• Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, otváram štvrtý rokovací deň 41. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    O ospravedlnenie neúčasti na dnešnom rokovaní 41. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky písomne požiadali poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Anton Danko a Gabriel Karlin. Na zahraničnej pracovnej ceste nie je žiaden poslanec Národnej rady Slovenskej republiky.

    Podľa schváleného programu pristúpime k rokovaniu o bode, ktorým je

    Pozícia Slovenskej republiky k strednodobému hodnoteniu Lisabonskej stratégie pre jarné zasadnutie Európskej rady.

    Materiál vlády ste dostali ako tlač 1077 a výsledky jeho prerokovania vo výboroch máte ako tlač 1077a.

    Materiál uvedie podpredseda vlády Pál Csáky. Prosím ho, aby sa ujal slova.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážený pán predsedajúci, ctené dámy, vážení páni, na zasadnutí Európskej rady v Lisabone v marci 2000 bol stanovený pre Úniu nový strategický cieľ pre ďalšie desaťročie vybudovať konkurencieschopnú a dynamickú ekonomiku, založenú na vedomostiach, s väčšou sociálnou súdržnosťou a s vyššou mierou zamestnanosti. Od roku 2000 sú venované tzv. jarné summity Európskej rady najmä hodnoteniu a rozvíjaniu Lisabonskej stratégie. Úloha Európskej komisie doteraz spočívala v analýze a monitoringu pokroku uplatňovania stratégie a v navrhovaní iniciatív na úrovni Únie, ktoré by mali viesť k dosiahnutiu stanovených cieľov. Komisia pripravuje každoročne jarnú správu, v ktorej sú okrem hodnotenia dosiahnutého pokroku naznačené priority na nadchádzajúce obdobie. Päť rokov od stanoveného cieľa je nutné skonštatovať, že Európska únia je vzdialená od vytýčeného cieľa. Vzhľadom na to Európska komisia začiatkom februára 2005 prehodnotila účinnosť doteraz používaných nástrojov a metód implementácie Lisabonskej stratégie a v rámci jej strednodobého hodnotenia navrhla lepšie zacielenie pre Lisabonskú stratégiu definované v troch kľúčových dokumentoch. Je to, po prvé, oznámenie jarnej Európskej rade, spoločne pracujeme na hospodárskom raste a zamestnanosti, nový začiatok Lisabonskej stratégie, po druhé, prínos k rastu a pracovným miestam, nový integrovaný koordinačný cyklus hospodárstva a zamestnanosti v Európskej únii, po tretie, Lisabonský akčný program zahrnujúci Lisabonský program EÚ a odporúčané kroky pre členské štáty, ktoré by mali začleniť do svojich národných lisabonských plánov. Strednodobé hodnotenie Lisabonskej stratégie bude jedným zo štyroch hlavných bodov tohtoročného jarného summitu Európskej rady, ktorý sa bude konať na budúci týždeň 22. a 23. marca. Európska komisia vo svojom návrhu zavádza mechanizmus riadenia Lisabonskej stratégie, pričom ústredným motívom je vypracovanie národných akčných programov členských štátov na jeseň 2005 na obdobie 3 rokov a ich každodenné monitorovanie.

    Vláda Slovenskej republiky 16. februára 2005 schválila stratégiu konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010 s podtitulom Národná Lisabonská stratégia zohľadňujúca národné špecifiká krajiny pri napĺňaní strategických lisabonských cieľov. Určitým spôsobom tak Slovenská republika nároky Európskej komisie predbehla. Tento dokument je vnímaný ako hlavný strategický dokument Slovenskej republiky v tejto oblasti, ktorý bude predovšetkým určovať aj finálnu podobu Národného lisabonského plánu Slovenskej republiky, vypracovaného v roku 2005 na trojročné obdobie s presne definovanými cieľmi a konkrétnymi politikami vedúcimi k ich dosiahnutiu.

    Ústredné body pozície Slovenskej republiky k navrhnutému strednodobému hodnoteniu. Slovenská republika víta proces oživenia Lisabonskej stratégie prezentovaný v jej strednodobom hodnotení a základné závery navrhované Európskou komisiou. Slovenská republika je presvedčená, že táto stratégia môže byť úspešná, iba ak sa bude podstatne viac sústreďovať na rast konkurencieschopnosti a zamestnanosti pri rešpektovaní zásad trvalo udržateľného rozvoja. Slovenská republika vyjadruje potešenie nad tým, že redefinovaná Lisabonská stratégia je postavená tak, že obsahuje väčšinu odporúčaní a názorov našej krajiny, ktoré boli reprezentované v pracovnej skupine Wima Koka v septembri 2004. Slovenská republika presadzuje flexibilnejší obsah v národných akčných programoch, ktoré by mala každá členská krajina vypracovať na jeseň 2005, vlastný každej členskej krajine. Navrhujeme ponechať na jednotlivých štátoch, aký bude obsah jednotlivých politických opatrení a krokov v národných akčných plánoch.

    Jedna z najdôležitejších otázok pre Slovenskú republiku je otázka harmonizácie daní. Slovenská republika nepovažuje neexistenciu harmonizácie v oblasti dane z príjmov právnických osôb za dôležitú prekážku pri zvyšovaní konkurencieschopnosti Európskej únie, naopak, zastáva názor, že výsledkom čestnej daňovej súťaže môžu byť efektívnejšie daňové systémy. Slovenská republika má obavy, že výsledný harmonizovaný základ dane by bol zložitejší a užší ako súčasný základ dane, čím by sa zároveň znížila efektívnosť sadzby dane, ako aj príjmy do štátneho rozpočtu. Taktiež nesúhlasíme so zavedením spoločného základu dane pre právnické osoby v strednodobom horizonte.

    Slovenská republika chce zdôrazniť potrebu kvalitného vzdelávania a odbornej prípravy budúcich absolventov, kvantitatívna podpora pracovných miest nesmie ísť na jej úkor. Návrh novej generácie štrukturálnych fondov evokuje uprednostňovanie kvalitatívnej tvorby lokálnych pracovných miest pred pracovnými miestami s vyššou pridanou hodnotou. Sme toho názoru, že takémuto smerovaniu je potrebné sa vyhnúť.

    Dámy a páni, dokument predkladám na základe poverenia vlády na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s ústavným zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 397/2004 Z. z. Teší ma, že na spoločnom rokovaní piatich výborov Národnej rady Slovenskej republiky poslanci koalície aj opozície sa vyjadrovali, že tento dokument a táto téma je témou národného konsenzu. Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda.

  • Prosím spoločného spravodajcu, predsedu výboru pre európske záležitosti, pána poslanca Tibora Mikuša, aby podal správu o výsledkoch prerokovania materiálu vo výboroch Národnej rady.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som predniesol spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní Pozície Slovenskej republiky k strednodobému hodnoteniu Lisabonskej stratégie pre jarné zasadnutie Európskej rady. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre európske záležitosti ako gestorský výbor k Pozícii Slovenskej republiky k strednodobému hodnoteniu Lisabonskej stratégie podáva Národnej rade v súlade so zákonom Národnej rady č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov a podľa rozhodnutia predsedu Národnej rady z 9. marca 2005 túto spoločnú správu.

    Predseda Národnej rady uvedeným rozhodnutím pridelil Pozíciu Slovenskej republiky k strednodobému hodnoteniu Lisabonskej stratégie na prerokovanie Výboru Národnej rady pre financie, rozpočet a menu, výboru pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, výboru pre sociálne veci a bývanie, výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá a výboru pre európske záležitosti. Zároveň určil výbor pre európske záležitosti za gestorský výbor.

    Výbory rokovali o tejto pozícii v lehote určenej rozhodnutím predsedu Národnej rady nasledovne.

    Výbor pre financie, rozpočet a menu uznesením č. 565 zo dňa 14. 3. 2005, výbor pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie uznesením č. 534 zo dňa 14. 3. 2005, výbor pre sociálne veci a bývanie uznesením č. 336 zo dňa 14. 3. 2005, výbor pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá uznesením č. 346 zo dňa 15. 3. 2005, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre európske záležitosti uznesením č. 69 zo dňa 14. 3. 2005 odporúčajú Národnej rade Slovenskej republiky návrh uznesenia k Pozícii Slovenskej republiky k strednodobému hodnoteniu Lisabonskej stratégie pre jarné zasadnutie Európskej rady (tlač 1077) schváliť.

    Na základe rokovania výborov Národnej rady Slovenskej republiky Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre európske záležitosti ako gestorský výbor odporúča Národnej rade Slovenskej republiky schváliť návrh uznesenia k predmetnému materiálu. V zmysle záverov z rokovania výborov a gestorského výboru odporúča gestorský výbor prijať návrh uznesenia, ktorý je v prílohe tejto spoločnej správy. Spoločná správa výborov Národnej rady o prerokovaní Pozície Slovenskej republiky k strednodobému hodnoteniu Lisabonskej stratégie bola schválená uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre európske záležitosti č. 70 na 16. schôdzi konanej dňa 15. 3.

    Prednesiem návrh uznesenia k Pozícii Slovenskej republiky k strednodobému hodnoteniu Lisabonskej stratégie pre jarné zasadnutie Európskej rady: „Národná rada Slovenskej republiky schvaľuje Pozíciu Slovenskej republiky k strednodobému hodnoteniu Lisabonskej stratégie pre jarné zasadnutie Európskej rady.“

    Vážený pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu k tomuto bodu programu.

  • Ďakujem, pán poslanec.

    Otváram rozpravu. Písomne sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Kondrót, za klub strany Smer. Potom budú ústne prihlášky do rozpravy.

  • Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážení kolegovia a kolegyne, ak hodnotíme materiál Lisabonská stratégia pre Slovensko, treba, samozrejme, oceniť, že takýto materiál vznikol a že sa rozbehla diskusia o dlhodobom strategickom smerovaní slovenskej ekonomiky a spoločnosti.

    Chcel by som v tejto súvislosti upozorniť, že Smer už v roku 2000 vo svojom materiáli Hospodárska stratégia mal potrebu realizácie cieľov Lisabonskej stratégie zapracovanú ako súčasť nami navrhovanej stratégie. Strana Smer je tiež jedinou zo súčasných parlamentných strán, ktorá s realizáciou Lisabonskej stratégie v podmienkach Slovenska uvažovala už pri jej vzniku.

    Súčasná vláda sa k tomuto záveru dopracovala až v čase, keď prebieha proces aktualizácie, resp. prepracovanie Lisabonskej stratégie tak, aby sa v nej deklarované ciele stali reálnejšie dosiahnuteľnými. Treba spomenúť, že do roku 2000 nebol spracovaný na Slovensku žiaden materiál strategického charakteru a dnes sa takéto materiály začali objavovať ako huby po daždi. Máme teda spracované alebo sú v štádiách rozpracovanosti nasledovné strategické materiály: Lisabonská stratégia pre Slovensko do roku 2010, Národohospodárska stratégia do roku 2013, Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja, Národná stratégia informatizácie, Stratégia rozvoja vedy a techniky do roku 2015, dve verzie Vízie rozvoja Slovenska do roku 2020, príp. ďalšie podobné dokumenty. V podstate ide o dokumenty jednotlivých rezortov, a to ministerstva financií, ministerstva hospodárstva, ministerstva životného prostredia, ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií, ministerstva školstva, ako i inštitúcií, ako sú IVO a Prognostický ústav Slovenskej akadémie vied, pričom tieto rezortmi spracované materiály si nárokujú byť stratégiami celospoločenského významu, pričom to sotva niektorý spĺňa a dokonca si viaceré aj protirečia.

    Treba spomenúť, že viaceré spomínané materiály sú verejnosti neprístupné, a to nielen občanom, ale ani odbornej verejnosti, hoci boli financované z peňazí daňových poplatníkov, chýba tiež participácia širokej odbornej verejnosti na spracovávaní týchto materiálov, materiály sú často spracovávané úzkou skupinou úradníkov, resp. nominantmi vládnych politických strán bez prizvania expertov, ktorých by nominovala opozícia, a takisto aj bez prizvania expertov, ktorí nepôsobia v žiadnych politických stranách.

    Spomínané dokumenty strategického charakteru vrátane Lisabonskej stratégie pre Slovensko sú spracovávané jednotlivými rezortmi. Nárokujú si na stanovovanie celospoločenských priorít, sú robené rozdielnymi metodológiami, pričom sú nekompatibilné a väčšina z nich má charakter tzv. mŕtvych dokumentov, teda tieto dokumenty sú spracované, nie sú však realizovateľné, a preto sa odložia niekde do šuplíka alebo skrine, čo bude ich posledná stanica. Ekonomická a spoločenská realita ide potom ďalej, bez ohľadu na to, či takéto dokumenty existujú alebo nie. Stanovenie množstva rozličných priorít v rôznych takýchto materiáloch spôsobí, že sa navrhované priority prioritami nestanú už z toho dôvodu, že zaniknú v množstve ďalších navrhovaných priorít.

    Takisto chýba adekvátna údajová i metodologická základňa pre spracovávanie podobných materiálov. Slovensko má Prognostický ústav Slovenskej akadémie vied, ale nemá spracovanú dlhodobú súhrnnú prognózu vývoja Slovenska, ktorá by poskytla pre strategické materiály seriózne odpovede na otázky, kam smeruje svet, kam smeruje Európa, kam smeruje Slovensko a čo to bude znamenať pre slovenskú ekonomiku a spoločnosť. Slovensko tiež nemá žiadne pracovisko strategického charakteru, ktoré by vypracovávalo strategické dokumenty. Nie je doriešené ani inštitucionálne zabezpečenie spracovávania podobných materiálov. V susednej Českej republike spracovávanie takýchto materiálov koordinovala Vládna rada pre ekonomické a sociálne stratégie a existuje tam takisto nezávislé pracovisko CESES, Centrum pre ekonomické a sociálne stratégie, pri Univerzite Karlovej v Prahe. Táto inštitúcia je nezávislá, a teda ňou vypracovávané materiály využívajú štátne inštitúcie i politici celého politického spektra. Chcel by som uviesť, že CESES pred pár dňami zverejnil materiál Strategický audit Českej republiky. Je spracovaný metodológiou použitou strategickou jednotkou pôsobiacou pri Úrade britského premiéra. Tento Strategický audit je akousi inventarizáciou zdrojov a rozvojových potenciálov Českej republiky a nepochybne prispeje k zvýšeniu kvality spracovávaných strategických materiálov v Českej republike. Na Slovensku, žiaľ, neexistuje žiadna inštitúcia, ktorá by bola schopná podobný Strategický audit Slovenska vypracovať.

    Dokument Lisabonská stratégia pre Slovensko je nepochybne významným dokumentom, v ktorom sú stanovené strategické priority rozvoja Slovenska do roku 2010. Je však viac ako isté, že tieto priority ostanú iba prioritami na papieri. Do roku 2010 budú zrejme ako priority iba deklarované, ich realizácia však bude viac ako problematická. Dôvody na takéto tvrdenie sú viaceré. Neexistujú nástroje a mechanizmy, ktorými by vláda dokázala realizáciu takýchto priorít presadiť.

    Príkladom môže byť informatizácia, resp. informačná spoločnosť. O tejto problematike sa diskutuje už asi 20 rokov, zdôrazňujem, len diskutuje. Vo vyspelých krajinách sveta je problematika informačnej spoločnosti zaradená medzi hlavné priority a garanciu nad touto oblasťou má väčšinou predseda vlády. Na Slovensku bol v nedávnej dobe zriadený Úrad zmocnenca pre informatizáciu, ktorý má menšie kompetencie ako odbor ministerstva. Nedá sa teda predpokladať výrazný pokrok v tejto oblasti. Slovensko stále výrazne zaostáva za vyspelými krajinami vo vybavení osobnými počítačmi, v prístupe na internet, pričom vo vyspelých krajinách je dosť bežné používanie notebookov vo všetkých sférach spoločnosti plus možnosť bezproblémového napojenia sa na internet. Slovenské školy, veda, výskum sú zväčša vybavené zastaranými osobnými počítačmi, ktoré sa dnes vo vyspelých krajinách vyhadzujú ako nepoužiteľný odpad.

    Priorita vedy, výskumu a inovácií, ďalšia z hlavných priorít, je spojená s neutešenou súčasnou realitou, keď pre ľudí pracujúcich vo vede a výskume je dnes problémom zaplatiť účastnícky poplatok na vedeckú konferenciu konanú doma či v susednej Českej republike, nehovoriac už o podobných podujatiach v zahraničí. Vedecké a výskumné pracoviská dnes minimálne nakupujú odbornú literatúru, majú problémy so zabezpečením minimálneho technického vybavenia, sú problémy s financovaním vydávania domácej vedeckej produkcie, vedeckých časopisov, s financovaním domácich vedeckých podujatí. Viaceré vedecké a výskumné pracoviská majú problémy s odchodom najmä mladších a stredných vedeckých a výskumných pracovníkov najmä do zahraničia alebo do oblasti biznisu.

    Priorita ľudských zdrojov a vzdelávania. Je spojená s pretrvávajúcou vysokou mierou nezamestnanosti, keď vytváranie nových pracovných miest je viazané na rozvoj informačnej spoločnosti. Takéto pracovné miesta vyžadujú vysokú mieru znalosti, počítačovú gramotnosť a, samozrejme, dobré pracovné podmienky. Tu je prekážkou politika lacnej pracovnej sily, ktorá síce môže pritiahnuť zahraničné investície do oblasti priemyslu, ktorá však podkopáva rozvoj informačnej spoločnosti, ktorý je postavený na drahej a vysokokvalifikovanej pracovnej sile.

    Diskusia o možnostiach realizácie Lisabonskej stratégie pre Slovensko sa rozbieha v čase, keď je tento dokument na úrovni Európskej únie prepracovávaný, resp. je menená jeho základná koncepcia. Slovenskej vláde trvalo päť rokov, kým sa odhodlala vypracovať strategický dokument typu Lisabonskej stratégie. Táto skutočnosť ukazuje na nepružnosť našich vládnych inštitúcií a tiež na potrebu spružnenia tohto prístupu. Slovensko by dnes malo robiť to, čo sa chystá EÚ robiť dnes, a nie to, čo robila pred piatimi rokmi.

    Tragédiou je, že v tomto marazme a chaose rodiacich sa rôznych strategických dokumentov a absencií strategického smerovania hospodárstva štátu jedinú reálnu stratégiu živelne a nekoncepčne uskutočňuje agentúra SARIO pod pláštikom ministerstva hospodárstva. Reštrukturalizácia ekonomiky Slovenska je potom, samozrejme, živelná a nekoncepčná. Na druhej strane investície sprostredkovávané agentúrou SARIO vytvárajú novú štruktúru ekonomiky Slovenska, ktorá síce bude určovať jej vývoj v dlhodobých časových horizontoch, ale ktorú nemožno, žiaľ, označiť za výsledok premysleného konceptu a stratégie.

    Na záver chcem zdôrazniť, že je nutné cieľavedome zaviesť vypracovávanie dlhodobých stratégií, ktoré by pružne reagovali na rýchlo sa meniace turbulentné prostredie globálnej ekonomiky a svetového trhu. Treba tiež proces vypracovávania takýchto dokumentov otvoriť verejnosti a prizvať k ich vypracovávaniu širokú odbornú i laickú verejnosť. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickou poznámkou sa hlási poslankyňa Angyalová. Končím možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.

  • Ďakujem pekne. Chcela som len reagovať na tú časť, pri ktorej pán poslanec hovoril o tom, že vlastne nemáme priestor na to, aby sa vypracovali strategické dokumenty. A následne potom hovoril o tom, že je fakt, že v tej našej, nazvem to našou Lisabonskou stratégiou, sme rozpracovali približne na desať rokov svoje priority, ale akosi chcem zopakovať to, čo sme si povedali na takom menšom uzavretom fóre, myslím, že to bolo pred týždňom v pondelok, totižto že je fakt, že boli pritiahnuté na Slovensko investície, ale sú to investície, ktoré majú výrazne dočasný charakter, som o tom presvedčená. A ak sa nebudeme všetci spoločne uchádzať o celospoločenskú podporu toho základného smerovania, kam máme ísť, tak potom som si istá, že každá ďalšia vláda bude si písať nové priority tohto druhu a nikdy sa nedopracujeme k tomu, aby sme naozaj tie ciele splnili.

    Tiež mám obavy z toho, že Lisabonská stratégia je súbor bodov, ktoré aj v minulosti s veľkou vážnosťou boli predostierané, akože ich chceme splniť, akože ich Európa chce splniť. A dneska sme na začiatku toho istého procesu. A viera je veľká, že budú splnené, lebo sa zrazu oklieštili priority. Ale bojím sa, že to môže zostať len dokumentom. Ak to nemá zostať dokumentom pre Slovensko, tak je strašne dôležité, aby sme si povedali, že naozaj podpora informačných technológií a naozaj podpora vzdelávania a naozaj podpora investícií, ktoré by prinášali vyššiu pridanú hodnotu, je niečo, na čom sa zhodne celá politická scéna a celá spoločnosť. A na to je dôležité naozaj otvorene o týchto veciach diskutovať, nerobiť tie strategické dokumenty v nejakých uzavretých priestoroch a nechať prejsť tieto priority verejnou diskusiou, a tak zabezpečiť, aby každá ďalšia vláda naozaj zachovala kontinuitu. A len vtedy som si istá, že môžeme nastúpiť tú cestu, ktorú tak často spomíname, napr. írsku. Ďakujem.

  • Otváram ústne prihlášky do rozpravy. Pán poslanec, Fajnor je prvý prihlásený do rozpravy, pripraví sa do rozpravy pán poslanec Paška, potom pán poslanec Devínsky. Na záver je prihlásený do rozpravy spravodajca pán poslanec Mikuš. Končím možnosť ďalších prihlášok do rozpravy.

    Nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, ja budem stručný.

    Úvodom by som chcel povedať, že Komunistická strana Slovenska ako taká podporovala vstup do Európskej únie tiež hlavne z toho dôvodu, že sme vychádzali z Lisabonskej stratégie, ktorá mala veľmi ambiciózny cieľ, ktorý sme plne podporovali a, samozrejme, aj podporovať budeme. Určite si ho pamätáte, bolo to vyriešenie nezamestnanosti alebo plná zamestnanosť v Európskej únii v roku 2010. Aj toto ostala naďalej jedna z našich priorít. Úvodom, možno to bude znieť tak trošku prekvapivo, chcem pochváliť vládu za tento dokument, ale hneď na druhej strane treba povedať, že dokument je pekne napísaný, ale jeho vyhodnotenie si môžeme napísať totižto už dnes. Je nekonkrétny. Tomuto materiálu vyčítam jeho nekonkrétnosť hlavne z nasledujúceho dôvodu. Na spoločnom zasadnutí som sa opýtal pána podpredsedu vlády a ministra financií, ako to bude s tou nezamestnanosťou. Tak povedal mi, že v roku 2010 to bude niekde okolo 10 %. Tak toto vôbec nie sú ambiciózne ciele a absolútne ich nepovažujem za ambiciózne ciele.

    Takisto chcem sa dotknúť druhého problému a tým je rozvoj vedy a techniky. Áno, je to naša politika. Veda a technika majú byť rozvojom ekonomiky a majú byť jeho hlavným ťahúňom, avšak opäť v tomto dokumente hovoríme, že 3 % z HDP sú pre väčšinu krajín Európy nedosiahnuteľný cieľ, to znamená aj pre nás. A opäť nehovoríme konkrétne, ako budeme rozvoj vedy a techniky podporovať.

    Z tohto dôvodu, tak ako som úvodom povedal, materiál podporujeme, sme radi, že taký materiál je, ale je nekonkrétny, a preto mi dovoľte, aby som predložil procedurálny návrh vrátiť tento materiál na dopracovanie tak, aby boli konkrétne úlohy definované s konkrétnymi cieľmi a s konkrétnymi termínmi. Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Páni podpredsedovia vlády, kolegyne, kolegovia, mal som tú možnosť minulý týždeň stráviť na najvyššej úrovni najprv v Luxemburgu na porade zahraničných výborov, resp. vedenia zahraničných výborov s predsedajúcou krajinou Európskej únie a teraz dva dni, včera a predvčerom, v Bruseli na prvom stretnutí Európskeho parlamentu s predstaviteľmi národných parlamentov k problematike Lisabonskej stratégie. Chcel by som sa podeliť o určitú mieru reflexie a využiť tento priestor aj na to, aby som prezentoval určité postoje, ktoré sú zatiaľ možno v rovine pocitov z toho, čo bolo odprezentované naozaj na najvyššej úrovni, pretože sme mali možnosť počuť analýzy a postoje a apely z úst pána Junckera, ktorý je predsedom vlády Luxemburska, ale predsedá aj Rade, z úst pána Barrosa, predsedu Komisie, z úst pána Borrella, predsedu Európskeho parlamentu, a aj z úst pána Wima Koka, ktorý je akoby duchovným otcom toho, čo dnes nazývame Lisabonská stratégia.

    Nebudem tajiť, že určitý pocit márnivosti, ktorý mám ako človek, ktorý sa považuje za pragmatika, z európskej rétoriky, ktorá má skôr proklamatívny charakter ako akčnosť, vo mne pretrváva, ale nie je to prejavom nedôvery v Európu a prejavom euroskepticizmu. Ale som presvedčený, že nakoniec funkčnosť tohto modelu overeného niekoľkými rokmi preukazuje, že sa, a ja určite hovorím teraz za seba, musíme naučiť analyzovať to, čo odznieva v tých veľkých vzletných rečiach, ktoré sa nám niekedy zdajú príliš málo konkrétne.

    Cez to všetko musím skonštatovať, že ten rámec, ktorý definuje otvorenie debaty, a to chcem podotknúť, otvorenie debaty a diskusie o tom, ako Lisabonský proces reštartovať alebo obnoviť do podoby, aby bol schopný naplniť ciele, ktoré boli zadefinované ešte v roku 2000, sa len začína. Preto mi tak trošku vadí, že pozícia, ktorú dnes máme v Národnej rade schváliť, ako sa tvári zo strany vlády, ako keby bolo všetko jasné, ako keby na Slovensku sme mali patent na rozum, ako keby sme vedeli, ako dospieť k prosperite. Nuž mňa to neprekvapuje, pretože už tretí rok nás táto vláda presviedča o tom, že iná alternatíva neexistuje, že jedine bezbrehý liberalizmus, nízke dane, lacná pracovná sila a k tomu, samozrejme, ústredná demontáž štátu a všetkých jeho atribútov, to je ten jediný spôsob, ktorým môžeme dospieť k prosperite, a tým dať návod všetkým tým silným, ktorí desaťročia budovali projekt demokracie, ale hlavne sociálneho modelu a sociálnej spoločnosti, ako byť bohatý aj naďalej pri všetkých negatívnych vývojoch, ktoré to sprevádza.

    Chcem to využiť aj preto, že postoje vysokých predstaviteľov Európskej únie, nech už prezentujú ktorúkoľvek z frakcií, zľava alebo doprava, to veľmi jasne zadefinovali. Proces sa začína. A ústredná kategória, tá dôvera, musí presiaknuť zhora až nadol. To stretnutie Európskeho parlamentu s národnými parlamentmi vôbec nebolo samoúčelné. Veľmi jasne tam odznelo, že bez úzkej komunikácie na úrovni Európa – európske národné parlamenty – národný parlament – vláda, vláda a občan, národný parlament a občan nebudeme schopní vybudovať ten princíp dôvery u každého občana k cieľom, ktoré táto Lisabonská stratégia definuje.

    Dovoľte preto zaujať aj postoj, ktorý zaujala frakcia európskych socialistov. A chcem dokumentovať, že existujú minimálne dva také základné pohľady na to, ako by Európa mohla prosperovať. Dovoľte zacitovať z materiálu, ktorý prijala naša frakcia: „Nemôžeme a nemali by sme napodobňovať našich konkurentov tým, že budeme hľadať najnižšie pracovné náklady, najposlušnejšie pracovné sily, najnižšie dane, najnedbalejšie štandardy v oblastiach životného prostredia, sociálnej, zdravotnej starostlivosti a bezpečnosti. Takáto stratégia nemôže fungovať, nemôže zachrániť našu ekonomiku tým, že zničíme našu spoločnosť.“ Mimochodom, z úst predstaviteľov Európskeho parlamentu aj národných parlamentov toto zaznievalo ako ústredný motív. Akýkoľvek efektívny, ekonomický alebo sociálny nástroj bez ohľadu na ekonomickú efektivitu jeho pôsobenia nemôže byť nástrojom na demontáže sociálneho štátu, ktorý definuje Európu ako ucelený priestor už niekoľko desiatok rokov.

    Ja si dovolím využiť príležitosť, že je tu aj pán podpredseda vlády a minister financií, pretože často práve tento liberálny model hlavne v oblasti daňovej je predstavovaný, ako som už spomenul, ako jediná cesta k efektívnosti. Nuž, dámy a páni, dnes najefektívnejším modelom, a to nikto nepoprie, je severský model. A severský model je postavený na úplne iných princípoch. Zdá sa nám až smiešne po 2,5 rokoch tvrdenia, že rovná daň je ten jediný účinný nástroj oživenia hospodárstva, keď sa vyjadrí 67 % švédskeho obyvateľstva, že je kľudne aj za zvýšenie daní, lebo, dámy a páni, to nie je o daniach, to je o štáte a o dôvere občana k štátu. U nás na Slovensku sme, bohužiaľ, historicky nikdy nemali možnosť vyskúšať si, čo je to naozaj fungujúci štát, a pred zmenou všetky atribúty skôr občana odtláčali od štátu. Dnes miesto toho, aby sme sa pokúsili vybudovať takúto dôveru, demontujeme štát vo všetkých jeho základných atribútoch. No a z takéhoto postoja potom, samozrejme, neprekvapia ani postoje napr., ktoré budem citovať opäť z materiálu: „Európska centrálna banka sleduje infláciu, cielenú infláciu prísnejšie, než centrálne banky členských štátov sledujú infláciu, cielenú infláciu iných mien.“ A teraz je veľmi dôležité toto: „Päť rokov po zavedení eura dozrel čas na prehodnotenie európskej monetárnej politiky zamerať sa na infláciu, cielenú infláciu a vypočuť si kritiku, že zmeny úrokových sadzieb Európskej centrálnej banky, či už stúpajú alebo klesajú, sú príliš malé a navyše oneskorené.“ V súvislosti s infraštrukturálnymi projektmi, a to sú väčšinou verejné investície, aj keď združujú, samozrejme, privátnych investorov, to je to, čo generuje rast dopytu. Mimochodom, 80 % produkcie Európskej únie sa spotrebováva v jej priestore. A chce mi niekto povedať, a teraz mi odpustí pán podpredseda vlády, že budem trošku pejoratívny, že toto je výsledok insitných ekonómov? Toto je postoj ekonómov a odborných tímov, ktorí reprezentujú desiatky miliónov občanov európskeho priestoru.

    Dámy a páni, som presvedčený, že pozícia, ktorú nám dnes vláda prezentuje, je len začiatok. Na záver včerajšieho stretnutia v Bruseli odznel práve zo strany vedenia Európskeho parlamentu aj vedenia Európskej komisie apel, ktorý som už naznačil, ak nedôjde k dôslednej debate, k diskusii, k výmene názorov, ktoré môžu byť ostré, ale ktoré musia byť akceptovateľné, jednoducho nedosiahneme primárne ciele. A tie nástroje musia byť výsledkom spoločenskej diskusie, musia byť výsledkom konsenzu na všetkých úrovniach. A ak to nedosiahneme ani v tomto parlamente, ak to nedosiahneme na úrovni vzťahu Národnej rady Slovenskej republiky a vlády, všetky tie vzletné ciele, ktoré stanovuje tento dokument, sa rozplynú tak ako niektoré reči, ktoré sa na úrovni Európskej únie vedú. Ďakujem pekne.

  • S faktickou poznámkou sa hlási pán Brocka. Končím možnosť ďalších faktických poznámok. Nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, ja som zmeškal svoje prihlásenie sa do rozpravy, ale keďže sa nedá nič robiť, tak chcem využiť aspoň vo faktických poznámkach teda ten čas a povedať pár slov k tomuto dokumentu alebo k tej téme. Ja som bol vo svojej pracovni a som zaregistroval, že už je možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy. A keďže vidím, že to tu ide takým rýchlym tempom, vôbec teda tu v parlamente, nielen pri tomto bode, chcel by som to trošku zastaviť, zastaviť túto diskusiu a povedať niekoľko provokujúcich poznámok aj z tej diskusie, ktorá zaznela včera a predvčerom v Európskom parlamente.

    Dámy a páni, ja si myslím, že Lisabonská stratégia je jeden veľký omyl. Je to jeden veľký omyl. A ja som rád, že dokument, ktorý predložila vláda, ona ho ani tak nenazýva, Lisabonská stratégia, lebo slovenská vláda je, zdá sa mi, v tomto smere trošku vpredu. Keď na to prídu v Európe a budú hľadať vinníka, že ktorý na takú hlúposť, prepáčte za výraz, akože nás ako celú Európu naviedol do takejto súťaže, o hlúpych, nezmyslených a nesplniteľných cieľoch, tak aspoň na Slovensku budeme mať čisté svedomie a budeme môcť povedať, že my sme naše opatrenia nikdy nenazývali Lisabonskou stratégiou. Dámy a páni, ja som to počul vo svojej pracovni, keď vystúpil kolega Fajnor. A on len potvrdil môj úsudok. Komunistická strana Slovenska hlasovala za vstup do Európskej únie kvôli Lisabonskej stratégii. Prosím vás, no veď oni majú tú najväčšiu skúsenosť s tými krásnymi veľkými sľubmi, ako vybudujeme komunizmus. Tu...

  • Prerušenie rečníka časomierou.

  • Budeme pokračovať v rozprave. Vystúpi pán poslanec Devínsky.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán predsedajúci, ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci, možno teraz trochu iný pohľad na včerajšie zasadnutie medziparlamentného stretnutia k Lisabonskej stratégii v Bruseli, kde naozaj chcem potvrdiť, že tak predseda Európskeho parlamentu pán Borrell, ako aj predseda Európskej komisie pán José Manuel Barroso zhodne konštatovali, že ciele Lisabonskej stratégie, tak ako boli formulované v roku 2000 a potom upresnené v roku 2002, sa nedajú dosiahnuť a nedajú sa splniť. To je možno ten omyl, o ktorom hovoril kolega Brocka. Potvrdili, že Lisabonská stratégia sa musí revitalizovať, predovšetkým tým, že sa jej ciele a priority zredukujú. Samozrejme, sa Európska únia bude musieť koncentrovať na niekoľko málo kľúčových cieľov. Z nich najdôležitejšie sú vytváranie nových a lepších pracovných miest, ekonomika postavená na znalostiach a Európa ako atraktívnejšia lokalita pre investície a prácu, čo si, samozrejme, bude vyžadovať množstvo reforiem vo všetkých členských štátoch Európskej únie. A to je zrejme to, čo členské štáty Európskej únie len ťažko chcú a môžu akceptovať.

    Chcem povedať, že kým viaceré parlamentné delegácie často tápali v tom, čo treba prezentovať aj vrátane našich českých kolegov a mnohí sa pripájali k tomu novému „objavnému“ zisteniu, prepracovávaniu tejto stratégie, slovenská delegácia sa mohla oprieť o pozičný dokument, ktorý dnes prerokúvame. Tá redefinovaná Lisabonská stratégia totižto obsahuje väčšinu pripomienok Slovenska ešte z roku 2004, keď sme sa ako jediná z pristupujúcich krajín zúčastnili pripomienkového konania. Kým sa Európska komisia rozhodovala, ako urobiť Lisabonskú stratégiu funkčnou, Slovensko už rieši niektoré jej ciele nielen viacerými reformami, ale napr. aj návrhom zákona o vede a technike a o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja, ktorý budeme, myslím si, dnes prerokúvať na tejto schôdzi. Tento návrh zákona je navrhnutý tak, aby zohľadňoval hlavné ciele Európskej únie, a síce rozvoj spoločnosti a ekonomiky založenej na znalostiach. Ako každý strategický dokument, samozrejme, nemôže ísť do podrobností, tie podrobnosti budú rozpracovávať potom jednotlivé akčné plány.

    Pozícia Slovenskej republiky k strednodobému hodnoteniu Lisabonskej stratégie jasne pomenúva stanovisko Slovenska, obsahuje aj odporúčania pre Európsku úniu a podľa môjho názoru predstavuje Slovensko ako rovnocenného partnera všetkým štátom v rámci EÚ 25. A ja som presvedčený, že by sme predložený materiál mali podporiť. Ďakujem vám za pozornosť.

  • O slovo požiadal člen vlády. Ešte predtým, pán podpredseda, prosím vás, najskôr budú faktické poznámky a potom vystúpite. Faktické poznámky majú pani poslankyňa Brestenská a pán poslanec Brocka. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami. Potom vystúpi člen vlády i podpredseda vlády a minister financií pán Mikloš.

    Prosím mikrofón pre pani poslankyňu Brestenskú.

  • Ďakujem pekne. Dovolila by som si len reagovať na pána Devínskeho, ktorý vyslovil názor, s ktorým ja plne súhlasím. A naozaj je to v opozícií s mojím pánom kolegom Brockom a aj Fajnorom, lebo nemyslím si, že by sme sa mali hanbiť za to slovo stratégia. Viete, ako človek ja si myslím, že aj Európa, ktorá vytvára nový rámec, nové hranice, sníva. Aj tá Lisabonská stratégia bola o tom, ako chceme spolu nažívať. Aj keď ideme do manželstva, snívame o tom, aké budeme mať to naše manželstvo. Tak si myslím, že aj tá Lisabonská stratégia bola o tom, že snažili sme sa povedať tú filozofiu, kam chceme ísť. Je jasné, že tie sny aj v tom manželstve sa postupne zreálňujú. Ja si myslím, že aj týmto stretnutím a naším materiálom, ktorým Slovensko prezentovalo stanovisko k Lisabonskej stratégii, upresňujeme ciele. A jasne si vydefinujeme konečne priority. Ja vítam, že na Slovensku konečne sme mali odvahu povedať si priority, ako Slovensko ide v ceste v Európskej únii a čím chce Slovensko byť v tej Európskej únii, nie chudákom, príveskom, ale naozaj suverénnou krajinou, ktorá bude mať tú vzdelanostnú ekonomiku a schopných ľudí, ktorí nebudú utekať z tejto krajiny, ale žiť tu v tejto krajine a budovať tú ekonomiku. Ďakujem.

  • Ja s pánom Fajnorom nemám absolútne nič spoločné. Dámy a páni, prosím vás, ja mám tiež svoj sen aj sny. Ale keď v roku 2000 Európska únia alebo teda orgány Európskej únie rokovali o tomto 10-ročnom pláne, tak vtedy bol podiel v ekonomickom raste medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi 70 : 100 %. V roku 2004, minulý rok sme sa stali členmi Európskej únie a rozdiel výkonnosti našej ekonomiky, slovenskej, voči Európskej únii, voči európskej pätnástke, je 50 : 100 %. To znamená, my sme ekonomicky zaostávali za Európskou úniou viacej ako Európska únia v roku 2000 za Spojenými štátmi. Ale to nie je len o tom, že my sme rozriedili tou našou produktivitou a rastom ekonomiky tú celkovú ekonomiku Európskej únie, ale že Európska únia sa vzďaľuje tým možným nástrojom a podmienkam a metódam, ako môže byť konkurencieschopná, že my dneska na Slovensku sme v niektorých veciach, by som povedal, tak trošku tú Európu aj predbehli. Ale aby som nehovoril len teda vážne, ja mám teda pripravený aj jeden taký úsmevný príbeh alebo vtip, ale to poviem až v ďalšej faktickej poznámke, lebo teraz by som to nestihol.

  • Pán podpredseda vlády Mikloš, máte slovo, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, veľmi rád využívam tú príležitosť, aby som vystúpil k tejto, myslím si, veľmi zaujímavej aj veľmi dôležitej téme.

    Najskôr by som chcel podotknúť, že to, čo prerokúvame teraz, nie je ani Stratégia konkurencieschopnosti Slovenska, ktorú vláda prijala, a nie je ani európska Lisabonská stratégia. To je pozícia Slovenskej republiky k strednodobému hodnoteniu Lisabonskej stratégie. To musím podotknúť, lebo sa mi zdalo, že pán poslanec Fajnor keď sa dožadoval istých vecí a podrobností, tak si zrejme neuvedomil, že prerokúvame takýto materiál. Ale keďže celá diskusia sa niesla vlastne v duchu hodnotenia tej európskej Lisabonskej stratégie a tej slovenskej Stratégie konkurencieschopnosti Slovenska, tak mi dovoľte aj na túto tému sa vyjadriť a povedať svoj názor, aj preto, že zazneli viaceré vyjadrenia, ktoré to komentovali a hodnotili.

    Pravdou je, že Lisabonská stratégia, tak ako bola prijatá v roku 2000 na summite v Lisabone, bola nesmierne ambiciózna. Pravdou je tiež, že bola vnútorne rozporná, aj už samotným cieľom, ktorý si zadefinovala do roku 2010, vytvoriť z Európy najkonkurencieschopnejšiu časť svetovej ekonomiky založenú na poznatkoch, ale zároveň s konštatovaním potreby udržania tradičného európskeho sociálneho modelu. A toto sa proste nedá. Tento rozpor, ktorý bol zabudovaný v základnej definícii, ale aj skutočnosť, že stratégia si vytýčila 120 priorít, boli jedným z dôvodov, aj keď tých dôvodov bolo viac, prečo sa stratégia nenaplnila a prečo je fakt, ako to spomenul aj pán poslanec Brocka, že dnes v roku 2005 medzera v konkurencieschopnosti medzi americkou a európskou ekonomikou sa nezmenšila, ale prečo, naopak, sa zväčšila. To je fakt. Aj preto došlo k revízii vlastne tejto Lisabonskej stratégie. V niektorých krajinách, lebo treba povedať, že keď hovorím aj o európskej pätnástke, tej bývalej, tak je rozdielny vývoj vo Fínsku a Írsku napr. na jednej strane a v Nemecku a Francúzsku na strane druhej. Problém ale je, že konkurencieschopnosť Európy ako takej je daná najmä konkurencieschopnosťou veľkých ekonomík a práve veľké kontinentálne ekonomiky majú pomerne veľké problémy. No a medzi ekonómami je zhoda, že hlavnou príčinou týchto problémov je práve nedostatočný pokrok v uskutočňovaní reforiem a nedostatočný pokrok v zlepšovaní podnikateľského prostredia, najmä nedostatočné uskutočňovanie takých reforiem, ako je reforma sociálneho systému, ktorý, tak ako funguje v mnohých krajinách, je nielen drahý a čím ďalej, tým viac zaťažujúci verejné financie, ale aj nemotivačný, pretože nemotivuje ľudí pracovať, naopak, motivuje napr. ekonomickú imigráciu z iných chudobných častí sveta.

    Ďalším problémom je neexistencia reforiem dôchodkových napr., ktoré znamenajú, keď nie sú uskutočnené, že ten problém veku sa prenáša čím ďalej, tým viac do verejných financií a zase zvyšuje deficit verejných financií.

    Ďalším problémom je nedostatočné motivačné podnikateľské prostredie napr. vo forme vysokého daňového zaťaženia, zložitých netransparentných daňových systémov.

    Ďalším problémom je nedostatočná flexibilita trhu práce. Všetky ekonomické analýzy ukazujú porovnaním amerického trhu a západoeurópskeho z hľadiska flexibility trhu práce, že sú obrovské enormné rozdiely. V dôsledku toho potom napr. vznikajú problémy v oblasti tzv. delokalizácie. Poviem vám jeden záver, ktorý považujem v tomto za kľúčový, jednej zaujímavej štúdie. Tá štúdia porovnávala, keď sa presúvajú výroby z Ameriky do iných chudobnejších krajín alebo krajín s nižšími nákladmi a keď sa presúvajú výroby z Nemecka, a dospela k zaujímavému záveru, že keď dochádza k delokalizácii investícií zo Spojených štátov inde, napr. do Indie, keď sa presunie nejaká výroba do Indie, v konečnom dôsledku to pre americkú ekonomiku má pozitívne dôsledky a jeden dolár delokalizovanej investície znamená v konečnom dôsledku 12 centov plus. V Nemecku taká istá analýza ukázala, že 1 euro presunutej investície pre nemeckú ekonomiku znamená mínus 23 eurocentov. A tá základná príčina, ktorú aj táto štúdia teda takto pomenúva, je v nepružnosti trhov práce. Tá štúdia hovorí, že ak by pružnosť trhu práce v Nemecku bola taká istá ako v Spojených štátoch, tak by tých mínus 23 eurocentov sa zmenilo na plus 5 eurocentov.

    Čiže, aby som to zhrnul a nebol príliš dlhý, práve nedostatočné zlepšovanie podnikateľského prostredia, nedostatočné uskutočňovanie reforiem, ako je reforma sociálneho systému, dôchodková reforma, daňová reforma, reforma trhu práce, teda práve tie reformy, ktoré sme uskutočnili, najmä za posledné 3 roky, sú dôvodom nedostatočnej konkurencieschopnosti niektorých európskych ekonomík, ale potom aj Európy ako takej. A ten problém je, že sa dostali do situácie nízkeho ekonomického rastu, vysokých deficitov. A politicky je veľmi ťažké v takýchto podmienkach uskutočňovať takéto reformy, zvlášť keď sú v druhej polovici volebného cyklu. Toto je problém Európskej únie a mnohých veľkých vyspelých krajín, nedostatočná vôľa a odvaha uskutočňovať potrebné reformy z dôvodov politických nákladov a nepopulárnosti takýchto reforiem.

    Kde sme v tejto situácii my. Samozrejme, z hľadiska ekonomickej úrovne, z hľadiska životnej úrovne sme vzadu, jednoducho preto, že sme v situácii, ktorá sa tu historicky vyvinula a ktorú musíme prekonať. Ale práve preto je dôležité a ešte dôležitejšie, aby sme robili takú ekonomickú politiku, ktorá vytvorí predpoklady na vysoký a udržateľný ekonomický rast, lebo len vysokým a udržateľným ekonomickým rastom môžeme zabezpečiť aj rast miezd, rast dôchodkov, rast reálnej životnej úrovne a vlastne dobehnutie tých vyspelých krajín. A myslím si, že to, čo sa urobilo v ekonomickej politike najmä za posledné 3 roky, vytvára na to predpoklady. Veď je zrejmé, že máme jeden z najvyšších rastov v európskej dvadsaťpäťke, a je tiež zrejmé podľa všetkých analýz a predikcií, že ten rast je udržateľný, práve vďaka reformám, ktoré sa uskutočnili a ktoré nie sú samoúčelné.

    A prečo sme ale pristúpili k tej novej Stratégii konkurencieschopnosti Slovenska. Práve preto, čo spomínala aj pani poslankyňa Angyalová, že ak by sme teraz už nerobili nič a povedali si, že, dobre, máme rast, máme udržateľný rast, je tu perspektíva v ďalších rokoch rastu, stačilo to, tak sa nám stane to, že komparatívne výhody, na ktorých je založená dnešná konkurencieschopnosť Slovenska, sú to naozaj komparatívne výhody priemyselnej veľkovýroby, ale budú postupne klesať, aj preto, že vstúpi do Európskej únie Bulharsko, Rumunsko, Chorvátsko, ďalšie baltské krajiny, ale aj preto, že je tu Ukrajina, je tu Rusko, je tu Čína, je tu India, ktoré nesmierne rastú a ktoré majú ešte nižšie náklady a aj relatívne nižšiu kvalifikovanú pracovnú silu. A práve preto, aby sme dlhodobo udržali konkurencieschopnosť Slovenska, sme pripravili a aj vo vláde schválili tú tzv. národnú Lisabonskú stratégiu, ktorá má ale s tou európskou Lisabonskou stratégiou spoločné to, že aj tá európska chcela byť nástrojom na zvýšenie konkurencieschopnosti Európy. Čiže v tomto zmysle tam je istá podobnosť, ale z hľadiska priorít je zásadný rozdiel. Hovoril som, že európska Lisabonská stratégia mala vyše 120 priorít. Práve to hodnotenie, prehodnotenie, prečo bola neúspešná, jedno zo základných záverov je, že priorít bolo príliš veľa, že sa treba sústrediť na tie veci, ktoré podmieňujú ekonomický rast, ekonomickú konkurencieschopnosť a tvorbu pracovných miest. Práve preto sme sa v našej Lisabonskej stratégii sústredili na tie veci, ktoré sú spojené s tzv. vedomostnou alebo poznatkovou ekonomikou a ktoré z hľadiska dlhodobého sú predpokladom konkurencieschopnosti. Práve preto sme vytypovali len 4 priority, a to práve tie, ktoré považujeme za kľúčové a ktoré, súhlasím s tým, čo zaznelo v rozprave od niektorých z vás, páni poslanci, boli doteraz málo podporované, málo rozvíjané alebo, ak chcete, aj zanedbávané. Ale jednoducho nemožno robiť všetko, bolo treba urobiť poriadok, ten základný poriadok, v tých oblastiach, v ktorých sa robil, v ktorých sa uskutočnili tie štrukturálne reformy, vytvorili sa predpoklady na rast. A teraz tento pozitívny ekonomický vývoj, tento rast treba využiť na to, aby sme sa sústredili a orientovali na to, čo bude najdôležitejšie a kľúčové.

    Dovoľte mi teraz vyjadriť sa k jednotlivým vystúpeniam pánov poslancov.

    Musím povedať, že som zaregistroval rozpor medzi vyjadreniami pána poslanca Pašku a pána poslanca Kondróta, aj keď sú z jednej strany. Pán poslanec Kondrót povedal, že 5 rokov meškáme s tou Stratégiou konkurencieschopnosti Slovenska, pán poslanec Paška povedal, že tu predbiehame, lebo že Európa len teraz pripravuje vlastne ten spoločný názor. Takže ani nemeškáme, ani nepredbiehame. Čo sme napĺňali, tie štrukturálne reformy, ako som vysvetlil, boli práve preto, aby sme vytvorili predpoklady, ktoré dokonca nie sú ani v niektorých vyspelých krajinách vytvorené na vysoký ekonomický rast. A či tu predbiehame? Faktom je, že sme prvou krajinou, ktorá pripravila takúto národnú Lisabonskú stratégiu, ale to je naozaj len pracovný názov, tú Stratégiu kokurencieschopnosti Slovenska. A myslíme si, že, tak ako je pripravená, je v zásade v súlade s tým, ako je prehodnocovaná dnes tá pôvodná Lisabonská stratégia aj na európskej úrovni.

    Zaznela tu kritika z úst viacerých poslancov a poslankýň, že nebola verejná diskusia, teraz myslím na ten materiál Stratégia konkurencieschopnosti Slovenska. No nemyslím si to, myslím si, že neviem, či širšia verejná diskusia prebehla k inému materiálu. A chcem pripomenúť aj poslancom Smeru, ktorí to najmä kritizovali: Veď, páni a dámy, váš pán predseda sa zúčastnil na konferencii, a ja som veľmi rád, že sa na nej zúčastnil, že na ňu prijal pozvanie, ktorú sme usporiadali práve pri predstavovaní a diskusii o tejto stratégií. Som veľmi rád, že tam bol aj pán Fico, aj pán Mečiar. A som veľmi rád, že aj keď sme sa možno nezhodli, čo by aj bolo príliš ambiciózne očakávať, že sa zhodneme na všetkom, na metódach, ako chceme tie ciele napĺňať, že v zásade sme sa zhodli na tom cieli základnom, na tom, že poznatková ekonomika a všetko, čo s ňou súvisí, by malo byť prioritou, ak chceme naozaj mať dlhodobo konkurencieschopnú slovenskú ekonomiku. Ten materiál vždy musí byť pripravený nejakým autorským tímom. Ale široko bol diskutovaný nielen na tejto konferencii, ale aj na internete, pripomienkové konanie bolo omnoho širšie, ako zvykne byť inde a pri iných materiáloch. A zároveň tú výhradu alebo to nebezpečenstvo spomínal pán Kondrót, ale aj ďalší, a uznávam, že mnohé materiály skončili ako mŕtve materiály, že sa schválili a zabudlo sa na ne, mali tam veľa pekných slov, možno pekných cieľov, ale nič sa potom už nedialo. Vieme o tomto riziku. A aj preto toto bol len prvý východiskový strategický materiál a preto sme vo vláde schválili uznesenia, ktorými sme uložili jednotlivým rezortom vypracovať teraz konkrétne akčné plány, ktoré majú predložiť do konca marca. My ich budeme spracovávať v priebehu apríla. A koncom apríla vláda bude znovu schvaľovať akčné plány, v ktorých budú konkrétne úlohy, konkrétne termíny a konkrétni zodpovední za splnenie jednotlivých opatrení a jednotlivých úloh. Bude zase verejný ten proces tej prípravy akčných plánov. Takže nielen rezorty, ale ktokoľvek vrátane paní poslankýň, pánov poslancov sa, samozrejme, môže zapojiť do tohto procesu.

    Ďalšia podstatná otázka, ktorá tu zaznela, je tiež tá, že, dobre, keď to sú priority, na ktorých sa zhodneme, keď prijmeme opatrenia, či budú na to peniaze. Samozrejme, peňazí je vždy málo, najmä z pohľadu potrieb. Ale práve preto, ak sa zhodneme a dohodneme, že toto sú priority, toto sú tie najdôležitejšie veci, tak by to malo nájsť vyjadrenie aj vo finančnom krytí. Čiže pri príprave rozpočtov na roky 2006 a ďalšie obdobie chceme prioritne podporovať aj tieto oblasti a zároveň zdroje z Európskej únie, ktoré po roku 2007, mimochodom, by mali výrazne narásť v rámci novej finančnej perspektívy, chceme orientovať práve na podporu týchto prioritných vecí.

    Takže dovoľte mi uzavrieť to s tým, že som veľmi rád, že táto téma vyvolala takúto zaujímavú diskusiu. A chcem sa vám poďakovať za všetky vaše vystúpenia a vyzvať a pozvať vás k spolupráci na ďalších dokumentoch, na tých akčných plánoch, ktoré budú pripravované a ktoré budeme pripravovať. Ďakujem pekne.

  • S faktickými poznámkami sa hlásia pán poslanec Heriban, pán poslanec Paška. Aj pán poslanec Brocka sa hlási, ale nejde mu technické zariadenie, takže registrujeme aj pána Brocku. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

    Zapnite mikrofón pánovi Heribanovi, prosím.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Pán podpredseda vlády konštatoval, že opozícia má na mnohé otázky odlišné názory ako koalícia. Je to možno pravda, ale ja by som chcel povedať, že tá diskusia, ktorá, povedzme, prebehla v našom výbore pre európske záležitosti, ukazuje, že práve v týchto základných otázkach, v tých otázkach, ktoré sú dominantné pre celé Slovensko, aj opozícia, aj koalícia majú jednotný názor. A to, si myslím, je najdôležitejšie, že sme sa dokázali dohodnúť na 4 základných prioritách. A tie 4 základné priority rovnako vníma pozitívne aj teda koalícia, aj opozícia, aj koaliční, aj opoziční poslanci. Ja som veľmi rád, že jedna z najdôležitejších priorít je sústredenie sa na poznatkovú ekonomiku, pretože mnohí z nás, čo tu sedíme, sme už niekoľkokrát vraveli, že práve nedostatočná pozornosť venovaná školstvu spôsobuje celej spoločnosti veľké problémy. To, že sme roky podceňovali učiteľov, že sme dokázali ich tak demotivovať, že mnohí špičkoví profesori, učitelia, pedagógovia odišli zo školstva, je pre nás veľmi zlé. A určite to aj v budúcnosti budeme ešte pociťovať. Takže to, že sme sa dohodli na tejto priorite, je veľmi dobré, je veľmi dobré, že sme sa dohodli, že musíme podporovať malé a stredné podnikanie, že sme sa dohodli, že musíme robiť všetko preto, aby sme čo najskôr doriešili dopravnú infraštruktúru na Slovensku. A preto som rád, že aj opozícia, aj koalícia má rovnaký názor. A som presvedčený, že aj keď sa zmení vláda, nič sa nezmení na Slovensku.

  • Ďakujem pekne. Pán podpredseda vlády, ja si vás naozaj vážim ako odborníka. Na druhej strane ma mierne irituje v poslednej dobe váš postoj voči komukoľvek zo Smeru a vaše nálepkovanie nás ako nesvojprávnych. Ale máte na to politický nárok. A ja mám politický nárok povedať, čo si myslím. A ja som nič také, čo ste tu prezentovali, nepovedal. Ja som nepovedal, že vláda to predbehla, ja som len konštatoval, že vláda stanoviskom sa tvári napriek tomu, že Európa len otvorila diskusiu, ako vyriešiť problém Lisabonského procesu, ako keby mala patent a ako by už mala všetko vyriešené.

    Ale chcel som pôvodne reagovať na tú vašu komparáciu flexibility amerického a flexibility európskeho pracovného trhu, lebo to chcem využiť na dokumentovanie toho, ako by sme mohli k tomu pristupovať. Nuž treba povedať, že dva inštitúty ovplyvňujú tú flexibilitu. Prvý je legislatívny a právny rámec. A kedykoľvek, keď prídete s návrhom, ako zlepšiť podnikateľské prostredie, vymožiteľnosť obchodného práva, registráciu firiem, prístup k trhu, tak vás budem podporovať všetkými dvadsiatimi. Ten druhý významný fenomén je dlhoročná neexistencia koherentných sociálnych systémov na trhu práce. Ale o tom to je. Veď my, preboha, nebudeme demontovať sociálnu Európu len preto, že niekto povie, že toto je ten jediný efektívny nástroj. Je tam hore veľa mladých ľudí, tak ich vysťahujte do Ameriky, keď je tam taký flexibilný trh práce.

    A na záver vám chcem povedať. Európa nám ponúkla, aby sme zdieľali spoločné hodnoty, ktoré sú vytvárané desiatky rokov, ale aby sme ich zdieľali, ale nie na to, aby sme ich rozbili. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec Brocka. Teraz zapnite mikrofón pánovi poslancovi Brockovi a potom na záver bude ešte k týmto faktickým poznámkam hovoriť podpredseda vlády Mikloš.

  • Bolo to v jednom prístave. Predpokladám, že to bolo niekde v Európskej únii. Rybári ráno vyrazili na člnoch na more, aby išli chytať ryby. A jeden novinár si všimol, že jeden rybár nevyrazil a že drieme a spí vo svojom člne. A tak ho zobudil a hovorí mu: „Prosím vás, čo tu vy teraz spíte a nejdete chytať ryby?“ A mu hovorí ten, čo spal, ten rybár: „No a prečo by som mal?“ Odpoveď bola: „No lebo tí ostatní nachytajú ryby, ich predajú, oni budú mať peniaze a vy proste nebudete mať.“ Opýtal sa rybár: „No a čo by som potom robil, keby som teda mal tie peniaze tak ako tí, čo išli tie ryby chytať?“ Odpoveď bola: „No tak potom by ste si mohli kúpiť väčší čln, napr. motorový, a tým motorovým člnom by ste mohli ísť ešte ďalej od brehu a tých rýb by ste viac chytili. No a mali by ste potom viac peňazí.“ Rybár sa opýtal: „Tak no potom čo by som robil?“ Odpoveď bola: „No potom by ste si mohli kúpiť takú veľkú loď, že by ste mohli tie ryby aj spracovávať na tom mori a mohli by ste takto byť oveľa konkurencieschopnejší ako tí ostatní.“ Rybár sa opýtal: „No a čo by som potom robil?“ Odpoveď bola: „No potom by ste si mohli pokojne ľahnúť a odpočívať.“ A on sa pýta: „Prosím vás, a čo teraz robím?“

    Dámy a páni, kľúčové slovo, ktoré dneska v súvislosti s hodnotením Lisabonskej stratégie je, je konkurencieschopnosť. Ale ja nesúhlasím ani s pánom Verheugenom, ani s pánom Barrosom, že konkurencieschopnosť, to je len o ekonomických nástrojoch. To, že Spojené štáty americké sú ďaleko vpredu pred Európou, tak je najmä o tom, že vyznávajú a považujú za dôležité aj hodnoty a možnože iné hodnoty, ktoré dnes Európa nepovažuje za dôležité...

  • Prerušenie rečníka časomierou.

  • Pán podpredseda vlády Mikloš bude reagovať na faktické poznámky.

  • Ďakujem pekne. Len krátka reakcia. Pán Paška, nikoho som nenálepkoval ako nesvojprávneho, ale nikomu tiež nemôžem zabrániť, aby sa tak cítil, ak sa tak cíti.

    Čo sa týka spolupráce s opozíciou. Naopak, ja si myslím, že som ocenil aj účasť opozičných lídrov na konferencii o tejto téme. A tiež môžem konštatovať s radosťou, potvrdiť to, čo povedal pán poslanec Heriban, že naozaj vo výbore pre európske záležitosti pri prerokúvaní týchto európskych tém vládne naozaj veľmi, veľmi konštruktívna, vecná atmosféra a v zásade aj taká zásadná, rámcová minimálne zhoda v rámci pozície Slovenska a v rámci toho, čo chceme v Európskej únii presadiť a dosiahnuť. Takže chcel som využiť túto odpoveď na faktické poznámky najmä preto, aby som potvrdil tieto slová pána Heribana a poďakoval sa za konštruktívny prístup opozície a najmä výboru pre európske záležitosti, kde naozaj takýto duch vládne. Ďakujem pekne.

  • V rozprave bude pokračovať a vystúpi...

  • Hlasy v pléne.

  • Už nie je možné, pán Kondrót, mať faktické poznámky, to bola reakcia na faktické poznámky.

    Vystúpi pán poslanec Mikuš v rozprave ako posledný prihlásený do rozpravy z pozície spravodajcu.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, Lisabonská stratégia a potom národné rozvojové plány predstavujú takú obrovskú agendu a v takých súvislostiach, že, ako ste si všimli, dá sa začať z ktoréhokoľvek konca a každý rečník má čo povedať. Je to naozaj súbor programových dokumentov a súbor súvislostí, ktoré sa určite nedajú odbaviť jedným rokovaním v pléne Národnej rady. Ony sa dajú v pléne Národnej rady komentovať a monitorovať. A v pléne Národnej rady môžeme spoluvytvárať atmosféru, ktorú je potrebné vytvoriť preto, aby sa vytvárali správne strategické zámery. Takže z tohto pohľadu mi dovoľte povedať, že akékoľvek príliš expresívne výrazy alebo zmienky o jedinej strane, ktorá urobila to alebo ono, podľa mojej mienky nemotivujú do diskusie ani diskusiu neakcelerujú. Myslím si, že by sme mali hlavne v tomto ohľade, keď ide o základné smerovanie Slovenska nie na ďalších 5 rokov, ako to znie v Lisabonskej stratégii, do roku 2010, ale do budúcnosti, vždy hovoriť o časovom horizonte minimálne 10 rokov. Slovo „stratégia“ by sa nemalo spájať s menším časovým horizontom, určite by sa malo spájať s časovým horizontom, ktorý ide prinajmenšom nad 2 volebné obdobia, pretože ak by sme dosiahli stratégie a schválili stratégie, ktoré pôjdu nad rámec 2 volebných období, je jasné, že by sme museli dosiahnuť naozaj nie jednoduchý väčšinový súhlas, ale súhlas oveľa širší a by sme zabránili týmto mnohým zbytočným diskusiám, ale hlavne chybným krokom, ktoré nasledujú vždy, keď príde k zmene kompozície moci.

    Čo sa týka vlastnej Lisabonskej stratégie. Viete, ja si nemyslím, že tie stovky ľudí, ktorí pracovali na Lisabonskej stratégii pred rokom 2000 na úrovni európskych inštitúcií a na úrovni aj, samozrejme, národnej, by pristupovali k tej stratégii so zlým úmyslom. Pravdepodobne hľadali kompromis. Pravdepodobne chceli ostatným Európanom predložiť ambíciu, ktorá povedie k zamysleniu. Ale určite nedostatočne analyzovali nástroje, ktoré by mohli túto ambíciu naplniť. To je podľa mňa najväčší nedostatok Lisabonskej stratégie. Obrovské množstvo cieľov, priorít, 28 hlavných, 120 vedľajších, ďalšie desiatky kvantifikovaných cieľov, ktoré nebrali ohľad na národné špecifiká a chceli unifikovať, to určite tiež nebolo celkom šťastné. Ale v každom prípade ja osobne si myslím, že tam bola dobrá snaha, dobrá vôľa, dobrá politická vôľa vytvoriť niečo spoločné.

    Keď hovoríme o tom, čo bolo cieľom Lisabonskej stratégie a že sme mali byť o 5 rokov súčasťou najdynamickejšie sa rozvíjajúcej ekonomiky a predbehnúť Spojené štáty americké, no tak treba ešte dodať, že naozaj v mnohých ukazovateľoch nielenže tu nedobiehame, ale naopak, priepasť medzi nami sa zväčšuje. Týka sa to investícií do vedy a techniky, týka sa to zamestnanosti, týka sa to reálnej kúpnej sily obyvateľstva. Tá medzera na základe súčasných trendov v týchto jednotlivých ukazovateľoch sa pohybuje od 20 až 130 rokov. Je jasné, že treba teda niečo zmeniť, ale nie len na úrovni Európskej únie.

    V prvom rade treba zmeniť stratégie alebo zdokonaliť stratégie na národnej úrovni. Európska ekonomika ako taká neexistuje, existuje európsky trh a celé úvahy o ekonomickej výkonnosti Európy sú založené predsa na konkrétnych výkonnostiach jednotlivých národných ekonomík. Preto je veľmi potrebné, aby národné ekonomiky boli konzistentné, tak ako majú byť konzistentné aj stratégie európske. Dokiaľ nebude Lisabonská stratégia rozpracovaná, a ja hovorím znovu, na to obdobie aspoň 10 rokov, dokiaľ nebudú naozaj vybrané priority a pokiaľ ich nebude, povedzme, toľko, koľko je zhruba prstov na ruke, pokiaľ nebudú presne tieto priority kvantifikované, čo sa týka finančnej podpory v budúcnosti, to znamená, pokiaľ nebudú vo finančnej perspektíve presne určené alebo s určitou toleranciou určené čiastky, ktoré budú priority podporovať, a pokiaľ nebudú časovo lokalizované, tak ťažko sa bude dať systémovo niečo urobiť. A naopak, dokiaľ nebudú národné plány rozvoja korešpondovať s finančným výhľadom a pokiaľ teda nebudú obsahovať jasné priority a pokiaľ nebudú spracované jednotlivé sektorálne politiky, čo zatiaľ na Slovensku nie je, a pokiaľ nebudú jasne definované nadväznosti medzi nimi a pokiaľ nebude rozpracovaná regionálna politika a pokiaľ v štátnych rozpočtoch takisto nebudú na každý rok konkrétne čiastky, ťažko sa pohneme dopredu. To je z hľadiska systémového.

    Ale dôležité je, že je tu vôľa, že je tu politická vôľa. A tá bola vyjadrená aj na včerajšom aj predvčerajšom rokovaní v Európskom parlamente, kde sa zišlo zhruba 150 zástupcov národných parlamentov, zhruba 100 zástupcov Európskeho parlamentu a európskych inštitúcií. A diskutovali o tom, ako ďalej pokračovať. Väčšiu časť kritiky, ktorú ste aj vy povedali a počuli, zdieľajú takisto. Ale zároveň hovoria: „Nemôžeme zastať.“ Hovorí sa o tom, že by mala byť vytvorená parlamentná komisia aj na úrovni Európskeho parlamentu, aj na úrovni národných parlamentov, ktoré by pravidelne monitorovali pokrok v tejto oblasti, ktoré by akcelerovali spoločenskú diskusiu. Hovorí sa o posilnení úlohy národných parlamentov v tejto oblasti. Áno, to je veľmi potrebné. V tejto súvislosti ma veľmi prekvapila diskusia, ktorá tu bola, povedzme, v utorok v súvislosti s úlohou národného parlamentu.

    Európa sa nevzdáva ambície na zvyšovanie zamestnanosti, aj keď sa to nedarí. Čiže sociálne aspekty zostávajú stále v centre záujmu Európy. Hovorí sa o infraštruktúre. Akákoľvek spoločnosť, akékoľvek plány, nech budú akokoľvek ambiciózne, nech budú akokoľvek korešpondovať, sa nepodarí naplniť, pokiaľ krajina nebude mať príslušnú infraštruktúru. A tou infraštruktúrou sa, samozrejme, rozumie aj legislatíva, pravidlá, ale aj fyzická infraštruktúra vo všetkých jej podobách. Na toto všetko sa treba zamerať.

    Ak chceme lepšie spolupracovať treba, samozrejme, smerovať k odstráneniu existujúcich bariér na trhu, treba podporovať súdržnosť a solidaritu, nielen teritoriálnu, ale, samozrejme, v prvom rade sociálnu, treba zachovať piliere, na ktorých stavia v súčasnosti Lisabonská stratégia, je to ekonomický pilier, sociálny pilier a otázka životného prostredia, aj keď sa zdá, že životné prostredie mierne ustupuje do pozadia. S tým sa určite nemôžeme zmieriť. Jednoducho treba diskutovať, treba hľadať politickú vôľu, treba zlepšovať legislatívu, treba zlepšovať stratégie, treba budovať infraštruktúru, v budovaní ktorej my máme, myslím si, veľké rezervy. A hlavne treba pravidelne a otvorene a korektne diskutovať. Súhlasím s tým, že pojmy ako „poznatková ekonomika, inovácie pre zlepšenie investovania, inovácie pre zlepšenie produktivity, podpora malého a stredného podnikania“ musia byť naozaj stále nielen ako pojmy, ale aj ako skutočné aktivity súčasťou nielen nášho slovníka, ale aj toho, čo povedie k ekonomickému rastu a čo povedie teda k prosperite, ktorú každý občan očakáva, že ju nová vláda prinesie. Ako som povedal, nie je jednoduché nájsť dohodu na úrovni európskej, lebo nie je jednoduché nájsť dohodu ani na úrovni národnej. Ani na úrovni národnej sa často dosť nepočúvame. Zabúdame, že súčasťou dialógu je aj počúvanie, nielen hovorenie.

    Od nás, vážené dámy a vážení páni, si myslím, hlavne sa očakáva to, že ani nebudeme tak vytvárať tie rozvojové programy, na to sú odborné aparáty, ktoré pracujú v jednotlivých rezortoch, od nás sa očakáva, že napomôžeme vytvoriť atmosféru korektného dialógu. A ja si myslím, že tú šancu máme. Tak spravme všetko preto, aby sme túto šancu využili, lebo len korektný a trvalý dialóg naozaj môže prispieť k tomu, že spravíme dobré stratégie, ktoré budú zodpovedať možnostiam a potrebám Slovenska. Ďakujem.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána spravodajcu Mikuša sa hlásia pán poslanec Blanár, pán poslanec Kondrót. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

    Nech sa páči, pán poslanec Blanár.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som chcel zareagovať na niektoré veci, ktoré odzneli.

    Chcel by som v prvom rade pripomenúť, že my sme už dávno pred voľbami, mám na mysli stranu Smer, rovnako vstupovali aj do volebnej kampane s tým, že je potrebné vypracovať národnú stratégiu. A dnes konečne môžem povedať, že ovocie sa v tejto veci prinieslo práve členstvom v Európskej únii. Európska únia, členstvo v Európskej únii prinútilo túto vládu, aby začala premýšľať nad tým, čo je národná stratégia, pretože bez národnej stratégie nemôžeme ani hocijakú inú, či Lisabonskú alebo inú, napĺňať. A zhodnem sa na tom, čo povedal pán poslanec Mikuš, tá stratégia je tu práve na to, aby sa našla dohoda medzi koalíciou a opozíciou, bez ohľadu na to, kto tu bude vládnuť, na nie možno dve obdobia, ale na viacej období.

    A konečne začala tá diskusia, tak je šanca, že k niečomu prispejeme. A môžeme mať rôzny názor na to, či táto stratégia je práve tá pravá, ale konečne sa diskutuje a konečne sa dospeje k niečomu, čo možno bude aplikovateľné bez zmien aj v ďalších vládach. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán poslanec Mikuš, musím povedať, že takmer na 100 % súhlasím s tým, čo tu zaznelo z vašich úst pred chvíľočkou.

    V úvode svojho vystúpenia som povedal, že oceňujeme, že taký materiál ako Lisabonská stratégia pre Slovensko vznikol, že sa venujeme tejto problematike, že komunikujeme s Európskou úniou a že sa rozbehla diskusia o dlhodobom strategickom smerovaní slovenskej ekonomiky a spoločnosti. Takisto som povedal, že sme trošku pozadu v riešení tejto problematiky. A pán kolega Paška nehovoril, že sme popredu, to si pán minister Mikloš spôsobom sebe vlastným prekrútil, škoda, že som nemal možnosť naňho reagovať.

    K vašej poznámke, pán kolega, na začiatku vášho vystúpenia. Možno som to povedal rýchlo, možno vám ušla chvíľku myšlienka. Ja som povedal, že politická strana Smer už v čase svojho vzniku, vo svojich strategických materiáloch sa dotýkala problematiky budovania informačnej spoločnosti, budovania poznatkovej ekonomiky, povedal som, ako jediná, o ktorej viem, v tomto parlamente, príp. mimo neho. Pokiaľ existuje nejaká iná strana, ktorá v čase svojho vzniku riešila túto problematiku, nemám s tým najmenší problém, naopak, som rád, že máme spoločný názor na spoločnú vec.

    A na záver by som rád povedal, že taký významný predstaviteľ takej veľkej strany, ktorá má za sebou slávnu a bohatú minulosť, by možno mohol byť, pokiaľ ide o parciálne výroky, a poviem to českými výrazmi, menej ješitný, menej upejpavý. Ďakujem pekne.

  • Vyhlasujem rozpravu za skončenú.

    O slovo požiadal predkladateľ správy, podpredseda vlády pán Csáky. Nech sa páči, pán podpredseda.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, ctené dámy, vážení páni, predovšetkým mi dovoľte, aby som sa poďakoval za tento zaujímavý a podnetný dialóg. Ďakujem pekne aj za to, že každý vystupujúci vlastne ocenil aktivity vlády, ocenil skutočnosť, že vláda Slovenskej republiky sa venuje tejto téme a pripravuje základné materiály. A snažíme sa generovať takýto dialóg. Skutočne táto diskusia prebieha aj na úrovni regiónov a prebieha aj so sociálnymi, regionálnymi partnermi, s partnermi z mimovládnych organizácií. Myslím si, že je to veľmi dôležité. A chcem oceniť aj skutočnosť, že každý aj tu, aj na spoločnom rokovaní výborov povedal, že táto téma je témou národného konsenzu.

    Čo sa týka meritórnych vecí, dovoľte mi, aby som netradičným spôsobom použil na ilustráciu jeden bonmot. K starému rabínovi prídu dvaja, ktorí sa strašne pohádali a nevedeli sa dohodnúť, kto z nich má pravdu, a očakávali, že rabín rozhodne, kto z nich má pravdu. Rabín si zavolá prvého, vypočuje si ho, trošku rozmýšľa a povie: „No, syn môj, zdá sa, že máš pravdu.“ Zavolá si potom toho druhého, ten hovorí úplne niečo iné, vypočuje si ho, trošku rozmýšľa a hovorí: „No, syn môj, zdá sa, že aj ty máš pravdu.“ A jeho sekundant hovorí: „Rabín, to nie je seriózne. Tak jeden hovoril toto, druhý hovoril úplne niečo iné a ty si povedal, že aj jeden, aj druhý má pravdu.“ Rabín rozmýšľa trošku a hovorí: „No, syn môj, zdá sa, že aj ty máš pravdu.“ Takže takto asi vyzerala dnešná naša diskusia, pričom chcem povedať, že v každom vystúpení asi bol kus pravdy, pretože pravdu majú aj tí, ktorí kritizujú tento zámer a tento proces, a skutočne aj Európska komisia uznala v novembri v minulom roku, že v tom zaostávame, a pravdu majú aj tí, ktorí hovoria, že tento proces potrebuje nové energie.

    O čo tu vlastne ide. Európa preto mohla kolonizovať pred niekoľkými sto rokmi iné časti sveta, pretože bola vyspelejšia, bola na vyššej organizačnej úrovni. A teraz na začiatku 21. storočia vidíme, že Európa stráca svoje postavenie. A preto sú na stole tri veľké európske témy. Je to diskusia o európskej ústave, je to diskusia o kompetitívnosti európskej ekonomiky a je to diskusia o európskych peniazoch, o finančnej perspektíve. A preto je tu viac dokumentov aj zo strany vlády Slovenskej republiky, ktoré pripravujú proste naše stanoviská, a preto sa hovorí v kuloároch Európskej únie, že vláda Slovenskej republiky je najlepšie pripravenou vládou v tejto diskusii, pretože presne vieme, na čo chceme použiť tie finančné prostriedky, na ktoré budeme mať nárok po roku 2007, ide zhruba o 1 mld. eur ročne. Je to slušný balík finančných prostriedkov. A tie dokumenty strategického charakteru, o ktorých teraz rokujeme, presne určia naše priority, na ktoré budeme používať tieto finančné prostriedky. Konkrétne Lisabonskú stratégiu chce Európska únia financovať z časti 1a. Je to jeden z najväčších balíkov finančných prostriedkov. Je to kompetitívnosť a riešenia sociálnych problémov európskych spoločností. A myslím si, že tento dokument dáva dobrú východiskovú pozíciu pre vládu aj pre našich vyjednávačov, aby sme získali na financovanie týchto priorít, ktoré sú v tomto dokumente, adekvátne finančné prostriedky.

    Takže, ctené dámy, vážení páni, vážený pán predsedajúci, ďakujem pekne za tento dialóg. Výsledok tohto dialógu, samozrejme, budeme inkorporovať do ďalších materiálov vlády Slovenskej republiky. A sme pripravení prísť aj s ďalšími strategickými dokumentmi, ktoré sa týkajú budúceho smerovania našej krajiny. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pán podpredseda vlády.

    Pán spoločný spravodajca, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, kolegovia, zopakujem len to, čo som už povedal. Máme možnosť prispieť k tomu, aby sa vytvorila klíma pre korektný dialóg. Ja chápem, že diskutovanie o takejto téme, ktorá sa dotýka života každého občana a ktorá sa dotýka Slovenska ako celku z hľadiska jeho budúcnosti, je témou, ktorá umožňuje osloviť aj voliča. A ja si myslím, že by sme sa mali snažiť budovať preferencie nie na tom, čo konfrontačné alebo senzačné povieme, ale na tom, čo objektívne a pravdivé povieme. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pán spravodajca.

    Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Nasledujúcim bodom programu je

    Správa o plnení úloh zahraničnej politiky Slovenskej republiky v roku 2004.

    Správu vlády ste dostali ako tlač 1048.

    Správu vlády uvedie minister zahraničných vecí Slovenskej republiky pán Eduard Kukan. Nech sa páči, ujmite sa slova.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Panie poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, som rád, že môžem pred vás dnes predstúpiť s prezentáciou materiálu Správa o plnení úloh zahraničnej politiky Slovenskej republiky v roku 2004.

    Predstupujem pred vás v čase, keď Slovenská republika úspešne završuje prvý rok svojej modernej existencie od vstupu do Európskej únie a do Severoatlantickej aliancie.

    Množstvo udalostí, ktoré sa v ostatných dvoch rokoch v našej zahraničnej politike udialo, bolo dôsledkom, že každoročný, priam už rutinný materiál ministerstva zahraničných vecí „Správa o plnení zahraničnej politiky Slovenskej republiky a zameranie zahraničnej politiky na ďalší rok“ sa rozčlenil na dva samostatné dokumenty. Prvý materiál „Zameranie zahraničnej politiky Slovenskej republiky na rok 2005“ Národná rada už prerokovala a zobrala na vedomie 9. februára tohto roku.

    Dnes teda predstupujem pred vás s druhým dokumentom, Správou o plnení úloh zahraničnej politiky za rok uplynulý. Ako ste sa mohli pri čítaní presvedčiť, správa je dostatočne podrobná, rozpracúva a konkretizuje Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky v oblasti zahraničných vzťahov v podmienkach rezortu ministerstva zahraničných vecí. Materiál predstavuje ucelený, kompaktný a hodnotiaci pohľad na hlavné zahraničnopolitické udalosti uplynulého roka, ako aj výpočet uskutočnených aktivít v zahraničnej politike Slovenska. Zohľadňuje a kontinuálne vychádza zo zásadných skutočností, ktoré Slovenskej republike priniesol prelomový rok 2004.

    Dovoľte mi, aby som krátko informoval o obsahu správy. Vstup do Európskej únie a do NATO môžeme považovať za logické zavŕšenie jednej etapy činnosti a snaženia vlády Slovenskej republiky a celej našej spoločnosti v uplynulom období. Uvedené udalosti sú zhodnotené v prvých dvoch kapitolách materiálu. Vstup Slovenska do oboch zoskupení výrazne ovplyvnil aj našu bilaterálnu zahraničnú politiku. O tom sa môžete presvedčiť v 3. a 4. kapitole správy. Tie hodnotia naše vzťahy so susedskými krajinami, resp. s ďalšími krajinami euroatlantického spoločenstva južnej a východnej Európy a ďalších regiónov celého sveta. Vo svojej 5. kapitole správa vyhodnocuje naše pôsobenie vo významných globálnych a regionálnych, multilaterálnych zoskupeniach a programoch. Šiesta kapitola materiálu poskytuje prehľad o otázkach medzinárodného práva z pohľadu Slovenskej republiky a o našej konzulárnej a vízovej politike. Rezort vyhodnocuje v 7. kapitole svoju informačnú činnosť, v nemenej dôležitej, 8. kapitole aj budovanie svojho personálneho a materiálno-technického potenciálu, ako aj rozvoj siete nášho zahraničného zastúpenia v nových podmienkach.

    Panie poslankyne, páni poslanci, v období od podpisu Prístupovej zmluvy s Európskou úniou až po nadobudnutie plnohodnotného členstva v Európskej únii 1. mája roku 2004 bolo naším cieľom vytvoriť dobré podmienky pre osvojenie si rozhodovacieho mechanizmu v Európskej únii a naštartovanie procesu koordinácie európskych záležitostí v domácich podmienkach. Medzi kľúčové momenty patrilo vypracovanie mechanizmu spolupráce medzi Národnou radou Slovenskej republiky a vládou pri tvorbe stanovísk k legislatívnym návrhom Európskej komisie v podmienkach Slovenskej republiky. V júni 2004 sa na Slovensku konali historické prvé voľby do Európskeho parlamentu, v ktorých bolo zvolených 14 europoslancov za našu krajinu. Intenzívne sme sa venovali príprave na rokovania o Finančnej perspektíve na roky 2007 až 2013, ako aj prehodnoteniu Lisabonskej stratégie rozvoja, o ktorej ste rokovali pred chvíľou. Podporili sme ukončenie prístupových rokovaní s Bulharskom a Rumunskom do konca roku 2004 či udelenie štatútu kandidátskej krajiny Chorvátsku. Do rozhodnutia Rady Európskej únie ohľadom otvorenia prístupového procesu Turecka sa nám podarilo presadiť mandát Národnej rady Slovenskej republiky z 30. novembra roku 2004.

    Vstupom do NATO 29. marca 2004 sme splnili strategický cieľ získania pevných bezpečnostných garancií, ako aj nových možností na presadzovanie zahraničnopolitických záujmov našej krajiny. Prioritným záujmom Slovenskej republiky bolo angažovanie sa na Západnom Balkáne či Ukrajine, ale aj angažovanosť sa v Afganistane alebo zapojenie sa do procesu na udržanie mieru v Iraku. Slovensko prevzalo úlohu vedúcej krajiny v oblasti likvidácie výbušnín a manažmentu následkov ako jedného z ôsmich prioritných projektov NATO v rámci opatrení v boji proti terorizmu.

    Bilaterálne vzťahy Slovenskej republiky dostali vstupom do Európskej únie a NATO novú dimenziu. Naše členstvo v oboch zoskupeniach totiž začalo určovať obsah a charakter vzťahov s jednotlivými krajinami oboch spoločenstiev.

    Slovensko kládlo už tradične dôraz na rozvoj vzájomných vzťahov so susednými krajinami s dôrazom na Vyšehradskú spoluprácu a na cezhraničné vzťahy. Vstup do Európskej únie zároveň oživil takpovediac historické väzby a spolužitie národov stredoeurópskeho regiónu v jednom spoločenstve, avšak na novej, podstatne vyššej a demokratickej úrovni.

    Ako nadštandardné môžeme hodnotiť aj naše vzťahy s transatlantickým partnerom Spojenými štátmi. Dôkazom toho je aj nedávna prvá historická návšteva amerického prezidenta na Slovensku.

    Vďaka vstupu do EÚ a NATO sa zintenzívnili naše vzťahy aj s ostatnými krajinami euroatlantických spoločenstiev, predovšetkým s Veľkou Britániou, Kanadou a Talianskom.

    Írske predsedníctvo Európskej únie sme úspešne využili na pozitívnu prezentáciu Slovenska írskej verejnosti a na zblíženie obidvoch krajín. Napriek určitým rozdielom v názoroch na aktuálne otázky Európskej únie alebo Iraku vo vzťahu s Nemeckom a Francúzskom alebo aj s krajinami Beneluxu vládol intenzívny a konštruktívny dialóg.

    Významným determinantom úspešného rozvoja bilaterálnych vzťahov so Svätou stolicou bola pozícia slovenskej vlády k zakotveniu zmienky o kresťanských hodnotách v preambule Ústavnej zmluvy Európskej únie.

    Slovensko pokračovalo v budovaní vyvážených vzťahov s krajinami Západného Balkánu, kde sme aktívne podporovali a podporujeme stabilizačný a demokratizačný proces. Slovenská republika intenzívne pomáha zvládnuť integračný proces do Európskej únie Chorvátsku a plne podporovala začatie prístupových rokovaní v termíne, ktorý bol dohodnutý a rozhodnutý v Európskej rade v decembri minulého roku. Mimoriadny význam nadobudli predovšetkým v súvislosti s poskytovaním oficiálnej rozvojovej pomoci a s verejnou diplomaciou naše bilaterálne vzťahy s krajinami Západného Balkánu, východnej Európy, Kaukazu a strednej Ázie. Potvrdila to aj „Bratislavská konferencia II“ pod názvom „Širšia Európa: Nová Agenda“ v marci roku 2004.

    Slovensko sa kriticky postavilo k nedemokratickému vývoju v Bielorusku, pričom vhodnou formou podporilo rozvoj občianskej spoločnosti.

    Slovensko tiež aktívne podporovalo demokratické zmeny na Ukrajine a v Gruzínsku.

    Naša stratégia budovania vzťahov s Ruskou federáciou je kompatibilná so stratégiou Slovenskej republiky voči Európskej únii. Zároveň zohľadňuje naše národné záujmy a je prínosom k prehlbovaniu dialógu Bruselu s Moskvou.

    Slovenská republika aktívne pristupovala k stabilizačným procesom na Blízkom a Strednom východe, v Afganistane, Iraku a v Libanone.

    Aktívne sme sa zapojili do budovania inštitucionálnej infraštruktúry v Iraku, kde sme umožnili prípravu perspektívnym zástupcom diplomacie v našej štátnej správe.

    Slovenská republika zároveň pokračovala v rozvoji bilaterálnych vzťahov s partnermi vo východnej a juhovýchodnej Ázii, predovšetkým s Čínou, Indiou, Japonskom, Kórejskou republikou a Malajziou.

    Členstvo v Európskej únii výrazným spôsobom ovplyvnilo aj naše pôsobenie v ďalších globálnych a regionálnych zoskupeniach a programoch.

    Najvýznamnejším momentom uplynulého obdobia pôsobenia Slovenskej republiky v rámci Organizácie Spojených národov bolo oficiálne schválenie našej kandidatúry na post nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN na roky 2006 a 2007 vo Východoeurópskej regionálnej skupine v novembri 2004.

    Slovensko sa stalo členom Rady guvernérov Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, ako aj jej vrcholového riadiaceho orgánu od konania 48. generálnej konferencie MAAE v septembri 2004 na dvojročné mandátové obdobie.

    Podporovali sme v rámci OBSE pozíciu dohodnutú v rámci NATO ohľadom stiahnutia ťažkej techniky a vojsk Ruskej federácie zo svojich základní v Gruzínsku a stiahnutie munície a vojsk z Moldavska.

    Slovensko sa zvýšenou účasťou aktívne zúčastňovalo na monitorovacích misiách OBSE v jej účastníckych štátoch. Významný bol predovšetkým projekt Spoločnej monitorovacej misie krajín V-4 na prezidentských voľbách na Ukrajine.

    V súvislosti s pôsobením Slovenskej republiky v rámci OECD sa v Bratislave v marci 2004 pod záštitou predsedu vlády uskutočnila medzinárodná konferencia Ekonomické reformy pre Európu.

    Na záver by som ešte rád v krátkosti spomenul otázku zefektívňovania diplomatickej siete Slovenskej republiky v zahraničí. Ako iste viete, v súlade s prioritami zahraničnej politiky Slovenskej republiky bolo nevyhnutné zatvoriť niektoré naše zastupiteľské úrady v súlade s našimi prioritami a s našimi reálnymi finančnými možnosťami, bolo nevyhnutné zatvoriť niektoré úrady, aby nové úrady mohli byť otvorené. Takýto postup sme museli zvoliť aj vzhľadom na racionalizačné kritériá súčasnej finančnej politiky nášho štátu. Pre upresnenie spomeniem, že v minulom roku boli uzatvorené štyri naše veľvyslanectvá a zároveň došlo k otvoreniu troch našich zastupiteľských úradov a dvoch generálnych konzulátov.

    Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, to bol naozaj iba stručný prehľad hlavných udalostí, ktoré dominovali v zahraničnopolitickej agende v uplynulom roku. Samotný materiál, ktorý ste obdržali, poskytuje omnoho hlbší prehľad jednotlivých otázok zahraničnej politiky Slovenskej republiky.

    Ďakujem pekne za pozornosť. Dúfam, že tento materiál plénum Národnej rady vezme na vedomie. Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som.

  • Ďakujem, pán minister. Prosím, zaujmite miesto pre navrhovateľov.

    A teraz žiadam pána poslanca Pašku, aby predniesol správu o výsledku prerokovania materiálu vo výboroch.

  • Pán podpredseda, pán minister, kolegyne, kolegovia, Správu o plnení úloh zahraničnej politiky Slovenskej republiky v roku 2004 pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1069 na prerokovanie výboru pre obranu a bezpečnosť, výboru pre európske záležitosti, Zahraničnému výboru Národnej rady Slovenskej republiky, vo svojom rozhodnutí zároveň ako gestorský výbor určil Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky. Výbory prerokovali predmetný materiál v lehote určenej rozhodnutím predsedu Národnej rady, a to výbor pre obranu a bezpečnosť uznesením č. 344, výbor pre európske záležitosti uznesením č. 67, Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky uznesením č. 163 z 10. marca 2005.

    Výbor Národnej rady pre obranu a bezpečnosť, výbor pre európske záležitosti, ako aj Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky odporučili Národnej rade Slovenskej republiky zobrať na vedomie Správu o plnení úloh zahraničnej politiky Slovenskej republiky v roku 2004.

    Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach a stanovísk poslancov gestorského výboru odporúča Národnej rade Slovenskej republiky zobrať na vedomie Správu o plnení úloh zahraničnej politiky Slovenskej republiky v roku 2004.

    Skončil som.

  • Ďakujem pekne, pán poslanec. Otváram rozpravu. Písomne za klub sa prihlásil jediný poslanec, pán poslane Banáš za klub SDKÚ, má preto slovo. Potom otvorím možnosť ústnych prihlášok do rozpravy, pani poslankyňa Štrofová.

  • Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, priznám sa, že začínam byť trochu nervózny, lebo máme druhý bod programu, je tri štvrte na jedenásť a politické grémium rozhodlo, že dnes budeme rokovať, až kým to neskončíme. A mne sa dneska konečne podarili zohnať dva lístky na SuperStar, tak dúfam, že do siedmej to zapichneme. Dovoľte, aby som povedal pár poznámok k zahraničnej politike ako takej. My sa tu vždy dostávame do nejakej časovej tiesne. Neviem, čím to je, keď hovoríme o zahraničnej politike, zrejme tým, že tie správy sú vždy na záver schôdze.

    Ja som už pri debate o projekte zahraničnej politiky na rok 2005 chcel pár vecí povedať predovšetkým k téme parlamentnej diplomacie a verejnej diplomacie.

    Pokiaľ ide o parlamentnú diplomaciu, máme tu výbor pre európske záležitosti, máme tu zahraničný výbor, máme tu delegácie pri parlamentných zhromaždeniach Rady Európy, NATO OECD, Západoeurópskej únie. Keď som to tak zosumarizoval, tak zhruba asi 30 kolegýň a kolegov sa viac-menej zahraničnou politikou zaoberá, čo je už podľa mňa dosť veľká sila. A keď pripočítame našich 14 kolegov v Európskom parlamente, tak je tu veľmi silný potenciál. Mám trošku ale pocit, že sa nám nedarí celkom tento potenciál využívať najmä v tom zmysle istej synergie, pretože sú tu ďalšie štátne inštitúcie, okrem ministerstva zahraničných vecí jednotlivé rezorty majú svoje odbory medzinárodných alebo zahraničných vzťahov, je tu Kancelária prezidenta republiky, je tu Slovenská spoločnosť pre zahraničné vzťahy a tak ďalej. Chcem povedať, že by bolo možno dobré vymyslieť nejaký model, už som to aj vo výbore spomínal, kde by sme mohli tie poznatky, tú banku informácií nejako dávať dohromady, pretože vieme, že mnohí z nás, a debatujeme o tých veciach, máme aj zo súkromných rozhovorov s kolegami z mnohých parlamentov celý rad veľmi zaujímavých informácií. Ja sám niekedy mám taký troška smutný pocit, že prídem zvonku a vlastne sa ani takpovediac nemám s kým na štátnej úrovni o tieto veci podeliť. Samozrejme, správy sú jedna vec, ale možnože nejaké grémium by tu vzniknúť mohlo.

    Dovoľte, aby som povedal pár slov k verejnej diplomacii. Teraz som si prečítal, myslím, že to je predposledný Economist, zaujímavý článok. Ale takýchto článkov sa, chvalabohu, objavuje stále viacej, kde je analýza vývoja Českej republiky a Slovenskej republiky od rozpadu republiky a vzniku týchto dvoch samostatných štátov. A podtitulok tohto článku je: A tale of two countries, one doing badly, the other well, Príbeh dvoch krajín, z ktorých to robí jedna zle a druhá dobre. Keby sme si takýto článok boli prečítali pred štyrmi či piatimi rokmi, tak nás automaticky napadne, že tá krajina, ktorá to robí zle, je Slovensko. Ale tento článok jednoznačne hovorí o tom, že tá krajina, ktorá to robí dobre, je Slovensko. Už predtým sme hovorili i v téme o Lisabonskej stratégii o istých víziách, o istých stratégiách. Chcem sa tak nejako nahlas zamyslieť nad tým, čo je vlastne Slovensko a ako my Slovensko dokážeme predávať, čo je vlastne imidž krajiny. A to je súčasťou tej témy, ktorou je verejná diplomacia, samozrejme, diplomacia štátna robí svoje povinnosti vyplývajúce z ústavy a zo zákonov, ale verejná diplomacia, to je vlastne to, čo robíme všetci. Ja som to tu už niekoľkokrát spomínal, nemáme definované vlastne, o čom je Slovensko, aká je vízia Slovenska, aký je imidž Slovenska. Hovoríme veľké a vzletné veci. Dnes doobeda to tu už padlo, na jednej strane je imidž krajiny, na druhej strane, prepáčte, musím povedať, že v Starom Meste v Bratislave nemáte jeden funkčný verejný záchod. Ono sa zdá, že to nesúvisí, ale poviem vám pravdu, včera tuto na hrade som posielal japonské turistiky na WC, lebo zúfalo búchali tam tomu strážnikovi a nemáme takéto zariadenie. Prichádzajú sem turisti, ktorí si na základe tohto robia imidž krajiny. Chcem povedať, a to som tu už tiež spomínal, k vládnej budove letiska, je to neskutočné, nikto ma nepresvedčí, že sa tu naozaj nenájde pár miliónov. Vstupná brána do krajiny vyzerá ako ubytovňa pre bezdomovcov. Je to skutočne tak, všetci to poznáme. Sú také ďalšie maličkosti, ktoré zahraniční cudzinci alebo turisti veľmi intenzívne vnímajú. My si vôbec neuvedomujeme, že napr. v celom Starom Meste nemáme poštové schránky. Prichádzajú turisti, ktorí chcú hodiť pohľadnicu, všimnite si to, nemáme poštové schránky, nemajú kam hodiť pohľadnicu. Čiže to sú veci, ktoré, samozrejme, nesúvisia priamo so zahraničnou politikou, ale ktoré s imidžom krajiny veľmi úzko súvisia.

    Dovoľte, aby som ale povedal dve poznámky k tomu, čo tu voľakedy bolo. A minister zahraničných vecí, dokonca som to zachytil, pripravil vlani návrh vytvorenia toho Výboru vlády pre prezentáciu Slovenskej republiky v zahraničí. Myslím, že aj o tom sme tu už debatovali. Jednou zo základných súčastí prezentácie krajiny je, samozrejme, aj práca s tými, ktorí tú krajinu popisujú vonku. A to sú zahraniční novinári. Krajiny, ktoré sú v Európskej únii, väčšinou majú, Rakúšania majú Presseamt, Nemci majú Bundespresseamt a tak ďalej, inštitúcie, ktoré pracujú systematicky so zahraničnými novinármi. Ja neviem celkom presne, či my máme vyhodnotené to, čo sa bežne v krajinách robí, že sa mapujú novinári, ktorí píšu o krajine pozitívne, ktorí majú isté kritiky a tak ďalej, či s nimi nejako systematicky pracujeme, neviem, či máme nejaké alebo budeme mať nejaké vyhodnotenie...

  • Ruch v sále.

  • Pán poslanec, ja vás musím prerušiť na chvíľu a poprosiť vašich kolegov, hlavne v koaličných laviciach, aby si vypočuli vaše vystúpenie.

  • Prosím vás, počúvajte ma, je to hrozne zaujímavé. Paľo Kubovič ma počúva, Paľo, som ti hrozne vďačný. Budem končiť o štyri minúty.

    Chcem len povedať, že práca s novinármi je mimoriadne dôležitá, to všetci vieme. Neviem, či máme nejaké vyhodnotenie efektívnosti summitu Bush – Putin, lebo boli tu stovky zahraničných novinárov, či máme nejaké prehľady o tom. Predpokladám, že ambasády dávali do centrály to, čo o nás písali. Nám sa veľmi osvedčilo, keď sme tu mali vlani Parlamentné zhromaždenie NATO, dali sme taký imidž do všetkých materiálov, Diana si to pamätá, že Bratislava je jediné hlavné mesto v Európe, ktoré sa nachádza na hranici nielen troch štátov, ale aj troch kultúr, slovanskej, maďarskej, nemecko-rakúskej. Veľmi sa to tam zapáčilo, veľmi to imponovalo.

    Ja by som chcel vzhľadom na to, že čas sa zase kráti, povedať na záver dve poznámky. Podľa môjho názoru by sme sa mali nad tým zamyslieť.

    Už tu aj v tomto parlamente sa debatovalo o možnostiach istej kongresovej turistiky na Slovensku. Teraz nie je téma hovoriť o Národnom divadle, ale sme všetci alebo tí, ktorí pragmaticky rozmýšľame, presvedčení, že Národné divadlo sa ťažko uživí samo. A tá úvaha tu už zaznela, bolo by veľmi dobré využívať túto budovu aj pre medzinárodné kongresy, kongresová turistika sa vo svete veľmi rozvíja. Mohol by to byť jeden veľmi vážny imidž pre Slovensko. A spomeniem ešte jedno také možno menšie kongresové centrum. Zabúdame na to, že máme napr. v Levoči prekrásny komplex, kde je divadlo, kongresová sála, hotel a tak ďalej. Bolo tam stretnutie prezidentov, bolo to veľmi efektívne.

    A posledná poznámka možnože ako námet, pán minister. Hádam by stálo za to, pokúsiť sa získať pre Slovensko, nemusí to byť Bratislava, nejakú medzinárodnú agentúru z tých, ktoré fungujú pri Európskej únii, momentálne je ich 13, ktoré sú v rôznych krajinách, v Luxemburgu je Prekladateľské centrum, v Kolíne nad Rýnom je Agentúra pre letovú bezpečnosť, vo Viedni je Agentúra pre analýzu rasizmu a tak ďalej. Ja sám som sa pýtal mojich kolegov poslancov z európskych parlamentov, či by bola podpora myšlienke, že by na Slovensku mohla vzniknúť nejaká agentúra pre integráciu národnostných menšín. Bolo povedané, že toto je zaujímavá vec, ktorá by mohla dostať v Európe podporu. Je tu celý rad teda vecí, o ktorých by sme mohli, mali debatovať i na pôde Národnej rady.

    Ja by som chcel poďakovať slovenskej diplomacii za prácu, ktorú urobila, a pevne verím, že budeme v takom konštruktívnom duchu, ktorý tu doposiaľ vládol medzi exekutívou a Národnou radou, debatovať aj ďalej. Ďakujem vám pekne.

  • Ústne kto sa hlási do rozpravy? Pani poslankyňa Štrofová. Nikto viac. Končím možnosť prihlášok do rozpravy. Pani poslankyňa, máte slovo.

  • Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, pán podpredseda, kolegyne, poslanci, dovoľte mi, aby som sa tomuto nášmu materiálu trošku povenovala detailnejšie a z trošku iného pohľadu ako môj predrečník.

    Celý tento materiál už prešiel, ako spomínal pán spravodajca, rokovaním vo výboroch, taktiež som sa zúčastnila na rokovaní zahraničného výboru, kde tento materiál bol prerokúvaný, a bola som jedna z tých, ktorí hlasovali pozitívne za túto správu, teda aby bola vzatá na vedomie. Aj keď som takto hlasovala, mala som niekoľko pripomienok. A dnes možno ešte o tom prepracovanejšie alebo premyslenejšie sa chcem povenovať niektorým častiam. A rezort ministra zahraničných vecí a konkrétne aj pána ministra by som rada upozornila na niekoľko detailov a, myslím si, závažných detailov, ktoré v tomto materiáli chýbajú, čo ale neprekáža tomu, aby sme ho vedeli akceptovať. Takže, ak dovolíte, ja sa začnem venovať konkrétnym častiam.

    Na strane 16, kde sa začína téma o Parlamentnom zhromaždení NATO...

  • Šum v sále.

  • Mám zariadiť kľud, že. Prosím vás, panie poslankyne, keď už pánovi Banášovi ste trošku nevenovali pozornosť, tak aspoň skúsenej političke, pani Štrofovej, vytvorte priestor, aby mohla predniesť svoj príspevok k hodnoteniu zahraničnej politiky Slovenskej republiky za rok 2004. Ale so všetkou vážnosťou o to prosím. Ak nebude kľud v sále, urobím prestávku a budeme si zbytočne predlžovať rokovanie.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Myslím si, že to patrí k vzájomnej úcte, keď niekto je v sále, tak sa vzájomne počúvať.

    Takže ja sa budem tomu venovať od strany 16, kde sa hovorí o Parlamentnom zhromaždení NATO, čo je aj mojou domovskou pôdou, vzhľadom na to, že pôsobím v Slovenskej delegácii do Parlamentného zhromaždenia NATO. Spomína sa tu viacerá spolupráca s týmto Parlamentným zhromaždením. Myslím si, že je veľmi dobrá zo strany vášho rezortu. Ale práve v tejto časti by mi práve padlo vhod, tak ako je to spomínané v iných častiach, napr. pri Západoeurópskej únii, aby sa spomenulo aj to, že v tomto zhromaždení pôsobí delegácia. A práve teraz to aj zdôvodním prečo. Vedúci našej delegácie v minulom roku získal pozíciu viceprezidenta Parlamentného zhromaždenia NATO. Myslím si, že to nie je nezanedbateľná záležitosť a treba si toho povšimnúť. Mne osobne sa podarilo byť zvolenou za podpredsedníčku Výboru pre vedu a technológie, čo bolo veľkým ocenením mojej práce práve v tomto zhromaždení zo strany kolegov, ktorí ma navrhli, požiadali, aby som prijala kandidatúru. A tiež som ju veľmi rada prijala a bola som jednohlasne zvolená. Čiže sú to dve miesta Slovenska vo funkciách tohto zhromaždenia. A myslím si, že tiež je to nezanedbateľné a treba to spomenúť.

    V časti, kde sa rozpráva, teda je to strana 17, o našej najbližšej susedskej spolupráci, kde sú spomínané naozaj susedské štáty, myslím si, že je to veľmi objektívne vyvážene napísané. Ale treba povedať, že opäť mi tu chýbajú dve veci, spolupráca s Českou republikou.

  • Prosím vás, bude po vystúpení pani poslankyne Štrofovej hlasovanie o prerokovaných troch bodoch programu, potom budeme pokračovať ďalej. Prosím vás o trpezlivosť a pokračujte, pani poslankyňa.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Takže v tejto časti na strane 17, kde sa hovorí o našich najbližších susedoch, mi chýbajú dve veci.

    Spolupráca s Českou republikou. Myslím, že všetko je tam opäť spomenuté až na záver. A tu som možno aj prišla na gro problému, že zrejme táto správa bola vypracovaná k jeseni minulého roku a trošku zabúda, že ešte rok 2004 sa končí aj zimou, keď sa udiali veľmi vážne veci. V tomto období sa práve Česká republika veľmi významne podieľala na pomoci Slovensku pri obnove a rekonštrukcii Tatier, teda kalamity, ktorá vznikla poveternostnou pohromou, ktorá nás zachvátila. A myslím si, že túto vec treba tiež v tomto materiáli minimálne spomenúť.

    Čo sa týka spolupráce s Rakúskom, myslím si, sa pri najväčšej snahe rezortu nepodarilo dosiahnuť tie výsledky, ktoré by sme naozaj očakávali a chceli vidieť. V materiáli je spomínaných niekoľko stretnutí našich čelných predstaviteľov a funkcionárov z oboch strán na jednotlivých stretnutiach. Ale nepodarilo sa dosiahnuť ešte všetko, to, čo teda čakáme. Ja by som očakávala možno zintenzívnenie rozhovorov o tom, aby rakúska strana akceptovala naše postoje a naše názory v jadrovej energetike a takisto aby mala taký istý záujem, ako má Slovensko, dobudovať infraštruktúru, a teda sprístupniť medzinárodné koridory a takisto vlastne cesty občanom ako Rakúska, tak i Slovenska v tej našej susedskej spolupráci. Dočítala som sa, že tu existuje Zmiešaná rakúsko-slovenská komisia pre spoluprácu v oblasti dopravy, ktorá by mala dotiahnuť teda tú druhú spomínanú tému. Rada by som niečo o nej trošku možno viac od vás, pán minister, počula, aké výsledky sa podarilo dosiahnuť v rámci tejto komisie okrem toho, že tu máme termín rok 2007 na dobudovanie diaľnice.

    Nuž neskôr sú spomínané štáty ako Monacké kniežatstvo, ktorému sú venované 4 riadky. Myslím si, že je to tiež jeden zo štátov, ktoré zohrávajú istú dôležitú rolu v európskom kontexte. A naša zahraničná politika by sa mu mala oveľa viac a intenzívnejšie venovať v bilaterálnych vzťahoch, nielen v rámci medzinárodných plén, kde s týmto kniežatstvom spolupracujeme, ale v rámci bilaterálnych vzťahov.

    Sanmarínska republika takisto.

    Keď idem ďalej, prichádzam k regiónu Ruska.

  • Šum v sále.

  • Pokúsim sa, pán predsedajúci, ale neviem, či neprídem o hlasivky.

    K regiónu Ruska. Musím povedať, že bola som v minulom roku tiež na jednej oficiálnej návšteve v rámci Parlamentného zhromaždenia v Rusku a získala som pocit, že napriek tomu, že tam máme veľmi schopných diplomatov, ich nie je dostatok na to, aby teritoriálne pokryli potreby tohto veľkého teritória Ruska, ale zároveň aj pridružených štátov, štátov Južného Kaukazu a strednej Ázie. Myslím tým teda aj na Tadžikistan, Kirgizsko a ďalšie, ktoré skrývajú ešte veľký potenciál v zahraničných vzťahoch a v tom, aby sme s nimi rozvíjali väčšiu hospodársku dimenziu našich vzťahov. Aj keď je táto oblasť, dá sa povedať, zatiaľ ešte taká neobjavená a pre mnohých aj sa zdá byť rizikovou, je nevyhnutné, aby sme jej venovali o to väčšiu pozornosť tým, že tento región nám bol blízky.

  • Ruch v sále.

  • Ja preruším rokovanie o tomto bode programu a pôjdeme hlasovať, pretože nemám ďalšie prihlášky do rozpravy a naozaj je nedôstojné už po tretíkrát upozorňovať kolegov poslancov.

  • Čím skôr ma necháte dorozprávať, tým skôr môžete hlasovať, páni kolegovia. Takže poprosím naozaj o trošku úcty. Takže Južný Kaukaz, strednú Áziu som spomenula. Chýba mi tu tá hospodárska oblasť. Naviac, v materiáli samotnom sa uznáva, priznáva to, že nastal istý pokles v hospodárskych vzťahoch, čo je veľká škoda.

    Čo sa týka Indie, myslím si opäť, diplomacia by sa mala tomuto regiónu tiež venovať. Viem, že sú isté strategické a...

  • Neustály ruch v sále.

  • Vyhlasujem prestávku na 5 minút.

    Prerušte svoje vystúpenie, pani poslankyňa. Toto nie je dôstojné prostredie na rokovanie slovenského parlamentu.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prosím, aby ste zaujali miesta, budeme pokračovať ešte v rokovaní o tomto bode programu, ktorý predkladá pán minister zahraničných vecí pán Kukan. Vystupuje pani poslankyňa Štrofová. Ihneď po vystúpení a ukončení prerokovania tohto bodu programu budeme hlasovať o prerokovaných bodoch programu z dnešného dňa a potom budeme pokračovať ďalej. Je súhlas s takýmto postupom? Ďakujem.

    Pani poslankyňa, máte slovo.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Takže pokúsim sa naozaj rýchlo to dokončiť, ale predsa len dovoľte mi dopovedať to, čo mám v hlave.

    Skončila som pri Indii a Indonézii. V tomto materiáli opäť nie je zohľadnená jedna skutočnosť, skutočnosť cunami. Slovensko, myslím si, tiež svojím a dosť veľkým dielom prispelo k pomoci po tejto katastrofe, ktorá sa v tomto regióne udiala. A myslím si, že minimálne malo byť toto spomenuté buď pri týchto dvoch štátoch, alebo v záverečnej kapitole, ktorá hovorí o našej spolupráci v rámci humanitárnych organizácií Červeného kríža a podobne. Opäť tam vlastne vidno, že to bolo skôr do jesene a že tá zima už bola zabudnutá.

    Ostatné krajiny Ázie, 47. strana. Ja si myslím, že práve ešte tu je veľký potenciál, ktorý naša diplomacia nevyužíva, pričom by tak mala robiť, lebo keď hovoríme o štátoch, ako je Singapur a ďalšie, sú to, dá sa povedať, hospodárske tigre. A pokiaľ s týmito štátmi si nebudeme budovať do budúcna efektívnu spoluprácu, bude to veľká škoda aj pre naše hospodárstvo.

    Ďalej je štát na 49. strane, Irán. Takisto vidno, že naše ministerstvo zahraničných vecí udržiava kontakt s predstaviteľmi Iránu, takisto istá Hospodárska komisia zmiešaná slovensko-iránska spolupracuje, na otázkach bezpečnosti ale nie. A práve toto sú otázky dnes veľmi podstatné v rámci kontextu NATO a Európskej únie, ale aj celosvetovej bezpečnostnej politiky. A Slovensko istým spôsobom by mohlo tiež prispieť svojím dielom k tomuto.

    Nuž, blížim sa k záveru, na 82. strane, kde sa rozpráva o zahraničných Slovákoch. Je oveľa menej záujemcov, ktorí preukázali svoj záujem o získanie preukazu zahraničného Slováka. Svedčí to o tom, že sa mení doba, že sú tu nové trendy aj v rámci toho, že sme vstúpili do Európskej únie. Ale sú tu iné štáty, ktorých občania v zahraničí žijúci sú oveľa viac a silnejšie motivovaní, aby preukazovali svoju spolupatričnosť k svojmu štátu. Myslím tým napr. aj na maďarskú menšinu u nás a na Maďarsko, ako sa zaujíma o svojich zahraničných Maďarov. Tak si myslím, že možno by nám mohli byť vzorom, ako by sme sa my mohli zaujímať o zahraničných Slovákov.

    Jedna z vecí, ktorá je úplne na záver, ktorá ma potešila. Ale zároveň mám k nej aj otázku. Dozvedela som sa o lepšom zabezpečení sociálnom a dôchodkovom pre zamestnancov našej zahraničnej služby. Konečne po niekoľkoročnom snažení, a myslím si, že to už aj z minulého volebného obdobia sa prelína, toto snaženie sa premietlo do konkrétneho kroku. Ale stále mám pocit, že sa upravuje len kategória zahraničných zamestnancov, a nie ich manželiek. Treba povedať, že aj manželky alebo partneri, ktorí sprevádzajú našich diplomatov v ich službe, v ich práci v zahraničí, by mali byť tiež zohľadnení aj v sociálnom a dôchodkovom zabezpečení. A práve z tohto materiálu vyplýva, že na túto kategóriu sa pozabudlo. Preto na to sa chcem opýtať pána ministra, keby v krátkosti mi na to vedel dať odpoveď. Čiže ako celok keď to môžem zhodnotiť, chýba mi trošku viac intonácie na tú hospodársku dimenziu zahraničnej služby, ktorá je pre nás ako štát veľmi podstatná nielen v tom európskom, ale aj v medzinárodnom kontexte, lebo dnes, keď sa musíme v mnohom prispôsobiť našim kolegom v rámci Európskej únie, mali by sme vedieť využiť tie jednotlivé nitky, ktoré nás spájajú bilaterálne s jednotlivými štátmi.

    Toľko asi k mojim poznámkam. Ja osobne teda budem podporovať tento materiál. Ale bola by som rada, aby teda do budúcna niektoré tieto veci boli tiež zvážené a príp. dopracované.

    Zároveň takisto chcem vysloviť, tak ako povedal môj predrečník pán poslanec Banáš, patrilo by sa možno trošku viac spolupráce a koordinácie medzi vládou alebo rezortom a Národnou radou. Mnohokrát je to veľká škoda, že si nevieme vzájomne vymeniť a odovzdať informácie, ktoré sú hodnotné a ktoré by nám mohli pomôcť oveľa výraznejšie pokročiť a napredovať. Ďakujem za nepozornosť, páni kolegovia, a prajem príjemný deň.

  • Končím rozpravu.

    O slovo požiadal najskôr predkladateľ, potom spravodajca.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne a páni poslanci, ďakujem za rozpravu k tomuto bodu. Chcel by som veľmi podrobne, naozaj detailne reagovať na všetky pripomienky, ktoré tu v diskusii odzneli, ale chcem to urobiť pekne v dôstojnej atmosfére, džentlmensky s pani poslankyňou tak, aby sme naozaj mohli tieto otázky prerokovať podrobne a konkrétne.

    Inak, ďakujem za uznanie slovenskej diplomacii, budeme tak pracovať aj v budúcnosti. Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

  • Dámy a páni, chcem vyjadriť uspokojenie...

  • Ja len chcem uviesť, že hovorí spravodajca pán Paška. Nech sa páči, pán Paška.

  • ... k postojom Slovenskej republiky pri podpore Chorvátska v snahe o začatie rozhovorov o pristúpení do Európskej únie. Zároveň chcem vyjadriť rozčarovanie nad postojom Európskej únie. Hovorím to preto, lebo som mal možnosť na porade predsedov zahraničných výborov vypočuť si stanoviská niektorých predstaviteľov krajín Európskej únie, ktoré ma privádzali do údivu a ktoré bezpochyby boli jedným z dôvodov, prečo Európska únia nakoniec nedoporučila otvoriť prístupové rokovania.

    A to poučenie, dámy a páni, je aj v kontexte toho, o čom hovoril kolega Banáš alebo kolega kolegyňa Štrofová, nakoniec aj pán minister. Všade tam, dámy a páni, kde ide o národný a štátny záujem Slovenska, by sme sa naozaj mali koncentrovane snažiť, o to čo nazývame Spoločná zahraničná politika Slovenska. Ďakujem.

  • Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

    Ďakujem, pán minister. Ďakujem, pán poslanec.

    Vyhlasujem 5-minútovú prestávku pred hlasovaním, pripravujeme dokumenty na hlasovanie, o 5 minút budeme hlasovať. Prosím, keby ste sa nevzďaľovali zo sály.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pristúpime k jednotlivým hlasovaniam.

    Najprv prosím pána poslanca Jozefa Mikuša, aby uvádzal hlasovanie k

    Správe o vzniku a podstate sporu medzi Slovenskou republikou a Československou obchodnou bankou, a. s., a o rozhodnutí rozhodcovského tribunálu Medzinárodného strediska pre riešenie sporov z investícií (ICSID) vo Washingtone (tlač 1042).

    Nech sa páči pán, spravodajca, máte slovo.

    Ešte pred hlasovaním, pán poslanec Malchárek má procedurálny návrh.

  • Prosím, aby ste dali hlasovať alebo vyjadrili všeobecný súhlas nad preložením bodu programu v tlači 850 v mene štyroch poslaneckých klubov vládnej koalície na májovú schôdzu. Je to bod, ktorého predkladateľ je pán JUDr. Drgonec. Ďakujem.

  • Je tu návrh, aby tento bod programu č. 49 (tlač 850) sme odsunuli na májovú schôdzu.

  • Odpoveď z pléna.

  • Takže je preložený bod, v poriadku.

    Pán poslanec Paška.

  • Chcem požiadať ctených kolegov zo zahraničného výboru, aby sme sa hneď po skončení hlasovania stretli v miestnosti č. 148. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne.

    Takže, nech sa páči, pán spravodajca, pristúpime k prvému hlasovaniu.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, v rozprave vystúpili štyria poslanci. Dvaja z nich navrhli iné uznesenia, ako je súčasť spoločnej správy.

    Ako o prvom budeme hlasovať o návrhu uznesenia, ktorý je súčasťou spoločnej správy, s odporúčaním gestorského výboru schváliť ho.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu uznesenia. Odporúčanie gestorského výboru je schváliť ho.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 140 poslancov, za 83, proti 9, zdržalo sa 46 poslancov, nehlasovali 2.

    Konštatujem, že návrh tohto uznesenia sme schválili.

    Pán poslanec Urbáni, už vám ide hlasovacie zariadenie? Dobre. Ďakujem pekne.

    Takže, nech sa páči, ďalšie hlasovanie.

  • Chcem sa spýtať predkladateľov dvoch návrhov uznesení, pánov poslancov Ondriaša a Blanára, vzhľadom na tomu, že teda bolo prijaté už platné uznesenie a ich návrhy uznesenia majú formu viac-menej interpelácie, či je potrebné hlasovať aj o týchto dvoch návrhoch uznesení.

  • Pán poslanec Ondriaš? Áno. Pán poslanec Blanár? Áno.

  • Takže budeme hlasovať o prvom návrhu uznesenia, ktorý predložil pán poslanec Ondriaš.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu uznesenia.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 143 poslancov, za 43, proti 59, zdržalo sa 38 poslancov, nehlasovali 3.

    Konštatujem, že návrh uznesenia pána poslanca Ondriaša sme neprijali.

    Nech sa páči.

  • Ako o poslednom budeme hlasovať o návrhu uznesenia, ktorý predložil pán poslanec Blanár.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu uznesenia.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 143 poslancov, za 58, proti 40, zdržalo sa 44 poslancov, nehlasoval 1.

    Konštatujem, že ani tento návrh uznesenia sme neschválili.

    Ďakujem, pán spravodajca.

    Teraz pristúpime k hlasovaniu o materiáli, ktorým je

    Pozícia Slovenskej republiky k strednodobému hodnoteniu Lisabonskej stratégie pre jarné zasadnutie Európskej rady (tlač 1077).

    Takže, pán predseda výboru Tibor Mikuš, nech sa páči, ako spravodajca keby ste uviedli hlasovanie k tlači 1077. Nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, dajte hlasovať o návrhu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k Pozícii Slovenskej republiky k strednodobému hodnoteniu Lisabonskej stratégie pre jarné zasadnutie Európskej rady (tlač 1077) s návrhom schváliť ho.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 145, za 99 poslancov, proti 4, zdržalo sa 41 a nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem že tento návrh uznesenia sme schválili.

    Prosím teraz predsedu výboru pána poslanca Pašku, aby uviedol hlasovanie k

    Správe o plnení úloh zahraničnej politiky Slovenskej republiky v roku 2004 (tlač 1048).

    Nech sa páči.

  • Návrhom uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k Správe o plnení úloh zahraničnej politiky Slovenskej republiky v roku 2004 Národná rada Slovenskej republiky po prerokovaní Správy o plnení úloh zahraničnej politiky Slovenskej republiky v roku 2004 berie na vedomie Správu o plnení úloh zahraničnej politiky Slovenskej republiky v roku 2004.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu uznesenia.

  • Hlasovanie.

  • Prítomných 145 poslancov, za 132, proti 9, zdržali sa 3, nehlasoval 1.

    Konštatujem, že návrh uznesenia sme schválili.

    Vážené panie poslankyne, páni poslanci, chcem vás informovať, že včera sme, samozrejme, prerokovali aj informáciu, ale o informácii sa nehlasuje. Takže pristúpime k opakovanej voľbe, teda k

    návrhom kandidátov podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (tlač 1075)

    a k opakovanej voľbe, teda k

    návrhu na voľbu člena Rady pre vysielanie a retransmisiu (tlač 978).

    Do opakovanej voľby postupujú tí dvaja kandidáti, ktorí získali najväčší počet hlasov.

    Pri obidvoch hlasovaniach platný je ten hlasovací lístok, na ktorom je označená alternatíva „za“ najviac u jedného kandidáta. Hlasovanie vykonáme, samozrejme, na osobitných hlasovacích listoch.

    Prosím najprv všetkých overovateľov, aby sa ujali svojej funkcie, dohliadali na priebeh volieb a aby hlasovali ako prví.

    Nech sa páči, pristúpime k tajnému hlasovaniu.

    Chcem vás zároveň informovať aj o tom, že po vykonaní tajných volieb bude prestávka do 13.00 hodiny a o 13.00 hodine budeme pokračovať v rokovaní.

    Pán poslanec Fajnor, máte nejaký procedurálny návrh. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dovoľte, aby som pripomenul, máme tu vždy plné ústa demokracie. Ja som predložil, pokiaľ sa týka Lisabonskej stratégie, procedurálny návrh. Žiaľ, spravodajca nezvládol svoju úlohu. Tým pádom, že prešiel vysokým počtom hlasov, ja to nechcem spochybňovať, ale poprosil by som, aby sa to nabudúce nestalo. Ďakujem pekne.

    (Akt tajného hlasovania.)

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, chcem vás vyzvať, aby ste tí, ktorí ste sa ešte nezúčastnili opakovanej voľby podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky a opakovanej voľby člena Rady pre vysielanie a retransmisiu, tak učinili ihneď, pretože o malú chvíľu hodlám vyhlásiť tajné voľby za skončené a požiadať overovateľov o skontrolovanie výsledku volieb a vyhlásenie výsledkov.

    Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vyhlasujem tajné hlasovanie za skončené.

    A teraz žiadam overovateľov, aby sa ujali svojej funkcie.

    Vyhlasujem prestávku do 13.00 hodiny. O 13.00 hodine vyhlásime výsledky volieb a budeme pokračovať v schválenom programe 41. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

  • Prerušenie rokovania o 11.47 hodine.

  • Pokračovanie rokovania o 12.59 hodine.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pokračujeme v rokovaní 41. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky vyhlásením výsledkov volieb.

    Najskôr prosím povereného overovateľa, aby oznámil výsledky tajného hlasovania o návrhu na opakovanú voľbu podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu. Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som vás oboznámila so zápisnicou o tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu, ktoré sa konalo dnes 18. marca 2005.

    Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 142 hlasovacích lístkov.

    Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu všetci poslanci odovzdali hlasovacie lístky. Zo 142 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 6 neplatných.

    Zo 136 platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že pri voľbe Vladimíra Císara hlasovalo za 53 poslancov... Pardon, nemám tuná dobrú zápisnicu.

  • Tak preruším rokovanie, aby ste neuviedli nesprávne výsledky. Prerušujem rokovanie a počkáme si na správne výsledky. Buďte taká láskavá, doplňte presné výsledky.

    Ja sa len chcem spýtať: Keďže teraz sme prerokúvali alebo mali prerokovať, alebo prijať informáciu o voľbe do funkcie podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu, máme prítomného povereného overovateľa na to, aby nás informoval o výsledku tajného hlasovania o návrhu na opakovanú voľbu člena Rady pre vysielanie a retransmisiu? Kto bol tým poverený? Vy ste mali obidva návrhy? Dobre, tak vyhlasujem prestávku, kým nedonesiete túto informáciu úplne presnú.

    O pár minút, prosím, kolegyne, kolegovia na prestávku a potom budeme pokračovať vyhlásením výsledkov tajných volieb.

  • Prestávka.

  • Po prestávke.

  • Budeme pokračovať a najskôr prosíme povereného overovateľa, aby informoval o výsledku tajného hlasovania o návrhu na opakovanú voľbu člena Rady pre vysielanie a retransmisiu.

  • Ospravedlňujem sa, ale mám neúplnú zápisnicu, takže musíme prebrať túto. Takže na tajné hlasovanie o návrhu na opakovanú voľbu člena Rady pre vysielanie a retransmisiu bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 142 hlasovacích lístkov.

    Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na opakovanú voľbu člena Rady pre vysielanie a retransmisiu všetci poslanci odovzdali hlasovacie lístky. Zo 142 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 10 neplatných.

    Zo 132 platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že pri opakovanej voľbe Vladimíra Mamojku hlasovalo za 53 poslancov, proti 39 poslancov a zdržalo sa 40 poslancov, Ernesta Valka hlasovalo za 63 poslancov, proti 39 poslancov a zdržalo sa 30 poslancov.

    Na voľbu člena Rady pre vysielanie a retransmisiu je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.

    Overovatelia konštatujú, že v tajnom hlasovaní nebol za člena Rady pre vysielanie a retransmisiu nikto zvolený.

  • Ďakujem, pani poslankyňa Navrátilová.

    Konštatujem, že Národná rada v tajnom hlasovaní v novej opakovanej voľbe nezvolila žiadneho z navrhovaných kandidátov za člena Rady pre vysielanie a retransmisiu.

    A teraz ešte musíme počkať chvíľu na doplnenie údajov do zápisnice týkajúcej sa výsledkov opakovanej voľby za podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu.

  • Hlasy v sále.

  • Áno. Teraz prosím, aby ste vyhlásili výsledky opakovanej voľby podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu.

  • Takže zo 142 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 6 neplatných.

    Zo 136 platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že pri voľbe Vladimíra Císara hlasovalo za 53 poslancov, proti 39 poslancov a zdržalo sa 44 poslancov, pána Emila Kočiša hlasovalo za 73 poslancov, proti 35 poslancov a zdržalo sa 28 poslancov.

    Na voľbu podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.

    Overovatelia konštatujú, že v tajnom hlasovaní za podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu bol zvolený pán Emil Kočiš. Ďakujem.

  • Ďakujem, pani poslankyňa Navrátilová.

    Konštatujem, že Národná rada zvolila v novej opakovanej tajnej voľbe za podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky pána Emila Kočiša.

    Blahoželám k zvoleniu.

    Budeme pokračovať v rokovaní prvým čítaním o

    vládnom návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

    Vládny návrh zákona ste dostali ako tlač 1065. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom máte v rozhodnutí č. 1071.

    Prosím ministra školstva Slovenskej republiky pána Martina Fronca, aby návrh zákona uviedol.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, spolu s podpredsedom vlády a ministrom financií pánom Ivanom Miklošom predkladám na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1065), ktorý je pripravený na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 158/2005 zo dňa 23. februára 2005.

    Návrh zákona vychádza z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, v ktorom sa uvádza: „Zlepšenie oblasti financovania zabezpečí vláda aktívnym vytváraním podmienok pre rozvoj viaczdrojového financovania vysokého školstva vrátane príspevkov študentov na náklady spojené so štúdiom v jeho dennej aj externej forme.“

    Panie poslankyne, páni poslanci, o návrhu zákona, ktorý zavádza pre študentov účinný sociálny systém a efektívny systém pôžičiek a aj ich čiastočnú spoluúčasť na financovaní vlastného štúdia, sme tu v pléne Národnej rady už raz začali diskutovať. Odvtedy prešlo pár mesiacov, v návrhu zákona sme urobili viacero zmien, o ktorých budem hovoriť o chvíľu, teraz však chcem zdôrazniť, že sme zbytočne stratili takmer rok. Dnes sme tu už mohli mať modernú legislatívu a už sme mohli rozbehnúť účinné a efektívne nástroje, ktoré by zvýšili kapacitu vysokých škôl a tým pádom šance našich mladých ľudí dostať sa na vysokú školu. A to by zároveň pomohlo celému nášmu vysokoškolskému systému, tak ako sa to stalo v mnohých krajinách Európskej únie či OECD, kde zaviedli školné a súčasne aj účinný podporný sociálny systém.

    Ešte predtým, než sa dostanem k obsahu zákona, chcem jednoznačne povedať, ak teraz by sme neschválili návrh zákona o študentských pôžičkách, bude to pravdepodobne na dlho zastavenie reformy nášho vysokého školstva. A o kvalite našich vysokých škôl budeme naďalej viesť iba často dlhé reči bez konkrétneho obsahu a o konkurencieschopnosti našich vysokých škôl sa bude dať povedať veľmi málo. Ak teraz nenájdeme vôľu na presadenie síce ťažkých, ale nevyhnutných zmien, potom nám treba zabudnúť na dlhé roky, že by sa niektorá naša vysoká škola či univerzita zaradila do zoznamu 500 najkvalitnejších vysokých škôl. Naše vysoké školy potom s najväčšou pravdepodobnosťou ostanú aj naďalej pred bránami tejto známej päťstovky. Netvrdím to, že reforma je všeliekom na všetky neduhy nášho vysokého školstva, a ani to, že sa kvalita a zlepšenie prejavia ihneď, ale som presvedčený, že je to dobrý a potrebný začiatok. Nebude jednoduchý, ale školstvo je zložitý systém, na ktorý neexistuje jednoduché a už vôbec nie populistické riešenie.

    Ak chceme pristúpiť k reformovaniu nášho vysokého školstva zodpovedne, v prvom rade sa musíme zbaviť toho najnepravdivejšieho mýtu, ktorý sa zvykne používať, a to, že školstvo je zadarmo. Nič nie je zadarmo, ani vysokoškolské vzdelávanie. Niekto predsa musí učiteľovi zaplatiť plat, niekto musí zaplatiť za kúrenie, za náklady na opravu budov, jednoducho tieto prostriedky treba platiť. Len tento rok, mimochodom, zo štátneho rozpočtu práve na to išlo viac ako 10 mld. Sk.

    Ale chceme v trende zvyšovania investícií z verejných zdrojov do vysokoškolského vzdelávania a vôbec do vzdelávania pokračovať. Ale je pritom potrebné zaviesť spravodlivosť, pretože úžitok z vysokoškolsky vzdelaných ľudí má nielen celá spoločnosť, ktorá, ako som už spomenul, investuje do vysokoškolského systému ročne miliardy slovenských korún, ale celkom iste aj samotný absolvent vysokej školy. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že vysokoškolsky vzdelaný človek na rozdiel od ľudí bez takéhoto vzdelania nemá problém nájsť si prácu, a nikto nepochybuje o tom, že platy vysokoškolsky vzdelaných ľudí sú podstatne vyššie ako ľudí, ktorí toto vzdelanie nemajú. Preto sa snažíme zaviesť systém, ktorý nastaví spravodlivé parametre, ale zároveň bude motivovať, vyvinie tlak na zvyšovanie kvality a umožní študovať všetkým mladým ľuďom, ktorí na to majú predpoklady, a to aj tým, ktorí dnes ani nepomýšľajú, aby išli študovať na vysokú školu, pretože pochádzajú zo sociálne slabších rodín a si to nemôžu dovoliť. Teda spravodlivý, kvalitný a konkurencieschopný systém fungovania našich vysokých škôl, dostupný pre každého, to je cieľ tejto reformy.

    Vážení páni poslanci, panie poslankyne, návrh zákona zavádza čiastočnú finančnú spoluúčasť študenta alebo, ak chceme alebo chcete povedať, školné. Ale nie je predsa spravodlivé, aby vysokoškolské štúdium bolo aj naďalej financované len zo štátneho rozpočtu, teda zo zdrojov všetkých daňových poplatníkov, keď má z neho v prvom rade úžitok ten, ktorý vysokoškolské vzdelanie získa. Nie je dôvod, aby celá spoločnosť v plnej miere sa skladala na náklady na študenta, teda aby jeho štúdium platili aj tí, ktorí z neho nemajú bezprostredný zisk, pretože sami nikdy neštudovali a ani nikto z ich rodiny neštudoval.

    Vzdelanosť a zvyšovanie vzdelanostnej úrovne spoločnosti však určite patrí aj do kategórie verejných statkov, z ktorých má prospech celá krajina. Práve preto chceme zaviesť čiastočnú finančnú spoluúčasť študentov, od nuly počas prechodného obdobia dvoch rokov do 30 % priemerných nákladov. Zvyšok, teda viac ako dvojnásobok nákladov na študenta, ktoré sú dnes na úrovni okolo 86 000 korún, bude naďalej hradiť štát.

    Panie poslankyne, páni poslanci, analýzy zo zahraničia jednoznačne dokazujú, že v tých krajinách, v ktorých zaviedli školné a zároveň ale aj účinný podporný systém, sa znásobili šance študovať na vysokých školách nemajetným študentom. Naopak, tam, kde k takejto reforme nepristúpili, ostáva vysokoškolské vzdelanie aj naďalej nedostupné pre chudobných a monopolizované skupinou ľudí, ktorí majú vysokoškolské vzdelanie. A naša krajina potrebuje v prvom rade zvýšiť počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí. A teda musíme aj rozšíriť okruh tých, ktorí by ho mohli absolvovať.

    Podobne ako v iných krajinách, kde pristúpili k reforme vysokoškolského systému a zaviedli finančnú spoluúčasť, aj my v návrhu zákona zavádzame účinný sociálny systém a efektívny systém pôžičiek. Súčasný sociálny podporný systém nie je pre študentov výhodný. Počet poberateľov sociálnych štipendií dnes je približne 10 %, teda zo 100 000 študentov necelých 10 000 študentov poberá sociálne štipendiá. Alarmujúcejšie je porovnanie výšky sociálnych štipendií, kde je maximálna výška sociálneho štipendia 2 000 Sk. A keďže podľa našich analýz priemerné náklady študenta na mesiac vychádzajú čosi menej ako 4 900 korún, presnejšie 5 500 pre tých, ktorí študujú mimo bydliska, a 3 230 pre tých, ktorí študujú v mieste bydliska, mladý človek z nízkej príjmovej skupiny nemá šancu študovať, pretože z takéhoto sociálneho štipendia určite nedokáže pokryť ani tie najnutnejšie výdavky. Navrhovaná novela zákona však upravuje poskytovanie sociálnych štipendií tak, že podľa našich odhadov bude mať na ne nárok okolo 30 % študentov a navyše maximálna výška štipendia sa viac než strojnásobí, pri súčasnom životnom minime to činí 6 870 Sk, samozrejme, v závislosti od bydliska, od miesta štúdia a od výšky životného minima.

    Novela zákona zavádza pojem priemerné náklady študenta denného štúdia súvisiace so štúdiom, za ktoré sa pre študenta študujúceho do 30 km od miesta bydliska pokladá suma životného minima pre jednu plnoletú osobu, čo je v súčasnosti 4 580 Sk. Samozrejme, v krátkom čase očakávame, že životné minimum vzrastie, a tým sa aj posunie táto suma hore. Pre študentov študujúcich vo väčšej vzdialenosti od bydliska to bude robiť 1,5-násobok tejto sumy čiže spomínaných 6 870 Sk. Takže študent, ktorý pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia, si z takéhoto štipendia určite pokryje všetky nutné výdavky spojené so štipendiom a možno aj niečo navyše.

    Navyše sa domnievame, že táto sociálna podpora pozitívne ovplyvní ekonomicky najslabšie regióny. Dá sa totiž predpokladať, že väčšia časť štipendií poputuje práve študentom z chudobnejších regiónov Slovenska, čo iste môže pomôcť znížiť ekonomickú priepasť medzi študentmi v jednotlivých regiónoch.

    Druhý podporný mechanizmus, ktorý zákon zavádza, sú pôžičky. Jednak návrh zákona počíta so zavedením nových pôžičiek na školné, na ktoré má študent zo zákona nárok do výšky školného, a jednak oproti minulosti navrhujeme pre študentov aj pôžičky na náklady spojené so štúdiom, ktoré by naďalej poskytoval Študentský pôžičkový fond. Pôžičku až do výšky maximálneho školného bude môcť dostať ktokoľvek bez ohľadu na to, na akej študuje vysokej škole, či verejnej, súkromnej alebo vysokej škole v zahraničí. Podmienky na poskytnutie takejto pôžičky budú pre študentov výhodné a nebudú pre nich znamenať ani väčšie byrokratické zaťaženie.

    Návrh zákona navyše vytvára podmienky na to, aby pôžičku mohol splatiť za dlžníka napr. zamestnávateľ alebo v istých prípadoch štát. A predpokladáme vytvorenie programu na splácanie pôžičiek práve pre študentov zo zamestnaní, ktoré táto krajina potrebuje, v tomto prípade myslím v prvom rade na učiteľov. Peniaze pritom dostane študent ihneď, a teda ihneď bude z nich mať úžitok, ale splácať pôžičku bude vlastne až po ukončení štúdia, teda po troch až piatich rokoch. Splatnosť sa pritom začína až v tom prípade, keď príjem absolventa vysokej školy presiahne úroveň minimálnej mzdy. Čiže, je to síce hypotetický príklad, ale aj taký môže nastať, ak by príjem počas produktívneho života nepresiahol u takéhoto absolventa úroveň minimálnej mzdy, napr. ak by bol celý život nezamestnaný, potom pôžičku nebude musieť splatiť a túto ťarchu zaňho preberie štát.

    Rovnako sa domnievam, že výhodné je aj úročenie pôžičiek. Študent si bude môcť požičať peniaze za veľmi nízky úrok, ktorý bude blízky tomu, za ktorý si požičiava štát, v súčasnosti je úročenie pre štát 3,64 %. Pokiaľ si zoberieme modelový príklad, že bude študent platiť školné, tak ako to uvádzame aj v dôvodovej správe, priemerne 8 000 Sk ročne, potom počas plného päťročného, teda bakalárskeho i magisterského, by jeho pôžička bola maximálne 40 000 korún. A po skončení školy, ak by ju splácal v priebehu 10 rokov pri štvorpercentnom úročení, tak by mesačné splátky boli necelých 460 korún mesačne. Samozrejme, ak by si tie splátky rozložil na 15 rokov, tak ešte budú nižšie. Takže záťaž, o ktorej sa často hovorí, je naozaj minimálna, keď uvážime to, čo som už spomínal, že vysokoškolsky vzdelaný občan má vyššie a lepšie príjmy, ako ich majú občania, ktorí takéto vzdelanie nemajú.

    Domnievam sa, že obavy z pôžičiek sú naozaj neopodstatnené a často zbytočne dramatizované. Splátka úveru totižto nemôže byť pre absolventa vysokej školy naozaj takým vážnym bremenom, najmä keď si uvedomíme, že dnes si ľudia požičiavajú desaťtisíce na televízory, práčky či iný spotrebný tovar v splátkových predajoch za podstatne horšie úroky a investujú tak do lepších životných podmienok. Ale myslím si, že rovnako by sme si mali začať vážiť vzdelanie a investovať doň.

    Vážené dámy, vážení páni, som presvedčený, že keď si niekto začne za čosi platiť, začne požadovať za svoje peniaze aj kvalitu. Je totiž typická ľudská vlastnosť, že keď máme niečo zadarmo, teda, presnejšie, keď za niečo neplatíme, nedokážeme si to vážiť a nestaráme sa príliš o to. A teda inak sa začnú správať aj študenti. Za to, za čo budú platiť, začnú postupne požadovať to, aby im pedagóg predniesol kvalitnú prednášku, aby zorganizoval zaujímavý seminár, aby sa na svoje hodiny riadne pripravoval, aby počas konzultácií bol k dispozícii študentom. Dotazníky hodnotenia pedagógov potom nebudú len akousi povinnou jazdou, ale stanú sa skutočným nástrojom kontroly kvality vyučovacieho procesu.

    Občas počúvam argumenty, ako by si to asi mali naši študenti na vysokej škole zabezpečiť, či rôzne pochybnosti o tom, kto a ako je volený do študentských komôr, akademických senátov a podobne. Ale práve o tom to je. Vysokoškolák predsa nie je bezprizorná bytosť, ale dospelý človek, ktorý musí byť zodpovedný sám za svoj život, za svoje štúdium aj za jeho financovanie. Kto sa stará o to, ako si so životom, so zdravotnými, sociálnymi odvodmi či daňovými odvodmi poradí absolvent strednej školy, ktorí sa rozhodol, povedzme, neštudovať na vysokej škole alebo dokonca ktorý sa nedostal na vysokú školu pre nedostatok miesta? Ale samotné školné určite nie je jediným receptom na to, ako zlepšiť kvalitu.

    Ešte v lete sme urobili pre skvalitnenie ďalší krok a upravili sme návrh zákona tak, aby Akreditačná komisia mohla kedykoľvek vyslať svojho odborníka na časť vzdelávacieho procesu a napr. aj na neverejnú časť štátnej skúšky. Takže ak by mal študent pochybnosti o tom, či ho budú jeho pedagógovia objektívne skúšať a posudzovať, môže to zaistiť aj tým, že na takejto skúške sa zúčastní odborník z Akreditačnej komisie.

    Dobrá vysoká škola, to nie je len vysoká škola, ktorá je dobre vybavená. Dobrá vysoká škola, to nie sú len dobrí pedagógovia, ale to sú aj dobrí študenti. A pýtam sa, čo môže byť lepšou motiváciou ako prospechové štipendiá. Viete dobre, že dnes na vysokých školách prakticky neexistuje odmeňovanie kvalitných študentov. Takže je úplne jedno, či niekto skončí s červeným diplomom alebo absolvuje vysokoškolské štúdium len tak-tak, ako sa hovorí, s odretými ušami. Návrh zákona však počíta práve so zavedením prospechových motivačných štipendií. Dokonca vláda odsúhlasila zmenu a škola bude musieť až 35 % z vybraných prostriedkov použiť v prvom rade práve na tieto motivačné prospechové štipendiá. A konečne takto bude môcť byť ocenená kvalita, usilovnosť, talent a dobrý výsledok študenta. Zvyšných 65 % prostriedkov zo školného pôjde práve na skvalitnenie výučby, na vybavenie vysokých škôl pomôckami, výpočtovou technikou, knihami, potrebnými pokusnými materiálmi, ktoré často si dnes študenti musia kupovať. A na to, aby sa tieto peniaze použili skutočne tam, kde práve študenti cítia ich najväčšiu potrebu, zavádza zákon pre študentov práve v senáte právo, v istom zmysle by som to nazval právo veta.

    Ďalej, odhadujeme, že asi 20 % zo študentov by mohlo získavať prospechové štipendium a ročne by to mohlo robiť čiastku okolo 15 000, možno 20 000 korún pri priemernom školnom, ktoré máme odhadované na začiatku vo výške okolo 8 000 korún. Teda summa summarum je to veľmi jednoduchá matematika. Aj ten študent zo strednej vrstvy, ak sa bude dobre učiť, naozaj ak sa bude dobre učiť, tak ešte na tom môže v konečnom dôsledku získať.

    Takže mechanizmov na skvalitnenie vysokoškolského vzdelávania je v reforme nastavených niekoľko.

    A zároveň chcem pripomenúť, že vznikajú dve nezávislé agentúry, ktoré by mali v krátkom čase začať hodnotiť kvalitu našich vysokých škôl a univerzít. Jedna z nich by mala byť pod záštitou Slovenskej rektorskej konferencie a ministerstva školstva, druhá je nezávislá agentúra.

    Panie poslankyne, páni poslanci, v roku 2002 sme urobili prvú časť vysokoškolskej reformy. Aj vtedy mala množstvo odporcov, ale našťastie zvíťazili vecné argumenty pred politikou. Teraz po troch rokoch vidíme prvé výsledky tejto reformy. Nastavili sme nový systém financovania a ďalšie mechanizmy, ktoré začali vysoké školy učiť šetriť a efektívne hospodáriť. A ten výsledok po troch rokoch je taký, že nemajú vysoké školy dlhy. Z 20 verejných vysokých škôl 14 skončilo s kladným hospodárskym výsledkom skoro 300 mil. korún. A to sú prostriedky, ktoré vysoké školy použijú na svoj ďalší rozvoj. Jednoducho motivovali sme ich k efektívnemu hospodáreniu a jednoducho sa ho museli naučiť. Reformu však musíme dokončiť. Finančné prostriedky získané zo školného naučia školy bojovať, zápasiť o svojho študenta. A neexistuje lepší mechanizmus ako konkurencia, aby boli manažmenty vysokých škôl takto donútené prinášať kvalitu.

    Myslím si, že o tejto reforme sa už hovorilo dosť. A som presvedčený, že je načase ju schváliť. Viete, v istom časopise konštatoval jeden z renomovaných novinárov, že ako minister školstva som investoval do diskusie o nej viac ako polovicu svojho pracovného i mimopracovného času. Fakt je, že som presvedčený, že s výnimkou tých, ktorí nechcú počuť o tejto reforme, získala reforma podporu väčšej časti akademickej obce a získala podporu aj u značnej časti študentov, napriek tomu, že zavádza školné. V médiách síce stále rezonujú skôr odporcovia, chápem, že je to zaujímavejšie pre médiá, ale sú aj mládežnícke organizácie, ktoré reformu podporujú. A chcem povedať, že k nej sa pridali aj viaceré senáty priamo vysokých škôl, môžem vymenovať Trnavskú univerzitu, Slovenskú poľnohospodársku univerzitu, univerzitu v Ružomberku.

    Nakoniec, páni poslanci, panie poslankyne, viete, že som diskutoval aj s mnohými z vás, ktorí máte v rukách rozhodnutie o tom, či zmodernizujeme a zefektívnime náš vysokoškolský systém alebo nadlho pochováme reformu a spolu s ňou aj šance na zlepšenie nášho vysokého školstva.

    Ja si uvedomujem, páni poslanci a panie poslankyne, že táto reforma prináša aj zavedenie nepopulárneho kroku, ale zodpovedný politik musí robiť aj ťažké a nepopulárne rozhodnutia. Ak teraz spolu nenájdeme podporu pre túto reformu, pôjdeme podľa môjho presvedčenia proti vysokým školám, pôjdeme proti trendu Európskej únie a vyspelých krajín OECD.

    A nakoniec chcem povedať, že aj nedávne hodnotenie Slovenska zo strany OECD nám jasne a jednoznačne odporúča, aby sme zaviedli školné spolu s účinným sociálnym systémom.

    Panie poslankyne, páni poslanci, predkladaný návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a ostatnými právnymi predpismi, nie je v rozpore so žiadnymi medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky ani s právom Európskej únie.

    Panie poslankyne, páni poslanci, prosím, buďte odvážni a buďte zodpovední pri svojom rozhodovaní, pretože toto rozhodnutie potrebujú študenti, vysoké školy aj celá naša krajina, Slovensko, ktorá práve môže budovať na svojom ľudskom potenciáli, na vzdelaných ľuďoch. Ďakujem.

  • Dávam slovo predsedovi navrhnutého gestorského výboru, výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá, pánovi poslancovi Ferdinandovi Devínskemu. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ctené panie kolegyne, vážení páni kolegovia, vážení hostia, vládny návrh zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov predseda Národnej rady Slovenskej republiky navrhol Národnej rade Slovenskej republiky rozhodnutím z 28. februára 2005 prideliť na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru, výboru pre financie, rozpočet a menu, výboru pre sociálne veci a bývanie a výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá. Za gestorský výbor predseda Národnej rady navrhol výbor pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá.

    Vystúpiť na dnešnej schôdzi Národnej rady k uvedenému vládnemu návrhu zákona ma určil výbor pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá svojím uznesením z 8. marca 2005. V súlade so zákonom o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú správu o predmetnom návrhu zákona.

    Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. To znamená, že návrh zákona obsahuje paragrafové znenie a dôvodovú správu a zo znenia návrhu je zrejmé, čo sa ním má dosiahnuť.

    Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje vyjadrenie súladu návrhu s ústavou a ostatnými právnymi predpismi Slovenskej republiky, vyjadrenie, že návrh zákona nie je v rozpore s medzinárodnými záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná, zhodnotenie súčasného stavu, dôvody potreby novej právnej úpravy, hospodárskeho a finančného dopadu a vplyvu na štátny rozpočet.

    Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení a návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti s právom Európskej únie, ktorá spĺňa predpísané náležitosti.

    Ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vstupom do Európskej únie prevzalo Slovensko na seba niektoré povinnosti aj v oblasti vysokého školstva. Tým, že v roku 1999 minister školstva Slovenskej republiky podpísal Bolonskú deklaráciu, dostáva aj Slovensko príležitosť sa spolupodieľať na vytváraní novej architektúry európskeho vysokoškolského priestoru, ktorého zavŕšenie sa predpokladá v roku 2010.

    V roku 2000 bola prijatá Koncepcia ďalšieho rozvoja slovenského vysokého školstva, ktorej produktom bol aj nový zákon o vysokých školách z roku 2002. Na základe tohto zákona sa v slovenskom vysokom školstve uskutočnilo viacero zásadných zmien. Zákonom sa však neimplementovali všetky opatrenia navrhnuté v koncepcii. A ukazuje sa, že v dôsledku toho reformy v niektorých oblastiach nepostupujú tak, ako sme si predstavovali, najmenej v oblasti zvyšovania kvality ich výučby, ale aj zvyšovania personálnych kvalít. Naviac, študent ešte stále nie je partnerom, ale vo väčšine prípadov konzumentom toho, čo mu ponúkame. Veľmi závažné je, že sa neuskutočnila reforma systému sociálnej podpory študentov, ktorú predpokladala koncepcia.

    Diskutovaný návrh zákona je prirodzeným doplnením zákona z roku 2002. V prvom rade napĺňa prijatú koncepciu v oblasti reformy systému sociálnej podpory vysokých škôl. Je koncipovaný tak, že v prípade jeho schválenia, podmienky, ktoré vytvorí, budú veľmi rýchlo spolupôsobiť pri zvyšovaní kvality nášho vysokého školstva, ktoré náš systém nevyhnutne a neodkladne potrebuje. Inak nebude v novej Európe hrať žiadnu významnú úlohu. Tento zákon je pre ďalší rozvoj slovenského vysokého školstva pozitívny a navrhované zmeny sú žiaduce a nevyhnutné.

    Vzhľadom na uvedené, ako aj na oprávnenia, ktoré mám ako spravodajca, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.

    Súčasne odporúčam, aby v zmysle § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady z 28. februára bol pridelený vládny návrh zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v druhom čítaní na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady pre sociálne veci a bývanie a výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem v súlade s citovaným návrhom predsedu Národnej rady výbor pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá, pričom odporúčam, aby výbory, ktorým bol predmetný návrh pridelený, ho prerokovali v lehote do 4. mája 2005 a gestorský výbor aby ho prerokoval do 6. mája 2005.

    Vážený pán predsedajúci, ďakujem. Skončil som, prosím, otvorte rozpravu a hlásim sa do rozpravy ako prvý.

  • Ďakujem, pán spravodajca.

    Otváram všeobecnú rozpravu. Najskôr informujem snemovňu o tom, že písomne za poslanecké kluby sa prihlásili títo poslanci: pán Jozef Ševc za KSS, pán Dušan Čaplovič za Smer, pani Ľudmila Mušková za Ľudovú stranu – HZDS, pán Ferdinand Devínsky za SDKÚ a pani Mária Majdová za KDH.

    Ako prvý vystúpi pán Devínsky. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení hostia, ako som už povedal, dnes diskutujeme o jednej z mimoriadne závažných tém, dotýkajúcej sa základov reformy vysokoškolského štúdia.

    Každý alebo aspoň väčšina z nás by chcela, aby naše deti alebo vnúčatá získali čo najkvalitnejšie vzdelanie aj preto, aby v budúcom svete a v zjednotenej Európe našli svoje uplatnenie. Dôvod je úplne zrejmý. Väčšina z nás vie, že vysokoškolské vzdelanie prináša so sebou nielen prosperitu osobnú, ale aj pozitíva pre spoločnosť. Prvá komparatívna výhoda je zamestnanosť absolventov vysokoškolského štúdia. Ak si pozrieme štatistiky Národného úradu práce o nezamestnaných absolventoch vysokých škôl, tak zistíme, že počet evidovaných nezamestnaných, ktorí sú nezamestnaní dlhšie ako 9 až 12 mesiacov, sa pohybuje dlhodobo na úrovni niekoľko desiatok ľudí z 28 000 absolventov, ktorí priemerne končia ročne. Je teda zrejmé, že dlhodobá nezamestnanosť absolventov vysokých škôl našťastie u nás prakticky neexistuje. A teda absolvent vysokej školy je zvýhodnený v porovnaní s tými, ktorí vysokoškolské vzdelanie nemajú. Ďalšou výhodou absolventa je, že jeho celoživotný príjem najmenej o dvojnásobok prekračuje príjem človeka, ktorý vysokoškolské vzdelanie nemá. Podobne je výhodou získavanie návykov a znalostí, ktoré umožňujú vysokoškolsky vzdelanému človeku ľahšie napĺňať svoje predstavy a plány počas celého svojho života. Toto je, samozrejme, ale podmienené jednou veľmi závažnou vecou, a to tým, aby vzdelanie, ktoré získal, bolo kvalitné.

    Je zrejmé, a to je celosvetový trend, že, teraz citujem, preťažené ekonomiky štátov, ktoré nestačia financovať vysokoškolské vzdelávanie, tak ako by si každý želal, preťažení profesori, priemerná kvalita výučby aj výskumu, frustrovaní študenti, nedostatočná alebo opotrebovaná infraštruktúra vedú nezadržateľne ku kolapsu vysokých škôl. To som citoval z nemeckého časopisu Spiegel. A keď to takto vyzerá v bohatom Nemecku, tak sa opýtame, ako to vyzerá na nie tak bohatom Slovensku. Mýty o globálnej vysokej kvalite nášho vzdelávania sú naozaj už len mýtmi. Stačí sa pozrieť napr. na vybavenosť našich škôl. Možno síce oponovať tým, že naši absolventi sa pomerne dobre uplatnia vo svete, áno, často sa dobre uplatnia, ale nie vždy je to tak. Dôvodom je skutočnosť, že do sveta idú väčšinou tí naozaj dobrí a tí sa aj dobre uplatnia. Ale tí, ktorí neuspejú, sú práve tí, ktorí počas svojich štúdií získali často len priemerné vedomosti, s ktorými je naozaj veľmi ťažké obstáť v konkurenčnom boji na globálnom trhu práce. O tom by hádam vedeli povedať viac kapitáni nášho priemyslu, z ktorých pár sedí aj v tejto snemovni. Príspevok na vlastné vzdelávanie má byť preto jeden z nástrojov zásadného skvalitnenia vysokoškolského štúdia. Celkom určite môže, a ja som o tom presvedčený, aj bude stimulovať vysoké školy k výraznej personálnej reforme, ktorá sa na vysokých školách neuskutočnila v hĺbke rozsahu, ako by to bolo želateľné. Mnohí z nás si pamätáme osobnosti, ktoré nás učili a boli nám vzorom. Mne sa zdá, že tých osobností je stále menej a menej. Myslím si, že študenti, ak budú aj osobne zainteresovaní na kvalite svojho vzdelávania, budú tým hnacím motorom, ktorý bude vyhľadávať a podporovať práve takéto osobnosti. A, samozrejme, budú tlačiť aj na tých, ktorých výkony nebudú dostatočne adekvátne. Študent sa totižto musí stať naším partnerom. Vo väčšine prípadov je študent stále považovaný len za konzumenta a jeho vplyv na zvýšenie kvality štúdia je minimálny. Môžu to potvrdiť všetci tí študenti, ktorí vypĺňajú rôzne hodnotiace dotazníky na svojich učiteľov, pričom spätná väzba je väčšinou nulová. A je smutné, že to už takmer nikomu ani veľmi nevadí, čím sa potvrdzuje stará známa téza, že čo je zadarmo, to je považované za bezcenné. Vedľajším, ale žiaducim efektom zavedenia školného bude skrátenie celkovej doby pobytu na vysokej škole. A som presvedčený, že tak ako všade, kde sa školné zaviedlo, sa tým štúdium významne zefektívni.

    Často počuť hlasy, že zavedením školného sa obmedzí prístup najchudobnejších k vysokoškolskému vzdelaniu. Rád by som po 34 rokoch svojej vysokoškolskej učiteľskej praxe povedal, že práve súčasný systém obmedzuje prístup tých najchudobnejších k vzdelaniu, nielen tým, že na tzv. vychytené odbory, a pán poslanec Madej to veľmi dobre vie, sa treba špeciálne pripravovať, a táto príprava stojí nemalé peniaze, ale aj tým, že súčasný systém prijímacieho konania podporuje takúto prax. Obmedzenie kapacity vysokých škôl je dané práve nedostatkom prostriedkov. Nakoniec to vidíme pri externom štúdiu, kde študuje už takmer jedna tretina všetkých našich študentov, ktorí platia nemalé peniaze idúce niekedy až do niekoľko desiatok tisíc korún, ako to môžu potvrdiť aj niektorí naši kolegovia, ktorí sedia v tejto snemovni a ktorí takto študujú, a väčšina týchto peňazí nejde vysokej škole alebo príslušnej fakulte. Tento trend ale znamená, že na niektorých vysokých školách sa rozširuje štúdium externistov na úkor denných študentov a ich podiel neustále rastie. Bude celkom prirodzené, že aj vďaka školnému vysoké školy viac otvoria svoje brány pre uchádzačov. To celkom prirodzene potláča aj prípadnú korupciu, pretože tam, kde ponuka prevažuje nad dopytom alebo sú pomery aspoň vyrovnané, je tento mimoriadne negatívny spoločenský jav značne potlačený. Je nepochybné, že zavedenie školného bude znamenať snahu vysokých škôl získať čo najviac študentov a nepriaznivý demografický vývoj túto snahu ešte posilní. Všetky vysoké školy možno s výnimkou niektorých monopolných odborov sa dostanú do situácie, keď budú musieť poskytnúť svojim študentom podstatne vyššiu kvalitu štúdia a aj podstatne vyššiu kvalitu mimoškolských aktivít. Zvýšenie konkurencie medzi vysokými školami a zvýšenie ich úsilia získavať študentov prinesú aj nutnosť uskutočniť na školách okamžité personálne a hospodárske zmeny a rýchlu reštrukturalizáciu študijných odborov, ale súčasne aj vážne problémy pre vysoké školy s neschopným manažmentom. A je celkom možné, že niektoré vysoké školy zaniknú, čo by ich pri súčasnom nadmernom počte ani nebolo veľmi na škodu. Návrh zákona obsahuje takú rozsiahlu sociálnu záchytnú sieť, akú som nevidel v žiadnej porovnateľnej krajine. Už pán minister povedal, koľko percent študentov poberá sociálne štipendium, dnes aký bude nárok a aké budú výšky týchto štipendií. Navrhovaný systém pôžičiek viazaný na školné a možnosť ich odloženého splácania znamená ďalšie zmäkčenie prípadných dopadov.

    Ja celkom chápem protesty niektorých, ale, chcem zdôrazniť, nie všetkých predstaviteľov technických disciplín a ich študentov. Zavedenie školného totiž môže privodiť nielen veľmi žiaduci boj o študenta, ale aj odliv študentov z technických a iných v súčasnosti tzv. neatraktívnych odborov. Ale aj tu je riešenie, ktoré ponúka navrhovaný zákon, tzv. nulový variant. Študentom študujúcim na takýchto odboroch môže škola stanoviť školné vo výške 0 korún, a tým sa dáva možnosť, ale nie povinnosť vysokým školám vyberať školné. Školné a nulový variant tiež umožnia cielene získavať pre štúdium aj zvlášť nadaných študentov, aj študentov doktorandského štúdia. To, že 35 % získaných prostriedkov musí škola investovať spätne do motivačných štipendií, znamená práve podporu tých, ktorí študujú nielen preto, aby za akúkoľvek cenu získali diplom, ale najmä tých, ktorí chcú získať viac vedomostí a v živote dosiahnuť viac i spoločenského uznania, lebo platí, že kvalita vysokej školy je daná nielen kvalitou jej učiteľov a vedeckých osobností, ale aj kvalitou jej študentov. A to tu už dnes odznelo. To, že návrh zákona dáva právo veta študentom pri nakladaní s prostriedkami získanými zo školného, tak to právo veta nie je demokracii najbližší model, ale v tomto prípade pravdepodobne s tým možno súhlasiť. Znamená to však aj to, že študenti budú môcť rozhodovať aj o tom, akých kvalitných učiteľov budú môcť získať pre výučbu, lebo školné znamená viac prostriedkov pre školy. To sú peniaze navyše k štátnej dotácii, ktorá sa každoročne zvyšuje o sľúbených približne 0,1 % podielu HDP, a teda sú to prostriedky použiteľné výlučne na rozvoj vysokej školy.

    Tiež sa opakovane zdôrazňuje, že po skončení štúdia začína mladý človek s dlžobami. Ak odhliadnem od toho, že jeho nástupný plat, samozrejme, diferencovaný podľa typu zamestnania, je podstatne vyšší ako plat vysokoškolsky nekvalifikovaného občana, odložené splácanie, ba v niektorých prípadoch aj prevzatie celého dlhu štátom výrazným spôsobom znižuje toto zaťaženie.

    Nakoniec by som sa rád vyjadril aj k tzv. úniku mozgov. A zase budem citovať z britského časopisu Time, ktorý hovorí, že veľký počet najlepších absolventov vysokých škôl odchádza, pretože my im nemôžeme poskytnúť tie výhody, ktoré im poskytujú inde. Tým som chcel povedať, že únik mozgov vôbec nie je žiadne špecifikum a že nie je len problémom Slovenska. Aj dnes, keď nemáme školné, študuje napr. v Českej republike takmer 8 000 našich študentov. Študujú tam z mnohých dôvodov, veľmi často aj z takých prozaických dôvodov, akým je pridelenie internátu, ale aj preto mnohí z nich, že tvrdia, že české vysoké školy sú kvalitnejšie ako naše. O tom, samozrejme, môžeme polemizovať. A kto pozná český systém, tak vie, že nie je to celkom také ružové. Ale nakoniec sa treba pozrieť tak či tak pravde do očí. Aj my na Slovensku máme vynikajúce odbory a programy štúdia, žiaľ, sú to však len ostrovy pozitívnej deviácie, a nie kontinenty kvality. Nemyslím si však, že zavedením školného dôjde k dramatickému odlivu našich študentov k našim susedom, lebo, ako iste viete, návrh Senátu Českej republiky na zavedenie školného bol schválený v minulom roku veľmi vysokým pomerom hlasov.

    Na záver by som sa rád pozrel do histórie. Keď v roku 1088 vznikala prvá európska univerzita, Univerzita v Bologni, bola to univerzita študentská. Riadili a z veľkej časti ju aj financovali študenti. A študenti si najímali svojich učiteľov, ktorým za vzdelávanie platili. A keď učiteľ nesplnil ich očakávania, jednoducho mu nedovolili učiť. Ja si nemyslím, že zavedením školného dôjde k tomuto javu hneď aj u nás, aj keď máme na to dobrý príklad z prvej súkromnej vysokej školy, kde práve pre nekvalitu učiteľa musel učiteľ opustiť svoje miesto. V krátkom čase však dôjde aj v tomto smere k výraznému zlepšeniu.

    Je mi jasné, že presviedčať presvedčených je zbytočné. Podobne je zložité presviedčať rozhodnutých. Myslím si však, že pri rozhodovaní je dobré vypočuť si všetky argumenty, ktoré sú nám dostupné, aj ten, že Slovenská rektorská konferencia príspevok na vlastné vzdelávanie na vysoké školy podporila, aj ten, že hoci mnohí študenti so školným nesúhlasia, je dosť študentov, ktorí so zavedením školného súhlasia za predpokladu, že sa zvýši kvalita našich vysokých škôl, aj ten, že Študentská rada vysokých škôl, teda volený orgán študentov, ktorých zastupuje, nesúhlasí s nátlakovými aktivitami, ktoré organizuje Štrajkový výbor študentov, a nakoniec aj to, že by sme mali urobiť všetko pre to, tak ako to povedal už aj pán minister, aby v zozname najlepších 500 vysokých škôl sveta sa objavila raz aj slovenská vysoká škola, pretože to je v dnešnom globálnom svete najdôležitejšie, lebo vysoké školy a kvalitne vysokoškolsky vzdelaní ľudia sú motorom pokroku. Nakoniec o tom hovorí aj spoločnosť, aj ekonomika založená na vzdelaní, k čomu sa hlási aj Slovensko. Ďakujem vám pekne za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami vystúpia pán poslanec Madej, pán poslanec Mečiar, pán poslanec Cuper a pani poslankyňa Tóthová. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

    Panie poslankyne, páni poslanci, informujem vás, že predseda Národnej rady Slovenskej republiky zvoláva poslanecké grémium o 14.30 hodine v zasadačke za rokovacou sálou.

    Teraz je zapnutý mikrofón pre pána Madeja.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán minister, ja mám pre vás jeden iniciatívny návrh. Vy ste v odôvodnení tohto zákona povedali, že ho predkladáte spolu s ministrom financií. Chcem vám pripomenúť, že vy ste minister školstva, že by ste si návrhy zákonov mali písať na vlastnom ministerstve a nepodliehať návrhom...

  • Hlasy z pléna.

  • Pán minister, sám ste povedali, že s niektorými vecami...

  • Prerušenie rečníka predsedajúcim.

  • Prerušujem vás, pán Madej. Môžete v súlade s rokovacím poriadkom, a dobre ho poznáte, hovoriť k predrečníkovi. Beriem vám slovo.

  • Pokračuje ďalej vo vystúpení pán poslanec Mečiar.

  • Podľa čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách, stredných školách, podľa schopnosti občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách. Možnosti občanov sa znížili, možnosti spoločnosti sa zvýšili. Nie sú naplnené ústavné podmienky pre prijatie takéhoto zákona. Celé toto konanie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

    Ďalej si dovolím upozorniť, pán minister, že dodnes ste neprijali program, ktorý bude riešiť celkové zhodnotenie zdrojov, ktoré do školstva idú. Takýto program absentuje, absentuje postupnosť krokov. Do školného započítavate aj neefektívne náklady na školy a urobili ste krásny prehľad, čo všetko treba zlepšiť. Ale, prosím vás, tie zdroje , ktoré by ste zobrali od študentov, budú tvoriť 2 % objemu terajších zdrojov pre školstvo. Tak nás tu nešiaľte, že tie 2 % napravia to, čo pokazí 98 %.

    A ďalšie. Ak sa neberie do úvahy sociálny stav spoločnosti, náklady občana na štúdium, to sú náklady rodiča, náklady študenta, ak sa nehodnotí podľa toho miera dostupnosti, tak nebudeme podporovať nevzdelanosť, nebudeme podporovať neefektívne systémy správy a nakladania s prostriedkami štátu, nebudeme podporovať nedostatok perspektívnych činností a cieľavedomej činnosti na ministerstve školstva. Preto sme a budeme proti tomu, to ja hovorím teraz za klub aj za seba, aby takýto zákon vôbec touto Národnou radou prešiel, a preto budeme podporovať všetkých, ktorí proti tomuto zákonu v zmysle ústavy a svojho práva na vzdelanie budú.

  • Ďakujem pekne. Pán profesor Devínsky, pôsobíme na jednej alma mater, takže nepresvedčili ste ma, že toto je cesta, ako našu alma mater dostať medzi 500 najlepších univerzít. Je to len o tom, ako sa odbremení Slovenská republika ako štát, konkrétne Ministerstvo školstva Slovenskej republiky od toho, aby prispievalo väčšou mierou ako doteraz na vzdelanie. Práve opak bude asi pravdou, že ministerstvo bude dávať ešte menej prostriedkov na vysoké školy ako doteraz. A zmyslom reformy by malo byť, samozrejme, nie odbremeniť štát od prostriedkov, ktoré by mal dávať na vzdelanie, ale práve naopak, zvýšiť prostriedky na vzdelanie, pretože ide o prostriedky, ktoré sa dávajú na vytváranie pracovnej sily, ktorá bude mať pridanú hodnotu a bude schopná sa zamestnať vo vysokosofistikovaných odvetviach. Toto nie je najlepšia cesta, pretože nevytvára ani princíp rovnosti, pretože ten, kto si bude musieť požičať na školné, jednoducho bude v nevýhode aj po skončení vysokej školy, pretože jednoducho bude vstupovať do života s nejakým bremenom. Ten, ktorého rodičia sú šťastnou náhodou bohatší, jednoducho bude vo výhode, lebo nebude musieť nič nikomu vracať a za tých 5 rokov aj, samozrejme, sa pomery trocha zmenia. Preto aj ja si myslím, že som v každom prípade presvedčený, že táto reforma nie je dobre zvládnutá, a preto jednoducho ju nemôžem podporiť ako vysokoškolský učiteľ. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, ako vysokoškolský učiteľ, ktorý desaťročia pôsobil a pôsobí na pôde vysokej školy, som si veľmi pozorne vypočula vystúpenia pána ministra aj pána poslanca a sledovala som filozofiu ich vyjadrovania a vôbec ich myšlienok. Nosnou filozofiou bola myšlienka, že už nemôže byť naďalej štúdium bezplatné. Teda vychádzajú z toho, že doposiaľ bolo niečo bezplatné. Pán minister Fronc, viackrát ste povedali, že to, čo je bezplatné, čo je zadarmo, sa nectí. Tu viackrát odznelo aj vo vašom vystúpení, aj vo vystúpení pána poslanca to slovo zadarmo. Nuž, vážení, ste úplne filozoficky inde, ako je realita. Totiž vysokoškolské štúdium ani dnes, ani predtým zadarmo nebolo, pretože rodičia museli podporovať študentov vysokých škôl, a to na platenie internátov, stravy, dopravy, učebných pomôcok a ďalších osobných výdajov, ktoré má mladý človek v ich veku. Čiže filozofia, s ktorou tu prichádzate, na ktorej budujete túto vašu legislatívnu úpravu, je zlá, nepravdivá, zmätočná a zavádzajúca. Preto tento legislatívny návrh je zlý, nepravdivý a zavádzajúci. Takže nemôžem to podporiť a myslím, že je to aj názor širokej...

  • Prerušenie rečníčky časomierou.

  • Za klub Komunistickej strany Slovenska teraz vystúpi pán Ševc.

  • Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, chcelo by sa hneď na úvod akosi pomôcť a obrátiť sa možnože na Marxov Kapitál, ale ja sa predsa len zamyslím a poviem oj, bože, bože.

  • Prv porušíme ústavu a potom ju chceme naprávať. Neviem, prečo sa zvolila metóda začínať reformu školstva práve spoplatňovaním a študentskými pôžičkami. Pýtam sa sám seba: Je to systémové či výchovno-vzdelávacie? Slovensko sa nachádza na konci poradia členských štátov Európskej únie v podiele investícií do vysokoškolského vzdelania na HDP so svojimi 0,85 %. Z pohľadu rozpočtu verejnej správy sa predpokladá, že na vysokoškolské vzdelávanie sa vynaložia v roku 2005 verejné zdroje v sume 12,8 mld. Navrhovaný objem výdavkov sa zvýši z 0,85 % na 0,91 % HDP. Návrh rozpočtu verejnej správy na vysoké školstvo v roku 2006 predpokladá 0,94 % a v roku 2007 pokles na 0,93 % HDP. Pri takom tempe rastu sa rozdiel medzi nami a ostatnými členmi EÚ prehĺbi na priepasť. Keby vláda sledovala zabezpečenie prístupu ku kvalitnému vysokoškolskému vzdelaniu každému, mohla by to urobiť cestou zvýšenia verejných investícií do ľudských zdrojov, ako sa to spravidla robí vo väčšine civilizovaných štátov. Lisabonské závery Európskej rady zdôrazňujú potrebu podstatného ročného nárastu investícií do ľudských zdrojov. Dneska bola o tom tuná reč. Zatiaľ čo severské krajiny, predovšetkým Švédsko a Dánsko vykazujú vysokú a stúpajúcu úroveň investícií do vzdelávania, v súvislosti s inými krajinami Európska komisia vyslovuje opodstatnené obavy, že nedostatok investícií do vzdelania môže ohroziť rovnosť prístupu ku vzdelaniu a zabezpečenie kvalitného vzdelávania a prípravy. Toto nebezpečenstvo najaktuálnejšie hrozí Slovensku. V tomto zmysle sa predložili návrhy aj v rozpore so všeobecnou politikou Európskej únie. Vláda sa sústavne honosí rastom HDP a výdavky na vzdelávanie na Slovensku sú najnižšie zo všetkých členských krajín EÚ. Slovensku dokonca hrozí, že sa stane v aplikácii informačných a komunikačných technológií v školstve najzaostalejšou členskou krajinou Európskej únie. Nechcem tomu veriť a prosím, aby to nebola pravda.

    Dovoľte mi niekoľko štatistických údajov, i keď štatistika je všelijaká, každý si ju môže prispôsobiť. Nechcem ju opakovať, ale táto štatistika v prospech môjho tvrdenia hovorí, že peniaze na vzdelanie nie sú, ale na vojenské dobrodružstvá v Iraku a inde na svete áno. A tým, čo tvrdia, že treba spoplatniť vysokoškolské štúdium, pretože vo všetkých iných členských krajinách Európskej únie podiel súkromných výdavkov na vzdelanie je vyšší, musím povedať, že je to číra demagógia a vedomé klamstvo. Podľa zdroja OECD, indikátory (2002), verejné a súkromné výdavky na vzdelávanie ako percento HDP v roku 1999 činili v Holandsku verejné 6,5 %, súkromné 0,1 %, vo Fínsku verejné 5,7 %, súkromné 0,1 %, na Slovensku verejné 4,6 % a súkromné 0,1 %. Žiaľ, musíme opakovať, že pri prerokovávaní návrhu rozpočtu na rok 2004, ale aj na rok 2005 sme upozorňovali, a to dôrazne, že síce vláda proklamuje podporu vzdelania, ale rozpočet hovorí o opaku. Celkové výdavky na vedu a techniku z verejných zdrojov predstavujú 6,3 mld., čo predstavuje 0,45 % z predpokladaného HDP. Inými slovami, chcem povedať, Slovensko vloží do vedy a techniky v roku 2005 o niečo viac ako 1 000 Sk na obyvateľa, niekoľkonásobne menej, ako sa ročne dá na stávky.

    Tu už spomínaná Slovenská rektorská konferencia v súvislosti s rozpisom dotácií na vysoké školy v roku 2004 so znepokojením konštatovala, že v ňom nie sú naplnené ciele a zámery vládneho programu, že vysokoškolské vzdelávanie nie je medzi prioritnými cieľmi štátnej politiky. Dokonca vo svojom vyjadrení otvorene povedala, že nepovažuje kapitolu štátneho rozpočtu pre vysoké školy v zákone o štátnom rozpočte na rok 2004 za dostatočnú v súvislosti s rozvojom slovenského vysokého školstva.

    V dôvodovej správe terajšej sa konštatuje, že súčasná štátna dotácia na vysokoškolské vzdelanie na jedného študenta nepostačuje na poskytovanie kvalitného vzdelávania, pretože nezohľadňuje potreby moderného vysokého školstva z hľadiska prístrojového, informačného a výskumného, a to aj napriek jej významnému zvýšeniu v ostatných rokoch. Div sa svete, vláda to konečne pochopila, čo tak vehementne a kategoricky odmietala v procese schvaľovania rozpočtov na roky 2004 a 2005. Nielen poslanci za KSS, ale aj ostatných opozičných strán na túto skutočnosť dôrazne poukazovali a žiadali navŕšenie rozpočtu pre školstvo a najmä pre vysoké školy. Koalícia to ignorovala vo vedomí, že má aritmetickú väčšinu. Nikdy nemyslela na to, že najdôležitejšie nie je rozpočet prijať, ale z neho vyžiť, zabezpečiť život v krajine. Ako vidieť, hlavným dôvodom predloženého návrhu je opäť zaplátanie dier v štátnom rozpočte. Nič nového pod slnkom, situácia sa opakuje, len s tým rozdielom, že teraz spoplatnenie vysokoškolského štúdia má prispieť k vytvoreniu podmienok na bezhlavé zavedenie eura.

    Predložený návrh má za cieľ znížiť výdavky verejných financií aj v oblasti vysokoškolského vzdelávania, čo je v príkrom rozpore s deklaráciami o význame vzdelanosti pre budúcnosť Slovenskej republiky. Podľa nás vzdelanie nemôže byť predmetom dopytu a ponuky vystavených trhovému mechanizmu, vzdelanie nemôže byť v štádiu výchovy tovarom, štátna vzdelávacia politika by mala byť prirodzenou potrebou štátu, za jeho náklady a kvalitu musí niesť zodpovednosť štát a nikto nie iný. Preto poslanecký klub KSS solidarizuje s návrhom aj Konfederácie odborových zväzov, ktorý žiada ponechať v platnosti súčasný zákon č. 200/1997 Z. z. o Študentskom pôžičkovom fonde, ktorý zabezpečí pre fond dostatok finančných prostriedkov, príp. ak je potreba, prosím, novelizujme ho. Predložený návrh študentských pôžičiek a štipendií nekompenzuje rast životných nákladov spôsobený tzv. reformami vlády, ktoré sú vo svojej podstate nástrojmi na ožobračovanie občanov a pauperizáciu spoločnosti.

    Kategoricky odmietame spoplatnenie vysokoškolského štúdia aj v predloženej forme. Jeho schválenie a zavedenie do praxe spôsobí vážne finančné problémy predovšetkým študentom a rodinám zo sociálne slabších vrstiev. Môžete argumentovať, koľko chcete, ale to, že existujú na Slovensku slabé sociálne vrstvy, je neodškriepiteľný fakt. V konečnom dôsledku povedie k zníženiu prístupu k vysokoškolskému vzdelaniu, k odchodu tisícok mladých ľudí na zahraničné univerzity. Mali by sme si uvedomiť, že zadlžení vysokoškolskí absolventi sa nebudú hrnúť do zakladania a vytvárania viacpočetných rodín. V dôsledku toho sa bude zhoršovať intelektuálna a zdravotná štruktúra spoločnosti a jej genofond. Na Slovensku je neuspokojivo nízky podiel obyvateľstva s vysokoškolským vzdelaním. Silne zaostávame nielen za najlepšími krajinami Európskej únie, ako je Fínsko, ale aj za baltickými, novými členmi Európskej únie. Po vstupe do EÚ sme sa tu zaradili na 3. miesto od konca pred Taliansko a Portugalsko. I keď sa počty študentov usilujúcich o vysokoškolské vzdelanie zvyšujú, je to stále málo, zostaneme pod úrovňou priemeru Európskej únie.

    Vážené kolegyne, kolegovia, navrhovaný systém úročenia rôznych profilov pôžičiek je administratívne a nákladovo oveľa náročnejší ako doterajší systém. I keď hovoríme, že vysokoškolské vzdelanie je potrebné, platný zákon úročí pôžičku 3 %, splatnosť do 20 rokov po začatí splácania. V dobe nesplácania pôžičky je úrok nulový, ako tu bolo povedané. Predložený návrh predpokladá výšku úroku na základe nákladov štátu na získanie finančných prostriedkov na poskytnutie týchto pôžičiek. Kto v súčasnosti vie odhadnúť, či to vláda dodrží? Zrejme asi nikto z nás. A bolo by to asi aj chybou, keby niekto takúto vec aj garantoval.

    Chcem na záver, vážené kolegyne, vážení kolegovia, len povedať, že v rámci prípravy na prerokovávanie tohto bodu programu sme hovorili s mnohými študentmi, zrelými pedagógmi, akademickými funkcionármi a kompetentnými odborníkmi o problematike. Nadobudli sme presvedčenie, že si mnohí z nich uvedomujú podstatu i zložitosť problému. Ja vám, pán minister, nezávidím, máte dosť zložitú situáciu, ale treba zvážiť, čo je prvé, druhé a čo je tretie. Mnohí vedia, že podstata je v situácii, v ktorej sa Slovensko dnes nachádza. Sú krajne znepokojení a ustarostení. Varujú pred dôsledkami spoplatnenia vysokoškolského vzdelávania, nielen pre študentov a ich rodiny, ale aj pre Slovensko, pre jeho budúcnosť, niektorí argumentačne, iní lakonicko-cynicky jednou vetou: „Už nám nič nechýba, len prijatie navrhovaných opatrení v súvislosti so spoplatnením vysokoškolského štúdia.“ Žiadali nás, aby sme vám tlmočili ich žiadosť, resp. prosbu, aby sme si všetko dobre premysleli, kým sa rozhodneme hlasovať. Robím to nielen kvôli danému slovu, ale aj preto, lebo som hlboko presvedčený, že nemáme právo hazardovať s mladou generáciou, s jej dôverou, s budúcnosťou pre Slovensko. Chcem ich ubezpečiť, že my ich nesklameme, bol by to neodpustiteľný historický zločin.

    A za návrh zákona, samozrejme, nebudeme hlasovať. Ďakujem.

  • Ruch v sále.

  • Pán minister, najskôr budú faktické poznámky a potom budete hovoriť vy podľa poriadku. Hlásia sa pani poslankyňa Majdová, pán poslanec Jarjabek, pán poslanec Kahanec. Končím možnosť ďalších prihlášok do faktických poznámok.

    Pani poslankyňa Majdová.

  • Pán poslanec Ševc, predstavitelia Komunistickej strany vždy radi zavádzali široké ľudové vrstvy. Bolo to tak v minulosti a je to aj teraz tak.

    Len do poznámky k vášmu vystúpeniu. Povedali ste, že návrh zákona znižuje výdavky na vysoké školstvo z verejných prostriedkov. Nie je to pravda, nič také v zákone nie je, práve naopak, v programovom vyhlásení vlády je záväzok, že navyšovanie dotácií na vysoké školstvo z verejných zdrojov sa bude zvyšovať. Ale zavádza sa to, čo je bežné v každej inej vyspelej krajine, že okrem verejných zdrojov sa do vysokého školstva odvádzajú aj prostriedky zo súkromných zdrojov.

    Druhá poznámka. Povedali ste, že niekto tu popiera, že na Slovensku existujú nejaké sociálne slabé vrstvy. To nie je pravda. Nikto to nepopiera. Práve kvôli tomu, že je tu vrstva sociálne slabých rodín, návrh zákona zavádza sociálne štipendiá, ktorých výška je o 4 000 korún vyššia, než sú tie sociálne štipendiá, ktoré študenti zo sociálne slabých vrstiev poberajú dnes.

  • Pán minister, musím vás pustiť predsa len, lebo so cťou musím povedať, že mal pán Miššík pravdu. Prosím, len som chcel, aby k predchádzajúcej téme ešte rozprávali poslanci s faktickými poznámkami, mali by ste širší priestor, ale, nech sa páči, pán minister má prioritu.

  • Ďakujem za váš prístup, pán predsedajúci. A beriem to. Veľmi krátko chcem zareagovať, pán poslanec Ševc.

    Po prvé, nezačíname reformu s poplatkami. Reforma základná bola v roku 2002 prijatím vysokoškolského zákona a toto je jej dokončenie. A po druhé, chcel by som niektoré čísla upresniť. Áno, hovorili ste sám, že bude 0,91 % z hrubého domáceho produktu, ktoré dáva štát z verejných zdrojov do vysokého školstva, priemer krajín OECD, 30 najvyspelejších krajín je 1,33 %, ale 1 % je z verejných zdrojov a 0,33 % zo súkromných zdrojov. Čiže my s veľkou pravdepodobnosťou ak to nedosiahneme na budúci rok, tak sa veľmi priblížime k tomu, čo ide z verejných zdrojov, ale skoro nič, ako ste sám povedali, čo ide zo súkromných zdrojov. A toto bol cieľ, ktorý bol v programovom vyhlásení vlády.

    Takisto musím reagovať na to, čo ste povedali, že sme vo veľmi zlej situácii, čo sa týka investícií do vysokého školstva. A prosíte, aby to nebola pravda. Pán poslanec, musím povedať, že teraz to už naozaj nie je tak, nie je to pravda, pretože od roku 2000 sa zdvojnásobili prostriedky do vysokého školstva, ktorými každý rok ide o navýšenie o 0,1 % z hrubého domáceho produktu. Vlani ste schválili rozpočet, ktorý navyšuje prostriedky vôbec do školstva o 3,6 mld., čomu som rád, že takýto rozpočet ste schválili.

    A rád by som povedal k tomu, čo ste hovorili o informatizácii. Podľa nie našich, ale podľa zahraničných hodnotení slovenské vysoké školstvo má jednu z najlepších akademických sietí, sieť SANET je všeobecne uznávaná funkčná sieť. A rád by som pripomenul, že len minulý týždeň sa konala práve cez ďalší program videokonferencia pomaly s celým svetom na základe tejto vysokorýchlostnej siete.

    Čiže myslím si, že je tu veľa vecí, ktoré sa urobili a ktoré smerujú k tomu, aby to vysoké školstvo malo prostriedky. Ubezpečujem vás, celkom vážne vás ubezpečujem, že urobím všetko preto, pokiaľ ja budem na tejto stoličke ministra, aby štát zvyšoval prostriedky do vysokého školstva. Ale súčasne treba aj, aby tieto prostriedky zo súkromných zdrojov tam boli. Ďakujem.

  • Budeme pokračovať s faktickými poznámkami pána Jarjabka, pána Kahanca a potom s reakciou na faktické poznámky vystúpi autor príspevku v rozprave pán Ševc.

  • No ja by som začal asi tým, že, viete, reči sú reči a chlieb sa je. Pán minister, či pôjdeme proti Európskej únii alebo rôznym moderným trendom, alebo rôznym moderným inštitúciám, o čom ste hovorili, to je všetko pravda. Ale ja si myslím, že v prvom rade by ste nemali ísť proti slovenským študentom, ktorí to budú vlastne platiť. Viete, reforma založená na tom, že ju zaplatia študenti, resp. ich rodičia, je nanič. To je nanič reforma. A okrem toho, viete, študent skončí vysokú školu, bude mať kopu peňazí ako dlžobu. Kde je napísané, že nájde zamestnanie? Vlastne začína život s čímsi, s čím ho nezačína nikto. No začínali vy ste takýto život po skončení vysokej školy, že ste mali na krku pôžičku a nevedeli ste, či by ste ju vlastne eventuálne mohli aj splácať? No, viete, tak takáto reforma v žiadnom prípade nie, ja si myslím, to treba zobrať späť a začať asi kdesi od začiatku.

  • Musím, kolegyne, kolegovia, v tom poriadok urobiť, aj pre túto chvíľu, aj pre budúcnosť, pretože pán minister naozaj vystúpil, ale počas faktických poznámok keď vystupuje, tak má len 2 minúty. Tým, že vystúpil, už som ukončil ja faktické poznámky na predrečníka. Ale keď vystúpil pán minister, tak majú právo ostatní poslanci znova reagovať na pána ministra. Tak teraz definitívne ukončujem prihlášky do faktických poznámok. Bude rozprávať pán Kahanec, pán Madej, pán Mečiar a potom na záver pán Ševc.

    Tak prvý je pán Kahanec podľa poradia.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja som sa chcel trošku vrátiť do starších čias, ale nebudem o tom rozprávať siahodlho. Chcem len povedať, že keď hovoríme o nejakých systémových alebo nejakých výchovno-vzdelávacích opatreniach, tak to sa môžeme zamýšľať, aké opatrenia sa prijímali pri rôznych zmenách pred desiatkami rokov. Ale k tomu hovoriť nebudem.

    To, že existujú sociálne slabé vrstvy na Slovensku, je, myslím, neodmysliteľný fakt. Ale práve tieto sociálne slabé vrstvy majú v súčasnosti problém, odkiaľ vziať financie na to, aby sa vôbec na tú vysokú školu dostali, skade si zaplatia tú prípravu na vysokú školu, skade si zaplatia celý ten proces, ktorý predchádza samotnému prijatiu na vysokú školu, hlavne keď ide o lukratívne druhy vysokých škôl. Sám mám 5 detí, takže to veľmi dobre poznám. A myslím si, že keď sa tu chceme opíjať rohlíkom, ako niekedy bolo všetko dobré a v budúcnosti bude všetko zlé, tak myslím si, že pri týchto zmenách je šanca na adresnú podporu pre tých, ktorí to skutočne potrebujú, a transparentnosť týchto procesov, transparentnosť, aj čo sa týka možných pôžičiek a možných získaných štipendií ako podpory práve pre tých študentov, ktorí to potrebujú z hľadiska príjmu svojich rodičov na to, aby ich mohli vôbec podporiť.

    Takisto čo sa týka súčasného stavu vysokého školstva, mohli by sme dlho rozprávať o tom, aké kvalitné sú súčasné manažmenty. A viacej peňazí do vysokoškolského štúdia a transparentne usmernených peňazí na vysoké školy, nie do nejakých súkromných vreciek či do nejakých súkromných spoločností, ktoré v súčasnej dobe aj mohli ísť...

  • Prerušenie rečníka časomierou.

  • Pán poslanec Madej, chcete hovoriť a túlate sa po parlamente. Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Bolo to kvôli technickým nezrovnalostiam, ktoré sme si museli vydiskutovať. Moja reakcia je na vystúpenie pána ministra, aby som bol presný a upresnil to voči všetkým.

    Dovolím si zopakovať pár vecí, pán minister. Naozaj sám ste sa priznali, že predkladáte návrh zákona s ministrom financií, že sa na tom podieľal, že má na tom veľmi veľký záujem. A priznávate sa aj, že s mnohými vecami, ktoré sú tam, sám osobne nesúhlasíte. Ja som vám zopakoval, že ste ministrom školstva a že vy by ste mali predkladať návrhy zákonov, s ktorými by ste mali súhlasiť, a nemali by vám do nich dávať veci, ktoré sú aj pre vás ako predkladateľa neprijateľné. Ja si preto myslím, že ani z tohto dôvodu taký návrh zákona by nemal byť vôbec predmetom rokovania v parlamente a ak je, samotné vaše argumenty sú veľmi, veľmi nepresvedčivé, pretože o tom nie ste presvedčený ani vy. Preto by som aj navrhol, a to bol ten iniciatívny návrh, aby na rokovaní parlamentu sa zúčastnil aj minister Mikloš, podpredseda vlády pre ekonomiku a súčasne minister financií, pretože v tom návrhu zákona cítime veľký lobing, možno zavedenia trhových princípov do školstva. Ten zákon bude likvidačný nielen voči študentom, ale aj voči verejným vysokým školám, pretože o tie peniaze, ktoré prídu v prospech súkromných škôl, o to budú poskytovať nižšiu kvalitu, zničí to vysoké školy a množstvo študentov.

  • Pán minister, veľmi pekne ste hovorili o súkromných zdrojoch. Ale aký je rozdiel medzi študentskými peniazmi a donorskými peniazmi? To môžete vysvetliť? Prečo ako človek zodpovedný za rezort školstva ste za šesť rokov, čo v tej funkcii štátneho tajomníka a ministra pôsobíte, neotvorili dvere pre otvorený vstup donorských peňazí do školského systému? Prečo za tie roky, ktoré ste tam, ste nezastavili neproduktívny odtok peňazí, a to do zlého nekvalitného riadenia, do zlej dislokácie, do toho, že kopa študentov sa vychováva pre odbory, ktoré nikto nebude v najbližších rokoch potrebovať? Prečo vediete duplicitné fakulty pre odbory a pôsobnosti, pre ktoré nie je na Slovensku uplatnenie? Prečo chcete v konkurenčnom prostredí v Európskej únii znížiť prístup k vzdelaniu v čase, keď okolité štáty ho otvárajú? Veď v Českej republike študuje 10 000 študentov zo Slovenskej republiky.

    A pokiaľ ide o otázky posudzovania toho, čo hovoríte, tak hovoríte v tej hornej príjmovej skupine 34 % obyvateľov, 66 % obyvateľov nemá peniaze na to, aby mohlo tieto príspevky uhradiť. Ak priemerný zárobok je 15 000 a 70 % obyvateľov je pod touto strednou hranicou, nemáte právo takéto zaťaženie voči študentom robiť v dobe, keď neviete zabezpečiť rodičom taký príjem a takú prácu, aby mohli náklady na štúdium študenta uniesť. To je 8 000 mesačne. Spočítajte si z 15-tisícového priemerného zárobku, koľko rodine, ktorá má dvoch študujúcich, zostane. Do väčšej biedy, v akej sú, cez vydieranie, cez sociálne systémy, vzdelávacie systémy ďalej pokračovať takto nemožno. Treba túto vec zastaviť.

    A pokiaľ ide o kompetenčný konflikt, kto predkladá návrh zákona. Tak v Národnej rade ho predkladá vláda. Minister vystupuje v mene vlády. Vy ste tu ako zástupca vlády, a nie ako zástupca rezortu jedného alebo druhého. A my vláde odpovedáme a vláde to vraciame. A teraz tej vláde, ktorá túto politiku volí, odpovedáme, je to cesta, ktorá je ďalej v rozpore so záujmami Slovenskej republiky.

  • Uzatvárame reťazec faktických poznámok. Pán poslanec Ševc vystúpi s faktickou poznámkou.

  • Ďakujem pekne, pán podpredseda. Nebudem nejako vstupovať do polemiky, ale chcem len k pani kolegyni Majdovej, pánu poslancovi Kahancovi aj pánu ministrovi povedať. Ide zrejme medzi nami o hľadanie východísk, o to, viac s týmto problémom ísť von, a nie o zvaľovanie viny. Neviem, kto koho zavádzal a kto koho zavádza dnes. Nech to posúdi história. Ale chcem len jedno povedať, a pritom nechcem použiť socialistickú školu, ale jednotnú školu, jednotný výchovno-vzdelávací systém, ktorý bol lepší a ktorý bol výsledkový. A produktom toho systému sme všetci.

    Čo sa týka otázky, odkiaľ vziať zdroje. Jedným z významných zdrojov by podľa nášho názoru mali byť príspevky zahraničných firiem do zvláštneho fondu pre investície do vzdelania. Doporučujeme vláde, aby sa nad tým zamyslela. A odporúčame aj pánu ministrovi, aby spolu aj s ministrom financií hľadali chýbajúce zdroje napr. i stimulovaním podnikateľského sektora, ktorý by mohol investovať voľné finančné prostriedky. Ak chceme zlepšiť kvalitu školstva a výchovy a vzdelávania, prosím, poďme na dobre stavajúcich veciach, históriou odskúšaných nielen tu, ale aj vo svete. A preto nevymýšľajme nejaký model, ktorý je nad rámec možností slovenskej ekonomiky. Ďakujem.

  • Chcel by som vás informovať, že na 14.30 hodinu zvolal pán predseda parlamentu Pavol Hrušovský poslanecké grémium. Upozorňujem na to predsedov poslaneckých klubov. To je teraz. Nakoniec, predsedovia poslaneckých klubov tam už idú.

    A v súlade s rokovacím poriadkom musím požiadať návštevníkov, ktorí sú na balkóne parlamentu, aby počas rokovania, opakujem to ešte raz, je to v súlade s rokovacím poriadkom, neprejavovali súhlas alebo nesúhlas s konaním poslancov.

    Budeme pokračovať v rozprave. Vystúpi pán poslanec Čaplovič za klub poslancov politickej strany Smer. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister školstva, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predložiť analýzu a stanovisko politickej strany Smer k predloženému návrhu zákona. Predtým si dovolím povedať niekoľko všeobecných poznámok. Prepáčte mi, že mám taký zastretý hlas, ale som ešte v období prekonávania chrípky, ale takúto príležitosť, aby som nevystúpil, si nemôžem dať ujsť.

    Návrh predkladaného zákona patrí do zväzku konkrétnych skutkov pravicovej vlády, ktorá napriek svojmu „lisabonskému a barcelonskému jódlovaniu“ naďalej odkopáva vzdelanosť, vedu a výskum.

  • V januári som sa zúčastnil národnej konferencie k projektu Minerva zameranej na mobilizáciu inovácií v národnej ekonomike a rozvoja vedecko-vzdelávacích aktivít pod inšpiratívnym názvom Stratégia konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010. Žiaľ, okrem tohto úvodného stretnutia ďalšie kroky vlády nesmerovali k tomu, aby sa mohol stať tento národný dokument o budúcnosti Slovenska v spoločnosti založenej na poznatkoch a vedomostiach spoločný a, samozrejme, tým aj dlhodobo platný, teda konsenzuálny. To by však moc na Slovensku nesmela prechádzať z rúk do rúk, ale z hlavy do hlavy.

    Už teraz vláda hovorí o znalostnej ekonomike a my hovoríme o znalostnej spoločnosti, lebo súčasťou znalostnej spoločnosti jeden segment tvorí aj znalostná ekonomika. Jednoznačne treba hovoriť o znalostnej spoločnosti alebo poznatkovej spoločnosti, nielen o ekonomike. A to je zásadný rozdiel, pretože ekonomika v tomto prípade je len jedným z dôležitých segmentov, nedáva, ale predovšetkým zo znalostnej spoločnosti v budúcnosti bude získavať. Nežiadame veľa, len diskusiu o metódach a konkrétnych krokoch na ceste k spoločnosti založenej na znalostnej ekonomike, spoločnosti, ktorá si ctí múdrosť, kultivovanosť a komunikatívnosť a odmieta hlúposť, chtivosť, bezbrehý individualizmus, egoizmus a nenásytnosť.

    Lisabonská stratégia bola po štyroch rokoch konečne rozpracovaná. Naďalej vyvstáva otázka, prečo sa k tomuto dokumentu nepristupovalo systémovo, prečo sa s väzbou na tento dokument neprikročilo ku krokom, ktoré by aspoň sčasti konkrétne realizovali jeho ciele v slovenskom prostredí. Dôsledkom takejto nesystémovosti a nekomplexnosti je aj tento opakovaný a kozmeticky upravený návrh zákona vraj o „študentských pôžičkách“. Nuž a tak naďalej v neprajnom prostredí sa má formovať vzdelanosť, veda a výskum.

    Nikto už nespochybňuje okrem niekoľkých pravoverných politikov, ktorí dnes trčia v modernom svete ako koly v plote, že súčasná situácia v školstve a vo vede nie je práve najideálnejšia, nie je dobrá. Na tomto stave sa podpísali vládne garnitúry, ktoré za najvyššiu prioritu svojich vládnych a vraj „verejných“ snáh považovali predovšetkým netransparentnú privatizáciu. Naozaj prinášala, ale aj vynášala. Najmä od roku 1998 klesali celkové výdavky na vzdelanie, vedu a kultúru, a tak sme dnes prví v rebríčku 25 členských štátov EÚ, žiaľ, ale od konca. Súčasne stúpal enormne náš zahraničný dlh o ďalších 400 mld. k súčasnému závratnému číslu. Je pravda, že sčasti sa investovali do revitalizácie bánk, ale nie do vzdelania, vedy a výskumu. A predovšetkým z veľkej časti sa za dvoch vlád Mikuláša Dzurindu prejedli. Vážení, keď sme revitalizovali banky a chceli sme ich ponúknuť na trh a teraz chceme „ponúknuť na trh“ vzdelanie, tak sme mali najprv revitalizovať dobrými miliardami naše vysoké školstvo. Za tento stav nesie najväčšiu zodpovednosť podpredseda vlády pre ekonomiku Ivan Mikloš, aj napriek tomu, že sa tvári ako svätý za dedinou.

    Naďalej máme značne podfinancované školstvo, vedu a kultúru. Uvediem to na najnovšom príklade, ktorý sa výrazne dotýka vysokého školstva, a tým aj predkladaného návrhu zákona. Tu mám materiál z 24. februára 2005 z Eurostatu, ktorý hovorí, že priemerná miera rastu výdavkov na výskum a vývoj v rokoch 1998 až 2003 bola percentuálne taká, že sme na poslednom mieste z 25 štátov a dosiahla mínus 2,7 %. Pred nami je len Poľsko s mínus 1 %, keď ostatné všetky štáty boli plusové s výraznými 4 %, 6 %, 10 %, dokonca aj štáty, ktoré majú vstúpiť do Európskej únie, ju majú plusovú tak, že ju má Bulharsko 1,6 %, Rumunsko 3,6 % a Turecko 8 %. Už to hovorí o tom, že sme veľa zameškali, veľa sme v tejto oblasti neurobili. A teraz tuná zavádzame nejaký nový systém, ktorým by sme mali skvalitniť naše vysokoškolské vzdelávanie. A ja si myslím, že vysokoškolské vzdelávanie bez toho, že nebudú kvalitná veda a výskum na našich vysokých školách kvalitnejšie, výraznejšie, miliardami financované, nikdy nebude môcť byť to vysokoškolské vzdelanie kvalitné. Porovnám to takmer na rovnakom východiskovom príklade päťmiliónového Fínska a Slovenska. V roku 2003 bolo vo Fínsku z verejných zdrojov do vysokých škôl investovaných 1,7 % HDP, na Slovensku to v roku 2003 bolo 0,64 %, teraz, na tento rok je to 0,74 %. A týchto 1,7 % vo Fínsku bolo len zo štátnych zdrojov, z verejných výdavkov. A vidíte, vo Fínsku sa dosiahlo to, že dneska je Fínsko jedným z lídrov Európskej únie v oblasti ekonomiky, pretože práve vzdelanosť, predovšetkým veda a výskum rozpumpovali ekonomiku a priniesli Fínsku to, že Fínsko skutočne patrí k lídrom Európskej únie v oblasti hospodárskeho rastu. Vo Fínsku sa na štátnych, resp. verejných školách vysokých neplatí, samozrejme, platí sa tam na súkromných školách. A to, že sa v poslednom roku začala nevýrazne situácia meniť u nás k lepšiemu, je len dôsledkom obrovského tlaku parlamentu, poslancov koalície a opozície, najmä tých, ktorým budúcnosť Slovenska v Európe a vo svete nie je ľahostajná, skutočne leží na srdci.

    Podpredseda vlády, svedčia o tom publikované východiská rozpočtovaných verejných financií na roky 2005 až 2007 pre rezort školstva, bol k zmene doslova dokopaný. O tom, že súčasný prístup k rozpracovaniu Lisabonskej stratégie pripomína viac potemkinovskú dedinu, svedčia aj vyjadrenia Martina Bruncka, hlavného ekonomického poradcu ministra financií v denníku Pravda. Citujem: „Revolúcia v školstve? Až po voľbách.“ Rozsiahlejšie zmeny v školstve smerujúce ku kvalite výraznejšieho zastúpenia vedy a výskumu vo vzdelávacom procese ani tento návrh zákona neprináša, leda ak do vysychajúcich peňaženiek občanov Slovenskej republiky. Neviem, čím nás pulzujúca dielňa niektorých úžasných a nepochopiteľných nápadov ministerstva financií tohto roku prekvapí. Avšak veľké prekvapenie sa konať zrejme nebude, o čom svedčí vyhlásenie podpredsedu vlády a ministra financií Ivana Mikloša, že do vzdelania, vedy a výskumu pôjdu zvýšené zdroje len zo súkromného sektora, ako aj zo zdrojov Európskej únie. To povedal na konferencii Minerva, je to zachytené, neklamem, takto sa tam vyjadril. To znamená, zrejme asi z verejných zdrojov výrazné zvýšenie prostriedkov do tejto oblasti u nás nebude. V prvom prípade to bude asi ťažko, pretože súkromný sektor sa u nás na Slovensku len pomaly z prítomného legislatívneho chaosu spamätáva, česť niektorým výnimkám vo vzťahu k školstvu a k vede a výskumu, ako je napr. Matador Púchov, U. S. Steel, alebo Volkswagen.

    Som presvedčený o tom, že žiaduce, niekedy aj sľubované prerozdelenie zdrojov verejných výdavkov s prioritou financovania školstva, vedy a kultúry sa vo volebnom roku uskutoční, ale len v predvolebnom harašení, a po voľbách, ak zostane pri moci pravica, sa všetko sľubované zruší, podobne ako to bolo koncom roku 2002. Opäť sa začne kvázi reformovať, upravovať a meniť, vždy s dopadom na peňaženky občanov. V tomto prípade, ak schválime tento návrh zákona o čiastočnom spoplatnení vysokého školstva, budú výdavky rodičov a študentov ešte vyššie. Každoročne budú nielen inflačne narastať, keď pravica si iste dovolí napočítaný koeficient vo vzťahu ku školnému ešte zvýšiť.

    My takýto nesystémový krok a ešte zle načasovaný krok, podčiarkujem, odmietame a nebudeme podporovať. Strategicky uvažujúci politici pripomínajú, že prechod na tzv. poznatkovú ekonomiku, hovorím o znalostnej spoločnosti, je, opakujem, predpokladom, a nie dôsledkom prosperity hospodárstva, teda je predpokladom, a nie dôsledkom prosperity hospodárstva. Školstvo nikdy nepresahuje, ale vždy vytvára možnosti hospodárstva verejných financií. To je výzva 21. storočia. My nemôžeme v tejto oblasti rozmýšľať, ako by sme boli v druhej polovici 20. storočia. Výdavky do školstva, vedy a výskumu nie sú bežné výdavky, ale investície, naviac, v dnešnej dobe investície strategické. Týka sa to aj tohto návrhu zákona, pri ktorom pán minister školstva hovorí, že spoplatnenie vysokého školstva je krok nielen ekonomicky, ale aj spoločensky nevyhnutný, že reforma nie je výlučne o spoplatnení štúdia, citujem z Hospodárskych novín z 1. februára 2005: „Spoplatnenie je len bodkou na konci vety reformy vysokých škôl.“ Navrhované aj školské reformy sú nedotknuteľné a nemenné, myslenie strnulé, bez dynamiky a zahľadené do seba. Nemennosť a často až zadubenosť je z času na čas ozdobená frázami, s proklamovaním akejsi modernosti v takomto mocenskom uvažovaní. A pri takýchto nadiktovaných návrhoch zákonov na ministerstve financií som viac a viac skeptickejší, že sa Lisabonská stratégia môže aplikovať aj u nás na Slovensku, ak na čele ministerstva financií bude naďalej stáť Ivan Mikloš.

    Zásadná zmena môže nastať vtedy, keď budeme nielen hovoriť, ale aj konať v prospech vzdelávania, vedy a kultúry a odmietneme už doslovne spráchnivelo uvažovať o podpore týchto fenoménov ako o nákladových, podčiarkujem, nákladových položkách, naopak, keď budeme ich chápať ako významné strategické investície. Vtedy, ak tak začneme aj konať, konkrétne v návrhu rozpočtu, skutočne pochopíme, že vzdelanie vrátane kultúry, ale aj veda, výskum a informačné technológie sú najlepším akcelerátorom ekonomiky, samozrejme, v dopade aj na sociálny a kultúrny rozvoj. Až vtedy bude stratégia budovania znalostnej spoločnosti akceptovateľná i reálna, ale aj únosná. Bude prinášať dlhodobo výsledky, zmení našu spoločnosť, ekonomickú, ale, samozrejme, aj sociálnu situáciu. Až vtedy budeme môcť rozumne uvažovať o čiastočnom či symbolickom spoplatnení aj nášho vysokého školstva, keď budeme do dobre vybavenej školy prispievať na kvalitu, ktorá bude obsahovať vzdelávanie predovšetkým vo vedeckovýskumnom prostredí so zodpovedajúcou prípravou do praxe.

    Kolegyne a kolegovia, vážený pán minister, kým v prvej polovici minulého storočia bolo strategickým ministerstvom ministerstvo obrany, resp. vojny, v druhej polovici minulého storočia takýmto bolo ministerstvo financií a hospodárstva pre obdobie industriálnej spoločnosti, tak v 21. storočí takýmto strategickým ministerstvom sa musí stať ministerstvo, resp. rezorty školstva, vedy a informatiky. Ak to naozaj u nás na Slovensku vážne myslíme s formovaním znalostnej, poznatkovej a učiacej sa spoločnosti, tak to uskutočnime čo najrýchlejšie a najskôr.

    Vážený pán minister, vraví sa, že ak chceme byť pre druhých príkladom, nesmieme sa od nich vzďaľovať, resp. vzdialiť. A vy ste sa, pán minister, veľmi vzdialili od každodenných problémov občanov našej spoločnosti, často aj učiteľov, školských zamestnancov, žiakov a študentov a ich rodičov.

    Po prvé. To, že návrhom zákona sa usilujete zvýšiť a rozšíriť sociálne štipendiá študentov, je správne, to treba oceniť. Avšak to zvýšenie tu už malo byť v terajšej sociálnej situácii mnohých študentov z terajších v priemere v roku 2003 na jedného študenta 2 000 na najviac 4 580 Sk a to je do bydliska do 30 km a naviac od 30 km 6 870 Sk na maximá. Ale uvedomte si, že za päť rokov alebo za šesť rokov sa sociálne štipendiá zásadne na Slovensku nezvyšovali. Zvýšili sa, pamätám si, v roku 1998. Prišli za mnou študenti a potom pod tlakom pán minister Ftáčnik zriadil štipendiá len, hovorím, okolo 1 200 korún v tom období. Potom sa zvýšili na terajšiu výšku, mierne zvýšenie. Ale zásadné zvýšenie, keby sme mali akceptovať terajšiu situáciu, táto výška sociálnych štipendií v terajšej situácii už by bola prijateľná, hovorím, v terajšej situácii, nie na základe školného. Pravda je však taká, že už dnes sociálne štipendiá nepokrývajú výdavky na vysokoškolské štúdium pre deti z nemajetných rodín, kde sa mesačné náklady bez čiastočného spoplatnenia pohybujú od 5 000 až do 7 000 korún, podľa charakteru vysokej školy, fakulty, študijného programu a podobne. Najmä v roku 2004 išli ceny služieb, kníh a skrípt, stravy a bývania hore, a to v dôsledku 19-percentnej DPH. Napokon, podľa Štatistického úradu za minulý rok, čo som si preštudoval, najvýraznejšie vzrástli tovary a ceny v odboroch vzdelávania, o 33,7 %. A po zavedení tzv. školného budú náklady ešte vyššie, ku ktorým treba pripočítať platenie odvodov do Sociálnej poisťovne, o tom sa tu už prestalo hovoriť, za študenta v priebehu štúdia, resp. jeho zadlženie po skončení vysokej školy. Následne vzrastú ceny internátov, pretože čiastka 0,5 mld. korún rozpočtovaná na štátnu sanáciu lôžok študentov sa presunie do sociálnych štipendií, 400 mil. plus 500 mil. pre študentské domovy. Má sa vytvoriť fond okolo 900 mil. Sk na sociálne štipendiá. Kým teraz sa v peňaženkách študentov, resp. rodičov mesačné štúdium pohybuje v spomínanom rozpätí 5 000 až 7 000 korún, po tzv. spoplatnení, náraste cien za internáty vrátane každoročného platenia odvodov, keď to zaratávame, je to v rozpätí 7 000 až 9 000 korún. Samozrejme, závisí to od charakteru školy. Najnovšie výsledky prieskumu hovoria, že výdavky na štúdium v rodinnom rozpočte predstavujú veľmi veľkú a značnú záťaž až pre 77 % vysokoškolských študentov a nie veľkú záťaž či neovplyvňujú rozpočet rodiny len u 23 % študentov. A to sú výsledky prieskumu pred spoplatnením a prípadným platením odvodov z minulého roku i zvýšením cien internátov, resp. bývania v skupine podnájmu: v podnájme v súkromí. Z tohto jednoznačne vyplýva, že poskytnutie sociálnych štipendií pre okolo 30 % oprávnených žiadateľov nepokryje náklady u značnej časti detí zo strednej vrstvy, ktorá už bola najviac poškodená pri zavedení rovnej dane fyzických osôb v roku 2004.

    Po druhé. Pán minister, odmietate pochopiť, že študent sa týmto systémom veľmi zadlží už tým, že na pôžičku, resp. školné mu budú každoročne nabiehať nemalé úroky, hovorí sa o 5 %. A o 6,5 % sa hovorí, keď nebude mať ručiteľa. Čiže hovorí sa, zatiaľ to nie je presne definované, ročné úroky by mali nabiehať za túto pôžičku študentovi, pokiaľ sa, samozrejme, rozhodne pôžičku splácať po skončení školy, pokiaľ si nebude každoročne pýtať ten odklad. To znamená, že takýto absolvent po ukončení napr. päťročného magisterského štúdia bude mať priemerný dlh za vysokú školu vrátane úrokov okolo 75 000 až 80 000 Sk, a to nerátam dlh za odvody, to sú odvody tie sociálne, ktoré vychádzajú okolo 120 000 Sk. Takže do aktívneho života, pracovného života vstupuje s dlhom okolo do 200 000 Sk bez bytu a prevažne s mizerným platom až na výnimku vo finančnom sektore, v oblasti právnych služieb a informačných technológií, pričom absolventi strednej školy po nástupe do pracovnej pozície napr. v súkromnom sektore sa za päť rokov nezadlžia, majú slušný plat, ktorý sa im primerane zvyšuje. Je vždy vyšší ako plat nastupujúceho učiteľa, vedca, pracovníka v kultúre a tak ďalej a tak ďalej. Odcitujem vám list absolventa vysokej školy, ktorý dokonale vystihol svoje nové postavenie zamestnanca, keď ešte nemusí splácať dlh za školné a odvody, s nástupným podpriemerným platom, t. j. podpriemerným platom v našej spoločnosti, ktorý za minulý rok činil 15 825 Sk. Cíti sa, čo sa týka ekonomickej samostatnosti, horšie ako nevoľník z tereziánskeho obdobia a jeho postavenie sa začína približovať černochovi z otrokárskeho amerického Juhu. Ja citujem z toho listu, kde sa uvádza rok 1850. Z toho že, čo zarobí, ide prevažná časť inému a za to „dostáva“ strechu nad hlavou, základnú lekársku starostlivosť a nástroje na svoju prácu. Ešte raz citujem: „Preto vidím školné ako ďalší spôsob žmýkania strednej vrstvy, ktorá už je aj tak dosť žmýkaná na úkor hornej vrstvy, vyvolených zbohatlíkov a nižšej vrstvy, príjemcov štátneho prerozdeľovania. Už dnes je pre mladého absolventa vysokej školy zväčša finančne obtiažne si založiť rodinu.“ Som presvedčený, vážený pán minister, kolegyne a kolegovia, že ešte nie je zrelá doba, aby sme v čase dopadov všetkých doterajších reforiem, ktoré ešte nemajú ani konkrétnejšie dopady na väčšinu našich občanov, zaťažili peňaženky občanov školným za vysokoškolské štúdium svojich detí.

    Po tretie. Považujem za prinajmenej zvláštne, ak niektorí predstavitelia vládnej koalície hovoria a ak aj vy, pán minister, hovoríte, že je neprípustné, aby sa na vysokoškolské štúdium skladali aj občania, resp. rodiny, ktoré neposlali svoje deti študovať na vysokú školu. To je pomýlené uvažovanie na prahu 21. storočia, uvažovanie, ktoré som často počul ako výčitku v prednovembrovom režime: „Študoval si za peniaze robotníckej triedy a družstevných roľníkov, ktorí túto možnosť tebe, príslušníkovi socialistickej inteligencie vytvorili.“ Ale sami študovať nemohli. Zaplať pánboh, aspoň vytvorili na to podmienky. Vážení, je to také ťažké pochopiť, že tým, že sme solidárni, tak ako upozornil v rozhovore pre nedávne číslo Europortu na Slovensku nemilovaný George Soros, vytvárame ďalšie možnosti pre spoluprácu a spolupatričnosť pre demokratickejšiu otvorenú spoločnosť? Je ťažké pochopiť, že umožnením štúdia, jeho nepriamou podporou prostredníctvom verejných zdrojov v službách, ktoré sú vo všeobecnom, resp. verejnom záujme, vytvárame podmienky pre vysokokvalifikovanú pracovnú silu, ktorá pritiahne aj vysokosofistikovaný zahraničný kapitál, nielen rôzne plechárne a ktorá vytvorí malé i stredné firmy s vyššou pridanou hodnotou, aj ako zárodkom moderných technológií, ktoré teraz hýbu svetom? Vyššia zamestnanosť, vyššie príjmy do štátneho rozpočtu budú prospešné pre všetkých, terajších nezamestnaných, z veľkej časti už vtedy zamestnaných, aj vďaka tomu, že dovolili peniaze dať na vysokoškolské štúdiá, do vysokých škôl, terajších pracovníkov s nižšími príjmami, v tom období už s vyššími príjmami, dôchodcov s vyššími dôchodkami, s kvalitnejšou a prístupnou dopravou, potravinovým trhom, sociálnou, zdravotníckou, vzdelanostnou, vedeckou a kultúrnou infraštruktúrou? Opakujem, vzdelanosť, školstvo, veda a výskum nikdy nepresahujú možnosti rozpočtu, ale ako strategické investície vytvárajú ďalšie možnosti rozvoja hospodárstva a nárastu verejných financií.

    Po štvrté. Pôžičkový fond pre študentov a Študentský pôžičkový fond, ako som už povedal, k tomu návrh zákona Ministerstvo školstva Slovenskej republiky nepripravilo, lebo najmä táto časť návrhu zákona sa tvorila na ministerstve financií a ministerstve práce a sociálnych vecí, z ktorého terajší štátny tajomník pán Beblavý ho zadal Inštitútu pre dobre či spravodlivo spravovanú spoločnosť, ktorý viedol pred nástupom do verejnej funkcie. V predchádzajúcom návrhu sa počítalo so zoštátnením neštátneho a dobre pracujúceho a prosperujúceho Študentského pôžičkového fondu. Dnes sa návrhom tohto zákona pripravuje jeho postupná likvidácia. Ako? Veľmi jednoducho. Zo zákona sa zruší klauzula, že požiadavky môže predkladať len študent do istého priemeru známok v školskom roku. Uloží sa ďalšia podmienka, doteraz tam bol istý priemer, teraz sa môžu prijímať všetky požiadavky, teda nebude sa pozerať na priemer. Uloží sa ďalšia podmienka, že z pôžičky Študentského pôžičkového fondu študenti nemôžu platiť školné, ale len bežné výdavky na vysokoškolské štúdium. Týmto sa vytvorí veľký záujem o tento fond, najmä administráciu, keďže Študentský pôžičkový fond poskytoval výhodné neúročené pôžičky počas štúdia a po skončení len s trojpercentným ročným úrokom. A, prirodzene, takto tento fond nebude môcť potom poskytovať takto výhodné pôžičky, lebo ekonomicky nebude na to sebestačný a, samozrejme, viac-menej v tejto oblasti môže skrachovať. A čo bude nového okolo tohto štátneho fondu pre študentov pri ministerstve školstva? Zo spleti paragrafov sa dá vyčítať, že bude len na školné, to je jasné, teda budú len cirkulovať financie medzi ministerstvom a konkrétnou školou. Študent len podá na svojej príslušnej škole žiadosť a o peniazoch, za ktoré bude splácať dlh, nebude môcť vôbec zase opätovne rozhodovať. Táto pôžička však už bude úročená počas štúdia v tých výškach, o ktorých som tuná hovoril, podľa toho, či bude mať alebo nebude mať študent ručiteľa. V súčasnosti značná časť študentov si na rok preruší štúdium, aby mohla ísť do zahraničia, najmä kvôli zdokonaleniu sa v cudzom jazyku, ale ročné úročenie bude naďalej nabiehať. Vybranie pôžičky je vysoko nákladné. Peniaze zo štátneho rozpočtu pôjdu do tohto fondu na mimorozpočtový účet ministerstva školstva. Pre tento fond sa počíta v najbližších rokoch čiastka, pán minister, neviem, či som presne počul alebo dobre zachytil, že to v tom horizonte v istých rokoch bude znamenať, okolo 5 mld. Sk, pričom pán minister priznal, že okolo 20 % dlhov, ak by som sa mýlil, tak sa ospravedlňujem, môže byť aj nevymožiteľných, to znamená, v tomto prípade aj okolo 1 mld. môže ísť, slovom, do luftu. Myslím si, že tieto peniaze, ak by sme zaviedli skutočne kvalitný systém na konkrétne projekty a rozvojové projekty vysokých škôl, by ďaleko viacej priniesli a rýchlejšie rozhýbali naše vysoké školy v oblasti rozvoja, vedy a výskumu a pomohli vytvárať to kvalitné prostredie na vysokých školách, ktoré si naši študenti predovšetkým zaslúžia.

    Po piate. Spoplatnenie štúdia a ďalšie narastajúce náklady na vysokoškolské štúdium nútia našich študentov pracovať, a nie študovať. A prekvapuje náročnosť štúdia na mnohých fakultách, ak si to študenti pod ekonomickým tlakom môžu dovoliť. Všetka česť lekárskym fakultám, kde sa to pre náročnosť štúdia a pravidelnú prax absolútne nedá v akademickom roku uskutočniť. Na iných fakultách to je. Ale ja si myslím, že študent študuje preto, aby študoval a využíval pre to všetok svoj čas, ale nie aby pracoval. A pokiaľ bude pracovať a získavať finančné prostriedky, inak využije ten svoj voľný čas, ktorý má, povedzme, medzi semestrami, resp. jednotlivými ročníkmi.

    Po šieste. Som doslovne šokovaný návrhom na spoplatnenie tretieho stupňa štúdia, doktorandského štúdia, keď každému je zrejmé, že máme málo doktorandov, že ďalšie trojročné či štvorročné zadlženie cez školné ešte viac zníži atraktívnosť vedeckej výchovy, a to pri verbálnom plnení podmienok Lisabonskej stratégie. Divím sa tomu, že takýto návrh prešiel do zákona.

    Po siedme. Prekvapuje ma aj návrh na zrovnoprávnenie financovania verejných a súkromných vysokých škôl, čo je v Európe unikát. Pri nedostatku zdrojov sa ešte viac verejné prostriedky ďalším prerozdelením znížia pre jednotlivé školy, a preto sa ani nemôžeme diviť, že Akreditačná komisia vlády nemá ani cieľ, ale ani nejako nechce veľmi, aby boli ďalšie súkromné školy akreditované. Súčasne pokračuje personálne rozkrádanie v chaotickom prostredí našich vysokých škôl. Spoplatnením z verejných vysokých škôl vznikajú, ja to nazývam, polosúkromné vysoké školy a štátnymi príspevkami do súkromných vysokých škôl nám vznikajú poloverejné vysoké školy. V skutočných demokraciách vznikali súkromné školy, aby odľahčili štátnemu rozpočtu a vytvorili od štátu nezávislú konkurenciu štátnym školám. U nás sa to deje úplne, úplne naopak.

    Záver. Naša politická strana Smer principiálne odmieta čiastočné spoplatnenie denného vysokoškolského štúdia. Tento zámer vlády je namierený najmä proti mladým ľuďom, ktorí pochádzajú z rodín s nízkymi príjmami a najmä strednými príjmami, hovorím, najmä strednými príjmami, aj z mojich regiónov. A bol by to ďalší tvrdý dopad pre väčšinu obyvateľstva a ich deti, ktoré už dnes majú ťažkosti finančne zvládnuť štúdium na vysokej škole. Preto Smer v prípade schválenia čiastočného spoplatnenia, ak bude mať po voľbách tu možnosť, opakujem to znovu, zruší platenie za dennú formu vysokoškolského štúdia bakalárskeho, magisterského a doktorandského. A viete veľmi dobre, že touto cestou idú aj sociálni demokrati v Rakúsku s pánom Gusenbauerom do volieb, že zrušia takisto spoplatnenie vysokoškolského štúdia v Rakúsku. Smer odmieta chápať vzdelanie ako tovar, vysokú školu ako fabriku a študenta ako zákazníka a nositeľa finančných zdrojov pre vysokú školu. Dostupnosť vzdelania je služba vo verejnom záujme a jeho skvalitňovanie a rozširovanie nesmie byť brzdené ďalším zvyšovaním nákladov pre študentov zavedením školného a platením odvodov do Sociálnej poisťovne.

    Spomínaný návrh zákona Smer odmieta nielen z dôvodu zachovania rovnosti príležitostí, ale aj preto, lebo nerieši zásadné problémy nášho vysokého školstva, ktorými sú – a to tu musím podčiarknuť, lebo to sa neurobilo doteraz, tu sa hovorí, že sa reforma skončila, reforma by sa mala začať a začať sa robiť poriadne – obsahová štruktúra a prestavba siete vysokých škôl, výraznejší prienik vedy a výskumu na naše vysoké školy, dokončenie akreditačného procesu a začatie evaluačného procesu našich vysokých škôl, ktorý sa pripravuje, výraznejšie dofinancovanie vysokého školstva z verejných zdrojov v duchu Lisabonskej stratégie a najmenej do výšky 1 % HDP už v roku 2006, teda o 4 mld. korún na budúci rok. Neobsahuje, samozrejme, ani legislatívne zmeny, ktoré by vytvorili podmienky na zatraktívnenie financovania z neverejných zdrojov.

    Z toho dôvodu a z uvedených predložených a vyargumentovaných dôvodov predkladám v zmysle § 73 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. procedurálny návrh, že Národná rada nebude pokračovať v rokovaní o návrhu tohto zákona. V prípade, že procedurálny návrh neprejde, poslanci za politickú stranu Smer – Sociálna demokracia nebudú hlasovať za jeho posunutie do druhého čítania. Ďakujem vám za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami sa prihlásili pán poslanec Jarjabek, pani poslankyňa Bollová, pán poslanec Mečiar. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

    Ako prvý vystúpi pán poslanec Jarjabek.

  • No ja len v nadväznosti na to, čo povedal pán poslanec Čaplovič, by som chcel znovu povedať a zároveň pripomenúť, ako je dôležité čítať a hlavne hodnotiť programy jednotlivých strán, či už pred voľbami alebo počas volebného obdobia. Táto koalícia nič nerobí iného, len to, k čomu sa pred voľbami zaviazala. A zrazu sa všetci čudujeme. Zrazu sa všetci čudujeme tomu, že niekto tuná predkladá reformu školstva, tak ako ju predkladá, čudujeme sa tomu, že prešli mnohé iné reformy. A opäť sme si toto všetko mohli prečítať pred voľbami. Ja dúfam, že po nasledujúcich voľbách už sa bude čoraz menej a menej ľudí čudovať. A týka sa to presne takisto školstva, ako aj kultúry. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcela by som doplniť pána Čaploviča v tej myšlienke, keď hovoril, že pánovi ministrovi sa dá vytknúť, že sa vyslovil, aby rodičia tých, ktorých deti neštudujú, nemuseli prispievať na vzdelanie. Myslím si, že toto je názor absolútne scestný, pretože táto vláda, pán poslanec Jarjabek, má jednu z priorít vzdelanie. A netreba nikoho tu hádam presviedčať, že ak nebude vzdelania, tak všetci môžeme rozmýšľať o niečom úplne inom, len nie o pokroku. V súvislosti s týmto chcela by som sa spýtať, ako je možné, že nikto sa nezamýšľa nahlas nad tým, že všetci občania...

  • Ruch v sále.

  • Prepáčte. Páni poslanci Číž, Madej, dajte pokoj a priestor na vystupovanie v tomto parlamente alebo potom opustite sálu radšej na chvíľu.

  • Ani ma nie je vidieť a to ma mrzí. Tak musím sa vrátiť k tomu. Čudujem sa, že vôbec nikoho nemrzí, že všetci občania, veriaci, neveriaci, prispievajú na jestvovanie činnosti cirkvi. To je v poriadku. Ja napr. to odmietam. Ale čo mám robiť? Z mojich daní sa cirkev platí takisto. A úlohu cirkvi v tejto spoločnosti nepovažujem za takú rigoróznu, ako je úloha vzdelania.

    A ešte maličká poznámka. Študenti sa stali nielen tovarom, študenti sú akýmsi produktom, resp. objektom na zarábanie. Pán minister, osobné karty študentov a otváranie osobných účtov, to čo sú za kšefty, ktoré budú platiť z tých pôžičiek? Ďakujem.

  • Teraz má slovo pán poslanec Mečiar.

  • Študentský pôžičkový fond bol založený ako študentský samosprávny fond zo zdrojov Fondu národného majetku na zníženie sociálneho prahu pre všeobecnú a verejnú dostupnosť vzdelania. Tento samosprávny fond meníte na štátny fond, ktorý zálohuje štát pri nákladoch na vzdelanie štátnych organizácií, ktorými sú vedecké školy a výskumné ústavy. Meníte jeho funkcie všetky, ktoré mal. Takúto aplikáciu a spôsob nemožno prijať.

    Ďalej, pán minister, keď sa dobre číta návrh zákona, tak tam hovoríte, že kto určuje školné, ale nestanovujete, čo toto školné sa do toho započíta? Sú to všetky chyby, neproduktívne náklady, pobabrané investície, zlé riadenie, chyby v systémoch. To všetko je školné?

    Ďalej tam, kde hovoríte, čo všetko do školného bude patriť, tak sa zaťažuje nielen študent, ale aj ten, kto má mať magisterské štúdium, takisto školným, čím znižujete hranicu dostupnosti, lebo to vekové obdobie, márna sláva, je obdobie nielen začleňovania do pracovného, ale aj do rodinného a ostatného životného prostredia a sťažujete ho, ale hovoríte tam aj o tom, že možno tie náklady zvýšiť až o 300 %. Prosím vás, B. M. G. INVEST a HORIZONT sľubovali 30-percentný nárast. Vy tu dávate šancu až 300 %. Nedopadnete s vašou reformou horšie ako B. M. G. INVEST a HORIZONT? Nepodvediete zase kopu ľudí, ktorí na to budú platiť celý život?

    A jednu vetu od Zbigniewa Brzezinského: „Kde je vzdelanosť, tam je budúci spoločenský pokrok. Ak ubijete vzdelanosť, ubíjate pokrok v tomto štáte.“

  • Budeme pokračovať v rozprave. Teraz za klub poslancov Ľudovej strany – Hnutia za demokratické Slovensko vystúpi poslankyňa Mušková, pripraví sa za klub poslancov za Kresťanskodemokratické hnutie pani poslankyňa Majdová.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, vážení hostia, dovoľte, aby som, skôr než začnem sa venovať samotnému problému spoplatnenia vysokoškolského štúdia, upozornila na chaos, ktorý vzniká v legislatíve pri schvaľovaní zákonov vďaka zlej komunikácii medzi ministerstvami, priamo vo vnútri ministerstiev, ale aj samotnej vládnej koalícii. Tento návrh zákona je totiž ukážkový príklad. V časti o odmeňovaní pedagógov predložený návrh zákona, ten, ktorý tu teraz preberáme, nepriamo novelizuje zákon č. 553/2002 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, ktorý bol priamo novelizovaný na tejto schôdzi. Tiež na túto istú schôdzu poslanci vládnej koalície predložili návrh novely zákona, o ktorom teraz rokujeme a ktorý predložila ich vládna koalícia. Prepáčte mi, prosím, za tento úvod, ktorý jasne hovorí, že čosi nie je v poriadku v štáte slovenskom.

    Priam šokujúco na mňa zapôsobila informácia štátneho tajomníka ministerstva školstva pána Tótha z nedeľnej relácie TA3, že ako štátny tajomník nemôže prostredníctvom gremiálnych porád pripomienkovať návrhy zákonov predkladané pánom ministrom školstva na rokovaní vlády. Priznám sa, že za roky, počas ktorých som poslankyňou tohto parlamentu, som podobnú situáciu nezaznamenala. Pýtam sa, či koaličná vláda, resp. koaličné ministerstvá sú funkčné, či pán minister dôveruje svojmu tajomníkovi, prečo sa nekonajú gremiálne porady ministra a podobne. Zákon o študentských pôžičkách je v súčasnosti veľmi diskutovaným zákonom, v školskej terminológii s niekoľkými reparátmi a máme ho schváliť v situácii, keď kooperácia medzi ministerstvom školstva a jeho štátnym tajomníkom je nulová.

    Vážení kolegovia, často sa stretávame s vyjadrením pána ministra v médiách, že od schválenia dnes prerokovaného návrhu zákona o študentských pôžičkách závisí reforma vysokého školstva na Slovensku. Vážený pán minister, som rada, že som dnes prvýkrát počula od vás, že reforma vysokého školstva začala už skôr, a to prijatím zákona č. 172/1990 Zb. o vysokých školách. Ďalšie novelizácie tohto zákona vykonané v rokoch 1994 až 1998 znamenali reformu, ktorá nemá obdobu v histórii slovenského vysokého školstva. Nedá mi nespomenúť ani materiál schválený v tejto Národnej rady, ktorým je Koncepcia ďalšieho rozvoja vysokého školstva na Slovensku pre 21. storočie. Tento dokument sa stal východiskom pre legislatívnu reformu vysokého školstva. Zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách integroval celú vysokoškolskú legislatívu do jedného celku a v konečnom dôsledku dosiahol rozsah 114 paragrafov a zásadným spôsobom reformoval slovenské vysoké školstvo na niekoľkých úrovniach. Zákon č. 131/2002 Z. z. je vysokoreformný a môže byť vzorom aj krajinám s vyspelejšou demokraciou, než je naša. Rozprávky o reforme založenej na čiastočnom spoplatnení vysokoškolského štúdia sú preto zavádzajúce a predložený návrh o študentských pôžičkách je o pochybnom plnení programového vyhlásenia vlády.

    Mnohokrát opozícia z tohto miesta upozorňovala, že tak vysoké školstvo, ako aj regionálne školstvo je dlhodobo podfinancované. Stav reálnych racionalizačných opatrení na vysokých školách môže nastať a prinášať adekvátne ovocie až po razantnejšom vykrytí miliardových dlhov, ktoré sú tu dlhodobo a ktoré vláda nerieši.

    Na nedostatočné financovanie školstva vládu upozornila i Európska únia, ktorá konštatovala, ako tu už bolo dokumentované, že vo financovaní školstva a vedy sme zo všetkých krajín a často aj tých, ktoré nie sú v Európskej únii, na poslednom mieste. Vie to aj pán minister školstva, vie to aj pán predseda nášho výboru, viete to aj vy, vážení kolegovia. A predsa zdá sa, že niektorí chcete podporiť, čo ma veľmi prekvapuje, tento nešťastný, zlý návrh. Tento návrh zákona totiž iba zahmlí skutočnú situáciu v školstve, ktoré potrebuje nie financie od chudobných študentov, od strednej vrstvy, od tých najchudobnejších, ale od štátu.

    Dovoľte upriamiť vašu pozornosť na zopár argumentov, ktoré výrečne hovoria o nesprávnej a mylnej koncepcii tohto návrhu, ktorý by po prípadnom prijatí zabrzdil skutočnú reformu školstva, ktorá, ako bolo povedané, má nasledovať, systémovú.

    Pán minister, štát v skutočnosti neplní záväzky programového vyhlásenia týmto návrhom, pretože v dostatočnej miere nenavyšuje prostriedky zo štátneho rozpočtu na vysoké školy. Nikde sa nepíše, že finančné prostriedky pre vysoké školy v objeme 1,33 % z HDP nemôžu byť kompletne pokryté z verejných zdrojov, a zrazu sa pán minister vyhovára, že 0,33 % majú byť pokryté zo súkromných zdrojov, lebo je to tak v krajinách OECD. Programové vyhlásenie vlády však tieto zdroje nešpecifikuje a v krajinách OECD sú vytvorené podmienky pre investovanie do vzdelania na rozdiel od Slovenskej republiky. Pán predseda Ľudovej strany – HZDS Mečiar to povedal. Je to o donoroch. Povedzte mi, pán minister, v ktorej krajine OECD chcú takýmto spôsobom zdierajú práve tých chudobných. Mám informácie napr. z Anglicka: „Naše študentky, pokiaľ preukážu, že príjem v ich rodinách je nízky, nielenže neplatia, nemusia si brať pôžičky, ale dostávajú štipendiá.“

    Spájanie sociálneho štipendia s poplatkom je demagógiou, pretože už dnes, pán minister školstva, ste mohli navýšiť sociálne štipendiá pomocou vyhlášky. Vy viete, aký je stav. Viete, ako ťažko študujú dnes študenti. A založiť teda im takéto bremeno pôžičky a na základe toho im dať nejakú kosť sociálnych štipendií, to je neférové.

    Viete, hovoríte, že kde sa majú zobrať peniaze. Musím povedať, že pre solventných investorov sa, bohužiaľ, nájdu vždy. Štipendiá bude síce možno dostávať 30 % študentov, ale iba úzka skupina ich bude získavať v najvyššej možnej výške, pretože priemerné štipendium sa má pohybovať vo výške 3 000 Sk. Peniaze na tieto štipendiá sa použijú z doterajších dotácií na internáty, čo chcete, samozrejme, zobrať, čo zvýši cenu za internátne lôžko v priemere o 1 100 korún. Ak k tomu prirátame zhruba poplatok 1 000 korún mesačne pri priemernom školnom, vyjde nám, že sociálne štipendiá budú absolútne nedostačujúce. Na dôvažok, štát prestáva študentom platiť sociálne odvody od 16 rokov života, čo znamená ďalší nárast životných nákladov do budúcnosti.

    Výška sociálneho štipendia je určovaná príjmovým koeficientom, ktorý sa môže každoročne meniť ministerským opatrením, a teda študent nemá istotu, aké štipendium bude poberať počas celej dĺžky svojho štúdia. Príjmový koeficient návrh zákona definuje v hodnote od 0,25 po 1, pričom pri tom istom príjme spoločne posudzovaných osôb sa môže výška sociálneho štipendia pohybovať od 0 po 3 400 korún.

    Z dôvodovej správy vplýva, že cieľom zákona je opatrením školného zvýšiť kvalitu na vysokých školách. Už dnes ale vieme na platenom externom štúdiu, ktoré je často platené, je oveľa nižšia kvalita štúdia. Teda z toho vyplýva, že vzťah medzi kvalitou a školným absolútne neexistuje, pán minister. Naviac, študenti nemajú nástroje na ovplyvňovanie kvality vzdelávania, pretože ich je v akademickom senáte len jedna tretina. Právo veta pri rozdeľovaní peňazí zo školného je alibizmus, pretože toto právo sa dá obísť prelievaním peňazí vo vnútri systému. Študenti nebudú môcť rozhodovať o týchto financiách. Zároveň treba povedať, že sú omnoho dôležitejšie záležitosti, na ktoré by mali mať študenti nárok vyvíjať tlak, ako sú napr. tvorba študijných programov, študijné poriadky, ale aj personálne otázky pri predlžovaní zmlúv učiteľov. Študenti nie sú členmi vedenia fakúlt, to znamená, že nemôžu kontrolovať transparentnosť výberových konaní a podieľať sa na výkonnej moci vysokých škôl.

    Podľa dôvodovej správy navrhovaný zákon zvýšením platov mladých pedagógov vraj prispeje k omladeniu našich vysokých škôl. K tomu však dôjde ťažko bez toho, žeby sa zvýšil počet pracovných miest na školách, aj v súvislosti s prepúšťaním pedagogických a vedeckých pracovníkov, pričom je ohrozená najmä vrstva mladých pedagógov. Tomuto cieľu navyše nezodpovedá ani snaha spoplatniť doktorandské štúdium, pretože tento krok odradí ešte viac mladých ľudí od ďalšieho uplatnenia sa vo vedeckovýskumnej činnosti na univerzitách.

    Vznik nového pôžičkového fondu si vyžiada každoročne 1,12 mld. Sk, pričom deklarovaný prínos pre vysoké školy zo školného bude ročne 1,2 mld. Sk. Peniaze zo školného neriešia finančnú situáciu na vysokých školách. Je to veľký omyl. Vysoká škola výtvarných umení potrebuje zhruba 80 mil. Sk ročne na svoju činnosť. Pri priemernom školnom 11 000 korún by sa tam vybralo zhruba 6 mil. Sk, z ktorých treba odrátať až 45 % na prospechové a motivačné štipendiá. Takže škole by ostalo reálne 3,9 mil., čo je oproti súčasnému rozpočtu zanedbateľné.

    Ďalšie odčerpanie financií zo škôl vysokých, spôsobuje, a to treba tiež povedať, fiškálna decentralizácia, kde školy odrazu musia platiť dane oveľa vyššie za nehnuteľnosti. A s tým školy nerátali. Ak niekto z vlády povie, že je to vec samosprávy, pretože je to už v mestách, obciach, vláda mala vedieť, čo urobí zákon o fiškálnej decentralizácii a mala rátať so sanáciou tohto dlhu na vysokých školách alebo mala sa nejako legislatívne ináč riešiť decentralizácia fiškálna. Chcem povedať, že Univerzita Komenského vlani platila za budovy 360 000 Sk, v tomto roku je to už 9 mil. Bola tu otázka, kam pôjdu tie peniaze z tzv. študentských pôžičiek. Samozrejme, aj na takéto dlhy.

    Bolo tu povedané mojím kolegom, že treba čítať predvolebné programy. Táto agenda, na ktorej veľmi trvá a o ktorej tak presvedčuje KDH, lebo je to program vlády, nebola agendou KDH vo volebných programoch pred voľbami roku 2002. Naopak, tam sa KDH zaviazalo, že nebude spoplatňovať vysokoškolské štúdium. Dokonca aj väčšina liberálnych politikov dnes uvádza, že spoplatnenie vysokých škôl je v poriadku len za podmienok, ak finančné požiadavky nebudú neprekonateľnou bariérou pre záujemcov chtivých štúdia z ekonomicky slabších rodín. Každý občan Slovenskej republiky preto by mal mať reálne uskutočniteľný nárok na vysokoškolské vzdelanie.

    Predložený návrh novely zákona o vysokých školách rieši model zavádzania spoplatnenia štúdia vo všetkých jeho formách, pričom zavádza aj prvky retroaktivity, ktorá je v demokratickom práve prípustná len v prípadoch, keď je retroaktivita v prospech občana. Znižovanie životnej úrovne občanov a zadlžovanie občanov formou pôžičiek určite k prospechu občanov nepatrí. Vytváranie sociálnej siete pre časť najmenej solventných študentov, ako som dokumentovala, je minimálne a absolútne nedostačujúce.

    Reagujúc na neustále zhoršovanie sociálnej situácie študentov vysokých škôl a navrhovanú reformu sociálneho systému na vysokých školách, ktorá má zaviesť školné a zrušiť dotácie na internáty, a musím tu použiť slová pána predsedu vlády, „musí byť každý súdny človek“ proti vládou predloženému návrhu novely zákona o študentských pôžičkách.

    Navrhované kroky spôsobia vážne finančné problémy predovšetkým študentom zo strednej vrstvy a v konečnom dôsledku budú viesť k zníženiu prístupu ku vzdelaniu a k odchodu mladých ľudí na zahraničné univerzity, samozrejme, najmä do Čiech, kde už dnes študuje do 10 000 študentov, a do Maďarska. Povedzme si, že dnes už na Karlovej univerzite každý druhý študent je Slovák. Je zaujímavé, že ministerstvo popiera alebo nechce veriť, že tento odliv študentov nastane. Ale ministerstvo samo ignoruje toto riziko s tým, že v tento odliv neverí. A je to popieranie trhového princípu vo vysokom školstve, ktoré je základným pilierom práve tohto predloženého návrhu zákona.

    Treba ešte pripomenúť a priznať, že nebola vypracovaná a nezverejnila sa požadovaná aktuálna dopadová štúdia zmeny sociálneho systému na študentov vrátane zavedenia školného, ktorú žiadala Študentská rada vysokých škôl, a ktorú mnohokrát žiadala Národná rada. Bohužiaľ, vážení páni z vládnej koalície, ste to vždy odmietli.

    Po podrobnom preštudovaní predlohy vládneho návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov Ľudová strana – HZDS nepodporí postúpenie tohto návrhu zákona do druhého čítania.

    Žiadame vládu Slovenskej republiky, aby sa vážne začala zaoberať dopadom ekonomických reštrikcií na obyvateľov Slovenska a pripravila seriózne opatrenia na ich zmiernenie a odstránenie.

    Navrhujem nepokračovať v ďalšom prerokovaní návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento návrh zákona sa totiž nedá opraviť, nie je pravdivý, tak ako nie je pravdivý názov tohto zákona, pretože nie je to zákon o študentských pôžičkách, ale je to zákon o bohapustom zdieraní mladých ľudí, je to o poplatkoch za vysokoškolské štúdium. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami sa hlásia páni poslanci Džupa, Madej, Cuper a Mečiar ako posledný. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

    Ako prvý je pán poslanec Džupa.

  • Ďakujem. Chcem sa dotknúť problému, ktorý definovala pani poslankyňa Mušková. A zamýšľala sa, či ide reformný zákon, či ide o študentské pôžičky alebo či ide o riešenie financovania školstva. Ak to mám zúžiť na čisto prevádzkový problém, tak, samozrejme, ako v inom a v iných rezortoch aj tu ide o to, aby sa znížili náklady a zvýšil príjem. Je bezpochyby jasné, že proces znižovania nákladov je veľmi problematický, bude ohrozený, pretože tieto, naopak, ešte stúpajú a stúpať budú. Preto ani mňa neprekvapilo, keď vo svojom príhovore a hodnotení pán spravodajca avizoval, že napriek tomu, že tento zákon bude účinný, treba očakávať pád niekoľkých vysokých škôl, lebo máme ich predimenzovanú sieť. Samozrejme, takto sa dajú čiastočne ušetriť finančné prostriedky a čiastočne znížiť zvyšujúce sa náklady vysokých škôl na prevádzku .

    Čo sa týka problému zvýšeného príjmu, štát na to nemá alebo nemá dostatok, zaplatia to obyvatelia presne podľa starého dobrého známeho, že v triede sa rozbilo okno a vinník sa nenašiel, zaplatí to celá trieda. Ako protihodnota toho, že bude školné, budú sociálne štipendiá. Ale tieto štipendiá si vlastne zaplatia deti alebo rodičia tých študentov, ktorí sú solventní, a teda stredná vrstva obyvateľstva. Preto je tá filozofia pre nás neprijateľná. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Vážená pani poslankyňa, s vaším názorom súhlasím. A nedá mi nepovedať, že naozaj sociálne štipendiá ani pôžičky, tak ako sú navrhnuté, zďaleka nepokryjú, resp. nezmiernia veľmi negatívne dopady na nízkopríjmové a stredné vrstvy obyvateľstva. Je mi ľúto, že už po štvrtýkrát je naša spoločnosť traumatizovaná spoplatnením školstva. A ak by aj v politike platila zásada „trikrát a dosť“, pán minister by už mal na doživotie zakázané predkladať tento návrh zákona.

    V stredu štrajkovali študenti pred Národnou radou. A je mi ľúto, že nikto z koaličných poslancov pred nich neprišiel. Ale myslím si, že by bolo dobré vypočuť si argumenty z oboch strán a priznať si na základe konkrétnych čísiel, pán minister, že, tak ako aj pani poslankyňa hovorila, sociálne štipendiá nezmiernia dopady. Sú tak nastavené, že nezmiernia dopady negatívne, ktoré vyvolá spoplatnenie školstva. Zase to zaplatia len ľudia a mnohým to zabráni prístupu ku vzdelaniu. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja chcem podporiť návrh mojej kolegyne pani poslankyne Muškovej, aby sa v prerokovaní tohto návrhu zákona nepokračovalo. Zákon je naozaj nesystémový. A myslím si, že je aj protiústavný, pretože do parlamentu by sa mali predkladať návrhy zákonov, ktorých názov by mal korešpondovať s obsahom. Toto nie je o reforme vysokého školstva, to je o tom, že sa majú zadlžovať študenti, ktorí prídu do pracovného pomeru, ak vôbec nájdu nejakú prácu, zadlžení a prvé mesiace alebo prvé roky majú si po skončení štúdia zabezpečovať aj nejaké životné existenčné potreby. Jednoducho nebudú schopní splácať za súčasných platových pomerov na Slovensku to, čo si zoberú na bedrá, aby mohli vyštudovať. Takže v tomto smere treba uvažovať, pán minister, inak. Treba uvažovať tak, aby sa zvyšovali verejné financie na vysoké školstvo. Ak sa našli na komárňanskú univerzitu, mali by sa nájsť aj na slovenské univerzity, pretože 300 mil. je dosť vysoké číslo, ktoré išlo na komárňanskú univerzitu. Toľko miliónov by ročne pomohlo vysokým školám a študenti by si nemuseli brať pôžičky, na ktoré jednoducho nemajú nárok potom nejakým spôsobom zarobiť si. Takže myslím si ďalej, že to, čo ste uvádzali, že na Západe alebo v iných krajinách je 0,30 % súkromných zdrojov, áno, je to tak, ale tie súkromné zdroje sú väčšinou donorské, s ktorými náš zákon jednoducho nepočíta...

  • Prerušenie rečníka časomierou.

  • Teraz má slovo s faktickou poznámkou pán poslanec Vladimír Mečiar.

  • Samozrejme, adresátom poznámok je pán minister. Ale nie je to iba jeho osoba, ktorá si zaslúži, aby jej poznámky adresované boli. Ide o spôsob myslenia a filozofiu ekonomického života, ktorá predpokladá tam, kde nestačia náklady na verejnú spotrebu z peňazí štátu, odčerpať ich občanovi. Tento proces nastupuje aj školstvo. A tiež chce čerpať tam, kde niet, a utrácať tam, kde utrácať nemožno. Pokiaľ ide o túto filozofiu, všetky reformy sú takto vedené, preto aj ste presvedčení, že toto bude reforma školstva. Odpoveď je: Nebude.

    Pokiaľ ide o úzko rezortný princíp chápania, možno povedať, peniaze chýbajú na školstvo, peniaze chýbajú na šport, peniaze chýbajú na voľný čas detí, ale to neznamená, že v štáte nie sú, tie peniaze sa prelievajú inde. Tak napr. kým, tu tvrdíme, tých 800 mil. korún, ktoré by z týchto peňazí prišli, Slovensko nemá, tak má 2 mld. korún, aby zaplatilo sociálnu pomoc Kórejčanom, ktorí prídu do Žiliny, vrátane bezplatného vzdelávania v kórejskom jazyku. Tak ako teraz? Čo máme s tými Slovákmi robiť? Z ktorého štátu majú prísť, aby tu dostali tie isté podmienky, čo tam majú dostať?

    Ďalej, pán minister, chyba je aj v tom, že teda hovoríme o reforme, ale napr. neriešite všeobecnú dostupnosť k vzdelávaniu, neriešite organizáciu, riadenie vysokých škôl, neriešite financovanie a neriešite prepojenie vedy a faktickej činnosti pedagogickej. To všetko je kdesi bokom, ako by to reforma nebola. Toto je podstatný znak reformy. Vyriešme toto a sa dohodneme.

    Pokiaľ ide o návrh zákona, ktorý predkladáte, mám jednoduchý návrh, § 1 až § 94 vyhoďte, § 95 označte ako § 1 a ideme rokovať a doplňme 4 nové kapitoly a bude to zákon, o ktorom môžeme hovoriť. Ak toto nebude, nebude možné takto hovoriť. Je to reakcia na to, čo povedala pani poslankyňa Mušková. A prosím pána Miklušičáka, on má taký samonasierací mechanizmus, aby sa vypol.

  • Predtým ako vystúpi ako posledná za poslanecké kluby poslankyňa Majdová, za poslanecký klub KDH, by som rád informoval snemovňu o tom, že poslanecké grémium, ktoré zvolal pán predseda Hrušovský, rozhodlo o tom, že rokuje sa dnes do 19.00 hodiny, ak sa rokovanie neskončí, budeme pokračovať v pondelok ráno o 11.00 hodine.

    Teraz má slovo pani poslankyňa Majdová.

    Ešte by som prosil aj na žiadosť viacerých poslancov sústrediť sa pri vystupovaní s faktickými poznámkami reakciou na predrečníka.

    Tak teraz máte slovo, pani poslankyňa Majdová.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Skôr než začnem svoje vystúpenie, rada by som krátko reagovala ešte na vystúpenie pani poslankyne Muškovej. Nechcela som vystupovať vo faktických poznámkach, aby som zbytočne nepredlžovala čas rokovania. Chcem zareagovať na tú tézu, ktorú ste vyslovili, pani poslankyňa, že platené externé formy štúdia dokazujú, že vlastne neexistuje vzťah medzi platením za vysokoškolské vzdelanie a kvalitou vysokoškolského vzdelania. Ja si dovolím oponovať, pretože pri externom štúdiu je trošku iný problém. V externom štúdiu dnes študuje zhruba, veľmi zhruba odhadujem, 50 000 študentov, z toho možno polovica sú ľudia, ktorí sa nedostali na vysokú školu kvôli nedostatočným kapacitám školy, čiže sú to ľudia vo veku od 18 do 25 rokov. Druhú časť, zhruba polovicu týchto externých študentov tvoria ľudia, ktorí sú už zamestnaní, väčšinou v štátnej alebo verejnej službe, a potrebujú si veľmi rýchlo zvýšiť svoju kvalifikáciu, aby neprišli o pracovné miesto, potrebujú si urobiť vysokoškolské vzdelanie, získať vysokoškolský diplom. A tento vzťah potom medzi externými študentmi a inštitúciami, ktoré ponúkajú platenú externú formu štúdia, je, dovolím si povedať, iný, dokonca, by som povedala, deformovaný, je iný a deformovaný z pohľadu vzťahu – denný študent alebo študent denného štúdia a denná forma vysokoškolského štúdia. Totižto študenti externého štúdia dobrovoľne alebo menej dobrovoľne podpisujú v zásade zmluvu o tom, že budú platiť za nie kvalitné vzdelanie, lebo oni vedia, že to vzdelanie, ktoré dostávajú, nie je kvalitné alebo nie je poskytnuté v takej kvalite, ako by malo byť poskytnuté, oni dobrovoľne alebo menej dobrovoľne, opakujem, podpíšu zmluvu, že za takéto nie kvalitné služby budú platiť, pretože chcú rýchlo získať diplom. Firmy alebo eseročky alebo inštitúcie, ktoré toto vzdelávanie poskytujú, na druhej strane chcú, vedomé si toho, že neposkytujú kvalitné vzdelávanie, zinkasovať peniaze. Takže to je len na úvod, teraz prejdem priamo k svojmu vystúpeniu.

    Dámy a páni, myslím si, že sa všetci zhodneme na tom, že reforma vysokého školstva je potrebná. A naše názory sa začínajú rozchádzať len tam alebo v tom momente, kde je reč o tom, kedy a akým spôsobom má byť reforma zrealizovaná. Odporcovia návrhu zákona o študentských pôžičkách argumentujú tým, že reforma, ktorá má začať teraz a tým, že spoplatníme vysokoškolské štúdium, nie je dobrou reformou. Hovoria, že reformu vysokého školstva je potrebné začať tým, že sa najskôr zvýši jeho kvalita. Toto tvrdenie, dovolím si tvrdiť, vychádza z chybnej premisy. Reforma vysokého školstva totižto nezačne momentom schválenia tohto návrhu zákona a jej podstatou rozhodne nie je spoplatnenie vysokoškolského štúdia. Reforma vysokého školstva, ako to spomenuli už moji predrečníci, nezačína teraz, reforma vysokého školstva, ak budeme veľmi prísni a veľmi rigorózni, začala už v roku 1990, keď sa o nej začínalo hovoriť a keď sa začalo hovoriť o tom, že s naším vysokým školstvom nie je niečo v poriadku a jeho kvalita je slabá. Zásadná reforma vysokého školstva však začala podľa môjho názoru už v roku 2002 alebo teda až v roku 2002, keď členovia tejto snemovne prijali novelu zákona o vysokých školách č. 131/2002 Z. z., ktorej autorom nebol nikto iný ako vtedajší štátny tajomník ministerstva školstva a terajší minister školstva Martin Fronc. Možno ste, dámy a páni, nepostrehli, ale reforma vysokého školstva začala práve prijatím tejto novely. A viacerí z vás vtedy sedeli tu v tejto sále, za prijatie tohto návrhu zákona hlasovali. A je mi ľúto, že dnes spochybňujú niektorí z týchto poslancov, ktorí tu sedeli, sami seba a aj svoju prácu, ktorú na príprave tohto zákona odviedli.

    Pre osvieženie pamäti všetkých prítomných pripomeniem, že zákon č. 131/2002 Z. z. prispel k zlepšeniu kvality vysokoškolského vzdelávania o. i. aj tým, že zaviedol systém trojstupňového vzdelávania na vysokých školách, čiže bakalárske, magisterské a doktorandské štúdium. Ak sa to zdá niektorým nepodstatné, tak pripomeniem, že k zavedeniu takéhoto systému vzdelávania sa počas prístupových rokovaní s Európskou úniou podpísaním Bolonského memoranda v roku 1999 zaviazalo 32 ministrov školstva. Ale promptné zavedenie tohto systému už akosi nebolo samozrejmosťou, dokonca ani v takých vyspelých krajinách, akými sú nepochybne Nemecko a Francúzsko a ktoré majú s týmto zavedením trojstupňového vzdelávania dodnes problém.

    Ďalším reformným krokom, ktorý sa uskutočnil prostredníctvom spomínanej novely, bolo čiastočné zrušenie tabuľkových platov vysokoškolských pedagógov. Vďaka tejto novele majú už aj dnes vysoké školy možnosť odmeňovať pedagógov aj formou zmluvných platov na základe ich kvality a ich výkonu, a nie iba na základe platovej tabuľky. Tabuľka garantuje iba dolnú hranicu platu pedagóga a spôsob jeho odmeňovania nad touto dolnou hranicou je úplne na rozhodnutí vysokej školy. To, či dekani fakúlt túto možnosť využijú alebo nie, je plne v ich kompetencii, ale v žiadnom prípade sa už dnes nemôžu sťažovať, že nemajú možnosť oceniť mladých a schopných vedeckých pracovníkov.

    Ďalším dôležitým bodom novely vysokoškolského zákona z roku 2002 bola zmena a posilnenie kompetencií Akreditačnej komisie, ktorá v posledných dvoch rokoch nanovo akreditovala všetky študijné programy tak, aby zodpovedali medzinárodne uznávanému programu kvality ISCED. Rovnako bol spomínanou novelou zavedený aj nový systém hodnotenia študentov, európsky kreditný prenosný systém ECTS, ktorý zvyšuje schopnosť mobility slovenských študentov vo vzťahu k európskym univerzitám.

    Dámy a páni, dnes teda nerozhodujeme o začiatku reformy, dnes rozhodujeme o tom, či začatá reforma bude alebo nebude pokračovať. O predloženom návrhu zákona o študentských pôžičkách sa na Slovensku diskutuje už zhruba rok a pol.

    Kritici tohto návrhu zákona o. i. hovorili často aj o tom, že návrh zákona je v rozpore s programovým vyhlásením vlády. Dovoľte teda, aby som vám zacitovala pár viet z programového vyhlásenia, kde bod 3. c. Výchova a vzdelávanie, časť Vysoké školstvo hovorí: „Zlepšenie v oblasti financovania vláda zabezpečí aktívnym vytváraním podmienok pre rozvoj viaczdrojového financovania vysokého školstva vrátane zavedenia príspevkov študentov na náklady spojené so štúdiom v jeho dennej aj externej forme. Vláda bude tiež zvyšovať dotácie do vysokého školstva zo štátneho rozpočtu s cieľom dosiahnuť postupne úroveň zodpovedajúcu krajinám OECD.“ Ak teda zástancovia návrhu zákona v súvislosti s pokračovaním reforiem vysokého školstva hovoria o zavedení školného, je to v absolútnej zhode s programovým vyhlásením vlády. Ak ale odporcovia zavedenia školného argumentujú tým, že problém financovania školstva sa vyrieši, keď vláda začne dotovať školstvo výlučne cez štátny rozpočet 3 % HDP, tak ako je to vraj v iných krajinách, tak alebo zavádzajú, alebo netušia, o čom hovoria. Pre vysvetlenie poviem, že číslo 3 % som si nevymyslela, toto číslo 3 %, ktoré vraj dávajú iné krajiny na vzdelanie alebo na vysokoškolské vzdelávanie, som zachytila v stredu z úst predstaviteľov Štrajkového výboru študentov. Ja neviem o žiadnej krajine OECD, ktorá by dávala alebo ktorá by prispievala do vysokého školstva 3 % z verejných zdrojov. Štáty OECD dávajú do vysokého školstva z verejných zdrojov cirka 1 % hrubého produktu, keď zhruba 0,33 – 0,4 % tvoria súkromné zdroje, teda aj rôzne granty, ktoré spomínal pán poslanec Mečiar, aj hospodárske aktivity vysokých škôl, ale aj poplatky študentov.

    Súhlasím s tým, že dotácie do vysokého školstva treba zvyšovať, ale to sa deje aj dnes. V minulosti tvorili dotácie do vysokého školstva 0,73 %, dnes je to zhruba 0,8 % hrubého domáceho produktu. A tento stúpajúci trend bude pokračovať, pretože vláda sa k tomuto zaviazala.

    Počas uplynulého roka som veľmi často diskutovala s mladými ľuďmi na tému vysokoškolskej reformy. Boli medzi nimi súčasní, bývalí aj budúci vysokoškolskí študenti a boli medzi nimi aj ľudia z rôznych sociálnych vrstiev. Sledovala som tiež vyjadrenia politikov, odborníkov a zástupcov študentov, tých oficiálnych, aj tých samozvaných, v médiách. Odporcovia reformy a tí, ktorí sa zatiaľ nerozhodli, či je správne návrh zákona prijať alebo nie, používajú najčastejšie tieto tri argumenty, ktoré som teda zachytila vo všetkých tých diskusiách, po prvé, ak bude prijatý zákon, ktorý zavedie poplatky za štúdium, sociálne slabé rodiny si nebudú môcť dovoliť poslať svoje deti študovať, po druhé, na prijatie zákona doplatí najviac stredná trieda, po tretie, pôžička zaťaží budúcnosť rodiny alebo budúcnosť študenta samotného.

    Pokiaľ ide o tvrdenie, že sociálne slabé rodiny si nebudú môcť dovoliť poslať svoje deti na štúdiá, je to nezmysel. Zákon totižto nezavádza iba poplatky, ale predovšetkým silný systém sociálnych štipendií. A nie poplatky, ale štipendiá sú nosným pilierom zákona. Dnes, keď je vysokoškolské vzdelanie bezplatné a financované iba zo štátneho rozpočtu, poberá sociálne štipendiá zhruba 11 % študentov. To znamená, že nárok na štipendium majú dnes skutočne len tí najchudobnejší z najchudobnejších. Výška tohto štipendia však nepresahuje sumu 2 500 korún mesačne. Ak, dámy a páni, zoberiem do úvahy, že mesačné náklady študenta sú mojím hrubým odhadom 5 000, 6 000, možno 7 000 korún mesačne, tak si je dosť ťažké predstaviť, že štipendium 2 500 korún tieto náklady pokryje. A verím tomu, že takýto študent zo sociálne slabej rodiny sa už dnes má čo oháňať, aby si zarobil chýbajúce peniaze. Ak však bude prijatý zákon o študentských pôžičkách, tento študent si zrejme neprestane zarábať rôznymi brigádami, ale zároveň bude mať nárok na mesačné štipendium v plnej výške 6 870 korún. Rada by som vám pripomenula, že suma 6 870 korún je suma, za ktorú dnes úplne bežne pracuje zdravotná sestra s 20-ročnou praxou a zodpovednosťou za 40 ľudských životov niekde vo Svidníku alebo v Banskej Štiavnici. Študent túto sumu 6 870 korún dostane iba za to, že chodí do školy, za to, že má zodpovednosť iba sám za seba, a za to, že má tú smolu, že pochádza zo sociálne slabej rodiny. Keby aj zaplatil školné v tej najvyššej možnej sume, čiže 26 000 korún ročne, za desať mesiacov poberania maximálnej výšky štipendia dostane na ruku 68 700 korún, ktoré sa mu nemusia zdaňovať. A jeho čistý ročný zisk po odpočítaní školného bude 42 700 korún. Dámy a páni, prepáčte mi, ale ja som presvedčená, že o takejto výške sociálneho štipendia sa vám, ktorí ste študovali vraj zadarmo a v systéme, ktorý bol vraj najsociálnejším systémom, ktorý tu kedy vládol, ani nesnívalo.

    Pokiaľ ide o toľko diskutovaný problém strednej triedy, kládla som si nespočetne veľakrát otázku, kto spadá na Slovensku do tejto kategórie. Určite tam patria lekári, živnostníci, učitelia, štátni zamestnanci, štátni úradníci, zdravotné sestry alebo policajti. Lenže rozdiel v ich príjmoch, osôb, ktoré síce vykonávajú rovnaké povolanie, v strednej triede, ale pôsobia v nerovnako prosperujúcich regiónoch republiky, vo mne vyvoláva pochybnosti, či napr. lekár zo Svidníka, ktorý zarobí, povedzme, 18 000 v čistom, v porovnaní s lekárom z Bratislavy, ktorý zarobí, povedzme, 30 000 v čistom, ešte pokladá sám seba za príslušníka strednej triedy. Ak teda budeme pre potreby tohto zákona považovať za strednú vrstvu obyvateľstva ľudí, ktorých mesačný rodinný príjem sa pohybuje v rozmedzí od 15 000 do 30 000 korún, tak nie je pravda, že budú automaticky stratoví. Na základe spomínaných rozhovorov so študentmi z rôznych sociálnych vrstiev som si urobila niekoľko prepočtov, vytvorila som si teda niekoľko modelových situácií. Zoberme si napr. študenta, ktorý pochádza z rodiny, ktorej čistý príjem je 17 000 korún mesačne, a má ešte jedného mladšieho súrodenca, ktorý neštuduje na vysokej škole. Ak bude študentom vysokej školy, tento spomínaný študent, ktorá je vzdialená menej ako 30 km od miesta bydliska, bude mať nárok na štipendium vo výške 1 010 korún. V prípade, že bude študovať viac ako 30 km od miesta bydliska, jeho štipendium bude 3 300 korún. Zoberme si iný príklad, rodinu s čistým príjmom 30 000 korún, teda hornú hranicu pre potreby tohto zákona strednej triedy, v ktorej sú ale štyri deti. Ak bude mať táto rodina iba jedného vysokoškoláka, je pravda, že tento nebude mať nárok na sociálne štipendium. Ak však takáto rodina bude mať dvoch vysokoškolákov a obidvaja budú študovať viac ako 30 km od domova, bude mať každý z nich nárok na štipendium vo výške 2 355 korún.

    Posledný argument odporcov zákona o zaťažení budúcnosti rodiny absolventa vysokej školy považujem bez urážky za nepodstatný, pretože pôžičky si študenti berú aj dnes. A povedzme si na rovinu, že niektorí s nimi robia naozaj zaujímavé veci. Jedna študentka sa mi pri diskusii priznala s tým, že za peniaze zo študentskej pôžičky, pripomínam, veľmi nízko úročenej, ktorá mala slúžiť predovšetkým na zaplatenie internátu, školských pomôcok a stravy, si kúpila bicykel a televízor. Iná študentka sa mi priznala...

  • Reakcia z pléna.

  • Páni poslanci. Pani poslankyňa, prosím, nediskutujte. Pani poslankyňa Majdová, nech sa páči.

  • Môže, pán poslanec. Viete, pán poslanec, tieto prostriedky sú predovšetkým na náklady študenta spojené so štúdiom, nie na to, aby si kupovali televízor a bicykle. Ak dovolíte, budem pokračovať.

    Iná študentka sa mi priznala, že spolu so svojím priateľom použili peniaze zo študentských pôžičiek na to, aby ich po zúročení v banke doložili k peniazom, za ktoré si kúpili spoločný byt. Priznávam, že tento cieľ je ušľachtilejší, ale napriek tomu pôžičky zo Študentského pôžičkového fondu naozaj, a na tom, myslím si, sa všetci zhodneme, neslúžia na to, aby študenti si ich dávali na vyšší úrok, príp. iné veci, príp. si kupovali za ne veci, ktoré nesúvisia so štúdiom, ale na to, aby si pokryli náklady spojené so štúdiom a aby tak nezaťažovali rozpočet svojej rodiny. Ja napriek tomu verím, že väčšina študentov používa peniaze zo Študentského pôžičkového fondu na to, na čo boli určené. Ale nemôžeme sa tváriť, že tu neexistuje problém zneužívania pôžičiek.

    V súvislosti s pôžičkami ešte jedna poznámka k problému, o ktorom sa takmer vôbec nehovorí, hoci dnes sme sa ho dotkli. Všetci vieme, že dnes sa na externých formách štúdia platí od 10 000 do 50 000 korún ročne. A som hlboko presvedčená, že vyberanie týchto poplatkov je v rozpore so zákonom aj so základnými pravidlami slušnosti, pretože sa často tieto poplatky vyberajú pod priamym alebo nepriamym nátlakom. A je nad slnko jasnejšie, že nie všetci externí študenti sú tak dobre situovaní, aby si mohli dovoliť platiť za svoje štúdium 50 000 Sk ročne. Preto si určite mnohí z nich požičiavajú peniaze, v lepšom prípade od príbuzných, v horšom prípade od komerčných bánk za komerčný úrok, pretože externisti dnes nemajú nárok na pôžičku zo Študentského pôžičkového fondu. Pýtam sa, je to spravodlivé, že máme v tomto štáte...

  • Ruch v sále.

  • Pán poslanec Madej, prosím, netelefonujte v rokovacej sále.

  • ... dve rôzne a nerovnocenné skupiny študentov? Tí prví študujú bezplatne, pričom používajú všetky študentské zľavy a výhody a ešte si aj v prípade potreby môžu požičať peniaze za smiešne nízky úrok, a tí druhí za svoje štúdium platia nie malé sumy, na jeho zaplatenie si požičiavajú peniaze za vysoký komerčný úrok, nemajú žiadne študentské zľavy, žiadne študentské výhody, a to aj napriek tomu, že podstatnú časť z nich tvoria ľudia vo veku 18 až 25 rokov, ktorí mali iba tú smolu, že sa kvôli nedostatočným kapacitám vysokej školy nedostali na bezplatné denné štúdium.

    Prijatie tohto zákona umožní potenciálnym záujemcom o externé štúdium možnosť účinnejšie sa brániť, pretože nikto nebude môcť vyberať školné po prijatí tohto zákona, ktoré bude vyššie ako 26 000 korún ročne, a nehovoriac už o tom, že inštitúciám, ktoré dnes nelegálne vyberajú oveľa vyššie poplatky, než s akými návrh zákona počíta, zrejme nové študijné programy otvárať nebudú, pretože sa im to naozaj neoplatí.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prijatie zákona o študentských pôžičkách je prvým a veľmi dôležitým krokom k naštartovaniu ďalších, nie prvých, ale ďalších pozitívnych zmien vo vysokom školstve, cieľom ktorých je zvýšiť kvalitu a konkurencieschopnosť slovenských vysokých škôl. A pokiaľ viem, o to nám všetkým ide, tým koaličným aj tým opozičným. Preto verím, že návrh zákona podporíte. Ďakujem za pozornosť.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, s faktickými poznámkami na vystúpenie pani poslankyne Majdovej sa hlásia šiesti poslanci, posledný je pán poslanec Krajči. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

    Ešte predtým, ako udelím slovo prvému prihlásenému, pánovi poslancovi Hoptovi, chcem vás informovať o tom, že som sa rozhodol prerušiť dnešné rokovanie 41. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky už aj z dôvodu, že prerokúvame veľmi vážny bod programu, na ktorý sú aj politicky rôzne názory. A bol by som nerád, keby sme už čiastočne aj v pokročilom čase, v piatok odpoludnia, pokračovali v diskusii o návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Bola snaha, aby sme dnes rokovanie 41. schôdze skončili, ale vzhľadom aj na počet prihlásených poslancov do rozpravy, ale aj na ďalší návrh zákona, o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý predkladá pán minister školstva, kde možno predpokladať znovu diskusiu početnejšiu a viacej poslancov chce na túto tému diskutovať, odporúčam, tak ako sme sa dohodli, pokračovať v rokovaní v pondelok o 11.00 hodine dopoludnia s tým, že hlasovať o všetkých prerokovaných bodoch budeme o 17.00 hodine. Panie poslankyne, páni poslanci, to je toľko k rozhodnutiu.

  • Hlasy v sále.

  • Po faktických poznámkach, pán poslanec Mečiar.

    Teraz dám slovo pánovi poslancovi Hoptovi. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážená kolegyňa, dovoľte mi, aby som reagoval niekoľkými poznámkami na vaše vystúpenie.

    Vo svojom vystúpení ste povedali, že sa vraj vtedy študovalo zadarmo. Ja len chcem pripomenúť, naozaj aj vtedy boli určité poplatky. Napr. sa platilo za stravu, obedy a večere 2,60, za internát 25 až 40 korún, myslím, vtedy, v čase socializmu. Ja viem, že v pomere k platom súčasným to bolo niečo iné, ale chcem povedať, že umožňovalo to dôstojne žiť ľuďom.

  • Ruch v sále.

  • Pán poslanec Galbavý, nevykrikujte tu. To je po prvé.

    Po druhé ste ma prekvapili tým, že ako predstaviteľka Kresťanskodemokratického hnutia, som si vedomý, že tento zákon predkladá váš minister, obhajujete. Ja si myslím, že práve kresťania by mali byť s komunistami v jednej koalícii práve pri prerokovaní tohto zákona a mali by presadzovať zákon, ktorý by umožnil bezplatne študovať všetkým občanom Slovenskej republiky, pretože nie všetci si dovolia zaplatiť vysoké školy. Ja si myslím, že naším snažením nemá byť, aby študovala iba elita, ale aby naozaj študovali tí, ktorí na to majú v hlave. Preto zo strany Kresťanskodemokratického hnutia sa mi trošku to zdá zvrhlé, ak s takýmto zákonom prišlo do parlamentu, pretože reformy, ktoré doteraz prebiehajú v našej krajine, tak sú to predovšetkým reformy o tom, že sa všetko zdražuje.

    Preto chcem vyjadriť svoj postoj, že nepodporím tento zákon, budem hlasovať proti prijatiu tohto zákona, pretože tento zákon nás vedie späť, nás vedie do čias Prvej republiky. Ďakujem.

  • Chcem poďakovať pani poslankyni, že reagovala na mňa, na moje vystúpenie, ale v podstate potvrdila len to, čo som povedala. Skutočne, spoplatnenie školstva absolútne nebude znamenať vyššiu kvalitu, ale možno aj naopak, ako ste povedali.

    Pani poslankyňa, povedali ste aj ďalšiu vec, že predložený návrh je časťou alebo ďalšou časťou reformy. Bojím sa, že to dopadne presne ako pri regionálnom školstve. Vláda síce urobila finančnú reformu, ale neurobila obsahovú reformu. Vláda nepredložila do parlamentu a nie je doteraz schválený školský zákon, hoci v legislatívnom pláne vlády to mala urobiť ešte v roku 2003. Zato finančne zreformované regionálne školstvo, a zreformované tak, aby štát dal čo najmenej financií na školstvo a proste poddimenzoval normatívy na školstvo, spôsobilo, že škola sa správa absolútne inakšie ako predtým, snaží sa získať možnými aj nemožnými spôsobmi rodičov žiakov. Čo najviac žiakov dáva do tried a, samozrejme, úroveň vzdelávacieho procesu sa potom aj rovná úrovni teda nie priamo úmerne počtu žiakov v triedach. Padajú materské školy, sú ohrozené centrá voľného času, sú ohrozené školské kluby, žiak je odkázaný na ulicu, vieme, že kriminalita rastie, použitie drog sa zvyšuje, ale môžeme kričať: „Nech žije reforma!“

  • Nech sa páči, pani poslankyňa Navrátilová.

  • Ďakujem za slovo. Pani poslankyňa Majdová, ja som si tiež urobila prepočty. Tie prepočty, ktoré ste tuná vy uviedli, sú naozaj tie hraničné prepočty, kde ešte na to vzniká nárok. Ale keby ste ten istý príklad tej istej príjmovej skupiny, o ktorej ste tu hovorili, aplikovali na rodinu, v ktorej je jeden študent, tak už tú dávku, to sociálne štipendium nedostane. A to je môj problém, pretože pre mňa rodina, ktorá má čistý príjem na hlavu 8 000 korún, nie je rodina, ktorá je bohatá. Stále ju vnímam, že je to nižšia stredná vrstva. A táto nižšia stredná vrstva pri malom počte detí jednoducho nebude tou skupinou, na ktorú bude možné aplikovať tento zákon v tom zmysle, že bude poberateľom sociálneho dôchodku. Jednoducho to tak nebude. Z toho pramení moja obava, že práve pre tú skupinu obyvateľov, ktorá kladie najväčší dôraz na vzdelanie, a to je práve stredná vrstva obyvateľstva, to prinesie negatívny dopad z tejto reformy. A ten negatívny dopad z tejto reformy naozaj môže spôsobiť, že sa práve ľudia, ktorí sú najmenej majetní alebo z najnižšie príjmových skupín, ocitnú v istom exkluzívnom postavení, pretože budú dostávať sociálne štipendiá, a tí, ktorí sú v strednej vrstve, nebudú dostávať nič. Ďakujem.

  • Nech sa páči, pán poslanec Fajnor.

  • Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Dovoľte, aby som aj ja nadviazal na predrečníčku. A chcel by som pripomenúť niekoľko záležitostí.

    Od rána sme tu rozprávali o tzv. znalostnej ekonomike, alebo sofistikovanej ekonomike, ktorá by mala byť základom rozvoja nielen ekonomiky, ale aj ďalšieho života tohto štátu. Ako chceme robiť túto ekonomiku, ak nebudeme mať dostatok vysokokvalifikovaných odborníkov? Ako ju chceme robiť, keď chceme zamedziť mnohým schopným ľuďom študovať?

    Ja si dovolím povedať, dnešný pán minister, ktorý pred rokom 1989, keď ho navrhovali za šéfa katedry, povedal, že on sa necíti na to, aby robil šéfa katedry, sa zrazu cíti na ministra školstva. Nemá na to, školstvo takto vyzerá.

    Ja by som chcel pripomenúť niektoré veci, ktoré som pripomenul aj pánovi ministrovi financií a podpredsedovi vlády. Tie veci sú asi takéto, vážení páni. Štátny dlh v porovnaní s rokom 1993 sa zvýšil na takmer 20 mld. dolárov, vážení páni, len vláda pána Dzurindu sprivatizovala majetok za vyše 400 mld. Sk a my dneska nemáme na školstvo. Vy, ktorí ste vyštudovali zadarmo, dneska dávate bariéry a hrádze mladým ľuďom, ktorí vám vôbec neublížili. Bolo by slušné, keby ste im dali aspoň tie šance, ako ste mali vy.

    Chcem vám povedať jednu vec. V tom zlom režime, o ktorom ste hovorili, som študoval v zahraničí. Dostával som štipendium 850 korún. Po skončení štúdia som sa mohol stať veliteľom námornej lode. A mal som na to zabezpečené podmienky, dostal som byt a možnosť rozvoja. Žiaľ, končí mi to, na budúce budem pokračovať ďalej. Ďakujem veľmi pekne.

  • Pán poslanec Mečiar, sťahuje svoju faktickú... (Reakcia z pléna). Nie. Nech sa páči.

  • Nesťahujem faktickú poznámku. To by bola škoda, boli by ste ochudobnení.

  • Veľmi som sledoval pozorne hru s číslami, ktoré má pani poslankyňa Majdová. Je to také zaujímavé aj smutné. Hovorila, že cieľom je dosiahnuť úroveň vzdelania krajín OECD, už sme tu dosiahli 40. miesto Mexika. Keď pôjde táto reforma, môže to byť aj 41. miesto, je to väčšie číslo.

    Pokiaľ ide o otázky spojené s chápaním alebo postavením peňazí, sú na to viaceré pohľady. To, čo povedala ona, je jeden pohľad istej príjmovej skupiny. Ale iná príjmová skupina znamená 21 % občanov Slovenska, neschopných uhrádzať denné životné náklady. Medzi nimi sú mladí ľudia, 18 až 20 % nezamestnaných v produktívnom veku, 135 000 zo sociálnych dôvodov vysťahovaných v zahraničí potvrdených ministrom práce, sociálnych vecí, 350 000 potvrdzujú zahraničné zdroje zahraničných Slovákov. Toto je tiež matematika. Z tých 10 000 študentov, ktorí dostali základné a stredoškolské vzdelanie na Slovensku, 8 000 zostane v Čechách, 2 000 sa vráti. Keď počítame, koľko našich vysokoškolsky vzdelaných dievčat robí operky a utiera zadočky namiesto vysokokvalifikovanej práce, pretože z kurzov korunových získavajú iné peniaze, tak príde potom otázka, čo vlastne je to vzdelanie. Je to dlhodobá investícia s dlhodobou návratnosťou. A všade, kde klesá intelektuálna úroveň práce, nasleduje úpadok. A tento štát musí riešiť nielen to, ako zvýšiť vzdelanosť, ale aj to, ako zvýšiť cenu takejto práce pre budúcnosť, a tým aj zabezpečiť úroveň rozvoja celého Slovenska. Všade, kde to klesne, je to horšie.

    A potom, pani poslankyňa Majdová, ešte sa nehnevajte, ale študent je človek so všetkými nárokmi, kultúrnymi a sociálnymi, nie je to konzument, jedna pani povedala, lebo keby ste išli za jednou šľapkou na ulici, tak by ste zistili, že za noc zarobí na ten televízor aj bicykel.

  • Pani poslankyňa Majdová chce reagovať na vystúpenia predrečníkov vo faktických...

  • Reakcia z pléna.

  • Pardon, ešte pán poslanec Krajči.

  • Ďakujem pekne, pán predseda, ste ma vynechali, ale asi ste si to nevšimli. Chcel by som reagovať na pani poslankyňu Majdovú.

    Myslím si, že čo sa týka tých jej výpočtov, pani poslankyňa Navrátilová jej presne vypočítala, že je tu veľké riziko sociálneho dopadu na časť ľudí, ktorí by sa do tohto systému dostali, s čím ja osobne súhlasím. A musím teda konštatovať, že tieto prepočty vaše neboli celkom správne.

    Pokiaľ sa týka vyberania poplatkov za externé štúdium, ktoré ste nazvali nemorálne, ja si myslím, že nie je to nemorálne, ale skôr je tu určitý chaos, ktorý bolo potrebné už dávno odstrániť. A pýtam sa, kto iný ho mal odstrániť, ak nie minister školstva, ktorý už dva roky minimálne o tomto chaose vie. A jednoducho sa vyjadril aj v médiách, že zoberie akreditáciu tým školám, ktoré vyberajú poplatky za externé štúdium. Čo sa však stalo? Nič. Tie školy ďalej vyberajú poplatky, funguje to tak ako predtým a jednoducho sa tvárime, že tento problém neexistuje a chceme ho riešiť v tomto zákone.

    Pokiaľ ste hovorili, že 5 % je smiešne nízky úrok, tak si spomeňte, aké úroky boli niekedy. Pri prepočte, že si zoberie mladý človek 1 mil. korún pôžičku, za 10 rokov zaplatí pol druha milióna. To znamená, že to nie je tak zanedbateľná časť na to, aby tento mladý človek, ktorý potrebuje dnes začať žiť, bol zadlžený a jednoducho celý život žil len z pôžičiek a pracoval na niekoho iného, a nie na seba.

    A pokiaľ sa týka toho vášho príkladu s tým bicyklom, tak ja si myslím, že tá študentka uvažovala správne. Musí si kúpiť bicykel, aby sa zaradila do Dzurindovho peletónu, lebo ináč by stratila dych.

  • Ďakujem za slovo. Nebudem reagovať na všetkých, ale predsa.

    Páni poslanci Hopta a Fajnor, hovorili ste niečo v tom zmysle, že vtedy, keď bolo štúdium zadarmo, boli lacné stravné lístky a tak ďalej a tak ďalej. No áno, ale vtedy boli aj vyššie dane a vtedy boli aj podstatne nižšie nástupné platy vysokoškolákov. Hovorili ste o tom, že chcete, aby študovalo čo najviac študentov, tí ktorí majú v hlave, nie, povedzme, v peňaženke. Pán poslanec, to chceme aj my, ale práve za vašich čias to bolo tak, že mohli študovať len niektorí vyvolení a tí, ktorí na to, naozaj, mali predpoklady, ale nemali správny triedny pôvod, študovať nemohli.

    K pani Muškovej chcem len malú poznámku k tým obavám, ako dopadne reforma, že dopadne podobne ako teda regionálna. Pani poslankyňa, obsahová reforma, poviem to tak, základného školstva je pripravená, ale aj vďaka tomu, že sa tak dlho v tomto parlamente zaoberáme vysokoškolským zákonom, ktorý mal byť už dávno schválený, ešte nemohla byť predložená.

    Pani poslankyňa Navrátilová, to, čo navrhujete vy, je socializmus. Samozrejme, vždy, v každom sociálnom systéme je nejaká hraničná skupina. Nemôžu všetci poberať sociálne štipendium, to je naozaj socializmus, tak ako v geometrii platí, že nekonečná je iba priamka, a nie úsečka.

    Pán Mečiar, ja som si plne vedomá toho, že aj študent je človek. Viete, aj ja som študentka. A ja som si v čase, keď som zarábala 8 000 ako zdravotná sestra, musela požičať v komerčnej banke na externé platené štúdium.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, prerušujem rokovanie 41. schôdze Národnej rady.

    Ešte s procedurálnym návrhom sa hlási pán poslanec Mečiar.

  • Pán predseda, veľmi vítam váš návrh, aby rokovanie Národnej rady bolo prerušené, ale odporúčam vám i svojim cteným kolegom vzhľadom na úctu k jednému z najväčších kresťanských sviatkov, Veľkej noci, aby ďalší deň rokovania bol až po Veľkej noci ako prvý deň aprílovej schôdze Národnej rady. Prosím, bol by to veľmi pekný príspevok od vás všetkých kolegom, veľmi by si to vážili a možno by o jedno vyslovovanie nedôvery bolo menej. Skúsme to.

  • Smiech v sále.

  • Hlasy z pléna.

  • Nie, nie. Pán poslanec, ale väčšia príležitosť využiť to, čo ste vy navrhli, je práve vo veľkom týždni ako po Veľkej noci. (Ruch v sále.) Ale, páni poslanci.

  • Reakcia z pléna.

  • Pán poslanec Maxon? Nie. Pán poslanec Fajnor? Nie.

    Páni poslanci, prerušujem rokovanie.

    Do pondelka o 11.00 hodine dovidenia, príjemnú sobotu a nedeľu.

  • Prerušenie rokovania o 16.11 hodine.