• Vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram piaty rokovací deň 3. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Dovoľte mi, aby som vám pred pokračovaním schôdze oznámil, že o ospravedlnenie neúčasti na dnešnom rokovacom dni písomne požiadali páni poslanci Juščík a Varga. Na zahraničnej služobnej ceste je pán poslanec Vojtech Tkáč.

    Ďalej vám chcem oznámiť, že zajtra vo štvrtok o 14.00 hodine sa bude konať pravidelný bod programu hodina otázok, po ktorom bude nasledovať bod programu interpelácie na členov vlády. Chcem oznámiť predovšetkým tým poslancom, ktorí chcú podať otázku na členov vlády, aby tak urobili dnes do 12.00 hodiny.

    Ďalej ešte by som chcel dať pánom poslancom do pozornosti, že zajtra ráno od 8.00 do 10.00 hodiny budú lekári z Kliniky hematológie a transfúziológie Fakultnej nemocnice prítomní v budove Národnej rady a poslanci budú mať možnosť darovať krv. Tieto oznámenia ste dostali všetci písomne do lavíc, tak by som chcel upozorniť, zvlášť mužov v parlamente, ktorí chcú darovať krv, aby prispôsobili tomu aj dnešný svoj režim, stravovací a pitný. Takže, páni poslanci, ktorí chcete, samozrejme aj poslankyne, ktorí chcete darovať krv zajtra ráno o 8.00 hodine.

    V 3. schôdzi budeme pokračovať v bode programu rozprava k programovému vyhláseniu vlády.

    Ešte skôr, ako udelím slovo pánovi poslancovi Džupovi, ktorého diskusný príspevok sme včera prerušili, dávam slovo pani poslankyni Belohorskej.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán predsedajúci, k vašej úvodnej informácii ohľadom darovania krvi si dovolím poznamenať jednu vec ako lekár. Prekáža mi, že tento termín kancelária, alebo možno to bolo bez vášho vedomia, bol dohodnutý na riadny pracovný deň, keď poslanci po tomto výkone majú sadnúť späť do lavíc. Ako lekár by som sa postavila proti tomu. Odporuje to aj všetkým predpisom a nariadeniam ohľadom transfúzie krvi. Ak, tak potom po skončení práce. To by bola jedna pripomienka. Navrhovala by som, aby ste vstúpili do rokovania, či by sa nedal tento akt uskutočniť v pondelok, keď nemáme rokovací deň, alebo v piatok po skončení rokovania.

    Druhá vec, aby ste prekonzultovali dotazník, ktorý nám bol rozdaný do lavíc, s pánom Husárom vzhľadom na ochranu osobných údajov. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa, ja som na poslaneckom grémiu informoval všetky poslanecké kluby o tom, že takýto záujem hematologickej kliniky tu je. Všetci poslanci, teda zástupcovia poslaneckých klubov súhlasili s týmto termínom. Ja som nevidel v tom problém, pretože takéto odbery krvi sa uskutočňovali aj v minulom volebnom období. Žiadne problémy a komplikácie u darcov nenastali, takže vychádzam z praxe, ktorá tu už bola zavedená aj počas minulých rokov.

    Neviem sa vyjadriť k obsahu toho dotazníka, ale myslím, že je to štandardný, ktorý sa používa.

  • Reakcie z pléna.

  • Prosím?

    Páni poslanci, nech sa páči, pán poslanec Džupa, ktorý je prihlásený do rozpravy. Môžete vystúpiť.

  • Vážené dámy, vážený pán predseda, vážení členovia vlády, páni, vlastne v tejto chvíli by som mal pokračovať v časti svojho diskusného príspevku, preto pre tých, ktorí tú prvú časť včera nepočúvali, chcem dať na vedomie, že ak by im chýbala určitá kontinuita, tak vlastne môj diskusný príspevok bol včera prerušený. Dotýkal sa, samozrejme, téz programového vyhlásenia vlády a určitých súvislostí a nadväzností z hľadiska celkového pohľadu a ukončil som svoje vystúpenie v časti, keď som sa od všeobecných dostával k oblasti zdravotníctva.

    Konštatujem teda, že vzhľadom na to, že dôležitou súčasťou transformácie zdravotníctva je ľudský faktor azda o niečo zreteľnejší ako v iných odvetviach a v celej štruktúre svojich horizontálnych a vertikálnych súčastí ovplyvňuje praktickú aplikáciu transformácie, záujem vlády Slovenskej republiky sa v programovom vyhlásení vlády, žiaľ, prezentuje len enormnou snahou znížiť nároky na štátny rozpočet, a to je málo. Programové vyhlásenie je totiž automatický predpoklad na určitý pokročilý stupeň organizačno-koncepčného kontextu, teda určitý stupeň odborno-organizačnej a aplikačnej rozpracovanosti, a ten je na počiatku v štádiu prezentácie, nieto aplikácie základných ideových úmyslov.

    Ďalej programové vyhlásenie predpokladá aj v kapitole Zdravotníctvo vyšší stupeň uvedomelosti zainteresovaných, teda občana a zdravotníckych pracovníkov, a tá už nemá veľa rezerv. Preto nie je zvlášť ťažké odhadnúť predpokladaný vývoj. Hrozí, že budeme svedkami razantného nástupu reformy, vzápätí aj jej razantného ústupu, ktorý niekomu zláme väzy. V konečnom dôsledku dopadne negatívne aj na rezort. Narazí na bariéru uvedeného hendikepu ľudských zdrojov, nevôľu, neochotu, netrpezlivosť, na protesty, brzdiace mechanizmy a podobne. V celej palete ľudí, profesií a záujmov nepreberného ľudského a profesionálneho zamerania. Ak prirátam, že naštartovanie transformácie bude súbežne spomaľovať odstraňovanie chýb nedávnej minulosti, jej skutočný nábeh sa bude odďaľovať alebo brzdiť.

    Aj preto musíme niekoľkokrát v príspevku uvádzanú proporcionalitu a nadväznosť z pohľadu programových téz spochybniť, lebo kontinuita tu jednoducho nie je, nebola založená, nový systém to sám osebe nevyrieši, lebo najmä v reálnej praxi nemá vybudované aplikačné a realizačné systémy a tímy nielen na centrálnej úrovni, ale aj vo výkonnej praxi. To sú podľa mňa najväčšie problémy proklamovanej transformácie a jej najväčšie riziká. Sme pripravení napomáhať ich riešiť, lebo budú potrebovať absolútnu mobilizáciu odborno-organizačných kapacít, a tých vo všeobecnosti na Slovensku nemáme prebytok, a nieto aby s nimi disponovala jedna či štyri politické strany. Ale dôsledky v zmysle politických dosahov, najmä vo vnútri koalície, nevieme a pravdepodobne nebudeme schopní ovplyvniť – a to je už veľmi vážny problém.

    Povedal som, že mnohé priority programových téz v kapitole Zdravotníctvo môžeme podporiť, neznamená to, že všetky. Na niektoré musím poukázať. Predovšetkým úlohu štátu a vlády v rezorte zdravotníctva v súčasnom priestore a čase, čo by som rád podčiarkol, vnímame ako povinnosť zabezpečiť zdravotnú starostlivosť. Programové vyhlásenie vlády si kladie za cieľ, citujem, „vytvoriť stabilné podmienky pre činnosti v zdravotníctve“ – a to je rozdiel. Veľmi ťažko môžeme tiež akceptovať, aby riadenie zdravotníctva bolo ponechané viac na kvalite zmluvných vzťahov medzi objednávateľmi a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Dávno sme deklarovali nadriadenosť odborného hľadiska, ktoré definujú špičkoví odborníci s odborným vymedzením rozsahu zdravotníckej starostlivosti včítane siete, liečby a odborných kontrolných systémov. Preferujeme aktívne systémy, nie pasívne, kam zaraďujeme aj uvedené zmluvné vzťahy a tieto nemôžu byť nadriadené kritériám špičkových odborníkov s patričnou proporcionálnou regionálnou dostupnosťou a rozpracovanosťou. Môžu byť s nimi v symbióze, ale nie tak, aby boli pod nimi.

    Rovnako sa nestotožňujeme s názorom, že ako významné rezortné protikorupčné opatrenie bude pôsobiť spoluúčasť pacienta občana pri úhrade výkonov a služieb. Ďalší komentár nie je potrebný. Ťažko sa tiež môžeme vyrovnať s konštatovaním, že preventívne programy na včasné odhalenie chorôb boli zúžené na kardiovaskulárne a onkologické ochorenia. Všeobecná formulácia, opäť citujem, „vláda považuje za nevyhnutné posilniť prevenciu v systéme zdravotnej starostlivosti“, síce môže kde-čo skrývať, ale to aj úmyselne odsúvať či presúvať na bedrá poistenca. Na mysli mám predovšetkým komplexnú starostlivosť o matku a dieťa, poproduktívnu a stareckú populáciu, odbory a odvetvia medicíny, kde v posledných rokoch zaznamenávame signifikantné posuny, a to znižovanie pôrodnosti a zmenu štruktúry rodičiek, resp. relatívny a absolútny nárast poproduktívnej a stareckej populácie. Opäť, ako aj v programe predchádzajúcej vlády, sa v programovom vyhlásení vlády starostlivosť o produktívnu populáciu takmer neobjavuje, a ak, potom iba v oblasti povinnosti: zodpovednosť za svoje zdravie, platba odvodov, daní, poistení, pripoistenia a podobne.

    Rovnako si myslíme, že veľmi ťažko bude možné splniť ambiciózny plán, citujem, „zabezpečiť pre zdravotníctvo minimálne rovnaký objem zdrojov zo štátneho rozpočtu, Národného úradu práce a Sociálnej poisťovne ako v roku 2002 v stálych cenách roku 2002“. A to ešte neberiem do úvahy fakt, že zdroje boli v roku 2002 podhodnotené, v akom stave je stav bežnej a pravidelnej údržby, v akom stave je prístrojová technika a podobne.

    Veľmi zložitá a nanajvýš háklivá lieková politika sa v programovom vyhlásení vlády skrýva vo veľmi opatrných tézach, citujem, „otvorenej a ekonomicky realistickej liekovej politike s určitou malou a vopred danou spoluúčasťou pacienta“. Čo sa týka pacienta, je to jasné, bude platiť, ale výklad slov „otvorená a ekonomicky realistická lieková politika“ by bol pomerne zaujímavý a možno pre niekoho aj prekvapujúci. Aj v tejto oblasti je naša predstava iná. Zaujímavé bude tiež sledovať, ako sa bude dariť, opäť citát, „presunúť kompetenciu schvaľovania cien liekov a zdravotníckych pomôcok z ministerstva financií na ministerstvo zdravotníctva“, koniec citátu. Aj s tým máme svoje skúsenosti.

    Vážené dámy, pán predseda, členovia vlády, páni, pri hodnotení vývoja Slovenskej republiky za posledné roky sa často objavovalo konštatovanie, že Slovensko čakajú po parlamentných voľbách 2002 ťažké časy, bez ohľadu, kto zostaví vládu Slovenskej republiky. V tom boli, resp. sú zajedno mnohí, nie iba odborníci na ekonomiku, hospodárstvo a sociálnu oblasť. Preštudovanie programového vyhlásenia vlády túto víziu nielen potvrdzuje, navyše neposkytuje tú najideálnejšiu platformu, z ktorej by bolo jasné, že nasledujúce zložité obdobie bude trvať maximálne krátko a s presne vymedzením časového ohraničenia, žiaľ.

    Preto záverom pripojím ešte jedno prirovnanie. Svojím programovým vyhlásením nám vláda Slovenskej republiky síce čestne priznáva, že, obrazne povedané, pečieme menší peceň chleba, ako bol ten predchádzajúci, a ani ten nebol ktovieako veľký, ale ubezpečuje, že síce bude menší, ale hutnejší, výdatnejší. V skutočnosti bude menší, redší a pôstnejší. Navyše vláda ešte narýchlo zberká omrvinky toho predchádzajúceho, aby aspoň kôrka toho budúceho bola ucelená, aby spoza výkladu pred okolitým svetom vyzerala dobre. Aj preto sa s programovým vyhlásením vlády stotožniť nemôžem, ani ho podporiť. Ďakujem.

  • Ďalší v poradí prihlásený do rozpravy je pán poslanec Ladislav Polka. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážený pán predseda vlády, vážení členovia vlády, dámy a páni, dovoľte mi, aby som sa aj ja zaradil do húfu nás „hrach na stenu hádžucich – asi“, súdiac podľa záujmu o naše vystúpenia, ale predsa je mojou morálnou povinnosťou predniesť náš názor na niektoré časti vládneho programu.

    V rámci prípravy tohto diskusného príspevku som si pripravil celú škálu podkladových materiálov. Môj záujem sa prirodzene koncentroval na problematiku vnútornej bezpečnosti. So záujmom som čítal, „vláda predloží komplexný program boja so zločinnosťou“, „vláda zriadi špeciálne útvary na boj s organizovaným zločinom“, „zintenzívni sa policajná spolupráca so zahraničím“, „posúdi sa zmluvná základňa bezvízových stykov s cieľom zabrániť narušovaniu štátnej hranice a hrozbe migračných vĺn“, „včas bude vláda predchádzať prejavom intolerancie, xenofóbie a rasisticky motivovaných útokov“, „posúdi možnosť presunúť činnosti, ktoré Policajný zbor vykonáva nad rámec svojich úloh a prijme stratégiu prevencie kriminality v roku 2002“.

    Ajhľa, chyba. Čítal som parlamentnú tlač 67 z novembra 1998, to bol prvý konkrétny termín, ktorý sa vo vtedajšom vládnom programe objavil. Širokospektrálna koalícia urobila zásadnú chybu, svoj program týmto jediným číselkom časovo kvantifikovala. Súčasná úzkospektrálna koalícia vyvodila poučenie z krízového vývoja v stranách a v spoločnosti a dôsledne program očistila od náznaku akejkoľvek kvantifikácie či termínov. Osvedčení vládni a ministerskí programátori sadli k počítačom, pohrali sa so slovesami, zámenami, doplnili o niekoľko zaklínadiel ako Európska únia, Schengen, SIRENE, Ženevský dohovor, Dublinský dohovor, integrácia, špecializácia, konfiškácia, debyrokratizácia – a je to. Azda sa parlament nevymkne spod kontroly a „zbaští“ to, veď už spapal skrátené konanie.

    Tak som sa vrátil k parlamentnej tlači 22, k realite vládneho programu, ktorý svoju časovú dimenziu neprezradí ani za nič na svete. Celý rad úloh, ktoré si rezort kladie pred seba, je obsahovo zaradených do predchádzajúcej časti Spravodlivosť a možno ho zostručniť do témy Nový Trestný zákon, nový Trestný poriadok. Nebudem tú pasáž bližšie rozvíjať, venoval sa jej pán poslanec Abelovský, veľmi kvalifikovane.

    Vyše desaťročné lalotanie o rekodifikácii uvedených zákonov z roku 1961, konkrétne 140 a 141 z 29. novembra 1961, zjavne pripravovaných v 50. rokoch, je živnou pôdou pre činnosť rôznych komisií a permanentne zaraďovanie do volebných programov všetkých politických strán, v ktorých svorne občanovi sľubujeme, že páchateľa rýchlo odhalíme, chytíme, odsúdime, ba niektorí hovoria, že ho aj prevychováme. A to, prosím, na základe zákona a zákonov z obdobia prijímania socialistickej Ústavy Česko-slovenskej socialistic-kej republiky, ktorá konštatovala, že v Česko-slovenskej socialistickej republike boli vybudované základy socializmu a rútime sa až ku komunizmu, a trestné právo bolo charakterizované ako úderná päsť robotníckej triedy.

    Ministerstvo vnútra v duchu týchto tradícií ide ďalej. Po populárnom hite „skrátené“, tentoraz „vyšetrovanie“, ktorým oslobodila – svetový unikát – „spravodlivú políciu“ od najpočetnejšej agendy, to znamená trestných činov do troch rokov, tým, že ju vrhla na zdecimované rady nepripravených policajných orgánov. Tým ich prinútila na ústup z ulice a na zakopanie sa v kanceláriách pri výsluchoch a dožiadaniach. Pritom samotný pojem „skrátený“ je priam úžasný. Hoci Trestný poriadok jasne a zrozumiteľne hovorí o procesnej lehote, o vyšetrovaní do dvoch mesiacov, skrátené konanie je do 30 dní, pričom však ide iba o termín po vznesení obvinenia. Čiže môže začať vo veci a po 10 rokoch slávne do 30 dní ukončí.

    V rámci popularizácie pripraveného konania idem ešte ďalej. „Ministerstvo vnútra pripraví postupné začlenenie tejto justičnej polície do jednotnej štruktúry spoločne so službou kriminálnej polície.“ Justičná polícia, rozumej bývalá „vyšetrovačka“, morálne zdecimovaná činnosťou odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, kde honoráre predstavovali vyše 100 % zvýšenie oproti ostatným policajtom, samozrejme, tam sa čistili „špinavé paprče HZDS“, takže preto tie honoráre. Tí obyčajní iba vyšetrovali vlámačky, vraždy a znásilnenia. Bez ohľadu na to, či to boli právnici, ako to vyžaduje zákon. Keďže sa takto „vybrakovanej vyšetrovačke“ nedarilo „rýchlo a spravodlivo“ realizovať zámery generálskej kamarily, bola slávnostne premenovaná na justičnú a bude zaradená do útvarov kriminálnej polície, kde hľadať právnika je ako hľadať ihlu v kope sena.

    Ja tu vôbec nehorlím za pracovné miesta pre právnikov, ani nedehonestujem iné vysokoškolské odbory, ale mám osobné skúsenosti s trestným stíhaním RNDr., ktorá po absolvovaní, neviem akej, vysokej školy – asi prírodovedeckého charakteru –, robí právo a rieši ochranu občianskych a ľudských práv. Namiesto hľadania riešenia hodného roku 2002, hodného začiatku 3. tisícročia sa vraciame k modelu z roku 1918, modelu Čeky a jej kmotra Dzeržinského.

    Ministerstvo vnútra nie je schopné ani v náznakoch realizovať pojmy koordinácia, súčinnosť, spolupráca, a preto sa vrátime k jednotnému veleniu a k jednotnej zodpovednosti. Čudujete sa opakovaným výsluchom a opakovaným predvolávaniam? Je to len a len dôsledok nekvalifikovanej práce a pretrvávajúcej zásady socialistického vyšetrovania predvolať: ja predvolám a ty sa priznáš. Mal som osobnú skúsenosť s týmito demokratickými postupmi a obávam sa, že tam ani neskončia. Už som sa presvedčil, že neskončili. Kriminálna polícia, ktorá má zabezpečovať dôkazy o spáchaní trestného činu formou kriminálneho spravodajstva, s obľubou vykonáva predvyšetrovanie, ktoré aj tak vyšetrovateľ musí procesne uviesť do súladu s Trestným poriadkom. O tom, ktorý orgán je dôležitejší, je rovnako určený spor ako spor o sliepke a vajci, víťazom je spravidla väčší obľúbenec ministra vnútra, prípadne predsedu vlády alebo niekoho iného, kto usmerňuje vyššie menovaných.

    Skutočne odporúčam viesť intenzívnu prácu na novom Trestnom poriadku a novom Trestnom zákone, čo nám tento problém môže vyriešiť, resp. musíme aj vyriešiť filozofiu trestného konania, či pôjdeme anglosaským systémom, či sa budeme držať niektorej modi-fikácie kontinentálneho práva, z ktorých predovšetkým rakúsko-uhor-ský model, vychádzajúci z napoleonských kódexov, bol na našom území vžitý a funkčný.

    Ak sme hovorili o koordinácii, dôkazom neschopnosti ministerstva vnútra racionálne využívať ozbrojené zbory je množstvo bezcieľne sa túlajúcich ozbrojencov legálne ozbrojených, označovaných ako Železničná polícia, Justičná a väzenská stráž, colná stráž, obecná a miestne polície, lesné stráže, poľné stráže a ktovieaké ešte iné stráže, a samozrejme súkromné bezpečnostné služby. Tieto pološtátne, štátne či súkromné organizácie predstavujú rádovo jednu Česko-slovenskú armádu, ktorej smerovanie, zameranie, výcvik a výzbroj nikto takmer nekontroluje. Zdá sa, že už je im úzko na území Slovenskej republiky, pretože niektorí ozbrojenci vykonávali zákroky aj na území Českej republiky a len vďaka taktu a veľkorysosti českých ústavných činiteľov nebol z toho primeraný škandál.

    Z pozoruhodných zložitých vyjadrení viceprezidenta Policajného zboru možno usúdiť, že SBS-ky predstavujú výrazný prvok v charaktere činnosti organizovaného zločinu. Tento fakt však treba dokázať, alebo ešte lepšie, treba mu predísť správnou a nekompromisnou legislatívou a nekompromisným štátnym dozorom. O SBS-kách vo vládnom programe nie je ani zmienka. Chcem tým naznačiť, že v programe vlády mi chýba koncepcia, koordinácia postupu týchto ozbrojených zborov a chýba mi náznak vývoja kriminality na Slovensku a postup orgánov činných v trestnom konaní na jej zamedzenie či zníženie.

    Ak napríklad hovoríme o boji proti terorizmu, súčasný stav je alarmujúci. Náš Policajný zbor nie je schopný vyriešiť „zemiakový terorizmus“, takže hovoriť o pripravenosti na zamedzenie činnosti teroristických skupín je iluzórne. Našli ste, prosím, páni poslanci, nejakú zmienku o činnosti spravodajských služieb v tejto oblasti? Spravodajské služby sa vo vládnom programe proste nenachádzajú.

    Vláda v programe viackrát hovorí o presune kompetencií, pričom v skrátenom konaní presun kompetencií na okresné úrady odložila o rok, schválili sme im to, ale vo vládnom programe sa uvádza, že krajské a okresné úrady budú zrušené. Tak kam sme presunuli v skrátenom konaní kompetencie? Už od auditu verejnej správy vykonávanej pánom podpredsedom vlády ministerstvo vnútra úplne ignoruje existenciu regionálnych samospráv. Ako má krajský predseda vyššieho územného celku zabezpečovať úlohy v oblasti verejného poriadku, keď nemá ani len možnosť vyjadriť sa k činnosti alebo k organizácii Policajného zboru v samosprávnom celku? Prečo nemôže napríklad disponovať časťou síl poriadkovej či dopravnej polície? Sme pravidelnými svedkami ranných či večerných dopravných kolapsov, nehovoriac už o ťažkých dopravných nehodách na mostoch a inde na iných cestách, ale pán minister, opravujem, pán exminister vnútra nás ubezpečil, že situáciu monitoruje vrtuľníkom ministerstva vnútra. Ďakujem pekne! Prečo nedáme takúto možnosť napríklad predsedovi VÚC, ktorý detailne pozná situáciu v kraji? Len v prípade udalosti republikového významu by riadil tieto sily minister vnútra. No ale všemohúce ministerstvo vnútra a jeho referenti ani len neuvažujú, že by ministerstvo vnútra zvážilo takúto možnosť, pretože oni najlepšie vedia, koľko strážmajstrov treba v Turzovke alebo v Rohožníku.

    Obrovský bezpečnostný potenciál drieme v mestských a obecných políciách. Ich náčelníci síce pravidelne v médiách rojčia o kompetenciách v boji proti drogám, o kontrole technických preukazov, o zastavovaní motorových vozidiel, ale nikto od nich reálne nevyžaduje koordinovaný postup proti drobným narušeniam verejného poriadku, ktoré však dennodenne strpčujú život normálnym občanom. Darmo Vlado Bajan predkladá „psí zákon“, keď ho jeho mestská polícia nevykonáva. Ak by ministerstvo vnútra pripravilo jednoznačné vymedzenie kompetencií s tým, že starostom a primátorom, prípadne predsedom vyšších územných celkov a ním riadenej polície by prislúchala komplexná ochrana verejného poriadku, môže sa polícia, štátna polícia reálne venovať odhaľovaniu závažných foriem kriminality.

    Položme si otázku: Čo so Železničnou políciou? Pán kolega Jasovský nepočúva, tak to rýchlo poviem. Ktorá akciová spoločnosť v Slovenskej republike vlastní tisíchlavovú vlastnú štátnu políciu? Širokospektrálna vláda riešila tento problém uznesením, zabudla však, že Železničná polícia je riešená zákonom. Potom to mlčky nejako prešlo. Táto skutočnosť však chce skutočne principiálne riešenie. Je tam vyše tisíc policajtov, pripravených, vyškolených, treba im dať jasnú, zrozumiteľnú úlohu, nielen ochranu, teraz neviem čoho, či koľajníc, či zariadení, alebo celkovej prepravy. Ale potom vyvstáva otázka, čo s ochranou letísk, čo s ochranou vodných diel, vodnej dopravy? Celý svet radikálne sprísňuje ochranné režimy v leteckej preprave, a u nás novinári s televíznymi štábmi pochodujú po letisku. Po prísne chránenom letisku! Aká je koncepcia ochrany vodných diel? Ochrany atómových elektrární? Ponecháme to SBS-kám, v ktorých sa údajne zahniezdil organizovaný zločin, alebo zriedime húfy ochrankárov, ktorí aj tak nevedia ochrániť vlastnú hlavu štátu?

    A napokon prevencia. Ešte azda pred prevenciou poznámku ku korupcii a k celkovej morálke v polícii. Pán minister vnútra si je vedomý problémov s korupciou a otvorene deklaruje, že sa pustí do tvrdého zápasu s korupciou. Darmo však budú občanov na okresných riaditeľstvách vítať hostesky, darmo budú krajskí a okresní riaditelia robiť mítingy s občanmi a vysvetľovať, čo polícia robí, ak títo okresní a krajskí riaditelia nebudú brať zodpovednosť za to, že ich priami podriadení mučili a zavraždili občana, že ich podriadení chľastajú a v podnapitom stave sa dopúšťajú trestnej činnosti.

    Myslím si, že – ako sa hovorilo – treba začať od piky. Kto z vás naposledy videl čelných policajných funkcionárov v služobnej rovnošate, ktorú im platí štát? Jedna rovnošata stojí 16 000 až 20 000 Sk. Porovnajme si generála Kovářa, šéfa polície v Čechách. Vždy ustrojený, vždy upravený reprezentuje Policajný zbor. Potom môžeme hovoriť o ďalšej morálke.

    V celkovej, by som povedal, koncepcii, ktorú ministerstvo vnútra predložilo vo vládnom programe, chýba systém výberu, výchovy, vzdelávania policajtov. Už som spomínal tú absenciu právnikov na útvaroch vyšetrovania alebo justičnej polície.

    Takže niekoľko slov k prevencii. Principiálne nesúhlasím s názorom pána ministra, že najlepšou prevenciou je represia. Represia čiže strach pred trestom nie je žiadnou bariérou trestnej činnosti. Neexistuje príčinná súvislosť medzi počtom vrážd a počtom vykonaných trestov smrti. Neexistuje príčinná súvislosť medzi počtom odťatých rúk a počtom krádeží. Neexistuje príčinná súvislosť medzi výškou trestu za znásilnenie a počtom znásilnení. Ale určite by sme našli príčinnú súvislosť medzi investíciami do právnej výchovy, do výchovy občanov, detí a mládeže k úcte k právu, k úcte životu, k úcte k majetku.

    Hovorkyňa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave s nadšením hovorila o holandskom projekte právnej výchovy medzi žiakmi prostredníctvom policajtov. Na to potrebujeme peniaze holandských daňových poplatníkov? Stačí sa vrátiť niekoľko rokov dozadu, keď dopraváci, poriadkari robili tisícky dobrovoľných hodín prednášok v rámci právnej výchovy. Mali sme stovky a stovky dopravných ihrísk, kde sa deti učili základom dopravnej výchovy. Mali sme 40 000 príslušníkov pomocnej stráže Verejnej bezpečnosti, ktorých niektorí bývalí poslanci označili za agentov ŠtB. Ak sa niekto domnieva, že ŠtB bolo také hlúpe, že si svojich agentov označovalo páskou na rukáve, prosím, môžeme o tom diskutovať. Ale títo „agenti ŠtB“ odslúžili tisíce a tisíce hodín pri ochrane záhradkárskych osád, chatových osád, pri dopravných kontrolách. Myslím si, že by bolo vhodné vrátiť sa k tejto myšlienke a pokus charakterizovaný ako „nejakou zlovôľou HZDS“ pánom exministrom Pittnerom nejakým spôsobom revitalizovať, pretože stačí sa pozrieť do Anglicka, do Spojených štátov amerických, do celej západnej Európy a potom hovorme o agentoch.

    Myslím si, že aj korupcii by sa kleplo po prstoch, keby pri dopravákovi stáli dvaja občania a videli by, ako tento dopravák realizuje pokuty za priestupky v doprave. Nehaňme model ešte pred jeho aplikáciou! Ak chceme občana chrániť, dajme mu šancu, aby sa aj on podieľal na svojej ochrane. Keď hovoríme o prevencii, chýba mi vo vládnom programe ponuka pre tisícky mládežníckych organizácií, pre tretí sektor, pre cirkvi. Ak ich nezapojíme do ochrany, do prevencie, tak ťažko budeme hovoriť o účinnosti tejto prevencie. Vláda by ich mala pozvať k spoločnej práci. Represia môže byť účinná na zmáhajúci sa zločin, nie na výchovu detí a mládeže.

    Samozrejme, že chápem, že minister vnútra má šancu v rozpracovaní vládneho programu spomenuté nedostatky riešiť a my v tomto smere ponúkame spoluprácu. Ale v takto charakterizovanom vládnom programe, ktorý považujem za nekonkrétny, nevyvážený, neadresný a nekontrolovateľný – a z tohto dôvodu ho navrhujem vrátiť na prepracovanie.

    Ďakujem pekne za pozornosť.

  • Ďalší v poradí do rozpravy prihlásený je pán poslanec Číž. Miroslav Číž. Nie je prítomný v rokovacej sále, stráca poradie. Nech sa páči, pán poslanec Ivan Kiňo. Nech sa páči, pán poslanec Jasovský.

  • Keďže pán poslanec hovoril o tom, aké sú skúsenosti s políciou v zahraničí, odporúčam pozrieť si skúsenosti, aké sú v zahraničí, v Maďarsku a v Českej republike, kde došlo k zrušeniu železničnej polície, keby si pán poslanec všimol, aký vznikol nárast v trestnej činnosti na železniciach aj v Maďarsku, aj v Českej republike, a keby si pán poslanec všimol, ako to dnes vyzerá napríklad v Anglicku alebo v Nemecku, kde fungujú špecializované železničné polície. Treba si všimnúť aj tie skúsenosti zo sveta, ktoré hovoria o tom, že existuje tzv. dopravná polícia, ktorá nemá nič spoločné s ministerstvom vnútra, a táto dopravná polícia obsahuje všetky zložky, a najmä teda dopravnú ako takú, cestnú, železničnú políciu, samozrejme leteckú, vodnú a ďalšie druhy polícií.

    Mám ten pocit, že Železničná polícia na Slovensku funguje vynikajúco, a o tom svedčia aj čísla, o tom hovorí aj nárast trestnej činnosti, ktorý je vo všetkých iných oblastiach polície na Slovensku veľmi vysoký. Ale ak by si pozrel pán kolega, aké sú čísla na Železničnej polícii, k akému poklesu dochádza v oblasti trestnej činnosti na Železniciach Slovenskej republiky, vtedy by nemohol predložiť návrh a hovoriť o tom, že je potrebné Železničnú políciu zrušiť.

    Ja sa priznám, že budem naďalej presadzovať ten názor, a som vďačný tým kolegom, ktorí sú ešte v parlamente z minulého volebného obdobia, ktorí pomohli a ktorí pomohli tým, že jedným hlasom dokázala byť Železničná polícia zachovaná. Chcem poznamenať, že znovu budem postupovať takto, pretože skúsenosti zo Slovenska a skúsenosti zo zahraničia sú jednoznačné a ja nemám záujem počúvať názory niektorých úradníkov na ministerstve vnútra, ktorí majú záujem o policajtov, o skvele vybavenú Železničnú políciu a majú zámer týchto policajtov poslať na ulicu. To je všetko, ďakujem pekne.

  • Nech sa páči, pán poslanec Kiňo.

  • Vážený pán predseda, vážený pán premiér, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som v príspevku reagoval na niektoré state a časti programového vyhlásenia vlády.

    V prvom rade by som si dovolil takú poznámku: Táto vláda sa pasuje za reformnú, pravicovú, odmieta kontinuitu s predchádzajúcou vládou, ktorá sa takisto pasovala za vládu reformnú. Mám taký pocit – aj z tých téz, ktoré boli formulované v programovom vyhlásení –, že nie je ani reformná, ani vláda pravicová. Pretože nepoznám pravicovú vládu na svete, ktorá zvyšuje deficity, ktorá výpadky vo svojej práci rieši tým, že zvyšuje dlhy štátu, bezdôvodne zvyšuje platy štátnym zamestnancom, ktorí pracujú pre vládu, bezdôvodne míňa peniaze daňových poplatníkov do takých rezortov, ktorých funkčnosť a činnosť je prinajmenšom pochybná.

    V časti, tej prvej, kde sa hovorí o demokratickom štáte alebo o niečom podobnom, chýba mi jedna zásadná vec. Na ilustráciu. Krajiny Európskej únie alebo najrozvinutejšie štáty nie sú bohaté preto, že sú demokratické, ale sú bohaté preto, že sú kapitalistické. Preto sa pýtam vlády, čo v programovom vyhlásení hovorí o tom, že na Slovensku bude viacej kapitalizmu, bude viacej slobodného trhu, bude viacej osobnej slobody, a akým spôsobom sa chce zbaviť kartelizácie, socializácie a všetkých tých marxistických nezmyslov, ktoré sú tam definované.

    V uplynulom štvorročnom období sme boli svedkami absolútneho chaosu, pretože tzv. pravo-ľavá vláda alebo koalícia pracovala nesystémovo, nekoncepčne a výsledkom toho je tá ekonomická a sociálna situácia na Slovensku, akej sme v súčasnosti svedkom.

    Programové vyhlásenie vlády je kreované na štyri roky, t. j. zahŕňa kľúčové historické okamihy pre Slovenskú republiku – vstup do Európskej únie a NATO. Z tohto pohľadu absentuje v programovom vyhlásení vízia a určitá doktrína pre Slovensko z hľadiska členstva do Európskej únie. Napríklad v časti A. Makroekonomika a verejné financie sa uvádza: „Prirodzeným krokom v napĺňaní integračných ambícií Slovenska je vstup krajiny do Európskej menovej únie.“ Zdôrazním to slovo „Európskej menovej únie“. „Vláda v úzkej spolupráci s centrálnou bankou pripraví stratégiu nevyhnutných krokov vedúcich k dosiahnutiu tohto cieľa. Vláda zároveň uskutoční všetky potrebné opatrenia, aby Slovensko v prípade priaznivého vonkajšieho ekonomického prostredia plnilo podmienky na vstup do Európskej menovej únie do roku 2006.“

    Dovoľte mi pristaviť sa pri tomto vyhlásení vlády. Dovolil by som si upozorniť na jeden zásadný fakt pre Slovensko z hľadiska členstva v Európskej únii a v Európskej menovej únii, je mimoriadne dôležité dosiahnuť približovanie sa krajinám Európskej únie. Kľúčovou je teda konvergencia slovenskej ekonomiky k Európskej únii, pričom však nie je natoľko dôležitá nominálna konvergencia, ktorú vyjadrujú jednotlivé maastrichtské kritériá, ako reálna konvergencia. Pod reálnou konvergenciou je definované znižovanie rozdielov v hrubom domácom produkte na obyvateľa medzi jednotlivými krajinami. Ako ďalšie ukazovatele možno spomenúť približovanie životnej úrovne, prípadne miera nezamestnanosti alebo zamestnanosti. Reálna konvergencia znamená nevyhnutný predpoklad na konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky v podmienkach Európskej únie.

    Rád by som pripomenul, že Slovenská republika dosahuje na základe parity kúpnej sily približne 48 % priemeru Európskej únie a produktivita práce dosahuje len niečo okolo 43 %. Tieto čísla sú dostatočne alarmujúce z hľadiska vágnych a nič nehovoriacich proklamácií vlády o vstupe Slovenska do Európskej únie v roku 2004. V prípade, ak sa Slovensko pripojí do Európskej únie ako krajina s rozdielnou ekonomickou úrovňou, nebude schopná stlmiť negatívny ekonomický vývoj bez rozsiahlych finančných transferov. Ako príklad by som uviedol príklad východného Nemecka, bývalého „ostbloku“. Otázkou zostáva, či samotná krajina bude mať dostatok finančných prostriedkov na takéto finančné transfery. Pretože podľa Agendy 2000 je rozsah príspevkov zo štrukturálnych a sociálnych fondov limitovaný maximálne 4 % HDP z krajiny príjemcu. Ďalším limitujúcom faktorom pre finančné transfery bude samotné plnenie maastrichtských kritérií.

    Je potrebné si uvedomiť, že vstup do Európskej menovej únie môže nasledovať minimálne po dvoch rokoch po vstupe Slovenska do Európskej únie. Slovensko musí pritom splniť pre vstup dve nevyhnutné podmienky. Splniť konvergentné maastrichtské kritériá pre vstup do Európskej menovej únie a minimálne dva roky pred vstupom musí byť Slovensko členom mechanizmu výmenného kurzu RMI 2 a nesmú nastať prudké výkyvy v menovom kurze krajiny. Európska komisia aj významní ekonómovia vystríhajú tranzitívne krajiny pred predčasným vstupom do menovej únie. Mala by tam vstupovať krajina s podobnou ekonomickou úrovňou, ako je krajina v menovej oblasti, s podobnou štruktúrou hospodárstva s približne rovnakou produktivitou práce. V prípade, ak by do Európskej menovej únie vstúpila krajina s rozdielnym ekonomickým vývojom, môže to mať negatívne dôsledky.

    Treba si veľmi jednoznačne uvedomiť, že členstvom v tejto organizácii stratí Slovensko jeden dôležitý nástroj hospodárskej politiky, ktorý sa aj v súčasnosti pomerne intenzívne využíva, a tým je suverénna menová politika. To znamená, ako člen eurozóny Slovensko stratí nezávislú menovú politiku a možnosť využiť pohyblivý kurz meny. Sú to dva významné nástroje, ktoré môžu prispieť k čiastočnému zmierneniu ekonomickej nerovnováhy. V súčasnosti sme svedkami pomerne dramatického vývoja na našom devízovom a korunovom trhu, keď koruna posilňuje, všetci exportéri sú nešťastní, zvyšuje sa schodok platobnej bilancie. Účasť v eurozóne by mala byť teda až záverečným krokom vyjadrujúcim dovŕšenie integrácie do Európskej únie. Predčasné prijatie euro by mohlo mať negatívne dôsledky pre Slovensko aj v prípade neúspešného plnenia maastrichtských kritérií.

    V tejto súvislosti by som si dovolil ešte upozorniť na ďalšiu negatívnu situáciu, ktorá by mohla nastať. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa však očakáva nárast cenovej hladiny a vyšší rast spotrebiteľských cien. Z krajín strednej a východnej Európy má Slovensko najnižšiu úroveň cenovej hladiny, čiže je naozaj diskutabilné, do akej miery vstup do Európskej únie urýchli rast cenovej hladiny, čo môže byť sprevádzané vyššími verejnými výdavkami v oblasti sociálnych transferov.

    V programovom vyhlásení vlády mi chýba aj v tejto súvislosti, o ktorej som doteraz hovoril, smerodajná hodnota pre ekonomický rast. Pretože ekonomický rast krajín by sa mal pohybovať vo výške, ktorá predstihuje o dva až tri body rastovú dynamiku Európskej únie, a takýto rast by mal prispieť k odstráneniu medzery v ekonomickej úrovni medzi kandidátskymi krajinami a členskými krajinami Európskej únie. V predloženom dokumente nie je ani zmienka o tomto významnom parametri.

    Dynamicky naštartovaný rast ekonomiky na základe reštrukturalizácie ekonomiky by mal tvoriť východiskový predpoklad na to, aby ekonomika Slovenska nebola pri vstupe ohrozená silnejšou konkurenciou. To znamená, jednoznačne štrukturálne ekonomické reformy sa stávajú kľúčovým pre vstup do Európskej únie. Autori predloženého vyhlásenia si zrejme tento fakt neuvedomujú. Chýba mi tu precizovaná oblasť reštrukturalizácie ekonomiky, cez ktorú by sa mal sanovať negatívny dosah otvorenej ekonomiky na Slovensku. Ďakujem vám za pozornosť.

  • Pán poslanec Zubo s faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Kiňa. Nech sa páči.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, nedá mi totiž nepripomenúť a neodpovedať pánovi Kiňovi na tú pasáž, kde hovoril o marxistických nezmysloch, že by som pripomenul, že tie marxistické nezmysly podľa jeho vyjadrenia boli v období, keď sa tvorili hodnoty, o ktorých sa ešte aj súčasná vláda po trinástich rokoch hryzie, že to bolo v období, keď boli vytvorené sociálne istoty v porovnaní s dnešnými, ktoré sa nedajú ani porovnať. A nepochybujem o tom, že zrejme v rôznych funkciách, ktoré zastával v tom období, aj on pomáhal vytvárať tie hodnoty a pomáhal zabezpečovať aj tie sociálne istoty. Ďakujem.

  • Ďalší rečník je prihlásený pán poslanec Soboňa. Nech sa páči, pán poslanec Soboňa.

  • Vážená Národná rada, vážená vláda Slovenskej republiky, budem sa vyjadrovať viac-menej ku kapitole zdravotníctva. Ak dovolíte, rád by som na úvod vymenoval najzákladnejšie nedostatky zdravotníckeho systému, aby som odpovedať na to, či programové vyhlásenie vlády navrhuje riešenia, znovu opakujem, základných nedostatkov z toho dôvodu, že často sa predkladatelia obhajujú tým, že programové vyhlásenie nemusí obsahovať detaily. V podstate s tým možno súhlasiť, ak programové vyhlásenie vlády obsahuje v sebe založené koncepcie naznačené, načrtnuté.

    Za základné nedostatky možno považovať dve skupiny problémov. Prvé sú materiálne a druhé sú morálne.

    Medzi materiálne sú zaraďované všeobecne známe: nedostatok financií, nedostatočné prístrojové vybavenie, prípadne s jeho nerovnomerným rozmiestnením, nedostupnosť úverových zdrojov. Popritom však musím podotknúť, že nielen nedostupnosť úverových zdrojov, ale aj nemožnosť ekonomických kalkulácií v zdravotníckych zariadeniach, vnútorná zadlženosť zdravotníckych zariadení a tak ďalej a tak ďalej.

    Do druhej skupiny možno zaradiť množstvo nedostatkov, z ktorých niektoré sú príčinného charakteru, iné sú následkom, ďalšie vyplývajú z mravnosti spoločnosti a štátu a napokon tie, ktorých nositeľmi sú jednotlivci. Tieto skupiny nedostatkov sa veľmi často navzájom podmieňujú. K morálnym nedostatkom patrí i slabá starostlivosť o svoje vlastné zdravie, podceňovanie rád a poučení zo strany zdravotníkov, na druhej strane porušovanie etických princípov v zdravotníctve, tolerancia slabej odbornosti, lajdáckosti, politická nominácia slabých osobností do riadiacich pozícií. A k najvážnejším morálnym pokleskom treba radiť porušovanie a nedodržiavanie zákona, dokonca i ústavy zo strany štátu, podporované a živené záujmami politických garnitúr. Nemenšie pobúrenie vyvoláva vo mne i postoj niektorých poisťovní, ktorých konanie je veľmi často aj z pohľadu právneho trestné. Bohužiaľ, tieto veci sa môžu odohrávať len v neprávnom štáte. Ak štát nedodržiava zákony, prečo by ich mali dodržiavať iní? Skrátka a jasne, morálne vzťahy a nedostatky v zdravotníctve poukazujú na mravnosť celej spoločnosti. Uvedené, pravdaže, platí viac-menej pre všetky oblasti spoločenského života, ale v zdravotníctve musí morálny zákon platiť bezpodmienečne.

    Všeobecne možno chápať transformáciu ktoréhokoľvek systému ako premenu systému na iný systém, ktorý prebieha v určitom čase. Samotný pojem transformácia však bezpodmienečne neurčuje, či to má byť premena k lepšiemu, alebo iná. Z toho vyplýva, že transformovať možno aj lepší systém na horší. Predpokladám, že náš záujem je transformovať prekonaný, v súčasnosti nefunkčný systém na kvalitatívne lepší, musím však podotknúť, že takéto zábezpeky v programovom vyhlásení vlády nenachádzam.

    Aké sú to základné kritériá, ktoré by mali charakterizovať systém zdravotnej starostlivosti, ktorému môžeme dať prívlastok dobrý a moderný? Sú to tri základné predpoklady:

    - musí poskytovať kvalitnú zdravotnú starostlivosť,

    - musí byť dostupný – a táto dostupnosť je mienená nielen tým, že zemepisným usporiadaním siete zdravotníckych zariadení, ale aj inými predpokladmi, o ktorých budeme hovoriť ďalej, a

    - musí byť sociálne spravodlivý, to znamená, zdravotnícky systém musí poskytovať starostlivosť nielen úzkej skupine ľudí, ale väčšine spoločnosti, a musí poskytovať zdravotnú starostlivosť podľa najnovších poznatkov lekárskej vedy.

    Aká je teda základná otázka, ktorú si musíme položiť pred rozbehom prestavby zdravotníckeho systému? Podľa môjho názoru táto otázka neznie, či je v zdravotníctve veľa alebo málo finančných prostriedkov, ale ako sa tieto v systéme zdravotnej starostlivosti využívajú. Ak si zoberieme niektoré ukazovatele ekonomického charakteru, tak prichádzame na to, že percento z hrubého domáceho produktu Slovenska vynaložené na zdravotníctvo sa nachádza v priemere, ktorý by bol prijateľný. To znamená, že na základe tohto ukazovateľa by sme vynakladali do zdravotníctva dosť prostriedkov. Samozrejme, sú však aj iné ukazovatele, ako je to celkové množstvo finančných prostriedkov na jednu hlavu obyvateľa, v tom prípade však už vidíme, že tieto prostriedky nie sú pravdepodobne dostačujúce. Ale musíme vychádzať z toho, či je možné za súčasnej ekonomickej situácie vložiť do zdravotníckeho systému viac peňazí. Môj názor je taký, že toto možné nie je. Že v zdravotníctve je viac peňazí v súčasnosti, ako si to naša ekonomika môže dovoliť.

    Ale popri tejto základnej otázke si musíme položiť ďalšie otázky. Je súčasný počet pracovníkov v zdravotníctve primeraný alebo je ich viacej, prípadne menej? Aká je sieť zdravotníckych zariadení? Aká je ich kvalita? Aká je ich prevádzková náročnosť? Ďalšie otázky: Môže zarobiť nemocnica, ktorá má kvalitnejších odborníkov, kvalitnejšie prístroje, viac peňazí ako nemocnica, ktorá ich nemá? Ako sa líšia zárobky dobrých a pracovitých obvodných lekárov od tých pohodlnejších a odborne slabších? Aká je kontrola diagnostickej a liečebnej starostlivosti? Kto určuje kvalitu lekára? Môže sa stať, že odborník najvyššej kvality ohrozuje zdravotnícke zariadenie ekonomicky? A teraz nasleduje otázka, či programové vyhlásenie vlády v oblasti zdravotníctva dáva riešenia na problematiku, ktorá vyplýva z uvedených otázok. To znamená, či dáva návod na riešenie úplného rozpadu ekonomických väzieb v našom zdravotníctve.

    Takéto riešenia som v programovom vyhlásení vlády nenašiel. Nenašiel som žiadne známky zavedenia systémových ekonomických opatrení, ktoré považujem za absolútny základ transformácie ktoréhokoľvek systému, ako som to už povedal na základe jednotlivých tých najzávažnejších problémov. Elasticitu výdavkov na zdravotníctvo vieme odhadnúť. Vieme, že je to index, ktorý je okolo 1,34. To znamená, ak hrubý domáci produkt Slovenska stúpne o 10 %, výdavky by bolo možné zvýšiť do zdravotníctva asi o 13,4 %. Toto dávam na uváženie aj pre pána ministra. V budúcnosti, ak bude požadovať peniaze do zdravotníctva, nech sa riadi týmto základným ukazovateľom a má právo, aby požadoval takéto zvýšenie, ak, samozrejme, je pravdou, že bude narastať HDP tak, ako vláda vo svojich ekonomických zámeroch proklamuje.

    Vrátim sa k ekonomickým pravidlám. Ak dovolíte, budem ich nazývať ekonomickým princípom v systéme. Princíp je tvrdenie, ktoré má pri budovaní nejakého systému poznatkov základné, to znamená východiskové postavenie. Ekonomický princíp je teda v tomto prípade to, z čoho sa odvíja základ celého transformačného procesu v zdravotníctve. To znamená, že výsledným produktom pôsobenia väzieb a vzťahov v systéme zdravotnej starostlivosti, ktorý sa riadi ekonomickým princípom, je zdravie človeka, zdravie národa i celej spoločnosti. Všetky ostatné výchovné procesy, ako je zdravotná výchova, výchova k správnej životospráve, životnému štýlu, etická výchova, a to tak profesijná, ako i všeobecne ponímaná, sú podporné procesy, ale rozhodujúci musí byť ekonomický princíp. Na prestavbu nášho súčasného zdravotníckeho systému niet žiadnej inej cesty.

    Čo bude zavedenie týchto ekonomických pravidiel alebo ekonomického princípu spôsobovať? Ekonomický princíp presadzuje takú formu zdravotnej starostlivosti o človeka, ktorá je v konečnom dôsledku najlacnejšia. Takouto nepochybne je aktívne upevňovanie zdravia a predchádzanie chorobe, ďalej včasné odhalenia ochorenia a jeho účinná liečba a vyliečenie, to znamená podchytenie a zvládnutie choroby vo včasnom štádiu. Je to teda jednoznačne preventívny charakter starostlivosti, ktorý najviac vyhovuje aj občanovi, aj národu, aj spoločnosti.

    Ekonomický princíp presadzuje také diagnostické postupy, ktoré umožnia diagnostikovať ochorenie čo najrýchlejšie, pretože je to v konečnom dôsledku najlacnejšie. Presadzuje používanie a nasadenie takého lieku, ktorý je najúčinnejší a tiež inak najvhodnejší pre pacienta, a zabraňuje nasadzovať a používať liek, ktorý je reklamou nadhodnotený, prípadne má vážne vedľajšie účinky, ktoré treba odstraňovať ďalšou nákladnou liečbou, alebo je neúčinný a vyžaduje neúmerné zvyšovanie dávok bez konečného efektu s výrazným zvýšením nákladnosti liečby. Nedovoľuje presadiť ani príliš aktívny záujem zdravotníckeho zariadenia, prípadne záujem zdravotníka o spoluprácu s farmaceutickým veľkoobchodom, a to všetko pre ekonomické dosahy. A takýto postup je znovu pre pacienta najvýhodnejší. Stavia do popredia centra záujmy pacienta, pretože pacient je nositeľom peňazí, on si objednáva službu od zdravotníckeho zariadenia a prikazuje poisťovni, aby za službu zaplatila a jeho informovala o transakcii. Tieto peniaze dostane ten zdravotník, ktorý sa o pacienta potrebným spôsobom stará, a preto sa mu táto práca oplatí.

    Ekonomický princíp presúva starostlivosť o pacienta do prostredia, v ktorom je starostlivosť najmenej finančne náročná, a to je domáce prostredie s ľahkou a rýchlou dostupnosťou praktického lekára. Zároveň toto prostredie je pre pacienta najvyhovujúcejšie, je to prostredie pre pacienta prirodzené. Ekonomický princíp zabezpečí rýchly postup pacienta k odborníkovi a špecialistovi, prípadne do ústavného zariadenia, ak si to jeho zdravotný stav vyžaduje. Každé predlžovanie tohto postupu zvyšuje celkové náklady na zdravotnú starostlivosť.

    Ekonomický princíp zabezpečuje prostriedky na starostlivosť o zdravie pre drvivú väčšinu populácie a nedovoľuje mrhanie prostriedkami, prípadne neúmerne vysoké nedôvodné čerpanie prostriedkov pre niektorú privilegovanú úzku skupinu ľudí.

    Ekonomický princíp dôsledne ignoruje formu vlastníctva zdravotníckeho zariadenia a orientuje sa na poskytovateľa, ktorý poskytuje služby najlepšie a postupy najúčinnejšie, a teda v konečnom dôsledku najmenej nákladné. Je jedno, či je zariadenie súkromné, štátne alebo cirkevné. Dôsledne odsúva význam vlastníctva zdravotníckeho zariadenia a všetky považuje za rovnocenné.

    A konečne ekonomický princíp zabezpečuje, že peniaze sa v takomto systéme zdravotnej starostlivosti stávajú otrokom človeka a bezvýhradne mu slúžia v boji o zdravie a život.

    Znovu však musím podotknúť, že takéto odseky a takéto koncepčné následnosti som v programovom vyhlásení vlády nenašiel. Nebudem sa zaoberať odsekmi v programovom vyhlásení vlády, ktoré sa začínajú, „vláda si kladie za cieľ“, „vláda deklaruje zámer“, „vláda si uvedomuje zodpovednosť“, „vláda bude presadzovať“, ja si myslím, že k takýmto záverom a k takýmto sľubom nie je potrebné vysokošpecializovaných a dobre platených úradníkov. Niektoré časti programového vyhlásenia vlády ma však zaujali a budem sa práve nimi krátko zaoberať.

    „V oblasti povinného zdravotného poistenia prioritne zabezpečiť ochranu jednotlivca najmä pri poskytovaní vysoko finančne náročnej zdravotnej starostlivosti, ktorú si reálne nemôže sám jednotlivec uhradiť.“ Neviem tomu dobre rozumieť, čo to má znamenať, načrtol to už pán Dr. Džupa. To azda znamená, že rozdelíme pacientov, o ktorých sa budeme starať viac, a pacientov, o ktorých sa budeme starať menej? Alebo aby sme sa oňho starali, musí byť zaradený do skupiny vážne chorých? Čo to znamená? Čo ohrozuje pacienta? Čo z tohto vôbec, aká hrozba z tohto pramení? Pramení z toho jedna veľmi vážna hrozba, že pacient nebude mať šancu a nebude mať ochotu navštíviť lekára vtedy, keď sa to ťažké ochorenie začína, to znamená v počiatočných iniciálnych štádiách, keď vôbec je možné liečiť uvedené ochorenie, pretože pravdepodobne bude patriť takýto stav do nejakej kategórie, ktorá nebude plne hradená. K tomu tiež ešte prídeme.

    Druhý citát by som si dovolil prečítať: „Vláda urobí kroky, ktoré zvýšia efektívnu dostupnosť a flexibilitu v zdravotnej starostlivosti. Táto má byť založená na kontraktačnej štruktúre zdravotníckych zariadení so zdravotnými poisťovňami.“ Tiež odsek, voči ktorému mám výhrady. Ak si predstavím poisťovací systém všeobecne, musím predsa dôjsť k jednému základnému záveru, a to je ten, že poisťovací systém nemôže fungovať principiálne inak v jednej oblasti a inak v zdravotníctve. To znamená, poisťovací systém sa zakladá na dohode medzi poistencom a poisťovacím inštitútom. Z toho vyplýva, že poistenec platí pre poisťovňu isté prostriedky a na základe zmluvy medzi ním a poisťovňou je napísané, v tej zmluve je zakotvené, čo všetko je poisťovňa ochotná uhrádzať vo vzťahu k poistencovi. To znamená, v zdravotníctve platí takisto a v plnej miere, a dokonca to môže byť len na osoh pacientovi, pretože nemôže mať zmluvu poisťovňa s tým, kto nedáva do zdrojov poisťovne ani jednu korunu. Poisťovňa nie je majiteľom peňazí. Poisťovňa je správcom peňazí, správcom prostriedkov, ktoré dodáva do poisťovne občan. A všetky, aj keď platí zamestnávateľ, niekto ich vyprodukuje, aj keď platí štát, niekto ich vyprodukuje. To znamená, zmluva musí byť medzi poisťovňou a poistencom.

    Z toho vyplývajúca pozícia občana vyzerá potom tak, že chorobou ohrozený alebo chorý občan vyhľadá lekára na základe dostupnosti zdravotníckej siete, zdravotnej starostlivosti a požiada o službu. Toto zdravotnícke zariadenie, lekár túto službu, to znamená, stanoví diagnózu, stanovenie choroby, nasadí liečbu a pacienta lieči a vylieči. A za tento výkon lekár a zdravotnícke zariadenie vystavuje účet poisťovni, ktorá je zo zákona povinná, samozrejme, po kontrole, či takéto kroky lekára a zdravotníckeho zariadenia boli dôvodné, a tieto peniaze v mene pacienta za pacienta, pretože to je zmluvne zakotvené, uhrádza. A pacientovi dáva na vedomie, že takáto finančná transakcia v prospech neho prebehla.

    Nijaký iný vzťah nemôže zabezpečiť starostlivosť o pacienta. A situácia, aká je teraz, že vojde pacient do ambulancie a prvá otázka je, „ku ktorej poisťovni patríte?“, po ktorej už veľmi často žiadna iná nenasleduje, sa musí zmeniť na takú, keď príde pacient, lekár sa musí spýtať, „čo vás trápi?“. V opačnom prípade, ak tieto veci neodstránime, naďalej budú pretrvávať rôzne zoznamy čakateľov na život alebo smrť. A to moderný zdravotnícky systém v strednej Európe v 3. tisícročí žiadny nemôže pripustiť.

    V ďalšej časti vláda chce zaviesť dva typy zdravotných poisťovní.

    1. Povinné zdravotné poisťovne založené na princípe solidárnosti.

    Samozrejme, všetci tomu rozumieme. Sú tam ešte iné položky okrem solidárnej, to znamená poistná, pretože niektoré choroby sa dajú predvídať a dá sa voči nim poistiť. Solidárnosť, áno, to znamená, že zdravý platí, chorý čerpá. A ešte by sme tam mohli zaviesť jednu položku, t. j. zodpovednostná, to znamená, že pacient je zodpovedný za svoj postoj k svojmu zdraviu, a preto v niektorých prípadoch spoluúčasť pacienta by z tohto hľadiska bola možná.

    2. A potom je to doplnkové zdravotné poistenie nad rámec solidárneho balíka.

    Mňa v tomto momente ani nezaujíma solidárny balík, ale ma zaujíma, čo je pod tým myslené, k čomu môže dôjsť. Totiž jediná úvaha z tohto vychádza mne a to je, že musí dôjsť k zúženiu Liečebného poriadku. To znamená, okruh ochorení, ktoré bude mať hradené z povinného poistenia, sa zúži a veľa ochorení sa dostane mimo balíka, teda mimo Liečebného poriadku. A to doplnkové poistenie teda znamená, že je alternatívou za priame platby za zdravotnú starostlivosť. Kto urobí túto hranicu a na základe akých princípov? Na základe akých pravidiel bude táto nová hranica v Liečebnom poriadku zakotvená. A znovu sa vrátime k tomu, že takáto hrozba, ak by toto nastalo, hrozí znovu, že pacient preto, aby predišiel zaťaženiu, svojmu finančnému zaťaženiu, znovu sa bude zdráhať ísť k lekárovi vtedy, keď to jedine má zmysel, teda má najväčší zmysel – vo včasnom štádiu ochorenia.

    V ďalšej stati sa zaoberá vláda podmienkami na poskytovanie tzv. sociálnej medicíny a musím povedať, že je to proti akýmkoľvek princípom moderného zdravotného systému. Z môjho hľadiska v preklade pre mňa to znamená, že bokom odsunieme tých, ktorí sú chorí najviac, tých, na ktorých náklady na liečbu sú najvyššie, ale zároveň tých, ktorí sú vlastne najviac bezmocní.

    A ešte jedna vážna poznámka. Je to zakotvené v programovom vyhlásení vlády, tzv. solidárny balík a služieb súvisiacich, „poskytovať zdravotnú starostlivosť osobám, ktoré sa ocitli v hmotnej a sociálnej núdzi z objektívnych dôvodov“. Kto to bude, kto povie, ktoré sú objektívne dôvody? Kto je ten Pán Boh, ktorý príde na Zem a bude rozhodovať v mene Najvyššieho? To si vonkoncom neviem predstaviť. Všetky väzby v systéme, ktoré sú neprirodzené, tam nepatria. A medzi také patria takéhoto druhu a, samozrejme, príkazy, zákazy a podobné veci. Systém musí fungovať autonómne. Vtedy je dobrý.

    „Vláda zriadi Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, čím posilní inštitucionálnu kontrolu zdravotných poisťovní a zdravotných zariadení.“ Neverím ja v takýto úrad, ktorý by túto ťažkú problematiku zvládol. Kontrolné systémy, samozrejme, musia pôsobiť na všetkých úrovniach a rôznymi formami, ale inštitúcia, pre mňa teraz zavedenie inštitúcie by znamenalo toľko, že zdravotnícke zariadenie musí nielen poisťovni prisunúť všimné, aby bola dobrá zmluva, aby boli dobré limity, aby kúpila výkony, ale musí podplatiť ešte aj úrad, aby aj kontrola bola dobrá. To je pre mňa neprijateľné.

    Z môjho pohľadu teda za základné transformačné kroky považujem zásadnú zmenu poisťovacieho systému a tu musím hneď povedať, že pre mňa, čo sa týka povinného poistenia, prichádza do úvahy v dnešnej dobe nemocenská poisťovňa, pretože oddelenie vecných dávok poisťovne od finančných, od peňažných, považujem za umelé a nie dobré. Prostriedky, ktoré by mali byť využité v zdravotníctve trebárs na preventívnu starostlivosť, sú takto využívané neoprávnene v oblasti sociálnej. A sami hovoríme, že v sociálnej oblasti sú najviac zneužívané prostriedky, ale neváhame použiť aj z nemocenského fondu ďalšie prostriedky v sociálnej oblasti.

    Za ďalšiu zásadnú zmenu považujem zmenu financovania a odmeňovania v zdravotníctve. Je to kľúčová zmena. A, samozrejme, zavedenie dôsledných kontrolných systémových mechanizmov. Z hľadiska časového usporiadania, dôležitosti krokov na prvé miesto kladiem práve zavedenie kontrolných mechanizmov. Zavedenie kontrolných mechanizmov na všetkých úrovniach, počnúc od lekára cez zdravotnícke zariadenie, cez poisťovňu, cez profesijné organizácie, stavovské organizácie, cez odborné tímy, expertné skupiny. To musí byť toľko úrovní kontrolnej starostlivosti, ale niekto musí byť ústrednou kontrolou. A tou ústrednou kontrolou musí byť ten, komu sa to najviac oplatí. Kto to teda je v takomto modernom systéme z môjho hľadiska? Je to jednoznačne poisťovňa, ako som už povedal. Ona spravuje peniaze a snaží sa, aby tie peniaze zhodnotila, pokiaľ je to možné. Samozrejme, poisťovňa, a najmä v takejto ekonomickej situácii, ako sa v súčasnosti nachádzame, sa ľahko môže dostať do ťažkostí, ale na to je tu štát, aby garantoval istým spôsobom, že poisťovňa nikdy nemôže byť insolventná v oblasti povinného poistenia.

    Čo sa týka kľúčového významu bez časového usporiadania, považujem za hlavné zmenu financovania a odmeňovania v zdravotníctve, jednoznačne. Kľúčová otázka: Pacient musí byť nositeľom peňazí a tým, ktorí poskytujú službu, sa musí táto služba oplatiť. Jedine vtedy môžeme dosiahnuť, že budú tak konať, ako konať majú. Žiadnou zdravotnou výchovou, žiadnym presvedčovaním, žiadnymi zákazmi. Nikto nerešpektuje zákazy, ak ich je viacej ako jeden. Na zákazy sa zabúda, na nariadenia sa zabúda. Musí sa mi to oplatiť, vtedy to budem, samozrejme, robiť.

    Aké teda predpoklady musia spĺňať tí, ktorí chcú vykonať prestavbu zdravotníckeho systému?

    1. Musia poznať podstatu problému, ktoré treba riešiť.

    2. Musia vypracovať a obhájiť koncepciu prestavby.

    3. Musia takúto koncepciu realizovať.

    4. Musia mať silnú politickú podporu, musia mať dostatočnú podporu odborných zoskupení a musia to byť ľudia s nemalou dávkou osobnej odvahy a morálno-vôľovej sily.

    Na základe programového vyhlásenia vlády o všetkých bodoch okrem jedného silne pochybujem. Nespochybňujem však osobnú odvahu pána ministra zdravotníctva. Nevýhodou pre pána ministra je však skutočnosť, že tieto silné kvalitatívne známky osobnosti bude musieť neustále, a to v najbližšej budúcnosti, dokazovať. Držím mu palce, aby sa mu to podarilo.

    Čo sa týka včerajšieho dňa, mám ešte jednu pripomienku k pánovi predsedovi vlády. Vystupoval a v médiách hodnotil vystúpenie predsedu Mečiara. Vytiahol veci, ktoré som v tom vystúpení považoval za nepodstatné. Jeho úvahy o prípadnom politicky novom, inom politicko-spoločenskom usporiadaní štátu. Úvahy. Nebol to jeho názor, že to treba urobiť. Úvahy. Ale pán predseda vlády, a to mu vytýkam a ohradzujem sa proti tomu, naznačil niečo také, že pán Mečiar chcel zakryť týmto vystúpením, že nemá alternatívu. Tak ja vyhlasujem a na základe vystúpení mojich kolegov som pochopil, že alternatívy sú vo všetkých oblastiach, a za zdravotníctvo vyhlasujem, že máme koncepciu a je to koncepcia, ktorá je prinajmenej rovnocennou alternatívou koncepcie, ktorú len veľmi hmlisto môžem vyčítať z programového vyhlásenia vlády. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Belohorská s faktickou poznámkou, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Potvrdím slová pána poslanca Soboňu, aj keď ma mrzí, že keď nám pán predseda Hrušovský povedal, že v parlamente bude asi iná politická kultúra, bolo vidieť, že pán minister zdravotníctva, žiaľ, nemá dostatok tej kultúry. Škoda, že si nevypočul bývalého ministra zdravotníctva a v takej ťažkej situácii, ako je dnes na Slovensku v starostlivosti o pacientov, možno si vypočul veci, ktoré by mohol dobre využiť na prospech pacientov a lekárov.

    A potvrdím tiež druhú vec. Áno, aj ja som veľmi vnímala zo začiatku odvahu pána ministra. Ale dnes po jeho necitlivých krokoch viem, čo je to jatrogénne poškodenie, poškodenie pacienta, poškodenie lekárov. A môžem povedať jednu vec. Niekedy nestačí len mať pravdu, ale treba tú pravdu vedieť aj povedať. Treba tú pravdu povedať veľmi citlivo voči lekárom, ktorí dodnes deň so sebazapretím pri tých platoch, ktoré v zdravotníctve sú, poctivo vykonávajú svoju prácu. Ak sa povedzme v spoločnosti nachádza 5 % ľudí, ktorí v zdravotníctve tieto služby zneužili alebo využili vo svoj osobný prospech, je tu ďalších 95 % ľudí oddaných robiť v noci, robiť za skutočne minimálny plat, za prostriedky, ktoré v zahraničí ďaleko prevyšujú. Upozorňujem pána ministra, že skutočne po jeho vystúpeniach aj včera večer v televízii, čo sa týkalo súdnych a patologických lekárov, si postavil proti sebe veľkú časť lekárskej obce.

  • Pán minister zdravotníctva sa prihlásil do rozpravy. Nech sa páči, pán minister, musíte odtiaľ, vy nie ste poslanec.

  • Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení poslanci, bude to len krátka replika, lebo sa chcem prihlásiť so zásadným stanoviskom, až keď sa skončí rozprava.

    Ubezpečujem pani poslankyňu, že som veľmi dobre počúval, čo hovoril pán poslanec Soboňa. Možno lepšie ako vy, pani poslankyňa, lebo som rozumel, čo hovorí, a rozumel som aj, prečo to hovorí. Ubezpečujem vás, že všetko, čo robím, robím v prospech slovenského občana, a že včerajšie vystúpenie v televízii nepodráždilo lekársku obec, len lekárska obec si musí uvedomiť, že aj jej práca bude kontrolovaná, čo doteraz nie je celkom spoľahlivo zabezpečené.

    Rešpektujem všetky názory, ktoré počúvam, a veľmi dobre viem, ako tie názory vznikajú a „x“ tých názorov je veľmi cenných. Mám jednu výhodu, že všetko, čo sa reformy týka, je veľmi dobre publikované a veľmi dobre známe. Ale nechcel som dávať publikáciu stratégie a reformy v rozsahu 100 strán, ktorá už získala dve medzinárodné ocenenia, ako prílohu programového vyhlásenia vlády. Myslím si, že názory, ktoré sa týkajú takého komplikovaného rezortu, ako je zdravotníctvo, a diskusie, ktoré sa k nemu budú viesť a vedú, absolvoval som vyše 400 diskusií s rôznymi segmentmi, s komorami, s pacientmi, so sestrami, že nie sú miestom diskusie pre programové vyhlásenie vlády.

    Rozumiem aj, prečo opozícia nemôže podporiť programové vyhlásenie vlády, i keď hlavne v zdravotníctve, ak ste to monitorovali, zaznelo najviac podporných stanovísk. Tie stanoviská nezazneli preto, že by som nejakým spôsobom bol opozičných kolegov masíroval, zazneli preto, že „x“ z tých vecí je aj ich názor, ale život nás trošku rozdelil na koalíciu a opozíciu. Ale ak budeme pacienta deliť na koalíciu a opozíciu, to dopadne zle. Preto som rád, že tie názory, ktoré tu doteraz zazneli k zdravotníctvu, sú názory, ktoré mi dávajú presvedčenie, pani poslankyňa, že ideme správnou cestou. A že opozičný politik musí byť kritický a koaličný politik musí hájiť, to nie je dané tým, že tak sme sa my tu dohodli v parlamente, ale to je dané výsledkom volieb. A Aliancia nového občana, súčasť tejto vládnej koalície, dostala príležitosť realizovať reformu zdravotníctva a ubezpečujem vás, že ju realizuje tak, že bude spokojný hlavne občan.

    A povedal som, keď sa tak odvolávate na moje mediálne vystúpenia, aj jednu vetu, že „najväčším úspechom reformy zdravotníctva bude, ak politické strany ju už nebudú musieť dávať do svojich programov na čelné miesto, ale bude tam, kde patrí, slúžiť občanovi a politické strany len budú zlepšovať dobre fungujúci systém“. A to sa nám nepodarilo od roku 1990 do roku 2002. Preto som tiež povedal, že zdravotníctvo ešte čaká november.

    Je mi ľúto, ale musel som na vás reagovať len preto, že ste múdra a poznáte to a tiež niekedy trošku zabúdate, že je vec a je politika. A ja chcem byť vo veci a potom v politike. Ďakujem pekne.

  • Ďalší do rozpravy... Nech sa páči, pani poslankyňa Belohorská. Končím možnosť ďalších faktických prihlášok. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Aj keď sa veľmi ospravedlňujem kolegom, že teraz to vyzerá, akoby bola medzi nami prestrelka, ale skutočne, v prospech veci a na vysvetlenie to treba doplniť. Myslím, že všetci lekári v tomto parlamente sa vždy snažili byť ministrovi nápomocní. Bol jeho problém, či to vedel využiť, alebo nie. A dialo sa tak aj do roku 1998 a dialo sa tak aj do roku 2002.

    Pán minister, ja znovu, znovu apelujem na jednu vec, že napríklad stretnutia a raňajky s vami ja som si vedela vážiť, a preto som pozvanie prijala, nemusela som tam vôbec ísť, lebo navyše nie som ani v gestorskom výbore. Išla som tam, lebo som chcela počuť vaše názory, a nedozvedela som sa nič nové. Ja som stratila dve hodiny. Mňa to môže mrzieť a nemusí, ale kolegovia, ktorí cestovali celú noc, prišli a počuli o tom, ako sa zneužívajú recepty a podobne. Pán minister, s týmito problémami si musíte urobiť poriadok vy. Ale tí lekári prišli a chceli počuť, kedy začne fungovať reforma. O tom poďme hovoriť. Ja som ochotná s vami v sobotu, nedeľu presedieť a pripravovať a pomôcť. Možno budem vedieť poradiť, možno to nepotrebujete. Ale, pán minister, kvôli tým, ktorí klamú a podvádzajú, neurážajte tých, ktorí pracujú.

    A k včerajšiemu vystúpeniu sa dohodneme potom. Viete, nie je to tak. Chirurg riaditeľ neplatí svojho patológa. Nepoznáte chod nemocnice. Jeho plat je stanovený práve vami a vypláca mu ho mzdová učtáreň. A veľmi pochybujem, že by si chirurg mohol dovoliť dať odmenu patológovi navyše ako riaditeľ, ktorú má právo dať, práve po nejakom incidente. To by bolo skôr naopak, podpísaním rozhodnutia, že som urobil nejakú chybu. Takže, pán minister, nejde to tak. Medzinárodné normy a ochrana ľudských práv hovoria aj niečo o pitvách, tak si to naštudujte.

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Nech sa páči, pán poslanec Rehák.

    Poprosil by som všetkých pánov poslancov, ktorí sa chcú prihlásiť s faktickou poznámkou, aby tak robili už počas vystúpenia, pretože naozaj zákon hovorí, ak sa skončí možnosť prihlasovať, už nie je možné ďalším poslancom vystúpiť. Pán poslanec Rehák.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda parlamentu, členovia vlády Slovenskej republiky, vážené poslankyne, vážení poslanci, vláda Slovenskej republiky predstupuje, podotýkam, pred všetkých občanov Slovenskej republiky s programovým vyhlásením, v ktorom sa zaväzuje pracovať v mene najlepších záujmov našej vlasti. Táto vláda je však zložená v koalícii z politických strán, ktoré reprezentujú len niečo viac ako 40 % voliacich občanov. Voľby však vyhrala táto koalícia, my to plne rešpektujeme, ale aj vláda si musí uvedomiť, že nereprezentuje len týchto 40 %, ale reprezentuje vo svojich ďalších činnostiach 100 % občanov Slovenskej republiky.

    Občania zrejme dali dôveru trom zo štyroch koaličných strán nie zato, čo v predchádzajúcich štyroch rokoch urobili, ale ako zálohu na to, že v nasledujúcich štyroch rokoch urobia to, čo v predchádzajúcich štyroch rokoch nesplnili a nespravili. Súčasná vláda je teda skôr vládou podmienečného prísľubu ako splnených sľubov. A azda by sa ju dalo nazvať ako vládou reparátu. Opozícia tento stav rešpektuje a ako ukázali prvé hodiny práce tohto parlamentu, je ochotná aktívne spolupracovať, ale za jednej jedinej podmienky, za podmienky prospešnosti pre občana Slovenskej republiky.

    Vláda hovorí, že ústretové gesto občanov pochopila správne. Programové vyhlásenie vlády je akýmsi katalógom reforiem, čiže vláda sa zaväzuje robiť v nasledujúcich štyroch rokoch reformy. Programové vyhlásenie vlády je však nezáväznosťou nástrojov, neprítomnosťou konkrétnych faktických údajov a vecných krokov, fintou, a to nielen na opozíciu a kritikov, ale hlavne na občanov Slovenskej republiky. Áno, vláda sa vyhla akejkoľvek kvantifikácii čohokoľvek. Azda jediné uvádzané čísla sú letopočty, termín vstupu do NATO a cieľové méty na splnenie maastrichtských kritérií.

    Z programového vyhlásenia vlády nezistíme, na akú úroveň chce kabinet stlačiť nezamestnanosť, nedozvieme sa, na výstavbu koľko tisíc bytov chce vytvoriť podmienky, čo ďalej s výstavbou diaľnic, zostane počet vyšších územných celkov v súčasných počtoch, dokedy budú existovať okresné, krajské úrady, dozvedáme sa o úmysloch reformovať školstvo, zdravotníctvo, sociálnu sieť, chýba však časové krokovanie a konečný efekt týchto reforiem.

    Jedným z kľúčových problémov, ktorým sa bude vláda v nasledujúcich obdobiach zaoberať, je rôzna úroveň pripravenosti reforiem v jednotlivých oblastiach, či už od zdravotníctva cez daňovú sústavu, poľnohospodárstvo i po nereformujúcu sa kultúru. Nečakal som od programového vyhlásenia vlády, že bude obsahovať presné názvy právnych noriem, ktoré chce vláda pripraviť, ani termíny, kedy sa tak stane, ale predsa aspoň nejaké záchytné body na budúce hodnotenie si v programovom vyhlásení vlády viem predstaviť. Myslím si, že občania by mali vedieť aspoň základné parametre, k akým chce vláda dospieť, a nedočkať sa len slov o štíhlom, úspornom, demokratickom štáte, zakotvenom v medzinárodných štruktúrach, bdiacom nad dodržiavaním občianskych práv. Uspokojiť sa s vyhlásením, že vláda je reformná, je strašne málo. Toto by každá vláda dala do svojho programového vyhlásenia. Takto postavený program je vždy splniteľný a s troškou nadsádzky je vlastne dnes alebo zajtra schválený a pozajtra splnený v podmienkach alebo v parametroch, ktoré si dodatočne doplníte.

    Vyčítam tomuto programovému vyhláseniu vlády, že v ňom úplne absentuje stanovenie reformných priorít a ich časová postupnosť – a táto vláda sa pasuje za vládu reformnú. Toto znižuje možnosť porovnávať ho s realitou a kontrolovať jeho priebežné plnenie v období štyroch rokov.

    Napriek mnohým očakávaniam, čo sa týka programového vyhlásenia, programové vyhlásenie vynecháva jednu závažnú skutočnosť, ktorá trápi Slovensko, a nielen Slovensko, ale všetky postsocialistické krajiny od roku 1989. Je to privatizácia, i keď problémy sa nezačali v roku 1989, ale v roku 1948 a cez znárodňovacie procesy, ktoré vtedy prebehli. Ale napriek očakávaniam programové vyhlásenie vlády sa len okrajovo zaoberá touto traumou – privatizáciou. Programové vyhlásenie v tejto oblasti je stručné a, povedal by som, vágne. Konkrétne znie:

    „V súlade s politikou vlády, orientovanou na zoštíhľovanie štátnej správy, ministerstvo hospodárstva preberie agendu Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky. Vláda dokončí proces privatizácie za podmienok ekonomickej výhodnosti pre štát a dodržiavania transparentnosti a pravidiel hospodárskej súťaže. Vláda zabezpečí presadzovanie záujmov štátu už z privatizovaných podnikov účasťou štátu a dokončí II. etapu privatizácie v zdravotníctve.“ O všetkom ostatnom sa mlčí vrátane elektriny, čiže Slovenských elektrární, vrátane plynu, mlčí sa o telekomunikáciách, lesoch, vodárňach a kanalizáciách. Nejde o maličkosti, ide o miliardy. S ohľadom na to, že ešte stále je v štátnom vlastníctve pomerne veľký rozsah majetku v energetickom sektore, v zdravotníctve a doprave, mala by sa vláda vo svojom programovom vyhlásení venovať aspoň týmto otázkam: V akom rozsahu chce vláda pokračovať v privatizácii? Programové vyhlásenie vlády nešpecifikuje rozsah a nehovorí nič o spôsobe. Predseda vlády sa však vyjadril, že ak nie je niečo v programovom vyhlásení vlády, to ešte neznamená, že sa vláda v budúcnosti týmto nebude zaoberať. Nie je teda vylúčené, že sa stretneme s viacerými prekvapeniami a zrejme i v privatizácii.

    Vláda mieni ponechať vo vlastníctve štátu 51-percentné podiely v spoločnostiach s charakterom prirodzených monopolov? Je to otázka. Áno alebo nie? Avšak médiá ako Reuters a SITA uverejnili, že nastupujúca slovenská vláda plánuje predať čo najrýchlejšie zvyšné podiely v strategických firmách. Štát vlastní majoritné, aj keď, podotýkam, nekontrolné podiely v slovenských monopoloch v oblasti prevádzky telekomunikačných fixných liniek, plynárenstva a regionálnych distribútorov energie. Dosiahnuté zisky z tohto predaja plánuje využiť na reformu oslabených sektorov, ale nie na pokrytie súčasných výdavkov, resp. predseda vlády sľubuje, že výnosy z doprivatizácie pôjdu len na dôchodkovú reformu a riešenie štátneho dlhu. Faktom však zostáva, že o výnosoch, ktoré by boli investované do rozvojových programov, sa zaryto mlčí. V tejto krajine by vláda mala hovoriť nielen o reštrikcii, ale i o rozvoji a konkretizovať ho. Prečo podpredseda vlády, minister hospodárstva nemal odvahu špecifikovať túto doprivatizáciu v programovom vyhlásení vlády a súčasne zakotviť i potrebu zmeny zákona o strategických podnikoch?

    Taktiež je potrebné oboznámiť občanov s pozíciou štátu v týchto podnikoch. Prezident Fondu národného majetku potvrdil v rozhovore pre zahraničné médiá, že strategické podniky sprivatizovali pri 49-per-centnom podiele absolútnou väčšinou, keď vo všetkých preberajú manažérsku zodpovednosť zahraničné firmy, ktoré súčasne vkladajú nemalé prostriedky, či už v investíciách, alebo zaplatením kúpnej ceny. Ale predsa to je podmienka ich získania – zaplatiť kúpnu cenu. Kde sa nachádza štát? V akej pozícii? Zverejnite konečne zmluvy a definujte pozíciu štátu! Zabezpečí sa rozvoj týchto životne dôležitých firiem? Ich konkurencieschopnosť? Ale i konkurencieschopnosť na nich životne naviazaných firiem, ako Slovenských elektrární, po vstupe do Európskej únie? I takéto otázky by sme chceli rozdebatovať, alebo dostať na ne odpoveď v programovom vyhlásení vlády. Podotýkam, ide o strategické podniky a tých na Slovensku nie je tak veľa.

    Pristavím sa ešte pri Slovenských elektrárňach. Predaj rozvodných energetických sietí môže čoskoro vyvolať postupnú likvidáciu výroby elektrickej energie na Slovensku, teda i Slovenských elektrární. Po liberalizácii cien a dovozov môže nastať situácia, že spotrebitelia uprednostnia lacnejšie zahraničné zdroje a domáci producenti sa dostanú do neriešiteľných problémov. Toho sa obávajú nielen odborníci z opozície. Ako sa k takémuto možnému vývoju stavia vláda? Má riešenie okrem privatizácie Slovenských elektrární? Ako vláda definuje záujem štátu z privatizovaných podnikov, ako ho chce presadzovať? Bude pripúšťať zvyšovanie cien energie, ktoré síce zlepšia ekonomickú situáciu v privatizovaných podnikoch, na druhej strane však majú negatívny účinok na vývoj domáceho dopytu a tým na vývoj HDP a životnú úroveň občanov Slovenskej republiky? Na základe dostupných informácií sa vláda dobrovoľne vzdala rozhodujúceho vplyvu na sprivatizované strategické podniky. Je to v zmysle zmlúv, ktoré s nimi podpísala. Svoju činnosť začal Regulačný úrad. Definujte, prosím vás, bližšie, ako chcete teda presadzovať záujmy štátu? Nie je táto veta navyše v programovom vyhlásení vlády?

    Do akej miery mieni vláda sprivatizovať alebo privatizovať zdravotníctvo? Aké zdravotnícke zariadenia mieni vláda ponechať vo vlastníctve štátu? Je to veľmi dôležité z hľadiska zabezpečenosti ochrany zdravia občanov Slovenskej republiky. Dokončenie II. etapy privatizácie v zdravotníctve znamená ukončenie privatizácie podľa rozhodnutí predchádzajúcej vlády? Avšak minister zdravotníctva avizuje zrušenie jednej štvrtiny nemocníc. Budú pretransformované na iné zdravotnícke zariadenia alebo sociálne zariadenia, alebo vláda pristúpi k ich privatizácii? Zdravotníctvo sa nachádza vo veľmi zložitej situácii. Ak privatizácia, tak po ukončení reformy zdravotníctva a po predchádzajúcej rozprave a schválení v Národnej rade Slovenskej republiky.

    Do akej miery mieni vláda pokračovať v privatizácii podnikov vykonávajúcich dopravné služby? Mieni vláda ponechať vo verejnom sektore vlastnícke podiely v podnikoch vykonávajúcich osobnú autobusovú dopravu? Podmienky, za ktorých prebehla alebo prebieha privatizácia Slovenskej autobusovej dopravy, sú nejasné, nejednoznačné a potvrdzuje to víťaz predaja Slovenskej autobusovej dopravy, a. s., Bratislava, kde zástupca švédskej spoločnosti Conex Transport Aid, je to jeden z európskych lídrov osobnej dopravy, ktorý k vzniknutým problémom pri podpisovaní zmluvy sa vyjadril. V prípade nepodpísania zmluvy by to bola najmä prehra Slovenska, jeho imidžu a transparentnosti. Teda nie je všetko tak krásne vymaľované, ako vláda chce prezentovať svoju privatizáciu.

    Vláda mieni dokončiť privatizáciu za podmienok ekonomickej výhodnosti. Ako vláda vníma túto ekonomickú výhodnosť? Ide o maximalizáciu výnosu z predaja? Je to výhodnosť pre toho, kto odkúpi ekonomicky prosperujúce výrobné celky alebo pre Slovensko? Ide o finančné zdroje. Prosím vás, definujte, o čo vlastne ide? Aká je to ekonomická výhodnosť?

    Čo sa týka zrušenia ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku v súlade s politikou zoštíhľovania štátnej správy deklarovanou v programovom vyhlásení vlády – o aké zoštíhlenie má ísť, ak ministerstvo hospodárstva spolu s agendou má preberať i jeho aparát? Logickejší by bol azda presun agendy na ministerstvo financií, ale stalo sa. Pán podpredseda vlády, minister hospodárstva predpokladá, vyplýva to z jeho rozhovoru pre SME, že všetky nedokončené privatizácie, reštitúcie a likvidácie sa musia najprv ukončiť, až potom môže nastať proces zužovania administratívy. Čiže na čas neurčitý dostanú dve pôvodné ministerstvá jednu hlavu a končí zoštíhľovanie. Avšak má pravdu, niekde treba začať. Len aby to nebol i koniec zoštíhľovacej kúry. Otázok vo väzbe na privatizáciu je možné položiť podstatne viac. Možno k privatizácii toho, čo na Slovensku sa dá ešte sprivatizovať, resp. reprivatizovať, by bolo treba usporiadať viacdňový seminár pre poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

    Azda na záver. Vláda si ešte užíva posledné zvyšky medových týždňov. Za pár dní, mesiacov ju však budú hodnotiť podľa toho, či a aké reformy bude uskutočňovať. Už teraz sa ozývajú hlasy v médiách či priamo od vládnych úradníkov a tieto hlasy sú ústupové. Hovoria, že úspechom bude presadenie aspoň niektorých reforiem alebo plnenie aspoň 50 % úloh, ktoré si vláda dala. Je tu však problém. Občania Slovenskej republiky si prenajali túto vládu na celý úväzok, nie na polovičný úväzok. Ja ako opozičný poslanec vo väzbe na občana Slovenskej republiky by som nebol rád, keby vláda Slovenskej republiky, tak ako pred 4 rokmi, zostala v reformách len pri balíčkoch opatrení v neprospech tých, ktorí na Slovensku žijú.

    Každá nová vláda má jednu jedinú povinnosť – vládnuť lepšie ako tá predchádzajúca. A nie som presvedčený, že toto programové vyhlásenie dáva tie najlepšie východiská pre túto vládu, ktorá má pred sebou štvorročné obdobie. Ďakujem za pozornosť.

  • Pán poslanec Hopta s faktickou poznámkou. Končím možnosť ďalších prihlášok. Nech sa páči, pán poslanec Hopta.

  • Chcel by som poopraviť pána poslanca, že problémy sa nezačali v roku 1948, ako on hovorí, pretože vtedy sa budovalo a vybudovalo sa toho veľmi veľa, ale problémy sa začali po roku 1989, keď sa zdarma rozdával alebo rozpredával majetok vopred vyvoleným jednotlivcom podľa politickej príslušnosti, ktorý mal slúžiť ľudu tejto krajiny, lebo ľud tejto krajiny ho vybudoval a jemu mal prinášať zisk, a nie iba vyvoleným jednotlivcom, domácim alebo zahraničným podnikateľom. Pretože ak by sa malo žiť iba z toho majetku, čo sa urobilo po roku 1989, tak mnohí by pomreli od hladu.

    A ešte jedna poznámka na pána ministra Zajaca. Myslím si, že po jeho reforme už nebude koho liečiť...

  • Reakcia z pléna.

  • Na pána ministra Zajaca nemôžete reagovať, pán poslanec.

  • Nech sa páči, ďalšia do rozpravy je prihlásená pani poslankyňa Zmajkovičová.

  • Vážený pán predseda, vážené poslankyne, poslanci, vážení členovia vlády, nerada by som sa opakovala, a môžem len súhlasiť, čo hovorili moji predrečníci, a preto moje vystúpenie bude skutočne krátke.

    Z pohľadu reformy verejnej správy možno súhlasiť s tou časťou programového vyhlásenia vlády, ktorá hovorí o pokračovaní procesu decentralizácie a dekoncentrácie štátnej správy. Avšak jedným dominantným nedostatkom programového vyhlásenia vlády je určenie časového horizontu na dosiahnutie cieľa. Prijatá sústava zákonov, ako aj súčasný stav procesu decentralizácie vytvorili podmienky na urýchlený audit jestvujúcich orgánov štátnej správy, centrálnej aj miestnej. Na základe vykonaného auditu a vychádzajúc zo všeobecne uznávaného primátu občana pri konštituovaní orgánov verejnej správy je potrebné prijať urýchlené rozhodnutie o zrušení krajských úradov, znížení počtu úradov okresných a redukcii štátnych úradníkov na ministerstvách. Rozhodnutiu o zrušení orgánov miestnej štátnej správy však musí predchádzať zriadenie správneho súdnictva. K závažným brzdiacim faktorom decentralizácie patrí aj súčasná rozdrobená štruktúra osídlenia. Veľký rozsah kompetencií presúvaných zo štátu na obce je už dnes pre mnohé neúnosný. Je preto potrebné prijať opatrenia stimulačné i administratívne, aby sa nezačali prejavovať negatívne stránky decentralizácie, najmä zníženie štandardu služieb garantujúcich kvalitu ľudského potenciálu a tým aj narušenie garancie ústavných práv občana.

    Cieľom reformy verejnej správy musí byť posilnenie kompetencií regionálnej samosprávy, čo predpokladá odstránenie duálnosti riadenia na úseku regionálneho školstva, v oblasti dopravy uskutočnenie prevodu ciest I. triedy do vlastníctva vyššieho územného celku. Ak vláda v programovom vyhlásení deklaruje posilnenie postavenia samosprávnych krajov a zákon č. 302/2001 Z. z. § 4 hovorí, citujem: „Samosprávny kraj pri výkone samosprávy sa stará o všestranný rozvoj svojho územia a potreby svojich obyvateľov, pritom najmä zabezpečuje tvorbu a plnenie programu sociálneho, ekonomického a kultúrneho rozvoja územia samosprávneho kraja, vykonáva plánovacie činnosti týkajúce sa územia samosprávneho kraja, obstaráva, prerokúva a schvaľuje územnoplánovacie podklady samosprávneho kraja a územné plány regiónov.“ Je preto opodstatnené, aby časť pôdy, ktorá nebude potrebná na výstavbu infraštruktúry celospoločenského významu, štát previedol do vlastníctva vyššieho územného celku. Úspešná decentralizácia vo verejnej správe predpokladá zosúladenie decentralizácie kompetenčnej s decentralizáciou fiškálnou, čím posilníme autonómne postavenie územnej samosprávy pri využívaní a tvorbe zdrojov. Ak však fiškálna decentralizácia bude v časovom závoze za kompetenčnou a nebude rešpektované postavenie územnej samosprávy, ktoré je garantované v Ústave Slovenskej republike, budeme pokračovať vo vzniknutom hybride regionálnej samosprávy.

  • Nech sa páči, pán poslanec Ondriaš – ďalší prihlásený do rozpravy. Pán poslanec nie je prítomný. Anton Blajsko, nech sa páči, pán poslanec.

  • Reakcia z pléna.

  • Prosím? Aha, pardon, ešte pred nimi je pán poslanec Vážny. Prepáčte. Nech sa páči, pán poslanec, ospravedlňujem sa.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážení páni poslanci, vážené panie poslankyne, v zmysle Ústavy Slovenskej republiky čl. 113 je vláda Slovenskej republiky povinná predstúpiť pred Národnú radu, predložiť jej svoj program a požiadať ju o vyslovenie dôvery. Ústava Slovenskej republiky je v tomto strohá. Nepochybujem o tom, že vláda Slovenskej republiky pristúpila k vypracovaniu programového vyhlásenia so všetkou zodpovednosťou a taktiež sa stotožňujem s tým, že v základných tézach programové vyhlásenie obsahuje názor na riešenie problémov Slovenska.

    Ak mám však ako poslanec Národnej rady zaujať kladné stanovisko k programovému vyhláseniu vlády a zároveň vysloviť vláde Slovenskej republiky dôveru, musím vedieť, k čomu mám svoj súhlas dať a touto replikou narážam na programové vyhlásenie vlády, ktoré nám bolo predložené a ktoré je príliš všeobecné a nekonkrétne. Je podľa mňa vecou polemiky stanovenie stupňa konkrétnosti programového vyhlásenia. Nežiadam, aby programové vyhlásenie obsahovalo iba grafy a čísla typu 14 000 bytov ročne, nežiadam, aby slúžilo celé volebné obdobie ako iba strašiak pre vládu a strašiak pre koalíciu a zároveň ako nástroj napádania vlády opozíciou. Chápem však programové vyhlásenie vlády ako posolstvo vlády, ktoré má dve dimenzie. Jednu vnútroštátnu pre občanov, podnikateľov, verejnú a štátnu správu a druhú medzinárodnú minimálne pre susedné krajiny a pre ich zhodnotenie toho, kde sa Slovensko chce uberať v hospodárskej, ekonomickej a sociálnej oblasti, ako aj v oblasti vnútroštátnej a zahraničnej politiky.

    Po oboznámení sa s predloženým programovým vyhlásením musím konštatovať, že najmä v hospodárskej oblasti je príliš všeobecné, nič nehovoriace a ako občan a o to viac ako podnikateľ, ktorý ukončil svoju podnikateľskú činnosť pre tromi týždňami v hospodárskej sfére, som v ňom žiadne posolstvo a žiadne smery vývoja a priority, ktoré by mi mohli pomôcť v orientácii sa v predmete podnikania, som nenašiel aj napriek tomu, že jedným z cieľov programového vyhlásenia je podpora podnikania.

    Teraz zopár konkrétností k problematike, ktorej sa odborne venujem, t. j. k časti II. Ekonomická politika vlády, body C. Doprava a E. Výstavba.

    V časti Doprava je príliš vágne konštatovanie o racionalizácii nákladov spojených s realizáciou výkonov vo verejnom záujme. Pretrvávajúca absencia právnej normy na výkony vo verejnom záujme môže vyvolať negatívny dosah na obslužnosť územia. Tento horúci zemiak neriešila vláda v rokoch 1994 až 1998 a ani vláda v rokoch 1998 až 2000, a preto je celospoločensky žiaduce, aby sa vláda v programovom vyhlásení zaviazala doriešiť v prvom roku vládnutia úhrady za výkony vo verejnom záujme vrátane starých záväzkov, inak sa bude naďalej prehlbovať zastaraný spor medzi vládou a vykonávateľmi osobnej dopravy na železnici aj na cestách, samozrejme, so všetkými negatívnymi dôsledkami.

    Vážnym problémom vo výstavbe diaľnic, ktorý je v príkrom rozpore s cieľom, ktorý si vláda v programovom vyhlásení vytýčila, a to urýchliť tempo výstavby diaľnic, je trestuhodne zanedbaná príprava výstavby diaľnic, ktorej zabezpečenie tak, aby mohla výstavba kontinuálne pokračovať, si vyžaduje minimálne dva až tri roky a samozrejme súvisiace investície s prípravnou fázou. Očakával som – a predpokladám, že aj väčšina občanov a podnikateľov Slovenska, ktorí sú závislí od dobudovania dopravnej infraštruktúry –, že vláda potvrdí prijatú koncepciu výstavby diaľnic a rýchlostných ciest s tým, že vytý-či konkrétny reálny termín ukončenia jednotlivých úsekov tak, aby bol rozvoj cestnej dopravy na Slovensku prispôsobený dopravno-poli-tickému vývoju v Európe. Zároveň musím pri tejto problematike poukázať na rozpor v programovom vyhlásení v tom zmysle, že nie je možné a nie je v možnostiach štátneho rozpočtu súbežne realizovať výstavbu diaľnic v urýchlenom tempe, ku ktorému sa vláda zaviazala, a zároveň rozvíjať dopravnú infraštruktúru menej rozvinutých regiónov.

    Ďalšie negatívum vidím aj v tom, že v programovom vyhlásení si vláda nevytýčila prioritne sa zaoberať dopravným kolapsom hlavného mesta, ale aj ostatných väčších miest, v ktorých sú hlavné cestné ťahy a ktoré sú a naďalej budú dopravne poddimenzované, a nezačatie prípravy a riešenia tohto problému sa nám môže v blízkej budúcnosti veľmi vypomstiť. Vláda Slovenskej republiky pod vedením jej súčasného predsedu prijala zákon č. 416/2001 Z. z. o prechode ciest II. a III. triedy do vlastníctva samosprávnych krajov a v programovom vyhlásení sa k tomuto kroku opätovne zaväzuje, t. j. konštatovanie, že vláda splní ustanovenia platného zákona, je podľa mňa pre programové vyhlásenie príliš málo. Oveľa potrebnejšie je však vyriešiť v programovom vyhlásení to, či je takýto zásah do Slovenskej správy ciest vhodný z viacerých aspektov, či už prevádzkových, tak aj majetkových, samozrejme, pri uvážení toho, že sme za to, aby sa na regióny a na samosprávne celky preniesli tieto kompetencie, resp. či je takýto krok z hľadiska majetkovoprávneho vysporiadania vôbec možný v takomto časovom priestore.

    Problematika leteckej dopravy je v programovom vyhlásení zúžená len na problémy dopravcov a letísk, pričom je potrebné kontinuálne riešiť posilnenie a zároveň zefektívnenie výkonu štátnej správy v civilnom letectve, čo je podmienka zahrnutá aj v pripravovanej leteckej dohode ECAA (Europe Contract Air Association) v rámci Európskej únie. V problematike vodnej dopravy chce vláda rozvíjať dopravné a prístavné kapacity, pričom súčasné na Dunaji sú využité na 30 % a na ostatných častiach splavných tokov, t. j. na Váhu a na Bodrogu, je otázna efektivita takýchto investícií, pretože v tejto oblasti je podstatne jednoduchšie využiť to, čo máme.

    Osobitnou kapitolou je bytová politika a stavebníctvo ako také, kde je veľmi nejasný zámer vlády a smer vlády v bytovej politike, pričom podpora vlády v stavebnom sporení klesá a taktiež sa podľa môjho názoru zabúda na dôležitú oblasť pri súčasnom zvyšovaní cien energií, a to vytvorenie vhodnejšieho rámca podpôr na zatepľovanie bytov. Taktiež konštatovanie, že vláda zváži systém stimulačných daňových nástrojov v bytovej politike, je podľa môjho názoru prístup k problematike s ponechaním si otvorených zadných dvierok a malo by byť nahradené terminológiou „vláda vyrieši“. Očakával som, že vláda v programovom vyhlásení aktívnejšie vyjadrí svoju účasť na rozvoji bytovej výstavby radikálnym riešením dlhodobo zanedbávaných problémov typu vlastníkov a prevádzkovateľov inžinierskych sietí, registrácie bytov, výhodnejším prístupom občanov k získaniu zdrojov na bývanie, riešením ťažkopádneho stavebného zákona a iných súvisiacich problémov.

    Stavebníctvo, ktorého multiplikačný efekt využili cielenou štátnou podporou (ktorá nemusí byť vždy iba typu nárokov na štátny rozpočet), teda využili ho pozitívne oveľa silnejšie ekonomiky, ako je naša, t. j. v programovom vyhlásení je stavebníctvo obmedzené na síce potrebné, ale veľmi chabé konštatovanie o implementácii práva Európskej únie.

    Záverom chcem skonštatovať, že si vážim pozvanie vlády na konštruktívnu spoluprácu pri plnení jej programového vyhlásenia, ale zároveň musím poznamenať, že programové vyhlásenie má byť zadefinované tak, aby som vedel, čo mám plniť, t. j. s oveľa väčšou dávkou konkrétnosti, ako aj zodpovednosti, čo si vláda Slovenskej republiky pri jej kompetenciách podľa môjho názoru mohla s pokojným svedomím dovoliť. Celou kostrou programového vyhlásenia v časti Doprava a výstavba sa nesie staré dobré slovenské príslovie: „Nič nepovedz, nič nepokazíš.“ Preto toto programové vyhlásenie je pre mňa neprijateľné minimálne v tých oblastiach, ktorých som sa konkrétne v rozprave dotkol, a nemôžem mu vyjadriť podporu. Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Ondriaš a pripraví sa pán poslanec Blajsko.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, vážení kolegovia, v tomto týždni si pripomíname už 13. výročie prevratu v bývalom Česko-Slovensku, ktorý viedol a vedie postupne k politickej, ekonomickej aj duchovnej kolonizácii Slovenska.

  • Ruch v sále.

  • Páni poslanci, pokoj, môžete reagovať potom vo faktických poznámkach na vystúpenie pána poslanca.

  • V mojom príspevku by som sa sústredil na časť programového vyhlásenia vlády, ktorá sa týka vedy, techniky a vysokého školstva a doprivatizácie nášho spoločného majetku. Budem citovať z programového vyhlásenia vlády týkajúceho sa vedy a techniky: „Vláda sa hlási k celosvetovému trendu, ktorý uznáva a posilňuje úlohu vedy a techniky ako primárneho zdroja a nástroja zvyšovania konkurencieschopnosti ekonomiky, zlepšovania sociálnej úrovne občanov a rozvoja poznatkovej základne.“ Koniec citácie. Musím povedať, že toto je ozaj pravda, že čo veda a technika spôsobuje. Musím, bohužiaľ, povedať, že podobné vyhlásenie majú všetky vlády vo svete a my ho máme každé štyri roky. Paradoxne výsledkom takýchto vyhlásení našich kapitalistických vlád bolo vždy znižovanie podpory školstva, vedy a výskumu a podobne to pravdepodobne bude aj teraz. Ukážem to na číslach.

    Počas socializmu stúpal počet pracovníkov vedy a techniky o 15 000 každých desať rokov. Bohužiaľ, tragédiou Slovenska je, že počas súčasného kapitalizmu klesal o hodnotu 38 800 pracovníkov za 10 rokov. V súčasnosti počet týchto pracovníkov je len 34 % z počtu z roku 1988. Z toho vyplýva, že v súčasnosti máme počet pracovníkov vedy a výskumu na úrovni, ktorá bola dosiahnutá už za socializmu v roku 1965. To znamená, vrátili sme sa 37 rokov dozadu. Dokladujú to aj údaje o Slovenskej akadémii vied. Celkový počet pracovníkov v roku 1998 klesol na približne 50 % v porovnaní s rokom 1990. Pritom reálna finančná podpora štátu v roku 1998 bola len 35 % v porovnaní s rokom 1990 a nestúpa. V súčasnosti podpora výskumu a vývoja zo štátnych zdrojov klesla na súčasných 0,37 % HDP, čo je najmenej zo štátov Vyšegradskej štvorky. Na porovnanie: Priemerné financovanie vedy a výskumu v Európskej únii je 1,93 % hrubého domáceho produktu. Tieto údaje jednoznačne dokladujú, že podľa pôsobenia našich vlád Slovensko asi nepotrebuje pracovníkov vedy a techniky. Stačí, keď v rámci kolonizácie Slovenska bude poskytovať vždy dostatok lacných pracovných síl do priemyselných parkov a ďalším zahraničným firmám operujúcim na Slovensku. V programovom vyhlásení vlády sa nič nehovorí o tom, o koľko by sa malo zvýšiť financovanie vedy a výskumu, a preto nepodporíme toto vyhlásenie.

    Budem citovať z programového vyhlásenia vlády týkajúceho sa školstva: „Vláda si uvedomuje zásadnú úlohu vysokého školstva pre zabezpečenie trvale udržateľného rozvoja spoločnosti.“ Toto je tiež svätá pravda. Lenže ostáva mi záhadné, ako si to vláda uvedomuje, keď redukcia reálnych rozpočtových nákladov i pracovníkov technického a prístrojového vybavenia neumožňuje zabezpečiť ani najzákladnejšie podmienky na vedeckú prácu. Všetci vieme, že školstvo nielenže nemá prostriedky na rozvoj, ale sa neudržiava ani v takom stave, ako sa zdedilo pred 13 rokmi. Štatistické údaje sú alarmujúce. Počet pracovníkov na vysokých školách klesol, únik tvorivých mozgov pokračuje. Strácame nielen tímy vysokokvalifikovaných vedcov, ale aj dlho budovanú štruktúru základného výskumu. Mnohí mladí pracovníci, ktorí predsa chcú vo vede pracovať, odchádzajú do zahraničia. Zo svojich platov u nás jednoducho nemôžu vyžiť, nieto si kúpiť byt či postarať sa o rodinu.

    Neviem, ako vláda chce zabezpečovať trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti, keď len v roku 2001 bolo odpojených od elektriny a plynu 90 škôl. Pritom Slovenská republika ako malá krajina bez surovinovej základne musí svoju budúcnosť stavať na vzdelaní, na rozvoji vedy a techniky. Vzdelanie je niečo, čo nám nikto nezoberie a ani nesprivatizuje. Krajina, ktorá nechce len lacno predávať pracovnú silu, musí výdatne prispievať k vedeckému výskumného a vývojovému napredovaniu, aby sa dostala na európsku špičku. Ak si chceme posilniť pozíciu v Európe, musíme investovať do svojho vedecko-technického vzostupu podstatne viac ako doteraz.

    Vláda vo svojom programovom vyhlásení podporuje, citujem, „zapojenie výskumu do medzinárodných programov EÚ, najmä do VI. rámcového programu“, koniec citátu. Vláda v programe však nehovorí, že ako sa máme zapájať do VI. rámcového programu, keď financovanie vedy a výskumu u nás je menej ako 10 % v porovnaní s krajinami, s ktorými máme spolupracovať. Potom výsledok takejto spolupráce je, že produkty výskumu sa dajú komerčne aplikovať len stranou, ktorá má na to peniaze.

    Nedá mi, aby som sa nezmienil o časti vládneho programu, ktorý sa týka privatizácie. Privatizácia nášho spoločného majetku je neoddeliteľnou súčasťou našej kolonizácie a bola jedným z cieľov prevratu v roku 1989. Privatizácia nášho majetku bola a je dôvodom podpory našich vládnych skupín zo zahraničia. Predchádzajúca Dzurindova vláda sprivatizovala náš spoločný majetok za 300 mld. korún, čo je viac ako ročný rozpočet vlády. Kde sú tieto peniaze? 300 mld. slovenských korún nestačilo za štyri roky ani na splácanie našich dlhov a úrokov z dlhov, ktoré nám neklesajú. Naše predchádzajúce kapitalistické vlády nás dostali do takej zlej ekonomickej situácie, že sme sa stali permanentnými platcami dlhov a úrokov, podobne ako to už mnoho rokov robí okolo 100 ďalších krajín sveta.

    Zrejme aj táto vláda bude pokračovať v permanentnom splácaní našich dlhov a úrokov predajom nášho spoločného majetku. Je to najjednoduchšie, dokladuje to aj citát z programového vyhlásenia vlády, citujem: „Obozretný prístup bude vláda realizovať aj v oblasti využívania príjmov z privatizácie, ktoré budú využívané len na zníženie verejného dlhu alebo na reformy dôchodkového systému a školstva.“ Koniec citátu. V programovom vyhlásení vlády sa nehovorí nič o investovaní peňazí z privatizácie do rozvojových programov, do nových technológií. Preto my takýto program nemôžeme podporiť.

    Namiesto privatizácie a vlády voľného trhu Komunistická strana Slovenska je za zavedenie komplexnej a odborne riadenej hospodárskej politiky s čo najširším využitím domácich výrobných zdrojov, domácich surovín, tvorivého potenciálu, vzdelanosti a pracovitosti občanov pre blaho Slovenska, a nie pre zahraničný kapitál. Nechceme si ďalej ničiť hospodárstvo živelnosťou, neodbornosťou a diletantstvom ekonomických a politických kormidelníkov. Komunistická strana Slovenska je proti zníženiu výdavkov v rozpočte v sociálnej oblasti, je proti spoplatneniu školstva a zdravotníctva. Komunistická strana Slovenska je zásadne proti doprivatizovaniu nášho spoločného štátneho majetku, kde v prípade zlyhania iných mechanizmov budeme iniciovať vypísanie referenda o tejto otázke. Nechceme, aby sa Slovensko ďalej kolonizovalo materiálne, kultúrne a duchovne. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Blajsko, pripraví sa pán poslanec Elsner.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, programové vyhlásenie vlády je materiál skôr filozofický, pre mňa nekonkrétny a má to svoj dôvod cez reštriktívne návrhy noviel zákonov, ktoré sme minulý aj tento týždeň prerokúvali vo výboroch. Ide o politiku svojím spôsobom, ktorú budem takto charakterizovať, zbedačovania chudobnej slovenskej spoločnosti, ktorá je nehumánna a neeurópska. Nepatrí do tohto storočia. Cieľové zámery sociálnej politiky v jednotlivých krajinách sú zamerané na potlačenie chudoby a odstraňovanie jej príčin, na aktivizáciu možností ľudského rozvoja vzdelávaním ako predpokladu akéhokoľvek pokroku spoločnosti vrátane aj toho ekonomického.

    Štátna rodinná politika je systémom všeobecných pravidiel, opatrení a nástrojov, ktorými štát priamo i sprostredkovane hodnotí nezastupiteľný prínos a význam rodiny pre každého človeka i pre spoločnosť a vyjadruje rodinám svoju podporu. Prostredníctvom rodinnej politiky každý demokratický štát realizuje svoju zodpovednosť za tvorbu rámcových životných podmienok pre rôzne typy rodín a ich členov, najmä však zdravý vývoj detí a mládeže.

    Základným princípom sociálnej politiky zameranej na prevenciu a odstraňovanie chudoby je predchádzať nebezpečiu chudoby vytváraním pracovných príležitostí a zvyšovaním šancí na trhu práce. Podporou tvorby pracovných miest, podporou súbehu rodinných a pracovných povinností a určitou mierou kompenzácie nákladov spojených s výchovou detí plus niektoré opatrenia v prospech sociálne ohrozených členov danej rodiny. Alebo takisto v prospech rodín, ktoré sú v určitých fázach svojho života osobitne ohrozené dostatočným zvýšením nákladov na realizáciu svojich funkcií vrátane právnej ochrany detí a materstva, kde sa každý demokratický štát angažuje v prospech zvyšovania ekonomickej sebestačnosti daných rodín. Takéto opatrenia sú prevenciou proti chudobe rodín a chápu sa ako súčasť sociálnej politiky štátu.

    Aká je realita cez predkladané Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky? Z hľadiska sociálnej situácie obyvateľstva bude v roku 2003 výrazne poznačený realizáciou viacerých opatrení v oblasti cien a daní úspornými a reštriktívnymi opatreniami na úseku nominálnej mzdy vo verejnom sektore, sociálnych výdavkov a aktívnej politiky zamestnanosti prostredníctvom štátneho rozpočtu. Zlepšovaniu sociálnej situácie obyvateľstva zásadnejšie neprispeje ani predpokladaný vývoj miery nezamestnanosti, keď oproti 18,3 % miery nezamestnanosti evidovanej v roku 2002 sa v roku 2003 predpokladá miera nezamestnanosti 18 %. Pritom sa ešte uvažuje s opatreniami na znižovanie počtu zamestnancov vo verejnom sektore, napríklad krajských a okresných úradov. Neprihliada sa dostatočne na tendencie vo vývoji nezamestnanosti, ktorá sa prejavuje aj v roku 2002, keď sa zvyšuje podiel dlhodobo nezamestnaných z celkového počtu evidovaných nezamestnaných. V I. polroku 2002 tento podiel dosahoval až 46,7 %. V evidencii úradov bolo takmer 55 % nezamestnaných dlhšie ako 1 rok.

    V miere nezamestnanosti sú značné rozdiely z regionálneho hľadiska. S vývojom nezamestnanosti priamo súvisí aj vývoj počtu občanov v hmotnej núdzi. Podľa návrhu novely zákona o sociálnej pomoci sa predpokladá počet poberateľov dávky sociálnej pomoci 340 000, koncom I. polroka 2002 to bolo 330 000 občanov. Navrhované opatrenia s obsahom na sociálnu situáciu obyvateľstva sa týkajú najmä zvýšenia cien jednotlivých zložiek výdavkov na bývanie, energie, vodné, stočné, dodávka tepla, teplej vody, nájomné v komunálnych bytoch. Presuny sadzby HDP z 10 na 14 % týkajúce sa aj potravín a sadzby 23 na 20 %, neuplatnenie ďalších platov v štátnej a verejnej službe a spomalenie postupu valorizácie platov v štátnej a verejnej službe. Reštrikcie výdavkov na sociálne dávky vrátane kompenzácií dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia a dávok sociálneho zabezpečenia. Zvýšenie dopravného pri súčasnej redukcii žiackych a dôchodcovských zliav. Zníženie štátnej prémie v stavebnom sporení, vylúčenie štátneho rozpočtu z podpory aktívnej politiky zamestnanosti, v roku 2003 sa totiž nepredpokladá dotácia do štátneho rozpočtu na uvedený účel. Výrazné dosahy sa predpokladajú vo výdavkoch obyvateľstva na bývanie. S účinnosťou od 1. 1. 2003 sa predpokladajú značné zvýšenia cien týkajúcich sa bývania, nájomného v komunálnych bytoch o 80 %, vodné a stočné 30 %, elektrina 18,6 %, zemný plyn 43,7 %, dodávok tepla o 10 až 15 %. Dosah zvýšenia cien sa ďalej prehĺbi presunom dolnej sadzby DPH z 10 % na 14 %.

    Podľa kvantifikácie ministerstva práve, sociálnych vecí a rodiny sú pracovné podklady, výdavky na bývanie štatisticky priemernej domácnosti vzrastu len z titulu zvýšenia regulovaných cien 539 Sk, v tom nájomné 131 Sk, vodné a stočné 40 Sk, elektrina 132 Sk, zemný plyn 152 Sk, dodávka tepla 84 Sk. Po zohľadnení presunu sadzby DPH z 10 % na 14 % vzrastú mesačné výdavky na bývanie štatisticky priemernej domácnosti o 560 Sk. Zvýšenie cien tovarov a služieb vstupujúcich do výdavkov na bývanie sa osobitne výrazne dotkne domácností dôchodcov, ktoré sú v súčasných podmienkach, a vynakladajú na bývanie viac ako 29 % spotrebných výdavkov. V roku 2003 tento podiel má vzrásť na viac ako 38 % spotrebných výdavkov. Zvýšené výdavky na bývanie môžu domácnosti dôchodcov kompenzovať v podstate len úsporami vo výdavkoch na potraviny.

    Na krytie zvýšených výdavkov na bývanie sa v návrhu štátneho rozpočtu na rok 2003 vytvára len minimálny priestor, keď sa predpokladá rast reálnych miezd v rozpätí od 0 do 1 %. Reálne sa nezabezpečuje valorizácia dôchodkov, zvýšenie minimálnej mzdy a úprava životného minima. Kompenzácia vo vzťahu k zvýšeným výdavkom na bývanie sa v zásade zužuje na príspevok na bývanie. Podľa návrhu novely zákona o sociálnej pomoci sa príspevok na bývanie nebude od roku 2003 započítavať do príjmu poberateľov dávky sociálnej pomoci. Na príspevok na bývanie sa rozpočtuje suma, myslím, okolo 600 mil. Sk.

    Treba počítať s tým, že plošné zvýšenie cien v súvislosti so zvýšením cien energetických vstupov – predpokladá sa miera inflácie 8,8 až 10 % – sa môže negatívne premietnuť do zvýšenia miery nezamestnanosti. Na vývoj nezamestnanosti, a teda zamestnanosti bude nepriaznivo pôsobiť aj zvýšenie dopravného, úvahy o zrušení lokálnych tratí, nižšia podpora štátu v aktívnej politike zamestnanosti. Ide o také opatrenia, ktoré negatívne pôsobia na mobilitu pracovnej sily.

    Negatívne dosahy na sociálnu situáciu obyvateľstva sa očakávajú aj v súvislosti s ďalšími reštriktívnymi opatreniami vo verejných financiách. Zavedenie úhrad v zdravotníctve, poplatky pri vysokoškolskom štúdiu, reštrikcie sociálnych výdavkov vrátane kompenzácií dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, zníženie štátnej prémie v stavebnom sporení atď. Treba brať do úvahy, že už v I. polroku 2002 počet obyvateľov v stave hmotnej núdze predstavoval viac ako 642 000 občanov, čo je takmer 12 % obyvateľstva SR. V situácii, keď sa navrhuje rozsiahla realizácia cenových, daňových a reštriktívnych opatrení voči obyvateľstvu, žiada sa kvantifikovať podľa môjho názoru – to by mi strašne pomohlo aj pri tomto materiáli – dosahy jednotlivých opatrení na sociálnu situáciu obyvateľstva, na jednotlivé rodinné rozpočty, aby bolo možné posúdiť ich sociálnu únosnosť a navrhnúť opatrenia v prospech sociálne slabších skupín obyvateľstva. Na základe značného rozsahu opatrení cenového a reštriktívneho charakteru možno v roku 2003 očakávať nárast chudoby, zvýšenie počtu sociálne odkázaných občanov a prehĺbenie aj regionálnych rozdielov, ktoré všetci dobre poznáme.

    Všetky formy ohrozenia ľudského rozvoja vedúce k neistote, k znevýhodneniu členov spoločnosti, k chudobe, k spoločenskej exklúzii chápu demokratické štáty Európy ako základnú úlohu sociálnej politiky. My sa jej vzdávame?! – dávam za touto otázkou aj výkričník, aj otáznik.

    Sociálna politika jednotlivých krajín je do značnej miery závislá od hospodárskej politiky na jednej strane a od chápania úlohy štátu v hospodárskom a spoločenskom živote. V odbornej literatúre sa rozlišujú tri koncepčné modely sociálnej politiky, ktoré sú výslednicou tradícií, stupňa hospodárskeho rozvoja, akceptovania určitých ekonomických koncepcií a aj konkrétnej zostavy určitých politických síl a strán v jednotlivých krajinách.

    Prvý – oceánsky liberálny model, ktorý je uplatňovaný v Spojených štátoch, Kanade, Veľkej Británii a v Austrálii, tento model sa striktne riadi trhovými vzťahmi. Je charakteristický skromným prerozdeľovaním v prospech sociálneho poistenia nízkou výškou dávok. Štát podporuje nepriamymi formami fungovanie trhu a zabezpečuje občanom iba minimálnu sociálnu pomoc.

    Druhý – škandinávsky sociálny, demokratický model, ktorý je uplatňovaný vo Švédsku, Nórsku, Dánsku, Fínsku a v neposlednom rade i v Belgicku a Nizozemsku, je model sociálneho štátu.

    Tretí – kontinentálny neoliberálny model, ktorý sa zaviedol v Nemecku, Rakúsku, Taliansku, Španielsku a do určitej miery i vo Francúzsku, tento model sociálnej politiky uplatňuje prvky obidvoch predošlých modelov. Má svoje korene už v minulom storočí v Nemecku, kde sa budoval od čias Otta Bismarcka a bol rozvinutý koncepciou sociálneho trhového hospodárstva. Týmto spôsobom sa v západoeurópskej oblasti vymedzil obsah sociálnej politiky štátu zameranej na boj proti chudobe. Ja to zdôrazním ešte raz. To je jeho orientácia.

    Dávam otázku: Do ktorého modelu patríme týmto programovým vyhlásením vlády my – Slovenská republika? Vážení, podľa môjho názoru je to do žiadneho. My sme totiž vymysleli štvrtý, ten najhorší.

    Úlohou sociálnych aktivít štátu je pomocou systémov spoločenských politík zabrániť, aby ktorýkoľvek spoločenský jav sa stal pre občanov príčinou ich znevýhodnenia na trhu práce a tým priamo alebo sprostredkovane príčinou chudoby. Podstatou štátom organizovanej solidarity je ochrana občana a ich rodín pred chudobou. Sociálna ochrana je modernou vymožiteľnosťou v histórii ľudstva dlho ovládaného strachom a násilím, hladom, prírodnými katastrofami, núdzou, despotizmom a neistotou. Postupné úspechy na poli civilizácie, spravodlivosti a predvídavosti vyvrcholili sociálnym zabezpečením, dnes jediným základom modernej spoločnosti a zárukou aj pokroku. Jeho prvoradým cieľom je, a myslím si, že i programovým vyhlásením vlády má byť zameranie na odstraňovanie chudoby v Slovenskej republike.

    Vážené poslankyne, poslanci, od zloženia sľubu sme málo dní v Národnej rade Slovenskej republiky a ja osobne začínam nadobúdať presvedčenie, že politikárčenie je v tomto auditóriu niečo viac ako naši občania. Mons. František Tondra nám listom zaželal, citujem, „aby sa nám darilo vytvárať na Slovensku spravodlivé rozdeľovanie povinností tak, aby nevyhnutné ťarchy nedopadli len na chudobných“.

    Vážená vláda Slovenskej republiky, neznižujme rodinám sociálne príjmy, neznižujme občanom so zdravotným hendikepom kompenzácie z dôsledku zdravotného postihnutia. Z môjho vnútra musím povedať, že je to cynické. Minulá vláda pred voľbami odstránila do neba volajúcu diskrimináciu v zákone č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov a dnes navrhovanou novelou ju zakladá znova, čiže vracia to späť. Ide konkrétne o sociálne služby a o právnické a fyzické osoby, ktoré poskytujú tieto služby. Dovolím si k tomu krátky predslov.

    Sociálne služby sú v súlade s § 14 ods. 1 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v platnom znení špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo riešenie sociálnej núdze občana. Sú teda právnym prostriedkom na realizáciu čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky zaručených sociálnych práv občana, čo determinuje špecifické postavenie sociálnych služieb v rámci verejných služieb verejného sektora. Tomuto špecifickému postaveniu musí byť oprávnene prispôsobený mechanizmus ich financovania, organizácie, inštitucionálneho zabezpečenia, hmotnoprávnych podmienok ich poskytovania aj procesnoprávne postupy, ich konkrétne mechanizmy. Sociálne služby sú integrálnou súčasťou verejných služieb a vzhľadom na skutočnosť, že ide o poskytovanie vecných plnení, resp. špecializované činnosti vo vzťahu k občanom, ktorí sú v hmotnej alebo v sociálnej núdzi, ako aj na nákladovosť ich zabezpečenia, nemožno v ich prípade uplatňovať princíp redukcie verejných zdrojov – a to sa koná teraz tým návrhom tej novely.

    Vzhľadom na skutočnosť, že sociálne služby sú právnym prostriedkom na riešenie stavu hmotnej alebo sociálnej núdze občana, musí byť poskytovanie týchto služieb oprávneným občanom príslušným orgánom garantované. Ja by som navrhoval niečo iné. Odstráňme dualizmus v riadení štátu. Odstráňme korupciu v sociálnom systéme a podľa mojich prepočtov je tam dosť zdrojov, aby sme nemuseli znižovať sociálny charakter nášho štátu.

    V závere skonštatujem len toľko, nemôžem podporiť takýto program, ale zároveň sa hlásim k spolupráci s koalíciou na skvalitňovaní sociálneho systému. Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Elsner. Pripraví sa pán poslanec Zubo.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, členovia vlády, vážené poslankyne, vážení poslanci, v úvodnej časti predloženého programového vyhlásenia vlády sa okrem iného uvádza, že „Slovenská republika prešla v predchádzajúcom období veľký kus cesty v rozvoji ústavného systému, garantovania občianskych práv, v trhovej ekonomike a medzinárodného postavenia“. Ďalej sa poukazuje na mandát zo septembrových parlamentných volieb, hovorí sa o novom impulze pre rozvoj našej vlasti a európsku budúcnosť občanov. V programovom vyhlásení sa opäť stretávame s vyjadreniami všetkým občanom už známymi: „historické chvíle pre Slovensko“, „nevyhnutné reformy“, „zabezpečiť lepšie fungovanie štátu“, „podpora občianskej a ekonomickej aktivity v záujme Slovenska, aby sa stalo krajinou, kde sa vypláca slušnosť, poctivosť, zodpovednosť“, „podpora malého a stredného podnikania“, „odstránenie korupcie“ a podobne.

    Pretože, vážení páni poslanci, otázka vstupu Slovenskej republiky do NATO a Európskej únie je nemenná a naši poslanci sa k tomu kvalifikovane vyjadrili, nebudem tejto časti programového vyhlásenia vlády venovať pozornosť. Musím však zdôrazniť, ako to už tu bolo povedané včera, aby vláda Slovenskej republiky ostala v prvom rade vládou slovenského národa, vládou slovenských národných záujmov. Iba tak to bude vláda s podporou väčšiny slovenského národa.

    Dovoľte mi, aby som sa vrátil teda k ostatným programovým tézam. Hneď v úvodnom odseku programového vyhlásenia nového vládneho zoskupenia sa zdôrazňuje cieľ vlády a záväzok pracovať v najlepších záujmoch našej vlasti. Ak však od zostavenia nového vládneho zoskupenia ubehne niekoľko dní a toto zoskupenie predloží Národnej rade návrh noviel zákonov všetko s cieľom naplniť prázdnu pokladnicu a na úkor širokej skupiny občanov, ako sudcov, prokurátorov, politických väzňov, nezamestnaných, policajtov a podobne, a toto zoskupenie nepatrne zrekonštruované, t. j. to zoskupenie, ktoré tento stav priamo zavinilo – dá sa hovoriť o najlepších záujmoch našej vlasti?

    Nemám v pamäti informáciu, aby si v minulosti normy, ktoré si vláda v priebehu svojho volebného obdobia schválila, takýmto spôsobom novelizovala, resp. ináč právne riešila, keď v podstatnej miere na ich zdôrazňovaní získala volebné víťazstvo. Na to, ako sa to v odborných kruhoch a politickej reči hovorí, nech si tvorcovia dajú odpoveď sami. Som presvedčený, že občan ju už má. Aj prebiehajúce vyjadrenia priamo dotknutých, ako aj širšej verejnosti sú odpoveďou na danú politickú kultúru. Aj ja ako novozvolený poslanec tohto parlamentu musím zo zodpovednosti voči svojim voličom vysloviť vážne výhrady voči takému programovému vyhláseniu vlády, ktoré svojím obsahom už v čase jeho prerokúvania odporuje realite, a je veľká pravdepodobnosť, že aj naďalej dlhodobo bude, o čom svedčia aj odborné, aj kvalifikované stanoviská viacerých kolegov poslancov, a to aj z iných politických strán, samozrejme, okrem zahraničnej politiky.

    Ak som v úvode svojho vystúpenia zvýraznil niektoré politicky omieľané frázy pre nášho voliča občana, tak len preto, aby som zvýraznil ústami predsedu parlamentu reformnú snahu o vysokú mieru zodpovednosti, zákonnosti zákonodarného zboru. Bol som vnútorne presvedčený, že novozvolený poslanecký zbor prinúti vládu Slovenskej republiky, aby v záujme tohto národa, v záujme naplnenia slov predsedu parlamentu prinútila vládu k uplatňovaniu takých ekonomických nástrojov, ktoré prispejú k zvyšovaniu životnej úrovne občanov, a že tie, ktoré budú znamenať opak, na pôdu parlamentu do rozpravy cestou zákonných pravidiel nepripustí.

    Dnes mám vedomosť o tom, že historickými chvíľami pre Slovensko by bolo podľa môjho názoru, malo byť nastolenie inej, novej politickej kultúry, typickej západným demokraciám. Mala by to byť politika na Slovensku, ktorá musí dosahovať nový politický rozmer. Rozmer občiansko-stranícky, a nie úzko stranícky. Rozmer tolerancie, akceptovania lepšieho návrhu, zdravej politickej súťaže, morálky a etiky.

    Ak sa vláda Slovenskej republiky nevráti k proklamovaným politicky krokom deklarovaným vo svojom vyhlásení, ak programové vyhlásenie neskonkretizuje, akou to zase vládou bude? Opäť vládou, ktorá nebude povinná urobiť kvalifikovaný odpočet svojho vládnutia za svoje funkčné obdobie, resp. vláda, ktorá za úspech bude považovať to, že po odchode odovzdá novej vláde takú pokladnicu alebo taký počet nezamestnaných, ako je to dnes? Ak by sa vláde v minulom volebnom období nebola poskytla slepá politická podpora, boli by sme plne a preukazne rešpektovali pravidlá parlamentarizmu, nebola by táto ekonomická situácia, aká je tu dnes, a nemuseli by sme dnes v nadväznosti na štátny rozpočet prerokúvať veľmi tvrdé reštrikčné opatrenia. Zastávam názor, že ak sa súčasný parlament opäť dopustí tejto chyby, bude to mať pre Slovensko a jej občanov vážny – nechcem hovoriť existenčný – problém.

    Neakceptovanie postupnosti v súvislosti s verejnou diskusiou o základných otázkach ekonomických a sociálnych krokov vlády v rámci programového vyhlásenia, mám na mysli odborné kruhy – tripartitu, ZMOS a podobne, môže mať za následok opäť stav, ako som zdôraznil v odseku predtým.

    Rovnako tak na čo najreálnejšie naplnenie vyhlásenia vlády je potrebná odborná spolupráca s opozíciou, a to aj pred jeho zostavovaním. Ak sa teda mám osobne vyjadriť, ako chápem toto programové vyhlásenie, nedá mi ináč, než povedať, že je to súbor poznámok spísaných na cestách po republike a ktoré našu občiansku spoločnosť dlhodobo trápia. K týmto poznámkam by malo nasledovať vyhlásenie, ktoré by korešpondovalo s podstatou problémov, s konkrétnym formulačným vyhlásením. To znamená, že celý program by mal byť jasne čitateľný, jednoznačný, ale najmä konkrétny. Jednotlivé v ňom obsiahnuté úlohy by mali byť preto naformulované tak, aby bolo možné v ktoromkoľvek časovom období urobiť bez problémov ich odpočet s minimalizáciou možnosti použitia rôznych formulačných výkladov vyhlásením garantovaných úloh. Predpokladané Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky uvedenú požiadavku nespĺňa.

    Vyčítať je potrebné najmä značnú všeobecnosť a v mnohých prípadoch až povrchnosť, v dôsledku ktorej niektoré jeho časti majú iba deklaratórny charakter vyjadrujúci iba snahu vlády, napríklad formuláciami „bude venovať pozornosť“, „bude skvalitňovať“, „zváži možnosti“, „vláda prehodnotí“. Za výnimku z tohto konštatovania možno považovať iba časť obsiahnutú pod číslom 4. Bezpečný a efektívny štát, písmeno a) a b). Vzhľadom na svoje špecifiká čiastočne to platí aj na zahraničnú politiku, ako som to už uviedol.

    V rovine všeobecnej je potrebné negatívne hodnotiť aj absenciu vyjadrení týkajúcich sa pokračovania v už začatých reformách, výnimkou je iba oblasť zahraničnej politiky. V plnej miere sa to napríklad týka dôchodkovej reformy a v tej súvislosti vládou schválenej koncepcie reformy sociálneho poistenia v Slovenskej republike. Nevyrovnanie sa s touto otázkou je zámerným obchádzaním, a to aj napriek predtým proklamovanému konsenzuálnemu riešeniu reformy, výrazne klesá dôveryhodnosť vlády v súvislosti s jej vyhlásením, najmä ak sa toto konštatovanie týka aj iných problémových oblastí. Možno súhlasiť s prioritou, so snahou vlády o reformu verejných financií a zníženie ich deficitu. V tejto súvislosti však za nereálne je potrebné považovať zníženie odvodov v sociálnej oblasti, a to najmä bez jednoznačného definovania podstaty reformných krokov. V plnej miere sa to týka realizácie zmien v dôchodkovom zabezpečení vzhľadom na absenciu podstaty zamýšľaných reformných opatrení, úspešnosť ktorých podmieňuje dostatočné finančné krytie. Použité formulácie sú povrchné a nevytvárajú jasnú predstavu nového vecného riešenia a následne ani finančného riešenia.

    Pochybnosť možno vysloviť aj v súvislosti s tvrdením, že základným prvkom reformy verejných financií bude zavedenie tvrdého rozpočtového obmedzenia. V konečnom dôsledku by to znamenalo potieranie významu potrebnosti reformy systému ako takého, definovaného vecným riešením. V takom prípade financie budú ovplyvňovať systém vecného riešenia a nie naopak. V tejto súvislosti skôr za úsmevné možno považovať konštatovanie, že vláda bude hľadať spôsob legislatívnej úpravy, aby v Národnej rade neboli prijímané zákony s nekrytými rozpočtovými dôsledkami.

    Realizácia dôchodkovej reformy už v koncepčnom štádiu vyžaduje jednoznačne garantovanú predstavu jej finančného krytia. Programové vyhlásenie tejto základnej požiadavke nevenuje náležitú pozornosť, čím nepriamo spochybňuje už v úvode úspešné zvládnutie celého reformného procesu. Realizáciou reformného procesu v súčasnom systéme dôchodkového zabezpečenia možno oprávnene považovať za jednu z najdôležitejších, ale aj najkomplikovanejších úloh súčasnej vlády. Tomuto konštatovaniu absolútne nekorešponduje čas o dôchodkovej reforme obsiahnutej vo vyhlásení. Obmedzuje sa na formuláciu všeobecného charakteru, spochybňujúce pochopenie podstaty tejto reformy z odborného hľadiska jej autormi a jej formulácia je vhodná skôr na mediálne využitie.

    Už naznačená potreba jednoznačného definovania zdrojov finančných prostriedkov na realizáciu reformy, tzv. cena transformácie, absentuje aj pri tejto časti. Rovnako absentuje riešenie garancie štátu za solventnosť povinného kapitalizačného piliera súvisiaceho s uplatnením osobných práv občanov. Bez participácie štátu na tejto garancii je iluzórne tvrdenie, dokonca až zavádzajúce, deklarované vytvorením bezpečného a spravodlivého dôchodkového systému.

    Nesúrodosť len v náznakoch uvedeného riešenia je obsiahnutá aj v tvrdení o univerzálnom systéme pre všetkých ekonomicky aktívnych občanov. V súvislosti s reformou ozbrojených síl sa totiž výslovne predpokladá v súlade so súčasnosťou existencia komplexného sociálneho zabezpečenia vojakov, ako aj uvoľneného personálu.

    Nezodpovedaným v tejto súvislosti je vzťah povinné kapitalizačné poistenie na jednej strane, mám na mysli, napr. štát niečo občanovi ukladá, vnucuje, na druhej strane existencia súkromného sektora v tomto systéme a garancia tohto systému štátom, ak štát občanovi niečo ukladá, musí mu to aj garantovať. Povinnosť uložená občanovi je totiž v konečnom dôsledku v prospech štátu.

    Najslabšou časťou programového vyhlásenia je oblasť sociálneho zabezpečenia. Môj kolega pred chvíľou o tom rozprával. Nedostatočne je zdôvodnená navrhovaná potreba zmien stavu síce ešte neúčinného, ale parlamentom schváleného. Nie je v nej ani zmienka súladu tých zmien s koncepciou reformy sociálneho poistenia v Slovenskej republike, schválenej vládou Slovenskej republiky. Nevytvára dostatočnú predstavu chceného stavu, pokiaľ táto v odbornej rovine vôbec existuje, najmä v spojitosti s vecnými riešeniami, rovnako nevytvára dostatočnú predstavu ich vecného prepojenia na kapitalizačný pilier, napr. invalidný dôchodok, pozostalostné dávky. Úsmevná je aj argumentácia kúpeľnej starostlivosti, je skôr účelová, pokiaľ nie je vyjadrené, že do ktorého systému má patriť.

    Rovnako tak absentuje zmienka o inštitucionálnej pôsobnosti v oblasti aktívnej politiky zamestnanosti. Toto konštatovanie má význam najmä pri uvedomení si zodpovednosti za realizáciu politiky zamestnanosti ako takej, ktorá neoddiskutovateľne patrí výkonnej moci, teda štátu.

    Zásadnou sa javí otázka súladu navrhovaných opatrení týkajúcich sa finančnej spoluúčasti občana, viete, o čom hovorím, s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky zaručujúcim bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Za nezmyselné je potrebné považovať potvrdenie súčasného stavu a tým aj zachovanie plurality zdravotných poisťovní v základnom povinnom poistení. Prirovnávanie tohto stavu k pluralite benzínových čerpadiel je skôr urážlivé ako odborne zdôvodnené. Vo všeobecnosti platí, že tam, kde zlyhávajú systémové reformné opatrenia, začnú sa používať rozpočtové obmedzenia. Ťažko preto takýto zámysel možno považovať za reformný. Aj ďalšie naznačené realizačné kroky v tejto oblasti možno skôr hodnotiť ako chaotické, a nie ako systémové.

    Poslanecký klub HZDS a jeho jednotliví členovia vo svojich vystúpeniach naznačili riziká pre budúci politický vývoj Slovenska, ak takéto programové vyhlásenia má mať poslaneckú podporu, poukázali na principiálne oblasti nevyhnutnosti iných sociálno-ekonomických krokov, ktorých výsledkom je naplnenie reálnejších predstáv našich občanov. Ponuka k spolupráci v týchto oblastiach však predpokladá schopnosť členov vlády akceptovať odborný potenciál opozície. Hovorím o tom preto, aby sme si všetci uvedomili naše postavenie a mieru zodpovednosti za budúcnosť súčasnej generácie, ale aj ďalších generácií. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Zubo a potom by sme urobili prestávku od 12.00 hodiny do 14.00 hodiny, takže o 14.00 hodine by pokračoval v rozprave pán poslanec Kolesár. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, páni ministri, kolegyne, kolegovia poslanci, dovoľte mi, aby som sa pridal k radu tých rečníkov, ktorí predo mnou vystúpili v nádeji, že do tej bútľavej vŕby, do ktorej hučíme, aspoň niečo sa zachytí a nejaká racionálna myšlienka sa tam ukáže. Žiaľ, platí aj tu, že kritérium pravdy je spoločenská prax a tá ukazuje, že tento parlament, vládna koalícia nie je schopná absorbovať myšlienky zo strany poslancov opozície. Je to realita, musíme sa jej držať, je to prax, ktorá sa začína overovať v tomto parlamente až na niektoré výnimky pánov poslancov z vládnej koalície, ktorými však tiež ukázali len neschopnosť racionálne pristupovať k historickým udalostiam.

    Pre povinnosť mi aj tak dovoľte, aby som pripomenul, že vláda svojím programovým vyhlásením predstúpila pred parlament a žiada, aby jej parlament vyslovil dôveru. Dôveru v to, že bude schopná prostredníctvom plnenia záväzných úloh obsiahnutých v týchto vyhláseniach vyviesť Slovensko z dlhodobej ekonomickej, sociálnej a morálnej krízy, do ktorej sa Slovensko dostalo po novembrovej vláde. Ak má vláda od parlamentu takúto dôveru dostať a ak jej má parlament túto dôveru vysloviť, programové vyhlásenie musí byť konkrétne, adresné a kontrolovateľné. Žiaľ, materiál, ktorý máme na stole, neobsahuje ani jeden z týchto atribútov. Predkladaný materiál je všeobecný, neobsahuje vecnú stránku, adresnosť, časový harmonogram a v takejto podobe je jeho plnenie nekontrolovateľné. Programové vyhlásenie vlády v tejto podobe so zmenou záhlavia môže byť predložené parlamentu v hociktorej banánovej republike na svete. Toto vyhlásenie vlády je svojím obsahovým prejavom neúcty voči parlamentu, voči občanom Slovenska a je v priamom rozpore s predvolebnými sľubmi súčasnej vládnej koalície. Koaličné strany namiesto toho, aby v podobe konkrétnych opatrení pristúpili k naplneniu predvolebných sľubov, volia opačný prístup. Vláda z večera do rána zabudla na predvolebné sľuby koaličných politických strán a začala s realizáciou protiľudovej, antisociálnej politiky v podobe predloženia balíka zákonov, ktorých prijatím všetky ťarchy ekonomického rozkladu Slovenska spôsobené predovšetkým predošlou vládou dopadnú opäť na plecia radových občanov. Vážené poslankyne, teší sa z toho pán premiér, že skutočne je to parlamentná demokracia.

    Vážené poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som teraz na potvrdenie svojich slov pristúpil k dokazovaniu ich pravdivosti cez argumentáciu konkrétnych faktov z oblasti starostlivosti o zamestnanosť.

  • Reakcia z pléna.

  • Niečo z praxe, áno, pán matematik.

    Vláda parlamentu predložila návrhy zákona, ktorým sa má meniť zákon Národnej rady č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov. Je vôbec otázne, kde, kým a ako sa tvoril tento zákon. Jeho pôvod spochybňuje nesystémovosť nevhodných opatrení, zjavná neodbornosť a nepoznanie skutkovej situácie v tejto oblasti. Totiž Slovensko nekončí 2 km za Bratislavou. Návrh obsahuje celý rad pozmeňujúcich návrhov, ktoré však zdanlivo majú pozitívne ovplyvňovať trh práce, znížiť nezamestnanosť a zamedziť čierne práce, hovorím – len zdanlivo. To však skutočne nie je pravda i z toho dôvodu, že samotný pojem čierna práca nie je legislatívne ošetrený, a tak je ťažko aj postihnuteľný. Samotná filozofia riešenia problému nezamestnanosti a tzv. čiernej práce predkladateľom má byť riešená jednoznačne, jednostranne a nesystémovo na úkor sociálne najbiednejších občanov. Nezamestnaný nie z prepychu pracuje u súkromného podnikateľa, ale preto, lebo je na takéto poníženie donútený sociálnou situáciou, do ktorej sa vo väčšine prípadov dostal nie vlastnou vinou. Situácia je o to vážnejšia, že do takejto nezávideniahodnej situácie sa dostávajú mladí ľudia, absolventi stredných a vysokých škôl. Vláda vo svojom programovom vyhlásení ani v návrhu pozmeňujúceho zákona nieže by nechcela vážne riešiť túto situáciu cez zamestnávateľov, ale o tom ani neuvažuje. Pritom táto cesta je oveľa schodnejšia, rieši samotnú podstatu obchádzania či porušovania zákonov a predpisov. Potrebné opatrenia by boli jednoduchšie, účinnejšie a efektívnejšie, keby k nim pristúpila. I z tejto situácie vidieť, že vláde nejde o samotnú podstatu riešenia problému, vidieť, že jej filozofia myslenia je jednoznačná, jednostranná, žiaľ, v neprospech ľudí práce, tých ľudí, ktorí sa nemajú ako brániť.

    Na potvrdenie pravdivosti uvedených tvrdení dovolím si priblížiť konkrétnu situáciu, trošku modelovať situáciu jedného vysunutého pracoviska Úradu práce na Slovensku, ale nie v Bratislave. Toto pracovisko sa nachádza 40 km od nemenovaného okresného mesta. V jeho spádovej oblasti je jedno mestečko s 8 000 obyvateľmi a 12 obcami, z ktorých najvzdialenejšia je 20 km od vysunutého pracoviska. V jeho pôsobnosti žije 5 897 ekonomicky činných obyvateľov. Miera nezamestnanosti v tejto oblasti sa dlhodobo pohybuje okolo 42 až 46,5 %. Počet evidovaných nezamestnaných v januári 2003 je odhadovaný na 2 740 práceschopných obyvateľov. Na vysunutom pracovisku úradu práce je zamestnaných 8 pracovníkov, z ktorých na základe platných vnútorných predpisov 3 pracovníci vykonávajú sprostredkovateľskú prácu na celý úväzok a 2 sprostredkovatelia pracujú dohromady na 0,70-percentný úväzok. Teda na jedného pracovníka v januári 2003 pripadne 730 evidovaných nezamestnaných. Ak od januára 2003 nastane povinnosť pre nezamestnaných hlásiť sa na úrade práce raz za 14 dní, modelová situácia vyzerá asi takto:

    Počas 2 týždňov má pracovník k dispozícii 51 stránkových hodín, na kontakt s jedným evidovaným nezamestnaným mu pripadá 5 minút. V takomto prípade je sprostredkovateľ schopný za 2 týždne vybaviť 612 evidovaných nezamestnaných, mal by však vybaviť 730. No aj tieto výkony môže pracovník podať len za predpokladu, že počas dňa okrem prestávky na obed nezájde ani na sociálne zariadenie, že nikto počas celého roka nebude čerpať riadnu dovolenku, nebude práceneschopný, nebude ošetrovať člena rodiny, nezúčastní sa na povinných školeniach, zázrakom sa zmení k lepšiemu zastaraná výpočtová technika tohto pracoviska. To je samozrejme utópia! Je otázkou času, ako dlho sprostredkovateľ práce vydrží psychické a fyzické zaťaženie, a ak aj, tak štatistika hovorí, že túto úlohu časovo nemôže zvládnuť. Ak by úlohu aj zvládol, ide len o administratívny zásah, ktorý podstatu veci absolútne nemení, teda zníženie nezamestnanosti nezmení. Prehlbuje len byrokratické formy práce.

    V súčasnej náplni práce sprostredkovateľa práce sú však aj iné a zase len administratívne povinnosti, medzi ktoré predovšetkým patria, popri tom, čo by mal v kontakte s evidenciou nezamestnaných: rozhodovať v správnom konaní, získať podklady na rozhodovanie na uvedenom pracovisku, čo v roku vychádza 2 až 2,5 tis. rozhodnutí v správnom konaní; uskutočňovať výberové konanie pre zamestnávateľov; vyhľadávať voľné pracovné miesta pre zamestnávateľov; poskytovať tzv. malé poradenstvo pre evidovaných nezamestnaných i pre zamestnávateľov; vytvárať akčné plány s nezamestnanými; spracúvať a vydávať rozličné štatistické výkazy a v rámci aktívnej politiky zamestnanosti zúčastňovať sa na rekvalifikačných kurzoch. Ďalej je potrebné zoznamovať sa a skvalitňovať prácu s výpočtovou technikou a celý rad ďalších opatrení, ktoré sa nedajú ani vyčísliť.

    Ojedinelý výpočet povinností nie je úplný, no aj napriek tomu už na prvý pohľad je zrejmé, že zvládnutie vymenovaných úloh fyzicky nie je v silách jedinca zvládnuť v požadovanej kvalite. Keďže vláda vo svojom programovom vyhlásení proklamatívne hovorí o boji s čiernou prácou, ktorá – opakovane pripomínam – v legislatívne nie je definovaná a ako taká z právneho hľadiska ani postihnuteľná, celé opatrenie vlády v predkladanej novele zákona je len ďalším nezmyslom v reťazi administratívnych, od života odtrhnutých opatrení.

    Otázka však stojí tak: Pozná vôbec vláda a príslušný minister systém práce a vyťaženosť pracovníkov úradov práce? Ak áno, ako potom môže navrhovať opatrenia a predkladať do parlamentu na schválenie novely zákonov, ktorých plnenie už pri ich vzniku je nereálne a je len kozmetickou úpravou, aj to zapáchajúcou, riešenia samotného problému, ktorým je takmer 20-percentná nezamestnanosť. Nezamestnanosť sa dá riešiť len rozvojom ekonomiky. Ako to chce vláda urobiť, to sa v programovom vyhlásení nedozvieme. I z uvedeného musí byť každému jasné, že žiadne administratívne opatrenia neznížia nezamestnanosť na Slovensku. Tá môže byť odstránená, ako som povedal, len rozvojom nosných programov, ktoré vláde chýbajú.

    Ďalším problémom postrádajúcim logickosť veci, by som teraz povedal do oblasti zdravotníctva. Ak sa nemýlim, pán premiér pred pár dňami z tohto miesta garantoval, že zdravotníctvo v roku 2003 bude finančne zvýšené na úroveň roku 2002. Zaručil sa, že zdravotná starostlivosť občanov sa nezníži. V inej časti však toho istého vystúpenia povedal, že vláda predpokladá a plánuje 9 – 10-percentnú infláciu na rok 2003. Nečudujem sa, podľa mňa pri takom nesystémovom zvyšovaní cien energetických zdrojov, ktoré druhotne predraží výrobu, spôsobí nárast cien, obmedzí vývoz i vnútornú spotrebu, inflácia bude ešte vyššia.

  • Pán poslanec, chcem sa vás opýtať, či ešte vaše vystúpenie bude dlhé, či máme rokovať po dvanástej.

  • Pán predsedajúci, ja si myslím, že bude primerané predloženému vládnemu návrhu.

  • Reakcie z pléna.

  • V poriadku, pán poslanec, takže musíme...

  • Je súhlas, aby pán poslanec mohol dokončiť po dvanástej?

  • Súhlasná reakcia pléna.

  • Áno. Nech sa páči, máte slovo, pán poslanec. Pán poslanec, máte slovo.

  • Môžem pokračovať, pán predsedajúci?

  • Pán poslanec, dvakrát som povedal, teraz tretíkrát. Máte slovo, môžete pokračovať, samozrejme, je s tým všeobecný súhlas.

  • Ďakujem veľmi pekne všetkým kolegyniam a kolegom, že mi to umožnili.

    Teda hovorili sme o tej 9 – 10-percentnej inflácii. Ak teda do zdravotníctva v roku 2003 príde podľa pána premiéra do koruny toľko finančných prostriedkov ako v roku 2002, znamená to, že v zdravotníctve v podstate bude oproti roku 2002 minimálne o 9 až 10 % menej, čo spôsobí inflácia. Pýtam sa: Kde hľadať logiku v tejto nelogickej argumentácii? Na dôvažok toho všetkého pán minister zdravotníctva má evidentnú snahu prenášať stále viac zodpovednosti za zdravotnú starostlivosť na plecia pacientov. Vážne uvažuje o spoplatnení predpisovaných receptov o 20 Sk, poplatku za pobyt v nemocnici 100 Sk za lôžko a deň, príspevku na pacienta na stravu vo výške 30 – 40 Sk na deň.

    Kde však pôjdu tieto finančné zdroje, na ktoré sa pacienti budú skladať? Skutočne sa z nich bude zabezpečovať skvalitňovanie zdravotnej starostlivosti? Myslím si, že nie. Vyzbierané finančné prostriedky pôjdu cez príjmový účet zdravotníckych zariadení do štátneho rozpočtu. Nuž, ale ako sa potom vrátia tieto finančné prostriedky do zdravotníctva v podobe zvýšenia rozpočtu, keď pán premiér garantoval pre zdravotníctvo rozpočet na úrovni roku 2002?

    Pán minister, čo tak namiesto týchto nesystémových opatrení prejsť na Slovensku po zdravotníckych zariadeniach, popozerať sa, aká situácia, aký stav tam je. Nemám na mysli ponavštevovať iba riaditeľov nemocníc a zaujímať sa o to, akú zdravotnú techniku by potrebovali, ale overiť si veci priamo na nemocničných oddeleniach, zoznámiť sa s podmienkami, v akých sa pacienti nachádzajú. Ale aj to nestačí vykonať v Bratislave, v Banskej Bystrici či v Košiciach. Skúste sa pozrieť do iných miest na Slovensku.

    Pán minister právom tvrdí, že zdravotníctvo je v súčasnosti studňa, do ktorej sa vlievajú peniaze a ony sa stále strácajú. Súhlasím s vami. No našou povinnosťou je hľadať a odstraňovať tento stav. Žiaľ, seriózne riešenia v tejto situácii nie sú obsiahnuté vo vládnom vyhlásení. Nedostatok zdrojov chce vláda riešiť na úkor občana.

    I preto sa vás pýtam, pán minister – koľko prostriedkov vynaložia zdravotné poisťovne na svoju reklamu? To sú peniaze, ktoré sú stiahnuté niekde inde. Po druhé – koľko prostriedkov venujú zdravotné poisťovne na vybavenie svojich kancelárií, nájomného, platov zamestnancov, autoprevádzky atď.? To sú všetko peniaze daňových poplatníkov neproduktívne odčerpané na úkor pacienta. Keď tvrdíte, že všetko chcete robiť v prospech pacienta, nenapadlo vám, že by pre Slovensko stačila jedna zdravotná poisťovňa? Dajte si veci prepočítať a zistíte, že by sa ušetrili nie milióny, ale miliardy.

    Ďalej tvrdíte, že na lieky sa vynakladá 40 % všetkých prostriedkov zdravotníctva. Pán minister, nestálo by za to pozrieť sa bližšie na dílerov liekov, ktorí majú rabat, a cez koľkých dílerov prejdú príslušné lieky, kým sa dostanú k pacientovi? A vôbec, je vôbec podľa vás humánne, keď jednotlivec zarába na chorobe pacienta? Je humánna spoločnosť, ktorá to pripustí?

    Vymenoval som skutočne len niektoré oblasti pre vládu, kde vláda môže ročne ušetriť nie milióny, ale miliardy korún. Na to je potrebné len zmeniť prístup vlády. Vláda však ukazuje, že o to nemá záujem. Pre ňu je jednoduchšie spoplatniť radového občana. Všetky otázky súvisiace s hospodárskou krízou na Slovensku, spôsobenou predovšetkým realizáciou nesystémových opatrení v ekonomike poslednou vládou, súčasná vláda chce jednoznačne riešiť reštriktívnou cestou na úkor radového občana. Pritom sa tvári nechápavo, zákonným následkom týchto riešení, ktoré bezpochyby povedú k ďalšiemu znižovaniu výroby z dôvodu poklesu kúpyschopnosti obyvateľstva Slovenska. Vláda sa tak zákonite dostáva do stavu, z ktorého nepozná východisko.

    Tieto skutočnosti ma vedú k rozhodnutiu, že predkladaný program vlády je v rozpore so záujmami občanov Slovenska, a preto pre mňa samotného neprijateľný. Ďakujem.

  • Pán poslanec bol posledný, ktorý vystúpil v rámci doobedňajšieho rokovania. Teraz mám za povinnosť ešte pred vyhlásením prestávky vás upozorniť na dve veci. Bude zasadať o 13.45 hodine výbor pre sociálne veci a bývanie v zasadačke výboru a pán predseda Národnej rady zvoláva na 15.00 hodinu poslanecké grémium, takže prosím členov poslaneckého grémia, aby si to zapamätali, že o 15.00 hodine bude toto zasadnutie.

    Vyhlasujem prestávku do 14.00 hodiny. Prajem vám dobrú chuť.

  • Prerušenie rokovania o 12.08 hodine.

  • Pokračovanie rokovania o 14.03 hodine.

  • Pán poslanec, máte veľmi pekný telefón, ale bolo by lepšie, keby ste ho používali vonku.

  • Reakcia poslanca.

  • To je absolútne jedno, do rokovacieho priestoru je zakázané nosiť telefóny.

    Panie poslankyne, páni poslanci, mali by sme pokračovať v rokovaní, spravodajcu už máme, ale pán navrhovateľ tu ešte chýba, takže vyzývam jedného z navrhovateľov, aby sa vrátil do rokovacieho priestoru, aspoň jeden z nich, a samozrejme aj členov vlády, lebo kým tu nebudú, tak neotvorím rokovanie.

  • Pauza pre neprítomnosť navrhovateľov v rokovacej sále.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, takže konečne môžeme pokračovať. Máme tu aj členov vlády.

    Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Kolesár a pripraví sa pán poslanec Hrdlička. Nech sa páči, máte slovo.

  • Vážená Národná rada Slovenskej republiky, vážení členovia vlády, na predloženom programovom vyhlásení vlády, ktoré ste dodali Národnej rade Slovenskej republiky, sa dá povedať, do tohto momentu už v podstate neostáva suchá ani nitka. Dúfam, páni poslanci, hlavne vládnej koalície, že nebudete viniť nás opozíciu z toho, že kritizujeme programové vyhlásenie vlády, ale že skôr túto kritiku budete smerovať k členom vlády za svoje poslanecké kluby za to, že takto pripravený materiál prišiel do Národnej rady Slovenskej republiky.

    Keďže moji predrečníci už spomenuli skoro všetky oblasti programového vyhlásenia vlády, nebudem vás, samozrejme, dlho oberať o čas, pretože – aj ako vidno pri tomto začiatku rokovania dnešného poobedňajšieho – nemáme veľmi veľkú ochotu sa vzájomne počúvať, a som presvedčený o tom, že tak, ako ste nám hlasovanie predviedli už minulý týždeň, takže takýmto spôsobom odhlasujete programové vyhlásenie vlády, aj keby sme zasadali nepretržite ešte 3 týždne.

    Dovoľte mi však, aby som predsa len ako člen výboru pre ľudské práva a národnosti upriamil pozornosť na problém, o ktorom sme tu ešte nehovorili v posledných dňoch tejto rozpravy, a to je problém, ktorý – myslím si, že na tom sa zhodneme – je časovanou bombou, a to je problém rómskej komunity. Myslím si, že pohadzovanie tohto problému ako horúceho zemiaka tak, ako ho predvádzate v posledných týždňoch, len dokazuje a dokladuje moje presvedčenie, že tak ako vo väčšine oblasti, ani v tejto oblasti nemáte do týchto chvíľ a do týchto dní pripravené potrebné jasné a rozhodné riešenia. Samozrejme, že sa to odrazilo aj vo formuláciách, ktoré ste použili v programovom vyhlásení vlády.

    Tak, ako je naformulovaná aj táto časť, je vlastne pripravené aj celé programové vyhlásenie vlády. Je nanajvýš všeobecné, nekonkrétne a hlavne vás k ničomu nezaväzujúce. Veľmi dobre si uvedomujem, že riešenie takéhoto závažného problému je, samozrejme, dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje skutočne niekoľko rokov. Vy tu však prichádzate po 4 rokoch a venujete tejto oblasti, ktorú ste v programovom vyhlásení vlády označili za jednu z priorít, len tri, slovom, tri súvetia. Pozorne som si vypočul aj obhajobu programového vyhlásenia vlády vo výbore pre ľudské práva a národnosti od pána podpredsedu vlády Csákyho, ktorý sa 4 roky venoval rómskej problematike, ale, žiaľ, veľa som sa o riešeniach nedozvedel. Ale poďme ďalej.

    Jednoznačné zníženie životnej úrovne občanov Slovenskej republiky od 1. januára 2003, ktoré aj sami pripúšťate, a myslím si, že samozrejme úmyselne pri tom tvrdíte, že bude len dočasné, postihne najviac, akože inak, najslabšie vrstvy obyvateľstva. A tu, myslím si, že na tom sa tiež môžeme zhodnúť, spokojne môžeme zaradiť minimálne 95 % občanov rómskej komunity. A tu aj nastanú obrovské problémy. Som presvedčený a myslím si, že táto armáda vo väčšine a z drvivej väčšiny nezamestnaných Rómov, rómskych žien na materskej dovolenke, Rómov na invalidnom dôchodku a ich deti sa po avizovanom znížení životnej úrovne, ktorá je už pri tomto etniku aj tak žalostne nízka, pohne smerom k nerómskej časti spoločnosti. Pohne preto, že tu si bude zákonite zlepšovať svoju sociálnu situáciu, a to už či na zemiakových poliach, v tlačeniciach v supermarketoch, v našich osobných autách alebo v nočných uliciach.

    Ja sa pýtam – ako sme pripravení aj na takúto situáciu, ktorá sa bude v spoločnosti objavovať? Dúfam a verím, že si takto nepredstavujete naplnenie vašej priority z programového vyhlásenia vlády, kde citujem, že budete „dbať na aspekty harmonického spolunažívania občanov rómskej a nerómskej národnosti“. Samozrejme, že všetci občania v našej spoločnosti musia mať rovnaké práva, a nielen práva, ale aj povinnosti. O tom niet pochýb a o tom sa nemôžeme sporiť. Ale ak nezabezpečíme po poklese životnej úrovne Rómov dostatočne rýchle opatrenia tak, aby nedošlo k situáciám, ktoré som pred chvíľočkou spomínal, tak si myslím, že sa nepriblížime riešeniu rómskeho problému, ale, naopak, vzdialime, pretože tým budú Rómovia prirodzene vytesnení ešte viac na okraj slovenskej spoločnosti, ako to bolo dosiaľ.

    Po prečítaní programového vyhlásenia vlády, po dôkladnom prečítaní, ako aj na základe vývoja v tejto otázke, tak ako som už povedal, ktorú si niekoľko týždňov už v koalícii prehadzujete, som presvedčený, že takéto opatrenia a zámery, ktoré by garantovali posun v tejto oblasti, momentálne pripravené nemáte. Jedným dychom hovoríte o tom, ako to vyplýva z formulácií v programovom vyhlásení vlády, že budete „naďalej podporovať, pokračovať“, dokonca že „dobudujete“ atď. Všetko formulácie, z ktorých vyplýva, že teda ste už mnoho v tejto veci urobili. Výsledky však už také nie sú. Na druhej strane, samozrejme, proti týmto výsledkom kritizujete splnomocnenkyňu vlády Orgovánovú, že neriešila problémy, že nedostatočne využila svoj úrad na riešenie problémov tak, ako by bolo potrebné. Dohadujete sa o tom cez médiá. Rozporov je tu, samozrejme, viac ako dosť.

    Pripravujete aj nové projekty, teda projekt ANO, a sú to všetko, samozrejme, „ľúbivé“ a zaujímavé projekty, ktoré si však vyžadujú niekoľko rokov, a ich úspešnosť dnes nevieme ani len predpokladať. Pýtam sa preto zástupcov vlády alebo vlády Slovenskej republiky – ako chcete riešiť problémy, ktoré budú vznikať v priebehu nasledujúcich mesiacov? To som hľadal a, žiaľ, nenašiel v programovom vyhlásení vlády, ktoré ste nám predložili. Myslím si, že nedostatočne ste prepracovali tento problém a pripravíte slušným občanom Slovenskej republiky okrem katastrofálneho zníženia životnej úrovne v nasledujúcom roku aj bonus, ktorý môže, žiaľbohu, nastať a ktorý som sa vo svojom príspevku snažil načrtnúť a jeho dôsledky pre život, pre pokojný život občanov Slovenskej republiky nebudem teraz domýšľať. Ak teda nemáte pripravené okamžité kroky, ktoré budú tlmiť javy, o ktorých som sa aj vo svojom vystúpení snažil hovoriť, žiadam vás teda, aby ste aspoň zabezpečili pokojný život občanom Slovenskej republiky v nasledujúcom období, ak už teda nie ste schopní im zabezpečiť život dôstojný.

    Panie poslankyne, páni poslanci, predložené programové vyhlásenie ako celok ma nepresvedčilo o tom, že je tým dokumentom, ktorý dáva správny smer rozvoja Slovenska na prospech jeho obyvateľov. A preto ho ani ja v takto predloženej podobe nemôžem podporiť. Samozrejme, dámy a páni, že so mnou nemusíte súhlasiť, ale dovoľte mi, aby som vám poďakoval za to, že ste ma vypočuli.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Hrdlička. Pripraví sa pán poslanec Fajnor.

  • Ďakujem pekne. Vážení členovia vlády, vážený pán predsedajúci, vážené auditórium, dovoľte mi vyjadriť stručné stanovisko k tej časti Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, ktoré sa týka predovšetkým sociálnej oblasti. Úvodom však musím skonštatovať, že predkladané programové vyhlásenie vlády považujem ako celok za veľmi všeobecné, nekoncepčné a nič nehovoriace. Keby bolo zaradené do stredoškolskej odbornej činnosti, určite by neuspelo. Som presvedčený, že autori veľmi dobre vedia, čo ním striktne a dôkladne sledujú. Niet pochýb o tom, že sú to zámery protiľudové. Myslím si, že predkladané programové vyhlásenie vlády je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a je jasným príkladom likvidácie posledných pozostatkov sociálneho štátu. Vrátim sa však k mnou sledovanej sociálnej oblasti.

    Jedným z deklarovaných vládnych cieľov v tejto oblasti je vytvorenie spravodlivého dôchodkového systému. Ja však dopĺňam, že spravodlivého nie pre všetkých, ale len pre vyvolených. Diferencovaný prístup vlády k našim spoluobčanom považujem za neprijateľný. Na naštartovanie systému sporenia prostredníctvom individuálnych účtov chce vláda použiť prostriedky z odpredaja štátneho majetku. V tejto súvislosti chcem vláde odporučiť, aby k tomuto cieľu použila a využila prostriedky z predaja majetku štátu, ktorý nadobudol štát po roku 1990. V oblasti nemocenského poistenia je s ohľadom na súčasnú životnú úroveň občanov absolútne nezodpovedné od vlády, keď deklaruje záujem uskutočniť presun úhrady nemocenských dávok pri krátkodobej práceneschopnosti zo Sociálnej poisťovne na zamestnávateľa a na zamestnanca. Je skutočnosťou, že reforma zdravotného poistenia je nevyhnutná. Riešenie však vidím vo vytvorení a prevádzkovaní štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovne a prostredníctvom nej v garantovaní bezplatnej zdravotnej starostlivosti občanov, ktorá je zakotvená v Ústave Slovenskej republiky.

    Z programového vyhlásenia vlády vôbec nie je jasné, akým spôsobom sa bude vláda usilovať o zníženie zamestnanosti. Vláda ani v náznakoch neprejavuje záujem o jej odstraňovanie postupným vytváraním nových pracovných miest, ale skôr akousi podivnou stimuláciou motivácie ľudí hľadať si prácu, ktorej v mnohých regiónoch niet. Je to dôkazom, vážené dámy a páni, nekompetentného prístupu k danému problému. Za profesionálny prístup považujem podporu rastu ekonomiky v regiónoch s najväčšou nezamestnanosťou a dôkladnému rozpracovaniu štátneho programu hospodárskej politiky a legislatívy, a teda vytvorenie podmienok na získanie pracovných miest absolventom škôl. Oceňujem naznačenú snahu vlády o integráciu zdravotne postihnutých do plnohodnotného života v podkapitole Sociálne služby. Taktiež, i keď veľmi povrchne naznačené, úsilie bojovať proti podvodom a korupcii vo všetkých oblastiach sociálnej politiky. Sú však žiaduce konkrétne námety či východiská pri riešení týchto problémov.

    Vážené dámy a páni, je veľmi zaujímavé, že vláda, ktorá veľmi tvrdo presadzuje začlenenie Slovenskej republiky do Európskej únie, nezahrnula do svojho programového vyhlásenia priestor pre Európsku sociálnu chartu a Európsky zákonník sociálneho zabezpečenia. Neobsahuje ani snahu o podporu európskeho sociálneho modelu a sociálneho dialógu. Pomoc chudobnejším občanom prostredníctvom charity a dobročinnosti, ktorú naznačuje vláda, považujem za výsmech tejto skupiny obyvateľstva a pohŕdanie humanitou. Obsah programového vyhlásenia vlády neobsahuje konkrétne motívy riešenia našich spoločenských problémov a je jasným dôkazom necitlivého a netolerantného prístupu k občanom. Ako sa uvádza i v stanovisku Rady predsedov Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky k Programovému vyhláseniu vlády Slovenskej republiky, je toto programové vyhlásenie vlády vo svojej podstate antisociálny a protiľudový dokument, ktorý bude vytvárať podmienky na to, ako bolo viackrát spomenuté, aby bohatí ďalej bohatli a chudobní ešte viac chudobneli.

    Vážené dámy a páni, práve zo spomenutých, ale i iných dôvodov nemôžem ani ja vyjadriť svoju podporu programovému vyhláseniu vlády. Ďakujem za vašu pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Fajnor, pripraví sa pán poslanec Vajda.

  • Vážený pán predsedajúci, vážená vláda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, po preštudovaní Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, ktoré nám bolo predložené, musím ako môj predchodca konštatovať, že je v rozpore so základným zákonom Slovenskej republiky, totiž s ústavou. A to konkrétne v čl. 36, ktorý zamestnancom garantuje právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň. Je samozrejme v rozpore aj s ďalšími ústavnými článkami, ktoré občanom Slovenskej republiky dosiaľ garantujú bezplatné zdravotníctvo a školstvo.

    V dokumente sa absolútne nespomínajú pre väčšinu občanov tejto republiky také dôležité veci, akými sú životná úroveň, rast reálnych miezd a platov. Nie náhodou a pravdepodobne ani nedopatrením sa tieto pre väčšinu obyvateľstva najdôležitejšie veci do programového vyhlásenia nedostali. Boli by totiž v príkrom rozpore s množstvom reštrikcií ukrytých v jeho jednotlivých kapitolách a s opatreniami, ktoré ďalej znižujú doterajšie sociálne štandardy našich obyvateľov. Je nám veľmi ľúto, ako už bolo spomenuté mojím kolegom, že v dokumente sa nenašlo miesto pre Európsku sociálnu chartu ani pre Európsky zákonník sociálneho zabezpečenia, čo podľa nášho názoru nezodpovedá deklarovanému úsiliu o vstup Slovenska do Európskej únie. Programové vyhlásenie, ako sme konštatovali, je vlastne antisociálny a protiľudový dokument, ktorý bude vytvárať podmienky na otváranie a vstup biedy na Slovensko.

    Základom predkladaného programového vyhlásenia vlády sú programové tézy koaličných strán, odsúhlasené v rámci koaličnej dohody, a zámer udržania mocenskej stability vládnej koalície. Politickým základom sú tézy, na ktorých sa dohodli koaliční partneri a ktoré nevyplývajú, ba sú v rozpore s volebnými programami koaličných strán. Z tohto pohľadu programové vyhlásenie možno chápať ako výlučne účelový dokument v záujme vládnej koalície, a nie dokument, ktorý sa predkladá v záujme občanov Slovenskej republiky. Takto formulované programové vyhlásenie je v ostrom rozpore s proklamovanými zámermi v úvode programového vyhlásenia, ktoré charakterizujú program vlády ako nový impulz na rozvoj našej vlasti, ako plán na riešenie problémov Slovenska a ako plán na dôstojné, rešpektované a zodpovedné postavenie Slovenska v Európskom spoločenstve.

    Vláda deklaruje principiálnu snahu realizovať efektívny, štíhly a nie drahý štát. V texte vyhlásenia sa na efektívnosť opakovane odvoláva. Nekonkretizuje, čo znamená však pre občana. Z hľadiska vnútroštátnej politiky programové vyhlásenie popiera ústavou garantované hospodárstvo nášho štátu založené na princípoch sociálne orientovanej trhovej ekonomiky a je v rozpore s príslušnými ustanoveniami ústavy zabezpečujúcimi hospodárske, sociálne a kultúrne práva pre občanov. Na občana sa paušálne pozerá s nedôverou, ba podozrievavo. Zakladá vážnu disproporciu medzi politickými vyhláseniami vlády, hospodárskou situáciou v štáte a sociálnym postavením občanov. V programe nie je konkrétne rozpracované riešenie tých problémov, ktoré je akútne potrebné riešiť v záujme občana, a to je nezamestnanosť, málo pracovných príležitostí, zväčšovanie rozdielov medzi ľuďmi a vysoké životné náklady.

    Z hľadiska integračných snáh Slovenska do európskych štruktúr programové vyhlásenie nerešpektuje otázky posilnenia sociálnej politiky ako produktívneho faktora a účinného nástroja pri sledovaní špecifických cieľov zameraných na ochranu jednotlivcov, znižovanie nerovnosti a dosiahnutie sociálnej súdržnosti v zmysle prijatých dokumentov. Programové vyhlásenie vlády by malo rešpektovať prijatý európsky sociálny model s osobitným zreteľom na skutočnosť, že Európska únia má v programe dosiahnuť v roku 2010 plnú zamestnanosť. Spoluprácu so sociálnymi partnermi a sociálny dialóg vláda v programe neupravuje. Predložený program vlády nerieši stratégiu Slovenskej republiky v realite rozširovania únie. Nezakladá kroky na riešenie ekonomických dosahov rozširovania na občanov nášho štátu, riešenie dôsledkov integrácie, vývoj životnej úrovne obyvateľstva, vzdelanosť a na ďalší hospodársky rozvoj, na vývoj nezamestnanosti v súvislosti s pripravovaným vstupom do Európskej únie. Vláda v programe nedeklaruje, ako sa pripravuje na kompenzáciu rozdielu v priamych platbách po prijatí za člena krajín Európskej únie. Nedeklaruje, kto bude hájiť záujmy občanov a starať sa o ich ekonomické, sociálne zabezpečenie.

    Tieto a ďalšie otázky súvisiace s pripravovaným vstupom nie sú v materiáli zapracované. Ekonomický program vlády je realizáciou silne pravicovej politiky v jej najhrubšej podstate. Ráta s reformou verejných financií. Jej základným prvkom má byť zavedenie tvrdého rozpočtového obmedzenia v celom okruhu verejných financií. Podľa mnohých odborníkov tvrdé rozpočtové obmedzenie nestačí, nevyhnutné je riešiť komplexný systém verejných financií, pri ktorom by sa občanovi ponechalo viac a štát by menej míňal. Ani efekt opatrenia zbližovania sadzby daní nie je ekonomicky zdôvodnený. Za odvážne možno považovať splnenie ekonomických kritérií na vstup Slovenska do Európskej menovej únie, ktoré sa vláda zaviazala splniť do roku 2006. Najdôležitejším kritériom je znížiť deficit verejných financií pod 3 % HDP. Ambíciou vlády je vytvoriť podmienky na zdravé podnikateľské prostredie a zvýšiť konkurencieschopnosť, a to znížením odvodov, zjednodušením daňovej legislatívy, posilnením vymožiteľnosti práva, bojom proti korupcii a tak ďalej. Toto plnenie je rizikové, pretože – ako mnohí predo mnou spomenuli – nie je konkrétne zadefinované.

    Na základe skôr uvedených skutočností a v tejto optike predloženie a obsah programového vyhlásenia novokonštituovanej vlády považujem za rutinnú záležitosť s vopred daným nezáujmom akceptovať reálny stav nášho hospodárstva, nezáujmom akceptovať výsledky analýzy, diskusie a konštruktívne podnety opozície. Z tohto dôvodu preto programové vyhlásenie vlády nebudem podporovať. Ďakujem pekne.

  • Ďalší v rozprave je pán poslanec Vajda, nech sa páči, máte slovo. Pripraví sa pán poslanec Arvay.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, ctená snemovňa, veľmi stručne by som sa chcel vyjadriť dvoma poznámkami k stati Zdravotníctvo v programovom vyhlásení, a to najmä z pohľadu vlastnej praxe lekára prvého kontaktu.

    V celkovom filozofickom pohľade na túto stať sa stotožňujem s prevažnou väčšinou predrečníkov, ktorí sa k problematike v zdravotníctve vyjadrovali a v prevažnej miere s analýzou tohto programového vyhlásenia pána poslanca Soboňu. Takže sa nechcem opakovať. Som presvedčený o tom, že razantným bojom proti lobizmu a korupcii v oblasti zdravotníctva, kde priam miznú miliardy korún, je možno nájsť toľko rezerv, že reformu zdravotníctva nie je potrebné robiť formou zvyšovania ďalšej spoluúčasti občana pacienta. Z tohto dôvodu programové vyhlásenie vlády nepodporím.

    Za minulý rok bolo vydané na lieky a zdravotnícke pomôcky v našej vlasti 20 mld. korún, čo sami uznáte, že je obrovská suma. Lieková politika v krajine je podľa môjho názoru plne pod kontrolou zahraničných farmaceutických gigantov a ich zisku zo spomínanej sumy. Ich lobizmus, dovolím si povedať, že aj korupcia sú ukážkou pri každej novelizácii kategorizácie liekov, kde by som ako príklad uviedol, že antidepresívum v hodnote 1 200 korún je bez preskripčného obmedzenia a obyčajné dezinfekčné očné kvapky v hodnote 40 korún alebo jednoduchá kortikoidná masť za 50 korún je s preskripčným obmedzením. Aby sa k tomu pacient dostal, tak musí navštíviť svojho obvodného lekára, musí cestovať za príslušným odborným lekárom a vo výslednom efekte ho cestovné stojí viac než cena samotného lieku.

    Dennodenným ovplyvňovaním ambulantných lekárov týmito farmaceutickými firmami prostredníctvom svojich dílerov, korupčným ovplyvňovaním formou poskytovania rôznych lukratívnych služieb až po exotické dovolenky dosahujú svoj cieľ na úkor tejto republiky a hlavne jej zdravotníctva. Preto by som za naozaj konkrétne považoval v programovom vyhlásení vlády napríklad formuláciu o tom, že sa dosiahnu úspory vo výdavkoch na lieky napríklad o 10 % zavedením účinných kontrolných mechanizmov a hmotnou stimuláciou lekárov ambulantnej praxe. K tomu prijať patričné zmeny v Liečebnom poriadku a pri tvorbe kategorizácie liekov. A určite by to nebolo na úkor pacienta. V programovom vyhlásení je akurát zmienka o tom, že sa kategorizácia liekov prenesie z ministerstva financií na ministerstvo zdravotníctva. Pre mňa to je asi toľko, ako keby som povedal, že sliepočka, ktorá znáša zlaté vajíčka, sa preloží z jedného kurína do druhého kurína.

    Ďalším, nazval by som, priam osím hniezdom, o ktorom sa v programovom vyhlásení taktne mlčí, a to určite najmä z dôvodu lobizmu, je otázka, nazval by som to, štruktúry lôžok v našich zdravotníckych zariadeniach. Už to tu bolo spomínané. Mám tým na mysli ceny a lôžko. Túto otázku sa pokúšal riešiť už predchodca pána ministra Zajaca a mám pocit, že bol veľmi rýchlo umlčaný. V bežnej každodennej praxi to vyzerá asi tak, že odpratať nepohodlnú babičku na tri týždne do fakultnej nemocnice alebo s obyčajnou valtotilatačnou liečbou pre ischémiu dolných končatín ležia pacienti v nemocnici tretieho typu, čo znamená obrovské výdavky pre poisťovne, a pritom takúto záležitosť by v prevažnej miere zvládol aj lekár prvého kontaktu. Chcel by som stručne poukázať na týchto dvoch príkladoch, že je veľa neuralgických bodov v rámci samotného zdravotníctva, ktorých razantným riešením je možné, obrazne povedané, získať finančné prostriedky aj v rámci samotného rezortu, a nie len na úkor jednosmerného zamerania sa na vrecko občana pacienta.

    Chcel by som sa ešte vyjadriť k včerajším faktickým poznámkam pána Hoptu a Urbániho. Ja súhlasím s pánom Urbánim v tom, že došlo k skvalitneniu a k výraznému pokroku medicíny na Slovensku, s tým súhlasím. Ale nie s tým, že úroveň zdravotnej starostlivosti sa zvýšila. To určite nie.

    A na záver by som chcel poprosiť najmä pánov poslancov a panie poslankyne z koalície, bol som cez víkend doma, bývam v malej dedine na východe a niekoľkými príkladmi by som chcel poukázať na to, akým spôsobom sa dotkne v podstate aj toto programové vyhlásenie a zákony prijímané v skrátenom legislatívnom konaní bežného občana. Zisťoval som si v štyroch okolitých dedinách, aké sú napríklad platby v bežnom rodinnom dome 10 x 10 s tromi-štyrmi izbami, kuchyňou a špajzou. Priemerne sa to pohybuje od 1 000 do 1 200 korún mesačne. Keď zvýšime cenu plynu od januára o 43 %, to je už hneď výdavok minimálne tých 500 korún. Za elektrickú energiu platí bežná domácnosť okolo 2 000 až 2 500 korún. Občanovi zvýšime cenu elektriny o 33 % , to je už hneď 700-800 korún. Čiže len tieto dve položky od januára, a to hovorím o úplne bežnej rodine, ho budú stáť 1 300 korún.

    Dcéra mi chodí na vysokú školu, prišla cez víkend domov, prvý argument: od nového roka za internát miesto 900 korún budem platiť 1 500. Preprava, cestovné z 200 na 400. Syn, ktorý dochádza proste 20 km, mesačný z 200 na 500.

    Keď si uvedomíme všetky tieto dôsledky a takto začneme rátať korunu ku korune, tak nemôžeme hovoriť o nejakých 560 korunách o nákladoch na jednu štvorčlennú rodinu, lebo tieto sa v skutočnosti budú pohybovať v tisícoch. A keď zoberieme tieto okrajové vidiecke časti, kde je väčšina nezamestnaných, ak čo robí niečo na družstve s priemernými platmi okolo šesť-sedem tisíc korún – aký to na nich bude mať dosah? Čo to vyvolá? A na druhej strane rómska problematika v týchto zmiešaných oblastiach, kde trebárs žijem aj ja. Znížením sociálnych dávok, prvé, čo bude, odpoja ich od elektriny, od plynu a v krátkom čase, by som povedal, môžeme očakávať obdobný systém, ktorý sa odohral v Kosove.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ja vás naozaj prosím, že skutočne by sa bolo treba zamyslieť nad všetkými týmito zákonmi a nad celým programovým vyhlásením, hlavne nad jeho dosahom na občana. Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Krajči, keďže pán poslanec Arvay je ospravedlnený nadnes, lebo je chorý. Takže on zatiaľ stratí poradie. Ak by stihol prísť ešte v dohľadnom čase, tak, samozrejme, bude mu umožnené vystúpiť.

    Takže, pán poslanec Krajči, máte slovo. Pripraví sa pán poslanec Zala.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som aj ja vo svojom vystúpení povedal niekoľko myšlienok týkajúcich sa Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2002 – 2006.

    Vzhľadom na to, že nie som novým poslancom ako časť kolegov, ktorí tu sedia, a poznám, aká procedúra s prijímaním programového vyhlásenia súvisí, chcem povedať, že scenár sa presne opakuje s tým, ktorý bol v predchádzajúcom volebnom období. Naučili ste sa to od nás, pán Mikloško, myslím, že ste dobrí žiaci, ba dokonca ste preskočili aj učiteľov a jednoducho ste vytvorili absolútne informačné embargo na vystúpenia poslancov, ktorí v tejto snemovni vystupujú a ktorí upozorňujú na chyby a nedostatky, ktorých sa dopustíte v súvislosti s prijímaním tohto programového vyhlásenia vlády. Čiže tie myšlienky, ktoré tu zaznievali pri dohode, o tom, kto bude členom ktorého výboru alebo predsedom ktorého výboru, a hovorilo sa, že opozícia s koalíciou našli spoločné riešenia, nie sú pravdou. Jednoducho väčšina terorizuje menšinu a tento spôsob politiky sa prenáša aj do politickej kultúry, ktorá tu štyri roky vládla. Nevidno žiadne zmeny a žiadnu snahu túto vzniknutú situáciu riešiť. Aj napriek tomu, že sa tu vyrozprávame – a väčšinou vystupujú poslanci opozície –, pre budúcnosť je potrebné zaznamenať tieto vystúpenia a myslím si, že v tých brožúrkach, ktoré postupne dostanete, bolo by dobré, aby ste ich rozdali aj svojim voličom, aby vedeli, čo tu hovorila aj opozícia.

    Dovoľte mi teda, aby som pristúpil k samotnému dokumentu, ktorý máme schváliť, podporiť alebo nepodporiť, pričom už jednoznačne vieme, že programové vyhlásenie vlády bude podporené 78 hlasmi a tým spôsobom nadobudne aj účinnosť. Jednoducho je potrebné povedať, že táto cesta nebude tou najlepšou cestou, ktorú by Slovensko malo voliť. Na úvod by som si dovolil všeobecnú charakteristiku obsahovej náplne navrhovaného programu vlády a neskôr vo vystúpení sa zameriam na problematiku obrany štátu, kolektívnej bezpečnosti a reformy ozbrojených síl.

    Programové vyhlásenie vlády Mikuláša Dzurindu, schválené kabinetom v novembri 2002, možno charakterizovať ako súhrn nekonkrétnych opatrení a odporúčaní, ako by sa mal správať štát a jeho spoločnosť v najbližších štyroch rokoch. Vládny program však nemá konkrétne opatrenia a riešenia aktuálnych problémov Slovenska. Je síce rozsiahly, ale bezobsažný materiál. Chýbajú v ňom základné ambície vlády podložené jednoznačnými riešeniami, vyčíslené nárokmi na štátny rozpočet a časovými horizontmi. Nedá sa z neho vyčítať, koľko nás budú navrhované opatrenia stáť, dokedy budú realizované a ako vyriešené budú problémy, ktoré sa týkajú občanov tejto krajiny.

    Programové vyhlásenie absolútne nezodpovedá medzinárod-nému štandardu vládnych programov vyspelých štátov. Frázovitá štylistika z učebnicových poučiek sa strieda s nič nehovoriacimi všeobecnými formulkami, ktoré pri skladaní účtov budú neuveriteľne cenné na širokú manipuláciu s faktami. Moju kritickú charakteristiku dosahujú aj štylisticko-obsahové prostriedky, ktoré autori vládneho programu použili. V návrhu sa hovorí, že „vláda prehodnotí“, „vláda dokončí“, „rozšíri“, „bude presadzovať“, „vytvorí podmienky“ a podobne. Sú to štylizácie dokazujúce absolútnu nekonkrétnosť návrhu. Dzurindovej vláde nemožno navrhovaný program vyčítať. Poučila sa z vlastných chýb, keď pred štyrmi rokmi sa zaviazala napríklad k výstavbe 14 000 bytov ročne, k zvýšeniu platov a zníženiu nezamestnanosti pod 10 % a podobne. Pri skladaní účtov musela potom aktívne čeliť určitým atakom aj zo strany vlastných voličov. Pri tomto vládnom návrhu nebude musieť priznávať vôbec nič. Nečudo, že ekonomickí, politickí odborníci vnímajú navrhované programové vyhlásenie ako jedno z najslabších v doterajšej histórii Slovenskej republiky.

    Existuje mnoho závažnejších dôvodov, prečo program nepodporiť. Programové vyhlásenie vlády je vo svojej podstate antisociálny dokument, ktorý bude prehlbovať sociálnu priepasť medzi spoločenskými kastami. Jednoducho povedané, bohatí budú bohatší a chudobní ostanú chudobnejší. Tieto slová som však nevyriekol ja, ale prezident Konfederácie odborových zväzov Ivan Saktor, ktorého určite nemožno spájať s politikou HZDS.

  • Smiech v sále.

  • Vládny program je tiež protiústavný, keďže likviduje sociálny štát a nepočíta so zvyšovaním miezd občanov a tým aj ich životnej úrovne. Ak schválime v parlamente navrhovaný program, reálna kabinetná politika spôsobí zvýšenie už neúnosnej nezamestnanosti a mesačne bude zvyšovať finančné nároky na priemernú trojčlennú rodinu vo výške takmer 2 000 Sk. Antisociálna politika vlády sa už naplno prejavila v schválení 19 novelizácií súvisiacich s rozpočtom, v ktorých napríklad odobrali valorizáciu platov policajtom, sudcom a prokurátorom, odsunuli ju, a vojaci prídu o koncoročné odmeny vo forme 13. a 14. platu. Sociálne zábezpeky zostali na vedľajšej koľaji už aj tým, že ministrom sociálnych vecí sa stal najpravicovejší politik na Slovensku. Nečudo, že vláda radšej obišla tripartitu a zákony súvisiace s rozpočtom posunula hneď do Národnej rady Slovenskej republiky. Obdobne sa správala aj k poslancom a až minulý týždeň návrh programu predstavila. Poslanci však museli vo výboroch schvaľovať 19 noviel v skrátenom konaní a na dôkladné preštudovanie tohto programového vyhlásenia ostalo minimálne času.

    Ako člen výboru pre obranu a bezpečnosť sa však zameriam na stav programového vyhlásenia, časť pomenovanú Obrana štátu, v ktorej sú podkapitoly Kolektívna bezpečnosť a Reforma ozbrojených síl. Moje úvodné výhrady o nekonkrétnosti programu sa dotýkajú aj tejto state. Okrem toho však v kapitole o obrane a bezpečnosti štátu sú rozporné ustanovenia. Hodnotiť ich budem podľa jednotlivých téz koaličnej rady pre oblasť obrany, ktoré sú pilierom navrhovaného programového vyhlásenia vlády.

    V úvode kapitoly je pozornosť venovaná hodnoteniu bezpečnostného prostredia vo svete, v ktorom sa podčiarkuje hlavne globalizácia a zvyšujúci sa dynamizmus zmien. Za najväčšiu zmenu bezpečnostného prostredia je považovaná tzv. oblasť nevojenských ohrození, predovšetkým terorizmus. Pri hodnotení úrovne ohrozenia novými hrozbami sa konštatuje, že úroveň ohrozenia Slovenskej republiky nie je vyššia, ale nižšia, než sú ohrozené krajiny NATO. Preto sa slovenská vláda domnieva, že zapojenie sa do spoločnej obrany proti týmto hrozbám podstatne zvýši obranyschopnosť našej vlasti a je preto životným záujmom Slovenskej republiky. Táto časť dokumentu nevybočuje z rámca strešných bezpečnostných dokumentov prijatých Národnou radou Slovenskej republiky v rokoch 2001 – 2002, čiže nič nové pod slnkom. Záujem zapojenia sa do kolektívnej obrany ako životného záujmu Slovenskej republiky však nekorešponduje s ustanoveniami Bezpečnostnej stratégie Slovenskej republiky, ktorú sme prijímali v predchádzajúcom volebnom období, kde takýto životný záujem nie je explicitne vyjadrený. Terminologické nedostatky znižujú úroveň podkapitoly a ukazujú minimálne na to, že spracovatelia ignorovali alebo nepoznali schválené bezpečnostné normy a dokumenty.

    V druhej časti vláda deklaruje prioritný záujem stať sa členom Severoatlantickej aliancie. Už geografická poloha Slovenska predpokladá, že členom NATO sa napokon staneme aj my. Otázka je, ako to slovenský štát dokáže finančne uniesť. Vstupové aktivity si vyžiadajú nemálo finančných prostriedkov. Vláda musí na tento účel vytvoriť finančné predpoklady a na otázku, odkiaľ a ako bude financovať náš vstup a povstupové obdobia, vládny program vôbec neodpovedá. Avšak už prvé informácie o príprave rozpočtu na rok 2003 pre ozbrojené sily naznačujú, že z našej strany garantovaná hranica prísunu finančných prostriedkov vo výške 2 % HDP ročne splnená nebude.

    V tretej časti kapitoly Obrana je vyjadrený postoj vlády k oblasti reformy Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Vláda chce presadzovať takú reformu, ktorá bude najefektívnejšie zabezpečovať ochranu pred možným ohrozením nášho štátu a jeho občanov. Bude ich zabezpečovať tak, aby sme po prizvaní za člena NATO prispievali k spoločnej obrane slobody a demokracie Slovenska a ostatných členských krajín aliancie. V tejto časti si dáva vláda predsavzatie, ktoré je v rozpore so zásadami doteraz platnými v NATO, ako aj v dokumente Obranná stratégia Slovenskej republiky. Cieľ zabezpečovať individuálne iba ochranu štátu a len pomocou NATO, kolektívnu obranu je cieľ, s ktorým nás do NATO prizvať nemôžu, lebo je v rozpore s článkom 5 Severoatlantickej zmluvy. Najviac je tento cieľ v rozpore aj so všeobecnou zásadou, že ozbrojené sily štátu sú určené predovšetkým na obranu štátu a iba ich časť v zákonom vymedzených prípadoch na aktivity spojené s ochranou.

    V nasledujúcich častiach sa budem snažiť komentovať hlavné piliere vládneho programu v časti Obrana štátu. V časti I. Koncepcia ozbrojených síl – model 2010. Samotný proces realizácie v oblasti reformy ozbrojených síl chce vláda realizovať s tým, že Koncepcia ozbrojené sily – model 2010 vytvára zásadný rámec reformy. Strategickým cieľom je vybudovanie malých, ale vysoko kvalitných, primerane vyzbrojených a veľmi dobre vycvičených síl schopných zaručiť obranu štátu a prispieť ku kolektívnej ochrane. Vláda bude preto vraj dbať na schopnosť komunikácie, výcvik, vyzbrojenie a zabezpečenie špeciálnych jednotiek rýchlej reakcie. Takto definovaný cieľ vlády nemá zatiaľ oporu v žiadnom prijatom bezpečnostnom dokumente, čo znamená, že vláda má asi pripravenú v poradí už siedmu reformu ozbrojených síl, čím sa zaradila medzi ďalších reformátorov bez činov a neguje tým podstatu koncepčných dokumentov exministra obrany Stanka. Tento model nemožno považovať za koncepciu v pravom zmysle slova. Model 2010 nepočíta s preferovaním špeciálnych jednotiek. Nie je možné zamieňať poslanie a úlohy ozbrojených síl s U. S. Force, rovnako nepremyslený je z uvedených dôvodov aj záväzok vlády na zdokonaľovanie systému obranného plánovania ako základný nástroj plánovania výdavkov štátu na bezpečnosť a obranu. Toto všetko bude možné len za predpokladu existencie a realizácie strednodobých programov a dlhodobých plánov. Takéto dokumenty nie je možné príchodom na ministerské kreslo zhodiť zo stola a začať novú reformu na úplne iných princípoch. Systém permanentnej reformy je v protiklade s obranným plánovaním.

    Po druhé, profesionalizácia armády. Toto predsavzatie je skutočne ambiciózne, avšak zavŕšiť ju v termíne roku 2006 je podľa vojenských odborníkov a podľa nás absolútne nereálne. Hlavným dôvodom budú finančné príjmy na obranu, ktoré budú nedostatočné. Profesionalizácia totiž neznamená len podpísanie zamestnaneckých zmlúv s budúcim profesionálnym vojakom. Profesionalizácia musí riešiť problematiku odkúpenia vojenskej techniky, budov, pozemkov, infraštruktúry a vytvorenie sociálneho systému. Profesionalizácia so sebou prináša mnoho prioritných, ale aj druhoradých problémov, ktoré treba legislatívne a potom aj reálne vyriešiť. Nemožno sa klamať, tak ako v uplynulom období štyroch rokov. Ak nie je dostatok kvalifikovaných a kvalitných záujemcov, tak radšej treba počkať v duchu axiómy – kvantita nie je vždy kvalitou. V programe pri tomto záväzku chýba, koľko bude profesionalizácia armády stáť daňového poplatníka. Ak ju chce vláda zvládnuť za neuveriteľné dva roky, približný rozpočet tejto zásadnej reformy mala v programe aj vyčísliť.

    Súvisiacim záväzkom je aj malá a akcieschopná armáda podľa vzoru menších členských krajín NATO. Vytvorenie malej profesionálnej armády spĺňa nároky NATO a je to vhodný systém obranyschopnosti krajiny. Takto je to aj v mnohých demokratických štátoch sveta. Tento zámer treba realizovať komplexne s dôrazom na pomoc pri uplatnení prepúšťania ľudí. Sociálny rozmer tohto návrhu nie je preto zanedbateľný. S profesionalizáciou sa už naštartoval aj proces prepúšťania mnohých dôstojníkov z armády, ktorí žili v bytových jednotkách patriacich Armáde Slovenskej republiky. Po ich prepustení zo služby ich súdnymi príkazmi vysťahúvavajú z bytov a premiestňujú na iné miesta. V mnohých prípadoch je náhradné ubytovanie nedoriešené a nevyhovujúce. Preto sa pýtam – ako sa asi cítia dôstojníci slovenskej armády s odslúženými 15 a viac rokmi v armáde, ktorí na sklonku života nebudú mať ani postarané o bývanie? Chcem sa preto opýtať, koľko je vyčlenených finančných prostriedkov na zmiernenie sociálnych dosahov prepúšťaných vojakov? Vo vládnom programe sa o týchto financiách nič nehovorí.

    Po tretie, vytvárať podmienky na rozvoj slovenského obranného priemyslu. Ak sa to podarí, tak to pomôže všetkých obyvateľom Slovenskej republiky. V neblahej pamäti máme ešte rozhodnutie bývalého prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pána Havla, ktorého rozhodnutím sa začal rušiť zbrojársky priemysel na Slovensku. Tieto ekonomické a sociálne dosahy dodnes znášajú občania Slovenskej republiky. Preto nie je zlým zámerom Ministerstva obrany Slovenskej republiky venovať sa oživeniu slovenského zbrojárskeho priemyslu. Obranný a vojenský priemysel Slovenska bol v 90. rokoch účelovo a výrazne potlačený, čím Slovenská republika stratila miliardy korún z tohto odvetvia. Vojenské fabriky boli transformované na fabriky na výrobu ťažkej poľnohospodárskej techniky, avšak na medzinárodných trhoch sa neuplatnili. Rozvoj obranného priemyslu je potrebný aj z hľadiska toho, že Slovensko má skúsenosti, možnosti a meno a na týchto trhoch sa dokáže presadiť. V programe však nie je zmienka o oblastiach, ktoré môžu a musia byť prioritné. Napríklad tanky už v Martine nevyrábame, Zuzany sú prakticky nepredajné a v modernizácii MI-24 robíme len koordinátora. S vojenskou technikou a hlavne odpredajom tej nadbytočnej súvisí v rezorte korupcia. Takýto záväzok vyžaduje koordinovaný postup zákonodarnej, vládnej aj súdnej moci.

    Po štvrté, bojaschopnosť Armády Slovenskej republiky. Bojaschopnosť našej armády úzko súvisí so vstupovými konaniami do NATO na jeseň tohto roka. Ak si spomenieme na haváriu dvoch nadzvukových bojových stíhačiek MIG-29, smutne musíme konštatovať, že naša bojaschopnosť evidentne zaostáva za európskym priemerom. Armáda disponuje 21 kusmi MIG-29, z toho schopných boja bolo len 8. Minulý týždeň dve havarovali, ostalo ich teda len 6. Ich obranyschopnosť je tiež spochybniteľná. NATO bude od nás vyžadovať bojaschopný armádny celok. Čo sa týka letectva, problém je aj v tom, že slovenskí vojenskí piloti majú nalietaných ročne o 50 % menej letových hodín ako piloti v krajinách NATO. Slovensko sa hlási do NATO, čo bezvýhradne podporuje aj Hnutie za demokratické Slovensko, čo sme jednoznačne deklarovali, aj keď sme boli vo vláde, ale aj počas uplynulých štyroch rokov v opozícii. Naša podpora integrácii percentuálne zvýšila celospoločenskú podporu obyvateľstva pre vstup do tejto aliancie. Vláda teda mohla priznať, že za armádami NATO zaostávame v bojaschopnosti a koľko nás to bude stáť, aby sme sa im vyrovnali. Letectvo je jeden samostatný celok plný problémov. Náčelník Generálneho štábu v hodnotiacej správe za rok 2001 priznal, že najhorší stav je pri bojových lietadlách. Ak v súčasnosti je bojaschopných len 6 lietadiel, prečo sa zanedbávalo ostatných 15 kusov? Dôvodom mohla byť tiež skutočnosť a možnosť nákupu podzvukových lietadiel HAWK a naše MIG-29 sa jednoducho zanedbávali. Keďže obchodná transakcia nevyšla, prichádzame aj o tú vojenskú techniku, ktorú v súčasnosti vlastníme.

    Ďalším problémom, ktorý v tejto súvislosti nedovolím si nespomenúť, je otázka deblokácie ruského dlhu voči Slovenskej republike. Predchádzajúca vláda, ktorá je pokračovaním tejto vlády, jednoducho 50 % deblokácie ruského dlhu predala v smiešnej hodnote 30 %, pričom provízie z tejto transakcie bežali do vreciek súkromných spoločností blízkych vládnej koalícii. Som zvedavý, a vo vládnom programovom vyhlásení sa o tom vôbec nehovorí, ako chceme deblokovať druhých 50 % formou tovarovej deblokácie.

    Po piate, obrana a rozpočet pre obranu. Na záver je aktuálna problematika týkajúca sa rozpočtu pre armádu. Už som spomínal, že v programe sa vláda zaväzuje vyčleňovať na obranu štátu finančné prostriedky vo výške 2 % HDP ročne. Podľa neoficiálnych informácií z ministerstva obrany bude rozpočet na budúci rok 2003 pre obranu na úrovni 1,85 % HDP. Otázka tiež znie – odkiaľ bude štát brať peniaze pri zvyšujúcom sa deficite štátneho rozpočtu? Riešením bude prenechávať toto finančné bremeno na radových vojakov. Už na budúci rok prídu o 13. a 14. plat, sociálny príspevok na bývanie. Ak by sme boli pri vláde, prostriedky určite nájdeme a nebudeme to riešiť na úkor ľudských zdrojov. Treba ich hľadať absolútne inde. Faktom tiež zostáva, že peňazí je v štátnej kase nedostatok, a preto treba s nimi rozumne nakladať.

    Na záver len zhrniem, že programové vyhlásenie vlády v oblasti obrany štátu je málo zrozumiteľné a nejednoznačné. V niektorých jeho častiach sa vyskytujú nedostatočne podložené a málo premyslené záväzky, ktorých splnenie bude pomerne komplikované a vo výnimočných prípadoch aj neuskutočniteľné. Návrh je plný fráz a všeobecných deklarácií, ktoré nedovoľuje konkretizovať čiastkové oblasti na konkrétne úlohy a ciele. Vyznačuje sa plytkosťou, ktorá odzrkadľuje nemohúcnosť odborníkov koalície jasne a jednoznačne formulovať problémy, ktoré je potrebné riešiť v rezorte ministerstva obrany. NATO sa používa doslova ako zaklínadlo, ktoré všetky naše problémy vyrieši. Nie je to tak. My si ich budeme musieť vyriešiť sami, a dokonca si ich budeme musieť sami aj zaplatiť. V návrhu tiež chýbajú záväzky vo vzťahu k deblokácii, o ktorej som hovoril, napríklad pri riešení otázky bojaschopnosti našich MIG-29. Dá sa očakávať, že rozpracovanie vládneho programu do podmienok Ozbrojené sily Slovenskej republiky odštartuje ich novú reformu, ktorú s veľkým očakávaním budeme sledovať, ako sa bude ďalej vyvíjať.

    Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi preto na záver povedať, že programové vyhlásenie vlády v tejto podobe nezodpovedá našim predstavám, a preto ho nebudem podporovať. Ďakujem.

  • Ďalším v poradí je pán poslanec Boris Zala. Ja ho tu teda nevidím. Konštatujem, že pán poslanec Zala stráca poradie. Po ňom nasleduje vystúpenie pána poslanca Jána Kovarčíka. Pripraví sa pán poslanec Brhel.

  • Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, vážení členovia vlády, Slovenská republika je mladým a novým štátom, ktorý za 10 rokov svojej existencie prešiel vývojom a konkrétnym cieľom priblíženia sa k ostatnej vyspelej demokratickej spoločnosti rodiny národov Európy. Naša cesta k približovaniu je často aj bolestivá a niektoré kroky zostávajú i nepochopené alebo sú neadekvátne. Za posledné roky sa spoločnosť výrazne polarizovala a došlo aj k úpadku kultúry na Slovensku. Hnutie za demokratické Slovensko je ľudovou stranou, ktoré považuje kultúru a umenie za jeden z hlavných pilierov národa a štátu. Kultúra je dedičstvom predkov v každom národe, národnostné menšiny na našom území nevynímajúc. My občania Slovenskej republiky sme povinní, a to v celom komplexe, uchovávať zdedenú kultúru a umenie. Na druhej strane štát má najvyššiu povinnosť napomáhať pri vytváraní novej súčasnej kultúry. Hnutie za demokratické Slovensko trvá na tom, že štát sa nemôže vzdať svojej zodpovednosti za podporu kultúry predovšetkým v oblasti tvorby, produkcie, distribúcie, uchovávaní a reflexie kultúrnych hodnôt. Hovorí sa, že kultúra je akýmsi lakmusovým papierikom úrovne a kvality jednotlivca, skupín či celej širokej spoločnosti.

    Žijeme v priestore Európy, ktorý sa dá opísať ako najväčšia európska križovatka, cez ktorú v minulosti prechádzali mnohé iné národy, aby sa tu zastavili a istý čas na území aj žili alebo aby so zbraňou v ruke plienili či uzurpovali si časti zeme pre svoj ďalší život. Naše dejiny sú bohaté na rôzne udalosti, ktoré mnohokrát ovplyvňovali aj ostatné národy európskeho kontinentu. Stačí spomenúť historickú prosbu kniežaťa Rastislava v roku 862, adresovanú byzanskému cisárovi Michalovi III., a jeho rozhodnutie o vyslaní svätého Cyrila a Metoda na naše územie a následné šírenie kresťanstva do ostatných okolitých krajín. Už vtedy v tých posvätných a pamätných rokoch, keď staroslovienčina sa stala štvrtým uznávaným oficiálnym liturgickým jazykom, naši predkovia prijatím kresťanstva dostali do vienka okrem iného i vyšší stupeň kultúry a ten neustále rozvíjali až do dnešnej podoby. Patríme k tým národom sveta, ktorý sa môže popýšiť najmä bohatstvom prameniacim z nezvyčajnej studnice ľudového umenia. Práve ľudové umenie je pevným základom ostatných aktivít pestrofarebnej palety národného kultúrneho dedičstva. S ohľadom na históriu, ale najmä na prítomnosť je našou povinnosťou vytvárať podmienky na existenciu a rozvoj kultúry v celom komplexe, či už ide o zachovanie a ochranu národného kultúrneho dedičstva, alebo súčasnú živú kultúru, ktorú sme aj z historického hľadiska povinní rozvíjať. V súlade s praxou v Európskej únii je HZDS pripravené usilovať a prípadne podporovať systémové zmeny vo financovaní kultúry a zo systému prerozdeľovania dôsledne prejsť na systém priameho financovania, ktorý zabezpečí prehľadnosť využívania verejných zdrojov, grantového systému a systému viaczdrojového financovania kultúry.

    Celý tento proces si vyžiada novelizáciu daňovej, živnostenskej a nadačnej legislatívy. V tomto volebnom období budeme, tak ako doteraz, podporovať v rámci svojich možností rozvoj kultúry všetkých menšín žijúcich v Slovenskej republike. Takisto činnosť cirkví a náboženských spoločností na základe zásady rovnosti občanov a ich práva slobodne vyznávať vieru. Snahou HZDS je ctiť si a rešpektovať dosiahnuté dohody medzi cirkevnými spoločenstvami a štátom.

    V budovaní demokratického štátu je nemenej dôležitý aj inštitút slobody prejavu a slobodný prístup k informáciám pre všetky skupiny obyvateľov. Vo svojej podstate ide o právo vyhľadávania a šírenia informácií, o etickú zodpovednosť novinárov a prostriedkov masovej komunikácie voči občanom štátu. V tejto súvislosti bude HZDS na pôde parlamentu presadzovať a podporovať zámery profesijných novinárskych organizácií a vydavateľov periodickej tlače na konštituovanie a budúcu aktívnu prácu novej mediálnej tlačovej rady v Slovenskej republike, a to na princípe kreovania rady z celej novinárskej obce, a nie iba z jednej jej časti. Mám na mysli Syndikát slovenských novinárov. Dnes, 12 rokov po novembri 1989, musíme nemilo konštatovať, že sa doteraz nepodarilo ani jednej vláde presadiť nový mediálny zákon, ktorý by nahradil dosiaľ platný tlačový zákon prijatý ešte v roku 1966 za éry budovania socializmu. Je preto nevyhnutné, aby Národná rada prijala, a to ešte pred vstupom do Európskej únie, nový zákon a upravila tak abnormálny stav javiaci sa nateraz ako hanba tých politických subjektov, ktoré v minulosti niekoľkokrát nechceli predkladaný zákon prijať.

    Ak zalistujeme v pamäti, potom tlačový zákon bol predkladaný za vlády Vladimíra Mečiara i za vlády Mikuláša Dzurindu. Takýto stav je asi pre niekoho prijateľný. Musím konštatovať, že Hnutie za demokratické Slovensko nie je tým politickým subjektom, ktorému súčasná situácia slovenského mediálneho priestoru vyhovuje. Preto bude dôležité, aby v novom mediálnom zákone boli niektoré ustanovenia o posilnení práv občanov, a to práv na opravu a dodatočnú informáciu. Zákon musí priniesť aj modernejšiu legislatívu v oblasti redakčného tajomstva. Myslím tým posilnenie práv novinárov a symbolické pokuty, ktoré by sa týkali zanedbania niektorých zo zákona ohlasovacích povinností. V podstate ide o tri základné princípy, na ktorých väčšina krajín Európy sformulovala ich pravidlá dotýkajúce sa priamo médií. Ide o pravidlá týkajúce sa práv verejnosti na ochranu proti publikovaným nepravdám a ohováraniu, po druhé, pravidlá týkajúce sa práv verejnosti vyjadriť sa v médiách, pokiaľ tieto nekonali správne, po tretie, pravidlá týkajúce sa osôb označujúcich sa titulom novinár. Je jasné, že verejnosť musí mať právo, aby bola ochránená pred ujmou, ktorá jej môže byť médiami spôsobená. Chyby pri práci novinárov sa vyskytujú a ešte dlho sa aj budú, pokým nebudeme mať jasné pravidlá. Vyspelé krajiny Európy založili mediálne rady, ktoré sa prípadmi porušovania novinárskej etiky zaoberajú. Spokojne ich môžeme nazvať odvolávacími súdmi médií.

    Aj keď sme v tomto roku u nás zaznamenali vznik Tlačovej rady Slovenskej republiky, musíme konštatovať, že nebola zložená na zákonnom podklade a nezastupuje všetkých novinárov organizovaných v troch novinárskych organizáciách. Pre informáciu vám uvediem Syndikát slovenských novinárov, Slovenská asociácia novinárov a Únia slovenských novinárov seniorov pôsobiacich na Slovensku.

    Za ostatné štyri roky sa veľmi ťaživým problémom na slovenskom mediálnom nebi stala verejnoprávna Slovenská televízia. Ešte stále máme v pamäti hanebné internovanie novinárov na 28. poschodí budovy STV vtedajším ústredným riaditeľom Ing. Materákom. Musíme si uvedomiť, že Slovenská televízia je inštitúcia, ktorá je zo zákona charakterizovaná ako verejnoprávna služba s jasným poslaním pre spoločnosť. Mala by byť akousi matkou slovenskej kultúry, žiaľ, nie je to tak. Rozpočet tejto televízie ročne predstavuje takmer 2 mld. korún. Uvedené prostriedky vo väčšine pochádzajú od občanov koncesionárov a z daní, a preto musia podliehať aj náležitejšej kontrole, lebo sú hlavným a nosným pilierom financovania Slovenskej televízie. Za posledné tri roky došlo v STV k nasmerovaniu veľkej časti financií nie na naplnenie zákona o tejto inštitúcii, ale do súkromných agentúr, čiže pre iných, ako boli určené. Vo výsledkoch ide o to, že táto inštitúcia si prestáva plniť svoje poslanie, a to za tichej podpory súčasnej Rady STV, kontrolného orgánu zo zákona podliehajúceho Národnej rade Slovenskej republiky.

    Dnes musíme konštatovať, že Slovenská televízia samostatne nevyrába skoro žiadny vlastný program a takmer vôbec nemá čo ponúknuť na celosvetové televízne trhy. Veľkú väčšinu programových pracovníkov manažment označil za nadbytočných. Nepodarené relácie sa stali pravidlom vo vysielaní a STV ochudobňujú o možný príjem z reklamného koláča, z ktorého inštitúcia ukrajuje iba žalostných 11 %. Ústup v porovnaní s rokom 1998 predstavuje stratu 21 %, čo ročne znamená prepad takmer o 200 mil. korún. Dejiny Slovenskej televízie a najmä dlhoroční pracovníci si nič také nepamätajú. Posledný prípad v STV hovorí o neskutočnom nákupe vysielacích práv na futbal a hokej za neuveriteľných 160 mil. korún, čo predstavuje 10 % celkového rozpočtu inštitúcie. O kvalite slovenského futbalu nemusíme hovoriť. V uvedenom prípade hovorme radšej o nehoráznej korupcii.

    Pri smutnom konštatovaní o Slovenskej televízii je nutné vytknúť vláde Slovenskej republiky nesystematický odpredaj siete vysielačov a následnú nemožnosť regulovania cien za multiplikáciu signálov Slovenskej televízie a druhej verejnoprávnej inštitúcie Slovenského rozhlasu. Výsledkom odpredaja je neustále zvyšovanie cien a postupné zväčšovanie dlhov STV voči Slovenským telekomunikáciám, ktoré bez akútneho riešenia úplne znefunkční najmä Slovenskú televíziu.

    Ďalej treba bývalej koalícii pripomenúť politické kreovanie Rady STV a následné dosadenie manažmentu, ktorého výsledky sú za ostatné štyri roky viac než katastrofálne. Stav je preto vážny a žiada si radikálne a okamžité riešenie. Jediným liekom pre túto verejnú službu bude novela zákona o STV, ktorá odpolitizuje inštitúciu a jasne zabezpečí kontrolné orgány. Hnutie za demokratické Slovensko bude iniciovať a podporovať taký zákon, ktorý zabezpečí vylúčenie možnosti politických a neefektívnych nominácií na post ústredného riaditeľa a jasne určí kontrolné orgány ustanovené zákonom na princípe profesionalizácie jej členov. A preto vyzývam koalíciu, aby na tejto schôdzi urobila reparát a napravila chyby z minulosti, ktoré STV priniesli do kolapsu.

    Všade v iných krajinách je iba prirodzené, že národná kultúra sa logicky stáva hlavnou nositeľkou štátnosti a jej šírenie do sveta je primerane zabezpečené. Na Slovensku to máme, žiaľ, ináč. Bez intenzívneho rozvíjania vlastnej kultúry doma a hlavne moderného šírenia do sveta v rámci cezhraničného multiplikovania jej produktov, a to prostredníctvom moderných nosičov budeme slovenskú kultúru pomaly a isto strácať. Zákonite sa začne meniť na inú, bude preberať a aplikovať, lepšie povedané, začne sa prispôsobovať iným. A to môže byť aj priamou príčinou skorého zániku originálnej slovenskej kultúry. Presne takýmto spôsobom dochádza aj k postupnému asimilovaniu slovenskej komunity, ktorá je rozptýlená po celom svete. Sme zraniteľnejší ako kedykoľvek predtým, pretože podľa zahraničného prieskumu patríme medzi národy s najnižšou mierou hrdosti na svoj pôvod. Obava z nezdravého smerovania je teda aktuálna a môže to byť aj horšie. Pravdou je aj to, že bez celosvetovej konfrontácie by sme sa uzatvorili ako v minulosti Číňania za čínskym múrom. To predsa nechceme.

    Vo svete mimo územia Slovenska žije odhadom takmer 3 milióny našich krajanov, ktorí sa viacej či menej hlásia k slovenskému pôvodu. Je to takmer toľko, ako je mimo maďarského územia vo svete Maďarov. Žiaľ, sme jedinou modernou európskou krajinou, ktorá nešíri svoju kultúru prostredníctvom satelitného vysielania. Všetky susediace štáty vysielajú prostredníctvom satelitu. V Poľskej republike sú to dokonca dva vysielacie okruhy. Verejnoprávna stanica vysiela aj na území Severnej Ameriky. Česi multiplikujú svoj signál prostredníctvom satelitu a pozemne šíria terestriálnym spôsobom, čiže sa môžu dostať, aj u nás sa dostávajú do káblových rozvodov i na individuálny príjem. Naši južní susedia začali so satelitným vysielaním už v roku 1992. Stalo sa tak po 3. svetovom stretnutí Maďarov v roku 1992, ktorého závery boli jasné. Iniciovali naplnenie § 6 bodu 3 Ústavy Maďarskej republiky, ktorý hovorí, že každý Maďar má právo na denný kontakt s materskou krajinou. Už o dva týždne maďarská vláda rozhodla a v tom istom roku sa našli aj finančné prostriedky pre 300-člennú televíznu stanicu DUNA, ktorá s pomocou družicového vysielania začala vysielať a svojím dosahom pokrýva strednú a východnú Európu. Stanica zabezpečuje naplnenie Ústavy Maďarskej republiky. Zoberme si tento postup za príklad.

    O svojich krajanov, hlavne žijúcich v USA, sa starajú aj iné krajiny. Sú to vysielania pre Španielov, Rusov, Talianov, Chorvátov a tak ďalej. Aká je situácia u nás? Dnešná situácia je v Slovenskej republike taká, že z technickej stránky je Slovenská televízia pripravená na satelitné vysielanie, pretože druhý najväčší operátor na svete nórska spoločnosť TELENOR postavila v Mlynskej doline v roku 1998 za 50 mil. korún technické zariadenie Apling pre retransmisiu televízneho programu. Šírenie vlastnej kultúry modernými prostriedkami je najlepšou vizitkou pre plánovaný vstup Slovenskej republiky do Európskej únie.

    Ak sa chceme vyrovnať ostatným štátom hlavne z Vyšegradskej štvorky, potom v žiadnom prípade nemôžeme za nimi zaostávať. Štát musí vyčleniť prostriedky na zriadenie televíznej stanice, ktorá zabezpečí denný televízny kontakt so zahraničnými Slovákmi, slovenskými veľvyslanectvami a ďalšími potenciálnymi divákmi. Hnutie za demokratické Slovensko bude iniciovať a podporovať snahu o zriadenie satelitného vysielania pre zahraničných Slovákov ako doplnkového programu verejnoprávnej Slovenskej televízie na zvýšenie informovanosti našich krajanov o materskej krajine a oživenie rozvoja slovenskej identity. Založenie stanice je nutnosťou na podporovanie národného povedomia Slovákov žijúcich v zahraničí. Prostredníctvom vysielania tohto elektronického média budú môcť zahraniční Slováci získavať nové a aktuálne informácie z bohatého kultúrneho a spoločenského diania. Vysielaním docielime mediálne zrovnoprávnenie Slovenskej republiky, pretože aj okolité krajiny šíria televízne programy komerčných a verejnoprávnych televízií prostredníctvom satelitnej technológie. V tomto zmysle satelizácia a digitalizácia bude rozvíjať naše možnosti smerom k mobilite, integrite, kvalite a účinnosti a dosahu vysielania. V konečnom dôsledku pôjde o rozšírenie komunikačného potenciálu Slovenskej republiky.

    Hnutie za demokratické Slovensko bude pozorne sledovať kroky vlády a následne legislatívne výstupy, ktoré budú smerovať k Národnej rade. Tie návrhy zákonov, ktoré budú pre našu stranu prijateľné a budú v súlade s naším volebným programom, podporíme. Na druhej strane očakávam podporu koalície pri predkladaní našich návrhov noviel a zákonov, ktoré budú na prospech občanov Slovenskej republiky. Dúfame v korektnú parlamentnú spoluprácu na prospech nás všetkých. Ďakujem za pozornosť.

  • Ďalším v poradí je pán poslanec Jozef Brhel. Pán poslanec Brhel nie je prítomný, konštatujem, že pán poslanec Brhel stráca poradie v rozprave. Ďalším prihláseným do rozpravy je pán poslanec Jaroslav Jaduš. Nech sa páči, pripraví sa pán poslanec Gabriel.

  • Vážená pani predsedajúca, vážený pán premiér, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som sa v diskusii k predloženému Programovému vyhláseniu vlády Slovenskej republiky vyjadril a prispel niekoľkými pripomienkami a návrhmi na doplnenie, resp. na prehodnotenie niektorých statí a odsekov v predloženom materiáli.

    Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky by malo vychádzať z poznania skutočného stavu životného prostredia, inštitucionálneho a legislatívneho rámca starostlivosti o životné prostredie a záväzkov Slovenskej republiky, ktoré vyplývajú z medzinárodných dohovorov, multilaterálnych a bilaterálnych dohôd, ako aj zo záväzkov súvisiacich s členstvom v organizáciách zameraných na trvalo udržateľný rozvoj a starostlivosť o životné prostredie v rámci systému OSN, OECD a tak ďalej. Samozrejme, netreba zabúdať ani na úlohy, ktoré vyplývajú z nášho prístupového procesu našej republiky do Európskej únie. Hlavnými oblasťami Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky by mali byť opatrenia prijaté a realizovateľné v jednotlivých zložkách a v oblastiach činnosti životného prostredia, ktoré môžu byť po ukončení obdobia jednoducho a reálne vyhodnotiteľné, kvantifikované a môžu byť posúdené ich vplyvy na skutočnú realizáciu jednotlivých zámerov našej vlády. Preto mi dovoľte veľmi konkrétne v rámci jednotlivých zložiek:

    V ochrane ovzdušia a ozónovej vrstvy Zeme navrhujem zvýšiť efektívnosť presadzovania emisných poplatkov a pokút prostredníctvom monitorovania a predkladania správ o presadzovaní a s tým súvisiacimi príjmami. Ďalej zvýšiť dohľad nad udelenými výnimkami z daní a noriem v oblasti životného prostredia priemyselným subjektom a producentom energie a zabezpečenie ich úplnej transparentnosti a konzistentnosti so zdravou a spravodlivou súťažou. Uplatňovať zmenu palivovej základne z domáceho málo kvalitného hnedého uhlia na zemný plyn a obnoviteľné zdroje energie, napríklad biomasu, geotermálnu energiu atď., pri zohľadnení dôsledkov na zamestnanosť a životné prostredie. Oddeľovať využívanie energie od ekonomických výstupov v slovenskej ekonomike pomocou zvyšovania energetickej účinnosti v rôznych sektoroch prostredníctvom vhodných podnetov a programov. Ďalej v ochrane a racionálnom využívaní vôd navrhujem implementáciu nového inštitucionálneho rámca vodného hospodárstva, prípravu plánov vodného hospodárstva podľa povodí, berúc do úvahy záujmy ochrany území pred povodňami. Modernizáciu a rozširovanie kanalizačnej siete a čistiarní odpadových vôd pre mestá a obce s intenzívnejším využívaním možností poskytovaných z predvstupových fondov Európskej únie.

    Ďalej odporúčam zaoberať sa intenzifikáciou a dôkladnou identifikáciou oblastí zraniteľných, čo sa týka dusičnanového znečistenia z poľnohospodárstva. V rámci odpadového hospodárstva odporúčam zamerať pozornosť na minimalizáciu tvorby odpadov, rozvoj separovaného zberu komunálnych odpadov a presadzovanie spracúvania vyseparovaných materiálov najprv na materiálové zhodnotenie, ako aj na energetické ohodnotenie, využívajúc ekonomické nástroje a pohnútky. Ďalej je to urýchlené dokončenie prehľadu potrieb zariadení na spaľovanie nebezpečných odpadov a pokročenie v modernizácii technických noriem pre existujúce spaľovne nebezpečných odpadov. No a samozrejme som za úplné prijatie zeleného zoznamu OECD na dovoz odpadov určených na regeneráciu.

    V ochrane prírody a krajiny odporúčam teda našu pozornosť zamerať na harmonizáciu poľovníckej a lesníckej legislatívy so zákonmi o ochrane prírody so zreteľom na ochranu biodiverzity. Vyjasnenie vzťahov a prevod kompetencie v riadení nášho najstaršieho národného parku TANAP-u s cieľom jednotného riadenia ochrany a exploatácie územia tohto národného parku.

    V oblasti starostlivosti o životné prostredie a ekonomiku navrhujem sústrediť pozornosť na využívanie ekoauditu s cieľom zhodnotiť staré environmentálne záväzky bývalých štátnych podnikov, najmä v kontexte procesu privatizácie, a strategické environmentálne posudzovanie v sektore energetika, doprava, cestovný ruch a poľnohospodárstvo. Samozrejme, bolo by vhodné skúmať zavedenie ekodaní.

    Vážení priatelia, nad rámec svojho príspevku by som chcel ešte povedať zopár slov. Keď som dnes išiel na toto stretnutie, na toto zasadnutie, pustil som si spravodajstvo v jednej nemenovanej televízii a trošku ma mrzelo, keď sa pán premiér vyjadril, že príspevky poslancov opozície – budem trošku parafrázovať, nestihol som si to zapísať – sú nekonkrétne pre neho, nie sú prínosom a v mnohom z nich bolo cítiť demagógiu.

    Vážení priatelia, ja by som chcel povedať, že rovnako ako vy, aj my opoziční poslanci sme tu prišli pracovať, pracovať pre ľudí. Ja pevne verím, že bolo by vhodné od politika takého kalibru, akým je nesporne premiér ľubovoľného štátu, sa aj pred médiami vyjadrovať adresnejšie. A považujem za vhodné, ak pán premiér v budúcnosti, ak teda uzná za vhodné, bude hovoriť konkrétne o tom, ktoré príspevky boli málo konkrétne, ktoré sú demagogické. Ja si myslím, že nie je na škodu veci, ak si povieme úprimne a otvorene, že aj v poslaneckom klube HZDS je mnoho skutočných odborníkov. A my sme už dávno deklarovali našu snahu prispieť k chodu tejto republiky tým, že budeme aj v rámci klubov podporovať to dobré, k čomu sa naša vláda zaväzuje.

    Na druhej strane by som chcel povedať zopár slov aj o tom, že do istej miery chápem, prečo je programové vyhlásenie vlády také, aké je. Prečo mu chýba tá konkrétnosť. Povedzme v kapitole životného prostredia, musím úprimne povedať, že držím prsty pánovi ministrovi, aby dokázal urobiť zázrak, pretože vo väzbe na pripravovaný rozpočet to bude veľmi, veľmi zložité a veľmi ťažké. Chcel by som povedať, že my poslanci HZDS za životné prostredie vynaložíme maximálne úsilie na to, aby sme sa v rámci nášho klubu nezaoberali hlúposťami, ktoré sršia z médií, v poslednom čase veľmi intenzívne, ale skutočne sa venovali tomu, na čo sme tu. A ja pevne verím, že tá odbornosť nad politikárčením zvíťazí.

    Ešte by som vám chcel zacitovať jednu vetu z programového vyhlásenia vlády. „V rámci ochrany zložiek životného prostredia sa vláda zaväzuje vybudovať environmentálne infraštruktúry, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou pre vstup do EÚ, a medzi najvýznamnejšie aktivity bude preto patriť budovanie kanalizácií a čistiarní odpadových vôd, ako aj zariadení na zneškodňovanie odpadov a na zníženie emisií znečisťujúcich látok.“

    Vážení priatelia, my sa tu zaväzujeme k tomu, že budeme stavať nové čističky, nové kanalizácie, budeme investovať do tejto oblasti. Ja by som chcel upozorniť vládu Slovenskej republiky, staronovú vládu, že po roku 1998 v mnohých slovenských obciach a v podstate na veľkej časti územia boli zastavené stavby práve v tejto oblasti. Máme na Slovensku zakopané neskutočné množstvo miliónov, ktoré sa nevyužívajú. V každom jednom okrese našej krajiny existuje množstvo nedobudovaných čističiek, množstvo neukončených stavieb. A chcel by som poprosiť aj našu vládu, aby vykonala audit takýchto nedobudovaných stavieb, pretože vieme veľmi dobre, že predlžovanie stavieb potom zvyšuje investičné náklady.

    Pani poslankyňa, pevne verím, že aj vy sa o to zasadíte z vášho regiónu, pretože v našom regióne je takých stavieb neskutočne veľa a nie sme taká bohatá krajina, aby sme si mohli dovoliť vyhadzovať peniaze na to, čo občania tejto republiky nemôžu užiť.

    Vážení priatelia, ďakujem za pozornosť a pevne verím, že spoločne niečo skutočne pre tých našich občanov urobíme.

  • Ďalej sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Ján Gabriel. Konštatujem, že pán poslanec Gabriel stráca poradie. Ďalšou prihlásenou do rozpravy je pani poslankyňa Irena Belohorská, takisto ju nevidím, konštatujem, že stráca poradie.

    Nasleduje pán poslanec Dušan Muňko. Pán poslanec, nech sa páči. Pripraví sa pán poslanec Miroslav Maxon.

  • Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán predseda vlády, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, chcel by som sa vyjadriť k niektorým častiam Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky.

    Programové vyhlásenie vlády by malo vyjadrovať zámery a ambície vlády na celé volebné obdobie. Môže samozrejme obsahovať vízie a predstavy vlády, ale podstatným sú práve konkrétne kroky a postupy, ako sa k vytýčeným cieľom prepracovať. Jednotlivé časti programového vyhlásenia vlády sú robené tradičnou formou ako doteraz, to znamená kvázi tzv. rezortným prístupom. To však znamená, že nie sú vytvorené vzájomné väzby medzi jednotlivými druhmi problémov a pohľadmi na ich riešenie. Je to napríklad problém premietnutia daňovej sústavy do oblasti školstva, daňovej sústavy do oblasti samosprávnych orgánov, zmien v oblasti penzijného systému do štátneho rozpočtu, zmien v oblasti zamestnanosti do podnikateľského prostredia atď. Táto neprepojenosť potom vytvára riziko do budúcnosti, že opätovne bude treba riešiť parciálne problémy, ktoré budú kontraproduktívne a ktoré budeme prijímať vo vzájomnom rozpornom postavení a vzájomných dôsledkoch.

    Druhý závažný problém vo väzbe na programové vyhlásenie vlády možno definovať ako problém reálneho rozporu medzi očakávanými cieľmi a ich finančným krytím. Ak na jednej strane chceme zásadným spôsobom znižovať výdavky štátneho rozpočtu a ostatných položiek verejných financií, je potom značne problematické zabezpečovať rozvoj infraštruktúry, riešiť problémy regiónov, riešiť kumulované dlhy v oblasti samospráv, školstva atď. Pokiaľ celkom vážne neuvažujeme o vzájomnom prepojení týchto problémov, nemôžeme hovoriť ani o tom, aký reálny priestor zostáva na riešenie týchto problémov. Napríklad ak z jednou z významných priorít vlády je snaha čerpať finančné prostriedky zo štrukturálnych fondov Európskej únie, potom musí byť v politike štátneho rozpočtu jasne uvedené, aké veľké objemy finančných prostriedkov ročne chceme vynakladať na dofinancovanie týchto projektov z hľadiska Slovenskej republiky. Je všeobecne známe, že bez dofinancovania nie je možné čerpať finančné prostriedky z Európskej únie, a to tak platí pre súčasný stav, ako aj pre obdobie rokov 2004 – 2006. Ak teda Slovensko chce reálne čerpať zdroje vyčlenené Európskou úniou, na proces rozširovania budeme musieť príslušnú časť financií vyčleniť aj vo výdavkoch štátneho rozpočtu.

    Tretia zásadná výhrada spočíva v tom, že na jednej strane vláda hovorí, že chceme ísť do Európskej únie, ale na druhej strane sa principiálne nerešpektujú všetky očakávania, normy, ktoré používa Európska únia. Pritom Európska únia jasne očakáva, že ich budú používať aj dnešné kandidátske krajiny. Týka sa napríklad zmlúv uzatváraných vo verejnom záujme. Ak Európska únia v dohode Lakanského samitu prijala tézu podpory verejnej dopravy a riešenia problémov zmluvy vo verejnom záujme medzi železnicami a štátom, ktorá zaväzuje štát uzatvárať zmluvu s poskytovateľmi dopravných výkonov a túto zmluvu aj finančne plniť. Nie je potom možné byť svedkami toho, čo sme si mohli všimnúť a boli sme svedkami pri príprave návrhu štátneho rozpočtu. Ak je raz definovaná medzinárodným auditom zmluva vo verejnom záujme v rozsahu 6 až 7 mld., štát sa musí zaviazať nielen na 1 rok, ale až na niekoľko rokov, že túto zmluvu bude riadne plniť. To sa týka železníc, ako ak autobusovej dopravy.

    Okrem toho Európska únia veľmi jasne stanovila v rámci komplexného európskeho boja za zníženie nezamestnanosti snahu podporovať dochádzanie za prácou, ktorá je jedine reálne možná v Európskej únii, čiže teritoriálna mobilita spojená s trvalým presťahovaním dnes nie je nereálna tak v Európskej únii, ako i na Slovensku. V tomto kontexte by udržanie cenovo prijateľných služieb železníc, autobusovej dopravy na zvýšenie mobility dochádzky za prácou mohlo byť jedným z významných nástrojov na riešenie nezamestnanosti.

    V predkladanom materiáli vlády sme však svedkami úplne opačného postupu, v ktorom chceme znižovať výdavky na dopravu a likvidovať jednotlivé trate a tým vlastne obmedzovať reálnu možnosť dochádzania za prácou, čo, pravda, nebude vytvárať až taký problém na západnom Slovensku, ale môže sa stať podstatnou brzdou riešenia nezamestnanosti vo východoslovenských regiónoch. Takisto treba upriamiť pozornosť na skutočnosť, že pokiaľ sa hovorí vo vyhlásení, že chceme plniť všetky aspekty týkajúce sa integrácie Slovenska do Európskej únie, potom aj pripravované normy, napríklad daňová reforma či penzijná reforma, musia implicitne obsahovať aj očakávanie, ktoré Európska únia spája so svojimi vlastnými reformami. Napríklad Európska únia v rámci penzijnej reformy veľmi striktne stanovuje, že žiadny dôchodok nesmie byť menej ako 50 % priemernej mzdy, alebo tvrdo požaduje, aby bolo zachované vo väzbe na Sociálnu chartu Európskej únie 50 % priebežného systému financovania dôchodkov a zvyšných 50 % prechádzalo cez kapitálové piliere, je nutné upozorniť na to, že slovenské návrhy mali byť konzistentné vo väzbe na pripravovaný jednotný Európsky penzijný trh. Týka sa to aj štruktúry portfólia hospodárenia penzijných fondov atď.

    Podobne to vyzerá aj v oblasti daňovej sústavy. V súčasnosti vláda operuje tvrdením, že sa zbližujú sadzby dane z pridanej hodnoty, a keď vstúpime do Európskej únie, musíme tieto sadzby vyrovnať. Opak je pravdou. Európska únia pripravuje novú normu v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktorá stanovuje sadzby od 15 do 25 %, pritom pre jednotlivé vlády zostáva priestor na začleňovanie tovarov do jednotlivých sadzieb minimálne. Sadzba bude stanovená na úrovni 5 % na jeden rok, ale aj to s podmienkou iba súhlasu Bruselu.

    Kľúčovou otázkou sa stáva informačné zabezpečenie pohybu informácií a platcov dane z pridanej hodnoty a v následnom spätnom refundovaní v rámci vzťahov pohybu tovarov medzi jednotlivými krajinami. Nie je teda možné tvrdiť, že postupným znižovaním horných sadzieb a zvýšením dolných sadzieb sa približujeme k pomerom v Európskej únii.

    Hlavnou výhradou voči programovému vyhláseniu vlády teda je, že síce v preambule sa hovorí, že vstup do Európskej únie je jednou z hlavných priorít Slovenska, zároveň však v celom rade čiastkových riešení, ktoré sú predkladané v rámci programového vyhlásenia, sa skôr odchyľujeme od Európy a nerešpektujeme Európsku úniu o pripravenú sériu noriem na obdobie 2004 až 2006, ktoré predchádzajú vypracovaniu nového finančného rámca na obdobie rokov 2007 až 2013. Pritom kandidátske krajiny budú mať nielen priestor na čerpanie štrukturálnych fondov z období rokov 2004 až 2006, ale na druhej strane budú musieť aj dôsledne rešpektovať prípravu nových plošných európskych noriem. Hovoríme napr. o harmonizácii priamych daní, zbližovaní nepriamych daní a spotrebných daní tak, aby rozdiel daní medzi jednotlivými výrobkami na spoločnom trhu nebol väčší ako 10 %. O reforme dane z pridanej hodnoty, o návrhu reforiem v oblasti miestnych a regionálnych daní, o zavádzaní nových ekologických daní, napr. v oblasti energetiky, o reforme oblasti penzijného systému, kde sa predkladá zavedenie druhého a tretieho piliera, avšak v značne odlišnom garde, pričom pozornosť sa sústreďuje na štruktúru a možnosti činnosti penzijných poistných fondov. O zásadnej reforme regionálnej politiky, v ktorej sa ustupuje od tézy vyrovnania medziregionálnych rozdielov a prechádza na filozofiu, v ktorej kľúčové rozvojové budú regióny, ktoré sa majú stimulovať a podnecovať, a rozvoj okolitých menej vyspelých regiónov. V tomto ohľade ak nebudeme rešpektovať navrhované reformy a zámery, ktoré pripravuje Európska únia v kľúčových oblastiach podnikateľského prostredia, môžeme sa po roku 2005 znova ocitnúť v situácii, v ktorej budeme nútení uskutočniť ďalšie nové reformy len preto, že sme naše pripravované zmeny dôsledne nezohľadňovali vo väzbe na reformy v Európskej únii.

    Jedným z významných nedostatkov programového vyhlásenia vlády je skutočnosť, že chýbajú akékoľvek konkrétne časové termíny realizácie jednotlivých zámerov a riešení. Ak chceme hovoriť o odhadnuteľnosti podnikateľského prostredia, čo je jedna z hlavných myšlienok programového vyhlásenia, musíme poznať aspoň určité približné termíny, v ktorých dôjde ku zmenám daňových systémov, odvodových povinností, regionálnych a miestnych daní, liberalizácii cien atď. Pokiaľ takéto termíny nie sú známe, je veľmi obťažné stanoviť reálnosť podnikateľských zámerov, čo sa spätne premietne do značnej a pokračujúcej opatrnosti bánk pri poskytovaní úverov. Bohužiaľ, výsledkom takejto nesúrodosti a neúplnosti je potom pokračovanie neodňateľnosti zmien podnikateľského prostredia v jeho kľúčových segmentoch. Ak sa štátny rozpočet bude vyvíjať tak, ako bol proklamovaný, znova sa siahne k ďalším dodatočným opatreniam a úpravám, napr. v oblasti nepriamych daní či DPH, aby sme vyrovnali hroziaci väčší ako očakávaný deficit štátneho rozpočtu.

    S tým súvisí aj skutočnosť, že pokiaľ štát priznáva, že v rámci zmeny kompetencií previedol rad dlhov v oblasti školstva, zdravotníctva či dopravy na samosprávy, nie je potom možné túto situáciu riešiť tým, že sa zavedie tzv. horizontálna kompenzačná dotačná politika. Táto nerieši problém starých dlhov z minulosti, ale rieši len problémy prevádzkových nákladov a možno sčasti aj kapitalizačných nákladov, pokiaľ sú na to v štátnom rozpočte finančné prostriedky. Ak sa teda nebudeme zaoberať dôsledne otázkou riešenia vnútorných dlhov, ktoré sú v školstve, zdravotníctve, doprave, ekológii a v niektorých ďalších oblastiach, samosprávy nebudú schopné reálne zvládnuť tento problém už aj preto, že reálne prechodné obdobia, dohodnuté s Európskou úniou, majú relatívne krátke časové rámce niekoľkých rokov a bez reálneho záväzku štátu a jeho schopnosti štátu splácať časť týchto záväzkov, ktoré vznikli jeho činnosťou, samosprávy nebudú schopné tieto záväzky finančne utiahnuť.

    Pripomínam ešte, že od 1. 1. 2003 preberáme v oblasti samospráv nielen rozpočtovú metodiku Európskej únie, ale aj cieľové principiálne zámery, podľa ktorých priebežné financovanie miest a obcí musí byť v zmysle zákona vyrovnané. Táto skutočnosť bude zásadným spôsobom limitovať činnosť samospráv, ale bude tlačiť aj na to, aby samosprávy svoju situáciu riešili okrem iného ďalšími miestnymi daňami, čo samozrejme znova negatívne ovplyvní podnikateľské prostredie a znova zásadným spôsobom zneistí banky pri úverovaní podnikateľských projektov.

    Toto sú prierezové problémy a nedostatky, ktoré vidím v programovom vyhlásení vlády. Bohužiaľ, bez reálnej odpovede na tieto body je ťažké uveriť akýmkoľvek dobrým zámerom, ktoré sú prezentované vo veľmi všeobecnej podobe v rámci programového vyhlásenia vlády. Ďakujem.

  • Do rozpravy je ďalej prihlásený pán poslanec Miroslav Maxon. Pripraví sa pán poslanec Igor Pinkava.

  • Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán predseda vlády, vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia, tak trochu je to aj pre mňa historická chvíľa, lebo po prvýkrát za dosť dlhé obdobie, čo pôsobím v Národnej rade Slovenskej republiky, mám česť vystúpiť, keď rokovanie snemovne vedie dáma. Asi sa všetci zhodneme na tom, že je to celkom príjemné a možnože pre budúcnosť by to mal byť politický záväzok, aby tých dám v Národnej rade Slovenskej republiky bolo podstatne viac.

  • Dovoľte mi, aby som sa vyjadril niekoľkými vetami k Programovému vyhláseniu vlády Slovenskej republiky. Inšpirujúcou bola pre mňa tretia časť tohto dokumentu, kde vláda Slovenskej republiky pozýva všetkých, ktorí majú záujem na modernej občianskej spoločnosti, ktorí majú záujem o efektívnejší štát, k spolupráci a vláda má ambíciu takýmto spôsobom osloviť občanov Slovenskej republiky. Ja som túto tretiu časť spomenul predovšetkým preto, že toto pozvanie vláda v tomto období nerealizuje celkom najšťastnejším spôsobom – 22 novelami zákonov, ktoré sa týkajú predovšetkým ekonomickej a sociálnej situácie občanov Slovenskej republiky, nie je celkom vhodným prejavom realizácie pozvania občanov na budovanie lepšieho a ekonomicky prosperujúcejšieho Slovenska, ale predovšetkým vo väzbe na životnú úroveň občanov a ich sociálne postavenie.

    Dovoľte mi však, aby som sa vecne vyjadril veľmi stručne k dvom oblastiam, k ekonomickej politike, o ktorej vláda Slovenskej republiky v programovom vyhlásení hovorí a, prirodzene, o časti poľnohospodárstva alebo poľnohospodárska politika. V tej oblasti makroekonomiky a verejných financií ma mimoriadne zaujala tá pasáž, kde sa vláda zaväzuje v úzkej spolupráci s Národnou bankou Slovenska pripraviť stratégiu nevyhnutných krokov vedúcich k dosiahnutiu cieľa, aby Slovenská republika splnila podmienky na vstup do Európskej menovej únie do roku 2006. Toto konštatovanie ma zaujalo pre dve veci. Pre obsah tohto konštatovania a kuriózne aj preto, že je to jedno z troch alebo štyroch čísiel, ktoré sa v programovom vyhlásení vlády vyskytujú, a definuje sa tam rok 2006 ako rok možnosti pripravenosti Slovenska na vstup do Európskej menovej únie. Je to naozaj mimoriadne ambiciózny plán a podľa môjho názoru však nereálny.

    Do tejto chvíle sme teda nemali celkom relevantne vysvetlené, či je ambícia v tom roku 2006 do Európskej menovej únie vstúpiť alebo deklarovať pripravenosť Slovenskej republiky, lebo medzi týmito dvoma pojmami je mimoriadne veľký rozdiel. Ja to jednoducho pripomínam preto, že ak si zoberieme súčasný stav Európskej menovej únie a podrobíme dôkladnej analýze predovšetkým krajiny, ktoré sú ekonomicky, hospodársky a sociálne na tom horšie ako vyspelé krajiny Európskej únie, tak tým, že do Európskej menovej únie vstúpili, tak tú takpovediac vlastnú biedu zakonzervovali. Jednoznačne tie roky alebo to obdobie, nie roky, ale to obdobie uplatňovania jednotnej európskej meny toto moje konštatovanie potvrdzuje. Z toho pohľadu teda túto ambíciu vlády hodnotím ako príliš odvážnu a za istých okolností aj Slovensku škodiacu.

    V tých ekonomických oblastiach ma zaujalo mnoho vecí predovšetkým preto, že som si spravil istú analýzu programového vyhlásenia vlády, ktorej predsedom bol ten istý pán, pán Mikuláš Dzurinda, v roku 1998, a píše sa rok 2002, a mnohé veci, ku ktorým ste sa v roku 1998, mnohé veci sa v programových cieľoch vlády Slovenskej republiky opakujú. Ja to budem, možno teda na niektoré tie veci poukážem.

    Za vhodné považujem, že vláda Slovenskej republiky má ambíciu predložiť nový zákon o rozpočtových pravidlách a pravidlách rozpočtového hospodárenia územnej samosprávy. Je medzi odborníkmi jednoznačne konštatované, že v mnohých oblastiach zákon č. 303 o rozpočtových pravidlách je prekonaný a že nutne musí mať vláda takúto ambíciu, aby pripravila novú právnu normu v oblasti rozpočtového hospodárenia Slovenskej republiky z hľadiska vládneho sektora, ale teda aj v oblasti samosprávy. Nakoniec veľmi rukolapne sa to premietlo teraz, tie nedostatky sa premietli pri presune kompetencií na mestá a obce. Doprial by som každému z vás, keby ste sa mohli zúčastniť toho nekonečného a dosiaľ nevysvetleného chaosu pri decentralizačných dotáciách, kde mestá a obce preberajú kompetencie v oblasti školstva, v oblasti zdravotníctva, v oblasti sociálnej politiky. Ja som vo svojom vystúpení už poukázal na niektoré nedostatky, ktoré s tým súvisia, a tá situácia je naďalej mimoriadne zložitá a mimoriadne vážna. O tom však budeme hovoriť podstatne podrobnejšie pri návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2003.

    Pri tej ambícii vlády pripraviť novú právnu normu o rozpočtovom hospodárení Slovenskej republiky aj vo väzbe na samosprávy by som si dovolil, pán podpredseda vlády a pán minister financií, trošku vás podpichnúť v tom zmysle, že pozorne som sledoval vašu mediálnu reťaz v nedeľu a vy ste sa v jednom svojom vystúpení zmienili, že v tom novom zákone o rozpočtových pravidlách bude jasne definovaný aj rozpočtový postup samosprávy a že v novom zákone bude explicitne uvedené, že samosprávy zo zákona musia oblasť bežných výdavkov rozpočtovať vyrovnane. No chcel by som vás, pán minister, upozorniť, že tento princíp už platí na Slovensku rok a pol, že rozpočet miest a obcí v oblasti bežných výdavkov zo zákona musí byť vyrovnaný. Toto pravidlo bolo uplatnené pri poslednej novele a myslím si, že správne.

    Ak som teda upozornil na niektoré veci, ktoré sa v programovom vyhlásení vlády opakujú z roku 1998, tak úplne takým explicitným výkričníkom je konštatovanie, že s cieľom zefektívnenia správy rozpočtových prostriedkov a správy finančných prostriedkov štátu vláda uskutoční kroky na urýchlené dobudovanie systému štátnej pokladnice. Nuž urýchlene ste ju budovali 4 roky, tak dúfam, že už v týchto ďalších 4 rokoch ten postup naozaj nadobudne reálne kontúry. Nakoniec zákon o štátnej pokladnici je schválený, je realitou, spoločne sme všetci sledovali tie „srandičky“, ktoré sa diali okolo tendra na výber dodávateľa hardvéru a softvéru, je to, samozrejme, lukratívna zákazka, majúca hodnotu 1 mld. Sk, ale možnože to nie je teraz predmetom tejto diskusie, ale naozaj je fascinujúce, že ste pred 4 rokmi presne takýto istý záväzok na seba zobrali a bez akéhokoľvek zdôvodnenia tu opäť uvediete v programovom vyhlásení vlády, že uskutočníte kroky na urýchlené dobudovanie systému štátnej pokladnice. Minimálne v tejto oblasti by bolo korektné povedať, legislatíva je pripravená, inštitucionálne sme pripravení, zákon by mal byť účinný od 1. 1. 2003, s najväčšou pravdepodobnosťou zákon nebude možné v reálnej praxi aplikovať. Ale minimálne sa od vás očakávalo, že dáte konkrétny termín, kedy princíp štátnej pokladnice na Slovensku bude fungovať. Nehovoriac o tom, že v celom legislatívnom procese a predovšetkým v dôvodovej správe sa veľmi jasne a zrozumiteľne uvádzalo, koľko prostriedkov štátneho rozpočtu sa aplikovaným systémom uvedenia štátnej pokladnice do reálnej praxe dá ročne ušetriť. Takže ja vás z tohto miesta vyzývam, aby ste pri návrhu zákona o štátnom rozpočte, prosím, informovali Národnú radu Slovenskej republiky, kedy inštitút štátnej pokladnice bude fungovať.

    Analogicky toto moje konštatovanie sa týka aj konštatovania, že vláda pripraví stratégiu riadenia štátneho dlhu, ktorej realizáciou bude zníženie nákladov štátneho rozpočtu. Nuž veľmi dobre vedia odborníci, že aj túto oblasť čiastočne rieši zákon o štátnej pokladnici. Stratégia riadenia štátneho dlhu schválením zákona mala byť samozrejme pripravená a podľa tejto stratégie už sa malo v plnom rozsahu postupovať.

    V oblasti daní a odvodov už som konštatoval, že vláda predkladá programové vyhlásenie, ktoré je rozporom skutkov, ktoré sa týkajú predovšetkým tých 22 zákonov, ktoré boli v skrátenom legislatívnom konaní. Vláda sa zaväzuje pri realizácii ešte iných inštrumentov v oblasti správy daní a inštrumentov hospodárskej politiky znižovať daňové zaťaženie občanov predovšetkým v oblasti priamych daní a tento záväzok jednoducho v programovom vyhlásení je, ale to, čo sme teda v prvom čítaní schválili v Národnej rade Slovenskej republiky, je v príkrom rozpore s tým, k čomu sa vláda Slovenskej republiky v programovom vyhlásení zaväzuje.

    Považujem za správne, ale opäť by si to asi vyžadovalo bližšiu informovanosť poslancov, že ako chce vláda postupovať predovšetkým v oblasti zamedzenia daňových únikov, najmä v oblasti dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane z liehu. Veľmi dobre asi viacerí viete, že daňové nedoplatky Slovenskej republiky, ktoré spravuje alebo ktoré sú pod gesciou Ústredného daňového riaditeľstva v Banskej Bystrici, sa za ostatné obdobie významným spôsobom zvýšili a v oblasti zamedzenia únikov spotrebnej dane, predovšetkým spotrebnej dane z liehu, vláda aktívne nič nespravila. Existujú naozaj veľmi špecifické a podľa môjho názoru presné analýzy, ako postupuje vývoj inkasa spotrebnej dane z liehu, a naozaj by si to vyžadovalo nielen proklamáciu v programovom vyhlásení vlády, ale aj reálne kroky. Myslím si, že v oblasti dobudovania a prepojenia slovenských informačných systémov v oblasti správy daní a ciel so systémami používanými v Európskej únii, ako vláda vo svojom programovom vyhlásení konštatuje a zaväzuje sa k tomu, by si žiadalo naozaj doplniť a veľmi dôrazne žiadam, aby ste o tomto probléme diskutovali, že nepochybne oblasť informačných systémov v oblasti správy daní aj v oblasti ciel musí byť navzájom prepojený. Ak však nebude tento systém prepojený na systém zdravotného poistenia, na systém dôchodkového zabezpečenia a systém sociálneho zabezpečenia, tak budeme len na pol ceste. Existoval istý projekt, ktorý sa mal realizovať v spolupráci vtedy so sociálnym fondom Európskej únie, kde nám teda ponúkali nielen finančnú pomoc, ale aj organizačno-technickú pomoc a odbornú pomoc, a myslím si, že vláda by mala mať ambície, aby oblasť správy ciel, aby oblasť správy daní a tých záležitostí, ktoré sa týkajú zdravotného, sociálneho a dôchodkového zabezpečenia, boli kompatibilne prepojené. Ak by takýto systém na Slovensku fungoval, tak nemáme vôbec žiadne problémy s diskusiou o majetkových priznaniach, s diskusiou o zavedení dane z prírastku majetku. Jednoducho by to mala byť ambícia, ktorá by vyriešila veľmi veľa problémov predovšetkým z hľadiska presných informácií o občanovi Slovenskej republiky, v tomto prípade za občana Slovenskej republiky považujem daňovníka. Veľmi by sa zjednodušila štátna administratíva a nakoniec by sa zjednodušila aj pozícia občana z hľadiska administratívnej náročnosti.

    Veľmi veľa sa hovorí v médiách aj na politickej verejnosti o boji proti hospodárskej korupcii. Vláda venuje tomuto problému jednu štvrť stránku programového vyhlásenia vlády. Ja v zásade sa s tými ambíciami, ktoré sú tam, vecne stotožňujem, ide len o to, aby tie proklamácie, ktoré sú tam uvedené, boli aj v reálnej praxi naplnené. Využívam v tejto chvíli prítomnosť predsedu vlády, pán predseda vlády, s najväčšou pravdepodobnosťou 11. 10. tohto roku na Úrad vlády bolo doručené pravdupovediac anonymné podanie, kde sa veľmi veľa píše o železniciach, kde sa veľmi veľa píše o správe letísk, kde sa veľmi veľa píše o Štátnom fonde cestného hospodárstva, kde sa dosť píše o tunelovaní na tuneli Branisko. Pán predseda vlády, ak to, čo je uvedené na str. 10 v oblasti boja proti hospodárskej korupcii, myslíte vážne, prosím, podrobte analýze toto podanie, ktoré bolo napísané 10. 10. 2002, a informujte Národnú radu Slovenskej republiky, ako ste vyriešili tie podnety, ktoré v tom anonymnom podaní boli uvedené.

    No a dovoľte mi, aby som povedal niekoľko slov o osobitnej časti programového vyhlásenia pôdohospodárstvo, poľnohospodár-stvo, využívanie a vlastníctvo pôdy a veľmi stručne o oblasti lesného a vodného hospodárstva. Je to možno netradičný prístup, ale pri tejto príležitosti aj vo väzbe na isté konštatácie v programovom vyhlásení vlády nepochybne bude potrebné otvoriť kompetenčný zákon. Myslím si, že už je na svete politická dohoda, že oblasť vodného hospodárstva pôjde pod životné prostredie. Možno tí, ktorí sa trochu špecifickejšie venujete problematike kompetencií ústredných orgánov štátnej správy, tak ste zachytili diskusie o tom, že aj oblasť potravinárstva by mala prejsť na ministerstvo hospodárstva. Pri tejto príležitosti mi dovoľte poďakovať všetkým, ktorí zhromaždili argumenty, a poďakovať všetkým, ktorí na túto tému diskutovali, a predovšetkým poďakovať tým, ktorí v konečnom dôsledku rozhodli, že táto kompetencia v oblasti potravinárstva zostáva pod rezortom pôdohospodárstva, lebo pokiaľ by prešla pod ministerstvo hospodárstva, predovšetkým v oblasti prístupového procesu Slovenskej republiky by to bola obrovská chyba.

    Diskutovať, samozrejme, môžeme – a to už je v programovom vyhlásení dosť explicitne konštatované – aj o oprávnenosti alebo vhodnosti prenesenia výkonu štátnej správy v oblasti vodného hospodárstva na životné prostredie. Je to niekoľko rokov trvajúci zápas, niekoľko rokov trvajúci spor. Ja nie som odborník z oblasti aplikácie výkonu štátnej správy, špecificky na oblasť vodného hospodárstva, ale na druhej strane mám isté ekonomické vnímanie tohto problému. Treba si uvedomiť, že pokiaľ takéto riešenie bude realitou, tak ministerstvo životného prostredia sa už celkom nebude orientovať na životné prostredie, ale bude to ekonomickým ministerstvom. Ak odplata za energetický potenciál vôd bude príjmom ministerstva životného prostredia, tak bude to niekoľkomiliardový alebo mal by to byť v budúcnosti niekoľkomiliardový príjem a ten rezort, ktorý zásadným spôsobom má dohliadať nad životným prostredím, tak ako som uviedol, sa stane ekonomickým ministerstvom.

    Možnože by stálo za uváženie ešte diskutovať o tom, či slovenský vodohospodársky podnik by v budúcnosti nemal byť ústredným orgánom štátnej správy pre správu vôd a tokov, ale predtým, ako predložíte do Národnej rady Slovenskej republiky novelu kompetenčného zákona, tak by bolo naozaj veľmi potrebné, aby ste sa s odborníkmi na túto tému veľmi vážne porozprávali. Okrem samotného toho ekonomického rozmeru prenosu tejto kompetencie, samozrejme, dôjde aj k istému problému, pretože ministerstvo životného prostredia bude aj výkonným orgánom, aj dohliadacím orgánom. Nebude to prvý precedens v Slovenskej republike, takýto precedens už máme, takže ministerstvo životného prostredia bude aj kontrolovať, aj riadiť.

    Pokiaľ ide o niektoré konštatácie priamo v oblasti poľ-nohospodárstva, my sme na tú tému vo výbore pre pôdohospodárstvo dosť intenzívne diskutovali. Vláda sa zaväzuje, že podporí štrukturálne reformy v záujme prispôsobenia poľnohospodárskej výroby prírodno-pôdno-klimatickým podmienkam a meniacim sa podmienkam trhu. Práve tento odsek programového vyhlásenia vlády nebol celkom uspokojivo, aspoň teda pre mňa, na rokovaní Výboru Národnej rady pre pôdohospodárstvo vysvetlený a do tejto chvíle celkom neviem, čo touto konštatáciou vláda mala na mysli.

    Čo je však principiálny a základný problém celej oblasti dotačnej politiky, to je problém, ktorý rezonuje v tejto spoločnosti už od roku 1990, donekonečna sa hovorí o masívnej podpore poľnohospodárskej prvovýroby na Slovensku, o neefektívne čerpajúcich dotáciách. Naozaj málokedy sa v tých analýzach spomína to, že prostredníctvom štátneho rozpočtu nie je prioritne dotované poľnohospodárstvo, ale sprostredkovane je dotovaný predovšetkým spotrebiteľ. Táto téma je mimoriadne aktuálna a na túto oblasť je programové vyhlásenie v časti Poľnohospodárstvo naozaj chudobné, táto téma je mimoriadne aktuálna pri negociačných rokovaniach v predposlednej kapitole, myslím, že ich máme uzatvorených 27, zostáva nám pôdohospodárstvo alebo poľnohospodárstvo a rozpočet, a určite ste zaregistrovali, čo sa deje v súvislosti s rozhodnutím Bruselu poskytnúť kandidátskym krajinám v prvom roku vstupu 25-percentnú úroveň priamych platieb do poľnohospodárstva. Nuž laikovi to naozaj málo hovorí, odborníci sa rozchádzajú v celkom presných prepočtoch, aké dosahy by to na Slovensko malo, ale odborníci sa v jednom zhodujú, že 25-percentná úroveň priamych platieb pre Slovensko v prvom roku vstupu do Európskej únie je jednoznačne nedostatočná a ten vývoj na Slovensku v oblasti poľnohospodárstva by bol neudržateľný.

    Ostatné okolité krajiny na to reagujú špecifickým spôsobom. Za ten špecifický spôsob považujú predovšetkým to, že domácu vnútornú podporu významným spôsobom zvyšujú. Takýmto významným spôsobom podporu pre poľnohospodárov zvyšujú v Poľsku, významným spôsobom zvyšujú podporu v Česku, čiastočne túto podporu zvyšujú aj v Maďarsku z jedného jediného dôvodu, aby východiskový základ v roku 2004 pre krajiny, ktoré by mali byť v roku 2004 prijaté za riadnych členov Európskej únie, tú východiskovú základňu si takýmto spôsobom zásadne zvýšili v prospech domácich producentov potravín. Slovensko je v tom špecifické. Slovensko jediné podporu do poľnohospodárskej prvovýroby v návrhu rozpočtu na rok 2003 znižuje.

    Ak by boli argumenty, že to nie je pravda, môžeme sa o nich alebo určite sa o nich budeme baviť pri návrhu zákona o štátnom rozpočte, ale za priamu podporu nie je možné považovať financovanie integrovaného administratívneho kontrolného systému, ktorý Slovenská republika nemá. Za priamu podporu nie je možné považovať zdroje, ktoré bude potrebné na dobudovanie platobnej agentúry Slovenskej republiky, ktorú Slovenská republika nemá.

    No a, vážený pán predseda vlády, aj tu sa opakujete. To, že bude funkčná platobná agentúra a že bude mať akreditáciu ministerstva financií, ste sa nezaviazali síce bezprostredne v programovom vyhlásení v roku 1998, ale približne na rozhraní rokov 1999 a 2000. Do dnešného dňa platobná agentúra nefunguje. Ja už predpokladám, že vaša odpoveď bude, že to bolo v kompetencii SDĽ-kárskeho ministra a že jednoducho je vám ľúto a že všetko spravíte pre to, aby sa táto inštitucionálna povinnosť, ktorú vláda Slovenskej republiky vo väzbe na možnosť čerpania štrukturálnych a kohéznych fondov Európskej únie musí splniť, aby sa táto požiadavka naplnila. Ale opäť sú štyri roky fuč.

    Možnože málokto z vás vie, že prostriedky SAPARD bude možné využívať do roku 2004. V tomto období sa v rámci prostriedkov, pardon, prostriedky PHARE bude možné využívať maximálne do roku 2004, v tomto období sa čerpá limit prostriedkov PHARE, ktorý bol pre Slovenskú republiku z roku 2001, a s najväčšou pravdepodobnosťou nebude ani do konca tohto roku limit prostriedkov PHARE vyčerpaný. Predovšetkým preto, že inštitucionálne vláda Slovenskej republiky nevytvorila podmienky na to, aby tieto peniaze Slovenská republika v rámci predvstupových fondov mohla prijímať.

    No a poďme, prosím, k tým politickým rozhodnutiam, ktoré sa týkajú poľnohospodárstva. Za mimoriadne vážne považujem konštatovanie alebo záväzok, že vláda obnoví lehoty na uplatnenie nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému majetku v znení neskorších predpisov a umožní sa náprava krívd spáchaných pred rokom 1989 vo vzťahu k poľnohospodárskej pôde. No, možnože by sme dokázali vecne konštatovať, čo má týmto znením vláda na mysli, ale tu je naozaj znepokojujúca tá dikcia z hľadiska vymedzenia toho rozhodného obdobia, ktorého sa tento zákon má týkať. Pôvodná 229-ka toto rozhodné obdobie veľmi exaktne vymedzovala. Povedalo sa 1948 až 1989. Na moju otázku – prečo sme v tejto dikcii nemohli pokračovať aj ďalej, ak objektívne je potrebné niektoré ustanovenia tohto zákona novelizovať? – tak jednoducho tú relevantnú odpoveď, ktorá by ma uspokojila, som nedostal. A naozaj to vzbudzuje vážne pochybnosti, že chceme ísť pred rok 1948. Bola by to absolútne bezprecedentná vec a garantujem vám, že pokiaľ by ste sa k takémuto postupu rozhodli, tak skomplikujete mimoriadne sami sebe život, pokrivíte ten systém uplatnených a realizovaných reštitúcií, ktorý bol na základe 229-ky realizovaný.

    Treba si naozaj veľmi korektne povedať, žiadna náprava krívd nemôže byť úplne 100-percentná a žiadna náprava krívd nemôže odstrániť všetky tie príkoria, ktoré sa v tom období udiali. Ale ja vás naozaj vyzývam, nekalkulujte s tým a neuvažujte s tým, že by ste mali ísť pred rok 1948. Okrem toho si myslím, že je to taký vážny problém, že v programovom vyhlásení vlády malo byť napísané, čo v oblasti 229-ky idete otvárať. Už nehovorím, teda na to rozhodné obdobie som upozornil však aj vecne. Idete meniť rozsah pôsobnosti zákona? Idete meniť oprávnené osoby? Idete meniť povinné osoby? Idete inak definovať ten majetok, ktorého sa to týka? Myslím si, že korektne treba priznať, že tá posledná novela, ktorá bola, myslím, realizovaná v oblasti úpravy vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v roku 1995, myslím, namiesto toho, aby sa krivdy odstránili, tak sa mnoho nových krívd svojím spôsobom napáchalo. Takže ja na tento problém naozaj so všetkou vážnosťou upozorňujem a navrhujem, prosím, aby vláda neprišla do parlamentu štandardným režimom prostredníctvom novely zákona 229, ale prosím, predtým ako spravíte politické rozhodnutie, predložte nám do parlamentu filozofiu tohto zákona, čo by ste ním chceli dosiahnuť. Ja som naozaj presvedčený, že pokiaľ sa má spraviť takáto zásadná vec, tak musí dôjsť k principiálnej diskusii koalície a opozície. Ja chcem dúfať, pán predseda vlády, že aj vy si uvedomujete vážnosť tohto problému a že budete taký láskavý a túto moju požiadavku budete akceptovať.

    V tej záverečnej časti Vlastnícke vzťahy k pôde a využívanie pôdy je také lakonické konštatovanie, ale úplne jasné a zrozumiteľné, „vláda zruší poplatky za vyňatie pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu“. Diskutovali sme aj o tomto probléme vo výbore pre pôdohospodárstvo, a pokiaľ by tu pán minister pôdohospodárstva bol, tak by potvrdil na moju otázku, že čo vládu k tomu viedlo a aké riešenia navrhuje, tak bolo jednoznačne konštatované, je to politické rozhodnutie. Nuž ak sa ekonomické kategórie majú stať výhradne vecou politického rozhodnutia, tak aj o tom je potrebné, aby sme vážne diskutovali. Ja rešpektujem to, že nie je to celkom systémový prvok v oblasti ochrany pôdneho fondu a on štandardne v Európskej únii práve takýmto spôsobom nefunguje, ale ak vláda takéto politické rozhodnutie prijme, tak by sa súčasne mala zaviazať, aké legislatívne nástroje uplatní na to, aby poľnohospodársky pôdny fond bol relevantným spôsobom ochraňovaný. Pri tejto príležitosti by som vám rád dal do pozornosti Európsky poľnohospodársky dohovor, ktorý hovorí o budúcnosti vidieka v rozšírenej Európe a o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, o multiplikačných efektoch poľnohospodárstva, o vidieku ako takom sa tam hovorí veľmi veľa. S najväčšou pravdepodobnosťou tento Európsky poľnohospodársky dohovor v Európskom parlamente bude schválený, takže tento dokument by mal byť istým kritériom pre rozhodovacie procesy aj v Slovenskej republike. Len na vašu ilustráciu, zrušenie odvodu za záber poľnohospodárskeho pôdneho fondu bude predstavovať sumu od 600 do 700 mil. Sk ročne. Nie je to malá suma, ale tento inštitút by predovšetkým plnil tú ochranársku pozíciu kvalitnej poľnohospodár-skej pôdy.

    Vláda Slovenskej republiky vo svojom programovom vyhlásení navrhuje, že zriadi akciovú spoločnosť zo Štátnych lesov Slovenskej republiky. Tí skôr narodení, ale ešte teda vo výkone lesníci, tí naozaj majú právo, aby sa usmievali, nehovorím, že nad tým, že máte ambíciu založiť akciovú spoločnosť, ale práve oblasť lesníctva je tou oblasťou, kde prebiehajú permanentné reformy už 30 rokov. Ja som naozaj mimoriadne prekvapený, že to naše lesníctvo to vôbec vydržalo. Možnože to vydržalo preto, že ten odborný potenciál tam je a že v tejto oblasti naozaj pracujú ľudia, ktorým na vývoji lesného hospodárstva na Slovensku mimoriadne záleží. Ja osobne si myslím, že nebolo potrebné uvažovať o tom, aby sa, pretože sme dostali ubezpečenie, že by to mal byť lex specialis, to znamená špeciálny zákon, na základe ktorého by sa zriadila akciová spoločnosť Štátnych lesov. Ja osobne si myslím, že to bolo možné riešiť aj niekoľkými drobnými novelami zákona o štátnom podniku a že by sa dosiahol presne ten istý cieľ, ale s podstatne väčšou garanciou, že ten majetok bude významnejším spôsobom ochránený. O tom, samozrejme, si však dovolím diskutovať potom, keď tento zákon, špeciálny zákon o zriadení akciovej spoločnosti v oblasti lesného hospodárstva, alebo teda správy lesnej pôdy, bude pripravený.

    Čo je ešte naozaj otvorený problém, je otázka pôdy neidentifikovaných vlastníkov. Neviem, pán predseda vlády, či túto oblasť sledujete dosť dôsledne, ale ani jeden rok tí, ktorí mali na starosti usporiadavať vlastníctvo k pôde, nedostali dostatok prostriedkov a neboli využité všetky technické prostriedky na to, aby pozemkové vlastníctvo v Slovenskej republike bolo definitívne usporiadané. Toto je druhé číslo v programovom vyhlásení vlády a zhodou okolností opäť 2006. V roku 2006 máte ambíciu previesť pôdu neidentifikovaných vlastníkov do vlastníctva štátu. Z tejto pôdy, ktorú štát nebude potrebovať na investičnú výstavbu alebo na infraštrukturálne projekty celospoločenského významu, teda tú pôdu, o ktorú nebude mať štát záujem, chcete previesť do vlastníctva obce. Obce časť tejto pôdy ponúknu právnickým a fyzickým osobám, ktoré hospodária na pôde a budú ju naďalej poľnohospodársky využívať. My samozrejme vieme veľmi jednoznačne identifikovať zámery, ktoré v tejto oblasti sú. Ja neviem, či mám celkom presné údaje, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ide asi o 400 000 hektárov vysokokvalitnej bonitnej pôdy. A mohli by sme diskutovať o tom, či táto pôda má prejsť na obce a z akého dôvodu by mala na obce prejsť. Ale už si vôbec neviem predstaviť, ako chcete dosiahnuť, aby obce mali povinnosť potom takúto pôdu prenajať právnickým alebo fyzickým osobám, ktoré sa zaoberajú poľnohospodárskou výrobou. Tým dňom, tou hodinou, tou sekundou, keď obce budú mať túto pôdu na liste vlastníctva, nikto nemôže obmedzovať ich vlastnícke práva a určovať im, či tú pôdu budú využívať na prenájom pre poľnohospodársku výrobu, alebo túto pôdu na druhý deň lukratívnym spôsobom predajú, alebo naložia s ňou, ako uznajú samosprávne orgány obcí. Myslím si, že aj toto je záväzok, ktorému treba pripisovať mimoriadne veľkú pozornosť v Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky. A my teda budeme žiadať prostredníctvom, alebo ja osobne, prostredníctvom výboru pre pôdohospodárstvo, aby sme pre túto oblasť dostali podstatne dôkladnejšie analýzy, aby sme mali jasný a zrozumiteľný náhľad na riešenie tohto problému.

    Napriek tomu, že som hovoril len k dvom oblastiam, naozaj je veľmi veľa nedopovedaného, čo je ešte v programovom vyhlásení vlády napísané. Celá tá diskusia poukázala na mnohé nedostatky, celá tá diskusia poukázala na dve riziká programového vyhlásenia vlády. Prvé riziko, že je nekontrolovateľné, lebo neobsahuje žiadne čísla. A druhé riziko, že ak napríklad budete uplatňovať 229-ku z pohľadu istej politickej skupiny, tak ostatným občanom Slovenskej republiky spôsobíte škodu a narobíte problémy. Takže zaväzujete sa k veciam, ktoré naozaj, pokiaľ nie sú dôkladne prediskutované, tak signalizujú mimoriadne vážne problémy.

    Z toho dôvodu vo väzbe na tú diskusiu, ktorá tu odznela, predkladám návrh, je to procedurálny návrh, pán kolega spravodajca, aby bolo prerušené rokovanie o Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, aby programové vyhlásenie vlády bolo vláde Slovenskej republiky vrátené na prepracovanie v súlade s pripomienkami, ktoré odzneli v rozprave. Dámy a páni, ďakujem pekne za vašu trpezlivosť.

  • Ďakujem, pán poslanec. Ďalší do rozpravy je prihlásený pán poslanec Igor Pinkava. Konštatujem, že nie je prítomný a stráca poradie. Pán Miroslav Číž je ďalší v poradí, ktorý opakovane dostáva možnosť vystúpiť v rozprave. Ďalším prihláseným do rozpravy je pán Cabaj.

  • Vážené dámy, vážení páni, vážená pani podpredsedníčka, programové vyhlásenie vlády a proces jeho schvaľovania býva významným indikátorom politickej kultúry v krajine. Jeho úlohou je predstaviť politický program vlády na obdobie štyroch rokov, z ktorého charakteru možno vyčítať, ako vníma vláda stav spravovanej krajiny, ako stanoví hierarchický systém hodnôt, z ktorých vychádza, naznačí súbor strategických zámerov, strednodo-bých úloh či mechanizmus riešenia aktuálne definovaných problé-mov. Stanoví tiež metódy a štýl svojej práce, pokúsi sa o identifikáciu vývojových problémov a rozvojových príležitostí.

    Všeobecná časť programového vyhlásenia alebo, ak chceme, politická časť by teda mala obsahovať vyhodnotenie hodnotovej orientácie našej spoločnosti na základe historického vývoja, analýzu relevantnej situácie, vytýčenie strategických cieľov a prognózu uskutočniteľnosti zámerov, príslušné časové a zdrojové údaje. V osobitnej časti sa potom zvyknú uvádzať odvetvové spravovacie údaje s príslušnou mierou konkrétnosti, vecných zámerov a konkrétne definované a následne kontrolovateľné ciele. Takto stanovená štruktúra nie je samoúčelná. Demonštruje totiž vzťah parlamentnej demokracie v štáte celkove k demokracii ako k hodnote, vzťahu vládnej moci k občanom voličom, zabezpečuje transparentnosť vládnutia a vytvára klímu dôvery medzi štátom (mocou) a občianskou spoločnosťou alebo, ak chceme, občanmi.

    Pokiaľ ide o rozhodnutia na makroúrovni, nevyhnutné sú tiež v globalizovanej spoločnosti úvahy o celkovej situácii vo svete a jej vplyvu na dianie v nami spravovanom priestore. Vláda má demonštrovať svoju intelektuálnu schopnosť zmysluplne spravovať krajinu aj so širšími okolnosťami prípravy programového vyhlásenia vlády, prezentovať svoje odborné zázemie a úlohy a očakávania pre nižšie stupne mechanizmu správy štátu. Miera konkrétnosti programového vyhlásenia vlády je tiež indikatívna. Existujú štáty s vyššou mierou politickej kultúry, kde patrí k politickým zvyklostiam napríklad, že súčasťou programového dokumentu sú len také úlohy, ktoré boli súčasťou volebných programov koaličných strán, a platí zásada viazanosti ich obsahu.

    Dovoľte mi skonštatovať v súlade s mnohými ďalšími predreč-níkmi, že predložený materiál nespĺňa náležitosti programového vyhlásenia vlády, je nadmerne nekonkrétny, výrazne sťažuje možnosť reálnej parlamentnej kontroly a rozhodne sa nestane dokumentom, s ktorým budeme v období štyroch rokov zmysluplne pracovať. Osobitne sa toto konštatovanie dotýka problematiky verejnej správy, v ktorej mám tú česť pôsobiť počas celého môjho profesionálneho života. Ak pán staronový premiér alebo pán podpredseda vlády, pri všetkej úcte, vyhlásili reformu verejnej správy za jeden z najdôležitejších prvkov reformného procesu svojej vlády v uplynulom období, tak pre pravdepodobne dôležité pokračovanie nám predkladá štyri odseky, z ktorých sa dozvieme, že vláda bude pokračovať v procese decentralizácie a dekoncentrácie štátnej správy a utvoríme podmienky obdobné v Európskej únii. Okrem toho pripraví novú organizáciu miestnej štátnej správy a pravdepodobne zruší okresné úrady. Vláda bude tiež dôsledne realizovať koncepciu vzdelávania vo verejnej správe a uvedie nový register obyvateľov do prevádzky.

    Dovoľte mi povedať – a zdôrazňujem, že som ochotný niesť zodpovednosť za svoje slová –, že ide o pravdepodobne zlý žart a vzťah vlády k parlamentu je prinajmenšom opozíciou aj pri rešpektovaní možných názorových rozdielov nepochopiteľný. Verejná správa je totiž jedným z rozhodujúcich faktorov zaistenia vonkajšej ekonomickej a sociálnej konkurencieschopnosti slovenskej spoločnosti a vzhľadom na svoj charakter v rámci celého verejného sektoru aj významným faktorom udržania vnútorného sociálneho zmieru.

    Vážený pán podpredseda, kompetentná, výkonná, dobre územne a vecne štruktúrovaná verejná správa, úzko spolupracujúca tak s občianskou verejnosťou, ako aj s vedeckou a odbornou komunitou, predstavuje významný národnoštátny záujem a hlavne reálny potenciálny zdroj rozvoja. Pán podpredseda, Slovensko skutočne potrebuje vytvárať taký súbor verejných inštitúcií, ktoré sú schopné stimulovať hospodársky rast. Potrebuje proporcionálne rozdelenie súborov orgánov verejnej správy v území, ktoré vytvoria lepší priestor na kvalitu výkonu správy, jej efektivitu, na zabezpečenie dodržiavania práva, jeho vykonateľnosti tak vo vzťahu k občanom, právnickým osobám, ale čo je veľmi dôležité, aj k budúcim zahraničným investorom. Skutočne potrebujeme vytvoriť životaschopné regióny s primeranými vnútornými a externými zdrojmi, s dostatočne širokou hospodárskou, intelektuálnou a priestorovou kapacitou, s čo možno najlepšou vyváženosťou centrálnej, regionálnej a miestnej úrovne, ich financovanie a vhodné stanovenie miery zodpovednosti za zverené právomoci a kompetencie.

    Skutočne potrebujeme reorganizovať ústrednú úroveň štátnej správy, potrebujeme racionalizovať počet ministerstiev, ale hlavne zmeniť charakter ich práce, znovu definovať úlohy, ktoré ich majú zabezpečovať, vytvoriť zmysluplné rozvojové programy s potrebnými mechanizmami medziministerskej alebo, ak chcete, horizontálnej ministerskej koordinácie. Nemusíme sa zamyslieť nad efektivitou správy malých obcí, doriešiť formy kontroly nad dodržiavaním zákonnosti vo všetkých orgánoch verejnej moci, rovnako ako riadnu a komplexnú kontrolu spotreby verejných financií?

    Pán podpredseda, Slovensko jednoznačne potrebuje rekonštrukciu štátu s jednoznačnou úlohou zvýšiť správnu efektivitu a kvalitu uspokojovania potrieb ľudí a zároveň zabezpečiť základné integračné záujmy štátu. Olson a Niscanen, iste vám známi významní ekonómovia zo sféry verejných financií, tiež upozorňujú, že bohatstvo štátu závisí v prvom rade od toho, ako sa jednotlivým spoločenstvám podarí udržať verejnú správu vo funkčnom stave a zabrániť tendencii iba prerozdeľovania bohatstva miesto toho, aby sme napomáhali jeho utváraniu. Čaká nás nevyhnutná diskusia vymedzená potrebou funkčnosti štátu, ale aj národnoštátnych záujmov, integračných potrieb a rozsahu decentralizácie, a to aj v súvislosti s existujúcimi domácimi transformačnými ťažkosťami. Teda posúdiť rozsah vzniku nových mocí v štáte vzhľadom na potrebu konzistencie štátu a reálneho uplatnenia princípu subsidiarity. Chcem vás ubezpečiť, že akékoľvek zjednodušovania sú veľmi nebezpečné a nesmierne rizikové. Ak hodnotíme skúsenosti západných štátov, nemôžu nám uniknúť rozdiely medzi Holandskom s centralizovanou a tradične efektívnou správou a s byrokratizovanou a decentralizovanou správou v Belgicku.

    Chcem zdôrazniť tiež známu pravdu, že fungovanie ekonomického systému je závislé aj od efektivity spoločenského rozhodovania, teda je nesmierne dôležité, aby fungovanie trhu bolo efektívne doplňované hierarchiami riadenia a optimálne stanovenými inštitucionálnymi štruktúrami s cieľom umožňovať ekonomickú efektivitu. Európa nám predsa ponúka široké spektrum alternatív a nebezpečenstvo nekritického preferovania a mechanickej transplantácie v krajinách Európskej únie ešte nefungujúcej štruktúry ideových zásad môže byť neprimerané.

    Dovoľte mi – a má to veľký význam pre naše budúce diskusie o charaktere verejnej správy na Slovensku – uviesť niekoľko zásadných princípov, ktorými sa riadi reforma verejnej správy v krajinách OECD.

    1. Stanovenie strategických cieľov robí vláda na úrovni centrálnej, regionálnej a lokálnej.

    2. Vyjasnenie zodpovednosti a úradov v závislosti od cieľov na rozdiel od zodpovednosti, tak ako to robíme doteraz, iba podľa právnych predpisov.

    3. Nahradzovanie priameho riadenia operatívy a regulácie podľa nariadení nepriamou reguláciou podľa cieľov.

    4. Presun rozhodovania operatívy do efektívnejších rúk, mechanizmy privatizácie a regulačný dozor, decentralizácia a centralizácia v rámci funkčného vymedzenia podstaty, a to podľa princípu subsidiarity, ale reálneho princípu subsidiarity.

    5. Rešpektovanie pravidiel efektívnosti, to znamená posudzovať jednotlivé procesy vo vzťahu nákladov a výnosov.

    6. Stanovenie rozpočtových limitov a zaistenie verejného dozoru nad rozpočtami.

    7. Čo je rovnako nesporne dôležité, dozor nad vysokou kvalitou ľudských zdrojov.

    Okrem týchto poznámok mi dovoľte uviesť niekoľko ďalších momentov. Reforma verejnej správy musí mať jasne politologicky, ekonomicky a sociologicky zdôvodnené ciele a stratégiu implementácie. Pri všetkej úcte, jednoznačne mi to zatiaľ na Slovensku chýba. Potrebujeme jasne stanoviť spôsob rozdeľovania zdrojov a prehodnotiť obsah a fázy fiškálneho systému, kde existujúci stav je jednoznačne nevyhovujúci, rovnako ako pomer štátneho rozpočtu k hrubému domácemu produktu. Náš pomer prevyšuje 50 %, čo jasne naznačuje, že verejná správa je značne predražená a rozsiahla. Uzlovým problémom je aj reforma verejnej správy, ako som už naznačil, v samotných centrálnych inštitúciách, a to vôbec nejde iba o počet týchto inštitúcií. Aspoň k niektorým takto uvedeným problémom som očakával, pán podpredseda vlády, stanovisko v dokumente, ktorý prerokúvame.

    Odpustite mi, pán podpredseda, názor, ale zlyhanie bývalej vlády vo sfére reformy verejnej správy je minimálne z technicko-orga-nizačného hľadiska nebývalé. Podľa terajšieho stavu je preukázateľné, že nebol splnený ani jeden z deklarovaných cieľov v oblasti racionalizácie správy a navrhnuté a schválené kroky práve vrcholia organizačným a finančným chaosom pri postupnom prechode kompetencií na VÚC, obce a mestá. Je zjavné, že vláda v predchádzajúcom období podcenila prípravné práce na reformu. Pri riadení reformy chýbajú kapacity, a to tak inštitucionálne, materiálne, vecné i personálne. Rovnako ako kapacity, ktoré sú potrebné pri koordinácii vládnych aktivít v schvaľovaní prijatých uznesení a podobne.

    Skúsenosti s reformnými prácami v mnohých krajinách jednoznačne potvrdzujú potrebu komplexnej reformy, dostatočne vnútorne členenej, ktorá obsiahne nielen vecné a legislatívne východiská, prípadne prijme zákony, ale predovšetkým stanoví primerané časové lehoty na realizáciu jednotlivých krokov, nábehové lehoty, resp. legisvakančné lehoty a už spomínanú stratégiu implementácie. Súčasná situácia vytvára neprimerané riziká pre stabilitu navrhovaných riešení, zneisťuje nemalý počet pracovníkov pôsobiacich v oblasti reformy verejnej správy a preukázateľne vytvára možnosti neúmerného predražovania reformy. Finančná situácia nášho štátu nás musí nútiť k strategickému vyvažovaniu priorít, a to vzhľadom na disponibilné zdroje a hlavne na ich vývoj. Nemôžeme donekonečna preferovať iba riešenia, ktoré nedostatočne fungujúce inštitúcie nahrádzajú novými, a to aj tie, ktoré je možné naučiť pracovať lepšie, a to s oveľa menšími nákladmi.

    Zásadné deficity sa objavujú aj v politickej oblasti. Demokratickosť procesov sprevádzajúcich reformu verejnej správy je mimoriadne dôležitá a zásadne ovplyvní stabilitu prijatých riešení. V koncepcii reformy verejnej správy v susednej Českej republike sa výslovne uvádza, dovoľte mi zacitovať, že „v poňatí koncepcie verejnej správy a v spôsobe jej realizácie sa musí dosiahnuť politický konsenzus medzi vládnucou politickou silou a politickou opozíciou, čo sa umožní vtedy, ak je inštitucionálna štruktúra, procesy v technológii, procesy vo verejnej správe ponímaná nadstranícky“. Veď predsa konkrétna vládna politika sa potom prejavuje v cieľoch, a teda v obsahu jednotlivých procesov, ktoré prebiehajú celým spektrom verejnej správy.

    To, že v súvislosti s takým závažným vstupom do vnútornej štruktúry štátu, ako je reforma verejnej správy, neprebehli žiadne oficiálne politické rokovania s cieľom pokúsiť sa aspoň o čiastkové dohody, je zrejmým nepochopením elementárnych zásad demokracie a naznačujú trošku zložitú situáciu aj do budúcnosti. Rovnako aj fakt, že vláda Slovenskej republiky také zásadné dokumenty, ako je Stratégia reformy verejnej správy a Koncepcia decentralizácie a modernizácie verejnej správy, napriek prijatému uzneseniu Národnej rady na rokovanie do parlamentu nepredložila a znemožnila tak verejné posúdenie navrhovaných riešení, je zásadným spochybnením reálnosti demokracie a právneho štátu u nás. Naznačuje závažnú absenciu politickej kultúry.

    Chcem preto na záver povedať, že tento stav by mala konečne už vystriedať normálna politická komunikácia a schopnosť hľadať riešenia spôsobom vlastným demokratickému štátu. Je potrebné, a to nevyhnutne podľa môjho názoru, schváliť v parlamente aspoň dodatočne, keď už nie stratégiu, aspoň koncepciu reformy verejnej správy aspoň v tej časti, ktorá má naznačiť ďalší postup od doteraz dosiahnutého stavu, a vláda by skutočne mala okamžite začať vytvárať ako reálne inštitúcie, ktoré sú schopné pripraviť zmysluplné východiská na ďalšie pokračovanie reformy. Čaká nás diskusia o zmysluplnej vertikálnej štruktúre štátu, vzájomných vzťahov: centrum – región – miestne orgány. Ak chceme splniť kritériá, ktoré Slovensko musí splniť vo vzťahu k reforme verejnej správy, vo vzťahu k našim integračným ambíciám, je nevyhnutné podľa môjho názoru skutočne hľadať novú politickú kultúru, aktivizovať naozaj všetko to, čo na Slovensku ešte existuje, na to, aby ponúklo svoju kapacitu štátu na riešenie tohto problému a usilovať sa o čo možné najširšie konsenzuálne chápanie prijatých riešení. Tam, som presvedčený, existuje rozumná cesta, a pokiaľ vláda aspoň časť z argumentov mnou uvádzaných je ochotná akceptovať, teším sa na spoluprácu.

  • Ďalším v poradí je pán poslanec Tibor Cabaj, ale konštatujem, že pán Cabaj stratil poradie v rozprave, áno, definitívne. Pán poslanec Brhel. Po ňom druhú možnosť vystúpiť v rozprave má pán poslanec Gabriel.

  • Vážený pán podpredseda, vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne, aby som stratil pár slov k predloženému programovému vyhláseniu vlády.

    Vychádzajúc aj z programu Hnutia za demokratické Slovensko určite aj v tomto programovom vyhlásení vlády sú niektoré zámery, ktoré podporím, pokiaľ budem vedieť, o čo konkrétne ide, pretože v tomto texte je veľmi veľa vecí, ktoré sa človek môže len dovtípiť alebo predpokladať. Nehovorím, že programové vyhlásenie vlády musí byť konkrétne a do detailu, ale predsa len by si žiadalo, aby bolo oveľa konkrétnejšie, hlavne merateľné a potom aj kontrolovateľné, aby bolo jasné, že kam sme sa povedzme o nejaký čas posunuli. Hovorím to aj preto, pretože ak si zoberiem vetu, „vláda bude podporovať podnikanie a zlepšovať podnikateľské prostredie“, kto by mohol byť proti tomu? Azda nikto, s výnimkou tých, ktorí by chceli podnikanie ako také zrušiť vôbec alebo ho nepodporovať, ale to asi nechce nikto.

    Je tu mnoho takýchto viet, ktoré sú všeobecné a je možné ich podporiť, a zrejme k reálnej diskusii, ale aj k sporom príde až pri prerokúvaní konkrétnych legislatívnych zámerov a zákonov. Podnikateľské prostredie je kľúčové pre slovenskú ekonomiku, dokonca si myslím, že je to limitujúci faktor ďalšieho ekonomického rozvoja a prosperity ako takej. Je to podľa mňa rozhodujúca súčasť konkurenčnej výhody alebo nevýhody, ktorú si Slovensko môže, ale nemusí v priebehu niekoľkých pár mesiacov alebo rokov skutočne aj zaobstarať. A dokonca legislatíva, ktorá je prijímaná pod zásterkou nášho vstupu do EÚ, veľakrát práve takémuto konkurenčnému podnikateľskému prostrediu škodí, ako mu pomáha. Dokonca je oveľa dôležitejšie pre nás prijať mnohé úpravy i napriek tomu, čo si Európska únia myslí. Dá sa dedukovať, že Európa je v zásade socialistický projekt, a pokiaľ chceme prijať niektoré racionálne a rozumné riešenia predovšetkým v oblasti daňovej, treba to stihnúť pred tým, než vstúpime do EÚ, pretože potom sa od nás bude vyžadovať jedno jediné, a to je harmonizácia aj daňovej sústavy s nekonkurenčnými daňovými sústavami typu nemeckej alebo francúzskej. Čiže mám za to, že treba využiť čas, ktorý zostáva na to, aby sme, a chcem hovoriť konkrétne o daniach, skutočne dane znížili niekde pod 20 %, aby sa určite stalo to, že sa priblíži sadzba dane, ktorou sú zdaňované – pardon, maximálna sadzba dane – právnické a fyzické osoby, aby sa rozdiel minimalizoval, že sa urobí niečo pre to, aby bola zavedená kvázi rovná daň, a že určite vláda pôjde tým smerom: bude znižovať prerozdeľovanie cez štátny rozpočet a bude znižovať podiel verejných financií a verejných výdavkov na HDP. To sú všetko veci, ktoré ja určite osobne podporím a nepodporím opak.

    V programovom vyhlásení vlády je málo povedané o tom, ako napomôcť vyriešeniu podkapitalizácie v slovenskej ekonomike a prísunu peňazí, pretože všetky reči o reštrukturalizácii a prosperite sú na vode, pokiaľ nie sú podložené reálnym financovaním. To nemám na mysli financovanie vládne alebo zo štátneho rozpočtu. Jednoducho, aké páky, čo urobiť, aby koláč novoemitovaných úverov bol prerozdeľovaný predovšetkým v prospech podnikateľov, aby vládna spotreba sa neustále znižovala, pretože to číslo zostáva v zásade konštantné a neustále vláda ujedá z toho, čo by malo zostať pre podnikateľov.

    V programovom vyhlásení vlády je málo povedané o vymožiteľnosti práva. Na Slovensku je úplne štandardnou situáciou, keď vďaka prieťahom na súdoch je dlžník v obrovskej výhode. Dokonca nie je nič výnimočné, keď nie dlžník, ale veriteľ práve preto, že si nedokáže vydobyť svoje pohľadávky a svoje peniaze, skrachuje v priebehu súdnych procesov. A spomeniem ešte jeden príklad, a to je zákon o konkurze a vyrovnaní. Vo svete je úplne bežná prax, že firma, ktorá sa dostane do problémov, požiada súd o ochranu pred veriteľmi. Naopak, na Slovensku aj novelizované konkurzné právo je elegantný prostriedok na likvidáciu, zámernú likvidáciu podnikov, ktoré majú minimálne problémy. Veľakrát čisto špekulatívne a v rozpore s tým, čo by mala vláda sledovať. Čiže sú veci, ktoré by mali byť a v programovom vyhlásení vlády nie sú spomínané.

    Rovnako fungovanie štátnej správy vo všetkých oblastiach od Obchodného registra až po kataster na Slovensku doslova znemožňuje podnikanie a tým vytváranie hodnôt a zamestnanosti a znižovania nezamestnanosti. Na súdoch ležia desiatky miliárd mŕtvych súdnych sporov vďaka nečinnosti súdov, ale aj vďaka tomu, že niet kapacít, pretože napríklad konkurzy na Slovensku rieši 18 konkurzných sudcov na troch súdoch po 6 sudcov.

    Čo sa týka – pár slov ešte k štátnemu rozpočtu. Filozoficky sa deje to, že sa neustále zvyšuje medzera medzi daňovými zdrojmi a výdavkami. Z minuloročných 10 % sa zvýšila na 15 %, to znamená, že daň a príspevky kryli len necelých 75 – 78 % výdavkov. Zvýšili sa financie z úverov, z privatizačných výnosov alebo z dodatočných odvodov zo ziskov veľkých firiem, čo je tendencia nezdravá a mala by sa jednoznačne zmeniť.

    Čo sa týka zahraničných investícií, treba postupovať nediskriminačne, alebo v investíciách ako takých, nediskriminačne voči zahraničným a domácim podnikateľom a určite zaviesť stimuly, ktoré umožnia oveľa viac investovať, ako sa investuje dnes. Rozhodne za zahraničné investície v tomto zmysle nepokladám investície, ktoré idú na kapitálový účet cez predaje štátneho majetku, pretože sú to investície, ktoré veľakrát nevytvárajú zamestnanosť, čo je kľúčový problém, a veľakrát neznamenajú ani nové technológie alebo nové trhy.

    Ešte je tu jedna záležitosť, o ktorej sa chcem zmieniť, a to je malé a stredné podnikanie. Na Slovensku v porovnaní s ostatnými okolitými krajinami, či už je to Česko, Poľsko, Maďarsko, máme najnižší podiel malých a stredných podnikateľov na obyvateľa. Výrazne najnižší, hoci podľa štatistík malé a stredné podniky dnes vytvárajú okolo 65 % zamestnanosti a viac ako polovicu hrubého domáceho produktu. Programové vyhlásenie vlády malému a strednému podnikaniu venuje minimum priestoru. Podľa mňa to bude po privatizácii kľúčový sektor, ktorý buď slovenskú ekonomiku pohne, alebo zostaneme tam, kde sme dnes.

    Rovnako cestovný ruch. Je tu jediná veta o tom, že vláda vytvorí novú koncepciu. Každá vláda to hovorí, každá vláda urobí koncepciu a tým to zhasne. V programovom vyhlásení vlády mi chýbajú konkrétne kroky, minimálne naznačené v nejakej rovine, pri konkrétnych problémoch, ktorých je tu veľa. Ja som vybral len niekoľko z nich.

    Mohol by som takto pokračovať ďalej, ale vzhľadom na to, že už je pokročilá hodina a zrejme budem posledný, kto reční, týmto končím a ďakujem vám za pozornosť.

  • Ešte má možnosť v rozprave vystúpiť pán poslanec Gabriel. Konštatujem, že stráca možnosť vystúpiť v rozprave. Pani poslankyňa Belohorská rovnako stráca možnosť vystúpiť v rozprave a pán poslanec Pinkava, rovnako konštatujem, že stráca možnosť vystúpiť v rozprave. Písomne už do rozpravy nie je prihlásený žiaden poslanec. Pýtam sa, či sa chce niekto z pánov poslancov prihlásiť do rozpravy ústne. Uzatváram možnosť podania ďalších ústnych prihlášok do rozpravy k tomuto bodu programu.

    Nech sa páči, pán poslanec Hopta.

  • Vážená podpredsedníčka Národnej rady, vážení členovia vlády, vážení členovia parlamentu, končíme prakticky rozpravu o programovom vyhlásení vlády v čase, keď si pripomíname 13. výročie politického prevratu v našej krajine. Podľa môjho názoru 13 rokov je dostatočne dlhý čas na to, aby tí, čo tu vládli, resp. ešte stále vládnu, dokázali, že vedia túto krajinu lepšie a úspešnejšie spravovať, než to dokázali komunisti do roku 1989. Žiaľ, nie je to tak. Práve naopak. Za posledných 13 rokov všetky ponovembrové vlády doviedli Slovensko do politického, ekonomického, ale nebojím sa povedať, že aj sociálneho kolapsu. Výsledkom práce týchto ponovembrových vlád je rozpredané národné hospodárstvo, rozpredané a skrachované fabriky, kolaps nášho poľnohospodárstva, zdevastované zdravotníctvo, školstvo. V podstate žijeme iba z toho, čo sa prakticky vytvorilo ešte do roku 1989. Zrušené sú autobusové, železničné spoje. Zúfalí dôchodcovia, ale ani najmladšia generácia nevidí východisko žiť v tejto krajine a odchádza do zahraničia, pretože svoju budúcnosť spája so svojím životom v zahraničí.

    To sú v stručnosti výsledky práce, ktoré nám dokázali pripraviť ponovembrové vlády po roku 1989. Myslím si, že „najúspešnejšia“ z týchto vlád bola práve prvá vláda Mikuláša Dzurindu. Chcem len pripomenúť, že nemáme ani dvojnásobné platy, nemáme ani 10-per-centnú nezamestnanosť, ani 5-ročnú materskú dovolenku, ale ani ďalšie záležitosti. Práve naopak, úpadok našej krajiny pokračuje ďalej. Preto si nemyslíme, že ani druhá vláda pána Mikuláša Dzurindu bude úspešnejšia a programové vyhlásenie vlády ako poslanecký klub Komunistickej strany Slovenska odmietame. Odmietame ho z viacerých dôvodov. Moji predrečníci kolegovia už o tom hovorili. Ja by som chcel len zovšeobecniť tieto dôvody. Predovšetkým preto, že:

    1. Vláda nehoráznym spôsobom podviedla občanov Slovenskej republiky, pretože to, čo chce urobiť teraz, mala celkom nejaké iné svoje predvolebné sľuby, teraz ich nechce plniť, práve naopak, ide svojím spôsobom robiť biedu na Slovensku.

    2. Je to dokument, ktorý má síce 44 strán, ale je písaný vo všeobecnej rovine. Nemáme tam žiadne čísla, nemáme tam údaje, nevieme, kto je za čo zodpovedný. V podstate je to programové vyhlásenie vlády, o ktorom viacerí predrečníci tu už povedali, že ho môžeme pomaly považovať za splnené. Možno ak by sa trošku pozreli členovia vlády do archívu, možno by našli tam aj nejaké programové vyhlásenie vlády spred roku 1989, aby videli, ako sa má robiť programové vyhlásenie vlády.

  • Smiech v sále.

  • Je vám na smiech, ja viem, že je vám na smiech, ale vtedy, ak sa povedalo, že sa postaví toľko a toľko bytov, postaví sa toľko a toľko zdravotníckych zariadení, škôl, tak sa to aj urobilo. Vy sa dnes z toho smejete, ale dosiaľ ste od roku 1989 nič v tejto krajine nepostavili. Fakticky žijete iba z toho, áno, žijete z toho, čo sa tu vybudovalo za socializmu, a rozpredávate iba to, čo sa naozaj za socializmu aj vybudovalo.

    3. Programové vyhlásenie vlády absolútne je nič nehovoriacim dokumentom, a myslím si, že vláda sa nemá čím chváliť.

    4. Vláda chce dokončiť rozpredaj nášho národného majetku, zvyškov majetku, ktoré vybudoval ľud tejto krajiny a ľudu tejto krajiny mali slúžiť a prinášať zisk.

    Ja viem, že ekonomika alebo vaša ekonomická politika je zvyšovať ceny a rozpredávať to, čo sa vybudovalo, ale nemyslím si, že je to pre budúcnosť tejto krajiny naozaj tá najlepšia ekonomická reforma, resp. také ekonomické reformy dokážu urobiť aj žiaci základných škôl.

    Čiže zásadne odmietame, aby sa dopredával alebo rozpredával zvyšok Slovenského plynárenského priemyslu, aby sa rozpredávali elektrárne, lesy a ďalší majetok, ktorý by naozaj mohol prinášať zisk väčšine tohto národa. Ja sa pýtam: Čo budete predávať potom, ak už všetko rozpredáte? Ako budete diery plátať v štátnom rozpočte? Či zase to neskončí pri zvyšovaní cien, lebo v tom ste naozaj odborníci.

    5. Programové vyhlásenie vlády odmietame aj preto, vážení, že sa vôbec nezaoberá potravinovou sebestačnosťou Slovenskej republiky. Po tom, čo ste de facto rozdrtili naše poľnohospodárstvo, vstupom do Európskej únie ho chcete ešte viac, by som povedal, doviesť do krachu. Ja sa pýtam: Čo bude robiť naše poľnohospodárstvo, ak bude brať iba 25 % z toho, čo ostatní poľnohospodári?

    6. Odmietame programové vyhlásenie vlády aj preto, že táto vláda chce rušiť autobusové a železničné trate, spoje, chce zvyšovať ceny dopravného, chce znižovať zľavy pre dôchodcov a mladú generáciu, resp. robotnícke lístky. Sme jednoznačne proti tomu, aby sa rušila zľava pre občanov, resp. bezplatné cestovanie nad 70 rokov. Títo občania niečo urobili pre túto krajinu a myslím si, že by to malo pre nich zostať.

    7. Odmietame programové vyhlásenie vlády aj preto, lebo je v hlbokom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, pretože táto zaručuje bezplatnú zdravotnú starostlivosť, a vy ju týmto programovým vyhlásením vlády jednoznačne idete porušovať, tento ústavný princíp. Pretože to, čo nám pripravuje pán Zajac so svojou reformou, ja si myslím, že za štyri roky ani nebudeme potrebovať žiadne reformy, lebo tu už nebude koho liečiť. Síce ono sa hovorí, že poslednou operáciou síce býva pitva, ale myslím si, že naši občania si zaslúžia niečo iné.

    8. Odmietame programové vyhlásenie vlády aj preto, že nerieši problematiku školstva. Školstvo ste odovzdali samosprávam, de facto štát sa zbavil zodpovednosti za vývoj základného a stredného školstva. Ale odovzdali ste ho samosprávam bez ekonomického zabezpečenia a dnes mnohé školy, najmä na vidieku, budú mať vážne problémy, aby vôbec prežili. V tejto oblasti ste si poriešili svoje vlastné problémy. Áno, SMK dostane maďarskú univerzitu, SDK dostane poplatky za vysoké školy. Ja sa pýtam: Ako budú študovať študenti zo sociálne slabších rodín, keď budú platiť už aj tak vysoké poplatky za internáty, stravu a teraz ešte im zavediete aj poplatky za školstvo? KDH dostane možno vyučovanie náboženstva od prvého ročníka, resp. zrovnoprávnia sa úplne cirkevné školy so štátnymi. No a ANO ak dostane podporu súkromných škôl a ešte tzv. poukážkový systém, ja si myslím, že to bude totálny krach nášho školstva.

    9. Svojím spôsobom porušujete aj základné ľudské práva svojím programovým vyhlásením vlády, pretože Ústava Slovenskej republiky aj Všeobecná deklarácia ľudských práv hovorí o tom, že človek má právo aj na dôstojné bývanie, človek má právo na prácu. Naša ústava hovorí, že má aj právo na dôstojnú starobu, má právo aj na to, aby za svoju prácu dostal náležité finančné ocenenie, aby mohol žiť slušným spôsobom. Ak zvýšite DPH, svojím spôsobom bude obmedzený článok ústavy, ktorý hovorí, že máme právo aj na informácie, pretože informácie, najmä tlač sa stane drahou a potom budeme počúvať už len Markízu pána Ruska.

    Čiže sme jednoznačne proti programovému vyhláseniu vlády, sme proti nemu aj preto, že nesúhlasíme so vstupom Slovenskej republiky do NATO. Myslíme si, že o takej dôležitej otázke, ako je vstup našej krajiny do NATO, by mali rozhodnúť občania v referende.

    Ak sa teraz usmievate a mnohí sa hráte na veľkých demokratov, tak potom sa nebojte a schváľte referendum o vstupe Slovenskej republiky do NATO a dajte možnosť sa občanom k tomu vyjadriť. My, hovorím za klub KSS, budeme v plnej miere rešpektovať výsledok tohto referenda. Len si nemyslím, že vstupovať do tohto agresívneho paktu, ktorý v celej svojej histórii viedol, by som povedal, politiku v prospech Spojených štátov, monopolov a svojej, by som povedal, vojenskej oligarchie, je pre Slovenskú republiku to nevyhnutné.

    Čiže z týchto dôvodov Komunistická strana Slovenska a jej poslanci nepodporia programové vyhlásenie vlády. Toľko. Ďakujem vám za pozornosť.

  • Faktická poznámka, pán poslanec Banáš.

  • Ja by som chcel na žartovný príspevok pána kolegu Hoptu reagovať tak trošku žartovne, ale tá prvá poznámka, ktorú poviem, je veľmi vážna.

    Pán kolega, vy ste povedali, že za tohto systému utekajú ľudia na Západ. Ja vám poviem, že ja by som za starého režimu bol veľmi rád zdrhol, len cez tie ostnaté drôty, to bolo veľmi ťažké.

    Na margo vašej nostalgie za starým režimom chcem povedať jeden vtip. Za starého režimu prišla do Sovietskeho zväzu na návštevu delegácia amerického automobilového priemyslu a prišli do mesta Žiguli. Sprevádzali ich po tom závode a vedúci americkej delegácie sa pýta: „Prosím vás, komu patrí tento závod?“ A ten sovietsky riaditeľ mu povedal: „To patrí našim pracujúcim.“ Potom prišli do jeho kancelárie a šéf americkej delegácie si všimol cez okno, na parkovisku stáli tri autá. Pýta sa ho: „Prosím vás, komu patria tie autá?“ On hovorí: „No viete, jedno je moje, druhé je šéfa strany a tretie je šéfa KGB.“ Asi po polroku prišla do Ameriky na návštevu sovietska delegácia a viedli ich cez americký automobilový závod. Po čase sa ten sovietsky šéf pýta: „Prosím vás, komu patrí táto fabrika?“ On povedal: „To patrí Henrymu Fordovi.“ Potom prišli do jeho kancelárie a cez okno si šéf tej sovietskej delegácie všimol parkovisko, na ktorom stáli tisíce áut. A on sa pýta: „Prosím vás, tie autá patria komu?“ On povedal: „Tie autá patria našim pracujúcim.“

    V tom je asi rozdiel medzi tým, na čo vy nostalgicky spomínate, a tým, kde sme teraz.

  • Ďakujem. Uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami. Ďalšia faktická poznámka, pán poslanec Jaduš.

  • Ja by som chcel poprosiť pána kolegu, aby bol trošku adresnejší, rovnako ako som vyzval pána premiéra, aby bol konkrétny. Takisto bolo by možno dobré, keby pán kolega konkretizoval svoje výhrady voči rôznym ponovembrovým vládam.

    V každom prípade chcem povedať jednu vec, že, samozrejme, podobne ako mnohým ľuďom na Slovensku, aj mne je veľmi ľúto za sociálnymi istotami socializmu. Len, bohužiaľ, my dnes zabúdame na ideológiu, ktorá tieto hodnoty sprevádzala. A ja nemôžem nikdy súhlasiť s tým, aby sme sa vracali k niečomu, čo degradovalo ľudské hodnoty, ktoré demokracia vyznáva. A možno mnohí z nás, ako tu sedíme, boli postihnutí a perzekvovaní práve pre ideologický nesúhlas s tým, čo tu do roku 1989 bolo. Ako technik a strojár chcem povedať jednu vec. Tá technologická zaostalosť, ktorá nás sprevádzala a oddeľovala od sveta každým dňom, dnes je úplne inde. A možno by sme dnes, keby ten režim bol ostal, ešte na týchto laviciach počítali s guľôčkovými počítadlami. Takže už len v tom sme pokročili. Ďakujem vám veľmi pekne.

  • Ďakujem. Ďalšia faktická poznámka, pán Kolesár. Uzatvorila som možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami, pani poslankyňa.

  • Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Panie kolegyne, páni kolegovia, mám ďaleko k tomu, aby som s 90 % toho, čo povedal pán Hopta, súhlasil. Ale je to taký istý zástupca občanov Slovenskej republiky, ktorý bol zvolený takisto do Národnej rady Slovenskej republiky, ako my všetci. A chcel som počúvať jeho vystúpenie. A preto by možno bolo minimálne, povedané, slušné, aby sme po sebe nevykrikovali počas rokovania. To platí pre všetkých, myslím si, bez ohľadu na to, či koalícia, alebo opozícia. Na to máme tu to červené alebo červeno-zelené tlačidlo na pravej strane, ak chceme naňho reagovať, a jednoducho nepokrikovať tu po sebe. Pretože keď si aj pozrieme volebné výsledky, páni kolegovia, či už z ANO, KDH a podobne, tak pár tisíc hlasov viac ste získali vo voľbách, ktoré boli pred dvoma mesiacmi, takže nechajte právo kolegom takisto aj z Komunistickej strany, aby mohli vystúpiť a hovoriť. A tí, ktorí chcú počúvať to, čo hovoria všetci kolegovia, bez ohľadu na to, z ktorej politickej strany sú, tak aby mohli v pokoji si ich vypočuť. Ďakujem.

  • Pani poslankyňa, chceli ste faktickú poznámku?

  • Reakcia poslankyne.

  • Nemôžem vám umožniť vystúpiť s faktickou poznámkou, lebo som uzavrela možnosť. Pán Hopta, ak chcete reagovať na faktické poznámky, nech sa páči.

  • Áno, chcel by som reagovať, pretože si myslím, že najmä vystúpenie pána Banáša bolo možno trošku divné, pretože ak do roku 1989 obhajoval socialistický režim v službách Federálneho ministerstva zahraničných vecí, teraz hovorí niečo iné, takže kladiem si otázku, kedy to myslel úprimne, či vtedy, alebo teraz. To je prvá moja poznámka k jeho vystúpeniu.

    Po druhé, chcem všetkým kolegom pripomenúť, že výskumy hovoria, že 60 až 65 % občanov Slovenskej republiky tvrdí, že sa im žilo lepšie do obdobia roku 1989, to sú prieskumy verejnej mienky. Čiže, vážení, my, aby bolo jasné, sa nechceme nikde vracať späť, ale chceme, aby to, čo bolo pozitívne, aby sa uchovalo, aby sme tie pozitívne veci rozvíjali naďalej. Lenže vy ste zbúrali všetko, čo bolo pozitívne, zbúrali ste tie sociálne istoty, ktoré zaručovali občanom dôstojný život, zaručovali mladej generácii úspešný rozvoj. Zbúrali ste to, že naši dôchodcovia mali zabezpečené základné životné istoty. Dnes nevedia, čo ich čaká zajtra, nevedia, či budú mať prácu, nevedia, koľko bude stáť mlieko, koľko bude stáť chlieb – a tak by som mohol ďalej pokračovať.

    Čiže vaše ironické poznámky by som bral vtedy, vážené dámy, vážení páni, ak by ste svojou prácou dokázali, že naozaj viete túto krajinu spravovať lepšie, než to dokázali komunisti do roku 1989, a aby tu niečo po vás naozaj aj zostalo. Zatiaľ chcem iba potvrdiť, že iba rozpredávate to, čo sa vybudovalo za čias socializmu. Nevybudovali ste jednu nemocnicu, nevybudovali ste jednu školu, v podstate ste nepostavili nič a dnes sa tvárite ako veľkí hrdinovia, len neviem, čo vám na to povie národ vo voľbách za štyri roky. Ďakujem vám.

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Áno, pán poslanec, čas vám uplynul. Ďakujem pekne. Ďalší do rozpravy je prihlásený pán poslanec Tibor Cabaj. Nech sa páči.

  • Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, vážení členovia vlády, dovoľte aj mne vrátiť sa k prerokúvanej problematike a nevyhadzovať si, kto bol väčší alebo menší, taký či onaký a kto čo dosiahol a čo nedosiahol, alebo chcel dosiahnuť v tom minulom režime, pretože si myslím, že už sme dosť ďalej od toho, aby sme sa delili na červených a červenších. Bolo by dobré, aby sme sa vrátili k prerokúvanej problematike, k programovému vyhláseniu vlády, konkrétne chcem hovoriť k otázkam verejnej správy, aj keď treba povedať, že najmä pán premiér často hovorí, že programové vyhlásenie vlády by muselo byť veľmi obsiahle, aby obsiahlo to podstatné, čo treba v rámci štvorročného funkčného obdobia splniť a zabezpečiť.

    Verejná správa má nejakých pätnásť či sedemnásť riadkov. Myslím, že na to, že pokračuje ten istý premiér a že pokračuje ten istý pán Mikloš, ktorý bol zodpovedný za reformu verejnej správy, je trochu odvaha napísať, že tí istí ľudia budú teraz pokračovať v procese decentralizácie a dekoncentrácie štátnej správy. Bola to agenda, keď podpredseda vlády Mikloš mal vytvoreného aj splnomocnenca vlády pre reformu verejnej správy, kde to fungovalo tak, ako to fungovalo, keď mnohé veci, ktoré boli predložené nekvalitne zo strany vlády do tohto parlamentu, sa museli potom či už v jednotlivých výboroch, alebo v gestorskom výbore opätovne prehodnocovať, doznali podstatných zmien aj pri prerokúvaní v pléne Národnej rady. A stala sa jedna perlička – pre tých, ktorí ste tu neboli –, zodpovedný člen vlády sa jednoducho vzdal agendy, za ktorú zodpovedal, a to znamená za reformu verejnej správy.

    Ja sa pýtam pána premiéra, aj keď na poslednú chvíľu teraz vystriedal pána Mikloša, tak som trochu myslel, že budem mať možnosť ešte k nemu sa obrátiť, lebo pán Mikloš bol ten, ktorý sa potom vzdal práce, za ktorú zodpovedal vo vláde – ktorý člen vlády to teraz bude, ak nebude spokojný tak, ako sa to jemu páči, s rozhodnutím parlamentu, že potom vzdá sa agendy a bude sa venovať možno chytaniu rýb, alebo niečomu podobnému, neviem, či tam sa posunie potom práca vlády. Takže o tomto bola aj reforma v minulom funkčnom období.

    Samozrejme, nebudem sa veľa vracať do tohto obdobia. Tí, ktorí majú záujem, si môžu prečítať stenografické záznamy z rokovaní v Národnej rade, kde sme upozorňovali na problémy reformy verejnej správy, a to už v čase, keď sa pripravovala účelová novela Ústavy Slovenskej republiky, kde sa hovorilo o vyšších územných celkoch, o presune kompetencií, a všetky tieto náležitosti nakoniec neboli dotiahnuté a len sa potvrdilo to známe pravidlo, ktoré hovorí, že každá reforma, ktorá doteraz prebehla, mala na svedomí iba to, že bolo stále viac a viac úradníkov. A ja som presvedčený, že pri akýchkoľvek krokoch, ktoré budú zabezpečovať úradníci a budú pripravovať politikom, vždy tí úradníci si budú svoj úrad držať a budú robiť všetko pre to, aby reforma prebehla tak, ako to oni potrebujú, a nie ako to potrebuje Slovenská republika. Veľmi milo by som bol prekvapený, ak títo síce starí funkcionári, ktorí pôsobili štyri roky, by odrazu po týchto štyroch rokoch boli úplne iní a dokázali by to, čo napísali do programového vyhlásenia vlády na strane 37 k otázkam verejnej správy.

    Samozrejme, veľa sa hovorilo o presune kompetencií. Už vtedy sme upozorňovali, že najskôr treba presunúť prostriedky, aby sme vedeli, o čom je to. Ak sa urobí presun tak, ako to bolo v poslednom zákone o presune kompetencií, dopadne to presne takisto, ako budeme mať možnosť prerokúvať návrh štátneho rozpočtu, a bude to vo veľmi krátkom čase, kde už teraz jednotliví predstavitelia vyšších územných celkov, a je to v zmysle Charty miestnej samosprávy prijatý inštitút, kde by sa vláda mala z centrály presunúť vlastne na regióny a kde by mala byť zabezpečená regionálna samospráva a následne územná samospráva. Jednoducho tieto sa stávajú závislé od pár úradníkov, či ministerských, alebo dokonca vládnych, ktorí rozhodujú o tom, ako majú s tými biednymi prostriedkami, ktoré sú pre nich vyčlenené, zabezpečiť to, čo doteraz štátna správa centralizovaná nevedela zabezpečiť.

    Ak takýmto spôsobom znova budeme pokračovať a ostane to len v proklamovanej rovine, nepohneme sa z miesta a stane sa iba to, čo sa udialo od volieb do vyšších územných celkov, keď podvyživená samospráva jednoducho nemá z čoho zabezpečiť tie kompetencie, ktoré na ňu Národná rada zo zákona presunula. Pretože tí, ktorí rozhodujú o finančných prostriedkoch, nezabezpečili, aby boli presunuté aj finančné prostriedky, aby mohli túto úlohu zvládnuť v prospech občanov Slovenskej republiky.

    Takže, pán predseda vlády, ak toto myslíte vážne, veľmi rýchlo sa musíte vrátiť k tomu, čo sa dva roky ignorovalo, aby sa veľmi rýchlo zabezpečila decentralizácia finančných prostriedkov, a potom zrejme by to vyzeralo trochu inak, ten štátny rozpočet by nehovoril takmer o 300 mld. výdavkov, o ktorých rozhoduje Národná rada ako centrálny orgán tak, aby potom jednotlivé ministerstvá tieto prostriedky spravovali a aby takýmto spôsobom bola zabezpečená správa tohto štátu, správa, ktorá by mala fungovať v prospech občanov. Pretože tak, či sú to členovia vlády, alebo členovia tohto zákonodarného zboru, všetci tu sľubovali, že budú pracovať v prospech občanov Slovenskej republiky. Žiadne proklamácie, žiadne vyhlásenia toto nezabezpečia, pokiaľ nebude zabezpečená finančná decentralizácia tam, kde tento výkon správy sa zabezpečuje.

    A ak hovoríme o tejto skutočnosti, nie je žiadna tajnosť, že takmer všetky vyššie územné celky už teraz v predbežných rozpočtoch, ktoré prijímajú, konštatujú, že im chýba minimálne 500 a viacej miliónov prostriedkov na zabezpečenie úloh, ktoré na ne boli prenesené z centrálnej štátnej správy, takže je potrebné veľmi rýchlo sa touto otázkou zaoberať.

    A chcem poprosiť všetkých, ak sa veľa proklamuje nová kultúra v komunikácii, bolo by veľmi dobré, aby sa to prejavilo aj v praxi. V minulom funkčnom období podstatná časť pozmeňujúcich návrhov, ktoré uvádzal prezident Slovenskej republiky, keď bol nútený vrátiť zákony na opätovné prerokovanie do parlamentu, pretože tieto zákony boli prijaté nekvalitne, boli totožné s tými, ktoré poslanci opozície predkladali ako pozmeňujúce návrhy, ale platil tu jeden slogan, že žiaden člen vlády nebol odvolaný, lebo sa hovorilo, že „každý si svojho Jánošíka obesí sám“. Pozmeňujúci návrh z opozície nebol prijatý, pretože koalícia si bola vedomá svojich hlasov, ktoré v tomto parlamente mala a takýmto spôsobom aj k tomu pristupovala.

    Najlacnejšia oponentúra pre schopnú vládu, pre vládnu garnitúru je opozícia, ktorá upozorňuje na chyby a prešľapy, ktoré táto vládna garnitúra zabezpečuje. Ak sme vo svojich vystúpeniach predkladali pripomienky, návrhy na uznesenia, je len na vás, panie kolegyne a kolegovia, ako sa s týmito pripomienkami vysporiadate, pretože už v rámci tej takzvanej novej kultúry v tomto parlamente by bolo veľmi dobré, keby ste sa aj dali poučiť a niektoré tieto pripomienky prijali v záujme skvalitnenia programového vyhlásenia vlády, pretože v takom znení, v akom je predložený – už viacerí kolegovia sa vyjadrili, vyjadrím sa aj ja –, ho nemôžem podporiť. Čakáme na to, akým spôsobom budete reagovať na pripomienky a podnety, ktoré boli k programovému vyhláseniu predložené. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pán poslanec. O možnosť vystúpiť v rozprave požiadal aj pán podpredseda parlamentu Veteška, nech sa páči.

  • Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda vlády, vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne a kolegovia poslanci, úmyselne som požiadal o možnosť vystúpiť pri rokovaní pred poslaneckým zborom temer na záver, prakticky pred ukončením rozpravy o Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky na toto jej funkčné obdobie.

    Prišiel som do Národnej rady z profesionálneho života, z oblasti služieb a cestovného ruchu, a chcem svojím vystúpením podporiť programové vyhlásenie vlády, chcem podporiť to, aby bolo dopracované, a chcem podporiť to, že cestovný ruch, bez ohľadu na to, či ho bude realizovať koalícia, koaličná vláda, alebo v prípade zmeny opozícia, cestovný ruch nemá čas strácať čas, a preto moje vystúpenie by malo byť podporou toho, aby cestovný ruch dostal dostatok dôvery od poslancov, ale aj od exekutívy, ale aj od všetkých ľudí, ktorí nesú zodpovednosť za to, aby sa toto jedno z najvýznamnejších ekonomických odvetví vo svete, a je na štvrtom mieste z hľadiska výnosovosti, dostalo do programu prioritných odvetví pri doplňovaní hrubého domáceho produktu aj v Slovenskej republike.

    Chcem povedať, že súčasný stav tomu nenasvedčuje, pretože v programovom vyhlásení vlády sa cestovnému ruchu venuje len tri a pol riadka. Je to málo. Jednoducho, ak chceme získať spoločné presvedčenie, že máme ísť cestou rozvoja tohto druhu odvetvia, musíme minimálne niektoré veci spresniť, a preto mi dovoľte, aby som k týmto otázkam aj vystúpil.

    Súčasný stav cestovného ruchu na Slovensku je dôkazom nedostatočnej pozornosti rozvoju v období nielen po vzniku Slovenskej republiky. V minulosti sa čiastočná koncentrácia starostlivosti venovala centrám cestovného ruchu hlavne na území Čiech, Moravy, kde sa vytvorilo až 93 % hodnôt z cestovného ruchu, a nikdy sa nevrátili tam, odkiaľ prišli. Získané zdroje sa potom rozdeľovali kade-tade a už vôbec nie do rozvoja slovenského cestovného ruchu. Najväčším nedostatkom v doterajšom období je zdĺhavosť a nepružnosť konania a neoznačenie cestovného ruchu medzi prioritné odvetvia Slovenskej republiky. Pripravil som si pomerne rozsiahly dokument, ale nebudem ho celý prezentovať, pretože tie rozhodujúce veci poviem na záver, a teraz vytiahnem len s krátkym komentárom rozhodujúce fakty.

    Otázka rozvoja cestovného ruchu ako prioritného odvetvia je aj dôležitou politickou otázkou. Doteraz mnoho politických strán dokumentovalo, ako chce rozvíjať cestovný ruchu. Žiadna z vlád tak dosiaľ nedosiahla, aby sme sa čo len priblížili rozvoju cestovného ruchu v okolitých krajinách, či už Maďarsku, Poľsku alebo Česku, a jednoducho máme v tom prsty všetci, aj profesionáli, ktorí v cestovnom ruchu robia, aj ľudia, ktorí pracujú v štátnej správe, ľudia, ktorí sú v exekutíve, ale aj my poslanci Národnej rady.

    Hovorím o tom preto, lebo často sme tu rozprávali, kde budeme škrtiť, a toto je oblasť, ktorá môže priniesť značné zdroje do štátneho rozpočtu. Často len preto sa tomu nevenuje dostatok pozornosti, pretože tomu nedôverujeme. Boli sme priemyselnou krajinou, zvlášť po vojne, a otázka služieb bola vždy podceňovaná. Dnes je situácia taká, že ak napríklad v Českej republike príjmy z cestovného ruchu robia 4 mld. dolárov ročne, u nás je to len 400 mil. dolárov. Pýtam sa: Ak z 21 svetovo uznávaných znakov cestovného ruchu I. kategórie spĺňa Slovensko 20 znakov, prečo mu nevytvárame dostatok podmienok na to, aby sme získali ďalšie zdroje do štátneho rozpočtu?

    Moje vystúpenie nie je na nikoho kritikou, moje vystúpenie je len podporou toho, aby sme nestrácali čas. V programovom vyhlásení vlády stojí, že sa vytvorí nová koncepcia cestovného ruchu. To by sa splnilo aj vtedy, ak 14 dní pred prípadným, preboha, ja po tom nevolám, ukončením volebného obdobia sa splní koncepcia cestovného ruchu a 4 roky sú preč.

    Cestovný ruch výrazne prospieva tvorbe pracovných príležitostí v oblastiach, kde je vhodný potenciál pre jeho rozvoj, a v regiónoch, kde nastalo zmrazenie priemyselnej výroby a reštrukturalizácia ekonomiky nebola úspešne naplnená. Ide o regióny, ktoré vykazujú najvyšší podiel nezamestnanosti a sú práve vhodné na aktivizáciu a rozvoj cestovného ruchu, napríklad Šariš, Kysuce, Liptov, Gemer, Zemplín, Podunajsko. Táto skutočnosť je umocnená vysokým podielom práce v cestovnom ruchu. Nejde len o priamu zamestnanosť, ale aj o zamestnanosť vyvolanú v nadväzných odvetviach. Veľmi hrubé odhady priamej zamestnanosti na Slovensku sa pohybujú od 75 000 až do 95 000 osôb v stálych pracovných miestach a ďalších 40 až 50 000 v nadväzných službách. Okrem toho je tu aj rozsiahla sezónna zamestnanosť. V roku 2000 bolo v hoteloch a reštauráciách zamestnaných takmer 40 000 osôb, čo je cca 2 % z celkovej zamestnanosti. Napriek tomu, že zamestnanosť klesala, v cestovnom ruchu a službách zamestnanosť rástla.

    K ekonomickým číslom by som chcel povedať, že cestovný ruch na Slovensku sa podieľa na tvorbe hrubého domáceho produktu sumou asi 2,2 %. Ale čo je zaujímavé, ak saldo zahraničného obchodu Slovenskej republiky za minulý rok predstavovalo mínus 103 mld. korún, tak cestovný ruch doniesol aktívne saldo cca plus 10 mld. korún pri tej starostlivosti – sebakriticky to hovorím vo vzťahu k nám občanom, ktorí tu žijeme a tvoríme a môžeme ovplyvňovať ten rozdiel –, pri tej mizernej starostlivosti doniesol plus 10 mld. korún. To je dostatok dôkazov o tom, že keby sme sa tomu viacej začali venovať, donesie do štátneho rozpočtu pri tvorbe hrubého domáceho produktu podstatne viacej peňazí.

    Pokiaľ ide o podnikateľský stav, kde v cestovnom ruchu sú hlavne malí a strední podnikatelia, tak v oblasti cestovného ruchu robilo v roku 2000 17 160 podnikateľov a to bolo oproti roku 1999 iba 16 980. Na fyzické osoby to pripadá asi 15 101 osôb a na právnické len 2 059 osôb.

    Čo teda s vývojom cestovného ruchu ďalej? V roku 2000 prekročilo hranice Slovenska 28 mil. pri štatistických ukazovateľoch, pochopiteľne, 28 700 000 osôb, čo je oproti rokom predtým o 6,5 % menej. To je varujúci ukazovateľ, ak očakávame hostí, ktorí si svoj pobyt na Slovensku chcú zaplatiť, sa navyše na to ešte aj znižuje. Znižuje sa to aj tak, keď v roku 1996 predstavovali tržby z aktívneho cestovného ruchu asi 26 mld. korún, tak v predminulom roku to už predstavovalo – zase iný prepočet dolárového kurzu – v dolároch len 400 až 450 mil. dolárov, pokles asi o 200 mil. dolárov.

    Dovoľte mi, aby som v tejto súvislosti poznamenal z minulosti jednu skutočnosť, ktorá zase nie je kritikou proti nikomu. Je to kritika do vlastných radov. Sme tu občania v tejto krajine a máme právo, ale aj povinnosť chytiť sa toho, čo má šancu nám všetkých dávať lepší rozvoj. Bývalá vláda vo februári 2001 schválila a prerokovala správu o rozvoji cestovného ruchu a schválila Národný program rozvoja cestovného ruchu Slovenskej republiky. Do dnešného dňa sa tento program nerealizuje. Národná rada po prerokovaní týchto dokumentov svojím uznesením – a budem čítať, nebudem presne hovoriť – „z apríla 2001 požiadala vládu predložiť návrh na zriadenie Národného úradu pre cestovný ruchu“. Opäť sa nič nespravilo. Po ďalšie. „Vláda svojím uznesením č. 415 z mája 2001 rozhodla o zriadení Národného úradu pre cestovný ruch.“

    Všetko sa schválilo, roky prešli a skutočnosť je taká, že vtedajšie ministerstvo financií pod vedením pani Schmögnerovej vyjadrilo zásadný nesúhlas so vznikom takéhoto ústredného orgánu štátnej správy. Parlament schválil, vláda schválila, niekto to zastavil. To nie je dobré. My musíme ináč pracovať. Musíme chcieť dosiahnuť dobré ekonomické výsledky a o to sa musíme zasadiť. A musíme dôverovať aj tým výsledkom, ktoré sme u nás už dosiahli, a musíme dôverovať aj tomu, že to chceme všetci spoločne. Služby musia byť rovnako kvalitné a presné ako pre zástupcov KDH alebo SDKÚ, alebo akejkoľvek politickej strany. Ten čaj alebo tá polievka, alebo kvalita všetkého ostatného, čo so službami súvisí, musí mať rovnakú hodnotu, najvyššiu kvalitu pre každého rovnocenne.

    Od 1. 1. mal takýto úrad fungovať. Nefunguje. Chcel by som poznamenať, že nestojím o to, aby sa vytvárali nejaké nové úrady, nejaké extra úrady, ale stojím o tom, aby tam, kde si úrad na seba zarobí, na ľudí, na pracovné sily, aby tam sme neváhali investovať. Cestovný ruch nie je perpetuum mobile, že pôjde sám od seba. Jednoducho, nebojme sa dať do odvetvia, kde všade vo svete prináša obrovské peniaze, a raz to prinesie aj u nás.

    Odporúčam niekoľko východísk. Odporúčam predsa len, aby porozmýšľala vláda, aby sa sfunkčnil, schválený touto vládou, resp. predchádzajúcou vládou, ústredný orgán štátnej správy. Je na vôli vlády v exekutíve, akú formu jej dá.

    Keď som spracúval program rozvoja cestovného ruchu na niekoľko rokov dopredu, dokonca som si dovolil tvrdiť, že by to mohlo byť v období činnosti na 10 – 15 rokov ministerstvo, ktoré by sa rovnako zrušilo, pretože všetko prejde do regiónov. Ale je to na tejto vláde, ako si to urobí. Podstatné je však to, že by mal na čele takéhoto ústredného orgánu štátnej správy stáť člen vlády, ktorý by mal právo rovnocenne v prierezovom konaní rozprávať.

    Len taký krátky príklad poviem. Na sekcii cestovného ruchu ministerstva hospodárstva chce riaditeľ sekcie alebo riaditeľka sekcie pripraviť návrh, viete, ako to beží. Ten návrh sa nedostane ani do kolégia ministra, neprejde cez štátneho tajomníka, kým sa dostane do medzirezortného konania, kým sa dostane do Legislatívnej rady vlády, kým sa dostane do rokovania parlamentu – dva roky sú v háji.

    Prepáčte, že hovorím tak ľudsky, ale to je taký ľudský problém, s ktorým sa dennodenne stretávame, a koľkokrát, ako som poctivo sledoval zasadnutia tohto parlamentu z tých nočných záznamov, som sa čudoval, prečo ľudia k takýmto otázkam aj takto normálne, ľudsky nehovorili. Tu netreba nikoho presviedčať, len chytiť rozum do ruky a robiť to, čo vieme – a dokážeme to. Navyše na to naši ľudia majú predpoklady.

    Ďalšia otázka bude smerovať aj k Národnej rade, takisto aj v návrhu na záver to poviem, odporúčam, aby vznikol podvýbor Národnej rady pri výbore pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, podvýbor špeciálne pre cestovný ruch. Nemám veľa dôkazov, čím vás mám presvedčiť, okrem vôle, že to tak je vo svete. V Čechách najskôr bol podvýbor, pričom v Čechách tento cestovný ruch znamená obrovský podiel, už som povedal, akým podielom na tvorbe hrubého domáceho produktu, a neskôr si svojou autoritou dokonca vypracoval pozíciu dnes výboru pre cestovný ruch. Dnes do tohto podvýboru odporúčam, aby bolo 5 ľudí z výboru pre hospodárstvo, 5 ľudí z profesionálnej oblasti (zväzov, zoskupení).

    Aj otázka prípravy tohto dokumentu, vládneho programového vyhlásenia, mohla byť prerokovaná so stavovskými organizáciami, či už je to Zväz hotelov, či už je to Asociácia cestovných kancelárií. Tam sa nikto nehrá na žiadneho politika. Nehľadiac na to, že takouto koncepciou vieme získať minimálne 20 až 30 000 nových pracovných príležitostí. Ja zvyknem povedať, pravdepodobne nikto sa nestane milionárom, ale stane sa ekonomicky samostatný, slobodný a bude môcť konať to, čo ho bude baviť, a to, čo bude chcieť.

    Nebudem už ďalej hovoriť, lebo som sľúbil aj pánovi predsedovi vlády, že nechcem predĺžiť rokovanie, skôr ponúkam to, že všetko to odborné, čo je pripravené, aj skupinám, ktoré má, a určite verím, že má aj v rámci vládnej koalície, že je vytvorená skupina, ktorá sa môže oboznámiť, pokiaľ sa bude zaujímať o takýto program, môžem odovzdať, čo treba pre ústredný orgán štátnej správy, aký postup, ako to treba robiť. Jednoducho je to otázka pomoci. Nie je to otázka špekulácie, kto je chytrejší a kto je menej chytrý.

    Chcel by som na záver ešte niekoľko viet. Slovensko mešká v rozvoji cestovného ruchu ako odvetvia národného hospodárstva. Príprava a realizácia opatrení musí byť rýchla a pružná a tiež finančne racionálna. Vopred však treba prijať strategické politické a hospodárske rozhodnutia, ktoré označí cestovný ruch v Slovenskej republike ako jedno z prioritných odvetví, ktoré sa podieľa na hrubom domácom produkte v podstatne zvýšenej miere ako doteraz, a sám cestovný ruch bude označený ako priemysel. Teda ako priemysel cestovného ruchu, a teda ako hotelový priemysel. K týmto pojmom sme sa vôbec nedopracovali, pretože je akási sofistikovaná forma poňatia tohto odvetvia, ktorá si pýta celý rad zákonov a podpory, pretože sami uvidíte, k otázkam finančným aj v príprave zákonov si dovolím pred vami ešte raz vystúpiť s niektorými konkrétnymi námetmi, ktoré by mali prispieť k rastu hrubého domáceho produktu. Tam, kde sa dá zarobiť, treba zarábať a chytro si treba vysúkať rukávy.

    My vieme, čo treba urobiť v legislatívnej oblasti, v oblasti financovania, v oblasti marketingu a štátnej propagácie, vieme, čo urobiť aj vo všeobecnej oblasti cestovného ruchu. Skutočne, môžem vás ubezpečiť, mám to tu pred sebou, ale skončím túto časť vystúpenia tým, že chcem navrhnúť a potom podľa zákonnej formy, ako pracuje Národná rada, odporúčam, aby bolo prijaté v rámci Národnej rady vytvorenie podvýboru pre cestovný ruchu pri Výbore Národnej rady pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, tak ako som hovoril, ktorý by sa skladal z 10 členov, z toho z 5 profesionálnych odborníkov a 5 z radov členov výboru Národnej rady. Bol by to pomocný orgán zodpovedajúci za odborný prenos informácií medzi profesionálnou sférou cestovného ruchu a zákonodarnou sférou a takisto exekutívou a bol by to koordinátor profesionálnych stanovísk.

    Odporúčam vláde Slovenskej republiky:

    1. Vytvoriť ústredný orgán štátnej správy pre cestovný ruch; sfunkčniť to, čo si už sama vláda raz schválila so začiatkom činnosti od 1. 2. 2003.

    2. Zaviazať ministra hospodárstva – pán minister tu nie je, nech sa na mňa nehnevá, ja chcem aj toto povedať veľmi úprimne a bez akýchkoľvek cieľov voči niekomu –, zaviazať ministra hospodárstva dosiahnuť konkrétne výsledky v aktívnom zahraničnom cestovnom ruchu v jednoročných rastových plánoch podielu aktívneho zahraničného cestovného ruchu na tvorbe hrubého domáceho produktu.

    Nech sa konkrétni ľudia zaviažu, že len o jedného človeka viacej k nám príde alebo o tisíc, alebo o 1 %, ale nech je čo vyhodnotiť. A nech sa politicky nezakrýva prípadná neschopnosť pohnúť s takýmto na jednej strane vysoko výnosným odvetvím pre štátny rozpočet a pre hrubý domáci produkt a na druhej strane vysoko náročným a odbornú personálnu kvalifikáciu a schopnosť dosahovať takéto výsledky. To nie je útok voči osobe, ale to je otázka pozrieť sa pravde do očí, sme alebo nie sme to schopní dosiahnuť.

    3. Vyčleniť – ja tu používam číslo 1 %, ale rovnako vo vzťahu k pánovi podpredsedovi vlády a ministrovi financií chcem povedať, aj o tomto môže byť dobrá odborná diskusia –, je to otázka vyčlenenia 1 % z príjmov z aktívneho zahraničného cestovného ruchu za predchádzajúci rok na štátnu propagáciu v cestovnom ruchu na rok nasledujúci. Na použitie zdrojov prijať osobitný predpis.

    Teraz som zachytil, že v rámci prípravy štátneho rozpočtu ministerstvo hospodárstva na podporu rozvoja cestovného ruchu dostalo plus 50 mil. korún. Čo som ja už v odbornej sfére zachytil, kam by sa dalo kade-tade týchto 50 mil. uliať. V takej marketingovej organizácii, v takej merkantilovej výrobe a ešte neviem čomu všetkému. Preto hovorím, na použitie takýchto zdrojov prijať osobitný predpis.

    4. Prerokovať príslušné návrhy zákonov o daniach s profesijnými zväzmi a organizáciami pôsobiacimi v cestovnom ruchu pred ich predložením do rokovania v pléne Národnej rady.

    To sa ešte dá veľmi rýchlo. Slová, ktoré som tu dnes vyriekol, som nevyriekol len z vlastnej samoľúbosti s odkazom na vlastnú profesionálnu minulosť. Tieto slová, ktoré som tu vyriekol, boli aj s odkazom na moje osobné rokovania prakticky so všetkými ľuďmi, ktorí profesionálne pracujú v cestovnom ruchu v Slovenskej republike, bez ohľadu na to, v ktorej politickej strane sú alebo koho voliči sú, pretože jediným naším záujmom je, aby sa nám spoločne darilo. To želám aj vám, pán predseda, aj celej vašej budúcej vláde. Všetko dobré.

  • Faktické poznámky? Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok. Pán poslanec Rusnák, faktická poznámka.

  • Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Pán podpredseda, ja som veľmi rád, že ste vystúpili a vystúpili ste, ako ste vystúpili, lebo v závere z toho vyplýva asi to, že podporíte programové vyhlásenie vlády, pretože ste ho nekritizovali a ste ho v podstate pochválili. Ja vás môžem ubezpečiť, že výbor pre hospodárstvo, vy ste vlastne po mne druhý v poradí na pôde parlamentu povedali tieto vety, ja som to povedal na poslednom rokovaní výboru, kde som už určil termín, kedy bude vytvorený takýto podvýbor, či ho nazveme podvýborom alebo sekciou, ale v tejto chvíli nie je dôležité. Výbor pre hospodárstvo je jedným z nosných výborov tohto parlamentu, a keď budete mať chuť do práce, ja sa na ňu teším a mnohé večery môžeme tráviť v rokovaní o týchto témach. Ale ako takisto človek z praxe vás ubezpečujem, že reči nestačia, ale treba činy a treba výsledky. Takže sa teším, že vy ako podpredseda parlamentu tomu výboru budete nápomocný. Dokonca som veril, že budete ten gestor nad týmto výborom, ale je pán podpredseda Rusko, čo je takisto veľmi dobré. Iste moji kolegovia z výboru môžu potvrdiť, že moje slová sú pravdivé. Takže teším sa na prácu v prospech občanov tejto krajiny, v prospech rozvoja cestovného ruchu. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem. Pani poslankyňa Tkáčová – faktická poznámka.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, ja mám iba jednu vecnú pripomienku. My sme vo Výbore Národnej rady pre pôdohospodárstvo zriadili komisiu pre agroturistiku a dúfam, že ste v rámci toho cestovného ruchu mysleli aj agroturistiku, a preto vaši kolegovia z poslaneckého klubu keby teda boli takí dobrí a prihlásili odborníkov do tejto komisie. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Dobre sa počúva vystúpenie človeka v Národnej rade, za ktorým niečo je. Človek, ktorý niečo dokázal na Slovensku, človek, ktorý má vybudovanú svoju existenciu, a človek, ktorý dokázal pohnúť veci napriek tomu, že predchádzajúca vláda mu príliš nepriala. Dobre sa počúva vystúpenie človeka, ktorý je ambiciózny a vie si poradiť s problémami a vie presadiť veci, ktoré dokážu pôsobiť a dokážu doniesť aj zisk.

    Treba povedať, že žiadna zo súčasných a žiadna z vlád, ktoré na Slovensku vládli od roku 1993, nedokázali postaviť doktrínu štátu, nedokázali povedať, akým štátom vlastne máme byť. Či máme byť štátom, ktorý bude fungovať v oblasti turistiky, alebo budeme štátom, ktorý bude vyrábať lokomotívy alebo televízory, ale všetko na Slovensku sa asi nedá. My sa nevieme pohnúť, my sa nevieme posunúť, my nevieme povedať ako vlastne ďalej, či sa ideme venovať kúpeľom, alebo sa budeme biť o tieto kúpele, alebo sa budeme venovať veciam, ktoré naozaj, tak ako hovoril pán podpredseda Národnej rady, dosiahnu zisk. Na Slovensku bude veľmi ťažko sa venovať otázkam turistiky, ak tu bude taká infraštruktúra, aká je, a bude sa vláda k nej stavať tak, že bude zreálňovať tempo výstavby diaľnic alebo vôbec infraštruktúry ako takej.

    My sme ešte nepovedali, aký bude dopravný model obslužnosti tohto štátu, či tu budú priemyselné parky, priemyselné celky, a budeme zvážať ľudí z veľkých vzdialeností do týchto priemyselných parkov alebo ponecháme napríklad 32 regionálnych železničných tratí, aby to bola určitá atrakcia, aby to pôsobilo v oblasti turistického ruchu. Otázka teda: Akým spôsobom dopredu, akým spôsobom ďalej? Ja som rád, že pán predseda výboru povedal, že víta túto otázku, len keby sme sa naozaj pustili do tej turistiky a do tohto ruchu tak, aby to prinieslo význam pre Slovensko. Ďakujem.

  • Ďakujem. Pýtam sa pána podpredsedu Vetešku, či chce reagovať na faktické poznámky. Nech sa páči.

  • Ďakujem. Viete, ja s určitými obavami budem odpovedať na otázky, ktoré tu vo vzťahu k mojej osobe aj zo strany pána Rusnáka zazneli, pretože mám veľmi zlé skúsenosti zo života. A nechce sa mi hovoriť o sebe, ale chcem len toľko povedať, že tam, kde som pôsobil dosiaľ, sme bez účasti štátu dali do rozvoja cestovného ruchu spočitateľne prostredníctvom úverov z bánk, z bánk komerčných, bez akýchkoľvek podporných programov, k tým je ťažko sa dostať, o tom tu nechcem rozmazávať veci, viac ako 500 mil. korún. Vytvorili sme viac ako 450 pracovných príležitostí. Vytvorili sme obrovské množstvá zdrojov, ktoré sme investovali do propagácie. Dali sme z výnosov cestovného ruchu na podporu rôznym organizáciám, či už zdravotným alebo telesne postihnutým, alebo mnohým nadáciám. Robili sme to všetko pre to, že máme vzťah k tejto krajine.

    Keď som si chystal toto vystúpenie, jediným mojím zámerom bolo vzbudiť záujem, že tá starostlivosť o rozvoj ekonomiky, to nemusí byť len to povinné škrtenie, to musí byť vždy, ale nemusí to byť len. Poďme aj do toho, kde budeme robiť príjmy. Ak tu už iný vtip padol, tak ja si taký tiež iný dovolím povedať. Ak zdražie benzín, netreba schovať auto do garáže, ale treba rozmýšľať, kde zobrať peniaze na ten benzín. To znamená, ak je ťažšie v ekonomike tohto štátu, netreba len škrtať, ale poďme tu hľadať nové príjmy. A vrátim sa k číslam, ktoré som hovoril. Ak dnes my máme z cestovného ruchu príjem okolo 430 alebo 450 mil. dolárov ročne, čo v súčasnom kurzovom prepočte predstavuje 25 – 30 mld. korún, tak my sme schopní touto starostlivosťou dosiahnuť až niekde miliardu dolárov. O tomto to je. Ďakujem.

  • Ďakujem. Konštatujem, že do rozpravy už nie je prihlásený žiaden poslanec. Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Pýtam sa, či sa chce k rozprave vyjadriť navrhovateľ poverený vládou.

    Nech sa páči, pán predseda vlády Mikuláš Dzurinda, máte slovo.

  • Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v prvom rade mi dovoľte, aby som sa vám všetkým, najmä tým, ktorí ste boli aktívni, srdečne poďakoval za veľký záujem. Z 99 % to, čo hovorím, patrí opozícii. Je to logické, pán poslanec, pretože vládna koalícia sa zhodla na podpore vládneho programu a možno aj z úcty k času sme prenechali priestor vám. A ja si vážim, že ste tento priestor náležitým spôsobom využili. A nielen to si vážim. Vážim si celkovú kultúru tejto rozpravy, tón, akým ste sa vyjadrovali o vládnom programe vo všetkých súvislostiach menej pozitívnych, viac, pochopiteľne, kritických. Najviac zo všetkého si však vážim konkrétne podnety, ktoré som zachytil vo vystúpeniach viacerých z vás.

    Okrem ocenenia kultúry rozpravy k vládnemu programu by som vás všetkých chcel ubezpečiť, že všetky partikulárne námety zodpovedne preskúmame. To platí o námetoch, ktoré hovoril predseda výboru pán Maxon, pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Veteška, aj ten anonym, pán Maxon, aj ten legislatívny zámer o tom, ako a prečo chceme otvoriť 229-ku, rozumiem tomu. A myslím si, že radi vám vyjdeme v ústrety včas, aby potom už diskusia o takom citlivom zákone bola kvalitná.

    Nedávno som vykonal prvú oficiálnu zahraničnú cestu opäť do Poľska a bol som veľmi rád, že sme mohli otvoriť prvú pobočku Slovenskej agentúry pre cestovný ruch. Aj keď, samozrejme, som pozorne počúval, že máte odlišnú predstavu, ako by to malo byť organizované. A som rád, že práve vo Varšave, lebo som si prečítal, že 800 000 Poliakov prišlo za rok na Slovensko, že je to vlastne 20 %, jedna pätina všetkých turistov, ktorí nás navštevujú. Bol som veľmi milo prekvapený, keď som zistil, že Poliaci najviac cestujú do Nemecka a potom hneď na Slovensko. 800 000 je pekné číslo, ale ich je 40 miliónov. Čiže aj na tom príklade som videl, aký obrovský potenciál máme v tejto oblasti. A je to nepochybne jedna oblasť nie celkom možno neoraná, ale nepochybne s veľkým potenciálom.

    K samotnej podstate, dámy a páni. Každý, kto čítal čo len trochu pozorne náš vládny program, môže mať iste rôzny názor na taký programový zámer, na taký alebo onaký nástroj, ktorým si myslíme, že tento zámer dosiahneme, ale v jednom by sme sa mohli nepochybne zhodnúť, a to v tom, že máme jasnú, konkrétnu základnú programovú líniu. Možno sa menej zhodneme na konkrétnosti obsahu.

    Vy si možno myslíte, že je viac všeobecný, ja, že viac konkrétny. Možno sa nezhodneme ani na tom, či všetko je reálne. Pán predseda výboru Maxon hovorí, že cieľ pripraviť ekonomiku, najmä ekonomiku na to, aby sme mohli koncom roku 2006 za predpokladu istých priaznivých vonkajších okolností vstúpiť do Európskej menovej únie. To povedzme pán predseda Maxon nepokladá tak za reálne. My si myslíme, že je to trošku riskantný, ambiciózny cieľ, ale na rozdiel od pána Maxona si myslíme, že pre ekonomiku zdravý a užitočný, ale prosím. Obrovský priestor na diskusiu a argumenty.

    A rovnako plne budem akceptovať, ak mnohé naše predstavy, naše názory o použití toho alebo onoho nástroja nebudete akceptovať, mysliac si, že máte lepšie. Ale opakujem, jednej veci, a podľa môjho názoru tej podstatnej, nemožno vládnemu programu v tej jednej veci nič zásadné vytknúť, a to v tom, že máme základnú, jasnú programovú líniu. Táto línia sa opiera o tri základné ciele. Zavŕšiť naše integračné procesy, realizovať reformy a budovať Slovensko ako krajinu spravodlivú s efektívne fungujúcim štátom. Toto sú, myslím, základné charakteristiky nášho vládneho programu, ktoré sú jasne v tomto programe zakomponované.

    Myslím si, že aj spravidla kritické vystúpenia predstaviteľov opozície mali svoju istú líniu. Dominovala jej napríklad kritika všeobecnosti nášho vládneho programu. Myslím, že istou líniou bolo aj to, že niektorí páni poslanci alebo panie poslankyne preháňali súčasné problémy, ktorými Slovensko žije, čo ma viedlo k tomu, ako pán poslanec povedal, že som niektoré z týchto príspevkov označil, že skĺzavali do istej demagógie. Ja by som si dovolil ešte potom sa k tomu krátko vrátiť.

    Treťou charakteristikou príspevkov opozície je podľa môjho názoru to, že som nerozpoznal nijakú odlišnú novú programovú líniu, ktorá by mohla byť alternatívou voči tej línii vlády, ktorá sa vinie naším vládnym programom, ktorú som charakterizoval pred chvíľou tými troma rysmi. Ak, samozrejme, nemám na mysli alebo nebudem myslieť na alternatívu, ktorú predstavuje ideológia komunizmu.

    Toto je podľa môjho názoru ten zásadný a hlavný poznatok z rozpravy. Iste z mojej strany nie je záujem o kritiku opozície, ide iba o konštatovanie faktu, ktorý pre Slovensko považujem za sľubný a pozitívny. Dovoľte mi, aby som to vyjadril tak, že je potešiteľné, ak vládu i opozíciu, aspoň jej rozhodujúcu časť, spája spoločná vízia budúcnosti Slovenska v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii. Až druhoradé pritom je podľa môjho názoru to, ako tá alebo oná opozičná strana vníma napríklad kvalitu negociačného procesu. Mnohí nás kritizujete, že neviete vyrokovať to, čo by ste si predstavovali vyrokovať vy sami. Ale myslím si, že to zásadné, to podstatné spočíva v užitočnosti a správnosti toho základného programového cieľa, a to nepochybne je zavŕšenie integračných procesov do Európskej únie.

    Alebo povedzme transformácia našej armády. Iste som počul vo vašich vystúpeniach viaceré predstavy, ako by ste to robili vy. Nie so všetkým sa stotožňujete. Ale opäť si myslím, že nie je podstatný už ten alebo nie je najdôležitejší ten technický prvok, ako vykonať opatrenia v tej alebo onej oblasti, ale rozhodujúce je, aby sme sa v tej základnej programovej línii trafili.

    Podobne významnú časť zhody som našiel aj v druhej, pre vládu veľmi dôležitej oblasti, a to sú reformy. Tu by som rád vyhovel pánovi poslancovi Jadušovi z Hnutia za demokratické Slovensko, ktorý ma vyzval, aby som bol konkrétny. Budem konkrétny pri pozitívnej skúsenosti. Ak dovolíte, pán poslanec, nebudem konkrétny pri negatívnej, lebo nechcem rozdeľovať, chcem viac spoluprácu ako konflikty. Ale vysoko som si vážil a bol som aj trošku prekvapený, sa priznávam, keď som počul z úst predsedu výboru pána poslanca Soboňu, že objem peňazí v zdravotníctve je na dostatočnej úrovni. Ľudovo povedané, že peňazí je v zdravotníctve dosť, že toto problém nie je, ale že je problém, ako sa s týmito peniazmi hospodári. Ja si myslím a považujem to za veľkú vec. Za principiálne zásadnú vec. Samozrejme, veľmi pozorne som potom počúval pána poslanca Soboňu, čo si on myslí. Ako treba zmeniť to, aby tieto peniaze boli využívané efektívne alebo efektívnejšie, ako je to dnes. A môžem vám povedať, že som to počúval vyslovene so záujmom.

    Tu však pripomínam, že jedným z našich programových cieľov, ak si nalistujete vládny program, je jasne zapísané, že chceme „držať úroveň financovania zdravotníctva na hladine roku 2002“, samozrejme, v stálych cenách, „a pritom už v roku 2004 nedovoliť, aby ďalej narastala zadlženosť zdravotníctva“. Ak sa dohodneme na takomto základnom skelete, na takomto základnom rámci a prístupe, tak si myslím, že v tomto volebnom období naozaj môžeme veľmi veľa urobiť, a pritom v spolupráci vlády a opozície.

    Ale príbuznosť názorov na potrebu reforiem, na znižovanie napríklad deficitu verejného okruhu, na nutnosť zvyšovať konkurencieschopnosť ekonomiky som našiel vo viacerých vystúpeniach poslankýň a poslancov z radov opozície. Veľmi by som chcel oceniť napríklad vystúpenie pána poslanca Cagalu z Hnutia za demokratické Slovensko. Tomuto príspevku som naozaj rozumel. Rozumel som akcentu aj apelu na výraznejšiu podporu živnostenského stavu. Je mi úplne jasné, že zahraničné investície potrebujeme a veľmi sme sa o to usilovali. A ešte ich omnoho viac potrebujeme, najmä do regiónov, kde je vysoká nezamestnanosť. Niektorí ste o takýchto regiónoch hovorili. Ale je mi úplne jasné, že ťažisko musí byť v podpore malého, stredného ale najmä živnostenského stavu. Ďalším znižovaním administratívy, ďalším znižovaním nielen daní, ale najmä odvodového zaťaženia a vlastne mnohými tými opatreniami, o ktorých pán poslanec Cagala hovoril. A ja by som ho chcel ubezpečiť, že nepochybne viaceré z týchto návrhov budú nielen preskúmané, ale myslím, že nájdu aj reálne uplatnenie.

    Toľko k tomu podstatnému, čo som našiel alebo čo som zachytil v tejto rozprave a čo ma aj povzbudzuje a z čoho sa aj teším. Rovnako by som mohol hovoriť o mnohých, mnohých ďalších príspevkoch, ja to nechcem robiť ani vyčerpávajúco, ani s rizikom, že sa niekoho viac alebo menej dotknem. Možno spomeniem aspoň vystúpenie pána Maxona, Brhela.

    No a ešte niekoľko poznámok k výčitkám, že Programové vyhlásenie vlády SR je všeobecné. Mnohí ste to kritizovali. Ja len pripomeniem, že len navzdory tomu, že je to základný programový dokument, sú tam mnohé konkrétne záväzky.

  • Zaznel gong.

  • Mám končiť.

    Je tam napríklad záväzok, že do piatich až šiestich rokov zabezpečíme, aby mohol získať vyššie ako stredné vzdelanie v zásade každý mladý človek, ak, samozrejme, bude spĺňať základné predpoklady a najmä bude chcieť. Ja si myslím, že veľmi konkrétny a aj veľmi odvážny záväzok. Tú tézu z oblasti zdravotníctva som už spomenul. Rovnako sme sa zaviazali do roku 2006 profesionalizovať armádu, veľká vec. Máme tam záväzok prispievať na obranu 2 % z hrubého domáceho produktu. Máme tam taký konkrétny záväzok, ako je zavŕšiť reformu verejnej správy. Veď máme zákony, vieme, aké kompetencie treba poprenášať. Máme záväzok rušiť okresné úrady, veľmi konkrétne veci. Kto chce, môže ich nájsť.

    Páčilo sa mi, že viacerí z vás, najviac pán Maxon, si všimli tú ambíciu do roku 2006 pripraviť ekonomiku, aby bola schopná, zrelá uchádzať sa o začlenenie do Európskej menovej únie. Ale aj záväzok získať členstvo v aliancii, v únii. Veď to nie sú frázy, nie heslá. Za tým je veľmi konkrétny obsah, veľmi konkrétne záväzky.

    Tézu o všeobecnosti, o absencii čísel teda považujem, ak už nechcem použiť nepekné slovo, za demagogickú, tak aspoň za také klasické opozičné klišé, ktorému samozrejme rozumiem, tak ako rozumiem postaveniu opozície v demokratickom parlamente.

    Ale predsa len chcem povedať aj to, že som si nemohol nevšimnúť aj niektoré príspevky, ktoré naozaj od demagógie nemali veľmi ďaleko. Ale autorov označovať nebudem. Skôr mi ide o princíp. Za demagogické totiž považujem tie vystúpenia, ktoré maľovali Slovensko ako spálenú zem. Ako krajinu, kde by mali žiť len sami skorumpovaní ľudia. Akoby to bola krajina, kde ľudia nemajú nárok na nádej, na perspektívu. Takýto obraz je nielen škodlivý, teda nielen nepravdivý, ale aj škodlivý. Nemôže byť predsa všetko zlé, keď nás vyspelí berú medzi seba, keď medzinárodné agentúry pravidelne zvyšujú ratingy našej ekonomiky.

    Včera večer sme zachytili, jedna z najznámejších, najrenomovanejších agentúr Moody´s výrazne výšila rating našej ekonomiky. Nemôže to predsa také byť, keď priemyselná produkcia, otvorte si včerajšie noviny, dosiahla najvyššiu úroveň za existenciu Slovenskej republiky. Keď rastie stavebná produkcia, keď slovenská koruna, píšu o tom všetky noviny, dosahuje historické maximá a Národná banka intervenuje nie preto, že by chránila korunu pred devalváciou, ale aby chránila korunu pred nenáležitým zhodnocovaním, pretože to podväzuje schopnosť našich exportérov vyvážať.

    Možno najviac ma mrzelo, keď som počul vo vystúpeniach pomaly, že je nevyhnutné meniť našu ústavu, lebo sme sa spreneverili alebo sa ideme spreneveriť základnému ústavnému záväzku, a to budovať ekonomiku nielen trhovo, ale aj sociálne a ekologicky orientovanú. Ako to odmerať? – som sa sám seba pýtal. No a pomohol mi pán vicepremiér, keď mi dal niektoré čísla. Odmerajme to napríklad výdavkami na sociálne zabezpečenie v jednotlivých rokoch. Ja vám ponúkam konkrétne čísla.

    Rok 2000: skutočnosť 35,8 mld. Sk; rok 2001: 41,4 mld. Sk; rok 2002: skutočnosť nepoznáme, ale plán je 44,9 mld. Sk; a na budúci rok podľa návrhu rozpočtu 48,1 mld. Sk. Teda len dve čísla 2000 – 2003: 35,8; 48,1.

  • Reakcie z pléna.

  • Možno existujú aj ďalšie. Ja vám ponúkam jeden, veď diskutujme. Hľadajme, hľadajme tú pravdu.

    Životné prostredie. Ako odmerať kvalitu toho, či naozaj sa usilujeme o ekonomiku nielen trhovo, nielen sociálne, ale aj ekologicky orientovanú, ak nie skúmaním výdavkov štátneho rozpočtu, iných rozpočtov alebo iných príjmov do kapitoly alebo do oblasti životného prostredia? Opäť vás nebudem dlho unavovať, ponúknem vám aspoň tri čísla 2001, 2002, 2003.

    Ak by sme hovorili o štátnom rozpočte, tie čísla sú: 2,3 mld., 2,6 mld. a 3,3 mld. Ak zahrnieme do toho aj príjmy z recyklačného fondu a príjmy z fondov Európskej únie, tak tie čísla sú takéto: rok 2001 3,6 mld.; rok 2002 4,5 mld. a na budúci rok 5,2 mld. Teda v priebehu dvoch rokov z 3,6 na 5,2 mld. Sk.

    Mám tu aj ukazovateľ o priemernej dĺžke života. Ako merať? Ako merať, či ideme tou cestou, alebo ideme proti tej ceste? Veľmi podľa mňa serióznym ukazovateľom je priemerná dĺžka ľudského života. V roku 1980 muži na Slovensku sa dožili priemerne 66,76 roka. O 10 rokov v roku 1990, o trošku kratší čas: 66,64. Ale o ďalších 10 rokov v roku 2001 už o 3 roky viac: 69,54. Každé porovnanie kríva. Nájdete mnohé protiargumenty. Ale ja vám ponúkam svoje, ktoré azda môžu hovoriť o tom, že Slovensko je krajinou, kde sa presadzuje trhová ekonomika aj sociálne, aj ekologicky orientovaná. Netreba meniť ústavu kvôli nášmu vládnemu programu.

    A napokon vám ešte pripomínam, že sú známe ukazovatele indexu ľudského rozvoja. Je to zrejme najkomplexnejší ukazovateľ, kde sa kvalita života premieta, a Slovensko sa v roku 2002 umiestnilo v medzinárodnom rebríčku podľa tohto ukazovateľa na 36. mieste zo 173 hodnotených krajín sveta. Aspoň niekoľko argumentov k tomu, aby sme naozaj nemaľovali Slovensko nenáležitými farbami, pretože to je nielen nepravdivé, ale podľa mňa to aj demotivuje a je to aj proti záujmom v konečnom dôsledku opozície.

    Iste, máme svoje problémy, máme najmä vysokú nezamestnanosť. Ale myslím si, že Slovensko je dnes omnoho ďalej ako pred štyrmi rokmi. Rovnako je pravdou, že nás čakajú aj nepopulárne kroky. Ale nie je pravdou, že to chceme robiť, aby sme nebodaj ľudí chceli trápiť. Ale preto, aby ľudia mohli čo najskôr a čo najvýraznejšie cítiť pozitíva fungujúceho hospodárstva. Aby sa s každou korunou, ktorú ľudia vyrobia, nakladalo čo najhospodárnejšie. Kto potrebu reforiem pretáča na strašenie ľudí, podľa môjho názoru škodí dobrej veci. O demagógii nechcem hovoriť. Ale škodí dobrej veci.

    Nechcem tvrdiť, že všetko máme premyslené, že naše nápady sú najlepšie, všetko je nachystané do detailov, že nikoho nepotrebujeme. Práve naopak. Radi prijmeme dobrú radu aj lepšie riešenia. A samozrejme na ich základe budeme radi korigovať aj niektoré svoje konkrétne predstavy, ako riešiť ten alebo onen problém. Ale to podstatné, čo chcem povedať, je to, že reformy musia byť kvôli ľuďom, kvôli ich perspektívnej spokojnosti. Niektorí z poslancov, a to som si nemohol nevšimnúť, zúžili reformy iba na zdražovanie a na strašenie ľudí. Je to nesprávne a nepravdivé, tak voči nášmu programu, ako aj voči samotným občanom. Ľudia majú zdravý rozum a vedia, že vláda nemôže nič získať nepopulárnymi opatreniami, ale vedia aj to, že takéto opatrenia v konečnom dôsledku prinesú osoh samotným ľuďom.

    Takže, panie poslankyne, páni poslanci, rád by som využil koniec tohto svojho záverečného slova na to, aby som nám všetkým pripomenul, že na budúci týždeň sa najvýznamnejšia časť vyspelého demokratického sveta chystá do Prahy. Bude samit Severoatlantickej aliancie. Okrem iného sa táto časť vyspelého sveta chystá do Prahy aj preto, aby medzi seba pozvala nových členov, nové štáty. Možno ich bude sedem a medzi nimi aj Slovensko. Rovnako pripomínam, že o necelý mesiac sa na samite Európskej únie v Kodani bude rozhodovať o tom, o ktoré štáty sa rozšíri Európska únia. Bez pátosu, ale podľa môjho názoru celkom výstižne by som sa chcel vyjadriť v tom zmysle slova, že ešte nikdy v histórii nemali Slováci a národnosti žijúce pod Tatrami tak blízko k bezpečnému a vyspelému svetu, ako majú práve dnes. Aby sa táto historická šanca premenila na realitu, naša vlasť potrebuje pevnú a stabilnú vládu. Je to základný predpoklad na to, aby sa táto historická šanca stala reálnou. Nebude to úspech vlády. Bude to úspech nás všetkých, vládnej koalície aj demokratickej opozície, ale najmä všetkých občanov Slovenskej republiky, všetkých občanov našej vlasti.

    Aj preto mi dovoľte na samý záver, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, aby som vás opakovane požiadal o vyslovenie dôvery vláde Slovenskej republiky. Ďakujem pekne.

  • Ďakujem predsedovi vlády za jeho stanovisko. Pýtam sa pána spravodajcu, či chce zaujať stanovisko k rozprave. Áno, nech sa páči, máte slovo.

  • Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán predseda, pán premiér, vážení kolegovia, veľmi stručne. V rozprave k programovému vyhláseniu vlády vystúpili 7 poslanci so stanoviskami klubov. Do rozpravy sa písomne prihlásilo 52 poslancov a ústne sa prihlásili 3 poslanci. Všetky vystúpenia boli svojím spôsobom zaujímavé, väčšina konštruktívna aj podnetná, a ja ich teraz nebudem komentovať.

    Chcem však, pán predseda alebo pani podpredsedníčka, poprosiť ako spoločný spravodajca výborov Národnej rady, aby sme teraz prerušili schôdzu Národnej rady do zajtra do 10.00 hodiny s tým, že spravodajcovia využijú tento čas na posúdenie návrhov prednesených v rozprave spolu s predkladateľom programového vyhlásenia a hlasovali by sme zajtra.

  • Ďakujem, pán spravodajca. Prerušujem 3. schôdzu Národnej rady do zajtra do 10.00 hodiny, keď pristúpime k hlasovaniu o Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky.

    Dámy a páni, chcem vás ešte upozorniť, že zajtra od 8.00 do 10.00 hodiny môžete v priestoroch Národnej rady darovať krv. Prosím vás, aby ste túto možnosť využili. Ďakujem. Dovidenia zajtra.

  • Prerušenie rokovania o 18.17 hodine.