• Vážené panie poslankyne, páni poslanci, prosím, aby ste sa dostavili do rokovacej sály, aby sme mohli zahájiť rokovanie 23. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Prosím pánov poslancov, aby zaujali svoje miesta v rokovacej sále.

  • Hlasy z pléna.

  • Ešte pred otvorením rokovania, pán poslanec Cabaj. Či po?

  • Reakcia z pléna.

  • Otváram rokovanie 23. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Prosím pánov poslancov, aby sa prezentovali stlačením hlasovacieho tlačidla, aby som mohol zistiť počet prítomných poslancov v rokovacej sále. Pán poslanec Minárik, Bárdos, páni poslanci, prezentujeme sa.

  • Hlasovanie.

  • 82 poslancov prítomných.

    Národná rada je schopná uznášať sa.

    Chcem vás informovať, že overovateľmi na dnešnom rokovaní budú páni poslanci Jozef Šimko a Maroš Kondrót, náhradníkmi poslanci Gábor Gál a Milan Urbáni.

    Chcem informovať, že podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni požiadali páni poslanci a poslankyne Miroslav Abelovský, Jozef Burian, Anton Danko, Mária Demeterová, Miroslav Chovanec, Ivan Kiňo, Jozef Ševc, Ján Mikuš a Bohumil Hanzel, na zahraničnej pracovnej ceste je pán poslanec Herman Arvay.

    Pán poslanec Cabaj, ešte pred začatím schôdze, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Skôr ako začneme rokovanie, chcem vás poprosiť, keby sme si minútou ticha uctili obete teroristických útokov v Madride.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, vyhlasujem minútu ticha. Prosím, aby sme povstali.

  • Minúta ticha.

  • Ďakujem pekne.

    Panie poslankyne, páni poslanci, 23. schôdzu som zvolal podľa čl. 83 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na základe požiadania 31 poslancov Národnej rady. Žiadosť o jej zvolanie ste dostali spolu s pozvánkou.

    Chcem informovať, že na základe zákona o rokovacom poriadku nie je možné doplniť alebo meniť program schôdze.

    Program schôdze obsahuje jeden bod a to je

    návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi.

    Návrh ste dostali ako tlač 604 a podľa § 109 zákona o rokovacom poriadku som ho bezodkladne zaslal na zaujatie stanoviska vláde Slovenskej republiky a pridelil na prerokovanie všetkým výborom Národnej rady s tým, že ako gestorský výbor bol určený výbor pre financie, rozpočet a menu. Stanovisko vlády máte rozdané v laviciach.

    Teraz prosím povereného člena skupiny poslancov pána Miroslava Maxona, aby uviedol návrh a súčasne oboznámil Národnú radu s dôvodmi, ktoré viedli skupinu poslancov k podaniu návrhu na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií Slovenskej republiky. Prosím pána Miroslava Maxona, aby sa ujal slova. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predseda vlády, vážený pán minister financií, z poverenia skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky predkladám návrh na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády pre ekonomiku. Tento návrh je spracovaný v súlade s čl. 88 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s § 109 ods. 1 a 2 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, skupina poslancov, ktorá predkladá návrh na vyslovenie nedôvery, sa v tomto návrhu operia o tieto skutočnosti. Podpredseda vlády a minister financií Ivan Mikloš, je podľa nášho názoru zodpovedný za nedostatočnú koordináciu prebiehajúcich a pripravovaných reforiem v daňovej oblasti, v sociálnej oblasti, v školstve a v zdravotníctve.

    Výsledkom absentujúcej koordinácie a neexistencie dopadovej štúdie prebiehajúcich reforiem je vážne zhoršenie sociálnej situácie občanov Slovenskej republiky. Evidovaná miera nezamestnanosti v januári 2004 opätovne stúpla na 16,6 %, pričom naďalej sa mimoriadne prehlbujú regionálne rozdiely v evidovanej miere nezamestnanosti. Len ako príklad uvádzame mieru nezamestnanosti v Rimavskej Sobote 33, 62 %, vo Veľkom Krtíši 32,32 %, v Revúcej 31,92 % a pre porovnanie evidovanú mieru nezamestnanosti v Bratislave I, kde je 3,1%, a Bratislave IV, kde je 2,79 %. Nový systém poskytovania sociálnych dávok, ktorého presadzovateľom bol a je Ivan Mikloš, nezohľadňuje aktuálny stav na trhu práce a je presadzovaný skokovým šokom v neprospech veľkej skupiny občanov, bez rešpektovania minimálnej miery solidarity. Podpredseda vlády a minister financií Ivan Mikloš niekoľkokrát ubezpečoval slovenskú verejnosť, že spotrebiteľské ceny a v tom spotrebiteľské ceny potravín sa zvýšia maximálne o 1 až 1,5%. Reálnou skutočnosťou je významný rast cien potravín v posledných 4 mesiacoch roku 2003, pričom medziročne vzrástli ceny potravín o 9,3 % a predstavovali rozhodujúci proinflačný faktor. Rast spotrebiteľských cien potravín pokračoval i v januári. Rovnako rast spotrebiteľských cien ako celku významným spôsobom vzrástol na ročnej báze oproti februáru 2003 aj vo februári 2004. Podpredsedom vlády a ministrom financií presadená jednotná 19-percentná sadzba dane z pridanej hodnoty i na základné potraviny okrem spomínaného rastu spotrebiteľských cien spôsobila i významný medziročný pokles predaja mnohých potravín v rozsahu 10 až 20 %.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v januári 2002 začalo svoju činnosť 8 nových regionálnych samospráv a ich zastupiteľstiev. Vyššie územné celky zodpovedajú za tvorbu politiky územného rozvoja, stredné školstvo, nemocnice, sociálnu pomoc a politiku súvisiacu s rozvojom cestovného ruchu. Financovanie týchto aktivít je i v rozpočtovom roku 2004 riešené provizórne. V rokoch 2002, 2003 i 2004 sú potrebné zdroje zabezpečované priamym transferom zo štátneho rozpočtu do rozpočtov vyšších územných celkov. Ivan Mikloš doposiaľ nepripravil a nepredložil v rámci daňovej reformy legislatívne návrhy na implementáciu fiškálnej decentralizácie, ktorá by smerovala k zvýšeniu efektívnosti verejných výdavkov. Už v roku 2002 na tento vážny nedostatok upozornila vládu Slovenskej republiky Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, ktorej je Slovenská republiky členom. Na túto výzvu, ako i nevyhnutú potrebu fiškálnej decentralizácie do dnešného dňa podpredseda vlády a minister financií Ivan Mikloš legislatívnymi návrhmi nereagoval. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, je absolútne jednoznačné, že uvedená problematika je nespochybniteľne v kompetencii ministra financií, pričom takýto postup vyžaduje priamo Ústava Slovenskej republiky v čl. 65 ods. 1 a 2.

    Vážené dámy, vážení páni, podpredseda vlády a minister financií Ivan Mikloš je presadzovateľom, a na rokovaní vlády Slovenskej republiky to podporil, vládneho návrhu zákona o študentských pôžičkách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa o. i. zavádza ročné školné na vysokých školách od septembra tohto roku od 3 500 do 21 000 Sk v závislosti od typu vysokej školy. Dámy a páni, podľa uskutočneného prieskumu zavedenie školného predstavuje v súčasnej ekonomickej situácii rodín až pre 20 % z nich veľmi veľkú záťaž. Približne pre 57 % rodín to bude značná záťaž a len 4 % rodín školné na vysokej škole v rodinnom rozpočte nepocítia. Vláda Slovenskej republiky a jej členovia podľa nášho názoru musia rešpektovať predovšetkým ekonomické možnosti jej občanov a tomu prispôsobiť i koncepciu školskej politiky. V tomto prípade je uplatňovaný opačný postup, prispôsobovanie sa občanov potrebám vlády, resp. jej rozpočtovej neschopnosti zabezpečiť rovnosť šancí, všetkým schopným získať vysokoškolské vzdelanie. Myslím si, že na tomto argumente nič nemení fakt, že vláda Slovenskej republiky predbežne tento návrh zákona z rokovania pléna Národnej rady Slovenskej republiky stiahla.

    Vážené dámy, vážení páni, podpredseda vlády a minister financií Ivan Mikloš sa počas výkonu ústavnej funkcie dopustil ďalších vážnych profesionálnych chýb. Do dnešného dňa neprevzal zodpovednosť za nekompetentne pripravený štátny rozpočet v roku 2003, ktorého výpadok v príjmoch kompenzoval výrazným a predčasným rastom spotrebných daní v priebehu rozpočtového roka 2003.

    Vážené dámy a páni, vo väzbe na návrh, ktorý skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky predkladá, mi dovoľte uviesť ďalšiu veľmi vážnu skutočnosť v oblasti rozpočtového hospodárenia Slovenskej republiky. Pred niekoľkými dňami sme dostali informáciu, že deficit verejných financií bol vlani 3,6 % z hrubého domáceho produktu, čo je takmer o 17 mld. korún menej, než pôvodne predpokladal štátny rozpočet. Prirodzene, pokiaľ by sme evidovali tú reštriktívnu rozpočtovú politiku s týmto výsledkom a tento výsledok by bol aj vo väzbe na opatrenia vlády, ktoré boli uskutočnené v očakávaní, tak by sme mohli skonštatovať, že dosiahnutý deficit verejných financií 3,6 % z hrubého domáceho produktu je optimistický a pozitívny výsledok. Vážené dámy a páni, pre ekonomického analytika a pre ekonomickú verejnosť je však absolútne neakceptovateľné, že 2 mesiace po rozpočtovom roku ministerstvo financií zistí, že na súhrnnom účte štátneho rozpočtu sú nevyužité pridelené prostriedky z jednotlivých rozpočtových kapitol vo výške 8,3 mld. Sk. Ak sa minister financií odvoláva, že ďalších 4,5 mld. Sk bolo ušetrených takpovediac tvrdými rozpočtovými obmedzeniami, chcel by som vedieť, aké to boli tvrdé rozpočtové obmedzenia, keď 2 mesiace po rozpočtovom hospodárení je to pre ekonomických analytikov skôr prekvapením a v tomto zmysle možno aj istým šokom, môžeme o tom diskutovať, či pozitívnym alebo negatívnym. No a, vážené dámy a páni, celkom neakceptovateľné a z hľadiska odborného hodnotenia neprijateľné je, že na súhrnnom účte štátneho rozpočtu zrazu zistíme, že máme výnos 3,9 mld. Sk z prostriedkov úročenia zdrojov v Národnej banke Slovenska, ktoré sú alokované alebo pripravované na dôchodkovú reformu. Vážené dámy a páni, jednoznačne treba skonštatovať, že toto sú úplne exaktné príjmy, ktoré mali byť súčasťou príjmu štátneho rozpočtu, a nemôžeme 2 mesiace po rozpočtovom roku konštatovať, že je to neočakávaný alebo nepredpokladaný výnos. Vážené dámy a páni, podpredseda vlády a minister financií Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení skonštatoval, že rozpočet sa sleduje v modernej európskej metodike a že sa uplatňuje princíp programového rozpočtovania. Súčasne minister financií pripustil, že ten neočakávaný 17-miliardový pozitívny vývoj v oblasti verejných financií môže súvisieť so zlým programovaním, resp. so zlým plánovaním.

    Vážené dámy a páni, pri tejto príležitosti je úplne legitímne, aby sme položili otázku, kto je zodpovedný za takéto rozpočtovanie, kto je zodpovedný za takéto plánovanie. Z hľadiska metodiky rozpočtu i vo väzbe na zákon o rozpočtových pravidlách je absolútne neakceptovateľné, aby začiatkom druhej polovice minulého roku sme úpravou spotrebných daní naháňali predpokladaný výpadok. Pri tejto príležitosti treba veľmi jednoznačne zdôrazniť, že tento výpadok nezaplatil nikto iný ako občan Slovenskej republiky a spotrebiteľ prostredníctvom spotrebných daní. Čuduj sa svete, 2 mesiace po rozpočtovom roku hodnotíme vývoj s prekvapením, že deficit verejných financií je takmer o 17 mld. korún menší, ako sa očakávalo. Pri tejto príležitosti by som chcel zdôrazniť, že to je principiálne a zásadné profesionálne zlyhanie ľudí, ktorí za rozpočtové hospodárenie Slovenskej republiky zodpovedajú. Myslím si, že pri tejto príležitosti nemusím pripomínať, že zásadnú odbornú, ale aj politickú zodpovednosť za to nesie podpredseda vlády Slovenskej republiky. Vážené dámy a páni, o tých ďalších dôvodoch budeme spoločne dnes ešte diskutovať. Ale chcel by som zdôrazniť, že toto je vážna profesionálna chyba, a súčasne by som chcel zdôrazniť, že nie je to chyba ojedinelá.

    Vážené dámy a páni, niekedy v polovičke januára sme tí, ktorí sa tomu venujeme, získali informáciu, a nakoniec táto informácia bola aj zverejnená v médiách, že saldo zahraničnej obchodnej bilancie je o 7,9 mld. Sk lepšie, ako bolo pôvodne Štatistickým úradom vykazované. Mohli by sme skonštatovať opäť pozitívny výsledok, ale, vážené dámy a páni, do dnešného dňa nevie odborná verejnosť ani poslanci Národnej rady, kto je za túto chybu zodpovedný. Predpokladám, že významný podiel na tejto chybe z hľadiska vecnej kontroly jednotných colných deklarácií má colná správa. Pri tejto príležitosti by som vám ako poslancom Národnej rady chcel pripomenúť, že colná správa je bezprostredne pod riadením a gesciou ministra financií Slovenskej republiky.

    Pri tejto príležitosti mi dovoľte povedať ešte jednu veľmi dôležitú vec. Vážené dámy a páni, v modernej spoločnosti, do ktorej sa, samozrejme, Slovenská republika radí, a hlásime sa, že sme súčasťou moderného spoločenstva, majú najväčšiu cenu informácie. Tieto informácie majú mimoriadne veľkú cenu za predpokladu, že sú správne a že sú pravdivé. Vážené dámy a páni, na tomto príklade som uviedol, že informácie, ktoré poskytuje Štatistický úrad v spolupráci aj s colnou správou, nie sú ani správne, ani pravdivé. Dámy a páni, skupina poslancov Národnej rady sa preto rozhodla podať návrh na vyslovenie nedôvery ministrovi financií Slovenskej republiky. Prílohou návrhu je aj návrh na uznesenie k návrhu skupiny poslancov Národnej rady na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády Ivanovi Miklošovi. Ďakujem pekne za pozornosť.

  • Ďakujem pánovi poslancovi Maxonovi.

    Teraz prosím o slovo pána poslanca Vladimíra Horáka, ktorého poveril výbor pre financie, rozpočet a menu, aby informoval Národnú radu o stanovisku výboru k prerokúvanému návrhu skupiny poslancov. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ďakujem za slovo. Pán predseda Národnej rady, pán predseda vlády, členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vám predniesol spoločnú správu z rokovaní výborov Národnej rady Slovenskej republiky. okrem Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií štátnych funkcionárov, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre európsku integráciu, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby a Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva o výsledku prerokovania návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi (tlač 604).

    Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 629 z 10. marca 2004 pridelil návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi (tlač 604) všetkým výborom Národnej rady Slovenskej republiky okrem spomenutých výborov s termínom prerokovať návrh ihneď. Zároveň určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu pripraviť na schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky správu o výsledku prerokovania uvedeného návrhu vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.

    Výsledky prerokovania návrhu skupiny poslancov vo výboroch. Predložený návrh skupiny poslancov jednotlivé výbory prerokovali s termínom ihneď.

    Odporúčanie pre Národnú radu Slovenskej republiky návrh neschváliť prijal Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, kultúru a médiá. Prerokoval uvedený návrh dňa 11. marca 2004. Prijal platné uznesenie č. 206, v ktorom nesúhlasí s návrhom skupiny poslancov a odporučil Národnej rade Slovenskej republiky nevysloviť nedôveru podpredsedovi vlády a ministrovi financií Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi.

    Ostatné výbory neprijali platné uznesenie výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu prerokoval uvedený návrh dňa 12. marca 2004. Z celkového počtu výboru 13 členov bolo prítomných 7, za návrh hlasovali 2, proti hlasovalo 5, hlasovania sa nezdržal nikto.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie prerokoval uvedený návrh dňa 11. marca 2004. Z celkového počtu členov výboru 13 bolo prítomných 10, za návrh hlasovali 4, proti hlasovali 4 a hlasovania sa zdržali 2.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien prerokoval uvedený návrh dňa 11. marca 2004. Z celkového počtu členov 12 bolo prítomných 8, za návrh hlasovalo 6, proti boli 2, hlasovania sa nezdržal nikto.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie prerokoval uvedený návrh 10. marca. Z celkového počtu členov výboru 15 bolo prítomných 10, za návrh hlasovalo 6, proti hlasovali 2 a hlasovania sa zdržali 2.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo prerokoval uvedený návrh dňa 11. marca. Z celkového počtu členov výboru 11 bolo prítomných 9, za návrh hlasovali 3, proti hlasovalo 6, hlasovania sa nezdržal nikto.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu prerokoval uvedený návrh...

  • Pán poslanec, prepáčte, že vás prerušujem, ale návrh uznesenia majú poslanci v laviciach, nemusíte čítať celý návrh. Záverečné uznesenie prosím

  • Dobre. Tak prekročím to.

    Zároveň Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu uznesením č. 333 z 12. marca 2004 schválil správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií Slovenskej republiky Ivanovi Miklošovi (tlač 604a). Určil mňa za spoločného spravodajcu výborov a výbor ma poveril predniesť správu výborov na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Z uznesení výborov nevyplynuli žiadne pripomienky a požiadavky. Príloha spoločnej správy je návrh uznesenia, ktorú spomínal aj pán Maxon.

    Takže ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán poslanec. Prosím, zaujmite miesto pre spravodajcov.

    Páni poslanci, otváram rozpravu. Chcem vás informovať, že do rozpravy sa písomne za poslanecké kluby prihlásili títo páni poslanci, za klub Hnutia za demokratické Slovensko Sergej Kozlík, strany Smer Igor Šulaj, SDKÚ Jozef Mikuš, Klub nezávislých poslancov Ján Mikolaj, klub Komunistickej strany Slovenska Karol Fajnor. Ďalší poslanci písomne prihlásení sú Jaroslav Jaduš, Eva Antošová, Ivan Šimko, Maroš Kondrót, Jozef Banáš, Ján Kovarčík, Milan Hort, Anton Blajsko, Tibor Mikuš, Viliam Soboňa, Dušan Jarjabek, Miroslav Číž, Milan Cagala a Ján Jasovský ako posledný prihlásený do rozpravy.

    O vystúpenie v rozprave požiadal pán premiér vlády Slovenskej republiky Mikuláš Dzurinda. Nech sa páči, pán premiér, máte slovo.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predseda Národnej rady, panie poslankyne, páni poslanci, tak ako už predseda Národnej rady na úvod vyhlásil, vláda Slovenskej republiky prerokovala návrh na odvolanie ministra financií a vicepremiéra pána Mikloša a vyjadrila s týmto návrhom nesúhlas. Dôvody, o ktoré sme opreli naše jednomyseľné rozhodnutie vlády, nájdete alebo nachádzate, našli ste v príslušnom materiáli.

    Samozrejme, veľmi pozorne som si vypočul aj návrh v ústnom podaní pána poslanca Maxona a dovoľte, aby som na základe toho, čo som si vypočul, vyhlásil, že nenašiel som jediný vecný, jediný právny ani politický dôvod na to, aby bol vicepremiér a minister financií odvolaný.

    Uvediem hlavné ťažiskové body, ktoré pán Maxon uviedol, a k nim svoje stanovisko.

    V úvode pán poslanec uviedol, že vicepremiér Mikloš je najviac zodpovedný za údajnú nedostatočnú koordináciu reforiem. Chcel by som povedať, že reči o chýbajúcej koordinácii reforiem sa nezakladajú na pravde, sú úplne nepravdivé a podľa mňa spravidla ich hovoria tí, ktorí nerozumejú, ako prebieha schvaľovanie zákonov a prijímanie rozhodnutí na rokovaniach vlády. Každý návrh zákona z ktoréhokoľvek rezortu najprv prechádza zdĺhavým pripomienkovým konaním, do ktorého sú zapojené všetky relevantné rezorty. Ak ktorýkoľvek z relevantných rezortov vznesie zásadnú pripomienku, tento rozpor musí byť riešený v konečnom dôsledku až na úrovni ministrov. To znamená, že rokovania zainteresovaných ministrov sú prvým nástrojom, prvým inštrumentom zlaďovania týchto rozhodnutí. Potom nasledujú rôzne druhy porád zainteresovaných rezortov, ktoré organizujeme vtedy, keď ide naozaj o nadrezortnú problematiku, keď je potrebné skĺbiť zámery, pohľady viacerých rezortov. A potom sú tu tri štandardné nástroje, ktoré máme trvalo. Je to porada ekonomických ministrov, je to rokovanie Hospodárskej rady vlády a napokon je to rokovanie vlády Slovenskej republiky. Toto sú inštrumenty podobné ako v každom inom demokratickom štáte a chcem vás informovať, že s inými som sa nikde nestretol. Sú to klasické overené štandardné inštrumenty, ktoré slúžia na koordináciu pôsobenia ktorejkoľvek vlády. A tak je tomu aj v Slovenskej republike. Preto každý, kto sa usiluje rozohrávať hry, že chýba koordinácia reforiem, robí skôr politiku, ako sleduje konkrétny vecný cieľ.

    Druhý argument, ktorý uviedol pán poslanec Maxon, bol ten, že stúpla nezamestnanosť, ale, treba povedať, krátkodobo, už posledný mesiac mierne poklesla. A všetci dobre vieme, že ide skôr o sezónny jav, že z trvalejšieho hľadiska trvalejšia tendencia vykazuje pokles. No a myslím si, že v tejto sále máme na to, aby sme sa zjednotili aj v názore, že za vývoj nezamestnanosti v ktorejkoľvek demokracii nezodpovedá jeden člen vlády, ale že to je výsledok komplexnej politiky ktorejkoľvek vlády.

    Pán poslanec Maxon argumentoval aj nárastom spotrebiteľských cien v decembri, v januári. Opäť myslím si, že dá sa veľmi dobre chápať, že je to dôsledok reforiem, ktoré opäť sú vecou celej vlády. Tak sme sa rozhodli po parlamentných voľbách, na reformy sme dostali mandát, a preto sme sa tie reformy usilovali presadiť hneď po parlamentných voľbách v roku 2002.

    Ďalším argumentom, o ktorý pán poslanec Maxon oprel svoj návrh na odvolanie vicepremiéra Mikloša, bolo chystané zavádzanie školného na vysoké školy. Pán poslanec povedal, že ide o záťaž pre rodiny. To je nedorozumenie, pán poslanec. Nejde o záťaž pre rodiny, pretože celý ten systém je sprevádzaný systémom nielen študentských pôžičiek, ale aj štipendií, sociálnych, prospechových, je to záväzok pre konkrétneho samotného študenta, je to jeho investícia do svojho života, do svojej budúcnosti, nie je to záväzok rodiny. Pritom hlbšie štúdium predlohy zákona hovorí aj to, že študent si nielen bude môcť zobrať výhodnými úrokmi sprevádzanú pôžičku študijnú, ale bude sa môcť uchádzať aj o štipendiá, prospechové, sociálne, a bude tu aj možnosť úhrady tohto školného, ak sa neskôr zamestná v oblastiach záujmu štátu alebo keď takúto úhradu mu ponúkne budúci zamestnávateľ. Dovolím si vyhlásiť, že konštatovanie, že táto reforma financovania univerzitného školstva eliminuje alebo obmedzí dostupnosť vysokoškolského štúdia, že takéto konštatovanie je veľké nedorozumenie alebo evidentné nepochopenie celého tohto systému. Som informovaný, že na pôde Študentskej rady študenti sami priznali, že reforma rieši príjmovo najslabších študentov. A všetky rozbory to ukazujú a vlastne to je ten základný zámer reformy, aby sme pomohli prispieť k vytváraniu nových kapacít, aby viac mladých mohlo študovať, aby sme prispeli ku skvalitneniu nášho vysokého školstva a aby celý ten systém bol aj spravodlivejší, sociálne spravodlivejší, ale, samozrejme, v konečnom dôsledku funkčnejší, lepšie fungujúci.

    Pán poslanec Maxon hovoril aj o tom, že vicepremiér by mal byť odvolaný kvôli tomu, že deficit verejných financií vlani bol nižší ako projektovaný. Priznám sa, že tomu som rozumel čo najmenej. Ak rezorty ušetrili, ak sme nevyčerpali plánované náklady, to je skôr argument hovoriaci v prospech racionálneho správania sa jednotlivých rezortov ako chyby ministra financií, vicepremiéra vlády.

    Rovnako som pozorne počúval vašu argumentáciu, ktorá sa zaoberala tým, že Štatistický úrad korigoval bilanciu zahraničného obchodu. Vy ste, pán poslanec, doslova povedali, že predpokladáte, že na týchto omyloch má svoj podiel aj colná správa. Teda neviete presne, kde je chyba, predpokladáte to, ale robíte z toho jasný rezultát voči vicepremiérovi a ministrovi financií.

    Toto sú moje stanoviská k tým zásadným výhradám, ktoré som si vypočul v návrhu na odvolanie vicepremiéra, ministra financií v ústnom podaní alebo návrhu pána poslanca Maxona. Na základe toho si znovu teda dovolím vyhlásiť, že dôvody, ktoré som si vypočul, nie sú relevantné, nie sú vecne opodstatnené a nejestvuje žiaden konkrétny ani právny, ani vecný, ani politický dôvod na to, aby vicepremiér a minister financií bol odvolaný. Tento návrh vnímam vyslovene ako politický počin opozície, legitímny, samozrejme, podľa práva, ale politický počin, ktorá vycítila, že odvolaním vicepremiéra Mikloša, ministra financií by mohla vládu oslabiť.

    Môj pohľad na tento návrh je, samozrejme, že rešpektujem akékoľvek legitímne politické postupy, ale na strane druhej vidím to tak, že prijatie tých reforiem, do ktorých sme sa pustili, ktoré sme sčasti realizovali, ktorých realizácia stále prebieha, je pre Slovensko kľúčové. Je vyslovene nevyhnutné pre to, aby bol v štáte väčší poriadok, aby sme efektívnejšie narábali s peniazmi daňových poplatníkov, aby sa rýchlejšie zvyšovala životná úroveň našich občanov, aby sme sa rýchlejšie približovali ku kvalite života občanov krajín Európskej únie. Preto sú reformy nevyhnutné.

    Zároveň mi dovoľte, aby som vyhlásil aj to, že považujem pána vicepremiéra a ministra financií za najvýraznejšieho presadzovateľa týchto reforiem. A preto považujem návrh na jeho odvolanie za počin, ktorého realizácia by poškodila priebeh týchto reforiem, a preto je v rozpore so záujmami, ktorým občania dali v parlamentných voľbách v roku 2002 mandát a kredibilitu. Nemusím vám pripomínať, že Slovensko si týmito reformami získalo aj veľký rešpekt v domácich odborných kruhoch aj v medzinárodných kruhoch, celou škálou reforiem, ale, myslím si, spomedzi nich najmä zavedením rovnej dane, ktorú presadzoval a v konečnom dôsledku presadil najvýraznejšie vicepremiér a minister financií. O tom, že tomu tak skutočne je, svedčí mnoho skutočností, napr. jednoznačne pozitívna odozva jeho práce v odborných kruhoch tak doma, ako aj v zahraničí. Tieto hodnotenia si môžete prečítať v správach rôznych mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú hospodárstvom, ekonomikou, reformami, stavom sociálnej reformy a mnohými ďalšími. Ale konkrétny výraz tohto ocenenia môžete vidieť aj v tom, že v tomto roku Európsky podnikateľský inštitút a Únia malých a stredných podnikateľov udelili na pôde Európskeho parlamentu pánovi ministrovi financií cenu, ktorú udeľujú jednej osobnosti každý rok za najlepší príspevok k zlepšovaniu podnikateľského prostredia.

    Na základe týchto skúseností, panie poslankyne, páni poslanci, chcem vyjadriť svoje presvedčenie, že nie odvolanie, ale zotrvanie pána Mikloša vo funkcii ministra financií a vicepremiéra vlády nám umožní ďalej v týchto reformách pokračovať, úspešne ich ukončiť a prispieť tak už v tomto volebnom období k pozitívnym efektom na strane obyvateľov, na strane občana Slovenskej republiky. Preto vás prosím, aby ste návrh na odvolanie vicepremiéra a pána ministra financií Ivana Mikloša nepodporili, ale naopak, aby ste svojím hlasovaním vyjadrili pánu Miklošovi svoju podporu a dôveru. Ďakujem veľmi pekne.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie premiéra sa hlásia pán predkladateľ pán poslanec Maxon, pán poslanec Cabaj, pán poslanec Kozlík, pani poslankyňa Mušková. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami. Pán poslanec Číž na vystúpenie pána premiéra, ako posledný pán poslanec Číž je prihlásený. Prosím teraz technikov, aby nastavili program faktických poznámok na svetelnú tabuľu. Nech sa páči.

  • Hlasy z pléna.

  • Chcete vystúpiť v rozprave? Nech sa páči. Pán poslanec Maxon, najskôr budú faktické na vystúpenie pána premiéra a potom, nech sa páči, môžete vystúpiť.

    Pán poslanec Cabaj.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda vlády, keby som nesedel v tomto parlamente, možno by som tomu aj veril čo hovoríte, pretože úplne iná optika je pohľadu, keď sa pozeráte z miestnosti von a keď sa pozeráte do miestnosti dovnútra. Ale o tom, ako tie reformy tzv., ako ich nazývate, ako prebiehajú, ako dopadajú na našich občanov, najlepšie vedia naši občania. A nebude to dlho trvať, už 3. apríla je veľmi blízko, keď občania v referende jasne odpovedia, ako oni cítia tie reformy, ako cítia veľkého reformátora Mikloša, ktorý sa s nimi s takýmto spôsobom zahráva.

    Ale nedá mi nepovedať aj inú poznámku. Hovorili ste tu o legislatíve, ako to prebieha, ako prebieha legislatívny proces v príprave vo vláde a všetky náležitosti. Môžem vám povedať, že sedím vo štvrtom parlamente, ale také zlé vládne návrhy do parlamentu ešte nikdy nechodili, ako chodia teraz. Dôkazom toho je aj jeden materiál, ktorý vydala Národná rada, ktorá sumarizuje na inštitúte všetky prijaté návrhy zákonov v tomto parlamente a kde o. i. je aj úsek, ktorý hovorí o tom, koľko zákonov vrátil prezident na opätovné prerokovanie. Ak by ste videli tieto veci a prešli si cez tieto materiály, tak by ste vedeli, o čom je to. Ak pán Mikloš bol zodpovedný za reformy a momentálne situácia je taká, že tu v parlamente je návrh na zriadenie výboru, ktorý by mal robiť koordináciu reforiem, predložili tento návrh siedmi poslanci, ktorí hlasovali za vaše programové vyhlásenie vlády, ak títo poslanci cítia potrebu vytvorenia tohto výboru, to znamená, že asi tie reformy nerobíte dobre, to sú tí, ktorí s vami hlasovali za programové vyhlásenie vlády, a tí predložili teraz do rokovania tejto schôdze zriadenie výboru na koordináciu reforiem. Takže, pán predseda vlády, asi je to trochu inak, optika vaša je a možno aj povinnosť vám káže bojovať za...

  • Prerušenie vystúpenia časomierou.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán premiér Dzurinda, skutočne platí, že vaše stanovisko naznačuje, že žijete v bavorákovom skleníku, že nevnímate problémy občanov. A podobne povrchné bolo ako vaše vystúpenie, aj stanovisko vlády k odvolávaniu pána Mikloša. Treba povedať jednoznačne, že vláda prepálila svoje opatrenia a nedocenila dopad týchto opatrení na jednoduchých občanov, ale aj na stredné skupiny občanov, najmä pokiaľ sa týka unáhleného mechanického zavedenia rovnej dane. Pán predseda vlády, dajte si poriadne zanalyzovať čísla o vývoji zamestnanosti a nezamestnanosti. A veľmi rýchlo zistíte, že je to manipulácia s číslami na jednej strane, na druhej strane sú tu vytláčaní nezamestnaní do skupiny ľudí odkázaných na sociálnu pomoc a, ďalej, že sú vytláčaní ľudia zo zamestnaneckého pomeru, musia vytvárať živnostnícke stavy. A to sa vykazuje ako tvorba nových pracovných miest. Takže je absolútne povrchné vaše hodnotenie.

    Treba povedať, pokiaľ vláda reaguje stále zvyšujúcimi sa ratingmi, tie vyjadrujú jedinú vec, nedávajú signál o dobre fungujúcej ekonomike, ale signál pre zahraničné firmy: „Príďte sa napakovať na Slovensko, sú tu nízke dane, sú tu nízke platy a takmer žiadny sociálny odpor.“

    Takže, pán predseda vlády, chcelo by to hlbšie, hlbšie sa zapodievať ekonomicko-sociálnymi javmi, nie tak povrchne, ako ste to predviedli teraz.

  • Pani poslankyňa Mušková, nech sa páči.

  • Pán predseda, ja sa dotknem tej časti, kde ste hovorili o platení za vysokoškolské štúdium. Vláda aj v minulom volebnom období, aj v tomto volebnom období mala prioritu školstvo. Vláda nielenže nedodržala svoje vlastné programové vyhlásenie, ale naopak, znemožnila svojimi reštriktívnymi opatreniami mnohým študentom, najmä teda zo slabších sociálnych vrstiev, a tých je stále viac a viac, študovať na vysokých školách. Platia dnes po rovnej dani za stravu viac, za učebnice viac, za ubytovanie viac, za cestovné viac. Nehovorím o malom školstve, kde takisto vláda hodila všetko na malé obce, na veľké mestá s tým, že ráta s tým, že sa školy budú rušiť.

    Čo sa týka toho platenia za vysoké školy, pán premiér, všetci odborníci, vysokoškolskí pedagógovia odmietajú takéto platenie, takisto študenti našťastie sa ozvali. Prečo chcete vnucovať v tejto sociálnej situácii platenie za vysokú školu, keď dnes už môžu študenti odchádzať do krajín, kde študujú zadarmo za veľmi výhodných podmienok. Tak nám odídu mladí ľudia. Vašou povinnosťou, povinnosťou vlády aj teda nielen vďaka tomu, čo bolo v programovom vyhlásení, je financovať školstvo tak, aby mohli študovať ľudia, pretože jediné bohatstvo je vo vzdelaných ľuďoch. Ak vy tvrdíte, že vzdelanie je profit toho, ktorý študuje, nie je to pravda. Dnes vyspelé štáty, ako je napr. Írsko, ktoré vsadili na vzdelaných ľudí, tvrdia, že zo vzdelaných ľudí ma osoh celá spoločnosť. Ďakujem.

  • Pán premiér, mám pripravené vystúpenie, ale nedá mi aj vo faktickej poznámke zareagovať na vaše vystúpenie. Čiastočne sa toho, čo som chcel povedať, dotkol pán poslanec Kozlík. Ja som vážne čakal, že nebudeme takto nezmyselne degradovať diskusiu v parlamente. Čakal som od vás predsa len aspoň v priebehu 20 minút, že budete analyzovať vašu politiku, budete analyzovať dôvody, ktoré uvádzame, budete obhajovať to, že situácia sociálne nie je únosná, alebo nám dáte niečo, o čo sa dá elementárne oprieť v diskusii, nuž teda to, čo hovoríte už piaty rok, že zajtra bude lepšie, že to bude pravdou. Nič sa tak nestalo a je to nesmierna smola, pretože klasik kedysi povedal, že skutočná pravda je večne unikajúca dcéra diskusie. Úprimne som sa chcel takejto diskusie zúčastniť, no bude to zase festival politických prejavov, ale, bohužiaľ, tón ste udali vy. Ďakujem.

  • Pán premiér, chcete reagovať na vystúpenia poslancov?

  • Hlasy z pléna.

  • Prepáčte, pán poslanec Maxon, ešte pán premiér vystúpi najskôr.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi reagovať len na vecnosť tých vystúpení, ktoré takéto prvky obsahovali.

    K trom príspevkom, príspevku pána poslanca Cabaja, Kozlíka a pani poslankyne Muškovej. Spoločným mottom bolo, že sedím v bavoráku, v skleníku a že nevnímam realitu.

    Pán poslanec Kozlík, minulý týždeň som bol v Mlynskej doline večer dve hodiny, pozývam vás tam nabudúce, vyše 1 200 vysokoškolských študentov, toto je môj bavorák. Za posledný mesiac 3 gymnáziá s maturantmi, gymnázium na Konštantínovej v Prešove, Tajovského v Bystrici, Garcíu Lorcu v Podunajských Biskupiciach, na východe, v strede, na západe, aby som vedel, toto je môj bavorák. Môj bavorák sú 4 univerzity tohto roku. Môj bavorák je obec Ľubotín pred niekoľkými týždňami v okrese Prešov. Môj bavorák je, že som si sadol v Avione na hodinu a pol medzi občanov v piatok večer, aby sme sa rozprávali o tom, kam ide Slovensko. Toto je môj bavorák. Nesmierne mi záleží na tom, aby sme rozumeli ľuďom, aby sme prijímali opatrenia aj s citom, lebo aj my máme sociálny cit, hoci to niektorí nechcete vidieť alebo pretáčať. Nie je to tak, nie je to vplyvom skleníka, nie je to vplyvom absencie nedostatku informácií alebo nejakej sociálnej necitlivosti.

    Pani poslankyňa Mušková, Tony Blair, líder Socialistickej strany, predstaviteľ tretej cesty, v Británii priemerná mzda 1 748 libier, školné 3 000 libier. Hovorili ste o Írsku. V piatok som tam bol. Viem, čo mi povedal kolega. Írsko zaviedlo školné. Prijímame veľmi podobné, nechcem povedať doslova, že presne podobné, opatrenia ako Írsko, lebo chceme, aby čo najskôr aj na Slovensku bola presne taká istá úroveň, ako je dnes v Írsku.

    Takže toto sú moje reakcie, ktorými chcem ukázať, že sa snažíme byť sociálne vnímaví, ale rozumieme argumentom, kvôli ktorým tieto reformy chceme presadiť, lebo je to kvôli ľuďom.

  • Pán poslanec Maxon ako navrhovateľ, nech sa páči.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, my máme ambíciu a uchádzame sa v tejto snemovni prerokovať tento návrh skupiny poslancov so všetkou vážnosťou a so všetkými dôsledkami. Ak pán predseda vlády podľa rokovacieho poriadku má možnosť reagovať, tak dovoľte aj mne reagovať. Ale ešte raz podčiarkujem, pristupujeme k tomuto návrhu so všetkou vážnosťou. Ale v tomto kontexte mi predsa len dovoľte poznamenať, že, pán premiér, nestačí spraviť sumár, kde ste všade tým bavorákom boli, treba povedať aj výsledky. Ak výsledkom vášho rokovania v Mlynskej doline má byť konštatovanie, a ospravedlním sa za to, že každý sme nejakým spôsobom trhnutý, tak to je obraz toho, čo aj v školskej politike ako predseda vlády v spolupráci s vicepremiérom a ministrom školstva pripravujete.

    Rovnako so všetkou vážnosťou by som chcel zdôrazniť, že materiál, ktorý je prílohou uznesenia vlády Slovenskej republiky, v ktorej neodporúčate vysloviť nedôveru podpredsedovi vlády a ministrovi financií, vážené dámy a páni, tento dokument má niečo viac ako 4 strany. Vážený pán predseda vlády, vy ste pod týmto dokumentom podpísaný. V tomto dokumente je 11 pravopisných alebo gramatických, alebo vecných chýb. Takže, vážený pán predseda vlády, to je pravý obraz toho, ako robíte. Všetko to navonok vypadá veľmi pekne, ale keď si to človek dôsledne prečíta a zanalyzuje, tak tá skutočnosť je celkom, celkom iná.

    No a, vážený pán predseda vlády, to naozaj vyvoláva smutný úsmev, keď nám tu zopakujete základnú učebnicu, ako prebieha proces schvaľovania zákonov, že existuje medzirezortné pripomienkové konanie, že je porada ekonomických ministrov, že je Legislatívna rada vlády. Ja si myslím, že v tejto snemovni niet nikoho, kto by tento proces nepoznal. Okrem toho chcel by som zdôrazniť, že je tu veľa takých, ktorí sa tohto procesu priamo zúčastnili.

    Vážený pán predseda vlády, v tom kontexte mi potom odpovedzte na moju otázku, prečo dnes v parlamente, ako to povedal pán Tibor Cabaj, je parlamentná tlač 583, návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na zriadenie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu a koordináciu reforiem.

  • Ak konštatujete, že všetko prebieha v súlade so zaužívaným postupom, ktorý súvisí s rokovacím poriadkom vlády a tých ďalších poradných orgánov, nuž tak mi, prosím, vysvetlite, prečo minulý týždeň v piatok sme v zákone o poisťovníctve reparovali množstvo významných a závažných chýb v sociálnej oblasti. Ak tak koordinujete činnosť vlády, že v zákonoch, ktoré sa vecne problematiky netýkajú, musíme odstraňovať vážne lapsusy, ak tak perfektne koordinujete činnosť vlády aj prostredníctvom vášho vicepremiéra, tak, prosím, odpovedzte nie tejto snemovni, ale občanom Slovenskej republiky, prečo do dnešného dňa tí, ktorí majú zákonný nárok na poberanie dávok, ktorí opatrujú svojich bezvládnych alebo chorých rodinných príslušníkov, nedostali ani korunu. To nie je koordinácia, to je ignorovanie tých ľudí, pre ktorých je to jediným zdrojom príjmu.

    V samotnom materiáli, ktorý ste nám predložili a ktorý je teda stanoviskom vlády Slovenskej republiky k návrhu skupiny poslancov Národnej rady na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií, uvádzate aj zhodnotenie zamestnanosti alebo nezamestnanosti. Odvolávate sa v tom dokumente na kvalitu zamestnanosti, resp. kvalitu pracovných miest. Ale, vážený pán predseda vlády, reálnou skutočnosťou je to, že ak sa vám naozaj bude dobre dariť, tak v tomto roku sa priblížite k miere nezamestnanosti, ktorá bola v roku 1998.

  • Ak som spomínal to stanovisko vlády, ak som spomínal tých 11 gramatických, pravopisných aj vecných chýb, nuž dovoľte mi konštatovať aspoň jednu zásadnú procesnú vec. A, pán predseda vlády, hovorím to preto, že vy ste niekoľkokrát zdôraznili, ako perfektne všetky veci fungujú a ako sa koordinujú. No že to nefunguje a že si to dovolíte aj napísať, dôkazom toho je strana 4, kde uvádzate: „Ministerstvo školstva Slovenskej republiky stiahlo zákon o študentských pôžičkách.“ No ak ste taký perfektný, ak všetko funguje, tak by som vám chcel oznámiť, že podľa rokovacieho poriadku Národnej rady takýto krok ste spraviť nemohli. A je to pre mňa naozaj veľmi smutné.

    Ak som spomenul tých 11 gramatických chýb a tých niekoľko vecných chýb, vážené dámy a páni, v každom odseku sú ďalšie vecné pochybenia. Ak vy si tak ctíte a vážite prácu vášho vicepremiéra, tak s rovnakou zodpovednosťou ste mali pristupovať k tomu dokumentu, ktorý ste nám do Národnej rady Slovenskej republiky predložili. Ten dokument okrem toho, že má tieto nedostatky, tak on má aj svoje vnútorné pochybenia. Rovnako na strane 4 uvádzate: „Príprava štátneho rozpočtu je minimálne polročný projekt, na ktorom pracuje rozsiahly úradnícky aparát. A rozpočet na rok 2003 vypracoval ešte bývalý minister financií nominovaný za SDĽ. Hrozbu rozpočtového provizória zažehnalo schválenie predloženého rozpočtu v parlamente.“ Nuž, vážený pán predseda vlády, vy ste akosi pozabudli uviesť v tomto dokumente, že v čase, keď predstaviteľ Strany demokratickej ľavice spracovával návrh zákona o štátnom rozpočte, tak váš vicepremiér, ktorého kvality tu dnes obhajujete, bol podpredsedom vlády pre ekonomiku a bezprostredne nadriadený a zodpovedný za koordináciu. A do koordinácie, samozrejme, patrí aj prípadné odstránenie vážnych rozpočtových chýb. No a, vážený pán predseda vlády, skonštatovali ste, že už vôbec nerozumiete mojej kritike, že sa dosiahlo lepšie hospodárenie štátu, ako sa očakávalo. No ak sa odvolávate na väčší poriadok, na väčšiu presnosť, väčšiu disciplínu, tak sa to, samozrejme, týka aj metodiky rozpočtového hospodárenia Slovenskej republiky. A konštatovanie, že tento lepší rozpočtový výsledok je spôsobený predovšetkým neočakávane vysokým nevyužívaním prostriedkov rozpočtovými kapitolami, je absolútne absurdné. Ja by som naozaj bol zvedavý, ako by sa k tejto skutočnosti vyjadrili príslušní rezortní ministri, lebo neočakávane v čase rozpočtových reštrikcií zrazu nájsť na súhrnnom účte 8,3 mld. Sk, to nie je úspech, to je zásadné profesionálne zlyhanie, ktoré nikdy nie je možné akýmkoľvek spôsobom odôvodniť.

    Takže, vážený pán predseda vlády, nielen ten dokument, ktorý ste nám predložili, nás svojím spôsobom sklamal, ale súčasne aj pobúril, ale aj vaše argumenty o kvalitnej práci ministra financií skutočne nie sú namieste. A ja som presvedčený, že ďalšia diskusia o týchto veciach bude hovoriť jasne, zrozumiteľne so všetkými argumentmi, ktoré k dispozícii navrhovatelia majú. Ďakujem pekne.

  • Pani poslankyňa Dubovská sa hlási s reakciou na vystúpenie pána poslanca Maxona. Nech sa páči.

  • Ďakujem, pán predseda, za slovo. Ja chcem len tak pripomenúť vlastne predkladateľovi a možno ho aj upozorniť na to, že asi pán premiér Dzurinda má lepšieho bavoráka než všetci ostatní a lepšie sa dostane na niektoré miesta. Vzhľadom na výjazdy poslancov som absolvovala minulý a predminulý týždeň výjazdy na východ a mala som medzi ostatným aj program na stredných školách a gymnáziách a mali sme sa s týmito študentmi baviť o Európskej únii, vstupe do NATO a pod. čiže na témy výsostne apolitického alebo astraníckeho charakteru. A musím povedať, že na východe všetky z týchto stretnutí boli odrieknuté vzhľadom na to, že riaditelia škôl dostali prípis od župana Chudíka, že im zakazuje takéto podujatia organizovať. Takže pán premiér má asi možno lepšieho bavoráka, než máme my, a cez pána Chudíka, cez Ľudovú úniu sa na východ do škôl dostane. Ďakujem.

  • Pán poslanec Kozlík je prvý prihlásený do rozpravy za poslanecký klub, klub Hnutia za demokratické Slovensko.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, milé kolegyne, kolegovia, dovoľte mi bez emócií pojednať o bode, ktorý máme teraz na rokovaní pléna Národnej rady, t. j. o vyslovení nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií Ivanovi Miklošovi.

    Ja začnem tým, čo som vyjadril už vo faktickej poznámke, že vláda v uplynulom období urobila rad rozhodnutí, ktoré ťažko doľahli na slabšie sociálne skupiny, ale aj na strednú vrstvu občanov, ktoré výrazne prehĺbili sociálnu nerovnosť, zlepšili dôchodkovú situáciu bohatších skupín obyvateľstva, v tom aj poslancov Národnej rady a výrazne veľkých spoločností, na druhej strane zhoršili situáciu slabších skupín obyvateľstva a strednej vrstvy. Musím ale to povedať, ak som povedal, že tieto opatrenia zlepšili dôchodkovú situáciu poslancov, zlepšili dôchodkovú situáciu aj členov vlády, a teda ústavných činiteľov ako takých.

    Celá sociálno-ekonomická anabáza sa odvíja od mechanicky a necitlivo zavedenej rovnej dane, keď došlo k prerozdeleniu cirka 20 mld. korún v prospech tých silnejších. A cez daň z pridanej hodnoty a spotrebné dane to vlastne zaplatia tie slabšie skupiny občanov. Pritom nespochybňujem to, že je správne znižovať priame dane, ktoré sú viazané na produkciu, a postupne zvyšovať dane, ktoré sú viazané na spotrebu, to znamená daň z pridanej hodnoty, spotrebné dane, ale vláda zvolila skratku cez politickú priepasť, to znamená, nezvolila istú postupnosť, istý režim, ktorý by umožňoval tým slabším postupne sa prispôsobovať, vytvárať vhodné sociálno-ekonomické nástroje na to, aby jednotlivé skupiny občanov dokázali zareagovať na novú situáciu, prispôsobiť sa jej a aby nevytvárala takáto situácia ťažké sociálne traumy medzi obyvateľstvom. Treba povedať, že zjednotenie sadzieb dane z pridanej hodnoty v rámci tej konštrukcie jednotnej dane, zrušenie predchádzajúcej zvýhodnenej sadzby dane z pridanej hodnoty a jej zvýšenie na 19 % pre základné potraviny, lieky, energie, bytové služby, stavebníctvo doľahli ťažko práve na tie skupiny občanov, v spotrebnom koši ktorých sú uvedené položky dominantné, to znamená, na skupiny nízko príjmových občanov, nezamestnaných, sociálne odkázaných, na študentov. Ale dochádza k likvidácii aj stredných príjmových skupín obyvateľstva. Daňové dopady úprav, dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní premietnuté do cien boli ďalej násobené skokovými zmenami cien napr. plynu, vodného a stočného, dopravy a ďalších citlivých položiek.

    V tomto prípade neobstojí ani obľúbený argument pána Mikloša, že štatistické údaje naznačujú, že v priemere nedochádza k výraznejším zmenám, pokiaľ sa týka či priemernej miery inflácie, poklesu reálnych príjmov a podobne. Takže to vyzerá, ako keby v priemere všetko bolo v poriadku. Je to zavádzanie, pretože dopady podľa jednotlivých sociálnych skupín občanov sú výrazne diferencované. Ak budem parafrázovať uvedené stanovisko pána Mikloša, tak by malo platiť nasledovné. Ak máte jednu ruku vo vriacej vode, druhú ruku v ľadovej vode, v priemere by ste mali byť v poriadku. Samozrejme, v skutočnosti by ste však žiadnu spokojnosť necítili. Takže jednoznačne opatrenia, ktoré vláda prijala jednostranne pozitívne dopadajú na silnejšie skupiny, veľké spoločnosti, na druhej strane jednoznačne a diferencovane dopadajú na slabšie sociálne skupiny. Je možné dokumentovať ten vývoj v tom ostatnom období, trebárs na cenách plynu a nákladoch, ktoré na účtoch SIPO pocítili občania. Mám rad listov a určite ich majú aj kolegovia v parlamente, ja by som len zacitoval z účtu SIPO od dôchodcov z Rovinky, ako sa vyvíjali náklady na ceny plynu mesačne. V decembri 2002 náklad týchto manželov dôchodcov bol 1 770 korún za plyn, v decembri roku 2003 to bolo 2 590 korún za plyn a vo februári 2004 to bolo 3 460 korún za plyn. Samozrejme, nehovorím o ďalších nákladoch, ktoré sa týkajú potravín, liekov a tak ďalej. A, samozrejme, žiadna valorizácia dôchodkov nemôže vyriešiť sociálny status alebo sociálnu pozíciu takejto rodiny. Takto je ale, samozrejme, možné argumentovať v prípadoch ďalších a ďalších skupín občanov, nielen dôchodcov. Podobne argumentujú aj malí živnostníci, ktorí z daňových bonusov a istej bonifikácie detských prídavkov, hovorím o malých živnostníkoch s dvoma deťmi, majú síce, z týchto opatrení, celkový bonus 64 korún mesačne, ale náklady na plyn, na energie, na ďalšie základné životné potreby ďaleko prevyšujú u nich to, čo získali v rámci zavedenia rovnej dane, keď hovorím o priamych daniach.

    Treba povedať, že sme veľmi upozorňovali v čase, keď sa prijímala filozofia okamžitého zavedenia rovnej dane, že takto nárazovo prijaté opatrenie bude mať značné dôsledky na štruktúru spotreby, na vývoj trhového prostredia. A ono sa to už začína prejavovať. Dovoľte, aby som zo štatistických ukazovateľov za tento rok pripomenul niektoré indexy. Pokiaľ sa týka vývoja tržieb za vlastné výkony a tovar, tak v januári 2004 došlo k poklesu tržieb o takmer 18 % v porovnaní s januárom roka 2003, medziročne o takmer 18 % v odvetví, ktoré chceme pokladať za strategické odvetvie, za odvetvie, ktoré by malo profilovať budúcnosť Slovenskej republiky. Podobne, v oblasti maloobchodu došlo k poklesu tržieb v maloobchode s potravinami v januári 2004 v porovnaní s januárom 2003 o 14 %. Opäť teda zreteľne sa ukazuje to riziko, na ktoré sme upozorňovali. A začína sa napĺňať, že klesá obrat v tejto oblasti, že môžeme očakávať nákupné horúčky slovenských občanov, pokiaľ sa týka potravín a ďalších citlivých položiek v zahraničí, pretože daň z pridanej hodnoty 19 % znevýhodňuje nákup týchto tovarov na Slovensku a, samozrejme, tým pádom znevýhodňuje aj producentov, ktorí chcú realizovať tieto tovary na Slovensku. Chcem ďalej upozorniť na to, že aj pán minister pôdohospodárstva spomína, že v roku 2004 môže dôjsť a reálne asi dôjde k úbytku zamestnaných v oblasti potravinárskeho priemyslu zhruba o 3 000 osôb. Pritom on spomína, že je to predovšetkým v dôsledku toho, že nie všetky prevádzky v potravinárskom priemysle sa dokázali prispôsobiť normám Európskej únie. No ja mám obavu, že tu sú ďalšie momenty, ktorým prispeli vládne rozhodnutia, ktoré som už spomenul, ktoré budú dopadať na zníženie spotreby potravinárskych výrobkov alebo odbytu potravinárskych výrobkov práve v dôsledku zavedenia 19-percentnej sadzby dane z priadnej hodnoty. A výpadok 3 000 pracovných miest, ktorý je podľa mňa veľmi vysoký, môže byť ďalej násobený výpadkom ďalších pracovných miest práve z tohto titulu.

    Treba povedať, že v oblasti vývoja hrubého domáceho produktu takisto treba vyjadriť isté znepokojenie, že neukázalo sa v minulosti, že zníženie sadzieb priamych daní automaticky prináša prírastok investícií. A opak je pravdou, ak od roku 2001 klesli sadzby priamych daní právnických osôb zo 40 na 19 %, tak treba povedať, že vývoj investícií vôbec nenaznačuje, že by tu bola nejaká výrazná motivácia využiť ten priestor vyšších dôchodkov na vyššie miery investícií, a naopak, po roku 2001 v rámci štruktúry hrubého domáceho produktu dochádza k poklesu investícií v stálych cenách. A preukazuje to aj štruktúra hrubého domáceho produktu v roku 2003, keď tvorba hrubého fixného kapitálu poklesla o 1,2 %. Ale podobne môžeme bez radosti konštatovať, že napriek ekonomickému rastu, ktorý na 60 % vlastne zabezpečuje automobilka Volkswagen a kde by vláda možno každý deň mala byť nastúpená zametať pred prahom Volkswagenu, zabezpečeniu ekonomického rastu tejto krajiny, najmä cez vývoj čistého exportu, žiaľbohu, neukazuje sa to na reálnej životnej úrovni obyvateľstva, ktorá v roku 2003 klesla o 2 %. Ale čo mňa trápi úplne rovnako, to je to, že vklady do budúcnosti, to znamená, investície v rámci hrubého domáceho produktu ako v roku 2002, tak v roku 2003 naďalej klesajú napriek znižovaniu priamych daní. To znamená, že tá matematika, ktorú presadil pán Mikloš ako člen vlády zodpovedný za daňovú reformu, jednoducho neplatí, nenapĺňa sa. A treba povedať, že aj pri vstupe viacerých zahraničných investorov, automobiliek na Slovensko je evidentné, že základom ich rozhodnutia nie je to, že je na Slovensku nižšia daň, ako skôr to, že sú u nás nízke platy, a najmä to, že Slovensko najmä v prípade automobilky Hyundai má lepšiu infraštruktúru ako Poľsko. A pripomenul by som, že rozhodujúce kroky v rozvoji infraštruktúry najmä v smere na Žilinu urobila Mečiarova vláda v roku 1994 až 1998. To je stanovisko aj poľskej strany, Poliakov, ktoré bolo mediálne dosť široko prezentované.

    Takže tieto zjednodušené prístupy vlády logicky vyústili do výraznej nespokojnosti občanov a, citoval to už kolega Maxon, že 80 % občanov je nespokojných so smerovaním Slovenska, vyše 60 % občanov prezentuje, že má záujem zúčastniť sa na referende o skrátení volebného obdobia tejto vlády.

    Treba povedať, že máme ďalšie výhrady k pôsobeniu Ivana Mikloša z dlhodobejšieho horizontu. Bol jeden z tých, ktorí presadili myšlienku privatizácie strategických podnikov, ich realizáciu. Domnievame sa, že v mnohých prípadoch išlo o predaj hlboko pod reálnu cenu týchto podnikov. Ale dotkol by som sa inej stránky tejto veci. Vláda v období od roku 1999 do roku 2003 získala z privatizácie zhruba 200 mld. korún. Z týchto 200 mld., keď dáme bokom 65 mld. korún, ktoré boli uložené na účte Národnej banky ako zdroj pre dôchodkovú reformu, zostáva 135 mld. korún, ktoré boli prerozdelené cez Fond národného majetku s tým, že časť bola použitá na zníženie štátneho dlhu, ale značná časť prostriedkov bola použitá na plátanie rozpočtových dier v tých oblastiach, kde vláda nepristúpila či k reštrukturalizácii alebo k reformám či Železníc, či v oblasti zdravotného poistenia, či na niektoré rozvojové programy a 17 mld. korún bolo použitých na zabezpečenie privatizácie ako takej. Sú to obrovské prostriedky, ktoré mali, si myslím, sa prejaviť v oblasti rôznych dlhov Slovenskej republiky. Ale treba povedať, že od roku 1998, naopak, zahraničný dlh napriek použitiu takejto masy prostriedkov vzrástol v porovnateľných údajoch z 9,6 mld. amerických dolárov na súčasných zhruba 16 mld. amerických dolárov. Takže je tu veľká otázka, ako sa nakladalo so zdrojmi, ako tieto zdroje prispeli, by som povedal, k lepšiemu stavu či dlhov Slovenskej republiky, nakoľko boli vyplytvané tieto prostriedky. A opakujem, ide o neopakovateľné zdroje, o to, že si nimi vláda v tom uplynulom období cez štátne finančné aktíva vylepšovala rozpočtovú pozíciu a plánuje si ju vylepšiť aj v roku 2004, keď Fond národného majetku má úlohu zabezpečiť 18 mld. korún z privatizácie a počíta sa zhruba s takýmto objemom prostriedkov v rámci štátnych finančných aktív na riešenie rozpočtu roku 2004. Takže v tomto smere máme principiálne výhrady k spôsobu, akým sa naučili verejné financie a štátny rozpočet žiť so značnými objemami prostriedkov zo štátnych finančných aktív alebo, povediac ľudovou alebo normálnou rečou, s privatizačnými zdrojmi bez toho, že by sme dospeli k nejakému principiálnemu riešeniu rozpočtových problémov alebo problémov rozpočtových deficitov.

    Treba povedať, že podobne vláda vždy reaguje na kritiku v sociálno-ekonomickej oblasti a podobne reagovala aj na tú situáciu s terajším vyslovovaním nedôvery pánovi Miklošovi tým, že prvá strana je vždy venovaná výborným ratingom, rastúcim ratingom Slovenska, tomu, ako Slovenskú republiku chvália rôzne zahraničné inštitúcie a autority. Chcem povedať, v prvom rade tieto autority nežijú na Slovensku a vôbec nepoznajú problémy tých slabších skupín občanov. A tie autority, ktoré poznajú tú anabázu, s ktorou sa potýkajú slabšie skupiny občanov, tie autority, ako sú niektorí poslanci a výbory Európskeho parlamentu, to jasne pomenovali, že vláda prepálila opatrenia vo vzťahu k týmto skupinám občanov, že prijala motivačné nástroje na istú aktiváciu nezamestnaných, to je jedno, či rómskych občanov alebo ďalších, ale na druhej strane proti 450 000 nezamestnaných stojí 7 000 pracovných miest. Veď takto nemôžu fungovať žiadne reálne aktivačné mechanizmy, pokiaľ nie sú umelo zase vytvárané, a nie sú to peniaze vyhadzované von oknom. Takže tá definícia, ktorú podal Európsky parlament, kde sme si urobili ohromnú hanbu, podpísala sa pod to vláda a podpísali sa pod to reštriktívne opatrenia vlády, jednoznačne vytvárajú spoločenskú objednávku na také body rokovania, aké dnes v parlamente prerokúvame.

    Takže, vážené dámy, páni, dovoľte mi uzatvoriť svoje vystúpenie tým, že sme vo veľmi zložitej spoločenskej situácii, že my agendu vyslovovania nedôvery členom vlády sme nepokladali v tom uplynulom období, keď hovorím za Ľudovú stranu – HZDS, za agendu, ktorá by mala byť nosnou, že odišli sme v tom období po voľbách roku 2002 z tejto úvahy. Viete dobre, že v rokoch 1998 až 2002 sme podali, myslím, 13 návrhov na vyslovenie nedôvery členom vlády alebo vláde. A momentálne je to teda prvé podanie zo strany Ľudovej strany – HZDS na vyslovenie nedôvery členovi vlády. Chcem principiálne povedať, že toto podanie sa neviaže na voľby prezidenta, že toto podanie sa viaže na nespokojnosť občanov. Už som tu spomenul, že minulotýždňový prieskum verejnej mienky hovoril dokonca o 67 % občanov, ktorí majú záujem zúčastniť sa na referende o skrátení volebného obdobia tejto vlády. Ja som popísal, pokúsil sa priblížiť jednu oblasť činnosti vlády, za ktorú zodpovedá podpredseda vlády a minister financií Ivan Mikloš, že je tu spoločenská objednávka. A Ľudová strana – HZDS musí brať na vedomie postoje občanov, ktorí sú nespokojní, ktorí žijú veľmi ťažký život v danom období. A vôbec si nemyslím, že je tu perspektíva v dohľadnom období, že by za týchto postupov, ktoré volí súčasná vláda, mohlo dôjsť k nejakému výraznému obratu. Takže z tohto dôvodu, vážené dámy, páni, prosím o podporu návrhu na vyslovenie nedôvery pánovi podpredsedovi vlády a ministrovi financií Ivanovi Miklošovi. Ďakujem pekne za pozornosť.

  • S faktickou poznámkou pán poslanec Džupa.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené dámy a páni, zaujal ma v rozbore pána poslanca Ing. Kozlíka práve pohľad, ktorý siaha do niekoľkých týždňov a mesiacov začiatku tohto roka, teda na problematiku, ktorá hýbe Slovenskom a ktorá trápi množstvo rodín bez ohľadu na to, v ktorej časti Slovenska sa nachádzajú, sa díval práve s víziou pre najbližšie obdobie. A, žiaľ, z jeho analýzy je jasné, že tá vízia veľmi dobrá nie je. Škoda len, že túto časť rozboru pána poslanca Ing. Kozlíka si pán vicepremiér Ivan Mikloš nevypočul a odišiel zo sály na tú dobu. Ďakujem.

  • Ďalej bude s faktickou poznámkou vystupovať pani poslankyňa Tkáčová.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán kolega, počas vašej vlády do roku 1998 tu boli podstatne nižšie mzdy, ako je tomu dnes. Napr. v roku 1998 bola priemerná mzda v národnom hospodárstve 10 003 Sk a nemám vedomosti, že by sa tu boli kvôli tomu hrnuli investori. Myslím si, že vami vytvorené politické a ekonomické podmienky práve investorov odstrašovali.

  • Pán Kozlík s reakciou na faktické poznámky.

  • Ja by som pani kolegyni odporučil, keby trošku si naštudovala argumenty a čísla. A zistila by, že v roku 1998 napriek tomu, že to bol volebný rok a že bola vo vláde tzv. zlá Mečiarova vláda, bol to historicky rok s najväčším prílevom priamych zahraničných investícií, ale nie tých, ktoré boli utŕžené z predaja strategických podnikov, ale investícií, ktoré boli priamo realizované, či vo Volkswagene, či v chemickom priemysle, v celulózovo-papiernickom priemysle, v hutníckom, v drevárskom priemysle. Odporúčam ale študovať údaje, ktoré sú očistené od toho, čo sa utŕžilo za predaj strategických podnikov, ktoré vykazuje Dzurindova vláda doposiaľ ako absolútne víťazstvo tejto krajiny. Ale nie je to víťazstvo tejto krajiny, je to vzdanie sa národných zdrojov. A ony potom chýbajú v štátnom rozpočte, chýbajú vo verejných financiách a dlhodobo budú chýbať, pretože nie je problém minúť desiatky, stovky miliárd korún tou danou vládou, ale je problém, ako dlhodobo nahradiť tieto zdroje potom vo financovaní základných potrieb štátu v iných oblastiach rozvoja spoločnosti. Takže, pani kolegyňa, treba študovať, študovať, študovať. Ďakujem pekne.

  • Pokračovať v rozprave bude za poslanecký klub Smer pán poslanec Šulaj.

  • Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, v roku 2002 sa ujala moci staronová koaličná vláda, ktorej základ tvorili SDKÚ, KDH, SMK a nový politický subjekt ANO. Občania tohto štátu dali asi mandát uvedeným politickým stranám s očakávaním stabilného sociálno-ekonomického vývoja v nasledujúcich rokoch. Veď ani jedna z uvedených politických strán nemala pred voľbami vo svojom programe znižovanie životnej úrovne občana alebo, lepšie povedané, vykonávanie tzv. reformných krokov na úkor radových občanov štátu. Myslím si, a je to mojím presvedčením, že značná časť voličov brala pri voľbách do úvahy i tú skutočnosť, že na Slovensku už prebehli nepopulárne ekonomické reformné kroky, ktoré prezentoval bývalý a súčasný podpredseda vlády pre ekonomiku pán Mikloš. Veď v roku 1999 sme sa dozvedeli z médií informáciu o poslednom balíčku opatrení, po ktorom malo nastať už len zvyšovanie životnej úrovne ľudí. Opak je však pravdou. Silne pravicová vláda začala od roku 2002 vykonávať tzv. ďalšie reformné kroky, ktoré majú vniesť do verejného života poriadok a stabilitu.

    Namieste je však otázka: Kto zapríčinil predchádzajúci chaos a zmätok vo všetkých oblastiach verejného života? Boli to ľudia z Marsu alebo temné sily, výraz, ktorý bol často používaný po roku 1989? Nositeľom každej myšlienky je človek alebo následne skupina ľudí, ktorí si ju vedia osvojiť. Preto je potrebné sa pozrieť na niektoré základné ekonomické črty predstaviteľa tzv. reformného krídla SDKÚ, súčasného pána ministra financií a podpredsedu vlády pre ekonomiku pána Mikloša.

    Po prvýkrát sa jeho ekonomický vplyv začína na ministerstve pre privatizáciu. Holandské dražby, ktoré boli typické v období jeho pôsobenia, a následne spôsob zadlžovania bánk v tomto období boli náznakom prvej etapy tzv. Klondiku na Slovensku. V roku 1998 bolo konštatované, že spôsob malej privatizácie, ako aj časy mocenského rozdávania podnikov na Slovensku do roku 1998 pod taktovkou pána Mečiara spôsobili takmer pád slovenského bankového systému. Nevadí. Pán Mikloš spolu s pani Schmögnerovou vymysleli plán oživenia bankového sektora. Najprv vyše 100-miliardovou finančnou injekciou sme banky oddlžili, aby sme ich následne za niečo vyše 30 mld. mohli predať. A tak sme na Slovensku ako asi prví na svete prišli na to, že aj peniaze v reálnom čase sa dajú predať pod cenu. Žiaden z ekonomických expertov v tomto období nespochybňoval nevyhnutnosť oživenia bánk. Uvedená reštrukturalizácia bánk však spôsobila len zvýšenie štátnych dlhov, ktoré v konečnom dôsledku znáša občan a podnikateľská sféra, veď niekto tento drobný omyl musí zaplatiť.

    Dostávame sa do obdobia ďalšej fázy Klondiku na Slovensku. Veď v súvislosti s reštrukturalizáciou bánk sa na Slovenskú konsolidačnú agentúru presunú napr. i pohľadávky, ktoré majú garanciu štátu. Značná časť uvedených pohľadávok nakoniec skončí v rukách súkromných finančných spoločností, veď Konsolidačná agentúra sa predsa nevie o ne postarať, a to i napriek tomu, že za týmto účelom bola založená. V tejto súvislosti je znova spomínané meno pána Mikloša.

    V období rokov 1998 až 2002 bol pán Mikloš zodpovedný i za privatizačný proces. A tak sme potrebovali zaplatiť privatizačných poradcov, ktorí nás stáli i miliardové sumy v prípadoch, keď sme predávali vytypované podniky, hoc i len jednému záujemcovi. Nevadí, však sme ich potrebovali na dôsledné a presné prípravy zmlúv, aspoň tak sme boli presviedčaní ekonomickými expertmi. Až následne sme zistili, že tie zmluvy a zmluvné podmienky predsa nemusia byť až tak dobré a výhodné pre štát. Napr. pri privatizácii SPP sme s nemým úžasom prišli na to, že vieme ušetriť na hedgingových operáciách, ktoré nás a daňových poplatníkov stáli minimálne 7 mld. korún. Súčasťou zmlúv sú i odborné, organizačné a riadiace práce, ktoré nás napr. pri tom istom podniku, SPP, stoja do roka viac ako 1 mld. korún a pri druhých podnikoch, napr. elektrárenských rozvodných závodoch, niekoľko sto miliónov korún. Za uvedené zmluvy a spôsob ich plnenia je zase len zodpovedný pán Mikloš.

    Obdobie od roku 1998 do roku 2002 je poznamenané i ďalšími ekonomickými problémami. Národná banka Slovenska prišla na to, že časť bánk nie je schopná si plniť svoje záväzky a tak idú do bankrotu. Na Slovensku sa však nič nedeje, hoci tí istí predstavitelia NBS posudzovali banky zle a nekoncepčne, zostanú na svojich pozíciách, veď Fond na ochranu vkladov si môže zobrať koniec koncov úver, ktorý budú musieť zaplatiť všetci klienti bánk, nie je predsa mysliteľné, aby ministerka financií, resp. podpredseda vlády pre ekonomiku znášali za uvedenú situáciu zodpovednosť. Najmä neschopnosť zasiahnuť voči subjektom, ktoré porušovali právo v bankovom sektore, poháňa do popredia v tomto období nebankové inštitúcie. A vláda a podpredseda vlády namiesto prijatia ráznej a jednoznačnej legislatívy konštatujú, že sa nerobí dobre, ale zákony tejto krajiny zatiaľ nie sú také, aby mohli postihnúť špekulantov. Neskoré prijatie zákonov o cenných papieroch, ako i ďalších finančných zákonov spôsobilo finančnú ujmu a straty niekoľko tisícom občanov tohto štátu, a teda za uvedenú skutočnosť musí niekto niesť i konkrétnu zodpovednosť.

    Rok 2002 prináša novú dimenziu do odborného a ekonomického života. S tzv. staronovou nastupujúcou vládou konštatujeme, že naozaj je potrebné reformy, aby sme oživili ekonomiku štátu. Toto všetko sa robí len preto, lebo niekto predtým, niekto imaginárny, tajný (tajný ako zmluva s SPP) zapríčinil ekonomické problémy štátu.

  • Za ekonomické výsledky do roku 2002 bol a je podľa môjho názoru stále zodpovedný predovšetkým jeden a ten istý človek, predchádzajúci a súčasný podpredseda vlády pre ekonomiku pán Mikloš a, už teraz ani neviem, či ľavicová alebo pravicová ministerka financií pani Schmögnerová. Každému je jasné, že v roku 2002 boli voliči tohto štátu kupovaní sociálno-ekonomickými výhodami, ktoré nemali reálny ekonomický základ v sile ekonomiky štátu. Preto sa noví ministri predháňajú v tzv. proreformných krokoch.

    Na ministerstve financií zvíťazila téza rovnej dane. A tak šťastné Slovensko na ceste do Európy zavedie jednu 19-percentnú sadzbu dane z pridanej hodnoty na potraviny, energie, plyn, lieky, tlač, stavebníctvo. Zbytočné sú negociačné podmienky, ktoré boli vyjednané s Európskou úniou za toho istého i súčasného a predchádzajúceho podpredsedu vlády pre ekonomiku. A nech sa Európa dozvie, čo je to ekonomický zázrak na Slovensku.

    Uvedené kritériá daňovej reformy sú tak jasné, že ich v podstate ani nemusí prerokovať a neprerokovala Národná rada Slovenskej republiky v podobe koncepcie daňovej reformy. Asi je to tak dobré, lebo koncepcia napr. vychádzala zo zrušenia trojdane a daň z prevodu a prechodu nehnuteľností platí aj v roku 2004. Bola založená na tzv. daňovej neutralite, len sme nevedeli povedať, pre aký subjekt to platí. A teda dnes už ani prvák na obchodnej akadémii neverí tomuto pojmu. Vychádzala z rovnakých princípov zdanenia alkoholu v pive, víne a liehu. Nakoniec sme zvýšili len spotrebnú daň z piva. Bola zameraná na nižšie spotrebné dane z minerálnych olejov, ale tie sme predsa museli neúmerne zvýšiť kvôli výpadku v štátnom rozpočte v roku 2003. Takže možnože je dobré, že sme neprerokúvali koncepciu daňovej reformy v Národnej rade, pretože tá sa neustále mení.

    Proreformnými krokmi sa môžu pochváliť i ostatní ministri. Zavedenie nesystémových prvkov v zdravotníctve pri platení 20 a 50 korunových poplatkov a platenia za lieky spôsobí vážne problémy zdravotne postihnutým občanom. Prenesenie výkonu verejnej správy na VÚC, mestá a obce bez finančného zabezpečenia činnosti spôsobuje finančnú traumu samospráve, neriešenie fiškálnej decentralizácie len zvyšuje schodok štátneho rozpočtu, rozbitie štátnej správy a jej nové usporiadanie spôsobí chaos pri vybavovaní bežných problémov občana a inštitúcií, reforma sociálneho systému končí vzburami Rómov na Slovensku a tak ďalej a tak ďalej. Všetky tieto tzv. reformy majú však jeden spoločný problém. Môžu vychádzať len z reálnej sociálno-ekonomickej úrovne štátu a svojím vplyvom sa im musí vláda prispôsobiť tak, aby nespôsobili vážny sociálno-ekonomický kolaps štátu. Za to je a vždy musí byť zodpovedný predovšetkým podpredseda vlády pre ekonomiku pán Mikloš. Predovšetkým jeho predstavy sa musia odrážať v štátnom rozpočte a verejných financiách. Preto je potrebné zamerať ďalšiu pozornosť na štátny rozpočet roku 2003.

    V roku 2003 dosiahli skutočné daňové príjmy štátu sumu niečo vyše 200 mld. korún, čo je o 15,5 mld. korún menej, ako predpokladal schválený rozpočet. Najväčší výpadok daňových príjmov bol zaznamenaný v dani z pridanej hodnoty, ktoré dosiahli v roku 2003 sumu 83,8 mld. korún, čo je o 15,6 mld. korún menej, ako predpokladal rozpočet. V dôvodovej správe v zákone o štátnom rozpočte bolo konštatované, že len z dôvodu zmeny sadzieb DPH v roku 2003 oproti roku 2002, t. j. z 10 na 14 % a z 23 na 20 %, má plynúť do štátneho rozpočtu viac ako 8,3 mld. korún. Uvedené skutočnosti sa nepotvrdili. Veď v roku 2002 boli celkové príjmy DPH v sume 82 mld. korún, čo je oproti roku 2003 len o 1,5 mld. korún menej. Katastrofický stav v plnení daňových príjmov štátneho rozpočtu nepomohla upraviť ani legislatívna zmena zvýšenia dane z minerálnych olejov, piva, tabaku a tabakových výrobkov, aj pokiaľ ide o zdaňovanie zálohových platieb pri DPH. Najväčší vplyv na neplnenie daňových príjmov malo predovšetkým zvýšenie cien, ktoré pôsobilo negatívne na maloobchodný obrat a tržby od obyvateľstva. Medzi podstatné vplyvy v oblasti plnenia DPH mala i komplikovaná legislatíva pri tejto dani, ktorá najprv na začiatku roku vyprázdnila štátnu pokladnicu a v priebehu roka chaoticky menila spôsob vracania nadmerných odpočtov.

    Ak hovoríme o zmene ekonomických podmienok v priebehu roka 2003, pýtam sa, ak sme zmenili daňové podmienky, akým spôsobom sme upravovali rozpočet. Veď jedno s druhým súvisí. V Maďarsku bol vymenený minister financií za podobné nedostatky vo finančnom hospodárení. Nášho pána ministra zatiaľ zachránila len politicky vynútená zmena daňových zákonov v roku 2003, ktorých výsledkom boli negatívne dopady na životnú úroveň, najmä najslabších vrstiev obyvateľstva. Pán minister Mikloš opäť neprejavil dostatok politickej odvahy a dopad z vlastných chýb pri zostavovaní rozpočtu nepreniesol na bedrá vlády, ktorá bezbreho míňa peniaze daňových poplatníkov, ale zaťažil ním spotrebu obyvateľov, a tým si vykúpil svoje zotrvanie na poste ministra. Výpadok uvedených príjmov bol nahradený nedaňovými príjmami, ktoré dosiahli sumu okolo 33 mld. korún, čo je viac, ako predpokladal rozpočet, o 13,1 mld. korún. Predpokladám, že na uvedené príjmy mali podstatný vplyv príjmy z predaja majetkových účastí štátu, resp. zmeny štátnych aktív. O týchto skutočnostiach už hovorili aj moji predchodcovia. Nejde teda o príjmy súvisiace s novovytvorenou hodnotou v roku 2003, resp. zdanením zisku spotreby alebo majetku, ale len o zmenu formou aktív, a to napr. z obchodných účastí na peniaze. V podstate ide o prejedanie majetku štátu vytvoreného v predchádzajúcich obdobiach.

    Situácia je obdobná v roku 2004. Pán minister Mikloš si kupuje ekonomický rast vysokou infláciou so všetkými negatívnymi dopadmi na sociálne postavenie občanov, znehodnocovanie úspor, a tým znižovanie reálnych miezd. Toto všetko vytvára tlak na sociálne istoty občanov nášho štátu, o čom sa už asi všetci presvedčili v tzv. ponovoročných pozdravoch, vo zvýšených zálohových faktúrach na plyn, elektrickú energiu, vodné a stočné a tak ďalej. Aj toto je odraz tzv. reformných krokov v praxi. Osobne sa domnievam, že v absolútnej čiastke vzrástli náklady na jednu priemernú rodinu minimálne o 1 000 korún. Pán minister financií však hovorí o zvýšení nákladov rodinných rozpočtov od 50 do 100 korún na mesiac a osobu, ktoré sú vraj podložené štatistickými údajmi.

    Smer opakovane tvrdí, že vládna politika je v sociálno-ekonomickej oblasti výrazne antisociálna. Dôležitá je skutočnosť, že vláde sa nepodarilo od roku 2002 zastaviť pokles reálnych miezd. Tieto v roku 2003 klesli o 1,9 % oproti roku 2002. Podľa východiskovej správy k zákonu o štátnom rozpočte na rok 2004 má životná úroveň občanov v roku 2004 znovu zaznamenať pokles v reálnych mzdách o 0,6 % oproti roku 2003. To znamená, že vláda realizuje svoju tvrdú pravicovú politiku na úkor občanov a znižuje im ich štandard sociálno-ekonomického postavenia v spoločnosti. Na druhej strane štát bezbreho míňa peniaze daňových poplatníkov a zvyšuje chaotickými reformami len zadlženosť štátu. Za posledné roky rástli schodky štátnych rozpočtov nasledovne, za rok 2002 to bolo 51 mld., za rok 2003 to bolo 56 mld., za rok 2004 je naplánovaných 78,5 mld. Štátny dlh dosiahne k 31.12.2004 predpokladanú hodnotu približne 500 mld. korún. Znižovanie schodku verejných financií sa deje znova len na úkor občana. Sociálne spravodlivé je, keď bremeno transformácie a reforiem je rozložené rovnomerne tak, že každý z neho nesie takú časť, ktorú je schopný uniesť, koľko uvládze. V tomto zmysle nesú silnejšie plecia viac ako slabšie plecia. V podaní ekonomickej aj sociálnej reformy vlády totiž dochádza k tomu, že keď chudobní a bohatí nesú doslova rovnakú záťaž, chudobný je pod ňou ohrozený doslova existenčne, kým bohatý takúto záťaž možno často ani nepocíti. Rovnomerné rozloženie bremena transformácie reštrikcií a úspor podľa reálnych schopností každej skupiny je podstatou sociálnej spravodlivosti reformnej politiky.

    Smer nikdy nebol proti reformám a netajil sa tým, že by musel v prípade aktívnej účasti vo vláde presadzovať reformné kroky. Ich presadzovanie v praxi by však vychádzalo z princípu sociálno-ekonomickej únosnosti reforiem, ako aj princípu reálneho uplatnenia v praxi. Musel by sa zmeniť celkový prístup štátu k nakladaniu s finančnými prostriedkami daňovníkov, a to efektívnejším a účelnejším spôsobom. Štát by si musel stanoviť priority, ku ktorým by patrilo poľnohospodárstvo, školstvo, rozvoj cestovného ruchu a výstavba ciest. Veľmi jednoducho sa táto politika dá nazvať od nákupu bavorákov pre štátne orgány po budovanie diaľnic a ciest, ktoré vytvoria synergické ekonomické efekty. To znamená, že je potrebné prejsť od zvyšovania štátnych bežných výdavkov na chod štátnych inštitúcií k proinvestičnej politike a politike podpory niektorých už menovaných odvetví. Reformy v oblasti ekonomiky a sociálneho systému musia byť postavené na základe ich rastového a rozvojového potenciálu, nielen reštriktívne.

    Mohol by som hovoriť o ďalších veciach, ktoré sú problematické pri posudzovaní ekonomiky a ekonomického vývoja nášho štátu. Mohol by som hovoriť o nefunkčnosti zavádzať štátnu pokladnicu. Mohol by som hovoriť o problematike vyhodnocovania schodku verejných financií k HDP, ktorá je tak prezentovaná v súčasnosti. Mohol by som hovoriť o tom, že vysoké školy napr. doteraz nemajú rozpočet. Mohol by som hovoriť o tom, že prijímame v parlamente nové opatrenia v sociálnej oblasti, ktoré nás budú stáť 840 mil. korún bez zmeny rozpočtovej kapitoly ministerstva práce a sociálnych vecí. Pýtam sa teda, akým spôsobom sme vytvárali štátny rozpočet na rok 2004. Mohol by som hovoriť o chybách pri vyhodnocovaní zahraničnoobchodných transakcií, ale predpokladám, že kolegovia a snemovňa už o týchto skutočnostiach boli informovaní a majú na to svoj vlastný názor.

    Som si vedomý politickej reality na Slovensku. Musím však konštatovať, že sa nepodarilo vláde a podpredsedovi vlády pre ekonomiku udržať stabilný sociálno-ekonomický vývoj v štáte, a preto ho nemôžem podporiť a ani naša strana ho nemôže podporiť vo funkcii člena vlády a ministra financií a budeme hlasovať za jeho odvolanie. Ďakujem za pozornosť.

  • Pokračovať v rozprave bude pán poslanec Mikuš za poslanecký klub SDKÚ.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, v mojom príspevku sa budem venovať výlučne vecným argumentom a budem reagovať len na argumenty tie, ktoré boli v písomnom vyjadrení v návrhu skupiny poslancov na odvolanie ministra financií a podpredsedu vlády Ivana Mikloša.

    Jedným z hlavných argumentov návrhu skupiny poslancov na odvolanie ministra financií je nedostatočná koordinácia prebiehajúcich a pripravovaných reforiem v daňovej oblasti, v sociálnej oblasti, v školstve a v zdravotníctve.

    Spustenie daňovej reformy avizovala vláda už vo svojom programovom vyhlásení v októbri 2002. Hneď následne ministerstvo financií sa pustilo do prípravných prác na reforme, ktorej podkladom sa stala koncepcia, o ktorej vláda diskutovala niekoľkokrát. V tom čase koncepcia bola predstavená aj mediálne, diskutovalo sa o nej na rôznych iných fórach. Do diskusie boli zapojené, samozrejme, aj všetky rezorty vlády. Ďalej sa v príprave daňovej reformy postupovalo podľa schválenej koncepcie. Koordinácia bežala počas celej prípravy konkrétnych zákonov, najmä kľúčového zákona o dani z príjmov. Práve v tomto zákone sa napr. riešilo zosúladenie reformy daní a sociálneho, najmä dôchodkového systému. Práve postoj ministerstva financií bol rozhodujúci pri príprave reformy sociálneho zabezpečenia. Ako by napr. mohlo ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny presadiť nový prístup k uplatňovaniu nárokov na rodinné prídavky, keby ministerstvo financií nezahrnulo do svojich návrhov inštitút daňového bonusu. Spomeňme si tiež na dlhé diskusie, ktoré sa vlani viedli v politických orgánoch, vo vláde, v parlamente, ale aj v zahraničí na tému ohrozenia vývoja verejných financií v dôsledku uplatnenia trojpilierovej dôchodkovej schémy. Hoci dôchodková reforma spadala pod rezortné ministerstvo práce, zodpovednosť prevzalo na seba ministerstvo financií. To síce penzijnú reformu vítalo, ale zároveň dôsledne upozorňovalo na riziká spojené s prechodom do nového režimu.

    Postoj ministerstva financií bol rozhodujúci aj v prípade reforiem v školstve. Kritici spájajú tento postoj najmä so spoplatnením štúdia na vysokých školách. Ministerstvo financií viackrát vetovalo návrhy ministerstva školstva, pretože pokladalo predkladané materiály do vlády za nedostatočne pripravené. Takže ani v tomto prípade nemožno hovoriť o vzdaní sa úlohy odborného oponenta či koordinátora.

    Čo sa týka reformy zdravotníctva, po rezortnom ministerstve to bolo práve ministerstvo financií, ktoré sa aktívne zapojilo do oddlžovania zdravotníckych zariadení. Podobne ako v ostatných odvetviach, aj v zdravotníctve treba považovať za kľúčový manažment využívanie zdrojov. Postoj ministerstva financií je na rozdiel od minulosti, keď sa v zdravotníctve bezcieľne utopili desiatky miliárd korún, úplne odlišný. Ďalšie zdroje, ktoré reformované zdravotníctvo potrebuje, vloží štát až vytvorením systému striktnej účelovej viazanosti, efektívneho využívania a dôslednej kontroly, samozrejme, s predpokladom nevytvárania nových dlhov.

    Pravda je, že evidovaná miera nezamestnanosti stúpla v januári 2004 na 16,6 %, ako hovoria predkladatelia vo svojej správe. Pravdou však je aj to, že v januári 2003 bola evidovaná miera nezamestnanosti 17,7 %, potom sa postupne znižovala a v septembri už predstavovala 13,9 %. Bolo to aj logické, pretože vývoj miery nezamestnanosti má v každom roku cyklický charakter. Ak by sme vzali do úvahy minuloročný vývoj, potom východisková základňa za január 2004 je lepšia, ako bola vlani. Ak by sa vývoj zachoval, tento rok by mohla miera evidovanej zamestnanosti klesnúť ešte nižšie, ako bola v minulom roku. Dôvodom na optimizmus sú hlavne už zabehnuté opatrenia postihujúce čiernu prácu a celkový priaznivý vývoj ekonomiky. Pochybovačom o priaznivom vývoji tvorby nových pracovných miest treba dať do pozornosti najnovšie údaje Štatistického úradu Slovenskej republiky. V IV. štvrťroku 2003 stúpla zamestnanosť v hospodárstve Slovenskej republiky o 1,8 % na 2,17 mil. osôb a medziročne sa zvýšila o 1 percentuálny bod. Čo je ale dôležitejšie? V tom istom období počet nezamestnaných sa znížil na 0,46 mil. osôb a medziročne klesol o 3 percentuálne body. Tieto čísla dokazujú, že na Slovensku dlhodobo vzrastajú pracovné príležitosti. Práve vytváranie nových pracovných miest cez podporu podnikateľského prostredia je najlepšou cestou, ako bojovať s neduhom vysokej nezamestnanosti.

    Ďalším argumentom v návrhu je, že medziročne vo IV. kvartáli vzrástli ceny potravín až o 9,3 % a predstavovali rozhodujúci proinflačný faktor. Vývoj v závere minulého roka možno považovať za výkyv, pretože tohtoročné januárové a februárové čísla hovoria o niečom inom. V priemere sa ceny potravín a nealkoholických nápojov za január a február medziročne zvýšili o 5,9 %. Áno, ide o nárast, ale ten sa spája s rastom DPH zo 14 na 19 %. Strohé matematické porovnanie ukazuje, že rast cien bol jednorazový a súvisel najmä s úpravou dane z pridanej hodnoty. Ekonómovia predpovedajú, že v nasledujúcich mesiacoch sa dočkáme stagnovania alebo až znižovania cien. To súvisí nielen s prechodom k poklesu dopytu, ale hlavne so zdravým vývojom podnikateľského prostredia a so zostrením konkurenčného prostredia v oblasti malopredaja týchto komodít.

    Niekoľko viet k argumentu, že minister a podpredseda vlády neprevzal zodpovednosť za nekompletne pripravený štátny rozpočet roku 2003. Ako som povedal v úvode, nechcem sa vyjadrovať k argumentom, ktoré tu boli predkladané už v ostatnom odvolávaní ministra financií v minulom roku, chcem len pripomenúť, že vtedy som hovoril o tom, že minister zobral na seba zodpovednosť. A nie je veľa prípadov v našej histórii, aby minister zobral zodpovednosť za chybu svojho ministerstva, aj keď nie osobnú, a vystúpil aj s odôvodnením pred plenom Národnej rady. Tu chcem povedať len jedno, že jediným vážnym opatrením, ktoré vykonalo ministerstvo financií na odstránenie dôsledkov chyby, bolo posunutie skôr avizovaného zvýšenia spotrebných daní v rámci komplexnej daňovej reformy o 5 mesiacov. Ministerstvo zároveň prijalo opatrenia na dôslednú prípravu štátneho rozpočtu na nasledujúce roky.

    Ešte k jednému argumentu sa vyjadrím. Ivan Mikloš doposiaľ nepripravil a nepredložil v rámci daňovej decentralizácie legislatívne návrhy na implementáciu fiškálnej decentralizácie. V koncepcii daňovej reformy spred roka sa vyslovene uvádza, že z dôvodu zásadných zmien v centrálnom daňovom systéme sa decentralizácia odkladá na rok 2005. Bolo to prezentované na všetkých fórach vrátane výboru pre financie, rozpočet a menu v čase, keď sa pripravovali, resp. prerokúvali zákony daňovej reformy. To však neznamená, že na tejto reforme sa nepracovalo, resp. nepracuje. Prípravou na decentralizáciu je návrh východísk rozpočtu verejnej správy na rok 2005 až 2007, ktorý v týchto dňoch predložilo ministerstvo financií na medzirezortné pripomienkovanie. Práve prechod na viacročné rozpočtovanie je zárukou, že prístup k verejným financiám je dôsledný, čo smeruje k efektívnemu využívaniu zdrojov.

    Vážené kolegyne, kolegovia, pôvodne som nechcel o tom hovoriť, ale vyprovokovali ma predrečníci, že ľudia, ktorí zvonku nejakým spôsobom komentujú to, čo sa deje u nás, nežijú tu a nie sú schopní alebo ochotní vnímať realitu života našich občanov.

    Dovoľte mi, aby som zacitoval trošku dlhšie ako to, čo máme vo vládnom zdôvodnení návrhu na odvolanie Ivana Mikloša, o odporúčaniach OECD, ktoré hovoria na adresu Slovenska: „Slovensko nastúpilo na cestu ambiciózneho reformného procesu, ktorý má potenciál urýchliť rast produktivity, znížiť mieru nezamestnanosti a rýchlejšie dobehnúť úroveň príjmov na obyvateľa vyspelejších krajín OECD. Hoci sociálne a politické dopady tohto procesu môžu byť v krátkodobom horizonte nepriaznivé, rastové impulzy a novovytvorené pracovné príležitosti by mali pomôcť prekonať ťažkosti. Rozhodovacie orgány by mali v plnom rozsahu presadiť nový rámec na zakladanie podnikov a podnikanie, ktoré by mali plne podporiť silu práva, zásadný význam na posilňovanie ľudského kapitálu pre osoby vstupujúce na trh práce prostredníctvom reformy vzdelávania, pričom treba zintenzívniť aj rekvalifikáciu dlhodobo nezamestnaných vrátane rómskeho obyvateľstva. Dopyt po pracovnej sile posilní plánované zníženie nákladov na zamestnávanie v dolnom segmente trhu, ako aj zásadné daňové reformy, ktoré zvýšia návratnosť investícií do zakladania podnikov a ich rozvoja. Prioritou by malo byť ďalšie znižovanie sociálnych príspevkov, ktoré aj naďalej patria medzi najvyššie v krajinách OECD.“ A podčiarknem: „Reforma systému verejných výdavkov, ktorá je už dobre rozbehnutá, by mala uľahčiť toto ďalšie znižovanie a pomôcť pri zoštíhľovaní a zefektívňovaní verejnej správy. Pokračujúce snahy o fiškálnu konsolidáciu zlepšia mix makroekonomických politík a pomôžu udržať priaznivé menové podmienky v situácii, keď pretrváva tlak na zhodnocovanie meny v súvislosti so vstupom do EÚ. Pridržiavaním sa tohto viacbodového politického programu by Slovensko dosiahlo lepšie vyvážený proces rastu, ktorý bude vytvárať viac pracovných príležitostí a ďalej by urýchlilo svoj už dnes úspešný proces dobiehania.“

    Dovoľte mi ešte zacitovať jeden názor človeka, ktorý určite pozná Slovensko zo zahraničia teda viac ako niekto iný, je to Lajos Bokros, expert Svetovej banky, ktorý pôsobil dlhšie obdobie v deväťdesiatych rokoch v maďarskej vláde: „Slovensko za posledných 6 rokov podalo obdivuhodné pôsobivé ekonomické výkony najmä vďaka tomu, že hospodárstvo bolo pod talentovaným vedením súčasného ministra financií Ivana Mikloša. Krajina si udržala vnútornú aj vonkajšiu finančnú rovnováhu, kým sa v nej zavádzali rozsiahle reformy. Výsledkom je, že ekonomika Slovenska dosahuje výrazný rast, ktorý ťahajú najmä zahraničné investície, ale aj oživovanie domáceho podnikateľského prostredia. Rast vývozu dokonca v poslednom čase predstihol rast dovozu, čo ešte väčšmi pomohlo v zlepšovaní vonkajšej rovnováhy. Je to mimoriadny úspech nielen v rámci V-4, ale aj celkovo, medzi všetkými tranzitívnymi ekonomikami. Rýchly rast a solídny vývoj verejných financií, to je najlepší spôsob, ako sa priblížiť k vyspelému svetu.“

    Z tohto citátu, nielen citátu zo správy OECD vidieť, že Slovensko je na dobrej ceste. OECD odporúča vláde pokračovať v reformách. Ak sa to podarí, slovenská ekonomika bude v nasledujúcich rokoch rásť tempom minimálne 4 až 5 %. A tento dlhodobý priaznivý vývoj pocítia priamo občania aj na margo toho, čo tu bolo povedané mojimi predrečníkmi. Miera nezamestnanosti bude naďalej postupne klesať a už v budúcom roku sa majú reálne mzdy zvýšiť o 3 % a v nasledujúcich rokoch bude podobný vývoj pokračovať. Zárukou takéhoto vývoja je aj osoba Ivana Mikloša, a preto klub SDKÚ návrh na jeho odvolanie nepodporí. Ďakujem pekne.

  • O slovo požiadal navrhovateľ pán poslanec Maxon. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené dámy a páni, veľmi krátka reakcia. Ak sa pán kolega Mikuš odvolával na zahraničné zdroje, tak ja by som opätovne chcel zdôrazniť, že v správe OECD sa konštatuje, že otázka financovania samosprávnych krajov je zatiaľ riešená provizórne a nie je úplne vyjasnená. V závere tohto konštatovania sa uvádza, že na základe ubezpečenia vlády Slovenskej republiky po roku 2003 sa predpokladá, že samosprávne kraje budú mať podiel na daniach vyberaných štátom, možno formou prirážky k dani z príjmu. Je to správa OECD spracovaná v roku 2003. Tým by som len chcel zdôrazniť, že vláda sa zaviazala, že po roku 2003 bude uskutočnená fiškálna decentralizácia.

    Ale, dámy a páni, chcem ešte túto príležitosť využiť na požiadavku voči ministrovi financií a požiadavku voči predsedovi vlády Slovenskej republiky Mikulášovi Dzurindovi. Vzhľadom na to, že diskutujeme o vážnom probléme, chcel by som navrhnúť, aby sme dostali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, ktoré rozpočtové kapitoly neočakávane vysoko nevyužili prostriedky štátneho rozpočtu a prečo nečerpali prostriedky v súlade so zákonom, samozrejme, mám na mysli zákon o štátnom rozpočte. Navrhujem, aby sa tejto diskusie zúčastnili dotknutí ministri a zdôvodnili nám ich dôvody, ktoré vyústili do neočakávaného výsledku. Súčasne by som chcel požiadať, aby sme dostali informáciu, aké tvrdé rozpočtové obmedzenia vláda Slovenskej republiky realizovala, kto a kedy o týchto tvrdých rozpočtových obmedzeniach rozhodol. A posledná moja otázka znie, ako je možné, že príjmy z úrokov zo zdrojov Národnej banky Slovenska neboli zahrnuté do príjmov štátneho rozpočtu, ak metodicky úroky z týchto úložiek alebo z týchto vkladov do príjmu štátneho rozpočtu nepatria, prečo sa tam objavili dnes v súhrnnom záverečnom účte. Ďakujem pekne.

  • S faktickou poznámkou pán poslanec Mikuš.

  • Ďakujem. Ďakujem, pán kolega Maxon, za reakciu. Chcel by som doplniť, že dúfam, že nejako neobviňujete túto vládu a tento parlament, že nechceme decentralizovať a prenášať kompetencie a, samozrejme, aj s financiami na regióny a na miestnu samosprávu, len ten časový posun fiškálnej decentralizácie jednoducho bol oddialený o jeden rok.

    Tu chcem ešte pripomenúť jednu vec, že tou decentralizáciou a fiškálnou decentralizáciou po úprave predpokladáme, že prejde od 30 do 35 % finančných zdrojov, o ktorých nebude rozhodovať vláda. Je to obrovský obnos financií, o ktorých bude ako originálnou kompetenciou vrátane financií rozhodovať miestna samospráva a samospráva regionálna, čo je veľký prínos pre práve regionálny rozvoj. Ďakujem.

  • Ďakujem pekne. Dámy a páni, predpokladám, že už nebudem vstupovať takto do rozpravy. Pán poslanec Mikuš, áno, obviňujem vás. Povedali ste, že dúfate. A hovoríme o tom dva roky. Decentralizujete kompetencie a nedecentralizujete príslušné zdroje na výkon týchto kompetencií. Aj to je jedno z kľúčových zlyhaní tejto vlády.

  • Pán poslanec Mikolaj, nech sa páči, môžete pokračovať v rozprave.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, vážený pán podpredseda vlády, páni ministri, vypočuli sme si tu niekoľko základných dôvodov, na základe ktorých sa má vysloviť nedôvera pánovi podpredsedovi vlády, ja ich preto nebudem opakovať, ale spomeniem niektoré ďalšie alebo podľa môjho názoru tri-štyri také dôvody, ktoré sú dôležité. Po prvé je to transfer peňazí z privatizácie do spotreby štátu, po druhé to je privatizácia SPP, po tretie je to zanedbanie výstavby diaľnic. Existujú aj ďalšie závažné dôvody, ktoré by stačili na odvolanie, ako je neporiadok na ministerstve financií, ktorého výsledkom sú niekoľko miliardové chyby pri tvorbe štátneho rozpočtu. Takže čísla, ktoré sa prezentujú, sú vo svojej podstate nepravdivé a tým je verejnosť odborná či laická klamaná.

    Pri rozprave o štátnom rozpočte som vás, pán podpredseda vlády, vyzval, aby ste mi ako poslancovi predložili zoznam faktúr, ktoré boli v Železniciach Slovenskej republiky a Železničnej spoločnosti preplácané formou pohľadávok, čo je v štátnych spoločnostiach precedens. Naznačil som vám tým, že je tam niečo nezdravé, že to treba riešiť, pretože nie je možné, aby niekto pracoval a niekto bral peniaze či časť jeho peňazí. Keď sa takýto model pokúsil ešte pán Macejko v správe ciest zaviesť, okamžite mu hrozilo niekoľko trestných oznámení, takže s tým ihneď prestal. Na železnici však všetko beží po starom a vy sa tvárite, že sa nič nedeje. Pritom do Železníc ide okolo 7 mld. štátnych dotácií. Pýtam sa vás preto, či viete, čo sa s nimi deje, prečo mlčíte, prečo neodpovedáte.

    Pokiaľ ide o privatizáciu SPP, dôvod na vaše odvolanie je ten, že ste prehlásili, že cena 130 mld. Sk je dobrá cena. Keby ste aspoň povedali, že sa ponáhľate, že nemáte analyzovaný optimálny čas predaja, že sa neuskutočnila liberalizácia cien plynu, že ako naschvál sa prihlásil iba jeden uchádzač, tak ešte je ešte. Vy ale musíte vedieť, že dnes sa trhová cena dá vypočítať presne na korunu. Vychádza sa pritom z predpokladov kapitálovej hodnoty privatizovaného podniku, vtedy sa stanovuje trhová hodnota, alebo perspektívy privatizovaného podniku, vtedy sa stanovuje trhová cena. Trhová hodnota sa získa z kapitalizácie budúcich výnosov čiže zisku, úrokov, dividend, výnosov cenných papierov. A vypočíta sa podľa zásady, že súčasná hodnota je taká veľká, aká je hodnota kapitálu, ktorý prinesie za určitý čas. Čiže neberie sa do úvahy fyzický majetok, ale jeho kapitálová hodnota. Ak zoberieme do úvahy zisk za minulý rok, tak cena 130 mld. Sk je doslova smiešna a ešte len bude smiešna, keď sa za 5 rokov pozrieme na hospodársky výsledok SPP, najmä zisk a mieru investovania. To, že ste si nedali urobiť trhovú cenu a že ste si nestanovili prahovú cenu, je z vašej strany buď nesvedomitosť, alebo naivita. Taktiež mi nie je celkom jasné, prečo stojí 49 % akcií 130 mld. Sk a, tak ako sa naznačovalo, 51 % akcií okolo 30 mld. – 40 mld. korún. Chýba tu logika. A chcem sa opýtať: Čo ste urobili alebo podpísali za zmluvu, pritom je tajná, keď menšinový balík sa predáva ako balík väčšinový? Vstupom zahraničného investora mala hodnota 51 % ďaleko vzrásť, a nie rapídne klesnúť. Transfery peňazí z privatizácie a z predaja podnikov do štátneho rozpočtu vo forme tzv. štátnych aktív považujem taktiež za nekorektné, pretože v podstate ide o prejedanie týchto peňazí. Nekorektné je taktiež to, že najskôr tieto cashové peniaze z privatizácie sa presunú do rozpočtu a následne sa vyhlási, že schodok rozpočtu je splnený. V podstate tým škodíte aj rozpočtu samému, pretože práve o tieto peniaze je spotreba nad možnosťami verejných financií.

    Vláda je taktiež zodpovedná za čerpanie finančných prostriedkov z Fondu národného majetku. Aj podľa odporučení Medzinárodného menového fondu by disponibilné prostriedky fondu mali ísť výlučne na štátne záruky a dôchodkovú reformu. V žiadnom prípade by prostriedky nemali ísť na spotrebu štátu, nakoľko priam devastujú makroekonomické ukazovatele, ako ide napr. o schodok verejných financií, deficit obchodnej bilancie, infláciu, či dlhovú zadlženosť. Z rozpočtovej uzávierky Fondu národného majetku však vyplýva, že len napr. v roku 2002 z celkového rozpočtu 182 mld. Sk na splácanie štátneho dlhu išlo 50 mld., 62 mld. je rezerva na dôchodkovú reformu, ale až 60 mld. Sk išlo na ostatnú činnosť, teda v podstate na spotrebu štátu. Transfery z Fondu národného majetku do štátneho rozpočtu v roku 2002 boli 16 mld., v roku 2003 boli 15,6 mld. a v roku 2004 sa predpokladajú vo výške 18,4 mld.

    Pokiaľ ide o výstavbu diaľnic a jej zanedbanie, si veľmi dobre pamätám na vás a ľudí okolo vás ešte z rokov 1998 a 1999, keď plán alebo predpoklad vlády o tom, že diaľnica sa dokončí do roku 2005 aspoň po Košice s tým, že úsek Žilina – Ružomberok by bol v polovičnom profile, ste dehonestovali na volebnú kampaň za megalomanstvo, za niečo, čo položí ekonomiku Slovenska. Pritom náklady, ktoré boli vypočítané, predstavovali asi 15 mld. korún ročne. Dnes vieme, že len na reštrukturalizáciu bánk si štát požičal viac ako 100 mld., že sa sprivatizoval majetok za viac ako 300 mld. Takže už len na základe týchto čísiel sa ukazuje, že tých 15 mld. ročne sa zvládnuť dalo.

    Okrem štátnych záruk však existujú ďalšie zdroje, o ktorých sa nehovorilo, ako prostriedky na výstavbu diaľnic získať. A to sú fondy Európskej únie a súkromný investičný kapitál. Vy viete, že v súčasnosti je prebytok kapitálu a hľadajú sa projekty, kde by sa umiestnil. Takmer všetky štáty, ktoré potrebujú diaľnice, pripravujú legislatívnotechnické podmienky na účasť tohto kapitálu vo výstavbe v rámci verejnej infraštruktúry. Zoberme si napr. Portugalsko, Španielsko, ale aj Slovinsko, Chorvátsko či dokonca Rumunsko. Za posledných päť-šesť rokov sa na Slovensku v tomto nepripravilo absolútne nič. Preto si dovolím tvrdiť, že kritika samosprávy z východného Slovenska, odkiaľ ste, myslím, aj vy, je úplne oprávnená, pretože aj oni vedia, že otázka výstavby diaľnic je trestuhodne zanedbaná a takisto modely financovania vypracované nie sú.

    Keď tak podceňujete vstup súkromného kapitálu, tak sa vás pýtam, odkiaľ zoberiete 22 mld. Sk na dostavbu diaľnice po Žilinu, pretože samotná príprava na vstup súkromného kapitálu trvá aspoň 2 roky. V súčasnosti sa ešte len vyberá poradca, ktorý by to mal urobiť. A kým ho vyberiete, ešte nejaký čas uplynie, pretože Úrad pre verejné obstarávanie uznal nekvalifikovanosť práce výberovej komisie, ktorej, mimochodom, predsedá minister, čo tiež je precedens. Takže ujde ďalší rok. Takže vďaka tomu, že sa posledných päť-šesť rokov spalo, zo súkromných zdrojov to nepôjde. Takisto snívaniu o tom, že si úver zoberie súkromná stavebná firma, a to dokonca bez štátnej záruky, tomu, dúfam, neveríte ani vy sám. Z kohézneho fondu ide 80 % prostriedkov na stavbu Mengusovce – Jánovce, takže aj tam sú rozdelené prostriedky mimo tohto úseku. Je naozaj šťastím, že príde Hyundai, lebo aspoň čosi vás rozhýbe a donúti pracovať, a nie neustále opakovať, že Slovensko si výstavbu diaľnic dovoliť nemôže.

    Dnes sa ukazuje, že škody z utlmenia výstavby diaľnic sú obrovské a za to ste vy, pán podpredseda vlády, osobne zodpovedný.

    Na záver by som chcel povedať, že na základe hlasovania Klubu nezávislých poslancov bolo rozhodnutie, že klub podporí odvolanie pána podpredsedu vlády. Ďakujem pekne.

  • S faktickou poznámkou pán poslanec Tkáč.

  • Ďakujem za slovo. Pán predsedajúci, je veľmi zábavné v tejto sále sledovať niektorých poslancov, ktorí si sadajú tam, kde vôbec nemajú sedieť, len aby ich videla kamera.

    Chcel by som podporiť vystúpenie pána prof. Mikolaja vo vzťahu ku pánovi Miklošovi. Chcem vás informovať, že dnes som dostal list od Rady riaditeľov Sociálnej poisťovne, podľa ktorého Sociálnej poisťovni hrozí platobná neschopnosť a vyskakuje deficit v správnom fonde 245 mil. Sk, ktorý vážne ohrozuje funkcie Sociálnej poisťovne. Zvolal som hneď po hlasovaní o dôvere podpredsedovi vlády Miklošovi výbor pre sociálne veci a bývanie. Chcem v tejto súvislosti uviesť, že tu je tiež spoluzodpovednosť ministerstva financií, pretože ministerstvo financií je garantom alebo zo zákona musí vykonávať štátny dozor nad fungovaním a pôsobením Sociálnej poisťovne, pretože zároveň v samosprávnych orgánoch tiež fungujú zástupcovia vlády Slovenskej republiky či štátu a jednoducho zrejme došlo k zlyhaniu komunikácie medzi samosprávnymi orgánmi, štátnym dozorom a manažmentom Sociálnej poisťovne. Pán podpredseda vlády, v politike sa zodpovedá aj objektívne, to znamená bez zavinenia a za výsledok. Tento výsledok dnes skutočne je hrozivý vo vzťahu ku Sociálnej poisťovni, pretože zároveň Rada riaditeľov Sociálnej poisťovne konštatuje, že nie je možné, aby pri takomto deficite Sociálna poisťovňa zabezpečila fungovanie a nové funkcie, ktoré jej nabehnú od 1. januára 2005.

  • Pokračovať v rozprave bude za klub Komunistickej strany pán poslanec Fajnor.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, chcel som povedať aj vážená vláda, ale nie je tu, žiaľ, dovoľte mi, aby som v mene poslaneckého klubu Komunistickej strany Slovenska vyjadril svoj názor k odvolaniu pána podpredsedu vlády Slovenskej republiky a ministra financií Ivana Mikloša.

    Pán Ivan Mikloš ako podpredseda vlády Slovenskej republiky a minister financií, vy nesiete plnú zodpovednosť za kritický stav ekonomickej situácie a hlavne klesajúcu životnú úroveň občanov Slovenskej republiky. Ekonomicky podmienené a vami, pán minister financií, vnútené antisociálne zákony na schválenie v Národnej rade Slovenskej republiky sa už dnes prejavujú v rastúcom napätí v spoločnosti. Ako bolo už spomenuté, reálne mzdy opäť poklesli o takmer 2 % v porovnaní s minulým rokom. Ale nejde len o minulý rok, ide o to, že tento pokles je permanentný. Vzrástlo daňové zaťaženie väčšiny obyvateľstva. Vaša daňová reforma urobila z chudobných ešte chudobnejších, z boháčov ešte väčších boháčov a tragédia je v tom, že chudoba toto bohatstvo bohatých zaplatí. Znižujú sa dávky zdravotne ťažko postihnutým, narastá cena za energiu, nájomné, cestovné, porušujú sa základné ľudské práva v oblasti prístupu k vzdelaniu podľa finančných a majetkových možností rodičov, privatizérov alebo ďalších úspešných tzv. podnikateľov po roku 1989. Protiústavne sa zavádzajú a narastajú platby v zdravotníctve. Vedome sa dehonestuje naše poľnohospodárstvo, ktoré speje ku krachu len pre ekonomicky nevýhodné uprednostňovanie zahraničných potravinových výrobkov pred našimi, lacnejšími a kvalitnejšími, čím je ohrozená naša potravinová bezpečnosť obyvateľov.

    Štátny dlh Slovenskej republiky má stúpajúcu tendenciu. Kým koncom roku 2002 predstavoval hodnotu 13,1 mld. dolárov, koncom roku 2003 to už bolo 15,3 mld. USD. Túto situáciu zhoršujú naďalej podpisované nevýhodné úvery. Zo štátneho rozpočtu na rok 2004 sa vyše 30,2 mld. Sk použije iba na splácanie podobných úverov a úrokov. Táto čiastka predstavuje takmer 10 % všetkých výdavkov štátneho rozpočtu na tento rok. Ťažko potom možno hovoriť o potrebe rozvojových impulzov v národnom hospodárstve.

    Pán podpredseda vlády Ivan Mikloš, vy nesiete plnú zodpovednosť za zostavovanie a plnenie štátneho rozpočtu. Rozpočet je takmer na 80 % postavený na daniach. Je predpoklad, že ani toto nie je konečné číslo. Chyby, ktoré pri zostavovaní rozpočtu opakujete v posledných rokoch, dosť často vyrovnávate zvýšeným daňovým zaťažením obyvateľov. Je to, žiaľ, forma úspešne uplatňovaná už od otrokárskeho, feudálneho až k dnešnému kapitalistickému ekonomickému systému. Ako príklad znovu zopakujem ten, ktorý tu už bol uvedený, keď sa chýbajúcich 17 mld. korún v rozpočte dorovnávalo zvýšením spotrebnej dane za cigarety, alkohol a energie, potvrdzuje túto neschopnosť taktiež zistený rozdiel v decembri minulého roku v príjmoch zo zahraničného obchodu v neprospech štátu. Informácie o tom, že za minulý rok sa údajne ušetrilo 8 mld. korún v štátnom rozpočte, svedčia o tom, pán minister, že ako koordinátor ekonomických ministerstiev a osoba garantujúca správnosť prípravy štátneho rozpočtu permanentne zlyhávate. Opakujem, že tieto chyby vyrovnávate cestou daní. Nie je známe, že by za tieto nedostatky niekto zo zodpovedných pracovníkov niesol zodpovednosť a boli voči nemu vyvodené dôsledky, okrem pár malých úradníkov, a to už nehovoríme o vašej odbornej a politickej zodpovednosti.

    V tejto súvislosti je nepochopiteľná aj skutočnosť, že ste pred voľbami schválili 22 vládnych zákonov, ktoré všeobecne zlepšovali situáciu občanov, možno ich v čase schvaľovania chápať ako nášľapné míny pre budúcu vládu. Na základe týchto zákonov ste si vlastne urobili volebnú kampaň. Hneď po zostavení vlády, po voľbách, ste tieto zákony zrušili. To je podľa vás prejav odbornosti a profesionality? Podľa mňa je to prejav farizejstva a klamania občanov v predvolebnej kampani. Myslím si, že je to prejav aj vášho charakteru.

    V procese privatizácie po roku 1989 bolo získaných viac ako 500 mld. korún. Z tejto sumy takmer 340 mld. disponovali vlády, ktorým predsedal pán Mikuláš Dzurinda. Tieto peniaze boli použité na rôzne účely, ale rozhodne nie na rozvojové impulzy alebo stimuly, ktoré by založili základy rozvoja ekonomiky, najmä v zaostalých regiónoch Slovenska, ktoré by riešili vysokú nezamestnanosť a odstraňovali zdroje stúpajúceho sociálneho napätia. Slovensko, ktoré patrilo pred niekoľkými rokmi k vyspelým krajinám s vysokou vzdelanostnou úrovňou, sociálnym a zdravotným zabezpečením, špičkovou poľnohospodárskou a potravinovou výrobou, sa dnes dostáva, aj vašou zásluhou, na úroveň rozvojových štátov Latinskej Ameriky.

    Rovná 19-percentná daň presadzovaná ako silný motivačný stimul právnických osôb na rozvoj podnikania, znižovania nezamestnanosti, a tým riešenia časti sociálnych problémov spoločnosti sa pozitívne neprejavuje. V okresoch, kde bola vysoká nezamestnanosť, je nezamestnanosť ešte vyššia. Prehlbujú sa sociálno-ekonomické rozdiely medzi okresmi východného a juhu stredného Slovenska a ostatnými okresmi. Zatiaľ rovná daň priniesla iba zníženie životnej úrovne väčšiny obyvateľov, zvýšenie cien, obmedzený prístup ku kultúre, samovzdelávaniu, možnosti cestovať za prácou, na úrady, k lekárovi a tak ďalej.

    Pán minister Mikloš, nesiete plnú a priamu zodpovednosť za už spomenutý problematický predaj Východoslovenských železiarní, Slovenského plynárenského priemyslu aj s jeho kurzovou stratou a dneska je to, opäť vidíme, už aj paroplynový cyklus. Netransparentnosť týchto predajov, nezodpovedané otázky s nimi spojené vyvolávajú rôzne dohady. Vy, pán minister financií, by ste ako vládny garant pre boj s korupciou v štátnom aparáte mali špekulácie a pochybnosti v týchto záležitostiach rozptýliť. Vaše reakcie sú však vyhýbavé a odpovede absolútne nepresvedčivé.

    Vy, pán Mikloš, ako podpredseda vlády a minister financií ste nedeliteľnou súčasťou skupiny členov vlády Mikuláša Dzurindu, v ktorej napriek neustálemu evidentnému stonaniu prevažnej väčšiny obyvateľov Slovenska hlucho, slepo, bez štipky sociálneho cítenia, stále viac a viac presadzujete nehumánnu a protiľudovú politiku. Na základe tohto klub poslancov za Komunistickú stranu Slovenska dnes podporí svojimi hlasmi vaše odvolanie z funkcie podpredsedu vlády a ministra financií. Dôvody som prezentoval veľmi stručne, pretože nechcem opakovať svojich predrečníkov, s ktorými, samozrejme, súhlasím. Ďakujem všetkým za pozornosť.

  • Pán Juščík chce vystúpiť s faktickou poznámkou. Nech sa páči.

  • Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, chcel by som sa pripojiť k svojmu predrečníkovi a podporiť ho v týchto veciach, ktoré on tu vyslovil. Ja by som chcel dodať, že práve pán podpredseda vlády, minister financií Mikloš je ten, ktorý veľmi rád svojimi vystúpeniami kdekoľvek, či v televízii alebo aj tuná v našom parlamente, rád zvaľuje všetku vinu na minulosť, predovšetkým na komunistov.

    Ja by som chcel len takú jednu maličkosť zdôrazniť, že on ako strojca štátneho rozpočtu pre tento rok je zodpovedný za to, že rezort životného prostredia má o 863 mil. menej ako v minulom roku, teda nezachoval ani východiská z minulého obdobia. A je fakt, že vinu nesie predovšetkým on. A ja by som chcel zdôrazniť, že nebral ani takú vážnu vec do úvahy, že 16 % nášho obyvateľstva nemá pitnú vodu. Ale nebránilo mu to, aby rozpočet životného prostredia o 300 mil. škrtol iba na environmentálne stavby. Rád rozdáva niekde inde, je srdečný a úprimný, ale možno štedrý je aj pre iných, len pre vlastný národ nie. A preto je jasné, že nemôžeme byť zaňho alebo ho podporiť. Jednoznačne sme za odvolanie. Ďakujem.

  • Ďalej vystúpi s faktickou poznámkou pán poslanec Ďaďo.

  • Ďakujem pekne. Chcel by som reagovať na vystúpenie môjho kolegu nasledovne. Bolo mnoho dôvodov, kde sa zdôvodňovali nedostatky v práci podpredsedu vlády a ministra financií.

    Aby som snáď nebol v očiach pána podpredsedu vlády a ďalších tendenčný, tak budem reagovať na to, čo by si aj žiadalo odpoveď, a jednak aj to, čo tu ešte neodznelo. Ste strojcom reforiem Slovenskej republiky. Tie reformy by mali mať, samozrejme, dôraz i na sociálnu situáciu obyvateľov. Pán podpredseda vlády je ten, kto nesie zodpovednosť aj za súčasnú bytovú politiku. Položím takú jednu otázku pre všetkých v súvislosti s reagenciou vystúpenia kolegu Juščíka. Zoberme si také napr. rýdzo slovenské meno Zuzka, ktorá chce sa osamostatniť, chce bývať, má dieťa a chce mať byt. Pán podpredseda vlády, vaša reforma zabezpečí tejto osobe z jej platu 8 000 alebo 9 000 alebo 10 000, to, aby táto osoba mohla dôstojne sociálne žiť v tejto republike? Aj to sú sociálne reformy. Ale neriešenie týchto vecí v spolupráci s vaším kolegom zo strany financií dospieva k tomu, že ten stav je taký, že dnes mladá generácia je postavená do úlohy štatistov a skutočne nie je schopná v rodine žiť dôstojne. Ďakujem.

  • Pán poslanec Jaduš bude pokračovať v rozprave. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní členovia vlády, v prvom rade by som sa chcel poďakovať pánovi predsedovi Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre životné prostredie pánovi Juščíkovi za neplánované entrée k problematike, o ktorej práve v tejto chvíli chcem hovoriť.

    Ak by som mal zhrnúť vecné hľadiská pre zdôvodnenie potreby odvolať pána ministra financií Ivana Mikloša z jeho postu, stačilo by len zhruba zopakovať to, čo som už bol povedal na tomto mieste pri prerokúvaní rozpočtovej kapitoly Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky na roky 2003 alebo 2004. Len zhrnutie upozornení na nepriaznivý vývoj v oblasti krytia finančných potrieb rezortu a naplnenie niektorých obáv by nám malo postačiť na jasné rozhodnutie v prospech odvolávania pána ministra. Dnes však nechcem ísť touto cestou výpočtu, „má dať či skôr mal dať, dal“, ale trošku odlišne.

    Pán Ivan Mikloš ako minister vlády Slovenskej republiky, ktorý zdvihol ruku za programové vyhlásenie vlády, sa tým zaviazal dodržiavať tento dokument, ktorého napĺňanie by sa malo stať alfou i omegou celého snaženia vlády. Ak sa ktorýkoľvek kritizovaný člen vlády vyviňuje programovým vyhlásením vlády pre ospravedlnenie svojich neraz ťažko zdôvodniteľných aktivít, skúsme sa pozrieť na činnosť ministerstva financií a jeho vzťah k životnému prostrediu práve pre každého ministra záväzné programové vyhlásenie vlády. Hneď v prvom odseku časti f. Životné prostredie sa hovorí: „Životné prostredie je jedným z troch základných pilierov zdravo fungujúcej ekonomiky a rozhodujúcim nástrojom trvalo udržateľného rozvoja. Prostriedky vynaložené na jeho skvalitnenie sú prostriedkami na ochranu zdravia a podmienok života, ako aj na zachovanie podmienok pre ďalší hospodársky a sociálny rozvoj.“ Ak toto má byť pravdou, potom je namieste otázka, prečo je finančné krytie kapitoly životného prostredia rok čo rok stále nižšie a nižšie. Prehlbujúca sa rozpočtová poddimenzovanosť tohto rezortu je jasným dôkazom toho, že konštruktéri štátneho rozpočtu každoročne cieľavedome opomínajú programové vyhlásenie vlády, pretože znižovať finančné krytie rezortu v kontradikcii programového vyhlásenia navodzuje stav pôsobenia negatívnych environmentálnych faktorov ohrozujúcich zdravie života občanov, znižujúcich ich kvalitu, ako aj znižovanie príležitostí pre ekonomický rozvoj regiónov. Aby to neboli len lacné a prázdne frázy, uvediem hneď niekoľko príkladov. Ak škrtne ministerstvo financií v kapitole životného prostredia celú položku programu riešenia starých ekologických záťaží, potom priamo ohrozuje zdravie a životy ľudí v oblastiach, kde sú takéto staré environmentálne záťaže alokované. Že takéto záväzky voči riešeniu starých ekologických záťaží existujú, svedčí aj samotný prísľub prvej vlády pána Mikuláša Dzurindu vyčleniť na likvidáciu starých environmentálnych dlhov 2 mld. Sk z privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu v rozpočte na rok 2003. Bohužiaľ, takáto položka sa v žiadnom rozpočte nikdy neobjavila, záväzok štátu však zostáva naďalej.

    Ak neochota riešiť staré ekologické dlhy znamená časovanú bombu pre životy a zdravie občanov v kritických oblastiach, ďalší príklad nerešpektovania programového vyhlásenia vlády ministerstvom financií poukáže na problematiku zväčšovania medziregionálnych disproporcií zo sociálno-ekonomického hľadiska. Ak hovoríme o trvalo udržateľnom rozvoji, o tom istom, o ktorom sa hovorí aj v programovom vyhlásení vlády, musíme z ekologického hľadiska vykresliť postoje vlády a, samozrejme, i ministerstva financií vo vzťahu k niekoľkým základným environmentálnym ukazovateľom. Do spoločnej skupiny týchto ukazovateľov je možné zaradiť ročné odbery podzemnej a povrchovej vody ako percentá dostupných vodných zdrojov. Ako ďalší ukazovateľ uvediem spotrebu vody v domácnostiach a zásoby podzemnej vody. Obmedzená dostupnosť vody môže mať negatívny účinok na trvalo udržateľný rozvoj, môže zásadne obmedziť ekonomický a regionálny rozvoj. Nepriamym indikátorom úrovne ekonomického a sociálneho rozvoja je aj dopyt po vode na jedného obyvateľa pre osobné, komerčné a poľnohospodárske účely. Verím, že nikto nespochybňuje tieto atribúty trvalo udržateľného rozvoja, ktoré rešpektujú i štáty Európskej únie, ktorej súčasťou sa čoskoro staneme. Aké sú však postoje vlády a predovšetkým ministerstva financií? Oproti roku 2003 bola na rok 2004 krátená kapitola vodného hospodárstva v rozpise pre ministerstvo životného prostredia aj ministerstvu pôdohospodárstva o takmer tri štvrte miliardy slovenských korún.

    Je potrebné v tejto súvislosti uviesť aj ďalší faktor. Hlavne v oblasti investícií do environmentálnej infraštruktúry bol zaznamenaný prístup, ktorý jasne znevýhodňuje malé obce do 2 000 obyvateľov. Práve malé obce majú obmedzenia v možnostiach čerpania eurofondov na riešenie týchto stavieb. Obrovskými škrtmi vo financovaní aktivít sekcie Realizácie environmentálnych programov ministerstva životného prostredia navodilo ministerstvo financií stav, keď sa priam zakladá nerovnosť šancí jednotlivých regiónov v budovaní infraštruktúry, ktorá je jedným zo základných atribútov rozvoja hospodárskych a investičných aktivít v regióne, s ktorými priamo súvisí rast zamestnanosti a zvyšovanie životnej úrovne. Neatraktívnosť obcí menších než 2 000 obyvateľov z ekonomického hľadiska znamená nárast sociálneho napätia, odliv kvalifikovanej pracovnej sily a doslova vyľudňovanie niektorých krízových oblastí. Ak si predstavíme, že takýchto obcí je najviac na východe a severe Slovenska, potom je jasné, že takýto prístup zo strany vlády povedie k ďalšiemu prehlbovaniu, zaostávaniu najchudobnejších regiónov. Ako člen výboru pre životné prostredie som sa už niekoľkokrát stretol s odbornou obcou na niekoľkých konferenciách o vode. Každý záver hovorí v podstate o jednom. Nedostatok finančných zdrojov na riešenie problematiky, zdrojov a distribúcie vody na Slovensku môže už v blízkej budúcnosti znamenať vážne ohrozenie ekonomických aktivít v území. Treba pripomenúť, že už dnes sú mnohé zdroje na hranici životnosti, mení sa ich kvalita i výdatnosť. Klimatologické predpovede nie sú priaznivé a investície do územia na dosiahnutie zásadného obratu v oblasti vodného hospodárstva sa rátajú na desiatky rokov.

    Ak hovoríme o trvalo udržateľnom rozvoji, o zdrojoch vody, treba spomenúť aj ďalší faktor, ktorý s vodou súvisí, a to zaobchádzanie s odpadovými vodami. Už dlhodobo sme na Slovensku svedkami toho, že aj vinou ekonomickej politiky vlády z roka na rok rastú náklady v oblasti stavebných činností. Neochota zabezpečiť dostatok disponibilných zdrojov vedie k vysokej rozostavanosti a predražovaniu environmentálnych stavieb. Okrem neustáleho rastu cien za stavebnú produkciu prispel minister financií k zhoršeniu stavu v oblasti realizácie environmentálnych stavieb, t. j. kanálov, čistiarní odpadových vôd a pod., svojou požiadavkou na zvýšenie DPH z 10 % na 14 % a neskôr na 19 %. Týmto administratívnym opatrením priamo zvýšil náklady na tieto stavby, pričom sa dnes dozvedáme, že ministerstvo financií sa opäť pomýlilo v konštrukcii príjmovej zložky štátneho rozpočtu. A toto zvýšené DPH, ktoré znamená zo strany investorov, čo je predovšetkým chudobná komunálna sféra, zbytočne vyhodené milióny, vôbec nebolo potrebné minúť. Priame hospodárske škody, zvýšené náklady obcí kvôli ďalšiemu profesionálnemu zlyhaniu ministerstva sú vari dostatočným dôvodom na odvolávanie ministra financií, ak opomeniem ďalšie faktory trvalo udržateľného rozvoja, ako sú rôzne druhy emisií, pritom nebudem rozvádzať stav, že po privatizácii Slovenského plynárenského priemyslu si investor automaticky premietol svoju investíciu do zvýšenia cien plynu, čo viedlo k tomu, že sa stráca záujem o plynofikáciu domácností, dokonca zaznamenávame regres oproti minulosti, keď občania opäť prechádzajú na tuhé palivo a to isté sa deje aj v domácnostiach, kde vykurujú elektrinou.

    Žiada sa mi teraz pristaviť pri skupine ďalších faktorov trvalo udržateľného rozvoja, t. j. tvorbe priemyselných a komunálnych odpadov, množstve zneškodňovaného odpadu na jedného obyvateľa, recyklácii, odpadovom hospodárstve vôbec. Ak opäť prihliadneme na programové vyhlásenie vlády, v ktorom sa jasne vláda prihlásila k striktnému dodržiavaniu celosvetového princípu znečisťovateľ platí, potom mi nie je jasná nedávna legislatívna aktivita ministerstva financií presunúť miestne poplatky za odvoz a likvidáciu komunálneho odpadu z kategórie obligatórnych do kategórie fakultatívnych poplatkov. Cieľ ministra financií bol nielen v rozpore s programovým vyhlásením vlády, ale priamo ohrozil a mohol rozvrátiť na Slovensku celkom korektne a spoľahlivo fungujúci systém environmentálnych platieb. Našťastie ministerstvu sa vďaka jasne odmietavému stanovisku poslancov Národnej rady, a to koaličných aj opozičných, tento zámer, ktorý by ťažko poškodil rezort životného prostredia, nepodaril. Úmysel bol však zrejmý, pričom bolo ministerstvo financií jasne upozornené nielen poslancami Národnej rady Slovenskej republiky, ale aj odbornou verejnosťou, ZMOS-om i mimo vládnymi organizáciami na škodlivosť svojho počínania.

    Vážené kolegyne, vážení kolegovia, len z krátkeho výberu niekoľkých ukazovateľov trvalo udržateľného rozvoja a prístupov ministerstva financií k nim je zrejmé, že svojou činnosťou ministerstvo financií priamo alebo nepriamo z neznalosti veci alebo úmyselne koná proti vlastným záväzkom vyplývajúcim z programového vyhlásenia vlády. Minister financií je teda priamo zodpovedný, že svojimi profesionálnymi zlyhaniami vo vedení ministerstva navodil nepriaznivý stav v rezorte životného prostredia. Prístup ministerstva ku konštrukcii rozpočtov rezortu životného prostredia ohrozuje úlohy, ktoré rezortu životného prostredia vyplývajú nielen z programového vyhlásenia vlády ale aj z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.

    Dovoľte mi pripomenúť niektoré body Deklarácie z Ria de Janeiro o životnom prostredí a trvalo udržateľnom rozvoji. Zásada 1 znie: „Ľudské bytosti stoja v centre záujmu o trvalo udržateľný rozvoj. Majú právo na zdravý a produktívny život, ktorý je v súlade s prírodou.“ Zásada 3 znie: „Právo na rozvoj musí byť naplňované tak, aby zodpovedalo rozvojovým a environmentálnym potrebám súčasných aj budúcich generácií.“ Zásada 4 znie: „V záujme dosiahnutia trvalo udržateľného rozvoja musí ochrana životného prostredia tvoriť integrálnu súčasť rozvoja a nemôže byť chápaná izolovane.“ Zásada 5 znie: „Všetky štáty a všetky národy sú povinné spolupracovať na základnej úlohe, odstránení chudoby, čo je neodmysliteľný predpoklad trvalo udržateľného rozvoja, a to tak, aby sa zmenšovali rozdiely v životnej úrovni, aby sa vychádzalo v ústrety potrebám väčšiny ľudí.“ A zásada 16 znie v skratke: „Náklady súvisiace so znečistením má v zásade niesť znečisťovateľ.“ Len z pochopenia obsahu týchto niekoľkých vybraných zásad dohovoru je zrejmé, že vláda ako taká síce deklaruje svoju ochotu rešpektovať základné medzinárodné dokumenty v oblasti životného prostredia, ale naše ministerstvo financií vyvíja cieľavedome opačné kontraproduktívne aktivity.

    Ešte sme sa nedotkli viacerých závažných oblastí. Aspoň v skratke sa zmienim o takej oblasti, ktorá nám nemôže byť ľahostajná. Podľa predpokladov meteorológov hrozia Slovensku už v najbližšom období klimatické zmeny. Jedným z atribútov takýchto zmien budú čoraz častejšie prívalové dažde, ktoré hrozia pravidelne sa opakujúcimi povodňami. Povodne si každoročne vyžiadajú na Slovensku nielen stámiliónové straty na majetku občanov, ale neraz aj to najcennejšie, stratu ľudského života. Ministerstvo životného prostredia spolupracuje s expertnými skupinami i mimovládnym sektorom na vypracovaní efektívnych postupov na zabezpečenie protipovodňovej ochrany vrátane varovného informačného systému. Chýba už len jedno, ochota ministerstva financií nekrátiť každým rokom rozpočtové krytie tejto mimoriadne dôležitej aktivity.

    Na druhej strane je práve ministerstvo financií zodpovedné za mnohé necitlivé zásahy do štátneho rozpočtu. Spomeniem len odobratie cirka 270 mil. korún z kapitoly ministerstva životného prostredia na vykrytie dodatočných požiadaviek na stavbu investície Peugeot-Citroen či neposkytnutie 286 mil. korún na výdavky v oblasti novo zriaďovanej špecializovanej štátnej správy alebo odobratie 300 mil. nezmyselným odôvodnením zvýšiť tlak na rezort životného prostredia v oblasti čerpania eurofondov. Pritom treba povedať, že požiadaviek už bolo pred tým ďaleko viac, ako boli možnosti nášho rozpočtu.

    Vážené dámy, vážení páni, takto by som mohol pokračovať ešte dlho. Som presvedčený, že mojimi argumentmi som vás nakriatol rozmýšľať o tomto závažnom probléme a možno niektorých som aj presvedčil. Verím, že budúci minister financií a celý rezort pochopí mimoriadnu dôležitosť zabezpečovania environmentálnych potrieb slovenskej spoločnosti, verím, že budúci minister financií bude hľadať možnosti viaczdrojového financovania rezortu životného prostredia, že sa bude podieľať na konštruovaní legislatívnych mechanizmov, ktoré zabezpečia v maximálne možnej výške krytie potrieb slovenského environmentu. Chcem veriť, že sa nový minister financií už nebude fatálne mýliť pri národohospodárskych výpočtoch a že nebude prehlbovať tlak na uspokojovanie potrieb štátnej kasy na úkor obyčajného občana, na úkor jeho životných potrieb.

    A záver. Ak pán premiér vo svojom vystúpení povedal, že chceme odvolaním ministra Ivana Mikloša oslabiť vládu, chcem povedať len toľko, je to už ťažko možné, pretože táto vláda má dnes z vlastnej viny vari najslabšiu pozíciu v celej ére pôsobenia všetkých vlád samostatnej Slovenskej republiky. Ak pán premiér vo svojom úvodnom slove povedal, že za negatíva vládnutia, pričom hovoril o vývoji nezamestnanosti, nie je zodpovedný nikdy jeden človek, ale celá vláda, a ak dnes v parlamente uznáme relevantnosť dôvodov na odvolanie pána ministra financií Ivana Mikloša, potom vyjadrenie pána premiéra chápem ako prevzatie zodpovednosti za činnosť ministra financií a výzvu pre členov parlamentu na ďalší krok na odvolanie vlády. Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami sa prihlásili páni poslanci Rusnák a Gaľa. Končím možnosť vystúpení s ďalšími faktickými poznámkami.

    Slovo má teraz pán poslanec Rusnák.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja od deviatej poctivo počúvam a budem počúvať ďalej a ľutujem pána ministra, za čo všetko on nesie tu dneska zodpovednosť, ale to je už údel ministra.

    Pán poslanec Jaduš, že v životnom prostredí je málo peňazí, je fakt. Ale nechcete povedať, že je za to zodpovedný Ivan Mikloš ako minister financií a predtým bolo všetko v poriadku. Peňazí je nedostatok, bude ich viacej vtedy, keď tu bude stabilná ekonomika, bude ich vtedy viacej v životnom prostredí, keď budú sa využívať racionálne v životnom prostredí. Ja som presvedčený o tom, že ich je za našej vlády a že za tej vlády, čo bola predtým, ich bolo a je stále viacej, o čom svedčia nové čističky, nové kanalizácie. Lenže musíme porobiť trošku aj na sebe, aby sme nemali vodovody, keď zapojení sú dvaja občania v obci. A za to nie je zodpovedný Ivan Mikloš. Stabilná ekonomika, reformy pomôžu tomu, aby sa získali ďalšie zdroje. Prvými je to, keď budú peniaze zo štrukturálnych fondov, keď budú ďalšie zdroje financovania. Čiže dneska financujeme životné prostredie viaczdrojovo. A to je prínos aj v činnosti tejto vlády. Toľko som chcel povedať, ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Ja si dovolím povedať jednu vec. Zdá sa mi, že pán kolega Jaduš, a to vyplýva z jeho výsostne environmentálnej argumentácie, si nevšimol, že neodvolávame ministra Miklósa, ale ministra Mikloša.

  • Pán Jaduš s reakciou na faktické poznámky.

  • Ďakujem za reakcie. Takže najprv k pánovi poslancovi Rusnákovi. Pán poslanec Rusnák, ja súhlasím s vami, že v životnom prostredí je nedostatok peňazí, ale treba pripomenúť, že práve prvá vláda pána Mikuláša Dzurindu, v ktorej sedel aj pán Mikloš Ivan, bola tá, ktorá zlikvidovala jeden zo zásadných zdrojov financovania životného prostredia, a to Štátny fond životného prostredia. Bol to jeden mechanizmus, ktorý bol atribútom viaczdrojového financovania životného prostredia a do veľkej miery nebol závislý od štátneho rozpočtu, pretože sa mu tvorili obrátkové zdroje.

    Pán poslanec Gaľa, máte pravdu, dnes neodvolávame pána Miklósa, ale Mikloša, ale chcem vám pripomenúť, že pán minister životného prostredia bol jediný, ktorý nezdvihol ruku za rozpočet na rok 2004. Ďakujem pekne.

  • Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, prerušujem rokovanie Národnej rady do 14.00 hodiny. Ako prvá potom vystúpi v rozprave pani poslankyňa Antošová z Ľudovej strany – Hnutia za demokratické Slovensko.

    Zároveň mi dovoľte, aby som vás informoval o tom, že predseda Národnej rady Slovenskej republiky zvoláva poslanecké grémium, ktoré sa uskutoční o 13.45 hodine. Ďakujem.

  • Prerušenie rokovania o 12.02 hodine.

  • Pokračovanie rokovania o 14.13 hodine.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ospravedlňujem sa za oneskorený začiatok odpoludňajšieho rokovania, ale rokovalo poslanecké grémium. Výsledok rokovania poslaneckého grémia je taký, že podľa toho, ako bude prebiehať rozprava o návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády, bude aj hlasovanie. Ak skončí rozprava najneskôr dnes do 18.00 hodiny alebo 18.30 hodiny, tak by sme hlasovali ešte dnes o 18.45 hodine vrátane rokovania poslaneckých klubov, záverečných vystúpení navrhovateľa, spravodajcu a, samozrejme, aj odvolávaného, ak prejaví záujem pán podpredseda vlády vystúpiť, pričom predpokladám, že sa tak stane. Ak to skončí všetko do 18.45 hodiny, tak by sme hlasovali dnes, inak budeme pokračovať v rokovaní zajtra a hlasovať tak, ako sa dohodneme. Je predbežný súhlas poslaneckého grémia, že sa zídeme o 16.00 hodine a tam zhodnotíme priebeh diskusie a stanovíme si ďalší postup rokovania 23. schôdze, ale aj pokračujúceho rokovania 22. schôdze Národnej rady. Takýto je záver rokovania poslaneckého grémia.

  • Ruch v sále.

  • Pán poslanec Hort, chcete sa vyjadriť?

    Ako prvá do rozpravy na odpoludňajšom rokovaní je pani poslankyňa Eva Antošová. Nech sa páči, pani poslankyňa.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážení kolegovia, kolegyne, členovia vlády, milí hostia, moji predrečníci už spomenuli dostatok argumentov vyjadrených aj číselne na odvolanie Ivana Mikloša. Ja by som ich chcela doplniť argumentmi zo širšieho pohľadu, ktoré som kvôli prehľadnosti zadelila do jednotlivých bodov.

    Po prvé. Rezort pod vedením Ivana Mikloša postupuje proti princípom parlamentnej demokracie v Slovenskej republike. Ako vzor tohto tvrdenia slúži rozpočet Najvyššieho kontrolného úradu, ktorý schvaľuje Národná rada Slovenskej republiky. Rezort financií však obmedzuje NKÚ pomocou platných rozpočtových pravidiel. Čiže zásada nezávislosti NKÚ v praxi neplatí, pretože rezort financií má možnosť viazať a aj viaže jednotlivé položky rozpočtu Najvyššieho kontrolného úradu. Zástupcovia NKÚ už dlhší čas márne žiadajú, aby aj rozpočtové pravidlá minimálne vo vzťahu k NKÚ schvaľovali poslanci Národnej rady Slovenskej republiky. Nestalo sa tak dodnes. Je snáď princípom parlamentnej demokracie, že zástupca exekúcie vedome obchádza zákonodarný zbor?

    Po druhé. Vrcholná politika a osobitne taká, ktorú jej autori chcú vnútiť verejnosti ako reformnú, sa nedá donekonečna robiť arogantne. Signifikantným, prepáčte, že som si vypožičala obľúbený výraz neprehliadnuteľného profesora ekonómie Václava Klausa, sa mi v tejto súvislosti vidí spôsob informovania o zámere ustanoviť rovnú daň pred Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre rozpočet, financie a menu. O tomto zásadnom rozhodnutí ministerstva financií členov výboru informoval jeden z autorov, ktorý v tej dobe podľa vlastných slov nemal dokončené vysokoškolské vzdelanie ekonomického zamerania. Ako sa teda dá nazvať skutočnosť, že o krokoch, ktoré majú ďalekosiahly dôsledok na celú spoločnosť, spolurozhoduje a gestorský výbor o nich informuje nedoštudovaný expert? Dokonca podľa môjho názoru aj Miklošovi naklonený týždenník uverejnil o ňom, že má trochu arogantné správanie. Aká je náhoda, že práve v aktuálnom čísle je uverejnený veľký rozhovor s ním spolu s tendenčným komentárom. Mnohí by si arogantné správanie ani nevšimli, pokiaľ by pán minister aj spôsobom, ako svoju prácu zvláda, resp. nezvláda, negatívne nezasahoval a nespôsoboval chaos v prebiehajúcich reformách v oblasti verejnej správy, v sociálnej oblasti, v daňovej oblasti, v školstve i v zdravotníctve.

    Po tretie. Minister financií zrejme nepozná niektoré základné pojmy ekonómie. Usudzujem tak z toho, že už prvá veta dokumentu s názvom „Odhad vplyvu niektorých reforiem na čistý reálny príjem vybraných typov rodín“ a tak ďalej, predkladá ho Ivan Mikloš vo funkcii ministra financií znie: „V roku 2004 sa uskutočňujú zmeny vo fiškálnej oblasti.“ Tento nesprávny výraz použil Ivan Mikloš viackrát aj vo svojich televíznych vystúpeniach. Podľa Slovníka cudzích slov rozpočtovú politiku označuje pojem fiskálna politika. V tom istom slovníku slovo fiškál buď označuje zaniknutú funkciu štátneho úradníka zastupujúceho pred súdom štátnu pokladnicu a neskôr štát vôbec, alebo v bývalom Uhorsku týmto názvom označovali advokáta. V súčasnej spisbe je pojem fiškál pejoratívny výraz označujúci prešibaného právnika. Viaceré konkrétne kroky Ivana Mikloša vo funkcii ministra financií, napr. ním predkladané návrhy štátneho rozpočtu, svedčia o tom, že nás ťahá do temnej minulosti nielen pojmami. Ba zdá sa, že ako fiškál chce prekabátiť nič netušiacich občanov Slovenska. Skutočnosť, že Ivan Mikloš vo funkcii ministra financií nesprávne používa minimálne tento základný pojem ekonomiky, je ešte zarážajúcejšia, lebo sa nedávno dožadoval ospravedlnenia za článok, ktorý ho označil o. i. za zlého ministra aj tým, že dosiahol červený diplom v časoch socialistického režimu. Už sme tu mali ministerku financií, ktorá tieto pojmy tiež používala nesprávne. Ako nominantka ľavicovej, dnes už neparlamentnej strany navrhovala rozhodnutia s výrazne negatívnymi dôsledkami na občanov. Zrejme nie je dôležité, čo politik o sebe tvrdí, ale v čí prospech prijíma rozhodnutia. Podľa môjho názoru výsledky posledných dvoch Dzurindových vlád naznačujú, že nerozhodovali v prospech občanov Slovenska.

    Po štvrté. Minister financií, tak ako zlyhal vo funkcii podpredsedu vlády zodpovedného za pokračovanie reformy verejnej správy, zlyháva dnes ako minister pri jej finančnom zabezpečení. Pripomínam, že Ivan Mikloš sa za prvej Dzurindovej vlády vzdal zodpovednosti za pokračovanie reformy verejnej správy. V demokratickej krajine je takýto krok neprijateľný. Vládnej úlohy sa nemožno vzdať. V súčasnej vláde, ktorá je takisto široko spektrálna, zlepená privatizačným ošiaľom, však prijal úlohu ministra, ktorý ju má finančne riadiť, opakujem, riadiť, nie doriadiť. Takáto bezzásadovosť podľa mňa naznačuje, ako keby cieľom jeho rozhodnutí nebolo úspešné uskutočnenie reformy. Skôr sa mi vidí, že vzniká chaos, ktorý by mal slúžiť na odpútanie pozornosti od privatizácie. Ak v tom nie je zámer, potom si myslím, že už zostáva len jedna možnosť a to je nekompetentnosť. Ani jedna alternatíva nie je, bohužiaľ, však výhodná pre občanov Slovenska. Uvedomuje si vôbec, do akých ťažkostí sa môže dostať Slovensko ako štát, keď raz bude musieť čeliť množstvu súdnych sporov, pretože vláda svojimi rozhodnutiami neraz ohrozuje zdravie, životy, sociálne istoty a vzdelanie občanov? Za všetky nespočetné príklady spomeniem len nedofinancované školstvo, ktoré nemá dostatok financií o. i. ani na zaplatenie faktúr za spotrebované energie. Kde sme sa to dostali, že o dĺžke školského roka rozhoduje vývoj počasia? Takto je to aj v zdravotníctve, v sociálnom zabezpečení a všade tam, kde je občan odkázaný na štát.

    Po piate. Minister financií dopustil nevyvážený vývoj ekonomiky. Tento argument na odvolanie Ivana Mikloša potvrdzujú aj citáty z článku s názvom „Copperfieldi útočia na odpočet“, ktorý do marcového Automagazínu napísal Michal Berko: „V roku 2003 bolo na Slovensku registrovaných 1,3 mil. osobných automobilov, avšak ich priemerný vek je 15 rokov. Tí, čo sa v politike radi oháňajú kritériami Európskej únie, akoby v tomto prípade, a ja dodávam, že nielen v tomto prípade, nevideli a nepočuli. Sú ako už tu spomínané 3 čínske opice, nevidia, nepočujú, nehovoria. Je to paradox. Na jednej strane sa ideme priam zblázniť pri lámaní investorov svetových automobiliek rôznymi úľavami. Pritom na strane druhej dusíme daňami väčšiu časť národa, ktorá by chcela mať konečne nové auto. Dokonca ešte aj to málo, čo tomu môže pomôcť, si chce štátny fiškus strčiť do vrecka.“ Na inom mieste autor zase píše: „Spôsob, akým sa zapchávajú diery v rozpočte, sa už prejavil, nielen stagnáciou obnovy motoristického parku na Slovensku, ale aj zmrazením ekonomickej aktivity najmä malých a stredných podnikateľov a drobných živnostníkov.“

    Po šieste. Minister financií má mimoriadnu neschopnosť pochopiť a konštruktívne reagovať na reálny vývoj sociálnych podmienok najslabších skupín obyvateľstva. V novej verzii materiálu vlády, ktorého názov začína „Odhad vplyvu niektorých reforiem na čistý reálny príjem vybraných typov rodín v roku 2004“, je uvedená nasledovná cynická veta: „Prekvapenie nepriniesli ani údaje za slabšie príjmové skupiny a dôchodcov.“ Čo si však o prekvapeniach pre dôchodcov myslia ich zástupcovia, najlepšie vyjadril Kamil Vajnorský, keď uviedol, že priemerný starobný dôchodok od 1. februára je 6 736 Sk, v tejto výške však poberá dôchodok iba cirka 50 % a 50 % je pod touto úrovňou, tzv. starodôchodcovia. V číselnom vyjadrení teda cirka 400 000 dôchodcov je pod uvedeným priemerom. Náklady na stravovanie dôchodcov dosahujú hodnotu cirka 35 % z ich príjmov. Náklady na bývanie stúpli v rodine viac ako o 500 korún. Náklady na energie sa zvýšili viac ako o 300 korún. Ak nepočítame výdavky na kultúru, ošatenie a pod., výdavky jedného dôchodcu sa od 1. 1. 2004 zvýšili o cirka 600 korún na osobu, v rodine dôchodcu je to teda o 1 100 až 1 200 Sk. Pripomínam, že zvýšenie dôchodku od 1. februára je však v priemere len 260 korún na osobu a 520 korún na rodinu. V žiadnom prípade teda nemožno tvrdiť, že reálny prepad v rodinách dôchodcov je len 1 %. Priemerný dôchodok je len 45 % z priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Z nedostatku financií dôchodcovia na zimu napr. odhlasujú autá, nemajú na poistky, v domoch začínajú kúriť tuhými palivami namiesto plynu, čerpajú vodu zo studní a podobne. Do tohto desivého scenára treba ešte započítať zdraženie liekov, ako aj to, že na hranici biedy nežijú len dôchodcovia, ale aj ich deti, dnešní nezamestnaní. Cynické vládnutie dokazujú aj parametre hmotnej núdze, ktoré sú nastavené tak, že na príspevky nemajú nárok takmer žiadni dôchodcovia. Uvediem napr., že takým je príspevok na bývanie.

    Vážené dámy, vážení páni, takýchto príkladov nie z vládnych kresiel, ale zo života našich občanov by sa dalo uviesť oveľa, oveľa viac. Ale myslím si, že argumenty, ktoré tu doteraz zazneli, oprávňujú logicky zmýšľajúcich ľudí zahlasovať za odvolanie ministra financií Ivana Mikloša. Ďakujem pekne.

  • S faktickými poznámkami sa nehlási nikto z poslancov.

    Ďalší do rozpravy je prihlásený pán poslanec Ivan Šimko. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Dámy a páni, zišli sme sa tu kvôli ďalšiemu návrhu na vyslovenie nedôvery Ivanovi Miklošovi. I v tomto prípade je však už vopred jasné, že tento návrh je iba politickou hrou, panským huncútstvom. Keby to tak nebolo, navrhovatelia by sa boli uchádzali o podporu, hľadali by čas, ktorý by bol príhodný, a hlavne usilovali by sa svoj návrh presvedčivo zdôvodniť. Z dôvodov, ktoré uvádzajú navrhovatelia v parlamentnej tlači, nie je ani jeden taký, ktorý by nejestvoval už mesiace. Čo vedie HZDS, ktoré celý tento proces iniciovalo, k tomu, že takýto návrh predkladá práve teraz? A vôbec sa pritom nezaujíma o jeho priechodnosť. Ako by to bola iba zhoda okolností, že o 3 týždne budú prezidentské voľby, v ktorých má HZDS svojho kandidáta. Každému musí byť jasné, že tu nejde o to, aby sa predložil účet ministrovi financií, ale iba o prezidentskú kampaň Vladimíra Mečiara. Márne sa, páni kolegovia z HZDS, tvárite dotknuto, vaše hlasovania, ktorými ste podporili vládnu koalíciu, sú dostatočne známe. Dnes sa potrebujete očistiť z podozrenia, že medzi vami a SDKÚ jestvuje prirodzené záujmové spojenectvo. Dokonca keby váš prezidentský kandidát chodil do roboty, bol by minulý týždeň prešiel návrh na zníženie DPH a to by ľuďom na Slovensku asi trochu pomohlo. Preto si aj ja myslím, že takéto spojenectvo naozaj existuje, nie formálne. Tá tzv. dohoda, o ktorej hovoril Nový čas, sa ani mne nevidí, Dzurindu poznám, viem, že on by takýto nezmysel sotva podpísal. Vaše spojenectvo však vyplýva z vašich podobných záujmov a vzniká pri mnohých hlasovaniach celkom spontánne. Čas od času niečo azda dohodnete aj cez svojich emisárov. Preto sa teraz pred prezidentskými voľbami potrebujete ukázať inak, ako razantná opozícia. Preto ste sa rozhodli pre toto predstavenie. Samozrejme, tomu rozumiem. Každé odvolávanie ministra je mediálne príťažlivé. Z rozpravy sa vysiela televízny záznam, návrhom za sebou strhávate aj ostatné opozičné strany, pretože sa obávajú odvolávanie nepodporiť. U nás totiž jestvuje mýtus, že opozičná strana, ktorá nehlasuje pri každej príležitosti za odvolanie člena vlády, sa považuje za akosi neprincipiálnu alebo aspoň nezrozumiteľnú. Na základe toho očakávate, kolegovia z HZDS, že sa vášmu kandidátovi podarí vytvoriť ilúziu, že za ním ide celá opozícia alebo aspoň väčšia jej časť. Preto bol návrh podaný nervózne a rýchlo. Predkladatelia ani nevyčkali, kým vyzdravejú chorí opoziční poslanci, nezaujímali sa o to, či sa dnešného rokovania môžu zúčastniť všetci, ktorí by azda za návrh chceli hlasovať. Preto je naozaj jasné, je to iba hra. Neverím, že tento návrh jeho predkladatelia myslia vážne.

    A predsa je to, dámy a páni, vážna vec, ani nie tak pre samotného Ivana Mikloša. Návrh je svedectvom o verejnom živote, o jeho hlavných politických aktéroch v čase, ktorý pre Slovensko môžeme označiť bez pátosu za historický. O niekoľko dní budeme rozhodovať o slovenskom prezidentovi na nadchádzajúcich 5 rokov. Bude to prezident, ktorý bude po prvýkrát presadzovať slovenské záujmy v klube prezidentov krajín NATO a Európskej únie. Bude im musieť rozumieť, vedieť sa s nimi dohovoriť, len tak bude môcť naozaj aj niečo presadiť. Na prezidentovi záleží viac ako na ktoromkoľvek členovi vlády. V tomto čase by sme mali skúmať predovšetkým schopnosti našich prezidentských kandidátov, a nie zaoberať sa tým, či sa nám páči alebo nepáči nejaký minister. Je to nedôstojné a nenáležité.

    Súčasne s prezidentskými voľbami bude referendum o skrátení volebného obdobia. Nemyslím si, že toto ľudové hlasovanie je správne. Jeho výsledok však môže život na Slovensku ovplyvniť oveľa viac ako toto parlamentné divadielko. Pôjde o hlasovanie, ktoré by malo zasiahnuť do obvyklého ústavného rytmu, ktorý v každej demokratickej krajine dáva politickej reprezentácií riadny čas na to, aby ukázala, čo dokáže. To, ako bol dnešný návrh predložený, jasne dokumentuje aj bezperspektívnosť predčasných volieb. Súčasná parlamentná opozícia sa nedokáže dohodnúť na spoločnej akcii, sú v nej sólisti, ktorí hrajú len na seba. A to ešte nehovorím o tom, že opozícia je programovo vnútorne nekompatibilná, nepredstavuje alternatívu, ktorá by bola dnes schopná ponúknuť Slovensku konzistentnú politiku. Vládna koalícia je však vedená tak, že vyvoláva dojem, akoby si ani neuvedomovala vážnosť celej situácie. Vyzerá to, akoby všetky jóbovské správy chcela načasovať práve pred týmto ľudovým hlasovaním. Predloženie návrhu na spoplatnenie vysokoškolského štúdia v tejto dobe je výsmechom zdravého politického úsudku. Vládna koalícia sa neusiluje získať pre svoju politiku nielen občanov, ale ani ich zástupcov v parlamente. Stačí jej, ak má dosť hlasov. Ak ich nemá, pousiluje sa nahovoriť dvoch-troch poslancov, aby tentokrát zahlasovali. Čo si myslí o takejto politike ten, koho sa najviac týka, občan, to nie je zaujímavé. Ak má niekto iný názor, ujde sa mu len urážlivá nálepka. Je to arogancia moci, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Koalícia sa bráni prijať reálne záruky pre demokratickú kontrolu moci. Dôsledkami reforiem, ktoré spustila, sa začína zaoberať, iba keď je zle, keď Rómovia začnú rabovať obchody. To už dávno nie je koncepčná politická línia. Aj keď je dnes vláda relatívne spokojná, pretože minister odvolaný nebude, na budúce to už tak byť nemusí. Predčasné voľby by však v tejto situácii nič nevyriešili. Hlavných aktérov nášho verejného života nevymenia, môžu iba zmeniť pomery síl medzi nimi. Ak však budú všetci pokračovať vo svojej doterajšej politike, nič podstatné sa ani voľbami nezmení. Dnes je potrebná hlbšia zmena politiky. Ak to smiem v tomto pôstnom období povedať jazykom kresťanstva, aj v politike potrebujeme zmenu zmýšľania.

    Prvého mája sa naša vlasť stane súčasťou Európskej únie. Náš malý národ sa stane súčasťou veľkej Európy. To prináša úžasné možnosti, ale aj nové riziká. Aby sme zostali svoji, aby sme si zachovali to, čo je nám drahé, aby sme neboli iba lacnou pracovnou silou, asi by bolo dobré, aby sme do európskeho ringu vstupovali čo najsilnejší, azda aj aby sme tými vnútornými zápasmi, ktoré práve nepotrebujeme, neoslabovali našu schopnosť presadzovať to, čo je pre našu vlasť životne dôležité.

    Ďalšia významná udalosť nás očakáva doslova o niekoľko dní. Je to vstup do Severoatlantickej aliancie. Vstupujeme do nej v čase, keď sa svetom šíri krutý terorizmus, útoky na španielsky Madrid minulý týždeň nás šokovali a postavili pred nami vážne otázky. Je ohrozené aj Slovensko? Prvýkrát musím povedať, že ma oficiálny postoj dosť znepokojil. Vraj nejestvujú informácie, že by sa naša vlasť mohla stať cieľom útoku. Nepodceňujeme to? Dámy a páni, považujem za svoju povinnosť povedať, že aj Slovensko je ohrozené. Súčasný medzinárodný terorizmus si nevyberá. Každý je ohrozený a namiesto špekulovania, že či už bezprostredne alebo nie, treba sa nám oveľa intenzívnejšie pripravovať. Toto sú vážne veci, ktorými by sme sa mali pred vstupom do NATO zaoberať, pretože inak tam vstúpime tak, že už mu zasa nebudeme rozumieť. Hlavne však nebudeme dostatočne chrániť našich ľudí.

    Vo svetle takýchto naliehavých výziev v súčasnosti sa návrh na vyslovenie nedôvery Ivanovi Miklošovi javí ako malicherný. Osobitne, ak si prečítame dôvody uvedené v písomnom návrhu, to ale neznamená, že Ivan Mikloš je taký minister financií, aké Slovensko dnes potrebuje. Cieľavedome si buduje svoj imidž reformátora, a to bez ohľadu na osudy konkrétnych ľudí. Túto svoju ctižiadosť povýšil nad službu ľuďom vo svojej vlasti. Márne nám predkladá štatistické údaje, ktoré majú ľudí presviedčať o tom, že im je lepšie, ako si myslia. Sýty hladnému neverí, hlása staré slovenské porekadlo. Nedávno som prišiel do východoslovenskej dedinky, bolo to asi o deviatej hodine večer, a v dedine bola absolútna tma, nielenže nesvietilo verejné osvetlenie, ale nesvietilo sa ani v domoch. Prenocoval som na fare a pán farár nám povedal: „Žijú tu už len starí ľudia, nemajú na elektrinu, tak nesvietia.“ Aj keby takto musela žiť čo i len jedna jediná dedina na Slovensku, nemohli by sme byť spokojní. Ale takýchto dediniek je viac. A nie sú to len odľahlé obce. V relatívne bohatej Bratislave som videl v sobotu v obchode starenku, ako váhala, či si maslo kúpi alebo nekúpi. Napokon si ho nekúpila. Veď aj bez masla sa dá žiť. Ale ako? Ekonomická politika vlády vychádza z materialistického videnia sveta. Vsadila na rýchly ťah na bránu, na žralokov, ktorí azda ekonomiku potiahnu, avšak za cenu veľkých obetí nielen tých najslabších, ale aj strednej vrstvy spoločnosti, tej vrstvy, ktorá by mala byť v každom demokratickom štáte najväčšou stabilizačnou silou. Reformy sú nevyhnutné. Ale nie je väčší frajer ten, kto ich dokáže presadiť napriek odporu tých, ktorých sa dotýkajú, ale ten, kto ich dokáže presadiť tak, aby im ľudia uverili a podporili ich. A iste sa pamätáme na starú poučku, že pevnosť reťaze sa meria na jej najslabšom mieste. Ak by sme používali len priemerné štatistické údaje, vláda bude mať štatistickú pravdu, ale reťaz sa roztrhne. Nikto, kto si to vyložene nespôsobí sám, nesmie byť odsúdený na živorenie. Každý človek, ktorý o to stojí a je ochotný v rámci svojich možností pre to niečo urobiť, má právo na dôstojný život. Som presvedčený, že Slovensko potrebuje ministra financií, ktorý tomuto rozumie.

    Dámy a páni, zdá sa mi, že je úplne jedno, ako bude kto o chvíľu hlasovať. Veď je úplne jasné, že z tohto parlamentného mraku nezahrmí. Bolo by ale dobre, keby sme namiesto takýchto nezmyselných a malicherných šarvátok sústredili svoju pozornosť na skutočné problémy Slovenska.

    A ako sa bude pri hlasovaní správať Slobodné fórum? Môžem vás ubezpečiť, dámy a páni, že nie podľa toho, čo si želá SDKÚ, ale ani nie podľa toho, čo si želá HZDS. Budeme konať tak, ako je to už v našom názve, a tak, ako to napokon žiada aj ústava, slobodne. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Ivana Šimka sa hlásia piati poslanci, plus ešte pán navrhovateľ, ktorý má prednosť pred ostatnými poslancami. Končím možnosť ďalších prihlášok do faktických poznámok. Nech sa páči, pán poslanec Maxon. Alebo chcete vystúpiť v rozprave?

  • Odpoveď z pléna.

  • Po faktických, nech sa páči.

    Pán poslanec Cabaj.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Ja žasnem, keď počúvam kolegu Ivana Šimka, pretože už dnes tu bolo povedané, že inak to Slovensko vyzerá z bavoráka a ináč vyzerá, keď tam nechodí človek bavorákom. Ak Ivan Šimko sedel vo vládnom bavoráku, tak sa správal úplne inak. Veď Ivan Šimko bol jeden z tých, ktorí vo vláde hlasovali za všetky tie návrhy, ktoré potom v parlamente cez vládnu koalíciu prešli a ktoré tak tvrdo dopadli na našich občanov. Ivan Šimko bol ten, kto tu v parlamente dodal tie potrebné hlasy, aby bol prijatý zákon o štátnej službe, to znamená, aby sa vytvorili krajské úrady, obvodné úrady. A čuduj sa svete, keď tento zákon bol prijatý, tak potom prišiel farizejsky s návrhom zákona, podľa ktorého už nebude vláda menovať vedúcich úradov, ale bude to menovať príslušný rezortný minister. Prepáčte, ale veď sa dalo zabrániť tomu oveľa skôr ako teraz. Tam je to farizejstvo a tam v podstate všetky tieto problémy sa objavujú, pretože tam je tá dvojtvárnosť.

    A nedá sa mi nepovedať jednu vec. Kolega Šimko sa tu tvári v parlamente ako jediný spravodlivý. Veď on nemá maslo na hlave? Že to dopadlo, tak ako to dopadlo aj s tými reformami? Veď by sme tu nehovorili o tom reformátorovi Ivanovi Miklošovi nebyť jeho, lenže akonáhle sa mu zobrala hračka, vládna funkcia, trochu ináč už pozerá, ako to „ješitné“ decko, pretože teraz mu ju treba vrátiť. A ja si neodpustím, a prepáčte, že budem veľmi úprimný, keď poviem, že správa sa ako tá mladá slečna, ktorá sa chce milovať, ale zároveň chce zostať poctivá.

  • Smiech v sále.

  • To je novota. Prosím o pokoj. Pán poslanec Galbavý, chcete... Prosím, aby neboli poznámky na vystúpenie.

    Pani poslankyňa Belohorská.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Myslím, že vystúpenie pána kolegu Šimka bolo viacej k referendu a k prezidentskej kampani ako k odvolávaniu podpredsedu vlády a ministra financií. Chápem ho ako frustrujúceho ministra, ktorý by radšej videl, keby dnes opozícia odvolávala predsedu vlády, o ktorom vlastne vyjednávali, že by vstúpili do vlády. Čiže nič by im nevadilo, čo vlastne kritizujú, ale prekáža im tam len premiér Dzurinda. S ostatnými, so všetkými asi, pán kolega Šimko, by ste boli spokojní.

    Neviem vlastne, čo vy chcete. Asi ste ešte nenašli sami seba a blúdite v tomto parlamente niekde medzi koalíciou a opozíciou. Mám obavu, aby ste potom neprepadli medzi dve stoličky, lebo skutočne za všetko to, čo ste kritizovali, ste hlasovali, aj za tie reštrikcie, aj za to, že tá starenka si dnes z toho dôchodku nemôže dovoliť kúpiť maslo. Myslím si, že z vašej strany bolo najjednoduchšie tej starenke momentálne pomôcť tými 25 korunami, ale treba to riešiť celoplošne. Ja vám tiež môžem povedať príklady, ktoré som teraz zistila na východnom Slovensku v chudobných dedinách a dedinkách, kde napr. v jednej z nich mi povedali, že ešte nebol u nich žiaden poslanec. A viem vám hovoriť o osude vdovy, ktorá zostala so 4 deťmi a zo sirotského im nedokáže ani poriadne navariť.

  • Ďakujem, pán predseda. Pán poslanec Šimko, myslím, že z vášho prejavu je zjavná vyčerpanosť, vaša osobná, fyzická a duševná vyčerpanosť. A nesúdim len tak z toho, že na samom začiatku vášho príspevku vám zlyhal hlas, vyčerpanosť sa preniesla do celého príspevku. A ak by som ho mal jedným slovom charakterizovať, bolo v ňom plno rozporností. Samozrejme, je to vaša prezentácia a váš názor. Odporúčam vám ako lekár odpočinok.

    A jeden dodatok k obsahu vášho príspevku. Chcem vás ubezpečiť, že ako klub poslancov Ľudovej strany – HZDS, tak všetci, ktorí sa prihlásili do diskusie, venovali príprave na toto plénum mimoriadnu pozornosť. Ďakujem.

  • Páni poslanci, už máme dosť práceneschopných poslancov, prosím, aby sme tam neposielali ďalších.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, ja mám dnes v Sme citát ohľadom Slobodného fóra, kde som Slobodné fórum nazval, že v skutočnosti nevie, kde je, že je nevypočítavé, že je labilné a mení názory podľa situácie. Čestné slovo, sa priznám, som mal výčitky odvčera, či som neublížil Slobodnému fóru. No dnes po vystúpení pána Šimka môžem povedať, že upokojil moje svedomie. Ja si dobre pamätám pána Šimka za posledné roky, myslím, že on je už dosť dlho v politike. A keby bol niečo podobné, ako som počul dnes tu hovoriť, povedal, keď bol minister, tak by som ho bol nazval jeho terminológiou, ktorú použil, že je frajer. Z toho, čo som dnes počul, vo všetkej úcte k vám, pán Šimko, ostala vo mne taká rozpačitá spomienka na to vaše vystúpenie a sklamali ste ma. Ďakujem.

  • Nuž ja sa, vážený pán kolega Šimko, pridám tou poslednou vetou, pretože aj mňa ste veľmi sklamali, pretože po roky ste mi vyzerali ako rovný a čestný chlap. Ale dovoľte, aby som aj ja v tomto pôstnom období, ako ste vy povedali, prehovoril hlasom alebo jazykom kresťana. Čo sa vlastne stalo? Dohromady nič. Napísali ste scenár na nové pašie, v ktorých je mesiáš jasný. A okrem vás teraz do týchto pašií potrebujete aj dvoch lotrov na pravú a ľavú stranu. Máte už aj tých, HZDS a SDKÚ, len, prosím, pozor, tie skutočné pašie skončili ukrižovaním. Vo vašom prípade by to ukrižovanie bolo absolútne nezmyselné, pretože naozaj je postavené na tom, čo hovorili kolegovia. Keby ste dnes mali ešte kreslo vyhradené tam, kde som vás videl predtým, by ste stáli za týmto veľkým pultom a obhajovali desiatkami argumentov a vám vlastným spôsobom pozíciu pána podpredsedu vlády. Takže nestavajte sa, prosím, tam, kde vaše miesto nie je, nestavajte sa do radov opozície a nehovorte o jednote opozície, nehovorte a nevstupujte do nášho svedomia, pretože momentálny najväčší problém, ktorý máte, je vysporiadať sa so svojim vlastným svedomím.

  • Pán poslanec Šimko chce reagovať na vystúpenia. Máte slovo, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Pán kolega, hovoríte, že ste lekár, nezlyhal mi hlas, ja som proste zachrípnutý, to sa občas stáva a nebol som zachrípnutý celú zimu, teraz to prišlo, aj keď sa oteplilo. To, čo ale chcem povedať, je, ja si svoj diel zodpovednosti aj za spôsob, ako boli rozbehnuté reformy, veľmi dobre uvedomujem a nemám problém ho prijať aj verejne. Diskutovali sme vo vláde napr. o tom, či do zníženia dlhu ísť máme alebo nemáme. Ja som vtedy otvoril tú diskusiu vo vláde. A zrážka, ku ktorej došlo medzi mnou a premiérom vlády, sa netýkala reforiem, to je pravda, ale vo chvíli, keď som sa ja dostal do situácie, že som nemohol súhlasiť s tým, čo premiér navrhoval, tak som išiel do tej zrážky tak, že som aj prišiel o to kreslo. Takže to nie je tak, že ja som ho len tak nejako stratil. Ja som ho stratil preto, lebo som jednoducho nesúhlasil s politikou, ktorú vtedy premiér robil. Toto je vec, ku ktorej sa nikto z vás, vážení kolegovia z HZDS, neodhodlal vtedy, keď HZDS robilo veci, ktoré dodnes nie sú došetrené, prešetrené, vtedy, keď ste boli pri moci vy.

  • Nech sa páči, pán poslanec Maxon.

  • Ďakujem pekne za slovo. Ja som sa snažil z toho vystúpenia pána poslanca Šimka vybrať to, čo by mohlo byť inšpirujúce a čo by v budúcnosti mohlo byť aj pre nás zaväzujúce. Už sa stalo pravidlom a, žiaľ, to teda funguje, že politici si vymieňajú svoje názory cez médiá a že transformujú svoje odkazy cez parlamentný mikrofón. Pán poslanec Šimko, ja som bol členom vlády a bol som tiež v situácii, keď vtedajšia opozícia dala návrh na moje odvolanie, nie je to nikdy príjemná vec. Mojou satisfakciou je to, že orgány činné v trestnom konaní sa tým problémom, ktorý formuloval vtedy pán Ján Čarnogurský spoločne s opozíciou, vôbec ani nezaoberali. Ale chcem povedať niečo iné vo väzbe na to, že máme tendenciu si veci odkazovať cez médiá, cez parlamentný mikrofón. Ja som jeden zo spracovateľov alebo, ak to chcete počuť, spracovateľ toho návrhu. To, že som ho spracovával ja, tak to bolo všeobecne známe. Myslím si, že nikomu v tejto snemovni nikto nebránil, aby na tom návrhu spolupracoval. My sme nikdy jednoznačne nehovorili, že toto sú naše podmienky, že ten návrh bude podaný vtedy a vtedy.

    A ak tú druhú časť, o ktorej ste hovorili, myslíte vážne, tak ako zrelý politik ste sa mohli prihlásiť do vzájomného dialógu, mohli sme ten návrh naformulovať spolu, mohli sme sa dohodnúť na postupe. A ja v tejto chvíli naozaj môžem povedať za poslanecký klub Hnutia za demokratické Slovensko, že mohli sme sa aj dohodnúť na termíne jeho podania. Tým chcem jednoducho vyvrátiť to, čo sa tu stále prezentuje, že my sme si vyhradili právo, kedy ten návrh podáme. Nie všetci tí, ktorí ste sa toho procesu chceli zúčastniť, ste tú možnosť mali. Ak ste ju nevyužili, tak súčasný dialóg a naše vystupovanie chceme využiť na to, aby sme vás utvrdili v tom, o čom ste presvedčení, že minister financií nezastáva post podľa tých predstáv, aké máme my. Takže, pán poslanec Šimko, boli sme otvorení, sme otvorení vzájomnému dialógu. Ak by ste o ten dialóg boli stáli, tak by sme možno mnohé veci riešili inak. Nám nejde o politickú hru, nám nejde o politické divadielko, nám ide o to, aby Ivan Mikloš ako minister financií bol odvolaný.

  • S faktickou poznámkou pán poslanec Fico.

  • Pán poslanec Maxon, nerád to hovorím, ale klamete. Hnutie za demokratické Slovensko podalo tento návrh bez akýchkoľvek konzultácií s ostatnými opozičnými stranami. Ďakujem pekne.

  • Nech sa páči, pán poslanec Maxon.

  • Jedna jediná poznámka. Pán poslanec Fico, vy veľmi dobre viete, že na tom rokovaní, kde sa takýto postup dohodol, som bol aj ja prítomný.

  • Pán poslanec Tkáč, už je neskoro, pretože už on reagoval odpoveďou na faktickú poznámku pána poslanca Fica.

    Nech sa páči, pán poslanec Kondrót.

  • Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, program tejto schôdze je krátky, jednoduchý a ľahko pochopiteľný voličom. Pre voliča sú nepochopiteľné iné veci, napr. prečo je Ivan Mikloš a jeho odvolávanie pre časť opozície, a myslím tým HZDS, aktuálne až teraz, v čase blízkosti prezidentských volieb, prečo požiadavka istých 76 poslancov tej istej politickej strany, ktorými podmieňovala svoju podporu hlasovaniu pri odvolávaní člena vlády, pri vyslovovaní nedôvery vláde, zrazu aktuálna nie je. Ak odvolávanie nebude úspešné, vráti sa HZDS opäť k svojej požiadavke istej väčšiny, bude v tichosti ďalej podporovať vládu i napriek tomu, že rétorika bude protivládna? Občan iste nechápe, ako je možné, že on musí po svojej menšej chybe v práci znášať dôsledky, a to často i stratou zamestnania, a člen vlády po viacnásobných hrubých chybách ako napr. súčasný minister financií ostáva na svojom poste. A navyše on sám je so sebou spokojný. Premiér hovorí o jeho nenahraditeľnosti, koaliční partneri mlčia a tvária sa, že ich sa to netýka. A materská strana nevidí vecné dôvody na jeho odvolanie. A médiá a analytici obdivujú jeho odborne nepripravené reformy. Volič sa isto čuduje, načo sú dobré poslanecké sľuby a ústavou zaručené právo hlasovať podľa vedomia a svedomia, keďže v prípadoch zjavných i laikom poslanci hlasujú podľa vedomia a svedomia predsedov koaličných strán, záverov Koaličnej rady či straníckych orgánov a v rozpore s verejným záujmom.

    Ďalší názor z poslaneckých lavíc na odvolávanie Ivana Mikloša je zase taký, že dôvody na odvolanie síce existujú, ale termín hlasovania je nevhodný. Iní poslanci zase hlasovali síce proti programovému vyhláseniu vlády, ale vládu sú ochotní podporiť a týka sa to jednotlivých ministrov, a to i po hrubých chybách. Pán premiér zase vyhlasuje za zradcov programového vyhlásenia všetkých, čo by hlasovali za odvolanie neschopného ministra a, samozrejme, i jeho samého, ale sám si z plnenia toho istého programového vyhlásenia problémy nerobí. Dostatok politickej vôle síce pred jeho schválením bol, ale už sa minula. Minula sa i vládna väčšina. Na druhej strane sa premiér takzvane uchádza o podporu komunistu prebehnuvšieho do sivej zóny a nabáda ho tak k zrade, ktorá mu u jeho bývalých súpútnikov tak vadí. To isté sa deje i pri niektorých poslancoch Ľudovej únie či poslancoch nezávislých. Všetkým pritom nezabudne dať najavo tak pán premiér, ako i pán minister financií, že neutešený stav v štáte je dôsledkom 40-ročného komunizmu a 4-ročného vládnutia HZDS. Sám Ivan Mikloš bol pritom vo vláde približne 8 rokov a vždy v hospodárskych rezortoch. Celý čas nerobil pritom nič iné, len rozpredával, čo kapitáni priemyslu za podpory pracujúceho ľudu v časoch direktívnej ekonomiky vybudovali. Jemu sa v trhovej ekonomike až tak nedarí. Objem majetku štátu sa rýchlo scvrkáva a zadlženosť verejných financií rastie. Minister Mikloš vie, čo je štandardné, preto pri predaji Slovenského plynárenského priemyslu ustanovenie Obchodného zákonníka o menovej doložke nepoužíval. Takúto ochranu za zbytočnosť zrejme považuje i tzv. renomovaný, a teda dobre zaplatený privatizačný poradca. Dôsledok je kurzová strata 7 mld. korún. Potom pán minister vysvetľuje, že istiť kurzové riziko je neobvyklé, drahé, neštandardné. Na druhej strane je štandardné nepodať demisiu po odborných hrubých chybách, ktoré by v štáte s politickou kultúrou stačili na odchod do politického dôchodku celej vlády.

    Nuž, vážené kolegyne a kolegovia, jediná vec, ktorá je už v našom politickom živote štandardná, je stav permanentnej neštandardnosti. Preto podľa môjho názoru toto nie je hlasovanie o Ivanovi Miklošovi, pretože ten neschopnosť spravovať veci verejné dlhodobo úspešne dokazuje. Kultúrny politik by už dávno rezignoval. Strana slušných ľudí, do akej sa SDKÚ kedysi tak rada štylizovala a ktorá podľa prezidentskej kampane ich kandidáta rozumie potrebám občanov, by ho už dávno stiahla z obehu a každý štandardný premiér by ho odvolal. V najhoršom prípade by zasiahli koaliční partneri, ktorým na začiatku volebného obdobia opätovne tak veľmi záležalo na politickej kultúre.

    Vážené kolegyne a kolegovia, toto je hlasovanie o neštandardnom správaní sa celej koalície, koalície, ktorá sa tvári, že vládne, a o časti opozície, ktorá sa tvári, že je opozičná, a teda chce vládu či ministra odvolať. Vláda i celá koalícia sa tvári, že bojuje proti korupcii, pritom v našom parlamente sú také pomery, ktoré korupciu skôr generujú. A premiérovým poslancom koalície tento stav vyhovuje. Preto podľa môjho názoru, vážené kolegyne a kolegovia, tento parlament po toľkých presunoch a odborných i morálnych zlyhaniach stratil nenávratne mandát dokončiť funkčné obdobie. Tmelom vládnej koalície bez reálnej podpory v parlamente nie je totiž ani programová príbuznosť a ak je, tak je iba vo veci doprivatizácie štátnych monopolov, teda žiadne dokončenia reforiem, ako tvrdí vláda, ale privatizácia. A to je veľmi zlá správa pre všetkých voličov a zlá správa pre Slovensko. Obľúbený slogan tejto vlády a najmä pána Dzurindu a pána Mikloša je, že Slovensko potrebuje politickú stabilitu a ekonomickú rovnováhu. Pritom prvý z nich je sám zdrojom politickej nestability a druhý zdrojom ekonomickej nerovnováhy. Už nikto nevie, aký je stav štátneho účtu. Štatistický úrad koriguje odhad obchodného deficitu, nikto nevie, či dobre, ale zato analytici i minister financií už teraz vedia, že reálne mzdy porastú možno i o jedno promile. Je to presný výpočet z nepresných čísiel, a to na štátnom účte bezprizorne lieta takmer 7 % celoročných príjmov štátu. Je takýto minister financií dôveryhodný partner pre investorov? Je dôveryhodná celá vláda? Sú poslanci koalície a časti opozície dôveryhodní pre voličov? Aká bude cena za ďalšieho investora vstupujúceho do toľkej neštandardnosti? Kto ju zaplatí? Minister Mikloš alebo občania? Slabá a neodborne vedená vláda s ministrami s nedostatkom odbornosti a neprehľadné pomery v parlamente zvyšujú prémiu za vstup zahraničného kapitálu do našej ekonomiky, tak to bolo i pri investícii Hyundai. A koľko nás to bude stáť, to vieme tiež len približne. Približne tiež vieme, aké podmienky sme dohodli s Európskou úniou, a to zrejme nielen v prípade U. S. Steel.

    Preto, vážené kolegyne a kolegovia, vládnutie celej tejto vlády je nepoctivé a nedôveryhodné. Minister Mikloš je len vrchol pyramídy. Aké je teda východisko z tejto situácie? Vyslovenie nedôvery ministrovi Miklošovi? Za takéto nedôstojné správanie sa k voličovi zo strany časti našej politickej scény je to pre občanov malá satisfakcia. Občan volič totiž, vážené kolegyne, kolegovia, sa stal vazalom jej nevyzretosti s absenciou politickej kultúry. A preto sám má mandát zasiahnuť 3. apríla v referende o predčasných voľbách, a tým dať jednoznačne najavo, že nebude tolerovať zneužívanie poslaneckého sľubu na presadzovanie osobných záujmov na úkor záujmov voličov, že nebude stranám tolerovať, keď sa na kľúčové a iné miesta v štátnej správe nominujú ľudia nezodpovední a neschopní, že nebude tolerovať politickým špičkám strán, ak tieto svoju pochybnú nomináciu bezostyšne obhajujú dávno potom, čo sa stala verejne neobhájiteľnou, ale mocensky udržateľnou. A to je prípad najmä ministra financií. A ak premiér Mikuláš Dzurinda v televíznych debatách bude opäť argumentovať, že v žiadnej európskej krajine okrem Slovenskej republiky sa volebné obdobie referendom neskrátilo, chcem mu povedať, že v žiadnej krajine okrem Slovenskej republiky nie je premiérom Mikuláš Dzurinda. Ďakujem vám za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami sa hlásia traja poslanci, Cabaj, Belohorská, Ďaďo. Končím možnosť ďalších prihlášok.

    Nech sa páči, pán poslanec Cabaj.

  • Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, ja vás rešpektujem, že ste robili v hospodárskej oblasti. Ale ak si beriete do úst situáciu, v ktorej tento parlament sa nachádza, a hľadáte riešenie a hovoríte, že tento parlament si nezaslúži, aby dokončil svoje funkčné obdobie, ja sa potom pýtam, prečo sa neujmete iniciatívy, ak táto vláda má nedôveru a má 76 poslancov proti sebe, prečo jeden deň táto vláda v parlamente nepadne, prečo na druhý deň nenastúpi nová vláda, ktorá bude mať podporu 76 hlasov, začne okamžite robiť a nebude sa čakať, tak ako vy uvažujete, že áno, ja to chcem, ale až potom. A to potom je o tom, a to jednak hovorí volebný zákon, jednak hovorí ústava, ako pokračovať, to znamená, pri úspešnom referende 15 dní pred termínom treba predložiť do parlamentu návrh ústavného zákona, medzi prvým a druhým čítaním je 30 dní, potom, ak toto vyjde v Zbierke zákonov, do 90 dní sa konajú voľby. Ak si toto zrátate, tak o tom potom je zhruba 160 dní. Ak chcete riešiť situáciu a poctivo k tomu pristupujete, tak ju riešte teraz, ale neodkladajte ju na potom, možno ja neviem ak budú zaujímavé preferencie alebo niečo podobné. V tom je poctivosť toho prístupu a povedať si, že áno, som ochotný vzdať sa toho svojho pohodlia, ktoré mám teraz v parlamente, a hľadať riešenie, ale nie naťahovať to na čas, kedy to bude pre niekoho zaujímavé, možno práve to, aby zaznelo to často, čo sa tu hovorí po chodbe aj z úst našich kolegov tu v parlamente, že na jednej strane možno je aj dobré, že vláda robí tie nepopulárne veci, že veď keď my prídeme do vlády, my ich nemusíme robiť. A to nezaznelo z našich radov, ale z nejakých iných.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. Pán poslanec, obvinili ste nás, že vychádzame s touto iniciatívou vtedy, kedy sa nám to hodí. Dovoľte aj mne pripomenúť niektoré fakty, ktoré nemôžete odškriepiť. Vy ste útočili na túto vládu a práve preto ste aj iniciovali referendum, kde my sme nerozmýšľali, či je to práve najvhodnejšia cesta riešenia parlamentnej politiky. Dalo sa to, myslím, aj iným spôsobom vyriešiť, tak ako to teraz naznačil pán kolega Cabaj. Problém je ale iný, keď sa pozriete, ako ste vy účelovo spájali rokovania okolo termínu referenda s prezidentom Schusterom, pokiaľ ste mu dávali nádej, že je vaším kandidátom, pokiaľ vyšiel v ústrety a dané termíny referenda a prezidentských volieb spojil. Potom, keď sa to tak stalo, išli ste zase svojou cestou a hľadali ste si dohody tam, kde je to pre vás najvýhodnejšie. Čiže vlastne vy hovoríte na druhého to, na čo by ste sa mali možno pozrieť sám do zrkadla alebo sami do zrkadla a čo by ste mali robiť, kontrolovať svoju vlastnú politiku a svoje vlastné vyjednávania. Zatiaľ by ste sa mali dohodnúť. Ak sa nechcete dohodnúť s opozíciou, nuž potom vám zostáva jedine koalícia.

  • Ďakujem pekne, pán predseda. V reagencii na predrečníka asi toľko, že úlohou politiky a politika, tak podpredsedu vlády, ako aj ministra financií, ako aj ktoréhokoľvek ústavného činiteľa je nájsť v sebe odvahu a v prípade potreby riešiť situáciu. V najhoršom prípade tu bolo skonštatované, že by mala koalícia zobrať na seba tú zodpovednosť, aby dokázala situáciu riešiť vlastnými silami, a to sa netýka teraz len podpredsedu vlády pána Mikloša. Ale dôvodiť návrh na odvolanie tým, že treba dokončiť reformy, je prinajmenšom nezodpovedné, nezodpovedné preto, že osobnosť v dejinách života zohráva veľmi významnú úlohu, ale nemôže nikdy v živote osobnosť jediná, a to je hociktorá, rozhodovať o živote celej spoločnosti a byť bez nej nepostrádateľná. Z toho dôvodu si myslím, že tieto názory, ktoré konštatujú, že niekto nie je nahraditeľný, nie sú na mieste. Bavme sa teda o vecných dôvodoch a o vecných spôsoboch vyvrátenia týchto dôvodov a vtedy bude naša diskusia v Národnej rade hodná Národnej rady Slovenskej republiky. Ďakujem.

  • Ďakujem, pán predseda. Vážená pani kolegyňa Belohorská, pán kolega Cabaj, ďakujem za vaše postrehy, ale v podstate som sa len utvrdil v presvedčení, že dohoda o neútočení alebo spolupráci medzi SDKÚ a HZDS, o ktorej vrabce čvirikali, je pravdivá, pretože aj vy tak ako na môjho predrečníka, vo svojich reakciách na mňa odvádzate pozornosť od podstatného problému niekde inde a púšťate do maličkých hašterení. To je asi toľko. Ďakujem pekne.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, v každej krajine to tak býva, že v čase reforiem sa kryštalizujú dve skupiny politikov, jedni, ktorí robia, a druhí, ktorí sú populárni. Ivan Mikloš nie je populárny a napriek tomu nebudem dvíhať ruku za jeho odvolanie.

    Skôr než poviem, prečo nebudem dvíhať ruku za jeho odvolanie, dovoľte, aby som vám prečítal zopár viet z jednej mojej poviedočky, ktorú som napísal asi pred tromi rokmi v čase, keď bývalý minister obrany tvrdil, že si stavia dom na Kolibe z peňazí, ktoré vyhral v hazardných hrách. Poviedku som nazval Slovenský kameň. Dovoľte len niekoľko viet uviesť. Pointu prečítam: „Ježiš sa z doteraz nezistených príčin zjavil na Slovensku. Prišiel i do Bratislavy, kde sa ocitol v blízkosti rozzúreného davu. Podišiel bližšie a zbadal zavalitého chlapíka s miernou plešinou a husárskymi bajúzmi, ktorého sa dav práve chystal kameňovať. Ľudia ho častovali hanlivými nadávkami ako zlodej, hráč, podvodník a niektorí sa nerozpakovali použiť ani výrazy najhanlivejšie ako minister či poslanec.“ Písal som to pred troma rokmi. „Ježiš tušil, že môže dôjsť k najhoršiemu, no našťastie si spomenul na udalosť spred 2000 rokov, ktorú úspešne vyriešil. Hlasito zvolal: „Stoj, hoď po ňom kameňom, kto si bez viny.“ Sotva to však dopovedal, vzal nohy na plecia, pretože vzduchom začali lietať kamene, mačacie hlavy, ba dokonca jeden akiste najnevinnejší nechal odkiaľsi doviezť fúru štrku. Ježiš sa po chvíli zastavil a prudko dýchajúc nevychádzal z nadšenia. Po toľkých rokoch hľadania, keď už nadobro stratil nádej, že konečne našiel národ nevinných, nestretol sa s jediným hlasom, s jediným človekom, ktorý by nebol hodil skalu. Všade, kam prišiel, proti jednému vinnému postavali tisíce nevinných. Tak sa mu tento národ zapáčil, že už ani nevyzýval, aby hádzal kamene, kto je bez viny, lebo ľudia z vlastnej iniciatívy kameňovali všade, kde sa objavil Až raz opätovne obligátne zvolal: „Hoď po ňom kameňom, kto si bez viny.“ Nikto nič nehodil. Prizrel sa lepšie a videl, že ľudia majú holé ruky. Podaktorí aj chceli dajakú skalu šmariť, ale na uliciach, lúkach či námestiach už nebolo ani kamienka. Krajina sa zmenila na rovinu, hory zmizli. Slovensko bolo posiate väčšími či menšími luxusnejšími i menej luxusnými domami či vilami. Všetky boli postavené z kameňa, ktorý bol pôvodne určený na súdenie vinníkov.“

    Dámy a páni, dnes stojím v istom zmysle pred podobnou situáciou. Bol by som šťastný, keby sa našiel v tejto sále niekto, kto by si trúfol hodiť kameňom. Určite takí budú, ja však medzi nich nepatrím. Aj ja som v živote ublížil, za čo sa chcem všetkým ospravedlniť. Dnes mám hodiť kameň po človeku, ale dávam si veľký pozor. Pýtam sa sám seba, či mám na to právo. Ja nepoznám Ivana Mikloša, rovnako ako nepoznám tých, ktorí ho chcú súdiť. Poznám však seba a viem, že právo zodvihnúť ruku za jeho odvolanie nemám. Ak ste vy, ktorí navrhujete jeho odvolanie, presvedčení, že takéto právo máte, tak konajte. Ak bude minister Mikloš odvolaný, budem smutný, ale šťastný zároveň, pretože sa ukáže, že väčšina slovenských poslancov sú statoční ľudia, ľudia, ktorých vily nie sú postavené z kameňa určeného na súdenie vinníkov. Ďakujem.

  • Smiech v sále.

  • S faktickou poznámkou pani poslankyňa Belohorská.

  • Pán predseda, veľmi krátko. Som v rozpakoch aj ja. Môžeme spolu konzultovať, čo to malo znamenať, lebo myslím si, že nikto z nás tu nebude teraz hovoriť o vnútorných pocitoch, ale budeme hovoriť o voličoch, ktorých zastupujeme, a o politike, ktorá sa momentálne na Slovensku deje. Nájdených 17,5 mld. zrazu nepovažujem za drobnosť ani za nejakú osobnú záležitosť, ktorá by stála medzi mnou a podpredsedom vlády. Možno každý z nás je zaťažený svojou profesiou, pán poslanec spisovateľstvom a filozofiou, ja možno medicínou. Nikdy som sa nedívala na svojho protivníka tak, aby som ho nenávidela ako osobu, ale som sa dívala na prácu, ktorú robí a, znovu opakujem, nie na voličov, ktorí ma zvolili do tohto parlamentu ako lekárku, ale na voličov, ktorí ma sem zvolili ako politika, ktorý bude zastupovať ich záujmy. A 17,5 mld. dneska v rezorte, ako je školstvo alebo zdravotníctvo, by niečo mohlo znamenať.

  • Posledná s faktickou poznámkou je pani poslankyňa Podracká.

  • Ja ako básnik sa snažím túto metaforu rozlíšiť. A vy ste boli v rozpakoch, ja som tiež tak trochu v rozpakoch, lebo pán Banáš vlastne svojou poviedkou štylizoval pána Mikloša do roly Krista, do ktorého sa nemá hádzať kameňom. Ale ak by toto bolo pravdou, tak to, čo vo svojich reformných balíčkoch prináša, by nemalo byť také nekresťanské, ako to je. To znamená, že nemali by tam byť také položky ako nenasýtiš, nezamestnáš, nevzdeláš, neskultúrniš, nevyliečiš, nepomôžeš blížnemu svojmu v hmotnej núdzi či nerozlíšiš daň medzi rabom a pánom. Myslím si, že toto je absolútne nepresvedčivé, aby sa takto stotožňoval podpredseda vlády s rolou Krista. Dokonca si myslím, že z občanov Slovenska robí pokusné zvieratká a jeho reformy sú reformami generácie na skúšku, ktorou sme aj my bez ohľadu na to, či tu sedíme alebo nesedíme. Ďakujem.

  • Ďalší do rozpravy je prihlásený pán poslanec Kovarčík. Nech sa páči.

  • Vážený pán predseda, milé kolegyne, kolegovia, vážený pán podpredseda vlády, veľmi pozorne som si prečítal stanovisko vlády Slovenskej republiky ako materiál reagujúci na akt vyslovenia nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií Ivanovi Miklošovi. Prekvapuje ma, ako vláda veľmi ľahkovážne a nekompetentne pristúpila k hodnoteniu či opodstatneniu dôvodov, ktoré jednoznačne potvrdzujú opodstatnenie odvolania pána Mikloša z postu podpredsedu vlády a ministra financií. Ak si vláda, naopak, myslí, že toto stanovisko pripravovala kvalitne, tak potom je nesporné, že nepriamo uznala, že naše dôvody na odvolanie pána Mikloša sú opodstatnené. Znamená to, že vláda Slovenskej republiky nedisponuje zreteľa hodnými argumentmi a nevie obhájiť pána Mikloša na poste ministra financií.

    Dovoľte mi, aby som zareagoval na stanovisko vlády Slovenskej republiky k návrhu poslancov Národnej rady na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií Ivanovi Miklošovi, a to chronologicky i vecne, tak ako je to tu v písomnej forme predsedom vlády predložené.

    Nespornou perlou tohto materiálu je bezpochyby už prvá veta: „Reformné kroky, na ktoré sa vláda podujala v roku 2003, vytvárajú dobré predpoklady na rýchlejší dlhodobo udržateľný rast ekonomiky spojenej s rastom zamestnanosti a reálnych miezd a v nadväznosti na to s výrazným rastom životnej úrovne pre široké vrstvy obyvateľstva.“ Nielenže tvrdím, ale aj na argument toho vám dokážem, že reformné kroky vlády nevytvárajú ani nemôžu vytvárať predpoklady na rast zamestnanosti a reálnych miezd v celoplošnom hospodárskom priestore Slovenskej republiky a už vôbec nie pre široké vrstvy obyvateľstva.

    Dôvody. Posledné štatistické zistenie jednoznačne potvrdilo pokles úrovne reálnych miezd o viac ako 1,3 %. Uvediem vystúpenie predsedu Štatistického úradu v médiách: „Nekoncepčná a regionálne nevyvážená hospodárska politika vlády spôsobuje čoraz väčšie rozdiely v ekonomickej výkonnosti a regiónov predovšetkým v oblasti rastu nezamestnanosti najviac postihnutých krajov, ako sú Košický, Banskobystrický, Prešovský a Nitriansky.“

    A teraz fakty, najskôr o nezamestnanosti v januári 2004. Banskobystrický samosprávny kraj, to je 23,5 %, Košický samosprávny kraj, to je 23,4 %, Prešovský samosprávny kraj, to je 21,8 %, Nitriansky samosprávny kraj, to je 20 %, ale Bratislavský samosprávny kraj, to je 4,2 %, Trnavský samosprávny kraj, to je 12,6 %, Trenčiansky samosprávny kraj, to je 10,5 %, Žilinský samosprávny kraj, to je 14,5 %. Za nekompetentné až cynické možno označiť toto tvrdenie, ak k argumentom o nezamestnanosti priradíme údaj z návrhu vlády o rozdelení investícií v rámci tzv. Rezortného rozvojového programu verejných prác na roky 2005 až 2007 podľa jednotlivých samosprávnych krajov. Budem konkrétny, z celkovej čiastky 63 mld. Sk majú dostať štyri najmenej rozvinuté kraje, a to Banskobystrický, Prešovský, Košický a Nitriansky iba 21,7 mld. korún. Najrozvinutejšie kraje, Bratislavský, Trnavský, Žilinský, Trenčiansky majú dostať 41,4 mld.

    To je jasný dôkaz toho, že sociálne a ekonomicky diskriminujete viac ako polovicu Slovenska. Čudujete sa potom, že vás aj Brusel kritizuje za nepochopiteľný prístup k regionálnej politike? Potrebujete k tomu ďalší komentár? Prečítajte si programové vyhlásenie vlády, hlavne tú časť na strane 7 a zistíte, že idete proti vlastným sľubom. Je to aj argument pre vás, pán poslanec Šimko a ostatní poslanci, ktorí váhate, aby ste odvolanie pána Mikloša bez výčitiek svedomia podporili.

    Nepreceňujte, prosím, ani význam podľa vás veľavravného a z kontextu vytrhnutého hodnotenia reforiem na Slovensku v štúdii OECD. O akom vyváženom raste môže byť reč, ak si znovu zopakujeme argumenty, ktoré som už uviedol? To isté platí aj o hodnotení ekonomiky Slovenska medzinárodnými ratingovými agentúrami. Do akej miery aj tzv. nezávislí, finanční analytici zakomponovali do svojich prognóz fenomén rastu sociálneho napätia, keď tak ako vy ani oni nepoznajú a ani nesledujú základné indikátory hospodárskeho a sociálneho vývoja v regiónoch Slovenska.

    Viete, pán minister financií, povedať, aký objem štátnych investícií išiel do jednotlivých krajov za dobu vládnutia tejto vašej i tej predchádzajúcej vlády? Áno, tu sú zakopané míny budúceho veľmi nevyváženého rozvoja sociálneho a ekonomického priestoru Slovenska. To je aj príčina toho, že začínate vážne brať varovanie Európskej centrálnej banky a sľubne trúbite na ústup aj vo veci vstupu Slovenska do Európskej menovej únie. Aj celý systém tzv. sociálnych opatrení je postavený na absolútne zle odhadnutých tendenciách vývoja, najmä tých najmenej rozvinutých regiónov Slovenska. Ak chcete tvrdiť opak, t. j. o tých regiónoch, ktorých rozvoj naďalej zanedbávate, a investičné stimuly smerujete do tých regiónov, ktoré ich potrebujú menej, tak potom tvrdíte, že ste vymysleli ekonomické perpetuum mobile. Svojou agresívnou, nekoncepčnou a nezodpovednou politikou ste Slovensko doviedli na okraj sociálnych nepokojov, ktoré v krátkom čase môžu zničiť aj tie prvky reforiem, ktoré sú potrebné a užitočné. Vaše hodnotenie nezamestnanosti, ktorá údajne už dva roky systematicky klesá, je úsmevné, ak sa znovu vrátime k obrovským rozdielom vo vývoji nezamestnanosti v jednotlivých krajoch Slovenska. Akéže to fundamentálne procesy v ekonomike týchto enkláv chudoby rozvíjate, keď ignorantsky ožobračujete práve tie regióny, ktoré potrebujú naviac investičných stimulov, predovšetkým do infraštruktúry? Tieto kraje nepotrebujú vaše ryby, ale udice, t. j. rýchlostné cesty a diaľnice. Veď práve nezodpovedné zabrzdenie investícií do výstavby diaľnic a rýchlostných komunikácií v uplynulom čase vášho vládnutia spôsobuje dnešný chaos v tejto oblasti, ktorý bude treba zajtra veľmi draho zaplatiť. Kto je zaň zodpovedný? To sú tie perly ducha vášho vládnutia, na ktoré sa vám dnes musia všetci občania Slovenska, predovšetkým tí najchudobnejší pokorne skladať. Aj v súvislosti s reformou verejných financií, resp. tzv. daňovou reformou je pravdivé iba to, že ste za tento proces zodpovedný. A práve o túto vašu priamu zodpovednosť ide. Ak by ste si túto zodpovednosť vskutku uvedomili a ctili čo i len základy politickej kultúry, tak by ste zo svojho postu odstúpili aj sám a nečakali by ste na tento pre vás hanebný proces vyslovovania nedôvery.

    No a teraz k tomu, čo vy nazývate daňová reforma, resp. reforma verejných financií v širšom slova zmysle. Zavedenie rovnej dane pre právnické osoby v čase, keď ekonomika potrebuje stimuly, je potrebné a žiaduce, ale zavedenie rovnej dane fyzických osôb v období transformácie ekonomiky je nielen necharakterné, sociálne zákerné, ale určite aj nezodpovedné. Žnete už prvé ovocie sociálnych konfliktov, ktoré sú aj produktom tejto reformy. Vaše zúfalé hľadanie tzv. sociálnych kompenzácií pripomína chôdzu teľaťa po ľade, aj to teľa zistí, že ľad je klzký, až vtedy, keď spadne. Zavádzate, pán minister, a zavádza aj celá vláda, keď v stanovisku konštatujete, že: „Neexistujú žiadne relevantné informácie o tom, že došlo k poklesu spotreby z titulu zjednotenia sadzieb DPH.“ Je to snáď neskutočné, akým arogantným spôsobom zavádzate nielen poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ale predovšetkým tých, ktorí si ešte včera mohli kúpiť dva suché rožky a dnes zvažujú, či si môžu vôbec kúpiť jeden rožok. Vy si vážne myslíte, pán minister, že sociálne nepokoje ústiace do odsúdeniahodných rabovačiek obchodov sú len produktom imaginárneho správania sa našich rómskych spoluobčanov? Chcete snáď, aby sa zdvihla vlna sociálnych nepokojov a zničila aj to, čo aj my ako opozícia považujeme za reformne prijateľné?

    Často sa, pán minister, chválite tým, že došlo k stabilizácii štátneho dlhu. Pozrite sa však na narastajúci dnes už neudržateľný proces zadlžovania občanov cez inštrument spotrebných úverov v komerčných bankách a zistíte, že tu skutočne niečo ekonomicky prihára až zapácha. Je skutočne hanebné, ak tvrdíte, že: „V súlade s programovým vyhlásením vlády ministerstvo financií pripravilo nový systém financovania obcí a vyšších územných celkov, ktorého podstatou je posilniť daňové príjmy obcí a stanoviť daňové príjmy vyšších územných celkov. Fiskálna decentralizácia nadväzuje na vykonaný prechod kompetencií z orgánov štátnej správy na obce a VÚC podľa zákona Národnej rady č. 416/2001 Z. z.“ Realita je taká a potvrdili mi to aj predstavitelia najmä regionálnej, ale aj miestnej samosprávy a naviac i vlastné skúsenosti, že celý proces fiskálnej decentralizácie vo vašej réžii, pán minister, je tak nekvalitným produktom, aký táto i predchádzajúca Národná rada Slovenskej republiky ešte neschvaľovala. Prečo zavádzate verejnosť tvrdením, že posilňujete daňové príjmy VÚC i obcí, keď už dnes z návrhu zákona je jasné, že tu bude opäť len rozpočtová intervencia pre miestnu i regionálnu samosprávu? Prečo chcete deklarovať pripravenosť diskusií týkajúcich sa zákona o fiskálnej decentralizácii, že tieto príjmy VÚC i obcí budú ich vlastnými príjmami? Prečo ste do zákona o štátnej pokladnici v rozpore s ústavou násilne a arogantne včlenili vyššie územné celky? Pretože väčšina ich čelných predstaviteľov je iného ako vám vyhovujúceho politického zafarbenia. Prečo ignorujete zapájanie sa predsedov VÚC do prípravy týchto zákonov? Je absurdné a smiešne, keď tvrdíte, že: „Nový systém financovania posilní samostatnosť a zodpovednosť územnej samosprávy.“ Pravda je taká, že ak sa prijme tzv. zákon o finančnej decentralizácii, tak tento spolu s nepodareným a pre samosprávu neprijateľným zákonom o štátnej pokladnici totálne zničí samostatnosť, a teda i samosprávnosť. Aj tento zákon sa pripravoval na vašom ministerstve a vy zaň nesiete zodpovednosť. Uisťujem vás, že pripravované zákony vôbec neriešia, resp. nevylučujú subjektívnosť pri rozdeľovaní dotácií zo štátneho rozpočtu. O vašej profesionalite svedčí práve toto konštatovanie v stanovisku. Mohli by ste, vážený pán minister, vedieť, že inštitút finančnej decentralizácie nie je rozhodujúci pri tzv. podľa vás spravodlivom rozdeľovaní dotácií územnej samosprávy, ale že kľúčovým problémom je dlhodobo nespravodlivé rozdeľovanie dotácií na tzv. verejné práce, t. j. investície do infraštruktúry predovšetkým cestnej a železničnej. Prečo sa vy i vaši spolupracovníci vyhýbajú diskusii o týchto otázkach s predstaviteľmi vyšších územných celkov?

    Pripravované právne normy zastrešujúce proces tzv. fiskálnej decentralizácie, menovite zákon o rozpočtovom určení výnosov dane z príjmov fyzických osôb, zákon o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy v kombinácii s už platným zákonom o štátnej pokladnici, budú len ďalším svedectvom vášho odborného zlyhania. Práve tieto zákonné normy majú za cieľ potlačiť ešte aj tie posledné zvyšky samosprávnosti a scentralizovať finančné riadenie územnej samosprávy do rúk štvrtotriednych úradníkov v tzv. štátnej pokladnici. Už dnes je jasné, že tu narazíte na veľmi tvrdý odpor predstaviteľov samosprávy, ktorí odhalili vaše úmysly potlačiť za každú cenu rozvíjajúcu sa územnosprávnu demokraciu.

    Iste je vám to nepríjemné, ale treba vám pripomenúť aj to, že nekoordinovaným a sociálne neudržateľným riadením sociálne senzitívnych reforiem a vytláčaním veľkých skupín občanov na pokraj sociálnej biedy sa stávate sociálnym strašiakom pre vyspelú časť Európy a hanbou Slovenska. Zábery zo sociálnych nepokojov na východnom Slovensku, ktoré neustále opakovali svetové médiá, sú tiež výsledkom vašej sociálnej arogancie, na ktorú už otvorene začína poukazovať vyspelá Európa.

    Vaším totálnym odborným zlyhaním bolo aj viacnásobné deklarovanie o pripravenosti Slovenska v roku 2007 vstúpiť do Európskej menovej únie. Nedbali ste na upozornenia našich odborníkov o nevhodnosti, ale hlavne o sociálnej neúnosnosti tohto termínu, až prílišne prišla tvrdá sprcha priamo z Európskej centrálnej banky, ktorá vám ukázala, kde je sever. A rovnako, aj keď nepriamo, poukázala na vašu odbornú nespôsobilosť riadiť tieto procesy. Žiaľ, v tomto smere totálne zlyhalo aj vedenie Národnej banky Slovenska, ktoré by z tohto deficitu odbornosti tiež malo vyvodiť vlastné personálne závery, čo je v demokratickom svete bežná prax.

    Jahodou na šľahačke vašej schopnosti riadiť rezort ministra financií v uplynulom týždni je oznámený problém nevyčerpania prostriedkov štátneho rozpočtu za rok 2003 vo viacerých kapitolách, resp. vo viacerých rezortoch vašej vlády, oznámený naviac takmer tri mesiace po ukončení rozpočtového obdobia. Toto už nevedeli prežuť ani tí finanční analytici, ktorých ťažko možno označiť za opozičných. A veľmi rozpačito reagovali predovšetkým na značný časový sklz tohto oznámenia. To len potvrdzuje fakt, že ste sa obklopili politicky síce vám oddanou, ale odborne nepripravenou skupinou ľudí, ktorí úspešne rozvracajú štátny rozpočet, živia sociálne napätie. A vy div že z toho neurobíte cnosť.

    Záverom teda chcem jednoznačne skonštatovať, že dôvodov na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií je viac ako dosť. Jeho opakované závažné odborné zlyhania nedávajú žiadnu záruku, aby tak citlivý rezort, akým je rezort financií, bol kompetentne riadený. Chcem veriť, že tieto nevyvrátiteľné fakty, nie politické, ale odborné, pochopia aj kolegovia zo Slobodného fóra i kolegovia nezávislí poslanci a rozhodnú tak, aby sa nemuseli hanbiť pred svojimi dnešnými i potencionálnymi voličmi. Je len smutné a politicky nekultúrne, že to nepochopil sám pán Mikloš a už dávno neodstúpil sám. Príkladov má v okolitých demokratických krajinách viac než dosť. Pripomeniem mu len ten posledný v Maďarsku, kde minister financií odstúpil za omnoho menšie prehrešky. To by však pán Mikloš musel byť osobnosťou, ktorá si nielen ctí, ale aj v praxi uplatňuje politickú kultúru. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickou poznámkou vystúpi pani poslankyňa Tkáčová.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán kolega, prekvapuje ma slovník, ktorý používate vo vzťahu k podnikateľskému prostrediu. Čo je hanebné na tom, že fyzické osoby majú rovnakú sadzbu dane ako právnické osoby? Ja si vás dovoľujem upozorniť, že živnostníci sú fyzické osoby a nevidím dôvod, prečo by mali byť zdaňované inak ako právnické osoby. Veď viete, že eseročky ručia základným imaním, ktoré býva najčastejšie 200 000 korún, ale živnostník ručí celým svojím majetkom. Preto zvážte slová, keď hovoríte o hanebnosti rovnakého prístupu k zdaňovaniu podnikateľských subjektov. Ďakujem.

  • Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pani poslankyňa Belohorská.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Myslím si, že išlo o dobré a vyvážené zhrnutie hlavne z hľadiska jednotlivých regiónov a ich nárokov. A ak pani kolegyňa poslankyňa vidí problém v rozdielnom zdaňovaní, nech sa pozrie, ako platia za energie podnikatelia, ako platia za energie fyzické osoby, a tam uvidí, že jednoducho musí byť princíp aj rozdielnych sadzieb.

  • S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Kovarčík.

  • Pani kolegyňa, ja na vás budem reagovať veľmi krátko. Ja vás pozývam na stretnutia s občanmi, na ktoré chodím ja, a na stretnutia s podnikateľmi. A som o tom presvedčený, že vás presvedčia o opaku toho, čo si vy myslíte. Ďakujem.

  • Budeme pokračovať v rozprave. Do rozpravy je prihlásený pán poslanec Hort. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, vážené kolegyne, kolegovia, je to, myslím, piatykrát, čo z tohto miesta vystupujem pri príležitosti obhajoby Ivana Mikloša ako člena vlády na mimoriadnej schôdzi, ktorej cieľom je zbaviť ho exekutívnej funkcie. To naposledy bolo v 6. mesiaci roku 2003, keď, myslím, boli dva hlavné dôvody, kvôli ktorým sme sa tu takto stretli. A jeden z tých dôvodov malo byť vyvodenie politickej zodpovednosti Ivana Mikloša ako ministra financií za chybu v štátnom rozpočte na rok 2003. V tom období a na tej schôdzi tento parlament vyslovil Ivanovi Miklošovi dôveru. Jeden z piatich dôvodov, ktorý je dnes uvádzaný v materiáli, ktorý sme dostali ako zdôvodnenie návrhu na odvolanie Ivana Mikloša, je opätovne ten, ktorý ho viní z chyby, ktorá sa udiala pri zostavovaní rozpočtu na rok 2003.

    Dovoľte mi v krátkosti na úvod zareagovať na tento bod a na tento moment. Chyba, ktorá predstavovala výpadok asi 12,1 mld. korún v očakávaných príjmoch, bola spôsobená legislatívnou zmenou vyplácania nadmerných odpočtov DPH. Tento postup vyplýval zo zákona č. 511/2002 Z. z., ktorý schválila Národná rada Slovenskej republiky 18. 6. 2002. V tom období bol ministrom financií nominant za SDĽ. Ivan Mikloš so svojím tímom, keď na tento moment prišiel, tak, aj keď to bolo veľmi nepopulárne a náročné, prišiel s návrhom riešiť to zvýšením spotrebných daní. Neboli to dane ani za lieky, ani za potraviny, ani za spotrebné tovary, boli to dane na alkohol, cigarety, tabak, pivo. Dnes opätovne tento moment zaznieva. Napriek tomu, že už to bolo x-krát vysvetlené, ja by som chcel navrhovateľov poprosiť, keby sme už sa k tejto veci nevracali, je to nekorektné. Tým, že Ivan Mikloš túto chybu napravil, tak napravil chybu predchádzajúceho ministra financií. A že dokázal to avizovať včas, tak tá chyba nebola až taká veľká. Nahrádzali sme 3,4 mld. korún, zbytok sa nahradil nedaňovými príjmami.

    V návrhu, ktorý sme dostali do lavíc, sa spomínajú ešte ďalšie dôvody, kvôli ktorým by mal dnes Ivan Mikloš padnúť. Veľa z nich už vysvetlil pán poslanec Mikuš, ktorý vystupoval za náš poslanecký klub, ale ja by som sa predsa len pri niektorých na chvíľu pozastavil.

    Hovoríme o nezamestnanosti v tomto návrhu alebo dočítali sme sa v tomto návrhu o nezamestnanosti. Aká je v súčasnosti pravda v oblasti nezamestnanosti. Nezamestnanosť na Slovensku už 2 roky systematicky klesá, a to historicky najrýchlejším tempom v porovnaní so všetkými krajinami V-4. Za prvých 10 mesiacov roka 2003 registrovaná nezamestnanosť klesla o takmer 4 percentuálne body, to znamená zo 17,7 % v januári 2003 na 13,8 % v októbri 2003. Tým sa znížila približne na úroveň roku 1998. Výrazný pokles evidovanej nezamestnanosti je výsledkom dvoch trendov. Po prvé je to vznik veľkého počtu nových pracovných miest vďaka silnému hospodárskemu rastu, po druhé je to pokles zneužívania štátnej podpory v nezamestnanosti vďaka reformám v systéme sociálneho zabezpečenia uskutočneným vládou. To nie sú podklady z ministerstva financií, to sú podklady zo Štatistického úradu.

    Dovoľte mi ešte povedať niečo o zamestnanosti. Zamestnanosť na Slovensku už viac než rok a pol rastie. Za posledných 18 mesiacov bolo na Slovensku vytvorených viac než 80 000 nových pracovných miest, z toho takmer 50 000 len za posledný rok, medzi 3. štvrťrokom 2002 a 3. štvrťrokom 2003. Určite všetci súhlasíme s tvrdením, že najlepším liekom na nezamestnanosť je zamestnanosť. Určite všetci súhlasíme s tým, že o čo viac budeme mať ľudí zamestnaných, o to menej budeme dávať finančných prostriedkov do sociálnych fondov, o to viac budeme môcť robiť adresnú a dobrú sociálnu politiku. Okrem toho, že sú čísla, ktoré hovoria, o čo sa zvýšila zamestnanosť, ktorá je daná nielen tým, že sem prichádzajú veľkí investori, a predpokladám, že sa ešte podstatne zvýši zamestnanosť a zníži sa nezamestnanosť po tom, čo začne produkovať u nás PSA Citroen a Hyundai/Kia, tak dnes už sme svedkami situácií, keď tí zahraniční investori, ktorí ani nepotrebujú investičné stimuly a ktorí sú etablovaní na Slovensku, zvyšujú svoje obraty, zvyšujú podiely, zvyšujú výrobu, zvyšujú zamestnanosť. Je to výsledkom hospodárskej politiky vlády, ktorej členom je aj Ivan Mikloš. A som trošku niekedy zneistený, keď zrovna tí, ktorí nás tu asi 6 rokov školili o slovenskej kapitálotvornej vrstve, po ktorej nám zostali hladové doliny, ktoré nám už žiadne dane neprinesú, dnes napádajú ešte aj ten moment, že sa podstatným spôsobom zvýšil záujem zahraničných investorov o našu krajinu. Nielen tým, že sme predávali alebo sprivatizovali mnohé strategické podniky, dnes už zamestnanosť je výsledkom skutočne nových investícií takých, ktoré táto republika doposiaľ nepoznala.

    Dovoľte mi pozastaviť sa ešte pri jednom momente, ktorý tu zaznel, ktorý zaznel aj v návrhu kolegov z opozície, že jedným z dôvodov, prečo treba dnes a teraz odvolať Ivana Mikloša, je aj ten, že sa postavil za návrh vysokoškolského zákona. Návrh zákona o spoplatnení vysokoškolského štúdia doposiaľ do parlamentu predložený nebol. Áno, prerokovávali sme túto problematiku aj v Koaličnej rade, aj na iných fórach. Stiahli sme svoje rozhodnutie dať ho teraz a dnes do parlamentu predovšetkým preto, že sme akceptovali niektoré možné vylepšenia a že sme pristúpili k tomu, že ešte raz bude tento návrh zákona prehnaný celým pripomienkovým konaním s tým, že momenty, ktoré sme chceli, aby v tomto návrhu zákona boli zmenené, zmenené budú. Ale povedzme si pravdu. Ak toto by mal byť jeden z dôvodov, kvôli ktorým by mal padnúť Ivan Mikloš, myšlienka spoplatnenia vysokoškolského štúdia a pretože o tom ešte vo verejnosti nebolo diskutované tak, akoby diskutované malo byť, to znamená poctivo a pravdivo, skúsme sa zamyslieť nad tou situáciou, kde sa dnes nachádzajú vysoké školy u nás. Pokiaľ tu ide o výdavky štátu, štát zvyšuje z roka na rok prostriedky zo štátneho rozpočtu, môžeme sa sporiť, či každý rok na stotinu percenta presne podľa prísľubu, ale pravda je, že v čistom, po odpočítaní z príjmu inflácie dávame sem v tomto roku o 47,2 %, čiže skoro o polovicu viac než v roku 2000. To je, prosím, zo štatistiky. Ďalej, počet študentov denného štúdia narástol za ten pomerne krátky čas od roku 2000 o 12 %, to znamená, výdavky štátu po prepočte na študenta sú vyššie skoro o tretinu, o 31,5 % na jedného študenta. Okrem toho už druhý rok disponujú vysoké školy všetkými príjmami a neodvádzajú ich do štátneho rozpočtu tak, ako tomu bolo v minulosti. Tým získali ďalších 200 mil. korún, ktoré môžu používať podľa toho, kde ich naozaj potrebujú. Niektorí tvrdia, poviem, že balamutia, že štát niečo vysokým školám dlhuje, ba dokonca že im dlhuje 8 mld. Takéto niečo zaznelo vo vyjadrení rektora pána Gahéra, ale aj poslanca zo Smeru pána Madeja. Kde k tomuto číslu prišli? Vyšlo im to z porovnania nákladov na študenta medzi Slovenskom a Spojenými štátmi americkými. Je to naozaj čistá demagógia. Štát dlhuje školám len spravodlivé a motivujúce pravidlá, nič viac a nič menej.

    Pri posudzovaní tej súčasnej situácie sa skúsme ešte chvíľu zamyslieť nad vonkajším prostredím. Svet okolo nás sa naozaj mení, vstupujeme do čias, keď prestávajú byť zdrojom bohatstva nerastné suroviny, vlastníctvo pôvodných či výrobných hál. Zdrojom bohatstva naozaj v spoločnosti jednotlivcov sa stávajú vedomosti. Dnes nie je najbohatším človekom ropný magnát, ale Bill Gates, pretože niečo dokázal vymyslieť. Začína mu konkurovať spisovateľka, ktorá mala dobrý nápad, Missis Rowlingová, autorka Harryho Pottera. Už teraz vysokoškolsky vzdelaní aj na Slovensku zarábajú násobky toho, čo zarábajú ostatní. Už v roku 2001 to bol dvojnásobok, rozdiely sa zvyšujú, niektoré neoverené zdroje uvádzajú až trojnásobok. V našej situácii je rovnako dôležité, že majú násobne vyššiu šancu nájsť si zamestnanie. Nezamestnanosť medzi ľuďmi s vysokoškolským vzdelaním sú 3 %. Takto neuvažujeme iba my. Ľavicový Tony Blair, ktorý je vzor pre stranu Smer, pred pár týždňami presadil skoro trojnásobné zvýšenie školného, z 1 050 libier na približne 3 000 libier, spojené tiež so systémom výhodných pôžičiek. Rovnako sa o tom diskutuje v Čechách, je to len otázka času, kedy sa k takémuto kroku aj u nich pristúpi. Tí, ktorí boli v Košiciach na stretnutí prezidentov V-4 a mali možnosť sledovať vystúpenie prezidentov Klausa a Schustera, mohli porozumieť, aký je názor aj v Čechách na private goods a na public goods, kde bolo jasne povedané a zaznelo, čo je niečo nárokovateľné a čo je, o čo by sa mal človek predovšetkým vynasnažiť sám, aj to, akým spôsobom sa to tu za komunizmu pokrivilo vo vzťahu k vysokej škole.

    V tejto úvodnej časti ešte by som rád spomenul problémy vysokých škôl. Jedni, externisti za školy platia, iní majú školy alebo to isté vzdelanie zadarmo. Peniaze nejdú na skvalitnenie vzdelávania, ale podstatná časť končí v súkromných vreckách. S výnimkou platiacich externistov na vysoké školy prispievajú rovnakým dielom tí, ktorých sa to týka, aj tí, ktorých deti študovať nepôjdu. Je správne, aby prispievali všetci, ale nie je správne, aby prispievali rovnako. V tom sa, dúfam, zhodneme. Na vysoké školy sa stále dostáva len časť tých, ktorí majú záujem a predpoklady. Na sociálne štipendium má nárok necelých 7 % študentov. Na pôžičky nie je nárok a môžu ich dostať len niektorí. Na to, aby boli prospechové štipendiá naozaj motivujúce, niet peňazí. Študenti a absolventi sa sťažujú na kvalitu pedagógov a prestarnuté pedagogické zbory, pretože aj keď sa platy na vysokých školách zvýšili, nestačia konkurovať platom v súkromnej sfére. Tí, ktorí ostávajú na školách zo zanietenia, nemajú dosť prostriedkov na rozvoj vysokoškolskej vedy, čo je predpoklad ich sebarealizácie, ale hlavne predpoklad kvality vzdelávacieho procesu. Výskumy ukazujú, že vysoké školy patria k oblastiam s najväčšou mierou korupcie. Vrabce už čvirikajú, koľko sa dáva za prijatie a za skúšky. Mnohým záleží viac na tom, aby dostali diplom, než aby dostali vzdelanie. Na internáty prispievajú všetci všetkým rovnako bez ohľadu na to, z akých sú sociálnych pomerov. Internáty sú v dezolátnom stave, o tom sa netreba presviedčať. Pri tejto situácii alebo pri tej realite, v ktorej sa nachádzame, zazneli z úst študentov niektorých, že tento systém je vyhovujúci a že by mal takto zostať.

    Skúsme sa zamyslieť, ako by to mohlo fungovať, ako to bolo v návrhu zákona a ako to, dúfam, v tejto Národnej rade v budúcnosti s úpravami schválené bude.

    Školné. V tom pôvodnom návrhu bolo, že výšku určujú samotné školy v intervale od 3 650 do 21 900 korún za rok. Aké boli k tomuto výhrady? Rektori žiadajú, aby najnižšia hranica bola 0. Je to proti filozofii, pretože je jedným z cieľov motivovať a druhým umožniť školám, aby rýchlejšie zvyšovali kvalitu. Ak im stačí to, čo majú, hovoria to aj tí, ktorým chýba tých 8 mld., o ktorých rozprávame, pri najnižšej hranici je to 300 korún za mesiac, skúsme si povedať objektívne, koľko platia študenti mesačne za mobil. Ďalšia výhrada bola, že väčšina študentov si myslí, že školné pôjde do štátneho rozpočtu a vybrané poplatky sa nakoniec neodrazia v ich prostredí. Zhodou okolností to zaznelo z úst študenta žurnalistiky. Je smutné, ak študenti nevedia, že vysoké školy sú verejné, že už druhý rok všetko, čo zarobia či inak získavajú, ostáva im. Nevieme, či nie je viac smutné alebo príznačné, že takéto tvrdenia pochádzajú práve od študentov žurnalistiky. Nie je cieľom, aby na tom, že budú vysoké školy vyberať školné, štát ušetril. Peniaze zo školného nebudú nahrádzať prostriedky, ktoré štát vynakladá na prevádzku škôl. Cieľom je dosiahnuť, aby bolo štúdium čo najviac dostupné a zároveň čo najviac kvalitné. Ďalšia výhrada zaznievala, že študenti radšej pôjdu študovať do zahraničia. Principiálne by sme asi nemali mať nič proti tomu, aby aj naši študenti študovali na prestížnych univerzitách v zahraničí. Dokonca by v budúcnosti mohlo byť podmienkou, aby aspoň jeden semester mohol každý z našich študentov absolvovať v inej krajine. Ale naším cieľom je, aby mali zahraniční študenti rovnako záujem študovať u nás. Prečo sa k nám dnes nehrnú? Určite nie preto, že by bolo u nás draho. Nie je to dôkaz, že nám treba zvýšiť kvalitu? Možno v Českej republike budú ešte nejakú dobu náklady na štúdium nižšie, ak sa neráta cestovné, telefonovanie zo zahraničia a podobne. Ale aj to je dočasné. Už teraz odbúravajú niektoré školy zvýhodnenia pre Slovákov na internátoch. Ďalšou z výhrad bolo, že zahraničné univerzity môžu vyberať školné, pretože ponúkajú kvalitu. No ale veď o to nám všetkým spoločne ide. Údajne to bude nútiť študentov zháňať prácu, čo bude na úkor štúdia. Je pravdou, že sú odbory, kde môže platiť, že sa popri nich ťažko brigádničí. Ale predsa pracujú aj študenti z Oxfordu či Harvardu a o ich kvalite niet pochybností.

    Druhou oblasťou, ku ktorej by som sa chcel v krátkosti zmieniť, sú pôžičky. Tak ako sme to navrhovali, a čo je vraj jeden z dôvodov na odvolanie Ivana Mikloša, sa hovorí: „Pôžičky budú za najmenší možný úrok nižší, než je inflácia 4,7 až 5,7 %. Pôžička môže pokrývať školné, najväčšia výška je 40 000 na rok. Pôžičky si môže zobrať študent aj na dve vysoké školy v rozpätí 10 rokov. Splácať ich bude treba až vtedy, keď bude absolvent zarábať a jeho plat prekročí minimálnu mzdu. Splátka nesmie byť viac než 10 % z jeho mzdy. Absolventi, ktorí budú pracovať vo vybraných oblastiach verejného sektora, budú od splácania oslobodení. Za absolventa, o ktorého je záujem, môže zaplatiť pôžičku zamestnávateľ.“ Tieto informácie na verejnosť neprenikli, možno aj preto, že sme trošku viac čakali aj od ministerstva školstva, že sa zhostí tejto úlohy, aby sa nešírila demagógia, ale aby sa šírila pravda.

    A posledným okruhom problémov, ktorým sa tento návrh zákona zapodieval, boli štipendiá. Pre študentov zo sociálne slabších rodín tu budú sociálne štipendiá. Namiesto terajších 200 mil. na ne bude štát dávať 500 mil., teda 2,5-krát viac, sociálne štipendium môže byť až do výšky 1,2-násobku životného minima, to je dnes 5 500 korún. Je to o 3 000 korún viac, než je tomu teraz. Kritériá na udelenie sociálneho štipendia budú menej prísne, takže nárok naň bude mať minimálne každý tretí študent, uvažuje sa, že až dokonca 60 % študentov. To sú štipendiá od štátu, ale, samozrejme, ďalšie štipendiá alebo aj jednorazové dávky môže poskytovať každá škola tak za študijné úspechy, reprezentáciu, ako aj zo sociálnych dôvodov.

    Chcel som podrobnejšie sa k tejto problematike vyjadriť aj preto, lebo môžeme v tejto krajine zotrvávať na tých systémoch, na ktorých sme žili 40 rokov za komunizmu, alebo sa môžeme naozaj začať vážne rozprávať o tom, že treba túto krajinu reformovať aj v zmysle toho, aby tu bola väčšia spravodlivosť, ale aj v zmysle toho, na čo táto krajina vlastne má.

    Ono sa tu hovorí o sociálnej politike. Dozvedel som sa aj dnes, že tie sociálne nepokoje na východnom Slovensku, predovšetkým v rómskych oblastiach si vláda zapríčinila sama. Nuž, vážení, ale táto vláda ak by ponechala sociálnu politiku v tom systéme, že sociálna pomoc je trvalá náhrada príjmu, tak by neurobila nič. My sa snažíme o to, aby v tom, čomu sa hovorí sociálna dávka alebo pomoc v núdzi, išlo o výpomoc štátu. Chceme, aby dôraz bol kladený na aktivitu poberateľov dávok, o tom svedčili aj tie pozmeňujúce návrhy, ktoré sme aj keď nesystémovo, ale nakoniec do toho systému sociálnych dávok priniesli. Myslím si, že v tomto sa zhodneme asi všetci, že reformy, ktoré sú naštartované, keby sme boli začali už dávno, tak sme nemuseli dnes byť tam, kde sme, kde nás to niekedy možno viac bolí, ako sme očakávali.

    A preto, že som aj predseda výboru pre verejnú správu, tak sa chcem ešte vrátiť k dvom momentom.

    Jeden moment je údajná zodpovednosť Ivana Mikloša za regionálne rozdiely na Slovensku a druhý moment, ten sa týka fiškálnej decentralizácie. No, priatelia, ak si niekto myslí, že za vlády Ivana Mikloša ako ministra financií vznikli sociálne rozdiely medzi jednotlivými regiónmi na Slovensku, tak to hádam nemôže myslieť ani zo srandy. Mali sme tu 45 rokov centrálne riadené hospodárstvo a regióny sa nám vyvinuli spôsobom, ako sa nám vyvinuli. To, že dnes sú tu veľkí investori, ktorí predstavujú zamestnanosť, výsledkom čoho je, že nezamestnanosť okolo Bratislavy je len okolo 3 %, že v okolí Trenčína už je len nejakých 6 % alebo 7 % a keď v Žiline začne fungovať Hyundai, tak Orava a Kysuce budú zachránené, to ešte nie je dnes takýmto istým spôsobom aj na východe, to nie je preto, že by to takýmto spôsobom dirigovala vláda alebo Ivan Mikloš, ale preto, že tí investori si jednoducho sami vyberajú priestor, kde chcú ísť. To nie je o tom, že im to my ukážeme na mape. Ale je to aj tým, že sú agilní a menej agilní ľudia v samospráve. To je jeden moment.

    Druhý moment je fiškálna decentralizácia. Začali sme robiť reformu verejnej správy, skutočnú reformu verejnej správy v roku 2000. Dovtedy sme o tom iba rozprávali. Dovtedy sme laborovali s okresmi, s krajmi. Dnes máme za sebou kompetenčný zákon, ktorý hovorí o vážnom posilnení volených orgánov a volených zástupcov, tým pádom lepšie kontrolovaných v súlade s filozofiou subsidiarity. Máme za sebou územnosprávne členenie, s ktorým nie všetci musíme súhlasiť. Máme za sebou vytvorenie vyšších územných celkov so svojimi kompetenciami aj so svojimi financiami. Že to nie je výsledok fiškálnej decentralizácie, prosím vás, keď to myslíte vážne, že za toto by mal byť Ivan Mikloš odvolaný, ukážte krajinu, kde súbežne s reformou verejnej správy za 2,5 roka prebehla aj fiškálna decentralizácia. Poliakom reforma trvala 4,5 roka a dnes ju ešte nemajú dokončenú. Sú krajiny, ktoré nie sú postkomunistické, ktoré robia reformu 17 rokov. Ja som presvedčený, že za tejto vlády budeme mať za sebou aj fiškálnu decentralizáciu, aj keď každý, kto tomu aspoň trošku rozumie, vie, že to je najťažšia oblasť verejnej správy.

    Takže chcem vás všetkých na margo aj týchto argumentov vyzvať, aby sme k tomu, čo cítim, o čom je aj táto schôdza, ktorá bude opätovne v televíznom zázname, sa vrátili, k meritu veci, a aby sme s chladnou hlavou porozumeli, kam sa táto krajina dostala, akým spôsobom sme naštartovali reformy, akým spôsobom ten, kto si už nájde prácu v nových podnikoch, aby sa nemusel obávať, že o ňu príde, lebo sú to podniky stabilizované, a aby sme neverili falošným prorokom. Ďakujem pekne.

  • S faktickými poznámkami sa hlásia pani poslankyňa Belohorská, pán poslanec Jaduš, pani poslankyňa Dubovská, pán poslanec Čaplovič a pani poslankyňa Mušková. Končím možnosť prihlásiť sa do ďalších faktických poznámok.

    Ako prvá pani poslankyňa Belohorská.

  • Ďakujem pekne pánu poslancovi, pretože len potvrdil moje predchádzajúce slová, že ak by pán minister robil dobrú mzdovú politiku, tak 17,5 mld. by nebol našiel v marci, ale v decembri. Ak tieto peniaze by boli v školskom a zdravotníckom systéme, tak jednoducho tie opatrenia všetky, o ktorých pán poslanec hovoril, čo sa týkalo školstva, mohli byť pomerne ináč sanované. Chcem ho upozorniť, že systém, ktorý štipendiom musí saturovať až 60 % študentov, ako uviedol on, alebo dve tretiny z nich, ako uvádzajú mnohé iné materiály, potom nie je dobre postavený. A ak majú študenti so svojimi pôžičkami sanovať to, čo je povinnosťou vlády aj podľa medzinárodných dokumentov, a to je otázka vzdelávania, tak pravdepodobne je zlá fiškálna politika. A ak tu bol daný príklad, napr. Spojených štátov, že tam si študenti privyrábajú, tak ho chcem upozorniť, že sa dá privyrábať ináč v štáte, kde je nezamestnanosť 3 – 4 %, a ináč v štáte, kde je nezamestnanosť 15 %. Chcem ho tiež upozorniť, aby si prečítal v dnešnom jednom denníku rozbor tzv. „Brain drain“, odchodu mozgov alebo príslušného vykrádania, alebo neviem, ako to chcete nazvať, pretože Slovensko je na pokraji demografickej katastrofy. Mladá generácia zo 44 % je rozhodnutá definitívne odísť.

  • Vážený pán kolega Hort, ja sa musím trošku pousmiať nad vašou argumentáciou. Vy ste tu hovorili o medziregionálnych rozdieloch a obvinili ste dokonca ľudí v samospráve, ktorí sú jedni viac a druhí menej agilní. Nehnevajte sa, pán Hort, každý investor si vyberá lokalitu na investovanie tam, kde sú vytvorené infraštruktúrne podmienky pre takúto investíciu. Ak ste v roku 1998 bezprecedentne zastavili diaľničný program Mečiarovej vlády, založili ste automaticky problém nerovnosti rozvoja jednotlivých regiónov. Podľa tohto programu mala diaľnica v roku 2005 byť už v Prešove, podľa tohto programu mohla stáť v Prešove alebo blízkom okolí automobilka, ktorá tam bola dohodnutá ešte predtým, než ste prišli k moci. Takže láskavo vyjadrujte sa k ľuďom v regiónoch s istým rešpektom a s váhou, ktorá im náleží.

    Ďalej by som si dovolil poznamenať, že ste sa s istým dešpektom vyjadrili o slovenskej kapitálovej vrstve a o hladových dolinách, ktoré tu zanechala. Predpokladám, že ste mysleli na Mečiarovcov a na tých, ktorí riadili podniky počas éry Vladimíra Mečiara. Nehnevajte sa, hneď v úvode vášho vystúpenia ste hovorili s hrdosťou, že ste sa konečne priblížili k nezamestnanosti roku 1998. Nebol to rok, keď Mečiar končil ako premiér? O akých hladových dolinách ste hovorili? O tých, ktorých nám tu nechala Havlova konverzia zbrojárskeho priemyslu, alebo o tých, ktoré ste vy robili likvidáciou poľnohospodárskej veľkoprodukcie? Takže vážte slová. Tá zamestnanosť v období Mečiara sa vypočítavala úplne inou metodikou, ďaleko tvrdšou, takže ešte máte čo robiť, aby ste dobehli tie kritériá nezamestnanosti a hladinu nezamestnanosti k roku 1998. Ďakujem veľmi pekne.

  • Ďakujem, pán predseda. Ja tiež som chcela nadviazať na to, čo už môj predchodca, ten predrečník rozprával k nášmu predrečníkovi pánovi Hortovi vzhľadom na to, čo pomenoval hladovými dolinami. Treba povedať, že naozaj za tým treba vidieť trošku širší rámec problémov, ako je geopolitika, návyky, možnosti. Ale tie možnosti tvorí v prvom rade vláda. Treba povedať, že za tým stoja aj roky transformácie a drahé reformy, ktoré sa aj v tomto období začali, a istá nekontinuálnosť politiky, ktorá je nám veľakrát zazlievaná, že aj to dobré, čo tí predchodcovia začali, sa začalo nanovo a inak. A to je veľmi drahé. Naša ekonomika je nazývaná zdravou ekonomikou, nasmerovanou na zahraničné investície, ale investície, ktoré kupujú podniky, ktoré patrili nášmu štátu. Štát sa chce momentálne možno zaperiť, ale nedá svojím vlastným ľuďom žiť. A má sa riadiť práve tým heslom: „Ži a nechaj žiť!“ Keď sa pozrieme či už na zamestnancov, živnostníkov, podnikateľov, študentov a dôchodcov, merítkom je ich vrecko. A myslím si, že to je dostatočné merítko, ktoré hovorí o tom, že či už pre dôchodcov zdravotná starostlivosť je luxusom. Je to nevyváženosť podmienok.

    Ak ste porovnávali Česko a Slovensko, treba povedať, že je to neporovnateľné, už len keď porovnáte mzdy a ceny. Podmienky na život sú u nás veľmi drahé a motivácia mozgom ostať tu je veľmi minimálna. Tým hovorím o študentoch, ktorých ste tiež spomínali. Títo študenti majú mať možnosť študovať v zahraničí, ale to je rozdiel medzi slovom „môcť“ a slovom „musieť“. My im máme vytvoriť podmienky tu. My máme mať záujem na našich študentoch a našich mozgoch doma a nehovoriac o téme, ktorá znamená nové výzvy. A to je terorizmus. Nie sme na ne pripravení ani finančne.

  • Ďakujem. Pán poslanec, hovorili ste o spoplatnení školstva alebo zvýšení finančných prostriedkov v librách na viac ako 3 000 libier vo Veľkej Británii. Vy hovoríte A, ja chcem povedať aj B, lebo to sa tu nehovorí. Predovšetkým tento návrh zákona bol schválený len v prvom čítaní, to je prvá vec. Druhá vec, čo je najpodstatnejšie, je, že zmenili systém. Zmenili systém tým, že zaviedli odložené splácanie. To znamená, že študent, ktorý nastupuje na vysokú školu, neplatí a platí až po 5 rokoch na základe zmluvného zväzku, stanov fakulty, s danou katedrou a danou vysokou školou, samozrejme, do tej výšky, ako ste vy hovorili. A podstatné je ďalej, že to nie do 10 rokov, ale do 20 rokov a študent platí, platí, až keď jeho príjem ročne je vyšší ako 15 000 libier. To znamená, keď to za 20 rokov nesplatí, sa mu to dokonca odpúšťa. Čiže vytvorili ďalšie a ďalšie podmienky pre to, aby študent mohol študovať, niežeby bol zapísaný len na základe toho, že zaplatí to školné. To je najpodstatnejšie.

    A ešte nechcem hovoriť o ďalších aktivitách, ktoré sú, samozrejme, vo vzťahu k tej sociálnej sieti v Anglicku, vo Veľkej Británii, ale chcel by som aj tak zvlášť podčiarknuť, že tam je skutočne možnosť sponzorstva, mecénstva. Obrovské finančné čiastky sú odpisované z daňových základov práve tým občanom, ktorí mecénsky podporujú deti a študentov na vysokých školách.

    A ešte by som podčiarkol jednu vec. Hovorilo sa tu, že spoplatnené je Írsko. Írska vláda prijala to, že bakalárske štúdium, to znamená v rozpätí 3 rokov, v súčasnosti hradí štát. Čiže to je zásadná zmena.

  • Pán poslanec, zamerali ste sa na oblasť vysokého školstva. Mne je trošku ľúto, že ste sa nezmienili aj o regionálnom školstve, kde schválené normatívy vládou pre školy budú znamenať likvidáciu mnohých škôl v menších dedinkách a dochádzanie malých detí do vzdialenejších škôl. Priala by som vám pozrieť si a predstaviť si, keď je zima, ako tieto deti budú dochádzať do škôl. Možno bude v školách v mieste dochádzky musieť byť viaczmenná prevádzka. Myslím si, že sa vraciame o 80 až 100 rokov späť dozadu. Celá reforma je o tom, že sa strednej vrstve berie a bohatej sa dáva.

    Pri tom vysokom školstve ste zabudli povedať, aké podmienky ďalšie pripravila táto vláda študentom vysokoškolákom. Už som sa zmienila o zvýšených cenách na všetko, na cestovanie, ubytovanie, knihy a tak ďalej. Zabudla som ešte povedať, že si budú musieť študenti platiť na dôchodok, do fondov. Neviem si predstaviť, ak sa študenti takto zadlžia a nebudú mať po skončení istú robotu, ako to bude ďalej fungovať, ako budú existovať, ako si budú zakladať rodiny. Už dnes odchádzajú mladí ľudia do zahraničia nielen študovať, ale za prácou. A ak ich čaká takáto budúcnosť, tak budú migrovať skutočne tie mozgy, ktoré spoločnosť potrebuje, tak ako sa to deje už dnes. Myslím si, ako tu bolo povedané pánom poslancom Čaplovičom, že sa tu nehovorí celá pravda, hovorí sa tu len čiastočná pravda a veľa sa nedopovie.

  • Pán poslanec Hort, nech sa páči.

  • Dovoľte mi v krátkosti reagovať na niektoré diskusné príspevky.

    Pani kolegyňa Belohorská, 17 mld. korún, o ktorých sa rozpráva, sú peniaze, o aký objem bol pravdepodobne, dozvieme sa to v štátnom záverečnom účte, znížený plánovaný dlh v roku 2003. To sú nie peniaze, ktoré by sme mohli na niečo použiť dnes a teraz, to sme znížili dlh, ktorý budú splácať naše deti, deti našich detí. Keď na jednej strane počúvam, že narastá dlh za éry pána ministra financií Mikloša a na druhej strane sa mu podarí o 17 mld. ten dlh znížiť a rovnako je za to bitý, ako za ten veľký dlh, tak trošku mám z toho zmiešané pocity.

    Pán kolega Jaduš, nezastavili sme výstavbu diaľnic. Stavali sme ich tempom, na aké sme mali.

    Čo sa týka vašej informácie, viete, EMBRACO, Whirlpool a tak ďalej, sú firmy, ktoré sú ďaleko za tým, kde končí diaľnica. A našli si tam investori miesto podnikania, miesto investovania. A tvrdím a podčiarknem, že to bolo aj preto, že tam boli skúsení primátori a starostovia, ktorí ich vedeli osloviť.

    Pani Dubovská, ja nerozumiem tej vete, že štát sa chce zaperiť. Tu prosím, keby ste mi to potom vysvetlili.

    Chcem len upozorniť na to, že keď ste vy končili vládu po roku 1998, tak my sme do školstva dali oproti ostatným rezortom o 42 % viac. Ak hovoríte, že dnes dávame málo do školstva, pýtam sa, koľko tam bolo vtedy, keď ste vy boli pri moci.

    A chcel by som pani Muškovej povedať, pani kolegyňa, máme doliny, kde sú plnohodnotné školy. A je tam 150 – 160 detí. A vedľa nich sú obce, kde sú neplnohodnotné školy. A je tam 30 – 40 detí, aj tie školy živíme.

  • Nech sa páči, pán poslanec Blajsko ako ďalší prihlásený do rozpravy.

  • Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, pán podpredseda vlády, som bezpochyby presvedčený, že ste veľmi ambiciózny a chytrý muž, no nie som presvedčený, či svoju chytrosť dobre využívate na riešenie fenoménu, fenoménu chudoby. Keď som sa pripravoval na svoje vystúpenie, premýšľal som o tom, ako sa vy ako minister financií, ako nekompromisný liberál pozeráte na približne 11-percentnú armádu občanov, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi, do akej miery je podľa vás hmotná núdza chudobou a ako sa pozeráte na hranice príjmov, pod ktorými nastáva stav chudoby v Európe, do ktorej po máji 2004 chceme vstúpiť. Veď hranica príjmov, pod ktorými nastáva stav chudoby, sa pohybuje medzi 60 % až 70 % priemerných príjmov v národnom hospodárstve. V Slovenskej republike 62 % produktívneho obyvateľstva nedosahuje priemernú mzdu v národnom hospodárstve, priemerná výška vyplácaného starobného dôchodku je približne 6 400 Sk a k priemernej mzde v hospodárstve Slovenskej republiky predstavuje ani nie celkových 46 %. Fenomén chudoby, pán minister, je pre sociálnu politiku a politiku vôbec mimoriadne významnou kategóriou, a to bez rozdielu, či ste liberálny, stredový alebo ľavicový politik.

    Samotná existencia chudoby, vzťah k chudobe, voľba nástrojov, ktorými sa rieši, jej existencia a dôsledky, ako aj miera prostriedkov, ktoré sa pre tento účel prerozdeľujú, sú kritériom pre odlíšenie jednotlivých sociálnych doktrín. Bipolarita a bohatstvo predstavujú jeden z hnacích motorov ľudskej motivácie a rozvoja spoločnosti vôbec. Súčasne je však trvalým rizikom spoločenského rozvoja. Tradične je ako chudoba chápaný stav, keď nedostatok hmotných prostriedkov obmedzujú možnosti spotreby na Slovensku, už aj potravín, keď nedostatok peňazí neumožňuje zabezpečiť dôležité životné potreby na priemernej úrovni. Ako absolútnu chudobu možno charakterizovať stav, keď nedostatok prostriedkov neumožňuje uspokojovať základné životné potreby, mám na mysli strechu nad hlavou, ošatenie a jedlo, do tej miery, že je ohrozená sama existencia človeka a hrozí mu smrť. A nemusím ísť ďaleko za príkladmi, už sme ich na Slovensku zažili, boli medializované v mnohej tlači. Relatívna chudoba je stav, v ktorej jedinec, rodina alebo sociálna skupina uspokojuje svoje potreby na relatívne nižšej úrovni, než je priemerná úroveň v danej krajine. Ak sa, pán minister, dohodneme, zo štatistických dát uverejnených v materiáloch Správy o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky v minulom roku, tak 561 123 občanov máme v hmotnej núdzi, 805 918 je starobných dôchodcov, 225 550 je invalidných dôchodcov a na Slovensku žije 800 000 občanov s nižším príjmom ako 70 % priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Celkovo 2,392 mil. občanov, môžeme konštatovať, sú chudobní.

    V nadväznosti na konštatovanie chudoby by sa na Slovensku mali rozvíjať sociálne programy a adekvátna redistribúcia hmotných prostriedkov. Významnou úlohou je v našej situácii stanovenie relatívneho vzťahu spotreby k stavu chudoby. Všeobecne, pán minister, platí, že chudoba prináša sociálnu izoláciu a stav núdze. Mám pocit, pán minister, že vy sa na občanov v hmotnej núdzi pozeráte tak, že oni sú zodpovední za svoj stav, za svoju chudobu. Ja som iného názoru. Zodpovednosť za životné podmienky občanov a ich rodín, za stav chudoby a hmotnej núdze jednoznačne nesie štát a sociálna politika v ňom. Som presvedčený, že úlohou sociálnych aktivít štátu by malo byť pomocou systému spoločenských politík zabrániť, aby ktorýkoľvek spoločenský jav sa stal pre občanov príčinou ich znevýhodnenia na trhu práce, a tým priamo alebo nepriamo, sprostredkovane príčinou chudoby. Uvediem jeden príklad. Váš kolega pán minister Kaník hovorí, že učí ľudí v rámci aktivačného príspevku chytiť ryby, nachytať ryby a potom oni už sa budú vedieť postarať o seba sami. A ja tento aktivačný príspevok vidím skôr tak, že tých 560 000 ľudí v hmotnej núdzi dostane prút rybársky, dáme ich okolo veľkého rybníka a do toho rybníka nasadíme 1 000 rýb. Tam je problém, proste štát nevytvára adekvátne podmienky pre zamestnanosť, aby ľudia mohli žiť z reálnych príjmov, nie sociálnych.

    Podstatou štátom organizovanej solidarity je ochrana občanov a ich rodín pred chudobou. Vy, pán minister, návrhom vašich zákonov nevyriešite stav chudoby, naopak, myslím si, že ju v súčasnosti prehlbujete. Jednoznačne ide o politiku zbedačovania chudobnej slovenskej spoločnosti. A takúto politiku ja pokladám za nehumánnu a neeurópsku, nepatrí, si myslím, ani do tohto storočia. Cieľové zámery sociálnej politiky v jednotlivých krajinách sú zamerané na potlačovanie chudoby a odstraňovanie jej príčin, na aktivizáciu možností ľudského rozvoja vzdelaním ako predpokladu akéhokoľvek pokroku spoločnosti vrátane aj ekonomického. Štátna rodinná politika je systémom všeobecných pravidiel, opatrení a nástrojov, ktorými štát priamo i sprostredkovane hodnotí nezastupiteľný prínos a význam rodiny pre každého človeka i pre spoločnosť a vyjadruje rodinám svoju podporu. Prostredníctvom rodinnej politiky každý demokratický štát realizuje svoju zodpovednosť za tvorbu rámcových životných podmienok pre rôzne typy rodín a ich členov, najmä pre zdravý vývoj detí a mládeže. My dobre vieme, že mnohé tzv. reformné zákony, ktoré boli prijaté v minulom období, zakladali vážnu diskrimináciu aj v týchto rizikových skupinách obyvateľov.

    Základným princípom sociálnej politiky zameranej na prevenciu a odstraňovanie chudoby je predchádzať nebezpečiu chudoby vytváraním pracovných príležitostí a zvyšovaním šancí na trhu práce, podpora tvorby pracovných miest, podpora súbehu rodinných a pracovných povinností a určitou mierou kompenzácie nákladov spojených s výchovou detí plus niektoré opatrenia v prospech sociálne ohrozených členov rodiny alebo v prospech rodín, ktoré sú v určitých fázach svojho života osobitne ohrozené, mám na mysli trebárs konkrétne vdovcov dôchodcov. Je to veľká armáda, 80 000 vdovcov, kde sme reformným zákonom zas prijali diskriminačný faktor, že táto skupina nemá nárok na rovnaký vdovský dôchodok ako ostatní vdovci od 1. 1. 2004 alebo ženy. Takéto opatrenia sú prevenciou chudoby rodín a chápu sa ako súčasť sociálnej politiky štátu. Z hľadiska sociálnej situácie obyvateľstva bol rok 2003 a rok 2004 bude výrazne poznačený realizáciou viacerých opatrení v oblasti cien a daní, úspornými a reštriktívnymi opatreniami na úseku nominálnych miezd vo verejnom sektore, sociálnych výdavkov i aktívnej politiky zamestnanosti prostredníctvom štátneho rozpočtu. Zvýšenie cien tovarov a služieb vstupujúcich do výdavkov na bývanie sa osobitne výrazne dotklo domácností dôchodcov, ktoré už v súčasných podmienkach vynakladajú na bývanie viac ako 38 % spotrebných výdavkov. Zvýšené výdavky na bývanie môžu domácnosti dôchodcov kompenzovať v podstate len úsporami vo výdavkoch na potraviny.

    Negatívne dopady na sociálnu situáciu obyvateľstva sa očakávajú aj v súvislosti s ďalšími reštriktívnymi opatreniami vo verejných financiách, ide o zavedenie úhrad v zdravotníctve, poplatky pri vysokoškolskom štúdiu, reštrikcie v sociálnych výdavkoch vrátane kompenzácií dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, zníženie štátnej prémie v stavebnom sporení a tak ďalej a tak ďalej. Treba brať do úvahy, že počet obyvateľov v stave hmotnej núdze predstavuje takmer 11 % populácie Slovenska. V situácii, keď sa navrhovala rozsiahla realizácia cenových, daňových a reštriktívnych opatrení voči obyvateľstvu, žiadal som aj vás, pán minister, vo svojich vystúpeniach kvantifikovať dosahy jednotlivých opatrení na sociálnu situáciu obyvateľstva, na rodinné rozpočty, aby bolo možné posúdiť ich sociálnu únosnosť a navrhnúť opatrenia v prospech sociálne slabších skupín obyvateľstva. Na základe značného rozsahu opatrení cenového a reštriktívneho charakteru v roku 2003 sme zaznamenali nárast chudoby, zvýšenie počtu sociálne odkázaných občanov a prehĺbenie aj regionálnych rozdielov.

    Všetky formy ohrozenia ľudského rozvoja vedúce k neistote, k znevýhodneniu členov spoločnosti, k chudobe, k spoločenskej exklúzii demokratické štáty Európy chápu ako úlohu sociálnej politiky. Mám pocit, že my sa jej vzdávame. Sociálna politika jednotlivých krajín je do značnej miery závislá od hospodárskej politiky na jednej strane a od chápania úlohy štátu v hospodárskom a spoločenskom živote. V odbornej literatúre sa rozlišujú 3 koncepčné modely sociálnej politiky, ktoré sú výslednicou tradícií, stupňa hospodárskeho rozvoja, akceptovania určitých ekonomických koncepcií a aj konkrétnej zostavy určitých politických síl a strán v jednotlivých krajinách. Oceánsky liberálny model, ktorý je uplatňovaný v Spojených štátoch, Veľkej Británii, Austrálii, sa striktne riadi trhovými vzťahmi. Je charakteristický skromným prerozdeľovaním v prospech sociálneho poistenia nízkou výškou dávok. Štát podporuje nepriamymi formami fungovanie trhu a zabezpečuje občanom iba minimálnu sociálnu pomoc. Škandinávsky sociálnodemokratický model uplatňovaný vo Švédsku, Nórsku, v posledných rokoch aj v Belgicku a Holandsku je veľmi drahý a naša spoločnosť na to nebude mať 30 rokov prostriedky. Kontinentálny model sociálnej politiky, ktorý zaviedlo Nemecko, Rakúsko, Taliansko a aj sčasti Francúzsko, uplatňuje prvky aj týchto obidvoch predošlých modelov. Má svoje korene ešte v 19. storočí, bol ďalej rozvinutý koncepciou sociálneho trhového hospodárstva. Týmto spôsobom sa v západoeurópskej praxi vymedzil obsah sociálnej politiky štátu zameranej na boj proti chudobe.

    Dávam otázku: Do akého modelu vlastne patríme my v súčasne reformovanej sociálnej politike v Slovenskej republike? Som stále presvedčenejší od uvedenia programového vyhlásenia vlády, že zatiaľ nepatríme do žiadneho z nich. Podľa Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky sme vymysleli štvrtý a podľa môjho názoru ten najhorší model, ktorý zvyšuje chudobu. A ako som už uviedol, pán minister, úlohou sociálnych aktivít štátu je pomocou systému spoločenských politík zabrániť, aby ktorýkoľvek spoločenský jav sa stal pre občanov príčinou ich znevýhodnenia na trhu práce, a tým priamo alebo sprostredkovane aj príčinou chudoby. Podstatou štátom organizovanej solidarity je ochrana občanov a ich rodín pred biedou. Sociálna ochrana je modernou vymoženosťou v histórii ľudstva. Postupné úspechy na poli civilizácie, spravodlivosti a predvídavosti vyvrcholili sociálnym zabezpečením, dnes jedným zo základov modernej spoločnosti a známkou pokroku. Jeho prvoradým cieľom je, a myslím si, že i v Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky malo byť také zameranie, odstraňovanie chudoby na Slovensku. Pamätám sa, keď bol vládny program predložený do Národnej rady, v tom čase sme dostali list od Msgr. Františka Tondru, kde nám zaželal, aby sa nám darilo vytvárať na Slovensku spravodlivé rozdeľovanie povinností tak, aby nevyhnutné ťarchy nedopadli len na chudobných. Pán minister, my aj prijatými reformnými krokmi znižujeme v rodinách sociálne príjmy, i keď im nedávame prácu, znižujeme občanom so zdravotným postihnutím kompenzácie z dôsledku zdravotného postihnutia a pokladám to za cynizmus.

    Je veľmi pozoruhodné a zaujímavé, že na obhajobu správnosti reformných krokov najmä v oblasti sociálnej pomoci a zamestnanosti si vláda zobrala na pomoc aj takú inštitúciu, ako je OECD. V tomto smere sa v správe veľmi široko prezentovali konštatovania a závery OECD, s určitými závermi, samozrejme, najmä v dôraze na stimuláciu pracovať impulzom na vytváraní nových pracovných príležitosti v akcente na vytváranie spravodlivého sociálneho systému možno v celku súhlasiť. Treba však poukázať na to, že aj OECD prezentuje niektoré také závery a konštatovania, ktoré nie sú celkom pravdivé, resp. opodstatnené. Vážnejšie výhrady máme voči konštatovaniu, že sociálny systém do konca roka 2003 bol nespravodlivý v tom, že zabezpečoval sociálnu pomoc bez primeranej kontroly, čím umožňoval časté rozšírené zneužívanie systému. Taktiež s výhradami vnímame aj závery OECD, že zníženie dávok sociálnej pomoci sa týka len práce schopných osôb, ktoré zostávajú dobrovoľne nezamestnané. Takouto interpretáciou nevyhnutnosti reformných krokov vo vzťahu k zamestnanosti a sociálnej pomoci sa vytvára obraz o Slovensku, že sociálne odkázaní občania sa v zásade zhodujú s osobami práceschopnými, ale dobrovoľne nezamestnanými, ktoré nechcú pracovať, ako aj to, že na Slovensku nekontrolovaný systém sociálnej pomoci umožňoval jeho časté a rozšírené zneužívanie. Nemožno sa preto ani čudovať, že Európska únia sa bráni otvoreniu trhu práce, pokiaľ je aj samotným OECD takto hodnotené, pokiaľ ide o subjekty sociálnej pomoci, ako aj zamestnanosti. Rovnako OECD poukázalo na skutočnosť, že dôsledky tzv. odvážneho reformného programu na životné podmienky nízko kvalifikovaných a dlhodobo nezamestnaných osôb vzbudzujú oprávnené obavy.

    Tak ako to bolo uvedené dnes v dopadovej štúdii na mladé rodiny a dôchodcov aj pri ekonomicko-sociálnych zákonoch na mladé rodiny a dôchodcov, treba poukázať na to, že správa sa predovšetkým orientovala na hodnotenie príjmov rodín vrátane dôchodcov, pričom v oblasti výdavkov využitia predovšetkým, agregované ukazovatele miery inflácie vo všeobecnej rovine o 8,1 %, predpoklad na rok 2004 s určitými odchýlkami všeobecnej miery inflácie vo vzťahu k miere inflácie pri domácnostiach dôchodcov a nízko príjmových domácnostiach. Treba jednoznačne povedať, že popisovanie vybraných zmien v danej správe slúžilo najmä tomu, aby sa dospelo k záveru, že sociálna situácia rodín a dôchodcov sa dramaticky nezhorší ani v roku 2004, ba dokonca na reformných krokoch v daňovej oblasti a pomoci rodinám s deťmi budú rodiny profitovať. Predpokladali sme, že dopad na sociálnu situáciu mladých rodín, ale aj rodín dôchodcov sa bude primerane a zodpovedne analyzovať aj v súvislosti so štruktúrou a váhou jednotlivých výdavkov v spotrebnom koši. Pokiaľ sa bližšie neanalyzujú dopady na výdavky domácností, prichádza sa k zjednodušeným záverom, že v roku 2004 sa vôbec nič dramaticky nestane.

    Treba zdôrazniť, že uvedená správa sa nezaoberala všetkými dopadmi, ktoré vyplývajú z ekonomicko-sociálnych zákonov, myslím tým predovšetkým dopady vyplývajúce zo zákona o sociálnej pomoci, reštrikcie príspevkov na kompenzáciu dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, napr. kritériá pre posudzovanie miery funkčnej poruchy, zrušenie príspevku na barlu, ale aj zo zákona o prídavku na dieťa, zrušenie príspevku k prídavku na dieťa. Takto sme vylúčili veľké počty obyvateľstva, mať snahu získať vôbec daňový bonus. Aj z tých údajov, ktoré sa v správe uvádzajú, vyplýva, že realizované reformy výraznejšie nezlepšujú sociálnu situáciu nízko príjmových rodín a znevýhodňujú rodiny s viacerými deťmi. Vytvoril sa model, v rámci ktorého sa uplatnil princíp väčšej solidarity sociálne odkázaných skupín občanov s občanmi s nadpriemernými príjmami. Pri hodnotení výšky dávok sociálnej pomoci v hmotnej núdzi vidíme zásadný problém v tom, že základné dávky sociálnej pomoci nie sú naviazané, resp. odvodené od výšky životného minima. Ich konštrukcia je postavená tak, že znevýhodňuje rodiny s väčším počtom detí. Samotná správa priznáva, že v roku 2004 dôjde k zníženiu reálnej hodnoty dôchodkov o viac ako 1 %, preto treba počítať so zhoršením ich sociálnej situácie. Z úrovne vlády preto vyznievajú veľmi cynické odporúčania pre dôchodcov, aby si svoju sociálnu situáciu riešili zapojením sa do pracovnej činnosti.

    Mnohé moje konštatovania o chudobe a narastaní fenoménu chudoby na Slovensku chcem oprieť ešte o pár myšlienok vo vzťahu k štátnemu rozpočtu na rok 2004. Návrh štátneho rozpočtu znamená ústup od sociálneho charakteru štátu deklarovaného aj Ústavou Slovenskej republiky, keď uplatňuje viaceré reštrikcie v sociálnej oblasti s dopadom na sociálne najslabšie a najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. Štátne sociálne dávky, dávky v hmotnej núdzi, príspevky na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia a nesystémové dávky sociálneho poistenia boli rozpočtované v celkovej sume 32 mld. Sk, čo je oproti rozpočtu na rok 2003 menej o 1,4 mld. Sk. Úspory sa týkajú predovšetkým systému celoplošného poskytovania prídavkov na deti vo väzbe 500 korún na dieťa mesačne, v dôsledku čoho sa objem prídavkov na deti znižuje medziročne o 1,2 mld. korún. Možno povedať, že úspora v prídavkoch na deti z veľkej časti kompenzuje zníženie príjmov štátneho rozpočtu z titulu daňového bonusu. Pre zárobkovo činných rodičov poberajúcich prídavok na dieťa kvantifikácia zníženia daňových príjmov z tohto titulu uvedená v návrhu štátneho rozpočtu je 2,3 mld. Znamená to, že krytie zníženia daňových príjmov sa zabezpečilo predovšetkým aj v rámci systému štátnych sociálnych dávok.

    Vážený pán minister, v súbore sociálne odkázaných občanov tvoria osamelo žijúci ľudia 65 % a rodiny s deťmi 31 %. Tieto skupiny občanov sú postihnuté tak reštrikciou dávok v hmotnej núdzi, ako aj dosahmi zvýšenia cien energií a sadzieb dane z pridanej hodnoty. Dávky v hmotnej núdzi by sa mali posudzovať v širších súvislostiach, nielen z pohľadu získania úspor v štátnom rozpočte. Ďakujem vám za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami sa prihlásili pán poslanec Cagala , pani poslankyňa Bollová. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

    Slovo má pán poslanec Cagala.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, pôvodne som chcel vystúpiť v rozprave, ale vďaka tomu, že už všetci predrečníci povedali argumenty, ktoré nás vedú k tomu, že by sme mali hlasovať za odvolanie pána ministra financií, ja chcem len doplniť to, čo povedal pán Blajsko, jednou faktickou poznámkou v dvoch oblastiach.

    Jednak čo mu kladiem najmä za vinu je, že sa za jeho činnosti vo vláde podarila tzv. bezbrehá privatizácia bánk. Vážení, dnes podnikatelia krvácajú na tom, že sa koná ďalšia privatizácia na Slovensku, privatizácia cez zahraničné banky, ktorí aj tým, čo splácajú zo svojich úverov úroky, sú nútení, kde je interes zahraničia, privatizovať svoje firmy. Úplne sa stráca slovenský podnikateľský efekt. A dodávam, to je prvá vina, ktorú kladiem pánu dnešnému ministrovi, že aspoň jednu banku na Slovensku sme nenechali Slovensku. Slovenská mohla zostať Slovenská sporiteľňa, ktorá má 60 % svojho kapitálu z vkladov slovenských obyvateľov. Každý štát okolo nás, či to je Česko, Maďarsko, Poľsko, si jednu banku nechal. A u nás sa to stalo úplným výpredajom bánk a potom sa chválime, aký zahraničný kapitál tu máme.

    Druhá oblasť je, že dnes ministerstvo financií nie je koncepčne schopné riadiť svoj rezort a on sám to nemôže urobiť, pretože vlani pán minister sám vo svojom vystúpení povedal, že urobil reorganizáciu ministerstva za 19 mil. korún, čo to stálo nás daňových poplatníkov, reorganizáciu, ktorá znefunkčnila ministerstvo. Niekoľko desiatok pracovníkov ministerstva, ktorí boli schopní pracovníci, bolo prepustených, vytvoril z 8 odborov 4 odbory, v tých 4 odboroch sú pracovníci, ktorí nemajú predpoklady viesť ministerstvo.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcela by som pár slov povedať, k pánu kolegovi Blajskovi dodať. Skutočne, pán Blajsko, pán Mikloš je chytrý. Správa sa ako žralok. Napr. ministerstvo financií pod jeho vedením 2 dni po zákonitej lehote naliehalo, aby bolo dané na výkon rozhodnutie o finančnej úhrade za lukratívny hotel v Tatrách, pretože má niekto eminentný záujem ho získať. Chytrý je ten, kto sa stará hlavne o svoj prospech. Pán minister je okrem toho nepravdovravný. Hovoril, že môžeme rozdeliť iba toľko, koľko máme. Nevedno ale, kde našiel z večera do rána 500 korún ako aktivačný príspevok pre Rómov. Je ešte flegmatický. Nepočuli sme od neho ani jednu správu o hospodárení s pridelenými prostriedkami zo štátneho rozpočtu na projekty, ktoré sa stali žriedlom pre finančné aféry. Je ešte cynický, pretože bez váhania pridelí milióny na naše, s prepáčením, vojenské misie, hoci musí vedieť, že zároveň vystavuje Slovensko a občanov priamemu ohrozeniu života. Je ale hlavne nekompetentný spravovať štátne financie, v dôsledku čoho sa zväčšuje v našej vlasti chudoba, rozvrat a degenerácia spoločnosti. Preto budeme hlasovať za jeho odvolanie. Ďakujem.

  • V rozprave vystúpi pán poslanec Tibor Mikuš z Ľudovej strany – HZDS.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, nechystám sa povedať, samozrejme, nič objavné, všetko tu už bolo povedané, ale predsa len začnem takou úvahou, čo očakávame od štátu ako občania, ktorí vytvárali a vytvárajú hodnoty, za čo zodpovedá vláda a jej členovia. Odpovede sú, myslím, veľmi jednoduché. Určite oprávnene očakávame, aby štát plnil funkcie, ktoré umožňujú pokojný život. Očakávame, že štát bude plniť príslušné funkcie v oblasti sociálnej, zdravotnej, kultúrnej, vzdelanostnej, bezpečnostnej a tak ďalej. Aby štát mohol plniť tieto funkcie, musí vláda Slovenskej republiky optimálne využívať existujúci potenciál Slovenskej republiky a vytvárať podmienky na zostavovanie optimálnych vyrovnaných rozpočtov, štátnych rozpočtov, v dlhodobom časovom horizonte. Aby sa to mohlo diať, treba mať naformulovanú víziu rozvoja Slovenska, ktorá by vzišla z odbornej diskusie a ktorá by určite prekračovala aspoň dve volebné obdobia parlamentu. Treba mať teda konzistentnú hospodársku politiku, ktorá má spracované aj príslušné integrálne súčasti. Toto nemáme. Čo potrebujeme na to ďalej, aby štát mohol plniť svoje funkcie? Určite potrebujeme tvorivých a pracovitých občanov. Myslím si, že tu je odpoveď jednoduchá, z väčšej časti takých máme. Určite potrebujeme mať technický, vedecký a organizačný potenciál, a, samozrejme, surovinový potenciál, ktorý by pracoval v prospech občana, čiastočne ho ešte máme, hospodársku politiku, povedal som, nemáme ju. Potrebujeme ďalej konzistentnú legislatívu, ktorá by predstavovala stabilitu. Vyjadrím sa k tomu neskôr, ale odpoveď je tiež jednoduchá, z väčšej časti ju nemáme. Potrebujeme výkonný štátny aparát obsadený odborníkmi a pravidlá, ktoré by umožňovali optimálne sústreďovanie a prerozdeľovanie zdrojov.

    Keď sa pozrieme na tieto otázky a čiastočne aj tvrdenia, celkom jednoducho prídeme k záverom, prečo sú občania nespokojní. Určite je to aj preto, že významné ekonomické nástroje, ktoré budovali generácie občanov tohto štátu a ktoré plnili štátnu pokladnicu, už de facto nevlastníme. Majetok v hodnote stoviek miliárd, ktorý poskytoval zamestnanosť našim občanom, poskytoval služby a produkty za prijateľné ceny, ktorý technicky a ekonomicky dobre fungoval desaťročia, odovzdala vláda, hovorí, že privatizovala, za neznámych, ale otázky vyvolávajúcich podmienok do cudzích rúk. Prostriedky získané z privatizácie, ktorých výška je diskutabilná, dala vláda do spotreby. Neboli použité na to, aby sa založili investície, ktoré by poskytovali zamestnanosť, a teda produkovali prostriedky pre vytváranie štátnych rozpočtov v budúcich obdobiach, rozpočty, ktoré by udržali sociálny charakter štátu, ktorý sa pomaly, ale iste vytráca. Kto má na tom podiel? Myslím si, že aj tu je odpoveď jednoduchá, určite celá vláda Slovenskej republiky a pán minister Mikloš osobne tiež nepochybne.

    Nebudem rozoberať privatizáciu Slovenského plynárenského podniku, Transpetrolu, Slovenských telekomunikácií, distribúcie elektroenergetiky a bankového sektora, ale zmienim sa tu iba o výsledku a dôsledkoch. Štát, rozumej občan, stratil majetok v hodnote miliárd slovenských korún. Štát, rozumej občan, stratil desiatky miliárd korún ročne produkovaných týmito podnikmi. Na to, aby štát mohol plniť funkcie, ktoré od neho občan očakáva, musí každý občan, každý konkrétny občan Slovenska individuálne prispievať zo svojich prostriedkov na vykrývanie výpadkov príjmovej časti štátneho rozpočtu. Ako? Odpovede sú tiež známe, spoplatnením zdravotníctva, zavedením tzv. rovnej dane, ktorá znamená de facto zvýšenie cien väčšiny tovarov a služieb pre väčšinu občanov Slovenska, ktorí sú konečnými odberateľmi. Zároveň znamená aj zníženie príjmov pre tých, ktorí sú sociálne najslabší. Ďalej je to spoplatnenie školstva, znižovanie sociálnych dávok. Výpočet by mohol pokračovať, už tu bol urobený. Iba jeden záver. V tejto oblasti pokladám osobnú zodpovednosť pána ministra za neoddiskutovateľnú. Mohli by sme sa zaoberať legislatívou. Aká je tá legislatíva? Je dobrá, ak sa mení účelovo pred voľbami, niekoľko mesiacov po voľbách a počas hospodárskeho roku, len preto, aby sa zaplátali deficity v štátnom rozpočte? Určite nie. Je dobrá legislatíva, ktorá zvýhodňuje štát voči občanovi? Určite nie. Je dobrá legislatíva, ktorá je jednotlivými orgánmi štátnej správy v niektorých regiónoch vykladaná rozdielne? Odpoveď je taká istá. Ako pracuje štátny aparát? Ako koordinuje reformy? Ako spravuje verejné financie? Dlho by sa dalo diskutovať, ale myslím si, že odpoveď je tiež jednoduchá a nie je preto taká, že je opozičná, ale kvôli reálnym faktom – nedobre, nekoordinovane. Potvrdením sú reakcie občanov na reformy v sociálnej oblasti, v zdravotníctve, v školstve, v kultúre, reakcie samosprávy v oblasti financovania a jej kompetencií – nespokojnosť. Akej kvality je spravovanie verejných financií, ak sa nájde 8 mld., 16 mld. alebo viacej, alebo menej miliárd v štátnom rozpočte? Kvalita určite pokrivkáva. Ako bol pripravený štátny rozpočet na tento rok, výhrady som, mimochodom, uviedol, ak odborníci tvrdia, že časť príjmov z titulu zvýšenej DPH je nadhodnotená o 10 mld.? Bohužiaľ, vývoj v tomto roku asi dá za pravdu odborníkom, že jednoducho príjmová časť bola nadhodnotená. Ako sme pripravení na čerpanie z fondov Európskej únie, ak odborníci tvrdia, že príjmová časť štátneho rozpočtu na tento rok je tu z titulu neschopnosti vyčerpať, z titulu nepripravenosti Slovenska nadhodnotená až o 15 mld.? Odpoveď je taká istá: Príprava a kvalita pokrivkáva.

    Nechcem opakovať to, čo už povedali kolegovia, veľmi stručne zhrniem niektoré z dôvodov, ktoré ma vedú k tomu, aby som sa pripojil k vysloveniu nedôvery pánu ministrovi Miklošovi. V prvom rade je to spoluzodpovednosť za neexistenciu hospodárskej politiky, ktorá by zakotvovala víziu rozvoja Slovenska na obdobie aspoň 20 rokov. Je to nesystémový prístup, ktorý sa odráža aj v tom, ako sa rozvíjajú jednotlivé regióny. Ďalej je to nesprávna privatizácia strategických podnikov a bankového sektora, ktorá spôsobila výpadky zdrojov do štátneho rozpočtu v objemoch desiatok miliárd ročne. Ďalej je to nedostatočná podpora malých a stredných podnikateľov, aj z titulu legislatívy. Ďalej je to necitlivé zavádzanie reforiem, ich nekoordinovanosť, nespracovanie dopadových štúdií. Ďalej je to nekvalitná legislatíva, ktorá znamená nestabilitu pre podnikateľské prostredie. O štátnom rozpočte som hovoril, zopakujem precenenie príjmovej časti, podcenenie výdajov, náhodné nájdenie neviem 8 mld. alebo 16 mld. alebo viacerých miliárd korún v štátnom rozpočte. Ďalej je to inštitucionálna a legislatívna nepripravenosť na optimálne čerpanie fondov z Európskej únie. Ďalej je to spoluzodpovednosť za nezamestnanosť vplyvom neexistencie hospodárskej politiky a vplyvom nesprávnej privatizácie. Ďalej je to obsadzovanie významných hospodárskych postov politickými nominantmi, ktorí nemajú príslušné vedomosti a skúsenosti. V konečnom dôsledku je to teda spoluzodpovednosť za znižovanie životnej úrovne väčšiny občanov Slovenska.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prinajmenšom z uvedených dôvodov návrh na vyslovenie nedôvery ministrovi financií pánu Ivanovi Miklošovi podporím. Ďakujem za pozornosť.

  • V rozprave budeme pokračovať. Prihlásil sa do rozpravy pán poslanec Soboňa Viliam.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, dotknem sa vystúpenia pána Mikuláša Dzurindu, ktorý v doobedňajších hodinách vo svojom prejave a obhajobe pána ministra povedal, že: „Svojimi reformami chceme zvýšiť životnú úroveň našich ľudí na životnú úroveň obyvateľov Európskej únie.“ Ja by som ho chcel poprosiť, keby nám v krátkej dobe dodal aj menný zoznam, aby sme vedeli konkrétne, o koho ide.

    Veľmi ťažko sa počúvajú niektoré postoje a analýzy poslancov a teraz konkrétne myslím na pána poslanca Horta. Veľmi ťažko sa počúva, že nám tu do očí tvrdí niečo, čo odmieta 80 % občanov tohto štátu. Tak ja to chápem a môžem chápať jedine tak, že pán poslanec Hort je presvedčený, že 80 % občanov tohto štátu je hlupákov, nie je pravdou, že sa nemajú horšie a nemajú sa zle, ale pravdou je to, že oni tomu nerozumejú, čo sa tu deje. Nuž takýto prístup ja odmietam. Odmietam akceptovať vymyslené čísla. Odmietam akceptovať argumentáciu, keď ja poviem, že nie je to tak, on povie, že je to tak, keď ja poviem, že zvýšilo sa, on povie, že znížilo sa, to nie je argumentácia. V argumentácii treba vychádzať z toho, čo táto vláda vykonala, treba vychádzať z toho, aké dopady jej činnosť bude mať, aké dopady už činnosť tejto vlády a predchádzajúcej vlády má. A predtým sa neskryjeme a neschováme, keby sme si vytvorili čísla akékoľvek pekné.

    Pán minister, ak dovolíte, stratili ste moju dôveru tým, že umožňujete a pomáhate zaviesť také formy pôsobenia finančných tokov a kapitálu v systéme zdravotnej starostlivosti, ktorými zlikvidujete potrebnú dostupnosť zdravotníckych služieb, odstránite princíp solidarity v poisťovacom systéme, ktorý vychádza zo základného pravidla, že zdravý platí a chorý poberá, do nedôstojného postavenia odsuniete väčšinu zdravotníkov, založíte systém, v ktorom občan a pacient budú stáť bezmocne bokom, bez možnosti akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť svoj stav, založíte systém, ktorý vylučuje pôsobenie ekonomických princípov v zdravotníctve, spôsobíte, že peniaze budú predovšetkým rozhodovať o živote či zdraví človeka, lenže nesprávnym spôsobom a na nesprávnom mieste, ten, kto ich bude mať, bude mať väčšiu šancu, vytvoríte zdravotnú starostlivosť, ktorá bude síce kvalitná, ale bude dostupná len bohatým, vytvoríte úzku skupinu ľudí, ktorí ovládnu celý niekoľko 100-miliardový majetok zdravotníctva, a to je úplne jedno, kto je v tomto čase zriaďovateľom, umožníte, aby táto malá skupina ľudí ovládala celé dianie okolo financií v poisťovacom systéme i financií z rozpočtu a rozhodovala tak o živote a smrti. Celý tento strategicky premyslený postup hodnotím ako organizované konanie nebezpečné pre spoločnosť. Ako základný krok ste zvolili poisťovací systém, v ktorom nielenže neplatia klasické poistné väzby, ale ktorý nemá ani obdobu v európskych štátoch.

    Vo vyváženom poisťovacom systéme je rovnoprávne postavenie poskytovateľa, poistenca i poisťovne. Základom ale musí byť odmeňovanie za výkon. A tento fakt je typický pre systémy, ktoré rešpektujú ekonomické princípy. V popísanom systéme platí poistné poistenec, a preto má zákonité právo na poistnú zmluvu, v ktorej sú zakotvené práva a povinnosti. Poisťovňa na základe tejto zmluvy spravuje jeho peniaze a v prípade, že poistenec vyhľadá lekára, tento mu poskytne službu, stanoví diagnózu a liečbu a tento výkon vyúčtuje lekár poisťovni. Táto skontroluje dôvodnosť výkonu a peniaze poukáže poskytovateľovi, pričom svojho klienta o transakcii informuje.

    Čo ale ponúka váš systém? Ponúka neuveriteľný postup. Zmluvu nebude uzatvárať ten, kto platí, s tým, čo spravuje peniaze, ale ten, čo spravuje peniaze, s tým, kto poskytuje zdravotnícke služby. Naviac, v zákonoch, ktoré sú pripravené, pristúpi ďalší moment, že poisťovňa, to znamená správkyňa peňazí, ktoré odvádzajú poistenci, bude môcť istú časť kapitálu zhodnocovať. Pôjde teda o preukazovanie zisku a v tom momente je jasné, ako sa bude správať kapitál. Ako budem hovoriť ďalej, kapitál nemá sociálne cítenie. Čo sa takýmto abnormálnym zmluvným poisťovacím stavom dosiahne, čo sa vzápätí umožní? Vytvoria sa limity pre zdravotnú starostlivosť. Tento fakt je už na svete. A mnohí, ktorí sa dostanete do problémov, vy alebo vaši príbuzní, viete, že môžete naraziť na ťažkosti pri požiadavke o zdravotnícku službu, že poskytovateľ argumentuje, že majú vyčerpané limity. Je to neuveriteľné pre tretie tisícročie, pre strednú Európu, pre Slovensko, ktoré aj za akokoľvek kritizovaného bývalého režimu bolo navyknuté na istú úroveň zdravotnej starostlivosti, ktorá mala svoju značnú sociálnu spravodlivosť a preukazovala sa aj ďalším znakom kvality. A to bola dostupnosť. Ďalej, umožní vyradiť poistenca a pacient sa zbaví možnosti akýmkoľvek spôsobom zasahovať do veci, umožní postaviť zdravotníka poskytovateľa do vazalského postavenia, pretože nie od neho a od výberu pacienta, ale od poisťovne bude závisieť, či bude úspešný alebo ho zničí. Aj tieto veci sa už objavujú, pretože na ministerstve zdravotníctva hlavná činnosť, ktorá v súčasnosti prebieha, je boj o získanie jednotlivých oddelení, jednotlivých častí nemocníc. A je to z jednoduchého dôvodu, poisťovňa povie, že toto oddelenie je to správne, lebo je v súkromných rukách, samozrejme, posúva mu limity, a povie, nijaké žiadne oddelenie tejto nemocnice nemá dôvod, aby existovalo, lebo je zničené, lebo nefunguje, lebo nemá klientov. Nemá klientov, lebo nemá limity. Je to nástroj za lacný peniaz získať celé zariadenia. A uzavriem tento kruh a prídeme na to, kto ho bude získavať. Ďalej umožní práve, ako som povedal, ľahkým spôsobom a za peniaze štátu, teda platcov daní získať ktorýkoľvek majetok zdravotníctva bez ohľadu na to, či je to zariadenie štátne, či patrí samospráve či cirkvi alebo je súkromné, reprivatizáciu všetkých druhov a odtieňov bez akýchkoľvek problémov. Ďalej umožní postupne kumulovať majetok v rukách úzkej skupiny ľudí, pritom ide o majetok, ktorého veľkosť je ťažké čo i len predstaviť si. Je pochopiteľné, že pri takomto procese by poisťovne nemuseli byť povoľné, zvlášť vtedy, že tu bude aj snaha likvidovať poisťovne, neskôr z pochopiteľných dôvodov, a možno ostane popri jednej poisťovni základnej nejaká ďalšia poisťovňa, aby sa vytvoril dojem existencie národného frontu, a teda nejakej plurality poisťovní, ale to bude jediný dôvod.

    Vzhľadom na takúto nespokojnosť poisťovníctva alebo niektorých poisťovní, ktoré ešte teraz majú postavenie v poisťovníckej oblasti zdravotnej, sa založila akciová spoločnosť Veriteľ. Spoločnosť Veriteľ bude mať za úlohu neustále zabezpečovať zdroje, ktoré sú potrebné na ovládnutie poisťovní spôsobom, aký už napr. dnes je funkčný a beží úverovaním a následne cez poisťovňu akéhokoľvek zdravotníckeho zariadenia. Zvrátená geniálnosť je v tom, že sa tak bude konať v plnej miere z peňazí daňových poplatníkov. V sieti zdravotníckych zariadení sa nepohne ani lístok bez majetníckeho dozoru Veriteľa. Tento si bude svoje imanie znásobovať a, samozrejme, nejakú „nedobytnú“ pohľadávku predá úplne „transparentným“ spôsobom vopred známemu v prísnom výberovom konaní určenému kamarátovi. Možnosť bude, pochopiteľne, aj ďalšia, nie menej výnosná, predaj akcií akciovej spoločnosti ako v prípade Slovenského plynárenského priemyslu. Táto možnosť je dobrá pre vás, pán minister, preto, lebo bude vec uzavretá definitívne pre akúkoľvek nastupujúcu politickú garnitúru, nemusia si v nej s prípadným výnosným obchodom hlavu lámať. Napriek všetkému by sa ale nejakí zdravotníci, lekári, nemocnice a hlavne poisťovne mohli vzbúriť, dovolávať sa demokratických princípov, predkladať dôkazy o vydieraní a dôkazy o iných podobných praktikách, aké už dnes existujú. No ale pre týchto nespokojencov nastupuje na scénu ďalšia perfektná inštitúcia a to je Úrad na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Je všemocný pre oblasť verejného zdravotného poistenia, ako aj pre oblasť zdravotnej starostlivosti, nemá ale žiadny dosah na Veriteľa.

    Kruh je, dámy a páni, uzavretý, pravidlá hry určené, pohyb peňazí jasný, príjemcovia tučných ziskov a majetku určení. Je to stav, ktorý uspokojí len malú skupinu ľudí, stav, ktorý znamená systém zdravotnej starostlivosti v Európe nevídaný, systém, v ktorom je vyšachovaný občan, poistenec, chorý, zdravotník a v konečnom dôsledku i štát, pretože sa dostane do bezvýznamnej pozície, a to za svoje vlastné peniaze, teda peniaze daňových poplatníkov. A pritom nevychádzame z údivu, pretože tento postup presadzujú politické strany, ktoré si hovoria, že sú kresťanské. Lenže teória štátu v kresťanskom ponímaní hovorí, že štát je nadindividuálna inštitúcia, ktorú si vytvoria národy, aby sa staral o rozvoj blahobytu pre všetkých, nakoľko sa nerodíme rovnako schopní a rovnako silní, štát má zabezpečovať právo na vzdelanie, zdravú rodinu, zdravie, sociálne istoty a spravodlivosť, pretože nik iný nevie uvedené istoty zabezpečiť. Teória kresťanského štátu upozorňuje na nebezpečenstvo kapitálu, o ktorom hovorí, že žiaden kapitál nemá sociálne cítenie, pozná a usiluje sa len o jedno, a to zhodnocovanie seba samého. Kapitálu aj choroba a smrť môžu byť dobrými družkami, napokon svet nás o tom denne presviedča.

    Pán minister, vyčítam vám a staviam sa tak do prvých línií zdravotníkov, ktorí vyslovujú svoju nespokojnosť, pretože útočíte proti starým a chorým, teda tým, čo sa nevládzu brániť, že im uberáte šance na dôstojný život bez bolesti a zároveň zneužívate zdravotníkov a lekárov, zneužívate ich z intelektu vyplývajúci pocit zodpovednosti a humanizmu a robíte z nich vazalov a gastarbeitrov. Preto ste stratili našu dôveru nielen vy, ale celá vláda. A verte, že arogancia, ku ktorej sa často členovia vašej vlády uchyľujú, je prejavom slabosti. Preto sa tým poslancom a poslankyniam, občanom a zdravotníkom, ktorým minister zdravotníctva vo svojich vystúpeniach ublížil, verejne v mene zdravotníkov ospravedlňujem.

  • S faktickou poznámkou sa hlásia páni poslanci Novotný, Džupa. Končím možnosť ďalších faktických poznámok.

    Pán poslanec Novotný, nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem pekne. Len krátko by som zareagoval na môjho predrečníka na pána poslanca Soboňu, keď hovoril o tom, ako by malo fungovať ideálne zdravotníctvo v zmysle, že poistenec príde za lekárom, ten mu poskytne určitú službu, následne lekár teda túto službu posunie do poisťovne, tá zhodnotí, či tá služba bola poskytnutá správne a indikovane, a potom ju preplatí tomu lekárovi. No áno, toto by bol ideálny systém, sám by som sa za také fungovanie zdravotníctva prikláňal, ak by sme vedeli, že z hospodárskeho hľadiska fungujeme a hospodárime v systéme s otvoreným koncom, teda že máme neobmedzené množstvo prostriedkov na zdravotnú starostlivosť, a teda je jedno, koľko vyčerpáme. Problém ale je, že ten koniec je uzatvorený, bol uzatvorený vždy v tejto krajine, len sme si pred tým zatvárali oči. Vieme poskytnúť len toľko zdravotnej starostlivosti, koľko máme peňazí. To je realita.

    A o solidarite, ktorá funguje v zdravotníctve v súčasnosti, by sa tiež dalo diskutovať, pretože vyzerá to tak, že poskytujeme zdravotnú starostlivosť od začiatku mesiaca a koncom mesiaca už na ťažké diagnózy nezostávajú peniaze, že skriňa s antibiotikami vo fakultnej nemocnici je poloprázdna, že príde pacient, ktorému by sme mali podať určitý typ antibiotík, a na tie už nemocnica nemá peniaze, lebo proste si ich vyčerpala na nejaké iné lacnejšie výkony. To je solidarita v súčasnosti. Tá solidarita, o ktorej hovoríme v programovom vyhlásení vlády, bude založená na tom, že každý dostane zdravotnú starostlivosť pri život ohrozujúcich, ťažkých, vážnych a drahých diagnózach bez rozdielu. A keďže hospodárime s uzatvoreným koncom, na to musíme mať vždy peniaze a tie peniaze musíme niekde ušetriť. Pri ľahších diagnózach, poviem to tak, pri medicínskych maličkostiach, ktoré znesú možno odklad, myslím, táto solidarita je spravodlivejšia. Ďakujem.

  • Ďalej vystúpi pán poslanec Karol Džupa.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Dve podstatné veci z pomerne rozsiahlej analýzy pána MUDr. Soboňu, poslanca Národnej rady a exministra zdravotníctva.

    Myslím, že sme zaevidovali vážne slová k tomu, že obvinil ministra financií ako priamo zodpovednú osobu, ktorá cez akciovú spoločnosť Veriteľ pripravuje grandiózne dielo, za ktoré naši ministri po roku 1998 boli kategorizovaní do kategórie tunelárov.

    Druhý aspekt, ktorý chcem zvýrazniť. Reformu podľa princípov, ktoré pán poslanec Soboňa definoval, už si mohli zdravotníci aj obyvatelia Slovenskej republiky odskúšať v čase, keď viedol rezort zdravotníctva ako minister. Myslím, že sa dá porovnávať a porovnanie jasne dáva odpoveď na otázku, kto robil reformu a transformáciu slovenského zdravotníctva v prospech klientov, pacientov a zdravotníckych pracovníkov vyvážene s možnosťami a potrebami štátu. Ďakujem, to je všetko.

  • S reakciou na faktické poznámky ma požiadal pán Soboňa. Nech sa páči.

  • Ak dovolíte, odpovedal by som na vystúpenie pána poslanca Novotného. Pán poslanec, ja som nehovoril o ideálnom stave zdravotníckeho systému alebo poisťovacieho systému, ja som hovoril o systéme, ktorý existuje v niekoľkých krajinách sveta a funguje. A ten systém, ktorý je zaťažený a kontrolovaný dôslednými dozornými a kontrolnými mechanizmami, je ekonomicky najúčinnejší. Ja teraz nechcem detailne analyzovať veci, lebo na to nie je čas, ale sa podujmem na akúkoľvek diskusiu na všetky tieto témy hovoriť. 70,6 mld. korún nie je málo peňazí. V tejto dobe, v tomto momente neexistujú ani nebudú existovať žiadne kontrolné väzby, lebo to, čo presadzuje pán minister financií a pán minister zdravotníctva, nepotrebuje kontrolu. Kontrola zhoršuje ich šance, aby presadili práve to, o...

  • Vypnutie zvukového zariadenia.

  • Teraz vystúpi pán poslanec Jarjabek.

  • Hlasy z pléna.

  • Prepáčte, prosím vás, dajte ešte minútu pánu poslancovi Soboňovi.

  • Nie, ďakujem pekne, už si neprosím hovoriť.

  • Páni poslanci, pán poslanec Soboňa ďakuje.

    Pokračovať bude pán poslanec Jarjabek.

  • Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán neprítomný minister financií, škoda, že tu pán minister nie je, nerád by som bol, aby si moje slová vysvetlil ako ohováranie, dúfam, že ma počúva aspoň tam, kde v súčasnosti je. Čiže vážený pán predsedajúci, dámy a páni, dnes sme sa tu zišli, aby sme si vymenili názory a argumenty na to, či je minister financií a podpredseda vlády Ivan Mikloš mužom na správnom mieste. Nekladieme si túto otázku po prvý raz a máme na to dosť príčin. Už naši predchodcovia, poslanci bývalej Slovenskej národnej rady uvažovali o vhodnosti výberu tohto muža na riadenie ekonomiky štátu, keď ako architekt slovenskej „malej privatizácie“ mal niesť zodpovednosť za všetky omyly, prešľapy, ktoré táto technológia nadobúdania majetku štátu so sebou do našich zemepisných šírok priniesla. Čo sa vtedy dalo ospravedlniť ako produkt horúcej mladej hlavy, nedočkavo otvárajúcej dvere dokorán dovtedy len z učebníc známym a teoreticky obdivovaným podnikateľským slobodám, to sa však ako vnútorný motív nesie celým pôsobením pána ministra financií v slovenskej politike.

    Pokúsme sa do istej miery analyzovať typ politiky, ktorý zosobňuje pán minister financií, z istého zovšeobecňujúceho nadhľadu. Jeho prvou prioritou je ekonomický egoizmus. Je to iba reakcia na zážitky z mladosti, keď už ako samotný pojem súkromie znel podozrivo a spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov sa fetišizovalo? Možno. Je to iba dôsledok podceňovania generácií, ktoré nemajú za sebou stáže v západných krajinách, nepohybujú sa so suverenitou na burzách a nekalkulujú v dolároch a v eurách? Asi. Viem, že je to spor, ktorý má korene vo filozofii pohľadu na svet. Sme tu preto, aby sme hromadili majetok a peniaze alebo aby sme žili harmonický život? Žiť ľudsky bohaté, hodnotovo naplnené individuálne osudy nemožno bez toho, aby sme nevnímali a neuvedomovali si ľudí okolo seba, aby sme sa nepodelili s bedármi, nepomohli tým, ktorí sú na pomoc odkázaní. Na druhej strane je pravdou, že nie všetci, ktorí sa humánne správajú, disponujú zreteľa hodnou ekonomickou silou. Ba je dosť pravdepodobné, že pud vlastníctva je silnejší ako vnímavosť k problémom tých, s ktorými žijeme a povedľa ktorých žijeme. Pre európsku civilizáciu je v tomto zmysle kľúčové posolstvo kresťanskej lásky k blížnemu, ochoty priniesť obetu pre jeho spásu. A hoci dejiny ponúkajú plným priehrštím príklady, keď sa rozmanití mocní tohto sveta nesprávali podľa biblického príkladu, ba konali v rozpore s ním, predsa možno generalizujúco povedať, že ak sa Európa stala na dlhé stáročia civilizačným lídrom v celosvetovom meradle, bol to práve a predovšetkým dôsledok rešpektovania vyšších kresťanských morálnych kritérií, teda aj úcty k iným, humanistickému altruizmu, ktorý sa nedá získať vzdelaním či naučiť v krúžku, ale ktorý sa prenáša z generácie na generáciu ako súčasť ľudskej prirodzenosti.

    Pokúsme sa zistiť, koľko vnímavosti pre odkázaných a pochopenia pre súžiacich je v ekonomickom konaní dvoch vlád, v ktorých drží mešec verejných zdrojov pán minister financií.

    Aby sme sa zapáčili alebo, ako to zvyknú naši vládni predstavitelia elegantnejšie formulovať, aby nás akceptovali vyspelé ekonomiky ako nadnárodné korporácie, vzdali sme sa veľkoryso vlastníctva kľúčových strategických statkov počnúc Železiarňami cez banky, plynovod a končiac teraz energetikou. Dámy a páni, darmo sa to v štatistike vykazuje ako príliv zahraničných investícií, bolo to rozpredanie jestvujúcich hodnôt, operácia kúpy a predaja, pri ktorej nevzniklo nič nové, lepšie a kvalitnejšie. Iba ten, kto mal istý majetok, dostal zaň peniaze, ktoré každým rokom tratia desatinu svojej hodnoty. A ekonomický líder našej vlády vydumal ešte čosi, čo akiste vojde do ekonomických dejín ako kuriozita nevídaná a neslýchaná. V duchu scestného hesla „Štát je najhorší vlastník“ sme sa veľkoryso vzdali aj práva riadiť a kontrolovať podniky, v ktorých ešte stále väčšinovým vlastníkom je štát, teda občania tejto republiky. Pán minister namiesto toho, aby sa trošičku potrápil a predviedol svoju schopnosť naj medzi Slovákmi tých múdrejších a šikovnejších, ktorí vedia naše firmy správne a efektívne riadiť, odovzdá radšej správu aj tých väčšinovo ešte slovenských vecí verejných do rúk nájomným manažérom zahraničných firiem, ktorých si ich akcionári vybrali preto, aby im zarobili čo najviac peňazí. Kto by sa po tomto „geniálnom kroku“ ešte čudoval, ak vysmiati akcionári pána ministra za ním poklepkávajú po pleciach, ten si asi naozaj nevie zrátať dva a dva. Z tohto obchodovania sa môžu tešiť tí, čo na ňom dobre zarobili, no ľudia, na ktorých by každej vláde malo najväčšmi záležať, teda občania štátu a voliči z neho majú iba oči pre plač.

    Druhou hlavnou črtou krokov a skutkov objektu nášho dnešného uvažovania, teda ministra financií je nedočkavosť. Pozrieme sa iba na ukážku, čo napr. narobila fatamorgána rýchleho prijatia eura, ktorá zaslepila nášho pána ministra natoľko, že v jej mene primal vládu, aby prijala rozhodnutie stlačiť schodok štátneho rozpočtu na minimum. Rezorty zostali prakticky bez zdrojov na rozvoj a živoria z podstaty. Štát redukuje a spoplatňuje po druhý raz to, čo si už raz občan predpláca v daniach či v povinnom poistení. Štát nemá prakticky žiadne operatívne použiteľné rezervy, z ktorých by bol schopný odstrániť dôsledky nepredvídateľných udalostí, či už ide o povodne alebo o zrútenie oporného múru na Trenčianskom hrade. Dnes nám už z rôznych euroinštitúcií otvorene odkazujú, aby sme na euro na najbližšiu budúcnosť zabudli. A akiste to nie je iba preto, že by priveľmi bilo do očí, za aké úbohé platy pracujeme od smetiarov po ministrov rad-radom všetci. A čo sa súčasne deje vo vyspelých štátoch? Nemecko a Francúzsko nie po prvý raz ignorujú príkaz euroúradníkov obmedziť deficit, pretože svojim občanom sú odhodlané poskytovať to, k čomu ich zaväzuje platná legislatíva. Prax, ktorú Dzurindove vlády zaviedli u nás, teda že parlamentná koaličná väčšina na želanie vlády schvaľuje novelizácie zákonov tak, aby jej vyhovovali, tam nie je prípustná. Koľkože, a priznajme, účelových noviel zákonov prešlo týmto parlamentom na želanie pána ministra? Spomeňme, vážení kolegovia a kolegyne, ako ste po príchode do tejto snemovne šmahom ruky rušili zákony prijaté na jar a v lete roku 2002 s odôvodnením, že sú príliš sociálne. Pred voľbami boli dobré na predvádzanie ušľachtilých zámerov, po voľbách ste zobrali pred občanmi na seba zodpovednosť za to, že ste ich anulovali, aby vládu „neobmedzovali“. Netrpezlivosť, chvat, radikalizmus a neschopnosť vidieť dôsledky, to vždy bývala výsada mladých ľudí plných energie a vôle rýchlo meniť veci na svoj obraz. A zvrat „pomaly ďalej zájdeš“ zase vystihoval múdrosť dospelých, ktorí už pochopili, že nie každú kašu treba horúcu rýchlo jesť a že rozumný človek si najsamprv premyslí, čo chce docieliť, a potom koná.

    Kto by dnes porátal, koľko strán v novinách a rozličných analýzach, koľko hodín diskusií v elektronických médiách sa venovalo problémom korupcie? Takmer denne padali a padajú rozličné podozrenia, vyslovujú sa všakovaké mená i sumy a akiste to nie je bez príčiny. Kto sa prejde po Slovensku, nemôže nevidieť množstvo veľkoryso vybudovaných rezidencií, hoci naozaj úspešných podnikateľov, odborníkov, športovcov, umelcov či hoci vojakov, ktorí si uplatnili v zahraničí a za svoje výkony dostali primeranú odmenu, z ktorej si ich mohli vybudovať, je nepochybne omnoho menej. Je v tomto okamihu úplne jedno, či ide o ľudí, ktorí dokážu využívať nedokonalosť zákona a neschopnosť štátu zabezpečiť kontrolu aspoň nad rešpektovaním jestvujúcich noriem. V takomto prostredí naozaj nie je núdza ani o tých, ktorí za peniaze či iné výhody vedia prižmúriť oči či inak vyjsť v ústrety, ani o tých, pre ktorých sa zákon stal zdrapom papiera, ktorým sa nehodno zaoberať, pretože ak by aj niekto protestoval, sú cesty, ako mu zapchať ústa. Dámy a páni, prečo sme ešte nedostali návrh zákona, ktorý by obmedzil investície započítané do nákladov na zveľaďovanie iba tých kapacít, ktoré efektívne slúžia na rozvoj podnikania? Prečo si z daňového základu môžu naši podnikatelia odrátať svoje sauny, vínne pivnice, bazény, stajne, kurty či poľovnícke zámočky? Je pritom viac ako jasné, že po čase sa potichu tento „nadbytočný majetok“ z firmy prevedie na manželky, deti či súrodencov a firma môže začať investovať znova niekde inde.

    Aby bolo jasné, nie som proti tomu, aby si ľudia, ktorí si na to zarobia, vytvorili vynikajúce podmienky pre pokojný život. Ale prečo to mám spolufinancovať ja? Prečo to máme spolufinancovať my všetci? Veď každý milión, ktorý skončí v takejto účelovej investícii, odoberal z našich spoločných peňazí donedávna vyše 300 000 a po novom to bude 190 000 v podobe nenaplneného daňového príjmu štátu. A o koľko peňazí odviedli takíto „šikovní podnikatelia“, o to viac sa muselo vyzbierať od tých ostatných. Preto je dnes Slovensko asi jediným európskym štátom, ktorý nepozná nižšiu sadzbu dane z pridanej hodnoty, ktorý zdaňuje jedným metrom kaviár i mlieko, mercedes i noviny, koňak i sunar, erotické služby, učebnice, letenky i lístky do filharmónie. Podľa odborníka doc. Novotného smerovalo do podpory kultúry v členských štátoch, v krajinách Európskej únie výrazne viac zdrojov ako u nás, vo Francúzsku 3,1%, v Rakúsku 1,3 %, vo Fínsku 2,5 %, v Litve 3,6 %, v Slovinsku 2,8 %, v Bulharsku 1,84 %, v Maďarsku 1,7 % a u nás na Slovensku 1,7 %. Na občana vynakladá náš štát z verejných zdrojov 25 eur na uspokojovanie jeho kultúrnych potrieb, kým je to v Estónsku 80 eur a v Slovinsku 70 eur. Verejná podpora kultúre zo všetkých zdrojov v roku 2001 bola nižšia zhruba o 1 tretinu oproti roku 1996. Vlády, v ktorých pôsobí minister Mikloš, skrátka používajú v minulosti toľko kritizovanú zostatkovú metódu verejnej podpory kultúry. Vláda je slepá a hluchá k argumentom, že v zjednocujúcej sa Európe nebudeme zaujímaví ani sieťou McDonald‘s ani Tescami, ale môžeme zaujať tým, čo inde nemajú, čo ich obohatí, teda našou kultúrou a umením. Mám znova opakovať, že o Slovensku sa už v čase tvrdej čechoslovakistickej propagandy vedelo najmä cez diela Hložníka, Brunovského, Jakabčica, Kompánka a desiatok ďalších skvelých výtvarníkov, cez našu brilantnú operu, bábkové i činoherné divadlá, cez Uherove, Jakubiskove i Hanákove výborné filmy, cez Mináčove, Mňačkove, Ťažkého, Jarošove a Ballekove pútavé romány a novely, cez Smrekove a Rúfusove skvostné básne a tak ďalej a tak ďalej? Kultúrou a kultúrnosťou sa ako národ môžeme v Európe prezentovať ako rovný medzi rovnými. V umení nemusíme aproximovať. No tomuto všetkému akoby rezort financií a jeho minister nie a nie porozumieť. A tak vytrvalo vyčleňuje na podporu kultúry a umenia omrvinky a de facto z roka na rok menej a menej. Neviem, či to má byť testovanie schopností kultúry prežiť aj s tzv. holým zadkom, či to má byť dávanie šance „dokázať životaschopnosť v núdzi a v biede“ alebo či je to iba ignorancia hodnôt, ktoré sa nedajú vyčísliť v korunách a miliónoch. Jedno je ale isté, ani jedna z vlád, v ktorých pán minister Mikloš mal na starosti peniaze, nevojde do našich dejín ako vláda kultúrna a kultúre žičlivá.

    Dámy a páni, vieme všetci veľmi dobre, že práve s menom pána ministra Mikloša sa spájajú aj kauzy, ktoré ja osobne vnímam veľmi citlivo, pretože majú priamu väzbu na oblasť, v ktorej profesijne pôsobím. Nemôžem preto nepripomenúť, že do dejín vojde pán minister Mikloš celkom nepochybne ako autor nápadu zbaviť sa Národného divadla ako čohosi „zbytočného“. I keď po masívnych protestoch kultúrnej verejnosti začal zdôrazňovať, že mu nejde o inštitúciu, ale iba o novostavbu, nebudem opakovať argumenty, ktoré som už na tejto pôde predniesol. Tí, ktorí ich počuť chceli, ich poznajú, a tí, ktorým stranícka disciplína alebo necitlivosť ku kultúre bránia porozumieť, tí aj tak tomu neporozumejú. Garantujem vám však, že by ste na druhý deň márne hľadali v kresle ministra, ktorý by v poľskom Sejme navrhol riešiť problémy rozpočtu zastavením financovania obnovy ktoréhokoľvek zo symbolov poľskej kultúry a národnej svojbytnosti, ktorý by v mene podštvorpercentného schodku maďarského rozpočtu škrtol peniaze na sochy národných hrdinov či ktorý by pred našich českých kolegov predstúpil s návrhom zbaviť sa, povedzme, Lánskeho zámku alebo Karlštejna, pretože to štát stojí peniaze. Príklad nedostavania Národného divadla použiť nemôžem, pretože vo všetkých týchto štátoch si svoje národné divadlá vybudovali pred pol druha storočím a dnes sa teda o ne už iba veľkoryso a s nami neporovnateľne starajú. Druhým zásadným omylom pána Mikloša v mojej sfére pôsobnosti je jeho predstava o šetrení na verejnoprávnych médiách, ale o tom sa už tiež tuná pohovorilo veľmi veľa.

    Dámy a páni, je v tomto maratóne neľahkou úlohou získať si a udržať vašu pozornosť a chápem, že mnoho vyrieknutých argumentov sa na rôzne varianty opakuje. Možno sa mnohým z vás vidí, že v porovnaní s kurzovou stratou či reštrukturalizáciou zadlženia bánk je to, o čom sa rozhodol hovoriť ja, menej úderné. No myslím si, že ministrovi financií možno ľahšie tolerovať odborné rozhodnutia, ktoré sa časom ukážu ako zlé, hoci je v našom spoločnom záujme, aby ich bolo čo najmenej, než rozhodnutia, ktoré sú zlé principiálne. Nikdy by som si netrúfol radiť napr. ministrovi Lászlóovi Miklósovi, ako sa má starať o prírodu, hoci do nej rád chodievam. A preto ma tak znepokojujú výlety pána ministra Ivana Mikloša do oblastí, v ktorých je laikom on. Aj keď možno rád chodieva na nejaké tie muzikály alebo si pozrie nejakú talkshow v Slovenskej televízii. Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickou poznámkou pani poslankyňa Dubovská, pani poslankyňa Tkáčová. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Dubovská.

  • Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Ja chcem reagovať na môjho predrečníka aj vzhľadom na to, že hovoril o kultúre. S kultúrou sa spájajú aj kultúrne a historické pamiatky. Ak si spomenieme na naše kultúrne a historické pamiatky, myslím tým aj hrady, zámky, zrúcaniny, tak vieme, že tieto záležitosti sa riešia až v havarijnom stave, keď už treba len sanovať a zachraňovať, čo ešte ostalo. Myslím si, že aj táto téma sa dá v predmetnej téme dosť rozviesť. A myslím si, že práve pre toto kultúra, a teda rezort a naše pamiatky stoja za pozornosť a tiež ukazujú, akým spôsobom zodpovedne pristupujeme k našej minulosti. Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Pán poslanec, ja ako predstaviteľ živnostenského stavu v tomto parlamente nevychádzam z úžasu, ako ľahko kriminalizujete slovenských podnikateľov. Vy ich zrejme poznáte iba z tej kapitálotvornej vrstvy z vlastnej strany, ináč si to neviem vysvetliť. Ďakujem.

  • Chcel by som sa poďakovať za pripomienky okrem pani poslankyne Tkáčovej preto, lebo tej som naozaj nerozumel.

    A pánovi ministrovi financií by som sa chcel ospravedlniť preto, lebo naozaj nie je Miklós ale Mikloš a pri nasledujúcom odvolávaní pána Mikloša si to budem už úplne pamätať. Ďakujem za pozornosť.

  • Ideme pokračovať v rozprave. Vystúpi pán poslanec Číž ako predposledný písomne prihlásený.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, my, čo vystupujeme neskôr, máme trošku ťažšiu pozíciu, pretože predsa len naši predrečníci vyčerpajú tému, ktorá nie je úplne bezhraničná. Napriek tomu sa pokúsim hovoriť o veciach, ktoré sme ešte podrobnejšie neprebrali.

    Úplne na úvod by som chcel pánovi kolegovi Banášovi, ktorý nás prekvapil tým krásnym poetickým príbehom, povedať, že návrh na vyslovenie nedôvery vláde alebo členovi vlády je štandardným nástrojom parlamentnej kontroly využívaným spravidla politickou opozíciou a býva výrazom nespokojnosti vo vzťahu k činnosti vlády či jej členovi v jednotlivých oblastiach správy štátu. A takýto návrh prichádza spravidla vtedy, keď nástroje bežnej parlamentnej kontroly sa stávajú neúčinné, ak dochádza pri výkone funkcie k závažným pochybeniam, škodám alebo k smerovaniu výkonu funkcie do oblasti, kde zjavne postrádajú potrebnú politickú či verejnú podporu.

    Vážený pán podpredseda vlády aj pán minister, Slovensko sa nachádza v mimoriadne dôležitom stave svojho vývoja. V blízkej dobe sa staneme tak členom NATO, ako aj členom Európskej únie. Blížia sa prezidentské voľby rovnako ako referendum o predčasných voľbách. Takýto stav si vyžaduje aj osobitnú formu politiky. Výrazne narastá potreba spoločenského konsenzu pri prijímaní závažných sociálno-ekonomických opatrení. Obozretní štátnici sa aspoň v takejto situácii usilujú o potrebnú verejnú podporu s cieľom stabilizovať situáciu a pripraviť krajinu na tak významné spoločensko-politické zmeny. Chcem zdôrazniť, vážený pán minister, že tak vo vašej činnosti, ale ani v činnosti celej vlády nebadať ani náznaky, že takúto situáciu registrujete, ale naopak, akcelerujete celý rad aktivít, ktoré spôsobujú výraznú traumu spoločnosti, rozdeľujú politické spektrum. Krajina sa nachádza v stave vleklej politickej krízy, realizácie tzv. reforiem, ktorých antisociálny charakter je viac ako zrejmý v celej sérii škandálov zaváňajúcich značným klientelizmom, hrubými pochybeniami v nakladaní s verejnými financiami, v privatizačných aktivitách, ktoré minimálne značná časť občanov považuje za nezodpovedné manipulovanie so životnými záujmami nášho štátu.

    Dovoľte mi, aby som možno aj v mene našej strany povedal, že si uvedomujeme riziká destabilizácie krajiny v súčasnom období a nevyhnutnosť zodpovednosti za správny výkon politiky. V tomto duchu chcem skonštatovať, že tak vláda, ako aj pán minister, strácate schopnosť zmysluplne spravovať krajinu, že súčasná koalícia nedokáže viditeľne stále viac a viac dosahovať potrebný konsenzus pre prijímanie zásadných rozhodnutí a, čo je najrozhodujúcejšie, nedokáže si zabezpečiť pre svoje rozhodnutia potrebnú spoločenskú podporu. Východisko vidíme v referende o predčasných voľbách, ktoré má občanom ako nositeľom moci v štáte alebo občanovi umožniť k súčasnému stavu správy vecí verejných vyjadriť svoj názor, zvrátiť či zastaviť trendy, ktorých dôsledky začínajú byť tak nepríjemné, vážne, a aby teda sa pokúsil obnoviť svoj status ako plnoprávneho člena spoločnosti a aby prinútil politickú moc, aby konečne začala konať aj v jeho záujme.

    K návrhu kolegov na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií sa plnohodnotne hlásime a veríme, že aj jeho načasovanie, obsahové zameranie a aj predpokladaný výsledok smerujú k zabezpečeniu základných záujmov našej krajiny, že umožní zodpovedné posúdenie predkladaných výhrad, že diskusia k nemu umožní občanom väčšiu orientáciu v základných hospodárskych, spoločenských a sociálnych problémoch.

    Vo vzťahu k činnosti či výkonu funkcie podpredsedu vlády a ministra financií tu odznelo či odznie ešte viacero závažných výhrad. Smerujú tak k jeho spôsobu riadenia zverených oblastí, k etike rozhodovacích činností, k množstvu káuz, ktoré jeho pôsobenie ho sprevádzajú, konštatuje sa značný vzostup klientelizmu, absencia základnej vízie či stratégie, ktorá by naznačila aspoň niektoré východiská pre dokončenie transformácie nášho štátu, neexistencia aspoň základných foriem hospodárskej politiky štátu či nástrojov pre organizáciu rozvojových aktivít, boj s nezamestnanosťou či demonštrovanie schopností zabezpečiť aspoň v minimálnom akceptovateľnom rozsahu aj potrebné finančné prostriedky pre plnenie základných úloh štátu či identifikáciu aspoň niektorých rizikových faktorov s náčrtom ich možných budúcich riešení.

    K podstatným patria tvrdenia o značných škodách, ktoré vznikli pri privatizácii strategických podnikov, osobitne kurzová strata a osobná zodpovednosť za ňu, podozrivo nekompetentné zastupovanie štátu pri správe zostatkového, aj keď väčšinového, majetkového podielu štátu v strategických podnikoch, mimoriadne deficity vo verejných financiách a rastúca neschopnosť štátu zaručiť ústavou garantované hospodárske a sociálne práva. Pán podpredseda vlády, ako je známe, je už pomaly už šiesty rok osobou zodpovednou za stav slovenskej ekonomiky, za rozvojové stratégie, sa stav jednotlivých sfér finančnej správy štátu, najmä za daňovú reformu, za vznik a fungovanie štátnej pokladnice, za celú sféru kontroly verejných financií, za fiškálnu decentralizáciu, a teda aj za financovanie obcí, miest či regiónov. V neposlednej miere je pán podpredseda vlády a minister financií zodpovedný pred občanmi za realizáciu pôsobivého vyhlásenia premiéra vlády Slovenskej republiky o dvojnásobných platoch, za každoročné vyhlasované výrazné zlepšenie životnej úrovne všetkých našich občanov v budúcom roku, za výrazné dehonestovanie slova reforma. Treba tiež pripomenúť spoluzodpovednosť za stav obchodnej bilancie, za nekritické zvýrazňovanie úspechov pri jej znižovaní, hoci napr. v jej pozadí v súčasnosti je dramatické znehodnotenie kurzu dolára a možno očakávať ďalšie prehlbovanie deficitu v budúcnosti. Je tiež potrebné posúdiť skutočný stav tak bombasticky ohlasovaného zníženia nákladov na správu štátu, skutočný počet úradníkov, ktorých počet predznamenal dnes už legendárny audit štátnej správy, a étericky znejúce číslo 30 000 pracovníkov zamestnancov štátu, ktorí plynulo prejdú do súkromného sektora, a odľahčený štát smelo poskočí k svetlým zajtrajškom. Vážený pán minister, cítim aj sám, že je potrebné skončiť sériu bonmotov, že reálnej situácii u nás humorný nadhľad nesvedčí.

    O situácii v jednotlivých oblastiach správy štátu už hovorili moji kolegovia, mne dovoľte upozorniť na niektoré skutočnosti, všeobecno-politickej povahy. Osobitne pociťujeme, myslím teraz ako strana, ako najväčší problém fakt, že cieľom programových vlády a vás osobne nie je zlepšenie sociálneho a spoločensko-hospodárskeho statusu občanov a kvalitatívny rast spoločnosti ako celku, ale naopak, zavedenie ideologických hodnôt a inštitúcií tzv. novej pravice či neolibertiánstva, ktorých dopady a dôsledky už veľmi silne pociťuje prevažná väčšina spoločnosti. Prirodzene, rešpektujem vaše politické videnie, problémom však je, že také zásadné zásahy do charakteru štátu, jeho úloh a s takými dopadmi na väčšinu spoločnosti potrebujú politickú legitimitu, aspoň čiastočnú akceptáciou spoločnosťou. Prevažná časť aktivít, vážený pán minister, ktoré teraz realizujete, nebola vôbec vo vašich volebných programoch a mnohé z nich sa iba v náznaku objavili až v programovom vyhlásení vlády, teda po voľbách. Nesúlad v programoch strán a v súčasnej realizácii tzv. reforiem je tak veľký, že v istom zmysle slova možno hovoriť o volebnom podvode na občanoch. Nemusím vám, myslím, pripomínať, že v klasických demokraciách je takéto chápanie problémov štandardné a takýto rozpor nemožno ospravedlňovať iba transformáciou či integračnými potrebami.

    Vo vašej koncepcii integrujúceho sa národného štátu úplne absentuje rešpektovanie štátnych či životných záujmov nášho obyvateľstva a dominuje snaha nielen bezvýhradne, ale aj istou formou nadpráce zabezpečovať záujmy nadnárodných inštitúcií a hospodárskych korporácií s predstavou, že plné a bezvýhradné realizovanie ich záujmov sa automaticky pozitívne prejaví aj u nás. Osobitne zničujúci je váš pohľad na privatizáciu strategického potenciálu krajiny. Ak spoluzakladateľ zjednotenej Európy Schuman tvrdí, že národné štáty si financujú svoj vlastný rozvoj z národných úspor, tak vy ste dôsledne rozpredali, a to kompletne, celý bankový sektor s tým, že predtým ste doň vložili v rámci oddlženia minimálne 100 mld. korún, čo znamená značnú časť, cenu, ktorú sme dostali za predaj SPP. Tak sme dôsledne a nenávratne stratili elementárny nástroj nášho hospodárskeho sebaurčenia a o našom ďalšom rozvoji v rozhodujúcej miere dneska rozhodujú nadnárodné konzorciá, pre ktoré sú naše národné či rozvojové potreby dôležité asi tak, odpustite, ako obchod so zmiešaným tovarom na Galapágoch. Nejde tu, prirodzene, o principiálnu nedôveru pre zahraničný kapitál. Ale o zásadných problémoch v tomto smere sa dnes hovorí v každej serióznej analýze či štúdii.

    A dovoľte ešte jeden učebnicový príklad. Elementárnym ekonomicko-politickým znakom štátu, nie štátu, ale už aj regiónu, čo je zrejme nižšia organizačná jednotka, je existencia tzv. kvartérneho sektora, ktorého predpokladom je existencia autentickej finančnej inštitúcie, ktorá absorbuje a kontroluje základné finančné zdroje v regióne a koná autonómne v prospech regiónu a s výsledkami svojej práce je na tento región viazaná. V tomto smere naša krajina, a to je výsledok vášho „koncepčného myslenia“, nespĺňa ani základnú charakteristiku regiónu. Dokončením vašich, odpustite, smelých privatizačných koncepcií energetických strategických podnikov definitívne a nenávratne stratíme kontrolu nad cenami energie, elementárnu stabilitu pracovných miest aspoň v produktívnych oblastiach a nesmierne dôležitý nástroj na rozvojové stratégie. Ak v tejto súvislosti hovoríme o vlastizrade, vážený pán minister, prirodzene, v politickom, nie v trestnoprávnom rámci, tak toto sú základné východiská tohto postoja.

    Osobitne zreteľa hodným je aj vaše konanie pri privatizácii strategických podnikov podľa ustanovení zákona o privatizácii strategických podnikov pred poslednou novelou. Ako sa postupne verejnosť a s ňou zároveň aj my dozvedáme, došlo k hrubému porušeniu príslušných ustanovení, pretože zmluvy o predaji či súvisiace zmluvy, či tajné dodatky zmlúv preukázateľne porušili zmysel a ducha ustanovení o tom, že je možné privatizovať iba 49-percentný podiel. A tak sa stalo, že väčšinový vlastník vo vzťahu k právam menšinového vlastníka sa dostáva do polohy s výrazne obmedzenou možnosťou uplatňovať primerané vlastnícke práva. To, že príslušné štátne orgány doteraz nekonajú a nevyvodzujú zodpovednosť za svojvoľné porušenie zákona v tak obrovskom rozsahu, svedčí len o tom, že máme ďaleko k objektívnemu právnemu štátu a úloha preskúmať takéto konania sa presúva pravdepodobne do budúcnosti.

    Na záver tejto časti len malá poznámka. Suma, ktorú vypláca väčšinový vlastník, teda štát, menšinovým spoluvlastníkom v SPP za konzultačnú činnosť, predstavuje alebo predstavovala pred týmto čiastkovým znížením sumu 1,2 mld. Sk. To je presne tá čiastka, ktorú sme mali získať ako štát za poplatky za vysokoškolské štúdium, ktoré mali zaplatiť študenti či ich rodičia, aby mohli realizovať ústavou zaručené právo vzdelávať sa. Vážený pán podpredseda vlády, fakty sú neúprosné.

    V ďalšej časti svojho prejavu sa nechcem venovať už štýlu vašej politiky, metódam, reálnym dopadom na sociálnu úroveň našich ľudí ani zásadným technickým chybám, ktoré spôsobili závažné škody pri správe štátu.

    V tomto smere len malý detail uvediem. Myslím si, že ani jeden transformujúci štát postsocialistický sa nedostal do situácie, do akej sme sa dostali my napr. pri schvaľovaní rozpočtov vo VÚC. V našom štáte VÚC, ktoré schvaľovali svoje rozpočty, tak mali k dispozícii zhruba 30 % údajov, ktoré sú nevyhnutné pre to, aby rozpočet stál. V parlamentnej republike a vo všetkých normálnych štátoch, a to dokonca ani nielen v európskom prostredí, je základným nástrojom nakladania s financiami rozpočet, ktorý sa schvaľuje a ktorého nedodržanie je porušením spravidla zákona alebo iného závažného právneho predpisu, pokiaľ ide o organizačnú zložku nižšieho typu, napr. regionálnu samosprávu. Pri kontrole spotreby verejných financií mám taký pocit, že z nášho ministerstva financií Lipský protokol, konferenciu ministrov vnútra v Lisabone a niektoré ďalšie konferencie, ktoré hovoria o absolútnej nevyhnutnosti zlepšiť kontrolu verejných financií, aby ani každá koruna daňového poplatníka nebola vydaná bez toho, aby nebol pripravený solídne fungujúci kontrolný systém, a to často viacstupňový so snahou dodržiavania disciplíny vo verejnej správe, vo verejnom sektore, oblasť zákonov z oblasti vo verejnom sektore, aby jednoducho práve v týchto oblastiach sa nedbalo na dodržiavanie zákona, ako na príklade pre všetky nižšie zložky organizačné, ktoré v štáte fungujú, uvediem. Pokiaľ sa dostávame na úrovni štátu do situácie, keď hrubo funkcionári štátu porušujú právne predpisy a nevyvodzuje sa z toho ani len politická zodpovednosť, ak už nehovorím o trestnoprávnej zodpovednosti, no pravdepodobne sa ukazuje dôvod, prečo sú verejné financie v takom stave, v akom sú. V tom je problém, mám isté pochopenie, že z času na čas, môže pri správe štátu dochádzať k nejakým chybám, ale ak vieme, ak niekde existujú prísne predpisy, sú v oblasti účtovníctva a je nepochopiteľné, že v rámci štátneho rozpočtu sme zabudli na a zle vypočítali položky a potrebovali sme dodatočne prijímať dane. Dneska sa dozvedáme, že dochádza k ďalším chybám, keď zoberiem rozpočtovací proces v oblasti VÚC, keď zoberiem situáciu, ktorá nastala po tom, ako sme prijali legendárny, už tiež môžem povedať, zákon o dekoncentrácii štátnej správy, ktorý sme schválili bez toho, aby sme poznali aspoň elementárne finančné toky alebo aby sme dostali aspoň elementárnu predstavu, ako teda v budúcnosti financovanie má vyzerať. A dneska situácia je taká, že o fiškálnej decentralizácii, ktorá mala byť minimálne pred rokom, dodnes ako podpredseda výboru nemám ani páru, ako vyzerá, kto sú autorské kolektívy, aké sú základné ideové východiská pre ich stanovenie a podobne.

    V ďalšom dovoľte, pán minister, aby som sa zameral na hodnotové východiská vašej politiky, ktoré tak výrazne predznamenávajú osudy našej krajiny. Myslím, že všetci aspoň čiastočne registrujeme často zničujúce dopady na transformujúce sa krajiny a objektívne riziká, ktoré nás sprevádzajú. Toto nás núti, aby sme problémy riešili nezaujato, aby sme nechávali priestor aj pre alternatívne riešenia a pri určovaní ďalšieho postupu aby sme hľadali dôkazy a fakty. Pán minister, vykonali ste mnoho akcií, ktoré nič nevyriešili, ale boli v súlade so záujmami a presvedčením mocných. Cielene bránite objektívnej diskusii založenej na neúprosných faktoch. Nesmierne zúžene aplikujete poznatky ekonomických vied, predovšetkým ekonómie verejného sektora, rozvojovej ekonómie, ale rovnako aj menovej politiky. Tým, že sme odhodili politiku postupných krokov a pustili sme sa realizáciou extrémnej reformnej stratégie, pustili sme sa do šokovej terapie, tým sme vystavili našu krajinu nesmiernym rizikám, zvlášť keď vieme, že takáto šoková terapia stroskotala v mnohých krajinách. Spolu so Stiglitzom sme presvedčení, že vlády si musia osvojiť prístup, ktorý umožňuje objektívny hospodársky rast, avšak zároveň zaisťovať, aby vyrobené statky boli spravodlivejšie rozdeľované. Vaše koncepcie prehliadajú nedokonalosť trhu, teda to, prečo trh nefunguje tak hladko, ako optimisticky predpovedajú zjednodušené modely založené na princípe voľnej súťaže a neobmedzeného prístupu k informáciám. Predsa sa vážne nemusíme presviedčať o rozdieloch v informáciách a ilúzii rovnosti medzi robotníkom a jeho zamestnávateľom, dlžníkom a veriteľom, napr. bankou, poisťovacej spoločnosti a poistenca, BMG Investom a vkladateľom. Zlyhania trhu v týchto oblastiach sú zrejmé každý deň. Podobné asymetrie sú všade prítomné prakticky v každej sfére hospodárstva. Potrebujeme oveľa realistickejšiu teórie práce a teóriu finančného trhu. Potrebujeme oveľa lepšie analýzy kapitálového trhu a trhu tovarov a vytvorenie ekonomického pohľadu, ktorý poskytne oveľa hlbší pohľad do princípu nezamestnanosti. Súčasné ťažkosti a čiastočne ich princípy musia byť zrejmé každému, kto nestratil kontakt s realitou.

    Ďalší problém. Vážený pán minister, vaša politika založená na zastaranom predpoklade, že trhy vedú samy osebe k efektívnym výstupom, vôbec nepočíta s potrebnými intervenciami vlády na trhu. Som presvedčený, že občania musia byť lepšie informovaní, do čoho vlastne vláda chce ísť, aby mali väčšiu možnosť ovplyvňovať reálnu politiku. Vážený pán podpredseda, aj ja, aj moja strana uznáva, že trh je centrom hospodárstva, ale pripúšťame, že vláda tu má nezastupiteľnú, aj keď čiastočne obmedzenú úlohu. Absolutizácia predstavy, ktorá je nepochybne centrom vašej politiky, že trh vyrieši každý problém spoločnosti, je určite nezmyselná. Nerovnosť, nezamestnanosť, problémy s ochranou životného prostredia, to je priestor, kde vláda musí zohrávať nezastupiteľnú úlohu. Večný problém regulácie a deregulácie nie je možné riešiť tak prízemne, jednostranne a prvoradou úlohou nás všetkých je prinútiť vládu, aby bola efektívnejšia a aby bola zodpovedná. Netvorivá a národné záujmy nezohľadňujúca a prostoduchá realizácia politiky Medzinárodného menového fondu znamená vo vašom podaní uskutočnenie zastaraných a neaktuálnych riešení bez toho, aby sa zvažovali dopady na prevažnú väčšinu spoločnosti. Neexistujú prognózy, ktoré by si kládli otázku, čo navrhovaná metodika urobí s chudobou a nezamestnanosťou. Neexistuje zmysluplná diskusia a rozbor dôsledkov akéhokoľvek alternatívneho prístupu. Naopak, otvorenej a úprimnej diskusii sa kladú prekážky. Veď ani v osobnom živote nejdeme slepo za nejakými názormi a pozeráme sa predsa aj po variantoch. Politika tzv. štrukturálneho prispôsobovania, ktorú vykonávate, viedla vo viacerých krajinách k hladovaniu a k nepokojom, a to aj vtedy, keď dôsledky neboli až tak drastické a objavil sa dokonca aj chvíľkový rast, z ktorého však mali úžitok často iba majetní ľudia, pričom tých nič iné nečakalo, len väčšia chudoba.

    Vážený pán minister, v normálnom štáte je známou pravdou, že aby zavádzané programy boli efektívne a udržateľné, je potrebné dosiahnuť široký konsenzus ľudí, občanov, ktorí sa musia za ne postaviť. Politiku a programy nie je možné ľuďom ukladať, ale ich musia prijať za svoje a musia sa s nimi stotožniť. Vaše tri zásadné piliere, rozpočtové úsporné opatrenia, privatizácia a liberalizácia trhu, to sú tri piliere hospodárskej politiky, ktoré doporučil washingtonský konsenzus v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Odvtedy ale už prešla istá doba a viete veľmi dobre, že sa objavujú nové trendy. Už existujú štúdie a aktivity, ktoré celkom iným spôsobom zhodnocujú budúci vývoj. A slovenská krajina, ktorá išla podľa týchto princípov, sa ocitla v obrovských rizikách. Keď zoberieme krajiny vo svete, ktoré fungovali podľa čistých procesov Medzinárodného menového fondu, či je to Bolívia, Mexiko, Nový Zéland a mnohé iné krajiny, ani v jednom z týchto štátov nemožno konštatovať nejaké viditeľné zlepšenie stavu, ba naopak, došlo tam k výraznému zhoršeniu situácie. Ak existuje jeden jediný pseudopozitívny príklad, možno v takomto prípade hovoriť o Chile, ale pomer aktivít jednotlivých štátov a pomer úspešností je absolútne zrejmý.

    Miesto solídneho programu, solídneho zvažovania vývojových ohrození, strategických prístupov, zapojenia celého potenciálu spoločnosti do hľadania východísk a, samozrejme, aj prevzatia zodpovednosti, naopak, výsledkom týchto nepremysleností a často iba reflexívnych reakcií na naskytnuté sa problémy je výrazný rast nezamestnanosti, dezindustrializácia, vznik sociálnych napätí v krajine. Ocitáme sa v klíme pasivity. Atmosféra jedine možného „myslenia“ prudko znižuje participáciu občanov na tvorbe štátnej vôle. Slovensko sa nebezpečne priblížilo k systému vlády, v ktorom otvorené demokratické procedúry majú malý význam, pričom zásadné rozhodnutia prijímajú štruktúry oligarchickej moci, ktoré pôsobia neverejne a neformálne. Na to vidíme jediný liek, oveľa prísnejšiu kontrolu zo strany voličov, aktívnejší prístup občanov, viac pomoci od občanov. A náš štát potrebuje nie menej, ale skutočne viac demokracie. Je nevyhnutné zväčšenie vplyvu spoločnosti na politiku štátu. Treba si uvedomiť, že v demokracii je vždy subjektom prijímania rozhodnutí spoločnosť, kým v autoritatívnom systéme je to nekontrolovateľná moc, často necitlivá na názor väčšiny. Jasne začína byť vidieť, že demokratický systém nespĺňa očakávania a slabne jeho sociálna legitimita.

    Podstatou politiky, ktorú reprezentuje pán podpredseda vlády, je idea, že na oblasť ekonomiky by sa nemali vzťahovať demokratické pravidlá. Úplne za samozrejmé aj pokladá prudký nárast sociálnej nerovnosti. Radikálne stiahnutie sa štátu z ekonomickej sféry, idealizácia trhu a odmietnutie snáh o nápravu fungovania štátu prináša veľmi negatívne dôsledky.

    Prístup súčasnej vládnej koalície, v ktorej pán podpredseda významnou súčasťou v demokracii občanom krajiny je viditeľný vo vzťahu k referendu ako k najvyššej forme priamej demokracie. Vládna moc a rozhodujúca časť médií sa zhodli na tom, že je v ich vlastnom záujme a tiež v záujme krajiny, aby si čo najviac ľudí nevšimlo, že sa pripravuje akési referendum o predčasných voľbách. Dovoľte zacitovať: „Vládna koalícia veľmi dobre vie, že ak by do témy referenda aktívne vstúpila a zvádzala by argumentačný súboj o správnosti svojej politiky a o správnosti referenda, jej pozícia by bola veľmi slabá, pretože jej drvivá väčšina ľudí neverí a s jej politikou je nespokojná. Jedinou taktikou je diskusiu o referende nepripustiť, cielene ju ignorovať, znižovať jej význam, jednoducho ju vyblokovať z verejnej diskusie. Pritom je faktom, že s vládnou politikou nesúhlasí nie obyčajná, ale nadkritická, drvivá väčšina spoločnosti. Ak platí téza, že moc pochádza od ľudí, je toto ešte skutočná demokracia? Dennodenne sa vnucuje predstava, že koaličné elity chápu lepšie ako priemerní ľudia, akú politiku krajina potrebuje, dokonca aj keby sa mala realizovať bez spoločenského súhlasu. Proces obmedzovania vplyvu voličov na rozhodovanie v našom štáte prudko stúpa. Okrem radikálneho stiahnutia sa štátu z ekonomickej sféry už sledujeme aj výrazné prepletenie sa politických aktérov s podnikateľskými elitami, formulovanie systému štátu v súlade s vlastnými záujmami, sústavne sa obmedzujú všetky kompetencie parlamentu v oblasti prijímania ekonomických rozhodnutí. Súčasťou prezentácie sociálno-ekonomickej politiky vlády už je prakticky iba dôvodová správa k návrhu štátneho rozpočtu. Parlament je úplne vylúčený zo schvaľovania koncepcií tzv. reforiem. Vláda a pán podpredseda sa tak v zásade neunavujú zbytočnými diskusiami v parlamente k otázkam daňovej reformy, fiškálnej decentralizácie, k otázkam fiškálnej či menovej politiky. Sme presvedčení, že demokracia na Slovensku je ohrozená celkovou stratou dôvery verejnosti a je potrebná radikálna zmena prístupu k správe vecí verejných.“

    Vážený pán minister, nerozumiem ani ďalším inováciám, ktoré ste zaviedli do správy štátu. Miesto poctivého vytvárania odborných kolektívov, využívania štátneho, vedeckého, akademického potenciálu pre tvorbu rozhodujúcich stratégií štátu s potrebnými politickými konzultáciami smerujúcimi cez celé politické spektrum zavádzate tvorbu reforiem na kľúč dôsledne od osôb bez príslušného akademického vzdelania, dôsledne nereprezentujúcich žiadnu relevantnú vedeckú či odbornú inštitúciu, zrejme s favorizovaním tzv. sedliackeho rozumu. Osobitne pozoruhodné to bolo pri tvorbe tzv. daňovej reformy.

    Verte alebo neverte, vážený pán podpredseda, venoval som sa vo svojom vystúpení len časti výhrad, ktoré mám voči vami realizovanej politike. Dúfam, že z povedaného je zrejmé, že budem hlasovať za to, aby vám Národná rada Slovenskej republiky vyslovila nedôveru.

  • Ako posledný písomne prihlásený vystúpi pán poslanec Jasovský.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, dnes tu snáď odznelo všetko, ale napriek tomu, že odznelo mnoho vecí, mám taký pocit, že hovoriť treba aj mne.

    Tešila ma dnes dojemná starostlivosť niektorých v tejto sále o to, či robíme prezidentskú kampaň. Áno, dámy a páni, robíme prezidentskú kampaň, ak za ňu považujete výjazdy poslancov Hnutia za demokratické Slovensko, ktoré máme do všetkých regiónov, ale upozorňujem, dámy a páni, nielen teraz, ale aj vlani sme ich mali. Pozrite si prácu nášho klubu za obdobie mesiacov september až december 2003. Prešli sme všetky kraje, dámy a páni, prešli sme všetky okresy, urobili sme prakticky stovky alebo možno tisícky rôznych stretnutí. Boli sme vo firmách, boli sme na školách, boli sme na stredných a vysokých školách, prešli sme nemocnice, rôzne inštitúcie a pod. a tam všade sme počuli, dámy a páni, jedno a to isté, že vláda je zlá, vláda je neľudská. Nakoniec aj prieskumy verejnej mienky to neustále potvrdzujú. Hovorili nám: „Už nevládzeme, robte niečo, reformy nie sú pre nás, nie sú pre ľudí, zbavte nás vlády, zbavte nás Mikloša, Kaníka, Zajaca, Fronca a ďalších.“ Je len zrejmé, že sme tieto názory prezentovali v našom poslaneckom klube, a zrejmé, že sme ich následne prezentovali aj v našich politických orgánoch. Tak vzniklo rozhodnutie o odvolávaní ministrov. Ak zoberieme spoločnú bázu všetkých problémov, ak zoberieme spoločnú bázu vyhlásení jednotlivých ministrov, ktorí sa vyhovárajú na to, že peniaze nemajú, pretože ich nemajú od ministra financií, čo je teda dôležité a koho treba teda odvolávať? Asi teda ministra financií, tam treba začať. Pán podpredseda vlády, odmietame teda to, že robíme prezidentskú kampaň, tak ako o tom hovoril dnes predseda tejto vlády. Robíme si svoju normálnu poslaneckú robotu, robíme to, čo má robiť na Slovensku každý poslanec. Nemôžeme si predsa robiť kampaň, keď záznam v televízii začína kedysi po polnoci a naozaj ho dokážu sledovať len tí najvytrvalejší a „najotrlejší“.

    Vystupujeme teda dnes, pretože sme prešli aj po mnohých školách. A ja musím konštatovať, že nepýtali sa nás žiaci alebo študenti na budúcnosť Slovenska. Pýtali sa nás na možnosti vycestovať von, pýtali sa nás na možnosti pracovať vonku, ale, bohužiaľ, nepýtali sa nás na to, ako sa majú na Slovensko vrátiť, pretože o tejto možnosti ani neuvažujú. Viem, že štatistika hovorí, že ročne až 10 000 ľudí opúšťa Slovensko. A to je číslo vzhľadom na to, že tento národ vymiera, veľmi zlé a veľmi vysoké.

    Na Slovensku vládne skepsa, vládne beznádej a to nehovorím ani teraz, ako to vyzerá po zdražovaní, po zvyšovaní cien, po zvyšovaní nájmov, energií, potravín a podobne. Na jednej strane je neľudské škrtenie, ktoré sa nazýva transformy, na druhej strane sú kauzy. Pozrel som si zopár káuz len tak pre oživenie pamäti za obdobie posledných rokov, zastavenie prevádzky Slovenských aerolínií svojho času, strata 600 mld. korún, tendre na prevádzku operátorov mobilných sietí, úniky mnohých stoviek miliónov korún výberom poradcu pre Slovenské telekomunikácie, kde bol jediný záujemca, napriek tomu vyplatené stovky miliónov korún tomuto poradcovi, podozrenia v súvislosti s akciami Nafty Gbely vo Fonde národného majetku a následný odchod prezidenta Fondu národného majetku, ktorý dnes pôsobí vo vláde a robí reformy, nehospodárne fungovanie šéfa Štátnych hmotných rezerv, následne nútený odchod predsedu z tejto funkcie, luxusné byty generálnych riaditeľov, odchod podpredsedu vlády pre podozrenia v kauzách o nehospodárnom nakladaní s peniazmi Európskej únie, predaj akcií VSŽ v poslednú obchodnú hodinu na Burze cenných papierov, netransparentnú privatizáciu Slovenského plynárenského priemyslu, nákup 35 ľahkých motorových súprav a následne list, ktorý v tejto súvislosti prebehol, exposlanca Kresánka, k šéfovi vládnucej strany, profit z tohto tendra, deblokáciu ruského dlhu na poslednú chvíľu pred voľbami v roku 2002, kauzu, ktorá len čaká na vybuchnutie, odpočúvanie podnikateľov, zvýhodňovanie rôznych spoločností pri stavbe expozitúr Národnej banky Slovenska a podobne, komplikácie so stavbou mosta Košická s úverom z Európskej investičnej banky a tak ďalej a tak ďalej.

    Pán podpredseda vlády, nie sú to náhodou osoby aj vám dobre známe? Ja viem, pán podpredseda vlády, že dnes máte spočítané hlasy a ste si istý, že viac ako možno 74 vás dnes nemôže navrhovať na odvolávanie, ale musím povedať, že ste tu sám, pán podpredseda vlády, a ja som si vedomý, že keby bol odvolávaný náš podpredseda vlády Kozlík, že by tu sedeli ministri a boli by vystupovali na jeho obranu. Ale k vám, pán podpredseda, dnes vystúpili len dvaja vaši poslanci, ktorí predniesli, prečítali to, čo mali pripravené. Ale nemám teda dobrý pocit ja z tohto odvolávania. Aj keď si zoberiem správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o návrhu na vaše odvolanie, jedine Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, mládež, podčiarkujem mládež, a šport a kultúru a médiá prijal platné uznesenie, v ktorom nesúhlasí s návrhom skupiny poslancov, a odporučil nevysloviť nedôveru podpredsedovi vlády Slovenskej republiky a ministrovi financií. To je jeden jediný výbor, všetky ostatné výbory, a to máte v nich väčšinu, pán podpredseda vlády, vás nijako nezastali, aby ste neboli odvolávaný z tejto funkcie. Nemám ja z toho dobrý pocit, ale je to váš problém.

    Aspoň niekoľko čísiel, pretože som ekonóm a patrí sa mi teda povedať niekoľko čísiel. Celkom mi lichotilo, že dnes mnohí vystúpili a hovorili k otázkam výstavby diaľnic. Ja viem, že na Slovensku je silne monetárny systém, že tu vládne filozofia Medzinárodného menového fondu, a teda pravicová politika, ale nie všade táto politika vo svete je úspešná. Ak zoberieme rast hrubého domáceho produktu, je možné konštatovať naozaj, že dnes je rast o 4 %. Ale z čoho štartujeme? Aký bol pokles hrubého domáceho produktu predtým? Veď dnes dosahujeme stále ešte len 70-percentný objem priemyselnej výroby oproti roku 1989. A to súvisí naozaj s malou podporou malého, stredného a vôbec teda podnikania. Hrubý domáci produkt je 3 000 USD. Porovnajme to s Amerikou, 30 000 USD, 28 000 USD v parite, kúpnej sile, prírastok je veľmi malý. Zaostávanie v absolútnom prírastku sa úplne prehlbuje na Slovensku. To sú fakty, ktoré teda sú. Ale zoberme základné ceny potravín, zoberme benzín, aká je jeho cena oproti roku 1998. Veď to je tretinový nárast, nárast o 30 % tej ceny benzíny, ale porovnajme kvalitu tovarov, služieb na Slovensku. Tieto ceny už dosahujú úroveň cien v Nemecku. Porovnajme mzdy, základné mzdy na Slovensku a porovnajme ich napr. s tým Nemeckom. Tie príjmy budú rásť, ak bude rásť aj výroba na Slovensku. Ale to je otázka veľmi otvorená. Ak by sme hovorili aj o tých automobilových fabrikách, ktoré na Slovensko prichádzajú, keby mali dosahovať úroveň miezd, tak ako to dosahujú materské podniky, tá výroba by bola presúvaná ďalej v smere na východ. Tu je otázka daňových prázdnin. Z čoho budú rásť vôbec mzdy a z čoho budú teda získavané zdroje po predaji strategických podnikov, keď už dnes je deficit štátneho rozpočtu 80 mld. korún. Dajme k tomu 10 mld., ktoré potrebujete na Žilinu, nie je ešte vyrovnaný Peugeot, veď to je čiastka 100 mld. korún. Je to číslo naozaj hrozivé, veď to je tretina rozpočtu.

    Bol by som rád, vážený pán podpredseda vlády, keby ste vysvetlili teda trendy, ako budú rásť ceny na Slovensku vo vzťahu k príjmom, a teda k závislosti od výroby. Dosť by ma to teda zaujímalo, pretože mnohí, tak ako som povedal, kolegovia načali dnes otázku diaľnic. Ako budú tie diaľnice financované? Z čoho budú financované? Z akých zdrojov budú financované? Boli ste pri tom, keď bol zrušený Štátny fond cestného hospodárstva ako čosi zaostalé, ale za štyri-päť rokov neviete spraviť nič, čo by ho nahradilo. Teraz špekulujete s poradcom zase za možno stovky miliónov korún pre tvorbu akejsi diaľničnej spoločnosti, aby ste vedeli pokračovať vo výstavbe diaľnic. Hovorili ste nám, že máme megalomanskú výstavbu, že zadlžujeme štát. Odovzdali sme 150 kilometrov. Povedzte, prosím, pán podpredseda vlády, aká je dnes zadlženosť tohto štátu voči roku 1998. Porovnajme si 40 kilometrov, ktoré chýbali nám pred dokončením diaľnice v smere do Žiliny, porovnajte tie ceny, 250 mil. korún, 200 mil. – 250 mil. na rovine krát 40 kilometrov, čo je 10 mld. Prečo Prokopovič potom žiada 22 mld. Sk, o 12 mld. viacej ako v roku 1998? Nie preto, že za posledné roky došlo k nárastu stavebných prác koeficientom 1,5. Nesúvisí to s infláciou 9 %, nie sú to čísla, ktoré sú pravdivé a ktoré teda na Slovensku dnes nemá kto povedať tomuto národu, ako to dnes teda vyzerá? Porozprávajme sa možno o nejakých iných ďalších veciach, čo ste urobili zastavením výstavby diaľnic, zrušením uznesenia o ich výstavbe po Banskú Bystricu, keď sme tvrdili, bez diaľnic život na Slovensku nebude. Hrdo ste prijali zákon o priemyselných podnikoch a parkoch. Bez infraštruktúry je tento zákon bezzubý a je úplne, úplne zbytočný. A to bolo v časoch, keď ste boli vo vláde, aj ste vo vláde aj vy, pán podpredseda vlády. Mohol by som hovoriť o tom, ako ste dali peniaze tohto štátu na dovoz autobusov. Pritom vo Zvolene bol zrušený LIAZ s 500 pracovníkmi, dotáciu ste použili na dovoz autobusov z Čiech. Tam išli ťažké 100 milióny korún a dnes vyplácate podporu nezamestnaným vo Zvolene. Apropo, nezamestnaným? Bol som s mnohými starostami v Banskobystrickom kraji, ktorí mi potvrdili, že nezamestnanosť v dedinách predstavuje čiastku až 50 %, ale vami vykazovaná táto čiastka predstavuje 30 %. Je to rozdiel v metodike, ale tých nezamestnaných je skutočne toľko, že tie čísla dosahujú až 50 %. Pán podpredseda vlády, prečo ste po nástupe v roku 2002 do vlády menili 19 zákonov, ktoré ste prijali populisticky v závere volebného obdobia roku 2002? Prečo ste sa tvárili ako vláda, ktorá má sociálne cítenie, a vzápätí ste zákony menili, pretože ste vedeli, že na ne zdroje nemáte? A súvisí to s tým, aký rozpočet v tomto štáte je.

    Hovoril som včera s niektorými kolegami z vysokej školy, sú to ekonómovia, hovorili mi o teórii slabých signálov. Je to zaujímavá teória. Zrejme viete o nej, pán podpredseda. Je to teória, ktorá hovorí napr. o tom, že zo Slovnaftu, pretože sme ho predali, prechádza výroba, lukratívna výroba do Maďarska, výroba odchádza. Slabý signál môže znamenať, že dôjde k veľkej zmene. Teória slabých signálov, skúste si na ňu niekedy spomenúť. Bol som v Hnúšti na mítingu na výjazde, prišli za mnou otec so synom, ktorí obidvaja plakali. Jeden mal 40 rokov, mal rodinu, druhý bol pomaly pred dôchodkom. Obidvaja pracovali v telekomunikáciách, obidvaja sú vyhodení, nemajú z čoho žiť. Zo 16 000 ľudí 6 000 ľudí dnes pracuje v telekomunikáciách, 10 000 ľudí je odtiaľ preč. Poviete, že áno, strategický partner sa rozhodol znížiť prezamestnanosť. Ale v roku 1994 sme dali do telekomunikácií 10 mld. Sk, v roku 2002 ste tam dali 5 mld. Sk. A to je teda veľký rozdiel, aj v hodnote tej koruny roku 1993 voči roku 1992. Mohol by som porozprávať o tabakovom priemysle a o zdrojoch z tabakového priemyslu.

    Mohol by som hovoriť čokoľvek, ale snáď poviem len toľko, ťažko sa financujú diaľnice. Aj nám sa financovali diaľnice ťažko. Ale s podpredsedom Kozlíkom sme sedeli raz štvrťročne na kontrolných dňoch a s ministrom Maxonom sme sedeli raz za dva týždne k téme financovania výstavby diaľnic. A odovzdali sme ich 150 kilometrov. Ja som na to hrdý.

    A už len takú poslednú poznámku, pán podpredseda vlády. Vaši kamaráti v tzv. Národnom tenisovom centre, pričom za to „národné“ by som dal velikánsky otáznik, vás poprosia, aby ste im aspoň odpovedali na pozdrav, keď ich tam stretnete. Ďakujem pekne.

  • Pán poslanec Jasovský bol posledný písomne prihlásený do rozpravy. Teraz je príležitosť na ústne prihlášky do rozpravy. Pýtam sa vás, kolegyne poslankyne a kolegovia poslanci, kto sa ústne hlási do rozpravy. Pani poslankyňa Belohorská. Končím možnosť ďalších ústnych prihlášok do rozpravy. Pani poslankyňa, máte slovo. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, dámy, páni, pán podpredseda vlády, každý z vystupujúcich sa tu zhruba venoval okruhu otázok, ktoré viac-menej má alebo v svojom výbore, alebo v svojom profesionálnom vybavení. A ukázali cestu, po ktorej idete veľmi nesprávne.

    Pán minister financií a podpredseda vlády, máte mať vo vláde funkciu určitej koordinácie medzi jednotlivými rezortmi, a tak si dovolím aj ja trošku doplniť v niektorých veciach aj môjho kolegu bývalého ministra pána Soboňu alebo ostatných, ktorí hovorili niečo o zdravotníctve. Pán podpredseda vlády, vo vláde ste schválili vo februári informáciu o pripravenosti rezortu v zdravotníctve, ktorý zavádza eutanáziu do slovenského zdravotníctva, hovorí o tzv. diferenciácii zdravotnej starostlivosti podľa veku. Hovorí o tom, že každý v určitom veku svojho života má nárok na určitý balík zdravotnej starostlivosti. Ekonomicky vychádza z poznania, že náklady na zdravotníctvo stúpajú s vekom a najvyššie sú v posledných mesiacoch života. Princíp rôznych balíkov podľa veku tak predpokladá, že čím je človek starší, tým menší bude rozsah plne hradenej zdravotnej starostlivosti a sústredí sa viac na symptomatickú liečbu ako na odstránenie príčin choroby, spravodlivosť je zachovaná na vysokej úrovni, lebo každý bol raz mladý a mal nárok na plne hradenú zdravotnú starostlivosť a vysokého veku sa dožil práve aj vďaka zdravotnej starostlivosti poskytnutej v mladosti. Prístup je tiež podporovaný princípom utilitarizmu, ktorý uprednostňuje vyššie zdravotné zisky prepočítané na roky prežité v plnom zdraví, v tomto prípade teda radšej podporuje zachránenie mladšieho života pred starším. Pán podpredseda vlády, toto je vec, o ktorej sa mi nechcelo veriť, že sa môže vyskytnúť v materiáloch slovenského zdravotníctva. Musím vám povedať, že v Rade Európy sa už dvakrát prerokúvalo na návrh niektorých štátov doporučenie o eutanázii, toto je eutanázia v praxi. Určite držíte v rukách materiály aj z takých organizácií, ako je OECD, o tom, že na Slovensku pacienti zneužívajú zdravotníctvo. Prečo ste neprotestovali a nevysvetlili ste, že na jednu osobu ide na Slovensku 550, v Čechách 1 100 a v Nemecku 2 800 dolárov. A v Čechách minulý týždeň dostala ministerka zdravotníctva od svojej vlády 1 mld. CZK na dobudovanie fakultnej nemocnice pre deti. Na Slovensku sa nemocnice zatvárajú. Na Slovensku pacient ak príde do nemocnice napr. s niektorými ochoreniami, ako aj v materiáli, ktorý ste mali vo vláde vo februári tohto roku, sa píše o tom, na bedrové kĺby napr. v našom systéme treba čakať a z hľadiska spravodlivosti je systém ľahko manipulovateľný korupciou. Takže vy ste nahradili korupciu, proti ktorej všetci bojujeme, individuálnu korupciu korupciou štátnou, lebo vy chcete vyberať do svojho vrecka peniaze za tieto operácie, ktoré budú uskutočnené v skoršom termíne. Znamená to, že na Slovensku je ozaj lepšie byť bohatým a zdravým ako starým a chudobným.

    Ospravedlňujem sa , že v svojich prihlásených krátkych poznámkach som hovorila o 17 mld., máte pravdu, dopustila som sa chyby, bolo to 16,7 mld. Ale, pán minister, keby tieto peniaze, znovu hovorím, boli v zdravotníctve, ja vám garantujem, že každý minister a, trúfnem si povedať, aj tento minister ak by mal dôslednú parlamentnú kontrolu, by bol schopný aspoň naštartovať transformačné zmeny.

    Okrem toho, že súhlasíte s eutanáziou slovenského národa, možno si málo uvedomujete, že v Európe je globalizácia nezamestnanosti a že Európa rýchle starne, čo dáva zase ďalšie podmienky na exodus mladej generácie zo Slovenska. Takže trúfnem si okrem toho povedať, že robíte eutanáziu, robíte aj genocídu národa, a to tým, že vlastne vyháňate mladých ľudí po skončení vysokoškolského a stredoškolského vzdelania zo Slovenska. Vyháňate ich o. i. o aj vaším opatrením týkajúcim sa rovnej dane, pretože rovnú daň, ako už spomenuli aj kolegovia predo mnou, ste zaviedli aj pre sauny, pre drahé autá, ale aj pre knihy, ktorých zakúpenie sa dneska stáva pre mnohé rodiny vlastne problémom aj na školách.

    Nejdem už hovoriť o tých veciach, ktoré spomínali kolegovia. Ale tiež zo stretnutí z minulého týždňa vám môžem povedať, že sa nedá odpovedať penzistovi, ktorý argumentuje tým, že penziu má malú, energia a nájomné stúplo, ako má zaplatiť pobyt v nemocnici. To sú veci, na ktoré sa nedá odpovedať. Nevedela som odpovedať, ako má riešiť situáciu žena vdova 42-ročná so 4 polosirotami. Nevedela som jej povedať, ako sa dá zo sirotského hradiť napr. štúdium na strednej škole pre dieťa. Choďte sa pozrieť do tej rodiny. Minister práce a sociálnych vecí má adresu a má aj list od tejto ženy. Pozrite si štatistiku samovrážd mladých ľudí, ktorí nevedia nájsť svoje riešenia. Pán minister, tieto riešenia ste mali hľadať vo vláde vy. Našli ste riešenia, ktoré vyhovovali nášmu členstvu v Európskej únii. Bola by som sama proti sebe, keby som nesúhlasila s tým, že je vynikajúce, že Slovensko má veľmi významné investície. Skúsili ste sa ale zamyslieť, prečo Slovensko vyhralo napr. pri tom poslednom tendri na automobilku? Myslíte si ozaj, že vyhralo kvôli argumentom, ktoré spomínate vy? Zamyslite sa nad argumentom, ktorý vám poviem ja. V Poľsku by bola táto automobilka tiež, ale v Poľsku sú veľmi silné odbory. Vy ste na Slovensku vlastne prestali rešpektovať sociálny dohovor. A všetci vedia, že Slováci sú lacnou pracovnou silou nielen v zahraničí, ale aj tu doma. Nad tým, že napr. nám mnohé krajiny Európskej únie uzatvárajú svoje hranice pri voľnom pohybe pracovnej sily, ste sa mali zamyslieť vy, keď ste otvorili trh, voľný trh tovaru. Tovar sa môže hýbať, ale pracovná sila zo Slovenska nie. A viete, prečo to je? Myslíte si, že západní podnikatelia by nemali radšej lacnejšiu silu? To je práve kvôli tomu, že vláda všade v Európe musí sa dohodnúť, či už s odbormi alebo so zástupcami zamestnancov, a tak musí vyhovieť predovšetkým svojim voličom. Nerozumiem práve preto, pán minister, prečo vy vyhovujete predovšetkým voličom nie zo Slovenska, lebo slovenskí voliči sú nie len bohatí a zdraví. Ďakujem pekne.

  • Pani poslankyňa Belohorská bola poslednou prihlásenou do rozpravy.

    Skôr ako skončíme rozpravu, pýtam sa, pán podpredseda: Želáte si vystúpiť? Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi takto súhrnne reagovať na celodennú diskusia a na to všetko, čo som si tu vypočul, pričom viacerí z vás povedali, že už bolo povedané všetko. Nemyslím si, že by bolo povedané všetko, pretože to, čo odznelo, bolo často veľmi jednostranné, často to bolo postavené na iných ideových, hodnotových základoch, na akých stavia dnešná vládna koalícia, čo je úplne legitímne, ale často zaznievali nepravdivé, lživé informácie alebo informácie vytrhnuté z kontextu. Takže dovoľte mi najskôr zhodnotiť tú diskusiu a povedať svoje stanovisko v širšom kontexte.

    Po prvé by som veľmi rád povedal, že vláda napĺňa programové vyhlásenie, ktoré bolo schválené tu v tomto parlamente. Možno sa vám to zdá triviálne konštatovanie, ale toto konštatovanie je nevyhnutné povedať, pretože absolútna väčšina toho, čo tu zaznelo z opozičných radov, takmer na 100 %, bola vlastne kritika napĺňania programového vyhlásenia vlády. Nepočul som jediný zásadný argument, ktorý by hovoril, toto je robené naopak, ako to bolo navrhované v programovom vyhlásení vlády. A ak to bolo hovorené, poviem to na príklade, napr. životného prostredia, tak to jednoducho neboli pravdivé údaje, na základe ktorých to hovorené bolo.

    Ďalšia dôležitá poznámka je tá, že, samozrejme, je tiež pravda, že za prvý rok ani za prvý rok a pol sa programové vyhlásenie neplní a nedá splniť v žiadnej krajine. Takže napr. výhrada, že fiškálna decentralizácia ešte nie je, je tiež výhradou podľa môjho názoru nemiestnou, pretože fiškálna decentralizácia sa pripravuje, 5. apríla bude predstavený balík zákonov a programové vyhlásenie vlády ako celok je koncipované na štvorročné funkčné obdobie, nie na rok. Teda kritizovať vládu, že niečo neurobila, k čomu sa zaväzuje, keď sme po prvom roku a pol vládnutia, sa mi taktiež zdá nemiestne.

    K tomu, či tu existuje nejaká vízia a či vláda má svoje programové vyhlásenie, ktoré napĺňa, založené na nejakej vízii. Ja som presvedčený, že áno. O tom, že program je ucelenou víziou, najlepšie svedčí aj to, že ak si pamätáte, vládna koalícia mala 78 poslancov, keď sme začínali, dnes ich zďaleka 78 nemá, ale ani jeden z poslancov, ktorí odišli z vládnej koalície, nedeklaroval, že odchádza kvôli tomu, že programové vyhlásenie, a teda program je zlý a že chce napĺňať iný program. Naopak, každý jeden z tých, ktorí odišli, tvrdí, že program a programové vyhlásenie sú dobré a že ich chce ďalej podporovať. Takže ja sa môžem opýtať aj inak, aká iná programová vízia sa tu vytvorila alebo vytvára, ktorá môže byť alternatívou toho programu a tej programovej vízie, ktorú vláda napĺňa. Dovolím si odpovedať, že absolútne žiadna.

    Takže k tomu hodnoteniu toho, čo robíme. Ako červená niť sa tiahlo všetkými vystúpeniami opozičných poslancov tvrdenie, že vládna politika je antisociálna, protiľudová, že ožobračuje ľudí. My sme netajili, a išli sme do toho do volieb, v našich volebných programoch koaličných strán, z ktorých bol zostavený program vlády a programové vyhlásenie vlády, že sme sa zaviazali našim voličom, že budeme uskutočňovať zásadné, radikálne, komplexné reformy, ktoré vytvoria podmienky a predpoklady na to, aby na Slovensku došlo k vysokému, udržateľnému ekonomickému rastu. Zase počul som len všeobecný argument, že to tak nie je, že programy strán boli iné ako programové vyhlásenie vlády. Nie je to pravda a rád by som počul jedinú relevantnú oblasť, kde programové vyhlásenie vlády nie je prienikom programov politických strán. A tvrdím, že takýmto prienikom ono je, prechádzali sme ním mnohé dni a noci a naozaj toto programové vyhlásenie vlády vychádza z týchto programov. Preto aj tvrdenie pána poslanca Číža a ďalších, že sa narúšajú demokratické princípy, keď vláda nemá podporu, jednoducho nezodpovedá skutočnosti, pretože táto vláda bola konštituovaná na základe slobodných volieb, na základe strán, ktoré získali mandát so svojimi programami, a na základe programového vyhlásenia ktoré vzniklo z programov týchto strán a z ich prieniku.

    Zároveň by som chcel povedať, keď už som to naznačil hneď na začiatku, že tvrdenie o tom, že referendum má byť nástrojom práve demokracie, keďže sa tu demokracia potláča, je absurdné a nezmyselné. A dovolím si citovať, ak dovolíte, profesora Dahrendorfa, ktorý je svetovo uznávaným sociológom a politológom, ktorý, naopak, tvrdí, že skracovanie volebného obdobia prostredníctvom referenda je veľmi nebezpečné pre parlamentnú demokraciu jednoducho preto, že reformy sú potrebné. Reformy sú potrebné vo všetkých krajinách. A keď vláda nemá aspoň štvorročné obdobie, keď každé nepopulárne opatrenie vyvolá riziko skrátenia volebného obdobia, tak nebude existovať žiadna vláda, ktorá bude robiť potrebné, ale ťažké, nepopulárne opatrenia.

    Takže k tým reformám a tým sociálnym dopadom chcem ešte povedať, že my tieto zásadné, radikálne reformy nerobíme preto, že by sme chceli ľuďom robiť zle, tieto reformy nie sú samoúčelné a my sa tým nákladom netešíme. Ale my sme jasne povedali, že v prvých dvoch rokoch tieto náklady budú, budú nevyhnutné, ale nevyhnutné na to, aby sme dosiahli vysoký a udržateľný ekonomický rast. A tu by som rád zdôraznil, že neexistuje iný nástroj, a to by som rád počul, ak máte názor, že áno. A dokonca ekonómovia rôznych škôl, tu pán poslanec Číž a ďalší spomínali ekonomické školy, majú síce rôzne názory, ale zhoda je v jednom, nedá sa inak dosiahnuť vyššiu životnú úroveň ako vysokým a udržateľným ekonomickým rastom. Takže ak chceme dobiehať vyspelé krajiny, a my to chceme, chceme ich dobiehať rýchlejšie ako okolité krajiny, tak práve preto robíme reformy, pretože inak sa nedá ako uskutočnením týchto reforiem dosiahnuť vysoký, dlhodobý, udržateľný ekonomický rast a nasledovať príklad Írska, ktoré rýchlo dobehlo vyspelé krajiny a dnes už je nad priemerom Európskej únie. Takže reformy nie sú samoúčelné. Tie opatrenia, ktoré sú často ťažké, nerobíme preto, že by nás to tešilo, ale preto, že ich považujeme za dôležité a nevyhnutné. A verte, že aj z politického hľadiska by pre nás bolo jednoduchšie nerobiť ich, pretože my si uvedomujeme, že tieto ťažké reformy prinášajú zvýšenie našej nepopularity a riziko nášho nezvolenia. Takže keď to napriek tomu robíme, tak to robíme preto, že sme presvedčení o potrebe a dôležitosti.

    Čo sa týka toho hodnotenia reforiem, asi je to prirodzené a v každej parlamentnej demokracii to tak bude, že opozícia a koalícia budú vidieť diametrálne odlišne úspechy, prospešnosť, efektívnosť krokov, ktoré vláda robí, najmä efektívnosť hospodárskej politiky. Preto je veľmi dobré oprieť sa o a obrátiť sa na nezávislé autority, nezávislé inštitúcie, pretože túto politickú optiku z hľadiska svojich záujmov jednoducho nemajú. Ako vyzerá hodnotenie slovenských reforiem z tohto pohľadu? Samozrejme, opozícia to hodnotí tak, koalícia to hodnotí tak. Ale musím povedať, že názory nezávislých, renomovaných domácich aj zahraničných inštitúcií sú omnoho, omnoho bližšie, ak nie totožné, tak takmer totožné s názormi koalície, s názormi vlády. Čiže na jednej strane máme názory HZDS, máme názory Smeru, máme názory Komunistickej strany. Na druhej strane máme názory OECD, máme názory Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu. Máme názory ratingových agentúr, ktoré, či už to bol Standard & Poor’s alebo Fitchipka, v priebehu posledných mesiacov zvýšili rating Slovenska. Máme názory finančných investorov, keď riziková prirážka výrazne klesla počas posledných 6 rokov aj počas posledného roka a pol, ktoré sú podľa môjho názoru najobjektívnejším ukazovateľov toho, či sa ekonomika zdravo vyvíja a dobre vyvíja alebo nie.

    Takže, vážení páni poslanci z HZDS, stav je taký, že kým v rokoch 1997 a 1998, keď ste vládli, si Slovensko požičiavalo o 8 až 12 % drahšie na zahraničných finančných trhoch, ako si požičiavalo Nemecko. Dnes si už požičiavame len o menej ako pol percenta drahšie, ako si požičiava Nemecko. Dnes Slovensko má rizikové prirážky najlepšie spomedzi všetkých transformujúcich krajín a dokonca už lepšie ako Grécko. Toto sú ukazovatele, ktoré sú objektívne, ktoré neovplyvníte ani tým, čo chcete, ani vašou opozičnou optikou.

    Môžem spomenúť nezávislé a veľmi renomované médiá, ktoré sa vyjadrujú k slovenským reformám asi tak, že napr. článok vo Frankfurter Allgemeine Zeitung 10. 2. mal o slovenských reformách článok s titulkom Zázrak na Dunaji. Washington Times 29. 11. 2003 mal zase článok o slovenských reformách s titulom Hongkong východnej Európy. Pani poslankyňa Belohorská sa pýtala, prečo k nám prišiel Hyundai/Kia. Financial Times to vidí tak, v článku z 3. 3. 2004, že pre víťazstvo v boji o závod Kia boli rozhodujúce hospodárske reformy v Slovenskej republike. Mohol by som ďalej citovať články z The Economist, články zo Süddeutsche Zeitung a z ďalších renomovaných zahraničných médií, ktoré vidia úspešnosť a kvalitu a efektívnosť ekonomických reforiem zásadne inak, ako ich vidí dnešná opozícia, ako tu odzneli.

    Dovoľte mi teda povedať pár zásadných faktov o tom, ako sa vyvíja slovenská ekonomika a aké teda sú tie reformy, ktoré tu boli tak kritizované, pretože práve uskutočňovanie reforiem bolo spoločným menovateľom dôvodov na návrh na moje odvolanie. Takže v roku 2002 aj v roku 2003 bola Slovenská republika najrýchlejšie rastúcou ekonomikou spomedzi všetkých krajín Vyšehradskej štvorky a jednou z troch najrýchlejšie rastúcich ekonomík z 30 členských krajín OECD. Spomedzi členských krajín Vyšehradskej štvorky dosahuje Slovensko najlepšie výsledky vo všetkých hlavných makroekonomických ukazovateľoch s výnimkou nezamestnanosti a inflácie, ale aj tam zase dosahuje najvýraznejší pokrok, teda najvýraznejšie znižovanie nezamestnanosti a inflácie. Zo všetkých krajín Vyšehradskej štvorky máme najlepšie ukazovatele, ktoré sú predpokladom dlhodobého udržateľného ekonomického rastu, všetky ukazovatele, ktoré majú rásť, rastú, ako je hrubý domáci produkt, ako je vývoz, všetky ukazovatele, ktoré majú klesať, ako je napr. inflácia alebo nezamestnanosť, klesajú.

    Od roku 2002 za posledný rok a pol sa na Slovensku vytvorilo 80 000 nových pracovných príležitostí, teda nezamestnanosť klesá aj preto, že rastie zamestnanosť. Takže ak viacerí z vás ale hovorili o tom, že sa chválime tým, že máme dnes asi rovnakú zamestnanosť, ako bola v roku 1998, tak musím povedať, že to je pravda, ale to je len časť tej pravdy, lebo faktom je, že zamestnanosť celková je taká, aká bola v roku 1998, ale faktom tiež je, že štruktúra tejto zamestnanosti je zásadne iná, pretože taká istá zamestnanosť v roku 1998 bola dosahovaná napr. aj tým, že bola udržiavaná vysoká prezamestnanosť v neefektívnych podnikoch, ktoré boli na pokraji krachu. Pán poslanec Jasovský spomenul Slovenské telekomunikácie, kde pracovalo 16 000 ľudí, dnes pracuje v Slovak Telecome 6 000 ľudí. Áno, to je príklad. V ZDA Partizánske, to je ďalší príklad, kde pracovali tisíce ľudí, ktorí boli umelo udržiavaní platením príspevkov z úradov práce, mali ste ďalší neštandardný nástroj, ktorým bol skorší odchod do dôchodku tých, ktorí by inak sa stali nezamestnanými. Takéto niečo nás stálo ročne okolo 2 mld. korún. Boli fabriky, kde bola obrovská prezamestnanosť, Železnice by som mohol spomenúť, ďalšie fabriky, kde bola udržiavaná umelá prezamestnanosť. Takže, áno, celkový počet zamestnaných je ten istý, ale ten zásadný rozdiel je v tom, že dnes je to v zdravej štruktúre, je to v konkurencieschopných podnikoch, ktoré majú potenciál rásť, pretože tieto podniky sa ozdravili, mnohé sa zoštíhlili a vznikli nové pracovné miesta a tieto vznikli tiež aj prílivom investícií.

    Ďalej, chudoba, často to tu zaznievalo z úst pána poslanca Blajska aj iných ohľadom počtu obyvateľov v hmotnej núdzi. Tak napr. počet osôb v hmotnej núdzi klesol o 13 % za minulý rok, za rok 2003 v porovnaní s rokom 2002, pričom dynamika poklesu bola najvyššia spomedzi posledného obdobia, ak k poklesu došlo v úzkej väzbe na pokles nezamestnanosti. Zároveň platí, že tie nerovnosti, ktoré na Slovensku sú, ono sa to meria podielom príjmov 20 % s najvyššími príjmami lomeno podiel príjmov 20 % ľudí s najnižšími príjmami. Tie rozdiely sú stále nižšie, ako je priemer členských krajín Európskej únie a ako je aj priemer kandidátskych krajín. Je pravdou, že uskutočnením reforiem tento údaj narastie, ale stále nedosiahne ani priemer Európskej únie, ani priemer kandidátskych európskych krajín, a zároveň reformy, ktoré robíme, budú znamenať výrazný impulz pre vyšší a udržateľný ekonomický rast.

    Dovoľte teda pristaviť sa teraz pri sociálnych dôsledkoch ekonomických reforiem a budem hovoriť údaje za roky 2003 a 2004 a za ďalšie roky. Bolo to tu vykresľované často v katastrofických farbách, pričom si myslím, že je to umelo dramatizované. Netvrdím, že reformy, ktoré robíme, nemajú aj náklady, nemajú aj dôsledky, netvrdím, že neexistujú ľudia, ktorým sa zhorší ekonomická a sociálna situácia, ale tvrdím, že táto zmena nie je dramatická, a zároveň tvrdím, že táto zmena vytvára predpoklady na to, aby sociálny systém bol adresnejší, ale aj spravodlivejší. A toto je asi legitímna otázka, ako chápeme, čo by mal vlastne štát robiť. Pán Blajsko povedal, mohol by som to citovať teraz, že štát by sa mal postarať o životnú úroveň občanov alebo o životné podmienky občanov. Nemyslím si to, myslím si, že o životné podmienky a životnú úroveň občanov by sa mali postarať predovšetkým občania sami. Štát by mal ale, samozrejme, vytvárať podmienky na to, aby cez ekonomický rast, cez rast pracovných príležitostí tie podmienky boli čo najlepšie, a zároveň by mal mať sociálny systém, ktorý by dočasne umožnil tým, ktorí sa ocitnú v podmienkach hmotnej núdze, aby dostali dočasnú pomoc, a tým, ktorí z objektívnych dôvodov sa o seba nemohli postarať, aby sa na dôstojnej úrovni o týchto ľudí štát postaral. Problém je ale v tom, že ak je ten sociálny systém príliš mäkký, ak je príliš široký, ak je zneužívaný, príliš drahý, tak nielenže je drahý, neudržateľný a neefektívny, ale je aj nespravodlivý, lebo značná časť tých peňazí, ktoré sa na to vynakladajú, nie je spotrebovaná tými, ktorí sú naozaj objektívne na pomoc odkázaní, ale je spotrebovaná aj tými, ktorí jednoducho často z dôvodu lenivosti, pohodlnosti alebo doslova zneužívania systému peniaze z tohto systému používajú.

    Čiže chcem povedať, a to považujem za veľmi dôležité, že my neznižujeme objem peňazí do sociálneho systému, ako sa to často interpretuje. Ten objem prostriedkov v roku 2004 oproti roku 2003 rastie a rastie o takmer 3 mld. korún, pretože to sa nedá len porovnať číslo v kapitole ministerstva práce v roku 2004 a v roku 2003, pretože ten systém sa mení. Zavádza sa napr. daňový bonus cez, ktorý idú 3 mld., ktoré v tomto neuvidíte. Čiže ten nárast prostriedkov je v roku 2004 zhruba o necelé 3 mld. korún oproti roku 2003. Napr. pri rodinnej politike je ten nárast takmer 2 mld. korún, pretože aj ten daňový bonus do toho započítať treba.

    K číslam, ktoré očakávame, a ďalšia vec, ktorú chcem povedať. Viete, zaznievajú často údaje, cifry, čísla, o koľko sa znižuje, zhoršuje životná úroveň, o koľko nie, pričom sa veľmi často miešajú pojmy. Veľmi často sa zvýšenie životných výdavkov považuje alebo interpretuje ako rast reálnych životných nákladov. A táto chybná interpretácia spočíva teda v tom, že sa poukazuje na rast nákladov, a tie náklady rastú vplyvom aj daňovej reformy, aj úpravy regulovaných cien, ale zároveň rastú aj príjmy. A keď chceme posúdiť celkový vplyv, musíme posúdiť nielen mínusovú položku, ale musíme posúdiť aj plusovú položku. A práve z toho, že sa jednostranne berie do úvahy len rast životných nákladov, a nie rast príjmov, tak z toho vznikajú potom často katastrofické odhady. Chcem povedať, že čísla, o ktorých hovorím a ktoré interpretujeme, sú čísla, ktoré sú relevantné. Odhady na rok 2003 boli potvrdené skutočným vývojom, boli dokonca mierne pozitívnejšie, ako bol skutočný vývoj. Ďalej chcem povedať, že ministerstvo financií dokonca má odhady konzervatívnejšie, pesimistickejšie, ako sú odhady nezávislých inštitúcií.

    Na to, aby sme objektivizovali aj naše prognózy, sme zriadili tzv. výbor pre makroekonomické prognózy, v ktorom je zastúpená Národná banka, Slovenská akadémia vied, Infostat a ekonomickí analytici štyroch najvýznamnejších slovenských bánk. Uvediem na ilustráciu, aké sú ich a naše predpoklady sociálnych dôsledkov uskutočňovaných reforiem v rokoch 2003, 2004 a v ďalších rokoch.

    Za najkomplexnejší údaj považujem a treba považovať zaň reálny rast spotreby domácností. Čo sa toho týka, meria sa to konečnou spotrebou domácností v reálnych cenách. Konečná spotreba domácností vlani poklesla o 0,8 %. V roku 2004 predpokladáme, ministerstvo financií predpokladá už nárast konečnej spotreby obyvateľstva v reálnych cenách o 1,3 %, pričom priemer odhadu nezávislých inštitúcií sú 2,0 % a v ďalších rokoch by to už malo byť okolo 4 %.

    Iný údaj, ktorý chcem uviesť, je reálna mzda. Reálna mzda v tomto roku, hrubá mzda reálna, podľa odhadu ministerstva financií by mala ešte poklesnúť o 0,3 %, ale keďže došlo k zmenám v daniach, čistá reálna mzda, a to je to, čo má človek vo vrecku, tá by mala stúpnuť o 1,5 % v tomto roku, jednoducho preto, že sa znížilo daňové zaťaženie. Odhad priemeru nezávislých 7 inštitúcií je, že aj hrubá mzda by už nemala klesať v tomto roku, ale mala by vzrásť o 0,3 %. Ďalej, na ďalšie roky sú tie odhady reálnych miezd 3 % a vyššie každý rok.

    Čo sa týka reálnych dôchodkov, v tomto roku, a zase odpovedám alebo reagujem aj na niektoré vaše príspevky, že tie reálne dôchodky nie sú korektne merané, pretože nevychádzajú z dôchodcovskej inflácie, chcem povedať, že vychádzajú z dôchodcovskej inflácie, pretože tu meriame. A to, čo budem hovoriť, tie čísla vychádzajú nie zo všeobecného indexu spotrebiteľských cien, ale z indexu spotrebného koša dôchodcov, spotrebiteľských cien.

  • Ruch v sále.

  • Prosil by som, pán podpredseda, keby ste mohli sálu utíšiť, pretože ja som celý deň počúval.

  • Áno, máte pravdu. Ja by som prosil kolegov poslancov a poslankyne, aby venovali zvýšenú pozornosť vystúpeniu pána podpredsedu vlády a ministra financií pána Ivana Mikloša. Buďte takí dobrí, je to vážne vystúpenie.

  • Ďakujem pekne. Takže reálne dôchodky v roku 2004 by podľa odhadu ministerstva financií mali poklesnúť o 1,7 %. To vychádza z tej dôchodcovskej inflácie, ale by mal byť ten nárast už od roku 2005 3,4 % a v roku 2006 3,7 %, pričom podľa odhadov priemeru 7 nezávislých inštitúcií by to mal byť pokles v tomto roku 1,3 % a nárast v ďalších rokoch okolo 4 %, 4 % v roku 2005 a 3,5 % v roku 2006.

    Takže toľko k tým dopadom.

    Ešte čo sa týka dopadov daňovej reformy a daňových reforiem. Bolo tu zase viackrát tvrdené, že daňová reforma znížila životnú úroveň a znížila príjmy nízkopríjmových skupín. Nie je to pravda. Dopad daňovej reformy bol taký, že vplyvom zjednotenia dane z pridanej hodnoty a zvýšenia spotrebných daní vzrástli náklady, ale vplyvom zásadného zníženia daňového zaťaženia z priameho zdanenia nízkopríjmových skupín je ten celkový dopad aj pre nízke príjmové skupiny pozitívny. A to je dané tým, že sa zvýšila, výrazne odpočítateľná položka, ktorá sa nezdaňuje, konkrétne je to 81 000 korún, z ktorých sa platí nulová daň. A teda tí, ktorí zarábajú zhruba 55 % priemeru, priemerného platu, a menej, neplatia žiadnu daň, platia nulovú daň, kým predtým platili 10-percentnú daň. A teda vďaka tomuto sa daňové zaťaženie znižuje.

    Dovoľte mi vyjadriť sa teraz k tomu, čo zaznievalo ohľadom minulého roka, ohľadom toho, že minulý rok bol deficit nižší, ako bol predpoklad štátneho rozpočtu, o tých zhruba 16,7 mld. korún. Áno, je to pravda, deficit minulý rok bol nižší, čo ale považujem za pozitívne, jednoducho to, že to bolo preto, že bol nižší dlh, ktorý sa vytvoril. Ten pôvodne predpokladaný deficit vo výške 4,97 % by znamenal takmer 60 mld. korún nového dlhu, ktorý by narástol oproti tomu, aký už doteraz existoval. Tých 3,6 % znamená 42,8 mld. korún, takže je to menej o 16,7 mld. korún, ale stále dlh vznikol. Vznikol dlh vo výške 42,8 mld. korún, ktorý, samozrejme, budú musieť budúce generácie zaplatiť. Takže samotný fakt, že deficit je nižší, je, myslím si, pozitívnym faktom. Takže síce možno, samozrejme, mať výhradu, ktorá je relevantná z hľadiska toho, že ten odhad nebol presný, ale samotný efekt a dôsledky nižšieho deficitu sú pozitívne, a nie negatívne. Zároveň chcem povedať, že je to bežné aj vo vyspelých krajinách, že dochádza k rozdielom, väčšinou dochádza k opačným rozdielom, že tie deficity sú vyššie, a ani keď sú vyššie, dokonca o viac, lebo u nás je to tých 1,3 % až 1,4 %, tak kvôli tomu nedochádza k odchodu ministrov financií. Ako príklad uvediem Francúzsko vlani, ktoré malo deficit vo výške 4,1 %, plánovaný bol 2,6 %, takže skutočnosť bola horšia o 1,5 %, ako bol plánovaný deficit, napriek tomu to odchod ministra neznamenalo. V Nemecku to bolo o 1,2 %, v Holandsku to bolo o 1,4 % horšie, ako bol predpoklad.

    Pri odhadoch chcem ešte uviesť, že odhady sú, samozrejme, vždy odhadmi a k istej diferencii dochádza vždy. Tá diferencia v tomto roku ale bola väčšia, aká by mala byť bežná. A ja som nikdy, a to by som rád povedal aj na margo všetkých vystúpení, nehovoril, že som bezchybný a že ministerstvo financií ani vláda nerobí chyby. Každý, kto niečo robí, robí aj chyby. Zároveň robíme hlboké zmeny, ktoré prinášajú vyššiu mieru neistoty, ako by bola, keby sa tieto zmeny nerobili. Ale mohol by som odcitovať z vystúpení pána poslanca Kozlíka, ale aj pána poslanca Maxona pri rozpravách o štátnych rozpočtoch v roku 2001, v roku 2002, aké boli ich tvrdenia, aký bude vývoj daňových príjmov, nedaňových príjmov, výdavkov. A ako sa ukázalo, ten vývoj bol úplne, ale úplne iný, ako predpokladali. Ale nebudem to robiť, pretože nechcem vás unavovať zbytočne viac, ako je nevyhnutné. Nebudem to robiť, ale len na ilustráciu uvediem, že hneď pán Kozlík v rozprave o štátnom rozpočte na rok 2002 začal tým, a mal tam viacero prognóz, ktoré sa nenaplnili, že hneď jeho prvá prognóza bola tá, že povedal: „O rok o takomto čase na mieste predkladateľa návrhu štátneho rozpočtu na rok 2003 bude sedieť minister financií zastupujúci v budúcej vláde Hnutie za demokratické Slovensko – Ľudovú stranu.“ Nielen táto prognóza, ale i ďalšie prognózy, ktoré sa týkali daňových a iných príjmov, ostali nenaplnené, čo tak býva. A musím povedať, že dokonca vývoj v mnohých ukazovateľoch ekonomických bol úplne opačný ako si ty, Sergej, predpokladal a prognózoval. Tým len chcem ilustrovať, že sú to vždy prognózy a istá miera neurčitosti tam vždy je.

    Dovoľte teraz vyjadriť sa k Slovenskému plynárenskému priemyslu a k jeho privatizácii, pretože to bola ďalšia taká veľmi častá, spoločná téma, ktorá tu zaznievala. Zase jednu skupinu názorov sme si vypočuli, ja zase budem citovať a citovať uznávanú, nezávislú, renomovanú inštitúciu, Organizáciu pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj. OECD o privatizácii SPP tvrdí vo svojej správe, z ktorej tu citoval aj pán poslanec Maxon, na strane 124, ak by si to chcel niekto pozrieť, nasledovné veci: „Vysoká cena získaná za predaj podniku, asi 13 % z hrubého domáceho produktu, z krátkodobého hľadiska predstavuje značný prílev kapitálu. V dlhodobej perspektíve by sa mali prejaviť viaceré ďalšie prínosy privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu, po prvé, urýchlenie dôchodkovej reformy, po druhé, zníženie verejného dlhu, po tretie, obmedzenie priestoru pre politické vplyvy a zásahy, ktoré sa v minulosti ukazovali byť problematické, zvýšenie efektivity a kvality služieb tohto podniku a umožnenie rozvoja Slovenského plynárenského priemyslu na čoraz väčšmi sa liberalizujúcom európskom trhu.“ Takže sú na jednej strane názory opozície, že privatizácia bola úplne zlá, na druhej strane názor renomovanej medzinárodnej inštitúcie združujúcej 30 najvyspelejších ekonomík sveta.

    Čo sa týka tej kurzovej straty a ďalších vecí, ktoré tu odznievali. Často tu zaznievali veci veľmi historické, ku ktorým by som sa mohol vyjadrovať, ale ja si myslím, že odpoveď na vyvodenie politickej zodpovednosti za či už reálne problémy a kauzy alebo umelo vytvorené alebo kvázi kauzy dali voľby v roku 2002. Veď vaša kritika spôsobu privatizácie SPP, kurzovej straty bola jedným z nástrojov predvolebného boja v roku 2002. My sme to vtedy vysvetľovali, môžeme to vysvetľovať aj teraz.

    Ale na ilustráciu veľmi zjednodušeného, veľmi jednostranného a nepravdivého interpretovania privatizácie SPP by som chcel povedať novú vec, ktorá sa vyskytla až po voľbách. A to je otázka zmluvy s SPP, vraj nevýhodnej, tým, že vraj, čo aj tu zaznelo, akcionári tunelujú SPP cez konzultačné služby. Chcem povedať, že je to nezmysel. Je to nezmysel, tá zmluva je dobrá, zmluva je dobrá v tom, že takéto služby, ak si akcionári účtujú konzultačné a iné služby spoločnosti, musia byť schvaľované dozornou radou, kde má štát väčšinu. A, samozrejme, došlo k problému, došlo k problému preto, že minoritní akcionári chceli obísť toto ustanovenie, ale štát sa jasne postavil a zabránil tomu. Ale samotný fakt, že si firmy účtujú akcionári, že si účtujú poskytované konzultačné firmy, je úplne normálny, štandardný a legitímny. Veď aj preto to ustanovenie v tej zmluve je. Je to úplne štandardné, pretože oni, samozrejme, zvyšujú hodnotu firmy, ktorá nie je 100-percentne v ich vlastníctve, ale len čiastočne v ich vlastníctve. Takže oni prinášajú know-how a zhodnotenie vlastne akcií nielen svojich, ale aj akcií, ktoré im nepatria. A preto je úplne normálne a legitímne, že si tieto veci účtujú. Dôležité je, aby boli účtované v korektnej výške. A tam je poistka štátneho akcionára a štátu v tom, že má väčšinu v dozornej rade. A kým štátni zástupcovia štátu nebudú súhlasiť s touto sumou za konzultačné služby, tak nemôže byť realizovaná. Dokonca aj firmám, ktoré sú 100-percentne vlastnené jedným alebo tými istými akcionármi, ak tí akcionári poskytujú nejaké služby, dnes v čoraz väčšej miere zavádzajú platenie v skutočnej cene, v skutočnej hodnote, pretože to zvyšuje transparentnosť a zvyšuje to náročnosť a efektívnosť v tých firmách.

    Takže na tomto príklade chcem povedať, že aj to údajné tunelovanie je nezmysel. A je to ošetrené v zmluve práve preto, že zmluva je dobrá. A práve preto štát bol schopný nekorektné konanie investorov alebo zámer, ktorý bol v rozpore so štandardnými podmienkami, zastaviť a upraviť.

    K výhradám, ktoré zazneli, začnem pánom poslancom Maxonom, a teda tým, čo bolo aj v tej správe, v tom písomnom odôvodnení návrhu na moje odvolanie.

    Po prvé. Bolo konštatované v tomto návrhu, že reformy sú nedostatočne koordinované. Samozrejme, pravdou je, že keď sa robia tak hlboké reformy, aké sa robia, tak vždy sa vyskytnú aj problémy, vždy sa vyskytnú aj veci, ktoré je potrebné dorábať pomerne narýchlo. A príkladom takých zmien boli vlastne tie dve zmeny, ktoré sa tu minulý týždeň schvaľovali, v mojich zákonoch, ktoré sa ukázali z dôvodov praktických nevyhnutné na doladenie a dopracovanie týchto zmien. Takže tu musím povedať, áno, istá kritika v tomto zmysle, si myslím, je relevantná, ale treba brať do úvahy aj to, že hĺbka a šírka zmien, ktoré v krátkom čase robíme, jednoducho neumožňuje, aby sa všetky veci dali predvídať 100-percentne. A niekedy to vyžaduje, aby sa tie veci ešte dopracovali a docizelovali. Na druhej strane ale zase si pomôžem citáciou zo správy OECD, ktorá hovorí, o reformách a ich koordinácii: „Každá z individuálnych reforiem je sama osebe dôležitá, ale vplyv na celkový ekonomický úspech bude zvýraznený a znásobený vzájomnými väzbami a koordináciou medzi nimi.“ Tým jasne hovorí o tom, že dochádza k tej koordinácii, dochádza k nej najmä prostredníctvom verejných financií, pretože všetky reformy sa nakoniec prejavujú spoločne v dopadoch na verejné financie. A napr. to, čo spomínal aj pán poslanec Mikuš, daňový bonus je dobrým príkladom prepojenia a koordinácie reformy daňovej a reformy sociálneho systému a reformy rodinnej politiky tak, aby to nielen viedlo k tomu, že sa dostanú tieto peniaze k deťom, ale aby to zvyšovalo aj tlak na aktivitu a aby to zmenšovalo možnosť na zneužívanie dnešného systému.

    K zhoršeniu sociálnej situácie som sa vyjadroval a vyjadroval som sa k nej na základe čísiel a na základe odhadov.

    Čo sa týka ďalšieho konštatovania, ktoré pán poslanec Maxon povedal, musím na tomto konštatovaní ilustrovať, ako sa niekedy naozaj, neviem, či vedome alebo nevedome, ale nepravdivo, vytrhávajú veci z kontextu a vkladajú do úst napr. mne. Pán poslanec Maxon povedal, že som tvrdil, že spotrebiteľské ceny potravín sa zvýšia maximálne o 1 % až 1,5 % a že v januári došlo k ich zvýšeniu o 4,4 %. Spojil dve veci, ktoré som ja nikdy nepovedal v jednej súvislosti. Povedal som, že v súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie v máji 2004 môžu ceny potravín stúpnuť o 1 % až 1,5 %. Keďže sme ale v marci a on porovnal toto 1 % až 1,5 %...

  • Pán podpredseda, dovoľte, aby som vás prerušil, je 19.00 hodín.

    Prerušujem rokovanie Národnej rady, budeme pokračovať zajtra o 9.00 hodine.

    Prosím procedurálny návrh ešte má pán Fico.

  • Pán podpredseda, ja som sa hlásil na tento procedurálny návrh pred 19.00 hodinou. Dávam procedurálny návrh, aby sme pokračovali aj po 19.00 hodine a dokončili tento bod vrátane hlasovania. Prosím o tomto dať hlasovať.

  • Je súhlas, aby pokračovala schôdza ďalej, keď som prerušil schôdzu?

  • Odpoveď z pléna.

  • Dámy a páni poslankyne, ja som o 19.00 hodine v súlade s rokovacím poriadkom prerušil rokovanie tejto schôdze Národnej rady, budeme pokračovať ráno o 9.00 hodine.

  • Prerušenie rokovania o 19.01 hodine.