• Vážené panie poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    otváram druhý rokovací deň 26. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni požiadal pán poslanec Ištván. Na zahraničnej služobnej ceste nie je nikto z poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

    Budeme pokračovať rozpravou o prvom prerokúvanom bode, ktorým je Návrh skupiny poslancov, členov klubu Hnutia za demokratické Slovensko na prerokovanie uznesenia Národnej rady, ktorým bol vydaný súhlas na trestné stíhanie pána poslanca Ivana Lexu.

    V poradí včera ústne prihlásení poslanci sú: Cuper, Hofbauer, Húska, Podhradská, Hudec, Engliš, Tarčák, Tkáč, Andrejčák, Cabaj, Slobodník, Brhel, Brňák, Kačic, Drobný, Kalman, Krajči.

    Prosím všetkých pánov poslancov, aby svoju účasť na dnešnom rokovacom dni osvedčili podpisom na prezenčnej listine.

    Máme zlúčenú rozpravu o prvých dvoch bodoch.

    Prosím teraz pána poslanca Cupera ako prvého prihláseného do rozpravy, aby sa ujal slova. Po ňom vystúpi pán poslanec Hofbauer.

  • Vážené panie poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    vážený pán predsedajúci,

    spravodajca,

    milí hostia,

    vstupujeme do druhého dňa prerokúvania kauzy o zrušení uznesenia, ktoré Národná rada prijala vo vzťahu k vydaniu poslanca Národnej rady Ivana Lexu na trestné stíhanie a tiež, ako povedal pán predsedajúci, kauzy Gustáva Krajčiho, ktorý teda uznesením Národnej rady bol vydaný na trestné stíhanie v otázke zmarenia referenda. Pre väčšinu poslancov tejto snemovne, ale najmä pre novinársku obec, je táto kauza v podstate, ak človek číta knihu televíznej komentátorky Ľuby Lesnej alebo ak pozerá Markízu a pozerá Na Slovensku je to tak pána Lintnera, je v tejto kauze všetko jasné. Pani Lesnej, ale aj pánu Lintnerovi, ale aj ďalším komentátorom slovenských médií, ale aj skupine takzvaných významných právnikov pánu Lipšicovi, ale aj pánu ministrovi spravodlivosti, ministrovi vnútra i šéfovi slovenských vyšetrovateľov Ivorovi je otázka viny jasná a našli na ňu odpoveď.

    Súdny človek si ale takto jednoducho otázku nestavia. Kladie si aj hlbšie otázky, otázky toho, komu samotná kauza mohla poslúžiť. Pri komentároch Ľuby Lesnej, ale aj pána Lintnera sa vychádza iba od toho času, keď bol pán Lexa v jednej kauze alebo pán Krajči v druhej kauze, to znamená v kauze tzv. zmareného referenda. Vychádza sa iba od momentu toho, že akosi sa prezumuje jednoducho fakt, že jediný, kto mal záujem na spáchaní týchto skutkov, boli obvinení, to znamená pán Lexa a pán Krajči, no a, samozrejme, potom otázka v širších súvislostiach, to znamená otázka "metafyzickej viny" toho subjektu, teda politického subjektu HZDS, lebo je to aj otázka politickej viny, z ktorého títo dvaja poslanci pochádzali. Teda morálnej i politickej i trestnoprávnej zodpovednosti Hnutia za demokratické Slovensko, a ak by sme išli ešte ďalej, aj otázka morálnej, politickej i metafyzickej zodpovednosti jeho predsedu pána Vladimíra Mečiara.

    Ale veda, právna veda a osobitne veda trestného práva sa snaží vždy zodpovedať otázku motívu. Takže sa treba vrátiť pred moment obvinenia zo spáchaného skutku. To odkazujem pani Ľube Lesnej i pánu Lintnerovi. V tomto zmysle sa treba vrátiť hlbšie do slovenskej histórie, do fungovania slovenskej politickej scény i fungovania slovenskej spoločnosti. Slovenská spoločnosť, ak vychádzame od momentu od takzvaného novembrového prevratu, ktorý pán Havel nazval nežnou revolúciou, sa stala spoločnosťou diametrálne rozdelenou na dva ťažko zmieriteľné politické tábory. V jednom fungovalo takzvané pronárodné krídlo, ktoré sa snažilo riešiť otázku slobody, teda kolektívnej národnej slobody, nie iba slobody individuálnej, teda slobody jednotlivca. Tak ako to riešil pán Havel na celofederálnej úrovni, ktorej výsledkom bolo schválenie Základnej listiny ľudských práv. To znamená, pokračovalo sa po línii deklarácie práv občana a človeka.

    Druhá skupina, ktorá sa formovala najprv okolo koreňov a v tejto skupine sa ocitla potom značná časť bývalého VPN, ktorá rozmýšľala pronárodne a ktorej otázka kolektívnej slobody, a tým aj kolektívnej demokracie, to znamená osamostatnenia Slovenskej republiky, nebola ľahostajnou. Len tak mimochodom, aj niektorí dnešní protagonisti, ktorí sú v opačnom tábore, v nej boli aj pán minister kultúry Kňažko, ktorý prezliekol kabát vari už od novembrovej revolúcie najmenej sedemkrát.

    Táto rozdelená spoločnosť sa nikdy nedohodla na zásadných otázkach politického smerovania. Stali sa z nej dve absolútne nezmieriteľné protichodné politické skupiny. Zhodou okolností v roku 1993 zvíťazilo pronárodné krídlo, bola vyhlásená samostatná Slovenská republika, bola rozdelená federálna republika pokojnou cestou, čo nemalo v dejinách obdobu. Pán predsedajúci, ja hovorím k veci. Anamnéza musí byť urobená, aby sme dospeli k nejakým výsledkom. Takže láskavo ma netreba upozorňovať. Aha, pardon, tak sa ospravedlňujem, ak ste to hovorili pánu Gašparovičovi.

    Tieto dve nezmieriteľné skupiny ale po vzniku samostatnej republiky sa neustále v hašterivom boji o moc pri moci aj striedali. Pokiaľ skupina pronárodne orientovaných ľudí, ktorá zakladala základy alebo položila základy a princípy slovenskej samostatnosti a demokracie, bojovala čestnými a demokratickými spôsobmi o moc, tá druhá skupina si často pomáhala neférovými a nedemokratickými spôsobmi vyjmúc niektoré politické subjekty na ľavom spektre politického poľa. Tak sa stalo, že po novembri na Slovensku vzniklo množstvo politických káuz, ktoré zjavne boli prezentované s kriminálnym pozadím, ale vo svojej podstate išlo o kauzy, ktoré mali výlučne politické pozadie. Čo je zaujímavé na týchto kauzách, že nie je vylúčená ani spolupráca so zahraničím, pretože stadiaľ prichádzala politická podpora pre tieto svetoobčiansky orientované prúdy, ktoré boli združené v KDH, v Demokratickej únii, v Demokratickej strane a v iných politických subjektoch, ktoré sa teraz nachádzajú v štádiu ďalšieho rozkladu. Tam je potrebné hľadať aj inšpirácie pre tieto politické kauzy, ktoré dostávali kriminálne pozadie. Aj táto kauza, o ktorej sa tu už druhý deň bavíme a o nej rokujeme, vznikla zrejme v tejto dielni za spolupráce zahraničia.

    Akési predzvestie sa urobilo počas vládnutia pána Pittnera na ministerstve vnútra a pána Čarnogurského, keď boli vymenovaní štyria generáli, ktorí aj v terajšom období vlastne uskutočňujú tú mocenskú štruktúru alebo realizujú mocenské štruktúry, hľadajú mocenské zložky, a tým aj umožňujú priebeh vyšetrovania tejto kauzy v takom želateľnom smere, ako si to praje zahraničie i časť tejto vládnej koalície. Podotýkam, nie vás vážení páni poslanci, vy ste druhoradé osoby, ktoré do problému vidia asi tak hlboko, ako si to želá tá časť vládnej koalície, ktorá poťahuje nitky vládnej moci.

    Samotná kauza vychádzala z toho, že tu bol fakt, že prezidentom sa stal, žiaľbohu, pre túto spoločnosť i túto krajinu, človek, ktorý mal vysoké ambície, ale absolútnu neschopnosť vládnuť v začínajúcom alebo rozvíjajúcom sa štáte. Predpoklad, aby sa vytvorila táto kauza, bol aj v tom, že syn tohto človeka sa dopustil celkom bežných kriminálnych činov, rozkrádal cudzí majetok alebo si privlastnil cudzí majetok značnej hodnoty, dokonca v medzinárodnej spolupráci. Bolo celkom jednoducho pre tých, ktorí robili scenár tejto kauzy, aby tieto fakty zobrali do úvahy na jednej strane a aby zobrali do úvahy aj fakt na druhej strane, že celkom politickým rozhodnutím Ústavného súdu sa dala tomuto človeku, teda Michalovi Kováčovi takmer absolutistická moc, keď známe výkladové rozhodnutie článku 102 Ústavného súdu povedalo, že pán prezident môže vymenovať ministrov podľa vlastných predstáv.

    Ďakujem vám, vážení páni poslanci, že ste toto hanebné rozhodnutie Ústavného súdu poopravili v novele ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta. Bolo to naozaj niečo, čím sa Slovenská republika vracala do čias, keď ešte bola Veľká Británia kráľovstvom alebo anglický kráľ mohol vymenovať ministrov podľa vlastných predstáv. Zbytočne sa pán Ballek usmievate. Je to tak. To umožnilo založiť ďalší konflikt, ktorý bol zásadným pre túto kauzu. Vie sa alebo ten, kto si pamätá niečo z dejín fungovania Slovenskej republiky po novembri 1989, vie dobre, že pán prezident odmietol vymenovať pána Lexu za ministra. Vedelo sa aj o tom, že nie je príliš dobrý vzťah medzi prezidentom a ministerským predsedom Mečiarom. Na tom celom bola táto kauza postavená, stačilo zrealizovať celkom bežným a ľahko zrejme uskutočniteľným vzhľadom na neskúsenosť Slovenskej informačnej služby a iných bezpečnostných zložiek Slovenskej republiky únos alebo možno samoúnos Michala Kováča mladšieho a potom nastúpilo to, čomu sa hovorí hľadanie vinníka. A postupovalo sa celkom bežnou filozofiou, ak sa vinník nenájde, tak sa vinník určí. Je celkom logické, že prevaha, najmä mediálna, v tomto štáte bola vždy na strane dnešnej vládnej koalície a vtedajšej opozície, v tomto jej úsilí ju značne podporovalo aj zahraničie, takže verejná mienka bola ovplyvnená v tom smere, že kto iný mohol predsa spáchať tento zločin ako predseda Hnutia za demokratické Slovensko Vladimír Mečiar a, samozrejme, šéf Slovenskej informačnej služby Lexa. Bolo to celkom prijateľné pre väčšinu ľudí, ktorí nerozmýšľajú v hlbších súvislostiach. Samozrejme celkom absolútne pokryté spravodajsky, pokryté aj mediálne. No a, samozrejme, neskôr aj mocensky po tom, čo sa táto vládna koalícia dostala k moci.

    Ale skutočnosti môžu vyzerať celkom inak. Na ten účel, aby sa vinník určil, vyvinula vtedajšia opozícia značné úsilie. Žiaľ, boli pri tom aj isté obete, ktoré sa tiež pripísali pripísanému vinníkovi. Bola určená komisia, takzvaná občianska, na vyšetrenie únosu Michala Kováča mladšieho, na čele ktorého nie náhodou stojí dnešný minister vnútra Ladislav Pittner. Boli v nej aj všetci tí, ktorí dnes znovu tento prípad vyšetrujú, to znamená vyšetrovatelia. Boli a fungujú v nej aj niektorí za fungovania starého generálneho prokurátora celkom neuznaní okresní prokurátori, ktorí hneď po víťazstve tejto vládnej koalície dostali funkciu okresných a krajských prokurátorov, aby to určovanie vinníka bolo oveľa jednoduchšie. Sám som mal možnosť raz stretnúť týchto pánov v jednej reštaurácii, istého pána novinára, ktorého matka robí dodnes sekretárku predsedovi KDH, s istým dozorujúcim okresných prokurátorom, ktorý celkom nepokryte v tejto reštaurácii sa vyhrážali alebo si robili posmešky, že Lexa bude zavretý až sčernie. Je to celkom nechutné divadlo pre toho, komu princípy demokracie a právneho štátu sú sväté.

    Teda víťazstvo Hnutia za demokratické Slovensko v parlamentných voľbách 1998 bolo vlastne také, že umožnilo nastolenie síl, ktoré sme pracovne nazývali svetoobčianske, ktoré tento štát nechceli, ktoré robili všetko proti tomu, aby tento štát vznikol, a ktoré neskôr za vlády tých síl, ktoré tento štát chceli, ktoré chceli slobodu a demokraciu v tomto štáte, vykrikovali, že oni jediní sú schopní vládnuť štátu, ktorý sami nechceli. No a po tomto nešťastnom víťazstve, keď oklamaný národ dal týmto silám dôveru, a po roku a pol nesplnených sľubov sa táto vládna koalícia uchyľuje k jedinému prostriedku, ktorý jej ostáva na ovplyvňovanie verejnej mienky, to znamená škandalizovaniu svojich politických protivníkov a odporcov a doriešeniu kauzy, ktorú vlastne ona sama začala, ktorú vymyslela, zrealizovala a ktorú pripísala určenému vinníkovi. Tým vinníkom má byť pán Lexa v jednom prípade, v druhom prípade pán Krajči.

    Dostávame sa k právnemu problému. Každý, kto rozmýšľal už pred tromi rokmi, a nielen pán Čarnogurský a jeho stratégovia zrejme rozmýšľali, ale rozmýšľala aj druhá strana, bolo jasné, že ďalší vývoj najmä pod tlakom, mediálnym tlakom a tlakom zahraničia bude taký, že na Slovensku naozaj zvíťazia tie sily, ktoré tento štát nechceli. To znamená vážení páni z dnešnej vládnej koalície, a preto boli urobené pre tento prípad isté opatrenia. Práve preto vtedajší úradujúci ministerský predseda a zastupujúci prezident Vladimír Mečiar, pretože okrem tejto kauzy sa udiala aj kauza, o ktorej by sme mohli hovoriť veľmi dlho, to znamená kauza zmareného referenda, ktorou sa vtedajšia opozícia, dnes vládna koalícia, snažila presadiť neschopného, hašterivého, netolerantného prezidenta, vtedajšieho, dnes občana Michala Kováča naspäť k moci.

    Pán Šimko a niektorí z prezidentovej kamarily ako pán Trimaj a ďalší vymysleli takzvanú kauzu referendum. V nej sa mal dať občanom Slovenskej republiky pod zámienkou ako hlasovania, či chcete, aby sa volil prezident podľa priloženej prílohy ústavného zákona, oklamať občanov tohto štátu, že je možné zvoliť prezidenta alebo teda je možné zmeniť ústavu aj formou referenda. Podotýkam, že Hnutie za demokratické Slovensko nikdy nebolo proti priamej voľbe prezidenta, ale boli sme proti spôsobom pána Šimka a pána Trimaja, ale aj pána Kováča a zahraničia, ako to dosiahnuť. Chcelo sa tu oklamať občanov Slovenskej republiky. Bolo na Ústavnom súde, ktorý mal znovu rozhodovať o tom, či teda položená otázka s priloženým textom ústavného zákona je protiústavná alebo nie. Ja znova musím konštatovať tak ako v prvom prípade, keď išlo o výkladové rozhodnutie Ústavného súdu v kauze zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny, aj tu za také uznesenie, aké prijal 21. mája 1997 Ústavný súd Slovenskej republiky, by sa sudcovia Ústavného súdu museli dlho hanbiť, pretože odporuje jednoducho elementárnej právnej logike a existujúcim právnym normám.

    V ňom sa hovorí, že zákonodarná moc v Slovenskej republike je upravená dvojakým spôsobom. Táto moc patrí nielen Národnej rade, ale aj priamo občanom. Proti tomu by sa nedalo nič namietať, ale ďalšia časť hovorí, že Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda podľa článku 93 ods. 2 ústavy bola otázka o zmene Ústavy Slovenskej republiky alebo jej časti. To je pravda, lenže v tomto prípade nešlo o otázku v referende, ale išlo o problém schválenia alebo neschválenia priloženého ústavného zákona. To znamená buď sudcovia Ústavného súdu zámerne túto skutočnosť pomlčali, alebo rozhodli jednoducho podľa želania vtedajšej vládnej koalície, pardon, opozície, alebo možno aj podľa ich zahraničných tútorov.

    Ďalšia časť tohto rozhodnutia bola potom, samozrejme, znovu jednoducho manipuláciou, keď sa hovorilo, že príloha rozhodnutia prezidenta o vyhlásení referenda k otázke uvedenej v časti 1 písm. B.4 bod rozhodnutia odporuje § 2 ods. 3 zákona Národnej rady číslo 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov, ktorými sa podľa článku 100 ústavy upravuje ústavný režim spôsobu vykonania referenda.

    Bolo teda na ministrovi vnútra Slovenskej republiky, aby rozhodol, či teda bude štvrtá otázka zaradená na hlasovací lístok alebo nie podľa tohto druhého odseku. Nie je pravdou to, čo tvrdí minister spravodlivosti pán Čarnogurský a čo tvrdil aj americkým kongresmanom a senátorom vo Varšave a celému OBSE, že zákon o vykonaní referenda dáva právomoc ústrednej referendovej komisii určovať otázky alebo stanovovať, ako má vyzerať hlasovací lístok. Bolo to obyčajné klamstvo. Každý, kto si prečíta § 30 zákona o vykonaní referenda, veľmi ľahko zistí, že táto právomoc bola daná ministrovi vnútra Slovenskej republiky, a to aj bez ohľadu na rozhodnutie Ústavného súdu. Teda minister vnútra postupoval v súlade so zákonom, nezneužil svoje právomoci a v konečnom dôsledku konštatoval to aj Najvyšší súd Slovenskej republiky.

    Prinajlepšom teda platí, ak sa k tejto kauze znovu tento parlament vrátil a vydal pána poslanca Krajčiho na trestné stíhanie, stará rímska zásada, že nie dvakrát o tom istom. Ak už pominieme zásadu, že niet trestného činu alebo zločinu bez zákona. A pán minister vnútra Slovenskej republiky postupoval plne v súlade so zákonom o vykonaní referenda. Znova opakujem, nie je pravdou to, čo tvrdil minister spravodlivosti, ktorý túto kauzu rozpútal spolu s pánom poslancom Šimkom, s pánom Trimajom, vtedajším prezidentom, a z ktorej bol celkom bezdôvodne obvinený minister vnútra vlády Vladimíra Mečiara. Referendum sa malo uskutočniť s tromi otázkami. Boli na to vytvorené podmienky. Znovu do hry vstúpilo vtedajšie KDH a opozičné strany, ktoré prikázalo svojim primátorom zobrať moc protizákonne, podotýkam, protizákonne, pán Bajan by o tom mohol niečo povedať, do svojich rúk. Ja sám som zažil množstvo telefonátov, v ktorých si občania s plačom sťažovali, že neboli vpustení starostami a referendovými komisiami do referendových miestností, čo je absolútnym popretím suverenity a zvrchovanosti štátnej moci Slovenskej republiky. Boli to tiež alebo to boli jediné hodnotenia, alebo teda konania, ktoré boli v rozpore aj s platným trestným právom.

    Ak pán zastupujúci prezident Mečiar udelil amnestiu všetkým tým, ktorí v referende konali nie v súlade so zákonom, bol to akt milosti. Ten, kto študoval otázku viny a trestu, iste by neobišiel aj existencionalistu Karla Jaspersa alebo múdreho človeka, ktorým bol Anatole France, a aj vy páni poslanci, ak by ste si tieto dve útle malé knižočky, ktoré často nosievam študentom alebo dávam im ich preštudovať, ak sa zaoberáme otázkou spravodlivosti, otázkou viny a trestu, by ste zistili, že na to mal pán zastupujúci prezident právo. Milosť je právo štátu upustiť od potrestania. Toto právo štátu uplatňuje vždy nejaká konkrétna osoba. Tou osobou bol vtedy zastupujúci prezident. Toto právo je absolútne hneď vykonateľné a absolútne nezrušiteľné. Ak neskôr tiež zastupujúci ministerský predseda pán Dzurinda zrušil amnestiu svojho predchodcu, dopustil sa nielen historickej viny, dopustil sa amorálnosti, ktorú dejiny alebo civilizované dejiny ľudstva nepoznajú. Nech si sypú popol na hlavu jeho poradcovia ako pán Kresák a ďalší, ktorí ho v tom podporovali, ktorí mu to nahovorili, a oni nesú tiež morálnu i politickú zodpovednosť a budú ju niesť pred dejinami tohto národa, ale aj pred dejinami štátu. Zbytočne si dnes zháňajú svojich zahraničných, najmä amerických od chlebodarcov rôzne ospravedlnenia. Ja nepoznám nijakú vedeckú prácu, ktorá by hovorila, že amnestiu je možné zrušiť, pretože amnestia je vyšší princíp.

    Jaspers hovorí, že milosť je akt, ktorý obmedzuje výkon čistého práva a ničivého násilia. Ľudskosť tuší vyššiu pravdu, aká je v priamočiarych dôsledkoch práva i násilia. Takže prinajlepšom, ak niekto zosnoval tieto dve kauzy, ktorými sa tu dnes zaoberáme, to znamená únos prezidentovho syna, aby diskreditoval vtedajšiu vládnu koalíciu, aby odstránil od moci legitímne zvolené politické strany, legitímnu vládu i režim Vladimíra Mečiara, konal prinajlepšom protiprávne, konal amorálne, politicky amorálne, konal nelegitímne. Ak sa dnes ešte snaží určiť toho, koho chcel zničiť predtým za vinníka, koná znovu amorálne, nespráva sa, ako sa patrí na víťaza. Víťaz má byť veľkorysý. Ak sa pokladáte, vážení poslanci vládnej koalície, za víťazov, tak ste sa mali správať ako víťazi. Mali ste byť veľkorysí. Mohli ste preukázať práve ten vyšší princíp, po ktorom volajú filozofi, mohli ste byť zhovievaví k tejto opozícii, mohli ste tomuto národu urobiť dobrú službu, mohli ste preukázať, že vo vás je viacej ľudskosti ako teda v terajšej opozícii, ktorá bola vo voľbách porazená.

    My sme sa takýmto spôsobom, aj keď sme boli jednoznačne víťazi predchádzajúcich volieb, nesprávali k vtedajšej opozícii. Nikoho sme nebrali na politickú zodpovednosť, pretože tá je ťažko určiteľná. Politická vina je ťažko preukázateľná. Tieto dve kauzy sú práve takým ukážkovým princípom toho, ako sa dá spojiť kriminálna vina jednotlivca s politickou vinou, pretože obidvaja, ktorí majú byť alebo ktorí sú určenými vinníkmi, ktorých ste vy určili ako vinníkov, lebo zrejme súd alebo orgány činné v trestnom konaní takými prostriedkami, ktoré by povedali, že títo ľudia sú vinníkmi, žiaľbohu, nedisponuje. Ak by nimi disponoval, iste by boli orgány činné v trestnom konaní s nimi vyšli.

    Predsa bolo celkom evidentné, že pán Pittner ako šéf komisie na vyšetrenie zavlečenia Michala Kováča do cudziny a objasnenie vraždy Remiáša disponuje svedkami, ktorí túto vinu preukážu. Ja sa pýtam, kde sú tí svedkovia? Ja sa pýtam, kde sú svedkovia v kauze Triptych, keď jeden z nich sedí na diplomatickom poste v Mníchove. Kto ho tam poslal? Nebodaj my z opozície, keď ministerstvo ovláda pán Kukan. Ja sa pýtam, kde je Fegyveres, ktorý bol korunným svedkom a a ktorému minister spravodlivosti nosil do zahraničia peniaze. Prečo nepríde svedčiť v kauze Lexa? Keď sa pán Čarnogurský aj s pánom Pittnerom už vtedy vyhrážali, že nemôže prísť, pretože sa bojí, že vtedajší minister vnútra Krajči a celá Mečiarova vláda mu nezaručuje bezpečnosť. Môže prísť. Veď KDH disponuje všetkými silovými rezortmi. Môže mu zabezpečiť absolútnu bezpečnosť. Nech príde a vypovie. Ale pravda bude asi taká ako v prípade vraždy Remiáša, v ktorej obratne bol obvinený vtedajší predseda aj terajší predseda Hnutia za demokratické Slovensko a vtedajší ministerský predseda pred voľbami matkou Remiáša, ktorá jednoznačne obvinila tiež pána Mečiara z vraždy syna. Dnes vyšlo najavo, že tomu tak nebolo, že išlo o obyčajnú mafiánsku vraždu.

    Práve preto bola daná amnestia pánom Mečiarom, vážená pani redaktorka Ľuba Lesná, aby sa urobilo zadosť etickej, morálnej spravodlivosti, pretože táto kauza, kauza zavlečenia Michala Kováča do cudziny aj kauza zmareného referenda boli kauzami politickými, ktorých jediným zmyslom bolo zničiť politického protivníka. Že sa na to používali prostriedky kriminálne, to je celkom bežné. Nepoužívali sme ich nikdy proti vám my. I keď nás vtedajší minister kultúry nehoráznym spôsobom v pondelok obvinil, že sme polomafiánskou a polozločineckou teroristickou organizáciou, ktorá ako zlý vtip nesie názov alebo meno Hnutia za demokratické Slovensko. Pán Kňažko, ubezpečujem vás, že sme oveľa morálnejší ako vy, ktorých nazývajú demokratmi. Nepriezliekli sme si sedemkrát kabáty, nezmenili sme sedemkrát svoje politické ani náboženské, ani iné presvedčenie. Vždy sme stáli na rozdiel od vás pred týmto národom, hovorili sme mu zásadne pravdu, nikdy sme ho takým nehoráznym spôsobom neklamali ako vy s pánom Dzurindom. Teda vy ste polomafiánska skupina, ktorá sa vo voľbách obyčajným nehoráznym podvodom zmocnila na Slovensku moci. A týmto spôsobom ju už rok a pol uplatňuje, terorizuje občanov tohto štátu, zbedačuje ich a k tomu aj naďalej slúžia tieto dve kauzy, aby sa zakrývalo to, že väčšina Slovákov je na hranici existenčnej biedy.

    Vážený pán Kňažko, nepomôže vám obviňovať Hnutie za demokratické Slovensko z polomafiánskych spôsobov. Ukazuje sa to aj za vašej vlády, keď máte všetky mocenské prostriedky v rukách a v demokratickej spoločnosti je to už tak, že pravda vždy vyjde najavo, že práve nite spolupráce tejto vládnej koalície s mafiou niekde čoraz častejšie presvitajú.

    No je tu potom to, o čom sa ďalej diskutuje. To znamená, že sa aj na Ústavnom súde našiel človek alebo traja ľudia, ktorí našli v sebe odvahu hľadať vyšší morálny princíp, ktorí našli v sebe odvahu povedať, že pán ministerský predseda Dzurinda sa správal amorálne, nie v súlade s ústavou, právom a pravidlami tohto štátu, tejto spoločnosti, ktoré sme si ustanovili demokraticky a slobodne po novembri 1989 a práve preto rozhodnutie senátu Ústavného súdu sa stáva terčom útokov tejto vládnej koalície a jej právnych expertov.

    Rozhodnutím Ústavného súdu sa jednoznačne povedalo, že pán ministerský predseda tým, že zrušil amnestiu, nekonal v súlade s ústavou a právnym poriadkom tohto štátu. Teda jeho rozhodnutie je nulitné. A práve preto je potrebné alebo ak budem ďalej citovať, boli porušené ústavné a ľudské práva jedného z tých, ktorí sú obvinení v tejto kauze pána Svěchotu, a teda je potrebné trestné stíhanie zastaviť.

    Rozhodnutie Ústavného súdu sa publikuje v Zbierke zákonov v zmysle zákona o Zbierke zákonov číslo 1/1993 Z. z. Teda aj keď ide o individuálne rozhodnutie súdnej moci, nadobúda publikáciou všeobecnú záväznosť. To znamená, musia sa ním riadiť v budúcnosti všetky prípady, ktoré sa teda v Slovenskej republike vyšetrujú alebo proti ktorým osobám sa koná. Nie je pravdou, že rozhodnutie Ústavného súdu sa vzťahuje iba na pána Svěchotu. Rozhodnutie aj v zmysle § 11 Trestného poriadku sa vzťahuje aj na ďalších spoluobvinených. Ale vzťahuje sa aj preto, že nadobúda všeobecnú záväznosť. Teda vzťahuje sa na neurčitý počet subjektov a na istú triedu prípadov. A ja sa pýtam, čo robí generálny prokurátor Hanzel, ktorý obvinil svojho predchodcu Vaľa, že pri udelení milosti Michalom Kováčom, vtedajším prezidentom, sa obrátil na Ústavný súd, aby povedal, či udelená milosť bola v súlade s ústavou alebo nie. Za to je braný na zodpovednosť predchádzajúci generálny prokurátor. Dnešný generálny prokurátor si sedí spokojne na svojej stoličke, i keď je tu rozhodnutie Ústavného súdu, teda najvyššej inštancie súdnej moci, najvyššej odvolacej inštancie, ale aj inštancie, ktorá podľa základného dokumentu o ľudských právach, teda Listiny ľudských práv, ktoré schválilo predchádzajúce Federálne zhromaždenie, je najvyšším orgánom ochrany ústavnosti a toho, či sa realizujú ľudské práva v Slovenskej republike v súlade s ústavou. Tak hovorí článok 1 Listiny základných práv a slobôd. Pán generálny prokurátor sedí spokojne a vymýšľa si a hovorí, že keďže ide o dve kontroverzné rozhodnutia senátov Ústavného súdu, že je potrebné pripraviť zákon, ktorý by v takom prípade ustanovil, že rozhodne plénum. Pán generálny prokurátor Slovenskej republiky vedome klame občanov tohto štátu aj všetci ostatní vrátane pani Ľuby Lesnej a pána Lintnera a ďalších redaktorov zo SME a ďalších provládnych denníkov.

    Nejde o dve rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré by boli rovnocenné. Senát pána Drgonca, ktorý je známym exponentom vládnej koalície iných zahraničných záujmov v tomto štáte, jednoducho v samotnej kauze nerozhodol, pretože na neverejnom zasadnutí odmietol prijať Svěchotov podnet, teda nerozhodol vo veci právnicky povedané. A jeho rozhodnutie nemôže byť rovnocenné s rozhodnutím Šafárikovho senátu, ktorý procesne prijal podnet na konanie a rozhodol v samotnej veci. Nie je teda možné porovnať alebo dať do rovnakej váhy a každý, kto ovláda elementárne základy práva, vie, že tieto dve rozhodnutia nie je možné dať ako rozhodnutia rovnocenné v tej istej veci, lebo jedno je rozhodnutím procesným, druhé je rozhodnutím vo veci.

    Takže rozhodnutie Šafárikovho senátu ako najvyššieho orgánu alebo inštitúcie, ktorá má ochraňovať ústavnosť v tomto štáte, je absolútne nespochybniteľné. Márna je snaha pánov takzvaných ústavných právnikov, medzi ktorými sa ocitá aj pán Lipšic, pán Matern, ktorý s ústavným právom nikdy nerobili a ktorí sa podpísali výlučne pod politický dokument, aby robili istú kvázi vedeckú zásterku tejto vládnej koalícii a aby sa znovu dal priestor na manipulovanie alebo na manipulatívne vyšetrovanie tejto kauzy, prípadne potrestanie určeného alebo vopred určeného vinníka, ktorým má byť riaditeľ Slovenskej informačnej služby pán Lexa a v druhom prípade pán Krajči, ktorí sú teda určenými vinníkmi.

    Ale tým sa samotná podstata tejto kauzy nevyčerpáva, lebo oni sú iba prostriedkom dosiahnutia toho vyššieho cieľa, ktorý niektorí predstavitelia tejto vládnej koalície dnes združení v takzvanom SDKÚ, teda v Dänikenovej filozofii alebo vo filozofii science-fiction ide o akési mimozemské telesá, teda ufónov, ktorí pristáli na slovenskej politickej scéne, aby znova vytvorili zdanie demokracie na Slovensku, lebo podľa pána Kňažka sú oni jedinými tými puncovanými demokratmi, ktorí povedú Slovensko k blahobytnej spoločnosti, len ich treba nechať ešte nejaký čas bašovať na Slovensku, len im treba dať možnosť, aby umožnili svojim zahraničným ablatusom sprivatizovať strategické podniky. Ide o nie malú sumu, možno vyše 300 miliárd, ide o podniky veľmi lukratívne, pretože nie je potrebné investovať do výrobných zariadení. Ide o podniky, ktoré iba budú vyberať, tak ako pani ministerka financií občanom Slovenskej republiky z vreciek peniaze. Veď telekomunikácie budú žiť večne, pretože občania Slovenskej republiky, aj keď žijú na hranici chudoby, telefonovať neprestanú. Takisto inštitúcie a iné podnikateľské subjekty tiež budú za každú cenu telefonovať, pretože taká je moderná telekomunikatívna spoločnosť. Za tým všetkým teda je potrebné vidieť politiku, ekonomické záujmy.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ak nájdete v sebe trochu morálnej zodpovednosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou politickej zodpovednosti, nechceme od vás, aby ste priznávali svoj podiel viny, že ste sa nechali oklamať vidinou štvorročného sedenia v tomto parlamente a že vaši, tí, ktorí tu nesedia a ktorí za zosnovaním a realizáciou všetkých tých ohavností v predchádzajúcom funkčnom období stoja, že nájdete v sebe toľko politickej, morálnej i etickej zodpovednosti, aby ste tie uznesenia, ktoré ste schválili, a ako pán Gašparovič vo svojom úvodnom vystúpení uviedol, to rozhodnutie ohľadom vydania pána Lexu na trestné stíhanie nespĺňa ani procesnoprávne podmienky, pretože pán predsedajúci Migaš vtedy nedal hlasovať o celkovom znení návrhu uznesenia, teda ide o nezákonný a svojvoľný akt, že nájdete toľko morálnej, politickej i etickej zodpovednosti a zahlasujete za zrušenie týchto uznesení, čím urobíme čiaru za týmito kauzami, pretože určený vinník môže byť odsúdený, môže byť poslaný do väzenia, ale v zdravej spoločnosti, a nepochybujem, že Slovenská republika je zdravou spoločnosťou, vždy sa nájde niekto, kto sa postaví na obranu práva, morálky a spravodlivosti, tak ako tomu bolo v prípade Francúzska, keď ním zmietala takzvaná Dreyfusova aféra, keď nevinný dôstojník francúzskej armády bol odsúdený na suchú gilotínu, bol poslaný do väznice v Cayenne. Našiel sa jeden spisovateľ, pán Ballek, ktorý sa postavil na obranu tohto nevinného človeka a dokázal jeho nevinu, dokázal, že bol vopred určeným vinníkom a že ho treba oslobodiť.

    Na záver vám len odcitujem, ako to vidí Anatole France: "Zákonnosť nie je nič iného len potvrdenie nastávajúcej nezákonnosti. Už ste niekedy videli, že by sa stavala proti víťazom a uzurpátorom? Čo najmenšie násilie stačí len právne uznať, aby sa z neho stala zákonná moc. Všetko je len vec formy, medzi zločinom a nevinou nie je nič, len list opečiatkovaného papiera." V danom prípade vami odhlasovaného papiera.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Pani poslankyňa Podhradská - faktická poznámka na vystúpenie pána poslanca Cupera.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

    Chcela by som poďakovať pánu Cuperovi, že sa vrátil do minulosti vo svojom vystúpení a pripomenul nám niektoré veci, na ktoré mnohí zrejme zabudli alebo na ktoré by niektorí zo susediacich poslancov určite radi zabudli. Okrem iného povedal, že vinník únosu alebo zavlečenia Michala Kováča mladšieho do zahraničia sa vlastne ani nehľadal, lebo vinník bol vopred určený, bol vopred vybratý. V tomto s ním absolútne súhlasím a myslím si, že príde a dúfam, že raz príde čas, keď sa dozvieme, kto vlastne za celou touto kauzou je.

    Len jednu poznámku by som chcela ešte v tejto súvislosti povedať a doplniť vlastne istý obraz, ktorý nám tu podal pán Cuper, o jednu skutočnosť.

    Pripomeňme si napríklad aj to, že pán Pittner vedel o kauze Technopol a o tom, že bol na Michala Kováča mladšieho vydaný medzinárodný zatykač oveľa skôr ako celé HZDS vrátane pána Mečiara. Vedel o tom ako minister vnútra v tom čase, keď medzinárodný zatykač na Michala Kováča mladšieho bol vydaný, bol ministrom vnútra a "postaral sa" on a jeho ľudia o to, aby spis o celej tejto kauze z ministerstva vnútra zmizol. Je to veľmi podivné a doteraz pán Pittner nevysvetlil túto skutočnosť. Možno by bolo zaujímavé, keby naši vynikajúci traja generáli, ktorých národ posmešne volá gestapo, akože generáli stálej pohromy povedali naozaj pravdu o tom všetkom, čo vedia aj o únose, aj o Technopole a o všetkých týchto kauzách vymyslených či skutočných.

  • Pán poslanec Hofbauer je ďalší ústne prihlásený do rozpravy, po ňom pán poslanec Húska.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážený pán spravodajca,

    dámy a páni,

    rozprava k tomuto bodu programu mi pripadá ako vecne naprosto neskutočná. Veď o čom tu rokujeme? O tom, že Národná rada Slovenskej republiky má akceptovať rozhodnutie a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky a má ho previesť do reality? Na to treba viesť siahodlhú rozpravu a treba presviedčať poslancov vládnej koalície? Ak je to tak, tak sa potom iba dokumentuje, že celá problematika, ktorá sa tu prerokúva, nie je vecou práva, ale je vecou doslova posadnutosti, nie vecou politiky, ale vecou diagnózy.

    Dámy a páni, nie politiky, nie svedomia, nie práva a nie zdravého rozumu, pretože tu je vytýčený jeden kľúčový cieľ, Lexa a Krajči sú iba záchytné body na tejto trase. Tým cieľom je kriminalizácia Vladimíra Mečiara, kriminalizácia Hnutia za demokratické Slovensko ako celku a následná, samozrejme, likvidácia mechanizmami diktátorského štátu tomu primeranými. Previnenia Vladimíra Mečiara sú totiž také, že súčasná koalícia ich nemôže, domnievam sa, pri spôsobe svojho rozmýšľania jednoducho amnestovať. Hnutie za demokratické Slovensko v rokoch 1991 - 1992 doviedlo do rozpadu a do faktického zániku svetoobčiansku Verejnosť proti násiliu. No to je hrozné previnenie. Hnutie za demokratické Slovensko pod vedením Vladimíra Mečiara ustanovilo zvrchovaný štát Slovenskú republiku. Kto to kedy počul? A čo je úplná katastrofa pre súčasnú koalíciu, ten štát bol vysoko úspešný.

    Tieto veci treba bezpochyby súčasnou vládnou koalíciou potrestať a k tomuto sa prepožičali i minister spravodlivosti, ktorý sa tým stal ministrom nespravodlivosti, minister vnútra, ktorý sa týmto nestal ministrom vnútra, ale ministrom vnútorností, pretože to, čo robí, to nie je policajná práca, ale to je prosektúra, nuž a vyšetrovatelia, ktorí sa z vyšetrovateľov premenili na osočovateľov. V tomto procese sa hľadajú krkolomné hľadania nových foriem zákonov všetko s retroaktívnym pôsobením. Veď to, čo nám tu predvádza v návrhoch minister spravodlivosti, tak to sa už vymyká súdnemu rozumu a pripomína to retribučné zákony prijímané po roku 1945, 1946, ktoré sa uplatňovali s platnosťou na roky 1936, 1937, 1938, na základe ktorých bol napríklad aj popravený prezident doktor Jozef Tiso z obdobia štátnosti rokov 1939 - 1945. Z piatich bodov žaloby jeden bol nezmyselný, vecne nenaplnený a štyri boli retribučnými zákonmi retroaktívne prijaté s platnosťou sedem rokov dozadu. Presne toto predvádza minister nespravodlivosti Ján Čarnogurský.

    Dámy a páni, táto vládna koalícia sa podpísala pod celý rad mimoriadne zaujímavých skutočností, ktoré vás nezbavia viny na tom, že sa na tomto spolupodieľate. Táto koalícia, a to aj hlasmi tohto parlamentu, zbavila mandátu poslancov, a to bez dôkazového konania. Táto vládna koalícia posadila do väzenia poslanca, a to bez jeho odsúdenia. To nemá obdobu. Za vlády tejto vládnej koalície bol zavraždený poslanec predchádzajúceho vládneho hnutia a bývalý minister predchádzajúcej vlády Ján Ducký. K takýmto vraždiacim krokom sa neuchyľovali skoro žiadne vlády na svete s výnimkou diktátora Pinocheta, ktorý zavraždil a dal zavraždiť nielen prezidenta Allendeho, ale aj ešte aj vo Washingtone bývalého ministra Leteriéra a v Argentíne bývalého ministra Pratsa. To sú skutočne kroky, ktoré nemajú obdobu v civilizovanom svete a vy sa pod tieto všetky kroky, dámy a páni, podpisujete.

    Pod uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyniesol Šafárikov senát ako rozporné stanoviská a odmietavé stanoviská, sa podpísali 8 experti, ústavní experti. Na nich je najzábavnejšie to, že za ústavných expertov sa vyhlásili oni sami. Čudujem sa, že sa nevyhlásili za laureátov Nobelovej ceny vo veci ústavného práva, pretože bola by to rovnaká váha. Ja pripomeniem ich mená a ich kariéry.

    Pán Daniel Lipšic je ponovembrový právnik, ktorý až v roku 1999 absolvoval rigoróznu skúšku na katedre štátu a práva a nikdy nepracoval ani v štátnom, ani v ústavnom práve. Je vedúcim úradu na ministerstve, to znamená robí hospodárskeho úradníka a zabezpečuje od vykurovania budovy až po autoprepravu. Je expertom na kritizovanie rozhodnutí Ústavného súdu, skutočne.

    Pán Ján Drgonec je docentom na Právnickej fakulte, ktorý má kvalifikáciu z hospodárskeho práva. Doktorát vied získal z hospodárskeho, nie zo správneho alebo ústavného práva. Hodno neprehliadnuť, že za socializmu bol činný v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied a odtiaľ putoval ako veliteľ delostreckej batérie do Líbye, kde dlhodobo pôsobil, do Kaddáfího Líbye. Po ukončení svojej kariéry na ústavnom práve hodlá nastúpiť do advokátskej kancelárie k pánu Ernestovi Valkovi.

    Pán docent Kresák je ústavný právnik a doktor vied, ktorý za socializmu absolvoval exkluzívny služobný pobyt v Spojených štátoch amerických, za čias pôsobenia v Slovenskej akadémii vied bol v jej politickom vedení, zdôrazňujem v politickom, nie odbornom.

    Pán Vladimír Matern, doktor vied, za socializmu bol exponovaným komunistom. Kandidatúru vied robil externe v oblasti trestného a nikdy nie ústavného práva. Externe pôsobil ako vedúci katedry na Vysokej škole Zboru národnej bezpečnosti. Bol predsedom vojenského súdnictva. Dnes je advokátom v oblasti reštitúcií a jeho dcéra Katarína je poradkyňou pána Jána Čarnogurského.

    Pán Ladislav Orosz je kvalifikovaný právnik a ako predseda fakultného výboru Socialistického zväzu mládeže ešte aj po páde režimu vo svojich prácach citoval a oslavoval exponentov vtedajšieho režimu.

    Pán Jozef Prusák je odborníkom na teóriu práva. Nikdy nepracoval v oblasti ústavného práva. Jeho kandidátska práca bola na tému právo a šport. Ako teoretik, ktorý nikdy nemal nič spoločné s aplikáciou práva, už vôbec nie ústavného. Za socializmu bol poradcom generála Pjesčáka, najprv námestníka ministra vnútra, neskôr generálneho prokurátora Slovenskej socialistickej republiky.

    Nuž a pán Ernest Valko bol komerčným právnikom, ktorý pôsobil v bytovom podniku. Na ústavnú úroveň ho vyzdvihol jemu blízky Václav Havel, kde pôsobil nedlhý čas a s takýmto účinkom nie slávnym. V súčasnosti vykonáva politickú advokátsku prax a k nemu nastúpi aj pán Ján Drgonec.

    Tak toto sú tí experti, ktorí sa rozhodli posudzovať, hodnotiť, kritizovať a prijímať kategorické závery k uzneseniu a k nálezu Ústavného súdu. Dámy a páni, veď toto je skutočne výsmechom súdnosti a výsmechom právneho štátu.

    Dovoľte mi, aby som sa zastavil pri pánu ministrovi spravodlivosti, pretože on je hnacím motorom tejto nezmyselnej činnosti.

    Rodina pána doktora Čarnogurského je skutočne košatou rodinou a veľmi rôznorodou rodinou. A ja si dovolím odcitovať telegrafický rozkaz hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy v Bratislave zo 14. marca pod číslom - len počúvajte, dámy a páni, 791/8249: "Doručte všetkým oblastným veliteľom okresným a miestnym veliteľom Hlinkovej gardy. Vo vašom obvode a v právomoci Hlinkovej gardy nariaďujem s okamžitou platnosťou prehliadky utekajúcich Židov a Čechov, aby boli zistené cenné veci, ktoré neoprávnene vyvážajú, najviac peniaze a skvosty. Cenné predmety môže zhabať len veliteľ útvaru osobne, služobný veliteľ HG alebo na to poverený zástupca v prítomnosti dvoch gardistov. Cenné predmety hneď odveďte zaistené Hlavnému veliteľstvu v Bratislave. Na zhabané veci vydajte riadne potvrdenia. Na jednu osobu nechajte najviac 500 korún. Ženy môžu prehliadať ženy zvlášť dôkladne. Podpísaný veliteľ Hlinkovej gardy Pavol Čarnogurský vlastnou rukou."

    Dámy a páni, tieto cennosti boli deponované po vojne, nikdy sa nestali súčasťou majetku slovenského štátu a boli po vojne odvezené do Prahy, kde zmizli. Nikdy sa nevrátili ani tým, od ktorých boli zhabané. V tom čase už ale pán Pavol Čarnoguský mašíroval v uniforme Československej armády. Z jeho troch synov každý je výraznou osobnosťou. Pán Ján Čarnogurský v časoch takzvanej komunistickej diktatúry vyštudoval prominentnú právnickú fakultu na rovnako prominentnej Karlovej univerzite v Prahe a vykonával advokátsku prax v čase socializmu. Klobúk dole. Také čosi aby vykonával takzvaný disident, tak to je skutočne úctyhodné. Druhý brat Pavol Čarnogurský veľmi aktívne hospodársky pôsobí v Kanade a Spojených štátoch amerických, kde je prepojený na telekomunikačné organizácie, a to pravdepodobne vykrútilo krk tu prítomnému pánu Palackovi, keď zamietol v rámci poradenstva firmu Salomon Brothers, ktorá je napojená práve na tieto americko-kanadské kruhy. Nuž a tretí brat pán Ivan Čarnogurský je veľmi schopný podnikateľ v oblasti stavebníctva. Roky za komunistického režimu pôsobil v zahraničí a jeho "kvalifikačné" osvedčenie má číslo 20275 a krycie meno Inžinier.

    K jeho súčasnému podnikaniu na území Bratislavy, tie prepojenia sú veľmi zaujímavé, pretože vedú k organizácii Metro, akciová spoločnosť, Bratislava, kde na čele tejto organizácie je manželka ministra spravodlivosti pani Marta Čarnogurská. Kapitálové vstupy do tejto organizácie sa zabezpečovali cez magistrát Bratislavy a cez primátora, tu prítomný pán Kresánek by o tom vedel povedať istotne viac, pretože do tejto organizácie boli prevedené miliardové majetky mesta Bratislavy, ktoré si nepretržite sťažovalo na to, že nemá finančné prostriedky. Sú to desiatky a desiatky hektárov územia mesta v najatraktívnejšej polohe centra.

    Takže toľko k ministrovi spravodlivosti, ktorý je nositeľom a gestorom celého tohto konania, aspoň ja som o tom presvedčený.

    Dámy a páni, východiskom k týmto všetkým našim prerokúvaniam sú predchádzajúce skutočnosti. Jednoducho ja ich nebudem tu opakovať detailne, pretože už to predo mnou zopakovali poslanci, a to veľmi podrobne. Na to, že prezident Michal Kováč nemal oprávnenie na vyhlásenie referenda, ktoré nemalo oporu ani v uznesení Národnej rady Slovenskej republiky, ani v právoplatne vykonanej petícii. On si proste vyhlásil referendum také, aké on uznal za vhodné. Na podanie na Najvyšší súd vtedajšieho ministra Gustáva Krajčiho, Najvyšší súd sa s týmto zaoberal a vydal právoplatné uznesenia a rozhodnutie, ktoré nikto doteraz nespochybnil a nikto ho nezrušil. Podpísaný pod týmto bol podpredseda Najvyššieho súdu doktor Štefanko. A to bol hlavný dôvod, prečo bolo treba v hanebnej kauze takzvaného vylamovania dverí na Najvyššom súde zabezpečiť jeho odvolanie, jeho dehonestáciu a jeho vyhodenie z právnickej sféry a zo sféry Najvyššieho súdu.

    Dámy a páni, ďalším aktérom v tomto je Interpolom zatýkaný a prezidentským oteckom amnestovaný syn prezidenta, človek, na ktorého je uvalený dosiaľ platný zatykač Interpolu a ktorý za tejto vlády je úspešným pracovníkom ministerstva zahraničných vecí. Čo k tomu dodať? To tento poslanecký zbor nezaujíma a netrápi? Spolu s pánom Michalom Kováčom mladším však bol amnestovaný aj ktosi iný, pán Sič Milý. Veľmi sa pozastavím pri tejto osobe, o ktorej je zatiaľ hlboké ticho. Matka pána Siča Milého bola dlhoročná šéfka sekretariátu vedúceho katedry analytiky na chemicko-technologickej fakulte, neskôr dekana profesora Jána Garaja. Profesora Jána Garaja som videl na televíznej obrazovke a mohli ste ho vidieť aj vy ako jedného z najbojovejších vystupujúcich účastníkov Akredidačnej komisie bojujúcich za zrušenie takzvaných mečiarovských univerzít a menovite Akadémie výtvarných umení v Banskej Bystrici.

    Nuž tak tento pán má dostatočný dôvod na takéto vystupovanie, pretože v predchádzajúcom režime bol skutočne ortodoxným nie že straníkom, to ma netrápi, pretože v komunistickej strane boli tisíce a desaťtisíce pracovitých a statočných ľudí, ale doslova nositeľom Brežnevovského komunistického režimu, čo som mohol zažiť ako pracovník ministerstva, keď tam nastúpil ako námestník podpredsedu Slovenskej komisie pre vedecko-technický rozvoj a investície, a to v časoch, keď sa už v Sovietskom zväze konala perestrojka. Mal k tomu bezpochyby aj dôvody a kvalifikačné oprávnenie, ktoré má číslo 22319 pod krycím menom Chemik. Takže spoločnosť ako vyšívaná.

    Dámy a páni, toto rokovanie a toto prerokovanie týchto problémov sa deje za hlbokého mlčania o problematike napríklad zrušenia cestného záchranného systému na Slovensku. My sme jediný štát v Európe, ktorý nemá na svojej komunikačnej sústave cestný záchranný systém. Podpísaný minister, bývalý minister Palacka. Pod machináciami okolo Slovenských aerolínií, ktoré túto republiku a túto firmu stáli pol miliardy straty finančných prostriedkov, straty trhov a v podstate výpadok z celej turistickej minuloročnej sezóny. Ak tohtoročné cestovné kancelárie v tomto roku budú krachovať, úspešne sa pod to podpísal exminister Palacka. Poskytnutím licencie GSM 1 800 táto republika mohla získať bez problémov len za podpis a udelenie tejto licencie 10 až 12 miliárd Sk bez toho, že by predala jediný drôt Slovenských telekomunikácií. O toto záujem však nebol.

    Dámy a páni, hlboké ticho je okolo odpočúvania a odpočúvaných materiálov, s ktorými tu bezstarostne šermoval minister, predseda vlády Mikuláš Dzurinda. S tým sa bavil ako s bežnou poštou. Hlboké ticho je okolo zmanipulovaného výberového konania na poradcu Slovenských telekomunikácií, ruvačky o Naftu Gbely, kde sa navzájom osočovali tri subjekty súčasnej vládnej koalície. Do súčasnosti to nebolo zodpovedané. Machinácie okolo rozkradnutia Priemyselnej banky, ktorá prešla do privátnych rúk a následne s 10-miliardovou sekerou vtiekla do Slovenskej sporiteľne. Dal z tejto koalície a z vášho poslaneckého koaličného zboru niekto odpočet za tieto nehoráznosti všetkým občanom tohto štátu?

    Dámy a páni, toto všetko je prípustné, toto všetko je dovolené a toto všetko je požehnané, pokiaľ táto vládna koalícia odovzdá celé hospodárstvo tohto štátu do tých rúk, ktoré sú na to určené. Pokiaľ tak bude, môžete tu stavať aj mučiarenské koly a upaľovať ľudí zaživa, je to v úplnom poriadku. Pokiaľ to tak nie je a Mečiarova vláda to tak nerobila, tak čokoľvek pozitívne, čo sme robili, bolo vykresľované ako hrôzostrašné veci, ktoré nemajú nič spoločné s právnym štátom a právom.

    Takže dámy a páni, my sa tu bavíme o niečom úplne inom a všetky tieto rokovania sú len zahmlievacími manévrami pod iné ciele a iné zámery. Dámy a páni, ale vy si uvedomte ešte jednu veľmi zásadnú vec, ktorá, myslím si, tu neodznela. Stále sa tu ktosi dovoláva na naše svedomie, rozum, čestnosť a ja neviem čo všetko možné. Ja si dovolím upozorniť na niečo iné. Vy tu v tomto štáte za súčasného mechanizmu uplatňujete parametre norimberských princípov a norimberských zákonov, pretože tie zákony sú šité na konkrétne osoby, dokonca na konkrétne mená, na konkrétne kauzy, na konkrétne ciele a už sa hľadajú len prostriedky, akým spôsobom to dosiahnuť. Veď toto v histórii už bolo dosiahnuté veľa razy.

    Na obchodnom dome Centrum v Karlovej Vsi je vysprejovaná podobizeň Ivana Lexu a pod tým je vysprejovaný nápis, ja už si presne nepamätám či na šibenicu alebo do basy, to je v podstate jedno. Je to priemyselne vyrobená šablóna a priemyselne rozširované. Ja si pamätám na podpisové akcie a na petície, na výzvy, koho všetkého bolo treba v päťdesiatych rokoch obesiť, popraviť, dostať do väznice. A upozorňujem na jednu vec, v ktorej sa odvolávate na priznanie pána Svěchotu. Milada Horáková sa vo väzení priznala, Vladimír Klementis sa vo väzení tiež priznal, aj generálny tajomník Komunistickej strany Slovenska Slánský, ktorého súčasný český veľvyslanec je jeho syn, sa priznal. Veď nie je problémom z kohokoľvek, akýmkoľvek ľubovoľným spôsobom priznanie vytĺcť, to už dokázali odborníci z gestapa počas druhej svetovej vojny. Takže ak tu niekto šermuje s priznaním pána Svěchotu, nech sa s tým veľmi neoháňa, pretože pod nátlakom a pod násilím každý z nás tu prítomných je schopný sa priznať absolútne k čomukoľvek.

    Takže na záver, dámy a páni, norimberské princípy a norimberské zákony mali aj pokračovanie. Norimberské procesy a norimberské rozsudky. Ak sa niekto z váš utešuje, že ho kryje poslanecké imunita pred tým, čo v súčasnosti vy robíte a vy viete, že robíte protiprávne, viete, že robíte protizákonne, a viete, že nerešpektujete elementárne ľudské zákonné ústavné princípy, beriete na seba svoju zodpovednosť, ktorú z vás nikto nezoberie, tá na vás ostane až do smrti a budete ju znášať a nenádejajte sa s tým, že niekedy spod nej uniknete. Nikdy ani jeden z vás.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa hlásia dve panie poslankyne, pani poslankyňa Tóthová prvá.

    Nech sa páči.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Pán poslanec Hofbauer vo svojom vystúpení v úvode uviedol myšlienku, že za celým týmto pohonom je vlastne útok na Vladimíra Mečiara. Ja som o tom jednoznačne presvedčená. Tu sú dôkazy: neodôvodnené podsúvanie stále tejto myšlienky, dávanie rôznych otázok v tlači a podobne. To je už systém podprahového pôsobenia a príslušné teoretické závery jednoznačne hovoria, že sa dá s podprahovým pôsobením urobiť. Napríklad pán minister Čarnogurský z ničoho nič, bez akéhokoľvek obvinenia Vladimíra Mečiara, bez akéhokoľvek dôvodu vystúpi a začne robiť úvahy, že Vladimíra Mečiara nemožno odsúdiť, pretože je zakladateľom slovenského štátu. Na prvý pohľad veľmi páčivé vyjadrenie, ale čo je za ním. No, čo je za ním? Uviesť pozornosť na niečo, čo by bolo rado finálnym produktom. Potom sa dáva ústavný zákon, ktorý robí protiústavne, proti zásadám práva, útok vôbec na veci, ktoré boli amnestované, útok na Vladimíra Mečiara a noviny taktiež pracujú, napríklad Igor Cibula 3. novembra 1999 dáva do tlače veľkú úvahu: Dôjde k trestnému stíhaniu Vladimíra Mečiara? No toto sú veci, ktoré zastavujú rozum logicky mysliacim ľuďom, pretože nebolo vznesené žiadne obvinenie, platí prezumpcia neviny a takéto otázky?

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

    Súhlasím s pánom Hofbauerom, že naozaj všetky tieto veci, ktoré sa dejú či už okolo pána Lexu alebo okolo pána Krajčiho, sú politicky účelové a vlastne sledujú istý scenár, lebo naozaj každý politický pohon na určité osoby, ktorý chce vyústiť do politického procesu, musí mať scenár. Zaujímavé je povedať si, kto všetko v tomto scenári vystupuje, kto všetko dostal úlohy v celom tomto obludnom procese. Pán Hofbauer tu spomínal nasprejovaný nápis na jednom z bratislavských sídlisk. Áno, aj to je súčasť tohto scenára. Ja som si pri jeho slovách spomenula na reláciu Dereš, ktorá bola nedávno v televízii Markíza, kde jedna z moderátoriek tejto relácie pani Vacvalová bez mihnutia oka a bezostyšne zahlásila a tvárila sa pritom nesmierne duchaplne, že ich nevinný klavirista sedí za klavírom a musí si to odsedieť, a Svěchota a Lexa, ktorí sú vinní, nesedia nikde. Bolo mi smutno pri slovách tejto dámy, ktorá myslím si, že je dosť inteligentná na to, aby pochopila, že sa dala zatiahnuť do niečoho, čo zaváňa. Bolo mi smutno aj preto, že pani Vacvalová je rodáčka z Tisovca a spomenula som si na to, ako kedysi Tisovčania podpisovali petície, aby bol Clementis, ich rodák, obesený, lebo boli presvedčení, že bol vinný.

  • Ďalší v poradí do rozpravy je prihlásený pán poslanec Húska, po ňom vystúpi pani poslankyňa Podhradská.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážené kolegyne poslankyne,

    kolegovia poslanci,

    účelom a hlavným zmyslom tohto bodu, ktorý prerokúvame, je dosiahnutie obnovenia súladu medzi rozhodnutím Ústavného súdu, súladu rozhodnutí Národnej rady. Snahou zúčastniť sa na politickej diskriminácii pánov poslancov Lexu a Krajčiho bolo narušené právo a treba ho napraviť. Ja nepôjdem do detailov právneho zvažovania, pretože to je záležitosť, ktorá tu bola dostatočne objasnená kolegami právnikmi, ale chcem upriamiť pozornosť predovšetkým na pozadie, na zámer, na účel tohto trvalého postupu. Ak nejaká vládna moc nemala a nemá svoju vypracovanú stratégiu práce v pozitívnom zmysle slova, tak sa v podstate utieka k rozhodovaniu, že sústavne premieľa minulosť a hľadá vinníkov.

    Nie je to po prvý raz v dejinách, keď sa v politike udomácnili takéto spôsoby, takéto maniere. Viete, že vyše štyri storočia trvali napríklad hony na čarodejnice a všetci, hlavne ktorí mali možnosť posúdiť právnu hĺbku tejto scestnej formy zápasu o ľudské vedomie, všetci sa za túto našu spoločnú minulosť hanbia. Ja chcem opakovať, že hlavný motív tohto trvalého postupu je urobenie z politického revanšu jednu trvale fungujúcu zásadu. Kriminalizácia pánov poslancov Lexu a Krajčiho je jednoducho pokusom nahradiť alebo konkurovať božím súdom.

    Priatelia, táto možnosť je neuskutočniteľná a myslím si, že nikto nebude môcť s tým konkurovať. Ale napriek tomu sústavne sa opakuje pokus o vytváranie alebo pokus o získanie politických skalpov. Teraz je reč o pánu poslancovi Lexovi a o pánu poslancovi Krajčim. Sám pán poslanec Krajči naznačil absurditu stavu hlavnej viny, ktorú zvádzali na poslanca Lexu pri takzvanom únose syna bývalého prezidenta, a poukázal na to, že sa všeobecne vie, že napríklad telefonická informácia o tom, že sa vo Viedni nachádza pán Kováč mladší, bola daná človekom, ktorý je teraz dokonca v slovenských diplomatických službách a ktorý sa teda zúčastňoval spravodajskej hry, ktorá ukazuje nečistotu takéhoto postupu a ukazuje, samozrejme, aj mravný úpadok takéhoto riešenia.

    Dobre sa pozrime na tieto postupy. Ja by som vám rád uviedol jeden taký príklad, že keď sa ukázalo, že argumenty, ktoré boli použité, boli umele vykonštruované a že predstavujú vlastne obraz dôkazovej chudoby, tak sa prešlo na zásadu, že sa vymysleli ďalšie takzvané prečiny, za ktoré budeme prenasledovať uvedených poslancov, aby sa utvrdila aj slovenská spoločnosť, aj samotné hnutie a poslanci HZDS, že nebudú mať pokoja, dokiaľ nesklonia svoje hlavy a neakceptujú zvečnenie terajšej politickej línie.

    Dovoľte mi, aby som uviedol jeden taký úsmevný príklad. Maďarská šľachta mala jednu spupnú zásadu, ktorá znela asi takto. "Mimo Uhorska niet života, a ak je život, tak to nie je život." A vlastne terajší postup je taký. Mimo koaličného práva niet práva, a ak je právo, tak to nie je právo, pretože vy sa nemusíte riadiť rozhodnutím Ústavného súdu. Dokonca často sa nám podhadzovalo, že my sa neriadime rozhodnutím, a pritom každé rozhodnutia o neústavnosti zákona sme bezpodmienečne akceptovali. Jedine tam, kde nešlo o rozhodovací výrok, ale o konštatačný výrok, bolo možné sa riadiť takým spôsobom, ako znelo pôvodné rozhodnutie. To znamená, že je nám jednoducho trvale vkladaný postup, ktorý je mimoriadne nevhodný a ktorý rozvracia aj silu vášho odhodlania, pretože prv či neskôr sami budete vidieť, že je to vlastne postup, ktorý je účelový, ktorý nemá vnútorný zmysel. Ubezpečujem vás, že my ako poslanci Hnutia za demokratické Slovensko sa nedáme zastrašiť týmto postupom, že budeme trvale zápasiť o každého nášho poslanca a budeme zápasiť aj o to, aby sa aj politická sila, štátotvorná sila, ktorou je HZDS, udržala v politickej súťaži, a aby sme presvedčili občanov, že postup účelového manipulovania, ale predovšetkým podvoľovania sa rôznym cudzím spravodajským hrám, je vlastne cesta, ktorá vedie do pekla, vedie do poroby, vedie jednoducho k presadzovaniu cudzích záujmov.

    Som presvedčený, že aj argumentácia, ktorú použil pán poslanec Krajči, bola pre vás vážených pánov poslancov z koaličnej väčšiny dostatočne presvedčivá, že jednoducho skutočne išlo o vmanipulovanie ministra vnútra, ktorý musí exekutívne zabezpečiť právny priechod do takzvaného kriminálneho pásma. Nie je pravda, že pán poslanec Krajči konal, pokiaľ išlo o vykonanie rozhodnutia o referende, protiprávne. Naopak konal v zásade na ochranu práva a na vykonanie tohto referenda. Rád by som upozornil, že tradíciu a manier neakceptovať vôľu občanov v referende založil už prvý prezident tohto druhého slovenského štátu a, bohužiaľ, je sklon túto tradíciu ďalej predlžovať.

    Z uvedených dôvodov naozaj navrhujem, aby sme akceptovali požiadavku Ústavného súdu, aby sme zosúladili rozhodnutie Národnej rady a stiahli toto rozhodnutie, pretože nie je v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu.

    Ešte jeden úsmevný prípad, ktorý ukazuje, že napríklad ten úderný batalión vyšetrovateľov, ktorý postupuje tak, ako postupuje, že zakaždým jednoducho predkladá takzvané nové dôkazy, ktoré, samozrejme, sú zase len predĺžením obrazu dôkazovej chudoby a vykonštruovanosti, tak takto sa správal jeden sebavedomý topmanažér, ktorý bol šéf exekutívy Fordovej korporácie v roku 1985, keď predložil veľmi radikálnu koncepciu zmeny Fordovej korporácie a na záver povedal: Vážené predstavenstvo, predkladám vám v najlepšej vôli moju koncepciu. Ak ju neprijmete, som pripravený predložiť vám ďalšiu.

    Takže takto sa správa aj pán generál Ivor, stále opakuje, ak to nevyjde, som pripravený uviesť ďalšiu a ďalšiu a jednoducho udržať pri živote trend ku kriminalizácii politických opozičných síl. Toto nemôže byť v zhode s demokraciou, toto nemôže byť v zhode s právnym fungovaním tobôž v mladom štáte, ktorý si musí ešte len osvojiť a získať chodníčky právneho postupu.

    Prosím teda, vážené panie poslankyne a páni poslanci, aby ste sa stotožnili s návrhom HZDS a rozhodli o zrušení pôvodného rozhodnutia Národnej rady, ktoré rozhodnutím Ústavného súdu sa vlastne dostalo do nesúladu s právom.

    Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Na vystúpenie pána poslanca Húsku s faktickými poznámkami sa hlásia pán poslanec Slobodník a pani poslankyňa Podhradská. Uzatváram možnosť hlásiť sa do faktických poznámok.

    Nech sa páči, pán poslanec Slobodník, máte slovo.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

    Veľmi sa mi zapáčila myšlienka a treba ju opakovať a treba, aby si ju uvedomili všetci občania Slovenskej republiky, ktorú predniesol pán Húska. Povedal, ja to poviem po latinsky: Extra Hungariam nones vitae, et siest vitae nones ita. Teda ak mimo Uhorska, ale, samozrejme, všetci v Maďarsku hovoria mimo Maďarska, nie je život, a ak je život, tak je iný, a to, čo pridal najmä mimo práva, ktoré je dnes akože spojené s koalíciou, s vládnucou silou, niet iného práva. Len toto našťastie ako napokon aj ten predchádzajúci výrok nie je pravda. Som presvedčený, že tí, ktorí hrubo porušujú právo prepúšťaním tisícov ľudí zo zamestnania, len v Levickom okrese prepustili 30 učiteliek len z jediného rezortu, teda nie je to náhoda, že je to okres, kde býva pán Csáky, poslanec? To všetko dokazuje, aká nespravodlivá politika sa deje, a to všetko je hlboká pravda. Kriminalizácia predchodcov je niečo, čo sa nikdy v tomto štáte nepestovalo. Nikdy nepestovalo, hoci aj pán Bugár tu sediaci mal výroky, ktoré boli trestné. Pán Duray mal výroky, ktoré boli trestné, keď nás porovnával so spoločnosťou v druhej polovici tridsiatych rokov v Nemecku, teda s fašistickou spoločnosťou, a nič sa mu nestalo napriek týmto klamstvám. Teraz si chcete osedlať tohto koníka a, samozrejme, že tento koník vás zhodí. Zhodí veľmi rýchlo, pretože je niečo ako medzinárodné právo, a to medzinárodné právo sa nedá znásilňovať ani takzvanými expertmi na právo, ktorí by teraz chceli vydať retroaktívny ústavný zákon, ktorý by zrušil amnestiu.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Pán poslanec Húska vo svojom vystúpení celkom oprávnene navrhol plénu Národnej rady, aby akceptovalo rozhodnutie Ústavného súdu a schválilo zrušenie oboch uznesení, tak ako to navrhuje klub poslancov HZDS. Ja by som chcela podotknúť, že v prípade pána Krajčiho to nie je po prvý raz, čo nebolo akceptované rozhodnutie súdu, mám na mysli teraz to, že v tej prvej kauze, do ktorej bol pán Krajči zatiahnutý parlamentom, respektíve tou podarenou skupinou vyšetrovateľov, bolo obvinenie, že zmaril referendum a že porušil tým zákon, hoci vieme, že Najvyšší súd vydal rozsudok, v ktorom potvrdzuje nevinu pána Krajčiho. Nikomu to neprekáža, je tu rozhodnutie súdu a nikto toto rozhodnutie súdu z pánov koaličných poslancov neakceptuje.

    A je tu ešte ďalšie rozhodnutie súdu, ktoré sa týka druhého prípadu, takzvaného prípadu, ktorému sa pripisuje vina pána Krajčiho v súvislosti s uznaním odstupného služobného pre bývalého štátneho tajomníka pána Polku. Aj v tejto veci rozhodol už súd a v plnej miere priznal, že pán Polka si oprávnene nárokoval tieto peniaze. Peniaze mu už ministerstvo vnútra na čele s pánom Pittnerom aj vyplatilo, napriek tomu sa tento parlament tvári, že sa nič nestalo a nie je, nemá vôľu akceptovať rozhodnutie súdu ani v tomto prípade. Takže mám veľké obavy, ako dopadne aj výzva, ktorú tu adresoval pán Húska našim pánom poslancom, aby akceptovali rozhodnutie Ústavného súdu.

  • Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Hudec a pripraví sa pán poslanec Engliš.

    Nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážené panie poslankyne, páni poslanci,

    ak dovolíte, rád by som túto našu rozpravu zaviedol trošku do vecnejšej roviny, ale nedá mi, aby som najprv na úvod akosi nepripomenul celú tú reťaz udalostí, ktoré sa stali a ktoré nás vlastne doviedli do tejto situácie, že musí parlament rokovať o tom, ako svoje unáhlené rozhodnutie o zbavení imunity poslanca na základe súdneho dôkazu, že je nevinný, že ho musí vlastne odvolať. Stalo sa čosi kedysi dávno a nie tak dávno, že bol spáchaný nejaký čin, na základe ktorého bol vydaný medzinárodný zatykač. Bolo to veľmi nepríjemné, pretože išlo o syna významného politika, ktorý sa angažoval v európskej politike na tých stranách európskych politických síl, ktorého práve na Slovensku veľmi potrebovali. Bolo treba hľadať originálne riešenie, ktoré by pomohlo jemu a zároveň by sa dalo dobre zneužiť na politické ciele proti tým politickým silám na Slovensku, ktoré boli nežiaduce. A čo sa stalo. Michal Kováč mladší bol zavlečený do zahraničia. Odrazu sa stal z obvineného obetný baránok, jemu sa nič nestalo a zdá sa, že už sa ani nič nestane, kauza niekoľkých miliónov je fuč, pretože si to niekto jednoducho v Európe neželá. A na druhej strane sa to šikovne zinscenovalo takým spôsobom, aby vznikla séria obvinení, aby vznikla dôkazová núdza, ktorá musela nastať, pretože, samozrejme, tento akt nevykonali amatéri, ale určite na tom spolupracovali spravodajské služby tak, aby všetko narafičili spôsobom, z ktorého sa ľahulinko niekto upodozrieva.

    Žiaľbohu, teda my sa dnes zaoberáme vecami, ktoré sú úplným výsmechom logického, upozorňujem, logického uvažovania o vine a nevine a ktoré sú vlastne o tom, že musíme zúrivo brániť nevinného, pričom ten, ktorý by mal pykať za svoje činy, sa zhovievavo usmieva na teplom úradníckom štátnom mieste.

    Dovoľte mi, aby som kvôli dobrej orientácii zopakoval niektoré skutočnosti, ktoré sa týkajú informácií z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Je niekoľko faktov, ktoré sa zámerne zamlčujú a občan o nich skutočne nič nevie. Sú to fakty, ktoré sa týkajú obsahu podnetu, ako aj písomných vyjadrení k meritu veci, týkajú sa podstatného obsahu prednesov jednotlivých účastníkov konaní, takisto o listiných dôkazoch sa málo hovorí a už sa takmer nehovorí o zisteniach Ústavného súdu a o záveroch súdu. Treba povedať a doplniť a podčiarknuť, že naozaj rozhodnutie takzvaného Drgoncovho senátu nebolo nijaké. Dnes možno pán doktor Drgonec veľmi ľutuje, že neprijal podnet a na politickú objednávku, tak ako si myslím, že ten politický tlak určite bol, nerozhodol v neprospech podnetu a bol by býval dnes úplne iný stav. Vo svojej bohorovnosti zrejme zabudol, že sú aj sudcovia v Ústavnom súde, ktorí sa neboja povedať pravdu a vyniesť rozsudok podľa práva. A tak sa stalo, že iný senát, takzvaný Šafárikov senát, prijal podnet, rokoval o merite veci a rozhodol.

    Ten, kto porovnáva tieto dva senáty, veľmi dobre zneužíva tento veľký rozdiel, ale pre laika možno málo postrehnuteľný a naraz podsúva skutočnosť, že Ústavný súd má dva názory. Nemá. Ústavný súd zatiaľ vyniesol len jeden názor. Ten sa nepáči, a preto treba všetko urobiť pre to, aby sa spracovala verejná mienka, aby sa dosiahlo také pokrivenie práva, ktoré by vyhovovalo úzkym politickým záujmom niektorých politických skupín. Dovoľte mi teda, aby som zacitoval stále z Ústavného súdu niektoré podstatné časti. Podnet navrhovateľa, teda doktora Svěchotu zastúpený jeho advokátmi znel, respektíve v ňom sa nachádzajú takéto informácie.

    Dňa 3. marca 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 55/1998 Z. z. V článku 6 nariadil, aby sa nezačínalo, ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny. 7. júla 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov nášho štátu pod číslom 214/1998. V článku 2 nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámením zavlečenia Ing. Michala Kováča mladšieho, narodeného 5. decembra 1961, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995. 8. decembra 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky rozhodnutie, ktoré označil rozhodnutím o amnestii. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 375/1998 a v tomto rozhodnutí rozhodol, že článok 5 a článok 6 rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 uverejneného pod číslom 55/1998 a článok 1 a článok 2 rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. sa vypúšťajú.

    Posledné rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky, teda Mikuláša Dzurindu v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky, považujem za rozhodnutie, ktorým došlo k porušeniu Ústavou Slovenskej republiky mi garantovaných práv. Na základe tohto rozhodnutia začal vyšetrovateľ Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, škoda, že sa to nevolá po slovensky osobitne vážnej, Bratislava, pod číslom VKE-1/30-98 voči mne trestné stíhanie a podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku mi vzniesol obvinenie. Ďalej navrhovateľ uviedol toto: Rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky, myslí sa tým Dzurindu, boli porušené moje ústavné práva zakotvené v hlave dva Ústavy Slovenskej republiky. Napríklad v článku 50 ods. 5, kde je zakotvený zákaz reformácie in peius, ako aj článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého ľudia sú slobodní v dôstojnosti a v právach. Základné práva slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Ďalej boli porušené práva ustanovené v článku 16 ods. 1, v článku 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Tieto ústavou zakotvené práva porušil predseda vlády Slovenskej republiky, myslí sa Dzurinda, v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky, a to tak, že článok 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky použil v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, načo následne vyšetrovatelia Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky začali voči mne trestné stíhanie za skutky, ktoré už boli amnestované.

    Tieto svoje závery a dôvody v podnete navrhovateľ v rôznych modifikáciách zopakoval a zhrnul do záveru, podľa ktorého: Moje ústavné práva porušil predseda vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky, teda myslí sa Mikuláš Dzurinda, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Sekcia vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru odbor vyšetrovania osobitnej vážnej trestnej činnosti, Račianska 45 a tak ďalej a tak ďalej.

    Podľa môjho názoru ako podnecovateľa, občana Slovenskej republiky je vedenie trestného konania o skutkoch, pre ktoré bola udelená amnestia, v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, a to aj napriek tomu, že prezident Slovenskej republiky vydal rozhodnutie, ktorým niektoré časti amnestie zrušil, čím boli porušené moje ústavné práva zakotvené v hlave 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to najmä v článku 12 ods. 1. Podnet teda smeroval proti predsedovi vlády Slovenskej republiky, vláde Slovenskej republiky, myslí sa Dzurindovej, Okresnému súdu Bratislava I, Krajskej prokuratúre v Bratislave a Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, jeho Sekcii vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznej činnosti odboru vyšetrovania a tak ďalej.

    Neprihliadajúc na nepodstatné chyby v systematike podnetu, ktoré nebránili jeho prerokovaniu na predbežnom prerokovaní podľa § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, Ústavný súd podnet 22. júla 1999 predbežne prerokoval a rozhodol tak, že ho prijal na ďalšie konanie v časti smerujúcej proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a Krajskej prokuratúre v Bratislave v rozsahu namietaného porušenia článku 17 ods. 2 ústavy.

    Po prijatí podnetu na konanie vyžiadal Ústavný súd vyjadrenia od odporcov. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení prostredníctvom generálneho riaditeľa Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru predložilo Ústavnému súdu stanovisko, v ktorom uvádza toto: Vyšetrovateľom vyšetrovania obzvlášť závažnej, osobitne vážnej trestnej činnosti Sekcie vyšetrovania kriminalisticko-expertíznej činnosti Policajného zboru bolo dňa 1. 2. 1999 pod číslom a tak ďalej vznesené obvinenie doktorovi Jaroslavovi Svěchotovi za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona a v spolupáchateľstve podľa § 9 odseku 2 Trestného zákona a trestný čin lúpeže podľa § 134 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. Uznesenie o vznesení obvinenia k stanovisku bolo pripojené.

    V podnete doktora Jaroslava Svěchotu je napádané uznesenie vyšetrovateľa v dvoch bodoch. Takéto uznesenie však vyšetrovateľom nšbolo vydané.

    Okrem toho sa v podnete uvádza, že trestné stíhanie bolo vyšetrovateľom začaté na základe rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii. Inkriminované uznesenie vyšetrovateľa sa na rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky zo dňa 8. 12. 1998 o amnestii neodvoláva. Uverejnením rozhodnutia predsedu vlády zo dňa 8. decembra 1998 o amnestii v Zbierke zákonov pod číslom 375/1998 sa toto stalo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Teda rešpektovať a dodržiavať právny poriadok Slovenskej republiky je povinnosťou všetkých orgánov činných v trestnom konaní, teda i vyšetrovateľa.

    Na záver sa poukazuje na skutočnosť, že dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní v zmysle § 174 Trestného poriadku vykonáva prokurátor. Krajský prokurátor v Bratislave sa k podnetu vyjadril podaním, v ktorom súčasne vyslovil námietku zaujatosti voči predsedovi senátu, a preto sa v ňom v prevažnej miere zaoberal skutočnosťami, ktoré podľa jeho názoru mal zohľadniť Ústavný súd pred prijatím podnetu na konanie a dôvodmi podľa jeho názoru nesprávnymi, ktoré Ústavný súd uviedol v rozhodnutí o prijatí podnetu na konanie. Kvôli objektivite uvediem jednu časť.

    Ústavný súd Slovenskej republiky nie je oprávnený zasahovať do činnosti orgánov činných v trestnom konaní a skúmať, či trestné stíhanie voči doktorovi Jaroslavovi Svěchotovi bolo začaté oprávnene a či krajský prokurátor v Bratislave postupoval v súlade so zákonom, keď zamietol jeho sťažnosť proti vznesenému obvineniu. Do tohto živého procesu Ústavný súd nemôže vstupovať a prisvojiť si právomoc ako ďalšia inštitúcia, pretože v poslednej fáze môže vykonávať nápravu všeobecný súd.

    Prokurátor bol toho názoru, že aj v prípade, ak by Mikuláš Dzurinda nebol svojím rozhodnutím zrušil články na amnestiu Vladimíra Mečiara, bolo by možné začať trestné stíhanie a vzniesť obvinenie doktorovi Jaroslavovi Svěchotovi za trestné činy súvisiace so zavlečením Michala Kováča mladšieho do cudziny.

    Formulácie použité v článku 6 rozhodnutia o amnestii z 3. 3. 1998 a článku 2 rozhodnutia o amnestii zo 7. 7. 1998 nevylučujú vraj, teda údajne podľa tvrdenia prokurátora trestné stíhanie za skutok týkajúci sa zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny, ale len za skutky spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny. Použitá formulácia sa nemôže vykladať tak, že sa vzťahuje aj na samotné skutky, ktoré predchádzali oznámeniu, teda na trestné činy zavlečenia do cudziny, lúpeže, vydierania, zneužívania právomoci verejného činiteľa. Potiaľ vyjadrenie prokuratúry. V tomto vyjadrení krajský prokurátor nepodal návrh na rozhodnutie Ústavného súdu, čo je veľmi dôležitý fakt, uviedol však, že Ústavný súd mal podnet navrhovateľa odmietnuť.

    Ústavný súd si pre potreby svojho rozhodnutia obstaral uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave pod uvedeným číslom z 18. 9. 1998, potom uznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Sekcie vyšetrovania pod uvedeným číslom 1/30-98 zo dňa 1. 2. 1998, uznesenie Krajskej prokuratúry v Bratislave 4/99 zo dňa 18. 2. 1999 a vyrozumenie krajského prokurátora rovnakého čísla zo dňa 19. februára 1999.

    Navrhovateľ podaním zo 7. 10. 1999 doplnil svoj podnet a navrhol okrem už skôr navrhnutého výroku o porušení základného práva uvedeného v článku 17 ods. 2 ústavy aj zrušenie uznesenia číslo VKE 1/30 z roku 1998.

    Toto sú rozhodujúce informácie, objektívne z obidvoch strán, tak ako boli sumarizované týmto senátom a ako som ich uviedol, teda časť som citoval aj v náleze Ústavného súdu.

    Čo predniesli účastníci a ich právni zástupcovia na ústnom pojednávaní. Pri prerokúvaní žiadosti o priznanie postavenia vedľajšieho účastníka prerokoval Ústavný súd vec na ústnom pojednávaní s ustáleným okruhom účastníkov a vedľajších účastníkov. Na ústnom pojednávaní predniesli účastníci, vedľajší účastníci sami alebo prostredníctvom svojich právnych zástupcov svoje pripomienky a návrhy na rozhodnutie vo veci.

    Zástupca navrhovateľa zotrval na svojich doterajších stanoviskách, teda Svěchota, a dôvodov podnetu a navyše uviedol, že vyšetrovateľ bývalého krajského úradu vyšetrovania v septembri 1998 odložil skutok zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny a že presne za ten istý skutok vzniesol obvinenie navrhovateľovi vyšetrovateľ sekcie vyšetrovania. Podľa jeho názoru vyšetrovateľ rešpektoval amnestiu bývalého predsedu vlády o amnestii, teda Mečiara zo 7. 7. 1998, a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a v predpísanom konaní nebolo zrušené.

    Ako ďalej uviedol, po vydaní tohto uznesenia bolo ministrom vnútra a generálnym riaditeľom sekcie vyšetrovania publikovaných veľa článkov, v ktorých sa uvádzalo celkom jednoznačne, že trestnému stíhaniu bráni amnestia predsedu vlády Mečiara. Rozhodnutie predsedu vlády Dzurindu o amnestii bolo podľa jeho názoru reakciou na takto vytvorený stav. Zotrval na návrhu na vyslovenie porušenia článku 17 ods. 2 ústavy postupom odporcov a na zrušení dotknutého uznesenia vyšetrovateľa. Navrhovateľ sa pripojil k prednesu svojho právneho zástupcu a zdôraznil, že tvrdenia o tom, že sa amnestia od 7. 7. 1998 na skutky, pre ktoré je stíhaný, nevzťahuje, je účelové a v rozpore s tou skutočnosťou, že ministerstvo vnútra si zrejme rozhodnutie o amnestii z 8. 12. 1998 od premiéra Mikuláša Dzurindu úmyselne vyžiadalo. Už tým, že bola takto amnestia takzvane zrušená, je jasné, že výklad bol jednoznačný, a to spochybnenie výkladu bolo vyložene účelové.

    Právna zástupkyňa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sa vo svojom vyjadrení pripojila k obsahu podania svojho klienta, ktoré predložil Ústavnému súdu, a ďalej uviedla. Rozhodnutím predsedu vlády zo dňa 3. 3. 1998, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov pod číslom 55/1998, bolo v článku 6 nariadené, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie pre trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny. Takéto rozhodnutie mohlo mať za následok len nezačínanie, respektíve zastavenie trestného stíhania za tie trestné činy, ktoré boli spáchané v súvislosti s oznámením.

    Domnievam sa, že takáto formulácia dáva možnosť len na taký výklad, výsledkom ktorého je záver, že amnestia sa nevzťahuje ani na trestné činy spáchané zavlečením Michala Kováča mladšieho do cudziny, ani na tie trestné činy spáchané v súvislosti s týmto zavlečením, ani na trestné činy spáchané oznámením. Táto amnestia sa môže vzťahovať len na tie trestné činy, ktoré boli spáchané konaním súvisiacim s iným konaním. Týmto iným konaním mohlo byť len oznámenie o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny.

    Tento spor mohol vzniknúť aj preto, že časť vyšetrovateľov a časť politických objednávateľov tejto kauzy je jednoznačne presvedčených o tom, že nešlo o nijakú inú formu len o zavlečenie. Kdežto predpoklad výkladu amnestie predsedu vlády Mečiara bol aj v tom, že mohlo ísť aj o takzvaný samoúnos. A to je predsa veľký rozdiel.

    Pri výklade citovaného článku rozhodnutia predsedu vlády zo dňa 3. 3. 1998 je potrebné čo najstriktnejšie dbať o jeho doslovný výklad, pokračuje zástupkyňa ministerstva vnútra. Zužujúci výklad by totiž ukrátil na právach tých, ktorým by malo byť toto rozhodnutie na prospech, teda tých, ktorí mali nadobudnúť právo, aby sa trestné stíhanie voči nim nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa v ňom nepokračovalo, muselo byť zastavené.

    Na druhej strane rozširujúci výklad tohto aktu by nad rámec ústavy a Trestného poriadku zasahoval do základných práv a slobôd iných. Ústavné zakotvenie základných práv a slobôd neznamená totiž len ochranu týchto práv pred zásahmi štátu, ale je záväzok štátu chrániť tieto práva a slobody pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných fyzických alebo právnických osôb, pričom skutky, ktorými sú spáchané trestné činy tieto práva a slobody porušujúce a ohrozujúce, takýmito zásahmi nepochybne sú. Za týchto okolností možno prijať ako základnú zásadu pri výklade a aplikácii citovaného uznesenia rozhodnutí o amnestii prezumpciu, že darca amnestie použil výrazy v nej obsiahnuté práve preto, lebo účelom aktu bolo dosiahnuť taký efekt, aký sa dá výrazom ním použitým priznať, a ak by chcel dosiahnuť iný účel a dať svojim rozhodnutiam iný význam, použil by aj iné jazykové prostriedky. V tejto súvislosti zdôraznila, že uvedené závery možno v plnom rozsahu aplikovať aj na rozhodnutie predsedu vlády o amnestii zo dňa 7. 7. 1998.

    Pre druhé rozhodnutie o amnestii, teda pre rozhodnutie predsedu vlády zo dňa 7. 7. 1998, respektíve jeho posúdenie o vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní a k ich oprávneniam a povinnostiam v tomto konaní, predovšetkým k oprávneniu začať voči navrhovateľovi trestné stíhania a pokračovať v ňom, je významných niekoľko rovín skúmania tohto vzťahu.

    Po prvé, treba sa zaoberať touto otázkou majúc na zreteli výklad článku 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky, ktorý podal Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí prvého ústavného senátu 30/99, ktoré bolo uverejnené 24. 7. 1999 v Zbierke zákonov pod číslom 182/99. Podľa tohto výkladu súčasťou tohto práva, teda práva prezidenta podľa článku 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky nie je oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak to nariadil prezident republiky použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu.

    Podľa § 9 ods. 1 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní posudzujú predbežné otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú, samostatne, ak je však o tejto otázke právoplatné rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu, sú orgány činné v trestnom konaní takýmto rozhodnutím viazané, pokiaľ nejde o posúdenie viny obvineného. Rozhodnutie predsedu vlády o amnestii nie je z hľadiska tohto zákonného ustanovenia ani rozhodnutím súdu, ani iného štátneho orgánu.

    Na zdôvodnenie postačí uviesť, že takéto rozhodnutie nenadobúda právoplatnosť, čím pri ňom vzniká absencia zákonnej charakteristiky. Ani uznesenie o odložení veci nemôže byť považované za takéto právoplatné rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu. Jednoznačne o tom svedčí posledná časť citovanej vety, podľa ktorej sú orgány činné v trestnom konaní takýmto rozhodnutím viazané, pokiaľ nejde o posúdenie viny obvineného. Keďže podľa § 2 ods. 2 Trestného poriadku vina sa vyslovuje právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, je nepochybné, že spomínanými rozhodnutiami súdu a iných štátnych orgánov nemá Trestný poriadok na zreteli orgány činné v trestnom konaní vrátane orgánov činných pred začatím trestného stíhania.

    Predbežnou otázkou, ktorá sa vyskytuje v trestnom konaní, je teda nesporne aj otázka, či existuje rozhodnutie prezidenta republiky, ktorým nariadil, použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu, nezačínať trestné stíhanie, a ak bolo začaté, zastaviť ho, a či takéto rozhodnutie za predpokladu jeho existencie sa vzťahuje na trestný čin, na spáchanie ktorého by sa malo začať trestné stíhanie alebo na spáchanie ktorého sa trestné stíhanie vedie.

    Výklad ustanovení Trestného poriadku, ako aj výklad rozhodnutí o amnestii je nesporne otázkou, ktorá patrí do kompetencie orgánov činných v trestnom konaní. Je neodmysliteľnou podmienkou ich postupu podľa ustanovení Trestného poriadku a pri aplikácii rozhodnutí o amnestii. Upieranie takéhoto oprávnenia by sa rovnalo odopretiu možnosti konať podľa tohto právneho predpisu, pretože nevyhnutým predpokladom takéhoto konania je vedomie o obsahu právnych predpisov, pričom toto vedomie zahŕňa nielen informáciu o jazykovom vyjadrení právnych noriem v predpise obsiahnutých, ale chápanie zmyslu použitých jazykových prostriedkov, teda ich výklad. Orgány činné v trestnom konaní, teda aj odporca, sú oprávnené urobiť záver o tom, že trestné konanie musí byť zastavené, pretože to nariadil prezident republiky použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu. Sú teda oprávnené posúdiť nevyhnutnosť zastavenia trestného stíhania, respektíve nemožnosť jeho začatia vo vzťahu k splneniu obidvoch zákonom ustanovených obsiahnutých podmienok, pričom obidve podmienky musia byť splnené súčasne.

    Ak by zákonodarca nechcel zastavenie, respektíve nezačatie trestného stíhania viazať na súčasné splnenie obidvoch podmienok, obmedzil by sa na konštatovanie, že trestné stíhanie je neprípustné, ak to nariadi prezident republiky. Či a kedy môže prezident republiky takéto zastavenie nariadiť, by stačilo vymedziť v ústave v rámci jeho kompetencií.

    Z doposiaľ uvedeného možno vyvodiť záver, že odporca mal právo posúdiť, že podmienky na nezačínanie, respektíve zastavenie trestného konania voči odporcovi nie je dané, keďže nariadenie sa nezačína alebo zastaviť trestné stíhanie, alebo nebolo použitím právo udeľovať milosť, alebo amnestiu. Dôvody na takéto posúdenie sú obsiahnuté v citovanom rozhodnutí prvého ústavného senátu 30/99, podľa ktorého nemožno akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Že rozhodnutie zo dňa 7. 7. 1998 je takouto opravou, dokazuje tak jeho preambula, ako aj článok 1, ktorého obsah je takmer identický s obsahom článku 5 rozhodnutia zo dňa 3. 3. 1998.

    Po druhé. K právam riešiť predbežné otázky, ktoré orgánom činným v trestnom konaní dáva v § 9 ods. 1 Trestného poriadku, patrí aj právo zaujať názor či nariadenie prezidenta republiky použijúceho jeho právo udeľovať milosť alebo amnestiu sa vzťahuje na skutok, ktorý by sa mal stíhať alebo je stíhaný. Je nesporné, že takéto oprávnenie orgány činné v trestnom konaní majú. Na základe takéhoto posúdenia vykonávajú tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom úkony zastavenia trestného stíhania, ak prídu k záveru, že sa na stíhaný skutok vzťahuje amnestia. Ak odporca posúdil skutok navrhovateľa tak, že sa naňho rozhodnutie, ktoré by aj spĺňalo obidve kritériá uvedené v § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nevzťahuje, urobil tak vykonávajúc svoju právomoc v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom, konkrétne Trestným poriadkom.

    Podľa článku 2 rozhodnutia o amnestii zo dňa 7. 7. 1998 predseda vlády nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného 5. 12. 1961 do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. 8. 1995. Podľa jej názoru takýmto spôsobom formulované rozhodnutie o amnestii je v našej právnej histórii bezprecedentné. Odporca ako orgán oprávnený vykonať obsah amnestie pri výkone svojich právomocí dospel k záveru, že pokiaľ je predmetné rozhodnutie formulované uvedeným spôsobom, nemôže znamenať to isté, ako keď bolo formulované spôsobom používaným konštantne v rozhodnutiach o udelení amnestie.

    Chcem upozorniť na to, že toto rozhodnutie v sebe obsahovalo časť vety, ktorú táto odporkyňa, v tomto prípade zástupkyňa ministerstva vnútra, jednoducho preskočila, nevnímala, pretože by sa to nebolo týkalo toho výkladu, aký použila. Totiž v závere tohto textu sa hovorí: ...ku ktorému malo dôjsť 31. 8. 1995. Čiže sa hovorí o údajnom. A to, samozrejme, nehralo do karát takémuto výkladu, ale ja ho, samozrejme, pre objektivitu dočítam, ako som si ho vypísal z uznesenia.

    V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať aj na to, že odporca nemohol porušiť právo podnecovateľa zakotvené v článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keďže len vykonával svoju právomoc v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Dovolím si poznamenať, že niet žiadneho zákona alebo v ústave zakotveného dôvodu, alebo možnosti, aby takýto výklad orgánov činných v trestnom konaní mal a mohol byť nahradený výkladom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Rovnako spojenie v súvislosti s oznámením zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny navrhovali skúmať otázku, čo darca amnestie povedal, ak použil práve tento výraz, v čom sa povedané odlišuje od obsahu, ktorým by sa oznamoval jazykovými prostriedkami amnestie zvolenými odlišne. Je racionálny a logický záver, že spojenie v súvislosti s oznámeným zavlečením má iný obsah ako spojenie oznámeným zavlečením.

    K takémuto záveru údajne oprávňuje nekomplikovaná úvaha - zavlečením Michala Kováča mladšieho do cudziny boli spáchané viaceré trestné činy, medzi nimi aj trestný čin zavlečenia do cudziny. V súvislosti s interpretáciou predmetného rozhodnutia navrhujú si uvedomiť, že predmetom výkladu je text, a nie pohnútky a zámery darcu amnestie, o ktorých môže existovať presvedčenie, že stáli na počiatku tohto rozhodnutia. Výklad vie aplikovať možno len existujúcu normu, a to bez ohľadu na presvedčenie, že sa aj tvorcovi vzhľadom na nevhodne zvolené jazykové prostriedky podarilo vyjadriť iný obsah, než zamýšľal. Ďalej zástupkyňa odporcu, teda ministerstvo vnútra, uviedla: Podnecovateľ má pritom v trestnom konaní prostriedky na to, aby sa až do právoplatného skončenia veci domáhal zastavenia trestného stíhania, pretože sa na tento skutok podľa jeho výkladu vzťahuje amnestia. K právomoci Ústavného súdu konať vo veci uviedla: V tejto súvislosti sa vynára aj otázka, či vôbec Ústavný súd by v takomto prípade v tomto konaní v rámci posudzovania dôvodnosti podnetu mal a mohol sa zaoberať výkladom rozhodnutia predsedu vlády o udelení amnestie.

    Správnosť záveru, podľa ktorého, ak je právo, ktorého vyslovenia porušenia sa podnecovateľ domáha, chránené pred porušením inými právnymi prostriedkami, musí sa podnecovateľ domáhať právnej ochrany týmito inými právnymi prostriedkami. Nakoniec tento názor je vyslovený aj v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 1 ÚS 49/98, podľa ktorého táto zásada zachytená už v stabilizovanej judikatúre Ústavného súdu potvrdzuje, že ochranu namietanému porušeniu konkrétneho základného práva alebo slobody v konaní o podnete podľa článku 130 ods. 3 ústavy, platí to však v plnom rozsahu aj pre konanie o ústavných sťažnostiach, môže Ústavný súd poskytnúť len vtedy, ak sa jej ochrany fyzická alebo právnická osoba už nemôže domôcť v nijakom inom konaní pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky vrátane všeobecných súdov. Ani v súvislosti s rozhodnutím o odložení veci zo dňa 18. 9. 1998 a začatím trestného stíhania proti podnecovateľovi nemohlo dôjsť k porušeniu podnecovateľovho práva zakotveného v článku 17 ods. 2 ústavy. Trestný poriadok v § 11 výslovne stanovuje, kedy trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené. Medzi týmito dôvodmi uvedenými v písmenách a) až ch) nie je právoplatnosť rozhodnutia o odložení veci. Pritom v písmene f) je uvedená skutočnosť, že zastavenie, respektíve nezačínanie trestného stíhania musí nastať aj vtedy, proti komu sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom alebo bolo právoplatne rozhodnuté, nebolo dôvodu, ak by dôvodom na takýto postup malo byť rozhodnutie o odložení veci, aby takéto rozhodnutie nebolo v citovanom zákonnom ustanovení uvedené.

    O podnete navrhla zástupkyňa ministerstva vnútra rozhodnúť tak, že mu Ústavný súd nevyhovie. Zástupca krajského prokurátora sa so závermi zástupkyne ministerstva vnútra stotožnil. Pravdepodobne ho vypracovali tí istí experti. Okrem iného uviedol, že z uznesenia vyšetrovateľa o odložení veci, i keď toto bolo vydané na základe amnestie zo 7. júla 1998 ako uznesenia, ktoré má konštituovať práva, nemohol nijaký konkrétny subjekt, a teda ani navrhovateľ nadobudnúť subjektívne práva, pretože v ňom nie je uvedené meno. Takéto rozhodnutie preto vraj nemožno považovať za prekážku rozhodnutej veci. V uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia proti navrhovateľovi niet zmienky o tom, že by toto rozhodnutie vychádzalo z rozhodnutia o amnestii. Zástupca krajskej prokuratúry preto považoval hľadanie súvislostí medzi uznesením o začatí trestného stíhania a rozhodnutím o amnestii z 8. decembra 1998, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov, za vykonštruované, neopodstatnené a neodôvodnené.

    Ďalej podľa jeho názoru nepostupoval Ústavný súd správne, ak ako dôvod neprijatia podnetu Okresného súdu Bratislava I uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe nebol povinný zaoberať sa dôvodom, prípadne prípustnosťou trestného stíhania. V tom ohľade považuje okresný súd za rovnako legitimovaného účastníka konania ako krajského prokurátora. Pokiaľ ide o rozhodnutie krajského prokurátora vo veci, tento nemohol inak rozhodnúť o sťažnosti navrhovateľa. Rozhodovanie o právnom prostriedku má prednosť a prokurátor o nej musí rozhodnúť predtým, ako by chcel využívať dozorové oprávnenie. Rozhodol preto správne, že sťažnosť zamietol ako oneskorene podanú. Ak sa v odôvodnení uznesenia vyjadril v tom, že stíhanie považuje za zákonné, táto úvaha bola nad rámec jeho rozhodovania. Vo svojom vyjadrení zástupca krajského prokurátora sa zaoberal aj skutočnosťou, že veľmi podobný, obsahovo takmer totožný podnet Ústavný súd odmietol pre jeho neopodstatnenosť. Opäť je zaujímavá tá formulácia, veľmi podobný a obsahovo takmer totožný, to predsa je inak, ale napokon budem sa toho dotýkať ešte neskôr.

    Ďalej uviedol, že ak by chcel Ústavný súd vyhovieť podnetu navrhovateľa, musel by ako predbežnú otázku vyriešiť, či bolo, či možno aplikovať ktorékoľvek rozhodnutie o amnestii na skutok, ktorého sa navrhovateľ mal dopustiť. Táto úloha prislúcha podľa jeho mienky iba orgánom činným v trestnom konaní. Poukázal na skutočnosť, že v prípade prípravného konania ide vlastne iba o súdne konanie, ktoré je v štádiu prípravného konania. V konečnom dôsledku teda v takej veci prislúcha rozhodnúť všeobecnému súdu. Rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý by akokoľvek otázku posúdil, by bolo zasahovanie do jednoznačnej kompetencie orgánov činných v trestnom konaní. Podľa tejto jeho mienky, ak navrhovateľ nevyužil všetky práva, ktoré mu právny poriadok v Trestnom poriadku poskytuje, nemôže byť úspešný ani v konaní na Ústavnom súde. Z podnetu musí byť zrejmé, že už niet iného orgánu právnej ochrany, ktorý by mohol poskytnúť ochranu tvrdenému porušeniu práva. Zástupca krajského prokurátora takisto navrhoval, aby Ústavný súd nevyhovel podnetu doktora Svěchotu.

    Právny zástupca vedľajšieho účastníka Ing. Ivana Lexu podrobnejšie rozviedol argumenty navrhovateľa a jeho právneho zástupca, poukázal na to, že zaniknutú trestnosť amnestovaných skutkov nemožno ani za pomoci rozhodnutia o amnestii obnoviť pre neprípustnosť jej retroaktívneho pôsobenia. Poukázal na podmienky, za ktorých bola odložená vec podozrenia zo spáchania skutkov podliehajúcich amnestii zo 7. 7. 1998 na absenciu ústavných možností odstraňovania právnej prekážky trestného stíhania rozhodnutím o zrušení amnestie. Čo sa týka rozhodnutia Ústavného súdu, pripojil sa k návrhu navrhovateľa a jeho právneho zástupcu.

    Štvrté vyjadrenie je od právneho zástupcu vedľajšieho účastníka, predsedu vlády Dzurindu. Ten právny zástupca sa okrem procesného návrhu, ktorému Ústavný súd nevyhovel, k veci vyjadril tak, že si osvojil prednes právneho zástupcu ministerstva vnútra krajskej prokuratúry vrátane návrhu na rozhodnutie, pretože ich považuje za právne a vecne náležite podložené.

    Ak dovolíte, teraz by som sa veľmi rád trošku pozrel alebo spoločne by sme sa mali pozrieť na niektoré skutočnosti obsiahnuté v listinných dôkazoch tohto konania. Ústavný súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného z uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava číslo KÚV 50/97 zo dňa 18. 9. 1998, uznesenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky číslo VKE 1/30/98 zo dňa 1. 2. 1999, uznesenia Krajskej prokuratúry Bratislava číslo 2 KV 4/99 zo dňa 18. 2. 1999 a vyrozumenia Krajskej prokuratúry v Bratislave číslo 2 KV 4/99 zo dňa 19. 2. 1999. Z uznesenia Krajského súdu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava 50/97 z 18. 9. 1998 Ústavný súd zistil, že vyšetrovateľ Policajného zboru ním podľa § 159 ods. 2 Trestného poriadku s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vec podozrenia z trestného činu zavlečenia do cudziny spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 233 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu s trestným činom lúpeže podľa § 234 ods. 1 porušovania domovej slobody, podľa § 238 ods. 1 a 2 a krádeže podľa § 247 ods. 1 písm. b) Trestného zákona odložil, nakoľko trestné stíhanie podľa článku 2 rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného v Zbierke zákonov číslo 214/1998 Z. z. je neprípustné.

    V závere odôvodnenia uznesenia sa uvádza: Vzhľadom na to, že v priebehu preverovania sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vznesené obvinenie konkrétnej osobe, vec bola viackrát vyšetrovateľom uložená z dôvodov uvedených v § 159 ods. 4 Trestného poriadku, naposledy 30. 6. 1998. Vzhľadom na to, že predseda vlády Slovenskej republiky využívajúc svoje právomoci podľa článku 105 ods. 1 a článku 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky v záujme odstránenia sporov o výklad rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 uverejneného pod číslom 55 z roku 1998 Zbierky zákonov zo 7. júla 1998 vyhlásil v článku 2 toto rozhodnutie o amnestii uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 214 z roku 1998 Zbierky zákonov.

    Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča narodeného 5. decembra 1961 do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995. Trestné stíhanie v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku je neprípustné, preto som rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Z obsahu uznesenia vydaného vyšetrovateľom ministerstva vnútra pod číslom 1/30/98 z 1. februára 1999 Ústavný súd zistil, že ním bolo podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie navrhovateľovi za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), b) Trestného zákona o spolupáchateľstve, podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona o spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona.

    Podľa výrokovej časti uznesenia sa mal týchto skutkov navrhovateľ dopustiť konaním identifikovateľne s amnestiou zo 7. 7. 1998. Podpísaný. Z uznesenia Krajskej prokuratúry v Bratislave číslo 2 KV 4/99 z 18. februára 1999 vyplýva, že prokurátor krajskej prokuratúry zamietol sťažnosť podanú navrhovateľom proti uzneseniu VKE 1-30/98 ako oneskorene podanú. V závere odôvodnenia uznesenia je k tomuto dôvodu zamietnutia uvedené, že prokurátor krajskej prokuratúry po preštudovaní vyšetrovacieho spisu dospel k záveru, že sťažnosť bola podaná osobou na to oprávnenou, avšak nebola podaná zákonom v stanovenej lehote. Prokurátor napokon uviedol, že i napriek tomu som preskúmal postup vyšetrovateľa pri vyhodnotení dôkazov vedúcich k začatiu trestného stíhania a vzneseniu obvinenia pre už uvedený trestný čin a dospel som k rovnakému záveru, a teda, že tento postup bol v danom štádiu konania odôvodnený. Obsahom vyrozumenia Krajskej prokuratúry Bratislava číslo 2 VKV 4/99 z 19. februára adresovaného navrhovateľovi je oznámenie, že prokurátor krajskej prokuratúry po vyhodnotení obsahu sťažnosti navrhovateľa ako podnetu na preskúmanie postupu vyšetrovateľa nezistil v postupe vyšetrovateľa nijaké chyby, tu sa píše žiadne závady, ale to je neslovenské.

    Teraz mi dovoľte, už sa blížime k záveru, aby sme si urobili sumár skutkových zistení. Z podkladov pre rozhodnutie ustálil Ústavný súd skutkový stav, podľa ktorého pre vec rozhodujúce fakty majú takúto vecnú a chronologickú podobu.

    1. Dňa 31. augusta 1995 došlo ku škode Ing. Michala Kováča, narodeného v roku 1961, ku spáchaniu viacerých skutkov, ktoré boli neskôr kvalifikované ako trestné činy zavlečenia do cudziny a v súbehu s ním spáchané ďalšie trestné činy - trestný čin lúpeže podľa § 234 Trestného zákona, porušovanie domovej slobody podľa § 238 Trestného zákona a zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 toho istého zákona a iné.

    2. Na základe oznámenia došlo, čo sa týka uvedených skutkov, policajnými orgánmi k preverovaniu dôležitých skutočností za účelom objasnenia veci a zistenia páchateľov. Vyšetrovateľ a prokurátor vydávajú vo veci viacero uznesení.

    3. Predseda vlády Slovenskej republiky vykonávajúci niektoré právomoci prezidenta Slovenskej republiky vydáva 3. marca 1998 rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 55/1998 Z. z., ktorým v článku 6 nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny.

    4. Napriek uvedenému rozhodnutiu o amnestii vyšetrovanie veci prebiehalo ďalej s tým, že vec bola uznesením z 30. júna 1998 naposledy uložená.

    5. Predseda vlády Slovenskej republiky súc i naďalej poverený vykonávať niektoré právomoci prezidenta Slovenskej republiky vydáva 7. júla 1998 rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov pod číslom 214/1998, ktorým v článku 2 nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného v roku 1961, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.

    6. Vyšetrovateľ Krajského súdu úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava uznesením KÚV 50/97 z 18. 9. 1998 podľa § 159 Trestného poriadku s poukazom na § 11 Trestného poriadku vec podozrenia z trestného činu zavlečenia do cudziny spáchaného v spolupáchateľstve a ostatných trestných činov v tomto uznesení odložil, nakoľko trestné stíhanie sa podľa článku 2 rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii stalo neprípustným. Toto uznesenie sa stalo právoplatným.

    7. Predseda vlády Slovenskej republiky, tentoraz už Mikuláš Dzurinda, bez poverenia vládou Slovenskej republiky na výkon niektorých právomocí prezidenta Slovenskej republiky vydáva 8. decembra 1998 rozhodnutie o amnestii uverejnené v Zbierke zákonov pod číslom 375/1998, ktorým článok 6 rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 a článok 2 rozhodnutia o amnestii zo 7 júla 1998 vypustil, teda zrušil, takzvane zrušil. Bez oprávnenia.

    8. Vyšetrovateľ odboru vyšetrovania mimoriadne vážnej trestnej činnosti Sekcie vyšetrovania kriminalisticko-expertíznej činnosti Policajného zboru Slovenskej republiky vzniesol uznesením číslo VKE 1/30/98 z 1. 2. 1999 obvinenie voči JUDr. Jaroslavovi Svěchotovi za trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona spáchané v súbehu s trestnými činmi podľa § 233 ods. 1 a 2 písm. a) a § 234 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Vyšetrovanie v tejto veci v čase konania na Ústavnom súde ďalej prebieha.

    9. Ústavný súd podáva v konaní vedenom pod spisovou značkou I ÚS 37/90 výklad článku 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého amnestiu nemožno meniť.

    Dovoľte mi, aby som teraz na základe týchto skutočností a týchto konštatácií na záver oboznámil všetkých s tým, aké boli vlastne právne závery Ústavného súdu. Veľa sa o tom píše, veľa sa o tom diskutuje, ale, bohužiaľ, tento text ostáva veľmi dobre utajený možno aj preto, že je trošku dlhší, aj moje vystúpenie je dnes netradične dlhé, ale, bohužiaľ, bez vecnej argumentácie, bez vecných dôkazov nemožno ďalej pokročiť.

    Tak ak dovolíte, na základe uvedeného skutkového stavu Ústavný súd dospel k týmto právnym záverom vedúcim k jeho rozhodnutiu. Podnet v rozsahu, v akom ho Ústavný súd prijal na konanie, je dôvodný. Dotknutým článkom Ústavy Slovenskej republiky, základným právom, porušenie ktorého navrhovateľ namieta, je článok 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Povinným subjektom z tohto článku je štát, jeho orgány. K porušeniu tohto práva, teda nie iba v tomto prípade, dochádza porušením povinnosti štátneho orgánu.

    Všeobecný ústavný rámec na konanie štátnych orgánov je daný článkom 2 ods. 2 ústavy. Podľa neho štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nesporným zámerom ústavodarcu bolo zabezpečiť týmto ustanovením ochranu občanov pred každým konaním štátneho orgánu, ktoré z tohto ústavného rámca vybočuje. V konaní o podnete s uvedeným právnym základom musí Ústavný súd na jeho záver konštatovať, či trestné stíhanie a postup orgánov činných v trestnom konaní bol v súlade s týmto ústavným článkom a predtým zistiť, ktoré z ustanovení ktorého zákona sú relevantnými ustanoveniami zachovávajúcimi uvedené základné právo. Podľa znenia tohto základného práva, teda článku 17 ods. 2 ústavy, musia teda zákonu zodpovedať tak dôvody, ako aj spôsob, na základe ktorých možno konkrétnu osobu stíhať. Stíhanie v plnom rozsahu je konformné s týmto ústavným právom, ak materiálne i formálne podmienky postupu orgánov činných v trestnom konaní vychádzajú zo zákona. Takzvané dôvody stíhania majú podľa zásady nullum crimen sine lege svoj pôvod v zákone číslo 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov. Trestný zákon a takzvaný spôsob, ktorým je regulovaný postup orgánov činných v trestnom konaní, nachádzame v príslušných ustanoveniach zákona číslo 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov - Trestný poriadok.

    Splnenie oboch týchto podmienok patrí do preskúmavacej právomoci Ústavného súdu, pretože každá samostatne ako zákonná podmienka ústavného základného práva predstavuje samostatný predmet ich posudzovania z hľadiska ich dodržiavania či naopak nedodržiavania. Inak by nebolo možné dospieť k záveru o tom, či namietaným postupom došlo alebo nedošlo k porušeniu článku 17 ods. 2 ústavy.

    Pokiaľ ide o dôvody stíhania, takzvané dôvody, môžu byť nimi iba skutky kvalifikovateľné ako trestné činy. Uvedením konkrétneho trestného činu v uznesení o začatí trestného stíhania sa však vo veciach so skutkovým a právnym základom ako prerokúvaný podnet táto ústavná podmienka nevyčerpáva. Došlo by tým neopodstatnene k jej úzko formalistickému chápaniu. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Trestného zákona je trestným činom pre spoločnosť nebezpečný čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone. Skutky, na ktoré sa vzťahuje amnestia prezidenta republiky, musia byť za trestné činy považované. Táto skutočnosť ostáva podmienkou na uplatnenie § 1 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého nemožno trestné stíhanie začať, ak to nariadi prezident republiky využijúc svoje právo udeliť amnestiu alebo milosť, pretože iba čo sa týka skutkov, ktoré možno za trestné činy považovať, je dôvod podľa uvedeného ustanovenia rozhodovať. Inak by bolo potrebné rozhodnúť podľa § 159 ods. 1 Trestného poriadku, a nie podľa odseku 2 citovaného ustanovenia. Podľa nich vyšetrovateľ, prokurátor alebo policajný orgán odloží vec uznesením, ak nejde o podozrenie z trestného činu podľa odseku 1, alebo odloží vec z dôvodov neprípustnosti trestného stíhania podľa odseku 2. Ústavný súd je povinný skúmať vecný a prípadne i osobný rozsah amnestie udelenej v aboličnej forme, a to v závislosti od jej konkrétnej podoby. Ak prezident udelí amnestiu, ktorou nariadi nezačať trestné stíhanie, ide o skúmanie výlučne jej vecného rozsahu. Ak sa totiž amnestia vzťahuje na určité skutky považované podľa všeobecných zásad za trestné činy, čo je pravda jej náležitosťou, stávajú sa tieto skutkami, pri ktorých zaniká trestnosť v zmysle § 65 Trestného zákona.

    Ako uvádza komentár k tomuto ustanoveniu, Trestný zákon a Trestný poriadok a súvisiace predpisy vydané v Bratislave v roku 1994, dôvodom zániku trestnosti je abolícia. Až ustálením, či je splnená podmienka zákonného dôvodu trestného stíhania z hľadiska trestnosti činu ako iherentné zložky stíhateľného skutku, môže Ústavný súd rozhodnúť o rešpektovaní článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyšetrovateľom a prokurátorom. Vzniesť obvinenie pre skutky, pri ktorých došlo k zániku trestnosti, je v rozpore s článkom 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zrekapitulujúc uvedené skutočnosti pre potreby záveru o naplnení podmienky takzvaného dôvodu stíhania podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky teda treba uviesť:

    V dôsledku rozhodnutia o amnestii čin inak trestný nie je trestným činom. Pre podozrenie zo spáchania takého činu nemožno začať trestné stíhanie. Potom je potrebné zdôrazniť, že Ústavný súd sa nezaoberá otázkou viny, základným dôvodom je znenie článku 50 ods. 1 spojený s článkami 141 a 142 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorých o vine a treste za trestné činy rozhoduje len súd. Len súd. Ďalším je fakt, ktorý nedovoľuje, aby sa otázkou predpokladanej viny zaoberali orgány činné v trestnom konaní, a to v tom štádiu vyšetrovania, s ktorým je abolícia v priamom vzťahu. Podľa § 160 Trestného poriadku, ak je dostatočne odôvodnený záver, že čin spáchala určitá osoba, začne vyšetrovateľ bez meškania trestné stíhanie proti obvinenému. K takémuto záveru nemožno dospieť. Bráni tomu nariadenie trestné stíhanie nezačínať. Na námietku, že Ústavný súd nemôže zasahovať do takzvanej živej veci, je potrebné uviesť, že článok 17 ods. 2 ústavy hovorí o stíhaní. Ak by ústavodarca chápal funkčné hľadisko tohto článku redukovaním iba v súvislosti so súdne skončenými vecami, formuloval by jeho text inak. Uviedol by, že nikoho nemožno odsúdiť inak ako z dôvodov a spôsobom, ako ustanovuje zákon. Teda nestíhať alebo odsúdiť by povedal. Trestné stíhanie je proces, ktorý sa začína vznesením obvinenia a končí sa právoplatným rozhodnutím. A Ústavný súd má právo a povinnosť, ako už bolo uvedené, preskúmať ústavnosť už prvého úkonu, ku ktorému došlo v rámci tohto procesu. V tomto smere považuje Ústavný súd formuláciu základného práva uvedeného v článku 17 ods. 2 ústavy za dostatočne zrozumiteľnú.

    Jurisdikcia Ústavného súdu vo veciach, v ktorých sa namieta porušenie článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je daná aj napriek celému systému prostriedkov nápravy. S trestným stíhaním je spojený celý rad vážnych legálnych obmedzení, ktorým obvinený a obžalovaný sa musí podriadiť. Navyše reálnou je väčšinou nehmotná ujma, ťažko odstrániteľná napriek výsledku pre obvineného priaznivému. Záruky článku 17 ods. 2 ústavy sa podľa právneho názoru Ústavného súdu vzťahujú i na tú fázu trestného konania, v ktorej sa nachádza vec navrhovateľa. Keďže ide o takú chybu v konaní, ktorá ho postihuje už v jeho priebehu. Ochranu je Ústavný súd povinný poskytnúť v okamihu zistenia, že dôvod stíhania nie je zákonný a tento stav nielen trvá, ale nemalo k tomu vôbec dôjsť. Odstrániteľná chyba by totiž po jej odstránení prestala byť prekážkou legálnej podoby trestného stíhania. Navyše z hľadiska štádia trestného stíhania veci sa opravné prostriedky uplatňujú iba v jeho rámci. V štádiu prípravného konania je odvolacou inštanciou prokurátor. Zásah súdu do tohto konania zákon nepripúšťa. Rozhodovanie o väzbe v prípravnom konaní má odlišné podmienky.

    Za prostriedky nápravy teda nemožno považovať nijaké rozhodnutie súdu v tom zmysle, ako to mali na mysli odporcovia. Rozhodnutie súdu reagujúce na amnestiu je po podaní a prijatí obžaloby jedným z jeho možných autonómnych rozhodnutí a medzi opravné prostriedky nepatrí. Ako bolo zistené, navrhovateľ podal proti uzneseniu VKE 1/30 z 1998 sťažnosť, táto však bola ako oneskorene podaná podľa § 148 Trestného poriadku zamietnutá. Táto skutočnosť však pre toto konanie nemá právny význam, a to pre jednoznačnú povinnosť prokurátora v každej veci postupovať podľa § 174 Trestného poriadku, ktorý zakotvuje dozor prokurátora nad zachovaním zákonnosti v prípravnom konaní. Podľa ods. 2 písm. e) citovaného uznesenia môže prokurátor nahradiť rozhodnutie vyšetrovateľa vlastným rozhodnutím aj inak ako na podklade sťažnosti oprávnenej osoby. V tomto zmysle sa prokurátor napokon vo svojom zamietavom uznesení vyjadril, keď uviedol, že uznesenie považuje za zákonné.

    Pokiaľ ide o ústavnú podmienku článku 17 ods. 2 uvedenú ako spôsob stíhania upravenú Trestným poriadkom, patrí sem i otázka rešpektovania takzvanej prekážky rozhodnutej veci, ktorá má v prerokúvanom prípade málo frekventovanú podobu. Práve relevantnými skutočnosťami určujúcimi hranice úvah v tomto smere sú forma amnestie, v našom prípade abolícia z príkazu nezačať trestné stíhanie, a uznesenie o odloženej veci vydané podľa § 159 Trestného poriadku, ktoré je obligatórnym aktom vyšetrovateľa alebo prokurátora. Podľa citovaného ustanovenia prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán pred začatím trestného stíhania odloží vec uznesením, ak je trestné stíhanie neprípustné podľa § 11 ods. 1. Podľa tohto paragrafu písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak to nariadi prezident republiky použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu.

    Z hľadiska štádií vyšetrovania trestných činov prichádza po zhodnotení právnej a skutkovej situácie v medziach určených amnestiou do úvahy iba jediné rozhodnutie, a to odloženie veci s poukazom na citované ustanovenie Trestného poriadku. Amnestia udelená v aboličnej forme, tak ako k tomu došlo v tomto prípade, nedovoľuje prekročiť štádium vyšetrovania trestných činov zakotvených v IX. hlave druhej časti Trestného poriadku. Korelátom nariadenia prezidenta nezačať trestné stíhanie je uznesenie o odložení veci. Amnestia udelená v aboličnej forme prikazujúca nezačať trestné stíhanie má anonymných adresátov, pokiaľ ide o potenciálnych podozrivých. Uverejnením v Zbierke zákonov je však záväzná pre všetky orgány, ktoré ju uskutočňujú. Vecou rozhodnutou je preto v pravom zmysle slova rozhodnutie o veci bez vzťahu ku konkrétnej osobe. Prepracovať sa totiž ku konkrétnej osobe vzhľadom na uznesenie o odložení veci z dôvodov amnestie zákonom upraveným spôsobom nemožno. V tomto zmysle preto právoplatné uznesenie o odložení veci z dôvodu amnestie prikazujúce nezačať trestné stíhanie považoval Ústavný súd za prekážku veci rozhodnutej analogicky v ustanovení § 1 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.

    Napokon bol Ústavný súd toho názoru, že vzniesť obvinenie pre skutky, ktoré sú predmetom abolície, pretože neskôr došlo k prehodnoteniu jej vecného rozsahu, nie je v súlade so základným právom uvedeným v článku 17 ods. 2 a nie je ani v súlade s článkom 1 a článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky najmenej v takej podobe, aby jeden vyšetrovateľ vec pre amnestiu odložil a iný vyšetrovateľ rovnako vecne a miestne príslušný po tomto odložení začal trestné stíhanie pre amnestované skutky po úvahe, že sa na ne asi amnestia nevzťahuje. Takýto postup je v rozpore s inštitútom právoplatnosti rozhodnutí, a tým aj právnou istotou ako jedným z princípov právneho štátu.

    Ústavný súd bol pri rozhodovaní o veci postavený pred viacero otázok v súvislosti s posudzovaním právnej relevancie viacerých skutočností vzájomne na seba nadväzujúcich, prepojených a vzájomne sa podmieňujúcich predovšetkým z hľadiska konečného vplyvu na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia voči navrhovateľovi. V tejto súvislosti Ústavný súd dospel k záverom, že za mylný a právu nezodpovedajúci pokladá taký výklad textu článku 2 rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998, podľa ktorého by táto nepokrývala, teda nezahŕňala takzvaný základný skutok, ktorým je trestný čin zavlečenia do cudziny. Udávané spáchanie tohto trestného činu malo byť cieľom, pričom ako prostriedok k jeho spáchaniu mali slúžiť ostatné trestné činy spáchané v rozličných formách v súbehu. Súhrnne teda podľa názoru Ústavného súdu sa amnestia dotýkala nielen trestných činov, ktoré mali umožniť spáchanie trestného činu zavlečenia do cudziny, ale aj samotného zavlečenia.

    V čase rozhodnutia o udelení amnestie 7. júla 1998 sa viedlo vyšetrovanie aj pre podozrenie zo spáchania trestného činu zavlečenia do cudziny Michala Kováča mladšieho, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995. Z tohto dôvodu bol ako amnestovaný uvedený aj tento skutok, a to opisom faktickej situácie bez subsumencie pod konkrétnu normu. Slová v súvislosti použité v texte rozhodnutia amnestie vyložili odporcovia inak, a to tak, že skutok zavlečenia do cudziny oddelili od ostatných možných trestných činov majúcich v tomto skutku pôvod. Takýto výklad je nesprávny. Uvedené slová naopak spájajú spomínaný skutok s ostatnými do jedného amnestovaného okruhu. Ústavný súd konštatuje, že z relevantných úkonov a stanovísk vydaných vo veci týkajúcich sa trestného konania vrátane amnestie zo 7. júla 1998 spolu v rozhodnutí o amnestii z 8. decembra 1998 vyplýva pre vec podstatný záver.

    Na vecný rozsah amnestie zo 7. júla 1998 sa vytvorili dva názorové tábory. Pritom názor o amnestovaní všetkých trestných činov nepresadzovala a túto skupinku teda výlučne nepredstavuje iba obhajoba navrhovateľa. Patrí k nej v jednej fáze konania i vyšetrovateľ. Napokon k veci sa vyjadroval aj Ústavný súd, ktorý v jednom svojom rozhodnutí spisová značka 2 US-69/99 vylučoval amnestovanie trestného činu zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote. A v inom rozhodnutí spisová značka 2 US-80/99 sa o amnestii zo 7. júla 1998 vyslovil ako o nejasnej. Ústavný súd je toho názoru, že uplatnenie pravidla in dubio pro reo treba klásť mimo hranice konania, kde sa rozhoduje o vine. Pritom už uvádzané rozhodnutie o odložení veci vyšetrovateľom podľa názoru Ústavného súdu záväzne dokumentuje, že aplikovateľnosť tejto amnestie za dubióznu nepovažuje, preto aj spor o uplatniteľnosť, o vecný rozsah amnestie zo 7. júla 1998, kedykoľvek sa nastolí, môže byť uzavretý iba, a to doslova v prospech veci - pro reo.

    Ústavný súd bol ďalej toho názoru, že vzniesť obvinenie navrhovateľovi by nebolo v súlade so zákonom, a teda ani s ústavou, ani za situácie, keď by boli právne relevantné a platné tie úkony a právne akty, ktoré odporcovia omylom považovali či už za odstránenie prekážky v trestnom konaní, najmä však za podnet pre úvahy o diskusii a ich význame pre vec samú. Mali tam zrejme na mysli kompetenciu predsedu vlády Slovenskej republiky zakotvenú v článku 105 ods. 1 ústavy, ku ktorej sa Ústavný súd nemá možnosť ani dôvod vrátiť, pretože o nej už svojím uznesením v tejto veci z 22. júna 1999 rozhodol najmä však záväznosť rozhodnutia Ústavného súdu o výklade článku 102 ods. 1 písm. i) ústavy. Právny názor Ústavného súdu je taký, že tieto akty vrátane rozhodnutia Ústavného súdu spisovej značky 1 US-30/99 neboli právne významnými rozhodujúcimi skutočnosťami umožňujúcimi začatie trestného stíhania navrhovateľa ani za situácie, že by predseda vlády na rozhodovanie o amnestii mal poverenie vlády, akože ho nemal, ba dokonca ani vtedy, ak by Ústavný súd výkladom potvrdil jeho oprávnenie udelenú amnestiu zrušiť, by vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohli orgány činné v trestnom konaní nerešpektovať stav vytvorený v rozhodnutí vo veci uznesením o odložení veci KUV/50/97 a s poukazom na to, že Ústavný súd považuje amnestiu zo 7. júla 1998 za jednoznačnú v tom rozsahu, ako ju toto uznesenie akceptovalo. Ak by k odloženiu veci uznesením nedošlo už skôr, boli by orgány činné v trestnom konaní povinné urobiť tak neskôr kedykoľvek pred vznesením obvinenia a pre ktorýkoľvek "novoobjavený" trestný čin spáchaný vo väzbe na zavlečenie Michala Kováča mladšieho do cudziny vrátane tohto skutku vzhľadom na formu abolície, nariadenie, aby sa nezačínalo trestné stíhanie. Z tohto hľadiska je iba sekundárnou otázkou a problémom otázka času, od ktorého je účinné uznesenie Ústavného súdu o výklade článku 102 ods. 1 písm. i) ústavy podané pod spisovou značkou US 30/99.

    Predsa však názory, že takéto rozhodnutie je záväzné iba v budúcnosti po jeho prijatí, nielenže nemajú právnu oporu v nijakom právnom predpise, ale sú v zrejmom rozpore s princípmi právneho štátu, ak ho má na mysli článok 1 a článok 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa článku 1 ústavy je Slovenská republika právnym štátom. Podľa článku 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví, teda dovoľuje zákon. Ak je konanie štátneho orgánu z hľadiska rozsahu jeho právomocí predmetom sporu medzi ním a iným subjektom a následne predmetom konania pred týmto súdom, vynesie Ústavný súd svoje rozhodnutia ako deklaratórny akt.

    Svojím rozhodnutím Ústavný súd deklaruje, aký bol, je a bude rozsah ústavného práva alebo právomoci. Toto rozhodnutie je celkom nepochybne platné ex tunc, teda do minulosti vždy v prípadoch, keď to je konkrétne veci efektívne. Naopak iba tam, iba v tých veciach, kde či už plynutie času alebo iná právne relevantná okolnosť robí úpravu vzťahov a kompetencií do minulosti neefektívnou, sa rozhodnutím Ústavného súdu tieto vzťahy a kompetencie do minulosti neriešia. Ak štátny orgán koná inak, ako to vo svojom rozhodnutí o výklade považuje za súladné s ústavou Ústavný súd, konal tento štátny orgán celkom jednoznačne v rozpore s článkom 2 ods. 2 ústavy už v tej chvíli, keď svoje oprávnenie využil v rozsahu, ktoré mu ústava neposkytovala.

    Je teda celkom jasné, že konkrétny štátny orgán svoje konanie považoval za súladné s ústavou a je teda irelevantné i to, ako si sám rozsah svojich oprávnení vykladá. Právny stav vytvorený právnymi normami existuje objektívne. Existuje už v čase pred rozhodnutím Ústavného súdu o výklade konkrétneho článku ústavy alebo ústavného zákona. Je to v úplnom súlade so zásadou rímskeho práva Errore veritas non amittitur - omylom sa na skutočnosti nič nezmení. Nijaký predpis, ktorý by expressis verbis upravil záväznosť rozhodnutí Ústavného súdu o výklade ústavy a ústavného zákona, najmä z hľadiska jej časového pôsobenia nemôže jestvovať. Ako už bolo uvedené, iba konkrétna situácia, povaha a riešenie otázky, predmet konania a podobne rozhodnú totiž o čase reálneho pôsobenia výroku. Neobstojí preto porovnávanie záväznosti výrokov Ústavného súdu vydaných v iných druhoch konania, ktoré môžu prebiehať pred Ústavným súdom, so záväznosťou výrokov o výklade podľa článku 128 našej ústavy.

    Neprijateľný je aj názor o účinnosti výkladového uznesenia Ústavného súdu až po jeho zverejnení v Zbierke zákonov. Celkom jednoznačne tomu odporuje ustanovenie § 33 ods. 4 zákona číslo 38/1993 Z. z., ktoré neustanovuje obligatórne uverejnenie rozhodnutí o výklade v Zbierke zákonov, a § 1 zákona číslo 1/1993 Z. z., ktorý taxatívne uvádza, čo sa v Zbierke zákonov uverejňuje. Citované ustanovenia zákona číslo 38/1993 Z. z. totiž predpokladá, že Ústavný súd zváži, či má právny názor vyslovený v uznesení o výklade všeobecný význam a po takomto konštatovaní môže, teda nemusí rozhodnúť o jeho uverejnení v Zbierke zákonov. Ústavný súd je toho názoru, že nielen pre účastníkov konania, pre tých prirodzene predovšetkým, rieši Ústavný súd výkladom už tento spor, už ten spor, ktorého vznik bol podmienkou konania pred Ústavným súdom. Tomuto názoru zodpovedá aj analýza právnych účinkov rozhodnutí o výklade v iných kauzách skončených pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

    Rozhodnutie Ústavného súdu uvedené v bode 2 výroku sa opiera o ustanovenie § 31a ods. 1 zákona číslo 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa o prijatom podnete koná a rozhoduje s primeraným použitím ustanovení tretej časti druhej hlavy 4. oddielu tohto zákona, t. j. ako o ústavnej sťažnosti.

    Na záver citujem z nálezu Ústavného súdu toto: "Podľa § 57 ods. 1 citovaného zákona, ak Ústavný súd vyhovie ústavnej sťažnosti, vysloví v náleze, ktoré základné právo alebo sloboda, aké ustanovenie ústavy, alebo ustanovenie zákona boli porušené a akým konaním k tomuto porušeniu došlo a napadnuté rozhodnutie zruší. Pre konanie o ústavných sťažnostiach je zrušenie napadnutého rozhodnutia obligatórne v prípadoch, v ktorých sa napĺňajú podmienky pre tento postup. Primeranosť použitia ustanovení o konaní o ústavnej sťažnosti na konanie o prijatom podnete spočíva v tom, že obligatórne zrušenie napadnutého rozhodnutia paušálne neprichádza do úvahy. Neprichádza do úvahy najmä tam, kde Ústavný súd v konaní o podnete skonštatuje protiústavný postup príslušného orgánu štátu, ktorý však je iba jedným z komponentov celého konania vedúceho k prijatiu rozhodnutia, pričom samo rozhodnutie nemusí byť protiústavným postupom zásadne ovplyvnené. K takémuto rozhodnutiu Ústavného súdu bez zrušenia napadnutého rozhodnutia opodstatnene dochádza napríklad v konaní o základnom práve na konanie bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 ústavy, v konaní o lehotách väzby a podobne.

    V prípade, že samotné rozhodnutie vydané v rozpore so základným právom, ak je jeho výlučným a jediným dôsledkom, bola by ústavnoprávna ochrana základných práv neodôvodnene neúplná, ak by k zrušeniu takéhoto rozhodnutia Ústavný súd nepristúpil. V plnom súlade s princípmi právneho štátu podľa článku 1 ústavy je komplexné odstránenie protiústavného stavu tam, kde to ústava a zákon umožňujú.

    Na základe dikcií, ktoré použil Ústavný súd vo svojom náleze, by som pokladal aj zrušenie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky za jeden z aktov, ktorým sa odstráni aspoň imateriálna, morálna ujma, ktorá sa udiala týmto rozhodnutím, a ak nebudeme takto konať, potom je nám zbytočný Ústavný súd, sú nám zbytočné rozhodnutia nezávislých orgánov, pretože aj tak rozhodne iba politická vôľa, ak dovolíte, zvoľa, a nič v tomto štáte nemá nijaké pravidlá.

    Ospravedlňujem sa, že som hovoril trošku dlhšie, ale ja si myslím, že tak ako my chceme rozhodovať niekedy nie na základe vecných úvah odborníkov, ale len na základe politických príkazov, je veľmi zlé a choré. Verím, že Národná rada Slovenskej republiky sa zmôže na nečakaný zdvih a že urobí to, čo morálne urobiť musí, že jednoducho uznesenie, ktoré bolo prijaté neoprávnene, nesprávne a spôsobilo viac škody ako úžitku, zruší.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Na nečakané 80-minútové vystúpenie pána poslanca sa prihlásili dvaja páni poslanci s faktickými poznámkami. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok. Pani poslankyňa Slavkovská nie je tu.

    Pán poslanec Jarjabek, nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.

    Chcem reagovať na slová pána poslanca Hudeca v tom zmysle, že meno Michala Kováča mladšieho sa používa iba v súvislosti so zmiznutím do Rakúska. Náročky hovorím a používam slovo zmiznutie. Nehovorí sa v tejto chvíli o 2,3 milióna dolárov, ktoré zmizli z Technopolu, nehovorí sa o medzinárodnom zatykači, ktorý stále platí, nehovorí sa o zamestnaní Michala Kováča mladšieho v súčasnosti na ministerstve zahraničných vecí no a, samozrejme, v tejto súvislosti zamestnanec ministerstva zahraničných vecí je potenciálnym čakateľom na diplomatický pas, čo sú ďalšie súvislosti, o ktorých tu nikto nehovorí, a myslím si, že toto je prinajmenšom taká istá slovenská hanba ako rôzne kauzy, ktoré tu spomíname.

    A keďže tu vidím pána poslanca Palka prítomného v parlamente, dovoľte mi, aby som mu položil jednu otázku v tejto súvislosti. V relácii O päť minút dvanásť, ak ma pamäť neklame, pán poslanec Palko v súvislosti, teda v rozhovore a v dialógu s pánom poslancom Krajčim povedal niečo v tom zmysle, že medzinárodný zatykač na Michala Kováča mladšieho už neexistuje. Zaujímalo by ma to, ak je to pravda, prečo o tom nebola informovaná verejnosť, a potom by ma zaujímala otázka, odkiaľ má pán poslanec informácie v tomto zmysle a vlastne prečo ich zverejnil až teraz.

    Ďakujem pekne.

  • Pred obedňajšou prestávkou ešte pán poslanec Palko, predseda výboru chce niečo oznámiť. Samozrejme, ale podľa rokovacieho poriadku, pán predseda, nemáte možnosť reagovať na vášho predrečníka.

  • Zvolávam schôdzu výboru pre obranu a bezpečnosť hneď teraz po vyhlásení prestávky.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, až do 14.00 hodiny budeme mať obedňajšiu prestávku. Po obede ako prvý vystupujúci v rozprave bude pán poslanec Engliš a potom sa pripraví pán poslanec Tarčák.

    Prajem vám dobrú chuť.

  • Po prestávke.

  • Budeme pokračovať v rokovaní 26. schôdze rozpravou o návrhoch poslancov členov klubu Hnutia za demokratické Slovensko na prerokovanie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky číslo 253 a číslo 178. V rozprave vystúpi pán poslanec Engliš a po ňom pán poslanec Tarčák.

    Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážený pán predseda,

    vážení prítomní,

    poslankyne a poslanci,

    Ústavný súd rozhodol uznesením zo dňa 28. júna 1999 výkladom článku 102 ods. 1 písm i) Ústavy Slovenskej republiky, že právom prezidenta Slovenskej republiky upraveným článkom 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je udeliť amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto článku uvedené. Súčasťou tohto práva však nie je aj oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čím Ústavný súd Slovenskej republiky potvrdil, že v zmysle článku 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky prezident Slovenskej republiky udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi a nariaďuje, aby sa trestné konanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo a zahládza tresty. Článok 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky ani žiadne iné ustanovenie ústavy, alebo zákonom Slovenskej republiky neumožňujú prezidentovi Slovenskej republiky, aby už udelenú amnestiu po jej zverejnení v Zbierke zákonov Slovenskej republiky mohol zrušiť, alebo aby obmedzil jej rozsah, ktorým boli odpustené alebo zmiernené tresty uložené trestnými súdmi, alebo aby zrušil jej predchádzajúce nariadenie, aby sa trestné konanie nezačínalo, ale aby sa v ňom nepokračovalo, alebo aby zrušil predchádzajúce rozhodnutie, že majú byť zahladené tresty po tom, čo tieto rozhodnutia alebo nariadenia boli už zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Takýto postup prezidenta Slovenskej republiky je v rozpore s ustanovením článku 1, článku 2 a 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky.

    Ústavný súd prostredníctvom výkladu článku 102 ods. 1 písm. i) ústavy zaujal teda stanovisko, že žiadne rozhodnutie, ktorým prezident Slovenskej republiky podľa trestnoprávnych hľadísk zhoršuje postavenie osôb, ktoré nadobudli udelením amnestie, sa nemôže opierať o oprávnenie vyplývajúce z uvedeného článku ústavy. To ste mali možnosť si prečítať, ale ja to považujem aj pre históriu opätovne tu zvýrazniť a zdôrazniť.

    V zmysle výkladu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. júna 1999 a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. 2. 1998 publikovaného v Zbierke zákonov číslo 49 z roku 1998 je jednoznačné, keďže Trestný poriadok ako zákon o trestnom konaní súdnom, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní sú povinné postupovať, nepozná ustanovenie, ako začať trestné stíhanie, kde bola prekážka neprípustnosti trestného stíhania podľa § 11 Trestného poriadku, začali voči Ivanovi Lexovi trestné stíhanie v rozpore so zákonom, v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky článkom 2 ods. 2, článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s legálnym výkladom Ústavy Slovenskej republiky, ktorý podal Ústavný súd Slovenskej republiky. Opäť ste si to mali možnosť prečítať, pokiaľ nie, tak to zdôrazňujem.

    Na základe týchto skutočností je evidentné, že Národná rada Slovenskej republiky prijala svoje uznesenie číslo 253, ktoré je v rozpore s článkom 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. To isté platí aj pre prípad pána Gustáva Krajčiho, kde takisto v zmysle výkladu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. júna 1999 bola v podstate prekážka neprípustnosti trestného stíhania podľa Trestného poriadku a začalo sa voči Gustávovi Krajčimu trestné stíhanie v rozpore so zákonom, v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a v rozpore s legálnym výkladom Ústavy Slovenskej republiky, ktorý podal Ústavný súd Slovenskej republiky. Na základe opäť týchto uvedených skutočností je evidentné, že Národná rada Slovenskej republiky prijala uznesenie číslo 178, ktoré je v rozpore s článkom 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

    Ja vás preto žiadam, vážení poslanci, hlavne členovia koaličných strán, aby ste vyvrátili tieto tvrdenia, tieto rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky tak, aby sa aj občania dozvedeli, na základe čoho Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky došiel k záveru, že Národná rada Slovenskej republiky môže konať protiústavne, protiprávne. A vás pán predseda ústavnoprávneho výboru, pán Orosz, žiadam takisto, aby ste vyliezli z ulity a predstúpili pred túto snemovňu, pred občanov a jasne povedali, argumentovali, na základe čoho vydal ústavnoprávny výbor odmietajúce stanovisko a na základe čoho sa vy, ak sa považujete za renomovaného právnika, podpisujete pod takýto pamflet.

    Tvrdenie, ktoré ste mali aj včera v televízii, že sa nezaoberáme vecnými argumentmi, je smiešne, pretože už pri rokovaniach o týchto kauzách sme jasne dokumentovali, že vecné argumenty jednoducho v niektorých prípadoch neboli poskytnuté ani členom mandátového a imunitného výboru, a pokiaľ vy ako predseda ústavnoprávneho výboru a členovia ústavnoprávneho výboru ich máte, tak tvrdím, že ich zneužívate a nemajú možnosť ani naši právnici ich posúdiť. Alebo sa vás pýtam: Hanbíte sa za to, čo ústavnoprávny výbor vydal alebo hádam máte výčitky svedomia? Pokiaľ nie, prosím vás, aby ste tu vystúpili a povedali svoje stanovisko, lebo zatiaľ je to smiešne, že sedíte v ulite a rozhoduje sa aj o tom, čo ste podpísali vy.

    Ďakujem.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Tarčák. Je neprítomný, stratil poradie. Pán poslanec Tkáč a po ňom pán poslanec Andrejčák.

    Nech sa páči, pán poslanec Tkáč.

  • Vážený pán predseda,

    dámy a páni,

    ak platí masarykovské - demokracia je diskusia, tak tento chrám je nešťastím pre demokraciu na Slovensku, pretože to, čo predvádza vládna koalícia, nie je absolútne demokratické. Normálnu diskusiu o týchto otázkach odsabotujete tým, že tu buď nie ste, tí, čo ste tu, ste ticho a odmietate diskusiu. V podstate okrem jednej poslankyne zo strany koalície ešte nebola jedna reakcia. Takže je to skutočne nedôstojné pre túto Národnú radu, ak ide o také závažné veci, keď opozícia úmyselne tvrdí, že vládna koalícia v rámci parlamentnej väčšiny, dokonca až ústavnej väčšiny porušuje ústavu a zákony tejto krajiny a je to uvedené aj v súčasti právneho poriadku, akou súčasťou právneho poriadku je nález Ústavného súdu Slovenskej republiky. V tom je trápnosť a nedôstojnosť celej tejto záležitosti, keď opozícia márne búcha na vráta koalície, absolútne odmietate diskutovať na túto tému. Potom zvolávate alebo zvoláva vládna moc pochybné stretnutia, na ktorých sa zúčastňuje aj jeden z predsedov senátov Ústavného súdu doktor Drgonec, ktorý je ešte stále sudcom Ústavného súdu až do 21. januára 2000 a na tejto porade, ktorú médiá velebia, sa sudca Ústavného súdu radí s ostatnými právnikmi, ako ústavným zákonom znevážiť rozhodnutie toho istého orgánu, ktorého je členom. Toto je vizitka slovenskej demokracie, pán predseda Národnej rady, vážená Národná rada. Vizitkou tejto demokracie je aj to, za akých nedôstojných podmienok rokuje Ústavný súd o týchto závažných otázkach.

    Ak si všimnete, vážený pán predseda Národnej rady, prvý senát doktora Šafárika rozhodoval v mene Ústavného súdu a v mene Slovenskej republiky, pretože rozhodoval vo veci a rozhodoval nálezom ako najvyššou právnou formou, ktorou rozhoduje Ústavný súd. Nález sa stáva súčasťou slovenského právneho a ústavného poriadku alebo ústavnoprávneho poriadku. Falzifikátori, ktorí sa ešte len niekoľko mesiacov holia a už sú významní slovenskí právnici, potom tvrdia, že ústavnoprávny je niečo iné ako zákonodarný. Ľudia, ktorí toto tvrdia, si nezaslúžia diplom, a nieto ešte, aby zastávali funkcie vo vysokej štátnej správe a aby mútili mozgy ako vysokí štátni úradníci.

    Pán predseda Národnej rady, vážená Národná rada, zvážte si, za akých podmienok rokoval Ústavný súd. Senát doktora Šafárika rozhodoval vo veci vyše 10 mesiacov. To znamená od začiatku konania až po právoplatné a vykonateľné závery o náleze, trvalo to viac ako 10 mesiacov. Senát doktora Drgonca po dostaní záležitosti za jeden a pol mesiaca rozhodol, že odmieta návrhy v tejto súvislosti v takzvanom predbežnom konaní, a to si treba veľmi jasne odlíšiť.

    Ten istý senát doktora Drgonca sušil od mája 1999 podanie poslancov Hnutia za demokratické Slovensko vo veci nezrovnalosti rozhodnutia o zmrazení platov ústavných činiteľov s tým, aby sa toto zmrazenie netýkalo sudcov jednotlivých stupňov súdov Slovenskej republiky. Do dnešného dňa nemá skupina poslancov za HZDS výsledok, pretože senát doktora Drngonca presúva túto otázku jednak už po 1. januári 2000, keď to nie je aktuálne, v podstate na nový Ústavný súd. Sudcovské preteky, ktoré začal tento senát, spočívali predovšetkým v tom, že chceli využiť inštitúciu res iudicata alebo inštitúciu litis pendeniia, to znamená buď prekážky začatej veci, alebo prekážky už veci rozhodnutej. Za jeden a pol mesiaca dospeli k protizákonnému stanovisku takisto v mene Ústavného súdu, ale len v takzvanom predbežnom konaní a len vo forme uznesenia, že sa odmieta podnet bez ohľadu na to, že nevyzvali účastníkov konania na doplnenie či rozšírenie návrhov a nekonzultovali s nimi, tak ako to aj jednotlivé zákony požadujú.

    V honbe a štvanici proti Ústavnému súdu, ktorú rozpútali mediálni apologéti vládnej koalície, sa Ústavný súd a jeho jednotliví členovia dostali do neobvyklého tlaku od vyhrážok cez rodinných príslušníkov cez deti a rodičov až po osočovanie z brania úplatkov či z podplácania sudcov Ústavného súdu. To všetko ide na vrub vládnej koalície a všetci tí, čo sú vo vládnej koalícii a ktorí sú čestní a spravodliví, kolaborujú s takýmto mechanizmom osočovania a ovplyvňovania a rozhodovania Ústavného súdu.

    Štvanica na sudcov Ústavného súdu sa skončila až neobvyklým krokom, ktorým je abdikácia sudcu Ústavného súdu pred riadnym skončením volebného obdobia sudcov Ústavného súdu. Aj toto je vizitka súčasnej vládnej koalície a znovu opakujem, nemienim hádzať všetkých do jedného vreca, ale čestní a spravodliví z vládnej koalície, ktorí mlčia a súhlasia s podporou takýchto krokov, strácajú charakter čestných a spravodlivých. V tejto súvislosti je naozaj namieste otázka, aká je klasifikácia súčasnej vládnej moci a Slovenskej republiky ako štátu. Je to skutočne štát, v ktorom sa dodržujú princípy právneho štátu? Neplatia tu ustanovenia a prvky, atribúty policajného štátu? Porušovanie princípov trestného práva v oblasti Trestného zákona, teda trestného práva hmotného, porušovanie princípov Trestného poriadku, teda trestného práva procesného, vulgarizácia a voluntaristický výklad Ústavy Slovenskej republiky, ohrozovanie ústavnosti prípravou ústavného zákona, ktorým sa chcú rušiť právne úkony hlavy štátu, návrhy zákonov zo strany generálneho prokurátora, ktoré v rozpore s platným zákonom idú a majú za cieľ zrovnoprávniť uznesenie jedného senátu s nálezom iného senátu, rozhodnutia, ktoré sa prijali v predbežnom konaní alebo v konaní o veci.

    Sústavné mediálne osočovanie sudcov a rozhodnutí Ústavného súdu, ak ste štyri roky politicky parazitovali na citáte, že Ústavný súd je chorý prvok na súčasnej politickej scéne, dajte na váhu toto, čo ste spochybňovali, s tvrdeniami, s osočovaniami, so situáciou, keď sudca Ústavného súdu abdikoval pod brutálnym nátlakom vašej verejnej mienky. Toto sú výsledky vládnej moci a akékoľvek takzvané právne expertízy ľudí, ktorí nie sú známi v odbornej literatúre ani vo vedeckom svete a nechajú sa titulovať plátkami a bulvárom na významných slovenských právnikov, nezakryjú túto holú pravdu, ktorá je pravdou holou. Mýty a fámy, ktoré sa v tejto súvislosti šíria, sú skutočne mýtami a fámami. Nejde tu, vážení kolegovia, o dve rovnaké rozhodnutia dvoch senátov, ktoré by malo v súčasnosti riešiť plénum Ústavného súdu. Je to procedurálne rozhodnutie v predbežnom konaní a rozhodnutie v mene Slovenskej republiky vo veci, to sú absolútne odlišné inštitúcie a fázy konania pred Ústavným súdom.

    Nejde tu, vážení kolegovia, o štátny terorizmus ani o to, že štátna organizácia vraj organizovala trestný čin. Neexistuje trestná činnosť štátneho orgánu, dámy a páni. Ak minister, ktorý musel pod vplyvom klientelizmu odísť a bude raz prešetrovaný a bude súdom označený za človeka, ktorý spáchal trestný čin, to neznamená, že ministerstvo, ktoré doteraz viedol, spáchalo trestný čin. V trestnom práve platí, chvalabohu, princíp individualizácie zavinenia. Ak to niekto spáchal v rámci výkonu svojich funkcií, tak je individuálne za to zodpovedný, ale neexistuje pojem štátny terorizmus či kolektívna zodpovednosť, či kolektívna vina štátneho orgánu. V tom je pochybné právne myslenie a právne vedomie, ktoré sa neustále balamutí a mátoží po Slovensku i v zahraničí.

    Chcem v závere, vážený pán predseda Národnej rady, dámy a páni, vás informovať, že využijeme aj medzinárodné inštitúcie na to, aby sme avizovali, v akom stave je Slovenská republika ako štát. Akým spôsobom vládna moc uskutočňuje svoje kompetencie a domnievam sa, že je nevyhnutné už aby aj z medzinárodného pohľadu sa evidovala súčasná vládna moc ako moc, ktorá presadzuje princípy policajného štátu. A Národná rada v tomto zmysle má skutočne historickú šancu v súčasnosti rešpektovať závery Ústavného súdu ako najvyššej inštancie, ktorá v tejto súvislosti slobodne a statočne rozhodla, inštitúcie, ktorej nález je súčasťou slovenského právneho poriadku. A ak Národná rada zotrvá na svojich uzneseniach vo vzťahu k začatiu trestného stíhania, aj takéto zotrvanie bude ďalším kamienkom do mozaiky porušovania práva v Slovenskej republike.

    Verím a chcem vysloviť presvedčenie, že všetci tí, ktorí ani nečítajú ustanovenia Ústavného súdu, nečítali príslušné právne predpisy, si uvedomia, že aj svojou pasivitou a svojím nekonaním je možné dostať sa do stavu, keď už človek nie je ani čestný, ani spravodlivý.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Faktické poznámky k vystúpeniu pána poslanca Tkáča - pani poslankyňa Keltošová ako prvá, pán poslanec Gajdoš ako posledný. Uzatváram možnosť podania prihlášok na faktické poznámky.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Keltošová.

  • Ďakujem za slovo, pán predseda.

    Vážené kolegyne,

    vážení kolegovia,

    dovoľte mi, aby som sa vyjadrila k tej časti vystúpenia pána poslanca Tkáča, kde sa hovorí o medzinárodných inštitúciách. Určite si dobre pamätáte na minulý rok, keď Rada Európy oficiálne ukončila monitorovanie Slovenska. My sme vtedy žiadali spolu s poslancami, ktorí sme za HZDS v Rade Európy, aby pokračoval monitoring Slovenska v určitých vybraných oblastiach. Jednou z nich je aj súdnictvo, ktoré sa aj v záverečnej správe o stave demokracie a dodržiavania ľudských práv na Slovensku Rady Európy konštatuje ako veľmi krehký prvok. Súdnictvo, nezávislosť súdov, nezávislé oddelené financovania súdnictva od štátu, toto všetko boli sľuby tejto vlády, že chyby, ktoré boli vyčítané v monitoringu, že sa napravia. Ako sme videli pri schvaľovaní návrhu štátneho rozpočtu na tento rok, ani v tomto roku súdnictvo nebolo oddelené od financovania cez ministerstvo spravodlivosti, ani v tomto roku napriek všetkých prísľubom neboli posilnené kompetencie sudcovských rád a združenia sudcov Slovenska, ako to bolo sľubované minulý rok pred ukončením monitoringu. Nezabúdajte na to, že záver monitorovacej správy o Slovensku hovorí, že oficiálny monitoring Slovenska sa síce skončil, ale dialóg k vybraným oblastiam a monitorovanie Slovenska bude pokračovať a, bohužiaľ, my budeme musieť otvoriť otázku monitoringu v časti nezávislosti súdnictva opäť.

  • Ďakujem pekne, pán predseda.

    Pán predseda, prosila by som vás osobne, aby ste zvážili svoje včerajšie vystúpenie v médiách, priniesli to všetky noviny, že sa chystáte od nového roku urobiť dosť vážne opatrenia v dochádzke poslancov. Dnes sa tu prerokúva príliš závažná vec, ktorá sa týka parlamentu, ktorá hovorí o nezávislosti súdov, ktorá hovorí o právnom stave tohto štátu, a v tejto snemovni je pár ľudí. Pozrite sa na strednú časť tohto parlamentu, myslím si, že niektoré politické strany tu nemajú vôbec ani strážnu službu. Bolo by veľmi dobre, ak by ste prerušili rokovanie parlamentu, a teda nech si strany vlastne vyriešia svoje osobné problémy, ale keď sa prerokúva takto závažný bod, aby sa diskutovalo.

    Chcela by som ešte poprosiť aj hostí a prítomných novinárov, aby informovali správne, pretože aj to je možno otázka, ku ktorej sa budeme musieť dostať aj v zahraničí, čo sa týka kvality médií. Médiá celý deň dnes od rána opakujú vo všetkých správach stanovisko predsedu ústavnoprávneho výboru pána Orosza, ktorý hovorí, že opozícia nedáva vôbec žiadny argument. Ak sa vám zdalo aj vystúpenie pána poslanca Tkáča, že nebolo dostatočne argumentačné, tak potom skutočne by bolo veľmi dobré, pán predseda, keby ste vy zvážili prípravu nejakého takého základného minima pre poslancov, aby vedeli o tom, o čom sa tu má diskutovať.

  • Ďalej pani poslankyňa Aibeková.

  • Ďakujem pekne.

    Ja som chcela najskôr poďakovať pánu poslancovi Tkáčovi, ale aj tým kolegom, ktorí hovorili o rýdzo odborných a rýdzo právnych argumentoch. Mne tiež podobne ako pani poslankyni Belohorskej je veľmi ľúto, že tieto argumenty počúva nepatrná časť poslancov, ale prosím, to je na ich zváženie, to na rozdiel koalície, ktorá nás kritizuje, že nemáme dobrú účasť, myslím si, že je to úplne jasné, kto akú účasť má a kto má o čo záujem. Pretože tento problém, ktorý prerokúvame, sa netýka len dvoch poslancov HZDS, týka sa vôbec právneho stavu a právneho systému, v akom sa momentálne Slovenská republika nachádza. Isteže mnohí poslanci zrejme majú aj vnútorný pocit hanby alebo viny, že hlasovali za niečo, čo krajský súd, Najvyšší súd, ale aj Ústavný súd ukázal, že ich argumenty neboli pravdivé a stáli vlastne na vode alebo na istom politickom rozhodnutí. Chápem, že mnohí poslanci z SDK zrejme teraz skôr dávajú prednosť spočítavaniu hlasov, že kto, kde, na akom krídle sa nachádza a ako to bude ďalej vyzerať. Preto dúfam, že tá časť poslancov SDĽ, ktorá si vypočuje toto vystúpenie, vypočúva si ho, tak že aj zváži pri hlasovaní o tom, ako bude o týchto uzneseniach hlasovať, pretože znovu chcem povedať, že naozaj sa netýkajú iba dvoch poslancov, tak ako to, bohužiaľ, médiá podsúvajú. A je hanbou, že verejnoprávne médiá, ktorých povinnosťou je pravdivo a objektívne informovať, ponímajú tento problém ako rýdzo politický problém a treba ho vnímať naozaj, tak ako je...

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Ďakujem pekne.

    Chcem len pripomenúť pánu kolegovi poslancovi Tkáčovi to, čo veľmi dobre vie, že ďalšie pokračovanie kauzy Lexa je dnes predovšetkým v rukách orgánov činných v trestnom konaní. Pán poslanec veľmi dobre vie, že orgány činné v trestnom konaní disponujú v súlade s Trestným poriadkom, v súlade s platným právnym poriadkom právom zastaviť alebo odložiť trestné stíhanie Ivana Lexu a takisto Gustáva Krajčiho. Vzhľadom na to, že v tejto kauze je nesporne celý rad zložitých právnych otáznikov, ja sám osobne považujem za oveľa vhodnejšie, aby sa týmto nezaoberal politický orgán, ale orgán, ktorý je odborný a vecne príslušný, a to je orgán činný v trestnom konaní. A v tom je aj zásadný a podstatný rozdiel medzi touto kauzou a kauzami, ktoré sú známe z minulého volebného obdobia, či ide o kauzu Gaulieder alebo ide o kauzu Hruška. Tam postihnutí nemali iné právne prostriedky, ako obrátiť sa na Ústavný súd a následne Národnú radu Slovenskej republiky. V tejto kauze je zásadne iná situácia. Orgány činné v trestnom konaní nielen môžu, ale aj sú povinné posúdiť všetky okolnosti prípadu vrátane posledných rozhodnutí Ústavného súdu a vyniesť rozhodnutie, ktoré môže byť konečné v tejto kauze.

  • Pán poslanec Gajdoš, nech sa páči.

  • Pán kolega Tkáč, náš hlas je hlasom volajúceho na púšti a buďte si istý, že sa nedovoláme spravodlivosti. Je najvyšší čas už na plné ústa povedať pravdu, kto bol strojcom zavlečenia Michala Kováča mladšieho mimo hranice Slovenska. Ja hovorím jednoznačne a čas to ukáže, možnože sa už nedožijem, keď budú zverejnené archívy spravodajských služieb, ale hovorím jednoznačne, strojcom únosu Michala Kováča mladšieho bol jeho otec, bývalý prezident Michal Kováč starší v spolupráci s tieňovými spravodajskými štruktúrami na Slovensku a ich činnosť koordinovali spravodajské služby zo zahraničia. Cieľ tohto únosu bol jednoznačný, urobiť z gaunera obeť, urobiť z Michala Kováča mladšieho, ktorý sa angažoval v špinavých praktikách v rámci vtedajších možností pri olúpení alebo spreneverení veľkej sumy finančných prostriedkov, bola treba zdiskreditovať a využiť túto kauzu proti Mečiarovi a proti Hnutiu za demokratické Slovensko. Skoro tri roky ste z tejto kauzy politicky profitovali a profitovali ste z tejto kauzy aj vo voľbách v roku 1998, mám na mysli tým prevažnú časť súčasnej vládnucej koalície, prevažnú časť podotýkam. Takže toto bol jediný a jednoznačný cieľ kauzy, ktorá sa dnes stala predmetom vyšetrovania s cieľom, aby pravda nikdy nevyšla na povrch.

  • Ďalej v rozprave vystúpi mimo poradia pán navrhovateľ.

    Prosím vás, páni poslanci, panie poslankyne, nediskutujte.

    Nech sa páči, pán navrhovateľ, máte slovo.

  • Pán predseda, ďakujem za slovo.

    Chcem len niekoľkými vetami reagovať na pána predsedu ústavnoprávneho výboru, pretože pán poslanec Tkáč už reagovať naňho nemôže, a to na tú jeho poznámku, ktorá sa týkala pána poslanca Gauliedera, kde hovoril, že je to iná kauza, pretože pán bývalý poslanec Gaulieder sa nemohol právne obrátiť na ostatné orgány, ktoré by o jeho veci rozhodovali. Práve tu je ten veľký problém a tu je práve to, čo nechce súčasná koalícia a predtým opozícia pochopiť, že práve pán poslanec Gaulieder, vtedajší poslanec, mal všetky práva a možnosti obrátiť sa na iné orgány, ktoré vo veci mali rozhodnúť a mohli rozhodnúť a kde v tom čase nebol príslušný Ústavný súd rozhodovať, pokiaľ Gaulieder nevyužil všetky tieto jeho práva, ktoré mu zákon dáva. Gaulieder sa neobrátil na orgány činné v trestnom konaní, keďže tu bolo podozrenie, že ide o trestný čin, Gaulieder sa neobrátil ani v občianskoprávnom konaní na súdy Slovenskej republiky, kde takisto by bolo bývalo rozhodnuté a Ústavný súd nemusel a ani nemohol, ak by sa bol Gaulieder obrátil na tieto orgány a požiadal rozhodovať aj v zmysle Trestného poriadku. Ústavný súd si zobral za svoje, že môže rozhodovať podľa Trestného poriadku, a to nie je pravda. Čiže pán poslanec, nie je to kauza Gaulieder a Lexa plus Krajči jedna a tá istá, nedá sa dať medzi ne znamienko rovnosti, ak sa dá, povedzte mi, že áno.

  • Faktické poznámky k vystúpeniu navrhovateľa pána poslanca Gašparoviča - pán poslanec Orosz ako prvý a pani poslankyňa Belohorská ako posledná. Uzatváram možnosť podania prihlášok na faktické poznámky.

    Nech sa páči, pán poslanec Orosz.

  • Ďakujem pekne.

    Ja sa obmedzím na jednu vetu, pán poslanec Gašparovič. Myslím si, že ste nemysleli vážne ako právnik to, čo ste pred chvíľou povedali.

    Ďakujem pekne.

  • Organizácia únosu Michala Kováča mladšieho vôbec nie je vymyslenou hypotézou, ako tu uvádzal môj kolega Gajdoš. V roku 1995, predtým než prebehla realizácia, tak vedúci predstavitelia súčasnej koalície na čele s pánom Čarnogurským, a spýtajte sa aj vášho suseda...

  • Pán poslanec Hofbauer, nech sa páči.

  • ... boli koordinovať v Nemecku na návšteve u spolkového ministra pre koordináciu tajných služieb Schmidtbauera. Moja otázka znie: Prediskutujte si toto s pánom Čarnogurským, o akých veciach rokoval, o ktorých nebol informovaný ani parlament, ani vláda. Bolo to rokovanie konšpiračné za účasti vedúcich predstaviteľov súčasnej vládnej koalície Bugára i Osuského. Tam sa dohadovali nekalé záležitosti okolo zatykača Interpolu na Michala Kováča mladšieho a na všetky súvisiace svinstvá, s ktorými sme my nútení sa zaoberať.

  • Pán predseda, ja sa pripájam k pánu Hofbauerovi a chcel by som sa opýtať, s kým pán Čarnogurský konzultoval napríklad uznesenia, ktoré vo Varšave presadzoval, ktorými mala OBSE, ktorej vtedy som bol vedúcim delegácie a kde vašu stranu zastupoval pán Magvaši, a môže to potvrdiť, s kým konzultoval z tohto parlamentu, dal si schváliť tie uznesenia, ktoré cez americkú delegáciu presadzoval, ktoré mali odsúdiť ministra vnútra legitímnej slovenskej vlády pána Gustáva Krajčiho, aby ich OBSE odsúdilo. Ja sa pýtam. Robili sa tu všelijaké svinstvá, takže nechajme to na pokoji, lebo to latinské qui bono, qui podest - pre koho alebo komu to bolo na prospech, môže to byť takisto pre vtedajšiu opozíciu. Ja som povedal vo svojom vystúpení možno vyjmúc Stranu demokratickej ľavice, i keď tá sa okrajovo tiež na tom prihrievala, ale bola to záležitosť predovšetkým KDH a dnešných ufónov, ktorí sa združili v takzvanej SDKÚ, ktorí sú podvodníkmi od svojich počiatkov, podviedli slovenský národ, dal im dôveru - to nie je, pán predseda, na smiech, to je, bohužiaľ, realita, s ktorou sa vy stretávate veľmi často a v televízii som vás videl kvôli tomu utrápenejších viacej ako ja, ak vás to dnes už vedie možno do veselej nálady...

  • Mne sa páči ten termín ufóni.

  • ... iste, taká je pravda, sú to neidentifikovateľné vesmírne bytosti, ktoré pristáli na Slovensku zasa a majú v budúcich voľbách podviesť občanov Slovenskej republiky, aby im dali dôveru. Taká je, bohužiaľ, pravda a za pomoci Luny a možno aj Markízy ešte aj podvedú znovu občanov Slovenskej republiky, aby im hlasy dali. Pán Kňažko je už v siedmich politických stranách. To je zatiaľ všetko.

    Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Belohorská.

    Reagujeme na pána poslanca Gašparoviča.

  • Áno, reagujem na pána poslanca Gašparoviča v tej časti, keď hovoril alebo vyjadroval svoj nesúhlas s pánom poslancom Oroszom.

    Pán Orosz, ja som tiež mala možnosť si dnes opakovane vypočuť si správy a tam ste vy dávali vyjadrenie ako právnik a dávali ste vyjadrenie ako predseda klubu SDĽ za celý klub, že vy viete, ako budete hlasovať, ani jeden z vás neuskočí nabok. Pán poslanec, každý súdny človek, ktorý si toto vaše vyjadrenie vypočul, vie, že teda vás vôbec nezaujímajú argumenty, čo by som u politika možno ešte brala, že si ide svojou cestou, ale u právnika je to taká hrozná vec, že vlastne máte človeka a vy bez toho, aby ste počuli čokoľvek na jeho obhajobu, vy už od začiatku viete, aký ortieľ ste nad ním vyniesli. Verím, že všetky tieto veci skutočne budú zaujímať ľudí v zahraničí. A myslím si aj druhú vec, že príliš veľa ľudí monitoruje a má možnosť počúvať aj naše správy v zahraničí a urobia si obraz. Verte mi, že toto vás odpíše, nie kauza ako taká, ale vás odpíše váš postoj.

  • Nech sa páči, pán navrhovateľ, máte právo. Ja to nepopieram, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predseda.

    Musím odpovedať pánu predsedovi ústavnoprávneho výboru Oroszovi, kde sa ma spýtal, či to myslím vážne, čo som predtým povedal. Veľmi vážne, pán predseda Orosz, pretože ak si pozriete materiály dozadu, zistíte, že pán poslanec Gaulieder hovoril, že on list nenapísal, on nič nepodpísal, on sem list nedal. Čiže ak to sem takto došlo, tak došlo k spáchaniu trestného činu falšovania listiny a nechcem hovoriť o ďalších. Čiže trestný čin tu bol spáchaný a tento trestný čin nikto nikdy nevyšetroval. A na základe takéhoto nejakého rozhodnutia sa aj tak vo veci rozhodovalo na Ústavnom súde. Čiže pán poslanec Gaulieder v tom čase nevyužil všetky možnosti, ktoré mu dáva náš právny poriadok. A ako viete, môže sa tým zaoberať Ústavný súd a aj súdne orgány mimo Slovenskej republiky, teda európske, až vtedy, ak sa využijú všetky právne možnosti toho-ktorého občana.

  • Faktické poznámky k vystúpeniu pána poslanca Gašparoviča - pán poslanec Brňák a pán poslanec Orosz ako posledný. Uzatváram možnosť podania prihlášok na faktické poznámky.

    Nech sa páči, pán poslanec Brňák.

  • Ďakujem pekne.

    Pán predseda, aj v kontexte toho, čo teraz povedal pán poslanec Gašparovič vo vzťahu k pánu predsedovi ústavnoprávneho výboru, chcem uviesť, že pán predseda ústavnoprávneho výboru mal aj včera podľa môjho názoru jedno veľmi nekorektné vystúpenie tu na pôde parlamentu v tom smere, keď povedal niečo v tom duchu, že poslanci HZDS vlastne tým, že nehovoria o samotnom Ivanovi Lexovi a hovoria teraz iba o veciach dotýkajúcich sa ústavy, rozhodnutia Ústavného súdu a podobne, ako keby priznali jeho vinu alebo sa teda stotožnili s tým, čo urobil a že sa nevyjadrujeme k samotnej veci. Ale myslím si, že práve toto vyjadrenie je veľmi nekorektné. Je v rozpore v podstate s princípmi právneho štátu a demokracie. A nehovorí o tom iba pán predseda ústavnoprávneho výboru, ale hovorí o tom povedzme aj minister spravodlivosti pán Čarnogurský v trocha podobnom duchu. Chcem povedať, že je veľmi nekorektné od právnika, ak povie, že my sa tu máme ako poslanci vyjadrovať o nejakom trestnom obvinení alebo trestnom oznámení, alebo že máme prípadne sa vyjadrovať na tému, či je niekto vinný, alebo či je niekto nevinný, alebo či má byť potrestaný, alebo nemá byť potrestaný, keď v zmysle deľby moci v našom štáte o týchto veciach môže skutočne jedine rozhodovať súd. My ak sa vyjadrujeme, vyjadrujeme sa k témam a veciam, ktoré patria na pôdu parlamentu a medzi takýmito vecami napríklad sú rozhodnutia Ústavného súdu, medzi takéto veci patrí podľa nášho názoru neústavne zrušená amnestia a ďalšie veci, ktoré sa priamo a bytostne nedotýkajú viny a neviny Ivana Lexu alebo niekoho iného, ale ktoré hovoria o základných princípoch právneho štátu a demokracie Slovenskej republiky.

    Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Na rozdiel od pána poslanca Brňáka budem dodržiavať rokovací poriadok. Nebudem reagovať na jeho vystúpenie, ale na vystúpenie pána poslanca Gašparoviča a zase sa obmedzím na jednu vetu alebo jednu otázku, pán poslanec. Môže všeobecný súd v civilnom konaní alebo v trestnom konaní rozhodnúť o ďalšej existencii poslaneckého mandátu?

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Andrejčák a po ňom pán poslanec Cabaj.

    Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážený pán predseda,

    vážené poslankyne,

    vážení poslanci,

    dovoľte mi, aby som sa vrátil k včerajšiemu vystúpeniu a môjmu vyjadreniu, že dnes si už o právnych expertoch SDĽ veľa nemyslím. Nakoniec vidím aj to extempore pána poslanca Orosza, ako tu predvádza, skutočne nemôžem si myslieť nič dobrého. Iní sú lepší. Ale súhlasím napriek tomu s pánom poslancom Oroszom, že dnes je iná situácia, než tomu bola v minulom období. Pretože naozaj na Slovensku nebol a dnes už je politický teror. Prejavuje sa práve tu v Národnej rade pri znásilňovaní práva, a to verejným spôsobom, dokonca za pomoci médií, kde vystupujú koaliční poslanci a vydávajú to za národné hrdinstvo. S tým sa zmieriť však nemôžeme. Ale chcem k terajšej rozprave povedať pár slov.

    Odznelo tu veľa našich žiadostí o rozumné posúdenie, veľa argumentov pri pôsobení na svedomie koaličných poslancov, veľa vysoko odborných právnických dôkazov, ktoré neboli počúvané vami poslancami koalície. Tieto mali presvedčiť poslancov koalície, že naše plénum musí nevyhnutne schváliť dve chybné alebo odsúdiť dve chybné uznesenia, a preto nami navrhované uznesenia schváliť. Žiaľ, reakcia koaličných poslancov na naše vystúpenia je nulová. O prítomnosti koaličných poslancov počas rozpravy sa dá povedať, že je to prítomnosť výnimočná. Naozaj len tí poslanci koalície sú prítomní na rozprave, ktorí výnimočne nemajú alebo už ani nevedia, čo iného robiť, tak sedia tu.

  • Ruch v sále.

  • Áno, preto je vás tak málo. O účasti koaličných poslancov v rozprave sa dá povedať, že je partizánska. Všetci mlčia ako partizáni, len sa dívajú. A o vašom hlasovaní, vážené poslankyne, vážení poslanci, po jeho vykonaní asi budeme hovoriť, že bolo vojenské. Jednoducho poslúchnete príkaz, politický príkaz, ktorý ste dostali a vykonáte to tak, ako vám to kázali. Nakoniec aj to, čo už odznelo pred chvíľou, ako sa s tým chválite v médiách, že neuhnete, že rozkaz splníte, je toho dôkazom.

    Nezaujatý pozorovateľ teda by konanie koaličných poslancov počas rozpravy a výsledok ich hlasovania ľahko nazval a iste aj nazve dôkazom, že na Slovensku už nie je právny štát, ale tvrdý politický diktát. A bude mať pravdu. Tento diktátorský spôsob rozhodovania v Národnej rade Slovenskej republiky, a nie demokratické rozhodovanie každého suverénneho poslanca, ako to definuje Ústava Slovenskej republiky, vedie k prijatiu zlých, chybných a protiprávnych, dokonca protiústavných rozhodnutí. O takých dnes aj hovoríme. Tento diktátorský spôsob riadenia poslancov vám bráni sa ospravedlniť za chybné rozhodnutie a slobodne podľa svedomia hlasovať. Ak je v štáte neslobodný poslanec, nemôže nikto povedať, že občan je slobodný. Ak sa bojí poslanec slobodne konať, ani občan nemá podmienky na tomu, aby slobodne konal. A či už propaganda bude to vydávať za úplne inú úroveň, to už je bezvýznamné.

    Už som hovoril, že dnešná rozprava nie je v skutočnosti rozpravou, nie je diskusiou. Neprebieha argumentácia zástancov a odporcov predloženého návrhu, nie je diskusia, či práve vyslovený argument je skutočným argumentom alebo len hypotézou. Prečo asi? Myslím si, že je to preto, lebo hlasovať musíte na vydaný politický príkaz a u veľa poslancov je presvedčenie opačné než tento príkaz. A v prípade, keď konanie a presvedčenie sú protichodné, ťažko sa nachádzajú presvedčivé slová a argumenty na obhajobu splnenia príkazu, s ktorým nie som stotožnený. Toto môžem, vážené kolegyne, vážení kolegovia, pochopiť, ale nemôžem s tým súhlasiť. Veď potom sa občan zvolený vo voľbách za poslanca nespráva tak, ako definuje ústava, ale ako politický nástroj, ako politický šašo, ako súčasť divadla politických strán na pôde parlamentu.

    Vážené pani poslankyne, vážení poslanci, podľa vyhlásenia ministra spravodlivosti Jána Čarnogurského aj generála Ivora vidíme, že prostredníctvom výroku Ústavného súdu štátne orgány sú naďalej nútené k rozporu s uznesením Ústavného súdu ďalej konať, a tak z politických dôvodov porušovať samotné princípy práva Slovenskej republiky. Uvedomte si, že zrušenie protiprávnych uznesení, ktoré sme pod vplyvom prekrútených argumentov v minulom roku prijali, môže zabrániť úmyselnému zneužívaniu služobného postavenia predstaviteľmi štátu voči našim občanom. Ak tieto uznesenia nezrušíme svojím stanoviskom, podporujeme tých, ktorí prekrucujú a znásilňujú právnu prax. Raz sa môže komukoľvek z nás stať, že bude aj v náš neprospech právo takto postavené a pošliapavané. Potom nebudeme mať morálne právo sa dožadovať práva. To už bude ale neskoro a môže to mať pre kohokoľvek z nás priam katastrofálny dosah. O poradí v tej úrovni ohrozenia radšej ani nebudem hovoriť, lebo by som musel začínať zase na jednom mieste.

    Preto chcem zakončiť tým, že vás prosím, aby ste ešte raz zvážili, či vaše svedomie alebo politický príkaz budú tým limitujúcim, podľa ktorého budete hlasovať. A verím, že zrušíme obe uznesenia, pretože boli protiprávne a Slovensku škodlivé.

    Ďakujem.

  • Faktické poznámky k vystúpeniu pána poslanca Andrejčáka - pán poslanec Cuper ako prvý, pán poslanec Hofbauer ako posledný. Uzatváram možnosť podania prihlášok na faktické poznámky.

    Pán poslanec Cuper, nech sa páči.

  • Pán predseda, ďakujem, že ste mi dali slovo, a ďakujem aj za to, že máte vzácnu príležitosť viesť v tejto polemike opozície a vládnej koalície tento parlament, a ďakujem aj poslancom Strany demokratickej ľavice, že tu niektorí sedia a sú ochotní si vypočuť aj argumenty opozície, lebo ufóni tu nesedia, vo väčšine sa zrejme teraz pohybujú niekde v medziplanetárnom priestore. O čo tu ide. Súhlasím s pánom poslancom Andrejčákom, že nie je možné klásť znamienko rovnosti medzi prípad Gaulieder a Lexa. Na rozdiel od pána Lexu pánu Gauliederovi Ústavný súd v celom rozsahu vyhovel a škoda, že tu nie je pán Fico, a to nahrávam teraz vám pán predseda, škoda, že tu nie je pán Fico, lebo by som sa ho rád opýtal, akým právom ako agent Slovenskej republiky pred Medzinárodným súdnym dvorom pre ľudské práva podporoval rozhodnutia Rady Európy, aby sa tento prípad dostal pred Medzinárodný súdny dvor v Štrasburgu, keď v článku 19 tohto súdu sa jasne hovorí, že ak vnútroštátne orgány vyhovejú v plnom rozsahu nárokom poškodeného občana v otázke porušenia ľudských práv, že nie je nijaký dôvod, aby túto žalobu Medzinárodný súdny dvor pre ľudské práva prijal. Na to mal pán Fico ex offo, z úradnej povinnosti tieto orgány upozorniť. Ale vtedy bol ešte v SDĽ a bil bandu s vládnou koalíciou. Takže ja sa ho to opýtam, keď tu bude. Takže nechajme túto polemiku, to pre pána Orosza, pán predseda, aj pre vás, aj pre Stranu demokratickej ľavice, nie je možné medzi tieto dva prípady klásť nijaké znamienko rovnosti.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Spoliehanie sa na nejaký hlas svedomia je možné len tam, kde to svedomie je. Tam, kde nie je, tak tam hlas svedomia sa jednoducho neozve. Takisto ako človek, ktorý nemá hudobný sluch, nemôže vnímať operu, ten, kto je farboslepý, nemôže chodiť do galérie, a pokiaľ by tam chodil, tak by sa len čudoval. Takže to je presne ten stredný blok tohto poslaneckého zoskupenia, ktorý tu nie je. Nemá záujem nič počuť, pretože nič počuť nechce, vie, ako bude hlasovať, akurát nevie, v ktorej strane sa nachádza. Pretože ak predseda vlády v súčasnosti vystúpil najprv zo svojej strany a vstúpil do KDH, teraz vystúpil z KDH, ide zakladať tretiu stranu, toto je fraška na kvadrát, ktorou sa táto vládna moc predvádza pred celým svetom a za tohto stavu my ideme diskutovať o právnom štáte Slovenskej republiky.

    A ešte jednu vec by som veľmi rád uviedol na pravú mieru. Ja som ukrivdil tým samozvaným súdnym expertom, ktorí sami seba vyhlásili za ústavných expertov a všeodborníkov a ktorí sa zmysluplne vyjadrovali k uzneseniu Ústavného súdu senátu pána Šafárika. Pánu Petrovi Kresákovi som ubral tú skutočnosť, že bol zaťom ministra socialistického školstva pána Killára, za čo sa mu hlboko ospravedlňujem. Vďaka tomu sa dostal do Spojených štátov. A pánu Vladimírovi Maternovi som ubral na funkčnej pôsobnosti to, že bol predsedom vojenského súdu a súdil tých ľudí, ktorí mali do činenia s konfliktmi na vtedajšej železnej opone, a robil tak dvadsať rokov.

    Takže ja sa ospravedlňujem týmto pánom, že som im nechcel ukrátiť na ich odbornej spôsobilosti v oblasti ústavného práva, čo v súčasnosti dokumentujú.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Cabaj. Nie je prítomný, stratil poradie.

    Čiže ďalší v poradí je pán poslanec Slobodník a po ňom pán poslanec Brhel.

    Prosil by som podpredsedu pána Bélu Bugára, aby viedol ďalšie rokovanie schôdze.

  • Vážený pán predsedajúci,

    dámy a páni,

    ak sa zamyslíme nad činnosťou vlády Mikuláša Dzurindu, dá sa vystopovať a vytypovať niekoľko okruhov jej činnosti.

    Na prvom mieste, zdá sa, je predsa nie pomsta, ale túžba rozdeliť si majetky, sféry možného obohacovania, podniky, kombináty, banky a tak ďalej. Čítal som o tom dokonca v Domine fórum, a to už je nejaký orgán, ktorý akosi nie je orgánom, to dúfam nikto si nemyslí z Hnutia za demokratické Slovensko. Tam píšu o tom, ako sa rozdeľujú sféry vplyvu medzi jednotlivé politické subjekty, tam sa hovorí, a treba to dobre čítať, aj o Bratislave, o všetkých tých zlostných a zlých činnostiach, ktoré sa tam diali a dejú a ktoré, dúfam, budú potrestané podľa zásluhy.

    Na ďalšom mieste tejto činnosti je hanobenie a kriminalizácia predchodcov, o čo sa pokúšali už vtedy, neviem, kto sa z vás pamätá, možno naši poslanci áno, ja si to pamätám veľmi dobre. Za Moravčíkovej dočasnej éry vtedajší podpredseda vlády Ivan Šimko pre legislatívu po každom zasadnutí vlády mal takú päťminútovku alebo desaťminútovku, v ktorej si vzal na mušku to alebo ono ministerstvo a vyčísľoval mu hriechy, akých sa dopustilo. Ja by som vlastne mohol byť šťastný. Ministerstvo kultúry sa ani raz nedostalo na pretras, ani sa nemalo prečo, nerobili sa tam nijaké finančné delikty, ale ani v tých ostatných ministerstvách, v ktorých chcel nachádzať smietku v oku, sa nič také neudialo, čo by stálo za zmienku. Jednoducho bola tu snaha ovplyvniť občanov Slovenskej republiky, aby teda keď už bolo známe, že budú nové voľby v septembri 1994, aby teda hlasovali za tých čistých, ktorí teraz môžu kritizovať tých "špinavých", samozrejme, teda predchádzajúcu vládu.

    Táto kriminalizácia predchodcov je niečo, čo sa nikdy, nikdy nerobilo za Mečiarovej vlády. Už som tu v tej svojej poznámke spomenul, že napríklad taký Mikuláš Duray, ktorý nazýval tento štát fašistickým, čo je hrubá urážka, samozrejme, a nepravda, nás dokonca porovnal v doslove ku knihe o Jánošovi Esterházym, porovnal Slovensko roku 1995, keď táto publikácia vo Viedni vyšla, k Nemecku v druhej polovici tridsiatych rokov. Vtedy som mu povedal a iste som mal pravdu, keby to bola pravda, čo hovoríte, pán Duray, tak dnes by vás zatkli, zajtra by vás odsúdili, na tretí deň by ste boli v koncentračnom tábore v Dachau alebo Mauthausene, alebo kde kade boli tieto koncentračné tábory v tom čase v tej druhej polovici tridsiatych rokov, a na štvrtý deň by vás zastrelili pri pokuse o útek, samozrejme, fingovanom, samozrejme, vymyslenom.

    Nesúdili sme ho, nesnažili sme sa ho zbaviť imunity a nebolo by to ťažko dosiahnuť, lebo vtedy sme mali predsa len prevahu a nebola na to treba ústavná väčšina. Nerobili sme to preto, že sme chceli žiť ako normálni ľudia v normálnom štáte. To sa v tomto období zanedbalo. A je len paradoxom, ale nie je ani paradoxom, je to taká logika, ktorá jasne hovorí o zmýšľaní slovenského národa. Tí, ktorí namiesto riešenia reálnych problémov, najmä ekonomických problémov tejto spoločnosti, sa vyžívajú v šikanovaní predchodcov, v pokuse spraviť z nich kriminálnikov, dostať ich za mreže, ako sa to na niekoľko, bohužiaľ, dlhých týždňov podarilo v prípade Ivana Lexu a ja to len môžem pripomenúť vám, čo tu sedíte: Vy neviete, čo je väzenie, vy neviete, čo je to byť za mrežami, vy neviete, čo je to dívať sa na svet spoza mreží. Ja viem a viem za obdobie deviatich rokov.

    Preto som vám ale povedal a opakujem vám to aj teraz, opakovanie je matkou múdrosti, držte sa ruského porekadla. Od ťurmy i od sumy nikagda neodkazývajetsa. Vo voľnom, ale pravdivom slovenskom preklade to znamená: Nikdy nehovor o sebe, že ty sa nedostaneš do väzenia a že ty nebudeš nosiť žobrácku palicu. To si pamätajte najmä tí najhorlivejší, ktorí vyštekujete na terajšiu opozíciu, najmä na jej minulosť.

    Viete, čo ste vtedy robili proti nám a nereagovali sme. Dokonca istá Katy Mártonová, známa aj ako pani Holbruková, podšéfka významnej medzinárodnej novinárskej organizácie v Spojených štátoch, zariadila, aby sa Vladimír Mečiar dostal na 10. miesto rebríčka verejných nepriateľov médií. Na 10. miesto, nie síce na prvé, lebo tam bolo rezervované miesto pre krajiny, kde vraždili priamo desiatky novinárov, ale na desiate. A tu sa dostal napriek tomu, že sa tu neskrivil ani vlások na hlave nieže novinárovi, ale nijakému predstaviteľovi opozície.

    Robilo sa všetko, aby sa ten štát diskreditoval. Vychádzali odtiaľto správy, hovoria o tom vo svojej zaujímavej publikácii, ktorá je strašným odhalením tých zločinov, ktoré sa proti Slovensku páchali, dvaja novinári a publicisti - Beblavý a Salner - teraz vydali takú knihu Tvorcovia obrazu a obraz tvorcov, kde chcú presvedčiť túto slovenskú verejnosť, že vlastne za ten zlý obraz sme si boli zodpovední sami, že vlastne nič sa nedialo, len pravdivo sa reagovalo na situáciu na Slovensku. Ani slova o tom, vlastne hovoria o tom, len si to neuvedomujú, že to hovoria, že tie správy vychádzali vždy zo Slovenska. Tie správy boli adresné, vychádzali cez tie najrozličnejšie kanály, vychádzali, najmenej tretinu viny na tom má vtedajšia maďarská opozícia, naša opozícia tu, ktorá rozširovala o Slovensku lži o útlaku Maďarov. Nikde sa nepovedalo, že na južnom Slovensku niet jedinej obce, aj tu to treba teraz pripomenúť, v ktorej žije minimálne 25 percent občanov maďarskej národnosti, minimálne 25 percent, o väčších počtoch ani nehovorím, že v každej z takýchto obcí bolo obecné predstavenstvo maďarské, prevažne maďarské. To je dodnes, a to platí. Ale toto, samozrejme, sa do sveta nevysielalo, táto informácia, takže mohli očierňovať a robiť z nás strašné veci.

    Ja som vám tu už citoval veľa Csákyho myšlienok proti tomuto štátu. Ešte ich budem, teraz nie, teraz vám dám pokoj, možno sa dostanem do zajtrajšieho kola otázok a odpovedí. Ja neviem, a keď nie, tak sa nájde aj príležitosť, aby som to ešte raz tu pripomenul v rámci interpelácií.

    Táto skupina rozširovala vo svete tie najčernejšie veci o Slovensku. Nikdy nehovorila celú pravdu. Vypichovali si veci. A ja som aj pánu Bugárovi tu prítomnému, ak sa ešte nezmenil a nehanbí sa, lebo to ani nepočúva, to nepotrebuje počúvať. Aj pánu Bugárovi som neraz pripomínal, nech donesú do parlamentu, aj pánu Durayovi, aha, prišiel, vítam vás, vítam vás, škoda, že ste tu neboli skôr. Škoda, že ste tu neboli skôr. Ja som hovoril o vás. Hovoril som desať, dvadsať, tridsaťkrát, priveďte do parlamentu, priveďte do vtedajšej mojej kancelárie predsedu zahraničného výboru desať, potom som to zľavil na päť, potom som to zľavil na jedného občana maďarskej národnosti, ktorý žije na južnom Slovensku a ktorého sme my Slováci, zlí Slováci, nacionalisti a neviem čo všetko asimilovali. Nikdy ste to neurobili, nikdy ste to nemohli urobiť, pretože keby som ja bol slovenský občan žijúci v Komárne, či ja neviem kde v Dunajskej Strede a chceli by ma poslovenčiť a chcel by som tam žiť ďalej v tomto meste, tak by som povedal: Čo som ja blázon? Po prvé, nechcem byť ostrakizovaný z tejto spoločnosti, vyhnaný, ak by ste poniektorí nevedeli, čo to znamená. A po druhé, prečo by som to robil? Moja ekonomická budúcnosť je v tom, že sa tu budem tváriť, či už som, či nie som Maďar.

    Takže toto všetko boli tie hnusné, odporné lži, ktoré som zažil s pánom Csákym na organizovanej konferencii o menšinách, takou organizáciou, ktorá sa akosi stratila z horizontu podporovaná pánom Sorosom, bola to federalistická únia európskych národov a národností a tá robila kongres proste vo všetkých možných mestách. V roku 1993 tam bol aj pán Csáky a tam akosi hovoril o Slovensku.

    A teraz prichádza tá moja možnosť, aby som povedal to, čo sa vtedy odohralo medzi pánom Bugárom - aspoň teraz počúvajte - a mnou. Odstráňte tých svojich príživníkov, ktorí sa tam na vás liepajú, keď nemajú na to ani právo. Prišiel za mnou pán Bugár ako za ministrom kultúry a hovorí: Pán Slobodník, potrebujem peniaze na podporu maďarskej kultúry. Ja som bol, možno to potvrdí, ak sú v ňom zvyšky objektivity, štedrý, dával som aj na maďarskú kultúru, aspoň zatiaľ ma nikde ešte nekritizovali, že som ich nejako obmedzoval. Začnete ma vy teraz, dobre. Tak som sa ho spýtal: Ale pán Bugár, prosím vás pekne, ale veď keď sa to tak vezme, veď vy dostávate, ako som počul, 3 milióny forintov ročne na podporu maďarskej kultúry z Maďarska. Pán Bugár urobil takéto gesto, také, myslel to dobre, nie posmešné, ale myslel to tak priateľsky dobre, hovorí: Koľko? A ja som povedal: No ja som počul 3 milióny forintov. On povedal: Po prvé nie 3, ale 5. Po druhé nie ročne, ale mesačne. A po tretie nie ja, ale niekto druhý z maďarskej koalície. Ten druhý tu sedel, práve zase zmizol, aby tu nebol, takže ho nemusím ani menovať. Nie forintov, to už by bola štvrtá pointa.

    Takže vidíte, samozrejme, maďarská koalícia a jej predstavitelia, nebola jediná, ktorá hanobila Slovensko a robila mu dobré meno. To, čo urobili na ceste do Spojených štátov v roku 1995, ak ma pamäť neklame, možno ma opraví pán Bugár, kde boli traja lídri, on, pán Duray a pán Nagy, že ich musel za tie klebety o Slovensku hanobiť dokonca, prosím vás, sedíte, tak nemusíte spadnúť na zadok, že ich kritizoval po ich návrate aj vtedajší prezident Kováč, tak už si asi viete predstaviť, na akej úrovni sa títo traja predstavitelia o Slovensku vyjadrili. Ale boli to aj iní, samozrejme, opakujem, aby to nevyznievalo, že nikto iný, len maďarská opozícia hanobila Slovensko.

    Boli tu sily, ktoré neprijali slovenskú štátnosť od samého začiatku, ktorí ju nechceli, lebo vedeli, že stratia svoju moc. To je klasický prípad pána Čarnogurského. Vedel, že v samostatnom Slovensku sa nikdy neprešvihne cez hranicu ôsmich, desiatich, jedenástich percent napriek tomu, že Slovensko je kresťanská krajina, že 70 percent ľudí dokonca v roku 1991 sa prihlásilo ku kresťanstvu a z týchto, ako viete, je väčšina rímskokatolíkov.

    Boli tu, samozrejme, ľudia, novinári, ktorí chodili po svete na turné ako pán Šimečka, prednášali o Slovensku podľa svojich predstáv, hovorili o ňom tie najstrašnejšie veci, a už nehovorím o tých strašných a strašných tajných rokovaniach predstaviteľov rozličných politických zoskupení, zase najmä KDH so svojimi partnermi v Nemecku a v iných štátoch, kde skutočne sypali na Mečiarovo Slovensko, čo sa len dalo. Oni siali vietor, teraz zožínajú tú búrku v reakcii na Rómov, v reakcii na Slovensko v iných časoch, v reakcii na to, ako Slovensko stále znovu a znovu odsúvajú.

    Opakujem, jednou z hlavných priorít tejto vlády je kriminalizácia predchodcov. A tu sa vyskytli dva prípady, ktoré majú istým spôsobom spoločného menovateľa. Je to prípad, chronologicky povedané, vlastne chronologicky ťažko povedať, je to prípad pána poslanca Gustáva Krajčiho a pána poslanca Ivana Lexu. Tu spomínal už pán poslanec Cuper, ale nie celkom detailne, čo sa odohrávalo na konferencii OBSE vo Varšave v roku 1997, kde bola delegácia vedená práve pánom Cuperom a jej členovia boli pán Čarnogurský, pán Magvaši a ja. A tam sa iniciovalo rokovanie americkou delegáciou vedenou kongresmanom Stanly Hoyerom, pretože americká delegácia predložila návrh do pléna OBSE, aby Slovensko bolo pokarhané za to, že sa neuskutočnilo referendum o otázkach NATO.

    Samozrejme, že sme sa stretli s touto americkou delegáciou a tam odznela tá veta, keď ja som vyčítal pánu Čarnogurskému - hovorili sme, samozrejme, po anglicky, čím sa nevystatujem, ja sa naozaj jazykovými znalosťami vystavovať nemusím, tých viem dosť -, hovorili sme po anglicky, a ja som vtedy povedal, aj pán Čarnogurský, samozrejme, hovoril po anglicky - vtedy na moju námietku, že tieto štyri otázky sú nezákonné, že prezident Kováč nemal právo zaradiť tú štvrtú otázku bez súhlasu parlamentu, lebo v parlamente sa odsúhlasili tri otázky o NATO, tu sa už dnes čítali, nebudem ich text znovu pripomínať, že to nie je pravda, že komisia, ktorá má na starosti referendum, referendová komisia zložená, samozrejme, z prevahy opozičných poslancov, vtedy opozičných, vydala uznesenie, že každý, kto odmietne odpovedať na štvrtú otázku, že sa tie otázky nebudú rátať do celkového počtu, pričom išlo presne o to, aby sa odpoveďou na otázky o NATO akosi sankcionovala aj tá štvrtá otázka, otázka o priamej voľbe prezidenta, ktorú tam priložil vtedajší prezident Kováč.

    Na toto sa vo všetkých týchto rokovaniach zabudlo, keď sa vydávali tie strašné uznesenia proti pánu Krajčimu, keď ste ho chceli zbaviť, aj zbavili nakoniec imunity, na to sa jednoducho zabudlo, že iniciátorom tejto kauzy bol vlastne prezident Kováč, ktorý v snahe uchovať si trón, v domnelej snahe, že získa prevahu, neváhal narušiť rozhodnutie ústavnej rady a svojvoľne si tam tú otázku doplnil.

    V OBSE sa to skončilo, samozrejme, ináč. Keď sa dostala táto otázka, kde sa malo Slovensko akosi kritizovať za to, že ministerstvo vnútra, nie minister, ale ministerstvo vnútra neuskutočnilo referendum, taká propozícia bola navrhnutá americkou delegáciou, keď sa o tom v politickom výbore hovorilo, zase som, samozrejme, dostal slovo aj ja ako predstaviteľ tej druhej strany, teda tej nie americkej strany, a vysvetlil som, čo sa stalo, presne to, ako tu vám hovorím, že boli tri otázky a potom sa pridala štvrtá a tak ďalej, čiže vysvetlil som podstatu toho problému, o ktorý vtedy šlo. A ani sa nečudujem, že z asi 60 zo 65 delegátov za americkú rezolúciu hlasovali piati poslanci, traja Američania a dvaja Nemci. Všetci ostatní vrátane Čechov a Maďarov, ktorých najmä Čechov, najmä pána Lánskeho, exministra...

  • Hlasy z pléna.

  • ... expodpredseda vlády Českej republiky, ani ten sa nedal presvedčiť pánom Čarnogurským, hoci sa o to pokúšal, aby česká delegácia hlasovala za americký návrh. To samo osebe je dosť čudné, no ale vidíte, my sme z toho nevyvodzovali dôsledky, neobviňovali sme pána Čarnogurského, čo vlastne spáchal, ako vlastne vystúpil proti záujmom Slovenskej republiky. Potom sa, samozrejme, začal ten známy pohon a tu už odznelo, ja to nebudem opakovať, že vlastne mnohí títo starostovia a primátori, napríklad pán Bajan, poslanec Bajan, alebo aj tu naši kolegovia z maďarskej koalície tým, keď dali pokyn svojim voličom, aby sa teda nezúčastnili referenda, vlastne sa dopustili trestného činu, pretože platilo uznesenie Národnej rady. Aj to, aj ich činy, na čo sa tiež zabúda, boli amnestované amnestiou úradujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara.

    Takže to je kauza Gustáv Krajči a teraz k tej druhej kauze. Zase nechcete brať na vedomie niekoľko realít. Nechcete brať na vedomie realitu Technopolu, že sa vedome za pôsobenia terajšieho i vtedajšieho ministra vnútra Ladislava Pittnera zničili dokumenty Technopolu a že ja som mal v rukách dokument, aj ho mám doma, keď bude treba, tak ho nájdem, kde bol človek, bývalý príslušník Štátnej bezpečnosti, ktorého som zhodou okolností poznal, lebo chodil za mnou, nie za to, aby ma agitoval do ŠtB, to sa nepodarilo ani iným, ale aby ma obviňoval z niečoho za to, že sa volám Slobodník, si ma poplietol s nejakým iným Slobodníkom, bol to človek z Banskej Bystrice, takže som ho poznal, ale to nie je dôležité, podstatné je, že tento príslušník ŠtB dostal za likvidáciu aktov Technopolu auto. Už neviem, z akých zdrojov, to som tu nepovedal, že mu to auto kúpil vtedajší pán minister vnútra, ale dostal auto.

    Ale vy neviete alebo nechcete vedieť ešte jednu vec, a to vás teda diskvalifikuje, pretože nehnevajte sa, nechcete poznať pravdu. Pravda je totiž taká, že prezident Michal Kováč vydal ešte jednu amnestiu, o ktorej sa málo hovorí. Prezident Kováč keďže na podniku, na tom podvode súvisiacom s podnikom Technopol sa pravdepodobne zúčastnil - ja musím tiež, samozrejme, rešpektovať prezumpciu neviny - sa pravdepodobne zúčastnil aj jeho syn, a okrem toho dvaja ďalší, ja poznám ich mená, nebudem ich hovoriť, sú amnestovaní, majú právo na mlčanlivosť, ale prezident Kováč udelil amnestiu týmto dvom ďalším osobám, ktoré sa zúčastnili na inom podvode.

    Na strednom Slovensku v hydinárňach tento podvod mal hodnotu 105 alebo 120 miliónov. Prečo im dal amnestiu? Tak toto je nad slnko jasnejší dôkaz viny vlastne aj toho tretieho človeka, ktorý tam nebol, pretože na tomto podvode sa syn Michal Kováč nezúčastnil a nie je teda podozrievaný ani podozrivý zo spáchania tohto podvodu. Ale túto amnestiu dostali tí dvaja preto, aby sa vôbec nemuseli ocitnúť pred súdom. Lebo keby sa ocitli pred súdom, je samozrejmé, že by sa vytiahla aj kauza Technopol a že oni by nemali záujem na tom, aby teda aj tí ďalší, ktorí boli dôvodne podozriví zo spáchania tohto činu, sa nedostali pred súd. Taká je pravda a táto pravda vyjde najavo či chcete, či nechcete, toto je historická skutočnosť, tá amnestia podpísaná prezidentom Kováčom je dokument, ktorý existuje, takže jednoducho je to tu.

    Vy chcete vyšetrovať a zo svojho hľadiska skúmať len otázku viny Slovenskej informačnej služby na takzvanom únose, na takzvanom zavlečení Michala Kováča mladšieho. Vy všetci poznáte latinské porekadlá alebo latinské príslovia cui bono a cui prodest. Niekedy to píšu často qui bono, qui prodest, ale to je neznalosť, ale cui bono, cui prodest. Komu je to dobré, komu to osoží. Kto by si trúfol povedať, že tento takzvaný únos bol osožný Mečiarovi a HZDS? Nuž to je naivná predstava. Každý, kto pozná Mečiara a kto s ním spolupracoval, vie, že to je človek, ak mám hovoriť šachovou terminológiou, ktorá mi je blízka, je človek, ktorý vie 5, 6 ťahov dopredu vyrátať na šachovnici, aj ťahov súpera. A že by bol taký naivný a že by dal pokyn, ako sa to, samozrejme, teraz naznačuje, lebo už sa neuspokojujú hlavou Ivana Lexu, už siahajú aj na hlavu Vladimíra Mečiara, takto že by sa teda koordinovala táto činnosť tak, že by to spáchal Mečiar, nuž to je naivné, lebo prvý ťah, ktorý spáchal, urobil protivník, bol nad slnko jasnejší. Na druhý deň sa postavil k hranici alebo nepostavil k hranici Ivan, Ján Čarnogurský, Ivan nech mi odpustí, s tým nemá nič spoločného, Ján Čarnogurský a položil sugestívnu otázku: "Kde ste boli, pán premiér, minulú noc?" Pán Mečiar bol zrejme na chvíľočku aj on rozptýlený, neodpovedal, tak ako odpovedať chcel a ako odpovedať mal, že: "Spýtajte sa svojej manželky, že kde ste boli vy, tak potom budete vedieť, kde som bol ja." Ale tak sa to zneužilo, to, čo povedal, prekrútilo trošku, že sa z toho stal aj jeden proces. Čiže hneď sa vrhol tieň na Mečiara, hneď sa vrhol tieň na HZDS, na Slovenskú informačnú službu, Ivana Lexu.

    Zase nebudem opakovať, čo tu bolo povedané, ale ak je vo vás zvyšok zmyslu pre spravodlivosť, zvyšok, už len malé zvyšky, tak to, čo tu povedal pán poslanec Krajči, že ten človek, ktorý z Hainburgu oznámil únos Michala Kováča mladšieho, je teraz diplomatickým pracovníkom v Mníchove, vám musí veľmi veľa povedať, že to nemohol byť človek, ktorý takpovediac hral s Lexom, že to musel byť človek z inej strany. A je tu ešte niekoľko faktov, ktoré takisto nechcete zobrať do úvahy, takisto, ja hovorím aj teraz a vy si robíte svoje. Počúvate alebo čítate. Boh s vami. Však to hovorím nie pre vás koniec koncov, ale pre ten slovenský národ, ktorý toto bude počuť.

    Ako viete alebo neviete, 30. augusta 1995 sa uskutočnil tento "únos" alebo "zavlečenie". Deň predtým v budove nemeckého veľvyslanectva v Bratislave mali prísť pracovníci Interpolu, už taká protekcia sa urobila, a vypočuť si Michala Kováča mladšieho. Mestský prokurátor, ktorý nebol členom HZDS, a ak sa dobre pamätám, tak mal aj nejaké nepolitické delikty, ale kriminálne, hospodárske a bol stiahnutý z tejto funkcie, preto nebudem spomínať ani jeho meno, možno to nebola ani pravda, tento tomu zabránil, zamedzil tomu, aby sa výsluch konal. To samo osebe dokazuje, že tu sa už vtedy hrala táto hra. Keď sa výsluch zamedzil, na druhý deň Kováč mladší zmizol. Prezident republiky, vtedajší, medzi dvoma štátnymi sviatkami - výročím Slovenského národného povstania a 1. septembrom Dňom Ústavy bol mimo Bratislavy. Bol na Donovaloch v akomsi svojom rekreačnom stredisku. Čiže aj to nie je podľa môjho názoru náhoda, že odišiel z Bratislavy v tomto čase, aby teda bol, ako sa hovorí, mimo obliga.

    A tak sa stalo, čo sa stalo, že ste obvinili, samozrejme, Ivana Lexu zo strašných činov a že za celý tento rok vlastne nemáte nijaký dôkaz. Lebo priznanie Svěchotu, o ktorom sa tu hovorilo, že ho robil v stave takpovediac donútenia, to tu sa čítali dokumenty, to predsa nie je priznanie. Veľmi dobre viete, že takéto priznanie je právne neplnohodnotné. To znamená, že nijaký iný dôkaz nemáte. A zoberte si ešte jeden dôkaz, ktorý vám možno tiež pootvorí uspané očičká. Zoberte si amnestiu prezidenta republiky, ktorú poskytol Oskarovi F., Fegyveresovi, už môžeme aj plné meno povedať, ktorému vlastne tým zabránil, aby sa kedykoľvek musel pred akýmkoľvek vyšetrovateľom alebo čo len priateľom zodpovedať za svoje tvrdenia o tom, že počul, že bol v nejakej helikoptére on, ktorý bol tri mesiace v Slovenskej informačnej službe, mladý chlapec nie veľmi inteligentného výzoru, ak si pamätám jeho výzor, lebo v SME bola veľká reportáž koho iného ako Petra Tótha, na ktorej bola aj fotografia tohto Oskara F., vtedy nazývaného, prelepená, samozrejme, páskou cez oči, ale aj z tej neprelepenej časti bolo vidieť, alebo aj s tými prelepenými očami bolo vidieť, že je to tvár nie veľmi inteligentného chlapca, ktorý tvrdil ako jediný, že bol svedkom toho, ako sa Lexa z helikoptéry, ktorá sledovala únos, samozrejme, tak to tvrdil, rozprával s Mečiarom o tejto akcii. Nuž je to, samozrejme, za vlasy pritiahnuté.

    Napokon vysvitlo, to je tá irónia osudu, tak sa to potom písalo, práve tento istý Peter Tóth, najdôvernejší novinár, ktorý si spokojne telefonuje s Bundesnachrichtendienst, to by si mali uvedomiť páni z KDH, lebo spokojne, keď v prípade Skošníka, ktorý akože doniesol výbušninu, akože teda bolo podozrenie KDH, škoda, že tu nie je pán Palko, lebo on to rozširoval, že výbušnina uložená v Športovej hale na Pasienkoch, že to bola vec zase Slovenskej informačnej služby, a prišiel Skošník, agent DBN, a tvrdil, že on uložil na stanici pre KDH. A potom, keď to vyšlo najavo, tak Peter Tóth, novinár Peter Tóth si zatelefonoval do Deutsche Bundesnachrichtendienst, na centrálu: Čo to vyvádza ten váš Skošník? A teraz si predstavte, že vy alebo ja, normálni ľudia, ktorí sa náhodou dozvedeli číslo DBN, aby som skracoval túto organizáciu, by sme tam zavolali a povedali: Prosím vás, ako je to s tým Skošníkom? Prvé, čo by odpovedali, by asi bolo, viem si predstaviť: Koho voláte? No Deutsche Bundesnachrichtendienst. Prosím vás pekne, tu je cintorín, kvetinárstvo, zubný lekár Hans Schmidt a môžete si vymyslieť ešte ďalších desať možností. Ale s ním sa rozprávali. Áno, bude to treba vyšetriť, čo tento Skošník tam vlastne vyparatil.

    Takže zobrali ste si na mušku Ivana Lexu a keďže sa tu žiadala od vyšetrovateľov bez predloženia dôkazov, čo je tiež taká anomália, ktorá nemá páru vo svete, aby mandátový a imunitný výbor zrušil imunitu tohto poslanca, tak sa to schválilo. Schválilo sa dokonca aj jeho uväznenie a teraz sa chystáte urobiť dačo podobné, keď zlyhali pokusy obviniť Ivana Lexu z únosu, lebo nie sú tie dôkazy, tak naraz sa vytiahlo nové obvinenie, o ktorom, samozrejme, sa nemôžem vyjadrovať, lebo nepoznám detaily, ktoré sú tam. Dostali sme síce ten spis, hemží sa to tam číslami, ciframi, ale asi všetko bolo ináč a hlavne tu zostáva len to - dostať toho Lexu za mreže. To, že vám KDH veľmi klesajú preferencie za túto krvilačnosť, za toto Zorovo pomstiteľstvo, vás nemrzí. Myslíte si, že je to dočasné, že sa to zvráti. Obávam sa, že sa veľmi mýlite a že KDH sa z tejto aféry už tak ľahko nevymoce a bude šťastné, ak sa v budúcich voľbách, ak sa zase nevymyslí nejaká koalícia, ktorá by mala zabrániť víťazovi volieb, aby on zostavoval vládu s tými spojencami, ktorých si vyberie, tak, samozrejme, nepresiahne možno ani ten 5-percentný prah pred voľbami. Ale to ešte možností máte veľa, ešte môžete ten prah znížiť na 1,5 percenta, aby sa možno dostalo aj HZDS, pardon, DS, posledné dve písmená tohto názvu. Ale obávam sa, že ani to 1,5 percenta, čiže 40 tisíc voličov by táto prefarbená VPN, premenovaná VPN asi nedostala.

    A teraz amnestia. Amnestia bola zákonná, ktorú vyriekol úradujúci prezident Vladimír Mečiar a ktorá bola uverejnená v úradnom vestníku. Tú sa napadnúť nedalo. Dokonca Ján Čarnogurský v prvej chvíli po oznámení tejto amnestie vyhlásil áno, je to pravda, už sa s tým nedá nič podniknúť. Potom si však asi povedal, to predsa nejde, aby som ja nezdvihol moc z ulice, to predsa nejde, aby som ja v tomto spore nevyhral. A nevyhrá ten spor o Slovensko, nech sa rozleje na kolomaž. Nevyhrá ten spor o Slovensko. To má marné. Ako sa v jednom českom vtipe hovorí: To máš marný, už nevstane. Takže jednoducho na druhý deň začal tvrdiť niečo iné, že teda treba vymyslieť niečo, čím by sa ten za to potrestal. Lenže tí právnici, čo to robili, tí právni experti, niektorí z nich vraj sedia aj v našom parlamente, alebo odviedli lajdácku robotu, že si všetko nepreštudovali, čo si preštudovať mali, alebo si boli takí sebaistí, že si mysleli, že opozícia, terajšia opozícia to všetko zhltne bez toho, aby sa bránila, aby slovenskému národu nepovedala, ako sa veci majú, sa nezachovala podľa ich predstáv. A tak sa stalo, že, samozrejme, sme sa začali búriť a búrime sa ďalej a budeme sa búriť, až kým nepresadíme pravdu. Nie stanovisko HZDS, ale pravdu. Elementárne právne normy. To, ako sa to lajdácky urobilo, potvrdzuje celý priebeh tej kauzy. Len si spomeňte, prosím vás, spomeňte si, naraz vysvitlo, že Mikuláš Dzurinda nemal oprávnenie od svojej vlády, aby takúto amnestiu, kontraamnestiu teda vyhlásil, aby teda amnestiu zrušil. Nemal právo. Tak čo sa vymyslelo? Pohotový novinár, a zase Peter Tóth, to je už náhoda? Nie. Peter Tóth si vymyslel, že vlastne, a to možno mu to poradil vtedy ústavný sudca Drgonec, možno, to neviem, poradil mu, že platí, na toto rozhodnutie o zrušení amnestie mal právo premiér Dzurinda už na základe rozhodnutia Mečiarovej vlády.

    No je to totálny nezmysel, pretože akokoľvek bolo to uznesenie štylizované, nepochybujem, že bolo štylizované normálne a správne, určite tam nebola právomoc rušiť amnestie, pretože ani Mečiar ako úradujúci prezident, hoci vedel o týchto nespravodlivých amnestiách prezidenta Kováča, ktoré som tu spomínal vrátane amnestie danej synovi Michalovi Kováčovi mladšiemu, sa neznížil k tomu, že by sa pokúsil zrušiť amnestiu svojho predchodcu. Ako právnik vedel, že to je nezmysel. Potom, keď táto bublina praskla, keď sa ani to nepodarilo presadiť, že teda Mečiarova vláda vlastne poverila budúceho premiéra Dzurindu právom zrušiť amnestiu, potom sa vytiahol iný tromf a zase najviac ho omieľal a najčastejšie omieľal Peter Tóth v SME. Ten ďalší bonbón znel, že vlastne Mečiar nezrušil amnestiu, iba oznámenie o amnestii, iba oznámenú amnestiu. Nuž kto si zo spojenia oznámená amnestia vybral len prídavné meno oznámený a už nevzal do úvahy podstatné meno, určujúce podstatné meno, nuž, samozrejme, bola to slamka, ktorej sa dalo chytiť. Boli aj iné slamky, ktoré vyvrátil napríklad náš kolega pán poslanec Brňák, keď sa ústavný sudca Drgonec začal oháňať tým, že oni už vyniesli rozhodnutie o prípade Lexu, že ho zamietli. Zistilo sa, že po prvé podanie, ktoré riešil senát JUDr. Šafárika, bolo podané prv, a po druhé sa zistilo, že, samozrejme, pán ústavný sudca Šafárik vyniesol rozhodnutie vo veci, a nie v tom, čo vlastne neurobil ústavný sudca Drgonec.

    No a nakoniec sa vyrukovalo s touto poslednou verziou, ktorá sa nejako nechce presadiť v Ústavnom súde a ktorá bude znamenať už koniec práva na Slovensku, a to naozaj tá pekná myšlienka poslanca Húsku je namieste, že podľa analógie s tým Extra Hungariam nones vitae et sies vitae nones ita sa teraz hovorí, naozaj nie hovorí, ale sa robí podľa hesla: Okrem nášho práva niet iného práva, lebo to iné právo nie je právo. No lenže to je myšlienka, ktorá nevydrží večnosť. To je myšlienka, ktorá nevydrží ani pár mesiacov, pretože som presvedčený, že svet sa proti takémuto násiliu zbúri. Do tejto polemiky zasiahol aj už známy odborník, ale úvodzovky si musíte dosadiť, ak sa mi ich nepodarilo vyjadriť hlasom, vedúci úradu ministerstva spravodlivosti, ktorý vyhlásil, že spravodlivosť si vyžaduje, aby sa toto dalo do poriadku.

    Nuž spravodlivosť je vždy jedna, spravodlivosť je vždy určovaná istým mocenským zoskupením, a to mocenské zoskupenie nemusí byť vždy spravodlivé.

    Máme v tomto storočí dve dejinné skúsenosti. Máme dejinnú skúsenosť fašizmu a komunizmu a vieme, že aj vtedy sa hovorilo, že v mene spravodlivosti popravujú toho a toho, v mene spravodlivosti odsúdili na doživotie iného. Tá spravodlivosť nevydržala dlho, aj keď, bohužiaľ, jej obeťou sa stali ľudia, na ktorých sa to vzťahovalo.

    Aj rozhodnutím Drgoncovho senátu, že platí Drzurindova amnestia, ale že sa to už teraz nebude môcť robiť, že by sa rušili amnestie, je naivné a aj právne nezodpovedá skutkovému stavu, pretože sa podávala žiadosť na preskúmanie istej konkrétnej situácie, a nie na vyslovenie abstraktného stanoviska. To tiež neprešla ani táto slamka, ani na to sa nedalo spoľahnúť. A koniec koncov, keď Ústavný súd ešte kedysi v lete vyhlásil, že keďže premiér Dzurinda nemal právo vyhlásiť amnestiu, tak aj ako neprávnik si dovolím tvrdiť, že všetko, čo je s touto antiamnestiou späté, bolo protiprávne a je nulitné. Keď tu zase niekto argumentuje tým, ako sa o to pokúšali títo "právni experti", lebo naozaj sú len "právni experti", keď sa pokúšali tvrdiť, že sa to vzťahuje iba na Jaroslava Svěchotu, tak je to naivné, pretože nulitné bolo samo rozhodnutie o zrušení amnestie. Taká je situácia dnes a je skutočne právnou anomáliou, keď sa niekto pokúša teraz vymyslieť nový ústavný zákon, ktorý by mal tak alebo onak meniť situáciu.

    Na rozdiel od mojich predchodcov ja nebudem apelovať na vás, na opozíciu, prosím vás, zrušte svoje rozhodnutie. Ja viem, že to neurobíte. Vy to neurobíte, pretože jednoducho vy sa riadite rozhodnutiami koaličnej rady a koaličná rada vám zakázala takéto niečo podniknúť napriek tomu, že je to strašná anomália a že vlastne budete za toto rozhodnutie, ak to teda nezrušíte, ak som sa nemýlil, že sa budete hanbiť a že to vlastne povyšujete tento parlament nad všetko právo, nad všetky zásady.

    Ja verím, že to nebude dlho trvať, ako napísal dnes jeden novinár, to by som vám rád odcitoval, napísal istý novinár Milan Stanislav, že ak budú predčasné voľby skôr, ako sa urobia ozdravné kroky v našej ekonomike, Milan Stanislav, dnešná Pravda, tak je jasné, že je to cesta do pekla - tak píše on - a že táto koalícia, dnešná koalícia voľby prehrá. Keďže nikto z nás nie je taký naivný, aby si myslel, že táto koalícia je schopná pri boji o moc, pri boji o kreslá, pri boji medzi SDK a KDH, SDKÚ a neviem ešte akými vnútornými zložkami SDK, keď sa pohybuje, že je schopná robiť ozdravné kroky ekonomiky, nuž to je naivné. Tak potom už zostáva len tá cesta do pekla, ktorú predpovedá Milan Stanislav. Ja však tvrdím, že pre Slovensko to nie je cesta do pekla. Pre Slovensko je to cesta záchrany pred peklom.

    Ďakujem.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami chcú reagovať pán poslanec Cuper, pán poslanec Hofbauer. Uzatváram možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

    Pán poslanec Cuper, máte slovo.

  • Pán predsedajúci, nech mi pán Andrassy, pani Vacvalová a ich infantilní antimečiarovsky naladení textári odpustia, nepoužijem ich radu, ktorou chcú nám všetkým poslancom opozície zalepiť ústa. Nebudeme mlčať a ani nemáme dôvod mlčať nad tým, ako sa tu deštruuje demokracia, princípy slobody a právneho štátu. Chcem mimoriadne nesúhlasiť s pánom Slobodníkom. Nejde o 3 milióny forintov, pán Slobodník, mne sa dostal už pred dvoma rokmi materiál o Rákoczyho nadácii, z ktorého jednoznačne vyplývalo, že na Slovensko plynie vyše pol miliardy forintov, a to z maďarského štátneho rozpočtu, že v každom okrese, kde žijú Maďari na Slovensku, je 5-členné direktórium, ktoré tieto prostriedky rozdeľuje. Najprv som tomu nechcel veriť. Myslel som si, že naozaj je to propagandistický trik. Nepozerám televíziu často, dokonca som ho 18 rokov ako Mikloško nemal, teraz ho mám asi dva roky, ale minule som si pustil, keď som prišiel zo služobnej cesty dosť unavený, televízor a s veľkým ohromením som zistil, keď sa skončila istá relácia alebo lepšie povedané nejaký zahraničný film a na záver bolo napísané po maďarsky, samozrejme, so slovenským prekladom, že tento film venuje občanom Slovenskej republiky redakcia Új szó.

    Ja si pamätám, pán Slobodník, ako vás ako ministra kultúry, ale aj pána Hudeca pán Bugár a ďalší poslanci maďarskej koalície bombardovali, ako trpí redakcia Új szó nedostatkom finančných prostriedkov. Pýtam sa, skade sponzorujete to vyslovenie...

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • V tejto sieni sa opakuje systematicky mystifikácia obráteného poradia. Michal Kováč sa údajne stal prezidentom a až následne prišlo ku kauze Technopol a k objaveniu takých skutočností, ktoré potom viedli k hrozným veciam vrátane takzvaného únosu.

    Dámy a páni, je to presne naopak. V roku 1990, 1991 boli spáchané tieto trestné činy Michala Kováča mladšieho a na tomto základe bol vytypovaný otecko ako ideálny kandidát na prezidenta, pretože najideálnejším kandidátom je človek vydierateľný. A takto zvolený prezident Michal Kováč starší bol ideálne zvolený, ideálne vybraný, ideálne odporúčaný východoslovenskou loby za prezidenta a všetky následné kroky, ktoré sa udievali, potom sa udievali tak, ako ich poznáme. Ale toto úvodné garde bolo presne obrátené. Pokiaľ nepoznáte troška históriu týchto krokov, tak sa vzdelajte namiesto toho, aby ste sa tu poškľabovali.

  • Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Brhel. Nie je tu. Stráca poradie.

    Pán poslanec Kačic, nech sa páči, máte slovo.

    Pripraví sa pán poslanec Drobný.

  • Vážený pán predsedajúci,

    dámy poslankyne,

    páni poslanci,

    Národná rada Slovenskej republiky už druhý deň prerokúva bod číslo 1 a 2 26. schôdze, a to návrh poslancov - členov klubu HZDS na prerokovanie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky číslo 253 z 9. apríla 1999, v ktorom Národná rada Slovenskej republiky vydala súhlas na trestné stíhanie poslanca Ing. Ivana Lexu a poslanca Mgr. Gustáva Krajčiho pod číslom 178 z 24. februára 1999. Prvý poslanec, tzv. zavlečenie Michala Kováča mladšieho, ako bývalý riaditeľ Slovenskej informačnej služby, čo dodnes napriek obrovskému úsiliu celého Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a jeho špeciálnych tímov sa nepodarilo nič dokázať a dnes vyšetrovatelia sú v tejto veci v dôkaznej núdzi a sami už dobre vedia, že v tejto veci už nič iné na Lexu sa vymyslieť nedá. To isté sa týka aj poslanca Mgr. Gustáva Krajčiho v kauze tzv. zmareného referenda. Aj tu je celá škála orgánov činných v trestnom konaní v dôkaznej núdzi. Všetci prítomní veľmi dobre vedia, že tu nejde o právny problém, ale o kauzy. Ak chcete zakryť svoju neschopnosť riadiť Slovenskú republiku, k tomu potrebujete kauzy.

    Celá vaša činnosť nesleduje len osoby Lexu a Krajčiho, ale cez ostatných poslancov za HZDS, kde už viac ako rok sa v kuse neustále vyhrážate súdmi a zavretím, sledujete cieľ pacifikovať najstabilnejší klub v Národnej rade Slovenskej republiky, a to HZDS a cez neho a ostatných členov Hnutia za demokratické Slovensko pacifikovať predsedu HZDS doktora Vladimíra Mečiara. Vladimíra Mečiara podľa vás by bolo najlepšie zavrieť. Váš strach z Vladimíra Mečiara je obrovský, pretože si uvedomujete, že politicky mu nesiahate ani po členky. Slovensko už dávno nemalo takého politika, akým je Vladimír Mečiar, a to si veľmi dobre uvedomujete, a preto máte taký strach.

    Poslanci za HZDS predložili už v decembri minulého roku na základe rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky dva návrhy na zrušenie uznesení Národnej rady Slovenskej republiky, ktorými sa v rozpore so zákonom vydávajú na trestné stíhanie dvaja poslanci za HZDS Ivan Lexa a Gustáv Krajči. Vládna koalícia urobila všetko pre to, aby sa tieto body na rokovanie parlamentu v decembri nedostali. Aký osud stihne protiústavné rozhodnutia? Jednoznačne ide o politické rozhodnutia koalície. Nepredpokladám, že budete hlasovať za ich zrušenie, hoci z hľadiska práva je to jednoznačné. Prezident udelí amnestiu, Ústavný súd rozhodol, že ju nebolo možné zrušiť a všetky trestné stíhania, ktoré sa začali, musia byť skončené. To znamená, že aj v tomto prípade podľa § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní musia zastaviť všetky trestné stíhania. Toto uznesenie, ktoré navrhujeme zrušiť, je naším návrhom, aby sa Národná rada Slovenskej republiky zbavila rozhodnutia, ktoré urobila protizákonné.

    Dôkazom toho, že koalícia si uvedomuje, že v tomto prípade stojí na tenkom ľade a nemôže dlhodobo zotrvávať na protiprávnom rozhodnutí, je skutočnosť, že hľadá nové dôvody na stíhanie Ivana Lexu. Vrcholom arogantnosti vládnej koalície, ale aj strachu je v ďalšom nezmyselnom návrhu na trestné stíhanie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky za HZDS, že poslanci koalície, členovia Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky odmietli v tejto veci vypočuť vyšetrovateľov. Rozhodli opäť, že Lexa má byť trestne stíhaný pre trestný čin bez akýchkoľvek dôkazov, či už listinných, ktoré mali predložiť, alebo výpovedí vyšetrovateľov.

    Národná rada Slovenskej republiky bude hlasovať o niečom, o čom ani poslanci Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky nič nevedia. To znamená, že ani poslanci gestorského výboru nemajú základné informácie, nepoznajú dôkazy. Len na základe oznámenia, že bude trestne stíhaný, má byť Ivan Lexa opäť zbavený imunity. Ešte je šanca, že budeme žiť v právnom štáte. Ak sa poslanci vládnej koalície nespamätáte, deformácia práva bude pokračovať.

    Ďakujem.

  • Na vystúpenie pána poslanca sa nehlási nikto s faktickými poznámkami.

    Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Drobný, pripraví sa pán poslanec Kalman.

  • Pán predsedajúci,

    vážený pán kolega po ľavej strane,

    kolegyne, kolegovia,

    v tejto veci vystupujem po štvrtý raz, keď zoberieme diskusiu, ktorá prebiehala v minulom roku, a tu jeden kolega z koalície hovoril niečo, čo musím pripomenúť aj teraz, pretože počúval môj prejav nedávno. Lebo ak sa niektorí pamätáte, tak som zaujal vo veci Ivana Lexu také stanovisko, že žiadne kultúrne národy, ktoré sú štátotvorné a kultúrne štáty, si nedeštruujú svoje štruktúry takým výdatným spôsobom, ako my si to robíme v prípade tajných služieb. To je nakoniec chrbtová kosť štátu, bez toho sa existovať v modernom svete nedá, tak to vymyslela, by som povedal, legislatívna prax alebo prax žitia národných a iných štátov, ale my si to deštruujeme dokonale a poriadne. A tomu kolegovi, ktorý so mnou diskutoval pri mojom stole, hovorím, že keď sa tajná služba Izraela Rešeš diskreditovala strašnými zločinmi, tak Ben Gurion sa od nej dištancoval, ale ani jedného z agentov a už nie vôbec vedúceho neposlal k vode. Všetkých si utajene naspäť vrátil do činnosti a štát Izrael z toho profitoval a nakoniec sa istými svojimi skutkami aj rehabilitoval za tie strašné zločiny. Vtedy bolo vidieť, že tajné služby sveta sú jednoznačne prepojené aj s podsvetím, aj s inými nekalými činmi ľudskej spoločnosti, pretože inak nemožno do nich preniknúť. Dokonca sa musia navoňať tými istými voňavkami ako tí agenti z podsvetia, aby ich prijali a mohli potom medzi nimi operovať, mohli odhaliť ich sieť a dokonale a dobre proti nim bojovať.

    Preto zvrhlosť bola to, že sme vôbec vedúceho Slovenskej informačnej služby Ivana Lexu dali na takýto pranier. To sa malo urobiť kulantne, familiárne dakde v tajnosti, neviem kým, to by museli legislatívci povedať, ale nie takto verejne, pretože naozaj je to politický boj, ale ten ste mohli robiť inak, ten ste mohli robiť na niektorom inom, a nie práve na týchto ľuďoch, a nie na Gustávovi Krajčimu, ktorý nakoniec zle postavené otázky referenda napravil ako posledná inštancia, iná už nebola, a napriek tomu to ideme rekriminalizovať. Ale tu vystupovali niektorí poslanci, ktorí tu prednášali pre tých mladších, ale aj starších, aj pre nás také prednášky, ktoré patria naozaj do prednášok univerzity tretieho veku. Musíme si aj v mladom, aj v starom veku pripomínať veci, ktoré sme nestihli poznať a nestihli si ich osvojiť ani v základnej škole, ani v stredných školách a už vôbec nie na univerzite. Pretože sa zdalo, že Roman Hofbauer tu rekriminalizoval. Vôbec nie. Len pripomínal mladším, ako to vlastne v histórii slovenského národa a Československej republiky bolo. Ako, kde, ktorí ľudia patrili, čo robili. A o týchto ľuďoch sa mi vždy veľmi ťažko zmieňuje, keď oni sú teraz suverénni, agresívni, bohorovní, oni ako by nemali vo svojej histórii, anamnéze aj dajaké tie šrámy a nevedia korigovať na základe tohto svoje konanie.

    Človek je omylný a človek sa dostáva do spoločenského tlaku a spoločenských podmienok a tam potom koná tak, že sa neskôr za to môže aj hanbiť, a to platí pre každého. Nik nie je z nás taký, aby nemohol takto pozerať na svoju históriu. A preto znovu opakujem z tohto miesta, že tým, ktorí sú k sebe bohorovní vo vyhláseniach, sebavedomí, by nezaškodilo exercícium - duševné cvičenie, v ktorom sa človek musí nutne učiť skromnosti, ale hlavne úcte k faktom a úcte k pravde a k úcte k tomu, aké zaujíma v istých historických podmienkach svoje postoje, a keď takéto kvality nadobudne, potom musí byť aj skromný preto, že niečo vykonal v minulosti nie celkom fér a nie celkom dobre. A to je ten hlavný morálny korektív, ktorý by mal platiť v tejto snemovni. Tento morálny korektív neplatí pre mnohých mladších, ktorí sú enormne sebavedomí, ja im to neberiem, takí sme boli možno aj my, ale mali sme aspoň nad sebou padák náboženskej morálky a držali sme sa predsa len pri zemi. Boli sme vychovávaní tak, že pri obede nikdy nesmelo dieťa prehovoriť, dokiaľ nedostalo povolenie otca alebo matky. To dnes je, samozrejme, anachronizmus, vy to považujete za niečo nedemokratické, tak to bolo. Boli sme učení skromnosti, a ak som si dovolil byť neskromný, tak som musel mať na daný názor dajaký skutočne buď skúsenostný pohľad, alebo teoreticky dobre fundovaný pohľad. Preto tu prehovorili právnici v obidvoch kauzách, o ktorých hovoríme, odpovedali skutočné veci, ktoré mi otvorili oči a napriek tomu koaličným partnerom, kolegom to hádam nebude stačiť? Neviem. Nebude im to stačiť, lebo procesne obidve tieto kauzy nie sú v poriadku. Nie sú dobre riešené v parlamente. Ani nie je tento parlament na to, aby sa tu riešili. O Slovenskej informačnej službe vôbec nie. A o neúspešnom referende takisto nie, pretože príčina jeho neúspešnosti bola dakde inde, nie u Gustáva Krajčiho.

    Keď sme spolu navštívili isté miesta iného štátu, ktoré sa ukázali ako miesta, kde sa naozaj štátnosť tohto štátu udržuje, tak sme si zistili s Gustávom Krajčim, že tá štátnosť sa trošku inak buduje ako u nás. Krajiny, ktoré majú isté problémy mnohokrát zavinené, nezavinené, si naozaj štátnosť vážia. A my si ju tu v parlamente búrame. Na mieste, kde si ju máme upevňovať. To by sme si mali uvedomiť v týchto prípadoch a mali by sme si vstúpiť do svedomia, to je jedno, ako budete hlasovať. Hlasovať by ste mali tak, aby ste sa naozaj potom neskoršie, s odstupom historicky hodnotiaceho obdobia nehanbili za toto hlasovanie, pretože právnici vám povedali, že ani kauza Ivana Lexu, ani kauza Gustáva Krajčiho nepatrí sem, nepatrí na takéto spôsoby hodnotenia, patrí dakde inde a my sa naozaj nemáme čo k tomu stavať takýmto spôsobom, ako sa staviame.

    Hovoriť v súvislostiach, ktoré tu boli mnoho razy pertraktované z legislatívneho hľadiska, vecne a hlavne psychologicky, môžem povedať tak, že u obidvoch postihnutých táto kauza zanechala isté stopy, a to je na tom najsmutnejšie, pretože obidvaja boli pod psychickým tlakom a obidvaja by som povedal poklesli v produktivite, ktorá bude tomuto štátu chýbať. Každá jedna produktivita rozumného človeka štátnemu zoskupeniu chýba, keď poklesne, pretože každý z nás vytvára v tej mozaike dajakú produkciu. Ja som obdivoval produktivitu obidvoch. Uvedomte si, že Ivan Lexa mal na nás, ktorí sme boli v HZDS, materiály, kilové materiály, na Jána Čarnogurského mal pár papierov, informácií. A ja som mu to mal vyčítať? Však to bola jeho povinnosť, za to bol platený, aby zohnal na mňa materiály. To je už vedľajšie, ale takáto je skutočnosť. A preto ja som si ho vážil, pretože robil svoju prácu, vykonával ju, bol za to platený a vykonával ju nekompromisne. Nehľadel na to, kto je kde stranícky postavený, ale veci, materiály zháňal. Boli mu treba, ja som sa nepýtal, prečo mu boli treba, a tak to bolo správne.

    Prosím, a tento nekompromisný postoj sa možno niekoho dotkol. Možno sa niekoho dotkol osobne, a preto sa teraz postavil do tábora, ktorý chce silou mocou obviniť tohto človeka aj z toho, čo nevykonal. Aj z toho, čo možno vykonal ako metodickú chybu, keď sa Slovenská informačná služba ešte len rodila. Ktorý z nás by to bol robil lepšie? Neviem. Treba sa aj nad takýmito ľudskými aspektmi akejkoľvek činnosti pozastaviť a zvažovať pri hlasovaní, pretože keď si ja robím výpisy hlasovaní istých našich kolegov, ale aj svoje a potom si premietnem ich motivačné štruktúry a ich motivačné spôsoby, tak si z toho môžem urobiť analógiu, kedy, kto, ako hlasoval v krízovej situácii a kedy hlasoval v psychickej pohode. Ak ste pod tlakom istých politických predpokladov alebo istých politických túžob, tak vaše hlasovanie nebude dobré a objektívne, lebo tu ide naozaj o politické obvinenia, nie o iné obvinenia. A ide o politické riešenia, a nie legálne riešenia. Preto vás prosím pri hlasovaní o obidvoch kolegoch, ktorí patria do opozičného tábora v súčasnosti, ale o kolegoch, ktorých obdivujem predtým z obrazovky, teraz z reálneho videnia a kooperácie, pretože majú svoje skutočne brilantné intelektové pozadie, majú svoje brilantné intelektové riešenia.

    Neviem, či si to uvedomujete mnohí z vás. Ja ich naozaj obdivujem pre tieto vlastnosti. A to nehovorím, že intelekt je záruka neomylnosti. To nie je pravda, aj intelekt sa môže zmýliť, ale prosím vás pekne, omylnosť je ľudská vlastnosť. Ak tá omylnosť sa rieši nad rámec možností alebo nad rámec očakávaní, tak to musí byť nejaký motív, v tomto prípade politický, ktorý to chce takto vyriešiť. Ale takéto motívy vždy boli zlým radcom, pretože pod menovateľom takýchto riešení je vždy emócia, afekt, nesúdnosť, a nie racionalita.

    Preto vás prosím z tohto miesta ešte raz, keď budeme rozhodovať hlasovaním o Ivanovi Lexovi a Gustávovi Krajčim, berme do úvahy aj to, že oni sú naozaj produktívni, inteligentní poslanci, ktorí, ak urobili chybu, musia si ju sami uvedomiť, či ju urobili, a podľa toho sa môžu skorigovať, ale nie na základe nášho odsudku. Náš odsudok môže len demobilizovať ich úsilie v ďalšom fungovaní či už v parlamente alebo inde. Náš odsudok môže len urobiť isté negatívne trvalé ladenie v ďalšej budúcnosti týchto ľudí, a to už nebudú plnohodnotní Ivan Lexa a Gustáv Krajči. Berte to do úvahy a hlasujte naozaj rozumom, a nie negatívnym afektom.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou chcú reagovať pani poslankyňa Podhradská. Uzatváram možnosť sa prihlásiť do faktických.

    Pani poslankyňa, máte slovo.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

    Ja by som k vystúpeniu pána poslanca Drobného chcela povedať pár poznámok. Myslím si, že keď tu pán poslanec Drobný hovoril o tom, že v kultúrnom národe, v kultúrnom štáte by sa takéto kauzy riešili iným spôsobom, kulantne a možno tajne, ale u nás sa to robí inak, ja si myslím, že to naozaj ani inak nemôže byť. Len tak, ako to je. Lebo v podstate toto, čo sa deje, je len naplnenie napísaného scenára, ktorý si tu istá skupina vymyslela. Neskôr sa dotknem aj toho, kto predstavuje túto skupinu, len by som chcela povedať pánu poslancovi Drobnému, že keby skutočne išlo o spravodlivosť a o pravdu tým, ktorí sa tvária, že chcú vyšetriť a že chcú nastoliť spravodlivosť, tak by namiesto Lexu, namiesto Mečiara, ktorého sa usilujú dostať pred vyšetrovateľa, aby vypovedal, predvolali na takéto výpovede napríklad Michala Kováča staršieho, otca, "martýra", ktorý obral túto republiku o pekných pár miliónov korún. Rovnako by mohli predvolať pána Pittnera, pána Ivora, pána Mitru, tých podarených generálov, ktorých, ako som včera spomínala, ľudia posmešne nazývajú "gestapo", generáli stálej pohromy. To je skratka, prosím. A myslím si, že keby naozaj išlo o pravdu a predvolali by týchto pánov a títo páni by vypovedali pravdivo, tak by sme boli prekvapení, že by sa možno ocitli títo ľudia aj na lavici obžalovaných namiesto tých ľudí, o ktorých tu dnes hovoríme. Takže pravda, pán poslanec Drobný, je predsa len trochu iná, my sa nedovolávame teraz odpustenia hriechov alebo chýb pána Lexu, alebo pána Krajčiho. Ani Krajči, ani Lexa chyby neurobili. Mali by sme hovoriť o skutočných vinníkoch, ktorí za týmito kauzami sú.

  • Pán poslanec Kalman sa zriekol vystúpenia. Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Krajči. Ďalší ako posledný riadne prihlásený je pán poslanec Krajči a ešte prečítam mená tých, ktorí stratili poradie. Pán poslanec Tarčák, pán poslanec Cabaj a pán poslanec Brhel.

    Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem pekne.

    Vážený pán predsedajúci,

    vážené panie poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    vážené prázdne lavice, ktoré nás tu počúvate,

    vážení občania Slovenskej republiky,

    dovoľte mi, aby som sa v mene svojom aj v mene celého klubu HZDS ospravedlnil, že sme vám zobrali toľko času a nútili vás počúvať naše názory a nútili vás k zamysleniu pred hlasovaním, ktoré o chvíľku príde. Nerobili sme to preto, aby sme si robili zbytočnú reklamu. Je to preto, že nemáme inú možnosť, ako svoje názory povedať. Predovšetkým sa ospravedlňujeme občanom za to, že naozaj si museli vypočuť veľmi veľa toho, čo už nemuseli, keby tu bola vôľa tieto prípady riešiť. Ja na záver poviem len jednu krátku maličkosť. Hovorí sa, že na nový rok o slepačí krok. Nový rok je za nami a o krok sme sa posunuli. Žiaľbohu uvidíme, či ten krok bol vpred alebo vzad. Na Tri krále je to o krok dále a na Hromnice bude petícia. Dúfam, že vyjde.

    Ďakujem.

  • Na naozaj krátke vystúpenie pána poslanca chce reagovať s faktickou poznámkou pani poslankyňa Podhradská. Uzatváram možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

    Pani poslankyňa, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.

    Vystúpenie pána poslanca Krajčiho bolo krátke a ja vám sľubujem, že aj moja faktická poznámka bude veľmi krátka. Neviem, či sa bude hlasovať o chvíľu alebo o dlhší čas o celom tomto probléme, ale ja len chcem vyjadriť nádej, že sa pri hlasovaní o oboch týchto bodoch každý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky bude riadiť svojím vlastným svedomím a nie tak, ako to povedal pán Langoš včera na televíznej obrazovke v spravodajskej relácii STV, keď jednoducho vyhlásil, títo dvaja jednoducho musia byť odsúdení.

  • Ďalší v rozprave z tých troch, ktorí stratili poradie, má vystúpiť pán poslanec Tarčák. Nie je tu.

    Pán poslanec Cabaj.

    Nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci,

    kolegyne, kolegovia,

    po vystúpení kolegu Gustáva Krajčiho chcem napriek tejto skutočnosti upozorniť na niektoré veci, ktoré sa dosť zvláštne vysvetľujú a úmyselne prekrúcajú v súvislosti s tou prvou kauzou, o ktorej sa hovorilo, a to je takzvané zmarené referendum. Ja som už včera upozorňoval, že ak niekto nerešpektuje amnestiu a pokračuje sa v trestnom stíhaní kolegu Gustáva Krajčiho na základe uznesenia, ktorým sa zabávala táto Národná rada, pretože chcela svojím spôsobom splniť želanie predsedu vlády, ktorý dávno vykrikoval cez médiá, čo všetko urobí, tak táto Národná rada mu to umožnila, pretože on nebol na to schopný, a odhlasovala, že dáva súhlas na trestné stíhanie. Viete, už tu bolo povedané v súvislosti s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, že máme neschopného premiéra, ktorý porušil ústavu, ktorý zrušil amnestiu. Takisto som včera spomínal, že toto si nedovolili ani diktátorské režimy, a pritom si hovoríme, že Slovenská republika je budovanie demokratickej spoločnosti.

    Dovoľte mi ale, aby som pripomenul niektoré tie základné dokumenty, ktoré v súvislosti s Gustávom Krajčim sa prekrúcajú, pretože treba začať od Adama. Treba začať od Adama, pretože tí, ktorí ste tu neboli, zrejme nemáte uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky číslo 564. Zhodou okolností ja som bol ten poslanec, ktorý predkladal návrh na prijatie uznesenia o vypísaní referenda, kde sme schválili uznesenie, ktorým sme navrhli prezidentovi republiky, aby vyhlásil referendum s týmito otázkami. Prvá, ste za vstup Slovenskej republiky do NATO? Áno - nie. Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky? Áno - nie. Tretia, ste za rozmiestnenie vojenskej základne na území Slovenskej republiky? Znova áno - nie. Už sa tu hovorilo aj o tom, že štvrtú otázku si pridal prezident Slovenskej republiky. Hovoril som aj z akého dôvodu to predložil. Samozrejme tým, ktorí tu neboli a ktorí nesledovali situáciu, pripomínam, že skutočne sa tu hlasovalo, ale hlasovaním neprešla aj štvrtá otázka, ktorá mala byť v tomto pôvodnom referende, a tá znela - Ste za neutralitu Slovenskej republiky? To bola štvrtá otázka, o ktorej sa tu hovorilo v Národnej rade, keď sa riešilo naše podanie, návrh na vypísanie referenda. Takže tým pripomínam, ktorí o tomto nevedeli, že uznesenie číslo 564 Národnej rady Slovenskej republiky bolo o tomto.

    Treba však povedať, že ak niekto nerešpektuje amnestiu, ktorá bola prijatá, tak prvý, ktorý mal byť stíhaný, mal to byť Michal Kováč. Michal Kováč bol ten, ktorý zbabral túto problematiku a jednoducho svojím rozhodnutím z 13. marca 1997 rozhodol o referende a) na návrh Národnej rady Slovenskej republiky prijaté uznesenie 4. februára 1997 spomínané uznesenie číslo 564, v otázkach prvá, druhá, tretia otázka, tak ako bolo prijaté uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky až na takú maličkosť, že ani toto uznesenie nebolo presne napísané v rozhodnutí prezidenta, pretože skutočne tam chýbala tá otázka áno - nie v práve rozhodovania. To znamená, bola postavená iba otázka.

    To ďalšie pokračovanie, tak ako bolo prijaté uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky tam jednoducho zakotvené nebolo. A Michal Kováč si tam priložil b) na návrh občanov zastúpených petičným výborom, ktorými predložil petíciu 4. marca 1997 o otázke a doložil tam 4: Súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania Slovenskej republiky podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo? To je rozhodnutie zverejnené v Zbierke zákonov číslo 76 z roku 1997, keďže máme notbooky, je to čiastka 33 strana 426. Tam si to môžete nájsť.

    Treba povedať aj tú skutočnosť, že v tomto podľa politickej objednávky pokračovala aj Ústredná volebná komisia. Tí, ktorí sa venujú problematike, vedia, že v referendovej alebo takzvanej referendovej komisii pracujú zástupcovia tých politických strán, ktoré pôsobia v parlamente, a keďže v tom čase v tejto komisii, Ústrednej volebnej komisii mala väčšinu vtedajšia opozícia, tak si urobila z toho ďalší politický nástroj a jednoducho ako politické grémium táto Ústredná volebná komisia účelovo rozhodovala a vyrobila z toho kauzu takzvaného zmareného referenda.

    Ja som už vo svojom prvom vystúpení upozorňoval na to, že v súvislosti s kauzou takzvaného zmareného referenda treba riešiť aj otázku ďalších našich kolegov, konkrétne kolegu Bajana, ktorý bol jeden z tých, ktorý zmaril možnosť priebehu referenda, pretože tí, ktorí rozprávajú o zmarení referenda, by som bol veľmi rád, keby sa postavili pred občanov Slovenskej republiky, a tým vyše milióna, ktorí sa zúčastnili tohto referenda, ktorí skutočne hlasovali o troch otázkach, ktoré prijala Národná rada Slovenskej republiky svojím uznesením, vysvetlili, že referendum bolo zmarené. Tí, ktorí to poctivo mysleli a chceli podporiť náš vstup do NATO, jednoducho sa zúčastnili, a tí ďalší, ktorí by boli možno k tejto otázke pristupovali zodpovedne a boli by sa rozhodovali, či podporujú vstup Slovenskej republiky do NATO, jednoducho na návrh predstaviteľov opozičných politických strán sa nezúčastnili tohto referenda, pretože médiá urobili veľkú kampaň a rozvírili všetko, že toto referendum bolo zmarené.

    Nebolo zmarené. Jednoducho nebolo zmarené, pretože toto referendum prebehlo a možno väčšina z vás je tu takých, ktorí ste sa aj zúčastnili a vyjadrili svoj názor k tým trom otázkam referenda, ktoré prijala Národná rada Slovenskej republiky. Nehovoriac o štvrtej otázke, ktorá tam nebola a včera som na to upozorňoval jednou faktickou poznámkou, že uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. mája 1997, to sú tie dátumy tak poukladané, ako to ide jedno za druhým, ktoré konštatovalo, že príloha rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky, a to bola tá hanba, že Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že prezident nielenže zbabral tieto veci, ale ešte aj proti v rozpore so zákonom vlastne toto referendum vyhlásil v tej časti, kde bola priložená príloha, kde takisto je konštatované, že v bode 4 rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky toto odporuje § 2 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov, ktorým sa podľa článku 100 Ústavy Slovenskej republiky upravuje ústavný režim spôsobu vykonania referenda.

    Takže toto sú podstaty, o ktoré sa bolo potrebné oprieť. Vtedajší zastupujúci prezident a predseda vlády pán Vladimír Mečiar v snahe upokojiť situáciu na Slovensku vyhlásil vtedy amnestiu pre všetkých tých, ktorí akýmkoľvek spôsobom sa podieľali na nezorganizovaní, jedni si to nazývali zmarení alebo neviem akokoľvek si to nazvete, každý vie, o čom hovorím, jednoducho, aby konečne na Slovensku nastal pokoj a nevytĺkal sa z toho politický kapitál, kto akým spôsobom sa podieľal, aby jednoducho z toho nemohlo byť politikum.

    Zaujímavé je, že mnohým súčasným politikom sa tak zapáčila moc, že v politike chcú pokračovať a právo je až potom to ďalšie. Najskôr je politika a všetky ostatné veci. Nebudem sa dotýkať toho druhého podania, ktoré je v súvislosti s Ivanom Lexom, pretože som vystupoval už po prvýkrát pri predkladaní všetkých argumentov, keď Národná rada Slovenskej republiky sa po prvýkrát zaoberala touto otázkou, kde už som upozornil na skutočnosti, že ani členovia Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky si nemohli splniť svoju povinnosť, pretože vtedy takisto vládna väčšina odhlasovala, že im postačí to, čo povedali vtedajší vyšetrovatelia, ktorí prišli do Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky, a povedali, že nemôžu nám poskytnúť žiadne informácie, pretože nie sú zbavení mlčanlivosti. Na základe toho, čo nezistil Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky, tento parlament, tak ako bola daná politická objednávka, rozhodol. Takisto sme upozorňovali, že je potrebné počkať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vtedy už všetci vedeli, že napriek rôznym obštrukciám, ktoré boli voči nášmu podaniu k tomu prvému robené zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky, nakoniec druhé podanie bolo prijaté. A všetci dobre viete, ako aj Ústavný súd rozhodol, že predseda vlády jednoducho porušil ústavu, nemal právo na to, aby rušil amnestiu, o tom už nebudem hovoriť.

    Ja si ale neodpustím niektoré poznámky v súvislosti s tým takzvaným budovaním právneho a demokratického systému na Slovensku. Len čo sa objavil výklad Ústavného súdu, pán minister vyhlásil, že trestné stíhanie voči Krajčimu a čiastočne aj Lexovi pre zavlečenie sa má zastaviť. To sa vtedy vyjadril cez médiá minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Avšak zrejme po patričnom vysvetlení v politických grémiách už právne vedomie sa posunulo ďalej a potom už dementoval a zastával stanovisko, že v trestnom stíhaní treba pokračovať. Všetko toto si nájdete, máme notbooky, takže v notbookoch všetky tieto pod príslušným heslom Ivan Lexa nájdete a tam zistíte, že toto všetko súvisí s problematikou, ktorú prerokúvame.

    Takisto ak nezávislý súd rozhodol o prepustení Ing. Ivana Lexu z kolúznej väzby, o ktorej ako veľkú pomstu a s radosťou toto spravili poslanci vládnej koalície, aby svojho kolegu poslali do väzby, keď rozhodol súd, že nie je dôvod na väzobné stíhanie, tak vtedy minister spravodlivosti znovu spochybnil toto rozhodnutie a podal proti nemu mimoriadny opravný prostriedok - sťažnosť pre porušenie zákona. Aj doteraz pán minister stále vyhlasuje, že buduje nezávislé súdy. Nemalo by tam byť, že buduje takzvané nezávislé súdy? Generálny prokurátor Slovenskej republiky pri udeľovaní súhlasu Národnou radou na trestné stíhanie poslanca a na vzatie do väzby vyslovil názor, že túto žiadosť mal podať prokurátor, a nie vyšetrovateľ, ale ani doteraz tento nedostatok neodstránil, naopak, svoj výrok posunul vtedy akože do vyjadrenia súkromného názoru. Podľa mňa generálny prokurátor nemôže v týchto veciach vystupovať ako súkromná osoba, on zodpovedá za dohľad nad zákonnosťou v Slovenskej republike. Ak ten výklad Ústavný súd urobil v článku 102 Ústavy Slovenskej republiky, takisto vtedy generálny prokurátor vyhlásil, takisto to máte cez médiá, že trestné stíhanie voči Krajčimu sa má zastaviť. Bolo už vtedy ale zaujímavé, že amnestiu v tomto prípade neaplikoval na druhý prípad, ktorý je tu, a keďže aj Národná rada rozhodla, že sa to bude riešiť spoločne v jednej rozprave, nehovoril o zastavení trestného stíhania poslanca Národnej rady Ing. Ivana Lexu. Takisto po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave o prepustení poslanca Národnej rady Ing. Ivana Lexu generálny prokurátor zotrval na stanovisku, že nemá dôvod spochybňovať rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave s tým, že dôvodnosť väzby sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému z obvinených. Doslovne uviedol, ak nepodá sťažnosť pre porušenie zákona, samozrejme, súhlasím s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave. Ja už som to tu povedal a je to tvrdá realita, prokuratúra v zmysle zákona o prokuratúre je vlastne jediným orgánom, ktorý vykonáva dozor nad zachovaním prípravného konania.

    Ministerstvo spravodlivosti je ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky pre súdy a väzenstvo. Výkonom štátnej správy ani iným spôsobom nemôže zasahovať do konania a rozhodovania nezávislých súdov a sudcov. Treba ale, aby sme mali na zreteli, že Slovenská republika podľa našej ústavy je právnym štátom a je vecou v prvom rade ministerstva spravodlivosti, aby tým právnym štátom aj bola. V právnom štáte má svoje osobitné a mimoriadne postavenie nezávislé súdnictvo, ktoré je najvyššou autoritou, pokiaľ ide o rozhodovanie o právach a povinnostiach občanov. A po mnohých tých vystúpeniach, ktoré zazneli zo strany poslancov vládnej koalície aj na rokovaniach imunitného výboru, že však my nie sme tí, ktorí rozhodujeme o vine alebo nevine, my len dávame možnosť, aby ten, ktorý je obvinený, sa mohol obrániť pred nezávislým súdom. Ja si neodpustím jednu poznámku. Akú máme mať dôveru k takzvanej nezávislosti sudcov, keď do tejto roviny tvrdo zasahuje politické rozhodovanie, v tomto prípade aj ministerstva spravodlivosti, aj Generálnej prokuratúry, a ktoré by mali vlastne prispievať k budovaniu právneho štátu?

    Nechcem o tých ďalších veciach hovoriť, ale dovoľte mi, aby som vás ešte informoval, že členovia nášho poslaneckého klubu, pretože nerád dopredu hovorím, akým spôsobom to dopadne, ale keďže nikto z poslancov vládnej koalície nevystúpil ani žiaden klub nezaujal stanovisko, okrem predsedu klubu SDĽ, ktorý hovoril, že v týchto veciach neuhnú, takže zrejme nemá sa uhnúť z toho rozhodnutia, ktoré urobila politická rada, takže dá sa predpokladať, aké hlasovanie bude, ako týmto spôsobom máte záujem o očistenie sa tohto parlamentu, aby skutočne nebol slúžkou vlády Slovenskej republiky, sme sa v našom poslaneckom klube rozhodli osloviť generálneho prokuratúra Slovenskej republiky listom, s ktorým vás oboznámim.

    Vážený pán generálny prokurátor,

    podľa článku 149 Ústavy Slovenskej republiky prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Pri vašom vymenovaní prezidentom Slovenskej republiky ste do jeho rúk zložili zákonom predpísaný sľub, ktorý má konštitutívne účinky. Dovoľujeme si vám pripomenúť znenie tohto sľubu. Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky, zákony a ostatné všeobecné záväzné právne predpisy a presadzovať a upevňovať zákonnosť. Podľa nášho názoru prokuratúra Slovenskej republiky a predovšetkým vy ako jej najvyšší činiteľ nerešpektujete ústavný a zákonný stav po zverejnení dvoch rozhodnutí Ústavného súdu, a to Ústavný súd 30/1999 a Ústavný súd 48/1999, to len pripomínam, zrejme to pozná. Predmetné rozhodnutia Ústavného súdu potvrdili ústavnosť a zákonnosť expredsedov vlády Vladimírom Mečiarom udelenej amnestie. Vyzývame vás čo najrozhodnejšie, aby ste pri ďalších postupoch prokuratúry rešpektovali rovinu iba zákona a ústavy, aby ste robili zadosť nielen vášmu sľubu, ale tiež ostatným povinnostiam vyplývajúcim pre vás z postavenia ústavného činiteľa a najvyššieho orgánu prokuratúry. V opačnom prípade vás pán generálny prokurátor vyzývame, aby ste sa vzdali funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

    Zároveň náš poslanecký klub vyzýva aj ministra vnútra Ladislava Pittnera.

    Vážený pán minister,

    Ústavný súd Slovenskej republiky svojimi rozhodnutiami v prípadoch podania poslancov Národnej rady Slovenskej republiky aj osoby Jaroslava Svěchotu potvrdil, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky pod vaším vedením konalo a ďalej koná protiústavne a protizákonne, a tým fakticky nerešpektuje právny poriadok Slovenskej republiky a porušuje základné ľudské práva. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky svojím postupom porušuje ústavné práva občanov Slovenskej republiky, ktorým navždy zanikla trestnosť udelením amnestie, čo bolo potvrdené v rozhodnutiach Ústavného súdu a zverejnené v Zbierke zákonov pod rozhodnutiami US 30/99 a US 48/99.

    Pán minister, vy osobne nesiete politickú zodpovednosť za daný stav a v súlade s rozhodnutiami Ústavného súdu ste povinný vyvinúť všetko úsilie na zastavenie trestného konania. Od roku 1989 Ústavný súd po prvýkrát musel konštatovať porušenie základných ľudských práv. Očakávame, že z vášho konania vyvodíte dôsledky a odstúpite z funkcie ministra vnútra bez toho, aby sme návrh na vyslovenie nedôvery museli predložiť do rokovania Národnej rady Slovenskej republiky.

    Tieto naše listy opierame aj o skutočnosť, že zrejme sa poslanci ľahšie skryjú za rozhodnutie koaličnej rady, ale po včerajšku či predvčerajšku som tak v pochybnosti, že kto vlastne riadi tie rozhodnutia, pretože v SDK sa to rozsypalo, neviem, kto je predstaviteľom, kto tie rozkazy bude vydávať alebo nebude vydávať, ale chcem vás napriek tejto skutočnosti poprosiť, ak je ochotná Národná rada ako celok si uvedomiť svoje postavenie v Slovenskej republike, zbavme sa toho zaťaženia, ktoré sme si vymysleli tým, že sa politicky hlasovalo o zbavení imunity dvoch našich kolegov, a zrušme tieto uznesenia, aspoň takto sa môže Národná rada od svojich previnení očistiť.

    Ďakujem pekne.

  • Na vystúpenie pána poslanca sa prihlásili s faktickými poznámkami štyria poslanci. Uzatváram možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

    Nech sa páči pán poslanec Gajdoš.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

    Reagujúc na vystúpenie svojho kolegu poslanca Tibora Cabaja chcem potvrdiť, že porušovanie zákonov bolo pracovnou metódou bývalého prezidenta Michala Kováča. Po úspešne inscenovanom parlamentnom prevrate v roku 1994 vymenoval do hodnosti generálov, ktorí boli pozitívne lustrovaní. Mal o tomto fakte vedomosť, dostal k tomu materiály, napriek tomu vymenovanie do hodnosti generálov uskutočnil. Povýšil do vyššej generálskej hodnosti generála, ktorý vykonával politickú funkciu, bol štátnym tajomníkom ministerstva obrany, napriek tomu zostal v aktívnej činnosti, čím porušoval zákon o niektorých služobných pomeroch vojakov. Aj táto skutočnosť bola pánu exprezidentovi známa a napriek tomu dotyčného pána do vyššej generálskej hodnosti povýšil. Zneužíval postavenie hlavného veliteľa ozbrojených síl, využíval dopravné prostriedky Armády Slovenskej republiky na cesty do zahraničia a napriek urgenciám a žiadostiam z Ministerstva obrany Slovenskej republiky nikdy nerefundoval náklady na použitie týchto prostriedkov. Preto som ho v roku 1994 cez médiá aj listom vyzval, aby odstúpil z funkcie hlavy štátu. Týmto aktom a týmto momentom som sa stal "osobným priateľom pána Jána Čarnogurského", ktorý mi od roku 1995 až do roku 1998 do parlamentných volieb venoval zvýšenú pozornosť.

  • Vážené koaličné kolegyne a kolegovia,

    ja chcem využiť vystúpenie pána kolegu Cabaja na to, aby som vás poprosil, možno mi to budú mnohí zazlievať, že vás prosím, ale budem prosiť. S kauzou zavlečenia Kováča mladšieho do cudziny boli spájané ústami niektorých vašich politikov aj právnych expertov možné ďalšie kriminálne skutky vraždou končiac. Ale ak zoberieme do úvahy skutočnosť, že z chrbta alebo z pliec kolegu Krajčiho spadol Polka, tak jeho kauza ostáva rýdzou kauzou politickou. Ja vás preto chcem poprosiť o citlivosť, o citlivosť, aby ste ešte raz pred svojím svedomím a vedomím zvážili podiel viny Michala Kováča a Gustáva Krajčiho na tejto kauze, na kauze zmareného referenda, ako ste ju nazvali. Ja vás chcem poprosiť, aby ste politický boj, ktorý medzi nami existuje a bude existovať alebo musí existovať, neposúvali až tak ďaleko, že cez neho budeme osud jednotlivcov, osôb a ľudí, ktorým je aj Gustáv Krajči, stavať do kriminálnej polohy. Prosím vás ešte raz, aby ste si uvedomili, že táto kauza sa svojím vývojom stala naozaj politickou kauzou a aby ste pri rozhodovaní zvažovali citlivo.

    Ďakujem vám za porozumenie.

  • Vážená Národná rada,

    ja by som chcel reagovať na vystúpenie pána Cabaja. Myslím si, že on, ale aj ďalší kolegovia vecne doložili neprimerané rozhodnutie alebo neprimeraný postup tohto parlamentu v kauzách Ivana Lexu a pána Krajčiho s tým, že dokladal aj to, že nadväzne na výrok Ústavného súdu postup vyšetrujúcich orgánov je nezákonný. To znamená, vzniká istý priestor na korekciu toho bývalého rozhodnutia Národnej rady. Každý poslanec, ktorý triezvo, rozumne, pokojne uvažuje, by si mal možnosť za tieto dva dni vypočuť rad, myslím si, veľmi serióznych argumentov v tomto smere. Chcem podotknúť, že ten vývoj smeruje k plošnej kriminalizácii a podotýkam, že vlády sa síce menia, ale inštitúty zostávajú. To znamená, že sa môže tento kolotoč v budúcnosti otočiť proti tým, ktorí takýto nebezpečný trend zakladajú.

    Chcem povedať ďalšiu vec, že Milan Kundera sa stal svetovým spisovateľom románom Neznesiteľná ľahkosť bytia. Ja mám pocit, že sa tu pred pár mesiacmi a dnes bude rozhodovať aj o tom, či s neznesiteľnou ľahkosťou budú posielaní predstavitelia opozície do väzníc, či sa toto stane celospoločenskou normou. Takže je dnes skutočne šanca na základe argumentácie, myslím si, korektnej argumentácie na určitý reparát v prípadoch rozhodnutia pána Lexu a pána Krajčiho.

    Ďakujem pekne.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážení kolegovia,

    chcem podoprieť časť vystúpenia pána poslanca Cabaja, kde hovoril o deformáciách v oblasti súdov. Ja by som citovala z vyhlásenia Rady sudcov Slovenskej republiky, čo je samosprávny orgán v oblasti súdnictva, a to je ich stanovisko, ktoré budem citovať a bolo publikované v tlači 16. februára 1999, a v tomto stanovisku Rada sudcov Slovenskej republiky okrem iného konštatovala, že sa zasiahlo do základných pilierov štátu v podobe zasahovania do nezávislosti súdov. Ten, kto si ctí právny štát, musí cítiť, že tu ide o veľmi vážne vyjadrenie samosprávy súdnictva. Ďalej chcem poukázať na to, že aj advokáti vyjadrili svoju veľkú nespokojnosť, nemyslím len tých advokátov Ivana Lexu, ktorí dodnes nemali možnosť sa oboznámiť s celým spisovým materiálom, pretože je im v tom bránené, ale myslím tým stanovisko Slovenskej advokátskej komory, ktorá taktiež zo dňa 9. februára 1999 konštatovala, že sa v Slovenskej republiky začína stotožňovať postavenie obhajcu s osobou obvineného a že sa robia proti advokátom v tomto zmysle určité opatrenia. Konkrétne môžem citovať opatrenia proti advokátovi pánu doktorovi Trokanovi, ktorý bol členom Demokratickej alebo je ešte, neviem, Demokratickej strany...

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Ako posledný v rozprave je ešte pán poslanec Brhel, ktorý stratil poradie. Ten tu nie je. Pán poslanec Tarčák, už bol raz vyzvaný, stratil poradie, nebol tu. Napriek tomu, pán poslanec, vy ste boli siedmy. Stratili ste poradie. Potom ste boli ako prvý z tých troch poslancov, ktorí stratili poradie, ja som vás vyzval, vy ste tu neboli.

    Ale nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci,

    milé kolegyne,

    vážení kolegovia,

    ďakujem predsedajúcemu za ústretový krok, ale myslím si, že je v súlade s rokovacím poriadkom. Myslím si, že po dvoch dňoch rokovania o tomto bode je ťažko mne niečo povedať, keď vystúpili na tejto pôde renomovaní právnici a autority ústavného práva a z právnej stránky ja už nemám čo povedať. Boli tu moji predrečníci, ktorí urobili genézu celého problému či kauzy od prvopočiatku, a to od roku, zdôrazňujem, roku 1995. Boli tu predrečníci, ktorí sa pokúsili podať výklad z psychologickej stránky, z politickej stránky, z odbornej, právnej a neviem akej. Som presvedčený o tom, že argumenty, ktoré tu zazneli, presvedčili i vládnu koalíciu o tom, že máme pravdu a vec či z právnej, formálnej, či z obsahovej stránky je jasná, a ak si chce Národná rada zachovať svoju tvár, musí podporiť, zdôrazňujem, musí podporiť náš podnet a toto uznesenie zrušiť, pretože naplní literu zákona a naplní iba tú skutočnosť, že Národná rada rešpektuje uznesenie Ústavného súdu, čo by malo byť v normálnom demokratickom a právnom štáte ako samozrejmosť. Ak to tak nebude, je otázka prečo nie.

    Zdôrazňujem, neosobujem si právo, aby som tu hovoril ako právnik na ústavné právo a tiež z tej obsahovej stránky bolo povedané všetko. Ak by sme mali zosumarizovať diskusiu, ktorá tu prebiehala počas dvoch dní, jedno je isté, pán Lexa a pán Krajči sú nevinní poslanci, ktorí sa stali obeťou nezmyselnej, špinavej politickej hry vládnej koalície. Sú naháňaní, perzekvovaní, obviňovaní a očierňovaní ako ľudia, ktorí spáchali niečo, za čo nie sú stíhaní a nebol vydaný súdom nijaký ortieľ, že je to tak. Už dnes nikto nehovorí a nikoho nezaujíma, aká bola prapodstata celého diania či kauzy, minikauzy, pseudokauzy alebo niečoho podobného. Jedno je isté, že za celé obdobie od toho času, keď som vás prosil z tohto miesta, aby ste neurobili precedens pre budúcnosť, že z Národnej rady urobíte žalobcu, sudcu a istým spôsobom inštitúciu, ktorá si osobuje právo na to, na čo jej neprináleží - právomoc zo zákona. Vtedy som vás prosil, keď ste vydávali alebo vydali, alebo najskôr zbavili a neskôr vydali poslanca Lexu do väzby, aby ste to nerobili, že zakladáte precedens pre budúcnosť. Vtedy som vás prosil, aby ste to nerobili v záujme parlamentu a vás všetkých alebo nás všetkých, čo sme tu a nasledovníkov, čo tu po nás prídu.

    Dnes po niekoľkých krátkych mesiacoch mi realita dá za pravdu, lebo isto vám nepoviem nič nové, keď vám poviem skutočnosť, že už na stole možno predsedu Národnej rady, možno na stole ministra vnútra sú žiadosti na zbavenie imunity ďalších a je otázka či piatich, či siedmich, či desiatich poslancov opozície alebo poslancov HZDS, ale aby ste boli bez obáv, sú tam aj návrhy a je otázka na dvoch, na štyroch, na piatich, na šiestich poslancov vládnej koalície. To nie je len otázka Sedláčka, ja neviem, podpredsedu parlamentu. Sú už aj ďalší, ktorí sú v talóne ministra vnútra či spravodlivosti. Dozvedel som sa a z diskusií, ktoré tu prebiehajú, sú poslanci vládnej koalície, ktorí bijú ženy, škrtia susedy a podobne, kde sa uvažuje o tom, či tento návrh príde sem o týždeň, v priebehu tohto týždňa, budúceho alebo ďalšieho.

    Ak si robíte ilúzie, že ešte dnes je to mimo vás, tak vám garantujem, už budúci týždeň je zasadnutie prerušené, ale ten ďalší je otázne, či to náhodou nebude niekto z vás, ktorí sa tu dnes usmievate. Vtedy som vás žiadal, aby ste to nerobili v kolegiálnom záujme, v záujme toho, aby ste z Národnej rady neurobili druhoradý či treťoradý orgán štátu, ale aby to bola posvätná inštitúcia, od ktorej sa odvíja nielen právo, ale aj morálka, etika a morálny kódex, ktorým sa majú riadiť ľudia našej spoločnosti. Dnes vás prosím, môžete zdôvodňovať a na verejnosti pertraktovať názor, že ste boli uvedení do omylu, lebo pseudoodborníci na právo v istom okamihu poradili existujúcemu pseudo či existujúcemu premiérovi, že má konať tak, ako konal. Vtedy ste sa za to schovali, tak ste hlasovali a jednoducho si hovoríte, nič sa nedeje. Dnes vás prosím znova, tu už nejde o otázku Lexa, ktorý je nevinný tak ako Krajči, tu už nejde len o to, či vydáme ďalšieho poslanca napospas, tu už ide o to, či Národná rada je ochotná a schopná rešpektovať uznesenie Ústavného súdu. V žiadnej krajine na svete, ktorá ovláda azbuku, teda písmo, a vie čítať, sa o tom nediskutuje. Koniec koncov, že je to pravda, je potvrdenie aj to, že žiaden odborník, jeden jediný právnik z vládnej koalície sa nenašiel, aby potvrdil či vyvrátil naše odôvodnenie, že toto uznesenie treba zmeniť a dať do súladu s právnym stavom. Jeden jediný právnik. To, že budete hovoriť a hrať sa pred verejnosťou, že jedna vec je technickoprávna, druhá obsahová, áno, o tom je politika.

    Jedno je aj isté, že sa nijaký právnik, či už docent alebo už obyčajný právnik, nenašiel z vašich radov, ktorý by vzniesol námietku voči tomu, čo my navrhujeme, aby sme zrušili toto uznesenie, ktoré bolo prijaté či už v omyle, či vedome, aby sme zosúladili právny stav s rozhodnutím Ústavného súdu. Dnes vás chceme vyzvať, ak nechcete, aby ste tu nastolili totálny rozvrat nielen právneho systému, ale štátu ako takého, tak jednoducho musíte uznať a poopraviť svoje rozhodnutie, ktoré ste prijali pred niekoľkými mesiacmi. Lebo ak to neurobíte, potom si kladiem otázku: Kto iný má rešpektovať zákon, kto iný má rešpektovať ústavu ak nie Národná rada? Pýtam sa: Kto garantuje potom ústavnosť a právnosť v tomto štáte, ak nie najvyšší zákonodarný orgán? Hádam nechcete pripustiť to, že niekto povie na ulici, tak zoberieme palice a urobíme si poriadok sami. Kto iný? Ústavný súd rozhodol, že prokurátor a vyšetrovateľ konal v rozpore s ústavou, v rozpore s právom a nariadil, ak tak konal, zastavil šetrenie a všetko, čo s tým súvisí. Ak nie ste ochotní toto priznať, tak potom sa pýtam v mene občanov, kto garantuje právo a prečo by sa občan mal správať v súlade so zákonom, v súlade s ústavou, ak to odmieta robiť Národná rada. Prosím vás, keď budete hlasovať, uvedomte si túto skutočnosť, že zakladáte ďalší precedens. Ak opovrhnete rozhodnutím Ústavného súdu, pýtam sa, kde sa to skončí. Ak žijete v nejakej váženej predstave, že ste tu na večnosť a že deväťdesiatdvojka v tomto parlamente bude donekonečna, ste na omyle. Niektorí z vás si mysleli, že boľševizmus tu bude trvať roky. Nie je to pravda. A vedzte, že ani deväťdesiatdvojka či už existuje alebo neexistuje v tomto okamihu nebude večná.

    Po ďalšie si nemyslite, že tým zlobijcom či garantom, či strašiakom je len Hnutie za demokratické Slovensko. Nie je. Veď dnes si už idete sami po krku tak, že sa navzájom likvidujete. A to nech prejdem rad-radom od hora dolu. To sa netýka len SOP, no Maďari, tí sú na tom ešte vcelku najlepšie, pardon, ale týka sa to SDĽ, strany, či čo to už dnes neviem nazvať, čo to je, čo reprezentuje premiér. Čo to je? Je to Slovenská demokratická koalícia? Čo to je? Či je to už nový subjekt, či to už pán Langoš reprezentuje Demokratickú stranu, to je už on, ktorý drží noty? Kto to je? Pýtam sa, kde to chcete doviesť? Ak si robíte ilúzie, že vás niečo stále straší, či už hnutia, či osoba Mečiara, bude držať pokope. Nedrží.

    Veď už vy pani kolegyňa máte iste iný názor, ja neviem, v ktorej ste teraz platforme, či pána Čarnogurského, či pána Dzurindu, ale minimálne na toho druhého máte diametrálne odlišný názor. A čo volič, ktorý vám dôveroval, ktorého ste zaviedli do omylu v tom, že tu nastolíte iný poriadok? No poriadok je iný, no, bohužiaľ, krutý. Keby som mal byť uštipačný či nejaký ortodoxne stranícky, tak poviem, voličovi tak treba. Žiadal si zmenu, má ju. Taký chaos, taký primitivizmus v tomto parlamente nikdy za posledných sedem rokov, čo som v parlamente, nebol. Som tu od roku 1992, nikdy, zdôrazňujem nikdy a boli historické, hektické situácie, keď sme zakladali tento štát a priznám sa, že ani ja sám som nebol stopercentne presvedčený, že to zvládneme a bolo úzko či tuho. Ale takýto stav nikdy neexistoval.

    Čiže chcem zdôrazniť tú skutočnosť, že ak vtedy pred mesiacmi, keď ste posielali do vyšetrovacej väzby kolegu poslanca, nevinného poslanca Lexu, som vás žiadal, aby ste neurobili z parlamentu niečo, čo mu neprináleží, tak teraz vás žiadam, aby ste neurobili ďalší precedens, ktorý sa chystáte urobiť. Toto hlasovanie následne nie je o osobe, nie je o tom, či bude pokračovať trestné stíhanie, ktoré vy tak dobre viete ako ja, že nikdy nebude stíhaný ani odsúdený či Krajči, či Lexa. Je o tom, či Národná rada je ochotná, je schopná rešpektovať uznesenie Ústavného súdu alebo nie je. Ak nie je, pýtam sa, kde sa to zastaví. Veď o týždeň, o mesiac, kolegyňa, o pol roka tu bude úplne iná, diametrálne odlišná zostava vládnej garnitúry, takisto opozície.

    Kde to chcete zastaviť a v mene čoho to všetko robíte? Vy tu rozohrávate hry, kde jedného vagabunda typu Kováča mladšieho, z ktorého ste urobili podvodníka, akých je na Slovensku desiatky či stovky, ste rehabilitovali bez toho, aby súd povedal, že je nevinný, dnes ste ho zamestnali na ministerstve zahraničných vecí, dnes z neho robíte pomaly martýra, ale jemu podobných podvodníkov sú na Slovensku desiatky, keď nie stovky. Kde to chcete zastaviť? Na rozdiel od toho, že u všetkých v priebehu krátkych rokov prebehol súd, boli odsúdení tak alebo onak. Tu len v mene akého ideálu, v mene akého cieľa sa nepristúpilo k tomu, aby sa vec uzatvorila? Veď ak pán prezident, bývalý prezident pán Kováč udeľoval amnestiu, Syčovi, či ako sa volá, mňa to nezaujíma, on mu neudeľoval amnestiu len na samotný akt únosu, on mu udelil amnestiu aj na spreneveru 103 miliónov, ktoré spreneveril v kšefte len preto, aby nevypovedal, lebo si bol až príliš vedomý toho, že ak by vypovedal, tak by musel povedať, ako to bolo aj v kauze Technopol.

    Čiže ak dovolíte na záver, nebudem zdržiavať, chcem vás poprosiť o jedno. Uvedomte si jednu skutočnosť, že keď budete znova hlasovať, už nehlasujete o osobách, hlasujete o tom, či Národná rada je ochotná alebo nie je ochotná rešpektovať uznesenie či rozhodnutie Ústavného súdu. V civilizovaných krajinách, európskych krajinách, na ktoré sa tak často odvolávate, o tom nie sú diskusie. Tam sa zrazia opätky a stav sa rešpektuje. Ak chcete, aby na Slovensku alebo Slovensko bolo civilizovanou krajinou, tak musíte či chcete, či nechcete podporiť náš návrh. O to vás žiadam.

    Ďakujem.

  • Na vystúpenie pána poslanca nie sú faktické poznámky.

    Vyhlasujem rozpravu o týchto bodoch programu za skončenú.

    Pýtam sa pána navrhovateľa, či sa chce vyjadriť k rozprave.

    Nech sa páči, pán poslanec Gašparovič, máte slovo.

  • Ďakujem za slovo.

    Vážené kolegyne, kolegovia,

    ako navrhovateľovi okrem predkladania mi pripadá právo, aby som zhodnotil aj rozpravu v Národnej rade k predkladanému návrhu. Môžem konštatovať, že toto právo ste mi prakticky zobrali tým, že ste sa nedostali do žiadnej polemiky, na základe ktorej by som mal odpovedať vám. Vystúpili len poslanci predkladajúcej strany, to znamená, že moja úloha je týmto oveľa jednoduchšia a ľahšia.

    Napriek tomu sa chcem vyjadriť aspoň k tomu vystúpeniu, ktoré v rámci rozpravy urobil pán predseda ústavnoprávneho výboru Orosz. Na tie jeho poznámky som mu už dnes odpovedal, ale tu len poznámku k tej jeho otázke, či všeobecný súd môže zbaviť poslanca mandátu. No ak sa to pýta, tak ja sa potom čudujem, že môže takéto niečo v parlamente zniesť. Dokonca to nemôže urobiť ani Ústavný súd, a nie všeobecný súd. Takže neviem, prečo táto otázka bola. Pán predseda ústavnoprávneho výboru včera vo faktickej poznámke povedal, že opozícia hovorí len o právnej stránke. Pýtam sa, o čom máme hovoriť? Máme hovoriť o tom, čo má urobiť za nás orgán činný v trestnom konaní? Máme hovoriť o dôkazoch, máme hovoriť o priebehu dokazovania? Aj keby sme chceli naše stanoviská vyjadriť k tomuto, aj tak by sme nemohli, pretože Národná rada v týchto kauzách, ktoré tu boli predložené, nemala žiadne faktické, vecné, písomné, listinné, žiadne dôkazy. Čiže nemali sme sa k čomu na tomto zasadnutí, pán predseda ústavnoprávneho výboru, vyjadrovať. Je to vec orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú dnes diktujúcim Národnej rade, a to, žiaľbohu, musím konštatovať, a je to zlé.

    Pani poslankyne, páni poslanci, so vznikom spoločnosti vzniká vlastne právo. Vzniká určitý poriadok, ktorý spoločnosť chce dodržiavať a zaväzuje sa, že bude dodržiavať. So vznikom a zdokonaľovaním sa štátov a organizácie sa zdokonaľuje aj právo. Už rímsky štát mal právny poriadok, ktorý bol rešpektovaný, a právny poriadok, ktorý musím konštatovať, aj dokonalý, pretože do dnešného dňa právne poriadky všetkých krajín sveta, demokratických krajín sveta sú založené na princípoch, ktoré rímsky štát mal. Tieto zásady dokonca akceptovali, museli akceptovať aj socialistické a komunistické štáty. Ale aby to nebolo tak, že ich prebrali zo štátov, ktoré neboli v socialistickej sústave, tak tieto zásady nazvali socialistické zásady. Dnes tie zásady platia takisto aj u nás, len to slovíčko socialistické sme vygumovali a píšeme demokratické, čo je, ale myslím si, že správne.

    A jedna z týchto zásad hovorí, že čo je neplatné od začiatku, zostáva neplatné navždy. A k tejto zásade musím povedať aj zásadu, ktorá hovorí, že zásady dokazujú, ale sa nedokazujú. Čiže nemáme čo tu dokazovať. Máme sa orientovať a máme rešpektovať tie zásady, tie princípy demokratického právneho poriadku, ktoré má celá Európa, ktoré má celý demokratický svet.

    Preto páni poslanci a panie poslankyne, skutočne vás vyzývam, správajme sa tak, ako sa už dokázali správať starí Rimania, keď rešpektovali tieto zásady.

    Pokiaľ ide o jednotlivé body nášho rokovania, nebudem citovať rozhodnutia Ústavného súdu na tieto dva prípady. Ale, pani poslankyne, páni poslanci, to, čo na základe rozhodnutia Ústavného súdu musia urobiť orgány činné v trestnom konaní, prokurátor a vyšetrovateľ - zastaviť trestné stíhanie podľa § 11 odsek 1 písm. a) Trestného poriadku. Prečo to opakujem? Pretože tento § 11 má ďalších deväť písmen, ktoré sa netýkajú amnestie prezidenta republiky, ale iných dôvodov, prečo vyšetrovateľ, prokurátor musí zastaviť trestné stíhanie. Predstavte si, pani poslankyne, páni poslanci, že na základe takéhoto rozhodnutia vyšetrovateľa, generálneho prokurátora, ktoré dnes je, že podľa písm. a) ods. 1 § 11 nezastavil trestné stíhanie, dáme mu možnosť tým aj my tu, že to potvrdíme, aby na základe takého precedensu nezastavil ani v tých ostatných deviatich prípadoch, respektíve ôsmich, ktoré § 11 ods. 1 obsahuje. Viete, akú svojvôľu dávame do rúk orgánom činným v trestnom konaní?

    Pani poslankyne a poslanci, nerobte to v záujme seba, ale nerobte to najmä v záujme občanov Slovenskej republiky.

    Ďakujem pekne.

  • Vážené panie poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    vzhľadom na to, že už je 17.00 hodín, prerušujem 26. schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky s tým, že hlasovať budeme až potom, keď sa vrátime k 26. schôdzi.

  • Prerušené rokovanie 26. schôdze NR SR. Pokračovalo sa v rokovaní 24. schôdze NR SR.