• Vážené pani poslankyne, páni poslanci, chcem vás privítať v rokovacej sále, aby sme spoločne otvorili rokovanie 19. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Ešte predtým, ako pristúpime ku všetkým formalitám nevyhnutným na to, aby sme mohli v nasledujúcich dňoch prerokovávať program, poprosím vás, aby ste sa prezentovali, aby som zistil, či sme uznášaniaschopní.

  • Prezentácia.

  • Konštatujem, že je prítomných 113 poslankýň a poslancov a Národná rada je uznášaniaschopná, je pripravená pokračovať v rokovaní.

    Na 19. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky budú overovateľmi páni poslanci Ján Podmanický a pán poslanec Peter Markovič. Ich náhradníkmi budú páni poslanci Ján Chrbet a pán poslanec Peter Gabura.

    Táto schôdza alebo tento rokovací deň bude výnimočný aj tým, že žiaden poslanec nepožiadal o ospravedlnenie, to znamená, že Národná rada v plnom počte bude dnes prerokovávať všetky navrhnuté body programu.

    Program 19. schôdze, tak ako som ho zostavil v zmysle zákona o rokovacom poriadku, vám bol rozdaný. Chcem vás len informovať, že pán minister životného prostredia Slovenskej republiky Jaroslav Izák ma písomne požiadal, že berie späť vládny návrh zákona o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie, bola to tlač č. 515, ktorý už nie je teda v návrhu programu.

    Dámy a páni, do programu 19. schôdze je ešte zaradený nad rámec Legislatívny a pracovný program Európskej komisie na rok 2008. Chcem vás informovať, že som osobne pozval na rokovanie Národnej rady člena Európskej komisie pána Jána Figeľa a požiadal som ho, aby tento Legislatívny a pracovný program uviedol. Pán komisár moje pozvanie prijal s tým, že tento dokument predstaví v piatok 1. februára o 9.00 hodine. Na to, aby pán komisár za Slovenskú republiku Ján Figeľ mohol odprezentovať a vystúpiť v rozprave je potrebný súhlas Národnej rady. Môj návrh je, aby sme hlasovaním o programe vyslovili aj súhlas s účasťou pána Jána Figeľa, samozrejme, ak nepredloží, dámy a páni, niekto iný návrh.

    Teraz pristúpime k samotnému schvaľovaniu programu 19. schôdze. Dámy a páni, môžete sa prihlásiť s návrhmi na zmenu alebo doplnenie programu. Upozorňujem len, že každý z vás má jednu minútu určenú rokovacím poriadkom na to, aby predložil svoj návrh. Takže, nech sa páči, vaše návrhy. Páni poslanci Pataky, Mečiar, Bárdos, Pado, pani poslankyňa Tóthová. Predpokladám, že viac návrhov sa neobjaví. Takže poprosím teraz pána poslanca Patakyho. Nech sa páči, máte slovo, pán poslanec.

  • Vážený pán predseda, sťahujem z rokovania Národnej rady svoj poslanecký návrh na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213 o neziskových organizáciách, poskytujúcich všeobecne prospešné služby, ktorý je zaradený pod bodom č. 20. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. O tomto návrhu nebudeme hlasovať, je to vaše právo z rokovacieho poriadku ako jediného predkladateľa.

    Nech sa páči, ako ďalší pán poslanec Mečiar.

  • Vážený pán predseda, v mene troch klubov navrhujem, aby bod 24 – Návrh poslancov Národnej rady na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o umelom prerušení tehotenstva nebol predmetom rokovania tejto schôdze Národnej rady. Je to preto, že Ústavný súd prijal v tomto smere stanovisko a nový zákon pripravuje ministerstvo zdravotníctva, ktorý bude rešpektovať aj návrh Ústavného súdu. Aby v tomto smere nevyšli dve protichodné právne normy, tak navrhujem, aby tento bod, pardon, 26 bol stiahnutý z rokovania Národnej rady.

    Ďalej navrhujem, aby bola situácia s odvolávaním sudcu Ústavného súdu predmetom rokovania Národnej rady a aby Národná rada Slovenskej republiky prijala svoje stanovisko, a to na záver po návrhu zákona pána poslanca Mojmíra Mamojku.

  • Ďakujem pekne. Ja len upresním, pán poslanec, je to bod programu 26, nie 24, dobre, už upraveného, takže len pre zrozumiteľnosť je to zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva, kde navrhujete, aby bol vyradený z tejto schôdze na základe návrhu, ktorý ste podali, a ten druhý návrh, žiadate zaradiť samostatný bod (reakcia poslanca zo sály) programu pléna alebo ústavnoprávneho výboru?

  • Reakcia poslanca zo sály.

  • Programu pléna, dobre. Dobre, jasné, budeme o tom hlasovať.

    Nech sa páči, pán predseda poslaneckého klubu SMK pán Gyula Bárdos.

    Gy. Bárdos, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predseda. Podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky dávam návrh na vyradenie tlače č. 526, v návrhu je to bod 14, ale v tej pozvánke, ktorú sme dostali domov, je to bod 18, a to vládneho návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, takzvaný tlačový zákon, z rokovania 19. schôdze Národnej rady. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne. Ide o tlačový zákon, len na upresnenie, v bode nového programu je to (hlasy v sále) 14. Dobre. Pán poslanec Pado.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Podávam návrh na uznesenie, ktorým Národná rada Slovenskej republiky podľa § 128 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku žiada vládu Slovenskej republiky, aby do 30 dní predložila Národnej rade Slovenskej republiky správu o priebehu vyšetrovania a zistených skutočnostiach v nasledujúcich kauzách: útoku na Hedvigu Malinovú z 25. augusta 2006, vraždy študenta Filozofickej fakulty Daniela Tupého z 5. 11. 2005, razie policajtov v Nitre dňa 3. 11. v kluboch Naozaj a Stará pekáreň, neadekvátneho zásahu policajnej hliadky proti sprejerovi v Trnave 6. 10. 2007, zásahu proti demonštrujúcej novinárke pani Maržet za povolenie demonštrácií dňa 21. 11. 2007 v čase, keď prezident Gašparovič vítal autokratického prezidenta Nursultana Nazarbajeva a úteku zadržaného Červenku polícii 17. 1. 2008. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec, vzhľadom na to, že žiadate informácie o viacerých nesúvisiacich kauzách, chcete to mať ako jednu správu, alebo ako správy k jednotlivým prípadom, ktoré ste navrhli.

  • Hlas z pléna.

  • Čiže budeme hlasovať o všetkých ako jednom návrhu. Dobre. Ďakujem pekne. Pán poslanec Janiš.

  • Ďakujem za slovo. Pán predseda Národnej rady, dovolím si vás požiadať, aby ste nespájali hlasovanie o programe Národnej rady s možnosťou vystúpiť v Národnej rade eurokomisára pána Figeľa. Chcem, aby ste tieto hlasovania oddelili.

  • Ďakujem pekne. A ako posledná pani poslankyňa Tóthová.

  • Ďakujem. Vážený pán predseda Národnej rady, chcem vás požiadať, aby ste bod 22, to je legislatívny návrh poslankýň Tóthová, Mušková preradili na utorok na 9.00 hodinu, pretože cez víkend mám dostať analýzu, s ktorou by som chcela oboznámiť ešte plénum. Tá analýza je k danej problematike.

  • Ešte raz, pani poslankyňa, ktorý je to?

  • Hlasy v sále.

  • No, v programe, ktorý sme dostali domov...

  • Dobre. Čiže bavíme sa o návrhu vašom a pani poslankyne Muškovej...

  • ... na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 219 o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a žiadate, aby sme o ňom rokovali budúci týždeň v utorok o 9.00 hodine.

  • Ďakujem pekne. Tým odzneli všetky návrhy a pripomienky a budeme o nich hlasovať v poradí, ako boli predložené.

    Ako prvý stiahol svoj návrh pán poslanec Pataky. Ako som hovoril, o tomto návrhu nemusíme hlasovať. Je to jeho mandát.

    Ako druhý požiadal o zmenu a doplnenie programu pán poslanec Mečiar, ktorý ako prvú požiadavku vzniesol vyradiť bod 26, hovoríme o zákone o umelom prerušení tehotenstva, o poslaneckom návrhu. Takže budeme teraz hlasovať o návrhu pána poslanca Mečiara, aby bod 26, zákon o umelom prerušení tehotenstva, bol vyradený z programu 19. schôdze.

    Hlasujeme. Prezentujeme sa a hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 85 za, 39 proti, 17 sa zdržalo, 6 nehlasovali.

    Konštatujem, že sme návrh pána poslanca Mečiara schválili.

    Poprosím potom organizačný odbor, aby urobil zmenu v programe.

    A ako druhý návrh je, aby ako posledný bod programu rokovania 19. schôdze bol zaradený bod, stanovisko k..., mohli by ste, pán predseda, naformulovať, viem, že ide o problematiku ústavného sudcu, ale ako budeme nazývať ten bod. Zapnite, prosím vás, pána poslanca Mečiara. Alebo stanovisko k odvolaniu ústavného sudcu Horvátha? Dobre. Takže budeme hlasovať o tom, aby sme ako posledný...

  • Stanovisko Národnej rady k odvolaniu ústavného sudcu doktora Horvátha.

  • Dobre, takže budeme hlasovať o zaradení nového bodu na koniec programu 19. schôdze – Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky k odvolaniu ústavného sudcu pána Horvátha. Hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • 146 prítomných, 82 za, 38 proti, 4 sa zdržali, 22 nehlasovalo.

    Konštatujem, že tento návrh sme prijali.

    Ešte, pán predseda Mečiar, keďže nie je návrh pre výbory, pridelím prerokovanie všetkým výborom Národnej rady.

  • Pán predseda, ešte dnes ho budete mať v rukách a s tým aj ostatní poslanci.

  • Dobre. Ďakujem pekne. Ako ďalší vystúpil s návrhom vyradiť rokovanie v prvom čítaní vládneho návrhu, takzvaného tlačového zákona pán poslanec Gyula Bárdos. Takže budeme hlasovať o návrhu, aby sme v programe 19. schôdze nerokovali o tlačovom zákone.

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 63 za, 81 proti, 3 sa zdržali.

    Konštatujem, že tento návrh sme neprijali a uvedený vládny návrh zákona zostáva súčasťou programu 19. schôdze.

    Ďalej pán poslanec Pado požiadal, aby sme sa uzniesli na tom, že vláda do 30 dní podá Národnej rade Slovenskej republiky správu o priebehu vyšetrovania, opravte ma, pán poslanec, ak na niečo zabudnem, káuz Hedvigy Malinovej, vraždy Daniela Tupého, razie a primeranosti zásahu v Nitre, neadekvátneho postupu polície proti sprejerom a neadekvátneho postupu polície Slovenskej republiky v prípade kazašskej novinárky počas návštevy pána prezidenta Nazarbajeva (hlas z pléna) a ešte k Červenkovi.

    Poprosím ešte raz, pán poslanec Pado, naformulujte ešte ten... Stačí ten záver, aby bolo jasné, lebo...

  • Hlasy z pléna.

  • A úteku zadržaného Červenku polícii 17. 1. 2008.

  • Dobre. Ďakujem pekne. Takže žiadate o jednu správu, ktorá bude obsahovať informácie o všetkých týchto. Hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • 146 prítomných, 64 za, 53 proti, 29 sa zdržalo.

    Konštatujem, že tento návrh sme neprijali.

    Ďalší návrh dal pán predseda poslaneckého klubu SDKÚ – DS, aby sme nespájali súhlas alebo nevyjadrili súhlas s účasťou pána komisára Figeľa hlasovaním o programe. Myslím, že o tomto nemusíme hlasovať. Dám samostatne hlasovať o programe a samostatne o tom, či pán Figeľ môže vystúpiť v pléne a v rozprave.

    A ako posledný bol návrh od pani poslankyne Tóthovej, ktorá žiada preložiť návrh jej a pani poslankyne Muškovej na rokovanie na budúci utorok ako prvý bod programu o 9.00 hodine. Pýtam sa, či je všeobecný súhlas.

  • Všeobecný súhlas.

  • Je všeobecný súhlas, takže nebudeme o tomto hlasovať. Budeme hlasovať teraz, dámy a páni, o návrhu programu 19. schôdze ako o celku. Prezentujeme sa a hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 84 za, 63 bolo proti.

    Konštatujem, že sme schválili program 19. schôdze.

    A teraz vás ešte požiadam, dámy a páni, aby ste sa vyjadrili k možnosti vystúpenia pána komisára Jána Figeľa v rozprave k návrhu legislatívneho plánu práce Európskej únie. Hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • 147 prítomných, 146 za.

    Teším sa na vystúpenie a informácie od nášho komisára pána Janka Figeľa. Ďakujem pekne.

    Dámy a páni, budeme pokračovať v rokovaní 19. schôdze. Chcem vás len informovať, že hneď po prerokovaní prvého bodu, a to je vyhlásenie alebo prijatie návrhu uznesenia Národnej rady pri príležitosti 160. výročia vzniku prvej Slovenskej národnej rady.

    Budeme hlasovať o tomto návrhu uznesenia. Ešte vás chcem informovať o procedúrach, tak ako sme o nich hovorili aj v grémiu. Tajné hlasovania o bodoch 13, 58 a 59 vykonáme vo štvrtok 31. januára po hlasovaní o 17.00 hodine. O ostatných prerokovaných bodoch programu, ak nerozhodneme hlasovaním inak, budeme hlasovať vždy o 11.00 hodine a 17.00 hodine.

    Teraz poprosím pána podpredsedu Číža, aby prevzal vedenie schôdze.

  • Vážené panie poslankyne, páni poslanci, podľa schváleného programu teda pristúpime k

    Vyhláseniu Národnej rady Slovenskej republiky pri príležitosti 160. výročia vzniku prvej Slovenskej národnej rady.

    Tento návrh uznesenia máte pod tlačou 532.

    Poprosím teraz predsedu Národnej rady Pavla Pašku, aby pri tejto príležitosti uviedol tento návrh uznesenia.

  • Vážený pán predseda vlády, členovia vlády, dámy a páni, aj milí hostia na balkóne. Bolo to presne pred dvoma týždňami, keď v Bratislave pred poslancov predstúpil jeden poslanec za mesto Zvolen a hovoril o slobode, o vzdelaní a o slovenskom jazyku. Rád by som voľne zopakoval jeho slová.

    „Za slobodou ide náš vek, za slobodou ide naša vlasť, ale uskutočnenie opravdivej slobody nie je možné bez vzdelania. Som preto presvedčený, že je vo veľkom záujme našej krajiny, aby sa náš ľud vzdelával a duchovne nezanedbával, pretože jedine oslobodený a osvietenejší ľud nemôže slúžiť za podlý prostriedok proti rozvíjajúcej sa slobode.“

    Dámy a páni, bol to citát a tieto slová odzneli pred poslancami Uhorského snemu 15. januára 1848. Teda bez dvoch týždňov presne pred 160 rokmi. Boli to slová Ľudovíta Štúra, prvého slovenského poslanca Uhorského stavovského snemu. Boli to slová ale, dámy a páni, ktoré sú neuveriteľné živé a dodnes nestratili na svojej aktuálnosti. Slová, ktoré akoby odštartovali vývoj meruôsmeho roku a predznamenali prvé dejinné vystúpenie slovenského národa za svoju slobodu a samostatnosť.

    Keď som si čítal Štúrovo vystúpenie na Uhorskom sneme, mal som pocit, ako keby som hovoril o dnešku. Pretože hovoril o tom, že bez vzdelania nieto slobody. Hovoril o tom, že bez národného povedomia nieto národa. A hovoril aj o tom, že bez vzdelávania k národnému povedomiu žiaden národ nedosiahne skutočnú naozajstnú slobodu.

    Dámy a páni, včera na obed sme pred budovou Národnej rady vztýčili jeden z významných slovenských historických symbolov. Vztýčili sme kópiu historickej vlajky z meruôsmych rokov. Dnes tu sedíme, aby sme po tom, ako rok 2007 bol rokom Jozefa Miloslava Hurbana, prvého predsedu Slovenskej národnej rady, prijali uznesenie, o ktoré vás chcem požiadať, ktorým by sme rok 2008, ktorý je významným 160. výročím prvej Slovenskej národnej rady, vyhlásili za rok prvej Slovenskej národnej rady. Nielen preto, aby sme dnes hovorili o Slovenskej národnej rade, ale aby sme vytvorili priestor počas celého roka na podujatia, ktoré budú mať jediný cieľ – z pohľadu Národnej rady ako nástupcu, kontinuálneho nástupcu historickej prvej Národnej rady dali občanom možnosť zvýšiť svoju dôveru k tejto inštitúcii, bez ktorej si nevieme predstaviť demokratické fungovanie našej krajiny, ale hlavne, aby sme využili tento priestor na to, aby to, čo dnes nazývame vlastenectvo, to, čo dnes nazývame kusom histórie, ktorá je plná informácií, sme priblížili všetkým tým, ktorí možno aj nechtiac nemajú možnosť o týchto veciach hovoriť.

    Mám na mysli najmä mladých, mám na mysli študentov, mám na mysli generáciu, pre ktorú sú výdobytky demokracie a dnes otvorená spoločná Európa čímsi tak samozrejmým, že si ani nevedia predstaviť, čím všetkým Slováci museli prejsť a aká dlhá a strastiplná bola cesta emancipácie, sebaurčenia, cesta k slobode a demokracii, cesta k nášmu súčasnému európskemu parlamentarizmu.

    Chcem vás, samozrejme, všetkých požiadať o podporu a bol by som veľmi rád, ak by rok 2008 naplnený podujatiami, ktoré som si dovolil vám priblížiť aj na základe rozhodnutia koordinačného výboru, ktorý už dlhodobejšie pracuje, bol cestou nielen pre Slovákov, ale aj všetkých tých, ktorí na Slovensku žijú, pre predstaviteľov národnostných menšín k tomu, aby tento rok pochopili tak ako pred 160 rokmi naši predchodcovia ako rok svornosti a hrdosti. Hrdosti na národ a hrdosti na krajinu, kde všetci spoločne žijeme. Dovoľte, aby som prečítal návrh uznesenia a požiadal vás o jeho podporu.

    „Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky k 160. výročiu vzniku prvej Slovenskej národnej rady. Národná rada Slovenskej republiky pri príležitosti 160. výročia vzniku prvej Slovenskej národnej rady ako reprezentatívneho politického orgánu stojaceho v revolúcii 1848 – 1849 na čele zápasu za emancipáciu slovenského národa a za spravodlivejšie spoločenské vzťahy, nadväzujúc na tradície demokratického parlamentarizmu a na túto inštitúciu ako predchodkyňu dnešného parlamentu Slovenskej republiky, vyjadrujúc úctu a uznanie jej predstaviteľom, ktorí sa zaslúžili o sebaurčenie Slovákov v politicko-národnej, sociálno-ekonomickej a kultúrno-duchovnej oblasti

    A. vyhlasuje rok 2008 za Rok prvej Slovenskej národnej rady; B. konštatuje, že Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky sa bude v spolupráci so Slovenským národným múzeom a Múzeom slovenských národných rád v Myjave, so Slovenskou akadémiou vied, Maticou slovenskou, Vojenským historickým ústavom Ministerstva obrany Slovenskej republiky, miestnymi a regionálnymi samosprávami a inými subjektmi podieľať na odborných a kultúrno-spoločenských podujatiach vyzdvihujúcich národno-emancipačné hnutie Slovákov v období revolučných rokov 1848 – 1849 pod spoločným názvom Rok prvej Slovenskej národnej rady.“

    Ďakujem pekne, dámy a páni, dúfam, že hlasovaním vyjadríte svoj postoj nielen k našim dejinám, ale aj k našej európskej budúcnosti. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pán predseda. Vážené kolegyne, kolegovia, otváram rozpravu k tomuto bodu programu. Chcem informovať, že za poslanecké kluby sa prihlásili: za Slovenskú národnú stranu pán poslanec Rafaj a za Kresťanskodemokratické hnutie pani poslankyňa Sabolová. Teraz odovzdávam slovo pánovi poslancovi Rafajovi.

  • Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážený pán predseda, vážení páni podpredsedovia, vážený pán premiér, členovia vlády, ctené kolegyne a kolegovia, 160. výročie vzniku prvej Slovenskej národnej rady odhaľuje alebo poukazuje na kontinuálne dlhodobejšie aktivity slovenského národa, ktoré vyústili 19. septembra k vystúpeniu na Myjave. Meruôsme roky 1848 a 1849 sú teda najskôr volaním po duchu rovnosti národných slobôd a práv a po hluchote a vlne prenasledovania sú o jednoznačnom revoltujúcom vystúpení a aj inštitucionálnom ustanovení štandardných demokratických, národ reprezentujúcich inštitúcií, na čo môžeme byť všetci hrdí.

    Ľudovít Štúr už 31. marca 1848 reagoval na marcové zákony článkom Nový vek, kde v mene Slovákov očakával nové poriadky v novom svete. Zároveň pánom v Pešti odkázal, že Slováci len pravdu hľadajú, a to chcem zdôrazniť, nič zlé, nebezpečné nechcú, naopak, že, citujem, „chceme osvetu a vzdelanosť aj pre zanedbaný slovenský národ, že chceme len to, po čom túžia všetci v tomto veku slobody a osvety“.

    Chcem pripomenúť, že už od jesene 1847 sa pripravovala skupina národovcov okolo Štúra a Hurbana, ktorý v apríli 1848 vydal politický leták Bratia Slováci, kde v mene Slovákov jasne formuloval opäť viaceré žiadosti. Nasledovali, prirodzene, aj výzvy na zjednotenie národa ako prvý predpoklad uplatnenia si neodcudziteľného práva národa na sebaurčenie. Preto mi dovoľte zacitovať jeho výzvu: „Hor sa teda všetci, vy synovia slovenskí, hor sa na cestu zákonnú slobodnej krajiny.“ Chcem zdôrazniť opäť slovo zákonnú, zákonné právo, ktoré bolo nášmu národu dlho upierané.

    Hurban sa opiera a aj obracia na statočných mužov, a to aj sedliakov, aj mešťanov a organizuje zastupiteľstvá a výbory na rokovanie. Pamätné a dodnes citované je jeho Slováci, zvon slobody udiera aj za vás. V tomto príhovore chcem zdôrazniť ocenenie, ktoré Hurban v tomto politickom letáku dáva každému Slovákovi, ktorý toto dielo spasenia, citujem, „slovenského či slovom, či skutkom podopierať bude“.

    A nasledovali Mikulášske žiadosti slovenského národa z 10. mája, ktoré boli prirodzeným následkom petičného hnutia iniciovaného Jánom Franciscim a Štefanom Markom Daxnerom, pričom hnutie sa, prirodzene, sústredilo okolo miestneho farára Michala Miloslava Hodžu. Práve tu máme spracovaný a na stoličnom verejnom zhromaždení aj zverejnený prvý kompaktný národný program v roku 1848. Historický a politický dosah tohto programu je v tom, že slovenský národ sa označil ako národ autochtónny a štátotvorný, citujem, „pranárod tejto krajiny“ a prihlásil sa o právo na sebaurčenie.

    Slovenský národ sa ukázal vo svojej humanitnej veľkosti, keď žiadnu národnosť nechcel, citujem, „ani ukrivdiť, ani zmenšiť“, ale žiadal a dovolával sa všeobecných ľudských, politických a národných práv, ako je sloboda reči, sloboda tlače, sloboda ústavná, sloboda inštitucionálna. A tie boli doplnené o neodcudziteľné práva národné. Naši predkovia zadefinovali teda nielen svoju autochtónnu pravlasť, ale aj štátne symboly, ako je vlajka a dokonca slovenská národná stráž.

    V meruôsmom roku sme teda žiadali na základe rovnosti národov jeden všeobecný snem a popri ňom osobitné národné snemy a tiež národné školy a úradnú reč materinskú, lebo, citujem, „svetlo slovo slobody je potupenô v tom páde, keď sa slovenský národ nerozumejúc po maďarsky pri rokovaniach v reči jemu nezrozumiteľnej k nemote odsudzuje“. Koniec citátu.

    Potom bol Slovanský zjazd v Prahe v júni, nasledovali aj Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských z júna 1848, aby 15., 16. septembra 1848 bola založená Slovenská národná rada vo Viedni. Po rokovaniach to bol po prvýkrát v dejinách Slovákov a Slovenska ustanovený takýto vrcholný národný orgán, ktorý sa de facto stal aj prvou slovenskou národnou vládou.

    Podľa zápiskov Mikuláša Dohnányho sa dozvedáme, že Slovenská národná rada by mala len dočasne riadiť samostatne vystupujúci národ slovenský. Čiže tu máme jasné demokratické pravidlo predpokladajúce potvrdenie neskoršou legitimitou. 19. septembra 1848 nasledovala výzva Slovenskej národnej rady Bratia Slováci. Podstatný zlom nastal na zhromaždení ľudí na Myjave práve v tomto dni, keď Slovenská národná rada vypovedala poslušnosť peštianskej vláde, vyhlásila sa za jediného reprezentanta moci na Slovensku a vydala výzvu Slováci bratia, spísanú Jozefom Miloslavom Hurbanom.

    Je pravda, že výzva Slováci, bratia sa začína smutnou historickou retrospektívou, ako od storočí leží na nás bieda a nešťastia, ale hneď pokračuje dôrazne a optimisticky, realisticky, že v tomto roku sa sloboda mnohým národom usmiala a mnohé bremená už spadli z iných hláv. Vystúpenie na Myjave je prelomové v štátotvornej genéze Slovákov v tom, že po mierumilovných, ale nič neriešiacich apeloch a formách memoránd, žiadostí, prosbopisov a výziev reprezentanti národa zadefinovali v revolučnom roku aj revolučnú akčnú výzvu a zadefinovali aj jej aktívnu formu. Sloboda sa vydobýja len so zbraňou v ruke a len obeťami. Preto nasledovalo konštatovanie a výzva Bratia, zbroj do ruky za svoje spasenie, za svoju slobodu.

    Za čo teda vystúpili naši slávni národobuditelia v meruôsmych rokoch a vlastne naši prví predchodcovia tohto slobodného parlamentu? Zadefinovali to veľmi presne: „My dvíhame zbroj našu za národné práva a slobody národa slovenského.“ Tento dokument je štátnický, vyvážený, pretože okrem pôvodcu žalostného stavu Slovákov v Uhorsku štúrovci namierili ostrie výčitiek aj proti odrodilcom, proti tomu odvekému nešváru a suchej ratolesti na našom národnom strome.

    Dámy a páni, história je učiteľkou života práve preto, že nám ukazuje, čo zlé by sme opakovať nemali a naopak, čo dobré by sme mali oslavovať, mali si ctiť a ďalším generáciám pripomínať.

    Poučných príbehov i varovaní je z tejto doby naozaj veľmi veľa. Ja chcem zdôrazniť to, aby náš národ aj prostredníctvom médií a školskej výchovy nezabúdal, že sloboda sa nikdy nedaruje a že sa vždy ťažko vydobýjala, že sloboda si vyžaduje a vyžadovala si aj u iných národov obete, ale že ju môžeme aj ľahko stratiť.

    A po druhé, aby sme v tomto slobodnom parlamente, v Národnej rade, nezabúdali na kritiku, ktorá možno bolí a ktorú sa nebáli pravdivo pomenovať autori výzvy Slovenskej národnej rady, aby sme teda podobne ako oni našli odvahu pranierovať, ale v tom naozaj dobrom, negatívny jav odrodilstva a tých, ktorí, citujem, „majúc moc v ruke, využívali ju k dobrému pre národ svoj, ale obracali ju k horšiemu“.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi v mene klubu poslancov Slovenskej národnej strany, najstaršej politickej strany, ktorá kontinuálne nadviazala aj na skúsenosti a nemenné ciele meruôsmych rokov, keďže spomínaný Štefan Marko Daxner vypracoval aj prvý politický program tejto strany, pri príležitosti prijímania Vyhlásenia Národnej rady Slovenskej republiky k 160. výročiu Slovenskej národnej rady a vyhlásenia tohto roka za rok Slovenskej národnej rady vysloviť želanie, aby sme súc tejto spomienky nemuseli už nikdy pozdvihnúť zbrane na obranu slovenskej štátnosti a zvrchovanosti a súčasne, aby sme sa už nikdy nedožili stavu, keď by pre časť spoločnosti trápenie národa bolo ich radosťou, ako sa spomína v danej výzve. Na večnú slávu slovenských dobrovoľníkov z meruôsmych rokov a na česť Slovenskej národnej rady. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem predsedovi poslaneckého klubu Slovenskej národnej strany. S faktickými poznámkami sa prihlásili pani poslankyňa Rosová, Jarjabek a Cabaj. Končím možnosť prihlásiť sa.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Rosová.

  • Ďakujem pekne za slovo. Vážené dámy, vážení páni, počuli sme tu krásne pripravenú reč a vzletné slová a ja si vážim, že si táto Národná rada chce pripomínať históriu slovenského parlamentarizmu. Prvá Slovenská národná rada vznikla pred takmer 160 rokmi a jej výročie sa, chvalabohu, už niekoľko posledných rokov oslavuje rok čo rok 19. septembra na Myjave. Tak to bolo aj minulý rok v Roku Jozefa Miloslava Hurbana. Túto Národnú radu tam reprezentovali dve poslankyne, ja a pani Magda Vášáryová. Za vládnu koalíciu tam nebol nielen žiaden poslanec Národnej rady, ale ani jeden jediný člen vlády. Neboli tam kamery a neboli ste tam ani vy, páni a dámy. Takže pýtam sa len, kde ste boli vtedy?

  • Ďakujem za slovo. Pán predseda, potešilo by ma, keby v tejto súvislosti, o ktorej hovoril pán poslanec Rafaj, sa koordinačný výbor zaoberal aj historickým názvom Národnej rady Slovenskej republiky a verím, že niekedy v budúcnosti sa Národná rada Slovenskej republiky opäť vráti k svojmu historickému názvu Slovenská národná rada. Hovorím to ako ctiteľ histórie a tradícií a som presvedčený, že takýmito ctiteľmi histórie a tradícií ste určite aj vy všetci. Treba jednoducho pouvažovať o tom, že či by sa skutočne Národná rada Slovenskej republiky nemala vrátiť k svojmu historickému názvu. Rok prvej Slovenskej národnej rady nás k tomu oprávňuje, aby sme prehodnotili isté súvislosti a myslím si, že by to možno bolo aj celkom nielen milé, vážne, ale aj dôstojné. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. V nadväznosti na to už, čo tu kolega Rafaj hovoril v súvislosti s históriou a tak trochu budem netradične teraz nadväzovať aj na predrečníka, ktorý hovoril v súvislosti s iniciovaním zmeny názvu.

    Ja som mal tú česť byť pri tom, keď sa prijímala Ústava Slovenskej republiky a poznám trochu aj to pozadie, prečo sa taktizovalo a hľadal sa názov Národná rada Slovenskej republiky. Čas ukázal, prečo a tie odôvodnenia, ktoré boli vtedy, prečo sa to prijímalo ako Národná rada Slovenskej republiky, dávno pominuli a zastávam názor, že skutočne by ste sa mali, pán predseda Národnej rady, zasadiť nielen za to, že vyhlasujeme tento rok za Rok prvej Slovenskej národnej rady, ale aj pripraviť legislatívnu zmenu ústavy tak, aby sme sa skutočne vrátili k pôvodnému názvu Slovenská národná rada. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem. Pán poslanec Rafaj, chcete reagovať? Nie. Pani predsedníčka klubu Kresťanskodemokratického hnutia pani poslankyňa Sabolová.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predseda vlády, kolegyne, kolegovia, páni ministri, chcela by som sa len veľmi krátko vyjadriť k návrhu uznesenia, ktoré sme dostali na stôl dnes v Národnej rade. Chcem požiadať Národnú radu, aby hlasovala o bode A a o bode B samostatne, pretože vecne a logicky nebudem sa vyjadrovať vôbec k obsahu, môžeme zaviazať uznesením, alebo vyhlásiť Národnou radou Rok prvej Slovenskej národnej rady, ale aby táto Národná rada nahradzovala v bode B kompetenciu predsedu parlamentu, ktorý môže čímkoľvek poveriť Kanceláriu Národnej rady a na také aktivity nepotrebuje uznesenie Národnej rady, odporúčam, aby sme bod B vôbec vypustili z tohto uznesenia, lebo dnes nemá nijakú súvislosť s vyhlásením, ktoré prijímame a už na dôvažok ešte aj tým, že sme na stôl dostali predbežný plán aktivít pripravovaných v rámci tohto výročia a myslím si, že Národná rada skutočne na to je výkonný orgán a výkonný aparát predsedu parlamentu kancelária, aby hovoril o internetovej stránke, o obohacovaní výstavy, míľniky parlamentarizmu, o nejakej súťaži, o úprave stálej expozície. Myslím si, že dôstojné a dobré by bolo, ak by sme prijali len text Národná rada vyhlasuje rok 2008 ako rok prvej Slovenskej národnej rady, a preto žiadam hlasovať samostatne o týchto dvoch bodoch. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne, pani poslankyňa. Faktické poznámky na vaše vystúpenia nie sú. Chcem sa spýtať, keďže ste boli prihlásená písomne, kolegýň a kolegov, či chce ešte vystúpiť v rozprave k návrhu uznesenia? Nie je tomu tak. Vyhlasujem rozpravu k návrhu uznesenia za skončenú a poprosím vás, aby ste zaujali svoje miesta. Pretože tak, ako sme si odsúhlasili na začiatku pri schvaľovaní programu schôdze, budeme o návrhu hlasovať hneď. Poprosím o chvíľočku, aby sa mohli kolegyne, kolegovia dostaviť do rokovacej sály.

    Dámy a páni, keď dovolíte, budem uvádzať návrhy hlasovania. V rozprave vystúpili okrem mňa ako navrhovateľa ešte dvaja rečníci – pán predseda klubu SNS, ktorý nepodal žiaden návrh za zmenu a pani predsedníčka klubu Kresťanskodemokratického hnutia, ktorá navrhla, a opravte ma, pani poslankyňa, aby sme hlasovali samostatne o bode A uznesenia a o bode B. Taký bol váš návrh? Dobre som tomu rozumel? S tým, že považujete bod B a jeho obsah za zbytočný a chcete, aby bol vypustený. Dobre?

  • Ak by ste vy súhlasili s tým ...

  • Keď je všeobecný súhlas, budeme najprv hlasovať o bode B, teda je to návrh, ak som dobre rozumel, ktorý chcete vypustiť.

  • Nemusíme ani hlasovať o tom, ak by ste súhlasili ako predkladateľ.

  • Chcem sa spýtať, je všeobecný súhlas, aby...? Ja len dúfam, že ma neobviníte, nechcem zneužívať tú situáciu, ale len na informáciu tým, ktorí neboli v grémiu. Je to názor, ktorý je oproti názorom, ktoré sa objavili pri formulovaní tohto uznesenia, ktoré dokonca žiadali ešte zvýrazniť ten rozmer či miestnej, alebo regionálnej samosprávy a rozsah tých inštitúcií, takže pravdepodobne nie je všeobecný súhlas. Keď dovolíte, navrhnem, aby sme hlasovali. Nech sa páči, budeme hlasovať.

  • Ja som navrhla hlasovanie, aby sme samostatne hlasovali o bode A a o bode B.

  • Dobre, takže budeme hlasovať najprv o bode A návrhu uznesenia. Takže prezentujeme sa a hlasujeme. Samozrejme aj s úvodných textom.

  • Hlasovanie.

  • 141 prítomných. Všetci boli za.

    Konštatujem, že text pred a samotný text bodu A sme schválili a teraz budeme hlasovať samostatne o bode B. Prezentujeme sa a hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • 137 prítomných, 109 bolo za, 8 boli proti, 15 sa zdrali, 5 nehlasovali.

    Konštatujem, že aj znenie bodu B sme odsúhlasili.

    Konštatujem, že sme prijali návrh uznesenia, ktorým sme vyhlásili rok 2008 rokom prvej Slovenskej národnej rady. Ďakujem vám, dámy a páni, za spoluprácu.

  • Budeme pokračovať druhým a tretím čítaním o

    návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky so Zmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva.

    Je to tlač 520, spoločná správa výborov ako tlač má číslo 520a.

    Z poverenia vlády odôvodní návrh pán minister zahraničných vecí Slovenskej republiky Ján Kubiš.

  • Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predseda vlády, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, ja som veľmi rád, možno, že to je trochu symbolické, že predstupujem pred vás so zdôvodnením materiálu, ktorý sa týka Lisabonskej zmluvy po tom, čo ste prijali uznesenie veľmi dôležité, veľmi symbolické, vyhlásiť rok 2008 rokom prvej Slovenskej národnej rady, pretože tak ako sa vtedy písala história, domnievam sa, že aj teraz sa píše história, píše sa história Slovenska, píše sa história Európskej únie.

    Slovenská republika oslávi o tri mesiace štvrté výročie členstva v Európskej únii. Rok 2008 je pre nás významný v mnohých ohľadoch, a to aj kvôli tomu, čo som práve teraz spomínal. Východiskom a spoločným menovateľom ďalšieho úspechu Slovenska a európskej integrácie je reforma inštitúcie Európskej únie. Ide o otázku, ktorú či už my, jednotlivé členské štáty Európskej únie, alebo Európska únia tlačí pred sebou niekoľko rokov, ale ide aj o otázku, ktorá sa dnes v tomto roku konečne blíži k svojmu riešeniu.

    Vláda Slovenskej republiky si uvedomuje zodpovednosť, ktorú Slovenská republika na seba prevzala spolu s členstvom v Európskej únii. Európska únia nie je len priestor voľného obchodu a spoločných záujmov. Je to predovšetkým Únia občanov zdieľajúcich spoločné hodnoty. Ja som v pôvodnom texte prejavu mal aj odvolávku na to, že vlastne my predstupujeme ako vláda pred vás s plným vedomím si, že pokiaľ ide o ďalšiu inštitucionálnu reformu, pokiaľ ide o európsku integráciu, panuje v Slovenskej republike spoločenský a politický konsenzus.

    Žiaľ, dneska po tom, čo som si vypočul včera, musím konštatovať, že tomu tak možno ani nie je. A preto som povedal, že vláda Slovenskej republiky a politické sily, ktoré stoja za ňou a ktoré sa opierajú o široký spoločenský konsenzus, si je vedomá tejto zodpovednosti, pretože nie som si úplne istý, že po vyjadrení opozičných politických strán môžem niečo podobného konštatovať, aj pokiaľ ide o politický konsenzus. A je to škoda, je to zhubné a je to v každom prípade pozícia, ktorá nás nectí a ktorá je veľmi zradná.

    Európska únia dnes funguje podľa pravidiel dohodnutých na začiatku tohto desaťročia v Zmluve z Nice. Nie je potrebné pripomínať, akými zmenami európska spoločnosť prešla za ostatné roky z hľadiska medzinárodnej bezpečnosti, hospodárskej výkonnosti, energetickej bezpečnosti a z hľadiska politickej stability v susedných regiónoch. Mnohé otvorené otázky a zamrznuté medzinárodné konflikty sa nás dnes dotýkajú viac, ako by sme si radi pripustili.

    Mení sa aj naša európska spoločnosť. Spolu s ostatnými členskými štátmi Európskej únie stojíme pred takými výzvami, ako je starnutie populácie a s tým súvisiaca citlivá otázka sociálneho zabezpečenia, ale tiež otázky migrácie, otázky klimatických zmien. Ide tiež o zvýšenie výkonnosti európskych ekonomík vo svetovej konkurencii. S tým súvisí otázka podpory inovácií, výskumu a vedy, ale aj ochrany našich tradičných hodnôt a spoločenských inštitúcií a inštitútov, ako je rodina a vzdelávanie. Ide tiež o to, aby sa členské štáty Európskej únie cítili v Európskej únii komfortne a aby mali nástroje na obhajobu svojich štátnych záujmov, lebo Európska únia nie je a nebude žiadnym superštátom.

    Slovenská republika prijala vstupom do Európskej únie záväzok podieľať sa nielen na jej fungovaní, ale rovnako záväzok zapojiť sa do procesu reformy jej vnútorného fungovania. V roku 2007 sa nám podarilo ukončiť zhubné dvojročné obdobie takzvaného rozmýšľania nad budúcnosťou Európskej únie.

    Všetci vieme dobre, že Zmluva o ústave pre Európu bola odmietnutá v dvoch referendách, avšak primárne nie pre jej obsah a nie pre jej ciele. Pauza, dvojročná pauza možno mala aj určité pozitívum, pomohla ochladiť vášne zo sklamania z premárnených referend a rovnako ponúkla a poskytla priestor na rozptýlenie obáv z neistoty, v ktorej sme sa ocitli.

    V roku 2007 sa nám podarilo vytvoriť veľmi dobré predpoklady na vyriešenie otázky inštitucionálneho usporiadania Európskej únie. Lisabonská zmluva je výsledkom medzivládnej konferencie.

    Dovoľte mi v krátkosti pripomenúť dynamiku udalostí minulého roka. Otvorenie medzivládnej konferencie v júli 2007 by nebolo možné bez krokov podniknutých počas nemeckého predsedníctva v prvej polovici roku 2007. Ide predovšetkým o jednomyseľné schválenie politického záväzku v Berlínskej deklarácii postaviť Európsku úniu na obnovené spoločné základy pred budúcimi európskymi voľbami.

    Druhým rozhodujúcim momentom bol výsledok rokovaní Európskej rady v júni 2007. Presnosť a podrobnosť mandátu na zvolanie medzivládnej konferencie predurčili hladký priebeh rokovaní. Medzivládna konferencia bola ukončená v októbri 2007 a Lisabonská zmluva bola podpísaná 13. decembra 2007. Toto všetko sa odohrávalo za veľmi aktívnej účasti delegácie Slovenskej republiky, predstaviteľov vrátane najvyšších ústavných predstaviteľov Slovenskej republiky, ktorí využívali rokovania so svojimi partnermi na to, aby hovorili o pozíciách a vskutku o podpore reformnej zmluvy, tak ako sa kreovala do budúcnosti zo strany Slovenskej republiky. Takisto diplomacia Slovenskej republiky pracovala aktívne. A nechcem skrývať, dostali sme aj niekoľko poverení, aby sme negociovali aj s partnermi v rámci Európskej únie a získavali ich pre myšlienky dnešnej reformnej zmluvy, dnešnej Lisabonskej zmluvy.

    Rád by som sa zmienil o obsahu Lisabonskej zmluvy a o jej význame pre našich občanov. Vláda Slovenskej republiky je presvedčená, že Lisabonská zmluva je dobrou odpoveďou na zablokovaný ratifikačný proces ústavnej zmluvy pred vyše dvoma rokmi. Je dobrou odpoveďou, pretože prináša prehľadnejšie a efektívnejšie rozhodovacie procesy, a to Európska únia potrebuje. Posilňuje demokratické mechanizmy, to tiež Európska únia potrebuje, a je výsledkom konsenzu členských štátov. A to je tiež veľmi dôležité posolstvo, ktoré Európska únia vysiela nielen dovnútra Európskej únie, ale aj do zahraničia.

    Vďaka tejto reformnej zmluve, vďaka Lisabonskej zmluve Európska únia získa novú dynamiku aj na svetovej scéne i smerom voči občanom.

    Lisabonská zmluva je štandardná medzinárodná zmluva, ktorá mení a dopĺňa zakladajúce zmluvy – Zmluvu o Európskej únii a Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva. Obidve zmluvy sú doplnené podľa inovácií, ktoré mala priniesť ústavná zmluva po zohľadnení zmien dohodnutých počas medzivládnej konferencie. Preto sa jej text môže zdať neprehľadný a ťažko čitateľný. Áno, je to pravda, pokiaľ ide o formu. Najmä, ak ju porovnáme s ústavnou zmluvou. Čo sa týka obsahu a dôsledkov, a o tie nám predovšetkým ide, Lisabonská zmluva v porovnaní so súčasným stavom robí Európsku úniu prehľadnejšiu, demokratickejšiu a efektívnejšiu. A toto je podľa nás kľúčové.

    Lisabonská zmluva nepoužíva v politicky citlivých záležitostiach terminológiu blízku ústavnej zmluve. Neumožňuje ani nekontrolovateľný presun právomocí na úroveň Európskej únie. To by som rád podčiarkol. Naopak, prináša jasné rozdelenie právomocí medzi členskými štátmi a Európskou úniou. Posilňuje postavenie národných parlamentov pri kontrole dodržiavania zásad subsidiarity a proporcionality Európskou úniou vlastne pri napĺňaní týchto zásad subsidiarity a proporcionality.

    Zmluva rozdeľuje právomoci medzi členskými štátmi a Európskou úniou na tri prehľadné kategórie: výlučné, spoločné a podporné. Zdôrazňuje tiež základnú zásadu, že Únia vykonáva len tie kompetencie, ktoré na ňu preniesli členské štáty a môže konať len na dosiahnutie cieľov vymedzených v zmluvách. Tie môžu meniť aj naďalej iba členské štáty a len na základe konsenzu. Toto sú poistky, o ktoré nám ide a ktoré nám umožňujú efektívnu ochranu našich národných štátnych záujmov. Lisabonskou zmluvou dochádza aj k zníženiu počtu typov právnych aktov a k ich jasnému rozdeleniu na legislatívne akty a nelegislatívne akty Európskej únie.

    V porovnaní s ústavnou zmluvou sa v Lisabonskej zmluve neuvádza explicitná zmienka o prednosti európskeho práva pred právom národným. Vypustené boli tiež symboly Európskej únie ako vlajka, hymna, motto, európska mena euro a Deň Európy. I keď tu musím osobne konštatovať, že tohto mi je ľúto a musím vecne konštatovať, že vlajka, hymna a podobne sa naďalej používajú vlastne vo všetkých členských štátoch Európskej únie a predpokladám, že sa naďalej budú aj používať a musím povedať, že toto mne osobne spôsobuje radosť. Na druhej strane sa ale Lisabonskou zmluvou preberá z preambuly ústavnej zmluvy do preambuly Zmluvy o Európskej únii nové ustanovenie o kultúrnom, náboženskom a humanistickom dedičstve Európy.

    Európska únia získava Lisabonskou zmluvou jedinú právnu subjektivitu. Tento krok spolu so zrušením komplikovanej trojpilierovej štruktúry povedie k väčšej čitateľnosti a zrozumiteľnosti Európskej únie vo vzťahu k našim občanom i k zahraničným partnerom EÚ. Právna subjektivita však v nijakom prípade neoprávňuje Úniu konať nad rámec zverených právomocí od členských štátov.

    Lisabonská zmluva zjednocuje rozhodovacie procesy a druhy prijímaných právnych aktov. Pôsobnosť členských štátov EÚ pri formulovaní a vykonávaní vlastnej zahraničnej politiky však týmto nie je dotknutá.

    Čo sa týka inštitucionálnych zmien prebratých z ústavnej zmluvy, rád by som uviedol aspoň niektoré. Európska rada sa stane stálou inštitúciou so stálym predsedom voleným na dva a pol roka. Jeho funkcia bude hlavne reprezentačná a koordinačná. Bude vytvorená nová pozícia vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Vysoký predstaviteľ bude zároveň podpredsedom Európskej komisie a bude viesť rokovania Rady pre zahraničné veci. V Rade Európskej únie sa zavádza hlasovanie dvojitou väčšinou a kolektívne predsedníctvo. Od roku 2014 sa zníži počet členov Európskej komisie na dve tretiny počtu členských štátov. Členské štáty budú v Komisii zastúpené na princípe rotácie. Znižuje sa tiež počet členov Európskeho parlamentu na 750 plus predseda.

    Slovensko bude mať 13 poslaneckých mandátov tak, ako je to už dnes podľa Zmluvy z Nice. Do konca súčasného volebného obdobia Európskeho parlamentu nám navyše ostane štrnáste poslanecké miesto z prerozdelených bulharských a rumunských mandátov. To znamená, tu nejde o stratu pozície. My sme jednoducho to štrnáste miesto získali, pretože rumunské a bulharské mandáty pre ich poslancov neboli ešte uplatnené. Preto sa vraciame vlastne do východiskovej pozície.

    Lisabonskou zmluvou sa stane právne záväznou Charta základných práv EÚ. Únia zároveň pristúpi k Európskemu dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.

    Slovenská republika má eminentný záujem na politickej a hospodárskej stabilizácii najmä krajín západného Balkánu. Zmluva z Nice bola nastavená na súčasných 27 členských štátov. Lisabonská zmluva umožňuje ďalšie rozšírenie Únie. Zároveň jasne stanovuje, že o členstvo v Únii môže požiadať každý európsky štát, ktorý rešpektuje hodnoty Únie zakotvené v zakladajúcich zmluvách a zaviaže sa ich podporovať.

    O zmenách, ktoré prináša Lisabonská zmluva, rokovali výbory Národnej rady Slovenskej republiky. Rád by som zareagoval na niektoré vyjadrenia, ktoré počas rokovaní výborov zazneli. V prvom rade by som rád uviedol, že Lisabonská zmluva bola verejne prístupná od začiatku decembra minulého roka. Oficiálne bola zverejnená vo všetkých oficiálnych jazykoch Únie 3. decembra 2007 na webovej stránke Európskej únie. Vláda Slovenskej republiky schválila uznesením č. 1034 návrh na uzavretie Lisabonskej zmluvy a návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie súhlasu s Lisabonskou zmluvou 5. decembra 2007.

    Materiál je verejne prístupný na webovej stránke Úradu vlády Slovenskej republiky. Lisabonská zmluva bola po jej slávnostnom podpise 13. decembra 2007 v Lisabone oficiálne zverejnená aj v Úradnom vestníku Európskej únie 17. decembra 2007.

    Okrem toho sú priebežne všetky materiály, ktoré vláda Slovenskej republiky prerokovala a schválila v súvislosti s prípravou Lisabonskej zmluvy zverejnené aj na webovej stránke ministerstva zahraničných vecí. Tu sme pre verejnosť vytvorili osobitnú časť venovanú Lisabonskej zmluve. Pre väčšiu prehľadnosť a orientáciu v zmenách, ktoré zmluva prináša, sme tiež pripravili neoficiálne konsolidované znenie zakladajúcich zmlúv v znení Lisabonskej zmluvy.

    Často tiež odznela pripomienka, že väčšina legislatívy, ktorú dnes schvaľujú národné parlamenty, je len preberaním legislatívy prijatej na úrovni EÚ akoby bez našej účasti. Ide prinajmenšom o nepresné konštatovania a jednoducho je to konštatovanie, ktoré naozaj nezodpovedá realite. Európska legislatíva nám nie je nariaďovaná. Európska únia nerozhoduje o nás, za nás a bez nás. Členské štáty sa podieľajú na prijímaní každého legislatívneho aktu od samého začiatku. Národné parlamenty sú do tohto procesu plne zapojené už dnes.

    Národná rada má k dispozícii legislatívny pracovný program Európskej komisie a dostáva každý legislatívny návrh, ktorý predloží Európska komisia. Národná rada je riadne informovaná aj o príprave stanovísk Slovenskej republiky k legislatívnym návrhom Komisie. Prostredníctvom mechanizmu vnútroštátnej kontroly exekutívy môže aktívne vstúpiť do tvorby európskej legislatívy už v čase prípravy na expertnej úrovni.

    Rád by som podčiarkol, že Lisabonská zmluva ide v tomto smere ešte ďalej. Prináša bezprecedentné priame zapojenie národných parlamentov do európskeho legislatívneho procesu. Národné parlamenty budú mať lehotu osem týždňov na preskúmanie, či Komisia neprekračuje svoje právomoci, teda či je legislatívny návrh Komisie v súlade so zásadou subsidiarity a proporcionality. Len na okraj uvediem, že pôvodný návrh ústavnej zmluvy hovoril iba o šiestich týždňoch.

    Európska komisia bude povinná posielať národným parlamentom všetky legislatívne návrhy priamo a v rovnakom čase ako Európskemu parlamentu a Rade. Následne môže každý národný parlament doručiť Komisii odôvodnené stanovisko, že daný návrh je v rozpore so zásadou subsidiarity. Ak takýto názor bude zastávať jedna tretina národných parlamentov, Komisia bude musieť návrh ešte raz posúdiť. Ak sa proti návrhu Komisie vysloví jednoduchá väčšina národných parlamentov, Komisia bude musieť vypracovať odôvodnené stanovisko na jeho udržanie. Bude stačiť 55-percentná väčšina členov Rady alebo jednoduchá väčšia európskych poslancov, aby bol predložený legislatívny návrh Komisie definitívne zamietnutý. Členské štáty budú môcť v mene svojich národných parlamentov podať aj žalobu na Súdny dvor Európskej únie pre podozrenie, že Komisia navrhuje legislatívu nad rámec svojich kompetencií.

    Spomenul som, že vstupom Lisabonskej zmluvy do platnosti nadobudne právnu záväznosť aj Charta základných práv Európskej únie. Chcel by som zdôrazniť, že Charta nevytvára nové právomoci Európskej únie a nerozširuje oblasť uplatňovania európskeho práva. Charta ani nenahrádza ústavný katalóg ľudských práv Slovenskej republiky. Do neho patria aj medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ide najmä o Európsky dohovor o ľudských právach, ktorý ako jediný má neobmedzenú aplikáciu na všetky sféry života. Rozsah pôsobnosti Charty je obmedzený. Uplatňuje sa pre inštitúcie Únie a pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie.

    Chcel by som zdôrazniť, že Slovenská republika zohrala aktívnu úlohu už pri príprave medzivládnej konferencie v prvom polroku 2007. Nemecké predsedníctvo nás skutočne požiadalo o pomoc pri rokovaní s predstaviteľmi niektorých členských štátov a pri hľadaní konsenzu. Tejto úlohy sme sa ujali aktívne. Aj naším podielom a úspechom na medzivládnej konferencii je to, že máme Lisabonskú zmluvu podpísanú a predloženú na ratifikáciu včas a so zachovaním balíčka inštitucionálnych zmien prevzatých z ústavnej zmluvy.

    Pripomínam, že Národná rada Slovenskej republiky ústavnú zmluvu schválila veľkou väčšinou. V tej dobe ešte existoval aj politický konsenzus na pôde Národnej rady Slovenskej republiky a aj predstavitelia vtedajšej vlády, aj predstavitelia vtedajšej opozície boli schopní tento konsenzus preukázať. Dneska vyvstáva otázka.

    Neotváranie nových požiadaviek, respektíve nepožadovanie výnimiek počas medzivládnej konferencie nemožno interpretovať ako pasívny postoj Slovenskej republiky. Naopak, je to konzistentný a zodpovedný prístup k plneniu našich zahraničnopolitických priorít. Výnimky niektorých členských štátov Slovenská republika nevníma ako výdobytky. Takýto postoj by nás posúval na okraj rozhodovacích procesov v Únii. Naším záujmom je byť plne zapojený do všetkých rozhodovacích mechanizmov Únie. Získavame tým možnosť aktívne do nich vstupovať a usmerniť ich podľa našich národných priorít.

    Štáty, ktoré požadujú akékoľvek výnimky, sa vzdávajú tejto možnosti. Z dlhodobého hľadiska sa budú musieť prispôsobiť už existujúcim pravidlám. My tým, že sme sa do nich zapojili, ich môžeme tvarovať už dnes.

    Slovensko je malý štát, ktorý svoje záujmy presadzuje efektívne ako tímový hráč. Je pre nás vždy výhodnejšie sa sústrediť na hľadanie partnerov a spojencov ako na jednostranné blokovanie a spomaľovanie rozhodovania.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v roku 2007 sa v súvislosti s verejnou prezentáciou Lisabonskej zmluvy konalo niekoľko podujatí a informačných aktivít. Uskutočnili sa konferencie s medzinárodnou účasťou. Diskusia o Lisabonskej zmluve sa preniesla aj do regiónov Slovenska. Okrúhle stoly sa konali v rámci Národného konventu o Európskej únii v Nitre, v Banskej Bystrici a v Prešove. Všetky dokumenty schválené vládou Slovenskej republiky boli priebežne sprístupňované verejnosti na internete. Uskutočnili sa aj konzultácie s predstaviteľmi parlamentných politických strán. Veľmi dobre si uvedomujeme, že v týchto aktivitách nemôžeme poľaviť. Preto je informovanie o Lisabonskej zmluve našou hlavnou komunikačnou prioritou v tomto roku.

    Na záver mi dovoľte povedať pár slov k ratifikácii Lisabonskej zmluvy v členských štátoch Európskej únie. Slovenská republika nebude prvým štátom, ktorý zmluvu schváli. Maďarsko tak urobilo ešte v decembri minulého roku. Lisabonská zmluva bola predložená na schválenie do parlamentu aj v ďalších štátoch. Naši partneri potvrdili zámer ratifikovať zmluvu v čo najskoršom termíne. Vo všetkých členských štátoch s výnimkou Írska bol zvolený parlamentný postup schvaľovania, pretože Lisabonská zmluva neprenáša zásadným spôsobom nové právomoci na úroveň Európskej únie. Ak v niektorých oblastiach dochádza k prenosu kompetencií na európsku úroveň, zároveň je posilnená kontrola zo strany národných parlamentov. S týmto názorom sa stotožnili napríklad aj vlády Dánska a Holandska.

    Vážené dámy, vážení páni, Lisabonská zmluva je v záujme Slovenskej republiky a jej občanov a je predovšetkým príležitosťou pre nás všetkých, pre občanov aj pre členské štáty. Je len na nás, ako túto príležitosť využijeme. Schválením Lisabonskej zmluvy vyšleme jasný politický signál partnerom a podporíme úspech ratifikačného procesu v ďalších štátoch Európskej únie.

    Aký signál však vysiela súčasná naša opozícia? Že jej doterajšia podpora Európskej únie bola len politickým manévrom? Že jej podpora ústavnej zmluvy, ktorá bola schválená väčšinou hlasov vtedajšou vládnou koalíciou a opozíciou, bola z ich strany len akousi účelovou politickou lžou alebo manévrom? Že jej nezáleží na budúcnosti občanov Slovenska a na Slovensku a už vôbec nie na Európskej únii, ktorú by tak vlastne chcela opäť vrhnúť do stavu nestability a sebaspytovania? Že jej nezáleží na takých projektoch, ako je rozširovanie Európskej únie v prvom rade o krajiny západného Balkánu vrátane Srbska, ktorého záujmami sa tak ohnivo oháňala, ale ktorého záujmy napríklad v otázke Kosova počas svojej vlády ani raz neobhájila a neobhajovala? Že vzhľadom na frustráciu z demokratickej straty moci je schopná hodiť za hlavu záujmy občanov Slovenska a stabilitu Európskej únie? Pretože o tomto všetkom a o mnohom ďalšom je požiadavka opozície spojiť celoeurópsku problematiku Lisabonskej zmluvy s vnútroštátnou otázkou tlačového zákona.

    V prvom rade je to však o absolútnej nezodpovednosti opozície a o hazardovaní so záujmami občanov Slovenska, jeho postavenia v Európskej únii a celej Európskej únie. Ďakujem pekne za také vlastenectvo a za také európanstvo.

  • Ďakujem pánovi ministrovi zahraničných vecí pánovi Kubišovi za uvedenie návrhu. Poprosím teraz pána predsedu ústavnoprávneho výboru pána poslanca Mojmíra Mamojku, aby nás informoval o výsledku rokovania vo výboroch.

  • Vážený pán predseda, vážený pán premiér, páni ministri, dámy, páni, dovoľte, aby som prezentoval spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Lisabonskou zmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.

    Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ako gestorský výbor k návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Lisabonskou zmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva podáva Národnej rade Slovenskej republiky podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov spoločnú správu výborov.

    1. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky uvedeným rozhodnutím pridelil návrh predmetnej zmluvy na prerokovanie všetkým výborom Národnej rady Slovenskej republiky okrem Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, Osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu. Výbory rokovali o návrhu zmluvy v určenej lehote.

    2. Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky uznesením č. 329 z 23. januára 2008 zobral na vedomie spresnenie názvu. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie uznesením č. 115 z 15. januára 2008, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodársku politiku uznesením č. 284 z 22. januára 2008, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo, životné prostredie a ochranu prírody uznesením č. 226 z 22. januára 2008, Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky uznesením č. 83 z 22. januára 2008, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, mládež, vedu a šport uznesením č. 65 z 24. januára 2008, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre európske záležitosti uznesením č. 149 z 15. januára 2008, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu uznesením č. 255 z 22. januára 2008, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj uznesením č. 142 z 22. januára 2008 a napokon Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť uznesením č. 129 z 22. januára 2008 odporúčali Národnej rade Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky a v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vysloviť s Lisabonskou zmluvou súhlas a rozhodnúť, že je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonmi.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien neprijali uznesenie, nakoľko navrhnuté uznesenie nezískalo súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov podľa § 52 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj čl. 84 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá o návrhu zmluvy rokoval, neprijal ale uznesenie, pretože v čase hlasovania podľa § 52 ods. 2 nebol uznášaniaschopný.

    3. Ako gestorský rokoval ústavnoprávny výbor 28. januára 2008. Na základe stanovísk výborov a stanovísk poslancov v gestorskom výbore odporúča Národnej rade Slovenskej republiky prijať uznesenie.

    Národná rada Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky a v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky po a vyslovuje súhlas s Lisabonskou zmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva; po b rozhodla, že Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a táto zmluva má prednosť pred zákonmi.

    4. Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Lisabonskou zmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva vrátane návrhu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky bola schválená uznesením Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky z 28. januára 2008 č. 330. Výbor zároveň poveril predsedu výboru Mojmíra Mamojku, aby podal správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu a predložil návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.

    Pán predseda, prosím, otvorte rozpravu.

  • Ďakujem pekne pánovi predsedovi ústavnoprávneho výboru. Otváram rozpravu k tomuto bodu programu. Písomne sa do rozpravy prihlásili za Ľudovú stranu – HZDS pán predseda európskeho výboru Urbáni, za Stranu maďarskej koalície pán predseda Pál Csáky, za SDKÚ – DS pán Eduard Kukan, za SMER – sociálnu demokraciu pán Boris Zala a za Kresťanskodemokratické hnutie pán predseda Hrušovský. Ešte sa písomne prihlásili páni poslanci Peter Gabura a pán poslanec Vladimír Palko.

    Takže poprosím teraz pána predsedu výboru pre európske záležitosti pána poslanca Urbániho.

  • Vážený pán predseda, ďakujem za slovo. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, pred päťdesiatimi rokmi začalo vznikať malé obchodné zoskupenie, z ktorého za tých päťdesiat rokov sa, chvalabohu, vytvorila Únia 27 členských štátov v Európe, ktorá, pevne verím, že sa bude naďalej rozširovať. Rozhodujúcim bodom je, že napriek našej rozdielnosti zostávame jednotní, pokiaľ ide o základné ciele, základné hodnoty a základné princípy. Reformná zmluva nám prináša demokratickejšiu Európsku úniu.

    V prvom rade je v reformnej zmluve obsiahnutá jasná definícia európskeho občianstva, ktoré je ústredným pojmom v demokratickej Únii.

    Po druhé. Táto zmluva dáva právnu silu Charte základných práv, ktorá bude zábezpekou pre európskych občanov aj pre národné inštitúcie. Neviem, či môžem pokračovať, alebo...

  • Poprosím vás, kolegyne, kolegovia. Nech sa páči, pán predseda.

  • Ďakujem pekne. To, čo spája všetkých Európanov je demokracia a občianske práva. Hovoríme rozličnými jazykmi, sme produktmi rôznych kultúr, vyznávame rôzne alebo žiadne náboženstvá, podporujeme rôzne politiky v mnohých oblastiach, ale zdieľame rovnaké presvedčenie o súbore základných princípov.

    Po tretie. Lisabonská zmluva zvyšuje úlohu Európskeho parlamentu v legislatívnom procese Únie. Veľká väčšina európskych zákonov bude prijímaná spolu s Európskym parlamentom a Radou.

    Po štvrté. Štvrtý a posledný posun zavedený Lisabonskou zmluvou sa týka národných parlamentov. Toto je najdiskutovanejšia téma u euroskeptikov. Chcem na túto časť upozorniť. Zvýšením úlohy národných parlamentov zmluva posilňuje princípy zodpovednosti a subsidiarity. Toto je ustanovené v dvoch protokoloch pripojených k Lisabonskej zmluve. Jeden o úlohe národných parlamentov v Európskej únii, druhý o uplatňovaní princípov subsidiarity a proporcionality. Národné parlamenty budú najmä oprávnené vydať odôvodnené stanovisko k tomu, či je navrhovaný európsky legislatívny akt v súlade s princípom subsidiarity v lehote ôsmich týždňov od jeho predloženia, ako hovoril aj pán minister, oproti šiestim týždňom, ktoré boli doteraz.

    Vo svetle obáv vyjadrených národnými parlamentmi potom Komisia znovu zhodnotí a preskúma svoj návrh. Národné parlamenty by preto mali zaujať aktívnejší postoj k európskym otázkam. Zmluva im umožňuje lepšie kontrolovať ich vlády a záujem národných parlamentov využívať tento mechanizmus by mal byť dôkazom ich angažovanosti v Európskej únii.

    Samotný princíp subsidiarity je odrazom troch ústredných hodnôt európskej konštrukcie – slobody, pluralizmu a dodržiavania národných politických procesov. Patrí ku cti slovenskému parlamentu, že svojho času prijal zákon o výbore pre európske záležitosti, o jeho kompetenciách, a patrí aj k úcte aj minulej, aj terajšej vlády, že spolupráca medzi týmto výborom, medzi parlamentom a vládou v otázkach európskych zákonov je dobrá a chcem týmto aj ako predseda výboru všetkým poďakovať. Tak členom výboru, členom parlamentu, ako aj zástupcom vlády.

    Väčšina Európanov si želá žiť v decentralizovaných a pluralitných spoločnostiach, kde princíp právneho štátu garantuje ich práva a ich rozmanitosť. Na posilnenie týchto želaní Lisabonská zmluva zavádza pojem občianstva. Dáva právnu silu Charte základných práv a posilňuje princíp subsidiarity a úlohu národných parlamentov, ako som spomínal. V rozpore s tým, čo tvrdia niektorí, Lisabonská zmluva namiesto posilňovania moci Bruselu posilňuje práva európskych občanov a demokratickú zodpovednosť Únie. Iba pred rokom Komisia prijala dvojstopový alebo dvojkrokový prístup.

    Prvá stopa spočíva v efektívnejšom využívaní existujúcich zmlúv a zabezpečenie výsledkov pre európskych občanov, a to napríklad prostredníctvom balíka opatrení o energetike, klimatických zmenách, zameraním sa na inovácie, zamestnanosť a hospodársku konkurencieschopnosť.

    V druhom kroku, v druhej stope je inštitucionálna, ide o vyhlásenie európskych hodnôt a ambícií známa ako Berlínska deklarácia. Ako ukazujú súčasné eurobarometre, v priebehu posledných dvoch rokov sa značne zvýšila podpora členstva v Európskej únii a vnímanie jeho výhod. Lisabonská zmluva tiež posilní schopnosť Európskej únie prinášať Európanom výsledky, a to najmä v troch dôležitých oblastiach.

    Prvou je oblasť spravodlivosti a vnútorných záležitostí. Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou sa bude týkať kontroly vonkajších hraníc, azylu, imigrácie, trestného práva a policajnej spolupráce. Zmluva tieto oblasti plne integruje do komunitárneho spôsobu rozhodovania. Ide o základnú reformu, ktorá vytvorí skutočný priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v Európe s výnimkou tých členských štátov, ktoré sa rozhodli pre takzvané opt-aut, skrátka pre výnimky, alebo nevstúpili do procesu.

    Druhou oblasťou sú nové možnosti a posilnené právne základy na rozšírenie problémov energetickej politiky a klimatických zmien. Energetická bezpečnosť a klimatické zmeny sú v súčasnosti základnými prioritami Únie.

    Tretia oblasť sa týka posilnenia súdržnosti Európskej únie vo vonkajších záležitostiach, aby sme mohli konkurovať ostatným vedúcim mocnostiam. Naša vnútorná prosperita, naša sloboda a naša bezpečnosť sú závislé od schopnosti Európskej únie konkurovať a rozhodne konať na globálnej úrovni.

    Veľmi dobre si pamätáte, ako sa hovorilo, euro neprežije, euro bude slabé, bude zničené. Európa napreduje a, chvalabohu, napreduje aj Slovensko. Európska únia bude schopná konať súdržnejšie v otázkach diplomacie, bezpečnosti a obrany, v obchode, v humanitárnej pomoci a v rozvoji a ako taká bude lepšie vybavená brániť hodnoty a záujmy vo svetovej politike. Budeme mať podmienky a nástroje na tvarovanie globalizácie a takúto historickú príležitosť nesmieme prepásť, aby sme podporili záujmy európskych občanov a priniesli výsledky pre Európu. Aj mňa mrzí, že symboly neboli prijaté. Ale aj napriek tomu si myslím, že nejde v konečnom dôsledku o tie symboly, ide o pocit a ide o vzťah.

    Európski občania chcú, aby Únia usmerňovala globalizáciu a aby bola schopná brániť ich záujmy vo svetovej politike. Lisabonská zmluva posilní schopnosť Únie byť vplyvným politickým hráčom v medzinárodných vzťahoch. Zmluva odpovedá na obavy občanov a títo budú najväčšími víťazmi novej zmluvy. Lisabonská zmluva je nevyhnutná. Nie kvôli transformácii inštitúcií, ale preto, lebo posilní schopnosť Únie čeliť výzvam 21. storočia. Lisabonská zmluva bude rozhodne kľúčovým krokom pre Európu väčšieho množstva práv a lepších výsledkov.

    Prečo, dámy a páni, je dôležité, aby sme schválili túto reformnú zmluvu? Čo prinesie jej prijatie pre Slovenskú republiku? To najdôležitejšie, čo takáto zmluva môže priniesť, v prvom rade to je dôveryhodnosť Slovenska, dôveryhodnosť Slovenskej republiky, ktorá je dôležitá pre náš najbližší cieľ, a to je prijatie eura 1. januára 2009, pre našich obchodných partnerov, pre investorov zahraničných, ale aj domácich. Pre iné vlády je to signál, je to signál pre medzinárodné inštitúcie, takisto je to signál pre susedskú spoluprácu či s členskými štátmi Európskej únie, alebo s nečlenskými štátmi.

    Ako bolo už tu dnes povedané pánom ministrom, Maďarská republika schválila v decembri. Chceme byť veľmi vzdialení od toho termínu, kedy oni schválili, keď chceme mať dobré susedské vzťahy, keď chceme rozprávať ako s partnermi a na druhej strane budeme príkladom pre ďalšie susedné štáty, ktoré ešte neratifikovali túto zmluvu. Ale táto zmluva je dôležitá pre dôveryhodnosť občanov Slovenskej republiky.

    Ľudová strana – HZDS, keď pred pár rokmi stála pred dôležitým rozhodnutím a bola vyzvaná pred referendom o vstupe do Európskej únie, s plnou silou a vervou sa pridala k tomuto referendu, k organizovaniu tohto referenda a vďaka nej sme prekročili to magické referendové kvórum nad 50 % a referendum bolo platné a v ňom občania vyjadrili podporu vstupu do Európskej únie.

    Preto som nešťastný, čo sa stalo včera, keď sa niektorým euroskeptikom podarilo eurooptimistom, ktorým patrí vďaka za to, čo spravili v minulosti, že sme v Európskej únii, ich dostať na úroveň lacného bartra, neporovnateľného bartra, mne to pripadá, ako keby ste chceli bartrovať kolobežku s mercedesom. Ide o vážne záujmy Slovenska. Hovorme o tlačovom zákone, ale, prosím vás, spájať tlačový zákon, musím vyjadriť svoj subjektívny pocit, s týmto historickým momentom sa mi zdá neprimerané.

    Chcem vás informovať, že pred pár dňami, čo som rád, bol náš poslanec pán Berényi zvolený za predsedu podvýboru v Európskej rade pre menšiny. No, neviem si predstaviť, že dneska bude hlasovať proti reformnej zmluve. Skrátka nie, ja nerobím teraz marketing, prosím vás pekne, ja vyjadrujem svoje pocity, nesmejte sa.

    Pán Dzurinda, zachovali sme sa veľmi korektne, keď ste boli vo vláde k mnohým veciam, aj k Európe takisto. Čiže, prosím vás pekne, vyprosím si posmešky. Ja chcem apelovať na vás a chcem vás poprosiť, fakt nepremárnime, dámy a páni, túto historickú príležitosť a nechajme si politické hádky na potom, povedal by som, slovenskú politickú scénu. Toto je vážnejšie, toto je o Európe. Ďakujem pekne, že ste ma počúvali.

  • Ďakujem pánovi predsedovi výboru pre európske záležitosti pánovi poslancovi Urbánimu. S faktickými poznámkami páni poslanci Mikloško, Tóthová. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Nech sa páči, pán poslanec Mikloško.

  • Netvrdím, že spájať tlačový zákon s hlasovaním o európskej zmluve, že je náležité, ale prosím. Ale, pán poslanec Urbáni, vy sa pamätáte, keď sa chystalo referendum, vy sa pamätáte, že táto vládna koalícia vyzvala všetky opozičné strany na diskusiu. Vy sa pamätáte, že prezident urobil okrúhly stôl, ale vaša arogancia tejto vládnej koalície zašla tak ďaleko, že ani predseda vlády, ani predseda parlamentu, ani prezident, ani mu nenapadlo, že by mal vyzvať na rokovanie s opozičnými stranami a rozprávať o tom, že európsku zmluvu treba prijať. To je arogancia. Vám chýba päť hlasov a vy ste si povedali, že samozrejme, všetci tu padnú na zadok. Proste príliš skoro ste sa opili mocou.

    Pán premiér Fico nemal ani toľko slušnosti, aby urobil okrúhly stôl s predsedami všetkých politických strán a požiadal o ich jednotnú podporu, tak ako to urobil predseda vlády Dzurinda a ako to urobil predseda parlamentu Hrušovský a prezident, už ani neviem, priznám sa, kto bol.

  • Ďakujem za slovo. Chcem sa pripojiť k tej časti a vyjadriť sa, kde hovoril pán poslanec o spájaní tlačového zákona a Lisabonskej zmluvy, že to nie je náležité. Samozrejme, lenže chcem uviesť, že pre niektorých je to nesmierne výhodné, že tu nejde ani o dotlačenie, aby nebol tlačový zákon, ale KDH vlastne tu získava figový list preto, aby zakrylo, že ono Lisabonskú zmluvu nechce. Čiže darmo sa tu hovorí taký dôvod, pre KDH spojenie týchto dvoch bodov je figový list, aby nebolo vidieť, že oni sú jednoznačne proti Lisabonskej zmluve. Ďakujem za pozornosť.

  • Pán poslanec Urbáni, nech sa páči, reakcia.

  • Ďakujem pekne. Začal by som od pani profesorky Tóthovej. Ďakujem pekne za podporu.

    K pánovi poslancovi Mikloškovi. Snáď nechcete teraz zakryť, že zrazu by ste tú zmluvu podporili. Ja sa ospravedlňujem, ja som nebol pri technickej príprave tejto schôdze, ale v každom prípade si myslím, že by ste ju aj tak nepodporili a je vám to výhodné, len sa čudujem vašim partnerom, že to prijali. Ďakujem.

  • Ako ďalší vystúpi v rozprave pán predseda Strany maďarskej koalície pán poslanec Csáky.

  • Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážení prítomní členovia vlády Slovenskej republiky, ctené kolegyne, ctení kolegovia, dámy a páni, je pre mňa cťou vystúpiť tu dnes v Národnej rade Slovenskej republiky a oboznámiť vás so stanoviskom Strany maďarskej koalície k tejto téme. Okolnosti ma ale nútia, aby som rozdelil svoje vystúpenie na dve časti. V prvej časti sa budem venovať samotnej téme a samotnej novej Zmluve o Európskej únii.

    Dámy a páni, nikto asi Stranu maďarskej koalície nemôže upodozrievať, že táto strana nie je proeurópsky orientovaná strana. My o tejto téme nielen hovoríme, ale niečo sme dali na stôl aj v uplynulom štvorročnom období. Sme hrdí na to, že sme mohli byť súčasťou vládnej koalície, počas pôsobenia ktorej Slovenská republika sa dostala do NATO a do Európskej únie. Som aj osobne hrdý na to, že som mohol koordinovať taký zložitý proces, ako bola integrácia Slovenskej republiky do Európskej únie, a viete veľmi dobre aj z hodnotenia Európskej komisie, že sme v tejto výzve obstáli.

    Sme hrdí na to, že aj moji kolegovia, naši kolegovia, ktorí boli vtedy ministrami alebo štátnymi tajomníkmi, odviedli profesionálny dobrý výkon a naďalej a dodnes si dovolím tvrdiť, že Strana maďarskej koalície disponuje skutočne takými odborníkmi, ktorí rozumejú tomu, čo sa deje v Európe, rozumejú tomu, aké problémy má Európska únia a spolupodieľali sme sa na tom, aby Európa a Európska únia dostala nové energie pre budúcnosť.

    Z uvedeného dôvodu sme podporili európsku ústavnú zmluvu, pretože sme si mysleli, že nemôže byť naďalej tolerovaná situácia, že Európa je finančný a ekonomický obor, ale politický trpaslík. Podporili sme všetky prvky vtedajšej ústavnej zmluvy, ktoré hovorili o tom, že Európa má byť akcieschopnejšia, keď má čeliť globalizačným výzvam a každý v Strane maďarskej koalície veľmi dobre vie, že skutočnými súpermi pre Slovenskú republiku nie je Česká republika, Poľsko, Maďarsko alebo Rakúsko.

    Skutočnými súpermi Európy sú iné globalizačné centrá sveta, ktoré majú veľmi rýchly ekonomický rast, silne ovplyvňujú diania vo svete a Európa stojí pred otázkou, či bude úspešná v tejto výzve a v tomto súperení, alebo či stráca svoj význam.

    Viete veľmi dobre, že jedným z bývalých kolegov z bývalej vlády Slovenskej republiky som bol zodpovedný aj za tzv. lisabonský proces. A viem veľmi dobre aj o tých nedokonalostiach, ktorým čelí Európa a Európska únia a ani teraz nechcem tvrdiť, že ústavná zmluva, respektíve táto zmluva, ktorú máme na stole, rieši všetky problémy Európy. Boli sme neradi, keď európska ústavná zmluva končila tak, ako končila a berieme a chápeme túto zmluvu, ktorú máme na stole, ako prijateľný kompromis. Vieme veľmi dobre, že nie je jednoduché si zladiť záujmy a názory občanov a europoslancov a politikov z južného Grécka a zo severného Fínska. Európa je proste taká, aká je. Európa navyše v tejto chvíli nemá, ale rozhodne túto zmluvu považujeme za silný a jednoznačný krok dopredu.

    Nechcem tvrdiť ani to, že to je zmluva bezchybná. Dovoľte mi jednu historku, ktorá sa mi stala v roku 2004 vo Vatikáne. Bol som tam ako člen vlády Slovenskej republiky, stáli sme na Námestí svätého Petra s jedným zo známych kardinálov, ktorý pochádza zo západnej Európy, a videl som na ňom, že má určité problémy. Tak som sa ho pýtal, čo sa deje. On povedal, že tu riešime nejaký vážny problém vo Vatikáne a mám s tým problém. A hovorím, tak vy vo Vatikáne môžete mať problémy. Aké problémy tu môžete mať? On mi povedal. „Viete, pán Csáky, človek musí mať veľmi hlbokú vieru, aby ju nestratil tu vo Vatikáne.“ Bol to citát, vážení priatelia z KDH, dúfam, že to beriete tak.

    Veľmi často som si spomenul na túto vetu v Bruseli alebo v Štrasburgu, keď som musel rokovať v inštitúciách Európskej únie a keď som si povedal, možno aj s niektorými kolegami z bývalej vlády, že fakt, človek musí mať veľmi hlbokú vieru v budúcnosť Európy a Európskej únie, aby to nestratil v európskych inštitúciách.

    Od kolegov mám pripomenuté, aby som tu kritizoval situáciu, že nebudeme mať možno v niektorých oblastiach alebo v časových oblastiach komisára. Aby som tu kritizoval situáciu, že budeme mať o jedného europoslanca menej. Ja to asi neurobím. Neurobím z toho dôvodu, že si pamätám aj na ten deň, keď som v ten istý deň bol v Bruseli v centrále NATO a v centrále Európskej únie, to znamená v Európskom parlamente a v Európskej komisii. Tí, ktorí ste tam boli, určite viete, že centrálu NATO, to znamená politický mozog a manažment, úzky manažment NATO bez diplomatov a bez vojakov riadi zhruba niečo viac ako päťsto ľudí. Keď idete do inštitúcií Európskej únie, tam je skoro dvadsaťtisíc.

    Takže, ak chceme zefektívniť Európsku úniu, ak chceme a máme požiadavky odtiaľto z Bratislavy, aby sa spriehľadnili toky aj v rámci Európskej únie, aj v Komisii, aj v Európskom parlamente, tak pravdepodobne treba tento kompromis prijať. Každá príručka hovorí, že každé teleso, ktoré má viac ako 300, 400 členov už je problematické. A Európsky parlament má viac ako 750 členov, a keď ste tam, tak určite máte pochybnosti, ako je možné zmanažovať takýto obrovský parlament.

    Takže sú tu veci, ktoré sú na stole, sú tu veci aj finančného charakteru, ekonomického charakteru, o ktorých bude potrebné diskutovať aj v budúcnosti, ale sme toho názoru, a ten názor je nezmenený, že táto zmluva, ktorú máme na stole, je rozhodným spôsobom krok dopredu, je to pozitívny dokument a, pán premiér, pán predseda parlamentu, pán minister zahraničných vecí, s veľkou vážnosťou vám chcem oznámiť, že poslanci Strany maďarskej koalície, každý poslanec Strany maďarskej koalície je pripravený za to hlasovať, ale.

    No a teraz sme sa dostali k druhej časti môjho vystúpenia, keď si musíme povedať aj tu v našom parlamente, nie zastavme ich, ale zastavme sa bratia, a trošku skúsme pouvažovať o tom, čo to robíme, prečo to robíme, akým spôsobom to robíme a či ideme správnym smerom. Že, dámy a páni, Európanmi aj politici, aj občania sa nestanú tým, že máme o jeden papier, o jednu zmluvu viac, že sme súčasťou nejakých európskych rád. Európanmi sa staneme vtedy, ak akceptujeme európske normy aj v našich mysliach, aj v našom konaní.

  • A pozrime sa na seba, čo sa stalo a čo sa deje v Slovenskej republike. Bola vytvorená nová vláda pred zhruba rokom a pol a my sme sa pripravovali na to, že budeme žiť v normálnej opozičnej situácii. Nie je pravda, že to neznášame, nie je pravda, že nie sme s tým uzrozumení.

    Dostali sme určité garancie aj na menšinové práva a je pravda, že Strana maďarskej koalície je určitou špecifickou stranou na slovenskej politickej scéne. Tu v tomto parlamente máme taký istý mandát ako ktorýkoľvek poslanec tejto Národnej rady a sme tu na základe toho istého zákona ako ktorákoľvek iná politická strana. Takže nebudeme trpieť ani v budúcnosti, ak poslancov Strany maďarskej koalície alebo samotnú Stranu maďarskej koalície bude ktokoľvek nálepkovať akýmkoľvek spôsobom kvôli tomu, že sme inej národnosti. A nemyslíme si, že je správne, že ak my zaujmeme politické stanovisko tu v tomto parlamente alebo na politickej scéne, za to bude potrestaná celá komunita, respektíve tí voliči, ktorí väčšinou nás volia. Toto je neférová hra a myslíme si, že demokracia je aj o dialógu.

    Takže skúsme sa teraz porozprávať o tom, čo vadí opozícii a čo sa deje v tejto spoločnosti. Pred rokom, pred rokom a pol ste mohli povedať, že poslanci Strany maďarskej koalície alebo niektorí príslušníci menšiny sú precitlivení, keď sme reagovali precitliveným spôsobom napríklad na prípad Hedvigy, pričom sme nereagovali bezchybne, uznám. Keď sme reagovali precitliveným spôsobom na vyhlásenie člena vlády ohľadne Univerzity Jánosa Selyeho, kde podľa nášho názoru to bolo neopodstatnené verejné vyhlásenie pána ministra školstva a každý v tomto štáte vie, že to je nová univerzita. Nemôžeme túto univerzitu porovnávať mechanicky a priori s inými univerzitami.

    Reagovali sme citlivo, keď sa hovorilo o našich menšinových právach, keď sa hovorilo o učebniciach pre školy s vyučovacím jazykom maďarským a každý mohol povedať, dokonca pripúšťam, a toto nie je výčitka, ale to je len konštatovanie, možno aj niektorí naši opoziční priatelia, že sme nejako precitlivení, tí Maďari to berú nejako vážne. Pričom sa nedialo nič iné len to, čo sa deje v takýchto prípadoch vždy v histórii, že ten, ktorý je v situácii najcitlivejšej, ten reaguje prvýkrát a najcitlivejším spôsobom na takéto deformácie. A čo sa stalo? Časom aj iní naši kolegovia museli prísť na to, že sa tu zverejnia nejaké vyhlásenia o tom, že opozícia by mala byť uväznená, a to nehovorí sudca, ale hovorí to čelný politiky vládnej koalície a kriminalizuje tým slovenský politický život, že v tomto parlamente sme poúčaní, že trpíme všetci Alzheimerom, že v tomto parlamente ako sa zaobchádza s opozíciou. Koľko opozičných návrhov bolo prijatých, respektíve, aký je to dialóg medzi koalíciou a opozíciou.

    Tu pán kolega Mikloško už povedal, že keď sme vstúpili do Európskej únie, vtedajší predseda vlády pozval všetky parlamentné politické strany na Úrad vlády a rokovali sme o tom, ako si zladíme svoje kroky a naraz vidíme, že je tu útok aj na slobodu tlače.

    Takže, a teraz nemusíte so mnou súhlasiť, kolegovia z vládnej koalície, ale naše videnie je nasledovné. Vo vláde a pri moci je jedna strana, strana, ktorá paralyzuje aj vlastných koaličných partnerov. Prosím, ak im to vyhovuje, je to ich vec, ale paralyzuje ich a vládne sama. Teraz je tu útok a snaha paralyzovať aj opozíciu, no a čo ešte ostáva v slobodnej spoločnosti. No, tlač a médiá a sloboda slova a je tu útok na slobodu slova. Je tu útok na médiá. Áno, priatelia, ak to beriete ako vzburu opozície, tak ja za seba sa k tomu hlásim.

    Opozícia včera povedala, že síce nie je to elegantné, síce je to riskantné a beriem aj kritiky aj z tejto sály, aj zo spoločnosti a zo strany médií, že je to nepripravené, že je to trošku možno nie celkom dobre zmanažované, ale sme v takej situácii, že si nemôžeme vyberať. Opozícia sa dostala k rubikonu a opozícia musí povedať, či dnes bez akýchkoľvek pripomienok odsúhlasí len nejaký papier a bude trpieť, že zajtra ideme úplne iným smerom, alebo povieme nie, chceme seriózne rokovať o tom, čo znamená táto zmluva pre Slovenskú republiku, aký záväzok z toho vyplynie pre tento parlament, pre vládu a pre opozíciu a skúsme skorigovať to, čo sa tu deje. Skúsme tie deformácie odstrániť a my o tomto chceme rokovať.

    Takže, vážený pán predseda parlamentu, obávam sa, že toto kreslo nie je jednoduché. Rozhodnutie je vo vašich rukách. Rozhodnutie môže byť čisto rýdzo politické, ak skúsite pretlačiť silou alebo nejakými trikmi túto zmluvu, a toto by bolo na škodu veci. Tým by sme nič neriešili. My tri opozičné politické strany navrhujeme iný postup, tak ako sa to robí v civilizovanom svete, tak ako sa to robí v normálnych a fungujúcich a skutočne dobrých demokraciách, prerušme toto rokovanie, vy na to máte silu vládna koalícia, zvolajte okrúhly politický stôl, porozprávajme sa o týchto veciach. Skúsme sa porozprávať aj o tlačovom zákone a skúsme hľadať elegantné východisko.

    Chcem ešte raz povedať za Stranu maďarskej koalície, každý poslanec je pripravený hlasovať za túto zmluvu. Nemám tu mandát, aby som sa vyjadril v mene SDKÚ, ale myslím si, že situácia je tá istá aj v SDKÚ. Chceme za to hlasovať, ale dôstojným spôsobom a takým spôsobom, aby to bol prínos pre Slovenskú republiku. Nechceme tu hrať divadlo a nechceme tolerovať ani v budúcnosti, že tu budú iné vyhlásenia a iné kroky, že v Štrasburgu alebo v Bruseli budú krásne reči o tom, ako my budujeme silnú a ozajstnú demokraciu a tu doma situácia bude úplne iná.

    Pán predseda vlády, aby ste nemohli a žiadame trošku empatie. Žiadame zo strany opozície trošku empatie aj z vašej strany. A aby ste nemohli povedať, že zo strany opozície sú to nejaké neférové hry, mám mandát od všetkých troch opozičných poslaneckých klubov vám oznámiť, že keď skončíme túto diskusiu, pred hlasovaním tri opozičné kluby opustia túto sálu, a to nie kvôli tomu, aby sme prezentovali nejaké naše výhrady k zmluve. Zmluva je viac-menej aspoň zo strany SMK v poriadku, ale, aby sme jasne ukázali každému občanovi, ale aj zahraničiu, kto tu hrá hazard. Ak nebude v tejto sále fyzicky 90 poslancov, tak je logické, že 90 hlasov táto zmluva nemôže dostať. Preto opozícia musí, ešte raz musí odísť, aby sme ozrejmili, kto za prípadné fiasko a prípadné neférové hlasovanie nesie zodpovednosť. Opozícia za to nechce niesť zodpovednosť, opozícia chce demokraciu a férové vzťahy na Slovensku. Prosím, aby ste sa takto zachovali. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Pani Damborská, faktická poznámka? Poprosím dve minúty, keby ste zapli pani poslankyni Damborskej. Nech sa páči, máte slovo.

  • Pán poslanec Csáky, to je skutočne o tom, že či sedieť tu, alebo byť vonku. Je mi veľmi ľúto, lebo, len čo vás počúvam, musím sa ozvať. Keby som tu nebola, bola by som ticho.

    Rozpravu ste začali celkom pekne, ale skončili ste opäť maďarskou kartou. Musíte sa konečne zmieriť s tým, že majorita slovenského národa sa nedá utláčať vašou menšinovou minoritou. Už to konečne pochopte. Zmierte sa s tým, že také postavenie, ako ste v Národnej rade Slovenskej republiky mali v minulosti, mať tak rýchlo nebudete. Slovenský štát si dokážeme dobre riadiť aj bez toho, aby ste neustále mentorovali a osočovali slovenský národ. Ja si to vyprosím od vás! Mám toho dosť!

  • Ruch a reakcie v sále.

  • S faktickou poznámkou pán poslanec Juraj Horváth. Poprosím vážených kolegov aj napriek tomu, že (ruch v sále), páni kolegovia, poprosím, dodržiavajte pokoj v sále. Ďakujem všetkým, ktorí rešpektujú rokovací poriadok. Ďakujem za pokoj v sále. Slovo má s faktickou poznámkou pán poslanec Horváth.

  • Vážený pán poslanec, pán predseda SMK pán Csáky, ja chápem, že SMK má inú situáciu, ako má KDH v opozícii vzhľadom na istú kontinuitu postojov KDH vo vzťahu k Zmluve a k Európskej únii. Vy však, vy ako SMK máte iný postoj, ktorý ste tu aj dokonca vyjadrili explicitne vo vašom prejave a o to ťažšie sa mi chápe tento prejav nesúhlasu, ktorý ste urobili.

    Považujem toto nie za vzburu a za vzburu opozície, ako ste to vy nazvali. Je to skôr také úsmevné, detinské dobrodružstvo, také chlapčenské vytrestanie, taká snaha o vytrestanie vládnej koalície, pričom sa však vám darí vytrestať ale obyvateľov Slovenska. Všetkých obyvateľov Slovenska, ktorí už dlhodobo niekoľko rokov počúvajú o myšlienke Európy, o tom, ako je podstatné byť členom Európskej únie, o tom, ako všetci chceme tam byť. Máme tu isté politické deklarácie a tento prejav, prejav nesúhlasu a nevôle, ktorý ste vyjadrili teraz svojimi slovami, je prejav vôle ublížiť ľuďom žijúcim na Slovensku po tom, ako si osvojujú postupne a ťažko niekedy to stotožňovanie sa s Európskou úniou. Ja to skôr považujem z vašej strany, myslím opozičnej strany, nielen SMK za istú ignoranciu a aroganciu vo vzťahu k Európe a obyvateľom Slovenska.

  • Ďakujem. Chce zaujať stanovisko? Nechce. Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, kolegovia, pokračujeme v rozprave. Teraz vystúpi pán poslanec Eduard Kukan, pripraví sa pán poslanec Boris Zala.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, členovia vlády Slovenskej republiky, kolegyne a kolegovia, chcem vás oboznámiť so stanoviskom poslaneckého klubu SDKÚ – DS k bodu programu schôdze Národnej rady, ktorý práve prerokúvame, teda Návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky so Zmluvou, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskych spoločenstiev. Budem používať z praktických dôvodov termín Lisabonská zmluva.

    Stanovisko SDKÚ – DS k Lisabonskej zmluve je konzistentné už dlhú dobu. Opakovane strana vyjadrila svoje podporné stanovisko k jej prijatiu. Koniec koncov strana podporovala a angažovala sa aj pri príprave a prijatí Zmluvy o ústave pre Európu, teda určitým spôsobom predchodkyne súčasnej zmluvy. Vtedy sa angažovala pri jej prijatí a takisto aj pri rokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, ktorou Národná rada vyslovila s ňou súhlas.

    Chcem tiež pripomenúť, že vtedajší predseda vlády a predseda SDKÚ – DS v snahe dosiahnuť čo najširšiu politickú dohodu a zhodu v tejto dôležitej otázke pozval na politické rokovania predstaviteľov všetkých parlamentných politických strán. Pripomínam to.

    Súčasná, teda Lisabonská zmluva nenahradzuje pôvodné zmluvy – Zmluvu o Európskej únii a Zmluvu o Európskych spoločenstvách. Dopĺňa ich bežným spôsobom, ako tomu bolo v prípade predošlej novelizácie, keď bola prijatá Zmluva z Nice.

    Sme presvedčení, chcem hovoriť zrozumiteľne a jednoznačne, že Lisabonská zmluva je pozitívnym prínosom pre ďalšie efektívnejšie fungovanie Európskej únie. Nechcem vymenúvať všetky nové pozitívne atribúty, ktoré by sa mali prejaviť pri posilňovaní fungovania európskych inštitúcií. Jej hlavný prínos tkvie v rešpektovaní a posilňovaní jednej zo základných hodnôt, na ktorej je vybudovaná Európska únia, Európska spoločnosť, teda hodnota demokracie.

    Len stručne teda spomeniem, že zjednotenie rozhodovacích procesov a právnych aktov s výnimkou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorá má svoj vlastný režim, možnosti legislatívnej iniciatívy pre obyvateľov členských štátov Európskej únie, jasne definovaný katalóg jednotlivých kategórií právomoci Európskej únie, posilnenie právomoci pre národné parlamenty, teda aj pre Národnú radu Slovenskej republiky, posilnenie kontroly subsidiarity s národnými parlamentmi, povinnosť Európskej komisie informovať parlamenty členských krajín o svojich návrhoch a možnosť pre nich vznášať svoje námietky a namietať porušenie princípu subsidiarity a proporcionality, nové kompetencie pre Európsky parlament, zavedenie spolurozhodovacieho postupu ako štandardného legislatívneho postupu, to sú všetko ustanovenia, kvôli ktorým SDKÚ – DS pozitívne hodnotí a podporuje Lisabonskú zmluvu.

    Samozrejme, nechcem to príliš rozvádzať. Aj my si uvedomujeme, že nie je ideálna, že nie je optimálna, ale spoločenstvo, ktoré sa skladá z 27 členských štátov, z ktorých si každý aktívne ochraňuje svoje národné záujmy, ťažko môže dosiahnuť takú optimálnu zmluvu, ktorá by urobila šťastnými všetkých.

    Toto podporné stanovisko SDKÚ – DS bolo prezentované ústami predstaviteľov strany opakovane v médiách, na konferenciách, či už medzinárodných, alebo domácich, na seminároch, sympóziách a podobne. Rovnako tak aj tu na pôde Národnej rady Slovenskej republiky pri prerokúvaní tohto bodu vo výboroch poslanci za SDKÚ – DS hlasovali za. Vyjadrili podporu tejto zmluve. To chcem znovu zopakovať. SDKÚ – DS však v zásade namieta proti situácii, v akej má Národná rada Slovenskej republiky prerokovať túto zmluvu. V každej demokratickej spoločnosti je pre opozíciu vytvorený legitímny priestor pre jej fungovanie. Jeho súčasťou je kontrola vlády a vedenie politického dialógu s vládou. Politický vývoj na Slovensku za ostatné mesiace svedčí o tom, že tento priestor jej vládna koalícia neposkytuje. Naopak, plne ho likviduje.

    Kategoricky odmietame prístup, ktorý prijala a používa vládna koalícia, teda politické valcovanie opozície, jej znevažovanie, nezmyselné, ničím nepodložené obviňovanie, ale aj odmietanie politického dialógu.

    Aj v súvislosti s touto schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky nám išlo o dialóg medzi koalíciou a opozíciou. O dodržiavanie demokratických princípov a slobôd, ako aj neformálnych, nepísaných pravidiel, ktorým sa bežne hovorí politická kultúra. Ak vládne strany odmietajú diskusie o tlačovom zákone, ak ignorujú upozornenia medzinárodných organizácií na to, že návrh tlačového zákona je nedemokratický a nie sú ostatné ochotné diskutovať o prípadných zmenách otáznych v časti tohto zákona, tak to ste, páni z koalície, naozaj zašli priďaleko.

    Všetko, čo som povedal, má súvis s dnešným rokovaním o Lisabonskej zmluve. Žiadame od vládnej koalície politické rokovania o zmluve, pretože takéto rokovania na najvyššej politickej úrovni politických strán neboli. Chceme dialóg, politickú diskusiu v súlade s demokratickými princípmi fungovania spoločnosti v riadnom členskom štáte Európskej únie. Ako minimum požadujeme rokovania, ktoré by viedli k dohode alebo zhode na návrhu nového tlačového zákona. Za okolností, ktoré sú dnes na Slovensku, poslanecký klub SDKÚ – DS sa dnes nezúčastní na hlasovaní o vyslovení súhlasu s Lisabonskou zmluvou.

    Ale veď, páni a dámy z koalície, vy naozaj reálne čakáte podporu svojim návrhom od tejto opozície? Od opozície, ktorú systematicky kriminalizujete, ktorú váš premiér posiela do väzenia, ktorú obviňujete z ekonomickej vlastizrady, o ktorej hovoríte, že spáchala najväčšie zločiny v dejinách Slovenska a teraz chcete, naozaj čakáte, že my vás budeme dnes takto podporovať?

  • Ešte jedna poznámka. Zjavná politická nadpráca, ktorú tu predviedol dnes pán minister zahraničných vecí. Na záver svojho vystúpenia takisto nepomôže predsedovi vlády, aby získala hlasy opozičných poslancov.

  • Máme, je viacero možností, ako túto situáciu riešiť, zodpovedne riešiť. Zodpovedne riešiť v záujmoch Slovenska. Môžeme schôdzu prerušiť a rokovať o tejto zmluve neskôr, keď bude vytvorená priaznivejšia, demokratickejšia atmosféra. Naše stanovisko vychádza aj z právneho názoru, že je možné o vyslovení súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s medzinárodnou zmluvou hlasovať opakovane. Je dostatočný časový priestor do konca tohto roka.

    Na záver chcem poukázať na politickú zodpovednosť predsedu Národnej rady Slovenskej republiky v súvislosti s priebehom a výsledkom prerokovania tohto bodu na pôde Národnej rady Slovenskej republiky. Ak máme všetci záujem na tom, aby sme riešili otázku v prospech Slovenskej republiky, v prospech jej medzinárodného postavenia, tak by sme takisto všetci mali realisticky, triezvo zhodnotiť súčasnú politickú situáciu, ktorá je tu dnes, a zachovať sa podľa toho.

    Poslanecký klub SDKÚ – DS prezentoval svoje stanovisko a my vyzývame rovnako k zodpovednosti vás, kolegyne a kolegovia z poslaneckých klubov vládnej koalície. Ďakujem pekne.

  • S faktickými poznámkami pani poslankyňa Vaľová, Tóthová, poslanec Jarjabek, poslankyňa Smolková, poslanec Horváth, poslanec Senko. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Slovo má pani poslankyňa Vaľová.

  • Pán poslanec Kukan, no, ja som šokovaná, čo rozprávate. To ako deti na piesku, že my chceme, vy nechcete, vy chcete, my chceme vás a my nechceme vás alebo nás. Ja si myslím, že tento parlament nie je o chcení. Tento parlament je o tom, že túto Lisabonskú zmluvu, ktorú máme schváliť, očakávajú občania Slovenskej republiky.

    Prosím vás pekne, nehovorte nám o zodpovednosti, pretože my sa zodpovedne hlasovaním k tejto zmluve prihlásime. Potom ste ani nemali vystúpiť a nemali ste tu pätnásť minút rozprávať o tom, aká je táto zmluva potrebná, ako je potrebná pre prínos a fungovanie Európskej únie. Tak ste si porozprávali, a keďže ste si porozprávali, potom budete opačne hlasovať. Tak nerozprávajte o zodpovednosti, pretože poslanci SMER-u a celej koalície sú zodpovední a k tejto zmluve sa prihlásia hlasovaním. Ďakujem.

  • Ďakujem. Teraz má slovo pani poslankyňa Tóthová.

  • Ďakujem. Pán kolega, ja som bola týmto vaším vystúpením prekvapená, pretože vždy ste vynikali dobrou logikou, ale teraz ste toľkými kontra logickými myšlienkami vystúpili.

    Prvé, čo ste v závere zdôraznili, že nebudete nás vládnu koalíciu podporovať. Veď, pán poslanec, tu nejde o vládny program alebo o niečo. Tu ide o medzinárodnú zmluvu. Áno, Lisabonskú zmluvu, kde máme všetci vyjadriť stanovisko k Európskej únii. Pritom ste vlastne o výhodách Európskej únie, o pozitívach tejto zmluvy tu skutočne predniesli viacero myšlienok. Opakovane ste povedali, že ste sa pozitívne k tejto zmluve vyjadrili na seminároch, sympóziách, medzinárodných konferenciách a v iných viacerých diskusiách, nato ste povedali, že nie je dialóg, ale v závere, samozrejme, viete, že túto zmluvu môžeme len podporiť tak, ako je a nemôžeme spraviť dialóg o tom, čo by sme mohli zmeniť.

    Takže skutočne ja som vášmu vystúpeniu vonkoncom nerozumela a chcem povedať na to len toľko, že spájanie aj vo vašom vystúpení s tlačovým zákonom je skutočné praobyčajné politické vydieranie. To je skutočne jasný príklad.

    Takže ja si myslím, kto má pozitívne stanovisko k tejto zmluve, vie, že nie je možné na jej obsahu nič zmeniť a má možnosť sa vyjadriť v priebehu iných diskusií, že bude hlasovať za.

  • Ďakujem pekne. Slovo má pán poslanec Jarjabek s faktickou poznámkou.

  • Pán poslanec Kukan, ja tu nechcem hovoriť ani o tom, ako ste sa vy správali k opozícii za tie štyri, respektíve osem rokov. Ja tu nechcem hovoriť ani o už celoslovensky známych krvavých paprčiach toho pána, čo sedí vedľa vás po pravej strane. Naozaj to nemá význam. Ale chcem hovoriť o jednej veci, že vy ste naozaj začali vydierať. Vy ste priniesli fenomén do slovenského parlamentarizmu, ktorý tuná nebol.

    Politické vydieranie na základe jedného zákona druhým, to tu ešte nebolo a zobrali ste si práve tlačový zákon. Ten tlačový zákon, ktorý je v prvom čítaní, ten tlačový zákon, o ktorom sa v prvom čítaní hovorí len ako o istej filozofii, a to paragrafové znenie sa vlastne hodnotí v druhom čítaní. Vy tu vydierate cez tlačový zákon. Čo keď začnete takto vydierať cez ostatné zákony? Robte si, čo chcete.

  • Ďakujem. Slovo má pani poslankyňa Smolková. Poprosím pokoj v sále vážených kolegov.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec, ja mám len dve otázky na vás. Prečo si myslíte, že podporou tejto zmluvy podporujete náš záujem? Nie je to aj váš záujem, teda aj celého Slovenska?

    A druhá otázka. Dnes je to tlačový zákon, ktorým podmieňujete prijatie zmluvy. Prosím vás, na budúcu schôdzu to bude aký zákon? A na ďalšiu schôdzu aký zákon? Ďakujem.

  • Teraz má slovo pán poslanec Horváth.

  • Ďakujem. Vážený pán poslanec Kukan, ja vás poznám dosť dlho už na to, aby som vedel, že vy osobne nemôžete za to, že opozícia teraz chystá deštrukciu Lisabonskej zmluvy. To mi je úplne jasné. Preto, prosím, berte moje poznámky nie osobne, nie sú adresované tak vám ako niekomu inému, ale reagujem na vaše vystúpenie.

    Keď hovoríte o tom, že vy nebudete podporovať vládnu koalíciu. Toto tu ale ani nikto neočakáva. Bol by blázon ten, kto by to čakal. Tu sa očakáva od vás zásadná podpora dokumentu zmluvy, Lisabonskej zmluvy, ktorá sa rodila veľmi dlho, veľmi ťažko na medzinárodnom fóre, čo vy, samozrejme, viete veľmi dobre. Túto podporu očakávame všetci, a preto nehovorme o podpore vládnej koalície.

    V súvislosti s SDKÚ ja už nebudem hovoriť o chlapčenskom dobrodružstve. Tu už ide o niečo úplne iné. Tu už ide o politické vydieranie, ktoré už nastúpilo po tej politickej korupcii, ktorá tu bola v minulom volebnom období. Už ide o politické vydieranie. A tých Slovákov, ktorých sme viedli postupne, obyvateľov Slovenska, ktorých sme viedli postupne k tomu, aby sa stotožňovali s inštitúciou, ktorú voláme Európska únia, s tou entitou, aby sa s ňou stotožňovali, zoznamovali, aby si ju osvojovali a pozitívne sa k nej stavali, tak tých istých obyvateľov Slovenska takýmto postojom, ktorý ste tu prezentovali za SDKÚ, odrádzame, zneisťujeme, znechucujeme a hovoríme im, že to, čo sme robili doteraz, vlastne nebola pravda. Hovorí to SDKÚ, samozrejme, ale nie vládna koalícia. Ďakujem.

  • Pán poslanec Senko faktická poznámka.

  • Ďakujem. Pán poslanec Kukan, som prekvapený z vášho vystúpenia aj z vášho postoja k tejto zmluve, ako aj z postoja diplomata, ktorý v predchádzajúcom období zastupoval Slovenskú republiku vo vzťahu ku krajinám Európy či sveta.

    Tlačový zákon používate ako argument na presadzovanie svojej politickej vôle. Dali ste sa použiť, či zneužiť? Nepočuli sme ale zásadné pripomienky, na základe ktorých hovoríte, že uvedený zákon nie je dobrý. Čo je v ňom zlé? Neviem stále, o čom hovoríte. Ešte sme dokonca ani na pôde tohto parlamentu o tomto zákone nehovorili. Je to obyčajná účelová hra. Zahrávate sa s ohňom. Neviem ešte aké, alebo koho záujmy opozícia v tejto chvíli presadzuje. Ďakujem.

  • Ďakujem. S odpoveďou na faktické poznámky zapnite, prosím, pána poslanca Kukana.

  • Ďakujem pekne. Asi budem odpovedať stručne, lebo pri všetkej úcte neboli tu vyslovené také veci, ktoré by nejakým spôsobom spochybňovali moje vystúpenie.

    To, že pani poslankyňa Vaľová je šokovaná a dala by prednosť, keby som nehovoril vôbec, to by možno bolo jednoduchšie pre vás, ale my hovoriť budeme, či sa vám to páči, alebo nie.

    K pani poslankyni Tóthovej. No, pani poslankyňa, veď sa nejaký čas poznáme. Veď vy si hádam nemyslíte, že my chceme dialóg s vládou o tom, ako zmeniť Lisabonskú zmluvu. Preboha, to hádam si o mne nemyslíte. My chceme normálne politické rokovania, my chceme slušné správanie od vlády voči opozícii hlavne preto, že ide o taký dôležitý dokument, ktorý je dôležitý, ako tu všetci hovoríte, nie pre SDKÚ ani pre Kukana, ale pre celé Slovensko. A toto si vláda a jej predseda a SMER – sociálna demokracia mala uvedomiť a uchádzať sa normálnym spôsobom tak, ako je to v civilizovaných spoločnostiach o rokovanie a o podporu opozície. Ale čoho sme svedkami naozaj za tie ostatné mesiace? My nechceme zmeniť zmluvu, my chceme zmeniť, alebo požadujeme, aby ste vy zmenili svoje správanie. O to nám ide a potom sa bude už ľahšie rokovať.

  • O slovo v zmysle rokovacieho poriadku požiadal predseda vlády Robert Fico.

  • Vážený pán predseda, vážené dámy a páni, dovoľte mi, aby som predniesol stanovisko vlády Slovenskej republiky k prerokúvanej problematike.

    Rozhodnutím opozičných strán bojkotovať hlasovanie o európskej reformnej zmluve boli Slovenskej republike spôsobené na medzinárodnej scéne vážne škody na jej dobrom mene. O tomto netreba pochybovať, ak sledujeme reakcie inštitúcií Európskej únie, ktoré celkom prirodzene podobne ako my nechápu, ako môže niekto v mene svojich úzkych straníckych cieľov obetovať aj budúcnosť Slovenskej republiky v Európskej únii.

  • Nejde len o Slovensko, ale ide predovšetkým o ľudí, ktorí tu žijú a ktorí jednoznačne považujú členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii za úspešný príbeh, za veľkú perspektívu. Ak nie pre nich samotných, tak určite pre ich potomkov.

    Vláda Slovenskej republiky nevidí ani pri najväčšej fantázii žiadny dôvod spájať ratifikáciu životne dôležitej európskej reformnej zmluvy s návrhom tlačového zákona. Návrh tlačového zákona sa bude v Národnej rade prerokúvať iba v prvom čítaní. V štandardnom parlamentnom prostredí bude preto možnosť viesť súboj o podobu tlačového zákona, podávať k nemu vo výboroch Národnej rady, ako aj v druhom a treťom čítaní pozmeňujúce návrhy a potom o ňom aj hlasovať.

    Vláda Slovenskej republiky je presvedčená, že je to práve návrh tlačového zákona, ktorý garantuje pluralitu názorov a objektívnosť informácií uverejňovaných v tlačových médiách. Vláda Slovenskej republiky, ako to už oznámil aj minister kultúry, je rovnako pripravená naďalej viesť odborný dialóg so všetkými zainteresovanými vrátane OBSE, kde sa chystá stretnutie príslušných predstaviteľov tejto inštitúcie na tému tlačový zákon.

    Chcel by som v tejto súvislosti povedať niečo o forme a charaktere dialógu. Všetci si dobre pamätáme, vážené dámy a páni, ako sa napríklad v Národnej rade Slovenskej republiky prerokovávali také zákony, ako bola transformácia zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti alebo vytvorenie druhého piliera.

    Po prvé. Pred prijatím týchto zákonov v parlamente neprebiehala absolútne žiadna diskusia, absolútne žiadny dialóg. Návrhy zákonov nám boli predložené a rokovalo sa o týchto zákonoch len a len v parlamente. Pri tlačovom zákone prebieha už šesť alebo sedem mesiacov intenzívna diskusia so všetkými – s novinármi, s vydavateľmi, s profesijnými organizáciami, čiže kvalita dialógu v tomto prípade je podstatne vyššia ako pri iných dôležitých zákonoch. Rešpektovali sme to, že ste predložili veľmi náročné a ťažké návrhy zákonov do parlamentu. Bojovali sme za inú podobu týchto návrhov v parlamente, ale keďže boli iné pomery v parlamente, rešpektovali sme rozhodnutia, ktoré vtedy prijala vládna koalícia.

    Ale, vážené dámy a páni, nikdy sme vás nevydierali. Nikdy sme nepovedali, že nebudeme hlasovať o tom alebo o tom, čo sa týka európskych tém, ak sa bude v Národnej rade rokovať o takej podobe zákona o zdravotných poisťovniach alebo o dôchodkových spoločnostiach. My totiž nie sme na rozdiel od vás vydierači. V tom je podstatný rozdiel.

  • Čiže dialóg bol a my vás žiadame, keďže dialóg o tlačovom zákone prebieha niekoľko mesiacov, aby ste rešpektovali demokratické pravidlá hry. Voliči rozhodli a stanovili, aká je väčšina a aká je menšina.

    Väčšina viedla dialóg, po niekoľkých mesiacoch predložila do Národnej rady Slovenskej republiky návrh tlačového zákona. Nechceme, aby sa tento zákon prijímal v skrátenom konaní ani nijako inak. V štandardnom rokovaní v prvom čítaní, v druhom čítaní, v treťom čítaní budeme o tomto zákone rozhodovať a, samozrejme, väčšina v demokratickej spoločnosti si väčšinou presadzuje svoje vlastné názory na to, ako by ten alebo onen inštitút mal fungovať.

    Nedá mi, aby som nereagoval aj na výhradu, ktorú predniesol pán poslanec Mikloško.

    Pán poslanec Mikloško, nie ste informovaný. Siedmeho júna 2007 som zaslal všetkým predsedom politických strán list, ktorého súčasťou bol návrh stanoviska postoja vlády Slovenskej republiky k reformnej zmluve. Išlo v podstate o mandát, ktorý sme navrhli a ktorý sme chceli s vami prediskutovať.

    Pán poslanec Mikloško, nechcite, aby som teraz citoval z vašich listov, ktoré ste zaslali na adresu predsedu vlády Slovenskej republiky. Jednoducho, neposlali ste prakticky žiadne pripomienky, boli to len listy, v ktorých boli samé urážky a nič iné tam nebolo. Bol záujem, aby ste zaslali písomné stanoviská k tomuto mandátu a potom malo byť osobné rokovanie. Lenže vzhľadom na to, čo sa udialo, sa zdalo, že osobné rokovanie nemá absolútne žiadny význam. Čiže nehovoríte pravdu, ak tvrdíte, že nebol žiadny pokus. Osobné listy, ktorých prílohou bol mandát vlády Slovenskej republiky.

    Zo strany opozície, vážené dámy a páni, ide o prízemné vydieranie, ktorému vládna koalícia nikdy nepodľahne a neustúpi. Ratifikácia európskej reformnej zmluvy je mimoriadne dôležitý historický akt Národnej rady, ktorým sa Slovensko prihlási k európskym hodnotám a tradíciám. Zopakujem to, čo som povedal včera. Len chorá politická myseľ môže prísť s nápadom vydierať a používať ako nástroj vydierania práve ratifikáciu európskej reformnej zmluvy, na ktorú čaká celá Európa dlhé roky.

    Postoj opozície oprávnene vyvolal v Európe zdesenie a strach. Niekoľko rokov Európska únia prežívala traumu z toho, ako dosiahnuť dohodu o vnútorných pravidlách hry. A nepochybne aj predstavitelia opozície, ktorí predtým chodili do európskych inštitúcií, túto hlbokú traumu vnímali.

    Európska reformná zmluva bola prijatá s veľkým zadosťučinením ako kompromis, ktorý vyhovuje všetkým členským štátom Európskej únie. Existuje v Európskej únii aj vôľa ratifikovať túto zmluvu vo všetkých členských štátoch v čo najkratšom čase. To ale Európska únia nevedela, čoho je schopná slovenská opozícia, ktorá je demoralizovaná v kúte a bez tém.

  • Chcel by som doplniť a dodať aj to, že návrh na ratifikáciu nebol podaný náhodne. Predsa s výnimkou Kresťanskodemokratického hnutia ja si vážim tento otvorený názor, ktorý KDH pravidelne prezentuje. Dve politické strany SMK a SDKÚ vždy tvrdili, že sú pripravení ratifikovať túto zmluvu, lebo ide o spoločný záujem Slovenskej republiky. My sme nikdy takéto niečo neurobili.

    Opozícia sa rozhodla vziať ako rukojemníkov celé Slovensko. Rozhodla sa vziať ako rukojemníkov všetkých ľudí a ich ďalšiu perspektívu v európskom priestore. Keď boli politické strany súčasnej vládnej koalície v opozícii, nikdy sme nezneužili európske témy na politický boj a už vôbec nie na vydieranie. Podporili sme referendum.

  • Podporili sme všetky rozhodnutia, ktoré boli prijímané v Národnej rade.

    Súčasná opozícia sa dostala do myšlienkového skratu a my môžeme len predvídať, kto prišiel na opozičné rokovanie s týmto šialeným nápadom. Páni, ak máte iný názor na tlačový zákon, tak si to rozdajme v parlamente. Predtým ste mohli ovplyvňovať médiá, novinárov, sedem mesiacov sa o ničom inom nehovorí iba o tlačovom zákone. Čo má, preboha, tlačový zákon, ktorý bude v demokratickom prostredí prerokovávaný v Národnej rade, s ratifikáciou európskej reformnej zmluvy.

    Vládna koalícia nemôže pripustiť, aby potápajúci sa opoziční politici stiahli pod hladinu celé Slovensko a uškodili mu v katastrofálnych rozmeroch. Preto trváme na rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky podľa navrhnutého a dnes už aj schváleného programu.

    Vydieračom a tým, ktorí si berú ako rukojemníkov ľudí, sa nikdy neustupuje. Preto budeme rokovať a verím, že budete aj hlasovať o návrhu tlačového zákona. A čo je najpodstatnejšie, 85 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky reprezentujúcich vládnu koalíciu je pripravených hlasovať o ratifikácii európskej reformnej zmluvy, kedykoľvek si opozícia uvedomí, že tak musí urobiť aj ona. Do tohto okamihu je potrebné minimalizovať všetky škody, ktoré svojím postojom opozícia napáchala na Slovensku a obraňovať dobré meno Slovenskej republiky v zahraničí. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem. S faktickými poznámkami poslanci Dzurinda, Lipšic, Fronc, Mikloško, Vášáryová, Sabolová, Horváth, Senko. To je všetko. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

  • Hlas z pléna.

  • Kto, prosím? Poslanec Mikloš. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Slovo má prvý prihlásený, poprosím technikov, aby mi to prehodili, pán poslanec Dzurinda.

  • Pán predseda vlády, nehovorili ste pravdu. Aj vy viete to, čo viem aj ja. Lisabonská zmluva ohrozená nie je. Ohrozená nie je preto, lebo dobre viete, že aj SDKÚ – DS, aj SMK podporuje text Lisabonskej zmluvy. Viete, čo je ohrozené? Demokracia na Slovensku. Žiadame, aby ste sa spamätali a aby ste sa z tejto cesty vrátili. Vy posielate opozíciu do väzenia. Vy nám odkazujete, že nemáme právo, morálne právo sedieť v tomto parlamente. Tak si vyberte z nás, ktorí máme právo podporiť dneska Lisabonskú zmluvu. Povyberajte z nás, ktorí majú takéto právo.

  • Dnes ste hovorili pekným jazykom, ale veľmi veľké lži. Veľmi dobre viete, že každodenne prijímate nedemokratické rozhodnutia, že zatvárate ústa nezávislej tlači. Toto som za celé pôsobenie v politike od roku 1991 nevidel, že o chvíľu budeme rokovať o našej privatizácii, pričom si necháte odhlasovať vládnou väčšinou, že sme porušovali zákon. Vy už nepotrebujete ani policajta, ani prokurátora, ani sudcu. Vy si necháte o chvíľu, o dve hodiny, o tri hodiny pri inom dokumente politicky odhlasovať, že my ako predchádzajúca vláda sme porušovali zákony. Kam to ženiete Slovensko? Lisabonská zmluva ohrozená nie je, pretože sa môžeme k nej kedykoľvek vrátiť a naozaj, keď vrátite najmä demokraciu tam, kde na Slovensku má byť, tak budú aj potrebné hlasy.

    Druhá poznámka. My sme tú zmluvu, samozrejme, neodmietli, pán predseda vlády. Iba sme sa vzopreli diktátu. Nezatvoríte nám ústa, nezabránite slobodnej tlači a slobodným médiám hovoriť, čo si myslia a demokraciu na Slovensku jednoducho budeme chrániť a vrátime ju tam, kde treba.

  • Pán premiér, ja by som sa rád ohradil voči vašim výrokom aj zo včerajška, ktorými ste povedali, že neschválením Lisabonskej zmluvy pôjdeme do izolácie. Pán predseda parlamentu rozprával niečo o nových pasoch. To nie je pravda. My sme v Európskej únii. Všetky strany v parlamente podporili vstup do Európskej únie. Dnes rozhodujeme o niečom celkom inom.

    A ja sa v rozprave vyjadrím, prečo si myslím, že Lisabonská zmluva nie je v prospech našich občanov, pretože strácajú svoje práva, strácajú svoje postavenie a stráca ho aj tento parlament.

    Často nám odkazujete, že je väčšina, zvyknite si. A my si zvykáme. Berieme na vedomie. Na Lisabonskú zmluvu je však potrebná ústavná väčšina. Zoberte to láskavo na vedomie.

    Pán premiér, pred niekoľkými rokmi bol na Slovensku politik, ktorý hovoril, že nebude chodiť robiť do Bruselu mopslíka. A mne sa to zdalo byť ako sympatické vyjadrenie. Ešte ani neuschol atrament pod Lisabonskou zmluvou a len preto, aby vaša strana bola čoskoro znovu prijatá do Socialistickej internacionály, nám v rýchlom procese predkladáte na schválenie Lisabonskú zmluvu. Myslím si, že to nie je vhodné ani vážnosti tohto textu, o ktorom rokujeme, ale ani vážnosti tejto Národnej rady. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Pán premiér, nehovorili ste pravdu. Kresťanskodemokratické hnutie dalo svoje stanovisko aj výhrady. U vás sme neboli. Boli sme u pána ministra zahraničných vecí, kde sme ich tlmočili a žiadali, aby boli uplatnené ešte v čase, keď sa dali uplatniť.

    A druhá poznámka. Aj následne sme konali. Aj potom sme žiadali, aby aspoň pri podpise prijala Národná rada odporúčanie vláde, aby pri podpise tejto zmluvy Slovensko urobilo jednostranné vyhlásenie v tej veci, ktorá je pre Kresťanskodemokratické hnutie najcitlivejšia a najrozpornejšia, a to je príslušná Charta. Takže to, čo ste povedali, pán premiér, nebola pravda.

    A druhá vec, ukázalo sa a myslím si, že to je úplne jasné, že ak boli iné krajiny schopné definovať štátnopolitický záujem ako Veľká Británia, pán minister zahraničia vám to môže ukázať, a v rámci toho presadiť aj viaceré veci, ako dokázalo Poľsko presadiť to, čo je aj v záujme Slovenska a aj v tom jednostrannom vyhlásení urobilo to nie pre Poľsko, ale pre všetky členské krajiny, myslím si, že sme to mohli dosiahnuť aj my a mohli sme hľadať lepšie riešenie. Ale bolo naozaj treba v oveľa väčšej miere komunikovať s opozíciou, a nie byť, a to musím povedať, opití mocou, máme všetko, máme dostatok hlasov. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Vášáryová.

  • Ďakujem, pán predseda. Pán premiér, ja by som vás chcela upozorniť na tri body. Tlačový zákon kritizujeme už od momentu, keď začal vznikať na ministerstve kultúry a my sme sa dostali k jeho prvým paragrafom. Jeho dikcia je podľa mňa a podľa mnohých ľudí, s ktorými som sa radila aj v zahraničí, proti duchu aj Lisabonskej zmluvy. Ideme nesprávnym smerom.

    Po druhé. Pán premiér, chcela by som vás poprosiť, my nemáme ako opozícia možnosť zmeniť zákony našimi pozmeňujúcimi návrhmi, pretože koaliční poslanci odmietajú aj naše dobré návrhy či už vo výboroch, alebo v pléne. Nemáme možnosť zasiahnuť do tohto zákona a vy to určite viete. Preto by ste museli odvolať ten zákaz, aby neprijímali vôbec žiadne naše návrhy.

    A po tretie. Dnes znovu vyšlo vyhlásenie Syndikátu slovenských novinárov, v ktorom trochu znovu prekvapujúco vyjadrujú svoje pochybnosti voči zneniu tlačového zákona v niektorých bodoch. Ak bude prijatý, pán premiér, bude to veľká škoda menu Slovenska vo svete.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda vlády, nič nehrozí Slovenskej republike, ak by sme dnes neboli rokovali o tejto Lisabonskej zmluve. Kresťanskodemokratické hnutie požiadalo už začiatkom mesiaca pána predsedu parlamentu, ale je samozrejmé tak ako všetko v tomto parlamente, či grémium, či naše pozmeňujúce návrhy, či návrhy zákonov, v tomto parlamente nič neprejde. Skutočne nezavádzajte občanov, že sa s nami chcete dohodnúť v Národnej rade. Na ničom sa s nami nechcete dohodnúť. A je tu skutočne čas jedenásť mesiacov na to, aby sme mohli rokovať pokojne. Vy ste nič občanom Slovenskej republiky nepovedali, čo v tejto Lisabonskej zmluve je a čo môže byť aj pre nás ako občanov Slovenskej republiky nie dobré.

    Preto si myslím, že ste zistili, a myslím, že včera ste zistili veľmi jasne, že vás je málo. A na to, aby ste mohli v niektorých veciach vládnuť, potrebujete aj opozíciu, lebo aj tá má legitímne právo vstúpiť do rozhodovania. Len vy to nechcete rešpektovať, pretože pre vás asi demokracia nič nehovorí.

    A ešte možno, ak mám chvíľu čas, vy síce na jednej strane, tu sa chcem dotknúť práve tejto Európskej charty, voči ktorej máme výhrady. Vy na jednej strane deklarujete a ukazujete svoj vzťah aj k cirkevnej hierarchii, ale na druhej strane ani máčny mak vám nezáleží na tom, aké hodnoty sa do slovenskej legislatívy cez smernice môžu dostať. Čiže, pán predseda vlády, robíte demagogickú politiku.

  • Vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, nadväzujúc na váš prejav a na tie slová, ktoré ste tu prezentovali, dovoľte mi reagovať, prosím, neverte SDKÚ, neverte slovám Mikuláša Dzurindu o tom, že neohrozuje zmluvu, Lisabonskú zmluvu, že neohrozuje ratifikačný proces, pretože to nie je tak. Je to práve naopak. Robí deštrukciu, robí všetky kroky preto, aby sa zablokoval celý proces, aby boli problémy s mienkou ľudí na Slovensku, ktorí sa už dostali do fázy, že si osvojujú postupne myšlienky a duch Európy. Ide tu o politické vydieranie, o politické výpalníctvo v priamom prenose. Takže som rád, že odmietate, pán predseda vlády, tento postoj a myslím, že bude jednoznačná podpora, ktorá sa dostane tomuto odmietnutiu zo strany poslancov koalície. Ďakujem.

  • Ďakujem. Pán premiér, ozaj neviem, koho záujem opozícia v tejto chvíli zastáva. Či sú to občania tejto republiky, alebo sú to vydavateľské združenia, či korporácie. Nie novinári, keď sa obhajujete tlačovým zákonom, pretože účelom predloženého tlačového zákona je vyriešiť iba jednu legislatívnu dieru v prospech väčších práv jednotlivcov voči svojvôli médií. Sami dobre o tom viete. Nakoniec prijímanie rôznych ustanovení tlačového zákona v rôznych krajinách Európy presne sprevádzali takéto obštrukcie tých politických síl, ktorým nezáležalo práve na väčšej slobode médií. A myslím si, že na slobode médií nezáleží predovšetkým opozícii pod vedením SDKÚ.

    Takže v prvom rade treba hovoriť, že koalícia v tejto chvíli zastáva právo na informácie, ktoré je v tomto prípade tými informáciami, ktoré by mali slúžiť verejnosti preto, aby bola objektívne informovaná. A vaša hra, ktorú ste začali hrať, je smiešna a osobne si myslím, že verejnosť ju prekukne. Čakajte na odozvu.

  • Ďakujem pekne. Pán predseda vlády, vy tvrdíte, že opozícia poškodzuje dobré meno Slovenska a že stanovisko opozície spôsobuje Slovenskej republike vážne škody. Nie je to pravda. Ak niečo poškodzuje dobré meno Slovenskej republiky, a ak niečo spôsobuje škody Slovenskej republike, tak je to pošliapavanie princípov demokracie a právneho štátu vami a vašou vládou. Ak niečo poškodzovalo dobré meno Slovenska, tak to bolo najmä vládnutie vašich koaličných partnerov v rokoch 1994 – 1998 a spôsoby, akými vládli, ku ktorým ste sa vy znovu prihlásili. Až zarážajúco podobné metódy práce používate, aké používal Vladimír Mečiar a jeho vláda v tom čase.

    Lož ako pracovná metóda, škandalizovanie, kriminalizovanie opozície, hľadanie vnútorných nepriateľov a boj proti nim, boj s médiami, obmedzovanie slobody slova, obmedzovanie slobody tlače. Je to až zarážajúco podobné, pán predseda vlády, a tieto veci poškodzujú dobré meno Slovenskej republiky a vytvárajú obrovské riziká.

    Takže, ak chcete vedieť, čo je podľa nás omnoho dôležitejšie. Tak omnoho dôležitejšie podľa nás je obrana týchto princípov a týchto hodnôt ako to, či bude Lisabonská stratégia schválená v januári, vo februári alebo v marci. To je to kľúčové a to podstatné a najlepšie charakterizuje váš vzťah napríklad k médiám, ktoré majú nezastupiteľné miesto v demokracii, prívlastky, akými ich častujete. Vy ste povedali prívlastky – novinárske chrapúnstvo, mediálni kibici, duchovní bezdomovci, hyenizmus, slizký had, pisálkovia, špinaví hajzli. Citoval som vaše vyjadrenia na adresu novinárov.

  • Pán predseda vlády, budete reagovať?

  • Chuderka slovenská demokracia, ak sa ju hotujú ochraňovať ľudia, za ktorých sa odpočúval nezávislý denník alebo kupovali poslanci Národnej rady. Ďakujem pekne.

  • Za klub SMER-u – sociálnej demokracie vystúpi v rozprave pán predseda zahraničného výboru pán poslanec Zala.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, členovia vlády, vážené dámy a páni poslanci, dovoľte mi, aby som sa v mene klubu SMER-u – sociálna demokracia zamyslel trochu aj nad problémom a obsahom Lisabonskej zmluvy v prvej časti a v druhej časti sa vyjadrím aj k stanovisku opozície, ktoré tu vyjadrila.

    Myslím si, že reformná zmluva je dôvodom zamyslieť sa nad Slovenskom aj nad Európou. Po páde komunizmu sme sa pustili nielen do vnútornej demokratickej reformy štátu, inštitúcií, práv, slobôd i myslenia, ale aj do posilnenia účasti Slovenska na svetovom dianí. Zmysel demokracie znamenal aj otvorenie sa svetu a prebratie zodpovednosti za dianie vo svete. Áno, Slovensko aj naďalej musí pokračovať na tejto ceste otvorenosti novým myšlienkam, novým výzvam, investíciám, obchodu, novým ľuďom, globálnym problémom. Bez tejto otvorenosti by sme sa znovu vydali na cestu izolácie, úpadku a zaostalosti.

    Pravda otvorenosť zároveň vyžaduje aj posilnenie bezpečnosti voči svetovým hrozbám. Voči terorizmu, nelegálnej migrácii, organizovanému zločinu, nukleárnym hrozbám či klimatickým zmenám. Otvorenosť a bezpečnosť sú dve výzvy a cesty, ktoré musí Slovensko absolvovať. To je však nemysliteľné bez krytia a spolupráce s inými štátmi. Slovensko sa správne na túto cestu vydalo ako člen Európskej únie. To preto, že je to jediná cesta, ako riešiť v prospech Slovenska nepomer medzi národnými možnosťami a globálnymi silami. Povedané technicky, zvládnuť riziká globalizácie tak, aby sme mali čo najväčší národný benefit je možné len ako súčasť zoskupenia, ktoré je svetovým hráčom. A takým sa Európska únia môže stať, len ak prijme reformnú zmluvu. Tí, ktorí celkom zreteľne vidia potrebu multilateralizmu vo svetovej politike, teda prekonanie jednostrannej veľmocenskej hegemónie, musia zároveň vidieť, že jedinou cestou je vytvorenie silnej a akcieschopnej Európskej únie.

    Za posledné roky účasť Európskej únie na svetovom dianí výrazne stúpla. Spomeniem niektoré oblasti, pretože veľmi často sa z médií alebo aj zo správ dozvedáme len to, v čom Európska únia je neschopná.

    V oblasti Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Európska únia veľmi výrazne zasiahla napríklad v Kongu. Mohlo by sa nám to zdať vzdialené, ale ide o hodnoty, pretože za posledných päť rokov tam boli v občianskej vojne zabité tri milióny ľudí a zabezpečila prechod na mierovú a demokratickú transformáciu tejto krajiny. Zasiahla v Acehu, rýchlu pomoc v tsunami postihnutej oblasti, kde prispela k transformácii na mierovú oblasť. Na západnom Balkáne, v Palestíne, v Dárfúre, v Bosne a Hercegovine. Európska únia učí a rozvíja miestnu demokratickú regionálnu politiku. Pomáha formovať vojenské sily, reformuje bezpečnostný sektor, trénuje administratívu a schopnosti zavádzania právneho štátu. To, o čo sa tu usilujeme aj my všetci. Túto misiu účinne rozširuje aj v Afganistane tak, aby miestne komunity bezprostredne získavali z narastajúcej bezpečnosti a preberali zodpovednosť za právo a poriadok vo vlastnej krajine.

    Európska únia sa dnes intenzívne chystá prebrať aj zodpovednosť za právny štát v Kosove. Bude to asi najväčšia civilná misia Európskej únie. To všetko však nie je možné bez prijatia reformnej zmluvy. Sťažujeme si, že Európska únia nie je aktívnejšia v mierovom procese na Blízkom východe, v riešení problémov v Sudáne, v Iráne atď. Ale zároveň musíme vidieť, že to nejde bez posilnenia jej kompetencií v zahraničnej a bezpečnostnej politike.

    Lisabonská zmluva zavádza mechanizmy, ktoré umožnia, aby Európska únia účinne vstúpila do medzinárodnej politiky, a to ako obranca mieru, bezpečnosti, ochrany ľudských práv a rešpektu pre princípy zakotvené v Charte OSN. To je obsah politiky Európskej únie. K jej realizácii však potrebuje príslušné právomoci vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Reformná zmluva spája s touto funkciou pozíciu podpredsedu Európskej komisie, predsedu Rady pre zahraničné veci a poskytuje potrebný diplomatický a odborný servis v podobe európskej služby pre vonkajšiu činnosť.

    Dámy a páni, iba táto reforma umožní, aby sa Európska únia stala skutočným a legitímnym aktérom na medzinárodnej scéne. Bez účasti v takejto Európskej únii nebude Slovensko nikdy schopné ovplyvniť procesy v medzinárodných organizáciách, či už je to v OSN, vo WTO, nebude schopné konkurencie vo vzťahu k takým regionálnym zoskupeniam, ako je ASEAN, či voči takým mocnostiam ako Čína, Rusko či India.

    Bez reformnej zmluvy sa nevytvorí vo svete účinný multilateralizmus, po ktorom volajú všetci, ktorí si uvedomujú riziká vlády jedného svetového hegemóna. Len z tohto pohľadu je pre mňa absolútne nepochopiteľné, ako môže toto všetko dnešná opozícia vystaviť riziku nezmyselným spájaním schválenia reformnej zmluvy s návrhom tlačového zákona, a to v prvom čítaní. Zablokovať túto zodpovednosť Slovenska na svetovej scéne kvôli diskusii o práve na odpoveď, ktorá je diskutovaná 25 rokov v Európe, uplatňuje sa v zákonodarstve niekde v užšej podobe, niekde v širšej podobe. Je to inštitút, ktorý je veľmi flexibilný a každý európsky štát ho má usporiadaný iným spôsobom. Toto vydávať za nedemokratický prvok, pričom ide vyslovene o hľadanie citlivej rovnováhy medzi právom občana na pravdivé informácie a slobodou médií. Toto vydávať za nedemokratickosť je skutočne absurdita a skutočne sú to klapky na očiach.

    Myslím si, že takéto stanovisko je stratou súdnosti, je úpadkom elementárneho rozumu. Ako vy poslanci opozície s výnimkou kresťanských demokratov, pretože sa ukazuje, že ich debata je diskusia o obsahu reformnej zmluvy, a nie k problematike mechanizmu fungovania v parlamente, teda ako vy poslanci opozície, ktorí sa hlásite a pokladáte za nositeľov myšlienok 21. storočia, pán poslanec Csáky sa tým veľmi často oháňa, môžete podľahnúť manipulácii ľudí, ktorí už konajú len v zlosti, z neschopnosti uniesť svoju politickú prehru, z úzkoprsosti bývalého premiéra, ktorý je presvedčený, že jeho reformnú smotanu zlízal niekto iný?

    Pokiaľ ide o samotné rokovania. Tu práve na pôde Národnej rady z úst opozičných poslancov vyšlo najavo, že ide o to, že sú samoľúbi, že neboli pozvaní na rokovanie o tejto reformnej zmluve. Ale musím znovu zopakovať, veď v Národnej rade bola schválená ústavná zmluva s podporou SDKÚ aj s podporou SMK, preto je úplne absurdné, aby sme znovu obnovovali rokovania pri nejakom okrúhlom stole o veciach, o ktorých bola vyjadrená jasná podpora už schválením ústavnej zmluvy.

    Ukazuje sa, že samoľúbosť predsedov strán je väčšia ako národné záujmy Slovenska i Európy. Je to trápne hazardovať s európskou perspektívou na základe subjektívneho výkladu toho, čo je demokratické, čo je civilizované, čo je štandardné, myslím si, že je to absurdné, pretože názory na to, ako má vyzerať demokracia, ako má vyzerať nejaká politická kultúra, ktorá tu bola spomínaná, budú predmetom permanentných diskusií a permanentných debát a nikdy sa koalícia s opozíciou, nech je to ktorákoľvek, nezhodnú, ale vydávať kvôli tomu európsku reformnú zmluvu do rizika jej neschválenia je skutočne absurdné.

    Pánovi poslancovi Kukanovi jednu poznámku. Porozumel som z celého vystúpenia, že problémom nie je reformná zmluva, ale problematika vzťahu k vládnej koalícii a Robertovi Ficovi. Pre boha živého, páni poslanci a poslankyne, ale v tomto parlamente budeme hlasovať o reformnej zmluve, a nie o vašom vzťahu k vládnej koalícii a k Robertovi Ficovi.

  • Napriek tomu všetkému apelujem na vás, páni poslanci a poslankyne z opozície, nedajte sa zviesť na šikmú plochu politického šialenstva, zachovajte si svoj individuálny rozum, svoju osobnú i poslaneckú slobodu, hlasujte za reformnú zmluvu, pretože s ňou súhlasíte, je v súlade s vaším svedomím a slobodným myslením. Ja i poslanecký klub SMER-u – sociálnej demokracie tak urobíme. Ďakujem.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Zalu sa neprihlásil nikto. Končím preto možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Ako ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Hrušovský.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Vážená pani podpredsedníčka, pán minister, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som predniesol stanovisko poslaneckého klubu Kresťanskodemokratického hnutia k predloženému návrhu Lisabonskej zmluvy.

    Prekvapili ma niektoré vystúpenia pánov poslancov, ale aj vás, pán minister, v úvodnej reči, kde ste strašili občanov Slovenskej republiky, že ak nebude prijatá Lisabonská zmluva, tak sa stane nejaká vážna, tragická vec nielen pre Slovensko, ale pre celú Európsku úniu. Predsa to nie je pravda. Predsa to nie je pravda, panie poslankyne, páni poslanci, a aj keď dnes existujú aj iné dôvody na to, aby Kresťanskodemokratické hnutie sa nezúčastnilo hlasovania o predloženom návrhu Lisabonskej zmluvy, chcem vám oznámiť, že aj keď k hlasovaniu príde a poslanci Kresťanskodemokratického hnutia budú prítomní na rokovaní v rokovacej sále, budeme hlasovať proti návrhu Lisabonskej zmluvy a nielen preto, že sú ohrozené demokratické práva a slobody na Slovensku, ale preto, lebo nás vedú k tomu vážne politické dôvody a obava (pán poslanec, neutekajte, veď vy ste si už odrečnili) o ďalšiu budúcnosť Slovenska v rámci Európske únie.

    Chcem trošku vážnejšie. Hovoríme tu o historickom dokumente, o historickej chvíli. Nechcem sa teraz posunúť do úlohy skúšajúceho učiteľa, ale rád by som vás opýtal, koľkí z nás prečítali tento dokument, panie poslankyne, páni poslanci, ktorí ho dnes máme v laviciach, aby sme mu naozaj venovali náležitú historickú pozornosť takú, za aký tento dokument považujeme.

    Poviem vám pravdu, že ja som si ho preštudoval možno ako jeden z mála návrhov veľmi dôkladne, ktoré do parlamentu prichádzajú. Až na naliehanie pán predseda Národnej rady zabezpečil v polovičke januára doručenie poslancom Národnej rady tohto dokumentu. A my tu hovoríme, pán minister, že chceme ponúknuť občanom na diskusiu tento dokument. Pýtam sa kedy? Keď už 150 poslancov, respektíve 90 nevyhnutných mandátov schváli v Národnej rade a možno aj proti vôli ich záujmov tento historický dokument? Toto je poctivá a korektná diskusia, poctivý a zodpovedný prístup k takej vážnej politickej téme, ako je členstvo Slovenska v Európskej únii, naše kompetencie a právomoci a všetko, čo z nej vyplýva?

    Ďalej by som sa ohradil voči mnohým tvrdeniam niektorých poslancov, že kto hlasuje proti európskej, proti Lisabonskej zmluve, tak je proti Európskej únii. Priatelia, veď je to hlúposť. Ak si urobíme historický prehľad jednotlivých politických vyjadrení a stanovísk politických predstaviteľov strán, bolo to prvé Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré slovami vtedy predsedu Kresťanskodemokratického hnutia už snívalo o samostatnej stoličke a samostatnej hviezdičke v Európskej únii a vtedy predseda vlády odkazoval Čechom, že ich dokope do federácie. Ten, ktorý dnes je nadšený tým, že Slovensko ide ratifikovať Lisabonskú zmluvu. Buďme naozaj voči sebe zodpovední a poctiví a skúsme vyjadrovať aj názor na isté rozhodnutia, ktoré sa tu v minulosti udiali, pravdivo a veľmi otvorene.

    Panie poslankyne, páni poslanci, 11. mája v roku 2005 v tejto rokovacej sále Národná rada prerokovávala schválenie vtedy návrhu ústavnej zmluvy pre Európsku úniu. Vtedy ako poslanec Národnej rady aj vo funkcii predsedu Národnej rady som vystúpil tiež so zásadným stanoviskom Kresťanskodemokratického hnutia a vtedy ako jeden z najvyšších ústavných činiteľov som sa nebál vyjadriť politický, ale aj osobný názor, prečo budem hlasovať proti návrhu európskej ústavnej zmluvy. Teda nie zmena pozície z koaličného na opozičného ma vedie k zaujatiu podobného politického postoja, ale iné. To, že v návrhu Lisabonskej zmluvy vidím a mám tie isté dôvody na výhrady, ktoré som mal aj vtedy, keď som vyjadril nesúhlas s návrhom európskej ústavnej zmluvy, v ktorej som videl v prvom rade nedostatok demokracie, nedostatok kresťanstva a nedostatok úprimnosti, panie poslankyne, páni poslanci.

    Ak by som mal robiť porovnanie medzi európskou ústavnou zmluvou a Lisabonskou zmluvou, nuž, dovoľte mi aspoň krátko porovnať niektoré ustanovenia vtedy navrhovanej európskej ústavnej zmluvy s niektorými ustanoveniami, ktoré sú obsiahnuté v Lisabonskej zmluve.

    Ešte predtým mi však dovoľte vyjadriť svoj osobný pocit, aký mám, keď sa znovu dostáva na schválenie do parlamentu tento európsky dokument. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že je to iba jeden politický trik, ktorý predviedli európski byrokrati na to, ako ste to vy, pán minister, v úvodnom slove povedali, odblokovali zablokovaný ratifikačný proces o európskej ústavnej zmluve.

    Toto je pravda, milí priatelia, preto, lebo, ak porovnám návrh zmluvy euroústavy, tak ako sme ju zvykli pomenovávať v krátkosti, tak vtedy som vyjadril názor, že euroústava by viedla k ďalšej centralizácii Európskej únie, prenášala by do Bruselu ďalšie kompetencie, rozširovala by okruh otázok, o ktorých by sa v Európskej únii nerozhodovalo konsenzom, ale hlasovaním, zmenila by systém hlasovania v prospech väčších štátov, posilňovala by prostredníctvom Charty základných práv socialistické tendencie v Európskej únii, priznávala by Európskej únii právnu subjektivitu a posúvala by ju smerom k super štátu.

    V čom sa Lisabonská zmluva líši od euroústavy, pani poslankyne, páni poslanci? V spomínaných zásadných bodoch len v tom, že systém hlasovania sa nemá zmeniť okamžite, ale až po nejakom čase. Právna záväznosť Charty nemá byť zabezpečená jej začlenením do euroústavy, ale konštatovaním Lisabonskej zmluvy, že Charta má rovnakú právnu silu ako zmluvy a právnu subjektivitu nepriznáva Európskej únii čl. 1 až 7 euroústavy, tak ako sme boli toho svedkami, ale nové znenie čl. 47 zmluvy o Európskej únii.

    Naozaj žiadne, pani poslankyne, páni poslanci, rozdiely medzi pôvodnou európskou ústavnou zmluvou a navrhovanou Lisabonskou zmluvou. Návrh Lisabonskej zmluvy je zatiaľ pokusom o poslednú fázu procesu, ktorý vymedzila takzvaná Laekenská deklarácia, určiac pritom nasledovné hlavné ciele inštitucionálnej reformy Únie: Redukcia demokratického deficitu, priblíženie Únie k občanom a vyššia transparentnosť jej usporiadania a fungovania. Návrh Lisabonskej zmluvy k plneniu týchto cieľov nijako neprispieva. Naopak, stráca sa aj tých málo výhod, ktoré sa vtedy s návrhom ústavnej zmluvy spájali.

    V tejto súvislosti ide predovšetkým o skutočnosť, že prijatím návrhu by sa zmluvné základy Únie ešte viac znepriehľadnili, čím sa fungovanie jednotlivej inštitúcie Únie stáva nielen pre bežného občana, ale určite aj pre väčšinu poslancov ešte nedostupnejším. Platí pritom, že čím náročnejšie je pochopiť celý rozhodovací mechanizmus a dopátrať sa k zrozumiteľnej odpovedi na otázky, ktoré s tým súvisia, tým nižšia je miera, v akej adresáti mocenského pôsobenia Únie majú možnosť tento stav kontrolovať.

    Inými slovami, nová zmluva obostiera fungovanie Únie ešte väčším a nepreniknuteľnejším závojom tajomstva, než akým je obostretá dnes, čo automaticky znižuje priestor pre autonómne rozhodovanie občanov členských štátov a ich volených zástupcov. Rovnako ako návrh smeruje od neprehľadnosti k ešte väčšej neprehľadnosti, smeruje tiež k nízkej participácii občanov, k ešte nižšej participácii. Tu ide najmä o to, že aj keď podstatná časť ústavnej zmluvy sa jednoducho presunula do Lisabonskej zmluvy a dopad na vzťah medzi členskými štátmi a Úniou bude v zásade úplne rovnaký, účasť občanov na rozhodovaní o tejto novej podobe Únie sa účelovou argumentáciou úplne obchádza.

    Myslím si, že návrh zmluvy je napísaný naozaj byrokratickým spôsobom a na rozhodovanie občanov úplne nespôsobilý. Opäť raz je projekt integrácie projektom kabinetným a tí, ktorých sa týka najviac, sú z rozhodovania o jeho podobe účelovo vylúčení.

    Pokiaľ ide o redukciu demokratického deficitu, tak ako sa tu mnohí snažili tento princíp ponúknuť ako naozaj veľkoryso akceptovaný. K návrhu Lisabonskej zmluvy chcel by som povedať, že tu návrh Lisabonskej zmluvy prináša len minimálnu, ak vôbec nejakú pozitívnu ponuku pre Slovensko.

    Jej hlavným nástrojom má byť rozšírenie právomoci Európskeho parlamentu. Legitimita a sila mandátu tohto orgánu sa však nedá porovnávať s kvalitou mandátu, akým disponujú poslanci národných parlamentov. Zavádza sa síce istý priestor pre ich účasť na tvorbe úniovej politiky, je však viazaný natoľko obmedzujúcimi podmienkami, že jeho uplatnenie je v praxi prakticky neuskutočniteľné. Monopol na legislatívnu iniciatívu zostáva v rukách Komisie, ktorú tvoria členovia, ktorým priamo zo zmluvných základov vyplýva povinnosť chrániť záujmy Únie, nie členských štátov.

    V celkovom pohľade tak návrh Lisabonskej zmluvy priamo popiera tie ciele, ktoré mala inštitucionálna reforma naplniť. Únia bude menej transparentnou, občanovi vzdialenejšou a o nič demokratickejšou ako doteraz. Potom otázka znie. Akú potrebu vlastne táto zmluva napĺňa? Nestačia Únii všetky tie nástroje, ktorými disponuje už dnes? Veď väčšina všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sa prijímajú na vnútroštátnej úrovni, je vo väčšom či menšom rozsahu len preberaním úniových predpisov.

    Aké konkrétne nebezpečenstvo hrozí, ak Únia bude ďalej pokračovať s tými rozsiahlymi kompetenčnými portfóliami, aké uplatňuje dnes a ktoré jej dokonca Súdny dvor svojimi rozhodnutiami pravidelne rozširuje?

    Dámy a páni, a ešte by som chcel preto, lebo by som mohol pokračovať vo výpočte dôvodov, ktoré vedú Kresťanskodemokratické hnutie hlasovať proti návrhu Lisabonskej zmluvy, pripomenúť jednu dôležitú skutočnosť, na ktorú som sa už snažil upozorniť na začiatku, a to sú občania Slovenskej republiky.

    Slovensko bolo a je jednou z krajín, v ktorej ratifikačný proces o euroústave ukončený, dámy a páni, nebol. Parlament síce vyslovil súhlas s ratifikáciou, ale prezidentovi v ratifikácii zabránilo rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť skupiny občanov v tejto veci a odložil vykonateľnosť predmetného uznesenia Národnej rady. A takmer všetky argumenty, pre ktoré bol dôvod si myslieť, že euroústava by na Slovensku nemala byť schvaľovaná iba v parlamente, ale aj referendom, platia takisto už aj z dôvodov, ktoré sám uviedol, pre Lisabonskú zmluvu.

    Dámy a páni, na záver paralelne k otázke, akú potrebu Únie napĺňa návrh Lisabonskej zmluvy, sa tak otvára otázka, a je to najdôležitejšia otázka, aký záujem má Slovensko na jej schválení? V čom konkrétne má spočívať jej prínos pre krajinu, ak jej priamym dôsledkom je oslabenie vyjednávacej pozície Slovenska vo vzťahu k väčším štátom a vyššia miera jej zraniteľnosti voči harmonizačným reguláciám Bruselu? Nuž azda len v tom, že menej slobody znamená aj menej zodpovednosti.

    Chcel by som upriamiť, panie poslankyne, páni poslanci, vašu pozornosť za historickú zodpovednosť, ktorú máte nielen pred Európskou úniou, ale v prvom rade pred občanmi Slovenskej republiky, a takto sa vysporiadali aj s hlasovaním a nebrali len tak technokraticky a spôsobom z hľadiska politickej príslušnosti svoj postoj k takémuto vážnemu dokumentu. Navrhujem alternatívu a tá odpoveď a návrh je jednoduchý. Neschváľte predloženú zmluvu a umožnite pokračovať v živote Európskej únii tak, ako sme svedkami teraz. Ďakujem pekne.

  • S faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Hrušovského sa prihlásili pán poslanec Číž, pán poslanec Horváth, pán poslanec Mečiar a pani poslankyňa Sabolová. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami a slovo má pán podpredseda Číž. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo, vážená pani podpredsedníčka.

    Vážený pán predseda Hrušovský, ďakujem vám, že po dlhšom čase zaznel z prostredia KDH názorovo jasný, vecný prejav, ktorý zbytočne nikoho neurážal. Ale vecne mi dovoľte teraz zareagovať na vaše vecné poznámky.

    Prvá z nich je, no, zaregistroval som z vašich slov, že teda otcom slovenskej samostatnosti je vlastne KDH. Dobre. Beriem to na vedomie, že máte tento názor. Ale to hlavné, čo vám chcem povedať. Boj o národné záujmy vo vzťahu k Európskej únii sa odohrával vtedy, keď Slovensko pristupovalo k Európskej únii, pán predseda. Vtedy bolo potrebné zabezpečiť naše národné záujmy, vtedy bolo potrebné chrániť strategický ekonomický potenciál tejto krajiny, chrániť zdroje, ktoré sú na Slovensku tak, pán predseda, aby slúžili občanom našej krajiny. Nezbaviť sa ich lacno, nezmyselne a hlúpo, ako sa nám to na Slovensku podarilo. Vtedy bolo revelentné bojovať o národné záujmy, pretože vtedy to bol vzťah dvoch subjektov – Európskej únie a Slovenskej republiky.

    Dneska je Slovensko súčasťou 27 štátov Európskej únie a pôsobí v celkom iných kontextoch. Aj posudzovanie tejto zmluvy má celkom iné kontexty aj vo vzťahu k národným záujmom. Tu teraz rozhoduje o tom, aký máme vzťah k európskej integrácii.

    Pán predseda Hrušovský, pod akým predsedníctvom sa uzatvárala táto zmluva? Aká bola úloha líderky kresťanskodemokratického hnutia v Európe pani Merkelovej? Skúste, prečítali ste si jej postoje, objímačky, veľké slávnosti po schválení tohto textu? Napísali ste jej, že KDH na Slovensku má iný názor, ako má líderka Nemecka? Nepoznáme a nevieme o tom. Škoda, že ste verejnosť, pán predseda, s tým nezoznámili. Seriózna diskusia nepochybne je potrebná, len bolo ju treba avizovať nie deň pred rokovaním o tejto téme. Pochybnosti KDH vo vzťahu k občanom a podobne ste mali avizovať, boli by sme na to zareagovali. Pán predseda, to znamená, dneska treba celkom iný typ zodpovednosti a celkom inú rétoriku.

  • Ďalšia faktická poznámka pán poslanec Horváth.

  • Ďakujem. Vážený pán poslanec Hrušovský, pán predseda strany KDH, ja chápem postoj KDH, chápem aj tvoj osobný názor, ktorý poznám dlhšie z našich zasadnutí v zahraničnom výbore, a preto si dovolím veľmi normálne ľudsky oceniť tú kontinuitu, ktorú vidím v postoji KDH a nakoniec aj v tvojich postojoch osobných.

    Rovnako oceňujem to, že ty, pán poslanec, si človekom, ktorý sa naozaj hlboko zaoberá otázkou Európskej únie, hodnôt Európskej únie, vývoja v Európskej únii a rovnako aj Lisabonskou zmluvou. Toto naozaj úprimne oceňujem a nemám problém to povedať nahlas.

    Čoho sa však trošku obávam, je to, či náhodou postoj KDH, ktorý sa takto dlhodobo formuje a prezentuje, či nie je zneužívaný tak trošku zo strany SDKÚ a Mikulášom Dzurindom, alebo či nebude takto zneužitý, pretože motívy SDKÚ sú úplne iné ako KDH. A mám dôvod o tom hovoriť preto, lebo som si prečítal správu, myslím, že zo včera, kde pán Mikuláš Dzurinda hovoril o tom, ako je presvedčený o tom, že už teraz nájde spolu s KDH spoločného prezidentského kandidáta. Viem, že tie motívy sú rôzne. Preto len vyjadrujem istú obavu z tohto. Ale zároveň znovu potvrdzujem. Chápem váš postoj, ktorý je úplne iný ako postoj SMK, inak motivovaný ako postoj SDKÚ a rozumiem tomu. Ďakujem.

  • Faktická poznámka pán poslanec Mečiar. Nech sa páči.

  • Vážený pán skrachovaný predseda Národnej rady. Pätnásť rokov ste mi nadávali za vznik štátu, rozpad federácie. Dneska som zistil, že to bolo zlé, to ste mali nadávať sami sebe, veď ste to spôsobili vy. Hľadám nejakú alegóriu pre vystúpenie, ktoré robíte vo vzťahu k minulosti a napadá mi len jedno jediné, a to román Victora Huga Bedári.

  • Posledná faktická poznámka pani poslankyňa Sabolová.

  • Ďakujem pekne. Chcela by som len povedať, zrejme si to nevšimol pán predseda KDH, že pán premiér opäť nechce počuť názory aj iné len tie, ktoré sa mu páčia a ktoré sú v súzvuku jeho. On príde len vtedy, keď niečo chce povedať, nakričať trošku, svojich zošraubovať, ale aby počul aj tie výhrady, o ktorých jasne vie a ktoré pomenoval pán poslanec Hrušovský v Národnej rade a kde jasne zadefinoval stanovisko Kresťanskodemokratického hnutia a chcel upozorniť aj na to, že nielen tak jednoducho treba dvihnúť ruku za pri hlasovaní o tejto zmluve.

    Mňa by veľmi zaujímal názor, pán poslanec Hrušovský, keby sa vyjadrili takí tí radoví poslanci vládnej koalície, či vôbec vedia, o čom rokujeme a čo budú svojim občanom rozprávať, ak sa ich budú pýtať, čo dobré a pozitívne prináša Lisabonská zmluva. A veľmi mi tu chýba a možno aj práve pri rokovaní líderstvo Slovenskej národnej strany, ktoré ste si možno tiež, pán poslanec, nevšimli, že zatiaľ sme ich nepočuli sa vyjadriť k tejto zmluve tak ako ani v žiadnych rozhovoroch a vyjadreniach, pretože neviem, či im skutočne ide o bránenie národnoštátnych záujmov, ako hovoria, alebo len ide o deklaratórne vyhlásenia a dokumenty, ktoré síce v Národnej rade prijmeme, ale dopad na občana ony nemajú žiadny. Ale práve táto Lisabonská zmluva prinesie pre mnohých občanov aj veľké otázniky.

  • Na faktické poznámky bude reagovať pán poslanec Hrušovský.

  • Škoda, že odišiel pán kolega, predseda skrachovanej politickej strany z rokovacej sály, ale napriek istým pochybnostiam o vzťahu Kresťanskodemokratického hnutia k Európskej únii mám nádej, že Európska únia nebude krachovať tak ako jeho politická strana preto, lebo Kresťanskodemokratické hnutie, pán poslanec Číž a pán podpredseda, teraz už konkrétne na vašu faktickú poznámku, podporovalo vždy plnoprávne členstvo Európskej únie a bude pretláčať jedinú tézu, že inej alternatívy lepšej pre Slovensko nie je. Ale treba oddeliť dve veci od seba a viesť diskusiu aj v tomto oddelene, a to je plnoprávne členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a dokumenty, ktoré formujú právny priestor fungovania Európskej únie.

    My nie sme tým, že nie sme za Lisabonskú zmluvu proti Európskej únii. Už to konečne pochopte. A takto to občanom aj hovorte a nestrašte ľudí, že ten, kto je proti Európskej ústavnej zmluve, respektíve Lisabonskej zmluve, zajtra už nebude plnohodnotným členom Európskej únie, bude potrebovať ísť na políciu si vybaviť pas a bude musieť čakať na víza, keď bude chcieť vycestovať zo Slovenska. Veď to nie je pravda. To je to, o čo sa dnes sporíme. Že vy tu demagógiou podsúvate slovenskej verejnosti úplne iný postoj, ako aj Kresťanskodemokratické hnutie v takej vážnej veci, ako je Lisabonská zmluva, zaujíma. Ďakujem pekne.

  • Ako ďalší v rozprave vystúpi pán poslane Gabura, po ňom pán poslanec Palko, ktorý je zároveň posledným z písomne prihlásených rečníkov do rozpravy.

    Nech sa páči, pán poslanec Gabura, máte slovo.

  • Vážená pani predsedajúca, pán minister, kolegyne, kolegovia, pri zrode súčasnej Európskej únie stáli v desaťročí po druhej svetovej vojne páni, veľkí páni politici, zhodou okolností kresťanskí demokrati, páni Adenauer, Schuman a Gasperi. Títo vzácni muži pochopili, že ak má byť Európa pokojným a stabilným kontinentom, potrebuje zmierenie, spoluprácu a návrat ku kresťanskej duchovnej podstate nášho kontinentu.

    Povojnová európska integrácia je projektom, ktorý nemá v dejinách Európy žiadnu konkurenciu. Európa nebola ešte nikdy taká stabilná ako dnes. Stabilita sa stáva realitou už niekoľko desaťročí. Európske štáty postupne od západu na východ zabúdajú na historické krivdy a nachádzajú cestu k mierovému spolunažívaniu a prehlbujú spoluprácu vo všetkých mysliteľských oblastiach. Tento projekt sa, napokon, vyvinul do toho, čo dnes poznáme pod názvom Európska únia a jeho rámec definuje zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, diskutovaná práve na tejto schôdzi Národnej rady.

    Ak chce Európa v najbližších desaťročiach zohrávať v globálnych politických vzťahoch úlohu veľmocí, musí hľadať formy efektívnej integrácie. Popri vzmáhajúcich sa ekonomikách Číny či Indie, alebo vedľa veľmocí, ako sú Spojené štáty americké a Ruská federácia, nemajú menšie ani väčšie európske štáty šancu presadiť sa ako vplyvní svetoví hráči. Európa preto jednoznačne potrebuje rozumnú integráciu, aby dokázala sformovať zhruba polmiliardovú ekonomicko-politickú entitu a urobiť z nej významného partnera globálnej politickej a ekonomickej scény. Čím viac sa Európania identifikujú s Úniou a jej inštitúciami, tým viac bude Európska únia schopná hrať úlohu významného hráča v svetovej geopolitike.

    Európska únia však môže zachovať starý kontinent na ekonomickej, politickej a kultúrnej mape sveta iba vtedy, ak ostane verná svojim tradíciám a koreňom. Žiaľ, mnohí európski lídri sa od tohto dedičstva odťahujú a prejavilo sa to aj v texte Lisabonskej zmluvy. Vlastne už v texte odmietnutej ústavnej zmluvy pre Európu boli vynechané zmienky o kresťanskej identite Európy a rovnako je to aj v prípade dokumentu, o ktorom dnes rokujeme.

    Považujem za veľkú chybu, že v takomto dokumente, akým je Lisabonská zmluva, sa nenašlo miesto pre zmienku o tom, že Európska únia nadväzuje na svoje kresťanské korene. Viem, že odporcovia akceptácie kresťanskej identity Európy argumentujú sekularizmom a slobodou vyznania či slobodou byť bez vyznania. Nie som si však istý, či oni chápu, že kresťanská identita je pre mnohých Európanov rovnako dôležitá, ako i spätosť s tradíciami európskeho racionalizmu a osvietenstva.

    Ak má ostať Európa silná duchovne i kultúrne, musí stáť pevne na oboch nohách. Opierať sa o oba svoje kultúrne a duchovné piliere. Sú nimi tak kresťanská tradícia, ako je aj odkaz osvietenstva a racionalizmu.

    Možno nás niekedy prekvapuje narastajúca suverenita a asertívnosť Ruska. Keď sa však lepšie prizrieme tomu, čo sa v Ruskej federácii deje, vidíme, že zástupy Rusov po desaťročia komunistickej totality opäť objavujú svoju pravoslávnu identitu. Ich sebavedomie pramení nielen zo vzmáhajúcej sa ruskej ekonomiky, ale aj z vedomia sily novoobjavenej duchovnej identity.

    Rovnako by som mohol poukázať na to, ako sú verní svojej identite Američania, ktorí na súdoch prisahajú na Bibliu alebo na bankovkách aj naďalej majú nápis Veríme v Boha. Nuž a keď sa zamyslíme nad narastajúcou suverenitou islamského sveta, prídeme na to, že okrem dlhotrvajúcej populačnej explózie čerpá tento trend, inšpiráciu v posilňovaní islamskej identity nielen v ortodoxných moslimských krajinách, ale aj v štátoch, ktorým bola desaťročia vnucovaná iná, im cudzia ideológia.

    Ako vieme, európsky parlament hľadá dlhší čas a zrejme veľmi úporne spôsob, ako ústavu bez Boha presadiť, a pritom neustúpiť zo svojho zámeru a priniesť na svet sekulárnu ústavu. Nepomohli ani intervencie európskych biskupských konferencií, ani samotného nebohého pápeža Jána Pavla II, a tak máme namiesto euroústavy európsku zmluvu. A text o kresťanských koreňoch Európy nie je zakotvený v preambule zmluvy. Je tam len akási slabá náplasť v pojme náboženské dedičstvo.

    Namiesto vysvetlenia sa promptne dostala na svetlo sveta informácia z Rezolúcie Rady Európy č. 1580/2007, v ktorej sa píše: „Pokiaľ nebudeme ostražití, budú hodnoty, ktoré sú samotným základom Rady Európy pod priamou hrozbou od kreacionistických fundamentalistov.“ Týmito sa bruselskí demokrati jasne preukázali, že to s bojom proti kresťanstvu myslia vážne. Kreacionizmus je v ich slovníku viera v stvorenie ľudstva Bohom. Takže tu máme nový boj, boj proti tmárom a inkvizítorom, ako budú aj naďalej predstavovať katolícku cirkev. Bol čas od neschválenia euroústavy do schválenia Európskej zmluvy, ako by išlo o niečo iné náhodný? Určite nie. Stačí sa pozrieť na ďalšie vety Rezolúcie rady Európy č. 1580/2007. „Vyučovanie týkajúce sa fenoménov evolúcie, rozumej darvinizmus, ako základnej vedeckej teórie je preto životne dôležité pre budúcnosť našich spoločností a našich demokracií.“ Koniec citátu. Pýtam sa, ako budú pred katolíkmi ostražití? Nepôjde o ďalšiu ignoranciu boja voči triednemu nepriateľovi?

    Vážené kolegyne, vážení kolegovia, viem, že je potrebné hlasovať za prijatie Lisabonskej zmluvy a veľmi rád by som ju z pragmatických dôvodov podporil, preto som považoval za potrebné vysloviť k nej svoje výhrady. Ale zmluva bez kresťanských koreňov, bez Boha nie je pre mňa akceptovateľná. Som totiž hlboko presvedčený, že Európska únia je nielen politickým a ekonomickým spoločenstvom, ale je v prvom rade duchovnou obcou zrodenou v kresťanskej kolíske. Ak má Európa aj v najbližších desaťročiach, či dokonca storočiach ostať Európou, musí sa neustále k tejto kolíske vracať, rozvíjať a brániť kresťanské dedičstvo. Preto si dovoľujem apelovať na súčasnú a všetky budúce vlády, aby mali tento fakt pri každom rozhodovaní o prehlbovaní či rozširovaní európskej integrácie na zreteli. Ďakujem vám za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Gaburu sa neprihlásil nikto, preto končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Ako ďalší vystúpi pán poslanec Palko. Nech sa páči.

  • Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, budeme rozhodovať o reformnej zmluve o Európskej únii. Keď sa pozrieme na jej text, vidíme symboliku. Ten text je neprehľadný. Je to teda typický text EÚ, v ktorej rozhodovacie procesy sú charakteristické neprehľadnosťou. Je čas položiť na misky váh, čo ďalší integračný proces prináša a čo berie. Únia ešte pod iným názvom vznikla pred polstoročím. Začínala ako konfederácia, ktorej zmluvný vzťah bol založený na hlavnom princípe, ktorým bolo právo veta. Nikto nemohol byť prehlasovaný. Dnes sme už niekde úplne inde.

    Vážené panie poslankyne a páni poslanci, nemá zmysel zastierať si, že Európska únia sa pred našimi očami mení na veľký štát. Čím bude tento štát a jeho vznik charakteristickým?

    Po prvé. Budúci štát Európska únia bude štát, ktorý vznikol pomaly a potichu. Bude to štát, ktorého tvorcovia nepriznajú, že zakladajú štát. Nepriznajú to i preto, lebo priznať založenie štátu Európska únia je i priznaním faktu, že sa končí štátnosť členských krajín.

    Po druhé. Budúci štát EÚ je štát, ktorý vzniká do istej miery podvodom. Nie z vôle ľudí. Reformná zmluva je obsahovo totožná s obsahom ústavnej zmluvy. Tá bola zamietnutá v referendách vo Francúzsku a v Holandsku. Ak sa nepodarilo získať súhlas ľudí, tak sa pokračuje vo vytváraní štátu bez súhlasu ľudí. O reformnej zmluve sa referendá nekonajú.

    Po tretie. Európska únia bude štát bez európskeho politického národa. Bude to štát, ktorý nebude vlasťou. Spýtate sa Slováka z Liptova, čo je tvoja vlasť? EÚ, Slovensko, Liptov? Odpovie vám Slovensko.

    Po štvrté. Európska únia nebude parlamentná demokracia. Skutočným štátnym zriadením EÚ bude byrokracia. nebude to federácia s jasným rozdelením kompetencií medzi štáty a celok. Vieme vlastne presne, koľko percent zákonov prijímaných touto Národnou radou je úplne alebo sčasti iba prepisovaním smerníc, ktoré vznikajú v Európskej únií? Bývalý nemecký prezident Roman Herzog povedal, že v Nemecku je to 80 % a vyjadril pochybnosť o tom, či Nemecko je ešte parlamentná demokracia.

    Vážené dámy a páni, vzhľadom na rozsah odovzdávaných kompetencií z úrovne Slovenskej republiky na úroveň Európskej únie si dovolím vysloviť túto tézu. Postavenie Slovenska v budúcej EÚ, teda po ratifikácii reformnej zmluvy bude čo do rozsahu kompetencií podobné postaveniu Slovenska v bývalom Česko-Slovensku. Z tohto hľadiska hlasovanie za reformnú zmluvu možno označiť za hlasovanie za návrat pred 1. január 1993. Do obdobia, kedy tiež existovala demokratická Slovenská republika, ale v rámci vyššieho štátneho celku, ktorým bolo Česko-Slovensko, teraz tým vyšším celkom bude Európska únia.

    Vážené panie poslankyne, páni poslanci z vládnej koalície, budete musieť podstatne viac hovoriť o vlastenectve, národnej hrdosti, Jánošíkovi a kráľovi Svätoplukovi, aby ste tento fakt, že ide o návrat pred 1. január 1993, utajili.

    Dovoľte mi poukázať na ďalšiu podobnosť medzi postavením Slovenska v bývalom Česko-Slovensku a v budúcej EÚ. Dobre si pamätáme, ako rozdielne vnímali Česi a Slováci svoje postavenie v Česko-Slovensku. My Slováci sme mali pocit, že v Česko-Slovensku nás nevidno. Česi, pretože boli silnejší, mali pocit, že štátnosť československá je len rozšírením štátnosti českej. Rovnako v budúcej EÚ my Slováci budeme vidieť sami seba podstatne slabšie, ako tam bude samé seba vidieť 80-miliónové Nemecko, 60-miliónové Francúzsko a 60-miliónové Taliansko. Veď pre tieto národy je budúca EÚ len novým návratom do starých projektov, z ktorých i oni vyrástli – Franská ríša Karola Veľkého, Svätá ríša rímska nemeckého národa. Preto sa budú v EÚ vidieť viac ako my.

    Vážené panie poslankyne a páni poslanci, hlasovanie proti reformnej zmluve nie je hlasovaním proti EÚ a nie je hlasovaním protieurópskym. Nikto nenamieta proti tej EÚ, do ktorej sme vstupovali. Do tej EÚ, ktorá je garantom slobôd, slobody pohybu osôb, tovaru, práce, kapitálu. Preto aj hovorím o probléme s budúcou EÚ, s tou EÚ, ktorá vznikne ratifikáciou reformnej zmluvy.

    Chcem poukázať na nerozumnosť argumentov typu, keď sme už do EÚ vstúpili, tak musíme súhlasiť so všetkým, čo nám potom v EÚ predložia. Od vstupu do EÚ sme i my strojcami budúcnosti EÚ, nie pasívnymi plničmi domácich úloh.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, napriek všetkým výhradám, ktoré som voči budúcej EÚ vyslovil, predsa len by som bol ochotný zahlasovať za reformnú zmluvu za jedného predpokladu. Ak by som bol presvedčený, že Európska únia bude o niektorých veciach rozhodovať múdrejšie ako Slovensko. O tom však presvedčený nie som. Štát robí štátom i to, že štát vymedzuje, aké je jeho videnie človeka, jeho občana, jeho ľudských a občianskych práv. Niet lepšieho dôkazu o ambície EÚ stať sa štátom ako to, že reformnou zmluvou sa stáva súčasťou práva EÚ i Charta práv EÚ. Dokument, v ktorom EÚ definuje svoj osobitý pohľad na človeka a jeho práva. Keď sa pozrieme na filozofiu Charty, vidíme, že ona vzďaľuje Európu od toho, čo urobilo Európu veľkou.

    Dámy a páni, Európa je vo svetových dejinách niečím úžasným a neopakovateľným. Žiadny iný kontinent, iná civilizácia neovplyvnil celý svet tak ako Európa. Európa, to je grécky dôraz na rozum, rímske právo, starozákonná morálka, novozákonné evanjelium. Európa vstala z popola po zániku Ríma, ubránila sa pred islamom, urobila zámorské objavy, dala svetu Ameriku, modernú vedu, techniku, umenie, architektúru, módu, kultúru, pojem slobody a demokracie.

    Prečo práve Európa? Tí Európania, ktorí to dokázali, mali isté povedomie. Povedomie, že sme povinní poznávať nové veci a zachovať tie, ktoré sú dobré. Že každý z nás je bytosť neopakovateľnej hodnoty. Že máme čas, ktorý nám je vymeraný na činnosť a, že budeme braní na zodpovednosť za všetko, čo sme urobili alebo neurobili. Že utrpenie, sebapremáhanie a prinášanie osobných obetí majú niekedy veľmi hlboký zmysel a že každý z nás je nedokonalý, hriešny a potrebuje korekciu zo strany iných a že si niekedy musí spytovať svedomie. Toto urobilo Európu veľkou.

    Dnes je Európa a Európska únia inde. Filozofia Európskej únie ide cestou relativizmu. Odrezáva si svoje korene. Nerozlišuje medzi hodnotami a ich popieraním. Zbavuje sa hodnôt minulosti a hovorí: „Som prázdna nádoba, naplňte ma, čím chcete, len aby to bolo relatívne.“ Rešpektuje autonómiu jednotlivca, ale odmieta rozlišovať medzi jeho cnosťou a necnosťou. Nerozlišuje medzi túžbami človeka, ktoré človeka zveľaďujú, a tými, ktorého ho ničia. Ignoruje transcendentné. Neuznáva ideály, ak je potrebné ich dosahovať sebapremáhaním a obeťou.

    Preto neuznáva ako ideál tradičnú rodinu, lebo dosahovanie tohto ideálu si vyžaduje práve trvalé sebapremáhanie a obeť. Vyhýba sa konfliktom, ktoré môžu byť plodné, a tak často ustupuje tým, ktorí majú konflikt radi. Kresťanov dovoľuje urážať donekonečna v rámci pochybného výkladu slobody slova. Ale už si to nedovolí voči európskym moslimom, lebo vie, že riskuje vypálené budovy a nepokoje v uliciach. Napokon relativizuje i človeka. V skutočnosti inú hodnotu má človek silný a zdravý a inú ten, čo sa nemôže brániť. Nenarodeným deťom upiera ochranu. Starých a slabnúcich tlačí do eutanázie. S dospelými neexperimentuje, ale s bezbrannými deťmi áno, keď ich zveruje homosexuálnym párom. Utláčať tých, čo sa nemôžu brániť, to je zbabelosť.

    Duch, ktorý vládne v Európskej únii, neumožňuje ľuďom, aby vykonávali svoju prácu v súlade so svojím svedomím tak, ako to robili stáročia. Občas im bráni hovoriť pravdu pod hrozbou trestného stíhania.

    Vážené panie poslankyne, páni poslanci, toto všetko na nás dýchnem, keď čítame všeobecné ustanovenia Charty a keď si uvedomíme, v akom prostredí ich budú vykladať súdy. Problémy, ktoré uvádzam, nie sú problémy abstraktné. Premietajú sa do problémov, ktoré sú veľmi konkrétne.

    Po prvé. Európska únia čelí demografickej kríze, ktorá spôsobuje budúcu krízu zdravotného a dôchodkového poistenia. Európska únia hľadá riešenie budúceho výpadku pracovnej sily spôsobenej vymieraním v masívnom importe pracovnej sily z mimoeurópskeho priestoru.

    Dámy a páni, neschopnosť dosahovať pôrodnosť na sebazáchovnej úrovni je duchovnou porážkou Európy.

    Po druhé. V Európskej únii sa rozpadá tradičný model rodiny.

    Po tretie, Európska únia si nevie rady s problémami s migrantmi z mimoeurópskeho priestoru, najmä s moslimami. Imigranti vytvárajú v európskych mestách enklávy, kde už neplatia európske kultúrne zvyklosti. Je to preto, lebo v EÚ nie je konsenzus, čo je minimálny štandard európskej kultúry, ktorému sa musia všetci imigranti prispôsobiť.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ak sa mohla EÚ na niečom zjednotiť v hodnotovej oblasti, tak na poznaní, že síce nie sme kresťanský klub v tom zmysle, že sú všetci kresťanmi, lebo to nie sme, ale mohla sa zjednotiť na poznaní, že sme kresťanský klub v tom zmysle, že nás združuje spoločná kultúra grécko-rímsko-judeo kresťanstva. V rámci tejto kultúry sme dali svetu monogamné manželstvo, slobodu a dôstojnosť jednotlivca, rovnosť pred zákonom, zodpovednosť jednotlivca, vieru v biblického Boha, rovnosť mužov a žien, vedu a techniku, letopočet, Vianoce a Veľkú noc, latinčinu, angličtinu a mohli sme zdieľať hrdosť na to všetko, že sme to dokázali. Mnohé z toho však Európa popiera a takisto popiera túto hrdosť.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, niežeby krízové javy, ktoré som v Európe spomínal, neboli by tu i na Slovensku. Neželám si však, aby medzinárodné súdy v budúcnosti vydávali v otázkach rodiny a kultúry verdikty záväzné i pre Slovensko, ktoré na Slovensku nebudeme vedieť zvrátiť. Charta práv EÚ bude ďalším právnym dokumentom, na ktorý sa budú môcť tieto medzinárodné súdy odvolávať. Tento náš postoj vyplýva i z Deklarácie o zvrchovanosti členských krajín EÚ v kultúrno-etických otázkach, ktorú táto Národná rada Slovenskej republiky schválila v roku 2002, i hlasmi HZDS, SNS a SDKÚ. Hlasovať dnes za reformnú zmluvu znamená poprieť hlasovanie z roku 2002.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, budúca EÚ bude štátom a bude to veľká ríša byrokracie. Už som spomenul, že dnešný európsky duch viac podporuje zbabelosť ako sebažertvu. Ako hovorí Tacitus, veľké ríše sa nedajú udržať zbabelosťou. Budem hlasovať proti reformnej zmluve o Európskej únii. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Palka sa prihlásil pán poslanec Urbáni a pán poslanec Halecký. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami a slovo má pán poslanec Urbáni. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja len by som pánovi poslancovi Palkovi chcel pripomenúť, že žijeme v 21. storočí. Keby vývoj išiel podľa toho, ako sme tu počuli, budúce mladé generácie by nám to nezabudli.

    Jedna poznámka ešte. Keď ste tu hovorili o zlom svedomí, o zbabelosti, chcem vám pripomenúť, že pán eurokomisár Figeľ je za vašu stranu, robí si svoju robotu dobre, ale potom, ako tam môže byť v takejto zlej Európskej únii, keď je tam všetko také zlé. Ďakujem pekne.

  • Ďalšia faktická poznámka, pán poslanec Halecký, nech sa páči.

  • Ďakujem, pani podpredsedníčka, za slovo. Ja by som chcel zdôrazniť, že Lisabonská zmluva je dôležitý dokument takéhoto rázu a charakteru, že by sme mali o ňom rokovať vážne a s vážnymi závermi a s vážnym hlasovaním. Má dosah nielen v zahraničí, ale takisto aj doma medzi obyvateľstvom, a preto aj jej prerokovanie a, nakoniec, čo je dôležité, hlasovanie bude významným signálom na obe strany.

    Rozpor, ako vidíme, nastáva v tom, že opozícia považuje za dôležité, že nebola prerokúvaná táto zmluva za okrúhlym stolom, že sa prijíma tlačový zákon, ktorý považujú za zlý a nedostatočný. Koalícia zase opačne považuje prijatie tejto zmluvy za prioritné a za dôležité práve v tom časovom intervale, ktorý bol navrhnutý.

    Ja si osobne myslím, že riešenie nehlasovať za Lisabonskú zmluvu kvôli tlačovému zákonu a kvôli iným okolnostiam je zlé a dokonca nevidím ani vylúčenú možnosť, aby také stretnutie za okrúhlym stolom sa ešte uskutočnilo, predsa ešte je čas, a aby sa prerokovali, dajme tomu, aj niektoré otázky, čo sa týka tlačového zákona. Myslím si, že zo strany opozície by bolo správnejšie a dôležitejšie, pokiaľ by podporili Lisabonskú zmluvu aj napriek tomu, že majú výhrady voči tlačovému zákonu. Bolo by to riešenie dospelejšie a vhodnejšie jednotlivých politických strán. Ďakujem.

  • Pán poslanec Palko, budete reagovať na faktické poznámky? Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Pán poslanec Halecký, nereagoval na moje vystúpenie iba pán poslanec Urbáni, ktorý sa obhajoval modernitou. Ja si myslím, pán kolega Urbáni, že vaše názory sú také moderné, ako bol moderný aj historický a dialektický materializmus. Niekedy si o tom môžeme porozprávať.

  • Vyčerpali sme vystúpenia rečníkov, ktorí boli do rozpravy prihlásení písomne. Chcem sa preto opýtať, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne? Nech sa páči. Ústne sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Lipšic, pán poslanec Bauer, pán poslanec Mikloško, pán poslanec Abrhan, pán poslanec Mikuš Tibor, pán poslanec Zala, pán poslanec Krajkovič a pán poslanec Miklós. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Ako prvý vystúpi pán poslanec Lipšic a po ňom pán poslanec Bauer. Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem, vážená pani predsedajúca. Milé kolegyne, vážení kolegovia, budem hlasovať nielen proti tlačovému zákonu, ale aj proti Lisabonskej zmluve. Nijak ma neteší, že sa atmosféra aj v tomto parlamente vyhrotila. Nijak ma neteší ani skutočnosť, že včera sme sa k téme Lisabonskej zmluvy dozvedeli od najvyšších ústavných činiteľov znôšku neprávd. Dozvedeli sme sa, že ak dnes nebudeme ratifikovať reformnú zmluvu, bude Slovenská republika izolovaná. Dozvedeli sme sa od pána predsedu parlamentu, že kto nehlasuje, hovorí, že nechce byť členom EÚ. To už mi pripomína za komunizmu tie slávne výroky: kto nepozerá, alebo kto pozerá Angeliku, ten miluje republiku. Čo sú toto za hlúpe vyjadrenia? Ďalšie bolo vyjadrenie pána predsedu parlamentu, že mladí ľudia si budú vybavovať ešte dvoje pasov.

    Pán minister, vo svojom vystúpení v úvode ste mohli povedať, alebo dať na pravú mieru tieto nepravdivé informácie, hraničiace so šírením poplašnej správy. Naozaj sa Lisabonská zmluva týka vydávania pasov? A buď ju niekto čítal, alebo klame, tretia možnosť už nie je. Dozvedeli sme sa, že opozícia vydiera, pretože nehlasuje podľa obsahu Lisabonskej zmluvy, ale podľa nesúvisiacej veci.

    Milí kolegovia z vládnej koalície, kedy vznikla v parlamente kultúra, že sa nehlasuje podľa obsahu návrhu, ale podľa toho, kto návrh predloží? Táto kultúra vznikla v tomto parlamente a vznikla za vás. A môžem spomenúť prípady rozšírenia právnej pomoci pre dôchodcov, alebo snahy riešiť problémy s úžerníckymi pôžičkami, alebo mnohé iné, dokonca aj dnes predložený návrh, ktorý mal viac chrániť ľudský život pred narodením. Táto kultúra vznikla v tomto parlamente a vznikla hlasmi vládnej koalície.

    Musím povedať, že Lisabonská zmluva je obsahovo rovnaká ako ústavná zmluva. V dvoch veciach je Lisabonská zmluva ešte horšia ako ústavná zmluva. Prvá vec, prečo je horšia, je v tom, že celým cieľom prípravy Lisabonskej zmluvy bolo vyhnúť sa referendám. Cieľom ústavnej zmluvy bolo...

  • Prepáčte, pán poslanec, chvíľočku. Keďže je sedemnásť hodín a malo by nasledovať hlasovanie, chcem sa opýtať pánov poslancov a paní poslankýň, či je všeobecný súhlas, aby pán poslanec Lipšic najskôr dokončil svoje vystúpenie.

  • Reakcie a ruch v sále.

  • Nebolo? Tak sa ospravedlňujem a poprosím vás, aby ste venovali pozornosť vystúpeniu pána poslanca Lipšica. Nech sa páči.

  • Cieľom ústavnej zmluvy bolo posilniť, alebo odstrániť demokratický deficit Únie. Je to pravda, pán minister? Jedným z cieľov. Ale občania v dvoch referendách povedali, že ústavnú zmluvu nechcú a vo viacerých ďalších krajinách, ako bola Británia, Írsko, Dánsko, Česká republika, Poľsko sa ratifikačný proces ani nezačal, pretože ústavná zmluva by neprešla.

    Demokratický deficit Európskej únie sa dnes odstraňuje cez návrh, ktorého cieľom je obísť referendá, ktorého cieľom je odignorovať vôľu občanov členských štátov napriek tomu, že absolútna väčšina občanov v prieskumoch, dokonca aj na Slovensku sa kloní k tomu, aby referendum o Lisabonskej zmluve bolo.

    Len na porovnanie v Nemecku je to 76 % ľudí, v Británii 75 %, v Taliansku 72 %, v Španielsku 65 % a vo Francúzsku 63 % ľudí. V každej krajine Európskej únie nadpolovičná väčšina ľudí chce referendum a my odstraňujeme demokratický deficit tým, že referendum chceme obísť Lisabonskou zmluvou. Veď to je trápne, veď to je podvod.

    Druhý problém tohto textu je, že je oveľa neprehľadnejší, ako bola ústavná zmluva. Tá mala aspoň tú výhodu, že bola uceleným textom primárneho práva. Dnes tým, že to je formou novelizácie dvoch zakladajúcich zmlúv, je to neprehľadnejšie napriek tomu, že obsah je rovnaký. A to nehovorím ja. To hovorí tvorca, otec pôvodnej ústavnej zmluvy Valéry Giscard d´Estaing.

    Prečítam vám, čo hovorí. „Pustil som sa do porovnávania nového znenia Lisabonskej zmluvy a ústavnej zmluvy, teda jej deviatich základných bodov, ktoré som publikoval na svojom blogu. Na moje prekvapenie a pravdupovediac na moje veľké potešenie týchto deväť bodov bolo doslova slovo po slove prevzatých do nového projektu. Nie je tam jediná čiarka, ktorá by to menila. Jednoducho ich treba hľadať, keďže sú rozhádzané do textov, na ktoré nová zmluva odkazuje, a to sú Rímske zmluvy a Maastrichtská zmluva.“

    Čiže európska elita si povedala, občania ústavnú zmluvu nechcú, odmietli ju v referendách, tak cez zadné dvere im bez referend tú zmluvu natlačíme naspäť. To je o demokracii.

    Ten text Lisabonskej zmluvy však má aj svoje problémy. Spomeniem niekoľké z nich. Prvým veľkým problémom je Charta ľudských práv. Je to problém aj právny, pretože všetky štáty Európskej únie sú zároveň členskými štátmi Rady Európy a ako také sú viazané Európskym dohovorom o ľudských právach.

    Teraz budeme mať v Európe dva ľudskoprávne dokumenty interpretované dvoma osobitnými súdnymi orgánmi, jedným v Luxembursku a druhým v Štrasburgu. Chcem len podotknúť, že judikatúra Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu je judikatúrou, ktorá posilňuje centralizáciu Európskej únie. Európsky súdny dvor sa cíti byť súčasťou Európskej únie a toho motta „ever closer union“ a jeho judikatúra niekoľko desiatok rokov centralizuje Európsku úniu nad rámec primárnych zmlúv. Jeden príklad za všetky. Pred dvomi rokmi Európsky súdny dvor rozhodol, že oblasť trestného práva hmotného, jeho časť sa prenesie z tretieho do prvého piliera napriek jasnému zneniu európskych zmlúv.

    Problém interpretácie alebo rozširovania právomoci Európskeho súdneho dvora je v tom, že v tejto oblasti stratia právomoc národné parlamenty. Pomôžem si nedávnym prípadom Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý rozhodol nedávno, že členská krajina, ak umožní adopciu jednotlivcovi, musí ju umožniť aj jednotlivcovi, ktorý má homosexuálnu orientáciu. Je to rozhodnutie zarážajúce.

    Keď sa v roku 1950 prijímal Európsky dohovor, veľká väčšina krajín Rady Európy kriminalizovala homosexuálny styk. Nikomu ani nenapadlo, že právo na súkromie obsahuje aj právo homosexuála na adopciu detí. Prišli na to cez dynamický výklad textu niekoľkí sudcovia v Štrasburgu. Kde je ten problém? Ten problém je, že ak sa rozhodnú holandskí voliči alebo českí voliči, alebo španielski voliči dať právo na adopciu aj homosexuálom, je to ich právo. Je to ich právo. Ale bez opory v texte dokumentu, ktorý vykladajú, toto právo rozšíriť na všetky krajiny súdnym rozhodnutím je podľa mojej mienky oslabovanie demokracie v tom, že nebudú rozhodovať zástupcovia voličov a občanov, ale budú rozhodovať nevolení a nikomu nezodpovední sudcovia. Áno, je trend ústavných tribunálov mnohých krajín, aj Európskej únie, aj Rady Európy, že keď ústavní sudca príde do pojednávacej miestnosti a dá si talár, je odborníkom na morálku, stane sa odborníkom na morálku napriek tomu, že morálka nebola predmet, ktorý sa vyučoval na právnických fakultách.

    Ten problém včlenenia Charty a jej právnej záväznosti spomeniem na ďalšom prípade. Charta zakotvuje nové právo v čl. 109 ods. 3, podľa ktorého prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu. Čo to znamená? Znamená to, že sudcovia v Luxemburgu budú rozhodovať, aký trest pre aký trestný čin je neprimeraný, aký je príliš prísny a kde sú mantinely parlamentov národných štátov na rozhodovanie? To si myslím, že je hrozba pre suverenitu parlamentov vrátane parlamentu Slovenskej republiky.

    Už to spomenul pán kolega Palko, podľa vyjadrenia Romana Herzoga 84 % nemeckej legislatívy schvaľovanej v nemeckom Bundestagu je len preberaním právnych predpisov Európskej únie. A my ešte ideme posúvať kyvadlo ďalej. Kyvadlo smerom k ďalšej centralizácii Európskej únie, prenášať ďalšie kompetencie na úroveň Európskej únie.

    A moja základná otázka znie. Je na úrovni Európskej únie veľa regulácie alebo málo regulácie? A podľa mňa veľa. A prečo chceme zjednodušovať proces prijímania ďalších smerníc, ďalších nariadení, a tým pádom byrokratizovať Európsku úniu ďalej, zvyšovať stupeň regulácie. Je to správna cesta? A moja odpoveď je. To nie je správna cesta. Už dnes je príliš veľa regulácie a posilňovať tento trend je krokom nesprávnym smerom.

    Zároveň sa mení v mnohých oblastiach hlasovanie z jednomyseľného hlasovania na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. To nie je teória. Ja som niekoľko rokov bol v Rade ministrov a viem, aké je dôležité, aby členské štáty mali právo veta v mnohých oblastiach výkonu svojej politiky. Bol to problém, ktorý sme riešili potom ešte aj s vtedajším predsedom výboru Mikušom, ktorý predsedal eurovýboru a ktorý sa týkal uznávania rozhodnutí v rodinnom práve. A znovu nešlo o to, aký model rodinného práva my chceme, ale o to, kde sa o ňom bude rozhodovať, či v našom parlamente, alebo v Bruseli. O tom je celá debata, kde sa bude rozhodovať a kto bude rozhodovať.

    Návrh novej reformnej zmluvy vytvára priestor pre harmonizáciu trestného práva hmotného, niektorých oblastí občianskeho práva pre vznik európskej prokuratúry. A moja otázka znie: Ak posúvame mechanizmus jednomyseľného hlasovania, rozhodovania kvalifikovanou väčšinou, aký je na to dôvod? A pýtam sa konkrétne. Aký návrh, ktorý bol dobrým návrhom v Rade ministrov alebo v Európskej rade, neprešiel len preto, že by bol blokovaný nejakým štátom? Inými slovami, často tu poslanci spomínajú, že tento text je pre našich občanov. Tak mi povedzte jeden konkrétny príklad, ako Lisabonská zmluva pomôže našim občanom. V čom im pomôže? Pokiaľ to nemajú byť len frázy.

    Práve naopak. Oslabí ich postavenie, oslabuje ich právo rozhodovať o veciach verejných, našich občanov a zástupcov našich občanov. Zároveň sa zjednodušuje revízny postup pri zmene zmluvnej základne a naša exekutíva a exekutíva iných krajín bude mať právomoc preniesť ďalšie právomoci na úroveň Európskej únie. Aj v tejto súvislosti hovorí asi najznámejší nemecký ústavný právnik Roman Herzog, že je otázka, či Nemecko naďalej je parlamentnou demokraciou.

    Veľa tu bolo spomenutého, a spomínal to aj pán poslanec Urbáni, že sa posilňuje úloha národných parlamentov. Dokonca na úrovni Európskej únie sa tomu hovorí žltá a červená karta, taký je žargón. Tak si povedzme veľmi otvorene, ako sa posilňuje úloha národných parlamentov. Národné parlamenty v prípade, že s niečím nebudú súhlasiť, majú osem týždňov, aby zaslala nadpolovičná väčšina parlamentov svoje stanovisko Európskej komisii.

    Už otázne je, či 14 parlamentov je schopných v osemtýždňovej lehote niečo zaslať spoločne. Ale v poriadku. Ak to ale zašlú, Európska komisia bude musieť svoj návrh znovu zvážiť a rozhodnúť, či ho zachová nezmenený, či ho zmení, či ho doplní, alebo či ho stiahne. To je celá úloha národných parlamentov. To je Potemkinova dedina, a nie posilňovanie úlohy národných parlamentov. Európska komisia nebude nijako viazaná stanoviskom nadpolovičnej väčšiny národných parlamentov. Dá k tomu vyjadrenie a pošle ich späť.

    Základná otázka teda znie, kde budeme zvádzať civilizačné spory? Či v Bruseli, alebo na Slovensku? Bolo v rozprave spomenuté aj to, že je dobré, že Európsky parlament naberá na sile. Možno je to dobré a ja sa pýtam – aká je zodpovednosť, ale nielen zodpovednosť, aké je vnímanie Európskeho parlamentu, kontrola jeho činnosti našimi občanmi?

    Tu sú noviny z pondelka. Ak si ich prelistujete, je tam o našom parlamente a Ústave pamäti národa, o Tatrách, o pánovi poslancovi Mikušovi je tam niečo. V zahraničí je tam o Barackovi Obamovi, o Hesensku, o Suhartovi, o brazílskych pralesoch a o Saddámovi Husajnovi. O Európskom parlamente tam nie je nič.

    Problém je ten, že Európska únia vznikala z predpokladu, že existuje nejaký európsky ľud. Ale európsky ľud neexistuje. Ak by bol nejaký futbalový zápas, kde by hral výber Európy s výberom Severnej Ameriky, asi by sme tam ťažko videli pomaľované tváre európskych fanúšikov namodro so žltými hviezdičkami, ako to vidieť, vídavame, keď hrajú národné mužstvá. Jednoducho, Európska únia ako štát môže vzniknúť vtedy, keď bude európsky ľud, a nie naopak, že vznikne štát a potom budeme postupne vytvárať európsky ľud.

    Podľa mňa základná otázka znie nie prečo neprijať eurolisabonskú zmluvu, ale dôkazné bremeno je na tých, ktorí ju chcú schváliť. Prečo ju prijať? V čom konkrétnom Lisabonská zmluva, ale naozaj konkrétnom, nie abstraktnom pomôže našim občanom, pomôže Slovenskej republike.

    Problém Európskej únie je napríklad aj v tom, že jej inštitucionálne nastavenie smeruje k centralizácii. Jedným z príkladov je, že Komisia, ktorá iniciuje návrhy právnych predpisov, tieto návrhy nepadajú po voľbách do Európskeho parlamentu, ako je to u nás a v iných krajinách, ale sú v procese legislatívy desiatky rokov, kým nie sú schválené. To znamená, ak nejaký štát aj blokuje nejaký návrh smernice, tak sa počká, kým tam budú voľby, nebude vymenený konkrétny minister a návrh, ktorý je starý aj niekoľko desiatok rokov, sa znovu predloží na rokovanie Rady ministrov a nakoniec bude schválený. To je inštitucionálny nedostatok fungovania Európskej únie.

    Lisabonská zmluva nie je projektom európskych občanov. Je projektom európskych elít, ktoré prišli k záveru, že si vedia predstaviť lepšie fungovanie Európskej únie, a keď s ním nesúhlasili občania v referendách, tak teraz referendá európske elity obchádzajú.

    Skutočnosť, že vládna koalícia takmer jednomyseľne podporuje Lisabonskú zmluvu, nie je celkom náhodná. Rozhodli ste sa pre starý trik. V Bruseli podpíšete doktrínu obmedzenej suverenity a doma budete stavať nevkusné dvojkríže, skákať ponad vatry a stretávať sa s kamarátmi, bývalými komunistami z Matice slovenskej. V tom vidím istú logiku. Opakujete totiž to, čo ste videli na svojich spolustraníkoch spred roku 1989. Ono to naozaj chvíľu vtedy fungovalo. Tak ako vtedy. Potom to bude, samozrejme, smiešne. Tak ako Husákov národný komunizmus dnes.

    Dnes nerozhodujeme o tom, či chceme vstúpiť do Únie, alebo nie. Nerozhodujeme, či sme Európania. O tom je rozhodnuté. Sme členmi Európskej únie a sme európskym národom. Dnes rozhodujeme o tom, či chceme v našej Európskej únii fungovať po novom. Či chceme nové pravidlá, či chceme novú centralizáciu a oslabovanie našich národných záujmov. A či je to v záujme našich občanov, ako sme to sľúbili v poslaneckom sľube. Moja odpoveď je, že to nie je v záujme našich občanov, preto budem hlasovať proti Lisabonskej zmluve. Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem pekne. Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Bauer, pripraví sa pán poslanec František Mikloško.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, tiež sa chcem pridať v tejto rozprave, a keďže tu zaznelo v diskusii, že chýbajú vecné argumenty, prečo KDH chce hlasovať proti, tak chcel by som vecne povedať niečo najprv ešte k rozdielom medzi pôvodnou ústavnou zmluvou, Zmluvou o ústave pre Európu a touto reformnou, respektíve Lisabonskou zmluvou.

    Jedným z cieľov a deklarovanou výhodou ústavnej zmluvy bola simplifikácia alebo zjednodušenie dovtedajších európskych právnych predpisov. Ústavná zmluva čiastočne sprehľadňovala existujúce predpisy, aj keď to podľa Václava Havla bol zašmodrchaný text. Dala sa čítať ako jeden dokument. Predpokladala napríklad zníženie počtu typov právne záväzných aktov a podobne. Predkladaná zmluva je oproti ústavnej zmluve omnoho ťažší právnych text. Sú to samé dodatky, je to absolútne neprehľadné čítanie.

    Ďalší podstatný rozdiel je v samotnom ratifikačnom procese. Ústavná zmluva si vyžadovala vo viacerých krajinách schválenie pomocou referenda. Lisabonská zmluva si to už nevyžaduje. Pri tejto zmluve sa podarilo dosiahnuť, že referendum bude len v jednej krajine Írsku. Kvôli neúspešným referendám vo Francúzsku a Holandsku bolo potrebné nájsť spôsob, ako sa im vyhnúť, lebo rozhodovanie referendom v demokratických krajinách je podľa niektorých architektov európskeho domu nežiaduce. Ak sa niekto správne opýta, či je to tak a čo je za tým, najlepšiu odpoveď dostane od samotného autora nefunkčnej ústavy, už tu môj kolega Daniel Lipšic spomínal francúzskeho exprezidenta Valéry Giscard d´Estainga. On citoval z jeho bloku, ja chcem zacitovať z októbrového Le Monde minulého roku, kde Giscard napísal, že novú zmluvu skomponovali právnici, ktorí vzali obsah starej ústavy a len ho preformulovali, spravili z neho dodatky k existujúcim zmluvám. Začali s textom ústavy, rozobrali ju na jednotlivé prvky a tieto prvky prostredníctvom dodatkov upravili tak, aby korešpondovali s dvoma existujúcimi zmluvami – Rímskou z roku 1957 a Maastrichtskou z roku 1992.

    Čo je cieľom tohto elegantného ťahu, pýtal sa Giscard? Predovšetkým to, aby sme unikli povinnosti usporiadať referendum, a to sa stane tak, že sa články rozdelia a odstráni sa z nich ústavný jazyk. Presne tak, ako môj kolega pred chvíľou hovoril, toto bolo cieľom, aby sa obišiel demokratický inštitút – schvaľovanie zmluvy v referende. Pán exprezident vysvetlil, aké bolo zadanie pre Lisabonskú zmluvu.

    Tretí rozdiel medzi týmito dvoma zmluvami je odstránenie symbolov, zmena názvu funkcie ministra zahraničných vecí EÚ na vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ a zmena samotného názvu zmluvy. Toho názvu, ktorý tiež vyvolal odpor občanov dvoch zakladajúcich členov Európskej únie Francúzska a Holandska. Výsledok dvoch neúspešných referend v týchto krajinách sa dá interpretovať aj tak, že Francúzi a Holanďania de facto odmietli vytvorenie euroštátu, keď počuli, že majú schváliť niečo ako ústavná zmluva, a teda odmietli aj pokračovať v takomto integračnom procese.

    Ďalší rozdiel medzi týmito dvoma zmluvami je v tom, že Charta základných práv už nie je priamou súčasťou zmluvy. V ústavnej zmluve bola Charta obsahom druhej hlavy. V tejto zmluve je len odkaz na Chartu. Samozrejme, právne je to úplne ekvivalentné, pretože právna záväznosť je v jednom aj druhom prípade rovnaká. Dobrá otázka je, prečo už v novej zmluve nie je Charta priamou súčasťou, prečo bola Charta tak trochu skrytá? Ale ku Charte sa ešte dostanem.

    Jednou zo silne prezentovaných výhod Lisabonskej zmluvy, aj dneska to tu prezentoval aj pán minister, aj pán poslanec Urbáni, má byť posilnené postavenie národných parlamentov vo vzťahu k zákonodarnému procesu Únie. Pán kolega Lipšic už tiež o tom hovoril. Protokol o úlohe národných parlamentov Európskej únie neupravuje v podstate nič iné ako informačnú povinnosť európskych orgánov ohľadom európskych legislatívnych aktov voči národným parlamentom. Protokol ustanovuje osemtýždňovú lehotu medzi sprístupnením legislatívneho návrhu národným parlamentom a zaradením tohto návrhu do programu Rady ministrov. V ústavnej zmluve sa navrhovala šesťtýždňová lehota. Toto mierne zlepšenie plus dva týždne sa v informačných materiáloch o Lisabonskej zmluve zvýrazňovalo ako vážne vylepšenie ústavnej zmluvy a dnes takisto.

    Úloha národných parlamentov je popísaná v ďalšom protokole, v protokole o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality. Parlamenty členských štátov môžu vydať stanovisko, že podľa nich navrhovaný predpis Únie je v rozpore so zásadou subsidiarity. Takéto stanovisko však vyvolá nanajvýš opätovné posudzovanie návrhu príslušnými európskymi orgánmi, čím sa legislatívny proces natiahne. Európska komisia môže akceptovať a nemusí. Iba ak nadpolovičná väčšina parlamentov vyjadrí nesúhlas a Komisia návrh nestiahne, môže Rada buď 55-percentnou väčšinou svojich členov, alebo Európsky parlament väčšinou odovzdaných hlasov legislatívny proces zastaviť. Tento navrhovaný mechanizmus zablokovania návrhu nariadenia alebo smernicou je takou výhodou? Je príliš komplikovaný na to, aby sa aj uplatnil v praxi. Okrem toho posudzovanie žalôb z dôvodu porušenia zásady subsidiarity prislúcha Súdnemu dvoru Európskej únie.

    Podľa Zahraničného výboru Britskej Dolnej snemovne je Lisabonská zmluva v kľúčových pasážach ekvivalentná, to je totožná s odmietnutou ústavnou zmluvou. Dospeli k tomu, čo hovoril aj Valéry Giscard d´Estaing. V tomto výbore sú členmi aj labouristickí, aj konzervatívni poslanci. Ak by v Anglicku bolo referendum o tejto či o predchádzajúcej zmluve, je takmer isté, že by bolo podobne neúspešné, ako bolo referendum vo Francúzsku a v Holandsku.

    Pozrime sa teraz na proces prípravy zmluvy, ktorú máme ratifikovať. Lisabonská zmluva je z hľadiska medzinárodného práva štandardnou viacstranovou medzinárodnou zmluvou, ktorú jednomyseľne schvaľujú všetky členské štáty. Pochopiteľne, tieto štáty ako zmluvné strany majú navzájom rovnocenné postavenie aj v štádiu prípravy zmluvy. Je preto zaujímavé, že Slovenská republika počas prípravného procesu v podstate nevzniesla žiadnu pripomienku k návrhu zmluvy, aspoň nič nebolo prezentované. Z toho vyplýva buď, že nič lepšie ako súčasné znenie zmluvy neprichádza do úvahy, alebo, že nemáme odvahu povedať svoj názor, respektíve radšej buďme ticho a nebuďme tŕňom v oku.

    Pán minister Kubiš ešte pred otvorením medzivládnej konferencie v júli 2007 sa nechal počuť, že my nepotrebujeme otvárať otázky. Chceme, aby sa maximálne udržala integrita súčasnej ústavnej zmluvy. Ak by sa otvorila téma Európskej komisie, presadzovali by sme, aby každá krajina mala svojho komisára. Podľa zmluvy nebude mať každá krajina svojho komisára a integrita bývalej ústavnej zmluvy sa udržala, preto sme sa ani neozvali pri návrhu na zníženie počtu slovenských poslancov v Európskom parlamente, ani pri novom hlasovacom mechanizme, ktorý znevýhodňuje menšie členské krajiny Európskej únie, a teda aj Slovensko.

    Slovensko sa v celom procese prípravy tejto zmluvy v podstate zmohlo iba na jedno vyhlásenie ku záverečnému aktu zo dňa 13. decembra 2007, aj to je úplne právne irelevantné, že spolu s ďalšími pätnástimi štátmi naďalej považujeme európske symboly ako vlajka, hymna, heslo Zjednotení v rozmanitosti či menu euro za symboly spoločnej príslušnosti občanov k Európskej únii a ich spojenia s ňou. Teda symboly, ktoré boli v ústavnej zmluve, aj keď neplnili žiaden hlbší právny význam, ale boli vypustené z Lisabonskej zmluvy.

    To, že navrhovaný hlasovací systém je nevýhodnejší pre Slovensko, alebo to, že budeme mať menej poslancov, to pre našich vyjednávačov nebolo dôležité.

    Ale poďme ku Charte základných práv. V tomto roku uplynie šesťdesiat rokov od schválenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Po hrôzach, ktoré priniesli dve svetové vojny, sa podarilo naformulovať ľudské práva, ktoré sú pre ľudské bytosti neodňateľné a neodcudziteľné. Tak ako Všeobecná deklarácia ľudských práv, aj Dohovor o ľudských právach prijatý dva roky neskôr sú postavené na prirodzenom práve.

    Dôstojnosť človeka je daná od narodenia a na nej založené práva sú neodňateľné. Medzinárodné ľudské práva sú tak apolitické a predpolitické a spočívajú na vedomosti o ľudskej prirodzenosti a jej dôstojnosti. Nórska profesorka Jean Halan Matliari hovorí, „že samotná koncepcia ľudských práv má význam len vtedy, ak je ľudská prirodzenosť poznateľná. V opačnom prípade sú tieto práva len odzrkadlením vôle väčšiny alebo politických procesov, ktoré sú prechodné“. Ale ako potom môžu byť vrodené a neodňateľné?

    Ľudské práva sú dnes prekvapujúco oblasťou záujmu mnohých. O ľudské práva majú záujem medzinárodné mimovládne organizácie, o ľudské práva majú záujem rôzni „normopodnikatelia“, ľudské práva sú dnes dôležitejšie ako suverenita a teritoriálne hranice štátov. Zdá sa, že sú jedinou normou globálneho sveta.

    Európsky Dohovor o ľudských právach z roku 1950 definoval iba deväť práv. Dodatkovými protokolmi sa prijalo ďalších šesť práv. Európska Charta základných práv prináša trinásť nových práv. Je isté, že takýto vývoj pri definovaní nových práv na inom základe ako prirodzenom práve je neoverený a riskantný a, samozrejme, zakladá aj kolízie s ústavným stavom vo viacerých členských krajinách.

    Veľká Británia si pri rokovaniach o Lisabonskej zmluve dohodla, že pre jej krajinu nebude Charta základných práv platiť. Podobne si náš najbližší severný sused Poľsko vynegocioval, čiže dohodol jednostrannou deklaráciou s jednoduchým textom, že Charta nijakým spôsobom neovplyvňuje právo Poľskej republiky vykonávať zákonodarnú činnosť v oblasti verejnej morálky, rodinného práva, ochrany ľudskej dôstojnosti a rešpektovania ľudskej, fyzickej a morálnej integrity. Ani tieto signály a tieto kroky našich partnerov Európskej únie o možných budúcich problémoch neotvorili oči našim vyjednávačom.

    Pred nejakým časom som tu v parlamente hovoril a vysvetľoval, že Európa sa schválením Charty práv hodlá vydať na rovnakú cestu ako Spojené štáty americké, ktoré otvorili dvere súdnemu aktivizmu. Chce opakovať rovnaké chyby.

    Dobrá otázka je, prečo je vlastne táto skrývaná Charta potrebná? Veď každá členská krajina má vo svojom právnom poriadku túto Deklaráciu ľudských práv. Zmenili sa azda ľudské práva za posledných šesťdesiat rokov? Zdá sa, že pre autorov tejto zmluvy a najmä Charty práv sa zmenili. Ale zápas o Chartu je zápasom o budúcu podobu Európy aj o budúcu podobu Slovenska. Iným riešením by bolo, aby Únia pristúpila k Európskemu dohovoru o ľudských právach a potom by bol možno aj postoj KDH iný, ak by nebola táto Charta súčasťou Lisabonskej zmluvy a možno ani to referendum v Írsku, kde dnes len jeden zo štyroch občanov chce podporiť túto zmluvu, by v takom prípade nebolo ohrozené.

    Pripomeniem, že pred dvoma mesiacmi sme navrhovali, aby Národná rada prijala podobné vyhlásenie ku Charte ako Poľská republika, takže nie je pravda, ako hovoril pán premiér, že sme nič nekonali.

    Taktiež chcem pripomenúť, že náš parlament vo svojom druhom volebnom období pred šiestimi rokmi schválil Deklaráciu Národnej rady Slovenskej republiky o zvrchovanosti členských štátov Európskej únie v kultúrno-etických otázkach. Vtedy táto snemovňa rozhodla, že považuje za užitočné a potrebné rešpektovať princíp zvrchovanosti členských štátov Európskej únie a štátov vtedy kandidujúcich na členstvo v Európskej únii v kultúrno-etických otázkach, ktoré spočíva v ponechaní rozhodovania o kultúrno-etických otázkach ochrany života a dôstojnosti ľudskej bytosti od počatia až po smrť, ochrany rodiny a inštitúcie manželstva ako základu spoločnosti, ako i rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, výchovy a vzdelávania vo výlučnej právomoci členských štátov.

    Ešte mnohí z nás si pamätajú omyly komunizmu, keď deti udávali svojich rodičov a ešte boli pokladaní za hrdinov. Nedávno bola v Európskom parlamente schválená Správa k stratégii Európskej únie v oblasti práv dieťaťa, ktorá okrem iného, citujem, „chce chrániť vyjadrenie názoru a jeho zohľadnenie v súvislosti s akoukoľvek záležitosťou alebo postupom týkajúcim sa dieťaťa“. Správa hovorí len o ochrane dieťaťa a rodinu nechápe ako celok, ktorého súčasťou sú aj deti a podobne ako Charta de facto stavia rodičov proti svojim deťom. Lenže výchova sa nemôže riadiť názorom detí. Dopadne to potom tak, ako v rozprávke o Pinochiovi, kde sa deti začali meniť na somáre.

    Na záver. Predkladaná zmluva je v priamom rozpore s Laekenskou už spomínanou deklaráciou, ktorú posvätili lídri Európskej únie v decembri 2001. Laekenská deklarácia poukazovala na demokratický deficit Únie, jej nezrozumiteľnosť, odtrhnutosť od ľudí, prvýkrát sa zmienila možnosť, že integrácia nie je len jednosmerka, ale že niektoré kompetencie sa môžu presunúť aj späť na štáty. Že toto hodnotenie v deklarácii bolo presné, potvrdili aj neskoršie neúspešné referendá. A tie referendá boli o zmluve, ktorá bola takmer dvojčaťom tej, o ktorej rokujeme dnes. Predkladaná zmluva problémy, na ktoré poukazovala Laekenská deklarácia, nerieši, ale skôr prehlbuje.

    Lisabonská zmluva je ďalej inovatívna v tom, že umožňuje presúvanie právomocí zo štátov na Európsku úniu, ale aj späť bez toho, aby sa musela na medzivládnych samitoch dohadovať nová zmluva. Na presun právomocí bude stačiť jednomyseľné rozhodnutie predstaviteľov jednotlivých štátov v Európskej rade. Zmluva tak v sebe skrýva veľký potenciál posúvať integráciu Európskej únie v tichosti spôsobom, aký dnes sotva predvídať.

    Hlavný dôvod, prečo som proti ratifikácii tejto zmluvy, je, že som presvedčený, že prijatím Charty základných práv sa situácia v oblasti ľudských práv výrazne zhorší. Pred časom sme navrhovali tu, už som hovoril, aby sme aspoň jednostranným vyhlásením podobne ako Poľsko zmiernili jej možné negatívne dopady. Návrh nebol prijatý, vôbec ste vtedy na to nereagovali. Aj pri súčasnom stave v oblasti legislatívy Európskej únie je možné ďalej rozvíjať všetky slobody, prehlbovať vzájomné spolužitie členských krajín EÚ pri rešpektovaní ich národných kultúr, odlišností a špecifík pri súčasnej úrovni integrácie EÚ. Jednota v rozmanitosti sa dá budovať priamo a nie obchádzaním mienky občanov EÚ a demokratických inštitútov, akým referendum nesporne je. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. S faktickou poznámkou pán poslanec Slafkovský. Uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickou poznámkou a zároveň dávam slovo pánovi Slafkovskému.

  • Áno, ďakujem pekne. Ja by som chcel môjho kolegu predrečníka len doplniť v tom, že Valéry Giscard d´Estaing nie je veľmi dobrý príklad pri rokovaní o tejto zmluve, pretože on má v podstate konflikt záujmov. On bol jeden z tých, ktorí tú pôvodnú zmluvu pripravovali, takže akákoľvek iná, ktorá bude prijatá, hovorí o tom, že on ju nepripravil dobre. Takže tie argumenty sú troška bokom. Ale pre mňa to, čo je najvážnejšie, najdôležitejšie a tomu sa Rudo venoval troška menej možno, ako by si to zaslúžilo, to je to, ako dopadne tlač 526, tlačový zákon, ako dopadne v druhom čítaní. Keď dopadne tak, že tento zákon bude kompatibilný s demokratickou Európou, potom budem ochotný zdvihnúť ruku a hlasovať za prijatie ústavnej zmluvy. Dovtedy, bohužiaľ.

  • Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Mikloško, pripraví sa pán poslanec Abrhan.

  • Hlas v sále.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážená pani spravodajkyňa, Európska únia zažíva, vážený pán poslanec Faič, Európska únia zažíva v týchto časoch alebo v tejto dobe skutočne akýsi vrchol. Rozšírila sa nám na 27 krajín, štáty Európskej únie, ktoré sú jej členmi, ani jedny v tomto zoskupení, čo sa týka životného štandardu, neklesali. Sú to krajiny, kde Európska únia a jej zoskupenie je solidárne, ktoré nedovolí, aby niekto nejakým spôsobom krachoval. Európska únia je unikátny model v tom, že za vyše viac ako 50 rokov tam nebol žiadny vojnový konflikt, kým v ostatnej Európe aj vo svete tiekla krv.

    Európska únia teda je na akomsi vrchole a zároveň prežíva touto Lisabonskou zmluvou proste historickú chvíľu a historickú premenu. Je to naozaj historický okamih, hoci si to možno mnohí z nás neuvedomujú, pretože znamená úplne nový odraz, úplne nové ideové posunutie a nové, by som povedal, výkonné posunutie do budúcnosti.

    Z tohto dôvodu každé hlasovanie bude historické. Každý z nás, či chce, alebo nechce, ale raz proste sa história bude študovať, ako dal hlas, pretože je otázkou času, že sa istotne ukáže, čo znamenalo toto hlasovanie a prihlásenie sa k tomuto novému začiatku, na ktorý sa púšťa Európska únia.

    Je úplne jasné, bolo to tu povedané, že Lisabonskou zmluvou sa vytvára postupne jeden politický subjekt. Ideologickým základom tohto politického subjektu je európska charta ľudských práv. A tu je, už sme o tom viackrát hovorili a ja sa pokúsim o tom hovoriť veľmi zjednodušene, tu začína byť prvý vážny problém, ktorý máme my s tým a ktorý aj ja s tým mám a kde cítim potrebu povedať, že naozaj aj v tomto je to historické hlasovanie.

    Charta ľudských práv, ako tu už bolo povedané, je nejednoznačný dokument. Uvediem malý príklad. Článok II 73 hovorí: „Vedecký výskum je slobodný.“ Článok II 63 bod 2 ods. d) hovorí: „Zakazuje sa reprodukčné klonovanie ľudských bytostí.“ No, ale postavením týchto dvoch článkov vedľa seba, teda nepriamo možno z toho dedukovať, že napríklad terapeutické klonovanie sa nevylučuje. A to je morálny problém. Pre nás je to morálny problém. Rovnako takéto dvojznačné vyjadrenia, ktoré keď človek vytrhne len jedno z kontextu, neznamenajú nič, ale keď ich dá vedľa seba, tak zavádzajú možnosť eutanázie, zavádzajú úplne iný pohľad na rodinu a na manželstvo. A o tomto, že ako treba vykladať Európsku chartu ľudských práv, bude záväzne pre celú Európsku úniu, a teda aj pre Slovensko rozhodovať Európsky súdny dvor.

    Sudcovia Európskeho súdneho dvora sú menovaní vládami krajín, a teda vlastne stranícky. To znamená v týchto chvíľach, už aj ako povedal pán poslanec Lipšic, nie nejaký princíp morálny, ale stranícky rozum, stranícka morálka, stranícke videnie ideologické bude rozhodovať o tom, čo bude a čo nebude v budúcnosti morálne, čo bude a čo nebude ďalšími, by som povedal, vytvárajúcimi zákonmi vôbec duchovné duchovného vývoja Európy.

    Európa je fantastický kontinent, ktorý je neporovnateľný s ničím vo svete. Amerika je odvodená z Európy a z jej civilizácie, ale sila Európy bola vo vzájomnom spolunažívaní viery a rozumu. Sila Európy bola vo vzájomnej kontrole viery a rozumu, mal som na mysli kresťanskej viery. Viera jej dávala inšpiráciu a silu a rozum ju bránil pred náboženským fanatizmom a fundamentalizmom, aj keď nehovorím, že neboli chvíle, kedy sa do takéhoto náboženského fanatizmu zbehlo. Ale rozum v Európe bránil vždy vieru pred tým, čo vidíme dnes vo svete ako náboženský fundamentalizmus a čo sa nám vymkýna z kontroly a čo vyzerá byť ohrozením pre celý svet, a je to založené len na emóciách a len na náboženstve.

    V tom je Európa neopakovateľná, v tom je tajomstvo jej úspechu, a ak dnes Európa prijíma jeden nejednoznačný, veľmi nejasný, komplikovaný základ celej budúcej existencie, ktorým je Charta ľudských práv, tak či chceme, alebo nechceme sa začína vzďaľovať od svojho vytvárajúceho tajomstva. Čiže to je problém Charty.

    Ale Lisabonská zmluva zásadným spôsobom začína politicky a legislatívne zjednocovať Európsku úniu. A to si možno ani neuvedomujeme, že čo sa vlastne mení v krajinách Európskej únie aj na Slovensku. Už ratifikáciou európskej zmluvy, Lisabonskej zmluvy, ale ešte viac od 1. novembra 2014 začína platiť väčšinové hlasovanie v Rade ministrov Európskej únie záväzné pre všetky členské krajiny.

    Chcem upozorniť, že Lisabonskou zmluvou sa mení politický život vo všetkých krajinách Európskej únie, a teda i na Slovensku. Viackrát tu bol spomínaný bývalý prezident Herzog aj ako ústavný sudca, ktorý povedal, že 84 % zákonov Bundestagu proste je len implementácia zákonov Bruselu.

    Dámy a páni, ale uvedomme si, o čom bude teraz politický život napríklad na Slovensku. Politické strany idú do volieb so svojimi programami, volebnými programami, politickými programami, prídu do vlády, vytvorí sa vládna koalícia a vládna koalícia za štyri roky by mala vydávať odpočet zo svojho vladárenia práve v konfrontácii s tými politickými programami, ktorými išla do volieb.

    No ale, ak 84 % zákonov bude len implementovať a v krajine nastane zhoršená situácia, na koho sa bude vyhovárať? Je úplne jasné, že od tejto chvíle tá politika, ktorá bola tu štandardom politických zápasov ideí o presadzovanie v parlamente sa končí, ak dovolíte, začína sa politika populizmu a nacionalizmu, pretože každý neúspech sa bude hádzať na hlavu Bruselu, každá vládna koalícia bude svoj neúspech odôvodňovať legislatívou Bruselu. A to, čo bolo za federácie, za všetko bol federál zodpovedný, tak teraz sa to zmení a bude zodpovedný zato Brusel. O tomto začne byť politika v európskych krajinách, v krajinách Európskej únie.

    A preto dovolím si povedať, aj keď už, samozrejme, veľmi skromne, že práve na tomto vrchole Európskej únie nie je vylúčené, že touto Lisabonskou zmluvou, ktorá mala upevniť Európsku úniu, sa začína jej pomalý rozpad.

    Dámy a páni, stojíme naozaj pri historickom hlasovaní a každý sa nejakým spôsobom k nemu musí vyjadriť. Chcel by som predsa trošku tak pichnúť. Samozrejme, že reakcia bude tvrdá, ale ak bude SNS hlasovať za túto európsku zmluvu, tak sa tak budem pousmievať nad tými heslami – Cudzie nechceme, svoje si nedáme alebo Dosť bolo Prahy. Samozrejme, tie heslá sa dajú zmeniť. Napríklad, že dosť bolo Prahy, málo bolo Bruselu, ale po tomto všetkom skutočne iné neostane len rečniť v Černove pri pamätníku alebo na Bradle.

    Páni z HZDS, samozrejme, tiež mi nedá, aby som sa k nim nevyjadril. Myslím si, že tak ako s veľkou slávou prijali Deklaráciu o zvrchovanosti, tak v tejto chvíli svojím hlasovaním za túto zmluvu jej dajú takú po širáku, že tá plť, na ktorej sa viezli tí širákoví národovci, sa skoro potopí. Páni v HZDS na čele s ich predsedom boli veľkí federalisti, tuhí, takže sa to nedalo až vydržať. Boli veľkí národovci. Teraz sú veľkí Európania. No šťastie, že pritom nezabudli trošku aj na seba.

    Páni v SMER-e si myslím, že nevedia, o čom idú hlasovať. Chcú politický úspech. Robert Fico potrebuje úspech, naša diplomacia potrebuje úspech, a to je motív, prečo budú hlasovať za túto zmluvu.

    Páni v SMK si myslím, že pokiaľ nie sú vo vláde, viac dôverujú legislatíve Bruselu ako Bratislavy, a preto chápem, mám pochopenie pre nich, že budú hlasovať za túto zmluvu.

    A páni v SDKÚ chcú byť modernou pravicovou stranou, ktorá je v náručí takzvaných módnych intelektuálov. Preto sa tiež nedivím, že budú hlasovať za túto zmluvu. Ja som povedal svoj názor, prečo budem hlasovať proti.

    Rád by som povedal aj na pána prezidenta Gašparoviča, hoci si ho vážim a vážim si ho ako človeka na poste v úrade. Pán prezident Gašparovič dneska vraj napadol opozíciu za tento postoj, ktorý teda chce zaujať na tejto schôdzi.

    Ale ja sa pýtam, čo robil pán prezident Gašparovič nato, aby zjednotil a upokojil politickú scénu? Načo je tam? Vyznamenania dvakrát do roka sú pekná vec. Ale prezident má veľkú možnosť vstupovať do politických sporov a byť tým, ktorý je nestranícky a ktorý je nad tým a môže nájsť riešenia.

  • Dámy a páni, ďakujem vám, že ste ma počúvali. Ako vždy, bolo to vynikajúce vystúpenie.

  • Smiech v pléne.

  • Želám vám šťastnú ruku pri hlasovaní.

  • Ďakujem pánovi Mikloškovi za vystúpenie. Pokračujeme v rozprave. Teraz vystúpi pán poslanec Pavol Abrhan. Pripraví sa pán poslanec Mikuš.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, pán minister, panie poslankyne, páni poslanci, druhýkrát prerokovávame dokument týkajúci sa fungovania Európskej únie v Národnej rade Slovenskej republiky.

    Prvé rokovanie sa uskutočnilo ešte v minulom volebnom období, a to 11. mája 2005. Vtedy dokument niesol názov Zmluva o ústave pre Európu. Dnes je to Zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva.

    Vo svojom vystúpení nebudem porovnávať tieto dva dokumenty, nakoľko tak už urobili moji predrečníci. Chcel by som sa zamerať na tri oblasti alebo na tri heslá, ktoré vlastne sprevádzajú túto zmluvu.

    Tým prvým heslom alebo prvou oblasťou je viac demokracie a transparentnosti v Európe. Ak prvý dokument, teda Zmluva o ústave pre Európu, mal ambíciu priblížiť Európsku úniu občanom, Lisabonská zmluva túto ambíciu nemá. Je len odrazom neúspechu vo Francúzsku a Holandsku, a preto sa snaží vyhnúť vyjadreniu občanov v referendách.

    Pri prerokovávaní tohto dokumentu v našom výbore pani štátna tajomníčka hovorila o zablokovaní ratifikačného procesu ústavnej zmluvy. Pýtam sa, kto zablokoval tento ratifikačný proces? Predsa občania krajín Európskej únie. Konkrétne Francúzska a Holandska. Preto sa hľadal iný spôsob, ako by sa toto rozhodnutie občanov mohlo obísť, a ten spôsob sa našiel. Označiť ho však zväčšovaním transparentnosti v Európe sa nedá. Skôr naopak.

    V prípade Slovenska, ak chcem byť korektný, nemožno hovoriť o obchádzaní občanov, nakoľko aj ten prvý návrh sme prerokovávali v Národnej rade ako štandardnú medzinárodnú zmluvu.

    Nedá mi však nepripomenúť, že na ratifikáciu tejto zmluvy je určené časové obdobie cca jedenásť mesiacov. To znamená, že minimálne celý tento rok 2008 máme k dispozícii, aby sme diskutovali text Zmluvy s občanmi v odborných kruhoch, v médiách. Aj tak ich vtiahli do rozhodovania o budúcnosti Európskej únie. To bol aj dôvod, prečo predsedníčka nášho poslaneckého klubu požiadala, aby sme o tomto bode rokovali neskôr. Veď ak dokument bol podpísaný 13. decembra 2007, nie je žiadny dôvod urýchľovať jeho prijatie. Žiaľ, našej žiadosti nebolo vyhovené a diskutovať o prijatom dokumente s občanmi, už uznáte, že stráca význam.

    Pod zväčšovaním demokracie sa rozumie návrh, ktorý má rozširovať možnosti národných parlamentov zapojiť sa do fungovania Európskej únie. Teda, ak tretina všetkých hlasov pridelených národným parlamentom označí určitý návrh na nezlučiteľný so zásadou subsidiarity. Komisia bude musieť svoj návrh zvážiť. A ak má takéto obavy väčšina všetkých hlasov pridelených národným parlamentom, Komisia musí predložiť svoje dôvody. Rozhodne Európsky parlament a Rada. Skúsenosť nás učí, že zjednotiť dostatočný počet národných parlamentov v krátkom časovom období ôsmich týždňov je v praxi neuskutočniteľné, a teda i zväčšovanie demokracie je len teoretické, bez praktického významu.

    Z uvedených príkladov je teda zrejmé, že Lisabonská zmluva nie je zväčšovaním demokracie a transparentnosti, skôr môže viesť k ďalšiemu prehĺbeniu demokratického deficitu.

    Ďalším heslom, ktoré sa používa pri schvaľovaní Lisabonskej zmluvy, je účinnejšia Európa. Pod týmto heslom v záujme efektívnejšieho a účinnejšieho prijímania rozhodnutí prichádza k prenosom ďalších kompetencií a zmene hlasovania v mnohých oblastiach. A to z jednohlasného na väčšinové.

    Ak rozhodujeme o prijatí takejto normy v Národnej rade, mali by sme ju posudzovať z hľadiska záujmov Slovenskej republiky. Vzdávať sa práva veta, teda jednohlasného súhlasu preto nie je v našom záujme, lebo rozhodnutia, s ktorými Slovenská republika nebude súhlasiť, pri väčšinovom hlasovaní budú napriek tomuto nášmu nesúhlasu na našom území platné.

    Už teraz počujem alibistické vyjadrenia niektorých politikov, že my sme s tým nesúhlasili, ale boli sme prehlasovaní. Takéto rozhodnutia potom budú prespievať k nacionalizácii národných parlamentov a na Slovensku po nacionalizme protibudapeštianskom alebo protimaďarskom, ak chcete, po nacionalizme protipražskom alebo protičeskom začne rozkvitať nacionalizmus protibruselský alebo protieurópsky.

    Účinnejšia Európa nás môže priniesť k posilneniu týchto síl a znovu budeme počúvať heslá Dosť bolo Bruselu a Vládnime si sami. Tretie hleslo alebo tretí slogan, ktorým je sprevádzané rokovanie o Lisabonskej zmluve, je Európa založená na právach a hodnotách.

    Z Charty základných práv Lisabonská zmluva robí právne záväzný dokument. Je zaujímavé, že nie pre všetkých občanov Únie. Na 98 a pol milióna občanov Veľkej Británie a Poľska sa vzťahovať nebude. Občania týchto krajín budú diskriminovaní alebo zvýhodnení. Odpoveď na túto otázku dá až čas. A možno aj Súdny dvor, ktorý bude robiť jej výklad. A tak preverí hodnoty, ktoré tento dokument obsahuje.

    Vážené panie poslankyne, páni poslanci, pri prerokovávaní Zmluvy o ústave pre Európu som hlasoval proti prijatiu tej zmluvy. Vtedy mnohí tvrdili, ako je nevyhnutné takýto dokument schváliť. V opačnom prípade budeme ohrozovať životaschopnosť Európskej únie.

    Od toho času prešli takmer tri roky. Európska únia sa rozšírila o ďalších členov a ďalšie rokovania pokračujú. Takže sa nenaplnili vyhrážky súvisiace s neprijatím zmluvy. Preto slobodne v súlade so svojím svedomím, chrániac podľa môjho názoru záujmy Slovenskej republiky budem hlasovať proti zmluve, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva. Dovolím si ešte jednu otázku a jednu pripomienku záverom svojho vystúpenia.

    Pán minister, dnes na svojej tlačovej konferencii pán prezident kritizoval opozíciu a jej postup pri prerokovávaní a schvaľovaní libanonskej zmluvy. Neviem, či takú ste podpísali, alebo či o takej ste rokovali. Bol by som rád, keby ste sa vyjadrili, lebo takúto informáciu nemám. Ďakujem pekne.

    Druhá moja pripomienka je, a budem veľmi zvedavý a už teraz sa teším na hlasovanie poslancov Slovenskej národnej strany, ako o tejto zmluve budú hlasovať. Táto zmluva je na 90 až 95 % totožná so Zmluvou o Európskej únii.

    Dvadsiateho deviateho 10. 2004, keď lídri 25 členských krajín slávnostne podpisovali tento historický text prvej európskej ústavnej zmluvy, som si vytiahol z médií, vaša predsedníčka Slovenskej národnej strany Anna Malíková vtedy, dnes Belousovová sa vyjadrila, obvinila vládu, že pácha vlastizradu na občanoch republiky. Citácia: „Do histórie Slovenska vojde Dzurindova vláda ako zradca slovenskej národnej identity,“ vyhlásila pred novinármi. „Slovensko sa podľa nej ponáhľa tam, kde sa ponáhľať ani nemusí. SNS je proti ústavnej zmluve a požaduje konanie referenda. Z ostrej kritiky vlády vyňala Malíková len Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré rovnako žiada v tejto veci usporiadať referendum. Slovenská národná strana iniciatívu za vypísanie referenda podporuje.“

    Vážení páni poslanci, som zvedavý, veľmi zvedavý, ako budete o tomto dokumente hlasovať teraz.

    Záverom. Ratifikácia zmluvy je prijímaná po neúspechu ústavnej zmluvy poza chrbát občanov Európskej únie. Napriek tomu už dnes je jasné, že v Írsku sa referendu nevyhne. A podľa môjho názoru ani politická reprezentácia Veľkej Británie nebude môcť obísť svojich voličov, a to i napriek ústupkom, ktoré táto krajina vo vyjednávaní dosiahla.

    A tieto referendá, panie poslankyne a páni poslanci, budú dôvodom toho, že sa témou zmluvy o fungovaní Európskej únie v Národnej rade ešte určite budeme zaoberať. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne pánovi poslancovi Abrhanovi a s faktickou poznámkou na jeho vystúpenie sa prihlásil pán poslanec Horváth Juraj. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickou poznámkou. Slovo má pán poslanec Horváth. Nech sa páči.

  • Ďakujem. Vážený pán kolega, pán poslanec Abrhan, pozorne som počúval vaše vystúpenie, ktoré nadviazalo na vystúpenie kolegu Ferka Mikloška v tej časti, ktorá sa týka fóbnych nálad antibruselských vzťahov alebo antibruselských nálad na Slovensku. Nikto, naozaj nikto, som presvedčený o tom, že nikto si neželá, aby tu vznikali takého nálady, aby vo verejnej mienke prichádzalo k posunu tak ďaleko, aby sa tu vytvorila nálada protibruselská, protieurópska. A preto ja sám tvrdím, že som zástancom všetkého toho, čo by bránilo takémuto vzniku nálad, a preto si dovolím poprosiť a vyzvať nás všetkých, aby sme my všetci, tak ako sme tu kolegovia, robili všetko preto, aby takéto nálady nevznikali. Nie je to dobrá vec a verím, že sa nám to bude spoločnými silami dariť. Ďakujem.

  • Ďakujem. Reagovať na predrečníka s faktickou poznámkou bude pán poslanec Pavol Abrhan. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za korektnú pripomienku, ale k tomu je potrebná jedna vec. Aby naša reprezentácia dokázala obhajovať slovenské záujmy nielen na Slovensku, ale aj za hranicami Slovenskej republiky, a to znamená aj v Bruseli, aj na pôde Európskej únie. Zatiaľ nie vždy som o tom presvedčený. Ďakujem.

  • Ďakujem. Ďalším prihláseným do rozpravy je pán poslanec Tibor Mikuš. Pán poslanec Tibor Mikuš sa v sále nenachádza, stráca poradie. Ďalším prihláseným je pán poslanec Boris Zala. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Dámy a páni, dovoľte mi zareagovať na obsahovú diskusiu, ktorá sa tu rozprúdila, aj keď sa nedotýka konkrétnej vecnej stránky Lisabonskej zmluvy, ale dotýka sa skôr hodnotových otázok, pretože poslanci od kresťanských demokratov otvorili predovšetkým hodnotovú stránku a za všetkými argumentmi, ktoré dokonca majú aj technicko-organizačný charakter, vidieť, že tieto technické otázky sú dodatkom k tej základnej hodnotovej nespokojnosti so zmluvou, ktorá je schvaľovaná v Národnej rade Slovenskej republiky.

    Treba celkom jasne povedať, pretože tu zaznelo mnoho historických reminiscencií, mnoho morálnych otázok, že netreba v Európskej únii hľadať ten principiálny a základný motív v tom, či Nemecko, či Francúzsko boli súčasťou veľkých ríš, a preto majú tendenciu znovu z Európskej únie vybudovať veľký a mocný štát. Nezabúdajme na ten základný motív, ktorý bol v tom, že Európska únia je zatiaľ jedinou formou, ktorá zabezpečila v Európe po druhej svetovej vojne mier.

    Otázka mieru, mierového vzťahu medzi jednotlivými štátmi, ktoré predstavovali svetové mocnosti a ktoré boli permanentne vo vojnovom stave, tak práve zabezpečenie mieru medzi týmito mocnosťami je rozhodujúci úspech a rozhodujúci pilier, na ktorom Európska únia stojí. A to, že tento mier je mier nielen medzi veľkými štátmi, ale aj medzi malými štátmi, pretože aj malé štáty majú medzi sebou spory, či už sú to spory historického charakteru, teritoriálneho charakteru, hodnotových rozdielov, väčšinou ústili vždy do vojny medzi jednotlivými štátmi bez ohľadu na ich veľkosť. Európskej únii sa podarilo to, čo v histórii Európy sa zatiaľ nepodarilo, a to zabezpečiť mierovú koexistenciu medzi jednotlivými štátmi a riešiť spory a záujmy týchto štátov mierovou cestou.

    Druhý rozmer, spomenuli to tu niekoľkí rečníci, je problém odvolávania sa na určité tradície, historické hodnoty. Hovorí sa predovšetkým o problematike kresťanskej identity, kresťanských hodnotách, prípadne odvolávanie sa na Boha v preambule. Zaznelo tu z úst niektorých aj kresťanských demokratov uznanie, že Európska únia nie je založená, samozrejme, len na kresťanských hodnotách, ale akceptuje aj hodnoty rozumu, hodnoty vedy a niektorých iných morálnych oblastí.

    Chcel by som ale zdôrazniť, že ten prvoradý rozmer, ktorý nezdôrazňujú kresťanskí demokrati, je hodnota slobody. Rozum je len odvodeným od slobody. Rozum je len to, že môžem a mám slobodu používať svoj vlastný rozum na riešenie vecí, teda je to ten zápas, ktorý Európa absolvovala v boji proti autoritárskemu postaveniu inej autority, ako bol rozum, a vieme, že to tisíc rokov bola predovšetkým rímska cirkev. V tomto zápase vznikla táto hodnota. Ale čo je špecifikom Európy, jedinečným vo svete, že táto hodnota vznikla tak, že sa kresťanská viera nepotláča, ale vytvára sa priestor na to, aby sa každý individuálne rozhodol, či sa na túto vieru chce dať, alebo nechce, či ju akceptuje, alebo neakceptuje, teda v otázke slobody. Ale to, čo je problém, ako vidím z hovorenia kresťanských demokratov, je to, že oni by chceli, aby táto hodnota bola zakotvená v zákone, aby mala znovu autoritatívny charakter a nebola výsledkom individuálneho rozhodovania sa každého človeka. Je to tendencia potlačiť práve individuálnu slobodu v rozhodovaní sa, v čo verím a v čo neverím. Je to akoby diktovanie morálnej pozície prostredníctvom univerzálneho zákona, a nie slobodného rozhodovania každého človeka. A tu vidím niekde chybu, tu vidím neprijateľný konzervativizmus našich slovenských kresťanských demokratov.

    Zaznelo tu mnoho slov k problematike obmedzenia suverenity Slovenska touto zmluvou. Ak som pochopil dobre obsah, čo vadí kresťanským demokratom v obmedzovaní suverenity Slovenska, tak je to predovšetkým obmedzovanie suverenity Slovenska, ktoré nie je v súlade s hodnotami kresťanských demokratov. A ak hodnotím Vatikánsku zmluvu, tak Vatikánska zmluva s jej dôsledkami a z toho, čo ešte plniť máme, výrazne väčším spôsobom obmedzuje suverenitu Slovenska ako ktorékoľvek ustanovenie Európskej únie. Ale preto, že je to v súlade s hodnotami kresťanských demokratov, našich slovenských, to im nevadí také obmedzenie suverenity Slovenska, ktoré je v súlade s vašimi hodnotami, to vám nevadí. Samozrejme, ktoré nie je v súlade s vašimi hodnotami, to vám vadí a tam by ste boli radi, keby bol otvorený priestor riešiť tento problém iba na Slovensku.

    Musím k tomu povedať toľko. Ja chápem túto hodnotovú rozdielnosť, ktorá tu existuje, pretože skutočne a znovu práve na európskej pôde sa vyvinuli politické a ideologické smery, ktoré majú rozdielnu hodnotu, že tento zápas ale treba previesť a prenášať na úrovni Európskej únie a nie, keď na úrovni Európskej únie akoby mám pocit, že prehrávam, tak si myslím, že zachovám svoje hodnoty tým, že izolujem Slovensko a na ňom presadím tie pôvodné alebo tie hodnoty, ktoré vyznávajú naši slovenskí konzervatívci. Myslím si, že toto je chybné uvažovanie.

    Ak pán poslanec Lipšic tu hovoril o problematike Európy, o európskom ľude a o tom, že najprv musí byť európsky ľud a potom je európsky štát, rád by som pripomenul jeden jednoduchý historický fakt. Obyvateľ Európy žije už najmenej dve tisícročia jednou nohou v univerzálnych európskych hodnotách daných už od antického Grécka až po Rímsku ríšu, ktorá tvorila univerzálny základ, a keď si pozriete históriu práva napríklad, zistíte, že rímske právo sa presadzovalo napriek tomu, že boli veľmi silné pokusy presadiť kmeňové práva, napokon sa predsa len práve v období renesancie definitívne presadila kvalita univerzálneho rímskeho práva.

    Európsky človek skoro v každej hodnote žil zároveň v univerzálnej európskej hodnote a druhou nohou až od 17., 18. storočia sa začína formovať na národnej báze. Ale ani tá národná báza nikdy nebola proti európskym hodnotám, to len v niektorých vyhrotených polohách, kde prešla do tvrdého nacionalizmu, predovšetkým až biologizujúceho nacionalizmu.

    Základné národné hnutie, ktoré vznikalo, vznikalo preto, aby sa pozitívne európske hodnoty presadili na úrovni národných štátov. To bola základná idea a nie v tom, aby sa vytvorila nejaká izolácia, ktorá by zdôrazňovala, že Nemci majú niečo špecifickejšie, ako majú Slováci, Slováci niečo špecifickejšie ako Maďari a tak ďalej a hľadali by sme len tie rozdiely, ktoré nás delia. Keby som sa vás skutočne opýtal, povedzte mi reálne hodnotové rozdiely medzi Slovákmi, Maďarmi, Nemcami, Španielmi, nenájdete ich. Ak mi nezačnete hovoriť o tom, že my vyrábame klobásy také a oni vyrábajú nejaké iné.

  • Rád by som v tejto súvislosti ešte spomenul, keď tu pán Lipšic ako vždy kategoricky postavil svoj názor tak, že ak to nie je tak, ako to on vidí, tak tí ostatní klamú. To je permanentne takto postavené, čo nie je môj názor, a ak to nezodpovedá mojej schéme argumentácie, tak je to vždy klamstvo. To je metóda, ktorou vy postupujete, pán Lipšic, a vnucujete tým, že jedinú pravdu máte vy a všetko ostatné, čo jej nezodpovedá, je klamstvo.

    K problematike parlamentu, ktorý ste spomenuli, posilňovanie úlohy parlamentov. Len jednu vec dodám k tomu. Nekončí to na Európskej komisii. V otázke princípu subsidiarity má každá krajina aj parlament právo sa odvolať dokonca až na Súdny dvor. Ten postup je skutočne taký, môže byť zdĺhavý, môže byť ťažkopádny, ale taká je spolupráca 27 krajín, vždy ťažkopádna, vždy zdĺhavá, ale tá procedúra možného odvolania až po Súdny dvor je práve v tejto Lisabonskej zmluve zakotvená.

    Na záver by som chcel len toľko povedať, že rád polemizujem s takto postavenými názormi, pretože sú to otvorene postavené názory. Vieme si postupne krok za krokom vyjasniť hodnoty, na ktorých stojíme. Z tohto pohľadu sú kresťanskí demokrati čitateľní, aj keď tvoria teda v Európe istú výnimku, pretože väčšina kresťanskodemokratických strán má iný postoj a iný názor, ktorý prezentuje, keď to mám možnosť teda počúvať v inštitúciách Európskej únie. Ale to je legitímny názor, tento zápas je možné prejsť.

    Určite je to akceptovateľnejšie ako to, keď je niekto presvedčený o tom, že zmluva je dobrá a rozhodne sa túto zmluvu nadviazať na úplne nezmyselnú otázku vzťahu koaličných a opozičných poslaneckých klubov, respektíve riešiť problém tak, že bude tvrdiť, že diskusia o problematike práva na odvolanie je problémom narušovania alebo porušovania demokracie. No široké alebo užšie rámce demokracie vždy budú predmetom rozdielnej interpretácie konzervatívcov, liberálov, sociálnych demokratov, národniarov. Vždy. Táto flexibilita v poňatí toho, čo je viac a menej demokratické tu vždy bude. Zvyknime si na to, že nie je demokratické len to, čo ja z pohľadu svojho videnia za demokratické pokladám.

    V Európe sa najmenej 25 rokov diskutuje, a nielen o tomto inštitúte, o celkovom postavení. Čo by ste povedali o Rakúšanoch, aká je tam teda nesloboda, keď nemajú ani duálny systém. Je tam len štátna televízia a nič iné tam nie je? Aká je tam obrovská nesloboda? A urobiť drámu z diskusie o problematike práva na odpoveď a urobiť z toho drámu takú, že je to obmedzovanie slobody tlače, je podľa môjho názoru úplne absurdné a musím znovu zdôrazniť, že nezodpovedá skutočne ani základným politickým predstavám a o kultúre, o ktorej sa tu spomínalo, ani nehovorím. Je to proste pokus zo samoľúbosti vydierať vládnu koalíciu.

    Čiže skutočne chcem urobiť tento rozdiel oveľa ľahšie, aj keď oveľa vážnejšie sa diskutuje o problematike skutočnej budúcnosti Európy a o hodnotách, na ktorých má stáť, ako skutočne s takýmto obskurantizmom, ktorý posúva politiku skutočne na šikmú plochu. Ja si myslím, že budeme mať ešte čas si tieto veci premyslieť a že nakoniec dospejeme k múdremu záveru, aj keď si myslím, že, samozrejme, kresťanskí demokrati budú hlasovať proti, robili tak aj za minulej vládnej koalície, to je ich legitímne právo, a teším sa na ďalšiu diskusiu o hodnotových otázkach Európskej únie. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Zalu sa prihlásili pán poslanec Martin Fronc, Daniel Lipšic, Rudolf Bauer. Končím možnosť prihlásenia... pán poslanec Horváth. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickou poznámkou. Slovo dávam pánovi poslancovi Martinovi Froncovi. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán kolega Zala, až na ten koniec by sa dalo s vami aj polemizovať a diskutovať. Áno, cieľom bolo určite aj to, aby sme dokázali mierovo riešiť konflikty a či sa to podarí, alebo nie, to bude otázka aj toho, či sa veci budú vnucovať, alebo nebudú vnucovať, pretože Rakúsko-Uhorsko práve preto sa rozpadlo, že sa to vnucovalo. To je otázka budúcnosti, ale chcel by som vás predsa len trošku poopraviť. Vy viete iste, že existoval druhý Vatikánsky koncil, ktorý jednoducho garantuje slobodu svedomia a my sme ako veriaci v tomto duchu, že garantujeme a takisto rešpektujeme slobodu svedomia. Čiže nejde o vnucovanie.

    A keď hovoríme o kresťanských koreňoch, kresťansko-judaistickej tradícii, je to o niečom inom, pretože táto Európa, jej kultúra je postavená na tom. Ja som ten príklad uvádzal a uvediem ho znova.

    V mnohých právnych systémoch vychádzajúc z náboženstva je možné sa pomstiť. Viete do dobre. Ale práve aj v právnom systéme všetkých európskych krajín pomsta nepatrí do rúk človeka a na to je vytvorené špeciálna inštitúcia, a to práve vychádza z kresťanstva a z kresťanskej filozofie. Chcem tým povedať, že tieto hodnoty prešli do spoločného majetku, takpovediac duchovného vlastníctva celej Európy bez ohľadu na to, či dneska je niekto veriaci, alebo neveriaci, alebo či je agnostik, jednoducho o to nám ide, aby tieto hodnoty boli brané vážne a v tomto smere ako máme obavy, a preto bol ten problém a myslím vážny problém s Chartou na ktorú, žiaľbohu, musím povedať, že ste nereagovali, mohli sme mnoho a rozumnejšie o mnohých veciach diskutovať. Ďakujem.

  • Ďakujem. Ďalej vystúpi s faktickou poznámkou pán poslanec Daniel Lipšic. Nech sa páči

  • Ďakujem, pán presedajúci. Pán kolega Zala, text Lisabonskej zmluvy nie je o klobásach, ale o tom, kde sa budú robiť niektoré rozhodnutia. A priznám sa, že v tomto naozaj je sekundárne, ako tie rozhodnutia budú vyzerať, ale kde sa budú robiť. Či sa bude o daniach rozhodovať, alebo o trestnej politike na Slovensku alebo v Bruseli. O tom je základný problém. A dneska máte väčšinu na Slovensku predsa vy. Aj napriek tomu hovorím, že by sme tie kľúčové rozhodnutia mali robiť v slovenskom parlamente. Napriek tomu, že to nebudú rozhodnutia, ktoré presadzuje KDH zjavne, keďže je v opozícii.

    Chcem povedať, že už aj dnes, samozrejme, Európsky súdny dvor má jurisdikciu rozhodovať o kompetenčných otázkach. Ale keďže ide o inštitúciu Európskej únie, poznajúc jej judikatúru, je to inštitúcia a jej judikatúra, ktorá ďalej centralizuje Európsku úniu. A ak máte záujem, pokojne si k tomu sadnime a môžeme o tom hovoriť, v ktorých oblastiach, ktorými rozhodnutiami – ale Európsky súdny dvor nie je garanciou ochrany členských štátov pri všetkej úcte.

    Spomínali ste aj to, že my to, a konkrétne ja to vyhraňujem a hovorím, keď niečo poviem, tak hovorím, samozrejme, svoj názor, no, pán kolega, predpokladám, že aj vy, ak niečo hovoríte, tak s tým, že máte pravdu, to hovoríte. Myslíte si to. Ja nemusím mať pravdu, ale keď niečo hovorím, tak si myslím, že ju mám. Inak by som asi podceňoval všetkých, ktorí ma počúvajú, keby som im vedome hovoril veci, o ktorých si nemyslím, že sú pravdivé. Čiže to je klišé, pán poslanec Zala? Ja predpokladám, že vy nepodceňujete parlament tiež takýmto spôsobom a že keď niečo hovoríte, tak si myslíte, že máte pravdu. Nemusíte ju mať, ale myslíte si a v dobrej viere o tom hovoríte. Takže takého argumenty považujem za také klišé.

  • Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Bauer. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Ja chcem na úvod oceniť pán kolegu Zalu, že sa pokúsil o taký argumentačný príspevok, možno jediný ako v dnešnej rozprave zo strany vládnej koalície. Chýbalo mi tam, že ste vôbec nereagovali na to, čo sme viacerí kritizovali, že vlastne rozdiel medzi ústavnou zmluvou a súčasnou zmluvou je veľmi malý a že hlavným dôvodom bola alebo zadaním, ktoré bolo, aby sa obišli referendá. Ak obhajujete tento spôsob, tak s tým, samozrejme, sa nedá súhlasiť, pretože to je obchádzanie demokratických inštitúcií. To nie je posilňovanie demokracie a v tom sa nezhodneme. Namiesto toho, aby sa hľadal spôsob, ako treba modifikovať tú zmluvu, aby bola prijateľná pre tie krajiny, v ktorých nebolo referendum úspešné, tak sa hľadal spôsob, ako obísť referendá.

    Po druhé, hovorili ste, že hodnoty sú v Európe zhruba rovnaké. Že keď postavíte Španiela, Maďara, Slováka, takže tie hodnoty sú rovnaké. Ale pravdou je aj to, že legislatíva jednotlivých krajín už je rozdielna vo vzťahu v tom, ktoré majú dopad na hodnoty.

    Napríklad zoberme si rodinu a manželstvo. Keď porovnám vývoj legislatívy, aký je v Holandsku, Belgicku, v severných krajinách aj v Španielsku po príchode sociálnej vlády, tak legislatíva sa vyvíja tým spôsobom, že tá hodnota rodiny je úplne omnoho nižšia, ako bola predtým a ako je, povedzme, ešte dneska na Slovensku alebo v Poľsku, alebo v Írsku. Čiže keď z tohto pohľadu si porovnáte, aký má legislatíva dopad na hodnotovú orientáciu, tak sú veľké rozdiely.

  • Ďakujem. Posledný s faktickou poznámkou vystúpi pán Juraj Horváth. Nech sa páči.

  • Ďakujem. Vážený kolega, pán predseda zahraničného výboru, dovoľte mi len stručne podčiarknuť myšlienku toho intelektuálneho diskurzu o hodnotách, ktorý sa snažíte teraz vnášať do parlamentného dialógu. Oceňujem, aspoň stručne si to dovoľujem oceniť preto, lebo táto snaha viesť dialóg, intelektuálny dialóg s KDH o hodnotách má určite väčšiu cenu, vyššiu hodnotu pre nás všetkých, nielen pre mňa, ale pre nás všetkých, ako čeliť a brániť sa politickému výpalníctvu, ktorého sme svedkom. Veľmi pekne ďakujem a chcem to oceniť ešte raz. Ďakujem.

  • Pán Zala chce reagovať? Treba sa prihlásiť, pán kolega, skúste zapnúť pána poslanca Zalu, chce reagovať na rečníkov vystúpených vo faktickej poznámke.

  • Ďakujem pekne, len veľmi kratučko. Pán poslanec Lipšic, ja s vami plne súhlasím, že keď niečo hovorím, idem to hovoriť s presvedčením o tom, že mám pravdu, že idem hovoriť svoje argumenty a vložím sa, ale neurobím ten krok, ktorý urobíte vždy vy, že poviem, že tí ostatní klamú. Prednášať svoju pravdu, neznamená obviniť tých druhých, že klamú. V tom je rozdiel medzi nami.

    Pokiaľ ide o problematiku ústavnej zmluvy, pán poslanec Bauer. No, ja som podporoval aj ústavnú zmluvu a patrím medzi tých, ktorí úprimne hovoria o tom, že tak ústavná zmluva, ako aj Lisabonská zmluva smeruje k istej forme európskej štátnosti. Ja to nezakrývam, hovorím to úplne otvorene. Ja viem, prečo kresťanskí demokrati nechcú, aby to smerovalo k tejto štátnosti. A ja túto cestu k forme istej európskej štátnosti podporujem.

    Vo svojom hlavom prejave som sa pokúšal zdôvodniť aj zahraničnopolitické, mocenské a iné aspekty ekonomické, ktoré k tomu Európsku úniu vedú. Sú to predovšetkým pozície v tom, že európske krajiny a štáty strácajú vo svetovej politike aj ekonomike svoje pozície. Preto vytvárajú isté silné zoskupenie, ktoré, či chceme, či nechceme, tieto mocné sily budú viesť napokon aj k istej forme európskej štátnosti a táto zmluva je jedným z krokov týmto smerom. Keď ste spomínali problematiku rodiny. Ja v plnej miere akceptujem, že tieto rozdiely skutočne existujú aj v poňatí miesta, funkcie a hodnotového významu rodiny v jednotlivých štátoch, ale ukazuje sa, že tieto mocnejšie sily nás budú viesť k tomu, že túto diskusiu budeme musieť previesť na európsku úroveň. A budeme musieť na európskej úrovni o tom diskutovať a nedá sa ubrániť tomu, že teraz momentálne, povedzme, vyhrávajú socialistické idey, tak si to všetko zizolujeme na Slovensko. Táto diskusia bude musieť prebehnúť v Európskej únii.

  • Ďakujem. Ďalej do rozpravy prihláseným je pán poslanec Mikuláš Krajkovič. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pani kolegyne, páni poslanci, rád by som tiež krátko reagoval na vystúpenie pána ministra zahraničných vecí, ktorý predstavil plénu Národnej rady návrh vlády Slovenskej republiky na vyslovenie súhlasu s ratifikáciou Lisabonskej zmluvy.

    Lisabonská zmluva je významný dokument v živote Európskej únie a jej členských krajín, ako aj jej občanov. Ide o takzvanú prechodnú zmluvu, ktorou sa menia základné zmluvné dokumenty a ktorou sa prijíma kľúčová inštitucionálna reforma Európskej únie. Národná rada nerokuje o inštitucionálnej reforme prvýkrát. Poslanci už ústavnou väčšinou vyslovili súhlas s ratifikáciou ústavnej zmluvy. Plénum tejto Národnej rady tiež vzalo na vedomie v októbri roku 2007 správu o stave rokovaní na medzivládnej konferencii o reformnej zmluve. Už vtedy sme mali príležitosť podrobne sa oboznámiť s podstatou tohto dokumentu, ktorý dnes máme na stole a o ktorom rokujeme.

    Slovensko je od mája roku 2004 integrálnou súčasťou Európskej únie. Sme jej plnohodnotný a zodpovedný člen. Takmer štyri roky občania plne využívajú výhody členstva v tomto elitnom klube európskych národov. Všetkým, ktorým budúcnosť Európskej únie nie je ľahostajná, je zrejmé, že Únia musí prejsť nevyhnutnými reformami. Už v budúcom roku je potrebné nabehnúť na nový mechanizmus fungovania jej inštitúcií, aby sa rozšírená Európska únia mohla prispôsobiť novým pomerom a podmienkam a aby mohla ešte efektívnejšie plniť úlohu dôveryhodného hráča vo svete.

    Nesieme aj na našich pleciach zodpovednosť za budúcnosť Európy. Vytvorenie dobrých podmienok pre kvalitné fungovanie jej inštitúcií je nevyhnutným predpokladom. Reformná zmluva preto prinesie v konečnom dôsledku benefity pre občanov celej Európskej únie. Veď Slovensko sa aktívne zapojilo do procesu prípravy Lisabonskej zmluvy a treba tu tiež oceniť všetkých, ktorí k úspechu tohto procesu prispeli. Dnes je text prijatý a konečne. Máme teda dnes dve možnosti – text prijať, alebo ho odmietnuť.

    Prijať podľa mňa znamená, vyjadriť sa pre budúcnosť v rámci Európskej únie. Potvrdiť hodnoty, ktoré Európska únia zdieľa a ktoré zdieľajú jej členské štáty a podporiť tiež budúcnosť prosperujúceho Slovenska v rámci Európskej únie.

    Odmietnuť tento text by zrejme znamenalo vystaviť Slovensko hrozbe marginalizácie alebo outsaiderstva. Odmietnuť, znamená spochybniť Úniu ako takú, ale aj demokratické princípy, na ktorých Európska únia stojí. Takýto krok môže ohroziť všetkých občanov Európskej únie. Žiadna demokratická politická sila na takýto krok sa nemôže podujať.

    Vážené kolegyne, kolegovia, v pléne tu tiež zaznelo a chcel by som tu dať ešte do pozornosti dve veci v súvislosti so spomenutím takzvaných výdobytkov, respektíve výnimiek niektorých členských krajín Únie. Aby som bol konkrétny, ide o Spojené kráľovstvo a Poľsko.

    Vláda Spojeného kráľovstva a aj osobne britský premiér boli vystavení veľkej domácej kritike zo strany odborových zväzov práve za výnimku Spojeného kráľovstva z uplatňovania Charty základných práv Európskej únie. Postoj Spojeného kráľovstva ku tejto Charte preto nie je taký jednoliaty, ako sa nám to môže zdať. Britskí odborári veľmi jasne požadovali zrušenie tejto výnimky.

    A čo sa týka Poľska a Charty základných práv. Nová poľská vláda prehodnotila postoj ku Charte a chcela zrušiť túto poľskú výnimku. Nakoniec sa tak nestalo z čisto politických dôvodov, aby bola zabezpečená parlamentná podpora Lisabonskej zmluvy aj dnes opozičnej strane Právo a spravodlivosť.

    Myslím si, že nemáme dnes nad čím váhať. Zmluvu sme prerokovali v trinástich výboroch, kde sa len pred týždňom za jej prijatie vyjadrila nielen celá koalícia, ale aj drvivá väčšina opozičných poslancov. Treba preto podporiť ratifikáciu Lisabonskej zmluvy a sústrediť sa na jej budúcnosť, ktorú tento krok prinesie, a sústrediť sa na praktické kroky súvisiace s jej implementáciou. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. S faktickou poznámkou prihlásený jediný poslanec Daniel Lipšic. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ja len jednu poznámku k tej Charte. To bol mandát, ktorý dostala vláda od Dolnej snemovne. V Británii stále pochádza moc od ľudu a o nej rozhodujú zástupcovia, poslanci v Dolnej snemovni, nie odborárske centrály. Britskí voliči, britskí občania Chartu nechcú. Bez ohľadu na to, čo si o tom myslia odborárski bosovia.

  • Ďakujem. Chcete reagovať? Nie. Ďalej vystúpi v rozprave pán poslanec Ivan Mikloš. Konštatujem, že nie je v sále, stráca poradie. Ďalším, ktorý mal vystúpiť, je Tibor Mikuš, ktorý už raz stratil poradie a nie je prítomný. Tým pádom prichádza o možnosť vystúpenia úplne. A tým, že Ivan Mikloš tu tiež nie je, tak prichádza o možnosť vystúpenia v rozprave.

    V súlade s § 28 rokovacieho poriadku sa teraz prihlásil do rozpravy pán predseda parlamentu Pavol Paška. Nech sa páči.

  • Vážené pani poslankyne, páni poslanci, priznám sa hneď v úvode napriek tomu, že sa pokúsim potom predniesť vecný prejav k téme, o ktorej rokujeme, a tým je text, reformovaný text zmluvy o pristúpení k Európskym spoločenstvám, vyjadriť svoj subjektívny pocit, že mi je veľmi ľúto, že sme takú vážnu tému z politických, výsostne z politických dôvodov, pretože niektoré argumenty predstaviteľov kresťanských demokratov veľmi dobre poznám a ťažko ich brať vážne a reagovať na nich, ale že sme z čisto dôvodov politických takú vážnu tému dostali tam, kde ju dnes máme.

    Mával som vždy aj ako občan a potom aj ako poslanec, keďže som tu sedel v predchádzajúcom období, relatívne príjemný a vznešený pocit, keď sme hovorievali o Európe, o našej budúcnosti, o agende, ktorá, a dnes to potvrdili aj prieskumy Eurobarometra, je po viac ako troch rokoch členstva na Slovensku veľmi príťažlivá pre viac ako 70 % ľudí. Je to dokonca aj v Európskej únii jav nevídaný, a preto ma devalvácia aktu, ktorý, bezpochyby dúfam, väčšina aj tých, ktorí sa dnes tvária alebo hrajú tú politickú hru, považuje za ďalší pozitívny prínos pre budúcnosť nás, ale aj našich detí a možno aj dúfam našich vnukov.

    Parlament je miestom, kde sa prijímajú dôležité politické rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú život ľudí a nestáva sa každý deň, aby parlament bol miestom, kde sa prijímajú rozhodnutia, ktoré poznamenávajú alebo vstupujú, alebo ovplyvňujú históriu nielen národa a štátu, ale celej Európy.

    Dnes máme pred sebou text reformnej Zmluvy o Európskej únii, ktorý musia ratifikovať všetky jednotlivé členské krajiny a tento dokument bezpochyby môže Európu posunúť o ďalší krok vpred a zapísať sa do histórie ako niečo, čo umožnilo Európskej únii, aby sa vydala cestou ďalšieho prehlbovania spolupráce, zefektívnenia svojej činnosti a posilnenia svojho postavenia na globálnej scéne.

    Slovensko dnes môže prispieť k tomu, aby Európska únia začala písať novú kapitolu svojich dejín. Aj náš príbeh je už viac ako tri roky príbehom celej Európskej únie. Preto aj na našich ramenách leží zodpovednosť za ďalší vývoj. A dnes tu v našom národnom parlamente nastáva chvíľa, keď našu zodpovednosť môžeme prejaviť a ukázať, že Slovensku osud Európskej únie skutočne leží na srdci.

    Netreba azda pripomínať, že náš národ prešiel neľahkou historickou cestou, na ktorej sme sa po stáročia stretali s útlakom a neslobodou. Zakaždým sme však dokázali nájsť vnútornú silu a vzoprieť sa. Aj vďaka tomu sme prednedávnom oslávili 15. výročie samostatnosti, 15. výročie vlastnej zvrchovanej demokratickej republiky. Naše dejiny dosvedčujú, že sme hrdý európsky národ, ktorý vždy tiahol k slobode a emancipácii.

    Lenže, dámy a páni, tohto roku neoslavujeme iba 15. výročie od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ale je to zhoda náhod, aj 15. výročie ratifikácie Maastrichtskej zmluvy, a teda aj 15. výročie vzniku Únie. A nemôžeme si zakrývať oči pred tým, že naša pätnásťročná história samostatnosti po celý čas úzko súvisela práve s európskym kontextom.

    Dejinná snaha Slovákov o emancipáciu nás doviedla až do Európskej únie, a to nie je paradox. Som presvedčený, že vstupom do Európskej únie sme svoju slobodu nestratili, tak ako to zaznieva aj dnes z úst predstaviteľov KDH, ale naopak. My sme svoju národnú slobodu získali, obhájili a dúfam, že naveky potvrdili.

    V dnešnom globalizovanom svete totiž národná emancipácia neznamená uzavrieť sa ako slimáky do svojej ulity a spokojne si užívať v domnelej slobode a suverenite. Schovávať sa do ulity dnes pre národný štát znamená hrozbu, že sa budú presne ako ten slimák pohybovať zúfalo pomaly a prepasú svoju šancu na úspešnú budúcnosť.

    V dnešnom globalizovanom svete je jednoducho nevyhnutné vystrčiť rožky, vyjsť z tej pomyselnej slimačej ulity a hľadať priateľov na ceste ku skutočnej slobode. A skutočná pozitívna sloboda predpokladá aj dôstojné materiálne podmienky, pretože bez nich je človek vazalom mocných a vplyvných. Neplatí to len pre človeka, platí to aj pre národy. Ak chce byť národ skutočne slobodný, musí byť ekonomicky silný. A globalizácia znamená, že môžeme byť silní, iba ak budeme súčasťou ekonomicky silnejších celkov.

    Aj preto som presvedčený, že grandiózny projekt Európskej únie je šancou pre všetky európske národy, aby opäť ukázali svoju silu a obhájili svoje dôstojné miesto v globálnej konkurencii. Som presvedčený, že Európska únia prináša pre európske národy naozajstnú slobodu.

    A napokon som presvedčený, a teraz zopakujem myšlienku, ktorú som vyslovil aj na minuloročnej májovej Konferencii predsedov parlamentov Európskej únie v Bratislave, ktorej som predsedal.

    Som presvedčený, dámy a páni, že čím silnejšia bude Európska únia, tým silnejšie bude aj Slovensko. Silnejšia Európa, to bol cieľ európskej ústavnej zmluvy. Aj preto Národná rada Slovenskej republiky ústavnú zmluvu ratifikovala a väčšina politického spektra vrátane strany SMER – sociálna demokracia ju aj vytrvalo obhajovala.

    Napriek tomu, že ústavná zmluva napokon nebola prijatá zo známych dôvodov, nemáme dôvod smútiť. Na svete je dokument, ktorý je obsahovo veľmi blízky ústavnej zmluve. A hovorím to s plnou vážnosťou napriek tomu, že niektorým z vás to príde ako ten najväčší dôvod na kriticizmus.

    Európski lídri sa dohodli na tzv. Lisabonskej zmluve a vytvorili tak reálny priestor pre konečné dosiahnutie nášho spoločného cieľa, ktorý predznamenali už Rímske zmluvy, ktorých 50. výročie sme oslavovali minulý rok. Vytvorili priestor pre silný sui generis subjekt medzinárodného práva, pre zvýšenie ekonomického potenciálu starého kontinentu, ale predovšetkým pre nárast konkurencieschopnosti Európskej únie na globálnom trhu.

    Ja som osobne veľmi rád, že sa prekážkou naplnenia týchto cieľov nestal národný, a teraz mi odpusťte, nový a možno nie celkom zrozumiteľný termín slimakizmus niektorých euroskeptikov, ktorý do istej miery vytvára živnú pôdu pre radikálne nacionalistické názory. A asi nie som jediný, kto je dnes vážne znepokojený narastajúcim národným šovinizmom v niektorých európskych krajinách rastúcou xenofóbiou a homofóbiou.

    Dámy a páni, najlepšou odpoveďou na tieto zlovestné signály je myšlienka známeho slovenského štátnika a sociálneho demokrata Alexandra Dubčeka, o ktorej som sa už viackrát zmienil, ale jej sila stojí za zopakovanie. Vyslovil ju pri udeľovaní Sacharovovej ceny. Pán Dubček vyzýval európske národy k hľadaniu toho, čo ich spája, a nie toho, čo ich rozdeľuje.

  • Som presvedčený, že presne o tom bola, je a dúfam aj bude európska integrácia, ktorá, dúfam, nezastane aj kvôli malosti, ktorú tu dnes sledujeme. Ak Slovensko neodratifikuje text reformnej zmluvy, môže to mať vážne dôsledky na ďalšie rozširovanie Európskej únie i Únie a ďalšiu integráciu.

    Preto vás chcem požiadať, aby sme sa všetci sústredili na to, čo nás spája, pretože väčšia jednota Európskej únie je dnes globálnou nevyhnutnosťou či už z ekonomického, bezpečnostného, alebo úplne prirodzeného medziľudského hľadiska. Aj preto som rád, že Európa sa vďaka dohode na Lisabonskej zmluve po rokoch dostala zo slepej uličky. Áno, Európa sa opäť zhodla na spoločnej ceste, a to je najlepšou odpoveďou pre všetkých euroskeptikov.

    Som presvedčený, že po ratifikácii Lisabonskej zmluvy všetkými členskými štátmi Európskej únie sa Európa posunie o ďalší kus dopredu. Európska únia bude demokratickejšia, rozhodovanie bude transparentnejšie, členské štáty budú môcť v spoločných otázkach konať efektívnejšie a právne záväzná Charta základných práv Európskej únie zdôrazní sociálnu dimenziu uskutočňovaných zmien.

    Dámy a páni, netreba zabúdať, že Lisabonská zmluva ruší trojpilierovú štruktúru doterajšej zmluvnej základne Európskej únie a výslovne priznáva Európskej únii právnu subjektivitu. Lisabonská zmluva Únii zároveň poskytne právny rámec a nástroje potrebné na riešenie budúcich výziev vyplývajúcich z globalizácie, terorizmu, zo zmien v životnom prostredí, ale aj iných významných výziev.

    Za veľmi dôležité tiež považujem, že Lisabonská zmluva zjednotí vystupovanie Európy vo vzťahoch s partnermi po celom svete. Spojenie hospodárskej, humanitárnej, politickej a diplomatickej sily Európy celosvetovo umocní propagáciu európskych záujmov a hodnôt s rešpektom pre záujmy jednotlivých členských štátov v zahraničných veciach.

    Okrem toho sa v legislatívnej oblasti posilní úloha národných parlamentov, čo ma ako predsedu slovenského parlamentu obzvlášť teší. A napokon Európska únia bude vďaka Lisabonskej zmluve lepšie pripravená na ďalšie rozširovanie. Jedným slovom, Európa bude vďaka tejto zmluve demokratickejšia, efektívnejšia, sociálnejšia a otvorenejšia. A presne takto si aj ja modernú Európu predstavujem.

    Vážené dámy a vážení páni, môžete sa ma pýtať, aké je miesto národného štátu vo federalizujúcej sa Európe? Ja vám úprimne odpoviem, že dobre viem, že ešte aj dnes zaznievajú hlasy, podľa ktorých môže zjednotená Európa ohroziť suverenitu národných štátov. Nezapchávam si uši pred argumentmi euroskeptikov. Byť proeurópsky však rozhodne neznamená nebyť vlastenecký. A ja, a dúfam, že to odo mňa nepočujete po prvýkrát, som hlboko a úprimne presvedčený, že je našou povinnosťou hľadať vyváženú hranicu medzi národným a európskym, medzi národnými špecifikami a spoločnými európskymi záujmami. Takú hranicu, ktorá neohrozí ekonomický a politický potenciál zjednotenej Európy ako silného hráča na poli medzinárodných vzťahov. Ak chce Európska únia obstáť v globálnej konkurencii, musí sa stať silnou mocnosťou so všetkým, čo k tomu patrí.

    Osobne som presvedčený, že v dnešnom globálnom svete je potrebné spájať sily, lebo jedine tak môžeme efektívne prispieť k realizácii národných záujmov. A cieľom skutočnej suverenity je práve realizácia národných záujmov.

    Isteže, a tiež to tu zaznelo z úst tých, ktorí pochybujú, suverenita sa dá chápať aj inak. Dá sa chápať ako akési patetické volanie po absolútnej národnej zvrchovanosti, ktoré nerešpektuje, že svet sa od 19. storočia od základov zmenil a že dnes žijeme v jednej obrovskej globálnej sieti. V tejto sieti nám nepomôže patetická suverenita, ale jedine reálna suverenita postavená na spoločných postupoch a spoločných cieľoch.

    Určite sa nájdu odporcovia tohto tvrdenia, ktorí uviazli niekde v 19. storočí a naďalej volajú a budú volať po tej patetickej suverenite ako po najvyššom cieli. Áno, môžeme sa tu všetci pekne utvrdzovať v tom, že najsuverénnejšia krajina na svete je tá, ktorá so svojimi susedmi nezdieľa žiadne rozhodnutia, dokonca ani nepúšťa na svoje územia a lipne na tom, čomu sa hovorí národný záujem.

    Ja nechcem, aby Slovensko išlo touto cestou, lebo chcem, aby sme išli európskou cestou. A preto vítam dohodu na texte Lisabonskej zmluvy a som presvedčený, že Národná rada aj po tom, čo včera začali predvádzať niektorí predstavitelia opozície, nájde tú skutočnú suverenitu, nie tú patetickú, ale tú skutočnú suverenitu a že nakoniec text Lisabonskej zmluvy navrhneme ratifikovať, a tým posunieme aj Slovensko o ďalší kus vpred.

    Lisabonskou zmluvou sa možno vzdáme časti patetickej suverenity, ale na druhej strane si druhou rukou berieme omnoho viac reálnej suverenity, a to je to najdôležitejšie pre život ľudí na Slovensku. Pretože, a to mi odpusťte, je to možno expresívnejšie, z patetických fráz sa nikdy nikto nenajedol, ani sa nikdy nikto nenaje.

    A, dámy a páni, Európska únia je nielen cieľom o sebe, vďaka ktorému môžeme byť a žiť v stabilnom mierovom a jednotnom prostredí, Európska únia je aj prostriedkom k posilneniu národných záujmov. A teda aj k posilneniu reálnej suverenity malých štátov ku globálnej ekonomike. A aj o tom je vlastenectvo. Aj preto je pre mňa schválenie reformnej zmluvy nielen dobrou správou pre Európu, ale aj dobrou správou pre ľudí na Slovensku.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, najmä v posledných dňoch som začal vnímať, že sa medzi poslancami a politikmi začali objavovať hlasy, a teraz skutočne nemám na mysli to, čo sa tu deje od včerajšieho poobedia a aj tu v tejto sále, ktorí hovoria, kam sa ponáhľame, prečo tak rýchlo chceme robiť niečo, prečo nediskutujeme.

    A ja sa spýtam, dámy a páni, reagujem aj na niektoré výčitky, ktoré zazneli od kresťanských demokratov, a to sme a ste všetci šesť rokov spali? Na jednej strane priznávate, že samotná ústava, ktorú Konvent pripravoval dlhé roky, je skoro identická, a ja som **to tiež priznal s Lisabonskou zmluvou, a na druhej strane poviete, že chcete diskutovať? Všetko, čo sme chceli povedať a čo chceli povedať občania, vyjadrili dávno predtým.

    Kresťanskí demokrati sa obrátili na mňa 8. januára. Oni vraj nemajú k dispozícii text Lisabonskej zmluvy. Nuž, mne je ľúto, možno človek predpokladal, že v 21. storočí, kedy informovanosť a využívanie IT aj vzácnymi kolegami, ktorí všetci majú k dispozícii od kancelárií, notebookov je dostatočná na to, aby verejne dostupné dokumenty, ktoré teda nielen to, čo je interpretované médiami, ten, kto to považuje za nevyhnutný obsah svojej činnosti, a myslím si, že my politici by sme s informáciami mali byť schopní narábať, sa tomu bude venovať.

    Dnes tu opäť zaznievalo, že sme nevyužili čas na diskusiu. Mne nie je známe ani z postojov politikov, ale ani ľudí, a znovu použijem príklad obrovskej proeurópskej podpory väčšiny obyvateľstva na Slovensku, že by sa boli objavili zásadné negatívne postoje a odmietanie textu Lisabonskej zmluvy s výnimkou, legitímnou výnimkou predstaviteľov Kresťanskodemokratického hnutia, ktoré malo, a to treba povedať, výhrady aj voči ratifikovanej ústavnej zmluve, prechádzajúcej ústavnej zmluve.

    A odpusťte, ani u vás, dámy a páni z SDKÚ alebo zo Strany maďarskej koalície, som ešte do včera a nielen na rokovaniach výborov alebo rokovaniach pléna, ale aj v tlači nezaznamenal ani len náznak možnosti nepodieľať sa na ratifikácii zmluvy preto, že by text, ktorý podpísali lídri európskych krajín, Európskej únie v Lisabone niečím nevyhovoval. Aj preto si myslím, že sú to všetko pseudoargumenty, ktoré, samozrejme, majú slúžiť z môjho pohľadu a odpusťte veľmi nízkemu politickému cieľu a malosti, ktorú tu predvádzate.

    A teraz sa vás spýtam, pretože, a očakávam odpoveď. Koľkože to času by ešte bolo treba? Mesiac, dva, päť mesiacov, rok, päť rokov? Ja chcem len upozorniť, že jedna z podmienok prijatia a ratifikácie zmluvy je dvanásť mesiacov tak, aby sme boli schopní aj my politické subjekty na Slovensku nominovať našich kandidátov za europoslancov, pretože celý ďalší chod v ďalšom volebnom období Európskej únie a inštitúcií je postavený na tomto texte. Koľko ešte si potrebujete vysvetľovať problematiku? Ja osobne si myslím, že vy si nepotrebujete hľadať čas, aby ste si vysvetlili problematiku s ľuďmi. Vy potrebujete, dámy a páni z opozície, čas na vlastné svedomie, aby ste si boli schopní nájsť u seba odpoveď na otázku, čo vlastne chcete. Či svoj utilitárny politický záujem, alebo naozaj prosperitu Slovenska.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, som presvedčený, že pokiaľ niekto chce, aby sa Európa a Slovensko pohli ďalej, potom nemá dôvod reformnú zmluvu nepodporiť, a to aj tu a teraz počas rokovania v pléne Národnej rady.

    Sú chvíle, keď sa každý politik musí vedieť rozhodnúť a jeho rozhodnutie ho bude sprevádzať celým životom. To sa ukázalo, dám to ako príklad, už pred pätnástimi rokmi, keď slovenský parlament prijímal Ústavu samostatnej Slovenskej republiky. Ani vtedy všetci poslanci tento základný stavebný kameň našej národnej suverenity nepodporili. História ale potvrdzuje, že existuje veľké množstvo rozhodnutí, pri ktorých sa človek musí správať ako politik a niekedy aj dobré zámery musí podporiť, a to aj napriek tomu, že možno niekedy má na vec iný pohľad. Chce to len vidieť za roh, dámy a páni. Chce to len nezostať v malom subjektívnom mikrosvete, ale snažiť sa vidieť do budúcnosti.

    Sú však, dámy a páni, rozhodnutia, pri ktorých nestačí byť politikom, a to sú rozhodnutia, pri ktorých je nevyhnutné byť štátnikom. A dnes alebo zajtra, keď budeme hlasovať o návrhu textu reformnej zmluvy, budete všetci stáť, ktorí tu budete sedieť, pred týmto štátnickým rozhodnutím.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, som presvedčený, že sa väčšina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky pri hlasovaní o návrhu textu Lisabonskej zmluvy zachováte ako štátnici a že parlament vysloví súhlas s ratifikáciou reformnej zmluvy o Európskej únii, čím dokáže sebe, ale najmä Európe, že aj keď sme ako Slováci a ostatní ľudia, ktorí na Slovensku žijú malý národ, neznamená to, že naše konanie a zmýšľanie musí byť sprevádzané tým, čomu sa hovorí národná malosť.

    A keď dovolíte, predsa len by som rád zareagoval na situáciu, ktorá vznikla, použil také malé prirovnanie. Tí, ktorí to budú chcieť pochopiť, to bezpochyby pochopia. Zvyknem hovoriť, že politika nie je partia bridžu. Ale zároveň som presvedčený, že ak zoberieme do úvahy všetky súvislosti, možno niekedy politiku prirovnať hre v karty. Pretože keď hráme karty, ale možno aj nejaký iný druh hry, všetci rešpektujeme, že táto hra má isté pravidlá. Čo je ale zaujímavé pri hre s kartami, že raz má lepšie karty jeden, raz má lepšie karty druhý hráč. No obaja napriek tomu, ako s tými kartami stoja, rešpektujú pravidlá hry, a to aj vtedy, keď zistia, že tromfy má v rukách súper. A o tom je hra v karty a o tom je aj politika. Aj demokracia má isté pravidlá. Jedným z nich, a rád vám to pripomeniem, pretože o tom veľakrát aj v Národnej rade hovoríte, je, že ak má súper lepšie karty, to znamená, ak má v politike demokratickú väčšinu, ktorú nadobudol štandardným legitímnym demokratickým spôsobom, a aj tak neprestane hrať alebo porušovať pravidlá a bude hrať férovo. Demokracia je totiž aj o tom, že v ďalšej partii tie karty môžu byť rozdané úplne inak.

    Dnes má, a opäť chcem zdôrazniť na základe legitímneho výsledku demokratických volieb, zdá sa tromfy v rukách táto vládna koalícia. Darí sa jej, má väčšinu, ľudia jej dlhodobo dôverujú, nuž a ja chápem, že opozícia je nervózna. Ale to neznamená, že prestane hrať férovo. Že prestane rešpektovať pravidlá. Jedno z tých pravidiel, ktoré sme ako všetci hráči prijali, bolo aj naše proeurópske smerovanie, naša spoločná zodpovednosť voči Európe, voči projektu európskej integrácie.

    Dámy a páni, chcem vás vyzvať a požiadať, aby sme ďalej pokračovali v hre podľa pravidiel. Ja viem, že sa nedarí a že asi nejde karta, ale prestať rešpektovať pravidlá a hodnoty, o ktorých je hra nazývaná demokracia, to je cesta do pekla. A ak chce niekto hrať, musí vedieť aj prehrávať. Musí vedieť rešpektovať, že súper má v ruke full how, zatiaľ čo oni žmolia možno pár desiatok. A ak niekomu dlhodobo nejde karta, neznamená to, že karty rozhádže od jedu po zemi, alebo že začne vydierať súpera, alebo že sa dokonca začne vyhrážať. Lenže to, čo sa dnes alebo zajtra podľa vašich vyjadrení chystáte urobiť pri hlasovaní o reformnej zmluve, dámy a páni z opozície, sa mi zdá, že je proti všetkým pravidlám, o ktorých som hovoril. Vy sa chystáte totižto obetovať celú dôveru našich európskych partnerov len pre jednu vašu účelovú partiu kariet. Chcete rozhádzať po zemi všetky karty, lebo neviete prehrávať. Ale o tomto demokracia nie je. Demokracia je o zodpovednosti. A takisto naše členstvo v Európskej únii, dámy a páni, je o zodpovednosti.

    Nenechajte kvôli jednej partii v štichu celú Európu, celú vašu identitu, celú reputáciu Slovenska. Neberte si kvôli jednej nepodstatnej partii za rukojemníka pol miliardy alebo možno viac občanov Európskej únie, ale aj tých ďalších, ktorí na rozšírenie čakajú, hovoríme o Chorvátoch, Ukrajincoch, národoch západného Balkánu bez prijatia reformnej zmluvy, ktorých integrácia nie je možná.

    Viete, možno dokážete vysvetliť vašim kolegom vašich frakcií v Európskej únii, že ste kvôli prvému čítaniu tlačového zákona, alebo ako to tu teraz zaznieva ako ďalší argument kvôli tomu, že sa vraj s vami nikto o tom nechcel rozprávať obetovali Európsku zmluvu, na ktorej prijatí stojí a padá ďalšia budúcnosť európskej integrácie. Možno to dokážete, ste zdatní rétori a niečo už za sebou v politike máte. Problém je, ak vám ešte niekto v tej Európe zdvihne telefón.

    Dámy a páni, kto chce hrať hru zvaná politika, musí rešpektovať jej pravidlá. Preto verím, že v sebe nájdete vnútornú silu a dokážete tie rozmetané, vami rozmetané karty zo zeme pozbierať a dohrať so cťou podľa pravidiel túto partiu, pretože tá Európa za to stojí. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne. O necelé dve minúty bude devätnásť hodín. Chcem sa spýtať ctenej sály, či ideme pokračovať vo faktických vystúpeniach, alebo zajtra?

  • Reakcie z pléna.

  • Sú tu návrhy, aby sme pokračovali? Keďže nie je súhlas, musíme pokračovať, pardon (ruch v sále), procedurálny návrh pána Františka Mikloška.

  • Pán predseda Paška, celý čas ste rozprávali o slušnosti a demokracii, teraz chcete mať posledné slovo. Tak nerobte tuná komikov zo seba.

    Pán predseda, vy si schovajte svoju demokraciu za váš klobúk predsednícky.

  • Reakcie v sále.

  • Prerušujem rozpravu k tomuto bodu a pokračovať budeme ráno o 9.00 hodine. Poprosím technikov, aby zaregistrovali prihlásených poslancov s faktickými poznámkami.

  • Prerušenie rokovania o 19.03 hodine.