• Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážený pán premiér, členovia vlády Slovenskej republiky, vzácni hostia, dámy a páni, otváram druhý rokovací deň 42. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni požiadali poslanci Anton Danko a Diana Štrofová. Na zahraničnej pracovnej ceste nie je žiaden poslanec.

    Podľa schváleného programu 42. schôdze Národnej rady teraz pristúpime k druhému a tretiemu čítaniu o

    návrhu na vyslovenie súhlasu so Zmluvou o Ústave pre Európu.

    Návrh ste dostali ako tlač 932. Spoločnú správu výborov máte ako tlač 932a.

    Poprosím teraz, aby z poverenia vlády Slovenskej republiky návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky so Zmluvou o Ústave pre Európu odôvodnil a uviedol minister zahraničných vecí Slovenskej republiky Eduard Kukan.

    Nech sa páči, pán minister, máte slovo.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, ctené panie poslankyne, páni poslanci, dámy a páni, dnes sa stretávame na pôde Národnej rady pri významnej príležitosti. Pri rozhodovaní o postoji Slovenskej republiky k Zmluve o Ústave pre Európu. Je to dôležité rozhodnutie. Treba ho prijať s plnou vážnosťou a zodpovednosťou.

    Ústavnej zmluve bolo venovaných do dnešného dňa množstvo diskusií. Chcem preto len v stručnosti pripomenúť, že väčšina z vás tu prítomných – či už na úrovni európskej alebo národnej, v rovine odbornej a politickej – sa do týchto rozhovorov aktívne zapojila. Určite si spomeniete aj na rokovania v Konvente o budúcnosti Európskej únie alebo počas Medzivládnej konferencie, kde aj Slovenská republika ako plnoprávny člen veľkej rodiny európskych národov prispela k formovaniu obrazu tohto dokumentu.

    Diskusia nebola jednoduchá. Jej výsledok je však vo väčšine akceptovaný a je považovaný za dobrý kompromis. Treba priznať, že nie všetky požiadavky Slovenska sme dokázali presadiť, ale rovnako tak to bolo aj v prípade ostatných 24 štátov. Na druhej strane musíme uznať, že naši takpovediac vyslanci zanechali v Ústavnej zmluve svoju pečať. Stopy, ktoré nik nemôže spochybniť. Konečný text zmluvy predstavuje dobrý a solídny, aj keď možno nie dokonalý priesečník názorov a predstáv všetkých členských štátov Európskej únie.

    Slovenská republika privítala vypracovanie textu Ústavnej zmluvy, ktorý je ďalším krokom na ceste zjednotenia Európy. To, že Európska únia bude mať vlastnú ústavu, Ústavnú zmluvu, určite prispeje k naplneniu ideí jednotnej Európy.

    Dovoľte mi teraz zmieniť sa o tom, čo bolo impulzom a cieľom reformy právneho základu Únie. Hnacím motorom iniciatívy bola rodiaca sa diskusia o budúcnosti Európskej únie. Tá sa rozprúdila v dôsledku masívneho prehlbovania európskej integrácie vrátane rozšírenia. Úniu však na začiatku nového milénia ťažili aj ďalšie hospodárske, bezpečnostné či zahraničnopolitické výzvy, s ktorými sa musela vysporiadať. Samotným cieľom reformy bolo vypracovať dokument, ktorý by dokázal posilniť demokraciu, transparentnosť a efektívnosť Európskej únie. Mal by občanom priblížiť európsky projekt a inštitúcie, zjednotiť rozhodovacie procesy a umožniť rozšírenej Únii zohrávať aktívnu úlohu v novom multipolárnom svete. Mimoriadne významným prvkom je potvrdenie trendu posilňovania národných parlamentov a Európskeho parlamentu. Aj to je dôkaz toho, že Únia nechce ísť cestou diktátu nadnárodných inštitúcií, ale cestou posilňovania demokratického rozhodovania.

    Prínos Ústavnej zmluvy vidím predovšetkým v zjednodušení a zoštíhlení existujúcej širokej matérie základných zmlúv Európskej únie, v zreteľnom rozdelení kompetencií medzi Úniou a členskými štátmi, v zefektívnení rozhodovacích procesov, v inštitucionálnej reforme zachovávajúcej rovnováhu medzi členskými štátmi a európskymi inštitúciami a v odstraňovaní problému tzv. demokratického deficitu Únie. Som presvedčený, že na Slovensku je Ústavná zmluva v odborných kruhoch aj v laickej spoločnosti vnímaná ako potrebný a dobrý dokument, ako dôležitý nástroj pre rozšírenú Európu.

    Demokracia si ctí pluralitu. Názory na aktuálne témy sú rôzne. Ani Ústavná zmluva nie je výnimkou. Každý občan má legitímny nárok na vyjadrenie svojich postojov. Podľa môjho názoru konštruktívna a kvalifikovaná kritika priamo prispela k dynamike diskusie o Ústavnej zmluve. Niekedy vznikajú informácie spochybňujúce potrebu schválenia Ústavnej zmluvy. Sú postavené na nekorektných argumentoch. Takéto problémy ťažia dnes viaceré staré alebo aj nové členské štáty.

    Vážený pán predseda, vážený pán predseda vlády, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som sa v nasledujúcich minútach venoval niektorým z najfrekventovanejších argumentov odporcov zmluvy, ktoré – mierne povedané – nie sú vždy korektné.

    Prvý, azda najčastejšie prezentovaný argument znie, že Európska únia sa stane štátom, superštátom či federáciou, jednotlivé členské štáty budú jej provinciami, ktoré postupne prídu o svoju suverenitu. Bolo by to tak iba vtedy, ak by všetky členské štáty Európskej únie v Ústavnej zmluve explicitne vyjadrili svoj záujem o to, aby zmluva bola považovaná za právny základ ich nového spoločného spolunažívania. No Ústavná zmluva je len prostriedkom, ktorého hlavným cieľom je celková kodifikácia nekompaktného práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie zloženého z viacerých dokumentov. V jej znení sa nenachádzajú konštitutívne prvky, ktoré by zmenili štátoprávny charakter Únie smerom k štátnemu zväzku. Naopak, zavádza prinajmenšom dva inštitúty, ktoré zdôrazňujú suverenitu členských štátov: možnosť vystúpenia z Únie a bezprostredné zaangažovanie národných parlamentov na rozhodovaní Európskej únie.

    Zmluva potvrdzuje, že Európska únia je a zostane Úniou národných štátov, nie centralizovaným superštátom. Mottom Európskej únie je: „Zjednotení v rozmanitosti.“ Zmluva jasne definuje, že členské štáty delegujú právomoci Únii, a nie opačne. Takto možno oponovať ďalšiemu tvrdeniu, ktoré znie, že členské štáty budú môcť vykonávať len tie kompetencie, ktoré im budú ponechané v Ústavnej zmluve. Nie je to pravda. Štáty budú vykonávať právomoci, ktoré samy konsenzom na Úniu nepreniesli.

    Tak ako v predchádzajúcej zmluve o Európskej únii, aj nová zmluva bola dohodnutá na úrovni vlád členských štátov. Po jej podpise koncom októbra minulého roka musí byť ratifikovaná každým členským štátom podľa jeho vnútroštátnych predpisov. To je podľa mňa znak suverenity. Brusel v nijakom prípade nemá dosah na vnútroštátne rozhodovanie o tejto záležitosti.

    Zmluva o Ústave pre Európu uzákoňuje silnejšie postavenie Európskeho parlamentu a národných parlamentov. V prípade Európskeho parlamentu je to predovšetkým vďaka jasnému priznaniu jeho postavenia. Rozhoduje totiž na rovnakej úrovni ako Rada. Procedúra spolupráce je povýšená na jedinú štandardnú legislatívnu procedúru. Pri posilnení postavenia národných parlamentov ide najmä o dôraz na včasnú a komplexnú informovanosť národných parlamentov o záležitostiach Európskej únie.

    Ústavná zmluva tiež spresňuje využívanie konceptov subsidiarity a proporcionality. Tieto ohraničujú právomoc Únie a umožňujú národným parlamentom, aby v odôvodnených prípadoch vzniesli námietky proti prípadnému pokračovaniu kompetencií zo strany Únie alebo zastavili prijímanie nekvalitných legislatívnych aktov.

    Ústavná zmluva takisto ponecháva možnosť veta v určitých citlivých oblastiach, ktorými sú dane, zahraničná politika a sčasti sociálna politika. Zmluva prináša v tomto smere viacero mechanizmov, od parlamentnej výhrady cez tzv. záchrannú brzdu až po možnosť nepripojenia sa.

    Na základe uvedeného možno konštatovať, že do praxe bude zavedený komplexný systém kontroly, aký pravdepodobne nemá obdobu v žiadnej inej medzinárodnej štruktúre. Ide o kontrolu na úrovni vlád doma a v Európskej rade, na úrovni národných parlamentov a Európskeho parlamentu a takisto ďalších orgánov Európskej únie.

    Ďalšie argumenty, ktorými operujú oponenti Ústavnej zmluvy, sú tie, že Ústavná zmluva znižuje váhu hlasu menších členských štátov. Nie je to tak. Spoločne sme predsa bojovali za to, aby bol rozhodovací mechanizmus nastavený takým spôsobom, aby aj hlasy najmenšieho členského štátu mali adekvátny vplyv.

    Medzi ďalšie tvrdenia, s ktorými treba polemizovať v záujme objektívnosti, je, že zmluva vytvára nový inštitút prezidenta analogického s hlavami národných štátov, že zavádza európske občianstvo nahradzujúce to národné, že zahraničná politika bude v rukách ministra zahraničných vecí Európskej únie, že sa vytvára spoločná armáda alebo oslabuje sociálna dimenzia.

    Pre poriadok mi dovoľte uviesť:

    - Ústavná zmluva nezakladá novú právnu subjektivitu, čl. I-6 Ústavnej zmluvy (Únia má právnu subjektivitu) je analogický s článkom 281 Zmluvy o Európskych spoločenstvách – verzia z 24. decembra 2002 (Spoločenstvá majú právnu subjektivitu). Zmluvu o Európskych spoločenstvách sme prijali pri vstupe do Európskej únie.

    - Ústavná zmluva nekreuje post prezidenta alebo superprezidenta. Upravuje len pozíciu predsedu Európskej rady. V angličtine sa mu hovorí „president“ a dáva mu rozsiahlejšie koordinačné právomoci (čl. I-22).

    - Európske občianstvo nenahrádza, ale dopĺňa inštitút občianstva národného. Poskytuje možnosť obrátiť sa na orgány Európskej únie, či jednoduchšie požiadať o pomoc v krízových situáciách. Dikcia čl. I-10 Ústavnej zmluvy je rovnaká ako v čl. 17 zmluvy o Európskych spoločenstvách. Občanmi Európskej únie sme sa teda stali už pri vstupe do Únie, nie teraz.

    - Zahraničná politika nebude v rukách ministra zahraničných vecí Európskej únie. Politické rozhodnutia budú naďalej prijímať ministri zahraničných vecí jednotlivých členských štátov. Ak sa dohodnú na spoločnom postupe k určitej téme, môžu ho prezentovať ako spoločnú pozíciu Európskej únie.

    - Minister zahraničných vecí bude zodpovedný za výkon spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a vonkajších vzťahov. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika zostáva oblasťou medzivládnej, a nie nadnárodnej spolupráce. Znamená to, že hlavnú zodpovednosť za jej uskutočňovanie naďalej nesú členské štáty Európskej únie.

    - Na základe Ústavnej zmluvy dôjde k sprehľadneniu zahraničných stykov Únie, pretože v poste ministra zahraničných vecí Európskej únie bude zlúčený Komisariát pre vonkajšie vzťahy s postom vysokého predstaviteľa pre zahraničnú politiku.

    - Nevznikne spoločná armáda. Každý štát sa individuálne rozhodne, či bude participovať na vojenských akciách Európskej únie. Formulácie obsiahnuté v Ústavnej zmluve vyhovujú aj neutrálnym členským štátom – Švédsku, Fínsku, Rakúsku.

    - Zmluva posilní sociálnu dimenziu Európskej únie. Charta základných práv Európskej únie zaväzuje, aby bola celá legislatíva Únie v súlade s dohodnutým štandardom práv vrátane práv sociálnych. Je na každom z nás, aby sme si vytvorili svoj vlastný názor. Diskusia by však mala byť vecná a korektná. Pri pozornom čítaní zistíme, že Ústavná zmluva dáva členským štátom, teda aj Slovenskej republike, dostatok nástrojov na konštruktívny dialóg a na dobré postavenie v rámci Európskej únie.

    Dovoľte iba niekoľko slov k ratifikácii Ústavnej zmluvy v jednotlivých členských štátoch. Členské štáty Európskej únie z hľadiska medzinárodného práva verejného, ako aj vnútroštátneho považujú Ústavnú zmluvu za medzinárodnú zmluvu uzavretú medzi suverénnymi štátmi, ktorá nemení charakter Únie. To znamená, že na jej základe nevzniká nový štátny zväzok ani federácia. Predstavuje novú kvalitu, resp. novú podobu Európskej únie. Nezávislé právne analýzy tiež hovoria, že Ústavnou zmluvou dochádza k presunu niektorých kompetencií na úroveň Únie, pretože v určitých oblastiach je jednoducho pre všetkých výhodnejšie robiť veci spoločne. Ale súčasne neexistuje nijaká možnosť na presúvanie ďalších kompetencií z krajín na Úniu, prípadne na zmenu Ústavnej zmluvy, ktoré by národné parlamenty nemohli ovplyvniť.

    Keďže Ústavnou zmluvou sa charakter Európskej únie nemení, len dolaďuje súčasný stav, takmer dve tretiny, teda 15 štátov Európskej únie sa rozhodli ratifikovať Zmluvu o Ústave pre Európu parlamentnou cestou. Ostatné krajiny zorganizujú referendum, keďže k takémuto kroku ich zaväzuje ich ústavný poriadok, tradícia a v niektorých prípadoch aj politická situácia v krajine.

    Ústavnú zmluvu k dnešnému dňu ratifikovali Litva, Maďarsko, Slovinsko, Španielsko formou referenda, Taliansko a Grécko, čiže šesť krajín. Takisto belgický Senát schválil Ústavnú zmluvu. Čaká sa na vyjadrenie Dolnej komory parlamentu, regionálnych parlamentov a jazykových komunít. V priebehu mája sa bude o Ústavnej zmluve rokovať v Nemecku, a to už zajtra 12. mája Nemecký spolkový snem a 27. mája Spolková rada. A takisto na Cypre, v Rakúsku a vo Francúzsku.

    Vláda na zasadnutí dňa 20. apríla 2005 schválila materiál Doplňujúca informácia pre Národnú radu Slovenskej republiky k Zmluve o Ústave pre Európu. Týmto rozhodnutím ešte raz potvrdila svoj predošlý názor, že Ústavná zmluva je medzinárodnou zmluvou, ktorú je vzhľadom na jej obsah potrebné považovať za prezidentskú medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, keďže zapadá do viacerých kategórií spomenutých v uvedenom článku. Súčasne je nutné vnímať ju ako medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Dochádza ňou k prenosu výkonu časti práv Slovenskej republiky na Európsku úniu. Na schválenie zmluvy podľa čl. 7 ods. 2 sa v zmysle čl. 84 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov.

    Vláda Slovenskej republiky ďalej navrhla, aby Národná rada Slovenskej republiky svojím rozhodnutím v zmysle čl. 86 písm. d) označila Ústavnú zmluvu za medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, pretože priamo zakladá viaceré práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb. Zároveň je potrebné Ústavnú zmluvu považovať za medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných slobodách.

    Uvedené odporúčanie vlády Slovenskej republiky je analogické s postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri schvaľovaní Zmluvy o pristúpení, keď Národná rada Slovenskej republiky Zmluvu o pristúpení označila za zmluvu podľa čl. 7 ods. 2 a podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

    Privítal som preto text spoločnej správy výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu na vyslovenie súhlasu so Zmluvou o Ústave pre Európu, ktorý sa stotožnil s odporúčaním vlády Slovenskej republiky. Chcem poďakovať všetkým, ktorí sa podieľali na kvalifikovanej diskusii o Ústavnej zmluve na pôde výborov Národnej rady Slovenskej republiky.

    Panie poslankyne, páni poslanci, obraciam sa na vás s presvedčením, že na základe všetkých dostupných faktov správne a kvalifikovane rozhodnete o Zmluve o Ústave pre Európu a potvrdíte ambíciu Slovenska patriť do skupiny progresívnych štátov Únie. Týmto prevezmete na svoje plecia spoluzodpovednosť za úspešné pokračovanie projektu európskej integrácie.

    Pán predseda, ďakujem, skončil som.

  • Ďakujem, pán minister.

    Prosím teraz určeného spoločného spravodajcu, predsedu ústavnoprávneho výboru pána poslanca Jána Drgonca, aby informoval Národnú radu o výsledku rokovania výborov o tomto návrhu vlády. Pán predseda, nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem za slovo. Dámy a páni, Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ako gestorský výbor k návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky so Zmluvou o Ústave pre Európu (ďalej len „gestorský výbor“) podáva Národnej rade Slovenskej republiky podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku a podľa rozhodnutia predsedu Národnej rady Slovenskej republiky zo 16. novembra 2004 č. 962 spoločnú správu výborov.

    Predseda Národnej rady Slovenskej republiky uvedeným rozhodnutím pridelil návrh predmetnej zmluvy na prerokovanie všetkým výborom Národnej rady Slovenskej republiky s výnimkou Mandátového a imunitného výboru Národnej rady, Výboru Národnej rady pre nezlučiteľnosť funkcií, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva a Osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu. Výbory rokovali o návrhu zmluvy v určenej lehote.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie uznesením č. 515 z 9. marca 2005, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo uznesením č. 304 z 8. marca 2005, Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo uznesením č. 205 z 15. marca 2005, Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky uznesením č. 167 z 18. marca 2005, Výbor Národnej rady pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá uznesením č. 334 z 8. marca 2005, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre životné prostredie a ochranu prírody uznesením č. 193 z 22. februára 2005, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien uznesením č. 288 z 8. marca 2005, Výbor Národnej rady pre európske záležitosti uznesením č. 66 zo 7. marca 2005 odporúčali Národnej rade Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky a v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vysloviť so Zmluvou o Ústave pre Európu súhlas a rozhodnúť, že je medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonmi.

    Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky rokoval o predmetnom návrhu dvakrát. 12. apríla 2005 uznesením č. 763 prerušil rokovanie a žiadal vládu, aby navrhla spôsob, akým sa dosiahne vnútroštátna záväznosť zmluvy. Z rozpravy vyplynuli ďalšie závažné otázky najmä k spôsobu hlasovania vzťahu Zmluvy o Ústave pre Európu, ak bude prijatá, a Ústavy Slovenskej republiky. Na schôdzi 27. apríla 2005 výbor pokračoval v rokovaní. Zaoberal sa pritom aj doplňujúcou informáciou Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky z 20. apríla 2005. Uznesením vlády Slovenskej republiky z 20. apríla č. 289 vláda odporučila Národnej rade okrem iného postupovať podľa čl. 84 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Výsledkom rokovania bol návrh uznesenia, v ktorom Ústavnoprávny výbor odporúčal Národnej rade vysloviť súhlas s navrhovaným dokumentom podľa príslušných ustanovení ústavy, teda čl. 86 písm. d) a čl. 7 ods. 2, rozhodnúť, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ktorá má prednosť pred zákonmi. Zákonodarnému orgánu odporučil hlasovať podľa čl. 84 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je na prijatie návrhu potrebný aspoň súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov. Ústavnoprávny výbor návrh uznesenia neschválil, pretože potrebný súhlas nezískal.

    Ďalšie výbory – Výbor Národnej rady pre financie, rozpočet a menu 9. marca 2005, Výbor Národnej rady pre verejnú správu 8. marca 2005, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie 8. marca 2005 a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť 8. marca 2005 – neprijali uznesenie, pretože navrhnutý text nezískal súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov podľa § 52 ods. 4 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku.

    Ako gestorsky rokoval ústavnoprávny výbor 5. mája 2005. Na základe stanovísk výborov a stanovísk poslancov v gestorskom výbore odporúča Národnej rade Slovenskej republiky prijať uznesenie:

    „Národná rada Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky a v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

    A. vyslovuje súhlas so Zmluvou o Ústave pre Európu,

    B. rozhodla, že Zmluva o Ústave pre Európu je medzinárodná zmluva podľa čl. 7 ods. 2 v spojení s čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a táto zmluvy má prednosť pred zákonmi.“

    Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky so Zmluvou o Ústave pre Európu vrátane uznesenia Národnej rady bola schválená uznesením ústavnoprávneho výboru 5. mája č. 796.

    Ďakujem za pozornosť. Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

  • Ďakujem, pán spravodajca.

    Otváram rozpravu a chcem vás informovať o tom, koľkí sa prihlásili ústne do rozpravy. Teda písomne do rozpravy za kluby pán poslanec Paška, potom pán poslanec Ševc, pán poslanec Bárdos, pán poslanec Kubovič, pán poslanec Heriban, pán poslanec Mečiar a pán poslanec Minárik. A okrem toho ešte tu mám písomné prihlášky siedmich pánov poslancov: pán poslanec Ondriaš, Žiak, Opaterný, Ivan Šimko, Tibor Mikuš, Miroslav Maxon a František Mikloško.

    Ako prvý vystúpi v rozprave predseda Národnej rady Slovenskej republiky. Pán predseda, nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, vážení členovia vlády, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, ctené dámy a páni, vždy som podporoval naše členstvo v Európskej únii, ktorá ponúka Slovensku a jej občanom lepšiu budúcnosť. Preto budem hlasovať proti predloženej Zmluve o Ústave pre Európu. Vedú ma k tomu tri hlavné dôvody: nedostatok demokracie, nedostatok kresťanstva a nedostatok úprimnosti.

    Dovoľte mi, aby som vysvetlil, prečo podľa mňa nedostatok demokracie ohrozuje Európu. Uvediem jeden príklad z nášho parlamentu. Ako všetci viete, dnes sa nevyjadrujeme k návrhu predloženej zmluvy prvýkrát. Na pôde Národnej rady Slovenskej republiky sme už prijali 23. septembra 2003 uznesenie, kde sme zhrnuli naše hlavné výhrady a očakávania voči Ústave pre Európu. Predpokladám, že ste si pred dnešným hlasovaním porovnali predložený text Zmluvy o Ústave s týmto uznesením. Ak ste to niektorí neurobili, dovolím si pripomenúť body, ktoré sme považovali a naďalej považujeme za kľúčové.

    1. Národná rada Slovenskej republiky svojím uznesením č. 503 podporila úsilie vlády Slovenskej republiky o zmenu názvu dokumentu na Ústavná zmluva Európskej únie. Názov je Zmluva o Ústave pre Európu. Tento bod prijatý nebol.

    2. Národná rada podporila úsilie vlády o zahrnutie zmienky o kresťanstve do preambuly Ústavnej zmluvy. Tento bod tiež prijatý nebol.

    3. Národná rada podporila úsilie vlády o zachovanie princípu jedna krajina – jeden komisár v Európskej komisii. Podľa predloženej Zmluvy o Ústave budú mať od roku 2014 vlastného komisára len dve tretiny krajín. Tento bod splnený nebol.

    4. Národná rada podporila úsilie vlády smerujúce k ďalším úpravám, ktoré sú v oprávnenom záujme Slovenskej republiky a spoločenstva. Tento bod z pohľadu Slovenskej republiky nebol splnený, podrobnejšie sa k nemu vyjadrím neskôr.

    5. Národná rada ďalej svojím uznesením žiadala vládu Slovenskej republiky, aby presadzovala zmenu navrhovaného mechanizmu hlasovania kvalifikovanou väčšinou smerom k zachovaniu doterajšej váhy menších štátov. Ani tento bod sa nepodarilo naplniť. Menšie štáty, medzi nimi aj Slovenská republika, budú po nadobudnutí platnosti Zmluvy o Ústave oslabené na úkor väčších štátov.

    6. Národná rada tiež žiadala vládu, aby presadzovala neoslabovanie princípu jednomyseľnosti pri politikách Únie a jeho zachovanie s vymenovaním osobitných oblastí. Tento bod vo všeobecnosti splnený nebol. Princíp jednomyseľnosti v Zmluve o Ústave bol na viacerých miestach zmenený na rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou. Navyše sa do Zmluvy o Ústave dostal nástroj, ktorý umožňuje zmenu z jednomyseľného rozhodovania na rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou, a to bez zmeny zmluvy a ratifikačného procesu. Ide o ďalší bod, ktorý nie je v zmluve zohľadnený.

    7. A napokon, Národná rada žiadala vládu Slovenskej republiky, aby presadzovala princíp rotujúceho predsedníctva Európskej rady jednotlivými členskými krajinami Únie. Výsledok je, že Európska rada bude mať voleného predsedu na dva aj pol roka s možnosťou opätovného zvolenia. Rotujúce predsedníctvo bolo zamietnuté. Ani tento bod nebol naplnený.

    Ak to zhrniem, zo siedmich našich explicitných požiadaviek, ktoré sme považovali a považujeme za kľúčové pre ochranu záujmov Slovenskej republiky a našich občanov, nebola splnená ani jedna.

    Dovoľte mi preto položiť otázku: Prečo máme podporiť predloženú Zmluvu o Ústave pre Európu, keď v nej nie je splnená ani jedna požiadavka tohto ústavodarného orgánu?

    Neporadilo sa nám v žiadnom bode ovplyvniť znenie predloženej zmluvy. Dovoľte mi predvídať, že rovnaký nulový vplyv bude mať táto snemovňa aj po jej schválení na väčšinu ďalších rozhodnutí, ktoré budú prijímať európske orgány v Bruseli.

    Trúfam si to tvrdiť na základe preštudovania predloženého textu z pohľadu národných parlamentov. Ide najmä o dva protokoly, ktoré sú súčasťou zmluvy a riešia postavenie národných parlamentov a nimi vykonávanú kontrolu zásady subsidiarity. Asi ste si už tieto protokoly preštudovali, pretože sa nás poslancov osobne dotýkajú. Ak áno, verím, že mi dáte za pravdu, ak skonštatujem, že jedinou kladnou stránkou týchto protokolov je skutočnosť, že národné parlamenty sa prvýkrát výslovne zahŕňajú do legislatívneho procesu. Všetko ostatné je však formalita.

    Preto asi rovnako ako ja neviete pochopiť, prečo niekto tvrdí, že sa úloha národných parlamentov v tejto zmluve posilňuje. Vie ten niekto, kto toto tvrdí, že sa nebudeme vyjadrovať k vecnému obsahu navrhnutého predpisu? Že budeme môcť posudzovať len dodržanie zásady subsidiarity? Vie, že budeme mať na sformulovanie a schválenie stanoviska iba šesť týždňov? Že Komisia sa bude musieť zaoberať našimi výhradami, len ak ich predložíme spolu s tretinou všetkých ostatných parlamentov? A napokon, že Komisia bude mať povinnosť námietku posúdiť, ale nebude ju musieť akceptovať?

    Tento bezzubý nástroj je odpoveď autorov zmluvy na požiadavku zapojenia národných parlamentov do legislatívneho procesu Únie, aby sa Únia priblížila k občanom.

    Predložený návrh sa dá podľa mňa zhrnúť do jednoduchého odkazu európskych inštitúcií národným parlamentom: Povedzte nám, čo si o nami pripravovanom návrhu zákona myslíte, a ak sa nájde tretina z vás, ktorá si bude myslieť to isté, bude sa vašou námietkou zaoberať. Potom sa rozhodneme, či niečo zmeníme. Je však možné, že nezmeníme nič.

    Vážené poslankyne, vážení poslanci, Kresťanskodemokratické hnutie vždy upozorňovalo na to, že v Európskej únii prijímajú legislatívne pravidlá so silou zákona členovia výkonnej moci, a nie zákonodarnej. Napriek tomu, že sme si boli vedomí tohto nedostatku, podporovali sme náš vstup do Európskej únie. Nikto z nás totiž nespochybnil a nespochybňuje prenos rozhodovania na národnú, európsku úroveň s cieľom vytvoriť spoločný vnútorný trh. Prínos tohto procesu naďalej uznávame. Stále sme presvedčení, že prenos časti suverenity a oslabenie národných parlamentov sa vyrovnal príležitostiam, ktoré priniesol občanom voľný pohyb osôb, tovaru, služieb a kapitálu. Avšak postupné, čoraz väčšie expandovanie rozhodovania orgánov Európskej únie do takmer všetkých oblastí života, ktorého sme svedkami aj v tejto zmluve, vzbudzuje naše vážne výhrady k netransparentnosti a nedostatku legitimity prijímaných rozhodnutí.

    Z tohto pohľadu sa mi ako výsmech do očí občanov javí argument, že demokracia v Európe sa posilní tým, že sa dáva občanom možnosť iniciovať vytvorenie právneho aktu. Podmienkou je, že pôjde o milión ľudí, ktorí zastupujú významný počet štátov. V zmluve je toto ustanovenie v článku s názvom Participatívna demokracia. Musím povedať, že so značným údivom už dlhší čas zaznamenávam rôzne prívlastky, ktoré sa dávajú demokracii kvôli jej nedostatku v rozhodovaní európskych inštitúcií. Naposledy ma minulý týždeň prekvapilo a zároveň vystrašilo vyjadrenie premiéra jednej členskej krajiny, že sa nad tým netreba príliš zamýšľať, lebo v Európe vraj budujeme „novú formu demokracie“.

    Asi som málo dynamický politik, ale všetky definície demokracie, ktoré som doteraz poznal, hovorili, že rozhodnutia, ktoré zaväzujú občanov k povinnostiam, majú byť prijímané zástupcami, ktorých si zvolili v pravidelných a riadnych voľbách. Uvedomujem si, že Európska únia má svoje špecifiká a v obmedzenej miere som ich ochotný tolerovať. Avšak smer, ktorým vykročila zmluva, je pre mňa neprijateľný.

    Návrh Zmluvy o Ústave opäť zužuje oblasti, v ktorých bude môcť Národná rada prijímať slovenské zákony. Navyše sa mení vo viacerých oblastiach jednomyseľné hlasovanie v Rade ministrov na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Tu v tejto snemovni sa nám podarilo nedávno prijať ústavný zákon, vďaka ktorému máme možnosť dávať našim ministrom záväzné stanoviská, ktoré majú presadzovať pri rokovaní a hlasovaní v Bruseli. Aký má však význam naše záväzné stanovisko, keď bude minister v ďalších rozhodovaniach prehlasovaný kvalifikovanou väčšinou?

    Nedostatok demokracie predstavuje problém, ktorý Zmluva o Ústave pre Európu nevyriešila. Ďalej posilňuje centralizované rozhodovanie v Bruseli bez skutočného vplyvu národných parlamentov. Posilnenie právomocí Európskeho parlamentu nebudem hodnotiť, pretože z pohľadu občanov neprinesie takmer žiadnu zmenu.

    Ak to zhrniem, ctené kolegyne a kolegovia, táto zmluva pre nás znamená, že z Bratislavy do Bruselu bude ešte ďalej ako doteraz a z Bruselu do Bratislavy bude oveľa bližšie. To pre mňa predstavuje jedno z najväčších sklamaní predloženého návrhu.

    Asi je namieste otázka: Prečo sa s týmto vývojom ostatné parlamenty zmierili? Moja odpoveď je jednoduchá: Staré krajiny si už zvykli a nové sa ešte nestihli spamätať.

    Osobne však predpokladám, že ďalšie oslabenie suverenity členských krajín touto zmluvou sa v najbližších rokoch stane nielen dôvodom ďalšej straty záujmu občanov o Úniu, ale zároveň vyvolá ich hnev voči vlastným parlamentom, ktoré nebudú vedieť reagovať na ich požiadavky. To môže viesť k vnútropolitickým problémom, ktorých vážnosť dnes nedoceňujeme. Aj tu bude nanešťastie platiť, že pochopíme, o čo sme prišli, až keď to stratíme.

    Panie poslankyne, páni poslanci, som kresťanský demokrat. Kým nedostatok demokracie považujem pre Európu za ohrozujúci, nedostatok kresťanstva považujem pre Európu za zničujúci. Ak zúžim svoje stanovisko na predloženú zmluvu, musím v prvom rade vyjadriť moje sklamanie, že napriek snahe vlády Slovenskej republiky a jej podpore Národnou radou sa v preambule nenašlo miesto pre kresťanstvo.

    Asi sa pýtate, prečo sme považovali a naďalej považujeme za také dôležité prihlásenie sa ku kresťansko-judaistickému dedičstvu Európy? Nuž preto, že si myslíme, že európskou sa nemôže nazývať ústava, ktorá nepovažuje vlastnú civilizáciu, vlastnú kultúru, vlastné hodnoty a dejiny za hodné úcty a rešpektu, ba dokonca ich nepovažuje za hodné ani symbolickej zmienky.

    Kresťanstvo predstavuje spolu s rímskoprávnou tradíciou základ európskeho právneho myslenia a našej civilizácie. Človek nemusí byť v prísnom zmysle veriaci či aktívny príslušník cirkvi, aby pochopil dôležitosť tohto základu a aby voči nemu cítil aj rešpekt.

    Európske spoločenstvá zakladali po konci druhej svetovej vojny kresťanskí demokrati, ktorí zachraňovali Európu, ktorá opustila svoju kultúru: Adenauer, de Gasperi a de Gaulle. Európu nazývali kresťanským kontinentom a jej integráciu kresťanským projektom.

    Dnes je všetko inak. Veriaci kresťan, ktorý odpovie na otázku podľa svojho svedomia, nemá miesto v Európskej komisii. Veriaci kresťania dnes musia bojovať za právo slobodne kázať svoju vieru. Pre časť populácie dnešnej Európy je kresťanstvo a s ním prirodzený morálny zákon, ktorý bráni, synonymom nenávisti, diskriminácie a neznášanlivosti.

    Je pre mňa veľkým sklamaním, že sa v znení preambuly presadil postoj Európanov, ktorí nevedia znášať samých seba, pohľad na vlastné dejiny a na vlastnú kultúru. Európska humanistická federácia, nech už je to čokoľvek, protestovala dokonca proti deklaratórnemu článku zmluvy, podľa ktorého Únia rešpektuje osobitný prínos cirkví a náboženských spoločností a udržiava s nimi otvorený, transparentný a permanentný dialóg. Toto združenie namietalo, že takéto postavenie cirkví nie je nevyhnutné, je nedemokratické a nie je v najlepšom záujme občanov Európskej únie. Ozvali sa dokonca aj hlasy, ktoré na základe tohto článku vyjadrili svoje obavy z náboženského vplyvu, ktorý by mohol ovplyvniť rozhodovanie európskych inštitúcií o interrupciách, dobrovoľnej eutanázii, rozvodoch, biomedicínskom výskume na embryách a ľudských kmeňových bunkách, rovnosti medzi mužmi a ženami, partnerstvami osôb rovnakého pohlavia a o antikoncepcii.

    Mňa osobne nevyrušuje ani tak ich ideologický postoj ako predstava, že počítajú s tým, že o týchto otázkach bude rozhodovať Európska únia. Rád by som to považoval za ich túžbu, ktorá sa nikdy nenaplní, ale obávam sa, že ide o smer, ktorým budú Úniu ďalej tlačiť. Pritom je zarážajúce, ako si ešte stále neuvedomujeme, že Európa tak popiera samu seba a samu seba tým aj ohrozuje.

    Mojou treťou výhradou voči tejto Zmluve o Ústave je nedostatok úprimnosti. Pôvodné zadanie Medzivládnej konferencie pre Konvent bolo, aby sa vytvoril dokument, ktorý priblíži Úniu občanom a ktorý bude kratší a zrozumiteľnejší ako systém základných zmlúv s ich zmenami.

    Keď som prechádzal cez 448 článkov zmluvy rozpísanej takmer na 500 stranách vydania, ktoré máme k dispozícii, rozmýšľal som, ako budú túto ústavu čítať občania, ktorí nie sú odborníci na európske právo. Prvý cieľ priblíženia k občanom sa podľa mňa nepodarilo naplniť vôbec. Uznávam, že druhý cieľ, ktorým mala byť konsolidácia textu, sa podarilo naplniť čiastočne. Nebudeme môcť síce nosiť túto ústavu vo vrecku, ale aspoň ide len o jednu knihu, avšak neprehľadnejšie sa už ani napísať nedala.

    Tu je moja prvá výhrada voči úprimnosti. Nikto si nemôže byť istý tým, čo je v tejto zmluve napísané.

    Moja druhá výhrada voči nedostatku úprimnosti smeruje k odôvodneniu, s ktorým sa nám táto zmluva predkladá. Prečo nám tvrdia, že jej schválenie je nevyhnutnou podmienkou ďalšieho dobrého fungovania Európskej únie? Ako je teda možné, že Únia funguje aj na základe zmluvy z Nice? Ako je možné, že úradníci naďalej pracujú, Rada a Komisia chŕlia nové opatrenia, Európsky parlament zasadá a Súdny dvor rozhoduje? Prečo je zrazu zmluva pre život Únie nevyhnutná?

    Nechcem a nikdy som nechcel zľahčovať akékoľvek rozumné argumenty v prospech prijatia Zmluvy o Ústave. Odmietam, panie poslankyne a páni poslanci, však citové vydieranie v podobe obvinení z protieurópanstva alebo ohrozovania mieru v Európe voči každému, kto kladie túto legitímnu otázku.

    Ďalší nedostatok úprimnosti zmluvy vidím v hre na schovávačku. Je to už štát alebo to ešte nie je štát? To je téma, ktorá podľa mňa ponižuje všetkých účastníkov diskusie. Hovoríme o vlajke, občianstve, ústave, novej subjektivite Únie, predsedovi Európskej rady, ktorý bude vystupovať ako prezident, o ministrovi zahraničných vecí, o generálnom prokurátorovi, hovoríme o nariadeniach, ktoré sa budú volať európske zákony, hovoríme o jasne zadefinovanej prednosti európskeho práva pred národnými právnymi poriadkami, hovoríme o tom, že Únia bude môcť byť členom medzinárodných organizácií, a pritom sa tvárime, že kačka nie je kačka. Je mi jasné, že túto hru budeme hrať aj ďalej.

    Neúprimnosť mi prekáža tiež v tom, že nikto z podporovateľov zmluvy otvorene nepovie, že Únia sa prijatím tohto dokumentu ďalej centralizuje a smeruje k postupnej federalizácii. Nikto nehovorí o tom, ako bude vyzerať Európska únia v budúcnosti. Rútime sa vpred, ale nevieme kam. A mnohí to ani nechcú vedieť.

    Rovnakú neúprimnosť cítim v ustanoveniach, ktorých obsah vytvára pre inštitúcie Európskej únie zadné dvierka na rozširovanie ich vplyvu bez potrebnej zmeny Zmluvy o Ústave. Ide napríklad o ustanovenie o flexibilite alebo systém vykonávania spoločných právomocí.

    Neúprimnosť je aj v prvýkrát zadefinovanej prednosti európskeho práva pred právom členských štátov. Odôvodňuje sa tým, že odráža súčasný stav vytvorený judikatúrou Európskeho súdneho dvora. To je čiastočne pravda, až na to, že doteraz toto nepísané pravidlo prednosti platilo len na prvý pilier. Teraz, keď sa piliere rušia, tak sa aj táto prednosť rozširuje.

    Zdá sa mi nečestné, keď sa autori zmluvy tvária, že princíp prednosti nemá nejasnosti. Stojíme predsa pred zásadnou otázkou, či má – teraz už aj podľa zmluvy – právo Európskej únie prednosť pred ústavami členských štátov Únie.

    Dámy a páni, čo si vy o tom myslíte? Majú európske pravidlá prijaté Radou ministrov v Bruseli prednosť pre Ústavou Slovenskej republiky? Takáto otázka už v niekoľkých členských krajinách zaznela a vyjadril sa k nej Európsky súdny dvor. Samozrejme, v prospech práva Európskej únie.

    Zmluva v tejto citlivej otázke však nedala jasnú odpoveď. Zámerne ponechala doterajší nejasný stav, v ktorom ústavné súdy opatrne lavírujú, aby neprišli do konfliktu s existujúcimi judikátmi. Ustanovenie zmluvy, ktoré prednosť zadefinovalo, čaká aj v tejto už vopred rozhodnutej otázke na svoj judikát Súdneho dvora v Luxemburgu.

    Mohol by som ešte dlho pokračovať, ale dôvody, ktoré som doteraz uviedol, pre mňa znamenajú, že nemôžem podporiť takýto vážny dokument bez toho, aby v ňom boli jasne stanovené hranice pre nové pokušenia z rozširovania moci a vplyvu európskych inštitúcií.

    Už len na doplnenie uvediem ustanovenie zmluvy, podľa ktorého inštitúcie Európskej únie majú pri výkone svojich právomocí navzájom v plnej miere spolupracovať. Ako povedal jeden americký komentátor na adresu tohto ustanovenia, v demokratickom ústavnom systéme nie sú práva občanov chránené na základe spolupráce inštitúcií, ale na základe ich vzájomnej kontroly.

    Panie poslankyne, páni poslanci, dnes budem hlasovať proti navrhnutej Zmluve o Ústave pre Európu. Vedie ma k tomu jej nedostatok demokracie, nedostatok kresťanstva a nedostatok úprimnosti.

    Možno sa ma teraz chcete spýtať, akú navrhujem alternatívu. Odpoveď je veľmi jednoduchá: Neschváliť predloženú zmluvu a pokračovať v živote v Európskej únii tak, ako je to dnes.

    Nerobím si ilúzie, že moje argumenty zmenili vaše odhodlanie hlasovať za predloženú zmluvu. Napriek tomu som považoval za svoju povinnosť hovoriť o tomto dokumente aj inak, ako je dnes moderné. Hlasovať proti nie je jednoduchšia cesta a neponúka ani ľahšiu budúcnosť, ale som presvedčený, že predstavuje lepšiu budúcnosť, slobodnejšiu pre všetkých občanov Európy, pre jednotlivé členské štáty, aj pre Slovensko a našich občanov, v mene ktorých dnes rozhodujeme.

    Nemali sme odvahu opýtať sa na ich názor. Napriek tomu, že dnes hlasujeme o konci slovenskej zvrchovanosti, ako sme ju poznali za posledných 12 rokov. Bojím sa, aby toto rozhodnutie neotriaslo nielen Slovenskom, ale aj budúcnosťou celej Európy. Modlím sa, aby sa nám aj napriek tomuto hlasovaniu podarilo zachovať tradície našej západnej kresťanskej civilizácie pre ďalšie generácie.

    Dámy a páni, nech nám v našom dnešnom rozhodovaní Pán Boh pomáha.

    Ďakujem pekne.

  • Na vystúpenie pána predsedu s faktickými poznámkami šiesti. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami.

    Pán poslanec Džupa.

  • Ďakujem, pán podpredseda. Čiastkové vyjadrenia kresťanských demokratov v súvislosti so Zmluvou o Ústave pre Európu boli doteraz známe. Predsa len dnešné vystúpenie pána predsedu KDH je vyjadrením oficiálnym. Musíme ho vnímať nielen z tohto aspektu, ale aj zo skutočnosti, že je predsedom Národnej rady Slovenskej republiky.

    Nebudem sa vyjadrovať k obsahu, pretože v priebehu dvoch minút nie je možné urobiť analýzu. Jeho prejav bude určite analyzovaný s patričnými závermi. Môžem zo svojho hľadiska a pohľadu povedať, že vystúpenie pána predsedu KDH bolo plné rozporov a protirečení. Ale podstatné pre mňa v tejto chvíli je, že keď sme radili politikov v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie do skupiny euroskeptikov, eurooptimistov alebo eurorealistov, musím konštatovať na základe vystúpenia predsedu KDH, že prezentoval ďalší prúd, a to svojím odmietnutím, ako odporcov Európskej únie.

    Ďakujem.

  • Dovoľte mi, pán predseda, dve kratučké poznámky najprv k problematike demokracie a potom k problematike kresťanstva v preambule.

    Pokiaľ ide o samotnú nedemokratickosť alebo deficit demokratickosti v Európskej únii, ten názor, ktorý ste predniesli, smeruje k dvom veciam:

    Buď by sme sa vrátili naspäť k plnej suverenite jednotlivých štátov a Európska únia by ako existujúci útvar zanikla, aby sme udržali klasickú demokraciu, ktorá môže fungovať len v normálnom štátnom útvare.

    Alebo potom je táto výzva na odstránenie demokratického deficitu výzvou vytvoriť z Európskej únie normálny štát, v ktorom by normálnym spôsobom fungovali všetky demokratické inštitúcie, ako to máme v rámci republík zabehané.

    Európska únia je skutočne rozdelená na polovičku, má medzivládny charakter a čiastočne má charakter pôsobenia aj prostredníctvom parlamentných inštitúcií. Ale chcieť mať v nej plnú demokraciu, znamená chcieť mať z nej normálny štát. To znamená, že tento rozpor je mimoriadne veľký.

    Pokiaľ ide o samotnú preambulu. Tu by som chcel zdôrazniť, že preambula nepochybne nie je protikresťanská. Idea, z ktorej vychádza preambula, je dominancia myšlienky slobody. Slobody všeobecnej, nielen kresťanskej slobody. Pretože kresťanská sloboda by bola obmedzením myšlienky slobody v zmysle ľudskej slobody. Táto sloboda je natoľko široká, že umožňuje aj aplikovanie a vykonávanie kresťanskej slobody a preambula práve k tomuto otvára obrovský priestor. Teda nevracia sa späť, neodmieta žiadne dedičstvo, ale vytvára priestor na absorpciu a vykonávanie každého druhu dedičstva, pre ktoré sa... (potlesk)

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Pán predseda, celý rad vecí, ktoré ste uviedli, sú, samozrejme, zrozumiteľné a racionálne, ale evokuje to pocit, akoby ústupky robilo len Slovensko. Zmluva je výsledkom kompromisu 25 krajín a tak, ako my máme pocit, že sme museli ustupovať, ustupovali všetky krajiny vrátane veľkých.

    Dovoľte uviesť jeden príklad, porovnanie Nemecka a Slovenska. Nemecko má 85 mil. obyvateľov, my máme 5 mil. Pomer je 17 : 1. Nemci majú v Rade 28 hlasov, Slováci 7, pomer je 4 : 1. Nemci majú v parlamente, myslím, 96, my 14, pomer je 7 : 1. Navyše je Nemecko hlavným donorom Európskej únie. Čiže ja nemám pocit, že by sme až tak veľmi strácali suverenitu.

    Ale dovoľte dve zásadnejšie poznámky, a to práve k tomu pocitu, ktorý ste evokovali, že ste proti, lebo Slovensko stráca suverenitu, a preto za túto ústavu hlasovať nebudete. Ja som nebol v politike, keď sa tu hlasovalo o slovenskej ústave, pokiaľ si pamätám, tak ste nehlasovali ani za ústavu tohto štátu, ktorého teraz suverenitu tak vehementne obhajujete.

    A druhú poznámku o úprimnosti. Ja som si preštudoval veľmi pozorne Základnú zmluvu s Vatikánom, ktorá je dokonca nevypovedateľná a podľa môjho názoru zasahuje do suverenity Slovenskej republiky podstatne viac ako táto Ústavná zmluva. A potom sa musím spýtať: Prečo ste neiniciovali referendum v čase, keď sa tu ratifikovala zmluva s Vatikánom, tak ako ste teraz chceli iniciovať v prípade tejto zmluvy?

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne za slovo. Mrzí ma, pán predseda, že vo vašom vystúpení bolo toľko veľa skepticizmu k tomu, čo bolo jedným z hlavných cieľov novembra 1989, teda byť v Európe. Očakával som výhrady, nečakal som však vetu od predsedu parlamentu: „Ústava je neprijateľná.“ Verím, že uznáte, že jej text tvorili predovšetkým demokrati, a nie totalitári. Tvorili ho demokrati s vierou, že sa bude napĺňať jej ústredný odkaz – jednotní v rôznorodosti.

    Domnievam sa, že k textu treba pristupovať s dôverou, nie apriori s nedôverou. Vaša vízia, že dôsledky uplatňovania textu môžu priniesť vnútropolitické problémy, je víziou, ktorá ma napĺňa obavami, či namiesto hľadania cesty riešení nebude text dôvodom na výrobu problémov.

    Ak ste mali, pán predseda, také obavy zo začlenenia malého Slovenska do veľkej Európy, bolo čestné to povedať pred referendom o vstupe. Vtedy som vás však počul presviedčať váhou celej vašej osobnosti, aby občania povedali „áno“. Skúste z tohto „áno“ vychádzať aj pri hľadaní riešení. Napokon ústava umožňuje aj vystúpiť. Ak budú občania presvedčení, že Európa priniesla viac zla ako dobra, asi budú žiadať politikov, aby tak urobili. Sme však na začiatku a váš postoj proti nie je cestou hľadania pozitívneho.

  • Ďakujem za slovo. Pán predseda, asi 70 % argumentov, ktoré ste uviedli, prečo nebudete hlasovať, sú aj mojimi argumentmi a nebudem hlasovať tiež.

    Ale k trom dôvodom, k trom hlavným dôvodom, ktoré ste uviedli, pre ktoré nebudete hlasovať za tento dokument, chcem pridať štvrtý dôvod a to je nezrozumiteľnosť tohto dokumentu. Priznám sa, že ja som sa venovala tomuto dokumentu len v tej časti, ktorá sa týka sociálnych vecí. A ak dnes niekto hovorí, že máme pristupovať k tomuto dokumentu s dôverou, chcela by som sa ho opýtať a chcela by som aj jeho interpretáciu len jednej kratučkej časti tohto dokumentu: „Únia prispieva k vyššej úrovni zamestnanosti povzbudzovaním a podporou spolupráce medzi členskými štátmi, a ak je to potrebné, aj dopĺňaním ich činností.“ Čo to je?

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Pán predseda, vaše vystúpenie sa mi istým spôsobom páčilo, bolo koncipované ako vystúpenie politika, ktorý má v „merku“ konzervatívne hodnoty. Samozrejme, vsadili ste na tri základné morálne hodnoty, t. j. demokracia, kresťanstvo a úprimnosť. Kiež by vaša politická strana sa týchto tradičných hodnôt aj v reálnej politike nielen smerom k Európskej únii, ale aj dovnútra Slovenskej republiky držala.

    Na jednej strane hovoríte o tom, že Únia s nami nehrá úprimnú hru, ale nemyslím si, že by politika Kresťanskodemokratického hnutia bola úprimná vo vzťahu k Únii. Veď máte svojho komisára a svojich poslancov v Európskej únii. Na druhej strane je tu obava o zvrchovanosť Slovenskej republiky a jej ústavu, ale Kresťanskodemokratické hnutie ústavu ani zvrchovanosť Slovenskej republiky nepodporilo v jej začiatkoch, a napriek tomu vaši ministri a poslanci sa v jej inštitúciách celkom dobre cítia. Na dôvažok, aj v programe tejto schôdze ste navrhli zrušiť amnestie, čo by bol celosvetový nonsens, pretože nič také sa ešte vo svete neudialo, a ním chcete porušiť aj čl. 133 Ústavy Slovenskej republiky, teda chcete konať protiústavne a narúšať demokratický a ústavný systém Slovenskej republiky. Tak kde je tá úprimnosť a kresťanská...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Paška. Pripraví sa pán poslanec Ševc.

  • Vážený pán predseda, vedenie Národnej rady, pán premiér, vážená vláda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som na úvod povedal, že úprimne považujem za obrovskú česť, že mám možnosť byť poslancom Národnej rady Slovenskej republiky tu, na tomto mieste dnes, keď povieme „áno“, keď povieme „áno“ Zmluve o Ústave pre Európu.

    Dlho som uvažoval, aký spôsob zvoliť pri prezentácii postoja Smeru – Sociálnej demokracie a chcem vás informovať, že v nasledujúcom vystúpení sa pokúsim ozrejmiť logiku našich politických, právnych a hodnotových postojov, ktoré vyústia v dnešnom hlasovaní tým, že povieme áno.

    Smer – Sociálna demokracia venovala procesu integrácie veľa energie a chápala a chápe tento proces a kvalitu našej účasti v ňom ako strategickú úlohu správy štátu či politiky u nás vôbec. V súvislosti s prebiehajúcou diskusiou a jej výsledkami, ako aj známymi postojmi našich kolegov, predstaviteľov parlamentných strán, budem prezentovať, ako som uviedol, naše stanovisko. Sme presvedčení, že pri hľadaní stanovísk o budúcnosti Európskej únie je potrebné posudzovať najmä dve roviny, rovinu politickú a rovinu právnu. V oblasti politiky kladieme otázku, ako ďaleko je možné a vhodné zájsť s integráciou európskych štátov, a v právnej kladieme otázku, akú právnu formu zjednotená Európa bude mať?

    Vedľa reforiem inštitúcií samotných treba, samozrejme, brať na zreteľ aj legitimitu zmlúv samotných, ktorá bezprostredne reaguje na nevyhnutnosť rozširovania demokratického procesu, aj samotnú demokratizáciu Európy. Ak vyjdeme z deklarácie z Laekenu, tak proces zjednodušenia a reorganizácie zmlúv primárneho práva Únie, ktoré by v dlhodobom horizonte mohlo smerovať k prijatiu ústavného textu Únie, je procesom prirodzeným a nevyhnutným. A chcem zdôrazniť, že aj kontinuálnym a smeruje k realizácii strategických cieľov spoločenstva a reaguje na situáciu po prijatí nových členských krajín.

    Nesmieme pritom zabúdať na to, že dnešná politická Únia má svoje korene v troch rôznych spoločenstvách úplne rozdielneho charakteru. Od počiatku mala byť integrácia hospodárska základom integrácie politickej. Tento proces, ktorý je zrejmý od roku 1957, započal zlúčením dovtedajších orgánov, následne prijatím Jednotného európskeho paktu, ktorým sa zo Zhromaždenia stal Európsky parlament a nasledoval Maastricht v roku 1992, Amsterdam v roku 1997, ktoré znamenali definitívne presadenie samostatnej línie politickej integrácie. Aj preto sme jednoznačne presvedčení, že pokiaľ sa vyskytne forma spoločenstva, ktorá nie je štátom, ale plní jeho funkcie a má vlastný systém práva, môže mať ústavu v materiálnom zmysle.

    Diskusiu o tom, či jednotná Európa potrebuje ústavu, chápeme len sčasti ako priestor na ideové špekulácie, pretože dnes už niet sporu o tom, že primárne právo Európskej únie a Európskeho spoločenstva vykazuje znaky ústavného práva. Európsky súdny dvor veľakrát skonštatoval ústavný charakter zmlúv tvoriaci normatívny základ Európskeho spoločenstva. Je nesporné, že európsky integračný proces predstavuje nadštandardne zložitú sústavu, je kolbišťom rôznorodých záujmov a dotýka sa fundamentálnych otázok ústavného práva a predovšetkým suverenity, zdrojov ústavodarnej moci, legitimity národných záujmov a postavenia národného štátu, vertikálnej deľby moci a možného fungovania federalizmu.

    Za podstatné však považujeme to, že sa výrazne zmenil charakter integrácie. Hospodársky stabilizované jadro západnej Európy ako hrádza proti komunizmu, ale aj ako hrádza vlastnej nejednote či nutnosti využívať plody kooperácie a organizovaného konania už nie je dostatočným motorom spolupráce. Európska únia je ešte aj dnes formálne vecou štátov na zmluvnom základe, ale fakticky Európska únia čím ďalej, tým viac preniká do života občanov národných štátov. Nielenže im ukladá povinnosti, ale im aj garantuje práva, ktoré si môžu uplatniť pri jej orgánoch. Nie náhodou sa občan Európan stáva subjektom diania a podstatou celého diania. Aj preto je Únia založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobode, demokracii a rovnosti. Toto sú hodnoty spoločné štátom, ktoré spája pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.

    Od začiatku 90. rokov je evidentná zmena podstaty integrácie. Preto je Ústavná zmluva snahou štátov urobiť ďalší krok k vytváraniu stále užšieho zväzku medzi národmi Európy, ako to uvádza napríklad čl. 1 Zmluvy o európskej ústave. Práve nová podstata európskej integrácie naplno odhalila, že štruktúra a usporiadanie orgánov sú v rozpore s deklarovanými ašpiráciami a potvrdila nevyhnutnosť zmeniť podstatu ich existencie. Európska únia totiž v celosvetových parametroch, osobitne v hospodárskych, geopolitických či bezpečnostných súvislostiach, stojí pred riešením nesmierne zložitých celoeurópskych záujmov, kde národné kategórie, ako je kultúrna identita, štát, mena, obrana, životné prostredie, sú nedostatočné a integrovaná kapacita so synergickým efektom je zjavne výhodná a nevyhnutná. Potvrdzuje to aj relatívne, a to zdôrazňujem, relatívne klesajúci význam národných štátov, či chceme, alebo nechceme, aj čoraz častejšie sa prejavujúca neschopnosť samostatne riešiť neustále pribúdajúce kategórie správy spoločenských problémov. Dokumentujúcim príkladom je napríklad vznik novej hlavy IV tretej časti Zmluvy Európskeho spoločenstva o vízovej, azylovej, prisťahovaleckej politike, zavedenie nových foriem spolupráce v oblasti policajnej, justičnej, ako aj v oblasti vonkajších foriem posilnenia vojenskooperačných možností.

    Dámy a páni, práve z týchto dôvodov sme presvedčení, že súčasné zmluvy o Európskej únii nie sú dostatočným základom budúceho vývoja európskej integrácie. Súčasný stav, keď téza, že povinnosti občanom možno ukladať iba na základe zákonov prijatých riadne zvoleným parlamentom a subsidiárne ďalším subjektom legitimizovaným medzinárodnou zmluvou, je dávno prekonaný a čiastočne v rozpore so skutočnosťou. Zotrvanie súčasného medzinárodného právneho modelu svojou netransparentnosťou, ale aj istým deficitom demokracie ohrozuje ďalší postup integrácie. Považujem za jednoznačne pozitívne, že základnou tézou konceptu európskej ústavy je zmena legitimizačného základu Európskej únie z vôle štátov a ich reprezentácií na vôľu občanov, ktorí sa tak stanú skutočnými adresátmi integrácie.

    Dámy a páni, tento proces predsa nemusí znamenať vytváranie európskeho superštátu s negatívnymi dôsledkami. Treba si uvedomiť, že samotné pristúpenie k Európskej únii znamená zásadnú zmenu ústavného systému členského štátu. Sme uzrozumení s východiskom, že ústavný základ Únie musia tvoriť národné ústavné poriadky v spojení s úniovou ústavou, ktorá by ich preklenula, ale zároveň aj doplnila. Takto Ústava Európskej únie môže byť garantom národnej ústavy, identity a zároveň ústavnej homogenity Únie.

    Považujeme za samozrejmé, že tento proces bude spojený s dôslednejším a exaktnejším zapájaním národných parlamentov do európskeho rozhodovacieho procesu. Návrh ústavy predsa korešponduje s faktorom súčasnej primárnej identifikácie obyvateľov Európy s vlastným štátom a národným spoločenstvom. Prijatie ústavy predsa predpokladá vytvorenie priamej európskej dimenzie pôsobenia národných parlamentov a v tomto spoločnom pôsobení možno posilniť demokratickú legitimizáciu rozhodovania európskych inštitúcií.

    Vážené dámy a páni, predložený návrh európskej ústavy predstavuje nepochybne komplikovaný dokument, v mnohom kontroverzný, iste aj nevyvážený, v ktorom si žiadna politická či iná doktrína či individualizovaný občiansky alebo odborný postoj nenájde odpoveď na všetky potrebné otázky. Je veľkým kompromisom, avšak sme presvedčení, že odmietnu ho iba tí, ktorí si skutočnú integráciu neželajú. Jeho riziká totiž nemajú absolútnu či nezvratnú povahu. Zásadným spôsobom rieši kontroverzie v politickej a právnej v súčasnosti integrácie a umožňuje ďalšiu diskusiu o nastolených otázkach.

    Ak výhrady, ktoré zazneli na domácej scéne o neprimeranom ohrození národného štátu, strate národnej identity či nerešpektovaní kresťanských základov Európy v preambule, alebo o posilňovaní bruselskej byrokracie, boli myslené úprimne, tak mi dovoľte povedať, že im nerozumieme. Slovenská republika už dávno stratila mnohé atribúty nevyhnutné na realizáciu politiky národného štátu; niektoré prirodzene a akceptovateľne s logikou vývoja, avšak tie najdôležitejšie tragickým nedocenením mocensko-hospodárskych faktorov. Máme na mysli tragédiu privatizácie strategických podnikov, rezignáciu na budovanie štátnosti schopnej konkurencie, stratu nástrojov na realizáciu hospodárskej politiky, rezignáciu na tvorbu vnútorne homogénnej solidárnej spoločnosti s národnými elitami tak v hospodárskej, ako aj vedeckej oblasti s primeranou účasťou na správe štátu.

  • Dovoľte mi, dámy a páni, na záver zdôrazniť, že názory, ktoré som prezentoval, súvisia so sociálno-demokratickou orientáciou strany Smer, ktorú zastupujem. Návrh ústavy, ale ani proces integrácie, a to chcem zdôrazniť, nie je ani pravý, ani ľavý. Je jednoducho vyváženým kompromisom. A aj preto ma trochu mrzí, že je napriek tomu stále prisvojovaným fetišom a symbolom politickej nenahraditeľnosti. Nikdy som ani ja osobne, ani nikto zo Smeru – Sociálnej demokracie nerozmýšľal o inej možnej alternatíve pre Slovensko, ako je európska integrácia.

    Pred dvoma týždňami som si na podujatí pri príležitosti prvého výročia vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie vypočul stanovisko pravicového europoslanca, ktorý povedal, že jeho agendou v Európskom parlamente je boj s európskym socializmom.

    Nuž teda dovoľte, dámy a páni, aby som v závere ako našu odpoveď konštatoval, že poslanecký klub Smeru – Sociálnej demokracie dnes povie svoje „áno“ Európe a Slovensku, založenej na vyváženom hospodárskom raste. Povieme svoje „áno“ sociálnemu trhovému hospodárstvu zameranému na dosiahnutie plnej zamestnanosti a sociálny pokrok. Povieme svoje „áno“ boju proti sociálnemu vylúčeniu a diskriminácii, povieme svoje „áno“ sociálnej spravodlivosti. Poslanecký klub Smeru dnes povie „áno“ úcte k ľudskej dôstojnosti, slobode, demokracii, rovnosti, právnemu štátu a rešpektovaniu ľudských práv. Hlasovaním za tento návrh potvrdíme, dámy a páni, že o hodnotách, ktoré táto Ústavná zmluva garantuje, nielen hovoríme, ale že si ich predovšetkým ctíme a že robíme neustále všetko pre to, aby sa aj v spoločnosti napĺňali. A to všetko pre to, aby Európa už nikdy nezažila hrôzy vojny, aby prosperita nebola výsadou silných tohto globálneho sveta, aby solidarita bola prítomná v každom politickom a občianskom akte a aby sa občianske práva stali každodennou samozrejmosťou.

  • Dámy a páni, poslanecký klub Smer – Sociálna demokracia povie dnes „áno“.

    Ďakujem pekne.

  • V rozprave bude pokračovať predseda poslaneckého klubu a predseda Komunistickej strany Slovenska pán Ševc.

  • Vážený pán podpredseda, vážený pán predseda vlády, vážená vláda, kolegovia, kolegyne, aj iné zamyslenie dovoľte mi povedať než to, čo sme počuli tu doteraz, pričom akceptujem všetko to, čo bolo v prospech zmluvy urobené na Slovensku, počnúc Konventom, diskusiami a rôznymi stretnutiami. Vychádzam z predpokladu, že nikto z nás nepochybuje, že ratifikácia európskej ústavy, teda vyslovenie súhlasu so Zmluvou o Ústave pre Európu, rozhodujúcim spôsobom ovplyvní náš život a život generácií, ktoré prídu po nás na desiatky rokov, a možnože celé stáročia. Preto k nej chceme pristupovať maximálne zodpovedne, kompetentne, s rozmyslom a rozvahou. Sme za to, aby Európska únia mala pravidlá. Predsa v každej rodine existujú dohody a mantinely a bolo by zlé, keby ich nemala aj Európska únia.

    Po dôkladnom oboznámení sa s celým návrhom vzniká obrovské množstvo otázok o našej budúcnosti, ako aj o celom rade postulátov a formulácií v samotnom návrhu. Zmluva obsahuje významný prenos právomocí z národných štátov na Európsku úniu. Články I-13 (oblasť výlučnej právomoci) a I-14 (oblasť spoločnej právomoci) sú toho zreteľným dôkazom. Suverenita členských štátov by sa prakticky obmedzila na oblasť zdravotníctva, školstva, kultúry a komunálnych sfér. Oba články umožňujú vnútorné zásahy do politického i ekonomického národného systému. Pomimo zníženia ich suverenity posilňuje nezvratnú centralizáciu rozhodovania do Bruselu a posúva ho do roviny rôznych foriem väčšinového súhlasu.

    Práve pri tomto si kladieme otázku, aká bude mladá Slovenská republika o ďalších 12 rokov?

    Ak nám ide o Slovensko, tak poďme, zamyslime sa, čo sme schopní preň urobiť a čo môžeme aj vybojovať. Malým a stredným štátom zmluva uberá, zatiaľ čo veľkým pridáva, mení spôsob hlasovania v Európskej rade nahradením tzv. vážených hlasov, teda populačnými princípmi.

    KSS po dôkladnom rozbore znenia navrhovanej Ústavnej zmluvy je toho názoru, že Zmluva zakladajúca Ústavu pre Európu

    1. presadzuje neoliberálnu politiku, t. j. privatizáciu, dereguláciu cien, obmedzovanie úlohy štátu i sociálnej oblasti. Táto politika je súčasťou navrhovanej ústavy. Jej realizácia má byť zabezpečená eurom, pokynmi, zákonmi a malými skupinami nadnárodných politikov, rozsiahlou byrokraciou Európskej komisie bez akejkoľvek demokratickej kontroly. Ratifikácia tejto zmluvy vytvára ústavnú bariéru, osobitne pokiaľ ide o právo národov na výber vlastnej cesty, sociálno-ekonomického rozvoja a politicko-spoločenského usporiadania nielen teraz, ale aj v budúcnosti, i keď sa hovorí, že štát môže z tohto spolku, zväzku, vystúpiť;

    2. zmluva slúži k ústavnému posilňovaniu usporiadania Európskej únie podľa kapitalistického poňatia integrácie a neprináša žiadne podstatné zlepšenie pre väčšinu obyvateľov členských krajín a už vôbec nie ostatných obyvateľov Európy.

    Zmluva otvára cestu k militarizácii Európskej únie a vojenskej agresii i mimo štátov Európskej únie, a to pod zámienkou nebezpečenstva globálneho terorizmu. Nie je náhodou rozširovanie NATO paralelné s rozširovaním Európskej únie. V rozhodovacom procese o použití vojenskej sily má rozhodujúce slovo Európska rada a Rada ministrov. Európsky parlament je iba konzultant.

    Zmluva stanovuje pre činnosť politických strán neprijateľný rámec, v rámci ktorého by mali pôsobiť. Umožňuje totiž ovplyvňovať politiku a činnosť politických strán na európskej úrovni prostredníctvom pravidiel týkajúcich sa financovania týchto strán.

    Zmluva dáva Európskej centrálnej banke veľkú moc k presadzovaniu monetárnej politiky prostredníctvom ovplyvňovania objemu peňazí na trhu, k udržiavaniu inflácií v určitých rozmedziach bez ohľadu na potrebu ekonomického rozvoja, osobitne v malých krajinách.

    Európska ústava sa sama pokladá za ústavu ako takú v štátno-právnom zmysle so všetkými príslušnými vlastnosťami. Kto to nevidí, zrejme asi nechce vidieť. Ide do istej miery o superústavu, ktorá si robí nárok na najvyšší stupeň v hierarchii v európskej sústave platného práva, a to i proti národnému základnému zákonu a jeho princípom. Kým táto ústava prisudzuje základnému zákonu pri najlepšom prípade pozíciu tretej triedy a nahradzuje ústavný systém slobodnej štátoprávnej demokracie viac či menej byrokraticko-technokratickým systémom.

    Preto poslanci za KSS nebudú hlasovať za ratifikáciu Ústavnej zmluvy Európskej únie v predloženom znení. KSS, naši členovia a mnohí naši sympatizanti hlasovali v referende za vstup Slovenskej republiky do Európskej únie hlavne preto, lebo sme boli presvedčení, že horšie zlo pre Slovensko ako členstvo v EÚ by bola jeho izolácia, jeho zatlačenie do novodobého európskeho geta. Pritom sme dúfali, že sa situácia po vstupe ďalších desiatich členských krajín bude v Európskej únii meniť k lepšiemu, hlavne v prospech občanov. Zatiaľ nám členstvo v EÚ prinieslo hlavne falošných nádejí, zavádzajúcich mýtov a problémov. Z hľadiska občanov existujú opodstatnené a oprávnené výhrady proti ratifikácii Ústavnej zmluvy EÚ, ako je predložená. Hlavne preto, lebo dostatočne negarantuje demokratický a sociálny rozmer.

    Jedným z najdôležitejších mýtov je tvrdenie, že rozšírenie EÚ zjednotilo Európu. Nielenže ju nezjednotilo, ale sa mu postavilo do cesty ako neprekonateľná prekážka. V súčasnosti sa dotvára nová železná opona, ktorá je vierolomným porušením samotnej podstaty helsinských dohôd. Stotožňovanie rozšírenia EÚ s procesom integrácie je zavádzajúce a nebezpečné.

    EÚ od svojho vzniku bola koncipovaná predovšetkým a nadovšetko ako zjednotená Európa monopolov, bánk, veľkého kapitálu a európskej byrokracie. Tento charakter EÚ sa ďalej posilňuje v dôsledku jej rozšírenia o desať nových členov a predloženou Ústavnou zmluvou. Ratifikácia Ústavnej zmluvy EÚ bude podstatným a nezvratným krokom v premene Európskej únie na svojrázny európsky superštátny útvar. V dôsledku tejto premeny EÚ podstatne vzrastie úloha byrokracie na úkor členských štátov, ich národov a občanov. Navyše sme presvedčení, že ratifikácia Ústavnej zmluvy je predčasná a obsahuje v sebe mnohé nebezpečenstvo. Len ďalší vývoj môže ukázať, akým smerom by sa mala uberať Európska únia, aby bola ku prospechu národov a občanov jej členských štátov. Mali by sme sa usilovať, aby ekonomická a politická integrácia bola doplnená sociálnou úniou založenou na princípe solidarity. Žiaľ, zatiaľ najviditeľnejším prístupom EÚ k novým členom a ich občanom sú nezmyselné obmedzenia, príkazy a zákazy. Koľko máme vyrábať, koľko hektárov obsiať, či máme vyrábať rum, bryndzu a tak ďalej atď. Toto obyčajných ľudí zaujíma. Nie akademická diskusia.

    V novembri 1989 a po ňom sa na všetky spôsoby dehonestovalo plánovanie ako príčina potreby zámeny socializmu kapitalizmom. Keď sa človek dnes zamyslí nad dirigizmom a ekonomickým diktátom Európskej únie, až sa vlasy na hlave ježia – a budú sa nám ešte oveľa viac.

    Sme toho názoru, že o Ústavnej zmluve EÚ by malo rozhodnúť referendum, tak ako je to vo väčšine iných demokratických členských štátov. Musíme vyjadriť hlboké poľutovanie, že sa tak nestalo. Prečo? Azda z obavy, že by občania Ústavnej zmluve povedali nie? Azda nie. Veď médiá sústavne prinášajú informácie o výsledkoch z prieskumov verejnej mienky, podľa ktorých údajne občania Slovenska najviac podporujú ratifikáciu Ústavnej zmluvy zo všetkých členských štátov Európskej únie. Alebo, ako sa hovorí, istota je istota. Možno aj to.

    Hlavná príčina je asi niekde inde, v tom najpodstatnejšom, čo je dnes charakteristické pre našu politickú scénu, jej kultúru a etiku – v neúcte k občanom. Politika na Slovensku dnes potrebuje občana len na jednorazové použitie za štyri roky vo voľbách na získanie legitimácie na vládnutie. Mali by sa nad tým zamyslieť aj pri tejto príležitosti tak občania, ako každý politik, v ktorom zostala aspoň štipka poctivosti pre túto hru.

    Niekto by sa mohol opýtať, prečo komunisti prichádzajú s referendom až teraz? Odpoveď je jednoduchá: Preto, lebo máme skúsenosť, že ak niečo v tomto parlamente nenavrhne vládna koalícia, z princípu je nepriechodné. To je tiež jeden z veľkých vynálezov a vkladov pre obohatenie demokracie vo svete. A my sme mali skutočne, aj máme, nie propagačný záujem o ratifikáciu Ústavnej zmluvy Európskej únie občanmi, keď je pre občana. Vyjadrila by sa tým nielen úcta k nositeľom originálnych právomocí v štáte, ale aj to, že si tento parlament uvedomuje svoju pominuteľnosť v porovnaní s tým aktom, ako je ratifikácia Ústavnej zmluvy EÚ, ktorá predurčí budúci život nášho národa a štátu.

    Podľa nášho názoru vôbec nie je dôvod ponáhľať sa s ratifikáciou. Vláda započala diskusiu o jej účelnosti. Treba vo vysvetľovaní obsahu pokračovať. Preto navrhujem, aby sme ratifikáciu Zmluvy zakladajúcu Ústavu pre Európu neuskutočnili dnes.

    V tomto duchu predkladám procedurálny návrh – neprerokúvať obsah zmluvy a vrátiť ho vláde s cieľom vysvetľovania, lepšej kampane. Iba dnes, ako viete, sa začína distribúcia letákov do domácností a my sa dnes ponáhľame s jej ratifikáciou. Ľudia to nepochopia.

    Ďakujem.

  • S faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Banáš.

  • Dnes mám nejakú náladu na faktické. Len chcem povedať, že je príznačné, že najpesimistickejší vo vzťahu k Únii sú ľavica, Komunistická strana a pravica konzervatívci. Pre jedných je Únia príliš socialistická, pre druhých je príliš kapitalistická. Možno to trochu odľahčím, ale pripomína mi to troška situáciu v Škótsku, tam údajne poklesol predaj chladničiek, lebo Škóti sa hádajú o tom, že keď sa tá chladnička zatvorí, či vo vnútri svieti svetlo alebo či je tam tma. A debatujú o tom, či tie klobásy sú osvetlené, alebo tmavé.

    Mne to pripadá, že my si sami zabúchavame, tieto názory, dvere do tej chladničky, do tej Únie. Tá ústava je predsa inštrument, ktorý nám ide otvoriť dvere síce do istého neznáma, ale mám pocit a hlboké presvedčenie, že by sme sa mali postaviť troška s väčšou občianskou odvahou k tomuto, pretože ak tam vôbec nevstúpime, lebo jednoducho treba povedať, že ak sa zmluva neschváli, a to platí teraz aj na referendá vo Francúzsku a v ďalších krajinách, bude to veľmi vážny dôsledok pre Úniu. A nemyslím si, že by Slovenská republika mala byť medzi tými krajinami, ktoré budú figurovať na zozname tých, ktorí ústavu neschválili.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, o slovo požiadal predseda vlády Slovenskej republiky pán Mikuláš Dzurinda, v súlade s rokovacím poriadkom má prednosť v poradí rečníkov.

    Nech sa páči, pán predseda vlády.

  • Reakcie z pléna.

  • Ospravedlňujem sa, ale v čase, keď som, pán predseda, nehnevajte sa, prosím vás, v čase, keď som čítal faktické poznámky, tak nebol Ďaďo. Prepáčte, musím dodržať rokovací poriadok. S faktickými poznámkami ešte pán Ďaďo, potom s reakciou pán... Končím prihlášky k faktickým poznámkam a potom pán Ševc s reakciou a potom vystúpi predseda vlády. Ospravedlňujem sa, pán predseda.

  • Ďakujem pekne, pán podpredseda. Kolegyne, kolegovia, odzneli dva rozdielne názory oproti tej väčšine, ktorá tu dnes odznie. Ak som sa prihlásil s faktickou poznámkou, tak je to reagencia i na môjho kolegu z toho dôvodu, že mnohí a možno aj tie ďalšie vystúpenia budú viesť tým, že sa tu začneme klasifikovať a nálepkovať.

    Už sme tu predsedu parlamentu niektorí nazvali, že je odporca Európskej únie. Ak by sme chceli tento názor prijať i názor ten, ktorý azda odznie smerom k nášmu predsedovi, tak potom platí rovnako to, že ten, kto hovorí takýto názor, tak je odporca demokracie, pretože každý z nás má právo povedať si svoj názor. O tom je plénum Národnej rady a tu by sme si mali uvedomiť túto skutočnosť.

    Ak si dnes niekto z nás neuvedomuje niektoré veci alebo má iný názor, tak nie je to to, čo by malo znamenať, že je odporca EÚ. V parlamente bola jednoznačne dohoda o tom, že všetky strany podporujú vstup Slovenskej republiky do Európskej únie. Ak sa nám nepáči na európskej zmluve niečo a to tu tlmočíme, tak to nie je preto, že sme odporcovia Európskej únie, ale preto, že sa obávame toho, aby azda o niekoľko rokov nemuselo znova v Európe prísť k tomu, že tu budú národy bojovať za právo národov na sebaurčenie.

    Ďakujem.

  • S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Ševc.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán kolega Banáš, ja môžem len súhlasiť s tým rozdielom, že ak sa niekto z histórie poučil, tak sme sa poučili my, nie vy. Žiaľ, že ty ešte z tej histórie sa nechceš poučiť. Liezť z jedného chomúta do druhého, a pritom si neuvedomiť, prečo to robím, je príliš smelé a z tvojej strany asi rozhodujúce, preto chodíš zo strany do strany. Ďakujem.

  • Teraz vystúpi predseda vlády Slovenskej republiky pán Mikuláš Dzurinda. Nech sa páči, pán premiér.

  • Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, myslím, že takou základnou otázkou, keď rokujeme o európskej Ústavnej zmluve alebo o návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu, je také zamyslenie sa, aká je to vlastne téma? Či je to otázka právna alebo či je to otázka technická, otázka administratívna. Samozrejme, tá kľúčová odpoveď je, že je to otázka zásadná, teda otázka politická. Je to otázka, či znovuzjednotená Európa je schopná prácu, ktorú začala, aj dokončiť.

    Napríklad: Na začiatku vládla v Európe zhoda, že potrebujeme základný dokument – zmluvu. Zmluvu, ktorá zhrnie základné zásady vnútornej spolupráce a navrhne niektoré zásady nové. Zásady, ktoré umožnia efektívnu spoluprácu. Žijeme v spoločnej rodine dnes už 25 štátov. A myslím si, že dá sa pochopiť, že isté pravidlá, zásady takého spolužitia treba dať na papier, treba dať alebo zhrnúť, lepšie povedané, do základného dokumentu.

    Najprv vznikol Európsky konvent, aj Slovensko malo v ňom svoje zastúpenie. Potom vznikli konventy národné. Prebehol zložitý proces negociácií a na stole je dokument, na ktorom sa vedelo zhodnúť 25 vlád krajín Európskej únie.

    Sme teda vo finále a stojíme v každej členskej krajine pred zásadnou otázkou. Je znovuzjednotená Európa schopná prácu, ktorú začala, aj dokončiť? Je znovuzjednotená Európa schopná efektívne spolupracovať, aby čelila konkurenčným tlakom iných? Je znovuzjednotená Európa schopná efektívne spolupracovať, aby čelila medzinárodnému terorizmu? Je znovuzjednotená Európa schopná si aj vnútorne konkurovať, aby posilňovala svoju konkurencieschopnosť? Je znovuzjednotená Európa schopná efektívne spolurozhodovať, spolupracovať, spoločne konať?

    Ja si myslím, že by bolo dobré pre Slovensko, aj pre našu, podčiarkujem, našu Európu, ak by sme tieto otázky vedeli zodpovedať kladne. A kladná odpoveď, to je ratifikácia európskej Ústavnej zmluvy vo všetkých 25 členských štátoch Európskej únie. Myslím, že túto zmluvu by sme mali ratifikovať aj preto, že zohľadňuje niekoľko dôležitých metód a princípov. Predovšetkým princíp subsidiarity, princíp solidarity a princíp pozitívnej diskriminácie. Pozitívnej diskriminácie menších. Myslím, že rozhodovací spôsob navrhnutý v zmluve umožní, aby sme v znovuzjednotenej Európe spolupracovali všade tam, kde je to dobré a výhodné pre všetkých. Aj pre Slovákov, aj pre občanov Európskej únie. A zároveň aby sme si konkurovali všade tam, kde je to opäť výhodné pre všetkých, aj pre Slovákov, aj pre občanov Európskej únie. V európskej Ústavnej zmluve sú dôsledne chránené a rešpektované základné ľudské práva, ale aj národná a kultúrna identita.

    Niekoľko poznámok k solidarite. Pán poslanec Ondriaš, povedali ste, že vám chýba prvok solidarity v Európe, že vidíte v nej iba neduhy, byrokraciu. Nuž vlani, chcem vám povedať, pán poslanec Ondriaš, bola čistá pozícia Slovenska voči európskym fondom plus vyše 10 miliárd slovenských korún. Chcem vám povedať, pán poslanec Ondriaš, že vidím, pardon, pán poslanec Ševc, že vidím stále väčší počet našich miest a obcí, ktoré sa zveľaďujú aj vďaka princípu solidarity v Európskej únii. Pán poslanec Ševc, vďaka princípu solidarity sa presadili napríklad dva čerstvé veľké projekty na východnom Slovensku, povodie Torysy, povodie Tople, jedno, dve mestá, 14 obcí, druhý 6 miest a 40 obcí, dohromady 250-tisíc obyvateľov, dohromady 4,5 mld. Sk. Aby mali títo ľudia zdravú vodu, aby boli tieto mestá, obce kanalizované, aby boli čističky odpadových vôd. Pán poslanec Ševc, toto je v praxi princíp solidarity v Európskej únii. A zrejme aj preto dnes 83 % občanov Slovenskej republiky súhlasí so začlenením Slovenska do Európskej únie. A to sú fakty, ktoré vyvracajú aj demagógiu, aj pesimizmus. Dovolím si vyhlásiť, že toto sú atribúty hovoriace jednoznačne aj v prospech ratifikácie európskej Ústavnej zmluvy.

    Samozrejme, chápem aj niektoré výhrady a obavy vyslovované v súvislosti s ratifikáciou európskej Ústavnej zmluvy. Sám vidím v znovuzjednotenej Európe viacero problémov. Vidím aj bujnejúcu byrokraciu, aj komplikovanú administratívu, napríklad pri čerpaní zmienených fondov, vidím aj sklon tu a tam nedodržiavať pravidlá, vidím aj egoizmus a vidím neraz aj prejavy nacionalizmu. Ale som si istý, že text, ktorý bude ideálny pre každého, sa jednoducho napísať nedá. A tiež som si istý, že mnohé z rizík a obáv netreba spájať s textom európskej Ústavnej zmluvy, ale skôr s konkrétnou pretrvávajúcou praxou. A túto prax treba, pochopiteľne, meniť, ovplyvňovať aj naším aktívnym pôsobením. Európska únia nie je nič, čo stojí nad nami alebo proti nám. Európska únia, to sme dnes aj my.

    Kľúčové slovo, ktoré sa mi v kontexte schvaľovania Ústavnej zmluvy žiada povedať, je slovo zodpovednosť. Nechcem byť ani patetický, ani dramatizovať, chcem iba konštatovať, že aj v tejto chvíli nesieme spoluzodpovednosť za to, ako sa Slovenská republika postaví k tomuto dokumentu, ale aj k znovuzjednotenej Európe. Je to zodpovednosť primeraná významu Ústavnej zmluvy, s ktorou máte vysloviť súhlas, panie poslankyne, páni poslanci. Je to zodpovednosť primeraná rozsahu terajšej a budúcej európskej integrácie, na ktorej sa ako plnoprávni členovia máme možnosť dnes už viac ako jeden rok podieľať a spoluvytvárať ju.

    A na koniec – a to je podľa môjho názoru najdôležitejšie – je to zodpovednosť, ktorou nás poverili občania našej vlasti. Boli to občania, ktorí vo voľbách v roku 2002 rozhodným hlasom povedali, ako a v ktorých inštitúciách si predstavujú budúcnosť svojej krajiny. A boli to občania, ktorí v referende povedali svoje áno vstupu Slovenska do Európskej únie.

    Zoči-voči tejto zodpovednosti sme boli v čase po podpise Ústavnej zmluvy konfrontovaní s hlasmi, ktoré naliehali a naliehajú aj dnes, že s touto ústavnou zodpovednosťou treba naložiť ináč a inde než v Národnej rade Slovenskej republiky. Jedni navrhujú odklad, iní vrátenie, iní zase referendum. Hovoria, že to nemôže byť vaša zodpovednosť, že existuje aj ľahšia cesta, že stačí túto zodpovednosť povedzme presunúť na občanov. Že referendum o Ústavnej zmluve je nielen politicky, ale aj právne nevyhnutné. Nechcem a nebudem opakovať rozsiahlu argumentáciu, prečo si myslím, že to tak nie je.

    To zásadné, čo chcem povedať, je, že zodpovednosti, ktorú nám pridelili občania Slovenskej republiky, sa nemôžeme zbaviť. Nemôžeme od nej utiecť ani ju vymeniť alebo pozmeniť. Vláda Slovenskej republiky postupovala v tomto duchu, súc si vedomá vlastnej zodpovednosti, ale aj zodpovednosti Národnej rady Slovenskej republiky a jej poslancov.

    Predkladáme Ústavnú zmluvu na schválenie vám, panie poslankyne, páni poslanci, sme presvedčení, že konáme v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej záujmami, že konáme zodpovedne. A sme presvedčení, že ani vy sa vlastnej ústavnej zodpovednosti zbaviť nemienite.

    Mnohí komentátori, ktorí sledujú vývoj v Európe, sa nazdávajú, že v niektorých krajinách, ktoré sa rozhodli vyhlásiť referendum, existuje riziko, že referendá budú prejavom zásadného politického postoja verejnosti nie k podstate a obsahu Ústavnej zmluvy, ale k vláde. K jej programu a politike. Alebo aj k niektorým aktuálnym citlivým politickým európskym otázkam, ja neviem pozvaniu Turecka začať rokovať o jeho začlenení do Európskej únie.

    My sme neuvažovali o vyhlásení referenda nie preto, že by sme sa obávali takýchto rizík. Rozhodli sme sa, že nepotrebujeme využívať referendum o Ústavnej zmluve na preverenie politickej podpory vlády. Ak by vláda alebo Národná rada považovali za potrebné spýtať sa voličov na názor na ich politiku, myslím, že by tak urobili priamočiaro parlamentnými voľbami, ale na to, myslím si, nie je to potrebné, myslím, že parlamentné voľby nie sú potrebné na to, aby sme ratifikovali medzinárodnú zmluvu.

    To druhé, čo chcem zdôrazniť, je, že občania od nás očakávajú priamočiaru a zrozumiteľnú politiku a postoje. Programy, politické ciele a nástroje vlády a opozície sú odlišné. A tak to má v slobodnej súťaži myšlienok aj byť. Svoju úlohu má vláda, svoju úlohu má opozícia. Ale tam, kde sa táto politika dotýka zásadných záujmov štátu, tam od nás občania oprávnene žiadajú širší konsenzus, širšiu dohodu. Myslím, že zásadné otázky spojené s členstvom Slovenska v Európskej únii by mali byť oblasťou takejto širšej zásadnej zhody, konsenzu, ktorý nestiera rozdiel medzi vládou a opozíciou, ale ktorý vyrastá z potreby spoločného presadenia niečoho, čo presahuje domácu politiku.

    Hnutie za demokratické Slovensko pred referendom o vstupe Slovenska do Európskej únie zreteľne demonštrovalo uvedomenie si potreby takéhoto širšieho konsenzu. A rovnaký postoj avizovalo aj pred dnešným rokovaním. Navyše stanoviská, ktoré pred dnešným dňom k téme schválenia Ústavnej zmluvy prezentovala ďalšia opozičná strana Smer, ale pred chvíľou aj predseda zahraničného výboru pán Paška, svedčia o rovnakom postoji. Vážim si a oceňujem podporu na postup pri ratifikácii Ústavnej zmluvy a takýto postoj oboch opozičných strán a verím, že sa prejaví aj v dnešnom hlasovaní poslancov Národnej rady.

    Panie poslankyne, páni poslanci, ratifikácia európskej Ústavnej zmluvy je v záujme Slovenska, je v záujme Európy. Nechcem obísť ani to, že v týchto časoch sme svedkami aj rôzneho strašenia v politike a niekedy sa mi zdá, že aj extrémnych názorov. A je to nielen na Slovensku. Chcem však povedať za seba, že si myslím, že pesimizmus ani nejaké strašenie nie je namieste. Ani voči Európskej únii, ani voči postaveniu Slovenska v Európskej únii. Aj čo sa týka európskej Ústavnej zmluvy, presadili sme viacero zásadných vecí. Presadili sme, že máme svojho komisára, aj keď do roku 2014, ale treba povedať, že aj po roku 2014, keď budú dve tretiny komisárov, všetky krajiny budú v rovnocennom postavení a ich delegáti na komisárov budú jednoducho rotovať. Presadili sme to, aby sme mohli naďalej robiť suverénnu, zvrchovanú daňovú a sociálnu politiku. Aby sme si ponechali nástroje, pomocou ktorých budeme dobiehať najlepších v Európe. Aj preto niektorí veľkí, starší nervózne hovoria o sociálnom dumpingu. Zazneli neuvážené slová zo strán niektorých starších a väčších, že treba týmto novým, ktorí sa doťahujú, škrtiť fondy. Zabránili sme jednému aj druhému. A máme silu na to, aby sme takýmto tendenciám bránili.

    Presadili alebo, ak chcete, spolupresadili sme za predsedu Európskej komisie pána Barrosa, bývalého premiéra krajiny, ktorá nám je veľmi blízka. Aj veľkosťou, aj stavom ekonomiky, ak chcete, úrovňou života alebo životnou úrovňou v krajine. Presadil sa náš návrh, za akých podmienok začať rokovania o začlenení Turecka do Európskej únie. Bol to náš návrh, že základnou premisou tohto pozvania musí byť otvorený koniec. Žiadna záruka automatického úspešného zavŕšenia tohto negociačného procesu. Bránime daňovému dirigizmu, bránime rečiam o sociálnom dumpingu, ale presadili sme napríklad to, aby sa vážne začalo rokovať s Chorvátskom. A otvorene poviem, že sme dlho boli jediní, my Slováci, náš veľvyslanec, náš minister zahraničných vecí, ktorí nástojčivo túto tému presadzovali. A dnes už sa mi zdá, že nás je v Európe väčšina. A koniec koncov bol to aj náš návrh, aby sa vytvorila špeciálna formácia, ktorá bude posudzovať mieru spolupráce Chorvátska s Medzinárodným súdnym tribunálom.

    Toto sú konkrétne argumenty, ktoré hovoria, že sa vieme v Európe presadzovať, že sa dokážeme v Európe presadiť, že Európa je aj naša.

    Tretie, čo chcem povedať, je, že Ústavná zmluva je nástrojom, nie je cieľom nášho úsilia. Je rámcom, v ktorom sa má spolupráca členských krajín rozšírenej Európskej únie pohybovať. Pravdou je aj to, že nie všetko, čo sme chceli, sa nám Slovensku, ale aj iným krajinám v texte Ústavnej zmluvy podarilo presadiť, ale aj o tomto je – trúfam si povedať – podstata spolupráce v Európskej únii. Nie je to o dokonalých zmluvách, je skôr o bazálnej a každodennej vôli napĺňať rámec, na ktorom sa v spoločnom záujme dokážeme dohodnúť. Je to presne o tom, o čom pred 55 rokmi 9. mája 1950 písal vo svojej deklarácii Robert Schuman: „Európu neurobíme na jeden pokus alebo podľa jedného plánu, bude vystavená cez konkrétne výsledky, ktoré najskôr vytvárajú faktickú solidaritu.“ Ja sa nazdávam, že Ústavná zmluva je vykročením práve k takýmto výsledkom, ako o nich hovoril Schuman. Aj preto európsku Ústavnú zmluvu veľmi mohutne podporil Európsky parlament.

    Chcem vám pripomenúť, panie poslankyne a páni poslanci, že európsku Ústavnú zmluvu veľmi razantne a v drvivej väčšine podporili obe najväčšie frakcie v Európskom parlamente. Drvivo ju podporuje aj Európska ľudová strana a aj socialistické strany v Európskom parlamente.

    To posledné, panie poslankyne, páni poslanci, čo by som chcel dnes povedať, je to, že by sme nemali zabúdať, čo bolo a zostalo alfou a omegou Európskej únie. Práve v týchto dňoch sa mi to žiada pripomenúť. V nedeľu sme spomínali alebo sme si pripomenuli 60. výročie víťazstva nad fašizmom, ukončenia 2. svetovej vojny. Utrpenie, ktoré vojna priniesla, bolo však aj popudom, impulzom k presvedčeniu, že jedinou cestou, po ktorej môže dlhodobo kráčať Európa, oslobodená od hrôz vojny, chvalabohu, aj od hrôz komunizmu, je vzájomná spolupráca. Schválenie Ústavnej zmluvy je pokračovaním takejto cesty, takejto spolupráce. Spolupráce, ktorej výsledkom je bezpečnosť a prosperita našich občanov a krajín, pokoj.

    Dovoľte mi preto, panie poslankyne a páni poslanci, aby som vás celkom na záver požiadal o podporu Ústavnej zmluvy ako pokračovania takejto spolupráce.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • S faktickými poznámkami sa prihlásili pán poslanec Ondriaš, pán poslanec Hopta. Končím možnosť podania prihlášok s faktickými poznámkami.

    Prosím mikrofón pre pána poslanca Ondriaša.

  • Ďakujem za slovo. Pán premiér, pretože ste ma oslovili v kontexte o fondoch z Európskej únie, pokladám za povinnosť vám odpovedať.

    Paradoxne, i napriek fondom z Európskej únie úroveň poľnohospodárstva na Slovensku je asi v roku 1960. Dotácie do poľnohospodárstva v súčasnosti z fondov Európskej únie a z vašej vlády nedosahujú ani polovicu v stálych cenách, ktoré tam prichádzali za socializmu. Podobne aj úroveň stavebníctva v súčasnosti i napriek fondom z Európskej únie je asi v roku 1970 – 1980.

    Dotácie do chudobných regiónov Slovenska sú oveľa menšie ako za socializmu a výsledok toho je, že rozdiel v regiónoch je oveľa väčší ako za socializmu.

    Posledná poznámka. V súčasnosti pracovníci Slovenska na Slovensku v podnikoch Európskej únie dostávajú plat asi 20 % a 80 % platu odovzdávajú do Európskej únie. V súčasnosti stačí 15-tisíc takých slovenských pracovníkov, aby vrátili všetko to, čo z Európskej únie dostaneme vo forme fondov. Koľko je takýchto pracovníkov? Samozrejme viac.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predseda vlády, vypočul som si so záujmom obidve vystúpenia dvoch z troch našich najvyšších ústavných činiteľov a musím povedať, že som do značnej miery zmätený. Zmätený z toho, že dvaja najvyšší ústavní činitelia Slovenskej republiky, ktorí reprezentujú Slovenskú republiku aj navonok, tu predložili svoje vystúpenia, ktoré sú veľmi a veľmi odlišné. Myslím si, že to nerobí dobré svetlo ani pre Slovenskú republiku.

    Zmätený som aj z toho, že ste v podstate dvaja kresťanskí demokrati a vnímate tú zmluvu každý po svojom. Kladiem si otázku, čo na to majú povedať občania Slovenskej republiky, z ktorých ani mnohí možno nevedia, že nejaká Ústavná zmluva sa dnes prijíma, nehovorím už ani o obsahu.

    Čiže ja tu vidím jednu veľkú rezervu v tom, pán predseda vlády, pán predseda Národnej rady, že sme ako obidve inštitúcie, ako vláda i Národná rada, urobili dosť veľmi málo pre to, aby občania Slovenskej republiky vedeli oveľa viac o obsahu tejto zmluvy. Veľmi málo urobili aj naše médiá a veľmi málo urobili aj zodpovední pracovníci našich rezortov.

    Pán predseda vlády tu spomenul aj oslavy 60. výročia oslobodenia alebo porážky nad fašizmom. Aj keď to s tým nesúvisí, chcem vám povedať, pán predseda vlády, že si myslím, že 7,5 mil. korún vynaložených na tieto oslavy v porovnaní s 300 mil. korún na stretnutie pána Busha i pána Putina bolo akýmsi pľuvnutím do tváre ešte žijúcim odbojárom a namyslím si, že tieto oslavy boli dôstojné.

    Ďakujem.

  • V reakcii na faktické poznámky vystúpi teraz pán predseda vlády. Prosím, zapnite mikrofón na mieste.

  • Len veľmi stručne. Pán poslanec Ondriaš, prepáčte, ja som sa pomýlil, keď som vás oslovil. Pomýlil som sa v otázke a vy ste sa na revanš pomýlili v odpovedi.

  • Budeme pokračovať v rozprave. Teraz vystúpi za klub SMK pán Gyula Bárdos.

    Gy. Bárdos, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán premiér, členovia vlády, milé kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, ctení hostia, dovoľte mi, aby som sa vyjadril k zásadnému materiálu, a to k Zmluve o Ústave pre Európu za poslanecký klub Strany maďarskej koalície – Magyar Koalíció Pártja.

    Na rôznych stretnutiach a fórach s občanmi, ale aj s odborníkmi či s politikmi som si vypočul v posledných týždňoch množstvo otázok a poznámok ohľadne Zmluvy o Ústave pre Európu. Priznám sa, najviac ma prekvapili odborníci z ekonomických a právnických kruhov, ale aj niektorí sociológovia alebo politológovia, keď hovorili o centralizácii Európskej únie, o novom superštáte, o zoslabení demokracie, keďže podľa nich občania Európskej únie budú mať ešte menší vplyv na výkon moci, ba dokonca odzneli aj názory o strate národnej identity a štátnej suverenity po prijatí zmluvy. Vypočul som si aj názory o socialistickej Európe, zároveň o neoliberálnom ústavnom prevrate, ako aj o proticirkevnej nálade Únie. Musím však povedať, že som bol prekvapený niekedy aj veľmi nemilo. Podľa môjho názoru každý súdny človek vie, že každá zmluva je výsledkom kompromisu. A kompromis podľa Slovníka slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied je dohoda na základe vzájomných ústupkov.

    Zmluvu o Ústave pre Európu pripravili sociálni a kresťanskí demokrati, liberáli a národniari, komunisti a zelení, pričom všetky spomenuté a nespomínané ideologické zoskupenia reprezentovali 25 štátov. Toľko názorov a záujmov bolo treba zohľadniť, z toľkých pozícií bolo treba vzájomne ustúpiť, aby sa dosiahol kompromis, to znamená výsledný efekt. Podľa môjho názoru pri hodnotení zmluvy alebo, ľudovo povedané, euroústavy musíme vychádzať z tohto faktu, ak chceme v rámci ratifikačného procesu dospieť k realistickému a zmysluplnému výsledku – a to je ratifikácia Zmluvy o Ústave pre Európu. Aspoň tak si to myslíme my poslanci Strany maďarskej koalície, v mene ktorých ubezpečujem Národnú radu Slovenskej republiky a občanov Slovenskej republiky, že v záverečnom hlasovaní poslanci Strany maďarskej koalície budú hlasovať za prijatie Zmluvy o Ústave pre Európu.

    Nemyslíme si totiž, že zmluva vytvára nový superštát, kde je ohrozená identita národov a suverenita štátov. Podľa nás opak je pravdou, o čom svedčí napríklad samotný fakt, že hovoríme o zmluve suverénnych štátov, a tiež to, že každý člen Únie musí ratifikovať zmluvu. Nezabudnime ani na to, že v zmluve oproti terajšiemu stavu je vyváženejší vzťah medzi Európskou komisiou, Európskou radou a Európskym parlamentom, pričom v posledných menovaných dvoch inštitúciách sú vytvorené všetky možnosti na prezentáciu štátnych záujmov.

    Rád by som pripomenul tiež to, že zmluva dáva nové možnosti národným parlamentom na kontrolu Európskej rady, resp. Rady ministrov, čo tiež svedčí o tom, že nejde o superštát, ale o Úniu, v ktorej nie je ohrozená suverenita štátov. A napokon by som rád poukázal na to, že každý štát, ktorý ratifikuje zmluvu a stane sa teda aj členom Únie, môže z nej kedykoľvek vystúpiť, ak sa cíti ohrozene či v národnej identite, či v štátnej suverenite.

    Milé dámy, vážení páni, nemyslíme si, že Zmluva o Ústave pre Európu je proti občanom, čím je zároveň aj nedemokratická, keďže údajne zákonodarstvo a výkonná moc sa viac vzďaľuje od občana. Nebudem dopodrobna rozvádzať Chartu základných práv, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou euroústavy a ktorá dáva obšírnejšie práva občanom ako Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, len pripomeniem, že charta okrem občianskych a politických práv zahŕňa aj právo na dobrú správu vecí verejných, sociálne práva pracujúcich alebo ochranu osobných údajov.

    Zároveň rád by som pripomenul, že zmluva zabezpečuje občanom zákonodarnú iniciatívu formou petície. A ak si niekto myslí, že je to len formálna záležitosť, musím na to odpovedať, že to tak nie je. Veď ako iste viete, stačí milión podpisov, aby Európsky parlament začal konať. A milión podpisov je menej ako 25 % občanov Slovenskej republiky s volebným právom.

    Avšak nemyslíme si ani my poslanci Strany maďarskej koalície, že euroústava je superdokument, ktorý nemá chybu. Jednoznačne nám chýba napríklad z preambuly zmluvy odvolanie sa na židovsko-kresťanské tradície Európy, ktoré cez stáročia ovplyvňovali život a rozvoj štátov a národov nášho kontinentu a ktoré sa stali súčasťou zákonov a morálnych noriem všetkých Európanov bez ohľadu na to, či sú veriaci, alebo ateisti.

    Strana maďarskej koalície, ktorej voličský elektorát sa skladá predovšetkým z občanov patriacich k národným menšinám na Slovensku, určite by bola spokojnejšia so Zmluvou o Ústave pre Európu, keby práva menšín boli podrobne špecifikované v novom dokumente Európskej únie. A teraz nehovorím ani o situácii, ani o potrebách menšín na Slovensku, nehovorím ani o slovensko-maďarských vzťahoch. Hovorím o tom, že v Európskej únii, resp. v jej členských štátoch rôzne národné a etnické skupiny tvoria najpočetnejšiu skupinu osôb a je ich viac ako počet najväčších národov Európy. Hovorím o tom, že nevyriešené vzťahy medzi väčšinovým a menšinovým spoločenstvom aj v dnešnej dobe vyvolávajú nestabilitu v určitých štátoch a regiónoch Európy. Ale hovorím aj o tom, že problematiku menšín riešia rôzne medzinárodné dohovory a odporúčania ako napríklad dokumenty Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe alebo Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktoré ako kompromisné riešenia prijali aj členské štáty Európskej únie. Preto nevidíme dôvod, prečo by nemohli byť prijaté tie isté normy aj v rámci Európskej únie.

    Milé dámy, vážení páni, nemyslíme si však ani to, že ktorákoľvek strana môže byť natoľko maximalistická, aby Zmluvu o Ústave pre Európu podporila len v tom prípade, ak sa jej podarilo presadiť všetky svoje požiadavky do spoločného dokumentu. Nemyslíme si to ani v prípade žiadneho štátu. Veď každá zmluva je výsledkom kompromisu a kompromis je dohoda na základe vzájomných ústupkov. Ak niekto to nechápe, pravdepodobne nechce pochopiť ani podstatu Európskej únie a filozofiu jej fungovania. Ak to nechápe, nepodporí Zmluvu o Ústave pre Európu. Na svoj názor má plné právo. Ak to však chápe, podporí ju, lebo vie, že naším poslaním z vôle voličov je byť pri zásadných rozhodnutiach o budúcnosti Európy hľadaním takých kompromisov, ktoré zabezpečia hospodársky a sociálny rozvoj Slovenskej republiky a jej všetkých občanov. Nezabudnime na to, že naša spoločná Európa bude taká, ako ju spolu vytvoríme.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Cuper. Končím možnosť podania prihlášok s faktickými poznámkami.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Len nechápem predrečníka, prečo tu pleduje za národnostné práva v takej veľkej miere, keď na druhej strane tvrdí, že ústava o európskom superštáte bude ústavou pre Európanov. Teda budeme všetci Európania. Dosť dobre nechápem, prečo rovno maďarská národnostná, nie národná, podotýkam, menšina má mať v Európskej únii nejaké výsadné postavenie. Ďakujem.

  • Budeme pokračovať v rozprave. Vystúpi pán poslanec Kubovič Pavol za poslanecký klub Strany demokratickej a kresťanskej únie. Nech sa páči.

  • Ruch v sále.

  • Poprosím ešte predtým, pán poslanec, ako začnete hovoriť, poprosím o pokoj v rokovacej sále. Keby si niektoré dámy poslankyne našli miesto. Pani poslankyňa Mušková, kolegyňa, poprosím, keby sme pri prerokovaní takéhoto závažného dokumentu vytvorili dobrý pracovný priestor.

    A zároveň oznamujem rozhodnutie predsedu Národnej rady, že zvoláva poslanecké grémium do zasadačky predsedu Národnej rady o 11.45 hodine.

    Pán poslanec Kubovič, nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, vážení páni ministri, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážený pán predsedajúci, vystupujem za klub Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie, nie Stranu demokratickej a kresťanskej únie, takže to len na úvod, aby sme si do budúcna tieto pojmy vyjasnili.

    Dovoľte mi, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vrátiť sa na úplný začiatok a prezentovať históriu vzniku tohto dokumentu, o ktorom dnes rokujeme. Cieľom reformy primárneho práva Únie bolo zamedziť chaosu vznikajúcemu kvôli neprehľadnému a neefektívnemu právu. Ďalším motívom bolo hľadanie vhodného modelu spolupráce v novom politicko-právno-spoločensko-hospodárskom prostredí, pretože Európska únia sa oproti stavu z roku spred 50 rokov značne zmenila. Základom pre diskusiu bola Deklarácia o budúcnosti Európskej únie, ktorá bola prijatá na summite Európskej rady v Nice v decembri 2000.

    Deklarácia formulovala štyri okruhy problémov, s ktorými sa Európska únia musela vysporiadať po prijatí zmluvy s Nice. Boli to: deľba kompetencií medzi Európsku úniu a členské štáty, zjednodušenie zakladajúcich zmlúv Európskej únie v duchu priblíženia sa k občanovi, Štatút Charty základných práv Európskej únie ako nástroja ochrany ľudských práv a postavenie národných parlamentov v európskej architektúre a ich zakomponovanie do procesov tvorby politík Európskej únie.

    V decembri 2001 bola následne prijatá Laekenská deklarácia, tá nadviazala na predchádzajúce vyhlásenie. Spresnila a rozšírila okruh tém a položila základy na vytvorenie Konventu o budúcnosti Európskej únie. Konvent bol výsledkom úsilia o novú kvalitu tvorby základného práva Únie a o posilnenie demokratickej legitimity tohto procesu. Po dlhej diskusii, na ktorej participovali zástupcovia vlád a parlamentov členských a kandidátskych krajín, členovia Európskej komisie a Európskeho parlamentu, ale aj ďalších inštitúcií Európskej únie, bol talianskemu predsedníctvu v júni 2003 predložený konečný návrh Zmluvu zakladajúcej Ústavu pre Európu. Tento návrh sa stal východiskom na rokovania medzivládnej konferencie.

    Rokovania Medzivládnej konferencie trvali takmer rok od októbra 2003. Niekedy sme mohli nadobudnúť dojem, že úspešné zavŕšenie rokovaní je nedosiahnuteľné. Predstavitelia jednotlivých suverénnych a rovnoprávnych krajín však nakoniec 18. júna 2004 jednohlasne prijali kompromisné znenie Zmluvy o Ústave pre Európu a dohodli sa na rámci najzákladnejších pravidiel ich fungovania. V zmluve sú jasne zakomponované aj slovenské požiadavky. Predstavitelia Slovenskej republiky pri koncipovaní finálnej podoby dôsledne presadzovali naše predstavy a zodpovedne sa pridržiavali mandátu schváleného Národnou radou Slovenskej republiky, no pritom museli reagovať na dynamiku rokovaní. Možno konštatovať, že najdôležitejšie body definované v mandáte boli do veľkej miery naplnené.

    V zložení Európskej komisie bude do roku 2014 platiť princíp jedna krajina – jeden komisár – jeden hlas. Spôsob rotácie predsedníctva v sektorálnych radách bol definovaný tak, aby bola zabezpečená rovná rotácia členských krajín. V oblastí daní, obrany a s malou výnimkou aj v oblasti sociálnej politiky bolo zachované jednomyseľné rozhodovanie. V oblasti trestného práva, súdnej a policajnej spolupráce došlo k rozšíreniu rozhodovania kvalifikovanou väčšinou, súčasne však boli dohodnuté mechanizmy umožňujúce pozastavenie prijímania návrhu. Parametre kvalifikovanej väčšiny boli oproti návrhu zmluvy vypracované Konventom upravené tak, aby lepšie vyhovovali Slovensku. Jedným z tmavých bodov bolo nepresadenie zmienky o kresťanských hodnotách do preambuly Ústavnej zmluvy. Z textu zmluvy tak možno vycítiť, že jej charakter je kresťanský, čo sa odráža odkazom na náboženské korene.

    Čím je Zmluva o Ústave pre Európu? Zmluva predstavuje oproti súčasnosti posun o významnú progresívnu kodifikáciu primárneho práva Európskej únie. Kodifikuje obsah už predtým uzavretých zmlúv, no pôvodný obsah obohacuje o niektoré nové právne pojmy a inštitúty. Zmluva nie je ústavou nového nadštátneho útvaru. Približuje sa k zakladajúcemu aktu medzinárodnej organizácie. Nie je možné hovoriť o založení federácie alebo konfederácie. Z formálneho hľadiska ide o regionálnu mnohostrannú medzinárodnú zmluvu, ktorá bude uzavretá na neurčitý čas. Členské štáty vyznávajúce spoločné hodnoty tak Ústavnou zmluvou len zjednocujú záujem o dosiahnutie spoločných cieľov.

    Zmluva vychádza z princípu zverenia právomocí Únii členskými štátmi. Únia musí koordinovať politiku, ktorou chcú členské štáty dosahovať spoločné ciele. Musí taktiež rešpektovať rovnosť členských štátov a ich národnú identitu vyjadrenú v organizácii ich politickej a ústavnej štruktúry. Európska únia musí rešpektovať základné štátne funkcie vrátane zabezpečenia územnej celistvosti štátu, zachovanie práva a poriadku a zaistenia národnej bezpečnosti.

    Esenciálnou súčasťou demokratických systémov je ochrana práv človeka. Európska únia si ctí jednotlivca a jeho dôstojnosť, čo sa odráža v začlenení Charty základných práv do Ústavnej zmluvy. Zmluva o Ústave pre Európu tak po prvýkrát kodifikuje a rozširuje zoznam ľudských práv a základných slobôd, ktorý definuje vzťah občana a inštitúcie Európskej únie. Ústavná zmluva obsahuje mechanizmy na prevenciu vzniku akejkoľvek nežiaducej nerovnováhy v pomere kompetencií Únie a členských štátov. To platí nielen smerom do vnútra v rámci fungovania spoločných inštitúcií, orgánov a agentúr Únie, ale aj smerom navonok vo vzťahu Únie k zahraničiu. Týmito mechanizmami je parlamentná výhrada, tzv. záchranná brzda v oblasti trestného práva alebo sociálnej politiky, parlamentný mechanizmus včasného varovania alebo možnosť nepripojenia sa. Konečný prostriedok je právo členského štátu na základe vlastného rozhodnutia vystúpiť z Únie.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi pozastaviť sa pri téme, ktorá sa nás dotýka v úlohe národných parlamentov v rozhodovacom procese. Kritika inštituciálneho systému Únie sa týkala najmä demokratického deficitu. Zvýšenie transparentnosti systému v zavedení jednej zmluvy tento stav evidentne zlepšuje. Ústavná zmluva sa snaží odstrániť deficit okrem iného aj zvyšovaním vplyvu národných parlamentov na dianie v Európskej únii. Národný parlament, ktorý reprezentuje občanov jednotlivých členských štátov, musí mať právo aktívne zasiahnuť do diskusií o podobe Európskej únie a možnosť ovplyvniť jej výsledky.

    Medzi najdôležitejšie črty posilnenia úlohy národných parlamentov patrí ich podrobná informovanosť o návrhoch európskych zákonov a tiež posudzovanie dodržiavania zásad subsidiarity a proporcionality. Dôležitým posunom vpred je zasielanie legislatívnych návrhov Európskej komisie národným parlamentom v rovnakom čase, ako aj Európskemu parlamentu a Rade.

    Pri rozhodovacom procese bude platiť tzv. mechanizmus včasného varovania. Ak národný parlament vyjadrí námietku o súlade legislatívneho návrhu Európskej komisie so zásadami subsidiarity a proporcionality, zašle svoje odôvodnené stanovisko predsedom trojice najdôležitejších inštitúcií, a to Európskej komisii, Európskemu parlamentu a Rade. V prípade, že má rovnaké stanoviská viacero národných parlamentov a súčet ich hlasov bude aspoň jedna tretina všetkých hlasov pridelených národných parlamentov, Komisia bude nútená prehodnotiť svoj návrh. Národné parlamenty sa nemusia obávať ani toho, že by sa prechod v rozhodovaní v niektorých oblastiach od jednomyseľnosti ku kvalifikovanej väčšine udial bez ich súhlasu. V zmluve je zakotvená formulácia, ktorá hovorí, že národné parlamenty môžu voči prechodu pri rozhodovaní vyjadriť nesúhlas.

    Na základe odstupných faktov Ústavná zmluva predstavuje z pohľadu parlamentov pozitívny posun. Ide o posilnenie dosahu národných zákonodarcov na prijímanie európskej legislatívy, čo je sekundárnym posilnením suverenity jednotlivého štátu. Dnes takýto zreteľný vplyv na európske rozhodovanie neexistuje.

    Keďže sme sa už dotkli suverenity, nie je pravda, že stratíme svoju zvrchovanosť, svoje symboly alebo svoju kultúru a nahradíme ich európskymi ekvivalentmi. Členské štáty Ústavnou zmluvou postupujú časť výkonu rozhodovacích práv na európsku úroveň, ale neodovzdávajú svoju suverenitu Európskej únii, pretože to nie je v ich spoločnom záujme.

    Pri formulovaní textu Zmluvy o Ústave pre Európu v Konvente o budúcnosti Európy boli odstránené všetky klauzuly, ktoré by mohli zaviesť prvky federatívneho charakteru Únie. V Ústavnej zmluve sa nenachádzajú také konštitutívne prvky, ktoré oproti dnešnému stavu zásadne menia charakter Únie. Klauzula flexibility, rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou, prednosť práva Európskej únie, právna subjektivita, priamy účinok práva Európskej únie, výlučné kompetencie, symboly Európskej únie, všetky tieto prvky štátnosti sú prítomné už aj v dnešnej Európskej únii.

    Vážené dámy, vážení páni, Zmluva o Ústave pre Európu je nástrojom pre lepší život Únie. Zrušenie alebo revízia zmluvy nie je východiskom, ale krokom späť, pretože by bolo obťažné dosiahnuť lepší kompromis. Európsky projekt by sa odmietnutím Ústavnej zmluvy pravdepodobne nezastavil, ale tempo pokroku by sa určite výrazne priblížilo k nule. Rozhodnutím o Ústavnej zmluve dnes na seba preberieme kus zodpovednosti za budúci vývoj Únie.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, poslanecký klub SDKÚ je pripravený túto zodpovednosť prebrať na seba a podporiť tento návrh.

    Ďakujem.

  • S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Přidal. Končím možnosť podania ďalších prihlášok s faktickými. A teraz bude hovoriť pán poslanec Přidal.

  • Vážený pán kolega, hovorili ste o tom, kto a ako koncipoval túto ústavu. Chcem vám povedať, že podľa mňa tvorcovia tejto ústavy boli v niečom veľmi odvážni a v niečom veľmi zbabelí. Boli až takí odvážni, že – v úvodzovkách – do európskej ústavy nepustili Boha, zmienku o Bohu a som si istý, že takáto európska ústava a takáto Európa bez Boha nemá budúcnosť. Tvorcovia európskej ústavy boli takí zbabelí, že sa báli pomenovať náboženské dedičstvo Európy, ktoré bolo kresťanské a židovské. Európu neformoval hinduizmus ani budhizmus. Tvorcovia boli takí odvážni, že im neprekáža nereprodukčné klonovanie a začínajú presadzovať eutanáziu, o čom nás v Parlamentnom zhromaždení presvedčil švajčiarsky liberál Dick Marty a, chvalabohu, zatiaľ sa im to nepodarilo.

    Čítal som túto ústavu raz deväť hodín, druhý raz šesť hodín a tretíkrát tri hodiny a som presvedčený, že tvorcovia tejto ústavy neboli veľmi schopní, lebo pre bežného Európana je táto ústava absolútne nezrozumiteľná, nečitateľná, takže aj preto ju nebudem podporovať.

    Ďakujem.

  • Pán Kubovič, chcete reagovať? Nie, budeme pokračovať.

    V rozprave vystúpi pán poslanec Heriban za poslanecký klub, stranu ANO.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán premiér, vážení páni ministri, vážené kolegyne, vážení kolegovia, 29. októbra minulého roku bol v Ríme vrcholnými predstaviteľmi všetkých členských štátov Európskej únie podpísaný právny dokument mimoriadneho významu a dosahu – Zmluva o Ústave pre Európu. Táto zmluva je čímsi viac ako len právnym dokumentom. Je základným manuálom fungovania Únie, nadväzujúcim na maastrichtské a amsterdamské texty a dokumenty z Nice. Je deklaráciou vôle mnohých európskych národov žiť v mieri, spolupráci a prosperite.

    Cesta k zrodeniu tohto rozsiahleho a náročného zmluvného textu plného kompromisov iste nebola ľahká. Len diskusia o samotnej preambule zmluvy trvala celé mesiace. Aj keď sa v nej nakoniec nepresadila zmienka o kresťanských koreňoch Európy, som presvedčený, že viera ktoréhokoľvek Európana tým nie je nijako ohrozená. Ako to už vo významných dejinných okamihoch býva, prijímanie tohto dokumentu sa v Európe stretáva s veľkými emóciami, pozitívnymi i negatívnymi. Aj keď sú viaceré námietky kritikov Ústavnej zmluvy oprávnené, základné atribúty tohto dokumentu možno len ťažko spochybniť.

    Ústavná zmluva vnáša transparentnosť do organizácie Únie, zjednodušuje a konsoliduje európske právo a približuje Úniu občanom. Euroskeptici namietajú, že zmluva posilňuje prílišnú centralizáciu Európskej únie. Nijako sa nesnaží obmedziť moc centrálnych európskych autorít a z Európskej únie tak vytvára administratívno-byrokratický superštát. Pravda je však taká, že zmluva nezakotvuje ústavu nového nadštátneho útvaru. Členské štáty vyznávajúce spoločné hodnoty ňou deklarujú záujem o dosiahnutie spoločných cieľov, na základe postúpenia niektorých presne definovaných právomocí Európskej únie.

    Mnohé právomoci pritom zostávajú i naďalej členským štátom. Únia podľa Ústavnej zmluvy napríklad nebude mať právo vyberať dane, pokiaľ o tom jednomyseľne nerozhodne Rada. Nebude môcť vytvárať rozpočtový deficit. Nevytvára vlastné vojenské a bezpečnostné sily. Všetky aktivity Únie sú možné len v rámci kompetencií, ktoré na ňu preniesli členské štáty. Euroústava teda nie je zavŕšením politickej centralizácie Európy, ako niektorí tvrdia.

    Ústavná zmluva nepredstavuje ani hrozbu straty národnej identity či dokonca štátnej suverenity. Je významným krokom v procese postupného prechodu od jednonárodnej identity k princípu viacvrstvovej totožnosti. Tak ako obyvateľ Prešova je Prešovčanom aj Slovákom, tak i my Slováci sme už rok aj Európanmi. Som si istý, že pritom nestrácame nič zo svojej slovenskosti, nič z toho, čo je v nás osobité, čo je nám vlastné a čím prispievame do kultúrnej pokladnice spoločenstva európskych národov.

    Vážené kolegyne, vážení kolegovia, nedá mi, aby som sa v tento významný deň, keď my poslanci slovenského parlamentu svojím hlasovaním rozhodneme o tomto základnom právnom dokumente zjednotenej Európy, nevrátil na chvíľu do histórie. Možno práve v historickom kontexte nájdeme odpoveď na viaceré pochybnosti a na viaceré otázky. Dalo by sa veľa hovoriť o význame mnohých osobností – filozofov, umelcov či panovníkov, ktorých už od stredoveku fascinovala myšlienka veľkej a silnej Európy. Za všetkých spomeniem len Karola Veľkého, Dante Alighieriho, Jeana Jacquesa Rousseaua, Immanuela Kanta, Henryho de Saint-Simona či Victora Huga.

    V Európe mnohí intelektuáli podporovali myšlienky veľkej univerzálnej ríše. Túžba vytvoriť silné zoskupenie štátov sa však vždy realizovala násilím a vojnami. Dejiny Európy sú vlastne dejinami vojen a utrpenia. Najtragickejšie sú pokusy francúzskeho cisára Napoleona I. Bonaparta a nemeckého vodcu Adolfa Hitlera, pretože obaja chceli Európu spojiť tak, že si ju chceli násilne podrobiť. Až po fatálnych porážkach svojich vojsk Napoleon v roku 1816 píše: „Po tomto zjednotení by sa dalo prejsť k vízii ideálnej civilizácie, za takejto situácie by sa utvorili podmienky, aby sa všade uplatnili jednotné zákonníky, princípy, názory, pocity, stanoviská a záujmy.“ Hitler mal s Európou horšie plány. Podľa neho Nemecko musí nastúpiť cestu vojny a násilia, musí si zobrať len to, čo mu patrí – vládu nad Európou a neskôr nad celým svetom. Súčasťou týchto plánov bol aj postup, ako sa zmocniť európskeho bohatstva a podmaniť si jej obyvateľstvo. Jeho obludné zámery s niektorými národmi východoeurópskych krajín najvýstižnejšie charakterizuje výrok: „Slovania sú masou narodených otrokov, ktorí cítia potrebu mať pána.“

    Je paradoxné, že práve tieto dva národy – Francúzi a Nemci, ktoré svojimi násilnými vojnami najviac poškodili myšlienke zjednotenej Európy, po druhej svetovej vojne najviac prispeli k tomu, že dnes môžeme hovoriť o Európskej únii, že máme pred sebou prvú Zmluvu o Ústave pre Európu. Boli to práve reprezentanti Francúzska a Nemecka, ktorí sa najviac zaslúžili o to, že vlády európskych štátov podporovali zjednocovací proces.

    Tento zjednocovací proces prebiehal a prebieha po prvýkrát v dejinách na základe dobrovoľnosti, výhodnosti a vzájomného porozumenia. Bez rozpakov môžeme za otcov zjednotenej Európy označiť Francúzov – Jeana Moneta, Roberta Schumana a Nemcov Konrada Adenauera a neskôr Willyho Brandta.

    Ešte pred nimi sa však na scéne objavil ďalší veľký muž európskej histórie. Winston Churchill sa myšlienke zjednotenia venoval ešte v čase vojny a verejne ju vyslovil vo svojej prednáške na zürišskej univerzite v roku 1946. Hovorí: „Milióny slobodných Európanov dnes s obavami sledujú blížiace sa temné horizonty nových foriem násilia a týrania. Potrebujú vzájomné obranné spoločenstvo. Času je málo. Dnes vás to možno privádza do úžasu, ale ak chceme utvoriť Spojené štáty európske alebo niečo podobné, bez ohľadu na to, ako sa to napokon bude volať, potom musíme začať hneď.“

    Vážené dámy, vážení páni, Európa sa v týchto dňoch opäť názorovo rozdelila. Na jednej strane stoja euroskeptici, ktorí tvrdia, že prijatím európskej ústavy začne stagnácia a začne rozklad celej Európskej únie. Eurooptimisti a eurorealisti oponujú, že len jej prijatím sa môže Európska únia ďalej plnohodnotne rozvíjať. Musím priznať, že i v radoch samotných liberálov zaznievajú viaceré výhrady voči predkladanému ústavnému textu. Liberálni teoretici identifikujú ako hlavný problém dnešnej Európy rozbujnený štátny aparát a vysokú mieru regulácie v mnohých oblastiach. Podľa nich euroústava len vytvára priestor, aby sa tieto negatívne javy ešte viac rozširovali. Jedným z najdôležitejších myšlienok klasických liberálnych ekonómov je princíp konkurencie. Tak ako je užitočná konkurencia medzi výrobcami, rovnako je dôležitá aj medzi rozličnými právnymi normami. Kritici tvrdia, že euroústava prispieva k zvýšeniu počtu oblastí, v ktorých sa právne normy budú produkovať centrálne bez akejkoľvek konkurencie, čo môže mať pre Európu fatálne dôsledky. Centralizácia navyše zvyšuje riziko zneužitia politickej moci. Z tohto pohľadu je podľa nich euroústava neprijateľná. Jadrom liberálnej politickej filozofie je hľadanie spôsobov, ako obmedziť politikov a štátnych úradníkov v ich činnostiach, aby sa nestali pre občanov škodliví. Podľa kritikov euroústava otvára nové pole nekontrolovateľnému zväčšovaniu moci politikov a byrokratov.

    Napriek týmto výhradám našich liberálnych kolegov podľa nášho názoru euroústava má oveľa viac výhod ako nevýhod. Zjednocuje doterajšie základné zmluvy o Európskej únii do jedného dokumentu. Tisíce strán právnych textov, v ktorých sa už dnes len málokto dokáže bez problémov orientovať, sa nahrádza omnoho jednoduchším, presne zadefinovaným systémom procedúr. Upresňujú sa vzťahy medzi jednotlivými európskymi inštitúciami. Ústava zavádza klauzulu solidarity medzi členskými štátmi v prípade teroristického alebo iného útoku. Priznáva Únii právnu subjektivitu, zjednodušuje jej legislatívu a zároveň zjednodušuje rozhodovacie mechanizmy. Bez tohto zjednodušenia pri hlasovaní by Európska únia určite začala stagnovať.

    Ako to už bolo povedané, Ústavná zmluva po prvýkrát upravuje možnosť členského štátu vystúpiť z Únie. A to je aj odpoveď pre všetkých kritikov a skeptikov. Ktorýkoľvek štát môže kedykoľvek z Európskej únie vystúpiť. Aj keď si uvedomujem, že v Európskom parlamente za návrh textu euroústavy hlasovali rovnako kresťanskí demokrati, socialisti, liberáli, zelení a ďalší, že táto zmluva je prijateľným kompromisom mnohých politických strán a hnutí, rád by som pripomenul, že azda tým najdôležitejším, čím prispela Európa do dejín ľudskej civilizácie, je realizácia liberálnej demokracie vo vytváraní európskej spoločnosti.

    Veľkí liberálni myslitelia posledných storočí John Lock, Adam Smith, John Stuart Mill, Friedrich Hayek položili základ občianskej spoločnosti, ktorá našla svoje vyjadrenie v zmluvách Európskej únie. Zjednodušene by sme mohli povedať: demokracia je matkou a liberalizmus otcom modernej občianskej spoločnosti. Alebo inak: demokracia je vládou väčšiny, liberalizmus je ochranou pred diktátom väčšiny.

    Liberálne myšlienky slobody každého jednotlivca, ochrany jeho dôstojnosti pred útlakom, myšlienky rovnosti medzi ženami a mužmi, nediskriminácie, ochrany slobodného trhu aj ochrany akýchkoľvek menšín našli svoje dôstojné mieste v texte tejto prvej európskej ústavy. Aj preto poslanci Aliancie nového občana podporia prijatie Zmluvy o Ústave pre Európu.

    Vážené dámy, vážení páni, vážená a ctená poslanecká snemovňa, Slovensko je už rok členom elitného európskeho spoločenstva. Dnes máme v našom parlamente schváliť významný dokument Európskej únie. Určite si mnohí uvedomujeme, aké šťastie má naša generácia, že môže byť pri tomto významnom akte. Spomeňme si pri tejto príležitosti na všetky naše významné slovenské osobnosti, ktoré nám svojou poctivou a činorodou prácou po celé stáročia držali v Európe miesto – od čias Svätopluka až po Ľudovíta Štúra, Milana Rastislava Štefánika, ale aj Alexandra Dubčeka. Všetkým tým známym aj menej známym mužom a ženám patrí naša úcta a vďaka.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Pán poslanec Minárik by mal vystúpiť podľa poradia. Chcem sa vás opýtať, vydržíme, hovorili sme s pánom poslancom o tom, že bude hovoriť kúsok dlhšie, ako je do 12.00 hodiny. Prosím, je všeobecný súhlas aj po 12.00 hodine, aby sme si vypočuli celé vystúpenie pána poslanca Minárika za poslanecký klub Kresťanskodemokratického hnutia?

  • Súhlasná reakcia pléna.

  • Všeobecný súhlas, ďakujem.

    Pán poslanec, nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Vážená snemovňa, pán premiér, ctení členovia vlády, dámy a páni, počúvam, že táto ústava nemení charakter Únie, práve preto nie je potrebné referendum a hlavne nie je dôvod hlasovať proti. Vraj súhlas v referende sme už vyslovili a dnešné hlasovanie je len hlasovanie o spresnení a optimalizácii súčasného stavu. Počúvam tieto slová a pýtam sa: Pachtil sa už niekto niekoľko rokov s prípravou niečoho a dva roky s ratifikáciou niečoho, čo nechce nič viac, ako len zachovať status quo? Nie, dámy, nie, páni. Toto sa nerobí. Takto sa silami nemrhá. Každý, kto hovorí, že predložená ústava nemení Úniu, je príliš dobromyseľný alebo naivný alebo úmyselne zavádza. Ústava Úniu mení. Mení ju zásadne, priam dramaticky. A každý, kto to nevidí, to buď nechce vidieť, alebo chce obchádzať voličov.

    O akú zmenu ide? Zmenu smerom k tomu, k čomu smerujú ústavy, na čo ústavy slúžia. Európska ústava mení Európsku úniu zo spoločenstva štátov na štátny zväzok, z medzinárodnej organizácie na základ štátu a s vysokou pravdepodobnosťou už náš štát samotný. Možno teoretici ešte nájdu nejaký ten chýbajúci štátny prvok, ale praktikom bude stačiť aj tento stav. A ústava to robí prešibane. Nemení názov Únie, nemení hlavné mesto, vlajku ani peniaze. Nič také. Únia nemení ani svoje hranice a nemení ani nič, čo je očividné. Iba svoju organizáciu, kompetencie centra, kompetencie členských štátov mení. Presne podľa rady Niccola Machiavelliho. Aj on radil svojmu vladárovi nerobiť pri zmene vlády také zmeny, ktoré by viditeľne narušili bežný život ľudí. A preto nič také táto ústava nerobí. Za to však presúva moc a berie štátom suverenitu.

    Dámy a páni, ústavy právne rámcujú štáty. Nikto z nás zrejme nepozná okres, župu, región s ústavou. Ústavu nemajú ani medzinárodné organizácie, ani zmluvné zoskupenia. Ústavu nemá OSN, ani Rada Európy, nemá ju NATO ani vyšehradská skupina, ani Benelux. Skrátka, ústavu majú štáty. A preto v nich vždy nachádzame zadefinované organizáciu a štruktúru moci, jej kontrolu a deľbu, povedané americkým slovníkom, brzdy a protiváhy a v liberalnodemokratickej ústave rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Nachádzame tam vzťahy, kompetencie a hľadanie rovnováhy. To je jedna z funkcií ústavy.

    Ďalšou funkciou je vzťah medzi občanom a štátom. V demokratickej spoločnosti je cieľom vláda zákona, nie vláda konkrétnych ľudí, a preto ústavy stanovujú obmedzenia pre moc orgánov štátu a zároveň sa snažia garantovať práva občanov, ich prirodzené, neodňateľné a nescudziteľné práva. Kvôli tomu majú ústavy vo svojom texte často hlavy o ľudských právach.

    A nakoniec v ústavách nachádzame symboly a najmä hodnoty a princípy, na ktorých spoločnosť stojí. Ide o mimoriadne dôležitú časť ústavy. O ich potrebe niet pochýb. Je len otázka, aké tieto hodnoty, symboly sú.

    Dámy a páni, tieto tri základné funkcie robia ústavu ústavou, a keď otvoríme predkladaný dokument, zistíme, že bez ohľadu na mätúci komplikovaný názov a ešte komplikovanejší text ide o ústavu. Ústavu, ktorá má deľbu moci, zoznam ľudských práv, svoje symboly, a, samozrejme, teda ide o ústavu pre štát. To, že ide o ústavu pre štát, je určite predmetom mojej kritiky, ale viac sú hodné kritiky obsah a princípy a hodnoty, ktoré tento dokument obsahuje.

    Budem konkrétny. Prvá funkcia: deľba moci. Európska ústava vymenúva svoje centrálne inštitúcie, ich moc aj postavenie navzájom. Ide o Európsku komisiu, Európsku radu, Radu ministrov, Európsky parlament a nakoniec Európsky súdny dvor. Všetky tieto centrálne európske inštitúcie svoju moc už majú a touto ústavou ich posilňujú. Obzvlášť Súdny dvor. Ale nezaostáva ani Rada, Komisia a Parlament. Problém bruselskej deľby moci je jasný. Zákony schvaľujú členovia národných vlád, s iniciatívami prichádzajú k voličom neznámi komisári a ich byrokrati. Táto deľba moci je jednoducho nedemokratická, neliberálna a nesprávna.

    Ďalej, okrem deľby moci na centrálnej úrovni delí európska ústava moc, v európskej reči kompetencie, aj medzi Úniu a členské štáty. Aj táto deľba má však svoje vážne chyby. Kompetencie sú síce naoko rozdelené medzi Úniu a štáty, v skutočnosti však euroústava umožňuje absolútnu centralizáciu moci v Bruseli. Treba si totižto uvedomiť, že v oblastiach, ktoré patria do výlučnej kompetencie Únie alebo sa takými stanú, už národný štát konať, rozumej prijímať svoje zákony, nemôže. Ledaže by ho Únia splnomocnila. Všetci slovenskí voliči a ich 150 zástupcov teda v týchto oblastiach strácajú svoju moc.

    A ktoré oblasti to môžu byť? Okrem explicitne menovaných v prípade potreby všetky, ktoré ústava volá zdieľané, resp. pri použití článku flexibility akékoľvek iné oblasti bez obmedzenia. Stačí, ak sa zhodne Európska rada. Áno, môžu to byť aj dane, môže to byť regulovanie jadrovej energetiky, preferovanie alebo potláčanie čohokoľvek. V mene celej Európy, 500 miliónov Európanov, rozhodne Európska rada, teda 25 vrcholných predstaviteľov exekutívy. Stačí 25 mužov alebo žien. A všetko sa podriaďuje len dvom kritériám: potrebám a cieľom Únie. A tieto kladie ústava v jednom zo svojich úvodných článkov nadovšetko. Nadovšetko. Aj nad vágny „rešpekt“ k členským štátom.

    Dámy a páni, povedali to už viacerí a zopakujem to aj ja. Táto ústava nepotrebuje stovky strán textu, komplikované, nezrozumiteľné konštrukcie. Jediný článok, článok flexibility, mimoriadne pružná doložka pružnosti, tento jediný jej článok stačí na celé vydelenie moci.

    Hovoril som však, že ústava má aj ďalšie dve funkcie. Definuje vzťahy medzi občanom a štátom, obsahuje symboly, hodnoty a princípy politického spoločenstva. Dovoľte, aby som sa vyjadril k týmto možno ešte problematickejším častiam návrhu ústavy.

    Najväčším nebezpečenstvom európskej ústavy totižto nie je centralizácia moci v Bruseli, akokoľvek tuhá. Najväčším nebezpečenstvom je bezprávie, ktoré sa môže na základe tohto dokumentu z Bruselu šíriť. Začnem citátom z jednej kázne z roku 1717. Biskup Hoadly k svojmu kráľovi: „Ktokoľvek má absolútnu moc interpretovať akýkoľvek písaný alebo tradovaný zákon, je to v skutočnosti on, kto je zákonodarcom so všetkými zámermi a cieľmi, aké len môže mať. Nie osoba, ktorá prvá napísala onen zákon.“

    Nová tyrania, ktorej príznaky sú stále častejšie pred nami, nie tyrania jednej strany, ktorá vyhrala a následne zakáže slobodné voľby, nie je to tyrania junty, ktorá sa pučom chopí moci. Západu dnes nehrozí tyrania jedného vládcu. Našej spoločnosti hrozí tyrania sudcov. Vlastne pravdivejšie je povedať, že takú tu už máme. Ústavné, resp. najvyššie súdy si osvojujú nové a nové právomoci práve tým, že si osvojili absolútnu moc vykladať, čo je právom a čo ním už nie je. Čím nerobia nič iné len to, že tvoria nové právo, že tvoria nové práva. O týchto nových právach nehlasujú ľudia, neurčujú sa v referendách ani vo voľbách, o týchto právach nehlasujú parlamenty. Nepodpisujú ich prezidenti. Tieto nové práva vyhlasujú muži a ženy v talároch. A čo je horšie, často tieto práva nie sú právami. V Európe to možno nie je až také zjavné, pozrime sa preto na pár príkladov zo Spojených štátov.

    Tvorcovia americkej ústavy by sa asi pri spojení ich osoby s potratom najskôr asi prežehnali. Dnes niekoľko sudcov a tá istá ústava plus právna ekvilibristika – a výsledok? Potrat na základe rozhodnutia Roe versus Wade z roku 1973 a následných rozhodnutí je v Amerike možný. A počet príkladov rastie.

    Najvyšší súd v Massachusetts krátko pred voľbami prezidenta rozhodol v spore Goodbridge versus Department of Public Health o novom práve, práve na homosexuálne manželstvo, ktorého výkon mal byť okamžite zabezpečený. Bez hlasovania Kongresu, bez hlasovania ľudí, rozhodnutím súdu. Samozrejme, v ústave štátu Massachusetts sa v nijakom prípade nespomína homosexuálny sobáš, rovnako ako sa vo federálnej ústave nepíše ani slovo o práve matky usmrtiť vlastné dieťa.

    A do tretice. Lawrence and Gardner versus Texas. Najvyšší súd odvodil ďalšie ústavné právo, právo na sodomiu a rozhodnutie sa týka štátu Texas, tradičnej bašty konzervatívcov v Amerike.

    A naposledy. Amerikou otriasol súdny príkaz usmrtiť Terry Schiavi. Floridský guvernér, americký Kongres, prezident, exekutíva aj legislatíva boli bezmocní a Terry zomrela od smädu. Lebo tak rozhodol súd.

    Prečo to spomínam dnes pri ratifikácii európskej ústavy? Pretože toto je ústredný problém európskej ústavy, osobitne jej charty práv a rozšírených právomocí Európskeho súdneho dvora. Charta je časovaná bomba a jej ratifikáciou sa vytiahne poistka. Konkrétne:

    Právo na súkromie, na základe ktorého americký súd odvodil právo na potrat, je súčasťou návrhu charty, čl. II-67. Som preto presvedčený, že je len otázkou času, kedy sa toto právo bude chápať ako právo na potrat, teda kedy sa z neho americkým spôsobom takéto právo odvodí aj pre Európu. Celú Európu. Bez hlasovania na Slovensku, dokonca bez hlasovania v Bruseli – rozhodnutím súdu. Nie je možno práve toto hnacou silou tých ľudí, ktorí nás tlačia do tejto Ústavnej zmluvy?

    A napokon, nebezpečných článkov je v charte ešte viac. Azda len tie najdôležitejšie. Nedostatočný zákaz klonovania. Predmetom je len klonovanie reprodukčné, nie terapeutické v čl. II-63 ods. 2 písm. d). Tento článok umožňuje klonovanie. Dokonca často opakovaná podpora vedy ho priamo podporuje.

    Ďalej je často zdôrazňovaný zákaz diskriminácie, chápaný otvorene ideologicky a protikresťansky okrem čl. II-81 v charte aj čl. I-2, čl. I-4 a v ďalších, sa podľa môjho názoru celkom určite stane nástrojom boja proti rodine založenej manželstvom jedného muža a jednej ženy. V čl. II-69, ktorý definuje právo na manželstvo a založenie rodiny, síce znie, že to má byť v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ale to však nič nemení na tom, že súd môže stále odvodiť zákaz diskriminácie osôb alebo skupín osôb rovnakého či rôzneho pohlavia pri výkone tohto práva.

  • Prerušenie vystupujúceho predsedajúcim schôdze.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, prepáčte, že som prerušil vystupujúceho poslanca, ale považujem za dôležité informovať o výsledku rokovania poslaneckého grémia o ďalšom priebehu rokovania.

    Pán poslanec Minárik svojím vystúpením dokončí dopoludňajšiu rozpravu, potom prerušíme rokovanie Národnej rady do 15.00 hodiny a budeme pokračovať o 15.00 hodine v rozprave vystúpením prihlásených poslancov písomne s tým, že ak by rozprava o tomto bode programu skončila skôr ako o 17.00 hodine, tak by sme prerušili rokovanie a o 17.00 hodine budeme hlasovať o Ústavnej zmluve. Ak sa do 17.00 hodiny rozprava neskončí, budeme pokračovať ďalej a poprosím poslancov, aby boli prítomní v rokovacej sále, pretože hlasovať o návrhu Ústavnej zmluvy budeme vtedy, keď sa rozprava skončí, vystúpi navrhovateľ, spravodajca. Ak to bude v čase do 18.30 hodiny, tak by sme pokračovali v rokovaní. Preruším 42. schôdzu a otvorím 43. schôdzu. Ak by rozprava pokračovala alebo rokovanie o Ústavnej zmluve pokračovalo aj po 18.30 hodine, tak už 43. schôdzu nezačnem, ale by sme skončili dnešný rokovací deň hlasovaním o Ústavnej zmluve. Ak by sa tak nestalo, zajtra o 9.00 hodine pokračujeme Ústavnou zmluvou a po jej hlasovaní 43. schôdzou. Ak by sme dnes Ústavnú zmluvu skončili, zajtra ráno o 9.00 hodine bude pokračovať rokovanie Národnej rady 43. schôdzou a prerušením 42. schôdze.

    Toľko, panie poslankyne, páni poslanci. Dnes o 15.00 hodine pokračujeme v rokovaní 42. schôdze.

    Nech sa páči, pán predseda klubu, nech sa páči, Hort.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Len jednu informáciu pre členov výboru pre verejnú správu. Vzhľadom na to, že dnes je snem ZMOS-u, od 12.30 hodiny je pristavený mikrobus pre členov výboru pre verejnú správu. Ďakujem pekne.

  • Budem pokračovať tam, kde som prestal.

    Keď prekonáme princíp jeden plus jeden, prečo nie viacej osôb a prakticky v akomkoľvek pomere? A takýto výkon raz súd môže národným štátom nariadiť. Veď ak je niečo základné ľudské právo a to bude Európsky súdny dvor unisono so súdom v štáte Massachusetts, tak to platí všeobecne alebo to neplatí vôbec. A prečo by to malo byť inak?

    Pokračujem ďalej. V čl. II-10 sa hovorí o práve na svedomie. Na Slovensku náš čaká ratifikácia medzinárodnej zmluvy, ktorá toto právo zaručí tak, že to bude garantovať slobodu, ako málokde na svete. Je pritom zaujímavé sledovať, ako táto zmluva prekáža práve mnohým politikom Európskej únie. Prečo práve oni upozorňujú, že zmluvou so Svätou stolicou, resp. dohodou s registrovanými cirkvami, prečo takúto dohodu Slovensko nesmie mať. Veď práve kvôli článku v charte by nikomu nemala takáto zmluva prekážať. Zaručuje sa predsa to isté právo na svedomie. Navyše, ak samotný článok charty tvrdí, že „právo na výhradu svedomia uznáva v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktorými sa riadi výkon tohto práva“.

    Nuž, myslím si, že aj tu je to zrejmé, v čom je problém. My tu totiž nehovoríme o jednej a tej istej veci. Svedomie, ako ho chápeme na Slovensku, chápu naši kritici v západnej Európe trochu inak. Rovnako ako na Slovensku pred pár rokmi komunisti. Svedomie môžete mať, majte si ho, ale ak chcete byť lekárom alebo chcete byť učiteľom, tak len také unifikované, únijné.

    Alebo ešte iný príklad z charty. Podľa čl. II-49 ods. 3 „prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu“. Čo to znamená? Kto o tejto neprimeranosti rozhodne? Tento parlament? Sudcovia nášho súdu, ktorých sme si zvolili tu v Národnej rade v prípade Ústavného súdu? Kdeže. Rozhodnú sudcovia, ktorých ani nepoznáme. A ešte čo je horšie, sudcovia, ktorí nepoznajú Slovensko. Sudcovia, ktorí, obávam sa, budú raz podobne pomýlení ako sudcovia amerického Najvyššieho súdu, ktorí bránia viac odsúdených zločincov ako nenarodené deti.

    Charta práv, to je Pandorina skrinka. My všetci, naši voliči budeme raz prekvapení, čo všetko v nej uvidia napísané sudcovia a o čom nikto zo zvolených politikov nikdy nehlasoval. Ako som povedal, každá ústava má aj funkciu definovať vzťahy medzi občanom a štátom, ale aj pomenovať symboly, hodnoty a princípy daného politického spoločenstva, ktorému je určené.

    Dámy a páni, pred rokmi bola európska integrácia kresťanským projektom. Hodnoty a princípy boli vtedy jasné. Dnes majú kresťania v Európe problém. Kvôli svojej viere, kvôli svojej viere nemôžu byť komisármi. Odmietajú ich na vedúcich pôstoch výborov Európskeho parlamentu a média ich vykresľujú ako radikálov, akoby kresťanstvo po 20 storočiach bolo radikálne a agresívne. Taká je dnešná Európa – kristofobická a neznášanlivá. Myslím si, že komisárom by sa už nestal ani Schuman, jej vlastný zakladateľ.

    Aj preto v oblasti princípu a hodnôt tento dokument je neuveriteľne konfúzny. Ponúka všetko všetkým, azda okrem tých, ktorí nasledujú jej zakladateľov, a preto vlastne neponúka nič.

    Zápas o symboly a hodnoty patrí k ústave tak, ako tieto symboly a hodnoty patria k ústave. Preto bol zápas o zmienku kresťanstva, prípadne v Boha v ústave taký dôležitý. A preto bol taký dôležitý aj tento výsledok. Ústava nie je ústavou pre kresťanskú Európu. Pretože ona kresťanskou Európou opovrhuje. Nenašlo sa pre ňu v celom texte ani jediné slovo. Jedno jediné slovo. A na takýchto základoch Európa stáť nemôže. Určite nie vtedy, ak má byť Európa civilizovanou a kultúrnou. Ako povedal Solženicyn: „Európa, ktorá zabudla na Boha, tým začala ničiť samu seba.“ Táto ústava na Boha zabudla. Ani nezabudla, otvorene ho odmietla. A preto bude ničiť Európu. Ničiť hlavne západnú polovicu tých povestných európskych pľúc, možno nie tak očividne a brutálne, ako sa to dialo vo východnej, ale určite rovnako systematicky.

    Dámy a páni, za ústavu, ktorá nie je schopná ani slovom reflektovať, že v každej európskej dedine je kresťansky kostol, za takú ústavu sa nedá hlasovať. Kresťanskí demokrati môžu pri takejto ústave hlasovať len proti.

    Ďakujem pekne.

  • S faktickou poznámkou sa prihlásili páni poslanci Banáš a pán poslanec Blanár. Končím možnosť podania prihlášok s faktickými poznámkami.

    Pán poslanec Banáš prvý vystúpi.

  • Len takú krátku poznámočku na margo toho, že Európa zabudla na boha. Pokiaľ viem, tak prvý, kto prišiel s tézou, že židovský boh by mal byť bohom aj kresťanov, bol sv. Pavol, zakladateľ kresťanstva. Ak chceme mať boha v preambule, musíme najprv boha vydefinovať. Čiže moja otázka je, či by bolo KDH pripravené akceptovať boha, kedy bolo jasne vydefinované, že ide o židovského boha? Ďakujem.

  • Ďakujem pekne za slovo. Ja by som sa chcel vrátiť...

  • Ruch v sále.

  • Ak skončí pán poslanec Blanár, dostanete slovo na vaše požiadanie.

  • Chcel by som sa vrátiť k pasáži, ktorú spomínal kolega Minárik, keď hovoril o Charte základných práv. Vyjadril obavu, že táto charta môže jednoducho viesť k zvýšeniu právomoci Únie. Samozrejme, charta – na tom sa zhodneme – má predovšetkým úmysel chrániť občana Európskej únie pred svojvôľou moci. Ale chcem povedať pánu kolegovi, že rovnako v európskej, teda v Ústavnej zmluve sa hovorí, aby nebolo možné zneužiť toto postavenie charty ľudských práv, že táto ústava obsahuje niektoré ustanovenia, ktoré napríklad vyslovene hovoria, že charta zaväzuje iba tie orgány Európskej únie a členské štáty, pokiaľ uplatnia rovnaké právo, čiže charta nemôže byť argumentom k rozširovaniu právomocí Únie nad rámec ústavy. A toto nebolo vyslovené, pán Minárik, a chcel som to dať na pravú mieru. Čiže nerobme strašiaka z Charty základných ľudských práv.

    A ešte som chcel povedať na margo toho citového až, by som povedal, citlivého vyjadrenia v súvislosti s nekrologickým vyjadrením sa ku kresťanstvu v Európskej únii. Keď sme vstupovali do Európskej únie, kresťanstvo nebolo vyjadrené, a pritom ste boli za to, aby sme vstúpili a podporovali ste náš vstup. Nemyslím si, že je nutné, aby bolo explicitne vyjadrené kresťanstvo. To kresťanstvo musí byť v ľuďoch, ktorí tu Európsku úniu napĺňajú. A tu má priestor každý.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Pán poslanec Minárik, chcete reagovať na faktické poznámky? Nie.

    Prerušujem rokovanie schôdze, budeme pokračovať o 15.00 hodine, ako prvý v rozprave vystúpi pán poslanec Mečiar za Ľudovú stranu Hnutie za demokratické Slovensko.

  • Prerušenie rokovania o 12.15 hodine.

  • Pokračovanie rokovania o 15.01 hodine.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, budeme pokračovať v rokovaní, a to v druhom a treťom čítaní o návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky so Zmluvou o Ústave pre Európu. V rozprave písomne ešte máme prihlásených osem poslancov.

    Ako prvý vystúpi pán poslanec Mečiar. Nech sa páči, máte slovo. Pripraví sa pán poslanec Ondriaš.

  • Vážené dámy a páni, zúžené publikum, dovoľte, aby som pri tejto príležitosti predniesol návrh, ktorým sa doteraz realizoval pri všetkých historických rozhodnutiach, že hlasovanie či pri zvrchovanosti, či pri Ústave Slovenskej republiky bolo vykonané ako hlasovanie podľa mien.

    V zmysle § 39 ods. 5 rokovacieho poriadku predkladám návrh, aby aj hlasovanie o tejto európskej Ústavnej zmluve bolo vykonané podľa mien.

    Aby tento návrh mal potrebné náležitosti, súčasne predkladám potrebný počet 30 podpisov. Navrhujem, aby sa o ňom hlasovalo vtedy, keď skončím a keď táto rokovacia sála bude uznášaniaschopná.

    Pán predsedajúci, odovzdávam, ale nezriekam sa slova, budem pokračovať ďalej.

    Ďalej, dámy a páni, je dôležité, aby som za klub Hnutia za demokratické Slovensko zaujal stanovisko k viacerým otázkam, ktoré boli predložené tu v Národnej rade aj k dokumentu, ktorý dnes prerokúvame.

    Ak v roku 1998 dochádzalo k zmene vlády a vládnej koalície, celá história antimečiarizmu bola budovaná na tom, že vznikne usporiadaná koalícia, ktorá bude proeurópska. Ak sa uskutočňovali kroky v tomto smere, či to bolo referendum, či príprava dokumentov a iné, podporovali sme vládnu koalíciu i napriek tomu, že v iných oblastiach nám bolo veľmi ťažko. Ak dnes pri prerokúvaní Ústavnej zmluvy vidíme, že jedna zo strán vládnej koalície s touto základnou strategickou otázkou európskej integrácie sa nestotožňuje, je pre nás zmysel ďalšej existencie tejto vládnej koalície otvorený. A vlastne vzniká pred nami aj otázka, prečo máme takúto koalíciu ďalej tolerovať? Čo spája túto koalíciu? Strategické ciele a záujmy Slovenska nie. V mnohých základných otázkach vznikajú rozpory, žabomyšie vojny, pózy, nie podstatné, ktoré síce deklarujú rozdielnosť názorov a stanovísk, ale spoločný záujem udržať sa pri moci. Či to je dostatočné na to, aby sa vláda tešila istej miere tolerancie zo strany opozície, neviem. Alebo skôr viem, že už nie. Že sa bude musieť správať inak.

    Samozrejme, ak sa nám predkladá Ústavná zmluva, tak samotný pojem zmluva znamená rovnosť partnerov, ktorí ho vytvárajú, a zmluvu môžu uzatvárať len plnoprávne a zvrchované subjekty. A to dosvedčuje, že na zvrchovanosť Slovenska sa nesiaha.

    Ak sa hovorí o Ústavnej zmluve, tak preto, že zakladá pravidlá medzi štátmi, ktoré budú rešpektovať prijaté zásady tak, aby ani vnútroštátna úprava neprichádzala do rozporu s touto zmluvou a nenarušovala jednotu a ciele Európskej únie. A aj preto, aby sa vnútorné mechanizmy zladili ako medzi centrálnymi orgánmi Európskej únie, tak aj medzi štátmi a Európskou úniou.

    Európska únia nezakladá nový štát. Európska únia zakladá medzinárodne právny subjekt, ale zakladá výkon funkcií, ktoré štáty na ňu delegujú, pričom štáty majú právo kontrolovať výkon tejto funkcie a týchto činností a majú právo kedykoľvek si zobrať tieto kompetencie späť.

    Zvrchovanosť zo Slovenska neodchádza. Odchádza poverenie výkonom niektorých právomocí.

    Preto tí, ktorí majú túto námietku, by mali chápať zvrchovanosť tak, že zvrchovanosť je vlastne nezávislosť štátnej moci na akejkoľvek inej moci vo vnútri i za hranicami tohto štátu. My sa nestávame závislí. Niektorých výkonov práv sa zriekame, aby sme získali ako protihodnotu výhodu.

    Je 60 rokov od skončenia vojny. Európa po každej väčšej katastrofe alebo otrase hľadala poriadok, ako svet usporiadať tak, aby bol celistvý a bezpečnejší. Pri týchto pokusoch Európa veľa ráz zlyhala. Teraz je tu znovu jedna šanca vytvoriť priestor dávajúci záruky bezpečnosti, mieru, pokoja a usporiadania vzťahov na báze tohto projektu. Nie dokonalý. Nie jediný možný. Ale jediný, na ktorom sa dokázali štáty a politické subjekty dohodnúť. Preto je možný ako reálny.

    Ak hovoríme o týchto veciach a vraciame sa k podstate bytia, o ktoré sa tu zápasí veľa rokov – a humanisti o to zápasia niekoľko sto rokov –, tak prvá otázka je postavenie človeka a chápanie človeka v jeho slobode a v jeho rovnosti. Ak bola kritika režimu za socializmu, tak bola pre obmedzovanie pohybu, pre obmedzovanie zásad rovnosti, a teraz sa nám naskytá možnosť vytvoriť jeden celoeurópsky priestor voľného pohybu ľudí, slobodného konania ľudí, ale aj priestoru rovnosti. Ústavná zmluva tieto princípy zakotvuje.

    Ak sa takýto priestor utvára, tak to právo, ktoré sa zakladá pre občanov, znamená v podstate právo byť rovným s občanmi celej Európy, právo na ochranu tejto rovnosti, právo usadiť sa, právo na diplomatickú ochranu, ale aj právo na hlasovanie o politických inštitúciách na území, kde sa zdržuje. O tých, ktoré sú volené ako mestské zastupiteľstvá, regionálne zastupiteľstvá alebo Európska únia. To právo je touto zmluvou garantované všetkým rovnako.

    Je to pre nás dobré? Môžem mať dva štandardy práv? Môžem byť menej svojprávny doma a viac svojprávny za hranicami? Poskytujeme výhodu rovnosti, ale za to všetci naši občania získavajú výhodu rovnosti v celej Európe. Ale veď to sme chceli. O tom bol rok 1989, 1990. O tom boli spory, ktoré tu prebiehali desiatky rokov, ako má táto zásada vyzerať.

    Rozdiely v čom sú? Ak európska Ústavná zmluva hovorí o tom, že Európska únia bude usilovať o pristúpenie k Európskej charte ľudských a občianskych práv. My sme k nej pristúpili. Ak Európska únia vo svojich zásadách hovorí o rovnosti, slobode a o ďalších veciach, u nás vzniká polemika, či je to možné vôbec prijať, pretože – aj keď to tu nebolo v sále vyslovené, ale pri politických rokovaniach nespočetne veľa ráz – by mohli pod týmito zásadami slobody, rovnosti a všeobecnosti alebo univerzálnosti práva sa akosi prešmyknúť homosexuáli s právom na nomosexuálne manželstvá. Táto obava je zbytočná, pretože právo zakladať rodinu a právny poriadok pre založenie rodiny je právom štátov. Nie právom Európskej únie. A navyše musíme rešpektovať, že aj homosexuáli sú ľudia a majú svoje ľudské a občianske práva, iba pre spôsob pohlavného styku nemožno nikoho odsudzovať a vyraďovať z rovnoprávnosti. Tam sa nedohodneme.

    Pokiaľ ide o otázku ochrany týchto práv na celom území Európy, je zverená európskym súdom. Kto ju má vykonávať? Ak má byť jednotná v práve, musí byť jednotná vo výklade práva a výkone práva. To si neberie na seba Parlament ani výkonná moc Európskej únie, tí majú iba zákaz konať inak. Ale či sa koná v súlade s týmito dokumentmi, je právom súdov. Výkon rozhodnutí súdov je potom právom republík. Nadradenosť týchto rozhodnutí nad rozsudkami súdov predstavuje istý zvýšený kontrolný mechanizmus, ktorý sme povinní občanom Slovenskej republiky garantovať. Ak občan Slovenskej republiky bude v Španielsku, Taliansku, vo Francúzsku, Británii, bude mať právo na rovnakú právnu ochranu ako občania týchto štátov. Na to buďme hrdí a nespochybňujme to.

    Pokiaľ ide o otázky chápania občianskeho práva, sú zakotvené aj v Ústave Slovenskej republiky, ale samozrejme tak, ako boli zakotvené, sú obohatené o nové prvky v Ústavnej zmluve. A táto kapitola by pre budúcnosť mala byť jednou z tých, ktorá pri príprave novely ústavy bude doplnená a rozšírená. Ústava nám nezakazuje dať občanom Slovenska viacej práv, ako majú v iných štátoch, ale nedovoľuje ukrátiť ich na štandarde jednotnom pre celú Európsku úniu. A to hádam ani nechceme byť občanmi s nižšími právami, s nižším postavením, sami sa ponižovať, keď iní nám chcú umožniť sa povzniesť.

    Druhá otázka, ktorá súvisí s postavením Európy, je, samozrejme, závislá od tohto voľného pohybu tak, že na to musia byť napojené mnohé zákony, pretože s tým človekom ide právo na zdravie, právo na sociálne zabezpečenie, právo na prácu, právo usadiť sa, práva politické. A všetko toto sa musí v Európskej únii poprepájať. Zákony Slovenska to dnes neumožňujú v plnom rozsahu a budú musieť byť všetky novelizované. Aj od práva na pobyt, práva na občianstvo a podobne. Budú sa musieť meniť v zmysle týchto zásad.

    Pokiaľ ide o otázky prijímania rozhodovania, tak občiansky princíp znamená, že občania volia svojich zástupcov v Európskej únii a títo zástupcovia tvoria Európsky parlament. Je predpoklad, že normy týchto volieb sa budú unifikovať, že zastupovanie v Európskom parlamente bude nadobúdať na politickom i faktickom význame a že zastupiteľský zbor bude vyjadrovať vôľu týchto občanov. Mechanizmy, aké sa budú realizovať, sú otvorené.

    Súčasne Európsky parlament rieši aj otázky vzťahov k národným parlamentom, ktoré boli tiež predmetom polemiky na Slovensku, a otvára priestor aj pre národné parlamenty, aby pri predložení každej normy do Európskeho parlamentu bola súčasne predložená národnému parlamentu a tento do šiestich týždňov mal právo povedať svoje námietky, vyjadrenia, pripomienky k tejto zmluve. Pred touto lehotou nesmie byť prijatá. Ak tieto námietky budú vznesené, musí byť o nich konané. Ale musí byť na to vybudovaná, aby bolo právo. Kto to vlastne bude tieto veci robiť? Zo slovenskej ústavy to nevyplýva. Otvorený mechanizmus, ktorý nie je vyriešený. A doriešiť ho musíme.

    Ďalej je tu právo, v prípade, že budú prijaté dokumenty, ktoré sú v rozpore s európskou Ústavnou zmluvou, do šiestich týždňov napadnúť na Európskom ústavnom súde neplatnosť týchto dokumentov. Ale čo rieši Ústava a zákony Slovenskej republiky v tomto smere? Nič. Ani inštitúcia parlamentu nie je vybudovaná. Nie je preto dobré, ak v parlamente šéf parlamentu má pochybnosť o schopnosti tejto inštitúcie sa prispôsobiť a tieto normy rešpektovať. To znamená, nemáme víziu vývoja parlamentarizmu.

    Ďalej, vo vzťahu k národným parlamentom európska Ústavná zmluva hovorí, že každá komora má jeden hlas. Kde je jedna komora, má síce dva hlasy, ale môže robiť len jeden úkon. A my sme postavili koncepciu Ústavy Slovenskej republiky na tom, že druhú komoru supluje prezident, ktorému Ústavná zmluva nepriznáva žiadne postavenie ani právomoc.

    Čiže je tu postavená pred nás zasa otázka, či sme schopní sami seba, parlament prerobiť tak, aby sme vedeli tento mechanizmus prijať, v rámci neho fungovať a rozhodovať. To znamená, mať komoru, ktorá rozhodnutia prijíma, a mať komoru, ktorá posudzuje ústavnosť týchto rozhodnutí aj súlad s medzinárodnými dokumentmi, aj kompatibilitou a jednotou právneho poriadku Slovenska. Sme schopní sa tak prebudovať? Otvorená otázka pre nás. Ak to zameškáme, čas nás vytrucuje. Ak sme schopní abstrakcie a domyslieť veci do konca, tak to urobíme čo najskôr.

    Pokiaľ ide o otázky záväznosti zákonov, čoho sa môžu týkať. Hovoríme o jednotnosti občianskych práv a slobode ľudí a rovnosti ľudí, ale hovoríme o tom, že aj Európska únia sa rozvíja v tom smere, vytvára priestor pre voľný trh kapitálu, pre voľný trh práce aj pre voľný trh investícií. Ak sa teda takýto slobodný priestor a trh vytvára, potrebuje správcu. A ten správca tvorí dosť rozsiahlu štruktúrovanú inštitúciu Komisie, Rady a ďalších pomocných inštitúcií, kde Slovensko musí mať spôsob, ako bude v nich pôsobiť, pracovať a rozhodovať a navrhovať. Takisto tam sú mechanizmy prijímania záväzných opatrení, doplnkov a tvorby politiky. Dnes takúto predstavu nemáme. V podstate všetko supluje ministerstvo zahraničných vecí, podpredseda vlády, ale bez vybudovania odborných aparátov, bez vybudovania odborných štruktúr a bez vybudovania jednotného pôsobenia, ktoré by nebolo závislé od politických zmien v zložení parlamentu. Tam sa hľadá skôr kontinuita než nestabilita. Otázka je, do akej miery sa aj ministerstvo zahraničných vecí bude vedieť vysporiadať s touto dvojjedinou úlohou, že je síce ministerstvo zahraničných vecí, ale súčasne aj vnútorný orgán Európskej únie. Ako ho rozdeliť.

    Pokiaľ ide o otázky spojené s ďalšími postupmi, ktoré pred nás Európska únia kladie, tak logicky, ak má byť voľný pohyb kapitálu, voľný pohyb služieb, tak bude musieť byť garantované aj dodržiavanie pravidiel. Európska únia tieto veci nerieši, ale naznačuje. Hovorí, že pre budúcnosť možno počítať aj s tým, že môže byť vytvorená otázka bezpečnosti, otázka možnej prokuratúry, otázka výkonu súdnych rozhodnutí, a špecifikuje spôsoby súťaže, ktoré sú vylúčené. Dáva sankciu štátom, čo sa stane, ak porušia pravidlá, ale nemôže dať sankciu občanom. Tá zostáva vo vnútornej kompetencii republiky. Čo to znamená? Že Európska únia nemá typické atribúty štátu, to znamená, štátna moc a štátne donútenie, tie absentujú. Takže ťažko preto povedať, že je to nový štát, ktorý vzniká. Je to prechod k štátu, ktorý neskoršie môže vzniknúť. Ešte to nie je ten možný nový štát. Či sa tak stane, za akých okolností – je otvorené.

    Ďalej. Okrem otázok bezpečnosti sú otvorené otázky mieru a obrany tohto spoločenstva. Ak zoberieme celý princíp OBSE, na ktorom bola budovaná bezpečnosť Európy, v Juhoslávii zlyhal. Európa nebola schopná zastaviť krvavý konflikt. Tu sa ponúka iný nový mechanizmus. Prečo ho neprijať?

    Nakoniec, ako sme si už uvedomili, že aj keď sme v strede Európy, nie sme pupkom sveta, tak druhé uvedomenie smeruje k tomu, že prijímame princípy globalizácie, berieme do úvahy princípy hegemonizácie a berieme do úvahy aj to, že ťažisko politiky sa z európskych možných konfliktov presúva do ázijskej oblasti. Hľadá sa jednotný spôsob obrany, budovania obrany, od priemyslu cez vedu, výskum, vývoj až k budovaniu jednotných síl. Môže Slovensko na tom získať? Ak bude šikovné, veľmi veľa. Ak nie, budeme len platiť. Otvorená otázka.

    Samozrejme, každý takýto trh pôsobí v interakcii s inými trhmi. A tie iné trhy sú takisto štandardizované na väčšie množstvá, väčšie objemy a hľadá sa spôsob komunikácie. Na to treba istý druh politiky, ktorá je zahraničnou politikou. Dnes nikto nehovorí, že Európska únia určuje politiku. Musí rokovať a dohadovať sa o politike, ba vyžaduje, keď sa raz dohodneme, nech to štáty dodržia. A hľadá sa princíp dohody. Ona naznačuje, že sa neskoršie bude integrovať intenzívnejšie. Určuje technické podmienky obchodu, ale neurčuje politické podmienky. Tam sa bude hľadať jednota, aby Európska únia ako subjekt mohla vstupovať vo vzťahov ďalej, pričom nepredstavuje uzatvorené, ale otvorené spoločenstvo aj pre rozvíjanie smerom južným, aj smerom východným – nakoniec Európa končí na Urale ako kontinent. Je to otázka budúcich desaťročí, ako vývoj pôjde.

    Pokiaľ ide o otázky ďalšieho prehlbovania integrácie, predsa Európska únia otvára priestor na vytvorenie menovej únie. Chceme prijať euro ako svoju menu, musíme meniť funkcie Národnej banky, musíme meniť mnoho zákonov aj o platobnom styku, aj o dnešných kurzových veciach, aj o podmienkach tranzitu peňazí a finančných operácií. A na to máme čas 4 až 6 rokov. Ak ideme do európskej menovej únie, musíme si stanoviť aj postup, za akých podmienok. Ak sa to všade robí referendom, budeme pristupovať k referendu tak, ako máme dnes štylizované v ústave? Aká bude technika a spôsob prijímania petícií občanov Slovenskej republiky? Aké budú podnety organizácie tam, kde môže až milión občanov poslať svoje kvalifikované stanovisko k Európskemu parlamentu a Únii, aby sa s tým musela zoberať? To všetko sú otázky otvorené pre budúci vývoj a budú čakať odpoveď, na ktorú má tento parlament, alebo keď nedokáže tento, budúci parlament odpovedať. Zatiaľ počujem pochybnosti. Nepočujem riešenia.

    Ďalej sú to otázky politík Európskej únie. Možno nemusia byť politiky vyriešené tak, že budú definované v európskej Ústavnej zmluve. Možno by to bolo lepšie deklaráciou, možno netreba upravovať procesné pravidlá tak, ako sú. Možno by európska Ústavná zmluva nemala zakladať priamy kontakt Európskej únie a regiónov. Vyzerá to tak, akoby bola do istej miery poplatná snahám o to, že to nebude únia štátov, ale únia regiónov, čo nie je dobrá tendencia. Možno by mali byť niektoré veci aj v oblasti európskej Ústavnej zmluvy obmedzené na písaný text, nie na to, že sa otvára pre obyčajové práva a podobne. To všetko možno tej zmluve vytknúť, že možno všeličo mať inak, ale nemožno ju neprijať.

    Ďalej, samozrejme, rešpektujem i fakt, že tak ako pre kresťanských demokratov, i pre nás je citlivé, o aký základ sa Európska únia opiera. Pokiaľ ide o otázky náboženstva, je tam spojenie v niektorých veciach.

    Prvý, Európska únia vyjadruje toleranciu, vyjadruje úctu k histórii náboženskej tradície, vyjadruje ochotu spolupracovať s cirkvami, ale súčasné postavenie cirkvi necháva na legislatívu štátov. Nezakotvuje síce priamu zmienku o Bohu, ktorú sme požadovali a za ktorú sme hlasovali v tomto parlamente, ale zakotvuje kresťanské hodnoty, ako systém začlení do jednotlivých článkov zmluvy. A za toto hlasovali kresťanskí demokrati v celej Európe. Prečo si mám myslieť, že sú kresťanskejší, ako sme my, alebo menej kresťanskí, ako sme my, ak to prijali?

  • Reakcia z pléna.

  • Len, Ferko, vy chcete za to hlasovať, nie Pán Boh. Tak si to musíme povedať.

    Pokiaľ ide o tieto otázky, tak si ich postavme, či prijímame tento princíp tvorby postoja Európskej únie k hodnotám kresťanstva, ktoré bez výhrad akceptujeme, a či ich prijímame v takomto chápaní, ako nám ich európska Ústavná zmluva kladie pred seba? Nakoniec musíme rešpektovať aj fakt, ktorý kardinál Tomko pri jednej z návštev povedal veľmi jednoznačne: Ak má prebiehať vo svete niekde nová evanjelizácia, tak musí začať v Európe. Je to fakt.

  • Reakcia z pléna.

  • To bol ten, ktorý tu evanjelizáciu robil v celom svete.

  • Ruch v sále.

  • Páni poslanci, prosím vás o väčší pokoj.

  • Pobavte sa. „Co se škádlívá, to sa rádo mívá“.

    Pokiaľ ide o tieto otázky, prijímame ich v zmysle tom, že sme pripravení reagovať na rozvíjanie tých hodnôt, ktoré kresťanstvo predstavuje a ktoré v tomto dokumente zakotvené sú.

    Z hľadiska alternatív k tejto európskej zmluve bolo dnes povedané, prečo prijímať túto európsku Ústavnú zmluvu, nech je to tak, ako to je. Nuž ale, vážení, veď sami si šliapeme po jazyku. Európska Ústavná zmluva znamená, že zjednocuje tri zmluvy, ktoré sme prijali, zjednocuje podmienky prístupu, ktoré vyjednával kresťanský demokrat, a uzákoňuje ich v podobe Ústavnej zmluvy. Od 85 do 90 % sú texty totožné. Tých 10 % sú odlišné. Tak ako teraz povieme, že to, čo je dnes dané, neplatí. Že raz sme to prijali a druhýkrát to odmietame, lebo sa to inak volá? Veď je to ten istý rozsah práv! Kresťanský demokrat sedí v Európskej komisii, ktorý má garantovať, že tieto práva budú dodržané. To sú tie záväzky, ktoré on osobne dojednával, za ktoré hlasoval, sedel v tej komisii, ktorá pripravovala európsku Ústavnú zmluvu. Vtedy v tomto parlamente bolo ticho, nedostal žiadny pokyn, ako má postupovať. Dnes prijal poverenie, ktoré mu táto politická strana dala, vláda Slovenskej republiky, aby Slovensko zastupoval v zmysle tejto Ústavnej zmluvy. Má iné poverenie? Potom treba vyvodiť závery a nemal by tam byť. Takisto ja som hlasoval za predsedu tohto parlamentu preto, že som bol presvedčený, že podporuje európsku Ústavnú zmluvu. Aj s tým som mu dával hlas pred dvomi rokmi. A kde mám výsledok?

  • Ruch v sále.

  • Ja som to už raz hovoril, pán poslanec má taký mechanizmus, on sa zapne a potom sa musí vypnúť. Vydržte, tolerujte ho, on za to nemôže.

  • Zasa je teda postavená otázka, ako budeme chápať doterajšie záväzky, doterajšie postupy a princípy, keď v konečnom dôsledku povieme starú známu zásadu „áno, ale nie“. Sme za ústavu, ale nie túto. Toto som zažil v roku 1992. Sme za zmluvu, ale nie túto. Sme za záväzky, ale nie tieto. Tak začo sme potom?

    Pretože nemôžeme trpieť politickým rozdvojením, musíme potom jednoznačne povedať, že prijímame to, čo je možné, nechápeme to ako moment statický, ktorý sa nebude vyvíjať, sme pripravení pracovať na aplikácii a zavedení tejto zmluvy do vnútorného ústavného právneho poriadku Slovenskej republiky, sme pripravení vysvetľovať občanom rozsah ich práv, povinností a takisto subjektom. Sme pripravení vysvetľovať rozsah oprávnení Európskej únie. A tiež sa mi zdá niečo prehnané, keď určujú, ako má byť krivá uhorka, aby bola eurouhorka, tak mi to pripadá smiešne. Ale beriem to tak, že v tejto chvíli je to tak, nemusí to tak byť o rok, dva, budeme usilovať o tieto zmeny a zdokonalenie. Ale musíme mať pre to vždy priateľov, spojencov a hľadať porozumenie.

    Na konferencii, ktorá bola nedávno, som povedal, je lepšie mať nedokonalé pravidlá ako žiadne pravidlá. Ak sa tu nejaké pravidlá zavádzajú s vedomím o tom, že nič nie je dokonalé a všetko bude podliehať vývoju, ich akceptujeme a prijímame.

    Klub Ľudovej strany Hnutia za demokratické Slovensko bude hlasovať za prijatie európskej Ústavnej zmluvy. Pre nás nie je to otázka tohto okamihu, pre nás sa dovršuje cesta, ktorú sme začínali v rokoch 1991 – 1992 k samostatnosti Slovenska, ktorá nebola cieľom samoúčelným, ale cieľom žiť a byť pri rozhodovaní, byť rovní a rovnoprávni pri rozhodovaní, integrovať sa, nie izolovať sa. Slovensko, krajina, ktorá bude hľadať prosperitu a rozvoj, a nie uzatvárať sa a vytvárať skanzen.

    Dámy a páni, to je moje presvedčenie a názor. Veľa bude treba ešte urobiť pre aplikáciu. Je dobré, že zaznievajú rozdielne názory. Právo na názor je výsostne demokratické právo, ale má aj opak. A to hovorí o zodpovednosti, zodpovednosti za to, ako konám, a aj zo zodpovednosti za to konanie vyvodiť záver. Ak iba deklarujem rozpor a som proti strategicky závažnej otázke, je otázka spoplatnenia štúdia aj v programových cieľoch a v princípoch existovania tejto vládnej koalície, treba z toho urobiť záver a ten záver by mal byť jednoznačný.

    Ďakujem za pozornosť, želám všetkým veľa zdravia a úspechov pri schvaľovaní tejto Ústavnej zmluvy. Ak vzniknú Spojené štáty európske, budem rád a rád by som sa toho dožil, aj keď si nemyslím, že to bude za 10 rokov. Všetko dobré.

  • Na vystúpenie pána poslanca Mečiara s faktickými poznámkami traja páni poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými.

    Pán poslanec Mikloško.

  • Pán Mečiar, vy ste povedali, že ak jedna vládna strana nesie laso za európsku zmluvu, mali ste na mysli KDH, tak táto koalícia stratila dôvod na existenciu a teraz ste to znovu zopakovali, že treba z toho vyvodiť dôsledky. Nuž dovoľte, aby som vám niečo pripomenul.

    V rokoch 1990 – 1991 ste boli superfederalista. Čarnogurského a KDH ste chceli vyhodiť z vlády, pretože nechcel, aby vo vládnom vyhlásení bolo spomenuté slovo federácia. Potom ste do volieb 1992 išli s piatimi možnosťami štátoprávneho usporiadania. Potom ste v júli 1992 prijali zvrchovanosť, deklaráciu. Potom ste 1. septembra prijali ústavu, ktorá v mnohých ohľadoch zavádzala dvojprávny stav v Česko-slovenskej republike, ale prosím. Potom ste na jeseň povedali, že Česi sú zodpovední za rozpad štátu. A ešte pred tým ste povedali, že ich dokopete do federácie. Potom ste sa stali zakladateľom Slovenskej republiky a dnes obhajujete európsky superštát.

    Pán Mečiar, môžete nám vo všeličom radiť, ale v týchto otázkach by som vás prosil, keby ste si ušetrili energiu.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, pán predseda, dámy a páni, desiatky rokov dozadu som dúfal, že Slovensko sa raz zaradí medzi demokratické štáty. Pred 15 rokmi k tomu vznikla legálna podmienka a vlani sme sa, chvalabohu, zaradili a boli sme prijatí do Európskej únie. Na dnešný deň som sa tešil a osobne ho beriem ako slávnostný deň. Mrzí ma, že pri takomto slávnostnom dni a takej závažnej otázke, pán premiér, okrem dvoch pánov ministrov tu nemáme vládu, to ma mrzí, to je úprimné. A na druhej strane chcem povedať a podporiť pánov Mečiarov návrh, aby sa hlasovalo menovite, a budem rád a budem hrdý a rád sa postavím a budem hlasovať za prijatie tejto ústavy. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, vážený pán podpredseda Národnej rady. Vnímam celkom jasne a konkrétne určité rozpoloženie a citové výlevy kolegov z KDH, ktoré sprevádzali vystúpenie pána predsedu Ľudovej strany HZDS Dr. Mečiara.

    Keď stála pred rokom-dvoma otázka, či Ľudová strana HZDS sa hlási k európskej myšlienke a Európskej únii v proklamatívnej forme alebo skutočne, prišla prvá odpoveď vo forme nášho postoja a prístupe k referendu. Na základe toho, čo dnes v tézach predniesol predseda Ľudovej strany HZDS Dr. Vladimír Mečiar, je jasné a verím, že je to jasné aj kresťanským demokratom, že hovoril v iných kategóriách. Kde jasne definoval, čo to znamená zmluvu prečítať, preštudovať, domyslieť, pochopiť, aplikovať, ale ako výhodu pre Slovenskú republiku a jeho občanov. A naznačil tu aj program s rozpracovaním najmenej v rozsahu výhľadových východísk a úloh Slovenskej republiky ako celku do najbližšieho obdobia. Takže myslím si, že po tomto vystúpení musí byť celkom jasné, akým spôsobom pristupuje Ľudová strana HZDS k problematike euroústavy, teda Zmluvy o Ústave pre Európu, ale aj k ďalšiemu vývoju Slovenskej republiky v rámci tohto útvaru a celku.

    Ďakujem.

  • Nech sa páči, pán Mečiar, môžete reagovať na faktické poznámky.

  • Samozrejme, že musím reagovať na Ferka Mikloška, beriem do úvahy, že človek po 16 rokoch je starší, veci sa zlievajú, obrazy splývajú a nemusí jasne vidieť všetko, čo sa dialo, ani interpretovať, čo v tom čase bolo. Boli sme pritom obaja.

    Pokiaľ išlo o základy, v roku 1990 moja prvá vláda po slobodných voľbách mala v programových cieľoch slovensko-české vyrovnanie. A bola vtedy otázka, či sa tieto ciele naplnia. A napĺňali sa a končili novelou ústavy, ale prípravné rokovania, ktoré vrcholili v Hrzánskom paláci, skončili neúspechom, pretože, Ferko, zbavili ste ma predsedania za slovenskú stranu, prevzali ste to do svojej strany a oznámili, že federáciu nedovolíte rozpustiť, ani ju nikto nechcel rozpustiť.

    Pokiaľ išlo o vývoj po roku 1991. Základné rokovania o Česko-Slovensku prebiehali medzi KDH Jánom Čarnogurským a Václavom Havlom. Skončili ste hanebným neúspechom a rozpadom strany v roku 1992. Do toho prichádza HDZS s alternatívami, nie päť, ale konfederácia, ktorá znamenala samostatnú právnu subjektivitu Slovenska alebo samostatný štát. Už nefalšujte dejiny! Zakladali sme štát, bohužiaľ, ste nám nepomáhali. A čo mi bolo ešte viacej ľúto, to bola vaša téza, pol druha roka vám trvalo, kým ste prijali sľub poslancov, bola vaša téza pôsobiť ako červotoč.

    Pokiaľ ide o tento ústavný poriadok a všetko ostatné, ja to prijímam tak, že na starých animozitách nemožno budovať nový svet – ani novú Európu, ani nové Slovensko. Ja sa držím historických faktov nie preto, že chcem reminiscencie a urážky. Staré hriechy patria minulosti. Svet nepatrí tým starým nenávistiam, patrí novému porozumeniu spolupatričnosti a vzájomnej úcte. Tak nám Boh pomáhaj!

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Ondriaš. A pripraví sa pán poslanec Žiak.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán premiér, vážený pán minister, vážené panie kolegyne, páni kolegovia, mám len pár pripomienok k návrhu na vyslovenie súhlasu so Zmluvou o Ústave pre Európu, je to tlač 932.

    Prvá poznámka, nesúhlasíme s tým, že v prípade Zmluvy o Ústave pre Európu ide o zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Zmluva o Ústave pre Európu patrí medzi zmluvy podľa čl. 7 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ja budem tento odsek citovať: „Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi. O vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhodne ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom.“ Preto sme za to, aby Zmluva o Ústave pre Európu bola potvrdená referendom.

    Druhá poznámka. I keď pozitívne hodnotíme Chartu základných práv Únie, Zmluva o Ústave pre Európu v čl. I-3 hovorí, že „Únia je založená na sociálno-trhovom hospodárstve“. Trhové hospodárstvo vytvára veľkú sociálnu nerovnosť, ako sa môžeme presvedčiť všade vo svete, kde bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú.

    Ja by som uviedol aspoň dva príklady. Napríklad ročný príjem 691 dolárových miliardárov v minulom roku sa rovnal hrubej domácej produkcii, ktorú vyrobilo v roku 2002 v bývalom socialistickom bloku 126 mil. obyvateľov. Druhý príklad. Podľa správy OSN Transition 1999 transformácia na trhové hospodárstvo po roku 1989 v bývalom socialistickom bloku spôsobila smrť 9,7 mil. obyvateľov. Toto je len počet obetí do roku 1999.

    Pretože trhové hospodárstvo vytvára systém veľkých korporácií, ktoré svojimi finančnými možnosťami účinne ovplyvňujú mienku občanov a legislatívu, preto poslanci za klub KSS nepodporia Zmluvu o Ústave pre Európu.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďalší do rozpravy je prihlásený pán poslanec Žiak. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán premiér, vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, nevybral som si asi tú ľahšiu cestu, nezaradil som sa do toho hlavného prúdu, ako sa hovorí „main stream“, a budem skôr kritizovať text európskej ústavy, nie ho chváliť. Chcem byť otvorený a nebol by som rád, keby odzneli podobné pripomienky, aké už tu boli, že ten, kto kritizuje text európskej ústavy, je proti Európe alebo proti členstvu Slovenska v Európskej únii. Ja si myslím, že tí, čo ma poznajú, vedia, že som vždy obhajoval členstvo Slovenska v Európskej únii. Mal som tú česť pôsobiť v Európskom parlamente ako pozorovateľ, potom ako poslanec. Pracoval som vo frakcii Únia Európy národov, kde som bol podpredseda. A mal som tú česť aj na prvej schôdzi Európskeho parlamentu po rozšírení v máji minulého roku vystúpiť a nie náhodou k téme európska ústava. Chcem zostať verný týmto svojim názorom a v tomto duchu vystúpim aj dnes.

    Dovoľte mi na úvod môjho vystúpenia k ratifikácii Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu vrátiť sa do minulosti. Všetko sa začalo už kedysi v 90. rokoch, keď zo strany federalistov sa začalo ozývať volanie po ústave. To, o čom pred 15 rokmi aj najväčší prívrženci idey európskeho superštátu len rojčili a neodvážili sa o tom hovoriť, bolo odrazu na stole. Zásadný posun od voľnej hospodárskej únie k menovej a politickej únii, ktorá má už svoju hymnu, zástavu a štátny znak, parlament, súd, spoločné právo a menu, teda celkom logicky priviedlo zástancov európskej federácie na myšlienku ústavy.

    Na záver belgického predsedníctva bola na európskom samite, ktorý sa konal 15. decembra 2001, schválená Laekenská deklarácia, ktorou sa vytvoril tzv. Európsky konvent, skladajúci sa zo zástupcov národných vlád a parlamentov, predstaviteľ Európskej komisie a Európskeho parlamentu. Úlohou tohto Konventu malo byť vypracovanie konečného dokumentu, nie však ústavy, dokumentu, ktorý zhrnie existujúce rozličné názory, prípadne sformuluje odporúčania, pokiaľ sa v niektorých otázkach dosiahne konsenzus. Rokovania Konventu boli rozdelené do troch fáz: počúvania, analýz a písania draftov. Tá posledná fáza bola pritom kľúčová. Delegáti mali napríklad k prvým 16 článkom vyše 1 000 pozmeňujúcich návrhov, ktoré si predseda Konventu Valéry Giscard d´ Estaing osvojoval metódou tzv. pasívneho konsenzu. O návrhoch sa nikdy nehlasovalo. Prítomnosť konsenzu oznamovalo Giscardovo prezídium a veľmi často sa pritom nerešpektoval názor väčšiny, napríklad keď 18 štátov nechcelo prezidenta Rady a žiadali rovnoprávnych komisárov. Valéry Giscard d´ Estaing dobre vedel, že ústava nesmie obsahovať nič, čo by neprijala európska štátnická elita, to znamená silná päťka – Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Španielsko a Taliansko –, pretože tá rozhodovala o konečnej podobe textu, preto konal, dá sa povedať, proti Konventu. To, čo z Konventu vyšlo, je istým spôsobom podvod. Dokument totiž neodráža rozličné existujúce názory a záujmy národných štátov, ale má len jeden rukopis a to rukopis pána Giscarda d´ Estainga.

    Aká je vlastne legitimita inštitúcie Európskej únie? Obsah úvodného článku Ústavnej zmluvy hovorí, že tento dokument vzniká ako reflexia vôle občanov. Potvrdením tejto vôle občanov by malo byť uskutočnenie referenda vo všetkých členských štátoch Únie, čo by určite zohralo zásadnú úlohu pri kreovaní legitimity Ústavnej zmluvy, ako aj samotnej formy Únie. Je však naivné predpokladať, že 450 mil. Európanov bude rozumieť absolútne zmätočnému 250-stránkovému textu, ktorý obsahuje 465 článkov rozdelených do štyroch častí plus 5 osobitných protokolov a 3 deklarácie.

    Osobne si myslím, že európska ústava zakladá európsky superštát a európsky supernárod. Obsahuje články, v ktorých je napísané, že právo Európskej únie je nadradené národnému právu bez ohľadu na národné ústavy. Je tu článok, ktorý dáva Európskej únii právnu subjektivitu. Neviem, či som v príhovore pána ministra dobre rozumel, keď povedal, že Európska únia nemá právnu subjektivitu. Je v ústave čl. I-7, ktorý jednou vetou potvrdzuje to, čo hovorím ja. Dochádza k významnej strate prvkov štátnej suverenity jednotlivých krajín a posilneniu centrálnej bruselskej úrovne Európskej únie.

    Významnou zmenou je aj vznik nových funkcií, a to európskeho prezidenta a európskeho ministra zahraničných vecí. Ich vznik bude takisto znamenať personálne a mocenské posilnenie centra Európskej únie, ktorá bude mať subjektivitu nielen dovnútra, ale svoje dôsledky to bude mať aj navonok. Bude mať právomoc uzatvárať medzinárodné zmluvy. Tieto zmluvy budú schvaľované kvalifikovanou väčšinou, takže to môže znamenať, vážení priatelia, že pre Slovensko bude záväzná aj medzinárodná zmluva, s ktorou nebude súhlasiť ani jeden z vás poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

    Ďalej prijatím zmluvy dochádza k rozsiahlej strate práva veta. Rozšírenie hlasovania kvalifikovanou väčšinou na také citlivé oblasti, ako sú polícia, trestná zodpovednosť, azyl, migrácia, sociálne poistenie, intelektuálne vlastníctvo, energetika, kultúra, civilná ochrana, niektoré aspekty zdanenia právnických osôb, iniciatívy európskeho ministerstva zahraničných vecí a podobne.

    Predložený návrh európskej ústavy je svojou úrovňou i spôsobom spracovania skôr politickým dokumentom ako legislatívno-právnym aktom, akým by ústava mala byť. Trpí viacerými vážnymi legislatívnotechnickými nedostatkami, legislatívnymi medzerami či naopak, duplicitnými úpravami a roztrieštenosťou.

    Aký je vzťah Ústavy Európskej únie a Ústavy Slovenskej republiky? Toto je, myslím, veľmi vážna otázka, pretože podľa čl. 7 ods. 2 Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou alebo na jej základe previesť výkon časti svojich práv na Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Právne záväzným aktom Európskej únie v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky treba rozumieť nielen európsky zákon, ale i nariadenie, ako je rozhodnutie Európskej komisie, Súdneho dvora a podobne. Vyvstávajú tým problémy, ktoré si v prípade prijatia Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu následne vyžadujú zásadné zmeny v Ústave Slovenskej republiky.

    Je pritom z mnohých dôvodov sporné ustanoviť prednosť legislatívy Európskej únie vo všetkých veciach, ktoré upravuje, pred Ústavou a zákonmi Slovenskej republiky.

    Na tomto mieste treba zdôrazniť, že podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky povinnosti možno ukladať okrem zákona Slovenskej republiky a nariadenia vlády Slovenskej republiky aj medzinárodnou zmluvou.

    Článok 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky upravuje prednosť aktov Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky, ale nie pred Ústavou a ústavnými zákonmi Slovenskej republiky. Prijatie Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu si však vyžiada úpravu slovenskej ústavy tak, že Ústavná zmluva Európskej únie bude mať prednosť aj pred Ústavou a ústavnými zákonmi Slovenskej republiky.

    Z čl. 52 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že niektoré základné ľudské práva a slobody sa priznávajú len štátnym občanom Slovenskej republiky. Rad z nich bude však treba priznať aj ostatným občanom Európskej únie.

    Podľa čl. 56 Ústavy Slovenskej republiky Národná banka Slovenska je nezávislá, ale najmä v menových veciach bude Národná banka Slovenska súčasťou európskeho systému centrálnych bánk, ktorý podlieha orgánom Európskej centrálnej banky.

    Podľa čl. 72 Ústavy Slovenskej republiky Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. To umožňuje výklad, že nikto iný nemôže prijať Ústavu a zákony nielen Slovenskej republiky, ale ani ústavu a zákony platné v Slovenskej republike.

    Treba taktiež vyriešiť, či Slovenskú republiku bude v Európskej rade zastupovať prezident Slovenskej republiky alebo predseda vlády, ktorý po novelizácii Ústavy Slovenskej republiky má niektoré oprávnenia charakteristické skôr pre šéfa vlády kancelárskeho typu.

    Vážené dámy, vážení páni, nemôžem podporiť text európskej ústavy, ktorý je v zásadnom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Z dôvodov, o ktorých som hovoril, týkajúcich sa procesu prípravy a schvaľovania textu európskej ústavy, jej formy i obsahu, presvedčený, že prinesie nielen malým štátom Európskej únie, akým je aj Slovensko, ale všetkým občanom Európskej únie len problémy, budem hlasovať proti jej ratifikácii.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Nech sa páči, pán poslanec Opaterný.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy a páni, nech si už o euroústave a súčasnom stave Európskej únie myslíme čokoľvek, najprv treba odpovedať na zásadnú otázku: Akým spôsobom sa má na Slovensku rozhodnúť o ratifikovaní alebo o neratifikovaní európskej ústavy? Odpoveď na túto otázku by nemala byť určená tým, čo si myslíme o Európskej únii, ale tým, čo o tejto situácii hovorí platná Ústava Slovenskej republiky. A tá hovorí jasne. Referendom sa potvrdí ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi. Je to v čl. 93 ods. 1. Ak je to tak, potom rozhodnutie o euroústave neprináleží parlamentu, ale občanom Slovenska v referende. Sú politici, ktorí tvrdia, že o vstupe Slovenka do Únie rozhodli občania v referende pred rokom, hoci to vôbec nie je pravda. Ústava takúto možnosť občanom ani nedáva. Zverila ju najmenej 90 poslancom parlamentu, ktorí vstup do Únie aj schválili.

    Čo teda hovorí euroústava o vzťahu Únie a jednotlivých členských štátov? V čl. I-5 sa hovorí, na prvý pohľad neutrálne, že: „Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred ústavou, ako aj ich národnú identitu obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv. Rešpektuje ich základné štátne funkcie, najmä zabezpečovanie územnej celistvosti štátu, udržiavanie verejného poriadku a zabezpečovanie národnej bezpečnosti.“ Koniec citátu.

    Všimnime si, že Únia ctí národnú identitu. Národnú, ale nie štátnu. Porovnajme si to s inými ústavami. Ak sa pozrieme na obdobné ustanovenie, v ústave takej federácie, akou v posledných 24 rokoch svojej existencie bolo Česko-Slovensko, zistíme, že čl. 1 ods. 2 Ústavného zákona o česko-slovenskej federácii hovoril vo svojom poslednom platnom znení toto: „Základom ČSFR je dobrovoľný zväzok rovnoprávnych národných štátov českého a slovenského národa založený na práve na sebaurčenie každého z nich.“ Z toho úplne jasne plynie, že Česká a Slovenská republika mali v česko-slovenskej ústave väčšiu mieru autonómie než v Ústave Európskej únie.

    Záruky jednoduchej tzv. národnej identity v Ústave Európskej únie, a nie rovnoprávnosti národných štátov sú, ako je z tohto citátu zjavné, slabšie než záruky, ktoré obvykle poskytuje federálny celok svojim jednotlivým štátom či republikám. Uvedomujú si tento fakt občania? Vysvetlil im to niekto a pokladajú to za správne?

    Problém je aj v druhej vete citátu z Ústavy Európskej únie. Rešpekt iba niektorým funkciám štátu, síce tzv. základným, ale fakticky obmedzeným viac-menej len na verejný poriadok, zvýrazňuje podstatný rozdiel medzi onou velebenou národnou, čiže jazykovou, folklórnou, kultúrnou, prípadne inou identitou členských štátov Európskej únie, ktorá Ústavou EÚ garantovaná je, a medzi plnohodnotnou suverenitou štátu založenou takými inštitútmi, ako napríklad jeho právom na sebaurčenie. Aj z tohto je zjavné, že ústava štátu Európska únia je omnoho bližšie ústave unitárneho štátu, akým je napríklad Francúzsko, než ústave štátu federálneho, akým bolo bývalé Česko-Slovensko.

    Prvý článok ústavy sa tým však nekončí. Pokračuje odsekom 2 v tomto znení: „Podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú z ústavy.“ Podobné ustanovenie vyzeralo v česko-slovenskej ústave takto: „Obe republiky rešpektujú navzájom svoju suverenitu i suverenitu ČSFR. Rovnako ČSFR rešpektuje suverenitu národných štátov.“ Ako vidíme, Ústava EÚ samotným svojím textom, nie politicky, vynucuje lojalitu členských štátov. Nič také si nedovolila ani naša federálna ústava.

    V čl. I-5 sa hovorí, že: „Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z ústavy alebo z aktov inštitúcií Únie. Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.“ Z tohto textu plynie, že Únia analogické povinnosti voči svojim členským štátom nemá.

    Povinná lojalita a bezvýhradná oddanosť členských krajín Únii je zdôraznená i v oblasti zahraničnej politiky, a to v čl. I-16 ods. 2: „Členské štáty podporujú aktívne a bezvýhradne spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Únie v duchu lojálnosti a vzájomnej solidarity a rešpektujú konanie Únie v tejto oblasti. Zdrží sa konania, ktoré je v rozpore so záujmami Únie alebo ktoré by mohlo narušiť jej efektívnosť.“ Takéto povinnosti členských štátov Únie určite neprekvapujú zástancov Európskej únie. V unitárnych či federálnych štátoch všade na svete totiž robí zahraničnú politiku len nadradený celok, a nie jeho súčasti. Preto existuje zahraničná politika Spojených štátov amerických, a nie Kalifornie. Preto existuje zahraničná politika Nemecka, a nie Saska. Tieto časti unitárnych či federálnych štátov vždy majú spoločnú zahraničnú politiku. Slovensko, Írsko, Portugalsko alebo Fínsko ju zatiaľ spoločnú nemajú, ale Ústavou Európskej únie ju mať budú.

    Teraz sa pozrime na Ústavu Slovenskej republiky. Článok 7 ods. 2 konkrétne hovorí o tom, že Slovenská republika môže preniesť výkon svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu na základe ratifikovanej a vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, pričom podľa čl. 84 ods. 4 je na vyslovenie súhlasu s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 potrebný súhlas najmenej 90 poslancov. Podľa dôvodovej správy účelom prijatia čl. 7 ods. 2 ústavy bolo to, aby ústavný text umožňoval Slovenskej republike vstup do niektorej z voľnejších foriem združovania štátov, napríklad do Európskej únie, ktorá nevystupuje ako subjekt medzinárodného práva, a teda nemala vtedy právnu subjektivitu. Pre prípad, keby Slovensko chcelo vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi, teda do štátneho útvaru s prezentovanou vlastnou právnou subjektivitou, slúžila úprava čl. 7 ods. 1 ústavy, môže sa tak stať na základe ústavného zákona, ktorý sa potvrdí referendom.

    So situáciou, ktorej sme dnes svedkami, naša ústava jednoducho nepočíta. Nehovorí, čo robiť, keď sa jednotlivé štáty vrátane Slovenska rozhodnú Úniu zmeniť na Úniu s právnou subjektivitou a suverenitou. Ale tam, kde ústava mlčí, by mal nastúpiť zdravý rozum a na takúto zásadnú premenu Únie by mali politici dostať od občanov mandát. Udeliť ho možno vo voľbách alebo v referende. Lebo pre koho, ak nie pre občanov členských štátov Únie, má vlastne Únia byť? A komu, ak nie im, má slúžiť? Určite nielen politikom a expertom. Únia má byť pre ľudí, a preto by tiež o jej podobe mali rozhodovať ľudia. Vláda však rozhodla, že na ratifikáciu euroústavy stačí súhlas Národnej rady Slovenskej republiky.

    Európska únia bude mať v prípade platnosti euroústavy všetky dôležité črty štátneho zväzku. V ktorej fáze európskej integrácie by sa referendum na základe článku o vstupe do štátneho zväzku malo konať, ak nie teraz? Ak niekto tvrdí, že po schválení euroústavy nevzniká štátny zväzok, čo teda ešte musí mať Európska únia, aby bola štátom? Argument, že už sme rozhodli v referende, neobstojí.

    V roku 2003 sa schvaľovala Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii, nepotvrdzoval sa ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi. Primeraným argumentom nie je ani tradične nízka účasť v našich referendách, lebo to sa dá jednoducho ošetriť zákonom. Pritom niet žiadneho dôvodu sa ponáhľať. Na ratifikáciu euroústavy bolo stanovené obdobie dvoch rokov. Dvojročná lehota nebola určená z dôvodu, že by sa to nedalo stihnúť aj rýchlejšie, ale preto, aby bol vytvorený dostatočný čas na zodpovedné rozhodnutie o dokumente, ktorý zásadným spôsobom vplyvní budúcnosť Únie i všetkých krajín, ktoré ju tvoria. Ide totiž o osudové rozhodnutie, ktorým sa európska integrácia posunie do štádia, v ktorom už EÚ bude mať všetky dôležité znaky štátneho zväzku. Aj práve z tohto dôvodu sa v mnohých krajinách rozhodli uskutočniť o euroústave referendá. Ak majú občania rozhodnúť, je správne, aby rozhodovali s plným vedomím toho, čo schvaľujú. Dva roky na ratifikáciu euroústavy však nemajú význam iba pre tie krajiny, v ktorých sa bude konať referendum. Aj v tých ostatných sa tým vytvára priestor na informovanie občanov, aby im bolo známe, o čom ich zástupcovia v parlamentoch rozhodujú.

    Slovenská vláda napriek mimoriadne nízkej informovanosti občanov o obsahu euroústavy tento aspekt problému ignoruje. Informovanosť občanov sa má údajne dosiahnuť prostredníctvom kampane, ktorú vraj pripravuje vláda. Takže vládna propaganda namiesto verejnej diskusie? Tento letáčik, ktorý občania v posledných dňoch dostávajú do schránok vo formáte A4, má byť informovanie občanov? Alebo bude kampaň až po schválení euroústavy? A načo bude kampaň o niečom, čo už je rozhodnuté? Prečo by kohokoľvek mala takáto kampaň zaujímať? Dodatočná vládna informačná kampaň o euroústave by bola len mrhaním peňazí. Ak nejaká kampaň mala mať účinok, mala prebehnúť pred tým, ako sa o veci rozhodne. A ak mala mať zmysel, mala by mať nejaký vplyv na to, ako sa o veci rozhodne. Iný postup je neúčinný a nepoctivý. Jediný spôsob, ako občanom priblížiť euroústavu, bola verejná diskusia o nej ešte pred jej schválením alebo neschválením, pretože aj o tom je demokracia. Verejná debata o tom, či treba alebo netreba euroústavu, je oveľa lepším a účinnejším spôsobom informovania verejnosti než propagandistická kampaň o už schválenom dokumente.

    Ratifikačný proces nie sú preteky. Ak sa nenájde krajina, ktorá euroústavu zablokuje, cenou pre nás všetkých bude európsky superštát s ešte väčšou mierou centralizácie a rozsiahlejšími reguláciami. To, že tu dnes rozhodujeme o euroústave v podstate bez akejkoľvek verejnej diskusie, bez vysvetľovania, je obrovská chyba vlády. A obávam sa, že táto chyba sa Slovensku vypomstí. A ako to už býva, predovšetkým občanom.

    Toľko k spôsobu schvaľovania tohto nepochybne závažného dokumentu.

    A teraz sa pozrime bližšie na obsah samotnej ústavy. V prvom rade si treba uvedomiť, že ide text, ktorý nie je výsledkom debaty v rámci jednotlivých členských štátov, v ktorej by občania zvažovali, čoho sa dobrovoľne vzdať a čo spoločne získať v prospech akejsi európskej myšlienky. Euroústava nie je výsledkom dejov či udalostí, ako to bolo kedysi v 18., 19. storočí v Spojených štátoch, ale je dôsledkom mimo demokratického procesu umelo vytvoreného plánu nikým nezvolených, o to viac však samoosvietených byrokratov. Návrh európskej ústavy posilňuje to, čo nazývame demokratickým deficitom, aj keď jeho obhajcovia tvrdia opak. Demokratický deficit znamená absenciu štandardných demokratických postupov bežných v každom demokratickom štáte.

    Občania pomerne dobre rozumejú tomu, ako voliť svojich zástupcov, ako s nimi komunikovať a ako ich kontrolovať. Ako tak tušia, že ich volení zástupcovia majú akési legislatívne právomoci, teda môžu zákony tvoriť, navrhovať a presadzovať. Vedia, že demokracia znamená schopnosť odstrániť vládu nenásilnou cestou, trestať politické omyly či zlý politický odhad prostredníctvom volieb. Domnievajú sa, a o tom sa môžeme presvedčiť po celom Slovensku, že obdobne je na tom aj nimi volený, a teda ich zástupca v Európskom parlamente. To však nie je pravda. A tento omyl im pri rozpoznaní podstaty Európsku úniu vzďaľuje.

    Poslanec Európskeho parlamentu nemá zákonodarnú iniciatívu. Väčšina ľudí ani nerozumie inštitucionálnemu rámcu a vôbec netuší, aký je faktický vzťah medzi orgánmi Európskej únie, o rozdelení právomocí ani nehovoriac. Ale platí, čím vzdialenejší je výkon moci od občana, tým menší záujem občan prejavuje na jeho správe. Čím menej sa zaujíma o správu moci, tým menej toho vie a inštinktívne považuje daný problém za cudzí. Necíti potrebu sa s ním identifikovať, čo potom vyjadruje malou alebo mizivou volebnou účasťou.

    Návrh textu európskej ústavy sa síce snaží orgány Únie a ich právomoci vymedziť, ale robí to veľmi nezrozumiteľne. Príklad. Hlava IV kapitola I článok I-19 ods. 2: „Každá inštitúcia jedná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené ústavou a v súlade s postupmi a podmienkami v nej uvedenými. Inštitúcie navzájom v plnej miere spolupracujú.“ Alebo Hlava IV kapitola I článok I-21 ods. 1: „Európska rada dáva Únii potrebné podnety na jej rozvoj a určuje jej všeobecné politické smerovanie a priority.“

    Vysvetliť ľuďom komplikované, nepochopiteľné a nelogické vzťahy medzi Európskou komisiou, Európskou radou a Európskym parlamentom je asi nemožné. Nie preto, že by ľudia boli hlúpi, ale preto, že mnohé postupy sa tu priečia zdravému rozumu – a to je prvý zdroj demokratického deficitu.

    Druhým, rovnako vážnym zdrojom demokratického deficitu je to, aké právomoci a aká neuveriteľná moc sa presúva do rúk orgánov, ktoré nikto nevolí, nemajú demokratickú legitimitu, ale majú právomoci spätne život občanov riadiť. Tam, kde neexistuje legitimita odvodená od mandátu zo slobodných volieb, neexistuje ani možnosť spätne rozhodnutia kontrolovať a procesom volieb vinníkov zlých rozhodnutí trestať.

    Ako napríklad vymedzuje právomoci Európskej komisie text ústavy? Citát: „Komisia podporuje všeobecný záujem Únie a na tento účel dáva primerané podnety. Legislatívne akty Únie môžu byť prijaté len na základe návrhu Komisie, pokiaľ ústava neustanovuje inak.“ Alebo: „Komisia je pri vykonávaní svojich úloh úplne nezávislá.“ Bez toho, aby bol dotknutý čl. I-28 ods. 2: „Členovia Komisie nesmú žiadať ani prijímať pokyny od žiadnej vlády, inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry.“

    To boli všetko citáty z Hlavy IV kapitola I čl. I-26 ods. 1, 2 a 7.

    Už len na základe vyššie uvedených argumentov je jasné, že návrh európskej ústavy nedostatok demokracie zvyšuje. A tu si treba pripomenúť slová Paula Johnsona, ktorý povedal: „Väčšina povojnových novovytvorených demokracií stroskotala, pretože v nich došlo k erózii práva a vlády sa povyšovali nad súdy.“

    Návrh ústavy teda prehlbuje demokratický deficit. Pokračuje v opúšťaní základných princípov demokracie, akými sú systém demokratickej voľby a kontroly, čím projekt Európskej únie občanom vzďaľuje. Takýto pokus o vytvorenie federálneho štátu, ku ktorému je text európskej ústavy zrejme prvým krokom, je nebezpečným príkladom sociálneho inžinierstva, ktorého dôsledky môžu byť katastrofálne.

    Ďalej je potrebné vysporiadať sa s argumentom, že predkladaná ústava len zhŕňa všetky existujúce zmluvy do jedného dokumentu. Nie je to pravda. Ústava definuje nové kompetencie pokrývajúce väčšie množstvo oblastí. Do zdieľanej kompetencie sa automaticky dostáva zbližovanie trestného práva členov či azylová a prisťahovalecká politika. Minister zahraničných vecí Únie nebude figúrkou, ale iniciátorom a vykonávateľom spoločnej zahraničnej politiky. Členské štáty majú aktívne, bezvýhradne a lojálne podporovať dodržiavanie aktov prijatých Európskou úniou.

    Ďalšie právomoci pokrývajú prakticky všetky kompetencie štátnych orgánov. Kompetencie majú napĺňať ciele ústavy, ktoré sú formulované veľmi všeobecne. V rámci širokých cieľov a nadnárodných kompetencií môže vzniknúť de facto akákoľvek sekundárna norma, od direktívy určujúcej, aké percento neeurópskych programov môže vysielať verejnoprávna televízia, až po direktívu umožňujúcu, aby polícia jedného členského štátu konala domové prehliadky občanov iného štátu. Je ilúziou, že by Únia po prijatí ústavy prestala byť útvarom, ktorý sa dohaduje o cenách poľnohospodárskych plodín či množstve vylovených rýb. Tieto kompetencie si určite ponechá a priestor na jej byrokratickonormatívnu mániu sa iba rozšíri.

    V časti 1 napríklad sú úplne nové články o hodnotách Európskej únie, vzťahy medzi Úniou a členskými štátmi, rozdelenie kompetencií a zásady pre ich výkon, článok o ministrovi zahraničia EÚ, spoločné ustanovenia o právnych aktoch EÚ, zvláštne ustanovenie pre implementáciu v oblasti slobody, bezpečnosti, spravodlivosti, spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, demokratický život v Únii, viacročná finančná perspektíva, uzatváranie medzinárodných dohôd so subjektmi mimo EÚ a dobrovoľné vystúpenie z EÚ.

    V časti 3 sú úplne nové: boj proti diskriminácii, ochrana spotrebiteľa, možnosť prijímať rozhodnutia obmedzujúce pohyb kapitálu a platieb v rámci boja proti organizovanému zločinu, ustanovenie o zdanení firiem a tak ďalej atď. by sme mohli pokračovať.

    Okrem úplne nových článkov však ústava prináša i pozmenené články. V časti 1 napríklad ide o koncentrovanejšie definície EÚ, ciele EÚ, nediskriminácie, právna subjektivita, základné práva, občianstvo v EÚ, klauzula flexibility a tak ďalej. V časti 3 napríklad pozmenený princíp udelených právomocí, posilnená úloha parlamentu, rozširujúca právomoc Európskej komisie pri finančnej pomoci členských štátov svojim ekonomikám a tak ďalej atď.

    Na záver sa pozrime, ako sa eventuálne prijatie európskej ústavy môže prejaviť na ekonomike jednotlivých štátov. Treba veľmi jasne povedať, že jej prijatie by sa stalo bariérou ekonomického pozdvihnutia Európy. Znamenalo by totiž zakonzervovanie dnešného zaostávania v ekonomickej dynamike a životnej úrovni obyvateľov v Európskej únii nielen za Spojenými štátmi americkými, ale aj za inými, dynamicky sa vyvíjajúcimi ekonomikami.

    Opäť príklad z euroústavy. V časti I Hlava I čl. I-3 ods. 3 sa hovorí: „Únia sa usiluje o trvalo udržateľný rozvoj Európy založený na vyváženom hospodárskom raste a cenovej stabilite, o sociálne trhové hospodárstvo s vysokou konkurencieschopnosťou, zamerané na dosiahnutie plnej zamestnanosti a sociálneho pokroku, ako aj o vysokú úroveň ochrany životného prostredia a zlepšenie jeho kvality. Podporuje vedecký a technický pokrok.“ Alebo časť 3 Hlava III kapitola III oddiel 4 čl. III-227 ods. 1 písm. e): „Ciele spoločnej poľnohospodárskej politiky sú zabezpečiť dodávky spotrebiteľom za primerané ceny.“ Takže podľa hesla: „Nemožné na počkanie, zázraky do troch dní.“

    Každému, kto sa aspoň trochu zoznámil so základmi ekonómie, musia od hrôzy vstávať vlasy na hlave pri predstave, že takýmto dokumentom by mal byť riadený hospodársky život Únie. Veď dnešné ekonomické problémy viacerých krajín Únie vrátane problémov nezamestnanosti, nízkej efektivity, nedostatočnej motivácii k podnikaniu, nízkej mobility na trhoch práce majú príčiny nielen v minulosti, ale aj v prebiehajúcom procese integrácie. Sú dôsledkom najmä odkláňania sa od tradičných princípov, ktoré boli zdrojom bohatstva časti Európy v minulosti: konkurencia, osobná sloboda a zodpovednosť a vlastnícke práva.

    Prvou príčinou ekonomického zaostávania Európy je prílišné prerozdeľovanie cez verejné financovanie, značný vplyv vlád do ekonomiky a vysoká miera vládnej regulácie, nadmerná váha povinne vynucovanej sociálnej solidarity a garantovania sociálnych nadpráv. Sú to problémy práve tzv. štátov blahobytu, ktorých legislatíva sa pritom dostáva do noriem na úrovni Európskej únie. Výstrahy svetovo uznávaných ekonómov sa neberú do úvahy, a pritom si stačí pripomenúť len slová Adama Smitha spred vyše 200 rokov: „Štátnik, ktorý by sa chcel pokúsiť určovať súkromníkom spôsob, akým by mali zamestnávať svoj kapitál, by nielenže zaťažil svoju pozornosť najzbytočnejšou úlohou, ale osoboval by si právomoc, ktorú nemožno zveriť nijakej rade a nijakému senátu a ktorá nebude nikdy taká nebezpečná ako v rukách človeka, ktorý verí vo svoju iluzórnu schopnosť byť jej vykonávateľom.“

    Druhou príčinou zaostávania je možno prekvapivo zjednocovanie a harmonizovanie ekonomických podmienok na účely jednotného trhu a centralizovanie rozhodnutí zo štátnej na nadnárodnú federálnu úroveň. Paradoxne sa s cieľom vytvárania konkurenčných podmienok v rámci spoločného trhu EÚ prijali jednotné technické, ekologické a iné normy, jedna mena, minimálne sadzby nepriamych daní. Efekt to však má a bude mať práve opačný: spriemerovávanie, obmedzovanie hospodárskej súťaže, obmedzovanie presúvania sa za lepšími podmienkami, a tým znižovanie rastu ekonomickej výkonnosti a koniec koncov i životnej úrovne obyvateľov. Zabúda sa, že znakom konkurencie je diverzifikácia, nie harmonizácia. Slovami Pascala Salina, bývalého prezidenta Munpelerinskej spoločnosti možno uviesť, že „konkurencia je možná a žiaduca práve vtedy, ak sú ľudia odlišní a žijú v odlišných podmienkach“. Takisto k daňovej harmonizácii poznamenal, že „z hľadiska ekonomickej teórie a reálneho sveta neexistuje žiadny dôvod na harmonizáciu či už DPH, alebo daní z príjmov“.

    Občania by sťahovaním alebo presúvaním svojich úspor mali sami rozhodovať o tom, v akom daňovom prostredí a v akom prostredí verejných výdavkov chcú žiť. Naproti tomu v USA sú v jednotlivých štátoch rôzne daňové i sociálne systémy. V rámci priestoru Európskej únie však z úst čelných predstaviteľov Nemecka, Švédska i Francúzska počuť jasné signály o rovnakom zdaňovaní príjmov, čo by v budúcnosti mohlo pre Slovensko znamenať aj vyššie dane.

    Ďalším stupňom hospodárskej integrácie od zóny voľného obchodu a od dnešnej hospodárskej a menovej únie k rozpočtovej a politickej únii s jednou vládou je euroústava. Jej prijatie zabetónuje uvedené príčiny ekonomického zaostávania do legislatívnej normy najvyššej právnej sily, ktorá bude záväzná pre všetkých obyvateľov členských krajín Únie. Euroústava je preto značným obmedzením konkurencie, a tým aj akéhokoľvek potenciálneho ekonomického zmŕtvychvstania v Európe z týchto dôvodov:

    1. Je to krok k politickej centralizácii v rozhodovaní o ekonomických otázkach, s posilnenými právomocami centra a možnosťami harmonizácie ostatných ekonomických podmienok.

    2. Prenáša systémové deformácie, tak ako sú široko definované a garantované sociálne práva, nevyvážené zdrojmi a povinnosťami, regulácie na trhu tovarov a služieb, na trhu práce a podobne, z národných legislatív na celoeurópsku úroveň.

    K bodu 1: Politická centralizácia a harmonizácia.

    Návrh euroústavy dáva Únii ďalšie právomoci vrátane tzv. zdieľaných nad rámec zmluvy s Nice. Únia si napríklad prostredníctvom ústavy vymedzuje výlučné právomoci, v ktorých môže iba ona vykonávať zákonodarnú činnosť a prijímať právne akty, členské štáty tak môžu učiniť len so splnomocnením Únie. Týka sa to okrem colnej únie spoločnej obchodnej a menovej politiky aj pravidiel hospodárskej súťaže potrebných na fungovanie vnútorného trhu. To môže spolu napríklad s doložkou flexibility byť zámienkou na harmonizovanie čohokoľvek v budúcnosti.

    Hospodárska politika a najmä politika zamestnanosti vlády vo všeobecnosti je vždy málo účinná a mala by sa redukovať na minimum, ale návrh euroústavy na ich podriadenie sa Únii v rámci koordinácie hospodárskej politiky a politiky zamestnanosti znamená koniec koncov ešte nižšiu účinnosť takýchto rozhodnutí. Európska rada navyše monitoruje súlad hospodárskych politík vlád s usmerneniami Európskej únie, vyhodnocuje ich a na základe nich môže Komisia napomenúť členský štát. Na účely monitorovania situácie v oblasti zamestnanosti zriadi dokonca Európska rada tzv. výbor pre zamestnanosť. Obdobne napríklad aj výbor pre sociálnu ochranu.

    Rizikovým článkom sa môže ukázať aj článok I-54, ktorý umožňuje financovať ciele a aktivity Únie aj zavedením európskej dane. Citát: „Únia si zabezpečí prostriedky potrebné na dosiahnutie svojich cieľov a uskutočňovanie svojich politík. Rozpočet Únie je hradený z jej vlastných zdrojov. Európska rada upraví ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na systém vlastných zdrojov Únie.“ V tomto rámci možno zaviesť nové kategórie vlastných zdrojov.

    Pokračovanie harmonizácie nepriamych daní sa však priamo predpokladá. Opäť citát: „Európsky zákon alebo rámcový zákon Rady ustanoví opatrenia týkajúce sa harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa daní z obratu, spotrebných daní a iných nepriamych daní za predpokladu, že takáto harmonizácia je nevyhnutná pre vytvorenie alebo fungovanie vnútorného trhu a na zamedzenie narušovania hospodárskej súťaže.“

    Čisto ekonomicky z pohľadu konkurencie a rešpektovania rôznosti by takáto požiadavka vôbec nemala prísť. Vychádzajúc však z realizovaných krokov v dnešnej Únii je skôr reálnejší vývoj k úplnému harmonizovaniu nepriamych a možno koniec koncov aj iných daní. To nakoniec potvrdzuje aj text návrhu Ústavy pre Európu, kde v časti Spoločné ustanovenia sa harmonizačné opatrenia zdôvodňujú cieľmi vo vzťahu k jednotnému trhu.

    Okrem spomínaných slov renomovaného ekonóma Pascala Salina možno uviesť aj fakt, že v USA sú v súčasnosti v jednotlivých štátoch rôzne daňové systémy vrátane aj nepriamych daní. USA sú jednotným trhom, a napriek tomu nemajú harmonizované nepriame dane. Napríklad Texas a Kalifornia majú stále výrazne odlišné daňové systémy. To je aj problém harmonizácie daní v Európe. Nikto sa nikdy neobťažoval vysvetliť, prečo by mala byť spoločná zóna voľného obchodu s rôznymi daňovými systémami neprípustná.

    V oblasti politiky zamestnanosti si Únia takisto otvára dvierka harmonizácie, a to vytvorením európskych zákonov na povzbudzovanie spolupráce medzi členskými štátmi a v zavedení minimálnych požiadaviek, napríklad aj v otázkach ochrany pracovníkov pri skončení pracovnej zmluvy. Na druhej strane sa deklaruje záväzok, že v tejto oblasti je vylúčená akákoľvek harmonizácia zákonov a iných právnych predpisov.

    Ústava pokračuje aj v absurdnej spoločnej poľnohospodárskej politike. Citát: „Rada na návrh Komisie prijíma európske nariadenia alebo rozhodnutia týkajúce sa stanovenia cien, odvodov, pomoci a množstevných obmedzení a určovania a prideľovania rybolovných možností.“ Budú dva: regulácie obmedzenia, sociálne práva.

    Okrem vyššie uvedených harmonizačných a centralistických tendencií možno uviesť aspoň rámcovo niekoľko podstatných regulácií a nadmerných sociálnych práv, ktoré sa preniesli do ústavy z národných legislatív. Konkretizované regulácie a sociálne práva nadväzujú na veľmi vágne definované hodnoty a ciele Únie, napríklad nediskriminácia, rovnosť, sociálne trhové hospodárstvo s vysokou konkurencieschopnosťou zamerané na dosiahnutie úplnej zamestnanosti a sociálneho pokroku či podpora solidarity medzi generáciami. Konkrétne posledne menovaný cieľ veľmi silne evokuje snahu o uchovanie priebežných pilierov dôchodkových systémov, ktoré sú vo väčšine krajín Európskej únie absolútne dominantné a spôsobujú veľmi vážne problémy v dôchodkovom zabezpečení. Ústava garantuje príliš veľa práv bez adekvátnej protihodnoty povinností ľudí, na ktorých sa dané práva vzťahujú. Prostredníctvom najvyššej a právne záväznej normy sa tak v európskom priestore konzervuje vysoké spoliehanie sa ľudí na iných, či už na zamestnávateľa, štát, resp. Úniu, a ponecháva nízku mieru osobnej zodpovednosti za svoj život. Príkladom sú automatické práva na sociálne dávky, či už v materstve, chorobe, úraze, invalidite, starobe, strate zamestnania atď. Či právo na akýsi bližšie nedefinovaný bezplatný prístup k službám. Široko definované práva sú v ústave nielenže definované bez povinností dotknutých, ale často sú nad rámec základných práv. Práve takto široko definované práva napríklad vo Švédsku či vo Francúzsku sú podstatnou príčinou pretrvávania deformovaných hodnôt a ekonomického zaostávania Európy.

    Okrem nedostatočného tlaku na osobnú zodpovednosť jednotlivcov sú problémom aj veľké nároky na ich financovanie z verejných zdrojov, z daní, teda na financovanie prerozdeľovania cez verejné programy, s dôsledkom na brzdenie súkromných a dobrovoľných aktivít, alebo zo zdrojov zamestnávateľov a ich obmedzovanie rôznymi formami. Absurdné obmedzenia pre zamestnávateľov môžu pre nich znamenať len vyššie náklady. A nakoniec sa tieto tzv. práva obrátia proti tým, ktorých chce byrokratické centrum brániť, pretože zamestnávatelia budú mať pri danej cene práce nižší dopyt po umelo viac chránených zamestnancoch.

    Kým Ústava pre Európu dáva nároky v sociálnych právach veľmi široko a niekedy aj vágne, napríklad právo na štrajk, tak druhé najdôležitejšie právo po práve na život, a to je právo na vlastníctvo, vymedzuje s obmedzením. Doslovne sa uvádza: „Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť vyplatená primeraná náhrada straty v primeranom čase.“ Majúc v živej pamäti nedávne tlaky na vlastníkov pôdy na pozemkoch pre Kia Motors, a ak berieme do úvahy vágne definovaný verejný záujem a primeranú náhradu, znamená to riziko obmedzovania rešpektovania a ochrany vlastníckych práv jednotlivcov i rodín.

    Ak si teda Európa chce zachovať šancu na skutočné ekonomické pozdvihnutie a približovanie sa k Spojeným štátom a iným, dynamicky sa vyvíjajúcim regiónom, musí sa vrátiť ku koreňom bohatstva západnej Európy. A to je najmä neobmedzovaná konkurencia s rôznosťou a osobná sloboda s osobnou zodpovednosťou.

    Inak je príznačné, že euroústava má približne 350 strán, nespočetné množstvo článkov, hláv a kapitol. Kým Ústava Spojených štátov amerických má len sedem článkov na siedmich stranách a k tomu 26 dodatkov na päť a pol strany. Spolu ani nie 13 strán textu. Asi niekde tu treba hľadať korene problému zväčšujúceho sa zaostávania Európy za Spojenými štátmi.

    Niekedy sa o euroústave hovorí ako o dokumente, ktorý zjednotí Európu a dá jej na medzinárodnej scéne silnejší zvuk. Nie je to tak. Holá pravda je taká, že európski politici sa snažia maskovať ekonomické zaostávanie Európy tým, že jej chcú dať pompézny ústavný dokument. Je to však snaha márna.

    Euroústava je dokumentom nejasným, dlhým, nudným a zmäteným. Odráža myslenie tvorcov založené na predstave, že prostriedkami politickými a úradníckymi možno dosiahnuť lepší spoločenský poriadok než spontánnym trhovým vývojom. Ústava je textom písaný politikmi a úradníkmi pre politikov a úradníkov. Prospieva tým, ktorí si želajú Európu ako jednotný centralizovaný blok, teda predovšetkým ambicióznym politikom a úradníkom. Konzervuje súčasné európske inštitúcie, ktoré sa vďake nej stanú doslova nezrušiteľnými a ich zamestnancami skoro neprepustiteľnými, pretože budú určite plniť dôležité funkcie stanovené Ústavou pre Európu.

    Prijatie euroústavy bude znamenať, že už nebude schodnej cesty späť k takej forme európskej integrácie, ktorú sme si želali a tá by spočívala v existencii spoločného trhu a v konkurencii medzi rôznymi právnymi systémami, reguláciami a menami. Ústavou pre Európu sa pravdepodobne uzavrie schodná cesta k demontáži tzv. európskeho štátu blahobytu. Preto je opodstatnené sa zasadzovať o neprijatie euroústavy o to viac, keď obsahuje spomínané regulácie a sociálne práva. Neprijatie Ústavy pre Európu síce nedáva záruky zvrátenia súčasných tendencií, ale bude to podstatne ľahšie ako s euroústavou prijatou.

    Vážené kolegyne a kolegovia, ak je pravdivé staré príslovie, že „cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami“, tak prípadným schválením tejto ústavy si Európa sama vydláždi poriadny kus cesty. Cesty, z ktorej návrat bude o to ťažší, o čo ďalej sa po nej zájde. A pritom ja osobne nie som ochotný asistovať.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Ivan Šimko. Pripraví sa pán poslanec Tibor Mikuš.

  • Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán premiér, milé dámy, ctení páni, šesťdesiat rokov po skončení najkrvavejšieho konfliktu v dejinách nášho kontinentu sa schádzame, aby sme sa vyjadrili k dokumentu, ktorý by sa mal stať základom pre život národov Európy v kvalitatívne novom usporiadaní. Vojnu spomínam preto, lebo to bolo práve vtedy, keď si pod dojmom príšernej tragédie veľkí štátnici svojej doby Churchill, Adenauer, de Gaulle, Schuman, de Gasperi a ďalší dokázali povedať: Takto to už ďalej nesmie byť! Ľudia v Európe musia nájsť cestu k spolupráci, k pokojnému životu. Toto sa stalo základom budúcej integrácie, ktorá sa vyvinula do toho, čo sa dnes nazýva Európskou úniou.

    Toto je najmocnejšia hodnota stmeľujúca národy nášho kontinentu do spoločenstva pokoja a spolupráce. Táto hodnota je tu prítomná i po 60 rokoch. Toto je fundament, základ, na ktorom celá stavba stojí. Tento základ je pravdivý, zdravý a pre ľudí v Európe je po stáročiach neustálych vojen požehnaním. Som presvedčený, že práve táto vnútorná podstata Únie je hlboko ľudská a hlboko kresťanská.

    Stavba, ktorú predstavuje Zmluva o Ústave pre Európu, je však kvalitatívne novým usporiadaním našich vzťahov. Je to zložitý mechanizmus vzájomnej komunikácie a rozhodovania. Nová konštrukcia hľadá kompromis medzi schopnosťou sa rozhodovať, i napriek obrovskej pluralite záujmov a právom členských štátov odolávať vôli väčšiny. Nikdy sa nedá nájsť kompromis, ktorý by ulahodil všetkým. Tento kompromis je však nesmierne komplikovaný, bude klásť nesmierne nároky na reprezentácie a hlavne vlády členských štátov.

    Oproti doterajšiemu usporiadaniu prináša niektoré nové prvky. Tieto prvky podporujú skôr posilnenie spôsobilosti prijímať spoločné rozhodnutia Únie. Toto je odovzdávanie istej časti suverenity národných štátov. Preto by bolo podľa mňa legitímne predložiť takéto nové usporiadanie občanom. Ja som takýto návrh podporil a keby bol priechodný, usiloval by som sa našich spoluobčanov presviedčať, aby nové usporiadanie Európy podporili. Preto podporím Zmluvu o Ústave i tu, v dome, ktorý vzišiel z hlasovania občanov a zastupuje ich.

    Som presvedčený, že základ, na ktorom európska integrácia stojí, je pre život nás i budúcich pokolení Európy natoľko zásadný, že by sme kvôli iným, predsa len menej zásadným výhradám nemali celú konštrukciu odmietať. Ja viem, že niektoré štáty budú mať možno s ratifikáciou zmluvy problémy a celý proces by sa mohol dostať do ďalšieho kola. A taktiež súhlasím s niektorými výhradami voči predloženému textu. I ja by som v európskej ústave videl rád zmienku o Bohu a bol by som rád, keby sa otvorene prihlásila aj ku kresťanským koreňom našej civilizácie.

    Nikto presne nevie, aká prax sa vyvinie z inštitútu ministra zahraničných vecí Únie. Ako sa budú riešiť napätia medzi zahraničnou politikou a obrannou politikou členských štátov a spoločnou politikou Únie, keď ustanovenia zmluvy nadobudnú účinnosť. V ich znení sa totiž nemôže objaviť celá rozmanitosť života budúcich konfliktov. Ale práve nimi sa môže Európa stať skutočným subjektom budúceho vývoja v globalizujúcom sa svete. Bude to chcieť veľa trpezlivosti a múdrosti, aby sme dokázali prekročiť hranicu akejsi apriórnej rozdrobenosti, ktorá je oslabujúcim dedičstvom dávnych zápasov európskej histórie. Dedičstvom, ktoré nás v dnešnom dynamickom svete vytláča mimo hlavného prúdu. Toto môže Únia prekonať a zmluva jej na to vytvára inštrumentárium. A menšie štáty, akým je aj naša vlasť, musia byť práve tu veľmi aktívne.

    V Európskom parlamente budeme mať vždy menej poslancov ako početnejšie národy. V rozhodovacích mechanizmoch, pri ktorých sa hľadí na počet obyvateľov, budeme vždy ťahať za kratší koniec. Vždy vyzbierame menej peňazí na daniach, vždy budeme mať menej zbraní. Tento hendikep môžeme dohoniť iba aktivitou a múdrosťou. Ale stojí nám to za to. Silná Európska únia je po storočí geopolitických búrok, do víru ktorých sme sa dostali, zárukou i našej stability. Našou povinnosťou je, aby sme túto stabilitu nevymenili za stratu našej identity. A to sa dá iba, ak budeme aktívni. A v tom nerozhoduje množstvo obyvateľov. Nie počet, ale duch je rozhodujúci, vraví náš buditeľ. Tento buditeľský postoj budeme v európskom dome potrebovať stále intenzívnejšie. Nie proti nemu, ale tak, aby sme si zastali svoje a ponúkali to, čo môže obohatiť aj ostatných.

    Okrem toho žijeme v časoch, keď nám už nemôže ísť iba o nás. Nemôže nám byť ľahostajné, či Európa so svojím príbehom, dejinami, neopakovateľnou hodnotovou základinou v búrkach súčasného sveta obstojí. Už to pre nás nemôže byť iba čosi, čo je tam za našimi hranicami. Je to naša Európa. Dielňa, v ktorej sa ukulo všetko, čo je nám v našom živote sväté, do podoby, aká nemá obdobu nikde inde na svete. Toto chcem podporiť, lebo toto je čosi, čo je naše spoločné.

    Európa by mala mať i reálnu politickú silu. Za osud Európy už i my nesieme spoluzodpovednosť. Preto by Slovensko nemalo byť medzi tými, ktorí budujú obranný val pred tým, čo prináša dynamizmus časov, v ktorých žijeme. Taká politika nemá perspektívu. Naopak, musíme byť rýchlejší, inteligentnejší a tvorivejší. Potom obstojíme ako národ i ako Európa. Potom sa nemusíme obávať ani o svoju identitu, ani o osud celej stavby, lebo základ je dobrý.

    Aj ja som kresťanský demokrat. Nikto nemá monopol na to, aby rozhodol, ako sa kresťanský pohľad na človeka a na život premietne do takého jedinečného procesu, akým je život národov, ktorej z kresťanských cností a hodnôt dať pri konkrétnych politických rozhodnutiach prednosť. Ja som presvedčený, že upevnenie pokoja v Európe, ale i celkové posilňovanie európskeho domu je v záujme občanov Slovenska i Európy. Nie je to kresťanstvo v slovách, ja v tom vidím kresťanstvo v skutkoch. Preto budem hlasovať za Zmluvu o Ústave pre Európu.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Tibor Mikuš. A pripraví sa pán poslanec Miroslav Maxon.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážený pán predseda vlády a členovia vlády Slovenskej republiky, dnes už odznelo veľa názorov na Zmluvu o Ústave pre Európu. Niektoré názory boli pre mňa prisilné, lebo porovnávali neporovnateľné, iné, samozrejme, prinášali vlastné interpretácie jednotlivých ustanovení. Dovolím si aj ja niekoľko myšlienok o procese, v ktorom zmluva vznikala, o tom, kam sme sa dostali a kam smerujeme.

    Ak sa pozrieme na to, ako vznikala, kedy vznikala zmluva, tak pripomínam, že iba pred pár dňami sme si pripomínali ukončenie jednej z najkrvavejších etáp novodobých európskych dejín. Etapa, ktorá si vyžiadala celosvetovo 50 mil. obetí, etapa, ktorá bola poznamenaná vraždením, ničením, potláčaním ľudskej dôstojnosti, zotročovaním, zneužívaním sily, všeobecnej neúcty k životu, popieraním práv na existenciu celých národov. Táto etapa bola popieraním všetkých princípov ľudskosti a dôstojnosti a popieraním aj kresťanských a humanistických princípov. Bola popretím princípov, na ktorých stoja dnes civilizované, demokratické spoločnosti.

    Ale aj vtedy, v tej dobe tlela iskierka nádeje na iné usporiadanie vzťahov európskych národov, iné usporiadanie, ktoré by zabezpečilo mier, pokoj, prácu, prosperitu a následné zachovávanie a rozvíjanie duchovných, morálnych a právnych hodnôt alebo, ak chcete, demokratických hodnôt, rozvoj kultúry jednotlivých národov a národností Európy. Usporiadanie vzťahov, ktoré by umožnilo rozumné nakladanie s prírodnými zdrojmi, ktoré by umožnilo kultiváciu krajiny a ochranu životného prostredia. Čiže také usporiadanie, aby každá generácia to, čo dostala do dočasnej správy, odovzdala ďalšej generácii v lepšom stave, ako keď to prijímala. Tomu sa hovorí trvalo udržateľný rozvoj.

    Táto iskierka nádeje sa rozhorela naplno pred päťdesiatimi piatimi rokmi, keď veľkí muži tej doby začali pracovať na základoch novej Európy. Nasledovali desiatky rokov hľadania riešení a zlepšovania vzájomnej spolupráce európskych národov až po následnú kodifikáciu cieľov a pravidiel spolupráce. Zároveň sa rozširoval počet zúčastnených strán. Vznikol komplex zmlúv a protokolov navzájom jasne či menej jasne previazaných. Tisíce ľudí rôzneho pôvodu, rôzneho druhu vzdelania, rôzneho vierovyznania, rôzneho veku a skúseností v dobrej viere hľadali a pracovali s cieľom budovať pokojnú európsku budúcnosť.

    Vyústením týchto snáh je pre mňa predložený návrh Zmluvy o Ústave pre Európu. Táto zmluva je naozaj založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobode, demokracii, rovnosti, právnemu štátu, rešpektovaniu ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Cieľom je presadzovanie mieru, blaha svojich národov, vytváranie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, úsilie o trvalo udržateľný rozvoj, podpora sociálnej a územnej súdržnosti a solidarity medzi členskými štátmi. Zmluva teda obsahuje to, o čo sa usilovali generácie Európanov.

    Táto zmluva neobsahuje všetko tak, ako by si to mnohí z nás priali. Aj mne tam chýba zmienka o Bohu a o kresťanských hodnotách. Ale uvedomme si, že drvivej väčšine reprezentantov európskych krajín, ktorí sa podieľali na tvorbe tejto zmluvy v Konvente pre budúcnosť Európy, že táto zmluva vyhovuje. Takisto vyhovuje všetkým vládam európskej dvadsaťpäťky. Takisto vyhovuje väčšine národných zástupcov v Európskom parlamente. Zároveň, ak si uvedomíme rôznorodosť prostredia, v ktorom zmluva vznikala, treba povedať, že je prijateľným kompromisom. Pre mňa určite. Umožňuje, aby sa aj Slovensko jasnejšie definovaným spôsobom zúčastňovalo na riadení Európy, na spoluvytváraní budúcnosti.

    Dnes zazneli mnohé výhrady. Ja oceňujem otvorený dialóg, otvorenosť diskusie. Vnímam tieto výhrady skôr ako snahu zlepšiť to, čo by pri určitých interpretáciách alebo podmienkach mohlo predstavovať negatíva vo vzťahu k našim národným záujmom. Ale naše národné záujmy neochránia žiadne slová, žiadne texty na papieri. Naše národné záujmy si musíme ustrážiť sami. Nikto okrem nás ich neochráni. Je to otázkou našich vedomostí, našej odvahy a vytrvalosti.

    Takže nebojme sa zmluvy, bojme sa len vlastnej ľahostajnosti a pohodlnosti. Som presvedčený, že existuje dosť vnútroštátnych, ale aj celoeurópskych nástrojov na to, právnych nástrojov, ktorými môžeme riziká buď úplne odstrániť, alebo prinajmenšom minimalizovať.

    Pred voľbami sme všetci občanom sľubovali, že budeme riešiť problémy, že budeme prijímať rozhodnutia a budeme niesť zodpovednosť za tieto rozhodnutia. Pred nami stojí zodpovedné rozhodovanie o Zmluve o Ústave pre Európu. Zodpovedné rozhodovanie o spoločnej budúcnosti a hlavne o budúcnosti Slovenska. Postavme sa k tomuto záväzku a zodpovednosti čelom. Buďme otvorení a zbavme sa zbytočného podozrievania a možno pozerajme aj trošku z nadhľadu na tento problém. Myslime v prvom rade na hodnoty a ciele Európskej únie a na to, že sme dobrovoľne do tohto zväzku vstúpili. Dlho sme sa o to usilovali. A na to, že každý má možnosť dobrovoľne z toho zväzku aj vystúpiť. Európska únia je šanca pre Slovensko. Je to prostriedok k pokojnému životu a prosperite. Zmluva o Ústave pre Európu je nástrojom na sprehľadnenie, zjednodušenie a zefektívnenie vzájomných vzťahov.

    Pripomeniem ešte heslo Európskej únie: „Zjednotení v rôznorodosti.“ Pre mňa to znamená rešpektovanie rôznorodosti členských krajín a jej občanov. Rešpektovanie rôznorodosti zároveň pre mňa znamená ochotu, ale aj potrebu prijať kompromis. Ak sa teda stotožníme s hodnotami a cieľmi Únie a prijmeme aj toto heslo za svoje, potom môžeme pokojne prijať aj Zmluvu o Ústave pre Európu ako dobrý základ ďalšej spolupráce v Európe. Navyše som presvedčený, že táto zmluva, tak ako je to bežné aj pri iných právnych normách, bude v budúcnosti predmetom úprav v závislosti od potrieb zmluvných strán, teda aj od našich potrieb. Vidím túto zmluvu ako otvorený dokument. Opakujem, ako dobrý kompromis prijateľný pre všetkých.

    Pretože ju takto vidím, samozrejme ju tak, ako už bolo povedané, podporím, tak ako ju podporia aj všetci moji kolegovia z Ľudovej strany Hnutia za demokratické Slovensko.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán predseda výboru pre poľnohospodárstvo, pán poslanec Maxon. Nech sa páči. A pripraví sa pán poslanec Mikloško.

  • Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister Kukan, vážení členovia vlády, dovoľte mi možno úvodom niekoľko osobných zamyslení týkajúcich sa procedúry.

    Pán minister zahraničných vecí, v žiadnom prípade nechcem spochybniť váš profesionálny aj osobný fundament ako predpoklad predkladať tento návrh Ústavnej zmluvy, ale osobne si myslím, že tento návrh Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu mal predkladať predseda vlády Slovenskej republiky.

    Rovnako mi dovoľte vysloviť pomerne veľkú mieru kritiky v tom smere, čo sme spravili alebo, jasnejšie povedané, čo sme nespravili, aby občania získali podstatne viac informácií o filozofii ústavného európskeho dokumentu, ako i o samotnom obsahu. Skoro humorne vyznieva iniciatíva, že v čase, keď Národná rada Slovenskej republiky prerokúva ratifikáciu tejto Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu, sa sporadicky na niektorých miestach Slovenska objavujú letáčiky. Nejdem sa vyjadrovať k obsahu týchto letáčikov, ale, dámy a páni, keď Národná rada Slovenskej republiky zobrala na seba zodpovednosť, že ratifikácia neprebehne prostredníctvom referenda, ale v Národnej rade Slovenskej republiky, mali sme všetko spraviť pre to, aby sme o základných veciach Ústavnej zmluvy občanov Slovenskej republiky informovali a na základe relevantných prieskumov potom dostali imperatív od občanov aspoň prostredníctvom týchto prieskumov, ako sa máme zachovať. Dnes teda berieme tú zodpovednosť v plnom rozsahu na seba a, samozrejme, existujú rozdielne názory, či na to máme právo, alebo právo nemáme.

    Dámy a páni, možno stačí taká drobnosť alebo stačila taká drobnosť – zdôrazniť a upozorniť občanov Slovenskej republiky, že návrh Ústavnej zmluvy alebo návrh Zmluvy zakladajúci Ústavu pre Európu dáva občanom Slovenskej republiky také skromné, ale v mnohých ohľadoch významné právo. Je to právo v slovenčine obrátiť sa na akúkoľvek európsku inštitúciu a toto právo má každý občan Slovenskej republiky a rovnako európske inštitúcie majú povinnosť odpovedať v jazyku členskej krajiny Európskej únie.

    Dámy a páni, dovoľte mi možno ešte takú tvrdú konštatáciu vo väzbe na to, čo prezentoval vo svojom vystúpení predseda Národnej rady Slovenskej republiky pán Pavol Hrušovský. Vypočujúc si jeho názory, musím konštatovať, že v prípade, že Národná rada Slovenskej republiky ratifikuje návrh Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu, malo by byť povinnosťou predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, aby zo svojej funkcie odstúpil.

    Dámy a páni, samotný obsah Ústavnej zmluvy, samotné ambície z toho smerujúce pre Slovensko zakladajú pre ústavných predstaviteľov Slovenskej republiky množstvo povinností. Množstvo povinností presadzovať záujmy Slovenskej republiky, opierajúc sa o Ústavnú zmluvu. Ak ústavný činiteľ predseda Národnej rady Slovenskej republiky nieže sa nestotožní, ale má zásadné výhrady voči tomuto dokumentu, na základe ktorého má presadzovať záujmy občanov Slovenskej republiky v Európskej únii, je jeho povinnosťou, aby z takejto ústavnej funkcie odstúpil.

    Dámy a páni, Ústava pre Európu je dokumentom pre Slovensko, chcel by som však zdôrazniť, a ja to tak vnímam, že predovšetkým je dokumentom pre občanov Slovenskej republiky. Pre občanov Slovenskej republiky garantujúc nám dôstojnosť, slobodu, rovnosť, solidaritu, občianske práva a spravodlivosť.

    Dámy a páni, vymedzenie vzťahov medzi Úniou a členskými štátmi, takto vymedzené postavenie Slovenska ako jedného členského štátu garantuje našej krajine národnú identitu. Tak ako povedal môj predrečník pán poslanec Mikuš, je len na nás a na Slovensku, ako túto možnosť využijeme. Ústava rešpektuje základné štátne funkcie vrátane tých, ktorými zabezpečujú územnú celistvosť Slovenska, presadzovanie poriadku s dôrazom na zaistenie vnútroštátnej bezpečnosti.

    Dámy a páni, duch ústavy vychádza zo zásady lojálnej spolupráce. Únia a členské štáty si vzájomne pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú z ústavy, plne sa vzájomne rešpektujúc. Musím v tejto chvíli konštatovať, že je pre mňa dosť nepríjemným poznaním, že ten pozitívny duch ústavy, že si členské štáty Európskej únie budú navzájom pomáhať za predpokladu, že sa budú vzájomne rešpektovať, vyvoláva u niektorých našich kolegov veľmi vážne pochybnosti, odvolávajúc sa na reminiscencie federálneho zriadenia. Chcel by som teda z môjho pohľadu skonštatovať, že nie sú to teda prirovnania namieste, pretože ten predchádzajúci systém nebol založený na demokratických princípoch a ten duch vzájomnej spolupráce z toho pohľadu nebol ani uskutočniteľný.

    Dámy a páni, dnes Slovensko skôr pomoc od Únie potrebuje a či sa nám to páči, alebo nie, musíme konštatovať, že táto pomoc aj reálne prichádza. A v tomto kontexte si myslím, že je obrovským omylom žiť v predstave, alebo dokonca v presvedčení ako napríklad kresťanskí demokrati, že to naštrbuje naše predstavy a parametre národnej identity či suverenity. Dámy a páni, opak je pravdou. Lojálna spolupráca smerujúca v Únii k stabilizácii hospodárstva je šanca byť nielen dostatočne národný, ale i primerane suverénny.

    Za osobitne významné a vecne správne považujem definovanie práv a slobôd ustanovené v Charte základných práv. Dôstojnosť, sloboda, solidarita, občianske práva, spravodlivosť v texte ústavy vychádzajú z univerzálnych hodnôt ľudskej dôstojnosti. Vnímajúc však súčasnú slovenskú realitu, vyjadrujem v tejto chvíli pomerne vysokú mieru pesimizmu v naplnení všetkých ustanovení Ústavnej zmluvy pre Európu.

    Dámy a páni, ratifikáciou Ústavnej zmluvy s ňou vyslovujeme súhlas. Naším rozhodnutím však preberáme veľkú mieru zodpovednosti k naplneniu znenia ústavy. Rovnako si kladiem otázku: Sme pripravení plniť ústavné záväzky v oblasti zamestnanosti? Sme pripravení plniť ústavné záväzky v oblasti sociálnej politiky? I tu musíme všetci spraviť veľmi veľa, aby sme text nahradili obsahom.

    Dámy a páni, dovoľte mi naozaj letný pohľad k druhej časti Charta základných práv a slobôd. Sú obsiahnuté v druhej hlave pod názvom Slobody v článku II-10. V tomto článku sa uvádza: „Uznáva sa právo na výhradu svedomia v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktorými sa riadi výkon tohto práva.“ Myslím si, že korektné ustanovenie vytvárajúce predpoklad pre národnú legislatívu v kompetencii národného parlamentu. Takže priestor, dámy a páni, slobodne rozhodnúť.

    Prečo to spomínam? Hovorím to predovšetkým preto, že Slovensku hrozia dve zmluvy o výhrade svedomia. Jedna vyplývajúca z euroústavy, druhá vyplývajúca z pripravovanej Zmluvy o výhrade svedomia s Vatikánom a ďalšími registrovanými cirkvami. Ak sa bude na Slovensku uplatňovať euroústava v oblasti výhrady svedomia, sme slobodní v ďalšej legislatíve upravujúcej túto oblasť. Ak sa rozhodneme ratifikovať Zmluvu o výhrade svedomia s Vatikánom a ďalšími registrovanými cirkvami, zaväzujeme sa obsah zmluvy implementovať do legislatívy, pretože sa stane súčasťou nášho právneho poriadku.

    Dámy a páni, tu slobodne, dobrovoľne preberáme na seba záväzok a povinnosť, že princíp výhrady svedomia budeme upravovať našou legislatívou v kompetencii národného parlamentu. Takže správame sa ako slobodní a suverénni. Pri druhej alternatíve, rešpektujúc prípadnú zmluvu s Vatikánom, nie sme ani suverénni, ani slobodní.

    Takže, vážení kresťanskí demokrati, ak rozprávate, že postupujeme mnohé kompetencie centralizovanej Európskej únii, tak nemáte pravdu. V tomto konkrétnom prípade sa zbavujeme slobody a suverenity na základe vašich, dovolím si naozaj použiť silné slovo, straníckych ambícií. Už som teda povedal, že ak sa rozhodneme ratifikovať Zmluvu o výhrade svedomia s Vatikánom a ďalšími registrovanými cirkvami, zaväzujeme sa ju implementovať do právneho poriadku.

    Dámy a páni, i pri tejto príležitosti alebo práve pri tejto príležitosti vyzývam zodpovedných k právnej analýze Zmluvy o výhrade svedomia s Vatikánom a ostatnými registrovanými cirkvami, ktorá sa pripravuje, pričom očakávam, že z tejto analýzy vyplynie, či je zlučiteľná s našimi záväzkami ako členského štátu Európskej únie.

    Vážené dámy a páni, nechcem v žiadnom prípade a akýmkoľvek spôsobom narušiť dôstojnosť priebehu rokovania, aj keď si myslím, že aj poslanecké kluby, aj my všetci osobne sme mohli predsa len spraviť trošku viac pre to, aby priebeh diskusie o ratifikácii návrhu Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu prebiehal predsa len trošku v kultivovanejších podmienkach, aby sme vyhnali z týchto lavíc ten princíp všednosti a aby tí, ktorí tu v sále sú, sa venovali predovšetkým diskusii na túto tému.

    Predsa len mi dovoľte skonštatovať, nebolo to pre mňa jednoduché a nebolo to ľahké počúvať konštatovania niektorých mojich predrečníkov a mám na mysli teraz predovšetkým predsedu Národnej rady Slovenskej republiky a predsedu poslaneckého klubu kresťanských demokratov. Ja rešpektujem, že máte na to právo. Rovnako musíte rešpektovať, že ja mám právo potom vyjadriť svoju nedôveru predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky. Ale súčasne musím skonštatovať, že niektoré vyjadrenia spôsobovali isté mrazenie chrbta.

    Vážení páni z Kresťanskodemokratického hnutia, nakoniec aj dámy, prepáčte mi na záver takéto konštatovanie: Podľa toho, čo ste povedali, v roku 1415, keby ste boli v Kostnici a disponovali tou sumou informácií, ktoré máte dnes, Ján Hus by nemal šancu ani tak.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami traja. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

    Pán poslanec Mikloško.

  • Pán poslanec Maxon, som veľmi rád, že ste prvý poslanec slovenskej Národnej rady, ktorý ste tu demonštrovali, čo bude znamenať európska ústava pre nás. Ste prvý, ktorý v mene európskej ústavy obmedzuje slovenskú ústavu. Slovenská ústava totiž zaručuje absolútne právo každého poslanca, a teda aj predsedu parlamentu, hovoriť a hlasovať podľa svojho svedomia. Ak európska ústava prejde a bude prijatá, je iná vec, aby ju každý, a teda aj predseda Národnej rady, rešpektoval. Čiže prosím vás, ste presným príkladom toho, čo tu bude.

    A ohľadne zmluvy o výhradách svedomia, veď o tom, dúfam, budeme rokovať v parlamente. Musím len skonštatovať, že zatiaľ nemáte ani šajnu, o čom táto zmluva je, a miešate tu hrušky s jablkami. Ale veď už taký je život, no.

  • Ďakujem pekne za slovo. Chcel by som len na margo poznámok, ktoré tu odzneli ku kresťanským demokratom, povedať pár poznámok.

    Chcem v prvom rade poďakovať sa, že žijem v dobe, keď je možnosť prejaviť v tejto snemovni slobodný názor. Bez postihovania. A chcel by som položiť aj rečnícku otázku. Ak by napríklad občania v niektorej krajine, či už referendom, alebo by sa krajina rozhodla, že neratifikuje túto európsku Ústavnú zmluvu, a napríklad je pred týmto rozhodnutím Francúzsko, potom by Francúzsko malo vystúpiť z Európskej únie? Nemá právo na svoj vlastný názor? Nemajú jeho občania právo vyjadriť iný názor, ako má niekto druhý?

    Myslím si, že kresťanskí demokrati sa po celý čas snažia rešpektovať aj Ústavu Slovenskej republiky, a keď táto snemovňa prijme európsku Ústavnú zmluvu, budú ju takisto rešpektovať. Sme zvyknutí, že keď sa prijmú určité veci, tak tieto veci na rozdiel od mnohých iných postojov rešpektujeme.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcem iba doplniť poslanca Maxona v tom, že jeho slová neboli nejakým obmedzovaním demokracie. V tomto parlamente si každý, kto má odvahu a kto chcel, našiel priestor, ako povedať to, čo povedať chcel. A ja tu sedím pomerne dlho, aby som to mohol posúdiť.

    Pán Maxon však chcel povedať inú vec. Pán Maxon chcel povedať, že u niektorých politikov, najmä z vládnej koalície, sa vyžaduje dokonca vyššia miera zodpovednosti ako u politikov opozície, ktorí na rozdiel od niektorých politikov vládnych strán a tohto parlamentu, predstaviteľov tohto parlamentu vyjadrili nesúhlas so zmluvou, lebo tu každý hovorí o ústave, ono je to Ústavná zmluva, teda je to medzinárodná zmluva. A, žiaľbohu, aj média takto hovoria o ústave, je to medzinárodná zmluva, nie je to vnútroštátna zmluva. A pán Maxon hovoril o tom, že predseda parlamentu a aj teda vládna strana – a v danom prípade je to, žiaľbohu, KDH – by mala mať vyššiu mieru zodpovednosti, pretože mal by tu byť konsenzus vládnych strán združených vo vládnej koalícii. My ako opozícia, samozrejme, nesieme menšiu mieru zodpovednosti za riadenie tohto štátu. A napriek tomu sme ochotní podporiť Ústavnú zmluvu.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Nech sa páči, pán poslanec Maxon, môžete reagovať na faktické poznámky.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Kahanec, možnože je to len také rečnícke, rétorické cvičenie. Vy ste skonštatovali, že vy sa snažíte dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky. Ja by som vám chcel zdôrazniť, že ja sa nesnažím Ústavu Slovenskej republiky dodržiavať, ja ju dodržiavam. A ak som teda hovoril o niektorých veciach, ktoré ja aj s hlbokou dávkou osobnej demokracie nemôžem akceptovať, je to vynucovanie si vašich politických cieľov prostredníctvom vládnej koalície na občanoch Slovenskej republiky. Ak by som v čase, keď sa schvaľovala a ratifikovala Základná zmluva s Vatikánom, len tušil, aké sú vaše ambície, tak by som nikdy za takúto zmluvu nezahlasoval. A to je vec, ktorá ma veľmi trápi a znepokojuje.

  • V rozprave vystúpi pán poslanec Mikloško, posledný písomne prihlásený z poslancov Národnej rady. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, kolegyne, kolegovia, asi pred dvomi týždňami som navštívil Rím a pri prechádzke okolo Fora Romana ma zaujali tri veľké tabule na múre Forum Romanum. Boli to tri tabule, ktoré ukazovali základné historické etapy vzniku a vývoja Rímskej ríše. Od malého počiatku až po jej vrchol. Bolo fascinujúce vidieť mapu Európy a mapu Rímskej ríše na jej vrchole. Okrem Nemecka, Poľska, severských krajín – tá hranicu tu niekde pri Slovensku išla nižšie, dolu – a, samozrejme, Ruska. Prakticky celá Európa bola súčasťou Rímskej ríše, teda zjednotenej Európy riadenej z jedného centra.

    Ako z histórie vieme, po niekoľkých storočiach sa Rímska ríša rozpadla. Rozpadla sa pre vojenskú a mocenskú vyprázdnenosť a vyčerpanosť, rozpadla sa aj pre duchovnú a vnútornú vyčerpanosť.

    Druhý pokus zjednotiť Európu nastáva na prelome 8. a 9. storočia v postave Karola Veľkého s tým, že postupne v následných desaťročiach vzniká tzv. svätá Rímska ríša. Tiež niekoľko storočí táto ríša existovala, až nakoniec najmä pod vplyvom národných štátov a nadnárodných celkov sa rozpadla.

    Tretí pokus o zjednotenie Európy bol brutálny a predstavoval ho nacizmus a komunizmus. Nacizmus v mene rasistickej ideológie nadčloveka chcel ovládnuť celú Európu, čo sa mu do značnej miery v istej kritickej chvíli aj darilo. A komunizmus v mene svojej ideológie chcel takisto, mal odvekú túžbu východných panstiev napájať svoje kone v Atlantickom oceáne. Našťastie tieto dve ideológie a tieto dva pokusy, bohužiaľ, napriek obrovským obetiam, skončili v troskách.

    Dnes sa nachádzame na začiatku zatiaľ ostatného pokusu o zjednotenie Európy, o zjednotenie Európy spôsobom tým, ako boli myslené všetky doterajšie riadené z jedného centra. Že dnes existuje diskusia, či už to je štát, či je to federatívny štát, alebo či je to len cesta k štátu, nie je podstatné. V každom prípade je to minimálne cesta k jednému superštátu, nakoniec sám pán Mečiar na tom stretnutí povedal, že „sa teším na európsky superštát“. Čiže či sa teší zajtra, alebo či o 10 – 15 rokov, to aj dnes potvrdil.

    Nakoniec sama európska ústava, tu by som rád zdôraznil, že je to Zmluva o Ústave pre Európu, čiže aby sme sa tu neklamali, že to nejde o ústavu. Samotný názov, ide o Zmluvu o Ústave pre Európu. Hovorí o tom, že Európska únia je právny subjekt, že má ministra zahraničia – už sa mi to ani nechce všetko zopakovať. Všetci dobre vieme, že popri základných symboloch obsahuje už základné črty minimálne federatívneho štátu.

    Toto bol trošku akademický vstup. Chcem len povedať, že tento pokus o znovuvytvorenie európskeho štátu tu je. Doterajšia, viac ako dvetisícročná história zatiaľ ukazuje, že každý takýto pokus, aj keď trval niekedy niekoľko storočí, stroskotal, že Európa je silná skôr vo svojej rôznosti, v dynamike národov a v ich kultúrach. Ale toto je otázka, ktorá, samozrejme, tým, že je otázkou, ja na ňu nedokážem odpovedať.

    Druhá vec je o niečo dôležitejšia. Druhá vec, totiž napriek tomu, že Európe sa nikdy nepodarilo zjednotiť ekonomicky, mocensky, vojensky pod jedným centrom, Európa bola minimálne 2 000 rokov zjednotená kultúrne a civilizačne. Európa – a to sa znovu tu opakujem – bola postavená na základoch gréckej filozofie, rímskeho práva a židovsko-kresťanskej tradície. Ašpiráciou všetkých týchto troch pilierov bolo presné pomenúvanie pojmov. Ašpiráciou gréckej filozofie bolo približovanie sa, ale najmä snaha presne pomenovať pojmy a ich vzťahy. Ašpiráciou rímskeho práva, ktorého sa dodnes dovolávame, bolo presné vymedzenie právnych noriem. Ašpiráciou židovsko-kresťanskej tradície bolo presné vymedzenie a pomenúvanie mravných problémov a vieroučných problémov.

    A tu prichádzam k základnému problému tejto ústavy. Charta ľudských práv, ktorá tvorí podľa niektorých len akýsi prídavok ku všetkému, podľa nás tvorí fundamentálny, by som povedal, základ celej tejto európskej ústavy, je napísaná neuveriteľne vágne a relativizujúco. Poviem len tri príklady:

    Prvý. V Charte ľudských práv znie paragraf, „každý človek má právo na dôstojnú starobu“. Čo to je? Čo to je? Ak by v preambule bolo kresťanstvo a slovo Boh, tak potom si vieme predstaviť, čo to znamenajú tieto slová. Ak v preambule nie je kresťanstvo, nie je Boh, tak táto formulácia otvára cestu k eutanázii.

    Ďalšia... Niekto tu vzdychá, ale, pani poslankyňa Černá, vzdychajte ďalej, svedčí to len o tom, že ste tú ústavu nečítali.

    V ústave je jeden paragraf, ktorý hovorí, že „reprodukčné klonovanie je zakázané“. Vzápätí ďalší paragraf hovorí, že vedeckému výskumu nie je možné klásť odpor. To znamená, že terapeutické klonovanie pokojne bude možné presadiť. A znovu, pokiaľ nie je v preambule ako k súvzťažnému bodu slovo kresťanstvo, slovo Boh, tak výskum napríklad na živých embryách bude možné presadiť pomocou európskej, by som povedal, legislatívy. A o tom, či naša ústava je, alebo nie je v rozpore s európskou ústavou, už nebudeme rozhodovať my, ale 25 sudcov vyzvaných zvláštnym spôsobom v Luxemburgu.

    A tretiu už len takú nejakú zvláštnu spomeniem. Paragraf, ktorý hovorí v európskej ústave, že „každý má právo na manželstvo a rodinu“. Je to veľmi vágna, veľmi relativizujúca formulácia, ktorá v židovsko-kresťanskej tradícii, do ktorej Európa patrí a na ktorej stojí, je prinajmenšom veľmi problematická.

    Už som povedal, že práve pre tieto vágne formulácie, pre tieto viacznačné formulácie nie náhodou, nie pre toleranciu náboženstiev, ale preto, aby tam nebol súvzťažný bod, ktorý im dá zmysel a obsah, pre tieto nemôže, pre tie vágne formulácie nemôže byť v preambule kresťanstvo a Boh, pretože okamžite by sa všetky tieto vágne formulácie dostali do úplne iného svetla a museli by byť úplne ináč vykladané.

    Ale čo je vážne. Charta ľudských práv vo svojej nejasnosti a relativizovaní popiera korene európskej kultúry a civilizácie. Práve som povedal, či už grécka filozofia, či rímske právo, či kresťansko-židovská tradícia išli presne smerom k popísaniu jasnému, nie k relativizovaniu. Nič relativizujúce v týchto filozofiách a v týchto ostatných pilieroch nenájdeme. Čiže popiera základy, na ktorých 2 000 rokov Európa bola budovaná.

    Táto Charta ľudských práv je kľúčový dokument celej Ústavnej zmluvy. A ja si dovolím dnes povedať veľmi ostré slová, že Charta ľudských práv a preambula, tak ako je daná v tejto ústave, bude jeden z dôvodov, prečo sa zjednocujúca Európa začne v jednej chvíli jednoducho rozpadať.

    Napriek tomu, že Charta ľudských práv je vágna, práve v tej vágnosti má spoločného menovateľa. A tým spoločným menovateľom je zbožštený človek. Človek, ktorý má právo na všetko. Ak by som mal použiť trošku parabolu zo Starého zákona, by som povedal, použil slová, budete ako bohovia. Tá vágnosť dáva každému možnosť byť bohom, až na ten dôsledok, že v tej chvíli človek potom väčšinou zbadá, že sme nahí.

    Tretia vec, ktorej by som sa chcel dotknúť, je, že mali by sme si uvedomiť, že sme boli prijímaní do inej Európy, akú nám dnes predstavuje európska ústava. Boli sme prijímaní do Európskej únie, kde mohol každý vystupovať samostatne a brániť svoju národnú identitu. Dnes nás prijme veľkoryso 15 štátov Európskej únie, ktoré mali za posledných 40 – 50 rokov podobný ekonomický, duchovný vývoj a ktoré sú na istej úrovni, 11 z týchto15 štátov veľkoryso prijalo ďalších 10 dodatkových štátov, najmä z postkomunistických krajín. Rád by som však povedal, že týchto 15 štátov, pokiaľ sa dohodne, tvorí nadpolovičnú väčšiny všetkých štátov a tvorí minimálne tých 60 % obyvateľov, ktorí budú určovať týmto 10 štátom, čo majú robiť.

    Čiže dnes sa rozhodujeme o tom, či jednoducho prijímame túto úlohu. Dobre, ideme tam, pretože vieme, že nejakým spôsobom budú z toho aj výhody. Ale ak sa tieto vyspelé krajiny, ktoré, opakujem, mali rovnaký vývoj, na niečom dohodnú, my budeme už len počúvať a prijímať ich legislatívu. A týchto 15 krajín to má zabezpečené aj v prípade, že sa prijme Bulharsko, Rumunsko, Chorvátsko a Ukrajina. Znovu to bude len 29 krajín. Znovu bude 15 nadpolovičná väčšina a znovu tých 15 krajín bude mať minimálne 60 % obyvateľov Európy.

    Čiže, dámy a páni, sme prijímaní, ale sme prijímaní spôsobom, že ak chcete prísť, tak budete počúvať nás, ktorí máme už nejakým spôsobom s touto Európou skúsenosť. To si treba povedať otvorene.

    Teraz by som si dovolil krátky exkurz do minulosti. A prosil by som, aby to už nikto nebral nejako, že to hovorím v zlosti.

    Keď sme hlasovali o zvrchovanosti, tak KDH hlasovalo proti zvrchovanosti. Ja stručne poviem aj jeden z dôvodov. Hlasovali sme vtedy podľa mena, tak ako dnes hovoril pán predseda Mečiar, podľa mena sme hlasovali aj pri prijímaní slovenskej ústavy a podľa mena sme hlasovali aj pri zákone o štátnom jazyku. Ja som to vždy chápal ako o niečo veľmi ponižujúce, keď dnešný pán prezident nás vyvolával po mene a televízia priamo do tváre nám dávala mikrofón, aby sme vyjadrili svoj názor. Mal som svoje skúsenosti potom na ulici, ako na to ľudia reagovali, ale prežil som to. Ak bude treba, prežijem aj toto hlasovanie podľa mena. Ale chcem povedať, že princíp takého hlasovania je v prvom rade vystavenie na raport a jeho princíp, aspoň tak ako prebehol prvé tri razy, bol princípom ponižujúcim.

    Vtedy, keď sme hlasovali proti Deklarácii o zvrchovanosti, Ján Čarnogurský potom vyšiel na ulicu a tam ho fyzicky ľudia napadli. Pán Mečiar sa vtedy ho zastal z balkóna, kde štrngali šampanským, kde stál, myslím, pán Prokeš, Marián Šťastný a ďalší ľudia, pán Gašparovič, a povedal: „Dajte mu pokoj, nechajte ich odísť do minulosti.“ A KDH do minulosti neodišlo. Je tu stále. Do minulosti dnešným hlasovaním možno odíde slovenská zvrchovanosť. Ale taký je už život. Rešpektujeme rozhodnutie. Tak ako sme rešpektovali aj rozhodnutie o ústave.

    Chcel by som ešte povedať, že jedným z dôvodov, pre ktorý sme my nehlasovali o zvrchovanosti, a nehovorím to dnes, ja som to v rôznych rozhovoroch hovoril často pre noviny, bolo, že po epochálnom páde komunizmu sme kládli dôraz v prvom rade na stabilizovanie demokratických princípov, až od nich sme sa chceli odraziť k štátnosti. Či nám dal ďalší vývoj za pravdu, alebo nie, o tom dnes už nebudem diskutovať, aby som nejatril minulosť.

    Jedným z dôvodov, prečo dnes hlasujeme proti európskej ústave, je aj ten, že si myslíme, že Slovensko po 13 rokoch samostatnosti sa nenaučilo ešte vládnuť samo sebe, nemá v sebe zakódované tieto, by som povedal, mechanizmy, ktoré sú pre iné štáty samozrejmé, a že príliš skoro prichádzame o túto možnosť vládnuť sami sebe a znovu sme tlačení do preskočenia jedného prirodzeného organického vývoja, ktorý podľa mojej mienky môže mať neblahé výsledky, pretože znovu preskakujeme jednu etapu, ktorou sme mali prejsť.

    Dámy a páni, Európa bez hraníc je fascinujúca vec. Prechádzať z Holandska do Nemecka a vidíte len zaprášené budovy bývalých colných úradov, tu chcem tak trošku podotknúť, že zatiaľ tie colné úrady nikto nebúra, takže mám pocit, ako keby si ešte každý nechával zadné dvierka. Ale je to úžasné, že len zaprášené okná colných a hraničných úradov sú pripomienkou niekdajších hraníc. Nie je to však zase nič také nové. Starý otec mi rozprával, že jeho sestra odišla sama do Rumunska za prácou. Tam sa vydala a tam niekde žije moja rodina. Môj otec mi rozprával o tom, že za prvej republiky chodili na bicykloch po celej Európe bez pasu. Čiže to, čo sa dnes deje, nie je žiadna milosť a nie je vlastne samozrejmosť pre tie národy, ktoré žili v tomto regióne. Až nacizmus, komunizmus a, bohužiaľ, dnes terorizmus stavia ostnaté drôty a prekážky, cez ktoré treba prechádzať. Ale Európa bez hraníc bola veľkou samozrejmosťou vždy a my sme do nej vždy samozrejme patrili.

    Európska civilizácia siaha a ovplyvňovala všetky kontinenty sveta, na nej je postavená celá anglosaská a americká civilizácia. Ťažko môže niekto kresťanských demokratov obviňovať, že dnes sa stavajú proti Európe. Boli sme Európanmi za komunizmu, keď sme bránili základné ľudské práva, boli sme Európanmi od novembra 1989 až do dnešných dní.

    Napriek tomu s ľútosťou ako hrdý Európan, ktorým som vždy bol, napriek tomu musím s ľútosťou skonštatovať, že za tento návrh Ústavnej zmluvy nebudem hlasovať a budem hlasovať proti nemu.

    Ďakujem.

  • S faktickými poznámkami sa prihlásili páni poslanci a poslankyne Černá, Podracká, Cuper, Hopta.

  • Reakcia z pléna.

  • Ospravedlňujem sa. Najskôr... Pán Cuper, procedurálny alebo faktická poznámka?

  • Odpoveď poslanca.

  • Faktická poznámka sa opraví. Ešte raz to prečítam. Potom Hopta, Jaduš, Tóthová, Banáš, Ševc, Bollová, Černá, Mečiar. Nevidím tam tie mená, ktoré sú medzi tou osmičkou a jedenástkou. Posledný... Ukončíme to tak, posledný je zapísaný pán poslanec Mečiar. Končím možnosť podania ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

    Ako prvý vystúpi pán poslanec Cuper.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Chcem povedať, že si pokladám za povinnosť reagovať na také matematicko-historicko-filozoficko-štátovedné vystúpenie môjho priateľa Fera Mikloška. Áno, Fero, máš pravdu. Vtedy, keď ste vy nehlasovali za zvrchovanosť, ja som napísal raz jednu štúdiu, dosť veľkú, ktorá sa nazývala „O vznikaní a zanikaní štátov v ich historickom kontexte“. Áno, máš pravdu. Európa sa zjednocovala do jednej podoby, do jedného štátu možno nie celkom podľa dnešných predstáv, aj sa opätovne dezintegrovala. Môžem ti povedať, že svätá Rímska ríša národa nemeckého, na ktorú si zabudol, mala v roku 1791 integrovaných 1791 politických útvarov, ale v čase Weimarskej republiky už to bolo iba 348. A dnes je to asi 18 spolkových krajín a zvyšok sú samostatné štáty. Aj toto je integrácia.

    Samozrejme, ak spomínaš federáciu, áno, latinsky „foedus“ je zmluva a „foederatum“ je zmluvou spojený. Len problém je, že naozaj tá Ústavná zmluva nie je vnútroštátnou zmluvou, teda nie je vnútroštátnym spojením, teda federáciou, ale je to stále, ako tu pán minister povedal, teda vznikaním toho spojenia „ipso iure“ na základe medzinárodného práva, teda na základe Viedenského dohovoru, a preto to štát nevytvára. My v teórii štátu tomu hovoríme nadštátne spojenie štátov. A som presvedčený, že toto nadštátne spojenie štátov raz možno zanikne, ale my, bohužiaľ, tentoraz nemáme inú šancu, lebo sme príliš malí na to, aby sme...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Vážený pán poslanec Mikloško, zakončili ste svoje vystúpenie asi tým, že ste bránili základné ľudské práva aj za komunizmu, zrejme ste mysleli za socializmu, a že budete brániť aj teraz. Zdá sa mi, že tie základné ľudské práva, ako právo na prácu, právo na dôstojný život, právo na bezplatnú zdravotnícku starostlivosť, keď ste hlasovali za zdravotnícke zákony a chcete spoplatniť vysoké školstvo, nie veľmi bránite. Čiže nie veľmi s tým môžem súhlasiť.

    Prepáčte mi za výraz, vážení páni z vládnej koalície, ale zdá sa mi, že vaša rozpadávajúca sa koalícia sa zmenila, opakujem, prepáčte mi za výraz, na jeden veľký „bordel“ asi v tom ponímaní, že jedni chcete európsku ústavu, druhí nie. Jedni chcete, aby platili Benešove dekréty, niektorá strana z vládnej koalície nechce. Jedni hovoríte, že Fronc je najlepším ministrom školstva po novembri 1989, druhí hovoríte, že je neschopným ministrom. V podstate zrejme vám ide všetkým iba o jedno, aby ste tu vládli ešte aj po roku 2006 a rozpredali ešte zvyšky štátneho majetku, ktoré tu zostanú aj po tomto vašom tureckom hospodárení.

    Chcem povedať na druhej strane, že pán Mikloško sa zamýšľa nad tým, prečo by sme nemali túto ústavu prijať. Niektoré dôvody sú racionálne, s niektorými môžem polemizovať. Chcem však odmietnuť, aby 7-8-percentná politická strana tu terorizovala občanov Slovenskej republiky a vracala Slovenskú republiku niekde do stredoveku. Hovorím, tie dôvody, ktoré sú racionálne, treba podporiť, ale myslím si, že vaše názory, kritické názory vychádzali predovšetkým a predovšetkým z ideologických postojov. To pokojne aj KSS by mohla povedať, že chce mať vedúcu úlohu strany.

  • Vážený pán Mikloško, ak mal byť historický exkurz v úvode vášho vystúpenia základom pre logické vývody na záver, tak treba povedať, že ste sa už na začiatku mýlili. Európa v histórii nikdy nebola zjednocovaná. Bola vždy podmaňovaná – v prospech jedného na úkor všetkých ostatných. Na úkor slabých. A až teraz v tomto historickom okamihu je po prvýkrát v histórii, keď má Európa šancu byť skutočne zjednotená na základe rovnoprávnosti pre všetkých zúčastnených. A práve preto, aby sa neopakovalo obdobie možného podmanenia si slabých silnými, práve preto dnes tu rokujeme o Ústavnej zmluve, práve preto by sme si mali dať šancu do budúcnosti.

    A dovoľte mi, aby som pripomenul, že ak vaše postoje pri vzniku Slovenskej republiky pravdepodobne viedla neviera v schopnosť národa vládnuť si sám, tak nemali by ste túto historickú chybu opakovať a mali by ste si veriť dostatočne na to, aby ste sa pridali na stranu eurooptimistov, aby ste sa pridali na stranu tých, ktorí veria, že aj slovenský hlas môže plnohodnotne zaznieť v európskom kontexte.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, od rána pozorne sledujem najmä vystúpenia poslancov KDH. Treba konštatovať, že všetci uvádzali svoje myšlienky s hlbokým zanietením, ale bolo vidieť, že na základe vzájomnej totožnej filozofie.

    V tejto súvislosti mám otázku, ktorá už tu zaznela: Ako je možné, že ak uvedené je základ myslenia KDH, že terajší pán komisár Figeľ, predtým náš hlavný vyjednávač, nikdy tieto myšlienky v takej jasne formulovanej podobe, ako dnes tu odzneli, na pôde Európskeho parlamentu a ani na pôde nášho parlamentu nikdy neuviedol? To je prvá moja otázka na pána poslanca Mikloška.

    Ďalej. Tiež by som chcela povedať, že tých 2 000 rokov, ktoré tu boli uvedené, to vlastne, a ten dôvetok, jasne formulujú skepsu a nedôveru v existenciu Európskej únie.

    Nedávno som napísala v jednom článku, prečo KDH nehlasovalo za zvrchovanosť. Nemalo dostatočnú odvahu historicky poniesť dôsledky tohto rozhodnutia. Myslím, že aj dnes je tu nedostatok historickej odvahy. Nedôvera a nedostatok historickej odvahy.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Pán kolega Mikloško, podobne ako som povedal predpoludním na adresu pána predsedu Hrušovského, nesporne celý rad argumentov, ktorý si uviedol, sú racionálne a dá sa o nich debatovať, či je to eutanázia, diskriminácia pohlaví, spôsob hlasovania v Rade a tak ďalej. Ale pri všetkej úcte, čo si povedal, sú to problémy a argumenty sekundárne. Primárne pre mňa je, že touto ústavou alebo touto zmluvou dostáva Európa inštrument, ktorý opäť o krok európske národy zbližuje. Ty si spomínal Rímsku ríšu, Karola Veľkého, ja pridávam Osmanskú ríšu, Napoleona, možnože Hitlera, možnože socialistický tábor. To sú všetko spoločenstvá, ktoré boli zjednocované ohňom a mečom alebo v lepšom prípade násilím. To je fascinujúce na tejto Európe a na tejto zmluve, že prvýkrát v histórii sa európske národy zjednocujú dobrovoľne a z vlastnej vôle. Veď my sme mohli povedať, keď sme vstupovali do Únie, že tam nechceme ísť. Bolo to na nás, my sme povedali, že tam ideme.

    Čiže ja sa obávam – a som veľmi rád, že ideme týmto smerom –, lebo sa obávam, že ak by sa Európa vrátila do parciálnych aliancií, kde každý bol proti každému, tak máme opäť konflikt. Takto ja vnímam túto Ústavnú zmluvu.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, pán podpredseda. Ja by som len dve poznámky k pánu poslancovi Mikloškovi.

    Tú prvú k tomu akademickému vstupu len toľko, že ten komunizmus ešte nikde na svete nebol, ale to, čo myslí pod komunizmom, treba povedať pravdu, že neuspel sovietsky model, ale jedna pätina ľudí na svete žije v socializme.

    K tej druhej veci a to je tá poznámka, že Slovensko si nevie vládnuť, to je vážna vec. A skutočne by sme mali hľadať odpoveď a ja sľubujem, že budeme hľadať spoločne.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán poslanec Mikloško, dovoľte, aby som na vás reagovala ja.

    Ako viete, ani nášmu klubu nie je prijateľný celý text návrhu zmluvy pre Európu. Viaceré vaše výhrady chápem a tolerujem. Veľmi mi však prekáža, že vy a vaši spolubratia využívate dnešnú rozpravu hlavne na to, aby ste všetkých nekatolíkov označili za nemravných, neschopných vysvetliť pojmy morálka, česť, nehodných vykladať zásady dobra a zla. Dovolím si vám protirečiť a vyzvať vás, aby ste prestali s provokačným zaraďovaním nekresťanov medzi neľudí. V Európe je väčšina obyvateľstva, ktorej neprekáža, že v preambule posudzovaného textu nie je zmienka o Bohu. Zmierte sa s tým, prosím vás. Zmierte sa s tým, že okrem katolíkov v Európe žijú milióny ľudí, ktorí sú s preambulou spokojní, a neurážajte nás ostatných svojím, síce v mene kresťanstva deklarovaným, ale nekresťanským osočovaním. Nekresťania nie sú neľudia, nie sú nečistí, sú takí istí občania Slovenskej republiky a budúci občania Európy ako kresťania katolíci. Dokážu byť najmenej takí mravní a čestní ako vy.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Ja si ctím názor každého. Ak tu bolo povedané ešte pred vystúpením kolegu Mikloška, že to tak nie je, tak ja si to nemyslím, dobre, že sa vyjadrujeme z takej a onakej strany, ale v každom prípade chcem povedať, ako som ja pochopil vystúpenie môjho kolegu pána Mikloška.

    Mne tu chýbajú východiská z toho, čo ste povedali. Vy ste povedali, že nie táto ústava, a v tom, čo ste povedali, dokonca ste povedali, že nie táto Európska únia. Ale, prepáčte, ja som to tak pochopil. Hovorili ste o tom, že sú tu problémy s Chartou ľudských práv. Vy ste hovorili, že tá preambula samotná je koncipovaná trošku zle, ale ja vám prečítam aspoň úryvok z tej preambuly, kde je napísané, že: „Únia je založená na nedeliteľných a univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity. Je založená na zásade demokracie a zásade právneho štátu. Do stredobodu svojej činnosti stavia človeka.“

    Ak toto sú problematické veci, tak ja sa domnievam, že nie a sú rovnako blízke kresťanským zásadám, všetkým tým, ktorí sme kresťania.

    Ďalej, aby nebola obava z toho, že tu môže vzniknúť povedzme bezbrehé vysvetľovanie napr. aj použitie eutanázie, tak priamo sa tu hovorí, že ústava obsahuje niektoré ustanovenia, ktoré napr. vyslovene hovoria, že charta zaväzuje využívať orgánmi Európskej únie a členskými štátmi len do tej časti európsku chartu, čo sa týka iba európskych ustanovení. Nemôže ísť nad rámec týchto ustanovení. Tak toho by som sa rovnako nebál, pretože potom sme tu aj my, ktorí sa k tomu môžeme vyjadrovať.

    A ešte by som chcel povedať, pán Mikloško, ja som ako hrdý Slovák pripravený zahlasovať za to...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Mikloško, v návrhu ústavy alebo návrh ústavy nepochybne vychádza z kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy a tieto skutočnosti sa napokon aj uvádzajú v preambule Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu. Pán kolega, na rozdiel od vás ja v celom texte návrhu Ústavnej zmluvy cítim duch kresťanstva. Na to, aby som sa usiloval správať v duchu kresťanstva, nepotrebujem zmienku o Bohu. Vy potrebujete inštitucionalizovať Boha v tomto dokumente, ja sa podľa tohto dokumentu v mene kresťanských hodnôt budem usilovať správať.

  • Ja si myslím, že toto vystúpenie bolo jedno z najlepších, čo som od pána Mikloška počul, aj keď sprevádzané niektorými objektívnymi vecami, ktoré treba zhodnotiť.

    Prvá, skutočne globalizácia vo svete bude znamenať zánik niekoľkých národov a jazykov.

    Druhá, ak sa vytvára spoločný európsky priestor, tak si hľadajme iné východiská nie v negativizme, ale v pozitívnom postavení veci. Ako v ňom zostaneme Slovákmi so svojimi hodnotami, kultúrou a príspevkom do Európy a ako tento priestor využijeme na to, aby sme Slovensko povzniesli na úroveň najvyspelejších krajín. Dokázali to Íri, Dáni, Luxemburčania, prečo nie my?

    Pokiaľ ide o ten negatívny prístup k tomu svetu, bol aj predtým. Bez akejkoľvek zaujatosti vráťme sa k diskusiám z roku 1992. Veľmi pozorne som čítal všetko, čo poviete, lebo som potreboval širšiu zhodu. A vaše námietky proti zvrchovanosti boli: nikto nás neuzná, bude tu občianska vojna, nie sme schopní si riadiť a koruna slovenská klesne na hodnotu 30 korún slovenských za korunu českú. To boli vaše štyri argumenty v tom čase. A ak bola nedôvera vtedy, a nestala sa, nestala sa vďaka iným, ktorých dnes nenávidíte, tak je tu otázka postavená pre druhé obdobie, či znovu má význam klásť otázky pasívne.

    Ďalej, pokiaľ ide o práva starých ľudí, tak treba povedať, že je to právo na eutanáziu prehnané, pretože európska ústava presne definuje, čo je to právo na dôstojný život v starobe v zmysle hodnôt kultúry, hodnôt spoločenských, ale aj hodnôt existenčných, ktoré sa dnes nedostávajú v tej miere.

    Takže ak sa vraciam k celému vystúpeniu, môj dojem je dobrý. Bolo sprevádzané úvahou, filozoficky podložené, ale východiská neberiem, nemôžem sa stotožniť. Už sa tak raz stalo a bolo dobré, že sme mali iný názor a že sme to inak robili.

  • Ďakujem pekne. Ja si myslím, že...

  • Reakcie z pléna.

  • Ja poprosím, páni... Dovoľte, páni, je tu jeden, čo tu riadi tú schôdzu, ja si s tým poradím. Ďakujem pekne. Pán poslanec Minárik, všetci to videli, takže prosím, keby ste to rešpektovali, bude hovoriť pani poslankyňa Černá.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ja to stihnem za ten čas.

    Som veľmi smutná, že naši priatelia z KDH sú takí veľmi nešťastní, že sa tá zmienka o Bohu nedostala do preambuly. Ja som však presvedčená, že netreba sa tak obávať, pretože keď si ešte raz azda prečítate tú preambulu, zistíte, že tie kresťanské princípy sú naozaj dobre zachytené, možno sa len treba prestať báť. Chcem povedať jednu veľmi dôležitú vec, že navyše ešte tá Európa ani nemusí byť kresťanská, pretože ona je kozmopolitná, sú tam všetci, s láskou k svojmu Bohu, tomu ich vlastnému. A chcem povedať ešte jednu vec, aby sme nezabudli na to, že z tej Európskej únie môžeme vždy vystúpiť, ale z vatikánskych zmlúv sa už nevymotáme. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Podracká ako posledná s faktickou poznámkou.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec Mikloško, povedali ste, že Európa je silná nie v jednote, ale vo svojich kultúrach. Ale v čom je sila týchto kultúr a v čom je ich slabosť? Chcem upozorniť na celkom novú skutočnosť, ktorú si možno ani celkom neuvedomujeme. Vo svete pribúda terorizmus a je to aj v oblasti kultúry a na kultúre. Uvediem dva príklady za všetko.

    V októbri 2002 moskovské divadlo Dubrovka. V ten večer prišlo do divadla okolo 700 ľudí. Prišli sa pozrieť na najúspešnejší seriál sezóny „Nord Ost“, spevohru o vojenskej službe z čias stalinizmu. Na začiatku druhého dejstva vtrhlo do sály 40-členné čečenské komando pod vedením Movsara Barajeva a Čečenci takýmto spôsobom, cez útok na kultúru, chceli vyjednávať o ukončení konfliktu v kaukazskej republike, boli obložení trhavinami a samopalmi a z divákov kultúrneho predstavenia si urobili rukojemníkov. Po 57 hodinách špeciálne jednotky ministerstva vnútra teroristov zneškodnili použitím nervového plynu, ale 129 divákov kultúrneho predstavenia neprežilo.

    Druhá rukojemnícka dráma sa odohrala o niekoľko mesiacov neskôr v Beslane na pôde školy.

    Hovorím o tom preto, že teroristi si vybrali štátne znaky, kultúru a vzdelanosť ako objekty, kde robili teroristické akcie. Nazdávam sa a som presvedčená, že aj na to nám bude v budúcnosti dobrá Európska únia, aby sme dokázali ubrániť sa aj tam, kde na to nemáme sami dostatok vlastných síl a iba sama kultúra nám na to nestačí. V tom, myslím, že je sila, ale zároveň slabosť kultúry bez tohto Európskeho spoločenstva. Ďakujem.

  • Už len stručne. Keby som mal odpovedať na každú jednu pripomienku, tak by sme vlastne otvorili akoby celú diskusiu odznovu, ale predsa dve poznámky by som si dovolil.

    Po prvé, ak niekto povie – a mám na mysli vás, bohužiaľ, pán poslanec Banáš, že vás musím menovať –, že eutanázia je sekundárny problém, tak bol by som rád, keby ste si to premysleli druhýkrát, lebo to sú veľmi vážne slová.

    A na adresu pána poslanca Mečiara. Pán poslanec Mečiar, tak ako vy ste povedali, že to bol výborný prejav, ja som mal viac takých výborných, len vy ste tu nie vždy, takže nepočuli ste ich.

  • Smiech v sále.

  • Ale dovoľte, aby som aj ja vám vyslovil jeden obdiv. Proste vy ste veľký v tom, že ste dokázali byť veľký v hlasovaní za zvrchovanosť a dokážete byť veľký aj v hlasovaní proti zvrchovanosti Slovenska. V tom je môj obdiv voči vám nekonečný a som presvedčený, že takto vás prijímajú aj obyvatelia Slovenska. Gratulujem.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, vyčerpali sme tú časť rozpravy, ktorá sa skladala z vystúpení písomne prihlásených poslancov a poslankýň. Teraz je príležitosť na ústne prihlášky do rozpravy.

  • Reakcie z pléna.

  • Taký je rokovací poriadok. Páni poslanci Fajnor, Zala, Kahanec, Banáš, Demeterová, Abrhan. Končím možnosť podania ďalších ústnych prihlášok do rozpravy.

    Ako prvý vystúpi pán poslanec Fajnor.

  • Vážený pán predseda parlamentu, vážený pán predseda vlády, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, ctení hostia, keď tento parlament rokoval o vyslovení súhlasu so Zmluvou o pristúpení k Európskej únii, poukázal som vo svojom vystúpení, že zjednocovanie štátov do celku by v žiadnom prípade nemalo viesť k ich oslabovaniu a už vôbec nie k zániku, ale naopak, k obsahovému obohateniu Európskej únie, ku vzniku nových možností, nového priestoru pre plnšiu sebarealizáciu všetkých členských štátov. Globálny kapitál, ktorého hlavným cieľom je zvyšovanie ziskov bez ohľadu na záujmy národov a životné prostredie, usiluje o oslabovanie a postupnú likvidáciu národnej a sociálnej solidarity. Pri všeobecnom kultúrnom úpadku hádže rukavicu všetkým ostatným duchovným, kultúrnym a národným tradíciám.

  • Ruch v sále.

  • Vážený pán predsedajúci, poprosím.

  • Panie poslankyne a páni poslanci, poprosím o pokoj v rokovacej sále, pretože vyhlásim prestávku a bude sa nám to ešte predlžovať.

    Prosím, pokračujte, pán poslanec.

  • Prepáčte, ide na mňa chrípka, mám zlý hlas, nehnevajte sa.

    Vyslovil som obavu, že členstvo v Európskej únii môže znamenať prechod do ďalšieho tvrdšieho dirigizmu. Integračný vývoj v Európe kladie nemálo otázok, ktoré zostávajú za neprehľadnou oponou mocenských centier, a to napriek tomu, že sa formálne hovorí o dôslednom presadzovaní princípov transparentnej politiky. Všetky sa odvíjajú od základnej otázky: Aká bude zjednotená Európa? Uskutoční sa sen o vzájomnom obohacovaní sa rovnoprávnych členských štátov?

    Teraz stojím pred návrhom Zmluvy o Ústave pre Európu a vidím, že moje obavy a otázky boli namieste. Nebudem sa zaoberať ústavnoprávnymi aspektmi postupu pri vyslovení súhlasu so Zmluvou o Ústave pre Európu. Spôsob schvaľovania Ústavnej zmluvy v Slovenskej republike, otázka záväznosti a uplatňovania Ústavnej zmluvy na území Slovenskej republiky, otázka potreby novelizácie Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s prípadným vstupom Ústavnej zmluvy do platnosti a ďalšie sú určené pre odborníkov na ústavné právo. Už fakt, že Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky prerušil svoje rokovanie o zmluve a obrátil sa na vládu Slovenskej republiky, aby navrhla spôsob, akým sa dosiahne vnútroštátna záväznosť Zmluvy o Ústave pre Európu, naznačuje, že z ústavnoprávneho hľadiska Zmluva o Ústave pre Európu obsahuje vo formálnom zmysle prvky nejednoznačnosti k funkčnému ústavnoprávnemu zväzku. Prijaté uznesenie vlády okrem iného zaviazalo vypracovať analýzu ústavnoprávnych dôsledkov uzavretia Zmluvy o Ústave pre Európu, počúvajte dobre, do 30. júna 2005. Takýto postup vlády musím odmietnuť. Výsledky analýzy ústavnoprávnych dôsledkov uzavretia Zmluvy o Ústave pre Európu mali byť známe už pred jej schvaľovaním v Národnej rade Slovenskej republiky a mali byť jedným z rozhodujúcich kritérií k jej akceptácii alebo odmietnutiu.

    Dovoľte mi v tejto súvislosti poznámku. Z úst našich najvyšších ústavných činiteľov či členov vlády prostredníctvom médií počúvame bezvýhradnú podporu ratifikácii budúcej európskej ústavy. Na druhej strane jedným dychom dodávajú, že nie je dokonalým dokumentom, dokonca že je zlým dokumentom s viacerými nezrozumiteľnými ustanoveniami, ktorý nezjednoduší, ale skomplikuje vzťahy v Únii a medzi jej členmi, že sú v nej značné problémy vo vzťahu k národným inštitútom, problematické postavenie národných parlamentov voči Európskemu parlamentu a tak ďalej. Zhodne pripúšťajú, že ústavu bude treba po ratifikácii meniť. Verejne vyslovujú obavy, že prinesie množstvo nevysvetliteľných ústavných vzťahov.

    Pýtam sa, prečo prijímať takú ústavu, o ktorej už teraz vieme, že sa bude musieť meniť? Len z dôvodu slepého pokračovania projektu zjednotenej Európy? Ako budeme môcť iniciovať zmenu, resp. vplývať na zmenu ústavy, keď ústavou sa nám znížia možnosti na presadenie takejto zmeny, resp. tieto možnosti sa pre nás celkom uzavrú. Občania žiadneho členského štátu nemôžu zmeniť ani jediný európsky zákon, aj keď si to praje prevažná väčšina. Najmenej jeden milión občanov Európskej únie, nepochádzajúci z podstatného počtu členských štátov, sa môže ujať iniciatívy a vyzvať Komisiu, aby v rámci svojich právomocí predložila vhodný návrh k otázkam, ku ktorým je podľa nich nevyhnutné prijatie právneho aktu Európskej únie. Komisia však nemusí na výzvu reagovať kladne.

    Osobne som presvedčený, že je lepšie predložený text odmietnuť a požiadať Európsku radu o jeho prepracovanie. Neodmietam ústavu ako takú, ale táto, ktorú máme pred sebou, je pre mňa neprijateľná. Chcem zdôrazniť, že moje „nie“ tejto Zmluve o Ústave pre Európu je v záujme Slovenskej republiky a v záujme Európy. Oceňujem všetko, čo pozitívne prispieva k dobrému fungovaniu Európskej únie, ale musím trvať na tom, aby postavenie Slovenska zodpovedalo suverénnemu štátu a bolo postavením rovného medzi rovnými.

    Vážené kolegyne, kolegovia, jednou z kľúčových zmien, ktorú Zmluva o Ústave pre Európu zavádza, je zavedenie rozhodovania kvalifikovanou väčšinou pri rozhodovaní Rady Európskej únie oproti rozhodovaniu jednomyseľnému. Práve toto opatrenie je jednoznačne chápané ako jeden z prvkov odkláňajúcich sa od pravidiel, ktoré boli dosiaľ akceptované ako princíp ochrany malých krajín. Malým a stredným štátom ústava berie, veľkým štátom pridáva. Mení spôsob hlasovania tak, že nahrádza doterajšie tzv. vážené hlasy výhodné pre malé štáty populačným princípom výhodným pre štáty s väčším počtom obyvateľov.

    Spolu s odborníkmi mám obavy, aby doteraz krátke dejiny Slovenskej republiky neboli až príliš krátke. Zmluva o Ústave pre Európu svojimi ustanoveniami zakladá dôvodné obavy, že Európa sa stane nadnárodnou inštitúciou, ktorá bude konať v mene neexistujúceho ľudu a určite nie v mene ľudu Slovenskej republiky. Slovenská republika sa zmení na akýsi región alebo útvar, ktorý stratí všetky atribúty suverénneho a samostatného štátu, na ktorý sme tak dlho čakali a ktorého sa teraz tak ľahko chceme vzdať.

    Vychádzam z ustanovení, s ktorými sa doterajšia Európska únia bez právnej subjektivity a suverenity zmení na Európsku úniu s právnou subjektivitou a suverenitou. Čím bude Únia silnejšia, tým bude postavenie členských štátov, a teda aj nášho štátu, slabšie. To je argument, ktorý nás varuje a ktorý musíme rešpektovať. Mám obavy o Slovenskú republiku a mám obavy aj o Európu.

    Pôvodným cieľom integrácie v Európe bolo zabezpečenie mieru, demokracia a hospodársky blahobyt európskych štátov na základe kultúrnej identity. Cieľom predkladanej zmluvy je zdynamizovaný proces integrácie vedúci k stále užšiemu zjednoteniu členských štátov. V tomto procese je varovné zistenie, že konečný stav zjednotenia nie je v ústave definovaný, a teda je otvorený. To zakladá vážne riziká pre Európu, ktoré by sme nemali dopustiť. Ústava nepredstavuje ani federatívny štát, ani konfederáciu štátov, ale už spomínanú nadnárodnú inštitúciu, ktorá využíva prednosti z týchto systémov na zabezpečenie jej mocenských záujmov.

    Zatiaľ čo v súčasne platných zmluvách nenájdeme ustanovenie vyslovene určujúce a triediace právomoci Únie, v Zmluve o Ústave pre Európu sú priamo zakotvené. Najviac problematická je práve časť III, ktorá je vnútorne rozporuplným a nesúrodým konglomerátom nástrojov, ktoré možno ľubovoľne použiť podľa mocenskej zákazky. Pre politikov a členov politicko-administratívneho aparátu proces prehlbovania integrácie ponúka podiel na globálnych rozhodovacích procesoch a na rozširovaní moci pre reprezentantov veľkých podnikateľských subjektov, zjednodušenie pravidiel, zväčšenie priestoru a sprehľadnenie mocenského centra, na ktoré je možné vyvíjať tlak pri presadzovaní vlastných záujmov.

    Okrem uvedených dôvodov pre mňa ako poslanca za Komunistickú stranu Slovenska existujú rovnako vážne dôvody na odmietnutie navrhovanej zmluvy. Plne súhlasím so stanoviskami, dôvodmi a výhradami k Zmluve o Ústave pre Európu, ako ich formulovali ľavicové politické sily a zoskupenia v Európe. Pri rokovaní o Rezolúcii schvaľujúcej Zmluvu o Ústave pre Európu poslanci Európskeho parlamentu v konfederatívnej skupine Európskej zjednotenej ľavice, Severskej zelenej ľavice v Európskom parlamente nepodporili takýto návrh.

    V čom je teda ústava pre ľavicu neprijateľná?

    Ústavný text trvale zakotvuje politické výhybky, ktoré sa sukcesívne hromadili od zmluvy z Maastrichtu a predstavujú hlavnú prekážku cieľov demokratickej a rovnocennej Európy. Myslím tým najmä kľúčový princíp otvoreného trhového hospodárstva so slobodnou súťažou, štatút a úlohy Európskej centrálnej banky, mocenskú oprávnenosť Komisie v konkurenčnej oblasti alebo vyslovene podriadenie európskej bezpečnostnej a obrannej politiky politike NATO. K starým ustanoveniam pribudli nové, zamerané napríklad na odstránenie všetkých reštrikcií pre priame zahraničné investície. Návrh neposkytuje ani záruky dostatočnej a demokratickej kontroly aktivít európskeho veľkokapitálu či kontroly finančných trhov. Naopak, inštitúciám Európskej únie poskytuje rozsiahle možnosti ekonomického dozoru a koordinácie moci nad ekonomikami členských krajín.

    V tejto súvislosti spomeniem časť, v ktorej sa hovorí o tom, že cieľom Európskeho systému centrálnych bánk je udržovať cenovú stabilitu, teda nie podporovať ekonomický rast a zamestnanosť. Akákoľvek zmena zákonov, ktorými sa riadi Európska centrálna banka, sa môže uskutočniť iba na základe jednomyseľného súhlasu Európskej rady pozmeňujúcim návrhom ústavy prostredníctvom novej zmluvy, čo je vlastne v praxi nerealizovateľné.

    Čo sa týka sociálnej oblasti, v zmluve sa síce hovorí o sociálnej Európe, ale zavádzané princípy budú znamenať zhoršovanie pracovných podmienok, menšiu mzdu a väčšiu neistotu zamestnancov. Zmluva nezaručuje ústavné práva na plnú zamestnanosť, toleruje obmedzovanie výdavkov na fungovanie penzijných systémov, útoky na sociálne vymoženosti a základné sociálne služby. V takej citlivej oblasti, ako je sociálna politika, neponecháva plné kompetencie národným vládam. Naopak, núti vlády prostredníctvom tzv. konvergenčných programov, ktoré majú zabezpečiť udržanie deficitu štátneho rozpočtu do 3 % do reforiem dôchodkových systémov a iných reforiem, ktoré znamenajú ďalšiu záťaž pre sociálne postavenie občanov.

    Ústava neprináša garanciu napríklad oproti snahám presadiť výnimku k smernici o pracovnom čase, ktorá má platiť pre celú Európu a ktorá vo svojich dôsledkoch môže znamenať návrat pracovného zákonodarstva o viac ako polstoročie naspäť. Povýšenie konkurencieschopnosti nad všetko ostatné v Európskej únii nie je pre nás v žiadnom prípade prijateľné. Konkurencieschopnosť áno, ale iba potiaľ, pokiaľ podporuje sociálne práva ľudí, sociálnu súdržnosť a najmä väčšiu sociálnu spravodlivosť.

    Členka ľavicovej poslaneckej frakcie v Európskom parlamente to upresnila vo svojom vyjadrení. Po každej privatizácii sú likvidované tisíce a tisíce pracovných miest. To, čo dnes prebieha v Európe, pociťujú mnohí ako neuspokojivé. A to nielen nezamestnaní alebo tí, ktorí sú úplne vyradení zo spoločnosti, ale tiež drobní podnikatelia. Skutočne zvýhodňované sú iba niektoré veľké, hospodársky silné koncerny. Tento kontrast medzi rekordnou nezamestnanosťou a rekordnými ziskami ľudia veľmi dobre vnímajú. Mnohí však nevidia alternatívu k liberalizmu a pociťujú bezmocnosť. Zmluva obsahuje pre ľavicu neprijateľné poistky na zachovanie súčasného politického usporiadania. Slúži na posilnenie usporiadania Európskej únie podľa kapitalistického chápania integrácie a neprináša podstatné zlepšenie pre väčšinu obyvateľov členských štátov. Snaží sa ústavne zakotviť dosiahnutý stupeň kapitalistickej integrácie. Cieľom je uzákoniť záujmy nadnárodných spoločností, získať čo najväčšiu slobodu pre voľný pohyb kapitálu, dokonca vylúčenie národného štátu z procesu kontroly svojho ekonomického vývoja. Klasické princípy kapitalizmu, voľný pohyb tovaru, voľný pohyb služieb, práce a kapitálu spolu s neoliberálnou politikou, ako je privatizácia, deregulácia cien, obmedzovanie úlohy štátu, sa stali takými základnými prvkami tejto ústavy.

    Z hľadiska komunistických strán je úplne neprijateľný zákaz, aby štátne podniky prijímali opatrenia, ktoré by mali nejakým spôsobom diskriminovať súkromný kapitál a zákaz vládam členských štátov poskytovať týmto podnikom podporu, a to aj vtedy, keď je ich cieľom sociálny záujem. Dôsledkom toho je akýkoľvek zámer udržať alebo zakladať štátne podniky a priori posudzovaný ako protiústavný.

    V súlade so stanoviskami komunistických a ľavicových strán pre Komunistickú stranu Slovenska sú neprijateľné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na činnosť týchto politických strán. Pre nás tvoria neprijateľný rámec. Európska komisia, Rada, Európsky parlament môžu stanoviť presné pravidlá pre činnosť politických strán. Týmto spôsobom sa vytvára ústavou určený priestor na usmerňovanie činnosti európskych ľavicových strán, ktoré obhajujú záujmy pracujúcich, až po obmedzenie činnosti takýchto strán. V tejto súvislosti ešte veľmi vážne varovanie. Návrh ústavy zabezpečuje iba právo na politický názor, ale vyslovene chýba ustanovenie o slobodnom združovaní v politických stranách.

    V krátkosti – a poznamenávam, že z hľadiska politiky Komunistickej strany Slovenska to považujem za jeden z najdôležitejších prvkov – sa vyjadrím aj k otázke zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Ustanovenia, ktoré sa týkajú spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, musím odmietnuť ako neprijateľné pre Slovenskú republiku. Znamenajú úplnú stratu suverenity v tejto oblasti. Či ide o kompetencie Európskej rady, ktorá určuje strategické záujmy Európskej únie a stanovuje ciele spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, či ide o právomoci ministra zahraničných vecí Únie, ktorý sa splnomocňuje na priame vykonávanie, nie na koordináciu tejto politiky, či ide o ustanovenie umožňujúce použiť civilné a vojenské prostriedky pre misie vedené mimo územia Únie, či ide o záväzok členských štátov na postupné zdokonaľovanie svojich vojenských kapacít alebo o kompetencie už zriadenej Európskej obrannej agentúry. Mám veľké obavy z tzv. doložky solidarity, ktorá môže byť zneužitá k potláčaniu pokrokových síl všetkého druhu.

    Vážené kolegyne, kolegovia, na záver mi dovoľte reagovať na vystúpenie predsedu vlády Mikuláša Dzurindu.

    Pán premiér, prečítal som si vaše literárne začiatky, kde oslavujete rodnú stranu. Mám pocit, že vo vašom mladom veku ste boli rozumnejší a rozhľadenejší, keď ste oslavovali výdobytky socializmu, ako dnes, keď ste premiérom a rozprávate nám tu nezmysly o zvyšovaní životnej úrovne našich občanov, ktoré realizujete. Z príkladov uvediem jeden údaj, ktorý nechcete počuť.

    V roku 1948 malo Slovensko 3,6 mil. obyvateľov. V roku 1989 to bolo viac ako 5,6, čo je nárast takmer o 80 %. Aká je dnešná skutočnosť? Podľa prognóz stratí Slovensko do roku 2050 takmer 12 % obyvateľov a jeho populácia klesne zo súčasných 5,4 na 4,7 mil.

    Druhý údaj. Vaša vláda sa chváli, že sprivatizovala viac ako dve vlády dokopy za viac ako 400 mld. Celkovo sa však sprivatizovalo viac ako za 650 mld. a štátny dlh sa vyšplhal takmer na 21 mld. dolárov. Čo sme za tieto prostriedky kúpili? Druhú najvyššiu nezamestnanosť, najnižšiu životnú úroveň, nižšiu ako v roku 1989, nižší priemerný reálny dôchodok o viac ako 25 % ako v roku 1989.

    To je hlavná príčina prekážky napredovania Slovenska a občania to vedia. Keby nebolo vás, bol by tu hrdý, vzdelaný a duchom a materiálnymi statkami bohatý národ.

    Chcem upozorniť na oveľa dôležitejšiu vec z hľadiska nášho štátu. Z analýzy vplyvov členstva Slovenskej republiky v Európskej únii na štátny rozpočet v rokoch 2005 až 2007 vyplýva, že na jednej strane vstup do Európskej únie má priniesť podstatný nárast zdrojov na financovanie rozvojových projektov, na druhej strane v roku 2004 sa prejavili a v tomto roku 2005 sa prejavia zvýšené nároky na štátny rozpočet. Teda momentálne v tomto období sme viac prispievateľmi ako odberateľmi zdrojov z Európskej únie. Nápor na štátny rozpočet v roku 2004 a 2005 v tomto sa neskôr stabilizuje. Zároveň sa postupne začnú prejavovať vo verejných financiách nepriame pozitívne efekty z realizácie mnohých rozpočtových projektov. Počiatočné bremeno, ktoré medzi rokmi 2003 a 2005 predstavuje 16,8 mld. slovenských korún, však jednoznačne a výrazne zaťažuje verejné financie. Podľa analýz náš vklad do Európskej únie a príjmy z Európskej únie budú v roku 2006 vyrovnané a eventuálne pozitíva môžeme očakávať až v roku 2007 až 2008. Túto pravdu je potrebné povedať.

    Vážení prítomní, predseda vlády pán Dzurinda tu dnes v súvislosti so Zmluvou o Ústave pre Európe hovoril o zodpovednosti. Veľmi rád a často niekedy až inflačne, keď nemá, čo povedať, hovorí o zodpovednosti. Ako občan Slovenskej republiky a ako poslanec parlamentu Slovenskej republiky za Komunistickú stranu Slovenska prejavím svoju zodpovednosť. Zodpovednosť v tom, že predloženú Zmluvu o Ústave pre Európu nepodporím. Je pre mňa neprijateľná a budem hlasovať proti. Na rozdiel od predsedu vlády si nemyslím, že je v záujme Slovenska.

    Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

  • S faktickou poznámkou pani Tóthová. Nie je prítomná, pokračujeme v rozprave.

    Vystúpi pán poslanec Zala.

  • Vážené kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, vážení členovia vlády, zdá sa, že rozhodnutie väčšiny politických strán a klubov prítomných v tomto parlamente je vo vzťahu k euroústave priaznivé. Okrem dvoch politických strán boli zatiaľ vystúpenia také, ktoré ústavu podporujú. No, samozrejme, prebieha diskusia a tá sa aj u zástancov, aj u odporcov akosi jemne v pozadí ustálila na tom, že obaja tvrdia, že táto predkladaná Ústavná zmluva nie je celkom dobrá. Jedni to však akceptujú a druhí to neakceptujú. Dovoľte mi preto niekoľko kratučkých poznámok.

    Euroústava nemôže mať charakter klasickej ústavy štátu v tejto chvíli, lebo je akousi syntézou zmlúv, ktoré vznikali a podľa ktorých sa tvorila Európska únia. Majú teda charakter integračných zmlúv medzi jednotlivými štátmi.

    Ďalej. Táto zmluva menej stanovuje klasické ústavné zákony, ale viacej mechanizmy politického rozhodovania. To je jej jadro. A je to aj logické, pretože zabúdame na dva body. Celá Európska únia nevzniká ako produkt jednorazového rozhodnutia vlád, nevzniká zhora, ale ako proces permanentného zlaďovania záujmov jednotlivých suverénnych štátov. Tým sa líši – a už to tu bolo spomenuté – od všetkých ostatných pokusov zjednocovania Európy a líši sa aj od spôsobu vzniku Spojených štátov amerických. Preto nemôže mať charakter takej ústavy, ako je Ústava Spojených štátov amerických. Hovorím to na okraj toho, že sa to veľmi často vyskytuje v médiách aj v tlači, kde sa tieto dva dokumenty prirovnávajú. Nedajú sa prirovnať!

    A po ďalšie. Konvent, ktorý pripravoval túto ústavu, bol poverený, aby dotiahol tieto mechanizmy práve preto, aby v Únii mohlo byť 25 krajín, to znamená, aby sme aj my mohli byť prijatí do Európskej únie. Práve bez prijatia návrhu tejto zmeny ústavy by sme nemohli do Európskej únie vstúpiť my, čiže v istom zmysle sme my práve príčina, prečo sa tieto mechanizmy politického rozhodovania musia touto Ústavnou zmluvou meniť.

    Po druhé, v rámci ústavy sa diskutuje o hodnotách. Tie tu vyvolávajú najväčšie vášne, aj v našom parlamente a bolo to tak aj na Konvente. Preambula, kresťanstvo, sloboda, Boh, civilný, občiansky štát, rodina, diskriminácie, základné ľudské práva, sociálne práva atď. Ale treba vidieť, že táto diskusia je skutočne základnou civilizačnou diskusiou Európskej únie, ale ona sa v tej ústave prejavuje. Tam sa prejavujú názory rovnako liberálne, ako kresťanskodemokratické, ako sociálnodemokratické. Sú predmetom vnútornej diskusie v rámci tejto ústavy. A práve prostredníctvom tejto ústavy aj Slovensko a Slováci majú možnosť vstúpiť na celoeurópskej a prostredníctvom celoeurópskej aj do celosvetovej diskusie o týchto hodnotách. Inak ostane celá naša debata aj spor o tie hodnoty, o ktorých sa tu my priečime, iba izolovanou debatou jednej skutočne malej krajiny a nestane sa celkovou tvorbou európskeho civilizačného rámca.

    Buďme v tomto opatrní, o ktoré hodnoty sa oprieme, a hlavne v tom, ktoré hodnoty budeme absolutizovať. To sa tu prejavuje veľmi často. Lebo raz už sme takouto absolutizáciou hodnôt, jedných hodnôt, nádejný civilizačný pohyb utopili v totalite. Nezabudnime, že všetky hodnoty, nech si ich vážime akokoľvek, sú odvodené od tej základnej, ktorú tu ja vždy hovorím, to je od hodnoty slobody. A len sloboda dáva hodnotu a dáva zmysel aj iným hodnotám, lebo také hodnoty, ktoré nemôžem prijať slobodne, nie sú hodnotami, sú nanucovaním. A tu sa o probléme slobody hovorí veľmi málo. Nedajme sa zlákať tým, že ak chceme mať na Slovensku iné hodnoty, ako sú v tejto chvíli dominantné povedzme v Európskej únii alebo v ústave, radšej sa od Európskej únie odvráťme. Nie, radšej uvažujme, či my sami nie sme v slepej uličke, ak sme na hodnotách, ktoré nemajú priestor v európskej civilizácii.

    Po tretie, rád by som sa ešte zmienil o jednej kratučkej veci. V pozadí kritiky EÚ celkovo a euroústavy zvlášť sa často objavuje istá komparácia so Spojenými štátmi americkými. Šíri sa ideológia, že USA sú na tom lepšie, že sú dynamickejšie, že sú trhovejšie atď. A zároveň sa tvrdí, ako keby Európska únia predovšetkým svojím sociálnym modelom bola akousi prekážkou, ktorá by brzdila rozvoj Európskej únie a ktorá by vytvárala z Európy akýsi zaostávajúci a stále sa rozširujúci gigant. Prosím, nie je to pravda. Je to ideologická hra. Keby sme si zobrali konkrétne údaje, veľmi podrobné ekonomické údaje, štatistické údaje, zistíme, že opak je pravdou. Ja spomeniem na okraj len pár.

    HDP bolo v Európskej únii v roku 1970 nižšie od USA o 35 %, dnes je to 7 % a zmenšuje sa táto hranica. Hodinová produktivita práce je vo väčšine európskych krajín vyššia ako v Spojených štátoch amerických. Európa je najdynamickejšia v malom a strednom podnikaní. Zamestnáva v tejto oblasti najväčší počet pracovných síl a Spojené štáty sa v tomto rovnať vôbec nemôžu. V sociálnom zákonodarstve európske vlády, áno, garantujú dôstojné sociálne služby aj príjmy, americká federálna vláda negarantuje skutočne absolútne nič. A len na porovnanie taký jeden zaujímavý údaj: cena súkromného zdravotného poistenia v USA kladie na firmy väčšiu záťaž, ako sú sociálne dane v Európskej únii. A tak ďalej, mohol by som rozoberať kopu iných problémov o chudobe v porovnaní medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými. Nebudem sa zmieňovať. Chcem to len uzavrieť.

    Časť bojovníkov na Slovensku – vidíme to hlavne teda v tlači – vytiahla proti euroústave len preto, že chce presadiť americký konzervatívny hodnotový model. A ten si skutočne nenašiel miesto v euroústave. Lebo si ho nenašiel ani u európskych liberálov, ani u európskych kresťanských demokratov, ani u európskych sociálnych demokratov. Stačí ich v týchto otázkach počúvať. Som niekedy skutočne prekvapený, ako práve na Slovensku sa presadzujú niektoré konzervatívne modely, ktoré vychádzajú vyslovene nie ani z kresťanskej, ani kresťanskorímskej tradície, ale skôr z niektorých sektárskych tradícií protestantských cirkví Spojených štátov amerických, z akých vyšiel napríklad George Bush.

    Európa má nepochybne pred sebou mnohé výzvy, technologické, ekonomické, sociálne, reformy vzdelania, obrany, zahraničnej politiky, problém imigrácií, samozrejme, azylov, susedov, Turecko atď., tých problémov je skutočne obrovské množstvo. Ale, prosím, to sú aj naše vlastné problémy, ktoré by sme mali bez ohľadu na to, či sme v Únii, alebo nie sme, bez ohľadu na to, či ústava bude, alebo nebude, ale v rámci EÚ a s ústavou sa nám budú riešiť lepšie, ľahšie a dynamickejšie v náš vlastný prospech.

    Euroústava nám vytvára rámec na ich riešenie. Nezabudnime spoločne s takými piliermi európskej civilizácie, ako sú nielen spomínané tradície, ktoré tu už boli spomínané, Ferko Mikloško spomínal, ale aj s takými národmi, ako sú Taliani, Španieli, Francúzi, Holanďania a ďalší. Máme obavy z akéhosi superštátu? Ja viem, že vzhľadom na nevydarené manželstvo s Maďarmi, ako to nazval Andrej Hlinka, keď sa rozhodoval v roku 1918, či vzhľadom na rozdelenie Česko-Slovenska, a teda zlej skúsenosti z dvojvládí v Česko-slovenskej republike.

    Ale zoberme to opačne. Ja som presvedčený, že nám to nevyšlo v dvojvzťahoch, pretože v dvojvzťahoch sa vždycky prejavuje dominancia silnejšieho. Preto vidím riešenie v multilateralizme. V tom, že sa vytvára Európska únia nielen vo vzťahu jednotlivých národov, ale aj k spoločnému civilizačnému rámcu. Na ten nesmieme zabudnúť. A prostredníctvom tohto sa vieme my podieľať na tvorbe tohto spoločného rámca.

    V tomto som Európan a v tomto sa nebojím ani európskeho štátneho útvaru. Ak sa niektorí boja, že euroústava zavádza štátny útvar, aj keď táto ústava ho ešte nezakladá, môžeme ju pokojne, môžu ju pokojne, túto euroústavu, podporiť aj tí, ktorí sa takéhoto štátu boja. Ja ju podporím ako dobré dielo.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec Kahanec bude pokračovať. A pripraví sa pán poslanec Banáš.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Vážený pán predseda vlády, členovia vlády, vážené dámy, páni, dovolím si povedať, že dnešná chvíľa na nás všetkých dýcha vážnosťou, zodpovednosťou. Národná rada opäť stojí po čase pred vážnym krokom. Stojí pred zodpovednosťou rozhodnúť dobre, rozhodnúť v záujme spoločného dobra, rozhodnúť v záujme nielen občanov Slovenskej republiky, ale aj v záujme dôstojnej budúcnosti Európy. Nedovolím si pasovať sa za znalca, ktorý obháji či presadí správne vykladanie Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu, ktorý rozsúdi, ktorá zo strán má pri ich zdôvodňovaní väčšiu pravdu. Zdá sa, že je to náročná úloha aj pre odborníkov v legislatíve, ktorí majú v týchto otázkach veľmi často nejednotný či zdržanlivý postoj. A to aj k spôsobu ratifikácie. Človek však v určitých situáciách musí rozhodnúť a zaujať zreteľný postoj. A ja to cítim zvlášť v dnešný deň.

    Myšlienku zjednotenej Európy ako spoločenstva štátov, ktoré v záujme vytvárania priestoru pre slobodu, demokraciu, bezpečnosť, solidaritu, presadzovali kresťanskí demokrati už krátko po druhej svetovej vojne – Schuman, Adenauer, de Gasperi a ďalší. V priebehu povojnovej doby vyvíjali značné úsilie pri zakladaní Európskych spoločenstiev, pri hľadaní spoločenstiev či pravidiel, ktoré by smerovali európske štáty k naplneniu ich myšlienok o zjednotenej a bezpečnej Európe. Už v roku 1951 vzniká Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ ako reakcia na Schumanovu deklaráciu z roku 1950, ktorou sa snažil rozvinúť víziu budovania európskej integrácie, dokonca už v tom čase s cieľom vybudovania európskej federácie. Prvé skúsenosti získané pri fungovaní tohto spoločenstva sa zanedlho využívali aj pri kreovaní ďalších, pri spolupráci v ďalších oblastiach hospodárstva európskych štátov. Vývoj úplne prirodzene vyústil do založenia Európskeho hospodárskeho spoločenstva v roku 1957. Vtedy zmluvu podpísalo 6 zakladajúcich štátov.

    Týmto som však nechcel popisovať historické udalosti. Chcel som len pripomenúť, v akom prostredí, v akých podmienkach a s ktorou dobou sa spája zrod myšlienky európskej integrácie, myšlienky spoločnej zjednotenej Európy po tragédiách druhej svetovej vojny. Tak ako vzťahy vznikajú v dôsledku aktivity či pasivity v spoločenstve ľudí, tak aj históriu nepíšu monumenty, prvky kultúry či iné historické cennosti, ale aj históriu píšu konkrétni ľudia. Isteže, oveľa väčšiu možnosť písať túto históriu, ale aj zodpovednosť majú predovšetkým ľudia na zodpovedných postoch v spoločnosti, i keď ju v komplexnosti vytvárajú a robia všetci občania, celá spoločnosť.

    Aj mozaiku histórie súčasnej doby skladajú taktiež ľudia dneška. Medzi tých, ktorí budú v budúcnosti posudzovaní predovšetkým históriou, budeme aj my poslanci Národnej rady. Uvedomujem si, že duch zákona ma prednosť pred literou zákona. Zároveň si tiež aj uvedomujem, že európska Ústavná zmluva akoby sa bála vyjadriť ducha, ktorý k Európe stáročia patril. A zároveň si tiež uvedomujem, že dobré zmluvy robia dobrých priateľov.

    Zmluva zakladajúca Ústavu pre Európu je nepochybne vážny dokument, ktorý môže výrazným spôsobom ovplyvniť budúce smerovanie v spoločnej zjednotenej Európe. Preto mi dovoľte, aby som vyjadril svoje prianie. Chcel by som, aby moja rodina, ale najmä mojich päť detí, či ich rodiny, mohli žiť predovšetkým v prostredí a v podmienkach, kde sa bude ctiť sloboda, demokracia, ľudský život, ľudská dôstojnosť. Proste, kde sa budú ctiť hodnoty a prirodzené zákony. Hodnoty, ktoré moľ, hrdza či čas nezožerie. Zákony, na ktorých je hodno stavať. Chcel by som, aby mohli žiť v prostredí, kde tí, ktorí budú niesť najväčšiu ťarchu zodpovednosti, budú v službe pre spoločné dobro celého spoločenstva, ktorí budú o tom nielen rozprávať, ale budú to potvrdzovať dennodenne svojím praktickým životom. Chcel by som, aby moje deti mohli žiť s perspektívou – s perspektívou v spoločenstve, ktoré sa buduje na pevných základoch, nie na piesku, ktoré buduje a stavia na slobode, ale nie na slobode, ktorá obmedzuje druhých, ktorá buduje na demokracii, ale nie na demokracii bez zodpovednosti, ktorá buduje na ochrane života a ľudskej dôstojnosti, ale nie na ochrane, ktorej podmienky sa budú relativizovať podľa záujmov.

    Z histórie je nám známe, že mnohé mocné ríše, ktoré nestavali na takýchto hodnotách, resp. sa ich snažili relativizovať, po kratšom či dlhšom čase sa dopracovali k vlastnej záhube. A máme na to v histórii množstvo príkladov. Chcel by som, aby moje deti a ich rodiny mohli žiť v spoločnej zjednotenej Európe, ktorá bude založená na tradíciách, na jej tradíciách, na jej koreňoch, na dedičstve, ktoré s mozoľmi vytvárali naše mamy a naši otcovia. Aby mohli žiť v Európe, ktorá nestratí svoju identitu. A to pripomínal aj kardinál Jozef Tomko, bol už tu spomenutý v súvislosti s misiami. Áno, Európa potrebuje misie. Ale Európa, ako pripomínal, potrebuje aj budovať na takýchto hodnotách. Chcel by som, aby mohli žiť v spoločnej a zjednotenej Európe s budúcnosťou, to s budúcnosťou podčiarkujem.

    Preto mi dovoľte zaujať v tejto chvíli postoj, že napriek môjmu záujmu o európsku integráciu, napriek môjmu záujmu o túto zjednotenú Európu s budúcnosťou sa v tejto chvíli nemôžem stotožniť s niektorými zásadnými myšlienkami v európskej Ústavnej zmluve, a preto ani s podporou predloženej Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu.

    Ďakujem za pozornosť.

  • V rozprave bude pokračovať pán poslanec Banáš.

  • Vážený pán predseda vlády, páni ministri, pán predsedajúci, nebudem vystupovať, ale keďže som bol kolegom Mikloškom menovaný, tak chcem na Ferka Mikloška reagovať na margo mojej poznámky o sekundárnosti eutanázie. Tá poznámka bola myslená práve v kontexte hlavnej agendy KDH, ktorou je ochrana života. Pretože si neviem predstaviť väčšiu a účinnejšiu ochranu života ako mier a pokoj v Európe. A ja považujem túto ústavu alebo túto zmluvu za hlavný nástroj toho, aby sme opäť posilnili perspektívu mieru a v tomto kontexte, lebo keď budú v Európe hynúť tisíce a milióny ľudí, ako to bolo doteraz v tisícročnej histórii 950 rokov, v tomto kontexte považujem debatu o eutanázii naozaj za sekundárnu. Takto som to myslel. Ďakujem.

  • Pán poslanec Kahanec, chcete reagovať s faktickou poznámkou? Zapnite mikrofón pánovi poslancovi Kahancovi, prosím vás.

  • Len úplne krátku poznámku. Žijeme teraz v Európe, dá sa povedať, pomerne pokojnej, bez vojen. Vo vojnách hynuli milióny ľudských životov. Nehynú milióny životov aj v súčasnej akože bezpečnej Európe? Ďakujem pekne.

  • Pani poslankyňa Demeterová. Pripraví sa ako posledný v rozprave pán poslanec Abrhan.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, vážený páni ministri, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, musím povedať, že s radosťou som prijala ten deň, keď sme sa stali členmi spoločenstva 25 štátov, a dodnes som veľmi šťastná, že ja, moja rodina, moje okolie, náš štát do tohto spoločenstva patríme. Ale nemyslím si, že by som mala mať nejaké rozpaky alebo že by som musela byť podrobená osočovaniu kolegov za to, že vyjadrím svoje výhrady k predloženému dokumentu, ktorý dnes prerokúvame.

    Jeden zo zakladateľov myšlienky európskej integrácie Robert Schuman na margo náročného procesu stierania národných rozdielov v spoločenstve povedal: „Nie je jednoduché vytvoriť niečo, čo má vytrvať.“ Podobné slová sa tlačia na jazyk každému, kto si poctivejšie prečíta obsah navrhovanej Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu. Počuli sme veľa o umení možného a o najlepšom kompromise, ktorý zrodil tento dokument. Počuli sme veľa o najlepšom riešení z najhorších, o zlej ústave, ktorú musíme schváliť, lebo iná alternatíva nie je. Otáznikov a pochybností je pomerne dosť. A to aj bez toho, že by sme ich chceli úmyselne vyhľadávať. Môžeme sa teda pýtať spolu so Schumanom: Je európska ústava naozaj niečím, čo vytvára a prinesie prosperitu našej krajine? Som presvedčená, že nie. Dovoľte mi, aby som stručne svoj názor odôvodnila.

    Možno si pod ťarchou iných parlamentných a vládnych povinností ani celkom neuvedomujeme závažnosť a dôslednosť rozhodnutia, ktoré je dnes pred nami. Ešte nikdy v dejinách tohto národa sme nehlasovali o prenesení takého širokého rozsahu našich vlastných právomocí na nadnárodný orgán. Nie je to však jediný historický precedens. Dopustili sme sa oveľa závažnejšej chyby. Kresťanskodemokratické hnutie a niektorí právni experti sú presvedčení, že európska ústava má takmer všetky atribúty štátneho útvaru. Aj keby táto podmienka nebola splnená, môžeme v prípade európskej ústavy hovoriť o istej forme spoločenskej zmluvy, ktorú virtuálne uzatvárajú občania a tí, ktorí sú dočasnými vlastníkmi moci. Myslíme si, že volení zástupcovia v Národnej rade nepostačujú na legitimizáciu takej dôležitej právnej normy, akou ústava bezpochyby je, a to bez ohľadu na použité prostriedky. Žiaľ, legitímne právo občanov rozhodnúť na základe čl. 93 slovenskej ústavy sme im upreli.

    Procedúra schvaľovania nie je jediný problém, dôležitý je obsah. Každá písaná ústava je dieťaťom svojej doby. Európska ústava je stelesním svetonázoru účastníkov Konventu. Nie je nadčasovým dokumentom definujúcim základné pravidlá hry v štáte, akým je stáročiami overená Ústava Spojených štátov amerických. Naopak, je kodifikáciou najrôznejších snov a ideologických predstáv, no uniká cieľu, pre ktorý bola napísaná.

    Laekenský samit v roku 2001 zaviazal Konvent zjednodušiť skutočne komplikovaný zmluvný systém Európskej únie a tak zabezpečiť efektívnejšiu a demokratickejšiu Úniu bližšiu vlastným občanom. Rodina európskych národov sa namiesto stručnej, zrozumiteľnej a nadčasovej zmluvy dočkala ťažkopádneho kompromisu, ktorý sa rúti pod vlastnou váhou. Nielenže ignoruje kresťanské dedičstvo Európy, ale podkopáva nevyhnutné reformné procesy v samom srdci Únie a existuje vážna obava, že v dlhodobom horizonte zabrzdí jej ekonomický rozvoj.

    Príkladom prvého menovaného problému môže byť Charta základných práv EÚ, ktorá bola pred niekoľkými rokmi navrhovaná ako nezáväzný dokument a teraz sa stala záväznou súčasťou ústavy, obsahuje celú plejádu nejednoznačne definovaných práv, predovšetkým široký rozsah sociálnych práv, ktorým chýba adekvátna protihodnota a zdroje, na základe ktorých ich bude možné naplniť. Iné ustanovenie charty najmä v kultúrno-etických otázkach môže byť Európskym súdnym dvorom záväzne vyložené v úplnom protiklade s tradíciami našej krajiny a naším právnym poriadkom. Toto nebezpečenstvo nemožno prehliadať a skrývať pod nálepky morálnej bigotnosti. Na druhej strane ústava len v malej miere redukuje toľko kritizovanú bruselskú byrokraciu, ktorá je skutočnou prekážkou priameho vzťahu Únie s občanom. S nárastom výhradných a zdieľaných kompetencií sa úradný aparát rozšíri a k legendárnemu číslu 97-tisíc strán všemožných regulácií budú pribúdať ďalšie a ďalšie.

    Skryté riziká obsahuje aj samotný katalóg kompetencií Únie, ktorý môže šíriť tzv. doložka flexibility. Definitívu nemá princíp subsidiarity, ktorý je pre malú krajinu, ako je Slovensko, kľúčový. V prípade zdieľaných kompetencií napríklad čl. I-12 hovorí: „Ak ústava prenesie na Úniu právomoc, ktorú v určitej oblasti zdieľa s členskými štátmi Únie, členské štáty môžu v tejto oblasti vykonávať zákonodarnú činnosť a prijímať právne záväzné akty. Členské štáty vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, ktorú Únia, svoju právomoc, nevykonáva alebo sa rozhodla, že ju prestane vykonávať. V určitých oblastiach a za podmienok ustanovených v ústave, má Únia právomoc vykonávať činnosti, ktorými podporuje koordináciu alebo dopĺňa činnosti členských štátov bez toho, aby tým v týchto oblastiach nahrádzala ich právomoc.“

    Prepáčte, nie som právnička, ale aj tak si silno uvedomujem, že interpretácia tohto článku môže smerovať a politické dejiny ukazujú, že kde je príležitosť ku koncentrácii moci, aj smerujú k centralizácii právomocí na nadnárodnej úrovni. Mechanizmus včasného varovania pre národné parlamenty je síce pozitívnym krokom k dodržiavaniu subsidiarity, ale len slabou náplasťou na riziká skryté v texte ústavy. Byrokratický aparát, ako aj koncentrácia moci môžu ohroziť fundament európskej integrácie, ekonomickú spoluprácu na princípe bezbariérového voľného trhu, ktorá vedie k postupnému zlepšeniu životnej úrovne obyvateľstva.

    Európa dnes ekonomicky stráca, zaostáva za USA a ostatnými rozvinutými ekonomikami, čo ukazuje neúspech lisabonskej stratégie. Príčinou tohto javu je nedostatočný vnútorný reformný tlak v krajinách Únie, smerujúci k obmedzeniu extenzívneho prerozdeľovania verejných zdrojov a k širokej garancii sociálnych práv. Ekonomickú prosperitu predsa neprinášajú silné štáty, ale silné súkromné podniky. Ekonomickí analytici sa preto zhodujú, že práve im musí Európska únia zaručiť väčšiu konkurencieschopnosť a odbremenenie od regulácií. Paradoxne európska ústava zaručuje presný opak. S cieľom vytvárať konkurenčné prostredie v rámci spoločného trhu prijíma jednotné normy regulácie, predpokladá ďalšiu harmonizáciu napríklad aj v sprofanovanej oblasti priamych a nepriamych daní. Výsledkom nie je zdravý konkurenčný boj firiem, ale spriemerovanie, obmedzenie hospodárskej súťaže a zabetónovanie ekonomického zaostávania na úrovni najvyššej právnej normy Únie.

    Vymenovala som niektoré čiastkové výhrady, ktoré mám k predloženému návrhu európskej ústavy. Som presvedčená, a v tomto sa isto zhodneme, že súčasná Európska únia v zmysle súčasného zmluvného usporiadania po Nice potrebuje reformu. Je tiež priestorom, ktorý ako-tak poznáme a vieme opísať. Návrh európskej ústavy však nie je odpoveďou na volanie po reforme, ale veľkým otáznikom. Zdá sa, že keď bude ústava prijatá v tej forme, môže vytvárať toľko problémov, koľko bude riešiť. To môže byť daň za prílišnú uponáhľanosť, ktorej výsledkom je rovnako uponáhľaný text ústavy.

    Staré pravidlo slovenských remeselníkov hovorí: „Dvakrát meraj a raz rež.“ My sme merali len jedenkrát. Keď budeme úprimní, musíme uznať, že nepoznáme pravú tvár toho, čo ideme schváliť. To by nás malo nabádať aj k veľkej opatrnosti. Nakoniec stále platí, že pomalšie ďalej zájdeš.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ako posledný v rozprave vystúpi pán poslanec Abrhan.

  • Vážený pán predseda, panie poslankyne, páni poslanci, páni ministri, rokujeme o dokumente, ktorého schválením Európska únia dokáže aspoň podľa predkladateľov lepšie a efektívnejšie odpovedať na výzvy doby. Priblížiť Európu Európanom a pritom zachovať rozmanitosť národných štátov, znížiť vplyv byrokracie, centralizmu, sprehľadniť vzťahy medzi európskymi inštitúciami navzájom, ako i medzi európskymi a národnými inštitúciami. To boli ciele definované pri spracúvaní tohto návrhu ústavy. Mal to byť krok k občanovi, priblížiť mu európske inštitúcie, EÚ sa mala stať demokratickejšou, efektívnejšou a hlavne transparentnejšou a pre občana jednoduchšou inštitúciou.

    Na to, aby občania mohli tento dokument prijať, je veľmi obsiahly, nezrozumiteľný, nehovoriac o tom, aby ho dokázali poznať. Obsahuje 448 článkov a tým sa zaraďuje k najväčším ústavám, ak nie je ústavou najväčšou. Boli už spomenuté otázky superštátu, boli už spomenuté otázky výlučných kompetencií, spoločných kompetencií, nebudem sa im preto podrobnejšie venovať. Chcel by som len spomenúť jeden okruh problémov, o ktorom nebolo hovorené, a to je otázka globalizácie, snahy o unifikáciu a zároveň rozširovanie Európskej únie.

    V krátkom čase by sa novými členmi Európskej únie mali stať Rumunsko, Bulharsko. Rokovania sa plánujú s Chorvátskom, Tureckom, na vyjednávanie čakajú Macedónsko, Srbsko, Čierna Hora, Bosna. Otázka Ukrajiny zostáva otvorená. Teda ďalších 8 až 9 štátov. To sú náročné procesy spojené s rozširovaním a zachovaním stability. Preto podľa môjho názoru nie je časovo vhodné do tejto etapy rozširovania vstupovať s takou výraznou snahou zjednocovania v určitých oblastiach politík, akú predkladá návrh ústavy. Rozdielnosť jednotlivých členských krajín je príliš veľká. Tieto krajiny potrebujú časový priestor na priblíženie sa k priemeru. Veď len v našom parlamente aké problémy vyvolávajú mnohé vládne návrhy zákonov, ktoré sa odvolávajú na nutnosť zmien, ktoré si vyžaduje Európska únia. A Slovensko predsa už len na ceste približovania k Európskej únii prešlo veľký kus cesty.

    Teda snaha o zjednodušenie a sprehľadnenie vzťahov bol jeden z hlavných dôvodov. Dnes však, ak vôbec prebieha diskusia, tak o spôsobe a potrebe jej ratifikácie. O obsahu dokumentu sa hovorí veľmi málo. Podľa prieskumov konaných vo viacerých krajinách väčšina ľudí jej nerozumie, a preto nemá o ňu záujem. Ak mala ambíciu táto ústava priblížiť Európsku úniu občanom, treba povedať, že túto ambíciu tento návrh ústavy nenaplnil, ba naopak, vytvára nový superštát s hlasovacími mechanizmami, ktoré rozhodovacie procesy od občanov vzdialila a zneprehľadnila.

    Ak chcem mať stabilný európsky priestor, musíme najprv Európsku úniu rozšíriť, stabilizovať vzťahy v rámci doteraz platných noriem a potom spoločne s novými členskými krajinami sa pokúsiť hľadať dohodu podstatne jednoduchšiu, prehľadnejšiu a vyváženejšiu, než je tento predložený návrh. Preto za tento predložený návrh hlasovať nebudem.

    Záverom. Prepáčte, dámy a páni, že sa vyjadrím tak, ako sa vyjadrím, ale som značne zarazený z miery servility voči Európskej únii, ktorá tu z niektorých prejavov zaznela. Ako je vôbec možné, že v demokratickej diskusii, vďaka Bohu ešte v demokratickom parlamente sa na základe demokraticky vyjadreného vlastného názoru spochybňuje funkcia predsedu parlamentu a legitimity tejto koalície. Prečo by mal z funkcie odstúpiť prezident Klaus len preto, že má iné názory? Malo by sa 50 % Francúzov vysťahovať zo svojej krajiny? Azda v žiadnom parlamente nebol tak slabo sledovaný a komentovaný proces prípravy Európskej únie ako u nás. KDH dnes zachraňuje hrdosť parlamentu, ktorého sme všetci členovia.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Vyhlasujem rozpravu za skončenú.

    Pán navrhovateľ, pán minister Kukan, máte teraz slovo.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, pán predseda vlády, panie poslankyne a páni poslanci, budem iba stručne reagovať na niektoré názory, ktoré tu boli vyslovené, pretože venovať sa všetkým jednoducho nie je možné.

    Najčastejšou výčitkou azda bola chýbajúca zmienka o kresťanstve. Je pravda, že tento bod sa nám nepodarilo presadiť a že je nám to ľúto. Ale predsa len, aj keď tu odzneli veľmi tvrdé slová, dovolím si povedať, že ten, kto Ústavnú zmluvu čítal, vie, že má kresťanský charakter – a ja vám odcitujem prvý odsek preambuly: „Čerpajúc inšpiráciu kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy, z ktorého sa vyvinuli univerzálne hodnoty“ a tak ďalej atď. Keď hovoríme o náboženskom dedičstve Európy, o čom asi môže byť náboženské dedičstvo Európy – o Koráne? O čom to je, ak nie je to o kresťansko-židovskom dedičstve?

    Názov zmluvy. Správny názov je Zmluva o Ústave pre Európu, nie Ústavná zmluva. Zdá sa mi, že niekedy nedávame dostatočný dôraz slovu „zmluva“. Predsa to je klasická medzinárodná zmluva, tu to v rozprave už odznelo.

    Jedna krajina – jeden komisár. Áno, do roku 2014 budú všetky štáty delegovať svojho komisára a po roku 2014 iba dve tretiny, ale na základe spravodlivej, normálnej rotácie. Takže tam nie je nijaká strata z našej strany.

    O kvalifikovanej väčšine. Uvedený mechanizmus, ktorý bol prijatý, je kompromisom, ktorý vyhovoval malým štátom, ale aj veľkým a taktiež stanoviskám Poľska a Španielska, ktoré boli veľmi dôrazné. Kvalifikovaná väčšina, to, čo sa dohodlo na Medzivládnej konferencii, lepšie to, čo navrhoval Konvent.

    Nemusíme mať podľa mňa obavy z oslabovania vplyvu menších krajín v Európskej únii. V Európskej únii je 10 štátov menších, ako je Slovensko, z 25 je 19 malých štátov. Nemyslím si, že nebudú mať nejakú reálnu silu.

    Hovorili ste tu niektorí, že Slovensko bude jednoducho prijímať akty, ktoré prídu z Bruselu. Ale veď my v Bruseli budeme, keď sa akty budú prijímať. Prečo nejako nedôverujete, že tam dokážeme jednoducho obhájiť záujmy Slovenska? Za ten rok, ktorý chodíme na rokovania do Bruselu, sa ukázalo, že vieme niekedy zvrátiť diskusiu tak, aby boli prijaté rozhodnutia, ktoré sú v našom záujme.

    Nie je pravda to, že prídeme o našu zvrchovanosť. Kolegyne a kolegovia, vy si myslíte, že Španielsko, ktoré v referende ratifikovalo Zmluvu o Ústave pre Európu, to urobilo preto, že príde o svoju zvrchovanosť? Vy si myslíte, že Taliansko príde o svoju zvrchovanosť? Dnes Dolná komora rakúskeho parlamentu ratifikovala Zmluvu o Ústave pre Európu s jedným negatívnym hlasom. Vy si naozaj myslíte, že Rakúšania tak hlasovali s tým vedomím, že prídu o svoju zvrchovanosť?

  • Nechcem používať právne rozklady, ale myslím si, že takýto postup ďalších členských štátov Únie je naozaj veľmi jednoznačný a že naše obavy sú neopodstatnené.

    Panie poslankyne a páni poslanci, keď si zoberieme všetko to, čo predstavuje projekt zjednotenej Európy, určite je to pre Slovensko dobrý projekt, ktorý v budúcnosti zabezpečí naše zapojenie do Európy. A Zmluva o Ústave pre Európu je krokom, ktorý tento projekt posúva dopredu. Dúfam, že budete hlasovať zodpovedne a že tento projekt podporíte.

    Ďakujem pekne.

  • Pán spravodajca, želáte si vystúpiť? Nie. Ukončili sme rokovanie o tomto bode programu.

    Pristúpime k hlasovaniu o prednesenom bode programu. Prosím spoločného spravodajcu, aby uviedol odporúčania, pardon, pristúpime k tretiemu čítaniu o tomto návrhu vlády.

  • Reakcie z pléna.

  • Vyhlasujem päťminútovú prestávku, aby prišli všetci poslanci a aby sme mohli hlasovať. Prosím, zabezpečte si v kluboch poslancov, ktorí sú tu prítomní.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pristúpime k hlasovaniu. Pán spravodajca, nech sa páči, najprv procedurálne návrhy.

  • V rozprave zazneli dva procedurálne návrhy. Prvý sa týka § 39 ods. 5. Takže dovoľte, aby som začal tým, že § 39 ods. 5 rokovacieho poriadku prečítam. Znie takto:

    „Pri hlasovaní podľa mien sú poslanci vyzývaní predsedajúcim. Vyzvaný poslanec hlasuje tak, že vysloví "hlasujem za návrh" alebo "hlasujem proti návrhu", alebo "zdržiavam sa hlasovania". Predsedajúci hlasovanie poslanca zopakuje. Iný spôsob hlasovania poslanca sa považuje za zdržanie sa hlasovania. Hlasovanie podľa mien môže navrhnúť aspoň pätina prítomných poslancov. O návrhu rozhodne Národná rada bez rozpravy.“

    Návrh, ktorý je predložený na hlasovanie podľa § 39 ods. 5, podpísalo 35 poslancov, teda predložilo ho viac, než zákonom určený počet poslancov. S prihliadnutím na túto okolnosť, pán predsedajúci, dajte, prosím, hlasovať o návrhu.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných je 140 poslancov, za 36, proti 22, zdržalo sa 77, nehlasovali 5.

    Konštatujem, že tento procedurálny návrh nebol prijatý.

    Nech sa páči, pán spravodajca, ďalší.

  • Druhý procedurálny návrh predložil pán poslanec Ševc, ktorý ho formuloval tak, vrátiť vláde na dopracovanie, aby vláda mohla vysvetliť občanom zmluvu.

  • Ak môžem, pán poslanec, o tom sa nedá hlasovať. Ak si prečítate rokovací poriadok, takéto hlasovanie je možné, keď sme v druhom čítaní, a toto je medzinárodná zmluva v druhom a treťom čítaní. A jednoznačne, ak ide o medzinárodnú zmluvu, nie je možné, aby to vláda dopracovala, doplnila alebo niečo vybrala. Buď to prijmeme, alebo neprijmeme. Takže o tom nedám hlasovať. Ďakujem za pochopenie.

    Nech sa páči, pán spravodajca.

  • A teraz sa dostávame teda k samotnému uzneseniu, ktoré je navrhnuté takto:

    „Národná rada Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky a v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

    A. vyslovuje súhlas so Zmluvou o Ústave pre Európu,

    B. rozhodla, že Zmluva o Ústave pre Európu je medzinárodná zmluva podľa čl. 7 ods. 2 v spojení s čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a táto zmluva má prednosť pred zákonmi.“

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, na základe toho vás chcem upozorniť, že na vyslovenie súhlasu o medzinárodnej zmluve je potrebná trojpätinová väčšina, to znamená súhlas deväťdesiatich poslancov. Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tejto medzinárodnej zmluve.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných je 147 poslancov, za 116, proti 27, zdržali sa 4.

  • Konštatujem, že Národná rada Slovenskej republiky navrhované uznesenie schválila a tým vyslovila súhlas so Zmluvou o Ústave pre Európu.

    O slovo požiadal predseda vlády Slovenskej republiky. Nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, mám pocit, že máme za sebou jedno z najvážnejších hlasovaní, čo som bol poslancom Národnej rady a čo som predsedom vlády Slovenskej republiky. Jedno z najvážnejších. Je nesmierne dôležité to, ako sa bude Európa vyvíjať. A som hrdý a šťastný, že dnes po Rakúsku sme ôsmou krajinou, ktorá dokázala ratifikovať európsku Ústavnú zmluvu.

    Všetkým tým, ktorí ste ju podporili, sa chcem zo srdca poďakovať. Aj tým, ktorí to pripravili – svojmu skvelému ministrovi zahraničných vecí a podpredsedovi vlády, ostatným členom vlády, ale dnes večer najmä vám, panie poslankyne, páni poslanci z poslaneckých klubov SDKÚ, SMK, ANO.

    A osobitne sa chcem poďakovať slovenskej opozícii. Nebýva to často a viem, že je to prirodzené, že to nebýva často, keď opozícia hlasuje s koalíciou. Niečo pekné, perspektívne a pozitívne sa rodí na slovenskej scéne. Aj dnes som už povedal, že nikdy neočakávam od opozície, že bude podporovať vládu, ale dnes, panie poslankyne a páni poslanci z Hnutia za demokratické Slovensko, zo strany Smer a aj nezaradení poslanci, ktorí ste podporili európsku Ústavnú zmluvu, ste nehlasovali za vládu, ale hlasovali ste za Slovensko, za našu vlasť, za našu budúcnosť, za našu perspektívu. Veľmi pekne sa vám všetkým chcem poďakovať.

    A na záver. Bál som sa to trošku urobiť, lebo som si nebol predsa len celkom istý napríklad aj účasťou, ale napokon v posledných sekundách pred chvíľou som požiadal, aby nám pripravili čašu vína, tak do desiatich minút by to...

  • Reakcie z pléna.

  • Chcem vás veľmi pekne a srdečne pozvať na čašu vína tak do desiatich minút.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, chcem pripomenúť, že týmto prerušujem rokovanie 42. schôdze a zajtra ráno o 9.00 hodine začneme rokovanie 43. schôdze o odvolaní pána ministra školstva Fronca. Takže zajtra o 9.00 hodine 43. schôdza.

  • Prerušenie rokovania o 18.56 hodine.