• Vážené panie poslankyne, páni poslanci, chcem vás poprosiť o jednu láskavosť, aby ste, aj vzhľadom na bod, o ktorom ideme rokovať, a o jeho dôležitosti, aby sme mohli začať rokovať o 10.00, keďže ešte prebieha rokovanie poslaneckého grémia. Takže začiatok schôdze odkladám na 10.00 hodinu.

  • Prerušenie rokovania o 9.28 hodine.

  • Pokračovanie v rokovaní o 10.00 hodine.

  • Vážené panie poslankyne, páni poslanci, prosím, aby ste zaujali miesto v rokovacej sále. Chcem sa vám ešte raz ospravedlniť za nedodržanie hodiny na začiatok rokovania 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Rokovalo poslanecké grémium, ktoré hľadalo možnú zhodu na spoločnom návrhu uznesenia.

    Otváram rokovanie 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Prosím, páni poslanci, aby ste sa prezentovali.

  • Hlasy v sále.

  • Prezentácia.

  • 97 prítomných.

    Konštatujem, že Národná rada je schopná uznášať sa.

    Chcem vás informovať, že na 7. schôdzi budú overovateľmi... Prosím, aby ste ten transparent strhli dolu, páni poslanci z Komunistickej strany Slovenska, pretože krv do parlamentu nepatrí.

  • Hlas v rokovacej sále.

  • Pán poslanec Hopta! Pán poslanec Hopta!

  • Hlas v sále: „To nie je krčma!“

  • Budú overovateľmi pán poslanec Kolesár a pani poslankyňa Navrátilová. Náhradníkmi pán poslanec Jozef Šimko a Maroš Kondrót. Podľa § 23, ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni požiadali pani poslankyňa Angyalová, pán poslanec Buček, Burian, Mikolaj a Mikuš. Chcem vás informovať, že do včera do 12.00 som nedostal žiadnu otázku na členov vlády, preto bod programu Hodina otázok dnes na 7. schôdzi Národnej rady nebude.

    Pripomínam, že podľa § 24 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku môžete podávať návrhy na zmenu programu 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Pýtam sa, či má niekto návrh na doplnenie alebo zmenu programu. Pán poslanec Hopta, pán poslanec Jarjabek.

  • Vážené dámy, vážení páni, keďže včera verejnoprávna Slovenská televízia zabezpečila niekoľkohodinové vysielanie priameho prenosu z rokovania Bezpečnostnej rady OSN, my dnes rokujeme prakticky o tom, či sa Slovenská republika zapojí do vojnového konfliktu proti zvrchovanému štátu OSN, a myslím si, že je to záležitosť všetkých občanov Slovenskej republiky, preto navrhujem v mene Klubu poslancov za KSS, aby Národná rada Slovenskej republiky prerušila svoje rokovanie až do doby, pokiaľ verejnoprávna Slovenská televízia nezabezpečí vysielanie priameho prenosu Slovenskej televízie. Nie je to informácia prvá, pretože my sme listom upozornili predsedu Národnej rady pána Hrušovského i riaditeľa, ústredného riaditeľa Slovenskej televízie na túto požiadavku. Žiaľ, ani od jedného, ani od druhého pána sme nedostali žiadnu odpoveď, čiže predkladám tento procedurálny návrh.

  • Ďakujem za slovo, pán predseda. Ja len chcem predniesť procedurálne konštatovanie, že naozaj je škoda, že Slovenská televízia v rámci verejnej služby nebola požiadaná parlamentom, respektíve vedením parlamentu, aby priamy prenos odvysielala, lebo si myslím, že táto schôdza je naozaj toho druhu a toho významu, že priamy prenos, nie záznam, priamy prenos z tejto schôdze mal byť. Ale berte to len ako konštatovanie. Ďakujem za pozornosť.

  • Chcem informovať Národnú radu Slovenskej republiky, že Slovenská televízia má právo kedykoľvek, ak uzná za vhodné, z rokovania Národnej rady vysielať priamy prenos alebo robiť záznam a podľa jej možností ho aj odvysielať. Pani poslankyňa Beňová.

  • Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Chcela by som sa pripojiť k predchádzajúcim kolegom a zároveň by som sa chcela poďakovať súkromnej televízii TA3, že aspoň ona zabezpečí tento prenos.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, žiadne návrhy na zmenu alebo doplnenie programu neboli. Dávam hlasovať teraz o programe 7. schôdze tak, ako som uviedol v pozvánke. Nech sa páči.

  • Hlas v rokovacej sále.

  • Národná rada, pán poslanec, nemôže rozhodnúť hlasovaním o tom, či Slovenská televízia bude, alebo nebude vysielať priamy prenos. Je to v kompetencii Slovenskej televízie.

  • Hlasovanie.

  • 112 prítomných, 99 za návrh, 1 proti, 1 sa zdržal, 11 nehlasovalo.

    Konštatujem, že návrh sme schválili.

    Panie poslankyne, páni poslanci, pristúpime k rokovaniu o

    návrhu na vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií týkajúcich sa Irackej republiky.

    Návrh vlády ste dostali ako tlač 144. Spoločnú správu máte rozdanú ako tlač 144a. Jej súčasťou je aj návrh uznesenia Národnej rady. Dávam slovo teraz ministrovi obrany vlády Slovenskej republiky Ivanovi Šimkovi a prosím ho, aby z poverenia vlády Slovenskej republiky predmetný návrh zákona uviedol a odôvodnil. Nech sa páči, pán minister, máte slovo.

  • Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, panie poslankyne, páni poslanci, dámy a páni. Podľa článku 86, písm. k) Ústavy Slovenskej republiky predkladám Národnej rade Slovenskej republiky návrh na vyslovenie súhlasu s vyslaním jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií týkajúcich sa Irackej republiky. V mene vlády týmto žiadam o vyslovenie súhlasu s vyslaním roty v maximálnom počte 75 profesionálnych dobrovoľníkov s mandátom do 31. decembra tohto roku. Ide o jednotku ozbrojených síl, ktorej prvotné poslanie je prieskum a odstraňovanie následkov použitia zbraní hromadného ničenia v tomto rozmere, preto môžeme hovoriť o humanitárnom, život zachraňujúcom poslaní tejto jednotky. Navrhujeme, aby sa táto jednotka využila i v prípade vojenských operácií, avšak len za podmienky existencie mandátu Organizácie Spojených národov, na základe nového aktu Bezpečnostnej rady. Kvôli väčšej právnej istote pri činnosti našej jednotky ďalej navrhujeme, aby za výklad toho, či takýto akt Bezpečnostnej rady zakladá mandát pre vojenské akcie, niesla zodpovednosť vláda Slovenskej republiky.

    Dámy a páni, takýto návrh je vážnym návrhom a patrí k najťažším dilemám politického rozhodovania. Nikto normálny si neželá vojnu. V civilizovanom svete by sme sa mali vedieť zaobísť bez použitia násilia. Žiaľ, v tomto svete však žijú i zločinci, diktátori a fanatici, ktorí sa neštítia používať na presadzovanie svojich zámerov silu, a to často i za cenu zabíjania ľudí. Je dobré, keď sa zodpovedným verejným činiteľom darí brániť činnosti takýchto ľudí bez použitia donucovacej moci štátu, ale stáročná skúsenosť nás učí, že nie vždy to ide. Život v takýchto prípadoch stavia pred štátnikov zodpovedných za bezpečnosť svojich občanov naliehavú a ťažkú otázku primeranej obrany. Čím neskôr nájdu odpoveď, tým väčšie bývajú spravidla náklady, škody a počty obetí. Ba v najtragickejších prípadoch môže vzniknúť i situácia, keď po premeškaní vhodného času účinná obrana už nemusí byť vôbec možná. I takéto prípady nájdeme v histórii.

    Musím hneď na úvod svojho vystúpenia zdôrazniť, sme za pokojné riešenie krízy v Perzskom zálive. Obvinenia z akejsi bojaschopnosti vlády sú lacným nezmyslom. Od počiatku hovoríme veľmi jednoznačne: Nikto nechce vojnu. Ani teraz, ale ani v budúcnosti. A otázka dnes stojí tak: Sme schopní zabrániť agresivite irackého režimu tak, aby neohrozoval svoj región, ale i svet, nielen teraz, ale aj v perspektíve budúcich rokov? I vtedy, ak mu necháme čas zosilnieť tak, aby mohol vydierať celý svet? Veď si skúsme pripomenúť, čo je to vlastne za režim. Je to režim, ktorý za posledných 22 rokov priamo vojensky napadol päť okolitých štátov. Už počas vojny s Iránom použil zbrane hromadného ničenia, ba použil ich aj proti svoju obyvateľstvu, bojové chemické látky privodili smrť desaťtisícom Kurdov.

    Keď v roku 1998 Husajn vyhnal zbrojných inšpektorov, bolo to preto, lebo narazili na zariadenia, ktoré slúžili vývoju jadrových zbraní. Spravodajské služby viacerých demokratických štátov upozorňujú, že v súčasnosti má Irak na výrobu jadrovej zbrane takmer všetko, čo je potrebné. Je iba otázkou času, odhaduje sa to od štyroch do šiestich rokov, kedy takúto zbraň bude mať. Od skončenia operácie Púštna búrka po okupácii Kuvajtu zaviazala OSN Irak viacerými rezolúciami Bezpečnostnej rady upustiť od vytvárania podmienok pre výrobu, držanie a použitie zbraní hromadného ničenia. Irak tieto rezolúcie od roku 1991 sústavne a beztrestne porušoval.

    Saddám Husajn sa už desaťročia správa ako neľútostný diktátor predovšetkým vo vlastnej krajine. Už v päťdesiatych rokoch 20. storočia bol účastníkom dvoch ozbrojených prevratov. V roku 1978 ešte z druhej pozície mocenskej pyramídy postavil politickú opozíciu mimo zákon. Už členstvo v opozičnej politickej strane bolo možné potrestať trestom smrti. Absolútnu moc však získal Husajn až v nasledujúcom roku. Potom nasledovala séria popráv desiatok politických rivalov. Od začiatku však predstavoval hrozbu i pre okolité štáty. Hneď v ďalšom roku vpadli iracké zbrojené sily do iránskej ropnej provincie Kuzestanu. Začala sa dlhotrvajúca a vyčerpávajúca vojna, ktorá stála obe krajiny státisíce ľudských životov. V rozpore so Ženevskou konvenciou zakazujúcou používanie chemických zbraní Irak v tejto vojne od roku 1983 používal nervový plyn tabun, spôsobilý privodiť smrť v priebehu niekoľkých minút. Už v roku 1988 však použil Saddám Husajn bojový vplyv i proti Kurdom vo svojej krajine. 16. marca 1988 to boli plynové bomby, obsahujúce sarin a tabun v kurdskom meste Halabija. Odhady obetí sa pohybujú od 3200 do 5000 ľudí. Zdôrazňujem, obyvateľov Iraku. O niekoľko mesiacov neskôr počas ofenzívy proti búriacim sa Kurdom zasiahol Bagdad znova tvrdo a znova i s použitím chemických bojových prostriedkov. Podľa odhadov vtedy zahynulo alebo proste zmizlo 50 až 100 000 obyvateľov kurdských osád. 2. augusta 1990 Irak vtrhol do Kuvajtu a nastolil tam krutý okupačný režim. Medzinárodné spoločenstvo protestovalo, Bezpečnostná rada OSN požiadala Husajnovu vládu o odchod z Kuvajtu. Bezvýsledne. Až použitie sily, operácia Púštna búrka v januári 1991 donútila iracké ozbrojené sily opustiť okupovanú krajinu. Ustupujúc, vojská Saddáma Husajna praktizovali taktiku spálenej zeme. Operácia sa skončila vo februári toho istého roku. Napriek tomu sa odhaduje, že dodnes zostalo v irackých zajateckých táboroch do 600 prevažne civilných osôb, odvlečených z Kuvajtu počas okupácie. Irak sa vyhovára, že počas povstania na juhu krajiny v marci 1991 sa stratili zoznamy týchto ľudí a nevedia ich preto nájsť.

    Po skončení invázie do Kuvajtu zaviazala Bezpečnostná rada OSN Irak takmer 20 svojimi rezolúciami zbaviť sa zbraní hromadného ničenia a likvidáciou programov a podmienok pre vývoj ďalších, predovšetkým jadrových. Vytvorili sa takzvané bezletové zóny, v Iraku začali pôsobiť zbrojní inšpektori OSN, ktorých úlohou bolo kontrolovať plnenie rezolúcií. Saddám Husajn tieto rezolúcie v plnom rozsahu nikdy nedodržiaval.

    V decembri 1998, po tom, ako inšpektori narazili na skutočné zariadenia spôsobilé slúžiť na výrobu jadrových zbraní, im Irak zakázal ďalšie pôsobenie a vyhostil ich z krajiny. Niekoľkodňové bombardovanie lietadlami USA pod názvom Púštna líška nedokázalo prinútiť Saddámov režim vrátiť sa už ani k čiastočnému plneniu rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN.

    Rozsiahly zbrojný program a arzenál zbraní hromadného ničenia umožňuje irackému diktátorovi narušovať akú-takú rovnováhu síl vo veľmi citlivom regióne Blízkeho východu. Vývoj nových zbraní, predovšetkým jadrových, podstatne rozširuje možnosť režimu, ktorý pre svoje záujmy neváhal použiť zbrane hromadného ničenia ani proti vlastným obyvateľom. Nová strategická situácia nastala po teroristickom útoku na Spojené štáty v septembri 2001 a následne ďalších. Jestvujú indície a v každom prípade možnosť využitia prepojenia vojenského potenciálu Iraku s fanatickými teroristickými samovrahmi. Americký minister zahraničných vecí včera vo svojom vystúpení predložil dôkazy o jestvujúcich vzťahoch a spolupráci irackého režimu s teroristickými organizáciami. Operačným priestorom takéhoto spojenia sa môže stať ktorékoľvek miesto na zemeguli. Následky takéhoto útoku by boli katastrofálne. Preto je múdre nečakať, kým sa tak stane. V hodnotení ohrozenia, jeho pôvodcu, rozsahu i reálnosti nie sú medzi zodpovednými štátmi vo svete veľké rozdiely. Svedčí o tom jednomyseľné prijatie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1441 z novembra 2002. Táto rezolúcia výslovne konštatuje, že Irak neplní viac ako 10 rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN a rozširovaním zbraní hromadného ničenia a rakiet dlhého doletu predstavuje ohrozenie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Takisto sa v nej konštatuje, že Irak, ktorý nielenže mal, ale aj v minulosti aj použil takéto zbrane, nikdy pod medzinárodným dohľadom neuskutočnil ich likvidáciu, opakovane rozbil obštrukcie pri činnosti kontrolných orgánov OSN a to už aj do decembra 1998, keď napokon úplne znemožnil prístup zbrojných inšpektorov do krajiny. Rovnako sa konštatuje, že Irak nesplnil ani rezolúcie Bezpečnostnej rady, ktoré ho zaväzovali skončiť s represiou voči vlastnému civilnému obyvateľstvu a neumožnil ani prístup medzinárodných humanitárnych organizácií. Preto rezolúcia 1441 z novembra minulého roku dáva Iraku, ako sa v nej doslovne uvádza, poslednú príležitosť vyhovieť svojmu záväzku založenému príslušnými rezolúciami rady odzbrojiť. Rezolúcia vytvorila nový kontrolný mechanizmus, avšak jej cieľom nie je kontrola sama, ale odzbrojenie. A to je možné, len ak bude Irak v plnom rozsahu spolupracovať. V bode 13 rezolúcie sa ustanovuje, že ak sa tak nestane, rada opakovane varuje Irak, že v dôsledku porušovania svojich záväzkov bude čeliť, citujem: „...vážnym dôsledkom“. Treba povedať, že Irak túto rezolúciu už nebral na takú ľahkú mieru ako tie predošlé. Začalo sa ukazovať, že tu už existuje odhodlanie plnenie rezolúcie vynútiť. Začal sa vytvárať i konkrétny vojenský potenciál, medzinárodná koalícia. Toto je reč, ktorej rozumejú i diktátori. Mimochodom, lepšie ako právnici. Saddám sa slovne podriadil rezolúcii a umožnil vstup novým zbrojným inšpektorom, ale hrá sa s nimi ako mačka s myšou. Nič im neukázal, necháva ich hľadať v krajine rozsiahlej ako asi Francúzsko. Inšpektori to hovoria jasne: Irak im nebráni, ale nespolupracuje. Nejestvuje žiadna indícia, že by bol kedy v minulosti zbrane hromadného ničenia zničil. Naopak. Využil niekoľko rokov, keď bol bez akejkoľvek medzinárodnej kontroly NATO, aby ich dobre ukryl, a teraz sa spolieha na to, že bez spolupráce inšpektori môžu na niečo naraziť iba náhodou. Spolieha sa tiež na legalistov v celom svete, ktorí budú hovoriť o tom, že dôkazy o existencii týchto zbraní nie sú. Colin Powell vo svojom včerajšom vystúpení v Bezpečnostnej rade predložil jasnú správu, ako táto schovávačka prebieha.

    Ak by však medzinárodné spoločenstvo neurobilo nič, výsledok bude, že Saddámovi zbrane hromadného ničenia zostanú a bude naďalej, možno i roky, hrať s inšpektormi hru, ktorú hral v minulosti. Až kým sa nebude cítiť taký silný, že bude môcť udrieť. Hitler hral takúto hru s demokratickým Západom od roku 1933 do roku 1939.

    Nenahovárajme si, že je to ďaleko a preto sa nás to netýka. V dnešnom svete už nie je ďaleko nič. Ak hovorí jednohlasne prijatá rezolúcia Bezpečnostnej rady o Iraku ako o ohrození medzinárodného mieru a bezpečnosti, je to ohrozenie prostredia, v ktorom sa nachádza aj naša vlasť. Je i naším bezpečnostným záujmom, aby táto hrozba pominula. Treba, samozrejme, poctivo priznať, že je to veľmi ťažká dilema. Nie samotný fakt ohrozenia a potreba niečo s tým urobiť. Problém je čo a kedy a tak, aby to bolo efektívne a v súlade s pravidlami, ktoré vo svete platia. S pravidlami, ktoré boli vytvárané pre situácie veľmi rozdielne od tej dnešnej. Tu jestvujú rozličné predstavy a tu musíme hľadať i našu vlastnú, slovenskú pozíciu.

    Vláda navrhuje, aby sme zaujali postoj, ktorý je realistický, ale opierajúci sa o základné pravidlá medzinárodného života. Považujeme za vhodné, aby jestvoval mandát OSN. Na druhej strane nehľadáme legalistické výhovorky, ktoré by síce konštatovali hrozbu, ale v skutočnosti by znemožnili akúkoľvek efektívnu akciu na jej odstránenie.

    Dámy a páni, dovoľte mi dotknúť sa aj morálnej stránky irackej krízy. Som presvedčený, že každý človek, ale aj národy a svet majú právo na sebaobranu, ak ich niekto ohrozuje. Toto ohrozenie musí byť reálne, obrana musí byť primeraná, ale ten, kto je ohrozovaný, nemusí čakať, kým ten, kto ho ohrozuje, udrie prvý. Tí, čo nesú zodpovednosť za bezpečnosť národov, majú dokonca nielen právo na sebaobranu, ale v prípade existencie hrozby je organizovanie obrany dokonca ich povinnosť. Dokumenty II. Vatikánskeho koncilu v tomto duchu uvádzajú, citujem: „Hlavy štátov, ako aj ostatní, čo nesú zodpovednosť za verejné záležitosti, majú povinnosť postarať sa o bezpečnosť zverených národov“. A ďalej: „Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život iných“, uvádza sa v katechizme katolíckej cirkvi. Pred druhou svetovou vojnou takúto dilemu už demokratické štáty Európy zažili a nezvládli ju. Nechali zosilnieť diktátora tak, až ho napokon bolo možné zastaviť len spojeným úsilím takmer celého sveta a za cenu nesmiernych obetí. Hlas volajúci na púšti tých rokov Churchill na túto dilemu spomína poučením, ktoré treba brať vážne asi i dnes: „Nie je zásluhou oddialiť vojnu o rok, ak potom, keď vypukne, je omnoho horšia, alebo sa dá oveľa ťažšie vyhrať.“

    Nechcem sa vo svojom vystúpení vyhnúť ešte jednej ťažkej téme. Viacerí hovoria, že nás dnešný postoj ku kríze v Iraku sa o niekoľko mesiacov stane rozhodujúcim pri hlasovaní v kongrese o našom vstupe do aliancie. Chcem veľmi jasne povedať: Nikto z predstaviteľov Spojených štátov nám nikdy takéto niečo nepovedal. Ak nás dnes požiadali o spoluprácu, tak je to preto, lebo v tejto núdznej situácii je spolupráca čo najväčšieho počtu demokratických štátov nesmierne dôležitá. Ale skúste si, panie poslankyne a páni poslanci, sami predstaviť, ak by ste mali rozhodovať o tom, koho pozvete do klubu, ktorý vyznáva nejaké vám drahé hodnoty. Zodvihli by ste ruku za niekoho, kto pred niekoľkými dňami odmietol pomoc vo chvíli, keď ste museli znášať hlavnú ťarchu čohosi vy? Lebo veď v núdzi poznáš priateľa, spojenca.

    Ešte raz si dovolím vrátiť sa k Churchillovi. Vo veľmi podobnej súvislosti píše, že jestvuje jeden užitočný kompas. Totiž každý národ má držať slovo a konať v súlade so svojimi záväzkami voči priateľom a spojencom. Tento kompas sa nazýva česť. Práve v súvislosti s mníchovskou zradou predvojnového Česko-Slovenska obvinil svojho vtedajšieho premiéra, že sa rozhodol vybrať si radšej mier ako česť. Predpovedal mu však výsledok, ktorý potom skutočne nastal, totiž, že príde o obidve tieto hodnoty. Slovensko nie je početná, ani rozsiahla a ani veľmi bohatá krajina. Máme však svoju česť a keď treba, som presvedčený, že vieme byť spoľahlivým spojencom.

    Dámy a páni, verím, že budete rozhodovať múdro, zodpovedne a v záujme vytvárania väčšej bezpečnosti pre život v našom svete. Ďakujem za pozornosť.

  • Teraz prosím, pána poslanca Vavríka, ktorého poveril gestorský výbor, aby bol spoločným spravodajcom pri prerokúvaní návrhu vlády, aby informoval Národnú radu o výsledku prerokúvania návrhu vo výboroch, ako aj o stanovisku a odporúčaní gestorského výboru. Pán poslanec Vavrík.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predseda vlády, vážení členovia vlády, milé kolegyne, kolegovia, vážení hostia. Dovoľte mi, aby som uviedol správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania návrhu na vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií týkajúcich sa Irackej republiky.

    Výbor pre obranu a bezpečnosť ako gestorský výbor k návrhu publikovanému v tlači 144 na základe rozhodnutia predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 120 z 30. januára tohto roku prerokoval taktiež Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky predmetnú tlač.

    Ústavnoprávny výbor prijal svojím uznesením č. 69 z 5. februára odporúčanie pre Národnú radu, aby podľa čl. 86 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky prijala uznesenie Národnej rady tak, ako je uvedené v návrhu predloženom vládou Slovenskej republiky s tým, že v poslednom odseku sa posledná veta nahrádza nasledovnou vetou: „O tom, či bol mandát Organizácie Spojených národov naplnený, rozhodne na základe nového aktu Bezpečnostnej rady OSN Národná rada Slovenskej republiky osobitným uznesením.“ Čiže nahrádza rozhodnutie o tom, či bol mandát naplnený, nie vláda Slovenskej republiky, ale Národná rada opätovným rozhodnutím.

    Ďalší z výborov, ktorý prerokoval tlač 144, ako som už spomenul, bol zahraničný výbor. Zahraničný výbor súhlasil s návrhom na vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky, a to tak, ako navrhla vláda Slovenskej republiky.

    No a napokon ako posledný rokoval náš výbor, to je výbor pre obranu a bezpečnosť. Ten taktiež prerokoval tlač 144 a prijal návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý je uvedený v prílohe spoločnej správy. Prakticky ide o ten istý text, ako je text vládny, len je vypustená posledná veta. Tento návrh, prosím, považujte za pozmeňujúci návrh k návrhu vládnemu. Pán predseda, toto je všetko zo správy troch výborov. Ďakujem pekne, prosím, aby ste otvorili rozpravu.

  • Ďakujem, pán poslanec. Prosím, aby ste zaujali miesto určené miesto pre spravodajcov. Otváram rozpravu o tomto bode programu. Chcem vás informovať, že písomne sa do rozpravy prihlásili títo páni poslanci: Za poslanecký klub Smer vystúpi pán poslanec Fico, za KSS Ševc, za ANO pán poslanec Béreš, za SMK pán podpredseda Bugár, za HZDS pán poslanec Žiak, za SDKÚ pán poslanec Milan Hort a za KDH František Mikloško. Ďalej sa do rozpravy prihlásili títo páni poslanci: Hopta, Čaplovič, Ondriaš, Hanzel, Hrdlička, Bollová, Herman, Juščík, Kubovič, Fajnor, Ďaďo, Zala a pán poslanec Lintner. Ešte predtým, páni poslanci, faktické poznámky nie sú ešte, pretože rozprava nebola, ale ak sa chcete procedurálne vyjadriť, nech sa páči, pán poslanec Maxon.

  • Ďakujem pekne. Pán predseda, prosím, aby ste zaevidovali, že sa hlásim do rozpravy ústne. Ďakujem pekne.

  • Predkladám ďalší procedurálny návrh, pán predseda, pretože o prvom ste nedali v rozpore s rokovacím poriadkom hlasovať. Čiže predkladám návrh, aby Národná rada Slovenskej republiky prerušila svoje rokovanie až do rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN o tejto otázke. Prosím vás, aby ste dali o tejto otázke hlasovať.

  • Hlas v sále.

  • Ježišmária, ďakujem. Pán predseda, ja sa hlásim ústne do diskusie, prosím. Ďakujem.

  • Po skončení písomne prihlásených do rozpravy budete mať právo sa prihlásiť ústne.

  • Hlas v rokovacej sále.

  • Dávam hlasovať o návrhu pána poslanca Hoptu. Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • 131 prítomných, 26 za návrh, 78 proti, 21 sa zdržalo, 6 nehlasovalo.

    Návrh sme schválili.

  • Hlasy v sále.

  • Neschválili!

    Pardon. Pán poslanec Fico, nech sa páči, máte slovo ako prvý písomne prihlásený do rozpravy.

  • Vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, vážení ministri vlády, vážené dámy a páni. V mojom vystúpení v mene Klubu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky za Smer týkajúcom sa irackej krízy nemienim hovoriť o morálke či o zodpovednosti. Slovenská politika takýmito hodnotami vo vzťahu k vlastnej krajine a občanom neoplýva. Bolo by preto prinajmenšom nedôveryhodné, aby sme ich chceli aplikovať vo vzťahu ku krajinám, ktoré sú vzdialené na tisíce kilometrov od Slovenska. Chcem hovoriť v tomto vystúpení predovšetkým o faktoch. Prvým faktom je, že z rôznych dôvodov, najmä pre ekonomické a finančné záujmy došlo k takému vyostreniu irackej krízy, že Spojené štáty americké a niektorí z ich spojencov, najmä Veľká Británia a Španielsko uvažujú o použití vojenskej sily proti Iraku. Nebol tu nikto z predstaviteľov strany Smer, ale často práve predstavitelia amerického verejného života, kde si prinajmenšom hodnotu slobodného slova vážia viac ako u nás doma, ktorí otvorene hovoria, že na špici motívov pri úvahách o zásahu v Iraku figuruje ropa.

    Svet, či chceme, alebo nechceme, bude onedlho čeliť energetickej kríze. Kým Slovensko sa na ňu pripravuje zatváraním bezpečných energetických zdrojov v mene cudzích záujmov, iné krajiny sú pripravené čeliť jej za každú cenu. Druhým faktom je, že ako oficiálny motív použitia vojenskej sily na Irak sa uvádza existencia zbraní hromadného ničenia na území Iraku a prepojenie režimu tohto štátu s medzinárodným terorizmom. To sú vážne motívy, ktoré by v prípade potvrdenia naozaj mohli viesť k naštartovaniu medzinárodného mechanizmu použitia sily proti inému štátu.

    V odôvodňovaní tohto oficiálneho motívu zástancovia útoku na Irak však zatiaľ zlyhávajú. Nie preto, že si to myslím sám, alebo takýto názor má politická strana Smer. Toto si, vážené dámy a páni, jednoducho myslí Európa. Rád by som zacitoval z rezolúcie k Iraku, ako ju prijalo Parlamentné zhromaždenie Rady Európy presne pred týždňom v Štrasburgu. 44 členských štátov Rady Európy sa prostredníctvom svojich parlamentných delegácií prakticky jednomyseľne zhodli že, citujem: „Zbrojní inšpektori doteraz nepreukázali nič, čo by preukazovalo, že Irak stále drží zbrane hromadného ničenia alebo balistické strely, alebo že sa pripravuje na ich produkciu. Rovnako nebolo dostatočne preukázané žiadne spojenie medzi Irakom a medzinárodnými teroristickými sieťami“. Koniec citátu. Pripomínam, že za túto rezolúciu hlasovali aj britskí poslanci a to prinajmenšom vládni, labouristickí. A rezolúciu približne rovnakého znenia schválil aj Európsky parlament. Tieto vážne pochybnosti sa pokúsil včera vyvrátiť minister zahraničných vecí Spojených štátov na zasadnutí Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov.

    Vážené dámy a páni, netvárme sa, že cisár nie je nahý. Ak mali byť poskytnuté dôkazy určené laickej verejnosti, tak potom satelitné fotografie, prepisy všeobecných telefónnych trás či kreslené obrázky mobilných technológií na výrobu chemických zbraní mohli urobiť na laickú verejnosť dojem. Minister zahraničných vecí Spojených štátov však musí presvedčiť nie laickú verejnosť, ale Bezpečnostnú radu Organizácie Spojených národov o tom, že existuje vážna hrozba pre mier a bezpečnosť na Strednom východe, v Perzskom zálive a na celom svete, aby Bezpečnostná rada súhlasila s použitím vojenskej sily. Zdá sa, že po včerajšom zasadnutí Bezpečnostnej rady, iba že by boli neskôr predložené skutočné dôkazy, sme presne tam, kde sme boli aj minulý týždeň, keď sa irackou krízou zaoberal Európsky parlament a Parlamentné zhromaždenie Rady Európy.

    Jeden z mojich kolegov včera správne poznamenal: Ak chceme na Slovensku niekoho odsúdiť za krádež bicykla, prokurátor musí na súde predložiť neodškriepiteľné dôkazy, že zlodejom je obžalovaná osoba. Ak súhlasíme s tým, aby sme na niekoho hodili bomby, naše presvedčenie o vine bombardovaného musí byť ešte hlbšie. Píše sa 21. storočie a všetci by sme sa mali brániť pred používaním princípov takzvaného božieho súdu. Nikdy by sme nemali súhlasiť s použitím ničivej vojenskej sily, ak neexistujú presvedčivé argumenty. Dnes už nemôžeme čarodejnici zviazať nohy a ruky a s kameňom na krku ju hodiť do jazera. Ak sa utopí, je čarodejnica, lebo tak Boh rozhodol a potrestal ju. Ak by vyplávala, musí byť čarodejnica a treba ju popraviť.

    Vážené dámy a páni, tretím faktom je, že Spojené štáty americké nás ako kandidáta na vstup do Severoatlantickej aliancie požiadali o prejav solidarity s ich úmyslom použiť proti Iraku vojenskú silu. Vláda Slovenskej republiky aj Národná rada zareagovali promptne. Vláda predkladá na dnešné rokovanie návrh uznesenia, ktorým by sme mali vysloviť súhlas s vyslaním vojenskej jednotky do Iraku. Horlivosť našej vlády, pokiaľ ide o presadzovanie cudzích záujmov, je ako obyčajne veľmi veľká. Kým iné európske politické formáty začínajú zaraďovať spiatočku, vláda Slovenskej republiky nám dáva na rokovanie návrh uznesenia, ktorý je nielen protiústavný, ale je aj v rozpore s medzinárodným právom. Vláda Slovenskej republiky si po prvé v tomto návrhu privlastňuje ústavné právo, ktoré patrí výlučne Národnej rade. Po druhé, chce od Národnej rady Slovenskej republiky, aby súhlasila s vyslaním vojenskej jednotky do Iraku bez výslovnej explicitnej rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN podľa článku 42 Charty Organizácie Spojených národov. Ak sa aj na základe pozmeňujúceho návrhu alebo pozmeňujúcich návrhov uznesenie vlády upraví a o vyslaní jednotky bude výlučne rozhodovať Národná rada, zostáva v rozpore s medzinárodným právom, lebo nebude výlučne viazané na článok 42 Charty. Má preto takú chybu, pre ktorú ho Smer nemôže nikdy podporiť. Objavujú sa rôzne špekulácie o tom, aký charakter má mať slovenská vojenská jednotka v počte do 75 príslušníkov. Niektorí sa snažia zmiasť verejnosť vyhláseniami o jej humanitárnom charaktere. Nakoniec tento pojem použil aj predkladajúci minister obrany. Samotná vláda podaním návrhu na rokovanie Národnej rady priznáva, že vysielame do Iraku skutočnú vojenskú jednotku, ktorá sa zúčastní vojenských operácií a ktorá bude vzhľadom na svoj charakter naozaj v prvom slede a často v priamom kontakte s armádou Iraku. Slovensko, ak pošle vojakov do Iraku, bude bojovať proti Iraku. Jednoduchšie opísanie kvality našej účasti v Iraku nepoznám. Ak by to tak nebolo, vážené dámy a páni, vláda by sa nás určite nepýtala a neobracala sa na nás a humanitárnu jednotku by vyslala sama. Na toto ju totiž oprávňuje podľa konkrétneho článku ústavy náš najvyšší zákon. O vyslaní vojenskej jednotky do vojenskej akcie - a toto je vyslanie vojenskej jednotky do vojenskej akcie - však môže rozhodnúť len Národná rada Slovenskej republiky a Národná rada sa nikdy tejto ústavnej právomoci nemôže vzdať.

    Štvrtým faktom je, že o použití vojenskej sily v rámci spoločnej medzinárodnej akcie môže rozhodnúť len Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov. Medzinárodné právo verejné, opakujem ešte raz, medzinárodné právo verejné nepozná inú inštitúciu, ako je Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov, ktorá by mala oprávnenie na takéto závažné rozhodnutie. Bez mandátu OSN sa nemôžu niektoré krajiny jednoducho dohodnúť, že vojensky napadnú iný štát. Na to sa v medzinárodnom práve používa jasný právnický výraz agresia.

    Organizácia Spojených národov vznikla po druhej svetovej vojne aj preto, aby predstavovala medzinárodnú autoritu reagujúcu na hroziace krízové stavy. Áno, súhlasím s mnohými kritikmi, že Organizácia Spojených národov je ťažkopádna a trvá jej niekedy veľmi dlho, kým prijme určité rozhodnutie. Faktom ostáva, že platí článok 42 Charty Organizácie Spojených národov, podľa ktorého iba Bezpečnostná rada môže, a teraz citujem, „...v záujme zachovania mieru a bezpečnosti rozhodnúť o použití ozbrojenej sily“. Nijaký iný mechanizmus na svete neexistuje. Bezpečnostná rada takúto výslovnú rezolúciu o použití vojenskej sily proti Iraku doteraz neprijala a je prinajmenšom nebezpečné vykladať jej predchádzajúce rozhodnutia o Iraku ako mandát na vojenskú akciu. Pochybnosti o akcieschopnosti Organizácie Spojených národov nás, vážené dámy a páni, nezbavujú zodpovednosti a povinnosti postupovať podľa medzinárodného práva, ktorým je Slovenská republika viazaná.

    Piatym faktom je, vážené dámy a páni, že vláda Slovenskej republiky sa už rozhodla pre vojnu proti Iraku. Toto rozhodnutie považujeme za predčasné, neeurópske a nezodpovedné v kontexte správania sa Európy. V rámci parlamentnej diskusie o referende o Európskej únii som otvoril otázku, či Slovensko bude svojimi postojmi súčasťou Európy, alebo či sa stane ostrovom amerického vplyvu v Európe. Jedno aj druhé rozhodnutie je legitímne, ale má svoje dôsledky. Správanie sa vlády Slovenskej republiky k irackej kríze ukazuje, akú orientáciu si vláda Slovenskej republiky vybrala. Odmietame rozdeľovanie Európy na starú a novú. A očakával by som aj od vlády Slovenskej republiky, že podobné pokusy zo strany Spojených štátov amerických rázne odmietne. Mimochodom, investície, na ktoré súčasná vláda Slovenskej republiky tak rada poukazuje, Volkswagen a Pegueot, prišli práve z tej zlej, „starej Európy“.

    Vláda Slovenskej republiky ako predstaviteľ krajiny, ktorá sa hlási do Európskej únie, by mala komunikovať svoje postoje predovšetkým v rámci Európy a to všetko pri zachovaní korektných, priateľských a predovšetkým ekonomicky orientovaných vzťahov s ostatným svetom, vrátane Spojených štátov amerických. Niektoré slovenské médiá začínajú dokonca označovať vládnych predstaviteľov za Amerikánov v pozitívnom slova zmysle. Nuž, Smer by predovšetkým vo vláde privítal Slovákov presadzujúcich naše vlastné národné záujmy, a nie záujmy cudzích krajín.

    Rozhodnutie vlády Slovenskej republiky považujeme za predčasné. Kým vláda Slovenskej republiky je ochotná poslať slovenských vojakov do Iraku aj bez existencie hodnoverných dôkazov a bez explicitnej rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, mnohé významné európske krajiny vyvíjajú maximálne úsilie, aby prípadný zásah v Iraku bol plne legitímny z pohľadu medzinárodného práva a aby tento zásah bol aj odôvodniteľný. Opäť musím zacitovať z rezolúcie parlamentného zhromaždenia Rady Európy, podľa ktorej, citujem: „...je za súčasných okolností použitie sily proti Iraku neodôvodniteľné“. Koniec citátu. A to by som pokojne použitý anglický výraz „not justified“ mohol preložiť ako neospravedlniteľné, a nie neodôvodniteľné, čo je podstatne silnejšie slovo.

    Rozhodnutie vlády Slovenskej republiky považujeme aj za nezodpovedné. Zodpovedný politik prijíma rozhodnutia len vtedy, ak pozná ich dôsledky. Veľmi by ma zaujímalo, čo by nám tak asi vláda Slovenskej republiky dnes povedala o krízových scenároch eskalácie napätia na Strednom východe, o možnosti rozpadu prozápadne orientovaných arabských režimov, o raste fundamentalizmu a s ním spojenom rekrutovaní nových teroristov či o pripravenosti Slovenskej republiky znášať prípadné teroristické útoky. Je vysoko pravdepodobné, že veľa by sme sa toho dnes nedozvedeli. Rozhodnutie vlády Slovenskej republiky považujeme za podrývanie autority Organizácie Spojených národov, ak vláda bez ťažkostí mieni obísť medzinárodnoprávny rámec. Vláda takto obchádza nielen medzinárodnoprávny rámec, ale aj rezolúciu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktorou je ako členský štát Slovenská republika viazaná. Ak táto vo svojom závere vyzýva všetky členské štáty Rady Európy, aby sa, citujem: „...zdržali akéhokoľvek konania, ktoré škodí autorite a úlohe Organizácie Spojených národov a aby vylúčili použitie akejkoľvek sily mimo medzinárodnoprávneho rámca a bez výslovného explicitného rozhodnutia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov“. Koniec citátu.

    Vážené dámy a páni, nikto nechce pchať hlavu do piesku, ako to rada hovorí vláda Slovenskej republiky. Bojachtivosť vlády a nekritická oddanosť iným ako slovenským záujmom však nie je na mieste. Smer je presvedčený, že irackú krízu, ktorá naozaj ohrozuje mier a bezpečnosť na Strednom východe a v Perzskom zálive ako aj na celom svete, je potrebné prednostne riešiť mierovými a politickými prostriedkami. Zbrojní inšpektori musia dostať dostatok času na to, aby pokračovali a bez vonkajšieho tlaku dokončili svoju prácu v rozumnej lehote. Až keď sa definitívne na základe ich práce preukáže, že Irak má zbrane hromadného ničenia a jasné prepojenie na teroristické siete, čo sa včera určite nepodarilo americkému ministrovi zahraničných vecí, a že odzbrojenie Iraku vyžaduje vojenský zásah, malo by prísť na rad rozhodnutie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov. Jasná, zreteľná, viaceré výklady neumožňujúca rezolúcia Bezpečnostnej rady o použití vojenskej sily proti Iraku v záujme zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti. Nič iné, žiadne iné záujmy nemôžu oprávňovať vládu Slovenskej republiky, aby žiadala od Národnej rady vyslanie slovenskej jednotky do Iraku bez takejto rezolúcie Bezpečnostnej rady.

    Vážené dámy a páni, vzhľadom na uvedené a rešpektujúc medzinárodné právo a záujmy Slovenskej republiky, poslanci Národnej rady Slovenskej republiky za Smer budú hlasovať proti návrhu uznesenia, ako je predložený vládou Slovenskej republiky, ako aj proti jeho modifikáciám, pokiaľ budú obsahovať neprekonateľné ústavné a medzinárodnoprávne prekážky, o ktorých som hovoril dostatočne jasne a zrozumiteľne. Máme však záujem konštruktívne prispieť do dnešnej diskusie, preto si dovoľujem predložiť návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý plne rešpektuje náš záujem na riešení mierovom, pokiaľ ide o irackú krízu, a na krajnom použití sily za predpokladu, že o nej jasne rozhodne Bezpečnostná rada OSN svojom novou rezolúciou. Dovoľte mi preto, aby som na záver predniesol text tohto návrhu uznesenia: „Návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky zo 6. februára 2003 o vyslaní jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky mimo územia Slovenskej republiky: Národná rada Slovenskej republiky, vyslovujúc presvedčenie, že irackú krízu, ktorá ohrozuje mier a bezpečnosť na Strednom východe a v Perzskom zálive ako aj na celom svete, je potrebné prednostne riešiť mierovými a politickými prostriedkami, uvedomujúc si všetky riziká, ktoré po zlyhaní mierového riešenia môže so sebou priniesť medzinárodná vojenská akcia v Iraku, podľa čl. 86 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky vyslovuje súhlas na vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v počte do 75 príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky na obdobie do 31. decembra 2003 do Irackej republiky a Kuvajtu ako súčasť spoločnej medzinárodnej vojenskej akcie za podmienky, že o použití ozbrojenej na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti novou rezolúciou výslovne rozhodne podľa čl. 42 Charty Organizácie Spojených národov Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov.“ Ďakujem za pozornosť.

  • Pán poslanec Muránsky, faktická poznámka. Zároveň uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami.

  • Ďakujem pekne za slovo. Počítal som, že viacero kolegov poslancov bude reagovať na vaše vystúpenie, pán poslanec Fico. Zostal som sám. Hovorili ste o všeličom, ale jedno ma zaujalo, tak ako ste predtým zvykli hovorievať, že na Slovensku nie je právny štát, a pritom ste boli jeho súčasťou, teraz hovoríte, že sa tu neuplatňujú morálne pravidlá alebo že sa nekoná na Slovensku morálne. To ma trošku pobúrilo. Pokiaľ nekonáte morálne vy, tak hovorte, ale za seba, nie za iných. Ďakujem.

  • Za poslanecký klub Komunistickej strany Slovenska vystúpi pán poslanec Jozef Ševc. Za poslanecký klub ANO po pánovi poslancovi Ševcovi vystúpi Imrich Béreš.

  • Vážená pani predsedajúca, vážená vláda, vážená Národná rada. Hneď na úvod by som sa chcel trocha zamyslieť nad naším sebavedomím a históriou slovenského národa. Sebavedomie Slovákov, naša história, to sú veľmi vzácne atribúty a kladiem si otázku, do akej miery sme my Slováci Slovákmi, či sme v histórii boli mierumilovným národom alebo vojnychtivým. História ukazuje, že sme neboli nejakým výbojným národom, skôr pokorným. Prvá republika naša, tiež sme išli do vojny za cudzie záujmy na východ. Spojené štáty boli naším protivníkom a sme boli na strane porazených. Druhýkrát v našej samostatnej republike tiež chceme ísť do vojny a tiež na východ, ale tu sú Spojené štáty naším spojencom. Je to paralela, nad ktorou sa treba samozrejme zamyslieť. Je to 60 rokov, ako je po vojne, sú tu nové zbrane, ale aj nové záujmy. Vyhráme? Prehráme? Na ktorej strane teda bude Slovensko? Poslanci KSS kategoricky odmietajú súhlas vlády Slovenskej republiky na prelety lietadiel USA a ich koaličných spojencov ako aj súhlas na využitie slovenských letísk a letiskových zariadení. Rovnako odmietajú návrh na vyslanie vojenskej jednotky do vojny v Iraku a využitie slovenských kapacít na ochranu proti jadrovým, chemickým a biologickým zbraniam v Iraku. Náš kategorický nesúhlas s opiera o nasledujúce argumenty: Po prvé, použitie sily proti Iraku so súhlasom alebo bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN je v rozpore s Chartou OSN, ktorá ukladá štátom, aby si svoje medzištátne a iné medzinárodné problémy neriešili silou, ale mierovými prostriedkami, najmä diplomatickou cestou. Po druhé, aj keby sa vychádzalo z toho, že zdrojom medzinárodnej iritácie v regióne je Saddám Husajn a jeho režim, ich akútnosť a reálne nebezpečenstvo nie sú také, aby ich bolo možné zaradiť do rámca prípustnosti použitia síl OSN proti nemu. Po tretie. Zatiaľ žiaden príslušný orgán OSN nesplnomocnil USA ani žiadnu inú svoju členskú krajinu na unitárne alebo koaličné použitie sily proti Iraku v akejkoľvek forme. Po štvrté, považuje sa za vojnový zločin a ak ktokoľvek použije vojenskú silu a siaha na životy bezbranného civilného obyvateľstva preto, že sa mu nepáči režim v inej krajine alebo správanie sa hlavy štátu. Po piate. Aj v tých najnutnejších prípadoch Charta OSN pripúšťa iba použitie primeranej, krajne nevyhnutnej sily v záujme nastolenia mieru, respektíve prímeria ako predpokladu riešenia konfliktnej situácie mierovou cestou. Preto je absurdné a v rozpore so základnými princípmi OSN, aby OSN alebo jej členská krajina iniciovali vznik vojnového konfliktu. Po šieste, vytváranie samozvanej koalície mimo rámca OSN za účelom vedenia vojny proti inej krajine môže byť kvalifikované podľa medzinárodného práva ako agresívna činnosť. Akékoľvek obviňovania Iraku zo strany USA musia byť verifikovateľné a verifikované objektívnym nezaujatým a vierohodným medzinárodným subjektom respektíve subjektmi s vyváženým zastúpením. Treba považovať za krajne nebezpečné, a preto neprípustné vytváranie precedensu, keď ten istý medzinárodný subjekt si osvojuje právo byť žalobcom, sudcom a vykonávateľom rozsudku. Prax obžalobcov, obhajcov a nezávislých sudcov, uplatňovaná v jednotlivých štátoch, je výsledkom dlhoročného vývoja a treba ju uplatňovať aj v medzinárodných vzťahoch. Za krajne nebezpečné považujeme aj vytváranie precedensu samozvaneckej uzurpácie pozície svetového policajta. Vojna proti Iraku má všetky charakteristické črty útočnej a neokoloniálnej vojny. Ako taká skrýva v sebe nebezpečenstvo jej uplatňovania voči iným krajinám a národom na základe precedensu. Je v rozpore nielen so záujmami Európy, Slovenskej republiky, ale aj s medzinárodným právom a medzinárodnými záväzkami. Akákoľvek účasť ktoréhokoľvek štátu na tejto vojne môže byť považovaná za spolupáchateľstvo. Vláda tým, že v stredu minulý týždeň vyhovela nóte USA, de facto vyradila Slovensko z kontextu členských krajín Európskej únie a jej príslušných orgánov, ktoré odmietajú vojnové riešenie irackého problému a hľadajú dôstojné mierové východisko. V nóte sa podotýka, že v súčasnosti nie sú žiadne plány rozmiestniť americké alebo koaličné sily na Slovensku. Už samotný fakt uvedenia tejto možnosti vyjadruje isté zámery Spojených štátov so Slovenskom do budúcna. V ostatnom čase prenikli správy o dohode medzi vládou USA a Poľska premiestniť čas ich vojenských síl a arzenálu zo Spolkovej republiky Nemecko do Poľska. Nielenže nie je vylúčené, ale je pravdepodobné, že k tomuto účelu môže byť zneužité aj Slovensko. Americký zámer využiť Slovenské kapacity na ochranu proti jadrovým, biologickým a chemickým zbraniam vyvoláva veľa znepokojujúcich otázok. Prečo USA žiadajú o využitie slovenských kapacít na ochranu proti zbraniam hromadného ničenia, keď ani vysokokvalifikovaní experti OSN zatiaľ nenašli také zbrane na území Iraku. Alebo niekto vie? Kto použije tieto zbrane? Ako ich použije a proti komu? Nebolo by lepšie odvrátiť vojnu, v ktorej by mohli byť použité zbrane hromadného ničenia, ako ju podpaľovať? Na čo majú byť využité, respektíve zneužité slovenské kapacity na ochranu proti jadrovým, biologickým a chemickým zbraniam? USA už verejne prehlásili, že nevylučujú použitie vlastných jadrových zbraní v prípade, ak Irak použije niektorý z druhov zbraní hromadného ničenia. Všetci ľudia na svete vedia, kto použil prvý atómové zbrane proti bezbranným ľuďom v Hirošime a Nagasaki. Vedia aj to, kto použil muníciu s ochudobneným uránom v Púštnej búrke a vo vojne NATO proti Juhoslávii. V súvislosti s vyslaním jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany pán Mikuláš Dzurinda zdôraznil, že ide o záchranné a humanitárne operácie na záchranu životov. Možno hlavne preto, aby pre každý prípad spochybnil nevyhnutnosť súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s jej vyslaním.

    Žiaľ, že nepovedal, čie životy bude zachraňovať táto jednotka. Životy bezbranných a nevinných irackých občanov? Životy bezbranných detí, starcov a žien, ktoré vyhasnú a vyparia sa, ako sa vyparili milióny nevinných ľudí v koncentračných táboroch? Aká je to zvrátená, absurdná logika, v prípade Iraku preventívne vraždiť nevinných ľudí len preto, že ich prezident a jeho režim nedostatočne aktívne spolupracujú s inšpektormi, že podvádza? Veď keby sme sa dôsledne riadili touto absurdnou logikou, bol by to začiatok konca ľudskej civilizácie. Veď koľko vlád a prezidentov bezostyšne nerešpektuje OSN! Podvádza svojich občanov a medzinárodné spoločenstvo. Nemusíme chodiť ďaleko. Máme z toho i svoje vlastné neblahé skúsenosti - a dosť čerstvé. Kedysi na úsvite dejín ľudského rodu človek zaviedol tabu, absolútny zákaz vzájomného zabíjania sa ľudí. Aj všetky významné svetové náboženstvá Nezabiješ! povýšili na svoj najvyšší imperatív. Súčasný svet išiel až tak ďaleko, že odmietol a zakázal obrať o život aj tých najnebezpečnejších zločincov a vrahov. Dokonca prebiehajú vášnivé zápasy o život každého počatého jedinca, o prerušení tehotenstva.

    A nás manévrujú do situácie, aby sa naša mladá Slovenská republika stala spoluvrahom nevinných detí, starcov a žien. Dokonca ľudí, ktorí nám ničím neublížili a ani nevedia, kde sa nachádzame na mape sveta, chceme pripraviť o život? A to ešte dištančnou cestou, bez toho, aby sme sa im pozreli do očí. Iste by sa zadosťučinilo spravodlivosti, keby každý, kto sa pričiní o vojnu proti Iraku, si vždy pri pohľade na svoje deti, na svojich vnukov do konca života spytoval svoje svedomie za životy detí a ostatných ľudí, ktorí zahynú v tejto vojne. Budú dokaličení, stratia strechu nad hlavou, svoje živobytia. Vo vojne proti Iraku pôjde viac o to ako o Saddáma Husajna. Saddáma Husajna si sami vypestovali. Spojené štáty sa pasovali za hlavného ochrancu ľudských práv. Prečo potom zaslepujúca sa medzinárodná koalícia pod ich vedením chce preventívne zabíjať tisíce, snáď aj státisíce nevinných ľudí? Právo na život je najzákladnejším ľudským právom, z ktorého sa odvíjajú nielen všetky ostatné práva, ale aj existencia ľudskej civilizácie.

    Pán Dzurinda hovorí, že vláda nerozhodovala na základe prieskumu verejnej mienky, ale podľa toho, čo je najlepšie pre bezpečnú budúcnosť Slovenska, Európy, sveta. Pýtame sa, kde sa nabralo u tých členov slovenskej vlády a jej predsedu, ktorí hlasovali za vyslanie našej jednotky, toľko povýšenosti, trúfalosti, toľko pohŕdania k občanovi a ku kolektívnej múdrosti sveta? Veď vrcholný predstaviteľ rímskokatolíckej cirkvi pápež Ján Pavol II. má celkom opačný názor. A nie je to náš spojenec. Jednoznačne povedal svetu, že použitie sily, agresie proti Iraku spôsobí ľudskej civilizácii nenapraviteľné straty a škody. Opačný názor, ako má naša vláda, ma aj Biskupská konferencia Slovenska. A nielen oni, ale prezidenti a vlády väčšiny európskych štátov. Snáď nám chce nahovoriť pán Dzurinda, že on to vie lepšie ako oni? A čo obyvatelia Európy? Aj vyše 80 % obyvateľov Európy, ktorí sú kategoricky proti používaniu vojny a násilia na riešenie sporov a problémov, tiež sa má učiť od našej vlády?

    Problém je kdesi inde. A načal ho pán poslanec kolega Fico. Všetci to vieme, len mlčíme. A je najvyšší čas, aby sme to otvorene povedali. Najväčšie nešťastie Slovenska spočíva v tom, že si vláda z priateľstva so Spojenými štátmi urobili základný a neotrasiteľný kameň svojej kariéry, svojho bezpečného a spoľahlivého bydla a moci. Z tohto svojrázneho obchodu, biznisu, plynie servilnosť našej vlády. Celá jej ostatná politika, jej taktika, stratégia sa odvíja od tejto axiómy. Treba otvorene povedať, aká je skutočnosť. A skutočnosť je taká, že Slovensko a jeho ľud neprechováva nepriateľstvo voči Spojeným štátom a jeho ľudu. Uvedomovali sme si a uvedomujeme si nezastupiteľné miesto USA vo svete. Dokonca aj tí ľudia, spoločenské a politické štruktúry, ktorí dnes vystupujú proti použitiu vojenskej sily v Iraku za každú cenu, nie sú nepriateľmi USA a uvedomujú si, že bez účasti Spojených štátov nebude možné riešiť obrovské globálne problémy, ktoré pred nami stoja.

    Iba chceme a žiadame, aby sa Amerika a NATO vrátili k základným princípom Charty OSN, predovšetkým k princípu, ktorý si napísala OSN na kolísku svojho zrodu, že vojna je metlou ľudstva a že všetky problémy ľudstva sa budú riešiť výhradne mierovou cestou. Nie! Dosť vojnám, kde by oni neboli! Nech svet ide do nového storočia bez vojen, v mieri, budovať, tvoriť hodnoty pre život ľudí a nie pre ich smrť. Sme proti navrhovanému uzneseniu. Je to proti nášmu presvedčeniu, preto navrhujeme znenie, aby Národná rada Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky vyslovila nesúhlas s vyslaním jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky. Ďakujem.

  • Faktické poznámky. Ešte chvíľku. Zároveň uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami. Faktická poznámka, pán poslanec Minárik, máte slovo.

  • Pán poslanec, vaše Nie je založené na ochrane života, ktorý by padol v agresívnej činnosti, jednoducho Nezabiješ je aj pre komunistu dnes neobíditeľný imperatív. Ja sa tiež pozriem trochu do histórie, ako ste sa vy pozreli na začiatku.

    Aké bolo vaše svedomie v tejto otázke, keď sa vyvražďovali krymskí Tatári a Osetinci, ale to už nie je vaša generácia. Poďme trošku neskôr. Krvavá Budapešť, vaši príbuzní v šesťdesiatom ôsmom roku, aj keď tej krvi nebolo veľa, ale bola to jasná agresia, a končiac až Afganistanom, keď ste boli stále pri moci. A keď ste podporovali všetky krvavé režimy v Afrike. Aké bolo vaše svedomie, keď Saddám Husajn vyrastal nie na nejakej islamskej fundamentalistickej ideológii, ale na marxistickej ideológii.

  • Pán poslanec, skončili ste, áno? Pán poslanec Galbavý.

  • Hlas v rokovacej sále.

  • Čiže nechcete vystúpiť. Tak prosím, zapnite pána poslanca Galbavého.

  • Ďakujem za slovo. Nechcel som, pretože kolega niečo povedal z toho, čo som chcel povedať ja. Súdruh poslanec Ševc, dnes na vaše vystúpenie, napríklad som si vytiahol jednu vetu z neho, ktorá sa mi veľmi páčila. Povedali ste, že ktokoľvek použije silu len preto, že sa mu nepáči režim v inej krajine, považujete za krajné nebezpečenstvo. Už naposledy ste mi odpovedali na otázku, že vaša komunistická strana už nie je tá stará komunistická strana, veľmi ma to prekvapilo a teraz len aby som sa uistil o hĺbke vášho prerodu, sa vás celkom dobromyseľne pýtam, či vaše dištancovanie sa od minulosti platí aj na podpis vášho svokra súdruha Biľaka pod pozývací list adresovaný sovietskemu agresorovi v šesťdesiatom ôsmom roku.

  • Vážený pán kolega, vy ste citovali Svätého Otca a povedali ste, že nie je váš priateľ. Ja by som vás chcel ubezpečiť, že je priateľ aj váš, ale zdalo by sa mi primeranejšie, keby ste boli citovali nesmrteľného Vladimíra Iľjiča Lenina a Jozefa Visarionoviča Stalina. Prekvapilo ma tiež, že USA sú vaším spojencom. Pýtam sa, kde ste boli v šesťdesiatom ôsmom roku, neviem, kedy ste vstupovali do strany, ako ste vtedy protestovali a či agresia voči Česko-Slovensku bola v súlade s dokumentmi OSN a či sovietske zbrane na území Slovenska boli dobré, vtedy?

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec, vôbec ma neprekvapuje stanovisko vašej strany k vyslaniu ozbrojených síl v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície týkajúcich sa Irackej republiky. Komunistická strana je totiž ochotná tolerovať jedine vysielanie ozbrojených síl komunistických štátov do cudzích štátov, ako to bolo v prípade Maďarska, Česko-Slovenska či Afganistanu. Škoda, že vy i vaša strana vtedy buď mlčala alebo koncipovala pozývacie listy. Ďakujem.

  • Pán poslanec Ševc, nech sa páči, máte slovo.

  • Ja všetkým, ktorí odpovedali, ďakujem za slovo, alebo sa pýtali, chcem len jedno povedať. Je rok 2004, 2003. Bude 2004, keď budeme vstupovať - alebo čas ukáže - nevstupovať do Európskej únie. Chcem všetkým povedať, všetkým tým, ktorí si myslia, že KSS nie je schopná sebareflexie, aby sa pozreli do vlastného vnútra. Človek sa vyvíja a bude sa vyvíjať bez ohľadu na to, kto bude sa pozerať na históriu tej alebo onej strany. Chcem jednoznačne povedať, že so všetkými tými praktikmi, ktoré boli proti ľudskosti, my nesúhlasíme. Tie roky, ktoré spomínate, my sme boli deti. Ja neviem, či vy môžete za svojich otcov a svoje matere. Ak môžete, to je iná vec a potom je to však filozofická otázka.

    Jedno chcem však povedať. Áno, sme proti akejkoľvek vojne. Kto by to nezačínal. A preto si myslím a sem pliesť rok šesťdesiatosem alebo päťdesiaty šiesty rok, prosím, áno, nech to história zhodnotí. My sme proti tomu aj dnes a sme sa postavili k týmto otázkam veľmi čestne. Ten, kto to nechce vidieť, nechce počuť, to je už jeho problém. Sme nová strana, ideme do nového storočia, do nového milénia a budeme robiť v záujme ľudí a pre ľudí a nie pre záujmy nejakých iných kapitálovotvorných vrstiev. Ďakujem.

  • Za poslanecký klub ANO v rozprave vystúpi pán poslanec Imrich Béreš. Po ňom za poslanecký klub SMK pán podpredseda parlamentu Béla Bugár.

  • Vážená pani predsedajúca, pán premiér, ctení členovia vlády, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, zástupcovia tlače a milí televízni diváci. Predtým, než pristúpime k hlasovaniu o otázkach súvisiacich s vyslaním našich vojenských jednotiek do spoločných akcií týkajúcich sa Iraku, musíme si uvedomiť, že tieto otázky sa bezprostredne dotýkajú nielen životných záujmov Slovenskej republiky, ale aj života našich občanov ako aj každého z nás. Preto tu dnes pred vami stojím nielen ako politik a poslanec, ale aj ako občan a hlavne človek. Ako občan, ktorý si uvedomuje nesmiernu dôležitosť týchto otázok pre svoju krajinu, a ako človek, ktorému záleží nielen na svojej budúcnosti, ale aj na budúcnosti svojich blízkych a ďalších generácií. Nechcem sa stať jedným z tých, ktorí si pre malé nedorozumenia a povrchné, egoistické dôvody nie sú schopní uvedomiť, aká dôležitá je táto otázka pre samotnú Slovenskú republiku. Pred desiatimi rokmi dostala Slovenská republika po prvýkrát šancu slobodne si vybrať cestu, ktorou pôjde ako samostatný štát.

    Vybrala si cestu demokracie a otvorenia sa svetu. Za svoju hlavnú prioritu v oblasti zahraničnej politiky si už od začiatku svojej samostatnosti a existencie zvolila integráciu do európskych a euroatlantických politických, ekonomických a bezpečnostných štruktúr. V minulom roku sme na tomto poli zaznamenali dva veľké, cenné historické úspechy slovenskej zahraničnej politiky. Tieto úspechy boli reflexiou vnímania našej krajiny ako krajiny slobodnej, demokratickej, rešpektujúcej ľudské práva i základné slobody a uplatňujúcej princípy právneho štátu a trhovej ekonomiky.

    Slovensko urobilo od pádu železnej opony veľmi veľký kus práce a po peripetiách sa úspech dostavil i v podobe zvýšenia rešpektu našej krajiny a posilnenia jej medzinárodnopolitického postavenia. Na zavŕšenie nášho integračného úsilia však bude nevyhnuté vykonať ešte množstvo práce a presvedčiť našich partnerov, že sa na nás môžu kedykoľvek obrátiť ako na krajinu, ktorá koná nielen slobodne, ale hlavne zodpovedne. K tejto zodpovednosti však nepatrí len zodpovednosť za seba, ale aj zodpovednosť za mier a pokoj na celom svete. Celý demokratický svet, ktorý sa v súčasnosti zaoberá otázkami uskutočnenia preventívnej operácie v Iraku, preberá na seba časť tejto zodpovednosti. Slovensko pri tomto procese nesmie zostať nečinne stáť bokom. Môže sa slobodne rozhodnúť, pričom toto rozhodnutie musí byť zodpovedné a musí zvážiť všetky možnosti. Ľahostajnosť či ignorovanie situácie v Iraku sú krátkozraké a nezodpovedné voči vlastnej krajine ako aj voči celému svetu, pretože bránia dosiahnutiu spoločného cieľa, ktorým je zachovanie mieru, bezpečnosti a vytvorenie podmienok, v ktorých by sa sloboda a demokracia mohli stať základným hodnotami.

    Predstavitelia Národnej rady a vlády Slovenskej republiky ako takej, máme možnosť sa rozhodnúť a záleží len na nás, ako sa k tejto otázke postavíme. Avšak rozhodnutie nestať sa súčasťou riešenia tohto celosvetového problému nepokladám za hodné predstaviteľov demokratického štátu, ktorému leží na srdci blaho vlastnej krajiny ako aj celosvetový mier.

    Dámy a páni, hlavými hrozbami dnešného sveta už nie sú šarvátky medzi jednotlivými krajinami, či už sú to veľmoci, alebo malé štáty, ale sú to globálne problémy a hrozby, ktoré majú dopad na viacero krajín sveta a ktoré môžu byť riešené spoluprácou väčšej časti svetovej komunity. Medzi najvážnejšie hrozby súčasného sveta patria takzvané asymetrické hrozby, medzi ktoré patrí terorizmus, organizovaný zločin, nelegálna migrácia a predovšetkým zbrane hromadného ničenia. Svet si uvedomoval riziko, ktoré so sebou zbrane hromadného ničenia prinášajú, už v roku šesťdesiatosem, keď bola podpísaná zmluva o nešírení zbraní hromadného ničenia. Preto je viac než zarážajúce, že ešte aj 35 rokov po tom, v čase, keď mnohé krajiny odzbrojujú, sa medzi nami nájdu ľudia, ktorí argumentujú tým, že Spojené štátny americké a demokratický svet bránia ostatným štátom vlastniť zbrane hromadného ničenia. Tento argument časti našej poslaneckej snemovne pokladám za výsmech celej medzinárodnej demokratickej spoločnosti a za urážku toho, čo tu už vyše desať rokov budujeme.

    V súčasnosti sa jednou z hlavných svetových hrozieb stal Irak a jeho možné vlastníctvo zbraní hromadného ničenia. Vlastníctvo týchto zbraní v rukách ľudí, ktorí sú schopní chladnokrvne poslať na smrť státisíce svojich vlastných ľudí, urobiť z nich živé štíty či použiť proti nim chemické a biologické zbrane, je hrozbou nielen pre ich bezprostredných susedov, ale aj pre celý demokratické svet. Napokon pravdivosť tohto tvrdenia nám Saddám Husajn už veľakrát v histórii potvrdil. Na ilustráciu uvediem len zopár príkladov. Nielenže rozpútal dva krvavé konflikty proti svojim susedom, Iránu a neskôr Kuvajtu, výsledkom ktorých boli dohromady státisícové obete, ale nešetril ani svoje vlastné obyvateľstvo, na ktorom otestoval chemické zbrane.

    V dôsledku nehumánnych a tvrdých vojenských zásahov, ktorými jednoznačne porušil Ženevské konvencie, bolo zabitých alebo zmizlo desaťtisíce Kurdov a okolo jeden a pol milióna tých, čo prežili, bolo nútených opustiť svoje domovy a utiecť do okolitých krajín.

    Niektorým poslancom by som chcel dať do pozornosti reportáže v týždenníku Der Spiegel, ktoré urobili nemeckí reportéri v Kuvajte a v Iraku a v Iraku dokázali, ako vlastne tento režim so svojím obyvateľstvom pracuje. Nepôjdem do detailov, lebo je to len pre silné žalúdky, ale keď si to prečítate, tak zistíte, že tento režim je materskou škôlkou proti fašistom.

    Okrem humanitárnej katastrofy, ktorú Saddám Husajn spôsobil, je zodpovedný aj za ekologickú katastrofu, ktorá vznikla po tom, čo dal počas okupácie Kuvajtu vypustiť asi jeden a pol milióna barelov ropy do zálivu. Bolo by asi naivné domnievať sa, že iracký vládny režim, ktorému sú teroristické metódy veľmi blízke, a Irak je jedným z mála miest na svete, kde sa môžu celkom pokojne ukrývať teroristi, by nepodporoval aj globálny terorizmus. Som presvedčený, že nikto z nás nechce seba ani slovenských občanov dostať do situácie, keď sa budeme zaoberať úvahami o tom, kde teroristi najbližšie zasiahnu a aké prostriedky na to použijú. Z tohto dôvodu je nebezpečenstvo, ktoré Irak a jeho režim predstavujú, omnoho aktuálnejšie i pre náš priestor slobody a demokracie a vyžaduje si neodkladný zásah.

    Azda nemusím pripomínať, že medzinárodné spoločenstvo sa prostredníctvom Organizácie Spojených národov zaoberá otázkou ozbrojenia Iraku už dvanásť rokov. Počas dvanástich rokov prijala Bezpečnostná rada nespočetné množstvo rezolúcií. Tá posledná z nich, rezolúcia č. 1441 hovorí spolu s predchádzajúcimi rezolúciami jasnou rečou o povinnostiach, ktoré pre Irak vyplývajú. Požaduje nielen odzbrojenie Iraku v zmysle odstránenie skutočných zbraní hromadného ničenia, ale aj znemožnenie ich budúcej výroby. K naplneniu tohto cieľa mal Irak možnosť prispieť predložením presnej a kompletnej správy o všetkých aspektoch jeho zbrojných programov, balistických rakiet a podobne. Túto správu Irak predložil koncom minulého roka. Kľúčovým článkom tejto rezolúcie, článok 4, ktorý hovorí, citujem: „Akékoľvek nepravdivé vyhlásenia alebo opomenutia v deklaráciách vydaných Irakom na základe tejto rezolúcie, alebo nedodržanie, či neúplná spolupráca v jej implementácii, predstavujú takzvané materiálne porušenie irackých záväzkov a bude oznámené Bezpečnostnej rade, ktorá zaujme stanovisko.“ Okrem toho vedúci monitorovacej verifikačnej inšpekčnej komisie OSN Hans Blix prezentoval 27. januára 2003 správu o priebehu doterajších inšpekcií v Iraku. Táto správa, žiaľ, hodnotí šesťdesiatdňovú spoluprácu irackých orgánov so zbrojnými inšpektormi a Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu ako nedostatočnú. Z mnohých otázok, ktoré zostali podľa slov Hansa Blixa z irackej strany nezodpovedané, stačí spomenúť nasledovné: Ako je možné, že misia má informácie, že iracké vedenie vyvíjalo nervový plyn VX, jednu z najtoxickejších látok na svete aj pre vojenské účely, zatiaľ čo Irak deklaroval, že ho vyrábal len na takzvanej pilotnej úrovni s nízkou kvalitou a nikdy ho nevyvíjal pre vojenské použitie? Množstvo chemických bômb, ktoré obsahovali asi tisíc ton chemických jedov spolu s niekoľkými tisícami rakiet s chemickým obsahom, nebolo preukázaných. Pokiaľ ide o biologické zbrane, Blixova správa konštatuje, že Irak poskytol málo dôkazov o svojej deklarovanej produkcii 8 500 litrov antraxu a už vôbec neposkytol presvedčivé dôkazy o ich zničení, ktoré údajne jednostranne uskutočnil vraj v roku 1991. Vo svojom vystúpení pred Bezpečnostnou radou OSN sa Blix zmienil aj o už spomenutej irackej správe o zbrojných systémoch, ktorú takisto nehodnotí pozitívne, pretože nespĺňa podmienky rezolúcie 1441. Navyše americký minister zahraničných vecí Colin Powell vo svojom včerajšom vystúpení pred Bezpečnostnou radou prezentoval 14 ďalším ministrom podľa jeho vlastných slov ďalšie dôkazy pochádzajúce od spravodajských služieb o tom, že Irak naďalej vlastní zbrane hromadného ničenia, ukrýva ich pred zbrojnými inšpektormi, na území Iraku za posledných 8 rokov slobodne operovala teroristická skupina spolupracujúca s Al Kaidou . Hoci je evidentné, že Irak vážne porušil povinností stanovené rezolúciou Bezpečnostnej rady v súlade s článkom 13 tejto rezolúcie, by mohol, citujem: „...čeliť vážnym dôsledkom.“ Väčšina členov Bezpečnostnej rady vrátane Spojených štátov amerických sa po nedávnom vystúpení Hansa Blixa rozhodla dať irackému vedeniu ešte poslednú šancu k naplneniu cieľov rezolúcie mierovými prostriedkami. Avšak čas sa kráti a najmä po poslednom vystúpení Colina Powella a po jeho výzve členom Bezpečnostnej rady, aby sa nevyhýbali zodpovednosti, je jasné, že ani trpezlivosť medzinárodného spoločenstva nebude večná a toto by si mali uvedomiť predovšetkým irackí predstavitelia.

    V medzinárodných vzťahoch dochádza postupne i ku zmene chápania pojmu suverenity štátu a princípu nezasahovania do jeho vnútorných záležitostí. Omnoho väčšiu dôležitosť získava jednotlivec s jeho neodcudziteľnými ľudskými právami a základnými slobodami. Civilizovaný svet nemôže dopustiť, ako to bolo v prípade situácie v Kosove v roku 1999, aby jednotlivec, režim či štát zákerným a krutým spôsobom uplatňovania moci narúšal tieto posvätné práva ostatných. V otázke Iraku ide predovšetkým o ľudské práva a slobody bežných obyvateľov, ktoré sú denno-denne porušované totalitným a antihumánnym režimom Saddáma Husajna prostredníctvom útokov na ich životy.

    Dámy a páni, pre mnohých našich občanov je veľmi ťažko pochopiteľná skutočnosť, prečo má Slovensko asistovať a zúčastniť sa vojenského konfliktu, ktorý je vzdialený niekoľko tisíc kilometrov od našich hraníc. Zaiste nie je ľahké rozhodnúť o zapojení sa do operácie, ktorá nesie v sebe veľké riziko. Avšak omnoho väčšie riziko by bolo ignorovať reálnu hrozbu, ktorú predstavuje iracký režim, ktorý by o pár rokov mohol spôsobiť ešte väčšie problémy, predovšetkým pre starý kontinent, a teda aj pre našu krajinu. Irak je krajina, v ktorej má pôvod veľká časť ilegálnych migrantov smerujúcich do západnej Európy a aktivity ohrozovaného zločinu. Iracký režim spôsobuje okrem týchto negatív i brzdu pre rozvoj medzinárodného obchodu a zapojenia sa tejto krajiny do globalizačných procesov. Odstránením režimu Saddáma Husajna a nastolením demokratického režimu v Iraku sa otvorí možnosť uvoľnenia sankcií, ktoré boli uvalené na túto krajinu, a vytvorí sa tým priestor pre slobodné podnikanie a prílev zahraničných investícií. Tým sa vytvoria predpoklady i pre naše zahraničné podnikateľské subjekty a Irak sa bude môcť vyrovnať aj so svojimi zahraničnými dlhmi z minulosti, ktoré má aj voči Slovenskej republike. Práve z týchto dôvodov treba rozhodovať veľmi zodpovedne. Rozhodnutie Slovenskej republiky o podieľaní sa na prípadnej operácii voči Iraku nie je len individuálnym rozhodnutím krajiny, ktorá háji svoje vlastné záujmy. Je to aj obrana slobody, demokracie, ľudských práv a všetkého, čo tieto hodnoty so sebou prinášajú, pretože v Iraku ide o stret dvoch diametrálne odlišných mentalít, totalitnej a demokratickej. Tú prvú sme zažili aj my na Slovensku, na druhej sa úspešne učíme a snažíme sa ju čo najskôr dosiahnuť od chvíle, keď bolo totalitný systém pred viac ako 13 rokmi úspešne porazený v strednej a východnej Európe. Teraz sú na rade ostatné časti sveta, v ktorých je šírenie demokratických hodnôt a princípov stále tabu. Aktívnym zapojením sa do prípadnej operácie voči Iraku nielenže dokážeme našim spojencom v euroatlantických štruktúrach, že sme hodní členstva, ale sa zároveň staneme súčasťou boja všetkých demokratických štátov a vlád, ktoré sa obhajobou hodnôt slobody, demokracie a ľudských práv snažia priniesť svetu väčšiu stabilitu, mier, bezpečnosť a prosperitu.

    Dámy a páni, dnes tu stojím pred vami ako poslanec, ktorému dali občania mandát na to, aby hájil ich záujmy. Som tu zároveň aj ako predstaviteľ politického subjektu, ktorý je založený na liberálnych a demokratických princípoch. Som tu však aj ako občan a človek, ktorému záleží na dobre a blahobyte svojej krajiny a celého sveta a ktorý vie, že toto je možné dosiahnuť len v prostredí, kde panuje mier, bezpečnosť a stabilita. Chcel by som vás preto požiadať, aby ste aj vy pri svojom rozhodovaní o otázkach súvisiacich s vyslaním našich vojenských jednotiek do Iraku zvážili všetky aspekty a argumenty a zachovali sa politicky zodpovedne. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami sa prihlásili pán poslanec Hopta a pán poslanec Zubo. Zároveň uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami. Pán poslanec Hopta, máte slovo.

  • Tak ja mám dve pripomienky a jeden procedurálny návrh. Po prvé, pán poslanec, ak hovoríte o tom, že občania vás zvolili preto, aby ste hájili ich záujmy, chcem povedať, že drvivá väčšina občanov Slovenskej republiky je proti tomu, aby sme vysielali vojenskú jednotku do Iraku bojovať. Po druhé, zvýšenie rešpektu našej krajiny sa udialo preto, lebo ste jednoducho rozpredali alebo rozdali majetok, ktorí ste sami nevybudovali. To sú dve poznámky.

    Dávam procedurálny návrh. Keďže pred malou chvíľou z budovy Národnej rady bol vyvedený katolícky kňaz Anton Ján Solčiansky, pretože rozdával petíciu proti vyslaniu našej jednotky, dávam návrh, aby Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tom, že po vystúpení všetkých poslancov umožní tomuto kňazovi vystúpiť v diskusii, aby ozrejmil svoje stanovisko. Ďakujem.

  • Ďalej s faktickou poznámkou pán poslanec Zubo.

  • Hlasy v rokovacej sále.

  • ...predsedajúca, pán Mikloško, myslím si, že keď ste už na tej jednej úrovni, že spoločne a rovnako, so súcitom s tými ľuďmi, ktorých čaká to utrpenie, ktoré na nich sa chystá, budeme aj hlasovať. Ja by som k predrečníkovi len toľko chcel povedať, že skutočne je až zarážajúca skutočnosť, ako dokážeme manipulovať so slovami. Každý tu hovorí o vrahovi Husajnovi, o vrahovi, ktorý spôsobil tisíce, státisíce obetí na vlastnom národe, genocídu vlastného národa, dokonca sme počuli od niektorých predrečníkov i skutočnosť a snahu prekrúcať dejiny. Prosím vás pekne, ak chcete byť dejinným historikom, pozrite si tie dejiny. Ono je pravda, že tie tisíce nevinných obetí v Iraku boli. Je pravda aj to, že Husajn chodil do školy, ale chodil a absolvoval vojenské vysoké školy v Spojených štátoch amerických, a neštudoval marxizmus-leninizmus. A je pravda aj to, že v 60. a 70. rokoch zavraždil tisíce najčestnejších občanov svojej krajiny – komunistov! Komunistov vraždil Husajn v 60. a 70. rokoch, a Kurdov, ktorí sa snažili o samostatný štát. Kde je vaša česť a vaše svedomie takto prevracať históriu, vážení páni! Pozrite sa otvorenými očami na históriu, na svet, na skutočnosť, v ktorej žijeme, a nezavádzajte občanov tejto krajiny. Ďakujem.

  • Ďakujem veľmi pekne. Chcel by som veľmi krátko reagovať. Čo sa týka verejnej mienky, žiadna verejná mienka nie je na prospech žiadnej vojny, každá vojna je hrozná, strašná a prináša obete, ale my sme politici a musíme sa postaviť k tejto otázke naozaj s plnou zodpovednosťou. Je jednoduché stáť za rečníckym pultom a rozprávať a ťažiť z toho preferencie. Len by som sa vás opýtal, keď tu niečo buchne o rok, o dva alebo keby niektorý z vašich príbuzných sedel v tom lietadle, ktoré buchlo do World Trade Centra alebo do Pentagonu, ako by ste rozprávali. Musíte myslieť trošku dopredu a nielen takým spôsobom, ako vám budú rásť preferencie. Na to sme tu, aby sme boli politicky zodpovední.

    No a čo sa týka prekrúcania dejín, viete, to je uhol pohľadu, tvrdíte, že ste nová komunistická strana, ktorá má iné myšlienky, ideály a podobne, a vytiahli ste tu transparent, ktorý prekrúca dejiny, lebo pozrite sa na ruky vašich predchodcov, aké majú krvavé ruky. Na to sa dobre pozrite a potom vytiahnite transparent. Ďakujem.

  • Poprosím pokoj v rokovacej sále, páni poslanci. Za klub Strany maďarskej koalície vystúpi podpredseda parlamentu pán poslanec Béla Bugár. Pán poslanec Hopta, vrátime sa po rozprave k vášmu procedurálnemu návrhu. Nemusím, pán poslanec, dať okamžite hlasovať, môžeme sa k vášmu procedurálnemu návrhu vrátiť po rozprave a tak aj urobíme. Pán poslanec Béla Bugár, máte slovo.

  • Vážený pán premiér, vážená Národná rada, vážená vláda Slovenskej republiky, vážení páni poslanci, keby ste ma aspoň chvíľku počúvali.

  • Ruch v sále.

  • Roky a udalosti po skončení studenej vojny...

  • Páni poslanci, poprosím pokoj, takto budeme viesť tú schôdzu. Ďakujem vám pekne za názory. Pán poslanec, môžeme si ho počas prestávky porovnať. Prosím, pokoj. Pán poslanec Bugár,

  • Hlasy v rokovacej sále.

  • Ďakujem. Roky a udalosti po skončení studenej vojny a konfrontácie západného slobodného sveta s diktatúrami východu jasne ukázali, že optimistické sny o bezpečnom, niekedy až idylickom svete nemali reálne opodstatnenie. Teória Francisa Fukujamu o konečnom víťazstve západného liberalizmu, o konci dejín sa ukázala ako mylná a rodina demokratických štátov, medzi ktoré sa zaradila aj Slovenská republika, musí čeliť novým výzvam. Svet sa po zrútení komunistických diktatúr nestal bezpečnejším. Nové asymetrické hrozby a ohrozenia spôsobujú, že situácia vo svete je viac nevyspytateľná a je oveľa menej racionálne pochopiteľná a predvídateľná. V dnešnej dobe už v žiadnom prípade nemožno chápať bezpečnosť v starom zmysle slova a charakterizovať a uvažovať o ňom v starých, studenovojnových súradniciach. Terorizmus, nevypočítateľné kroky diktátorov, ktorí sa vymkli spod akejkoľvek medzinárodnej kontroly, alebo šírenie zbraní hromadného ničenia predstavujú vážne hrozby pre bezpečnosť slobodného sveta, do ktorého patríme aj my. Túto novú realitu demonštrovali tragické udalosti v New Yorku, vo Washingtone, ale aj v často zabudnutej Pensylvánii. Medzi ďalšie potenciálne ciele teroristických útokov môžu patriť napríklad aj také symbolické objekty ako Bazilika svätého Petra alebo londýnsky parlament. Zdá sa to nereálne? A kto by pomyslel pred 11. septembrom 2001, že sa World Trade Center môže stať terčom teroristického útoku. Samozrejme, často sa objavujú myšlienky, že sa nás to netýka, že Slovensko je príliš malá krajina, aby sa angažovala v globálnych veciach a že sa nás hrozba terorizmu vôbec netýka. To isté si mysleli alebo mohli myslieť obyvatelia ďalekej Austrálie, veď ich štát sa nenachádza na strategicky dôležitom mieste a Austrália nebola považovaná ani za potenciálny terč teroristických útokov. A prišiel útok na ostrove Bali, kde zahynulo takmer 200 austrálskych občanov. Aj táto udalosť komentuje a dokumentuje, že ohroziť bezpečnosť štátu a jej občanov nemožno len klasickými metódami, ako je priamy útok na územie daného štátu. Tí, ktorí hovoria o Slovensku ako o bezpečnom, bielom mieste na mape sveta si neuvedomujú, že mnoho našich spoluobčanov sa nachádza za hranicami nášho štátu, ktorí sa môžu stať obeťami potenciálneho teroristického útoku v niektorom z metropol západného sveta alebo na niektorých z populárnych letovísk v treťom svete, akým boli a sú napríklad aj Bali alebo Keňa a Tanzánia, ktoré sa v uplynulých rokoch tiež stali miestami teroristických útokov. Samozrejme, možnosti Slovenskej republiky sú obmedzené, a preto nie je možné individuálne sa postaviť týmto hrozbám a pokúsiť sa ich eliminovať. Napokon to nedokážu ani staré a silné mocnosti Európy ako napríklad Veľká Británia. Práve preto je potrebné angažovať sa na základe našich možností a schopností v koalícii demokratických štátov, ktoré sú schopné a ochotné spoločnými silami brániť slobodu a bezpečnosť všetkých občanov slobodných krajín. To, že Irak pod vedením Saddáma Husajna túto bezpečnosť ohrozuje, je evidentné. Iracký diktátor disponuje všetkým, čo je potrebné k ohrozeniu bezpečnosti celého Blízkeho východu, Európy a prostredníctvom kontaktov s teroristickými organizáciami aj celého sveta.

    Po prvé, existujú jasné dôkazy o agresivite irackého režimu a o jej náklonnosti používať vojnu ako prostriedok na realizovanie svojich mocenských cieľov v regióne. V roku 1980 napadol bagdadský režim susedný Irán a po následnom vyčerpávajúcom, ale celkovo neúspešnom vojenskom ťažení ukončil prvú vojnu v Perzskom zálive až v roku 1988. Po vojne s Iránom sa Saddám Husajn pustil do ďalšieho dobrodružstva, keď začiatkom augusta v roku 1990 napadol a obsadil Kuvajt, ktorý bol nakoniec anektovaný, aj formálne začlenený do Irackého štátu. Ako je všeobecne známe, Kuvajt bol oslobodený medzinárodnou koalíciou vedenou Spojenými štátmi, pričom je dôležité, že súčasťou tejto medzinárodnej protiirackej koalície boli aj slovenskí vojaci, vtedy ešte ako súčasť spoločnej Československej armády. Počas tejto druhej vojny v Perzskom zálive zaútočil Irak raketami Skat na Saudskú Arábiu a na Izrael, ktorý na irackú provokáciu neodpovedal na naliehanie Spojených štátov v záujme udržať širokú protiirackú koalíciu, súčasťou ktorého boli aj najvýznamnejšie arabské štáty ako Egypt a Sýria.

    Po druhé, Irak ešte stále disponuje aj prostriedkami na ohrozenie bezpečnosti regiónu. Od začiatku 80. rokov vynaložil Irak značné prostriedky na výrobu chemických zbraní, čo spôsobilo, že pred vojnou v zálive bol pripravený na realizáciu rozsiahleho chemického útoku. Napriek škodám spôsobených spojeneckým letectvom neboli všetky kapacity Iraku na výrobu chemických zbraní zlikvidované, pričom napríklad v roku 1995, po štyroch rokoch neustáleho hľadania a dokazovania sa zistilo, že iracký režim vyrobil veľké množstvo látky VX a zatajil pokusy domácej kapacity pre výrobu niektorých nervovo paralytických látok. Situácia bola podobná aj v prípade biologických zbraní. Kapacity Iraku na vývoj a výrobu zbraní hromadného ničenia boli čiastočne pod kontrolou medzinárodného spoločenstva až do roku 1998, keď Bagdad vyhostil medzinárodných pozorovateľov. Po tomto akte, ktorý znamenal jednoznačné a vážne porušenie rozhodnutí Bezpečnostnej rady OSN, ďalej vyvíjal a vyrábal zbrane hromadného ničenia bez akejkoľvek kontroly medzinárodného spoločenstva. Návrat a pôsobenie inšpektorov na konci minulého roku tieto nedostatky odhalili, čo ďalej dokazujú aj slová ministra zahraničných vecí Spojených štátov na pôde Bezpečnostnej rady OSN.

    Po tretie, je nevyhnutné pripomenúť aj odhodlanie Saddáma Husajna použiť tieto zbrane. To, že iracký diktátor je schopný naozaj všetkého, dokazujú aj príklady z posledných dvoch desaťročí. V priebehu vojny s Iránom použil Irak prvýkrát chemické zbrane v roku 1983, a to yperit a o rok neskôr začal používať aj tabun. Chemické zbrane zohrali rozhodujúcu úlohu v úspešných operáciách proti iránskym ozbrojeným silám počas rokov 1987 a 88 a ešte dramatickejším faktom je, že iracký diktátor neváhal použiť tieto zbrane ani proti vlastnému ľudu, a to proti kurdským povstalcom na severe krajiny v rokoch 1988 a 89. Tieto fakty potvrdzujú, že ako súčasť medzinárodného spoločenstva nemôžeme ostať ľahostajní voči takýmto hrozbám. Je zrejmé, že demokratické štáty nerady bojujú a posielajú svojich vojakov do zahraničia, do regiónov potenciálnych vojenských konfliktov. Vyjadrené slovami nemeckého mysliteľa Kanta, rozum vojnu absolútne odmieta. Avšak, žiaľ, realita je iná. Nie všetky štáty majú demokratický režim a existuje určitá skupina štátov, ktoré sa neriadia pravidlami rozumu a racionality, preto je niekedy potrebné a nutné, aby sa demokracie na obranu a ochranu svojej bezpečnosti a slobody zasiahli na ochranu vlastných hodnôt. Na mimoriadne negatívne dopady ignorovania tohto faktu na bezpečnosť slobodného sveta poukazujú aj udalosti tesne pred 2. svetovou vojnou. Politika Veľkej Británie v spomínanom období reflektovala túžbu demokratických spoločenstiev po mieri. Londýn v očakávaní, že je možné dohodnúť sa s nacistickým režimom, presadzoval mierové riešenie existujúcich problémov napriek tomu, že Nemecko sústavne a hrubo porušovalo svoje medzinárodné záväzky. Britský premiér Chamberlain sa vrátil z rokovaní s Adolfom Hitlerom v Mníchove a pred davom, ktorý ho vítal vo vlasti, mával zmluvou podpísanou s nacistickým Nemeckom a vyhlásil, že nesie mier na niekoľko desaťročí. O necelý rok nato Nemecko napadlo Poľsko a začala sa 2. svetová vojna.

    Vážené dámy, vážení páni, Slovenská republika dostala historickú príležitosť tým, že bola pozvaná do Severoatlantickej aliancie. Avšak ak chceme byť rešpektovaným a uznávaným členom tejto veľkej rodiny slobodných a demokratických štátov, nemôžeme si robiť nárok na všetky prednosti svojho postavenia bez toho, aby sme si neuvedomili naše morálne povinnosti. Morálne, lebo z pozvania a z neskoršieho členstva v NATO nám nevyplýva žiadna konkrétna potreba alebo záväzok angažovať sa pri riešení takýchto problémov. Takéto správanie však môže vyvolávať pochybnosti o úprimnosti našich slov a snáh a o vážnosti našich argumentov a to je situácia, ktorej sa treba vyvarovať. Nestavme našu krajinu do postavenia pasívneho konzumenta kolektívnej bezpečnosti. Nenechajme bojovať len našich spojencov za spoločné hodnoty a preberme aj ten malý podiel zodpovednosti, ktorý spadá na naše plecia. Naša morálka nám káže, aby sme na základe obmedzených možností Slovenskej republiky prispeli k vytváraniu lepšieho a najmä bezpečnejšieho sveta. Citujúc známeho maďarského básnika Mihálya Babicza: „...kto medzi vinníkmi mlčí, sa stane spolupáchateľom“, nemôžeme ostať ľahostajní voči amorálnemu a krutému diktátorskému režimu, ktorý pohŕda celým svetom a Organizáciou Spojených národov. Veľkosť národa, spoločenstva je aj v tom, že je ochotný aj fyzicky bojovať za demokratické hodnoty, ktoré vyznáva, za hodnoty, ktorými sa majú riadiť aj jeho potomkovia.

    Spojené štáty americké od nás nežiadajú bojovú jednotku, aj keď si musíme uvedomiť, že protichemická jednotka v prevažnej miere vykonáva svoje úlohy v prvom slede. Navyše, žiadny príslušník slovenskej armády nebude vyslaný proti jeho vôli, lebo sa hlási oveľa viac dobrovoľníkov, ako je predpokladaný počet vyslaných vojakov. Poslanci za Stranu maďarskej koalície počas dlhých rokovaní zhodnotili krátkodobé aj dlhodobé dopady rozhodnutia, ktoré mienime dnes urobiť. Uvedomujúc si našu zodpovednosť aj za charakter nášho štátu sme sa rozhodli, že podporíme návrh vlády. Ďakujem za vašu pozornosť.

  • Faktické poznámky pán poslanec Zubo a pani poslankyňa Bollová, pán poslanec Ondriaš. Zároveň uzatváram možnosť hlásiť sa faktickými poznámkami. Pán poslanec Zubo.

  • Vážený pán podpredseda Národnej rady, pokračujúc vo vašom myšlienkových pochodoch by som povedal asi takto: Pod zámienkou hľadania vodcov, teroristov v Afganistane bol zbombardovaný celý Afganistan. Zámienkou, preto hovorím, pretože dôkazy do dnešného dňa nie sú. Prišlo teda k bombardovaniu Afganistanu a teraz mi povedzte, doplatil na to kto, Taliban alebo radoví občania Afganistanu? Ďalej, ako trest pre prezidenta Iraku za prepadnutie Kuvajtu existuje už 12 rokov ekonomické embargo na Irak. Myslíte, že trpí prezident Iraku, alebo radoví občania vrátane malých detí, ktoré zomierajú od hladu. Ďalej. Chcel by som povedať, tie plány, ktoré sa pripravujú. Keď príde k bombardovaniu Iraku v súčasnosti, bude trpieť prezident Iraku alebo nevinní ľudia v Iraku. Pripomínam, včítane silnej katolíckej komunity, ktorá žije v tejto krajine. Uvedomme si, kolegovia, aj túto skutočnosť. My poukazujeme na inú skutočnosť. Terorizmus je strašne zlá vec, treba ho odstrániť, ale je terorizmus príčina alebo následok? Jednoznačne následok! Nezničíme ho, ak neodstránime príčinu terorizmu, príčinou terorizmu je sociálna nespravodlivosť, zlikvidujme túto a zničíme terorizmus a na svete bude mier. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán podpredseda Bugár, považujem vás za informovaného a vzdelaného človeka, preto som prekvapená vašou nevedomosťou, že neviete, že útoky v Amerike nie sú zatiaľ jednoznačne objasnené a vyšetrovanie vinníkov nevedie zatiaľ do Iraku. Ďalej si dovolím niekoľko poznámok. My neodmietame tvrdenia, že Irak nerešpektuje doterajšie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Považujeme to tiež za neprípustné. Pýtame sa však, koľko rezolúcií porušil a nerešpektuje napríklad štát Izrael! Prečo nepošleme humanitárnu jednotku do Palestíny? Po druhé, súhlasíme s tvrdením, že medzinárodné zmluvy treba rešpektovať. Pýtame sa, ako posudzuje medzinárodné spoločenstvo porušenie zmluvy o odzbrojení SALT 2 zo strany USA a ich prípravou na hviezdne vojny? Po ďalšie, akceptujeme konštatovanie, že Irak vlastní a v minulosti použil chemické i biologické zbrane, ale vieme aj to, že Spojené štáty americké skúšajú pôsobenie nervových bojových látok na svojich vojakoch, teda ich takisto vlastnia. Ďalej. Rešpektujeme, že vlastníctvo alebo schopnosť Iraku vyrobiť nukleárne zbrane je nebezpečné pre svet, a Slovenská republika chce prispieť k ich likvidácii. Čo podnikne naša republika proti ostatným vlastníkom nukleárnych zbraní? A posledné, vážení kolegovia, prijímame už dlho a aj sme ochotní ďalej prijímať vaše výčitky vzhľadom na nesprávne postupy socialistických vlád. Pýtame sa však, dokedy budete posudzovať len obdobie spred 13 rokov a ignorovať, prepáčte, pán kolega Béreš, krvavé ruky bývalých, minulých slobodných demokratov a kresťanov. Ďakujem.

  • Pán poslanec Ondriaš s faktickou poznámkou.

  • Ďakujem za slovo. Spomenuli sa tu veľké obete terorizmu vo svete. Ja by som chcel poukázať, aké sú tieto obete relatívne bezvýznamné proti obetiam z iných zdrojov. Poviem príklad Slovenska, za 13 rokov tu bolo 1800 zavraždených, 2000 ľudí sa stratilo a tak ďalej. Počet obetí terorizmu je nula. Poviem finančný efekt, len kriminalita nás stojí 16 miliárd ročne. Kriminalita terorizmu, je to nula korún. Spojené štáty americké, keď povieme za 10 rokov sa tam zastrelí okolo dvesto až tristotisíc ľudí a keď zoberieme, že tritisíc ľudí zahynulo obeťami terorizmu. Všetky obete vo svete, ktoré sú spôsobené terorizmom, nedosahujú ani jedno percento obetí z iných zdrojov. Ja si myslím, že my by sme sa nemali sústreďovať len na obete terorizmu, ale mali by sme hovoriť aj o obetiach z týchto iných zdrojov. Ďakujem pekne.

  • Páni poslanci, chcem upozorniť na mobilné telefóny, aj tu zvonia, pán poslanec, poprosím, aby ste netelefonovali v rokovacej sále. Pán poslanec Bugár, pán podpredseda Bugár.

    Už by to malo byť v poriadku.

  • Chcem reagovať na niektoré vystúpenia napríklad pána poslanca Zuba. Hovorí, alebo spájal terorizmus s tým, že je to určitým dôsledkom chudoby. No chcem sa však opýtať, či má poznatky o tom, že ako, koľko majetku mal alebo má, pokiaľ žije, Bin Ládin, lebo on chudobný určite nebol.

    Pani poslankyňa Bollová, trošku si mýlite určité veci. Hovoríte, že koľko rezolúcií má alebo porušuje Izrael, ale v tomto prípade Organizácia Spojených národov má desiatky rezolúcií, ktoré majú napomôcť odzbrojenie nie Izraela, ale Iraku. A Irak to porušuje. A mohol by som takto pokračovať, ale ja si myslím, že na ostatné múdrosti poslancov, prihlásených poslancov za Komunistickú stranu Slovenska sa neoplatí reagovať.

  • Za klub Hnutia za demokratické Slovensko sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Žiak, ale pán poslanec chcel, aby som sa vás spýtala, pretože by som by vás veľmi nerada prerušovala, ak máte dlhšie vystúpenie, radšej vyhlásime obednú prestávku a vaše vystúpenie príde na rad o 14.00 hodine ako prvé. Myslím si, že to bude rozumnejšie...

  • Hlas v rokovacej sále.

  • ...ako prerušovať. Čiže chcete vystúpiť pred obedom. Ďakujem veľmi pekne, máte slovo.

  • Vážená pani predsedajúca, vážený pán predseda slovenskej vlády, vážení páni ministri, vážené poslankyne, vážení poslanci. Odznelo nielen dnes v tejto rokovacej sále, ale aj v médiách hodne argumentov pre a proti. Ja by som nechcel citovať výroky inštitúcií v rámci Európskej únie alebo Rady Európy, alebo autori, ako je Svätý Otec Ján Pavol II, cirkev. Ja by som sa, ak dovolíte, obmedzil vo svojom príspevku na zdôvodnenie nášho stanoviska. Naše stanovisko je vedné hlavne naším postojom k životu, k morálnym hodnotám, naším postojom k medzinárodnému právu a k našej Ústave Slovenskej republiky. Hnutie za demokratické Slovensko sa 11. septembra 2001 jednoznačne prihlásilo na stranu demokratických síl v boji proti terorizmu.

    Teroristické útoky proti Spojeným štátom americkým, ale následne proti iným štátom, sú pre všetky demokratické krajiny výstrahou a dokazujú, že v súčasnom globalizovanom svete nie je možné vyčkávať, kedy sa akt hrozby zmení na konkrétny útok. V tomto kontexte vyjadrilo medzinárodné spoločenstvo rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1441 prijatou 8. novembra 2002 odhodlane dosiahnuť definitívne odzbrojenie Iraku a tým odstrániť hrozbu pre medzinárodný mier a bezpečnosť. Za jej prijatie hlasovalo všetkých 15 členov Bezpečnostnej rady OSN, to chcem zdôrazniť. Rezolúcia potvrdzuje predošlé rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, predovšetkým rezolúcie č. 687 z roku 1991, ktorá zaväzuje Irak na zničenie a zákaz ďalšieho vyvíjania zbraní hromadného ničenia. Inšpekcie potvrdili, že Irak vlastnil veľké množstvo zbraní hromadného ničenia a neštítil sa ich v minulosti použiť. Experti OSN v roku 1986 potvrdili, že Irak v rozpore so Ženevskou konvenciou požil vo vojne proti Iránu chemické zbrane. Ako už aj bolo povedané, v roku 1988 použil Irak chemické zbrane proti vlastným obyvateľom, irackým Kurdom.

    16. marca 1988 Irak zhodil bomby s yperitom, tabunom a sarinom na kurdské mesto Halodža. Počet civilných obetí sa odhaduje až na 6 000. Irak použil chemické zbrane aj počas ofenzívy Anfal a v priebehu sedemmesačnej kampane zahynulo alebo zmizlo 50 až 100 000 kurdských dedinčanov, stovky osád boli zrovnané so zemou. Všetci si preto plne uvedomujeme riziko a nebezpečenstvo, ktoré predstavuje režim Saddáma Husajna v Iraku.

    Vážené dámy, vážení páni, Národná rada Slovenskej republiky dnes rokuje o návrhu na vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií týkajúcich sa Irackej republiky. Slovenská republika bola už v polovici novembra 2002 oslovená predstaviteľmi Spojených štátov amerických o zváženie možnej pomoci v prípade nevyhnutnosti vojenského zásahu v Iraku. Dňa 26. januára nás Spojené štáty americké požiadali o povolenie preletov pre americké a koaličné lietadlá, prístup k slovenským zariadeniam ako aj o povolenie pristátia v prípade núdze a o vyslanie kapacít ozbrojených síl na ochranu pred jadrovými, biologickými a chemickými prostriedkami. Z právneho hľadiska ide o vyslanie ozbrojených síl Slovenskej republiky mimo územia Slovenskej republiky. Podľa článku 86 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí vysloviť súhlas na vyslanie ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, ak nejde o prípad uvedený v článku 119 písm. b) slovenskej Ústavy. Hnutie za demokratické Slovensko podporuje vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície a podmieňuje toto vyslanie mandátom OSN. Navrhujeme, aby Národná rada Slovenskej republiky o vyslaní svojej jednotky na ochranu pred zbraňami hromadného ničenia rozhodla okamžite po prijatí príslušnej rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN.

    Vážený pán predseda, vážené poslankyne, vážení poslanci, bol som poverený klubom Hnutia za demokratické Slovensko v Národnej rade Slovenskej republiky predložiť pozmeňujúci návrh k tlači č. 144. V zmysle uvedeného navrhujeme, aby Národná rada prijala toto uznesenie: „Podľa článku 86 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky vyslovuje slovenská Národná rada súhlas s vyslaním jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície týkajúcich sa Irackej republiky v počte do 75 príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky a s jej pôsobením v krízovej oblasti v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície do 31. decembra 2003 pod podmienkou existencie mandátu OSN. O tom, či bola splnená podmienka na vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky mimo územia Slovenskej republiky, rozhodne samostatných uznesením Národná rada Slovenskej republiky okamžite po prijatí príslušnej rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov.“ Zároveň by som z poverenia nášho klubu dal aj procedurálny návrh, aby sme hlasovali o tomto návrhu, prípadne o iných návrhoch uznesenia až po prijatí príslušnej rezolúcie Bezpečnostnej rady, to znamená dávam procedurálny návrh na prerušenie tejto schôdze a pokračovanie až potom. Ďakujem za pozornosť, pán spravodajca.

  • Ďakujem, pán poslanec, faktické poznámky. Uzatváram... Dobre. Uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami, tak dúfam, že už sú prihlásení všetci, ktorí sa chceli prihlásiť. Pán poslanec Ševc s faktickou poznámkou. Pán poslanec Ševc bol ako prvý prihlásený, už ste zapnutý.

  • Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka, ja chcem vzhľadom na to, že zrejme asi neprejde náš návrh, podporiť návrh pána poslanca Žiaka, aby bola prerušená schôdza Národnej rady, pokiaľ nebude rozhodnutie Bezpečnostnej rady. V tomto ho podporujem, ďakujem.

  • Ďakujem, pani podpredsedníčka. Tak podobne sa chcem pripojiť k návrhu pána poslanca Žiaka, ale chcem sa spýtať, pán poslanec, nebude nám prekážať, ak takéto rozhodnutie neprijme väčšina demokratických štátov Európy, ktoré my navrhujeme? Nebude nám to prekážať? Ďakujem.

  • Áno, ďakujem. Ja by som len nejako pripomenul, keď sa tu stále hovorí, rozpráva o obetiach Husajna, že v Afganistane zomrelo počas bombardovania 3 700 civilistov, v Iraku v prvej vojne zomrelo okolo 100 000 civilistov, Turecko v 90. rokoch, keď bojovalo proti Kurdom, a bombardovali ich aj na cudzom území, zomrelo do 10 000 Kurdov, že keď rozprávame o obetiach jedného diktátora, mali by sme to nejako rovnovážne prediskutovať. Ďakujem.

  • Ja sa pripájam ku návrhu pána poslanca Žiaka, ale zároveň by som sa chcel aj opýtať takúto vec. My ideme rozhodnúť a poslanci HZDS podľa jeho vystúpenia sa prihlasujú teda k tomu, aby sme dali súhlas na vyslanie našej jednotky. Sme my až takí skutočne silní? My sme takí rozhodujúci? Treba iba našu podporu? Veď Nemecko je celkom iné. A keď som sa svojho času rozprával so svojím kolegom profesorom z univerzity v Halle a on hovoril tak, že Nemci sa poučili a v živote už nevyvolajú vojnu a nepristúpia k nej. Dali to najavo teraz jednoznačne. Odmietajú. Páni poslanci, my sme za to? Iba to.

  • Opätovne nemám inú možnosť, len podporiť a potvrdiť to, čo pán Žiak povedal tu, skutočne, prezident Iraku použil chemické zbrane proti vlastným ľuďom. No bolo to v období, keď bol spojencom Spojených štátov amerických, bol podporovaný politicky, ekonomicky, vojensky Spojenými štátmi americkými, bol vyzbrojený zbraňami Spojených štátov amerických, bol spojencom Spojených štátov amerických v boji proti ostatným okolitým krajinám, a teda kladiem otázku, v záujme koho vtedy vraždil a používal zbrane, ktoré kúpil v Spojených štátoch amerických? Je tu jedna paralela, hovoríme o tom, prezident Iraku čoho sa dopustil. Napadlo niekoho z nás niečo podobné prehodnotiť vo vzťahu k Turecku, ktoré je susedom Iraku a takisto vraždilo, vyhladzovalo celé dediny, celé mestečká Kurdov, a nielen na svojom území, ale aj na území Iraku?

  • Vážené dámy, vážení páni, my síce súhlasíme s tým, čo predložilo Hnutie za demokratické Slovensko, ale iba s jeho časťou. S časťou, s tým, že odmietame pokračovať v rokovaní Národnej rady, pokiaľ sa nerozhodne o tom v Bezpečnostnej rade OSN, ale naše zásadné stanovisko je také, že my budeme bez ohľadu na rozhodnutie Bezpečnostnej rady OSN hlasovať proti vyslaniu jednotiek ozbrojených síl slovenskej armády. Budeme hlasovať preto, lebo tu nejde o záujmy občanov Slovenskej republiky, ale ide tu o záujmy medzinárodného kapitálu, predovšetkým Spojených štátov amerických. Budeme hlasovať preto, lebo naozaj, ako sme tu vytiahli heslo „Krv nie je ropa, alebo ropa nie je krv,“ v opačnom slova zmysle. To znamená, že naše stanovisko je jasné a nemenné. Myslíme si, že... (Rušenie mobilného telefónu)

  • Prosím vás, mobilné telefóny, prepáčte, pán poslanec.

  • ...že finančné prostriedky, chcem len pripomenúť, že prvá vojna v Iraku stála Česko-slovenskú, vtedajšiu, federatívnu republiku 2 miliardy dolárov, čo je zhruba 70 miliárd korún, čiže finančné prostriedky, ktoré sa vložia do tejto vojny, by sa dali využiť oveľa rozumnejšie. Dali by sa využiť v školstve, v zdravotníctve, pri riešení sociálnych vecí, v kultúre. Čiže naozaj, vážené dámy, vážení páni, uprednostníme cudzie záujmy, záujmy cudzieho kapitálu, záujmy cudzej mocnosti, alebo budeme uprednostňovať záujmy občanov Slovenskej republiky. Ja si myslím, že občania Slovenskej republiky nám dali dôveru predovšetkým preto, aby sme uprednostňovali záujmy občanov Slovenskej republiky. Je len na vás, aby ste sa rozhodli, je na vás, na členoch poslaneckých klubov, ktorí majú vo svojom názve slovo kresťanské, či budú hlasovať aj v súlade so svojím kresťanským svedomím. Ďakujem vám za láskavú pozornosť.

  • Dámy a páni, prerušujem rozpravu a rokovanie do 14. hodiny, na obednú prestávku. Ďakujem vám za pozornosť.

  • Prerušenie rokovania o 12.07 hodine.

  • Pokračovanie v rokovaní o 14.04 hodine.

  • Vážené panie poslankyne, páni poslanci, prosím, aby ste zaujali miesto v rokovacej sále, budeme pokračovať rozpravou, ktorú sme prerušili pred obedňajšou prestávkou. Ďalší v poradí prihlásený písomne do rozpravy za Poslanecký klub SDKÚ je pán predseda poslaneckého klubu Milan Hort, ktorý sa dnes dožíva významného životného jubilea, tak dovoľte, aby som mu pri tejto príležitosti aj poblahoželal.

  • Nezrozumiteľné hlasy v pléne.

  • Uvidíme, čo povie na konci prejavu, takže podľa toho. Nech sa páči, pán predseda.

  • Ďakujem veľmi pekne. Bolo konštatované, že som prvý rečník, ktorý dostal potlesk predtým, ako začal hovoriť. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán premiér, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, milí hostia. Národná rada Slovenskej republiky dnes rokuje o návrhu uznesenia, ktoré sa týka súhlasu, a) s vyslaním našej jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície v Irackej republike v počte do 75 príslušníkov do 31. decembra 2003, ďalej s jej pôsobením v záchranných a humanitárnych operáciách v prípade použitia alebo dôvodného podozrenia z použitia zbraní hromadného ničenia a ďalej s jej pôsobením v prípadných vojenských akciách na vynútenie príslušných rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN na území Irackej republiky v súlade s mandátom Organizácie Spojených národov. Návrh vládneho uznesenia je reakciou na nótu Spojených štátov amerických adresovanú ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky prostredníctvom veľvyslanectva Spojených štátov v Slovenskej republike. Okrem stanoviska, ktoré prináleží vláde Slovenskej republike, týkajúceho sa preletov a prechodov, je návrh uvedeného uznesenia odpoveďou na žiadosť o využitie slovenských kapacít na ochranu proti jadrovým, chemickým a biologickým zbraniam, ktoré podľa ústavy prináleží Národnej rade Slovenskej republiky. Som presvedčený, že pre každého z nás je zrejmé, že dnešná diskusia nie je o začatí či odročení vojenského zásahu voči režimu Saddáma Husajna v Iraku, že ani vláda Slovenskej republiky, ani zákonodarný zbor dnes nestoja pred touto dilemou. Snaha o využitie dostupných mierových prostriedkov je určite vlastná každému z nás a z tejto prezumpcie vychádza aj veľvyslanectvo Spojených štátov amerických, keď v uvedenej nóte opakuje, že neprijali nijaké rozhodnutie o použití sily v Iraku a prípadné, citujem, „...rozvážne plánovanie je rozhodujúce iba pre prípad, že sa vojenská akcia stane nevyhnutnou.“ Čiže nie je pred nami otázka rozhodovania medzi mierovým a vojnovým riešením, ale otázka jasného politického postoja na prospech širokej medzinárodnej koalície proti celosvetovému terorizmu a proti nebezpečenstvu použitia jadrových zbraní a rozhodnutie o solidárnom zastúpení našej jednotky v spoločenstve už spomínanej medzinárodnej koalície. Z tohto pohľadu považujem všetky iniciatívy, ktoré stavajú vládu Slovenskej republiky a Národnú radu Slovenskej republiky do pozície vyhlasovateľov vojny Iraku za nenáležité, vychádzajúce z nepochopenia, respektíve neochoty vnímať širšie medzinárodné súvislosti.

    Rozvíjať dnes diskusie o neľudskosti režimu Saddáma Husajna by bolo nosením dreva do lesa. Hovorili a budú hovoriť o tom odborníci, ktorým to priamo prináleží. Jeho spôsob uchopenia moci, viacnásobná agresia voči susedom, genocída vlastných obyvateľov, Kurdov a Arabov, ktorí nezdieľali rovnaký politický názor aj prostredníctvom zbraní hromadného ničenia, vyhnanie a dnešné nekomunikovanie so zbrojnými inšpektormi, totalitný spôsob vládnutia prostredníctvom vlastnej štátostrany, to všetko sú fakty a skúsenosti dôverne známe aj Európe z čias nacizmu či komunizmu, ktoré stavajú Saddáma Husajna na úroveň Hitlera, Stalina alebo Miloševiča. Každému, kto chce vidieť a poznať pravdu, je jasné, že všetko čo dnes Saddám Husajn podniká voči zbrojným inšpektorom, voči Amerike a uzneseniam Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, nie je ničím iným, iba naťahovaním času na prípravu takzvanej svätej vojny, pričom jeho doterajšia neochota plniť rezolúciu 1441 Bezpečnostnej rady sa dá kvalifikovať ako výsmech Organizácie Spojených národov. Okrem uvedených skutočností je priamy vzťah medzi režimom Saddáma Husajna a teroristickými predstaviteľmi, ktorí spôsobili tragédie v New Yorku, v Bali, či v Izraeli, nespochybniteľný. A nikto, kto vyznáva hodnoty západnej civilizácie, sa nemôže už dnes cítiť pred týmto satanizmom bezpečný. Viesť dnes diskusie o tom, či prípadný zásah medzinárodného spoločenstva proti Saddámovi Husajnovi je možné kvalifikovať ako spravodlivú alebo nespravodlivú vojnu a nebodaj to nazvať takzvanou preventívnou vojnou pri poznaní všetkých známych skutočností Husajnovho vládnutia a cieľov jeho totalitného režimu, považujem za neochotu poznať a chrániť pravdu, v tom lepšom prípade za nedostatočnú informovanosť a v prípade postoja Francúzska a Nemecka za alibizmus dobre známy z histórie 20. storočia, ktorý sa tak bolestne dotkol aj našich národov.

    V dnešnom globalizujúcom sa svete a schopnosti celosvetového terorizmu sa svet dostal do štádia, aj ten náš svet, slovenský, kedy už musí niečo robiť a kedy spoločné kroky sa dajú kvalifikovať ako právo na sebaobranu. V tomto kontexte vďačím fejtonistovi Martinovi Hricovi za jeho vyznanie, ktoré si dovolím odcitovať: „Na rozdiel od mojich spolubratov netrpím stratou historickej pamäti. Keď Chamberlain priletel z Mníchova, v ľavej ruke dáždnik, v pravej Mníchovská dohoda, nadšeným davom zvestoval: Nesiem vám mier. Ten zdrap papiera stál ľudstvo 50 miliónov mŕtvych. Európa, najmä Rusi doteraz zazlievajú Spojeným štátom americkým, že okolkovali s inváziou. Najprv musel Roosewelt presvedčiť voličov, pomohol mu pri tom Pearl Harbor, potom prepravovali miliónové armády do Británie. Až oveľa neskôr si Hitler vpálil guľku do hlavy.“ Koniec citátu.

    Rovnako nepredpokladám, že by vyhlásenie vojny Nemecku zo strany Francúzska a Veľkej Británie v septembri 1939 po tom, čo Hitler napadol Poľsko, história kvalifikovala ako preventívnu vojnu. Áno, aj dnes budú právni puristi tvrdiť, že v čase zásahu Spojených štátov amerických na Balkáne nemali Američania mandát Bezpečnostnej rady OSN, dostali ho totiž až dodatočne, a teda začiatok tejto vojenskej akcie bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN bolo porušením medzinárodného práva. My, pre ktorých nie je na prvom mieste takto vnímaný právny purizmus, však máme ešte živo pred očami etnické čistky, výsledkom ktorých boli desaťtisíce mŕtvych bezbranných civilistov, genocída jedného národa iba na základe vybavovania si účtov a pomsty zdedenej po predchádzajúcich generáciách, občianska vojna a exodus viac ako jedného milióna obyvateľov z vlastnej krajiny, ktorých nevedela absorbovať ani humánne zmýšľajúca stará dobrá Európa. Dnes celý civilizovaný svet konštatuje, že na Balkáne je pokoj, exodus státisícov utečencov sa zastavil, etnické čistky, znásilňovania a genocída sú minulosťou. Miloševič so svojimi barbarskými spôsobmi už nechýba ani tým z vlastného národa, ktorí mu ešte nedávno kričali Hosana! a je hanbou Juhoslávie pred Medzinárodným súdom v Haagu.

    Dovoľte mi na záver vyjadriť jedno presvedčenie a jedno zamyslenie. Ak Saddám Husajn neváhal použiť zbrane hromadného ničenia proti vlastným občanom, výsledkom čoho boli desaťtisíce mŕtvych obyvateľov v Iraku, nech nikto na svete nepochybuje o tom, že tieto zbrane nebude váhať použiť kdekoľvek na svete, ak to on uzná za vhodné. Veľakrát bol za posledný týždeň môj osobný postoj k tejto problematike konfrontovaný z viacerých strán s mojím kresťanským svedomím. Dovolím si jeden náhľad, jeden osobný postoj. Nepamätám sa, kedy v histórii bezbranní, znásilňovaní, utiekajúci sa, utekajúci a umierajúci pred ideologickou a inou totalitou volali o pomoc a tí, ktorých sa to netýkalo, no mali možnosť pomôcť, zasiahli včas. Vždy v Európe a vo svete sa pomoc tohto druhu dostavila až vtedy, keď sa bezpečný a prosperujúci svet na to už nemohol dívať, keď plač a kvílenie bezbranných a pozostalých a možno až pocit vlastného ohrozenia pohli svedomím tej druhej časti sveta. Ako občan zvlášť za komunizmu som s týmto pocitom nevedel robiť nič. Ako politik ho dnes neviem hodiť za hlavu.

    Vážené kolegyne, kolegovia, milí hostia, my dnes naozaj nerozhodujeme o tom, kedy a ako zastaviť civilizovaný svet diktátora podobného Hitlerovi či Stalinovi. Môžeme však rozhodnúť o tom, že Slovensko možno prvýkrát v histórii v takejto ťažkej chvíli vydá jasný politický signál a jednoznačne sa postaví na stranu tých, ktorí nechcú čakať na ďalšiu krutú historickú skúsenosť. V zmysle takéhoto videnia vás žiadam o podporu navrhovaného uznesenia. Ďakujem.

  • S faktickou poznámkou pán poslanec Zubo. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ja by som chcel len konštatovať skutočnosť, aby sme si znova pripomenuli, že Bezpečnostná rada OSN rozhodnutie nevydala. A v súvislosti s tým upozorniť na niektoré zákony platné v Slovenskej republike, je to predovšetkým zákon na ochranu mieru, § číslo 1. Kto sa pokúsi zrušiť mierové spolunažívanie národov tým, že akýmkoľvek spôsobom podnecuje k vojne, vojnu propaguje alebo vojenskú propagandu inak podporuje, dopúšťa sa trestného činu proti mieru. Ďalej je to Trestný zákon, § 259. Kto v zmysle úplne alebo čiastočne zničil ktorúkoľvek národnosť, etnickú skupinu, rasovú alebo náboženskú skupinu, a) uvedie príslušníkov takej skupiny do takých životných podmienok, ktoré majú priviesť ich úplné alebo čiastočné fyzické zničenie, b) vykoná opatrenia smerujúce k tomu, aby sa v takej skupine bránilo rodeniu detí, c) násilne prevádzať deti z jednej takejto skupiny do druhej, alebo d) spôsobí príslušníkovi takej skupiny ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, potresce sa odňatím slobody na 12 až 15 rokov alebo výnimočným trestom. Paragraf 259b, zločin proti ľudskosti: Kto spácha voči civilnému obyvateľstvu čin považovaný za čl. 7 štatútu Medzinárodného trestného súdu za zločin proti ľudskosti, potresce sa odňatím slobody na 8 až 15 rokov alebo výnimočným trestom. Paragraf 260: Kto podporuje alebo propaguje hnutie, ktoré preukázateľne smeruje k potláčaniu práv a slobôd občanov alebo hlása národnostnú, rasovú, trestnú alebo...

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Pán poslanec Hort chce reagovať na faktickú poznámku.

  • Pán kolega Zubo a ostatní kolegovia z klubu Komunistickej strany Slovenska. Nikdy som nebol komunistom a ani som ním nechcel byť, a preto mi aj prepáčte, že nepoznám celkom vašu históriu a neviem, či to bolo na piatom, myslím, že na V. zjazde Komunistickej strany Československa, a myslím, že to bolo v roku 49, keď ste si prijali heslo Čelom k masám.

    Vy ste sa potom k tým masám otočili tou druhou stranou ľudského tela a po 40 rokoch tieto masy rozhodli v 89. roku a ľud tejto krajiny, že dosť, stačilo demagógie a totality.

    Priznám sa, že vtedy ma ani v najhoršom sne nenapadlo, že v demokratickom pluralizme a v našej novej spoločnosti bude musieť jeden deň takýmto spôsobom počúvať, to čo sa tu deje, z vašich úst od samého rána. Ďakujem.

  • Za Poslanecký klub KDH vystúpi pán poslanec František Mikloško.

  • Vážený pán predseda slovenského parlamentu, vážený pán predseda vlády, kolegyne, kolegovia. Všetci sme svedkami prelomu minulého storočia a jeho prechodu do tohto 21. storočia. Všetci sme stáli tvárou v tvár novému storočiu, dvadsiatemu prvému, a nevdojak sme očakávali, čo toto storočie prinesie, iste aj v pohľade na celé minulé 20. storočie, ktoré bolo skôr storočím hrôzy ako storočím pokoja. Prešli tri roky alebo štyri, podľa toho, ako počítame letopočet, a my môžeme konštatovať, že 21. storočie nás zaskočilo dvomi novými doktrínami, dvomi novými svetovými doktrínami. Tá prvá doktrína, ktorá sa stala svetovou a je zároveň svetovou hrozbou, je doktrína samovrážd, samovrážd politických. To, čo sa udialo 11. septembra v New Yorku a čo sa teraz deje takmer na dennom poriadku v Izraeli, je absolútne nový fenomén. Zažili sme ho, teda nie my mladší, ale zažili ho počas 2. svetovej vojny, ale v takýchto podmienkach, aby odrazu ľudia boli pripravení zomierať v mene akejsi idey, to sme nezažili. Ak sa ozvali hlasy vtedy, že svet po 11. septembri bude iný, mali asi pravdu v tom, že celá eufória, možno šesťdesiatych rokov, kedy vznikalo hnutie hippies a podobne a kedy sa svet zdal ako jedna rozkvitnutá záhrada, že tá eufória končí a končí pravdepodobne aj doba tej demokracie, po ktorej sme aj my tak túžili. Ak dnes niekto cestuje lietadlom do Spojených štátov, nemôže sa čudovať a nemôže si myslieť, že je to akýmsi obmedzením, ak je na letisku prehliadaný spôsobom, ktorý ešte pred desiatimi rokmi bol neslýchaný. To znamená, niečo sa skončilo, pretože sú tu ľudia, ktorí si prestali vážiť svoj život, prestali si ho vážiť v mene akejsi idey, ktorá ich presahuje, a to znamená, že sa dostávajú do roviny akéhosi fanatizmu, kde je už len otázka času, kedy obyčajnú nálož môže človek na seba naložiť, namiesto obyčajnej nálože naložiť na seba jadrovú nálož a podobne. Toto je prvá doktrína, ktorá nás trošku zaskočila a s ktorou svet nevie celkom zatiaľ, čo má robiť.

    Druhá doktrína, ktorá nejakým spôsobom vyrástla v útrobách tejto, je doktrína takzvanej preventívnej alebo spravodlivej vojny. Je to preventívna vojna, kde hneď vyvstáva otázka, kto je vlastne tou morálnou autoritou, aby mohol povedať, ktorá vojna sa stáva preventívnou a teda spravodlivou a ktorá ešte nie. Myslím si, že v tom je kľúč alebo v tom je jeden z ťažkých problémov aj nášho rokovania, že je to úplne nový fenomén.

    Vojna, šesťdňová vojna Izraela proti Egyptu nebola preventívnou vojnou. Arabi sa otvorene vyhrážali, že zatlačia Izrael do mora a v podstate bolo vojensky jasné, že sa na takýto útok voči Izraelu chystajú. Bolo otázkou vojenskej šikovnosti, že Izrael zaútočil prvý. Brať príklady niekde z rímskych čias sa mi, priznám sa, nechce, lebo to ani nepoznám a mám pocit, že to bola doba o niečom inom. Teda tu niekde sa dotýkame neuchopiteľného problému, kto je morálnou autoritou a kedy môžeme hovoriť, že vojna začína byť preventívnou a dokonca ešte aj spravodlivou.

    Koncom 20. storočia sa svet radikálne zmenil. Komunizmus, alebo jeho hlavný nositeľ Sovietsky zväz sa ako systém, ako veľmoc, ako jadrová veľmoc schopná svojím potenciálnym jadrovým zničiť celý svet, zrútil. A tu by som chcel povedať jednu vec, ktorá sa mi zdá byť dosť podstatná. Práve v šesťdesiatych rokoch došlo k veľkej kríze, k takzvanej kubánskej kríze, keď svet stál na hranici jadrovej zrážky, keď Spojené štáty dali ultimátum Sovietskemu zväzu, že ak nestiahne rakety z Kuby, tak jednoducho zaútočia a zaútočia bez akéhokoľvek ohľadu. Chcem povedať, že od týchto šesťdesiatych rokov prakticky až do osemdesiateho deviateho boli na seba namierené hlavice, jadrové, Západu a Východu. Na západnej hranici Čiech medzi Nemeckom a Čechami, z Turecka smerom na Sovietsky zväz a podobne. Štyridsať rokov tu takto svet mieril na seba zo vzdialenosti doslova niekoľkých metrov jadrové hlavice a iba nervy a výdrž a trpezlivosť tohto nenormálneho stavu umožnili nakoniec, že komunizmus padol a padol mierovou cestou. Ak by bol vtedy niekto chcel hovoriť o preventívnej vojne a vyštartovať, dnes pravdepodobne tu nikto nie je. Dnes ak hovorím, že komunizmus padol a padol najmä Sovietsky zväz, dnes po stránke technologickej a vojenskej niet pochýb, že na svete zostala jedna jediná veľmoc, ktorou sú Spojené štáty.

    My musíme v prvom rade povedať, že svet je Spojeným štátom v 20. storočí zaviazaný, by som povedal vďačnosťou, ktorá sa nedá vyjadriť ničím. Spojené štáty dvakrát zasiahli do svetovej vojny, ktorá vznikla pre neschopnosť, pre egoizmus európskych národov, zasiahli v 1. svetovej vojne a v 2. svetovej vojne a priniesli v konečnom dôsledku mier svetu.

    Chcem povedať, že Spojené štáty museli, zasahovali vo Vietname a v Severnej Kórei, pretože v tých chvíľach a v tých časoch komunizmus chcel sa stať svetovým impériom. Treba povedať, že Spojené štáty stoja pri víťazstve tretej svetovej vojny, a tou bola takzvaná studená vojna. Toto všetko stálo desaťtisíce, možno státisíce mladých Američanov život a stačí ísť vo Washingtone na Arlintonský cintorín, aby sme vedeli si povedať, že to nebolo o fazuľkách, že to nebolo len nejaké hranie sa. V tomto smere všetci stojíme s vďačnosťou voči tejto krajine, ktorá bola vlastne celé 20. storočie akýmsi posledným súvzťažným bodom slobody a nejakej vôbec záchrany toho, že svet zostane normálnym.

    Ale pýtam sa, či vo chvíľach, keď jedna veľmoc sa stáva jedinou a jedinečnou, nie je odrazu vystavená celkom novým pokušeniam, celkom novým vnútorným tlakom, nechcel by som to nazvať, lobistickým skupinám, pretože to je trošku príliš na túto situáciu lacná fráza. Pýtam sa, či vo chvíľach, keď je tu jedna superveľmoc, môže platiť niečo také, akože zbrane v našich rukách sú dobré. Zbrane v rukách našich priateľov sú dobré, ale menej. Zbrane v rukách našich odporcov sú, alebo môžu byť dôvodom na to, aby sme zaútočili. Pýtam sa teda, či dnes znamená, že najväčšia veľmoc sa stáva automaticky aj morálnou veľmocou a môže to byť ona, ktorá povie: Teraz nastal okamih, keď treba zasiahnuť. Tu len tak ticho pripomínam a nechcem nijakým spôsobom túto vec príliš zdôrazňovať, že voči tejto jednej veľmoci, ktorá, znovu opakujem, voči ktorej sa skláňam ako pred poslednou baštou slobody, stojí možno ešte veľmoc duchovná a tou už nie je len katolícka cirkev, ale všetky cirkvi, pretože tieto veci som v posledných týždňoch veľmi pozorne sledoval, to nebolo len sústavné volanie, ktoré sa menilo takmer už na kričanie: Nie vojna! zo strany katolíckej cirkvi, chcem povedať, že to bol prímas anglikánskej cirkvi na celom svete, aj ďalší predstavitelia, ktorí tvárou v tvár vlastnej krajine, biskupi Ameriky, ktorí tvárou v tvár vlastnej krajiny upozorňovali, že, prosím vás, zadržte.

    V týchto dňoch, alebo povedzme pred rokom, alebo pred niekoľkými mesiacmi niekto ukázal prstom na Irak. Poviem úprimne, po útoku na americké, na newyorské dvojičky bolo celkom jasné, že pokiaľ Afganistan chráni Al Káidu, tak Afganistan sa nemôže vyhnúť tomu, že bude vystavený útoku. Ale od Afganistanu k Iraku pre mňa osobne nastal akýsi oblúk, ktorý celkom dobre neviem sledovať. Pýtam sa, prečo Irak, prečo nie Severná Kórea. Pýtam sa, prečo Irak, a nie napríklad Sudán, ktorý tak prenasleduje a porušuje ľudské práva, že Irak po tejto stránke je ešte krajinou, ktorá, by som povedal, takmer možno je, no, ale teraz, samozrejme, v absolútnych úvodzovkách, ešte humánna.

    Ale pýtam sa ešte viac: Prečo postoj, samozrejme, Saudská Arábia a týchto krajín, Pakistan, ktorý je síce spojenec, ale ktorý na severe prechováva teroristov a vychováva ich. Ale pýtam sa, prečo toto nebolo dotiahnuté do konca v roku 1991, veď po roku 1991 to, čo sme tu všetko počuli, všetky vojny Iraku, všetky zverstvá, sa udiali do roku 1991. V roku 1991 nenastal ten okamih, keď sa malo vysporiadať s týmto, nazvime to, šialencom. Tento šialenec sa od roku 1991 drží v istých medziach, ale ten okamih nastal teraz a tento oblúk, neviem celkom sledovať, čo viedlo k nemu, že v tejto chvíli prišiel na rad práve Irak.

    Dámy a páni, čo má robiť v takýchto chvíľach taký malý štát, ako je Slovensko. Má sa dnes účelovo viazať, povedzme na európske štáty, lebo nám to vyhovuje? Alebo tej časti, ktorá by nerada išla do Iraku? Bol by som nerád. Európske štáty a veľmoci, nebudem ich menovať, v minulom storočí, v 20., nás viackrát prehodili cez palubu, ani sme sa nenazdali. Proste, to nie je tá posledná záruka, ktorá by pre mňa bola tým morálnym rozhodnutím, že oni vedia, kedy áno, kedy nie. Ak sme v minulom parlamente tu navrhovali práve za náš klub takzvanú deklaráciu o etickej zvrchovanosti, tak sa priznám, že to bol istý obranný reflex dopredu voči súčasnému morálnemu postoju Európskej únie voči niektorým hodnotám, ktoré sú pre nás veľmi vážne ako pre poslancov kresťanskej strany. Preto v tejto chvíli účelovo sa viazať na európske štáty by bolo možno politicky zaujímavé, ale o mesiac by mi to niekto mohol vytiahnuť, pretože už by som povedal, že európske štáty nemusia plniť tie kritériá, o ktorých si myslím, že sú správne.

    Máme sa pridať k najmocnejšiemu? Máme sa pridať k najmocnejšiemu? Tak trošku sme to urobili tým, že sme prijali uznesenie, ktoré ešte pred akoby korunným vystúpením ministra zahraničných vecí Powella sme schválili, že naše vojská pôjdu do Iraku. Čiže nejakým spôsobom sme dôverovali Spojeným štátom, že on má dosť informácií a napriek tomu, že ich nepoznáme, že jednoducho im veríme. Nezdá sa mi ani tento postoj.

    Máme čakať na vyjadrenie Bezpečnostnej rady OSN? Nechcem sa hrať na veľkého politika, ale osobne som presvedčený, že Bezpečnostná rada OSN nedá žiadny signál na to, že teraz možno zaútočiť. Neurobila to a vlastne je tak konštituovaná, že má také mechanizmy, ktoré, je jasné, že žiadny povel k vojne nepôjde z Bezpečnostnej rady. A vyhovárať sa na toto a žiadať najprv vyjadrenie Bezpečnostnej rady je v tejto chvíli tak trošku politický alibizmus, ale mám preň pochopenie, pretože v politike mnohokrát sú aj takéto veci dobré.

    Ak som včera sledoval vystúpenie ministra zahraničných vecí Powella, tak som mal pocit, bolo to veľmi silné vystúpenie, vystúpenie, ktoré malo svoju takú gradáciu, že nakoniec človeku mráz po chrbte behal, a bolo to vystúpenie, ktoré podľa mňa smerovalo k tomu, že Irak nedodržuje posledné uznesenie Bezpečnostnej rady, čo si myslím, že môže byť myslené pod aktom nejakým, nejakým, že ak Irak nespolupracuje pri tých jednotlivých inšpektoroch. Nemyslím si, že viac Spojené štáty dosiahnu a nemyslím si, že na viac čakajú.

    Dámy a páni, má taká malá krajina ako Slovensko podliehať prípadne nátlaku? Ten nátlak raz bol vyslovený hlasnejšie, inokedy bol povedaný ako prirodzený dôsledok, že ak sa nevieme k našim hlavným spojencom Spojeným štátom pripojiť v takejto ťažkej chvíli, potom ako môžeme sa ku nim hlásiť a prípadne mať záujem byť členom NATO, a teda že sa nemôžeme čudovať, ak by, prípadne, sa zachoval ináč. Zdá sa mi to byť dosť nebezpečná poloha. Už sme boli v situácii vo svojej histórii, že alebo vyhláste svoj štát, alebo budete rozdelení, proste nátlak veľmocí nie je dobrým radcom. Čo má potom robiť päťapolmiliónové Slovensko? Podľa mojej mienky sa musí rozhodnúť samo a ak by som mal byť trošku patetický, musí sa rozhodnúť osamelo. Len takto obháji pred sebou a pred svojou históriou svoj počin, svoje rozhodnutie. Všetky rozhodnutia pod medzinárodným tlakom sa, žiaľ, v našich dejinách nakoniec nevydarili a všetky sme nakoniec prehrali.

    Musíme si v tejto chvíli položiť jasne tieto otázky: Vieme, o čo v tejto vojne ide? Je nebezpečenstvo vojny také veľké, že vyváži zlobu vojny so všetkými jej zlými dôsledkami? Už niet iných prostriedkov na pacifikovanie diktatúry v Iraku? Boli vyčerpané už všetky možnosti? Aké prostriedky majú byť použité v tejto vojne? Hovorí sa, že v extrémnom prípade sa použijú aj jadrové zbrane. Existuje pre ich použitie legitímna príčina? Sme si istí, že po tejto vojne arabský svet ešte viac nebude nenávidieť Západ? Vieme povedať, že zničením arabských zbraní nebude arabský svet vyzbrojený ešte väčšou nenávisťou, ktorá je tou najstrašnejšou zbraňou? Je nelegitímne, aby sme si v parlamente, ktorý má o tomto rozhodovať, kládli veľmi otvorene takéto otázky?

    Dámy a páni, každá vojna spúšťa mechanizmus zla, nenávisti a pomsty. Ak je dnes na rade Irak, ktorá krajina bude na rade zajtra? Veď Irak nie je jedinou extrémistickou krajinou. Veď terorizmus sa nekončí a nezačína v Iraku. Veď spustením tejto vojny sa začína jedna reťaz, veď je to absolútne logické. Kto bude ten, kto ukáže prstom na ďalšieho? Dostávame sa predsa do úplne novej situácie, do situácie reťazovej vojny, ktorá, kde bude mať svoj koniec? Kto má prevziať zodpovednosť alebo spoluzodpovednosť za tento výbuch zla, nenávisti, povedzme si to otvorene, aj nevinných obetí a odplaty, ktorý sa v tejto chvíli spúšťa. Ja teraz nechcem apelovať na city, ale každý jeden z nás svojím tlačením.

    Dámy a páni, poslanci KDH budú väčšinou hlasovať proti vyslaniu slovenskej jednotky do Iraku. Robíme tak vo vedomí, že to bolo rozhodnutie najvyššieho politického orgánu, ktorým je predsedníctvo hnutia. Čiže je toto politické stanovisko strany, ktoré sme už prezentovali a ktoré tu opakujem. Sme si vedomí veľkej citlivosti tejto otázky v tom, že je to situácia, s ktorou slovenský parlament od novembra 1989 nebol ešte konfrontovaný, a preto sme dali istú voľnosť našim poslancom aj členom vlády. Čiže... Ale robíme tak a väčšinovo budeme hlasovať proti vyslaniu vojsk po zvážení vo svojom svedomí. Robíme tak vo vedomí, že sme členovia vládnej koalície a že minimálne tých desať hlasov, myslím, že bude viac, ale tých desať hlasov proti môže vlastne zvrátiť celú situáciu, pretože vládna koalícia má 78 hlasov a bez desiatich nie je nadpolovičná väčšina. Aj v tomto svetle toto musíme povedať. Robíme tak vedomí si aj svojej historickej skúsenosti a svojej historickej zodpovednosti za túto krajinu. Ďakujem vám.

  • S faktickými poznámkami traja páni poslanci. Končím možnosť ďalších prihlášok. Nech sa páči, pani poslankyňa Bollová.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Chcela by som, pán Mikloško, na vás zareagovať. Ak dovolíte, vaše múdre filozofické vystúpenie musí s uznaním prijať každý z tu prítomných. Dovolím si iba maličké poznámky. Bohaté Spojené štáty by dávno pripravili podobné tragické divadlo, ak by neboli rakety, o ktorých ste hovorili, namierené z jednej strany na druhú. Bohatstvo nie je však zárukou múdrosti a nedáva nikomu právo, aby sa správal ako pán sveta, diktoval a určoval, ako majú žiť miliardy ľudí na zemeguli. Niet rovnováhy vo svete, najmä vojenskej, a preto Spojené štáty sa prestali báť. A vôbec si nemyslím, že Spojené štáty americké potrebujú našu pomoc. Zaťahujú nás do konfliktu len preto, aby - dovoľte spôsob vášho vyjadrovania napodobniť - aby nezostali v hriechu sami. Ďakujem.

  • Panie kolegyne, vážené pani kolegyne, ak na poslednej schôdzi Národnej rade som vyslovil poďakovanie, obdiv pánovi Figeľovi, dovoľte, aby som tak urobil aj teraz u pána Mikloška. Skutočne, pán Mikloško, vaše vystúpenie bolo jediné a prvé zatiaľ v tomto parlamente pri prerokúvaní tohto programu zo strany vládnej koalície racionálne a obsahoval také prvky, ktoré jedno vystúpenie obsahovať má. Preto si myslím, že skutočne, serióznosť tohto vystúpenia je na zváženie tak opozícii ako koalícii. Ďakujem.

  • Po týchto vystúpeniach by som chcel zablahoželať pánovi poslancovi za ten obdiv, čo získal, teda na strane poslancov KSS, ale...

  • ale, pán poslanec, vy ste kládli otázky, ja si myslím, že veľmi dôležité, ale len jednostranne. Vy ste, napríklad, sa pýtali, či je jediná veľmoc, či sa stáva automaticky aj morálnou. Takisto sa môžete však opýtať, a to ste sa nepýtali, či je morálne povedzme zo strany Iraku v tomto prípade používať povedzme chemické, biologické zbrane voči vlastnému ľudu. Či je morálne porušovať a vodiť za nos povedzme OSN a porušovať rezolúciu OSN. Pýtali ste sa, prečo Irak a nie Severná Kórea, lebo v tomto momente ide o Irak, ktorý porušuje desiatky rezolúcií OSN. Pýtali ste sa, či sa máme pridať na stranu veľmoci. Ja si myslím, že nie. My sa máme pridať na stranu, alebo na stranu ochrany demokratických hodnôt. Toto je pre mňa dôležité. Nie strana, či je niekto veľmoc, alebo nie. Ide o hodnoty.

  • Ďalší v poradí, písomne prihlásený do rozpravy, je pán poslanec Hopta.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predseda vlády, členovia vlády, dámy a páni. Hneď v úvode mi dovoľte jednu poznámku. V dopoludňajších hodinách som predniesol jeden procedurálny návrh. Paragraf 38 rokovacieho poriadku hovorí o tom, že o procedurálnom návrhu sa hlasuje ihneď. Pani podpredsedníčka Národnej rady odmietla dať hlasovať, tým podľa môjho názoru hrubým spôsobom porušila rokovací poriadok. Čiže ak sme zákonodarcovia, mali by sme si ctiť zákony Slovenskej republiky.

    Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som začal svoje vystúpenie slovami: „Zahraničnú politiku Georgea Busha pokladám za odpornú a čo je horšie, za nevýslovne nebezpečnú.“ Dámy a páni, to nie sú moje slová. To sú slová 86-ročného amerického dôstojníka, ktorý bojoval v čase 2. svetovej vojny. Vážené dámy, vážení páni, my dnes v podstate rozhodujeme o tom, či sa Slovenská republika zapojí do pripravovaného vojnového konfliktu, respektíve či nie. Je to veľmi dôležitá, je to veľmi dôležité naše rozhodnutie, pretože to robíme po prvýkrát v histórii, v novodobej histórii Slovenskej republiky.

    Dámy a páni, stanovisko Komunistickej strany Slovenska k tejto otázke je jasné. Povedal ho v mene Poslaneckého klubu Komunistickej strany Slovenska predseda strany Jozef Ševc. Ja chcem len povedať, že v nedávnom rozhovore pre stanicu BBC šéf ozbrojených inšpektorov OSN Hans Blix priznal, že pravdepodobne nebude mať dostatok času, aby sa presvedčil, či Irak vlastní zakázané zbrane. Doslova povedal, citujem: „Je možné, že nám jedného krásneho dňa povedia: Chlapci, choďte nám z cesty, teraz je rad na nás.“ Hans Blix v podstate upozornil, že americká vojenská mašinéria je už natoľko rozbehnutá, že prítomnosť zbraní v Iraku je pre americkú stranu prakticky nepodstatná ako život na Marse. V podstate už oveľa skôr padlo rozhodnutie, že Spojené štáty americké napadnú Irak, než v poslednom období. Podľa amerických novín Washington Post o napadnutí Iraku rozhodol americký prezident ešte 6 dní po útoku na svetové obchodné centrum a Pentagon, keď podpísal dvojstranný dokument, označený ako prísne tajný. Bol to plán vojny s Afganistanom a v závere dokumentu bola poznámka s príkazom pre Pentagon, aby začal prípravu na vpád do Iraku. Ja chcem povedať, že aj v našich slovenských podmienkach nie je to nová záležitosť, pretože ešte v novembri, keď pán predseda vlády cestoval na samit do NATO, zvolal predsedov poslaneckých klubov a pýtal sa, aké budú mať stanovisko, pretože má indície, že v najbližších dňoch bude slovenská strana požiadaná, aby sa zapojila do protiirackej koalície. Chcem povedať, že sa písal november roku 2002. Teda ešte niekoľko týždňov predtým, než boli známe výsledky zbrojných inšpektorov.

    Vážené dámy, vážení páni, ministerka spravodlivosti nemeckej Spolkovej republiky svojho času označila Busha za podobného Hitlerovi. Ja sa s tým stanoviskom plne stotožňujem, len dodávam, že Hitler nebol taký rafinovaný, ako bol Bush, alebo ako je, pretože Bush naozaj maskuje svoje skutočné ciele bojom proti terorizmu a nutnosťou preventívnych úderov. A robí to v podstate politikou, že najprv padne obvinenie, potom trest v podobe napadnutia a následne, ak budú nejaké dôkazy, tak sa predložia aj dôkazy. Vývoj udalostí ukazuje, že politici, ktorí uverili americkej zámienke boja proti terorizmu, boli krátkozrakí. Tí, ktorí od začiatku tvrdili, že Spojeným štátnom nejde o boj proti terorizmu ani o ľudské práva, mali úplnú pravdu. Štyridsať rokov používali Spojené štátny nebezpečenstvo komunizmu na presadzovanie svojej nadvlády ako určitého strašiaka. Ich hlúposť teraz tkvie v tom, že strašia bábkami, ktoré buď sami vytvorili, alebo ich používali dlhé roky. Všetci vieme, že to boli Spojené štátny, ktoré vytvorili Al Káidu i Taliban na odstránenie pokrokovej vlády v Afganistane. Všetci vieme, že to boli Spojené štátny, ktoré poskytovali Husajnovi veľkú vojenskú podporu počas jeho vojny s Iránom. Áno, boli to USA, ktoré dali súhlas Husajnovi na jeho inváziu do Kuvajtu, aby ho následne zradili. Boli to USA, ktoré niekoľkoročnou blokádou zbedačujú iracký ľud tak, že 7000 irackých detí zomiera mesačne. Inšpektori OSN dodnes nenašli známky výroby chemických alebo iných zbraní.

    Vážené dámy, vážení páni, je naozaj historická chvíľa pre tento parlament, lebo my sa máme rozhodnúť, či zavedieme Slovensko do vojny alebo nie. Povedzme si pravdu. Ak sa pridáme ku koalícii, k Spojeným štátom, stávame sa agresorom, ktorý napadne iný zvrhovaný štát, Irak.

    Vážené dámy, vážení páni, aj keď výnimočne, stanovisko Komunistickej strany Slovenska i Poslaneckého klubu KSS je veľmi totožné so stanoviskom pápeža Jána Pavla II., so stanoviskom Konferencie biskupov Slovenska. Svoj odmietavý postoj k vojne vyjadril 1. januára aj kardinál Ján Chryzostom Korec.

    Vážené dámy, vážení páni, dopoludnia rozdával tu letáky katolícky kňaz, ktorý bol vyvedený z tejto budovy, z parlamentu, pretože v podstate mal iný názor, než má názor súčasná vládna koalícia. Taká je to demokracia v podaní súčasnej vládnej koalície na Slovensku. Vážené dámy, vážení páni, Komunistická strana Slovenska i Poslanecký klub KSS nepodporí návrh na vyslanie vojenskej jednotky do Iraku. Nepodporíme to z viacerých dôvodov. Nepodporíme to preto, lebo je to v rozpore s medzinárodným právom, nepodporíme to preto, že drvivá občanov Slovenskej republiky je zásadne proti tomu, aby naši vojaci boli zatiahnutí do vojnového dobrodružstva niekoľko tisíc kilometrov mimo územia Slovenskej republiky. A nepodporíme to aj preto, že ak krajina, ktorá nemá peniaze na to, aby zabezpečila základné potreby v zdravotníctve, v školstve, v kultúre, v sociálnych otázkach, nájde finančné prostriedky na to, aby sa zaplietla do vojnového dobrodružstva, tak táto vláda nie je vládou zvrchovanou, nie je vládou slovenskou.

    Vážené dámy, vážení páni, ja si dovolím tvrdiť, že ak by Husajn vládol niekde v Afrike, kde nie je ropa, tak žiadna vojna by sa nekonala. Táto vojna nie je o ľudských právach, táto vojna nie je o terorizme, táto vojna je o rope. Vážené dámy, vážení páni, aj preto Komunistická strana Slovenska nepodporí tento návrh. Ďakujem vám za pozornosť.

  • Pán poslanec Vavrík a Muránsky s faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Hoptu. Končím možnosť ďalších prihlášok. Nech sa páči, pán poslanec Vavrík.

  • Pán poslanec Hopta, v úvode ste opätovne spomenuli, že predsedajúca pani podpredsedníčka Martináková nedala hlasovať o vašom procedurálnom návrhu. Ak by sme preštudovali § 27 a 28 rokovacieho poriadku, tak by sme zistili, kto môže v rozprave vôbec vystúpiť. V týchto ustanoveniach sa určuje, kto má právo zúčastniť sa a kto môže so súhlasom Národnej rady vystúpiť na rokovaní Národnej rady v rozprave. Takáto osoba, akú vy ste navrhli, nie je uvedená v rokovacom poriadku, pravdepodobne preto pani podpredsedníčka ani nemohla dať hlasovať o vašom procedurálnom návrhu.

  • Hlasy v rokovacej sále.

  • Pán poslanec Hopta, to, že sa v súčasnosti dejú aktuálne teroristické útoky islamských radikálov vo svete, a to od Izraela cez Európu až po úder na USA, to je podľa vás rafinovanosť Busha a Spojených štátov. To, čo sa dialo za Stalina, o tom neradi hovoríte. To by ste dokonca najradšej zamlčovali. Prekáža vám údajná nadradenosť, alebo proste nadvláda USA ako jedinej veľmoci. V prípade Sovietskeho zväzu v minulosti vám to neprekážalo a v mene rozširovania tak vašej komunistickej revolúcie krvou a zbraňou v afrických a iných krajinách, ázijských, tak o tom taktiež nehovoríte, čo sa vtedy dialo. A to, že stále si beriete do úst vyjadrenia pápeža a stanoviská katolíckej cirkvi, prepáčte, začína to byť nie smiešne, ale už trápne z vašej strany.

  • Predovšetkým, pán Vavrík, myslím si, že pani podpredsedníčka naozaj mala dať hlasovať o mojom pozmeňujúcom návrhu ihneď a bez rozpravy. Ste už dosť dlho v parlamente, aby ste si to preštudovali. A po ďalšie, pán Muránsky, ja neviem, o čom by ste rozprávali, ak by tu nebol Stalin, respektíve iný predstaviteľ, ktorých tak radi kritizujete. Tak nabudúce, ak chcete rozprávať, tak rozprávajte o tom, čo ste počas 13 rokov vlády, ktorá tu existuje od roku 1989, urobili pre tento národ. Ako ste mu zabezpečili živobytie, aké ste mu stavali byty, ako ste mu dávali zdravotnícke potreby, ako ste mu zabezpečovali kultúru a iné záležitosti. Žiaľ, o tom nemôžete hovoriť, pretože 13 rokov nič iné nerobíte, len rozpredávate majetok, ktorý sa tu vybudoval počas socializmu. Vážení páni, vážené dámy, vy keď chcete kritizovať, mali by ste začať tým, že ďakujem komunistom, že niečo tu vybudovali, lebo by sme nemali čo rozpredávať a nemali by sme si robiť ako pri tom rozpredaji kšefty. Vážené dámy, vážení páni, o tom je celá vaša politika. Politika o tom, že nemyslíte na ľudí, ale myslíte na svoje vlastné ekonomické záujmy. A žiaľ, v záujme svojich vlastných zištných dôvodov chcete zaviesť Slovenskú republiku do vojny. Do vojny, ktorá nepomôže tejto krajine, nepomôže ľuďom tejto krajiny, ale pomôže možno niektorým jednotlivcom, lebo dostanú pozitívnu čiarku v Spojených štátoch amerických. Takže si uvedomte, že ste svojprávni poslanci Národnej rady a nie bábky niektorých veľvyslancov, respektíve jedného veľvyslanca, a skôr, než sa chodíte k nemu poradiť, ako máte hlasovať, poraďte sa so svojím svedomím, poraďte sa sami so sebou a potom hlasujte na prospech občanov Slovenskej republiky, a nie na prospech cudzej mocnosti. Ďakujem vám.

  • Pán poslanec Hopta, odporúčam vám naozaj, aby ste sa trošku viac venovali rokovaciemu poriadku. Ak dávate nejaké návrhy, aby ste ich dávali v súlade s ním. Poopravím pána poslanca Vavríka, musím sa zastať pani podpredsedníčky parlamentu, a pozrite si § 21 rokovacieho poriadku, ktorý hovorí o tom, kto v Národnej rade môže a za akých podmienok, vystúpiť. Váš návrh na to, aby niekto iný ako ten, kto je z rokovacieho poriadku oprávnený v Národnej rade vystúpiť, vystúpiť nemôže. Takže pridržiavajme sa naozaj rokovacieho poriadku a v súlade s ním podávajme pozmeňujúce návrhy.

    Ďalší do rozpravy sa prihlásil pán poslanec Cabaj. Ešte predtým pán minister Lipšic.

  • Ďakujem pekne, pán predseda, tak potom treba upozorniť pani podpredsedníčku, keď bude viesť schôdzu, nemôže ani skonštatovať, že dám hlasovať vtedy alebo vtedy. Alebo mala vedieť, že nemôže o tom dať hlasovať, ale nemôže povedať, že dá hlasovať neskôr.

  • Nech sa páči, pán minister Lipšic.

  • Ďakujem veľmi pekne, vážený pán predseda, vážený pán predseda vlády, vážené pani poslankyne, ctení páni poslanci. Dnes rozhodujete o vyslaní slovenských jednotiek do možnej preventívnej vojny proti Iraku. Je to vážne rozhodnutie a je to jedno z najťažších a najdôležitejších rozhodnutí, ktoré prijmete ako poslanci tohto parlamentu. Sú to práve rozhodnutia, ako je to dnešné, ktoré z vás robia nielen zákonodarcov, ale štátnikov v pravom význame tohto slova. Akokoľvek sa rozhodnete, bude to rozhodnutie, za ktoré ponesiete zodpovednosť pred našimi občanmi aj pred Bohom.

    Moja strana, Kresťanskodemokratické hnutie, prijala odporúčanie, aby sa každý jej poslanec a minister rozhodol sám, po vlastnom morálnom úsudku a podľa svojho svedomia aj hlasoval. Som presvedčený, že je to správne rozhodnutie, a verím, že aj poslanci ostatných strán sa rozhodnú predovšetkým v súlade s vlastnou morálkou, podľa vlastného úsudku a v záujme spoločného dobra. Nemýľme sa, KDH je jednotné v definícii princípov spravodlivej vojny. Odlišnosti máme v tom, či v tomto konkrétnom prípade už sú alebo nie sú splnené podmienky pre vedenie spravodlivej vojny. Aj preto KDH umožnilo svojim ministrom a poslancom hlasovať podľa svojho svedomia. Je to prejav rozvážnosti, vnútornej sily a štátnického úsudku. Osobne sa domnievam, že vedenie vojny proti režimu Saddáma Husajna je nielen oprávnené, ale predovšetkým spravodlivé, a preto som vo vláde hlasoval za vyslanie našich jednotiek do regiónu Blízkeho východu.

    Dovoľte, aby som začal citátom svätého Augustína: „Ktokoľvek by o vojne a jej strašných zlách uvažoval bez bolesti srdca, je tým hodnejší poľutovania, ak sa aj tak pokladá za blaženého, lebo taký už stratil všetok ľudský cit.“ Toľko svätý Augustín. Vojna je zlo. Zomierajú v nej ľudia v uniformách aj bez nich. Ničí a plieni sa majetok. O tom niet pochýb. Niet rozumného a spravodlivého človeka či politika, ktorý by sa do vojny hrnul dobrovoľne, z rozmaru či bezstarostne. Takou krajinou nie je ani Slovensko, ani naši spojenci v Amerike a západnej Európe. Naším ideálom je mier. Sme však realisti, a preto vieme, že tak ako existuje hriech, teda zlo, existujú a budú existovať aj vojny. Vojny sú dôsledkom hriechu, alebo ak chcete, zla. Poznáme to aj z našich dejín. Mongolov, Tatárov, ani Turkov sme nikdy ničím neohrozovali, napriek tomu sem prišli a plienili. Rovnako tak sme ničím nehrozili nacistom ani boľševikom. Vo všetkých vojnách na našom území sme však bojovali, pretože sme museli bojovať, nemali sme na výber, nebola to naša voľba, ale nevyhnutnosť, do ktorej nás postavil nepriateľ. A preto sa musíme predovšetkým modliť a všemožne pričiniť o to, aby sa všetky národy Zeme vyvarovali úmyselnému ničeniu a zlu vojny. Ak ale chceme byť zodpovední, musíme sa pripraviť aj na to, že sa vo svojich životoch stretneme s úmyselnou nenávisťou, nepriateľským hnevom a stelesneným zlom. Musíme byť preto pripravení aj na vojnu.

    A teraz mi dovoľte, aby som prešiel k Iraku. Irak je dnes jednou z najsmutnejších krajín pre život. Oplýva síce bohatstvom ropy a jeho ľud je dedičom starých a slávnych čias, ale napriek tomu žijú tamojší ľudia v chudobe, strachu či dokonca na úteku. Myslím, že by sme im mohli rozumieť. Veď aj my si z vlastných dejín, a nie tak dávnych pamätáme, aké je to žiť v štáte, kde sa moci chopia zločinci. Na slobodný svet sme sa vtedy pozerali s nádejou, že to bude práve on, kto bude chrániť aj naše záujmy aj naše práva a najmä pred našimi vlastnými vládcami. Podarilo sa a vďaka našej vlastnej vôli, ale aj za pomoci našich dnešných spojencov sme dnes slobodnou krajinou. Myslím, že stojí za to si to pripomínať.

    Saddám Husajn však nie je nepriateľom iba svojho ľudu, a preto jeho osud nie je iba problémom tamojšieho ľudu. Saddám Husajn je problémom aj pre svoj región. Viedol vojnu proti Iránu, napadol Kuvajt. To všetko pred viac ako desiatimi rokmi. Lenže on ani potom neprestal, len vymenil zbrane a zmenil bojiská. Saddám Husajn osobne podporoval terorizmus Palestínčanov, ktorý stál mnoho nevinných ľudských životov. Saddám Husajn tiež podporoval terorizmus na Západe. Bol to on, kto stál za útokom proti svetovému obchodnému centru v roku 1993 a podľa dodnes nevyjasnených okolností pravdepodobne aj proti federálnej budove Murray v roku 1995 v Oklahome. Ďalších podozrení je, samozrejme, nespočetné množstvo, ale tak ako sme sa o mnohých zločinoch Štátnej bezpečnosti a komunistickej strany dozvedeli až po páde komunizmu, ani tu dnes nemôžeme vedieť všetko. Okrem podozrení však máme aj istotu, že Saddám Husajn spolupracuje s teroristami. Táto skutočnosť je natoľko závažná, že sme sa ako slobodné krajiny a medzinárodné spoločenstvo museli prestať len pozerať a začať konať. Od roku 1991 sme aj konali. OSN prijalo 35 rezolúcií, ktoré sa priamo alebo nepriamo týkali Iraku. Niektoré z nich boli o odzbrojení, iné o bezletových zónach, ďalšie sa týkali inšpektorov, civilistov, riešenia následkov vojny, exportu ropy, programu výmeny ropy za potraviny, situácie kurdskej menšiny a podobne. Je dobré si pripomenúť, že zatiaľ čo prvá rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN mala číslo 686, tá posledná má číslo 1441. Uvádzam to preto, že po tomto úsilí nemôže nikto, ale naozaj nikto povedať, že sme to so Saddámom Husajnom neskúšali po dobrom aj po zlom. Veď o tom bola všetka tá diplomacia, všetky inšpekcie, izolácie, sankcie, embargo, ale aj bezletové zóny a občasné bombardovanie vojenských cieľov. To všetko nestačilo. Saddám Husajn sa nezmenil. Prečo teda neodzbrojí, prečo to neurobí tak transparentne ako Ukrajina, Kazachstan či Bielorusko? Odpoveď sa ponúka sama. Pretože to tak nechce a so svojimi zbraňami má iný úmysel. Ak sme realisti, musíme s tým počítať. Je však dobré vedieť, že mraky vojny nezvolávame my, ale Saddám Husajn.

    Čo však môžeme spraviť? Na výber máme len dve možnosti. Buď budeme čakať, kým si Saddám Husajn nevyberie čas a miesto, kde zaútočí priamo, alebo s využitím jeho zbraní teroristické skupiny, alebo mu v tom zabránime a v rámci medzinárodnej koalície sa budeme podieľať na zásahu v Iraku. Tá prvá možnosť je v dejinách rozšírenejšia, tá druhá sa vyskytuje zriedkavejšie. Ak však vopred poznáme obidve tieto možnosti, morálna je aj druhá z nich. Nie je to svojvôľa, nie je to pomsta, nie je to nenávisť. Naším úmyslom nie je dobyť, plieniť ani vraždiť. Naším úmyslom je tomu všetkému predísť. Na našej strane je právo medzinárodné aj prirodzené. Medzinárodné preto, že Saddám Husajn vedome porušuje rezolúcie OSN. A ten, kto porušuje právo, koná proti nemu. Saddám Husajn však koná aj proti právu prirodzenému, na ktorom je písané právo založené a z ktorého budete vychádzať aj vy, ctené poslankyne a poslanci, keď budete hlasovať.

    Som presvedčený, že civilizovaný svet je ohrozený tým, že režim Saddáma Husajna vlastní zbrane hromadného ničenia. Svoju argumentáciu skúsim zhrnúť do jednoduchého sylogizmu. Hlavnou premisou tohto sylogizmu je tvrdenie: Diktátorský režim vlastní zbrane hromadného ničenia, ktoré v minulosti viackrát použil proti cudziemu aj vlastnému obyvateľstvu. Vedľajšou premisou sylogizmu je tvrdenie: Diktátorský režim v Iraku podporuje teroristické skupiny a spolupracuje s nimi. Záver sylogizmu je: Diktátorský režim v Iraku vážne ohrozuje bezpečnosť civilizovaného sveta. Sylogizmus je pravdivý, ak sú správne obidve jeho premisy a ak záver logicky z týchto dvoch premís vyplýva. Myslím, že v tomto prípade, aj po včerajšom vystúpení ministra zahraničných vecí Spojených štátov Colina Powella je tento fakt len ťažko spochybniteľný.

    Do akej miery je hrozba irackého režimu bezprostredná, je skôr akademickou diskusiou. Dovolím si však v tejto súvislosti odcitovať slová slávneho sudcu Najvyššieho súdu Spojených štátov Roberta Jacksona vo veci Dennis verzus Spojené štáty, v ktorej najvyšší súd rozhodoval v roku 1951 o hrozbe komunistického spolčenia pre slobodnú spoločnosť. Sudca Jackson vo svojom rozhodnutí napísal: „Ak by sme prišli k názoru, že komunistické sprisahanie je chránené počas svojho vzniku, že prvotné štádiá organizácie a prípravy sú takisto nepostihnuteľné, tak by sme museli prísť k záveru, že vláda môže konať až v okamihu, kedy je hrozba bezprostredného konania úplne zjavná, kedy by, samozrejme, už bolo príliš neskoro.“

    Téma vojny a prirodzeného zákona je najlepšie spracovaná v takzvanej doktríne spravodlivej vojny, ktorej autormi sú najmä už citovaný svätý Augustín a potom svätý Tomáš Akvinský. Pripravovaný zásah v Iraku podľa mojej mienky spĺňa všetky podmienky spravodlivej vojny. Po prvé, je tu existencia spravodlivej príčiny. Irak vlastní zbrane hromadného ničenia, nedošlo k jeho odzbrojeniu, iba k ich ukrytiu. Irak financuje teroristické útoky proti našej civilizácii a je pripravený na ďalšie útoky. Irak spĺňa hneď dve podmienky spravodlivej príčiny - potrestanie zla a obrana pred pripravovaným či vedeným útokom. Druhou podmienkou je právoplatná autorita, ktorá iniciuje použitie sily. Takou autoritou je slobodný režim garantujúci ľudské práva bez územných nárokov. Teda Spojené štáty, Británia a aj Slovensko. Treťou podmienkou je správny zámer strany používajúcej silu. Tento zámer existuje, je ním snaha o zmenu režimu, liberalizáciu, prípadne demokratizáciu režimu, oslobodenie irackého ľudu a rovnaké úsilie pre región Blízkeho východu. Štvrtou podmienkou je vyvážené použitie sily, aby nespôsobovalo viac zla než dobra. Je zabezpečené. Naši spojenci už dlhší čas zhadzujú letáky, ktoré nabádajú k dezercii, k vzbure proti režimu a nebojovaniu v prípade vojny. Iracká opozícia už dnes stojí na našej strane. Navyše cieľom bombardovania budú výlučne strategické ciele vojenského charakteru. Piatou podmienkou je, aby išlo o poslednú možnosť. Neexistuje preukázateľne viac splnená podmienka. Viac ako desať rokov diplomacie, sankcií, embargá ako aj kontroly bezletových zón a selektívneho odvetvového bombardovania k ničomu neviedlo. Režim sa vnútorne neliberalizoval, ale ďalej sa správal tyransky. Problém zbraní hromadného ničenia je navyše známy skôr vďaka dezertérom, a nie inšpekciám OSN. Šiestou podmienkou je, aby bola vojenská sila použitá za účelom mieru. Je to jasný cieľ útoku, navyše v ideálnom prípade prekračujúci hranice Iraku, keďže cieľom je zmena statusu quo a nastolenie nových predpokladov pre mier na celom Blízkom východe.

    A siedmou, poslednou podmienkou je, aby vojenský zásah mal primeranú nádej na úspech. Verím, že spolu so spojencami sme schopní režim zmeniť a problémy tyranie premeniť na problémy transformácie režimu.

    Som presvedčený, že potenciálna vojna, o ktorej budete vyslaním našich vojakov hlasovať, je teda vojnou spravodlivou. A tiež som presvedčený, že ak budete hlasovať štátnicky, to znamená s rozvahou v mysli a spravodlivosťou v srdci, podporíte účasť našich ozbrojených síl v zásahu proti režimu v Iraku. Nech vám vo vašom rozhodnutí Pán Boh pomáha. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Belohorská s faktickou poznámkou. Končím možnosť ďalších prihlášok.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Ja som dosť nepochopila, pán minister, záver vášho vystúpenia, lebo som predpokladala, že nám dáte exkurz do medzinárodného práva, možno, a že nám budete hovoriť napríklad o tej drobnej chybe, ktorú musel odstraňovať náš výbor, ale myslím, si, že dnes nerokujeme o vyhlásení vojny voči Iraku. Dnes tu rokujeme o vyslaní jednotky. To sú dve veci. Lebo tú vojnu bude asi vyhlasovať niekto druhý, a nie my.

  • Pán poslanec Čaplovič, ďalší prihlásený do rozpravy.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predseda vlády, vážení členovia vlády, ctené dámy, vážení páni, vážená Národná rada. Dnes stojíme pred vážnym rozhodnutím. Pre mňa je to doslovne historická situácia, v ktorej stanovisko každého z nás v tomto parlamente má nielen morálny, ako to bolo často opakované, ale doslova dlhodobo osudový rozmer. Naše stanovisko k návrhu na vyslanie slovenskej vojenskej jednotky do bojových akcií v Iraku bude mať zásadný význam pre nastávajúcu orientáciu Slovenskej republiky v medzinárodnom spoločenstve štátov a pre náš civilizačný a názorový prínos.

    Vážení prítomní, stotožňujem sa s názorom, že bojovať proti medzinárodnému terorizmu a vojnovému nebezpečenstvu nie je možné armádami a kobercovým bombardovaním štátu, ktorý je členom Organizácie Spojených národov. Tragédia irackého civilného obyvateľstva, najmä detí a žien, v dôsledku diktátorského režimu a medzinárodného embarga, tak ako skonštatovali nedávno poslanci Európskej únie, ktorí navštívili Irak, by bola krvavo znásobená takýmto vojenským atakom. Mojím východiskom nie je populárna téza o zrážke civilizácií, ktorá rozdeľuje ľudstvo a vedie k neeurópskemu zbožňovaniu jedinej, unifikovanej a diktovanej takzvanej modernosti a jediného politického náboženstva. Mojím východiskom je dialóg. Tak ako upozornili napríklad Zbigniew Brzezinsky alebo Hillary Clintonová, že v duchu nových perspektív nemôže ísť o vyhlasovanú vojnu, ale o dialóg, pretože sme čoraz od seba závislejší a svet sa musí konečne dohodnúť. Aj preto bude moje stanovisko k vyslaniu vojenskej jednotky slovenskej armády do bojových akcií v Iraku negatívne. Predovšetkým sa však domnievam, že dnešným naším rozhodnutím naznačíme odpovede Slovenska na tri základné aktuálne otázky svetovej a aj európskej politiky.

    Po a, prvú otázku kladiem ministrovi obrany, či akceptujeme novo sa formujúcu doktrínu preventívnych útočných vojen v prípade, že veľmoci usúdia, ktorákoľvek veľmoc, že z hľadiska potenciálneho budúceho nebezpečenstva je nutné napadnúť nejaký iný štát. Ide doslova o prelom v medzinárodnom práve, ktorý dáva veľmociam právo na vedenie akejkoľvek vojny, pokiaľ ju zabalia do dobre presvedčivých propagandistických fráz. Toto môže mať nedozerné následky pre celý svet. V tomto smere sa plne zhodujem s nedávno publikovaným názorom Henri Kissingera, ktorý povedal: „Nemôže sa stať ani kvôli národnému záujmu, ani kvôli celosvetovému záujmu, že sa budú živiť princípy, ktoré udelia ktorémukoľvek národu neobmedzené právo uskutočňovať preventívne útoky proti ohrozeniu vlastnej bezpečnosti.“ Toľko citát.

    Po b, druhú otázku kladiem ministrovi zahraničných vecí. Aký bude náš vzťah k Organizácii Spojených národov? Budeme ju naďalej rešpektovať ako garanta medzinárodného práva a v tomto zmysle pre nás budú záväzné aj jej rozhodnutia, predovšetkým Bezpečnostnej rady? Alebo budeme bagatelizovať jej činnosť a tak prispejeme k návratu do medzivojnového obdobia minulého storočia, keď bola jediným štátom alebo jedným štátom a jeho satelitmi spochybňovaná Spoločnosť národov, čo napokon viedlo k najväčšej vojenskej katastrofe v dejinách ľudstva. Tá druhá možnosť môže napokon viesť aj k opakovanému porušovaniu nedotknuteľnosti štátnej zvrchovanosti.

    Po c, tretiu otázku kladiem pánovi premiérovi a celej vláde. Či je pre nás šťastné delenie Európy na starú a novú. Uvedomme si, že tu sa hrá o dlhodobý trend Európy. Či bude čoraz jednotnejšia, alebo bude rozdeľovaná a oslabovaná. A niekomu na tom oslabovaní Európy a rozdeľovaní veľmi záleží. Som presvedčený, že slovenským strategickým záujmom je silná Európa a do takej patríme z hľadiska histórie, ale aj z hľadiska budúcnosti. V tomto zmysle ma prekvapuje, že tí slovenskí vládni politici, predovšetkým vlády, ktorí doteraz najhlasnejšie hovorili o európskej integrácii, ju začínajú nepriamo podrývať tým, že sa ľahkovážne pridávajú k účelovým zoskupeniam takzvanej, hovorím takzvanej, novej Európy. Najmä premiérovi Mikulášovi Dzurindovi by som chcel pripomenúť, že aj tie najväčšie investície k nám prišli a prichádzajú práve z tej takzvanej starej Európy, nad ktorú sa on už zrejme cíti byť povýšený.

    Vážená Národná rada Slovenskej republiky, som proti vojne, a preto opakovane odmietam vyslanie vojenskej jednotky do bojových akcií v Iraku, ale taktiež poskytnutie vzdušného priestoru pre prelety vojenských lietadiel, letísk na území Slovenskej republiky, pretože aj to je už, buďme úprimní, podiel a účasť na bojových operáciách. V tomto zmysle vám chcem pripomenúť aj varovanie zavraždeného prezidenta Spojených štátov amerických Johna Fitzgeralda Kennedyho, ktorý povedal: „Ak ľudstvo neskoncuje s vojnou, skoncuje vojna s ľudstvom.“ Nezabúdajme ani na stanoviská významných osobností kresťanského, humanistického a demokratického svetového ducha. Osobností vedy a kultúry, cirkví a náboženských spoločenstiev, ktorí odmietajú tak terorizmus na jednej strane, ako aj hrozbu vojny s tým, že jestvujú, citujem „...morálne jednoznačné silnejšie a účinnejšie prostriedky v zápase so zlom a pri presadzovaní spravodlivosti vo svete, že múdrosť politikov a štátnikov, na ktorých sa tu často dovolávame, alebo na ktorých sa odvolávame, sa môže prejaviť len v odvahe riešiť aj tento konflikt bez použitia zbraní“.

    Vážený pán premiér, vážená vláda, malý omyl na začiatku sa stáva veľkým na konci. Vraví sa, že mýliť sa je ľudské, ale zotrvávať v omyle je diabolské. Aj o tom nás učí naša história, nielen svetová, európska, ale aj slovenská. Položil som vám tri otázky, na základe ktorých trvám na tom, že vyslanie našich vojakov do akejkoľvek vojny mimo územia Slovenskej republiky musí byť v súlade s rozhodnutím Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov. Toto svoje stanovisko chápem ako uprednostnenie dialógu a riešenia konfliktu bez použitia zbraní pred uplatnením vojenskej sily z pozície akýchkoľvek, a to podčiarkujem, akýchkoľvek veľmocenských cieľov.

    Vážení poslanci, vážené poslankyne, sú medzi nami mnohí, ktorí sú stúpencami dialógu, tolerancie a ľudskosti, ale aj takí, ktorí prednostne obhajujú vojenské strety, silu moci a násilia. A sú aj takí, ktorí za peniaze, za podiel na moci predajú svoje vlastné svedomie, svoj hlas. Dnes sa aj v Národnej rade Slovenskej republiky budú lámať charaktery. Preto dokážme práve dnes a práve dnes odmietnuť hrozbu novej jazvy na našej tvári, opakujem, novej jazvy na našej tvári, správajme sa suverénne a európsky, a nie opäť, po koľkýkrát v tejto zemi, vazalsky. Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Ondriaš, pripraví sa pán poslanec Hanzel.

  • Vážený pán predsedajúci, pán premiér, dámy a páni. K predkladanej správe návrhu uznesenia o vyslaní našej jednotky do Irackej republiky sa píše: „Súčasné zmenené bezpečnostné prostredie vo svete bezprostredne vyvolá potrebu reagovania a prispôsobovania sa jednotlivých štátov.“ Aké je to zmenené bezpečnostné prostredie vo svete? V súčasnom svete je jedna miliarda bohatých a štyri miliardy chudobných. Rozdiel medzi bohatými a chudobnými sa za posledných 50 rokov zvyšuje ako výsledok vlády kapitalistickej demokracie. Štatistiky OSN uvádzajú, že priemerná národná produkcia týchto štyroch miliárd chudobných je len 7 % národnej produkcie jednej miliardy bohatých. Štatistiky ďalej uvádzajú, že štyri miliardy chudobných žijúcich v sto štátoch sveta splácajú každoročne dlh a úroky jednej miliarde bohatých. Pre zaujímavosť uvediem, koľko spláca Slovensko, za posledných 7 rokov splatilo dlh a úroky v hodnote 12 mld. USD a náš dlh počas tohto obdobia stúpol na 12 mld. US dolárov. Ako sa prispôsobujú jednotlivé chudobné štáty na túto situáciu. Jednoducho sa snažia vymaniť z ekonomickej a politickej závislosti od bohatých štátov.

    Ako sa prispôsobujú jednotlivé bohaté štáty? Jednoducho snažia sa, aby mali trvalý a bezpečný ekonomický a politický vplyv v chudobných štátoch. Vzťah vládcov tohoto sveta k Iraku to jasne dokumentuje. Z čoho je Saddám Husajn a Irak obvinený? Že vyrába a vlastní zbrane hromadného ničenia a nechce to priznať. Obvinený je aj napriek tomu, že inšpektori OSN o tom žiadne dôkazy v Iraku nenašli.

    Prečo Spojené štáty a západná Európa predpokladá, že Irak musí mať zbrane hromadného ničenia? Predpokladajú to z jednoduchého dôvodu. Lebo komponenty na výrobu týchto zbraní mu sami predali. Ako zistila komisia Wisconsin Project on Arms Control v 80. rokoch nemecké, švajčiarske, britské, francúzske, talianske a firmy z USA predávali zbrane a dôležité zbraňové komponenty na výrobu raketových a atómových zbraní Iraku. Zaujímavé, že sú to štáty s najvyššou formou slobody a demokracie a strážcovia dodržiavaní ľudských práv na svete. Talianska technológia dovoľovala Iraku extrahovať plutónium, Švajčiari dodali komponenty na jadrové zbrane, Nemecko dodalo zariadenie, aby sa zvýšil dolet sovietskych rakiet Skot, takže mohli zasiahnuť aj Izrael. Podobná situácia sa opakovala aj decembri 2002, keď vláda Spojených štátov scenzurovala dvanásťtisícstránkovú správu, ktorú vypracoval Irak o svojich zbraniach hromadného ničenia. Podľa Spojených štátov správa obsahovala citlivý materiál, a preto odstránili informácie o 150 amerických, britských a ďalších zahraničných firmách, ktoré predávali Iraku jadrové, chemické a raketové komponenty zbraní hromadného ničenia. Z uvedeného vyplýva, že namiesto rezolúcie vyzývajúcej odzbrojiť Irak by mala Bezpečnostná rada OSN prijať rezolúciu, ktorá by zakazovala, aby vyspelé demokratické krajiny predávali zbrane hromadného ničenia nedemokratickým krajinám. V správe k návrhu uznesenia sa uvádza, že Irak predstavuje dlhodobú hrozbu pre regionálnu a svetovú bezpečnosť i pre svojich ľudí. Ako príklad sa uvádza, že Irak napadol Irán v roku 1980, Kuvajt v roku 1990, pričom z týchto zločinov je obviňovaný hlavne Spojenými štátmi a západnou Európou, ktoré od roku 1945 napadli alebo bombardovali Kóreu, Guatemalu, Kongo, Laos, Peru, Vietnam, Kambodžu, Salvador, Nikaraguu, Panamu, Juhosláviu, Irak, Afganistan. Len vo Vietname bolo zabitých viac ako jeden milión ľudí. Saddám Husajn je určite nebezpečný pre svojich susedov, ale je menej nebezpečný ako napríklad Izrael, ktorý má výkonnú armádu a okupuje od roku 1969 časť palestínskeho územia. Irak v súčasnosti nemôže okupovať žiadne cudzie územie, lebo by to dalo zámienku na vojenskú inváziu do Iraku. Irak dokonca ani vo vojne v roku 1990 nepoužil žiadne zbrane hromadného ničenia a to neviem, či ich mal, alebo nemal. Irak je obvinený z podpory terorizmu. Za čias studenej vojny Spojené štáty a ich západní spojenci zasahovali vo svete, aby presadzovali svoje ekonomické a politické záujmy. Robili to v mene boja proti zlému komunizmu, čím sa dalo všeličo ospravedlniť. Po roku 1990 museli nájsť niečo, čo by ďalej ospravedlňovalo ich činy presadzujúce ďalej ich ekonomické a politické záujmy. Terorizmus je na to veľmi vhodný. V mene boja proti zlému terorizmu sa dá ospravedlniť veľmi veľa. Súčasný vývoj vo svete je toho dôkazom. Preto aj Saddám Husajn a Irak je obvinený z podpory terorizmu a je jedno, či dôkazy existujú, alebo nie. Saddám Husajn a Irak je obvinený, že použil chemické zbrane. Je to pravda. Použil ich vo vojne s Iránom za tichej podpory USA, použil ich aj proti Kurdom, pričom zahynulo 50 až 100 000 ľudí. Rozhodne takéto činy je potrebné odsúdiť nielen v Iraku, ale aj všade vo svete. Rovnako treba odsúdiť aj použitie chemických látok Spojenými štátmi vo vojne vo Vietname, ktoré spôsobili poruchy vo vývoji u pol milióna detí. Rovnako treba odsúdiť použitie jedného milióna bômb a granátov, ktoré obsahovali 300 ton ochudobneného uránu vo vojne v Iraku alebo v Juhoslávii. Podobne treba odsúdiť sankcie OSN proti Iraku po roku 1990, ktoré podľa štúdie UNICEF spôsobili smrť pol milióna deťom.

    Ja viem, že nie je jednoduché byť humanistom a demokratom v dnešnej dobe, ale skúsme to. V správe k návrhu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky sa píše: Zahraničná bezpečnostná politika v Slovenskej republike vychádza z toho, že Slovenská republika chce byť aktívnym účastníkom posilňovania stability vo svete, v prípade potreby aj účasťou na akciách smerujúcich k presadzovaniu a udržaniu mieru v krízových oblastiach. Okolo Iraku je už sústredených niekoľko desiatok tisícov vojakov, lietadlové lode, stovky lietadiel a ďalších zbraní. Čo sa týka udržania mieru v Iraku, Pentagon vo Washingtone oznámil, že plánuje rozbiť Irak fyzicky, emocionálne a psychicky spŕškou 800 riadených rakiet na jeho obyvateľov za dva dni. Je to viac ako dvojnásobok riadených rakiet použitých za celých 40 dní v golfskej vojne v Iraku v roku 1991. Dokonca podľa súčasnej šesťstranovej doktríny USA s názvom Národná stratégia boja proti zbraniam hromadného ničenia je možné preventívne zaútočiť na potenciálneho nepriateľa s možnosťou použiť jadrové zbrane v prípade, že nepriateľ ohrozuje sily USA zbraňami hromadného ničenia.

    Vrátim sa k návrhu uznesenia. Naši vojaci budú udržiavať mier v krízových oblastiach. Čo k tomu dodať? Ostáva mi len veriť, že našich 75 vojakov v Iraku mier v tejto krízovej oblasti udržia, a verím, že to nebudú mať ľahké.

    Čo je praktický dôvod uplatňovania rezolúcie 1441 Bezpečnostnej rady OSN? O čo ide vo vojne v Iraku? Ja si myslím, že väčšina to vie a väčšina to už aj vyjadrila. V prípade Iraku ide o zabezpečenie si maximálneho zisku z irackej ropy a zabezpečenie energetickej základne pre 21. storočie. Vláda USA oznámila, že do roku 2025 USA budú dovážať až 70 % ropy, pričom pred dvoma rokmi dovážali len 55 %. 70 % svetových zásob ropy je v oblasti Blízkeho východu a ako som prečítal, pri súčasnom objeme ťažby zásoby USA sa vyčerpajú za 10 rokov, Nórska za 10 rokov, v Kanade za 8 rokov, v Iráne za 53 rokov, v Saudskej Arábii za 55 rokov, v Spojených arabských emirátoch za 75 rokov, v Kuvajte za 116 rokov a v Iraku za 526 rokov.

    Podľa vyhlásenia svetových odborníkov oblasť Kaspického mora a Perzského zálivu sú najväčším zdrojom energie 21. storočia. Ten, kto kontroluje ťažbu a dopravu ropy z týchto zdrojov, bude ovládať tok obrovských ziskov. Napríklad súčasne podpísaná dohoda o výstavbe ropovodu cez Turkmenistan, Afganistan a Pakistan má distribuovať na trh naftu a plyn z kaspickej oblasti v hodnote 5 triliónov dolárov. To bol hlavný dôvod vojny v Afganistane. V oblasti sa už usadili naftárske firmy ako Chevron, Texaco, Exxon, Mobil, BP, Halibarton. Predstavitelia týchto firiem majú veľmi blízko k vládnym činiteľom v USA.

    Svetové zásoby ropy sú zhruba tisíc miliárd barelov. Z toho Irak má druhé najväčšie zásoby na svete. Cena výroby jedného barelu ropy v Severnom mori je 3 - 4 doláre. V Iraku je to 97 centov za barel, ktorý sa v súčasnosti predáva za 30 dolárov. To znamená, že 97 % z predajnej ceny ropy by bol zisk. Keby sa skončili sankcie OSN v Iraku, tak tam začnú ťažiť hlavne Rusi, Francúzi a Číňania, ktorí už podpísali zmluvy o ťažbe. Nie Spojené štáty. Len kontrakt Ruska na ťažbu ropy v Iraku je za 40 mld. dolárov.

    V roku 1973 Irak znárodnil majetok západných naftových firiem a vyplatil im tento majetok. V prípade víťaznej vojny USA v Iraku by zmluva o znárodnení majetku týchto firiem bola zrušená, pretože vraj znárodnenie bolo urobené pod tlakom. Čo by to znamenalo? Irak by musel vyplatiť firmám ako BP, Shell, Exxon, Mobil kompenzácie strát za 30 rokov, ktoré utrpeli v znárodnení. Aká je tá hodnota? Neviem, ale odhadujem, že obrovská. Aký bude podiel Slovenska na zisku irackej ropy, to tiež neviem.

    Irak je obvinený, že nespĺňa požiadavky rezolúcie 1441 OSN. Vlády Spojených štátov, západných krajín aj Slovenskej republiky zdôraznili, že treba posilniť prestíž OSN a zabezpečovať, aby sa plnili jej rezolúcie. S tým treba len súhlasiť.

    Tieto vlády asi nevedia, ale možno nechcú vedieť, že mnohé rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN sa nielenže nesplnili, ale ich nikto ani nespomína. Napríklad rezolúcia 242 Bezpečnostnej rady OSN z roku 1967 o bezpodmienečnom stiahnutí Izraela z okupovaných území Palestíny. Neviem, prečo sa nerozpúta mediálna kampaň odsudzujúca Izrael podobne ako v prípade Iraku po okupácii Kuvajtu. Neviem, prečo koalície demokratických krajín vojensky nevytlačili Izrael z okupovaného územia Palestíny podobne, ako vojensky vytlačili Irak z Kuvajtu. Je Bezpečnostná rada OSN nezávislá? Mali by sme veriť, že je. Ale niektoré indikácie naznačujú niečo iné. Všetky krajiny Bezpečnostnej rady OSN sú rovnoprávne, okrem piatich, ktoré majú právo veta. Tie sú rovnoprávnejšie. Z publikovaných správ sa dozvedám, že USA ponúkli Rusku 8 mld. dolárov, aby nevetovali v Bezpečnostnej rade OSN prvý návrh rezolúcie o Iraku. Ako uviedli The Financial Times v januári 2003, ruský prezident Putin požaduje časť irackej ropy, čo indikuje, že podpora vojny v Iraku, hlasovanie Bezpečnostnej rady OSN sa môže jednoducho kupovať.

    Z týchto dôvodov KSS nepodporí návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyslaní vojenskej jednotky do krízovej oblasti Iraku bez ohľadu na uznesenie Bezpečnostnej rady OSN. Navrhujeme, aby namiesto vojny inšpektori OSN pracovali v Iraku dlhodobo a zabezpečovali tak, aby Irak nevyrábal zbrane hromadného ničenia. Taktiež navrhujeme, aby potom OSN zrušila sankcie proti Iraku a Irak sa stal normálnym štátom nášho spoločenstva. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Hanzel, pripraví sa pán poslanec Hrdlička.

  • Vážený pán predsedajúci, členovia vlády, pani poslankyne a páni poslanci. Dnešné rozhodovanie nie je rozhodovaním o politickej príslušnosti a lojalite k stranám. Dnes rozhodujeme oficiálne o vyslaní vojenskej jednotky do vojny. Dnes rozhodujeme o tom, či bude opäť vojna a či sa opäť budú zabíjať ľudia. Nikto z nás nepochybuje, že režim Saddáma Husajna je diktátorský, nehumánny, krutý a militantný. Všetci však vieme, že bomby sa nedajú zhadzovať len na hŕstku Husajnových verných, ale že budú zabíjať nemilosrdne všetko, čo sa im pripletie do cesty, a to budú nielen Husajnovci, ale i vojaci z rozkazu, z donútenia a taktiež civilné obyvateľstvo, starí ľudia, ženy a deti. Bude sa ničiť krajina, hospodárstvo a nie sú vylúčené ani veľké ekologické katastrofy obrovského rozsahu.

    Vážené kolegyne a kolegovia, som za riešenie problému Iraku. Som za zmenu systému na demokratický systém. Som za pomoc irackému ľudu, ale vojna nie je pomocou. Vojna je vždy prehrou ľudstva. Vojna nikdy nič nerieši. Vojna znamená len ďalšie ohromné utrpenie, hrôzu, slzy, matky bez detí a deti bez otcov. Nemáme morálne právo ako morálni ľudia rozhodnúť o začiatku vojny kdekoľvek na svete. Máme právo rozhodnúť o sankciách, o odpore, o podpore opozície v krajine, ale nie o zabíjaní. A my dnes nerozhodujeme len o vyslaní vojakov do Iraku, my dávame súčasne súhlas vojne. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som apeloval na váš zdravý rozum a humánne cítenie. Nie je ľudské riadiť sa matematickým výpočtom, čo nám to prinesie, i keď chápem počin vlády aj to, prečo koná, ako koná. Predstavte si však, že by takto z nejakého dôvodu rozhodovali iní o nás a niekto niekde na svete by rozhodol, aby nás, naše rodiny zasypali bombami, pretože... Nejaký dôvod by sa už našiel. Preto vás žiadam, panie kolegyne a kolegovia, aby ste v tomto hlasovaní hlasovali tak, ako máte, podľa svojej cti a svojho svedomia, za život, za mierové riešenie nielen tohto problému, ale i problémov budúcich na našej zemeguli, lebo verte, toto nie je posledná vojna pod pláštikom antiterorizmu, toto je len začiatok nového prerozdelenia sveta. Akokoľvek sa rozhodnete, hlasujte tak, aby ste sa vždy mohli pozrieť do očí svojim spoluobčanom a svojim deťom. Ďakujem.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Hrdlička a pripraví sa pani poslankyňa Bollová.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, okrem toho čo tu už bolo dnes spomenuté, bolo povedané a čo zrejme ešte povedané bude, potrebujem za potrebné starostlivo zvážiť, aký vplyv môže a bude mať účasť slovenských vojakov vo vojne s Irakom na myslenie mladých ľudí, na ich postoje a celkovú výchovu a osobnostný rozvoj. Je všeobecne známe, že značná časť mladých mužov sa, v úvodzovkách, nehrnie na výkon základnej vojenskej služby, kde sa majú pripravovať na zachovanie mieru, bezpečnosti, zvrchovanosti územia, celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc Slovenskej republiky, ako to vyplýva zo zákona o obrane Slovenskej republiky č. 319/2002. Ako chceme motivovať mladých vojenských profesionálov a tých, ktorých chceme, aby sa stali profesionálnymi vojakmi, aby šli plniť uvedené vlastenecké poslanie kdesi tisícky kilometrov od svojej vlasti? Áno, tento istý zákon 319/2002 hovorí o obrane štátu aj o vykonávaní opatrení, ktorými sa plnia záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu a z ďalších medzinárodných zmlúv vojenskej povahy. Pýtam sa, máme takéto zmluvy a záväzky podpísané? Chcem podčiarknuť, že vieme, že ani výsledky činnosti inšpekcie v Iraku, ani iné medzinárodné organizácie nemajú fakty, ktoré by svedčili o tom, že Irak, respektíve Saddám Husajn sa pripravuje napadnúť niektorý zo štátov vo svete, tým viac našich spojencov. Budeme našim mladým ľuďom i vojakom klamať, že takéto argumenty sú a dôvod pre vojnu proti Iraku tu je? Chceme, aby sa mladý človek stotožnil s účelovým klamstvom a pripustil možnosť jeho použitia v živote? Dámy a páni, sme tu ľudia z rôznych politických strán, s rozdielnymi programami, nábožensky založení i ateisti, s rôznym svetonázorom, však určite sa stotožňujeme v tom, že morálka, morálne hodnoty a výchova občanov spoločnosti sú veľmi dôležité pre ďalšie napredovanie Slovenskej republiky i celej civilizácie.

    Môžeme si dovoliť tvrdenie, že ideme do spravodlivej vojny len na základe dohadov, domnienok, podozrení a predpokladov? Myslím si, že je to nemorálne voči tým ľuďom, ktorých tam pošleme, i voči tým, ktorí ich vysielanie podporujú. Tým viac, že naši mladí ľudia nie sú hlúpi a budú sa pýtať, prečo sa rovnako netrestajú iní politici či štáty, ktoré sa správajú horšie ako Saddám Husajn? Môžeme prijať dvojitú morálku, ale to už potom nie je tá morálka, ktorú chceme, aby sa v živote uplatňovala, alebo možno je nám to jedno, pretože zavádzanie či skôr nepravdivé tvrdenia sa stali súčasťou vystúpení našich politikov, politických predstaviteľov i väčšiny médií. Dôkazom toho sú vyjadrenia, že naša jednotka bude plniť humanitné poslanie, že nebude nasadená v zostave vojsk a podobne. Sú to len snahy presvedčiť našich občanov, že slovenskí vojaci tam vlastne bojovať nebudú, ale aj snaha zmierniť obavy z toho, že by mohlo dôjsť aj k stratám na životoch našich vojakov.

    Budeme schopní klamať i vtedy, ak budú obete i na našej strane, a tvrdiť, že obete boli v mene spravodlivej vojny? Mnohí politici i publicisti vo vyspelých demokratických krajinách do tejto chvíle nie sú tak jednoznačne presvedčení ako naši, že vojna je nevyhnutná, že sa pripravuje v mene humanitných cieľov a v mene ochrany irackého obyvateľstva, alebo z dôvodu zastavenia terorizmu vo svete. Premiér i minister obrany Slovenskej republiky sa niekoľkokrát vyjadrili, že v jednotke, ktorá má byť nasadená do akcie v Iraku, budú len dobrovoľníci z radov profesionálnych vojakov. Áno, toto je pravda. Je však potrebné si otvorene povedať, že prevažná väčšina týchto dobrovoľníkov sa do jednotiek hlási len a len z dôvodov získania finančných prostriedkov, ktoré majú možnosť v zahraničí získať. Netreba im to zazlievať, pretože mnoho, mnoho z nich to berie ako východisko z neutešenej sociálnej situácie. Avšak je potrebné si uvedomiť, že z týchto ľudí sa jednoznačne stávajú žoldnieri, ktorí sa potenciálne zaradia medzi ľudí s vyššou toleranciou k násiliu a riešeniu problémov silou. Kedy a v akých situáciách sa to v ich živote prejaví, je nepredvídateľné. Takto si nepredstavujem výchovu našej mladej generácie. Nielen na verejnosti, ale ani v kruhoch ozbrojených síl sa dnes otvorene nehovorí o problémoch, ktoré majú niektorí naši vojaci po návrate z misií vo svete. Ide o takzvané posttraumatické stavy, kedy sa niektorí jednotlivci po návrate do civilného života, proste z misie, nevedia vrátiť do bežného, normálneho života. Nastávajú rodinné problémy i osobné, psychické problémy. Niektorí z nich unikajú od týchto skutočností, opäť snahou vrátiť sa do zahraničnej misie, ktorá je pre nich cestou sebarealizácie. Otvorenejšie o daných skutočnostiach hovoria odborníci z niektorých krajín, ako je Nemecko, Holandsko, Kanada. Pán minister určite dobre pozná fakt, že v kanadských podmienkach sa medzi takýchto ľudí, ktorí trpia posttraumatickými stavmi, zaraďuje okolo 20 % účastníkov bojových akcií v zahraničí, a možno tvrdiť, že práve v samotnej Kanade existuje 8 inštitúcií, 8 ústavov, približne 8 ústavov, ktoré sa zaoberajú liečením týchto traumatických stavov. Musíme si teda uvedomiť aj riziká, ktoré vyplývajú z účasti našich vojakov, mladých ľudí, mladých chlapcov vo vojenských operáciách v zahraničí. Kvôli lákavým možnostiam prilepšiť si materiálne sa niektorí môžu stať nešťastnými, ale i trpiacimi v ďalšej časti svojho života.

    Poukážem ešte na jeden paradox. Ak má byť prípustné a ospravedlniteľné použitie legálne držanej zbrane na obranu svojej osoby alebo majetku občanom, musí byť preukázateľne, že sa bráni proti zjavnému napadnutiu a že charakter obrany je primeraný útoku. V prípade zásahu proti Iraku je prípustné použiť takzvanú obranu, respektíve útok pred domnelým napadnutím popri použití najmodernejších zbraní. Opäť sa vrátim k otázke, čo urobí takýto postup vo vedomí mladých ľudí? Nemôže i v mysli niektorých z nich sa objaviť myšlienka, ospravedlnenie, že svoje práva môžu presadzovať podľa pravidiel, ktoré chcú použiť Spojené štáty americké so spojencami?

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pri rozhodovaní sa ako dnes hlasovať vás žiadam, aby ste zvážili vážnosť i vplyv tohto rozhodnutia i na výchovu a formovanie osobnosti mladého človeka. Žiadam vás, aby ste povedali svoje zásadné Nie pre účasť našich chlapcova a teda celej našej spoločnosti na účasti pripravovanej barbarskej akcie nič a nikoho nerešpektujúcich Spojených štátov amerických. Ja som presvedčený, že ani premiér, ani ministri našej vlády sami neveria tomu, čo v Národnej rade presadzujú, tomu, čo je uvedené v uznesení, ktoré sme dostali. Žiaľ, je taká situácia, ja to plne chápem, že musia poslúchať a rešpektovať priania strýčka Toma spoza mora. Ďakujem pekne.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Bollová, pripraví sa pán poslanec Arvay.

  • Vážený pán predsedajúci, členovia vlády, kolegyne a kolegovia poslanci, vážení hostia. Na úvod mi dovoľte podať krátku informáciu. V noci 22. januára bola prvýkrát ostreľovaná raketami a automatickými zbraňami základňa Bahram v Afganistane, kde sú prítomní i naši vojaci. Po podaní tejto informácie som sa obrátila na pána ministra na zasadnutí výboru o podrobnejšiu správu, nevedel o tom pán minister. Dnes však chcem vystúpiť, aby som podala stručný výklad k stanovisku Klubu poslancov za Komunistickú stranu, ktoré znie: Nepodporíme vládny návrh uznesenia o vyslaní našej vojenskej jednotky do Iraku, a to bez ohľadu na stanovisko Bezpečnostnej rady OSN. K spomenutým dôvodom. Od vzniku OSN a jej Bezpečnostnej rady sa ich účasť pri podpore mierového riešenia konfliktov v mnohých regiónoch sveta rigorózne vzdialila pôvodnej charte. Bez dôsledkov pre agresora zostali nespočetné vojenské intervencie Spojených štátov amerických, mám pripravené vymenovanie 20 krajín, niektoré z nich už odzneli. Na porovnanie uvádzam, pán minister obrany uviedol, že Irak sa dopustil piatich agresií. Nepovedal však, že Irak bol v tom čase spojencom Spojených štátov amerických, respektíve bol agresorom s podporou Spojených štátov amerických. Bezpečnostná rada znevážila svoje postavenie pri riešení viacerých medzinárodných vojensko-politických káuz. Napríklad spomeňte si, ako rozhodovala na základe sfalšovaného audiozáznamu o zostrelenom kórejskom lietadle a bagatelizovala údajný omyl pri zostrelení irackého civilného lietadla americkým vojenským námorníctvom. V súčasnosti podsúva Pentagon Bezpečnostnej rade skreslené informácie alebo spravodajstvá, ktoré dodáva Achmad Challábi, „pretendujúci“ na prezidentské kreslo po Saddámovi Husajnovi. Pri posudzovaní stavu irackej výzbroje týkajúcej sa biologických zbraní nebude Bezpečnostná rada zohľadňovať skutočnosť, tak ako tu bolo spomenuté, že v rokoch 1985 až 1988 dodávali do Iraku Spojené štáty americké komponenty patogénne nebezpečných biologických materiálov práve pre výrobu teraz sledovaných zbraní. Bezpečnostná rada tiež nebude brať do úvahy, že najväčšie predaje zbraní USA od roku 1988 mali cieľ na Blízkom východe, najmä v Iraku. Zisky z predaja zbraní sú hlavným motívom pre zbrojárske giganty, aby riadili politiku Bieleho domu, ktorý rozhodujúcou mierou ovplyvňuje OSN i jej radu bezpečnosti.

    Vážení kolegovia, kolegyne, moment, keď bolo možné zastaviť vojnovú mašinériu USA a spojencov proti Iraku, už uplynul. Preto akékoľvek vyjadrenia o možnosti mierového či diplomatického riešenia konfliktu sú farizejské. Ešte v októbri minulého roku Pentagon informoval, že v prvých hodinách vojny zhodia Spojené štáty na Bagdad 500 bômb. Neskôr pridal 400 striel s plochou dráhou letu. Podľa tajnej informácie najvyššie vojensko-politické vedenie USA potvrdilo konečný variant plánu silovej akcie proti Iraku, ktorá bola s pátosom nazvaná Šok a chvenie. Naplánovalo vojenské operácie na 3 roky a predkladá preto do Kongresu projekt zákona o povinnej vojenskej službe pre mužov i ženy, vrátane študentov, od 18 do 26 rokov a už rozdelilo rozbitý Irak na zóny pôsobenia pre jednotlivých účastníkov agresie. Je nepochybné, že názov operácie má slúžiť nie iba na zastrašenie a rozbitie Iraku, ale všetkých potenciálnych odporcov Spojených štátov amerických.

    Veľa spravodajských príznakov dáva dôvod na úsudok, že začiatok Šoku a chvenia príde v najbližších dňoch. O čom chce rokovať Bezpečnostná rada, ak sa do krízovej zóny dislokujú prvá tanková a prvá pešia divízia armády USA z 5. armádneho zboru v Európe, prvá delostrelecká divízia zo základne v Texase, 101. divízia útočného letectva zo základne Port Cambell v štáte Kentucky, 3. a 4. mechanizovaná divízia z Texasu, Georgie a Colorada, dve brigády námornej pechoty z Kalifornie a Severnej Karolíny. A ak pri hraniciach Iraku je zoskupených 125 až 130 000 amerických vojakov, ktorých počet s posádkami lodí, lietadiel, zabezpečovacími jednotkami, štábmi, má dosiahnuť celkovo okolo milióna. O akom diplomatickom riešení konfliktu môže byť reč, ak na mieste operujú atómové lietadlové lode Spojených štátov amerických predstavujúce základnú údernú silu Pentagonu? V Perzskom zálive sa nachádza lietadlová loď Constallation, vo východnej časti Stredozemného mora manévruje Harry Truman, v Arabskom mori Abraham Lincoln, na ceste je pripravený Theodore Roosewelt, z Japonského mora prichádza posledná z 5 lietadlových lodí, ktoré majú zabezpečiť ničivý úder na Saddáma Husejna. Celkové zoskupenie vojenského námorníctva USA a spojencov v krízovej zóne 4. februára predstavovalo 5 ponoriek a 70 bojových lodí. Z nich 15 sú nosiče 430 okrídlených rakiet, poznamenávam, že v celej operácii Púštna búrka v roku 1991 bolo vypustených 273 takýchto rakiet. A ešte jeden údaj, 4. februára prešlo Suezským prieplavom sedem výsadkových lodí. Vojenské letectvo tu má k tomuto istému dňu 500 bojových lietadiel. V najbližšom čase sa k nim pridá 12 strategickým bombardérov B52H z leteckej základne Diego Garcia a 8 bombardérov B1B z Ománu. Práve tieto lietadlá používajú atómovú muníciu a dávajú predpoklad vzniku svetovej nukleárnej katastrofy. Svedectvom skorého vypuknutia vojny je i zvyšujúci sa počet výzvedných letov lietadiel Avacs. V pondelok 3. februára anglické masovokomunikačné prostriedky, odvolávajúc na vojenské zdroje v Londýne, zverejnili, že Veľká Británia tento týždeň vyšle do zálivu 40 bojových lietadiel, 12 stíhacích bombardérov Tornádo, 12 Jaguárov, 20 lodí, 1 ponorku a 35 000 vojakov. Súčasne včera 5. februára kolégium právnikov Veľkej Británie, prosím, aby ste to vnímali, vydalo vyhlásenie, že len čo Tony Blair vydá rozkaz svojim vojskám na zapojenie sa do bojových akcií, podávajú naňho žalobu ako na vojnového zločinca.

    Ďalší výpočet vojenských leteckých, námorných a pozemných síl pripravených v krátkom čase začať vojnu nie je potrebný. Uvedené je iste dostatočným dôvodom, aby svet vopred poznal rozhodnutie Bezpečnostnej rady OSN. Štátny tajomník Colin Powell priznal, že USA nemajú presvedčivé dôkazy proti Bagdadu. Predstaviteľ irackej vlády generál Mohamed Amin vyhlásil, že Washington je pripravený vyfabrikovať dôkazy o irackých zbraniach hromadného ničenia na základe fotografií urobených zo špionážnych satelitov a lietadiel.

    USA a Veľká Británia rozohrávajú pred svetom divadlo o boji proti terorizmu. Možno ich podporí aj Bezpečnostná rada OSN, ale zničenie newyorského obchodného centra má na svedomí Al-Káida. Jedovatý ricýn v Londýne vyrábali Alžírčania. Čo to má, prosím, spoločné s Irakom? Hlavná vina Iraku sú jeho bohaté zásoby roby a tak, prepáčte, situácia pripomína Krylovovu bájku o tom, ako vlk obviňuje jahňa z toho, že je hladný.

    Dámy a páni, uvedomme si, prosím, že Európa sa postupne stáva zázemím americkej politiky, ktorej front sa posunul do hĺbky centrálnej Euroázie, kde sa dnes nachádza nové geopolitické centrum sveta. Na východ od neho je Čína, na západ naftový giganti Irán, Irak, Saudská Arábia, na juhu jadrové mocnosti, ľudnatá India, Pakistan. Objektívne z vojenského hľadiska Európa nie je schopná pomôcť Američanom v tejto časti sveta. V skutočnosti môže hrať len pomocnú úlohu v amerických globálno-strategických snahách zabezpečiť si prítomnosť na tomto kontinente nie iba vojenskú, ale i politickú a ekonomickú. S úžitkom pre Slovensko sa v týchto snahách neráta. Nevyslúžime si, pán premiér, ostatní členovia vlády, ani vrtné veže, ani mimoriadne dotácie a nádejať sa, že budeme profitovať na obnove zničenej krajiny, ako povedal pán minister Kukan v televíznej besede, je, prepáčte za výraz, morbídne. Za pomoc, ktorú vy nazývate humanitárnou, nás odsúdia minimálne štyria z piatich Európanov. Prosím vás, páni poslanci, pani poslankyne, aby ste sa tejto hanbe odmietli podieľať. Poslanecký klub Komunistickej strany Slovenska bude hlasovať proti vyslaniu našich vojsk do Iraku. Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Arvay. S faktickou poznámkou, síce neskoro, sa hlási pani poslankyňa Navrátilová. Končím možnosť sa prihlásiť do faktickej poznámky. Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem za slovo, nebudem zdržiavať, len by som chcela požiadať pána ministra Šimka, aby po tomto vystúpení upozornil pána veľvyslanca Spojených štátov, že pravdepodobne CIA spolupracuje s Komunistickou stranou Slovenska vzhľadom na to, že sa tu objavili informácie o tajných dokumentoch. Ďakujem.

  • Takže v rozprave vystúpi pán poslanec Arvay a pripraví sa pán poslanec Juščík. Nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, kolegyne, kolegovia. Predpokladám, že niet pochyb o tom, že právo na život je základné ľudské právo. Mali by sme žiť, konať a správať sa tak, aby mohli plnohodnotne žiť aj iní. Fakt je taký, že sú chvíle v našom živote, ako dnes a tu, kedy musíme rozhodnúť o vyslaní našich vojakov nie do mierovej, ale vojenskej agresívnej misie na Blízky východ. Každý vie, že vojna totiž životy berie, nedáva. Ak mám byť trochu vulgárny, neprekážalo by mi, keby tam títo vojaci išli ako dobrovoľníci, žoldnieri platení vládou USA, bola by to ich osobná vec. Priznám sa, neviem prečo by sa naša malá krajina mala podieľať na spolufinancovaní tohto amerického dobrodružstva. Vyhodíme do vetra vraj 300 miliónov korún, ktoré by sme mohli pri dnešnej zlej ekonomickej situácii aj lepšie využiť. Verejná mienka na celom svete je proti vojenskému riešeniu situácie v Iraku. Aj verejná mienka na Slovensku. Naša vláda sa však chce hrať na hrdinov a poslať našich vojakov do veľmi rizikovej akcie. Nedá mi pri tejto príležitosti neodcitovať niektoré zverejnené a medializované postoje k danej téme. Napríklad agentúra SITA vydala správu 4. februára, že predseda Zahraničného výboru Národnej rady Ján Figeľ si myslí, že irackú krízu treba vyriešiť mierovou cestou. Povedal to na stretnutí s francúzskym veľvyslancom. Vraj zodpovednosť Bezpečnostnej rady OSN pri udržiavaní medzinárodného mieru a bezpečnosti musí byť rešpektovaná. Ja sa pýtam, či dnešné naše rokovanie je o udržaní mieru, alebo o podporení vojny. Mimochodom, francúzsky veľvyslanec podľa správy potvrdil, že Paríž vníma použitie vojenskej sily ako krajný prostriedok a zasadzuje sa za jednotu medzinárodného spoločenstva a za pokračovanie inšpekcií OSN. V tomto prípade vieme byť dokonca zajedno aj so Zväzom protikomunistického odboja, ktorý vyzýva zodpovedných predstaviteľov USA a ostatných štátov, aby nezačali útočnú vojnu proti Iraku, ale pokračovali v hľadaní riešenia sporných otázok výlučne mierovým spôsobom. Podľa nás len takéto riešenie dôstojné civilizovaného sveta a základom medzinárodnej dôvery, bez ktorej nie je možná vzájomná spolupráca národov sveta pri riešení lokálnych i globálnych problémov. Pripomínam, že útočná vojna môže prerásť do tragédie nepredstaviteľných rozmerov. Podobné stanoviská prezentovali v médiách viaceré mimovládne organizácie. Upozorňujeme našich najvyšších ústavných činiteľov, že prípadná vojna môže mať nepredvídateľné negatívne dôsledky pre civilné obyvateľstvo Iraku ako aj pre celý svet vrátane našej krajiny. Úrad vysokého komisára pre utečencov pri OSN v tejto súvislosti informoval, že predpokladajú ešte pred prípadnou vojnou USA proti Iraku migráciu zhruba 600 000 Iračanov do okolitých krajín, najmä do Iránu a Turecka. Peniaze na pomoc týmto ľuďom zatiaľ žiadna členská krajina OSN vraj neposkytla. Čo keby bolo Slovensko aspoň v tomto prvé? Namiesto vysielania vojakov pomôžme utečencom. To, že som proti vyslaniu našich vojakov za naše peniaze do Iraku, to, že som proti vojne ako takej, neznamená, že nie som za dodržiavanie ľudských práv v Iraku. Myslím si však, že existujú aj iné politické a ekonomické metódy, ako sa to dá dosiahnuť. Prípadný vojenský zákrok by bol podľa mnohých právnych expertov porušením medzinárodného práva a musel by som ho označiť za agresiu. O potrebe zmeny vlády a spôsobu vládnutia v Iraku sa musia rozhodnúť jeho samotní obyvatelia. Stále je tu priestor aj pre našu diplomaciu, nie pre naše zbrane. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami sa prihlásili pred chvíľočkou ešte dvaja, pán poslanec Lintner a pán poslanec Galbavý. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami. Pán poslanec Lintner, nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Nechcel som sa pôvodne hlásiť do faktických poznámok, lebo ma čaká ešte vystúpenie, chcel som v rámci toho reagovať, ale toto mi už nedá. Viete, keď sa operuje verejnou mienkou, áno, ja si uvedomujem na jednej strane, že sme zástupcovia občanov, ale na druhej strane, a o tom potom bude aj to moje vystúpenie, sme politici. Politici, ktorí v každej chvíli musia situáciu posudzovať v širších súvislostiach. Viete, aj v 2. svetovej vojne, keby sa išlo podľa verejnej mienky, tak 80 % vtedy bola verejná mienka proti vylodeniu spojencov. Keby sa neboli vylodili, tak nikdy 2. svetová vojna neskončí tak, ako sa skončila. Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja by som chcel zareagovať na pána poslanca, nechcel by som sa ani tak venovať obsahu jeho vystúpenia, ale skôr by som ho chcel upozorniť na to, aby sa nepomýlil pri hlasovaní, pretože v tomto prípade by mu nepomohol ani asi Saddám Husajn.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Juščík, pripraví sa pán poslanec Kubovič.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, vážené poslankyne, poslanci. Dovoľte mi, kým začnem, aby som reagoval na jeden telefonát, ktorý som dostal asi pred hodinou. To, keď moji kolegovia vystavili leták alebo teda heslo o rope a krvi, vyjadril sa pán predseda Hrušovský, že krv do parlamentu nepatrí. Krv nie, ale pritom sa vyjadril, a to ma strašne mrzí, lebo vždy som ho považoval za tolerantného, a to terajšieho podpredsedu a riadiaceho tohto parlamentu pána Bugára, ktorý k tomu dodal, že ani oni do parlamentu nepatria. 185 000 hlasov pre komunistickú stranu nás tu dalo a mňa to trápi, pán podpredseda, že takéto vyjadrenie bolo.

    Keď hovoríme dnes o tejto vážnej situácii, viete, myslím si jednoznačne, orchester vojnovej mašinérie hrá. A hrá na plné obrátky. Pod taktovkou amerických mocných, pod taktovkou amerického prezidenta, no a my malí, aby sme prišli na pomoc. Vlastne prečo je to potrebné? Potrebné preto, aby sme podporili túto veľmoc, ich, tie obrovské chúťky po celosvetovej vláde a po celosvetovom kapitáli, aby potom oni sa mohli zakryť aj nami malými a svoju vinu skryť za kolektívnu. Kolektívna vina - žiadna vina. Na sklonku minulého roka náš minister obrany pán Šimko uverejnil v denníku Sme článok pod názvom Pokoj ľuďom dobrej vôle. Chvályhodný to názov, nemajúci však nič spoločného s jeho obsahom. Bol iba predzvesťou toho, čo všetko sa pripravuje s požehnaním vlády Slovenskej republiky, čo prispeje k narušeniu pokoja, a teda aj mieru ďaleko za hranicami našej vlasti. Poslanec Hopta pripomenul výrok predsedu vlády, ktorý hovoril, že indície majú o tom, že vojna bude. Novodobá filozofia predsedu našej vlády pána Dzurindu je, že kresťanstvo umožňuje aj použitie sily, teda vojny proti inej krajine. Je farizejská a v tomto prípade i neľudská. A to už len z toho dôvodu, že protirečí samotnému postoju a výroku pápeža Jána Pavla II., biskupov celého sveta, samotnej cirkvi. Verte, panie poslankyne, páni poslanci, predsedovi nášho parlamentu z hľadiska jeho triezvejšieho, morálneho a ľudského pohľadu na túto závažnú situáciu alebo predsedovi vlády a jeho družine. Vo vyjadrení predsedu vlády v denníku Sme z 31. januára 2003, kde sa fakty prekrúcajú spôsobom jemu vlastným, je aj táto ponižujúca veta, citujem: „Ten, kto rozpráva, že sa nás Irak netýka, tomu nerozumie a je zbabelý.“ Výrok hodný zápisu. Ako ponížiť či zosmiešniť tých, ktorí poznajú a vážia si skutočnú pravdu o princípe tejto nebezpečnej hry. Sú to nielen naši vedci, poprední, lekári, umelci, ale aj nositelia Nobelovej ceny v samotných Spojených štátoch amerických. Mimochodom, pán predseda vlády, deň pred zverejnením týchto vašich poľutovaniahodných slov v tom istom denníku a na tej istej strane bol uverejnený článok profesora ekonómie a riaditeľa inštitútu Kolumbijskej univerzity pod názvom: Americkým vojnovým motívom je ropa. Aj v tomto článku si každý triezvo zmýšľajúci človek dá do súvislosti to, v čom je príčina hrozby, prípadnej tragédie nevinných ľudí, ba možno aj po desaťročia zamoreného životného prostredia. Táto časť našej zemegule je skutočne zaťažená v životnom prostredí mimoriadne. Iba v poslednej vojne americkí a anglickí vojaci použili 900 000 striel s ochudobneným uránom. Výrok amerického ministra obrany Rumsfelda nasvedčuje o jednom, že Američania nebudú váhať použiť jadrové zbrane proti Iraku. Ako to zaťaží našu zemeguľu!

    Vážené dámy, vážení páni, zabudli sme na haváriu Černobyľu? Zabudli sme na bombardovanie Hirošimy, Nagasaki? Zabudli sme na to všetko, čo v nesprávnych rukách atómová energia spôsobuje? Je to výhražné a je to zdvihnutý prst pre celé ľudstvo. Vyjadrujúc svoje názory, pocity i obavy chcem upozorniť na to, že stojíme pred ťažkým rozhodnutím vo vážnej historickej chvíli. Buď po našom rozhodnutí vojdeme do dejín tohto obdobia ako zástancovia pravdy a odporu proti agresívnej vojne, alebo synovia slovenských matiek budú prelievať krv v cudzej zemi za záujmy inej krajiny. Áno, minister obrany v televízii prehlásil, že budú v druhom slede, v druhom...

  • Hlas v rokovacej sále.

  • Tak v prvom, na tom už nezáleží. Mám 35 rokov od vojenskej služby, za sebou a už vtedy nám odborníci dôstojníci hovorili, že žiadny sled v súčasnej vojne neexistuje. Teda budú naši mladí chlapci v tejto vojne klásť svoje životy? Alebo nedajbože brať aj iným to najcennejšie, čo majú? Áno, oháňame sa aj tým, že hovoríme, veď idú dobrovoľníci, hlásia sa, dokonca nemáme ani toľko miest, koľko by chcelo ísť. Viete, vidina kapitálu, že si donesie výplatu v objeme možno dvoch, troch tisícok dolárov, ktoré u nás nemôže vojak zarobiť, ho ženie snáď asi tam. Ale nie je to tak. Predstava týchto možno mladých chlapov, že prídu, dvakrát, trikrát si vystrelia a vrátia sa domov, nie je taká jednoduchá. Tam je kniha, ktorú má môj kolega, stručný úryvok som čítal, áno, vrátili sa aj z predošlej vojny proti Iraku, ale umierajú na zvláštny druh rakoviny. Verte mi, nikdy som nebol, ani nebudem obdivovateľ či zástanca žiadneho diktátora a jeho režimu. Nemôžem sa však zmieriť s propagandou, v mene ktorej musia byť obetované tisíce nevinných detí, starcov, žien, ktorí sú vinní len tým, že sa narodili v krajine, ktorú príroda obdarila čiernym zlatom. Kladiem si otázku a pýtam sa našich vládnych predstaviteľov: Ktorá krajina bude následne hrozbou pre americkú demokraciu a jej záujmy? Koho budeme počuť z úst našich politikov, že je hrozbou pre svetový mier? Už tu spomínaná, bude to Severná Kórea, Kuba, či znovu Vietnam? Kde bude hranica našej ľudskej dôstojnosti. Ponížime svoje city a svedomia až na úroveň Goebelsovej propagandy, že tisíckrát opakovaná lož sa stala pravdou? Kladiem si zároveň taktiež otázku, prečo mocní tohto sveta a zvlášť Ameriky nepristupujú rovnako ku každému. Už to boli menované štáty a, žiaľ, ja som povinný tak trochu aj zopakovať. Vždy, koho oni podporovali, nakoniec sa títo obrátili proti nim. Ale rovnaký meter dodnes nenašli voči Izraelu, ktorý tiež vyvíjal a vyrobil atómovú bombu. Voči Pakistanu, ktorý tiež vlastní, vyvíjal, vyrába, má, vyzbrojuje. Prečo, naši priatelia, takzvaní, v Amerike sa voči týmto štátom nepostavia takým spôsobom, ako sa dnes stavajú voči Iraku? Len preto, že tieto štáty sú ich posluhovačmi, že sú poslušní, ale čo keď sa raz obrátia a stanú sa presne takí ako Irán, že prestanú počúvať, čo potom, budeme nanovo schvaľovať útok aj na tieto štáty? Odsudzujem počínanie našej vlády, na čele s jej predsedom, za vedomé klamanie občanov Slovenska. Morálny a ekonomický úpadok našej krajiny nesmie znamenať, že sa musíme obetovať v mene klamstva až do nebezpečného dobrodružstva. Preto apelujem na vás, kolegyne a kolegovia, zobuďte svoje svedomie a bez ohľadu na stranícku príslušnosť a pocit strachu, že vás budú prevetrávať na stránkach novín či v televízii, nedajte svoj hlas na účasť našich vojakov v tomto nebezpečnom dobrodružstve. Verte, že potom vás bude prenasledovať svedomie z nepríjemného pohľadu na spustošenú krajinu, v ktorej ľud tiež chcel žiť v mieri, ibaže v ten o tento mier prišiel vďaka svojmu vodcovi, ktorého nenávidel iný vodca a ktorého bohatstvo si chcel prisvojiť. Ďakujem vám za porozumenie.

  • Pán poslanec, nakoľko ste sa obrátili na mňa, tak vám odpoviem, tí oni sú v mojich očiach tí, ktorí držali ten parlament a za tým stojím, teda ten transparent. Ten transparent sem nepatril, tí, ktorí to držali, ja mám na nich taký názor.

  • Hlasy v rokovacej sále.

  • Hlas v rokovacej sále.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Kubovič, pripraví sa pán poslanec Fajnor. Nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán predseda vlády, vážení páni ministri, vážený predsedajúci, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci. Už to bolo dnes z úst mojich predrečníkov spomenuté, že v dnešných dňoch stojíme pred vážnym rozhodnutím. Áno, je to tak, stojíme pred vážnym rozhodnutím, či sa naša krajina zapojí do medzinárodnej koalície štátov, ktoré sa snažia o odzbrojenie Iraku. Svojím hlasom máme možnosť podporiť snahy o odstránenie nebezpečenstva, ktoré vyplýva z použitia zbraní hromadného ničenia. Ale máme aj možnosť podporiť nebezpečenstvo na odstránenie nebezpečenstva, že štátni predstavitelia Irackej republiky budú spolupracovať a materiálne a finančne podporovať teroristické organizácie a siete po celom svete. Určite si, vážení kolegovia, spomínate na svoje pocity, keď ste so zdesením sledovali v televízii katastrofu z 11. septembra 2001. Mnohí z nás si vtedy kládli otázku: Je to vôbec možné? Kládli sme si tiež otázku, či sú cieľom len Spojené štáty americké alebo nebude to tiež Paríž, Londýn, Praha alebo Viedeň. Dnes neuplynuli ani dva roky a mnohí z nás zabudli na to, ako jasne a zreteľne súhlasili s bezpodmienečným skoncovaním s teroristickými organizáciami a ich podporovateľmi, ktorí mali útok z 11. septembra na svedomí. Niektorí z nás a z vás hovoria o mieri tak, ako keby si vláda Slovenskej republiky ho nepriala a chcela za každú cenu vyslať našich vojakov do Iraku.

    Dovoľte mi uviesť niekoľko faktov, pre ktoré som presvedčený, že naša účasť odzbrojovacích silách je správna a nevyhnutná. Vážení kolegovia, dostali sme v parlamentných voľbách dôveru a mandát od občanov na to, aby sme konali a rozhodovali správne a v prospech občanov Slovenska. Obsahom tohto mandátu je tiež povinnosť zabezpečiť, aby Slovensko bolo bezpečnou krajinou a aby sa každý občan Slovenskej republiky neobával pri cestách po Európe alebo kdekoľvek po svete o svoj život a život svojich blízkych. Je samozrejmé, že prirodzenou snahou všetkých zúčastnených krajín a strany demokratického spoločenstva je zachovanie mieru a pokoja v takej nestabilnej oblasti, ako je oblasť Perzského zálivu. Každý si uvedomuje riziká spojené s vojenským zásahom v Iraku, najmä možné straty na ľudských životoch ako na strane medzinárodnej koalície, taktiež na strane irackých ozbrojených síl a najmä irackého civilného obyvateľstva. Neopomenuteľné sú pritom hospodárske a kultúrne straty a tiež nutnosť vynaložiť obrovské prostriedky v súvislosti so zásahom v Iraku. Iracký režim diktátora Saddáma Husajna je však dlhotrvajúcou hrozbou pre svojich susedov, ostatné krajiny sveta a v neposlednom rade pre svoje obyvateľstvo. Irak už v minulosti nie raz potvrdil, že i obavy okolitého sveta sú opodstatnené. Irak v priebehu uplynulých rokov napadol päť krajín z oblasti Blízkeho a Stredného východu. Viedol osem rokov trvajúcu vojnu s Iránom, v roku 1991 bezdôvodne napadol Kuvajt a v súvislosti s kuvajtskou krízou ohrozoval svojimi raketami Izrael, Saudskú Arábiu a Bahrajn.

    Existujú jasné dôkazy, že Saddám Husajn v uvedených konfliktoch a tiež pri potláčaní kurdských nepokojov v 90. rokoch minulého storočia použil chemické a iné zbrane hromadného ničenia. Chcem vás upozorniť tiež na skutočnosť, že snaha o odzbrojenie Iraku nie je len otázkou, ktorá vyvstala po teroristických útokoch na New York a Washington. Po ukončení konfliktu v Kuvajte sa na základe rozhodnutia OSN začal odzbrojovací proces, ktorý však už 12 rokov neprináša žiadne želané výsledky. Počas tohto obdobia Irak neuposlúchol viac ako desať rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN o odzbrojení. Pred štyrmi rokmi, keď zbrojní inšpektori OSN objavili jeho zbrojné programy, chemické a biologické zbrane, Saddám Husajn in neumožnil ďalej vykonávať činnosť, na ktorú mali mandát od OSN, a vykázal ich z krajiny. Od roku 1998 bolo konanie Iraku v otázkach odzbrojenia bez akéhokoľvek kontroly medzinárodného spoločenstva. Ani dnes nie je prístup Iraku iný ako v predchádzajúcom období. Predstavitelia režimu Saddáma Husajna nespolupracujú so zbrojnými inšpektormi OSN, zamlčujú fakty a znemožňujú inšpektorom plniť ich poslanie. Inšpektori OSN v Iraku poukazujú na mnohé nezrovnalosti, vyvolávajúce pochybnosti o Irakom deklarovanej ochote zverejniť požadované údaje. Týkajú sa zariadenia schopného vyrobiť tisícky litrov antraxu, niekoľko stoviek litrov butulotoxínu, zatajovaného nákupu uránu v zahraničí, nevydokladovaných testov rakiet dlhého doletu, ale aj nepresvedčivé dôkazy o zničení hlavíc s yperitom, 400 kusov biologických bômb a testovania bez pilotných lietadiel na rozprašovanie nebezpečných biologických látok. Na základe doterajšieho prístupu Iraku k zbrojným inšpekciám, napríklad predloženia síce obsiahlej a niekoľkotisícovej zbrojnej deklarácie, avšak bez konkrétnych údajov je možné konštatovať, že iracký režim sa snaží získať čas a nemá skutočný záujem na svojom odzbrojení.

    Podľa vyjadrenia zahraničných spravodajských služieb existuje reálny predpoklad, že Irak intenzívne spolupracuje s teroristickými sieťami po celom svete, poskytuje medzinárodne hľadaným predstaviteľom takýchto organizácií útočisko a inak podporuje aktivity teroristov po celom svete.

    Vláda Spojených štátov amerických v predchádzajúcich dňoch požiadala Slovenskú republiku o účasť v medzinárodnej koalícii v prípade, ak nastane situácia, ktorej sa snaží demokratické spoločenstvo vyhnúť, teda vojenské riešenie vzniknutého problému. Dnes sa musíme rozhodnúť, či aj naša krajina preberie svoj podiel zodpovednosti v súvislosti s nutnosťou odzbrojiť Irak a zničiť nebezpečenstvo terorizmu vo svete. Vláda Slovenskej republiky už vyslovila súhlas s preletom a pristátím vzdušných síl Spojených štátov a mnohonárodných koaličných síl na území Slovenskej republiky. Vláda tiež vyjadrila súhlas s vyslaním jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany do krízovej oblasti v maximálnom počte 75 mužov, profesionálnych a elitných vojakov. Táto jednotka bude pôsobiť v záchranných a humanitárnych operáciách v prípade použitia alebo odôvodneného podozrenia z použitia zbraní hromadného ničenia spolu s českými vojakmi. Je dôležité upozorniť, že poslanie slovenskej protichemickej jednotky je vykonávať záchranné a humanitárne operácie, zachraňovať životy, odstraňovať dôsledky použitia takýchto zbraní. Vláda Slovenskej republiky vo svojom Programovom vyhlásení deklarovala pripravenosť plne prevziať svoj podiel zodpovednosti za záväzky, ktoré pre našu krajinu vyplynú z členstva v Severoatlantickej aliancii. Pri prístupových rozhovoroch sa Slovenská republika zaviazala k zjednoteniu síl a prostriedkov potrebných ku kolektívnej obrane Aliancie a tiež k obrane a ochrane mieru a bezpečnosti a ochrane hodnôt a princípov, ktoré stelesňuje Aliancia a jej členské štáty.

    V novembri 2002 sa naša republika pripojila k vyhláseniu, ktorým kandidátske krajiny vyjadrili podporu úsiliu medzinárodného spoločenstva plne odzbrojiť Irak v súlade s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1441. V prípade nedodržania podmienok tejto rezolúcie Bezpečnostnej rady ašpirantské krajiny spoločnou deklaráciou potvrdili pripravenosť prispieť do medzinárodnej koalície na presadenie ustanovení rezolúcie a definitívne eliminovať riziko použitia zbraní hromadného ničenia irackým režimom. Bolo by zatváraním si očí pred faktom, že Irak nie je krajinou schopnou zbrane hromadného ničenia použiť v záujme udržania si svojho postavenia v regióne a vo svete. Takáto hrozba je, žiaľ, reálna na to, aby sme umožňovali diktátorskému režimu prežiť ďalší rok, dva, možno viac a neskôr ľutovať, že takáto politika nebola správna. Je nutné si uvedomiť, že bezpečnosť nášho štátu nie je možné v čase globalizácie a súčasného technického pokroku oddeliť od bezpečnosti celého sveta.

    Dovolím si upozorniť tiež na možné ekonomické a hospodárske dopady použitia takýchto zbraní kdekoľvek na svete, či už priamo Irakom alebo niektorou z teroristických organizácií. Stačí si spomenúť na celosvetové negatívne hospodárske dopady útoku na svetové obchodné centrum. Dúfam, že s mojím predpokladom sa mýlim a že skôr, ako bude použitá sila na odzbrojenie Iraku, podarí sa medzinárodnému spoločenstvu odzbrojiť tento režim mierovou cestou. Zdá sa však, že diplomatické a politické snahy medzinárodnej koalície pod záštitou OSN o riešenie problému sú neúčinné.

    Dovolím si, panie poslankyne a páni poslanci, aj krátky exkurz do histórie a pripomenúť vám bolestivú kapitolu našej vlastnej minulosti. Rozhodujúce svetové mocnosti sa v roku 1938 takisto snažili reálnu hrozbu vojenského konfliktu a rozpínavosti nedemokratického režimu odvrátiť podpisom Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže. Nasledovný vývoj udalostí ukázal, že diktátorom nie je možné dôverovať a poskytovať im čas, aby sa stali ešte nebezpečnejšími.

    Naši vojaci už robia dobré meno Slovenskej republike v iných misiách po celom svete. Ich profesionalitu a kvalitu oceňujú vysokí predstavitelia mnohých krajín. Vynikajúci dojem zo svojej činnosti zanechala napríklad česko-slovenská jednotka pôsobiaca v Kuvajte počas vojny v Perzskom zálive alebo spoločný česko-slovenský prápor pôsobiaci v Kosove. Považujme, vážení kolegovia, za česť, že sme boli oslovení so žiadosťou o pomoc, tiež pri nastávajúcej skúške medzinárodného spoločenstva o zachovanie mieru vo svete. Vážení kolegovia poslanci, na základe uvedeného si vás v mene poslaneckého klubu SDKÚ dovoľujem požiadať o podporu predloženého uznesenia. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. O faktickú, s faktickou poznámkou pán Hopta.

  • Pán poslanec rozprával o tom, že je potrebné skoncovať s teroristickými organizáciami, ja plne súhlasím, len sa pýtam, kto skoncuje s najväčším teroristom, ktorý robí politiku takú, akú robí vo svete. Po druhé, rozprával tu o tom, že je to v podstate humánna akcia, že v podstate o nič nejde. Tak, vážení, ak je to humánna akcia, nepotrebujete rozhodnutie Národnej rady, vláda rozhodne, no a, samozrejme, bol by som najradšej, keby členovia vlády i poslanci vládnej koalície išli príkladom, vyslali tam svojich synov, za vlastné úspory a problém by bol vyriešený. V tom prípade aj poslanci KSS by za to zahlasovali. Bola by to humánna akcia, s vlastnými ľuďmi a nech sa páči, choďte a bojujte za záujmy Spojených štátov amerických. Pýtam sa, ak by ste mali predložený zoznam tých 75 vojakov, ktorí tam majú ísť, a boli by tam vaše vlastné deti, hlasovali by ste tiež za? To by ma veľmi zaujímalo. A ak áno, máte možnosť, prihláste ich tam.

  • Ďakujem pekne. Nakoľko sa nikto s faktickou poznámkou neprihlásil ďalej, tak poprosím pána poslanca Fajnora, ktorý je prihlásený do rozpravy. Nech sa páči. Pripraví sa pán poslanec Ďaďo.

  • Vážené kolegyne, kolegovia, vážená vláda, vážený pán predsedajúci. Jednou z príčin potenciálneho útoku na Irak je aj ochrana ľudských práv. Áno. Súčasný svet je popretkávaný bojom za ľudské práva, je to pochopiteľné, keď ľudské práva patria medzi najcennejšie atribúty spoločenstva ľudí na tejto planéte. Intenzita boja za ľudské práva sa stupňuje najmä preto, že sú sústavne v mnohých častiach sveta porušované. Prečo? pýtam sa. Predovšetkým preto, že silnejší si ľudské práva vysvetľuje po svojom. Existujú rôzne definície ľudských práv najmä z pohľadu, čo sa dáva obsahu tohto pojmu. Najdôležitejšie sú však právo na život, právo na mier, právo na prácu, právo na slobodné rozhodovanie o spôsobe svojho života, ochranu zdravia a možnosti vzdelávania. Práve tieto spolu s ostatnými právami, ktoré robia človeka človekom, sú neustále ohrozované teroristickými a vojenským aktivitami. Potvrdzuje to stručný exkurz do vývoja ľudskej spoločnosti, v ktorej najmä vojnové konflikty doteraz neboli poslednými. Nikdy sa navždy neskončili. Majú svoje pokračovanie. Žiaľ, stále v obludnejšej podobe. Uskutočňujú sa vždy v mene mocenských záujmov. V ich pozadí sa strieda boj o náboženské, nacionálne, ale najmä ekonomické záujmy, ktoré sú hlavným zdrojom vojen. Nikdy v nich nešlo o presadzovanie ľudských práv všetkých bez výnimky. Ale iba o práva mocných, predovšetkým kapitalistických nadnárodných monopolov. Oni chcú vládnuť svetu, jeho prírodnému bohatstvu, akým sú surovinové zdroje a svetové trhy. Chcú vládnuť lacnej pracovnej sile v mene svojich ekonomických záujmov. Posledný príklad je príprava vojny proti Iraku. Čerta starého ide Bushovi o odstránenie hrozieb použitia zbraní hromadného ničenia, ktoré údajne podľa neho vlastní Husajn. Bush si chce vojnou riešiť v prvom rade a predovšetkým svoje vážne ekonomické problémy a, samozrejme, i mocenské. A práve na to potrebuje vojnu. Kašle na nejaké imaginárne ľudské práva. Tie budú po vypuknutí vojny masovo potláčané a krvavo likvidované, a to nielen v Iraku, ale ako upozorňujú významné svetové osobnosti, hrozí potláčanie ľudských práv miliónom ľudí na tejto planéte. Pritom je zarážajúce, že napríklad kresťan Bush a jeho súkmeňovci totálne ignorujú hlavu katolíckej kresťanskej cirkvi, ktorá vyzýva k mierovému a iba k mierovému riešeniu irackej krízy. A nech nikto nepochybuje, že pápež má veľmi dobré a spoľahlivé informácie a vie, prečo vyzýva k mieru. A neposlúcha ho, žiaľ, ani náš kresťan katolík a ako začínajú ľudia volať, ani vojnychtivá vláda. Mali by nám povedať, prečo nevychádzajú zo stanoviska pápeža, ale amerického prezidenta. Predpokladám, že tomuto múdremu a vzdelanému kolektívu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky netreba ďalej zdôvodňovať, že vojna je najmasovejším prostriedkom, najhrubšou formou porušovania ľudských práv nevinných ľudí, predovšetkým žien, detí a starcov. V mene skutočných ľudských práv odmietame vyslanie našich vojakov na vojnu proti Iraku. Odmietame farizejské zdôvodnenie, že naši vojaci tam idú dobrovoľne a budú plniť iba humanitárne poslanie. Nedovoľme vláde premiéra Dzurindu tento hazard. Spoločne zdvihnime svoj hlas proti vojne v Iraku bez ohľadu na to, ako rozhodne Rada bezpečnosti OSN. Neprispejme k ďalšej genocíde irackého ľudu. Zbrane hromadného ničenia sú nebezpečné nielen v Iraku, ak ich má, ale sú nebezpečné rovnako v rukách vlád, či už Spojených štátov, Pakistanu, Indie, Ruska, Izraela, či ďalších krajín. Všade sú nástrojom mocenských záujmov a porušovania základom ľudských práv. Preto odsudzujeme hrozbu vyslovenú americkými politikmi, že v prípade neúspechu konvenčných zbraní použijú proti irackým vojenským cieľom aj jadrové zbrane. Hľa, kam až dospela sústavne proklamovaná túžba americkej vlády po mieri a ľudských právach.

    Vážené kolegyne, kolegovia, na základe môjho krátkeho príspevku si vás dovolím úctivo poprosiť, hlasujete podľa svojho vedomia a svedomia a nie, ako povedal pán kolega Mikloško, že až teraz, po 13 rokoch, dali svojim poslancom voľnosť. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne pánovi poslancovi Fajnorovi. Konštatujem, že s faktickou poznámkou sa neprihlásil nikto, končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou a nasleduje pán poslanec Ďaďo, prihlásený do rozpravy. Nech sa páči!

  • Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážený pán premiér. Skôr ako prejdem k predloženému programu, tak niekoľko, alebo jedna veta na zamyslenie pre nás všetkých, 150 poslancov. Skutočne to hovorím od srdca, na poslednej alebo ostatnej schôdzi Národnej rady som sa hanbil za naše správanie sa, pretože nie sme roboty, plechové, ktorých naprogramujú politické strany a musia tak, ako chcú hovoriť, ale každý máme iný názor. Každý máme iný názor. A ak tu bolo skonštatované, že politická kultúra sa zmenila, tak ešte asi 20 poslancov možno by sa malo zmeniť, pretože neustále útoky, neustále útoky do päťdesiatych rokov a kde-kade inde neprispievajú ani kultúre a bez rozdielu, či to je z našej strany alebo zo strany hociktorého ďalšieho poslanca. Prosím, venujme sa v ďalšej časti aj v ďalších rokovaniach nášho pôsobenia tohto volebného obdobia tomu programu, čo je venovaný, nesúhlasme jeden s druhým, ak chceme nesúhlasiť, ale neútočme na seba takými spôsobmi, ktoré absolútne nemajú s kultúrou poslanca nič spoločné.

    Dámy a páni, každý človek s vedomím a úctou a medzi takých ľudí sa snáď počítam i ja, je proti akejkoľvek vojne, proti akémukoľvek násiliu, zvlášť ak je to násilie, ktoré by malo byť s použitím sily či zbraní, ak je to násilie, ktoré spôsobuje a môže spôsobiť utrpenie. Preto som sa rozhodol vo svojom krátkom vystúpení skutočne požiadať vás ako kolegov, aby sme sa rozhodovali každý podľa svojho vedomia i svedomia, aby sme nedovolili, aby nasledujúci tlak na vytvorenie útoku na Irak bol tlakom, kde by i naša republika mala svoje meno. Aby sme ustúpili, nedovoľme, aby sme ustúpili tlaku Spojených štátov, ktorý podľa môjho názoru je väčší než všetky zásoby irackej ropy. To je moja požiadavka smerom k vám. Je to tlak, ktorý je skutočne vedený túžbou po sláve muža dokázať svoju silu a dokázať tú silu i panovačnosť, pretože tu boli vyložené mnohé prostriedky na to, ktoré sa už nedajú stiahnuť naspäť. Včerajšie dôkazy v Bezpečnostnej rade OSN, vážení kolegovia, vážený pán premiér, to sú dôkazy ako stavba snehuliaka v rovníkovej Afrike pri 30 stupňoch tepla. Veci, fotky, telefonáty, v takej vyspelej technike, ako je dnes, konštatujeme, že odtiaľto sa niečo stratilo a prenieslo niekde inde. Prosím vás, veď existuje taká technika, že ten, kto by to mal, tak by mal povedať, aj kam to kráčalo. Však predsa nie je slepý, aby nevedel, kam to kráčalo. Však sú družicové systémy a iné špionážne zariadenia, ktoré dokonale zmapujú všetko, čo existuje. To, čo tam včera bolo, to bola fraška. Fraška predložená na to, čo by malo ovplyvniť svet a skutočne to nemôže človeka jednoducho len tak zobrať, že na základe toho sa rozhodne a povie, že je potrebný takýto útok alebo zásah. Ak sa domnievate, že to, čo tu hovorím, je len presvedčenie komunistu, tak prosím, pred chvíľou, ako som išiel dole, som si pozeral internet a je tam Nový čas. Ten určite nie je novinami úsvitu, ani toho, kto je sympatizantom s KSS. A teraz vám poviem skutočné fakty spred 30 sekúnd, ako som išiel dole. 64, 7 % respondentov z 1600 je proti tomu, aby sme dnes vyslovili súhlas s vyslaním jednotky. 12,4 nevie a 13,9 hovorí, že áno. Áno, beriem aj tie pripomienky, ktoré tu boli povedané, že verejná mienka niekedy môže byť z rôznych zdrojov, lebo vieme, kto to teda, ale mali sme brať do úvahy aj túto myšlienku a nebrať len to, či to hovorí predstaviteľ HZDS, Smeru, KSS, ANO alebo SDKÚ, ale brať aj to, že to hovoria naši voliči, občania tejto vlasti. Pozrite, aj ja mám manželku a ešte jedenásťročného syna. Isteže, aj ja by som za nich dal život, ani ja si neviem predstaviť život bez nich a skúste si postaviť aj vy tú otázku, ktorá tu už bola povedaná, keby sme tak mali my sa postaviť, že áno, nemáme, a musíme riskovať stratu nášho manžela, manželky či dieťaťa, či by nám to nebolo ľúto. Skúsme sa pozastaviť nad slzami nie jednej z matiek, ktorá v takejto situácii môže nevinne, nevinne stratiť svoje najmilšie, čo má, a to je skutočne situácia, ktorá stojí na zamyslenie. Ja si myslím, že by sme mali ako demokratickí poslanci, ako skutočne ľudia, ktorí majú chápanie pre demokraciu, dokonale využiť svoje svedomie na to, aby sme ho nepošliapali trpiacimi a zmrzačenými deťmi, aby sme nedovolili to, že deti môžu stratiť matky, či synov, či rodičov, aj tí, ktorí by mali ísť od nás z tej Slovenskej republiky, aj tí sú mnohí rodičia, aj tí majú svoje deti. Aby sme jednoducho nedovolili to, že tieto matky niekedy budú plakať za naše rozhodnutie, za naše politické rozhodnutie, pretože vojna nikdy nič dobré nepriniesla. Je tu šanca, obrovská šanca na základe rokovania, aj z dnešnej diskusie bolo tu mnoho podnetných návrhov na vyčkanie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Je tu šanca na to, aby sa celý konflikt, ktorý je, uzavrel mierovou cestou, a to, do čoho sa my dnes vrháme, prosím, považujem za určité dobrodružstvo. Tak ako chceme a mali by sme riešiť problémy Slovenskej republiky, tak by sme aj v medzinárodnej politike mali riešiť rozdielne názory nie násilím, ale rokovaním, podmienkami, vyčkaním, aby sme nepovedali, že niečo sa stratilo tu len preto, že to ktosi premiestnil inde, ak nemáme na to dôkazy. V závere skutočne posledná veta. Prosím, nezneuctime všetci svoje ruky pri hlasovaní tým, že budeme mať tie ruky vinné po niekoľko desiatok rokov za straty na životoch, ktoré sa môžu stať vojnou v Iraku. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne pánovi poslancovi Ďaďovi. Konštatujem, že faktické poznámky nie sú. Kvitujem rýchlosť rokovania a prosím pána poslanca Zalu, aby predniesol svoj príspevok. Verím, že v duchu posledných vystúpení. Pokiaľ ide o rýchlosť, samozrejme.

  • Vážený poslanecký zbor. Zaznela tu diskusia a v tejto diskusii argumenty. Ak by som hodnotil tieto argumenty z takého typového pohľadu, zdá sa mi, ako keby tu prebiehala diskusia o tom, či na jednej strane je Irak vinný a je príčinou vojny, ktorá tu bude, a či sú alebo nie sú dôkazy o tých alebo oných aktivitách, ktoré v Iraku prebiehajú. Takto argumentujú predovšetkým poslanci vládnej koalície, ak vynechám poslancov za KDH. Na druhej strane v podtexte argumentácií, ktoré počúvam predovšetkým od poslancov za KSS, zaznieva v podtexte, akoby Irak nepatril až tak medzi tie najhoršie režimy, ako keby tu boli aj režimy horšie, ako keby sa tu páchali aj zločiny strašnejšie. Ja si myslím, že podstata, o ktorej by sme mali dnes diskutovať vo vzťahu k tomu uzneseniu, ktoré predložila vláda Slovenskej republiky, je trošku inde. Mali by sme sa na túto vec pozrieť z hľadiska Slovenskej republiky ako štátu, ako republiky. Som ďaleko od toho, aby som obraňoval Saddáma Husajna, opačne, je to diktátor, despota, vrah. Použil zbrane hromadného ničenia, to je nepochybné a nemusíme debatovať o tom, či raz pod vplyvom Spojených štátov, raz pod vplyvom svojho subjektívneho rozhodnutia alebo z iných príčin. Použil tieto zbrane, použil ich vo vojne s Iránom, použil ich proti Kuvajtu, použil ich voči vlastným Kurdom a môže ich použiť v budúcnosti takisto proti hocikomu inému. Diktátora treba odstrániť, ale, prosím vás, neodstraňujme uznesením, ktoré predkladá vláda Slovenskej republiky s diktátorom aj Radu bezpečnosti Organizácie Spojených národov.

    Dámy a páni, nerozumiem horlivosti a - to je môj výraz - bojachtivosti vlády Slovenskej republiky. Vytváranie akýchsi medzinárodných koalícií, medzinárodných spoločenstiev, ktoré by mali, zdôrazňujem, nahradiť systém Organizácie Spojených národov, je najnebezpečnejším precedensom od 2. svetovej vojny.

    Iste, môžeme mať námietky k činnosti Bezpečnostnej rady v celej jej histórii aj v súčasnosti. Aj to, že sa mnohé jej rezolúcie neplnia, ale treba zdôrazniť, nemáme nič lepšie v medzinárodnom práve. Tu si dovolím uviesť paralelu s problémom parlamentnej demokracie. My vieme veľmi dobre zadefinovať desiatky a desiatky nedostatkov parlamentnej demokracie. A napriek týmto nedostatkom si ju strážime ako oko v hlave a nechceme ju zničiť a nechceme ju zlikvidovať. Prečo? Pretože nemáme nič lepšie. Vyskúšali sme si to na našej štyridsaťročnej histórii, keď bola parlamentná demokracia zlikvidovaná.

    Uznesenie predkladané vládou nesie z môjho pohľadu skutočne všetky znaky militarizmu. Nevyžaduje novú rezolúciu Bezpečnostnej rady podľa článku 42 Charty OSN. Nasadzuje slovenských vojakov do bojových akcií a chce vyradiť vo svojom poslednom článku Národnú radu Slovenskej republiky z rozhodovania.

    Neprihováram sa teraz k vám skutočne ako opozičný ani koaličný, prihováram sa vám ako k zákonodarcom. Od nás pochádza legitimita vlády, my zodpovedáme za jej činnosť. Základný zmysel parlamentarizmu - a my sme parlamentná republika - je v tom, že zodpovedáme za kontrolu výkonu moci. Ak vláda koná zle, neuvážene, škodlivo, je našou povinnosťou ju zabrzdiť. Prosím, urobme tak, urobme tak v mene toho, aby Slovenská republika konala v súlade s medzinárodným právom, aby konala v súlade s rozhodnutiami Bezpečnostnej rady a predovšetkým článku 42 Charty, ktorý jediný oprávňuje na to, aby bola použitá vojenská sila voči inému štátu. Nesúhlasme s týmto rozhodnutím vlády, pretože vláda sa nemusí ponáhľať. Keď Bezpečnostná rada rozhodne, vláda môže parlamentu predložiť uznesenie už na základe tohto rozhodnutia. Ak rozhodneme potom a budeme potom hlasovať za vyslanie slovenských jednotiek na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady, a teda štyrdisaťdvojky, ktorú spomínam, budeme hlasovať zodpovedne, pretože nespravíme zo Slovenskej republiky agresora. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pánovi poslancovi Zalovi. Opäť konštatujem, že nikto s faktickými pripomienkami ani poznámkami sa nevyskytuje. Takže, nech sa páči, posledný poslanec, ktorý sa prihlásil písomne do rozpravy, pán Ľubomír Lintner z ANO.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán premiér, kolegyne, kolegovia, vypočuli sme si už dnes viacero slov o medzinárodnoprávnych súvislostiach uznesenia, o ktorom rokujeme. Veľmi často tu zaznievalo slovo vojna. Áno, vojna je to, čo najviac zasahuje do nášho svedomia, čo najviac komplikuje naše rozhodovanie.

    Ja však chcem upriamiť pozornosť na aspekt, pre ktorý sme sa ocitli v zákonodarnom zbore a totiž ten aspekt a pozícia politikov. Zaujali ma aj otázky pána poslanca Mikloška. Je to skutočne zaujímavé, pýtať sa, či naše zbrane sú tie dobré zbrane a či zbrane protivníka sú tými zlými zbraňami. Nevidím na to inú odpoveď, len takú, že závisí kto, aký typ politika, aký typ politiky tieto zbrane dokáže dať do pohybu. Pán Mikloško hovoril aj o morálnej autorite. Sú Spojené štáty takou morálnou autoritou? dal si akademickú otázku. Mal som z jeho slov pocit, ako keby sa prikláňal k tomu, že momentálne je vyššou morálnou autoritou Svätý otec. Ale aj tam máme poučenia z histórie, lebo iní pápeži v mene tej morálne autority cirkvi dali do pohybu vojská alebo dávali do pohybu vojská. Mám takú skúsenosť z nedeľnej relácie na stanici Hviezda v Nitre, kde ma diskutujúci zasypali otázkami predovšetkým o Iraku a o štrajku železničiarov a dovolal sa tam aj katolícky kňaz, ktorý istým spôsobom moje postoje v prospech uznesenia vlády pocítil ako vstupovanie do svedomia ministrov, ktorí vo vláde hlasovali, teda ministrov za KDH, ktorí hlasovali vo vláde proti tomu uzneseniu.

    A pripomenul mi, že, pán Lintner, vy vstupujete do svedomia a kritizujete 84 % veriacich na Slovensku. Ja som len poznamenal, viete, keby bolo na Slovensku 84 % veriacich, tak by Slovensko bolo takmer morálne krištáľovo čisté. Preto keď už hovoríme o viere, tak to je niečo osobné, ale tam platia aj nejaké pravidlá, božie prikázania, siedme - nepokradneš, ôsme - neprerečieš krivého svedectva. Tak som sa ho pýtal: Nie sme tak trochu farizeji? Niekedy nám vyhovuje jedno a niekedy sa správame ináč.

    K tomu môjmu, na čo chcem apelovať na všetkých vás, na tú pozíciu politika. 28. januára 1991, čo bol 11. deň operácie Púštna búrka, ktorou Američania reagovali na obsadenie Kuvajtu irackými vojskami, odvysielal vtedajší reportér CNN Peter Arnett rozhovor s irackým vodcom Saddámom Husajnom. V tom rozhovore sa reportér irackého prvého muža opýtal, či nakoniec použije arzenál chemických a biologických zbraní. Jeho odpoveď znela: „Použijeme zbrane, ktoré budú porovnateľné so zbraňami, ktoré budú použité proti nám. Už doteraz sme ukázali, že si za svojím slovom naozaj dokážeme stáť.“ Koniec citátu. Na ďalšiu otázku Petra Arnetta, či boli skutočne zničené iracké jadrové výrobné zariadenia, ako to tvrdil Pentagon, Husajn odmietol spomínanú skutočnosť potvrdiť a odpovedal slovami o morálke Iračanov: „Nech už agresori zničia čokoľvek, pokiaľ obyvatelia Iraku zostanú bez poškvrny a verní Alahovi, môžu z trosiek vystavať ešte veľkolepejšie stavby.“ Koniec citátu.

    Závery z previerky inšpektorov na irackom území pred štyrmi rokmi potvrdili, že krajina má k dispozícii zbrane hromadného ničenia. Saddám inšpektorov vyhnal a vedca, ktorý poskytol informácie, dal popraviť. Posledná previerka misie expertov síce priame dôkazy o existencii zbraní hromadného ničenia nezískala, ale nenašla ani dôkazy o tom, že iracká vláda dala tieto zbrane zničiť. To je len pár faktov zo správania sa Saddáma Husajna v posledných rokoch.

    Kolegyne, kolegovia, postoj voči Iraku sa nevytváral za jeden deň, týždeň, mesiac, ale vytváral sa viac ako 12 rokov. Domnievam sa, že ak náš prístup k schváleniu vládneho uznesenia bude vychádzať z vyčkávania na jednoznačné dôkazy, či na irackom území sú, alebo nie sú zbrane hromadného ničenia, nie je to ten najsprávnejší prístup. V tomto smere tu už na tejto pôde dnes boli vypovedané viaceré slová a tak len opätovne zdôrazním to, čo už povedal kolega z poslaneckého klubu pán Béreš, že určite nie je ľahké rozhodnúť o zapojení sa do operácie, ktorá v sebe nesie veľké riziko. Avšak oveľa väčšie riziko by bolo ignorovať reálnu hrozbu, ktorú predstavuje iracký režim. Ten by mohol o pár rokov spôsobiť ešte väčšie problémy a aj pre európsky kontinent. Samozrejme, že sa dá zvoliť taktika vyčkávania. Európa sa rozdelila a predstavitelia aj viacerých členských krajín Severoatlantickej aliancie ďalej hovoria o tom, že irackému vodcovi treba dať ďalšiu možnosť. Pripomínajú, že spor treba riešiť mierovou cestou a dospieť k dohode.

    Prirodzene, že normálne uvažujúci občan sa pridá na stranu týchto postojov. Je to úplne prirodzené, že vojnový konflikt, v ktorom by mali mať účasť aj slovenskí vojaci, vyvoláva pocit z ohrozenia vlastnej krajiny. Ponúkam ešte jeden exkurz do histórie, bol tu už viackrát spomínaný. Aj francúzsky ministerský predseda Daladier v druhej polovici tridsiatych rokov minulého storočia v období nástupu Adolfa Hitlera presadzoval vyjednávanie, presadzoval dohody a zmluvy. Hitler anektoval Rakúsko a hoci sa ponúkala možnosť zastaviť Hitlerovu rozpínavosť, politici sa spoliehali na diplomatické riešenia. Mníchovská dohoda bola jasným dôkazom aj na úkor zabratia českých a slovenských území. Dokonca nedôverčivý Stalin uzavrel s Hitlerom dohodu a história uvádza, že v prvých ranných hodinách 22. júna 41, keď hitlerovské vojská napadli bývalý Sovietsky zväz, Stalin, neveriac tomuto útoku, v údive vyslovil slová: Však sme s ním podpísali mierovú zmluvu!

    Ďalšia skúsenosť je z územia, ktoré je len niekoľko stoviek kilometrov od Slovenska, bývalá Juhoslávia. Už sa to tu spomínalo, tam zasiahli spojenecké vojská bez rezolúcie Bezpečnostnej rady, prijímala sa dodatočne. Vtedy európske krajiny ukázali jednotný postoj, hoci mnohí tento útok označovali ako barbarský čin. Ako to už vo vojne býva, priniesla aj obete na civilistoch. Dnes je tam mier. Bolo by to tak však, keby neprišiel zásah? Treba si uvedomiť, že Srbsko sa aj vďaka tomu zbavilo Miloševiča, ktorý je v súčasnosti pred Haagskym tribunálom, a ako sa ukázalo, ani doma nemal takú veľkú podporu, ako ukazovala vtedajšia propaganda.

    Áno, viem, že tieto dni sú pre nás mnohých dilemou. Na jednej strane vyčkávať, pokúšať sa hľadať dohodu s irackým režimom, či na druhej strane to vyriešiť vojenským zásahom. A nepochybne, rozhodovanie medzi týmito dvoma protipólmi je určite zložitejšie ako za čias Hitlera. Vtedy totiž neexistovali zbrane hromadného ničenia, ktoré majú globálny charakter. Ale práve tento moment by nás ako politikov mal posunúť k rozhodnutiu podporiť vyslanie našich jednotiek, pretože vyčkávanie z pohľadu existencie rozširovania teroristických útokov, to vyčkávanie je oveľa nebezpečnejšie pre našu budúcnosť. A tu nejde o žiadnu bojachtivosť vlády, pán Zala, či všetkých nás, čo chceme podporiť vládne uznesenie. Som presvedčený, že vyslanie jednotky či zásah na území Iraku nie je žiadnym pachtením po boji, je volaním po mieri, aj keď ten mier podobne ako na území bývalej Juhoslávie bude zrejme treba vynútiť silou. Je to však mier pre budúcnosť našich detí a vnukov, aj keď nepochybne zásah prinesie obete.

    Chcel by som v tejto chvíli vysloviť aj podporu postoju predsedu vlády Mikuláša Dzurindu, ktorý sa pridal k vyhláseniu predstaviteľov ôsmich európskych krajín, a pripomínam, že v tejto osmičke sú aj predstavitelia troch našich susedov. A jadrom tohto vyhlásenia je žiadosť o dôrazný postup a výzva k ďalším krajinám Európy na obnovenie súdržnosti Aliancie. V argumentoch proti vyslaniu našej jednotky sa mnohí odvolávajú na postoj Francúzska a Nemecka. Chcel by som k tomu krátku poznámku. Budúca zjednotená Európa by nemala mať svoju zahraničnú politiku pod kuratelou Francúzov a Nemcov, aj história nám dokazuje, že takéto sprivatizovanie či privlastnenie politiky veľkými krajinami je na úkor krajín malých. Uznávam, že naše rozhodovanie nie je jednoduché a je zložitejšie o to viac, že Slovensko nie je členskou krajinou NATO. O to viac by sme mali byť však zodpovednými politikmi a nebyť populistami.

    Prijatie vládneho uznesenia, to nie je rozhodnutie politikov o vojne. Je to rozhodnutie politikov o budúcnosti tejto krajiny a tá budúcnosť je v začlenení do severoatlantickej bezpečnostnej štruktúry. Chcem vás preto vyzvať, zvažujte pri svojom rozhodovaní všetky poučenia z histórie. Zvažujte všetko to, čo Slovensko muselo aj vo svojej novodobej histórii od roku 1993 prekonať, aby sa dostalo k tejto historickej možnosti. Áno, vojna je strašná a nikto z rozumných ľudí si vojnu neželá. Nikto z rozumných ľudí a politikov ani vojnu nevyvoláva. Dá sa však ísť cestou mierových dohôd s diktátorom? Dá sa spoľahnúť na sľuby diktátora? Niekedy v zásahu sily treba vidieť aj vyšší princíp. Často mi v týchto dňoch prišlo na um Čapkovo dielo Matka. Všetci ho určite poznáte. Matka Dolores mala štyroch synov, Ondreja, Jiřího, Kornela, Petra. Všetci štyria jej zomreli ako obete vojny. Obetovali sa pre česť, pre národ, pre ľudstvo. Aj manžel matky zomrel v ďalekej Afrike, keď sa snažil presadiť myšlienku slobody. V rozhovoroch s mŕtvymi Dolores vyčíta všetkým, že zbytočne hazardovali svoje životy. Zostáva jej ešte posledný, piaty syn, najmladší, miláčik Tony. Matka sa oňho bojí, bráni ho, nechce, aby sa stal Tony obeťou. Mŕtvi ju prehovárajú a ona sa proti nim stavia svojou materskou láskou. Až keď Dolores počuje naliehavý hlas z rádia, ďalšej ženy, hlásateľky, ktorá oznamuje, že nepriateľ potopil loď, na ktorej bol aj jej syn, ale napriek tomu opätovne vyzýva na ďalšiu podporu k spravodlivému boju, matka Dolores zmení svoje rozhodnutie a Tonymu nielenže povolí vstup do armády, ale sama mu podáva otcovu pušku.

    Kolegyne, kolegovia, chcem vás poprosiť, aby ste pri svojom rozhodovaní si uvedomili aj postoj tejto matky. Je v ňom skrytá sila ženy, ktorej poslaním je dávať život a udržovať ho, ktorá však v dôležitej chvíli dáva do popredia svedomie a vyšší princíp uvedomenia, že neúčasťou sa nedá zachraňovať ohrozené ľudstvo.

    Ani poslanecký klub Aliancie nového občana neprišiel k svojmu rozhodnutiu jednoduchým postupom. Dlho sme diskutovali a rovnako ako kolegovia z KDH, ktorých pozdravujem, ale verím, že diskutujú teraz prípadne o zmene svojho rozhodnutia, rovnako sme dlho diskutovali a rovnako ani na pôde poslaneckého klubu Aliancie nového občana neboli rovnaké názory. Ale dohodli sme sa, že v danej chvíli je politickou zodpovednosťou vo všetkých tých súvislostiach podporiť vládne uznesenie. Domnievam sa, pán predseda Smeru, Fico, že práve vyslanie slovenskej jednotky do protiteroristickej aliancie je obhajobou národnoštátnych záujmov Slovenska. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne pánovi poslancovi Lintnerovi. Teraz sa pýtam kolegov poslancov, ktorí sa prihlásili, lebo pán Lintner bol posledný písomne prihlásený, či všetci uvedení poslanci, ktorí sú na tabuli, sú už ústne prihlášky do rozpravy. Áno. Prosím, keby sa... Ak sú niektoré medzi nimi faktické, tak počkajte, prosím vás. Ktorí sú faktické? Je niekto faktické? Štvorka?

  • Hlasy v sále.

  • Štvorka a šestka. Ďakujem pekne. Poprosím vás, keby ste sa vymazali s tým teda, že ešte otváram poslednú možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Ďakujem pekne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Poprosím, keby bola tabuľa „odmazaná“. (Hlasy v sále.) Ja to už mám napísané, priatelia! Pokojne to „mažte“, ja už všetko mám. Ták, a teraz poprosím faktické poznámky.

  • Hlasy v sále.

  • Nech sa páči. No, prihláste sa. Faktické, nech sa páči, s faktickou poznámkou pán poslanec Jaduš.

  • Vážení priatelia, vážení kolegovia, na margo vystúpenia svojho predrečníka by som chcel povedať jednu vec, že je veľmi nedôstojné hádzať pápeža Jána Pavla II., do toho istého vreca, ako boli krvilační Borggiovci, respektíve tí, ktorí v záujme kresťanstva pobíjali na križiackych výpravách nevinných moslimov. V každom prípade treba povedať, teraz osobne, že ja nie som katolík, ale vysoko si vážim postavenie, cestu a politiku Jána Pavla II.. Nie je predsa možné byť kresťanom len vtedy, keď sa nám to hodí. Hodnoty kresťanstva sú nadčasové a práve Ján Pavol II. ich principiálne presadzuje.

    Vážení páni, vážené dámy, ak dnes hovoríme o útoku na Irak, hovoríme nielen o hroznom režime Saddáma Husajna, snažíme sa hľadať dôvody, prečo tu dnes sme. A ja sa obávam jednej veci, že ak by tu nebolo dlhé desaťročie zle vedenej zahraničnej politiky Spojených štátov amerických, dnes by sme tu nemuseli sedieť a nemuseli by sme sa takýmto vážnym problémom zaoberať.

    Korene extrémizmu nevznikli samy od seba, ale ako dôsledok politiky, ktorá vohnala veľké skupiny ľudí do situácie, keď už inú cestu nevideli. Je to dôsledok. V každom prípade neglorifikujme zahraničnú politiku USA a nestavajme politiku USA na roveň demokracie, pretože demokracii takto robíme medvediu službu. Vážení priatelia, tak ako mal komunizmus, tak ako mal fašizmus svojich mŕtvych,

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • má ich aj zahraničná politika Spojených štátov a dnes nech si Američania spytujú svoje svedomie.

  • Pán poslanec, ďakujem pekne, skončil vám časový limit na faktickú poznámku. Konštatujem, že do rozpravy sa ústne prihlásili páni poslanci a poslankyne Maxon, Belohorská, Polka, Mušková, Urbáni, Beňová a Figeľ. Keďže platí podľa rokovacieho poriadku, že minister alebo teda člen vlády dostane slovo, kedykoľvek sa prihlási, nech sa páči, pán minister Kukan, ktorý sa prihlásil do rozpravy a požiadal o slovo.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predseda vlády, vážení členovia vlády, panie poslankyne a páni poslanci. Nechcem prednášať ucelený prejav, ale predsa len by som chcel asi v štyroch alebo piatich poznámkach, čiastkových, zareagovať na doterajší priebeh rozpravy.

    Odzneli tu mnohé konštatovania o takzvanej horlivosti vlády, o predčasnosti prijímaných krokov, o tom, že iní dávajú spiatočku, citovali sa tu rezolúcie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, Európskeho parlamentu a podobne. Chcel by som povedať, že to nie sú odôvodnené konštatovania. Keď už hovoríme a chceme byť objektívni a kompletní, neodznela tu jedna vec a to je demarš Európskej únie, ktorý bol prijatý 4. februára a ktorý kvôli objektívnosti takisto treba citovať. Tento demarš používa veľmi tvrdý jazyk voči Iraku. Hovorí o tom, že čas vyprcháva a že Irak musí bezpodmienečne splniť všetky rezolúcie Bezpečnostnej rady, pretože inak bude musieť niesť plnú zodpovednosť za nedodržanie takéhoto postupu. Takže povedzme si aj o tom. Nie je pravda, že iní dávajú spiatočku. Ja si myslím, že práve vývoj v ostatných dňoch svedčí o tom, že tá Európa má skôr tendenciu uskutočniť rokovania, ktoré by odstránili tie rozpory alebo rozdiely v názoroch, ktoré tu sú, a osobne si myslím, že k takémuto vývoju ešte dôjde. Grécke predsedníctvo Európskej únie má záujem dokonca zvolať zasadnutie na úrovni ministrov zahraničných vecí, prípadne na úrovni premiérov, kde sa o týchto otázkach bude hovoriť. Takisto, myslím si, že neobstojí tvrdenie o tom, že Slovensko je akýsi americký ostrov v Európe. Mnohé európske štáty vyjadrili už podobný názor, ako to urobila Slovenská republika, a rozhodne to nie je ojedinelý ostrov, ale skupina štátov, ktorá sa práve rozširuje. Odzneli tu rečnícke otázky, prečo Irak, prečo nie Kórejská ľudovodemokratická republika, alebo prečo nie Sudan. Bez toho, že by som chcel obhajovať politiku týchto vlád, ale je kvalitatívny rozdiel medzi týmito krajinami. Kórejská ľudovodemokratická republika, prirodzene, v ostatnom čase ide veľmi nebezpečným vývojom, ale doteraz boli viac ráz „poruchy“ v jej zahraničnej politike, ale vždy sa riešili na základe politických a diplomatických rokovaní, prípadne použitím sankcií a je absolútne reálna nádej, že aj teraz to bude tak.

    Irak je absolútne iný prípad. A takisto Sudan, tam skutočne prakticky ide vo vnútornom vývoji taká, možno dokonca povedať občianska vojna, ale rozhodne Sudan nie je nejakou regionálnou alebo celosvetovou hrozbou. Takže je rozdiel medzi Irakom a medzi týmito dvomi krajinami. A to je odpoveď na tie otázky, prečo Irak a prečo nie tieto dve krajiny. Hodne sa tu hovorilo o zbraniach hromadného ničenia. No ja si myslím, že možno o tom hovoriť naozaj dlho, ale som presvedčený, že je rozumnejšie, efektívnejšie, správnejšie zaoberať sa príčinami a riešiť príčiny, ktoré vedú k použitiu zbraní hromadného ničenia, ako riešiť dôsledky ich použitia. Toto, myslím si, je veľmi dôležité, aby sme mali na pamäti, keď o týchto otázkach hovoríme. A o tom presne je aj celá iracká kauza, alebo celá situácia v Iraku. Ide o to, tu hovoríme o vojne, preventívnej, spravodlivej, ide o to, aby sa dosiahlo plnenie rezolúcií Bezpečnostnej rady zo strany Iraku. O tom nikto nepochybuje! Rezolúcie Bezpečnostnej rady, to sú rezolúcie jediného orgánu, systému, o systéme OSN, ktoré sú záväzné pre všetkých členov, sú záväzné pre Irak a hovoríme o tom, ako dosiahnuť to, aby Irak tieto rezolúcie splnil.

    A iba posledná poznámka, áno, bez ohľadu na to, že rôzni poslanci z rôznych strán hovorili o tom, že každý by mal dnes rozhodovať na základe svojho svedomia, áno, teraz je čas prijať politicky zodpovedné rozhodnutie. Politicky zodpovedné z toho pohľadu, že toto rozhodnutie bude mať určite zásadný vplyv na budúce postavenie Slovenska. A toto by malo byť na svedomí a vedomí každého poslanca, keď bude hlasovať, lebo ide naozaj o zodpovedné politické rozhodnutie a nie je to čas na naháňanie si politických preferencií. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne pánovi ministrovi. Faktická poznámka pán Hopta, pán poslanec Hopta, nech sa páči.

  • Pán minister, je známe, že ste navrhnutým kandidátom na prezidenta za SDKÚ.

  • Hlasy v sále.

  • Áno, myslíte si, že de facto vyzývanie na to, aby sa Slovenská republika zapojila do vojnového konfliktu, vám pomôže v predvolebnej kampani? Ďakujem vám.

  • Pán minister, chcete odpovedať? Nech sa páči, budeme pokračovať ďalším prihláseným do rozpravy. Ako prvý pán poslanec Maxon.

  • Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, vážení členovia vlády. Celkom úvodom by som chcel povedať, že si vážim toleranciu aj mojich kolegov v Poslaneckom klube Hnutia za demokratické Slovensko, vážim jednoducho preto, že v tomto klube som jasne a zrozumiteľne formuloval svoje stanoviská k predmetnému bodu rokovania v Národnej rade a vážim si, že s týmito stanoviskami veľmi otvorene, jasne a zrozumiteľne môžem predstúpiť aj pred vás. Prirodzene, že mojím zámerom nie je, len aby ste ma vypočuli, ale mojím zámerom je, aby som vás oslovil a aby ste sa prípadne pri hlasovaní k tomuto bodu aj podľa tých faktov, ktoré sa budem snažiť prezentovať, aby ste sa rozhodli.

    Čo je zásadné v tomto bode rokovania? Určite všetci potvrdíte, že sa tu striedajú predovšetkým pohľady ideológií, a ja osobne tu cítim málo osobného vyznania o rozhodovaní o takom dôležitom akte, ako je vojna. Ja som v Národnej rade Slovenskej republiky zažil veľa diskusií, zažil som diskusie k programovým vyhláseniam vlády, zažil som diskusie k návrhom rozpočtov, vždy to bol istý uhol pohľadu, vždy to bol istý iný názor jednej skupiny oponujúcej druhej skupine, dámy a páni, ale toto podľa môjho názoru nie je o názore, toto rozhodnutie je o princípe.

    Ak sa vláda Slovenskej republiky rozhodla konať tak, ako je prezentované v návrhu uznesenia a v dôvodovej správe, tak mi, dámy a páni, dovoľte povedať, predovšetkým niekoľko poznámok k tej formálnej veci dokumentu, ktorý máme pod tlačou 144.V návrhu uznesenia sa v prvom odseku uvádza: Súhlas s vyslaním jednotky radiačnej, chemickej, a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície. Dámy a páni, čo je to, prosím, za medzinárodnoprávnu dikciu? Čo sú to „spoločné akcie“? Predsa, my máme rozhodnúť o jednom akte, o jednej akcii! Prečo sa v takomto vážnom dokumente spomínajú akcie v množnom čísle? To je z môjho pohľadu po tej formálnej stránke, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje potom aj vecné znenie tohto uznesenia, neakceptovateľné.

    Dámy a páni, v dokumente sa odvoláva v tej prvej časti vláda na medzinárodnú koalíciu. Medzinárodná koalícia z hľadiska medzinárodného práva, ktorá nie je ničím bližšie definovaná a jasne a zrozumiteľne nie sú tam vymenované krajiny, tak nie je možné takúto formuláciu akceptovať. Ak sa takáto medzinárodná koalícia ešte len rodí, tak bolo potrebné definitívne počkať na ukončenie tohto procesu a medzinárodná koalícia okrem toho, že musí byť jasne a zrozumiteľné, kto v nej je, tak musí mať aj isté formálno-právne aspekty.

    Čo je v návrhu vládneho uznesenia ešte pre mňa neakceptovateľné, je dikcia v druhom odseku tohto uznesenia, kde sa v záverečnej časti vety hovorí: „...medzinárodnej koalície týkajúcej sa Irackej republiky“. Táto dikcia: „...týkajúcej sa Irackej republiky“, sa v dokumente aj v uznesení opakuje niekoľkokrát. Dámy a páni, čo je to „týkajúce sa Irackej republiky“? Týkajúce sa Irackej republiky, prepáčte mi, použijem absurdný príklad, ale týkajúce sa Irackej republiky je bombardovanie irackého veľvyslanectva vo Viedni? Jednoducho, aj keď uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky nemá charakter medzinárodnoprávneho dokumentu, takéto dikcie sú jednoznačne neakceptovateľné, no a už vôbec a nakoniec, aspoň som rád, že v tej poslednej časti, v tom odseku, kde sa hovorí, že „...na základe nového aktu Bezpečnostnej rady OSN“. Tak zatiaľ existuje všeobecná zhoda, že akt sa musí nahradiť jasným a zrozumiteľným termínom, lebo, dámy a páni, a obraciam sa predovšetkým na tých, ktorí tento návrh uznesenia spracovávali, tak akt Bezpečnostnej rady OSN je začiatok jej rokovania, alebo koniec jej rokovania. To nie je medzinárodnoprávny dokument, alebo dokument takéhoto charakteru nie je možné nazývať aktom. Ak teda kritizujem samotnú nekvalitu tohto dokumentu, tak musím povedať, že v predkladacej správe prvý odsek ma teda naozaj mimoriadne prekvapil. Dámy a páni, v prvom odseku predkladacej správy sa uvádza: „...materiál sa predkladá v súlade s čl. 86 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky a súvisí s plnením úloh vyplývajúcich z programového vyhlásenia vlády“. Nuž, dámy a páni, ak toto súvisí s programovým vyhlásením vlády, tak sa asi v tejto chvíli budem nazdávať, že vláda bola prorokom a všetky tieto veci už jej boli jasné pri zostavovaní programového vyhlásenia vlády. Prepáčte, odpustite mi, že sa chytám slovíčok, ale toto je vizitka vládnych úradníkov, na základe ktorej my máme o takomto dôležitom akte rozhodnúť. Určite budeme musieť so mnou súhlasiť, že tam mala byť použitá celkom iná dikcia, minimálne to malo byť formulované tak, že celý ten akt, alebo tá celá zahraničnopolitická orientácia vo väzbe, o ktorej máme rozhodnúť, je v súlade s programovým vyhlásením vlády, ale že to je úloha vyplývajúca z programového vyhlásenia vlády, tak, pán minister, odporúčam vám, aby ste sa vašich úradníkov jasnejšie a zrozumiteľnejšie opýtali, o čom im v tejto veci išlo.

    Okrem toho, samozrejme, musím skonštatovať, že v samotnej predkladacej správe som sa nedozvedel nič nové ako poslanec Národnej rady, len to, čo som mal možnosť sa dozvedieť z médií, len to, čo som mal možnosť dozvedieť prostredníctvom internetu. Napriek tomu je ešte jedna principiálna vec, ktorá ma na tomto dokumente nielen zaujala, ale aj znepokojila. Dámy a páni, v prílohe označené ako „neoficiálny preklad“. Tu len veľmi skromnú poznámku, Národná rada Slovenskej republiky pri takomto rokovaní by nemala pracovať na základe neoficiálneho prekladu. To je procesno-formálna vec a opäť je to vizitka úradníkov, ktorí tento dokument pripravovali, ale v tom dokumente, s ktorým sa na nás obracia, alebo teda v tej diplomatickej nóte, prostredníctvom ktorej sa na nás obracajú Spojené štáty americké, sa v prvom odseku uvádza: „Veľvyslanectvo Spojených štátov amerických prejavuje úctu Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky a má česť odvolať sa na rozhovory medzi našimi vládami ohľadom vývoja v Bezpečnostnej rade Organizácie Spojených národov a v Iraku.“ Dámy a páni, Spojené štátny americké sa s najväčšou pravdepodobnosťou legitímne odvolávajú na rozhovory medzi našimi vládami ohľadom vývoja v Bezpečnostnej rade Organizácie Spojených národov, ktoré sa týkajú Iraku. Nuž ale potom je absolútne neospravedlniteľné, že závery z týchto rokovaní nie sú súčasťou predkladacej správy. Naozaj musím s poľutovaním konštatovať, že uskutočniť taký vážny akt v Národnej rade Slovenskej republiky, akým je návrh uznesenia, ktoré predkladá vláda Slovenskej republiky, ktorý bol zdôvodnený s takýmito nedostatkami, s takýmito zásadnými procesnými chybami, je jednoducho neospravedlniteľné.

    Dámy a páni, pán minister zahraničných vecí hovoril, že prebiehajú diskusie o tom, či naše rokovanie je predčasné, alebo predčasné nie je. Myslím si, že ani tu nie je namieste diskusia. Dnešné aktuálne informácie sú veľmi jasné a zrozumiteľné. Oficiálne oznámil Washington, že sa bude usilovať o čo najrýchlejšie prijatie novej rezolúcie Organizácie Spojených národov. To je oficiálne stanovisko Spojených štátov amerických. Napriek tomu my dnes rokujeme o tejto problematike a hovoríme, alebo sa snažíme sa nahovoriť, že to nie je predčasné. Z tých aktuálnych informácií, určite ste si to mali viacerí možnosť pozrieť na titulkoch TA3, je jasné a zrozumiteľné stanovisko Turecka. Abdulláh Gúl, turecký premiér, dnes jasne a zrozumiteľne formuloval postoj tureckej vlády k tejto problematike a zhrnul to do prostej, jasnej a zrozumiteľnej vety: „Turecko sa nezapojí do vojny proti Iraku na strane Spojených štátov amerických.“ Mohli by sme diskutovať o tom, či je pre nás relevantné, alebo nie je relevantné stanovisko Ligy arabských štátov. Nuž, dámy a páni, pre mňa je, lebo Liga arabských štátov vyslovila jednoznačné stanovisko, že dôkazy Spojených štátov amerických ich nepresvedčili. Ak máme veľmi svedomito zvažovať, ako sa zachovať, tak musíme rešpektovať túto skutočnosť, pretože sa tu naozaj otvára obrovské riziko, kde na jednej strane budú arabské krajiny a na druhej Spojené štátny americké so svojimi spojencami.

    Pán predseda vlády informoval občanov Slovenskej republiky, že ide o záchranné a humanitárne operácie na záchranu života, na odstraňovanie dôsledkov, vojaci pôjdu dobrovoľne, teraz citujem pána predsedu vlády: „Záujem o misiu je jednoznačný a považujem to za nádherný príklad vlastenectva.“ Nuž, pán predseda vlády, len ste zabudli povedať, že nádherný príklad akého vlastenectva? Vlastenectva k Slovenskej republike, alebo vlastenectva k inej mocnosti! To je ten môj vnútorný pocit k vášmu vyjadreniu, ale vyjadrím sa, prosím, aj ešte vecne k tomu, čo ste povedali, a zoberiem si na pomoc veterána z vojny v Perzskom zálive Petra Želinského. Ten jednoznačne povedal, ak sa začne pozemný útok na Irak, chemický prieskum musí ísť vpredu. Vzadu sú chemici nepotrební, zbytoční, môžu zostať doma. Musia ísť vpredu s útočnými jednotkami, takže budú v prvom dotyku s nepriateľom. Predpokladá sa, že sa zopakuje situácia ako vo vojne v Perzskom zálive, vyšlú ich ako humanitárne vojská a na mieste zmenia rozkaz a zo záchranných vojsk sa stanú bojovníci za cudzie záujmy. Vôbec sa nebudem zmieňovať o finančnej náročnosti tej akcie, ktorej by sa Slovenská republika mala zúčastniť, pretože ak by to malo byť efektívne riešenie na potlačenie režimu, ktorého nositeľom je Saddám Husajn, tak naozaj môžeme byť veľkorysí. Ale zmienim sa o niektorých ekonomických súvislostiach, svetových ekonomických súvislostiach, ktoré s touto skutočnosťou súvisia. Finančník Sörös sa bez akýchkoľvek problémov vyjadril: Trhy zvyšujú tlak na prezidenta Busha, aby vyriešil otázku Iraku. Ekonomiku musí držať pod tlakom, musí ju napumpovať, ak chce byť opäť zvolený. Pri rýchlom víťazstve môžu ceny ropy rýchlo spadnúť, to by spravilo pre ekonomiku Spojených štátov amerických viac ako fiskálna podpora. Ak sa v tejto veci opieram o viaceré významné osobnosti, len tak mimochodom Clinton, bývalý prezident Spojených štátov amerických, len tak lakonicky prehodil: „Severná Kórea má väčšiu kapacitu na výrobu jadrových zbraní ako Irak.“ Európska autorita, pán prezident Kvasniewski, konštatoval: „Spojené štáty americké by nemali postupovať jednostranne a na vyriešenie krízy treba nájsť aj porozumenie arabského sveta.“ Povedal to deň predtým, ako ho vyzvali k podpisu výzvy európskych štátov, ktorú inicioval španielsky premiér Aznar na podnet britského premiéra Tonyho Blaira a určite veľmi dobre viete, že túto výzvu podpísal aj predseda vlády Slovenskej republiky.

    Je viacero mimoriadne zaujímavých vyjadrení k tejto problematike, je viacero veľmi závažných, aj ekonomických rozborov, týkajúcich sa Iraku. A ja do dnešného dňa naozaj neviem, čo bolo pravým motívom Bushovej administratívy, aby postupovala takýmto spôsobom. Ide skutočne o obmedzovanie zbraní hromadného ničenia, ide o osobnú pomstu syna voči mužovi, ktorý sa pokúsil o atentát na jeho otca? Ide o obranu Izraela, ide o snahu urobiť zo Stredného východu demokratickejšiu oblasť?

    Väčšina Európy, dámy a páni, si myslí, že pravým motívom je ropa. Poučení históriou ťažko uveríme, že Spojené štáty americké prinesú na Stredný východ demokraciu. Ak by sme si spravili historický exkurz, tak dnešný Stredný východ je totiž výtvorom Ameriky a Európy. Rôzne machinácie krutovládcov za tichého súhlasu mocných, napríklad Irán, Alžírsko, ale i Saudská Arábia, Pakistan, Afganistan, dokonca aj obchody v despotickom Kazachstane, Turkmenistane, Uzbekistane. Je to, dámy a páni, náhoda, že všetky tieto menované krajiny sú ropnými veľmocami? A ak máme z tých ropných veľmocí vybrať tú najmocnejšiu, tak je to práve Irak. Irak je brána k rope pre 64 % svetovej produkcie a jednoznačne, potvrdzuje to aj Inštitút pre verejné záujmy v Texase, Irak je strategickou výzvou energetickej suroviny 21. storočia. V tej štúdii Inštitútu pre verejné záujmy v Texase, ktorý, ako som už povedal, sa nazýva Strategické výzvy energetickej politiky 21. storočia, sa výraz demokracia neuvádza ani jeden jediný raz.

    V tejto chvíli naozaj ešte považujem za veľmi dôležité povedať, že spôsob, akým vládne Saddám Husajn, je pre Európana a len trošku zmýšľajúceho človeka v každom prípade neakceptovateľný. Na druhej strane naším rozhodnutím nejdeme potlačiť Husajna, ale významným spôsobom sa to dotkne všetkých občanov Iraku. Ak hovorím všetkých občanov, tak ich je približne 22 miliónov a málokto vie, že hospodárske embargo, ktoré je voči Iraku z rôznych dôvodov doposiaľ uplatňované, už spôsobilo smrť viac ako 500 000 deťom. Je naozaj na diskusiu, či za hospodárske embargo uplatnené voči Iraku v plnom rozsahu nesie zodpovednosť krutovládca Saddám Husajn, alebo či je to ekonomický záujem mocných tohto sveta.

    Za mimoriadne dôležité považujem aj to, že Slovenská republika mala mať nespochybniteľnú ambíciu, aby Európa v tomto riešení bola jednotná. Dámy a páni, Európa sa rozdelila na dva tábory. My v mnohých pádoch budeme skloňovať jednotnú Európu aj v súvislosti s nadchádzajúcim referendom o vstupe do Európskej únie 15. a 16. mája. Ja naozaj sa budem veľmi tešiť na argumenty, ktorých, samozrejme, máme dosť. A všetko budeme robiť pre to, aby sme občanov presvedčili, že náš vstup do Európy je jediným správnym riešením, ale súčasne si treba uvedomiť, že už nebudeme hovoriť o jednotnej Európe. Pre mňa ako pre občana malej krajiny v strede Európy je neakceptovateľné, aby ktorýkoľvek z členov vlády Spojených štátov amerických nazval dvoch najvýznamnejších predstaviteľov euromocností - francúzskeho prezidenta a nemeckého kancelára - predstaviteľmi starej Európy. Dámy a páni, moja rodina a ja osobne si tú starú Európu budem stokrát viac považovať. Starú Európu z hľadiska princípov demokracie ako novú demokraciu Spojených štátov amerických. Stará demokracia v Európe má iné fundamentálne základy, stará demokracia v Európe má iné princípy. Ja považujem toto vyjadrenie za naozaj nenáležité. A veľmi dobre si pamätáte, že nemecký minister zahraničných vecí na toto konštatovanie odpovedal veľmi jasne a zrozumiteľne: „Pán minister, buďte taký láskavý, upokojte sa.“

  • Prosím pánov poslancov, keby nerušili kolegu, najmä v klube HZDS.

  • Bolo o týchto veciach povedané naozaj veľmi veľa. Už som skonštatoval, áno, páni, tu som začul, že až priveľa. Poslanecký mandát poslanca Národnej rady sa naozaj nezískava v slobodných demokratických voľbách ľahko, ale s poslaneckým mandátom sa aj veľmi ťažko pracuje. Je pre mňa nepochopiteľná atmosféra v tejto rokovacej sále, keď 64 % občanov Slovenskej republiky, principiálne 64 % vašich voličov, principiálne našu účasť v Iraku odmieta. My sme do týchto lavíc zasadli, aby sme napĺňali vôľu našich voličov a toto by bolo principiálnym porušením tohto záväzku. Vy určite veľmi dobre viete, že aj v Spojených štátoch amerických silnie odpor k intervencii do Iraku a v žiadnom prípade nedosahuje ani 50-precentnú podporu.

    Suma sumárum, čo povedať v závere tohto vystúpenia? Naozaj si myslím, že je potrebná trpezlivosť, vyčkať na definitívne stanovisko Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, mať dostatok času toto stanovisko si preštudovať a na základe tohto stanoviska potom rozhodnúť. Akékoľvek iné riešenia nie sú riešeniami v záujme voličov, vďaka ktorým tu v Národnej rade všetci stopäťdesiati, ktorí sedíme, požívame mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Ďakujem pekne za pozornosť.

  • Ďakujem pekne, pán poslanec. Faktická poznámka, pán poslanec Jarjabek. Nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. V súvislosti s tým, čo povedal pán poslanec Maxon, ja mám tiež jednu otázku, možno na pána ministra obrany, lebo priznám sa, že tomu celkom nerozumiem, chcel by som sa spýtať, prečo hlasujeme, respektíve prečo sa týmto problémom zaoberáme z hľadiska vecného i časového práve dnes, práve teraz, keď vlastne vojnový konflikt ešte neexistuje a vlastne môžeme sa len domnievať, aký v skutočnosti bude.

    Z tohto dôvodu mi ani nie je jasné, prečo hlasujeme o vyslaní jednotky radiačnej, chemickej a biologickej, keď vlastne nevieme, či táto vojna nebude vedená len konvenčnými zbraňami. Vlastne o tejto vojne nevieme nič a už zaujímame istý názor k tejto vojne z hľadiska jej priebehu. Pripadá mi to trošku tak, ako keby sme uzatvárali zmluvu na výstavu mostu, ale dopredu by ten most najskôr bolo treba zbombardovať. Čiže buďte taký láskavý, pán minister, bol by som veľmi rád, keby ste mi odpovedali na túto otázku. Ďakujem za pozornosť.

  • Pán minister, chcete odpovedať, alebo nebudete?

  • Hlas v rokovacej sále.

  • Neprihlásil sa, dobre, ďakujem. Pokračujeme ďalej. Pani poslankyňa Tkáčová.

  • Ďakujem za slovo. Pán poslanec Maxon, ste hovorili, že vám chýba osobné stanovisko poslancov. Ja vám poviem svoje osobné stanovisko. Bojím sa vojny, ale oveľa viac sa bojím, že moje deti, že naše deti, kamkoľvek pôjdu, sa stanú obeťou terorizmu. A preto z princípu podporím zapojenie sa Slovenska do tejto protiteroristickej aliancie. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Nie sú faktické poznámky. Ďakujem. Nech sa páči, budeme pokračovať ďalším poslancom, ktorý sa prihlásil do rozpravy ústne. Pani poslankyňa Belohorská. Nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, pán premiér, páni ministri, dámy, páni, dovoľte aj mne prispieť určitým názorom k tejto diskusii, ktorá, ale myslím si, že vôbec nemusela byť. Chcem vyjadriť aj poďakovanie jednej z televízií, ktorá prenáša dnešné rokovanie parlamentu, a veľmi ma mrzí, že Slovenská televízia včera prenášala z OSN z Bezpečnostnej rady, ale z vlastnej Národnej rady tento čas na informovanosť obyvateľstva neuvoľnila. Hovorím preto, že dnešná diskusia nemusela byť, skôr by som prijala, keby sme mali zasadanie Národnej rady k problémom, ktoré máme dnes vo vlastnom štáte. S problémami, ktoré boli v doprave, problémy, ktoré sú pre obyvateľstvo neznesiteľné v zdravotníctve a v iných oblastiach. Čo znamená diskusia o vyslaní jednotky do Iraku, alebo o jednostrannom akte, aby sme boli možno prvým štátom, ktorý vyhlasuje vojnu v Iraku! Stačilo by, aby pán predseda vlády urobil to, čo mu umožňuje Ústava Slovenskej republiky, a keby túto jednotku už bol dávno vyslal, tak ako to urobila napríklad Česká republika. Presne z názvu tejto jednotky je jasné, že nejde o jednotku útočnú, ale ide o jednotku radiačnej chemickej a biologickej ochrany. Umožňuje to naše členstvo v takzvanom Osobitnom výbore pre mierové operácie. Stali sme sa členom tejto organizácie v roku 1997 a ja som mala tú česť byť práve na prijímaní Slovenskej republiky za člena a práve hneď pri našom prvom prijatí bola urobená prvá ústna dohoda o vyslaní jednotky, ktorá pôsobí na Golanských výšinách. Myslím si, že dnes hovoríme o niečom inom. Pán premiér Dzurinda uznal za potrebné rozšíriť svoju zodpovednosť aj na Národnú radu. To je jediný problém, ktorý v tomto ohľade vidím ja. Chcela by som požiadať, aby jednotka, ktorá by bola vyslaná do Kuvajtu z rozhodnutia vlády Slovenskej republiky, ako to umožňuje ústava, aby bola pripravená tam a potom aby sa rozhodlo, keď táto jednotka potrebuje byť aktívna podľa rozhodnutia Bezpečnostnej rady. Ak ste včera mali možnosť sledovať vystúpenie ministra zahraničných vecí Spojených štátov ako aj reakcie ostatných ministrov, zistíte, že vlastne mnohé z tých prejavov, ktoré dnes odzneli, ani nemuseli byť. Pretože nie je pravda, že európske štáty si dávajú spiatočku, pretože všetci ministri zahraničných vecí, ktorí včera vystúpili, naopak svoje stanovisko pritvrdili. Pritvrdili, lebo pochopili aj z tých nepriamych dôkazov, ktoré minister zahraničných vecí Spojených štátov dával, že Saddám Husajn sa začal hrať na schovávačku. Začal sa hrať na schovávačku s 18 kamiónmi, v ktorých sú mobilné fabriky na výrobu biologických zbraní. Jasne povedal, že v Iraku je evidovaných 85 000 litrov antraxu a 2 až 5 000 ton chemických zbraní. Ak si niekto myslí, že tieto zbrane sú určené na mierové účely, tak potom nech si pozrie, na čo sa môžu použiť príslušné biologické zbrane. To skutočne v mierovej situácii nemá žiaden význam.

    Považujem za zbytočné niektoré vystúpenia kolegov z komunistickej strany, ktoré apelovali na obranu mieru, ktoré pripomínali, akí zásadoví máme byť, a pritom sa nemáme starať o vlastné obyvateľstvo. Nechcem ísť do histórie a pripomínať tým terajším poslancom chyby predchádzajúceho režimu, ale dovoľte mi pripomenúť len jednu drobnosť. Bývalé Česko-Slovensko bolo jeden z najväčších exportérov nášľapných mín, ktoré dodnes rozsievajú smrť po celom svete, kde sú zakopané. Takže myslím si, že možno niektorí z nich, ktorí boli v politike v tom období, mali vystúpiť vtedy, aby sa nestali tieto veci. Znovu opakujem, budem sa hlásiť k humanitárnym akciám, kde Slovensko aj dnes v zahraničí je skutočne na špici, práve vďaka dobrovoľníkom. Ani jeden z týchto mužov nie je nútený zo žiadnych dôvodov zúčastniť sa tejto akcie a dovolím si upozorniť na jednu vec, kto sledoval vyslanie českej jednotky, že veľké množstvo v tejto jednotke je Slovákov. Jeden z tých veteránov, ktorý bol už deväťkrát v zahraničí, je práve Slovák z východného Slovenska. Takže myslím si, že tu by sme nemali hovoriť o tom, aké úlohy títo vojaci plnia. Znova opakujem, chemická ochrana je ochrana aj obyvateľstva a, samozrejme, aj tých vojakov v jednotke, ktorí sú. Starajú sa o vodné zdroje, starajú sa o ovzdušie, o zamorený priestor a jeho odmorenie.

    Chcela by som vás poprosiť, ale o inú vec. Berte svoj diel zodpovednosti už za tie akty, ktoré sme urobili. Určite ste sledovali v novinách, ako sa pripomenula napríklad naša jednotka, spoločná, slovensko-česká, ktorá pôsobí v Kosove. Keď som si prečítala, že táto jednotka má podstatne horšie podmienky ako jednotka česká, poprosila som pána ministra, či môže podať bližšiu informáciu. Pán minister ponúkol, aby som sa zúčastnila cesty, ktorú robil predseda vlády do tejto jednotky. A, skutočne, verte mi, to, čo bolo v novinách napísané, sme si overili na tvári miesta, že je to pravda. V spoločnej jednotke Slováci mali podstatne horšie podmienky a pevne verím, že pán minister, ktorý mal možnosť a predseda vlády takisto si vypočuť všetky tie čiastkové veci, ja o nich tu nejdem teraz hovoriť, ale či sa týkali výstroja, či sa týkali finančných otázok, ktoré boli veľmi rozdielne od Čechov, alebo sa týkali iných záležitostí, že dáme do poriadku. Tam si myslím, že by mala byť povinnosť poslancov, aby sa snažili, aby vojaci, ktorí plnia úlohy, ktorí plnia tieto úlohy v zmysle našich medzinárodných dohôd, mali vytvorené také podmienky, aby jednoducho svoje vyslanie zvládli. Okrem toho, že, jednoducho, cítia odlúčenosť od svojich rodín, aby nestrádali aj fyzicky alebo aby nemali pocit menejcennosti, pretože sú zadeľovaní a chodia spolu, vykonávajú presne tie isté úkony ako ich českí kolegovia. Takže by som chcela vedieť potom od pána ministra bližšie údaje o tejto chemickej jednotke, či vojaci, ktorí budú dobrovoľníkmi, budú vyslaní za tých istých podmienok ako ich českí kolegovia.

    Ďalšiu vec, ktorú si myslím, že by sme nemali opomenúť, že my sme nie Bezpečnostná rada. Bezpečnostná rada rozhodne o tom, ako sa krajiny dohodnú a Irak bude prinútený zbaviť sa tejto hrozby. Prekáža mi však iná vec. Spomína sa tu napríklad postoj Nemecka. Pritom však, vážení kolegovia, ak túto problematiku sledujete, musíte vedieť, že 59 vojakov už pôsobí v Kuvajte, vyslaných z Nemecka, 95 ďalších práve z tejto ochrany má ísť v týchto dňoch. Takže dobre vidíte, že pripravujú sa na možnosť, že by predsa Saddám Husajn nepristúpil na odzbrojenie. Navrhovala by som, aby sme sa sústredili na otázku ochrany vlastného obyvateľstva. Tak ako to urobili Nemci a tak, ako to urobili Rakúšania. Rakúšania nevyhlasujú vojnu Iraku, ale napriek tomu svoje obyvateľstvo začali očkovať proti kiahňam. Takisto, ako to urobili v minulom mesiaci už Nemci. Prečítala som si dnes stanovisko nášho pána ministra zdravotníctva, že na Slovensku máme pripravených 20 000 očkovacích látok proti kiahňam . Len bolo by dobré určiť, či tých 20 000 bude podaných mladým a pekným a bohatým, ako boli niektoré inzeráty, či to bude dané členom vlády a členom parlamentu, alebo komu bude tých 20 000 dávok podaných. To nie je vyhlasovanie paniky. To je realita. Alebo sa poďme opýtať Rakúšanov, či teda Rakúšania vyhlasujú paniku pre svoje obyvateľstvo, keď ho chcú ochrániť očkovaním. Myslím si, aj ja vidím, aká je dnes situácia v zdravotníctve, že obyvateľstvo by prijalo aj tú verziu, že upozorníme, že je tu taká hrozba a očkovanie by si mohli občania zakúpiť a týchto 20 000 jednotiek nech je určených skutočne pre tých, ktorí by na očkovaciu látku peniaze nemali. Ak by niekto z pánov poslancov mal pochybnosti o tom, aká situácia je v Iraku, potom nech táto Národná rada rozhodne, že z každého poslaneckého klubu pošle jedného pozorovateľa do Iraku, nech sa idú pozrieť tak, ako sa išli pozrieť poslanci Európskeho parlamentu ako pozorovatelia a videli stav, v ktorom sa obyvateľstvo nachádza. Nenavrávajme si, priatelia, ten režim, nie je režim, ktorý potrebujeme my na Slovensku ochraňovať. Nehovorím, že máme naň útočiť, ale ak si pripomeniem Šalamúnovo rozhodnutie, keď chcel rozhodnúť o dieťati dvoch matiek, jednej pravej a jednej tej nepravej, viete veľmi dobre, ako rozhodla tá pravá matka. Chcela radšej ochrániť svoje dieťa. A myslím si, že Saddám už pre svoje obyvateľstvo urobil dosť zla izoláciou, v ktorej sa tento štát nachádza. O tom, že sa hrá s týmito zbraňami a drží vlastne v šachu celý svet, rozhodovala aj včera Bezpečnostná rada. A myslím si, že Národná rada nezaujme múdrejšie stanovisko, ako bolo rozhodnuté včera. Znovu opakujem, jednotky v Iraku nemá nikto. Preto by som považovala vyslanie slovenskej jednotky do Iraku za jednostranné vyhlásenia a za akt, do ktorého sa púšťať nemusíme. Jednotku do Kuvajtu vláda mohla poslať už pred 14 dňami, tak ako to urobili Česi.

  • Ďakujem pani poslankyni Belohorskej, o slovo sa, pardon, ešte tu máme faktickú, pán poslanec Ševc, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som len chcel poprosiť pani poslankyňu Belohorskú, spomínala, že naši predchodcovia niekedy rozhodli o výrobe a rozmiestnení nášľapných mín. Nerád by som bol, keby to s nami išlo, keby bola taká dobrá a takéto rozhodnutie nám poskytla, aby sme mohli teda hľadať tých vinníkov. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Áno, počkáme, nech sa páči, pani poslankyňa.

  • Myslím si, že v predchádzajúcom režime tu bola len jedna strana, ktorá rozhodovala o všetkom, aj o ekonomike, aj o vývoze. A znovu opakujem, Česko-Slovensko, ak sa nemýlim, spolu s Talianskom bolo najväčším exportérom nášľapných mín. Preto som bola pyšná, keď v 1997 pani ministerka zahraničných vecí Kramplová v Otave podpísala dohovor o zákaze nášľapných mín. A myslím si, že aj mnohí z našich technikov dnes sa snažia odstraňovať chyby tohto predchádzajúceho režimu a viete veľmi dobre, že naši vojaci aj v krajinách bývalej Juhoslávie vlastne pôsobia pri odmínovaní.

  • Ďakujem pekne. Pokračujeme rozpravou, ďalej nasleduje pani poslankyňa Beňová, nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predseda vlády, členovia vlády, ctené kolegyne, vážení kolegovia, veľmi pozorne som počúvala celú dnešnú rozpravu a pôvodne som ani nemala v úmysle vystúpiť, ale predsa len si myslím, že táto téma, o ktorej dnes budeme hlasovať vo večerných hodinách, je dostatočne dôležitá na to, aby som aspoň tým z vás, ktorých to zaujíma, povedala svoje dôvody, prečo som sa rozhodla hlasovať proti vyslaniu našej jednotky do Iraku.

    Zazneli tu v rozprave rôzne historické, právne analýzy, ako aj rôzne morálne a etické exkurzy. Môj názor je taký, že viac ako dnes hlasujeme o vyslaní našej jednotky, hlasujeme dnes o tom, či podporujeme vojenský zásah voči Iraku, alebo nie. To, že budeme hlasovať o vyslaní našich jednotiek, to je len formálne, ale ten obsah je oveľa širší. Pozitívne je, že sa zhodneme na tom, že odsudzujeme režim, ktorý vládne v Iraku, a všetci odsudzujeme to, ako sa Saddám Husajn správa. Ale tak ako táto téma rozdeľuje obyvateľov našej krajiny, tak ako rozdeľuje populáciu na celom svete, tak ako rozdelila v hlasovaní vládu Slovenskej republiky, tak zrejme rozdelí vo svojom hlasovaní alebo pri svojom hlasovaní aj parlament Slovenskej republiky. Je to celkom normálne a myslím si, že tak ako ja akceptujem a pozorne počúvam mojich kolegov, ktorí súhlasia s vyslaním jednotky, mám právo povedať aj to, prečo ja s tým nesúhlasím. Takisto majú na to právo tí, ktorí s tým už vystúpili predo mnou.

    Ak rozhodneme bez novej rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, bude to znamenať aj to, ako spomenul pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Bugár vo svojom vystúpení, že Irak opovrhuje Organizáciou Spojených národov tým, že nerešpektuje jej rezolúcie. Ak nepočkáme na novú rezolúciu Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, potom aj my opovrhujeme Organizáciou Spojených národov a rozhodnutím jej Bezpečnostnej rady?

  • Požičiam si teraz na chvíľu výraz od pána predsedu vlády Dzurindu a budem hovoriť o súdnom človeku. Ja dúfam, že v tejto Národnej rade, v tomto pléne, v tejto miestnosti sedia súdni ľudia. Súdni ľudia, ktorí chápu závažnosť svojho rozhodnutia a chápu aj to, prečo im vo voľbách, v septembrových voľbách dali voliči svoje hlasy, aby ten mandát mohli zastupovať. A napriek tomu, že mnohí sa už možno tešia na to, kedy skončí toto dnešné zasadnutie, mnohí by už radi hlasovali, pretože sú dopredu rozhodnutí, ako hlasovať budú, myslím si, že, alebo očakávala som, že tá diskusia bude oveľa dlhšia a že každý poslanec sám za seba bude naozaj chcieť povedať svoje dôvody, prečo sa rozhodol hlasovať tak, ako sa rozhodol. Pretože nás síce k našim politickým stranám a k rozhodnutiam našich politických strán viaže lojalita, je to celkom normálne pre politikov, ale každopádne je tu aj otázka nášho svedomia a otázka nášho vedomia a tá už nemá nič spoločné s lojalitou voči politickej strane. Spomínala sa tu tiež hrozba a spomínala sa tu zodpovednosť. Zodpovednosť nášho rozhodnutia podporiť vyslanie vojsk, zodpovednosť nášho rozhodnutia vo vzťahu vstupu našej krajiny do Severoatlantickej aliancie. Ale tu treba povedať veľmi vážnu vec, že Severoatlantická aliancia nás predsa nepožiadala o spoluprácu, pretože Severoatlantická aliancia ešte sama osebe neurobila rozhodnutie, či sa do tohto vojenského riešenia konfliktu zapojí! Nezdá sa mi preto veľmi korektné, ak sa tu tento argument na pôde Národnej rady Slovenskej republiky používa. Som predsedníčkou Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre európsku integráciu. A keď som sa rozhodovala a keď som zvažovala dôvody môjho rozhodnutia, opierala som sa istým spôsobom aj o rozhodnutie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktoré bolo urobené minulý týždeň, a o rozhodnutie Európskeho parlamentu.

    Pri návšteve predsedu Európskeho parlamentu Peta Coxa som mala možnosť hovoriť s ním, prakticky počas celej jeho návštevy a musím povedať, že veľmi podporujem rozhodnutie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy aj rozhodnutie Európskeho parlamentu. Európa naozaj zažila vojny. Zažila ich na svojom vlastnom území. Boli to vojny, ktoré boli v Európe. Možno preto my Európania by sme mali byť rozvážnejší a mali by sme čo najviac tlačiť na to, aby sa to vyriešilo mierovou cestou a aby boli naozaj do krajnosti využité všetky diplomatické riešenia.

    Nakoniec mi ešte chýbali veľmi závažné informácie, a to informácie, ktoré by nám povedal niektorý člen vlády, ak teda pripustíme, že sa naše jednotky zúčastnia tohto vojenského konfliktu, ako sa vlastne bude vyvíjať tento región po skončení tohto vojnového konfliktu? Máme dostatok informácií na to, ako hovoril pán minister spravodlivosti Lipšic, že tento región sa bude demokratizovať? Je to geografické územie, žijú tam ľudia, ktorí majú svoje kultúrne a náboženské tradície a ktorí čakajú na to, že ich prídu Európania s Američanmi demokratizovať? Nie som o tom presvedčená, ak vy ste o tom presvedčení, samozrejme, je to váš názor.

    No a potom, ak dovolíte, na záver by som sa ešte vrátila k tomu príbehu, ktorý tu vyrozprával pán kolega Lintner o matke Dolores a synovi Tonym a tiež by som možno v tom istom kontexte zareagovala aj na faktickú poznámku pani poslankyne Tkáčovej. Áno, máme strach o svoje deti. Všetci ho máme, či už o svoje deti, alebo o svoje vnúčatá. Ale vieme sa na to pozrieť aj očami, či nemajú strach o svoje deti matky v Iraku? Naozaj tam bola misia Európskej únie. A naozaj priniesla otrasné závery, čo narobili sankcie, ktoré boli uvalené na Irak. Nie s Husajnom, nie s tými, ktorí podporujú jeho režim, ale aj s tými, ktorí sú proti jeho režimu. Aj s tými, ktorí to odmietajú. Tie sankcie sa ich dotkli v oveľa väčšej miere. A myslíte, že títo ľudia, ktorí nesúhlasia so Saddámom Husajnom, sa potešia, keď tam prídu vojaci alebo keď tam prídu lietadlá a začnú bombardovať ich krajinu, že oni to ocenia, že to ocenia tie iracké matky? Nemôžeme sa na to pozerať len my ako matky, že ochránime svoje deti tým, že zaútočíme, alebo že budeme súhlasiť s útokom na Irak? Ale musíme sa na to pozerať, ak chceme byť objektívni, aj očami tých irackých matiek, ktorých deti budú vystavené tomuto útoku. Takže to sú dôvody, na základe ktorých som sa, dámy a páni, rozhodla hlasovať proti vyslaniu našich vojsk. Ďakujem pekne za pozornosť.

  • Ďalší ústne do rozpravy je prihlásený pán poslanec Polka.

  • Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážená vláda, dámy a páni. Dovoľte mi niekoľko slov k problematike, ktorú tu dnešný deň riešime. Odznelo tu už veľmi veľa diskusných príspevkov, ktoré rozobrali situáciu z hľadiska medzinárodnoprávneho i ústavnoprávneho a myslím si, že brano-bezpečnostný výbor včera vo vzácnej zhode prijal návrh uznesenia, ktorý v podstate rieši a nachádza riešenie z dnešnej diskusie.

    Myslím si, že všetky medzinárodnoprávne a ústavnoprávne aspekty sa týmto uznesením v podstate dajú vyriešiť a zostáva len na vôli, vedomí a svedomí tých poslancov, ktorí sa rozhodnú hlasovať pre alebo proti. Dovoľte mi, aby som ocenil odvahu a statočnosť ľudí, vojakov profesionálov, ktorí sa prihlásili do tejto služby, ktorá prináša aj nebezpečenstvo smrti. Diskutovať o tom, či budú naše matky plakať, by sme mohli veľmi dlho. Odzneli tu skutočne eseje o cene života, o odvahe otcov a matiek. Určite každý z nás by sme zvažovali, keby náš syn sa tam prihlásil. Ale je to na báze dobrovoľnosti. Sú to perfektne vycvičení profesionáli, ktorí idú splniť svoju povinnosť v mene demokratických a právnych postulátov. Vo vedomí toho, že tam môžu stratiť svoj život alebo zdravie. Preto skutočne som prekvapený, že tu neodznela až pri vystúpení pani poslankyne Belohorskej, otázka materiálno-technického zabezpečenia týchto vojakov. Ja som s hrôzou počul stanovisko pána ministra Tvrdíka, ministra obrany Českej republiky, ktorý sa dosť dehonestujúcim spôsobom vyjadril k vybaveniu našich vojakov. Včera pán minister obrany podal vysvetlenie a veci si vraj vydiskutovali. Ale je to istý syndróm niektorých predstaviteľov českej vlády.

    Je otázka a chcel by som v tomto smere vyjadriť podporu návrhu pána poslanca Žiaka, či už dnes sme kompetentní, schopní so všetkou vážnosťou rozhodnúť o vyslaní našich vojsk do tohto priestoru, ktorý bude pravdepodobne priestorom vojny a krvavých bojov. Myslím si, že by sme mohli ukončiť rozpravu a odložiť hlasovanie na deň, ktorý bude korešpondovať s rozhodnutím Bezpečnostnej rady. Ale tento problém, skutočne treba, aby poslanci po obsiahlej diskusii zvážili. Ja sa rozhodne prihováram za poslanecký návrh poslanca Žiaka.

    Ale chcem by som ešte niekoľko faktorov zdôrazniť a požiadať aj vládu o zaujatie stanoviska, či už vo forme vystúpenia predkladateľa alebo premiéra. Naznačila to pani poslankyňa Belohorská. My sme tu rozvíjali diskusiu o ústavnoprávnych a medzinárodnoprávnych aspektoch vojny, ale nepadlo tu žiadne slovo - a s hrôzou som zistil, že ani v stanovisku vlády, v predkladacej správe, alebo to v medzinárodnoprávnom stanovisku nie je - čo sa bude diať na Slovensku? Tam pôjde 75 vojakov, ale tu bude päťapol milióna ľudí v ohrození! Dámy a páni, v deväťdesiatom roku počas operácie Púštna búrka som mal česť ako kapitán, myslím, že to už bol Policajný zbor, podieľať sa „na ostrahe“ istého verejnoprávneho média. Dvaja kapitáni, jeden učiteľ ústavného práva, druhý učiteľ dejín štátu a práva sme strážili tento objekt spoločne s tými ich ľuďmi, s tou SBS-kou alebo vtedy to bola ešte závodná stráž, pred možným teroristickým útokom.

    Pred niekoľkými dňami som si prešiel niektoré pracoviská životne dôležitých objektov Slovenskej republiky. Nechcem ich radšej menovať, aby som nepútal pozornosť. Sú to len pracoviská. Ale som sa pozrel napríklad na ochranu niektorých vodných zdrojov alebo vodných ciest. Pred niekoľkými mesiacmi pobehovali redaktori súkromnej televízie po letisku. Blysol sa tu aj minister vnútra, dúfam, že sa k týmto otázkam vyjadrí. Už pri prerokovaní vládneho programu som zdôrazňoval, že úroveň antiteroristickej ochrany, nemyslím tej fyzickej, ale predovšetkým spravodajskej, je veľmi chabá. Tak preto sa pýtam našej vlády, predsedu vlády prípadne zodpovedných kompetentných ministrov, či tieto otázky už Bezpečnostná rada riešila alebo v akom časovom horizonte ich chce riešiť.

    Nechcem sa dožiť trápnych, smiešnych vysvetlení, keď niekto v televízii vyhlásil, že každý máme svoju masku, hej, na karneval. Na karneval áno, ale pri použití zbraní hromadného ničenia, ktoré sú veľmi aktuálne v tomto konflikte, nemyslím si, že Slovenská republika je dostatočne zabezpečená. Preto by som chcel skutočne vážne požiadať, nemyslím len dnes, ale v krátkom časovom horizonte, aby vláda na tieto veci myslela, aby nám predložila stanovisko, ktoré bude korešpondovať s takýmto vážnym rozhodnutím. Ďakujem pekne za pozornosť.

  • Pani poslankyňa Mušková je ďalšia v poradí prihlásená ústne do rozpravy.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, kolegyne, vážení členovia vlády, k tomu ako vystúpim, ma vyprovokoval pán poslanec Lintner. Nebudem sa preto púšťať do politologických ani historických úvah. Odznelo ich tu dosť a myslím si, že fundovaných. Pravdepodobne tak ako tu už bolo povedané, väčšina z nás je už rozhodnutá a vo vládnej koalícii aj zaviazaná, ako bude hlasovať.

    Chcem len v mojom krátkom vystúpení pripomenúť, čo sa niektorých z nás po voľbách akoby netýkalo, že my všetci tu prítomní sme tu z vôle občanov. Oni nám dali vo voľbách mandát s dôverou, že ich budeme zastupovať, berúc do úvahy ich názor. Tak ako tu sedíme, zhmotnené svedomie ľudí. Vieme, aký názor majú títo naši voliči? Vieme, aký názor majú naši ľudia? Už to tu bolo povedané. Nesúhlas, ich nesúhlas sa stal už volaním, krikom. Denne sa stretávam s množstvom ľudí a ani jedenkrát som nepočula slovko áno. Páni ministri, pán Šimko a pán Lipšic nás vyzývajú, aby sme sa rozhodli štátnicky, odvolávajúc sa pritom jeden na Vatikán a druhý na svätého Augustína, takticky obíduc prehlásenie Svätého Otca, zástupcu Krista na Zemi. Jeho názor netreba rešpektovať? Netreba rešpektovať stanovisko Otcov biskupov Slovenska? Nedá mi, aby som sa z tohto miesta a teraz nepoďakovala pánu poslancovi Jadušovi, ktorý ako kresťan a sám ako hovorí, luterán, hájil najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi, najvyšší morálny imperatív tohto sveta, ktorým ste sa aj vy, vážení kolegovia, pred voľbami oháňali, aby ste sa dostali do parlamentu, a teraz, keď je urážaný, neviete otvoriť ústa na jeho obranu! Je to hanba, čo tu z úst niektorých poslancov odznieva. Myslím si, že ani nevedia, čo činia. Dovoľte mi, aby som sa na záver vyznala, že mám rada Američanov. S vďakou si spomínam na stretnutie, na tamojšie stretnutia s neuveriteľne milými a krásnymi ľuďmi. Mám rada ľudí. Ako každý normálny človek, nenávidím a hnusí sa mi diktatúra a diktátori, vrátane toho irackého. Ale ešte viac sa mi hnusí vojna. A preto, tak ako to povedal Svätý Otec, dovoľte, aby som ho zacitovala, že „...vojna nikdy nie je nevyhnutná, vojna je vždy prehrou ľudstva“, dovolím si oznámiť vám, že budem medzi tými, ktorí nepodporia vyslanie našich vojakov do vojny.

  • Vážený predseda parlamentu, vážený pán premiér, vážení páni ministri, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Dôvod na to, že som dnes vystúpil, dôvodov mám niekoľko. Jeden, prvý je to, že od rána tu počúvame rôzne informácie, historické aj neskoršieho dáta, ktoré sú irelevantné dnešnej téme. Ja som možno jeden z mála v tejto sále, ktorý zažil aktívne boje, keď som prešiel, jeden príklad, po moste s deťmi v aute, vzápätí ten most vybuchol. Žiadna vojna nie je dobrá, nie je vojna dobrá a zlá, ale, žiaľ, niekedy je potrebné uvažovať, či je nutné, aby sa niekde zasiahlo. Ja si myslím, že či má byť zásah proti Iraku, nie je témou dnešnej našej schôdze. Ja si vyberiem papier, ja som bol dnes pozvaný na schôdzu Národnej rady, ktorej program by mal byť Návrh na vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií týkajúcich sa Irackej republiky, tlač 144. Ja si myslím, o tom, či v Iraku zásah bude, alebo nie, nebudeme rozhodovať my, ale budú rozhodovať Spojené štáty a ich spojenci na základe, ja myslím, dostatočnej faktografie, legislatívy a potreby. My sme mali diskutovať o tejto téme, na ktorú sme boli pozvaní, tomuto bodu a zo všetkých diskusných príspevkov, žiaľ, aj tí, ktorí diskutovali za poslanecké kluby, najviac sa tejto téme priblížila pani poslankyňa Belohorská.

    Ide o vyslanie vysoko špecializovanej jednotky na záchranu následkov, ktoré by eventuálne mohli vzniknúť. Mal som možnosť v živote sa zúčastniť na aktívnom chemickom cvičení a vedieť, čo je potrebné pri ňom robiť. Táto jednotka musí byť vybavená, vysoko sofistikovaná jednotka musí byť vybavená profesionálne aj materiálne. Nie som zas taký dobrý vojak, aby som rozoberal, čo všetko je potrebné, ale táto jednotka tam má byť vyslaná na základe niečoho, na základe toho, že sme boli požiadaní o to. Máme v dnešných dokumentoch, ktoré sme dostali, v materiáloch aj v angličtine, aj v slovenčine požiadanie Spojených štátov, prečo a načo tú jednotku, tam nás žiadajú. K tomuto sa strašne málo dnes diskutovalo. Pred pár rokmi na Slovensku so vstupom do NATO súhlasilo 25 % až 30 % ľudí. Musím povedať, že aj vďaka aktivite našej strany, veľakrát s negatívnym dopadom na našu členskú základňu - a dovolím si tvrdiť, možno aj na výsledky v parlamentných voľbách - sme neustúpili z pozície, že chceme vstúpiť do NATO, že chceme ísť do Európskej únie.

    Dámy a páni, a o tomto to je, chceme otvorenú spoločnosť, chceme demokratickú spoločnosť, chceme právny štát? Tak konečne aj na Slovensku sa už postavme niekde, nemôžeme chcieť ísť do NATO, nemôžeme chcieť byť spojencom niekoho a potom tu celý deň diskutovať o niečom, čo je irelevantné, kde sme mali dávno túto tému uzavrieť, pretože ak sme sa rozhodli pre tie hodnoty, o ktorých som hovoril, tak jasne máme podporiť vyslanie tejto jednotky, na druhej strane táto jednotka môže spraviť veľa dobra pre budúcnosť Slovenska, môže tam prezentovať našu armádu, môže tam prezentovať našu profesionálnu zručnosť, čo v budúcnosti by snáď mohlo mať pri vstupe do NATO, utvárať otvorenejšie cestu, zúčastňovať sa na výskumoch, eventuálne aj na produkcii niektorých materiálov, ktoré sa, žiaľ, ešte stále budú vo svete vyrábať. Preto apelujem, kolegyne a kolegovia, na vás, povedzme si, nechoďme doľava, doprava, povedzme si, kam chceme ísť. Ak chceme ísť, ako sme sa už rozhodli, ako sme aj tu odsúhlasili v minulosti, tak zásadne by sme mali podporiť, aby tieto jednotky tam boli vyslané včas. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec Maxon, Hopta s faktickými poznámkami. Končím možnosť ďalších prihlášok. Nech sa páči, pán poslanec Maxon.

  • Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán kolega Urbáni, ja si veľmi vážim vaše osobné skúsenosti z pôsobenia v irackej oblasti, ale myslím, že s tým záverom, ktorý ste prezentovali, nie je možné súhlasiť. Len pre vašu informáciu, dnes NATO rozhodlo, že neposkytne tejto intervencii ani nepriamu pomoc a budú o tom rokovať naďalej na budúci týždeň. Takže naše rozhodnutie nie je o členstve v NATO, alebo nesúvisí teda táto skutočnosť s tým. Ja by som chcel však ešte upriamiť pozornosť aj vo väzbe na to, čo pán poslanec Urbáni povedal, dámy a páni, čo nám bráni počkať do 14. februára, keď vystúpi Blix v Bezpečnostnej rade OSN s najnovšími informáciami. Experti opäť odcestovali do Iraku a 14. februára Bezpečnostná rada OSN bude mať ďalšie informácie. A dovoľte mi teda ešte upriamiť vašu pozornosť na jednu skutočnosť. Opozícia v španielskom parlamente vyzvala premiéra Aznara, aby vysvetlil svoj postoj v irackej otázke. Je totiž iniciátorom už spomínaného otvoreného listu, ktorý som aj vo svojom vystúpení spomínal, ktoré do dnešného dňa podpísalo 11 štátov Európy na podporu USA. Obvinili ho, že krajinu ženie do vojny a že spôsobil roztržku v Európskej únii. Ja naozaj vás chcem vyzvať, aby sme sa v tejto diskusii naozaj cítili predovšetkým ako Európania.

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Ja som v podstate pochopil pána poslanca Urbániho tak, že ak chceme byť demokrati, tak musíme ísť bombardovať Irak, tak to vyznelo,

  • Šum v rokovacej sále.

  • respektíve musíme sa pridať na stranu Spojených štátov amerických. Ak by som nevedel, kto to rozpráva, tak myslel by som si, že to hovorí poslanec súčasnej vládnej koalície. Neviem, či prezentoval názor klubu HZDS - áčka, béčka, alebo už sa vytvára nejaký pronatovský klub céčko v HZDS. Čiže ma to veľmi zaujalo a myslím si, že to nebolo po prvýkrát, čo pán doktor Urbáni išiel veľmi ústretovo súčasnej vládnej koalícii, mimochodom, hlasoval aj za zvýšenie poplatkov v zdravotníctve. Ďakujem vám.

  • Pán poslanec Urbáni chce reagovať, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Najskôr by som zareagoval na pána kolegu Maxona. Ja by som nerád viedol tú polemiku takto verejne, ale v každom prípade, musíme si uvedomiť alebo pochopiť, o čo vlastne ide. Mne sa zdá, že väčšina z nás tu dnes nepochopila, že ide o budúcnosť Slovenska, ide o postavenie, nejde o vysielanie zajtra, ale čo bude na Slovensku za 20, 10 rokov, 20 rokov!

  • . To je tá pozícia, myslím, o to dnes malo ísť. A ku kolegovi z komunistickej strany by som rád povedal, že ja som dnes vystupoval ako poslanec Urbáni a stále budem vystupovať. Nedal som sa ovplyvniť ani komunistami (Smiech.) (Potlesk.) a nedám sa ani teraz nikým ovplyvniť! Čiže je to moje svedomie a moje presvedčenie, ja to tak myslím, pán kolega, čiže bude to tak aj do budúcna, budeme hovoriť tak, ako sa mne páči. Len z veľkej úcty k vášmu predsedovi Jožkovi Ševcovi ako k môjmu kamarátovi, ktorého si vážim ako človeka, som veľakrát ticho, keď vystupujete. Ďakujem. (Smiech.)

  • Ďalší do rozpravy je prihlásený pán predseda zahraničného výboru Figeľ.

  • Ruch v rokovacej sále.

  • Pán predseda, ja myslím, že bolo by asi dobré, keby sme dnes nejakým spôsobom uzavreli to rokovanie, blíži sa 19.00 hodina, dávam procedurálny návrh, aby sme pokračovali ďalej, predpokladám, že nepresiahneme 22. hodinu.

  • Ruch v sále.

  • Páni poslanci, je všeobecný súhlas s takýmto návrhom? Nie, prosím, prezentujme sa a hlasujme.

    Panie poslankyne, páni poslanci, toto hlasovanie vyhlasujem za neplatné, pretože viacej poslancov nie je v rokovacej sále, bolo by to neobjektívne. Pán poslanec Galbavý! Prosím, páni poslanci, prezentujme sa a hlasujme o návrhu pána poslanca Mikloška, aby sme dnes rokovali do skončenia bodu programu.

  • Hlasovanie.

  • 127 prítomných, 113 za návrh, 8 proti, 5 sa zdržalo, 1 nehlasoval.

    Návrh sme schválili.

    Nech sa páči, pán predseda zahraničného výboru.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán premiér a členovia vlády Slovenskej republiky, ctení kolegovia a kolegyne, vážení hostia! Myslím, že netreba opakovať veľmi mnoho z argumentov, ktoré už odzneli z informácií, ktoré boli podávané od desiatej hodiny. Som presvedčený, že rokujeme a budeme rozhodovať nielen o tom, čo bude na Slovensku za 10 - 20 rokov, ale aj v najbližšej dobe, a takisto aj na Strednom východe, v krátkej dobe aj v ďalšej budúcnosti. Nemožno oddeliť tieto časové súvislosti, ale ani veľmi veľa z toho, čo naozaj vytvára komplex medzinárodných vzťahov, našich základných záujmov, medzinárodného postavenia a spoluzodpovednosti Slovenska. Jednoznačne problémom pre medzinárodnú bezpečnosť je vlastníctvo zbraní hromadného ničenia v rukách režimu Saddáma Husajna v Iraku. Minulosť i súčasnosť svedčia proti nemu, proti tomuto režimu, ktorý zrejme nie je ochotný vzdať sa ľahko zbraní hromadného ničenia a dobre si rozumie aj s medzinárodným terorizmom. Dôkazy boli predložené, ale posúdiť ich musia experti. Rozhodnúť musia politici, štátnici. Veľmi často a v detailoch tu zaznievali slová a informácie o naozaj tragických udalostiach genocídneho charakteru, o hrubom, „masívnom“ porušovaní ľudských práv, o tom, že tento režim je najagresívnejší a najrepresívnejší v dnešnom svete. Na margo toho by som dodal, že je to tak a skôr otázka znie, prečo sme to tak nevideli počas desiatich rokov existencie Slovenskej republiky, prečo to tak nezaznievalo pri oficiálnych návštevách našich predstaviteľov v Iraku, prečo to tak nezaznelo napríklad aj pri poslednej návšteve člena vlády Slovenskej republiky v novembri roku 2000, ministra hospodárstva, ktorý bol prijatý dokonca viceprezidentom Irackej republiky.

    Som presvedčený, máme používať jednu reč, jeden meter na všetko. Som presvedčený, že možností riešení je stále viacero, od pádu režimu, respektíve odchodu Saddáma Husajna cez naozaj evidentné, efektívne posilnenie inšpekcií, monitorovacie prelety a výsluchy irackých expertov po dobrovoľné, postupné odzbrojovanie pod medzinárodným dohľadom, prípadne aj ďalšie opatrenia. Pre každé z týchto, včítane vojenského riešenia, je potrebná jednota medzinárodného spoločenstva s „kredibilnou“ silou a rozhodnosťou. Ak má byť sila na presadenie spoločného dobra účinná, musí byť pripravená, musí byť reálna. Vojenské riešenie, to znamená použitie sily pre odzbrojenie Iraku nemožno preto vylúčiť. Diplomacia nemôže byť bezzubá v bezpečnostných otázkach. Naozaj iba dôveryhodný a rezolútny vojenský tlak máva často, aj v tomto prípade môže mať výsledky. Vojenské riešenie však treba považovať vždy za krajné, extrémne, za poslednú možnosť, nie za jednu z možností. Je aplikovateľné vtedy, keď všetky ostatné prostriedky zlyhajú. Nemá to byť prednostné použitie sily. Ak má byť toto opatrenie ako krajné použité, musí byť aplikované za presných a prísnych podmienok. Hovorí to nielen tradícia spravodlivej vojny, ale aj medzinárodné právo. Dnes tu bol snáď najčastejšie citovaný pápež Ján Pavol II. ako morálna autorita, verím, že sa dožijeme aj jeho blízkej návštevy na Slovensku. Dovoľte mi zacitovať ho tiež preto, lebo cítim, ako keby tá autorita rezonovala touto sálou naľavo či napravo. Na Nový rok, v novoročnom posolstve diplomatov akreditovaných pri Svätej stolici, povedal tieto vety, okrem iného: „A čo povedať o hrozbách vojny, ktorá sa môže rozpútať nad populáciou Iraku, zemou prorokov, obyvateľmi už vysilenými viac než dvanásťročným embargom. Vojnu nikdy nemožno považovať za prostriedok ako iné, na regulovanie konfliktných záujmov medzi národmi. Ako spomínajú Charta OSN a medzinárodné právo, nemožno siahať po vojne, i keď ide o zabezpečenie spoločného dobra, iba ak ako po extrémnej možnosti a s rešpektovaním veľmi prísnych podmienok! Nesmú sa prehliadnuť následky, ktoré vojna prináša civilnému obyvateľstvu počas vojenských operácií a po ich ukončení.“ Teda krajné, extrémne riešenie a za presných a prísnych podmienok. Tieto podmienky môže stanoviť iba medzinárodná autorita, ktorou je na to určená: Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov. Sme členmi tejto organizácie a naše dnešné rozhodovanie môže autoritu tejto organizácie zvýšiť alebo oslabiť. Zvýši ju vtedy, ak naše rozhodovanie bude v súlade s mandátom OSN, ktorý však zatiaľ pre vojenské riešenie nie je. Môže ju znížiť pri obídení Bezpečnostnej rady. Ak Bezpečnostná rada nebude schopná konať alebo rozhodnúť, môže to byť nová situácia, ale prijať bezpodmienečné riešenie už dnes oslabuje spoločné úsilie o nájdenie primeraného riešenia. Nad tým všetkým je však naše svedomie a to musí rozlišovať medzi dobrom a zlom, aktívne stáť na strane spoločného dobra a zmenšovať zlo. Preto by som chcel k tomu prispieť konkrétnym návrhom. A to v dvoch líniách.

    Diskutovali sme celý deň o princípoch, hodnotách, o medzinárodnom práve, o tradícii spravodlivej vojny, o rezolúciách OSN, o vojnových rizikách. Podnetom síce bola žiadosť vlády Spojených štátov amerických o podporu prípadnej akcie voči Iraku, ale výstup uznesenia Národnej rady túto diskusiu a širší pohľad neodráža. Preto navrhujem doplnenie uznesenia o úvodnú časť: „Národná rada Slovenskej republiky deklaruje svoju podporu demokratickým hodnotám, ľudským právam a rešpektu pre medzinárodné právo a zdôrazňuje potrebu pre naplnenie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, ktorých cieľom je garantovať medzinárodný mier, stabilitu a bezpečnosť. Vyslovuje podporu úsiliu medzinárodného spoločenstva, ktoré v súlade s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1441 z 8. novembra 2002 vyjadrilo odhodlanie dosiahnuť efektívne a úplné zbavenie Irackej republiky zbraní hromadného ničenia. Vyjadruje znepokojenie nad stupňom doterajšej spolupráce Irackej republiky s tímom medzinárodných zbrojných inšpektorov a vyzýva ju na urýchlené a bezpodmienečné splnenie svojich odzbrojovacích záväzkov.“

    Myslím, že týmto by aj Národná rada širším pohľadom sa vyjadrila k celkovej problematike, nielen k samotnej požiadavke a k samotnej rezolúcii, alebo k rozhodnutiu o vojakoch.

    A po druhé by som chcel povedať, že mám výhrady aj k textom, ktoré sú v druhom a treťom odseku návrhu uznesenia, ale ponechávam to v dobrej viere, že výklad oproti dnešnému stavu sa zásadne nezmení ani v budúcnosti. Podstatnú zmenu však vyžaduje záverečná veta. Národná rada by sa nemala zbavovať zodpovednosti za plnohodnotné rozhodovanie o vysielaní vojakov do prípadných vojenských operácií, preto Národná rada pre právnu a politickú nespochybniteľnosť to nemôže delegovať na nikoho. A pre použitie vojenskej sily na vynútenie mieru alebo zaistenie bezpečnosti má Národná rada konať v súlade s medzinárodným právom, teda s rozhodnutiami Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov. Záverečná veta vládneho uznesenia by mala teda znieť nasledovne: „O tom, či bol mandát OSN naplnený, rozhodne na základe nového rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN Národná rada Slovenskej republiky osobitným uznesením.“ Toto som navrhol aj včera na pôde Zahraničného výboru Národnej rady.

    Na záver by som si dovolil povedať ešte pár poznámok. Súhlas s vyslaním za daných podmienok podľa mňa je ešte stále mierovým riešením. Treba ho chápať ako zvyšovanie tlaku na celkové mierové riešenie, na prijatie riešenia za účasti medzinárodného spoločenstva, na udržanie protiteroristickej koalície a ďalšie dôležité regionálne i medzinárodné dôsledky. Kompromis v navrhovanom uznesení, pri dobrej vôli prijateľný pre vládu, pre parlament, pre koalíciu i opozíciu môže byť prijateľný na základe podobnosti viacerých skôr podaných návrhov. Mal som za posledný týždeň viacero stretnutí s predstaviteľmi krajín, či už Európskej únie alebo Aliancie, či Európskej komisie, nikto z nich mierové riešenie naozaj, ako ste ma tu aj citovali, nespochybňuje, skôr sa oň vážne usiluje. Som však presvedčený, že dôležitosť širokej podpory aj tu v parlamente, ale aj v medzinárodnom prostredí je veľmi potrebná. Tu v parlamente osobitne preto, lebo máme spoločnú zodpovednosť za osud Slovenska, spoluzodpovednosť aj za Európu a svet. Som presvedčený, že ten širší konsenzus sa má a dá nájsť. Prečo tak ako inokedy by vysielanie vojakov Armády Slovenskej republiky nemohlo mať širšiu podporu. Treba na to zhodu v princípoch, ku ktorým sa opakovane hlásime, vedomie a svedomie spoluzodpovednosti, ale aj úsilie o dohodu absolútnej, širokej, nie relatívnej väčšiny. Chcem vás k tomu aj za seba vyzvať a svojim návrhom pozvať. V dobrom sa nám to všetkým vráti. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec Maxon s faktickou poznámkou. Končím možnosť ďalších prihlášok.

  • Ďakujem pekne za slovo. Dámy a páni, ja v žiadnom prípade nechcem uprednostňovať vážnosť konštatovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, ale treba si uvedomiť, že sme mali možnosť sledovať vystúpenie hlavného vyjednávača Slovenskej republiky Jána Figeľa a z jeho vystúpenia bolo absolútne jasné, že zásah bez rezolúcie OSN posilní islamských fundamentalistov a to je nepochybne nebezpečné pre všetky krajiny protiirackej koalície vrátane Slovenskej republiky a čo považujem za kľúčové v jeho vystúpení, je konštatovanie, že takéto rozhodnutie môže významným spôsobom oslabiť autoritu Organizácie Spojených národov. Pán poslanec Figeľ hovoril aj o svedomí, o svedomí hovoril aj predseda vlády, keď konštatoval: „Konám tak, aby sme obstáli pred svojím svedomím, prijali sme vážne rozhodnutie a konali sme v tom najlepšom záujme vlasti.“ Dámy a páni, ja sa budem podľa tohto vyjadrenia riadiť, podľa môjho svedomia a v tom najlepšom záujme vlasti ja na rozdiel od predsedu vlády taký návrh uznesenia, aký nám predložil, podporiť nemôžem.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, do rozpravy sa prihlásil pán premiér Slovenskej vlády. Nech sa páči, pán premiér.

  • Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, páni poslanci, som si vedomý aj zložitosti témy aj únavy, ktorá nepochybne ovláda možno mnohých z vás, a je mi trošku ľúto, že budem ešte trošku ťahať čas, ale práve vzhľadom na vážnosť témy cítim povinnosť, aby som sa vám krátko prihovoril aj ja.

    Hneď na úvod by som sa vám všetkým chcel srdečne poďakovať za diskusiu k tejto téme, ktorá je veľmi komplikovaná, neľahká, zložitá. Navzdory tomu drvivá väčšina príspevkov boli príspevky racionálne, nepochybne hovorené v úsilí ponúkať argumenty aj východiská. Niet najmenších pochýb, že vaše rozhodovanie o niekoľko chvíľ bude mimoriadne závažné a ďalekosiahle. Pravdu podľa môjho názoru majú tí, ktorí hovoria, že dnes nediskutujeme iba o Iraku, nediskutujeme o súvislostiach, rozhodnutiach, ktoré vám navrhuje vláda, ale že rozhodujeme a budeme rozhodovať o ďalekej budúcnosti a perspektívnom vývoji našej vlasti. Vaše rozhodovanie o niekoľko chvíľ bude nielen výkonom ústavných právomocí Národnej rady Slovenskej republiky, bude nielen rozhodnutím, ktoré sa dotkne našich vojakov, veliteľov našich vojakov, rodín našich vojakov, pripravenosti, poslania, na ktoré sa naši vojaci dlhodobo pripravujú, a odhodlania plniť to, čím ich poverí ich vlasť. Bude rozhodnutím nielen o tom, či sa Slovensko zapojí do síl medzinárodnej koalície pripravených vymôcť plnenie rezolúcií Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov. Bude to predovšetkým rozhodovanie Slovenska o jeho zodpovednosti, o potrebe čeliť hrozbe zbraní hromadného ničenia. Bude to rozhodovanie Slovenska o tom, že zlu, akokoľvek silné by sa zdalo byť, je potrebné postaviť sa na odpor. Bude rozhodovaním o tom, či Slovensko je pevnou súčasťou demokratického sveta, ktorý je odhodlaný ubrániť spoločne zdieľané hodnoty, predovšetkým právo na život, právo na život človeka v pokoji a slobode. Stanovisko vlády Slovenskej republiky k týmto neľahkým otázkam je jasné a vy ho poznáte. Pán minister Šimko ho odôvodnil, myslím, veľmi precízne a zrozumiteľne. Prvoradým, rozhodujúcim kritériom nášho rozhodovania boli záujmy našej vlasti, toto bolo základné kritérium, záujmy Slovenskej republiky. Ja si myslím, že prvoradým záujmom Slovenskej republiky je naša bezpečnosť, bezpečnosť Slovenskej republiky, všestranné podmienky na slobodný, pokojný život občanov Slovenskej republiky. Preto chceme, aby sa Slovenská republika stala členom Európskej únie i Severoatlantickej aliancie. Preto chceme rozvíjať spolužitie v rámci stredoeurópskeho priestoru, v ktorom sa nachádzame, ktorého tvoríme srdce, preto nám nesmierne záleží na veľmi úzkej súčinnosti, spolupráci v rámci višegrádskeho zoskupenia. Preto chceme, aby sa rozširovalo pásmo stability a bezpečnosti nielen v regióne, ale aj vo svete. Vychádzam z predpokladu, že po revolúcii v roku 1989 sme sa dobrovoľne otvorili svetu. Stále viac so svetom obchodujeme, stále viac cestujeme, naša mládež študuje na univerzitách európskych miest, ale aj v Spojených štátoch amerických. Preto ohrozenie globalizujúceho sa demokratického sveta je ohrozením aj nás, občanov Slovenskej republiky. Vychádzam aj z predpokladu, že nám nesmierne záleží na stále užšej spolupráci krajín regiónu, tak ako som povedal, strednej Európy, ale aj konkrétne na spolupráci višegrádskeho zoskupenia. Tu je potrebné si uvedomiť, že naši partneri v krajinách Višegrádskej štvorky k irackej kríze už zaujali jasné stanoviská, prijali jasné rozhodnutia, ktorými sa jasne zapojili do medzinárodnej aliancie proti režimu Saddáma Husajna. Iste viete, že v Maďarskej republike sa cvičia príslušníci irackej opozície, tisíce týchto príslušníkov. Iste viete, že Poľská republika je jedným z najsilnejších spojencov Spojených štátov amerických v tejto téme. Nepochybne viete aj to, že Česká republika odpovedala na podobnú nótu Spojených štátov amerických už pred viacerými týždňami. Česká republika už rozhodla, že do Iraku pošle svoju protichemickú jednotku, približne päťnásobne väčšiu, alebo aj viacnásobne väčšiu, ako zamýšľame my. Čo sa mi zdá ako nesmierne dôležité a zreteľa hodné, je to, že demokratický svet sa v úsilí o odzbrojenie Iraku nerozchádza, ale postupne stále viac zjednocuje. Berie na seba zodpovednosť, uvedomujúc si aj ohrozenie teroristov, ale ako som už povedal, ohrozenie tejto časti sveta je aj ohrozením Slovenska. Dúfam, že mi nebudete mať za zlé, keď to zahustím a skonkretizujem napríklad do takéhoto konštatovania: Iba na Karlovej univerzite v Prahe študujú tisíce Slovákov a ako som už povedal, Česká republika sa už rozhodla. Ak bude teda ohrozená Česká republika, budú ohrozené priamo aj tisícky našich mladých ľudí a bude ohrozené aj Slovensko. Toto je myslím, základná odpoveď na mnohé falošné ilúzie, že nás sa to netýka, že my sa môžeme odpovediam na tieto výzvy v súvislosti s Irakom vyhnúť.

    Panie poslankyne, páni poslanci, toto sú okolnosti, ktoré viedli k rozhodovaniu vlády a aj k mojím osobným postojom. Rozhodovali sme dobrovoľne, bez nátlaku, s plnou zodpovednosťou, počúvajúc hlas svojho svedomia. So zodpovednosťou za dnešok, so zodpovednosťou za zajtrajšok, ale aj za dlhodobejšiu budúcnosť našej vlasti. Pán poslanec Urbáni má absolútne pravdu, rozhodujeme o budúcnosti Slovenska na dlhé roky, od nášho dnešného postoja závisí vývoj Slovenska nielen v najbližšej budúcnosti, ale na mnoho rokov, možno na mnoho desaťročí. Naše rozhodovanie bude dnes o záujmoch Slovenska, ale aj o našej vernosti hodnotám, na ktorých stojí naša civilizácia, na ktorých stojí demokracia ako taká. Bude to rozhodovanie o tom, či sme schopní prispieť k obrane týchto hodnôt, teda aj k obrane života na našej planéte. Prednedávnom mi ktosi povedal, že nič nie je také obdivuhodné ako umenie byť slobodným, ale nič nie je ťažšie ako roky priúčania sa slobode. Trinásť rokov, ktoré uplynuli od novembra 1989, nám každý deň túto pravdu pripomína. Pripomína nám, aká drahá bola naša sloboda, aké krehké boli hranice slobody a otroctva v roku 1938, ako bezmocne sme sa cítili, keď na nás mierili hlavne tankov v roku 1968, a akú úľavu a vyslobodenie pre nás priniesol november 1989. A ak sme kedysi zápasili o vlastnú slobodu, počas týchto trinástich rokov sme viedli zápas o to, čo ruka v ruke kráča so slobodou, za našu vlastnú zodpovednosť.

    Myslím, že popri mnohých chybách sme veľa aj dokázali. Fundamentálne sa zmenil náš politický systém, ekonomika prešla radikálnou transformáciou, zrodila sa silná občianska spoločnosť. V minulom roku sa nám otvorila reálna šanca byť členom európskej a transatlantickej rodiny. Na dosah ruky sa dostali nielen naše sny o jednotnej a slobodnej Európe, ale aj o Slovensku ako o rovnocennom a dôstojnom partnerovi svetového diania. Toto všetko si vyžadovalo mandát a podporu našich občanov, ktorí chápali, že bez počiatočnej bolesti sa nové Slovensko nezrodí. Naším spoločným poslaním dnes je odstrániť hrozbu zbraní hromadného ničenia predstavovanú irackým režimom a zabezpečiť jeho odzbrojenie, tak ako o ňom rozhodla Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov. Hovorí sa, že despotizmus sa často vydáva za naprávateľa zla, obhajcu spravodlivosti, ochrancu utláčaných a za toho, kto nastolil poriadok. Saddám Husajn sa rád vidí v takomto svetle. Svedectvo amerického ministra zahraničných vecí Colina Powella počas jeho včerajšieho vystúpenia pred Bezpečnostnou radou OSN však hovorí inou, jasnou rečou. Slovensko nemôže zatvárať oči pred takýmito hrozbami, nemôže byť ani ticho, ani byť hluché a myslím, že nemôže ani nekonať. Čím viac krajín sa spojí a čím urgentnejší tlak dokážu vyvinúť na iracký režim, tým väčšie sú šance, že Saddám Husajn nebude zavádzať, klamať a ignorovať medzinárodné spoločenstvo a Bezpečnostnú radu OSN a najmä, že nebude ohrozovať svet.

    Naše rozhodnutie vo vláde a naše dnešné rokovanie v Národnej rade a hlavne vaše rozhodovanie bude, verím, súčasťou spoločného tlaku na Irak, aby sa podriadil rezolúciám Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov. To je aj moja meritórna odpoveď tým, ktorí sa pýtajú, prečo práve dnes, prečo tak skoro, nehovoriac o tom, samozrejme, že sme dostali legitímnu nótu a na takúto je potrebné v primeranom čase aj odpovedať. Iracký režim nebude spolupracovať, ak sa tlak nebude stupňovať, ak nebude výraznejší. Naopak, čím bude demokratický svet jednotnejší, tým bude tlak na odzbrojenie Iraku silnejší a rovnako silnejšia bude aj šanca na jeho odzbrojenie.

    Ak chceme byť skutočne slobodní, sme zodpovední za našu slobodu a bezpečnosť a sme spoluzodpovední za slobodu a bezpečnosť iných. Sme tiež povinní nezabúdať na to, že nám v časoch našej neslobody boli mnohí iní oporou. Tak to býva, že sloboda sa zvyčajne rodí v búrkach. Ako ukazujú skúsenosti, sloboda rastie s ťažkosťami uprostred občianskych sporov a požehnanie, ktoré prináša, vidno len po dlhom čase. Myslím, že máme skúsenosti, ani v deväťdesiatom deviatom sa nám v tejto snemovni nerozhodovalo ľahko, ale vďaka pevnému postoju demokratického sveta - a dovolím si povedať - aj vďaka pevnému postoju demokratického Slovenska - majú dnes národy Balkánu šancu. Vlani som sa o tom dvakrát presvedčil v Belehrade, ale aj vo Vojvodine, aj medzi Slovákmi v Báčskom Petrovci, v Kovačici a v iných osadách a celkom nedávno aj v Kosove, aj keď cesta k prosperite a naozajstnej demokracii bude ešte dlhá. A ani v Iraku to nebude inak. Niektorí vyčítali vláde, aj dnes ste o tom hovorili, že sme bojachtiví, akoby sme boli jastrabmi, ktorí chcú Slovensko zatiahnuť do vojenského konfliktu.

    Počul som, že sme vojnychtiví, takýto výrok považujem za veľmi, veľmi nespravodlivý. Nie je to pravda. Nechceme konflikt, odmietame utrpenie, nerozdúchavame vojnu, práve naopak, chceme mier a stabilitu pre našu vlasť, pre Slovensko, pre Európu a, samozrejme, chceme mier a stabilitu pre svet. Chceme mier a stabilitu aj pre Irak a pre celý priľahlý región, ktorý sa dlhé roky kolíše na nepokojných vodách. Chceme Irak bez hrozby zbraní hromadného ničenia a podpory terorizmu, chceme slobodu a perspektívu slobodného života pre Iračanov a chceme im v tomto pomáhať tak, ako iní pomáhali nám. Nepriateľom ľudu Iraku nie je demokratický svet ani medzinárodná koalícia bojujúca proti terorizmu, nepriateľom ľudu Iraku je Saddám Husajn a jeho nedemokratický režim.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vaše dnešné rozhodnutie o návrhu vlády nebude iba ústavným rozhodnutím o vyslaní slovenských vojakov do zahraničia. Domnievam sa, že bude odrážať to, či a do akej miery si je Slovensko vedomé globálnych hrozieb terorizmu a zbraní hromadného ničenia. Či Slovensko dokáže konať ako slobodná krajina a pomáhať neslobodným, či Slovensko dokáže konať zodpovedne a ako krajina vyznávajúca zdieľané hodnoty. Ako krajina, ktorá si zaslúži byť súčasťou národov a štátov, ktoré sú schopné tieto zdieľané hodnoty aj ochraňovať. Panie poslankyne, páni poslanci, verím, že Slovensko v tejto ťažkej skúške obstojí. Chcem vás požiadať, aby ste vyslanie našej vojenskej jednotky podporili. Ďakujem veľmi pekne.

  • S faktickými poznámkami traja páni poslanci, končím možnosť ďalších prihlášok. Nech sa páči, pán poslanec Maxon.

  • Ďakujem, pekne za slovo. Vážený pán predseda vlády, je možno už o mne známe, že viem oceniť a spoločne aj mnohí moji kolegovia, kvalitné vystúpenia. Považujem toto vaše vystúpenie za kvalitné, ale dovoľte mi upozorniť na zásadné trhlinky v tomto vystúpení.

    Konštatovali ste, že nám ide o jednotnú Európu, nuž ja opäť musím konštatovať, že Európa nie je v tomto smere jednotná. Vyčkajme, prosím, na jednotné stanovisko Európy, grécke predsedníctvo presadilo uskutočnenie mimoriadneho samitu k irackej kríze. Závery tohto samitu by mali byť imperatívom potom pre demokratov žijúcich v Európe.

    Možno záverom treba ešte skonštatovať to kľúčové, čo tu počas celého dňa odznievalo. Prečo tlačí Slovensko tak nedočkavo do dverí, pred ktorými zamyslení zastavili aj tí omnoho silnejší. Ďakujem.

  • Vážený pán predseda vlády, myslím si, že nielen ja, ale aj ostatní poslanci Národnej rady očakávali, že svojím záverečným vystúpením de facto poviete tie rozhodujúce slová, prečo by Slovenská republika mala sa zúčastniť tejto vojenskej akcie. Ja som si ho veľmi pozorne vypočul a myslím si, že bolo to veľmi pekné slohové cvičenie na tému demokracia a ľudské práva, ale jednoducho ste ma, podobne ako včera minister zahraničných vecí Spojených štátov, nepresvedčili. Ak ste si boli taký vedomý pravosti svojich slov, pýtam sa ešte raz verejne, prečo súčasná vládna koalícia sa obávala, aby verejnoprávna Slovenská televízia z tohto takého dôležitého rokovania, ktoré zasiahne všetkých občanov Slovenskej republiky, neodvysielala priamy prenos. Ak ste presvedčený o svojej pravde, mali ste možnosť celému národu tu hovoriť o tom, prečo sa takto rozhodujete, mohli ste ich presviedčať celý dnešný deň. Žiaľ, neurobili ste to. Neurobili ste najmä preto, podľa môjho názoru, že ste si vedomý, že drvivá väčšina občanov Slovenskej republiky je zásadne proti vyslaniu vojenskej jednotky do Iraku. Je mi to preto veľmi ľúto, že ak na jednej strane hovoríme o demokracií, hovoríme o ľudských právach, tak medzi základné ľudské práva patrí aj právo na informácie. Zaručuje to aj všeobecná deklarácia ľudských práv. Preto ak chceme hovoriť vo všeobecnosti o ľudských právach, bolo by dobré, aby aj súčasná vládna koalícia snažila sa aspoň sčasti v praxi realizovať aj základné právo a to je právo na informácie. Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Vážený pán premiér, položil som vo svojom diskusnom príspevku nie rečnícku, ale zásadnú otázku. Či sa už vláda zaoberala, alebo kedy sa bude zaoberať komplexom opatrení na ochranu občanov Slovenskej republiky v súvislosti s možným aktom vojnových operácií na území Irackej republiky. Nechcem vedieť počty ochrankárov, ktorí budú pridelení jednotlivým ministrom, alebo či bude na úrade vlády v záhrade transportér alebo nie. Ale keď už som spomenul transportéry, keď začalo vysielať rádio Slobodná Európa z budovy bývalého federálneho zhromaždenia z Prahy, boli vykonané primerané opatrenia na to, aby nedošlo k ohrozeniu života a zdravia ľudí, ktorí v tejto budove pracovali. Samozrejme, boli vykonané ďalšie opatrenia, ktoré smerovali k ochrane života a zdravia občanov Českej republiky. Myslím si, že nikto z nás tu nechce vidieť konkrétne opatrenia, ktoré prerokujete vo vláde alebo na rade bezpečnosti. Ale chceme od vás stanovisko, buď vás, alebo od ministra obrany, od ministra vnútra, že tieto opatrenia budú účinne vykonané. Nesúlad medzi SIS-kou a ministerstvom vnútra v poslednom období v banálnej kauze odpočúvania ma varuje, že tieto opatrenia nebudú dostatočné a účinné. Ďakujem pekne.

  • Pán premiér chce reagovať na faktické poznámky.

  • Pán poslanec, vláda sa témou, na ktorú sa pýtate, pravidelne zaoberá, budeme vás informovať čo najkonkrétnejšie, prvýkrát to urobí tak, ako ste koniec koncov povedali v závere terajšieho svojho vystúpenia pán minister obrany, takže niektoré informácie dostanete teraz, ale je to jedna z najdôležitejších tém, ktorým sa bude aj naďalej venovať tak bezpečnostná rada štátu ako aj vláda Slovenskej republiky. Keď ešte mám minútu aj niečo, rád by som to využil ešte a možno odpovedal , reagoval na príspevok pána poslanca Maxona.

    Je naozaj pravdou, že sa zvažuje, že grécke predsedníctvo zvažuje, či bude mimoriadny samit Európskej únie, ale práve preto, aby sme prispeli my konkrétnym, konštruktívnym hlasom k čo najlepšiemu a najjednotnejšiemu výsledku, si myslím, že treba, aby takýto názor sme mali. Teraz to chcem povedať v dobrom. Neraz som bol v tejto miestnosti konfrontovaný tým, že iba načúvame, poslúchame, podliehame, nemáme vlastný názor. Prichádzajú okamihy, keď Slovensko môže ukázať, že je krajinou občanov, ktorí stoja za spoločne zdieľanými hodnotami, že máme na to, aby sme do spoločenstva európskych národov prinášali svoje konkrétne stanoviská, svoje konkrétne názory. Ja som si istý, že tým, že hovoríme o týchto otázkach nielen konkrétne, ale aj priamo a poctivo, že prispievame k tomu, že postupne sa budú zbližovať stanoviská tých, ktoré sa dnes, tieto stanoviská, zdajú veľmi, veľmi rozdielne. Už o tom hovoril pán minister zahraničných vecí Kukan, ja každým dňom pozorujem, že aj vďaka tomu, že hovoria nielen členské štáty Európskej únie, ale aj kandidátske štáty alebo tie, ktoré stoja predo dvermi, že sa predsa len tie stanoviská zbližujú a nakoniec aj Európa bude pomerne kompaktná v tejto citlivej téme.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Pýtam sa pána navrhovateľa, pána ministra obrany Ivana Šimka, či sa chce vyjadriť k rozprave. Nech sa páči, pán minister.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, rozprava bola dlhá, ťažká, zodpovedala téme a nebudem ju už veľmi predlžovať. Bola slobodná a chcel by som možno na úvod vyjsť z toho, čo povedal pán poslanec Ďaďo, keď mal tak do istej miery takú vyčítavú poznámku voči niektorým kolegom vzhľadom na to, že namiesto tej témy sa venujú minulosti jeho strany, a nazdávam sa, že áno, toto býva v politickej diskusii, že sa niekedy nevenuje hlavná pozornosť tej téme, o ktorú ide, a zase na oplátku môžem povedať, že aj vaši poslanci veľmi často využívali práve zase obdobnú politickú rétoriku, keď prisudzovali iné úmysly tomu, čo zase vaši kolegovia v tejto snemovni z iných politických strán hlásajú, prezentujú a presadzujú. Toto je, žiaľ, bežné v politickej diskusii a treba si asi trochu na to zvyknúť. Nemyslím si, že je to zlá politická kultúra, patrí to k tomu, aby sme si pri takýchto ťažkých témach hovorili o všetkých možnostiach a toto naozaj ťažká téma je.

    Chcem povedať najskôr k tej téme, o ktorej hovoril pán poslanec Polka. Naozaj sa tým veľmi vážne zaoberáme a zaoberáme sa tým vlastne permanentne aj v minulom volebnom období, prakticky od teroristických útokov na Spojené štáty sa začal budovať krízový systém, dokonca Národná rada prijala príslušný zákon, ten zákon sa už oživil a už sa implementuje do života a, samozrejme, že je potrebné, aby sa prijímali aj ďalšie opatrenia aj v súvislosti s krízou v Iraku, ale vo všeobecnosti, pretože, žiaľ, terorizmus sa stáva jedným z globálnych ohrození súčasnosti a treba ho brať vážne, pretože svoje ciele si často vyberá bez nejakého bližšieho racionálneho zdôvodnenia tak, ako to tu niekto povedal, že ťažko by racionálne bolo možné predpokladať, prečo práve na Bali bol uskutočnený teroristický útok. Takže v tomto smere vláda prijíma opatrenia tak, ako to je aj v iných krajinách. Tiež v podstate sa hľadajú najúčinnejšie možné opatrenia, začínajúc tam, kde ste hovorili, od spravodajských služieb až po výkonné orgány.

    Ešte by som chcel odpovedať na jednu vojenskotechnickú otázku, ktorú mal pán poslanec Jarjabek, že totiž prečo práve takúto jednotku chemickej, radiačnej a biologickej ochrany. No myslím, že sú to dva dôvody, jednak preto, lebo je tu skutočne veľké riziko, že by mohli byť použité zbrane hromadného ničenia, pretože Irak v minulosti aj zbrane hromadného ničenia použil, a jednak preto, lebo takú jednotku máme a patrí ku svetovej špičke. A takáto jednotka pôsobila ešte pod vlajkou Česko-Slovenska aj v operácii Púštna búrka a mimoriadne sa osvedčila. Takže keď sa začali konzultácie o tom, aký by mohol byť slovenský príspevok v prípade, že bude potrebné vynútiť plnenie rezolúcie 1441, aj za použitia sily, no tak sme hľadali to, čo by bolo práve pre Slovenskú republiku aj z technického, ale aj z takého širšieho hľadiska vhodné a čo by bolo aj naozaj užitočné. Je to jednotka, ktorej naozaj poslaním je zachraňovať život, ale na druhej strane, nikdy som nezakrýval, že táto jednotka je bojovou jednotkou. To znamená, že je ozbrojená, v prípade, že bude napadnutá, bude sa aj brániť. A v prípade, že Národná rada vysloví súhlas aj s použitím jednotky v bojových operáciách, tak, samozrejme, bude aj s ostatnými jednotkami tam, kde sa bude bojovať. To znamená, že nebude bez rizika a toto by nebolo poctivé, keby som o tom otvorene nehovoril, lebo to tak naozaj je.

    Dámy a páni, ale na záver predsa len chcem ešte povedať k tej základnej politickej téme. V podstate je tu zásadný názor, ktorý tu odznel, že vojna je zlo a ja si myslím, že je to úplne legitímny a správny názor, s ktorým si myslím, že každý súdny človek môže iba súhlasiť. Druhý, ale rovnako legitímny názor je, že čo keď tu existuje niekto, kto tú vojnu naozaj chce a kto ňou hrozí a predstavuje hrozbu pre svoje okolie alebo aj pre celý svet a jednoducho bez použitia sily možno nebude ochotný od svojich plánov upustiť. Vtedy vzniká zase legitímna otázka, či je možné použiť právo sebaobrany tak, že nebudeme čakať, kým udrie ako prvý. A toto je vlastne podstata toho celého problému. Vláda Slovenskej republiky dáva návrh na vyslanie jednotky s tým, že vychádza z toho, že toto právo na sebaobranu majú aj národy a že je našou povinnosťou, aby sme zabezpečili čo najbezpečnejší priestor pre život aj Slovenska, aj ľudí vo svete. Samozrejme, že táto jednotka, pokiaľ bude vyslaná, bude vyslaná len na základe rozhodnutia Národnej rady a viacero úkonov, ktoré smerujú k jej vyslaniu, je možné vykonať až po tomto rozhodnutí. To znamená, že v prípade, že dnes Národná rada rozhodne, tak tá jednotka v priebehu niekoľkých týždňov bude môcť odísť. V prípade, že by sme čakali na rozhodnutie Bezpečnostnej rady, tak môže nastať situácia, že tá jednotka príde až potom, pretože na základe rozhodnutia Bezpečnostnej rady môžu začať vojenské operácie a už tá jednotka jednoducho nebude môcť pomôcť svojim priateľom a ostatným vojakom NATO v prípade, že budú použité zbrane hromadného ničenia. Preto si myslím, že je potrebné, aby sme dnes o tom rozhodli, aby sme rozhodli aj o podmienkach pôsobenia tejto jednotky a, samozrejme, každý budete hlasovať podľa svojho svedomia a to svedomie sa dotýka tak tej stránky prvej, to znamená, že každá vojna je zlo, ako aj tej stránky druhej, že zase vyhnúť sa dnes vojne a nepredísť možno ešte ďaleko väčšiemu ohrozeniu je takisto otázkou svedomia. Prosím vás preto o racionálne a zodpovedné rozhodovanie. Ďakujem pekne za pozornosť.

  • Pýtam sa pána spoločného spravodajcu, či sa chce vyjadriť k rozprave. Áno, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Len také krátke zhrnutie. Vystúpilo 30 rečníkov, z toho traja členovia vlády, 27 poslancov. V rozprave odzneli tiež 4 pozmeňujúce návrhy k uzneseniu a taktiež odzneli 2 procedurálne návrhy. Keďže rozprava bola uzatvorená, myslím, že, pán predseda, postupne by sme mali pristúpiť k hlasovaniu. To je všetko.

  • Pristúpime, pán poslanec, ale až po rokovaní poslaneckého grémia, tak ako bolo dohodnuté ráno. Prerušujem teraz rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky. Zvolávam poslanecké grémium, budeme pokračovať 19.45 hlasovaním. Pán poslanec Fico.

  • Pán predseda, keďže budeme predsedovia poslaneckých klubov na zasadnutí poslaneckého grémia, bolo by veľmi dobré, keby nám bol vytvorený priestor aj na rokovanie so svojimi klubmi. Takže ráta sa, že súčasne po skončení poslaneckého grémia prejdeme na kluby, alebo bude priestor na rokovanie klubov?

  • Ak sa dohodneme, áno, môžeme to potom spraviť tak, že budeme pokračovať v rokovaní o ôsmej hlasovaním s tým, že ale už potom neodporúčam, prípadne krátku prestávku ešte pred záverečným hlasovaním, viacej nie ako 5 minút, maximálne 10, a môžeme sa dohodnúť teraz o ôsmej, ale s tým, že je to aj priestor na rokovanie poslaneckých klubov. Zvolávam poslanecké grémium.

  • Prerušenie rokovania o 19.16 hodine.

  • Pokračovanie v rokovaní o 20.03 hodine.

  • Prosím, aby ste zaujali miesto v rokovacej sále. Pristúpime k hlasovaniu o návrhu uznesenia, k návrhu na vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií týkajúcich sa Irackej republiky.

    Poprosím poslancov a poslanecké kluby, ktoré ešte rokujú, aby prerušili alebo skončili svoje rokovanie a dostavili sa do rokovacej sály.

    Prosím pána spoločného spravodajcu, aby uvádzal jednotlivé návrhy na hlasovanie a informoval pred hlasovaním Národnú radu o spôsobe hlasovania. Nech sa páči, pán poslanec Vavrík.

  • Vážený pán predseda, vážená Národná rada. V rozprave vystúpil poslanec Žiak s procedurálnym návrhom a o tom je potrebné, aby sme dali hlasovať ako o prvom. Poslanec Žiak v procedurálnom návrhu navrhuje prerušiť rokovanie do prijatia rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov vo veci Irackej republiky.

  • Prosím, páni poslanci, počuli ste návrh. Prezentujme sa a hlasujme o návrhu pána poslanca Žiaka, ktorý navrhol prerušiť rokovanie o tomto bode programu.

  • Hlasovanie.

  • 142 prítomných, 33 za návrh, 86 proti, 23 sa zdržalo.

    Konštatujem, že návrh sme neschválili.

    Prosím ďalšie návrhy, pán poslanec.

  • Pristúpime k spoločnej správe, k tlači 144a a o prvom, pán predseda, budeme hlasovať o návrhu uznesenia tak, ako ho predložil Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky. To jest v poslednom odstavci, poslednú vetu v pôvodnom návrhu vlády nahradiť vetou: „O tom, či bol mandát OSN naplnený, rozhodne na základe nového aktu Bezpečnostnej rady OSN Národná rada Slovenskej republiky osobitným uznesením.“

  • Prosím, páni poslanci, prezentujme sa. Hlasujeme o prvom návrhu zo spoločnej správy, o návrhu, ktorý predložil a schválil ústavnoprávny výbor. Hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • 142 prítomných, 19 za návrh, 74 proti, 48 sa zdržalo, 1 nehlasoval.

    Konštatujem, že návrh sme neschválili.

    Prosím, ďalší návrh.

  • Pán predseda, teraz treba dať hlasovať o pozmeňujúcom návrhu, ktorý predložil brano-bezpečnostný výbor. Jeho presné znenie máte uvedené v tlači 144a v prílohe.

  • Páni poslanci, prezentujme sa. Hlasujeme o pozmeňujúcom návrhu.

  • Pán predseda, doplňujem. Pri prepisovaní...

  • Páni poslanci! Počkajte, pán spoločný spravodajca. Vyhlasujem toto hlasovanie za neplatné.

    Nech sa páči, pán spoločný spravodajca.

  • ...pán tajomník... Prepáčte, pán predseda, v prvej odrážke tam vypadlo pri prepisovaní, je tam technická chyba, predložka do. Radšej to prečítam. Prvá odrážka znie: „...vyslovuje súhlas, Národná rada, s vyslaním jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície týkajúcich sa Irackej republiky v počte“ - a tu prosím dopísať si predložku - „do 75 príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky do 31. decembra roku 2003“.

  • Páni poslanci, budeme hlasovať o návrhu, ktorý je uvedený v prílohe tlači 144a s textom tak, ako ho uviedol pán spoločný spravodajca.

  • Hlasovanie.

  • 142 prítomných, 77 za návrh, 58 proti, 7 sa zdržalo.

    Konštatujem, že tento pozmeňujúci návrh bol schválený.

  • Pán predseda, tým, že Národná rada schválila tento pozmeňujúci návrh, ostatné návrhy sú už nadbytočné, už sa o nich nebude hlasovať. Preto vás poprosím, aby ste dali hlasovať o uznesení ako o celku, ktorého znenie máte takisto uvedené v prílohe v tlači 144a tak, ako sme ho pred pár sekundami schválili.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Tak ako sme sa dohodli na poslaneckom grémiu, navrhujem desaťminútovú prestávku pred týmto záverečným hlasovaním.

  • Vyhlasujem desaťminútovú prestávku. Prosím predsedov poslaneckých klubov, nie poslanecké grémium, aby sa dostavili na krátku poradu.

  • Desaťminútová prestávka.

  • Prosím pánov poslancov, aby zaujali miesto v rokovacej sále.

    Prosím pánov poslancov, aby zaujali miesto. Pristúpime k hlasovaniu. Prosím pána spoločného spravodajcu, aby uviedol návrh na hlasovanie o návrhu uznesenia ako o celku s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi, ktoré boli schválené pri hlasovaní o nich. Nech sa páči, pán spoločný spravodajca.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Budeme hlasovať o návrhu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky po akceptácii, vami pred chvíľou, pozmeňujúceho návrhu z výboru pre obranu a bezpečnosť. Definitívne uznesenie má takúto podobu: „Národná rada Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky vyslovuje súhlas s vyslaním jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície týkajúcich sa Irackej republiky v počte do 75 príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky do 31. decembra 2003.“

    Ďalej: „S pôsobením jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v krízovej oblasti v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície týkajúcich sa Irackej republiky.“

    Ďalej: „S pôsobením jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v záchranných a humanitárnych operáciách, v prípade použitia alebo dôvodného podozrenia z použitia zbraní hromadného ničenia.“

    A napokon: „S pôsobením jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v prípadných vojenských akciách na vynútenie príslušných rezolúcií Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov na území Irackej republiky v súlade s mandátom Organizácie Spojených národov.“

  • Panie poslankyne, páni poslanci, počuli ste návrh na text záverečného uznesenia. Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • 81 za návrh, 54 proti, 6 sa zdržalo.

    Konštatujem, že návrh uznesenia sme schválili.

    Ďakujem pánovi ministrovi, pánovi spoločnému spravodajcovi. Panie poslankyne, páni poslanci pristúpime k rokovaniu o ďalšom bode programu, ktorým sú

    interpelácie poslancov.

    Máme riadnu schôdzu Národnej rady, páni poslanci. Pýtam sa pánov poslancov, či chce niekto v rámci tohto bodu interpelovať členov vlády Slovenskej republiky, keďže som nedostal žiadne písomné prihlášky. Pán poslanec Fajnor. Končím možnosť ďalších prihlášok do bodu interpelácie. Nech sa páči.

  • Vážené kolegyne, kolegovia, interpelujem ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky pána Prokopoviča.

  • Prosím o pokoj v rokovacej sále, páni poslanci!

  • V novembri minulého roku som vám na Hodine otázok položil otázku týkajúcu sa rušenia lokálnych železničných tratí. V odpovedi ste zodpovedali, citujem: „...že nerušíte žiadne lokálne železničné trate“. Koniec citátu. Po posledných dňoch je jasné, kam ste svojím postupom v oblasti železničnej dopravy smerovali. Váš cieľ je jasný, pripraviť lokálne železničné trate pre súkromných prevádzkovateľov.

  • Prosím členov vlády, aby neodchádzali z rokovania Národnej rady.

  • Za týmto účelom boli zrekonštruované budovy na lokálnych železničných tratiach. Za týmto účelom boli do nich vložené obrovské sumy zo štátnych zdrojov nato, aby sa pripravila pôda na ich využívanie v záujme úzkych skupín na úkor obyvateľov. Žiadam vás preto o odpoveď, ako bude rezort ďalej postupovať, a o garanciu, že k takejto situácii nedôjde. Pokiaľ ste sa zmienili o ekonomike, dovolím si vám predložiť návrh Komunistickej strany Slovenska ako železnice zachrániť.

    Po prvé, navrhujem vymenovať jedného generálneho riaditeľa Spojenej železničnej spoločnosti tak, aby jeho ročný plat nepresiahol 800 000 korún, čo bude predstavovať ročnú úsporu 4 milióny korún len na dvoch platoch generálnych riaditeľov. A to nehovorím o ďalších špičkových pracovníkoch. Máme schopných odborníkov, ktorých môžeme odporučiť, ktorí do osem mesiacov dostanú podnik do nulového stavu. To znamená, že príjmy sa budú rovnať nákladom a do dvoch rokov bude podnik ziskový. Pritom dotácie vo verejnom záujme budú podávané v nezmenenej výške, ako boli doteraz, a budú zabezpečené prepravné potreby obyvateľov. Je to výzva v záujme veci a žiadam od vás priamu odpoveď na tento návrh.

    Vážený pán minister, vo svojej odpovedi na moju otázku ohľadom rušenia železničných tratí ste garantovali za vládu Slovenskej republiky, opäť citujem: „...že bude vybratý taký spôsob transformácie, ktorý bude prínosom a pozitívny, výhodný pre všetkých občanov Slovenskej republiky“. V petícii občanov Slovenskej republiky za zachovanie lokálnych železničných tratí, za zachovanie osobnej dopravy na týchto tratiach nie sú v žiadnom prípade prejavom takejto výhodnosti a spokojnosti občanov. Preto vás žiadam, vážený pán minister, nakoľko ste túto garanciu svojej osoby a tým aj vlády Slovenskej republiky neboli schopný zabezpečiť, aby ste okamžite odstúpili zo svojej funkcie a dali priestor tým schopným, ktorí dokážu túto základnú povinnosť naplniť na prospech občanov Slovenska v ich záujme. Žiadam vás o konkrétnu odpoveď na konkrétnu otázku: K akému dátumu odstúpite z funkcie? Ďakujem.

  • Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vyhlasujem rokovanie 7. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky za skončené. Ďakujem. za účasť.

    8. schôdza Národnej rady Slovenskej republiky bude zvolaná na 25. februára tohto roku. Dovidenia. Príjemnú cestu domov a dobrú noc.

  • Rokovanie 7. schôdze NR SR sa skončilo o 20.25 hodine.