• Vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram rokovanie 35. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Prosím vás, aby ste sa prezentovali, aby sme zistili, či Národná rada je uznášaniaschopná. Páni poslanci, prosím, prezentujme sa. Páni poslanci, prosím, aby sme sa prezentovali.

  • Hlasovanie.

  • 84 poslancov prítomných.

    Konštatujem, že Národná rada je uznášaniaschopná.

    Chcem vás informovať, že o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni požiadali páni poslanci Gustáv Krajči a Boris Zala.

    Na 35. schôdzi overovateľmi budú pán poslanec Tomáš Galbavý a pani poslankyňa Ľudmila Mušková. Ich náhradníkmi budú páni poslanci Pavol Abrhan a Jozef Hrdlička.

    Schôdzu som zvolal podľa čl. 83 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na požiadanie 37 poslancov Národnej rady. Žiadosť poslancov ste dostali spolu s pozvánkou. Skupina poslancov navrhuje na tejto schôdzi prerokovať bod programu dokončenie novostavby Slovenského národného divadla.

    Chcem upozorniť poslancov, že program schôdze nemožno doplniť alebo meniť.

    Ešte pred hlasovaním o návrhu programu sa s procedurálnym návrhom hlási pani poslankyňa Bollová.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Vážený pán predseda, dovoľte, aby som v mene klubu poslancov KSS navrhla, aby ste vyzvali Národnú radu Slovenskej republiky k ucteniu obetí prírodnej katastrofy v juhovýchodnej Ázii minútou ticha. Ďakujem.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, prosím, aby sme povstali a minútou ticha si uctili obete prírodnej katastrofy.

  • Minúta ticha.

  • Ďakujem.

    Pristúpime teraz k hlasovaniu o návrhu programu 35. schôdze. Prezentujme sa a hlasujme, páni poslanci. Hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • 111 poslancov prítomných, 108 za, 3 nehlasovali.

    Konštatujem, že program 35. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky sme schválili.

    Pristúpime teraz k rokovaniu o bode programu

    dokončenie novostavby Slovenského národného divadla.

    Materiál ste dostali ako tlač 1003.

    Prosím, aby z poverenia skupiny navrhovateľov predmetný návrh uviedol a odôvodnil pán poslanec Dušan Jarjabek. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Vážený pán predseda parlamentu, vážení páni ministri, dámy a páni, kolegyne, kolegovia, vážení hostia na balkóne, vážení priatelia na balkóne, dovoľte, aby som urobil krátke zdôvodnenie tejto mimoriadnej schôdze.

    Skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky využila svoje právo a požiadala o zvolanie mimoriadnej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá sa bude zaoberať problémami okolo dokončenia novostavby Slovenského národného divadla.

    Bezprostredným podnetom našej iniciatívy bolo rokovanie vlády Slovenskej republiky, ktorá schválila na návrh ministra hospodárstva a ministra kultúry tzv. Memorandum o porozumení, ktorým zahraničnému investorovi de facto odstupuje celý objekt takmer dve desaťročia budovanej novostavby. Memorandum predpokladá vznik spoločného podniku, do ktorého štát vloží stavbu v účtovnej hodnote 3,5 mld. korún, pričom získa 51 % akcií. Investor sa zaväzuje objekt dokončiť a sprevádzkovať, nie však podľa pôvodného projektu, teda ako sídelnú budovu Slovenského národného divadla s priestormi pre vedenie divadla, činohru, operu a balet, ale ako hybridné, kongresovo-kultúrne centrum, v ktorom si jednu sálu bude môcť Slovenské národného divadlo prenajímať na svoje predstavenia. A ďalej, mala podľa memoranda vzniknúť správcovská spoločnosť, v ktorej by mal dvojtretinovú majoritu investor a ktorá by sa starala o využívanie objektu. Jej zisk by mal slúžiť z deviatich desatín v prospech investora, jednu desatinu mal dostať štát. Do tretice, memorandum obsahuje súhlas s tým, aby investor využil pozemky okolo divadla na vybudovanie hotela a ďalšej vybavenosti, tá však bude jeho vlastníctvom a nebude preto mať na ekonomiku navrhovaného centra žiaden vplyv.

    Vo Výbore Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá sme sa pýtali predovšetkým na to, prečo o dlhoročnej najväčšej investičnej akcii rezortu kultúry rozhoduje kompetenčne nepríslušný minister hospodárstva. Dozvedeli sme sa, že vlastne ani nerozhoduje, iba nezištne pomáha menej skúsenému či menej obchodne zručnému kolegovi. Pýtali sme sa, prečo vláda celý rok 2004 nepovažovala za potrebné informovať o parlament, ale ani diskutovať s odborníkmi vrátane užívateľa, pre ktorého bol objekt budovaný, o tom, že sa rozhodla divadlo nedostavať, ale chce ho odovzdať vybranému zahraničnému partnerovi a umožniť investorovi jeho prestavbu na čosi iné. Dozvedeli sme sa, že vláda iba našla iné riešenie o tom, ako sme v Národnej rade Slovenskej republiky na prelome rokov 2003 a 2004 s výraznou pomocou popredných umelcov Slovenského národného divadla vyslovili nesúhlas s predajom novostavby, ktorý vtedy navrhol minister financií a vicepremiér pán Mikloš.

    Dámy a páni, v uplynulom týždni sme vykonali poslanecký prieskum na všetkých zainteresovaných pracoviskách, teda oboch ministerstvách a Úrade vlády. Spôsob, akým vládni úradníci rozhodujú o verejnej investícii v neobyčajne veľkom rozsahu, pretože my, ktorí pôsobíme v rezorte kultúry, 3,5 mld. za neobyčajne veľa peňazí považujeme, je, jemne povedané, veľmi zvláštny. Potvrdzuje to aj vývin, ktorý v tejto kauze nastal po zasadaní výboru, vystúpením zaangažovaných predstaviteľov kultúry a umenia, a žiadosti o zvolanie tejto schôdze. Odrazu si ministri i premiér našli čas pýtať sa na názor divadelných tvorcov, odrazu sa začalo uvažovať o ďalších alternatívach, ako situáciu riešiť. A dokonca sa o novom Národnom divadle prestalo rokovať na ministerstve hospodárstva a zaoberajú sa ním tam, kam podľa kompetenčného zákona diskusia o slovenskom umení patrí, teda na ministerstve kultúry. Zdanlivo sa teda tento beh vecí vracia do normálneho stavu. Dokonca som sa dopočul, že by sme túto schôdzu mali zrušiť, pretože vláda pripúšťa aj možnosť iných riešení, a teda niet dôvodu diskutovať na pôde parlamentu.

    S týmito názormi nemôžem súhlasiť z dvoch základných príčin. Po prvé, uznesenie vlády Slovenskej republiky z novembra 2004 o memorande vláda nezrušila a teda teoreticky môže kedykoľvek minister hospodárstva oznámiť, že poverenie vlády vykonal a tento dokument je podpísaný a právoplatný. Po druhé, pre nás neprijateľný spôsob nakladania s novostavbou Slovenského národného divadla je len transparentným dokladom toho, že kultúru a umenie táto spoločnosť vníma ako čosi nepotrebné, ako príťaž, ktorá iba pýta peniaze. Svedčí o tom aj to, že naša vláda uznala za vhodné investovať do podpory kultúry len 0,6 % HDP a tento podiel má aj perspektívne klesať, pričom v tzv. starých členských štátoch Únie považujú za korektné určiť na tento účel 1,5 až 2 % HDP a v okolitých transformujúcich sa ekonomikách sa to pohybuje zhruba na dvojnásobku oproti nám. Vzhľadom na dôležitosť úlohy a funkcie autentickej kultúry a originálnej umeleckej tvorby v globalizovanom svete tretieho tisícročia musíme tento trend odstrkávania kultúry ako čohosi nepotrebného na vedľajšiu koľaj zastaviť a zvrátiť.

    Dámy a páni, chcem ešte upozorniť na záver môjho krátkeho monológu, že došlo k dohode predkladateľov a podľa potreby sa budeme striedať na tomto mieste. Zároveň, pán predseda, by som sa chcel po otvorení rozpravy vami prihlásiť do rozpravy ako prvý. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán poslanec. Prosím, aby ste zaujali miesto pre navrhovateľov.

    A teraz prosím povereného člena výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá pána poslanca Ľubomíra Lintnera, aby Národnú radu informoval o výsledku prerokúvania návrhu v jednotlivých výboroch, ktorým bol materiál pridelený na prerokovanie, ako aj o stanovisku a odporúčaní gestorského výboru. Nech sa páči, pán poslanec Lintner, máte slovo.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Vážený pán predseda, vážení páni podpredsedovia, vážení páni ministri, kolegyne, kolegovia, ako spravodajca výboru som poverený Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá v zmysle uznesenia výboru zo 17. januára 2005 č. 329 predložiť informáciu o výsledku prerokovania materiálu, ktorým dokončenie novostavby Slovenského národného divadla, vo výboroch.

    Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím z 11. januára 2005 pod č. 1006 pridelil tento materiál predložený skupinou 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý máme pod tlačou 1003, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá. Za gestorský výbor určil súčasne Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá s tým, že Národnej rade Slovenskej republiky podá informáciu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výboroch.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu na svojom rokovaní dňa 17. januára 2005 neprijal uznesenie, nakoľko podľa § 52 ods. 4 zákona Národnej rady SR č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku nevyslovila s ním súhlas nadpolovičná väčšina prítomných členov výboru, z celkového počtu 13 členov výboru bolo prítomných 7 poslancov, za návrh uznesenia hlasovali 2 poslanci, proti návrhu nebol nikto, hlasovania sa zdržalo 5 poslancov.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá prijal dňa 17. januára uznesenie č. 322, ktorým A. berie na vedomie 1. materiál, ktorým je dokončenie novostavby Slovenského národného divadla, 2. vznik pracovnej komisie, ktorá do konca marca pripraví finančne prijateľný variant na dostavbu a prevádzku novostavby Slovenského národného divadla, B. žiada vládu Slovenskej republiky, aby 1. zrušila uznesenie č. 1136 k Memorandu o porozumení medzi vládou Slovenskej republiky a spoločnosťou Truthheim Invest LLC za účelom dostavby a následnej prevádzky novostavby Slovenského národného divadla prijatému na rokovaní vlády Slovenskej republiky 24. novembra 2004, 2. vrátila riešenie dostavby a prevádzky novostavby Slovenského národného divadla z Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky do pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, 3. v spolupráci s regionálnou a miestnou samosprávou definovala verejný záujem v oblasti kultúry na Slovensku, stanovila krátkodobé, strednodobé a dlhodobé priority v oblasti kultúry s termínom do 30. apríla 2005, 4. informovala Národnú radu Slovenskej republiky o pripravovaných krokoch v súvislosti s transformáciou kultúry a zámerom dosiahnuť vo financovaní kultúry štandardnú európsku úroveň s termínom do 30. apríla 2005, C. žiada Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, aby 1. predložilo vláde Slovenskej republiky a Národnej rade Slovenskej republiky legislatívnu, inštitucionálnu a ekonomickú analýzu stavu kultúry na Slovensku po decentralizácii a informovalo Národnú radu Slovenskej republiky o hlavných problémoch kultúry, o súčasných zdrojoch financovania a ich výške s termínom do 30. apríla 2005, 2. pred prerokovaním konečného variantu dokončenia novostavby Slovenského národného divadla predložilo tento materiál na rokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá.

    Chcem vám oznámiť, že informácia o prerokúvaní materiálu vo výboroch nebola gestorským výborom schválená, nakoľko s ňou nevyslovila súhlas nadpolovičná väčšina prítomných členov výboru. Z celkového počtu 14 poslancov bolo prítomných 10 poslancov, za návrh uznesenia hlasovalo 5 poslancov a hlasovania sa zdržalo 5 poslancov.

    Toľko, pán predseda, k informácii o prerokovaní predloženého materiálu vo výboroch. Ďakujem, skončil som.

  • Ďakujem, pán poslanec. Prosím, aby ste zaujali miesto pre spravodajcov.

    Otváram rozpravu o tomto bode programu. Chcem vás informovať, že do rozpravy som dostal celkom 13 písomných prihlášok. Sú to za poslanecký klub KSS Jozef Ševc, HZDS – Ľudovú stranu Dušan Jarjabek, Smer Dušan Čaplovič, ďalší poslanci prihlásení do rozpravy Karol Ondriaš, Ján Mikolaj, Karol Fajnor, Dagmara Bollová, Ivan Šimko, Jozef Heriban, Dana Podracká, Renáta Zmajkovičová, Milan Urbáni a Zuzana Martináková.

    Ako prvý vystúpi v rozprave pán poslanec Dušan Jarjabek. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ďakujem veľmi pekne. Teda ešte raz. Vážený pán predseda, dámy a páni, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, skutočne je mi cťou, že môžem otvoriť nový rok takouto témou, témou, ktorá tuná vlastne ešte nebola. A chcel by som len poprosiť všetkých, aby tento problém, o ktorom tuná budeme hovoriť, naozaj vnímali ako celospoločensko-kultúrny a, božechráň, ako politický, mohli by sme tým všetko pokaziť a tej politike, samozrejme, nedá sa vyhnúť v parlamente, bude jej určite veľa, ale aspoň by som chcel všetkých dopredu poprosiť, aby politické problémy v rámci kultúry skutočne minimalizovali, lebo samotnej kultúre to naozaj neprispieva a, myslím si, ani poslancom to neprispieva k istej popularite.

    Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, dostalo sa mi cti vystúpiť ako prvému na prvej schôdzi najvyššieho slovenského zákonodarného orgánu, ktorá sa zaoberá slovenskou kultúrou. Trvalo 12 rokov, kým sa na program Národnej rady Slovenskej republiky, aj to však z iniciatívy poslancov, a nie vlády dostala široká a významná oblasť kultúry, ktorá je pritom bytostne previazaná na množstvo iných sfér, ktorými sa zaoberáme a v ktorých meníme legislatívne podmienky takpovediac denne. Kultúru nechávame, aby sa so zmenami vyrovnávala, ako vie. Teda sa schádzame, pretože vláda tejto republiky mala v novembri uplynulého roku pocit, že je ten správny čas, aby sa už definitívne zbavila problému, ktorý jej spôsobuje vlečúca sa výstavba nového a dôstojného stánku Národného divadla na dunajskom nábreží v srdci nového, zatiaľ iba tušeného centra Bratislavy.

    V návrhu rozpočtu, o ktorom každý parlament na svete rokuje vždy pod tlakom, a nad tým naším rozpočtom navyše visela jasne artikulovaná hrozba rozpočtového provizória ako predurčeného trestu za prípadné snahy koaličných a nezávislých poslancov niečo na ňom zmeniť, si naša vláda de facto dala odsúhlasiť deetatizáciu, teda, ak používame alibistický slovník politikov, vstup zahraničného investora, a ak použijeme zrozumiteľné slovenské slová, predaj vopred vybranému záujemcovi za zlomok hodnoty. Nesledoval súhlas vlády s podpisom Memoranda o porozumení s vopred vybraným privatizérom aj poverenie pre ministra hospodárstva, aby tento dokument podpísal?

    A práve evidentná, ba do neba volajúca nevýhodnosť celej transakcie pre štáty, pre národnú kultúru a neobyčajná angažovanosť člena vlády, ktorý s rezortom kultúry okrem rozdeľovníka postov v koaličnej zmluve nemá nič spoločné, vyvolali reakciu najskôr na pôde gestorského parlamentného výboru, potom vo verejnosti a dnes dostali podobu mimoriadneho rokovania nášho parlamentu.

    Je iróniou osudu, že o tomto probléme rokujeme práve na tomto mieste. Spomeňte si všetci, ako sa v roku 1990 našli ľudia, ktorí chceli údajné megalomanské betónové monštrum na hradnom kopci zbúrať či v najlepšom prípade prenechať Stredoeurópskej univerzite. Vtedy sa tiež takmer po takmer hotovej budove prechádzali investori, ktorých iba „súcit“ s nami viedol k tomu, aby prejavili záujem prevziať na seba bremeno, čo s touto stavbou. A skutočne nechýbalo veľa, aby sme dodnes sídlili v Župnom dome, a na schôdzky výborov by sme si asi prenajímali zasadačky určite veľmi výhodne od nejakého zahraničného investora, s ktorým by určite veľmi výhodne predtým bolo podpísané napr. Memorandum o porozumení. Nestalo sa. Vezmime si, prosím, z tejto analógie ponaučenie, keď budeme hovoriť o novostavbe Národného divadla. Veď chrámy, parlamenty a divadlá sa nestavajú pre tento okamih ani pre jednu či dve generácie, ale musíme pri nich myslieť na desaťročia či stáročia dopredu. Dodnes v pamätných antických mestách nájdeme divadelné amfiteátre, no dielne remeselníkov, teda vtedajšie priemyselné parky dávno zavial čas.

    Aby sme však mohli reálne a vecne posúdiť problém, ku ktorému sme požiadali o zvolanie dnešného rokovania parlamentu, musím sa vrátiť trochu do histórie. Treba na tomto mieste opakovať niektoré fakty, pretože aj v médiách, ktoré sa tejto téme, chvalabohu, venovali na širokom priestore. Ale aj z úst verejných činiteľov priamo do celej kauzy zainteresovaných odznelo množstvo rozmanitých nepresností, ak chcete, poloprávd či dezinterpretácií zložitých historických súvislostí.

    Ako to bolo na začiatku. V polovici 19. storočia, keď moderné európske národy završovali proces svojho sebauvedomovania budovaním svojich reprezentatívnych kultúrnych inštitúcií, predovšetkým múzeí a divadiel, nevládli vo vtedajšom Uhorsku pomery, ktoré by umožnili vybudovanie národného divadla. Keďže vtedy sa o divadelníkoch v dobrom slova zmysle hovorilo ako o bláznoch, nečudo, že si Jozef Miloslav Hurban v roku 1842 v súvislosti s veľkými problémami dostať vôbec povolenie úradov na predstavenie v slovenskom jazyku povzdychol: „Po divadle na Myjave v marci predvedenom uskutočnil sa v jednom slovenskom meste konvent, na ktorom sa rozhodlo napísať profesorom, aby takéto bláznovstvo študentom nedovolil. Čudné, na maďarské národné veľké bláznovstvo v Pešti musia slovenské stolice a slovenské mestá prispievať,“ len pre informáciu, vtedy platila Liptovská stolica 2 460 zlatých, Oravská stolica 4 860 zlatých, Turčianska stolica 1 715 zlatých a tak ďalej a tak ďalej, „Slovákom sa však trochu blázniť nepovoľuje.“ Funkcie národného divadla Slovákov plnil najmä martinský Slovenský spevokol, ktorý ako ochotnícke združenie ľahšie dokázal vzdorovať maďarizačnej politike uhorského štátu.

    Keď v roku 1920 z iniciatívy Družstva Slovenského národného divadla prišla do Bratislavy Východočeská divadelná spoločnosť a začala v češtine a sporadicky aj v slovenskom naštudovaní uvádzať svoj repertoár pod menom K SND, hralo sa iba v budove Mestského divadla na dnešnom Hviezdoslavovom námestí. Okrem operného, operetného, baletného a činoherného repertoáru muselo uvoľňovať v stanovené dni budovu aj hosťujúcim nemeckým a maďarským súborom. Každý si azda vie predstaviť, aký balvan spadol z pliec vedenia divadla, keď sa v roku 1945 objavila možnosť využívať na činoherné a spevoherné inscenácie adaptované priestory vždy v Živnodome, kde začala hrať Nová scéna Národného divadla, dnes Nová scéna, a potom definitívne presťahovať činohru do paláca, ktorý postavila banka, a v duchu medzivojnovej tradície časti jej interiérov vyčlenila pre potreby kultúry, pretože vtedy bankári mali ambíciu byť vnímaní ako ľudia so zmyslom pre umenie a vytríbeným vkusom. Vďaka nim má dnes činohra strechu nad hlavou v divadle Pavla Országha Hviezdoslava.

    Treba dodať, že hovoríme o histórii, o dobách, keď Bratislava bola malé, pohraničné a vinohradnícke mestečko s neveľmi početnou vrstvou štátnych zamestnancov, a neskôr o administratívnom stredisku východnej časti republiky, ktorá sa vydala budovať socializmus.

    V povojnových decéniách sa Bratislava výrazne rozrastala, stala sa priemyselným centrom, vzniklo tu niekoľko vysokých škôl a niekoľkonásobne vzrástol počet jej obyvateľov. Zaplatila za to daň v podobe zdevastovania podstatnej časti bývalého centra a vzniku prstenca panelákových zhlukov na jej bývalej periférii. Ak v roku 1886 bolo v jednom bratislavskom divadle miesto pre viac ako 1,5 % vtedajších obyvateľov mesta, v roku 1967 sa do všetkých bratislavských divadiel zmestilo iba 0,88 % občanov mesta. A ako sa mesto rozrastalo, tak sa tento pomer stále zhoršoval.

    Dňa 1. januára 1969 nadobudol platnosť ústavný zákon o federatívnom usporiadaní Česko-Slovenska a Bratislava dostala štatút hlavného mesta. Od prvej chvíle, keď problémy slovenskej kultúry prešli do pôsobnosti bratislavského ministra, bol ním básnik Miroslav Válek, sa na jeho stole kopili okrem iných naliehavých problémov aj žiadosti o riešenie zúfalej priestorovej situácie nie len bratislavských, ale všetkých slovenských divadiel. Tie totiž využívali nie veľmi udržiavané a rokmi veľmi zdevastované budovy. V Bratislave sa vtedy vyriešil najväčší problém. Presunuli sa do prístavby historickej budovy, v ktorej dnes hráva Opera a Balet, skúšobne a technika, do bývalých pivničných skladov uhlia šatne a divadlo dostalo nové inžinierske siete a fasádu. Potom sa začalo stavať nové moderné divadlo v Prešove a vzápätí aj v Nitre. Niekoľko miliardovou stavbou celej federácie sa však v sedemdesiatych rokoch stala komplexná obnova a veľkorysá dostavba areálu Národného divadla v Prahe k jeho blížiacej sa storočnici. A tak sa myšlienkou na vyriešenie problému dôstojného sídla Slovenského národného divadla mohli predstavitelia vrcholnej slovenskej divadelnej inštitúcie zaoberať len teoreticky. V Prahe nepochodili, federácia svoju divadelnú stavbu už mala, a tak sa táto výstavba neustále odkladala. Dlho to vyzeralo tak, že nové národné divadlo vyrastie v tzv. jame na Obchodnej ulici, kde je dnes hotel Forum. No naostatok padlo rozhodnutie včleniť do mesta dovtedy zanedbaný kút na dunajskom nábreží a rumovisku po bývalej rafinérii Apollo, zbombardovanej v závere druhej svetovej vojny, prebudovať ho na nové a moderné centrum slovenskej metropoly. To bol zámer.

    Z niekoľkostupňového zápolenia architektov vzišiel napokon víťazný projekt trojice vtedy mladých a začínajúcich architektov (Kusý, Paňák, Bauer), ktorí sa poobzerali po Európe a prišli s predstavou moderného, technologicky kvalitne vybaveného divadelného dvojdomu, v ktorom sú priestory na prípravu i uvádzanie divadelných inscenácií, pričom variabilita oboch hlavných sál experimentálneho štúdia i dvoch ďalších priestorov, ktoré síce nie sú oficiálne deklarované ako divadelné sály, ale môžu sa na tento účel využívať, otvára nové a v našom okolí bezkonkurenčné možnosti pre tvorbu, tento projekt prešiel napriek nesúhlasu federálnych plánovačov. V roku 1984 položili základný kameň a o dva roky neskôr sa konečne začali výkresy meniť na realitu.

    V závere osemdesiatych rokov prišiel paralelne veľkorysý projekt dostavby a komplexnej rekonštrukcie Divadla v Košiciach, novostavba Maďarského oblastného divadla v Komárne, kompletná prestavba Divadla vo Zvolene i výstavba Štúdia a následne renovácia Národného domu v Martine, nespomínajúc finančne predsa len menej náročné generálne renovácie Spišského divadla, Divadla Thália v Košiciach i tamojšieho Bábkového divadla, bratislavskej Arény či najnovšie komplexnú obnovu historickej budovy Divadla Záborského v Prešove a obnovu Trnavského divadla. A v tomto roku konečne prišiel rad i na Štátnu operu v Banskej Bystrici.

    Taká je, dámy a páni, celá pravda o tom, čomu sa hovorí materiálna báza slovenského profesionálneho divadelníctva.

    Dnešný spor o dokončenie novostavby Národného divadla v Bratislave by nikdy nemohol vzniknúť, keby bolo pravdou to, čo počúvame od jedného slovenského ministra a niekoľkých mimobratislavských divadelných predstaviteľov o údajnej, prepáčte za výraz, pahltnosti hlavného mesta. Za peniaze prestavané v Košiciach, v Prešove, Martine či Zvolene by totižto bolo nové Slovenské národné divadlo už dávno hotové a hnev zvyšku Slovenska by bol oprávnený. Pokúšať sa o presun bojiska na front bratislavských a mimobratislavských umelcov je preto neobyčajne krátkozraké a kontraproduktívne. Napokon, veď tie peniaze, ktoré údajne nové Národné divadlo odoberie ostatným, táto vláda pre kultúru jednoducho nenašla, a teda niet sa o čom sporiť.

    Kto vidí situáciu slovenskej kultúry nie len cez pozlátku príjemných popremiérových či vernisážových posedení, toho musí veľmi vážne znepokojovať dlhodobé neriešenie jej kľúčových problémov. Veď ak člen vlády, ktorý tomuto poslaneckému zhromaždeniu i verejnosti zodpovedá za stav rezortu, musí po dvoch rokoch svojho úradovania konštatovať, že kultúra je na dne, znamená to, že o zmenu vzťahov správcov veci verejných ku kultúre sa musíme zasadiť my ako demokraticky zvolení zástupcovia občanov. Problémom však je, že počúvať názory iných nepatrí k devízam tejto koalície. Ak otvárame naliehavé problémy, berie sa to ako zádrapčivosť či folklór opozície a vláda a ministri neprikladajú žiadnu váhu obsahu našich podnetov. Práve to sa stalo i pred rokom, keď sme sa pokúšali hovoriť o rizikách, ktoré predstavoval v tom čase aktuálny návrh podpredsedu vlády Ivana Mikloša predať celú novostavbu Slovenského národného divadla. Nielen opoziční politici, ale aj špičkoví predstavitelia slovenského umenia vtedy na pôde tohto parlamentu presviedčali exekutívu, že kvalitný priestor na prezentáciu slovenskej umeleckej tvorby nie je nejakým luxusom, ale vitálnou nevyhnutnosťou, podmienkou, bez splnenia ktorej nie je reálne stať sa rovnocenným partnerom kultúr ostatných národov Európy.

  • Na môj návrh 22. októbra 2003 prijal Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, kultúru a médiá uznesenie, ktorým žiada Ministerstvo financií Slovenskej republiky v spolupráci s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky predložiť na rokovanie 18. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky správu o zámeroch vlády Slovenskej republiky so stavbou Slovenského národného divadla. Túto informáciu sme do tejto chvíle nedostali. Do roka a do mesiaca 24. novembra 2004 však vláda na návrh predložený vecne nepríslušným ministrom hospodárstva odsúhlasila memorandum, o privatizácii novostavby, netransparentne vybraným zahraničným partnerom, ktorý sľubuje, že objekt i priľahlé pozemky komerčne využije no a jeden kút novostavby bude vďaka jeho láskavosti predsa len slúžiť kultúre a umeniu.

    Dámy a páni, zatiaľ som nestretol nikoho, kto by mi dal odpoveď na logickú otázku, ktorú opakovane kladiem už dva roky: Čo také sa stalo? Čo také strašné „vyparatilo“ Slovenské národné divadlo, že z úlohy, ktorá bola štyri roky programovou prioritou vlády Mikuláša Dzurindu a na splnenie ktorej vláda vyčlenila vyše 1,8 mld. korún zo štátneho rozpočtu v rokoch 1999 až 2003, sa z večera do rána stalo nepotrebné bremeno, biely slon, ktorého sa treba zbaviť. Kedy vláda bohapusto plytvala naším spoločným majetkom? Vtedy, keď do stavby pumpovala stovky miliónov, alebo teraz, keď sa majetku v účtovnej hodnote 3,5 mld., podotýkam, že je to bez ceny pozemkov, poľahky chce zbaviť v prospech vopred určeného záujemcu. Aj jedna, aj druhá odpoveď vyvoláva rad ďalších otáznikov o kompetentnosti správcov hodnôt, ktoré nepatria nijakej súkromnej eseročke, ale občanom tejto krajiny.

    Najnovšia verzia tých členov vlády, ktorí cítia neodolateľnú potrebu spasiť náš štátny rozpočet predajom novostavby Slovenského národného divadla, hovorí o tom, že vlastne by nebol až taký problém divadlo dokončiť, ale jedným dychom dodávajú, že štát nemá na to financie, aby areál prevádzkoval. Nebudem vláde radiť, odkiaľ ich má vziať, pretože to nie je úlohou zákonodarného zboru, ale exekutívy. Ale ako človek, ktorý strávil podstatne viac času v divadle ako v politike, a teda čosi o prevádzke divadla vie, sa musím len pousmiať, keď počúvam, čo všetko už inak dôstojní muži dokázali o prevádzkových nákladoch porozprávať za hlúposti. Počúvame rozmanité čísla od 4 mld. do roku 2008, podľa ministra Ruska, po 300 mil. ročne. Treba predovšetkým zdôrazniť, že ide o numerá ako výsledok teoretických úvah a rôznych režimov fungovania celého objektu. Je iba samozrejmé, že iné čísla dostane ten, kto počíta s tým, že Slovenské národné divadlo zostane v budovách, ktoré využíva doposiaľ, a priberie si do správy aj nový areál, kde bude hrať časť svojho repertoáru, a úplne iné ten, kto začne uvažovať o maximálne efektívnom využití kapacít novostavby.

    Inak situácia vyzerá, ak vychádzame z toho, že v novostavbe odohrajú Opera, Balet a Činohra ročne 120 predstavení, inak práca s kalkulačkou dopadne, ak tri základné priestory dokáže budúci užívateľ zaplniť programom, povedzme, len 300 dní do roka, a teda predstavení bude 900, inak bude vyzerať nárok na štátnu subvenciu, ak sa predpokladá, že tržby zo vstupného v novostavbe budú na úrovni 40 mil. Sk, a celkom inak to bude vyzerať, ak si vyrátame, že pri plnom vyťažení sa môžu tržby zo vstupného pohybovať až okolo pol miliardy korún ročne. Chcem tým povedať, že vykalkulovať spoločensky akceptovateľné parametre využitia areálu novostavby Národného divadla je odborná úloha pre ľudí, ktorí o tom čosi vedia, a nie pre politikov, ktorých znalosti o divadle končia divadelnými známosťami. Isteže, ak tento štát bude pokračovať vo svojom úsilí šetriť na kultúre, hoci tým koná v rozpore s dobrými mravmi v Európskej únii, ktoré velia určiť na podporu kultúry minimálne 1,5 % hrubého domáceho produktu čiže asi 2,5-násobok toho, čo pre kultúru milostivo naša pravicová vláda uvoľnila, potom sa treba zmieriť aj s tým, že vo veľkej opernej sále sa bude popri Aide a Krútňave hrávať aj muzikál alebo tam budú významné spoločenské akcie, hoci Parížska opera L‘Bastille alebo Viedenská štátna opera nie sú na takýto druh využívania svojich kapacít odkázané. O všetkom sa, pochopiteľne, dá diskutovať. Je to diskusia, ktorá tu do tejto chvíle nebola.

    Vážené kolegyne, ctení kolegovia, januárové mimoriadne rokovanie gestorského výboru poverilo poslancov, aby vykonali prieskum na Úrade vlády a oboch ministerstvách, ktoré fungovali v súvislosti s návrhom tzv. Memoranda o porozumení, teda dohody o privatizácii novostavby Národného divadla, ktorá v tomto dokumente už vystupuje pod pseudonymom Národné kultúrne centrum. Vychádzali sme z podozrenia, že vláda rokovala o nie práve najkorektnejšom spracovanom a predloženom dokumente, ktorý je navyše neobyčajne štedrý voči privatizujúcemu a neobyčajne rozšafný, pokiaľ ide o správu majetku štátu. Nebudem účtovnícky referovať o jednotlivostiach, nad ktorými nám zavše zostával rozum stáť, a obmedzím sa iba na to podstatné. Viete, dámy a páni, že v našej vláde sa ktokoľvek môže dobrovoľne prihlásiť a iniciatívne riešiť osudy majetku, ktorý podľa kompetenčného zákona patrí do pôsobnosti iného člena vlády? To sa totiž stalo. Ministrovi hospodárstva sa asi pohlo svedomie, keď videl, že minister kultúry nie je veľmi obratný obchodník, a tak sa dobrovoľne podobral na to, že novostavbu predá namiesto neho. Ak ma pamäť neklame, novelizáciou kompetenčného zákona sme mu my takúto možnosť nevytvorili. A výsledok rokovania vlády a Koaličnej rady minulý týždeň naznačujú, že aj kabinet si prekročenie zákona uvedomil. Tušili ste, dámy a páni, že za memorandovým prísľubom 20 mil. až 25 mil. eur investovaných partnerom do „dostavby“ sa skrýva suma 2 mil. až 3 mil. eur, ktoré je reálne potrebné ešte preinvestovať na tej časti objektu, ktorá bude aj perspektívne slúžiť kultúre? Ale zvyšok sú náklady potrebné na prestavbu ľavej časti budovy na komerčné aktivity? Teda vopred vybraný privatizér sa stáva 49-percentným majiteľom účtovne 3,5-miliardovej a reálne minimálne 8-miliardovej hodnoty, nie za desatinu ceny, avšak za zhruba 3 % nadobudnutej hodnoty, nehovoriac už o tom, že sa štát zaväzuje nepýtať si viac ako symbolický podiel na výnosoch až do chvíle, kým si investor nevynahradí peniaze, za ktoré si pre svoje potreby adaptoval pôvodné divadlo. Mali ste, dámy a páni, predstavu o tom, že ako prejav úcty k investorovi, dáva mu náš štát veľkodušne do vienka aj právo zastavať pozemky, ktoré patria k novostavbe Slovenského národného divadla, hoci ide o maximálne lukratívne stavebné parcely v centre najcentrovanejšom? Triezve obchodnícke odhady hovoria o tom, že iba ich hodnota je asi pol miliardy korún, teda väčšia časť toho, čo štát nevie už dva roky nájsť na dokončenie areálu. Koľkí z vás, dámy a páni, viete o tom, že jeden z právne podkutých členov vlády veľmi presne analyzoval nevýhodnosť memoranda a pomenoval problémy, ktoré môže spôsobiť? A musel podľa svojich slov veľmi zatínať zuby, aby pri hlasovaní nerozbil koaličnú jednotu. Aby som nehovoril v tajnostiach a v krížovkách, tak bol to minister Lipšic.

    Vážení kolegovia, nazdávam sa, že problém novostavby Slovenského národného divadla je len špičkou ľadovca, onou povestnou kvapkou, ktorá spôsobila, že pohár trpezlivosti sa preplnil a ak chceme svojimi činmi napĺňať ušľachtilé idey parlamentnej demokracie, teda vlády na osoh ľudu a z vôle ľudu, musíme sa vážne zamyslieť nad tým, aké postavenie bude mať v tejto spoločnosti kultúra, či ju budeme ďalej považovať ako zbytočnú príťaž, ktorá nás oberá o možnosť uplatiť ešte dvoch či troch investorov, aby si u nás postavili montážne linky, alebo či vezmeme vážne varovanie, nie iba domácich odborníkov, ale aj skupiny európskych expertov, ktorí participovali na vzniku Národnej správy o kultúrnej politike Slovenskej republiky, citujem: „Rozpočet štátu na kultúru má v sledovanom období stagnujúcu až klesajúcu tendenciu. Je nižší než v rokoch 1995 a 1996 a napriek ťažkostiam s výpočtom presných údajov je možné odhadnúť, že percento HDP venované na verejné financovanie kultúry, ktoré sa v roku 1993 pohybovalo na úrovni 0,62 %, dnes nepresahuje 0,6 %, čo je asi len polovica priemerného podielu HDP v krajinách Európskej únie.“ To bol prosím citát zo správy expertov, ktorú pre Radu Európy spracoval a podpísal Francis Denel.

    Vážení kolegovia, o čo jednoduchšie by sa nám dnes diskutovalo, keby rezort kultúry mal na podporu a rozvoj kultúry aktivít k dispozícii 8 mld. alebo 9 mld. Ani pán minister Rusko by nemusel vrážať do umeleckej obce klin a získavať aspoň nejakých spojencov výstrahami, že ak dostane potrebnú dotáciu divadlo, neujde sa filmárom či výtvarníkom. Uvedomujem si, že prvá Dzurindova vláda bola veľkorysá v sľuboch, ktoré dnes treba plniť. A chápem nervozitu kolegov zo Slovenskej filharmónie, ktorí majú v rukách uznesenie vlády o komplexnej rekonštrukcii svojej Reduty, či výtvarníkov, ktorým vláda pred dvoma rokmi sľúbila zrekonštruovať a dobudovať Slovenskú národnú galériu. Okrem dvoch miliárd na tieto dva projekty chýba tretia miliarda, na rekonštrukciu Bratislavského hradu, o ktorom sa určite bude nasledujúce dni veľmi veľa hovoriť, veď je prečo. Ale, prepáčte, to prečo vôbec nesúvisí s kultúrou. Hovoríme o Slovenskom národnom múzeu. Chýbajú peniaze na dokončenie a sprevádzkovanie roky sa vlečúcej rekonštrukcie Univerzitnej knižnice. Zúfalý je pohľad na stagnujúcu obnovu martinského Národného domu. Fyzicky sú ohrozené unikátne stavby sústredené v niektorých slovenských skanzenoch, v mnohých aj veľkých knižniciach chýbajú novo vydávané knihy a časopisy. Galérie a múzeá len veľmi zriedkavo majú peniaze na nákup nových zbierkových fondov a tak ďalej a tak podobne. Práve preto sa nazdávam, že dnes by sme tu nemali hovoriť iba o jednej divadelnej budove, aj keď Národného divadla v Bratislave.

    Práve preto musíme dnes hovoriť o celkovom vzťahu tohto štátu, jeho vlády a parlamentu ku kultúre.

  • Musíme hľadať cesty, ako ju z periférie spoločenského diania dostať do stredu verejnej pozornosti, ako docieliť, aby kreativita neprehrávala každodenný súboj s pragmatizmom ekonómov, ako umožniť, aby sa popri štátnych zdrojoch do oblasti kultúry a umenia dostávali v zreteľa hodnej miere aj prostriedky z podnikateľského sektora. Mali by sme mať ambíciu naštartovať proces transformácie verejnej mienky tak, aby nie reklama na súťaži missiek, ale sponzorovanie nákupu unikátnych umeleckých diel pre verejné galérie, premiér v divadlách či koncertných sezón bolo aj u nás merítkom dôveryhodnosti priemyselnej, finančnej či obchodnej spoločnosti. Môžeme urobiť niečo prijatím dobrej legislatívy, niečo vlastným príkladom, niečo sa dá urobiť rýchlo a niečo zase potrebuje svoj čas. Nemôžeme sa však ďalej tváriť, že situácia slovenskej kultúry je normálna. Netreba byť veľkým odborníkom napr. na to, aby sme zistili, že dnes je vznik kvalitného slovenského umeleckého diela omnoho zriedkavejší, ako to bolo v čase neslobody a pred zavŕšením národnoemancipačného pohybu. A je celkom jedno, či si teraz v hlave premietate bilanciu našej filmovej, divadelnej či televíznej tvorby, mená a práce našich spisovateľov, maliarov, sochárov či architektov. Chápem, že pre básnika, ktorý zháňa 100 000 či 200 000 na vydanie zbierky veršov, je predstava 350-miliónovej dotácie Slovenskému národnému divadlu nepredstaviteľnou sumou, alebo aj červeným súknom, keď chcete. Treba však vidieť aj druhú stranu mince, že totiž za tieto peniaze tri umelecké súbory ponúkajú ročne vyše 700 predstavení, ktoré navštívi dovedna štvrť milióna divákov, že v divadle aktívne umelecky pôsobí niekoľko umelcov, ktorí patria k európskej špičke, a niekoľko desiatok ďalších do európskeho divadelného diania aktívne vstupuje.

    To všetko, dámy a páni, sú tí najlacnejší poslovia Slovenska, vďaka ktorým sa v zahraničí dozvedajú ľudia o národe, ktorý žije v srdci Európy a ktorý nevie iba s natiahnutou dlaňou pýtať, ale aj dávať. A dáva to, čoho máme vďaka našej tradícii zatiaľ dosť, talent, originalitu umeleckého spracovania, kvalitu interpretácie. Isteže, v umení to už tak býva, že nie vždy a nie všetko sa vydarí, že nie vždy sa vkusové preferencie tvorcov prekrývajú s tým, čomu dávajú prednosť a čo očakávajú diváci. To však je téma na trošičku inú diskusiu. Veď divadlo sa nestavia pre jedného režiséra či jednu generáciu hercov alebo spevákov. No zatiaľ sa aj na našich skromných skúsenostiach so sprevádzkovaním divadelných budov v Nitre či v Prešove ukazuje, že mali blahodarný vplyv na podnietenie kreativity, že inšpirovali tvorcov k vypätiu a vzbudzujú vždy aj veľký záujem divákov o umeleckú činnosť v novom stánku Tálie.

    Dámy a páni, stretol som sa v ostatných týždňoch so stovkami ľudí, čítal som množstvo článkov a listov, ktoré mi poskytli široké spektrum názorov na osud novostavby Národného divadla. Viem, že v našom štáte je dosť ľudí, ktorí za svoje existenčné problémy či stratu zamestnania a perspektívy vinia práve hercov, ktorí im dodávali odvahu vyjsť v novembri 1989 na námestie. Viem aj o tom, že čas populácie porovnáva výsledky tvorby veľkých hviezd slovenského divadla generácie Viliama Záborského, Ctibora Filčíka, Gustáva Valacha, Mikuláša Hubu, Františka Dibarboru, Karola Zachara či Jozefa Budského a mnohých ďalších s tým, čo vidia dnes na obrazovkách v Slovenskej televízii a počujú z dabingu zahraničných filmov a seriálov. A pýtajú sa, či týmto bavičom treba ešte aj Národné divadlo.

    Dámy a páni, národné vždy bolo aj perspektívne pre nás by malo byť synonymom prvého, najkvalitnejšieho, najlepšieho. Národným by malo byť či už múzeum, divadlo alebo hoci futbalová jedenástka, ktorá združuje náš výkvet, elitu tých, ktorí vedia a dokážu viac a lepšie ako ostatní, to, čo nám nikdy neurobí hanbu, čo v nás tu doma, ale aj v zahraničí vie vzbudiť rešpekt k tomu, čo sme schopní urobiť, vytvoriť, dosiahnuť a čo aj spätne funguje ako zapaľujúca iskra a vytvára žičlivú atmosféru, priaznivo ovplyvňujúcu podmienky pre tvorbu. Isteže, postaviť pre divadlo budovu je prvý, aj keď dôležitý, ale iba čiastkový krok.

    Pravdu má každý, kto upozorňuje, že aj v našich, relatívne najmodernejších budovách sa neraz stretávame s neveľkými umeleckými hodnotami, a má ju aj ten, kto upozorňuje, že aj v zlých podmienkach vedeli umelecké osobnosti vytvoriť diela, na ktoré sa nezabúda a ktoré slovenskú divadelnú káru výrazne potisli smerom k tomu najlepšiemu, čo na našom kontinente vzniklo. Nazdávam sa však, že otázka umeleckého programu v novej budove je úloha, ktorú nemôžu riešiť politici, a aj ten najlepšie myslený pokus ísť týmto smerom je vopred odsúdený na neúspech.

    My môžeme urobiť to, čo od nás slovenská verejnosť očakáva, rozhodnúť o tom, že Slovenská republika má záujem podporovať z verejných zdrojov kultúru na úrovni v Európe obvyklej. Môžeme dnes rozhodnúť o tom, že považujeme za vec našej národnej hrdosti sami si dokončiť a do užívania odovzdať prvé a dôstojné Národné divadlo.

  • Môžeme však našej verejnosti vydať dnes signál aj o tom, že máme vzťah k hodnotám, ktoré sme zdedili, ktoré chceme rozvíjať a odovzdať tým, ktorí prichádzajú po nás, že nám nie je ľahostajná naša kultúra a umenie, že si uvedomujeme nielen jej význam pre kvalitu nášho každodenného života, ale aj rozmer kľúčového, sebaidentifikačného nástroja, ktorého význam je v zjednocujúcej sa Európe a v globalizovanom svete nezastupiteľný.

    „Môžu byť národy bohatšie a chudobnejšie, početnejšie či menej početné, ekonomicky úspešnejšie i tie, ktorých hospodárstvu sa nedarí. Niet však národa bez autentickej kultúry ako súboru jedinečných prejavov tvorivosti jeho ducha. Duchovný život je poistením žitia svetského, obecného, zjavného a verejného. Kde nie je tam ten rozvinutý, tak tam ani tento dobrého zveľaďu, vzrastu a rozkvetu mať nemôže a ani vskutku nemá. Zato, hľa, sa ešte národy ešte nikdy tak neobzerali na to, čo z duchovných darov alebo pokladov či už ukázali, či ešte len pre budúce ukázanie majú prichystané, ako to teraz vidíme uskutočňovať, lebo keď sa národ potom obhliada, čo on duchovného stvoril a uskutočnil, vtedy sám seba objíma, sám seba rád má, sám seba vidí, cíti, vie a rozumie.“ Tieto slová, dámy a páni, napísal v roku 1846 Jozef Miloslav Hurban. Mali sme ich čujne a pokorne vnímať a mali by sme ich vnímať aj teraz, aj po vyše poldruha storočia.

    Dámy a páni, iste si dnes vypočujeme veľa múdrych slov o zmysle Národného divadla, o jeho funkciách, o poslaní, o tom, ako novovybudovaný areál dokončiť a dôstojne využívať. Možno budeme zvažovať aj hlasy tých, ktorým sa nové Slovenské národné divadlo nepozdáva a nepáči, ktorí by na jeho mieste radšej videli niečo iné. Nechcem, aby ste svoje stanoviská menili pod tlakom médií a verejnosti a už vôbec nechcem, aby ste čo aj so zaťatými zubami hlasovali za niečo, s čím sa vnútorne nestotožníte. Apelujem však na vás, aby ste dôkladne zvážili nielen ekonomickú, ale aj kultúrnu hodnotu nového centra našej národnej kultúry, ktoré môžeme dokončiť a kde môžeme urobiť všetko pre to, aby sa stalo dôstojným stánkom slovenského a nielen divadelného umenia. Apelujem na váš zmysel pre hodnoty. Zvážte dôkladne, či „ušetrením“ nehrozí škoda rádovo podstatne väčšia, dlhodobejšia a, čo je najhoršie, nezvratnejšia.

    Dámy a páni, boli tu prečítané pánom spravodajcom uznesenia, ktoré predkladáme Národnej rade, aby ich prijala. Všetky tieto uznesenia, ktoré prečítal pán poslanec Lintner, mám v podobe môjho návrhu a osvojenia si ho ako návrhu poslaneckého. Pre istotu si ich dovolím prečítať ešte raz, aby sme o nich jednoducho museli hlasovať, dámy a páni.

    „Národná rada Slovenskej republiky žiada Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, aby predložilo vláde Slovenskej republiky a Národnej rade Slovenskej republiky legislatívnu, inštitucionálnu a ekonomickú analýzu stavu kultúry na Slovensku o decentralizácii, informovalo Národnú radu Slovenskej republiky o hlavných problémoch kultúry, o súčasných zdrojoch financovania a ich výške s termínom do 30. 4. 2005.“

    Ďalej. „Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky, aby v spolupráci s regionálnou a miestnou samosprávou definovala verejný záujem v oblasti kultúry na Slovensku, stanovila krátkodobé, strednodobé a dlhodobé priority v oblasti kultúry, aby informovala Národnú radu Slovenskej republiky o pripravovaných krokoch v súvislosti s transformáciou kultúry a so zámerom dosiahnuť vo financovaní kultúry štandardnú európsku úroveň s termínom do 30. 4. 2005.“

    „Národná rada Slovenskej republiky 1. ukladá vláde Slovenskej republiky zrušiť uznesenie č. 1136 prijaté na rokovaní vlády Slovenskej republiky 24. 11. 2004 k Memorandu o porozumení medzi vládou Slovenskej republiky a spoločnosťou Truthheim a tak ďalej, 2. ukladá Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá, aby zabezpečil kontinuálny dohľad členov výboru a účasť nezávislých expertov na vládou ohlásenom procese prípravy alternatívnych riešení dostavby a sprevádzkovania novostavby Národného divadla v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, 3. žiada ministra kultúry Slovenskej republiky, aby na marcovej schôdzi predniesol informáciu o priebehu a predbežných výsledkoch prípravy alternatívnych riešení dostavby a sprevádzkovania novostavby Národného divadla, 4. žiada ministra kultúry, aby po ukončení práce komisie odborníkov a pred zaradením materiálu na rokovanie vlády predložil navrhnuté riešenie na rokovanie výboru pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, kultúru a médiá.“

    Toľko tieto uznesenia, ktoré sa opakujú síce, ale pre istotu. Nech sa páči.

    Na záver mi dovoľte citovať jednu myšlienku, ktorú som si predvčerom vypočul v jednom filme, a naozaj už sa nepamätám, v ktorej televízii to bolo: „Priprav o dôstojnosť najskôr umenie, ak chceš degradovať ľudstvo.“ Veľmi sa mi to zapáčilo a ja len pevne verím a dúfam, že toto nie je náš prípad. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Jarjabka sa hlásia poslanci Džupa, Tóthová, Janiš a Lintner.

    Ešte predtým, ako udelím slovo poslancom prihláseným, chcem informovať členov poslaneckého grémia, že ho zvolávam na 11.45 hodinu. Poslanecké grémium je o 11.45 hodine.

    Nech sa páči, pán poslanec Džupa.

  • Ďakujem, pán predseda. V úvode svojho vystúpenia pán poslanec Jarjabek vyzýval na odpolitizovanie tejto schôdze a problému Slovenského národného divadla. Zaiste, musel tak urobiť, pretože je to slušný človek, umelec a intelektuál. Ale my na pôde Národnej rady nemôžeme opomenúť, že na začiatku celého problému bolo politické rozhodnutie. Následné konanie zainteresovaných ohľadom tzv. dostavby Slovenského národného divadla koncentruje na jednom príklade mnohé neduhy a osvedčené privatizačné scenáre súčasnej vlády, lepšie povedané, niektorých jej ministrov s nakladaním so štátnym majetkom, navyše, v čase, keď sa nepredpokladala takmer žiadna reakcia občianskej, kultúrnej verejnosti či záujem médií, s vyše ročným odstupom od pôvodného rozhodnutia, načasované na obdobie Vianoc, keď sa predpokladalo, že nielen občania, ale aj politici sa budú zaoberať celkom inými, príjemnejšími a rodinnými záležitosťami.

    Až tlak opozície vyvolal, že sa problematika dostala na pôdu parlamentu, a prieskum a fakty ukázali, že niektoré praktiky a súčasti doterajšieho procesu, čo sa týka privatizácie Slovenského národného divadla alebo jeho dostavby, ako chcete, sú minimálne dôvodom na demisiu niektorých zainteresovaných ministrov. Budeme preto zvažovať minimálne vysloviť niektorým ministrom nedôveru po tomto procese. Ďakujem.

  • Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pani poslankyňa Tóthová. Ešte chcem doplniť, páni poslanci Janiš a Lintner sa hlásia do faktických poznámok a končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

    Teraz zapnite, prosím vás, pani poslankyňu Tóthovú.

  • Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážení prítomní, kto sledoval vystúpenie pána poslanca Jarjabka, dozaista videl a pochopil, koľko kultúrno-etických problémov treba ešte doriešiť v súvislosti so stavbou Slovenského národného divadla, koľko neujasneností existuje v otázkach financovania dostavby a prevádzky Národného divadla a koľko právnych otvorených otázok a problémov je v súvislosti s doriešením právnej roviny tejto otázky. Preto je zarážajúce, že na minulej schôdzi pri kreovaní programu Hnutie za demokratické Slovensko uvedomujúc si tieto problémy navrhlo do programu ako samostatný bod rokovanie o tejto otázke. Žiaľ, hlasovaním a najmä hlasmi poslancov vládnej koalície a nezávislých, z ktorých dneska niektorí v médiách veľmi pozitívne vystupujú a k tejto myšlienke sa hlásia, nebol tento bod do programu zahrnutý. Vážení, nebolo inej cesty ako tej, ktorú zvolila opozícia teraz, ale ostáva otázne, prečo vládna koalícia spoločensky dôležité veci, ktoré navrhuje opozícia, neberie na vedomie.

  • Ďalej s faktickou poznámkou pán poslanec Janiš.

  • Ďakujem za slovo. Snažil som sa dosť pozorne počúvať predkladateľa. A zarezonovalo mi v ušiach zopár údajov, ktoré si povedal, pán kolega, to, že Slovenské národné divadlo za 350 mil. dotácií vyrobí 950 predstavení alebo vyrobilo 950 predstavení pre 250 000 divákov. Ľahkou matematikou je to priemerne 263 divákov na jedno predstavenie. Tí, čo poznáme budovu, novostavbu alebo stavbu nového Slovenského národného divadla a vidíme tie tisíce sedačiek, vieme, že sa vám tam hercom asi ťažko bude dýchať, lebo budovať stavbu je jedna vec. Tá však vôbec negarantuje kvalitnú kultúru a ani to, že táto kultúra sa dostane aj k divákom.

    Stále sa tu vraví o stavbe, a nie o kultúre, akoby táto stavba spasila a zabezpečila živú kultúru na Slovensku. Ja sa môžem spýtať, či sú peniaze plynárom, elektrárňam, technickým čatám, tieto stá milióny na prevádzku. Sú to peniaze do kultúry? Sú to peniaze na živú kultúru, na divadelné diela, filmy, knihy, pre maliarov? Nie sú. Čím viac dáme plynárom, tým menej ide na živú kultúru, tým menej ide tvorcom, hercom, spisovateľom, maliarom a tak ďalej. Z tohto pohľadu vám vôbec nerozumiem.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Ja by som chcel zareagovať z celého toho vystúpenia pána poslanca Jarjabka v jednej pasáži, lebo tam sa aj sústreďuje kritika predkladateľov zvolania tejto mimoriadnej schôdze, na to, akoby vláda obchádzala kompetenčný zákon alebo nebodaj niektorý z ministrov nejako tajne si vymyslel nejakú kulehu. Tak len chcem povedať, že, a to zas pán poslanec Jarjabek pri tej informácii zamlčal, počas celého toho roka od jesene 2003, keď vlastne vláda prijala variantné riešenie alebo teda uznesenie o tom, že sa má zrodiť variantné riešenie k predaju, tak všetky materiály aj na poradu ekonomických ministrov predkladal minister kultúry spolu s ministrom hospodárstva. A ja nevidím nič zlé na tom, že variantné riešenie, keď existovalo uznesenie vlády, pripravovalo ministerstvo hospodárstva, keď napokon je na tom oveľa lepšie odborne spôsobilé ako ministerstvo kultúry. Ja len pripomínam, že na investičnom oddelení ministerstva kultúry sú len dvaja ľudia, zatiaľ čo ministerstvo hospodárstva svojím zložením, štruktúrou sekcií má v sebe odbornú kapacitu na to, aby pripravilo takýto materiál. Ďakujem.

  • Teraz budeme pokračovať v rozprave. Vystúpi pán poslanec Ševc za poslanecký klub Komunistickej strany Slovenska.

  • Vážený pán podpredseda, vážení členovia vlády, vážený kolega predkladateľ, vážené kolegyne, kolegovia, kladiem si otázku, Je to nedostatok riadenia, je to neúcta k sebe samým, že Národná rada Slovenskej republiky rokuje, či dostavať alebo predať novú budovu Slovenského národného divadla? Žiaľ, žijeme v dobe plnej zvratov. Všetko, nielen kultúra a vzdelanie, ale i česť, láska, vlastenectvo, priateľstvo, sa mení na tovar.

    Vyznávači mamony a odporcovia novej budovy Slovenského národného divadla rozširujú mýtus o jej socialistickej megalomanskej koncepcii. Tvrdia, že doterajšia budova SND je kapacitne i svojím vybavením na úrovni potrieb Bratislavy 21. storočia. Nová budova je vraj kapacitne naddimenzovaná i s prihliadnutím na návštevnosť dôchodcov z Viedne.

    K tejto demagógii stručne len toľko, hoci tu bolo už povedané pánom kolegom Jarjabkom o histórii. Súčasnú budovu Slovenského národného divadla začali stavať v roku 1885, teda pred 120 rokmi podľa plánov architektov Helmera a Fellnera pre Mestské divadlo v Bratislave, ktoré otvorili v septembri 1886 slávnostným predstavením Erkelovej opery Bánk Bán. SND bolo založené v roku 1920, keď pod týmto názvom začal pôsobiť český súbor. Počas Prvej ČR prebiehal boj o vlastné Slovenské národné divadlo. Od roku 1932 existovali vedľa seba slovenská činohra a česká činohra. V roku 1938 česká činohra zanikla a Slovenské národné divadlo tvorili činohra a opera.

    Napriek rozsiahlym rekonštrukciám parametre budovy ani zďaleka nevyhovujú súčasným potrebám Bratislavy, už nehovorím o tom, ako sa potreby Bratislavy v tejto oblasti zmenia v súvislosti s procesmi, ktoré dnes prebiehajú v Európe a ľudskej spoločnosti. V súčasnosti z televíznych obrazoviek takmer nepretržite schádzajú medzi nás sofistikovaní vrahovia a najrôznejšie príšery, aby sa udomácnili vo vedomí ľudí, podmanili si ich a páchali zlo, najmä prostredníctvom nastupujúcich generácií. V tomto chorom svete, s dominantným postavením brakovej literatúry a filmovej produkcie jedinou oázou pre človeka ostáva divadlo, hudba, hodnotná národná a svetová literatúra.

    A tým, ktorých znepokojuje 1 600 miest v hľadisku novej budovy SND, chcem povedať, že Mestské divadlo v Košiciach v rokoch 1887 až 1899 už malo v hľadisku 900 miest pre divákov. V priebehu socialistickej výstavby sa vybudovali, ako tu bolo spomínané, divadlá v Nitre, Žiline, Prešove a inde, dokonca aj Maďarské divadlo v Komárne. Sú vo väčšine prípadov preplnené.

    Žiaľ, v Bratislave bývalý režim nestihol dostavať novú budovu Slovenského národného divadla. Mrzí nás to, o to viac, že sme naivne verili, že sa tak stane. Nestalo sa tak. Dnes si o to viac uvedomuje nielen kultúrna obec, aká štedrá ku kultúre bola minulá spoločnosť.

    Aj v našom najvyššom zákonodarnom zbore sa pomerne často hovorí o kultúre slovenskej politiky. Sú momenty keď si človek obzvlášť ostro uvedomí, že je to iba prázdna rétorika, za ktorou podaktorí ľudia skrývajú svoj egoizmus. Prejavuje sa to najmä v podobných prípadoch, ako je tento, ktorý prerokovávame. Život nás každodenne núti, aby sme rozhodovali aj o otázkach, ktoré na desiatky a stovky rokov môžu rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť život národa, krajiny a nasledujúcich generácií. Žiaľ, pokiaľ niečo nie je v bezprostrednom záujme podaktorých ľudí, najradšej sa toho chcú zbaviť, strkajú hlavu do piesku.

    Vláda nás presviedča, že nie sú peniaze na dofinancovanie záverečnej etapy výstavby budovy Slovenského národného divadla, ale najmä na financovanie jeho prevádzky, prevádzka bude vraj veľmi nákladná a nespravodlivá z hľadiska regiónov a ostatných druhov umenia. Vláda by najradšej na 90 % hotovú stavbu odovzdala americkému Grékovi, podobne ako už poodovzdávala veľa slovenského národného majetku do cudzieho vlastníctva s odôvodnením, že vláda nie je schopná ho tak kvalifikovane a efektívne riadiť ako súkromný kapitál. Ak je to tak, prečo potom neodíde vláda? Veď v Rakúsku, Nemecku, vo Francúzsku a inde vo svete je veľa úspešných štátnych podnikov.

    Mali by sme tiež požiadať vládu, aby nás informovala, prečo o objekt má taký veľký záujem súkromný podnikateľ. Snáď má väčšie pochopenie pre rozvoj slovenskej kultúry ako slovenská vláda? Bolo by dobré, keby nás pán podpredseda vlády a minister hospodárstva pán Rusko oboznámil s tým, kto vlastne je ten zázračný záchranca slovenskej kultúry. Možno keby sme poznali vlastnícku štruktúru tejto spoločnosti, zrejme by sme pochopili, prečo ministerstvo hospodárstva presadzuje práve tohto investora.

    Podľa nášho názoru Národná rada Slovenskej republiky by mala vytvoriť samostatnú expertnú skupinu, ktorá by preskúmala celkový doterajší postup vlády pri dostavbe a sfunkčnení novej budovy Slovenského národného divadla. V tejto súvislosti by mala Národná rada požiadať vládu, aby jej predložila kompletnú dokumentáciu, záznamy a zápisy z rokovaní so záujemcami, smernice prerokovávania, návrhy zmluvy a podobne.

    Argumenty ministra hospodárstva pána Ruska sú účelové. Tým, že kladie na úroveň Slovenské národné divadlo s ostatnými divadelnými scénami a ďalšími druhmi umenia, cieľavedome zneužíva rivalitu a primitívny regionalizmus na dosiahnutie svojich protinárodných a úzko komerčných cieľov.

    Čudujem sa, že divadelníci z Košíc, Martina nevedia, že Bratislava je hlavným mestom a že Slovenské národné divadlo patrí Bratislave.

    Plne podporujeme požiadavku predstaviteľov verejného, politického a kultúrneho života, ako aj občanov Slovenskej republiky, ktorí požadujú, aby o divadle rozhodovalo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Chápem pána Ruska, že rezort kultúry je váš a chcete to ako predseda ANO zastrešiť a takto riešiť problém. Vaše angažovanie v tejto veci je však nenáležité. Je namieste otázka, čo má minister hospodárstva spoločné s dostavbou novej budovy Slovenského národného divadla. Niekto by mohol cynicky povedať, že bol poverený vládou. Veď SND patrí do okruhu pôsobnosti ministra kultúry. Mohlo by mu pritom odborne asistovať ministerstvo výstavby. Sme toho názoru, že by sa do tejto problematiky nemal montovať sám pán Rusko.

    Ak z nejakých dôvodov to minister kultúry nechce robiť alebo nemôže gestorovať, odporúčame vytvoriť samostatný orgán pre dostavbu novej budovy Slovenského národného divadla ako verejnoprávnej kultúrnej inštitúcie slovenského národa. Stojí za zváženie, či by nebolo namieste vytvoriť samostatný orgán zvolený Národnou radou Slovenskej republiky, ktorý by sa komplexne staral o koncepčnú problematiku Slovenského národného divadla.

    Častým argumentom, resp. protiargumentom na kritiku postupu vlády je požiadavka, aby kritizujúci subjekt povedal, kde vziať peniaze na iné riešenie. Keď im niekto poradí, že stačí odvolať našich vojakov z Iraku, peňazí bude dosť nielen na dostavbu budovy SND, ale aj na jej prevádzku, sú podráždení. A naozaj, prečo tam musia naši vojaci naďalej zotrvávať? Veď už odchádzajú Česi aj veľkí priatelia Američanov Poliaci. Že by prehlbovanie priateľstva medzi naším predsedom vlády a prezidentom USA bolo dôležitejšie ako Slovenské národné divadlo? Podľa oficiálnych správ rozpočet 2004 skončil s deficitom o 8 mld. vyšším, ako sa predpokladalo. Nebolo by vecou základnej slušnosti vrátiť občanom aspoň časť peňazí vo forme dostavby budovy Slovenského národného divadla a prefinancovania jeho prevádzky na ďalšie 2 roky? Zrejme žiadať od vlády slušnosť je ilúzia. Pre ňu je bližšia štátna správa, jej trináste platy a nebotyčné odmeny jej predstaviteľov, najmä tých najvyšších, starostov, predstaviteľov iných inštitúcií. Tá len v decembri 2004 aj podľa novinových správ vydrancovala z pokladnice astronomických 62 mld. len preto, aby neprepadli.

    Čiernych dier, ktoré doslova vysávajú miliardy od slovenských daňových poplatníkov, je stále dosť. A tie sú vždy prednejšie ako Slovenské národné divadlo, slovenská kultúra, školstvo, zdravotníctvo. V minulosti za ozdravenie slovenských bánk zaplatili slovenskí daňoví poplatníci do 150 mld. korún, aby mohli prejsť do cudzích rúk perfektne monitorujúcich kontá slovenských občanov a ostatné slovenské subjekty. Dnes môžu poskytovať svojim materským klientom perfektné informácie a rady, ako držať Slovensko pod krkom. Za sprostredkovanie predaja SPP a nekompetentné devízové transakcie sme zaplatili tiež okolo dvoch desiatok miliárd. V ostatnom čase nás potešil verdikt Medzinárodného arbitrážneho tribunálu vo Washingtone, ktorý nám zvestoval, že Slovensko prehralo spor s Česko-slovenskou obchodnou bankou a má jej zaplatiť neuveriteľných 24,7 mld. korún. Ľudia hovoria, že sú to nekresťanské drahé chyby našich vlád, ktoré, samozrejme, zaplatia daňoví poplatníci. Pred piatimi rokmi členovia Dzurindovej vlády oznámili so širokým úsmevom verejnosti zisk 17 mld. korún z predaja Česko-slovenskej obchodnej banky belgickej finančnej skupine KBC. Prítomný pán podpredseda vlády pán Mikloš tvrdí, že to nie sú chyby Dzurindových vlád. Právnici tiež čosi vedia o sukcesii, následníctve vlád. Pre pána Mikloša je však najdôležitejšie, že ich reformy a ostatné experimenty občania znášajú oveľa trpezlivejšie ako v Taliansku a inde v Európe. Dúfajme, že to nebude donekonečna.

    Vráťme sa však k Slovenskému národnému divadlu. V televíznej relácii „O päť minút dvanásť“ minister financií pán Mikloš povedal, že problémom by neboli finančné prostriedky na dokončenie novej budovy, ale financovanie prevádzky Slovenského národného divadla, ktoré by každoročne pohltilo vyše pol miliardy korún.

    Keď sa členovia Výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá Národnej rady, novinári a iní zainteresovaní ľudia obracali na pána Ruska s požiadavkou, aby im povedal, aká je hodnota nedokončenej budovy, vysvitlo, že nie sú presné čísla.

    Vychádzajúc z povedaného odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky, aby zaviazala vládu Slovenskej republiky zabezpečiť finančné prostriedky na dokončenie a sfunkčnenie novej budovy Slovenského národného divadla, vyhlásila a zákonom zakotvila Slovenské národné divadlo za národný kultúrny stánok, ktorý by nikto a nikdy nemohol scudziť ani transformovať na iné účely. Zákon by mal usporiadať tiež ostatné dôležité otázky obdobne ako v iných verejnoprospešných inštitúciách, ako sú Slovenský rozhlas a Slovenská televízia. Takýto zákon by tohto roku mohla vláda predložiť do Národnej rady Slovenskej republiky.

    Ak hovoríme o Slovenskom národnom divadle ako o národnom kultúrnom stánku, máme na mysli aj koncepciu jeho poslania s dominantným dôrazom na jeho národný vklad do európskej a všeľudskej kultúry.

    V prípade, že vláda odmietne dofinancovanie a sfunkčnenie novej budovy Slovenského národného divadla, potom neostane nič iné, ako sa obrátiť na občanov s výzvou, aby prekazili kupčenie s budovou Slovenského národného divadla, aby sme zahájili celonárodnú zbierku na jej dokončenie a financovanie Slovenského národného divadla. Obdobne by bolo nevyhnutné o celej situácii informovať zahraničných Slovákov a bratský český národ a tiež ich požiadať o účasť na riešení tejto bezprecedentnej situácie.

    Ak sa predá nová budova Slovenského národného divadla, na rade je budova Slovenskej televízie, budova Slovenského rozhlasu, možnože Slovenského národného múzea. A čo ostane Slovensku? Preto budeme hlasovať za navrhnuté uznesenie. Ďakujem.

  • Ďalej vystúpi v rozprave za poslanecký klub Smeru pán poslanec Dušan Čaplovič. Nech sa páči.

  • Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážení neprítomní podpredsedovia vlády pán Rusko a pán Mikloš, vážený pán minister kultúry, ctené dámy, vážení páni, dovoľte mi moje vystúpenie začať týmito myšlienkami: „Som posledný, kto chcel tvrdiť alebo kto by si aspoň tajne myslel, že sa kultúre môže dariť a že kultúrny možno byť v zavšivenej biede, špine a nečistote. Istá hmotná úroveň je nevyhnutý predpoklad kultúry, ale istá hmotná úroveň a už aj baženie po nej je jej prekážkou. Zdá sa mi, a toto zdá sa mi je len zdvorilostný obrat, pretože mi to vôbec nemusí sa zdať, pretože je to tak, že sa u nás veľmi vzmáha práve to baženie, náročnosť a, poviem to priamo, žravosť a pažravosť, ktorá má s kultúrou málo a skoro nič spoločné.“ Tieto slová povedala osobnosť vskutku národná, osobnosť slovenskej kultúry a vedy, ktorej 95. výročie narodenia a 30. výročie smrti si čoskoro pripomenieme tohto roku. Áno, boli to slová Alexandra Matušku v príhovore v televízii tesne pred Štedrým dňom v roku 1971, trefné, nadčasové, ako by bol dobrým pozorovateľom dneška slovenskej kultúry, aj toho Dneška slovenskej kultúry, tak ako bolo presné pomenovanie konferencie v Budmericiach 16. a 17. októbra v roku 1996, na ktorej sa otvorene kritizoval vtedajší stav rozlišovania národnej a protinárodnej kultúry, kde sa prijalo vyhlásenie, že: „Súčasný model štátnej kultúry vedie na jednej strane k protekcionizmu a podplácaniu a na druhej strane k diskriminácii.“ Na tomto podujatí, mám tu so sebou tento zborník Romboid, sa dnes z prítomných v Národnej rade zúčastnili a aj vystúpili Rudolf Chmel, Ivan Šimko a Dušan Čaplovič. Toto konštatovanie uvádzam preto, že, ako vidno, veľa sa toho nezmenilo ani po takmer deviatich rokoch. Protekcionizmus pre svojich blízkych a diskriminácia tých druhých aj dnes pokračuje. Veď o tom svedčí aj priznanie Lászlóa Szigetiho, predsedu jednej z odborných komisií a poradcu ministra kultúry, ktorý sa nechtiac pochválil, a tým aj priznal, že si sám pridelil vyše 2 mil. korún pre svoje vydavateľstvo Kaligram, ako o tom svedčí časopis Týždeň. Veru sme stále nepoučiteľní.

    Vážení prítomní, na súmraku kultúry svojimi krokmi podpisujeme sa sami, tí v koalícii, ktorí veľmi rýchlo zabudli a podceňujú význam kultúry pre dnešok i budúcnosť, my v opozícii svojou akousi rezignovanosťou na to, že teraz nič nezmeníme pretože nemáme výkonnú moc, a napokon spoločne prežívajúcou nevšímavosťou, a tým aj zasievaním prehlbujúcej sa strnulosti do existujúcich občianskych pohybov, najčastejšie hluchotou k hlasu odbornej verejnosti. Pripomínam, že zo súčasnej situácie nechceme si robiť stranícky profit, ale len poukázať na to, o čom pravidelne hovoríme, o čom sme hovorili, a predovšetkým dnes v tejto dobe nechceme mlčať. Ak situácia okolo novostavby Slovenského národného divadla nabrala až taký rozmer, musí si niekto iný spytovať svedomie a prečistiť poriadne svoju pamäť.

    Občianske iniciatívy, výzva Hlas pre kultúru reprezentovaná najmä Darinou Károvou a Petrom Dvorským s takmer tisíckou podpisov umelcov, pracovníkov v kultúre, vedcov a pedagógov a ďalších občanov štátu, výzva s názvom Kultúra a politika podpísaná všetkými členmi Činohry Slovenského národného divadla a adresovaná predsedovi vlády Slovenskej republiky a napokon Trojkráľová zbierka na záchranu Slovenského národného divadla podpísaná osobnosťami, napr. básnikom Milanom Rúfusom, spisovateľom Ladislavom Ťažkým, výtvarníkmi Milanom Laluhom a Ondrejom Zimkom, operným spevákom Martinom Babjakom, arcibiskupom Jánom Sokolom a generálnym biskupom Júliusom Filom, svedčia o tom, že vec ukončenia novostavby Slovenského národného divadla nie je veľkej časti občanov ľahostajná. Slobodní občania slobodného štátu vyjadrili svoju vôľu. Slovenské národné divadlo musí zostať majetkom slovenského národa a štátu.

    Na likvidáciu kultúry peniaze vždy boli a budú. Tak sa pred časom v súvislosti so stavom národnej kultúry vyjadril jeden z nestorov slovenskej žurnalistiky Roman Kaliský. Nuž a to, čo sa v prítomnom čase deje so slovenskou kultúrou a kultúrami národnostných menšín, len potvrdzuje, že sa absolútne nemýlil.

    Na existujúci pokrivený stav kultúrneho života a správcov rozpočtovej kapitoly rezortu kultúry, ale aj spôsobu transformácie a decentralizácie kultúry, fiskálnej decentralizácie, v rámci ktorej sa kultúra brutálne podcenila, upozorňujú odborníci z oblasti kultúry, manažéri kultúry a samosprávni zriaďovatelia regionálnych mestských i miestnych, ako aj obecných kultúrnych zariadení na celom Slovensku.

    S nekvalitne uskutočnenou a podcenenou chystanou decentralizáciou propagandisticky umne manipulujú najmä podpredsedovia vlády Ivan Mikloš a Pavol Rusko. Ako kedysi prednovembroví ideologickí manipulátori jamborovského typu, tak aj oni sa snažia rozdeliť kultúrnu obec na dva tábory, tentoraz najmä pri prerokúvanej dostavbe, ja tu vravím o dozariaďovaní novostavby Slovenského národného divadla. Účelovo spájajú dva toky financií po uvedenej decentralizácii, jeden tok cez Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a druhý tok cez regionálnu, mestskú a obecnú samosprávu, ktorý sme prijali alebo ktorý prijala táto Národná rada väčšinou, predovšetkým koaličnou väčšinou a platí od 1. januára tohto roku. Ozaj sú to skvelí, skvelí manipulátori.

    Celé desaťročie sa kultúra nachádzala v stave, keď bola ekonomicky vytláčaná na perifériu záujmov vládnych garnitúr alebo inokedy ešte naviac prostriedkom ideologického rozdeľovania spoločnosti. Všetci dobre poznáme obdobie rokov 1993 až 1998, keď povstali, poviem to obrazne, záchrancovia kultúry a keď sa konala aj v Budmericiach spomínaná konferencia Dnešok slovenskej kultúry. Dnešná kauza Národného divadla je pokračujúcim už vrcholom ľadovca z doterajšej nevšímavosti. A svedčí o vzťahu vládnych strán ku kultúre, aj tých strán, ktorých politici pred voľbami v roku 1998 ochotne prijímali podporu umelcov v boji o moc a dnes už aj s kultúrou, v tomto prípade s budovami snažia sa obchodovať a, žiaľ, ako som už povedal, aj umelcov a pracovníkov v oblasti kultúry, ale aj občanov opäť traumatizovať a rozoštvávať. Vraví sa, že niektorí politici sú presvedčení o svojej pravde len preto, že majú veľmi, veľmi krátku pamäť.

    Mikuláš Dzurinda, najmä však Ivan Mikloš, dlhoročný podpredseda vlády a teraz aj minister financií, zabúdajú, že vo volebnom programe SDK na jeseň v roku 1998 bola jedna z priorít aj novostavba Slovenského národného divadla. Toto sa premietlo aj do uznesenia prvej Dzurindovej vlády pod č. 746 z 31. augusta 1999, ktoré bolo zrušené až uznesením druhej Dzurindovej vlády, predstavte si, v minulom roku pod č. 468 z 19. mája 2004. Uskutočnilo sa to v tichosti, aby o tom spoločnosť, najmä kultúrna obec nevedela. Zabúda sa, že aj pred voľbami v roku 2002, konkrétne dňa 18. septembra 2002 bolo prijaté uznesenie č. 1078 vo vláde Slovenskej republiky, ktorým sa uskutočnila zmena účelu použitia poskytovaných finančných prostriedkov v programe 00H Novostavba Slovenského národného divadla. Išlo o zvýšenie čerpania prostriedkov do konca roka a následne aj na rok 2003. Keď už bol ministrom financií Ivan Mikloš, sa do rozpočtu novostavby na rok 2003, opakujem, schválilo a použilo ďalších 488 mil. korún. Bolo to teda v roku, keď staronová vláda Mikuláša Dzurindu urobila viaceré úsporné opatrenia vo všetkých oblastiach, ale túto čiastku nestiahla, resp. nezasiahla.

    Veru už sa nedá vyhovárať na nepresné čísla bývalého ministra kultúry Milana Kňažka ani na prácu rezortu financií, ktorý v rokoch 1998 až 2002 viedli nominanti Strany demokratickej ľavice, však, pán podpredseda vlády Ivan Mikloš, summa summarum keď sme kultúrnu obec pred voľbami v roku 1998 a roku 2002 potrebovali, tak sme sľubovali hory-doly, teraz už môžeme na ňu kašľať, o čom svedčia spomínané kroky vlády a aj rozpočet rezortu kultúry v rokoch 2004 a 2005 aj vzťah k novostavbe Slovenského národného divadla a podceňovanie regionálnej a miestnej kultúry v rámci realizovanej chystanej decentralizácie, ktorá tu bola kritizovaná v rozprave, na zriaďovateľov kultúrnych zariadení vrátane regionálnych divadiel.

    Vážení prítomní, dlhé roky kultúra živorí na okraji záujmu vládnucich politických elít a často sa stáva miestom, z ktorého sa vždy štedro nadeľuje len blízkym súvekej moci, porušujú sa zákony, porušujú sa právne normy obsahujúce nároky obligatórnych výdavkov pre inštitúcie v zmysle platných zákonov napr. v oblasti kultúry, pokračuje nelegitímne udeľovanie výhod v kultúre pochlebovačom a poslušným. Jeden z mnohých príkladov som už uviedol tak, ako o tom informoval časopis Týždeň. Veru aktivity záchrancov kultúry a pisateľov čiernych kníh tento stav nevyriešili, ba naopak, existujúcu rozpoltenosť ešte viac prehĺbili. Vodopády protekcionizmu na strane jednej a nespokojnosť takmer vždy väčšej časti kultúrnej obce na strane druhej tak stále vytvárajú atmosféru pre živené názory o nepotrebnosti ministerstva kultúry či o jeho zlúčení napr. s ministerstvom školstva.

    O jednom z fínskych modelov fungovania rezortu kultúry, resp. kultúrneho dedičstva, tak ako sa to užíva v Európe, a rezortu školstva sme hovorili aj v politickej strane Smer a snažili sme sa ho prezentovať pri zachovaní autonómnosti školstva a kultúry a bližšej spolupráci napr. v oblasti celoživotného vzdelávania. Sám ponúkam variant budúcich ministerstiev, ministerstva školstva a vedy a ministerstva kultúry, športu a cestovného ruchu, taktiež pri zachovávaní štandardov rozvoja kultúry na celonárodnej úrovni i v regiónoch prostredníctvom zákona o financovaní kultúry a akceptujúc spomínané obligatórne nároky na činnosť celonárodných kultúrnych ustanovizní v zmysle existujúcich zákonov a nového zákona o knižnej kultúre či zákona, ako už spomínala na pôde Národnej rady tu prítomná kolegyňa poslankyňa Dana Podracká, o knihe.

    Vráťme sa však do nedávnej minulosti. Očakával som, že po voľbách v roku 2002 a najmä po vstupe nášho štátu do Európskej únie sa situácia v kultúre radikálne zmení, najmä že nástupom Rudolfa Chmela, človeka múdreho a tolerantného, takého ho poznám zo spolupráce v Slovenskej akadémii vied, sa konečne nastolí v kultúre stav, ktorý bude pomáhať minulé rany liečiť, a nie opätovne ich jatriť, že vláda pochopí nezastupiteľnú úlohu kultúry vo zväzku štátov Európskej únie. Chýbala však razantnosť a podpora tohto rezortu zo strany politickej strany ANO. Nuž a tak sa stal rezort kultúry považovaný Pavlom Ruskom za súčasť jeho straníckeho léna, miestom prehlbujúceho sa necitlivého rozhodovania. Ak sa na súčasnom stave kultúry na Slovensku podpísala politika v desaťročiach vládnucich garnitúr, tak na jej definitívnom zrazení na dno sa dnes podpisuje politika súčasnej vlády a veľkú zodpovednosť za ňu nesie aj politická strana ANO.

    Stále sú nevysvetlené pod tlakom riešené stavebné zákazky v programe Obnovme svoj dom. Nebudem ich ďalej rozvíjať, každý vie, o čo ide, ale môžeme sa o tom baviť v Národnej rade, ako sa schvaľovali tieto zákazky vo výške okolo 70 mil. až 100 mil. korún. O generálnom riaditeľovi Sekcie umenia Andrejovi Zmečekovi vieme, že je častejšie v zahraničí ako na ministerstve. A o jednom z poradcov pána ministra kultúry Ladislavovi Snopkovi idú informácie, že sú mu bližšie záujmy jeho pani manželky ako verejný záujem kultúrnej obce a občanov, najmä s prípravou projektu „Kunsthalle“ v objekte Domu umenia. Počkáme si, ako sa to v rezorte a v Dome umenia nakoniec „vyvŕbi“. Predchádzala tomu kauza vyhostenia predajne Slovenského fondu výtvarných umení a umiestnenie mobilného operátora do týchto priestorov Orange. Viete si predstaviť, že by v inom štáte umelci takto pasívne sledovali tento nekultúrny čin ministerstva kultúry? Predajňa zlatníctva tam zostala, mobilné telefóny prišli a obrazy našich umelcov sa vysťahovali z centra mesta na perifériu.

    Naďalej v našom štáte majú prednosť témy spojené s ekonomickými, nazvem to presnejšie, materiálnymi záujmami v politike, nakoľko chobotnica mocenských biznisových záujmov výrazne presiahla aj do rezortu kultúry. Vyvolávaný nedostatok finančných zdrojov a vnútorný audit stal sa len zámienkou, ako sa dostať k lukratívnym pozemkom v budúcnosti a budovám. Preto sa aj naďalej odmietajú prijať presné pravidlá hry, koncepčné strednodobé a dlhodobé zámery aj v zmysle dokumentu Rady Európy „Z okraja do stredu“ a štandardný zákon o financovaní kultúry a financovaní menšinových kultúr. Napr. predložený zámer zákona o podpore umenia a kultúrnych aktivít, ktorý som mal k dispozícii, je len výsmechom neschopnosti niektorých ministerských úradníkov, ktorí nepoznajú európske zákonodarstvo v kultúre, osobitne o jej financovaní najmä v členských štátoch Európskej únie.

    Absolútne sa obchádzajú renomovaní odborníci, ktorých si ctí predovšetkým zahraničie a ktorí pracujú v našich vedeckých a kultúrno-výchovných inštitúciách, na vysokých školách a v Slovenskej akadémii vied pri príprave legislatívnych zámerov zákona z oblasti kultúry a umenia a médií. Slovom, v konzervovaných mútnych vodách kultúry sa tak môže dariť najmä takým, ktorí kultúre absolútne nedokážu rozumieť a nechápu umenie, pre ktorých je kultúra len prostredím pre trh a biznis.

  • Veru mal pravdu Pavol Strauss, Nitran, už nebohý, keď pripomínal, že kultúrou, umením pohŕda len ten, kto nemôže či nedokáže kultúru a umenie obsiahnuť vo svojej duši.

    Posledným príkladom sú skutky vo vytváraní podmienok pre to, aby sa z prvej novostavby Slovenského národného divadla v histórii Slovenska, podčiarkujem, v histórii Slovenska, je to prvá stavba Slovenského národného divadla, stal akýsi kultúrny supermarket s názvom Národné, Kultúrne či Kongresové centrum. Stavba je takmer pred dokončením, s 3,5-miliardovou investíciou, s jedinečnou zahraničnou technikou a s okolitými lukratívnymi pozemkami sa tak má stať len výhodným obchodným artiklom. To nemôže nik poprieť, bráni sa len ten, kto nedávno v rozhovore pre časopis Dimenzie povedal, že Slovensko sa mení na príťažlivú labuť. Vďaka nemu a jemu podobným sa skôr mení Slovensko na čiernu straku.

    Niekto sa snaží mať na čele rezortu kultúry človeka, ktorý nemusí rozumieť kultúre, nech len on rozumie svojmu straníckemu šéfovi a má pochopenie plniť jeho ciele. Nuž a tak ďalšia prognóza s väzbou na diagnózu ministerstva je nesporná, pokračovanie v skrytom predaji kultúrnych zariadení v správe ministerstva a tradične cez odskúšané prenájmy a vznikajúce akciové i správcovské spoločnosti spočiatku s menšinovým vlastníctvom štátu a s konečným cieľom privatizácie a, samozrejme, pre istých ľudí dobrého biznisu. Znamená to čo najnevýhodnejšie pre štát a čo najvýhodnejšie pre súkromnú firmu presunúť obrovské rezortné nehnuteľnosti a pozemky do súkromných rúk. Veď existuje už chuť aj na národnú kultúrnu pamiatku Červený Kameň, zaujímavé sú spomínané pohyby okolo budovy Domu umenia, ale aj iných budov a pozemkov inštitúcií, ktorých zriaďovateľom je ministerstvo kultúry.

    Včera na tlačovke pán Eric Assimakopoulos povedal, že má istý záujem aj o terajšiu budovu, kde sídli činohra Slovenského národného divadla. Priznal to, hoci sa o tom hovorilo, zatĺkalo sa to, ale na tej včerajšej tlačovke to priznal. Nakoniec, zrejme príde aj k zrušeniu ministerstva najmä preto, že sídli v centre mesta v nádhernej rekonštruovanej historickej budove Tatrabanky, v budove, ktorá sa rekonštruovala podľa projektov Milana Michala Harminca a na ktorú, vtedy sa, chvalabohu, našli projekty v Slovenskom národnom múzeu. Tak sa tam dalo podľa toho aj zrekonštruovať tú budovu, ktorá v interiéri bola „vykuchaná“ vtedajšou Slovenskou televíziou, ktorá ju tak barbarsky zničila. Nuž a urobilo sa to, ale v rokoch 1996 až 1998 sa na túto budovu toľko nakydalo. Napokon vyhovuje svojim účelom, sídlil tam aj pán minister Kňažko, dnes tam sídli pán minister Chmel. Funguje táto budova, ale vtedy to nevyhovovalo, ako dnes sa, samozrejme, preklína podobným spôsobom a zatracuje aj novostavba Slovenského národného divadla. A, vážené kolegyne, kolegovia, v deväťdesiatych rokoch sa tak hovorilo aj o budove, v ktorej dnes rokujeme. Čas lieči a, samozrejme, aj oči otvára.

    Už sa dosť toho povedalo a iste ešte aj povie o novostavbe budovy Slovenského národného divadla tak po právnej, ekonomickej, stavebnej, ale aj kultúrnej či kultúrnotvornej stránke. Nebudem sa preto k týmto problémom obsiahlejšie vyjadrovať. Pripomínam, že navrhované riešenie dostavby, ja hovorím len o dozariaďovaní, realizovať sa tam bude len preto, že tam by mal navrhovaný zahraničný investor polovicu interiéru vyslovene demolovať. Takže navrhované riešenie prezentované cez Memorandum o porozumení medzi vládou Slovenskej republiky a investorom, spoločnosťou Truthheim Invest LLC je pre našu stranu neprijateľné.

    Odmietame diplomatické hodnotenia návrhu, tak ako povedal minister kultúry Rudolf Chmel, že je to zo zlých riešení najlepšie, alebo podpredseda vlády Ivan Mikloš, že je to horšie riešenie, ale zahlasuje preň so stisnutými zubami, aby bolo politicky priechodné, a že je to škrabanie cez hlavu, ktoré nebude tak viditeľné, a napokon aj Rudolf Zajac, že veľakrát svojmu susedovi vo vláde Rudolfovi Chmelovi povedal, vravel: „Predaj to aj s pozemkami.“

    Naša politická strana Smer považuje dostavanie tejto na 90 % dokončenej stavby zo štátnych zdrojov za nespochybniteľné aj tak, že sa ponúknu záujemcovi pre stavbu hotela v susedstve na predaj pozemky, ktoré sú v hodnote okolo 300 mil. až 350 mil. korún, pričom ich cena bude v tejto blízkej budúcnosti v najlepšej a najdrahšej časti hlavného mesta Bratislavy naďalej lukratívne rásť, na to nezabúdajme. Netreba zabúdať, že práve v tejto kultúrno-spoločenskej oblasti, Bratislavy, ktorú má postaviť firma Balimore, sú projektované zábavné priestory, multikiná, obchody a tak ďalej a tak ďalej, samozrejme, aj byty pre prominentov. Národné divadlo tam bude len jedno jediné.

    Pripomínam a znovu podčiarkujem, že na druhej strane Dunaja sa taktiež plánuje, poznám celý ten projekt, a je projektované športovo-kultúrne centrum. A takýchto prevádzok, ktoré ponúka spoločnosť Truthheim, bude v okolí nadostač, vrátane Polusu, Auparku a ďalších zariadení. Myslím si, že pre Bratislavu to dostatočne stačí.

    Prevádzkovanie novostavby Slovenského národného divadla nechávam na riešenie manažmentu Slovenského národného divadla, ktorý to iste dokáže urobiť ziskovo, najmenej tak dobre ako súkromný podnikateľ. A peniaze z týchto aktivít sa tým v plnej výške vrátia divadlu a slovenskej kultúre. Nepotrebujeme providerov, tak ako je to v externom vzdelávaní na vysokých školách, že sa platí firmám, časť príde firmám a ostatok sa dá zvyškovo len vysokej škole. Nech idú priame platby zriaďovateľovi, konkrétnej akciovej spoločnosti Divadlo so 100-percentným vlastníctvom štátu, ktoré bude spravovať manažment divadla, a peniaze pôjdu priamo na kultúru, na konkrétne aktivity. To je čisté, to je priechodné a za to sa nemusíme hanbiť.

  • Ešte mi dovoľte povedať niekoľko viet k Memorandu o porozumení. Je to zmluva so spoločnosťou, ktorá bola založená podľa práva štátu Delaware. A takéto spoločnosti nie sú verejne prístupné v žiadnom registri. Z toho vyplýva, že ak majitelia nebudú chcieť, náš štát ako spoluvlastník nebude mať informácie o vlastníckych pomeroch a finančných zdrojoch uvedenej spoločnosti. Štát by tak do zmlúv s takýmito spoločnosťami, kde hrozí netransparentnosť, zásadne nemal vstupovať. Preto som požiadal môjho bývalého kolegu v Slovenskej akadémii vied a bývalého riaditeľa Ústavu štátu a práva Jozefa Vozára, experta, ktorý sa dlhodobo zaoberá právom v reklame a súkromným právom, o expertízu diskutovaného memoranda. Ja tu nebudem čítať všetky tie body, lebo sa podarilo, že tento materiál je dnes publikovaný v denníku Sme. Každý si môže pozrieť jeho stanovisko, tie lapsusy, tie chyby, ktoré sa z hľadiska právneho, z hľadiska nevýhody pre štát, sú jasne pomenované, v tejto oblasti uskutočnili. A nechcem v podstate zaťažovať naše vážené plénum stanoviskom, ktoré tiež vypracoval pán Vozár, ktoré publikoval v Sme. Mal som to pripravené poprípade, že by to nebolo publikované v dnešnom Sme.

    Kolegyne a kolegovia, včera sa nechtiac pán Eric Assimakopoulos na tlačovej konferencii priznal, že prvé zmeny svojich plánov urobil po konzultácii s architektmi Pavlom Paňákom a Martinom Kusým. Zabudol však na nedeliteľnosť autorských práv. A je to hlúposť, keď niekto hovorí, že niekto má práva na exteriér budovy a niekto má práva na interiér budovy. Tam je spojené autorské právo, pretože novostavba Slovenského národného divadla je spoločným dielom troch tvorcov, t. j. spomínaných autorov a Petra Bauera. Zrejme zabudol, že je v Európe. A tu sú veľmi prísne autorské práva, napokon sme minulého roku schválili Autorský zákon, ktorý, samozrejme, potrebuje isté novelizácie, ale vychádza z európskeho práva, ktoré zosilneli naším vstupom do Európskej únie. To, že odkúpil a prevádzkuje hotel Carlton a má aktivity v Slovak Air, to sú zmluvy o odkúpení so súkromnou francúzsko-belgickou spoločnosťou a, čo sa týka hotela, so súkromnou leteckou spoločnosťou Slovak Air. Čiže nie sú to zmluvy so štátom a dohody so štátom. A to je veľký rozdiel. Opakujem, štát by však nemal svojimi zmluvami vstupovať do zmlúv so súkromným partnerom, konkrétne vkladom majetku vo vlastníctve štátu do nevýhodného spoločenstva, i keď sa vám to bude obrazne zdať, vysvetľujúc pánom Ruskom, veľmi lákavé. Opak je pravdou, treba o tom diskutovať.

    Eric Assimakopoulos tiež priznal, že sa projektom zaoberá rok. Nuž a tak som presvedčený, prečo v priebehu roku 2004 neprišlo k vypísaniu verejného zaobstarávania. Veci sa pomaly, ale iste „potichučky a pomaličky predvarili“ na Ministerstve hospodárstva Slovenskej republiky a možno aj s prispením niektorých štátnych zamestnancov či jedného štátneho zamestnanca, generálneho riaditeľa Sekcie umenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

    Vážená Národná rada, privatizačné zemetrasenie postupne prechádza z rezortu zdravotníctva do citlivého organizmu kultúry. Ruskove gigantické vlny cunami zasiahli už aj slovenskú kultúru. Poškodené ako obyčajne pri tomto spolku, nazvem to tak, istých osobných záujmov, nemyslím tým pána Ruska, ale isté skupiny ľudí, budú nielen kultúra a umenie na Slovensku, ale aj štát a jeho občania. A tak jedinou alternatívou voči týmto snahám je solidarita múdrych a tolerantných ľudí, kultúrnych ľudí, schopná sa postaviť proti týmto zámerom, zrejme dokázať aspoň tak brániť verejný záujem v slovenskej kultúre, ako v minulosti, v roku 1998 „bránila“ súkromnú televíziu Markíza.

    Doterajšie kroky okolo novostavby Slovenského národného divadla ma opäť presvedčili o tom, ako niektorí vládni politici, niektorí ministri nepotrebujú verejnosť a z veľkej časti doslovne kašlú na kultúru. Pokračuje bezbrehá nenásytnosť tých, ktorých objala chobotnica mamony a zrejme už aj istých sicílskych praktík. Poznanie dejín nás presviedča o tom, že každá vláda bez kontroly vedie k šialenstvu a keď sa bojíme opozície, začíname si vymýšľať. O tom svedčia aj niektoré argumenty, viac ako ročný netransparentný postup vo vývoji okolo novostavby Slovenského národného divadla, ktoré obhajujú niektorí ministri a predovšetkým dvaja podpredsedovia vlády.

    Nové Slovenské národné divadlo sa, pevne verím, nielen pre mňa stane po ukončení podľa pôvodného projektu korunovačným chrámom slovenskej kultúry, celodenne žijúcou ustanovizňou, napĺňanou jedinečnou tvorivou invenciou nielen slovenských umelcov, ale predovšetkým slovenských umelcov, bude slúžiť všetkým a napriek v týchto bolestiach rodeniu sa, dlhému rodeniu sa, takmer 20 rokov, tieto bolesti prekoná a čoskoro bude slúžiť verejnosti pod gesciou manažmentu Slovenského národného divadla.

    Stavba divadla je dielom na storočie. Nie každej generácii sa pošťastí byť pri jeho definitívnom narodení a umeleckom krste. To by si mali uvedomiť najmä členovia terajšej vlády, nemali by sa báť zainvestovať do tohto chrámu kultúry a mali by veriť, opakujem, veriť, že manažment Slovenského národného divadla dokáže toto dielo dobre a racionálne spravovať a využívať najmenej tak dobre, ak nie aj lepšie, ako by ho využíval súkromný investor.

    Poslanecký klub strany Smer bude preto hlasovať za navrhnuté uznesenie, pretože je presvedčený o tom, že je potrebné vytvárať kvalitnejšie podmienky pre našich umelcov, pre našu kultúru a že sa táto investícia štátu mnohonásobne vráti nielen štátu, ale predovšetkým jeho občanom a celej spoločnosti. Ďakujem vám za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami teraz vystúpia páni poslanci Cuper a Lintner, sa prihlásili. Končím možnosť ďalších prihlášok do faktických poznámok.

    Zapnite mikrofón pánovi poslancovi Cuperovi. Bude hovoriť aj, požiadal o slovo predkladateľ.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Ja som chcel reagovať na pána Čaploviča. Ale aj všetkým tým, ktorí tu operujú číslami o tom, koľko sa vynaložilo na Národné divadlo a koľko bude stáť jeho prevádzka, chcem povedať, že už Hegel povedal, že štát = kultúra alebo kultúra = štát. Ja viem, že na konci 20. a začiatkom 21. storočia niektoré liberálne strany a medzi nimi zrejme aj strana pána Ruska žijú predstavou, že treba štát, najmä národný štát jednoducho zlikvidovať, i keď tí väčší v Európe alebo tie väčšie národy majú úplne inú predstavu, pretože integrovaná Európa nie je o integrácii kultúry, ale integrácii ekonomiky a iných sfér sociálneho života, čo síce tiež okrajovo súvisí s kultúrou, ale v širšom slova zmysle nie s umením ako takým, o ktoré v prípade divadla, ktoré sa má volať celkom oprávnene Národným alebo Slovenským národným divadlom, ide. Ja si myslím, že tieto veličiny umenia a kultúry sa nedajú z hľadiska existencie národa, najmä národa, ktorý si konečne po toľkých stáročiach vybojoval vlastnú štátnosť, previesť na nejaké peniaze, najmä ak zvážime, že Slovnaft prináša 19 mld. zisku za rok, čo znamená, že za tri mesiace zisku Slovnaftu by sa celkom dobre dala pokryť výstavba jedného divadla a jeho prevádzka za možno jeden a pol mesiaca.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec, zapísal som si viacero vašich citátov, predovšetkým citát Alexandra Matušku z roku 1971, možnože ho niekedy použijem.

    Ale chcel by som, aby ste mi vysvetlili váš termín, ktorý ste použili, netransparentnosť postupu vo vzťahu k ministerstvu hospodárstva. To ma zaujíma, pretože spolu sme to prešli celé, dobre viete. Na konci októbra vzniklo uznesenie vlády, ktoré ruší uznesenie o predaji, je verejne dostupné. Potom prišli porady ekonomických ministrov, videli ste zápisy, v januári 2004, marci 2004, auguste 2004, októbri 2004, zápisy z nich sú dostupné. Potom prišlo rokovanie vlády so známym uznesením. Takže neviem, prečo je ten termín netransparentné.

  • Pán poslanec Čaplovič, môžete reagovať na faktické poznámky. Nech sa páči.

  • Ďakujem. Termín netransparentné je preto, že o tom nevedela odborná verejnosť. O každom kroku porady ekonomických ministrov, na ktorom sa zúčastnili aj pán minister kultúry a pán minister hospodárstva, bolo treba informovať. Raz sa to volalo Slovenské národné divadlo, raz išiel materiál o nejakom kongresovom centre. Ten materiál my sme si pozreli na Úrade vlády, ako to bolo predkladané. A o každom kroku za ten rok bolo možné informovať odbornú verejnosť, informovať aj náš výbor Národnej rady, gestorský výbor, ako sa postupuje v tejto oblasti, pretože to uznesenie, ktoré sme prijali ešte v roku 2003, stále a sčasti, prepáčte, pán podpredseda vlády, ste tu prítomný, nebolo z vašej strany splnené vo vzťahu k nášmu výboru. A v tom chápem tú netransparentnosť. Možnože transparentné to bolo vnútri koalície, vo vláde, ani nie v koalícii, vo vláde to bolo transparentné, ale nebolo to transparentné navonok vo vzťahu k občanom tohto štátu, lebo sa rozhodovalo o veľkej investícii daňových poplatníkov Slovenskej republiky.

  • Nech sa páči, pán navrhovateľ, máte slovo.

  • Ďakujem veľmi pekne. Dovoľte mi, ja nechcem zneužívať to, že navrhovateľ má možnosť kedykoľvek vstúpiť do tejto debaty, ale vážne by som chcel teraz položiť jednu otázku, lebo tu sa rozoberajú isté kompetencie v rámci ministerstva hospodárstva a ministerstva kultúry, a treba sa úplne jasne spýtať a na rovinu si odpovedať na otázku: Zachraňovalo by ministerstvo hospodárstva ministerstvo kultúry, keby nemali tú istú stranícku hlavu? Ja sa pýtam: Prišlo by k takejto situácii? Odpoveď si môžete dať sami, lebo minister hospodárstva a podpredseda vlády a súčasný alternant v rámci pôsobenia ministerstva kultúry je len tak náhodou aj šéfom jednej strany, ktorá sa dokonca ani tým netají, že pod svojou tzv. kuratelou má kultúru. No tak ja si myslím, že v tejto chvíli je kultúra riadená priamo stranícky a proti tomu by sme sa mali skutočne všetci postaviť.

    Ďalšiu otázku, ktorú mám v súvislosti s rozoberaním aj problémov tých, o ktorých hovoril pán poslanec Čaplovič, a skutočne si opäť treba povedať jasno, či to tak je alebo nie je, preto, aby sme si vedeli utvoriť iný názor, k čomu vlastne speje táto navrhovaná prestavba dostavby, novostavby Slovenského národného divadla, je: No bude súkromná televízia alebo nebude súkromná televízia v tej ľavej časti prestavovanej novej budovy Národného divadla, čomu má padnúť za obeť Činohra Slovenského národného divadla? Bude alebo nebude tam súkromná televízia mať svoje sídlo? A keď tam bude mať súkromná televízia sídlo, aká súkromná televízia tam bude mať sídlo? A mám hovoriť ešte ďalej? Ja myslím, že netreba.

  • Pán poslanec Ondriaš bude pokračovať v rozprave.

  • Hlasy v sále.

  • Do rozpravy? Nech sa páči. O slovo požiadal podpredseda vlády a minister hospodárstva pán Rusko. Nech sa páči, v súlade s rokovacím poriadkom, máte v rozprave prednosť.

  • Ja len veľmi krátko. Vážený pán predseda, vážený pán podpredseda a predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, určite budem reagovať, zodpovedne som aj počúval, aj si písal poznámky, takže bude čas na to, aby sme si povedali aj iný pohľad na vec, nielen ten váš. Ale chcem upokojiť pána poslanca Jarjabka, aby sa neznervózňoval. Je to nezmysel, lož, nepodložené ničím, nikdy žiadna televízia, aj pán Cuper môže pokojne spávať, sa tam neplánovala, neplánuje. A nemám informácie, že v budúcnosti by sa mala vyskytovať v priestoroch divadla inak ako so svojimi štábmi. Takže túto falošnú tézu ako mnohé ďalšie nemusíte rozvíjať, pretože to nie je pravda. Základ, na ktorom to budujete, je od základu zlý a nepostavíte na tom nič viac, než len domnienky, ktoré nie sú pravdivé, pán poslanec. Ďakujem.

  • Faktickými poznámkami najskôr chcú reagovať pán poslanec Cuper, pán poslanec Fajnor. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami. A potom, pán predkladateľ, keď budeš chcieť hovoriť, nech sa páči, dostaneš slovo.

    Nech sa páči, zapnite mikrofón pánovi poslancovi Cuperovi.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Pán minister, ja vám môžem zodpovedne povedať, že mne vaša televízia môže byť absolútne ukradnutá. Ja televízor nemám a rozhodne ani vo sne by ma nenapadlo zapnúť si televíznu stanicu Markíza, ktorú ste kedysi zachraňovali, pred šiestimi rokmi, ale dodnes neviem, pred kým ste ju zachraňovali, ale v skutočnosti to bola komédia, ktorú ste hrali pre tento národ, aby ste vyhrali voľby a dostali sa k moci, aby ste mohli privatizovať najmä to, čo je veľmi lukratívne. O túto hru ide aj v danom prípade. Mne je takéto barbarstvo absolútne cudzie, pretože ja som bojoval už raz v roku 1990 za túto budovu, do ktorej ste sa nehanbili posadiť všetci, a boli ste proti slovenskej štátnosti, proti tomu, aby v nej sídlila jedna z reprezentatívnych inštitúcií tohto národa, slovenský parlament. Zachraňovali sme ju tiež pred istým pánom americkým podnikateľom. Takže potom sme bojovali za jazykový zákon, čo je tiež súčasť slovenskej kultúry. Teraz budeme bojovať aj za to, aby ostali ostatné slovenské národné a štátne inštitúcie, pretože nejde len o divadlo, ide o zmrzačené Národné múzeum, Národnú galériu a ďalšie inštitúcie. Je celkom logické, že sa ich chcete zbaviť, lebo ste sa zbavili toho, čo ich mohlo financovať, a to dosť neprozreteľne. Takže vám je absolútne slovenská štátnosť, slovenská kultúra cudzia, vám sú prednejšie tie záujmy vašej stanice Markíza, ktorú si naozaj nemienim v najbližších desiatich rokoch určite zapnúť. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som len veľmi krátko chcel reagovať na vystúpenie pána podpredsedu vlády a ministra hospodárstva. Takýchto sľubov sme sa tu napočúvali už veľmi veľa. Chcem pripomenúť len dva z nich. Prvý sľub bol, keď vládna koalícia pána Mikuláša Dzurindu pred šiestimi rokmi vo voľbách sľubovala, že privatizácia strategických podnikov nebude. A doslovne títo ľudia povedali: „Kopete do otvorených dverí.“ No nazdar, ako sú dneska tie dvere otvorené. Chcem spomenúť ďalší sľub, ktorý bol, boli to dvojnásobné platy. Len zabudli títo ľudia povedať, že zoznam ľudí, ktorým budú zvýšené, pôjde v prílohe. Ďakujem pekne.

  • Teraz o slovo požiadal predkladateľ, pán poslanec Jarjabek.

  • Ja len veľmi krátko. To, čo hovorí pán minister hospodárstva, je v tejto chvíli pre mňa veľkou novinkou, ale nemám prečo mu nedôverovať. Svedčí to len o jeho netransparentných rokovaniach s pánom súkromným podnikateľom, ktorý má záujem o novostavbu Slovenského národného divadla, lebo ten sa o tom v takomto zmysle, ako som o tom hovoril ja, vyjadril. A ja som sa to dopočul z médií, konkrétne zo stanice TA3, ktorej chcem ako televízii z tohto miesta naozaj veľmi pekne poďakovať preto, lebo naozaj sa tejto celospoločenskej problematike, problematike kultúry a problematike novostavby Slovenského národného divadla venuje veľmi aktívne a veľmi objektívne, tak ako aby sa jej mala venovať napr. verejnoprávna Slovenská televízia, ale o tom v inej diskusii. Ďakujem za pozornosť.

  • Pani poslankyňa Angyalová sa hlási s faktickou poznámkou na vystúpenie pána Jarjabka.

  • Ďakujem pekne. Chcem len reagovať na to, čo nadškrtol pán poslanec. Naozaj by som sa chcela spýtať pána ministra, kto je vlastne Truthheim Invest. Ja som vážne strávila hodinu „brousováním“ na internete, považujem v tomto svoje schopnosti za dosť dobré, ale nenašla som žiadnu serióznu investíciu, žiadne seriózne iné projekty, ktoré by ukazovali na to, že toto je seriózny investor, ktorý sa mohol uchádzať, naozaj sa môže uchádzať o takúto investíciu. A už sa vôbec nechytám podstaty, teda veci, či vôbec takto má byť riešené SND. Ale mňa zaujíma, kto je to a kde sú reálne ukazovatele, ktoré ukazujú na to, že toto je seriózny investor.

  • S faktickou poznámkou vystúpi tiež pán poslanec Mečiar. A končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

  • Je zbytočné sa hnevať na to, že Národná rada rokuje o tejto téme, alebo sa cítiť urazený, keď je tu niekoľko skutočností bez odpovedí. Prvá otázka je, kompetencie členov vlády sú dané zákonom. Vláda ich uznesením meniť nemôže. Prečo minister hospodárstva vstupuje do kompetencií ministra kultúry? Je tu otázka: Nezneužíva právomoc verejného činiteľa? Druhá otázka je, ak teda sa koná v tejto veci, treba zásadne zodpovedať na 100 vecí. Kto je subjekt, ktorý sa uchádza o spoluvlastníctvo, ktorý je s pozadím neznámy? Ako je možné, že minister štátu chodí ako asistent s obchodníkom a vyberá mu nehnuteľnosti, ktoré by sa mu hodili? Ďalej je tu otázka ďalšia: Prečo sa uvádzajú úmyselne a vedome nepravdivé a falošné údaje o ekonomike prevádzky Národného divadla a o tých vložených peniazoch? Veď tie peniaze nemajú ísť na kultúru, tie peniaze majú ísť na rekonštrukciu budovy pri odňatí účelu, ktorý je určený. Toto sú otázky ekonomické, politické, ktoré nás znepokojujú.

    Ale je tu podstatná, najpodstatnejšia vec. Budova Národného divadla bola postavená preto, aby sa zlepšili podmienky pre prácu umelcov aj pre kultúrny život Slovenskej republiky. Kto siaha na kultúru, vykoreňuje dušu národa. Kto siaha na umenie, vykoreňuje jeho postavenie a tlačí ten národ vedomím, úrovňou všetkých dole. Toto, vážení, je najpodstatnejšia vec, prečo s vami nesúhlasíme, súhlasiť nebudeme a prečo zápas o Národné divadlo je pre nás viacej ako zápas o peniaze. To je zápas o to, ako sa bude rozvíjať, identifikovať kultúra javisková, pohybová, hudobná, všetko, čo môže Slovensko tvoriť špičku. A o nákladoch na prevádzku, nevýhodnosti budovy, o popieraní viacúčelovosti budovy už netreba viacej klamať. Všetko je to inak. Všetko je to v iných dokumentoch.

  • Takže, pán minister, opakujem, ruky preč od divadla, a len barbari búrajú...

  • Prerušenie rečníka časomierou.

  • Ešte pred vystúpením pána poslanca Ondriaša v rozprave opäť požiadal o slovo pán podpredseda vlády a minister hospodárstva pán Rusko.

  • Ale ja už som, ak dovolíte, sa rozhodol, že budem hovoriť asi trochu dlhšie, lebo argumenty, ktoré zaznievajú, asi nemôžu byť bez odpovede. Budem hovoriť tak, ako si myslím, že je pravda, bez ohľadu na to, že táto téma sa ako mnohé iné dosť často zneužíva a hrá sa na emócie.

    Súhlasím a myslím si, že pomerne korektne hovoril o probléme pán poslanec Jarjabek. Povedal, že, a nedá sa nesúhlasiť s tým, kultúra je dlhodobo podceňovaná, je dlhodobo poddimenzovaná a v tomto štáte nie je na úrovni, ako by sme chceli. Ale to nie je problém ani ministra hospodárstva súčasnej vlády, ani ministra kultúry, ani súčasnej vlády, je to problém vývoja od roku 1989, je to problém všetkých vlád aj vás a vašich, pán Mečiar, je to problém všetkých, ktorí sa vystriedali na postoch ministrov a ministrov kultúry, je to problém sily slovenskej ekonomiky a schopnosti zarobiť si na túto takpovediac a vami hovoriac jednoznačnú, nespochybniteľnú výkladnú skriňu Slovenskej republiky. Nikto ju nespochybňuje.

    My nie sme žiadni národní barbari. A ja sa necítim menej slovenský ako tí, ktorí dnes hrajú na city a tvrdia, že tí, ktorí kalkulujú s peniazmi preto, aby sa peniaze dostali lepšie a efektívnejšie do kultúry, to sú tí, ktorí chcú likvidovať a ničiť Národné divadlo a symbol slovenskej štátnosti.

    Ja som tento štát chcel a vďaka Bohu zaň. Ja som nebol medzi tými, ktorí tu odmietali dokončiť Národné divadlo, resp. predávať, resp. dokončiť budovu parlamentu. Ja som 1. 1. 1993 bol rád. A som presvedčený, že vznik Slovenskej republiky je to najlepšie, čo sa po roku 1989 pre túto krajinu stalo. Ale to ešte neznamená, že každý, kto za to bol, sa môže k Slovensku správať ako k vlastnej papuči, že nemusí hľadieť na peniaze, že môže zadlžovať budúce generácie len preto, aby momentálne bol politicky úspešný, len preto, aby dokázal sa niesť na vlne populizmu a hovoril to, o čom si myslí, že ľudia to chcú počuť.

    Ak hovoríme o nedostatku peňazí v kultúre, tak to je pravda. Ale práve tak je pravda, že je nedostatok peňazí v zdravotníctve, v školstve, všade, kde sa pozriete. Slovenská ekonomika produkuje 50 % výkonnosti a hrubého domáceho produktu z priemeru krajín Európskej únie. Tam je problém, prečo máme málo peňazí v kultúre, prečo máme málo peňazí v školstve, v zdravotníctve, v sociálnej oblasti. A my sme iba odmietli žiť na dlh, odmietli sme zadlžovať budúce generácie a hľadáme cestu ako nezvyšovať dlh, lebo je ľahké povedať, že dáme na divadlo, dáme na platy a naše deti to po nás zaplatia. Robíme všetko preto, aby sa dvíhala ekonomika a hospodárska sila krajiny. Ale odmietame to robiť preto a v situácii, keď sa budú peniaze vynakladať neefektívne, zle a v nesúlade s tým, čo je priorita a potreba.

    Vrátim sa a budem veľmi konkrétny, pokiaľ ide o kauzu, ktorá dnes a v týchto dňoch rozvírila verejné a politické vody.

    Zásadná vec, ktorá sa stala negatívna, podľa toho, ako to počúvam, je, že v rokoch 1998 až 2002 podľa vyjadrení aj vtedajších ministrov bola vláda zavádzaná tým, koľko peňazí a do akej miery sa má použiť na dostavbu Národného divadla, resp. po koľkých finančných prostriedkoch a injekciách bude táto budova funkčná. Minulo sa tam 2,4 mld. korún v rokoch 1998 až 2002.

    Riešime problém, ktorý si tu 15 rokov všetci pohadzujeme. A všetci, ako tu sedíte alebo sedíme, máme za to a na tom kus svojej vlastnej zodpovednosti.

    My sme riešili problém, do ktorého sme vstúpili v októbri 2003, keď pred 2 mesiacmi parlament Slovenskej republiky neodhlasoval v rozpočte 800 mil. korún na dokončenie tejto stavby. Zároveň sa tým zaoberal výbor Národnej rady, ktorý prijal uznesenie. To uznesenie zaväzuje ministra financií nájsť alternatívne riešenie dofinancovania. Prosím, alternatívne riešenie dofinancovania nie je naliatie peňazí zo štátneho rozpočtu do budovy divadla, alternatívne je iné, pretože sa vláda svojho času rozhodla, že to predá. A tento postoj obhajovali tri koaličné strany ako úplne legitímny, korektný, pretože mali na to svoj názor, povedali tri strany, že najlepšie je múry, resp. budovu predať. My sme boli tí, ktorí boli proti predaju za alternatívny zdroj financovania a dofinancovania dostavby. Tým sa zaoberal aj výbor, pán minister a podpredseda financií bol vo výbore. A podľa jeho slov prítomní zástupcovia kultúrnej obce súhlasili s tým, že sa nájde investor, ktorý pomôže dostavať a prevádzkovať budovu.

    V tomto znení 29. októbra 2003 prijala rozhodnutie vláda, ktorá zaviazala ministra, aby zabezpečil alternatívu k tomu, k dostavbe, predaju, a to je jednoznačne vstup, vklad majetku rozostavaného Národného divadla do spoločnosti spoločne so súkromným sektorom alebo súkromným subjektom.

    Všetci, ktorí hovoríte dnes o tom, že memorandum je predaj, je to zámerná alebo účelová lož alebo nevedomosť, predaj bol jeden krajný variant, druhý krajný variant bol dostavanie za štátne peniaze.

    Všetci sme sa zhodli aj vo výbore, a je to uznesenie výboru, za ktorý hlasovala aj opozícia, že sa má hľadať alternatíva k tomu, čo je predaj alebo dostavba za štátne. Keď sme v marci hľadali cestu k tomu, ale prehodnocovali, akým spôsobom bude budova dostavaná, zistili sme, že ministerstvo kultúry naozaj nie je personálne vybavené na to, aby hľadalo investora. Urobili sme to my v spolupráci, každý jeden materiál bol predkladaný dvomi ministerstvami, ministerstvom hospodárstva a ministerstvom kultúry. Každý jeden materiál bol verejný, mali sme k tomu niekoľko tlačoviek.

    Ak dnes hovorí niekto o prechode kompetencií, nie je to pravda, pretože žiadne vo vzťahu ku komunikácii s kultúrnou obcou, parlamentom, výborom Národnej rady na ministerstvo hospodárstva nikdy neprešli. Jediné, čo sme urobili, je, že sme pomáhali hľadať investora v súlade s uznesením vlády, ktoré bolo známe od 29. októbra 2003 a ktoré bolo logickým krokom toho, že sa v roku 2003 schválil rozpočet bez finančných prostriedkov na dostavbu a následne prevádzku tohto divadla.

    Vychádzali sme z materiálov, ktoré 5. júna schválila vláda Slovenskej republiky. Podklady do týchto materiálov dávalo vedenie Slovenského národného divadla. A hovorili o tom, že v roku 2008 bude potrebná dotácia 814 mil. korún za predpokladu, že Slovenské národné divadlo bude prevádzkovať novostavbu, v prípade, ak nebude prevádzkovať novostavbu, bola tam suma 435 mil. korún čo je 1,9-násobok viac v prípade, že prevádzkovať novostavbu bude. Ak si takto odvodíme úplne logicky náklady, ktoré dávalo do materiálu schváleného vládou vedenie Slovenského národného divadla, tak nám vyjde suma 2,3 mld. korún na prevádzkové náklady v rokoch 2006, 2007 a 2008. K tomu potrebujeme pripočítať 800 mil. korún na dokončenie, 622 mil. na požadovanú rekonštrukciu DPOH a súčasnej budovy Opery a 355 mil. na prevádzku Slovenského národného divadla v roku 2005. Keď to všetko spočítame, je to viac ako 4 mld. korún, ktoré pôjdu na inštitúciu Slovenské národné divadlo, podľa podkladov, ktoré nám dalo vedenie Slovenského národného divadla. Nemôžem ich vyrobiť na ministerstve ani ja, ani výbor Národnej rady, ani parlament. Jediný kompetentný, kto môže tieto podklady dať, je podľa mňa vedenie Slovenského národného divadla. Ak dali zlé podklady, treba sa ich pýtať, prečo ich dali zlé. Každý si ten materiál môže nájsť, vláda ho schvaľovala 5. júna, je to tam exaktne napísané.

    A keď máme my situáciu, že v priebehu 4 rokov máme dať na Slovenské národné divadlo ako inštitúciu 4 mld. korún, tak prepáčte, že hľadáme možnosti, ako nájdeme úsporu v tom, aby sme do Slovenského národného divadla nedali 4 mld., možno iba 2 mld., pretože na film dávame 100 mil., na múzeá dávame 100 mil., na pamiatky dávame 100 mil., na ostatné divadlá dávame 600 mil. Prečo by sme do Bratislavy na novostavbu na inštitúciu Slovenské národné divadlo mali dať v priebehu 4 rokov 4 mld., ak to nie je nevyhnutné. Ja si myslím, že peniaze zo štátneho rozpočtu sa majú vynakladať vtedy, keď to je nevyhnutné, nie vtedy, keď to je možné. Isteže, môžeme tam dať 4 mld. aj 5 mld. Kde je tá hranica, kedy konečne povie opozícia, má kultúra dosť? Nikde. Kedy poviete, že má dosť zdravotníctvo, školstvo? Kedy bude tá hranica, keď môžeme povedať všetci, áno, teraz sme zafinancovali rozpočtové rezorty tak, ako to potrebujú? Nikdy. Naším cieľom bolo nájsť riešenie, ktoré umožní, aby sa v priebehu 4 rokov na kultúru dávala suma 4 mld., ale nie 4 mld. na Slovenské národné divadlo. My nie sme žiadni barbari, aby sme hovorili o tom, že peniaze, ktoré tu môžu ísť na kultúru, majú ísť niekomu do vrecka alebo sa nemajú vynakladať vôbec, len chceme, aby sa o 2 mld. na Slovenské národné divadlo mohlo dať menej, aby sa viac mohlo dať do Martina, aby sa mohlo viac dať do Košíc, do Zvolena, aby sa mohlo viac dať do Prešova, nie na to, aby sa niečo podporilo v súkromnom sektore, ale aby sa podporila kultúra. Choďte sa opýtať dnes, v akom štádiu sú divadlá. Isteže, nie sú spokojné. Ale nie sú spokojné preto, lebo sú dlhodobo podfinancované, podkapitalizované, dlhodobo nedostávajú to, čo im patrí. A keď my nájdeme možnosť, ako 2 mld. ušetriť a presunúť ich v priebehu 4 rokov na iné kultúrne aktivity, tak si myslím, že to nie je nič hrozné a nič trestuhodné.

    Navrhli sme model, ktorý znamená, že budova Národného divadla sa ako kongresové a kultúrne centrum dokončí a v roku 2006 tam môže byť prvé predstavenie. Navrhli sme model, ktorý znižuje náklady štátu na dokončenie a prevádzku do roku 2008 o 2 mld. Navrhli sme model, ako štát bude stále vlastniť 51 % v spoločnosti, ktorá bude vlastniť budovu. O akom predaji hovoríme? Veď tá spoločnosť bude štátna na 51 %. Nikto, nikto s tou budovou nemôže bez súhlasu štátu nič urobiť. Navrhli sme model, ako sa o prevádzku tohto komplexu bude starať súkromný sektor. Pýtate sa, ako je možné, že to vie robiť súkromník a nebude to vedieť robiť štát, keď sa z toho majú vrátiť peniaze. Lebo ten súkromník postaví vedľa ešte jednu budovu a potom hotel, lebo sa tam postaví celý komplex, ktorý zabezpečí, že z fungovania sa tá investícia vráti. Keby sa mala zabezpečiť len návratnosť zdrojov z divadla, keby sa malo dokončiť všetko podľa pôvodného projektu, nie sme schopní to z činnosti, ktorá tam môže byť, vyfinancovať do budúcnosti. Tých 90 % : 10 % je len do návratnosti investície, ktorá predstavuje po odpočítaní ceny časti budovy a pozemkov asi 100 mil. korún, to môže byť do troch rokov, potom ten komplex môže prinášať 34 % výnosov, resp. zisku do kultúry. Čiže nemusíme dávať do kultúry, môžeme dostávať z toho komplexu a môžeme to dávať na prevádzku alebo opravu, alebo čokoľvek iné, čo je spojené s kultúrou. My sme hľadali len cestu k tomu, ako zabezpečíme, aby kultúra dostávala peniaze efektívnejšie a po celom diapazóne potrieb aj na iné činnosti aj do iných regiónov. A to divadlo, resp. ten komplex môže slúžiť Národnému divadlu do rozsahu, v akom ho potrebuje.

    Slovenské národné divadlo malo dať v tomto týždni, verím, že to urobilo, na ministerstvo kultúry podklady, aby povedali, koľko chcú účinkovať, koľko predstavení zvládnu v tej pravej časti. To nie je zlom, to nie je časť alebo kút novostavby, to je polovica novostavby. V tej polovici novostavby môžu byť 365 dní a môžu si povedať, že potrebujú tam hrať 80 predstavení, nám to pán Jamrich zhruba povedal, v roku 2006 a asi 120 predstavení v roku 2007. Nech sa páči, máme na to alebo môžeme mať na to, na pokrytie len režijných nákladov komplexu asi 50 mil. korún. Budem prvý, kto bude hlasovať za to, aby v roku 2006 kultúra dostala tých 50 mil. – 60 mil. korún naviac, aby mohla bez problémov využívať aj túto scénu.

    Akonáhle by sme pristúpili k alternatíve, že prejde divadlo celé do novostavby, všetci priznávajú, a odznelo to aj spomedzi hercov, že nie je možné hovoriť o operných alebo činoherných scénach, ktoré majú dokopy 2 800 stoličiek. Čím to naplníme? Kto tu bude chodiť? Dnes stojí náklad na jednu stoličku 3 000 korún na jedno predstavenie, dotujeme to do výšky 2 500 korún, ak tam je niekto, kto si kúpi lístok za 500 korún, ktokoľvek príde zo zahraničia, my mu dotujeme 2 500 korunami jedno predstavenie.

    Nemyslíme si, že to je najefektívnejšie, ak navyše dnes nie je problém v kapacite. Veď dnes nikto nehovorí, že málo má Národné divadlo stoličiek, nestačia im, ľudia čakajú vo frontoch, je rezervačný systém na lístky. V žiadnom prípade nič také nie je, kapacita je dostatočná. Riešme problém Národného divadla, ktorý tu je 18 rokov, riešme ho efektívne v prospech kultúry, tak aby sa nemuseli vynakladať všetky peniaze len na túto inštitúciu, aby sa dostali peniaze aj do iných regiónov, aj do iných oblastí, a hľadajme cestu, ako Národné divadlo čo najrýchlejšie môže tieto priestory využívať v rozsahu, ktoré uzná samo za vhodné.

    Toto bol náš príspevok k problému, toto je náš návrh, toto je riešenie problému, o všetkých ďalších alternatívach môžeme diskutovať. Možno sme boli príliš rýchli pri riešení problému, ktorý trval 18 rokov, možno nebola adekvátna komunikácia v oblasti kultúry medzi jednotlivými hereckými inštitúciami, vedením divadla a podobne, ale samo osebe to neznižuje riešenie problému, ktoré dnes pomáha kultúre a nelikviduje ju, ktoré dnes vytvára možnosti, ako aj ostatní dostanú viac, nielen Bratislava. Ďakujem za pozornosť.

    K Truthheimu ešte. Zajtra budú na internete všetky aktivity a všetky veci, ktoré Truthheim v priebehu posledných 5 alebo 7 rokov vykonával. Budú čitateľné a budú pre novinárov k dispozícii.

  • Potlesk a výkriky.

  • Dávam slovo s faktickými poznámkami, do ktorých sa prihlásili pán poslanec Mečiar, pani poslankyňa Angyalová, páni poslanci Hopta, Mikuš, Ondriaš, pani poslankyňa Tóthová, páni poslanci Čaplovič, Číž, pani poslankyňa Mušková a pán poslanec Maxon. Končím možnosť ďalších prihlášok do faktických poznámok.

    Dovoľte mi, aby som ctených návštevníkov na balkóne požiadal v súlade s rokovacím poriadkom, že nie je možné svoje prejavy, žiaľ, realizovať, tak ako sa to deje.

    Teraz budeme pokračovať a pán poslanec Mečiar, nech sa páči, faktická poznámka.

  • Ak ste, pán minister, nepochopili úlohu umenia v spoločnosti, nepochopili ste nič. Vaša argumentácia bola o peniazoch, a nie o zmysle ich užitia.

    Pokiaľ ide o argumentáciu, ktorú ste používali, je falošná. Ak sa má zlepšiť práca Národného divadla v objektoch, v ktorých dneska pôsobí, a aj koncertná sála, tak na rekonštrukciu a zlepšenie podmienok treba ďalšie 3 mld. korún. Pýtam sa, kde ich chcete zobrať, pretože v takomto stave tiež sú nefunkčné. Ak je tu postavený nový objekt, ktorý mal byť pýchou aj pre prejav architektov, aj pre prejav podmienok pre umenie, tak treba ten stánok na to využiť.

    Čísla, ktoré uvádzate, sú lož. V roku 1998 boli spracované červené knihy či čierne knihy, ako ste to volali vtedy, kde presne bolo povedané, že vedľa Národného divadla bude objekt, ktorý bude slúžiť na ubytovacie účely, a oboje spolu je ekonomicky veľmi ziskové, ale Národné divadlo bude v správe Národného divadla, objekt ubytovací a iný bude tvoriť komplex a vytvorí sa spoločná firma na toto, nie na terajší objekt Národného divadla a namiesto straty bude zisk. Prosím vás, potom čísla, ktoré nám tu uvádzate, veď sú nepravdivé.

    Hovoríte, že na dokončenie treba 800 mil. Ale veď z tých peňazí 200 mil. bude stáť demontáž terajších technológií, zariadenie kín, zariadenie obchodov, takže namiesto umenia bude biznis. Najväčší zisk dosahujú krčmy a drogy, môžeme tam urobiť aj takéto centrá.

    Je pre mňa prekvapujúce, že minister je detailne informovaný, čo bude obchodný partner zverejňovať na internete, ale nevie definovať ekonomické podmienky.

    Prepáčte, ja s vami súhlasím, to nie je predaj, to je dar. Vy zo štátneho majetku tu vedome a nezodpovedne súkromnej firme 49 % darujete, nie predávate. Takže tam je tá tendencia jasná.

    Pokiaľ ide o záver, vyžadovalo by sa dlhšie hovoriť, ale poviem len jedno. Zopakujem istú vetu a analógiu, kupcov treba vyhnať z chrámu umenia, čím skôr tým lepšie.

  • Faktická poznámka, pani poslankyňa Angyalová.

  • Ďakujem pekne. Pán minister, myslím si, že keby to malo byť úplne korektné, tak firma, ktorá sa snaží o takúto investíciu, mala by chcieť byť taká transparentná, že by takéto informácie na internete boli. A ja som od vás čakala skôr reakciu, že sa pokúsite zariadiť, aby oni to urobili, a nie, že vy to zabezpečíte, lebo nie ste hovorca tej firmy, pán minister, vy ste minister. Čo to je? Toto, si myslím, by bolo korektné.

    A chcela by som vám prečítať niečo, čo považujem za pomerne vážnu analýzu, aj keď je to len zdroj, ktorý je mediálny, ale možno by bolo dobre, keby ste sa k tomu vyjadrili. Je tu právna analýza memoranda, ktoré s tým Truthheimom bolo spísané. Píše sa tu: „Z memoranda nie je jasné, či po umorení sumy zodpovedajúcej kapitálovému vstupu Truthheimu prednostným vyplácaním podielov na zisku sa pomer podielu Truthheimu a štátu na zisku vráti na hodnoty zodpovedajúce pomeru ich podielov na základnom imaní, to teda znamená na 66 % : 34 %,“ ak by to tak malo byť, a vy ste vraveli, že to tak má byť, „návrat si bude vyžadovať podľa Obchodného zákonníka zmenu stanov správcu a. s. Na zmenu stanov však bude potrebný súhlas oboch akcionárov. Inak povedané, ak spoločnosť Truthheim nebude súhlasiť s tým, zostane pomer podielov Truthheimu a štátu na zisku 90 % : 10 %.“ Chcela by som počuť váš názor na túto analýzu.

  • Pán poslanec Hopta s faktickou poznámkou.

  • Som rád, že pán podpredseda vlády a minister Rusko potvrdil, že problém s našou kultúrou nastal po roku 1989. A ja mu poviem aj, prečo nastal tento problém. Pán Rusko, počúvajte, keď rozprávam, nebavte sa so svojimi kolegami, ste ministrom vlády a vážte si Národnú radu. Tento problém, pán minister, nastal preto, lebo ste rozpredali všetky podniky, ktoré zo svojho zisku niekedy dotovali kultúru. Chcem povedať, že tento problém po skončení tejto vlády bude ešte väčší, lebo aj vy máte záujem ešte rozpredať všetko to, čo zostalo, teda aj vrátane našich elektrární.

    Pán minister, v Amerike, v krajine vášho vzoru, existujú rôzne sekty a často sa stáva, že z rôznych príčin v týchto sektách páchajú samovraždy. Aj naša vláda sa správa svojím spôsobom tiež ako nejaká sekta, sekta, ktorá škodí tejto krajine, sekta, ktorá podvádza ľud Slovenska. Ja si myslím, že je najvyšší čas, aby aj naša vláda spáchala politickú hromadnú samovraždu a odstúpila, že tým urobí dobrý krok pre ľud tejto krajiny. Ja vám sľubujem, že ak to urobíte, zabezpečím vám dôstojný kar. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, vážené panie poslankyne, páni poslanci, zaujala ma jedna časť vystúpenia pána ministra, a síce o chýbajúcich finančných prostriedkoch. Dovolím si k tomu povedať krátku poznámku. Prečo chýbajú? Aj preto, pán minister, že ste nesplnili svoje úlohy, neexistuje hospodárska politika a jej integrálne súčasti, jednoducho neexistuje. A tam je aj vaša osobná zodpovednosť. Ďalej, povýšili ste privatizáciu nad cieľ namiesto toho, aby privatizácia bola prostriedkom na napĺňanie dlhodobých stratégií, ktoré majú napomôcť ekonomický rozvoj Slovenska. Tvrdíte, že štát je zlý správca. Ja tvrdím, že nie štát je, to môže byť zlým správcom iba konkrétna vláda, konkrétna osoba, ktorá ignoruje odbornú diskusiu a nespracováva to, čo je jej povinnosť v rámci kompetenčného zákona. Vy ste spôsobili výpadky a spôsobujete ďalšie veľké výpadky v príjmovej časti štátneho rozpočtu, pretože odovzdávate významné technicko-ekonomické nástroje do rúk iných. Tie výpadky sú rádovo vyššie, rádovo, páni, ako to, o čom sa tu bavíme. Nezaoberáte sa tým, čo spôsobuje tieto výpadky, ale bavíte sa o veciach, ktoré nemajú reálny základ. Mimochodom, prevádzkové náklady, to je to, o čom hovoríte, predstavujú zhruba 1 promile súčasného štátneho rozpočtu. To, čo robíte, je proti kultúre a proti záujmom Slovenska. Je to jednoducho proti posilňovaniu národného povedomia.

  • Ďakujem za slovo. Pán minister, povedali ste, že vám chýbajú peniaze na školstvo, zdravotníctvo, kultúru a tak ďalej. Mám tomu rozumieť tak, že podávate demisiu? Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážení prítomní, veľmi stručne by som reagovala na tú časť, kde pán minister takmer plačlivým hlasom si posťažoval, že po 15 rokoch on konečne niečo rieši a že je taká nespravodlivosť, že mu to vyčítame. Pán minister, my vám nevyčítame, že to riešite, my nie sme spokojní s tým, ako to riešite. Predsa nie je možné, aby ste také celospoločenské záujmy riešili, ako je kultúra, čisto chladným ekonomickým výpočtom. Ak by sme takto postupovali v spoločnosti, tak by sme napr. si mohli vziať papier a tužku, pozrieť čo stojí výučba a výchova jedného vysokoškolsky vzdelaného človeka, no a povieme si, že to sú veľké investície, radšej to ponúkneme odborníkom zo zahraničia, to je lacnejšie, pretože sa budovy ušetria a tak ďalej a tak ďalej. A takýmto chladnými cynickými výpočtami by sme mohli dôjsť aj do absurdných záležitostí.

    Naviac ste spomenuli, že bude na internete informácia o spoločnosti Truthheim Invest. Pán minister, veď ona tam je. Vy ste si to nevytiahli? A nie sú to dobré informácie. Sú informácie na internete aj v dennej tlači dneska aj o vašom memorande, že v podstate z obsahu s odkazom na určité články, a ja tomu ako právnik rozumiem, ak je to pravda, vyplýva, že vlastne nejde o akúsi dohodu, čo má byť memorandum, akýsi záznam z rokovania, ale že ide o serióznu dohodu, ktorej zmluvy sa môžu uskutočniť len dodatočne písomne. Toto...

  • Prerušenie rečníčky časomierou.

  • Ďakujem. Pán podpredseda vlády, ja poznám mnohé filmy dokumentárne z histórie. A tá vaša rétorika mi skutočne pripomína rétoriku Karola Bacílka, ktorý hovoril do všetkého a ničomu nerozumel. V podstate to, čo ste tu predviedli, je kus veľkej demagógie.

    A idem teraz k veci.

    Po prvé. Uznesenie vo výbore Národnej rady v októbri 2003 sa týkalo, áno, hľadania ďalších investorov, ale tam sa nikde nehovorilo o tom, že bude zmena projektu, nikde nehovorilo o zmene prevádzky a nikde nehovorilo o zmenách aspoň nejakého iného vlastníctva. Tam sa o tom nehovorí. A tá zmena, ktorá tu prichádza, znamená, a to treba povedať občanom, vyhodenie techniky za 200 mil. korún a vyhodenie ďalších stavebných investícií za 150 mil. korún. To sú tie tzv. prestavby, ktoré sa tam v tomto veľkom stánku kultúry majú uskutočniť. Čiže 350 mil. korún vyhodíme len tak do luftu.

    Po druhé. Ako je možné, že naši susedia v Maďarskej republike sa v kultúre nezadlžujú, a neviem, či sú ekonomicky na tom lepšie ako my? Ako je možné, že nielen postavili divadlo, ale že aj, a to podčiarkujem, nedávno otvorili Dom umenia v hodnote našich okolo 9 mld. Sk? Nuž oni myslia na budúcnosť národa, na kultúru a identitu v Európskej únii. Preto to robia a preto by sme to mali robiť aj my.

    A po tretie. Prosím vás, prečítajte si od pána Dr. Vozára, môjho kolegu zo Slovenskej akadémie vied, ktorý v dnešnom Sme, a už o tom hovorila aj pani profesorka Tóthová, to, keď povedal, prečo je memorandum nevýhodné. A prosím odpovedzte konkrétne, keď budete mať záverečné slovo, na jeho otázky a na tieto zdôvodnenia. Prosím na to odpovede.

  • Skôr ako dáme slovo pánovi poslancovi Čížovi, chcem len upozorniť členov poslaneckého grémia, že predseda Národnej rady Slovenskej republiky zvolal na 11.45 hodinu poslanecké grémium. Prosím, keby ste sa zúčastnili tohto rokovania.

    My budeme pokračovať a s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Číž.

  • Ďakujem za slovo. Pán minister, počúval som vás ja pozorne. No to rétorické cvičenie bolo celkom akože slušné, len ten štýl vašej politiky a tie doteraz známe skutočnosti naznačujú, že nejde o nič iné, len o pokus účelovo ospravedlniť čosi, čo skutočne veľká časť verejnosti považuje ako pokus o veľmi závažný tunel, opäť jeden z tých veľmi závažných tunelov.

    K tomu, že vám úplne uniká, že to Národné divadlo je národným symbolom a že má svoj kontext, kde, samozrejme, sa môžeme pýtať, prečo sa nedokončilo už v roku 1998, by som sa nejako nechcel vyjadrovať, aj keď som presvedčený, že keby ste s takýmto postojom ako minister prišli v Maďarsku alebo v Čechách, tak by ste neboli ministrom dlhšie ako jeden deň.

    Takých manažérov veľkých, ku ktorým som vás ja aj v konečnom dôsledku počítal tým, že vytvoríte a navrhnete taký mechanizmus nakladania s investíciou 3,5 mld. nás daňových poplatníkov, za to vám veľmi pekne ďakujem, máme tisícky, čo toto vedia urobiť, ale za ministra potrebujeme človeka, ktorý vie čosi o múdrom, zmysluplnom spravovaní štátu. A čo je najhoršie, pán minister, to je, že vám úplne uniká, že elementárnym predpokladom demokracie je to, že politika je služba občanom, služba.

    Tie vaše verejné vyhlásenia typu, že furt vyprávate ako tým hlúpym občanom, že to všetko bude raz v poriadku, vy to všetko navrhnete, máte vynikajúce metódy a pod., a zabúdate to konzultovať s odbornými vedcami, s verejnosťou, s parlamentom, s kýmkoľvek, ten cynický mechanizmus uplatňovania moci znedôveryhodňuje čokoľvek, čo na tú tému poviete. A ja osobne budem veľmi nervózny a veľmi netrpezlivý, kým nebudem vidieť, že vaše ruky od Národného divadla sú preč. Všetko. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem za slovo. Mňa vo svojom vystúpení pán minister upútal ako keby ospravedlnením minulej vlády výrokom, že vláda bola v minulom volebnom období zavádzaná. Ja sa chcem spýtať: Ako môže byť zavádzaná vláda, ktorá investuje miliardy do projektu, ktorého dostavbu mala ako prioritu vo svojom vládnom programe? Ako sa môže nechať zavádzať vláda, ktorá má v rukách všetky kontrolné mechanizmy? Ako mohla dopustiť, že bola zavádzaná? A naviac, ako sa môže dnes k tomu hrdo hlásiť? Keď dnešná vláda je vlastne kontinuálna vláda s vládou minulou, ako môžeme dnes veriť, že vláda na konci volebného obdobia, ak sa zistí a budú odhalené chybné investovania do projektov, pokojne nezahlási, že my sme boli zavádzaní?

  • Pán poslanec Maxon sa hlásil ešte s faktickou poznámkou.

  • Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán minister, na základe vášho vystúpenia musím jednoznačne konštatovať a upozorniť vás, že vašou povinnosťou je obhajovať záujmy občanov tejto krajiny a sem patrí aj kultúrna obec a kultúra ako taká a nie záujmy privátneho investora.

  • Rovnako vo svojom vystúpení ste jasne zdokumentovali, že s vami sa dá dohodnúť len vtedy, ak je pravdou to, čo vy za pravdu vydávate. A pre mňa je absolútne absurdné, že vy ako minister hospodárstva a podpredseda vlády máte takúto mieru angažovanosti. Vy vlastne týmto postupom robíte deštrukciu právneho systému tejto krajiny vo vzťahu ku kompetenčnému zákonu. Ak táto krajina sa má riadiť na základe politických rozhodnutí, a nie na základe zákonov, ktoré upravuje zákon o ústredných orgánoch štátnej správy, tak je to katastrofa, ale tento postup je toho jednoznačne dôkazom.

    A, vážený pán minister, ja vás chcem veľmi pekne poprosiť, aby ste už konečne dali súhlas na to, aby mohol prehovoriť aj minister kultúry. Ak si myslíte, že minister kultúry nemá k tomu čo povedať, tak to je vaša politická zodpovednosť.

  • Pani poslankyňa Podracká, musím sa spýtať: Vy ste neboli prihlásená do faktických poznámok, keď som vtedy uzavrel prihlášky do faktických poznámok?

  • Odpoveď z pléna.

  • Máte slovo a uzatváram prihlášky s faktickými poznámkami. (Hlas z pléna.) Kto ešte? Ale mne doniesli vytlačené prihlášky do faktických poznámok technici. Tak, prosím, môžu ešte byť faktické poznámky na vystúpenie pána podpredsedu vlády.

  • Reakcia z pléna.

  • No keď neboli zapísaní všetci, ktorí chceli vystúpiť vo faktických poznámkach, keď sa stala chyba, musia dostať šancu hovoriť vo faktických poznámkach aj ďalší. Pýtam sa vás, kolegyne poslankyne, poslanci, kto ešte chcel reagovať faktickými poznámkami, pán poslanec Maxon tam bol posledný. Nikto viac, prosím? Pani Podracká bude posledná, ktorá bude mať faktickú poznámku, a uzavrieme faktické poznámky k vystúpeniu pána ministra Ruska.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán minister, keďže vystúpim aj v rozprave, poviem iba jednu poznámku. Vyčíslili ste, koľko bude stáť všetko dohromady s dostavbou, prevádzkou, dotáciami a neviem čo všetko dokopy. Mali by ste niekde na „marginese“ vyčísliť aj, koľko stojí človek, päť litrov krvi, kosti, vlasy, koža. Pokiaľ neboli na transplantáciu odkúpené orgány, tak to nemusí byť nejaká zanedbateľná čiastka, ale summa summarum by to tak vychádzalo na 1 850 korún. Raz dávno som čítala článok prof. Barnarda, ktorý prvý transplantoval srdce, a povedal: „Rozrezal som neviem koľko tisíc sŕdc, ale dušu som tam nenašiel.“ Vy ste, pán minister, rozrezali slovenský trh, ale nenašli ste tam kultúru. Je to veľká škoda.

  • Reagovať na faktické poznámky bude pán minister.

    Chcem len upozorniť, že v rámci reakcie na faktické poznámky sú dve minúty.

  • Ďakujem pekne. Hovoríte, pán poslanec Mečiar tu už nie je, ale poviem to, aké hanebné je to, hovoriť o peniazoch v kultúre a vôbec čo si dovoľujeme hovoriť o tom, že niekto má, potrebuje peniaze na to, aby financoval takúto krásnu činnosť. No dobre, a čo menej je hanebné hovoriť o peniazoch v zdravotníctve? A predsa nám zomierajú ľudia preto, lebo tie peniaze nemáme. Predsa nám zomierajú ľudia preto, lebo sa k nim nedostanú sanitky. A zas je to o peniazoch. Ten, kto hovorí o peniazoch, nie je nekultúrny barbar, len je realista a nehrá možno na tak populistické struny ako niektorí, ktorí to potrebujú poobrátiť do tejto polohy.

    Keď hovoríme o investorovi, našiel sa investor, ale nebola tam ani zmienka o zmene projektu, tam bola ale dohoda o investorovi, nie o darcovi. To je naozaj jedna farizejská predstava, že sme celý problém vyriešili tým, že budeme hľadať podľa dohody z minulého roka investora, ktorý dá peniaze do pôvodného projektu? A to kto príde? Kto príde dať miliardu len tak, z ničoho nič? Keď takého máte, páni a dámy, prosím, doneste ho, budeme veľmi radi. Ak sme hovorili o investorovi, tak bolo jednoznačné, že ten projekt musí mať inú podobu, aby mohol tú investíciu vrátiť. Potom sme sa mali dohodnúť na darcovi a bolo by to iné.

    Ak hovoríte o tom, aby sme dali ruky preč od Národného divadla, je to aj naša politická zodpovednosť, ktorú nesieme. Aj keď vám sa to nepáči, ale zasa si myslím na margo Smeru, že je možno lepšie, že my dávame alebo my máme ruky v divadle, ako keby ste ich vy mali v moci a na moci, pretože ak máte dnes situáciu, že ste v opozícii a máte ruky preč od moci, tak je to podľa mňa to najlepšie, čo sa pre Slovensko za uplynulé dva roky stalo.

    A pokiaľ hovoríme o problematike riešenia problémov v Národnom divadle a v kultúre vôbec, aspoň tie problémy riešime a neutekáme s kabátom na hlave...

  • Prerušenie rečníka časomierou.

  • Teraz o slovo požiadal navrhovateľ a predkladateľ pán poslanec Jarjabek. Nech sa páči.

  • No veru dnes tu budeme dlho, ako to tak vyzerá. Ale viete, to máte tak, keď sa dvanásť rokov nehovorí o kultúre, tak raz to pretečie. A tak tu budeme aj mesiac, keď sa to páči niekomu, pánovi ministrovi hospodárstva, aby sme si vysvetlili isté veci.

    Ja žasnem, pán minister, nad vašou rétorikou, teraz už nie, táto posledná vaša faktická poznámka, to už boli vaše stranícke problémy, to nebudem komentovať, ale ja žasnem na tým, čo ste povedali predtým, keď ste vstúpili do tohto dlhého vstupu, na ktorý bolo toľko faktických poznámok. Vašu rétoriku nemôžem pochopiť jednoducho aj z toho dôvodu, vy ste zabudli v akom čase ste práve. Veď my sme práve v čase, keď sa prijíma Ústava pre Európu, keď sa v rámci nej hovorí o kultúre, ktorá má byť všade podporovaná každým štátom preto, lebo identifikuje istý štát, národ, štátnosť, keď chcete, a my dnes hovoríme ústami pána ministra hospodárstva o tom, ako keby to bolo nejakou výsadou vlády alebo ako keby sme mali byť ako nesmierne vďační, ako táto vláda podporuje kultúru, že dá sto miliónov na toto alebo na toto. No tak väčšiu drzosť, dámy a páni, som v živote nepočul.

  • Dámy a páni, toto predsa hovorí o istom pohľade, o istej filozofii, o tom, akí sme, o tom, ako sa chceme v rámci kultúry kultúrne správať, o tom, čo sú naše priority, a tom predsa to nie je kšeft. To nie je kšeft. My predsa hovoríme o istých hodnotách. V tejto chvíli hovoriť o tom, že ministerstvo hospodárstva sa chytilo iniciatívy preto, lebo ministerstvo kultúry na to nemalo, no tak jednoducho predsa to nie je dôvod akoby na zrušenie ministerstva kultúry, to je dôvod na posilnenie tých zložiek ministerstva kultúry, od ktorých čosi očakávame, a nie na takúto absolútnu netransparentnosť, výhovorky a zahmlievanie.

    Viete, celkom na záver. Kultúra, vážený pán minister hospodárstva, nemôže byť maskotom nikoho pre nejaké súkromné aktivity, kultúra, vážený pán minister hospodárstva, nemôže, a národná kultúra už vôbec nie, byť maskotom pre žiadne súkromné kšefty. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami sa hlásia páni poslanci Bódy, Ondriaš, Cuper, Hopta, Lintner, Husár. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

    Ako prvý s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Ondriaš.

    Upozorňujem však aj na to, že o chvíľu bude 12.00 hodín, keď preruším rokovanie.

  • Ďakujem za slovo. Ja z tejto rozpravy mám pocit, že možno by bolo lepšie, keby prednášajúci v rozprave nestál za prednášajúcim pultom, ale sedel v kresle detektora lži a bola by tu zelená, červená, ktorá by rozhodovala, či je a či nie je pravda, čo povie. Ďakujem za pozornosť.

  • Pán poslanec Bódy. Ospravedlňujem sa, pán poslanec, boli ste prvý prihlásený.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážený pán kolega Jarjabek, v dobrom vás chcem poprosiť a upozorniť, že pán minister kultúry sedí tu. Preto nevidím dôvod, prečo by ste hovorili s pánom ministrom hospodárstva o veciach, ktoré sa kultúry dotýkajú. Uvítal by som, keby sa táto rozprava ďalej uberala v duchu gestora Národného divadla. A tým je ministerstvo kultúry.

    Čo sa týka predaja Národného divadla, pán minister Rusko v istej televíznej relácii odpovedal pánu Ficovi, že sa ponáhľali s Truthheimom. Pán Rusko sa ponáhľal svojho času rýchlosťou 235 km/h a dostal pokutu 2 000 eur. Je to dosť veľká suma, je to približne plat ministra. Aj tento raz keby sme mohli dať nejakú pokutu možno niekomu, tak by snáď tie reformy a zmluvy nepodpisoval tak rýchlo. Ďakujem za slovo.

  • Vážené panie poslankyne, páni poslanci, je 12.00 hodín.

    Prerušujem rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky. Stretneme sa o 13.00 hodine v súlade s plánom rokovaní Národnej rady.

    A teraz rokuje poslanecké grémium pod vedením pána predsedu parlamentu Hrušovského, kde bude dohoda medzi poslaneckými klubmi o spôsobe pokračovania v rokovaní mimoriadnej schôdze Národnej rady a následne o rokovaní riadnej schôdze Národnej rady.

    Prajem vám dobrú chuť.

  • Prerušenie rokovania o 12.02 hodine.

  • Po prerušení rokovania 35. schôdze NR SR sa začala 36. schôdza NR SR.

  • Po prerušení rokovania 36. schôdze NR SR pokračovalo rokovanie 35. schôdze NR SR.

  • Vážené panie poslankyne, páni poslanci, prosím, keby ste zaujali miesta v rokovacej miestnosti Národnej rady, budeme pokračovať v rokovaní v súlade so schváleným programom. Ešte raz vás prosím, kolegyne poslanci a poslankyne, zaujmite miesta, aby sme mohli pokračovať v rokovaní.

    Prosím predkladateľa pána poslanca Jarjabka, aby zaujal miesto pre predkladateľov. Rovnako prosím aj spravodajcu pána Lintnera, aby zaujal svoje miesto. Meníte sa, predkladatelia? Pani poslankyňa Martináková, dobre. Ešte pána poslanca Lintnera prosíme o zaujatie miesta pre spravodajcu.

    S faktickými poznámkami na predchádzajúce vystúpenie sa prihlásili ešte páni poslanci Cuper, Hopta, Lintner a Husár. Nevidím tu pána Cupera, ale ak je tu, žiadam ho, aby vyjadril sa. Nie je tu. Stráca poradie.

    Pán poslanec Hopta. Zapnite mikrofón pánovi poslancovi Hoptovi.

    Po faktických poznámkach budeme pokračovať v rozprave písomne prihlásených poslancov a poslankýň do rozpravy.

    Nech sa páči, pán Hopta.

  • Pán podpredseda, je budem veľmi stručný. Ja chcem len doplniť slová pána Jarjabka snáď o to, že hovoríme tu naozaj o kultúre a pán minister kultúry mlčí, kým pán minister hospodárstva rozpráva. Je síce pravda, že aj pán Chmel je nominantom strany ANO, ale tu nejde o nejaký politický kongres strany ANO, takže mal by sa vyjadrovať predovšetkým on, resp. môžeme to brať do úvahy jedine vtedy, ak pán podpredseda vlády a minister hospodárstva sa stal zároveň hovorcom ministra kultúry. Ďakujem.

  • Pán poslanec Lintner, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo. Ja by som chcel zareagovať len na takú jednu vetu pána poslanca Jarjabka, kde povedal: „V poriadku, ak teda sa tu hovorí, že ministerstvo kultúry nie je vybavené odborne, tak prijmime ďalších pracovníkov.“ Tak by som len chcel potom upozorniť na to, ako rozšafne pristupuje k verejným financiám, lebo ak tu máme rezort, ktorý je odborne vybavený...

  • Reakcia z pléna.

  • Nie, povedal: „Keď ministerstvo kultúry v súčasnosti nestačí, tak prijmime ďalších.“ Presne tak to doslova povedal.

  • Odpoveď z pléna.

  • Nie, veľmi dobre dávam pozor. To znamená, chcem len upozorniť na to, ako rozšafne by pán poslanec chcel, aby sa rozširovalo nejaké oddelenie na ministerstve kultúry, hoci odborne je vybavené ministerstvo hospodárstva. Ďakujem.

  • Pán poslanec Husár. Prosím, zapnite mikrofón pánu poslancovi Husárovi.

  • Áno, ďakujem pekne. Počúval som pozorne pána kolegu Jarjabka. A myslím, že nevidí celkom objektívne a správne postavu pán ministra Ruska. Pán minister Rusko je človek, ktorý vzbudí pozornosť každého. A určite ho nielen my politici, ale aj verejnosť sledujeme. A ja pri tomto sledovaní som sa dopracoval k tomu, že mňa vyliečil z niektorých naivít a vzbudil u mňa závisť. Vyliečil ma z prvej naivity, keď som sa mylne domnieval, že pilierom Dzurindovej vlády je podpredseda vlády Mikloš. Dnes už viem to, že je ním pán minister Rusko. A vzbudil u mňa závisť, závisť voči predsedovi vlády Mikulášovi Dzurindovi. To je dar od Boha, mať za chrbtom takéhoto muža vo vláde, muža, ktorý sa vie k problémom postaviť rovno, energicky a rýchlo ich riešiť, to je naozaj šťastie a to treba závidieť. Ja by som chcel pána ministra vyzvať, aby sa nedal znechutiť ani rozpravou na tejto schôdzi, ale aby po doriešení problémov Národného divadla energicky pokračoval v riešení problémov poľnohospodárstva, v riešení problémov výkonnosti súdov na Slovensku, v riešení využitia nášho morského dna a ďalších a ďalších veľmi závažných problémov. Želám mu do tejto náročnej úlohy veľa zdravia a úspechov.

  • A len taká drobná faktická poznámka nakoniec. Ak by ešte niekto hovoril na Slovensku o Robertovi Ficovi, že je najväčší populista, ja budem brániť do...

  • Prerušenie rečníka časomierou.

  • Prosím keby ste zapli mikrofón pánovi Cuperovi, ktorý sa medzitým vrátil do rokovacej miestnosti.

  • Ďakujem. Pán predsedajúci, sľubujem, že dnes mám predposlednú faktickú, aby som netrhol opätovne rekord. Ale nedá mi, aby som nereagoval na to, s akou bohorovnosťou pán minister tu rozpráva a redukuje celý problém Národného divadla a slovenskej kultúry do finančnej roviny.

    Pán minister mal myslieť na to, že aj národná kultúra musí z niečoho žiť, vtedy, keď tak bohorovne rozdávali všetky strategické podniky zahraničným investorom, lebo ja si pamätám, že francúzsky ministerský predseda Raffarin vyhlásil, že Gaz de France, Eelectricité de France zostanú v štátnych rukách, lebo musia plniť národné a sociálne záujmy francúzskeho národa. Samozrejme, niet z čoho financovať kultúru, a to nielen národnú, ale aj regionálnu, pretože tými 19 % sa ten štátny rozpočet ako tak napĺňa, ale tie dodatočné zdroje mohli plynúť práve zo strategických podnikov, ktoré produkujú enormné zdroje a ktoré dnes tečú do Budapešti alebo do iných krajín, pán Rusko, na to ste mali myslieť, keď ste ich predávali, že občas nám budú chýbať peniaze aj na potrebné sociálne a kultúrne veci, a nie teraz rozprávať o tom národu, že niet z čoho financovať slovenskú kultúru. Ďakujem za pozornosť.

  • Pán poslanec Cuper bol posledný s faktickou poznámkou.

    Budeme pokračovať v rozprave, vystúpi pán poslanec Ondriaš.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, dámy a páni, budem veľmi stručný, lebo si myslím, že to podstatné tu už bolo povedané. Ale predsa by som si dovolil k tomu niečo dodať.

    Úvodom zdôrazňujem, že poslanci za KSS, členovia a sympatizanti KSS budú robiť všetko preto, aby Slovenské národné divadlo bolo dostavané zo štátnych zdrojov a patrilo občanom Slovenska, a nie zahraničným špekulantom. Nechceme jesť len hamburgery a tešiť sa len z hamburgerovej kultúry.

    Je smutné, že v mene demokracie a slobody sme to dotiahli už tak ďaleko, že tu diskutujeme, ako zachrániť Slovenské národné divadlo pre Slovensko, aby ho nedostal zahraničný kapitál s dobrou províziou pre slovenskú šľachtu a slovenské bandy podvodníkov. Je to neuveriteľné a, opakujem, veľmi smutné. Po 15 rokoch budovania slobody, demokracie, budovania slovenského ekonomicky vyspelého moderného štátu, keď sme už dávno mali dobehnúť Rakúsko, keď naše reálne platy mali byť už dvojnásobné, nemáme už ani na dostavanie Slovenského národného divadla.

    Vážená slovenská vláda, vážená slovenská šľachta, vážené slovenské bandy podvodníkov, nehanbíte sa za to, že ste tak hospodárili, že nie ste schopní za 15 rokov ani dostavať Národné divadlo?

    Vláda vyhlásila, že nemôže dostavať a prevádzkovať Národné divadlo, lebo nie sú na to peniaze. Toto vyhlásenie je neuveriteľné. Za 15 rokov ste rozpredali alebo, ako vy hovoríte, sprivatizovali náš majetok za 500 mld. korún, z peňazí ste vytvorili slovenskú šľachtu, slovenských multimilionárov a, dovolím si povedať, aj slovenské bandy podvodníkov. To vám z 500 mld. korún nič neostalo? Bohužiaľ, zdá sa, že nie. Okrem týchto 500 mld. za 15 rokov ste si požičali zo zahraničia ďalších 600 mld. korún. Tým ste ešte viac posilnili postavenie slovenskej šľachty, slovenských multimilionárov. Už vám ani z týchto 600 mld. korún nič neostalo? V súčasnosti náš zahraničný dlh je okolo 18 mld. až 19 mld. dolárov a každý občan je zadlžený viac ako 100 000 korún. Som zvedavý, koľko divadiel budete musieť predať, aby ste tento dlh splatili. Mám dojem, že to ozaj okrem rozpredávania nášho spoločného majetku nič iné neviete. Ja tomu neverím. Predsa na Slovensku je veľa schopných ľudí. Je mi smutno, že asi čakáte ďalšie provízie alebo máte starosti s platením zahraničného dlhu, a tak ste si spomenuli aj na nedokončenú budovu Slovenského národného divadla. Ja sa vás pýtam: To už provízie z predaných bánk, poisťovní, strategických podnikov, ktoré zabezpečovali, že nadhodnota ostávala na Slovensku, a tým sa mohla lepšie financovať aj kultúra, vám nestačia? Ja sa obávam, že potichu sa tu začne predávať naša pôda, naše lesy, napr. predá sa Oravská priehrada alebo Gabčíkovo a je možné, že keď zistíte, že sa dá predať voda vo Váhu alebo v Orave, aj tú predáte. Dokonca si myslím, že veľmi výhodne by sa predali Roháče alebo Belianske Tatry. Je možné, že to pôjde týmto smerom a že z peňazí a z provízií zas vyžijeme na pár rokov. Opakujem, vláda vyhlásila, že nemôže dostavať a prevádzkovať Národné divadlo, lebo nie sú na to peniaze.

    Ja teraz krátko zopakujem preambulu ku všetkým problémom na Slovensku a túto preambulu som použil asi desaťkrát a použijem ju aj teraz. Znížením produkcie poľnohospodárstva sme od roku 1990 stratili 808 mld. korún, to je v cenách septembra 2004. Len za tieto peniaze by sa dalo postaviť 200 národných divadiel. Znížením produkcie v stavebníctve sme za roky 1990 až 2003 stratili 1 619 mld. korún. Len za tieto peniaze by sa dalo postaviť ďalších 400 národných divadiel. To už nehovorím, koľko divadiel by sa dalo postaviť nezničením nášho priemyslu. Keby ste nepriniesli na Slovensko kultúru násilia, tak by nás škody spôsobené kriminalitou len v roku 2003 nestáli 60 mld. korún. Za tieto peniaze by sme mohli postaviť len v roku 2003 ďalších 15 národných divadiel. Keď ste nás predali alebo sprivatizovali vo veľkých percentách do zahraničia, tak musíme splácať náš celkový dlhový servis. Len v roku 2002 to bolo vo výške 3 mld. korún týždenne na drevo. Za tieto peniaze sme mohli v roku 2002 postaviť každý týždeň jedno národné divadlo.

    Zmienim sa o posledných 6 rokoch a o stúpaní hrubého domáceho produktu na Slovensku. Hrubý domáci produkt v stálych cenách stúpol od roku 1997 do konca roka 2003 zo 100 % na 121 %, čo je kumulatívne zvýšenie produkcie hrubého domáceho produktu za tieto roky vo výške 840 mld. korún. Za toto obdobie sme navyše vyprodukovali v stálych cenách 840 mld. korún. Paradoxne reálne mzdy za toto obdobie sa nezvýšili, neodrazilo sa to ani na reálnych dôchodkoch, ani na sociálnom zabezpečení. Pravdepodobne len za uvedených posledných 6 rokov sa niekde stratilo na Slovensku alebo zo Slovenska naviac 840 mld. korún. Keby ste zistili, kde zmizli, tak len za tieto peniaze by sme postavili ďalších 210 národných divadiel.

    Nebudem hovoriť o profite z bánk, poisťovní a tak ďalej, ale odhadujem, že keby sme stavali za toto všetko divadlá, tak každý okres by mal 5 národných divadiel.

    Takže otázka je, prečo vláda nemá peniaze na dostavanie a prevádzku Národného divadla. Odpoveď je jednoduchá: Lebo máme takúto neschopnú vládu. Ďalšia otázka je, kde vziať peniaze na dokončenie a prevádzku Národného divadla. Odpoveď je taktiež jednoduchá: Nájdime schopnú vládu, ktorá by dala do poriadku poľnohospodárstvo tak, že by produkovalo o 60 mld. korún viac ročne, do poriadku stavebníctvo a tak ďalej a tak ďalej. Nebudem vás zdržiavať a myslím, že...

    Ešte poslednú vetu by som mal, nedá mi, aby som sa trošku nespýtal patriotov našej kultúry. Chcel by som sa vás spýtať, kde ste boli, keď sa lacno predával náš priemysel do zahraničia, z ktorého sa financovala kultúra, kde ste boli, keď sa predávali naše strategické podniky do zahraničia, z ktorých sa financovala aj kultúra, či už sa neplače nad rozliatym mliekom, ktoré aj niektorí pomáhali rozlievať. Som zvedavý, či dospejeme do doby, že vláda bude ozaj predávať našu pôdu, naše lesy a naše hory a koľko ľudí sa zobudí, či ich bude viac, ako keď ide o Národné divadlo. Ja len dúfam, že sa toho nedožijem a že tak ďaleko so slobodou a demokraciou to nedotiahneme.

    Záverom zdôrazňujem, že poslanci za KSS, členovia a sympatizanti KSS budú robiť všetko preto, aby Slovenské národné divadlo bolo dostavané zo štátnych zdrojov a patrilo občanom Slovenska. Takto za socializmu si dali úlohu komunisti a ja dúfam, že my ju dotiahneme do konca. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickou poznámkou sa hlásia pán poslanec Hopta, pani poslankyňa Henzélyová. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

    Zapnite mikrofón pánovi Hoptovi.

  • Ja by som chcel doplniť poslanca Ondriaša v tom, že ak na jednej strane štát nemá peniaze na dostavbu Slovenského národného divadla, tak na druhej strane ten istý štát nadeľuje mnohým štátnym vedúcim zamestnancom nehorázne platy, riaditelia niektorých štátnych podnikov, resp. tam, kde má štát väčšinu, poberajú 100- až 150-tisícové platy, sú medzi nimi napr. aj zástupcovia umeleckej obce alebo niektorí, dokonca, ako slečna Hrycová ako šéfka jedného divadla, si sami navrhujú odmeny vo výške 300 000 korún. Chcem podotknúť, že v zdôvodnení na túto odmenu sa uvádza, že na internete sa objavil názor, že divadlo zahralo nejakú hru dobre. Nadeľujú si teda také odmeny tam, kde nezamestnaní dostanú 300 000 korún za 15 rokov podpory, keď sú ako nezamestnaní. Čiže chcem povedať, že ak sme pätnásť rokov nedokázali vybudovať divadlo, tak naozaj svedčí to o tom, že vláda nie je schopná realizovať svoje úlohy a naozaj vážne by mala zvážiť, či zostane vládou Slovenskej republiky a bude ochraňovať oprávnené záujmy občanov Slovenskej republiky alebo podá demisiu.

    Ja si myslím, že bolo tu už dnes dosť veľa povedané ohľadom dostavby Národného divadla, ale ak chceme s tým niečo robiť, tak bude potrebné v budúcnosti zmeniť aj našu legislatívu v tom ponímaní, že rozhodnutia Národnej rady alebo uznesenia Národnej rady budú pre vládu Slovenskej republiky záväzné a bude sa musieť nimi riadiť. Ďakujem.

  • Ďakujem. Ja mám na kolegu len jednu jedinú krátku otázku: Prečo novostavbu nedostavala vaša banda komunistických podvodníkov, pretože ak vy označujete súčasnú vládu týmto názvom, no veľmi ľahko vám to odpingpongujem. Je to neúctivé a ak nemáte argumenty, utiekate sa k takýmto vyjadreniam. A je mi to ľúto. Ďakujem.

  • Reagovať na faktické poznámky bude pán Ondriaš.

  • Ďakujem za slovo. Ja by som odpovedal len pani Henzélyovej. Nedostavali sme Slovenské národné divadlo, lebo najprv sme postavili Slovnaft na zelenej lúke, Východoslovenské železiarne na zelenej lúke a teraz vám budem hodinu menovať podniky ťažkého strojárstva, ktoré sa postavili na zelenej lúke. Všetkých podnikov za pätnásť rokov bolo 256, postavili sme 38 nemocníc na zelenej lúke, asi 26 škôl, škôlok. Ani nebudem ďalej hovoriť, hovoril by som do večera. A ešte raz, nedopoviem vám to, postavte Národné divadlo a poviem, že aha, už nám siahate po členky a možno aj po kolená, a potom sa môžeme o tom rozprávať. Ďakujem.

  • Budeme pokračovať. V rozprave vystúpi pán poslanec Mikolaj, pripraví sa pán poslanec Fajnor.

  • Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážení páni ministri, vážené pani poslankyne, páni poslanci, výstavba novej budovy Slovenského národného divadla je problém, s ktorým si nevie poradiť už niekoľko vlád po sebe. Teraz, keď sa už zdá, že by sa budova konečne mohla dostavať, prišla vláda s riešením, ktoré vyrazilo dych snáď celému národu. Nikto nepredpokladal, že z budovy Národného divadla sa stane centrum obchodu či biznisu a kultúra sa dostane na samotný okraj záujmu. Nie je ani správne deliť názory na to, či výstavba Slovenského národného divadla je o národnom cítení či národnej hrdosti Slovákov alebo o cene výstavby či prevádzky budovy. Je to o národnej hrdosti aj o ekonomike súčasne. Ekonomika však musí byť navrhnutá tak, aby všetci investori mali výnosy zo svojich aktív, a to v pomere k množstvu aktív, tak ako je to v každom finančnom projekte. Samozrejme, výnosy môžu byť aj vo forme znížených prevádzkových nákladov. Avšak v predloženom projekte takmer celé výnosy má iba jeden akcionár, zhodou okolností ten najmenší. Taký model je priveľmi jednoduchý, zo systémového hľadiska absolútne nepoznaný a vláda si s ním veľa roboty nedala.

    Súhlasím s tým, že prevádzkový model je nevyhnutné vypracovať už teraz, a nie až po dokončení budovy, súhlasím tiež s tým, že prevádzkový model môže ovplyvniť aj štruktúru investorov, ale nesúhlasím s tým, že vláda nevie zohnať peniaze. Však si len zoberme štátny rozpočet a to, ako sa napĺňal. Pán minister hospodárstva, je tu, zdvihol telefón, obvolal svojich ľudí v štátnych monopoloch a okamžite boli 2 mld. na svete, čím zas zosmiešnil ministra financií. Som presvedčený, že keby pán minister zdvihol telefón ešte raz, aj bez zvýšeného hlasu by tých 800 mil. vyzbieral. A ak by ich náhodou nevyzbieral, je otázka, prečo sa tieto peniaze nezahrnuli do štátneho rozpočtu, keď sa oproti minulému roku na výdavky dalo viac o 10 mld. Sk. Veď len na Železnice Slovenskej republiky sa pridalo oproti minulému roku 1,5 mld. Sk, čo je nárast o 33 %, pričom ekonomicky oprávnené náklady tvoria nárast maximálne 8 %, čo je okolo 550 mil. korún, nehovoriac o tom, že schválená reforma Železníc hovorila o znižovaní nákladov vo verejnom záujme. Tak sa pýtam, čo to bolo za reformu a prečo na jednej strane išla miliarda tam, kde ju netreba, a na druhej strane sa povie, že štát nie je schopný zohnať 800 mil. Sk na dostavbu Národného divadla. Pýtam sa, kde je tu logika.

    V navrhnutom modeli je však aj viacero ďalších pozoruhodných vecí, je to napr. nadobudnutie 49 % akcií za 1-miliónový akcionársky vstup, čo je 0,03 % z podielu štátu. Za to dostane akcionár 49 %. Nie je vôbec uvedené, koľko bude spoločnosť Truthheim vlastniť po navýšení základného imania na výšku 800 mil. Sk, ďalej, prečo sa akcionárske práva prenášajú na ministerstvo hospodárstvo a neostanú na ministerstve kultúry. Veď ako sa uvádza v memorande, pre zachovanie kultúrneho dedičstva bude pomer hlasovacích práv v akciovej spoločnosti Divadlo 51 % pre ministerstvo hospodárstva a 49 % pre súkromného podnikateľa Truthheim. Pýtam sa: To bude ministerstvo hospodárstva zabezpečovať zachovanie kultúrneho dedičstva? Ďalej, zastúpenie v dozornej rade má byť 1: 1. Kde sú práva väčšinového vlastníka? Ďalej, štát sa zaväzuje, že si bude prenajímať divadelné priestory, ale musí tak urobiť minimálne v objeme 50 mil. až 80 mil. Sk. Ak to neurobí, tak sa hrať divadlo nebude. Ďalej, štát sa zaväzuje, že za čiastkovú kompenzáciu bude považovať 10 až 25 % hodnoty rozostavanej nehnuteľnosti, čo je 300 mil. až 750 mil. Sk. To všetko je napísané v memorande. Nebudem však celý model dopodrobna rozoberať, pretože verím, že sa nebude uskutočňovať. I keď sám na komisie neverím, pretože tam, kde nie je systém, nastupuje komisia, cez to všetko dúfam, že táto komisia, ktorá sa zriadila, model zavrhne.

    Vážený pán minister, teraz myslím na pána ministra hospodárstva, nie je všetko o modeli kúpa, predaj, provízia. Myslím tým províziu oficiálnu zdanenú. Vo vašich nástrojoch sa táto provízia volá poradca. Investičné projekty majú svoje zákonitosti, ktorými sa uskutočňujú. Tie ste však nepoužili. Ja osobne ani nedávam vinu vám za predložený finančný model, lebo ten je vlastný vášmu rozmýšľaniu a je založený na biznise. Nechápem však, prečo ministerstvo kultúry nevypracovalo a nepredložilo vlastný model dostavby a prevádzky, v ktorom by bolo definované, koľko pôjde na kultúru, koľko pôjde na podnikateľské zámery a koľko musí doplatiť štát, povedzme, vo verejnom záujme. Tým, že takýto model vypracovaný nie je, sa zdá, že ten model, čo predložil pán minister hospodárstva, je jediný možný. A to nie je pravda. Zabezpečenie prostriedkov na výstavbu teda zo strany štátu nemôže byť problém.

    Pokiaľ ide o druhú časť prístupu k Národnému divadlu, a to otázku národného povedomia, tak si dovolím tvrdiť, že to je na Slovensku snáď niekde úplne v suteréne, pretože neverím, keby podobný problém bol, povedzme, v Maďarsku alebo v Poľsku, alebo v Čechách, že by takýto problém sa mohol takýmto biznis projektom, biznis plánom riešiť. Naopak, som presvedčený, že keby národné povedomie na Slovensku bolo podstatne silnejšie, ako je, tak ani predseda maďarskej vlády by si nedovolil to, čo si dovolil, ani reakcie Strany maďarskej koalície by neboli také, aké sú, myslím, teraz trošku odbočím, ohľadom autonómie. A aj reakcia vlády na to prvý týždeň nebola žiadna. A poviem to otvorene, keby nebolo pána Slotu, tak možno doteraz by na to nebola reakcia na Slovensku žiadna. Ďakujem pekne.

  • Sú tu faktické poznámky, prvý je pán Hopta, druhý je pán Lintner. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

    Prosím, pán Hopta má slovo.

  • Ja by som chcel pána poslanca Mikolaja doplniť a doporučiť pánovi Ruskovi, kde má hľadať peniaze na dostavbu Národného divadla. Myslím si, že by sme sa mali, po prvé, zamyslieť, či 200-miliónová návšteva v Slovenskej republike Putina a Busha tomu prispeje, mali by sme, po druhé, stiahnuť vojakov z Iraku a Afganistanu, ušetrili by sme ďalšie stovky miliónov korún, po ďalšie, prijať zákon, že aj cirkev bude platiť dane tak ako podnikatelia a všetci slušní občania, po ďalšie, zaviesť milionársku daň, kto zarába milióny musí platiť predsa väčšiu daň, po ďalšie, zaviesť daň z luxusu, zavedieme daň za prepych, po ďalšie, zjednodušiť štátnu správu, zjednodušiť samosprávu, ktorej byrokracia je tak veľká a stojí nás toľko peňazí, že peniaze by sa určite našli aj na divadlo, a po ďalšie, správať sa ako zvrchovaný samostatný štát, pre tie krajiny, ktoré zaviedli voči nám víza a vyberajú od nás stodolárové poplatky pri ceste do zahraničia, napr. Spojené štáty americké, a ešte nemáte istotu, že to vízum dostanete, zaviesť aj my víza. Čiže ja si myslím, že je tu dostatok finančných prostriedkov, len treba ich nájsť. Tie peniaze musia ísť pre ľudí, musia ísť do nadstavby, lebo tá sa nedokáže financovať, a nie na zvyšovanie príjmov určitej skupiny, ktorá tu vládne od roku 1989. Ja si myslím, že ak by sme nerozpredali strategické podniky po roku 1989, bolo by dostatok finančných prostriedkov.

    Mňa mrzí len to, že aj herci alebo časť umeleckej obce, ktorá je za dostavbu, nenašla podporu aj u tej časti, ktorá nejako mlčí a nepridala sa k nej. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec, ja by som reagoval na jednu vetu, ktorú ste spomenuli v súvislosti s touto stavbou: „Kultúra sa dostala na samotný okraj záujmov.“ Ja som nepočul povedať nikoho vetu, ani od vlády, ani teda od potenciálneho investora: „Nebudete môcť tu hrať.“ Počul som len povedať vetu: „Povedzte, koľko predstavení tu chcete hrať.“ Tak nerozumiem, prečo sa dostala na okraj záujmu.

  • Pán Mikolaj chce reagovať na faktické poznámky.

  • Už len jednu vetu. Ja som hovoril o tom finančnom modeli. V rámci toho finančného modelu je tých 50 mil. až 80 mil. korún daných ako nevyhnutná podmienka na to, aby kultúra tam vôbec mohla existovať. Čiže ak nebude tých 50 mil. až 80 mil. korún zo strany štátneho rozpočtu, tak kultúra tam nebude. Ďakujem pekne.

  • Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Fajnor a pripraví sa pani poslankyňa Bollová.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ctení hostia, úvodom by som si dovolil jednu kratučkú poznámočku k našej sympatickej kolegyni Henzélyovej. Ja s Karolom Ondriašom sme neboli nomenklatúrne kádre, ale poznám nomenklatúrny káder, predsedu celozávodného výboru SZM v Slovenskej televízii pána Ruska, ktorý dneska riadi túto vládu, takže je to dobrá adresa. Prosím vás pekne, opýtajte sa ho, prečo sme to Národné divadlo nedostavali.

    A teraz vás prosím, poďme späť k problému. Podľa môjho názoru problém novostavby Národného divadla vôbec nie je problémom odborným, ako sa prezentuje, podľa mňa ide výlučne o problém politický. Výstavba Národného divadla od svojho začiatku v roku 1984 sa realizovala odborne a technicky na veľmi vysokej úrovni. Projekt stavby vychádzal z prognóz počtu obyvateľov, rozvoja kultúry a bol v odborných kruhoch považovaný za kvalitný a stavba postupovala v súlade s plánom. Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov sa konštatoval tak vysoký stupeň rozostavanosti stavby, že prípadná zmena účelu stavby by nebola rentabilná.

    Po prevrate v roku 1989 za 15 rokov ani jedna vláda výstavbe nevenovala adekvátnu pozornosť a neprijala žiadne systémové opatrenia na ďalší postup, ani jedna vláda neprijala kroky na plné saturovanie stavby z verejných zdrojov. Čas výstavby sa z dôvodu trvalého nedostatku finančných prostriedkov predlžoval, čo nakoniec predražilo stavbu až na súčasnú úroveň. Takže to, čo tu teraz riešime, je problém politický, keď doterajšie vlády nezvládli výkon svojho mandátu v plnom rozsahu.

    Obdobne po roku 1989 nastal otvorený ďalší problém ako dostavba Národného divadla, ktorým je dnes nedokončená stavba nemocnice na Rázsochách, vážené kolegyne, kolegovia. Počúvali sme do roku 1989, aký je tu nedostatok lôžok. A dnes zrazu je ich prebytok, štát sa zbavuje lukratívnych zdravotníckych objektov v centre Bratislavy, potreby občanov sa nezohľadňujú. Zdravie občanov tu nie je podstatné, ide len o jedno kritérium, o zisk.

    Vráťme sa ale späť k Národnému divadlu. Súčasná vláda okolo novostavby Národného divadla ukázala skutočné záujmy tejto vlády. Vláda na presadzovanie svojich zámerov v záujme zisku nie je schopná správať sa ku kultúre ako k nevyhnutnej súčasti existencie a rozvoja národa. Ako inak nazvať to, že pri schvaľovaní návrhu štátneho rozpočtu na rok 2004 vláda prijala uznesenie, ktoré malo zabezpečiť odpredaj rozostavanej budovy novostavby SND? Následne svoj postoj akože vylepšila o alternatívu vloženia novostavby SND do spoločného podniku štátu a súkromných investorov tak, aby jeho dostavba a prevádzka si vyžadovala minimálne nároky na verejné financie. Včera to pán podpredseda vlády a minister hospodárstva dokonca zaklincoval tým na spoločnom výbore, že nebude problém platiť prenájom štátu za tieto priestory. Ďakujem pekne za takú politiku, odovzdať budovu, ktorá bola vlastníctvom štátu, a ešte platiť za prenájom divadla. Takýto socializmus v ekonomike by nebola vymyslela ani bývalá Plánovacia komisia. Včera som vo výbore povedal, že považujem tento krok za krok na likvidáciu slovenskej kultúry opierajúc sa o vyjadrenie podpredsedu vlády a ministra financií, ktorý vyhlásil, že ministerstvo kultúry by malo byť zrušené.

    Treba si položiť otázku, o čo vlastne ide, keď sa vládna koalícia takmer pred dokončením stavby rozhýbala, dokonca tak rýchlo, že nerešpektuje zákonom stanovené kompetencie. Na jednej strane sa argumentuje problémom financovania výstavby a prevádzky, na druhej strane počúvam vyjadrenia podpredsedu vlády a ministra hospodárstva, že vlastne problém ani nie je výstavba, ale skôr prevádzka.

    Ako ďalší faktor je tu súkromný investor s tak silným záujmom o stavbu, že včera prezentoval zmenu ponuky svojho plánu. Navyše je ochotný čakať do konca marca a zatiaľ rozpracováva ďalšie detaily svojho projektu. Z toho vyplývajú dve veci. V prípade memoranda so súkromným investorom vláda nezabezpečila optimálne podmienky z hľadiska štátu, ako sa nám snaží prezentovať, a ďalej, poznanie, že spoločný podnik štátu a súkromného investora je pre súkromného investora natoľko zaujímavý, že je ochotný znášať ďalšie náklady. Ide tu o veľa, ide o biznis.

    Uvediem jeden príklad. Investori, ktorí chodia na Slovensko, vidia, že je tu skutočne dobrý Klondike. Ako príklad uvádzam Slovenské telekomunikácie, ktorých predajná cena bola znížená, pretože v zmluve bolo dohodnuté, že nový majiteľ, podnik, ktorého majorita prešla do rúk nemeckého štátu, preinvestuje 1 mld., t. j. zhruba 40 mld. Sk. Dodnes sa tak nestalo a už prebehli informácie o odpredaji podielu štátu vo výške 49 %. Vážené kolegyne, kolegovia: Kto je zodpovedný za týchto 40 mld.? Kto je zodpovedný za kurzovú stratu pri predaji SPP? Kto zadlžil Slovensko na úroveň 19 mld. USD, pričom v roku 1993 tento dlh predstavoval 2,9 mld. USD? Len Dzurindova vláda sa chváli, že sprivatizovala majetok za viac ako 350 mld. Sk. Hovoril som o zodpovednosti, áno, zodpovedná je vláda. Koľko národných divadiel, nemocníc, bytov by sme postavili za tieto prostriedky, nech si vládna koalícia to dá za domácu úlohu. Je mi ale ľúto, že vláda uráža slovenský národ a parlament, keď v porovnaní s týmito prostriedkami sa tu bavíme o niekoľkých sto miliónoch korún. Súhlasím s vyjadrením jedného z predkladateľov návrhu na zvolanie mimoriadnej schôdze kolegu Čaploviča, že v prípade novostavby SND ide o skrytý predaj.

    Naše stanovisko je jasné. Poslanci Komunistickej strany Slovenska odmietajú akékoľvek skryté záujmy v tejto oblasti. Lokalizácia novostavby Národného divadla je v zóne, ktorá sa stáva perspektívnou a investične veľmi lukratívnou. Vlastne už pri začatí výstavby sa vychádzalo z urbanistického hľadiska zohľadňujúceho rozvoj tejto zóny a jej premenu na nové nielen obchodné, ale aj spoločensko-kultúrne centrum mesta na prestížnej úrovni. Zo strany vlády je verejnosť vystavená silnému tlaku o výhodnosti a jedinečnosti navrhovaného memoranda, ako je ideálne riešenie, riziká žiadne, iba výhody.

    Memoranda sa už nechcem tu dotýkať, viacerí ste ho spomenuli. V každom prípade ale nemôžem súhlasiť s prijatým postupom vlády ani s obsahom a podmienkami v tomto memorande. Memorandum nie je výhodné pre štát, naopak, je pre štát veľmi nevýhodné. Nemôžem akceptovať vládou odsúhlasené podmienky účasti štátu, kompenzácie, prednostné právo na výplatu zisku a tak ďalej. Argumenty podpredsedu vlády a ministra hospodárstva o možnosti štátu v budúcnosti odkúpiť podiel druhej strany iba zvyšujú pochybnosti o jeho výhodnosti pre štát a o jeho prínose pre kultúru. Ďalšie dva koaličné návrhy sú rovnako neprijateľné. A mám obavy, že komisia nakoniec bude niektorým, žiaľ, iba na smiech.

    Vláda prijala riešenie, ktorého východiskom je neschopnosť štátu financovať stavbu, resp. jej prevádzku. Ale súčasne počúvame, ako vláda úspešne realizuje ekonomickú reformu, ako sa zlepšujú makroekonomické ukazovatele, rastie hrubý domáci produkt, akým hospodárskym tigrom je už dnes naša republika a aká priaznivá prognóza v rozvoji hospodárstva nás čaká. V takýchto priaznivých hospodárskych podmienkach by štát nemal mať problém s financovaním Národného divadla. Ak by s tým predsa problém mal, potom mám ďalší návrh, kde získať potrebné prostriedky. Je to v samotnej vládnej koalícii. Totižto najdrahším orgánom, ktorý žerie najviac prevádzkových prostriedkov, je, žiaľ, vláda Slovenskej republiky.

    Vyzývam vládu, aby pri riešení dostavby Národného divadla sa riadila záujmami štátu a jeho občanov, nie záujmami politických, resp. iných účelových zoskupení. Je potrebné s plnou vážnosťou sa zaoberať argumentmi umeleckej obce, najlepšie poznajú podmienky, v ktorých realizujú a v ktorých chcú realizovať kultúru.

    Žiaľ, minister kultúry neprejavil vo veci zásadný a nekompromisný postoj. Som veľmi sklamaný zo včerajšieho vystúpenia pána ministra na spoločnom zasadnutí výborov, kde prezentoval svoje stanovisko. Raz v živote mi jeden múdry človek povedal, že máme šesťdesiatročných mladíkov a tridsaťročných starcov. U pána ministra jeho vek zodpovedá jeho vitalite, neplní ani jedno z predchádzajúcich kritérií, avšak musím konštatovať, že keby opustil kreslo ministra kultúry, ako to bolo medializované, nebolo by to stratou pre slovenskú kultúru.

    Vážené kolegyne, kolegovia, na základe môjho krátkeho vystúpenia chcem povedať svoje stanovisko, že budem hlasovať za predložený návrh uznesenia.

    Záverom dovoľte vyjadriť mi úctu všetkým občanom, umeleckej obci, pracovníkom všetkých odvetví ekonomiky, študentom a ďalším, ktorým osud slovenskej kultúry a nášho národa nie je ľahostajný a ktorí podporujú principiálne stanovisko dobudovania Národného divadla ako najvyššieho kultúrneho stánku slovenského národa. Ďakujem pekne za pozornosť.

  • S faktickou poznámkou sa hlási pani poslankyňa Brestenská. Končím možnosť ďalších prihlášok do faktických poznámok. Pani poslankyňa, máte slovo.

  • Ďakujem pekne. Počúvala som s pozornosťou doteraz a stále viac sa presviedčam, že je viac emócií, ako ratio tu prevláda. A zvlášť pána kolegu posledného by som sa chcela opýtať, akým právom prezentuje názor celej kultúrnej obce, lebo ja, máme skúsenosti a chodíme aj po východe, myslím si, že toto nie je jednotný názor kultúrnej obce. Myslím si, že aj iné mestá a mestečká majú svoje kultúrne stánky, na ktoré sa tiež nedostávajú financie. A ja si myslím, že je jednoznačné takto ľahko povedať, že všetka kultúra je práve v Bratislave a že táto budova je spása alebo teda určitá záchrana kultúry na Slovensku. Nie som o tom presvedčená. A myslím si, že treba veľmi racionálne zvažovať každý argument. A ja si umelcov vysoko vážim a maximálne robím všetko preto, aby mali svoje scény, ale treba aj vidieť tú ekonomiku za tým a nehovoriť za všetkých umelcov. Ďakujem.

  • Pán poslanec Fajnor s reakciou na faktickú poznámku.

  • Veľmi pekne ďakujem pani kolegyni za poznámku. Chcem povedať jednu vec. Ja nechcem rozdeľovať kultúru na kultúru košickú, bratislavskú, nitriansku a tak ďalej. My hovoríme o slovenskej kultúre. A pokiaľ si dobre pamätáte, ja vám chcem povedať takúto maličkosť. Práveže do roku 1989 sme kultúru chápali komplexne, tak sme ju komplexne rozvíjali. Ja teraz poviem príklad. Kto postavil to nové divadlo v Nitre? Bolo postavené do roku 1989. Divadlo v Komárne, vážení, bolo postavené do roku 1989. Čiže jediný, kto mal koncepciu nielen v ekonomike, ale aj v kultúre a v ďalšom rozvoji spoločnosti, bola Komunistická strana Slovenska. Je mi ľúto, že nemohla vo svojom progresívnom počínaní pokračovať. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Bollová bude pokračovať v rozprave.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, dovoľte mi ešte predtým, než začnem hovoriť, zareagovať na vaše absolútne neadekvátne úsmevy. Je skutočne pravda, že v minulosti tá kultúra vyzerala inak, to je neodmysliteľné a nesporné. A, pán minister financií, vy ste v tej dobe, myslím, aj v zahraničí študovali. Čiže určite vám nikto neublížil z predstaviteľov minulého zriadenia. Preto je veľmi nepríjemné pozerať sa na vás, ako sa arogantne usmievate nad našimi dôkazmi. Prepáčte mi tento exkurz.

    Ešte raz, vážené kolegyne, kolegovia, vrátim sa k téme. Pred vianočnými sviatkami, ale hlavne po vstupe do nového roku, ktorý je, mimochodom, aj štátnym sviatkom Slovenskej republiky, keď v hlavnom programe verejnoprávnej televízie nedoznela štátna hymna a nik sa neunúval povedať nám, občanom, oslavujúcim vznik svojho štátu okrem zapíjania Silvestra niekoľko človečenských slov, sa hlavný záujem spoločnosti sústredil na dilemu, ktorú predstavila v osobe ministra hospodárstva vláda Slovenskej republiky: Predáme či nepredáme nedostavanú budovu Národného divadla. A vlastne to nebola ani dilema. Vláda nám oznámila, že štát nie je schopný dostavať a prevádzkovať Národné divadlo. Už to tu odznelo dnes a nielen dnes veľmi veľakrát.

    Dovoľte mi vysloviť niekoľko myšlienok k danému faktu. Vopred vás prosím, ctené kolegyne a kolegovia poslanci, aby ste uverili môjmu výroku, že opozícia nie je synonymom nepriateľa. Za náš klub tlmočím, že iba cítime potrebu niečoho, čo bude menej deštruktívne a viac konštruktívne, čo nám občanom bude brať menej toho, na čo sme si zvykli ako na dobré, a čo nám dá viac toho, čo nám chýbalo a čo sme čakali.

    So znepokojením si uvedomujeme, že pád berlínskeho múru zvíril veľa prachu a padajúce trosky sa stali súčasťou duchovného zmätku, panujúceho pred koncom minulého i na začiatku nového tisícročia. Štát nie je schopný dostavať a prevádzkovať Národné divadlo, počúvame. To dokazuje, že vôbec nerešpektujete skutočnosť, že vy, t. j. vláda, predstavujete štát, t. j. vy, vláda, nie ste schopní. Snažíte sa úplne o oslabenie úlohy štátu, aby ste na najnižšiu možnú mieru eliminovali svoju zodpovednosť za štát, za Slovenskú republiku. Ale to je, páni a dámy, úpadok demokracie, politický voluntarizmus. Štát sa snažíte redukovať na policajnú a vojenskú funkciu živiac v občanoch len obavy o vlastnú bezpečnosť, postoj mocných, t. j. vlády ku kultúre sa rovná tvorivej atrofii. Kult ducha a rozumu ste zmenili na kult svätosti peňazí. Niet sa preto čo čudovať, že ani predstavitelia kultúry, páni kolegovia, nie sú v odpovedi na otázku, čo s Národným divadlom, jednotní. Triumf fanatického individualizmu a konkurenčného myslenia, redukcie človeka na jeho funkciu producenta a konzumenta tovaru znamená v duchovnom a kultúrnom vývoji spoločnosti krok späť. Človek sa stáva iba štatistickou jednotkou. Jeho odcudzenie, odumretie jedinečnej identity každého z nás je už takmer dokončené. Preto sa nemožno ani pozastavovať nad tým, že na záchranu Národného divadla, kultúrneho stánku a symbolu slovenskej kultúry nevzniklo celonárodné hnutie. Množstvo našich ľudí chráni svoje prežitie už len najstarším biologickým pudom sebazáchovy ako mimikry. Nepremýšľa nad tým, koľko bude v Bratislave divadelných scén. Zaujíma sa, kde čo možno kúpiť vo výpredaji. Nevie, či možno ešte kúpiť knihu slovenského spisovateľa, lebo na ňu aj tak nemá peniaze, nehovoriac o tom, že s veľkými problémami financuje zachovanie svojho zdravia a obdobie staroby. Veľmi ťažké je vysvetliť takému človeku, že kultúrnosť, morálka a dôstojnosť sú najdôležitejšie atribúty slobody. Podujmime sa, prosím, na túto ťažkú úlohu. Pokúsme sa im to vysvetliť, pokým náš národný štát nezmizne ako snehuliak na jarnom slnku.

    Teraz k veci úplne, konkrétne. Pán predseda parlamentu, v nedeľňajšej relácii Slovenskej televízie ste vyslovili želanie, a počula som to už aj zo sály dnes, aby diskusia okolo Národného divadla nebola pod vplyvom emócií. Ale emócie, vážení, sú podnetom myšlienok, prepáčte, myslím si, že bez myšlienok nemožno viesť a riadiť štát. Duchovnou eróziou poznačené rozhodovanie o veciach národnej kultúry stráca mravnú príťažlivosť. Takže preto môj možnože emotívnejší úvod.

    Nie je možné, aby vo vláde, ktorej predstavitelia majú nadpriemerný intelekt, vzniklo rozhodnutie predať Národné divadlo. Groteskne pôsobí naša vláda pred Sokratovou múdrosťou, na ktorú som si spomenula, že vládnuť majú filozofi.

  • Hlasy z pléna.

  • Sokrates je to, skontrolujte si to, pán kolega. Pýtam sa, koľko stojí prevádzka Bratislavského hradu, Prezidentského paláca, parlamentu v porovnaní s plánovanou cenou prevádzky Národného divadla. Neuvažujete náhodou, pán minister financií, že by bolo finančne výhodnejšie predať tieto reprezentačné, ako to vy hovoríte, megalomanské stavby a potom platiť za prenájom zahraničnému investorovi? Ten by možno na začiatok urobil prestavbu podľa svojich plánov a vypýtal by si od nás na to peniaze. Keď sa pred rokom začalo hovoriť o budove Národného divadla, z tohto miesta som sa pýtala, pán minister Mikloš, koľkokrát a ako ste preverovali, či vynaložených 3,5 mld. korún bolo investovaných skutočne do stavby alebo sa niekde časť tejto sumy rozplynula, pekne povedané. Nik na túto otázku neodpovedal.

    Vytýkate nám, poslancom za Komunistickú stranu, že tu len kritizujeme a nepodávame žiadne návrhy, kde zobrať chýbajúce peniaze. Dnes už ich tu odznelo dosť. Pokúsim sa trošičku aj ja prispieť k návrhom. Napr. suita hovorcov a pomocníkov, bez ktorej, ako sa zdá, sú súčasní vládni činitelia nemožní, neschopní, inak by ich totiž toľkých ani nezamestnávali, je zbor figúrok parazitujúcich na štátnom rozpočte. Skúsme vybrať alebo menovať takých politikov, ktorí budú vedieť sami pracovať tak, ako súkromní podnikatelia, predstavitelia veľkých firiem vo vyspelej Európe, ktorí nielenže nemajú tento štáb, ale ani prepychové autá služobné, ani osobných vodičov, jazdia na svojich autách, šoférujú si ich sami a potom si vyúčtovávajú iba náklady. V slovenských pomeroch sa pýtam, načo má premiér ministrov, ak potrebuje x poradcov na riadenie štátu, a načo sú na ministerstvách stovky odborníkov, nechcite, aby som ich povedala v úvodzovkách, ak ministri zamestnávajú tzv. poradcov. Čo keby skúsila vláda v budúcnosti rešpektovať záväzky vlastných predchodcov, aby 6-miliardový dlh štátu nenarástol na takmer 25 mld.? Pán minister financií, týka sa to hlavne vás. Nezdá sa mi, že pri tomto máte ešte pocit, že sa vám chce usmievať. Nechcela som byť impertinentná, ale inak sa to nedá.

    Minister hospodárstva sa v médiách ohradzuje, že o predloženom variante predaja Národného divadla, resp. jeho úlohe, ktorú má v predaji zohrať, rozhodla vláda pred rokom. Ako je možné, že sa doteraz nikto neozval? Ako možno zdôvodniť, že sa o tomto rozhodnutí verejnosť, ale i parlament dozvedá až teraz? Vážení, čím viac sa skrýva pravda pred svetlom, ako o tom svedčia dejinné skúsenosti, tým viac je možností na prechmaty. Ale prv, ako sa to vysvetlí, politickej kultúre a duchovným hodnotám sa zasadí ďalekosiahly úder, ktorého riešenie trvá oveľa dlhšie ako vysvetľovanie.

    Musím priznať, že napriek tomu, že medzi silou a múdrosťou u nás nepanuje harmónia, napriek tomu, že vláda obyčajne patrí silným, no, žiaľ, nie vždy múdrym, nedeľňajšia beseda pri televíznom stole „O 5 minút dvanásť“ vyznela pozitívne na účet Národného divadla. Vo veľmi priaznivom svetle sa prezentovali štyria predstavitelia parlamentnej koalície i opozície, páni Hrušovský, Bugár, Veteška a Čaplovič. Potvrdili, že parlamentári alebo predstavitelia parlamentu nemajú ešte otázky zachovania kultúrnej identity Slovenskej republiky zatienené tlakom osobných ambícií. Táto beseda bola náznakom toho, že ideu, myšlienku zachovania kultúry pre ďalšie generácie ešte nezničili celkom filtre a izolátory bezduchého pragmatizmu a byrokracie. Snažme sa, prosím, správať v intenciách príkladu týchto besedujúcich.

    Preto my, poslanci klubu Komunistickej strany, považujeme návrh na dostavbu i prevádzkovanie nového Národného divadla štátom za jedinú alternatívu, ktorá potvrdí, že Národná rada Slovenskej republiky zastupuje záujmy štátu a národa nie iba pre dnešok, ale i pre budúcnosť. Vopred vám za to ďakujem.

  • V rozprave bude pokračovať pán poslanec Šimko Ivan, pripraví sa pán poslanec Heriban.

  • Ďakujem, pán podpredseda. Vážené dámy, vážení páni, hneď na začiatku poviem svoj názor. Podľa mňa budovu Slovenského národného divadla by mal dostavať štát a štát by mal garantovať aj jeho prevádzku. Tento názor som mal v čase, keď som bol členom vlády, a mám ho aj teraz, predovšetkým preto, lebo Národné divadlo je v mojich očiach symbolom kultúrnej svojbytnosti národa a takýto symbol je významný predovšetkým vtedy, keď treba sa o národnú identitu osobitne usilovať. Bolo to potrebné kedysi a bude to nutné i teraz vo veľkej Európe národov. Som o tom presvedčený.

    Zároveň si myslím, že argument o komunistickej megalománii v súvislosti s novostavbou Národného divadla je veľmi subjektívny. Neberiem nikomu, ak sa mu projekt či jeho realizácia nepáči, mne sa zas páči. Pamätám si súťaž a pamätám si aj to, že vyhral naozaj dôstojný a pekný návrh. A podľa neho sa stavia. Je to iste veľká stavba, ale známe diela, za ktorými vo svete ľudia ako turisti cestujú, spravidla nepatria k tým skromným. Ale obyvatelia metropol či krajín, v ktorých tieto stavby sú, ich nezvyknú nazývať megalomanskými, naopak, bývajú na ne hrdí. Ja som presvedčený, že ak sa Slovenské národné divadlo, teda jeho budova dostavia, nebudeme sa musieť za ňu hanbiť ani my. Toto je môj postoj k veci a som rád, že o nej rokujeme. Veľký učenec úsvitu novoveku Pascal však pripomína, že na konci každej pravdy spravidla jestvuje aj pravda iná. Musím preto poctivo priznať, že si uvedomujem, že názor, ktorý som prezentoval, môže niekto označiť aj ako starosvetský a romantický.

    Dnešná doba je iná, ako bola doba, v ktorej si Česi spoločne postavili svoju zlatú „kapličku“, keď si jednoduchí ľudia odtŕhali od úst i z toho mála, čo mali, aby vybudovali stánok svojej národnej a kultúrnej identity, čoho sme ochotní zrieknuť sa pre národný a kultúrny symbol dnes my. Preto argumenty, ktoré do spoločenskej diskusie vniesli predstavitelia vlády, treba tiež brať vážne. Je mi jasné, že ani vláda nechce, aby Národné divadlo nemalo kde hrať. A taktiež stavba, do ktorej sa už investovali miliardy, by nemala zostať ležať ľadom. Preto prišla s riešením, ktoré by azda mohlo fungovať, technokratickým. Mne sa nepáči, ale uznávam, že i tak by sa to dalo urobiť. Dokonca mohlo by fungovať bez toho, aby sa ubralo z toho, čo sa vyzbiera na daniach a čo by takto mohlo slúžiť iným verejným účelom.

    Taktiež som si vedomý toho, že otázka kultúrnej identity sa dnes kladie inak, ako tomu bolo v 19. storočí. Vtedy bolo divadlo centrom komunikácie tých najaktuálnejších a najcitlivejších tém. Túto komunikačnú funkciu však už dávno v modernej spoločnosti plnia hlavne médiá, niekedy dobre, niekedy zle. To je však téma na inú rozpravu. Poslanie divadla je v dnešnej dobe hlbšie, vnútornejšie a azda menej masové.

    Preto otázka dokončenia novostavby Slovenského národného divadla a spôsobu budúcej prevádzky nie je jednoduchá a nemá jednoznačné riešenie. Argumenty jestvujú i pre jedno, i pre druhé. Môžeme o tom viesť politický zápas, môžeme sa navzájom kritizovať, ale ak chceme byť poctiví, mali by sme vedieť uznať, že jedno i druhé videnie má svoju pravdu. A tu by asi bolo najsprávnejšie riešenie opýtať sa ľudí, čo chce väčšina. Toto je téma pre ľudové hlasovanie. Je to dôležitá otázka verejného záujmu, tak ako to požaduje ústava? No iste, je, veď by sme o tom asi inak ani dnes nerokovali. Tak by bolo asi najlepšie, aby o tom priamo rozhodli ľudia. Bolo by to demokratické a dôstojné. Občania by mohli mať možnosť demokraticky rozhodnúť o ďalšom osude našej prvej scény. Takýto návrh bez širšej konzultácie by však nemal nádej na úspech, preto som sa rozhodol predniesť ho len ako námet na uvažovanie.

    Pokiaľ ide o predložený návrh uznesenia, som rozhodnutý hlasovať podľa svojho presvedčenia, to znamená, že tento návrh podporím. Ďakujem pekne za pozornosť.

  • S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Jarjabek. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami. Pán poslanec, máte slovo.

  • Referendum ako najvyššia forma demokracie, ako najvyššia forma ukázania názoru, referendum, o ktorom sa u nás veľa popísalo, veľa pohovorilo. A predsa nefunguje. No áno, je to téma pre referendum, pán poslanec, určite, len, viete, bola by to téma referenda, keby referendum nebolo zhodnotené istým pánom premiérom, ktorý povedal občanom po jednom referende neúspešnom: „Ďakujem vám za aktívnu neúčasť.“ A ja sa veľmi bojím, aby skutočne niekto neprišiel znovu s niečím takým a pod ťarchou demagogických argumentov, ktoré sa nedajú vyvrátiť, a nepovedal opäť: „Ďakujem vám za aktívnu neúčasť.“ Ďakujem.

  • Pán poslanec Heriban bude pokračovať v rozprave, pripraví sa pani poslankyňa Podracká a za ňou pani poslankyňa Zmajkovičová.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, vážené kolegyne, vážení kolegovia, málokedy sa stane, že v politicko-diskusných televíznych reláciách všetkých štyroch našich televíznych staníc dominuje jediná téma. Stalo sa to práve počas uplynulej nedele. Nie je ťažké uhádnuť, aká to bola téma. Kvôli nej bola zvolaná aj dnešná mimoriadna schôdza poslaneckej snemovne. A tá téma je dokončenie novostavby Slovenského národného divadla.

    Aj keď od samotného podania návrhu na zvolanie mimoriadnej schôdze sa už všeličo udialo, čo posúva tento problém bližšie k jeho riešeniu, vyšpecifikovanie kompetencií medzi zainteresovanými ministerstvami a najmä zostavenie komisie expertov, ktorá celú vec posúdi a posunie z emotívnej do vecnej roviny, aspoň dúfam, domnievam sa, že ide o závažnú tému a že jej nastolenie na pôde tohto parlamentu má svoje opodstatnenie.

    Aj keď môj príspevok nie je len o nedokončenej stavbe, nedá mi, aby som hneď na úvod nepovedal pár slov k samotnej budove tohto nechceného dieťaťa, tzv. bieleho slona alebo, ak chcete, megalomanského potomka kultúrnej politiky komunistického režimu. Je pravda, že ak by sa pred 18 rokmi niekto proti nej a jej financovaniu odvážil protestovať, asi by to s ním neskončilo dobre. Ale pravdou je aj to, že s významnými stavbami to už tak býva. Nejedna vysoko rozpočtová stavba bola v minulosti terčom kritiky a neraz i výsmechu. Ešte na novej budove Kodanskej opery zo skla a ocele za 360 mil. eur, cirka 14 mld. Sk neuschli nátery a už dostala hanlivé meno hriankovač. Stačí si spomenúť na slávnu Eiffelovu vežu, ktorú v čase jej stavby pred takmer 120 rokmi označila zhrozená parížska bohéma za kovovú ozrutu a železnú žirafu. Škandál vyvolala aj svetoznáma budova Opery v Sydney. Po impozantnom začiatku nasledovalo zvyšovanie rozpočtu a vynikajúci architekt Utzon musel odísť z Austrálie. Náš biely slon, ako dnes mnohí s úškrnom nazývajú takmer dokončenú budovu novostavby Národného divadla na ľavom brehu Dunaja, sa čo do veľkorysosti projektu iste nemôže rovnať s týmito unikátnymi stavbami. Ale lepšiu, väčšiu či honosnejšiu nemáme a zdá sa, že v najbližších rokoch si podobnú ani nebudeme môcť dovoliť. Dnes asi len málokto pochybuje o tom, že postavenie takejto, na naše pomery veľkoryso projektovanej stavby z karelského mramoru, ktorá v priebehu 20 rokov zhltla zo štátnej kasy vyše 3,5 mld. korún, by si v súčasných podmienkach a pri dnešných cenách vyžiadalo niekoľkonásobne vyššie investície. Slony sú symbolom šťastia a múdrosti. Sú síce trochu nemotorné, ale zato majestátne, dôstojné a inteligentné. Preto označenie novostavby Národného divadla nevnímam ako hanlivé, skôr naopak, ako výstižné. Veď vzhľadom na špičkovú divadelnú techniku osadenú v jeho útrobách možno tento akokoľvek megalomanský objekt ešte stále a právom označiť za inteligentnú a podľa mnohých aj krásnu stavbu, ktorá po logistickej stránke spĺňa všetky náročné kritériá modernej javiskovej techniky.

    Verím, že skôr ako sa definitívne rozhodne, či máme novostavbu sami dokončiť a ponechať si ju alebo či si štát v spoločnom podniku ponechá len podiel 51 %, podarí sa nájsť odpoveď na iné dve prosté, zato však podstatné otázky, či ju dokážeme uživiť a komu bude patriť.

    Asi nie som jediný, kto si dovolí zapochybovať o 300-miliónovej ba podľa niektorých zdrojov až o 400-miliónovej sume potrebnej ročne na prevádzku budovy. V tejto súvislosti vítam zriadenie komisie odborníkov, ktorí majú naplniť obsahom pojem prevádzka a vyčísliť skutočnú sumu, ktorú si každoročne novostavba vyžiada. Z konzultácií s odborníkmi viem, že existujú aj iné, podstatne nižšie odhady ročných prevádzkových nákladov. Vidím tu pána podpredsedu vlády, iste aj on vie, že existuje spôsob, ako túto budovu by sme mohli prevádzkovať za 40 mil. až 60 mil. korún. To, že sa používa argument, že prevádzka bude stáť 300 mil. – 400 mil., je len o tom, že nechceme tú budovu dostavať. Navyše, nie je mi známe, že by sa niekto seriózne zaoberal aj príjmami, ktoré vyplynú z podnikateľských aktivít prevádzkovania takejto na Slovensku jedinečnej budovy. Veď okrem premiér skvelých slovenských a svetových titulov je tu priestor i pre lukratívne muzikálové predstavenia a alternatívne podujatia, festivaly, významné spoločenské či medzinárodné podujatia. To všetko by prinášalo prevádzkovateľom budovy nemalé príjmy, ktoré by kompenzovali veľkú časť nákladov potrebných na zabezpečenie prevádzky budovy. Ja by som len chcel pre tých, ktorí nemajú predstavu, za koľko sa prenajímajú momentálne priestory napr. Opery, povedať, že za jeden prenájom je to okolo 500 000. Rovnako aj Reduta sa prenajíma za 500 000. Nech mi nikto nevraví, že ak by tam agentúry realizovali veľké projekty, kde by chodili diváci z Viedne, z Budapešti, z Prahy, z celého Slovenska, že tieto projekty by nedokázali jednu budovu vyfinancovať. Ja tomu neverím. A myslím si, že nikto tomu nemôže veriť. Veď manažovanie takéhoto priestoru je len otázka niekoľkých manažérov a potom zabezpečenia technických pracovníkov, ktorí budú v minimálnej miere zabezpečovať tento priestor? Každá takáto produkcia má svojich zvukárov, svojich osvetľovačov, svojich manažérov.

    Druhá otázka je, komu bude novostavba patriť. Táto otázka vyvoláva snáď ešte väčšie emócie ako tá prvá. Najmä z regionálnej a nezávislej divadelníckej obce zaznievajú stále dôraznejšie hlasy, ktoré spochybňujú právo prvej scény Slovenského národného divadla monopolne využívať objekt, na ktorý sme sa svojimi daňami skladali všetci. Priznám sa, že si vôbec neviem predstaviť, že by po dostavaní budovy malo nastať hromadné sťahovanie súborov Slovenského národného divadla do jej priestorov, a to dokonca ani za cenu nie veľmi šťastného nápadu uvoľniť ich doterajšie sídla materských scén. Bolo by podľa mňa neodpustiteľnou chybou, keby v interiéroch prekrásnej novorenesančnej historickej budovy opery Slovenského národného divadla mali prestať znieť diela svetových a domácich majstrov opernej klasiky i moderných len preto, že niekde nablízku sa dokončil väčší a modernejší objekt.

    Dovoľte mi na záver povedať len jedno. Nový polyfunkčný kultúrny objekt, ktorý, ako pevne verím, sa už konečne čoskoro dokončí, by mal patriť všetkým, na strane javiska tým, ktorí ho dokážu vypredať kvalitnou umeleckou hodnotnou produkciou, a na strane hľadiska tým státisícom kultúry chtivých občanov z celého Slovenska, ktorí skoro 20 rokov čakali na to, kým sa dostavia táto akokoľvek problematická, predsa však svojím významom a poslaním jedinečná a pre nás všetkých mimoriadne významná kultúrna budova a kultúrna novostavba. Ďakujem.

  • S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Jarjabek ako jediný. Končím možnosť ďalších prihlášok do faktických poznámok.

    A potom do rozpravy sa pripraví pani poslankyňa Podracká.

    Pán Jarjabek, máte slovo.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja len veľmi krátko k tomu, čo povedal Jožko Heriban. V mnohom s ním, samozrejme, veľmi súhlasím. Len znovu predbiehame a začíname hovoriť o konkrétnej prevádzke. Dámy a páni, prevádzka môže byť storaká. Ide o to, na čom sa dohodnú príslušní zodpovední, ktorí poznajú finančné, ekonomické, dramaturgické, herné a ešte neviem aké podstaty vecí, na základe ktorých sa tá prevádzka divadla bude uskutočňovať. Inak sa budeme pozerať na prevádzku novostavby Slovenského národného divadla, keď sa 365-krát ročne bude hrať na troch scénach, a inak sa budeme pozerať na prevádzku a využitie novostavby Slovenského národného divadla, keď sa 365-krát v roku bude prenajímať toto divadlo na troch scénach. Čiže nehovorme my v tejto chvíli o prevádzke. Tá prevádzka je vecou budúcnosti a je vecou tých, ktorí do toho divadla v prvom rade chodia zo zadného vchodu, ako som už povedal niekoľkokrát, nie tých, ktorí prídu na plesy, pohľadom pohladkať to, čo pre nich tí, ktorí prišli z toho zadného vchodu, vytvorili. Nezabúdajme na tých, tí sú ďaleko v tej chvíli pre prevádzku divadla podstatnejší ako tí páni politici, ktorí sa prišli iba viac či menej usmievať. A na nikoho, samozrejme, nenarážam, pán podpredseda vlády.

  • Pani poslankyňa Podracká vystúpi v rozprave, pripraví sa pani poslankyňa Zmajkovičová

  • Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, panie poslankyne, páni poslanci, v roku 1968 po okupácii Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy bol na parížskej univerzite Sorbona nápis, odkaz pre nás, ktorý je aktuálny aj takmer po 40 rokoch. Ten nápis znel: „Buďte rozumní, žiadajte nemožné.“ Toto heslo sa stalo refrénom mojich úvah počas týchto dní. Dve generácie sa z daní skladali na Národné divadlo, nehovoriac o tom, koľko generácií to bolo, čo sa naň skladali duchovne. A pre mňa je a zostáva čímsi ako šiestym symbolom národnej štátnosti po hymne, pečati, ústave či štátnom znaku. Prečo by sme nemohli žiadať nemožné, ak je to možné? Prečo by sme nemohli vyzvať štát, aby sa zachoval ako štát, aby sa zachoval ako chlap a prijal zodpovednosť etickú, politickú aj kultúrnu a neurobil z tohto posvätného symbolu len apokryf, hoci podľa doterajšej rekapitulácie v zmysle hesla „Štát je zlý vlastník“ samotný štát o to veľký záujem nemá? Keby ho mal, správal by sa ku kultúre inak, ako sa správa, aj keď sa tvári, že bude viesť dialóg s kultúrnou obcou, aby si vláda zachovala aspoň dekórum, za ktorým nevedno, či je aj skutočná kultúrna tvár. Veď ak by až do splatenia kapitálového vstupu mala spoločnosť Truthheim právo na 90 % zo zisku z budovy, čo by mohlo trvať aj 20 rokov, a štátu zostalo z tohto zisku iba 10 %, tak o čom je ten 51-percentný podiel štátu v celej transakcii? Nuž o balamutení a o obchode, nie o kultúre, ale o trhu, nie o človeku, ale o jeho hollywoodizácii.

    Rozrastajúcim sa kultúrnym priemyslom, masovou zábavou ako fenoménom života, nie poznávania sveta masa spotrebujúca vo svojom biologickom metabolizme všetko, čo jej príde do cesty, hlúpne. Veľmi veľa ľudí už nerozlišuje medzi Rembrandtom a Picassom. V lieviku nie voľného, ale prázdneho času sa zlievajú dohromady americké krvavé jatky, americké erotické thrillery, americké srdcervúce romance pre dvojnohých psíčkov a mačičky až po pseudokomédie, kde echo smiechu tvorí kulisu, aby diváci rozpoznali, ktorá situácia je komická. Táto komédia stále pokračuje, hoci tragédia zostáva. Všetko sa zjednodušuje a vulgarizuje. Bulvárne plátky sa predbiehajú v oznamovaní toho, kto s kým, koľkokrát a prečo. Nastáva fascinácia vraždami, korupciou, podvodmi a daňovými únikmi, pretože najlepšie sa predávajú smrť, sex a podvody, oko do kľúčovej dierky milionárskej smotany. Kultúra smrti, ako to pomenoval Ján Pavol II., je naším každodenným hosťom, je svedkom kultúrneho vyprázdňovania, povrchnosti, ktorá prirastá k človeku ako železná košeľa.

    Pri nástupe súčasnej koalície k moci po voľbách v roku 2002 zaujala laikov proklamácia nie kultúrnej politiky, ale politickej kultúry, čo evokovalo nielen neútočenie, diplomatickejší slovník či vôľu na dialóg a širší spoločenský konsenzus, ale aj záujem politikov vo veci kultúry v hĺbkovej vertikálnej dimenzii. Najmä kultúrna obec očakávala, že plačky plačúce nad nedostatkom peňazí budú vyvedené z vládneho kabinetu a začne sa seriózne rokovať o kultúre ako podmienke skutočnej slobody, a nie ako o popoluške, ktorej stačí deravá črievička. Netreba písať Čiernu knihu rozvoja kultúry na Slovensku, stačí pozrieť si vo všetkých televíznych kanáloch čierny deň slovenskej kultúry, akým bol 3. január, výpredaj storočia, keď sme videli v priamom prenose útek od kultúry, útek od vlastnej identity.

    Pre koncepciu politickej kultúry sú vo svete kľúčovými slovami „kultúrna zmena“, ako to bolo obsiahnuté aj v slove „zmena“ vyskytujúcom sa na všetkých volebných plagátoch, v diskusiách či na billboardoch („Voľte zmenu.“). Po postupnom odkrývaní pravdy aj okolo Slovenského národného divadla jasne vidieť, že touto zmenou v oblasti kultúry je to isté, čo je aj v ostatných oblastiach spoločnosti, nová trhová totalita, teror duchovnej prázdnoty. Nerobím si žiadne ideály o tom, že politici dokážu uskutočniť duchovnú reformu. Aj keď hovoria o personálnej reforme v školstve a v iných odvetviach, ale zatiaľ sa nekoná. Hovoria o zmene myslenia, ale zatiaľ sa nekoná. Na uskutočnenie takejto utópie by muselo dôjsť k porozumeniu politikov, čo to vlastne kultúra je. Národ bez kultúry je ako človek bez charakteru, rýchlo padne do roly lokaja.

    Na probléme 18-ročnej dostavby Slovenského národného divadla sú pre mňa osobne zaujímavé dve otázky.

    Prvou otázkou je, prečo verejnosť tak zaujala kauza okolo Slovenského národného divadla, z čoho takýto záujem povstal. Kultúra sa bojí, že dostane mat. Keďže som v mladosti hrávala šachy, viem, že dáma nikdy nemôže dať mat. Dáma je na šachovnici najsilnejšou figúrou, ale sama súperovi kráľovi dať mat nedokáže. Dámou v tejto šachovej partii týkajúcej sa aj Slovenského národného divadla je slovenská kultúra. Neočakávam preto, že táto dáma dá mat dnes alebo kedykoľvek inokedy každej neprezieravej vládnej politike. Kdeže, mat môže dať kultúre len opačné garde, politika, ako sa to stávalo pri úpadku a zániku mnohých spoločenstiev. Politika dokázala dať mat kultúre vždy vtedy, keď štáty zanikali, ríše sa prepadali. A príkladom za všetky je tu hádam Rímska ríša.

    Po nežnej revolúcii v roku 1989 sa spoločnosť rozdelila z hľadiska viery v niečo transcendentálne do viacerých táborov. Mnohí sa otvorene prihlásili ku kresťanským hodnotám, iní, najmä neveriaci, nasledovali svoju vieru smerom k politike a politikom, iní ju nasmerovali k budhizmu, ezoterike či k zakrývanej tvorbe disentu, v ktorej hľadali cenzúrou skrývanú pravdu. Po prevýchove gulagom však prišla prevýchova trhom. Produkujeme ako na bežiacom páse ľudí s trhovou mentalitou. Cítime, a všetci to musíte cítiť, či ste alebo nie ste koaliční, že viera v politiku sa rozplýva, ľudia sú sklamaní, sociálne ponížení a od toho sa odvíja aj ich postoj k životu. Ale pri kauze Slovenského národného divadla sa v nich ozvalo čosi staré, rýdze, skutočné, túžba mať hodnotový kultúrny stred, miesto, odkiaľ prúdi živá voda, mať dôstojný kultúrny stánok oscilujúci vo vedomí takmer 20 rokov. Ako psychológ môžem teda poznamenať, že človek bez kultúrneho stredu, akým toto divadlo skutočne je a má byť, je spoločensky dezorientovaný, cíti odcudzenie, je osamotený aj v tej svojej sociálnej biede, je osamotený a človek, dalo by sa povedať, v kultúrnej núdzi. Francúzsky filozof André Gluxman sa v Eseji o teroristickom útoku 11. septembra 2001 nechal počuť: „V rozpätí jednej hodiny nastúpila nová éra v dejinách ľudstva, éra globálneho nihilizmu. Ľudia cítia nihilizáciu všetkého. Premýšľajú po svojom o vojne civilizácií, o vojne bohov aj o vojne kultúr. Odmietajú ópiovú kultúru, kultúru drog, ale nie vždy sa pred ňou dokážu brániť.“

    Po nedeľnej relácii v STV „O päť minút dvanásť“ sa ukázalo celkom jasne, že všetko je inak, keď predseda parlamentu pán Hrušovský ukázal projekt dostavby Národného divadla. Pán minister hospodárstva Rusko sa v domovskej Markíze o polhodinu neskôr zachoval stopercentne. V ničom nezradil svoju trhovú podstatu. Veď prečo by nestačilo 150 sedadiel? Prečo by tam nemohlo byť ďalšie biznis centrum? Prečo by tam nemali byť obchody a bary? Patria k masovej kultúre, to áno, ale so skutočnou kultúrou a jej poslaním to nemá nič spoločné. Kultúra je výchova k empatii, nie k trhu a k trhovému mysleniu. Už sa opýtal predseda Mečiar, kto vyženie trhovcov z chrámu. Voliči? A tí noví budú lepší, menej trhoví? Nech prídu čičíkať mnohí kupčiaci so životmi ľudí, akoby to boli len mŕtve duše?

    Druhá otázka, ktorá ma znepokojuje, je: Qui bono? Pre koho je toto prospech? V súčasnej trhovej situácii sa dá médiami vyrobiť osobnosť za 24 hodín. Dôležité je mať megafón. Skupina, ktorá má silnejší megafón, vyhráva. Vytvorí toľko osobností, koľko ich potrebuje. Tieto rýchlené osobnosti ako rýchlená zelenina, pravdaže, rýchlo upadnú do žiarivého limbu vlastnej samoľúbosti a ani si nevšimnú, koho nástrojom sa stali. Je nanajvýš kuriózne, keď minister hospodárstva žiada od vedenia Slovenského národného divadla zoznam hier, ktoré sa budú hrať v novom divadle po spustení prevádzky, povedzme, o dva roky. Je to zdanlivo nevinná požiadavka. Ale o čom svedčí? Nuž o prieskume ponuky a dopytu smerom k trhu. Koho peniaze sa naozaj skrývajú za potenciálnymi investormi á la Assimakopoulos a ďalší? Nie kto je spoločnosť Truthheim, ale aké sú peniaze, ktoré ňou budú tiecť? Ľavica dnes disponuje gigantickými nadáciami, miliardári ako Soros, Turner a ďalší hrajú svoju šachovú partiu s celými štátmi, a to nielen v oblasti bankovníctva a nadnárodných monopolov. Pomaly, ale isto sa presúvajú aj do kultúry, aby si šachovú partičku zahrali priamo s ľuďmi, pešiakmi a kráľmi v životnej veľkosti. Vo sfére kultúrneho vplyvu nikdy neplatia akýchsi 51 až 49 % štátneho či súkromného. To sa nedá vyčísľovať. A takéto číselné vymedzenia tohto vplyvu, to je len vymedzovanie hraníc pre malé naivné deti. S ubúdaním duchovných hodnôt nastupujú na scény národných štátov trhové salóny, nie autosalóny či salóny krásy, ale tzv. intelektuálne salóny, elitné trhové politické loby a ich lobingy, v 17., 18. a 19. storočí uskutočňovali svoj kultúrny vplyv prostredníctvom svojej elity. Kedysi takéto salóny viedli ženy. Za všetky spomeniem aspoň slávny salón markízy de Rambue. Ale pre koho, pre čí prospech pracujú dnes takéto salóny? Nuž pre elitu, ktorú vyberá salón, pre elitu, ktorá je paradoxne zložená z duchovného spojenectva tzv. detí Sartra, teda skutočne tých pravých materialistov a filozofických ľavičiarov a liberálov voľnomyšlienkárov hlásajúcich Open Society, ktorej hlavným nástrojom je rozum, racionalita, právo na ekonomicky omyl, právo na riziko a predovšetkým právo na zisk, pravdaže, malé trhové aj domáce salóny sú podporované medzinárodným salónom rovnakého ideového zamerania, eliminovať iný názor, vytvárať spoločenskú atmosféru demokratickej ústretovosti, ale len do takej miery, do akej koreluje s názorom salónu, s jeho predstavou o trhu, a teda aj o trhovej kultúre.

    Je tu teda otázka: Nespadne Slovenské národné divadlo a slovenská kultúru po jeho prípadnom odpredaji do takejto hry? Nie je namieste otázka, buďme rozumní, žiadajme nemožné? Ďakujem.

  • V rozprave bude pokračovať svojím vystúpením pani poslankyňa Zmajkovičová, pripraví sa pán poslanec Urbáni.

  • Vážený pán predsedajúci, ctené kolegyne, kolegovia, vážení páni ministri, pri vstupe Slovenska do Európskej únie bola neraz prediskutovaná otázka, ako bude Slovensko prejavovať svoju svojbytnosť a jedinečnosť, ako sa má zviditeľniť, aby nesplynulo v spleti európskych národov, ako sa odlíšiť vo svete informačných technológií anonymnej priemyselnej výroby a globálneho vkusu. Vyspelé civilizácie, a nemám na mysli iba tie minulé, kladú dôraz na uchovávanie svojich kultúrnych tradícií. Starostlivosť o hmotné pamiatky, ktoré vytvorili predkovia, i rozvoj nehmotnej kultúry sú nevyhnutnou súčasťou života každého spoločenstva. Poukaz je na stupeň sebareflexie národa. Slovensko je krajinou, ktorá sa v tomto zmysle nemá za čo hanbiť. Slovensko ako také zviditeľňuje množstvo historických pamiatok, bohaté depozitáre múzeí a galérií, rozsiahla sieť knižníc, divadiel a ďalšie zariadenia kultúry, ktoré však prežívajú obdobie, keď zúfalo potrebujú každú korunu. Tieto problémy sa však nevyhli ani pilotným inštitúciám kultúry.

    Kauza novostavby Slovenského národného divadla vyvoláva otázku, ako ďalej, čo a v akej podobe bude s národnou a regionálnou kultúrou a čo bude predmetom obchodu a rozpredania, aj keď s nálepkou výhodnosti. Štát od roku 1990 neurobil v kultúre žiadne ozdravné opatrenia. Jediný pokus so štátnymi intendantúrami nebol premyslený a ani úspešný. Ťažisko kultúrnych zariadení bolo odovzdané regiónom a samosprávam, ktoré majú teraz riešiť zvyšujúce sa finančné nároky organizácií. Všetci cítime, že podobne ako v oblasti školstva, tak aj v kultúre nás čakajú organizačné a štrukturálne zmeny a racionalizačné kroky. Ale práve aj tieto je potrebné robiť uvážene a tak, aby sme nezasiahli korene našej národnej kultúry. Tieto opatrenia nemôžu zasiahnuť zdroje našej kultúrnej minulosti, hrdosti a jedinečnosti. Národu nemožno zobrať jeden zo základných pilierov, na ktorom je budovaný. Slovenské národné divadlo je pojmom a symbolom slovenského národa, a preto by sme sa mali k nemu správať aj s úctou.

    Ministerstvo hospodárstva má široký okruh pôsobnosti. Nie je však mi známe, že by v niektorej kultúrnej krajine zasahovalo do kultúry takýmto originálnym spôsobom. Vďaka nerozvážnym zásahom niektorých našich ministrov prišla naša ekonomika v poslednom období o desiatky miliárd korún. Všetko sa v tichosti premlčalo a o svoje miesto prišli neadekvátne len ministerskí úradníci.

    Vláda sa rozhodla riešiť ekonomiku kultúry dostavbou a zámerom využitia Slovenského národného divadla s tvrdením, že kultúrne inštitúcie sa musia správať ekonomicky. Kultúra je však službou, verejnou službou občanovi a nemôže byť len komerčnou komoditou. A Národné divadlo, vážené kolegyne a kolegovia, má aj iné atribúty. Je chrámom kultúry a prvou scénou národa. Český národ urobil na výstavbu svojho divadla zbierku Národ sobě. Časť však, samozrejme, o storočie pokročil. A malo by aj pokročiť aj uvažovanie ľudí. Prečo chcú tí, ktorí disponujú štátnymi peniazmi, rozhodovať v rozpore s nepísaným zákonom každej spoločnosti udržiavať a zveľaďovať kultúrne odkazy predchádzajúcich generácií? Kde inde ako v kultúrnom dedičstve má národ hľadať svoju identitu? Čo nám povie budúce pokolenie, ak dovolíme úpadok všetkého krásneho vytvoreného často za oveľa ťažších podmienok, aké máme dnes my? Hrozí však tiež nebezpečenstvo, že nešťastný nápad pána ministra Ruska spustí na Slovensku lavínu a bude sa predávať aj to, čo bolo pre nás sväté a nedotknuteľné. Tak si nepredávajme dušu národa.

    Určite v našich vystúpeniach je veľa emócií, ale ťažké je reagovať v takejto situácii úplne bez emócií. A neodolal tomu zrejme ani pán minister Rusko a predvádzal pred očami televíznych divákov novú reality šou, ako mu najviac zo všetkých občanov a politikov Slovenska záleží na tom, aby sa kultúra dostala do všetkých kútov našej malebnej domoviny a nebola výsadou iba pre bohatých Bratislavčanov, a preto treba urýchlene bez verejnej diskusie, bez výberového konania, bez ďalšieho zverejnenia akejkoľvek výzvy na podávanie návrhov na dostavbu a ďalšie využitie tohto objektu uzatvoriť so zahraničným partnerom memorandum, ktoré nepokladá za vyvážené okrem pána ministra snáď nikto. Už tradičnou odpoveďou na podobné výhrady býva demagogické konštatovanie, že kritizovať vie každý. Ale čo by sa malo v skutočnosti urobiť, nenavrhne nik.

    No pokúsim sa trošku byť racionálna a navrhujem, aby sa v čase do konečného rozhodnutia urobili všetky tie kroky, ktoré vedome a cielene vynechal pán minister Rusko, ktorými sa majú urýchlene zverejniť výzva na predkladanie návrhov na dostavbu a ďalšie využitie objektu nového Národného divadla, vyzvať k účasti na tomto projekte veľké a úspešné domáce podnikateľské subjekty, po uzávierke návrhov vytvoriť expertnú komisiu zo zástupcov parlamentu, ministerstva kultúry, hospodárstva a financií na vyhodnotenie predložených projektov a víťazný projekt predložiť vláde.

    Neverím, že manažmenty úspešných slovenských firiem sú o toľko neschopnejšie od toho zahraničného manažmentu, ktorý si vybral práve pán minister Rusko. Som presvedčená, že takýmto spôsobom sa dá zabezpečiť nielen dostavba samotného objektu, ale hlavne jeho ďalšie prevádzkovanie tak, aby nebol na večné časy molochom požierajúcim finančné prostriedky patriace kultúre, ale naopak, aby do kultúry priniesol aj ďalšie zdroje. Alebo si naozaj myslíme, kolegyne a kolegovia, že pán minister Rusko našiel v zahraničí niekoho, kto chce na Slovensku iba veľkodušne utrácať svoje ťažko zarobené peniaze? Ďakujem.

  • Teraz vystúpi pán poslanec Urbáni. Posledná písomne prihlásená do rozpravy je pani poslankyňa Martináková. Potom bude príležitosť na ústne prihlášky do rozpravy.

    Teraz má pán poslanec Urbáni slovo.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený podpredseda vlády, vážený pán minister, vážené poslankyne, vážení páni poslanci, nedá mi, aby som nepovedal svoj názor na problematiku, ktorá sa tak živo preberá posledné dni v našich médiách, na politickej scéne a dnes u nás v parlamente.

    Včera keď som videl otváranie Kodanskej opery, tak som bol hrdý ako Európan, že sa otvorilo nové kultúrne dielo. Dnes ako Slovák som smutný, že nevieme zaujať bez toľkých rečí stanovisko k jednej stavbe, ktorá možno má svoje úskalia, či projektové, či architektonické, ale má aj niekoľko rozmerov.

    Jeden rozmer je ekonomický, kde si myslím, že Slovenská republika má dnes veľmi dobrý rating ekonomický vo svete, myslím to úprimne vážne. Hovorí sa o Slovenskej republike dnes v New Yorku, Washingtone ako o ekonomicky prosperujúcej krajine hlavne makroekonomicky. A dnes pri súčasnom stave bánk a dostatku finančných zdrojov si myslím, že aj tento ekonomický problém, keď sa dajú rozumné hlavy dokopy, sa dá prekonať a vie sa nájsť racionálny model.

    Táto stavba má aj kultúrny rozmer. Kultúra úzko súvisí s demokraciou. Ak by neexistovala kultúra, existovalo by dodnes barbarstvo. S výškou kultúry stúpa aj úroveň demokracie.

    Ďalší rozmer, ktorý má táto stavba z môjho hľadiska, je rozmer národný. Nám tu niečo generácie zanechali. Čo zanecháme budúcnosti my? Je to našou povinnosťou.

    Napriek tomu, že niektoré stavby majú svoje nedostatky, ako som spomínal, nesmieme strkať hlavu do piesku ako pštrosy a báť sa riešiť problémy.

    Takisto ako sa tu dnes hovorí o divadle, ja nie som spokojný, že sa zastavila nemocnica na Rázsochách, ktorá jeden deň bude potrebná pre Bratislavu, a budeme ju musieť oprášiť aj tuto, myslím, ja som za rozvoj regionálnej kultúry, som za to, aby na vyšších územných celkoch mali dostatok financií pre regionálne divadlá.

    Ako Bystričan budem tvrdo sa snažiť bojovať za to a som za to, aby boli peniaze na rekonštrukciu Divadla v Banskej Bystrici, ktoré si to zaslúži po tých rokoch. Ale myslím si ako nie Bratislavčan, Bratislava je naše hlavné mesto a strašne veľa mu chýba ešte k hlavnému mestu, strašne veľa chýba Bratislave k veľkomestu. Dobudovanie tohto divadla, vybudovanie dobrej dopravnej infraštruktúry, možno metra jeden deň bude vytvárať do budúcna také hlavné mesto, ako si všetci Slováci a občania Slovenskej republiky zaslúžia.

    Veľkosť národa nezávisí od počtu obyvateľov, veľkosť národa závisí od cieľov. Keď aj počtom obyvateľov malý národ si dáva veľké ciele, stáva sa veľkým národom. A ja si myslím, že slovenský národ je veľký. Ďakujem pekne.

  • Ako posledná písomne prihlásená do rozpravy vystúpi v rozprave pani poslankyňa Martináková.

  • Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážení páni ministri, vážení a milí hostia, sú hodnoty, ktoré nie sú na predaj. Touto veľmi jednoduchou pravdou sa riadi ľudstvo od svojho vzniku a tá bude platiť, aj keď my tu už dávno nebudeme. Sú hodnoty, ktoré nie sú na predaj. A myslím si, že táto jednoduchá pravda, táto veta je v pozadí všetkých aktivít, ktoré nás doviedli až sem na mimoriadnu schôdzu parlamentu a ktoré asi vystihujú celú situáciu okolo Národného divadla. Myslím si, že takto to cítili ľudia, ktorí spontánne podpísali výzvu Hlas za kultúru. Bola som medzi nimi, myslela som vtedy, že to bude moja občianska, nie politická aktivita. Ale potom sa ukázalo, že bez toho, aby sme urobili isté politické kroky, sa celá situácia nevyrieši.

    Zachytila som aj tu v parlamente, aj v dnešných médiách informácie alebo názory, že táto schôdza je úplne zbytočná. Bola som na začiatku všetkých aktivít, ktoré sa začali zvolaním mimoriadneho rokovania výboru pre kultúru a médiá v parlamente, pokračovali tieto aktivity poslaneckým prieskumom a vyústili do dnešnej mimoriadnej schôdze parlamentu. Dúfam, že v závere prijmeme aj navrhnuté uznesenia. Môžem teda zodpovedne povedať, že ak by takýto postup nebol, dnes by bolo s veľkou pravdepodobnosťou memorandum podpísané a celý proces a celá situácia okolo Slovenského národného divadla nezvrátiteľná. Takže prosím, aby sme všetci si uvedomili to, že sme tu veľmi potrební a že urobíme, dúfam, kus užitočnej práce.

    Bolo to zhruba pred rokom, keď sme na tejto pôde viedli diskusiu o našom vstupe do Európskej únie pred vyhlásením referenda o vstupe do Európskej únie. Viacerí sme tu vystupovali s tým, čo spomínala aj pani poslankyňa Zmajkovičová vo svojom vystúpení, ako budeme presadzovať svoju identitu v zjednotenej Európskej únii. A aj v mojom vystúpení, aj vo vystúpeniach ďalších kolegov sa ozýval jeden podľa mňa veľmi podstatný argument pre náš vstup do Európskej únie, že vstupujeme nielen do ekonomického a hospodárskeho priestoru, ale aj do priestoru hodnôt. Nastal čas, keď treba reči pretaviť do skutkov. A ja len pripomeniem, že to, že Európska únia je spoločenstvom hodnôt, je zachytené aj v Maastrichtskej zmluve a že na základe tejto skutočnosti bol do zmluvy pridaný čl. 151 Amsterdamskej zmluvy, predtým to bol čl. 128, známy tiež ako kultúrny článok, ktorým členské štáty uznávajú kultúru ako dôležitú súčasť Európskej únie. Tento článok popisuje základné ciele Európskeho spoločenstva v oblasti kultúry, akými sú zachovanie národnej a regionálnej rozmanitosti a súčasne pozdvihnutie spoločného kultúrneho dedičstva, podpora súčasnej kultúrnej tvorivej činnosti, podpora spolupráce medzi členskými štátmi a tretími krajinami. Najpodstatnejšou časťou spomínaného článku je však klauzula, ktorá zaväzuje Európske spoločenstvo a jeho členské štáty brať do úvahy aspekt kultúry pri všetkých svojich rozhodnutiach, t. j. kultúrnu dimenziu by sme mali zohľadňovať pri všetkých hospodárskych či finančných aktivitách. K týmto záväzkom sme sa, vážené dámy a páni, prihlásili. A už len ako takú malú perličku podotýkam, že máme komisára, ktorý má vo svojom portfóliu v Európskej únii aj otázky kultúry.

    Dúfam, že som do tej emotívnej diskusie vniesla aj trošku racionálny prvok. A budem v tomto racionálnom tóne pokračovať.

    Zhrniem čo z môjho pohľadu bolo dôležité zo záverov poslaneckého prieskumu, ktorý sme absolvovali na ministerstve kultúry, Úrade vlády a ministerstve hospodárstva.

    Z ministerstva kultúry som si odniesla jeden najpodstatnejší poznatok, že všetky analýzy ministerstva kultúry, ktoré hovorili o výhodnosti pre štát pri dostavbe Slovenského národného divadla, povedali jednoznačne, že túto stavbu treba dostavať. Túto stavbu treba dostavať a každý, kto aj navštívil túto budovu, a každý, kto racionálne uvažuje, tak vie, že pri vložených investíciách nijaké iné stanovisko, ktoré by bolo výhodné pre štát, neexistuje. To je holá pravda.

    Na Úrade vlády sme sa pristavili pri tej kompetenčnej rošáde, ktorá tam nastala. Dovoľte mi to takto nazvať, pretože som doteraz nepochopila, na základe čoho sa udiali kompetencie, tak ako sa udiali. A ministerstvo hospodárstva je dnes určujúcim faktorom a minister hospodárstva je ten, ktorý má hlavnú garanciu nad celým týmto procesom. Stále visí otáznik, či nebol porušený, resp. či bol dodržaný kompetenčný zákon. A teraz by som sa dotkla aj vyjadrení môjho kolegu pána poslanca Lintnera, že ministerstvo hospodárstva vypomáhalo, pretože má nejaké lepšie manažérske zázemie, v otázke predajov a v otázke takýchto transakcií. Ja som chápala kompetenčný zákon vždy tak, že máme ministerstvá, ktoré sú správcami a manažérmi verejných financií, každé ministerstvo za svoju oblasť. Ak to nemá, tak niekde je systémová chyba, resp. ak to nemá pre nejaký veľmi konkrétny projekt, tak si takýchto odborníkov musí a môže prizvať. Ja iný zmysel celého rozdelenia kompetencií a právomocí ministerstva naozaj neviem nájsť. A v tejto súvislosti teda by som chcela podčiarknuť, že ten kompetenčný spor, prečo a kvôli čomu a na základe akých kompetencií sa to takto riešilo, je stále otvorený, je vážny, a preto si myslím s plnou vážnosťou, treba podporiť uznesenie, v ktorom budeme zaväzovať ministerstvo kultúry, resp. povieme, že ministerstvo kultúry je jediným možným konateľom v celej tejto veci a pod jeho gesciou sa má celý tento proces odohrávať.

    Na ministerstve hospodárstva sme sa teda dotkli hlavne toho toľkokrát spomínaného memoranda a toho, prečo nebola verejná súťaž. Dobre, zákon to neukladá, ministerstvo s tým neuvažovalo, to všetko by sa dalo akceptovať z hľadiska zákonnosti. Je však úplne jasné a evidentné, že pri takejto veľkej investícii, ktorá je stredobodom verejného záujmu, jednoducho sa verejnosť bude o to zaujímať a vznikne tlak na to, aké boli kritériá výberu, kto sa ho zúčastnil, či naozaj vyhral ten najlepší záujemca, či sú tam zohľadnené všetky kritériá, ktoré by takáto transakcia mala obsahovať. A toto, samozrejme, sú nezodpovedané otázky, ktoré vždy budú vyvolávať podozrenia smerom k ministrovi, smerom k ľuďom, ktorí boli do tohto procesu zainteresovaní. Nech sa na mňa nikto nehnevá, bude to vyvolávať otázky, či chceme alebo nechceme.

    V prípade toho memoranda ja som si myslela, že na dnešnej schôdzi už asi ani sa nebudeme nejako zvlášť zaoberať detailmi tohto memoranda. Ja som si, pravdupovediac, myslela, že už je to zažehnaná záležitosť a že podpis memoranda už naozaj nehrozí. Ale chcem podotknúť, že celá diskusia, ktorá smerovala k otázkam, v čom je memorandum nevýhodné, bola scestná, lebo stačila jedna jediná otázka, v čom je memorandum výhodné pre štát, pre Slovenské národné divadlo a pre kultúru ako takú. A musíte si zodpovedať jednou vetou alebo jedným slovom, v ničom, jednoducho v ničom. A mohla by som citovať niekoľko právnych analýz, nie jednu, ale niekoľko nezávislých právnych analýz, ktoré hovoria o rizikách tohto memoranda, o veľkých rizikách, ale hlavne, ktoré majú jeden jednoznačný záver, pre štát je toto memorandum nevýhodné. To je záver, ku ktorému sme my dospeli.

    Chcem sa pristaviť ešte pri argumentácii, ktorá hovorí, že ušetrené peniaze, ktoré nepôjdu do Slovenského národného divadla, by mohli pomôcť rozvoju regionálnej kultúry. Je to smutná diskusia. Je to veľmi smutná diskusia, pretože naozaj nejde o to, aby jedni umelci, jedna kultúra odoberala iným umelcom. Treba v tejto súvislosti povedať niekoľko faktov. Peniaze, ktoré sa v súvislosti so Slovenským národným divadlom uvádzajú, interpretujú rôznym spôsobom, sú peniaze, ktoré nie sú v rezorte kultúry. Celý problém Slovenského národného divadla vyvstal potom, ako vláda nevyčlenila peniaze na jeho dostavbu. Čiže rezort kultúry nedisponuje finančnými prostriedkami, ktoré v prípade, keď nepôjdu do Slovenského národného divadla, pôjdu do inej kultúry, to nie je pravda. Z týchto peňazí neuvidí kultúrna obec a ministerstvo kultúry ani korunu. To je celá podstata.

  • Ak chceme úprimne riešiť problémy regionálnej kultúry alebo problémy kultúry v iných mestách alebo podpory kultúry ako takej, tak sa nad tým vážne zamyslime. Veď my sme povedali, že táto schôdza by mohla a mala slúžiť aj diskusii v širších súvislostiach k otázkam kultúry, k otázkam financovania kultúry. A bola by som veľmi rada, keby toto bol taký prvý krok k hľadaniu istých riešení. Slovenské národné divadlo, ak má byť národným divadlom slovenským, tak je úplne jasné, že by malo predstavovať vrchol našej divadelnej kultúry, vrchol našej profesionality. A preto hovoriť o tom, že aj iné divadlá by mali dostávať peniaze, je nenáležité, lebo Slovenské národné divadlo je niečo, čo je špička. My môžeme v tejto súvislosti hovoriť podľa môjho názoru iba o tom, kde má mať sídlo Slovenské národné divadlo. Ale podľa mňa by malo mať sídlo tam, kde má šancu mať najväčšiu návštevnosť, kde ho môže uvidieť najviac ľudí. A preto je to hlavné mesto, teda aspoň neviem o krajine, ktorá by nemala svoje národné divadlo v hlavnom meste. Čiže tá otázka o nejakej regionálnej dimenzii a o tom, prečo tu ho mať, prečo tu ho nemať, nie je otázkou, ktorá by bola podstatnou preto, čo Slovenské národné divadlo je. Slovenské národné divadlo má byť a podľa mňa je špičkou našej divadelnej kultúry.

    Počula som už aj argument, že chceme investovať do kultúry, a nie do múrov. No za múrmi sa odohráva divadlo. Čiže najskôr musia byť múry, potom sa tam môže produkovať kultúra, v prípade Slovenského národného divadla to celkom určite tak je.

    Niekoľko príkladov uvediem.

    Nepamätám si na takúto verejnú diskusiu o dostavbe Národného tenisového centra. Finančné prostriedky na dostavbu alebo výstavbu Národného tenisového centra boli otázkou jedného rozpočtu a diskusie, ktorá hádam trvala, neviem to odhadnúť, neviem koľko vo vláde, ale ja si ju nepamätám, poviem to úprimne. Nazvať tento stánok Národným tenisovým centrom je pri najlepšej vôli dosť odvážne. Môžem sa spýtať, či slúži nadaným deťom, nadaným na tenis z Trebišova, z východného Slovenska, zo stredného Slovenska.

  • Nazývame ho Národné tenisové centrum. Ak si porovnáme naozaj tieto dve inštitúcie, tak potom v prípade Slovenského národného divadla musíme minimálne skloniť hlavu, že tá diskusia by mala byť naozaj trošku o niečom inom. Vtedy ani to nezruinovalo štátny rozpočet, ani sa nič nestalo, ani to nevyvolalo veľký deficit. Bola to otázka politickej vôle.

    Často sa tu hovorilo o tom, že ako prvé by mala byť otázka dostavby Národného divadla, ja s tým súhlasím, a ako druhé by mala byť kvalifikovaná diskusia o využití tejto budovy. Na ministerstve kultúry sa pod tlakom týchto udalostí dvakrát, myslím, ak nie raz v takej zmysluplnej podobe zišla komisia a už z toho vzniklo niekoľko návrhov, aká prevádzka by tam mohla byť po dostavbe. Čiže povedzme si úprimne, že sa tu niečo zanedbalo. A mojou úlohou teraz nie je hľadať vinníka, ale zanedbal sa minimálne jeden proces, ktorý už mohol prebiehať roky, kde by sa bolo jasne povedalo, čo v tejto budove chceme mať. Ivan Šimko, ktorého vystúpenie bolo podľa mňa vynikajúce, upozornil na to, že áno, divadlo už teraz nemá zrejme takú funkciu, ako ju malo niekedy v 19. storočí, ale má iné funkcie.

    Ja vám poviem z mojich skúseností, ako sa správajú kultúrni ľudia v Európe. Cestujú po Európe, chodia do jednotlivých krajín a do ich hlavných miest na konferencie, kongresy, rôzne podujatia. Trávia v tých hlavných mestách 1 deň, 2, 3 dni, týždeň a všetci navštívia divadlo. Je to súčasť nového priemyslu turistického. Všade na svete tie vlády to špičkové kreslo v divadle pre toho diváka dotujú. Keď vy prídete do Londýna a pôjdete do špičkového divadla, napr. Shakespearovho divadla, ktoré som ja videla, tak vám ho tá vláda istou sumou dotuje, tak ako my sme povinní Rakúšanovi, Britovi, Nemcovi dotovať, aby videl našu kultúru, lebo on tu minie peniaze v reštauráciách, pri rôznych iných príležitostiach a v obchodoch.

  • To je vývoj, ktorý tu je, o ktorom my vôbec nediskutujeme. Ak príde tento kultúrny Európan do Bratislavy, tak on sa pýta, či tu má miesto, kde si môže pozrieť špičku slovenskej kultúry. A my mu po dostavbe Národného divadla a po dobrom manažovaní tohto priestoru môžeme takéto miesto ponúknuť. On nepôjde v Bratislave, hovorím o kultúrnom návštevníkovi, do kina, lebo to má doma, on má reštaurácie a bary rôzneho typu aj doma, ale to divadlo, ktoré uvidí na Slovensku, neuvidí nikde inde. To je to špecifikum, ktoré ho zaujíma, to je tá mentalita národa, to sú tí herci, akých nikde inde neuvidí, to je to stvárnenie napr. aj hry autora z jeho krajiny, ktoré nikde inde v podobnom stvárnení neuvidí. Toto je tá pridaná hodnota, ktorú divadlo a kultúra v dnešnej dobe má. My sme niekedy hovorili o tom, ako využiť pri tomto probléme túto pridanú hodnotu kultúry? Ani raz.

    Nechcela som sa k tomu problému stavať emotívne od začiatku. Preto som prešla poctivo celým procesom, poslaneckým prieskumom. Preštudovala som si všetky materiály. Stretla som sa s ľuďmi, ktorí si, myslím, majú k tomu všetkému čo povedať. Venovala som tomu množstvo času a energie a dospela som naozaj k tomu názoru, Slovenské národné divadlo treba dostavať.

    A mám ešte jednu inšpiráciu. Urobme tam víkend otvorených dverí, možno v tej inšpirácii, čo povedal pán kolega Šimko, k referendu, čo je tiež dobrá inšpirácia. Urobme tam aspoň víkend alebo dva víkendy otvorených dverí a ja vám garantujem, že z tých návštevníkov, ktorí si to pozrú, drvivá väčšina povie: „Dostavajte to, sprevádzkujte to a dajte tú špičku slovenskej kultúry, akú dnes vieme na jedno miesto sústrediť.“

    Všetky ďalšie detaily nechávam už v rukách odborníkov, lebo tam patria. Ale chcem to ukončiť, teda možno pre niektorých trochu emotívne, podľa mňa tou jednoduchou pravdou sú hodnoty, ktoré nie sú na predaj. A toto by nás malo dnes spojiť. Ďakujem pekne.

  • Najskôr s faktickými poznámkami sa hlásia pán poslanec Lintner, pani poslankyňa Gabániová, pán poslanec Čaplovič a potom dám možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    Zapnite mikrofón pánovi poslancovi Lintnerovi.

  • Ďakujem pekne za slovo. Ja som tiež za dostavanie a vždy som bol za dostavanie. Otázka je, samozrejme, spôsob. Však ja sa ešte k tomu vyslovím, keď budem mať možnosť ako spoločný spravodajca. Len aby sme si uvedomili aj pri tom referende, že je to úroveň 200 mil., že keď odďaľujeme riešenie, je to ročne 50 mil. na neustálu konzerváciu. To znamená, nám stále unikajú peniaze, peniaze, ktoré tam boli vložené, kde nám jeden minister kultúry povedal, že už tam bude premiéra. Čiže len na tento fakt upozorňujem, že pri tom predloženom riešení išlo o istým spôsobom najrýchlejšie riešenie z hľadiska toho, aby tam bola skutočná premiéra divadelného alebo operného, alebo baletného predstavenia.

  • Áno ďakujem. Ja len vecné poznámky, ak dovolíte. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky v uznesení nežiadal riešenie prevádzky, ale len riešenie dostavby Slovenského národného divadla. Ministerstvo kultúry mohlo a malo siahnuť po externom prostredí, kde mohlo nájsť a platiť z daní občanov odborníkov na riešenie dostavby, ako je to zvykom iných ministrov. Po tretie, občan nemôže nevidieť za celým riešením ministerstva hospodárstva a jeho snažením záujmy niektorých aktérov, osobné záujmy. A po štvrté, je mi veľmi ľúto, že už prišla naša kultúrna obec o pána Sládka a jeho divadlo vďaka úzkoprsému správaniu tých z vlády, ktorí mohli zabezpečiť dotácie. Bolo by mi veľmi ľúto, keby sa niečo takéto stalo aj stratením alebo stratou Slovenského národného divadla. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Ja chcem poďakovať pani kolegyni Martinákovej, že poukázala aj na problémy okolo NTC, Národného tenisového centra. Myslím si, že Národná rada by si zaslúžila dôkladnú informáciu, čo sa tam deje. My sme sa niekoľkokrát pokúšali cez náš výbor, aby sme tieto veci riešili. Nepodarilo sa nám to. A je pravda, že toto Národné tenisové centrum čoraz menej slúži účelu, pre ktoré bolo zriadené. Išlo tam vyše 300 mil. korún zo štátu, 300 mil. bolo pritom požičaných, ktoré sú teraz viac-menej založené budovou, resp. týmto Národným tenisovým centrom. Neviem, ako to bude riešené. A chcel by som poukázať na to, že áno, tam sa už nevychovávajú talenty tenisu. Neslúži to ani regiónom a neslúži to dokonca ani deťom v Bratislave okrem tých v podstate niektorých špičiek, ktoré si to môžu dovoliť využívať, a to vo veľmi v malom čase. Povedzme, už teraz je tam pripravená veľká akcia finále Superstar STV, pripravuje sa tam Miss Slovenska a ďalšie a ďalšie podujatia, ktoré nemajú absolútne nič spoločné, konkrétne so športom, pre ktoré bolo toto Národné centrum zriadené. Bojím sa, že podobným spôsobom, ako ho tu predložil pán Rusko a jemu blízki alebo blížni vo vláde Slovenskej republiky, by prebiehal aj vývoj v budove, v novostavbe Slovenského národného divadla, lebo by sa tam konali veci také, ktoré nemajú nič spoločné s divadlom, a konali by sa tam predovšetkým veci, ktoré sú vzdialené naozaj od kultúry ako takej v Slovenskej republike. Ďakujem.

  • Pre poriadok uvádzam, že pani poslankyňa Martináková bola posledná, ktorá vystúpila v rozprave z písomne prihlásených do rozpravy. Teraz otváram možnosť ústnych prihlášok do rozpravy k predmetnému bodu rokovania. Do rozpravy sa prihlásili ústne páni poslanci a panie poslankyne: Soboňa, Jasovský, Tibor Mikuš, Henzélyová, Tóthová, Muňko, Rusnáková, Žiak, Cuper, Vajda, Maxon. Ako posledný je prihlásený ústne do rozpravy pán poslanec Číž. Uzatváram možnosť ďalších ústnych prihlášok do rozpravy k tomuto bodu programu.

    Ako prvý vystúpi pán poslanec Soboňa, pripraví sa pán poslanec Žiak.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, vážené poslankyne, vážení poslanci, takmer pri každom svojom vystúpení v parlamente zdôrazňujem, že pre občanov môže byť smrteľným nebezpečenstvom, ak vládnuca politická garnitúra reprezentovaná výkonnou mocou postupne oslabuje pozíciu štátu. Neustále zdôrazňujem, a to nielen ja, ale i ďalší, že sú oblasti, kde garancie štátu nemôže nahradiť súkromný kapitál ani žiadna iná inštitúcia, než práve štát. Tento fakt dokazujú skúsenosti z vyspelých štátov. Tak ako je možné prehlásiť, že súkromný kapitál nemá sociálne cítenie a pozná len mieru zhodnocovania sa, tak nie je možné očakávať, že súkromný kapitál bude veľmi trápiť skutočnosť, že kultúra na Slovensku živorí, zaniká, a teda zaniká jeden z pilierov, ktoré zakladajú právo na existencie národa vo svojom štáte. Nie je možné akceptovať tvrdenia o tom, že trhové hospodárstvo môže fungovať len bez silnej pozície štátu. Opačne, na to, aby sa zabezpečili základné funkcie, spravodlivosť a harmonický vývoj spoločnosti, je bezpodmienečne silný štát potrebný.

    Ak sa výkonná moc utieka len k tomu, že konštatuje, že nie sú peniaze na sociálny systém, na dôchodky, nie sú peniaze na zdravotníctvo, nie sú peniaze na vzdelanie a školstvo, nie sú peniaze na kultúru, tak nie je ani jeden dôvod, aby takáto vláda ďalej riadila štát.

    Základnou povinnosťou vlády nie je vysvetľovať, že nie sú zdroje na základné povinnosti štátu, lebo vláda musí potrebné zdroje zabezpečiť svojimi koncepčnými aktivitami. Je každému jasné, že štát, kde je nezamestnanosť 19-percentná, v regiónoch miestami až 30-percentná, len veľmi ťažko môže vyprodukovať potrebné množstvo zdrojov na plnenie svojich povinností a štát, ktorý nemá svoju dlhodobú koncepciu hospodárskeho rozvoja ani do budúcna, s takýmito alternatívami nemôže pred svojich občanov predstúpiť. Štatistickým škrtaním a nekorektným vyraďovaním z evidencie sa tieto financie vytvoriť nemôžu.

    A teraz, ak dovolíte, položím základné otázky: Ak štát nedokáže plniť svoju funkciu voči svojmu národu a občanom, pýtam sa, má takýto štát dôvod existovať? Má dôvod existovať štát, ktorý nedokáže investovať do školstva, do kultúry, do dôchodkového zabezpečenia či zdravotníctva? Na túto otázku nemožno odpovedať inak, iba tak, že takýto štát nemôže existovať, teda nie tak, že nemá dôvod existovať, ale tak, že on nemôže existovať, lebo práve štát je tou nadindividuálnou inštitúciou, ktorá dokáže garantovať harmonický rozvoj spoločnosti a garantovať zdravý vývoj spoločnosti.

    Ak sa teda veci majú takto, tak sa nebráňme snahám zo strany maďarských politikov o vytvorenie autonómie, urobme autonómiu z celého Slovenska a priraďme sa k niektorému úspešnému susedovi, veď sme na to historicky zvyknutí. Ale našťastie je tu ešte aj jedna iná možnosť, vymeňme tých, ktorí tento štát riadiť nedokážu. Ďakujem.

  • Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, začnem možno trošku tak netradične, možno by som mohol dať otázku a mohol by som byť trošku zlý: Koľko národných divadiel by sme mali mať na Slovensku? Jedno takéto divadlo alebo by ich malo byť viacej? Je otázka, ktorú by som mohol nastoliť ako človek, ktorý žije v regióne, či doterajšia budova Slovenského národného divadla je málo krásna, či je nie dôstojná, či potrebuje rekonštrukciu, či potrebujeme nové Slovenské národné divadlo, prečo napr. v Miláne nepostavili La Scalu novú, ale rekonštruovali starú. To by boli možno otázky, s ktorými by nebola kultúrna obec spokojná. Mohol by som sa pýtať, či je kapacitne dostačujúce Slovenské národné divadlo, či bežné reprízy predstavení sú vypredané alebo či sály nie sú naplnené, či sú vypredané len premiéry alebo niektoré známejšie tituly. To sú naozaj veľmi otvorené otázky. Mohol by som sa pýtať, či Divadlo Andreja Bagara v Nitre je naplnené alebo jeho sála nebýva naplnená ani pri premiérach, ani napriek tomu, že toto divadlo uvádza mnohé muzikály, ktoré by mali byť divácky značne atraktívne. Je otázkou aj to, či Slovenské národné divadlo, teda nové, o ktorom dnes hovoríme, môže privítať na svojich scénach regionálne divadlá, či naozaj bratislavskí herci budú spokojní s tým, že sem prídu ich kolegovia z regiónov, či kolegovia z regiónov dokážu pritiahnuť divákov do svojho hľadiska. Je to skrátka mnoho otvorených otázok, ale mám pocit, že dnes politici nechcú na túto tému hovoriť, pretože dnes je akosi potrebné hovoriť, aby sme boli kultúrni, aby sme boli národní, a nie snáď teda opačne. Mojou otázkou ako človeka, ktorý robil v živote vždy len manažéra, je, že ak budovu dokáže so ziskom riadiť súkromná firma, prečo to nedokáže štát. Ale to sú otvorené otázky. Ja skôr skúsim povedať možno niektoré ďalšie veci a naznačím niektoré ďalšie problémy a otázky.

    Skôr by som sa opýtal, aké je postavenie kultúry na slovenskej scéne ako takej, ekonomickej snáď, ako pôsobí trhová ekonomika a kultúra, či dokáže kultúra na seba zarábať alebo teda či otázka trhu je tak zložitá, že nedokáže zarobiť na Slovensku na kultúru. Mohol by som hovoriť vôbec o celkovom daňovom systéme, o spôsobe poskytovania verejných zdrojov na kultúru. Mohol by som hovoriť o tom, že na Slovensku neexistuje stratégia alebo koncepcia vlastnej kultúrnej politiky. A v tom ja vidím úžasný problém. Ak sa dnes trošku odosobním a budem hovoriť o tom, že Slovensko nemá koncepciu dopravnej politiky, musím povedať, že nemá ani koncepciu kultúrnej politiky. A v tom vidím jeden obrovský problém. A ak nejaká koncepcia je, tá je postavená na tom, že štát sa chce zbaviť štátnych kultúrnych inštitúcií, chce ich delimitovať napr. pod vyššie územné celky, ale bez zdrojov, ktorými by mohli VÚC-ky tieto inštitúcie riadiť. Napr. u nás v Banskej Bystrici je snaha ministerstva kultúry oddelimitovať Štátnu operu v Banskej Bystrici, Štátnu galériu, Štátnu vedeckú knižnicu, a takto by som mohol postupovať ďalej, ale, bohužiaľ, bez zdrojov na fungovanie týchto inštitúcií.

    Sú vyjadrenia, ktoré som tu dnes počúval, že kultúra si má na seba zarobiť. Dámy a páni, to je úplne zavádzajúce. Nikde vo svete si kultúra na seba nedokáže zarobiť. Veď aj v Spojených štátoch sa zisky z kultúrnych podujatí pohybujú kdesi na úrovni 30 % ich nákladov a ostatné náklady alebo zdroje sú zabezpečované vlastnými nejakými fondmi, sponzormi. A na túto tému ja by som mohol poznamenať, že ak teda by si kultúra na seba mala zarobiť, dámy a páni, prenajmime aj túto sálu v Národnej rade Slovenskej republiky, nech si Národná rada na seba zarobí, prenajmime Úrad vlády vláde Slovenskej republiky, nech si vláda Slovenskej republiky na seba zarobí, a potom sa zbavme vôbec teda toho, čí vlastne štát je a aká je úloha vôbec tohto štátu.

    Mohol by som hovoriť o tom, aké sú nástroje na podporu kultúry, mohol by som hovoriť o tom, že sú to nástroje priame, nepriame, aké sú doplňujúce, čo sú priame nástroje, to je vlastne dotácia od štátu. Porovnajme, dámy a páni, výšku tých dotácií v štátoch Európy. Pozriem sa napr. Na jedného obyvateľa je to v eurách v Lichtenštajnsku viac ako 100, Slovensku 23, Rakúsku 225. A pritom tí Rakúšania chodia sem na Slovensko za kultúrou. Takže tá podpora z hľadiska štátu je veľmi, veľmi mizivá.

    Ak budeme orientovať celú kultúru na ziskové aktivity v oblasti kultúry, dámy a páni, dosiahneme len to, že naďalej nám narastie počet obyvateľov, ktorí sa budú venovať papučovej kultúre, televízii. A o programoch televízie sa radšej zmieňovať nebudem, ale chcem len konštatovať, že kultúrna úroveň národa bude neustále klesať.

    Môžeme hovoriť o nepriamych nástrojoch, môžeme hovoriť o nejakých daňových úľavách, môžeme hovoriť o DPH-čke, o čomkoľvek, ale treba, dámy a páni, aby sme si nahlas povedali, že zákonodarstvo nevytvorilo na Slovensku nejaké podmienky pre nepriame nástroje podpory kultúry.

    Nemám teda čo povedať k tomu, že sme niečím za posledné roky my tu v Národnej rade kultúru podporili. Snáď môžem konštatovať, že sme zaviedli 19-percentnú rovnú daň, ktorá znamená problém pre vydavateľov kníh, problémy pre ďalších, pre knižnice, vylúčila VÚC-ky z možnosti uchádzať sa o podporu z rôznych grantov, zo Všeobecnej pokladničnej správy a tak ďalej. To znamená, skôr sme tu urobili niečo naopak pre fungovanie kultúry na Slovensku ako pre jej potrebu.

    Poviem, dámy a páni, pár slov o doplňujúcich zdrojoch. Čo to sú doplňujúce zdroje? Doplňujúce zdroje, to sú možnosti napr. príjmov z lotérií. Výdavky na kultúru z celkových zdrojov z lotérií sú v Dánsku 64 %, vo Fínsku 55 % a v Maďarsku 28 %. Viete, koľko je na Slovensku podiel zo zdrojov na kultúru získaných z lotérií? 9,7 %. Porovnajme to s Dánskom, so 64 %. Kde teda tie zdroje idú? Ak porovnám kultúrne inštitúcie, ktoré pôsobia v rámci Banskobystrického samosprávneho kraja, roku 2003 z lotérií tieto organizácie získali 0,44 % príjmov k svojmu celkovému rozpočtu. V roku 2004 to bolo 0 %, hoci o takúto podporu sa usilovali tieto inštitúcie, ktoré predložili mnoho projektov.

    Sponzoring mimo Bratislavy, tu je situácia veľmi zlá, to je veľmi zložitá otázka. Sponzoring je skôr zameraný kdesi na oblasť zdravotníctva, možno školstva. Hlavné prúdy určite do kultúry, bohužiaľ, nejdú, pretože kultúra mimo Bratislavy je pre podnikateľský sektor úplne, úplne nezaujímavá. Centrá všetkých bánk sú v Bratislave. Zahraniční investori nebudú podporovať kultúrne aktivity napr. v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. To znamená, ak to mám povedať, napr. sponzorstvom v roku 2003 získali k svojmu rozpočtu organizácie u nás v Banskobystrickom kraji 0,68 % zdrojov. Čo k tomu teda? Prehodnotiť vzťah vlády ku kultúre, hovoriť o legislatívnych zmenách, hovoriť o vzťahu vlády ku kultúrnym pamiatkam, hovoriť o mnohých desiatkach prijatých opatrení vládou cez ministerstvo kultúry. Ja tu kľudne môžem konštatovať, všetky tieto uznesenia sú len na papieri, plnené, bohužiaľ, nie je ani jedno z nich.

    Nechcem zdržovať, prihlásených je ešte mnoho kolegov, takže len veľmi skromne. Znovu zopakujem, štát má záujem zbaviť sa toho, delimitovať to pod krajské úrady, dnes pod vyššie územné celky. Ale, bohužiaľ, rok 2004 robí 0-percentné navýšenie na kultúrne služby a kultúra nám v regiónoch úplne, úplne zaniká. Pán minister Rusko hovoril o tom, že je potrebné financovať kultúru aj v regiónoch. Veľmi ma teší takéto jeho vyjadrenie, len prosím, aby povedal, ako by sme to teda mali urobiť, ako dostať tieto prostriedky vôbec do regiónov napr. cez ministerstvo kultúry.

    Dámy a páni, viete, ako funguje ministerstvo kultúry? Je tu pán minister, ja to teda poviem. V roku 2004 pridelené granty, ktoré boli pre rok 2004, boli zverejnené v auguste 2004, návrh zmlúv ministerstvo kultúry spracovalo napr. pre Banskobystrický samosprávny kraj 6. decembra 2004 po písomnom upozornení predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja. Schválené finančné prostriedky na aktivity, ktoré boli dávno realizované v priebehu roka, na účet Banskobystrického samosprávneho kraja po niekoľko násobných urgenciách boli pripísané tesne pred Vianocami rok 2004. Z celkových 700 mil. korún, ktoré boli v grantovom systéme, bolo pre Banskobystrický samosprávny kraj priznaných 4,1 mil. Sk, z toho na mediálne vládou propagovaný program na záchranu pamiatok Obnovme si svoj dom bolo priznaných 100 000 korún, zo 700 mil. to bolo 100 000 korún vďaka pružnej práci ministerstva kultúry. Prepáčte, pán minister, ale sú to fakty, ktoré mám. V doterajšom systéme o pridelených prostriedkoch samosprávny kraj ani hovoriť nemôže. Nemôže do toho hovoriť ani obec. Takže tak to teda aj vyzerá.

    Mohol by som možno hovoriť ďalej o mnohých problémoch, ktoré v rámci kultúry v regiónoch sú, ale meritum dnešnej veci je asi trošku kdesi inde. Mohol by som hovoriť o tom, koľko máme regionálnych knižníc, múzeí, galérií, osvetových stredísk, hvezdární, divadiel. Pre zaujímavosť poviem, že 3 divadlá u nás majú celkový rozpočet 30 mil. Sk na rok a z toho, ak si dobre pamätám, okolo 75,5 % sú len mzdové náklady. Na vlastné inscenácie a nebodaj na premiéry v podstate tieto inštitúcie zdroje vlastne žiadne nemajú.

    Ako teda ďalej, dámy a páni, so Slovenským národným divadlom, prvým alebo druhým, alebo kultúrou aj v regiónoch. Ja som veľmi hrdý na to, že máme Slovenské národné divadlo. A veľmi rád by som chodil aj do nového Slovenského národného divadla. Ale ja veľmi rád chodím aj na kultúru u nás v regióne. Bol som 29. na poslednom predstavení v Štátnej opere v Banskej Bystrici, 8. januára som bol na novoročnom koncerte. V nedeľu bola teraz premiéra v Divadle Jozefa Gregora Tajovského. Ja žijem tam a budem chodiť tam a mám záujem, aby tá kultúra fungovala aj tam. Teda čo ďalej? Ponechať kultúrne organizácie, ktoré spravuje ministerstvo kultúry, a iné rezortné ministerstva naďalej v pôsobnosti ministerstva kultúry alebo ich dať do samosprávnych krajov bez delimitácie čo i jednej koruny a nechať ich zahynúť alebo zabezpečiť dostatok prostriedkov v grantovom systéme, a to nie tak, že len niekoľko korún prejde kedysi pred Vianocami na tieto organizácie, zabezpečiť rovnoprávnosť kultúrnych inštitúcií.

    Je to veľa otázok, dámy a páni. Ja by som bol naozaj rád, keby sme ostali kultúrnym národom. Len sa trošku obávam, že dnes strieľame vedľa. Ďakujem pekne.

  • S faktickou poznámkou sa hlási pán Cuper. Nie je tu. Predpokladám, že to nie je procedurálny návrh, že sa pán Cuper prihlásil s faktickou poznámkou. Nie je tu, tak musíme dať prednosť pani poslankyni Gabániovej s faktickou poznámkou. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. V prípade, že nepríde pán Cuper, tak stráca poradie na faktickú poznámku.

  • Ďakujem. Ja by som len chcela povedať, že ja nie som až taká skeptická, čo sa týka naplnenosti hľadísk, či už v Slovenskom národnom divadle alebo v divadlách v Bratislave alebo v regionálnych divadlách, pretože viem, pretože som čítala jednu diplomovú prácu na tému Marketing v kultúre, že dobrým marketingom sa dajú osloviť cieľové skupiny. Problém vidím skôr v tom, že naozaj aj regionálnu kultúru treba dotovať a naozaj sa musí zlepšiť aj sociálna situácia občanov v regiónoch, pretože, ako vieme z objektívnych zdrojov, 1,5 mil. občanov na Slovensku žije pod hranicou biedy. A myslím si, že teda naplnenosť hľadísk je, ako som povedala, v marketingu a v cenách. Ďakujem.

  • Pán Cuper, nie je prítomný, nebude mať teda faktickú poznámku. Vyškrtnite ho zo zoznamu na faktické poznámky.

    Do rozpravy sa teraz zapojí svojím vystúpením pán poslanec Mikuš Tibor. Nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, páni kolegovia, páni ministri, hostia. Už tu bolo veľa povedané k tejto problematike. Pre mňa jednoznačne z diskusie vyplýva, že ide o nedodržanie kompetenčného zákona. Bolo tu veľa povedané, čo bolo naozaj povzbudzujúce, ale veľa toho, čo bolo nedôstojné a smutné. Bolo tu povedaných veľa čísel. Aj ja vám skúsim sprostredkovať nejaké čísla. Národné divadlo má byť naozaj vizitkou slovenského národa.

    Bavíme sa tu o nákladoch na dostavbu, ktoré predstavujú zhruba, i keď možno prehnane, 1 % štátneho rozpočtu alebo 3, možno 2 promile hrubého domáceho produktu. Keď hovoríme o tých obrovských prevádzkových nákladoch, tak sa bavíme zhruba o 1 promile štátneho rozpočtu alebo 0,3 – 0,4 promile hrubého domáceho produktu. Sami uznáte, že to asi nie sú v relatívnom porovnaní veľké čísla, najmä ak si uvedomíme, že minulý rok sa našlo trebárs 8 mld. v štátnom rozpočte alebo jeden rezort delil na jeseň 4 mld., ktoré neboli použité, alebo máme pochybnosti pri privatizácii a myslíme si, že tam vznikali straty na úrovni desiatok miliárd korún. A tu sa bavíme o niečom, čo má slúžiť ďalším generáciám, čo má spolu vychovávať, čo je na úrovni rádovo nižšej.

    Často hovoríme, že my Slováci nemáme dostatok národného povedomia, že nie sme dostatočne hrdí na svoj národ, na svoju kultúru, na svoje dejiny. Ale ako sa buduje takéto povedomie? Ako sa buduje takáto hrdosť? Slovami? Určite nie, určite dobrými príkladmi a dobrou výchovou. Dobrým príkladom pre mňa je určite aj budovanie nového Národného divadla, budovanie kultúrnych inštitúcií, ktoré v priebehu desiatok rokov spolu vychovávajú a kultivujú ďalšie generácie. Myslím si, že tomuto účelu bezpochyby doterajšie staré Národné divadlo slúžilo a nové slúžiť bude. Ja verím, že bude nové Národné divadlo realizované.

    Národné divadlo má byť nielen výkladnou skriňou pre zahraničie, ale v prvom rade miestom, kde sa odohráva kultúrno-výchovný dialóg medzi umelcami a divákmi. Budovanie Národného divadla je obyčajne premyslenou aktivitou, dôsledne naplánovanou a periodicky aktualizovanou. Táto aktivita by mala prebiehať transparentne a otvorene, za účasti širokého spektra odborníkov, ktorí sa rozumejú do problematiky kultúrnej, do problematiky finančnej, ktorí poznajú problematiku techniky, ktorá sa tam používa, stavebnú problematiku alebo poznajú problematiku prevádzky. Ale hlavne by mali poznať slovenské reálie. Nie som presvedčený, že to, čo bolo navrhnuté rezortom ministerstva hospodárstva, by spĺňalo tieto kritériá.

    Ak sa pozrieme do minulosti na proces výstavby Národného divadla, dá sa mu vyčítať všeličo, ale ja osobne si myslím, že v posledných rokoch sa mu dá vyčítať najmä nedostatok politickej podpory a s vysokou pravdepodobnosťou aj nedostatočné odborné vedenie výstavby Národného divadla, hovorím, s vysokou pravdepodobnosťou. Čo ale určite nemožno tomuto projektu vyčítať a čo musíme, naopak, podporiť, je snaha, aby sme vytvorili dôstojný stánok národnej kultúry, ktorý má slúžiť všetkým občanom Slovenska bez ohľadu na to, k akému národu alebo národnosti sa hlásia. Som presvedčený, že je našou povinnosťou podporiť naplnenie tejto ambície a jednoznačne zamedziť tomu, aby úzka záujmová skupina presadzovala svoje osobné záujmy na úkor slovenskej kultúry a kultúrnych potrieb občanov Slovenska.

    Nebudem rozoberať ďalšie detaily, na to sú povolanejší, z ktorých mnohí tu už vystúpili, dovolím si iba jedno konštatovať. Ak hovoríme, že sme preinvestovali 3,5 mil., tak v dnešných cenách určite to, čo tam je, má zhruba dvojnásobnú hodnotu. Takže akékoľvek spochybňovanie a vyhlásenie, že to má hodnotu možno 100 mil. alebo niekoľko stoviek miliónov, podľa mojej mienky nezodpovedá pravde.

    Takisto odporúčam, aby ste sa zoznámili jednak s memorandom, ktoré nie je memorandom, ale zmluvou, niekoľkokrát sa tam vyskytuje znenie, že vláda sa zaväzuje, partneri sa zaväzujú, a takisto, samozrejme, aj s právnymi analýzami, ktoré boli uverejnené alebo z ktorých jedna bola uverejnená aj v jednom denníku dnes.

    Záverom iba toľko. Pridávam svoj hlas na podporu uznesenia, ktoré smeruje k zachovaniu alebo k naplneniu pôvodného zámeru, dobudovať nové Národné divadlo ako národný kultúrny stánok slúžiaci všetkým občanom Slovenska, zachovať jeho charakter, aj čo sa týka vlastníckych vzťahov, štátny, t. j. národný v správe ministerstva kultúry. Zároveň treba dôsledne zvážiť rôznorodé kultúrne využitie s cieľom optimalizovať aj investičné aj prevádzkové náklady. Toto si zaslúžia nielen slovenskí umelci, vynikajúci umelci, ktorých reprezentant legenda slovenského divadelníctva sleduje našu, často nedôstojnú diskusiu. Pán Chudík skláňam sa s úctou.

  • Ale najmä si to zaslúžia občania Slovenskej republiky, tí čakajú na naše múdre rozhodnutie. Ďakujem za pozornosť.

  • Pokračuje v rozprave pani poslankyňa Henzélyová. Keď tu nie je, tak sa posuňme ďalej, pretože mi hovorila o tom, že môže byť, že chvíľu bude chýbať, ale že má záujem vystúpiť.

    Takže vystúpi pani poslankyňa Tóthová a pani poslankyňa Henzélyová bude vystupovať potom neskôr.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, milí hostia, mňa veľmi akosi zarazila faktická poznámka pani poslankyne Brestenskej, ktorá apelovala na to, aby sme si tu nerozvíjali svoje emócie. Samozrejme, nejde o emócie, ktoré sú neúčelné, ale osobne vnímam, aj keď moje vystúpenie bude viacej z pohľadu právnika, že túto tému nemožno bez určitých emócií prediskutovávať, pretože je to téma, ktorá súvisí s našou kultúrnou identitou, súvisí s našou štátnosťou, súvisí s kultúrou, na ktorú by sme mali byť hrdí, a ktorá, tak ako už povedala pani poslankyňa Martináková, je určitým zrkadlom. A chcem potvrdiť, že pokiaľ som bola pozvaná ako členka vlády do zahraničia, vždy partner, resp. pozývajúca strana pripravila program v ich národnom divadle s tým, že vždy ukázali: „Toto sme my, toto je naša kultúra, takto my rozvíjame tradície a takýto kultúrny je náš národ.“ Preto tzv. pridaná hodnota kultúry musí byť tiež v prepočtoch. A ja som už vo svojej faktickej poznámke na začiatku rokovania tejto schôdze povedala, že mne veľmi vadí strohé, ekonomické vyčíslenie tohto problému s úplne cynickým matematickým prístupom.

    Dovoľte, aby som sa ako právnik trošku zmienila o otázke kompetencie. Nie je tu pán minister Rusko, jednoznačne nesúhlasím s jeho výkladom, že všetko je v poriadku. Nič tu nie je v poriadku. Kompetencia je určená zákonom, kompetenciu určuje parlament. A členovia vlády si to nemôžu podávať ako fľašu mlieka alebo kus chleba. To nejde. Nemôže si jeden člen vlády povedať, že: „No tak sprav to ty.“ Môže požiadať o súčinnosť. Ale súčinnosť je niečo iné. Tam musí ten minister, v ktorého kompetencii to je, byť aktívny spolu s tým, ktorého o to požiada. A rozhodnutie musí byť robené v mene toho ministra, ktorý podľa zákona je kompetentný. A ten je aj za to zodpovedný. Preto som prekvapená, že takto sa vo vláde s kompetenciou postupuje. Žiaľ, nie je to prvý prípad. Na takýto postup som upozorňovala pri príprave tzv. zmeny miestnej štátnej správy, miestnych orgánov, decentralizácii, kde prv bolo prijaté uznesenie, aby ministerstvo do júna daného roku pripravilo materiál. A vo februári ešte pred daným problémom vláda to zmenila a celú kompetenciu dala nečlenovi vlády pánovi Nižňanskému. No takto sa s kompetenciou postupovať nedá. A potom dôjde k nejasnostiam, pnutiam a podobne. Osobne ak ten, kto nekoná, je nečinný, to je porušenie zákona. Ja osobne vidím tzv. presuny z pána ministra Ruska na Chmela ako presuny kompetencie v rámci politického subjektu. A to nie je možné. Osobne som aj prekvapená, že pán minister kultúry aj do dnešnej diskusie, možno na záver tak urobí, ale neprináša aktivity, ktoré by niektoré otázky vyjasnili, poprípade že by oponoval niektorým vyjadreniam pána ministra hospodárstva, ktoré popierajú úlohu jeho ministerstva, úlohu kultúry v našej spoločnosti.

    Rýchlosť riešenia je pre mňa nepochopiteľná. Pán minister Rusko povedal, že 15 rokov nik tento problém neriešil, takže bolo treba rýchlo konať. Nezdá sa mi, že je to tak. A možno aj keď je to tak, bolo treba konať inak, bolo treba konať v súlade s platnými predpismi, ktoré uvádzajú povinnosť výberového konania, ako aj ďalšie potrebné postupy.

    Ďalej, dovoľte, vážené dámy, vážení páni, aby som pár poznatkov uviedla k Memorandu o porozumení. Bolo tu už povedané, že toto memorandum nie je, ako vlastne by to malo z názvu vyplývať, určitý predbežný záznam z rokovania, je to jednoznačná záväzná právna dohoda. To potvrdzuje aj čl. V ods. 1, kde sa uvádza, že zmena tohto tzv. memoranda, teda dohody, je možná len písomnou dohodou oboch strán. Žiaľ, táto dohoda je uzatvorená nie podľa slovenského práva, ale podľa práva štátu Delaware v Spojených štátoch amerických, odkiaľ som dnes dostala z internetu informácie o veľmi podivných podmienkach podpísania zmluvy, ako aj rôznych ďalších otázok súvisiacich s podpisom tejto zmluvy. Nebudem vás tým zaťažovať, chcem len povedať, že na internete je možné si túto analýzu nájsť. A ja myslím, že z nej jednoznačne vyplýva nevýhodnosť toho, že táto dohoda je uzavretá práve podľa právneho poriadku spomínaného štátu.

    Je veľmi zaujímavé, že vytvorenie akciovej spoločnosti Divadlo, a. s., tiež sa má vytvoriť podľa práva spomínaného štátu Delaware a vklad zo strany Slovenska je 3,5 mld. korún, zatiaľ čo zo strany druhej, teda Truthheimu je špecifikovaná suma na 20 mil. eur, čo má znamenať asi 800 mil. korún. Vážené dámy a vážení páni, a tu je jedna vec, ktorá ma zaráža. Podľa informácií toto memorandum nemá doložku o kurzovom riziku. Dnes, keď aj vtáky na strechách čvirikajú o tom, že Slovenská republika už raz urobila chybu pri podpisovaní zmluvy a nedala tam časť o kurzovom riziku, keď aj absolventi vysokej školy, ktorí ešte nemajú za sebou prax, vedia, že vždy je veľmi výhodné dať doložku o kurzovom riziku, keď hovoríme, že slovenská koruna, keď tomu veríme, bude len zosilňovať, potom je jednoznačné, že bez kurzového rizika s určením vkladu v eurách môžeme opätovne dôjsť k strate, ktorá bude nemalá.

    Ďalej je veľmi zaujímavý aj pomer hlasovacích práv, pretože na zmenu pomeru 51 % ku 49 % bude treba súhlas všetkých členov predstavenstva. Tieto hlasovacie práva idú podľa spomínaných percent a nie sú adekvátne hodnotám, ktoré sú vložené do akciovej spoločnosti Divadlo, a. s.

    Ďalej by som chcela upozorniť na ďalšiu vec. Všeobecne je známe, že podľa memoranda by malo byť divadlo dokončené do 2 rokov. Počúvali sme to z televízie, túto informáciu sme dostali v tlači, myslím, že ju tu aj pán minister Rusko zopakoval. A ja sa pýtam. Čo ak tak nebude? Aká je zmluvná pokuta? Aké sú ďalšie kroky právne? V memorande o riešení týchto otázok niet zmienky a každá seriózna dohoda takéto otázky vždy rieši.

    Ďalej, nie je riešená otázka, ktorú sme ako Hnutie za demokratické Slovensko žiadali na minulej schôdzi prezentovať pred parlamentom. Nie je totiž jasné, či správu budovy bude príslušná správcovská akciová spoločnosť, ktorá je dcérskou spoločnosťou akciovej spoločnosti Divadlo, vykonávať za odplatu alebo bez odplaty. To nie sú zanedbateľné otázky, pretože v rámci celých nejasností, ktoré zo zmluvy, resp. z memoranda vyplývajú, sú to finančné dopady, o ktorých nemáme akosi jasnú predstavu.

    Ďalej by som povedala poslednú informáciu, ktorá možno je najmenej potešiteľná. V časti B/ čl. I ods. 2 memoranda je garantované, že v tejto novej budove, v tzv. bielom slonovi, ako ju nazvali, užívanie budovy divadla pre umelecké telesá je garantované len na 20 rokov. Nie je tam zmienka o povinnosti uzavrieť novú zmluvu v obdobnej lehote, nie je tam zmienka, či sa zachová využívanie tohto telesa pre umelecké záujmy, pre kultúru a podobne. Myslím, že takáto cesta je pre každého kultúrne cítiaceho človeka neprijateľná, pretože 20 rokov možno z hľadiska nás, ktorí tu sedíme, je dlhá doba. Ale z hľadiska kultúrnych záujmov slovenského národa je to čas, ktorý rýchlo uplynie. A neskôr môžeme urobiť pre našu slovenskú kultúru nášľapnú mínu, ktorú budú budúce generácie ťažko riešiť.

    Vážené dámy, vážení páni, ako vidíte, nezamerala som sa na ekonomické otázky, nehovorila som emotívne, hovorila som z hľadiska právnika. A osobne som presvedčená, že z troch alternatív cesty nie je výhodná ani jedna, pretože podpísanie memoranda nepovažujem za rozumné, nikdy by som ho nepodporila. A myslím, že aj naša verejnosť chápe, že v podstate rozpracovaná cesta je vlastne odovzdanie novostavby Slovenského národného divadla cudziemu, komerčnému vlastníkovi. Ba dokonca niektoré komunity našej spoločnosti v stave rozhorčenia obrátili sa už aj na Generálnu prokuratúru, myslím, že to boli Únia slovenských novinárov seniorov a spoločnosť Slovakia Plus, ktoré požiadali Generálnu prokuratúru o preskúmanie tejto záležitosti. Ja verím, že nebude musieť zakročovať prokuratúra, že nedôjde k podpísaniu tohto memoranda a že spoločnými silami majúc na zreteli záujmy našej kultúry nájde sa riešenie, ktoré bude dobrým riešením pre rozvoj slovenskej kultúry v budúcnosti. Vážené dámy, vážení páni, ja vám ďakujem za pozornosť.

  • Teraz vystúpi v rozprave pani poslankyňa Henzélyová, pripraví sa pán poslanec Muňko.

  • Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, žijeme vo svete techniky, nových technológií, náš svet sa zmenšil a všetko okolo nás sa zrýchlilo. Hovoríme o odcudzení človeka, o strate ľudskosti, o uprednostňovaní materiálneho pred morálnym. Dnes sa viac ako kedykoľvek predtým pýtame: Mať alebo byť? Ak chceme porozumieť problémom kultúry, chceme vlastne porozumieť nesmierne zložitému problému, zmyslu života človeka na zemi, kvalite jeho života, túžbam a obavám, hovoríme o samotnej existencii človeka. Ten je zasadený v určitom prostredí a v určitom čase. Ako sa mu žije? Je spokojný? Po čom túži a čoho sa obáva? Čo vytvára podmienky nášho života? Naša prosperujúca spoločnosť, veda, zdravie, bezpečnosť, luxus prevyšujúci možnosti kráľov v minulosti? Všetky tieto možnosti, ktoré samy osebe vôbec nie sú zlé, neurobili človeka ľudskejším a slobodnejším, ale zmanipulovaným a zneužitým. To, čo mohlo byť požehnaním, je často prekliatím.

    Táto vláda začala realizovať odvážne a nevyhnutné reformy. Zdalo by sa, že kultúra nie je prioritou vlády, ale budúcnosť a rozvoj kultúry s reformami v ekonomickej a sociálnej oblasti priamo súvisia. Čím väčšie percento HDP sa nám podarí vyprodukovať, tým väčšie percento budeme môcť do kultúry neskôr dať.

    Sú pravdivé obe tvrdenia, aj to, že štát musí na kultúru vynakladať financie, a aj to, že kultúra si na seba musí zarobiť. Nikto z tejto vlády nie je taký zaslepený a barbarský, aby si neuvedomoval, že kultúra je to, čo nesie a zachováva genetickú informáciu národa, čo musí byť chránené a zachovávané pre prítomnosť, ale i pre budúcnosť. Megalomanská stavba z čias komunizmu je, dúfajme, poslednou príťažou, s ktorou sa musíme popasovať, aby nám, obrazne povedané, celý rezort nestiahla na dno.

    Je jasné, že ak sa neprijme racionálne riešenie, ktoré predpokladá dobudovanie novostavby a jej prevádzkovanie za účasti súkromného investora a ktoré mu zároveň zabezpečí aj realizáciu pôvodného zámeru, účinkovanie súborov SND za dohodnutých podmienok, tento problém sa bude odsúvať a bude nás stáť veľa peňazí. Je veľmi jednoduché kričať, že štát musí dať peniaze. Ale pýtam sa: Komu ich vezmeme? Ak by sme aj našli financie na dobudovanie novostavby, pýtam sa, kde každoročne vezme tento štát na prevádzku obrovského priestoru, kde podľa odhadov by malo pracovať okolo 380 zamestnancov, čo by neboli zamestnanci pôvodného SND, ale ďalší ľudia navyše, ktorých by bolo treba platiť, pripočítajme si vodné, stočné, energie a tak ďalej Tie odhady, o ktorých sa tu už hovorilo, sa odhadujú na 400 mil. až 500 mil. ročne. Ale počuli sme aj vyjadrenia, že by to mohlo byť len okolo 100 mil. Ale ak dnes na prevádzku SND dávame okolo 380 mil., ako by mohla prevádzka v gigantických priestoroch novostavby byť lacnejšia? Ani najlepšie fungujúce ekonomiky by si nedovolili živiť dve budovy tak, ako to navrhuje časť umeleckej obce, historickú budovu a pre väčšinu Slovákov budovu skutočného Národného divadla a novostavbu z čias komunizmu, s ktorou by aj komunistický režim mal problémy, aj keď pán Dvorský si myslí opak.

    V médiách počúvame vyjadrenia časti umeleckej obce, ktorá volá po záchrane Slovenského národného divadla. Ja sa k tomu pripájam. Aj ja chcem zachrániť Slovenské národné divadlo na Hviezdoslavovom námestí. Umelci a nielen oni, ktorí sú za dostavbu a prevádzku súkromným investorom, nevidia nič zlé na riešení, ktoré sme navrhli. Títo sa oprávnene obávajú, že ak nezvíťazí zdravý rozum, aj to málo, čo štát na kultúru v celej republike vynakladá, sa sústredí do Bratislavy, do budovy, ktorú si nikto nebude ctiť ako národnú, pretože národná nikdy nebola a zvyšok tzv. živej kultúry odíde na večný odpočinok.

    Dovoľte mi parafrázovať príklad, ktorý použil H. R. Rookmaaker vo svojej knihe Moderné umenie a smrť kultúry. V britských mienkotvorných novinách bola uverejnená karikatúra, na ktorej bola budova kubistického tvaru s abstraktnou maľbou na stene. Text znel: „Čím racionálnejšia budova, tým iracionálnejšia maľba.“ Tá naša racionálna budova je pomaľovaná iracionálnymi obrazmi, ktorým chýba výpovedná sila.

    Emócie, vášne a ľudové heslá o záchrane toho, čo zachraňovať netreba, len vnášajú zmätok a napätie do aj tak ťažkej situácie, v ktorej sa naša kultúra nachádza. Dajme priestor konštruktívnej diskusii a argumentom.

    Na záver malé zhrnutie. ANO bola vždy proti predaju novostavby a sú na to písomné dôkazy, nahrávky z rokovaní vlády, a je proti jej predaju. Naše riešenie zachráni dve miliardy korún, dostavia budovu a zabezpečí účinkovanie súborom SND. Ďakujem.

  • S faktickými poznámkami sa hlásia pani poslankyňa Tóthová, pán poslanec Mikuš Tibor, pán poslanec Žiak, pani poslankyňa Mušková, pán poslanec Cuper, pán poslanec Lintner. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

    Pani poslankyňa Tóthová bude prvá mať slovo.

  • Ďakujem. Ja veľmi chápem nie jednoduchú situáciu pani poslankyne Henzélyovej, keďže je z politického subjektu, z ktorého sú obaja ministri. Ale sa nechcem k tomu jej zornému uhlu vyjadriť.

    Ale rada by som povedala, že skutočne sú neopodstatnené obavy aj určitým navodzovaním nepravdivej situácie, keď tvrdíme, že dostavba vezme financie regionálnym divadlám. Vážení, tie sú financované cez vyššie územné celky. Tam je schválená príslušná časť financií a tu idú financie nie cez vyššie územné celky. Takže, prosím vás pekne, nehovorme tieto argumenty, pretože neodrážajú pravdu.

    A ja si myslím, tak ako sa našli peniaze na iné, môžu sa nájsť peniaze aj na dostavbu tejto budovy, pretože kto sleduje situáciu, vidí, že už určité nadácie zo zahraničia ponúkli príspevok. A zároveň ponúkli, myslím, 200 mil. ročne na prevádzku tohto kultúrneho stánku, pretože sú vo svete spoločnosti, ktoré si uvedomujú význam kultúry pre vzájomné spolužitie jednotlivých národov a určitý vyvážený vývoj v svetových štruktúrach.

  • Ďakujem pekne. Ani ja nezávidím úlohu pani poslankyne Henzélyovej a zastavím sa pri niektorých jej konštatovaniach. Prvé z nich je, či mať alebo byť. Ja som presvedčený, že mať Národné divadlo je súčasťou dôstojného bytia a žitia. Druhá vec je, vaše vyjadrenia o iracionalite prístupu k tomuto projektu, prístupu, ktorý volá po, pokiaľ možno, čo najlepšom dodržaní pôvodného zámeru, určite nesvedčia o racionalite. Druhá vec je, dialóg že nebol, nie je chybou poslancov. To je úloha exekutívy. Takže dialóg mal byť s odborníkmi. A keďže nebol, no tak suplujeme, nahrádzame činnosť jednotlivých rezortov alebo konkrétne jedného rezortu. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Pôvodne som myslel, že sa poďakujem pani kolegyni za tie úvodné slová, pretože som s nimi veľmi súhlasil alebo, môžem povedať, sa stotožnil s tým, čo povedala. Vidieť, že sa venuje kultúre aj profesionálne ako ja, ale skôr potom ma mrzí teraz, že pokračovala ďalej a sa pustila na tú pôdu ekonomickú, tam nie som doma ani ja, dá sa povedať. Ale ja by som bol rád, keby ste prenechali iným odborníkom túto tému, či najsilnejšie ekonomiky sveta majú na to, aby dve také budovy mali alebo nemali. Táto téma asi sa nehodí pre vás. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa hovorila najmä o financiách na dostavbu budovy a na prevádzku Národného divadla. Chcem pripomenúť pani poslankyni, že to bola predchádzajúca vláda, ktorá rozhodla, že divadlo dostavia. Dala si to do svojho programu. A vtedy to občania aj pozitívne prijali a kvitovali. Teda vláda zložená z tých strán, ktoré aj dnes sedia vo vláde, dala v minulom volebnom období okolo 2 mld. Sk na dostavbu divadla. To, že sa nechala zavádzať, sme tu už počuli. Chcem sa spýtať ešte raz, kým sa nechala zavádzať a prečo sa nechala zavádzať a prečo dnes rozhodla tak alebo je rozhodnutá toto divadlo, ktoré chcela dostavať a odovzdať občanom, dnes predať. Z akých dôvodov? Chcem povedať, že ak teda štát nenájde peniaze na dofinancovanie tejto budovy, musí verejnosť nadobudnúť presvedčenie, že si to niektorí členovia vlády už v minulom období dopredu pripravili na skrytú privatizáciu.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Pani kolegyňa, obhajovať možno akúkoľvek politickú ohavnosť a v tomto parlamente sa už tak nie raz dialo. Predaj Národného divadla pokladám za takú politickú ohavnosť, ktorá sa deje v tomto štáte, v tomto národe. A vy ste sa dali na obhajobu tejto politickej ohavnosti, čo už nepokladám vo vašom veku za príliš dobrý štart do politiky, pretože ide o obhajobu čisto individuálnych záujmov pána ministra, ktorý si osobuje okrem práva riadenia rezortu hospodárstva, ktorému zrejme asi ťažko rozumie, aj právo riadiť rezort kultúry, pretože sa mu zdá, že by bolo rozumnejšie začať asi podnikať opätovne tam, kde aj podnikať začal. Takže vy vlastne obhajujete individuálne záujmy svojho šéfa straníckeho na úkor záujmov tohto národa, tejto spoločnosti, lebo tu nejde o národ v zmysle pokrvnom, ale o národ ako štát, pretože sme sa konštituovali pred 13 rokmi takto a všetci sme sa chtiac-nechtiac, či sa cítime alebo necítime byť Slovákmi, ocitli v tomto národnom spoločenstve, ktoré si má v zjednotenej Európe obhajovať práve to, čo je mu najvlastnejšie, národnú kultúru.

    A ak vy tu budete stavať na tom, že tá budova bude ukrajovať z regionálnych záujmov, tak je to ešte väčšia politická ohavnosť, pretože s tým sa kalkulovalo, že sa postavia regióny proti Bratislave, aby sa nám lepšie sprivatizovala táto budova a postavili na tom sme svoju existenciu. Regióny a regionálne záujmy sú financované úplne iným spôsobom, štátna kultúra alebo, ak chcete, národná kultúra je financovaná tiež...

  • Prerušenie rečníka časomierou.

  • Ďakujem pekne za slovo. Už viackrát som chcel reagovať na vystúpenia poslancov a teraz mi pani poslankyňa ponúkla znovu túto motiváciu, a síce na ten prívlastok národný, ktorý sa teraz v rámci tejto schôdze tak veľmi aktívne používa vo vzťahu k novej budove. No viete, mám pocit, že tuto vaša argumentácia je trochu falošná, pretože ako pri všetkej úcte, dneska pán poslanec Čaplovič ponúkol aj historický exkurz, ja osobne a, myslím, aj vy budeme vždy považovať za národnú a za Národné divadlo historickú budovu na Hviezdoslavovom námestí. Proste to tak je. Ja som prvýkrát v nej bol ako osemnásťročný mladík, skláňam sa pred vami majstre Chudík. A tlieskal som pánu Chudíkovi vo Hviezdoslavovom divadle, tlieskal som mu na Malej scéne, Petrovi Dvorskému som tlieskal v tej budove na Hviezdoslavovom námestí. A tú budem považovať za Národné divadlo. A vo vzťahu k tejto budove, o ktorej dnes hovoríme, je to falošná argumentácia. Proste možno ja neviem za päťdesiat rokov ju bude možno niekto považovať za národnú, ale v tejto chvíli mi to nehovorte. Ide o istú scénu a, ja hovorím, ide o zlepšenie podmienok. Áno, som za zlepšenie podmienok pre hercov, ale to, čo povedal aj pán poslanec Jasovský, možno malo to smerovať všetko k tomu zlepšeniu podmienok v tých historických budovách. Ale nehovorte, že to považujete za národné. Považujem to za falošnú argumentáciu.

  • Budeme pokračovať v rozprave. Pán poslanec Muňko vystúpi, pripraví sa pani poslankyňa Rusnáková.

    Ospravedlňujem sa, pán poslanec, o slovo požiadala predkladateľka pani poslankyňa Martináková. Ospravedlňujem sa, prosím.

  • Prepáčte, prosím, ja som požiadala o slovo. Pán podpredseda povedal, že po faktických poznámkach to bude. Ja len chcem povedať, lebo pani poslankyňa poukázala podľa mňa veľmi správne na to, keď budeme lepšie ekonomicky prosperovať, ako bude vyšší HDP na kultúru, fakty k dnešnému stavu, pretože to je veľmi dobrá poznámka s tým akurát, že to bolo povedané, že malo by to tak byť, ale dnes to tak nie je, aby nám to bolo jasné. Dnes vynakladáme 0,6 % HDP na kultúru, čo je približne jedna tretina celoeurópskeho priemeru, prosím. A ešte by som doplnila to jednou informáciou, že vláda schválila pred istým časom návrh Stratégie štátnej kultúrnej politiky, jeden materiál, ktorý pôvodne predtým, ako išiel do vlády, obsahoval aj záväzok, aby sa do roku 2010 zvýšil objem, percento vynakladaných na kultúru z HDP na 1,8 %. A práve táto veta, táto časť bola z tohto materiálu vypustená. Takže ja sa len prikláňam k tomu, aby to tak bolo, aby sme si tie kritériá stanovili.

    Ešte malá poznámka k tomu, že keď tu urobíme veľké reformy, bude aj na kultúru. Okrem toho, že to vychádza z takého marxistického chápania, že nech je najskôr základňa a potom nadstavba, ktoré je nesprávne, nepravdivé, prežité a s ktorým nesúhlasím a s ktorým som nikdy nesúhlasila, vždy bola prvá idea, nápad, talent a až potom matéria, teda okrem týchto vecí by som chcela poukázať na niečo, čo sa tých reforiem dosť týka. Myslím si, že reformy by sa mali týkať všetkých a dokonca aj politických strán. A uvediem údaj, ktorý som si odniesla minulý týždeň z konferencie Aliancie na podporu fair play, ktorá bola celá venovaná financovaniu politických strán, myslím, že tento údaj je veľmi zaujímavý, oproti tomuto volebnému obdobiu, teda týmto rokom 2004 až 2006 sa v budúcom volebnom období v rokoch 2006 až 2010 zvýšia prostriedky na financovanie politických strán o 534 mil., prosím, takže keď reformy, tak všade.

  • S faktickými poznámkami sa hlásia pani poslankyňa Henzélyová a pani poslankyňa Bollová. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

    Ako prvá je pani poslankyňa Henzélyová.

  • Ďakujem za slovo. Ja som nestihla reagovať na faktické poznámky svojich kolegov. Môžem teraz?

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo. Pani poslankyňa, keď ste vystupovali v mene predkladateľa, chcem sa vás len dotknúť trošičku, mám taký dojem, že ten marxizmus ste tuná spomenuli neadekvátne v tejto chvíli, pretože ak už teda o ňom pochybujete, ja nehovorím, že je svätý, to si ani my nemyslíme, len by som sa vás chcela spýtať, kde vznikajú idey, prosím vás. Pokiaľ viem dobre, tak vznikajú v mozgu a mozog je matéria. Takže mohli by sme o tom dlho diskutovať. Ak u vás vzniká idea bez hmoty, tak potom si to neviem vysvetliť. Ďakujem, to je všetko.

  • Ja som musel dodržať rokovací poriadok, ale, samozrejme, nebudeme tu brať nikomu násilím slovo. Zapnite mikrofón pani poslankyni Henzélyovej. Ja som dával pozor, či sa prihlásite s reakciou na faktické poznámky. Ale, prosím, buďte pozornejšia, dobre? Nech sa páči.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem za veľkorysosť. Chcela by som poďakovať všetkým, ktorí reagovali na moje vystúpenie, zvlášť pánovi Žiakovi. A chcela by som povedať, že to nebola kalkulácia s tým, že poviem, že bude menej na regionálnu kultúru alebo na východ, na celú republiku, čo sa týka kultúry, je to prirodzené. Hovorím za umelcov Spiša, Košíc, Prešova a iných. To, že hovoríte, že financovanie regionálnej kultúry ide zo samosprávy, je prirodzené. Len odkiaľ do tej samosprávy prichádzali doteraz peniaze? A keď sa počíta s viaczdrojovým financovaním kultúry v budúcnosti, je len prirodzené, že štátne zdroje vždy budú rozhodujúce pre kultúru.

    A chcela by som uviesť, že áno, je málo peňazí z HDP vynakladaných na kultúru. Ale skutočne, kým jedna a jedna sú dva, tak kým nemáme vyprodukovaný objem peňazí, ako ho môžeme spravodlivo rozdeliť?

    Ja súhlasím hlavne s vystúpeniami pani Podrackej, pani Martinákovej, ktoré sa viacej venovali situácii v kultúre na Slovensku. A myslela som, že bude viacej vystúpení k tejto téme, pretože mali by sme sa v rámci novostavby divadla venovať viacej tomu, akí sme alebo akí nie sme kultúrni, kde to hapruje a ako zvýšiť a zlepšiť podmienky pre rozvoj našej kultúry, v interakcii s ekonomickými podmienkami, samozrejme. Ďakujem veľmi pekne.

  • Ešte pre poriadok sa opýtam: Pani poslankyňa Martináková, chcete reagovať na faktickú poznámku? Nie.

    Tak v rozprave bude teraz definitívne pokračovať pán poslanec Muňko a pripraví sa pani poslankyňa Rusnáková.

  • Vážený pán podpredseda parlamentu, vážený pán podpredseda vlády, keď sa táto schôdza pripravovala, tak som si dal toľko námahy, aby som pozrel zmluvy, ktoré boli uzavreté predtým nielen z hľadiska posledného memoranda. Išiel som do análu. Vláda pána predsedu vlády Dzurindu, keď nastupovala v roku 1998, si dala do svojho volebného programu dostavbu Národného divadla. Vyčlenila na to prostriedky. Tieto prostriedky boli preinvestované, bola prerobená dokumentácia. Pozrel som sa do zmlúv a do dokumentácie, ktorá bola ešte robená za bývalého ministra pána Hudeca, a potom nadväzne na ďalšie zmluvy. Samozrejme, keby tu bol právny štát, museli by byť braní ľudia na zodpovednosť. Mám takisto výhrady aj k zmluve, resp. memorandu týkajúcemu sa Truthheim Invest, kde sú popísané veci, ktoré, si myslím, dokazujú, že ten kto zmluvu pripravoval, ju nemôže podpísať. Ak ju podpísal, tak chcem povedať, čo sa za touto zmluvou skrýva. A vzhľadom na to, že vláda hovorí, že riadi, mala by mať dostatok informácií. A som presvedčený, že Slovenská informačná služba, ktorá je platená z daňových poplatníkov, má dostatok informácií o tejto firme, ktorá bola založená, kedy bola založená, aký má majetok, kto sa za touto firmou skrýva. Prosil by som výbor pre obranu a bezpečnosť, keby požiadal pána riaditeľa Pittnera, aby predložil správu, majú ju tam, zistí sa tak, čo sa za touto firmou skrýva a kde je táto firma založená.

    Chcel by som ale poprosiť pána podpredsedu vlády, tuná pána Ing. Mikloša, pretože som presvedčený, že nájde tých 500 mil. korún, aby sa Národné divadlo dostavalo.

    Bolo tu moc povedané, nechcem sa opakovať, pokiaľ sa týka tých vecí, ktoré tu boli. Ale apelujem na vás, páni poslanci z koalície, na vašu česť a vôbec apelujem na túto poslaneckú snemovňu, aby zaviazala vládu, aby našla tie prostriedky, ktoré treba, netreba ich viacej ako 500 mil. korún, netreba sa báť, čo bude stáť réžia a náklady tohto divadla, čo budú stáť energie, čo budú stáť mzdy, aby toto Národné divadlo mohlo fungovať. Som presvedčený, že tak ako Palác kultúry v Prahe sa uživí, že aj pod divadelnou obcou sa uživí Slovenské národné divadlo, ktoré bude dostavané. A verím pevne, že ak vláda nenájde prostriedky, že tak slovenský národ raz bude hodnotiť toto rozhodnutie, že sme neboli schopní dostavať tento kultúrny stánok. Ďakujem pekne.

  • S faktickou poznámkou pán poslanec Lintner. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

  • Ja len krátko, lebo, pán poslanec Muňko, ponúkli ste v tej vašej jednej poznámke to smerovanie, ktoré spomína aj ten variant, o ktorom diskutujeme. Ak vy poviete, že ak sa uživí Palác kultúry v Prahe, tak sa uživí aj to. No ale tak načo je využívaný Palác kultúry v Prahe? Kde vystupuje scéna Národného divadla?

  • Reakcia z pléna.

  • Ale načo je využívaný? Len to sa pýtam. Čiže Národné divadlo v Prahe vystupuje v budove historickej, v budove Národného divadla. To je všetko.

  • Pani poslankyňa Rusnáková, pripraví sa pán poslanec Žiak.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, vážení hostia, dovoľte mi, aby som vystúpila k tejto téme ako poslankyňa, ktorá štyri volebné obdobia hlasovala spolu s ostatnými za štátne rozpočty, v ktorých figurovali aj položky ohľadom Slovenského národného divadla. Nie je mi teda jedno, ako k tejto téme pristupujeme. A myslím si, že nikto z nás tu nevystupuje s úmyslom poradiť nedostavať Slovenské národné divadlo. Rokujeme o tom, za akých podmienok, za akých okolností, s akým memorandom vystúpiť na verejnosť a spolupracovať so zahraničným investorom, príp. domácim investorom, ktorý by pomohol túto kauzu a finančné problémy, o ktorých hovoríme, riešiť.

    Vrátim sa teda k niektorým sumám, o ktorých aj v médiách vychádzali rôzne vysvetlenia, pretože išlo nielen o odhady, ale často aj o rozdielny výklad. Poslanecký prieskum, ktorý sa uskutočnil, vlastne aj nám poslancom v mnohom ozrejmil súvislosti, ktoré nie vždy od začiatku boli vykladané spôsobom takým, aby „neiritovali“ verejnosť. Ohľadom dostavby novostavby Slovenského národného divadla treba povedať, že ak hovoríme približne o 800 mil., z tejto sumy je potrebné na dokončenie stavebnej časti vrátane umeleckých diel asi 405 mil. korún, všetko ostatné by sa týkalo technologickej časti a časti, ktorá súvisí s DPH. Čiže skutočná čiastka na dokončenie stavebnej časti Slovenského národného divadla je 405 mil., a nie 800 mil., tak ako to niektorí deklarovali na začiatku tejto diskusie. Vždy bude dobré si tieto čiastky „očistiť“ od tých položiek, ktoré nesúvisia priamo s výkonom stavebnej a technologickej časti.

    V októbri roku 2003 sme prvýkrát vo výbore rokovali o tejto téme. Mám to šťastie, že môžem povedať, že som vtedy deklarovala riešenie, ku ktorému sa v podstate pomaly prichádza. A to bolo riešenie, aby vláda hľadala investora, pomocou ktorého sa novostavba bude môcť dokončiť. Deklarovala som aj názor, že by bolo vhodné začať rozmýšľať nad tým, aby sa Slovenské národné divadlo napr. podľa vzoru Divadla vo Viedni transformovalo na akciovú spoločnosť a aby vlastne na tejto báze sme začali uvažovať aj o alternatíve, že prevádzku bude zabezpečovať Slovenské národné divadlo buď ako samostatný akcionár, alebo spolu s niekým ďalším. Otázka prípadného zahraničného investora teda prichádza do úvahy pri dostavbe, ale, samozrejme, najmä pri prevádzke.

    Vo výbore som deklarovala názor, že hlavným problémom nie je ani tak dostavba Slovenského národného divadla, ale jeho prevádzka. Ja som si vtedy myslela, že ministri, ktorí sú prítomní, budú tento môj názor rozporovať, a bola som vlastne príjemne prekvapená, že ministri slovenskej vlády deklarovali, že naozaj je hlavný problém v prevádzke.

    Mnohé vystúpenia, ktoré tu odzneli, sa týkali najmä čiastok, o ktorých je potrebné hovoriť ohľadom prevádzky. Najprv zaznela čiastka, že ide približne o 800 mil. korún. Treba však povedať, že nikto vlastne verejnosti nepovedal, že hovoríme o odhade, ktorý sa týka roku 2008. A v tomto odhade je zase niekoľko položiek, ktoré ak odpočítame od celkového príspevku štátu, ktorý by bol potrebný, tak vlastne až potom dôjdeme k akejsi čistej čiastke, ktorá je potrebná na prevádzku novostavby Slovenského národného divadla. A dovoľte mi teda povedať, ako táto čiastka v roku 2008 by odhadovo mala vyzerať. Tých spomínaných 800 mil. je teda príspevok štátu, z čoho približne 266 mil. sú len odpisy. Z položky je ešte nutné odpočítať okolo 354 mil. korún, ktoré by išli na prevádzku historickej budovy Slovenského národného divadla plus Divadla Pavla Országha Hviezdoslava plus administratívnych budov, ktoré slúžia riaditeľstvu alebo vedeniu Slovenského národného divadla. Potom sa môžeme v roku 2008 dostať k položke, ktorá je vo výške približne 190 mil. korún. A tam je skrytá tá „čistá“ čiastka na prevádzku novostavby Slovenského národného divadla. Ale podčiarkujem, je to bez odpisov

  • . Ak hovoríme o tom, že v roku 2006 by novostavba mohla byť prevádzkyschopná a mohla by začať fungovať, vychádzam z údajov, ktoré poskytlo samotné Slovenské národné divadlo a ministerstvo kultúry: Potom vychádzame z čiastky približne 680 mil. korún, v ktorej 184 mil. korún sú len odpisy. A zase ak z nej odpočítame čiastku, ktorá by mala ísť na prevádzku historickej budovy, dostávame sa v roku 2006 približne k finančným prostriedkom vo výške 140 mil. korún. Preto niektorí ministri hovorili o čiastke okolo 400 mil. korún potrebných na prevádzku, lebo, samozrejme, pripočítali k nim odpisy, ktoré vyplývajú zo zákona.

    Ak by som sa teda ešte mohla vrátiť k názoru samotného ministerstva kultúry, treba povedať, že ministerstvo kultúry považovalo za optimálne riešenie dostavbu za štátne peniaze a tender na prevádzkovateľa budovy.

    Dovoľte mi povedať, aká je moja predstava, alebo moja verzia, ktorú som sa snažila prezentovať aj na zasadnutí výboru v októbri 2003, aj v znalosti nových informácií poslaneckého prieskumu na poslednom zasadnutí výboru. Predpokladám a dúfam, že dôjde k verejnej súťaži s novými podmienkami. Predpokladám, že bez zahraničného alebo domáceho investora nebude môcť byť Slovenské národné divadlo dostavané a nebude môcť fungovať jeho prevádzka bez tejto pomoci. Myslím si, že nové podmienky by mali vyplynúť aj z toho dôvodu, že niektoré analýzy Memoranda o porozumení, ktoré hovorí o podmienkach a okolnostiach spolupráce s investorom, sú v niektorých prípadoch nedotiahnuté alebo potrebujú ešte ďalšie upresnenie, ďalšie dobudovanie podmienok, ktoré by tam mali byť. Určite teda treba v komisii, ktorú zriadil pán minister, rozhodnúť nielen o tom, ktorá verzia bude dobrá, ale aj o tom, či odporúčajú nové podmienky alebo či treba zostať pri podmienkach, ktoré sa predpokladajú pre Truthheim. Súčasne navrhujem, a tým by som pána ministra k tomu aj vyzvala, aby sa spravila aj ekonomicko-právna analýza v súvislosti s novými podmienkami, ako by malo nové memorandum vyzerať a aké budú konkrétne zmluvy, ktorými sa memorandum naplní. Práve kvalita budúceho memoranda a budúcich zmlúv môže upokojiť nielen umeleckú obec, ale aj verejnosť a, samozrejme, aj poslancov Národnej rady, ktorí tu diskutovali. Súčasne by som chcela povedať, že podľa môjho názoru je menej výhodná verzia dostavby z prostriedkov štátneho rozpočtu a za najhorší variant považujem variant konzervácie budovy a ponechanie rozhodnutia až na ďalšie volebné obdobie a na ďalšiu vládu.

    Dovoľte mi povedať niekoľko slov aj k zámerom, ktoré prezentoval Truthheim. Je možné z memoranda vyčítať, že z deklarovaných 800 mil. investícií dve tretiny pravdepodobne nesúvisia s divadlom, to znamená, že hodnota pozemkov, ktoré dostane alebo by mal dostať, je vyššia ako investícia do divadla. Argumentuje sa, že ak sa investuje zo strany tohto investora do divadla 800 mil., v skutočnosti istú sumu investuje investor aj do vlastného projektu, pretože na skolaudovanie opery, holopriestoru činohry a časti verejných priestorov treba 300 mil. korún. Opera, ktorá je dokončená na 95 %, je skutočne investíciou, ktorá už nepotrebuje výraznejšiu finančnú injekciu na dokončenie. V celej budove sa nachádzajú divadelné technológie za 1 mld. korún, z toho približne 400 mil. korún je v činohre, v ktorej tieto priestory budú v prípade prestavby nevyužiteľné a budú musieť byť demontované. Čiže z týchto 400 mil. investovaných korún nebude žiadny úžitok. Vrátim sa na začiatok. My dnes pri dostavbe hovoríme práve o 400 mil. korún, ktoré nám chýbajú na dostavbu samotnej budovy. Technická prevádzka s médiami by ročne stála 35 mil. korún. Čísla, ktoré sa uvádzajú v súvislosti s prenájmom, naozaj nie sú obsiahnuté ani nemôžu byť obsiahnuté v štátnom rozpočte 2005, ale ak teda štát uvažuje o nejakom prenájme, mali by byť v štátnom rozpočte na ďalší rok. Otázka však znie, či by memorandum nemalo byť pripravené a zmluvy by nemali byť pripravené tak, aby boli výhodnejšie pre štát a pre Slovenské národné divadlo, aby sa vôbec nemuselo počítať s nejakým nájmom.

    Dovoľte mi na záver povedať, že okrem troch alternatív, ktoré boli zverejnené, samozrejme, existujú ešte viaceré alternatívy, medzi nimi aj alternatíva, ktorú predložilo vedenie Slovenského národného divadla. Táto alternatíva hovorí o tom, že vedenie Slovenského národného divadla by si vedelo predstaviť, aby sa pripravili nové súťažné podmienky pre verejnú súťaž. Jej výsledok by mal zaručiť dokončenie financovania budovy a jej budúcej prevádzky pri zachovaní kapacít určených pre divadelné umenie.

    A tu jedna poznámka, záverečná, k Slovenskému národnému divadlu. Slovenské národné divadlo už dlhšiu dobu zastávalo názor, že by chcelo byť v novostavbe Slovenského národného divadla za takých okolností, že by si ponechalo aj historickú budovu, aj Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, aj ostatné zariadenia, budovy, ktoré má vo svojej správe. Myslím si, že toto stanovisko Slovenského národného divadla je neudržateľné, pretože len zvyšuje príspevok zo štátu a finančnú náročnosť na prevádzku budov a zariadení. Myslím si, že aj Slovenské národné divadlo bude musieť predložiť alebo by malo pripraviť takú alternatívu na rokovania v komisii ministerstva kultúry, ktorou preukáže istú dobrú vôľu zbaviť sa správy takých budov, ktoré životne nebude potrebovať na svoju existenciu v novostavbe Slovenského národného divadla, myslím napr. aj na administratívne budovy, ktoré dnes Slovenské národné divadlo spravuje. Ďakujem pekne za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami sa hlásia pán poslanec Jarjabek, pani poslankyňa Tóthová. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

    Nech sa páči, pán poslanec Jarjabek.

  • Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. Pani poslankyňa, len jednu poznámku k tomu všetkému, čo ste povedali, aby sme znova nesplietali veci a nehovorili o istom modeli preto, lebo žiadny model neexistuje ešte. Rozdeľme Slovenské národné divadlo v prvom rade na súbor Slovenského národného divadla a budovy, resp. novostavbu Slovenského národného divadla. A bavme sa v týchto intenciách. Nespájajme tieto dve veci, lebo potom sa niekedy stáva, že nevieme, o čom hovoríme, a mnohí z pánov kolegov si tieto dva pojmy spájajú. Čiže novostavba národného divadla, súbory národného divadla a daný projekt v rámci prevádzky nám z toho vyjde.

  • Ďakujem. Vážení prítomní, k pani poslankyni toľko, že osobne sa mi nezdá účelné rozanalyzovať, čo sa myslelo a aké podiely sa mysleli v tom-ktorom roku, v rokoch 2006 – 2009. Myslím, že v tomto momente je rozhodujúce jedno, že takým spôsobom spolupracovať s investorom, ktorý vstúpi do dokončenia Národného divadla, ako je to v predloženom memorande, teda v pripravenom memorande, nie je možné. Prosím vás pekne, veď zdravý rozum musí stáť, keď je skutočnosť, že 3,5 mld. bolo investovaných, čo dneska má už oveľa väčšiu hodnotu, pretože stavebniny išli hore, tam sú lukratívne pozemky a tak ďalej na strane štátu, potom na strane investora je 800 mil. vklad, čo je neporovnateľne nižšie, a v memorande je zakotvené, že zisk, ktorý sa získa z prevádzkovania, sa rozdelí tak, že 90 % bude mať investor, teda Truthheim, a 10 % bude mať štát. Veď sa to na prvý pohľad každému musí zdať, že takáto cesta je nevýhodná, nedomyslená. A dá sa povedať ešte viacej prívlastkov, ale ja si ich odpustím. Myslím, že každý, kto si toto premyslí, si to doplní. Ďakujem za pozornosť.

  • Pani poslankyňa Rusnáková s reakciou.

  • Ďakujem pekne. K pánovi poslancovi Jarjabkovi a súčasne teda aj k pani poslankyni Tóthovej. Ja som povedala, že okrem troch alternatív, ktoré boli zverejnené, môžu existovať ešte aj mnohé ďalšie alternatívy a môžu vzniknúť alternatívy, ktoré všetci budeme považovať za výhodnejšie, lepšie. Práve preto som spomenula aj variant, ktorý predložilo Slovenské národné divadlo, pretože má podľa mňa svoju fantáziu. Alternatívy a stanoviská právne a ekonomické budú predsa vznikať aj na pôde príslušnej komisie.

    Čo sa memoranda týka, pani poslankyňa, ja som naschvál hovorila o tom, že existujú právne, príp. ekonomické výhrady, ktoré som si vypočula aj na pôde tohto parlamentu. A ja pripúšťam, že o nich treba veľmi vážne ďalej diskutovať, pretože budúce memorandum a budúce zmluvy sa musia vyvarovať prípadných chýb, o ktorých sa môžeme z právnych analýz dozvedieť, že chybami naozaj sú.

    Takže ja nespochybňujem ďalšiu diskusiu. A myslím si, že to bude úlohou aj komisie, aby sa veľmi poctivo venovala nielen alternatívam, ale aj memorandu ako takému, pretože my dnes vlastne nevieme, ako bude budúca zmluva vyzerať. Z memoranda vyplýva, že do 30 dní od podpisu príslušným ministrom treba predložiť na podpis zmluvy. Dnes nikto z nás nevie, akoby zmluvy mali vyzerať. Ja by som chcela byť v situácii, aby sme to všetci dopredu vedeli. Ďakujem pekne.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, o slovo požiadal podpredseda vlády a minister financií pán Mikloš. Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi vyjadriť sa k tejto téme a k tejto veľmi emotívnej diskusii. Odzneli tu veľmi emotívne príspevky, čo je asi prirodzené, pretože je aj politika o emóciách, umenie ešte viac o emóciách, ale myslím si, že to nepomôže. To, samozrejme, môže pomôcť možno nejakým preferenciám niektorých politikov, možno preferenciám niektorých politických strán, ale celkom určite to nepomôže veci. Ja by som preto chcel hovoriť nie emotívne, ale vecne. A budem hovoriť aj o číslach alebo najmä o číslach, aj keď rešpektujem a uznávam, že divadlo, umenie, kultúra nie je len o číslach, nie je len o peniazoch, že je to niečo, čo, samozrejme, má aj iný a možno aj dôležitejší a určite dôležitejší rozmer. Ale to podstatné je, že nakoniec to zaplatené musí byť a musí to byť zaplatené z peňazí daňových poplatníkov. Aj tam súhlasím, že kultúra je verejným statkom a každá krajina, každý štát musí vydávať z verejných zdrojov na kultúru. A dokonca súhlasím aj s tým, že sem dávame málo a mali by sme dávať viac. Ale zároveň chcem povedať, že tá atmosféra, v akej prebieha táto diskusia, si nemyslím, že posunie veci dopredu.

    Ja zacitujem len pána poslanca Mikuša, neviem, či je tu teraz, ktorý povedal, že mať Národné divadlo je súčasťou dôstojného bytia. Pani poslankyňa Martináková hovorila, že keď sem cudzinec príde, chcel by ísť do divadla, že ak by tu sedel dnes nezúčastnený cudzinec, ktorý o Slovensku nič nevie, celkom určite by si myslel, že my nemáme Národné divadlo, celkom určite by si myslel, že tu nie je žiadne Národné divadlo, že je tu takmer dostavaná budova a že vláda chce túto budovu predať. Ale to predsa nie je tak. My máme Národné divadlo. A pre mňa tiež, tak ako pán Lintner a ďalší o tom hovorili, je Národným divadlom najmä Opera na Hviezdoslavovom námestí, ale aj Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava.

    Ďalšia podstatná a kľúčová vec je tá, že o tom, či sa bude teraz dostavovať novostavba Národného divadla, ste rozhodli vy tu pri schvaľovaní štátneho rozpočtu. Preto by som chcel pripomenúť, že v rozpočte na rok 2004, o ktorom sme tu hlasovali koncom roka 2003, sme nevyčlenili peniaze na dostavbu Národného divadla, vyčlenili sme peniaze, ak sa dobre pamätám, v sume 50 mil. na konzerváciu, mimochodom, za tento štátny rozpočet vtedy na rok 2004 hlasovali aj dnešní poslanci Slobodného fóra, ktorí dnes tvrdia, že vždy boli za dostavbu Národného divadla, vtedy hlasovali za štátny rozpočet, ktorý nevyčleňoval prostriedky na dostavbu Národného divadla.

    Taktiež tohtoročný štátny rozpočet sme schvaľovali tu, nehovorím, že všetci zaň hlasovali, opoziční poslanci zaň nehlasovali. Prešiel schválením v Národnej rade a nevyčleňoval prostriedky na dostavbu Národného divadla. A tu by som rád pripomenul niektoré veci chronologicky, tak ako stali.

    Podstatný dokument, na základe ktorého sme sa rozhodovali vo vláde, a verte, že nešlo o ľahké rozhodnutie, bol Novostavba Slovenského národného divadla, finančné, kultúrne, sociálne a urbanistické aspekty dokončenia. Vypracovalo ho ministerstvo kultúry v máji 2003.

    V súvislosti s prípravou štátneho rozpočtu na rok 2004 som predkladal aj uznesenia, ktoré sa týkali práve výdavkov, a 14. októbra 2003 bolo schválené uznesenie, ktoré som navrhol ja ako minister financií, aby sa nepokračovalo v dostavbe novostavby Národného divadla, ale aby táto novostavba bola predaná v súťaži.

    Osem dní na to sa 22. 10. 2003 konalo rokovanie výboru, ktoré bolo tu v kinosále, rozšírené, a bola prítomná na ňom aj verejnosť, aj zástupcovia kultúrnej verejnosti. A na tomto rokovaní, ktoré, musím povedať, prebehlo vo veľmi vecnom a korektnom tóne, sme sa dohodli na návrh kultúrnej obce práve a niektorých poslancov, že by sme to uznesenie mali rozšíriť nielen na alternatívu predaja novostavby nedostavanej, ale aj na alternatívu vytvorenia spoločného podniku so súkromným investorom. Na tomto bola zhoda a dohoda, pretože všetci prítomní vtedy akceptovali, že alternatíva dostavby podľa pôvodného projektu a zároveň rekonštrukcie existujúcich priestorov Opery a DPOH je neudržateľná a dlhodobo neufinancovateľná, dokonca aj nepotrebná z hľadiska celkových týchto kapacít, ak by mali byť využívané len na tieto účely.

    Potom plynul čas a osobne som tiež nebol spokojný s tým, ako sa napĺňalo toto uznesenie, ono malo isté dátumy a v jeho napĺňaní nebol dostatočný pokrok. Aj preto sme pristúpili k tomu, že do hry vstúpilo ministerstvo hospodárstva, jednoducho preto, že pri napĺňaní tejto alternatívy išlo o hľadanie investora. A investície vrátane zahraničných investícií má v kompetencii ministerstvo hospodárstva. Čiže v tomto zmysle bolo rozhodnuté, že na tom bude participovať a podieľať sa aj ministerstvo hospodárstva.

    Následne sa dospelo k rokovaniam, po rokovaniach s viacerými investormi minister hospodárstva predložil to, čo predložil, a dnes sme svedkami toho, že vzniká znovu silná iniciatíva reprezentovaná niekedy aj tými istými ľuďmi, ktorí vtedy súhlasili s týmto riešením, s touto alternatívou, dokonca ju navrhli proti tomuto riešeniu.

    Ten problém investora je totiž v tom v prípade dostavby podľa pôvodného projektu, že, samozrejme, žiaden investor nevstúpi do toho a nevytvorí spoločný podnik, ak sa tá novostavba dostavia podľa pôvodného projektu, jednoducho preto, že to obmedzuje do značnej miery návratnosť takto investovaných prostriedkov.

    Naviac, je tu ale aj ten problém, že aj z kapacitných dôvodov nie je potrebné, o tom som presvedčený, plne stopercentne využívať kapacitu novostavby podľa pôvodného projektu a existujúce kapacity v Opere SND a v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Preto sa hľadal model taký, aby čiastočne tie kapacity v novostavbe bolo možné využívať na kultúrne účely a čiastočne aby tieto kapacity boli využívané komerčne a kryli značnú časť prevádzkových nákladov, pretože, opakujem, problém nie je dostavba.

    Prvoradý problém z hľadiska finančného, je to 800 mil. korún. Tu musím povedať, že to, spomenula to aj pani poslankyňa Rusnáková ohľadom očisťovania, aby sme to očistili o odpisy, o DPH, nie je možné takto očisťovať. Keď hovoríme o odpisoch. Odpisy, a sama to poznamenala, sú súčasťou zo zákona, zo zákona o účtovníctve, je nevyhnutné ich účtovať a platiť. A zároveň je dôležité povedať, že špeciálne pri stavbe, ktorá je takáto dlho rozostavaná, a je už pomerne stará stavebne, bez odpisov, bez financovania odpisov by sme len vytvárali dlh, keď jednoducho by neboli dostatočné prostriedky na údržbu a rekonštrukciu tejto budovy.

    Čiže čísla, o ktorých hovoríme, a ja osobne som bol obvinený alebo čítal som, že používam nesprávne údaje, údaje, ktoré používam, sú z tejto štúdie, z ničoho iného, tieto údaje hovoria, že v roku 2008, a preto spomínam rok 2008, že v roku 2008 podľa toho pôvodného predpokladu malo dôjsť k plnému nábehu aj novostavby, aj existujúcich divadiel po rekonštrukcii do prevádzky, čisté prevádzkové náklady, čisté, pretože je to po znížení o vlastné príjmy, verejných financií či z verejných zdrojov by boli 814 mil. korún na existujúce priestory plus novostavbu, z toho 425 mil. na existujúce priestory a 389 mil. vrátane odpisov na novostavbu. Čiže prevádzkové náklady novostavby vrátane odpisov, samozrejme, som tvrdil a tvrdili sme, by boli okolo 400 mil. korún, čisté náklady po znížení celkových nákladov o vlastné výnosy z predaja vstupeniek a z iných činností by boli 389 mil. korún. Zároveň požiadavka ministerstva kultúry vtedy na rekonštrukciu existujúcich 2 divadiel, Opery a DPOH bola 622 mil. korún.

    Ja som presvedčený, a to chcem povedať a deklarovať aj po tejto rozprave a aj potom, ako budeme určite ďalej diskutovať, ako vznikla komisia, ako ju budeme riešiť aj na politickej úrovni, ale je to v kompetencii vlády, samozrejme, chcem jasne povedať, že predstavu dokončenia podľa pôvodného projektu, zároveň zrekonštruovania existujúcich divadiel a prevádzkovania aj existujúcich divadiel považujem za nereálnu. A považoval by som to za vyhadzovanie peňazí jednoducho preto, že aj z hľadiska kapacity, ale najmä z hľadiska prevádzkových nákladov by to nebolo možné ufinancovať alebo ak by sa to ufinancovalo, tak by to bolo na úkor niečoho iného, samozrejme, je ťažké povedať, či by to bolo na úkor regionálnych divadiel alebo na úkor zdravotníctva, alebo na úkor školstva, ale vždy ide o jeden mešec a vôbec neplatí, a to chcem povedať na margo toho, čo hovorila pani poslankyňa Tóthová a pán poslanec Cuper, že keďže regionálne divadlá sú financované z VÚC-iek, že to s tým nič nemá spoločné. No, vážení, ale tie VÚC-ky majú peniaze predovšetkým z dane z príjmov fyzických osôb, ktoré sme im fiškálnou decentralizáciou pridelili. Predtým to boli príjmy štátneho rozpočtu. Čiže to nemožno od seba oddeľovať. Je to súčasť balíka verejných financií. A faktom je, že pri dokončení podľa pôvodného projektu potrebná rekonštrukcia a prevádzkovanie aj existujúcich kapacít by znamenalo to, že na iné veci musíme dať menej. A v tejto súvislosti chcem povedať, že veď pri rozpočte, keď tu debatujeme a debatujeme tu veľmi vášnivo a keď navrhujete často, kde sú nedostatky, pani poslankyňa Mušková keď hovorí o školstve, ďalší keď hovoríte o tom, čo sa týka zdravotníctva, diaľnic a iných oblastí, áno, všade je málo peňazí, zároveň potrebujeme znižovať deficit verejných financií, pretože chceme zdravú a rýchlorastúcu ekonomiku a proste inak sa to nedá urobiť, vždy bude tých peňazí málo, čo by som veľmi rád zdôraznil. A v každej krajine, dokonca aj v bohatých krajinách pri schvaľovaní rozpočtu je ich vždy menej, ako je potrebné, menej, ako sú požiadavky. Preto keď diskutujeme o kultúre, áno, diskutujme aj o tom, prečo je u nás menej na kultúru ako v iných krajinách, ale diskutujme vo väzbe na to, či vytvárame podmienky na to, aby mohlo byť v budúcnosti toho viac, a vo väzbe na nejakú ucelenú stratégiu kultúrnej politiky.

    Zdvihla sa obrovská vlna vášne, keď som v rozhlasovom interview povedal, že si myslím, že po roku 2006, teda v ďalšom volebnom období by stálo za zváženie, či je nevyhnutné samostatné ministerstvo kultúry. Áno, myslím si, že toto je legitímna otázka najmä preto, že decentralizáciou došlo k výraznému presunu kompetencií v rámci verejného sektora v kultúre, ktorú môžeme nazvať miestnou a regionálnou kultúrou, na miestne regionálne samosprávy. Ja som presvedčený, že väčšina ustanovizní, inštitúcií, ale aj aktivít kultúrnych má miestny a regionálny charakter. A aj preto je na zváženie, či je nevyhnutné mať samostatné ministerstvo kultúry. Ale v žiadnom prípade to nebol návrh na zrušenie ministerstva kultúry v súčasnosti, bol to návrh na diskusiu, ktorá, si myslím, má a môže byť legitímna a ktorá celkom určite prebehne.

    No a aby som to teda uzavrel.

    Ja si myslím, že ak vznikli pochybnosti, a vznikli pochybnosti, obavy, výhrady k tomu memorandu a k tomu výberu spoločnosti Truthheim, ak takéto pochybnosti existujú a zjavne existujú, myslím si, že je dobrým a vhodným riešením, aby sme od tohto riešenia ustúpili minimálne v tom zmysle, že ak by sa malo v tomto variante pokračovať, tak by mal byť investor vybraný vo verejnej súťaži. Čiže v tomto zmysle chcem deklarovať aj za seba a za svoju osobu, že ja budem, ak dospejeme aj po týchto diskusiách k tomu, že týmto spôsobom chceme ďalej pokračovať, presadzovať verejnú súťaž, aj keď to bude znamenať istý časový odklad, ale myslím si, že na upokojenie situácie, na rozptýlenie tých obáv, pochybností a výhrad to bude nevyhnutné.

    Po druhé, druhý záver, ktorý chcem povedať za seba, samozrejme. Keď o tom bude rokovať vláda, budem proti dostavbe podľa pôvodného projektu, ak zároveň bude ten návrh požadovať udržanie všetkých existujúcich kapacít. Dodnes si myslím a som o tom presvedčený, že ak, a pán Lintner to povedal, myslím, najvýstižnejšie, tu existuje niečo, čomu môžeme hovoriť Národné divadlo, čo má aj ten silný emocionálny náboj, tak je to najmä historická budova Opery Slovenského národného divadla. A keďže tam takmer všetci, predpokladám, chodíme, vieme, že potrebuje obrovské prostriedky alebo veľké významné prostriedky na rekonštrukciu.

    Takže ja si myslím, že je dobré, že takáto diskusia vznikla. Verím, že to pohne trochu veci, pretože iste uznáte, že v januári v roku 2005 nie sme oveľa ďalej, ako sme boli v roku 2003, keď táto štúdia vznikla a keď sme diskutovali pri príležitosti schvaľovania štátneho rozpočtu o tom, čo s týmto problémom robiť.

    Ešte chcem povedať, že viackrát tu zaznelo, že nemal by byť problém nájsť 500 mil. korún alebo niekoľko 100 mil. korún. Verejné financie sa riadia podľa zákona o štátnom rozpočte, ktorý je schválený tu, čo, samozrejme, neznamená, že tam nejaký priestor neexistuje. Vždy musí existovať, pretože je to prognóza vývoja verejných financií, ale celkom určite ten priestor neexistuje v tých rozmeroch, v akých sú tie požiadavky. Aj preto je a bude nevyhnutné, aby sme hľadali reálne a realistické riešenie, také, ktoré vytvorí dobré podmienky pre to, aby sa kultúra na Slovensku mohla rozvíjať, aby sme mali dôstojné stánky, v ktorých budú divadelné predstavenia, baletné, operné, prebiehať, ale zároveň nie také riešenie, ktoré bude nezmyselne drahé nielen z hľadiska dostavby, ale aj z hľadiska prevádzky. Ďakujem pekne.

  • S faktickými poznámkami sa hlásia páni poslanci Cuper aj Hopta. To vyskakuje, malý moment, musím to prečítať a uzavrieť, že je to u pána Cupera nie procedurálny návrh, ale predpokladám aj u pána Hoptu, že sú to faktické poznámky. Ďalej sa hlásia do faktických poznámok páni poslanci Fajnor, Jarjabek, panie poslankyne Gabániová, Martináková, pán poslanec Jaduš a pani poslankyňa Mušková. Končím možnosť ďalších prihlášok do faktických poznámok. Ešte sa hlási do faktických poznámok pán poslanec Lintner. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

    Zapnite, prosím, mikrofón pánovi Cuperovi, potom pánovi Hoptovi.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán podpredseda vlády nás tu ako viacero poslancov vládnej koalície ohuroval číselnými explikáciami a tvrdeniami, že teda nie je možné, jednoducho čísla nepustia, dostavať budovu Národného divadla a už tobôž ju prevádzkovať. Pán minister, nie všetkých spoločenských vecí mierou sú peniaze alebo čísla. Vy takisto ako ja zrejme poznáte teóriu spoločenskej efektívnosti, ktorú nevymyslel som ja, ale poľský vedec Tadeusz Kotarbiński. A vy ako ekonóm určite ste sa s ňou stretli. A Tadeusz Kotarbiński povedal, že efektívnosť alebo spoločenská efektívnosť mnohých vecí spoločenských sa musí posudzovať minimálne z troch hľadísk. Z prospešnosti, účelnosti a ekonomickosti. Ekonomickosť je vždy až na poslednom mieste, prvoradá je prospešnosť a účelnosť. Teda treba si postaviť, čo je pre tento národ prospešné alebo čo nie je preň prospešné. Tento národ nie divadlo ako budovu, ale inštitúciu Národného divadla ako kultúrnu, výsostne kultúrnu inštitúciu potrebuje. A ja sa pýtam, pán minister, kto má sa o túto inštitúciu, ktorá je tu od gréckych čias, starogréckych čias ako kultúrna inštitúcia, starať. Dnes nemáme mecénov, ktorí by stavali divadlá. Mohli by sme povedať, že aj oni kalkulovali s tým, že budú dávať na to alebo nebudú dávať na to peniaze alebo na to je a na ono nie je. Ak tu vznikol štát, plní isté funkcie. Jeho jednou z výsostných funkcií...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Vážený pán podpredseda vlády a minister financií, vypočul som si vaše stanovisko a chcem povedať, že ste sa snažili nejako vecne podotknúť, prečo nie je možné nejakým spôsobom dostavať to divadlo, resp. ste obhajovali navrhované riešenie. Hovorili ste predovšetkým z ekonomického hľadiska, že chýbajú nám finančné prostriedky. No mne to vyznelo ako svojím spôsobom sebakritika, pretože ak štát nemá finančné prostriedky na kultúru, na školstvo, chýbajú nám peniaze na sociálne záležitosti, tak vychádza mi to tak, že chyba je niekde inde, chyba je vo vláde. A pamätám si vás ako mladého človeka, vy ste v týchto vládach už strávili niekoľko rokov, či už ako minister privatizácie, šiesty rok ste minister financií. Čiže svojím spôsobom vaše vystúpenie môžem chápať aj ako určitú formu sebakritiky: „Vážení umelci, vážená kultúrna obec, vládneme tu takto, že, bohužiaľ, zásluhou našej vlády nebudú peniaze ani dostavbu Národného divadla.“

    Na druhej strane všimol som si, že sa vytvárajú tu ekonomické podmienky pre firmy, firmy tu prichádzajú, všetka česť, ale zamyslime sa aj nad tým, ak vytvárame také podmienky pre niektoré firmy, že si dovolia usporiadať plesy za niekoľko desiatok miliónov korún a vy sa týchto plesov zúčastňujete, tak či by ste sa nesnažili ich presvedčiť, aby týmito finančnými prostriedkami, ktoré dávajú na plesy, prispeli trebárs aj do kultúry. Ja si myslím, že vtedy skôr by tá kultúrna obec, ale aj občania Slovenskej republiky to pochopili. Čiže podľa môjho názoru, šesť rokov vo vláde mali ste dostatok času na to, aby ste dokázali zabezpečiť financie na kultúru.

  • Áno, ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán podpredseda vlády, pán minister financií, som veľmi rád a ďakujem vám za to, že očami zahraničného turistu ste ocenili výkon ekonomiky do roku 1989. Áno, tým, že môže ísť do rekonštruovaného Národného divadla, tým, že môže ísť do Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, tým, že môže ísť do Prešovského divadla, to je zásluhou socialistického zriadenia.

    Musím vás upozorniť na jednu vec. Keď vznikla po roku 1945 Česko-slovenská republika, v roku 1948 bola ľudovodemokratická republika, na Slovensku sme mali Zbor povereníkov. Bola to obdoba vlády, ktorá mala možno menšiu kompetenciu, ako má vláda dnes, to je samozrejmé, ale v tom Zbore povereníkov vtedy bolo školstvo a kultúra v jednom balíku, v jednom rezorte z toho dôvodu, že aj škôl bolo málo, aj tej kultúry bolo málo. Samozrejme, časom tvrdého a seriózneho rozvoja museli sme tieto rezorty rozdeliť, lebo chcem povedať jednu vec. V roku 1989 ministerstvo kultúry a minister kultúry riadil 260 priamo riadených organizácií. To vám chcem povedať. A ďakujem za to teda, že ste ocenili prístup bývalého režimu ku kultúre a k občanom Slovenska.

    Chcel by som ešte povedať jednu vec. Moja stará mama bola 20 rokov v Spojených štátoch na robotách za toho krásneho režimu, viete, za Prvej republiky. A za tých 20 rokov sa naučila totižto jednu vec, každý, kto niekde bol, niečo sa naučil. Ja by som vám doporučil, aby aj vy ste niekam išli ďalej ako po Bratislavu a konečne sa niečo neučili. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja len toľko. Ja strašne ľutujem, pán minister, že nehráte tak rád divadlo, ako hráte rád tenis. Možno by sme o tejto problematike hovorili z úplne iného konca. Ale ja kvitujem, že ste zmenili svoju rétoriku, zmenili ste aj isté názory v tejto oblasti, hovoríte o úplne iných východiskách. Takže myslím si, že ešte keď budú dve-tri takéto mimoriadne schôdze, tak už sa možno aj celkom priblížia naše názory.

    Ale celkom vážne. Od materiálu, o ktorom hovoríte, ktorý bol istým predpokladom, a tie čísla neviem, do akej miery treba brať naozaj za vecne presné alebo predpokladané. Tie čísla predsa sa už dnes zmenili a už sú nie pravdivé. Čiže tá realita je dnes už úplne iná.

    Ruku na srdce. O súkromnom podnikateľovi, resp. o súkromnom spoločnom podniku, tak ako vy ste to povedali, s investorom, so zahraničným investorom nikto vo výbore nehovoril. O tomto tam nepadlo ani slovo, vy ste hovorili o spoločnom podniku. O tomto naozaj vo výbore nepadlo ani slovo.

  • Reakcia z pléna.

  • To ste povedali, Hovorili sme o spoločnom podniku so súkromným podnikateľom.

    A celý prechod tých kompetencií, o ktorých hovoríte, vyznel asi takto vo vláde, že vo vláde zaznela veta od pána premiéra Dzurindu, ak si to presne pamätám, a tá veta mala znenie: „Tak, chlapci, ktorý z vás si to zoberie.“ A tým bol vybavený kompetenčný zákon. Počúvali sme to zo záznamu magnetofónového na Úrade vlády. Tak teda jeden z chlapcov si to vybral, prihlásil sa a kompetenčný zákon bol vybavený. No a okrem toho, viete, toto je precedens jednoducho, keď takýmto spôsobom chcete naložiť s novostavbou budovy Slovenského národného divadla, keď ju chcete predať...

  • Prerušenie rečníka časomierou.

  • Ďakujem. Pán minister, je skutočne zodpovedné od vás, že sa zaoberáte budúcnosťou, ako bude a za koľko bude financovaná prevádzka Slovenského národného divadla v roku a po roku 2006. Ale nechápem vašu skepsu, veď hospodárska situácia, hrubý domáci produkt a nepochybne aj sociálna situácia občanov po účinkovaní vašich reforiem na Slovensku budú len lepšie a možno v roku 2007 bude 0,6 % HDP 4 mld., a nie 1,8 mld. Tak prečo také obavy?

  • Ja len krátko k tomu schvaľovaniu rozpočtu. Ak si dobre pamätáte, tak pri tom schvaľovaní rozpočtu, o ktorom, pán minister financií, ste teraz hovorili, sme tu trošku vyvolali rozruch, keď sme dávali pozmeňujúce návrhy. Nesúhlasili sme s niektorými časťami toho rozpočtu a v závere sme ho podporili z jedného jediného vážneho dôvodu, že v tom roku, v minulom roku Slovensko vstupovalo do Európskej únie a potrebovalo rozpočet, pretože rozpočtové provizórium by skomplikovalo náš vstup do Európskej únie, a chceli sme sa zachovať zodpovedne, v tomto roku sme už volili nekompromisnejší postoj. Ale to je len na okraj.

    Ja si myslím naozaj, že rozhodnutie padlo vtedy, keď ste pripravili rozpočet tak, že sa nevyčlenili peniaze na dostavbu. A napokon aj z toho záznamu, ktorý sme počúvali na Úrade vlády, bolo jasné, že ste vždy preferovali predaj tejto budovy. A ja nie som za predaj tejto budovy, ale musím povedať otvorene, že toto je čisté riešenie. Len ho povedzte ľuďom aj umelcom, aj divadelníkom, že my to chceme predať, lebo z predaja bude mať štát aspoň nejakú sumu, nejaké peniaze, lebo toto memorandum je o darovaní toho majetku a tých investícií, ktoré tam boli doteraz vložené.

  • Takže hovorme naozaj o tom, aké boli varianty a kto zastával aké názory.

    Ja z tejto pôdy naozaj nemám najmenší dôvod sa zastávať nikoho z ANO, ani ministra hospodárstva Pavla Ruska, ale myslím, že keby tu sedel, tak asi by sa mu nie dobre počúvalo to, že sa teraz vrátime k verejnej súťaži transparentnej a neviem akej, pretože aj to musím potvrdiť zo záznamu z rokovania z Úradu vlády, že on len plnil to, na čo dostal mandát od vlády ako celku. Takže dúfam, no neviem, či to mám povedať, že nenastane z toho roztržka vo vládnej koalícii, čo ste povedali, ale ja byť na mieste pána ministra Ruska, tak by som dosť vážne protestovala.

  • Mňa rovnako ako pani kolegyňu Martinákovú zaujali hneď prvé slová pána ministra. A musím povedať, že mu chcem vyjadriť obrovský obdiv za ten výkon, ktorý podal, pretože takým spôsobom zvaliť zodpovednosť na poslancov parlamentu a zdôvodniť to tým, že boli to oni, ktorí zavinili tento stav, pretože v rozpočte nevyčlenili prostriedky na dostavbu, to si skutočne zaslúži obdiv. Treba však povedať, že práve tieto slová poodhalili istý, a teda veľký vazalský vzťah parlamentu voči vláde a veľkú mieru nesvojprávnosti oficiálnej ústavnej inštitúcie vo vzťahu k protiústavnej Koaličnej rade. Takže dnes sa nesmieme čudovať, že táto kauza vyšla na povrch. A trošku sa chcem aj zastať koaličných poslancov, ktorí pravdepodobne ani inak, ako zdvihnúť ruku za rozpočet, nesmeli urobiť.

    Tu však treba povedať, že nás skutočne poburuje tá netransparentnosť, ktorú požehnala vláda, a zodpovednosť niektorých vládnych ministrov. A treba povedať na začiatok, že keby bola od začiatku pripustená verejná diskusia, možno by sme tu dnes na mimoriadnej schôdzi neboli. A teší má, že aj pán minister Mikloš pripustil, že budeme sa musieť o budúcnosti Národného divadla rozprávať celkom otvorene a všetci.

  • Pán podpredseda, vy ste sa vo svojom vystúpení pýtali, prečo tí, ktorí súhlasili s alternatívou pribratia investora do dostavby Národného divadla, zmenili názor. Už tu bolo vysvetlené zo strany pána poslanca Jarjabka, že vtedy vo výbore, kde sa aj zúčastnila rokovania tohto výboru divadelná obec, bolo prijaté úplne iné stanovisko, bolo prijaté stanovisko, že sa bude hľadať spôsob dostavby divadla tak, aby bol zachovaný pôvodný zámer, pre ktorý bola budova projektovaná. A dnes je toto vyrokovanie vaše alebo odrazu predložená dohoda vo vláde obrovským prekvapením nielen pre poslancov, samozrejme, ale aj, myslím si, pre celú verejnosť a obec divadelnú zvlášť. Teda nikto nezmenil svoj názor, pretože dnes podľa toho dohovoru, ktorý mal byť vyrokovaný, by neslúžil pôvodnej kultúre, ale, musím povedať, pakultúre.

    Ale ja by som sa chcela na opačnej strane popýtať vás, pán podpredseda: Čo sa stalo, že vy ste zmenili svoj názor? Vy ste boli predsa podpredsedom pre ekonomiku v minulej vláde, ktorá si dohodla vo svojom programovom vyhlásení dokončenie tohto divadla, tejto stavby podľa pôvodného projektu, aký bol. Čo sa stalo, že dnes ste úplne iného názoru? Ďakujem.

  • Pán poslanec Lintner, ste boli prihlásený a zrušili ste svoju prihlášku do faktických poznámok, ste sa vymazali. Pán poslanec Šulaj tu bol ešte prihlásený. Nie je prítomný v sále. Pokračujeme ďalej.

    Chcete, pán podpredseda vlády, reagovať na faktické poznámky? Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem pekne. Len dve veci.

    Pani poslankyňa, pýtate sa, čo sa stalo. Stalo sa to, že dostatočné podklady a informácie na rozhodnutie o posúdení aj nákladov na dokončenie, ale najmä nákladov na prevádzku, požadovaných nákladov na rekonštrukciu existujúcich scén a zároveň analýzu kapacít sme mali, ja osobne som to mal až v roku 2003, aj na základe tej štúdie, ktorú dom spomínal, a ja som to viackrát verejne povedal a môžem to zopakovať, áno, neboli sme dobre informovaní, možno povedať až, že sme boli zavádzaní z hľadiska toho, koľko prostriedkov je potrebných a čo všetko sa s nimi dá urobiť. Konkrétne, keď sme schvaľovali rozpočet na rok 2001 alebo rozpočet na rok 2002, tak sme boli informovaní ministrom kultúry vtedajším, že ak schválime tú čiastku, ktorú sme potom schválili, tak budeme sedieť na premiére opery v septembri roku 2002. Schválili sme ju, nesedeli sme tam.

    A druhá vec k tomu. Nie, nie je to pravda, čo hovoríte. Z hľadiska toho, o čom sa vtedy hovorilo vo výbore alebo ako ste to tak interpretovali, ja som to interpretoval inak, pretože ak ste to interpretovali tak, že nájdeme investora, ktorý vstúpi do pôvodného projektu, tak to je absolútne, ale absolútne nereálne. Čiže vstup investora bol podmienený istou modifikáciou toho projektu, pretože nikto, žiaden súkromný investor do pôvodného projektu jednoducho nevstúpi. Čiže ja som to chápal naozaj tak, že ak ten investor tam má vstúpiť, musí dôjsť k istej modifikácii a k zmenám. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec Žiak bude pokračovať v rozprave. Nech sa páči.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, vzácni hostia, bolo toho povedané už hodne, by som už nechcel opakovať to, čo už odznelo, preto mi dovoľte iba niekoľko poznámok.

    Najprv na adresu pána podpredsedu vlády, pána ministra Mikloša chcem povedať, že jeho prístup je ozaj ako prístup ekonóma, to mu nevytýkam, ale nech chápe aj to, že sú aj iní ľudia, niektorí. Ja sa skôr cítim ako človek, ktorý sa venoval kultúre, a nie ako ekonóm a expert na ekonomiku. A som rád, že sme iní. Ten jeho prístup bol prístup vlády v tom, že vláda rozhodla, že nie sú finančné prostriedky na dostavbu Slovenského národného divadla. A začala hľadať investora. A postupne, ako bolo práve teraz povedané, sa modifikoval pôvodný zámer. Je otázka, či bol správny. A dnes vidíme, že asi nebol správny, pretože sa modifikoval ďalej a ďalej a už dnes nehovoríme o budove Slovenského národného divadla, ale hovoríme o budove, dnes nehovoríme o tom, na čo bude slúžiť tá budova, či bude pre Slovenské národné divadlo, ale o tom, že si bude prenajímať priestory Slovenské národné divadlo. Takže ten zámer je úplne iný. A pomaly je tu otázka, prečo sa tým zaoberá Národná rada. Takže keď hovoríme o financiách a kultúre, je to veľký problém. Už to tu dnes odznelo, že kultúra je v nevýhode, pretože financie dnes vládnu. Ale takýto prístup asi nebol v minulosti. Keby Gréci takto pristupovali k svojmu, tak asi tie dnešné pamiatky by nestáli, keby ste sa prešli po Slovensku, tak by ste neuvideli asi nič, pretože drevené stavby by sa nezachovali, a z dnešnej doby asi ostanú jedine veľké dominantné budovy bánk, banky tie stavajú krásne budovy, to je pravda. A myslím si, že je to z našich daní. Takže tento prístup je ekonomický, a preto som rád, že môžem hovoriť, že ja som skôr človek, ktorý sa chce venovať tomu iným spôsobom, z pohľadu kultúry.

    Keď hovoríme, že nemáme peniaze. Viete, mňa uráža táto diskusia, že koľko miliónov od koho dostaneme, že príde zahraničný investor, ktorý nám dofinancuje tento kultúrny stánok, pretože pôvodný účel bol takýto a takýto. Ale stačí sa pozrieť za hranice. Hovorí sa o našom ministrovi financií, že ten je najlepší. Ale neviem, ako to robia napr. naši južní susedia, keď dokážu financovať nielen svoju kultúru štátnu, ale dokonca aj národnú, to znamená, dokážu financovať aj menšiny v zahraničí. Už aj o tomto tu bola dnes reč. My to nerobíme. Prečo? My nedokážeme financovať naše menšiny v zahraničí. A čo je teraz, ako vidieť, pravda, je, že nevieme dofinancovať ani takýto objekt, ako je Slovenské národné divadlo. Takže je tu o čom uvažovať.

    Ja by som bol veľmi rád, keby toto rozhodnutie nebolo iba rozhodnutie ministra vlády, či už toho alebo toho, alebo vlády. Dostala sa na pretras táto otázka dnes v našom slovenskom národnom parlamente. A ja by som bol veľmi rád, keby všetci poslanci uvažovali tak, že sú reprezentanti našich občanov, nielen politických strán, ktoré apropo nedávno si odsúhlasili zvýšenie finančných príspevkov, uvažovali tak, že treba nám Slovenské národné divadlo pre ďalšie generácie, pretože nás budú hodnotiť generácie nie podľa toho, či tam bol majiteľ ten alebo ten, ale či bude slúžiť tomu účelu, na ktorý tento objekt bol určený.

    Chcem vás poprosiť o pozornosť v jednej veci. Volali mi z prezidentskej kancelárie. Pred hodinou tam bol pán prezident na obhliadku budovy a poprosil ma, aby som prezentoval jeho názor, že podporuje dostavbu Slovenského národného divadla a jeho pôvodné určenie, aby slúžilo pre prezentáciu našej kultúry ako stánok, národný stánok Slovenského národného divadla, pretože ináč nás ďalšie generácie odsúdia. Ďakujem.

  • S faktickými poznámkami sa hlásia pani poslankyňa Gabániová, pán poslanec Jaduš. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

    Pani poslankyňa Gabániová.

  • Ďakujem. Ja by som len chcela ponúknuť takú barličku pre tých, ktorí majú problémy stotožňovať sa s novými inštitúciami, ako je nová nedostavaná budova Slovenského národného divadla. Nikto neupiera totožnosť a existenciu historickej budovy Slovenskej národnej rady, nikto neupiera existenciu starej Národnej rady na Župnom námestí, ale myslím si, že keď sa hovorí o Národnej rade Slovenskej republiky a parlamente, každý nemá problémy sa stotožniť s momentálne existujúcou budovou, v ktorej sedíme. Ja neviem, prečo sú obavy do budúcnosti s pojmom Slovenské národné divadlo.

  • Vážení kolegovia, za postupom, ktorý nám predstavil pán Rusko vo vzťahu k novostavbe Národného divadla, je cítiť tú starú známu axiómu našej vlády, že štát je zlý vlastník a zlý hospodár a treba predať všetko a zbaviť sa všetkého, čo štát nevie ekonomicky zhodnotiť. Ale vďaka takejto axióme, vďaka tomuto princípu prišlo Slovensko o miliardy z výnosov, každoročných výnosov z SPP, z telekomunikácií, zo sieťových odvetví a tak ďalej a tak ďalej. Preboha, veď vláda je povinná dať takých manažérov, ktorí budú vedieť rovnako dobre ako títo zahraniční vlastníci túto inštitúciu riadiť a riadiť ju tak, aby štát netrpel majetkovú ujmu. Tak zaviažme vládu, aby jednoducho robila to, čo robiť má, a nezbavovala sa svojej zodpovednosti.

  • Budeme pokračovať v rozprave.

    Pán poslanec Cuper vystúpi v rozprave, pripravia sa páni poslanci Vajda, Maxon a Číž.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Milé dámy a vážení páni, ruský básnik a spisovateľ Boris Pasternak svojho času bol povedal, že čo sa týka mužov moci, sú tak posadnutí vytvoriť mýtus neomylnosti, že urobia všetko, aby ignorovali pravdu. Keď som si dnes tu sadol ráno a počúval vystúpenia v tomto parlamente, najmä pána ministra Ruska, ale aj pána ministra Mikloša, ale aj niektorých poslancov, a, musím povedať, žiaľbohu, v danom prípade to pán Pasternak trochu zúžil aj na ženy moci, tak mám pocit, že sa tu všetko robilo, aby sa ignorovala pravda. Pravda je taká, že sa celá diskusia o dostavbe Slovenského národného divadla zúžila na reč čísiel a na jednu budovu, ktorá stojí na dunajskom nábreží.

    Ale problém je oveľa širší, problém je oveľa širší preto, že Národné divadlo, to nie je len budova, Národné divadlo, to je súčasť národnej kultúry. Ja viem, sedíme tu poslanci opozície aj koalície. Jedni sme pravica, druhí sme liberáli, jedni sú kresťania, iní nie sú kresťania. Všelijako chápeme náš štát, ktorý nemá viac ako 13 rokov. Jedni ho zatracujú, iní sa v ňom vidíme. Jedni ho stotožňujú s nacionalizmom slovenským, iní hovoria, že nemá s nacionalizmom nič spoločného. Je to tak aj v literatúre vedeckej. Jedni hovoria, že národy v Európe stratili zmysel, ich štátnosť tiež že stratila zmysel, lebo sme vytvorili a integrovali sme sa do veľkej Európy, takže sme vytvorili veľký európsky štát. Podotýkam, že aj čerstvo schválená Zmluva o Ústave pre Európu nehovorí o Európe národov ani občanov, ale o Európe štátov. Teda štát sa neprežil a, myslím si, po piatich tisíckach rokov sa ani neprežije, tak ako to predpovedal Vladimír Iľjič Lenin alebo Marx. Bude existovať, v podobe či väčšej alebo menšej, ešte veľmi dlho. Niet preto dôvodov detronizovať Slovenskú republiku ako štát, niet dôvodov upierať právo aj povinnosť Slovenskej republike ako štátu starať sa o slovenskú národnú kultúru.

    Tým, ktorí chcú chápať v tom zmysle slovenskú štátnosť aj slovenský národ nie ako etnické spoločenstvo, ale ako to, čo sa vytvára, odporúčam dielo španielskeho filozofa Ortegu y Gasseta, ktorý hovorí, že pojem národ je nadmieru šťastný pojem, lebo hneď napovedá a navodzuje, že je čímsi, čo predpokladá všetku tvorivú vôľu svojich príslušníkov. Predpokladám, že pán minister asi Ortegu y Gasseta neštuduje a jeho tvorivá vôľa a to, že sa dostal do slovenskej vlády, smeruje iba k tomu, aby povýšil svoje súkromné záujmy nad záujmy celku, lebo ja a väčšina mojich kolegov si myslíme tiež, že povinnosťou slovenskej vlády je starať sa o to, aby Slovenská republika ako štát plnila všetky funkcie vrátane kultúrnej, ktoré jej prináležia.

    Môžem pánovi ministrovi aj financií, aj hospodárstva odcitovať Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý hovorí, že každý národ má právo na sebaurčenie. V rámci tohto práva na sebaurčenie sa musí starať o svoj ekonomický, sociálny, politický i kultúrny rozvoj. V rámci plnenia tejto funkcie, samozrejme, musí sa starať aj o to, aby sa vybudovala taká inštitúcia, akou je Národné divadlo. Ako inštitúcia Národné divadlo slúži na to, aby v ňom kultúrna, intelektuálna špička komunikovala s národom, možnože niekedy, ako to pán minister Rusko hovorí, aj s rakúskymi dôchodcami. Ale myslí sa tým predovšetkým komunikácia s národom. Ja si myslím, že túto funkciu štátu Slovenskej republiky nenahradí ani Európska únia, zbytočne bolo pozývať pána Figeľa na túto schôdzu, ale môže ju nahradiť alebo môže ju uskutočňovať len a len vláda Slovenskej republiky, v danom prípade minister kultúry Slovenskej republiky, ktorý je za tento rezort zodpovedný.

    Akými peripetiami a akým spôsobom sa táto doména pána ministra Chmela dostala až k pánovi Ruskovi, ktorý si z toho urobil súkromnú agendu, to je vecou poslaneckého prieskumu. Ale nemôžem súhlasiť s pánom ministrom financií alebo s niektorými mojimi kolegyňami v tom, že jednoducho iné alternatívy, ako je predaj Národného divadla, neexistujú, pretože nie sú na to financie. Ja si myslím, že vláda predovšetkým sa má zodpovedať tomuto parlamentu. A ak tento parlament príjme rozhodnutie iné, že je povinnosťou vlády zabezpečiť dostavbu budovy Národného divadla a postarať sa o jej prevádzku, tak je jej úlohou, aby na to financie našla. Akým spôsobom to urobí, to nech si s tým potrápi hlavu pán minister aj jeden, aj druhý, ale aj tretí, nech si s tým potrápi hlavu celá vláda.

    Tvrdenie, že jednoducho inej alternatívy niet, pani poslankyňa Rusnáková, neberiem. Ohurovali ste tu celý svoj prejav číslami a explikáciami, ktoré nič nehovoria o tom, ako efektívne by tá budova prosperovala. A efektívnosť, to je prospešnosť. Prospešnosť, prospešné bude pre tento národ, ktorý sa etabloval v Európe ako kultúrne spoločenstvo, ako akulturované spoločenstvo, ak bude mať vlastnú budovu financovanú z vlastných zdrojov, zo štátnych zdrojov, v konečnom dôsledku sú to zdroje občanov Slovenskej republiky, a nie nejakým filantropom alebo ak nebude sa spoliehať na nejakého amerického alebo gréckeho filantropa. Nerealizuje sa takýmto spôsobom divadelná kultúra nikde v nijakom štáte v Európe. A pochybujem, že niekde aj na svete sa tak financuje. A to postavili ďaleko megalomanskejšie budovy, napr. v Sydney budova Opery alebo niektoré posledné otvorené budovy divadelné v Európe alebo vo svete, o ktorých tu už bola reč. Takže ja si myslím, že povinnosťou nás všetkých ako reprezentantov slovenského národa, nemyslím to v tom zmysle etnickom, ale v zmysle kultúrneho spoločenstva, je postarať sa o to, aby vláda zabezpečila prevádzku, a nie akceptovať to, že si tu niekto, komu zverená moc bola v tomto parlamente a ktorému prepožičal národ moc na 4 roky, povie, že inej alternatívy niet. Alternatívy sú vždy nejaké. Ak nie sú alternatívy, tak potom sa musí hľadať cesta alebo východisko. A to východisko nemôže byť len jedno.

    Pokiaľ ide o to, že pán minister sa vyhovára, že by to zaťažovalo štátny rozpočet nad mieru, ja by som sa pána ministra financií opýtal, prečo táto vláda vedomá si toho, čo som tu povedal, že Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach každému suverénnemu národu a jeho vláde ukladá povinnosť starať sa aj o ekonomický a sociálny rozvoj, s takou bohorovnosťou zbavovala tento národ ekonomických zdrojov, najmä tých, do ktorých sú veľmi malé náklady a z ktorých sú neprimerané zisky. Ja sa pýtam pána ministra, prečo bol predaný Slovnaft, prečo bol predaný SPP, prečo sa predávajú elektrárne, ktorých zisky mohli bohato saturovať štátny rozpočet. A z týchto ziskov, ktoré by boli takto dodatočne odvedené do štátneho rozpočtu, by bolo aj na slovenskú kultúru, bolo by aj na slovenské školstvo, bolo by, samozrejme, aj na sociálnu politiku.

    Nie nadarmo som tu už dnes opakoval raz, keď nastupoval terajší francúzsky premiér Raffarin, jednoznačne povedal, že štátne podniky, ktorými sú Gaz de France, Electricité de France, musia ostať v štátnych rukách, lebo musia napĺňať národné, ale aj sociálne záujmy francúzskeho národa. Ale ďalej dodával, že za tým účelom, aby ich mohli ešte lepšie napĺňať, musí francúzska vláda urobiť nevyhnutné opatrenia v bývalých postkomunistických krajinách, a to zrejme myslel reprivatizačné alebo privatizačné opatrenia, aby ich mohla ešte lepšie napĺňať. Ja sa pýtam, ak v roku 1995 Slovnaft odvádzal čistých, očistených ziskov 6,7 mld. do štátneho rozpočtu pri cenách 17 korún za liter, aké zisky asi produkuje táto rafinérska spoločnosť dnes. Predpokladám, že to nie je menej ako 20 mld. Ja sa pýtam, koľko z týchto ziskov ide do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Ja sa pýtam, koľko ich ide do zahraničia a koľko z nich ťaží aj vláda jedného susedného štátu. Potom sa nedivme, že ona môže saturovať aj svoje národnostné menšiny na Slovensku v oblasti školstva, ale aj v oblasti kultúry.

    Ak tu páni poslanci alebo páni ministri spochybňujú potrebu pre slovenský národ Národného divadla a iných slovenských inštitúcií, ja sa pýtam, prečo na druhej strane tí, ktorých tu žije, a to sú menšiny, nejakých 11 %, si budujú svoje národné a kultúrne inštitúcie alebo národnostné a kultúrne inštitúcie a zanovite trvajú na tom, aby dostali na to svoj podiel zo štátneho rozpočtu. Vari väčšinový národ, ktorého je tu 88 %, nemá právo, aby mal svoju vlastnú kultúru, alebo sme tu všetci bezbrehí liberáli, ktorí likvidujú všetko, čo tu bolo vytvorené dejinami, svoju vlastnú kultúru, svoju vlastnú podstatu? Ja vás ubezpečujem, že takáto politika nie je dobrou politikou pre toto spoločenstvo, ktorého ste aj vy príslušníkmi. Treba sa preto pozamýšľať, pán minister financií, nad takou politikou ekonomickou, ktorá bude vedieť saturovať aj potreby tohto národa a jeho kultúry, jeho školstva, osvety, lebo inak nás kultúrna Európa medzi svoje spoločenstvo nebude chcieť zobrať ako to, čo dánsky filozof Kierkegaard nazval verejnosťou, ako monštruózne nič. Musíme mať nejakú spoločnú kultúru, a to aj divadelnú. Bez nej jednoducho sa existovať nedá.

    Pani kolegyňa, neurobím vám tu radosť, aby som vám ďalej nechal vstupovať do môjho vystúpenia. Ja som, čo som potreboval na adresu vašej vládnej koalície, povedal.

    Chcel som sa ešte zmieniť o tom, ako pán minister hospodárstva sa dostal k tej myšlienke, že postaví proti sebe regionálnu kultúru a to, čomu sa hovorí národná kultúra. Je to geniálne, s čím mohol vyrukovať, pretože postaviť bratislavocentrizmus voči ostatným regiónom Slovenska je naozaj veľmi geniálna myšlienka. A ja sa musím iba pána ministra financií opýtať, prečo tak veľmi tvrdí, že aj prostriedky finančné, ktorými vyššie územné celky disponujú na regionálnu kultúru, pochádzajú zo štátneho rozpočtu, a povedať mu, že ani to už, pán minister, nie je pravda a vy ako minister financií klamete, pretože aj tu už bola urobená fiškálna decentralizácia a regionálne zastupiteľstvá, teda krajské samosprávy budú mať aj vlastný daňový základ a ak chceme fungovať ako demokratický a právny štát, v tejto oblasti sa budeme musieť posunúť ešte ďalej. Ale ja sa pýtam pána ministra Ruska, či aj regionálne divadlá, vyjmúc to, ktoré funguje v Komárne, nie sú súčasťou slovenskej kultúry. A vidím nejakého antipóda nie medzi divadlami, ktoré fungujú v Prešove alebo v Bratislave, len v tom, že jedny majú štatút Národného divadla a iné majú štatút regionálneho divadla. Všetky divadlá musia niesť to, čomu sa hovorí pečať slovenskej kultúry, lebo sú jej súčasťou.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ja sa prihováram za to, aby budova Národného divadla bola dostavaná. Ak ju môže využívať jeden mecén z Ameriky a má mu prinášať zisk, správne mi tu našepkáva pán kolega Čaplovič, že ten mecén je podnikateľ, ktorý si zo štátnych prostriedkov chce ukrajovať každý rok nejakých 80 mil. alebo 100 mil. alebo 180 mil., ako som tu počul, lebo čiastky sa rôznili, zo štátneho rozpočtu do svojich vlastných prostriedkov tým, že bude prenajímať to, čo bolo vybudované za naše prostriedky, tak tomu hovorím geniálna myšlienka. Naozaj s takouto myšlienkou mohol vyrukovať iba pán Rusko. Ja len predpokladám, že pán Rusko neoklame tento parlament, tak ako oklamal kedysi nás, keď si dal hlasovať o licencii na prevádzkovanie TV Markíza. Ja len predpokladám, že je tu vyspelejšie auditórium, ktoré tento projekt privatizácie Slovenského národného divadla alebo jeho budovy pánovi ministrovi neodsúhlasí a bude nástojiť na tom, aby vláda Slovenskej republiky a jej členovia si potrápili trochu hlavu aj s inou alternatívou alebo s riešením, ktoré umožní bezproblémové prevádzkovanie aj budovy Slovenského národného divadla ako vlastníctva Slovenskej republiky alebo, ak chcete, ministerstva kultúry. Ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa hlásia piati. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami.

    Pani poslankyňa Rusnáková.

  • Pán poslanec, musím vás trošku poopraviť. Vy ste ma asi nepočúvali pozorne, lebo ja som práveže pripustila, že môže byť viacero alternatív. A môžu vzniknúť nielen na pôde komisie, ktorú vytvára pán minister kultúry.

    Samozrejme, isté výhrady, ktoré som prezentovala, sa dokonca stotožňujú s výhradami poslancov, ktoré boli dnes prezentované. Ani mne sa nepáči, že z deklarovaných 800 mil. korún investícií prípadného budúceho investora dve tretiny nesúvisia s divadlom. A ani mne sa nepáči, že by Slovenské národné divadlo malo platiť 80 mil. korún ročne nájomné. A dokonca pripúšťam, že v niektorých ustanoveniach memorandum nie je dostatočne dopracované a je možné mať k nemu výhrady. Takže ak chcete volať po korektnosti v tejto diskusii, tak potom treba naozaj počúvať aj nás. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Pán poslanec, keď nie je alternatíva, tak sa musí hľadať východisko Ja som vždy bol stúpencom vašich myšlienok. Toto je hodné Aristotela, lebo ste vlastne odobrili postup, ktorý sa zvolil. Proste hľadalo sa východisko, lebo tie limity už vo svojom vystúpení naznačil aj vicepremiér a minister financií, lebo celé sa to zrodilo ozaj pri príprave rozpočtu na rok 2004. Tam bol jeden limit. Ale druhý limit je aj pri príprave rozpočtu na tento rok, lebo v rozpočte ministerstva kultúry na túto budovu je len na prvý štvrťrok 16 mil. na istú údržbu. Čiže hľadalo sa východisko.

    A odmietam a neprijímam tézu, ktorú ste vyslovili, že minister hospodárstva si z toho urobil nejakú súkromnú aktivitu. Minister hospodárstva to len odvíja od uznesenia vlády, ktoré vzniklo po tom, čo sa zrušilo uznesenie o predaji budovy. Vzniklo na jeseň roku 2003 cez poradu ekonomických ministrov, cez rôzne rokovania vlády prišlo memorandum, čiže žiadna súkromná aktivita.

  • K tomu, čo povedal pán kolega Cuper, chcem doložiť, áno, je to ozaj tak, ako povedal, že stratili sme ekonomickú identitu. Z bánk ani jedna nie je slovenská. Pokiaľ ide o strategické podniky, takisto už ani jeden slovenský pivovar nemáme na Slovensku. Takže dnes je skôr otázka po vstupe do Európskej únie, či si uchováme svoju kultúrnu a národnú identitu. Ja verím, že to pochopíme, a rovnako to chápu Poliaci, Francúzi a iné národy kultúrne vyspelé, pretože inak sa staneme v rámci Európy akýmsi združením regiónov alebo príveskom iného národného štátu, ako to bolo v minulosti.

  • Na podporu pána Cupera chcem povedať, že skutočne si nemôžme nanútiť existenciu jediného riešenia, ktorým by mal byť predaj novostavby Národného divadla z dôvodov vysokých prevádzkových nákladov.

    Vážené kolegyne, kolegovia, keď vyšší územný celok v Prešove preberal kultúru a s ňou aj budovu Divadla Jonáša Záborského, teda tú novú, bol to tiež jeden z posledných megalomanských projektov, ktoré sa v Prešove postavili. A skutočne pre Divadlo Jonáša Záborského existovali dôstojné priestory v tej budove starej. Tiež bolo najjednoduchším riešením, a záujemcovia tu skutočne boli, odpredať budovu nového divadla pre nejaké kongresové centrum, nič ľahšieho skutočne neexistovalo. Lenže kultúra v Prešove aj s tými inštitúciami bola, samozrejme, podhodnotená a vyšší územný celok skutočne nemal peniaze v takých rozpočtových požiadavkách, ako by mohol túto kultúru prevádzkovať. Ale stačilo sa chytiť zdravého rozumu. Dnes v Divadle Jonáša Záborského vďaka múdremu rozhodnutiu poslancov parlamentu vyššieho územného celku sídlia dve divadlá, sídli tam knižnica, sídlia tam a prevádzkujú sa v priestoroch divadla ďalšie kultúrne aj súkromné inštitúcie, ktoré si prenajímajú priestory divadla pre záujmovo-umeleckú činnosť a tak ďalej a tak ďalej.

    Takže nikto nech nám tu sa nesnaží vytvoriť ilúziu a dojem toho, že to divadlo iný účel plniť nemôže, že ho jednoducho treba predať a jediný, kto s ním bude vedieť gazdovať, bude nejaký súkromný privatizér kdesi spoza veľkej mláky. Veď nie sme takí hlúpi a pevne verím, že tento národ vie, ako by vedel zužitkovať hodnoty, ktoré vytvoril a nestáli tak málo. Pevne verím, že aj pán minister Chmel vie, ktoré inštitúcie potrebujú dôstojné priestory na svoju činnosť. Ďakujem.

  • Ja by som si dovolila zareagovať na niektoré veci, ktoré pán kolega Cuper hovoril ohľadne toho, že všetky divadlá aj regionálne musia mať rozpočet a tá kultúra naozaj musí byť široko plošne. Veľmi by som s tým súhlasila, keby naozaj sme mali na to. Chcela by som sa dožiť toho času, keď všetci budeme mať naozaj dosť. Hovorím to aj preto, že veľmi ma mrzí ako nového poslanca, ktorý tu je dva roky a niečo je, že ako plamenne vieme hovoriť o kultúre. Ja si myslím, že medzi kultúru patrí aj vzdelanie, a preto pán Cuper, dúfam, tiež bude tak plamenne hovoriť, keď budeme bojovať tuná raz v pléne, neviem kedy, o tom, aké vzdelanie zanedbávame, ako tiež nie sú peniaze na vzdelanie, lebo kultúrny človek je vzdelaný človek. To znamená, že skutočne ak budeme mať dosť peňazí, budem podporovať všetkými desiatimi, aby ich všetky divadlá mali, ale teraz momentálne nemáme na to a hľadajme riešenia a efektívne riešenia. Ďakujem.

  • Pán poslanec Cuper, nech sa páči, môžete odpovedať.

  • Pani kolegyňa Brestenská, ako vysokoškolský pedagóg, a podotýkam, vyše 30 rokov učím na vysokej škole, uvedomujem si potrebu vzdelania národa a výchovy jeho inteligencie, ale najmä elity. To je po prvé. Nikdy sme proti tomu neboli ani nebudeme. To vás ubezpečujem.

    Chcem povedať pani Rusnákovej, moje vystúpenie bolo korektné. Pani Rusnáková, ja som hovoril o tých troch alternatívach, ktoré ste tu vy popisovali, ktoré prijala vláda a o ktorých hovorí memorandum. Memorandum je zmeniteľné. Samozrejme, o nejakých iných alternatívach som preto neuvažoval. Hovoril som o novom východisku, ktoré treba, aby ho vláda pripravila pre toto grémium, lebo je jeho výborom a je mu zodpovedná. A pán minister si neuvedomuje, že ak v tomto parlamente neuspokojí 76 ľudí, tak jednoducho môže mu byť aj vyslovená nedôvera a príde nový minister, ktorý bude to východisko hľadať.

    Pokiaľ ide o ďalšiu vec, peniaze. Pani kolegyňa a páni kolegovia, odhlasovali sme tuná na Šátekov odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti 300 mil. Ja sa vás pýtam: Nebolo ich rozumnejšie dať na dostavbu Národného divadla? Ako v demokratickom štáte majú existovať paralelné štruktúry? Ale ak ideme ďalej, sprivatizovalo sa tu toho dosť, najmä strategických podnikov, peniaze sú uložené na úložkách v Národnej banke. Ak chcete, tam sú peniaze na dostavbu a na slovenskú kultúru. A to ďalšie financovanie, tak to je len otázka prerozdeľovania. Ak sa tu prerozdeľuje tak, že na nejaké ekonomické aktivity sa zahraničným investorom prideľuje hojne, no, samozrejme, neostáva...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • O slovo sa hlási pán minister kultúry. Nech sa páči, podľa rokovacieho poriadku, dávam vám slovo.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Ctená Národná rada, dámy a páni, pán poslanec Cuper ma tak vyľakal, keď hovoril, že sa bude odvolávať, že som sa hneď prihlásil. Toto je agenda, téma, pri ktorej, ako tak vidím, sa dá zapolitizovať priam z tej duše. Ale ak dovolíte, možno až na málo výnimiek sa jej predsa len pokúsim vyhnúť, lebo mohol by som začať tým, že dovolávať sa toho dnes po temer 20 rokoch, že táto stavba, táto zanedbaná stavba, zanedbaná nami, občanmi, politikmi, umelcami, všetkými, ktorí sme tu 20 rokov žili, je priam teraz vec, na ktorej si budeme pestovať svoju národnú hrdosť a predbiehať sa v tom, kto je, nedajboh, národnejší, sa mi zdá byť trošku už anachronické. Boli tu také časy, ale, chvalabohu, sme za nimi.

    Ja som posledný, ktorý by chcel rekriminovať a ktorý by chcel teraz poukazovať prstom na tých alebo oných. Ale myslím, že aj v tejto budove je dosť tých, ktorí by si mohli spytovať svoje svedomie, čo robili s tou budovou, keď boli pri moci. Ale opakujem, naozaj nechcem rekriminovať. A vychádzam z toho, že tá budova novostavby Slovenského národného divadla je svedectvom toho, ako sa v tejto spoločnosti s kultúrou zaobchádzalo, zaobchádza 15 rokov.

    A to, že dnes je táto stavba príležitosťou na nejakú širšiu rozpravu o stave našej kultúry a kultúrnosti, tak to ja, samozrejme, vítam a vlastne sa z toho teším, aj keď je to trošku paradoxné. A, prirodzene, aj to chápem, že môžu byť rôzne pohľady aj na to, aký je stav tej kultúry, ako sme sa podeň podpísali. A v parlamente minimálne dva pohľady, dva výklady tejto situácie proste sú nevyhnutné. Ale to všetko, ako vravím, je len svedectvom toho, že kultúra je na okraji záujmu spoločnosti, politických, ekonomických, duchovných elít, skrátka všetkých. Je to také konštatovanie, ktoré nepovznáša. A opakujem, ani ja z neho nemám radosť. Ale predsa len isté potešenie pre mňa je, že takáto diskusia vari po prvý raz pravdepodobne, nechcem kuvikať a nechcem hovoriť o tom, že možnože je to aj posledný raz, o nejakej kultúrnej problematike vôbec v parlamente bola. Ono, samozrejme, je dobré, že sa uskutočnila možno, ale nebolo by dobré, keby prekryla teraz táto rozprava ten problém, ktorý tu ťaháme spolu a ktorý sa volá „nepriaznivý stav slovenskej kultúry“, prinajmenšom za posledných 15 rokov, aj keď ja nechcem ten nepriaznivý stav pripisovať, nedajbože, tomu, že po roku 1989 tu došlo k nejakej pozitívnej zmene režimu. Ale mali by sme si skrátka trošku hlbšie uvedomiť to, prečo je kultúra v kríze, nielen finančnej, materiálnej, a dnes to tak vyzerá, ako keby išlo len o nejaký finančný problém. Ale ide, myslím si, o oveľa širšie súvislosti krízy kultúry, krízy umenia, krízy dokonca tvorivej, o ktorej by možno mohli umelci, kritici, intelektuáli hovoriť tiež viac, ako hovorili doteraz. Takže toto všetko je problém, ktorý sa mne tak trochu vynára pri tom.

    A som tak trochu aj rezortne možno potešený predsa len, že sa vôbec k téme, akou je kultúra, táto snemovňa, tento parlament dostal. To, čo ale predstavuje tú základnú príčinu, ku ktorej sa teda vraciam, ale znova nabádam k tomu, že, a niektoré pani poslankyne a niektorí páni poslanci o tom hovorili, ten problém má takú hlbšiu dimenziu. Samozrejme, sa môžeme dostať aj k tomu problému, ktorý tu pred sebou tlačíme. A to je problém novostavby, o ktorom sa už našťastie povedali asi všetky tie čísla, ktoré, samozrejme, tiež môžu, nehovorím, zavádzať alebo nezavádzať, ony všetky tie čísla nie sú vždy také jasné. Pán poslanec Jasovský tu hovoril o tom, že z grantového systému bolo rozdelených 700 mil., bohužiaľ, bolo to len 450 mil. Ono to vyzerá, že to nie je tak veľa, ale 250 mil. v grantovom systéme je jeho väčšia polovička. Takže preto vravím, že treba narábať s pomerne presnými číslami, a to podľa možnosti čo najtransparentnejšie.

    Ja sa teraz nejdem zaoberať tým, čo sme v tej Stratégii kultúrnej politiky štátu urobili, čo sme tam sformulovali, čo, si myslím, sme dokonca prvý raz po 15 rokoch nejakým spôsobom sumarizovali a sformulovali. Ale v každom prípade aj otázka dostavby Slovenského národného divadla, si myslím, si vyžiadala hlbšiu diskusiu už predtým. My sme v roku 2003 a prvý raz opäť po nejakých 14 rokoch alebo vlastne po 16 či 17 rokoch od začatia tej stavby spracovali prvý materiál, ktorý posúdil všetky aspekty od umeleckých, divadelných, teatrologických aspektov cez sociologické, urbanistické a tak ďalej, ekonomické, všetky aspekty. Vtedy sme došli na základe tejto, dá sa povedať, hĺbkovej analýzy k tomu, že by bolo dobré najefektívnejšie tú stavbu dokončiť, ale, a to je to dôležité, z čoho sa všetky budúce debaty vždy odvíjajú, že treba veľmi, veľmi podrobne a dôkladne posúdiť otázku prevádzkovania, otázku správcovstva tej budovy a všetkého, čo s tým súvisí. Vláda vtedy na jeseň zvolila iný variant, zvolila najprv variant odpredaja, potom ten variant spoločného podniku s investorom, ktorý jednoducho zostal proste platný. S tým jednoducho aj minister môže robiť čokoľvek, ale ak nepovažuje túto otázku za tak závažnú, že prejdú odstupy, tak sa nakoniec s ňou musí asi zmieriť. Ja som otázku Slovenského národného divadla, jeho dostavby nepovažoval vo svojom živote za takú kľúčovú, aby som pre ňu, s odpustením, kládol hlavu na klát. Zdalo sa mi, že tých zodpovedností je tam trošku priveľa. A aby som ja snímal všetky viny na seba, tento problém sa mi nezdal taký vážny, aj keď nehovorím, že to problém nie je. Dnes sme v situácii a ja som bol v situácii, keď vláda jasne poverila ma vlastne hľadať iné zdroje ako zdroje zo štátneho rozpočtu. To bolo pre mňa východisko. A ako vravím, mohol som sa k tomu postaviť len tak, že buď to prijmem, alebo proste rezignujem. V týchto hraniciach skrátka sa mohli vtedy hľadať alternatívy. A tento parlament, výbor kultúrny túto koncepciu, aj minister financií sa na to odvoláva, prijal vtedy, pred vyše rokom.

    Ale keď sme už pritom, tak, samozrejme, pre mňa problém Slovenského národného divadla nie je len problémom budovy, treba povedať. A vari sa všetci dohodneme, zhodneme na tom, že pre každý národ je, pravdaže, dôležitá taká erbová reprezentačná inštitúcia, ako je Národné divadlo, o tom sa tuná nemusíme presviedčať. A každý národ a jeho politici dupľom by sa tešili, keby mohli prezentovať nejakú novú budovu pri takejto príležitosti a počas svojej vlády. Ale to, čo ja neustále zdôrazňujem, a v posledných mesiacoch, si myslím, už to priam skoro kričí v istých chvíľach, tak to je to, že aj Slovenské národné divadlo musí mať istý rozmer, kapacitu, rozsah, ktorý je skrátka primeraný našim potrebám, záujmom, tomu, čo Národné divadlo má predstavovať. Preto vychádzam z názoru, že Slovenské národné divadlo má predstavovať erbovú inštitúciu. Ale to nie je synonymum pre nejakú kolosálnu inštitúciu, sídliacu napr. v troch budovách. Tam je, myslím si, trošku pes zakopaný. A tu možno menej by znamenalo viacej.

    My sme z posledného stretnutia s predstaviteľmi občianskej iniciatívy a s predstaviteľmi divadelných kruhov a nakoniec aj vedenia Národného divadla, Slovenského národného divadla v podstate vyšli s tým, že, a to sa nebije s niektorými článkami vami navrhovaného uznesenia, do konca marca pripraví pracovná skupina pod mojím vedením, ktorá je mojím pracovným poradným orgánom ad hoc, skrátka analýzu celého stavu, lebo pravda je tá, že sa nie vždy pracovalo s kompletnými materiálmi, takými komplexnými číslami, práve k tomu teraz sa robia tie analýzy, že skrátka pripravíme materiál, ktorý nielen vyhodnotí všetky alternatívy, nielen tie, ktoré sú zatiaľ zakódované v tom závere poslednom Koaličnej rady, to znamená tie tri vám známe varianty, ale sa bude zamýšľať aj nad inými možno alternatívami. Ale tá moja podmienka je jediná, a tú ešte musím rešpektovať dodnes, že ten variant takpovediac, ten víťazný variant nateraz by mal vychádzať z toho, že ani dostavba, ani prevádzka budúceho komplexu Národného divadla, Slovenského národného divadla, tak ako vyjde z toho, povedal by som, posledného riešenia, nezaťaží, tak to poviem, neprimerane štátny rozpočet. To je vari taká jediná podmienka toho, na ktorú ja zatiaľ kladiem dôraz.

    A mám taký pocit vnútorný, že sa nájde kompromisné riešenie, ktoré by mohlo byť nielen na prospech slovenskej kultúry, slovenského divadelníctva, ale dokonca aj vyhovovať, tak to poviem, všetkým stranám tohto sporu. O tom dokonca marca budem informovať, prirodzene, aj výbor a nehovoriac o tom, že aj tá komunikácia, ktorá medzi parlamentom a nami doteraz možno niekedy viazla, ja som nemal ten pocit, najmä medzi výborom a ministerstvom, resp. mnou, by mala zaručiť to, že dôjdeme k optimálnemu výsledku. Ak by sme k nemu nedošli, potom by som uvažoval o tom návrhu, ktorý, ako sa mi tak zdalo, pán poslanec Cuper celkom neadresoval mne. Ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána ministra s faktickými poznámkami sa hlásia štyria. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami.

    Pán poslanec Fajnor.

  • Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Dovoľte, aby som povedal a pripomenul aj pánovi ministrovi jednu vec. V ústave máme napísané, že štátne, súkromné, družstevné a kombinované vlastníctvo má tú istú úroveň, tú istú hodnotu. To znamená, že chcel by som povedať takú jednoduchú vec. Ak teda by bolo tak výhodné, že všetko má byť súkromné a že zrazu sa nám zdá, že štát by mal mať veľký majetok, tak ja navrhujem jednu maličkosť. A to je, že z majetku pána ministra kultúry, pána ministra hospodárstva a možno aj pána Mikloša ja kúpim 49 % akcií , kúpim rozhodovaciu a riadiacu právomoc ich majetku za trhovú cenu asi 15 %, ale za odmenu nemusíte byť a nebudete na tom zle, pán minister. Môžete ma hrdo nazývať strategickým investorom. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem. Pán minister, ja som veľmi úprimne rada, že ste sa konečne ozvali, lebo pokiaľ niekto sleduje tento prenos a vás vidí tu, tak bude pochybovať, či ste vôbec ministrom kultúry, keď ste sa vôbec nezapojili do toho. Ja vo svojom vystúpení, ktoré bolo v počiatkoch, som niektoré otázky nadhodila a som vás vyzvala a dúfala, že sa k nim vyjadríte. No nevyjadrili ste sa k nim. Ste síce povedali, že ste rezortne potešený, že sa o kultúre v tomto pléne hovorí, ale ja vám úprimne poviem, že tiež som bola členkou vlády a pokiaľ by sa o mojom probléme niesla diskusia v tom zmysle, ako sa dnes niesla v tomto pléne, nebola by som rezortne potešená.

    A na záver ešte jedna pripomienka k vášmu vystúpeniu. Vy ste povedali, že si potrebujeme svojimi vystúpeniami tu niektorí pestovať svoju národnú hrdosť. Ja vás chcem ubezpečiť, že ja si svoju národnú hrdosť nepotrebujem vystúpením k tejto téme pestovať, ja som svoju národnú hrdosť prejavila, keď som sa aktívne zapojila do činnosti pri vzniku slovenskej štátnosti. Ďakujem za pozornosť.

  • Pán minister, asi pôjdem trochu proti rokovaciemu poriadku preto, lebo vždy sa má reagovať na to, čo predrečník povie. Ale na to, čo ste povedali vy, pán minister kultúry, sa v tejto chvíli nedá povedať nič. Človek môže byť z toho iba veľmi smutný a naozaj aj mne je veľmi smutno z toho. Ministerstvo kultúry musí byť také silné, pán minister, aby kultúra nemala pocit menejcennosti, ako ho v tejto chvíli má, lebo z toho potom vyplýva degradácia národnej dôstojnosti, a to je zlé, lebo z toho vyplýva aj štátna dôstojnosť, pán minister, a na to sme všetci veľmi citliví. A možno aj preto je dnes táto mimoriadna schôdza. Ďakujem za pozornosť.

  • Každá vláda má sto dní na to, aby sa vyhovárala na predchádzajúcu vládu. Len táto vláda chce mať sedem rokov, dosť vyhovárania. Zodpovedáte za svoje skutky sami. Predmetom nie je inkriminácia minulosti, ale rozhodovanie v súčasnosti. Ako argumentom sa najčastejšie operuje, že niet peňazí. Dovoľujem si informovať, že okrem 8 mld., o ktorých viete, že pôjdu do Žiliny, ďalšie dve miliardy pôjdu na bytovky, zdravotné stredisko, bezpečnosť, dopravné stredisko a na školu s vyučovacím jazykom kórejským. Ja som Slovák a pýtam sa: K akej vláde mám ísť, aby sa mi dostalo takých výhod ako Kórejčanovi? A tiež chcem produkovať a robiť na prospech tohto štátu. Kde je tá vláda, ktorá ma bude počuť? Zatiaľ ju nevidím.

    Pokiaľ ide, pán minister, o to, že hovoríte, že vám to nestojí za to, aby ste kládli hlavu na klát. Tá hlava vaša padne. Ale mohli ste odísť so cťou, že ste boli za niečo. Takto odídete ako nikto.

    Pokiaľ ide o otázku, že prečo je medzi nami nezhoda a prečo sa nevieme dohodnúť. No stanovisko je jednoznačné, buď to dokončíte, alebo sa toho nedotýkajte a počkajte, kým prídeme. Nebude to dlho trvať.

    Pokiaľ ide o otázku záverečnú. Nezhodneme sa preto, že tu minister hospodárstva informuje celé plénum, že treba znížiť počet sedadiel, lebo ľudia na to nemajú peniaze. A my hovoríme, potrebujeme zvýšiť počet ľudí zapájajúcich sa do kultúry a treba im umožniť činnosť, ktorá im je umožnená návštevou tých divadiel. V tom je medzi nami rozdiel. Preto sa nedohodneme a súhlasiť s tým nebudeme. A to je zmysel rozdielnych postupov, ktoré v politike máme.

    Takže ak sa má niečo urobiť, tak prosím ešte raz, divadlo treba dokončiť, to je viac účelové, to je aj kongresové stredisko už dneska, nie až potom bude, to je dneska ako kongresové centrum vybavené, len ubytovacia kapacita tomu chýba.

    Takže, prosím, pán minister, postavte sa, keď nie za seba, svoju česť, tak aspoň za svoj rezort.

  • O slovo sa hlási pán poslanec Čaplovič za navrhovateľov. Nech sa páči.

  • Hlasy z pléna.

  • Pani poslankyňa sa prihlásila do faktických poznámok až potom, keď som uzavrel možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami. Takže, nech sa páči, máte slovo.

  • Budem skutočne krátky. Hovorím za našich, skupinu navrhovateľov. Asi pred hodinou sme našli na našom pracovnom stole jednu expertízu významného právnika, experta, ktorý robí dlhé roky právne expertízy pre predchádzajúcu i terajšiu vládu Slovenskej republiky na Memorandu o porozumení. Menovať ho nebudem. Ale keby túto expertízu si vyžiadala predtým vláda, tak by nikdy také uznesenie, aké prijala, neprijala.

    Po prvé. Vláda Slovenskej republiky nie je právnickou osobou pre oblasť súkromného práva, a teda nemá právnu subjektivitu ani spôsobilosť na právne úkony. Z toho dôvodu vláda Slovenskej republiky nemôže platne uzatvárať žiadne zmluvy v oblasti súkromného práva s obchodnými spoločnosťami, a teda ani so spoločnosťou Truthheim Invest LLC. Takéto zmluvy sú absolútne neplatné podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Treba však uviesť, že vláda Slovenskej republiky, samozrejme, môže deklarovať podporu určitým projektom, avšak s tým, že ustanovenia, ktoré sú obsahom takejto deklarácie, nesmú byť nárokovateľné súdnou cestou.

    Po druhé. Zákon o správe majetku štátu umožňuje vkladať majetok len do právnickej osoby, ktorej jediným zakladateľom je štát. To znamená, že v čase, keď akcionári Divadla, akciovej spoločnosti, ako Slovenská republika, tak Truthheim Invest LLC, budú postupovať podľa § 13 ods. 3 zákona o správe majetku štátu, nebude toto možné. Na druhej strane § 13 ods. 3 tohto zákona umožňuje vložiť majetok štátu do Divadla, akciovej spoločnosti, v čase, keď jeho jediným akcionárom bude Slovenská republika. Následne bude možné, aby Truthheim vstúpil ako akcionár pri zvýšení základného imania do Divadla, akciovej spoločnosti, nakoľko žiadny zákon takýto postup nezakazuje.

    Po tretie. Nie je zrejmé, aké budú podmienky zmluvy na realizáciu investičného zámeru projektu.

    Po štvrté. Treba uviesť, že počet hlasovacích práv akcionárov nie je možné stanoviť ľubovoľne. Podľa § 180 ods. 1 Obchodného zákonníka počet hlasov akcionára sa určuje pomerom menovitej hodnoty jeho akcií k výške základného imania. Stanovy alebo osobitný zákon môžu obmedziť výkon hlasovacieho práva určením najvyššieho počtu hlasov jedného akcionára alebo odstupňovaním počtu hlasov v závislosti od určitých menovitých hodnôt akcií.

    Po piate. Nakoniec, nie je zrejmé, ani kedy má byť dostavba projektu vlastne ukončená.

    Sú tu ešte ďalšie pripomienky. Samozrejme, sú k dispozícii, môžete si ich pozrieť.

    Závery z tohto Memoranda o porozumení nemajú byť formulované ako zmluva, ale len ako deklarácia podpory projektu zo strany vlády Slovenskej republiky, ktorá nebude právne nárokovateľná.

    Text memoranda je veľmi všeobecný a mnohé otázky zostávajú nejasné.

    Po druhé. Memorandum je formulované v neprospech Slovenskej republiky.

    Po tretie. Mali by byť uzavreté realizačné zmluvy, ktoré budú obsahovať podrobnú špecifikáciu vzájomných práv a povinností účastníkov a ktoré budú uzatvorené medzi účastníkmi, ktorí majú právnu subjektivitu. Je to jasne konštatované a myslím, že v zmysle aj toho je jeden z návrhov uznesení, aby vláda skutočne zrušila uznesenie z 24. 11. 2002. Ďakujem.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Vajda.

  • Vážený pán predsedajúci, ctené dámy poslankyne, páni poslanci, vážený pán minister, vážení hostia, myslím, že je adekvátne začať hamletovskou otázkou z terajšej diskusie: Byť či nebyť? Naša spoločnosť je priebežne traumatizovaná a dramatizovaná vytváraním umelých problémov, aby sa odvrátila pozornosť ľudu od morálneho a materiálneho rozkladu republiky predchádzajúcimi i terajšími vládnymi garnitúrami. Programátori ovládaní slovenským i svetovým kapitálom dokonale vychádzajú z metódy, že každé čudo trvá iba tri dni. Dúfam, že náš intelekt nás predurčuje pochopiť, že tento pojem je parafrázovaním predmetnej veci. To terajšie čudo zdvihlo zo stoličiek politickú, intelektuálnu, národnú a divadelnú obec, z inej pozície, ale v jednom sa úplne zhodnú, že základným vinníkom je socialistický arealizmus so svojimi megastavbami Národného divadla, Slovenského rozhlasu, Slovenskej televízie, treba dodať, že ďalším vinníkom a zločinom je totalitný program kultúrnej revolúcie, ktorý si kládol za cieľ, aby sa dramatické, výtvarné, hudobné i literárne umenie stalo prirodzeným duchovným majetkom aj robotníka, aj roľníka a nielen panských dvorov.

    V týchto dňoch v Koaličnej rade, vo vláde i v komunikačných prostriedkoch sa s mimoriadnou intenzitou skloňujú slová národ, verejnosť a kultúra zrejme preto, aby sa na určitý čas prehlušil problém nezamestnanosti, rastu biedy, chudoby, zločinnosti, aby sa zatienil problém výpredaja strategických podnikov, zodpovednosť za spôsobené škody štátu v miliardách a naše nemorálne výdavky na tzv. mierové zbory a na rôzne náklady spojené s návštevami významných osobností, pretože Slovensko je oázou pokoja a istoty pred hnevom našej i svetovej chudoby.

    Som presvedčený, že je národnou hanbou robiť z Národného divadla obchod a argumentovať i takou duchovnou nízkosťou, že nemôžeme prevádzkovať tento svätostánok národnej kultúry pre rakúskych dôchodcov a ďalej že prevádzkovanie Národného divadla zničí prevádzku profesionálnych divadiel na Slovensku. A šlágrom kultúrnej hlúposti je snaha urobiť z Národného divadla kočovnú divadelnú scénu. Táto nehoráznosť sa mohla splodiť len v hlavách, ktoré sú naplnené hodnotovou zvrátenosťou a pre ktoré je predmetom kúpy a predaja jednoducho všetko.

    Ak si vnútorne neosvojíme to, že politika je schopnosť viesť štát a že štát je ľudské spoločenstvo, za vývoj ktorého by politici mali niesť najväčšiu morálnu zodpovednosť, potom si myslím, že politika je v ľudskej zvrátenosti. Dávno pred nami vodcovia spoločnosti pochopili, že človek na svoj pokoj potrebuje chlieb a hry. A za 15 rokov kapitálu alebo, ak chcete, demokracie tomuto človeku beriete chlieb aj dôstojné hry, ktoré nahrádzate divokou násilnou filmovou tvorbou zo Západu motivujúcou násilie a zločinnosť, ďalej, umelecky primitívnymi televíznymi súťažami, ktoré ochudobňujú človeka nielen na duši, ale aj na peňaženke, s vytváraním falošnej nádeje na rýchle zbohatnutie. Vy tomu hovoríte umelecká sloboda. My komunisti pre zmenu tomu hovoríme umelecké barbarstvo.

    Dámy a páni, nemám odvahu povedať, že nechápete, že dramatický umelec vyzrieva okolo päťdesiatky, že je to obdobie vrcholu slávy a schopnosti odovzdať spoločnosti umelecké hodnoty na najvyššej úrovni. Vaša nekultúrna moc zlikvidovala jednu umeleckú generáciu a z osobností divadelného a filmového sveta ste urobili dobre platené reklamné atrapy od poisťovne až po dámske intímne vložky. Národné divadlo bolo zásobárňou divadelných pondelkov, liahňou pre pozitívnu filmovú tvorbu a umeleckú i ľudskú autoritu pre celé generácie socialistického Česko-Slovenska. Dnes je už z toho iba nostalgia v podobe slávnej éry šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov od tanečnej hudby, spevu, divadla, literatúry, výtvarníctva, sochárstva až po divadlo. Naše folklórne i vokálne súbory obdivovala západná Európa na rôznych festivaloch, kde spravidla stáli na stupňoch víťazov. Na školách, v osvetových zariadeniach, závodných kluboch odborov sme mali stovky súborov a krúžkov záujmovo-umeleckej činnosti, ktoré boli základným cieľom etickej výchovy a estetizácie medziľudských vzťahov. To všetko ste nahradili drogovým priemyslom, krčmami, herňami, barmi, masážnymi salónmi na profesionálnu devastáciu mladej generácie pod zástavou demokracie a ľudských práv. Vyvážali sme do sveta za socializmu vyspelé a morálne umenie a za demokracie vyvážame lacnú kvalifikovanú pracovnú silu a krásne slovenské dievčatá na obchodovanie s bielym mäsom, aby nás chválil svetový kapitál za transformáciu na úkor ožobračovania vlastného ľudu.

    Treba považovať za nekompetentné tejto vlády, že morálne klesla až tak hlboko, že parlament musí robiť arbitra a ochrancu najvýznamnejšiemu reprezentantovi národnej kultúry. Súhlasím s tými, ktorí tvrdia, že bez koruny sa to nedá robiť. Ale i takí slávni vodcovia, ako sú páni Dzurinda a Rusko, si musia uvedomiť, že medzi zemou a nebom sú veci, ktoré sa korunou merať nedajú ani sa merať nemajú. Bolo by veľmi zaujímavé, keby dostavbu a prevádzku toho istého Národného divadla mal hodnotiť a zabezpečovať pán Rusko z pozície funkcionára Socialistického zväzu mládeže. Pravdepodobne ani jeden odporca by sa snáď do nastávajúceho dňa nezobúdzal v pôvodnej funkcii. Ale svet sa zmenil, a preto je pán Rusko iný. Doba je iná aj funkcia Národného divadla sa zmenila. Nepodarilo sa to realizovať. Ďakujem vám za pozornosť všetkým.

  • V rozprave by mal nasledovať pán poslanec Maxon. Neviem, či vám bude stačiť tých 10 minút. Ak áno, nech sa páči, ak nie, tak, samozrejme, o 19.00 hodine končíme a potom budeme pokračovať zajtra už 36. schôdzou. Takže, pán poslanec, nech sa páči.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené dámy a páni, už sme vyskloňovali kultúru vo všetkých pádoch, už sme o kultúre povedali veľmi veľa, možnože sme zabudli pripomenúť jednu veľmi dôležitú vec, keby sme sa všetci správali kultúrne, keby sme to, čo mnohí z nás tu aj prezentovali, realizovali v každodennom živote a keby to realizovali aj tí, ktorí ten návrh memoranda predložili, tak by sme sa asi o kultúre baviť nemuseli. Na tomto probléme je predovšetkým problém to, ako nekultúrne vláda, ministerstvo hospodárstva a v konečnom dôsledku aj kompetentný minister, minister kultúry k tomuto problému pristupovali.

    Je, a už to povedal jeden z predkladateľov, absurdné, že rokujeme o dokumente, ktorý nespĺňa základné podmienky právneho poriadku Slovenskej republiky. Tie výhrady, samozrejme, aj tie moje výhrady sú opreté o rôzne stanoviská, aj keď stanovisko vládneho nemenovaného experta som do dnešného dňa nepoznal. Ale, vážené dámy a páni, aj laik z obchodného práva keď si tento dokument prečíta, tak mu musí byť jasné, že memorandum alebo ten charakter memoranda v tomto dokumente spĺňa len ten prvý odsek a to je preambula. Ostatné všetky veci sú záväznými právnymi aktmi vychádzajúcimi z Obchodného zákonníka, nehovoriac o tom, že sa v tomto prípade porušuje právny poriadok Slovenskej republiky. A myslím si, že bolo to tu už povedané veľmi veľakrát.

    Ešte ten krátky čas čo mám, do 19.00 hodiny, využijem na to, aby som upozornil naozaj podľa mňa na veľmi vážny problém. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, to, čo sa v súvislosti so Slovenským národným divadlom udialo, má aj dimenziu porušovania práva v iných dimenziách. Ak sme konštatovali, že sa zásadným spôsobom porušuje kompetenčný zákon, že predstavitelia ústredných orgánov štátnej správy kompetenčne neriešia tie problémy, ktoré im priamo zákon ukladá, ale selektívne si vyberajú to, čo z hľadiska riešenia považujú za výhodné, či už pre svoju osobu alebo pre svoju politickú stranu, tak to je pre nás absolútne neakceptovateľné.

    A, vážené dámy a páni, neexistuje žiaden relevantný dokument, ktorý by oprávňoval ministra hospodárstva v tejto veci konať alebo v tejto veci konať, tak ako konal. Uvedomte si, prosím, že namiesto toho, aby sa rešpektoval zákon o ústredných orgánoch štátnej správy, nastúpila politická subordinácia, politická subordinácia predsedu jednej z politických strán vládnej koalície, ktorý sa rozhodol, že toto je problém, ktorý bude riešiť. A minister kultúry namiesto toho, aby sa proti takémuto postupu zásadným spôsobom ohradil, jednoducho politicky kapituloval a dnes sme svedkom výsledku, ktorý máme na stole.

    Možnože stojí naozaj za istú analýzu a za zmienku to, čo k celodennej diskusii povedal alebo skoro k celodennej diskusii povedal pán minister kultúry. Okrem iných vecí povedal, že tento problém má aj hlbšie dimenzie. No ja za jednu z hlbších dimenzií považujem to, že minister kultúry je taký, aký je. Prepáčte, povedať k tomu problému filozoficky nejaké zamyslenie a hovoriť o tom, dámy a páni, to je naozaj absolútne absurdné. Dnes v tejto situácii keď sa to stalo predmetom politickej rozpravy, lebo nepochybne to má svoj politický rozmer, keď máme na stole návrh memoranda, tak minister kultúry skonštatuje, že ustanovil pracovnú skupinu, ktorá spraví dôkladnú analýzu a ponúkne rôzne alternatívy. Tak nebolo povinnosťou ministra kultúry takúto dôkladnú analýzu spraviť predtým, ako sme dostali tento dokument k dispozícii? Veď je to úplne prirodzené, že ak sa máme teda zásadným spôsobom rozhodnúť, tak si spravíme analýzy. A na základe toho, čo povedal pán minister kultúry, je úplne jasné a zrejmé, že takéto analýzy neexistujú, lebo ak si dnes vyhradzuje termín do konca marca, že takáto analýza bude, tak je to toho dôkazom.

    A, dámy a páni, dovoľte mi povedať ešte jednu vec. A to je, by som povedal, ten politický, spoločenský a, nebojím sa to povedať, aj národný rozmer. My sme nemali vôbec problém investovať niekoľko miliárd do tejto budovy a v tej druhej časti možno ešte poviem niečo aj o tej budove, keď budeme v tom pokračovať, vôbec sme nemali tento problém. Dnes keď sa finalizuje celý tento proces, tak jednoducho rezignujeme z tej myšlienky, aby tento stánok patril slovenskej kultúre a slovenským umelcom. Veď je to absolútne, dámy a páni, absurdná situácia. My vlastne tých 5 mld. alebo 5,4 mld. sme investovali preto, aby za tieto peniaze vo svojom vlastnom dome sme boli nájomníkmi. Veď je to naozaj podľa môjho názoru absurdná situácia. A prečo nemáme tú ambíciu, aby vo svojom vlastnom dome sme boli pánmi alebo vo svojom vlastnom dome pánmi boli tí, ktorí reprezentujú slovenskú kultúru? A nech títo ľudia nám prezentujú svoje predstavy, aké sú ekonomické, aké sú technické možnosti túto budovu prevádzkovať.

    Ja som presvedčený, že Národná rada rozhodujúcim počtom hlasov podporí to uznesenie. A nakoniec nič iné nerobíme, len skutočnosť, že dávame ten čas, o ktorom hovoril pán minister kultúry, do konca marca, aby sa tieto veci vyriešili.

    Ešte raz ale k tej prvej časti môjho príspevku. Naozaj apelujem na vás, nerezignujme z toho, čo tvorí kultúru, nerezignujme z toho, čo tvorí štátnosť, nerezignujme z toho, čo tvorí národné dejiny, hľadajme spôsob, ako vytvoriť podmienky, aby ľudia, ktorí reprezentujú kultúru, boli v tom stánku svojimi pánmi. A je povinnosťou nás politikov, je povinnosťou vlády, aby sme im na to vytvorili podmienky. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec Jaduš s faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Maxona. Končím možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.

  • Nielen pán Maxon, ale aj pán Vajda ma inšpirovali k tomu, čo chcem teraz povedať. Komunisti za desaťročia svojho vládnutia veľmi rýchlo zistili, že kultúra je veľmi silný nástroj na udržiavanie a zveľaďovanie svojho režimu, preto investovali do kultúry a nikdy nešpekulovali nad tým, koľko treba a koľko už stačí v kultúre. Vážené kolegyne, kolegovia, myslím, po roku 1989, keď sme sa rozhodli pre cestu demokracie, nezaslúži si táto demokracia, aby bola rovnako zveľaďovaná a pestovaná, aby tento národ mal pocit, že sa s tou demokraciou piple a že sa v nej vyžíva? Ako ináč to robiť, ak nie investíciami do kultúry? Prečo teda špekulujeme okolo 300 mil. na dostavbu, keď sme už toľké peniaze, ako povedal pán Maxon, do toho vrazili? Veď nie sme o nič horší hospodári ako tí, ktorí sú na druhej strane.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, prerušujem rokovanie 35. schôdze Národnej rady. Budeme pokračovať v prerušenom rokovaní 35. schôdze po skončení 36. schôdze Národnej rady, tak ako sme sa dohodli. Zajtra ráno o 9.00 hodine začíname rokovať bodmi programu 36. schôdze Národnej rady, tak ako sme si dnes o 13.00 hodine program schválili.

    Ďakujem, dovidenia, dobrú noc, zajtra ráno o 9.00 hodine.

  • Prerušenie rokovania o 19.01 hodine.