• Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, otváram ôsmy rokovací deň 14. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni písomne požiadali títo poslanci: pán poslanec Urbáni, pani poslankyňa Vaľová a pán poslanec Veteška.

    Podľa schváleného programu pristúpime teraz k druhému čítaniu o

    návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Slotu, Anny Belousovovej, Rafaela Rafaja a Rudolfa Pučíka na vydanie zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku.

    Návrh zákona ste dostali pred prvým čítaním ako tlač 396 a spoločnú správu výborov máte ako tlač 396a.

    Teraz dávam slovo poslancovi Rafaelovi Rafajovi, aby návrh zákona odôvodnil.

  • Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Dámy a páni, kolegovia, ctení hostia, sme v druhom čítaní k návrhu zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný národ a o Slovenskú republiku. Ten zákon, ktorý bol predložený, už nie je v takom rozsahu, ako bol, ale stále zostáva v rovnakom obsahu, cieli, podstate a jeho zmysle.

    Ide o to, že Slovákom chýba sebavedomie a aj národné vedomie, sebaistota a národná hrdosť. Aj preto sú potrebné takéto zásluhové zákony, aby sme vedeli oceniť tých, ktorí sa o našu minulosť zaslúžili, a nepochybne Hlinka pomáhal odstraňovať údajnú bezdejinnosť Slovákov alebo, ak chcete, môžeme to aj pozitívne zobrať, pomáhal budovať a tvoriť dejinnosť a aktívneho činiteľa dejín slovenského národa. Bezdejinný subjekt totiž nemôže byť národom, teda ak nie je subjekt na sebaurčenie, ak si nevie uplatniť svoje právo, nemôže byť ani majeť, nemôžeme mať ani republiku. Čiže nebola by tu ani forma štátnosti a vlastný štát. To je jednoducho aj logika veci, ale aj logika politiky.

    Je mi veľmi ľúto, že najmä v médiách dali priestor rôznym dezinformáciám, čo sa týka osobnosti Andreja Hlinku, a tak toto čítanie pred schválením zákona bude pravdepodobne o tom, prečo práve Andrej Hlinka si zaslúži tento zákon, prečo je taká významná osobnosť slovenských dejín a prečo by sme si ho mali uctiť ďalším v rade zásluhových zákonov.

    Vieme, že Andrej Hlinka sa po 60 rokoch, po roku 1989, opäť vrátil na ulice, na námestia. Bohužiaľ, už menej sa vrátil do kníhkupectiev, pretože naši historici akosi pozabudli po roku 1989 prehodiť výhybku, čo sa týka ich dovtedajšieho smerovania. A paradoxne až politici zobudili aj historikov, aby sa začali venovať prioritnejšie našim vlastným dejateľom, medzi ktorých nepochybne patril Andrej Hlinka.

    To, čo robili oponenti, pretože nemôžeme sa nevyhnúť tomu, čo zaznelo a čo ste si častokrát prečítali, je veľmi jednoduchá a, povedal by som, najjednoduchšia manipulačná technika, ktorú by sme mohli nazvať metódou pars pro toto (časť za celok). Vytrhnutú časť z celku nejakého neovereného citátu podložíte ako celok osobnosti. Je to veľmi účinné. Aj za minulej totality veľmi účinne s tým vedeli pracovať a dúfam, že naši poslanci sú natoľko sebavedomí a psychicky odolní ľudia, aby takejto manipulačnej technike nepodľahli.

    Možno vám poviem jeden príklad, aj my tu máme taký fenomén El Niňo, pretože som si pozrel jeden dokument, kde spoluobčania niektorej juhoamerickej krajiny išli lynčovať svojho suseda El Niňa a len preto, že v televízii stále pozerali, ako nejaký El Niňo je zodpovedný za globálne otepľovanie, za to, že sa dvíhajú moria, že sa topia ľadovce, za to, že oni majú sucho a nemôžu si dopestovať kukuricu, tak išli lynčovať svojho suseda El Niňa. A s podobným prístupom sme aj my tu na Slovensku, že prišli tiež takíto zamieňači El Niňov s Andrejom Hlinkom a pomaličky už by otec národa mal byť zodpovedný za celú dejinnú udalosť medzi 1. a 2. svetovou vojnou.

    Teraz by som prešiel k tomu pozitívnemu, prečo navrhovatelia sa rozhodli navrhnúť tento zákon zásluhový. Nuž, pretože Hlinka mal prozreteľnosť, pre jeho trvalú prácu pre národ, pre jeho odvahu, pre jeho bojovnícku tvrdosť a nekompromisnosť tam, kde sa už nedalo ustupovať a kde mnohí sa otočili a zutekali, on zostal a vytrval, pre zjednocujúce výzvy Hlinku a opakované pokusy aj dokument právneho charakteru alebo, ak chcete, charakteru záväzných politických a programových dokumentov, ale aj symbolickými aktmi, medzi ktoré nepochybne patril akt, ktorý sme si nedávno pripomenuli – 75. výročie Zvolenského manifestu, a nielen symbolické podanie si rúk medzi evanjelikmi a katolíkmi, ale aj medzi dvomi najsilnejšími lídrami vtedajšej politickej scény za spoločný cieľ pre Slovensko a Slovákov. To by mohlo byť vzorom aj možno pre nás.

    Teda mali by sme sa zamýšľať aj nad zmyslom zákona, ktorým je všeobecné nastolenie spravodlivosti. A ako hovorí klasik, zákony prichádzajú na pomoc bdelým, nie spiacim. Navrhovatelia dúfajú, že v tejto sále sa nájde viac bdelých ako spiacich a že tento zákon podporia. Pretože ak je spravodlivosť naozaj kráľovnou všetkých cností, potom sa naozaj ukáže, aj koľko cnostných a spravodlivých Slovákov máme v tomto parlamente. Zopakujem, že to, čo je podstatné v tomto zákone, je naozaj jeho zmysel. A úprimne by sme si mali odpovedať, kto akým pričinením prispel k objasneniu jeho zmyslu.

    Keď sa hovorí o autorite, alebo v tom negatívnom slova autoritárstve, tak si treba uvedomiť, že podľa katechizmu Svätej cirkvi, keďže Hlinka bol nielen politik, ale bol predovšetkým aj kňaz, sa o autorite hovorí, že oprávnene sa vykonáva vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti. Nepochybne Andrej Hlinka sa usiloval o nastolenie takéhoto dobra pre slovenský národ, a to na veľmi ťažkom trasovisku na politickej rovine. Ak nespochybniteľným znakom dobra stálosť a spravodlivosť poriadku, potom trvalé úsilie o slovenskú štátnosť, zvrchovanú suverenitu, samobytnosť či svojbytnosť, je potvrdením aj správnosti Hlinkovho konania a zásluhový zákon je teda vyjadrením spravodlivosti poriadku alebo systémového aj morálneho konania, ktoré od nás spoločnosť očakáva. Hlinkov poriadok mal základ v národnej aj v právnej pravde a oživoval ho tým, čo nám naozaj veľmi chýba, a to je úprimná láska k národu.

    Treba zdôrazniť, že Hlinka sa staral aj o sociálne dobro národa a z tohto pohľadu bol výnimočne vyrovnanou osobnosťou, pretože mal podiel a rozvíjal nielen solidaritu ako sociálnu kresťanskú cnosť, ale aj duchovné dobrá pre národ, ktoré častokrát prežijú tie dobrá hmotné. O tom sa nemusíme presviedčať po 17 rokoch.

    Na margo jeho prispenia, významného prispenia pre slovenskú politickú scénu a štátotvornosť národa spomeňme opäť citovaný Zvolenský manifest a dovolím si pre skrátenie času len jeho 11. bod z tých 14: „Úspornejšie štátne hospodárenie. Znížiť verejné ťarchy a bremená, ako sú dane, dávky, poplatky, lacný úver pre roľníkov a živnostníkov, revíziu pozemkovej reformy, odpolitizovať hospodárske inštitúcie“, a žiadali, Hlinka s Rázusom, „aby bezohľadnými exekúciami neboli ničené existencie občanov.“ Nepoznám výstižnejší a lepší sociálny prístup, pokiaľ hovoríme o 30. rokoch minulého storočia.

    Aj keď sme ešte nedokázali, vážení kolegovia, integrovať celý rozmer Hlinkových zásluh, je načase, aby sme po 7 rokoch po prijatí zásluhového zákona pre Milana Rastislava Štefánika prijali aj tento druhý slovenský zásluhový zákon pre Andreja Hlinku.

    Aj tu sa ukazuje a Hlinka ukazoval a od nás, čo sa očakáva, je, že spoločná národná identita by mala stierať individuálne rozdiely, ktoré každý z nás má. Máme rôzne vierovyznania, rôzne svetonázory, rôzne politické smerovanie k príslušným stranám, ale to, čo je pre nás podstatné a čo by malo byť v Národnej rade Slovenskej republiky, je, že nás spája národná identita, pre niektorých aj lojálnosť k štátu a podstata.

    Hlinka bol pre slovenský národ zjednotiteľ v tom, že používal nielen formálnu, ale aj neformálnu autoritu, čo dokazuje, že nie on si vybral miesto, ale osud a národ si ho vybrali za lídra. Na rozdiel od iných podobných, pretože to, čo chýbalo kritikom, je, že nezohľadňovali kontext doby. Hlinka, a na Slovensku v čase jeho pôsobenia nikdy neboli tendencie o násilnom zvrhnutí demokratickej moci, po nejakom dvíhaní zo zeme alebo pouličnej demokracii, nikdy tu nebol pokus o nastolenie vojenského režimu. Aj za to sme vďační Hlinkovi ako demokratovi, ako poslancovi, ktorý svoj boj zvádzal predovšetkým legálnymi, legitímnymi prostriedkami na pôde parlamentu a formami na to určenými, ako boli zákony, žiadosti, prosbopisy, memorandá, rezolúcie.

    Spomeňme si na rok 1925 a na Trnavský manifest, ktorý obsahuje 8 požiadaviek, z ktorých 6 bolo sociálnoreformného rázu. Čo môžeme vytýkať takej požiadavke, ako je, aby „slovenský jazyk bol úradným jazykom a aj vyučovacím na školách na Slovensku“? Čo môžeme vytýkať požiadavke na „úplnú samostatnosť v rámci samosprávy“?

    Slovutní páni poslanci, mali by sme preto pamätať aj konať v intenciách Hlinkovej svornosti pri hlasovaní o zásluhovom zákone, nech už sme teda akejkoľvek konfesie, sociálnych názorov či iných rozdielov, pretože podstata je vždy skrytá vo vnútri.

    Dovolil som si povedať niečo o identite a vyzdvihnúť Hlinkovu zásluhovosť najvýstižnejšie práve týmto slovom, pretože práve za toto vďačíme Hlinkovi, za identitu. Človek bez identity, to je vietor. Kam vietor, tam plášť, a stratí sa a nevie kam. Identita to je aj zhoda, súhra, súlad, harmónia, súzvuk, jednota, totožnosť, jednomyseľnosť, svornosť, po ktorej voláme už od čias Svätopluka.

    Ak teda hovoríme o takýchto hodnotách, hovoríme súčasne aj o zásluhovom zákone. Pretože zásluhový zákon je špeciálny. Hovorí predovšetkým o morálnom konaní, o politickom konaní v prospech spoločnosti. Tým sa odlišuje od zákonov, ktorými my chceme len prispieť pre blaho spoločnosti.

    Práve preto navrhovatelia zdôraznili v návrhu zákona zásluhy Hlinku o štátotvorný národ. Pretože národ je aj z medzinárodnoprávneho hľadiska tým kľúčovým a práve preto navrhovatelia aj po prvom čítaní navrhli v rámci jednoty alebo očakávanej politickej zhody na tomto zásluhovom zákone viaceré ústretové kroky alebo ústupky, ak chcete. A tak v zákone už nie je zmienka o tom, že sa Andrej Hlinka zaslúžil aj o vznik Slovenskej republiky v roku 1993, čiže vypadla tam táto kontinuita. Pre tých, ktorí by si to nevšimli, tak ukážem vyčiernené pasáže z toho, čo bolo z ústretového hľadiska aj, a možno aj preto, že niektorí ešte nedokázali za ten krátky čas integrovať do seba Andreja Hlinku v tej podstate, v akej je, pretože každý má isté bariéry, isté hranice, o ktorých som hovoril, a možno tá krátkosť času a to, že historici zanedbali Andreja Hlinku a nepodali nám jeho osobnosť po roku 1989, keď bývalý režim všetkých historikov, ktorí len začali písať o Andrejovi Hlinkovi, preradil do kategórie múzejníkov a tým pádom skončili. Tých príkladov je strašne veľa.

    Mali by sme si, prosím, uvedomiť zložitosť doby, v akej Hlinka pôsobil. Ak chceme byť takí prísni a vyťahovať tú smietku, prípadnú, z jeho oka, keď druhým okolitým národom a štátom naozaj biblicky trčali tie brvná, brvná z očí. Pôsobil v dvoch multinárodných štátoch, kde Slováci v jednom boli systémovo utláčaní a v druhom nerešpektovaní. V oboch sa prejavili tendencie po potláčaní práv Slovákov presadzovaním idey umelého politického národa, čiže s konečnou fázou likvidácie našej vlastnej identity a práv na slovenskú štátnosť. „Pretože bez národa niet štátu.“ To nehovoríme my, to povedal štátovedec Baxa.

    Preto ak chceme objektívne hodnotiť Hlinku, musíme ho zhodnotiť pod množstvom rôznych uhlov pohľadu. Najmä zo zorného uhla v reáli tej-ktorej doby, v ktorej pôsobil a v akej politicko-spoločenskej situácii pôsobil. Čo je veľmi náročné aj na sumár informácií, nielen na náš subjektívny faktor posudzovania.

    Pôsobil v troch politických subjektoch, čo dokazuje, že to bola osobnosť, ktorá sa vyvíjala, ale ktorá mala jeden jediný cieľ – vždy to najlepšie pre slovenský národ. Keď to nenašiel v Ľudovej strane, začal pôsobiť v Slovenskej národnej strane, v najstaršej strane, ktorá jedine vtedy bola slovenská a existovala, a potom založil Slovenskú ľudovú stranu, ktorá ovplyvnila najvýznamnejšie medzivojnové obdobie a kreovanie slovenskej samobytnosti.

    Uvedomme si, čo sa stalo len za času Hlinkovho pôsobenia na prospech slovenskej otázky v Európe. Rozpadla sa stáročná habsburská monarchia, padol žalár národov, vznikli nové národné štáty, ako Poľsko, Československo, Rumunsko, Juhoslávia. Prišla ruská revolúcia, nastúpili zločinecké totalitné ideológie. Najskôr boľševická na východe, potom fašistická na juhu a nacistická na západe. Prvá svetová vojna, Veľká hospodárska kríza, ktorá triasla svetom, vysťahovalectvo. Tretina Slovákov sa vysťahovala von z tejto krajiny. Intervencie, občianske vojny, ozbrojené robotnícke povstania, prevraty, kominterny, republiky rád, vojenské diktatúry. A v našom priamom dosahu systém krutej asimilačnej politiky. Môžeme teda hovoriť o celkovej civilizačnej kríze, v ktorej Hlinka pôsobil a bol poslaný, tak ako Peter do Ríma, keď ho Kristus nechcel mať v Palestíne, ale poslal ho do Ríma.

  • Reakcia z pléna.

  • Paľko, buď, prosím ťa, ticho, dobre?

    Vojenské diktatúry alebo totalitné režimy vrátane fašizmu sa presadili alebo sa pokúsili presadiť v týchto štátoch, dámy a páni, Maďarsko a Taliansko ako prvé – 1922, Bulharsko – 1923 – 1931 a potom opäť 1934, Rumunsko od roku 1938, Nemecko od roku 1933, Španielsko od roku 1923 do roku 1930 a potom od roku 1936 opäť, Portugalsko – 1926, Poľsko – 1926, Rakúsko – 1934, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, čiže Juhoslávia, 1925 – 1935, Grécko od roku 1925 do roku 1926 a potom od roku 1935, Litva – 1931, Lotyšsko – 1934, Estónsko – 1934. Slovensko tam nevidím! O akom fašizme tu rozprávali tí insitní historici a mediátori?

    Mali sme tu boj s Rothemeridiádom, známym magnátom, ktorý paradoxne, čudujme sa svete, bojoval proti Slovákom v 30. rokoch, ale súčasne podporoval britských fašistov – British moovmont of fascist. Nejaká výčitka, nič som nepočul, nijaké zobjektivizovanie a porovnanie týchto faktov. Ako keby Slovensko bolo naozaj nejakým samostatným ostrovom a boli by sme postihnutí hodnotením prísnejšie ako samotný pápež.

    Ako sa píše v istej učebnici histórie, ktorú som si pozrel, o čom sa tam vlastne hovorí, o čom sa učia naše deti, kde je napísané: „Ľudská pamäť je zradná. Prejde niekoľko rokov a ľudia si mnohé veci vybavujú úplne inak, než sa odohrali, alebo inak, než ich vtedy prežívali.“ Áno, musíme súhlasiť s touto interpretáciou historika, pretože len nedávno minulú dobu si ešte pamätáme, aké zmeny priniesla a ako sa zmenili samotní ľudia. Koľkokrát pretočili svoje kabáty. Andrej Hlinka ani raz. Títo ľudia sa nikdy pravdepodobne nedožijú zásluhových zákonov, ale práve stabilita, stabilita v konaní, stabilnosť v cieľoch, stabilnosť odhodlaní bojovať za posvätnosť vecí a cieľa, a to legitímnymi prostriedkami, áno, to si zaslúži odmenu a zásluhu, ak chcete.

    Hlinka áno, bol rečník, ale nebol akademický intelektuál. Áno, mal aj vyhranené presvedčenie, ale pokorne zaň prinášal obete. Tri a pol roka väzenia, trikrát väznený. Bol bojovník, ale zápasil čestne. Bil sa za štátnosť, ale nebol byrokrat. Mal vieru, ale nebol fanatik, bol líder, ale nezneužil nikdy svoje postavenie. Bol populárny, ale nebol populista. Mal moc, ale vždy konal len v rámci demokracie a práva, a o tom je množstvo dôkazov a samotných prejavov v Národnom zhromaždení v Prahe. Takže nemusíme citovať.

    Bol vždy lojálnym politikom voči tomu zriadeniu, kde bol. To znamená, ak hovoríme o tom kľúčovom období 1918 – 1938, lojálny v Československej republike až takmer do konca pred jej rozpadom. Čo mnohí iní neboli a nekonali tak. Hlinka bol líder a mal jasný program a cieľ, ktorý, samozrejme, nebol v súlade s vtedajšou štátnou mocou, preto bol v opozícii. Preto mocenskými prostriedkami centralisti, ale aj opozícia útočili práve na Hlinku, v tomto ich spoločný cieľ spája.

    Pri našom komplexnom hodnotení osobnosti a prínosu Hlinku by sme preto mali primárne hodnotiť jeho prínos o slovenskú štátnosť ako prostriedok emancipačných snáh a nescudziteľného práva na sebaurčenie. A musíme túto osobnosť alebo mali by sme ju hodnotiť, samozrejme, aj s nadhľadom a súčasne z hľadiska možnosti tej doby, o ktorej som hovoril, ale ktorá bola súčasne na to dobrá, aby národ žil a prežil.

    Preto, dámy a páni, myslím, že už ste mali dostatok informácií na to, aby som odôvodnil tento zákon a na záver povedal, že túto podobu po prvom čítaní a tých zmenách, o ktorých bude hovoriť pán spravodajca, bol výsledkom istého kompromisu istých politických rokovaní s tými, ktorí mali záujem rokovať a ktorí aj dávali svoje pripomienky. Každý text zákona sa tvorí zložito, to dobre viete. Spomeňte si na niektoré, len na deklaráciu o Kosove. Takže zhrniem to tak, že tento zákon je na 80 %, pokiaľ si aj pozrieme vertikálnu štruktúru textu a jeho členenie, úplne kompatibilný so zásluhovým zákonom Milanovi Rastislavovi Štefánikovi vrátane tohto § 3, kde sa hovorí o mauzóleu ako o pietnom mieste.

    Ja preto verím, dámy a páni, že táto zhoda, ktorá sa premietla aj vo výboroch, aj ústretovosť predkladateľov nájde čo najširšiu podporu naprieč politickým spektrom a že budeme v tejto dôležitej diskusii hovoriť predovšetkým pozitívne, vecne a čestne, za čo vám už teraz ďakujem.

  • Ďakujem.

    Teraz dávam slovo spoločnému spravodajcovi, predsedovi výboru pre kultúru a médiá, pánovi poslancovi Pavlovi Minárikovi, aby informoval Národnú radu o výsledku rokovania výborov o tomto návrhu zákona a aby odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ďakujem pekne za slovo, pani podpredsedníčka. Pani predsedajúca, vážené dámy a páni kolegovia, chcem vás oboznámiť so spoločnou správou výborov Národnej rady k prerokovávanému návrhu zákona, ktorý predložili kolegovia pán Slota, pani Belousovová, pán Rafaj, pán Pučík, tlač 396, spoločná správa 396a.

    Táto Národná rada pridelila tento návrh svojím uznesením č. 511 výborom: ústavnoprávnemu výboru, výboru pre financie, rozpočet a menu, výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výboru pre kultúru a médiá, ktorý určila za gestorský. Poslanci, ktorí nie sú členmi týchto výborov, v určenom čase nedoručili gestorskému výboru žiadne návrhy.

    Prerokovanie vo výboroch: Tri výbory, a to výbor pre financie, rozpočet a menu, výbor pre verejnú správu a výbor pre kultúru a médiá, prijali k tomuto návrhu platné uznesenia. Ústavnoprávny výbor takéto uznesenie neprijal, pretože za návrh uznesenia nehlasovala potrebná nadpolovičná väčšina.

    V časti IV sú avizované, predkladateľom avizované zmeny, za ktoré by som sa mu chcel poďakovať. Tie zmeny boli avizované už v prvom čítaní. Vypadáva to najkontroverznejšie: § 5 aj veľmi diskutovaný § 2 podľa návrhu zo spoločnej správy. A sú tam aj ďalšie úpravy, ktoré sa týkajú formulácie § 1 a 3.

    Výbor ma poveril, aby som vás oboznámil s touto správou a aby som postupoval v súlade s § 80, 83, 84 a 86 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku. Teda mám aj právomoci, aby som odporúčal postúpiť návrh zákona do tretieho čítania ihneď.

    Z mojej strany, pani predsedajúca, všetko, pretože niekedy je menej slov viac. A myslím si, že je vo veľkom záujme tejto snemovne, aby obidve veci, ktoré dneska máme prerokovať a ktoré sa viažu k 100. výročiu Černovej, ktorého oslavy budú zajtra, ktoré na zajtra pripadajú, aby sme prerokovali dnes a aby sme ich aj dnes odhlasovali.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pán spravodajca.

    Otváram rozpravu. Do rozpravy som dostala nasledujúce písomné prihlášky. Písomne sa prihlásil za klub KDH pán poslanec Palko, ďalej sa písomne prihlásili páni poslanci: pán poslanec Rydlo, pán poslanec Liška, pani poslankyňa Kramplová, pán poslanec Šaško, pán poslanec Lipšic a pán poslanec Hrušovský.

    Takže ako prvý vystúpi za klub KDH pán poslanec Palko, nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, prejednávame v druhom čítaní zákon o zásluhách Andreja Hlinku. Predkladateľmi sú poslanci za Slovenskú národnú stranu. Je to udalosť, ktorá je významná. Neznamená to, že nemôžeme začať odľahčenejším tónom.

    Začnem preto otázkou, či by Andrej Hlinka, ak by dnes žil, či by mohol byť členom Slovenskej národnej strany, ktorá predkladá zákon o jeho zásluhách? Samozrejme, že nie. Andrej Hlinka kedysi spolupracoval s Maďarmi. Bol s nimi v jednej strane, Icsiho Ľudovej strane, až neskôr založil Slovenskú ľudovú stranu. To by mu dneska členstvo v SNS mohlo skomplikovať.

    Ale práve z úcty k Hlinkovi by som chcel teda kritickým okom pozrieť na to, kriticky, ale nekonfrontačne pozrieť na to, ako predkladatelia pristupovali k zákonu o Hlinkovi. Pripomeňme si, že v prvom čítaní boli zákony dva, jeden KDH a ten druhý po ňom SNS.

    Zákon KDH hovoril veľmi jednoducho: Andrej Hlinka sa zaslúžil o Slovenskú republiku. To nie je vec názoru, zaslúžil sa, to je proste fakt. Od národa, ktorý bol v podstate bez politickej reprezentácie, k samostatnému štátu tohto národa ubehlo zhruba nejakých 85 rokov. Z toho 30 rokov patrilo Andrejovi Hlinkovi v tomto zápase.

    Slovenská národná strana sa snažila odlíšiť sa od KDH a dala po nás svoj návrh a odlíšila sa tak, že tú jednoduchú formuláciu o zásluhách Hlinku doplnila, prizdobila množstvom rôznych ornamentov a archaizmov. Vážené dámy a páni zo Slovenskej národnej strany, v dobrom, ale tým ste Andrejovi Hlinkovi nepomohli, tým ste mu poškodili. Formulácia o otcovi národa, ktorú ste tam dali, aby ste sa odlíšili, sa stala v médiách hlavným argumentom proti zákonu. Časom tá formulácia o otcovi národa sa začala vydávať za podstatu zákona. To nebola pravda, pretože zákon, jeho podstata hovorí o tom, že sa o niečo Andrej Hlinka zaslúžil. Popularitu nezískali ani ustanovenia o postihoch za negatívne výroky o Hlinkovi. Robili sa prieskumy verejnej mienky a tie hovorili, že občania si neželajú, aby v zákone bol takýto titul „otec národa“. A tento nesúhlas sa potom vydával za nesúhlas so zákonom o Andrejovi Hlinkovi.

    Tieto zbrane ste dali do rúk tých, čo zákon o Hlinkovi nechcú, vy, pani poslankyne a poslanci zo Slovenskej národnej strany, len preto, aby ste nemuseli hlasovať za zákon KDH. Zdá sa však, že za zákon KDH hlasovať budete. Kam totiž dospela diskusia po dvoch mesiacoch? Zdá sa, že sa presadzuje rozum a poslanci, ktorí v prvom čítaní dali prednosť zákonu SNS pred zákonom KDH, budú hlasovať za pozmeňujúce návrhy, ktoré vynechávajú formulácie, ktorými sa SNS chcela odlíšiť od KDH. Všetko nasvedčuje tomu, že pozmeňujúce návrhy urobia z návrhu SNS návrh KDH. To ma teší, pochopiteľne.

    Isté problémy s tým môže mať predseda Slovenskej národnej strany pán Slota. Pán Slota povedal, že radšej si dá ruku odťať, ako by hlasoval za návrh KDH. Pán predseda, keď tak pozerám na tie pozmeňováky, tak aby ste si chystali klátik a sekierku. Ale nemusíte si odtínať ruku, stačí, keď si nabudúce trošku zahryznete do jazyka.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, ale na Slovensku prebehla aj vážna diskusia o Hlinkovi a tá si zaslúži isté zhodnotenie. A v tom sa aj zhodnem s predkladateľom s pánom Rafajom. Žijeme v dobe dekonštrukcie. Dekonštrukcie historickej minulosti, historických osobností a udalostí. Dekonštrukcia znamená, že skupina ideológov, ideológov sa vrhne na historickú osobnosť dopredu stanoveným cieľom ničiť ju, zničiť jej povesť. Metóda, ktorá sa používa, ignorancia zásadných základných a určujúcich faktov a, naopak, bezbrehé zveličovanie úplne nepodstatných detailov, prípadne otvorené šírenie dezinformácií.

    Kto bol Andrej Hlinka politicky? Andrej Hlinka bol ten, ktorý urobil z politiky na Slovensku politiku slovenskú. V jeho čase tu bolo veľa politických strán, iných ako jeho, agrárnici, komunisti, sociálni demokrati, politici menšín atď., ale títo všetci okrem Hlinku, keď formulovali svoju politiku, tak sa ohliadali na iné politické centrá, ktoré boli mimo Slovenska. Autonómnu slovenskú politiku robil iba Hlinka.

    Keď sledujem snahu dekonštruovať Hlinku, tak vidím, že je tu naprostá devalvácia slov, ako je nacista, fašista, autoritár atď. Obzvlášť primitívne sú argumenty, ktoré nazývam argumentácia ad Hitlerum, keď sa z každého neľavicového katolíckeho politika robí nejaký fašista.

    Áno, je pravda, že jeho strana pár rokov po jeho smrti pod brutálnym tlakom zvonka skolabovala do pozície, či už pasívnej, či aktívnej, Hitlerovho spojenca. Ale medzi jeho nástupcami boli takí, ktorí sa pred Hitlerom nesklonili. Takým bol napríklad Karol Sidor, ktorý odmietol Hitlerov nátlak na vyhlásenie slovenského štátu. Zaplatil za to svojím politickým a definitívnym politickým pádom.

    Neschválenie zákona o Andrejovi Hlinkovi by sa odrazilo na sebavedomí slovenskej politiky, pretože bez práce, odvahy a zanietenia Hlinku by sme dnes nesedeli v tomto parlamente. Tento parlament sa tu neobjavil v nejakom vzduchoprázdne. Nie je možné ísť do zápasu o tvár Slovenska v Európe bez hrdosti na minulosť, bez vedomia kontinuity s tými, čo nás predchádzali. Nie je možné robiť politiku bez koreňov. Európu budú úspešne formovať len tí, ktorí majú a cítia korene.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, preto vás prosím, aby ste schválili rozumné pozmeňujúce návrhy a potom i celý zákon o zásluhách Andreja Hlinku.

    A skončím trošku tiež odľahčene. Keby dnes Hlinka žil, mohol by byť členom KDH? Samozrejme, že tiež nie, po 2. svetovej vojne už kňazi nemôžu byť v politických stranách. Ale to je jediná prekážka jeho členstva v KDH.

    Ďakujem vám.

  • Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Palka nie sú. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. A slovo má pán poslanec Rydlo.

  • Ctená pani predsedajúca, ctené panie poslankyne, ctení páni poslanci, slávna snemovňa, nedávno som šiel električkou na Zlaté piesky, chtiac-nechtiac počúval som rozhovor dvoch vysokoškolákov. Téma? Euro. Jeden vraví: „Vôbec ma neprekvapí, ak Ficova vláda prehrá budúce voľby, všetko príšerne zdražia ako v iných eurokrajinách a chudobní voliči to koalícii zrátajú s úrokmi.“ Druhý: „Mne je to jedno, aspoň ten židožrút zmizne z litra.“ Súc prvšie narodený, z reči do reči som sa dozvedel, čo je to „liter“ i to, kto je to ten „židožrút“.

    To, že dnešná slovenská spoločnosť vďaka mediálnej totalite už je taká domotaná, že nevie, kde je sever, je rovnica o viacerých neznámych. Dnešný piatak vraj vie viac ako dospeláci – Markíza dixit. Z médií, nezáleží, či elektronických, alebo printových, sa dozvedá človek toľko vecí raniacich ľudskú dôstojnosť – a hovorím aj z vlastnej skúsenosti –, že sa niet čo diviť, ak „audimat“ klesá a verejnosť odmieta poplatky aj za rozhlas, aj za televíziu.

    Neviem však, ako môže vzdelaný človek spraviť z Andreja Hlinku židožrúta, apostrofovať ho takýmto odióznym novotvarom, veď zomrel pred 2. svetovou vojnou, ktorá splodila najväčšiu tragédiu ľudstva, lebo splodila šoah. Bol katolíckym kňazom, striktne sa pridržiavajúcim učenia katolíckej cirkvi, a pápežov demokratickým politikom.

    Už sme si zvykli, vlastne donútili nás, aby sme si zvykli, že zo slovenskej národnej minulosti môžeme bezúhonne spomínať iba to, čo je politically correct – len to, čo sa nosí. Nič viac. Maďarský prváčik vie od prvej triedy, čo je to Trianon, slovenskí deviataci nevedia, kto je to Bernolák, Štúr, Hurban, Štefánik, tobôž Tiso či Dubček, alebo Mečiar. A ak pani učiteľka s prváčikmi náhodou spieva slovenské ľudovky, tak si ju zmýlenou globalizáciou posadnutá riaditeľka predvolá na koberec kvôli nacionalizmu a „demokraticky“ jej nepredĺži zmluvu. A rovnako je to aj v iných sférach a odvetviach našej súčasnej spoločnosti, kde hrdosť na našu minulosť, dôstojnosť ľudskej osoby a láska ku svojeti, donedávna také vlastné každej Slovenke, každému Slovákovi, ocitli sa na periférii spoločenského záujmu.

    Nečudo teda, že tí neskôr narodení poznajú Andreja Hlinku až z „litra“, z tisíckorunáčky.

    Slávna snemovňa, návrh Slovenskej národnej strany prijať zákon o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku vzbudil v slovenskej spoločnosti nebývalý rozruch.

    Vzhľadom na to, že štvrtá, nekontrolovaná moc v našom štáte, médiá, len výberovo rešpektuje deontológiu, ktorá v pluralitnej demokratickej spoločnosti má byť samozrejmosťou jej profesionality, rozhodol som sa Národnú radu Slovenskej republiky oboznámiť so znením Stanoviska slovenských historikov k osobnosti Andreja Hlinku, s ktorým sa stotožňujem, ktorému však ani tlač, ani rozhlasové či televízne stanice nevenovali prakticky nijakú pozornosť a ho neuverejnili, hoci ho podpísalo 36 profesionálnych historikov, z toho 8 renomovaných univerzitných profesorov a 5 univerzitných docentov pôsobiacich na našich vysokých školách.

    Zo stanoviska týchto profesionálnych slovenských historikov k osobnosti Andreja Hlinku vyberám: „V posledných dňoch sme svedkami cielenej mediálnej kampane namierenej nielen voči historickej postave Andreja Hlinku, ale aj k všetkým, ktorí sú presvedčení o jeho prevažujúcom kladnom význame v našich národných dejinách. Sme si vedomí, že Hlinka – podobne ako ďalší politici – nebol zďaleka ideálnym typom a počas svojej 40-ročnej politickej činnosti sa dopustil aj viacerých chýb a omylov. Tie vyplývali napr. z jeho osobnej vznetlivej povahy, nediplomatického až nevyberaného slovníka, či niektorých chybných politických kalkulácií.

    Z hľadiska objektívneho historického zhodnotenia sa však domnievame, že jeho celkový pozitívny prínos pre slovenskú politiku a predovšetkým národnouvedomovací proces slovenského národa jasne prevažujú. Ak by nebolo Hlinku a ďalších osobností národného hnutia, ktorí udržovali plamienok národného života v časoch najtvrdšej maďarizácie, je diskutabilné, v akej podobe – a či vôbec – by sme ako národ toto obdobie prežili.

    Prijatie zákona o zásluhách Andreja Hlinku preto nemožno chápať ako vnucovanie názoru všetkým obyvateľom krajiny. Ide skôr o ocenenie zásluh, ktoré príslušníci slovenského národa prostredníctvom svojich volených zástupcov vyjadria formou zákona.

    Hlinka bol symbolom národného prebudenia značnej časti Slovákov na prelome 19. a 20. storočia, v čase vrcholiacej maďarizácie. Vďaka nemu a ďalším národovcom sa podarilo zapojiť širšie masy do politiky a dať jej demokratické smerovanie v podobe požiadavky všeobecného volebného práva. Hlinkov neochvejný postoj, ktorého sa pridržiaval celý život, vyjadrujú slová adresované uhorským súdom počas procesu „za poburovanie“ v roku 1906: „Mňa vy nezmeníte. Mňa vy nepotrestáte. Mňa vy nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovákom som a Slovák budem! A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal.“ Treba si uvedomiť, v akej háklivej a nebezpečnej dobe tieto slová ružomberský farár vyslovil. Slovenská inteligencia bola z väčšej časti pomaďarčená, v lepšom prípade mlčiaca. Každý verejný prejav v prospech práv Slovákov hrozil perzekúciami a väznením. Hlinka presadzoval česko-slovenskú orientáciu slovenskej politiky a zaslúžil sa o vznik spoločného štátu Slovákov a Čechov. V roku 1907 podnikol prednáškové turné, kde česká verejnosť sa dozvedela o skutočnom postavení Slovákov v Uhorsku. Vďaka postoju Hlinku sa na jar 1918 opäť zaktivizovala slovenská politika a s ňou aj jej česko-slovenská orientácia.

    Hlinka je aj vzorom vlastenectva v rámci katolíckej cirkvi, ktorej hierarchia bola pred rokom 1918 úplne pomaďarčená. To sa ukázalo aj po založení ČSR, keď sa okrem jedného všetci katolícki biskupi sídliaci na území Slovenska postavili proti republike. Hlinkova politická obratnosť a predvídavosť sa ukázala aj v tejto dobe. V novembri 1918 totiž spolu s ďalšími založil Kňazskú radu, ktorá v hektickej dobe združila všetkých národne cítiacich katolíckych kňazov a zaslúžila sa o konsolidáciu pomerov a získanie lojality kňazov k novému Česko-Slovensku.

    Hlinka by svojím neochvejným národno-politickým presvedčením počas rozdielnych politických režimov mohol byť vzorom aj pre niektorých spoluobčanov, ktorí sa proti nemu síce dnes hlasne ozývajú, no pred rokom 1989 mlčali alebo s režimom kolaborovali. Rovnako tým, ktorí sa dnes k vlastnej slovenskej národnej identite nehlásia z konjukturalistických alebo iných dôvodov.

    Dovoľte mi niekoľko slov o vzťahoch Andreja Hlinku k Židom a o obvineniach jeho osoby z antisemitizmu. Ide o jedno z najťažších, no súčasne najrozšírenejších obvinení. Ak by Hlinka skutočne „antisemitom“ bol, iste by to zaregistrovali v prvom rade vtedajšie židovské kruhy. Nielenže sa tak nestalo, ale naopak, tieto ho krátko po smrti hodnotili pozitívne. Konkrétne Židovské noviny vychádzajúce v Bratislave ho označili za „vynikajúcu postavu“. Dôveru k Židom mal – na rozdiel od niektorých vtedajších čelných predstaviteľov Slovenskej národnej strany – už v časoch Uhorska. Okázalo ju dal najavo i tým, keď si pri procese roku 1906 zvolil dvoch židovských obhajcov – Dr. Bihellera a Dr. Hillera. Dôveru mu opätovali aj Židia. Na podpisovej listine so žiadosťou o prepustenie Hlinku, adresovanej panovníkovi v roku 1909, boli podpisy všetkých ružomberských Židov.

    Rozvážne sa Hlinka zachoval aj v búrlivých prevratových časoch, keď v novembri 1918 v celej krajine zúrili tzv. rabovačky ľudových más podnecované navrátilcami z frontu. Tieto sa obracali najmä proti židovským obchodom. No Ružomberok a okolie na zásahy farára Hlinku ostali pokojnými.

    Najmä od druhej polovice 30. rokov sa nepochybne aj v rámci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany objavovali rôzne fašizujúce, ale i protižidovské názory. Tieto však Hlinkovi ako predsedovi strany neboli po vôli. V auguste 1936, teda viac než tri roky po nástupe Hitlera k moci, sa k nim jednoznačne vyjadril v rozhovore s podpredsedom Židovskej strany Dr. Matejom Weinerom, citujem: „Nie som nepriateľom Židov, politická strana, ktorej som vodcom, nie je antisemitská. Antisemitizmus nie je naším programom. Ako katolícky kňaz plne si uvedomujem veľký morálny, náboženský a dejinný význam židovstva pre celé civilizované ľudstvo, obzvlášť pre kresťanstvo.“ Tieto jeho slová citovala aj zahraničná tlač. Naopak, Hlinkovi nepriateľská tlač ho často obviňovala, že „paktuje so Židmi“.

    Hádam by sa, by som povedal, bolo oplatilo niečo povedať aj o vzťahoch Andreja Hlinku k evanjelikom. V prvom rade si treba uvedomiť, že obdobie prvej polovice 20. storočia sa ešte nieslo v starom, tzv. predkoncilovom duchu, keď ekumenické snahy neboli rozvíjané a podporované tak ako dnes. To platilo nielen pre Hlinku, ale aj pre katolícku evanjelickú cirkev ako celok. Napriek tomu nebol jeho vzťah k evanjelikom negatívny. Ak sa o nich niekedy vyslovil kriticky, vyplývalo to nie z konfesionálnych, ale skôr politických príčin. Ako je totiž známe, v medzivojnovom období sa významná časť slovenského evanjelictva prikláňala k centralistickým vládnym stranám. Práve tieto, niekedy až čechoslovakisticky zamerané strany, v ktorých mali dôležité postavenie aj evanjelickí Slováci, boli najväčšími odporcami autonomistických snáh. Často väčšími ako samotné pražské centrum. Aj Hlinka v nich preto videl svojich najväčších protivníkov, čo sa odrážalo aj v ich vyjadreniach.

    Mohol by som hovoriť aj o postoji Andreja Hlinku k parlamentnej demokracii a voči autoritatívnym a totalitným režimom. Chcem iba jedno povedať, že Hlinkova slovenská ľudová strana svojimi požiadavkami na autonómiu až do jesene 1938, teda doby zániku prvého Česko-Slovenska a rámec Česko-slovenskej republiky nikdy neprekročila. Talianskym fašizmom inšpirovaná frakcia strany tvorila nepodstatnú menšinu, vedenie držalo pevne v rukách konzervatívne krídlo, ktoré sa pri usporiadaní štátu a politických cieľov riadilo pápežskými encyklikami „Rerum novarum“ Leva XIII. a „Quadragesimo anno“ Pia XI., ktoré odporúčali katolíkom v politike usilovať sa o stavovské zriadenie.

    Tieto fakty treba mať na zreteli, a to aj napriek niektorým verejne či súkromne vyslovovaným sympatiám k autoritatívnym režimom tej doby, ktoré Hlinkovi imponovali najmä klerikálnym nádychom.

    Nazdávame sa, že Andrej Hlinka patril do slovenských dejín so všetkými svojimi kladmi i zápormi. Právom ho možno označiť za spolutvorcu modernej slovenskej politiky a obhajcu existencie svojbytného slovenského národa.

    Dovoľte mi, aby som na tomto fóre uviedol mená tých profesionálnych slovenských historikov, ktorí spomínané stanovisko svojím podpisom podporili: prof. Emília Hrabovec, prof. Matúš Kučera, prof. Richard Marsina, prof. Vincent Sedlák, prof. Karol Fremal, prof. Július Bartl, prof. Róbert Letz, prof. Marián Stolárik, doc. Marta Dobrotková, doc. František Bielik, doc. Ivan Chalupecký, doc. Peter Zubko, doc. Martin Homza; historici Ladislav Deák, Alena Bartlová, Ivan Mrva, Peter Mulík, Anna Magdolenová, Beáta Katrebová-Blehová, Martin Pekár, Michal Šmigeľ, Vladimír Rábik, Tomáš Klubert, Martin Lacko, Peter Ivanič, Ľuboslav Hromják, Branislav Krasnovský, Miloš Marek, Ivan Petranský, Miroslav Klobučník, Peter Sokolovič, Martin Maňák, Pavol Jakubčin, Peter Jašek, Andrej Bolerázsky, Vojtech Karpaty.

    Ctená snemovňa, celoživotné dielo, prínos a význam otca národa Andreja Hlinku pre Slovákov je výnimočné – presahuje konfesijný rozmer, ukazuje stálu aktuálnosť integrácie národných, sociálnych a kresťanských hodnôt. V tomto svetle vyrastá Andrej Hlinka ako jedna z najskvelejších osobností nášho slovenského národa: jasnozrivo načrtol slovenské záujmy a ciele, prispel k vytváraniu slovenského sebavedomia, ktoré po jeho smrti dvakrát vyústilo do štátnosti. Dočasnej v roku 1939, trvalej v roku 1993. Prízvukovať jeho ďalšie atribúty na tomto fóre nie je potrebné, veď ich vrelými slovami uznania pri nedávnom odhaľovaní jeho busty v bratislavskom Ružinove vyslovili najvyšší ústavní činitelia nášho demokratického štátu: prezident republiky Ivan Gašparovič, podpredsedníčka Národnej rady Anna Belousovová a minister kultúry Marek Maďarič.

    Slávna snemovňa, na záver mi dovoľte jeden dôvetok, ktorý odporúčam na zamyslenie všetkým kresťanstvom inšpirovaným obyvateľom Slovenska i Európy, žijúcim dnes vo svete vyhrotených duchovno-morálnych konfliktov a čeliacim hrozbe stretu civilizácií.

    Nad Európou sa už zbiehali mraky druhej svetovej vojny. Na jar 1938 navštívil Andreja Hlinku jeden z popredných talianskych publicistov Dr. Giuseppe Solari Bozzi. Keď potom po vojne tento taliansky žurnalista navštívil v Paríži básnika, spisovateľa a politického komentátora francúzskeho denníka Le Figaro Françoisa Mauriaca, svoj článok o tomto rozhovore zakončil touto spomienkou uverejnenou 6. februára 1947 v talianskom mienkotvornom denníku celoštátneho významu Giornale d´Italia, z ktorého citujem: „Na moju otázku, či napriek všetkému nieto nádeje na záchranu od božích bičov, ktorými vtedy hrozil Taliansku a Európe víťazný boľševizmus, Mauriac rozostrel ramená a zdvihol oči k nebu. Nebolo to gesto straty odvahy, ale skôr takmer volanie o pomoc Prozreteľnosti. Kým som ho tak pozoroval, v duchu sa mi znova objavil dokonale ten istý spôsob, ktorým mi na podobnú otázku pred rokmi, ešte pred vojnou, odpovedal monsignor Hlinka, na Slovensku. „Pozrite,“ hovoril, „veľmi vážne je to, že katolícka cirkev, ktorá by mala v tomto čase rozvinúť všetku možnú najenergickejšiu činnosť, ukazuje sa slabá, unavená, vyčerpaná vo svojich kádroch. Naše pravice? Lepšie o nich nehovoriť.“ Po krátkej pauze pokračoval: „Nuž vidíte: celým svetom lomcuje akýsi trýznivý a trápny nepokoj. Bolo by treba“, pričom svojimi dlhými prstami urobil akési nejasné gesto vo vzduchu, „bolo by naozaj treba prekonať všetky úbohé zápolenia a všetci kresťania zajedno bojovať za víťazstvo kresťanskej demokracie.“

    Úctivo prosím každú členku, každého člena tejto snemovne, bez ohľadu na politickú príslušnosť, vierovyznanie či svetonázor, každú poslankyňu, každého poslanca, ktorým záleží na dobrobyte slovenského národa, obyvateľov nášho štátu, aby podporili prijatie zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku. Drvivá väčšina národa to od nás očakáva.

    Vďačím sa vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám. Čo sa vám páčilo, povedzte iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte mne. Ďakujem.

  • Ďakujem. Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Rydla nie sú. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Slovo má pán poslanec Liška, po ňom bude vystupovať pani poslankyňa Kramplová.

  • Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som predniesol pozmeňujúci návrh, pretože dosť tu už bolo povedané, tak budem veľmi stručný.

    1. V § 1 sa prvá veta nahrádza vetou: „Andrej Hlinka bol významnou osobnosťou pri formovaní kultúrno-politického povedomia slovenského národa.“

    2. § 2 vypustiť.

    3. § 3 znie, rozdelil som ho na dve časti – 3a a 3b. „V budove Národnej rady Slovenskej republiky sa umiestni busta Andreja Hlinku a pamätná tabuľa, na ktorej sa uvedie text:

    „Andrejovi Hlinkovi, významnej osobnosti utvárania kultúrno-politického povedomia slovenského národa v rokoch 1905 – 1938, s úctou a vďakou občania Slovenskej republiky“

    Doplní sa v § 2 ods. 2, ktorý bude znieť „Za Boha život, za národ slobodu“ a zobrazí sa faksimile jeho podpisu.

    4. V § 4 vypustiť odsek 2.

    5. § 5 vypustiť.

    6. § 6 vypustiť.

    Zároveň žiadam spravodajcu, aby hlasovanie o bode 7 zo spoločnej správy dal na samostatné hlasovanie, pretože sa to zrovna dotýka bodu 6.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Lišku nie sú. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami a slovo má pani poslankyňa Kramplová. Po nej vystúpi pán poslanec Šaško.

  • Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, milé kolegyne a kolegovia, rada by som aj ja členka poslaneckého klubu Ľudovej strany – HZDS prezentovala môj postoj k tejto významnej osobnosti slovenských dejín. Pre mňa osobne je veľmi zaujímavé to, že osobnosti slovenských dejín, ktoré sa významnou mierou zaslúžili o formovanie slovenskej štátnosti, slovenského povedomia aj slovenskej identity, sú spochybňované. A nielen to, okrem toho nie sú hodnotené v období, v ktorom žili v kontexte doby, ale sú hodnotené z pozície ideológií. A keď priliepame k jednotlivým historickým postavám ideológiu, vždy to zmätie tak občanov žijúcich, ako aj tých, ktorí v budúcnosti budú listovať, či už to budú učebnice dejepisu, alebo to budú iné historické anály.

    Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko dosiaľ nepožadovala a vôbec sa nezamýšľala nad tým, urobiť a prísť do tejto snemovne s návrhom zákona o Adrejovi Hlinkovi. Nepotrebovali sme prijímať osobitnú právnu normu, ktorá by sa zaoberala touto osobnosťou. To, že osobnosť Andreja Hlinku považujeme za významnú osobnosť slovenských dejín, sme nespochybňovali, hoci jeho meno v histórii bolo zneužité a počas totality bolo skutočne pre mnohých a mnohých občanov tabu.

    Poviem vám len dva také príklady, prečo sa my k Hlinkovi hlásime, vždy sme sa k nemu hlásili a prejavili sme mu aj náležitú úctu. Myslím si, že mnohí si pamätáte aj na ten zákon, ktorý sa schvaľoval, a bol to zákon o vyznamenaniach, o štátnych vyznamenaniach, jeden z radov, ktorý sa udeľoval, a z vyznamenaní, ktoré sa môžu udeliť, je Rád Andreja Hlinku. Držiteľom tohto rádu sú významné osobnosti politického, spoločenského aj kultúrneho života. Nikto tento návrh nespochybnil a som rada, že v tomto zákone stále je.

    Okrem toho myslím si, že každý z nás má rád tisíckorunovú bankovku. Aj vtedy nebola rozprava o tom, či má tam byť Hlinka, alebo tam nemá byť Hlinka, je tam, je to fakt. A preto si myslím, že spochybňovanie Andreja Hlinku z pozície Ľudovej strany – HZDS nie je možno.

    Som presvedčená, že naša spoločnosť by nemala rozdeľovať ľudí na katolíkov a evanjelikov a z tohto pohľadu sa pozerať na osobu Andreja Hlinku. Som presvedčená, že na Andreja Hlinku sa treba pozerať ako na človeka, ktorý nemusel vo svojom srdci hľadať slovenské povedomie, slovenské srdce, pretože on slovenské povedomie mal vo svojom srdci.

    Dnes už pomaly každý človek na Slovensku je historikom. Vždy sa nájdu argumenty, prečo nie. Ale pýtam sa, prečo nehľadáme argumenty, prečo áno. Tých argumentov je veľmi veľa. Andrej Hlinka nebol určite bez chýb, Andrej Hlinka nebol svätec, ale Andrej Hlinka v pravý čas a na pravom mieste dokázal prejaviť svoj postoj a prejaviť svoju víziu pre Slovákov. Víziu, ktorou je dnes samostatná Slovenská republika v rámci všetkých štátov sveta. Nevidím ani jeden jediný dôvod, aby sme pri tomto zákone sa nehlásili k Andrejovi Hlinkovi a nehľadali v jeho práci to, čo bolo pozitívne pre slovenský národ.

    Som rada, že prišlo k určitým úpravám v návrhu zákona. A ja ako Slovenka po určitých zmenách v tomto návrhu zákona budem hlasovať za predložený návrh skupiny poslancov za Slovenskú národnú stranu.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. S faktickými poznámkami na vystúpenie pani poslankyne sa neprihlásil nikto. Ďalej by mal vystupovať pán poslanec Ivan Šaško, ten sa ale vzdal svojho vystúpenia oficiálne tu pri riadiacom pulte. A ďalej ďalším prihláseným bol pán poslanec Lipšic, ktorý nie je v sále, stráca poradie. A ďalej posledným písomne prihláseným je pán poslanec Hrušovský.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som predložil najskôr jeden pozmeňujúci návrh k návrhu skupiny poslancov, kde navrhujem, aby § 6 znel nasledovne: „Streľba na príkaz uhorských orgánov do bezbranného ľudu v Černovej v októbri 1907 je odsúdeniahodný čin.“

    Panie poslankyne, páni poslanci, v posledných dňoch a viacej odvtedy, ako bol predložený návrh zákona o Andrejovi Hlinkovi do Národnej rady na prerokovanie, sme svedkami cielenej mediálnej kampane častokrát namierenej nielen voči historickej postave Andreja Hlinku, ale všetkým, ktorí sú presvedčení o tom, že prevažuje jeho kladný význam v našich národných dejinách.

    Som si vedomý, že Hlinka – podobne ako ďalší politici – nebol zďaleka ideálnym typom a počas svojej 40-ročnej politickej činnosti sa dopustil aj viacerých chýb a omylov. Tie vyplývali napr. z jeho osobnej vznetlivej povahy, nediplomatického až nevyberaného slovníka, či niektorých chybných aj politických kalkulácií. Z hľadiska objektívneho historického zhodnotenia sa však domnievam, že jeho celkový pozitívny prínos pre slovenskú politiku a predovšetkým národnouvedomovací proces slovenského národa jasne prevažuje.

    Ak by nebolo Hlinku a ďalších osobností národného hnutia, ktorí udržovali plamienok národného života, je diskutabilné, v akej podobe – a či vôbec – by sme ako národ toto obdobie boli vôbec prežili. Nazdávam sa, že Andrej Hlinka patrí do slovenských dejín so všetkými svojimi kladmi i zápormi. Právom ho možno označiť za spolutvorcu modernej slovenskej politiky a obhajcu existencie svojbytného slovenského národa.

    Panie poslankyne, páni poslanci, prijatie zákona o zásluhách Andreja Hlinku preto nechápem ako vnucovanie názoru všetkým obyvateľom Slovenskej republiky, ide skôr o ocenenie jeho zásluh, ktoré príslušníci slovenského národa prostredníctvom nás, svojich volených poslancov, chcú vyjadriť aj prostredníctvom prijatia zákona o zásluhách Andreja Hlinku.

    Dúfam, že túto našu výzvu na nás všetci pochopíme a budeme hlasovať za prijatie návrhu zákona, za čo sa vám chcem aj v mene celého poslaneckého klubu, ktorý zahlasuje za prijatie zákona, vopred poďakovať.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem. Pán Lipšic nie je prítomný v sále, takže definitívne stráca poradie. Prihlásila sa v súlade s rokovacím poriadkom podpredsedníčka Národnej rady pani Anna Belousovová.

    Nech sa páči.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi skutočne veľmi krátky príspevok.

    Slovenská národná strana svojím návrhom zákona, ktorého som jedným z predkladateľov, nechcela slovenský národ ani Slovensko rozdeľovať. Počúvame v diskusii, ktorá prebieha nielen v Národnej rade, ale aj v médiách, vo verejnosti, v spoločnosti, Andrej Hlinka bol katolík, protestujú evanjelici, nemal ich rád, Andrej Hlinka bol kňaz, ozývajú sa tí, ktorí sú ateisti a všetko možné.

    Týmto návrhom zákona sme chceli, aby sa slovenská spoločnosť na Andreja Hlinku pozrela z iného uhla pohľadu, aby sme sa z takého uhla pohľadu ako na Andreja Hlinku skúsili na seba, vážení páni kolegovia, pozerať tiež veľmi často. A to, čo nás zjednocuje, ten spoločný menovateľ a prienik je to, že žijeme na Slovensku a že sme Slováci, že aj Andreja Hlinku sme chceli ohodnotiť ako jedného z významných osobností Slovenska, ktorý sa významnou mierou pričinil o to, že tu dnes sedíme, môžeme rokovať v Národnej rade, ktorá sa volá Národná rada Slovenskej republiky, že Hlinka bol predovšetkým Slovák a pre svoj národ urobil skutočne maximum, ja si myslím, že čítajúc jeho životopis a utrpenie, ktoré národu priniesol, až na to maximum.

    Čiže čo sme vlastne chceli vyjadriť ešte týmto zákonom? My Slováci máme problém jeden kardinálny ešte stále, že sme veľmi starý európsky národ, možno jeden z najstarších európskych národov, ale pritom máme jeden z najmladších európskych štátov. A ako mladý štát si často neuvedomujeme, že máme aj svoje dejiny, históriu, ktorú nám niektorí skresľujú a iní nám ju upierajú. Napríklad aj vznik vlastného nášho slovenského štátu dávajú do kontextu akejsi dejinnej náhody nejakých celkových pohybov v Európe. Ale to predsa nie je pravda! My sme mali vlastne tých tisíc rokov, keď sme speli k štátnosti, boli to krôčik za krôčikom, a posledných zhruba 250 rokov celý rad významných Slovákov, ktorí v tomto smere sa vlastne o našu štátnosť pričinili, teda bojovali za právo Slovákov, a napĺňali ho, za sebaurčenie v kultúrnej, administratívnej a politickej oblasti. A od tých meruôsmych rokov 19. storočia to bolo vlastne aj v boji za vlastnú politickú štátnosť.

    A faktom ostáva, bez ohľadu na kritikov, že Andrej Hlinka patrí k čelným predstaviteľom týchto snáh v našich dejinách. A či to už niekto uznáva, alebo nie, fakty hovoria, že má obrovskú zásluhu na sformovaní Slovákov ako, zdôrazňujem, štátotvorného, politického národa, aj keď sa vlastne slovenskej štátnosti nedožil. Na druhej strane však nehovoríme, že Andrej Hlinka bol jediný, ktorý vlastne sa o toto pričinil. A v súvislosti s týmto návrhom o zásluhách Andreja Hlinku sa mnohí vyjadrujú pozitívne, ako som v úvode povedala, ale je veľa jednotlivcov a organizácií, ktoré hovoria o akejsi kontroverznosti jeho osobnosti.

    Ja nikdy nikomu nebránim mať vlastný názor, ale jedno mi na týchto názoroch vadí, že si vyberajú niečo z jeho života a to hodnotia. Čiže nehodnotia tú našu celú cestu, veľmi dlhú cestu ku štátnosti ako celok, ale argumentujú, že napr. Andrej Hlinka na tejto ceste možno dva razy stúpil do blata, a teraz kričia, „aha, veď má špinavé topánky“, ale nevšímajú si vlastne, o čo išlo na tejto ceste a čo sme chceli dosiahnuť.

    A tu by som chcela použiť skutočne, aby sme si s pokorou uvedomili to biblické: „Kto si bez viny, hoď kameňom.“ Ja si myslím, že ak takto budeme spytovať svoje svedomie, tak nikto by Andreja Hlinku si nedovolil určite kritizovať. Pretože pozrite sa na dejiny iných štátov, veľkých európskych národov, mali vo svojich dejinách kontroverznejšie osobnosti, ako bol Andrej Hlinka – Napoleon, Peter Veľký, Bismarck atď. Čo priniesol Európe Napoleon? Len utrpenie. Ale Francúzi ho uznávajú a nikto si nedovolí povedať, že Napoleon je kontroverzný, že je kontroverzná osobnosť. Čiže patria do histórie týchto národov a národ im to miesto dal a si ich ctia, lebo niečo dobré predsa len urobili.

    My sme vlastne chceli týmto návrhom zákona doplniť dlh, ktorý voči svojej histórii máme. A či vyznávame liberalizmus, alebo konzervativizmus, alebo neviem aký -izmus, tak aj tak musíte priznať, že tieto dlhy vo svojej histórii máme a že nám to spôsobuje vážne problémy. Lebo história nie je, že zabudnime, to bolo a poďme sa teraz pozerať – cesta Európy atď. Pretože ak nebudeme vysporiadaní so svojou históriou, nebudeme ju poznať, nebudeme ju vedieť ohodnotiť, nebudeme môcť sebavedomo vystupovať aj v Európe, aj vo svete. A mne by bolo ľúto, keby mladí ľudia, tak ako to už bolo povedané, naozaj, keď by robili anketu teraz, čo myslíte, ako by dopadla – kto je to Andrej Hlinka? Možno niektorí by vedeli, áno, je to ten pán z tisíckorunáčky. Takže ak sme fakt dali na tisíckorunáčku, prečo sa bojíme, ako hovorila aj pani poslankyňa Kramplová, keď je vyznamenanie Rád Andreja Hlinku, dajme mu to miesto, ktoré by v našich dejinách mal mať, alebo to ocenenie v tom duchovnom zmysle slova.

    A tiež sa mi žiada povedať, kde boli všetci tí kritici, ktorí vystupujú a majú obrovský priestor v médiách, keď napríklad za účasti oficiálnych predstaviteľov Maďarskej republiky pochovávali fašistu Horthyho. Vtedy nikto z nich na čele s pánom Chmelárom, ktorý sa prezentuje ako veľký historik, sa nevybral do Budapešti, aby tam pred parlamentom protestoval, pretože ak nosím v srdci tie ideály a princípy demokracie, tak vždy. Vtedy jednoducho všetci títo demokrati a veľkí kritici Andreja Hlinku, ktorý sa ako mŕtvy nemôže brániť, boli ticho tiež.

    No nechcem to ďalej rozvádzať, čas je vzácny. Všetko možno sú to z pohľadu niekoho už pravdy mŕtvych. Ale chcem zdôrazniť jednu vec, že Slovenskej národnej strane určite nešlo o štiepenie spoločnosti. Išlo nám o to, aby sme ukázali, že máme svoje dejiny, dejinné osobnosti a že v rámci týchto dejín máme aj Andreja Hlinku, ktorému sme povinní dať dôstojné miesto v dejinách a vzdávať mu úctu. Ak totiž nebudeme vedieť, odkiaľ sme vyšli, nebudeme vedieť, kam kráčame, ak nebudeme uznávať svoje vlastné dejiny, ak si nebudeme vážiť osobnosti za dobré činy, ktoré v prospech toho vykonali, a budeme si stále sypať popol na hlavu a kydať hnoj na vlastnú hlavu, potom sa, vážení, nečudujme, že niekto ochotne a s radosťou nám nakydá tiež.

    Či prejde tento návrh v parlamente, neviem. Ja si myslím, že prejde, alebo chovám takú nádej. Slovenská národná strana bola ochotná v rámci toho, aby sme našli konsenzus v parlamente na niektoré úpravy. Nechceme sa hádať, že v ktorej politickej strane, ako tu hovoril pán Palko, by bol teraz Andrej Hlinka. Možno by, pozerajúc na nás, nebol asi ani v jednej a bol by nad vecou, bol by viac národom, ako mnohí z nás.

    Ale myslím si, že akokoľvek dopadne hlasovanie o tomto návrhu zákona, jedno bude jasné: budeme aspoň vidieť, kto sa len bije do pŕs a komu v nich skutočne tlčie slovenské srdce. Alebo zakončila by som možno parafrázovaním textu piesne, ktorú spieva Jožo Ráž, „tak oblečme si dresy, keď sme takto v kope, aby bolo jasné, kto za koho kope“. SNS kope za Slovensko a za Slovákov vždy!

    Ďakujem pekne.

  • Teraz je priestor na prihlásenia sa do rozpravy ústne. Konštatujem, že sú prihlásení pán Slota, pán Mikloško, pán Mikuš Tibor a pán Mikuláš Dzurinda. Končím možnosť prihlásenia sa do rozpravy ústne.

    Slovo má pán poslanec Slota.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení prítomní, predvečer 100. výročia černovskej tragédie diskutujeme o návrhu zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku. Je smutné, že skutočnosti, ktoré sa odohrali pred 100 rokmi v Černovej, a čo je pre mňa nepochopiteľné, udalosti posledných dní na Slovensku, ale aj v Maďarsku neotvorili oči niektorým poslancom Národnej rady Slovenskej republiky pri hodnotení zásluh jedného z najväčších buditeľov v novodobých dejinách Slovákov.

    Andrej Hlinka bol národne orientovaný politik, publicista a katolícky kňaz, ktorý celý svoj život zasvätil slovenskému národu a zásadným spôsobom pozdvihol národné povedomie Slovákov. Hlinka neváhal za svoje presvedčenie obetovať aj svoju slobodu.

    Pri zhodnocovaní zásluh by som pripomenul niektoré príklady zásluhového zákona z prvej Československej republiky, federácie a potom samostatnej Českej republiky a Slovenskej republiky.

    V roku 1930 bol prijatý lex Masaryk. Vo Federálnom zhromaždení v roku 1990 lex Štefánik, v Národnej rade Slovenskej republiky zákon č. 402/2000 o zásluhách Milana Rastislava Štefánika a v Českej republike v roku 2004 lex Beneš. Osoba Andreja Hlinku je už v zákonodarstve Slovenskej republiky cez zákon o štátnych symboloch č. 37/1994, kde Rád Andreja Hlinku je hierarchicky druhý najvýznamnejší. A bol za zásluhy o vznik Slovenskej republiky.

    Za prijatie zákona o Hlinkovi je aj 31 osobností profesionálnych historikov, z ktorých je 7 profesorov a 5 docentov histórie zo šiestich univerzít na Slovensku a Univerzity vo Viedni, Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a Slovenského historického ústavu Matice slovenskej. Je tu tiež petícia občanov a združení za prijatie zákona. Zákon podporujú organizácie, ako Spoločnosť pre kresťanské Slovensko, Matica slovenská, Kongres slovenskej inteligencie Slovakia Plus, Korene, Spoločnosť na ochranu národných a ľudských práv, SONP, Spoločnosť o vospolnosti, Spoločnosť Andreja Hlinku. Som presvedčený, že táto skutočne široká škála podpory tohto zákona ukazuje, ako osobnosť Andrej Hlinka je vnímaná slovenskou verejnosťou.

    Je skutočne zarážajúce, že aj napriek jeho neoddiskutovateľným zásluhám pre vznik samostatnej Slovenskej republiky sa nájdu boľševickí pseudopolitológovia typu Kusý, ktorí už pomaličky mentálne retardovaní, a pseudohistorici, ako pani Závacká, ktorá blúznila o marxizme na Slovenskej akadémii vied, neviem, či ešte nie v roku 1990, pseudohistorik pán Chmelár, ktorý, neviem, akým zázrakom, získal docentúru dokonca z histórie a ktorý sa zviditeľňuje len, že hanlivým spôsobom chce poškvrniť úlohu Andreja Hlinku v novodobých dejinách Slovenska.

    Čo je najsmutnejšie, že aj niektorí politici iného vierovyznania, ako je katolícke, spochybňujú miesto Andreja Hlinku v našich dejinách. Sú tolerantní k moslimom, k budhistom a neviem komu ešte, ale kresťan ku kresťanovi, to v žiadnom prípade nie. To je skutočne, to je tá vlastnosť, ktorá hýbe dejinami slovenského národa. Bohužiaľ.

    Chcem zdôrazniť, že napríklad prof. Letz zdôraznil, že Hlinka nazval Hitlera pred nemeckými politikmi a označil ho ako „kultúrnu beštiu“. Hlinka azda ako jediný odsúdil priamo aj fašistický režim Hitlera, keď povedal, že „nacistické novopohanstvo nie je vhodné pre katolícke Slovensko“. Čiže nie ten pseudohistorik Chmelár alebo ako sa volá ten úbožiak, čo rozprával o tom, ako Hlinka vyjadroval sympatie alebo antipatie, alebo čo robil, ale skutočne Hlinka tvrdo a jednoznačne označil fašizmus a nacizmus ako novopohanstvo.

    Vážené dámy, vážení páni, v súčasnosti, keď na Slovensku, ale aj v Maďarskej republike môžeme stále častejšie vidieť aktivity politikov, ktorým stále viac a viac vadia Benešove dekréty, resp. povojnové usporiadanie po 1. svetovej vojne, je namieste sa vracať k našim národným buditeľom, akým bez sporu Andrej Hlinka bol.

    Chcel by som vás vyzvať, aby ste chápali význam jeho osobnosti aj s jeho kladmi a zápormi, lebo človek, ktorý intenzívne robil a bojoval za svoj národ, mohol urobiť aj nejaké chyby. Chcem však zdôrazniť, vážené poslankyne, vážení poslanci, že tento veľký Slovák spravil pre Slovensko a pre svoj národ pod Tatrami to, čo nespravil v novodobých dejinách na Slovensku nikto. Nikto!

    Je našou povinnosťou aspoň touto malou, malou poctou dať hold tomuto obetavému a skromného Slovákovi, ktorý nadovšetko miloval svoj národ.

  • Ďalším ústne prihláseným je pán poslanec František Mikloško, pripraví sa Tibor Mikuš. Pán Mikloško, nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, pokúsim sa byť naozaj veľmi stručný. Poviem tri odseky alebo vyjadrím sa k trom bodom.

    Po prvé, toľko diskutované, prečo musíme prijímať zákon o Andrejovi Hlinkovi. Dámy a páni, áno, bolo by možné robiť tak, ako to urobilo ministerstvo zahraničia, že odhalilo tabuľu Clementisovi. Má to takú istú hodnotu, ako by sme to prijali zákonom. Nakoniec povedzme si úprimne, bez akéhokoľvek zákona bola odhalená tabuľa pred parlamentom Alexandrovi Dubčekovi, teda busta, a pomenované námestie podľa neho.

    Ale slovenský parlament je predsa niečo výnimočné. Je to naozaj ten vrchol, ktorý si občania každé štyri roky zvolia, a je to, teda slovenský parlament a jeho vestibul predstavujú akýsi panteón toho, čo tu nejakým spôsobom všetci uznávame. Takto sme prijali, to je tradícia prvej republiky, zákon o Masarykovi a zákon – tak nebudem tu spomínať, dávno to bolo všetko povedané. Takto sme prijali zákon o Štefánikovi a nevidím najmenší dôvod, prečo by takýmto spôsobom v tomto panteóne slovenskej histórie a parlamentarizmu nemohla byť prítomná busta Andreja Hlinku. Čiže toto je štýl, ktorý sa na Slovensku zabehol a je to úplne v poriadku.

    Druhá vec, tento zákon naozaj rozvíril veľkú diskusiu a mňa teda najmä zaujali odkazy historikov. Myslím, že popri analytikoch, politológoch je tu nová skupina ľudí, historici, ktorí v tejto chvíli sa vyhlasujú za akýchsi tých najkompetentnejších. Ich najkompetentnosť spočíva v tom, že nám odkazujú, nemiešajte sa do histórie, nechajte to historikom. Nuž chcel by som veľmi skromne podotknúť, že sme to nechávali historikom strašne dlho a nechali sme im to za obdobie komunizmu, historikom, a, bohužiaľ, okrem dvoch historikov, Jozefa Jablonického a Jána Mednárika, nenašiel sa historik, aspoň nepamätám sa, ktorý by vyšiel s pravdou, tou, ktorú si myslí, na svetlo božie. Čiže trošku skromnejší, pokiaľ ide o obdobie komunizmu. A nechali sme to naprosto v pokoji na historikov aj po novembri 1989. A čakáme 20 rokov a máme tu stále prítomnú len monografiu Karola Sidora, ktorá bola ešte za slovenského štátu alebo prvej republiky, a máme tu jednu monografiu o Hlinkovi. Čiže s radosťou to necháme na historikov, len mohli by už niečo aj urobiť.

    A pokiaľ ide o zákon samotný. Čím ten zákon bude jednoduchší, tým bude menej historický, tým sa menej bude naozaj táto snemovňa posúvať do roly historickej, posudzovanie nejakých historických detailov a o to bude lepší. Čím bude ten zákon jednoduchší, tak tým bude vyjadrovať ten základný signál, o ktorý by nám malo ísť, a to je politické, celkové politické posolstvo, ktoré táto osobnosť tu zanechala.

    Čiže veľmi sa prihováram za to, aby odtiaľ vypadlo ako „otec národa“. Absolútne treba rešpektovať, či už konfesie alebo nejakí občania nechcú, aby to bol takýto titul, tak to treba rešpektovať. Veľmi sa prihováram, aby žiadna trestnosť tam nebola, lebo to by sme skĺzli do úplne trápnej polohy. No a aj ďalšie veci, pokiaľ by tam neboli, bol by som rád.

    Podstatné je, že zákonom prijmete to, že v panteóne slovenského parlamentarizmu bude busta Andreja Hlinku so základným názvom alebo nadpisom, ktoré sleduje jeho celoživotné posolstvo a zásluhy.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. S faktickými poznámkami na pána poslanca Mikloška sa prihlásili páni Lipšic a pán Rydlo. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami.

    Pán Lipšic, máte slovo.

  • Ďakujem. Ja by som nadviazal na pána poslanca Mikloška. Ak by na Slovensku a predtým v Československu nebola tradícia prijímania zákonov o významných štátnikoch, tak by sme asi takýto zákon nemuseli prijímať. Ale tým, že tradíciu máme, a pomerne dlhodobú, je úplne náležité, že takýto návrh prišiel.

    Po druhé by som chcel súhlasiť s pánom poslancom, že pokiaľ ho vieme urobiť akceptovateľným pre širšie politické spektrum, bolo by to fajn. Andrej Hlinka nerozdeľoval, ale spájal. Čiže pokiaľ by naozaj kopíroval verziu Štefánikovho zákona, myslím, že by sme urobili aj zadosť dedičstvu Andreja Hlinku. Preto podporujem aj návrh, ktorý dal pán kolega Hrušovský, aby v zmysle stanoviska historikov bol nahradený výraz „maďarských orgánov“ „uhorských orgánov“. A historici to tu spomínajú, historicky najpresnejším by bolo hovoriť o streľbe uhorských žandárov. Chcem tým povedať, že tento zákon by nemal byť proti nikomu namierený. Mal by byť pozitívny a mal by mať pozitívny odkaz.

    Posledná poznámka. Samozrejme, že Andrej Hlinka mal aj mnohé kontroverzné výroky, ale na každú osobnosť treba pozerať očami toho času. Takisto ako by nebolo správne, keby Američania zavrhovali otcov zakladateľov, pretože boli otrokármi v 18. storočí. Našimi očami je to niečo neprípustné. Ale vždy treba historické osobnosti vnímať v čase, keď pôsobili. Je tam aj nejaká hranica. Tou hranicou je, pokiaľ priamo participovali na fungovaní totalitného režimu, ale zjavne tento problém u Andreja Hlinku nie je. Mrzí ma, že niektoré cirkvi sa vyjadrili negatívne, pretože v každej historickej dobe a historické osobnosti, aj ktoré tie cirkvi založili, je možné nájsť mnohé kontroverzné výroky. Opakujem, bolo by dobré vnímať tieto osobnosti z pohľadu toho, v akej dobe pôsobili, v akých rokoch pôsobili – a takisto aj u Andreja Hlinku.

    Ďakujem.

  • Mám len krátku poznámku na doplnenie toho, čo pán Mikloško povedal, resp. nepovedal, lebo nevie. Slovenská historiografia neexistovala len na Slovensku, ale existovala počas rokov komunistickej totality aj v zahraničí a slovenskí historici žijúci v zahraničí publikovali o Andrejovi Hlinkovi, primerane ich možnostiam, monografie. Na Slovensku vyšla jedna pekná monografia od pána prof. Vnuka, ktorá bola publikovaná asi pred ôsmimi alebo niekoľkými rokmi. Ďakujem.

  • Ďakujem. Pán Mikloško nepotrebuje reagovať na faktické poznámky. Takže ďalej vystúpi v rozprave pán poslanec Tibor Mikuš. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, nemám pochybnosť, žiadnu pochybnosť o osobnosti Andreja Hlinku. Chcel by som povedať pár slov k tomu, akým spôsobom podľa mojej mienky by sme sa mali stavať k všetkým osobnostiam, ktoré formovali naše dejiny, našu kultúru, náš národ a našu štátnosť.

    Som presvedčený, že je povinnosťou príslušníka každého národa, aby bez ohľadu na to, kde pôsobí, a teda nemusí byť len historik, pripomínal svetlé postavy svojich dejín, tie postavy, ktoré prispeli k budovaniu vlastnej štátnosti, ktoré prospeli vlastnému národu a ctili si príslušníkov iných národov a neškodili im. Andrej Hlinka bezpochyby takou osobnosťou je.

    Každý národ má naozaj, ako to už bolo povedané, panteón svojich hrdinov. Aj my máme povinnosť budovať tento panteón. Je to naozaj naša povinnosť. Máme veľký historický dlh voči mnohým veľkým postavám z našich dejín a nečudujme sa, ak naša mládež nie je národne uvedomelá, nevie veľa o vlastných dejinách, nečudujme sa, pretože častokrát možno sami spôsobom, akým diskutujeme o veľkých osobnostiach, prispievame k nízkemu národnému povedomiu, naozaj k nízkej vzdelanosti.

    Ako by sme to mali robiť? Veľmi jednoducho poviem, ako to vidím ja. Ako národovci. Naozaj ako národovci, ako ľudia, ktorí si ctia svoj pôvod, svoju kultúru, svoje korene, svoj materinský jazyk, ktorí si ctia dom, v ktorom žijú, a ctia si teda aj všetkých ostatných, ktorí v tom dome žijú, bez ohľadu na to, aké majú korene, aký majú jazyk, akým hovoria, aký je ich materinský jazyk, ale všetkých tých si ctia, ktorí prispievajú k zveľaďovaniu tohto domu. Tým domom je pre mňa Slovensko – Slovenská republika. Naozaj tak vidím všetkých, ktorí v tom dome žijú. Vážim si ich. Čiže mali by sme ako národovci vždy odmietať akékoľvek potláčanie práv príslušníkov iných národov. Hovorím akékoľvek, v akejkoľvek rovine a v akejkoľvek dobe.

    Som presvedčený, že miesto v našom panteóne by si zaslúžili mnohí ďalší. Spomeniem pár, ktorí mi napadli a ktorí by možno, nielen Štefánik, nielen Hlinka, ale určite aj biskup Moyzes, kardinál Rudnay, ktorý povedal, že aj keby bol na Petrovom stolci, bude Slovákom – niečo podobné ako povedal v iných súvislostiach Hlinka ako človek nezlomnej vôle. Ale takisto Citovský, určite Karol Kuzmány, určite Hurban, ktorý je príkladom takisto nezlomného muža, určite Bernolák a mohol by to byť aj Aurel Stodola, určite Štefan Banič a Jozef Murgaš, ale keby sme išli ďalej do histórie, aj kardinál Pázmány a možno, nielen možno, určite Oto Smik, určite Alexander Dubček. A mnoho ďalších, ktorí by nám, keby sme spoločne rozmýšľali, ktorých mená by nám napadli a vyvolali by častokrát kontroverznejšie reakcie ako svetlá postava našich dejín Andrej Hlinka.

    Ale čo my môžeme urobiť? Môžeme byť príkladom, ako v budúcnosti pri budovaní toho panteónu citlivo pristupovať k hodnoteniu jednotlivých osobností a nevytŕhať z kontextu naozaj len malé epizódky z ich života, ale posudzovať ich treba komplexne. V tom môžeme byť príkladom.

    Mali by sme sa naozaj snažiť pozerať na tie osobnosti nielen z pohľadu úzkeho, povedzme pohľadu príslušnosti k politickej strane, lebo aj to tu zaznieva, z úzkeho pohľadu konfesného alebo iného, z môjho pohľadu veľmi úzko hodnotovo orientovaného prístupu. Naozaj sa pozerajme jasnými očami a nesnažme sa zveličovať to, čo je negatívne. Nikto naozaj nie je dokonalý a ako už bolo povedané: „Nech hodí kameňom, kto je bez viny.“ Vinu určitú v určitých súvislostiach má každý z nás, každý z nás v živote určite zlyhal.

    Ale teraz k tomu národnému povedomiu. Je to našou povinnosťou, je to otázkou naozaj každého z nás – budovať národné povedomie, budovať národnú hrdosť, budovať, prispievať k posilňovaniu slovenskej štátnosti. Ale takisto je našou povinnosťou prispievať k spoločnému porozumeniu.

    Takže ak sa pozrieme takto jasne aj na Andreja Hlinku, tak si myslím, že nemôžeme mať námietky voči predkladanému zákonu a námietky voči tomu, aby aj prostredníctvom zákona bol Andrej Hlinka zaradený do slovenského panteónu hrdinov.

    Čo vidím tu? Vidím, že častokrát, je to môj súkromný dojem, sa pozeráme na iniciatívu Slovenskej národnej strany ako na iniciatívu, ktorá môže priniesť len politický kapitál, a niektorí sa snažia predbiehať. A takisto možno aj ťažiť. Ja si myslím, že treba uznať, že vždy s nejakou myšlienkou príde niekto prvý. Ak je to dobrá myšlienka, tak ju treba podporiť. Slovenská národná strana v tomto prípade prišla s dobrou myšlienkou. Ja si myslím, že nie je namieste snažiť sa ju predbiehať, teda Slovenskú národnú stranu, pre mňa prišla ako prvá s myšlienkou a nie je namieste ju predbiehať. Myslím si, že treba tento návrh zákona podporiť. Ja ako Slovák, ako národovec, ako človek, ktorý má úctu aj k iným, určite tento zákon podporím a myslím si, že väčšina mojich kolegov z Ľudovej strany takisto.

    Myslím si, že je veľmi dôležité, a to je tiež súčasťou toho zákona, aby sme nikdy nemlčali o tom, v prípadoch, keď ide o nespravodlivosť. Som hrdý na to, že pred tromi rokmi táto snemovňa prijala deklaráciu o genocíde Arménov. Ako vidíte, americký Kongres to urobil tiež dva roky po nás. Tiež sme mali mnohí alebo mnohí mali snahu sa pozerať na tento problém príliš úzko, z pohľadu interpretácie len príslušníkov niektorých národov.

    Ešte jedna vec. Myslím si, že hlasovanie o tomto zákone nebude len vysvedčením o našom vzťahu k Hlinkovi ako k osobnosti, k slovenským dejinám a Slovensku, ale myslím si, že hlasovanie bude aj vysvedčením o tom, aké hodnoty uznávame, podľa akých hodnôt žijeme.

    Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Tibora Mikuša sa prihlásil pán poslanec Daniel Lipšic. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickou poznámkou na vystúpenie predrečníka.

    Slovo má pán poslanec Lipšic, nech sa páči.

  • Ja by som chcel len veľmi stručne zareagovať, lebo pán poslanec spomínal aj mnohé ďalšie osobnosti. Samozrejme, že každá osobnosť môže byť kontroverzná, ale niekde musí byť nejaká hranica. Pán poslanec spomínal Alexandra Dubčeka. Ja si myslím, že tá hranica by mala byť tam, pokiaľ niekto aktívne sa podieľal na fungovaní totalitného režimu. K takej osobe by sme ani pre nejaké zásluhy nemali prijímať zákony. Čiže niekde hranica musí byť. Len argument, že každý je kontroverzný, preto každý môže mať zákon, asi by znamenalo, že by sme nemali žiaden vodiaci princíp na prijímanie takýchto zákonov. Ja si myslím, že v tomto musíme byť striedmi a tú hranicu by sme ani v budúcnosti nemali mať ambíciu nikde prekračovať.

  • Reagovať na faktickú poznámku chce pán poslanec Tibor Mikuš. Nech sa páči.

  • Áno, ďakujem pekne za reakciu. Pán poslanec, ja si myslím, že treba naozaj zvažovať veľmi citlivo, kto, čo vo svojom živote urobil, ale treba sa pozerať hlavne na to, na ktorej strane bariéry stál na konci svojho života a čo urobil. A myslím si, že jednoznačne o Alexandrovi Dubčekovi sa dá povedať, že stál na správnej strane bariéry, a aj keď bol súčasťou mašinérie, ktorá gniavila nielen slovenský národ, tak nakoniec sa postavil proti tejto mašinérii a bol veľkým príkladom a veľkým humanistom. Ďakujem.

  • Ďakujem. Posledným prihláseným do rozpravy k tejto téme je pán poslanec Mikuláš Dzurinda. Pán poslanec, nech sa páči, máte priestor v rozprave.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, aj mne sa žiada k tejto téme vystúpiť a chcem krátko vystúpiť za náš poslanecký klub, ale aj za politickú stranu, ktorej som predsedom.

    Chcem na úvod veľmi otvorene povedať aj s istou úprimnosťou, že súhlasím s tými, ktorí hovoria, že prijímať zákony na počesť alebo uctenie si významných ľudí našej histórie je a bude skôr problematickým ako bezproblémovým aktom. Myslím, že je to tak preto, že významné osobnosti bývajú neraz, ako tu už bolo aj pred chvíľočkou povedané, kontroverzné a nie sú prijímané celým spoločenským spektrom tak, ako povedzme sa to podarilo v prípade Milana Rastislava Štefánika.

    Hranica. Naozaj budeme dlho diskutovať, kde je tá hranica a kde sú tie mantinely, v ktorých sa budeme pohybovať, aby sme takéto zákony nezačali nosiť do Národnej rady stále častejšie.

    Myslím si, že takáto téma je veľmi citlivá, skôr problematická aj preto, že významné osobnosti našej politiky reprezentovali isté politické idey, hodnoty, politickú líniu, a myslím si, že práve preto prevláda veľmi často názor, že prijímať zákony na vyjadrenie úcty k takýmto ľuďom politikom je problematické, lebo práve táto skutočnosť ľudí pomerne rozdeľuje. Rozdeľuje ich podľa toho, k akému politickému prúdu daný politik patril. A ja si myslím, že je to celkom prirodzené.

    No a na strane druhej je tu zákon a ten by mali rešpektovať všetci, bez ohľadu na to, k akej politickej línii, hodnotovému prúdu politické osobnosti sa hlásia. A tak sa celkom prirodzene môžeme dostať a diskusia v našom poslaneckom klube aj ukázala, že sa aj dostávame do základného protirečenia. Na strane jednej sme slobodní pri príklone k tej alebo onej politickej strane, k programovej a ideovej línii tejto strany, teda aj k jej predstaviteľom, na strane druhej nás zákon môže nútiť, aby sme takúto politicko-ideovú identitu, úctu či rešpekt uplatňovali, preukazovali aj voči politikovi, ktorý je z iného politického spektra, reprezentuje ideovú líniu, s ktorou máme právo sa rozchádzať alebo právo s touto líniou nesúhlasiť.

    Osobne si myslím, že majú pravdu aj tí, ktorí hovoria, že osobnosti našej histórie je najlepšie ponechať historikom a ľuďom samotným. Organizujme ankety, plebiscity, konferencie, ale nemyslím si, že ísť cestou zákonov je aj do budúcnosti to najlepšie riešenie. Najmä preto, čo som povedal a čo sa aj v tejto krátkej diskusii, myslím celkom dobrej, objavilo – kto bude ďalší, kto bude o dva mesiace, kto bude v ďalšom období?

    Veľmi ma zaujalo vystúpenie kolegu Mikuša a veľmi s ním súhlasím. Bolo by nešťastím, keby naša mládež prechovávala ľahostajnosť k osobnostiam našej histórie. Ale keď som pána poslanca Mikuša počúval, tak mi napadla otázka, že či naše deti v škole budú o Hlinkovi vedieť viac, keď prijmeme tento zákon? Nestačí. Nestačí to vybaviť dnes zákonom a myslieť si, že vec je vybavená. Myslím si, že náš záujem o Hlinku a o našu históriu by týmto aktom končiť nemal a že by sme mali urobiť omnoho viac v učebných osnovách a v ďalších oblastiach, aby najmä mládež naše osobnosti spoznávala, aby sa vedela nimi inšpirovať.

    Druhým problémom, ktorý som v súvislosti s návrhom zákona videl, bol pôvodný text. Ten pôvodný text naozaj nebol dobrý, ale vidíme už dnes, že doznal zásadné zmeny, a verím, že niektoré sa ešte presadia.

    A napokon problémom, ktorý v súvislosti s návrhom zákona je evidentný, bola aj forma jeho predloženia a spôsob jeho takpovediac nastolenia. Už tu hovorili kolegovia z Kresťanskodemokratického hnutia, že tak trošku automaticky sme predpokladali, že do druhého, tretieho čítania pôjdu obidva návrhy, aby vznikla čo najširšia platforma na hľadanie čo najvšeobecnejšie akceptovateľného textu. To, že vládna väčšina odmieta ten druhý text posunúť do druhého čítania, vo mne vyvolalo isté obavy. Aby sme tento zákon opäť nepoužili ako nástroj na rozdeľovanie ľudí. Na delenie Slovákov na dobrých a roduverných a tých druhých, zradcov a janičiarov. Trošku to dýchlo aj našej rozprave. Nechoďme touto cestou! Nezneužívajme osobnosti našej histórie na to, aby sme sa znovu rozdeľovali. A bolo by veľkým nešťastím, keby sme zákon o Andrejovi Hlinkovi použili na vyvolávanie novej nenávisti alebo nejakých vášní.

    Chcem povedať veľmi otvorene, a tiež sa pokúsim byť úprimný, myslím si, pani podpredsedníčka Národnej rady, že slovenské srdce môže tĺcť aj v niekom, kto za tento zákon hlasovať nebude a ani takýchto ľudí by sme nemali odsudzovať.

    A teraz celkom na záver, dámy a páni, v poslaneckom klube SDKÚ – DS, hovorím otvorene, vnímame osobnosť Andreja Hlinku rôzne. Niektorí vidíme viac jeho pozitív, vážnych pozitívnych rozhodnutí v zlomových chvíľach našej histórie. Pre mňa nie je možno záver života Andreja Hlinku, ako hovoril pán Mikuš, ale práve to, ako sa vedel postaviť v tých kľúčových momentoch k podstate veci, pre mňa je toto kľúčové pri nazeraní na jeho život, jeho prácu, jeho politické pôsobenie. Ale treba otvorene povedať, že niektorí v našom klube pociťujú k Andrejovi Hlinkovi aj odstup alebo rezervovanosť a aj nesúhlas s niektorými jeho výrokmi alebo činmi. Na jednom sme sa ale zhodli všetci: zákonom rozhodovať o úcte k politikom nie je najvhodnejšie ani najzmysluplnejšie. Preto do budúcnosti by sme azda od takejto metódy skôr upustiť, aby nebola inflácia, aby sme sa nezačali predháňať, aby sme neurobili naozaj zákony, ktoré budú ľudí rozdeľovať.

    No a čo sa týka samotnej predlohy, ktorú máme pred sebou, budeme rozhodovať každý tak, ako uzná za vhodné. A, samozrejme, aj podľa toho, ako bude vyzerať ten konečný návrh. Aj preto kolega Liška dal niektoré pozmeňujúce návrhy.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem. S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Dzurindu, pani Damborská, predpokladám, že chcete faktickou reagovať. Čiže pani Damborská, pán František Mikloško, pani kolegyňa Mušková a Tibor Mikuš. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami.

    Slovo má pani poslankyňa Marta Damborská.

  • Áno, ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Na margo pána Dzurindu, chcem sa ho spýtať, že čo robila vaša vláda preto, aby deti a mládež mali národné povedomie? Vaše obavy, aký zákon o akej osobnosti bude ďalší je pre nás smiešny a pre mňa tiež ako osobu. Slovenský národovec, vlastenec, katolícky kňaz Andrej Hlinka svojím životom ako vedúca osobnosť slovenského katolíckeho hnutia, aj ako zakladateľ vodcovskej Slovenskej ľudovej strany v Žiline v roku 1906 sa svojím ekonomickým a demokratickým prínosom pre slovenský národ zaslúžil o autonomistický manifest. Celý svoj život bojoval proti maďarizácii a krivdám páchaným na slovenskom národe. Preto Slovenská národná strana je právom hrdá na túto veľkú symbolickú osobnosť slovenských dejín, a preto si právom zaslúži, aby Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon o zásluhách Andreja Hlinku.

    Ďakujem. A zamyslite sa nad tým.

  • Ďalej s faktickou poznámkou – pán František Mikloško.

  • Chcem už len doplniť pána poslanca Dzurindu. Ak hovoríme, resp. diskutujeme a polemizujeme o tom, či zákon, alebo nie, chcem upozorniť, že v parlamente je ešte jedna tabuľa, ktorá vznikla zákonom, a to je tabuľa na odsúdenie, resp. na vzdanie cti všetkým obetiam komunistického režimu. A hovorím to teraz nie preto, aby som voči niekomu útočil, hovorím to preto, že som presvedčený, že ak v tejto sále, ja vôbec neviem, kto tu bol členom Komunistickej strany, alebo nie, ale ak tu aj taký je, tak ho predsa nijakým spôsobom nemôže táto tabuľa iritovať. Proste tie obete sú fakt, ktoré si musíme uctiť. Hoci často možno boli tiež ľudia, ktorí boli v mnohých ohľadoch kontroverzní. Proste takéto veci nemôžu, pokiaľ sú aj zákonom, nemôžu nijakým spôsobom iritovať proste niekoho, kto má iný názor. Žiada si to len veľkorysosť k tej histórii, o ktorej rozprávame.

  • Ďalej pani poslankyňa Ľudmila Mušková s faktickou poznámkou, nech sa páči.

  • Ďakujem, pán podpredseda. Pán poslanec, vy ste hovorili o tom, že toto nepomôže, že naši mladí ľudia majú nedostatok vedomostí z histórie vlastného národa. Áno, je to ich obrovský hendikep a znevýhodňuje ich to, pretože nie sú zakorenení vo vlastnej pôde. Za toto môžeme všetci spoločne, ako tu sedíme. A prečo sa prijímajú takéto zákony alebo prečo je potrebné prijať takýto zákon? Ja vám odpoviem. Kolegyňa pani poslankyňa Biró to povedala na našom výbore, sú to historické lekcie, aspoň preto ho prijmime.

  • Posledný s faktickou poznámkou s vystúpením na pána poslanca Dzurindu je pán poslanec Tibor Mikuš, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Ja by som chcel len upresniť. Určite, ak bude prijatý zákon, neznamená to automaticky, že mládež bude vedieť viacej, ale osobnosť uznaná zákonom má vždycky väčšiu šancu dostať sa do príslušných učebníc a, samozrejme, dostať sa aj do povedomia tých, ktorí majú povinnosť o svetlých osobnostiach informovať, a to sú aj politici.

    Druhá vec. Ja som ten koniec života, ja som to presne myslel na osobnosť Alexandra Dubčeka, keď som hovoril, na ktorej strane bariéry stál. A jednoznačne stál na správnej strane bariéry.

    A teraz už si dovolím len poznámku a súhlasím veľmi s pánom poslancom Mikloškom. Potrebujeme veľkorysosť, pretože takýchto diskusií na iných miestach Slovenska, nielen tu, o rôznych osobnostiach, ktoré sú srdcu milé mnohým občanom Slovenska – a teraz nehovorím len o Slovákoch –, bude strašne veľa a veľkorysosti bude treba ešte viacej.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec Dzurinda bude reagovať na faktické poznámky, nech sa páči.

  • Ja len veľmi stručne. Je mi trošku ľúto jedovatej sliny, ktorú vypustila pani poslankyňa Damborská. Myslím si, že takáto slina vôbec tejto diskusii nesvedčí.

    Ale zase to horšie vo mne mi žiada povedať, keď sa ma opýtala, že čo sme my urobili pre národné povedomie, tak povedzme dotiahli sme Slovensko do Európskej únie, aby naša mládež mohla byť sebavedomejšia. Ale rovnako by som sa pani Damborskej mohol opýtať, že čo robila SNS, keď bola ona vo vláde. Vidíte, taký pingpong by sme mohli hrať dosť dlho. Vy ste boli skôr vo vláde, ako som bol ja, a nič ste pre Andreja Hlinku neurobili.

    O to racionálnejší a rozumnejší bol tón a obsah toho, čo povedal kolega Mikloško, a neskrývam, že k tomu, čo povedal, mám celkom blízko, aj keď nie som si celkom istý, že tá paralela tu je medzi obeťami a povedzme konkrétnym politikom, ale v zásade si myslím, že istá veľkorysosť, istý nadhľad, istý odstup by nám mohli pomôcť, aby sme sa v konečnom dôsledku vedeli pri takýchto témach rozhodovať správne.

    Ďakujem pekne za faktické poznámky.

  • Ďakujem. Pán poslanec Slota – procedurálny návrh?

  • Nie, nie, ja som omylom stlačil, ale ďakujem pekne. Ja by som chcel len reagovať na tú...

  • Prerušenie rečníka predsedajúcim.

  • Pán poslanec, nemôžete, pretože...

  • Zle som stlačil, áno, zle som stlačil.

  • Tak potom... Je totižto skončená rozprava.

  • Reakcia poslanca.

  • No nemôžete už vo faktickej, lebo faktické poznámky skončili a pán poslanec Dzurinda reagoval na faktické poznámky. V tejto chvíli vyhlasujem rozpravu k tomuto bodu za skončenú.

    O slovo sa hlási v záverečnej reči navrhovateľ. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, nepoviem nič nové, keď poviem, že hlasovania parlamentu, aj tohto parlamentu, sú pamätné a pamätajú sa veľmi dlhé roky. Vieme a národ vie, ako kto hlasoval za zvrchovanosť alebo pri ústave. Možno aj toto hlasovanie vojde do histórie a národ si bude pamäť...

  • Ruch v sále.

  • Mohol by som poprosiť o pokoj...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Poprosím všetkých v sále, aby rešpektovali vystúpenie navrhovateľa v záverečnom slove. Ďakujem pekne.

  • Takže chcem len dokončiť.

    A verím, že aj naše hlasovanie k Andrejovi Hlinkovi po skončení tejto rozpravy bude pamätné a bude čestné pre väčšinu tohto parlamentu. Pretože som o tom presvedčený aj v mene navrhovateľov, že napriek rôznym diskusiám, a ja ďakujem všetkým v mene predkladateľov, ktorí vystúpili, ďakujem za všetky názory, ktoré tu odzneli, pretože sme pomohli aj v tejto sále ozrejmiť postavenie a miesto, obraz Andreja Hlinku.

    Ja verím, že kolegovia zo SMER-u – sociálnej demokracie veľmi pozorne počúvali argumenty o sociálnom prínose Andreja Hlinku. Verím, že kolegovia z SDKÚ nezaprú svoje „k“, ktoré majú vo svojom názve. A v podstate aj z tých pozmeňujúcich (ruch v sále), pozmeňujúcich návrhov vyplýva, že ten zákon – keby ste ma nechali dohovoriť láskavo – nebude len zákonom navrhovateľov Slovenskej národnej strany. Veď ste to sami povedali.

  • Ruch v sále.

  • Takže preukážme, vážené dámy, vážení páni, že sme naozaj Slováci a že pri všetkej úcte odídeme z tejto sály s dobrým pocitom, že sme hlasovali za tento zákon, pretože je to naozaj o tom vedomí a svedomí, na ktoré sme prisahali.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujeme aj my. Teraz poprosím, spravodajca chce vystúpiť?

  • Pán predsedajúci, ja som sa v úvode vzdal v záujme toho, aby sme mohli ešte dneska vyriešiť Černovú, pretože naozaj toto je najdôležitejšie, čo môžeme urobiť.

  • Ďakujem. Pardon. Ďakujem pekne, pán spravodajca sa vzdáva vystúpenia v závere.

    Teraz vám dá návrh na ďalší postup rokovania tejto schôdze pán predseda parlamentu.

  • Ďakujem pekne, pán podpredseda. Dámy a páni, blížime sa k 11.00 hodine, chcem požiadať o všeobecný súhlas, aby sme nehlasovali, ale aby sme prerokovali aj nasledujúci bod, ktorým je pripomenutie si 100. výročia udalostí v Černovej, a hlasovali potom o obidvoch prerokovaných bodoch naraz. Je všeobecný súhlas?

  • Súhlasná reakcia pléna.

  • Ďakujem vám pekne.

    Takže budeme teraz pokračovať v rokovaní 14. schôdze bodom programu, ktorým je

    pripomenutie si 100. výročia tragickej udalosti v Černovej.

    Pre úplnosť uvádzam, že k tejto udalosti boli podané tri návrhy textu uznesení, a to poslancami za klub Slovenskej národnej strany, členmi klubu za Kresťanskodemokratické hnutie, páni poslanci Palko, Mikloško a Minárik, a potom to bolo podanie z klubu Strany maďarskej koalície. Tieto návrhy boli prerokované vo výboroch. Do programu som ich však nezaradil a na poslaneckom grémiu sme sa dohodli na postupe, ktorý budem realizovať, tým bude otvorenie rozpravy k tomuto bodu, v rámci ktorého, samozrejme, môžete vystúpiť a podať jednotlivé návrhy na prijatie uznesenia pripomínajúceho si 100. výročie tragickej udalosti.

    Otváram teraz rozpravu v tomto bode. Písomne mám prihlášky. Ako prvý som sa prihlásil za klub SMER – sociálna demokracia ako predseda ja, potom je tu pani podpredsedníčka Belousovová zo SNS, pán Vladimír Palko z Kresťanskodemokratického hnutia a Gyula Bárdos zo SMK. Ešte písomne sa prihlásili páni poslanci Rydlo, Rafaj a pán poslanec Slota.

    Požiadam teraz pána podpredsedu, aby prevzal vedenie schôdze.

  • Ďakujem pekne. Takže, vážené kolegyne, kolegovia, pristúpime k vystúpeniam rečníkov, ktorí sa prihlásili k tomuto bodu programu na vystúpenia v mene svojich poslaneckých klubov.

    Za SMER vystúpi predseda Národnej rady pán Pavol Paška. Má slovo.

  • Ďakujem pekne. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, zajtra to bude 100 rokov, keď si pripomenieme významnú aj tragickú udalosť v dejinách Slovákov. Zajtra v Černovej bezpochyby odznejú prejavy, ktoré veľmi výstižne a veľmi podrobne sa budú vracať v našej histórii k tejto udalosti, a som presvedčený, že rečníci a aj najvyšší predstavitelia štátu, predstavitelia politického, kultúrneho a spoločenského života veľmi podrobne pripomenú túto tragickú udalosť.

    Ja keď som hľadal slová, ktoré by najvýstižnejšie pripomenuli a vyjadrili tento okamih našich dejín, prišlo mi na um – smútok a radosť.

    Smútok nad všetkými obeťami, smútok nad všetkými tými tragédiami, ktoré historicky stáli na ceste k nášmu sebaurčeniu, k nášmu sebavedomiu, k našej identite. Smútok nad možno premrhaným dlhým časom, počas ktorého sme ako národ nemohli rozvíjať svoj jazyk, svoju kultúru, svoju identitu.

    A potom radosť. Radosť nad tým, že tie obete neboli márne. Radosť nad tým, že tu dnes môžeme stáť a hovoriť otvorene o veciach, ktoré sú a boli bolestné. Radosť nad tým, že máme svoje sebavedomie a nemusíme sa báť o ňom hovoriť. Radosť nad tým, že aj mladí ľudia, mladé generácie sú schopné dnes v našom spoločnom veľkom európskom dome prísť a hovoriť o vlastenectve, o národnej identite.

    Dejiny sa dajú vykladať, nedajú sa oklamať. Preto hovorme veľmi sebavedome o našom národe, hovorme o našich dejinách, ale majme na pamäti, že či už budeme hovoriť o smútku, alebo budeme hovoriť o radosti, používajme slová, z ktorých nikto nebude cítiť revanš, z ktorých nikto nebude cítiť nenávisť, z ktorých nikto nebude cítiť akúkoľvek zášť.

    Dámy a páni, dovoľte mi, aby som predložil návrh textu uznesenia Národnej rady, ktorý, dúfam, z pohľadu smútku a radosti bude veľmi dôstojne a z historického pohľadu hovoriť o udalosti, ale zároveň bude pohľadom do našej budúcnosti. Ak takýto text prijmeme, ak budeme používať všade tam, kde chceme reprezentovať Slovensko, takýto spôsob, som presvedčený, že to bude ten najlepší dôkaz o tom, že Slováci sú a budú sebavedomý európsky národ. Dovoľte, aby som predniesol návrh textu:

    „Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k 100. výročiu tragédie v Černovej

    Národná rada Slovenskej republiky, pripomínajúc si s bolesťou a pohnutím 100. výročie černovskej tragédie, ktorá ostane navždy vrytá do historickej pamäti slovenského národa, hlboko sa skláňajúc pred obetou občanov obce Černová, ktorí sa 27. októbra 1907 postavili na odpor voči nespravodlivému postupu štátnych orgánov vtedajšieho Uhorska a zaplatili za to životom, odsudzujúc všetky formy intolerancie, útlaku a násilia zo strany štátnej moci voči svojim občanom a zdôrazňujúc, že budúcnosť Európy spočíva v rešpektovaní jej kultúrnej, jazykovej, národnej a občianskej rôznorodosti, vyhlasuje, že tragické udalosti v Černovej chápe nielen ako historickú krivdu voči Slovákom, ale predovšetkým ako memento, pre ktoré bude mať vždy na pamäti demokratické hodnoty a princípy vzájomnej tolerancie, úcty a porozumenia medzi národmi, zaručujúce v prostredí Európskej únie taký právny stav, aby už nikdy viac nedochádzalo k národnostnému útlaku, k potlačovaniu ľudských práv a k zneužívaniu štátnej moci ani k násilnej asimilácii ktorejkoľvek národnostnej menšiny.“

    Dámy a páni, budem rád, ak takýto návrh vyhlásenia Národnej rady podporíte.

    Ďakujem pekne. (Potlesk).

  • Ďakujem. V mene poslaneckého klubu SNS teraz vystúpi podpredsedníčka Národnej rady pani Anna Belousovová.

  • Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, zajtra je dátum 27. 10. 2007. Presne pred 100 rokmi 27. 10. 1907 v malej stredoslovenskej dedinke v Černovej pri Ružomberku sa udiala nie tragédia, udiala sa masakra, ktorá pripravila o život 15 dedinčanov, 9 priamo na mieste a 6 následkom zranení. Boli to jednoduchí ľudia, dedinčania, Slováci, ktorí iste nečakali, že 27. október bude posledným dňom ich života.

    Čo sa vlastne v Černovej stalo? Dedinčania si postavili kostol pod vedením svojho kňaza Andreja Hlinku, postavili si ho z vlastných, ťažkou robotou zarobených peňazí a chceli, aby tento kostol vysvätil práve ich duchovný otec Andrej Hlinka. Nikto neuprie, že to bolo ich prirodzené právo. Výkonné orgány uhorského štátu, ktorého oficiálna ideológia bol maďarský šovinizmus, neadekvátne tvrdo zasiahli streľbou do davu.

    Položme si otázku, prečo takáto reakcia? Prečo takáto zúrivá reakcia? Odpoveď je jednoduchá, čo ich tak rozčúlilo. Kostoly, kde v slovenskom jazyku kázali slovenskí kňazi i napriek maďarizácii, držali národ pokope. Držali národné povedomie Slovákov, doslova ich ešte držali nad vodou, aby mohli dýchať, i napriek tvrdej maďarizácii, napriek Apponyiho zákonom, ktoré Slovákom zobrali školstvo, a bola to už tá posledná taká slamka, ktorej sa Slováci ako národ držali. Preto bola nutná takáto zúrivosť. Kňazi, akým bol Andrej Hlinka, z pohľadu uhorského štátu, z pohľadu maďarizácie boli ohromným nebezpečenstvom. Boli totiž tou najväčšou prekážkou toho, čo bolo cieľom maďarského šovinizmu v Uhorsku – vymazať Slovákov ako národ z mapy Európy a sveta.

    Preto, vážení páni poslanci, panie poslankyne, sa 27. októbra 1907 v Černovej strieľalo do davu, a preto bol potom Andrej Hlinka väznený. Pravda je o Černovej, o masakre jednoduchá.

    Smrť žiadneho človeka ale nie je zbytočná. Smrť pätnástich zmasakrovaných dedinčanov nebola tiež zbytočná. Pätnásť černovských martýrov svojou obetou najvyššou prebudili svedomie Európy a sveta. A po smrti paradoxne obyčajní slovenskí dedinčania boli vlastne prvými vyslancami Slovákov vo svete. Ako povedal Dr. Alex Kolísek: „Výstrely na Černovcov počula Európa a zatriasla sa.“ Svet, vážení, sa dozvedel to, čo sa uhorská štátna moc snažila zatajiť: že Uhorsko je žalárom národov, že Slováci sú tvrdo pomaďarčovaní. Ale hlavne sa dozvedel to, že Slováci ešte napriek tomu tvrdému útlaku sú, že ako národ existujeme. A nie je pravda to, čo tvrdili oficiálne maďarské kruhy, že slovenského národa niet, že Slovenska niet, že existuje len akýsi Feldvidék.

    Preto si pripomeňme s úctou obete černovskej masakry. Pripomeňme si ich i menovite, veď to boli konkrétni živí ľudia. Ich mená sú nielen zapísané na pamätníku v Černovej, nielen v histórii Slovenska, ale nech sú zapísaní do našich sŕdc. Hlboko sa preto skloňme pred pamiatkou

    - Jozefa Lejku, ktorý zomrel ako 55-ročný,

    - Jozefa Lajčiaka, ktorý zomrel ako 54-ročný,

    - Jozefa Hlinku, ktorý zomrel ako 50-ročný,

    - Pavla Jančiho, ktorý sa dožil len 49 rokov,

    - Michala Polievku, ktorý sa dožil 43 rokov,

    - Jozefa Fullu, ktorý zomrel 42-ročný,

    - Ondreja Sulíka-Kučeru, ktorý zomrel 39-ročný,

    - Jozefa Demku, ktorý zomrel 35-ročný,

    - Kataríny Demkovej, rodenej Hubovej, ktorá sa dožila 35 rokov,

    - Andreja Uhrína, zomrel 28-ročný,

    - Terézie Demkovej, zomrela 28-ročná,

    - Ignáca Jančeka, zomrel 25-ročný,

    - Karola Otiepku, zomrel 25-ročný,

    - Rozálie Facovej, zomrela 15-ročná,

    - Antónie Lekovej, zomrela 15-ročná.

    Ešte raz. Boli to konkrétni ľudia. Nikto z nich sa v ten deň nechystal zomrieť. Nechceli byť hrdinovia. Hrdinami sa stali preto, pretože viera a slovenské kostoly boli prekážkou maďarského šovinizmu, ktorý svoje katovské dielo chcel dokonať. Preto navrhujeme v mene Slovenskej národnej strany takéto vyhlásenie:

    „Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k 100. výročiu masakry v Černovej

    Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, pripomínajúc si s bolesťou a pohnutím 100. výročie černovskej masakry, ktorá ostane navždy vrytá do historickej pamäte národnooslobodzovacieho úsilia slovenského národa, hlboko sa skláňajúc pred obeťami zabitých, zranených a odsúdených Černovčanov, ktorí brániac svoje národné práva a náboženské slobody sa 27. októbra 1907 postavili na odpor voči šovinistickému režimu maďarských vládnych kruhov a zaplatili za to životom a slobodou, odsudzujúc praktiky násilnej maďarizácie národov v bývalom Uhorsku, zdôrazňujúc, že budúcnosť Európy spočíva v rešpektovaní národnej, kultúrnej, jazykovej a občianskej rôznorodosti, vyhlasujú, že obetavosť, statočnosť a zápas za národné a ľudské práva a náboženské slobody je nepretržite hodný úcty a vďaky, že tragické udalosti v Černovej sú nielen národnou traumou Slovákov, ale i trvalým mementom pred zneužitím moci, používaním násilia a snahou ovládať iné národy, že musíme mať vždy na pamäti demokratické hodnoty a princípy vzájomnej úcty a porozumenia medzi národmi zaručujúce slobodu každému tak, aby už nikdy nedochádzalo k potláčaniu ľudských práv, politických názorov, vierovyznania, k zneužitiu štátnej moci ani k násilnej asimilácii národov a menšín.“

    Tento návrh predkladám ako návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Slotu a Anny Belousovovej. Ale je to názor vlastne celého klubu poslancov Slovenskej národnej strany.

    Vážení kolegovia, ja viem, že sa tu hľadajú rozličné také konsenzy a dohody, ale nezakrývajme si oči pred tým, veď tam v Uhorsku nešlo o pouhorčovanie, išlo o pomaďarčovanie. Taká je pravda. A myslím si, že sme povinní práve pred tou obetou najvyššou sa hlboko skloniť pamiatke černovských martýrov a hlavne hovoriť pravdu.

    Ďakujem. (Potlesk).

  • Ďakujem, pani podpredsedníčka. S faktickou poznámkou pán poslanec Mikloško. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Slovo má pán poslanec Mikloško.

  • Pani podpredsedníčka, vy tu v texte máte, „udalosti v Černovej sú národnou traumou Slovákov“. Slováci nie sú traumatizovaný národ, Slováci nenosia traumy v sebe. Slováci sú jeden sebavedomý, normálny národ, ktorý sa vie vo svete normálne pohybovať. Ak má niekto traumy, tak nech navštívi traumatológa alebo psychiatra. Ale buďte takí láskaví, ak niektorí predstavitelia SNS nosia v sebe traumu, nevnucujte ju nám. Proste ja sa vôbec necítim traumatizovaný, ja som pokojný, sebavedomý Slovák, aj napriek tomu, že viem, čo už mi na toto budete hovoriť. Ďakujem.

  • Ďakujem. Chcete reagovať, pani podpredsedníčka? Zapnite mikrofón pani podpredsedníčke Belousovovej.

  • Pán poslanec Mikloško, téma, ktorú prerokúvame, je veľmi vážna. Takže ja na vás radšej reagovať nebudem. Myslím si, že úsudok na vás si už dostatočne ľudia na Slovensku urobili.

  • Ďakujem. Teraz vystúpi v rozprave v mene poslaneckého klubu KDH pán poslanec Vladimír Palko. Má slovo.

  • Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som v mene poslancov za Kresťanskodemokratické hnutie predložil návrh vyhlásenia k 100. výročiu tragédie v Černovej. Predtým však chcem poznamenať, že Národná rada Slovenskej republiky má dnes morálnu povinnosť prijať vyhlásenie. Toto si uvedomujeme a podľa tohto budeme aj hlasovať.

    Černová je jednou z určujúcich udalostí v dejinách Slovákov na ceste k národnému sebaurčeniu, preto nepatrí žiadnej politickej strane a nikto si ju nemôže privlastňovať. Z úcty k obetiam v Černovej pred 100 rokmi by bolo dobré, vhodné, aby uznesenie bolo prijaté s čo najväčším počtom hlasov.

    Sme svedkami toho, ako sa tu stretlo viacero návrhov vyhlásení k 100. výročiu černovskej tragédie. Chcem oceniť aj za svojich kolegov, že návrh, svoj návrh vyhlásenia predkladá aj Strana maďarskej koalície. Treba to oceniť preto, lebo Maďari boli tí, ktorí pred sto rokmi vládli v Uhorsku v dobe černovskej tragédie. Pochopiteľne, toto vyhlásenie je možno práve preto zdržanlivé v pomenovaní podstaty černovskej tragédie a myslím si, že niektoré veci treba pomenovať presnejšie. Niektoré iné návrhy vyhlásenia trpia zase opačným extrémom. Po sto rokoch neupokojujú, ale drásajú. Po sto rokoch zo zápasu Slovákov proti maďarizácii robia pokračovanie zápasu medzi Slovákmi a Maďarmi. Toto nie je dobrá cesta. Spoločným údelom, budúcim údelom Slovákov a Maďarov je zmierenie.

    Preto chcem predložiť návrh, ktorý považujeme za vyvážený. Je to návrh, ktorý oceňuje utrpenie obetí z Černovej, ale nielen ich utrpenie. Oceňuje aj tých slovenských občanov, ktorí za cenu osobných obetí sa postarali o to z minulosti, aby pamiatka na Černovú ostala zachovaná v pamäti Slovákov. Robili tak aj počas komunistického režimu, keď sme boli odsúdení k tomu, aby sme sa nedozvedeli, čo to bola Černová.

    Jedným z ľudí, ktorí niesli vtedy svoju kožu na trh, bol aj historik Jozef Jablonický, umlčiavaný komunistickým režimom. Jozef Jablonický v roku 1987 pri 80. výročí černovskej tragédie sa zúčastnil malej pietnej spomienky v Černovej, pri 80. výročí tragédie. Stálo ho to potom niekoľko výsluchov na ŠtB. Spolu s ním tam boli aj niektoré ďalšie osobnosti, napríklad tu prítomný poslanec František Mikloško, ktorý asi práve preto nemusí byť dneska straumatizovaný. Jozef Jablonický vtedy pred 20 rokmi v Černovej povedal prejav, ktorý, keď sa naň pozeráme po 20 rokoch, zistíme, že je úplne aktuálny. Preto ho predkladám po nevyhnutných úpravách ako návrh Vyhlásenia Národnej rady k 100. výročiu černovskej tragédie. Dovoľte, aby som ho prečítal.

    „My poslanci Národnej rady Slovenskej republiky zišli sme sa z príležitosti 100. výročia tragickej udalosti, v ktorej za obeť padlo 15 osôb. 27. október 1907 sa stal historickým dňom nielen pre Černovú, ale pre celý slovenský národ. Občania Černovej postavili nový katolícky kostol. Chceli, aby pri jeho vysviacke bol ich rodák ružomberský farár Andrej Hlinka, ktorý bol vtedy perzekvovaný za účasť v Slovenskom národnom hnutí. Keďže Hlinka sa pre zákaz výkonu kňazskej funkcie nemohol zúčastniť obradov, farníci z Černovej žiadali vysviacku odložiť dovtedy, kým sa Hlinkova záležitosť nevyrieši v Ríme. Toto oprávnené želanie sa nerešpektovalo. Národnostný útlak, povestná maďarizácia sa v bývalom Uhorsku zosilňovala na všetkých úsekoch verejného života.

    V nedeľu 27. októbra 1907 cirkevné a štátne úrady rozhodli sa uskutočniť vysviacku kostola. Štátna moc svoje konanie zvýraznila jednotkou žandárstva, ktorá mala zabezpečiť priebeh vysviacky. Zhromaždení občania Černovej sa postavili do cesty prichádzajúcim hodnostárom. V kritickej situácii žandári streľbou zakročili proti bezbranným občanom. Na mieste ostalo deväť zastrelených osôb. Ďalšie zomreli na následky zranenia. Brutalita maďarských úradov vrcholila. Aj po odstupe 100 rokov zostáva nezabudnuteľný obraz teroru, hrôzy a utrpenia.

    Udalosti v Černovej vyvolali veľký ohlas v Rakúsko-Uhorsku. Slovenskí politickí činitelia, spisovatelia a národní dejatelia odsudzovali zločin v Černovej. Slovenská otázka sa dostala na stránky európskej tlače. Vo viedenskom parlamente českí a chorvátski poslanci interpelovali vládu vo veci Černovej. V peštianskom parlamente 30. októbra poslanec Milan Hodža podal interpeláciu o udalostiach v Černovej. Rozprava v parlamente o tejto interpelácii nasvedčovala, že vládnuce maďarské kruhy schvaľovali brutálny zákrok žandárov v Černovej. Bola to politika, ktorá viedla ku katastrofe. Klince do rakvy Uhorska začali vtĺkať aj výstrely žandárov v Černovej.

    Mimoriadne veľký ohlas tragédia v Černovej mala najmä v Čechách a na Morave. Na stovkách zhromaždení sa odsudzoval národnostný útlak Slovákov v Uhorsku. Podobne písala aj tlač. Solidárny postoj českej verejnosti sa niesol v duchu československej vzájomnosti. Prispela k tomu aj okolnosť, že udalosti v Černovej zastihli Hlinku na Morave, kde konal prednášky o postavení Slovákov. Pričinením českých spisovateľov na obranu Slovákov sa postavil i nórsky spisovateľ Björnson. Anglický historik a publicista Scotus Viator sa tiež ujal Slovákov. Krviprelievanie v Černovej opísal a odsúdil v knihe O národnostnej otázke v Uhorsku. Aj ruský spisovateľ Lev Tolstoj sa pod dojmom Černovej zaradil do plejády zástancov Slovákov.

    Naša pietna spomienka je prejavom úcty a vďaky obetiam, ktoré občania Černovej položili na oltár národa. Zišli sme sa tu aj preto, aby sme spomenuli zásluhy našich politikov a národných dejateľov, ktorí v súvislosti s Černovou neohrozene bojovali za práva ujarmeného slovenského národa. Udalostiam v Černovej patrí popredné miesto v dejinách zápasov a bojov slovenského národa za svojbytnosť a slobodu. Černová 1907, to nie je okrajová epizóda, ale kapitola národných dejín, ktorá čaká na svojho historika. Pietne spomíname pri hrobe zastrelených občanov Černovej. Česť ich pamiatke!“

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, toto je návrh Vyhlásenia Národnej rady k 100. výročiu tragédie v Černovej, ktorý podávam v mene poslaneckého klubu KDH. Ako ste už pochopili, v skutočnosti jeho autorom je historik Jozef Jablonický, ktorému chcem poďakovať za to, že sa v dobe komunizmu nezlomil, a chcem sa mu poďakovať v mene celej generácie, ktorá sa za komunizmu v škole nikdy neučila, čo to bola Černová.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. Teraz v mene poslaneckého klubu SMK vystúpi pán poslanec Gyula Bárdos.

    Gy. Bárdos, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som sa krátko vyjadril v rámci bodu nášho rokovania, a to pripomenutia si 100. výročia tragickej udalosti v Černovej. Predtým však, ako predložím v mene poslaneckého klubu Strany maďarskej koalície – Magyar Koalíció Pártja návrh uznesenia a návrh vyhlásenia, dovoľte mi jednu poznámku na tému predošlého prerokovaného bodu, a to k návrhu lex Hlinka. Poslanci nášho klubu sa nevyjadrili v rámci rozpravy, náš názor vyjadríme hlasovaním.

    Vážené dámy, ctení páni, dvadsiati poslanci nášho klubu podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky pripravili a podali návrh uznesenia a návrh Vyhlásenia k 100. výročiu od tragickej udalosti v Černovej. Vidiac snahu niektorých politikov využiť a zneužiť tragédiu v roku 1907 na vytĺkanie politického kapitálu, sme sa rozhodli predložiť vlastný materiál.

    My poslanci Strany maďarskej koalície si s úctou pripomíname výročie tragickej udalosti v Černovej. Tragédia je tragédiou, a preto sa hlboko skláňame pred obeťami a vzdávame im hold a zároveň odsudzujeme intoleranciu a násilie. Tragické udalosti v Černovej a všade, kde štátna moc kruto a neodôvodnene vystupovala alebo vystupuje voči vlastným občanom, nech sú mementom, aby sa nič také nestalo ani v súčasnosti, ani v budúcnosti. Dovoľte mi predložiť návrh uznesenia a vyhlásenia za poslancov Strany maďarskej koalície. Návrh uznesenia máte v laviciach a podľa rokovacieho poriadku musí odznieť aj návrh vyhlásenia.

    „Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k 100. výročiu tragickej udalosti v Černovej

    Národná rada Slovenskej republiky si s úctou pripomína 100. výročie tragickej udalosti v Černovej. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky sa hlboko skláňajú pred obeťami a utrpeniami k nim blízkych osôb a odsudzujú všetky formy intolerancie a násilia, ktoré sa kedykoľvek a kdekoľvek stali zo strany štátnej moci voči vlastným občanom. Tragické udalosti v Černovej nech sú odkazom a odhodlaním na uskutočnenie politiky na základe demokratických hodnôt a princípov tolerancie a vzájomného porozumenia.“

    Dámy a páni, návrh je krátky, jasný a jednoznačný, bez politického podtónu, preto prosím ctenú snemovňu, panie poslankyne a pánov poslancov na podporu nášho návrhu.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďakujem pánovi poslancovi Bárdosovi. Vážené kolegyne, kolegovia, tým vystúpili rečníci, ktorí sa prihlásili na vystúpenie v mene svojich klubov. Teraz pristúpime k vystúpeniam rečníkov, ktorí sa prihlásili do rozpravy písomne.

    Preto dávam slovo pánovi poslancovi Jozefovi Rydlovi a pripraví sa pán poslanec Rafaj.

  • Ctený pán podpredseda, ctené kolegyne, kolegovia, ctení páni poslanci, pani poslankyne, skôr ako začnem, chcem sa poďakovať primátorovi mesta Ružomberok za to, že nám všetkým daroval publikáciu o Černovej, ktorú ste mohli nájsť vo svojich laviciach.

    Slávna snemovňa, v Národnej rade Slovenskej republiky je predložený návrh poslancov, dokonca v trojitej verzii, na prijatie Vyhlásenia Národnej rady Slovenskej republiky k 100. výročiu masakry v Černovej. Mojím želaním i želaním mojich voličov je, aby slovenský parlament naprieč celým politickým spektrom vzdal hold celého slovenského národa obetiam masakry v Černovej, bez ich obetí by sme dnes neboli slobodní.

    Slovenské dejiny za minulých 300 rokov sú poznačené množstvom politických procesov. Z tucta najvýznamnejších patrí popredné miesto práve procesu proti Andrejovi Hlinkovi a procesu po černovskej masakre. V chronologickom poradí by som procesy uviedol nasledovne: Jánošík – 1713, Štefan Marko Daxner a Ján Francisci – 1848, Svetozár Hurban Vajanský – 1892, Andrej Hlinka – 1906, Černová – 1908, Vojtech Tuka – 1929, Jozef Tiso – 1947, Anton Tunega, Eduard Tesár, Albert Púčik – 1949, Viliam Žingor – 1950, biskup Ján Vojtaššák, Michal Buzalka a Pavol Gojdič – 1951, Vladimír Clementis – 1952, Gustáv Husák a spol. – 1954. A k tomu môžeme pripojiť neslávny proces proti bratislavskej päťke.

    Podľa historického obdobia majú tieto procesy odlišnú povahu. Sú dôsledkom slovenských zápasov za sociálnu spravodlivosť (Jánošík) alebo za národnopolitickú rovnosť (Daxner, Francisci, Vajanský, Hlinka, černovská masakra, Tuka, Clementis), alebo za štátnu nezávislosť (Tiso, Žingor), ale i za politickú a náboženskú slobodu. Proces proti trom slovenským biskupom je povahy ideologickej. Ak náboženstvo bolo podľa marxizmu-leninizmu ópiom ľudstva, proces proti biskupom bol prejavom boja proti predstaviteľom idealistického svetonázoru, ktorý je opačným pólom materializmu. Proces proti sprisahaneckému centru na čele s Rudolfom Slánským, ktorý mal jasne antisemitský obsah a ktorého jednou z hrdelných obetí bol slovenský komunista Vladimír Clementis, či proces proti slovenským buržoáznym nacionalistom, ktorého jednou z obetí bol Dr. Gustáv Husák, boli výsledkom neľútostného mocenského boja počas stalinizácie tzv. ľudovej demokracie v zaniknuvšom Česko-Slovensku.

    Černová patrí teda do kategórie slovenského boja za národnú rovnoprávnosť, ktorý charakterizuje slovenské dejiny nielen v 19., ale i v 20. storočí. Černovskú masakru nemožno chápať ako hrom z jasného neba alebo ako číru žurnalistickú efemeridu či novinársky scoop. Možno ju však rozumieť ako ohnivko v reťazi útlaku maďarskej politiky od roku 1867 do 1. svetovej vojny. Černovská masakra či tragédia, alebo udalosti v Černovej sú preto len následným výbuchom dusnej atmosféry Uhorska, ktoré ju tam vytváralo prinajmenej 40 rokov predtým.

    Černovská masakra dokázala, že nebola pravda, čo uverejnil Tolnai világ lexikon o Slovákoch, že im možno na chrbte aj drevo rúbať. Maďarský útlak tu dosiahol hranicu, ktorú bolo neradno prekročiť – iba ak cez mŕtvoly. A toto je jeden z rysov slovenskej povahy. Slováci vedeli dlho znášať ujmu na majetku, na svojich občianskych právach, na osobnej slobode. Ale trpezlivosť mala medze! Za svoje práva boli nielen ochotní alebo aj schopní obetovať svoje životy.

    Černová odkryla pred očami Európy klam tzv. maďarského liberálneho štátu, odkryla rozpor medzi maďarskou teóriou a praxou, medzi peknými rečami maďarského feudála grófa Alberta Apponyiho, vtedy ministra školstva, a brutalitou maďarských žandárov a vojakov; medzi civilizátorským velikášstvom Maďarov a historickou sklerózou Uhorska.

    Keď sa po Černovej v roku 1907 konal v Haagu z iniciatívy ruského cára Mikuláša II. povestný Medzinárodný kongres mieru, nórsky spisovateľ Björnstjerne Björnson sa tam pred výkvetom európskeho štátnictva osopil na maďarského grófa Apponyiho, ktorý zastupoval liberálne Uhorsko. Škót Seton-Watson alias Scotus Viator, Švajčiar William Ritter a iní významní spisovatelia vtedajšej Európy sa v tlači a prednáškach zastali slovenskej kauzy. Takto sa Slováci ako národ dostávajú vari po prvý raz od Hurbanovho povstania z rokov 1848 až 1849 na politickú scénu Európy.

    Černová tiež dokázala, že univerzálne princípy slobody a rovnosti sú v konečných dôsledkoch účinnejšie než partikularizmus, šovinizmus a machiavellizmus. Každá mravná zásada má líce i rub. Obe strany sú ostré ako meč. V mocenských konfrontáciách utlačovateľa a utláčaného sa utlačovateľ darmo dovoláva historickej nadradenosti. Zásada rovnosti mu jasne ukazuje, kde sú hranice jeho slobody a kde sa začína sloboda toho, koho utláča. To, čo sa stalo v Uhorsku, nemohlo sa stať a ani sa nestalo v iných krajinách civilizovanej Európy. Francúzsko má Baskov i Bretóncov. Španielsko Baskov a Kataláncov. No nič také drastické sa v tejto dobe oným národnostiam v tých krajinách neprihodilo.

    Preto keď 1. svetovou vojnou prišiel maďarský gróf Apponyi do Spojených štátov amerických na prednáškové turné, Slovenská liga v Amerike nielen vehementne, ale opodstatnene protestovala proti jeho ceste osobitným memorandom a indignačnými zhromaždeniami.

    Univerzálne zásady sú teda najväčšou a najmocnejšou oporou Slovákov v boji za národné bytie. V konfrontácii s mocnejšími susedmi, ktorí boli i sú v mocenskej prevahe a používali – i dodnes používajú – sofistickú dialektiku, náš malý slovenský národ ťažko odolával. Avšak národ úzko zrastený so svojou historickou vlasťou v strednej Európe vedel prekonať všetky úklady, osídla, pasce a prekážky, ktoré mu v jeho geopolitickom priestore nastražila história. Ako vedel prežiť maďarský pseudoliberalizmus v Uhorsku a Masarykovu i Benešovu pseudodemokraciu v Československu, prežil aj záplavu oboch totalít, čierneho nacizmu i červeného boľševizmu.

    Viera v Boha a v spravodlivosť svojho národného úsilia Slovákom umožnili preniesť sa aj ponad komunistickú a internacionalistickú periódu stredoeurópskych dejín. Táto dvojitá viera vtláča slovenskému politickému mysleniu pečať optimizmu. Slovenky a Slováci sa nezožierajú skepsou pri pohľade na minulosť. Naopak. Oni sa dívajú optimisticky do budúcnosti. A práve viera, kresťanská viera udržala slovenský národ pri živote.

    Keď som žil v dobrovoľnom exile, oné skutočnosti som si uvedomoval vari najintenzívnejšie. V exile som prežil väčšiu čiastku svojho aktívneho života a takmer každý boží deň som sa mohol presvedčiť, že viera a optimizmus sú ešte v nás.

    Mám v živej pamäti nejednu slovenskú púť či v rakúskom Mariazelli, v nemeckom Reichenau a Ellwangene, vo francúzskom Lourdes, v portugalskej Fatime, vo švajčiarskych Einsiedelne a Mariasteine, v Ríme, v severoamerickom Washingtone, v kanadskom Galte či v argentínskom Lujane. Vždy, keď organista hral pieseň „Ó, Mária bolestivá, naša ochrana, slovenský náš národ volá, oroduj vždy za náš národ u svojho Syna“, uvedomil som si tú transcendentálnu silu, tú zmyslami nepozorovateľnú, nepostihnuteľnú, nepoznateľnú nadprirodzenú silu, ktorá nás zachovala pri živote ako národ. Bol to vždy nádherný pohľad a hlboký zážitok. Zvuky tejto chrámovej piesne takrečeno hrmeli ponad vysokou klenbou spomenutých svätýň. I spomenul som si na tradičné púte do Šaštína, Marianky, na Staré Hory, do Levoče, Klokočova a inde a na tú náboženskú vervu, ktorá vyše tisícročie hýbala naším slovenským národom a drží ho pri živote aj dnes.

    V čase, keď sa na oltári globalizácie mnohé duchovné hodnoty drobia pod hrozivým zjavom zločinnosti, pornografie a omamných drog, keď sa rodiny rozkladajú, uvedomujem si kladný význam nášho malého národa pre konsolidovaný život v Európe. Koľko pekných rodín, koľko dobre vychovaných synov a dcér predstavuje naše Slovensko. Toto a vysoká pracovitosť našich ľudí je skvelým prínosom Slovákov pre Európsku úniu. Dúfajme, že raz to pochopia aj naše vlády, aj Európska komisia.

    27. október 1907 v Černovej nebol „tragickou udalosťou“ ani „tragédiou“, bola to masakra – padli v nej za obeť bezbranné Slovenky a Slováci, muži, ženy, deti, ľudia, ktorých viedla viera v Boha a viera v spravodlivosť ich slovenského národného presvedčenia.

    Na veľkých slovenských dejateľov zvykneme aplikovať známu hymnickú pieseň „Sláva šľachetným“ Karola Kuzmányho: „Kto za pravdu horí v svätej obeti, kto za ľudstva práva život posvätí, kto nad krivdou biednych slzu vyroní, tomu moja pieseň slávou zazvoní!“

    Nech tieto slová znejú aj pri spomienke na černovských martýrov, ženy a mužov, ktorí padli za právo nášho národa, bohabojných žien a spravodlivých mužov, ktorí milujúc právo, pravdu a slobodu, milovali svoj slovenský národ.

    Kiež slovenský parlament prostredníctvom volených zástupcov a naprieč celým politickým spektrom im vzdá hold celého národa prijatím Vyhlásenia Národnej rady Slovenskej republiky k 100. výročiu masakry v Černovej. Bez ich obety by sme dnes neboli ani slobodní, ani samostatní.

    Vďačím sa vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám – čo sa vám páčilo, povedzte iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte mne.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán poslanec. Teraz vystúpi pán poslanec Rafael Rafaj. Pripraví sa pán poslanec Ján Slota.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Dámy a páni, zažívame opäť jeden významný deň, keď si máme povedať pravdu. Čo a aké prijmeme, aké uznesenia alebo deklaráciu Národnej rady k udalosti, ktorá je zapísaná medzi pamätnými dňami Slovenskej republiky.

    Jedni majú názor, že išlo o tragickú udalosť ako pri dopravnej nehode, pre iných je to tragédia, pre niektorých masakra. Je to prirodzené, je to logické, pretože subjekt vnímania má inak nastavený senzor citlivosť na udalosti, ktoré sa stali.

    Pre Slovenskú národnú stranu, ktorá je najstaršou stranou na Slovensku, je to jednoznačne obrovská tragédia, čo sa stalo, ale je to súčasne aj obrovské memento, aby sa nič také už nestalo. Tí 15 mŕtvi a 47 sirôt nemohli zomrieť nešťastnou náhodou, nemohli zomrieť len tak, nemohli zomrieť len tým, že zomreli 27. októbra 1907 a zavrela sa za nimi zem, a nechajme ich tam a nevyťahujme ich viac na svetlo Božie. Nechajme ich zapísaných len na pamätníku, ktorý je v Černovej.

    Takéto udalosti, ktoré sa stali pri bránení ľudských, národných, politických alebo náboženských práv, sa stali aj v iných národoch. Len na rozdiel od slovenského tieto národy si pripomínajú tieto udalosti jednotne a s náležitou úctou. Je teda na nás, či budeme rozmýšľať po 100 rokoch a prijmeme text, ktorý bude pravdivý alebo len politický, či zmysluplný, alebo zmyslu obsahu zbavený, či nájdeme kľúč k podstate pravdy, alebo nám bude stačiť univerzálny šperhák do zámku a budeme mať vyhlásenie za sebou.

    Je mi ľúto, že nedošlo k úplnej zhode a že boli predložené až štyri deklarácie, ale súčasne mi je ľúto, že iniciatíva Slovenskej národnej strany, ktorá je na stole tohto parlamentu už od 11. septembra, mala taký osud, aký mala, a že sa rozbehli opäť nejaké preteky. Ale to podstatné, čo sa týka tohto dňa, ku ktorému by sme sa mali slobodne vyjadriť, je, že je tu príčina a je tu následok a je tu jav a je prejav. Čo z tohto je pre nás kľúčové?

    Doteraz mlčali aj historici, a česť výnimkám, ktorí napísali pravdu o tom, že tieto udalosti boli vyvrcholením krutovlády konkrétneho režimu, ktorý mal prvky etnickej segregácie a potláčania iných národov v tzv. spoločnom štáte. Neboli to len Slováci. Boli to Nemci, Chorváti, Rumuni, Židia, Ukrajinci a iné národnosti.

    Podľa nás teda nešlo ani o náhodu, ani o nehodu, ale o tragickú udalosť s vyústením systematickej celoplošnej asimilácie nemaďarských národov v bývalom Uhorsku. Možno vinou niektorých príliš aktívnych ministrov, možno príliš aktívnych premiérov, ako barón Bánffy, alebo možno vinou aj niektorých príliš horlivých spolkov, akým bol FEMKE, a možno nedostatkom demokracie a úprimnej vôle realizovať to, čo ten režim konkrétny hlásal voči iným, aby neparazitoval a nežil tak, že mohol údajne prežiť iba asimilačným útlakom iných národov a národností.

    A preto mi dovoľte, aby sme si len pripomenuli, že tento proces niekedy začal a nevyústil len v Černovej, tam bola len obrovská tragédia a masakra, on mal ešte aj neskôr dohru, a preto by sme si mali pravdivo povedať, že už od februára 1898 obce mohli mať len jeden jediný úradný názov a ten si vynútil maďarskú podobu.

    Generálny konvent cirkvi v roku 1895 podáva žiadosť a ubezpečuje vládu v Pešti, že naša generálna cirkev, citujem, „bola vždy prednou bojovníčkou maďarskej štátnosti a maďarských národných cieľov a touto bojovníčkou ostane aj v budúcnosti“. Historik poznamenáva, že takýmto spôsobom prebiehala asimilácia aj v cirkevných zboroch. V roku 1900, v januári, v Banskej Bystrici sa konal súdny proces s 28 slovenskými vlastencami a boli obvinení len z toho, že privítali Ambra Pietra, ktorý sa vracal z väzenia.

    V rokoch 1898 – 1909 vyvrcholili perzekúcie slovenských národovcov, ale aj sociálnych demokratov a v 89 procesoch ich asi 500 odsúdili dovedna na 83 rokov väzenia. Bolo množstvo vylúčených či už katolíckych, alebo evanjelických bohoslovcov len preto, že sa odfotili spolu s kamarátmi a na spoločnej fotke si napísali slovenský odkaz. Takéto prípady boli napríklad v roku 1900 v Teologickom evanjelickom ústave v Prešove, kde vylúčili 6 bohoslovcov. V roku 1902 vydal minister vnútra Vlašič nariadenie, ktorým sa veľkým školám, aj konfesijným, prísne ukladá, aby, citujem, „s horlivosťou učili maďarčinu“. V roku 1904 predložil minister Berzeviči návrh nového školského zákona, podľa ktorého má byť maďarčina vyučovacím jazykom všetkých obecných škôl, kde minimálne pätina detí bola maďarských. Môžeme spomenúť aj odnárodňovací spolok FEMKE, ktorý to mal vo svojich stanovách. Ale pripomeňme si napríklad aj hlasistu, uvedeného demokrata Milana Hodžu, ktorý v januári 1900 v časopise Hlas napísal k solidarite nemaďarských národností článok, citujem: „Čo mieni sa pod menom myšlienky maďarskonárodného štátu, nakoľko táto myšlienka pojí sa k národu iba jednému a tvoriacemu menšinu.“ A toto bola podstata.

    Černová vyústila po roku 1906, keď boli voľby. Keď boli najúspešnejšie voľby Slovákov, pretože sa presadilo až 6 poslancov do Uhorského snemu, čo je naše maximum. Viete prečo? Preto, lebo v Trenčianskej župe mohlo voliť len 3,4 % Slovákov. Takáto bola demokracia v bývalom Uhorsku. A len preto, že Andrej Hlinka si v roku 1906 dovolil agitovať za Vavra Šrobára, nasledovala postupná mašinéria jeho perzekúcie, najskôr cirkevnej, potom aj svetskej, uväznenie na 2 roky väzenia, pokuta. A vyústilo to 27. októbra 1907, keď Černovčania chceli brániť svojho rodáka a svoje právo, ktoré im nikto nemohol vziať, pretože na ten kostol sa skladali oni. Oni sedeli v tomto kostole a chceli, aby ho vysvätil ich rodák Andrej Hlinka.

    Toto je, stručne povedané, podstata tej tragickej udalosti, keď máme vychádzať len jednoducho matematicky z miesta A do miesta B. Čo sa medzitým stalo a prečo sa to stalo? Myslím, že sme dostatočne zrelé osobnosti na to, aby sme vedeli pomenovať, bez ohľadu na to, že či by niekto chcel jatriť rany, nikto jatriť rany nechce, naozaj. Ale ak máme zamiesť pravdu pod koberec, tak sa pýtajme, kto oslobodí svedomie tých mŕtvych a kto to naše?

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pekne. Do rozpravy je ešte písomne prihlásený pán predseda SNS, pán predseda Slota.

  • Vážený pán predseda, vážení kolegovia, vážené kolegyne, ja by som skutočne chcel hneď na úvod povedať, že nikto tu nechce vyvolávať nejakých duchov a nikto nechce navodzovať nejakú neznášanlivosť alebo nenávisť. Ale zas na druhej strane by som chcel zdôrazniť, že by bol obrovský nedostatok, keby sme skutočne si nechceli pripomenúť tú zlovôľu maďarských orgánov, a hovorme maďarských, pretože vyhovárať sa na to, že to boli uhorské orgány, je skutočne veľmi trápna výhovorka.

    Ja by som chcel len zdôrazniť hneď úvodom, že vieme veľmi dobre, aké boli silné maďarizačné opatrenia, či už cez spolok FEMKE, či cez Apponyiho školské zákony, či cez opatrenia, ktoré robil samotný gróf, premiér Bánffy. Keď si zoberieme len jeho výrok, že „len v najšovinistickejšom zmysle slova maďarským smerom sa rozvíjajúci maďarský štát je štátom, na ktorom sa dá budovať budúcnosť“. No keď toto už niekto neporozumie, tak musí byť buď idiot, alebo je hluchý. Tak ja neviem, ako to, ja tam nečítam ani jedno slovo, že by hovoril o uhorskom štáte alebo o uhorskom národe. Tri razy zopakoval maďarský národ, maďarský štát. A to, že zdôrazňoval, že to proste „v najšovinistickejšom zmysle“ považuje, no tak to tiež hovorí za všetko.

    To, že v roku 1894 parížsky časopis Liber parole: „V Uhorsku sú tyranizované milióny Slovanov a Rumunov. Porovnať to možno iba s despotizmom Turkov.“ Apponyiho výrok po ceste v USA, kde mu na zákrok našich krajanov nedovolili prednášať v roku 1911, veď bodaj by mu dovolili po tej masakre, napísal, citujem, „ktorí sa pokúšajú zasiať v našej otčine národnostný rozkol,“ myslel Slovákov, „neprestanem prenasledovať, kým ich nerozdrvím svojím opaskom“. No tak keď niekto si myslí, že to boli nejakí uhorskí predstavitelia, tak skutočne je to veľmi podivuhodné nazeranie na túto problematiku.

    Príklad veľkomaďarského šovinistického fanatizmu a nenávisti voči Slovákom – Béla Grünwald, zvolenský podžupan a predseda spolku FEMKE, v nenávisti predstihol dokonca aj amerických Ku-klux-klan tvrdením, že: „Maďar, ktorý prosí, nie je taký ponížený, ako keď Slovák rozkazuje. Slovák si neváži svoju reč a len tí sprostejší hovoria po slovensky. Slovák nemá histórie, nemá hrdinov, nemá veľkých mužov, nemá majetku ani literatúry.“

    Tak toto boli Maďari na prelome 19. a 20. storočia a takto sa správali k nám Slovákom!

    A my chceme rozprávať a tlačiť si vatu do uší, lepiť si voskom oči a nerozprávať o tom, pretože by sme urazili teraz niekoho, že navodzujeme nejakú atmosféru nenávisti. Atmosféra nenávisti bola pred 100 rokmi v Černovej, kde na základe takýchto skutočne nenávistných prejavov najvyšších predstaviteľov maďarského štátu, ktorý sa nazýval Uhorsko, nenávisti týchto, radšej si zahryznem do jazyka, došlo k takej masakre. Len na základe tohto mohlo dôjsť k tej masakre.

    A ja by som si dovolil prečítať článok z jedných novín, sú to noviny Literárny týždenník, kde spisovateľ Imrich Kružliak cituje slovenského historika Júliusa Botta, ktorý v tom období žil. Napísal, že: „27. októbra 1907 sa stalo v Černovej niečo neslýchané, donebavolajúce. Neagresívny ľud, statočných Slovákov, strieľali ako divú zver. 14 mŕtvych, 13 ťažko ranených a mnohých ľahko ranených spomína úradná správa. Prečo sa to stalo? Slováci chceli kostol, postavený ich grošom, dať posvätiť slovenskému kňazovi Andrejovi Hlinkovi. Biskup Párvy rozkázal, aby ho posvätili maďaróni. Ľud sa zhromaždil, aby protestoval, a nešťastie bolo hotové. – Taká je výpoveď súčasníka černovskej tragédie. Treba ho však kvôli správnosti poopraviť, lebo konečná listina bola 15 mŕtvych, 12 ťažko zranených a 80 ľahko ranených. – Mŕtvoly nechali ležať v kalužiach krvi. Najmladšou obeťou bolo 14-ročné dievča. Pohreb bol 30. októbra 1907 na cintoríne v Černovej. Pohrebné obrady vykonal ružomberský slovenský kaplán Andrej Oravec. Svoje zážitky opísal takto: „Dostal som sa do Černovej v stredu 30. októbra 1907 okolo 9. hodiny ráno. Černová bola preplnená vojskom a žandármi. Černovci ma s plačom vítajú a doprevádzajú do ulice, ktorá vedie k cintorínu. Tam stála stodola. V nej pitvali postrieľaných. Tam museli všetkých doniesť. Pekne poobliekané, ovenčené mŕtvoly vybrali v stodole z rakiev. Keď už boli asi v polovici tejto strašnej práce, prikradol sa ku mne s jednou uplakanou ženičkou roľník Kaliar Klopta a hovorí mi: „Pozrú, pán kaplán, čo robia. Tých našich mŕtvych tak strašne rozsekali a popárali. Pohádzali ich do rakvy nahých a šaty do uzla zmrazené pohádzali na ich chladné telá.“ Hneď som išiel k pánom a prosil som ich, aby dali mŕtvoly po pitve riadne obliecť, aby tento ubitý ľud neroztrpčovali ešte aj takto. Potom som šiel do cintorína pozrieť vykopané hroby. Čo ma zarazilo a čo nikdy nezabudnem, okolo cintorína ďaleko, ďaleko od neho bol hustý kordón vojska a za ním, hlavne ponad cintorín...“

    Viete čo, to sa nedá čítať, to vám hovorím jedno – to bolo jedno, jedno, jedno, jedno, jedno gaunerstvo entého rangu! A ešte teraz, po 100 rokoch, si tu niekto rozmýšľa a dovoľuje povedať, že či si máme pripomínať túto masakru?! To je niečo neskutočné!

  • Ďakujem pekne, pán poslanec.

    S faktickými poznámkami na vaše vystúpenie pani poslankyňa Belásová, pán poslanec Mikloško a pán poslanec Rafaj. Pani poslankyňa Belásová. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

  • Ďakujem za slovo, pán predseda. Ja by som len chcela doplniť ešte pána predsedu Slotu a zdôvodniť aj na ilustráciu, že ako skutočne obludný systém bol v bývalom Uhorsku, resp. pod vládou maďarských orgánov ako to fungovalo. Po černovskom masakre si nedovolilo v rámci Slovenska, nenašiel odvahu nik, ktorý by vystúpil a odsúdil túto tragédiu, pretože každý sa bál o svoj život. Jediný pokus, ktorý na Slovensku bol, bol 10. novembra a bolo to v meste Považská Bystrica, kde hneď po zahájení maďarské orgány nabehli medzi dav a jednoducho rozprášili tento dav.

    Ja by som pri tejto príležitosti chcela pripomenúť vám všetkým, že bude v Považskej Bystrici tiež v súvislosti s týmto černovským masakrom pietny akt 10. novembra a bude na dom jedného z aktivistov v Plevníku, v obci blízko Považskej Bystrice, umiestnená tabuľa. A urobila som to aj preto, aby sa pripomenuli tieto činy, ktoré vlastne alebo tento taký, by som povedala, odhodlaný čin, ktorý v tomto meste bol na margo černovskej tragédie.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Pán poslanec Mikloško.

  • Pán poslanec Slota, všetko, čo ste povedali, ste citovali, to sú fakty, ktoré sa nedajú, samozrejme, nejakým spôsobom oddiskutovať. Všetko toto povedal pokojným a jasným spôsobom v roku 1987 historik Jozef Jablonický v Černovej na cintoríne. Presne 27. októbra na 80. výročie. Vzdajte sa svojho vyhlásenia, ktoré vyhlasuje Slovákov za traumatizovaných ľudí, a podporte nie kádehácke vyhlásenie, podporte text Jozefa Jablonického, historika, ktorý sa v živote nezlomil – a je to vybavené! Tam je to presne povedané. Tam je tá pravda povedaná, tak ako vy.

  • Ďakujem pekne. Ja by som len chcel doplniť ešte pána poslanca Slotu citáciou, aby aj pán Ferko Mikloško pochopil, o čom to bolo, že českí intelektuáli Eduard Lederer, Adolf Heyduk a Karel Kálal upozornili nórskeho spisovateľa Björnsona na, citujem, „duchovnú genocídu Slovákov maďarskými orgánmi“. Koniec citácie.

    A ak má niekto v tomto parlamente pocit, že je bez traumy, tak je to pravdepodobne jeden náš kolega, ktorého nepáli tá Esterházyho placka na prsiach. A preto on chudák ani nemôže vlastne cítiť nejakú inú traumu, pretože každý normálny Slovák, ktorý by takúto placku nosil na svojich prsiach, tak ten by bol tak straumatizovaný, že by bol na traumatológii a nie v tomto parlamente.

  • Pán poslanec Slota – reakcia na faktické poznámky.

  • Ja skutočne nechcem devalvovať túto situáciu, pretože ja som chcel prečítať toho podstatne viacej, ale nedalo sa. Ale v každom prípade chcem povedať Ferkovi Mikloškovi. Ferko, prosím ťa, veď ty si jediná moja trauma. Tak radšej mlč už!

  • Ďakujem pekne. Pán poslanec Slota bol posledný písomne prihlásený. Teraz dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Pán poslanec Mikloško. Končím možnosť prihlásiť sa... Aj pán poslanec Köteles do rozpravy ústne? Takže končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.

    Pán poslanec Mikloško, nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, celé dnešné zhromaždenie, všetky texty, o ktorých hovoríme, sú texty týkajúce sa dôsledkov nacionalizmu. Dôsledkom nacionalizmu, vulgárneho nacionalizmu prelomu 19. storočia uhorských orgánov bola Černová.

    Imrich Kružliak, ktorého tu spomínal pán predseda Slota, čítal, sa vyjadril raz, že Slováci nie sú ani hlúpejší národ, ani horší národ, ani menej nadaný národ ako ktorýkoľvek iný národ na svete, len sa nevedia správať.

    A toto je tragédia slovenského nacionalizmu a tragédia nacionalizmu niektorých predstaviteľov Slovenskej národnej strany, že sa nevedia správať a potom na celom svete a v celej Európe sa píše o Slovákoch, že je to jeden vulgárny národ, ktorý nevie používať iné slová, ako používajú niektorí predstavitelia Slovenskej národnej strany. Opakujem, nehovorím o všetkých, hovorím o niektorých. Toto je tragédia slovenského nacionalizmu, ktorý sa dostáva do úplne slepej uličky a dostávame sa takto na okraj všetkých, by som povedal, slušných národov.

    Samozrejme, ak hovoríme dnes o Černovej, nemôžeme sa vyhnúť ani maďarskému nacionalizmu. Maďarskému nacionalizmu nielen na prelome 19. a 20. storočia, maďarskému nacionalizmu aj v súčasnosti. Len problém je znovu v tom, že pokiaľ my im dávame k tomu dôvody a príčinu, tak, samozrejme, oni s naprostou eleganciou, myslím teraz politikov Maďarska, Budapešti, vedia toto využiť a vychádzajú pred celým svetom veľmi slušne.

    A chcem sa dotknúť aj maďarského nacionalizmu, maďarských politikov. Ak prezident Sólyom sústavne navštevuje naše menšiny, je to úplne v poriadku, aj keď, no, je to čosi nezvyklé. Už čosi, čo mi trošku viac vadí, ak povie, žeby sme aj my navštívili naše menšiny v Maďarsku. No, ak by takéto niečo povedal, tak by mal dodať, že tie menšiny dneska sú už veľmi biedne a že biedne zostali po maďarizačnom zákone Jánosa Kádára v 60. roku, ktorý zlikvidoval slovenské školstvo.

    Ak Szili Katalin hovorí, že je za to, aby sme prijali nejaké vyhlásenie zmierenia, tak musím povedať ako očitý svedok, že bola to Szili Katalin, ktorá odmietla na rokovaní maďarských predstaviteľov SMK a predstaviteľov KDH to najmiernejšie možné vyhlásenie, ktoré hovorilo, že ak sme vám v niečom ublížili, tak prepáčte.

    Teda ak príde bývalý minister, tento, no, vypadlo mi, na cintorín na Koziu, to bol z Antalovej vlády minister zahraničia, ale ospravedlňujem sa, Jeszenský, no tak je to pekné, ale počul som teda mojich evanjelických priateľov, ktorí hovorili, že bol by nerád, keby z jeho cintorína, kde on sa cíti, akože to je jeho cintorín evanjelický, niekto chcel robiť nejaké miesta nacionálnych zhromaždení.

    Dámy a páni, nacionalizmus treba odsúdiť, treba ho odsúdiť. KDH sa dištancuje od vulgárneho nacionalizmu niektorých predstaviteľov SNS. Ale to neznamená ešte, že sa nevyjadríme aj veľmi jasne k nacionalizmu súčasných maďarských politikov, a teraz nech môj priateľ súčasný predseda SMK Pál Csáky prepáči, aj niektorých jeho krokov, ktoré potom tu vyvolávajú úplne zbytočné reakcie. Tu sa roky budovalo, 17 rokov sa tu budovala akási cesta k sebe, budovala sa s politikom Bélom Bugárom, a tá vyzerá všetko na to, že táto politika sa zrúti len pre nezodpovedné správanie jednej aj druhej strany.

    Áno, buďme vlastenci, uctime si minulosť, uctime si obete. My sme to robili aj za komunizmu. A ja to nechcem stále pripomínať, ale pripomínam to najmä tým, ktorí tu vyťahujú nejaké moje pliešky a pripomínajú nejaké moje hlasovania. Vtedy som tam nikoho z SNS nevidel. Rovnako som nevidel nikoho, keď Ivana Polanského v 1988 odsúdili a súdili v Banskej Bystrici a v Bratislave za to, že rozširoval samizdat o Andrejovi Hlinkovi. Dostal 4,5 roka v Banskej Bystrici a Najvyšší súd v Bratislave mu to potvrdil. Na tomto súde som bol aj v Banskej Bystrici, aj v Bratislave. Nikto z vás tam nebol. Ani ty, pán kolega Rafaj, ani ty si tam nebol s nejakým plieškom Andreja Hlinku. Bol si schovaný pod duchnou.

  • Dámy a páni, nacionalizmus začína kvitnúť v Európe, lebo sa vyprázdnila Európa zo svojich pozitívnych hodnôt, ale nacionalizmus je slepá ulička. Ak KDH o niečo ide, ide o pozitívne vlastenectvo, ide o hodnoty, ktoré uzná aj okolitá Európa, aj okolitý svet. Každý slušný človek, každý slušný štát sa na váš nacionalizmus dneska vykašle!

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán poslanec. S faktickými poznámkami na vaše vystúpenie: pani poslankyňa Damborská, Rafaj, Slota, Bugár, Palko, Pučík, Vestenický. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Damborská.

  • Áno, ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán poslanec Mikloško, len tak na objasnenie pamäti trošku a len na oživenie pamäti. Kto začal slovensko-maďarskú prestrelku? Prosím vás veľmi pekne, pokiaľ ja viem, tak to bol nový pán predseda Strany maďarskej koalície, pán Csáky. A jednoznačne Slovenská národná strana, pokiaľ je osočovaná, nemôže byť ticho. Nehnevajte sa. Či už takým, alebo onakým spôsobom.

    Ale jednoducho my si vyprosujeme a odmietame počúvať v médiách neustále osočovanie a ataky, útoky na Slovenskú národnú stranu. V posledných obdobiach sa vyjadrujú v médiách politici za Stranu maďarskej koalície v tom zmysle, že Slovenská národná strana pomaly nemá čo robiť teda na politickej scéne, tobôž nie v Národnej rade Slovenskej republiky.

    Je veľmi smutné, že sa potiera existencia Slovenskej národnej strany ako najstaršej politickej strany, ktorej národný program bol vždy a je aj bude hájiť národné záujmy Slovenska. Veľmi sa však nečudujem, pretože v minulých dvoch volebných obdobiach sa Strana maďarskej koalície stala radcami vládnej koalície a udávala tón smerovania Slovenska, podotýkam, ale že vo svoj prospech. Ja sa ospravedlňujem, ja to musím povedať, pretože už veľmi dlho je to v mojej duši, a ja to povedať musím. Tak prosím vás pekne, skutočne nie sme proti nikomu. Máme sa všetci radi, ale jednoducho odtiaľ-potiaľ.

    Strana maďarskej koalície za bývalej vlády si zrekonštruovala svoje školy. Do našich škôl na južnom Slovensku, aj vôbec teda v celom Nitrianskom kraji, na celom Slovensku tečie. Zrekonštruovali si múzeá, sochy, busty, pamätné tabule rôznych maďarských potentátov, pričom keď starosta slovenskej...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Ďakujem pekne, pani poslankyňa. Teraz má slovo pán poslanec Rafaj s faktickou poznámkou.

  • Ďakujem. Dúfam, že pán poslanec Mikloško ma bude pozorne počúvať, pretože mu pripomeniem niečo, čo by mal počúvať každú nedeľu: „Hovorte áno, áno alebo nie, nie. Všetko, čo je medzi tým, je od zlého.“ Slovenská národná strana hovorí, keď je niečo biele, je biele, keď je niečo čierne, je čierne. Presne tak ako hovoril Kristus Pán.

  • Reakcia z pléna.

  • Ak je niečo áno, tak potom je druhé nie. Ale, bohužiaľ, pán Mikloško, pre pána Mikloška je biela najtmavší odtieň čiernej a čierna je najsvetlejší odtieň bielej.

    Ale podstata tejto diskusie, dámy a páni, si myslím, a tu sa minul cieľa pán v rozprave pred nami, pretože je o Černovej a je o narušených slovensko-maďarských vzťahoch a nie o narušených slovensko-slovenských vzťahoch medzi politickými stranami alebo medzi politikmi. Ale, bohužiaľ, pán poslanec predrečník zrejme opätovne cíti nejakú vnútornú potrebu pomáhať svojim priateľom zo Strany maďarskej koalície a neviem, prečo to robí a prečo dehonestuje takú vážnu udalosť, akou je 100. výročie Černovej. Z našej strany nezaznelo nič vulgárne! Tak neviem, kde po tieto hlúposti stále už len chodí!

  • Teraz má slovo pán poslanec Béla Bugár.

  • Ďakujem, pán podpredseda. Chcem reagovať, samozrejme, na pána poslanca Mikloška, ktorý hovoril, že ten tzv. akt zmierenia pani predsedníčka maďarského parlamentu Szili odmietla. Ja som bol priamym účastníkom, dá sa povedať, tohto procesu a viem, že došlo k zmene vtedy maďarskej vlády a potom, samozrejme, došlo k zmene aj u nás. To znamená, že sme sa dostali do menšinového postavenia, preto sa to nakoniec nezrealizovalo.

    Ale chcem ešte ďalšiu vec povedať, lebo to neustále počúvame, a to hovorím pre všetkých, ale hlavne pre poslancov SNS. Bývalé dve vlády pána Dzurindu, ja si myslím, že okrem toho, že sem doniesli mier aj národnostný, okrem toho dostali Slovenskú republiku do orgánov, do ktorých sme vždy chceli, či NATO, alebo Európska únia. Práve týmto aktom dnes kľudne tu môžete rozdávať, dnes sa môžete sporiť o to, kto koľko peňazí bude rozdávať z európskych projektov. Takže to si uvedomte, že tým, že sme boli vo vláde, fakticky sme pomohli k tomu, čo dnes môžeme nazývať, že Slovensko je nejakým mladým alebo neviem akým tigrom v rámci tejto oblasti.

  • Teraz má slovo pán poslanec Palko s faktickou.

  • Ďakujem. František Mikloško sa počas svojho prejavu dotkol výhrad, ktoré voči nemu vznášajú poslanci za Slovenskú národnú stranu. Tie výhrady sú stále toho typu, že František Mikloško spolupracoval s Maďarmi. Prosím vás, ale on naozaj spolupracoval s Maďarmi, ale vždy, keď bolo treba. Vždy, keď bolo treba, tak sa vedel zastať slovenských národných záujmov.

    Vážené pani poslankyne, poslanci za SNS, veď to isté, čo vyčítate Mikloškovi, by ste vyčítali aj Andrejovi Hlinkovi, ktorý si počínal presne takisto. Tiež spolupracoval s Maďarmi v rámci Ľudovej strany, a keď bolo potrebné, no tak proste založil svoju stranu a bojoval za slovenský národný záujem.

  • Skončili ste, pán poslanec? Áno, ďakujem. Teraz má slovo pán poslanec Pučík.

  • Vážení páni poslanci z KDH a najmä pán Mikloško, opäť ste dnes neprekvapili a obliekli ste si kroj vyšívaný zlobou a aroganciou. Dve volebné obdobia ste restovali v kuchyni KDH muchotrávky na paprike a varíte ich ďalej. Ale mali by ste ich ponúknuť však voličom SDKÚ, lebo tí vám najviac ležia v žalúdku. Za dnešné vaše vystúpenie, pán poslanec Mikloško, vám už v Budapešti chystajú druhé vyznamenanie. Ale chcem vám pripomenúť jedno už máte, zajtra si ho pripnite v Černovej a prihovorte sa k občanom.

    Ďakujem.

  • Teraz má slovo pán poslanec Vestenický.

  • Mikrofón si, prosím, dajte pred ústa. Nie, len tak, tak. Ďakujem.

  • Ak ste pred chvíľkou dávali lekciu o vyjadrovacích schopnostiach Slovákov, mám taký dojem, že ste zabudli alebo nepočuli vyjadrovacie frázy niektorých mnohých zahraničných politikov, v tomto prípade vrátane aj maďarského premiéra Ferenca Gyurcsánya, keď hovoril do vlastných radov.

    Dovoľte mi však v tejto súvislosti zopár iných poznámok. Načo sa snažíme za každú cenu baliť bodliaky do hodvábnych obrúskov? Načo je to dobré?! Keď som si ich chcel overiť, v akej reči sa napríklad vydávali povely, keď žandári hore Černovou tiahli, v akej reči sa vydával povel na streľbu, tak som zistil, že to bol povel „Lőnyi!“ – „Strieľať!“, maďarčina. Taká je pravda! A ja sa ju tu nerozpakujem povedať. A ten, kto má rád pravdu, tak ma veľmi dobre pochopí.

    Pýtam sa tak znova, načo sú teda dobré tie preexponované výrazové neurčitosti, ktoré zahmlievajú skutočný stav vecí a vtedajší chod udalostí v Černovej? Obávam sa, že touto vytrvalou snahou o kompromisy sa dostávame do veľmi zvláštnej situácie, situácie, ktorá sa dá zneužiť. Nám to bráni síce len prezentovať, ale inými aj vidieť a uvedomiť si pravdu v čistej podobe.

    Ja nemám nič proti ústretovosti a veľkorysosti, ak je táto veľkorysosť chápaná ako konštrukcia a nie ako slabosť. A tuná sa už začína, čím ďalej tým ostrejšie, ukazovať, že veľkorysosti z našej strany neprajníci už dávno považujú za slabosť. Postrehli príležitosť, spoliehajú sa na ňu a zneužívajú ju. A to neraz aj pod zámienkou mnohokrát zmieneného precizovania formulácií. Obávam sa, že kvôli týmto diplomatickým výrazom a snahe byť diplomatický častokrát strácame smer, ktorým by sme sa mali pohybovať.

  • Ďakujem pekne. Teraz s faktickou pán poslanec Slota.

  • Ja by som skutočne chcel zdôrazniť, Ferko Mikloško, že nijaký nacionalizmus na Slovensku, agresívny nacionalizmus, určite nie je. Nijaký slovenský nacionalista nikoho nestrieľal na pôde okolitého štátu, nikoho nelikvidoval, nevešal, ani sa nechystá, ani nemieni niečo také robiť a znížiť sa k tomu. Hovorme o veľkomaďarskom šovinizme, nie o nacionalizme, pretože oni sa otvorene k tomu hlásia a hlásali.

    Chcem povedať, keď už chceme rozprávať o tom, ako je kto arogantný a ako vulgárne používa svoje výrazy, tak veď pán Gyurcsány, ak to nemáš, Ferko, ja ti to dám, ako na tom sneme alebo kongrese ich strany sa vyjadroval: „podrbali sme to“, „skurvená krajina“, „posrali sme to“ – no tak, ale to som ja nepovedal, to citujem, lebo to naše skvelé médiá, ktoré sú tiež, ja neviem, v akých rukách, nakoniec povedia, že som to ja zase povedal (smiech v sále) – toto povedal pán Gyurcsány, terajší premiér Maďarskej republiky.

    A potom ešte jedna taká poznámka o tom, ako to tí naši partneri v Maďarsku myslia s menšinami. Odchádzajúci ombudsman etnických menšín Katenbach jednoznačne sa vyjadril o menšinách v Maďarsku: „Tie v podstate zanikli, asimilovali sa a je reálna hrozba, že úplne zmiznú. Kultúrny život Slovákov, Nemcov je dnes iba historickou spomienkou. Tieto menšiny sú na vonkajších natalách natoľko asimilované, že táto hodnota takmer vymizla.“ To povedal ombudsman Maďarskej republiky. To nepovedal...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Ďakujem pekne, pán poslanec, uplynul čas na faktickú poznámku. So stanoviskom k faktickým poznámkam pán poslanec Mikloško.

  • K pánu kolegovi Rafajovi: áno, áno, nie, nie. No tak videli sme včerajšie hlasovanie, som zvedavý na hlasovanie o európskej zmluve. Takže teším sa na, ako to bolo povedané, Kristove slová – áno, áno, nie, nie.

    K pánu poslancovi Pučíkovi, hovoria mi tu, že červená muchotrávka je jedlá a že ju len treba obariť, takže trošku si pozmeňte svoje vedomosti z tohto kulinárstva, potom môžete...

  • Ruch a smiech v sále.

  • K pánu kolegovi Vestenickému. Pán kolega Vestenický, v čase, keď ja som bol v 1987 v Černovej, nás potom – Jozefa Jablonického, Jána Čarnogurského a mňa – naháňala komunistická ŠtB. Pýtam sa vás len veľmi slušne...

  • Reakcia poslanca.

  • Pýtam sa vás veľmi slušne, vy ste boli členom Komunistickej strany v tom čase, v 1987?

  • Reakcie z pléna.

  • Takže, viete, opatrne trošku s posudzovaním toho obdobia.

    A k pánovi kolegovi Slotovi, naopak, dneska si bol veľmi slušný a to veľmi kvitujem, začínaš sa meniť, ten vplyv KDH na teba vidno, no.

  • Smiech v sále a reakcia poslanca.

  • Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, poprosím trošku dodržiavať štandardy v sále. Teraz vystúpi v rozprave pán poslanec László Köteles, má slovo.

  • Vážený snem Slovenska, 27. októbra 1907 v malej liptovskej dedine Černovej došlo k obrovskej tragédii. Po streľbe žandárov do protestujúcich dedinčanov zomrelo 15 ľudí. Táto tragédia bola už presne, menej presne viackrát interpretovaná, veľakrát využívaná a zneužívaná aj z jednej, aj z druhej strany. Teraz, po 100 rokoch, už je načase, aby sme čím presnejšie, v chronologickom poradí oživili, čo prebiehalo vtedy, nielen za tých 5-6 minút, ktoré možno predurčili osud slovenského národa a pravdepodobne nielen slovenského národa. Dodal by som, že so snahou odhaliť, čo sa stalo vtedy, prvýkrát ako politik vystúpil v uhorskom parlamente jeden z najväčších slovenských politikov Milan Hodža.

    A teda k veci. V malej liptovskej dedine Černovej na začiatku 20. storočia sa obyvatelia rozhodli postaviť si vlastný kostol, aby nemuseli dochádzať do vzdialeného Ružomberka. Rodák z Černovej Andrej Hlinka z vlastnej iniciatívy už 22. decembra 1905 v Katolíckych novinách uverejnil výzvu na verejnú zbierku z dôvodu, že z oficiálnych miest nedostali pomoc, postavili ho z vlastných financií. Spišská diecéza im neposkytla žiadnu materiálnu pomoc, preto bolo logické, že dedinčania chceli, aby chrám posvätil ich rodák, ktorý má najväčšie zásluhy na jeho zrode.

    Tejto žiadosti však nebolo možné vyhovieť, keďže v tom čase Andrej Hlinka bol odsúdený za národnostné poburovanie počas kortešačiek Vavra Šrobára v roku 1906 a čaká na nástup dvojročného väzenia. Zároveň ale bol suspendovaný spišským biskupom Alexandrom Párvym. Dôvodom na suspendovanie bola simónia pri získaní ružomberskej fary, teda že sa fary zmocnil svätokupectvom, čiže podplácaním. Biskup Párvy ho 18. júna suspendoval, teraz citujem, „ab officio et ordine“, teda z úradu všetkých kňazských práv a povinností. Dôsledkom bolo, že Andrej Hlinka nemohol slúžiť omše a v podstate vstúpiť do kostola ako kňaz.

    Černovčania, ktorí právom považovali kostol za svoj, na ktorý sa z vlastných súkromných prostriedkov zložili, ich spišské biskupstvo nepodporovalo, nezmiernili sa s tým a opätovne žiadali zrušenie suspendácie Andreja Hlinku. Spišský biskup Alexander Párvy napriek tomu tak rozhodol, že vysviacka bude, ale bez Hlinku. Odmietol čakať, kým jeho prípad Svätá stolica neuzavrie. Dátum stanovil na nedeľu, najprv na 20., nakoniec na 27. októbra.

    Poveril kanonika Kurimského, aby ho zastupoval. Kurimskému však Černovčania poslali telegram a citujem: „Posviacku kostola nezadržíme.“ Koniec citácie. Kurimský preto do Černovej radšej necestoval. Namiesto neho bol vysviackou poverený farár z Lieskovej Martin Pazúrik.

    Hlinka bol v tom čase na prednáškovom turné na Morave. Dekan Pazúrik až 24. októbra obdržal Hlinkov dopis, v ktorom bolo uvedené jednoznačné vyjadrenie Hlinkovho postoja. Citujem ho: „Na posviacku za žiadnych okolností neprídem. Odraď Kurimského a kostol vysväť sám.“ Koniec citácie. Pazúrik chápal list ako poverenie od Hlinku na posviacku. Černovčania ale o liste nič nevedeli. Tak sa zvyšovalo napätie najmä v Černovej až do krajnosti. Pazúrikovi naďalej chodili anonymné listy napr. s výzvou, že „my do Teba vpustíme guľku“.

    Predvečer plánovanej posviacky neznámi odlomili zámok kostola a odniesli všetky zariadenia – ozdoby, zástavy, svietniky a obrusy. Podľa oficiálnej verzie sa vlámali do kostola. Z tohto dôvodu poslal ružomberský hlavný slúžny Andaházy žandárske hliadky do dediny, aby obnovili poriadok. Žandárom sa v prvom rade podarilo všetky ukradnuté veci dostať späť do kostola, prirodzene, sa to neobišlo bez slovných potýčok. Ráno o piatej dorazili na čele s okresným strážmajstrom Jánom Ladiczkým do dediny aj ďalší žandári. A potom už len sled udalostí, ktoré sa veľmi nešťastne naakumulovali do tragického diania.

    V nedeľu 27. októbra skoro ráno dekana Pazúrika navštívili ešte dvaja Černovčania, ktorí ho žiadali, aby do Černovej nechodil. O deviatej prišiel na faru k ružomberskému administrátorovi Jozefovi Fischerovi sám hlavný slúžny Andaházy. Aj on ho prosil, aby do Černovej nešiel. Napriek tomu o desiatej vyrazil do Černovej. V koči s ním sedel dekan Martin Pazúrik, katechéta Izodor Kalocsai a ludrovský administrátor František Hanzély. Na ceste tesne pred dedinou – tragická náhoda osudu – stretli sa s ďalším kočom, so slúžnym Zoltánom Peveszlényim, ktorý práve išiel kontrolovať dianie v Černovej. Tragédia osudu. Keď ich už aj tak vystresovaní miestni spolu uvideli, právom to považovali za fakt, že cirkevná a štátna moc opäť ignoruje ich oprávnené požiadavky.

    Potom, čo sa odohralo, netrvalo ani minútu. Pred vchodom do dediny pri škole v tesnej uličke zástup ľudí, bolo ich okolo 400, zahatali kočom cestu. Dedinčania vítali prichádzajúcich s výkrikmi: „Nechceme vás!“, „Obaríme vás!“, citujem výkriky, „Nevpustíme do dediny židovských kňazov!“, „Preč odtiaľ, idú Maďari, zabite ich!“ atď. Koniec citácie. Vtedy kone pred zástupom zastali. Tam prítomní siedmi žandári s bajonetmi na puškách neúspešne tlačili ľudí čo najďalej od kočov a márne sa snažili uvoľniť cestu a vytvoriť koridor pre vstup do dediny.

    Časť vytlačených vrátane výrastkov obišli miesto stretu a znova sa vrátili, tentoraz od chrbta kočov i žandárov. Koče sa naraz ocitli v úplnom obkľúčení. To ešte viac zvýšilo napätie v obkľúčenej skupine. Poslúžny Peveszlényi, podľa niektorých aj dekan Fischer napriek tomu vydali príkaz: „Dopredu!“ Hluk ľudí, márna snaha žandárov utvoriť priestor pre koče, práskanie bičom vyplašili kone, ktoré sa začali vzpínať. Zopár dedinčanov uchopilo ich uzdy, pokúsili sa ich zastaviť. Na čo zoskočil hajdúch Ján Veverica, mimochodom, takisto je rodák z Černovej, a jedného z nich, Jozefa Demka, ktorý držal kone za uzdu, s úderom do hlavy zrazil na zem. Vtedy už lietali prvé kamene, objavili sa prvé zranenia po kameňoch. Vtedy, až v tej neprehľadnej situácii, zaznel povel veliteľa žandárov Jána Ladiczkého na streľbu: „Strieľať!“ Namieste zostalo ležať 9 mŕtvych. Ďalší 4 v bolestiach vydýchli až druhý deň, 2 po viactýždňovom utrpení v peštianskej Nemocnici sv. Rócha. Okrem nich 12 ťažko ranených, 40 ľahšie ranených sa stalo obeťou tragédie. Bola nedeľa 27. októbra 1907 v Černovej.

    Následky udalostí boli také:

    27. októbra boli zavraždení:

    - Pavel Janči, 45-ročný, strelený do brucha, zostala po ňom vdova a 2 deti,

    - Michal Polievka, 45-ročný, strelený do krku, zostala po ňom vdova a 2 deti,

    - Katarína Demková, 35-ročná, strelená do brucha, zanechala muža a 4 siroty,

    - Antónia Lejková, 15-ročná, strelená do pŕs,

    - Jozef Hlinka, bratranec Andreja Hlinku, 50-ročný, strelený do pŕs, zostala po ňom vdova a 4 deti,

    - Jozef Lejko, 45-ročný, strelený do srdca, zostala po ňom vdova,

    - Ružena Fagová, 18-ročná, strelená do pľúc,

    - Jozef Demko, 35-ročný, strelený do brucha, zostala po ňom vdova a 3 deti.

    28. októbra, ďalším deň, ťažko zranení zomreli:

    - Ignác Janček, 25-ročný, strelený do brucha, zostala po ňom vdova a 3 deti,

    - Karol Otiepka, z Likavky, 26-ročný, strelený do brucha, zostala po ňom vdova,

    - Terézia Demková, 28-ročná, zanechala 2 deti, muž v Amerike,

    - Jozef Lajčiak, 55-ročný, strelený do brucha, zostala po ňom vdova a 4 deti.

    V peštianskej nemocnici zomrel 4. novembra Jozef Fulla, 32-ročný, strelený do hlavy.

    A 25. novembra v Budapešti skonal Andrej Šulík-Kučera, 35-ročný.

    Česť ich pamiatke!

    Ale si musíme konštatovať aj diania, že 27. októbra 1907 v Černovej sa nejednalo o národnostnú otázku z týchto dôvodov: Veď piati z tých siedmich žandárov, ktorí strieľali, podľa tajnej vyšetrovacej správy generála Panajotta mali slovenský pôvod. Všetci boli naverbovaní z Liptova a z dôvodu, že vtedy ešte bolo zvykom ovládať jazyk miestnych.

  • Reakcie z pléna.

  • Otázka ich národnej identity vzhľadom na miesto v štátnej službe vtedy každého považovať naozaj za Uhra, najmä v štátnej službe, nie je jednoduchá. Veliteľ, ktorý vydal rozkaz na streľbu, Ján Ladiczký mal takisto slovenský pôvod.

    Biskup Párvy – dodal by som, maďarský pôvod –, ktorý nesie obrovskú zodpovednosť za to, čo sa dialo v Černovej, dodatočne urobí všetko, aby zmiernil následky tragédie a dosiahol u ministra vnútra amnestiu pre tých Černovčanov, ktorí boli ešte v roku 1909 vo väzení, medzi nimi aj pre Annu Fullovú, pre sestru Andreja Hlinku. Hajdúch Ján Veverica, ktorý svojím nešťastným zásahom vyprovokoval potýčku, bol takisto rodák z Černovej. Znie to kruto, ale keby žandári boli aj Maďari, ani vtedy by sa nejednalo o protislovenské konanie, veď podľa vtedy platných predpisov, keď žandár je ohrozený, je povinný strieľať a len niektorí miestni boli presvedčení o tom, že majú k dispozícii slepé náboje.

    Za životy postrelených Černovčanov, ako napr. Dr. Šrobár, takisto bojovali aj maďarskí lekári. Pre siroty z Černovej organizovali zbierky nielen Slováci a Česi, ale okrem nich aj Maďari a ešte aj dovtedy ostro protislovenská ružomberská organizácia Celoštátneho maďarského zväzu.

    Poučenie pre dnešnú dobu? Bolo to zlyhanie štátnej moci, nie v tom zmysle, že prišlo k samotnej streľbe, nie v tom, že sa streľba nakoniec „údajnej“ sebaobrany zmenila na masaker. Tam očividne zlyhal ľudský faktor. Odsúdeniahodnou skutočnosťou však zostalo, že štát vtedy nemal odvahu priznať chybu a minimálne zmierniť tie fatálne následky. Spolitizoval celú kauzu, nastúpil cestu hľadania ospravedlnenia pre žandárov. Našiel ho v tvrdení, že išlo o akt sebaobrany. Potom sa už nedalo robiť nič iné, iba žandárov odmeniť a z Černovčanov urobiť útočníkov a exemplárne ich odsúdiť.

    Z tohto dôvodu nepolitizujme to. Na černovské obete si treba v piete ticho spomínať. A odkaz pre naše zákonodarstvo, čo sme už aj to napísali, že odsudzujeme všetky formy intolerancie a násilia, ktoré sa kedykoľvek, kdekoľvek sa stali zo strany štátnej moci. Tragické udalosti v Černovej nech sú odkazom a odhodlaním na uskutočnenie politiky na základe demokratických hodnôt a princípov tolerancie a vzájomného porozumenia.

  • S faktickými poznámkami: pani poslankyňa Belousovová, Slota, Palko, Rydlo, Hrušovský, Rafaj. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

    Slovo má pani podpredsedníčka Belousovová.

  • Pán poslanec Köteles, napriek tomu, že vám bolo veľmi zle rozumieť, pretože určite vaši kolegovia z SMK vybrali práve vás, s tým hrozným maďarským prízvukom som ledva niektoré slová si vedela preložiť, celé vaše vystúpenie považujem za nehoráznu provokáciu Strany maďarskej koalície.

  • Ruch v sále.

  • Ako si vy dovolíte v takýto pohnutý čas vlastne tu okydávať obete maďarského šovinizmu?! Ako si to môžete dovoliť? Ako môžete povedať...

  • Ruch v sále.

  • Nechajte ma rozprávať! ...že sa vlámali do kostola, že ukradli z neho veci?! Veď to bol kostol, ktorý si postavili zo svojich mozoľov. To bol ich kostol, oni sa nikde nevlámali!

    Ako si dovolíte ospravedlňovať vraždy nevinných ľudí, dokonca dvoch detí, za to, že chceli jednoducho, aby im kostol posvätil Hlinka?! A vlastne ste celé toto tu predviedli, že to bola nie vražda, nie masakra, ale že to bola nejaká sebaobrana.

    Ja si myslím, že to bola najhnusnejšia provokácia! A ukázali ste pravú tvár poslancov SMK a vašej politiky SMK, ktorá je nechutná, hadia a sústavne len provokujete. Došli ste tak ďaleko, že dokážete pri tomto výročí, pri tom, keď by ste si mali vstúpiť do svedomia možno za svojich predkov, tu ešte kydať na obete, na ľudí, ktorí boli nevinne zavraždení?! Veď to sa nedalo jednoducho počúvať. A naozaj preto, že len sme v parlamente, mohol pán poslanec dohovoriť. To bola absolútne nehorázna provokácia, ktorú my tu v rámci zásad nejakej demokracie musíme trpieť?

  • Teraz má slovo pán poslanec Slota.

  • Ja by som teda skutočne chcel zdôrazniť, že toto pán Köteles asi čítal nejakú policajnú správu z toho obdobia, takže to je jasné, že je to tak asi, teda maďarská verzia bola presne taká.

    Ja by som chcel povedať, Béla Bugár, ty ako Vojto Bugár sa mi viacej páčiš. A takých, ako bolo tých päť akože policajtov, ktorí sa hlásili k Slovákom, alebo boli Slováci, neviem, aj Lajos Kossuth pochádzal zo slovenskej dediny Košúty, teraz obce Priekopa, na severnom Slovensku v Turčianskej župe. Ako dieťa prázdninoval u svojho strýca Ďurka Košúta, slovenského národovca a nadaného spisovateľa. Chodil do slovenskej ľudovej školy v Záturčí v prvom desaťročí 19. storočia. A čítať a písať sa učil ešte zo slovenského šlabikára. Po maďarsky sa Kossuth naučil až ako dospelý. Žil potom v Budapešti a neskôr sa stal úspešným politikom, publicistom a nakoniec vodcom maďarskej revolúcie v roku 1848. Oduševneným šíriteľom myšlienky „veľkého maďarského národa“ a pomaďarčovania Slovákov.

    Áno, aj takí boli Slováci. Tí skutoční starí Maďari boli viacej Mongoli ako Európania, hej, a možno sú niekde ešte tam na tých pustách tie ich pozostatky. A tí Maďari, ktorí sa robia najväčšími Maďarmi, tak to sú, samozrejme, pomaďarčení Slováci alebo niektorí iní – Chorváti alebo Rumuni, alebo ja neviem kto.

  • Reakcie z pléna.

  • A takisto aj Sándor Petöfi mal slovenských rodičov.

  • Reakcie z pléna.

  • Jeho otec Štefan Petrovič bol z Novohradskej župy, kde žili Slováci. Matka Mária Hrúzová pochádzala z Lešňa v Turčianskej župe na severnom Slovensku.

    Tak toto sú Slováci, najväčší dvaja Maďari, veľkí, ktorí, jeden urobil maďarskú revolúciu, druhý najväčší básnik, a obidvaja boli Slováci! Ale my sa hanbíme za týchto Slovákov...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Poprosím, vážené kolegyne, kolegovia, bola by škoda, keby sme pokojnú a korektnú atmosféru, no... Teraz vystúpi s faktickou poznámkou pán poslanec Palko.

  • Ruch v sále.

  • Vážený pán poslanec Köteles, dnes sa tu, bohužiaľ, častokrát strieda veľmi nevhodná forma s veľmi nevhodným obsahom, ak sme u kolegov zo SNS kritizovali veľmi nevhodnú formu, tak vo vašom prípade, pán poslanec, musím sa kriticky zmieniť o nevhodnom obsahu vášho vystúpenia.

    Pán poslanec, veľmi ste znížili politickú hodnotu vyhlásenia SMK k 100. výročiu Černovej, veľmi nešťastne ste ju znížili. Viete, hovoriť alebo polemizovať o národnosti strelcov žandárov je nevhodné. Dobre vieme, že tie výstrely v Černovej boli výsledkami istej politiky (reakcia z pléna), istej politiky. Istej vládnej politiky, s ktorou Slováci nemali nič spoločné. Naznačovať tu, že pomaly šlo o nejakú slovenskú občiansku vojnu, to je nezmysel a je to veľmi-veľmi nevhodné.

    Pán poslanec, beriem to tak trošku ako nové trendy, ktoré sa tu objavili v SMK po zmene vedenia SMK.

  • Teraz má slovo s faktickou pán poslanec Rydlo.

  • Chcem odcitovať iba jednu poznámku zo stanoviska slovenských historikov k Andrejovi Hlinkovi, kde oni taxatívne píšu, že: „Historicky najpresnejším by bolo hovoriť o streľbe uhorských žandárov, keďže títo boli v službách vtedajšieho uhorského štátu, a to bez ohľadu na to, že viacerí z nich sa podľa platnej uhorskej štatistiky hlásili k slovenskej materinskej reči. Hovoriť o slovenských žandároch je však nezmyselné. Neporovnateľne dôležitejšie než to, kto strieľal, je totiž to, kto chcel uskutočniť násilnú posviacku kostola s aktívnou asistenciou žandárov a kto dal príkaz uskutočniť tento neľudský masaker, proti ktorému protestovala civilizovaná Európa.“

    Ďakujem.

  • Teraz má s faktickou slovo pán poslanec Hrušovský.

  • Ďakujem pekne. Pán poslanec, aj takto sa dajú vykladať a deformovať niektoré vážne historické udalosti, ktoré sú pre Slovákov, ale myslím, že rovnako aj pre Maďarov, veľmi dôležité na to, aby sme sa nad nimi mohli zamyslieť.

    Čo mňa najviac zarazilo a prekvapilo, tvoj postoj k Andrejovi Hlinkovi. Ty si pomaly spravil zodpovedného za to, že nevysviacal kostol v Černovej Andrej Hlinka, jeho samého! Lebo si hovoril, že nemohol, lebo čakal na žalár, nemohol, lebo ho vtedy spišský biskup suspendoval. Áno, to je pravda. Len si nepovedal prečo. Len si nepovedal prečo. A to by som rád počul od teba, že koho ty v tejto chvíli považuješ za toho zodpovedného vinníka, prečo sa vlastne ten masaker v Černovej stal. Ako by si aj ty pomaly tých ľudí, ktorí sa domáhali svojich práv, bol urobil zodpovedných za to, že sa vzbúrili a že výsledok tej vzbury bola potom streľba. Ale koho streľba? A na pokyn koho?

    Takže skúsme sa takto zodpovedne naozaj postaviť k tomu. A to, čo si ty tu predviedol, mňa veľmi urazilo. A som prekvapený naozaj, že si sa znížil k takémuto historickému hodnoteniu takejto vážnej udalosti.

  • Pán Rafaj, to je omyl? Aha, pán poslanec Köteles, vy pravdepodobne chcete reagovať na faktické, takže na koniec vám dám slovo. Zapnite mikrofón pánovi poslancovi Rafajovi. Vážení páni, už som uzatvoril možnosť s faktickými poznámkami, tak ešte pán poslanec Gabura a koniec. Dobre, ďakujem.

    Zapnite mikrofón pánovi Rafajovi.

  • Ďakujem. Pán poslanec Köteles, ja neviem, či mám byť smutný, alebo šokovaný z vašich slov, pretože ja som bol presvedčený doteraz, že Apponyiho duch skončil v roku 1918 v parlamente. Neviem, prečo musíte oživovať Apponyiho ducha práve pri takej významnej udalosti, ako je 100. výročie masakry v Černovej?

    Všetci sme tu z toho smutní, ale aj spravodlivo rozhorčení, a preto mi dovoľte, aby som zareagoval proticitáciou iného historika maďarského, ktorý možno aj prepisoval tieto dejiny, je to Oszkár Jászi a pri príležitosti výstrelov padlých v Černovej situáciu prirovnal k nálade ľudí – a teraz veľmi dobre počúvajte, lebo veľmi presne citujem – „spustošeného kraja po odchode lupičskej bandy“. No ak sme na toto odkázaní, na takéto historické a pahistorické zdroje, tak je mi z vás ľúto! Je mi z vás ľúto a vzývajte si Apponyiho.

  • Teraz má slovo pán poslanec Gabura.

  • Pán predsedajúci, ja by som vás chcel poprosiť, že skôr ako pôjdeme hlasovať, aby sme si minútou ticha uctili obete Černovej. Ďakujem.

  • Ešte dávam slovo so stanoviskom k faktickým poznámkam pánovi poslancovi Kötelesovi. Máte slovo, pán poslanec.

  • Vážená Národná rada, som presvedčený, že Slováci dianie v Černovej právom považujú za svätú vec. Ale teraz citujem pani Belousovovú: „Treba hovoriť pravdu!“ Nič iné som nerobil, len som citoval napríklad z knihy Romana Holeca „Tragédia v Černovej“. Túto knihu vydala Matica slovenská.

  • Dobre. Vážení kolegovia, bol tu návrh, aby sme si uctili Černovú a obete v Černovej minútou ticha. Ak je všeobecný súhlas (súhlasná reakcia pléna), tak poprosím.

  • Minúta ticha.

  • Ďakujem veľmi pekne.

    Vážené kolegyne, kolegovia, vystúpením prihlásených s faktickými poznámkami sme ukončili vystúpenia v rozprave. Dovoľte mi, aby som vyhlásil rozpravu za skončenú. Zároveň by som prerušil rokovanie o tomto bode programu. Keďže sme sa dohodli, že hlasovať o obidvoch tých návrhoch, ktoré sme prerokovali, budeme hneď po skončení rozpravy, tak vyhlasujem ešte poslednú 10-minútovú prestávku na poradu klubov.

  • Reakcie z pléna.

  • Je potrebné, mám od spravodajcu informáciu, že je potrebné ešte doriešiť niektoré veci vo väzbe na, upozorniť kluby a prebrať hlasovanie, lebo ide o veľmi zložitú vec. Odpustite, 10 minút vydržíme ešte a za 10 minút to...

  • Reakcie z pléna.

  • Dobre, takže 5 minút. Dobre? Päť minút prestávka. Dohodnutí!

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Kolegyne, kolegovia, poprosím vás, aby ste zaujali svoje miesta, budeme hlasovať o prerokovaných bodoch programu 14. schôdze.

    Ako o prvom budeme hlasovať v druhom čítaní o

    návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Slotu, Anny Belousovovej, Rafaela Rafaja a Rudolfa Pučíka na vydanie zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku (tlač 396).

    Poprosím pána poslanca Minárika, aby ako spoločný spravodajca uvádzal návrh hlasovania.

  • Pán predseda, ďakujem za slovo. Vážené kolegyne a kolegovia, v rozprave vystúpilo desať pánov poslancov a poslankýň, z toho páni poslanci Liška a Hrušovský dali pozmeňujúci návrh. Bude to možno trošku zložitejšie, ako by sa zdalo, na sedemparagrafový zákon máme 14 pozmeňujúcich návrhov. Môžeme pristúpiť k hlasovaniam o návrhoch, ktoré máme v časti IV spoločnej správy, a to takto: Budeme spolu hlasovať o bodoch 1 až 4 a 6 s odporučením gestorského výboru schváliť. Potom budeme hlasovať o bode 7, ktorý na osobitné hlasovanie vyňal pán poslanec Liška, pretože koliduje s jedným z jeho návrhov. Potom budeme hlasovať o jeho návrhoch, ktorých je 6. Ja by som sa chcel opýtať pána kolegu, že ako chce hlasovať, že či en bloc alebo...

  • Reakcia poslanca.

  • Tak budeme hlasovať jednotlivo o týchto návrhoch. A keď nebudeme mať prijatý nejaký vylučujúci návrh, budeme hlasovať ešte o návrhu pána poslanca Hrušovského. To sú všetky pozmeňujúce návrhy.

    Môžeme pristúpiť k hlasovaniu. Najprv o bodoch 1 až 4 a 6 zo spoločnej správy s odporúčaním gestorského výboru schváliť. Pán predsedajúci, dajte hlasovať.

  • Hlasovanie.

  • 135 prítomných, 98 za, 12 sa zdržalo, 25 nehlasovalo.

    Konštatujem, že body 1 až 4 a bod 6 sme schválili.

  • Ďalej hlasujeme o bode 7 zo spoločnej správy s odporučením gestorského výboru schváliť.

  • Hlasovanie.

  • 136 prítomných, 4 za, 96 proti, 15 sa zdržalo, 21 nehlasovalo.

    Konštatujem, že tento bod sme neodsúhlasili.

  • O bode č. 5 hlasovať nemôžeme, pretože je v kolízii so schválenými bodmi 3 a 4. Môžeme pristúpiť k hlasovaniu o návrhoch pána poslanca Lišku. Najprv budeme hlasovať o bode č. 1. To je zmena prvej vety v § 1.

  • Hlasovanie.

  • 139 prítomných, 29 za, 4 proti, 85 sa zdržalo, 21 nehlasovalo.

    Konštatujem, že tento návrh sme neprijali.

  • O bode č. 2 nehlasujeme, hlasovali sme v spoločnej správe. O bode č. 3a hlasovať nemôžeme, pretože sme vyriešili v bode 3 a 4 spoločnej správy. Môžeme hlasovať o bode č. 3b, to je vlastne doplnok faksimile a citátu Andreja Hlinku k tej buste na tú tabuľu.

  • Hlasovanie.

  • 136 prítomných, 41 za, 2 proti, 72 sa zdržalo, 21 nehlasovalo.

    Tento návrh sme neschválili.

  • Ďalej budeme hlasovať o bode č. 4, čo je vypustenie odseku 2 z § 4, teda ochrana blízkeho okolia Mauzólea Andreja Hlinku v Ružomberku.

  • Hlasovanie.

  • 139 prítomných, 31 za, 15 proti, 72 sa zdržalo, 21 nehlasovalo.

    Tento návrh sme neschválili.

  • O bode č. 5 hlasovať nemôžeme, je totožný s bodom č. 6 spoločnej správy. O bode č. 6 budeme hlasovať, to je vlastne tá alternatíva k bodu 7 spoločnej správy.

  • Hlasovanie.

  • 139 prítomných, 114 za, 5 sa zdržalo, 20 nehlasovalo.

    Tento návrh sme prijali.

  • Schválením tohto bodu sa stal návrh pána poslanca Lipšica, ale predniesol pán Hrušovský, bezpredmetný. A vzhľadom na oprávnenia, ktorými ma vystrojil môj gestorský výbor, odporúčam, aby sme hlasovali o postúpení do tretieho čítania.

  • Hlasujeme o postúpení do tretieho čítania.

  • Hlasovanie.

  • 134 prítomných, 100 za, 2 proti, 9 sa zdržalo, 23 nehlasovalo.

    Konštatujem, že sme návrh zákona postúpili do tretieho čítania.

    Otváram rozpravu. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť. Nie. Končím možnosť prihlásiť sa. Uzatváram rozpravu a budeme, pán spravodajca, hlasovať v treťom čítaní.

  • Pán predseda, dajte hlasovať o zákone ako o celku s odporučením gestorského výboru schváliť.

  • Hlasujeme o návrhu zákona ako o celku.

  • Hlasovanie.

  • 136 prítomných, 94 za, 26 proti, 14 sa zdržalo, 2 nehlasovali.

  • Ďakujem pekne, pán spravodajca.

  • Konštatujem, že sme schválili návrh zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku.

    A teraz pristúpime k hlasovaniu o podaných návrhoch k

    pripomenutiu si 100. výročia tragédie v Černovej.

    Hlasovať budeme v poradí, ako boli prednesené v rozprave.

    Ako prvý som v rozprave vystúpil a predniesol som návrh uznesenia Národnej rady. Prezentujeme sa a hlasujeme.

  • Ruch v sále.

  • Hlasujeme o návrhu, ktorý som predniesol ako prvý.

  • Hlasovanie.

  • 142 prítomných, 140 za, 1 proti, 1 nehlasoval.

  • Konštatujem, že sme prijali návrh uznesenia.

    Pýtam sa navrhovateľov, ktorí vystúpili v rozprave s návrhmi na iný text uznesenia, či chcú, aby sme hlasovali o týchto návrhoch. Vzhľadom na to, že sme odhlasovali návrh, ktorý som predniesol ako vyhlásenie Národnej rady, nebudeme hlasovať o ďalších návrhoch.

    Procedurálny návrh, pán predseda Slota?

  • Reakcia poslanca.

  • Pán poslanec Palko, procedurálny?

  • Pán predseda, len som chcel povedať to, čo ste povedali sám pred chvíľkou, sťahujeme náš návrh a nežiadame o ňom hlasovať.

  • Ďakujem. Pani podpredsedníčka Belousovová.

  • Ja chcem len pozvať všetkých poslancov, poslankyne a každého, kto bude mať záujem, o 13.15 hodine sa otvára výstava Černovská tragédia. Bude to tu dole vo foyer. Takže všetci ste vítaní. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne. Dámy a páni, tým sme odhlasovali prerokované body programu. Budeme pokračovať v rokovaní ešte prerokovaním, vzhľadom na to, že je tu pán minister hospodárstva, pán Ľubomír Jahnátek, bodmi o vládnom návrhu č. 51 a vládny návrh zákona o investičnej pomoci a návrhom na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s dohodou. Potom preruším rokovanie a budeme pokračovať tak, ako sme sa dohodli, v pondelok ráno o 9.00 hodine zaradeným bodom Petícia občanov a ďalšími neprerokovanými bodmi.

    Takže poprosím teraz o kratučkú prestávku a budeme pokračovať rokovaním o návrhoch, ktoré prednesie v zastúpení vlády pán minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek. Ďakujem.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Vážené kolegyne, kolegovia, v záujme toho, aby sme ešte prerokovali veci, kde máme pripravených aj navrhovateľov, aj spravodajcov, a v rámci racionality rokovania, aj napriek tomu, že sme zažili emotívne silné rokovanie, poprosím, keby tí, ktorí chcú zostať, aby zaujali miesta v poslaneckých laviciach, aby sme mohli pokračovať ešte na 50 minút v rokovaní Národnej rady, aby sme prebrali aspoň dva body programu, ktoré ešte máme. Ďakujem veľmi pekne za pochopenie. Poprosím, vážených kolegov, naozaj posadiť sa, opustiť sálu, kto chce opustiť. Poprosím pánov poslancov, ktorí radi diskutujú o vedení schôdze a o rokovacom poriadku, keby mi pomohli urobiť poriadok v rokovacej sále. No dobre, zdá sa, že je pokoj.

    Takže, vážené kolegyne, kolegovia, pokračujeme v prerušenej rozprave v druhom čítaní o

    vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 354).

    Pán minister Ľubomír Jahnátek, máte slovo. A poprosím tiež pána spoločného spravodajcu z výboru pre hospodársku politiku, pána poslanca Janiša. Pána poslanca Janiša by som poprosil, keby zaujal miesto pre spravodajcu. Ďakujem pekne.

    Pán minister, máte slovo.

  • Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, ja som si počas včerajšej rozpravy stačil zachytiť niektoré pripomienky poslancov a chcel by som veľmi stručne...

  • Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.

  • Ešte len, pán minister, ak môžem povedať, chcete vystúpiť v rozprave, lebo ešte sú dvaja poslanci prihlásení do rozpravy. Tak ak chcete záverečné slovo. Dobre, takže nie. Takže ja som bol v tom, že chcete vystúpiť, prepáčte. Takže potom ešte chcem pripomenúť, že sú do rozpravy prihlásení páni poslanci Magdaléna Vášáryová a Martin Kuruc. Takže prepáčte, prosím, ak som spôsobil zmätok.

    Poprosím pani poslankyňu Vášáryovú, má slovo ešte v rozprave. Rovnako pripraví sa pán poslanec Martin Kuruc.

  • Pán predsedajúci, pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, na požiadanie zástupcov historických banských miest by som rada pridala niekoľko argumentov proti novele zákona, ktorý prerokovávame, a venovať sa chcem najmä § 33a, ktorý hovorí o vecnom bremene.

    Navrhované ustanovenie vyburcovalo nielen predstaviteľov, ale aj občanov starobylých banských miest, ktoré doslovne stoja na voľakedy bohato využívaných žilách zlata, striebra a medi a iných druhov nerastného bohatstva, ktorým bolo územie Slovenska po stáročia také známe. V 50. rokoch stratili vlastníci domov a pozemkov v intravilánoch týchto miest právo na svoj majetok. Rok 1989 a ako jeho dôsledok aj reštitúcie a navrátenie zhabaného súkromného majetku bývalým vlastníkom, a tým aj obnovenie úcty k súkromnému vlastníctvu aspoň čiastočne napravili krivdu spáchanú zoštátňovaním. Dnes nami prerokovávaná novela vracia akoby možnosť z opakovania krívd, neprávostí a vyvlastňovania. Navrhovaná právna úprava totiž znovu umožňuje zasahovanie do slobody rozhodovania vlastníka o svojom majetku.

    Aké následky bude mať táto úprava na rozvoj historických a kultúrnych klenotov Slovenska, ktoré predstavujú banské mestá? Dovoľte, aby som si na túto otázku zodpovedala. Podľa predstaviteľov Banskej Štiavnice, Kremnice a iných miest a obcí bude prijatie § 33a jednoznačne znižovať ceny nehnuteľností, ktoré stáročia stoja na týchto dobývacích územiach, a tým zabrzdí ich rozvoj nielen ako turistických centier, ale aj rozvoj ich domovských miest a obcí pre ich občanov. Majetky klesnú na cene. Možno predpokladať aj pokles záujmu investorov podnikať na takomto území, pretože nebudú vedieť, či sa ustanovenie § 33a tohto zákona v krátkej budúcnosti nedotkne ich majetkov, čo bude znamenať ďalšiu stagnáciu ekonomického rozvoja týchto miest. Ak by sa vecné bremeno malo upraviť len na prípady už povolenej banskej činnosti, potom by bolo treba zmeniť aj podmienky konania o tomto povolení a aj celú úpravu riešenia stretu záujmov.

    Argumentom za túto novelu je záujem štátu ako vlastníka a diskriminácia banského úradu zo strany občanov, ktorý vraj nie je schopný presadiť svoje riešenia. Má to znamenať, že súkromný vlastník obmedzuje v činnosti veľký a všemocný štát? To už pomaly vyzerá ako spor o tom, čo bolo skôr – vajce alebo sliepka? Ale treba jasne preto povedať, že bez občana vlastníka, teda suveréna štátu, ktorý vraj vydiera podľa tohto zákona, diskriminuje a vydiera dobromyseľný štát, bez tohto občana štát neexistuje. Existujú len politické a hospodárske záujmy tých v dnešnej vláde, ktorí na svoj zvolený čas zastupujú svoje politické a iné záujmy seba a svojich lobistov.

    Má sa teda vychádzať v ústrety ťažobným spoločnostiam na úkor občanov a ich majetku a aj na úkor legitímnych predstaviteľov občanov mesta a na úkor ich predstáv, ako by sa mal daný priestor využívať. To nie je spôsob myslenia hodný vyspelej európskej krajiny, keď sa obmedzuje občanom a ich právoplatným zástupcom na miestnej úrovni rozhodujúci hlas v takých závažných otázkach, ako je rozvoj ich okolia. Ako bude možné naplánovať budúcnosť dotknutých miest, ktoré už aj tak plávajú a tonú v obrovských problémoch?

    Spomeňme si len na to, že z rozpočtu, zo štátneho rozpočtu vypadli peniaze, niekoľko miliónov pre tieto mestá. Pre Banskú Štiavnicu napríklad 15 miliónov. Nikto ich nevrátil do rozpočtu, ktorý dnes v porovnaní s momentom, keď týchto 15 miliónov pre Štiavnicu na riešenie náhlych prípadov bolo uvoľnených v rozpočte. Vtedy bol rozpočet o niekoľko desiatok miliárd menší a niekoľko desiatok miliárd väčší rozpočet nemá pre Banskú Štiavnicu tieto milióny.

    Čo spôsobí neistota postoja štátu voči súkromnému vlastníctvu do budúcnosti rozvoja týchto miest? A pritom konanie o vecnom bremene môže nastúpiť bez ohľadu na to, či sa ložisko bude dobývať. Alebo je to len zastierací manéver? Niekto druhý môže obmedziť naše nakladanie s naším súkromným majetkom? A čo ak potom nakoniec nebude dané povolenie na ťažbu alebo posudok vplyvov na životné prostredie bude negatívny, alebo nebude dané potom povolenie na banskú činnosť? Čo sa stane?

    Prečítajme si z § 33a bod A písm. e): „Ak nedôjde k vyriešeniu stretu záujmov, vzniká v neprospech vlastníka možnosť prednostného práva kúpy pozemkov nachádzajúcich sa v dobývacom priestore.“ Nemáme dostatok príkladov, takýchto príkladov z minulosti? Alebo aj z polovice 90. rokov z takýchto manipulácií? Naozaj je to pre nás zákonodarcov také nepredstaviteľné? Vôbec nie. A tohto sú si občania i zástupcovia historických banských miest vedomí. A preto ma požiadali, aby som aj v ich mene pozdvihla hlas v našom pléne.

    Hovorí sa v tomto zákone, že právoplatní majitelia dostanú primeranú náhradu. Je to len náhoda, že sa v zákonoch používa slovo primeraný – a aj v tomto? A to je aká? Nebude to náhodou taká primeraná náhrada ako vo filme s Janom Werichom, keď varili cesto, teda chceli piecť cesto a dávali všetkého „přiměřeně“? Odsek 3 § 33a je aj preto protiústavný. Totiž o primeranej náhrade sa musí rozhodnúť podľa našej platnej ústavy a aj podľa stavebného poriadku v tom istom konaní, v ktorom sa zriadi vecné bremeno. Tieto konania nie je možné oddeliť, a preto akákoľvek úprava primeranej náhrady je v tomto zákone nadbytočná a akékoľvek odkazovanie na samostatné konanie je v rozpore s čl. 20 ods. 4 našej platnej Ústavy Slovenskej republiky. A preto sa pripájam k pani poslankyni Kramplovej, ktorá žiadala, aby to zmizlo z nášho rokovania vôbec a z tohto zákona zvlášť.

    Môžete sa spýtať, prečo sa historické mestá nebránili skôr a prečo sa nesnažili o vyčlenenie svojich historických častí spod dobývacích priestorov už skôr. Áno, boli by to veľmi rady urobili. A prečo to neurobili? Lebo nemohli. Lebo pri ich určovaní do dňa účinnosti zákona č. 219/2007 neprebehli výberové konania podľa § 24 ods. 9 tohto zákona, a teda mestá nemohli legitímne obhajovať svoje záujmy.

    Ak sa chce teda predkladateľ novely zákona vyhnúť podozreniu, že mu v tejto novielke ide o serióznejší prístup a nesúhlasí s týmito zámermi, ktoré vyčítali zástupcovia banských miest v tomto návrhu, musí vypustiť článok o vecnom bremene alebo umožniť banským historickým mestám a všetkým postihnutým oblastiam najprv požiadať o možnosť zrušenia dobývacieho priestoru.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem, pani poslankyňa, za vystúpenie. Teraz v rozprave ako posledný vystúpi pán poslanec Martin Kuruc. Vzdávate sa? Dobre, ďakujem pekne. Takže vážené kolegyne, kolegovia, tým vyhlasujem rozpravu za skončenú.

    K rozprave chce zaujať stanovisko pán minister, má slovo.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci, takže na druhýkrát. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, myslím si, že niektoré tie diskusné príspevky alebo tie argumenty sa opakovali, takže ja som si poznačil také tri zásadné, ktoré si myslím, že by bolo treba vysvetliť.

    Najprv by som reagoval na pani poslankyňu Tkáčovú, ktorá dosť, by som povedal, nevyberaným spôsobom osočovala ministerstvo hospodárstva a úradníkov na ministerstve hospodárstva, že si uzurpujú moc. Ja by som chcel pani poslankyni pripomenúť, že áno, súhlasím s tým, že komisia pre výber dobývacieho priestoru je jedným z rozhodujúcich krokov v celom tom procese konečného (finálneho) dobývania, ale chcem podotknúť, že ministerstvo hospodárstva navrhovalo minoritu v tejto skupine. Čiže myslím si, že nie je správne, keď sme obviňovaní z toho, čo sme neurobili. Naša požiadavka bola jeden zástupca obvodného životného prostredia, jeden zástupca obce, jeden Slovenskej banskej komory a len dvaja pracovníci obvodného banského úradu. Čiže myslím si, že tým som dostatočne zodpovedal túto prvú pripomienku.

    Priznám sa, neviem, odkiaľ pani poslankyňa zobrala svoje argumenty k pripomienke k bodu 4, kde vyslovila obavu, že vlastne týmto zákonom dôjde k vylúčeniu aplikácie zákona o EIA, a chcem ubezpečiť, že práve naopak, tá EIA tam musí byť a že v žiadnom prípade, v žiadnom prípade neumožňuje výkon banskej činnosti bez povolenia. Čiže znovu tu došlo asi k nesprávnemu pochopeniu textu, ktorý sme predložili do parlamentu.

    Ale ten najpodstatnejší problém je vlastne vecné bremeno. A myslím si, že tu dochádza k určitej mylnej predstave, ako to s tým vecným bremenom v skutočnosti je. Chcel by som predovšetkým povedať, že vecné bremeno nie je možné stotožňovať s vyvlastnením, pretože medzi týmito dvomi právnymi inštitútmi existuje podstatný rozdiel. Kým v prípade vyvlastnenia dochádza k absolútnemu zásahu do vlastníckeho práva a vlastník pozemku na základe zásahu úradnej moci o svoj pozemok a vlastníctvo k nemu príde, v prípade vecného bremena zostáva vlastníctvo k pozemku zachované, len je vlastník povinný, ale prirodzene za primeranú náhradu, strpieť určité obmedzenie svojho vlastníctva. Už v dnešnej úprave umožňuje stavebný zákon na účely dobývania ložiska vyvlastnenie vo verejnom záujme, znamená to, že ak by stret záujmov nebol vyriešený, mohlo by sa v najextrémnejšom prípade pristúpiť podľa dnes platnej úpravy k tomuto absolútnemu zásahu do vlastníckeho práva, to jest k vyvlastneniu.

    Nie je však záujmom ministerstva hospodárstva, aby sa len vyvlastňovalo, preto navrhujeme kompromisné riešenie, ktoré na jednej strane zachováva vlastnícke právo vlastníka nehnuteľnosti, na druhej strane umožní ťažiarovi ťažiť a nakoniec zohľadňuje aj záujem štátu ako vlastníka nerastného bohatstva na jeho ochrane a využití. Vecné bremeno nepochybne prináša zásah do vlastníctva nejakého pozemku, ale len táto skutočnosť nie je v rozpore s ústavou. V zákone sa navrhuje, že od momentu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o určení dobývacieho priestoru začína plynúť lehota 60 dní na odstránenie stretu záujmov. Je vytvorený časový priestor na dosiahnutie dohody medzi majiteľom pozemku a ťažiarom. Potenciálna hrozba vecného bremena chráni tak jedného, ako aj druhého, a to v tom zmysle, že vlastník pozemku nemôže svoje vlastníctvo využívať na marenie činností ťažiara a odmietnuť pozemok predať, ak mu ťažiar ponúka rozumnú cenu, pretože v prípade zriadenia vecného bremena môže získať menej. A na druhej strane ho ale aj chráni, pretože majiteľ pozemku môže dohodu odmietnuť, ak by mu ťažobná spoločnosť ponúkala neprimerane nízku cenu, v tomto prípade má istotu, že v prípade zriadenia vecného bremena získa viac.

    Ak sa ale dohoda nedosiahne, môže vzniknúť vecné bremeno, a to na základe rozhodnutia obvodného banského úradu. Banský úrad bude musieť preskúmať všetky ústavné a zákonné podmienky vzniku vecného bremena a na základe toho rozhodne. Podstatnou súčasťou rozhodnutia bude aj rozhodnutie o primeranej náhrade, a to na základe všeobecnej hodnoty majetku. Banský úrad nie je viazaný návrhom ťažobnej spoločnosti na zriadenie vecného bremena, a ak zistí, že podmienky nie sú splnené, tak návrhu nevyhovie, ale ak rozhodne a majiteľ pozemku nebude spokojný, napríklad s výškou primeranej náhrady, môže sa obrátiť na Hlavný banský úrad, a ak nebude spokojný ani s jeho rozhodnutím, má v každom momente právo obrátiť sa na súd, aby tento rozhodol o vecnom bremene, o miere obmedzenia vlastníctva alebo aj o výške primeranej náhrady. Do toho momentu, do konečného rozhodnutia súdu sa nemôže začať s ťažobnou činnosťou. Verím, páni poslanci, panie poslankyne, že uznávame aspoň nezávislosť a objektívnosť slovenských súdov.

    Primeranú náhradu bude musieť majiteľovi pozemku uhradiť ťažobná spoločnosť. A nakoniec, ak bude ťažba ukončená alebo ak nariadi súd ukončenie činnosti na pozemku jeho majiteľa, má ťažobná spoločnosť povinnosť vrátiť pozemok do pôvodného stavu, ak to na základe ťažobnej činnosti nebude možné, má povinnosť zaplatiť primeranú náhradu a majiteľovi pozemku sa v plnej miere a bez obmedzenia obnovujú jeho práva k vlastníctvu.

    Skončil som.

  • Ďakujem. Pán spravodajca pravdepodobne tiež chce zaujať stanovisko. Má slovo.

  • Ak by nebol vystúpil pán minister, tak to by som ani nevystúpil ja, ale mám dojem, že pán minister prečítal právne stanovisko, ktoré mu niekto pripravil, ale pozrime sa na problém § 33a z normálneho, pragmatického, ľudského hľadiska, nie právneho, ale z normálneho.

    Paragraf 33a vášho návrhu hovorí, a citujem, pán minister: „Ak nedôjde k vyriešeniu stretov záujmov“ a tak ďalej „do 60 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia obvodného banského úradu o určení dobývacieho priestoru, vzniká v neprospech fyzických a právnických osôb, vlastníkov alebo iných oprávnených užívateľov“ atď. „strpieť bremeno spočívajúce v povinnosti strpieť za primeranú náhradu obmedzenia spočívajúce“, pán minister, teraz hovoríte, že sa nebude dobývať, „spočívajúce v povinnosti strpieť za primeranú náhradu obmedzenia. Povinnosť umožniť dobývať výhradné ložisko, umožniť zamestnancom organizácie vstupovať na pozemky v dobývanom priestore, v strpení umiestnenia a udržiavania dočasných zariadení, v strpení vykonania nevyhnutných opatrení na účel zabránenia závažného poškodenia životného prostredia, možnosti prednostného práva kúpy pozemkov nachádzajúcich sa v dobývanom priestore.“

    Pán minister, presne tak ako pri diaľniciach. Nemusíte stavať na vlastnom pozemku, budete stavať diaľnice na cudzích pozemkoch s tým, že to v budúcnosti nejako vyriešite. Porušujete úplne základné ústavné práva občanov Slovenskej republiky vlastniť majetok a tento majetok chrániť. A ak na tento majetok siahnuť, tak len v zmysle zákona a ten zákon musí byť v zmysle ústavy. Toto je v jasnom rozpore s ústavou.

    Vy v odseku 6 toho istého paragrafu hovoríte: „Zriadenie vecného bremena nie je dotknutá právomoc súdu rozhodnúť o riešenie stretu záujmov.“ To značí, že rozhodnutie, ktoré vydá váš banský úrad o tom, že fyzická alebo právnická osoba musí strpieť vecné bremeno, ja sa mám právo odvolať na súd a až po rozhodnutí súdu mi niekto vstúpi na môj pozemok a dá mi naň vecné bremeno. Nie skôr! Nie na základe rozhodnutia úradníkov banského úradu.

    Pán minister, toto je Ústava Slovenskej republiky, a nie to, čo ste tu teraz vysvetľovali.

  • Toto bola spravodajská správa pána poslanca Janiša. Ja ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Nasleduje ďalší bod, ktorým je druhé čítanie o

    vládnom návrhu zákona o investičnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

    Tento vládny návrh zákona ste dostali pred prvým čítaním ako tlač 367 a spoločnú správu výborov máme ako tlač 367a.

    Pán minister, znovu vás poprosím, aby ste odôvodnili vládny návrh zákona.

    Ďakujem pánovi spravodajcovi a poprosil by som pána poslanca Pelegriniho, alebo kto bude? Pán predseda výboru je pripravený na spravodajskú správu? Pán poslanec Pelegrini tu nie ako spravodajca. Prosím?

  • Reakcia z pléna.

  • Áno, pán predseda, tak poprosím zaujať miesto pre spravodajcov.

    Nech sa páči, pán minister.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená pani poslankyňa, vážení jedenásti poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, cieľom predloženého návrhu je upraviť podmienky poskytovania investičnej pomoci na rozvoj regiónov, formy investičnej pomoci, postup a pôsobnosť orgánov verejnej správy pri ich poskytovaní a kontrole ich použitia s dôrazom na zrovnoprávnenie domácich a zahraničných investorov, ako aj transparentnosť poskytovania investičnej pomoci v Slovenskej republike.

    Návrh zákona zachováva kontinuitu poskytovania investičných stimulov, inkorporuje nové usmernenie Európskej komisie pre národnú regionálnu pomoc na roky 2007 – 2013 a upravuje podmienky poskytovania investičnej pomoci na počiatočné investície a tvorbu nových pracovných miest. Podmienky a limity na poskytovanie jednotlivých foriem investičnej pomoci sú v návrhu upravené diferencovane podľa odvetvia a regiónu pri zachovaní princípu vyššej miery pomoci projektom s vyššou mierou sofistikovanosti a pridanej hodnoty v menej rozvinutých regiónoch.

    Pretože návrh spĺňa znaky transparentnej schémy regionálnej investičnej pomoci, čo znamená, že na jeho základe bude možné poskytovať štátnu pomoc priamo bez nutnosti ďalšieho schvaľovania jednotlivých prípadov štátnej pomoci Európskou komisiou, pretože investičná pomoc poskytnutá podľa podmienok tohto zákona bude považovaná za štátnu pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom podľa čl. 87 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

    Keďže predložený návrh zákona predstavuje prehľadný rámec poskytovania investičnej pomoci v Slovenskej republike a bude prispievať k vytváraniu dôveryhodného podnikateľského prostredia pre domácich a zahraničných investorov, dovoľujem si požiadať o jeho schválenie.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán minister.

    Pripraví sa pán spravodajca, len ešte s procedurálnym návrhom pán poslanec Urbáni. Má slovo. Zapnite mu mikrofón, prosím.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Ja by som len rád informoval ctenú snemovňu, že pri hlasovaní o Černovej som zistil až teraz, že omylom som hlasoval proti. Samozrejme, že som chcel hlasovať za. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pán poslanec. Takže nech sa páči, pán spravodajca má slovo teraz.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som predložil spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona o investičnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 367) v druhom čítaní.

    Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 498 z 12. septembra 2007 pridelila vládny návrh zákona o investičnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov na prerokovanie v druhom čítaní vo výboroch do 15. októbra 2007 a v gestorskom výbore do 16. októbra 2007 nasledovným výborom: ústavnoprávnemu výboru, výboru pre financie, rozpočet a menu, výboru pre hospodársku politiku, výboru pre pôdohospodárstvo, životné prostredie a ochranu prírody, výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výboru pre sociálne veci a bývanie. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrhu zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorského výboru žiadne stanovisko k predmetnému návrhu zákona.

    Vládny návrh zákona o investičnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 367) prerokovali výbory, ktorým bol pridelený, nasledovne: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky prerokoval návrh zákona 9. októbra 2007 a uznesením č. 224 odporučil Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona schváliť so zmenami a doplnkami uvedenými v prílohe uznesenia. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu uznesením č. 195 z 11. októbra 2007 odporučil Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi uvedenými v prílohe uznesenia. Výbor pre hospodársku politiku uznesením č. 205 z 11. októbra 2007 odporučil Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona schváliť so zmenami a doplnkami uvedenými v prílohe uznesenia. Výbor pre pôdohospodárstvo uznesením č. 162 z 10. októbra 2007 odporučil návrh zákona schváliť s pripomienkami uvedenými v uznesení. Výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj prerokoval návrh zákona 2. októbra 2007 a uznesením č. 115 odporučil Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona schváliť s pripomienkami v prílohe. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie o návrhu nerokoval, nakoľko v deň konania schôdze výboru nebol uznášaniaschopný.

    Z uznesení výborov Národnej rady Slovenskej republiky uvedených pod bodom III tejto správy v časti IV vyplývajú pozmeňujúce návrhu pod bodom 1 až 15. Gestorsky výbor v súlade s § 79 ods. 4 písm. e) rokovacieho poriadku odporúča Národnej rade Slovenskej republiky o bodoch 1, 3, 4, 6, 7, 9 až 15 hlasovať spoločne s odporúčaním schváliť. O bodoch 2 a 5 hlasovať spoločne s odporúčaním neschváliť. A o bode 8 hlasovať s odporúčaním neschváliť.

    Gestorsky výbor na základe stanovísk výborov v súlade s § 79 ods. 4 a § 83 rokovacieho poriadku odporúča Národnej rade Slovenskej republiky vládny návrh zákona o investičnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov schváliť.

    Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona o investičnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 367a) v druhom čítaní bola schválená uznesením č. 227 zo 16. októbra 2007. Súčasne ma výbor poveril predložiť Národnej rade Slovenskej republiky spoločnú správu výborov o výsledku prerokovania návrhu zákona a poveril ma právomocami podľa § 81 ods. 2, § 83 ods. 4, § 84 ods. 2 a § 86 rokovacieho poriadku.

    Pán podpredseda, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

  • Ďakujem pekne, pán spravodajca.

    Otváram rozpravu. Písomne mám prihlásených pána poslanca Pásztora za SMK a pána poslanca Jozefa Mikuša z SDKÚ – DS.

    Takže ako prvý, pán poslanec Pásztor, nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážená Národná rada, vládny návrh zákona o investičnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 367), tak ako som uviedol vo svojom vystúpení v prvom čítaní, podľa môjho názoru nenaplní v plnom rozsahu cieľ, ktorý je uvedený v dôvodovej správe tohto návrhu zákona.

    V § 12 návrhu zákona sa požaduje od žiadateľa investičnej pomoci, aby opakovane predkladal údaje a prílohy, ktoré už raz predložil, a to bez ohľadu na to, či uplynula lehota na ich predloženie. Ďalej ministerstvo v návrhu zákona nemá stanovenú lehotu, dokedy je povinný predložiť návrh na poskytnutie investičnej pomoci vláde Slovenskej republiky na schválenie. Takisto v návrhu zákona vláda Slovenskej republiky nemá určenú lehotu, kedy je povinná o tomto návrhu rozhodnúť. Jedná sa konkrétne o § 13 ods. 1 a 2 návrhu zákona.

    V prípade obstarania dlhodobého hmotného majetku pre priemyselnú výrobu v okresoch, kde je miera nezamestnanosti o 50 % vyššia, ako je priemerná miera nezamestnanosti v Slovenskej republike, návrh zákona umožňuje zníženie požadovanej sumy 800 mil. Sk na 200 mil. Sk a v prípade, že sa jedná o cestovný ruch z 500 mil. Sk na 100 mil. Sk. Moje osobné skúsenosti sú také, že aj suma 200 mil. Sk pre priemyselnú výrobu a 100 mil. Sk pre cestovný ruch budú veľmi vysoké sumy a odradia potenciálnych záujemcov, aby v týchto regiónoch investovali. Preto by bolo nutné túto sumu znížiť.

    Na základe uvedeného k vládnemu návrhu zákona o investičnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov si dovoľujem podať nasledujúce pozmeňujúce návrhy:

    1. V § 4 ods. 2 navrhujem sumu „400 mil. Sk“ nahradiť sumou „200 mil. Sk“.

    2. V § 4 ods. 3 navrhujem sumu „200 mil. Sk“ nahradiť sumou „100 mil. Sk“.

    3. V § 7 ods. 2 navrhujem sumu „250 mil. Sk“ nahradiť sumou „120 mil. Sk“.

    4. V § 7 ods. 2 navrhujem sumu „100 mil. Sk“ nahradiť sumou „50 mil. Sk“.

    Odôvodnenie: Skúsenosti z regiónov, kde miera nezamestnanosti je vysoká a sú vzdialené od Bratislavy bez vybudovanej infraštruktúry, je málo silných potenciálnych investorov, ktorí by uvedené podmienky ohľadom investícií dokázali splniť, a preto je žiaduce tieto sumy znížiť.

    5. V § 12 ods. 3 navrhujem nasledovné znenie: „Prílohou k žiadosti je

    a) záväzné vyhlásenie o úplnosti a správnosti údajov uvedených v investičnom zámere a v jeho prílohe, že ku dňu podania nedošlo k žiadnym zmenám,

    b) záväzné vyhlásenie žiadateľa, že najneskôr do 24 mesiacov od doručenia rozhodnutia po schválení investičnej pomoci začne obstarávanie dlhodobého hmotného a nehmotného majetku a že najneskôr do 3 rokov od doručenia rozhodnutia o schválení investičnej pomoci začne vykonávať podnikateľskú činnosť uvedenú v investičnom zámere.“

    Zámerom tohto návrhu je, aby žiadateľ nemusel ešte raz predkladať tie isté prílohy, ktoré už ministerstvo má, lebo tieto už predložil pri podaní žiadosti o schválení investičného zámeru ministerstvu.

    6. V § 13 ods. 1 navrhujem nasledovné znenie: „Ak žiadateľ spĺňa podmienky na poskytnutie investičnej pomoci, podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov ministerstvo do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti žiadateľa predloží návrh na poskytnutie investičnej pomoci vláde Slovenskej republiky na schválenie. Vláda Slovenskej republiky do 30 dní odo dňa doručenia návrhu ministerstvom o návrhu rozhodne.“

    Odôvodnenie: Vzhľadom na to, že návrh neurčuje lehotu pre ministerstvo, aby žiadosť o poskytnutie investičnej pomoci predložilo vláde Slovenskej republiky a tejto neurčuje lehotu, dokedy má o investičnej pomoci rozhodnúť, navrhujem, aby boli tieto lehoty stanovené, aby žiadatelia nemuseli čakať neprimerane dlho na rozhodnutie, či ich návrh bude, alebo nebude schválený, a tým odstráni ich neistotu.

    Na záver: o bodoch 1 až 3 a 4 navrhujem hlasovať spoločne a o ďalších bodoch samostatne.

    Ďakujem za vašu pozornosť. Ďakujem, pán predseda.

  • Ďakujem pekne, pán poslanec. Faktické poznámky na vaše vystúpenie nie sú.

    Posledný v rozprave vystúpi pán poslanec Mikuš.

  • Ďakujem pekne, vážený pán predseda. Vážené kolegyne, iba kolegovia, pán minister, dovoľte mi vystúpiť v druhom čítaní k návrhu zákona o investičnej pomoci.

    Prvý pocit, ktorý ma premkol, keď som si prečítal prvýkrát návrh zákona o investičnej pomoci, bolo „déja vu“. Neboli sme raz už v tejto krajine v podobnej situácii? V polovici 90. rokov parlament prijal predpisy na nový spôsob privatizácie, ktorý mal stvoriť tzv. slovenskú kapitálotvornú vrstvu. Musím sa priznať, že aj našou vinou nebol tento proces dostatočne vyhodnotený možno dodnes. Dnes vieme len toľko, že po nových slovenských kapitalistoch odchovaných na privatizácii sa rýchlo zaprášilo a sprivatizované podniky sú už v úplne iných rukách. Vieme aj to, že podnikateľské prostredie na Slovensku sa vtedy silno zdeformovalo a hore komínom vyleteli peniaze, ktoré mohli skončiť povedzme v školách alebo v nemocniciach.

    To, že na Slovensku už niet čo veľmi privatizovať, neznamená, že sa k majetku na úkor štátu nemožno dostať inak. Napríklad cez tzv. investičné stimuly. Záujemcovia už nemusia byť zakolónkovaní ako slovenská kapitálotvorná vrstva. K terajšej vláde ich však môže viazať rovnako silné puto ako privatizérov 90. rokov. Investičné stimuly sú totiž veľmi háklivý inštitút. Nie nadarmo Európska únia veľmi dôsledne stráži túto oblasť. Štátna pomoc je ľahko zneužiteľná. Politikov práve preto priťahuje ako magnet, najmä tých, ktorí volajú po silnej ruke štátu. Investičné stimuly sa využívali aj za predchádzajúcej vlády, boli tu však dva základné rozdiely. Krajina sa z prejedených 90. rokov len spamätúvala, to je ten prvý dôvod, a potrebovala veľké investície. A po druhé na poskytovanie pomoci existovali pravidlá. Podľa nich štát cielene sledoval podporu projektov zameraných na regióny s vysokou nezamestnanosťou, minimálne ku koncu predchádzajúceho volebného obdobia. Preto bola vypracovaná trojfarebná mapa, ktorá jednoznačne stanovovala, kto má a na čo nárok. Pán minister, darmo sa smejete.

    Po nástupe vlády Roberta Fica sa totiž všetko rýchlo zmenilo a v novembri 2006 vláda novelizovala pravidlá na poskytovanie individuálnej štátnej pomoci investorom a v názve nahradila pojem „štátna pomoc“ pojmom „regionálna pomoc“. A potom na výsmech nového názvu, pán minister, rýchlo rozhodla na zasadnutiach 6., 13. a 20. decembra 2006 o pomoci pre 45 projektov v celkovej hodnote takmer 10 mld. Sk. Regionálna pomoc spočívala v tom, že západné Slovensko bolo podporené 60 % týchto stimulov, stredné 25 % a východné Slovensko úbohým zvyškom. Presne naopak, ako si to vyžadujú potreby krajiny. Presne proti krasorečeniam vlády a potrebe vyrovnávania regionálnych rozdielov.

    Čakal som, čo sa bude diať ďalej. O tom som ináč informoval niekedy začiatkom tohto roka v jednom z mojich vystúpení a pokračovania som sa dočkal. Vláda navrhla alebo schválila návrh zákona o investičnej pomoci a predložila ho na rokovanie parlamentu.

    Prvá vec, ktorá ma upútala, bol plán na prideľovanie stimulov podľa tohto návrhu. Do konca funkčného obdobia tejto vlády to má byť ročne 1,5 až 2 mld. Sk. Ale môže byť aj viac. Tento rok teda vo zvyšku času od nadobudnutia účinnosti tohto zákona do konca roka sa má odklepnúť priama a nepriama štátna pomoc za 2 mld. Sk. Z minuloročného objemu vláda síce výrazne zľavuje, ale 2 mld. nie je málo. Predstavte si, že by sa napríklad toto mohlo použiť na podporu vysokých škôl. Tieto 2 mld. Sk sú už vyárendované, otázka znie – pre koho? Azda pre tých, čo sa prihlásia o stimuly hneď po schválení tohto zákona? To sa asi nestihne. Jednoducho uchádzači už musia byť nachystaní. A kto sú títo uchádzači? Logické, že musia byť vynikajúco informovaní dávno predtým, ako sa preberá tento návrh zákona v parlamente. A otázka znie, či nepodporovali dokonca vládu v jej úsilí pripraviť takýto ústretový zákon. Prečo je ústretový, poviem v krátkosti o chvíľku.

    Niektorí si azda povedia, že ak sa má pomôcť zaostávajúcim regiónom, dá sa prižmúriť oko. Veď každý sme odniekiaľ a niekedy sa stane, že aj objektívne rozhodnutie v prospech politicky či pokrvne spriazneného uchádzača môže byť čírou náhodou. Ale ja sa obávam, že tu teraz nejde o úprimnú pomoc chudobným regiónom. Podľa návrhu zákona mapa označujúca najviac odkázané okresy Slovenska ako východiskový bod na smerovanie štátnej pomoci zaniká.

    Prečítajme si, čo ju nahradí. Doteraz objektívne merateľné čísla o nezamestnanosti nahradí akési múdre rozhodnutie vlády, ktorá bude stanovovať „intenzitu“ regionálnej štátnej pomoci v jednotlivých regiónoch Slovenskej republiky. Ktovie, možno sa táto intenzita bude zhodovať s intenzitou, podľa ktorej nedávno dostali obce dotáciu na ihriská z rezervy predsedu vlády, 70 % sa ušlo vládnym starostom, zvyšok, až na pár percent, nezávislým. A ak by sa predsa len rešpektovali skutočné regionálne potreby, o čom pochybujem, pre vítaného uchádzača by mohol vzniknúť ešte iný problém, že nebude patriť do podporovaného druhu investície. Do nástupu vlády Roberta Fica boli investičné stimuly striktne viazané na vymenované odvetvia: spracovateľský priemysel, distribučné a logistické centrá, strategické investície a HI-TECH sektory, centrá strategických služieb. Podľa návrhu predloženého zákona čosi z toho ostalo, ale pribudli dve nové sorty: cestovný ruch a priemyselná výroba. Cestovný ruch je pomerne široká oblasť, dá sa tam hocičo schovať, ale zneužitiu sa dá ako-tak zamedziť. Ale priemyselná výroba, to je iná káva. Tam si už možno predstaviť ozaj hocičo.

    Veď si len spomeňte, ešte na začiatku 90. rokov sme mali ako Slovensko samostatné ministerstvo priemyslu. Takže podľa nových pravidiel región problém nebude. Problémom nebude ani odvetvie, vítaný žiadateľ o štátnu pomoc sa už do pravidiel nejako zmestí. Ani o výšku stimulu sa nemusí obávať, pretože mnohé horné limity padajú. Asi zaváži, ako veľmi sa bude o pomoc usilovať. Totiž miera subjektivity pri týchto navrhovaných pravidlách sa veľmi zvyšuje. A tam, kde nie sú pravidlá jasné a nárokovateľnosť žiadateľa sa znižuje, tam, kde dopyt bude oveľa väčší ako ponuka, bude veľmi veľká tendencia ku klientelizmu.

    Čoho sa teda môžeme dočkať po prijatí tohto zákona? Vyrovnávania regionálnych rozdielov? Znižovania miery nezamestnanosti v hladových dolinách, ktoré tak urputne vyhľadávali po Slovensku práve kandidáti SMER-u? Nových špičkových technológií, aby Slovensko nebolo len výrobnou fabrikou, kde kapitalisti zdierajú svojich robotníkov? Dočkáme sa snáď sociálnej politiky, ktorá je taká blízka predstaviteľom vládnej strany? Alebo sa dočkáme ďalšieho plytvania so štátnymi prostriedkami? S peniazmi, ktoré vláda vyberá nielen od tých, čo majú fabriky, ale aj od tých, čo nezarábajú ani priemernú mzdu? A opäť sa zviditeľní akási nová kapitálotvorná vrstva? Opäť pôjdeme v medzinárodných rebríčkoch vo výskyte korupcie smerom nadol?

    Nechcem len kritizovať, ale pri takomto návrhu musí kritika tvoriť gro môjho vystúpenia. Mám predstavu, ako v uvedenej oblasti postupovať. Možno som bol trošku kritikom aj v predchádzajúcom volebnom období, pretože si myslím, že v prvom rade, keď Slovensko už nepotrebuje veľkými peniazmi podporovať veľké investície, pretože tie časy sú už, vďakabohu, minulosťou. Z tej kaše sme sa dostali. Teraz ekonomika krajiny rastie rýchlym tempom a dúfam, že tak bude aj naďalej. A ak máme vysoké príjmy štátneho rozpočtu, netreba ich prejedať, rozdávať či dokonca z nich chmátať. Myslime na horšie časy! Nesmieme zabúdať na to, že kto v dnešnom svete stojí, tak vlastne zaostáva. V porovnaní so šikovnejšími klesá. A recept na to, ako garantovať priaznivý budúci vývoj, je investícia do vzdelania, do vedy. Alebo plaťme staré dlhy. Budeme o tom čoskoro hovoriť pri rozpočte verejných financií. Motivujme ďalšie ekonomické aktivity, ale nie takýmto, podotýkam, zlým zákonom, ktorý len deformuje. Podporme dobré podnikateľské prostredie, ale pre všetkých. Ono vytvára konkurenciu a produkuje kvalitu. A vyznačuje sa ešte jedným málo pripomínaným javom, potláča úplatkárstvo. Dokonca, nie som si istý, či to nie je aj ten najvýznamnejší dôsledok.

    Ďakujem pekne, že ste vydržali v túto neskorú hodinu.

  • Ďakujem pekne, pán poslanec, za váš diskusný príspevok. Teraz, vážené kolegyne, kolegovia, sa pýtam, či sa niekto hlási do rozpravy ústne. Pokiaľ nie, uzatváram rozpravu, vyhlasujem ju za skončenú. Pán minister, chcete zaujať stanovisko? Nie. Pán spravodajca? Nie. Veľmi pekne ďakujem. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Vážené kolegyne, kolegovia, už máme len jeden

    návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Dohodou o účasti Bulharskej republiky a Rumunska v Európskom hospodárskom priestore a štyroch súvisiacich dohôd.

    Návrh vlády máme ako tlač 420 a spoločnú správu výborov ako tlač 420a.

    Pán minister, buďte taký láskavý, uveďte tento návrh a poprosím, aby sa pripravil aj určený spravodajca pán Tibor Glenda.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dúfam, že dokiaľ stihnem prečítať úvodnú správu, ešte tu nejaký poslanec zostane.

    Takže, vážení páni poslanci, už len poslanci, o pristúpenie k tejto dohode požiadala Bulharská republika a Rumunsko v súlade s čl. 128 Dohody o Európskom hospodárskom priestore na základe vstupu oboch krajín do Európskej únie. Dohoda už bola podpísaná na úrovni stálych predstaviteľov členských krajín Európskej únie dňa 25. júla 2007 v Bruseli. Za Slovenskú republiku ju podpísal veľvyslanec a vedúci stáleho zastúpenia pri Európskych spoločenstvách pán Ševčovič na základe plnej moci vystavenej prezidentom Slovenskej republiky.

    Hlavná dohoda o rozšírení Európskeho hospodárskeho priestoru a Dohody o finančných príspevkoch pre Bulharsko a Rumunsko sa už predbežne vykonávajú od 1. augusta 2007 a Protokoly o colných koncesiách na ryby a rybie produkty sa predbežne vykonávajú od 1. septembra 2007. Hlavná dohoda stanovuje zmeny a doplnenia k pôvodnej Dohode o Európskom hospodárskom priestore v kontexte rozširovania tohto priestoru s cieľom zachovať homogenitu vnútorného trhu v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru a navrhované úpravy vychádzajú predovšetkým zo Zmluvy o pristúpení Bulharska a Rumunska do Európskej únie.

    Vážený pán predsedajúci, páni poslanci, dovoľujem si požiadať o vyslovenie súhlasu s predloženým návrhom.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán minister.

    Slovo má pán poslanec Glenda ako spoločný spravodajca. Prosím ho, aby informoval Národnú radu o výsledku rokovania výborov.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážení kolegovia, podávam spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Dohodou o účasti Bulharska a Rumunska v Európskom hospodárskom priestore a štyroch súvisiacich dohôd (tlač 420).

    Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 411 z 27. septembra 2007 pridelil návrh na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodársku politiku a Zahraničnému výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Ako gestorský výbor určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodársku politiku s tým, že Národnej rade Slovenskej republiky podá správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výboroch spolu s návrhom na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Lehotu na prerokovanie návrhu vo výboroch vrátane gestorského výboru určil 15. októbra 2007.

    Výbory prerokovali predmetnú parlamentnú tlač a zaujali k nej nasledujúce stanoviská: Ústavnoprávny výbor prerokoval návrh 9. októbra 2007 a uznesením č. 231 odporučil Národnej rade vysloviť súhlas s dohodou; Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodársku politiku prerokoval návrh 11. októbra 2007 a uznesením č. 207 odporučil Národnej rade vysloviť súhlas s dohodou; Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky prerokoval návrh 12. októbra 2007 a uznesením č. 59 odporučil Národnej rade Slovenskej republiky vysloviť súhlas s dohodou.

    Gestorský výbor prerokoval a schválil spoločnú správu výborov 16. októbra 2007 a uznesením č. 229. Súčasne poveril spoločného spravodajcu predložiť Národnej rade Slovenskej republiky spoločnú správu výborov a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.

    Gestorský výbor odporúča Národnej rade Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky vysloviť súhlas s Dohodou o účasti Bulharskej republiky a Rumunska v Európskom hospodárskom priestore a štyroch súvisiacich dohôd a rozhodnúť, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi.

    Pán predseda, skončil som, otvorte rozpravu.

  • Ďakujem, pán spravodajca.

    Otváram rozpravu o tomto bode programu. Písomne som nedostal žiadnu prihlášku. Ústne sa niekto hlási? Pokiaľ nie, vyhlasujem rozpravu za skončenú. Ďakujem pánovi ministrovi a spravodajcovi. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Vážené kolegyne, kolegovia, tým sme vyčerpali body programu, ktoré sme predpokladali, že prerokujeme dnes. Veľmi pekne ďakujem všetkým za účasť, všetkým, čo vydržali, a želám príjemný víkend a v pondelok o 9.00 hodine pokračujeme v rokovaní v zmysle dohodnutého schváleného programu začneme petíciou.

  • Prerušenie rokovania o 14.00 hodine.