• Vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som vás privítal na piatom rokovacom dni 41. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Ešte predtým, ako otvorím rokovanie schôdze, chcel by som zareagovať na jednu vec. V piatok popoludní som vyslovil v tejto snemovni slová, ktoré si uvedomujem, že do komunikácie medzi poslancami nepatria. Veľmi ma to mrzí a chcem poprosiť pána poslanca Madeja, ktorému boli tieto slová adresované a ktorému som v piatok telefonoval, že sa chcem ospravedlniť aj touto cestou nielen jemu, ale aj všetkým poslancom Národnej rady, ktorí boli prítomní, ale aj neprítomní v rokovacej sále.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady, vaše ospravedlnenie prijímam.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, teraz poprosím ministra školstva pána Martina Fronca, pána predsedu výboru pre kultúru, mládež, šport, vedu, vzdelanie, aby zaujali svoje miesta - jeden pre navrhovateľa, druhý pre spravodajcu.

    Budeme pokračovať v rokovaní o

    vládnom návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý prerokúvame ako tlač 1065 v prvom čítaní.

    V piatok popoludní sme prerušili rozpravu vystúpením poslednej pani poslankyne prihlásenej za poslanecký klub KDH pani poslankyne Majdovej. Chcem vás informovať, že do rozpravy sú ďalej písomne prihlásení páni poslanci a poslankyne Ondriaš, Murgaš, Mikolaj, Angyalová, Kondrót, Madej, Krajči a pán poslanec Polka.

    Nech sa páči, ako prvý vystúpi pán poslanec Ondriaš. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, dámy a páni, diskutujeme o vládnom návrhu zákona o študijných pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Je to tlač 1065.

    Na úvod zdôrazňujem, že Komunistická strana Slovenska je proti spoplatneniu školstva. Ako všetci viete, dokázala zabezpečiť bezplatne školstvo po 40 rokov. Nebudem diskutovať o partikulárnych otázkach navrhovaného zákona ani o problémoch, sústredím sa len na pár otázok, ktorá pokladám za podstatné.

    Prvá podstatná otázka je, prečo musíme spoplatniť vysoké školstvo? Samozrejme, odpoveď je jednoduchá. Vláda musí spoplatniť školstvo, lebo ako v Národnej rade Slovenskej republiky vo svojom prejave zdôraznil minister hospodárstva pán Rusko, vláda nemá peniaze na školstvo.

    Samozrejme, nasledujúca otázka je, prečo vláda nemá peniaze na školstvo? Toto je základná otázka, ktorú by sme tu mali vyriešiť. Keby sme zistili, kde sa strácajú peniaze na Slovensku, tak by sme vyriešili problémy školstva na mnoho rokov. Otázkou, prečo vláda nemá peniaze na školstvo, sa v dnešnej dobe nezaoberá nikto, ani prezident, ani premiér, ani členovia vlády, alebo kolaborujúci poslanci. Mám dojem, že zaoberať sa touto otázkou majú zakázané všetky médiá na Slovensku a túto otázku majú zakázané dávať aj redaktori televízie, rozhlasu alebo novín.

    Ja sa predsa pokúsim odpovedať na túto otázku. Prečo nie sú peniaze na školstvo, keď hrubý domáci produkt Slovenska v stálych cenách je už o 30 percent vyšší ako v roku 1989, keď neboli problémy s financovaním školstva. Podľa mojich údajov rozpočet školstva v stálych cenách je stále nižší, ako bol v roku 1989. Stále mi vychádza, že rozpočet kapitoly školstva teraz v stálych cenách je len 56 percenta rozpočtu, ktorý sme tu mali v rokoch 1986 až 1989. Tento údaj je taký neuveriteľný, že dúfam, že sa niekde mýlim. Bol by som rád, keby mi pán minister školstva vysvetlil, kde sa mýlim.

    Pán minister často zdôrazňuje, že v súčasnosti je dvojnásobný počet študentov, ako sme mali pred 15 rokmi, a preto je potrebné spoplatniť školstvo. Pán minister, musím vám pripomenúť, že za socializmu počet študentov stúpol za 15 rokov viac ako päťkrát a školstvo sa nemuselo spoplatniť. Takže prečo nie sú peniaze na školstvo? Opäť budem odpovedať na túto otázku ako preambulu k problémom nedostatočného financovania školstva. Je to tá istá preambula, ktorú používam k väčšine vládnych návrhov zákonov a vyhlásení, a počuli ste ju už mnohokrát. Ja to pokladám aj za preambulu k všetkým vystúpeniam ku spoplatneniu školstva, ktoré boli v piatok a ktoré budú dnes.

    Takže po prvé. Za 15 rokov ste rozpredali náš majetok za 500 miliárd korún. Z peňazí ste vytvorili slovenskú šľachtu, slovenských multimilionárov a slovenské bandy podvodníkov. Ja sa pýtam, to vám z 500 miliárd korún nič neostalo na školstvo? Asi nie.

    Po druhé. Okrem týchto 500 miliárd korún za 15 rokov ste si požičali zo zahraničia ďalších 600 miliárd korún. Tým ste prehĺbili našu kolonizáciu, ďalej ste posilnili postavenie slovenskej šľachty, slovenských multimilionárov a slovenských bánd podvodníkov. To vám ani z týchto 600 miliárd korún nič neostalo na školstvo? Keď predpokladaný čistý priemerný výnos zo školného za rok bude 1,2 miliardy korún, tak za tisíc miliárd korún, ktoré som spomínal, by sa nemuselo platiť školné po obdobie 833 rokov.

    Po tretie. Znížením produkcie poľnohospodárstva sme stratili za roky 1990 až 2003 800 miliárd rokov. V prerátaní na školné je to školné za 673 rokov.

    Po štvrté. Znížením produkcie v stavebníctve sme stratili za roky 1990 až 2003 1 600 miliárd korún. Všetky údaje sú v cenách september 2004. V prerátaní na školné je to školné za 1 349 rokov.

    Po piate. Kriminalita len v roku 2003 nás stála 60 miliárd korún. Keby ste neodstránili socialistickú ŠtB, tak by nás možno stála 300 miliónov a za týchto 60 miliárd korún ste mohli zaplatiť školné na 50 rokov.

    Po šieste. Keby ste neprivatizovali naše banky, poisťovne, priemyselné podniky, médiá a služby do zahraničia, tak by zisk zostával na Slovensku a mali by sme peniaze na školstvo ako voľakedy. Pripomeniem aspoň dva negatívne výsledky privatizácie. Hrubý domáci produkt v stálych cenách stúpol od roku 1997 do konca roka 2004 zo 100 percent na 126 percent, čo je kumulatívne zvýšenie produkcie hrubého domáceho produktu za tieto roky o 900 miliárd korún. Je to v stálych cenách 2005. Paradoxne reálne mzdy sa za toto obdobie nezvýšili. Zvyšovanie reálnej produkcie HDP sa neodrazilo ani na reálnych dôchodkoch, ani na sociálnom zabezpečení a musíme spoplatňovať školstvo. Pravdepodobne za uvedených posledných sedem rokov sa niekde stratilo na Slovensku navyše 900 miliárd korún. Keby ste zistili, kde zmizli, tak dnes za tieto peniaze by ste mohli odpustiť školné na 750 rokov, to znamená až do roku 2755.

    Druhý výsledok privatizácie ekonomiky. Podľa správy OSN Slovensko v roku 2002 zaplatilo celkový dlhový servis v bežných cenách 157 miliárd korún. Každý týždeň v roku 2002 sme zaplatili 2,75 miliardy korún. Spolu len za päť rokov Slovensko zaplatilo totálny dlhový servis v cudzej mene v hodnote 564 miliárd korún. Táto suma je rovnaká alebo aj vyššia ako hodnota z privatizovaného majetku na Slovensku po roku 1989. Z toho vyplýva, že všetky naše podniky, banky, poisťovne, bary, reštaurácie a hotely, ktoré sa privatizovali do zahraničia, naše ponovembrové vlády odovzdali zahraničiu zadarmo. Pripomínam, že počas nášho splácania dlhu náš zahraničný dlh stúpal a v októbri 2004 dosiahol hodnotu 20,7 miliardy dolárov. Takže my sme darovali zahraničiu naše banky, poisťovne, priemyselné podniky a ešte k tomu i máme dať navrch ako šľahačku 20,7 miliardy dolárov. Som zvedavý, kto to zaplatí a kedy?

    Predstavme si, že by ste po novembri 1989 nezdevastovali socialistické poľnohospodárstvo, stavebníctvo, priemysel, kultúru, všetko, čo malo hodnotu a prinášalo zisk. V takom prípade by sme nemuseli splácať totálny dlhový servis podobne, ako sme ho nesplácali za socializmu. Predstavme si, že by ste mohli celú splátku dlhového servisu dať na školstvo. Len suma splátky dlhového servisu za rok 2002 157 miliárd korún by stačila na platenie školného do roku 2136, alebo ináč povedané 1,2 miliardy korún, ktoré ročne získajú vysoké školy zo školného, budú, bohužiaľ, stačiť len na tri dni splátky nášho totálneho dlhového servisu.

    Ďalšia dôležitá otázka je, kde vziať peniaze na školstvo, aby sa nemuselo spoplatniť. Odpoveď je taktiež veľmi jednoduchá. Dajte do poriadku poľnohospodárstvo, aby opäť produkovalo o 69 miliárd korún ročne viac, tak ako produkovalo kedysi, a to kedysi vám ani nepoviem, kedy to bolo.

    Dajte do poriadku stavebníctvo, aby opäť produkovalo o 145 miliárd korún ročne viac tak ako kedysi. Vybudujte slovenský priemysel, aby zisk ostával na Slovensku. Vymôžte nedobytné úvery z bánk, prešetrite privatizáciu. Zariaďte, aby sme neplatili kolonizačné dávky, zariaďte, aby zisk bánk, podnikov, barov, hotelov a služieb neodchádzal do zahraničia, ale ostával na Slovensku. Odstráňte škody páchané kriminalitou, odstráňte kriminalitu. Keby ste napravili to, čo ste pokazili, tak vysokoškolské vzdelanie by bolo úplne zadarmo ako voľakedy. Obed vo vysokoškolských jedálňach by stál možno opäť 2,60 a ubytovanie v internáte 100 korún mesačne.

    Na základe uvedených faktov podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky § 73 ods. 3 písm. b) navrhujem, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla, že nebude pokračovať v rokovaní o predloženom návrhu zákona. Ďakujem za pozornosť.

  • Nech sa páči, pán poslanec Murgaš.

  • Vážený pán predseda, vážený pán minister, dámy a páni, už v tejto diskusii odzneli rôzne úvahy. Ja sa ako výkonný manažér univerzity budem pridržiavať radšej faktov a skutočností, a preto moje vystúpenie bude smerovať k vecným stránkam predlohy zákona.

    V súčasnosti je sektor vysokoškolského vzdelávania v Slovenskej republike charakterizovaný pluralitou, ktorá je takou signifikantnou aj v rámci Európskej únie. V Slovenskej republike máme verejné vysoké školy, máme štátne vysoké školy, máme aj privátne vysoké školy, a je to podľa môjho názoru tak správne. Viac ako 96 percent celkovej vzdelávacej kapacity takpovediac obhospodarujú verejné vysoké školy, a preto sa aj tento zákon najviac dotkne študentov verejných vysokých škôl a, samozrejme, aj verejných vysokých škôl ako takých. Ten zákon má troška taký zvláštny názov. Je to zákon o študentských pôžičkách, hoci z celkového počtu 27 strán iba necelá tretina sa týka študentských pôžičiek a tie dve tretiny sa týkajú súčasného vysokoškolského zákona. Teda mne by sa viac pozdávalo, aby sme to nazvali, že ide o novelu zákona o vysokých školách. Ale prosím, ten názov je taký, aký je.

    Dovoľte mi teda najprv, aby som uviedol vecné argumenty, prečo majú verejné vysoké školy výhrady voči určitým ustanoveniam tohto zákona, a potom poviem ešte dve moje výhrady voči niektorým ustanoveniam tohto zákona.

    Najprv tie výhrady, ktoré rezonujú na verejných vysokých školách a ktoré sa týkajú zrovnoprávnenia financovania verejných a súkromných vysokých škôl z prostriedkov štátneho rozpočtu. Možnože niektorí z vás vedia, možnože nie, že verejné a súkromné vysoké školy pôsobia v rozdielnych legislatívnych prostrediach. Zatiaľ čo na vznik verejnej vysokej školy je potrebné odsúhlasiť tu v Národnej rade zákon, zatiaľ na vznik súkromnej vysokej školy stačí, keď je prijaté príslušné uznesenie vo vláde Slovenskej republiky. Asi všetci uznáme, že je podstatný rozdiel presvedčiť rozhodujúcu časť poslancov Národnej rady o tom, že treba založiť verejnú vysokú školu, ako presvedčiť vládu Slovenskej republiky, že treba založiť súkromnú vysokú školu nota bene, ak ide o subjekt, ktorý je politicky spriaznený s vládou alebo s členmi vlády Slovenskej republiky.

    Verejná vysoká škola hospodári ako príjemca rozpočtových prostriedkov s finančnými prostriedkami v súlade so zákonom o rozpočtových pravidlách vo verejnej správe. Riadi sa rozpočtovou klasifikáciou, používa programové plánovanie, zostavuje rozpočet, účtuje podľa účtovnej osnovy pre subjekty nezaradené pre podnikanie. Povedané inak, verejná vysoká škola funguje v prísnom finančnom rámci. Zabezpečuje transparentnosť hospodárenia, a tým aj účinnú kontrolu pri vynakladaní prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Vo svojej činnosti je verejná vysoká škola permanentne objektom kontrolných orgánov, ako napríklad Najvyššieho kontrolného úradu, kontrolného odboru ministerstva školstva, Úradu finančnej kontroly a ďalších a ďalších, čo je, samozrejme, v poriadku, lebo ide o prostriedky daňových poplatníkov.

    Verejné vysoké školy sú navyše napojené na štátnu pokladnicu, ktorá, to si dovolím poznamenať, poriadne komplikuje finančné operatívne riadenie vysokým školám, lebo sa príliš často stáva, že vypadáva štátna pokladnica a spôsobuje naozaj vážne problémy. No a teraz sa budú prideľovať zo štátneho rozpočtu podľa predlohy zákona prostriedky aj súkromným vysokým školám povinne, pričom ale súkromné vysoké školy nehospodária v takomto prísnom finančnom rámci. Nie sú napojené na štátnu pokladnicu, nie sú povinné účtovať podľa príslušnej účtovnej osnovy, nie sú povinné uskutočňovať operácie v súlade so zákonom o účtovníctve, ktorý je platný pre verejné vysoké školy a tak ďalej a tak ďalej.

    Ak verejná vysoká škola dosiahne pozitívny hospodársky výsledok, pán minister o tom hovoril, že už značná časť vysokých škôl dosiahla pozitívny hospodársky výsledok, tento je povinná podľa zákona rozdeliť do fondov na svoj ďalší rozvoj, čo je bezpochyby správne. Ak však dosiahne zisk súkromná vysoká škola, môže ho po zdanení rozdeliť medzi jej vlastníkov a žiaden zákon jej to zakázať nemôže. Dodatočné prostriedky, ktoré sa budú získavať od štátu, sa takýmto spôsobom budú môcť transformovať na zisk súkromnej organizácii, čo je z pohľadu rozpočtových pravidiel nielen nesprávne, ale pre mňa ako ekonóma aj absurdné a nepriateľné, aby sa peniaze daňových poplatníkov transformovali na zisk súkromnej firme. Pôjdem však ešte ďalej. Na to, aby sa prostriedky daňových poplatníkov dostali do súkromných rúk, nemusí súkromná vysoká škola ani dosiahnuť zisk. Tieto peniaze sa môžu do súkromných rúk dostať veľmi jednoducho, a to nekontrolovaným nákupom tovarov a služieb, pretože súkromná vysoká škola nie je povinná v obchodnom styku postupovať podľa zákona o verejnom obstarávaní.

    Rozdielna je aj situácia v pracovnoprávnych vzťahoch. Zatiaľ čo verejná vysoká škola vo vzťahu k svojim zamestnancom musí dodržiavať ustanovenia zákona o výkone prác vo verejnom záujme, súkromnej vysokej školy sa tento zákon netýka.

    Dámy a páni, keď zoberieme štruktúru doteraz vzniknutých súkromných vysokých škôl, rozhodujúci podiel študijných odborov majú na nich spoločenské vedy, právo a vedy o riadení. Tieto študijné odbory si nevyžadujú také vysoké náklady ako technické či prírodovedné odbory. Ak súkromná vysoká škola bude dostávať od štátu a zo štátneho rozpočtu prostriedky na študenta v takej istej výške ako verejná, umožní jej to pokryť náklady na štúdium na dosiahnutie zisku a tak ďalej, respektíve na jej ďalší rozvoj. Takto sa ocitne voči verejným vysokým školám vo výhodnej konkurenčnej pozícii, pretože nebude musieť vyberať vyššie poplatky, ako bude štátom stanovené najvyššie školné.

    Naproti tomu verejné vysoké školy nebudú môcť vyberať školné, ktoré by sa priblížilo k trojnásobku základu, pretože by sa podstatne znížil dopyt zo strany potenciálnych študentov. Väčšina verejných vysokých škôl má totiž širokú škálu študijných odborov a študijných programov od nákladovo menej náročných až po nákladovo vysoko náročných, preto sa v rámci verejnej vysokej školy prerozdeľujú prostriedky aj na základe vnútrouniverzitnej solidarity s nákladovo menej náročného štúdia s vyšším záujmom na nákladovo viacnáročné štúdium s menším záujmom.

    Takéto prerozdeľovanie prostriedkov na súkromných vysokých školách nie je nevyhnutné, pretože v rozhodujúcej miere zabezpečujú nákladovo nenáročné študijné programy. Ak sa prijme navrhovaná finančná konštrukcia, verejné vysoké školy budú nútené odstúpiť od princípu vnútrouniverzitnej solidarity a začnú presadzovať zvyšovanie ponuky nákladovo menej náročných, ale veľmi atraktívnych študijných programov. A aký bude výsledok? Výsledok bude útlm a degradácia náročných technických a prírodovedných odborov, teda odborov, ktoré sú pre znalostnú ekonomiku kľúčové.

    V súvislosti so súkromnými vysokými školami sa natíska otázka, kto sú vlastne študenti súkromných vysokých škôl, napríklad právnických? Či to nie sú náhodou študenti, ktorí sa nevedia presadiť cez náročné prijímacie konanie na právnických fakultách verejných vysokých škôl a rodičia sú im schopní zabezpečiť platené štúdium? Úprimne poviem tejto snemovni, že nemám nič proti súkromným vysokým školám, napokon na jednej z nich v zahraničí dlhodobo pôsobím a pôsobím aj na súkromných vysokých školách v Slovenskej republike. Beriem ich ako súčasť pluralitného sektora vysokoškolského vzdelávania, určite majú v tejto štruktúre svoje miesto.

    Musím však povedať aj to, že moje poznatky vyplývajúce z pôsobenia na súkromných vysokých školách ma oprávňujú pochybovať o vyššej kvalite slovenských súkromných vysokých škôl oproti verejným vysokým školám. Súkromné školy ponúkajú vzdelanie deťom z rodín, ktorým platenie za štúdium nespôsobuje finančné problémy. Z tohto dôvodu môžu bez problémov vyberať školné vo výške trojnásobku základu.

    Vážené kolegyne, vážení kolegovia, súčasná právna úprava financovania vysokých škôl tiež umožňuje financovanie súkromných vysokých škôl zo štátneho rozpočtu. Ministerstvo školstva môže poskytnúť dotáciu po vyjadrení Rady vysokých škôl, Slovenskej rektorskej konferencie a so súhlasom vlády. Ak súkromné vysoké školy budú nakladať s verejnými prostriedkami v inom legislatívnom prostredí ako verejné, dôjde k diskriminácii verejných vysokých škôl. Súkromné vysoké školy budú na trhu vysokoškolského vzdelávania zvýhodnené oproti verejným vysokým školám. Dúfam, že uznáte, že nikto odo mňa ako od rektora verejnej vysokej školy nemôže žiadať, aby som sa podieľal na rozhodnutí, ktoré prispeje k diskriminácii verejných vysokých škôl a k ich znevýhodneniu na trhu vysokoškolského vzdelávania.

    Dovoľte mi ešte dve systémové výhrady k zákonu. Prvá výhrada sa týka spodnej hranice platieb za štúdium. Navrhovaný zákon umožňuje verejným vysokým školám určiť výšku školného v akademických rokoch 2005/2006 a 2006/2007 v rozpätí od nuly po trojnásobok základu. Povedané inak, ak sa ktorákoľvek verejná vysoká škola v tomto období rozhodne, že jej spodná hranica školného bude nula, tak zákon jej to za tieto dva roky umožní. Po tomto období sa však táto možnosť zo zákona končí a všetky verejné vysoké školy budú povinné vyberať školné. Keď som konzultoval túto skutočnosť s odborníkmi na ústavné právo, dali mi k nej právne stanovisko, ktoré hovorí o protiústavnosti zákona v tých ustanoveniach, v ktorých sú verejné vysoké školy nútené vyberať školné.

    V stanovisku sa opierali o čl. 42 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí, citujem: „Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.“ Koniec citátu. Aj vy uznáte, že je veľký rozdiel medzi tým, čo verejné vysoké školy podľa ústavy môžu a čo musia.

    Som presvedčený o tom, že nielen z hľadiska ústavnosti, ale aj z manažérskeho aspektu by bolo správne, aby zákon nestanovoval dolnú hranicu školného. Aby teda verejné vysoké školy mali časovo neobmedzenú možnosť stanovovať dolnú hranicu školného ako nulovú. Určite na univerzitách by potom bola situácia, že by boli študijné programy, kde by sa išlo na maximálnu hornú hranicu, ale určite by boli tie z hľadiska študentov neatraktívne, ale z hľadiska ďalšieho vývoja spoločnosti dôležité programy prírodovedné a technické v takej pozícii, že by tam možno bola hranica spoplatnenia nulová.

    No a tá druhá výhrada sa tiež týka ústavnosti, týka sa ústavnosti zákona, pretože odborníci na ústavné právo považujú za protiústavné aj to, že školné budú musieť platiť aj tí študenti, ktorí začali študovať pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, čo je považované za retroaktivitu.

    Kolegyne, kolegovia, toto boli moje hlavné vecné výhrady proti predlohe zákona. Viem, že tu ešte odznie množstvo diskusných príspevkov, ktoré budú rezonovať možno v iných polohách, ale považoval som za potrebné ako rektor univerzity poukázať najmä na vecné stránky tohto zákona, ktoré považujem ja osobne, ale aj väčšina kolegov na univerzitách za zásadné a za závažné. Ďakujem pekne za vašu pozornosť.

  • Pani poslankyňa Angyalová a pán poslanec Muňko s faktickými poznámkami. Končím možnosť ďalších prihlášok.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Angyalová.

  • Ďakujem, pán predseda. Len veľmi krátko. Môj kolega dosť obšírne hovoril o tom, aké iné legislatívne podhubie aj iné podmienky majú súkromné školy oproti verejným. A ja chcem povedať, že ja vážne nemám rada klamstvo. Takže som len chcela pánovi ministrovi odkázať, že ak hovoril v našej spoločnej relácii, že súkromné školy nemali, nemajú iné legislatívne podhubie, ako majú verejné, tak dúfam, že tento exkurz môjho pána kolegu, pána rektora mu stačil na to, aby dokázal, že to tak nie je. Ďakujem.

  • Nech sa páči, pán poslanec Muňko.

  • Pán poslanec Murgaš pomerne podrobne rozobral nevýhody verejných vysokých škôl oproti súkromným. Ja by som sa chcel ešte vrátiť predtým k jednej veci. Čakal som, že pred týmto zákonom, ako bude predložený do parlamentu, sa ministerstvo školstva vyrovná s dvoma vecami. Jedna vec, aby bola odpolitizovaná akreditačná komisia, a druhá vec, že príde k reštrukturalizácii vysokých škôl. Vieme všetci veľmi dobre, že posledné roky sú populačné ročníky veľmi slabé, tie sa neprejavia len v základných školách, ale prejavia sa aj na vysokých školách. Predsa nie je dnes únosné, aby po roku 1989 vznikali vysoké školy, tak ako rastú huby po daždi. Keď zoberiem teraz vysoké školy, ktoré sú v Bratislave, Pedagogická fakulta v Trnave, Nitre, Banskej Bystrici, Prešove, právnické fakulty, strojnícke fakulty a ďalšie vysoké školy, ktoré by mali, samozrejme, aj vznikať, pokiaľ by bola na Slovensku spravená stratégia hospodárstva a z toho, samozrejme, vzniknú aj potreby jednotlivých vysokých škôl.

    Pokiaľ by ste toto boli, pán minister, spravili predtým a boli by ste zoštíhlili vysoké školy, ktoré dnes na Slovensku fungujú, a niektoré fungujú veľmi zle, tak by ste získali dostatok finančných prostriedkov a potom, samozrejme, aj v tejto etape som ochotný pristúpiť aj na to, aby vysokoškolské vzdelanie bolo spoplatnené. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec Mikolaj, nech sa páči.

  • Vážený pán predseda, vážený pán minister, vzhľadom na to, že tento zákon máme v prvom čítaní, tak ja by som sa zastavil, alebo zamyslel len nad niektorými základnými filozofickými alebo základnými princípmi tohto zákona.

    Myslím si, že hneď na úvod treba povedať, že nie je tak celkom pravda, alebo vôbec nie je pravda, že školné umožní väčšine počtu študentov študovať. Veď školné a sociálna podpora spolu nesúvisia. Školné bude použité na rozvoj vysokých škôl, prípadne na motivačné alebo prospechové štipendiá, ale sociálne je vec štátneho rozpočtu, čiže štátu.

    Ak zoberieme alebo si spomenieme, ako sa zavádzalo spoplatnenie univerzít v štátoch Európskej únie, nikdy sa netvrdilo, že spoplatnenie je sociálnym programom, to tam nikde nebolo napísané, ale argumentovalo sa tým, že ide o dofinancovanie univerzít, čo má v podstate zvýšiť i kvalitu. Teda ide o rozvojové projekty, kvalitatívne nové projekty, a nie o projekty sociálne. Možnože, ak by sa znížili nároky na štátny rozpočet zavedením spoplatnenia, potom možnože by sa dalo hovoriť tým, že sa zvýši sociálna úroveň, že by mohlo viacej študentov študovať, ale opäť hovoríme o sociálnom programe a prečo by sociálne programy mali byť rozvojové. Tam si myslím, že je logická chyba, chyba v argumentácii. Keď už hovoríme o kvalite a rozvoji, tak to teda držme, je to jednak dosť silný argument na to, aby takýto zákon a vôbec, aby spoplatnenie bolo zavedené.

    Druhé, čo mi prekáža v tomto zákone, je prerozdeľovací systém alebo zavedenie prerozdeľovacieho princípu. Veď študentov spoplatníme a 35 percent alebo 30 percent, teraz neviem, budeme naspäť prerozdeľovať. To znamená, že jedni študenti budú platiť študentom druhým. A teraz sa pýtam, či sú trúfnete, pán minister, urobiť nejaké optimálne kritérium, v rámci ktorého takéto niečo zavediete, pretože podľa môjho názoru, keď už študent má byť spoplatnený, tak každý by mal financovať svoj vlastný rozvoj. Nemal by financovať iného študenta. Či už to bude financovanie nejakého intenzívneho kurzu francúzštiny alebo angličtiny, alebo nejaké individuálne zdokonalenie sa, povedzme, v informačných technológiách, ale nikdy nie iného druhého študenta, dokonca si dovolím povedať, že takýto prerozdeľovací systém je plánovaná alebo sú často plánované ekonomiky, a to snáď nechceme. A dokonca si myslím, že ak to zavedieme, tak spravíme horšie, ako to bolo doteraz, čiže minimálne tých 35 percent by bolo treba zo zákona vyhodiť, lebo, ešte raz opakujem, prerozdeľovací princíp je v trhovej ekonomike absolútne neprijateľný.

    Pokiaľ ide o ten zvyšok, tak opäť je tu otázka vzťahu spoplatnenia a poskytovanej služby. Ak niečo spoplatním, tak mám právo vyžadovať príslušný servis a požadovanú kvalitu. Ale opäť je tu otázka, ako je v tomto zákone zabezpečené, že vyššia kvalita naozaj bude? A má vôbec študent právo ísť bez spoplatnenia na univerzitu, povedzme, v nižšej kvalite? V Spojených štátoch, pokiaľ viete, je to tak, že je spoplatnenie, ale sú štátne univerzity, ktoré sú zadarmo. Napríklad Newyorská štátna univerzita, ktorá síce nemá bohvieaké referencie, ale je zadarmo, čiže každý má možnosť takisto si vybrať.

    Trochu odbočím do diaľnic. Keď spoplatníme diaľnice, v poriadku, za to bude mať každý vyšší servis, čiže bude bezpečnejšie jazdiť, môže mať kratší prepravný čas, čo sú peniaze, ale má možnosť ísť aj zadarmo po ceste prvej triedy, ktorá pôjde súbežne. Toto si myslím v rámci tohto zákona, keď bude po tých dvoch rokoch povinné spoplatnenie, takáto možnosť nie je.

    Ďalší problém je v tom, že tie peniaze, ten balík, ktorý v jednom balíku univerzity dostanú, sa len doplní k tým prostriedkom, ktoré dnes majú, to znamená, že majú možnosti ich získať zo zahraničných grantov a projektov, z domácich grantov a projektov a z podnikateľskej činnosti.

    Teraz je tu otázka, či univerzity, keď dostanú v podstate zadarmo ďalší balík peňazí, či jednoducho to nebude na úkor ich podnikateľskej činnosti, pretože jednoducho nemáme trh univerzít, to si treba povedať, opäť nie sme v Amerike, kde sú úplne iné podmienky a kde trh tých univerzít je, ale u nás nie.

    Takže sa môže stať, že univerzity si zľahčia svoj život, dokonca si myslím, že časť tých prostriedkov sa môže minúť neefektívne, nechcem teda hovoriť na čo, hoci ako profesor si celkom dobre viem predstaviť, čo by som si ja z tých peňazí vedel zaplatiť, alebo dokonca prilepšiť. Čiže neexistuje opäť metóda. Nie je v tom zákone vyriešené to, ako zabezpečiť, aby prostriedky, ktoré študenti zaplatia, aby sa efektívne využívali. To v tom zákone riešené nie je.

    Takisto si dovolím povedať, že Lisabonská stratégia, o ktorej sme tu hovorili, jasne hovorí, že vysokokvalitný vzdelávací systém môže byť len taký, ktorý je založený na skutočných potrebách trhu. Pýtam sa, aký je vzťah akreditovaných študijných programov a potrieb trhu? Dovolím si povedať, že žiaden. Nevychovávame absolventov do zásoby? Ak zavedieme školné, nemôže sa stať, že atraktívnejšie študijné programy, ktoré sú lacnejšie, ako napríklad právo či manažment, budú vychovávať absolventov, pretože univerzity budú otvárať takéto odbory, pretože je o ne záujem, ak môžu získať peniaze od spoplatnenia, ale informačné technológie, ktoré sú veľmi ťažké, veľmi náročné, veľmi drahé na štúdium, tak jednoducho tie, aby sa vyrovnali, povedzme, manažmentu, tak budú musieť ísť do nižších sadzieb, no ale potom zas nebude možné, aby mali kvalitné laboratóriá, čiže dovolím si povedať, je tu nerovný boj a ako keby sme miešali hrušky s jablkami, keď všetky univerzity kladieme do jedného vreca.

    Otázka sa týka aj samotného princípu spoplatnenia, pretože ja osobne si myslím, či je vôbec správne, aby sme spoplatnili študenta, keď študent nezarába. Je otázka, či má vlastne zarábať, či by nemohol študovať, veď tlačiť ho, aby šiel, trošku to preženiem, aby šiel brigádovať do Carrerfouru alebo tak, ako keď my sme kedysi, ale my sme chodili preto, aby boli peniaze na niečo iné, cez noc vykladať vagóny, tak dnes je predsa úplne iná doba a študenta nútiť do takýchto vecí nie je možné. Čiže v podstate nespoplatníme študentov, ale spoplatníme ich rodičov a tam sa zase míňa celý princíp a celý základ tohto zákona.

    Takisto si dovolím povedať z komerčného hľadiska, pretože tiež som sa nad tým zamyslel, keď máme viac ako 160-tisíc alebo 180-tisíc, 150-tisíc študentov a je predpoklad, že dve tretiny si asi budú musieť zobrať pôžičku, tak je to aj otázka komerčného zaťaženia, pretože bude musieť byť otvorených najmenej 100-tisíc nových účtov v bankách, a keď si uvedomíme, že, samozrejme, bude úver, aj keď ten úver je na úrovni úveru Národnej banky, ale je to úver, a keď si spraví každý študent cash-flow, tak zistí, že v podstate či chce, alebo nechce zaplatí na tých úveroch raz toľko, ako bola základná istina plus zaplatí za správu účtov, z čoho dnes žijú všetky banky. Čiže z hľadiska takéhoto biznisu pre banky si myslím, že je to neskutočne pre nich výhodný systém a takisto treba zvážiť, či chceme, aby študenti aj takéto finančné veci platili, pretože tu už nejde o spoplatnenie, tu ide o finančný biznis.

    Ďalšia otázka, ktorú si v tomto zákone treba povedať, je otázka optimálneho času. Pán minister, veď ty si matematik, riešil si a učil si optimalizačné metódy. Je dnes optimálny čas na zavedenie školného? Je dnes sociálna únosnosť taká, že môžeme ďalšiu záťaž, musím povedať, že sa to bude týkať študentov, ale najmä rodičov, zaviesť? Pýtam sa. Lekár operuje všetky choroby naraz? No, neoperuje, pretože si musí zistiť, či to pacient unesie, či to vôbec prežije, ale v rámci takéhoto zákona toto nikto neurobil, a dovolím si povedať, že sa to robí, nechcem povedať, že chaoticky, ale robí sa to proste všetko naraz a žiadna optimalizačná metóda ani dosahy, ani dopady urobené neboli. Jednoducho sa to hodí do pľacu a je snaha, aby sa to presadilo.

    K tým súkromným školám poviem iba dve vlastné myšlienky. Myslím si, že je naivné si myslieť, že sem prídu učiť vysokokvalifikovaní zahraniční profesori, pretože tie platy, ktoré sú na Slovensku, to je tak jedna desatina ich platov plus strata času, ktorý im na Slovensku vznikne, čiže budú učiť naši ľudia, naši odborníci, akurát ide o to, či si nebudú robiť kšeft v rámci čiastočných úväzkov, alebo v rámci nejakých projektov. Ale keď zavedieme alebo pustíme sem súkromné univerzity, no takisto treba povedať aj to b, musia byť dotiahnuté podmienky tak, aby súkromné aj verejné univerzity mali tie isté podmienky, a tie nie sú, pretože pre verejné univerzity platia stovky predpisov, ale pre súkromné univerzity neplatí v podstate nič. Takže nie sú vytvorené zo zákona také podmienky, aby tu mohla byť rovnaká súťaž, zase je tu len jedna alebo dve vety, ktoré hovoria, áno, pustíme sem súkromné univerzity, ale nepovie sa to b, ako pripraviť trh a podmienky, aby to bolo férové aj pre verejné, aj pre súkromné školy, a to opäť v tomto zákone nie je urobené.

    Ďalší principiálny problém, a to, čo mi prekáža, je v tom, že my na Slovensku sa tu ako keby na niečo hráme, ale v Českej republike, v Maďarsku a v Poľsku to tak nie je. Tam je štúdium zatiaľ bez spoplatnenia a my dvaja, pán minister, sme zo Žiliny, tak vieš aj ty, že do Krakova je bližšie ako do Bratislavy, to znamená, že je možné predpokladať, že veľa študentov odíde buď do Poľska, alebo odíde do Čiech len z toho dôvodu, že tam spoplatnenie nie je. Tak sa pýtam, či by nestálo za námahu aspoň v rámci V4 si sadnúť a urobiť jeden koordinovaný postup tak, aby aspoň v tejto oblasti spolupráca so zahraničím bola a neutekať niekde dopredu, najmä tam, kde to nemáme pripravené a dovolím si povedať, že ani domyslené, čiže ja sa prihováram za koordináciu aj v tomto zmysle.

    Čo mi veľmi prekáža je spoplatnenie doktorandského štúdia. Veď mladí ľudia, ktorí rozvíjajú základný výskum, to nie je len o tom, že oni sami budú študovať, ale to je aj o tom, že štát, že Slovensko potrebuje rozvíjať základný výskum. Dnes tí chlapci a tie dievčatá majú hrubý plat taký, že keď sa odrátajú odvody, tak sa dostávajú na minimum. Ak chceme, aby, dovolím si povedať, táto špička budúcej inteligencie tu tri, štyri roky živorila na takýchto malých príjmoch, no, tak špička nám odíde, pretože si nájde oveľa lukratívnejšie miesta s päť- až desaťnásobným príjmom a kto nám bude robiť ten základný výskum, keď nie je tá špička. A mám niekoľkých doktorandov, tak viem, v akej sú ekonomickej situácii a som presvedčený, že keď ich spoplatníme, alebo ich ešte dokonca dnes zadlžime, no tak nám odídu, a tu je systémová chyba, pretože tu nejde len o nich, ale tu ide, ako som povedal, aj o štát, aby sa základný výskum zabezpečil. To znamená, že tu musí byť množstvo ďalších programov a projektov a balíkov alebo grantov, ktoré takisto musí pripraviť či už štát, alebo rôzne fondy, alebo verejný sektor, alebo neštátne organizácie, ale musí to byť tak, ako je to v zahraničí, kde spoplatnenie doktorandov je, aby si tí študenti z hľadiska rozvíjania vedy a výskumu jednoducho mohli zarobiť, alebo sa dostali k takým príjmom, ktoré by boli porovnateľné s príjmami v komerčnom hospodárstve.

    Na záver poviem toľko, že je mi trošku aj ľúto, pán minister, keď sme spolu rozprávali pred mesiacom a hovoril som ti, príď do Žiliny, zoberieme 50 profesorov, 200 docentov, 1 000 odborných asistentov, veľa študentov a rozdáme si to, deň, dva, a rozdáme si to a povieme, a keď presvedčíš túto akademickú obec, lebo to sú ľudia, ktorí sú predsa vzdelaní, sú inteligentní, keď ich presvedčíš, tak ja potom som ochotný zahlasovať za tento zákon. Ale vzhľadom na to, že nie sú dotiahnuté tie veci, o ktorých som hovoril, že je povedané a, ale nie je povedané b, tak si myslím, že tento zákon je nedotiahnutý, nie je pripravený, a keď to takto zavedieme, ako je to, a dovolím si ešte jedno povedať, podľa mňa veľmi zjednodušujúco, ak zavedieme školné, tak urobíme určite viacej škody ako osohu, takže, pán minister, nedá sa za tento zákon zahlasovať. Ďakujem pekne.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Mikolaja dvaja páni poslanci. Pani poslankyňa Tóthová ako prvá. Končím možnosť ďalších prihlášok. Nech sa páči, pani poslankyňa Tóthová.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, chcem nadviazať na vystúpenie pána poslanca, ktorý hovoril, že zvýšené školné nie je garanciou toho, čo hovorí pán minister, že bude študovať väčší počet študentov.

    Pán minister, toto by ste mohli tvrdiť, ak by ste spravili výpočet dopadov na jednotlivé skupiny študujúcich. Ten výpočet by bol síce na dnes študujúcich, ale by to dalo akú takú vzorku, ako bude podporovaná skupina študentov sociálnymi štipendiami a podobne. Mňa veľmi zarazilo, že ste 19. marca do tlače Pravda dali svoje stanovisko k názorom, ktoré tu hovoria poslanci, a tieto názory sa veľmi zhodujú, čiže nie sú to ojedinelé názory, sú to názory veľkého počtu poslancov. Budem vás citovať: „V rozprave neodzneli žiadne rozumné argumenty.“ Pán minister, to je taký arogantný postoj k názorom poslancov, aký skutočne by nemal odznieť z úst pána ministra. Ale vaše stanoviská, vaše postoje sú už zrejmé a ja vám môžem len toľko povedať, sledujem rozpravu, po prvýkrát v nej vystupujem, nechcela som ešte doteraz vystúpiť, ale môžem vám povedať, že vlastne odznieva to, čo som uviedla pri návrhu na vyslovenie vašej dôvery pri nespokojnosti s vašou interpeláciou.

  • Nech sa páči, pani poslankyňa Majdová.,

  • Ďakujem. Pán poslanec Mikolaj, vo vašom vystúpení, ale aj vo vystúpení niektorých vašich predrečníkov ma zarazili dve veci. Veľmi často sa stretávam pri tejto debate s tým, že teraz ešte nie je ten optimálny čas, ale pokiaľ sa dobre pamätám, tak to, že nie je ten správny alebo optimálny čas hovorila opozícia aj pri daňovej reforme, aj pri zdravotníckej reforme, aj pri dôchodkovej reforme, jednoducho čokoľvek za posledné dva roky sa koalícia pokúsila napraviť alebo akúkoľvek reformu predložila, vždy zaznel argument, teraz nie je ten správny čas. Ja sa pýtam, kedy ten správny čas bude? Keď už nebude čo reformovať? Keď bude všetko v takom stave, že už to bude nezreformovateľné?

    Druhá vec. Hovoríte, a nielen vy, že študenti budú odchádzať po spoplatnení štúdia do zahraničia. Pán poslanec, študenti odchádzajú už dnes, a to aj napriek tomu, že v zahraničí často majú oveľa vyššie životné náklady, aj cestovné náklady. Možno napríklad v Čechách neplatia školné, ale reálne náklady na život sú tam určite oveľa vyššie ako u nás.

    Ešte jedna poznámka. Chcem oceniť to, že v tejto diskusii dnes zaznelo aj niekoľko vecných poznámok alebo vecných argumentov, alebo vecných nápadov, čo sa týka či doktorandského štúdia, alebo súkromných a vysokých škôl, čiže to by som chcela oceniť, a myslím si, že na to pán minister bude potom aj reagovať. Zatiaľ ďakujem.

  • Nech sa páči, pán poslanec Mikolaj.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Ja len veľmi krátko. No, nie je možné túto reformu predsa porovnávať s daňovou reformou, ale aj tam nejaké výpočty boli, pani poslankyňa, pokiaľ si pamätáte. Tam nejaké výpočty boli a tam sa zdôvodňovalo, čo rovná daň prinesie. Tu nie sú, tu nevidím, že by takéto boli a pán minister veľmi dobre tie metódy pozná, tak ja som len chcel, ako je to zdôvodnené, že práve teraz a prečo nie inokedy. No, pokiaľ ide o to zahraničie, tam nebudem reagovať, to je zložitejšie, to je komplikovanejšie. Ďakujem.

  • Pán minister požiadal o vystúpenie. Nech sa páči, pán minister.

  • Len veľmi krátko chcem zareagovať. Pani poslankyňa, sociálne postavenie študentov denného štúdia vysokých škôl na Slovensku so zreteľom na plánovanú reformu vysokoškolského vzdelávania je verejne prístupné na webových stránkach Ústavu informácií a prognóz školstva a tam sú odpovede aj na tieto otázky. Ja som na to upozornil, že také niečo je, takže myslím si, že dopadová štúdia v tomto smere bola urobená. Ďakujem.

  • Nech sa páči, pani poslankyňa Angyalová.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Pokúsim sa neopakovať už tie veci, ktoré boli povedané, a pokúsim sa tiež trošku ukázať na fakty, ktoré možno neboli tak zdôrazňované v diskusii, ale ja ich považujem za vážne.

    Ale na úvod chcem povedať, že pán minister pri predkladaní tohto návrhu zákona sa rozhodol prísť k nám aj do Smeru a presviedčať nás o pozitívach reformy, tak chcela som len toľko povedať, že považujem to za smutné, že je to až pri treťom návrhu zákona, a takisto to považujem za smutné, že to vôbec nebolo pred začiatkom toho, ako sa začalo diskutovať o celej reforme. Že neprišiel hneď s konceptom, s úvodnými tézami, pretože už sú vyhranené názory, je úplne jasné, kto je na akej strane rieky a myslím si, že predhodiť niečo, čo už má veľmi presné kontúry a je veľmi ťažké vyňať z toho nejakú kocôčku a nedať ju tam a hovoriť o tomto akože, tak poďte mi toto podporiť a vlastne ponúkať takmer žiadny kompromis, je pre mňa minimálne zvláštne.

    Ak ste, pán minister, chceli diskutovať, bolo by naozaj fajn, keby ste boli prišli vtedy, keď ste formulovali tie koncepty.

    Ale teda k veciam, ktoré ja považujem trošku tak za mýty tejto reformy. Za prvý mýtus považujem to, že sa vlastne jednak už ani nehľadá, ale v čase, keď ešte taká otázka bola kladená, tak sa tvrdilo, že vlastne neexistuje alternatíva, že proste platiť treba. Tak vám chcem povedať, že tak ako existuje alternatíva, kde by sa neplatilo, tak existuje aj alternatíva platenia, iného platenia.

    Tá prvá alternatíva, o ktorej hovorím, je alternatíva, ktorú preferuje Smer a ktorú preferujem aj ja osobne, pretože som presvedčená, že už sa v praxi dokázala ako pravdivá. Za posledné myslím si, že tri roky, opravte ma, ak nie, bolo do školstva naliatych podstatne viac peňazí, aj keď stále nie je dosť na to, aby sa vyriešili všetky problémy. A tohto roku po prvýkrát univerzity, okrem tuším troch, hospodária so ziskom. Okrem toho boli nastavené nejaké parametre, ako sa majú správať, ako majú proste fungovať vo svojom účtovníctve a zrazu tie univerzity sa majú lepšie a zrazu naozaj vedia hospodáriť. Takže na úvod asi toľko k tomuto mýtu, že to nie je riešenie.

    Čo navrhuje Smer, myslím si, že to riešenie je, že naozaj ide o to, aby školstvo dostalo viac peňazí, aby tam boli nastavené presné vnútorné mechanizmy, ako s nimi má narábať a čo za nich má prinášať. Ale keď sa hovorí, že neexistuje alternatíva, aj čo sa týka platenia, tak takúto alternatívu by som vám tiež chcela popísať. Ten prístup sa volá takzvaný investičný prístup ku vzdelaniu a ide v zásade o to, že sa neplatí školné, ktoré musíte zaplatiť predtým, než vstúpite na fakultu v čase, keď podávate prihlášku, alebo keď vás prijímajú, ale že sa nastaví takým spôsobom, že sa počká, až kým sa umiestnite na trhu práce, a ak dosahujete určitú výšku mzdy, tak potom po vopred dohodnutý počet rokov, vo vopred dohodnutej výške odvádzate odvod. Takéto odvody sa potom normálne klasickým spôsobom zúčtujú podobne, ako to je v prípade daňového priznania, ale má to jednu veľkú nespornú výhodu, okamžite to ide na účet školy, to po prvé a po druhé to zaťažuje toho študenta až v čase, keď si to môže dovoliť.

    Ten dlh sa nekumuluje, ale naozaj zaťaží toho študenta až v čase, keď už to predstavuje, väčšinou ten model funguje tak, že je to od 3 do 5 percent jeho príjmu, a naozaj to plní ten účel, ktorý primárne, ak čítam dobre dôvodovú správu, spoplatnenie plniť má. To znamená v motivácii študenta, aby vedel, že má nejakú väzbu na to vzdelanie, že za to má nejaký osobný prínos, a preto si to má zaplatiť. Chcem len povedať, že to považujem za lož, že neexistuje alternatíva, že toto musí byť predložené práve takto.

    Chcem povedať, že, a odpustite mi tie tvrdé slová, ale ja som s pánom ministrom viedla jednu korektnú diskusiu v jednom nemenovanom médiu a ja som si potom znova a znova prezrela na počítači, aby som počúvala, čo on vlastne hovoril. Ak niečo nemám rada, tak sú to lži, sú to klamstvá. A pán minister použil pár takých argumentov, ktoré neboli pravdivé. Takže ak budem používať trošku tvrdšie slová, odpustite mi, ale trošičku sa ma to dotklo.

    Takže si myslím, že minister klame, ak hovorí, že väčšina akademickej obce v podstate podporuje reformu, lebo to odznelo v tej diskusii.

    Takže ako to je? Rada vysokých škôl na poslednom zasadnutí 21. januára uznesenie č. 5, pokojne si to pozrite na internete, je proti spoplatneniu denného štúdia. Študentská rada vysokých škôl, a to už nemusím menovať, koľko to bolo médií, TA3, Rádio NAJ, Žurnál, Rádio Regina, Lumen, webové stránky, SITA, TASR sú proti. Ak sú za niečo, tak sú za systém štipendií a za systém pôžičiek, ktoré sú ochotní prijať preto, lebo si uvedomujú, že naozaj existujú študenti, ktorí nemajú v tej chvíli peniaze a chcú ich použiť na iné účely ako na poplatok, ktorý pôjde priamo škole a v podstate prejde mimo ich rúk. A rektorská konferencia, tam sú rozporuplné názory. Netvrdím, že nevyšlo jedno súhlasné stanovisko ako za celú rektorskú konferenciu, ale keď sa pozriete na vyjadrenie jednotlivých ľudí, napríklad pána profesora Sinaja, keď sa pozriete na to, ako sa stavajú k rovnakému zaobchádzaniu so súkromnými a verejnými školami, keď sa pozriete na ďalšie aspekty, tak prídete na to, že to zďaleka nie je tak, ako to povedal pán minister, totižto, že väčšina akademickej obce v zásade podporuje reformu. Myslím si, že je to klamstvo. Chcem povedať aj to, že si myslím, že nie je pravdou, ale iba neoverenou hypotézou pána ministra, že sa zvýši kvalita a dostupnosť vysokých škôl. A keď si to chceme ukázať v praxi, pretože to je asi najlepšie, tak sa skúsme pozrieť na to, akým spôsobom sa vyvíjalo externé štúdium za posledných päť rokov, čo je asi obdobie, odkedy sa skryte platí, pretože to, bohužiaľ, legislatívne prostredie umožnilo.

    Externé štúdium za posledných päť rokov, a som ochotná to tvrdiť generálne napriek tomu, že som nemala šancu vidieť každú fakultu, išlo dole, vzďaľuje sa od denného štúdia, je tam stále horšia výučba, stále horší absolventi, a napriek tomu, že platia. Tak teda kde je tá pevná väzba medzi človekom, individuálnym jedincom, ktorý platí, a tým, že si akoby za to platenie pýta kvalitu. Kde? Povedzte mi, pán minister, ktorý študent externého štúdia to dokazuje a ukážte mi takých, ktorí budú štatisticky významní. Počet, ktorí bude naozaj reálne ukazovať, že to naozaj platí, že väzba medzi platením a pýtaním si individuálnej kvality platí. Myslím si, že to nie je pravda. Navyše vám chcem povedať, že som približne pred rokom a čosi bola v Spojených štátoch amerických a keď sme sa bavili o rôznych systémoch, ktoré v našich krajinách fungujú, naozaj sú v mnohom odlišné, tak ak nám niečo hlboko neodporúčali, hlboko, tak to bol systém, ktorý majú zavedený v školstve a v zdravotníctve. Obávam sa, že toto má hodne blízko americkému modelu a zďaleka menej európskemu modelu.

    A keď sa chcem baviť o dostupnosti, tak som ochotná prijať tú argumentáciu, že možno, aj keď som veľmi na pochybách, či to bude naozaj tak, že by sa zvýšila dostupnosť pre tie najnižšie vrstvy, ale za cenu ich zadlženia, za cenu psychologickej bariéry, ktorý nie ste ochotný, pán minister, prijať, ale je to tak. Ak ste v tej relácii, opäť sa k nej vraciam, argumentovali tým, že veď si na východe Slovenska, kde je najviac ľudí v tých nižších príjmových skupinách, berú úvery aj teraz, no tak si ich berú. Viete, prečo si ich berú, pán minister? Pretože nemajú aktuálne voľné peňažné prostriedky. A keďže si potrebujú zabezpečiť také statky dlhodobej spotreby, na ktoré jednoducho nevedia naakumulovať peniaze, neostáva im iná možnosť ako tá, ktorú trh ponúka, totižto, že si ten úver zoberú. Viete, ako sa to skončí o 15 rokov? Ja vám tu garantujem. Prídu sem spoločnosti, ktoré zase budú zarábať na tom, že budú konsolidovať dlhy týchto ľudí. Myslím si, že to pre nich nie je riešenie.

    A ešte chcem jednu vec povedať. Ak hovoríte, že kvalita a dostupnosť sa dá dosiahnuť iba týmto, tak sa pýtam, čo robia krajiny ako Nórsko, Švédsko, Fínsko, Dánsko, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, Česká republika a nebudem už ďalej menovať. Všetci títo majú nekvalitné a nedostupné vzdelanie? Vôbec si to nemyslím.

    Hovorievate, že vzdelanie je tovar a že má zmysel takým spôsobom ako na trhu s ním narábať. Tak vám chcem teda prečítať charakteristiky tovaru. Tovar je výrobok alebo služba, ktorá sa spotrebiteľovi predáva prostredníctvom trhu. Tovar je určený na výmenu a jeho cena sa tvorí vzájomným pôsobením dopytu a ponuky. Pritom prístup na trh má byť voľný, aj výstup z neho, mal by existovať dostatok substitútov a určite by nemal vládnuť monopol. Nebudem vymenúvať tie jednotlivé veci, ale myslím si, že zďaleka, zďaleka vzdelanie tieto charakteristiky nespĺňa. Vzdelanie je niečo iné. Vzdelanie je ekonomický statok, ktorý má zmiešanú povahu. Je tak súkromný, ako aj verejný. Je tak súkromný, ako aj verejný - má verejné prínosy a má aj súkromné prínosy. Verejné prínosy má v tom, že sa spoločnosť celkovo vzmáha, že tí ľudia, ak dokončia vysokú školu, pravdepodobne budú platiť vyššie dane, pretože budú mať aj vyššie príjmy, pravdepodobne svoje deti budú vychovávať tak, že opäť pôjdu na vysokú školu, veľmi pravdepodobne väčšina ľudí, ktorých zamestnáva a tvorí i pracovné miesta, sú takí ľudia, ktorí majú vysokoškolské vzdelanie, skrátka a dobre, toto sú prínosy vysokoškoláka, čo sa týka verejných. A súkromné, samozrejme, v tom, že sa mu vzmáha životná úroveň. Ale opäť hovorím, zaplatili to jeho rodičia vo svojich daniach a zaplatí to on vo svojich daniach a tým, že tie verejné prínosy spoločnosti donesie. Nie je dôvod zaťažovať ho takým veľkým spoplatnením, ako to navrhujete.

    Inak s vašou logikou alebo teda s logikou, že vzdelanie je tovar, by sme si mohli povedať jedného dňa, že ja nechcem platiť za verejné osvetlenie. Nechcem, lebo ja vlastne večer nechodím von a mne to prekáža, že tých lámp je veľa, tak ja nechcem platiť za verejné osvetlenie. Tak mi vráťte ten kúsok dane, ktorý ide na verejné osvetlenie. Povedzte mi, ako to je možné? Nie je to možné. Dane majú takú povahu, že ak sa dohodne spoločnosť o určitej výške, tak sa vyberajú sa v jednom balíku a potom sa vydávajú na statky, ktoré pre súkromný sektor z rôznych dôvodov nemá zmysel plniť, pretože jednoducho to nie je preň výnosné. Ale to vôbec neznamená, že ich spoločnosť nepotrebuje, a preto sa ja ako jedinec nemôžem rozhodnúť, že nebudem platiť za verejné osvetlenie. A práve tak si myslím, že je úplná hlúposť robiť pevnú väzbu medzi tým, že nie všetci sa majú zbierať na vzdelanie tých konkrétnych jedincov. Dohodli sme sa, a dokonca to máme v ústave, že je to pre nás dôležité, je to pre nás hodnota, aby ľudia v tejto spoločnosti boli vzdelaní, a preto sa zbierame v daniach aj na túto službu štátu. Považujem to za nonsens spájať to, že tak už teraz títo nech sa nezbierajú svojimi daňami a nech sa zbierajú len tí, čo tu fyzicky študujú.

    Pán minister, len pred chvíľou ste spomenuli Ústav informácií a prognóz školstva, myslím si, že sa takto volá. Ja som mala šancu vidieť celú správu, celý ten prieskum, ktorý vykonal ústav. Videla som aj prieskum, ktorý vykonal rok dozadu. Tak by som chcela povedať, že podľa môjho názoru je dokonale, ale dokonale nereprezentatívny. A aby ste mi verili, tak tí, ktorí sa zaoberáte štatistikou, budete tomu veľmi dobre rozumieť, ale myslím si, že aj tí, ktorí nie.

    Po prvé. Prieskum bol robený prostredníctvom študentov zo Študentskej rady vysokých škôl. Dostali dotazníky a mali ich na jednotlivých fakultách rozdať. Rozdali ich tak, že z prvého ročníka tam boli 4 percentá ľudí a z piateho ročníka 1 percento. Čiže všetci študenti, ktorých chceli, boli skúmaní, boli z druhého, tretieho a štvrtého v zásade, teda väčšina.

    Keď sa pozriete na percento respondentov podľa mesta, kde študujú, 41 percent z Bratislavy. Keď sa pozriete na percento respondentov, ktorí bývajú v podnájme, v prenájme so spolužiakmi alebo inde ako na internáte a u rodičov, tak je to spolu len 9 percent. Keď sa pozriete na prieskum, ktorý sa zase týkal súboru respondentov zo stredných škôl, kde sa zisťovalo, akým spôsobom sa stavajú k budúcej reforme, tak by ste prišli na to, že študentov mužov bolo 30 percent, žien bolo 70. To som povedala len niektoré veci. Som o tom presvedčená...

  • Prepáčte, pani poslankyňa, pán štátny tajomník, naozaj neberte to v zlom, ale nemôžete byť v rokovacej sále prítomný. Nech sa páči, pani poslankyňa.

  • To som povedala len niektoré argumenty, niektoré ukazovatele. Všetci, ktorí sa zaoberáte štatistikou, musíte vedieť, že toto znamená, že prieskum bol robený nereprezentatívne. Ten predchádzajúci prieskum rok dozadu mal obdobné problémy. Vtedy jedným zo základných výsledkov, ktorý ten prieskum akoby sumarizoval, čo by bolo potrebné robiť, jeden z prvých bol, že treba urobiť väčší počet respondentov, pretože vtedy ich bolo 900. Tento prieskum mal zase 900 respondentov. Tak aby ste vedeli, akú má priekaznosť.

    Ale napriek tomu chcela by som vám prečítať nejaké citáty tých študentov, ktorí v tom prieskume písali svoje komentáre k tomu, aký majú postoj. Je tu asi štyridsať bodov, ktoré sú akože nesúhlasné stanoviská, potom je tu asi 25 takých, ktoré sú také neutrálne, a potom je tu 39, presne som ich spočítala, čo sú súhlasné. Takže medzi tými súhlasnými vám prečítam niektoré: „Nech zavedú spoplatňovanie, ale vtedy, keď na to rodiny budú pripravené. Ak bude fungovať hodnotenie kvality a rating vysokých škôl. Horná hranica je vysoká, stanovila by som maximálne 10-tisíc korún. Počkať rok, dva, platiť minimálnu sumu. Súhlasím, ale len ak bude možnosť získať dobre platenú prácu pri škole. Súhlasím, ale len v prípade istoty získania zamestnania po skončení školy. Spoplatnenie áno, ale až o pár rokov, keď sa zlepší finančná situácia. Súhlasím, ak to bude do 7-tisíc na jeden rok.“ Tak by som vám mohla čítať ďalej a ďalej. Z 39 takzvaných súhlasných stanovísk iba deväť bolo bez takejto podmienky. Ak pán minister po tomto stále tvrdí, že študenti podporujú spoplatnenie, tak ja som asi z inej planéty.

    Podľa môjho názoru, pán minister, pretože nechcem rečniť ďalej, veľa vecí tu bolo povedané, podľa môjho názoru nejde o nič iné iba o skryté zdanenie, skryté, veľmi presné zdanenie, ale bez jasnej výšky, pretože sa to môže kumulovať podľa toho, či ste schopný, alebo neschopný to splácať, čiže to zdanenie je v neurčitej výške v čase rastúce, ktoré nemá akúkoľvek pridanú hodnotu, nič extra za to nedostávam, že v tejto chvíli sa začne platiť. Navrhujete tu platby iba s vierou, že sa to snáď už nejako samo spraví. Podľa môjho názoru sa to nespraví.

    Chcem vám povedať, že iní ministri bez ohľadu na to, či sme súhlasili, alebo nesúhlasili, sem prišli aspoň s takými reformami, ktoré zavádzali nejaké reálne štrukturálne zmeny, zaviedli desať vecí alebo päť vecí, pomenili systémy, pomenili väzby, pomenili subjekty a potom prišli a povedali, že no tak, ale za toto alebo za hento si treba platiť. Vy ste prišli a povedali ste, že platiť a nič iné. S týmto sa skrátka nedá súhlasiť. A viete, niekedy sa zamýšľam, že za tých posledných sedem rokov, čo ste vlastne na ministerstve robili, keď ste nám doniesli iba toto. Ďakujem pekne.

  • Štyria páni poslanci s faktickými poznámkami na vystúpenie pani poslankyne Angyalovej. Končím možnosť ďalších prihlášok.

    Nech sa páči, pán poslanec Žiak.

  • Ďakujem, pán predseda. Chcem poďakovať pani poslankyni za jej vystúpenie, pretože bolo veľmi dobré, odznelo tam veľa dobrých návrhov, aj, samozrejme, kritika, ktorá odznela, je podľa mňa na mieste. Mňa mrzí jedna vec, i keď bolo povedané, že tá diskusia je možno neskoro, ale som rád, že diskusia tu je, pretože stav nášho vysokého školstva nie je taký, aby sme to prešli bez diskusie. Tento návrh, ktorý ja považujem za veľmi zlý, pretože nerieši stav, ktorý je v našom vysokom školstve, chcem ale povedať, že mňa veľmi osobne mrzí, že pri tejto diskusii sedíme v týchto laviciach iba niektorí, pretože to je otázka, ktorá zaujíma našich občanov a zvlášť rodičov a študentov. Toto ma veľmi mrzí. Ďakujem pekne.

  • Nech sa páči, pani poslankyňa Demeterová.

  • Pani poslankyňa, ja by som také tri krátke poznámky k vášmu vystúpeniu. Vôbec nie som o tom presvedčená a som veľmi skeptická, keby si pán minister aj bol zodral nohy po kolená a debatoval s vami, žeby ste niekedy to platenie školstva podporili, pretože mám svoje skúsenosti s dôchodkovou reformou, kde sa pán minister išiel celý rozdať a napriek určitým prísľubom z vašej strany, aj keď urobíte nejaké kompromisy, že podporíte, nestalo sa tak. A tak, ako ste dostali „befel“, tak ste sa zachovali.

    Druhá vec. Ja som v živote nepočula pána ministra to povedať, že vzdelanie je tovar. Ja si myslím, že minister školstva by nikdy takúto vetu zo svojich úst nevypustil, a preto sa mi to zdalo také samoúčelné, že ste sa potrebovali trošku predviesť, čo ten tovar je.

    A tretia vec, ktorú chcem povedať, či je za platenie školstva neskoro, či je to predčasné. Veď predsa tento návrh bol už podaný pred dvoma rokmi, aj vtedy to bolo ešte predčasné. A kedy bude potom ten správny čas?

  • Nech sa páči, pani poslankyňa Majdová.

  • Pani poslankyňa Angyalová, chcem zareagovať na niekoľko vecí. Povedali ste, že minister školstva prišiel a položil na stôl hotový návrh bez nejakej diskusie. Pani poslankyňa, verila by som vám, keby som ja sama osobne minulý rok neabsolvovala spolu s pánom ministrom niekoľko stretnutí so študentmi priamo na veľkých univerzitách, ale ja som s ním na tých stretnutiach bola a viem, že so študentmi diskutoval. Takže vaše tvrdenie, že len prišiel a niečo položil na stôl, dovoľte mi, ja ho teraz nazvem tak tvrdo, ako ste vy nazvali, nazvem ho lžou. Okrem toho pán minister už celé roky komunikuje so Slovenskou rektorskou konferenciou a s inými odbornými kruhmi, aj teda s poslancami, ktorí sa touto témou zaoberajú.

    Pokiaľ ide o to, či študenti sú, alebo nie sú za spoplatnenie, alebo sú proti spoplatneniu, ja som si pozerala ten istý prieskum, ktorým ste tu vy, pani poslankyňa, operovali. Minister školstva nikdy nepovedal, naposledy som ináč jeho vyjadrenia sledovala včera v slovenských televíziách, kde vystupoval, nikdy nepovedal, že Študentská rada vysokých škôl je za spoplatnenie, vždy hovoril, že Študentská rada nesúhlasí so spoplatnením, ale súhlasí so systémom pôžičiek a systémom sociálnych štipendií. A ten prieskum, ktorý ste spomínali, ja ho poznám a prepáčte mi, ale ja nie som odborníčka na štatistiku, ale viem, že pri štatistike sa berú do úvahy aj odpovede áno, som za niečo, ale za takýchto podmienok. A to, že sú nejaké rozporuplné názory v odborných alebo študentských kruhoch, pani poslankyňa, veď to sú všade. Vždy, keď sa o niečom rozprávame, a keď prípadne aj sme za, tak vždy hovoríme o tom, že áno, za takýchto podmienok by som si to...

  • Nech sa páči, pán poslanec Mikloško, nie. Pani poslankyňa Majdová, pardon Angyalová.

  • Ďakujem pekne. Naozaj ku kolegyni by som chcela reagovať, ak by sa dalo. S dôchodkovou reformou, to si myslím, si môžeme povedať aj osobne, to asi všetci vieme, ako prebiehalo. Chcem len uviesť na pravú mieru, ak mi nebolo porozumené. Ja som naozaj nehovorila, že pán minister nediskutoval, a to naozaj v žiadnom prípade nechcem tvrdiť. Ja som hovorila o návšteve v Smere. A chcela som to spomenúť najmä preto, lebo si myslím, že na to, aby reformy pretrvali, aby sme boli všetci presvedčení, že takto ich treba urobiť, aspoň v zásade takto, tak by bolo dobré, keby po celej politickej scéne prebehli diskusie. A naozaj nie pri treťom návrhu zákona, ale pri tom, keď sa spraví koncept.

    Čo sa týka toho slova tovar, tak je mi ľúto, ak to pre vás vyzeralo tak, že sa chcem predvádzať, ale aj som to niekoľkokrát počula, nevyhnutne to nemuselo byť z úst pána ministra, ale súčasne som počula pána ministra hovoriť, že je podstatné, aby prišiel trh. A za tým si stojím.

    Po tretie, a tom som sa odvolala opäť na diskusiu, na ktorej som bola osobne prítomná, takže pokojne, nech sa páči, pozrite si to na internete. Pán minister povedal v našej spoločnej diskusii, že väčšina akademickej obce je v zásade za. A ja som chcela preto povedať všetky stanoviská, ktoré uviedla tak Študentská rada vysokých škôl, ako aj Rektorská konferencia, aby to bolo úplne uvedené na mieru. Myslím si, že si každý vieme spočítať, keď sú dvaja proti a jeden za s výhradami, či to znamená, že väčšina je za, alebo nie. Ďakujem.

  • Pán poslanec Kondrót ako ďalší prihlásený do rozpravy. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, školné na vysokých školách áno, či nie a koľko. Táto téma už rezonuje dlhšie nielen na chodbách parlamentu, i keď motívom predloženia tohto zákona je spoplatnenie vysokého školstva, predložený zákon sa tak nenazýva. Prečo sa tvári predkladateľ, že rieši v prvom rade problematiku pôžičiek? Ide o snahu presvedčiť verejnosť už v názve, že v podstate o nič nejde? Zavádzať sa nepatrí. Drvivá väčšina z nás, čo tu dnes sedíme, študovala v príkazovej ekonomike za socializmu, keď školstvo bolo financované zo štátneho rozpočtu.

    Kladiem si otázku. Bolo naše školstvo saturované lepšie vtedy alebo dnes? Aká bola jeho kvalita v porovnaní s dnešnou, aká bola v porovnaní so svetom vtedy a aká je dnes? Možno niekto bude tvrdiť, že kvalita bola zlá, respektíve nízka, ale dnes je určite nižšia. A nižšia je už od stredných a základných škôl. Toto netvrdím len na základe svojej skúsenosti, ale aj po konzultáciách s učiteľmi všetkých typov škôl.

    Poviem príklad. Vysokoškolskí učitelia na technike konštatujú, že študenti vzhľadom na slabé základy z matematiky zo strednej školy ani vo štvrtom ročníku nezvládajú tie partie z matematiky, ktoré sa bežne za socializmu učili už v druhom ročníku, konkrétne napríklad parciálne diferenciálne rovnice. Tento fakt potom determinuje, respektíve vylučuje možnosť poskytnúť kvalitné vzdelávanie tak na technike, ako i v prírodných a ekonomických vedách, a to som vypichol len úzky problém, ale s mimoriadne vážnym dopadom.

    Určite nie je naše školstvo v poriadku, ak študenti matematicko-fyzikálnej fakulty majú problémy riešiť kvadratické nerovnice, čo je učivo stredných škôl. Čo tým chcem povedať. Nuž to, že naše školstvo je v hlbokej kríze. V prvom rade je to kríza personálna. Socialistická generácia učiteľov dožíva a nových a kvalitných niet a dlho ani nebude. Nový ambiciózny režim po novembri 1989 dokázal ako-tak žiť z bývalého školského systému cirka desať rokov.

    Ministri sa striedali a systém sa „drolil“. A dnes je na lopatkách. O bytí a nebytí škôl rozhoduje samospráva. Pýtam sa: kompetentne? Ak niečo v bývalom režime fungovalo, tak podľa mňa to bolo školstvo a určite fungovalo lepšie ako dnes.

    Hlavný dôvod vidím v tom, že bolo riadené kompetentnejšie a napríklad na vysokých školách bola lepšia cirkulácia kádrov. Ďalším dôvodom bol podstatne vyšší spoločenský status učiteľského stavu. Dnes sú učitelia ponižovaní priamo z centra moci, keď musia pracovať za almužnu. Potom niet divu, že kvalita chýba.

    Pán minister, myslíte si, že naše súčasné upadajúce základné a stredné školstvo dokáže produkovať dostatočný počet študentov zvládajúcich vysokoškolské učivo na úrovni doby? Netreba zamerať pozornosť v prvom rade na túto oblasť?

    Na Slovensku je disproporcia v príjmoch a v životnej úrovni. V kvalite nižších stupňov vzdelávania nie je? Zaoberáte si tým vôbec, pán minister? Je mi jasné, že žiaden minister nedokáže zvrátiť klesajúci trend za dva roky, ale mal by mať aspoň presne stanovenú diagnózu školského systému ako celku a stanovený cieľ, kam sa chce dostať. Cestu sme mali hľadať spolu a na cieli sme sa mali tiež dohodnúť.

    Pán minister, prebiehajúcu degradáciu školského systému ako celku nemožno zastaviť spoplatnením vysokého školstva. Kvalitné vysoké školstvo má dve nutné podmienky: vzdelaných stredoškolákov a kvalitných vysokoškolských pedagógov. Obidvoje nám chýba. Vzdelaných stredoškolákov niet preto, že sú slabo vybavené prvé dva stupne škôl, a to tak personálne, ako i materiálne, a na vysokých školách chýba premyslená rotácia kádrov a štátne preferencie závislé od hospodárskej politiky, ale ani tej niet.

    Vážený pán minister, vaša dôvodová správa je plná rozporov. Spomeniem hlavný, citujem. „Súčasná dotácia na vysokoškolské vzdelávanie na jedného študenta nepostačuje na poskytovanie kvalitného vzdelávania.“ Teda priznávate, že vzdelávanie je nekvalitné. Na jednej strane je vaším cieľom zabezpečiť, čo je sám osebe správny cieľ, prístup ku kvalitnému vzdelávaniu každému schopnému. Ak sa podarí skvalitniť zásadne naše školstvo za desať rokov, bude to skvelé, ale na druhej strane približne 150-tisíc študentov bude rok čo rok platiť za nekvalitu, a to najmenej päť rokov. Toto je vaša štátna doktrína v takej citlivej a strategicky významnej oblasti, akou nepochybne školstvo je?

    Ak zákon prejde do druhého čítania, ďalšie dôvody, prečo tento prístup považujem za nesprávny, uvediem v nasledujúcej rozprave, hoci nepochybujem, že v tej, či onej podobe už boli, respektívne budú spomenuté i dnes. Ďakujem.

  • Pán poslanec Mikloško s faktickou poznámkou, nech sa páči.

  • Pán kolega, vy ste tu citovali neznámych profesorov alebo učiteľov na vysokých školách, ak hovoria, že úroveň z matematiky je nízka, že v štvrtom ročníku na technike nevedia riešiť diferenciálne rovnice. Prepáčte, ale koho je to chyba? Ja som s pánom ministrom Froncom spolužiak, v odbore matematike a fyzike sme študovali spolu päť rokov. Začínali sme na v odbore matematika-fyzika a začínalo nás 260. Do tretieho ročníka postúpilo 60, z toho všetci už aj potom skončili, väčšinou z tých 60. 200 ľudí vypadlo z prvých dvoch ročníkoch. Koho je to chyba, že dnes púšťajú do 4. ročníka človeka, ktorý nevie diferenciálne rovnice rátať? To je chyba ministra školstva alebo systému? A v čom sú tí naši študenti omnoho hlúpejší? Dnes bežný stredoškolák vie dva, tri cudzie jazyky, takže chodí po svete ako nič. Čo sme vedeli my? Ani po rusky sme nevedeli, nič iné.

    A potom základný problém je v tom, že vysoké školy, a to je problém tohto zákona, že z vysokých škôl odchádzajú pedagógovia, pretože majú nízke platy, čo sa síce už zlepšuje, že tam nie je žiadne technologické a technické vybavenie, to je problém a to je snaha nejakým spôsobom s touto vecou sa popasovať a táto diskusia aj tento zákon je úplne legitímny. Ak má Smer nejaký lepší návrh, nech sa páči, urobte poslanecký návrh zákona, veľmi radi ho prijmeme. Len rád by som vedel, ako by ste vy riešili tento komplikovaný problém, ktorý tu trvá už 15 rokov.

  • Nech sa páči, pán poslanec Kondrót.

  • Ďakujem pekne, ďakujem pán predseda, ďakujem pán kolega Mikloško za váš príspevok, ja nedávam za vinu ministrovi školstva, samozrejme, že vysokoškoláci majú nízku úroveň. V podstate v tom duchu sa niesol aj celý môj príspevok. Podstatná vec, ktorá bola povedaná, bola, že degradáciu školského systému ako celku nie je možno zastaviť spoplatnením vysokého školstva, a o tom sa bavíme. Takisto mám matematické gymnázium a veci, ktoré som spomínal, som vedel riešiť na strednej škole a takisto nesúhlasím s vami, že sme nevedeli jeden jazyk. Možno som mal šťastie na školy, ale študoval som tri jazyky, vedel som ich a viem ich doteraz. Ďakujem.

  • Nech sa páči, pán poslanec Madej, ďalší prihlásený do rozpravy.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán minister, vážený pán predseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, dovoľte mi, aby som aj ja povedal svoje stanovisko k vládnemu návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

    Vážený pán minister, v prvom rade, keď predkladateľ podáva návrh zákona, predpokladá sa, že je s ním absolútne na sto percent stotožnený. Ja sa obávam a mrzí ma jedno, že diskusia o zákone o študentských pôžičkách, hlavne reakcie zo strany navrhovateľa zákona, teda vaše nemôžu byť absolútne presvedčivé najmä z toho dôvodu, že sám s niektorými ustanoveniami tohto zákona nesúhlasíte. Dohody akékoľvek, ktoré sa dejú pri legislatívnom procese, niekedy môžu byť naozaj aj na škodu, pretože môžu zabrániť racionálnej a vecnej diskusii a vytvárajú také štrbiny v zákone, ktoré sú absolútne neopraviteľné a z hľadiska financovania súkromných vysokých škôl sa budem dotýkať aj toho problému.

    Už po štvrtýkrát je naša spoločnosť traumatizovaná spoplatnením školstva. Dva a pol roka sa v tomto parlamente diskutuje o tom, či sa zavedú poplatky na vysokých školách, alebo nie. Kedysi som mal aj vystúpenie, že ak by platila zásada trikrát a dosť, už by ste nemohli predkladať návrh na spoplatnenie vysokoškolského štúdia, pretože toto je štvrtý návrh. Dvakrát návrh na spoplatnenie zastavila vláda, raz ho už zastavil parlament.

    V stredu minulý týždeň okolo 300 až 400 študentov demonštrovalo pred parlamentom a, žiaľ, ani jeden z koaličných poslancov a predstaviteľov zástancov tohto návrhu zákona s nimi nešiel diskutovať. Aj to je možno jedna zo stránok, ktoré na jednej strane hovoria o tom, že istá skupina študentov, a vieme presne, o akú univerzitu ide, možno chvália systém sociálnych štipendií, ale na druhej strane si predsa môžeme povedať, že tak, ako sú navrhnuté tie sociálne štipendiá, nie je možné zaviesť bez spoplatnenia. A ak niekto odmieta spoplatnenie ako také, musí prejaviť nesúhlas voči zákonu ako celku.

    Čo sa týka vecnej stránky, zákon o študentských pôžičkách je sám osebe aj z formálnoprávneho hľadiska zlý, pretože zavádza nový študentský, respektívne pôžičkový fond pre študentov. To je vlastná náplň prvého článku návrhu tohto zákona a pričom podľa legislatívnych pravidiel návrh zákona, nový návrh zákona má pokrývať všetky právne a spoločenské vzťahy v danej oblasti. Vy tu ale vytvárate istý dualizmus, a tak ako sme vtedy bojovali za zachovanie Študentského pôžičkového fondu, teraz vytvárate dva a zákon vytvára istú duplicitu, dualizmus aj v právnom systéme, pretože nie je vôbec dôvod na to, aby sme vytvárali nové a nové inštitúcie.

    Zo skutočnosti však zákon v ďalších článkoch zavádza školné a vecne je to asi tá najdôležitejšia časť zákona, zavádza školné do istej miery skrytým spôsobom. Školné by malo byť do výšky 26-tisíc korún ročne, ale v danom školskom roku. Budúci školský rok už môže školné pre budúcich prvákov predstavovať 30- až 31-tisíc korún a školné môže v budúcnosti, bohužiaľ, rásť.

    Veľký omyl je, že študent bude vytvárať tlak na kvalitu. Pán minister, vy ako vysokoškolský pedagóg, viem si vás ťažko predstaviť, ako by ste znášali slová študenta, vážený pán docent, nesúhlasím s tým, ako prednášate, vaša kvalita prednášok, seminárov, cvičení je zlá. Viem si veľmi ťažko predstaviť, ako po prvé, študent z hľadiska jeho vzdelania je oprávnený použiť takéto slová, a na druhej strane viem si ťažko predstaviť študenta, ktorý sa to vôbec odváži urobiť. Z toho dôvodu si myslím, že čakať rast kvality zvyšovaním tlaku zo strany študentov je nerealistické skôr v prípade, ak študenti budú platiť, bude rásť ich frustrácia za to, že platia za nekvalitné školstvo. Totižto tento zákon nehovorí nič o kvalite vysokoškolského štúdia, zavádza iba poplatky.

    Veľké administratívne náklady, ktoré s tým súvisia, budú znamenať zaťaženie najmä tých vysokých škôl, ktoré budú vyžadovať nižšie poplatky a reálne k ich celkovému rozpočtu tieto finančné zdroje pre nich nebudú nič znamenať iba ťarchu. Ťarchu tak pre školy, ako aj pre samotných študentov.

    Ja si myslím, že jednu miliardu korún, ktorú plánuje ministerstvo školstva a ministerstvo financií podotýkam, týmto zákonom mohol tento parlament ušetriť už minulý týždeň vo štvrtok, keď sa hlasovalo o novele zákona o verejnom obstarávaní. Možno to nesúvisí, ale ten zákon podľa odborníkov mal ušetriť v štátnom rozpočte a verejných financiách okolo jednej miliardy korún a zrazu, keď toto parlament neschváli, zaťažíme ľudí, aby jednu miliardu korún dali z vlastného vrecka. Nemali by sme skôr hľadať zdroje na strane výdavkov štátu, kde veľmi dobre vieme, že sa peniaze míňajú netransparentne, klientelisticky a s veľkými podozreniami z korupcie. Urobme si najprv poriadok vo vlastnej kuchyni, vo vláde Slovenskej republiky a v jednotlivých ministerstvách a potom chcime od ľudí niečo, s čím ale tak či tak celkovo nie je možné súhlasiť.

    Reálne dôsledky spoplatnenia vysokoškolského štúdia budú znamenať, že sa obmedzí prístup ku vzdelaniu aj z nízkych príjmových skupín, ale aj zo strednej vrstvy. Podľa môjho názoru je hrubá pravicová demagógia to, že po prvé sociálne štipendiá, po druhé pôžičky zmiernia dopady spoplatnenia. Nie je to pravda a naozaj je to podľa mňa hrubá nepravda, nechcem používať silnejšie slová.

    Čo sa týka sociálnych štipendií, pán minister, vy ste sám osobne tvrdili, že spoplatnenie vysokoškolského štúdia sa nedotkne nízkych príjmových vrstiev, chudobných ľudí. Pozrime sa ale na konkrétny príklad, ktorý majú páni poslanci a panie poslankyne rozdaný, predložený v materiáloch v laviciach, a to dvoch rodičov a jedno dieťa, teda trojčlennú rodinu, ktorí majú toto jedno dieťa ako študenta na vysokej škole. Tento študent v tomto konkrétnom príklade študuje v mieste bydliska, to znamená do 30 kilometrov, tak ako to predpokladá návrh zákona. Ak táto trojčlenná rodina s jedným študentom má spoločný príjem oboch rodičov 16-tisíc korún, keď odpočítame prídavok na dieťa, je to príjem jedného rodiča čistých 8-tisíc korún, druhého rodiča 7,5-tisíca korún, čo je to iné, podotýkam, ako nízka príjmová skupina obyvateľstva, čo je to iné. Je to príjem, ktorý sa naozaj blíži minimálnej mzde 8-tisíc plus 7,5, tak študent z takejto nízko príjmovej rodiny dostane sociálne štipendium podľa návrhu zákona a podotýkam vyhlásení pána ministra 500 Sk mesačne. To znamená, ak počítame poplatky až do výšky 26-tisíc korún, takýto konkrétny príklad neverím, že sociálne štipendium vo výške 5-tisíc korún za rok počas desiatich mesiacov vie vykompenzovať negatívne dopady spoplatnenia školstva.

    Pán minister, vy poviete, že nie všetky rodiny na Slovensku majú len jedno dieťa. Tu si vás dovoľujem upozorniť na jeden fakt, že podľa novodobej pôrodnosti a demografického vývoja sa v rodinách rodí 1,2, priemerne 1,2 dieťaťa. To znamená, ja hovorím o majoritnej skupine mladých rodín, ktorých sa takýto návrh zákona veľmi negatívne, až likvidujúco dotkne.

    Ak si zoberieme štipendium pre takéhoto študenta z trojčlennej rodiny, teda dvaja rodičia a jedno dieťa, v prípade, ak dieťa študuje na vysokej škole mimo miesta trvalého bydliska, v tomto prípade je vami ohlasované štipendium 1 260 korún, ale nepovedali ste jedno, pán minister, že ceny internátov pôjdu o tisíc korún hore a druhý fakt je, že len spoplatnenie školstva tisíc korún mesačne a spoplatnenie školstva bude znamenať až do výšky 26-tisíc korún ročné náklady pre študenta v budúcom školskom roku. Čo je ale na tomto najviac zdrvujúce, že výška štipendií bude určovaná podľa vášho rozhodnutia. Návrh zákona totiž počíta s akýmsi koeficientom a ja som sa pri výpočtoch mohol riadiť len vašimi tvrdeniami, že koeficient bude 0,5. Ale zákon predpokladá určenie koeficientu opatrením ministerstva, to znamená minister sám podľa toho, koľko dostane prostriedkov zo štátneho rozpočtu, rozhodne, v akých výškach a koľkým percentám bude dávať štipendiá. Ak by totižto bol koeficient 0,6 alebo 0,7 podľa vášho rozhodnutia, tak v tej prvej skupine by ten študent, ak študuje doma, v mieste bydliska nedostal štipendium pri príjme oboch rodičov dokopy 16-tisíc korún, nedostal by ani korunu sociálne štipendium.

    Veľmi negatívna je tá svojvôľa zo strany ministerstva, lebo nedáva reálny právny nárok študentom na sociálne štipendium. Ten právny nárok sa bude určovať podľa podmienok, ktoré pre daný školský rok určí ministerstvo a, samozrejme, školné bude rásť, ale so sociálnymi štipendiami si ktokoľvek bude na ministerstva školstva a podotýkam aj na ministerstve financií robiť, čo chce.

  • Prepáčte, pán poslanec, nerád to robím, ale predsa len v Národnej rade na balkóne sú významní hostia. Dovoľte mi, aby som privítal pána Petra Strauba, predsedu Krajinského parlamentu Spolkovej krajiny Bádensko-Württembersko a predsedu Výboru regiónov Európskej únie.

  • Ďakujem pekne. Reálne to teda môže znamenať, že v prípade napriek týmto sladkým sľubom, ktoré sú naozaj veľmi horké, že v prípade koeficientu 0,7 a príjme rodičov 14-tisíc korún, teda 7-tisíc korún na každého, bude sociálne štipendium v mieste bydliska, ak študent študuje, 226 korún. Takto pohodlne opatrením ministerstva sa obíde parlament a ministerstvo školstva si bude robiť so štipendiami naozaj, čo chce. To nedáva ani Národnej rade Slovenskej republiky istotu, že v prípade, ak schváli takýto zákon, že to nebude mať negatívne dopady. Pri vašich ohlasovaných koeficientoch, pán minister, sú to sumy na štipendiá v takej výške, že to naozaj likviduje nízku príjmovú skupinu a stredná vrstva, ktorá podľa nášho názoru sú napríklad učitelia na strednej škole, tak učiteľská rodina so spoločným príjmom napríklad 24-tisíc korún, čo je stredná vrstva, ich študent, ich syn, ich dcéra nebude mať nárok na žiadne sociálne štipendium. Takýto je reálny dosah zákona o študentských pôžičkách a navrhovaného spoplatnenia školstva.

    Vážený pán minister, aj vzhľadom na to som mimoriadne sklamaný z toho, že Národná rada Slovenskej republiky opakovane odmietala procedurálne návrhy, ktorými sme žiadali vládu alebo navrhovali, aby parlament požiadal vládu o poskytnutie správy, o konkrétnu správu o dopadoch na jednotlivé sociálne skupiny obyvateľstva, o dopadoch spoplatnenia školstva, kde by ste mali zohľadniť aj predpokladané sociálne štipendiá.

    Aj vzhľadom na to si dovolím predniesť návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky predložiť podľa § 128 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku správu o dopadoch vládneho návrhu zákona o študentských pôžičkách (tlač 1065) na študentov vysokých škôl a ich rodiny podľa jednotlivých príjmových skupín obyvateľstva a ich percentuálneho zastúpenia spoločnosti.

    Vážený pán minister, konkrétny príklad jednodetnej rodiny som používal najmä preto, lebo to bude v blízkej budúcnosti jeden z najvýraznejších článkov spoločnosti a skupina, respektíve takáto rodina bude vaším spoplatnením najviac dotknutá. Z tých čísiel sa nedá uhnúť a naozaj je tomu určite tak. Samotné prepočty potvrdilo aj ministerstvo, a pokiaľ si pamätám aj vy vaším vyhlásením.

    Čo sa týka druhého faktického, respektíve fiktívneho zmiernenia dopadov vášho návrhu zákona, ide o návrh zavedenia pôžičiek. Tak ako som predtým spomínal, je to nesystémový návrh najmä z toho dôvodu, že dávate možnosť, aby vznikla nová inštitúcia, nové výdavky na štátny rozpočet, pritom už máme existujúci Študentský pôžičkový fond. Ja sa pýtam, prečo zase bojujeme proti inštitúcii, ktorá je vytvorená zákonom? Aj v zmysle legislatívnych pravidiel tvorby zákonov by sme mali v návrhu zákonov definovať všetky spoločenské vzťahy. A ja sa pýtam, aký je rozdiel medzi Pôžičkovým fondom pre študentov a Študentských pôžičkovým fondom? Teraz budú existovať dve inštitúcie, jednoducho, jednotný systém aj z hľadiska tvorby práva.

    Fond vytvorený zákonom dokonca podľa dôvodovej správy počíta s mimoriadne zaujímavými úrokmi. Zákon predpokladá, že úroky pre študentov sa budú určovať na základe úrokov, za ktoré si požičiava, nákladov, za ktoré si požičiava peniaze štát, na základe nákladov štátu, ale nie je to presne vo výške. To znamená, že my sa len môžeme domnievať, v akej výške budú úroky zo strany štátu, respektíve toho kvázifondu, vysvetlím neskôr, prečo bude požičiavať študentom peniaze.

    A podľa dôvodovej správy vypočítate v návrhu zákona, že úročenie môže byť až 5 percent. Podľa znenia zákona úrok sa zvyšuje o 1,5 percenta v prípade, ak si študent požičia peniaze a nemá ručiteľa. Hovoríme zase o najslabšej príjmovej skupine obyvateľstva, kde tie úroky môžu vyjsť nepomerne vysoko. Vy počítate teda minimálne s 5 plus 1,5-percentnými úrokmi. A ja tak sem-tam si veľmi so záujmom pozriem reklamu v rôznych slovenských televíziách, kde súkromné banky, samozrejme, ponúkajú iné druhy úverov, ale vidím, že hypotekárne úvery sa poskytujú za 3,89 percenta. Súkromná banka, ktorá naozaj človeka oberie o to posledné možné podľa našich osobných skúseností, dokáže poskytnúť a garantovať ľuďom nižšie úroky ako štát, ako štát v dôvodovej správe k zákonu. Toto považujem za maximálne obludné.

    Istota, že zo zákona niekto cudzí, tretia osoba môže prevziať dlh študenta a robiť si s ním, čo chce bez jeho súhlasu, je obrovským rizikom a rizikom do budúcnosti tak právnej istoty tých, ktorí si peniaze požičali a istoty aj študenta, ktorý bude de facto finančne vydierateľný. Neviem, prečo sa takáto úprava v návrhu zákona nachádza.

    A ešte k samotnému pôžičkovému fondu pre študentov. Návrh zákona, ktorý sa volá o študentských pôžičkách, neuvádza, akú bude mať subjektivitu, akú bude mať právnu formu tento pôžičkový fond pre študentov. Bude to akási fiktívna inštitúcia, ktorú bude spravovať organizácia poverená ministerstvom školstva. Fiktívna inštitúcia, fiktívny fond bez právnej subjektivity, ktorú by zavádzal zákon.

    Zoberme si druhý príklad, Študentský pôžičkový fond, právnická osoba zriadená štátom. Aj v tomto zmysle je z legislatívneho hľadiska tento zákon veľmi, veľmi zlý. Je potrebné povedať, že namiesto zabezpečenia tých finančných prostriedkov, ktoré prišli vysokým školám a je možné aj oceniť to, že sa postupne v absolútnych číslach zvyšuje rozpočet pre verejné vysoké školy, na druhej strane sa týmto návrhom zákona zavádza, že o to málo peňazí, ktoré verejné vysoké školy majú, sa v prípade schválenia tohto zákona budú musieť deliť so súkromnými vysokými školami. Aj tu je na jednej strane možné oceniť, že doteraz ministerstvo školstva nedávalo, aj keď malo možnosť, nedávalo súkromným vysokým školám finančné prostriedky, týmto zákonom sa zavádza právny nárok na peniaze pre súkromné vysoké školy z toho balíka, z ktorého doteraz mali problém vyžiť verejné vysoké školy a zabezpečiť vami požadovanú a nami všetkými požadovanú kvalitu vysokoškolského štúdia.

    A tu prichádzame na ten ďalší kameň úrazu, ktorým je subjektivita samotného ministerstva školstva v tom zmysle, že vieme všetci veľmi dobre, že ide o návrh, s ktorým sa sám vy, pán minister, neviete stotožniť. Ide o návrh, v ktorom ste ustúpili, ale ustúpili ste veľmi zle, lebo v prípade, ak zákon prejde, okrem toho, že bude likvidovať študentov, bude likvidovať aj verejné vysoké školy, lebo oberie ich aj o to málo, čo im zo štátneho rozpočtu tento parlament každý rok pri schvaľovaní zákona o štátnom rozpočte dáva. Ak to teda nie je vaše rozhodnutie, je to o to horšie, lebo v takejto veci nie je kompromis absolútne možný.

    Je veľmi ťažké akceptovať v tomto zákone, že pochybné transakcie, ktoré sa budú diať s pôžičkovým fondom pre študentov a s ich financiami, budú posvätené zákonom a iba rozhodnutiami ministerstva školstva, že sa zavádza inštitúcia, ktorá nemá jasno ani z právneho hľadiska, čím naozaj je.

    Ale čo je na záver najdôležitejšie povedať, tak ako to odznelo pred pár minútami, tento návrh zákona v prípade, ak bude schválený v takomto znení, bude znamenať, že štipendiá zďaleka nepokryjú negatívne dopady ani najnižších vrstiev. Nízke a stredné príjmové skupiny obyvateľstva budú veľmi negatívne dotknuté. Študenti vysokých škôl, ktorí pochádzajú z nízkych a stredných príjmových vrstiev, nenaberú odvahu zobrať si pôžičku za trhovú cenu, za cenu, ktorá bude vyššia ako v súkromnej banke, a za pôžičku, ktorá sa bude úročiť už počas štúdia. Ak si študent zoberie v prvom ročníku pôžičku, počas piatich rokov sa bude úročiť.

    Všetky tieto opatrenia, ktorými by mala byť zastretá pozornosť parlamentu na základný princíp, a to, že sa obmedzí prístup mladých ľudí ku vzdelaniu a že, naopak, mnohí mladí študenti nebudú mať možnosť študovať na vysokých školách, dúfam a pevne verím, že Národná rada si tento základný princíp, ktorý tento zákon zavádza - obmedzenie prístupu ku vzdelaniu, všimne a že parlament s takýmto vládnym návrhom zákona naloží, tak ako sa tomu stalo pred pol rokom. Preto pevne verím, že prejdú a budú schválené procedurálne návrhy také, že Národná rada nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona a že návrh zákona z dielne ministerstva školstva, ktorý predkladá vláda, odmietne.

    Ďakujem veľmi pekne za pozornosť a pevne verím, že návrh zákona, keďže nie je opraviteľný, nebude postúpený ani do druhého čítania.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, chcem vás informovať, že by som rád vyhlásil polhodinovú hygienickú prestávku, aj pán minister, aj pán predseda výboru požiadali, po faktických poznámkach. Pani poslankyňa Mušková.

  • Pán poslanec upozornil na ďalšiu nezrovnalosť v zákone, o ktorej hovorili už predrečníci, ktorí upozorňovali jednak na nadpis zákona, ktorý hovorí o študentských pôžičkách a v podstate sa tam skrýva spoplatnenie a pán rektor Murgaš hovoril o tom, že sa tu viac novelizuje vysokoškolský zákon. Pán minister hovoril, že tu predovšetkým ide o sociálne dávky pre študentov, sociálne štipendiá, ale pán poslanec tiež upozornil na to, že (hlasy v sále) sa v zákone nachádzajú dva rôzne študentské pôžičkové fondy. Študentský pôžičkový fond pôvodný, ktorý doteraz existuje, ktorý funguje na základe obrátok, štátny Študentský pôžičkový fond, ktorý pomáha študentom práve slabších sociálnych vrstiev a celá pôžička slúži na ich náklady, na ich potrebu a vieme, že v minulom zákone, ktorý bol predložený, pán minister chcel tento fond zlikvidovať. Tento nový pôžičkový fond, ktorý sa volá presne tak ako ten starý, odrazu má ten istý názov, samozrejme, bude zmätočný, bude mýliť študentov, ktorí nebudú vedieť, o čom sú dva rovnaké fondy alebo s rovnakým názvom. Ja si myslím, že tento názov a toto zmätočné pomenovanie slúži len na to, aby tento pôvodný fond bol nakoniec zrušený.

    Takže ja si myslím, že mal byť osobitný zákon, ktorý by novelizoval vysokoškolský zákon, osobitný zákon o sociálnych štipendiách a osobitný zákon o spoplatnení. Toto je podľa mňa zámer pomýliť aj študentov, aj verejnosť. Ide tu o nepravdy, ktoré sa v tomto zákone nachádzajú.

  • Pán poslanec Škoda, nech sa páči.

  • Vážený pán predseda, vážený pán predrečník, chcel by som uviesť trošku iný pohľad na vysokoškolákov. Vy tu bojujete za vysokoškolákov, teda aby mali štúdium čo najlacnejšie, aby vyštudovali.

    Ale zoberme si druhý pohľad stredoškoláka, ktorý sa má na to dívať. Asi 30 percent našich žiakov prechádza cez vysoké školy a na to sa má skladať 70 percent tých, ktorí sa na tie školy nedostanú, alebo teda nemajú či už vedomostné znalosti, alebo zručnosti, ktoré nemôžu skrátka preukázať na vysokej škole. Oni vo svojich 18 rokoch idú do práce a majú sa skladať na to, že vysokoškolák, ktorý doštuduje, potom naraz má trojnásobný plat ako on, ktorý sa mu na to štúdium skladal. Preto si myslím, že čiastočné spoplatnenie školstva musí prísť a budem hlasovať za takýto zákon. Ďakujem.

  • Nech sa páči, pani poslankyňa Majdová.

  • Ďakujem za slovo. Pán poslanec Madej, ja som veľmi prekvapená, ako tu operujete rodinami s jedným dieťaťom, ale nielen vy. Zachytila som aj v piatok tieto argumenty, že sú tu rodiny s jedným dieťaťom a že ich je pomerne veľa a že teda ten index pôrodnosti je 1,2.

    Pán poslanec, ale ten index pôrodnosti 1,2 je tu posledných desať rokov. Ale tí, ktorí sú dnes na vysokých školách, alebo ktorí pôjdu na vysokú školu o rok, o dva ešte spadajú do obdobia, keď tu bol index pôrodnosti 1,8. A musím povedať, že najmä pre týchto ľudí prijímame tento zákon. O desať rokov, keď nastúpia na vysoké školy študenti z tej generácie, kde bol index alebo kde je index pôrodnosti 1,2, už bude trošku iná situácia. Ak bude zákon prijatý, tak sa táto skutočnosť určite zohľadní.

    Ďalšia vec, na ktorú chcem zareagovať. Hovorili ste o nejakých výpočtoch, že teda v tejto chvíli trojčlenná rodina nemá nárok na sociálne štipendium, keď je sociálne slabá. Ešte som si veľmi rýchlo urobila výpočet.

    Pán poslanec, ak za sociálne slabú rodinu s jedným dieťaťom berieme rodinu, kde príjem obidvoch rodičov je 12-tisíc korún, povedzme, že teda každý z nich má 6-tisíc korún, no, tak naozaj ten študent, či sa vám to páči, alebo nie bez ohľadu na to, či študuje v mieste bydliska, alebo 30 kilometrov od neho nárok na štipendium má, a to od 2 000 korún až do 4 700. Čiže naozaj zavádzate, ak tvrdíte, že sociálne slabé rodiny na tento zákon doplatia.

  • Ďakujem pekne. Krátko zareagujem na pána kolegu. Áno, súhlasím s vami, že zákon nehovorí nič o kvalite. Čiže zopakujem to, čo som povedal, zavádza iba poplatky, čiže študent si bude platiť za nekvalitu. Ten postup mal byť opačný.

    A na rozdiel od teba, Róbert, si viem predstaviť mechanizmus, kde sa študenti budú zapisovať na prednášky a budú si vyberať docenta alebo profesora, ku ktorému chcú, alebo musia chodiť. A takého docenta alebo profesora, ktorý má plnú prednáškovú sieň, toho si škola drží, oceňuje, má honor a funguje. Ten, ktorý to má prázdne, s tým sa treba rozlúčiť. Ale opäť to je vec, o ktorej sa nehovorí ani verejne, ani v rámci zákona, ani mimo zákona. Takže nemusí ten študent do očí tomu docentovi povedať, že s ním nie je spokojný. To narážame ale na iný problém, ktorý sa takisto nerieši. Je to dostatok kvalitných vyučujúcich na vysokých školách, a, žiaľ, teda aj na stredných školách a s tým súvisí úroveň prípravy stredoškolákov. Ďakujem.

  • Pán poslanec Madej chce reagovať.

  • Ďakujem pekne. Zareagujem najprv na pána poslanca Kondróta. Áno, je to presne tak. Ten zákon nerieši žiadnu kvalitu najmä z týchto hľadísk.

    Ďakujem aj pani poslankyni Muškovej za jej príspevok, s tým sa len dá súhlasiť.

    Čo sa týka príspevku pána poslanca Škodu. Tak, pán poslanec, ak hovoríte, čo na to povedia stredoškoláci, keď sa skladajú na to, že vysokoškolák študuje, tak povedzme si ďalší príklad. Povedzme si človeka, mladého človeka, ktorý do 9. ročníka päťkrát prepadne v základnej škole. Ukončí v základnej škole povinnú školskú dochádzku, nedostane sa na strednú školu. Tak povedzte mi, prečo by sa on mal skladať ostatným, ktorí študujú už na stredných školách? Viete, to je o istej solidarite spoločnosti a o tom, že ak spoločnosť chce vzdelaných ľudí, tak by mala podporovať vzdelávanie. Lebo príklady sa dajú nájsť naozaj aj takéto.

    Čo sa týka pani poslankyni Majdovej, tak je to o tom, pani poslankyňa, pôrodnosť klesá už od deväťdesiatych rokov. Vôbec teda nie je pravda, že to je posledných desať rokov. A ja som si myslel, pani poslankyňa, že reformy robíte na dlhšie obdobie ako na jeden rok. To znamená, že ak robíte na dlhšie obdobie, musíte počítať s takýmito vecami, že v blízkej budúcnosti sa to dotkne. A keď sa to negatívne dotkne, a keď to zničí čo len jeden život mladého človeka, ktorý sa nedostane z dôvodu tohto zákona na vysokú školu, už vtedy je to zlé. Nebavme sa o percentách. Ale tu som popísal príklad rodiny, ktorú tento návrh zákona naozaj zlikviduje.

  • Páni poslanci, poslankyne, vyhlasujem tridsaťminútovú prestávku.

  • Prerušenie rokovania o 13.07 hodine.

  • Pokračovanie rokovania o 13.47 hodine.

  • Páni poslanci, poslankyne, budeme pokračovať v prerušenom rokovaní rozpravou o návrhu vlády na prijatie zákona o študentských pôžičkách.

    Nech sa páči, pán poslanec Krajči je prihlásený ďalší do rozpravy.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Vážený pán predseda, pán minister, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte aj mne, aby som v rámci všeobecnej rozpravy k predkladanému návrhu zákona povedal niekoľko pripomienok.

    Po prvé chcem povedať, že sa už dlhý čas zaoberáme týmto zákonom, a tak sa v rozprave opakujú niektoré veci a pravdepodobne aj v mojom vystúpení sa niektoré veci budú opakovať, pretože sú naozaj všeobecné, s ktorými by sme sa mali vyrovnať.

    Na úvod chcem len povedať, že Slovensko nie je jediná krajina v Európskej únii, kde zatiaľ poplatky za vysoké školy sú uzákonené. V niektorých krajinách Európskej únie dodnes ešte tieto poplatky nie sú uzákonené, a teda nič sa nestane, keby sme v tejto snemovni aj tento zákon neprijali a hľadali spôsob riešenia do budúcnosti, ako tento zákon vylepšiť a nastaviť tak, aby dopady na študentov boli čo najmenšie.

    Z tých krajín, ktoré nespoplatňujú štúdium, chcem spomenúť napríklad Grécko, Dánsko, Švédsko, Cyprus, Maltu, Českú republiku a Slovensko, ktoré zatiaľ nepristúpili k takýmto krokom, a podľa mňa je správne, pretože zatiaľ nie sú na to vytvorené spoločenské podmienky.

    Ale vráťme sa k tomu, čo máme dnes prerokúvať, to je zákon o študentských pôžičkách. Už hádam od roku 1990 sa naša spoločnosť, ale predovšetkým akademické kruhy si kladú otázku ako ďalej v slovenskom vysokom školstve. Jednou zo základných otázok, ktoré často zakrývajú skutočnú podstatu problému, je platenie školného. V tejto diskusii, ktorá by mala byť na výsosť odborná, sa vyskytlo viacero unfair krokov ideologických či silových politických riešení. Preto je najvyšší čas venovať sa tejto téme sine ira et studio, teda pri zohľadnení všetkých pre a proti s cieľom nájsť optimálne riešenie. Riešenie, ktoré reálne pomôže vysokému školstvu a zároveň zabezpečí, aby mohol študovať každý, kto má na to predpoklady.

    Povedzme si, ako vlastne chápať úlohu vzdelania v spoločnosti. Ja chápem vzdelanie ako verejnú službu a investíciu štátu do rozvoja krajiny. Vzdelanie by sa nemalo riadiť výlučne trhovými princípmi. Slovenská republika zatiaľ výrazne zaostáva v investíciách do vzdelania za krajinami OECD a v počte vysokoškolsky vzdelaných ľudí.

    V súčasnosti najväčší dynamizátor ekonomického rozvoja reprezentovaný tempom rastu HDP je spoločnosť postavená na výskume a inováciách v zahraničí známa ako knowledge society. Ako príklady ekonomického zázraku môžeme uviesť predovšetkým Fínsko.

    Keďže naša vláda si stanovila vo svojom programe ako jednu zo svojich priorít vzdelanie, je preto aj potrebné, aby zvýšila objem finančných prostriedkov do vysokých škôl a motivovala aj podnikateľský sektor tak, aby investoval do vzdelania a univerzity na získavanie zahraničných vedeckovýskumných grantov.

    Tento zákon by mal riešiť niektoré aktuálne problémy vysokého školstva. Povedzme si, o ktoré aktuálne problémy ide. S odvolaním sa na slová odborníkov v oblasti školstva sa stotožňujem s názorom, že navrhovaný zákon nerieši akútne problémy vysokého školstva Slovenskej republiky, navyše vytvára riziká pre absolventov vysokých škôl, ktorí by mali študovať podľa podmienok navrhnutých v tomto zákone.

    Medzi najakútnejšie problémy vysokých škôl patrí predovšetkým financovanie, kvalita výučby, nelegálny výber poplatkov od externých študentov, nepomer medzi prijatými študentmi a študentmi, ktorí ukončili vysokoškolské vzdelanie, nedostatočná kapacita vysokých škôl, nedostatočná kapacita a stav internátov.

    Zákon však nevytvára žiadne reálne predpoklady na vyriešenie týchto problémov. Aj keď snahou ministerstva je zaviesť trhový princíp do vzdelávania, poukazujem na fakt, že v Slovenskej republike neexistuje trh so vzdelanými ľuďmi. Nezáleží totiž na tom, kto diplom vydal ani študijný odbor, ale či jednoducho je človek absolventom vysokej školy. Navyše, výška platu nezávisí ani tak od dosiahnutého vzdelania, ale od odvetvia, v ktorom pôsobí, v ktorom je človek zamestnaný.

    Upozorňujem na fakt, že napriek ministerstvom školstva deklarovanému cieľu zvyšovania kvality prostredníctvom zavedenia školného, vyberanie poplatkov za externé štúdium, ktoré je doposiaľ nelegálne, neviedlo k zvýšeniu kvality tohto štúdia.

    Na celý tento problém existujú dva názory a argumenty. Prvé argumenty hovoria v prospech vyberania školného. Najdôležitejším argumentom v prospech zavedenia školného je zvýšenie osobnej zainteresovanosti študentov na svojom štúdiu. Argumentuje sa predovšetkým tým, že čo je zadarmo, to si nedokážeme vážiť.

    Ďalším argumentom je, že takto získané peniaze by posilnili rozpočet rezortu o približne 500 miliónov Sk, vďaka čomu by bolo možné skvalitniť úroveň nášho vysokého školstva materiálne aj personálne. Vytvorili by sa predpoklady na lepšie ohodnotenie vysokoškolských pedagógov, čím by sa aspoň čiastočne zabránilo odchodu tých najschopnejších do iných lukratívnejších sfér. Okrem toho sa dôvodí aj tým, že tento systém by bol aj spravodlivejší, pretože tí, ktorí čerpajú prostriedky nás všetkých pre svoj neskorší prospech, majú väčšiu šancu úspešne sa presadiť na trhu práce, a preto by sa mali tiež spolupodieľať.

    A nakoniec posledným argumentom v prospech školného je to, že by to umožnilo študovať podstatne širšiemu okruhu mladých ľudí, čo by bolo jednak oveľa spravodlivejšie, na druhej strane by sa tým podstatne znížil priestor pre korupciu, ktorou rezort vysokého školstva už tradične chronicky trpí. Tieto argumenty sa skutočne na prvý pohľad zdajú logické a presvedčivé. Skutočnosť je však trošku zložitejšia.

    Argumenty, ktoré hovoria proti zavedeniu školného. Najmenej napadnuteľný argument priaznivcov školného je, že školné pozitívne mení prístup ku svojmu vzdelávaniu. Ani tento argument však nemožno generalizovať. Celkom iste nebude platiť pre dobre situované deti alebo pre vrstvu takzvaných večných študentov, pre ktorých finančná náročnosť štúdia nebude znamenať ich snahu po čo najefektívnejšom a najkvalitnejšom štúdiu. Pre túto skupinu je finančná náročnosť štúdia irelevantná, a teda nemôže napĺňať daný argument. Navyše týmto prístupom meníme celú doterajšiu filozofiu vzdelávania, ktoré bolo doposiaľ chápané ako pozitívne formovanie osobnosti a získavanie znalostí a zručností, ktoré potom absolvent využije nielen na prospech svojho osobného rastu, ale predovšetkým na prospech celej spoločnosti.

    Americký prístup ku vzdelaniu ako k návratnej investícii do svojej budúcnosti je v našom prostredí neprenosný. Kým totiž absolvent Harvardu či Yelowstonne vo veľmi krátkej dobe po skončení univerzity získa postavenie a príjmy, ktoré mu vrátia všetky investície vložené do vzdelania, v našom kontexte je tento argument čiastočne prenosný len na časť právnikov, ekonómov, pracovníkov marketingu a médií prípadne softvérových inžinierov.

    Absolútne to neplatí pre absolventov humanitných či pedagogických štúdií. Tí sú na tom finančne podstatne horšie ako priemer spoločnosti. A nakoniec pýtať školné napríklad od absolventov Fakulty sociálnych štúdií Trnavskej univerzity, ktorej absolventi sa pripravujú na humanitné misie v najťažších konfliktných oblastiach sveta - Sudán, Keňa a podobne -, nemožno hodnotiť inak ako vrchol politickej perverznosti.

    Ďalším chorým argumentom je, že študenti svojím štúdiom používajú akýsi nadštandard. Študenti univerzít by vraj mali platiť školné, pretože zo spoločného rozpočtu nás všetkých získavajú prostriedky na úkor tých, ktorí nikdy neštudovali, a teda ani nebudú profitovať zo svojho vyššieho vzdelania.

    Tento princíp je už v zárodku pomýlený. Ak by zástancovia tohto pseudoargumentu boli dôslední, mali by teda daňovo zvýhodniť bezdetných, pretože tí nečerpajú žiadne prostriedky ani na základné a stredoškolské vzdelanie. Vieme však, že opak je pravdou. Bezdetné rodiny majú dane najvyššie, a tak je to správne, pretože výchova mladej generácie je vec veľmi záslužná, za ktorú by mal štát občanov bonifikovať, a nie sankcionovať.

    Vďaka spoločnému rozpočtu si študenti neužijú dovolenku v Karibiku, ale zvyšovaním svojej kvalifikácie v dlhšom časovom horizonte vytvárajú predpoklady na vyššiu životnú úroveň všetkých, teda aj tých, ktorí neštudujú. Treba pritom zdôrazniť, že šancu študovať má každý, a ak ju nevyužije, je to len jeho premárnená šanca, a sankcionovať za to tých, ktorí ju využili, je prinajmenšom nemorálne. Ak si pritom uvedomíme, že nároky kladené na študenta vysokej školy sú neporovnateľne vyššie než na pracujúceho stredoškoláka, a keď si uvedomíme, že životná úroveň študenta a pracujúceho je tiež neporovnateľná v neprospech študenta, tento argument sa mi zdá úplne scestný. Neskorší štart vysokoškolákov do života je minimálne pre generáciu, ktorá študovala na prelome osemdesiatych - deväťdesiatych rokov veľkým hendikepom. Presvedčil som sa o tom na stretnutí maturantov po piatich, ale i po desiatich rokoch. Kým stredoškoláci využili príležitosť lacno a relatívne ľahko získať byt hneď na začiatku deväťdesiatych rokov a dnes majú zabezpečené rodiny s bytmi, autami, väčšia časť vysokoškolákov je na tom neporovnateľne horšie. V situácii, keď sa príjmy stredoškolákov a vysokoškolákov vyrovnávajú až po štyridsiatke, je sotva možné hovoriť o investícii do vzdelania ako finančne výhodnej investícii.

    Úplne scestná a pokrytecká je argumentácia, že zavedením školného by sa citeľne pomohlo rezortu vysokého školstva. Deficit financovania vysokého školstva je mnohonásobne vyšší než 500 miliónov korún. Daná suma, ktorá by sa mala podľa prepočtu vlády vyzbierať zo školného, predstavuje asi 10 percent prostriedkov, ktoré prúdia do tohto hlboko podfinancovaného rezortu.

    Systémové zmeny by si vyžiadali rádovo vyššie prostriedky a je takmer isté, že zavedenie školného by citeľne nepomohlo nikomu. Celkom iste by však znemožnilo alebo výrazne sťažilo prístup značnej časti sociálne slabšej mládeže k vysokoškolskému vzdelaniu.

    Absolútne nepochopiteľný je postoj rezortného ministerstva školstva, ktorý by mal diskusiu o zavedení školného využiť ako nátlak na vládu s cieľom zvyšovať podiel HDP na vysoké školstvo o 0,1 percenta ročne, kým sa nedosiahne úroveň minimálne 1,37 percenta HDP, ako je to v programovom vyhlásení vlády. Až pri dosiahnutí tejto úrovne, prípadne otvoriť diskusiu o možnej forme a spôsobe spoplatnenia vysokoškolského vzdelávania.

    Pri prípadnom zavedení spoplatnenia vysokého školstva by však muselo byť vyriešených viacero zásadných otázok. Predovšetkým musí byť zabezpečená spätná väzba medzi študentom a učiteľom. Študenti musia mať právo hodnotiť kvalitu svojich učiteľov a z tohto hodnotenia sa pre nekvalitných učiteľov musia vyvodzovať závery. Je pritom výsostnou zodpovednosťou štátu zabezpečiť z vlastných prostriedkov dostatočne motivačné prostredie pre vysokoškolských pedagógov. Príspevky od študentov môžu slúžiť výlučne len na skvalitnenie výučby formou technického vybavenia škôl, dopĺňania knižníc a na podporu akademickej mobility.

    Práve oblasť štipendií a podpôr je najväčšou slabinou v argumentácii zástancov školného. Ich argumentácia sa najčastejšie oháňa situáciou v Spojených štátoch či v Británii, ale práve tu je najväčší rozdiel. V Spojených štátoch či v Británii je veľmi hustá sieť rôznych predovšetkým súkromných či firemných fondov a nadácií, ktoré každému schopnému žiadateľovi poskytujú štipendium. Jeho výška plne pokryje nielen školné, ale aj slušný životný štandard pre študenta. U nás táto forma pomoci zatiaľ totálne absentuje. My, naopak, ide presne opačným smerom. Dnešný Študentský pôžičkový fond poskytuje študentom pôžičky, ktoré sú úročené 3-percentným úrokom a začínajú sa počítať až po absolvovaní vysokej školy, pričom splácanie sa pozastavuje cez čerpanie materskej dovolenky či počas základnej vojenskej služby.

    Navrhovaný model študentských pôžičiek je účelovo viazaný len na školné. V žiadnom prípade nie na životné náklady a je úročený úrokmi vo výške zhruba 6 percent, pričom úrok sa začína počítať od dňa poskytnutia prvej tranže pôžičky. Počet poberateľov sociálnych štipendií by sa podľa navrhovaného modelu mal pohybovať na úrovni 30 percent študentov, pričom absolútna väčšina z nich ich bude poberať v symbolickej výške.

  • Ďalším z argumentov obhajcov školného je, že vďaka školnému by získalo šancu študovať podstatne väčšie percento populácie, čím by sa okrem iného podarilo eliminovať korupciu. Každý, čo len trochu pozná pomery v slovenskom vysokom školstve, vie, že tento argument absolútne neobstojí. Limity extenzívneho rozvoja vysokého školstva sú už dávno vyčerpané. Nezohľadňuje sa pritom skutočnosť, že populačné ročníky sú čím ďalej, tým slabšie a percento vysokoškolskej populácie v populačnom ročníku sa tak prirodzenou cestou blíži k optimu, čo je asi 50 percent. Na nový skutočný intenzívny rozvoj tohto rezortu by sa vyžiadali investície rádovo presahujúce prostriedky z dnes navrhovaného školného. Navyše s korupciou sa dá porátať aj oveľa jednoduchšie. Chce to len skutočné odhodlanie vedenia fakúlt. Už dnes na absolútnej väčšine škôl existujú len písomné prijímacie skúšky, ktoré pri počítačovom vyhodnocovaní testov a pri identifikácii uchádzačov pomocou čiarového kódu eliminujú nebezpečenstvo korupcie na minimum.

    Podtrhnuté a zrátané platenie školného za vysokoškolské štúdium dnes, keď percento rodín žijúcich pod hranicou biedy presahuje historické maximá, keď neexistuje fungujúca sieť štipendií, nadácií, pôžičkových a podporných fondov pre sociálne slabších, ale pritom nadaných študentov, by zavedenie školného bolo najdrahším a najneefektívnejším šetrením prostriedkov.

    Vláda má jediný model riešenia problémov spoločnosti. Chce preniesť všetko na bremeno občanov. To je totiž to najjednoduchšie podľa princípu občan zaplať si. Situácia vysokoškoláka v dnešnej situácii by po skončení štúdia bola viac než tŕnistá. Mal by dlh približne 100-tisíc len za školné, ďalší dlh asi 400-tisíc je jeho nedoplatok na sociálnom poistení, ktoré si má od 16 rokov platiť sám. Je síce dobrovoľné, ale ak si ho platiť nebude, osem rokov sa mu nebude započítavať do dôchodkového poistenia. Teda jeho dlh bude vyše pol milióna korún, a pritom mladý absolvent nemá kde bývať. Dlh na školnom by pritom mal splatiť do desiatich rokov. Kedy však nadobudne byt? K čomu to bude viesť? Slovensko prestane byť krajinou vzdelaných ľudí. Bude masovo produkovať v lepšom prípade stredné vzdelané kádre, ktoré vyhovujú podmienkam práce vo mzde pre zahraničných investorov. V konečnom dôsledku však budú viesť k postupnému, stále sa zväčšujúcemu zaostávaniu našej spoločnosti voči najvyspelejším krajinám.

    Zavedenie školného dnes by znamenalo jediné. Doplatila by na to generácia súčasných študentov, ktorí by prípadné pozitívne efekty tohto kroku nijako nepocítili. Navyše pri tejto mechanickej forme zavedenia školného je sporné, či by vôbec nejaká generácia študentov pocítila pozitívnu zmenu. Slovensko, bohužiaľ, nesmeruje k poznatkovo orientovanej spoločnosti, ako to urobili iné porovnateľne veľké a dnes veľmi úspešné krajiny, ako je Írsko a Fínsko, ale, naopak, medzi krajiny tretieho sveta. Práve takéto budú následky reformy vysokého školstva. V čase, keď vzdelanie je čoraz väčšou aj trhovou hodnotou by takýto nepremyslený a navyše ideologicky motivovaný krok bezpečne nasmeroval našu krajinu medzi zaostávajúce spoločnosti.

    Chcem povedať, že nie je počas jedného volebného obdobia uskutočňovať také množstvo reforiem s dopadom na občanov, ako sa to deje v tomto volebnom období. Aspoň nie dovtedy, kým životná úroveň občanov sa nezvýši a neporastú aj ich príjmy tak, aby si mohli tieto dopady reforiem hradiť bez problémov. Dnes, žiaľbohu, takáto situácia na Slovensku nie je.

    Vážené dámy a páni, prebehol rok od prvých neúspešných pokusov pána ministra zaviesť poplatky za vysokoškolské štúdium. V tej dobe sa podoba zákona mierne zmenila, pribudli mnohé lákadlá, ústupky študentom aj pedagógom. Nijaké kozmetické úpravy však neurobia z tohto zákona funkčný celok, pretože hlavným motívom ministra je naďalej zavedenie poplatkov. Argumentuje tým, že školné prinesie kvalitu. Toto slovné spojenie je už možno zámerne opakované tak často, aby sa stalo pravdou. Pritom všetci vieme, že zavedenie poplatkov za externé štúdium neprinieslo kvalitu, že väčšina študentov chápe platenie ako výmenný obchod. Zaplatil som si, teda diplom dostanem. Ak by sa aj našiel aktívny študent, ktorý by mal odvahu niečo zmeniť, jeho možnosti sú obmedzené. Študenti majú v akademickom senáte jednotretinové zastúpenie. Ich existencia na škole závisí od dobrých vzťahov s vyučujúcimi, teda aký vyvinú tlak na kvalitu.

    Navrhovaný zákon nenápadne odstraňuje kolegiálny vzťah medzi študentom a pedagógom. Ak je možné prirovnať systém školy k systému trhu, vzťah študenta a vysokoškolského učiteľa je určite bližší vzťahu dvoch pracovníkov firmy ako vzťahu obchodníka a zákazníka. Veď obom stranám ide o poznanie, o spoluprácu, a nie o obchod. Vedomosti nemožno jednoducho konzumovať ako potraviny za jasne stanovenú cenu. Je smutné, ak zástancovia školného hovoria za ľudí bez vysokoškolského vzdelania a oháňajú sa frázou, že na vysoké školstvo prispievajú svojimi daňami aj tí, ktorí z neho nemajú osoh.

    Podľa prieskumu agentúry Median až 82 percent občanov Slovenska je proti zavedeniu školného, pretože vedia, že to budú možno ich deti, ktoré sa vzdajú štúdia pre poplatky. Vedia, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia sú na osoh celej spoločnosti a že ak nechceme ostať veľkým montážnym závodom pre zvyšok Európy, potrebujeme schopných vedcov, technikov, právnikov, ekonómov a učiteľov.

    Extrémne výhodné daňové prostredie a lacná pracovná sila, to sú parametre, ktoré nie sú trvalo udržateľné. Preto sa pýtame, čo tu ostane po desiatich rokoch, keď nadnárodné spoločnosti presunú svoje fabriky ďalej na východ. Bude tu vzdelaná spoločnosť? Viac ako tretina budúcich študentov plánuje po zavedení školného študovať v zahraniční, najmä v Českej a Maďarskej republike. Budú to tí najschopnejší ľudia, ktorí sú nájdu v zahraničí nové kontakty a vzťahy, založia si rodiny a na Slovensko sa už nevrátia. Aj napriek tomu má minister školstva záujem na zvýšení počtu študentov na našich školách. Znamená to, že sa umožní študovať najmä tým, ktorí na to nemajú predpoklady, ale dokážu si zaplatiť vysoké školné. Takýto študenti však rozhodne nezvýšia kvalitu spoločnosti. Myslíme si, že je nutné, aby namiesto reformy pre reformu najprv prebehla konštruktívna diskusia o stave celého slovenského školstva, a to najmä na odbornej úrovni. Je potrebné, aby sa najprv definovali problémy školstva a potom sa hľadalo riešenie namiesto situácie, keď sa pre scestnú ideu hľadajú dodatočné argumenty. Vláda by si predovšetkým mala splniť svoje záväzky a zvýšiť podiel HDP na vysoké školy na 1,37 percenta.

    Zodpovednosť za dlhodobo poddimenzované financovanie vysokých škôl predsa nemožno jednoducho prehodiť na študenta. Ak má vláda úprimný záujem pomôcť chudobnejším študentom prostredníctvom štipendií, môže tak urobiť už dnes prostredníctvom vyhlášky. Všetci vieme, že štipendiá nemajú priamy súvis so zavedením školného. Navyše, len ťažko môžeme hovoriť o kvalite, keď v súčasnosti máme na Slovensku 26 vysokých škôl, čo je najvyššie číslo na počet obyvateľov v celej Európe. Študent si teda bude musieť zaplatiť za mačku vo vreci. Preto je logické, že 14 vysokých škôl je v štrajkovej pohotovosti, a preto je logické, že študenti čakajú, ako bude tento zákon prijatý. Čítal som zo stanoviska štrajkového výboru študentov a musím povedať, že s väčšinou z týchto argumentov sa dá súhlasiť.

    Vážené dámy, vážení páni, vzhľadom na to, že táto rozprava už prebieha tak dlho a že argumentov bolo povedaných veľa, myslím si, že bolo by skutočne správne, keby sme v rokovaní o tomto zákone ďalej nepokračovali a radšej vytvorili priestor na odbornú diskusiu. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami dvaja páni poslanci. Pani poslankyňa Majdová a Madej. Končím možnosť ďalších prihlášok.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Majdová.

  • Ja len krátko. Pán poslanec, v závere svojho vystúpenia ste povedali, že spoplatnenie vysokoškolského štúdia neprinesie kvalitu, pretože tu máme najviac vysokých škôl na obyvateľov. Pán poslanec, neodpustím si jednu poznámku, skúste si spomenúť, kto tu tie vysoké školy zakladal a či náhodou ste aj vy vtedy nesedeli v tej vláde, po prvé, a po druhé, keď ich chcete zrušiť, pretože inak ako v parlamente sa vysoké školy, ktoré sú nadbytočné, zrušiť nedajú, predložte návrh, ja vás podporím.

  • Nech sa páči, pán poslanec Madej.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec, ja sa s vašimi argumentmi môžem len stotožniť a chcel by som dodať, naozaj nie je až tak dôležité, aké percento študentov bude dostávať sociálne štipendiá. Súhlasím s tým, že v tom percente je obrovské množstvo študentov, ktorí budú sociálne štipendiá dostávať len v symbolickej minimálnej výške. Aj počas doterajšej rozpravy odzneli názory, že 16-tisíc korún príjem rodiny je asi dostatočne vysoký, keďže postačuje 470-korunové štipendium.

    Súhlasím s tým, že takéto umelé navyšovanie percenta študentov bez toho, aby mali štipendiá v dostatočnej výške je len podľa môjho názoru zalepovaním očí. A v takých príjmových skupinách, ktoré sme v príkladoch už počas doterajšej rozpravy uvádzali, nemožno hovoriť, že ide o ľudí zo strednej vrstvy. Tu sú ohrozené naozaj nižšie príjmové skupiny obyvateľstva. Ďakujem pekne.

  • Nech sa páči, pán poslanec Krajči.

  • Ďakujem pekne. Budem krátko reagovať na pani poslankyňu Majdovú. Pani poslankyňa, viete, vysoké školy sa zatvárali len za fašizmu. Ja verím, že to už na Slovensku nebude a, naopak, že tie školy budú rásť ďalej. Chcem ale povedať, že vy pokračujete v tom trende, takže si nemáme čo vyčítať. Vy ste tu schválili založenie maďarskej univerzity, katolíckej univerzity a ďalších dvoch súkromných škôl. Takže ja si myslím, že to nie je až taká veľká tragédia, keď je tu dostatok vysokých škôl, ale, samozrejme, treba ich zredukovať na taký počet zlúčením, aby dávali kvalitné vzdelanie. Takže žiadny problém v tom, či je 26, alebo 30, ale treba nájsť spôsob, ako ich dať pod spoločné vedenia a jednoducho zefektívniť vyučovanie.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, poslanci prihlásení v súlade s rokovacím poriadkom písomne do rozpravy vystúpili. Do rozpravy sa ústne pýtam? Pán poslanec Polka, je prvý ústne prihlásený do rozpravy. Páni poslanci, dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Pán poslanec Polka, Jarjabek, Navrátilová, Rusnáková, Brestenská, Gabániová. Končím možnosť ďalších ústnych prihlášok do rozpravy.

    Nech sa páči, pán poslanec Polka.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, dámy a páni, niektorí za mnou sediaci sa vyznajú vo všelijakých zoznamoch, takže bol som vytrhnutý asi zo zoznamu, ale pán predseda to veľkoryso vyriešil, takže ďakujem mu pekne za slovo.

    Dovoľte mi niekoľko pripomienok alebo slov k predloženému návrhu zákona. Myslím si, že to už je dekanský termín, pretože pokiaľ ma neklame pamäť, tak je to tretí pokus o predloženie alebo schválenie tohto návrhu zákona, áno, vo februári 2004 (tlač 558), v máji 2004 (tlač 722). Pán minister, dúfam, že na tomto dekanskom uspejete.

    Som presvedčený, že školstvo skutočne potrebuje reformu, mal som možnosť učiť na vysokej škole takej svojráznej, ktorá dnes v móde síce nie je, ale pred niekoľkými dňami Ústavný súd rozhodol, že aj Vysoká škola ZNB bola súčasťou školstva a jej absolventi sú rovnoprávnymi absolventmi s ostatnými absolventmi právnických fakúlt. Takže opäť sa môžem hrdo k tejto škole hlásiť.

    Pozoruhodné je, že..., ja hrdo, vy nemusíte, ale vás by tam asi neboli prijali, keď už ste do mňa zapichli.

  • Reakcie z pléna.

  • Ale, tie dôvody boli predovšetkým, by som povedal, také, že vaši kolegovia majú na starosti históriu, takže ja nie som na to odborník.

    Je však, myslím si, pre celú verejnosť údesné, keď sa dozvie z úst štátnych tajomníkov, že si museli požičiavať vládny návrh zákona od poslancov. Je pre mňa viac ako záhadou, ako sa formulovali a dozvedel som sa z diskusie, najmä od pani kolegyne Majdovej, že minister rokoval s konferenciou rektorov, s Radou vysokých škôl, so študentskými radami, s ďalšími organizáciami, ale súdiac podľa ich rozporuplných stanovísk neviem, ako tie diskusie vyzerali, aké mali závery.

    Je pre mňa dosť zvláštne dôverovať riadiacemu manažmentu ministerstva školstva, keď sme tu pred niekoľkými mesiacmi, možno rokom viedli zúrivú diskusiu o možnosti konať rigorózne skúšky na Policajnej akadémii. Na moje prekvapenia si myslím, že na radosť tak študentov, ako aj vedenia Policajnej akadémie skúšky naďalej prebiehajú bez toho, či sa ministerstva pýtajú, alebo nepýtajú.

    Je pre mňa záhadou, že v zákone, keď som už tú Policajnú akadémiu spomenul, sa nerieši, ako vlastne budú študovať a aké poplatky budú platiť študenti Policajnej akadémie a Akadémie ozbrojených síl. Títo ľudia, ktorí poberajú pomerne slušný, na slovenské pomery príjem a študujú štyri až päť rokov na ozbrojených akadémiách alebo vyzbrojených akadémiách, budú oslobodení od týchto poplatkov, ktoré vo vedľajšej triede sediaci študent - civilný frekventant musí zaplatiť. To je rovnosť pred zákonom?

    Ako dôverovať ministerstvu školstva, keď sype niekoľko desaťročí veľké peniaze, desiatky, stovky miliónov do slovenského športu cez rozličné inštitúcie, ktoré sa hrdia tým, že riadia slovenský šport. A potom sa dozviete, že naša jediná konkurencieschopná lyžiarka Zuzuľová si nemá za čo kúpiť čaj, nemá si za čo kúpiť vosk, nehovoriac o bežnej výbave špičkovej svetovej športovkyne. A o niekoľko týždňov sa dozviete, že lyžiarsky zväz nevie vyúčtovať 180 miliónov, ktoré dostal od ministerstva školstva. Ale pozor, musí na to prísť ministerstvo financií, kontrolný alebo nejaký iný útvar ministerstva školstva sa takýmito detailami, ako je hospodárenie s desiatkami, stovkami, miliónmi korún určenými na šport, nezaoberá.

    Pri minulom prerokovaní som sa pýtal, ako to bude s grantovými štipendiami alebo nejakou podporou našich šikovných, schopných študentov, ako to bude s podporou našich športovcov. Ja nechcem horliť za starými časmi, ale mali sme tu skutočne špičkové športové oddiely vysokoškolákov, či už to bol volejbal, basketbal, ľahká atletika, ktoré sa podeli nevedno kam, ale pritom milióny, stámilióny idú do športu a ministerstvo školstva nemá čas to vyhodnotiť. Odpoveďou mi bolo, že sa pripravuje zákon o športe. No ale kedy sa z tohto zákona o tom dozvieme.

    Napokon mi dovoľte tlmočiť takú obavu a myslím si, že reálnu obavu, že bude treba oživiť činnosť spolku Detvan a podobných spolkov v Prahe, v Brne, v Olomouci, v Ostrave, na iných školách, možno že v Krakove, určite sa na mape ľahko dá prstom odmerať, že zo Žiliny alebo z Čadce je to bližšie do Krakova a do Ostravy, kde sa poplatky neplatia, nehovoriac o našich priateľoch tu v treťom, štvrtom rade, ktorí sa asi už budú uchádzať o štúdium v Budapešti, alebo ich deti, pretože tam sa poplatky neplatia.

    Neviem, či je normálne, aby v tej našej dlho proklamovanej účasti a túžbe stať sa členským štátom Európskej únie nejdeme v súlade s Európskou úniou. Argumenty, že sa platí tam alebo onam sú, vážené kolegyne, kolegovia, scestné. Nie všade tých 200 eur, ktoré sa platí, je 200 eurami rovnakými v ktorejkoľvek časti Európy, a druhá vec, nikto tu nehovorí o tom, či je to možné, alebo nie je možné započítať do položky z daní. To podstatným spôsobom odlišuje tieto naše tvrdenia.

    Pokiaľ ide o tých študujúcich v Prahe, v Brne. Obávam sa, že títo ľudia veľmi rýchlo zabudnú na to, že odišli zo Slovenska za vzdelaním a nájdu si aj tam uplatnenie. Chýr o kvalite našich absolventov lekárskych fakúlt, iných vysokých škôl je taký, že skutočne v západnej Európe nájdu uplatnenie na rozdiel od Slovenska, ktoré im nebolo schopné dať ani to základné, teda vzdelanie.

    Je skutočne paradoxné a pre mňa veľmi rozporuplné a navzdory vešteckým prognózam niektorých našich médií, ešte doteraz neviem, ako zahlasovať. Uvedomujem si nevyhnutnosť reformy na vysokých školách, ale zároveň si uvedomujem zlý predložený návrh. Ten návrh je z legislatívneho hľadiska skutočne pozoruhodnou zmesou všeličoho. Zákon nielenže zavádza študentské pôžičky, čo je skrytý názov pre školné, ale zároveň mení a novelizuje zákon č. 131/2002 Z. z. v znení zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov a ďalej zákon č. 369/2004 Z. z.

    Pokiaľ ide o účinnosť, tú považujem za úplne nezmyselnú, pretože prepriahať kone zapriahnuté do rýchlo idúceho voza je nezmyslom. Študenti nastupovali za istých podmienok do školy, za istých podmienok sa ich rodičia rozhodovali pre začatie štúdia alebo pre ich štúdium na tej ktorej škole a zrazu im majú narásť náklady.

    Považujem za čestné a zodpovedné povedať, že ak aj pustíme zákon do druhého čítania, budeme predkladať niektoré pozmeňujúce návrhy, bez ktorých nie je možné pokračovať v prerokovaní tohto zákona.

    Už kolega Krajči zdôraznil, ak by vláda rešpektovala svoj predvolebný sľub v postupnom navyšovaní HDP, podielu HDP na financovaní školstva, mohli sme byť za vodou. Chcel by som poznamenať, že spájanie sociálnych štipendií s poplatkami, so školným je skutočnou demagógiou, opäť sa odvolám na časť príspevku kolegu Krajčiho. Viete, pripadá mi trošku až smiešne, ak podnikateľ pustí do školy svojho syna, ktorý bude v tej škole študovať s jeho záhradníkom. Podnikateľ, ktorý platí záhradníka, aby si spravil radosť, pretože zrejme záhradníkov syn nebude spĺňať podmienky, a spomeniem si na svoje podmienky, keď o 50 korún príjem rodičov prevyšoval moju možnosť dostávať sociálne štipendium, tak zvýši tomu záhradníkovi o 500 korún plat a dostane sa do kategórie študentov, ktorí už nebudú mať nárok na sociálne štipendium. Čiže je to nezmysel. Vysoká škola má dávať vzdelanie, nie riešiť podmienky pre vzdelávanie. To malo byť iným spôsobom upravené.

    Takisto považujem za scestné tvrdenie, že cieľom zákona je zavedením školného zvýšiť kvalitu na vysokých školách. Kvalita na vysokých školách so školným podľa môjho názoru nemá žiadnu príčinnú súvislosť. Za úplne neprijateľné považujem spoplatňovanie doktorandského štúdia. Je to cesta na likvidáciu vedy, zásadne poškodí výchovu novej vedeckej generácie, spôsobí odliv mladých adeptov vedy do lukratívnejšej oblasti, respektíve do zahraničia, kde nájdu výrazne lepšie podmienky na svoju prácu.

    Prosím vás pekne, je normálne, aby človek, ktorý je zamestnancom vysokej školy platil školné na tejto škole? Uvažujme trošku logicky a nezavádzajme s tým ľudí.

    Za úplne absurdné považujem zavádzanie centrálneho registra vysokoškolských učiteľov. Možno ste postrehli pred niekoľkými dňami, taká pozoruhodná osobnosť Policajného zboru oznámila urbi et orbi, že bol spracovaný zoznam mafiánov. Máme 582 mafiánov na Slovensku, z toho 12 externých. Tu sa mi zdá, že ministerstvo školstva chce zaviesť zoznam vysokoškolských učiteľov verejných vysokých škôl a vysokých súkromných škôl, no, je to v zásadnom rozpore so zákonom č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov. Kolónka o rodných číslach, na čo to ministerstvu, preboha, bude. Podobne ako zavádzanie majetkových priznaní hasičom. Hasiči, ktorí urputne bojujú, aby im zvýšili plat z 8 000 na 9 000, museli podať majetkové priznania, ktoré ležia, síce chvalabohu, ale predsa len ležia v skriniach kádrových pracovníkov ministerstva vnútra.

    Takže to budú pripomienky, ak sa podarí previesť zákon úskaliami legislatívneho procesu do druhého čítania, na ktorých budeme trvať, a považoval som za čestné a zodpovedné pánu ministrovi ich uviesť. Ďakujem vám pekne za pozornosť.

  • S faktickou poznámkou pán poslanec Lintner, pani poslankyňa Majdová. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami a prvý vystúpi pán poslanec Lintner.

  • Ďakujem pekne za slovo. Ja si cením na vašom vystúpení, pán poslanec, že zazneli jednoznačné slová, že si uvedomujete potrebu reformy školstva, to považujem za úplne prioritné, a to, že mienite hľadať, samozrejme, isté riešenia v druhom čítaní, to sa mi zdá na pôde parlamentu úplne logické, a to mi chýba u všetkých tých, čo predtým vystupovali, lebo viete, keď si uvedomíte, všetky vysoké školy, ktoré máme, v podstate sa správajú trhovo, lebo jednoznačne na všetkých vysokých školách prevažuje počet externých študentov. To znamená, všetky vysoké školy sa správajú tak, že aj keď sú síce ukrátené o peniaze, ktoré dávajú externí študenti, lebo nie všetky sa dostávajú do škôl, tak všetky školy sa správajú tak, že idú týmto smerom. To znamená, je toto správny smer, ktorý nastolilo ministerstvo školstva.

    Otázka je a, povedzme ten moment, ktorý ste spomenuli, tej databázy, proti tomu máme aj my výhrady, ale budeme diskutovať s ministrom, prečo on cíti potrebu mať takú databázu a prečo my si myslíme, že by taká databáza nemala byť. Ale cením si na vašom postoji to, že chcete istým spôsobom posunúť tento zákon do druhého čítania, a tak diskutovať, samozrejme, o vecných stránkach. Ďakujem.

  • Pán poslanec, chcem len zareagovať na vašu otázku, či je normálne, aby zamestnanec školy platil za štúdium, ak bude na nej študovať. Pán poslanec, ale to sa deje aj dnes. Len problém je v tom, že sa to deje nelegálne. Pretože dnes je mnoho externých študentov, ktorí sú zároveň zamestnancami školy a platia v rozpore so zákonom, ale tieto peniaze nejdú na rozvoj školy, ale idú do súkromných vreciek súkromných eseročiek. Takže možno si položiť otázku aj tak, či je správne toto.

  • Pán poslanec Polka chce reagovať. Nech sa páči, zapnite mikrofón pánovi poslancovi Polkovi.

  • Ďakujem pekne, ani nie tak reagovať, ako sa poďakovať kolegyni a kolegovi, že si ma pozorne vypočuli. Ďakujem pekne.

  • Pokračujeme v rozprave. Vystúpi pán poslanec Jarjabek Dušan, pripraví sa pani poslankyňa Navrátilová.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážený pán predseda výboru pre kultúru školstvo a médiá, dámy a páni, za dva dni sme si vypočuli už veľa kvalifikovaných názorov, ale i normálnym zdravým sedliackym rozumom vedených stanovísk k ministerskému a vládnemu návrhu zákona, ktorý je taký ako jeho názov, hovorí zdanlivo jedno, ale ide o čosi iné. Akoby jeho predkladateľ vyznával pirandellovsko-frischovskú tézu, že fakty klamú a veci vo svojej podstatne sú celkom iné, ako sa nám zdá.

    Už z tohto miesta zaznelo, že priliehavejšie by bolo, žeby tejto legislatívnej norme pristal názov zákon o spoplatnení vysokoškolského štúdia a niektorých kompenzačných opatrení. Už z toho miesta moji predrečníci naznačili, že návrh zákona koriguje vnímanie vzdelania ako významného humanizačného faktora všeobecnej a všespoločenskej hodnoty, ktorá nemá len dimenziu individuálneho uspokojenia vlastných plánov a ambícií, ale má aj rozmer kvality ľudského potenciálu, národa a štátu. A hovorilo sa už aj o tom, že generácia vládcov tejto spoločnosti, ktorých po promócii čakali družstevné byty na pôžičku s 3,5-percentným úrokom, nárokovateľné mladomanželské pôžičky, a ako to znie dnes paradoxne povinnosť byť zamestnaný a pracovať, pripravujú pre dnešných a budúcich študentov perspektívu, že skončia vysokú školu a aby mali na splatenie pôžičky na ňu a dôchodkového poistenia za roky štúdia, pôjdu kamsi do nejakého „Donaldu“ servírovať hranolčeky s kečupom, pretože v štáte s najlacnejšou cenou práce v Európe by si ako lekári, učitelia, inžinieri či nebodaj filozofi, alebo herci luxus vzdelania jednoducho nemohli dovoliť. Alebo si ho síce dovolia, ale tak ako už dnes tisíce a desaťtisíce mladých ľudí odídu za štúdiom a potom i prácou a životom niekam inam, tam, kde zo vzdelania nerobia kšeft a kde vzdelaných ľudí spoločnosť chce a potrebuje, aj ich vie oceniť.

    Dámy a páni, komu by sa zdalo, že sa dnes v slovenskom sneme hovorí o nejakom spore konzervatívnych ľavičiarov, ktorí sa odvolávajú na ústavou zabezpečené právo na bezplatné vzdelanie, a progresívnych pravičiarov, ktorí vraj chcú, aby v systéme bolo o čosi viac peňazí a aby si študenti možnosť vzdelávať sa vážili a aktívne sa dožadovali kvality vyučovania, toho musím vyviesť z omylu. Nazdávam sa, že nikto nemôže Masaryka či Beneša vnímať ako ľavičiarov, a predsa za predmníchovskej republiky išli obrovské peniaze verejných zdrojov do vybudovania a rozvoja slovenského školstva, do štipendií, ktoré umožnili navštevovať vysoké školy aj deťom zo sociálne slabých rodín a nikomu ani nenapadlo, ani na um nezišlo spoplatňovať štúdium. Tento nápad sa sem dostal ako kadečo iné bezhlavou a servilnou snahou kopírovať všetko, čo je obvyklé v Spojených štátoch a čo sa dá vidieť počas rýchlej prehliadky rýchlikom z amerického systému.

    Vážený pán minister, ak budete v tomto štáte tiež obvykle hodnotiť cenu práce vysokoškolsky vzdelaného odborníka niekde na úrovni 250-tisíc dolárov ročne, môžete sa uchádzať o podporu poslancov s takýmto návrhom zákona. Kým slovenský magister, inžinier či doktor nastupuje do práce s 12- či 15-tisíc korunami, zdá sa mi nesociálne, nekultúrne a nemravné žiadať od neho, aby splácal štvrť milióna za štúdium.

    Vážení kolegovia a kolegyne, návrh zákona upriamuje však moju pozornosť na ešte jeden problém, ktorý by naša legislatíva azda mohla efektívne vyriešiť. Ide o ministrom Froncom presadzovanú „rovnoprávnosť“ verejných a súkromných, a nielen vysokých škôl. Považujem to za fatálne nepochopenie elementárnej logiky. Ak sa zhodneme na tom, že je pre štát a spoločnosť výhodné, keď sa obyvateľstvo vzdeláva, kultivuje, ak rastie jeho znalostná úroveň a ruka v ruke s ňou i nároky na kvalitu života, a ak pritom berieme do úvahy limitovanú výkonnosť našej ekonomiky, potom je jasné, že musí skôr či neskôr padnúť rozhodnutie - táto ponuka je povinnosťou štátu a toto je nadštandard.

    Ubezpečujem vás, dámy a páni, že to vonkoncom nie je náhoda, ak dnes v mnohých štátoch s kvalitnou ponukou vzdelávania na verejných vysokých školách existuje popri nich i rad súkromných, cirkevných či metropolitných univerzít, alebo len bakalárskych vzdelávacích inštitútov, ktoré s komerčným úspechom istý definovaný nadštandard ponúkajú. Buď ich absolventi majú nejaké mimoriadne jazykové možnosti, alebo vedia pracovať na neobyčajne moderných prístrojoch, alebo sú ochránení pred nežiaducimi a rušivými vplyvmi, povedzme v konfesionálnom zmysle slova.

    Študent, ktorý sa z nejakých dôvodov rozhodne pre štúdium na takejto výlučnej škole sa, samozrejme, rozhoduje s vedomím, že na takéto štúdium si musí priplatiť, hoci i tam rozhodujúcu časť nákladov berie na seba zriaďovateľ, teda buď príslušná cirkev, alebo súkromný donori a investori, alebo magistrát. U nás sa však stalo, že množstvo vysokých škôl zriadených z rozličných príčin postupne za Masaryka, Tisa, Beneša, Zápotockého, Novotného, Slobodu, Husáka, Mečiara i Dzurindu sa dnes ruje o výrazne poddimenzovaný štátny príspevok a akokoľvek je akreditačná komisia usilovaná, okrem úradovania okolo žiadostí o schválenie študijných programov už toho mnoho nezvládnu. Viem, o čom hovorím preto, lebo sám prednášam na jednej takejto akadémii.

    Vážený pán minister, keď už v súvislosti so spoplatnením štúdia hovoríte o reforme, čo tak začať ju, ako sa spravidla reformy začínajú. Reálnou „mapou“ slovenského vysokoškolského terénu, zistením skutočného stavu, inventúrou potenciálu, ktorý máme, a zmapovaním rezerv, ktoré nevieme využiť. Koľkokrát sa už do tohto mikrofónu hovorilo o budovaní zbytočných rektorátov, z ktorých študent naozaj nemá nič. Ale obráťme to, čo s výnimkou výkriku o dvoch univerzitách v Trnave urobilo vaše ministerstvo a vy osobne, pán minister, pre to, aby sa samosprávne orgány vysokých škôl snažili integrovať. Najstaršia slovenská Univerzita Komenského má niekoľko desaťročí skúsenosť s fungovaním Lekárskej fakulty Jána Jesseniusa v Martine. Ale dali ste, pán minister, akademickým obciam na stôl analýzu, prečo táto fakulta odolala všeobecnej tendencii v deväťdesiatych rokoch stať sa základom samostatnej univerzity, kým pôvodná pedagogická fakulta tej istej univerzity v Trnave pri prvej príležitosti zo zväzku UK jednoducho ušla.

    Prečo sa diskusie o možných organizačných posunoch v slovenskom vysokom školstve začínajú roztúženými pohľadmi istých ľudí na isté objekty, ktoré dnes tie školy využívajú. Súhlasím s tým, že aj vo vnútri systému sú rezervy, že z toho mála peňazí na školstvo sa časť prostriedkov nevyužíva efektívne pre študentov, ale osoh z nich majú len úradníci. Ale opýtajte sa, pán minister, aj administratívnych zamestnancov vysokých škôl, koľko nezmyselných papierov sa od nich dnes chce, koľko dotazníkov a tabuliek každý týždeň vyrábajú bez toho, aby sa nimi niekto seriózne zaoberal. Aby tá robota slovom mala zmysel. Pripraviť dnes nádejný akreditačný materiál na nový študijný program napríklad znamená plné vyťaženie pre jedného pedagóga a dvoch úradníkov a tri - štyri mesiace, a to nehovorím o odborných veciach, koncepcia obsahu, ale o úradovaní, zbere, triedení a usporadúvaní podkladov.

    Prešli ste na viaczložkové financovanie vysokých škôl, ale to zase len prinieslo množstvo byrokracie. Ministerstvo žiada od rektorátov, tie od dekanátov, tie od katedier, tie okolo toho schôdzujú a zase sa toľko úraduje, až sa nám vysokoškolský svet zužuje do pečiatky a cez hradby spisov nevidno tých mladých ľudí, ktorí na univerzity prichádzajú, aby sa čosi naučili. Opäť viem, o čom hovorím z praxe, pán minister.

    Pán minister, vyzývam vás teda, dajte si na jednu kopu platné predpisy a smernice, ktoré dnes musia vysoké školy plniť a rešpektovať, a zrušte všetky, ktoré sú tu iba preto, lebo ten, kto ich vydal, apriórne nedôveruje predstaviteľom vysokých škôl a podozrieva ich z toho, že sa chcú jednoducho nabaliť. Zrušte všetky nezmyselné výnosy, nech ich vydal váš kolega cez financie, alebo ten cez prácu a sociálne veci, ktoré vnímajú vysokoškolský vzdelávací proces rovnako ako, nech mi je odpustené, úradovanie v penzijnej poisťovni. Veď si len zrátajte, koľko ľudí na vašom ministerstve by prišlo o pracovnú náplň, pán minister, a to krát počet slovenských vysokých škôl, lebo každý takýto váš úradník má svoju obdobu na každom rektoráte a často i dekanáte. Možno by sa tak pre vysoké školy získalo viac peňazí, ako chcete týmto zákonom doslova vydriapať z vrecka študentov a ich rodičov.

    Dámy a páni, pokiaľ sa zaoberáte myšlienkou posunúť tento návrh zákona do druhého čítania a tam ho vylepšovať, odporúčal by som začať pri paragrafe o účinnosti. Nech tento zákon teda vstúpi do platnosti vo chvíli, keď Štatistický úrad vydá informáciu, že cena práce v Slovenskej republike dosahuje 90 percent priemeru Európskej únie. Pripravovať však zákon v takom časovom predstihu považujem ja osobne za úplne zbytočné. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami sa prihlásili páni poslanci Džupa a Lintner. Končím možnosť ďalších faktických prihlášok a pán Ďzupa bude prvý hovoriť.

  • Ďakujem, pán podpredseda. Chcem reagovať na tú časť príspevku pána poslanca magistra Jarjabka, kde sa zamýšľa nad súvislosťami školstva v nadväznosti na ďalšie odvetvia hospodárstva a spoločenského života. Z tohto pohľadu je otázkou, či je štát povinný, alebo môže zabezpečiť vzdelanie pre generáciu. Zaiste s ním možno súhlasiť, že je to povinnosť štátu, a to z niekoľkých dôvodov. Najmä ale z toho, že tu ide o kontinuálny proces, ktorý sa nezačína dňom, keď vstupuje študent do vysokoškolského prostredia, rovnako aj niekoľkoročný, pretože nie stále absolvovanie vysokej školy je trvalou podmienkou a jedinou podmienkou pre kvalifikáciu. A vychádzať iba z atribútu, že porovnáme ponuku a dopyt po vysokoškolskom vzdelaní s možnosťami, kapacitnými možnosťami je iba časť úvahy zaiste potrebnej. Ale my musíme brať do úvahy aj potreby a možnosti študentov a ich rodičov. A s tým sa stotožňujem, nie sú dnes pripravené na to, aby umožnili študovať, a preto sa obávame, že vznikne niekoľkoročná diera, ktorú pocíti naša spoločnosť o 10 - 15 rokov. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Navrátilová bude pokračovať, pripraví sa pani poslankyňa Rusnáková.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, naozaj z tohto miesta sa už dnes rozprávalo zo strany zástancov spoplatňovania aj odporcov. Všetko podstatné si myslím, a preto moje vystúpenie bude krátke a zhrniem to, čo ja mám proti tomuto postupu, ktorý je v návrhu zákona.

    Pán minister vo svojom úvodnom vystúpení konštatoval, že cieľom je zabezpečiť spravodlivý, konkurencieschopný a kvalitný systém vysokoškolského vzdelávania. S tým sa vieme naozaj stotožniť všetci, ktorí sme v tejto sále, a podľa mňa to je veľmi dobrý cieľ. Ak teda sa ide robiť reforma vysokého školstva, aj spoplatnenie je súčasťou tejto reformy, potom je zrejmé, že dnešný stav vysokého školstva alebo vysokoškolského vzdelávania možno popísať ako málo spravodlivý, málo konkurencieschopný a málo kvalitný. Potom moja prvá otázka je. Má zmysel spoplatňovať takýto systém?

  • Vzdelanie má určite svoju hodnotu a prináša profit tak pre občanov tohto štátu, ale prináša profit predovšetkým pre toho, kto študuje. Ja som za to, aby sa vzdelanie platilo. Som za to, aby sa platilo toľko, koľko je únosné a verím, že jedného dňa sa za vzdelávanie na Slovensku platiť bude. Keby to vzdelávanie bolo kvalitné, ja zdvihnem ruku aj teraz, ale keď konštatujeme, že to vzdelávanie nemá tú úroveň, ktorá by sa požadovala, že v európskom kontexte nie je konkurencieschopné, nemôžem podporiť zavádzanie platieb za takúto výučbu.

    Druhý problém, ktorý ja s týmto zákonom mám, konštatuje sa, a to už tu konštatovali niekoľkí moji kolegovia, že jedným z cieľov spoplatnenia vysokoškolského štúdia je dosiahnuť, aby študenti vytvorili tlak na pedagógov, teda že oni majú byť motorom tej zmeny vo vysokoškolskom vzdelávaní. Neverím tomuto princípu. Neverím, možnože poviem nie veľmi vhodný príklad, ale iste si pamätáte, ako nás presviedčali, že zvýšime platby za mestskú hromadnú dopravu a cestujúci zvýšia tlak na kvalitu cestovania. Z piatich korún sme na osemnástich korunách a doprava je stále a stále horšia. Podľa mňa tí študenti budú mať presne také isté možnosti ovplyvňovať to dianie na vysokej škole, ako majú cestujúci v mestskej hromadnej doprave.

  • Ja si myslím, že spoplatňovanie prinesie kvalitu. Je úplne legálne postaviť inú koncepciu, a to najprv kvalita a potom spoplatňovanie. Zdá sa mi takýto postup logickejší.

    Ďalšia vec, ktorá sa mi príliš nezdá, to je objem tých prostriedkov, ktoré majú, prepáčte, nemyslím to ironicky, pán minister, 1,3 miliardy, ktorá sa vyberie zo školstva z tých poplatkov. Ak toto je jediný problém vysokého školstva, ktorý má priniesť kvalitu, dohodnime sa, tak ako sme tu, ešte aj v tohtoročnom rozpočte ja presne viem, kde tá miliarda je. Je v rozpočte ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a ja som ju navrhovala, aby sa presunula do školstva.

    Teda zásadnou pripomienkou je, čo sa sleduje s tými vybranými peniazmi? Ak vyberieme 1,3 miliardy korún na to, aby si tí študenti cenili svoje vzdelanie, zároveň ich presunieme do iného fondu jedným administratívne strašne náročným spôsobom, lebo si povedzme, že aj sociálne štipendiá sa budú musieť priznávať normálne v režime zákona o správnom konaní, a ak som dobre rozumela, tých poberateľov sociálnych štipendií má byť 30-tisíc, tak neviem si predstaviť, čo budú robiť úradníčky na vysokých školách, aby celý tento proces zvládli. Počítať životné minimum, proste celý ten cirkus, ktorý okolo toho vyhodnocovania je, podľa mňa nestojí za tieto vybrané peniaze.

    Pán minister Mikloš pri istej príležitosti povedal jednu vetu, ktorú som si veľmi dobre zapamätala. Možnože ju nedokážem zreprodukovať presne, ale hovorí o tom, že do nezreformovaného vysokého školstva nenaleje ani o korunu viacej, lebo je to čierna diera a efekty sa nedostavia. Teda štátne peniaze sa neoplatí vkladať do tejto čiernej diery, ale moja otázka znie, to sa pýtam, a súkromné sa tam oplatí nalievať? Lebo tá koruna nemá napísané, ja som súkromná a ja som štátna. To ma naozaj dosť zaráža. Ja si viem predstaviť, že tí študenti, ktorí si platia celé vysokoškolské štúdium v plnej výške na súkromnej škole, že majú ten manévrovací priestor úplne iný, ako keď si bude študent platiť, povedzme 10 percent, 5 percent z toho štúdia. Nemá veľký výber podľa mojej mienky a nie som presvedčená, že toto povedie k nejakému radikálnemu zlepšeniu vysokoškolského štúdia.

    Ešte by som sa rada pristavila pri tom, čím som začínala, a totiž, že chceme, aby ten systém bol spravodlivý. Ja na rozdiel od mojich kolegov, ktorí tu vystúpili, tvrdím, že sa nemusia obávať toho, že ten systém bude nespravodlivý voči najchudobnejším. Práve naopak.

    Dovoľte mi trošku iný pohľad na tie sociálne štipendiá. Vezmeme si rodinu, ktorá je v hmotnej núdzi. Takáto rodina v podstate dostáva okolo 9-tisíc korún mesačne a nie je to veľmi závislé od toho, koľko tých detí tam je, lebo tam tá dávka vlastne pri prvom až štvrtom dieťati je rovnaká. Ak pôjde takéto dieťa študovať, automaticky bude dostávať najvyššie sociálne štipendium a vezmime si, že pri jednom dieťati sa reálne príjmy rodiny zvýšia na 13 120 korún, ale keď už hovoríme o mnohopočetných rodinách, a o tom tu hovorila pani Majdová, príjmy rodiny, ktorá je v hmotnej núdzi, ja neverím, že taká rodina existuje, ktorá pošle štyri deti študovať na vysokú školu, to je podľa mňa možno jedna, sa zvýšia z 9-tisíc na 27-tisíc korún. Oni si dokonca zlepšia svoj sociálny status práve takýmto štipendiom. Ale pri bežnej rodine, a myslím si, že takých je najviac, dve deti, to bude z 9-tisíc na 17-tisíc korún, pokiaľ študujú v mieste bydliska. Čiže tam sa môže dokonca podľa mojej mienky dostaviť taký efekt, že sa stratí motív hľadať si zamestnanie u tých rodičov.

    Druhá vec, ktorá myslím si, že je na hrane spravodlivosti a, pán minister, ak prejde tento zákon do druhého čítania, naozaj si budeme musieť porozprávať o tom, či je takto postavený výpočet sociálnych štipendií dobre urobený. Áno, je to tak, že pri hranici 17-tisíc korún v podstate už nie je nárok na sociálne štipendium, pokiaľ študuje jedno dieťa. Čiže máme rodinu, dvaja rodičia, jedno dieťa, čiže priemerný príjem na hlavu v tej rodine, počítame troch, je 5 646 korún. Ak ale máme takú istú rodinu s dvomi deťmi, priemerný príjem na hlavu je 6 250 korún. Tam to neprečítate, musíme to deliť. Ale u štyroch detí, keď zasa hovoríme o tom extréme, príjem na hlavu je 7 403 korún, čiže vlastne tam sa dostavuje ten efekt, že lineárne nenarastajú tie príjmy rodiny, ale čím väčší počet členov rodiny, tak tým vyšší je ten príjem, pri ktorom ešte vzniká nárok na dávku. Ono je to vlastne z toho výpočtu, lebo to životné minimum, ktoré sa tam počíta, je založené na tom, že fixné náklady rodiny, či sú tam dve deti, alebo tri deti sú skoro rovnaké a naozaj ja vás o tom rada presvedčím, že takto to nie je dobre urobené. Zakladá to nespravodlivosť práve u tých rodín, ktoré sú málopočetné.

    Čo na záver dodať? Asi to, že budúcnosť slovenského vysokého školstva ja vidím tiež v tom, že by všetci, ktorí študujú, mali prispievať na svoje štúdium, ale chcem sa opýtať, či veria moji kolegovia, ktorí argumentujú, že je nemorálne, aby ten, kto neštuduje, prispieval tomu, kto študuje, či sú presvedčení, že po zavedení tohto školného budú tí ostatní platiť menej? Dane zostávajú také isté. Čiže ja ani tú elementárnu nespravodlivosť, a to sú naše pravičiarske postoje, že naozaj každý by si mal platiť, nevidím, že by sa nejakým spôsobom odstraňovala. Všetko zostane po starom, len tí, ktorí študujú, budú platiť viac, a to podľa mňa nie je v poriadku. Ďakujem za pozornosť.

  • Kolegyne, kolegovia, ospravedlňujem sa, že treba tiež ešte na inom mieste niečo vybaviť. Faktické poznámky - pán poslanec Lintner, pán poslanec Husár. Končím možnosť s ďalšími faktickými poznámkami. Ako prvý pán poslanec Lintner.

  • Ďakujem pekne. Predsa mi len nedá, ja som sa hlásil aj pri predchádzajúcom vystúpení, ale teraz mi to už nedá. Zastavím sa pri téze, ktorú ste vyslovili, pani poslankyňa, najskôr kvalita a potom spoplatňovanie. Len mi chýba pri týchto vašich slovách povedať, aký mechanizmus pri samosprávnom systéme vysokých škôl si predstavujete, že sa teraz v tejto chvíli začne proces skvalitňovania okrem toho, že tá škola si uvedomí, že treba skvalitňovať učebný proces. Pretože aj pred vami hovoriaci pán poslanec Jarjabek volal po akejsi mape, ináč sa to tu už spomínalo, krokovania, že najprv treba posúdiť, aký máme ten systém, aká je štruktúra vysokých škôl. Len škoda, že sa po tom nevolalo v tom roku 1996, keď sa namnožovali vysoké školy, aby sme si postavili jednoznačne otázku, či to malé Slovensko má na to, aby v každom krajskom meste bola vysoká škola, ktorá mala ešte potom detašované pracoviská v iných menších mestách, vtedy sme si túto otázku nestavali.

    Teraz máme istý systém štruktúry vysokých škôl, ktorý je, samozrejme, vysoko nákladový. Táto republika mala len istý mešec peňazí na to, aby do tohto systému dávala peniaze, máme len istý mešec, hoci všetci by sme si predstavovali a uvedomujeme si, že tam treba dať viac, a tak sa hľadá riešenie, ako urobiť ten vzťah medzi študentom a vysokou školou. Toto je jeden z tých systémov. Ja sa nebojím o tom hovoriť, pretože pred voľbami sme jednoznačne hovorili, že budeme podporovať spoplatnenie štúdia na vysokých školách. Otázka je, samozrejme, vnútorného mechanizmu, ako ho nastavuje tento zákon a o tom budeme, samozrejme, s pánom ministrom diskutovať, ale základná idea je podľa mňa správna.

  • Dámy a páni, rozprava začína byť chvíľami trápna. Voľakedy sme nie my, ale naši predkovia veľmi prísne dbali na to, aby sa hovorilo o Korvinovej univerzite, o Karlovej univerzite v Prahe, o týchto osvietencoch, ktorí zakladali prvé vysoké učenia a ktorí pochopili už vtedy, čo znamená vzdelanosť národa. Dnes si ideme pomaly vyčítať navzájom, kto koľko vysokých škôl na Slovensku otvoril a aký chytili osud.

    Vystúpenie pani kolegyne aj bez veľkých zvolaní podľa môjho názoru bolo racionálne. A poviem k nemu ešte jednu racionálnu poznámku.

    Pán minister, v tomto stave ústava hovorí jednoznačne bezplatne a podľa možnosti spoločnosti aj vysoké školstvo. Teda podklad pre toto rozhodovanie pre všetkých poslancov by mala byť zrozumiteľná, jasná, ekonomická analýza ministerstva školstva v spolupráci s ministerstvom financií, ktorá by nám dokumentovala, že tento štát, táto spoločnosť nie je schopná zabezpečovať vysokoškolské štúdium pre študentov bez ich príspevku alebo účasti.

    A, prosím, skončime s tými rečami o tom, čo je zadarmo, si nikto neváži. Vzdelanie je iná hodnota ako hodinky na birmovku, ktoré sme dostali, alebo ešte menšie hodinky na prvé sväté prijímanie. Ja som presvedčený, pán minister, pán spravodajca, ani vám tú otázku nekladiem, že vy ste nikdy vaše vzdelanie nepovažovali za lacné a že ste si ho vážili. Tak ako si ja vážim a pravdepodobne aj väčšina mojich kolegov to vzdelanie, ktoré sme ako bezplatné vzdelanie dostali.

  • Chcem reagovať na pána kolegu Lintnera. No, každý minister, keď tu predkladá nejaký reformný zákon, je to jeho vízia. A ide o to, či sa s tou víziou stotožníte, alebo nestotožníte. Ja som sa s touto víziou nestotožnila. Neverím jej. To je všetko.

  • Budeme pokračovať v rozprave. Pani poslankyňa Rusnáková, pripraví sa pani poslankyňa Brestenská.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, vzhľadom na to, že za poslanecký klub SDKÚ už vystúpil pán profesor Devínsky, ja sa dotknem len čiastkového problému, a ten sa týka § 101e návrhu zákona o študentských pôžičkách. Týka sa podpory študentov so zdravotným postihnutím. Myslím si, že táto téma si zasluhuje v zákone širšie rozvinutie. Dovoľte mi povedať niekoľko všeobecných stanovísk a niekoľko konkrétnych návrhov.

    Pri štúdiu zdravotne postihnutých študentov sa často stretávame s tým, že títo študenti majú bariéry a prekonávajú bariéry rôzneho charakteru. Sú to bariéry architektonické, komunikačné, informačné, ale aj sociálne. Tieto bariéry im robia štúdium náročnejším nielen z hľadiska časového, ale aj z hľadiska na technické vybavenie, aj z hľadiska zvýšenej psychickej záťaže, ktorú musia popri štúdiu a pri príprave na štúdium prekonávať, ako aj z hľadiska viazanosti na spoluprácu s inou osobou. Myslím na osobného asistenta, ktorých títo študenti môžu mať.

    Z dôvodu špecifických nárokov na časové limity zdravotne postihnutí študenti v nevyhnutných prípadoch prekračujú štandardnú dĺžku štúdia daného študijného programu. Aj v dôsledku nedostatočne rozvinutých podporných služieb alebo zdravotných komplikácií, ktoré vyplývajú predovšetkým z prevažne ťažkého zdravotného postihnutia, sú nútení štúdium neraz prerušiť. Pracovné príležitosti domáce i zahraničné sú pre nich počas štúdia taktiež ťažko dostupné už zo samotnej časovej náročnosti, ale, samozrejme, i z hľadiska prekonávania priestorových bariér. Sú ochudobnení o šancu nadobúdať nielen nové skúsenosti v zahraničí, ale, samozrejme, majú omnoho väčší problém privyrobiť si na štúdium tak ako ostatní bežní študenti.

    Ak teda hovoríme o bariérach, ktoré sú nútení prekonávať, je potrebné, aby sme hovorili aj o ich skutočných potrebách, ktoré by mala vysoká škola zabezpečiť. Hovoríme nielen o potrebe dodatočných konzultácií z jednotlivých predmetov, ale aj o potrebe transformácie študijných textov do im prístupnej formy, hovoríme o zväčšenom písme, o elektronickej forme, o bodovom písme alebo zvukových knihách, hovoríme o špeciálnom technickom vybavení, počínajúc kopírovacími strojmi, končiac televíznymi lupami alebo indukčnými slučkami v posluchárňach.

    Je dôležité hovoriť aj o tom, aby mali čoraz viacej možností ovládať, alebo mať dostupný počítač, ktorý môžu ovládať hlasom, je dôležité, aby im vysoká škola pomáhala v odstraňovaní architektonických bariér, pretože tu nejde len o prístup na vysokú školu, aby bolo pre nich upravené schodisko, aby na vysokej škole boli také miestnosti, v ktorých je sprístupnený prístup na sociálne zariadenia, premiestnenie sa do jedálne, bufetu a tak ďalej.

    Ide aj o odstraňovanie komunikačných bariér, ktoré je veľmi zložité a ktoré je určite aj veľmi namáhavé, pretože tlmočníci do posunkového jazyka, respektíve artikulační tlmočníci sú ľudia, ktorí by mali byť na vysokej škole k dispozícii, pokiaľ na nej študuje taký zdravotne postihnutý študent, ktorý by ich služby potreboval. Samozrejme, je to vízia, ktorá si vyžaduje aj finančné prostriedky, pretože tlmočník do posunkového jazyka momentálne nie vždy môže byť k dispozícii študentovi na danej vysokej škole, kde študuje. Samozrejme, aj budovanie elektronických knižníc môže byť pre týchto študentov výbornou pomôckou.

    Zdravotne postihnutí študenti by teda v zákone potrebovali mať osobitne zakotvené niektoré možnosti ako nové možnosti. V prípade odôvodneného prekročenia štandardnej dĺžky štúdia alebo opakovania časti študijného programu bude vhodné, aby rektor univerzity, respektíve dekan fakulty mohol odpustiť školné alebo časť školného za časové obdobie. Počas odôvodneného prerušenia štúdia by bolo dobré uvažovať o nulovej výške splátky pôžičky. V prípade dlhodobej nemožnosti zamestnať sa alebo nízkopríjmového stavu umožniť zmluvne upraviť pôžičku v zmysle odpustenia úrokov pôžičky, prípadne časti dlhovanej sumy.

    V širšom kontexte odporúčam posilniť právomoc vysokých škôl s ohľadom na zdravotne postihnutých študentov, napríklad aj v otázke povolenia individuálneho študijného plánu, individuálneho plánu skúšok, ktorý v teraz platnom zákone o vysokých školách nie je zakotvený. Taktiež navrhujem povoliť individuálny prístup v napĺňaní stanovených limitov kontrolných etáp v rámci kreditného systému štúdia.

    V súvislosti s týmito návrhmi je potrebné povedať, že s niektorými návrh zákona o študijných pôžičkách počíta, ale je potrebné predsa len ich v súvislosti a s väzbou na zdravotne postihnutých študentov ešte doplniť a upraviť.

    V súvislosti so zavedením kreditného štúdia, ktoré sa samo pokladá za individuálny študijný program, prestali vysoké školy povoľovať študentom individuálny študijný program, respektíve individuálny plán skúšok. V rámci tohto plánu v prípade študentov so zdravotným postihnutím vo väčšine prípadov nešlo o absenciu na vyučovaní, ale o možnosť rozložiť si na dlhšie obdobie semestre alebo ročníky podľa vlastných možností a potrieb, respektíve ide o individuálny harmonogram skúšok.

    Navrhujem preto podporiť právomoc vysokých škôl pri rozhodovaní o individuálnom pláne skúšok študentov v odôvodnených prípadoch. Samozrejme, tento návrh by sa týkal nielen študentov so zdravotným postihnutím, ale aj bežných študentov, ktorí sa môžu dostať do ťažkých podmienok, kde jednoducho im je potrebné vyjsť v ústrety. Odporúčam súčasne zvážiť aj istú formu zastúpenia zdravotne postihnutých členov akademickej obce v niektorom z poradných orgánov ministerstva školstva, pretože si myslím, že ich väčšia súčinnosť s pánom ministrom školstva by bola určite prospešná.

    Odstraňovanie bariér, z ktorých môže mať v konečnom dôsledku úžitok nielen študent so zdravotným postihnutím, ale aj bežný študent, si vyžiada postupnosť krokov, dlhšie časové obdobie a, samozrejme, aj veľké finančné nároky. Mnohé vysoké školy už v rámci fondov, ktoré sú na vysokých školách vytvorené na odstraňovanie bariér, zistili, že náklady na odstraňovanie bariér sú vysoké a bez pomoci, ktorá by mohla byť fixovaná aj v samotnom zákone, to bude dosť ťažké. Preto by bolo dobré uvažovať nad tým, že by sa aj u študentov vysokých škôl aplikoval systém, ktorý už je aplikovaný pri základných a stredných školách, to znamená, že keď hovoríme o dotácii na žiaka, myslím aj na študenta, ktorý študuje na vysokej škole, mohli by sme u študentov so zdravotným postihnutím hovoriť o 2,5-násobku normatívu na bežného žiaka alebo študenta vysokej školy. Myslím si, že tento návrh by bol opodstatnený práve v súvislosti s fondom na odstraňovanie bariér alebo prípadne v inej alternatíve, ktorú má ministerstvo školstva k dispozícii, a to je alternatíva, že by sa v rezorte školstva vytvoril grantový program, v rámci ktorého by sa vysoké školy mohli formou projektov uchádzať o granty na odstraňovanie bariér nielen technických, architektonických, ale aj veľmi dôležitých komunikačných. Ďakujem za pozornosť.

  • Pán poslanec Bódy má faktickú poznámku, pán poslanec Urbáni faktickú poznámku, pani poslankyňa Tóthová. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami. Pán Bódy ako prvý.

  • Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Kolegyne, kolegovia, pred 45 rokmi v škandinávskych krajinách nastúpili tieto krajiny pre spoločné vzdelávanie občanov so zdravotným postihnutím už od základných cez stredné až vysoké školy. Dodnes v týchto krajinách vyrástlo množstvo vzdelaných ľudí od architektov, lekárov, ekonómov a tak ďalej, ktorí už dnes absolútne nerozmýšľajú nad tým, čo je architektonickou či komunikačnou bariérou. Jednoducho sa odstránili v ich mysliach bariéry, čiže tie bariéry sú odstránené v hlavách, v mysliach.

    Oceňujem príspevok pani kolegyne Rusnákovej, avšak musím pripomenúť, že aj na Slovensku existoval svojho času, myslím si do roku 1995, vládny výbor pre otázky občanov so zdravotným postihnutím, ktorému predsedal priamo premiér krajiny. Na našu výzvu Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím sme vyzvali vládu, aby znovu vytvorila takýto výbor tak, aby sa všetky otázky a problematika občanov so zdravotným postihnutím riešila na jednotlivých ministerstvách, to znamená, povedzme odstránením architektonických bariér prijatím nového stavebného zákona či novým zákonom o vysokých alebo základných, alebo stredných školách z dielne ministerstva školstva. To isté platí pre ministerstvo zdravotníctva či ministerstvo dopravy.

    Mňa osobne návrh z dielne pána ministra Fronca nepresvedčil, nepresvedčil ma tým, že sa idú vysoké školy spoplatňovať, na druhej strane však, ak prejde nie naším hlasom do druhého čítania, budem podporovať návrh pani poslankyne Rusnákovej. Ďakujem za slovo.

  • Pán poslanec Urbáni, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Vážené dámy, vážení páni, kolegyne, kolegovia, nedá mi, aby som nezopakoval svoj názor, že Slovensko je malý štát a potrebuje zdravých, múdrych a vzdelaných ľudí. Reforma v žiadnom rezorte, aj to tu opakovane tvrdím, sa nedá spraviť bez finančného zabezpečenia, ale zvaliť všetko na ramená občanov pokladám za nesprávne. So stúpajúcou životnou úrovňou by mohla byť aj spoluúčasť. Žiaľ, nie je to na Slovensku momentálne. Potrebujeme vytvoriť silný štát, ktorý si bude plniť svoje základné funkcie, a bude to právny štát, pretože slabý štát je horší ako totalitný štát. V tejto navrhovanej reforme mi chýba intersektorálne prepojenie, ako bolo jasne dokumentované aj pani poslankyňou Rusnákovou. Mali sme sa zaoberať reformou v širšom kontexte. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážení prítomní, už doobeda som mala prosbu, pán minister, respektíve otázku, prečo neboli dané sociálne dopady na jednotlivé skupiny študentov. Vy ste ma odkázali na internet, tam je niečo iného, než o čom som hovorila ja.

    Napríklad mňa by zaujímalo, či dopady na sociálnu sféru práve na telesne postihnutých budú také ako na iných študentov, či napríklad nadväzujúc na vystúpenie pani poslankyne ministerstvo nezvažuje, žeby práve pre túto kategóriu študentov boli znížené poplatky, pretože oni si nemôžu privyrobiť popri štúdiu. Po skončení vysokej školy majú sťažené podmienky, takže aj tu treba trošku ten sociálny aspekt viac rozvinúť, než vy ste to urobili pri prezentácii tohto zákona.

    Ďalej sa tu hovorí, že sa skvalitní a že musíme mať kvalitný učiteľský zbor a kvalitných študentov. Pán minister, kvalita študentov nutne, teda žiakov, ktorí prídu na vysoké školy, nutne pôjde dole, pretože ste zlúčili školy, do tried ste niekde napchali viac než 30 žiakov a už učitelia dnes hovoria, že nemajú podmienky na riadny priebeh vyučovacieho procesu, pretože tieto živé deti, v niektorých oblastiach nášho Slovenska ešte živšie, nie je možné zvládnuť a nie je možné zamerať na vyučovaciu matériu. Preto toto, čo tu čítame, a to, čo predkladáte...

  • Pani poslankyňa Rusnáková s reakciou.

  • Chcem sa kolegom poďakovať za vyjadrenia. Naozaj to bol len čiastkový problém, pretože opakujem, za náš poslanecký klub už vystúpil so zásadným prejavom môj kolega, predseda výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá. Jedno je isté, že ak hovoríme o zdravotne postihnutých študentoch, naozaj majú menšie možnosti privyrobiť si na štúdium. Viem, že pán minister má záujem tento problém ďalej riešiť. On sám dostal už podnety na ministerstvo školstva, takže predpokladám, pán minister, že pri návrhoch, ktoré budú v druhom čítaní, ktoré budem predkladať, budeme spolupracovať. Ďakujem.

  • V rozprave pokračujeme. Pani poslankyňa Brestenská a ako posledná sa pripraví pani poslankyňa Gabániová.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené dámy a páni, milí hostia, nechcem tiež veľa rozprávať, lebo už tu bolo veľa povedaných argumentov za aj proti, ale také niektoré myšlienky mi ešte napadli, keď sa tu mnohokrát argumentuje, a chcela by som toto pred druhým čítaním naozaj dať na zváženie, aby sme skutočne, ťažko možno presvedčiť tých, ktorí nie sú presvedčení, aby hlasovali za, alebo tí, ktorí sú presvedčení, že chcú to posunúť ďalej, aby tak aj zostali. Nie, nechcem presviedčať, ale chcem, aby sme sa zamysleli naozaj nad tou kvalitou a nad tým spoplatnením, o ktorom sa tu rozprávalo.

    Naozaj som o tom hlboko presvedčená, sedia tu moji kolegovia aj v opozícii, aj v koalícii, ktorí majú iks rokov skúseností na školách, že zväčšením počtu škôl, tých 26 univerzít prinieslo devalváciu vzdelávania. Žiaľ, musím povedať áno. Štatistiky o tom hovoria, aj študijné výsledky tých študentov, aj uplatnenie, aj prechod z jednej univerzity na druhú. Veľmi málo počujem pozitívnych názorov, žeby sa zvýšila kvalita vzdelávania. Prístup sa možno zvýšil, to áno, ale aj ten je nedostatočný, takže máme veľa univerzít a málo kvality a malý prístup.

    Pán kolega Husár hovoril, že neexistuje nejaká analýza. Analýza existuje, máme ju všetci, kto má prístup, správa o stave vysokého školstva za rok 2003. Nechcem veľmi chváliť pána ministra, mám voči nemu tiež mnohé výhrady, keď rozprávame a diskutujeme, som skôr naňho kritická, ale za toto musím povedať, že ministerstvo školstva spravilo dobrú analýzu. Po prvý raz je to analýza, ktorá má málo strán textu a veľa strán čísiel. Tie čísla naozaj už vykazujú určité relevantné výsledky. Sú tam veľmi sporné informácie, ktoré si málokto uvedomil a čítal, keď možno už hovoril o tejto reforme. My v školskom výbore sme to mali. Už tu zaznelo viackrát aj v diskusii, nehovoríme vôbec o tom, že spoplatnenie externého štúdia je anomália, áno, že máme viac externých ako interných, že to spoplatnenie neexistuje, lebo je virtuálne. Na vysokých školách neexistuje externé štúdium platené, lebo na to nie je zákon, ale existuje reálne spoplatnenie, ktoré ide inými fondmi ako do vysokých škôl, a to nie je jedna koruna ani sto korún, ale to je vyčíslené, ja som to videla, tak len predbežné vyčíslenie je okolo 1,9 miliardy, čo je dosť, myslím si, peňazí, ktoré idú mimo vysokých škôl. To je 20- až 30-tisíc školné, ktoré platia študenti za externé štúdium.

    V tejto analýze je, že mnohé univerzity, kde prepočet je, že denné štúdium obsahuje na 75 percent a externé na vyše 100. No taký štát ja druhý nepoznám, ktorý toto má. Lebo externé štúdium má byť štúdiom o pomoci praxe, zvýšenie kvality praxe, vzdelania, a nie nahrádzania denného štúdia a urobiť si z toho biznis. Takže o akej kvalite hovoríme na vysokých školách? Preto si myslím, že moje stanovisko je, ale zároveň aj stanovisko ANO, lebo zatiaľ sme za klub, čiže môžem povedať aj za klub, my sme od začiatku hovorili o participácii študenta na vzdelaní. Samozrejme, že sme za mieru únosnosti v rámci tej sociálnej situácie, aká tu existuje. Študent by mal mať vedomie, že nielen si môžem preštudovať, koľko chcem a kde chcem a hlásiť sa, kde chcem, a hovorí sa o socializme a nesocializme, ako sme študovali. Ja si myslím, že aj ja za čias, keď bol socializmus, som študovala, platila som za každú rozbitú kadičku, za každý rozbitý teplomer, za každú jednu vec, ktorú som rozbila, a nikto sa ma nepýtal, či som chcela platiť, alebo nechcela platiť. Ale tu bola zodpovednosť mojej práce, ktorú som mala, aj vtedy sme boli určitým spôsobom zaangažovaní na kvalite toho štúdia. Ja si myslím, že dnes je naozaj veľký záujem študentov, chcú veľa študovať, to je veľmi pozitívne. Chcú mať vedomosti, chcú mať vyššie vzdelanie, ale otázka je, či naozaj nielen práva, ale aj tie povinnosti sú tam, či je tam tá zodpovednosť.

    Spoplatnenie by mohlo viesť k tomu, že naozaj nie to, čo je zadarmo, ja nehovorím teraz zadarmo, ale to, čo chcem kvalitu, si naozaj budem aj pýtať za tie peniaze. Mne prekáža, čo pán minister dobre vie, čo som hovorila, nie pán Zajac teraz, ale pán minister Fronc vie, že mi prekáža, že chýbajú v tomto zákone práve tie kritériá kvality pre učiteľa a pre žiaka, lebo ja si myslím, že ani učitelia nie sme rovnakí. To zase tiež môžem do našich radov povedať veľmi otvorene. Neviem kde, ale zatiaľ moji študenti, ktorí ma hodnotia aj anonymne, zatiaľ to nevyzerá zle. Takže ďakujem mojim študentom, ktorí ma hodnotia pomerne pozitívne, ale môžem povedať, že za posledných 12 rokov som sa musela veľmi veľa učiť a zmeniť svoju prácu, lebo veľmi sa zmenili moji študenti. Sú oveľa náročnejší a sú oveľa kritickejší, čo beriem. Ale na škole sa stretávame so študentmi, ktorí berú školu len tak akože, aj s kolegami, ktorí, nechcem byť teraz kritická, nielen na mojej fakulte, ale aj na iných, ktorí sa tešia, že z 12-týždenného semestra odučia tri týždne. Aj takých kolegov máme. Takže kritériá kvality by mali platiť ako pre učiteľov, tak aj pre študentov. A myslím si, že určité spoplatnenie, alebo spoluúčasť študenta by mala tieto veci zmeniť, postavenie študenta, jeho práva aj povinnosti.

    Druhá vec, čo sa tu nehovorí a čo by som chcela zdôrazniť, preto som presvedčená, že tento zákon nie je dobrý, lebo máme k nemu naozaj mnohé výhrady a chceme, aby sa o nich diskutovalo v druhom čítaní, ale podporíme ho v prvom čítaní, ale chcela by som zdôrazniť, že na vysokých školách neprebehol proces rozdelenia univerzít podľa kvality vzdelávania a výskumné univerzity na univerzity a na vyššie školy. To je chyba tohto a, žiaľ, musím povedať zákona, lebo toto malo byť urobené už v rámci vysokoškolského zákona. My nemáme 26 rovnakých univerzít, my nemáme študentov, ktorí majú rovnaké diplomy, o tom som hlboko presvedčená. My máme naozaj študentov, ktorým potrebujeme zvýšiť počty vzdelanosti v bakalárskom stupni, v magisterskom aj v doktorandskom štúdiu.

    Nie všetci študenti majú dosiahnuť magisterské a doktorandské vzdelanie. Nikde takto vo svete to nefunguje. Je to drahé, nákladné a neefektívne štúdium. Sú odbory, ktoré dnes päť rokov študujú, a to uplatnenie majú už od tretieho ročníka. Poviem konkrétne informatika. Väčšina študentov na matematicko-fyzikálnej fakulte, po treťom ročníku ich idú firmy roztrhať, lebo sú výborne uplatniteľní na trhu práce. A mnohí z nich aj v zahraničí si robia bakalárske vzdelanie potom aj v praxi a postupne si robia magisterské a doktorandské štúdium, lebo naozaj prax potrebuje týchto ľudí a mnohí sú najlepšie platení na trhu práce, bakalári, informatici, grafici, systémoví inžinieri a tak ďalej.

    Takže to sú veci, ktoré tento stav nevyriešia, ak aj spoplatníme, školstvo, ak nebude rozdelenie a nebude kvalita týchto oddiferencovaných vysokých škôl, univerzít, a druhá vec je, čo sa tu nehovorí, že financie, ktoré neraz tu spomínal pán podpredseda Mikloš, že pri rozbehnutí reštrukturalizácie siete škôl, to znamená zmene počtu 26 univerzít na 5 miliónov obyvateľstva, neviem, ja nie som prognostik, ale si myslím, že odhad je taký optimálny, je 5 až 7 univerzít verejných a iks súkromných, by donieslo aj viac verejných peňazí do univerzít. To hovorí pán podpredseda Mikloš a som o tom hlboko presvedčená, po tom voláme aj my vo výbore, o tom veľmi často hovoríme, že štát chce dať do dobrých reštrukturalizovaných kvalitných univerzít. To znamená, študent bude participovať, štát zvýši prostriedky, o tom bude vzdelanostná spoločnosť, či presvedčíme aj my, preto chcem podporiť v tomto prípade postúpenie tohto zákona do druhého čítania, lebo je to o tom, teraz sa láme ten čas. Ja viem, že môžeme mať tisíc výhrad k pánovi ministrovi, že to predložil skôr, že sa o tom menej komunikovalo, že to možno niekto hovorí, že nás nepresvedčil, keď už to bolo raz aj druhý raz. Ale teraz je možno situácia, keď si musíme uvedomiť, že buď ideme budovať vzdelanostnú spoločnosť, nedávno sme schválili Lisabonskú stratégiu, alebo teda konkurencieschopnosť Slovenska, buď sa nám podarí začať reštrukturalizáciu a presvedčiť, že finančný balík, ktorý bude v rozpočte, bude prioritne dávaný aj do vzdelania a univerzity budú naozaj potom meniť kvalitu pomerne rýchlo. Ak sa nám to nepodarí urobiť, bude to pomalé umieranie 26 univerzít. A že sa bojíme súkromných univerzít, že zaniknú niektoré, pán kolega Madej, že zaniknú tie verejné, no ja si myslím, že zaniknú, lebo počet študentov nenarastie, počet študentov poklesne. Áno, demografická krivka je, žiaľ, zatiaľ negatívna. A princíp je taký, že tých študentov nemôžete nafúknuť, proste pôjdu na tie školy, ktoré budú dobré a budú ponúkať zaujímavé a vysoko odborné vzdelanie, dobre uplatniteľné na trhu práce. Takže toto by mala byť konkurencia, ktorá sa tu skutočne odvíja.

    A mám tu ešte dve také poznámočky. Myslíme si, že tento zákon, keby prešiel do druhého čítania, má také dve veci, ktoré už tu boli spomenuté - register, ktorý takisto nepodporíme, lebo si myslíme, že dnes hovoríme o nadrezortných registroch, a nie o rezortných registroch, a druhá vec je, navrhujeme zrušenie prechodného obdobia, lebo si myslím, že tiež, keď dva roky má byť nula, ak chceme teda zaviesť určitým spôsobom participáciu študenta na vzdelaní, a ak má byť dva roky nula, no tak tento zákon nevidím, že by mal nejaký veľký prínos po tých dvoch rokoch.

    Ja si myslím, že sa netreba báť ísť do týchto zmien, začať ich robiť veľmi seriózne a hľadať modely, aby každý študent na tomto Slovensku, ktorý má na to, ktorý to poctivo myslí so svojím vzdelaním a svojou kariérou, aby každý študent mal otvorené dvere a mal podporu tohto štátu. Ďakujem pekne.

  • S faktickými poznámkami, pán poslanec Mikolaj, s faktickou poznámkou? Nie? Urbáni, Tóthová, Mušková, predsa aj pán Mikolaj je s faktickou poznámkou. Nie? Tak zostaneme len u pána poslanca Urbániho, u poslankýň Tóthovej, Muškovej. Končím možnosť ďalších prihlášok k faktickým poznámkam. Prvý pán Urbáni.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Musím povedať pani poslankyni Brestenskej, že my nie sme za spravenie poriadku na vysokých školách, nie sme za zavedenie racionalizácie, ale snáď rušiť vysoké školy, to nemôžem veľmi počuť. Bola tu snaha rušiť vysoké školy - v Banskej Bystrici Akadémiu múzických umení a výtvarných umení a nebolo ďaleko, keby sme neboli tak silno bojovali a boli by zrušené, a choďte sa tam dnes pozrieť, choďte sa pozrieť na tie kvalitné obrázky, čo tí chlapci a dievčatá maľujú. Čiže toto sú veci, na ktoré sa treba pozerať a netreba hovoriť, že rušiť. Treba pripraviť jedno riadne vysoké školstvo, liberálne vysoké školstvo, kde bude konkurencia. Ďakujem.

  • Ďakujem. Obdobne chcem reagovať na pani poslankyňu a chcem povedať, že treba dať jasné kritériá, veď sa robia akreditácie vysokých škôl, a keď ich budeme mať ešte viac a budú vyhovovať požiadavkám, tak to môže byť len dobre pre Slovenskú republiku. Obdobne Právnická fakulta v Banskej Bystrici, ktorú chceli rušiť, je napríklad v Európskej únii, v Štrasburgu, jej absolventi, ktorí hovoria, komunikujú právnu problematiku plynulo v angličtine, je vizitkou školstva na Slovensku.

    Ďalej, pani poslankyňa, spomínali ste správu, pretože som pána ministra akosi žiadala a povedala som, že mali byť dopady, to, čo ste vy povedali, nie sú dopady tohto návrhu do praxe. To je stav školstva v roku 2003. To je to, čo bolo, ale mňa by ako poslankyňu zaujímalo, čo bude podľa tohto zákona znamenať pre študentov zavedenie poplatkov. Mňa to ako vysokoškolskú učiteľku zaujíma, pretože vidím, aká je sociálna situácia našich rodín a mám obavy, že tí, ktorí dnes študujú, poprípade chcú študovať, nebudú môcť.

    Tretia poznámka. Povedali ste, že nemáme všetky diplomy rovnaké. Samozrejme, pretože už dnes máme podelené štúdium, pokiaľ ja viem, vysoké školy dostali povinnosť urobiť projekty uceleného bakalárskeho štúdia, uceleného magisterského a aj projekt doktorandského, ktoré, samozrejme, musia logicky na seba nadväzovať. Takže to, čo ste hovorili, neviem, či sme si zle rozumeli, ale to už je.

  • Pani poslankyňa, viete o tom, že tento zákon nie je dobrý, viete presne, čo má obsahovať zákon, ktorý by predstavoval reformu školstva, teda vysokoškolského školstva, že nie spoplatnenie, ale obsahová a systémová reforma pomôžu školstvu. Hovorili ste o tom veľmi dobre, a teda zasvätene v našom výbore. A napriek tomu chcete takýto zlý zákon podporiť len preto, že sú tam politické koaličné dohody. Nezdá sa mi to celkom morálne.

    A tiež pani poslankyňa, poslanci, ktorí vystúpili proti financovaniu súkromných škôl zo štátneho rozpočtu, sa neobávali, že tu bude konkurencia. Predovšetkým namietali to, že je nemorálne, aby súkromné firmy boli dotované zo štátu. Potom môže každá súkromná firma, ak toto bude schválené, požiadať o dotáciu zo štátneho rozpočtu, a keď sa tak nestane, môže povedať, že je diskriminovaná.

  • Pani poslankyňa Brestenská chce reagovať na vystúpenie svojich predrečníkov. Predsa ešte, pani poslankyňa Brestenská, aj keď žena, pravda, rokovací poriadok rozhodne.

    Pán poslanec Mikolaj, nech sa páči.

  • Môžem? Má právo hovoriť na záver. Len štyri také krátke pripomienky. Nemôžem si odpustiť, ale pokiaľ hovoríme o tom extenzívnom vývoji a náraste počtu vysokých škôl, musím tu spomenúť maďarskú univerzitu, lebo vtedy som povedal, nerobme ju, je to ďalší nárast a dnes plačeme, že tých vysokých škôl je veľa, ale odznelo to tu.

    Pokiaľ ide o externé štúdium, ja nevidím žiaden problém v tom, že externé štúdium je a nech je a nech je aj v tých percentách, ako je. Veď si zoberme, aký je dnes vývoj, keď dnes niekto ukončí vysokú školu, o päť, o desať rokov aby začal študovať znova. Taký je dnes vývoj najmä v týchto informačných a technologických disciplínach.

    Pokiaľ ide o tie vedecké univerzity, som proti prívlastkom, buď univerzita je so „vším všudy“, alebo teda nehovorme o univerzite a hovorme o odbornej vysokej škole, ale len ak už univerzita je, tak nech spĺňa všetky kritériá, ktoré spĺňať musí. Len čo tam začneme dávať prívlastky, tak zase začneme deliť a budú tu univerzity nejakého druhého radu alebo druhého typu, alebo druhej ligy.

    A na záver. Pokiaľ ide o to platenie, veď za platenie sme tu viacerí, ale až vtedy, keď bude istota, že za čo si zaplatím, za to dostanem službu. A tento zákon to, žiaľ, nerieši. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Brestenská, teraz záverečná reakcia.

  • Ďakujem veľmi pekne všetkým, ktorí reagovali na moje vystúpenie, a vysoko si vážim vaše postoje, lebo sa poznáme, a vážim si, naopak, že sme pedagógovia a že bojujeme práve každý na základe skúseností, ktoré máme. S mnohými vecami, čo povedali kolegovia z opozície, súhlasím a s pani Tóthovou jednoznačne, že diplomy máme rôzne, aj máme tie ucelené štúdiá, ale nemáme naozaj, by som povedala, tie diplomy z hľadiska, ja si myslím, naozaj toho externého a denného štúdia nie sú rovnocenné. Externé štúdium by malo byť v prvom rade na podporu praxe, a to, čo hovorí pán kolega, si myslím, že je to o celoživotnom vzdelávaní, a nie o externom vzdelávaní. Takže to externé naozaj v druhom svete 20 - 30 percent na univerzitách nie je viac.

    Čo povedala pani Mušková, súhlasím, že obsahová systémová reforma je. Nesúhlasím s tým, že nemorálna by som celkom bola. Ja si myslím, že naozaj určité zásady máme a nemyslím si, že naša fakulta alebo univerzita bude zdierať študentov, keď začne vyberať školné a tá kvalita aj ten obsah sa musí robiť skutočne ako v jednom pilieri. Tam si myslím, aj pán minister by sa nemal brániť a nebude sa brániť, to je otázka nielen vysokých škôl, ale aj základných a stredných škôl, čiže toto budeme vyžadovať ako podmienku toho, že nieže študent príde, alebo zostane to naozaj ako v čiernej diere a že naozaj tie univerzity sa musia pretransformovať. A všetkým mojim diskutujúcim by som povedala, nie som za rušenie univerzít.

    Pani Tóthovej zvlášť chcem zdôrazniť, nie som za rušenie univerzít, ja som za racionalizáciu siete univerzít, lebo nepoznám tiež štát, ktorý má 26 univerzít na 5 miliónov obyvateľov.

    Som za súkromné školy, som za rozdelenie, ako pán kolega povedal, univerzity a odborné vyššie školy, som za súkromné otvorenie vzdelávania, za naozaj príležitosť, aby každý študent mal možnosť študovať, ale nie za rušenie univerzít.

  • Posledná prihlásená do rozpravy ústne je pani poslankyňa Gabániová.

  • Vážené dámy, vážení páni, budem môj príspevok čítať, nebudem ho prednášať, bude to rýchlejšie. Povedaného už bolo veľa a mohla by som zvoliť postoj k predkladanému návrhu z hľadiska učiteľky, pretože učím na vysokej škole, alebo z hľadiska rodiča vysokoškolákov. Problém ale nie je zrelý do týchto konkrétnejších polôh, keď je prítomný prvoradý určujúci fakt, a to je stav spoločnosti, ktorá bude tomuto zákonu vystavená. Pohnútka zamedziť nalievanie peňazí na kontá spoločností, ktoré sprostredkúvajú externé štúdium na vysokých školách, a dostať ich do rozpočtu vysokých škôl mi veľmi pripomína snahu likvidovať úplatkárstvo v zdravotníctve zavedením dvadsaťkorunového poplatku.

    Vážení kolegovia, Slovensko nie je Bratislava. Jediným bohatstvom našich občanov, väčšiny našich občanov je ich vlastná práca. Jej cena je vďaka politike vlády alebo vlád podhodnotená. Podľa sociologických prieskumov až 21 percent našich občanov žije pod hranicou biedy. To je 1,5 milióna ľudí. Minimálna mzda je motivujúca akurát pre zamestnávateľov, ako udržať na uzde odmeňovanie svojich zamestnancov. Životné minimum podľa pracovníkov ministerstva sociálnych vecí a rodiny má pokryť náklady na jedlo, oblečenie a bývanie.

    Dovoľte mi, aby som voľne citovala sociologičku pani doktorku Zuzanu Kusú. Jedlo, oblečenie a bývanie je definícia chudoby primeraná pre 19. storočie. V Európskej únii platí iná definícia chudoby. Podľa nej je to taký príjem, ktorý už v danej krajine neumožňuje viesť minimálne dôstojný život. Za minimálne dôstojnú existenciu sa považuje možnosť vzdelávať sa, zúčastňovať sa na politickom a sociálnom živote spoločnosti a tak ďalej ďaleko viac ako len jedlo, strecha nad hlavou a ošatenie. Zhoršením životného štýlu je aj nedostatok prostriedkov na to, aby človek mohol aspoň raz ročne tráviť desať dní dovolenky mimo svojho bydliska, ak by tak chcel. Na Slovensku si to dnes nemôže dovoliť 80 percent ľudí, ale ľudia starší ako 35 rokov si pamätajú aj iné časy. Podľa Európskej únie je chudobný ten, kto nemá dostatok prostriedkov na to, aby si mohol v dome udržať dostatočné teplo, nemôže si vymeniť akýkoľvek opotrebovaný kus nábytku a musí si kupovať oblečenie v second hande, nemôže si dovoliť jesť pestrú stravu a raz za mesiac pozvať domov priateľov.

    Koľko občanov na Slovensku teda podľa našich partnerov z Európskej únie myslíte, že je chudobných? Na Slovensku neprebieha ani diskusia, čo to minimálne dôstojný život je. Je najvyšší čas presne analyzovať situáciu a pri aplikácii reforiem v školstve, ale aj v zdravotníctve a v iných oblastiach zohľadňovať konečne skutočnú situáciu občanov a stav spoločnosti.

    Je nevyhnutné disponovať prostriedkami daňových poplatníkov tak, aby občania konečne pocítili, čo je to politika v pravom zmysle slova. Je to umenie riadiť štát. Vláda má povinnosť zabezpečovať potreby pre materiálny a duchovný život spoločnosti, zdravej spoločnosti. Nie je to krátkozraký egoizmus a osobné záujmy. Civilizácia 21. storočia nesmie byť obludou ničiacou samu seba. Nová epocha priniesla so sebou prenos kompetencií bližšie k občanovi a do rúk občana. Čo všetko bude musieť občan riešiť sám? Európske štáty svojím historickým vývojom organizovania verejného života a vzťahov dospeli k vynakladaniu verejných prostriedkov na fungovanie inštitúcií vzdelávacích, ale aj kontrolných.

    Odborníci týchto úradov dozerajú nielen na kvalitu vzdelávania, ale aj na kvalitu potravín, kvalitu životného prostredia, na bezpečnosť, bezchybnosť a hygienu vo všetkých oblastiach. Môžeme len dúfať, že tieto inštitúcie nebude vláda pre nepotrebnosť rušiť, ale to už je dúfam zbytočná obava. V tomto štádiu je potrebné počkať, kým chudoba prestane decimovať život občanov. Financovanie školstva je nutné zabezpečovať zo štátneho rozpočtu a stimuláciou podnikateľských subjektov k dotovaniu vysokého školstva alebo aj stredného odborného školstva, všade tam, kde je vysoká finančná náročnosť na didaktickú techniku.

    Možno v roku 2010, keď bude občan schopný aj formou priamej finančnej spoluúčasti adresne a rád ovplyvňovať vyučovací proces, bude to robiť rád pre svoju alma mater.

    Už teraz nie sú absolventi partnermi pre banky pri snahe získať úver. Ak budú zaťažení ešte aj splácaním pôžičky, ktorú si budú musieť vziať na štúdium, dostanú sa nevyhnutne do sociálneho stresu. Kariérny postup je už teraz na prvom mieste bez ohľadu na to, či je to muž, alebo žena. Všetko by bolo v poriadku, keby popri práci mali čas aj na normálny občiansky život. Lenže pri často dvanásťhodinovom pracovnom čase, čo je prepad do 19. alebo začiatku 20. storočia, nemajú čas na reprodukciu, možno ho majú na reprodukciu duševných a fyzických síl, ale čo bude z ich genetickou reprodukciou, čo sa bude rodiť ženám na konci fertilného veku? Rodenie prvého dieťaťa sa posúva do tretieho decénia, keď stúpa riziko pre rodenie zdravých detí a stúpa neplodnosť mužov aj žien. Budú sa vôbec nejaké deti rodiť?

    Občania si asi neželajú terapiu sociálneho stresu formou ticho, teplo, tekutiny, tíšenie bolestí a transport, alias vysťahovanie.

    Preto, ak dovolíte, na záver by som navrhla, aby Národná rada podľa § 73 ods. 3 písm. b) zákona o rokovacom poriadku prijala uznesenie nepokračovať v rokovaní o predloženom vládnom návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1065). Ďakujem.

  • Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Predpokladám, pán minister požiadal o slovo ako navrhovateľ, nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, počúval som veľmi pozorne počas dvoch dní vaše vystúpenia a chcem v prvom rade oceniť to, že sa konečne dostalo školstvu pozornosti takej, akú si zaslúži. Z druhej strany však chcem povedať aj to, že tu odznelo viacero povzdychov za minulosťou a ohliadnutím za niečím, čo kedysi údajne bolo zadarmo, hoci ani za komunizmu nebolo všetko zadarmo. Len ste nás nútili s tým pocitom žiť, ale to sú veci, na ktoré asi nemá zmysel reagovať a môžeme to len naďalej trpezlivo v spoločnosti vysvetľovať.

    Ja som presvedčený, že vysokoškolské vzdelanie spolu so zdravím a kultúrou je asi tou najväčšou hodnotou, len tú najväčšiu hodnotu je potrebné, aby sme si dokázali ceniť a vážiť. A myslím si, že aj preto som urobil viacej krokov ako minister školstva, aj to, že som sa snažil získať finančné prostriedky práve pre školstvo a tohto roku, ako viete, sa to nakoniec aj dosť významne podarilo.

    Pokúsil by som sa ale reagovať aspoň na niektoré vystúpenia a na niektoré nepresnosti, ktoré zazneli. Pani poslankyňa Tóthová, vy ste dnes dopoludnia povedali, že vystupujete po prvýkrát, no, musím povedať, že to nie je tak, pretože v piatok ste už hovorili v rámci faktickej poznámky. Ja som chcel reagovať na vaše piatkové vystúpenie a urobím to o chvíľu, ale najprv by som hovoril k tomu, čo povedal pán poslanec Madej, keď ste mi vkladali do úst spochybnenie zákona, ktorý predkladám. Keby som mu ja sám neveril, no, treba povedať a veľmi otvorene, že zákon predkladá vláda. Ja ho tu prezentujem v mene vlády Slovenskej republiky, ktorá súčasne je vo vláde, teda rozhoduje o exekutíve. Áno, a spolupracovali sme s ministerstvom financií, to je pravda, len chcem povedať aj to, že ako koaličný minister ja v tejto chvíli neplním programy politických strán, ja plním program vládny, to je, myslím si, že seriózny postup, ak chce koalícia vôbec fungovať. Musíme prijať vládny program a potom ho napĺňať a verím, že aj moji partneri z koalície sú takto rozhodnutí postupovať.

    A pokiaľ ide o samotnú reformu a jej obsah, jej zásady ja prezentujem už päť až šesť rokov a stojím za nimi a usilujem sa to vysvetľovať a diskutujem a prediskutoval som to, ako povedal kedysi jeden novinár, pomaly polovicu svojho času pracovného aj mimopracovného, a chcem ale povedať ešte to, pán poslanec Madej, že vy ste tu dali nejaké čísla, ktoré ste vytrhli z kontextu, čo sa týka sociálnych štipendií. Treba povedať komplexne, ako to je. Dnes ešte študujú a budú nastupovať deti z rodín, ktoré sú početnejšie ako s jedným dieťaťom, a ak sa na to pozriete, možno paradoxne zistíte, že dokonca aj poslanec Národnej rady, jeho deti, keby mal tri deti, ktoré by študovali na vysokej škole, takže pokiaľ iný príjem by nemal, ešte aj vtedy by dostali sociálne štipendium. Nie vysoké, 250 korún, ale dostali.

    Tak, ak hovoríme o tom, že to je slabý systém, tak potom neviem, neviem naozaj, čo by bol dostatočne pevný a silný sociálny podporný systém a treba sa aj pozrieť na to, že ak ste tam uviedli, pán poslanec Madej, že tí a tí nedostanú sociálne štipendiá, no, mnohí z tých, ktorých ste tam uviedli a ktorí podľa návrhu dostanú sociálne štipendiá, dnes ich nedostávajú, a preto ma prekvapila vaša zmenená rétorika, keď ste minule v rozprave hovorili, že áno, že chudobných som vyriešil, ale že stredné vrstvy nedostanú. Dnes ste znovu povedali, že chudobní sa nebudú môcť dostať na vysokú školu. Nie je to tak, ja si myslím, že táto tabuľka, ktorú máte k dispozícii, jasne o tom hovorí, ale rád by som sa zameral aj na niektoré ďalšie tvrdenia, ktoré si myslím, že nie sú správne a ktoré potrebujú komentár.

    Pán poslanec Jarjabek, žiaľbohu, nie je tu, ale v piatok ste povedali, rozhorčene ste vyslovili obavy, čo urobí študent, ako splatí pôžičku, keď bude nezamestnaný. Ja som vo svojom úvodnom slove povedal a znovu to zopakujem, ak sa náhodou taká situácia vyskytne, že absolvent vysokej školy bude celý život na hranici životného minima, neverím, že taký prípad bude, ale keby sa vyskytol, tak jednoducho tú pôžičku nesplatí. Tú pôžičku za neho splatí štát. Tak je to povedané v zákone. Hovorili ste pán poslanec Jarjabek o 250-tisícovej pôžičke. Náš odhad je, že ten poplatok by mohol byť v priemere okolo 8-tisíc korún na začiatku, to znamená, keby študoval trojročné bakalárske a dvojročné magisterské, za päť rokov je pôžička 40-tisíc korún. Splátka by bola okolo 400 až 500 korún mesačne. Ja si myslím, že pri týchto sumách, o ktorých hovoríme, to naozaj nie je v tom, že by to bolo neúnosné.

    Musím sa vrátiť k tomu, čo ste povedali, pani poslankyňa Tóthová, v piatok a čo ste povedali vlastne aj teraz, že som hovoril, že vzdelanie je zadarmo, pretože ja vo svojom úvodnom slove, a ja si to znovu dovolím citovať a zopakovať, som povedal, že nič nie je zadarmo, ani vzdelanie, pretože niekto musí dať učiteľovi plat, niekto musí zaplatiť elektrinu, niekto sa musí starať o kúrenie v školskej sále a podobne. Mne ide len o to, aby sme si naozaj uvedomili hodnotu vzdelania, že to nie je zadarmo, aj keď sa neplatí, že celá spoločnosť do toho dáva veľké peniaze.

    Došlo aj k ďalšiemu zmiešavaniu faktov a rád by som sa znovu k tomu vrátil. Zaznelo tu, že študenti si budú vlastne sami prispievať a skladať sa na sociálne štipendiá. No, pozrite si, prosím, zákon. Nie je to tak. Sociálne štipendiá bude plne hradiť štát, tak ako budú nastavené. To je o čomsi inom. Tam je povedané, že budú aj prospechové štipendiá a tie prospechové štipendiá sú navrhnuté, aby išli sčasti z vybraných poplatkov.

    Pán poslanec Mečiar, v piatok ste viackrát diskutovali a rád by som sa aspoň k jednej veci vyjadril a chcel reagovať. Hovorili ste, že máme priveľa vysokých škôl, no, ale tie vysoké školy v prvom rade vznikali v rokoch vlády 1994 - 1998 a chcel by som aj to v tejto veci povedať, že som sa pozrel veľmi pozorne, aké zákony boli prijaté týkajúce sa školstva v tomto období 1994 - 1998, no, jedine tie zákony, ktoré zakladali nové univerzity a žiaden reformný zákon v tom čase týkajúci sa školstva nebol prijatý.

    Pán poslanec Ševc, hovorili ste, že vláda znižuje výdavky z verejných zdrojov na vysoké školy. Musím znovu zopakovať to, čo som povedal, že to tak nie je a aj tá štúdia, ktorú ste tu dostali a bola rozmnožená, už v minulosti hovorí o tom, že v roku 2002 z rozpočtu na verejné vysoké školy išlo 6,4 miliardy a tohto roku na všetky vysoké školy, nielen tie, ktoré sú verejné, na verejné ide 10,5, ale dohromady na vysoké školstvo ide 12,5 miliardy korún, a keď hovoríme o znižovaní čísla z hrubého domáceho produktu, áno, vtedy bolo 0,69 percenta, ale napriek výrazne rastúcemu hrubému domácemu produktu ten rok 2005 pre tento rok je podiel z HDP 0,91 percenta z HDP, teda sme už veľmi blízko hodnoty 1 percento, ktorá je v Európskej únii, a znovu by som rád zopakoval, je v programovom vyhlásení vlády, panie poslankyne a páni poslanci, že do vysokého školstva by malo ísť 1,33 percenta, ale 1 percento je z verejných zdrojov a 0,33 percenta je zo súkromných, z rôznych súkromných, áno, aj z poplatkov, aj z donorov, ale jednoducho my z tých poplatkov prakticky dnes nemáme nič. Z donorov, aspoň je tam, i keď malá čiastka, aspoň akási taká tam je, a z iných aktivít vysokých škôl. Takže si myslím, že sa vláda v tomto smere snaží plniť si svoje programové vyhlásenie v oblasti vysokého školstva.

    Pani poslankyňa Mušková, musím na niektoré veci reagovať, ja som vám to už včera povedal, že ste neboli spokojná so zákonom, ktorý bol prijatý v roku 2002 a ktorý dnes prináša svoje výsledky. Treba povedať, že pokiaľ v minulosti sme na vysoké školy vlastne doplácali, pretože ten rozpočet nestačil, tak tohto roku, teda keď počítam za rok 2004, tak 14 skončilo s kladným hospodárskym výsledkom, skoro 300 miliónov korún, ktoré nemôžu voľne použiť, nemôžu ich použiť na nejaké nemiestne veci, ale musia ich investovať znova do kvality vzdelávania, a myslím si, že aj o tom to je, že keď nastavíme dobré mechanizmy, takže to tým vysokým školám len pomáha. Naučili sa šetriť, naučili sa rozumne hospodáriť a už vôbec nemôžem súhlasiť s tým, keď hovoríte, že každý druhý študent na Karlovej univerzite je zo Slovenska. No, nikto nemôže v slobodnej krajine sledovať, kde jeho študenti študujú, ale podľa oficiálnych odhadov v Čechách študuje okolo 8-tisíc, ale pripusťme, že by bolo aj 10-tisíc študentov zo Slovenska, ktorí študujú v Českej republike. No, musím vám povedať, že v Čechách je 230-tisíc študentov, 45-tisíc študentov je na Karlovej univerzite, čiže keby bolo aj 10-tisíc všetkých na Karlovej univerzite, tak určite to nie je každý druhý študent.

    K pani poslankyni Angyalovej sa potrebujem vyjadriť. Mrzí ma, že používa takéto tvrdé slová, a mrzí ma, že mi vkladá do úst veci, ktoré som nepovedal, a ja znovu sa vrátim k tomu, čo som povedal vo svojom úvode, keď ona mi hovorí o tom, že vravím, že vzdelanie je tovar, tak dovolím si odcitovať, pani poslankyňa: „Vzdelanosť a zvyšovanie vzdelanostnej úrovne spoločnosti však určite patrí aj do kategórie verejných statkov, z ktorých má prospech celá krajina. Aj preto zvyšok, to je viac ako dvojnásobok nákladov na študenta, ktoré sú dnes na úrovni 86-tisíc korún, bude naďalej hradiť štát.“

    Pán poslanec Čaplovič, ja sa chcem ešte k jednej veci vrátiť. Vnímam, že my politici obyčajne pracujeme pod veľkým stresom a občas robíme aj chyby, a preto chcem dnes ešte povedať veľmi otvorene, že považujem od vás za chlapské, že ste sa mi včera ospravedlnili za svoje vyjadrenie a viem, že na také niečo treba naozaj nabrať odvahu, a to si cením, ale ja som hovoril aj o inej odvahe, a myslím si, že odvahu na túto reformu, ktorá nie je možno populárna, ale ktorá je potrebná.

    Dlho tu všetci hovoria o kvalite vysokoškolského štúdia, ale jednoducho nepočul som návod, ako poväčšine tú kvalitu urobiť. Možno jeden návrh teraz od pani poslankyne Brestenskej, ale hovoríme o kvalite, stále zdôrazňujem, jeden návrh som nepočul. A ja vo svojom návrhu zákona, myslím si, že som vymenoval viacej dôvodov a viacej nástrojov, ktoré majú pomôcť kvalite. Znovu spomeniem aspoň jeden z nich, jeden, ktorý pokladám za dôležitý, dobrá vysoká škola. To sú nielen dobrí učitelia, dobré vybavenie školy, ale dobrí študenti. Jednoducho, čo je lepšie ako motivačné prospechové štipendiá na to, aby sa tí študenti usilovali byť dobrí, aby ich kvalita štúdia bola odmenená, len kvalita a dobré výsledky.

    Netvrdil som, že táto reforma je všeliekom na všetky neduhy nášho vysokého školstva, ale myslím si, že je potrebná, že je to vec, ktorú treba, aby sme urobili a chcem spolupracovať s vami, panie poslankyne a páni poslanci, a musím povedať, že oceňujem zaujímavý návrh, ktorý podali páni poslanci Abelovský a Arvay a som pripravený aj viacej takýchto návrhov v rámci procesu druhého čítania presadzovať.

    Dovoľte mi, aby som krátko zopakoval naozaj to, čo si myslím, čo reforma prináša a v čom nám pomôže. Jednak som presvedčený, že naozaj je to o spravodlivosti, je to o zvýšení kvality vysokého školstva, sú tam nastavené nástroje, ale je to aj sociálne únosné. Prináša sociálne štipendiá. Dnes 2-tisíc korún maximálne, v tomto návrhu 6 870, viac ako trojnásobok. Dnes 10 percent študentov okolo 10-tisíc, keby sa toto prijalo, tak by to bolo okolo 30-tisíc študentov, 30 percent a možno čosi viacej.

    Zavádza pôžičky. Na pôžičku má každý študent nárok do výšky školného. Jednoducho to je nárokovateľná záležitosť bez ohľadu, kde študuje, či na verejnej, alebo súkromnej škole. Zavádza, ako som spomínal, prospechové štipendiá, ale takisto, a tu bola debata o tom, že prečo je Študentský pôžičkový fond a Pôžičkový fond pre študentov. No, pretože zachováme súčasný Študentský pôžičkový fond, aby sme vytvorili priestor aj na štipendiá na životné náklady. Myslím si, že toto je napríklad výsledok spoločného stretnutia a rokovania so Študentskou radou vysokých škôl, s ktorou som sa snažil nájsť spoločnú reč, pretože takto vedie cesta k riešeniu, spoločnými rokovaniami, spoločnými stretnutiami, a nie štrajkmi, ktoré majú spôsobiť národohospodárske škody, to je, jednoducho, pre mňa neprijateľné v tejto krajine.

    Zavádzame nakoniec právo študentom, aby mali pri rozhodovaní o týchto peniazoch v senáte veto. Urobili sme to, že člen akreditačnej komisie, čo sa týka kvality, môže vstupovať do procesu, dokonca aj do neverejnej časti štátnych skúšok, aby jednoducho dohliadol nad objektivitou a kvalitou. Myslím si, že je tu mnoho nástrojov, ktoré systém vysokého školstva zlepšia.

    Viackrát zaznelo, že dobre, ale nie je vhodná doba. Pani poslankyne, páni poslanci, kedy bude vhodná doba? Pýtam sa, kedy bude vhodná doba? A jedno slovenské príslovie hovorí, že dobrými úmyslami je dláždená cesta do pekla a odkladaním vhodnej doby a čakaním na vhodnú dobu sa naozaj nepohneme ďalej. Je podľa môjho presvedčenia najvyšší čas, aby sme to teraz urobili. Ak to neurobíme, zastaví sa to, áno, na päť, šesť rokov, očakávam, že sa to zastaví, Slovensko pôjde proti smeru toho, čo sa deje v Európskej únii, poškodí to našich študentov, som presvedčený, že to poškodí vysoké školy, ale je na vás, preto vás prosím, naozaj vás, pani poslankyne a páni poslanci, prosím, buďte odvážni, diskutujme o tom po prijatí tohto zákona, po posunutí do druhého čítania a hľadajme naozaj také riešenie, aby sme najviac boli užitoční a prospeli nášmu vysokému školstvu. Ďakujem.

  • Pán spravodajca, nech sa páči, môžete vystúpiť so záverečným slovom.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ja nemôžem reagovať na všetkých 70 príspevkov, ktoré tu odzneli počas dvoch dní diskusie, ale chcel by som aspoň na niečo.

    A možno to bude znieť prekvapujúco, ale chcem povedať, že súhlasím s časťou vystúpenia pána poslanca Cupera prinajmenej v tom, že vysoká škola musí dať svojim absolventom pridanú hodnotu, a súhlasím aj s tým, že nie všetky vysoké školy toto robia,, a súhlasím aj s tým, že na to treba prostriedky. Samozrejme, okrem tých 10 miliárd alebo, ako sme počuli, 10,5 miliardy, ktoré idú do verejných vysokých škôl, treba tie prostriedky navýšiť. A otázka znie, kde tie prostriedky zobrať? Tie prostriedky existujú aspoň sčasti. Existujú totižto v externom štúdiu, ako všetci veľmi dobre vieme. Pretože dnes zo 150-tisíc študentov takmer 40-tisíc platí v externom štúdiu, a platia nemalé sumy, je to mimoriadne dobrý a lukratívny biznis. Z tohto biznisu vysoké školy a fakulty nevidia takmer vôbec nič okrem tých pár učiteľov, ktorí tam pracujú alebo učia cez sprostredkovateľské organizácie.

    Zavedenie školného má odbúrať takéto poskytovanie vzdelávania, odstrániť tento obchod so vzdelávaním, ktorý sa často pohybuje legislatívne na hranici legislatívy podobne, ako to povedal aj pán poslanec Krajči, a nasmerovať tieto finančné toky na vysoké školy. A preto sa nemožno diviť, že mnohí, ktorí z tohto profitujú, nie sú za školné.

    Pán poslanec Ševc žiada prostriedky od podnikateľov. To by skutočne bolo veľmi žiaduce, ale ja by som sa mimoriadne divil, keby boli ochotní podnikatelia investovať do nereformovaného školstva, pretože sa stačí opýtať veľkých zamestnávateľov, koľko prostriedkov investujú do preškoľovania časti čerstvých absolventov a ako kritizujú nekvalitné vzdelávanie na niektorých odboroch našich vysokých škôl. Ja som presvedčený o tom, že ak by sa kvalita vzdelávania zvýšila, nemuseli by sme dlho čakať aj na to, aby podnikatelia celkom iste podporili naše vysoké školy.

    Ja súhlasím aj s pánom poslancom Čaplovičom a chcem povedať, že pokiaľ ide o odborné otázky, tak ako sa dosť často stretávame, naše názory sa stretávajú, ktorý hovorí, že na reformy treba peniaze. Ale ja hovorím, že jedna vec je objem prostriedkov a druhá vec je ich účelné a efektívne použitie. A to je aj otázka schopnosti manažmentov, tak ako to niekoľkokrát povedal v rozprave pán predseda Mečiar. Dnes neschopné manažmenty vysokých škôl sú horšie ako tsunami. Sú schopné priviesť vysokú školu veľmi rýchlo do finančného kolapsu. Pokiaľ by to bola súkromná organizácia, súkromný podnik, tak by dávno skrachovala. Dnes sa ale v podstate nič nedeje. A nedeje sa aj preto, že neexistuje istý vnútorný tlak. A práve školné je tým účinným nástrojom, ktoré v tomto smere môže pozitívne zasiahnuť. A tu chcem povedať aj na adresu študentov, že od roku 1990 sú študenti vo všetkých decíznych orgánoch vysokých škôl a fakúlt zastúpení zo všetkých akademických senátov. Ale ja nemám žiadnu informáciu o tom, že by sa za 15 rokov čoby len raz stalo, žeby na tlak študentov boli vymenené neschopné manažmenty fakúlt či vysokých škôl. A pán minister aj akreditačná komisia dobre vedia, že by sa takéto dali nájsť. A je to aj preto, že študenti dnes nie sú skutočne zainteresovaní na hospodárskom riadení školy. Práve školné a myslím si právo veta, o ktorom sme hovorili v piatok, však situáciu môžu výrazne zmeniť. Pretože študenti sa musia stať účastníkmi všetkých procesov a všetkých činností vysokej školy a musia byť pritom, keď sa bude budovať, alebo sa buduje nová architektúra európskeho vysokého školstva. Pretože na rozdiel od Lisabonskej stratégie bolonský proces bude do roku 2010 ukončený, a ak slovenské vysoké školstvo nebude súčasťou tohto priestoru, nebude v Európe znamenať vôbec nič.

    Ja súhlasím s pánom poslancom Čaplovičom aj s ďalšími v tom, že vzdelanie je strategická investícia. Ja hovorím, že to je strategická investícia pre obe strany, tak pre spoločnosť, ako aj pre absolventa. Ale dodávam, že len kvalitné vzdelanie je takouto strategickou investíciou. A ako vidíme za ostatné roky, kvalita nášho vysokého školstva, no, budem diplomatický a poviem, že nerástla. Pán poslanec ma potešil aj konštatovaním, že v súkromnom sektore sa absolventi nezadlžujú a majú nadpriemerné platy. Len treba zase dodať, že to je tá menšia časť, ktorá získala dobré a kvalitné vzdelanie, a to je tá komparatívna výhoda, ktorú poskytuje vysokoškolské vzdelanie schopnému človekovi. A keďže vieme, že 80 percent a možno aj viacej HDP produkujú súkromné firmy, tak je to potešujúce konštatovanie.

    Iste možno o mnohých veciach polemizovať a prípadné chyby návrhu zákona v druhom čítaní odstrániť. Napríklad financovanie vysokých škôl, súkromných vysokých škôl, aby sa pohybovali v tom istom režime ako, povedzme, verejné vysoké školy, doktorandské štúdium.

    Domnievam sa, že v rozprave uviedli viacerí rečníci argumenty v prospech zavedenia školného, hoci s tým viacerí politicky nesúhlasia. Dokonca odznelo, že za splnenia istých podmienok by bolo možné aj školné podporiť. A ja si myslím, že to je veľmi dobrý signál pri zamýšľaní sa nad cestami, ako zvýšiť kvalitu nášho vysokého školstva. Ďakujem pekne za vašu pozornosť. Tým som skončil.

  • Ďakujem. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    V rokovaní budeme pokračovať druhým čítaním o

    vládnom návrhu zákona o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1006).

    Prosím ministra školstva Slovenskej republiky pána Martina Fronca, aby vládny návrh zákona odôvodnil.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vládny návrh zákona o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja a o zmene a doplnení niektorých zákonov vypracovalo ministerstvo školstva na základe programového vyhlásenia vlády a uznesení vlády, tak ako je to uvedené v predkladacej správe tohto materiálu, a reaguje na zmeny vyplývajúce z účasti Slovenska v európskom výskumnom priestore.

    Hneď v úvode svojho vystúpenia by som chcel zdôrazniť význam tohto návrhu o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja a o zmene a doplnení niektorých zákonov pre slovenskú vedu a výskum. Táto legislatívna norma je norma, ktorú je potrebné vidieť v širšom kontexte pripravovaných zmien v oblasti výskumu a vývoja nielen na Slovensku, ale aj v rámci celoeurópskej dimenzie.

    Predložený návrh zákona rieši legislatívne zmeny, ktoré vyplývajú z trojročného pôsobenia alebo uplatňovania zákona č. 132/2002 Z. z. o vede a technike v znení neskorších predpisov. Predmetom tohto zákona je naozaj vytvoriť efektívne fungujúci systém vzájomných väzieb a vzťahov medzi jednak orgánmi, ústrednými orgánmi štátnej správy v oblasti výskumu a medzi agentúrou na podporu výskumu a vývoja, ako aj ostatnými subjektmi, a to aj vymedzením ich základných práv a povinností. V tomto kontexte upravuje zákon podmienky poskytovania štátnej podpory, systém štátnych programov a informačné zabezpečenie, ako aj štruktúru právnických a fyzických osôb pôsobiacich vo výskume v súlade s takzvaným Frascatiho manuálom, ktorý vydala OECD.

    Veda, výskum a inovácie sú nakoniec aj v samotnej Európskej únii významné, dostávajú sa do popredia a patria medzi kľúčové európske priority, nakoniec aj medzi hlavné priority už viackrát u nás zmienenej Lisabonskej stratégie. Jedným dychom však musím dodať, že súčasne ide o oblasť, v ktorej sa aj v rámci Európskej únie nedarí dosiahnuť dostatočný pokrok a práve sme reagovali na túto skutočnosť, pretože tento zákon má vytvoriť základný stavebný kameň na fungovanie podpory výskumu a vývoja. Jedným zo základných princípov je podpora naozaj tých najlepších a podpora takzvaných stredísk excelentnosti.

    Návrh zákona je v súlade s ústavou, nie je v rozpore s ostatnými zákonmi Slovenskej republiky ani s právom Európskej únie a inými medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ďakujem.

  • Ďakujem, pán minister. Dávam slovo spoločnému spravodajcovi, predsedovi výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá poslancovi Ferdinandovi Devínskemu, aby informoval Národnú radu o výsledku prerokovania tohto vládneho návrhu zákona v jednotlivých výboroch a takisto aj o stanovisku gestorského výboru. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá ako gestorský výbor ma poveril, aby som podal Národnej rade Slovenskej republiky správu o prerokovaní uvedeného vládneho návrhu zákona.

    Národná rada Slovenskej republiky uznesením z 3. februára tohto roku pridelila návrh zákona o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1006) na prerokovanie týmto výborom Národnej rady Slovenskej republiky: ústavnoprávnemu, výboru pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, výboru pre obranu a bezpečnosť, výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá, výboru pre pôdohospodárstvo. Určené výbory prerokovali predmetný návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady, iné výbory o návrhu zákona nerokovali.

    Gestorský výbor konštatuje, že do začatia rokovania o návrhu zákona nedostal žiadne stanoviská od poslancov podané podľa § 75 ods. 2 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku.

    Ústavnoprávny výbor Národnej rady neprijal platné uznesenie, nakoľko návrh nezískal podporu nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov. Výbor pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, výbor pre obranu a bezpečnosť, výbor pre pôdohospodárstvo a výbor pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá v prijatých uzneseniach zhodne odporúčajú Národnej rade predmetný návrh zákona schváliť s týmito pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi tak, ako sú uvedené v spoločnej správe, ktorú máte k dispozícii. O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch gestorský výbor odporúča hlasovať tak, ako je to uvedené v spoločnej správe. Myslím si, že to nemusím čítať, je to tam jasne povedané.

    Rád by som vás poprosil, ctené panie poslankyne a vážení páni poslanci, aby ste si v bode 39 slovo „druhej“ opravili na slovo „tretej“. Chyba vznikla pri prepisovaní.

    Gestorský výbor na základe stanoviska výboru vyjadreného pod bodom 3 tejto správy odporúča Národnej rade vládny návrh zákona o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení pozmeňujúcich návrhov uvedených v tejto správe schváliť.

    Prosím, pán predsedajúci, otvorte rozpravu. Hlásim sa do nej ako prvý.

  • Ďakujem, pán spravodajca. Do rozpravy sa okrem vás písomne prihlásil pán poslanec Ján Mikolaj. Ako prvý, samozrejme, vystúpite vy, nech sa páči, máte slovo. Pripraví sa pán poslanec Mikolaj.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ako to už odznelo, zákon o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja (tlač 1006) je novým zákonom, ktorý sleduje lepšie a transparentnejšie využitie prostriedkov určených zo štátneho rozpočtu na podporu výskumu a vývoja.

    V predchádzajúcej diskusii o študentských pôžičkách dosť často odznievalo, že výučba musí byť prepojená s výskumom, že musí byť kvalitná, že je nevyhnutné, aby vysoké školy dostávali viac prostriedkov aj na výskumné účely. Všade na svete sa to deje najmenej dvomi kanálmi. Prvým je štátny rozpočet prostredníctvom inštitucionálneho financovania a druhým sú grantové agentúry rôzneho typu, prostredníctvom ktorých sa vo voľnej súťaži dajú získať ďalšie prostriedky. Ak je v záujme krajiny podporiť výskum a vývoj na vysokých školách, ako toto už často odznievalo aj z radov opozície, potom rozpočet poskytuje nemalý podiel financovania práve inštitucionálnym spôsobom, pričom je, samozrejme, nevyhnutné určiť presné a prísne pravidlá, ako a na aký účel sa majú tieto prostriedky použiť.

    Tento dlhší úvod o inštitucionálnom financovaní som si dovolil preto, lebo chcem hneď teraz zdôrazniť, že návrh zákona rieši podporu vedy, výskumu a vývoja...

  • Páni poslanci, prosím o väčší pokoj v rokovacej sále.

  • Ďakujem pekne. Teda návrh rieši podporu vedy, výskumu a vývoja len z prostriedkov štátneho rozpočtu, a nie z prostriedkov všetkých, ktoré sa do výskumu a vývoja investujú, a teda tu nejde o zdroje súkromné. To ale neznamená, že by súkromné subjekty vrátane podnikateľov boli vylúčené z uchádzania sa o financie na výskum a vývoj vo voľnej súťaži, ako sa to často mylne uvádza.

    Práve naopak, každá právnická alebo fyzická osoba, teda ktokoľvek, hoci aj niekto z nás vrátane podnikateľských subjektov sa môže svojím vedeckým projektom uchádzať o štátnu podporu.

    Návrh zákona je lepší ako pôvodný zákon č. 132/2002 Z. z. Je kompatibilnejší s európskym výskumným priestorom, zjednocuje pojmy, ale tiež integruje agentúru na podporu výskumu a vývoja do tohto zákona. Snaží sa prehĺbiť prvky súťaživosti a snaží sa zaviesť systém, ktorý by umožnil každému uchádzať sa o podporu výskumu a vývoja zo štátnych zdrojov, ak jeho projekt uspeje vo voľnej súťaži. V tomto sa snaží byť zákon veľmi progresívny.

    Súčasne, ako som to už povedal pri inej príležitosti, je plne kompatibilný s európskymi trendmi, ktoré pokladajú práve podporu a rozvoj výskumu a vývoja za kľúčové pri budovaní spoločnosti a ekonomiky založenej na vzdelaní.

    Predkladaný dokument je však výsledkom aj mnohých kompromisov, ktoré vniesli do návrhu aj niekoľko nedostatkov.

    Pozmeňujúce návrhy obsiahnuté v spoločnej správe sa snažia odstrániť práve tieto nedostatky. Upravujú sa ustanovenia, ktoré obmedzovali voľnú súťaž, ba dokonca jej v niektorých chvíľach aj bránili. Riešia sa niektoré kompetenčné záležitosti i transparentnosť vo vzdelávaní a prostriedkov. Nemali by ste pri svojom rozhodovaní zabudnúť na to, že vo veľmi blízkej budúcnosti sa bude podľa tohto zákona rozdeľovať takmer miliarda Sk. Aj preto bolo potrebné riešiť istú bojazlivosť zákona, s akou sa pokúsil vyrovnať s objektivitou rozhodovania. Týka sa to najmä prítomnosti zahraničných odborníkov na rozhodovacích procesoch. Dnes ako členský štát Európskej únie, ktorý sa snaží o maximálnu transparentnosť svojich procesov, je prítomnosť nezávislých zahraničných odborníkov pri rozhodovaní o finančných prostriedkoch štátu esenciálna.

    Pozmeňujúce návrhy zavádzajú aj špecifickú podporu mladých zamestnancov, najmä ich mobilít, a tiež odstraňujú duplicitu v zakladaní akýchsi ústavov. Odstraňujú totižto čl. III o výskumných ústavoch zakladaných vysokou školou, čo je model redundantný, pretože už aj dnes si vysoká škola môže vytvoriť ústav, aký si zmyslí a na aký má peniaze.

    Niektoré pozmeňujúce návrhy, ktoré vznikli počas jeho prerokovania vo výboroch, sa však snažili zmeniť jeho celkovú a hlavnú filozofiu, ktorou je zavedenie voľnej súťaže o prostriedky na výskum a vývoj, na ktorej sa môžu zúčastniť všetci, ktorí majú dobrý nápad, a inštitucionálna podpora vysokých škôl a štátneho sektora, ktorým je Slovenská akadémia vied.

    Realizácia týchto pozmeňujúcich návrhov by znamenala narušenie nielen filozofie návrhu zákona, ale aj likvidáciu inštitucionálnej podpory vedy a výskumu na vysokých školách a v Slovenskej akadémii vied, čo nepochybne nikto z nás nechce.

    Som presvedčený, že predkladaný návrh zákona je dobrým návrhom a je v plnom súlade s európskymi trendmi štátnej podpory výskumu a vývoja, preto si vám dovoľujem odporučiť, aby ste ho podporili.

    Ďakujem pekne, skončil som, pán predsedajúci.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Mikolaj. Nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, od zákona o organizácii štátnej podpory som očakával, že vyrieši problémy, ktoré pri financovaní vedy a vývoja sú. Dovolím si povedať, že tak ako pri každej činnosti, tak aj pri vede a vývoji je nevyhnutné stanoviť kritériá, ktoré budú posudzovať výsledky vedy a jej efektívnosť. To však tento zákon, podľa môjho názoru, nerieši. Nie je predsa možné, aby pod heslom slobody či nezávislosti vedeckého bádania sa neefektívne míňali finančné prostriedky aj pri takom skromnom rozpočte, aký na vedu a výskum ide.

    Problém s efektívnosťou je aj pri prostriedkoch, ktoré prideľujú agentúry pre vedu a výskum. V rámci systému prideľovania prostriedkov sa vykonávajú vstupné oponentúry, ale záverečné oponentúry sa už nevykonávajú. Takže to, aké výsledky sa dosiahli za štátom vynaložené prostriedky, v podstate nikto nekontroluje. Veľmi často sa dokonca stáva, že väčšina prostriedkov, ktorá sa spotrebovala na riešenie výskumných úloh, sa podstatne minula na cestovanie riešiteľov na mnohých medzinárodných konferenciách, a to je dokonca tam, kde nemajú vlastné vystúpenie či aspoň poster.

    Prostriedkom na to, aby sa zvýšila hospodárnosť a efektívnosť výskumu a vedy, je jedine v súťaživosti a konkurencii. V tomto prípade však zákon zachováva hrobové ticho, a to najmä vo vzťahu k Akadémii vied a univerzít. Univerzity už navzájom medzi sebou akú takú súťaživosť majú, ale Slovenská akadémia vied nie. Podnikateľské subjekty z týchto peňazí sú vylúčené úplne.

    Podľa môjho názoru, pán minister, ak nedostaneme do vzájomnej súťaže o prostriedky na základný výskum najmä medzi Slovenskou akadémiou vied a jednotlivými verejnými univerzitami, tak s výskumom sa dopredu nepohneme.

    Ďalší závažný problém, ktorý tento návrh zákona opäť nerieši, je spolufinancovanie výskumu súkromným sektorom. Projekty PPP, takzvaný Public Private Partnership alebo spolufinancovanie či financovanie súkromným a verejným sektorom sa dnes pomaly uplatňujú už aj v zdravotníctve, samospráve, v doprave. Nie je teda najmenší dôvod, aby prostriedky, ktoré súkromný sektor má, v základnom výskume využívané neboli. Ale bez toho, aby sa urobili pravidlá, rámcový systém, tak to jednoducho nepôjde.

    Ďalším problémom, ktorý taktiež nie je riešený, je alokácia prostriedkov inštitucionálneho výskumu, teda rozdeľovanie prostriedkov. Je príliš veľa inštitúcií, ktoré míňajú prostriedky samy na seba, na svoju prevádzku namiesto toho, aby sa riešili samotné výskumné problémy.

    Ďalej si myslím, že v tomto zákone je príliš veľa rád, a to spôsobuje v podstate centralizáciu riadenia výskumu. Myslím si, že môžeme povedať, že platí aj tu, že tam, kde nie je systém, tak sa vytvorí komisia.

    Mám niekoľko otázok k vlastnému zákonu. Najprv som si myslel, že to podám ako pozmeňujúce návrhy, ale vzhľadom na to, že ich bolo 28, tak som sa rozhodol, že to teda nepodám. Ale opýtam sa. Prečo sa rozdeľuje štátna vedná politika na dlhodobú a národnú? Dlhodobá nie je národná? Alebo národná znamená ročná, tak ako som to ja pochopil z toho zákona?

    Po druhé, vláda vymenúva členov Rady vlády pre vedu a techniku. Ďalej vláda vymenúva členov predsedníctva agentúry a ďalej členov rád štátnych programov. Otázka je, prečo neurobiť systém, prečo neurobiť kľúč a nech si jednotlivé profesijné organizácie vymenujú týchto ľudí samy, bez zásahu vlády.

    Ďalej pokiaľ ide o vyčíslenie jednotlivých odborov vied a techniky, tak už aj vzhľadom na to, pán minister, že ste zo žilinskej univerzity, ktorá bola vysoká škola dopravy a spojov, myslím si, že tam chýbajú dopravné odbory, pretože doprava je veda a je súčasťou technických, technologických a ekonomických vied.

    Ďalej by som sa chcel opýtať, prečo sa tak koncentruje riadenie vedy z jednotlivých rezortov na ministerstvo školstva.

    No, na záver, pán minister, by som vám chcel povedať, že za ten zákon sa hlasovať dá, aj keď nerieši to, čo som si predstavoval, že vyrieši základné otázky. Rieši len niektoré čiastkové problémy, ale dával som si veľký pozor, či poviete slovo reforma. Slovo reforma ste nepovedali, takže dúfam, že o žiadnej reforme sa ohľadom vedy a výskumu nehovorí. Je to len jeden čiastkový zákon. Vzhľadom na to, že máme rovnaké kravaty, tak teraz zahlasujem za ten zákon. Ďakujem.

  • Pýtam sa, či sa hlási niekto ústne do rozpravy? Pán poslanec Devínsky, ešte raz do rozpravy? Áno? Končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy.

    Pani poslankyňa Mušková.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážený pán minister, vládny návrh zákona o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja a o zmene a doplnení niektorých zákonov prichádza na rokovanie Národnej rady do druhého čítania.

    Pri prerokovaní v prvom čítaní prešiel tento návrh skoro úplne bez povšimnutia vedeckou akademickou komunitou. Vyjadrenia kompetentných reprezentačných orgánov vysokých škôl formulovali svoje výhrady k zákonu. No, kompetentní z ministerstva školstva, ktorí predkladali návrh do vlády, zdá sa, nemali ani oči, ani uši.

    Prvú verziu zákona pripravovali pracovníci ministerstva školstva ešte v roku 2004. Táto verzia bola prepracovaná vybranými odborníkmi, ktorí pozmenili reformný duch zákona na konzervačný, vo všeobecnosti kopírujúci súčasný stav organizácií štátnej podpory výskumu rozvoja. Ak si niekto prečíta stanovisko Slovenskej rektorskej konferencie k návrhu zákona o vede a technike z roku 2004, zistí, že Slovenská rektorská konferencia vyslovila plnú podporu návrhu zákona a odporučila ho do ďalšieho legislatívneho konania, ale navrhla zvážiť šesť zásadných pripomienok. Z týchto pripomienok nová prepracovaná verzia návrhu zákona rešpektovala len jednu pripomienku.

    Návrh zákona, ktorý sme dostali na prerokovanie, nebol pripomienkovaný na gremiálnej porade pána ministra. Kompetentní pracovníci z ministerstva nepoznali jeho znenie, ani keď išiel na schválenie do vlády. Tak to spomenul štátny tajomník ministerstva školstva pán Tóth. Povedal to v televíznom vysielaní TA3 a povedal, že nemohol svoje pripomienky k návrhu zákona predložiť. Neučinili tak ani kompetentné orgány akademickej obce.

    Slovenská rektorská konferencia na svojom zasadnutí minulý týždeň konštatovala vo svojom vyhlásení nutnosť zmien, ktoré by sa mali odsúhlasiť dnes pri druhom čítaní.

    Na zasadnutí gestorského výboru pre školstvo, kultúru a šport bola odsúhlasená, lebo bola predložená aj samotným pánom profesorom, pozmeňujúce návrhy a celý rad pripomienok k návrhu zákona ho vylepšujú. Tento jav však jasne hovorí, že druhá verzia návrhu zákona predložená do vlády nemala vykonzultovanú predstavu v akademickej obci a nevyjadrovali sa k nej ani pracovníci sekcie Ministerstva školstva Slovenskej republiky.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, prečo o tomto hovorím na začiatku môjho vystúpenia. Už v druhom prípade predkladania návrhu zákona z dielne ministerstva školstva sa návrhy veľmi dôležitých zákonov pre univerzity a Slovenskú akadémiu vied predkladajú netransparentným netradičným spôsobom.

    Je namieste otázka pre pána ministra školstva, načo má úradníkov na ministerstve, ktorým nedôveruje a prípravou zákona poveruje ľudí z iných prostredí, míňa tak peniaze daňových poplatníkov a vlastným ministerským odborníkom nedá možnosť ani k predkladaným návrhom sa vyjadriť. Je to, mala by som sa spýtať, či je to už boj koaličných strán pred voľbami.

    Vysoké školy sú veľmi pesimisticky rozladené z toho, že na pôde vysokých škôl je čoraz menej priestoru a príležitosti pre vedeckú tvorivú prácu. Pritom boli to práve vysoké školy, ktoré svojho času predstavovali silnú vedeckovýskumnú bázu a výstupy z mnohých programov boli rozhodujúce pre mnohé výrobné odvetvia.

    Kľukaté sú cesty slovenskej vedy, výskumu a inovácií. Treba si uvedomiť, že ak stratíme schopnosť tvorivo uvažovať, hľadať nové originálne riešenia, schopnosť nielen rozvíjať vedu, ale schopnosť uskutočňovať transfer technológií, nemáme šance presadiť sa v spoločnom vysokoškolskom ani vo vedeckom európskom priestore.

    Vedecký potenciál máme silný. Mnohé výstupy z vedeckých a výskumných pracovísk sú využiteľné doma a aj v zahraničí. Preto je na škodu slovenskej ekonomiky, že potrebu vedy vláda Slovenskej republiky len deklaruje, a pritom postupne redukuje vedecké pracoviská nielen na vysokých školách, ale aj v odborných ústavoch. Štatistické údaje sú alarmujúce. Počty pracovníkov na vysokých školách sa znížili o jednu tretinu. Únik tvorivých mozgov teda ďalej pokračuje. Nielen výroba, ale výskum a veda sú v žalostnom stave. Chýba nám stratégia podpory, rozvoja vedy a techniky, zákon o vysokých školách nie celkom jasne upravuje aj postavenie vysokoškolskej vedy. Akademická obec očakávala, že sa návrh zákona väčším dôrazom bude venovať hlavne týmto otázkam. Diskusia, ktorá sporadicky prebieha v masovokomunikačných prostriedkoch okolo týchto ustanovení, je mimoriadne emotívna. Považujem to za pochopiteľné, lebo vysokoškolská veda bojuje vo viacerých vedných odboroch o prežitie. Je redukcia rozpočtových nákladov i pracovníkov fakulty musia presúvať, aby teda mal kto vôbec učiť. Technické a prístrojové vybavenie na viacerých pracoviskách neumožňuje zabezpečiť ani najzákladnejšie podmienky na vedeckú prácu. Výrazne sa obmedzil nákup vedeckej literatúry. Toto všetko sa dá nahradiť prácou síce na medzinárodných projektoch a využívať techniku a knižnice zahraničných partnerov, hrozí nám však omnoho horšie - strata talentovaného vedecko-technického dorastu. Ten, kto umožňuje tento stav, je príliš krátkozraký, pretože únik najlepších študentov a hlavne doktorandov do zahraničia prinesie stonásobne väčšie škody, než sú na prvý pohľad viditeľné. Ide totiž v prvom rade o hrubú chybu v koncepčnom myslení, ktorá sa bude naprávať celé desiatky rokov a pripraví nás nielen o tímy vysokokvalifikovaných vedcov a dlhodobo budovanú štruktúru základného výskumu, ale aj o veľa peňazí, ktoré teraz usporíme. Krajina, ktorá nechce len lacno predávať pracovnú silu, musí výdatne prispievať k vedeckému, výskumnému a vývojovému napredovaniu, aby zostala na európskej špičke. Ak si chceme posilniť pozície v Európe, musíme investovať do svojho vedecko-technického vzostupu oveľa, oveľa viac ako doteraz.

    Napriek všetkým výhradám vítam tento návrh zákona o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja, verím, že poslanci podporia zmeny, ktoré boli schválené pri prerokovaní zákona vo výbore pre školstvo, vylepšujú tento návrh. Mrzí ma, že návrh zákona nie je odvážnejší a reformnejší, ako už povedal aj môj predrečník. Tento zákon sa určite zaradí medzi tie zákony, ktoré bude potrebné po voľbách opäť novelizovať. Ale za Ľudovú stranu - HZDS chcem povedať, že my tento návrh zákona podporíme.

  • Na vystúpenie pani poslankyne s faktickou poznámkou ako jediná pani poslankyňa Tóthová. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami. Pani poslankyňa Tóthová, nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážení prítomní, chcela by som jednu poznámku nadväzujúc na vystúpenie pani poslankyne Muškovej. Spomínala zapojenie vysokých škôl do výskumu. Žiaľ, skutočne sú veľmi slabo, dokonca v § 25 Rada štátneho programu je formulovaná tak, že pod bodom A sa do tejto rady vôbec nemusia dostať vedeckí pracovníci z vysokých škôl, pretože môžu byť z akadémie, poprípade zo zahraničia. To je prvá poznámka.

    A druhá poznámka, ktorá je medzi úpravou tohto zákona a zákona, ktorý sme pred chvíľou prerokúvali, je otázka spoplatnenia doktorandského štúdia. Predsa doktorandské štúdium musím sčasti považovať aj ako vedeckú prípravu. Takže si myslím, že by nemalo byť spoplatnené a mala by sa dať väčšia možnosť doktorandom zapojiť sa do vedeckej prípravy, čo by prípadne malo dostať väčší odraz aj v tomto zákone. Ďakujem.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Rusnáková. Pripraví sa pán poslanec Devínsky.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi predložiť návrh k § 18 ods. 4. V § 18 ods. 4 sa slovo „doručenia“ nahrádza slovom „predloženia“. Ide len o legislatívnotechnickú úpravu, ktorá súvisí s bodom 57 spoločnej správy, v ktorom sa upravilo znenie § 18 ods. 2 písm. j).

    Návrh teda bude znieť nasledovne: „Poskytovateľ zverejní rozhodnutie o žiadostiach podľa ods. 2 písm. k) najneskôr do šiestich mesiacov od najneskoršieho dátumu predloženia žiadosti podľa ods. 2 písm. j).“

    My sme obdobnú úpravu robili v bode 57 spoločnej správy, preto treba upraviť aj tento odsek príslušného § 18.

    Dovoľte mi ešte povedať jednu technickú poznámku. Pravdepodobne pri rozmnožení tohto návrhu došlo k preklepu. Takže v zdôvodnení ide ešte raz o § 18 ods. 2 písm. j), nie ods. 1. Súčasne vás chcem upozorniť, že v spoločnej správe pod bodom 69 by mal byť iný odkaz, iné zdôvodnenie. Ide o legislatívnotechnickú úpravu v nadväznosti nie na štvrtý bod pozmeňujúceho návrhu. To platilo v našom výbore, ale ide o štyridsiaty piaty bod spoločnej správy. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec Devínsky, nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ja budem teraz veľmi stručný, pretože moje vystúpenie súvisí s bodom 81 spoločnej správy, ktorý vypúšťa zakladanie ústavou, a predpokladám, že prejde, pretože ho podporili tri výbory. Potom sa týmto zákonom už bude novelizovať len jeden zákon, a tým sa musí zmeniť aj názov tohto zákona, ktorý prerokúvame. Predkladám teda pozmeňujúci návrh. Názov zákona bude znieť: Zákon o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja a o doplnení zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Ďakujem.

  • Ďakujem. Vyhlasujem rozpravu o tomto bode za skončenú. Pán minister, chcete sa vyjadriť v rozprave krátko? Nech sa páči.

  • Len veľmi krátko chcem povedať, že tie pozmeňujúce návrhy, ktoré zazneli teraz, sú v poriadku a podporujem ich. Ďakujem.

  • Pán spravodajca, chcete sa vyjadriť k rozprave? Nie. Ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    V rokovaní budeme pokračovať prvým čítaním o

    vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 280/2002 Z. z. o rodičovskom príspevku v znení neskorších predpisov a zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (tlač 1063).

    Prosím teraz ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky pána Ľudovíta Kaníka, aby vládny návrh zákona odôvodnil. Nech sa páči.

  • Ďakujem. Vážený pán podpredseda, vážené dámy, vážení páni, vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 280/2002 Z. z. o rodičovskom príspevku v znení neskorších predpisov a zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov navrhuje poskytovať rodičovský príspevok ako štátnu sociálnu dávku v jednotnej výške 4 110 korún mesačne.

    Navrhovaná zmena vytvára priestor na slobodné rozhodnutie rodiča, či sa bude starať o dieťa do veku do troch rokov osobne, alebo si vyberie fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá poskytne dieťaťu najkvalitnejšiu starostlivosť v čase, keď vykonáva zárobkovú činnosť a nestráca tak úzky kontakt s trhom práce.

    Z tohto dôvodu sa novo navrhuje vymedzenie riadnej starostlivosti ako jednej z podmienok nároku na rodičovský príspevok. Štát však aj naďalej bude podporovať rodičov, ktorí sa rozhodnú ostať doma a starať sa o svoje dieťa osobne, a to platením poistného na zdravotné poistenie, dôchodkové poistenie a starobné dôchodkové sporenie v celkovej sume cirka 2 640 korún mesačne. Zároveň sa navrhuje vypustiť možnosť poskytovania jednorazového rodičovského príspevku druhému rodičovi.

    V prípade súčasného nároku na rodičovský príspevok a nároku na materské sa navrhuje prednostné poskytovanie materského ako dávky nemocenského poistenia. Vzhľadom na to, že v niektorých prípadoch výška materského môže byť nižšia ako rodičovský príspevok, navrhuje sa poskytovať rodičovský príspevok aj popri poberaní materského ako doplnok materského do sumy rodičovského príspevku. Týmto riešením sa odstráni nerovnosť finančného zabezpečenia rodičov v čase starostlivosti o dieťa do troch, respektíve šiestich rokov veku a podporia sa predovšetkým nízkopríjmové rodiny.

    V súvislosti s navrhovanými zmenami poskytovania rodičovského príspevku sa navrhujú zmeny zákona o sociálnom poistení, ktorými sa zabezpečí poskytovanie nemocenského, ošetrovného a dávky v nezamestnanosti poistencom, ktorí počas poberania rodičovského príspevku nevykonávajú zárobkovú činnosť, zachovanie v súčasnosti platného právneho stavu. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán minister. Dávam slovo predsedovi navrhnutého gestorského výboru pre sociálne veci a bývanie poslancovi Júliusovi Brockovi.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážení kolegovia, výbor pre sociálne veci a bývanie ma určil ako spoločného spravodajcu k tomuto vládnemu návrhu zákona, keďže napriek tomu, že som spravodajca, mám vážne výhrady voči tomuto vládnemu návrhu zákona a chcem s nimi vystúpiť v rozprave. Pán predsedajúci, poprosím vás, aby ste otvorili rozpravu a prvý sa hlásim do rozpravy.

  • Ďakujem. Otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu. Ako prvý sa hlási pán spravodajca. Potom mám písomnú prihlášku pani poslankyne Tkáčovej. Takže, nech sa páči, pán spravodajca, máte slovo.

  • Vážení kolegovia, určite viete veľmi dobre, že životná úroveň v rodine a v rodinách závisí v zásade od dvoch vecí - od počtu príjmov v rodine, to znamená, či je jeden, dva alebo žiaden, a takisto aj od počtu nezaopatrených detí. Všeobecne platí, že čím je menej príjmov v rodine, alebo čím je viac detí nezaopatrených v rodine, tak tým je životná úroveň rodiny nižšia. To boli také všeobecné dôvody, prečo vôbec rodičovský príspevok v tej podobe, ako v našej legislatíve je, vznikol. Ako adresná dávka rodičovi, ktorý nemá príjem, lebo sa stará o dieťa a je istým spôsobom v nevýhode voči tomu rodičovi, ktorý teda má príjem zo zamestnania, alebo ak v tej rodine sú i dva príjmy zo zamestnania. Taká rodina a taký rodič, ktorý sa celodenne stará o dieťa, nakoniec vykonáva istú prospešnú činnosť pre spoločnosť napríklad aj v dôchodkovom systéme, tak ako je nastavený prvý pilier, tak vlastne tento stojí na rodinách s deťmi.

    Zákon jasne dnes hovorí, že rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva rodičovi na zabezpečenie osobnej starostlivosti a riadnej starostlivosti o dieťa do troch rokov jeho veku alebo do šesť rokov veku dieťaťa, ktoré má zdravotné postihnutie. Toto nie je dávka pre dieťa, ale pre rodiča, je to výraz určitej solidarity štátu.

    V daňovej reforme, v dôchodkovej či v zdravotnej som sa usiloval v priebehu predchádzajúcich mesiacov presadiť veci, ktoré by mohli pomôcť rodinám s deťmi. Musím povedať, že je mi ľúto, že to bolo aj proti vôli ministra či sociálnych vecí, alebo financií, ale je to tak. Dnes daňový bonus alebo to, že štát platí za rodiča do šesť rokov veku dieťaťa, ak sa stará oňho celodenne, a že štát platí poistné na jeho dôchodkové poistenie alebo úľava vo výške jednej osminy zamestnanému rodičovi, to sú návrhy, ktoré sú v týchto zákonoch, a ja som veľmi rád, lebo je to aj keď nie vždy priama, ale nepriama pomoc rodinám.

    Na rozdiel od pána ministra si nemyslím, že rodič, ktorý zostane pri dieťati to troch rokov, je paušálne zvýhodnený pred rodičom pracujúcim. Pán minister, je to právne naopak. Veď práve aj preto vznikol ten rodičovský príspevok, aby kompenzoval tým rodičom, ktorí sa na čas zrieknu postupov vo svojej kariére aj vyššieho príjmu do rodiny.

    Ako to je dnes s rodičovským príspevkom? 4 110 korún dnes poberá takmer 121-tisíc rodičov, sú to prevažne matky. Je aj v redukovanej podobe vo výške 1 300 korún, ak je rodič zamestnaný a tento príspevok dostáva necelých 7 950 rodičov. Je to len zlomok z tej veľkej skupiny rodičov, ktorí sa o dieťa starajú celodenne.

    Pán minister navrhuje, aby všetci dostávali od štátu rovnakú podporu. Tak ako tých 121-tisíc, aby aj tých dnes možno necelých 8-tisíc. Tento návrh je na prvý pohľad páčivý, ale na druhý je nespravodlivý. Nielen preto, že sme ešte nedávno, a to boli návrhy, ktoré sme akceptovali, pretože štátny rozpočet na inú sociálnu politiku nemá, že sme stovky miliónov korún šetrili práve na rodinách s deťmi. Dnes pán minister možno na úkor tej väčšej skupiny, možno tých 120-tisícov navrhuje pridať len tej veľmi úzkej skupine, lebo rodičovský príspevok vo výške 4 110 korún sa ani o korunu nezvýši. Neviem, ale to určite nebol úmysel ani predkladateľa, aby sme takto podporovali čiernu prácu, ale zákon proti čiernej práci sme schválili na predchádzajúcej schôdzi. Čiže ak sa žena, ktorá je evidovaná na úrade práce, takto bude starať o jedno, dve deti a tie mamičky jej potom ten rodičovský príspevok dajú, tak je to čo? Ja si myslím, pán minister, že toto sme nechceli.

    Kto využije možnosť zamestnať sa a zároveň dostávať túto podporu od štátu okrem tých 7 950 rodičov. Dnes je na Slovensku 400-tisícová nezamestnanosť a podľa mojich informácií, aj keď to nemajú povinnosť nahlasovať zamestnávatelia, ale na úradoch práce je 14-tisíc voľných pracovných miest. To znamená, že na jedno voľné miesto je 30 uchádzačov nezamestnaných, a to sú určite aj mladí a bezdetní, a viem si dosť ťažko predstaviť, ako s nimi budú súťažiť práve tie matky, ktoré sa starajú o deti a sú na podpore rodičovským príspevkom pri dieťati do troch rokov. Určite sú také osoby, ktoré sa majú kam vrátiť. A ja verím, že v Bratislave aj na západnom Slovensku je takých miest možno dosť a mnohé rodiny by to potešilo, ale zdá sa mi, že čím ďalej na východ, najmä v Košiciach, kde je tých uchádzačov o jedno miesto skoro 50, tak, samozrejme, tam tá podpora bude skôr ilúziou.

    Tá podpora rodinám s deťmi by nemala byť na úkor tých, čo to potrebujú, lebo tí, ktorí chcú byť pri deťoch a ktorí sa o ne zodpovedne starajú, tak si myslím, že podpora zo strany štátu by mohla byť aj väčšia.

    Pán minister, sú to viacdetné rodiny. Mohol by som upriamiť vašu pozornosť aj na iný problém, a to sú deti z rozvrátených rodín, kde dnes z rozhodnutia správnych orgánov, len podľa mojej informácie v troch krajoch, dnes asi 300 čaká na umiestnenie do detského domova. Možno by stálo za úvahu, a ja takýto návrh budem predkladať, ak by prešiel tento návrh do druhého čítania, že práve taký rodič, aj náhradný, ktorý si zoberie do pestúnskej starostlivosti aj dieťa staršie ako 3 roky, možno 10-, 15-ročné, tak by si zaslúžil rovnakú podporu zo strany štátu, lebo robí službu pre spoločnosť a pre všetkých.

    Pán minister, tento návrh, ak by sme ho schválili, vnáša istý zmätok do nášho sociálneho systému, pretože zmiešava poistný nemocenský systém so štátnou sociálnou podporou. A aj tú robí neadresnou. A som presvedčený, že len prehlbuje rozdiely medzi rodinami a zväčšuje chudobu v rodinách s deťmi, kde sa druhý rodič alebo obaja rodičia nemôžu zamestnať. Ja si myslím, že správna sociálna rodinná politika musí byť spravodlivá a adresná. Tento návrh taký nie je. Bude to možno skôr výsmechom tým rodičom a ženám, ktorí sú pri dieťati a starajú sa oňho.

    Návrh zákona nie je dobrý, je nespravodlivý, a preto je nepotrebný a ja preto nebudem hlasovať za to, aby sme ho postúpili do druhého čítania. Návrh zákona ani nie je v súlade s programovým vyhlásením vlády o podpore štátu rodinám s deťmi, naopak, je snahou skôr odpútať rodiča od dieťaťa, a tým je proti rodine. Je to našťastie iba iniciatívny návrh, ale na nešťastie ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Ďakujem za vašu pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou, predpokladám s faktickou poznámkou. Nie? Tak pani poslankyňa, do rozpravy sa môžete prihlásiť až po tom, keď otvorím možnosť. Takže pani poslankyňa Tkáčová, nech sa páči, máte možnosť vystúpiť v rozprave.

  • Vážený pán predsedajúci, ctené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, dnes predstupujem pred vás nielen ako poslankyňa, ako matka, ale aj ako predsedníčka Združenia žien SDKÚ, ktoré sa okrem iného zaoberá aj postavením žien v spoločnosti. Ak dovolíte, začnem troška inde, nie pri rodičovskom príspevku.

    Začiatkom októbra minulého roka sa v Berlíne uskutočnilo stretnutie političiek európskych ľudových strán a diskusiou okolo okrúhleho stola sme sa pokúsili zadefinovať aktuálne problémy a tie najťaživejšie problémy, s ktorými ženy v Európe dnes zápasia. Ja vám vymenujem tie, ktoré považujeme za najviac problematické.

    V prvom rade je to približne 25-percentný rozdiel v príjmoch v platoch mužov a žien za tú istú prácu, je to nezamestnanosť a chudoba žien, sú to nižšie dôchodky žien v porovnaní s dôchodkami mužov, nízke zastúpenie žien v politike a vysokých riadiacich funkciách a sociálne postavenie imigrantiek, aj keď tento problém sa týka viac pôvodných členských štátov ako týchto desiatich nových.

    Zastavím sa pri nezamestnanosti žien a pri ich nižších dôchodkoch. Nízke dôchodky žien v zásluhových systémoch sú jednak dôsledkom ich nižších miezd za tú istú prácu, ale zároveň sú aj dôsledkom toho, že ženy si plnia svoju funkciu matiek. V čase materskej dovolenky dôchodkové zabezpečenie vyzerá aj v Európskej únii rôzne. Napríklad v Rakúsku sa časť výchovy detí započítava do dôchodkového času až od roku 1993.

    Ako sme počuli od pána ministra, na Slovensku platí štát za matky na rodičovskej dovolenke sumu 2 643 korún, čo je tiež ozaj to minimum z minima. Negatívny dopad na nižší dôchodok v budúcnosti má i tá skutočnosť, že prevažne matky zostávajú doma so svojimi deťmi, keď dieťatko ochorie. Matky s malými deťmi mávajú aj problém so zamestnanosťou. Mladá žena, ktorá zostane doma šesť rokov s dvoma deťmi, stráca kontakt s realitou. Stráca svoje profesionálne zručnosti, je ťažšie zamestnateľná.

    Napriek tomu, že máme Zákonník práce, ktorý zabraňuje diskriminácii, ja si myslím, že ženy s malými deťmi sú latentne diskriminované. Totižto zamestnávatelia ich považujú za menej skúsené, za fluktujúce. Nemôžu robiť nočné, nemôžu robiť v sobotu, a to býva problém, a to opäť má dôsledok na dôchodkové zabezpečenie do budúcnosti. Preto sa vo všetkých európskych krajinách hľadajú opatrenia, ako pomôcť matkám s malými deťmi včleniť sa do pracovného procesu, ako skĺbiť úlohu matky a pracovné povinnosti.

    Ja si na rozdiel od kolegu pána poslanca Brocku nemyslím, že keď matka odíde do roboty od malého dieťaťa, je zlou matkou. Alebo sa nevenuje dieťaťu dostatočne, pretože, pán kolega, z vášho vystúpenia to medzi riadkami vyplynulo. Ja som to takto cítila.

    Samozrejme, týmito problémami sa zaoberajú aj sociológovia. Ja som posledný týždeň čítala výsledky výskumu britskej sociologičky Kathrin Hakimovej, ktorá na vzorke 3 700 respondentov v Británii a v Španielsku skúmala predstavy mužov aj žien o tom, ako sa vyrovnať s touto situáciou. A výsledok je zhruba takýto. Jedna tretina žien sa chce bezpodmienečne venovať len rodine a svojim deťom bez ohľadu na kariéru, druhá tretina chce skĺbiť pracovné povinnosti s opaterou detí, ale s tým, že na prvom mieste je opatera detí, a tá tretia tretina uprednostňuje jednoznačne kariéru a opateru detí prenecháva na profesionálnych opatrovníkov.

    My ženy v SDKÚ považujeme návrh ministerstva práce a sociálnych vecí za moderný prvok pri riešení zamestnanosti žien, ktorý korešponduje s filozofiou sociálnej politiky pomáhať aktívnym a ktorý dáva možnosť výberu.

    A teraz k samotnému rodičovskému príspevku. V princípe ide o príspevok na opateru dieťaťa určený pre dieťa a zostáva na rodičoch, ako túto opateru zabezpečia. Argumentuje sa tu, že sa ide v prospech žien, ktoré veľa zarobia. Ja si myslím, že žena, ktorá veľa zarobí, sa vracia na svoje lukratívne miesto krátko po narodení dieťaťa a vôbec nerozhoduje, či sa jej materský alebo rodičovský príspevok skráti, alebo nie. Nám práve ide o ženy, ktoré by si privyrobili dve, tri tisícky korún, alebo ktoré pracujú za nízke mzdy a pre ktoré rozhodovanie o tom, či ísť do práce, alebo neísť býva hlavne rozhodovaním o tom, či sa ten príjem dá porovnať s tou stratou troch tisícok korún. Ide napríklad o mamičky študentky, ide o samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré môžu pracovať doma, napríklad prekladateľky, ale tým, že sú zárobkovo činné osoby, sa im rodičovský príspevok kráti. Ide o to, že práca na čiastočný úväzok, ktorá by zabezpečila stály kontakt s pracovným prostredím a udržanie si profesijných zručností, je pre rodinu čistou finančnou stratou.

    Porozprávam vám aj niektoré príbehy, tak ako som ich počula od mladých žien. Jana, 34- ročná, je gynekologička, má možnosť štyri hodiny týždenne praxovať v ambulancii u svojho kolegu. Za tento príjem 1 800 korún, ktorý prevažne použije na cestovné náklady, je rodičovský príspevok skrátený. Za ten pol deň za týždeň sa o dieťatko stará jej mamička. Jana hovorí: „Z hľadiska uchovania kontinuity s mojou profesiou a ďalšieho profesijného uplatnenia sa po rodičovskej dovolenke je to pre mňa veľmi dôležité. Návrh, ktorý schválila vláda, je pre mňa pozitívnou zmenou.“

    Monika má 28 rokov, má dve malé deti do troch rokov a je aktivistkou materského centra. Zo zahraničného grantu má možnosť poberať 2-tisíc korún, ale keďže je považovaná za pracujúcu matku, tak jej rodičovský príspevok je krátený. Monika hovorí: „Návrh, ktorý prichádza do parlamentu, pre mňa znamená, už nám neprekáža, že si aktívna, že sa staráš o svoju rodinu a okrem toho sa snažíš urobiť niečo pre svoju komunitu okolo seba, nebudeme ti preto krátiť rodičovský príspevok.“

    Mária je na rodičovskej dovolenke s jednoročným synom. Je tlmočníčka. Občas využije príležitosť tlmočiť, aby nevyšla z praxe, vtedy si berie dovolenku manžel. Mária hovorí: „Pokiaľ prejde nový zákon vo vládou schválenej forme, budem to považovať za reálnu podporu našej rodiny.“

    Nie nezanedbateľný je fakt, že od sedemdesiatych rokov sa pôrodnosť na Slovensku znižuje. Nie je iba jedno správne riešenie, ako pôrodnosť zvýšiť. Musí tu byť komplex riešení, ktoré umožnia ženám a rodinám vybrať si. Veľmi dobre tento problém zvládajú napríklad vo Francúzsku, teda pôrodnosť vo Francúzsku patrí medzi jednu z najvyšších v Európe a kde v súbore na podporu rodiny a na podporu matky patrí aj finančná podpora pracujúcej matke. Samozrejme, obrovské prostriedky sa vynakladajú na predškolské zariadenia. Zavádza sa pružný pracovný čas a podobne.

    Dávam do pozornosti vyjadrenie eurokomisára pre sociálnu oblasť a zamestnanosť pána Špidlu, ktorý uviedol: „Pôrodnosť sa dá zvýšiť štátnou podporou rodinám a matkám.“ Preto vítame tento vládny návrh zákona, ktorý pomôže ženám udržiavať si svoje profesionálne zručnosti aj počas rodičovskej dovolenky, ľahšie sa po materskej dovolenke zamestnať a vrátiť sa do pracovného procesu, zabezpečiť si do budúcnosti vyšší dôchodok, finančne prilepšiť rodinnému rozpočtu a spojiť úlohu matky a pracovné povinnosti.

    Ženy v SDKÚ plne podporujú tento vládny návrh zákona a veríme, že o tom, že pomôže rodinám aj deťom, presvedčíme aj svojich kolegov, ktorí o tom zatiaľ presvedčení nie sú. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. Chcem sa opýtať, či sa hlásia všetci s faktickými poznámkami. Tí, ktorí nie, nech sa vyradia z tabule. Takže s faktickými poznámkami piati páni poslanci? Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami. Pani poslankyňa Demeterová.

  • Vážená pani poslankyňa, ja som sa takisto v mene kresťanskodemokratických žien zúčastnila na tej istej konferencii v Berlíne. Myslím si, že tá problematika bola veľmi široká a zdá sa mi trošku nenáležité vystúpiť v tejto debate v súvislosti s rodičovským príspevkom, pretože ako pán poslanec Brocka povedal, rodičovský príspevok je sociálna dávka. Ja súhlasím s vami v tom, a o tom môžeme hovoriť a ja som už pánovi ministrovi dávno predtým navrhovala, aby sme umožnili ženám alebo teda rodičom, ktorí sú doma na rodičovskom príspevku do určitej výšky zárobok, a tým by sme vlastne vyriešili to, čo vy hovoríte. Ale to hovoríme o príležitostnom zárobku.

    Ale nehnevajte sa, ak jedna žena nastúpi do práce riadne na plný úväzok, aby ostatní daňoví poplatníci, ktorí sú možno často ešte v oveľa horšej sociálnej situácii, sa jej skladali na 4 000 korún, ktoré ona dostane. Nepripadá mi to spravodlivé. A nehnevajte sa, zastupujem takisto 10-tisícovú členskú základňu žien a moje ženy sa k takémuto niečomu nehlásia. Myslím si, že sa dá o tom hovoriť, ako umožniť tým ženám, aby zostali v kontakte s prostredím, aby boli aktívne, aby mali možnosti, stretla som sa s viacerými predstaviteľkami materských centier, ktorým takisto prekážala jedna jediná vec, že nemajú možnosti, povedzme napísať nejaký článok, alebo ako ste spomínali tie prípady, privyrobiť si. Ale keď sa niektorá žena vráti riadne do pracovného procesu na plný úväzok, nemyslím si, že je férové, aby dostávala sociálnu dávku ako taká žena alebo rodič, ktorý sa...

  • Ďakujem veľmi pekne. Ja by som rada podporila vystúpenie pani poslankyne Tkáčovej, a tým pádom, samozrejme, aj predkladaný návrh pána ministra, aj keď musím povedať, že v tých našich úvahách v Aliancii nového občana sme sa snažili rozmýšľať nad tým, či nie je rozumnejšie zdvihnúť obidve tieto dávky, ale, samozrejme, nebudeme veci komplikovať.

    Pokiaľ by takýto návrh vyšiel a bol by zaujímavý, sme o ňom schopní uvažovať, ale v tejto chvíli budeme predkladaný návrh pána ministra jednoznačne podporovať.

    Ja chcem povedať, že ho rovnako vnímam ako pani Tkáčová, ako návrh, ktorý odstraňuje nejakú diskrimináciu alebo disproporciu medzi ženami, ktoré majú deti, medzi aktívnymi ženami, a myslím si, že je ich osobná záležitosť, či idú pracovať, alebo zostanú starať sa doma o dieťa. Je to čisto ich súkromná vec a jednoznačne si myslíme, že tento model je lepší, navyše, keď ako povedal pán minister, keď žena ostáva doma, tak jej štát platí všetky tie odvody poistné, dôchodkové a podobne. Takže v tejto chvíli sme za to, aby sa tie peniaze zrovnoprávnili.

  • Ďakujem pekne. Pani poslankyňa, také tri krátke poznámky. Prvá časť vášho vystúpenia sa netýkala tohto zákona, a ak chcete riešiť problematiku žien, máte na to dnes antidiskriminačnú legislatívu, môžete to tam riešiť, alebo môžeme to tam riešiť, aby ste nehovorili, že to nechceme.

    Pán kolega Brocka tu nehovoril o zlých a dobrých matkách, ale hovoril o tom, že ak ide o sociálnu dávku pre toho, kto nepracuje a zákon definuje osobnú starostlivosť a my najvážnejší bod z tohto zákona vypustíme, osobnú starostlivosť tej matky alebo toho, kto sa stará o to dieťa, je to chybou a mení to, by som povedala, celý zákon.

    A ak na to budeme mať, to je tretia poznámka, v sociálnom systéme dosť zdrojov, aby sme mohli podporovať aj matky, alebo aj rodiča, ktorý chce pracovať a stará sa o dieťa, dá ho do nejakého zariadenia, ako urobme to, ale dne nemáme dosť zdrojov v sociálnom systéme na iné a už dnes potrebné a povinné dávky na to, aby sme mohli financovať tých, ktorí túto pomoc potrebujú.

  • Páni poslanci, prosím o väčší pokoj, nedá sa rokovať, takže nepočuť, čo hovorí vystupujúca poslankyňa.

    Pán poslanec Miklušičák.

  • Ďakujem, pán podpredseda. Vždy som sa domnieval, ale podľa toho, čo tu počujem, zdá sa, že naivne, že tento zákon je v prvom rade o deťoch, o ich vzťahu k matke, respektíve o vzťahu matky a dieťaťa a o tom, že by sme mali vytvoriť čo najlepšie prostredie pre tento vzťah. Žiaľ, to, čo tu počujem, vôbec nie je o vzťahu matky a dieťaťa a dieťa v tomto zákone hrá až druhé husle. Preto ten zákon ja považujem za zlý, za scestný a nepodporím ho.

  • Ja by som si dovolil len takú jednu krátku poznámku nielen k pani poslankyni, ale i k viacerým diskutujúcim, ktorí veľmi radi používajú termín, ako je matka diskriminovaná za to, že sa stará o dieťa.

    Ja sa domnievam, že matka, keď má dieťa, nie je diskriminovaná. Som presvedčený, že je to úžasná a ničím nenahraditeľná jedinečnosť, ak žena sa môže starať o to dieťa, ktoré porodí. Neviem, asi celkom nerozumiem niektorým kategóriám hodnotenia, ale hovoriť o matke, že je diskriminovaná za to, že nemôže ísť do práce, lebo sa musí starať o dieťa, je podľa môjho názoru nie náležité. Ďakujem.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ešte pani poslankyňa Tkáčová chce reagovať a potom otvorím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja som veľmi rada, že moje vystúpenie vyvolalo vašu pozornosť, aj vám ďakujem za vaše príspevky. Ja si myslím, že dobré riešenia sa vždy hľadajú v diskusii, ale pani poslankyňa Demeterová, k vášmu tvrdeniu o finančnej náročnosti a že sa daňovníci skladajú pracujúcim matkám by som chcela uviesť niekoľko čísiel.

    Žena na materskej dovolenke, ktorá dostáva príspevok 4 110 korún a štát za ňu platí odvody 2 643 korún na jeden mesiac, stojí v nákladoch 6 753 korún. Keď sa tá istá matka zamestná s hrubým príjmom 8 000 korún, sama žena so svojím zamestnávateľom odvádzajú do rozpočtu 3 848 korún a podľa návrhu zákona by dostala rodičovský príspevok 4 110 korún. To znamená, že mesačný náklad štátu by na túto ženu bol iba 262 korún. A pre mňa a pre nás je veľmi dôležitá možnosť vybrať si, či sa o dieťa budem starať osobne celodenne, alebo zverím časť tejto opatery profesionálom.

    A znova musím zopakovať, pán poslanec Miklušičák, že mi z vašich slov vyplýva, akoby žena, ktorá...

  • ... sa odváži odísť od dieťaťa na dve hodiny do práce, nebola dobrou matkou, a to nie je pravda. Ďakujem za pozornosť.

  • Otváram možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy. Pani poslankyňa Tóthová ako jediná. Končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prerušujem rokovanie o tomto bode programu a vyzývam vás, aby ste sa vrátili do rokovacieho priestoru, budeme hlasovať o dvoch prerokovaných návrhoch zákonov.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pristúpime k hlasovaniu o

    vládnom návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1065).

    Prosím pána predsedu výboru pre vzdelanie, vedu, šport, mládež, kultúru a médiá, aby ako spravodajca uvádzal jednotlivé hlasovania. A zároveň, páni poslanci, ak tu nebude pokoj, preruším rokovanie. Pán poslanec, počkajte ešte chvíľku. Takže ďakujem pekne, nech sa páči, môžeme pristúpiť k prvému hlasovaniu.

  • Vážený pán predsedajúci, v rozprave vystúpilo 18 poslancov a poslankýň, odznelo 52 faktických poznámok a bolo podaných 5 rovnakých procedurálnych návrhov poslancov Čaploviča, Muškovej, Ondriaša, Krajčiho, Gabániovej, aby sa Národná rada v zmysle § 73 ods. 3 písm. b) uzniesla, že nebude pokračovať v rokovaní o návrhu zákona.

    Prosím, pán predsedajúci, dajte hlasovať o tomto procedurálnom návrhu.

  • Pán poslanec, ešte sa vyhotovuje náhradná hlasovacia karta, takže minútu, maximum minútu a pol musíme počkať.

    Nech sa páči, pán poslanec, hlasujeme o procedurálnom návrhu nepokračovať v rokovaní?

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 144 poslancov, za návrh 68, proti 60, zdržalo sa 16 poslancov.

    Konštatujem, že procedurálny návrh nebol schválený.

    Nech sa páči.

  • Keďže procedurálny návrh neprešiel, prosím, pán predsedajúci, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla v súlade s § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku Národnej rady prerokovať predložený návrh v druhom čítaní.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 144 poslancov, za návrh 73, proti 59, zdržalo sa 11, nehlasoval 1.

    Konštatujem, že návrh zákona sme postúpili do druhého čítania.

    Nech sa páči.

  • Teraz prosím, pán predsedajúci, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky prideľuje predložený návrh zákona na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru, výboru pre financie, rozpočet a menu, výboru pre sociálne veci a bývanie a Výboru Národnej rady pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá. Ďalej, aby týmto hlasovaním za gestorský výbor určila Výbor Národnej rady pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá s tým, že určené výbory ho prerokujú v lehote do 4. mája 2005 a gestorský výbor do 6. mája 2005.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu uznesenia.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 143, za návrh 85, proti 28, zdržalo sa 30 poslancov.

    Konštatujem, že návrh uznesenia sme schválili.

    Ďakujem. Teraz pristúpime...

  • V rozprave odznel aj návrh na uznesenie Národnej rady k tlači 1065, ktorý predložil pán poslanec Madej.

    Pán poslanec, chcete, aby sme hlasovali o tomto návrhu? Áno, v správe.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu pána poslanca Madeja predložiť správu.

  • Ruch v sále.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 145, za návrh 72, proti 12, zdržalo sa 59 poslancov, 2 nehlasovali.

    Tento návrh sme neschválili.

    Budeme teraz pokračovať v hlasovaní o

    vládnom návrhu zákona o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1006).

    Pán predseda výboru, pán poslanec Devínsky, nech sa páči, ako spravodajca máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci, ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v rozprave k vládnemu návrhu zákona k tlači 1006 vystúpili 4 poslanci a odznela 1 faktická poznámka. Boli podané 2 pozmeňujúce návrhy poslancov Rusnákovej a ja som podal pozmeňujúci návrh.

    Pán predsedajúci, prosím, teraz dajte hlasovať spoločne o bodoch spoločnej správy, a síce 1, 2, 4, 6 až 8, 10 až 12, 14 až 16, 18, 19, 21, 23, 25 až 30, 32 až 40, 43 až 45, 47, 49 až 52, 54 až 67, 69 až 74, 77, 78, 80 až 82 a 83 a tieto schváliť.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o týchto návrhoch zo spoločnej správy s odporúčaním gestorského výboru schváliť ich.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 144, za návrh 142, zdržali sa 2.

    Konštatujem, že tieto body zo spoločnej správy sme schválili.

    Nech sa páči.

  • Keďže sme schválili bod druhý, o bode treťom je hlasovanie bezpredmetné. Schválený bod štvrtý, bezpredmetný je bod piaty, schválený bod jedenásty, bezpredmetný je trinásty, schválený bod štrnásty, bezpredmetný je sedemnásty, schválené body 18 a 19, o bode 20 je hlasovanie bezpredmetné, schválili sme bod 33, o bode 31 je hlasovanie bezpredmetné. Schválené body 35 až 40 majú za následok, že hlasovanie o bode 41 je bezpredmetné, 43 až 45 boli schválené, o bode 42 je hlasovanie bezpredmetné, štyridsiaty siedmy, o bode 46 je hlasovanie bezpredmetné. Tiež sa schválil bod 83, o bode 84 je hlasovanie bezpredmetné.

    Preto vás teraz poprosím, pán predsedajúci, aby ste dali hlasovať spoločne o bodoch 9, 22, 24, 48, 53, 68, 75, 76, 79 s odporúčaním gestorského výboru neschváliť ich.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o týchto bodoch zo spoločnej správy s odporúčaním gestorského výboru neschváliť ich.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 143, za návrh 4, proti 72, zdržalo sa 67 poslancov.

    Konštatujem, že tieto body zo spoločnej správy sme neschválili.

  • Pán predsedajúci, hlasujme teraz o pozmeňujúcich návrhoch, tak ako vzišli z rozpravy, pozmeňujúci návrh pani poslankyne Rusnákovej. Pán minister súhlasí s týmto návrhom.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu pani poslankyne Rusnákovej.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 145 poslancov, za návrh 144, zdržal sa 1.

    Tento návrh sme schválili.

    Nech sa páči.

  • Ďalší pozmeňujúci návrh bol môj návrh, ktorý mení názov tohto zákona. Je to legislatívnotechnická úprava.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu pána poslanca Devínskeho.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 142, za návrh 137, zdržali sa 5.

    Konštatujem, že aj návrh pána poslanca Devínskeho sme schválili.

    Máte splnomocnenie, pán poslanec?

  • Takže, nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o postúpení tohto návrhu zákona do tretieho čítania.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 144 poslancov, za návrh 141, zdržali sa 3.

    Konštatujem, že sme v treťom čítaní, preto otváram rozpravu v rámci tohto čítania a pýtam sa, či sa hlásil niekto do rozpravy? Konštatujem, že nie je to tak. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Nech sa páči, záverečné hlasovanie.

  • Pán predsedajúci, dajte, prosím, hlasovať o vládnom návrhu zákona v znení schválených pozmeňujúcich návrhov ako o celku s odporúčaním gestorského výboru schváliť ho.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto vládnom návrhu zákona.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 143 poslancov, za návrh 142, zdržal sa 1.

    Konštatujem, že Národná rada schválila vládny návrh zákona o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

    Takže budeme teraz pokračovať v začatom bode, a to o prvom čítaní o

    vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 280/2002 Z. z. o rodičovskom príspevku v znení neskorších predpisov a zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (tlač 1063).

    Prosím aj predsedu výboru pána poslanca Brocku. Pán poslanec Brocka, nech sa páči, zaujmite miesto určené pre spravodajcov. Pani poslankyňa Tóthová je jediná ústne prihlásená, nech sa páči, máte slovo a môžete vystúpiť v rozprave.

    Páni poslanci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, chcem vás informovať, že okrem tohto bodu už máme len interpelácie a odpovede na interpelácie, takže až potom, keď prerokujeme všetky tieto tri body, až potom budeme hlasovať o všetkých prerokovaných bodoch. Nech sa páči, pani poslankyňa.

    Páni poslanci, prosím, keby ste všetci tí, ktorí chcete diskutovať, aby ste buď prestali diskutovať, alebo aby ste išli mimo rokovacieho priestoru.

    Pani poslankyňa do toho času, kým tu nebude aspoň trošku pokoj, nebude vystupovať. Nech sa páči.

    Pán poslanec Tóth, prosím vás, pán poslane Tóth, teraz nevyrušujete pána ministra.

    Pani poslankyňa, väčšie ticho tu nebude. Nech sa páči, môžete začať.

  • Pán predsedajúci, ak nebude väčšie ticho, je to váš problém, pretože predsedajúci má zaistiť poriadok v sále.

  • Pani poslankyňa, budem vás vždy upozorňovať, keď sa budete, nedajbože, s vaším kolegom v lavici rozprávať.

  • Ale je pohyb v sále. Viacerí poslanci vychádzajú, vchádzajú, stoja, ale, ako si želáte.

    Vážení prítomní, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som sa veľmi stručne vyjadrila k predlohe legislatívneho návrhu, ktorý predkladá pán minister práce, sociálnych vecí a rodiny.

    Tento legislatívny návrh bol mojimi predrečníčkami posúdený z rôznych hľadísk, ktoré ja nebudem rozoberať. Boli tu kritiky, či žena, ktorá ide do zamestnania, prislúcha jej rodičovský príspevok, alebo nie, či starostlivosť o dieťa a vzťah k dieťaťu sa prejavuje jedine tým, že matka ostane pri dieťati, či zámerom tohto rodičovského príspevku je oceniť jedine kontakt matky s dieťaťom.

    Tieto otázky nechám bokom, ale chcela by som zdôrazniť, že klub Hnutia za demokratické Slovensko chápe tento legislatívny návrh ako legislatívny návrh, ktorý vlastne prinesie finančné prostriedky mladým rodinám a zlepší ich finančnú situáciu.

    Tento ekonomický moment zlepšenia finančnej situácie mladých rodín je tým motívom, ktorý vlastne viacerých poslancov, ktorí tu boli, ja som s nimi diskutovala, nasmeruje k tomu, že vlastne tento legislatívny návrh bude podporený. Osobne ho podporujem v tom zmysle, že skutočne vylepší situáciu najmä osamelým matkám, ktoré musia z ekonomických dôvodov ísť pracovať, nemajú šťastie, že by mali starých rodičov poruke, ktorí by sa starali o dieťa, a preto si musia zabezpečiť starostlivosť o dieťa iným, finančne oveľa nákladnejším spôsobom, ako by bola starostlivosť starých rodičov. Netreba uvádzať, ako stúplo finančné pokrytie starostlivosti v jasliach, takže osamelá matka je skutočne v nezávideniahodnej situácii, keď sa zapojí do pracovného procesu. Navyše, je to zabezpečenie rovnakého prístupu k rodičovstvu, a to bez ohľadu na to, či matka ostáva doma, a často už len preto, že si nemôže niekedy nájsť zamestnanie, alebo či matka ide pracovať neraz zase z iného aspektu, že si toto zamestnanie potrebuje aj takouto formou zaistiť pre budúcnosť.

  • Ruch v sále.

  • Preto opakujem v závere, chápajúc tento legislatívny návrh ako legislatívny návrh, ktorý prinesie určitú sumu finančných prostriedkov pre mladé rodiny, ktoré sú veľmi často v zlej ekonomickej situácii, podporím a aj poslanci Hnutia za demokratické Slovensko tento legislatívny návrh. Je to návrh vládny a Hnutie za demokratické Slovensko vždy podporilo tie vládne návrhy, ktoré zlepšili sociálnu situáciu na Slovensku, alebo prišli s takým riešením, ktoré bolo prínosné pre súčasný stav v našej spoločnosti. Ďakujem za pozornosť.

  • Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Pán minister, nech sa páči, môžete sa vyjadriť k rozprave.

  • Ďakujem. Vážený pán podpredseda, vážená Národná rada, zaznelo tu mnohé o tomto návrhu zákona. Chcem sa pokúsiť na niektoré veci zareagovať a zhrnúť moju víziu toho, čo tento zákon prináša. Predovšetkým, samozrejme, chápem, že môžu byť rozdielne názory na to, akým spôsobom riešiť niektoré veci, len som niekedy tak trošku sklamaný, keď sa to prenáša až do takej roviny, ktorá už nie je úplne o racionálnom zvažovaní, a preto len niekoľko vecí na upresnenie.

    Pán poslanec Brocka spomenul, že mnoho z návrhov, ktoré sme zrealizovali, veľmi tvrdo dopadlo na rodiny, a že proti aj vôli ministra sa do zákonov dostali niektoré iné veci, ktoré to zjemňujú. Tak len by som upresnil, že určite takou vecou nie je daňový bonus, pretože daňový bonus sa zrodil jednoznačne v dielni ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a ministerstva financií a čo nemožno, samozrejme, pánovi poslancovi Brockovi uprieť je odvodový bonus. To je bonus, ktorým sa znižujú odvody podľa počtu detí. Toto je naozaj autorská dielňa pána poslanca, nie však daňový bonus, pričom nedá mi nepovedať, že odvodový bonus je naozaj nesystémová záležitosť, pretože výrazne viac podporuje bohatých ako chudobných, čo je úplne logické, pretože pol percenta z vyššej mzdy je viac ako pol percenta z nižšej mzdy, čo napríklad pri daňovom bonuse neplatí.

    Viackrát tu tiež zaznelo, alebo aspoň sa dotkli rečníci toho, že bolo by dobré aj zvýšiť, alebo že sa tu nehovorí o zvýšení samotného rodičovského príspevku, nuž, ani sa nemôže, pretože zákon je nastavený tak, že valorizácia rodičovského príspevku prebieha každý rok pravidelne v jednom termíne k septembru, a tak tomu bude aj tohto roku, takže rodičovský príspevok sa zvýši, ale nebolo cieľom ani dôvodom, aby v tomto zákone sa zákonom zvyšoval, pretože to už nie je jednoducho potrebné.

    Taktiež by som neodporúčal narábať s tým, že posúdime nejaký počet nezamestnaných, ktorí na Slovensku sú, a porovnávame to s počtom pracovných miest, o ktorých majú informácie úrady práce. Táto informácia absolútne nemôže byť smerodajná, pretože úrady práce už neevidujú, ani nemôžu evidovať všetky pracovné miesta, ktoré sú voľné, pretože už neexistuje povinnosť ohlasovať voľné pracovné miesta, a preto tie pracovné miesta, o ktorých majú informáciu z úradov prác, tvoria len malý zlomok celkovej ponuky na trhu práce, ktorá existuje, a preto narábať s týmto číslom je minimálne zavádzajúce.

    Tiež pán poslanec spomenul, že bude negatívne vplývať na trh práce to, že matky, ktoré sa budú chcieť vrátiť na trh práce, vlastne budú konkurovať a súťažiť s inými nezamestnanými o tieto pracovné miesta. No, to je pravda, ale keď by sme chceli ísť touto filozofiou, tak by sme sa museli opäť vrátiť k tomu, že zakážeme dôchodcom pracovať popri poberaní dôchodku, pretože aj oni zvyšujú konkurencie na trhu práce a dnes ich na Slovensku popri poberaní dôchodku pracuje 60-tisíc. Keby sme im zakázali pracovať, získame v takejto logike 60-tisíc nových pracovných miest, čo ale nie je pravda a nefunguje to a sú to podľa môjho názoru už prekonané úvahy.

    Tiež, keď chceme hovoriť o deťoch, ktoré sú dnes z rozhodnutia príslušných orgánov určené do ústavnej starostlivosti do detských domovov, musíme si naozaj odpovedať, prečo došlo k takémuto stavu a minimálne časťou veľmi dôležitou, aj keď nie možno absolútnou, ale veľmi výraznou odpoveďou na túto otázku je, že sociálny systém sa zmenil tak, že dnes už nemôžu deti zabezpečovať živobytie rodičom, nie práve tým zodpovedným rodičom, čo, žiaľbohu, v minulosti možné bolo. A že, žiaľbohu, mnohé rodiny na Slovensku mali detí preto, aby mali zabezpečený príjem cez sociálne dávky, samozrejme, nie všetky a, samozrejme, nič netreba generalizovať, ale dnes, žiaľbohu, platíme aj týmto spoločnosť a, žiaľbohu, najmä tieto deti daň za to, že minulý systém taký bol a dnes už tieto deti nie sú pre ich rodičov ekonomickým prínosom, a preto mňa to veľmi mrzí, ale aj takéto následky znášame.

    Teraz vo všeobecnosti, čo tento návrh naozaj má za cieľ priniesť. Má za cieľ priniesť viac prostriedkov do predovšetkým nízkopríjmových rodín. Do tých rodín, ktoré potrebujú získať ďalší príjem, pretože, samozrejme, rodičovský príspevok nikdy nebude môcť nahradiť pracovný príjem, on je pomocou, ale mať predstavu o tom, že raz bude môcť byť sociálna politika taká, že zo štátneho rozpočtu bude platiť v takom rozsahu matkám, ako keby boli zamestnané, myslím si, že je to ilúzia a prinieslo by to ďalšie negatívne sprievodné javy, ktoré by určite neobohacovali spoločnosť.

    Keď sa chceme zamýšľať napríklad, prečo existujú rozdiely v odmeňovaní žien a mužov, ktoré reálne existujú, tak zároveň si musíme pripustiť aj odpoveď, že aj preto, že pre matky je mnohokrát sťažený návrat na trh práce. Tým pádom majú menšiu prax, menej skúseností a jednoducho vytvára to postupne rozdiel v odmeňovaní. Keď chceme tieto rozdiely stierať a postupne odstraňovať, nemôžeme sťažovať ženám návrat na trh práce, ale, naopak, musíme im podať pomocnú ruku, aby sa im návrat na trh práce uľahčil. Keď chceme ísť čo už len v súlade s Lisabonskou stratégiou aspoň s bodmi, ktoré hovoria o tom, že chceme zvýšiť zamestnanosť žien, tak opäť nemôžeme zároveň sťažovať ženám návrat na trh práce a ponechať podporu, ponechať rodičovský príspevok aj tým ženám, ktoré sa chcú vrátiť do práce po určitom čase, je pomocná ruka pre návrat opäť do zamestnania a návrat na trh práce.

    Súhlasím absolútne s pani poslankyňou Demeterovou, keď povedala, že pomoc nízkopríjmovým rodinám treba podať a ja takisto som ochotný v rámci priestoru, ktorý sa vytvorí po prvom čítaní k druhému čítaniu diskutovať o tom a hľadať priestor, keď to má pomôcť k priechodnosti celej myšlienky, aby sme obmedzili rozsah z hľadiska výšky príjmu a aby sme zacielili túto pomoc naozaj predovšetkým pre sociálne rodiny. S týmto nemám žiadny problém a takúto diskusiu vítam, ale v globále si myslím, že po takejto diskusii a po dospení k nejakému konsenzu v tomto smere si myslím, že v tom prípade tento návrh môže byť pomocou, pretože naozaj nikoho do ničoho nenúti a dáva väčší prílev prostriedkov do rodiny a je to pomoc predovšetkým mladým a začínajúcim rodinám. Ďakujem za pozornosť.

  • Pán spravodajca, nech sa páči, môžete sa vyjadriť k rozprave.

  • Pán predsedajúci, rozprava nebola taká dlhá, priznám sa, že som netušil, že sa v tejto krátkej rozprave otvoria témy, o ktorých by sme mali možno diskutovať inokedy, ale predsa len dovoľte mi, aby som zareagoval na témy, ktoré sa tu otvorili.

    A začnem odzadu. Pán minister, nečakal som a ani nemám chuť s vami polemizovať o Lisabonskej stratégii a o takom cieli, že 60 percent žien má byť zamestnaných. Pán minister, toto nie je sociálne inžinierstvo, toto je socialistické inžinierstvo.

  • Pán spravodajca, k rozprave sa musíte vyjadriť, nie na pána ministra reagovať.

  • Priznám sa, že pán minister ma vyprovokoval aj k tejto poznámke.

    K vystúpeniam z rozpravy. Kolegyňa Tkáčová sa vyjadrila a priznám sa, že ma trochu urazilo, že matka, ktorá odchádza od dieťaťa, je zlá matka. Ten výrok som, pani kolegyňa, nikdy nepovedal a ani nepoviem a ani si to nemyslím a ani si to nikdy nebudem myslieť, ale to, koľko bude mať rodina detí, kedy bude mať deti a ako dlho sa budú o ne starať a bude rodič pri nich je vec len a len rodičov, pani kolegyňa, ale my takýmto prístupom budeme zasahovať do toho, že budeme zvýhodňovať tých, ktorí od detí pôjdu do práce, lebo tým, ktorí sa o tie deti budú ďalej starať celodenne, tak ani o korunu im podporu štátu nezvyšujeme. Hovorili ste o príkladoch zo života, ja si spomínam tiež na jeden príklad, a to som nedávno počul, jeden muž mi hovorí, no tak, ja mám 18-tisícový príjem, kolegyňa sa po niekoľkých mesiacoch vrátila do zamestnania, ona má taký istý plat ako ja a ona bude ešte dostávať 4 110 korún za to, že jej bude varovať niekto, či starý rodič, alebo niekto známy, alebo kamarátka, jej dieťa?

    Pani kolegyňa, hovorili ste o štatistikách, o tom, moja kolegyňa Demeterová už na to reagovala, ale ja si neodpustím tiež jednu poznámku, lebo tie štatistiky sa veľmi často zneužívajú na to, že ženy za tú istú prácu nie sú platené rovnako. Sú možno také oblasti, ale ja som rád, že tu v parlamente to tak nie je.

    Ku pani poslankyni Tóthovej. Opakujem, pani kolegyňa, rodičovský príspevok je adresná dávka štátnej sociálnej podpory rodičovi, ktorý sa stará o dieťa, nie starým rodičom alebo komusi inému. Týmto sa zásadne mení prístup štátu, že ide dávať rovnakú podporu aj rodičovi alebo rodičom, ak obaja pracujú, ako tej rodine, kde príjem zo zamestnania absentuje alebo úplne, alebo je tam iba jeden príjem, a stojím si za tým, čo teraz hovorím, že bude to prehlbovať rozdiely v rodinách a zvyšovať chudobu najmä práve u viacdetných rodín. Ďakujem pekne za vašu pozornosť.

  • Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Vážené panie poslankyne, vážení poslanci, vyhlasujem desaťminútovú prestávku, kým neprídu členovia vlády na bod Interpelácie a odpovede členov vlády na interpelácie. Takže desaťminútová prestávka.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Vyzývam všetkých členov vlády, aby sa dostavili do rokovacieho priestoru.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, budeme pokračovať v rokovaní bodom

    Interpelácie poslancov.

    Ešte raz vyzývam všetkých členov vlády, aby sa dostavili do rokovacieho priestoru. Na úvod chcem pripomenúť, že podľa § 129 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku ústne prednesenie interpelácie nezbavuje poslanca povinnosti odovzdať svoju interpeláciu písomne predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky. Písomne sa do bodu interpelácie prihlásili dvaja páni poslanci. Pán poslanec Fajnor ako prvý vystúpi a pán poslanec Krajči.

    Pán poslanec Fajnor, nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, v súlade s § 129 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov interpelujem ministra kultúry Slovenskej republiky pána Rudolfa Chmela.

    Vážený pán minister, moja interpelácia na vás bude stručná. Médiami prebehla aktuálna správa, že Fond výtvarných umení chce predať renesančný kaštieľ v Moravanoch nad Váhom za desatinovú cenu jeho skutočnej hodnoty. Tento objekt s prislúchajúcimi hospodárskymi budovami a 3,5-hektárovým historickým parkom získal fond od bývalého ONV Trnava bezodplatným prevodom v roku 1966. Hodnota kaštieľa sa odhaduje na úrovni 200 až 300 miliónov. Slovenský fond výtvarných umení vznikol v roku 1954, jeho pokračovateľ, súčasný Fond výtvarných umení je zo zákona č. 13/1993 Z. z. kultúrnou verejnoprávnou inštitúciou. Na financovaní fondu sa podieľajú občania tohto štátu formou koncesionárskych poplatkov.

    Pýtam sa vás, vážený pán minister, ako je chránený nehnuteľný majetok proti takémuto výpredaju hodnôt, ktoré fond získal do roku 1989 bezodplatne, respektíve ktoré boli rekonštruované z prostriedkov štátu a aké opatrenia aj legislatívne urýchlene urobíte na zamedzenie ďalšieho výpredaja v záujme ochrany hodnôt a majetku v rezorte kultúry.

    V súlade s tým istým zákonom interpelujem pána ministra školstva Slovenskej republiky Martina Fronca. Zákonom č. 160/1998 Z. z. Slovenská republika ratifikovala rámcový Dohovor o ochrane národnostných menšín. Ako vyplýva z preambuly dohovoru, má na zreteli napríklad zásadu, že pluralitná a skutočne demokratická spoločnosť by mala nielen rešpektovať etnickú, kultúrnu, jazykovú a náboženskú identitu každej osoby patriacej k národnostnej menšine, ale aj vytvárať primerané podmienky umožňujúce sa vyjadrovať, zachovávať a rozvíjať túto identitu alebo zásadu, že vytvorenie ovzdušia tolerancie a dialógu je nevyhnutné na to, aby kultúrna rozmanitosť mohla byť zdrojom a činiteľom nie rozdeľovania, ale obohacovania každej spoločnosti. Ako sa táto skutočnosť prejavuje na činnosť orgánov vykonávajúcich štátny dozor v školstve, ktoré tolerujú, aby sa likvidovali školy so slovenským vyučovacím jazykom v lokalitách s prevahou maďarského obyvateľstva a nezabezpečujú týmto školám menšinovú ochranu na základe medzinárodných zmlúv. Mestské zastupiteľstvo v Komárne 5. marca tohto roku prijalo ďalšie opatrenia, ktorých cieľom je likvidácia slovenského školstva. Na základe rozhodnutia poslancov bude od 1. septembra zrušená slovenská Základná škola v Novej Stráži časť Komárna. Ďalej rozhodlo, že budú zlúčené dve slovenské materské školy, a to na Štúrovej ulici a na Bederskej ulici v Komárne, ktoré v súčasnosti navštevuje spolu 82 detí. V priebehu krátkeho času orgány miestnej samosprávy v Komárne robia viaceré kroky proti existencii slovenského školstva v meste. V minulom roku sa zrušila základná škola s vyučovacím jazykom slovenským a teraz ďalšie dve. Tým sa porušujú viaceré články rámcového Dohovoru o ochrane národnostných menšín, ale najmä čl. 12, ktorý sa týka vzdelávania.

    Vážený pán minister, ostro protestujem proti likvidácii škôl s vyučovacím jazykom slovenským na uvedenom území. Žiadam vás prešetriť tieto kroky v kontexte dodržiavania zásad menšinovej ochrany školských zariadení a zabezpečenia rovnakých podmienok na prístup ku vzdelaniu na všetkých stupňoch škôl a informovať ma, aké konkrétne opatrenia ste vykonali na zabezpečenie plnej ochrany zákonných práv v zmysle citovaného dohovoru. Ďakujem pekne.

  • Ďalej bude interpelovať pán poslanec Krajči.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, podľa § 129 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky interpelujem ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Pavla Prokopoviča.

    Vážený pán minister, vláda Slovenskej republiky sa zaviazala, že bude pokračovať vo výstavbe diaľnic. Diaľnica pod Tatrami financovaná z kohézneho fondu sa ešte nezačala budovať, hoci všetky tri úseky trasy Mengusovce, Jánovce sa mali začať stavať už v lete v roku 2004. Slovenská správa ciest zrušila prvé kolo súťaže, nakoľko vzniklo podozrenie z kartelovej dohody medzi stavebnými firmami. Uskutočnilo sa preto druhé kolo výberového konania. Aj v tomto výberovom konaní došlo k protestu voči výsledkom súťaže, ktoré rieši Úrad pre verejné obstarávanie, pracovisko v Nitre.

    Otázka znie. Prečo práve v Nitre? V kuloároch sa hovorí, že o výstavbu diaľnice má záujem spoločnosť, v ktorej má silný vplyv maďarská lobistická skupina a práve preto nie je záujem uznať výsledky súťaže druhého kola.

    Vážený pán minister, žiadam vás, aby ste sa silou svojej osobnosti zasadili za vyriešenie tohto problému a vylúčili akýkoľvek tieň pochybností tak, aby sa obyvatelia na východnom Slovensku, odkiaľ pochádzate aj vy, dočkali sľúbeného diaľničného úseku pod Tatrami. Vopred ďakujem za odpoveď.

  • Pýtam sa, kto sa hlási ešte ústne do rozpravy k tomuto bodu, to znamená, kto chce interpelovať niektorého člena vlády? Traja. Končím možnosť sa prihlásiť s interpeláciami. Pán poslanec Blanár, pán poslanec, v poriadku, ale potom vás vyzývam, že nabudúce, keď hociktorý z vašich to nestihne, že sa postavíte na stranu hociktorého predsedajúceho, v poriadku? Dobre, dohoda. Takže štyria.

    Pán poslanec Ondriaš, nech sa páči ako prvý.

  • Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, podľa zákona § 129 Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov interpelujem ministra vnútra Slovenskej republiky Vladimíra Palka.

    Vážený pán minister, už niekoľko týždňov televízia Markíza vysiela televíznu reláciu Reality show Mojsejovci. Mnohí občania Slovenskej republiky sa ma pýtajú, s akým cieľom a v prospech koho sa to uskutočňuje. Rozhodne sa to nedeje v prospech občana, pretože táto televízna relácia nemá nič spoločné ani s kultúrou, ani so zábavou a je v rozpore so základnými princípmi morálky a etiky. Táto relácia je nekultúrnym obrazom poprevratového vývoja v oblastiach života po roku 1989. Žiadam vás preto, vážený pán minister, zaujať k tejto problematike stanovisko a odpovedať na mnou položené otázky, či pri uskutočňovaní tejto verejnej hry, keď sa nezaručuje rovnosť výhry všetkým účastníkom, keď na obrazovke prístupnej širokej verejnosti sa odohrávajú hrubé neslušnosti, či sa tu nenapĺňa skutková podstata trestného činu nepoctivých hier a stávok a trestného činu výtržníctva. Na castingoch sa zúčastňujú osoby prevažne zo sociálne slabých vrstiev často pod vplyvom alkoholu a možno i osoby pochybnej povesti a narušeného duševného stavu. Tieto osoby sú priamo alebo nepriamo navádzané porušovať aj tie najzákladnejšie princípy ľudskej cti a ľudskej dôstojnosti.

    Pýtam sa. Dochádza týmto konaním k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu hanobenia sociálnej skupiny a národa a trestného činu obmedzovania osobnej slobody? Porušujú sa tým aj články Ústavy Slovenskej republiky týkajúce sa ľudských práv a slobôd? Zvádza sa tým mládež k záhaľčivému, nemravnému a hazardnému spôsobu života? Napĺňa toto konanie skutkovú podstatu trestného činu ohrozovania mravného vývoja mládeže? Je možné, že ponúkaná výhra je súčasťou dohodnutého obchodu medzi manželmi Mojsejovcami a televízou Markíza, na základe ktorej sa tieto subjekty obohatia na úkor nekalej reklamy, na úkor majetku...

  • Panie poslankyne, páni poslanci, nechajte pána poslanca vystupovať.

  • ... a konania naivných občanov tým, že ich uvádzajú do omylu. Mohli manželia Mojsejovci a zamestnanci televízie Markíza naplniť skutkovú podstatu trestného činu podvodu a skutkovú podstatu trestného činu verejného podnecovania na trestný čin? Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie a retransmisiu v tejto veci nekoná, zrejme s konaním televízie Markíza súhlasí. Napĺňajú tým členovia Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie a retransmisiu skutkovú podstatu trestného činu nadržiavania? V Bratislave 21. 3. 2005. Ďakujem za pozornosť.

  • Vážený pán predsedajúci, vážená Národná rada, vážení ministri, páni ministri, moja interpelácia smeruje k pánu ministrovi zdravotníctva.

    Pán minister, interpelujem vás vo veci vakcinačného kalendára našich detí. Dovoľte mi na úvod trochu z genézy jednej očkovacej vakcíny, vakcíny proti žltačke typu B. Keď v roku 1996 farmaceutické firmy uvádzali na náš trh túto vakcínu, vtedy ešte legislatíva, ktorá sa v roku 1998 zmenila, umožňovala, aby sa k tomuto problému vyjadrovali poslanci. Viacerí lekári v Národnej rade Slovenskej republiky vtedy razantne odmietli názor, že je potrebné očkovať všetky deti už malé, narodené plošne, pretože táto žltačka typu B nie je žltačkou typu A, teda špinavých rúk, ale túto žltačku, teda tento typ B môže získať človek iba krvnou cestou. To znamená ľudia, ktorí sa dostávajú do styku s krvou, napríklad zdravotníci.

  • Ruch v sále.

  • Pán predsedajúci, prosím, tu sa nedá hovoriť.

  • Páni poslanci, prerušujem rokovanie na desať minút. Pani poslankyňa, po desiatich minútach pokojne môžete, lebo takto sa nedá, každé dve, tri minúty upozorňujem poslancov, aby trošku brali ohľad na vystupujúceho. Takže o desať minút.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, budeme pokračovať v interpeláciách. Preto vás prosím, aby ste prestali debatovať s pánmi ministrami. Pán poslanec aj tu predo mnou, páni poslanci, trošku väčší pokoj.

  • Ruch v sále.

  • Nech sa páči, pani poslankyňa Mušková.

  • Vážení kolegovia, bolo povedané, že sa preto bavíte, že mám slabý hlas, že mám viac hlasnejšie rozprávať, pokúsim sa. Zopakujem teda, vážení kolegovia, interpelujem pána ministra zdravotníctva vo veci vakcinačného kalendára našich detí.

    Na úvod trochu genézy jednej očkovacej vakcíny, vakcíny proti žltačke typu B. Keď v roku 1996 uvádzali farmaceutické firmy na slovenský trh túto vakcínu, vtedy ešte legislatíva, ktorá sa v roku 1998 zmenila, umožňovala, aby sa k tomuto problému vyjadrovali poslanci. Viacerí vtedajší lekári, ktorí boli v Národnej rade Slovenskej republiky, razantne odmietli názor, že je potrebné povinne očkovať proti žltačke typu B plošne všetky novonarodené deti. Totižto žltačka typu B nie je žltačkou typu A, teda žltačkou špinavých rúk, ale táto sa môže získať len krvnou cestou. Znamená to, že ju môžu dostať len ľudia, ktorí sa dostávajú do styku s krvou, napríklad zdravotníci, ale aj narkomani alebo promiskuitní ľudia. To znamená, že ľudia v staršom veku. Úplne malé dieťa nemá ako prísť do styku, do kontaktu s krvou. Argument, že niektoré matky sú nositeľkami vírusu žltačky typu B neobstojí pre plošné očkovanie. Je to minimálne promile matiek z tehotných žien. Navyše, všetky budúce mamy sú monitorované, všetkým je odoberaná krv a o každej, ak by mala tento vírus, sa dopredu vie.

    To, že po roku 1998, keď už o očkovacom kalendári rozhodovala vláda, sa zaviedlo plošné očkovanie všetkých novonarodených detí hneď v prvom a druhom mesiaci veku života, sa dá vysvetliť iba tlakom farmaceutických firiem alebo predajcov liekov. Problém očkovania je oveľa hlbší a zložitejší. Pozitíva očkovania sú známe, v našom štáte sú dlhodobo pertraktované práve iba tieto, ale vo svete odborníci netaja, že sú i negatíva.

    V USA sa v roku 1990 otvorilo Národné centrum, kde sa povinne musia očkovať, každé jedno negatívum a dôsledky očkovania. Výskumy v USA tiež hovoria o tom, že pred zavedením vakcinácie v roku 1940 neexistovali deti, ktoré by mali autizmus, ale tieto výskumy tiež hovoria, že po zavedení vakcíny proti žltačke typu B na Novom Zélande stúpla detská cukrovka o 60 percent. Nebolo by seriózne porovnať aj u nás výskyt detskej cukrovky pred a po zavedení tejto vakcíny, keď v médiách práve v minulých dňoch prezentovali hrozivý nárast detskej cukrovky na Slovensku práve v posledných rokoch?

    Navyše táto vakcína, ktorá je jedna z dvoch geneticky upravovaná a pestovaná na rakovinovom víruse, musím tu povedať k tomu jednu vec. V európskych krajinách sa bojovalo proti potravinám geneticky upravovaným, ktoré idú cez žalúdok, a nejako sa zabudlo na vakcínu, ktorá sa priamo vpravuje do tiel detí. Bolo to možno preto, že v Európskej únii, v krajinách Európskej únie okrem Talianska nikde nie je zavedené povinné očkovanie tak ako u nás. V Japonsku sa dokonca nesmú deti očkovať pred druhým rokom života, pretože japonskí odborníci tvrdia, že detský imunitný systém sa vytvára práve do tohto druhého roku veku dieťaťa.

    Asi pred polrokom som vás, pán minister, oslovila s prosbou o zmenu očkovacieho kalendára našich detí, najmä novonarodených, s poukázaním na predčasnosť, zbytočnosť a škodlivosť takého očkovania pri niektorých vakcínach. Argumentovala som najmä nezmyselným očkovaním proti žltačke typu B v prvom a druhom mesiaci veku dieťaťa. Bola som vám veľmi vďačná za to, že ste prisľúbili, že sa budete zaoberať týmto problémom. Doslova šok som však zažila minulý týždeň v piatok, keď médiá uverejnili nový očkovací kalendár našich detí, kde práve vakcína proti žltačke typu B má byť pichnutá dieťaťu do 24 hodín po narodení, teda ešte predtým, než dostane prvú dávku materského mliečka, toho kolostra, v ktorom sa koncentruje vysoká dávka imunity pre dieťa.

    Samozrejme, dojčené deti majú imunitu z mlieka ďalšiu, ktorú postupne strácajú a potom sa nahrádza vlastnou imunitou. Istý odborník, virológ, s ktorým som sa rozprávala, nechcem ho menovať, povedal, že sa práve očkovaním táto prirodzená imunita vyviazuje a mnohé deti si nevedia poradiť s týmito vakcínami, najmä ak sú rekombinované, aby som to povedala ľudovo, päť - šesť vakcín naraz. Jednoducho, detský organizmus si s tým nevie poradiť.

    Ešte by som doplnila to, že v Japonsku do druhého roku veku života dieťaťa nesmie byť dieťa očkované, u nás psík nesmie byť očkovaný do šiestich mesiacov. Prečo naši odborníci spia? Nechodia na medzinárodné konferencie, kde sa o týchto problémoch otvorene hovorí?

    Pán minister, takto verejne vás prosím o zmenu očkovacieho kalendára. Veď tieto očkovania sú pre naše deti povinné a mamy ich nevedia brániť, aj keď už vedia o týchto informáciách. Všetkým vám ďakujem, že ste zbystrili pozornosť a verím, že budete túto problematiku sledovať. Ďakujem vám.

  • Ďalej bude interpelovať pán poslanec Blanár.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci, ďakujem kolegovia, že ste ma uistili, že mám čas, takže budem stručný.

    Predkladám interpeláciu na ministra dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky Pavla Prokopoviča. Mimoriadne dotácie na autobusovú dopravu za minulý rok v hodnote 200 miliónov korún rozdelilo Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky priamo podnikom SAD, ktoré robia verejnú dopravu. Ministerstvo dopravy pridelilo dotácie bez transparentne určených kritérií na ich rozdelenie, ako aj bez určenia spôsobu výpočtu výšky dotácií pridelených jednotlivým SAD. Pri určení výšky dotácie pre jednotlivé subjekty nedošlo k žiadnej komunikácii s jednotlivými SAD ako ani so Zväzom autobusových dopravcov, a to napriek tej skutočnosti, že prevádzkovatelia dopravy boli schopní sa sami dohodnúť o výške dotácií pre jednotlivých dopravcov. Ku komunikácii rovnako nedošlo ani s vyššími územnými celkami, ktoré zabezpečujú dopravu vo verejnom záujme v jednotlivých regiónoch. Rovnako nie je vôbec zrejmé, z akého dôvodu delenie realizovalo ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky, a nie vyššie územné celky, keďže došlo k presunu zabezpečovania dopravy vo verejnom záujme na vyššie územné celky a orgány samosprávy v zmysle tejto transformácie už minulý rok delili dotačné peniaze samostatne.

    Bez vysvetlenia je aj ten fakt, že niektoré zo SAD, a to najmä tie, ktorých zástupcovia sa najvýznamnejšie angažovali v prospech vedenia Zväzom autobusových dopravcov, dostali pridelené významne nižšie dotácie, ako bolo očakávané, a zase iné SAD, ktoré sú personálne prepojené so štátnymi úradníkmi ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky, ako je pán Hnatič, dostali výrazne vyššie sumy, najviac pridelené sumy dostala napríklad SAD Dunajská Streda, kde v Dozornej rade je práve Jaroslav Hnatič. Oproti pôvodným zámerom tomuto podniku pridelili o 9 miliónov Sk viac. Tento podnik dostal väčší podiel z balíka dotácií, ako sa uvažovalo v materiáli, ktorý na konci minulého roka predkladal rezort. Kým ešte v októbri rezort žiadal pre túto SAD 6-percentný rozdiel z mimoriadnej sumy, teraz jej priklepol 8 percent z týchto dotácií.

    Preto sa vás, vážený pán minister, chcem spýtať v nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti na nasledovné otázky.

    Po prvé. Na základe akých kritérií boli rozdelené dotácie vo výške 200 miliónov Sk jednotlivým prepravcom autobusovej dopravy, čiže SAD.

    Po druhé. Z akých dôvodov pri rozdelení dotácií nebola táto problematika prerokovaná s vyššími územnými celkami, Zväzom autobusovej dopravy a jednotlivými dopravcami.

    Po tretie. Prečo neboli dotácie rozdeľované priamo vyššími územnými celkami tak, ako tomu bolo v roku 2004.

    Po štvrté. Z akých dôvodov boli niektorým zo SAD - Dunajská Streda, Humenné - pridelené významne vyššie dotácie, ako pôvodne ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácii predpokladalo.

    A po piate. Z akých dôvodov SAD, ktorých zástupcovia boli najaktívnejší v protestoch organizovaných Zväzom autobusovej dopravy, dostali významne nižšie dotácie, ako ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácii pôvodne predpokladalo. Ďakujem pekne za pozornosť.

  • Ako posledná vystúpi s interpeláciou pani poslankyňa Tóthová. Nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, dávam interpeláciu v zmysle § 129 rokovacieho poriadku na pána ministra školstva.

    Táto interpelácia je na základe listu prof. Ing. Vasila Dorniča, DrSc., konateľa spoločnosti International Education, s. r. o. Ide v podstate o upozornenie na nečinnosť vo veci vybavenia žiadosti právnického subjektu vo veci získania štátneho súhlasu na pôsobenie súkromnej slovanskej Medzinárodnej univerzity Majstra Pavla v Košiciach. Pisateľ je toho názoru, že tento postup ministra je porušením § 47 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách. Pisateľ uvádza, že lokalita na Slovensku je pre túto slovanskú medzinárodnú univerzitu veľmi výhodná a že bola vybraná Baltimorom, Moskvou, susediacim Poľskom, Českom, Bulharskom, Chorvátskom, Slovinskom.

    Vážený pán minister, obraciam sa na vás a interpelujem vás, z akých dôvodov ste nečinný pri riešení tohto prípadu či už pozitívnej, alebo negatívnej odpovede. Ďakujem vopred za odpoveď.

  • Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vyhlasujem tento bod programu za skončený.

    Otváram ďalší bod, a to

    Písomné odpovede členov vlády Slovenskej republiky na interpelácie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky písomne podané predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky do 8. februára 2005.

    Tieto odpovede ste dostali v materiáli pod č. 1072. Z dôvodu prehľadnosti prosím poslancov, aby pri svojom vystúpení uviedli číslo, pod ktorým sa odpoveď člena vlády v tlači 1072 nachádza. Otváram rozpravu a pýtam sa, kto sa chce vyjadriť k odpovediam jednotlivých členov vlády. Ako jediný pán poslanec Mečiar, nech sa páči, máte slovo. Končím možnosť sa prihlásiť do rozpravy k tomuto bodu programu. Nech sa páči, máte slovo.

  • Vážené dámy a páni, úroveň odpovedí na interpelácie je rozdielna asi tak, ako sú rozdielni naši členovia vlády. Pokiaľ ide o hodnotenie jednotlivých, nebudem hodnotiť všetky interpelované otázky, vyjadrujem vysokú mieru spokojnosti s odpoveďou pána ministra vnútra - vecná, stručná, jasná, vo veci sa koná.

  • Čo som ale vrcholne nespokojný, je spôsob odpovede na interpeláciu pána ministra spravodlivosti Lipšica, ktorého právom mnohí považujeme, ja medzi nich tiež patrím, za najarogantnejšieho člena vlády, a pokiaľ ide o kvalifikovanosť, nevyužíva ju v smere zákonných oprávnení, ktoré má. Pán minister zodpovedá za stav väzenstva, dával mi písomnú správu ako poslancovi cez Výbor Národnej rady pre ľudské práva o stave väzenstva, zákon mu dovoľuje držať ľudí vo väzenstve iba na účel vymedzený zákonom, napriek tomu ľudia sú vo väzbe niekoľko rokov s absolútnymi obmedzeniami osobnej slobody, ktorá umožňuje za 24 hodín jednu hodinu prechádzky denne v celách so 7,8-štvorcového metra, v ktorých je súčasne aj záchod bez možnosti používať alebo počúvať rozhlas alebo televíziu, bez možnosti kontaktovať rodinných príslušníkov raz za mesiac na jednu hodinu, takže tu jasne dokazuje, že pán minister spravodlivosti síce rád nadáva na komunistov, ale vo väzniciach, v režime vyšetrovacej väzby zaviedol horší režim, ako bol za komunistov. Za to nesie politickú zodpovednosť i neschopnosť túto zodpovednosť uniesť pred občanmi.

    Ďalej pán minister veľmi často a rád komentuje úradné rozhodnutia iných orgánov a výsledok je, že napríklad vo veciach, v ktorých je rozdielnosť názorov medzi ministerstvom spravodlivosti a Generálnej prokuratúry bude konať Ústavný súd tak, aby sa veľa vecí vysvetlilo, rozdielne stanoviská vyriešili až cez Ústavný súd, pretože s ministrom nie je možná dohoda, ktorá by sa mala uzatvoriť pri normálnom pracovnom styku ústavných predstaviteľov. Tak ako? Ideme sa súdiť všetci so všetkými a každý proti každému?

    Ja takisto nemôžem prijať vstupy ministra, a na to som aj interpeloval, do konaní súdov a obviňovať sudcov z činnosti a skutkov, z ktorých sa 90 percent preukáže, že sa nestalo, pričom minister spravodlivosti svojich sudcov označuje mediálne len pre to, aby prezentoval sám seba, vopred za vinných, a kroky, ktoré by mali za tým nasledovať, sú opačné. Ukazujú, že sudcovia boli nevinne osočení.

    Takisto v prípade, v ktorom pán minister rozhodol o pozbavení sudcu konania, išlo konkrétne o prípad Ivana Lexu, keď sudkyňa upozorňovala, že nie sú dôvody na konanie pred súdom a neskorší rozsudok potvrdil, že tak to bolo, zbavil sudkyňu výkonu právomoci a dodnes je mimo aktívneho výkonu činnosti. To sa tiež nerobí.

    Arogancia pána ministra išla ďalej nielen voči súdnym orgánom a iným trestným orgánom, kde rád komentuje rozhodnutia, ktorých spisy nevidel a išla aj voči Národnej rade Slovenskej republiky v tom smere, že kým sa pán predseda Národnej rady čuduje, že k nám nepríde pán prezident Bush, tak jeho minister priamo hovorí, že táto Národná rada podporuje mafiánov. Takýto spôsob argumentácie a vzťah k najvyššiemu ústavnému orgánu na Slovensku nemožno prijať. Treba otvorene povedať, že takýto minister nemá čo robiť vo vláde. Nieže sedieť pred nami ako minister a vyškierať sa do očí. A znevažovanie pri parlamentnom systéme parlamentného orgánu nemá tu takéto miesto. Nie je to otázka toho, že by nám, ktorým umožní odpovedať, chýbal ostrovtip.

    Pán minister, keby som bol rovnako hlúpy, tak sa vás opýtam, či svojím návrhom Trestného zákona, ktorým ste znížili hranicu pre sexuálny styk na 14 rokov, ste chceli podporiť pedofilov. Tiež je to odpoveď hlúpa, ale taká asi ako vaša.

    Takisto môžem položiť ďalšiu otázku, že ak v Trestnom zákone je hovorené o tom, že osoby, ktoré majú 14 rokov a deň, môžu začať sexuálne žiť, ale ženatí a vydaté len s osobami, ktoré sú staršie ako 18 rokov, môžem sa vás tiež opýtať, či sa preto neženíte. A podobných hlúpych otázok vám možno postaviť viacej.

  • Šum v sále.

  • Hovorím, že podobných hlúpych otázok možno postaviť viacej a vzťahovať rovnakým spôsobom viacej, a keď pán minister aplikuje na túto Národnú radu aj na vás, aj na mňa, aj na ďalších, čo tu sedia.

  • Pokiaľ ide o odpoveď pána ministra, som s ňou nespokojný a žiadam, aby Národná rada o tejto odpovedi hlasovala.

    Pokiaľ ide o ďalšiu odpoveď, interpeloval som pána ministra školstva Fronca, a to dvakrát po sebe. Pokiaľ išlo o prvú interpeláciu, súvisela s tým, prečo boli rušené pri opatreniach k 1. septembru len školy s vyučovacím jazykom slovenským a prečo súčasne v tom období boli zriadené štyri nové školy s vyučovacím jazykom maďarským? Odpovede sa mi dostalo tak, že na vine sú starostovia, ktorí nerešpektovali kompetencie ministerstva školstva.

    Na to nasledovala moja druhá interpelácia, kde som poprosil pána ministra, aby povedal, v ktorých prípadoch dal podnet na konanie voči starostom pre zneužitie právomoci verejných činiteľov, že v rozpore so zákonom rušili školy s vyučovacím jazykom slovenským. Odpoveď som nedostal. Z toho dedukujem, že minister školstva so všetkými prípadmi buď priamo, alebo nepriamo súhlasil. O čo ide? Ak teda v národnostne zmiešaných oblastiach zanikajú školy s vyučovacím jazykom slovenským a minister školstva tento proces podporuje, musím protestovať nie proti tomu, že v tom istom čase zriadil štyri školy s vyučovacím jazykom maďarským, ale že nedáva právo ľuďom, ktorí sa chcú vzdelávať v slovenskom jazyku, takéto vzdelanie dosiahnuť.

    Nemôžem prijať odpoveď ministra aj preto, že k 1. septembru minulého roku bola zriaďovaná v Komárne univerzita, ale súčasne rušená základná škola s vyučovacím jazykom slovenským z ekonomických dôvodov, hoci dve školy s vyučovacím jazykom maďarským mali taký istý ekonomický dôvod. Takže ak minister školstva takto koná, nemôže byť ministrom školstva Slovenskej republiky.

    Pokiaľ ide o zástupcov SMK, ktorým sa to nepáči, tak si dovolím povedať, v roku 1990 za VPN som bol na rokovaní, kde vtedajší zástupcovia žiadali súhlas s tým, aby mohli mať katedru maďarského jazyka v Nitre. Po pätnástich rokoch z katedry je jedna univerzita, dve fakulty a dnes musím bojovať za to, aby sme mohli vyučovať v národnostne zmiešaných oblastiach, mať v školách vyučovací jazyk slovenský. Čiže ja nebudem útočiť na stranu, ale musím sa opýtať pána ministra školstva, či s takýmto postojom a protiústavným konaním môže byť ministrom.

    Preto navrhujem uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky v zmysle § 130 ods. 6 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku Národnej rady, aby sa hlasovalo o dôvere členovi vlády Slovenskej republiky, ministrovi školstva Martinovi Froncovi podľa článku 80 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a navrhujem, aby bolo prijaté nasledovné uznesenie: „Národná rada Slovenskej republiky súhlasí s odpoveďou ministra školstva Slovenskej republiky Martina Fronca na interpeláciu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara a vyslovuje dôveru ministrovi školstva Slovenskej republiky Martinovi Froncovi.“

    Pán predsedajúci, odovzdávam vám písomný návrh, ako aj nutnú procesnú podmienku 30 podpisov.

  • Ďakujem. Na vystúpenie pána poslanca Mečiara s faktickou poznámkou ako jediný pán poslanec Mikloško. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami.

    Pán poslanec, nech sa páči, máte slovo.

  • Pán poslanec Mečiar, bolo veľmi zaujímavé tu počúvať vaše morálne vystúpenie na adresu dvoch ministrov, len rád by som vás upozornil, že doteraz nieže títo dvaja ministri, ale nikto z ministrov ani predsedov vlád na Slovensku od roku 1989 nedal takú hanebnú amnestiu zločincom ako vy. A preto, ak dovolíte, vy ste posledný, ktorý nám tu máte čo moralizovať, lebo amnestia o únose prezidentovho syna do cudziny a všetkým činom, ktoré s tým súvisia, je najhanebnejší čin ponovembrovej éry.

    Ak dovolíte, ja navrhujem uznesenie nasledovného druhu, o ktorom prosím, aby sa hlasovalo: „Národná rada Slovenskej republiky vyslovuje dôveru poslancovi Národnej rady Slovenskej republiky Vladimírovi Mečiarovi.“

  • Ruch v sále.

  • Pán poslanec, skončili ste? Musím vám ale povedať, že, samozrejme, z miesta nemôžete jednak návrh uznesenia dať, a jednak o tomto aj tak by sa nedalo hlasovať. Pán poslanec Cuper, nemôžete reagovať na pána poslanca, lebo on sa hlásil, potom vám dám, samozrejme, lebo pán poslanec reagoval na pána poslanca Mečiara. Hlási sa o slovo pán minister a ešte predtým pán poslanec Mečiar chce reagovať na vystúpenie pána poslanca Mikloška.

  • Ja som veľmi rád, že pán Mikloško reaguje, tak ako reaguje, ale bol by som veľmi rád, keby si zamietol prach pred vlastnými prahom. Ak nemohli byť niektoré úkony okolo vyšetrovania zavlečenia Michala Kováča mladšieho do Rakúska uskutočnené, nech sa, prosím, pozrie na výpoveď Jána Čarnogurského pred vyšetrovateľom, ktorý povedal, že celý pobyt Oskara Fegyveressa, utajeného svedka v zahraničí, bol financovaný z peňazí kresťanských demokratov. Kto ho schovával po zahraničí? Kto znemožňoval riadne vyšetrenie? Kto platil takéto konanie zo straníckych peňazí? HZDS to nerobilo, ani ja som to nerobil. Takže, ak ste to urobili, páni, tak si svoj diel zodpovednosti za hriechy, ktoré som stieral i za vás, zoberte aj na seba.

  • Nech sa páči, pán podpredseda vlády.

  • Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vystúpenie pána poslanca Mečiara bolo málo vecné, a preto budem reagovať veľmi stručne.

    Pán poslanec ma interpeloval s otázkou zásahov do fungovania súdov a prokuratúry. Ja som mu vo svojej odpovedi odcitoval aj konkrétne znenia zákona, ktoré mi dávajú oprávnenia podľa Trestného poriadku a zákona o sudcoch a prísediacich v konkrétnych prípadoch konať a navrhovať konkrétny postup, aj v trestných veciach.

    Bol som ale prekvapený, že takúto interpeláciu som dostal od pána poslanca Mečiara, autora amnestií, ktoré práve zabránili, aby prokuratúra a súdy mohli vykonávať svoje ústavné a zákonné postavenie.

    Boli ste to vy, pán poslanec, ktorý ste nazvali Ústavný súd chorým prvkom nášho systému. To boli vaše dva príspevky k nezávislosti súdnej moci. Veľmi kvitujem, že zrazu sa tak staráte o nezávislosť súdnej moci. Ubezpečujem vás, že je to aj môj cieľ, môj záujem, ale aj to, aby súdna moc bola dôveryhodná aj voči občanom tejto republiky, aby rozhodovala zákonne a spravodlivo.

    Spomínali ste tiež Trestný zákon a rôzne paralely, ktoré vám v súvislosti s mojimi výrokmi napadajú. Ja som povedal presný výrok, ktorý súvisel so schválením konkrétnych pozmeňujúcich návrhov v pléne tejto Národnej rady. Boli to presné výroky, na ktorých trvám a neberiem ich späť. Úroveň, na ktorú ste sa, pán poslanec, vy znížili, verím, že na takú úroveň sa v budúcnosti ja nikdy neznížim. Keď som vám nedávno v televíznej relácii povedal, že vaša vláda bola prejavom zla v politike a že v politike existuje reálne dobro a reálne zlo tak ako v celej spoločnosti, myslím to vážne aj dnes. Vaša politika bola prejavom zla a myslím si, že bola takýmto prejavom aj v justícii. Konkrétnym príkladom boli vydané amnestie, ktorými ste zabránili priechodu spravodlivosti. Preto považujem z vašej strany za farizejské interpelovať moju osobu v súvislosti s nezávislosťou súdnej moci.

  • Na vystúpenie pána podpredsedu s faktickými poznámkami dvaja poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami.

    Pán poslanec Cuper, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja len, dúfam, že pán minister neoslavuje dnešný medzinárodný deň spania, aby sa z niektorých vecí prebudil, lebo dnes je tak v kalendári medzinárodný deň spania.

    Chcem mu povedať, pokiaľ ide o tie amnestie, naozaj, pán minister, ak zrušíte zároveň amnestie Michala Kováča staršieho, ktoré dal svojmu synovi ako poškodenému, tak ja by som bol aj za to, aby sa ľudia konečne dozvedeli, ako prezident tohto štátu, istý Michal K. uplácal korunného svedka Oskara F. miliónom šilingov, tvrdia to traja svedkovia, a konečne sa ľudia dozvedia aj ďalšie veci, ktoré tu spomínal predseda Ľudovej strany HZDS Vladimír Mečiar, lebo vo výpovediach by bolo naozaj všeličo zaujímavé aj z tohto pohľadu, ako ste vyhrali voľby v roku 1998 a aké podvody sa robili na občanoch tohto štátu, pokiaľ ide o to, aby ste získali politickú moc. Ja na vašom mieste by som sa tým toľko neoháňal, pretože naozaj možnože ako morálni víťazi by sme z toho vyšli my. To vás ubezpečujem a ja o tom viem trocha viacej ako vy, ak ste si, samozrejme, nepožičiavali spisy. Ďakujem za pozornosť.

  • Samozrejme, že právo poslanca interpelovať člena vlády nie je odvodené od duševného stavu pána ministra, ani od schopnosti zvládať ústavný systém.

    Druhá vec. Každá úradná osoba môže urobiť len to, čo jej ústava dovoľuje. Pán Lipšic vysoko prekračuje práva a právomoci, ktoré mu z ústavy vyplývajú. Vzhľadom na to, že to presahuje rozsah týchto dvoch minút, uisťujem ho, že na májovej schôdzi dostane šancu na celodennú rozpravu o faktoch, jeho skutkoch, jeho krokoch. Tak ako som sa ja zodpovedal, bude sa on zodpovedať tiež pred každým.

    Pokiaľ ide o otázku morálnosti a nemorálnosti veci. Ľudia, ktorí sú vo väzbe v neľudských podmienkach, nemôžeme hovoriť o morálke, môžeme hovoriť o tom, že je porušovaný zákon s vedomím ministra. Vy ste mi dali a urobili zoznam vecí a analýzu, že podmienky výkonu trestu sú v mnohých prípadoch horšie ako pre vrahov. A to sú podmienky, ktoré sú ešte o ľuďoch nezbavených osobnej slobody. A tolerujete to a mlčíte o tom. O vás je známe, koľko útokov ste urobili na sudcov menovite, koľkých ste obviňovali z porušenia zákonov, aby rozhodnutia Súdnej rady a ďalších orgánov, ktoré to preskúmavajú, boli také, že sa skutky nestali. Kde máte v sebe tú drzosť obviňovať sudcov, štátne orgány. Vy ste tiež len štátny orgán, úradník, dokonca s väčšou dobou trvalosti ako oni. Vy ste tu na štyri roky, tí sú tu doživotne. Kde máte tú drzosť v sebe, že do tohto ľudí tlačíte.

    Ďalej pokiaľ ide o činnosť prokuratúry. Takisto koľko razy musel generálny prokurátor odpovedať, a nepopierateľným faktom je dnes ústavný spor na Ústavnom súde nielen v otázkach kompetencie, ale aj spôsobu výkonu právomoci. Ten je reálny, ten sa už dnes stáva pravdou. Takže, kde chcete s touto aroganciou zájsť, pán minister? A pokiaľ sa chcete porovnávať ku mne, ešte musíte veľa rásť, veľa mlieka vypiť a potom sa kdesi do tieňa môžete dostať. Ale takto, prepáčte, ešte ste sa neholili, keď ste...

  • Pán podpredseda vlády, nech sa páči, môžete reagovať v rozsahu dvoch minút.

  • Ten záver je nekomentovateľný. Len zopakujem, čo som povedal. Na tú vašu úroveň neklesnem, udržím si tú svoju.

    Dve poznámky, ktoré ste povedali k väzenstvu a k súdom. Pri väzenstve je to práve teraz...,

  • Technici, prosím vás, čas dve minúty.

  • ... keď sa zlepšujú podmienky aj výkonu väzby, aj výkonu väzby. A ak prejdú trestné rekodifikácie a verím, že prejdú, tak prejdú aj nové zákony o výkone trestu a výkone väzby. Za posledných 2,5 roka sa zlepšili podmienky výkonu väzby ako nikdy od roku 1990. Taká je pravda.

    Súdy. Vždy budem reagovať rovnako. Ak budem mať dôvodné podozrenie, že zo strany konkrétneho sudcu alebo súdu prišlo k porušeniu zákona, budem konzekventne využívať moje zákonné oprávnenia a budem podávať návrhy na začatie disciplinárneho konania.

    Nezávislosť súdov je len jedna strana mince. Druhá strana tej istej mince je zodpovednosť. Sudca, ktorý je závislý od svojej neodbornosti alebo od nedostatku odvahy rozhodnúť, nie je podľa mojej mienky nezávislým sudcom. A takýmto spôsobom - vynucovaním zodpovednosti vo vzťahu k sudcom, ktorých nezávislosť je nespochybniteľná, budem pokračovať aj naďalej a veľmi rád budem diskutovať o postavení justície v našom systéme na májovej schôdzi. Teším sa na to, pán poslanec.

  • Pán minister Fronc, nech sa páči, môžete vystúpiť.

  • Pán poslanec Mečiar, keď ste ma interpelovali, povedali ste, že klamem. Nemienim sa znížiť k takejto argumentácii. Vo svojej odpovedi vám presne citujem znenie zákona, ktorý ako minister, ako predstaviteľ ústredného orgánu štátnej správy musím dodržiavať. Ja nemám inú šancu. A ak vnímate túto situáciu podľa zákona č. 596, že vytvára taký veľký priestor v samospráve, že dochádza k rušeniu slovenských škôl, nie ja ako minister, ale vy ako poslanec máte legislatívnu iniciatívu a môžete dať návrh na zmenu. V konkrétnom prípade, aby som povedal otvorene, v prípade Komárna treba povedať, že som sa stretol a hovoril som tu s prítomným pánom poslancom a primátorom. Ak áno, došlo k zrušeniu školy, ale treba povedať aj to, že v súčasnom stave je ten stav vyrovnaný, čo sa týka základných škôl Komárna, čo sa týka počtu detí dokonca v tých školách, ktoré sú maďarské, je viacej detí ako tých, ktoré sú v slovenských. Čiže, iste, pardon, s vyučovacím jazykom maďarským, ospravedlňujem sa. Myslím si, že bola snaha nájsť rozumné riešenie a že bola snaha aj s predstaviteľmi v tomto prípade mesta Komárna ustúpiť od požiadaviek a jednoducho nedošlo k zrušeniu vo väčšom počte škôl. Ďakujem.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou ako jediný pán poslanec Cabaj. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami.

    Pán poslanec, nech sa páči. Ale, pán poslanec, tak môžete signalizovať rukou, že sa hlásite. Už je síce po, ale nech sa páči, aj vy dostanete slovo. Pán poslanec Cabaj má dve minúty, prosím vás, páni technici. Vráťte dve minúty pánovi poslancovi Cabajovi. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán minister, samozrejme, vaše vyjadrenie beriem. Vyjadrili ste sa, tak ako ste sa vyjadrili, samozrejme, otázka je postavená tak, ako na vaše vyjadrenie zareaguje táto snemovňa, pretože, či sa vám to páči, alebo nie, vláda je odvodená od Národnej rady. A Národná rada sa vyjadruje aj v tomto prípade. Je tu predložený návrh uznesenia, podľa ktorého sa nebude dať o ničom inom uvažovať, ale iba o tom, či Národná rada prijme predložený návrh uznesenia, alebo návrh uznesenia neprijme, a potom je to o niečom inom.

    Ja len pripomínam, pretože pri poslednom podobnom hlasovaní v parlamente nebol predložený žiaden návrh uznesenia, a preto tu boli rôzne výklady, interpretácie, akým spôsobom pristupovať a hlasovať o tomto návrhu. Dnes je tu predložený návrh uznesenia, s ktorým sa táto Národná rada musí vyrovnať a Národná rada vám odpovie, či súhlasí s vašou odpoveďou, alebo nie. Ďakujem pekne.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vyhlasujem rozpravu o tomto bode... jaj, pardon, zabudol som. Pán poslanec Mečiar, zapnite mikrofón pánovi poslancovi Mečiarovi.

  • Samozrejme, že ja by som nebol rád, keby pán minister Fronc mal dojem, že sme zaujatí osobne, alebo mu chceme škodiť.

    Pán minister, základná otázka je taká. Vy ste v tejto Národnej rade povedali, starostovia, konali svojvoľne, vy ste zo siete nevyradili tu tejto Národnej rade.

    Na základe toho som sa opýtal v druhej interpelácii. Komu ste dali podnet na porušenie právomoci a že zrušil školu bez vyňatia zo siete, ktorá je jedine vo vašej kompetencii.

    Odpoveď je taká, akú ste dali, citácia zákona bez uvedenia jediného konkrétneho mena, jediného konkrétneho starostu a jediného konkrétneho výsledku.

    Pokiaľ ide o to, že sa to obracia voči vám ako ministrovi štátu, tak to je, samozrejme, preto, že ja dnes neútočím na nikoho. Ja obhajujem právo ľudí v tejto oblasti na výučbu v jazyku slovenskom, tak ako vám to ukladá ústava, a tak ako vývoj za tých 15 rokov medzičasom pokročil v neprospech výučby v jazyku slovenskom. A o tom je celá interpelácia pre vás a o tom je aj návrh, prečo je procesne podaný návrh, aby sa s vašou odpoveďou súhlasilo a prečo je podaný procesný návrh na to, aby vám Národná rada vyslovila súhlas s tým, že budete ďalej pokračovať vo funkcii ministra školstva. Ja som nedal návrhy na nesúhlasy, na súhlasy.

    Pokiaľ ide o otázky dopadov, treba si uvedomiť, že istá hranica záujmu bola prekročená a s ňou ide politická zodpovednosť. Je na tejto Národnej rade, či túto politickú zodpovednosť chce, alebo nechce vyvodiť, či na tento stav chce, alebo nechce reagovať. Samozrejme, že opozícia má rôzne možnosti. Toto je jedna z nich vecná a efektívna.

  • Takže vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Ešte nehlasujeme, pán poslanec. Dokonca chceme sa opýtať, či bude všeobecná vôľa rokovať aj po 19.00 hodine.

  • Všeobecný súhlas.

  • Áno, lebo potrebujeme ešte desaťminútovú prestávku vzhľadom na to, že tu vznikol jeden legislatívny spor. Takže vyhlasujem prestávku do 19.05 hodiny a o 19.05 hodine začneme hlasovať.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, budeme hlasovať, preto vás vyzývam, aby ste sa vrátili do rokovacieho priestoru.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, budeme hlasovať najprv o prerokovanom

    vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 280/2002 Z. z. o rodičovskom príspevku v znení neskorších predpisov a zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (tlač 1063).

    Pán predseda výboru, pán poslanec Brocka, nech sa páči, ako spravodajca máte slovo. Pán poslanec Miklušičák, procedurálny návrh.

  • Pán predsedajúci, k nasledujúcemu bodu.

  • Pán predsedajúci, v prvom hlasovaní budeme hlasovať o tom, či Národná rada postupuje návrh do druhého čítania.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 123 poslancov, za návrh 109, proti 3, zdržali sa 10, nehlasoval 1.

    Konštatujem, že návrh zákona sme postúpili do druhého čítania.

    Nech sa páči, výbory a lehoty.

  • V druhom hlasovaní, pán podpredseda, budeme hlasovať o pridelení návrhu ústavnoprávnemu výboru, výboru pre financie, rozpočet a menu a výboru pre sociálne veci a bývanie. Za gestorský výbor navrhujem v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady výbor pre sociálne veci a bývanie. Súčasne navrhujem, aby výbory, ktorým bol uvedený návrh pridelený, ho prerokovali v lehote do 4. mája a gestorský výbor do 6. mája 2005.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 126 poslancov, za návrh 126.

    Uznesenie sme prijali.

    Teraz pristúpime k bodu

    Písomné odpovede členov vlády Slovenskej republiky na interpelácie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky písomne podané predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky do 8. februára 2005 (tlač 1072).

    V rozprave vystúpil pán poslanec Mečiar a dal dva návrhy. Najprv budeme hlasovať o tom, či Národná rada Slovenskej republiky považuje za uspokojivú odpoveď ministra Lipšica na interpeláciu poslanca Mečiara.

    Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 128 poslancov, za návrh 78, proti 26, zdržalo sa 24.

    Konštatujem, že tento návrh uznesenia sme schválili.

    Potom pán poslanec dal návrh uznesenia, v ktorom Národná rada Slovenskej republiky súhlasí s odpoveďou ministra školstva Slovenskej republiky Martina Fronca na interpeláciu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara a vyslovuje dôveru ministrovi školstva Slovenskej republiky Martinovi Froncovi. Nech sa páči, prezentujme sa. Už hlasujeme, pán poslanec.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 127 poslancov, za návrh 78, proti 31, zdržalo sa 18.

  • Konštatujem, že návrh uznesenia sme schválili.

    Teraz pristúpime ešte k hlasovaniu, v ktorom Národná rada berie na vedomie písomné odpovede členov vlády Slovenskej republiky na interpelácie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

    Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 127 poslancov, za návrh 98, proti 1, zdržalo sa 28.

    Konštatujem, že aj tento návrh uznesenia sme schválili.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pred skončením 41. schôdze Národnej rady ešte aj v mene pána predsedu Národnej rady vám prajem príjemné veľkonočné sviatky a zároveň vyhlasujem 41. schôdzu Národnej rady za skončenú.

  • Rokovanie 41. schôdze NR SR sa skončilo o 19.12 hodine.