, ktoré spadali práve pod Rezešov rezort, Dopravná banka a Poštová banka. Rezeš ako minister v roku 1996 schválil pre svoj súkromný podnik pre Východoslovenské železiarne osobitné úľavy v železničných tarifách, takže len týmto spôsobom jeho súkromný podnik ušetril a zároveň štátne železnice stratili za jeden rok 1 mld. korún. To v tých 20 mld. korún nie je ani zarátané. Takže ak by sme zarátali toto, tak to bolo vyše 20 mld. korún. Do vedenia železníc dosadil svojho človeka, ktorý za dva roky spôsobil nevýhodnými kontraktmi železnici stratu vo výške 3 mld. korún a ktorého pôsobenie skúmali aj orgány činné v trestnom konaní.

    V roku 1996 železiarne ovládli tretiu najväčšiu slovenskú banku Investičnú a rozvojovú banku. Majoritný podiel získali v rozpore so zákonom bez súhlasu Národnej banky Slovenska. Jej súhlas s vlastníckou koncentráciou potom skupina okolo VSŽ vyriešila niekoľkými formálnymi presunmi akcií a najmä vytvorením politického tlaku na pacifikovanie Národnej banky. Ovládnutie Investičnej a rozvojovej banky zo strany VSŽ bolo protiprávne, pretože kumulácia vlastníckeho podielu v banke nad úroveň 15 % vyžaduje predchádzajúci súhlas Národnej banky. Národná banka takýto súhlas nedala a nedala ho ani dodatočne. Majoritní vlastníci sa pritom ani netajili, že banku potrebujú na financovanie rizikových operácií najmä v bývalej Juhoslávii. Po ovládnutí banky vymenili manažment, novým prezidentom sa stal švagor Rezešovho syna pán Vranay. Banka potom podnikala tak, že išla do kolien a bola na ňu vyhlásená nútená správa.

    VSŽ taktiež hospodárili takým spôsobom, že koncom marca 1998 oznámili, že za rok 1997 dosiahli len 41 % plánovaného objemu zisku. Kríza likvidity bola ešte prehĺbená po tom, ako v priebehu marca padli ceny akcií Východoslovenských železiarní o 40 %. Išlo najmä o reakciu na výsledky mimoriadneho valného zhromaždenia, kde sa už úplne prejavil vlastnícky vplyv Alexandra Rezeša, ktorý presadil vymenovanie nového manažmentu a zároveň predstavenstva, kedy sa prezidentom stal jeho vtedy 29-ročný syn a ďalšími manažérmi jeho kamaráti – slávny kindermanažment. Zvýšila sa aj neprehľadnosť vnútri Východoslovenských železiarní. Ako pre Trend uviedol jeden z košických maklérov, citujem: „Nik presne nevie, čo vlastní VSŽ Holding a čo je už mimo a kontrolujú to členovia Dozornej rady prostredníctvom svojich firiem. Zatiaľ je to investovanie do čiernej diery.“ Koniec citátu. A zároveň VSŽ-ka vtedy fungovala vo forme 130 spoločností s ručením obmedzeným.

    Ďalší problém mali vlastníci preto, že rozdiel medzi trhovou cenou a nízkou cenou, za ktorú nakupovali akcie od Fondu národného majetku, využívali najmä v tom zmysle, že splátky do Fondu národného majetku platili predajom častí nadobudnutých akcií. Potvrdzuje to žiadosť Rezešovej spoločnosti Manager, ktorú adresovala na Fond národného majetku a ktorou žiadala o presun splátok z 1. júla bežného roka na 31. decembra bežného roka, pričom v žiadosti sa výslovne hovorí, že, citujem: „Spoločnosť Manager nepodniká, a tak zdroje na splátky získava predajom akcií.“ Koniec citátu. Mečiarovou vládou často opakovaný argument, že slovenským subjektom predáva fond so zľavou, aby sa tento majetok nedostal do rúk zahraničných subjektov, teda evidentne kríva a príklad nielen Východoslovenských železiarní, ale aj Slovnaftu je toho jasným dôkazom.

    História VSŽ je prepojená s históriou Investičnej a rozvojovej banky, keďže ju ovládli tí, ktorí ovládali aj VSŽ. Nové informácie o tunelovaní Investičnej a rozvojovej banky akcionármi združenými okolo VSŽ prišli koncom apríla 1998. Spoločnosti spojené s VSŽ si v máji 1997 požičali v IRB 100 mil. Sk, pričom tento úver založili vlastnými akciami IRB. Úver bol splatný v novembri 1997, vrátený však nebol. V decembri bola na IRB uvalená nútená správa, nekrytá strata banky za rok 1997 bola vyššia ako základné imanie, vlastné imanie banky ku koncu marca 1998 bolo mínus 9,5 mld. korún. Akcie, ktoré IRB držala ako zálohu za poskytnutý stomiliónový úver, boli teda bezcenné. K tomu, že sa bezcennými stali, vrchovatou mierou prispeli tí, ktorí banku vlastnili, teda najmä skupina okolo Východoslovenských železiarní a Fond národného majetku, ktorý konal v zhode s touto skupinou, pričom Národná banka viackrát žiadala majoritných akcionárov, teda VSŽ a fond, aby v banke navýšili základné imanie. Žiadosť bola vytrvalo ignorovaná.

    Evidentne inak však videl situáciu vtedajší premiér Mečiar, ktorý v Košiciach na stretnutí s manažmentom VSŽ na ich adresu vyhlásil, citujem: „Urobili ste veľmi veľa v obnove bankovníctva, kde však v súvislosti s IRB došlo k poškodeniu dobrého mena VSŽ. Ako účastník rokovaní od samého začiatku, keď problémy vznikali, by som chcel potvrdiť, že chyby, ktoré zo strany VSŽ v tejto banke boli, boli nepodstatné, ich korene boli založené ešte predtým, než tam VSŽ vôbec vstupovali, a nebola ochota chyby ani obnažiť, ani odstrániť. Preto spolu s VSŽ hľadáme východiská, ako situáciu napraviť tak, aby ste o majetok, ktorý ste tam vložili, neprišli.“ Koniec citátu. Ak by ste sa zaujímali, kde to povedal, tak v časopise Oceľ východu, a bolo to aj publikované v Pravde 30. 4. 1998.

    Toto Mečiarovo odhodlanie robiť všetko, aby skupina okolo VSŽ neprišla k majetkovej ujme, našlo svoje vyjadrenie v spôsobe, akým sa Investičná a rozvojová banka v tom čase sanovala. Národná banka, ktorá vykonáva nútenú správu a ktorá len od decembra 1997 do marca 1998 napumpovala do IRB 11 mld. Sk, chcela riešiť situáciu predajom banky solventnému, s najväčšou pravdepodobnosťou zahraničnému záujemcovi, ktorý by bol schopný dodatočne navŕšiť základné imanie. Národná banka potom evidentne pod politickým tlakom názor zmenila a súhlasila, že v IRB navýši základné imanie Slovenská poisťovňa, Slovenská sporiteľňa a Fond národného majetku, teda štátom ovládané finančné inštitúcie. Pritom išlo o inštitúcie, ktoré mali dosť problémov a práce samy so sebou. Pointa však bola v tom, že takýmto spôsobom VSŽ nemusela do sanovania IRB vložiť ani korunu, a pritom nad ňou nestratila kontrolu, pretože cez štát a Fond národného majetku kontrovala sporiteľňu a poisťovňu, ktoré tam peniaze napumpovali.

    Nahromadené problémy zapríčinené nezvládnutím obrovského rozptýlenia vlastných aktivít do oblastí nesúvisiacich s hutníctvom, pochybné dodávateľsko-odberateľské vzťahy, zlá finančná situácia a aj zmeny vo vláde v októbri 1998, ktorá už nebola ochotná toto ďalej tolerovať, spôsobili, že k 17. novembru 1998 nebola spoločnosť schopná splatiť istinu syndikovaného úveru vo výške 35 mil. dolárov, ktoré VSŽ poskytlo konzorcium zahraničných bánk. V dôsledku toho sa železiarne ocitli v reálnom nebezpečenstve vyhlásenia tzv. cross defaultu. Veritelia VSŽ rokovali o vzniknutej situácii aj s vládou. K rokovaniam sa neskôr pridala aj samotná VSŽ. Napriek vyhláseniu informačného embarga prenikli informácie, že medzi podmienky zo strany vlády a zrejme aj bánk patrili aj zmeny v manažmente a odchod Východoslovenských železiarní z oblastí, ktoré nesúvisia s hutníctvom. A potom je už ten príbeh známy, došlo k odchodu Júliusa Rezeša a jeho skupiny z Východoslovenských železiarní. Železiarne boli riadené pánom Eichlerom a do železiarní vstúpil americký investor, ktorý ich ozdravil a ktorý ich zachránil.

    Kauza Závody Slovenského národného povstania Žiar nad Hronom. Prezídium Fondu národného majetku 9. júla 1998 schválilo predaj 73,86 % akcií zo ZSNP neznámej spoločnosti Žiarske hutnícke konzorcium za 1 065 mil. Sk vrátane investícií. Podľa privatizačného rozhodnutia z roku 1992 však bol Fond národného majetku povinný ponechať si aspoň 48 % akcií. Skutočná suma, ktorú Fond národného majetku dostal za odpredaj ZSNP, však bola len 65 mil. korún, čiže zase podobný príklad ako pri Slovnafte, kde deklarovaná cena je miliarda, skutočná je 65 mil. korún, čo bola výška prvej dohodnutej splátky. Zvyšok totiž mohol byť odpustený v prípade, že podnik do roku 2003 preinvestuje 1 mld. korún. Túto sumu však podnik bude musieť preinvestovať tak či tak a bolo to, samozrejme, známe. Reálna cena za predaj podniku s aktívami 20 mld. korún tak dosiahla 65 mil. korún, čo predstavovalo 15 korún na jednu akciu.

    V roku 1995 došlo k navýšeniu základného imania ZSNP. Fond národného majetku vtedy zvýšil svoju majetkovú účasť ZSNP, keď kapitalizoval svoje pohľadávky voči podniku, zamenil ich za akcie v nominálnej hodnote 2 mld. korún. Čiže pri tejto transakcii Fond národného majetku kapitalizoval svoju pohľadávku a akceptoval sumu, reálnu sumu 1 000 korún na akciu, pričom zároveň predal potom akcie po 15 korún za akciu spoločnosti Žiarske hutnícke konzorcium. Jednoznačne z toho teda vyplýva nevýhodnosť tohto predaja pre fond, a tým aj pre štát. Fond na seba dokonca prevzal záruky za splnenie záväzkov spoločnosti a zaviazal sa tiež odstraňovať ekologické škody spoločnosti, v ktorej už nemal žiadny podiel. Teda fond predal akcie za 15 korún za kus a zároveň prevzal záväzky za plnenie záväzkov spoločnosti aj finančných, aj ekologických.

    Takže, vážené dámy, vážení páni, toto sú niektoré vybrané kauzy, v ktorých suma, o ktorú štát prišiel, dosahuje 20, takmer 20, dokonca s pripočítaním tej jednej miliardy vyše 20 mld. korún.

    A teraz vám poviem jednu kauzu, lebo tu, ako som povedal, bola politická zodpovednosť vyvodená viacerými voľbami, konkrétne za tieto kauzy voľbami v roku 1998. Trestnoprávne stíhanie niektorých z týchto káuz prebiehalo, niektoré z týchto privatizácií boli zrušené, tie, kde sa podarilo preukázať jasné a jednoznačné porušenie zákona. Chcel by som povedať, že to, že akcie lukratívnych podnikov boli predávané za zlomok ich skutočných cien, žiaľbohu, nebolo v rozpore so zákonom. V zákone nebolo napísané, že akcie sa musia predávať za ich trhové ceny, takže toto, žiaľbohu, pretože, keď sa zákony pripravovali začiatkom 90. rokov, tak nikoho ani vo sne nenapadlo, žeby mohla prísť tak arogantná vláda a tak bezostyšne rozkrádajúca vláda, ktorá by toto robila, ako som vám zdokumentoval na konkrétnych faktoch, konkrétnych číslach a konkrétnych cenách. Takže všade, kde sa podarilo nájsť iné porušenie zákona, nie to, že to bolo predané zadarmo, pretože to, ako, opakujem, žiaľbohu, porušením zákona nebolo, tak Fond národného majetku konal a niektoré z tých privatizácií, aj keď veľmi málo z tých privatizácií, bolo vrátených.

    Ale to, o čom budem hovoriť teraz, sa stalo za vašej vlády. Stalo sa to za vašej vlády, stalo sa to konkrétne vlani, kedy Fond národného majetku okradol sám seba o stovky miliónov korún. A konkrétna kauza, v ktorej sa tak stalo, sa volá SAD Trenčín a SAD Žilina. Konkrétne sa stalo to, že v týchto firmách Fond národného majetku vlastnil 40,6 % SAD Trenčín a 41,5 % SAD Žilina. Zvyšok vlastnili súkromné firmy a niečo aj samospráva. Fond národného majetku, jeho Prezídium, jeho Výkonný výbor aj Prezídium, vlani súhlasil s tým, že aktíva, teda majetok v hodnote stoviek miliónov korún, a ide aj o veľmi lukratívne pozemky napríklad v okolí autobusových staníc v mestách, že tento, celý tento nehnuteľný majetok bol presunutý do dcérskych spoločností, kde fond už nemá žiadnu kontrolu nad týmito spoločnosťami, a tieto dcérske spoločnosti sú plne kontrolované vlastníkom, súkromným vlastníkom, ktorý mal podiely v pôvodných materských spoločnostiach. No a týmto celkom jasne a jednoznačne, mimochodom, potom, ako sa to stalo, už dochádza k tomu, že tieto dcérske spoločnosti predávajú niektoré nehnuteľnosti ďalším spoločnostiam. Mimochodom, zrejme úplne náhodou jedna z nehnuteľností, ktorá takto zmenila svojho vlastníka, sa nachádza v blízkom susedstve známej vily Elektra v Trenčianskych Tepliciach.

    Takže týmto konaním, ktorého sa dopustili a za ktoré sú zodpovední predstavitelia Fondu národného majetku, teda predstavitelia inštitúcie kontrolovanej dominantne SMER-om – sociálnou demokraciou, ale aj HZDS a SNS, došlo k tomu, že Fond národného majetku vlastne sa vzdal vlastníctva v prospech súkromnej spoločnosti. Toto sa udialo počas vlády, ktorá tvrdí, že nebude privatizovať a že nebude nič predávať.

    No a posledná vec, ktorú chcem ešte spomenúť, sa týka poradcu, lebo neustále tu opakujete vo svojich vystúpeniach dve veci: poradca a kurzová strata. Takže dovoľte, aby som sa ešte vyjadril k týmto veciam.

    Čo sa týka poradcu, poradca bol vybratý normálnym tendrom, do ktorého sa prihlásilo 18 záujemcov a 10 z nich podalo svoju ponuku. Bola tam výberová komisia, v ktorej bol aj pán Brhel, aj pán Volf. Spýtajte sa ich, či bolo všetko v poriadku, pretože nikdy nenamietali, ani počas privatizácie, ani počas výberu privatizačného poradcu, ani potom. Spýtajte sa ich, sú z vášho košiara, takže oni vám povedia, či to bolo, alebo nebolo v poriadku. Ak čokoľvek nebolo v poriadku, napríklad zaplatená odmena alebo náklady, tak to, že je to v poriadku, je potvrdené dvomi externými právnickými firmami, teda ak ste presvedčení, že to nie je v poriadku, žiadajte ich o náhradu škody, je to vaša povinnosť.

    Čo sa týka ďalšej veci, ktorá tu bola spomínaná, že prečo sme vyberali zahraničného poradcu, prečo sme nevybrali domáceho poradcu, tak chcem povedať, že bola vypísaná verejná súťaž, do ktorej sa mohol prihlásiť ktokoľvek, ale jedným z kritérií veľmi dôležitým bolo, aby to bola firma, ktorá s tým má skúsenosti, aby to bola renomovaná firma, ktorá s tým má skúsenosti, pretože ak by to robila napríklad nejaká univerzita, pán Pelegrini, alebo niekto, kto to nikdy nerobil, tak sa dá predpokladať, že by sme veľmi, veľmi riskovali, pretože ak to robí niekto, kto to nikdy nerobil, tak je to podobné, ako keď pôjdete hrať tenis vy alebo ja s Federerom. Asi podobne by to dopadlo, práve preto (potlesk), práve preto sme potrebovali nájsť firmu, ktorá s tým má skúsenosti. A to, že vy dnes účelovo spájate to, že táto firma mala niekde problémy v Ukrajine alebo inde, je zavádzanie, je neuveriteľné a neskutočné zavádzanie. Áno, firmy zvyknú mávať problémy, problémy mal SIEMENS, predtým mala problémy aj táto spoločnosť, ale to nijako nesúvisí s procesom privatizácie a s tým, ako vlastne robila poradcu pri privatizácii SPP.

    No a posledná vec, ktorá sa týka poradcu a toho, že teda vyčítate, že sme si zobrali zahraničnú firmu, pán poslanec Pelegrini, BAT-ka, vami kontrolovaná Bratislavská teplárenská, si zobrala zahraničného poradcu na predaje pozemku v centre Bratislavy. A viete, koľko zinkasovala? Dve percentá z ceny. Dve percentá z ceny, kým tu bola odmena 1,1 % z ceny a privatizácia SPP je naozaj, snažíte sa zase vsugerovať verejnosti, že čo vlastne robili, keď vyberali jedného z jedného? No ak neviete, čo robí privatizačný poradca pri takýchto privatizáciách, tak si to naštudujte. Je to obrovské kvantum práce, ktoré spočíva v analyzovaní podniku, ktorý spočíva vo vypracovaní informačného memoranda, ktorý spočíva v príprave dataroomu, ktorý spočíva v konzultáciách so záujemcami, s vládou, ktorý spočíva v príprave akcionárskych zmlúv a tak ďalej, v príprave kúpno-predajných zmlúv a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej. No a mimochodom, tá firma poradenská, ktorú si BAT-ka vybrala, keď predávala pozemok, mimochodom, pri predaji pozemku nič také netreba, pri predaji pozemku zverejníte, že predávate pozemok, a čakáte ponuky, ktoré prídu, a firma, mimochodom, zahraničná, ktorú si najala BAT-ka, kontrolovaná vašimi ľuďmi, zástupcami SMER-u, za toto zinkasovala 2 % kúpnej ceny. Dve percentá kúpnej ceny plus povinný 10-ročný kontrakt. Má 10-ročný kontrakt s Pentou, lebo kupovala Penta, mimochodom, ten pozemok, vami toľko, vaším predsedom toľko okiadzaná Penta, tej ste predali. Tej. Nominanti, vaši nominanti, ktorí ovládajú BAT-ku, predali pozemok a zaplatili 2 % zahraničnej poradenskej firme.

    Pán Pelegrini, prečo neoslovila BAT-ka univerzitu technickú alebo žilinskú.

  • Smiech v sále a potlesk.

  • Mimochodom, pri predaji toho pozemku to naozaj mohla robiť, to poradenstvo, ani nepotrebovala poradcu. Ani nepotrebovala poradcu. Zaplatila 2 % z kúpnej ceny.

    No a posledná vec sa týka kurzovej straty. Je veľká škoda, že tu nevidím pani poslankyňu Vaľovú, lebo ja som sa niekde dočítal, že pani poslankyňa predtým, ako vstúpila do politiky a stala sa našou kolegyňou, sa vraj živila aj veštením. Keby som bol pani poslankyňu poznal v tom čase, keď som viedol komisiu, tak vás ubezpečujem, že by som ju bol pozval do tejto komisie ako experta na veštenie kurzu slovenskej koruny.

    Ďakujem pekne.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Ivana Mikloša sa prihlásili pani poslankyňa Gabániová, pán poslanec Kužma, pán poslanec Pelegrini, pani poslankyňa Žitňanská, pán poslanec Martinák, pán poslanec Číž, pán podpredseda Číž, pardon, pán poslanec Hradecký, pán poslanec Pavlis, pán poslanec Štefanec, pán poslanec Bobrík. Poprosím, ak je to nie koniec, posunúť. Ďakujem. Pán poslanec Petrák, pán poslanec Goga, pán poslanec Horváth Juraj, pani poslankyňa Mušková, pani poslankyňa Nachtmannová, pán poslanec Burian a ako posledný prihlásený s faktickou poznámkou pán poslanec Kvorka. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickou poznámkou.

    Slovo má pani poslankyňa Gabániová.

  • Ďakujem. Pán poslanec, váš záber je široký a hlboký aj mimo problematiky SPP. Rada by som opäť položila otázku, prečo bol predaj SPP realizovaný v dolároch a nie v eurách, keď išlo o európske konzorcium súkromných spoločností? To je po prvé.

    Veľká škoda, že sa mozgový potenciál, ktorým ste sa v tom čase obklopili, nevyužil na vaše konanie v prospech občanov. Asi sotva sa konalo v prospech občanov Slovenskej republiky aj pri privatizácii bánk. Namiesto prípravy legislatívy napríklad na dokazovanie pôvodu majetku, na vymožiteľnosť pohľadávok sa banky ozdravovali z verejných prostriedkov a hnuteľného majetku Slovenskej republiky, ktorý mala spravovať inštitúcia podľa zákona a nie podľa ľubovôle prvej a druhej Dzurindovej vlády. Mohli sme získať čas na zahladenie tejto situácie, ale my odvážne pokračujeme na ceste k euru. Dúfam, že vyvíjané úsilie vie uviesť veci na únosnú mieru, bude úspešné, ale politickú zodpovednosť za problémy, ktoré ste zanechali, ponesiete vy. Nemôžeme sa vyjadrovať presnejšie, ale dúfam, že viete, o čom hovorím. Možno vám viac povie suma mínus 94,7 mld. korún.

    Dlho ste používali formulku „štát je zlý vlastník“, ale prestali ste to hovoriť, až keď ste si konečne uvedomili, že haníte seba, lebo vy ste dostali mandát a výkonnú moc od občanov, aby ste vystupovali v role vlastníka. Pán Mikloš, vy ste sa z histórie, ktorú sme tu práve vypočuli, nepoučili, vy ste sa inšpirovali a konali ste...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou a potlesk.

  • Ďakujem. Teraz má slovo pán poslanec Kužma.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Najprv by som sa vyjadril k tomu krátkemu vášmu vystúpeniu ohľadne Lisabonskej zmluvy, ktoré bolo na úvod. Pán predseda Paška nám hovoril, tam ste dobre poukázali, jaká je to veľmi dôležitá agenda. Ja by som zacitoval pána predsedu Fica, ktorý hovoril: „Je to téma, ktorá podľa mňa ani nikoho nezaujíma. Robí sa však okolo toho agenda, ktorá je ako keby najvýznamnejšia na svete.“ Poprosil by som pánov zo SMER-u, aby si urobili poradu dvoch najvyšších predstaviteľov, ktorí si evidentne protirečia, a aby občanom tohto štátu dali na vedomie, ktorý z týchto dvoch pánov zavádza verejnosť.

    A ešte by som chcel k pánovi Burianovi, ktorému sa nepáčilo, že pán Mikloš vytiahol niektoré privatizácie, chcel by som ho v prvom rade upozorniť, že keď hovorí, že sú to staré veci, tak časový rozdiel medzi, pán Burian, poprosím vás, časový rozdiel medzi rokom 1996 a 2000 je polovičný ako časový rozdiel medzi rokom 2000 a súčasnosťou. Ale hlavne čo je veľmi dôležité, strany, ktoré vtedy vládli a túto privatizáciu robili, tvoria dnes dve tretiny vládnej koalície, ale je potrebné si ešte aj uvedomiť, že boli aj presuny z týchto strán smerom do SMER-u, takže aj SMER alebo jeho ľudia sa vtedy podieľali na vláde ľudí, ktorých dnes z týchto strán pohltili. Takže veci, o ktorých hovoril pán Mikloš, sa dá povedať, že sa netýkajú len dvoch tretín tejto koalície, ale má na tom aj cez tých ľudí, ktorí prešli do SMER-u, svoj podiel aj súčasná najväčšia strana.

  • Ďakujem. Teraz má slovo pán poslanec Peter Pelegrini. Zapnite, prosím, pána Pelegriniho.

  • Ďakujem pekne. Pán poslanec Mikloš, myslím, že to bolo včera, po mojom vystúpení ste reagovali, keď som zacitoval úryvok z akcionárskej zmluvy, že prečo sa čudujeme, že v zmluve je napísané „právo previesť akcie bez obmedzenia na jednu osobu“, že je to vlastne absolútne ich právo. Ja som, samozrejme, ani nenamietal, ani sa s vami v tomto sporiť nebudem. To je pravda. Ale takisto myslím si, že je absolútne právo predávajúceho dať si do zmluvy určité poistné mechanizmy aj nejaké brzdy. Veď predsa aj v súkromí, keď spravujeme si svoj majetok, tak sa snaží každý majiteľ poistiť sa na maximálnu možnú mieru. Veď to je, ako dnes rodiča pomáhajú svojim deťom a prevádzajú na nich svoje byty možno kvôli získaniu hypotéky a tak ďalej, takisto tie deti majú právo scudziť ten byt, pretože je v ich výhradnom vlastníctve, ale mnohí si z tých rodičov napríklad dajú tam vecné bremeno doživotného bývania, aby neskočili niekde „s holým zadkom“ na ulici. Takže tam išlo len o ten princíp, že teda úplne sme sa vzdali akých všetkých možných nejakých poistných mechanizmov. Veď tam mohlo byť aspoň so súhlasom štátu, to by nebolo nič menilo na vlastníckych právach akcionárov.

    No a keď teraz tak som počúval to vaše dnešné vystúpenie, tak mi vyšla z toho taká logika, že vlastne ani sa vôbec nekritizujme, my nebudeme kritizovať vás, vy nekritizujte nás. Však pre vás tieto veci sa vždy vyriešia, ako ste povedali, vyvodením politickej zodpovednosti po voľbách. Tak potom nebudeme kritizovať my vás, vy nekritizujte do 2010 ani nás a počkajme, ako politická zodpovednosť bude vyvodená vo voľbách, a je to všetko v poriadku.

    No a keď ste skončili tak, ako ste skončili, tak ja skončím takisto, že to, čo ste tu prečítali, a to, čo ste robili vy počas tých dvoch vlád, nevidím tam žiadny rozdiel. Akurát, že vy ste boli na rozdiel od svojich predchodcov sofistikovanejší.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Teraz má slovo pani poslankyňa Žitňanská.

  • Ďakujem pekne za slovo. Poviem zdanlivo nesúvisiacu poznámku, ale súvisí to, pretože tým, čo ste povedali, pán poslanec Mikloš, v takej koncentrovanej podobe, sa vytvorilo určité prostredie na Slovensku. A dúfam, že každý, kto si vás vypočul, pochopil, prečo v tomto prostredí, ktoré sa takto vytvorilo, potrebujeme špeciálne inštitúcie, ako je Špeciálny súd a Úrad špeciálnej prokuratúry, a prečo pán Mečiar proti týmto inštitúciám bojuje.

    Moje druhá poznámka. Pán poslanec Mikloš, môžete sa spýtať pani poslankyne Gabániovej, prečo hlasovala za vypustenie trestného činu porušovanie záväzných pravidiel hospodárskeho styku z Trestného zákona?

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Pán poslanec Martinák.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec Mikloš, nadviažem na vaše včerajšie a čiastočne aj dnešné vystúpenie. Nechápem, prečo sa všemožne snažíte nás poslancov presvedčiť, aká bola neskutočne transparentná privatizácia Slovenského plynárenského priemyslu a v súlade s existujúcimi zákonmi, a to počnúc notárskou zápisnicou z otvárania ponúk, vyhodnotenia ponúk a končiac výberom privatizačného poradcu. Miestami som mal dojem, že ide o vystúpenie meteorológa a nie ekonóma. Veľakrát ste spomínali hmlu a zahmlievanie. Keď niekto niečo často spomína, zrejme sa toho obáva. Ani sa vám nečudujem, pán poslanec Mikloš. Táto hmla sa určite rozplynie. Generálna prokuratúra totiž 10. januára tohto roku potvrdila aj v médiách, že špeciálna prokuratúra preverí proces okolo privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu. Takže hmla sa určite rozplynie.

    Nerozumiem, prečo ste dnes spomenuli množstvo práce privatizačného poradcu, ale to viete asi len vy, nie my, ale vy, pán poslanec Mikloš, zahmlievate. Dôkazom toho je aj dnešné vaše vystúpenie. Všetkému možnému ste sa venovali, a hlavnej téme privatizácii Slovenského plynárenského priemyslu len okrajovo.

    Ďakujem.

  • Ďalej vystúpi s faktickou poznámkou pán podpredseda parlamentu Miroslav Číž. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán Mikloš, no prerokúvame teraz správu o privatizácii najdôležitejšieho strategického podniku, ktorý sme mali, Slovenský plynárenský priemysel. Ak sa v tejto súvislosti cítite obvinený, no tak rozumiem, ako právnik rešpektujem, že používate čokoľvek, čo podľa vášho názoru môže teda prispieť k očisteniu povedzme že vášho mena alebo vašej pozície, alebo niečo podobné. Len, aby som použil vašu metodológiu, tak vymenovávate tu 20 alebo 30 minút, čo sa všetko malo diať v rokoch 1994 – 1998. Čo ste robili ako podpredseda vlády a minister financií ďalších 8 rokov, keď nám tu každú chvíľu vyprávate, že ak sa dozviete o nejakých okolnostiach, ktoré hrozia hrubým porušením zákona, že máme podať trestné oznámenie. Koľko ste, pán Mikloš, podali? To znamená, že podľa môjho názoru mne vychádza, že treba dať ďalší bod do správy o tomto stave, aby príslušné orgány posúdili, ako ste vyhodnotili a plnili svoju povinnosť v rokoch 2002, teda 1998 až 2006. Veď to nemá elementárnu logiku, pán Mikloš!

    Porovnávať, otázka, úloha strategického poradcu, pán Mikloš, my sme o ňom hovorili v celkom iných kontextoch, o ktorých hovoríte vy a zámerne sa vyhýbate tým veciam, ktoré my sme spochybňovali. Jeho výber, výška odmeny a obrovské korupčné podozrenia, ktoré v tomto smere vznikajú. Nemá význam rozprávať o tom. Význam poradcov, o tom sa možno, o tom môžeme diskutovať, ale vy ste mali k dispozícii celý aparát výkonnej moci, pán Mikloš. Vaše vynikajúcimi odborníkmi obsadené ministerstvo financií. Koľko stálo to ministerstvo financií, v akom pomere vo vzťahu k takémuto predaju je tá obrovská výška odmeny, a dokonca v hlbokých pochybnostiach vo väzbe na to, čo bolo uvedené v pôvodných materiáloch, na ktoré poukázali naši odborníci. Pán Mikloš, na to zamerajte a tam...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Ďalej vystúpi pán poslanec Boris Hradecký s faktickou poznámkou. Nech sa páči.

  • Vážený pán poslanec, váš exkurz do dejín privatizácie na Slovensku bol zaujímavý, len škoda, že ste ešte nešli ďalej do obdobia, keď ste vy boli ministrom privatizácie, keď sa organizovali holandské dražby a iné podobné záležitosti. Myslím, že by to tiež bolo zaujímavé.

  • Keď som si vypočul vaše dnešné vystúpenie, nadobúdam pocit, či to všetko, čo ste prečítali a tak ovládate, nebolo inšpiráciou pre privatizáciu SPP.

  • Ďalej vystúpi pán poslanec Pavol Pavlis. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec Mikloš, ja len na margo Fondu národného majetku a tej kauzy, čo ste spomenuli, SAD Žilina a SAD Trenčín, uvediem na pravú mieru. V dcérskej spoločnosti má také isté postavenie Fond národného majetku, ako má matka. Ďakujem.

  • Ďalej s faktickou poznámkou prihláseným je pán poslanec Ivan Štefanec. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán podpredseda. Chcem sa poďakovať pánovi poslancovi Miklošovi za všetky príklady, ktorými dokumentoval obrovský kontrast medzi privatizačnými podvodmi z 90. rokov a transparentnou privatizáciou Slovenského plynárenského priemyslu. Tento príspevok, tak ako každý iný, bude za chvíľu aj na stránkach Národnej rady, takže by som odporúčal pre každého, kto si chce porovnať rozdiel v privatizácii, aby sa to stalo pre každého záujemcu povinným čítaním. Ďakujem.

  • Ďakujem. S faktickou poznámkou ďalším prihláseným je pán poslanec Anton Bobrík. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Naozaj mňa zaujal ten záver, strhujúci, pán poslanec Mikloš, o tom, ako si má každý naštudovať, akým spôsobom aj pracuje ten privatizačný poradca. Samozrejme, asi ťažko by si to niekto niekde naštudoval, možno len v nejakej teoretickej literatúre, ale to, čo skutočne robil ten privatizačný poradca, bolo len v tej zmluve, ktorú vysúťažil vo verejnej súťaži. Tam boli presné jeho povinnosti, čo a akým spôsobom musí zabezpečovať. Nato bol vybraný zmluvou vo verejnom obstarávaní poradca a práve to prijatie tej zmluvy, to je ten začiatok toho, že bol vybraný taký, aký bol. Nastavené tie pravidlá, ktoré keď si pozriete, keby niekto v tom čase posudzoval dôsledne, ako bola vyhlásená súťaž na toho poradcu, tak určite by zistil, že také kritérium, ako sú referencie a dosiahnutie výsledkov, nie je na hodnotenie ponuky, ale je to na hodnotenie účasti toho záujemcu, ktorý chce do tejto súťaže vstupovať. Čiže tam bolo flagrantné porušenie zákona, v tom čase platného, o verejnom obstarávaní.

    Takisto spôsob, akým bolo vyhlásené v Obchodnom vestníku, táto verejná súťaž, nezodpovedalo vtedy platným pravidlám. Takže tam už bolo dosť tých porušení zákona a myslím si, že nato je naozaj ten § 39 Občianskeho zákonníka úplne vhodný nato, aby sa mohla prehodnotiť nulitnosť tejto zmluvy. A presne to, čo hovorili kolegovia, bude na to priestor, určite.

    V tom vašom vystúpení mi vlastne naozaj chýbalo to, aby ste sa vrátili do tých svojich dôb, kedy ste vy ako minister privatizácie a predtým ako poradca pre ekonomiku, keby ste nám povedali skôr, ako ste vy teda nastavovali tie pravidlá a čo ste všetko spravili preto, aby sa nediali také veci, aké sa potom následne diali. To by ma skôr zaujímalo a to by som aj...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pán Ľubomír Petrák.

  • Ďakujem za slovo. Pán poslanec Mikloš, tému ste zobrali ako naozaj zoširoka, len musím vám pripomenúť, že máte trošku výpadky pamäti v období rokov 1998 až 2006. Ja skúsim sa obrátiť na správy Slovenskej informačnej služby.

    Rok 2002: SIS upozornila aj na snahu korupciou presadiť lacný predaj dcérskej spoločnosti naftárskej firmy. Na pokuse predať dcérsku spoločnosť pod cenu sa pritom podieľal aj audítor, ktorý sa paradoxne nedávno stal poradcom tejto naftárskej firmy.

    Rok 2003: SIS informovala napríklad o prípadoch tunelovania strategických energetických podnikov, v ktorých je majoritným vlastníkom štát. O tunelovaní železníc prostredníctvom nevýhodných zmlúv s dodávateľmi a tak ďalej atď. K niektorým veciam sa dostanem aj v rozprave.

    Rok 2004: Ak hovoríme o Slovenskej automobilovej doprave, SIS upozornila aj na poškodzovanie hospodárskych záujmov štátu v jednotlivých spoločnostiach SAD a na podhodnotený predaj majetku správcami konkurzných podstát.

    Ak chcete byť komplexný, prosím, buďte komplexný a zoberte to naozaj od podlahy vrátane káuz, ktoré sa týkajú vás.

  • Ďalej vystúpi pán poslanec Pavol Goga. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Pán poslanec, ja by som sa na rozdiel od vás venoval bodu programu, ktorý sme mali predložený, a dovoľte, aby som vám pripomenul, že vaša vláda chcela svojím návrhom novely zákona o veľkej privatizácii z roku 1999 úplnú privatizáciu prirodzených monopolov v druhom volebnom období, bez ponechania akejkoľvek účasti štátu či Fondu národného majetku. Myslím, že to bolo aj v Národnej rade pod tlačou 249. Tento návrh vám neprešiel ani vo výboroch, kde sa rozhodlo, že majetková účasť štátu nesmie byť nižšia ako 34 %. Plénum Národnej rady toto zvýšilo na 51 % a takto bol schválený a aj zákon č. 253/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 92/1991 Zb. Môžem vám ho citovať, nebudem všetko čítať, ale myslím si, že práve vaša vláda prostredníctvom akcionárskej zmluvy 18. 3. 2002 hľadala možnosť obídenia tohto zákona a naplnenia svojho pôvodného zámeru odovzdať tieto podniky pod úplnú kontrolu zahraničných akcionárov a vlastne my dnes nemáme ani oprávnenosť vykonávať svoje akcionárske práva v SPP. Ďakujem.

  • Ďalej prihláseným s faktickou poznámkou je pán poslanec Juraj Horváth. Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem. Vážený kolega pán poslanec Mikloš, predviedli ste tu celkom solídne rétorické cvičenie, ale vráťme sa k plynu, k privatizácii SPP. Mohli by ste trošku bližšie, podrobnejšie vysvetliť to netransparentné, mysteriózne a hmlou zastreté to, čo sa týkalo poradcu a kurzovej straty, to by možno zaujímalo viacerých.

    Ale ja by som si dovolil jednu konkrétnejšiu otázku. V materiáli, ktorý sa volal Zámer a postup privatizácie SPP, š. p., a bol to vládny návrh č. 705, je uvedená veta, ktorá, citujem: „Proces privatizácie SPP predstavuje nevyhnutný predpoklad v prístupovom procese Slovenskej republiky do Európskej únie.“ Chcel by som sa spýtať na túto vetu, ako ste to mysleli vtedy, keď ste koncipovali tieto myšlienky a dávali do vládnych materiálov? A či tomu môžem rozumieť tak, že členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii bolo snáď podmienené, nevyhnutne podmienené predajom SPP.

    Ďakujem.

  • Slovo má teraz pani poslankyňa Ľudmila Mušková. Nech sa páči.

  • Pán poslanec, netreba byť ani odborníkom na ekonomiku, aby človeku nebolo jasné, že vaše vystúpenie obsahuje znôšku poloprávd a účelových zahmlievaní pravdy. Veľmi jemne ste naznačili, že spomínané podniky, o ktorých ste hovorili, boli už v tom čase z väčšej časti sprivatizované alebo teda v tom čase 1994 až 1998 sa doprivatizovali s podielom menej ako 50 %. Všetky ste totiž ešte pred rokom 1992 prekonvertovali zo štátnych podnikov na akciové spoločnosti, aby mohli byť privatizované v kupónových privatizáciách, o ktorých už dnes absolútne nikto nepochybuje, že boli obrovským podvodom na občanoch. Ten model ste napokon použili aj vlastne pri privatizácii strategických podnikov, ktoré sa zákonom za vlády pána Vladimíra Mečiara nesmeli privatizovať.

    Nehádžte teda vinu na iných, keď ste boli pri narodení privatizácie práve vy. A keď sa už vrátime do minulosti, tak hovorme aj o tých vašich dražbách, ktoré tu už boli spomínané, ktoré ste potom, ktoré zapríčinili obrovské zadlženie bánk, ktoré ste napokon potom opäť, keď ste sa do vlády dostali, oddlžovali zo spoločného štátneho balíka.

  • Pani poslankyňa Oľga Nachtmannová, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo. Ja sa budem venovať najmä otázkam súvisiacim s SPP a vašej včerajšej časti vystúpenia.

    Včera ste tvrdili, že sa vám v správe vytýka, že mandátna zmluva za stranu poradcu bola podpísaná skôr ako za stranu ministerstva hospodárstva. Toto vám nikto nevytýkal, všetko si otáčate tak, ako vám vyhovuje. V správe sa vám vytýka to, že podpis zo strany poradcu bol na zmluve skôr, ako vôbec komisia rozhodla o výbere poradcu. Podpis bol zo strany poradcu ešte v novembri, 30. 11. konkrétne, a komisia rozhodla 22. 12. Veď toto vám vytkla aj advokátka Anna Niku, ktorá mala túto zmluvu posúdiť. Zbytočne sa smejete, je to fakt.

    Ďalej. Včera ste tu prezentovali, ako táto privatizácia bola dokonalá, transparentná. Prečítam vám z Pravdy z 20. decembra 2003: „Exminister Ľubomír Harach, ktorý za štát pred rokom a pol podpísal zmluvy s investormi, v súčasnosti priznáva, že štát mal byť pri ich tvorbe dôslednejší.“ Povedal to na margo toho, keď si investor, zahraničný, uplatňoval vyplatenie odmeny 1,2 mld. korún za know-how. Takže pán exminister Harach, slúži mu ku cti, že si nejakú chybu priznal. Vy ste, samozrejme, pán dokonalý, žiadna chyba nie je.

    A ešte k vášmu entrée, ako sa tu potláča demokracia. Spomeniem vám rok 1998, keď ste vyhnali novinárov Slovenskej televízie na 28. poschodie, odkiaľ sa nemohli ani pohnúť, dokonca na toaletu chodili s ozbrojenými strážnikmi. A keď sa to nanieslo na mediálny výbor, ako vaši poslanci argumentovali? Argumentovali tým, že nemôžu šíriť svoje idey...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou a potlesk.

  • Ďalej prihlásený s faktickou poznámkou je pán poslanec Jozef Burian. Nech sa páči.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec Mikloš, svojimi vyjadreniami, aj včerajším, o dividendách sa ekonomicky deklasujete. Ako človek, ktorý by sa tu rozprával o odborných a iných náležitostiach, to je proste totálna hlúposť. To už nemôžem hovoriť o lži. Jednoducho to, čo ste povedali o tých dividendách, vám vysvetlím v mojom príspevku. Jednoducho vytvorenie spoločnosti, ktorá bola v Holandsku, mala jediný účel, obísť daň z dividend. Jednoducho tým, ak by boli ponechané akcie na materských firmách v Nemecku a vo Francúzsku, tieto firmy by zaplatili jednoducho daň. Dajte si tú námahu, preštudujte niečo, možno tu už bolo niekoľkokrát deklarované, nielen možno vkladné knižky, ale aj nejakú odbornú tlač, čo sa týka povedzme dividend.

  • Po druhé, pán Mikloš, ja jednoducho nechápem, akým spôsobom vy kritizujete alebo v tejto správe kritizujete niečo, čo vaše vládnutie v posledných troch rokoch bolo za účasti ľudí a odídencov práve z HZDS a na začiatku to boli práve tí, tí odídenci, ktorých dnes kritizujete aj v tejto správe? Takže ja celkom nerozumiem, že vláda pod vedením Mikuláša Dzurindu vládla s odídencami, jedine s odídencami HZDS, a dnes rozprávate o tom, aké to je zlé.

  • Ďalším prihláseným je pán poslanec Ján Kvorka. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec Mikloš, nepriamo ste ma aj vyzvali vo vašom vystúpení, tak si dovolím zareagovať na vás trošička asi tým, že to, čo som mal možnosť si tu vypočuť od vás, neviem nijako spojiť s prerokovaným bodom programu. Neviem, či ste naháňali čas, alebo ste mali zase taký príkaz od vášho kolegu, ktorý sedí po vašej pravej ruke, ale nehovorili ste k veci. Rozprávali ste o veciach, o ktorých by ste mali informovať pravdivo a nie tak, ako informujete.

    Vy dobre viete, pretože sám ste sa spolupodieľali vtedy na transformácii a na vývoji, že celý vývoj vlastníckych vzťahov a hospodárenia v rokoch 1995 až 1998 sa menil. Menil sa, išiel v podstate do vlastníckych rúk, do toho, čo vy tu podporujete a teraz to tu kritizujete, čiže si protirečíte a ani si neuvedomujete, že o čom rozprávate. Spochybnili ste viacero privatizácií tuná, podľa toho, čo som si vypočul. No, pán poslanec Mikloš, ja vám na to odpoviem tým vaším sloganom, ktorý tuná počúvame každý deň, ako to je: „Ak máte pochybnosti, podajte to orgánom činným v trestnom konaní, nech sa s tým zaoberajú.“

    A ak chcete informovať takýmto spôsobom, ako informujete, informujte pravdivo, pretože keby som bol vedel, že s čím idete vystúpiť, tak aj ja vo svojom vystúpení si donesiem sem encyklopédiu minulosti privatizácie, ale ja budem hovoriť pravdu, skutočnosti, na ktorých sa to zakladá. Pretože tu už chýbala len jedna vec, povedať, že Mečiar sprivatizoval toto, Slota sprivatizoval toto, Kvorka sprivatizoval toto a už nič iné tuná od vás by sa nedalo ani počuť. Len potom bude treba povedať, aby sa národ dozvedel, že aj vy čo ste sprivatizovali a čo vy máte, aby ľudia vedeli, keď už ste taký zástanca...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Pán poslanec Kvorka, od toho, či to je k veci, alebo nie je to k veci, rozhoduje predsedajúci schôdze. Ja som vtedy predsedal, a keby som mal pocit, že to nie je k veci, tak by som bol minimálne upozornil pána poslanca, že nehovoril k veci. Ale ak ste vy návrhom na uznesenie, a prepáčte, že to poviem z tohto rečníckeho pultu, znížili úroveň tohto najvyššieho zákonodarného zboru na úroveň okresného súdu prvostupňového, tak ak tu je prokuratúra vo vašom podaní, tak tu môže byť aj ten, kto sa potrebuje hájiť. A bolo tam povedané, v tom návrhu, aj to, že sa bavíme o...

  • Reakcie z pléna.

  • Ďakujem.

    Ďalší, slovo má pán poslanec Ivan Mikloš, ktorý chce reagovať. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Ďakujem pekne za vysoký záujem, ktorý vyvolalo moje vystúpenie, o čom svedčí aj počet vašich faktických poznámok.

    Pán poslanec Pelegrini, vy hovoríte, že sme sa nemali vzdať dosahu na to, kam tie akcie budú presunuté. Ale veď my sme si nechali 51 %, štát má vo vlastníctve 51 % akcií, kým napríklad sociálnodemokratická vláda pána Zemana predala 97 % Transgasu, čo je taký istý podnik, ako je Slovenský plynárenský priemysel.

    Čo sa týka toho, čo ste sa viacerí pýtali, prečo som nepodal trestné oznámenia a koľko som ich podal. Bol som v rokoch 1996 až 1998, myslím, aj členom Dozornej rady Fondu národného majetku a trestné oznámenia som podal. Zároveň som ale povedal vo svojom vystúpení, že to, že ste predávali za symbolické ceny, za zlomky skutočných cien podniky, žiaľbohu, nebolo v rozpore so zákonom. A ja som tu hovoril o politických súvislostiach, sme na pôde parlamentu, nie sme na pôde ani súdu, ani prokuratúry, s čím vy máte zjavne problém pochopiť to a rozlíšiť to.

  • Reakcie z pléna.

  • Čo sa týka toho, že sme chceli zmeniť zákon o strategických podnikoch. Áno, chceli sme ho zmeniť, pretože my si nemyslíme, že štát musí mať majoritnú účasť. Napríklad si to nemyslí ani sociálnodemokratická vláda v Českej republike, ktorá privatizovala väčšinu strategických podnikov tak, že privatizovala majoritný podiel.

    A, pani poslankyňa Nachtmannová, ja vám to už neviem inak vysvetliť. Ja vám prečítam zákon, dobre? § 33 ods. 2: „Návrh zmluvy, ktorý je súčasťou ponuky, musí byť podpísaný uchádzačom, jeho štatutárnym orgánom alebo iným zástupcom.“ Proste, keď tam podávali tú ponuku, tak to museli mať už podpísané, zákon to hovorí. Takže, samozrejme, že pri vyhodnoteniach to už muselo byť podpísané.

    A, pán poslanec Burian, kto koho deklasuje, kto sa ako deklasuje odborne, to ponechám odborníkom. Ale vy ste sa napríklad prejavili ako manažér aj tým, že ste boli vo VSŽ manažérom vtedy, keď krachovala.

  • Reakcie z pléna a potlesk.

  • V súlade § 28 rokovacieho poriadku požiadal teraz o slovo pán navrhovateľ, pán minister hospodárstva. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo. Vážené pani poslankyne, poslanci, ja nebudem veľa zdržiavať, lebo tá diskusia je veľmi rozsiahla.

    Pán poslanec Mikloš, nechcem sa k dneskajšku vyjadrovať, lebo ja si myslím, po tom všetkom, čo ste prečítali, mali ste urobiť presne to, čo urobila táto vláda, napísať materiál, dať do parlamentu správu a požiadať orgány činné v trestnom konaní, aby konali. My robíme len to a vy ste to mohli za osem rokov takisto spraviť.

    Ale ja by som sa chcel vrátiť k včerajšiemu vášmu vystúpeniu. Ja som si tam poznamenal jednu vetu. Bola podpísaná štandardná akcionárska zmluva, ktorá umožňuje štandardný výkon 51 % akcionárovi štátu. To znamená, na valnej hromade si môžeme uplatniť 51 %, čiže väčšinové právo. Dám vám otázku: Môže na valnej hromade rozhodovať 51-percentný akcionár pri voľbe generálneho riaditeľa? Pri normálnych podmienkach, pokiaľ je to normálna štandardná akcionárska zmluva, tak môže. Pokiaľ je to akcionárska zmluva podpísaná vašou vládou v prípade SPP, nemôže. Totiž nielen v tomto prípade, ona nemôže skoro v žiadnom prípade, lebo tam neplatí 51 %, ale 52 %. A toto je ten problém, ktorý vám my vytýkame a ktorý vy nechcete stále akceptovať.

    Ďakujem.

  • S faktickou poznámkou pán Ivan Mikloš. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Slovo má pán poslanec Mikloš.

  • Pán minister, mne je to ľúto, že tomu nerozumiete alebo nechcete rozumieť, ale je to štandardná akcionárska zmluva, aká sa podpisuje pri vstupe strategického investora do podniku. Pretože my sme chceli, my sme hľadali strategického investora, pretože my sme od neho chceli, aby mal manažérsku kontrolu nad podnikom. Veď preto sme ho hľadali, že sme presvedčení, preto sme ho hľadali. Nie je to v rozpore ani s ústavou, ako tvrdíte, a to som vám vysvetlil. A keď vám chýbalo, že som nehovoril dnes, že som málo dnes hovoril k SPP, neviem, či ste si všimli, že ja som už mal jedno vystúpenie za klub SDKÚ. Hovoril som dosť dlho a hovoril som len o privatizácii SPP a tam som napríklad dokázal na základe zákonov, citovania zákona, citovania ústavy, že vaše tvrdenie, ktoré máte v správe, že to bolo v rozpore s ústavou a v rozpore so zákonmi, je nezmyslom. Je to nezmyslom preto, že Fond národného majetku nie je štátnym orgánom, ale dokonca ak by aj bol štátnym orgánom, tak v tejto súvislosti s podpisom zmluvy by nevystupoval vo verejnom záujme, a teda aj štát by mohol takúto zmluvu podpísať.

    Teda tvrdím vám a opakujem vám, že tá akcionárska zmluva nie je v rozpore ani s ústavou, ani zákonom, ani so záujmami Slovenskej republiky a že tým, že sme hľadali a našli strategického investora – ktorý investor je už strategickejší ako Ruhrgas a Gaz de France práve v oblasti plynárenstva? –, tak to je, výrazom toho je, že tá zmluva je štandardná a že sú splnené všetky zákonné predpoklady a že sú obhájené všetky práva Slovenskej republiky.

    Najlepšie to dokazuje fungovanie tohto podniku, ziskovosť tohto podniku, vývoj v jeho efektívnosti, príjmy do štátu aj z dane z príjmov, aj z dividend. Toto najlepšie dokazuje to, ako funguje teraz a porovnanie s tým, ako fungoval v minulosti. A citoval som vám zo správy OECD, ktorá to jasne pomenováva. Pomenováva šesť dôvodov, prečo si myslí OECD, že cena bola vysoká a že privatizácia bola uskutočnená v záujme Slovenskej republiky a podniku.

  • Ďakujem, pán Mikloš. Pani Žitňanská, vy s faktickou poznámkou?

  • Lebo som uzatváral po pánovi Miklošovi, nevidel som žiadnu faktickú. Ale nech sa páči. Zapnite pani Žitňanskú.

  • Ďakujem pekne. Ak som to správne pochopila, tak kvórum na niektoré rozhodovanie je vyššie ako 51 %, je stanovené 52 %. To znamená, že, samozrejme, 51-percentný akcionár má svojich 51 % hlasov. Tie mu však nestačia na to, aby sám presadil niektoré rozhodnutia, to znamená, že sa musí dohodnúť so 49-percentným akcionárom, kto bude generálny riaditeľ. Na niektoré rozhodnutia sa potrebuje dohodnúť so 49-percentným akcionárom. Nemôže o tom sám rozhodnúť. – Na niektoré rozhodnutia treba 90 hlasov.

  • Smiech v sále a potlesk.

  • S faktickou poznámkou, sledujem aj pán poslanec Mečiar. Má slovo. Poprosím techniku, keď uzavriem možnosť prihlásiť sa s faktickou, poprosím vypnúť možnosť, aby sa poslanci hlásili.

    Prepáčte, pán Mečiar, máte slovo.

  • Ja už prosím, aby sa toľko neklamalo. To nie je otázka akého investora strategického chceli. Zákon hovorí 49 %, uznesenie vlády hovorí 49 % a 49 % znamená v práve nakladať s vecou len 49 %. Ale vy ste preniesli 2 %, ktoré sú kľúčové pre rozhodovanie v práve nakladať s vecou, zmluvou na toho, kto to nekupoval. Ten si za tie 2 % nezaplatil. To bol darček v rozpore s právom, v rozpore so zákonom, v rozpore s uznesením vlády, ktorý ako konštrukciu vyrobil Ivan Mikloš, tichú podporu Mikuláš Dzurinda a realizoval minister hospodárstva Harach spolu so šéfom privatizácie Huňorom na Fonde národného majetku a ešte jedným členom privatizačného majetku. Prestaňte klamať.

    Vy ste mohli len do 49 %, túto hranicu vedome porušili, zákon porušili, uznesenie vlády porušili, ekonomicky konali protiprávne a dneska je otázka vynútiteľnosti tohto rozhodnutia aj z hľadiska výkonu, aj z hľadiska práva vrátiť späť na hranicu 49 %. To nie je predsa možné, aby som ja kúpil 49 % a rozhodoval o 51 %. A tomu druhému, čo formálne má 51 %, zostáva fakticky len 49 %. To je jeden z podvodov, ktorý bol v privatizácii plynu urobený. Práve toto. A ohlasoval ho pán Mikloš vtedy verejne vo všetkých médiách.

    Tých podvodov je tam ešte viacej. Ale som tam ako trinástka, čítam, už jedenástka, takže sa pobavíme.

  • Ďakujem. S reakciou na faktické poznámky – pán minister.

  • Škoda, že pán Mikloš odišiel, lebo chcel som mu už konečne povedať, ako je to aj s tou ekonomickou efektívnosťou toho SPP, lebo stále tu používame argument, ako dobre sa riadi tá spoločnosť. Ja poviem pár čísiel.

    V roku, budem hovoriť 1999, kedy sa išlo alebo rozhodlo o privatizácii. Množstvo prepraveného plynu 88,3 mld. metra kubického, v roku 2006 len 73,8 mld. metra kubického. O 15 mld. menej, čo je vlastne konzumácia Čiech a Slovenska dokopy, čiže o 15 mld. to kleslo. To je zlaté vajce, ale tam vám to kleslo. Takisto distribúcia, predaj na Slovensku v roku 1999 7 mld., v roku 2006 už len 6,3 mld.

    Ďalej ako je to s tým obohacovaním toho majetku, zveľaďovaním majetku. Každý, kto robil v prevádzke, vie, že majetok sa zveľaďuje na základe údržby a na základe investičných prostriedkov. Tak v tom roku, keď sa rozhodlo o privatizácii, boli investície, ešte keď štát o tom rozhodoval, 6,5 mld. korún za rok, ale už v roku 2005 boli len 2,8 mld. Čiže o čom to hovoríte, čo zveľaďujete? Za chvíľu nás čaká obrovský problém, čo urobíme s poruchovosťou plynárenského vedenia.

    Ako sa k tomu zisku došlo? Tak mám tu ceny. V roku 1999 bola cena pre domácnosti za kubík plynu 3 koruny, v roku 2006 12 korún 225 haliera, vyše 4-krát vyššie. Veľkoodberatelia...

  • Veľkoodberatelia mali cenu 3,58, už v roku 2005, bohužiaľ, od 1. 10. 2006 už sú zmluvne, neviem, ale posledne dokumentovaná cena za rok 2005 bola 7 korún 62 halierov.

    Prosím vás, takto vie riadiť každý. Nič nedať do investícií, nič nedať do údržby, štvornásobne zvýšiť cenu a podržať si monopolné postavenie na trhu. To vie riadiť aj hlúpy. Na to nepotrebuje mať ekonomické vzdelanie.

  • Ďakujem pekne. Pán Miššík, nemôžem už s faktickou, pán minister už reagoval na faktické poznámky. Ospravedlňujem sa, samozrejme, pri najbližšej príležitosti. Takže v rozprave teraz pokračuje pán poslanec Pavlis a pripraví sa pán poslanec Mamojka.

  • Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Kolegyne, kolegovia, budem sa snažiť byť vecný. Myslím, že tu už bolo dosť zahmlievania a pomaly toľko hmly, že na seba nevidíme. Mottom môjho vystúpenia je konštatácia, že rozsah manipulácie s hodnotou SPP bol potvrdený až po privatizácii. Vo svojom vystúpení sa budem predovšetkým zaoberať uvedenou problematikou s cieľom bližšie ozrejmiť a vyargumentovať citované tvrdenie.

    Podľa zámeru a postupu privatizácie SPP, š. p., vzatého na vedomie uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 14. septembra 2000 č. 1017, aktíva podniku vo výške 86,1 mld. sú kryté vlastnými zdrojmi vo výške 57,5 mld., cudzími zdrojmi vo výške 24,3 mld. a ostatnými pasívami vo výške 4,3 mld. Po prepočte počiatočných stavov aktív a pasív z položiek vlastného imania akciovej spoločnosti by vzniklo základné imanie vo výške 52,5 mld. a rezervný fond 5,2 mld., ktorý by tvoril 10 % základného imania. Zo začiatku to bude o pár číslach, ale potom budem konkrétny a vecný.

    Jednalo sa o stanovenie hodnoty podľa účtovných postupov. Skutočne došlo len k vypočítaniu rozdielu aktív a pasív bez zohľadnenia tzv. bonity podniku, a to i napriek tomu, že podľa zámeru a postupu privatizácie trhovú hodnotu SPP, š. p., zvyšovali i nasledujúce aspekty:

    - monopolné postavenie SPP v distribúcii trhu zemného plynu v Slovenskej republike,

    - geografické postavenie SPP ako hlavného prepravcu zemného plynu z Ruskej federácie do západnej Európy,

    - dlhodobosť uzavretých kontraktov na zdroje plynu a tranzitnú prepravu, ako aj

    - majoritné podkapitálové postavenie spoločnosti Nafta, a. s., Gbely.

    Na zjavné chyby v stanovení hodnoty spoločnosti poukazovali už vtedy viacerí poslanci opozície pri prerokovaní zámeru v pléne Národnej rady. V rozsahu 52,2 mld. Sk bolo zapísané do obchodného registra základné imanie pri založení Slovenského plynárenského priemyslu, a. s., ešte pred predajom 49 % akcií. Rovnaké základné imanie sa uvádza aj v zmluve o kúpe a predaji akcií z 18. 3. 2002. Zmluva ďalej používa pojem východiskový čistý kapitál, ktorý znamená 53,6 mld. Opäť sa jedná o stanovenie hodnoty podľa účtovných postupov. Čistý vlastný kapitál pri uzatvorení zmluvy mal byť rozhodujúci pre určenie výšky kúpnej ceny a mala ho stanoviť audítorská spoločnosť. Podľa čl. III zmluvy o kúpe a predaji akcií „kúpna cena akcií vo výške 2,7 mld. dolárov sa zvýši, ak nastane prípad, že čistý vlastný kapitál pri uzatvorení zmluvy bude vyšší ako východiskový kapitál 53,6 mld. Sk“.

    Čo hovorí predmetná správa o stanovení konečnej hodnoty čistého kapitálu rozhodujúceho pre dorovnanie kúpnej ceny? Na základe podmienok zmluvy o predaji SPP bola kúpna cena za 49-percentný podiel v SPP upravená tak, aby zohľadnila zmeny čistého vlastného imania SPP v období medzi koncom roku 2001 a ukončením transakcie predaja a zaplatenia 2,7 mld. amerických dolárov. Deloite & Touche stanovil finálne čisté vlastné imanie vyššie oproti stavu definovanému v zmluve o 5,8 mld. Sk viac. Z toho dôvodu došlo k úprave kúpnej ceny o 65 017-tis. amerických dolárov v prospech predávajúceho. Táto úhrada bola v prospech Fondu národného majetku v Národnej banke. Podľa terminológie používania v zmluve východiskový čistý kapitál 53,6 mld. korún bol vyšší o 5,8 mld. korún. To znamená, celková hodnota, z ktorej sa počíta kúpna cena, činila zaokrúhlene 59,5 mld. korún.

    To boli hrubé fakty a čísla. Pri diskusii o otázke, či kúpna cena za predané akcie bola primeraná alebo nízka, je nutné vychádzať z odpovede na otázku, či výška základného imania spoločnosti 52,2 mld., výška východiskového čistého kapitálu 53,6 mld. a hodnota čistého vlastného kapitálu pri uzatvorení zmluvy boli správne alebo účelové. Bolo treba byť trpezlivý, lebo pravda o skutočnej hodnote majetku SPP raz musela vyjsť najavo.

    A existovali k tomu tri dôvody. Predpisy Európskeho spoločenstva Európskej únie vyžadovali oddelenie prepravy a distribúcie plynu od ostatných činností v plynárenstve. Jedná sa o rovnaký prípad, ako to bolo v telekomunikačnej alebo elektroenegetickej oblasti. Naplnenie uvedených požiadaviek predpokladalo založenie samostatných právnych subjektov pre oblasť prepravy a distribúcie plynu. Pri stanovení hodnoty ich majetku už nebolo možné narábať so zázračnými účtovnými postupmi, ale podľa § 59a Obchodného zákonníka hodnota predmetu zmluvy musela byť určená znaleckým posudkom.

    V roku 2006 Slovenský plynárenský priemysel, a. s., skutočne založil dve dcérske spoločnosti: SPP preprava, a. s., a SPP distribúcia, a. s. Tým došlo k procesu oddelenia majetku podieľajúceho sa na preprave a distribúcii zemného plynu a stanovení jeho hodnoty na základe znaleckých posudkov, čo bolo zároveň dôvodom, aby pravda o skutočnej hodnote SPP, a. s., prvýkrát vyšla najavo. V roku 2006 už účtovná hodnota SPP, a. s., vychádzala z privatizovaného spôsobu od hodnotenia zohľadňujúca odpisy a ďalšie roky vyradenia majetku a predstavovala hodnotu 41,6 mld. Sk a bola následne rozdelená. SPP distribúcia 21,3 mld. korún, SPP preprava 211 mil. korún, zvyšok SPP ako matka, a. s., 20 mld.

    Následne podľa sedemnástich znaleckých posudkov vyhotovených Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline pod číslami 52/2006 až 68/2006 spomenutá účtovná hodnota SPP distribúcia, a. s., vo výške 21,3 mld. Sk v skutočnosti predstavovalo 81,4 mld. Sk, čo samo osebe predstavovalo vyššiu hodnotu ako hodnota celej materskej spoločnosti v dobe predaja 49 % akcií.

    Rovnako účtovná hodnota SPP preprava, a. s., vo výške 211 mil. korún v skutočnosti predstavovalo hodnotu 0,9 mld. Sk. A nakoniec účtovná hodnota zvyšku majetku v materskej spoločnosti SPP, a. s., vo výške 20 mld. Sk v skutočnosti predstavovalo hodnotu 86,4 mld. Sk. Neuveriteľné! Celková hodnota Slovenského plynárenského priemyslu bola spolu 168,7 mld. Sk.

    Vážené kolegyne a kolegovia, nie 52,2 mld. Sk základné imanie spoločnosti pri jej založení, nie čistý konsolidovaný vlastný kapitál 53,6 mld. korún pri predaji 49 % akcií, nie čistý vlastný kapitál pri uzatvorení zmluvy 59,5 mld. korún, ale hodnota 168,7 mld. korún bola hodnota SPP.

    Na prekonanie nepravdy o hodnote SPP existoval aj ďalší dôvod. Určenie nízkej hodnoty pri založení spoločnosti a nasledovne pri predaji 49 % akcií neskôr už nevyhovovalo pri cenotvorbe regulovaných činností v plynárenstve. Bol záujem premietať do cien aj inú hodnotu odpisov. Uvedený niekoľkonásobný nárast hodnoty Slovenského plynárenského priemyslu prekvapil aj bývalé vedenie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Aj v daňovej oblasti nevyhovovalo umelé podhodnotenie stavu majetku. Po dobrej kúpnej cene bol záujem odpisovať ináč, výhodnejšie. Je zaujímavé, že k odhaleniu skutočnej hodnoty slovenského plynárenského monopolu došlo práve na základe znaleckých posudkov vypracovaných z podnetu SPP, a. s., v čase, keď v jej orgánoch pôsobili zástupcovia terajšej opozície.

    Chvíľu sa budem ešte zaoberať jednou témou: súladom alebo nesúladom s konečnou podobou privatizácie 49 % akcií so zámerom a postupom privatizácie SPP, š. p., vzatým na vedomie uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 14. septembra 2000.

    Podľa vládneho zámeru náš trh aj po jeho otvorení musí byť schopný zabezpečiť ekonomicky efektívne zásobovanie plynom, aby každý obyvateľ dostával plyn za najnižšiu možnú cenu, ničím nedeformovanú cenu. V skutočnosti však každoročne zvyšovanie cien plynu malo zarobiť aj na dlhodobé tunelovanie SPP niekoľko rokov za sebou zisťované a prezentované Slovenskou informačnou službou. Zámer a postup privatizácie na rozdiel od jej praktickej realizácie predpokladal zaistenie maximálnych zdrojov príjmov do štátnej pokladne, využitie ktorých malo výrazne napomôcť riešeniu mnohých ekonomických a sociálnych problémov spoločnosti, napríklad na rozvoj bytovej výstavby alebo vo verejnej doprave. Spôsob a výška stanovenia hodnoty podniku a z nej vychádzajúca cena predávaných akcií hovorí jasne, avšak o niečom inom. Konečná podoba privatizácie nepriniesla vládou predpokladanú diverzifikáciu zdrojov, formovanie konkurenčného prostredia, ponechanie majority štátu, zabezpečenie strategických pozícií štátu, najmä v oblasti distribúcie a skladovania plynu. Ale naopak, protizákonnú stratu tzv. manažérskych práv. Praktická realizácia predaja 49 % akcií v žiadnom prípade nebola v súlade so zámerom a postupom privatizácie vzatým na vedomie s uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 14. septembra 2000.

    Na záver už len jedna poznámka. Ak nastane problematická privatizácia podniku, je vhodné si položiť tri otázky. Kto, pre koho a začo to urobil?

    Pán predseda, dovoľte mi v súvislosti s mojím vystúpením, aby som predložil ešte jeden pozmeňujúci návrh, ktorý som už predložil včera. V súlade s doteraz uvedenými faktami predkladám pozmeňujúce a doplňujúce návrhy k návrhu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k správe o priebehu privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu.

    V prvom v časti B navrhujem nové písmeno konštatujúce pochybenie a dôsledky nesprávneho určenia hodnoty Slovenského plynárenského priemyslu. Navrhované písmeno g) znie: „g) pochybenie pri stanovení hodnoty SPP, a. s., vo výške cca 100 mld. Sk, v dôsledku čoho bola cena predávaných akcií výrazne podhodnotená“.

    V druhom návrhu navrhujem doplniť bod konštatujúci rozpor procesu a hlavne výsledkov predaja 49 % akcií so zámerom a postupom privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu, š. p., tak, ako bol prerokovaný a odsúhlasený v Národnej rade Slovenskej republiky. Navrhované vložené písmeno znie: „rozpor so zámerom a postupom privatizácie SPP, š. p., vzatý na vedomie uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 14. septembra 2000 č. 1017“.

    Zároveň si vás dovolím poprosiť o podporu pri hlasovaní. Ďakujem.

  • Ďakujem, pán poslanec. Zároveň vás prosím, aby ste si odovzdali ako spravodajcovi tento návrh písomne, áno, v zmysle rokovacieho poriadku. Ďakujem veľmi pekne. S faktickými poznámkami pán poslanec Štefanec, Mečiar. To je všetko. Pýtam sa, či ešte niekto sa hlási s faktickou poznámkou. Ak nikto, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Pavlisa.

    Odovzdávam slovo pánovi poslancovi Štefancovi.

  • Ďakujem pekne, pán podpredseda. Pán poslanec Pavlis, pripadá mi veľmi naivné porovnávať hodnotu aktív v roku 2006 s hodnotou v roku 2002. Situácia, vieme, že bola diametrálne iná. V roku 2006 sme predsa boli členskou krajinou Európskej únie, boli iné ceny ropy, a tým aj iné ceny plynu vo svete, takisto iné strategické rozloženie síl vo svete, iná majetková štruktúra SPP a jednoducho tá situácia sa v čase vyvíja.

    Ja si veľmi vážim pána ministra aj minimálne za to, že tu počúva na rozdiel od iných členov vlády a že aj reaguje, ja by som bol rád, keby sa vyjadril na túto tému, lebo podľa mňa aj tento pozmeňujúci návrh ide proti návrhu uznesenia, ktorý schválila vláda. Čiže zaujímalo by ma, aký má na to názor vláda. A myslím si, že tento návrh ide nielen proti vláde, ale aj proti zdravej logike.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Teraz má slovo pán poslanec Mečiar.

  • Je mi ľúto tých, ktorí čestne obhajujú stranícke zástavy vtedy, keď tie stranícke zástavy sú špinavé. Tú stranícku zástavu „naciapaním“ novej špiny nevyčistíte.

    Pokiaľ ide o otázky pohybu kapitálového počítaním metód, ktoré sa použili pri privatizácii podniku, tak vedome boli čísla skresľované, vedome boli údaje podhodnotené a vedome bol podnik vedený k tomu, aby vykazoval všetky nižšie náklady a nižšie položky, ktoré mali vplyv na cenu. To nebolo len toto. To bolo presne urobené aj vo výnosoch a vo všetkom ostatnom. Takže hovoriť dneska o tom, že ako to bolo dobré, nemožno. To isté porovnávanie s českou stranou, ktoré sa stále robí, nemožno. Slovenská časť bola podstatne drahšia.

    Ďalej. Pokiaľ ide o rast ceny alebo hodnoty plynu – a koľkože sa nainvestovalo? Je to cena v dôsledku čoho? Investícií? Veď neboli. V dôsledku zlepšenej údržby prevádzky? Veď nebola. Je to len jeden velikánsky obchod, ktorý zaplatili občania tohto štátu a straty na plyne a privatizácii plynu, súhrnne iba táto jedna položka, predstavujú väčšiu sumu ako súhrn všetkých Miklošom vymyslených strát za doby privatizácie vo všetkých troch mojich vládach.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Pavlis. Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán kolega Štefanec, myslím, že pán Mečiar vám dal vyčerpávajúcu odpoveď, ale naozaj ten rozdiel medzi rokom 2002 a 2004 pri žiadnych investíciách nebol dôvod na to, aby tá hodnota toho majetku vzrástla. Absolútne nie.

  • Ďakujem. Vážené kolegyne, kolegovia, pokračujeme v rozprave. Teraz vystúpi pán poslanec, predseda ústavnoprávneho výboru Mojmír Mamojka. Pripraví sa pán poslanec Daniel Lipšic.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, zvyšok kolegýň a kolegov, dovoľte, aby som sa trošku pohral s niektorými právnymi faktami, ktoré napriek tomu, že som nemal tú česť mať zatiaľ v rukách zmluvy, ktoré sú zatiaľ dôverné, ale tie fakty, ktoré som z tej správy vyčítal alebo som vypočul aj v rozprave, mi stačia na isté závery alebo minimálne názory, na ktoré si dovolím dať jednu hlavu, ktorú mám.

    Nebudem, samozrejme, čítať. Na začiatku budem trošku čítať, lebo ako právnik sa mám snažiť byť presný, tak zacitujem jeden nález Ústavného súdu. Naša ústava ako právny predpis najvyššej právnej sily má okrem iného aj čl. 55 ods. 1, kde je povedané, že hospodárstvo Slovenskej republiky je postavené na sociálnych a ekologických princípoch trhovej ekonomiky. Vo väzbe na to je okrem iného aj jeden nález Ústavného súdu, ktorý konštatuje, nebudem ho, samozrejme, čítať celý. „Podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky v procese privatizácie nie je dôležité len vydanie rozhodnutia o tom, ktoré odvetvia štátneho hospodárstva sa budú privatizovať a v akom rozsahu. Rozvoj ekonomiky v súlade s čl. 55 ods. 1 ústavy“, ktorý som citoval, „predstavuje privatizácia náročný a zložitý proces, kde aj subjekty súkromného práva musia pôsobiť tak, aby pôsobili v intenciách ekonomickej politiky štátu a dbali o napĺňanie sociálnej a ekologickej funkcie trhového hospodárstva.“

    Vo väzbe na to, prosím vás pekne, zmluva, každá zmluva, nebojte sa, nebudem robiť dlhú prednášku, to nie je len právny dokument, to je umenie taktiky, psychológie, ekonomiky, trpezlivosti... To je umenie, ak má byť dobrá. Tu sa vytŕha otrasným spôsobom z kontextu jeden moment. Strategické postavenie zmluvných partnerov a sila ich postavenia v čase uzatvárania zmluvy a vo väzbe na to, čo sa predáva. Však Slovenská republika nebola v pozícii úbožiaka, ktorý sa chce zbaviť krachujúcej eseročky, ktorá otravuje ekonomiku a chceme sa jej zbaviť. Sám pán poslanec Mikloš, citujem ho, škoda, nie je tu, povedal, že „to bola najdôležitejšia transakcia, obchod“, presne takto to povedal, ale nepovedal, v akej etape. Isto minimálne počas trvania Slovenskej republiky, ale možno aj transakcia storočia. Sám to povedal. Súhlasím. Keď nie špičkové advokátske kancelárie, ale priemerný koncipient robí zmluvu, kde predávam takýto podnik, tak nemôžem urobiť nie že chybu, nemôžem urobiť náznak chyby, pretože ho zastrelím, toho koncipienta alebo takéhoto asistenta. A tu nešlo o predaj eseročky XY.

    Prečo to hovorím?

  • Ruch v sále.

  • Strategická iniciatíva – pani kolegyňa, o práve niečo viem, ak dovolíte. Strategická iniciatíva v tomto prípade bola jednoznačne a mala byť na strane Slovenskej republiky. Od toho sa odvíja charakter a duch zmluvných dokumentov. Ja viem, že obchodné právo je postavené na princípoch zmluvnej slobody, rovnocennosti, rovnoprávnosti subjektov. Nechcem povedať, že Slovenská republika mala zneužiť svoje postavenie. Nie. Pripraviť a sformulovať korektnú, vyváženú, ekvivalentnú zmluvu, resp. zmluvy.

    Opakujem, mne je strašne ľúto a oficiálnym, legálnym spôsobom sa pokúsim, ak to bude trochu možné, tie dokumenty prečítať, ale ja si dovolím tvrdiť, že tento zmluvný dokument, resp. obidva zmluvné dokumenty, zmluva o predaji a kúpe akcií, tá akcionárska zmluva, je servilnou právnou nahrávkou na smeč nadobúdateľa. Inak zmienka, len taký detail, drobný, tú prvú stranu ten nadpis aj v správe sa uvádza názov zmluvy, mala to byť zmluva, to je formálna právna hlúposť, ale nie o kúpe a predaji akcií, ale o predaji a kúpe akcií. Najsamprv je predaj a potom je kúpa. Nie kúpa a predaj. To vie posledný koncipient takisto. Ale poďme k vecným otázkam.

    Veľmi často sa tu pertraktuje kurzový vzťah alebo vzťah kurzu, kurzov slovenskej koruny tým, som šokovaný, ešte keď pán poslanec Mikloš vystupoval svojho času v televízii niekoľkokrát o privatizácii SPP, mňa mrvilo doma na foteli, lebo stále spomínal, že nie je možné zabezpečiť nejakú kurzovú stabilitu v takejto zmluve, poistenie je drahé. Nikto nehovoril o poistení. Ja nerád tento príklad používam, ale teraz ho výnimočne použijem.

    Poslucháč 3. semestra Právnickej fakulty, lebo záverečné ustanovenia Obchodného zákonníka sa prednášajú v 3., 4. semestri, vie, že je nejaké ustanovenie § 744, pán poslanec, Obchodného zákonníka, kde je menová doložka. Obchodný zákonník aj anglosaské právo vychádza z princípu zmluvnej slobody, to znamená, či sa to nazve menová doložka, inflačná klauzula, nejde o pojem, ja môžem tam dať proste zabezpečujúcu a zabezpečovanú menu a menová doložka podľa ustanovenia § 744 kryje takéto výkyvy.

    Dosť s počudovaním som počúval, „ja nie som futurológ, ja nie som veštec“, no tak ale takúto zmluvu pripravujú, predpokladám, špičkoví právnici a špičkoví národohospodári a špičkoví ekonómovia, to znamená, asi sa môžem aj musím odvážiť predpokladať, aký bude vývoj kurzu. A keď tam dá menovú doložku napríklad, áno, je to riziko obidvoch zmluvných partnerov. Ale podľa toho, či je riziko také alebo oné, tak ju tam dám alebo nedám, ale nemôžem to stavať tak, že nie je žiadny právny inštitút, ktorý by to pokryl. Je, čo by nebol.

    Pani poslankyňa Žitňanská, ktorú si ako kolegyňu aj dobrú obchodnú právničku vážim, to ona vie, to nie je nahrávka na smeč, spomínala tiež počet akcií, väčšinový, menšinový akcionár, tých 49 a 51 %. Áno, ja som si vedomý toho a dám zas hlavu na to, že tie zmluvné dokumenty sú v súlade s právom, dovolím si tvrdiť, pozor, vrátim sa k tomu, s obchodným právom, súkromným právom. Sú zrejme pomerne elegantne formulované, ale predsa len, sama si spomínala, pani kolegyňa, že je v Občianskom zákonníku § 39, ktorý hovorí o právnych úkonoch vykonaných nielen contra legem, ale aj praeter legem, to znamená právnych úkonov, ktoré obchádzajú zákon a ktoré sú v súlade s právom. Sú v súlade so zákonom. Ale ich elegantne obchádzajú a sú trebárs v rozpore s naším § 265 Obchodného zákonníka, ktorý má zakotvený princíp poctivého obchodného styku, etiky, slušnosti a podobne, ale sú v súlade s právom.

    No, neviem, keď ja predávam strategický podnik iste strategickému investorovi, ale mňa trošku tie argumenty, ktoré pán poslanec udával, aj keď ja tu rád hovorím predovšetkým vecne, odborne, racionálne, že to je obvyklé, to je štandardné, to neznamená, že keď je niečo obvyklé a štandardné, že musím na to skočiť. Keď mám strategickú iniciatívu a ja môžem, zas pozitívne to myslím, jemne prezentovať aj vlastné názory výhodné pre slovenskú stranu. Nie zneužívať, opakujem, využiť.

    Pani poslankyňa Žitňanská, ty si spomínala, že tie majetkové práva nie sú nejako dotknuté napriek tomu, že 49 %, 51 %, no len sú majetkové práva, sú personálne práva, sú ostatné práva, zmiešané práva spoločníkov a majetkové práva, áno, tie dajme tomu nie sú dotknuté, alebo nie sú, dajme tomu vypustím, ale predsa nie je možné, nemalo by byť, či je to štandardné, alebo neštandardné, aby som zafixoval zmluvne počet členov predstavenstva sedem, budiž, a v rámci počtu sedem štyroch musí mať kupujúci, ktorý má 49 %, len troch, teda menšinu má predávajúci, ktorý má 51 % – áno, súhlasím s tebou, je to istá fixácia istoty pri hlasovaní na valnom zhromaždení, že mne stačí 51 %, beriem. No ale môže byť, prečo je to len, prečo je to tých 52, áno, môže byť, ale 52, prečo predstavenstvo navrhuje generálneho riaditeľa, samozrejme, predstavenstvo, kde je to 4 : 3 v prospech kupujúceho, ktorý je menšinovým akcionárom, celý top manažment navrhuje predstavenstvo, kde naši traja sú štatisti, kde sa 99 % rozhodnutí prijíma obyčajnou väčšinou 4 : 3, to znamená, ani keby sme tam neboli.

    A to chcem povedať s tým § 39, áno, je to možno možné, ale tu si dovolím tvrdiť na pôde parlamentu, kde je sloboda názorov a možno trochu akademicky, ale možno nielen úplne akademicky, že je to minimálne pol na pol, že či takýto prenos personálneho ovládania spoločnosti cez akcionársku zmluvu nekoketuje s porušením § 39, teda s absolútnou neplatnosťou takejto zmluvy do takejto časti zmluvy, a keďže takáto časť zmluvy je kardinálnou časťou zmluvného dokumentu a je neoddeliteľná od celého dokumentu ako celku, či zmluva nie je absolútne neplatná ako celok. Úvaha možno akademická.

    Čo sa týka, čo mám informácie, prevodu akcií. Akcie boli prevedené pred účinnosťou zmluvy. Či anglosaský systém práva alebo kontinentálny, tak vieme poniektorí, že zmluva je platná, uzatvorená alebo vznikla, čo je synonymum, keď je podpísaná a potom je účinná. To znamená, účinná je vtedy, keď je povinnosť ju plniť a plnenie je prípadne aj vymáhateľné súdom. Ja prevediem akcie pred účinnosťou zmluvy a viažem účinnosť zmluvy už na prevod akcií? Prevod akcií bol urobený pred účinnosťou zmluvy. A účinnosť je podmienená až prevodom akcií. Neviem.

    Doklady, to je len taká rutinná poznámka. Advokátik, keď ide zastupovať do Humenného z Bratislavy na nejaký spor a má klienta na základe mandátnej zmluvy normálneho, tak veľmi často sa pochopiteľne stáva, že ten mandant sa opýta, že, pán doktor, a museli ste ísť autom? Nemohli ste ísť druhou triedou alebo InterCity, je to lacnejšie, museli ste dať 8-tisíc alebo koľko na nocľah v 5-hviezdičkovom hoteli, keď ste mohli mať troj-, pri všetkej úcte k vašej povesti? No neviem, či, vychádzam zo správy, či náklady 5 700-tisíc dolárov na základe mandátnej zmluvy by som si sakramentsky nežiadal zdokladovať a či by som nežiadal zdokladovať, či boli účelne a hospodárne vynaložené. To je nie 5,50, ale keby aj to bolo 5,50. Účelnosť a hospodárnosť podľa všetkého tam nijako zrejme dokladovaná ani preukázaná nebola.

    Vôbec doklady, tu bol spomínaný, neviem, či pánom poslancom Miklošom, alebo niekým iným, absencia dokladov, dokumentov, však sme právnici, sme starí byrokrati a úradníci. Nie je možné, aby som drobnú faktúrku na 12,50 nemal sedem rokov minimálne uloženú kvôli daňovému priznaniu. To znamená, tu išlo o doklady transakcie nenapodobiteľné, tak budem skartovať aj nad rámec zákona o archívnictve alebo zákona o skartovaní, presne nepoviem, ospravedlňujem sa, a budem ich mať v troch železných trezoroch, keď sa nemám čoho obávať, nie aby som dal dôvod na akékoľvek podozrenie, že to mi chýba, ono mi chýba. No nesmie chýbať nič! Ani ako dýchal notár, keď otváral obálky.

    V závere, čo som zachytil od pána poslanca Pelegriniho nejaké ustanovenie, že sa vzdávam dopredu, neviem presne čoho, obmedzenia, obmedzenie predávajúceho, 18 či 19 obmedzení. No podľa toho už ten predávajúci nemohol nič, bol horšie na tom, ako keď je v konkurznom konaní firma. Vzdanie sa, nejaká formulácia, že sa vzdávam dopredu alebo nejako dopredu vyhlasujem, že neporušujem právny poriadok a neporušujem zmluvy, záväzky, však keď som dobrý, tak načo mám takéto platonické vety tam dávať, aj keď sa dohodlo anglosaské právo, ale nárok na náhradu škody je zákonná otázka, nie zmluvná. Takže prečo mám dopredu robiť zo seba pápežskejšieho človeka ako pápež, keď si verím, že nič neporuším? Tak tam budem dávať ustanovenia, ktoré sú možno zbytočné, ale dopredu žiadne porušenie nebolo, nebude – no kto vie?

    A prosím vás na záver, tým som vlastne mal začať. Viete, pán poslanec Mikloš to povedal, že no prečo by sme nemohli dať anglosaské právo, resp. anglické právo, čo je vari horšie ako európske? No tak horší alebo dobrý a zlý môže byť maďarský guláš, ten môže byť dobrý, horší, zlý, ja ho mám inak celkom rád. To nie je právo, to je právny systém. Je anglosaský, kontinentálny, je sharia, sú odnože kontinentálneho práva, škandinávske je trošku iné atď. No tak ja nehovorím, že je horšie, tento právny systém, no ale kontinentálne, ktoré sa vyvíja 3 000 rokov a z hľadiska rímskeho práva je neprekonateľné precízne pojmovo i formálne. A anglosaské sa vyvíja 400-500, poznám trošku jeho dejiny. Ale to je debata trošku o ničom, čo je lepšie, čo je horšie?

    Keď ja mám strategickú iniciatívu v rukách, tak si nedohodnem anglosaské právo. Keď nadobúdateľom sú firmy, ktoré majú sídlo vo Francúzsku, Nemecku, sú kontinentálnymi firmami. Ja chápem prečo. Bol som dlhé roky rozhodcovským sudcom Slovenskej obchodnej priemyselnej komory, som rozhodcovským sudcom Českej priemyselnej komory, ukrajinskej a niektorých ďalších, rozhodoval som desiatky sporov arbitrážnych a arbitrážne konanie neformálne, samozrejme, je komunikatívnejšie, na úrovni prakticky bývalého arbitrážneho konania. Mne sa osobne páči, lebo sa neformálne objasní skutkový právny stav, nie je tam zbytočná tréma a tak ďalej a tak ďalej.

    No, len keď ja mám strategickú iniciatívu, opakujem ešte raz, nezvolím anglické právo, ktoré je pojmovo širšie, ktoré je pojmovo iné ako kontinentálny právny poriadok. Dáva, ako to aj z tej správy vyplýva, možnosť výkladu niektorých pojmov v zmluve aj z kontextu toho pojmu, budiž, kontext môže byť niekedy rôzny. Klasická advokátska formulácia, anglická verzia zmlúv je prioritná, tak minimálne dám to, čo je rovnocenné a ekvivalentné, o tom je každý zmluvný dokument. Obidve jazykové mutácie, obidva jazykové exempláre v tom a tom jazyku sú rovnocenné a v prípade interpretácie z aplikačného problému trebárs, budiž, bude prioritná anglická verzia. Ja by som dal slovenskú verziu, napríklad. Tá voľba tých troch rozhodcov v Londýne podľa anglosaského práva, už som povedal na to svoj názor, myslím si o tom svoje a nikto ma nepresvedčí o opaku a viem, prečo je to takto.

    Takže na záver. Ja urobím všetko, aby som tie dokumenty prečítal, lebo pokiaľ to bude možné, to iste bude zmluvne „nádherná četba“, a pretože tie obvyklé, štandardné „aj inde je to tak“, to ako na starého právnika na mňa dosť čudne pôsobí, s tým, že keď pán poslanec Mikloš povedal, no veď ale išlo o strategickú kauzu, išlo o strategických investorov. No to znamená, že keď sa ja zaľúbim do krásnej nevesty a milujem ju strašným spôsobom a nádherne, to neznamená, že 35 rokov v manželstve budem pod papučou zato, že je to moja strategická nevesta. Tak asi budem žiť rovnocenným, korektným spôsobom a ponúknem jej podmienky na spolužitie, ktoré sú rovnocenné, korektné a rovnovážne. Možnože títo kupujúci boli isto strategickou nevestou, a to neznamená, že sa musím plaziť v prachu.

    Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Mamojku sa prihlásila pani poslankyňa Žitňanská a pán poslanec Fronc, pán poslanec Mečiar. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    A slovo má pani poslankyňa Žitňanská, nech sa páči.

  • Najskôr ťa tá nevesta musí chcieť, pán predseda, to je vždycky dohoda, aj dohoda o podmienkach. Ale možno je dobré, že sa tá debata posúva tam, kam má, pretože, pán predseda, ty si hovoril a začal si hovoriť, čo je lepšie a čo je horšie. A to je v poriadku, ako môžeme sa baviť o tom, čo je lepšie a čo je horšie. Čo je problém tejto správy, že ona sa nechce baviť o tom, čo je lepšie, čo je horšie, ona chce povedať, čo je právne a čo je neprávne – a to je problém. My sme sa zhodli na tom a ja som vo svojom vystúpení povedala, že obchádzanie zákona je predsa riadny právny inštitút. Ale o tom nerozhodne ani táto Národná rada, o tom nerozhodne ani generálny prokurátor, o tom môže rozhodnúť len súd. Na to sú predsa štandardné postupy. Myslím, že sme sa zhodli. Takže OK, bavme sa o tom, čo je lepšie, čo je horšie. Ale táto správa sa snaží povedať, že je to neprávne. A s tým mám vážny problém.

  • Faktická poznámka – pán poslanec Fronc.

  • Ďakujem, pani predsedajúca. Pán kolega, ja s vami nejdem polemizovať, vy ste profesor na Právnickej fakulte a som rád, že ste posunuli túto debatu do debaty skôr vecnej, právnej ako politickej. Ale predsa len mám na vás len otázku. Ak vidíte takéto nedostatky v tom, čo ste vraveli, sa vás chcem opýtať, čo hovoríte na uznesenie Národnej rady v bode B, ktorá konštatuje porušenie zákona atď., a čo hovoríte potom na právne vedomie predkladateľa pána ministra hospodárstva a vlády Slovenskej republiky? Ďakujem.

  • Posledná faktická poznámka – pán poslanec Mečiar.

  • Neviem, o čom je táto diskusia. Či o vine terajšej vlády, že si vôbec dovolila na tento problém poukázať, alebo zahmlievanie pravdy, ktoré sa reálne stalo. Otázka právnej polohy je, či je platná celá zmluva, alebo neplatná celá zmluva, alebo neplatná jej časť. Pretože dokonca je v rozpore so zákonom tak evidentným, že referenti podniku zahraničného obchodu alebo sekretárky by tak hrubé chyby nerobili, ako tu schvaľovala celá vláda, členovia vlády a odborné orgány vlády. Buď boli hlupáci, alebo darebáci, môžu si vybrať. Majú len tieto dve šance podľa toho, čo podpísali a schválili.

    Ďalej. Pokiaľ ide o tvorbu ceny a ostatné, súťaž a podobne, pamätám si ešte, ako pred záverom súťaže pán Mikloš, vtedajší podpredseda vlády, vyskakoval a hovoril, že len trh je spravodlivé meradlo, ktoré nám v súťaži vygeneruje, kto bude a aká bude cena. Ale veď žiadna súťaž nebola. Ako jedno konzorcium povedalo, sme tu len my, súťaž nie a bude to za toľko peňazí. A vtedy ten privatizačný poradca, na ktorého tak nadávame, poslal predstaviteľom vlády dokument, neprivatizujte, súťaž nebola. A predstavitelia vlády sa predsa len rozhodli, že nebudú na toho poradcu dbať a privatizovali a naskakovali im zadočky, tak ako transvestitom v parížskom lokáli, len aby to bolo čím skôr a za akúkoľvek cenu, a bolo im jedno, čo spravia so štátom, a bolo im jedno, akú cenu ten štát za to zaplatí aj v budúcnosti aké problémy z tohto vzniknú.

    Pokiaľ ide o vlastnú tvorbu ceny, budem o tom ešte hovoriť, bolo tam niekoľko hrubých vedomých a úmyselných podvodov. A z hľadiska vykonateľnosti je to otázka...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou a potlesk.

  • Na faktické poznámky bude reagovať pán poslanec Mamojka, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo. Veď rozumieme si, pani poslankyňa, veď aj na tom sa stavalo isto, že je tu princíp relatívnej neplatnosti právnych úkonov, veď tomu ja všetkému rozumiem, v tom je nádherné súkromné právo, že platí princíp zmluvnej slobody a v rámci tohto princípu ja zašijem do zmluvy, čo chcem. Ale zašiť, čo chcem, tam môžem vtedy, keď ide o drobnú eseročku, opakujem, aj vtedy sa nepatrí, nie o takýto podnik.

    Čo hovorí pán poslanec Fronc, ja bez mučenia hovorím, ja som bol tiež jeden z tých, ktorý upozornil na to v dobrom zmysle slova, že asi nie, a preto aj pán poslanec, myslím, Pelegrini dal návrh, ktorý zmení, že je tam, myslím, dôvodné podozrenie z porušenia. Súhlasím s vami. Právom ako Národná rada Slovenskej republiky zrejme celkom nie takto, ale tam je návrh na opravu uznesenia a verím, že to bude tak, ako to bola tá oprava navrhnutá.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Lipšic. Pán poslanec Lipšic nie je prítomný, preto stráca poradie. A ďalší je pán poslanec Petrák. Po ňom sa pripraví pani poslankyňa Nachtmannová.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Ja mám v tejto chvíli relatívne dobrý pocit z tejto rozpravy a hovorím to „v tejto chvíli“, lebo je tu v tejto sále pár ľudí a mám taký dojem, že sú to tí, ktorým skutočne ide o to, aby sa odkryla pravda, a preto tá rozprava nadobúda trošku iný charakter.

    Vážené dámy, vážení páni, rozprávame už druhý deň či tretí deň o privatizácii Slovenského plynárenského podniku, ktorý bol a je jedným z najvýznamnejších, ak nie vôbec najvýznamnejší podnik v Slovenskej republike. Ja by som sa pozastavil pri tom, aké boli motívy privatizácie tohto podniku a vôbec kto od tej privatizácie čo očakával.

    Očakávania SPP nie je jednoduché zdokumentovať, lebo predstavitelia SPP boli vymenovaní vládou, to znamená, de facto mohli hovoriť len to, čo hovorila vláda. Ale ja som si vybral názor jedného z predstaviteľov SPP, ktorý bol publikovaný v podnikovom časopise Slovgast č. 5, 6 z roku 2002, kde sa hovorí, predstavitelia SPP, že základnými ich cieľmi privatizácie sú najmä „zabezpečenie posilnenia ekonomického rozvoja, rozšírenie exportných možností, diverzifikácia zdrojov, formovanie konkurenčného prostredia“. Ja sa vás pýtam – a k čomu došlo? Toto boli predstavy predstaviteľov Slovenského plynárenského podniku v roku 2002, z ktorých nebol naplnený ani jeden.

    Postavím otázku možno trošku inak. Prečo chcela vláda Mikuláša Dzurindu za každú cenu predať Slovenský plynárenský podnik? Citujem z vystúpenia Ivana Mikloša z 9. marca 2002, ktoré odznelo v Slovenskom rozhlase: „Najdôležitejší dôvod, prečo SPP chceme predať, vôbec nesúvisí so stavom verejných financií, ale súvisí s tým, že tento podnik potrebuje silného investora, ktorý ho zapojí do týchto medzinárodných štruktúr a zabezpečí do budúcna, aby veľa plynu tieklo cez Slovenskú republiku.“ Ak žiadne ekonomické záujmy Slovenskej republiky, a ja sa spýtam, ako bol zabezpečený, aj zmluvne zabezpečený hlavný dôvod, prečo vláda chcela podľa slov pána poslanca Mikloša privatizovať Slovenský plynárenský podnik? Ja si pomôžem tabuľkou a porovnám len štyri čísla. Zvýšenie objemu tranzitu plynu, rok 1999 88,3 mld. metrov kubických, rok 2006 73,8 mld. metrov kubických. Bol zabezpečený hlavný cieľ privatizácie zo strany vlády? Poďme na domáci predaj. Rok 1999 7 mld. metrov kubických, rok 2006 6,3 mld. metra kubického. No absolútne žiaden. Ak toto bol hlavný dôvod, prečo sa privatizovalo SPP, tak asi to malo byť aj nejako zmluvne ošetrené a podchytené.

    Ale vrátim sa k finančnej otázke. Ja si myslím, že po týchto číslach ako reakcia na vystúpenie pána Mikloša v rozhlase môžem úplne kľudne si dovoliť aj druhé tvrdenie. Dôvodom privatizácie bolo pre vládu Mikuláša Dzurindu možno hlboké presvedčenie, že trh vyrieši všetko, ale hovorím len „možno“ a hovorím, nech si dá na túto otázku odpoveď každý obyvateľ Slovenskej republiky sám. Určite nebudem polemizovať o tom, že nespornou prednosťou trhu je, že v konkurencii viacerých subjektov môže predávajúci dosiahnuť lepšiu tému, a o tomto hovoril aj pán Mikloš pred privatizáciou. 26. 10. 2001 povedal: „Absolútne nevyhnutným predpokladom pre privatizáciu SPP je skutočná konkurencia minimálne dvoch serióznych a finančne silných záujemcov až do konca súťaže.“ Áno, vážená opozícia, toto je ten jediný a rozhodujúci predpoklad hospodárskej súťaže, že je tam viacej záujemcov. Ak by ste mali, a tu hovorím o pánovi poslancovi Dzurindovi, ktorý tu nie je, a hovorím o pánovi poslancovi Miklošovi, ktorý tu v súčasnosti nie je, ak by ste vy dvaja mali chrbtovú kosť, tak by ste sa podľa týchto tvrdení aj riadili a privatizácia SPP s jedným záujemcom by sa nebola uskutočnila.

    Ak hovoríte, že to bolo nemožné, no ja poviem, ak argumentujete inými príkladmi z Českej republiky, ja si pomôžem tiež. Privatizácia ČEZ. Ak bol jeden záujemca a ponúkol cenu, ktorá bola, alebo ak bola ponúknutá cena, ktorá nezodpovedala predstavám vlády českej, no privatizácia sa neuskutočnila a dneska je ČEZ jeden z najvýznamnejších energetických podnikov v Európe. Aký problém s tým máte?

    Ak dovolíte, prejdem k privatizačnému poradcovi niekoľkými slovami. O odmene tu bolo povedané už toho veľa, ale skúsim to dať do trošku iného kontextu. Prečo nebol vybratý ten, kto ohraničil svoju odmenu 18 mil. amerických dolárov? Pán Mikloš povedal, „pretože každé ohraničenie nie je motivujúce pre poradcu“. Prosím vás a čo toto má znamenať? Zoberiem si kalkulačný vzorec a dám to do kontextu s týmto tvrdením. Podľa kalkulačného vzorca, ktorý ste použili pre odmenu privatizačnému poradcovi, zopakujem, aby to nebolo mylne interpretované, podľa ktorého bola vyplatená odmena privatizačnému poradcovi, by bola predajná cena, ktorá by bola nevýhodnejšia, alebo by bola odmena poradcovi, ktorá by bola nevýhodnejšia ako odmena druhého v poradí, 1,911 mil. amerických dolárov. A ja sa chcem spýtať, vy ste chceli podľa vlastných pravidiel, ktoré ste potom použili, privatizovať Slovenský plynárenský podnik za cenu nižšiu, ako je 1 911-tisíc amerických dolárov, teda 1 911 miliónov? Ako to nemyslíte vážne?! Vy ste chceli takto hlboko pod cenu predať Slovenský plynárenský podnik?

    A postavme otázku horného ohraničenia alebo kalkulačného vzorca pre výpočet ceny alebo odmeny privatizačného poradcu aj z inej strany. Vy považujete degresívnu maržu nad dvojmiliardovú cenu predaja za motivačnú? Ak by ste chceli motivovať, ak by bola skutočne vaším cieľom motivácia privatizačného poradcu, tak by tá marža bola progresívna až do konca a nebola by v závere degresívna. Páni, toto hovorí o jednom jedinom, že to, čo ste tu spomínali veľakrát, že metódou, že pracovnou metódou je lož, áno, pracovnou metódou je lož, ale je to vaša pracovná metóda, a nie pracovná metóda tejto vlády.

  • Dámy a páni, poďme k cene predaja a už iba niekoľko poznámok. Bolo tu už spomínané, že základné imanie SPP predstavovalo pred privatizáciou 52,2 mld. Sk. Podnik plánoval dosiahnuť v roku 2002 výnosy 77,7 mld. korún a zisk pred zdanením 11,8 mld. korún. V ďalších rokoch sa predpokladal ďalší nárast zisku, hlavne v dôsledku zvýšenia tranzitu a rastu cien plynu, čo bolo povedané aj v privatizačných zámeroch, takže boli predpoklady pre dosiahnutie dobrých hospodárskych výsledkov aj v ďalších rokoch a boli vytvorené dobré predpoklady pre dobrú predajnú cenu. Ak máte takéto východiská, ja sa pýtam, na základe čoho ste stanovovali takú nízku predajnú cenu a na základe čoho ste boli ochotní pristúpiť na takú nízku predajnú cenu?

    Jedno z vašich tvrdení, ktoré odznelo v procese privatizácie, bolo aj to, že SPP potrebuje know-how a odporúčal to aj váš slávny privatizačný poradca. Citujem: „Investor z oblasti plynárenstva zvýši hodnotu aj zvyšnej časti SPP vo vlastníctve štátu prostredníctvom transferu know-how a manažérskych zručností.“ Ja podčiarknem formuláciu „manažérskych zručností“, lebo sa k nim vrátim. „Zákazníci SPP budú profitovať z kvalitnejších služieb, ktoré budú poskytované ako výsledok transferu know-how.“ Ale ja sa spýtam, kvôli akému know-how bolo potrebné privatizovať SPP?

    Inžinier Kazimír Kmeť, ktorý bol v tom období riaditeľom úseku pre techniku SPP, v roku 2002 tvrdil znovu z časopise Slovgast: „SPP má potenciálnu výhodu, dlhoročné skúsenosti s prepravou zemného plynu, vyspelé prepravné technológie, kompresorové stanice, tranzitné trasy. V SPP je dlhodobo dobrá technická a prevádzková úroveň riadenia.“ Páni, potreboval SPP know-how, keď toto tvrdili čelní predstavitelia tohto podniku, ktorí boli vymenovaní vládou Mikuláša Dzurindu? To snáď nemyslíte vážne?!

    Poďme ďalej. Čo si myslel o know-how a transfere a jeho podiele na cene pán exminister Nemcsics? Povedal, že „dôvod na nízku cenu za SPP bol, že strategický partner prinesie do firmy know-how“, citát pokračuje, „nikto nehovoril o tom, že za reštrukturalizačné know-how bude treba zaplatiť ešte raz a k tomu sa dostaneme znovu“. Tu dodám, že zaplatiť po privatizácii.

    Dámy a páni, ako o čom bola táto privatizácia? O akom prenose know-how do Slovenského plynárenského podniku? Ale tu pieseň nekončí a nadviažem na to. Čo bolo potrebné zmeniť privatizáciou, a to odznelo aj v tejto sále, zaznieva to opakovane z rôznych úst a dá sa s tým stotožniť, citujem: „To, čo je potrebné v našej firme zmeniť, je etika podnikania a myslím, že nielen v SPP, ale v celej spoločnosti.“ Toto boli slová jedného z predstaviteľov Slovenského plynárenského podniku. Chceli meniť etiku podnikania, lebo nebola dobrá. Poďme sa pozrieť na to, ako sa to udialo.

    V Správe o činnosti Slovenskej informačnej služby za rok 2003 sa píše, a budem citovať: „SIS upozornila na pokračujúce tunelovanie štátnych spoločností a rozpočtových organizácií ich manažmentom. Na nevýhodnú privatizáciu štátneho majetku či na tunelovanie spoločností v konkurznom konaní.“ Pokračuje správa ďalej: „SIS informovala napríklad o prípadoch tunelovania strategických energetických podnikov, v ktorých je majoritným vlastníkom štát.“ O čom hovorila správa SIS? Lebo mám dojem, že z tých krokov, ktoré následne urobila vláda, dodnes možno neviete, o čom hovorila.

    Ja vám osviežim troška pamäť. Nebolo to náhodou o konzultačných službách v hodnote 1,2 mld., ktoré si menšinový akcionár vďaka delegovaným manažérskym právomociam, alebo neboli to náhodou manažérske zručnosti, o ktorých hovoril privatizačný poradca, si vyplatil túto odmenu, ktorú si objednal u materských spoločností bez informovania a súhlasu dozornej rady. Ej, toto je nová etika podnikania! Hovorkyňa SPP Dana Kršáková vtedy povedala, že „konzultačné služby majú pripraviť podnik na úplnú liberalizáciu trhu v roku 2007“. A opätovne Robert Nemcsics, citát, ktorý som už použil: „Nikto nehovoril o tom, že za reštrukturalizačné know-how bude treba zaplatiť.“ Veď to malo byť procesom privatizácie. Tak sa vás pýtam, čo ste vlastne chceli procesom privatizácie získať? Zámery boli iné, cena bola minimálna a celé to bolo jeden, pravdepodobne, kolosálny podvod.

    Skúsme sa pozrieť na to inými očami, aby ste nepovedali, že ja ako koaličný poslanec, ktorý je v opozícii vám, mám na to trošku zlý pohľad. Slová Transparency International, pani Emília Sičáková-Beblavá: „Otvára to otázku, ako si štát chráni svoje záujmy. Považujem to za zlyhanie ochrany verejného záujmu, ak štát nemá dosť ošetrený svoj vplyv v privatizovaných podnikoch alebo ho dostatočne nepresadzuje.“ A tu, páni a dámy, ťažko povedať, že manželka vášho bývalého štátneho tajomníka by hovorila slová opozície alebo to, čo si myslí opozícia.

  • Potlesk a reakcia z pléna.

  • Pani poslankyňa, vy si tiež nepleťte dojmy s pojmami, ako to, že ste sa zúčastnili v roku 2002 nejakej debaty s veľvyslancami o privatizácii Slovenského plynárenského podniku, ešte neznamená, že viete, o čom sa tam hovorilo.

  • Smiech v sále.

  • Pán poslanec Štefanec, žiaľ, tu nie je, ale ja sa ho napriek tomu spýtam. Ako ste to mysleli s tvrdením vo vašom vystúpení, že dôvodom privatizácie je, aby sa ďalej nekradlo. A čo sa dialo v roku 2003, na čo upozorňovala Slovenská informačná služba? Vy mi chcete povedať svojím tvrdením, že v roku 2003 sa nekradlo? Tak si prečítajte správu Slovenskej informačnej služby a dobové zdroje.

    Národná rada Slovenskej republiky schválila 18. 6. 2004 uznesenia k zabezpečeniu hospodárskych záujmov Slovenskej republiky pri privatizácii podnikov s charakterom prirodzeného monopolu alebo majetkovej účasti štátu na podnikaní uvedených právnických osôb. V správe vlády o plnení opatrení na zabezpečenie uznesenia Národnej rady vláda uvádza, budem citovať: „Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky ako vykonávateľ akcionárskych práv dbá o presadenie hospodárskych záujmov Slovenskej republiky v jednotlivých podnikoch charakteru prirodzeného monopolu cez zástupcov štátu v orgánoch jednotlivých spoločností. Dozorná rada je tvorená majoritou štátnych zástupcov, čo by malo zaručovať, že v spoločnosti nebudú schválené žiadne rozhodnutia, ktoré by mali strategický charakter a ktoré by boli v rozpore s hospodárskymi záujmami Slovenskej republiky.“ Dámy a páni, malo by to zaručovať, ale pod vašou taktovkou to nezaručovalo. V tom je ten problém.

    Po týchto citátoch sa musím vrátiť k tomu, čo som povedal na začiatku tejto témy. Išlo o tunelovanie strategického podniku, v ktorom je majoritný vlastník štát, a musím dodať, za asistencie vlády, ktorá bola nečinná. A tu je jediná otázka, ktorú môžem v tejto chvíli vysloviť: Kde vy beriete tú drzosť sa postaviť pred tento poslanecký zbor a pred občanov Slovenskej republiky a moralizovať a obviňovať súčasnú vládu z nečinnosti pri rôznych iných veciach, keď promptne reaguje? Kde beriete tú drzosť?

    Ctené kolegyne, kolegovia, ešte jeden citát zo správy vlády Mikuláša Dzurinda o plnení opatrení na zabezpečenie uznesenia Národnej rady. Tentokrát k prijatiu opatrení v procese privatizácie zamedzujúcich opakovane skutočností opísaných v správe o plnení úloh SIS za rok 2003. „Správa SIS za rok 2003 neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by poukazovali na konkrétne porušenie právnych predpisov v doterajšom procese privatizácie.“ Vážená opozícia, ako a to je čo? To je zametenie problému pod koberec? Ako inak tento skutok nemôžem vôbec definovať.

    Ak hľadáte príklady arogancie vládnej moci, tak si spomeňte na toto vládne uznesenie, ako reagoval na uznesenie parlamentu Národnej rady Slovenskej republiky. Toto je arogancia vládnej moci, čo ste predviedli v roku 2004. Zaznievalo tu opakovane, desiatky krát, podľa komunikačnej príručky SDKÚ, veľa poznámok o dymovej clone. No ja vám musím povedať, že ak hľadáte dymovú clonu, tak hľadajte ju vo vašich vystúpeniach. Tou dymovou clonou je to, aby ste prekryli, mediálne prekryli tému SPP, ste ochotní zobrať si ako rukojemníkov prostredníctvom Lisabonskej zmluvy aj všetkých občanov Európskej únie. Na čo môžete byť skutočne hrdí.

    Pán Mikloš a pán Dzurinda, ktorí tu v tejto chvíli nie sú, a musím spomenúť ich mená, lebo to boli dvaja hlavní aktéri privatizácie SPP a to okolie, ten komparz menili podľa toho, či im vychádzal v ústrety, alebo nevychádzal v ústrety, takže preto je to adresované predovšetkým im. Budem, teda musím povedať, že je neseriózne, ak títo dvaja páni nechávajú svojich kolegov vytvárať ďalšiu dymovú clonu, pričom im zamlčujú obsah privatizačných zmlúv. Tým, že vytvárate konštrukcie, ktoré sú odtrhnuté od reality, vytvárate pravú dymovú clonu, a myslím si, že toto nie je korektné, to, že voči nám, to ma vôbec netrápi, ale toto nie je korektné voči samotným kolegom, ktorí sedia s vami v poslaneckých laviciach.

    Ale ako hovoria naši susedia, trošku juhozápadne a západne, „es kommt der Tag“ a dymová clona sa rozplynie. Nepodliehajte ilúzii, priatelia z opozície, že čím viac špiny naváľate na nás, tým vy budete čistejší. Nepodliehajte ani ilúzii, že naším obviňovaním z nekompetentnosti budete vy výnimoční a najmúdrejší. Som ochotný pristúpiť na túto tézu, ale za jediného predpokladu, že táto téza vo vašom prípade bude platiť, ak tam budete sami, a možno ani vtedy nie úplne.

    Ďakujem pekne.

  • Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Petráka: pán poslanec Miššík, pán poslanec Abrhan, pán poslanec Fronc, pani poslankyňa Vášáryová. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    Ako prvý má slovo pán poslanec Miššík, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo, pani podpredsedníčka. Vážený pán kolega, dúfam, že si nemyslíš, že ja budem vypúšťať dymovú clonu. Ja sa pokúsim byť veľmi stručný a mojím cieľom tohto krátkeho vystúpenia a reakciou na teba bude to, že som presvedčený o tom, ako člen pravicovej strany, že štát nie je dobrý vlastník. Vysvetlím to práve na prípade SPP.

    SPP pred privatizáciou v štátnych rukách nehospodáril úspešne, o tom niet pochýb. Štát privatizáciou po prvé získal obrovský balík peňazí, ktorý vynaložil účelovo na vykrytie strát, ktoré mohli vzniknúť z dôchodkovej reformy. Po druhé SPP po privatizácii produkuje pre štát a platí daň zo zisku a taktiež dividendy doteraz v hodnote od privatizácie asi 20 mld. Sk.

    Takže zhrniem. Privatizácia bola výhodná pre Slovenskú republiku. A toľko ešte by som veľmi rád povedal niečo k tým kurzovým rizikám a ich poisteniu. Dnes som mal možnosť v tlači sa dočítať a je to veľmi zaujímavý názor ekonóma Tatra banky pána Róberta Pregu, ktorý potvrdil, že slovenský finančný trh nebol schopný zabezpečiť zaistenie devízového rizika v objeme 2,7 mld. dolárov, citujem, „už len informácia o snahe poisťovať riziko v takomto objeme na domácom trhu by viedla k citeľnému posilneniu kurzu koruny, a teda k vzniku kurzovej straty“, povedal. To snáď hovorí za všetko.

    Ďakujem pekne.

  • Faktická poznámka – pán poslanec Abrhan.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec Petrák, pýtali ste sa, že čo sa chcelo získať privatizáciou SPP, označili ste to celé za kolosálny podvod. Tvrdili ste, že vláda Mikuláša Dzurindu chcela za každú cenu predať SPP. Vláda Mikuláša Dzurindu, ktorej koaličnou stranou bola aj SDĽ, vy ste ten pán poslanec Petrák, ktorý bol predtým predsedom SDĽ a nepochybne v roku 2000 členom SDĽ, v druhom volebnom období na schôdzi č. 36 bol predložený Zámer a postup privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu (tlač 705). Celý poslanecký klub SDĽ hlasoval za takýto zámer. Musím povedať, že pán poslanec Fico hlasoval proti, ktorý bol jediný. Ak by ste mali preto nejaké nezrovnalosti, odporučím vám ešte pána poslanca Faiča, ktorý vtedy hlasoval za takýto zámer, on vám určite vaše otázky zodpovie. Ďakujem.

  • Faktická poznámka – pán poslanec Fronc.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán kolega, to, že chcete nechať veci prešetriť Národným kontrolným úradom a Generálnou prokuratúrou, na to nepotrebujete Národnú radu, ony môžu konať samy od seba alebo na podnet vlády, keď to dá. S tým nemám problém, a aj keby som mal, nič s tým robiť nemôžem. Ale to, čo tu robíte, to je také vyťahovanie bubnov na zajace.

    Ale rovnako, keď hovoríte o tom, a tomu ste sa vlastne venovali, že či mala byť privatizácia, alebo nemala byť a ako to bolo, no treba povedať, že s privatizáciou takisto už vy nič urobiť nemôžete, už sa udiala. Preto si myslím, že problémy riešiť, ktoré boli, sa už nevyriešia.

    Ale čo je podstatné, a to je tretia poznámka moja, ktorá vedie k tým peniazom a k tej cene. Viete, moja otázka je: A na čo boli tie peniaze? Z čoho by ste dneska zabezpečovali dôchodkový systém? Viete mi odpovedať?

    Ďakujem.

  • Posledná faktická poznámka – pani poslankyňa Vášáryová.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja by som chcela pána poslanca Petráka len veľmi varovať. Nepoužívajme v našej Národnej rade vyjadrenie: „Es kommt der Tag.“ Toto je vyjadrenie fašistickej hitlerovskej strany Nemecka. Hitler hovorieval: „Es kommt der Tag.“ Prosím vás pekne, žiadam vás. Je to veľmi nebezpečné vyjadrenie. A ja viem, čo hovorím, pretože som na to niekoľkokrát narazila. Na balkóne sedia diplomatickí zástupcovia. Bolo by to veľmi nepríjemné. Ďakujem vám veľmi pekne, že to nebudete viacej používať.

  • Pán poslanec Petrák, chcete reagovať na faktické poznámky? Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za faktické poznámky. Myslím, že pôjdem podľa poradia.

    Pán poslanec Miššík, ja ťa považujem za dobrého právnika, ale myslím, že nie je tvojou neznalosťou paragraf o kurzovej doložke, ktorý je v Obchodnom zákonníku, takže skús sa na to ešte pre istotou raz pozrieť.

    Ďalej by som sa vyjadril k tomu, aká je podstata, alebo že štát nie je dobrý vlastník. Ja sa ťa spýtam, aké sú tie spoločnosti, ktoré privatizovali Slovenský plynárenský podnik? Súkromné, privátne? Alebo sú to štátne spoločnosti Francúzska, Nemecka a Ruska, ktoré boli v tom záujme?

  • A ja sa ťa spýtam ďalej, ak je štát taký zlý vlastník, nestalo sa v histórii niekoľkokrát a bolo to predovšetkým v prípade, myslím, že britských automobiliek a automobilky Renault vo Francúzsku, že ak tá firma neišla a v záujme zamestnanosti a ďalších väčších strát pre hospodárstvo vstúpil do procesu štát, ktorý tú firmu sanoval? Tak sa ťa pýtam, ako je štát skutočne zlý vlastník? Ako myslíš si to?

  • Reakcia z pléna.

  • Pán poslanec Abrhan, spôsob privatizácie, pod ktorý sa podpísala aj Strana demokratickej ľavice, ja chcem povedať len jednu vec. Zámer je niečo iné, ako je spôsob privatizácie a ten spôsob privatizácie je jeden kolosálny podvod. Ako so zámerom privatizovať 49 % akcií s tým, aby mal štát zachovanú majoritu, nemáme absolútne žiaden problém.

    A, pán poslanec Fronc, z čoho by sa zabezpečovali dôchodky? No ak ste takto principiálni, tak všetky výnosy z privatizácie mali ísť na zabezpečenie dôchodkov, aby mali z toho obyvatelia Slovenska osoh.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Nachtmannová. Pani poslankyňa nie je prítomná, takže stráca poradie. Pán poslanec Burian, takisto nie je prítomný. Pán poslanec Frešo, tiež nie je prítomný, stráca poradie. A pani poslankyňa Vášáryová, nech sa páči. Po nej sa pripraví pán poslanec Kvorka.

  • Pani predsedajúca, vážený pán minister, dovoľte, aby som najprv vyslovila poďakovanie, že tu sedíte. Ste jeden z mála ministrov, nie, ste jeden z mála ministrov, ktorý počúva v Národnej rade, to znamená, dáva Národnej rade, v ktorej sedia naši koaliční partneri aj my, vážnosť, ktorú by Národná rada mala mať. Vy diskutujete s nami a chcem povedať, že si to mimoriadne vážim. Ale vystupujem aj preto, lebo mám pocit, že vlastne už hovoríme za absolútneho nezáujmu vlády, inak ktorá túto správu pripravila.

    Upozorňujem na článok v dnešnom Trende, kde novinár Kristián Slovák už avizuje, že už vedia, kto napísal túto správu, ktorú ste predkladali, pán minister. A vyslovuje, zrejme sa to dozvieme v krátkom čase, a vyslovuje domnienku, že vy ste to boli ako jeden z posledných, ktorý ju podpisoval. A nadobúdam dojem po niekoľkých dvojminútových vystúpeniach pána predsedu HZDS Mečiara, že jediný, ktorý by asi mal napísať takúto správu, je pán Mečiar. A kladiem si otázku, prečo vláda Slovenskej republike nepoprosila pána Mečiara, aby túto správu napísal? Myslím si, že balkón by bol plný. A všetci by sa veľmi o to zaujímali na rozdiel od dneška, keď sa pozerám na ten balkón.

    A preto si kladiem otázku a ďakujem vlastne vláde Slovenskej republiky, že sme mali možnosť dva dni, vyše dvoch dní rokovať o tomto probléme na pôde Národnej rady, pretože inak by sme sa my k slovu nedostali. Takže ja za to naozaj veľmi ďakujem, lebo vynorili sa témy, ktoré sú už dávno zasunuté. Ale uvedomme si, že my tu rokujeme dva dni o probléme minulosti a pred nami sú veľké výzvy budúcnosti, práve čo sa týka plynárenského priemyslu a práve čo sa týka plynu, a medzinárodné súvislosti, v ktorých sa ocitáme. Ja nebudem hovoriť dlho, ale chcem položiť tri otázky, ktoré sú pred nami teraz a dnes a o ktorých by sme mali v Národnej rade čo najskôr diskutovať.

    Prvá otázka je otázka diverzifikácie dodávok plynu. To je strategická a bezpečnostná otázka, od ktorej sa bude rozhodovať, akú bezpečnosť budeme vlastne v Slovenskej republike mať. Závisíme stopercentne od dodávok plynu z Ruskej federácie. A nebol by to problém, lebo Slovensko nepostihlo zatváranie kohútikov, ktoré postihlo na jednu celú zimu Estónsko a Ukrajinu a cez Ukrajinu Poľsko a aj Nemecko, kedy sa konečne zobudila Európska únia. Vyrovnali sme sa pomerne dobre aj so skokovým nárastom cien plynu, ktoré zdvihol Gazprom. Upozorňujem len, že Gazprom už avizuje, že mieni zdvihnúť cenu neuveriteľným spôsobom, a vy to viete, pán minister. Áno, my sme za návštevy ruského predsedu vlády Černomyrdina, keď 48 hodín pred svojou návštevou žiadal výmenu generálneho riaditeľa SPP, a tým podmienil svoj príchod na oficiálnu návštevu na Slovensko, my sme vtedy dostali výhodné podmienky. Tá zmluva končí v roku 2008. Vtedy nastúpil pán Ducký. Zrejme pán Mečiar vie o tom viac ako ja.

    My sme za tú výmenu a za tie zmluvy, ktoré sa vtedy podpísali na pôde a aj krytím SPP, zaplatili veľmi veľkú cenu v roku 1997 na samite v Madride, kde nášho predsedu vlády postavili do kúta a potom ho poslali preč, keď prijímali tri krajiny, keď nás mali prijímať do Severoatlantickej aliancie. To všetko je spojené s SPP. To je jedna otázka, a síce otázka diverzifikácie.

    Druhá otázka je, čo bude tiecť naším tranzitným plynovodom? Pred dvoma týždňami navštívil prezident Putin Bulharsko. Podpísali s Parvanovom zmluvy. Tento plynovod, ak sa bude realizovať, pán minister, vy to, samozrejme, sledujete, ja vás nijakým spôsobom nepodceňujem, tento plynovod pôjde aj do južného Talianska. Od roku 2000 sa diskutuje o baltickom plynovode a hoci som si zo začiatku, priznávam, myslela, že to je len ďalšia dymová clona, v tomto prípade veľmi veľká dymová clona podobná „peremyčke“, ktorú hral s nami Gazprom v rokoch 2000 – 2001, zdá sa, že baltický plynovod nebude dymovou clonou a že do 20 mld., možno aj viacej, kubíkov plynu pôjde popod Baltik rovno do severného Nemecka, 25 posledne, hej, bolo 18 voľakedy, teraz je už 25.

    Pripomínam, že naša rúra oficiálne má 90 mld. kubíkov, neoficiálne, nedovolím si to tvrdiť, možno trošku viacej a je už dnes spolovice prázdna. A keď sa z tohto pohľadu pozriete na privatizáciu, vážení kolegovia, SPP, uvedomte si, že na konci tejto rúry sú, zostanú len dvaja partneri, južné Nemecko, teda Rakúsko, hej, južné Nemecko a Francúzsko. A Francúzsko má diverzifikované dodávky plynu a odberá z Ruska 25 % ruského plynu a bude si setsakramentsky dávať pozor, aby nezvýšili túto svoju závislosť. Oni majú trochu inú politiku ako Nemecko.

    Čiže ak tu máme o niečom hovoriť, tak hovorme, z čoho bude mať Slovenská republika zisk z SPP, keď bude náš tranzitný plynovod prázdny? A preto sa vás chcem, pán minister, pýtať, s kým rokujeme? Ako sa dohovárame? Máme plány na zosieťovanie? Máme plány na zosieťovanie, viete veľmi dobre, veď ste človek informovaný, že pri konferencii, ktorú sme poriadali, „Úzke hrdlá“ medzi nami a Poľskom neexistuje nič. My máme problémy s Rakúskom, aby sme ich dokopali do toho, aby sme sa napojili na ich systémy. Ako budeme liberalizovať trh, keď nie sme zosieťovaní? Keď sa pozriete na mapu západnej Európy a ich sieť plynovodov a náš, udrie vám do očí jeden fakt, celá západná Európa je prepojená malými plynovodmi cez hranice. My máme len jednu obrovskú rúru a tá končí v Moskve. A to si treba uvedomiť.

    A moja tretia otázka je, ako diskutujeme s európskymi partnermi o spoločnej energetickej politike? Lebo si myslím, že spoločná energetická politika na európskej úrovni je mimoriadne vážna a dôležitá pre Slovenskú republiku, pre našu energetickú bezpečnosť a aj pre stratégiu. To je, myslím, veľmi dôležité. Ako sa staviame, ako budeme brániť Nabucco dnes, keď sú celé západné noviny plné toho, že South Stream, teda to, čo podpísal Parvanov s Putinom, absolútne vyradí Nabucco, to znamená diverzifikačný zdroj plynu pre nás z kaspickej oblasti. A čo keď sa potom to nepostaví? Skadiaľ budeme brať skvapalnený plyn, aby sme diverzifikovali? To sú otázky, na ktoré ja žiadam odpoveď, a máme právo, aby sme o nich už diskutovali, pán minister.

    V tejto súvislosti Ukrajina má novú vládu. Júlia Timošenko sa konečne ujala vlády. Júlia Timošenko je tvrdým partnerom na rokovanie a odborníčkou na plynárenstvo. Stretol sa už s ňou náš premiér? Stretol sa s ňou? My sme s Ukrajinou na jednej rúre. Ak prezident Putin v roku 2000 jasne povedal, že Rusko bude mať inú politiku tranzitu, v roku 2000, páni, bude mať inú politiku tranzitu, že obmedzí tranzit a chce vyvážať plyn zo svojho vlastného územia, preto stavia veľký prístav pri Sankt Peterburgu na skvapalnený plyn a podobne.

  • Ruch v sále.

  • Čo urobíme my s naším tranzitom? My sme napojení na Ukrajinu. Ich politika bude musieť byť časťou našej politiky. Ja sa pýtam, aké má rokovania slovenská strana s ukrajinskou stranou dnes? A upozorňujem, že Júlia Timošenko je tvrdým partnerom.

    Cez oficiálne správy sme zbežne boli oboznámení s tým, že obsahom rokovaní pána premiéra Fica so Sarkozym, s Merkelovou a Putinom boli aj energetické otázky. Kto z nás, páni, má aspoň minimálne vedomosti, o čom sa tam rokovalo? Ja nemám žiadne. Vy určite, dúfam, pán minister, že vy máte väčšie a jasné. Ale to by sme mali vedieť my tu v Národnej rade a mali by sme o tom rokovať, pretože je to otázka stratégie a bezpečnosti Slovenskej republiky. Mimochodom, o čom rokoval pán premiér Fico s pánom prezidentom Putinom na dači a čo mu sľúbil? Máme veľmi nepríjemné skúsenosti v tejto oblasti. To sú otázky dneška o plyne. To sú z môjho pohľadu otázky dneška.

    A keďže sa vrátil pán Mečiar, ja by som ho chcela, pána Mečiara, niečo poprosiť. My sa poznáme od roku 1990. A mne sa zdá, že po tých niekoľkých dvojminútových vystúpeniach pán Mečiar úplne ovládol mienku poslancov SMER-u. Stal sa zrazu tým, kto má jediný medzi nami tie pravé informácie. Ja by som vás, pán Mečiar, celkom vážne chcela poprosiť jednu vec, začnite písať pamäte, ale nepíšte ich, prosím vás, tak ako Pezlár písal o Slovenskom národnom povstaní. Lebo Pezlárove zápisky a mýty, ktoré písal do svojej knihy o Slovenskom národnom povstaní, majú dnes hodnotu zdrapu papiera. Vy viete, prečo mal byť vymenený generálny riaditeľ SPP pred Černomyrdinovou návštevou. Vy viete, čo robil pán Ducký a prečo sa nazýval „mistr 25 percent“. Vy viete mnohé veci, ktoré my nevieme, pominúc Remiáša a tak ďalej a tak ďalej. Ak vy nenapíšete, ak ste toho schopný dnes, nemýtizované, skutočné fakty, čo sa dialo v týchto rokoch aj s SPP, aj so všetkým okolo, my nebudeme mať do budúcnosti knihu, ktorá by jasne ukázala na tieto veci, a budú vznikať nové mýty a clony a dymy a politické zneužívania tohto problému. Vy to máte v rukách, pán Mečiar. Ja vás preto vyzývam, môžete predsa povedať, aby to vyšlo 15 rokov po tom, čo už tu nebudeme ani vy, ani ja.

    Ďakujem vám veľmi pekne.

  • Faktické poznámky na vystúpenie pani poslankyne Vášáryovej: pán poslanec Mečiar, pán podpredseda Národnej rady Číž, pán poslanec Jarjabek. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    A slovo má ako prvý pán poslanec Mečiar. Nech sa páči.

  • Samozrejme, po vypočutí takéhoto diskusného príspevku som mal chuť obrátiť oči k nebu a povedať: „Bože, odpusť jej, veď nevie, o čom hovorí.“

    Pokiaľ ide o hodnotenie súvislostí, nepochybujem, že pani poslankyňa v Postřižinách mala krajší zadok ako ja, ale nech neporovnáva naše hlavy.

    Pokiaľ ide o otázky, ktoré boli postavené ako zásadný politický problém, keď sme kupovali plyn z Ruska – kde sa dá kúpiť inde? Kde? Kde ho kupovala Dzurindova vláda? Skade ho brala?

    Pokiaľ ide o diverzifikáciu zdrojov, tak by mohla vedieť pani poslankyňa. Zdroje sú na území Ruska, Kaspického mora, v severnej Afrike a v Nórsku. Ako ich chcete diverzifikovať? Prevážať tekutý? Prevážať cez Stredozemné more? Veď na to nemali ani Taliani? Ako to robiť? Prevážať čím? Čo? A sme doma a zistíme, že tá odkázanosť je na niečom inom.

    Pokiaľ ide o diverzifikáciu sietí, veď Sovietsky zväz sa rozpadol, ťaží sa plyn na rôznych miestach, ale všetky sú odkázané na jedno potrubie, viacej ich nieto.

    Takže vlastne to bol taký príhovor, taký, no taký povzdych. Ja by som len rád povedal, že keď budem tie pamäte písať, bude tam aj o jednej veľvyslankyni, ktorá vyrábala falzifikáty vo Varšave, od ktorých sa potom dištancovala aj poľská vláda a musela sa aj domáca vláda. Bude to aj o jednej veľvyslankyni, ktorá bola v Rakúsku a ktorá pri vzniku štátu mi hovorila, že je Európanka a Česko-Slovenka, ale nie Slovenka. A dneska hrdo sedí v tomto štáte a chcela byť aj prezidentkou. Pamätám si na jednu poslankyňu, ktorá chcela byť prvá prezidentka Československa a bola proti vzniku tohto štátu a pôsobila proti ľuďom, ktorí ten štát zakladali.

    Takže, pani poslankyňa, keby som do tých pamätí mal všetko napísať, bolo by toho tam strašne...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Ďakujem. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, keďže je 13.00 hodín, chcem sa opýtať, či je všeobecný súhlas, aby sme dobehli reakcie na vystúpenie pani poslankyne Vášáryovej a potom prerušili rokovanie. Áno?

  • Súhlasná reakcia pléna.

  • Dobre, takže budeme pokračovať.

    Faktická poznámka, pán poslanec Číž.

  • Ďakujem vám pekne, pani predsedajúca. Pani poslankyňa Vášáryová, ja naozaj mám obrovský problém akýkoľvek konflikt s vami, predsa len sme krajania a nepopieram, že ste boli idolom mojej mladosti, ale boli ste zároveň aj veľvyslankyňou Slovenskej republiky a boli ste zároveň štátnou tajomníčkou ministerstva zahraničných vecí. Nedá sa celkom nereagovať, lebo váš hlas reprezentuje v istej miere akosi názorové a iné nivó, ktoré proste SDKÚ ponúka verejnosti.

    Ja sa priznám, že z toho, čo ste povedali, že rovno nevidieť, že by ste mohli vôbec slúžiť Slovensku účelovo a pozitívne, veď v roku 2000 Putin čosi povedal, máme za sebou osemročné obdobie vlády Mikuláša Dzurindu a poznáme, ako rozvíjal v tomto smere vo vzťahu k plynovodu veľmi aktívnu proruskú politiku, bolo to predmetom našej veľmi tvrdej politiky. Dodnes hovoríte, pani Vášáryová, o Rusku, ako o nejakej komunistickej krajine, aj keď viete, že tam tú reprezentuje Ziuganov v dramatickej menšine. Ide o krajinu, obrovskú krajinu s obrovskými zásobami nerastných surovín, krajinu, ktorá má postavenie minimálne regionálnej veľmoci, a normálne a zmysluplné krajiny, ktoré si dokážu formulovať zmysluplnú zahraničnú politiku, hľadajú aj prirodzený rámec potom vzťahov s takouto krajinou, pretože je to v životnom záujme tej krajiny.

    Tie prvoplánované, hlboko ideologizujúce, treťosektorové v tej časti prezentované názory, ktoré rovno nereprezentujú pozitívne ten tretí sektor, to jednoducho nestačí na úroveň strategického uvažovania v danom zmysle slova. A v konečnom dôsledku to, čo hovoríte na adresu ministra, a preto hlavne reagujem, je vlastne nezmyslom, nedá sa to zrealizovať, pani kolegyňa. No boli tam minimálne štyri zásadné protirečenia. Vaša úloha, vaše miesto...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Faktická poznámka – pán poslanec Jarjabek.

  • Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pani poslankyňa Vášáryová, samozrejme, nemôžem s vami polemizovať, lebo nemám tie informácie z hospodárskej oblasti, ktoré máte vy. Dokonca som mal niekedy pocit, ako keby ste boli členkou hospodárskeho výboru, a úprimne sa teším na vaše vystúpenie k tlačovému zákonu, lebo naozaj som veľmi zvedavý, že ktoré z týchto vystúpení bude porovnateľne informačne lepšie.

    Ale o jednom môžem hovoriť a môžem hovoriť o tom, keď ste sa dotkli tzv. súdruha Pezlára. O Pezlárovi to, čo ste povedali, máte možno tiež pravdu, ale prečo ste to nepovedali osobne súdruhovi Pezlárovi? Mali ste na to možnosti. A vaši kolegovia tiež neodmietli hrať v Povstaleckej histórii, ktorá priamo na to, o čom písal Pezlár, nadväzovala. Takže zdá sa mi tá vaša poznámka v súvislosti s Pezlárom trošku neúprimná.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Reagovať na faktické poznámky bude pani poslankyňa Vášáryová, nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne. Škoda, že sa neobjavili nejaké reakcie na moje vystúpenie. Skutočne nemôžem zodpovedať za mojich kolegov, ktorí hrali v Povstaleckej histórii. A s pánom Pezlárom sme bývali neďaleko, takže pokiaľ sa neskrýval pred nami, tak sme s ním, samozrejme, diskutovali. Ja som ho osobne veľmi dobre poznala.

    Ale myslím si a som veľmi vďačná, že tu naozaj sedel pán minister a niekedy nesúhlasil so mnou alebo niekedy prikyvoval. Ja som veľmi rada, že máme ministra hospodárstva, ktorý týmto veciam rozumie a zaujíma sa o to. Je to pre mňa istou zárukou, že o týchto veciach, o ktorých hovoril aj predvčerom, včera, myslím, pán Janiš a ja dnes, že o tom diskutuje a bude o tom diskutovať s nami pán minister, veľmi by sme to potrebovali, aby sme mohli ďalej uvažovať a pôsobiť v tejto oblasti, ktorej sa už dlhodobejšie venujeme.

    Ďakujem vám veľmi pekne.

  • Ďakujem. Ešte o reakciu na vystúpenie pani poslankyne požiadal pán minister, nech sa páči, pán minister, máte slovo. Choďte k mikrofónu.

  • Ďakujem veľmi pekne. Len ma pán poslanec Miššík upozorňoval, že nemôžem odtiaľto, ale odtiaľ hovoriť, takže...

  • Reakcie z pléna.

  • Aha, pardon, ospravedlňujem sa.

    Ja som chcel len reagovať na pani poslankyňu Vášáryovú. Skutočne chcem vás ubezpečiť, nie je autorom tej správy ten, koho ste vy načrtávala. Pokiaľ vyjde takáto informácia v Trende, vyhlasujem vám tu, že je nepravdivá. Autorom tejto správy je ministerstvo hospodárstva, písala ju špeciálna skupina, ktorú som si vymenoval ja a riadil som priamo túto skupinu ja.

    Čo sú tam tie chyby, tá chyba v tom uznesení, bolo to pod tlakom času a, samozrejme, ušlo nám to. Nedá sa nič robiť, ja som sa vám dopredu ospravedlnil za tú chybu, ktorú sme spravili.

    Začali ste tému diverzifikácie, nechcem teraz zdržiavať na túto tému. Verím, že buď na poslaneckom klube, alebo pokiaľ bude mať Národná rada záujem o diverzifikáciu energie, môžeme sa k tomu dostať. Len jednu poznámku k Nabuccu. Už keď na jar 2007 predseda maďarskej vlády podpísal s Ruskou federáciou zmluvu, bolo jasné, že Nabucco je mŕtvy chrobák. V podstate podpísanie ďalšej zmluvy s Bulharskom je len doplnenie toho, že nebude realizovaná vetva Nabucco, ale ide South Stream a South Stream by mal pokračovať smerom až do Baumgartenu a z Baumgartenu chce Maďarská republika potiahnuť tento plynovod do Maďarska.

    To je všetko. Ďakujem.

  • Ďakujem. Ja chcem len vysvetliť, že pán minister ako predkladateľ môže požiadať o vystúpenie hocikedy, ja mu slovo musím dať, ale, samozrejme, že dám priestor aj na faktické poznámky na jeho vystúpenie. Nezodpovedám za obsah jeho vystúpenia. Takže faktické poznámky na vystúpenie pána ministra – pán poslanec Abrhan. Ešte niekto? Nikto. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    A slovo má pán poslanec Abrhan, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Ja si myslím, pán minister, že ste nemohli a nemali vystúpiť, lebo dohoda bola taká, že po odznení dokončíme faktické poznámky k vystúpeniu pani poslankyne Vášáryovej a potom sa preruší schôdza. Čiže vaše vystúpenie už bolo počas prerušenej schôdze. Z toho dôvodu viem si predstaviť, že vaše vystúpenie mohlo byť na začiatku, keď budeme v utorok pokračovať, ale teraz už nemalo byť podľa dohody, ktorú sme tu mali. Ďakujem pekne.

  • Len pred tým, ako preruším rokovanie, chcem ešte povedať pánovi poslancovi Abrhanovi, aby si vytiahol stenografický prepis, ja som povedala „dokončíme reakcie na vystúpenie pani poslankyne Vášáryovej“, nepovedala som „faktické“, takže budem rada, ak si budete istý, čo hovoríte.

    Takže, ak dovolíte, teraz prerušujem rokovanie 19. schôdze Národnej rady do utorka do 9.00 hodiny. Chcem len upozorniť, že budeme v utorok 5. februára o 9.00 hodine pokračovať nie týmto bodom, ale návrhom poslankýň, pani poslankyne Tóthovej a pani Muškovej, ktorý je uvedený v schválenom programe pod číslom 19.

    Takže ďakujem všetkým a dovidenia v utorok.

  • Prerušenie rokovania o 13.10 hodine.