• Vážené panie poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    otváram šiesty deň rokovania 22. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnej schôdzi písomne požiadali poslanci: Ivan Lexa, Katarína Čižmáriková, Anna Malíková, Ferdinand Petrák, Ján Slota, Rastislav Šepták, Peter Tatár. A na zahraničnej služobnej ceste sú poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Oľga Keltošová a Jozef Prokeš.

    Žiadam panie poslankyne a pánov poslancov, aby svoju účasť na schôdzi dokumentovali svojím podpisom do prezenčnej listiny.

    V rokovaní pokračujeme podľa schváleného programu, a to druhým čítaním o

    návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Bohunického na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.

    Návrh zákona ste dostali ako tlač 318 a spoločnú správu výborov schválenú gestorským výborom máte ako tlač 318a.

    Dávam slovo poslancovi Petrovi Bohunickému a prosím ho, aby návrh zákona odôvodnil.

    Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážená snemovňa,

    milé kolegyne,

    vážení kolegovia,

    vážení hostia,

    dnes, 28. októbra 1999, si pripomíname 81. výročie vzniku samostatného česko-slovenského štátu. Je preto symbolické, že práve dnes na 22. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky prerokujeme návrh na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.

    Podstatou návrhu je, aby 28. október v kalendárnom roku bol stanovený za pamätný deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu. Tým si spoločnosť pripomenie významný medzník v slovenských dejinách. Nebudem rozoberať a pripomínať rozporuplnú diskusiu pri prvom čítaní. Chcem sa však pristaviť pri jednotlivých stanoviskách inštitúcií k návrhu a najmä pri stanovisku vlády Slovenskej republiky najprv k bezproblémovým častiam.

    V návrhu do druhého čítania je možné sa stotožniť s prvou vetou stanoviska vlády Slovenskej republiky, vypustiť číslicu "1". Je takisto možné stotožniť sa s odsekom 3 stanoviska vlády, doterajšie písmená l) až p) sa označujú ako písmená m) až r). Do tretice je možné stotožniť sa s preformulovaním textu v doložke zlučiteľnosti. Niektoré pripomienky zo stanoviska vlády Slovenskej republiky sú obsiahnuté v spoločnej správe výborov k predloženej novele, ktorú máte v laviciach, body 1, 2 a 4 spoločnej správy. Trošku zložitejšie je označenie pamätného dňa. V stanovisku vlády Slovenskej republiky sa odporúča označenie pamätného dňa nahradiť znením "Deň vzniku Česko-slovenskej republiky".

    Dovoľte mi k tejto časti stanoviska vlády Slovenskej republiky predniesť niekoľko poznámok.

    Prvá poznámka, všeobecná. Nebránim sa diskusii o nahradení pôvodne navrhovaného znenia znením, ktoré navrhuje vláda. Je však dostatok argumentov na to, aby som ako predkladateľ zotrval na pôvodnom názve.

    Druhá poznámka, legislatívna. Pri spracovaní návrhu som označenie konzultoval s historikmi aj s odborníkmi na legislatívu. Väčšina z nich uprednostnila označenie "Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu", odôvodňujúc tento názor právnou kontinuitou k Českej a Slovenskej Federatívnej Republike.

    Dovoľte mi predniesť dva argumenty. Prvý argument. V zákone z 9. mája 1990, ktorým sa menil a dopĺňal zákon číslo 93/1951 Zb. o štátnych sviatkoch a dňoch pracovného pokoja a o pamätných a významných dňoch v znení neskorších predpisov, sa v § 1 Štátne sviatky hovorí, citujem: "28. október, Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu, sa vyhlasuje za štátny sviatok Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky." Preto som i ja označil tento sviatok tým istým názvom, ako bol v zákone z 9. mája 1990.

    Druhý argument. V zákone Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky z 23. apríla 1990 o zásluhách Milana Rastislava Štefánika v § 1 sa hovorí, citujem: "Na ocenenie zásluh Milana Rastislava Štefánika na vzniku samostatného česko-slovenského štátu nech je v budove Federálneho zhromaždenia umiestnená tabuľa s týmto výrokom: "Milan Rastislav Štefánik sa zaslúžil o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov"." Koniec citátu.

    Záver: V oboch argumentovaných príkladoch sa legislatíva prikláňa k zneniu "Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu", a nie "Deň vzniku Česko-slovenskej republiky".

    Tretia poznámka, historická. Aj mnohí historici nevidia problém označiť pamätný deň tak, ako som navrhol. Opierajú sa pri tom o autentické dokumenty a vyhlásenia politických elít. Dovoľte mi predniesť štyri argumenty.

    Prvý argument. Pražský Národný výbor vydal 28. októbra 1918 zákon a vyhlásenie o vzniku samostatného česko-slovenského štátu. Zákon aj vyhlásenie za Slovensko podpísal Vavro Šrobár. Prvá veta vyhlásenia znie, citujem: "Samostatný štát česko-slovenský vstúpil do života." Koniec citátu. V prevolaní sa uvádza, citujem: "Štát česko-slovenský vstúpil dnešného dňa v rad samostatných, slobodných a kultúrnych štátov sveta." Koniec citátu.

    Druhý argument. Martinská deklarácia znamenala štátoprávne oddelenie Slovenska od bývaného Uhorska. Zároveň sa stala jedným zo základných dokumentov zrodu a konštituovania samostatného česko-slovenského štátu, lebo bez legitimity vrcholnej slovenskej národnej reprezentácie doma nemohol tento nový štát dobrovoľne vzniknúť. Z Deklarácie slovenského národa vyberám, citujem: "Slovenský národ je čiastka i rečovo i kultúrnohistoricky jednotného československého národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobili známym na celom svete, mala účasť aj slovenská vetva. Pre tento československý národ žiadame aj my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti." Koniec citátu. Chcem upozorniť, že citácia je z dokumentu, ktorá je uložená v Martine v archíve. Deklaráciu použitím pojmu československý národ v spojitosti so zásadou sebaurčenia vyjadrila myšlienku utvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov.

    Tretí argument. Na porade Slovenskej národnej strany 24. mája 1918, na ktorej sa rozhodlo o definitívnom a programovom rozchode s Uhorskom, Andrej Hlinka zvýraznil nasledovnú myšlienku, citujem: "Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú." Koniec citátu.

    Štvrtý argument. 18. októbra 1918 Tomáš Garrique Masaryk vydal vyhlásenie česko-slovenskej nezávislosti, Washingtonskú deklaráciu, z ktorej citujem: "Požadujeme pre Čechov právo, aby boli spojení so svojimi slovenskými bratmi zo Slovenska." A ohľadom vnútorného usporiadania štátu uviedol: "Česko-slovenský štát bude republikou." Koniec citátu.

    Prirodzene mohol by som vymenúvať ďalšie argumenty dotýkajúce sa historických súvislostí vzniku česko-slovenského štátu. Ale už z týchto štyroch argumentov je jasné, prečo uprednostňujem, aby bol 28. október označený ako Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu, a nie ako Deň vzniku Česko-slovenskej republiky. Uprednostňujem v označení obsah česko-slovenský štát pred formou Česko-slovenská republika. V označení pamätného dňa teda preferujem také označenie, ako je v tlači 318 a ako to vyplýva z odseku 3 spoločnej správy gestorského výboru v tlači, ktorú máte predloženú písomne.

    Štvrtá a posledná poznámka sa dotýka budúcnosti. Dovoľte mi v tejto veci povedať 3 argumenty.

    Prvý argument. V Českej republike žije 340 000 Slovákov. Júnový štvrtý snem Slovákov...

  • Ruch v sále.

  • Vážení páni poslanci, prosím o ticho v rokovacej sále, potom sa môžete vyjadriť.

  • ... že súčasťou pozitívnej spoločenskej klímy v Českej republike je výrazný, hoci často skrytý a intímny pocit sebaidentifikácie Slovákov. Pričom pestovanie slovenskosti sa chápe ako obnovenie a uprednostňovanie citových a racionalizačných väzieb k Slovensku. Racionalizačné väzby k Slovensku sa môžu upevniť aj prostredníctvom skutočnosti, že do legislatívy Slovenskej republiky zakotvíme, aby bol 28. október, Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu, pamätný deň Slovenskej republiky.

    Druhý argument. Soňa Čechová, vydavateľka česko-slovenského týždenníka Mosty, mi 26. októbra tohto roku zaslala faxovú správu. Dovoľte mi z nej zacitovať. Citujem: "Vážený pán poslanec, pridávame sa k Vášmu návrhu novelizácie zákona o štátnych sviatkoch v mene širokej obce tých, ktorí si uvedomujú nesmiernu dôležitosť 28. októbra 1918 pre Slovákov a ich národnú existenciu. Je len samozrejmé, že Vám vyslovujeme v mene redakcie i celého širokého okruhu prispievateľov a čitateľov plnú podporu. Máme na to morálnu legitimáciu ako periodikum, ktoré presadzovalo nadštandardné vzťahy vtedy, kedy chladné garnitúry len naprázdno deklarovali." Koniec citátu.

    Áno, Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky, ako aj konkrétne kroky jednotlivých predstaviteľov vlády Slovenskej republiky vypovedajú o postupe nadštandardnosti vzťahov medzi Českou a Slovenskou republikou. Skromným príspevkom bude aj schválenie 28. októbra, Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu, za pamätný deň Slovenskej republiky.

    Tretí argument. Prostredníctvom opozičného kolegu pána poslanca Pavla Števčeka som dostal stanovisko historika Ladislava Deáka. V úvode stanoviska je formulovaná otázka: Ak Národná rada Slovenskej republiky prerokúva otázku vyhlásenia 28. októbra za pamätný deň, automaticky vystúpi ďalší problém, aké riešenie nájdeme pre 30. október. Či zostane ako doteraz iba pamätným dňom, alebo v záujme dodržania hierarchie bude vyhlásený za štátny sviatok. Na otázku by som mohol odpovedať jednoducho. Vaša otázka a jej riešenie je nad rámec mnou navrhovanej novely. Problém je však širší. Vlastne ho pri prvom čítaní naznačil spravodajca poslanec František Mikloško. Dotýka sa celkovej koncepcie chápania dejín slovenskej štátnosti. Verím, že ak bude spoločenská objednávka krytá aj vyspelosťou ekonomiky, pretože zaradenie štátneho sviatku má dosah na štátny rozpočet, príde k ďalším posunom k tejto otázke. Vidiac však biele miesto v histórii slovenskej štátnosti a na základe spoločenskej objednávky na oboch hraniciach nášho, kedysi spoločného štátu, som si dovolil urobiť prvý krok. Docieliť, aby 28. október, Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu, bol vyhlásený za pamätný deň Slovenskej republiky.

    Chcem vás, vážení kolegovia a kolegyne, poprosiť o podporu uvedeného návrhu v druhom a treťom čítaní.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pánovi poslancovi za odôvodnenie návrhu zákona. Prosím ho, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov.

    Dávam slovo určenému spoločnému spravodajcovi výborov, členovi Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá, poslancovi Františkovi Mikloškovi a prosím ho, aby podľa § 80 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku informoval Národnú radu Slovenskej republiky o výsledku rokovania výborov o tomto návrhu zákona a aby odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade Slovenskej republiky podľa § 79 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní uvedeného návrhu zákona.

    I. Národná rada Slovenskej republiky uznesením číslo 442 zo 14. septembra 1999 pridelila návrh poslanca Petra Bohunického na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov (tlač 418), na prerokovanie týmto výborom Národnej rady Slovenskej republiky: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá.

    Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky prerokoval predmetný návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá prerokoval predmetný návrh zákona po lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky. Iné výbory o návrhu zákona nerokovali.

    II. Gestorský výbor konštatuje, že do začatia rokovania návrhu zákona nedostal žiadne stanoviská poslancov podané podľa § 73 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.

    III. K predmetnému návrhu zákona určené výbory Národnej rady Slovenskej republiky v prijatých uzneseniach zhodne odporúčajú Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona schváliť s týmito pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi.

    1. Z názvu zákona sa vypúšťajú slová "mení a". Gestorský výbor odporúča schváliť.

    2. V texte článku I sa vypúšťa označenie poradovým číslom. Vypúšťa sa arabská číslica "1". Gestorský výbor odporúča schváliť.

    3. V článku I písm. l) v označení pamätného dňa sa slová "česko-slovenského štátu" nahradzujú slovami "československého štátu", jedno slovo. Gestorský výbor odporúča schváliť.

    4. V článku I veta "Doterajšie písmená l), m), n), o) a p) sa označujú ako písmená m), n), o), p) a r)" sa nahrádza vetou "Doterajšie písmená l) až p) sa označujú ako písmená m) až r)". Gestorský výbor odporúča schváliť.

    O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch gestorský výbor odporúča hlasovať spoločne o bodoch 1 až 4 a tieto schváliť.

    IV. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Bohunického na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, vyjadrených v uzneseniach pod bodom III tejto správy a v stanoviskách poslancov gestorského výboru vyjadrených v rozprave k tomuto vládnemu návrhu zákona, podľa § 79 ods. 4 písm. e) a § 83 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky odporúča Národnej rade Slovenskej republiky návrh na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov (tlač 318), v znení schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov uvedených v tejto správe, schváliť.

    Predmetná spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov (tlač 318), bola schválená uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá (gestorský výbor) z 27. októbra 1999 číslo 91.

    Bratislava 27. októbra 1999.

    Ďakujem, pán predsedajúci, môžete otvoriť rozpravu.

  • Ďakujem, pán poslanec, a prosím vás, aby ste zaujali miesto určené pre spravodajcov.

    Otváram rozpravu o tomto bode programu. Konštatujem, že písomne sa do rozpravy prihlásili pán poslanec Ballek, pán poslanec Števček a pán poslanec Benkovský.

    Ako prvý v rozprave vystúpi pán poslanec Ballek.

    Nech sa páči.

  • Pán predsedajúci,

    kolegyne, kolegovia,

    uvertúra môjho vystúpenia je osobitá už tým, že ju prednesiem v plzenskom dialekte. "Ja trvám na tom, že Plzeň oslobodil Patton s tanky a dely, na džípech bílý hvězdy měly, jak pestrý krovky tančily holky ze Škodovky a místní krásky zpívaly sborem Škoda lásky." Tak znie refrén piesne "To tenkrát v tyřicátémpátém, když Plzeň osvobodil Patton". Protest song neoficiálnej kultúry proti úradne šírenému výkladu dejín, že nás "osvobodila jenom Rudá armáda". Neprešlo veľa času a nás by už nezmiatla ani pieseň s cieľom si pripomenúť, že Česko-slovenskú republiku predsa len oslobodila Červená armáda. Je tu totiž medzi nami čoraz viac ľudí, a mladých najmä, ktorých priam prekvapí údaj, že hoci na duklianskom cintoríne leží divízia Červenej armády, na Dargove rovnako, vo Zvolene nemenej Červenoarmejcov a na Slavíne preto v toľkých radoch, že velenie 2. ukrajinského frontu nezverilo dobyť náš urbs ťažkým zbraniam. Meno Bratislava sa mu privrávalo tak dôverne ako nám. Malinovského vojaci nedostali rozkaz Bratislavu dobyť, ale oslobodiť. Plzeň má ulicu Americkú, naše mesto námestie, a ulíc Červenej armády, Československej armády a Malinovského v ňom niet. Ich územia sa vrátili k pôvodným menám Šancová, Špitálska, Grösslingova. Prinavrátili sme si do ulíc staršiu históriu, ktorej v meste predtým akoby ani nesmelo byť, a dali sme si záležať.

    Tu si neodpustím poznámku. Keby sme pri tom náhlivom premenúvaní ulíc určitejšie vedeli, že dávne mesto nesúvisí len s časmi uhorskými, ale už so staroslovienskymi, dnes by sme ho znova zapisovali ako Pozsony. Možno to stihneme pri ďalšom z našich prevratov. Nový dejepis si píšeme po každom. A kto má šťastie, že sa v priebehu života dožije viacerých prevratov, ako hoci moja generácia, dozvie sa o našich dejinách nepochybne najviac, nevylúčim, že raz aj všetko. Problém je len v tom, že pri čítaní súčasného výkladu slovenských dejín musíme nad minulým povinne verejne zanôtiť Škoda lásky.

    Naše národné dejiny si píšeme a najmä prepisujeme od prevratu k prevratu a v zabúdaní na svoju minulosť máme určite najstaršiu tradíciu. Ona je akoby i najsúvislejšou spomedzi našich povestí, možno jediným naším nepretržitým dedičstvom. Zo svojej dávnej i nedávnej histórie nevieme zakaždým najmä nič o tom, o čom tu práve najväčšmi nechceme nič vedieť. Že tak strácame vedomie súvislostí a že práve preto nemôžeme súvislejšie konať? Súvisle nie, poľahky však áno. Pri každom prevrate a v ďalšom začiatku merajúc nimi všetko minulé aj budúce ako tú červenú angliu.

    Prešlo 150 rokov od narodenia básnika Pavla Országha Hviezdoslava, právom označovaného za herolda svitajúcich časov. Prežil svoj život v ťažkých národných pomeroch, navyše zložitom osobnom položení, deliacom úsudku, cudzieho k národnému a národného voči sebe. Protirečil moci i prostoduchému výkladu našich dejín romantikmi zľudovených pre potreby čias. Majú tu dlhý život, živené najmä prevratmi ich zjednodušenými ideológiami. V roku 1919 Pavol Országh Hviezdoslav, vtedy 70-ročný, v zamýšľanom parlamentnom vystúpení vyslovil názor, ktorý sa pred dnešnou študujúcou mládežou pričasto už nespomína. "Sme jeden národ československý, bez spojky v tomto názve, lebo jednotný, jednoliaty, celistvý. Národ, pravda, s dvoma prostriedkami, nástrojmi ku kultúrnej práci na poliach verejného života. Jeden je čeština, vážna, rázna, vytríbená, zaoceľovaná, čerstvá, v úzadí akoby s batériami svojho dlhého historického vývoja v skvelej, slávnej minulosti a v prítomnoasti dômyselne vystrojená priemyslovo, hlboko a širokou vedou a vysokým krásnym umením. Druhý zas slovenčina bez všetkých podobných šancov pre seba, ledaže má svoju prirodzenú prostotu, pôvodnosť, sviežosť a hádam i ľubozvučnosť, no a tú trochu peknej literatúry pokladničiek, piesní a pospolitej múdrosti, ináč prostý, jednoduchý prostriedok a či nástroj."

    Bolo to pred 80 rokmi v čase, keď sa hoci pre naše liptovské gymnáziá nenašla doma ani len desiatka slovenských profesorov, a preto museli prísť českí. A ako boli inak pre svojich študentov, našich otcov, uhrančivo európski, svetoví, tak ich rodičom a časti nášho vidieka sa videli byť prisvetskí. S nimi k nám vkročila urbárna kultúra, iná životná filozofia, privátna aj celoobecná, a nové múdroslovie štátu. Onedlho nebolo takého prejavu nášho života, ktorý by neoslovil nový civilizačný podnet. Na začiatku 20. storočia, súdia historici, vládol medzi Českom a Slovenskom takmer polstoročný rozdiel v stave spoločenskom, hospodárskom, v osvete a vo vzdelaní a na konci pri dobiehaní strateného času sa nám málokto vyrovná. V rokoch zrodu našich rodičov štatistický počet Slovákov už dramaticky mieril k 50 % a my sami vo vlastnom domove k údelu menšiny. Hŕstka našich vysokoškolákov, hovorievalo sa, zmestila by sa pod vozovú plachtu, a najviac verejne činných ľudí z nás tvorili pôrodné asistentky. Do takých pomerov vchádzalo pokolenie našich rodičov. A ich vnukov už vonkoncom neprekvapí slovenská vlajka v OSN, vlajočka v kozme. Ak sme, áno, v rokoch dvadsiatych boli odkázaní na podnety z českej krajiny, priam vo všetkých prejavoch verejného života, o 40 rokov neskôr, po dvoch generačných vedomiach, sme kultúrne podnety mohli už vracať.

    Ako kuriozitu tu spomeniem, že Kultúrny život, týždenník Zväzu slovenských spisovateľov, sa na začiatku šesťdesiatych rokov predával za Moravou pod pultom a sám som ho učiteľom v dôstojníckej škole pohraničnej stráže požičiaval vskutku neverejne.

    Vráťme sa. V roku 1910 sa hlásilo k Slovákom ani nie 2 000 stredoškolsky vzdelaných ľudí, dokopy v počte poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ich pôsobilo v uhorskej štátnej správe. Nás účastinný kapitál v priemyselných spoločnostiach kontroloval čosi vyše 1 %, neraz ani 1 % netvorili slovenskí zástupcovia v budapeštianskom parlamente. Slovenské slovo a pieseň zachraňovali už len básnici, dediny a cirkvi, ani tie si počas krajinských volieb nerozumeli. Nižšia šľachta a zemianstvo nás pre sinekúry opúšťali, stredné mestské vrstvy sa odnárodňovali, navidomoči. Pri vzniku prvej Česko-slovenskej republiky nemali sme dosť ľudí ani len v reči a v písme pripravených do služieb nových úradov, škôl, pôšt, železníc, žandárstva. A tí, čo ich novému štátu ponúkli, museli zväčša najskôr do jazykových kurzov.

    V predprevratových uhorských časoch sa za odvážnu pokladala už zmienka o našej rovnoprávnosti. Slovenskú politiku tvorili vtedy naozaj odvážni ľudia, a pritom ani tí najodvážnejší z nich do 1. svetovej vojny na vytvorenie vlastného štátu akoby nemali odvahu ani len pomyslieť. To ešte na začiatku roku 1918 sa nejednému z našich politických reprezentantov videl byť spoločný štát Čechov a Slovákov halucináciou. Česko-slovenský štát? Ak si aj kládli takúto otázku, odpovedali si sprvu: nereálny, nesplniteľný, naivný sen. Napokon, neskrývajme, väčšina z nich bola s Uhrami citove zviazaná oveľa väčšmi, ako dnes pripúšťame. Veď za uhorskú vlasť a jej slávu v 1. svetovej vojne bojovali sprvu aj naši vojaci s oduševnením na Balkáne aj v Haliči. Keby bola myšlienka česko-slovenského štátu odkázaná len na našu politiku domácu, nevznikol by. Časť z nej československú jednotu navyše odcudzovala, českého pokrokárstva sa bála. Bližšie jej, vieme, boli ruskí cári, spoliehala sa na viedenský trón Františka Ferdinanda a povestný je aj výrok z prostredia tejto časti slovenskej politiky: "Zrúcanie monarchie by znamenalo našu istú národnú smrť v bruchu veľkých susedov." Napokon dodám, že tí starší Slováci z Piliša mi ešte v sedemdesiatych rokoch o vzniku prvej Česko-slovenskej republiky povedali najmä to, že im vzala Tatry, čo inak značilo vlasť.

    30. október, výročie Deklarácie slovenského národa, pokladajme, a právom, za svoj prvý štátny a štátnický čin v 20. storočí a hoci aj za viac ako pamätný deň. Deklarácia bola v zmätkoch prevratných čias pre naše vedomie význačná, dôležitá, určujúca, navyše aj odvážna. Áno, ale ani v jej silách nebolo stvoriť nový štát a dostať nás z Uhier. A bez udalostí, ktoré vyvrcholili v Prahe 28. októbra 1918, najskôr by ani nevznikla. A ak predsa, nemala by dnešný zmysel. Pražská Národná rada sa pri vyhlásení Česko-slovenskej republiky opierala aj o uznesenie Národnej strany z mája tamtoho roka.

    Čo 28. október 1918 značil pre Slovákov? Povedzme si to aj inak, ako sa hovorí v slávnom Markerovom románe Sto rokov samoty: "Neopakovateľne odjakživa a navždy platí, že rodom odsúdeným na sto rokov samoty sa novej príležitosti na tejto zemi už nikdy nedostane." Táto sudba, súd a odsúdenie 28. októbra 1918 pre nás Slovákov prestali platiť. Z tragickej samoty sme vystúpili a prešli do európskej a celosvetovej solidarity. Týmto dňom sa nám ako zázrakom dostáva novej príležitosti. Na túto zmenu sme sami nemali síl. A neslávme iba to, že sme sa k novému štátu pridali, ako ani len to, že sa taká príležitosť tu vytvorila a nám ponúkla, ale aj to, keď azda najmä to, že sa vytvorila aj naším pričinením. Ak ho zosobníme hoci jedným menom - generálom Milanom Rastislavom Štefánikom. Právom. Zastupuje nám všetkých, ktorí bojovali za nás na poliach vojenských, diplomatických a politických, na všetkých bojiskách 1. svetovej vojny, pred morom aj za morom.

    Vzhľadom na rozpravu pri prerokúvaní tohto návrhu zákona v prvom čítaní, ako aj charakter širších diskusií celoobecných, cítim potrebu dodať ešte niečo navyše. Myšlienku Česko-Slovenska, ideu česko-slovenského štátu nezrodila naša politika v Uhrách. Je predovšetkým dielom hodonínskeho rodáka Tomáša Garriqua Masaryka, ďalej Milana Rastislava Štefánika, potom našich v Amerike, až napokon zdomácnela tu. Bez vedomia, že sme jeden národ, národ československý, by ani mocnosti Dohody k nášmu úsiliu o spoločný štát nepristúpili žičlivejšie. Navyše občanov nového štátu netvorili len Česi a Slováci.

    A ešte toto. Pomer Tomáša Garriqua Masaryka a Milana Rastislava Štefánika k idei československej bol iný, ako tých, čo sa nenarodili na slovensko-moravskom pomedzí, kde aj medzi kultúrami pred a za Moravou je len taký rozdiel, ako medzi červeným smrekom a modřínom. Tomáš Garrique Masaryk sa po celý život hlásil k slovenskému pôvodu a vonkoncom nie náhodou miloval pieseň "Teče voda, teče cez Velecký majer", v ktorej sa s nostalgiou spieva tak o vode moravskej, ako o kysuckej.

    O dve a po vyše dve desaťročia neskôr, to už na bojiskách 2. svetovej vojny, ako zároveň vo všetkých najtragickejších udalostiach, ktoré v nej s naším prežitím súviseli, pribudlo k česko-slovenskému štátu 365 000 spoločných hrobov, a tie si medzi sebou už nikdy nemôžeme podeliť ako hoci políčka či roličky U Sabotů. Ani udalosti z rokov 1968 a 1989 nie.

    Prihováram sa za pamätný Deň česko-slovenského štátu, ako sa prihováram za všetky, ktorými sa začína zmena našej národnej a štátnej reality k lepšiemu. Nie som pritom, dodám, za velebenie nijakej z nich, ani nie za apriórny odsudok ktorejkoľvek z doterajších, okrem, prirodzene, každej okupačnej a všetkých, ktoré prenasledovali ľudí z akýchkoľvek príčin, hmotných, duchovných, ideologických, politických.

    Naša celoobecná realita v tomto storočí? Čudná, nezvyčajná. Lebo sprvu niet národnej slobody - a prichádzajú väčšie industrie, potom príde národná a štátna sloboda a vskutku jediná naozajstná demokracia na východ od Rýna, a nám tu industrializácia pre zmenu mešká, keď sprvu aj odchádza. A potom príde oslobodenie a po ňom industrializácia a demokracia ich zmešká. Zvláštny súvis, všakže? A tak tu potom často niečo chýba. Niečo niekomu, niekto niečomu, až napokon aj niekto, aj niečo pre všetkých a všetci všetkým.

    Tie časy, keď sa to všetko odvíjalo rovnovážne, rovnovážnejšie, a myslím tu najmä na tie časy z rokov tridsiatych až šesťdesiatych, boli kratšie, ale aj tie boli česko-slovenské. Nie navyše, prepáčte, súvisia aj s najpodnetnejším myslením v prostredí ľavicovej inteligencie. Inak čiastka z druhej a väčšej našej doterajšej spoločnej a spoločenskej reality v tomto storočí sa zavše dá vyriecť aj slovami jednej piesne vzhľadom na dnešnú tému a dnešný deň, narovnako spoza Moravy. "Výprava velerybářská kolem Grónska nezdařila se, protože nejeli jsme na veleryby, ale na mrože." Platí to v 20. storočí nezriedka o zmenách v dejinách našich, česko-slovenských, stredoeurópskych, keď sme sa o ne pričinili i jeden druhému navzájom.

    Dejiny však nekončia, nie, a preto ešte dodám, čo inak pripomínam čoraz častejšie. Za bránami tretieho tisícročia budeme všetci hľadať najmä to, čomu obrazne aj doslova hovoríme priestor a čas, keď už nepochybne aj nad rámec našej planéty. My tu teraz predstavuje len váhu jedného európskeho veľkomesta, preto je múdre myslieť už a inak ako doteraz na svoje najbližšie okolie, keď v ňom predovšetkým na to nám najbližšie, teda na všetkých našich príbuzných, a rovnako múdre je aj na iných hľadieť tak, aby nám tu blízki zemepisne boli blízki aj psychologicky. A bez pomoci kultúry to nepôjde. A na túto otázku, na túto podmienku som tu naozaj nemohol zabudnúť.

    Pán predsedajúci, ďakujem za slovo, vám, kolegyne, kolegovia, za pozornosť.

  • Ďakujem.

    Pýtam sa, či sa hlási niekto s faktickými poznámkami. Ôsmi poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok. Posledný poslanec je pán poslanec Osuský.

    Pán poslanec Húska, hlásite sa s faktickou poznámkou? Dobre, píšem si to, lebo ešte budú vystupovať dvaja písomne prihlásení poslanci.

    Prosím všetkých poslancov, aby ústne prihlášky do rozpravy zrušili, prípadne tých, ktorí sú napísaní, si napíšem ja. Pán poslanec Zajac sa hlási. Pán poslanec Budaj, do rozpravy? Nie. Pán poslanec Kužma, pán poslanec Hofbauer, do rozpravy? Pán poslanec Osuský - faktická poznámka, pán poslanec Hudec - do rozpravy, pán poslanec Cuper - do rozpravy, pán poslanec Brňák - do rozpravy.

    Prečítam: páni poslanci Zajac, Hofbauer, Hudec, Cuper, Brňák a predtým ešte pán poslanec Húska sa hlásil. Ja sa ešte potom opýtam, kto sa hlási, a zároveň tí, ktorí sa hlásia s faktickými poznámkami, to sú všetci. Tak uzatváram možnosť.

    Pán poslanec Budaj.

  • Spojenectvo s Čechmi bolo výrazom dvoch tendencií. V tom čase Slováci hľadali partnera. Toto hľadanie partnerstva sprevádza vznik nášho politického národa veľmi dlhé obdobie. Druhým faktom, ktorý by som chcel podčiarknuť pri spomínaní na 28. október, je fakt, že Hlinka vyslovil slová o rozchode s Uhorskom a že zároveň národná elita nasmerovala Slovensko k Európe. Ak dnes hovoríme o 28. októbri, hovoríme zároveň o významnej etape vo vytváraní politickej orientácie Slovákov v rámci Európy, v dozrievaní politického národa. Tak ako potom v tom spolužití žili Slováci s Čechmi vedno, tak je, myslím, namieste, ak tieto pamätné okamihy, 28. október a 30. október, zostanú pre nás a pre budúcich ako spomienka na túto etapu hľadania a vytvárania slovenského politického národa.

  • Ja by som chcel poprosiť túto sálu, aby tento zákon podporila a bavili sme sa o 28. októbri ako o pamätnom dni, lebo ten istý deň je uznávaný aj v Čechách. Nikto nespochybňuje 30. október, ktorým cez Martinskú deklaráciu sme sa prihlásili do spoločného štátu, ale predsa ten dátum 28. október je symbolickejší a je pre nás bližší a je totožný aj s tou druhou stranou, od ktorej sme sa na chvíľu oddelili, a dúfam, že sa spolu zídeme naspäť v Európskej únii ako dva suverénne a slobodné štáty.

    Ďakujem.

  • Pána Balleka by som doplnil iba jednou poznámkou, že Slováci z európskej samoty, ním uvádzanej, sa ocitli v Česko-Slovensku, bohužiaľ, v pozícii svetovej neexistencie. A v tejto neexistencii zotrvali až do roku 1993, pretože my sme figurovali vo svete ako "Čeko".

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

    Chcel by som na úvod poďakovať majstrovi Ballekovi za skutočne krásne slová, ktoré povedal v tejto súvislosti. Chcem povedať, že nie je hanbou pripojiť sa k dobrej veci. Svoj podpis pod Martinskú deklaráciu pripojil 30. októbra i môj pradedo. Aby sme sa mohli k niečomu pripojiť, muselo najprv niečo byť. V tomto smere je 28. október bez akéhokoľvek zámeru znížiť význam 30. októbra tým dňom, ku ktorému sme sa pripojili a od ktorého sme odvinuli náš slobodný rozvoj. Myslím si, tak ako povedal poslanec Bohunický, že toto je dôležitý prvý krok na ceste ďalšieho uznania 28. októbra, verím tomu perspektívne ako štátneho sviatku tejto republiky a návrh zákona o tomto prvom kroku jednoznačne podporujem.

  • Pán poslanec Cuper, máte slovo.

  • Ja nemám, ja som sa prihlásil do rozpravy.

  • Dobre. Ďakujem.

    Na základe § 23 rokovacieho poriadku sa hlási do rozpravy podpredseda Národnej rady pán Andel. A potom bude pokračovať pán poslanec Števček.

    Nech sa páči, máte slovo.

  • Vážené dámy,

    vážení páni,

    dovoľte mi, aby som sa i ja vyjadril k tejto problematike. Myslím si, že mám i morálne právo, pretože ja som na verejnosti nevystupoval, som znovuzakladateľ a znovuobnoviteľ činnosti Slovenskej národnej strany. Iste, október 1918 je veľmi významným medzníkom v histórii slovenského národa. Slovenský národ sa zbavil dlhoročného, tisícročného jarma svojho útlaku a spolu s bratským českým národom vytvoril nový štátny útvar.

    Chcel by som nadviazať na slová navrhovateľa, že 30. októbra sa slovenský národ Martinskou deklaráciou prihlásil a súhlasil so vznikom tohto nového štátneho útvaru. Preto a najmä z toho dôvodu si myslím, že pre nás by mal byť pamätným dňom alebo historickým dňom 30. október 1918, a nie 28. október 1919. Pre nás je Martinská deklarácia o to významnejšia, že sa pod ňu podpísal a vlastne ju prezentoval Matúš Dula, vtedajší predseda Slovenskej národnej strany.

    Ďalej by som nesúhlasil s navrhovateľom, ktorý sa snaží presadiť v tomto návrhu pojem česko-slovenský štát. Proste nie je to správny pojem. Z akého dôvodu? Predsa vznikol tu nový štátny útvar, ktorý mal novú, inú kvalitu, vyššiu kvalitu. Čiže nie monarchia, ale republika. To je treba mať na vedomí, ak chceme niečo takéto presadiť.

    Ďalej pojem československý národ, iste, tento pojem tu bol, je to historicky dané. Áno, i Hlinka sa v podobnom duchu bol vyjadril. Ale uvedomme si, prosím, že to bola historická nutnosť, bola to nutnosť danej doby. Prečo? Všetci veľmi dobre vieme, ako vznikala Česko-slovenská republika. A skutočne, ak to mal byť štát dvoch bratských slovanských národov, tento pojem historicky v tom čase bol nutný z toho dôvodu, viete veľmi dobre, že takýto národ potom tvoril v Česko-slovenskej republike väčšinu. Vieme, ak by tomu takto sa nebolo stalo, tak väčšinu by boli mali najmä Nemci. Čiže musíme vychádzať pri tomto konštatovaní aj z danej historickej doby.

    Takže toto je niekoľko mojich poznámok a toto je moja reakcia na predkladateľa, ktorý vlastne niektoré veci, myslím si, svojím spôsobom zle navrhuje. Tak opakujem ešte raz, my si uvedomujeme, že bol to skutočne historický medzník vo vývoji slovenského národa, i keď ďalšia vec je skutočnosťou, že slovenský národ nemal úplne dané možnosti, demokratické možnosti na svoj absolútny vývoj, ale napriek tomu skutočne bol to historický medzník v našom vývoji.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Konštatujem, že s faktickými poznámkami sa nehlási nikto. Teraz vystúpi pán poslanec Števček, pripraví sa pán poslanec Benkovský.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Vážený slovenský parlament,

    pred všetkým, čo sa tu teraz takmer slávnostne vraví či navrhuje, prípadne aj zamlčuje, žiada sa mi úplne vecne, nepopulárne konštatovať: Slovenský parlament sa zasa raz zaoberá návrhom zákona, ktorý pokojne mohol dočkať, kým naň príde rad, zákonom, ktorý v ničom nepomkne depresívne slovenské hospodárstvo, a zákonom, ktorý občanovi a voličovi neprinesie ani viac chleba, ale ani nič inšie. Ani chlieb, ani ruže, ani hry. Nanajvýš, ak nám - aspoň poniektorým - pripomenie voľačo z toho, na čo sme už tak trocha historicky aj povinní zabúdať, či minimálne nemyslieť na to všetko. Tušíme, vieme pritom, že by bolo na čo. Dobre však, sľúbili sme si lásku. A na pôde Národnej rady sme v tejto predmetnej veci akosi mravne zaviazaní spolupracovať, keďže ide tentoraz aj o nás všetkých, o naše spoločné dejiny. V dôsledku toho aj o povinnosť pamätať sa. Nezabúdať podľa možností na nič, čo nás udržalo pri živote a čo nás formovalo. V tom však najmä na to, kde sme boli činným národným a spoločenským subjektom, subjektom dejín, nie ich predmetom, nie ich neúčastným pozorovateľom a už vôbec nie ich falšovateľom.

    Byť a žiť v európskej histórii značí predovšetkým pre národ stať sa dobrým darom a vkladom pre vyvíjajúce sa ľudstvo. Mať naň vplyv prínosu intelektuálne vysokej a mravne hlbokej garantovanosti vlastných činov. Také dejiny Slováci majú už hodne vyše tisícročie. Odtiaľ pramení, pravdivejšie však - mala by prameniť naša národná hrdosť. A z tohto zdroja by mal vyvierať náš vnútorný zákon národného sebavedomia. Zákon, čo by ani nemusel prechádzať parlamentnou procedúrou schvaľovania, lebo by citeľne pulzoval v nás - v génoch i činoch. Približne iba také smie a môže byť ideové, ak chcete, filozofické východisko pri pracovných dotykoch s textáciou návrh pána Petra Bohunického. Vlastne ani ho nemožno nepodporiť. Určite nie v rovine, nie v rovinách, v akých sa parlamentu predstiera. A popritom zostáva ešte dosť príčin ponechať za neodbytné presvedčenie o tom, akým je návrh zákona neakútnym, ako by sa nemusela, obrazne vraviac, zaplatiť nijaká daň z prípadného omeškania.

    Pravdaže, existuje dostatok až triviálne známych a tak aj interpretovaných faktov a dokladov, ktoré dosť sugestívne nasviedčajú, akým pamätným dňom pre všetky slovenské generácie 20. storočia je a zostane 28. október. V ten deň sa voľačo principiálne pre život Slovákov a Slovenska začalo. Hoci sa takisto začalo potom už aj nenapraviteľne komplikovať. Tam sa začala písať, ale najmä žiť rozhodujúca kapitola slovenskej národnej emancipácie. Rovnako však tam začalo klíčiť aj semeno zákonite nasledujúcich svárov a neprávostí, ktorých následky máme na stoloch úloh a riešení ešte aj dnes, v súčasnosti.

    Pamätný 28. október 1918 bude mať pre nás aj tento rozmer. Nepochybne menej slávnostný a bez falošných tónov akýchkoľvek fanfár. Bez tohto vedomia by naše historické vedomie určite krívalo na nohu objektivity. Iba ľudská a rovnako spoločenská povinnosť dívať sa oboma očami, ak ich máme funkčné a takisto spravodlivé, vedie občana Slovenskej republiky orientovať sa dôraznejšie a konzekventnejšie na fakt 30. októbra 1918, na zmysel, význam a historický dosah Martinskej deklarácie, výrečného dokumentu, bez ktorého by ani akt 28. októbra nebol historicky funkčný a zmysluplný. Dokumentu a rozhodnutia, ktoré nás moderných Slovákov posúvajú na úroveň aktívneho, dejinne plne vedomého, historicky oprávneného národného subjektu, v plnej hodnote významu tohto pojmu. Presne tak, ako to nedávno napísal v Literárnom týždenníku historik Ladislav Deák, jeden z povolaných, citujem: "Martinská deklarácia z hľadiska vzniku česko-slovenského štátu bola rovnako významným, nezastupiteľným a suverénnym štátoprávnym aktom a jedným z dvoch základných pilierov zrodu spoločného štátu, ktorý vyjadroval legitimitu konštituovania štátu z dvoch národných subjektov na princípe sebaurčovacieho práva. Toho princípu, ktorý sformuloval americký prezident Wilson koncom októbra 1918 a prijala ho aj rakúsko-uhorská vláda." Nič na tomto nezmení nijaká, ani najzlomyseľnejšia interpretácia aktívnej politickej vôle slovenského národa, resp. jeho legitímnych predstaviteľov v tom rozhodujúcom historickom čase.

    Povýšenie takého historickotvorného politického aktu na plnohodnotný štátny sviatok zaznačený patrične nie iba v kalendároch, ale rovnako nezmazateľne aj v národnom dejinnom vedomí, je už iba logický krok. Prijateľný - ako sa nazdávam za seba i za ostatných, aspoň niektorých - pre všetky farby i odtiene súčasného vskutku slovenského politického spektra. Pravda, ak chceme zostávať dostatočne a želateľne zodpovednými dedičmi a súčasne pokračovateľmi. Ale to nech je už predmetom vnútornej mravnej deklarácie každého z nás.

    Napokon si ťažko možno odpustiť záverečnú poznámku aspoň vo forme primerane naliehavej otázky: Dočkáme sa v dohľadnom čase obdobného legislatívneho postupu dnešných českých zákonodarcov?

    Môžem teda zhrnúť náš návrh, alebo môj návrh, s ktorým sa stotožňuje poslanecký klub Hnutia za demokratické Slovensko. Navrhujeme

    1. vyhlásiť 28. október za pamätný deň a

    2. povýšiť 30. október z pamätného dňa na štátny sviatok.

  • Hlasy z pléna.

  • Vážení páni poslanci, nediskutujte.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • 1. V § 3 sa vypúšťa písmeno m), doterajšie písmená m), o), p) sa označujú ako písm. m), n), o). To je odvolanie sa na pôvodné znenie zákona 241. To si treba, bohužiaľ, nalistovať.

    2. V § 1 písm. d) sa na konci bodka nahrádza čiarkou a ustanovenie sa dopĺňa písmenom e), ktoré znie: "e) 30. október - výročie Deklarácie slovenského národa".

    3. V § 2 ods. 1 sa za slovo "pokoja" pripájajú slová "okrem štátneho sviatku podľa § 1 písm. e)".

    Nasleduje 16 podpisov poslancov parlamentu.

  • Ďakujem.

    Konštatujem, že s faktickými poznámkami sa hlási len pani poslankyňa Slavkovská. Uzatváram možnosť hlásiť sa do faktických poznámok.

    Pani poslankyňa, máte slovo.

  • Ďakujem pekne.

    Vážené kolegyne, kolegovia,

    chcela by som nadviazať na tú časť vystúpenia môjho predrečníka, kde hovoril o zbytočnosti tohto zákona. Ja sa s ním plne stotožňujem. Treba sa zamyslieť nad predchádzajúcim obdobím, keď vláda dala plno predvolebných sľubov, čo všetko sa tu bude diať, vytvorí sa väčší počet zamestnaneckých miest, oživí sa národné hospodárstvo a tak ďalej a tak ďalej. A na to všetko treba legislatívne úpravy. Som presvedčená, že práve týmto by sme sa mali zaoberať, tým by sme pomohli, aspoň dúfam, že by sme tým pomohli tomuto národu a tomuto štátu, ale nie zákonom alebo predlohou zákona, ktorý vlastne jatrí rany. Ja si myslím, že pripomínať si 28. október v tomto období pre mnohých z nás je absolútne nepriechodné, a to z toho dôvodu, že v prvom rade nám napadne všetko to, čo bolo napáchané na Slovákoch v rámci Česko-slovenskej republiky. Samozrejme, napadne to tým, ktorí si to chcú uvedomiť, tí ostatní ešte zrejme žijú v blahej predstave Česko-slovenskej republiky, ktorá je pre nich stratená, za ktorou smútia. Takže ja si myslím, že je tento zákon v tomto období naozaj úplne zbytočný.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec Benkovský, posledný písomne prihlásený do rozpravy.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážené panie poslankyne, páni poslanci,

    keďže chcem, aby moje vystúpenie bolo vnímané poslancami Národnej rady Slovenskej republiky, ale i občianskou verejnosťou skutočne tak, ako to vidím a cítim, považujem za potrebné hneď v úvode povedať, že Strana demokratickej ľavice, ktorú i ja v parlamente zastupujem, je štátotvornou stranou. Naši poslanci sa aktívne prihlásili a hlasovali za zvrchovanosť Slovenskej republiky, za Ústavu Slovenskej republiky a trvale presadzujú národnoštátne záujmy Slovenska. Ak teda predkladá náš kolega pán poslanec Peter Bohunický návrh novely zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch, konkrétne aby sa 28. október stal pamätným dňom, dňom vzniku samostatného česko-slovenského štátu, robí tak v súlade s názormi a cítením väčšiny občanov Slovenskej republiky a Slovákov žijúcich v Českej republike.

    Tento prelomový dátum, na ktorom sa podieľali svojimi myšlienkami i Andrej Hlinka, konkrétnymi skutkami najmä Milan Rastislav Štefánik, je jedným z najvýznamnejších medzníkov novodobej slovenskej histórie nášho národa a, žiaľ, dlhodobého a zložitého procesu, ale predsa úspešného formovania slovenskej štátnosti. Od vzniku Česko-slovenskej republiky možno vymenovať desiatky udalostí, z ktorých každá osobitným spôsobom prispeli k formovaniu slovenskej štátnosti. Všetky si vážime a žiadnu z nich nepodceňujeme.

    V tejto súvislosti treba zdôrazniť osobitný význam Martinskej deklarácie Slovenskej národnej rady z 30. októbra 1918, lebo bez deklarácie by nebol naplnený 28. október, ale i naopak, keď sa zástupcovia slovenských politických síl prihlásili k spoločnému štátu, nevediac, že bol už v Prahe vyhlásený. Pritom 30. október je už pamätným dňom. Áno, súhlasím s tým, že do budúcnosti stojí za zváženie, či by tento deň nemal byť štátnym sviatkom. V tejto súvislosti vystupuje do popredia i otázka tvorcu podielu Slovenska a slovenského národa na vznik spoločného štátu. Ak poprieme svoj podiel na 28. októbri, znížime tým význam Martinskej deklarácie pre vznik spoločného štátu. Je pravdou, že znamenal česko-slovenskú štátnosť, v rámci ktorej sa slovenský národ prihlásil k svojmu právu na sebaurčenie. Navyše dohody Clevelandu a Pittsburghu vyjadrili prianie nášho národa budovať štátny zväzok s českým národom na základe rovnosti. Mimochodom 28. október bol i dňom pôvodne Česko-slovenskej federácie ako jedného z ďalších medzníkov budovania slovenskej štátnosti. V danom historickom období a v rámci vymedzeného geopolitického priestoru bol významným stupienkom zrovnoprávnenia slovenského a českého národa.

    Takto celkom iste by sme mohli nájsť v našej spoločnej histórii od roku 1918 ďalšie a ďalšie oporné body. V poslednom období dochádza v tomto smere k pozitívnej zmene v atmosfére slovenskej a českej spoločnosti, ktorá sa vzťahuje na naše vzájomné vzťahy. Hovorilo sa o ich nadštandardnosti, ale, žiaľ, ani v oblasti uznávania spoločných dejín od roku 1918 k tomu nedošlo. Je to fakt, nad ktorým by sme sa mali zamyslieť. V súvislosti s tým chcem charakterizovať zmenu tejto atmosféry. Ak pomenovanie "Čechoslovák" malo často len pejoratívny význam a oprávnene u Slováka vyvolával nevôľu, teraz nadobúda tento pojem význam rešpektovania spolužitia v rokoch 1918, 1920 až 1992 ako rovnocenného príslušníka vtedajšieho Česko-Slovenska.

    Návrh zákona nechce vnášať ďalšie rozpaky a nedorozumenia v radoch slovenskej spoločnosti, pretože tá je i tak dosť rozdelená. Práve naopak, chce vyjadriť verejnú mienku značnej časti spoločnosti, ktorá sa nemalými problémami vyrovnáva so svojou historickou minulosťou od roku 1918, so spoločným štátom Slovákov a Čechov. U niektorých z vás môže vzniknúť dojem, že slovenský národ od roku 1848, resp. 1918 len ťažko realizoval svoje predstavy a ciele vedúce k dosiahnutiu národnej štátnosti. Práve dôležitosť dosiahnutia štátnosti Slovenska sa ukázala čoraz viac významná v kontexte s medzinárodnou emancipáciou národov po 2. svetovej vojne, vyjadrenej v dokumentoch, ako boli Charta Organizácie Spojených národov, Všeobecná deklarácia ľudských práv či Záverečných akt z Helsínk, zakotvujúcich právo národov na sebaurčenie. A o to predsa šlo v prípade vzniku Česko-Slovenska v roku 1918, lebo sa stal jedným z odrazových mostíkov na riešenie slovenskej a českej otázky v rokoch budúcich.

    Preto 28. október má pripomínať v našom historickom vedomí a pamäti dejiny dvoch štátotvorných národov, ktoré na základe vzájomnej vôle a potrieb sa rozhodli založiť jeden spoločný štátny útvar, v ktorom napokon vyše 70 rokov svorne žili. Oprávňuje nás na to spätný pohľad na 20. storočie so zamyslením sa, čo slovenský národ a Slovensko dosiahli, či sa nám splnili predstavy a túžby. Do popredia vystupuje čoraz viac skutočnosť, že slovenský národ mal v dejinnom priereze 20. storočia štyri viac-menej administratívne štátoprávne útvary vyčleňujúce Slovensko do rámca alebo i mimo rámca Česko-Slovenska. Zo spomenutých štyroch útvarov však jeden existoval v podmienkach extrémneho totalitného režimu, a to bola vojnová Slovenská republika.

    Možno konštatovať, že až po novembri 1989 sa formovala demokratická Slovenská republika, ktorá za zložitých politických pomerov nadobudla štátnu samostatnosť. Tento historizujúci pohľad poukazuje na úzku spojitosť rokov 1918 a 1993, lebo okrem právneho prvého štátneho útvaru z rokov 2. svetovej vojny všetky ostatné mali svoj základ v Česko-slovenskej republike v roku 1918. Po rozpade Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa jej nástupníckymi štátmi stali Česká a Slovenská republika. Chcem zdôrazniť, že medzi rokmi 1918 a 1993 nebolo prázdno vo vývine slovenskej a českej spoločnosti, ale v tomto období sa viac-menej úspešne naplňovala vzájomná potreba, spolupráca, podpora. Pravdou je aj skutočnosť, že tu boli strádania, problémy a skrivodlivosti vrátane škodlivej idey čechoslovakizmu. Tieto sa často ani tak neprejavovali v bezprostrednom spolužití slovenského a českého národa ako skôr v politickej sfére. A preto nemožno zmazať z našej historickej pamäti existenciu a prínos spoločného štátneho útvaru pre český a slovenský národ, pre občanov Slovenskej a Českej republiky, keď v tej druhej žije dnes takmer 300 tisíc občanov slovenskej národnosti.

    Vážené kolegyne, kolegovia, v návrhu zákona ide práve o každodenný život občanov, ktorí si neraz uvedomujú nielen, ale najmä na hraniciach republík svoje vzájomné 70-ročné spolužitie so všetkými podobami, ale i dôsledkami rozdelenia spoločného štátneho útvaru. Občania sú teda prvoradí v našom politickom názore. Tu vystupuje do popredia zodpovednosť politika, aby umožnil občanom také životné podmienky, ktoré by zodpovedali ich potrebám a historickému vedomiu.

    Návrh zákona si teda kladie za cieľ prispieť k uchovaniu našej historickej pamäti, aby na hraniciach neprichádzalo k rozpakom nad stratou našej spoločnej minulosti a neochudobňovali sme tým svoju budúcnosť. Návrh zákona prikladá ďalší kamienok k zlepšeniu vzťahov medzi Slovenskou a Českou republikou a ich občanmi ako aj k hodnoteniu spoločných dejín a k ich vyjadreniu v podobe štátnych sviatkov a pamätných dní.

    Vážené panie poslankyne, páni poslanci, ak takto hovorím o histórii, nejde mi o nostalgiu. Práve naopak, ide mi o aktuálny odkaz konkrétneho historického obdobia, bez ktorého by dnes nebolo samostatnej Slovenskej republiky. A to si poslanci Strany demokratickej ľavice plne uvedomujú. Naše deti a vnuci by mali poznať historický vývoj slovanských národov, osobitne dvoch najbližších - Slovákov a Čechov. Mali by byť na túto históriu nielen hrdí, ale možno by sme mali i čerpať na vzájomné obohatenie i na vzájomný prospech, na upevnenie kultúrneho odkazu Slovanov v strednej Európe.

    Z týchto historických, citových, ale i pragmatických dôvodov podporujem predložený návrh zákona a budem zaň hlasovať.

    Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami na predrečníka sa prihlásili štyria poslanci. Uzatváram možnosť hlásiť sa. Pán poslanec Zlocha je posledný.

    Pani poslankyňa Slavkovská, nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem pekne.

    Chcela by som zareagovať na dve veci, ktoré odzneli u môjho predrečníka.

    V prvom rade pojem Čechoslovák. Pán kolega, vy ste hovorili, že pojem Čechoslovák mal pejoratívny význam, ale teraz už nemá. Teraz podľa vás pojem Čechoslovák má iný, dobrý význam, pretože hovorí o rešpektovaní spolužitia Čechov a Slovákov. Vážený pán kolega, pojem Čechoslovák pre mňa vždy mal, má aj bude mať význam pejoratívny, pretože pod pojmom Čechoslovák sa vždy skrývalo to, že slovenský národ neexistoval, ale existoval len nejaký národ československý. Ak poznáte našu históriu, tak by ste to mali vedieť.

    No a keď sme už pri tej histórii, tak to je tá druhá vec, na ktorú by som chcela reagovať. Hovorili ste, že naše deti by mali poznať históriu oboch národov. Ja sa s tým stotožňujem, mali by poznať a aj poznajú históriu nielen oboch národov, ale celej Európy. Ale naše deti ešte do dnešných dní v prvom rade spoznávajú česko-slovenskú históriu. K tej slovenskej histórii, žiaľbohu, pretože niet dosť peňazí na učebnice, sa dostávajú veľmi málo.

    Celá naša história vždy bola budovaná ako história česko-slovenská, a nie história slovenská. Takže si myslím, že tieto vaše argumenty sú úplne scestné.

    Ďakujem.

  • Pán kolega Benkovský, keď ste vyjadrili, že postoj Strany demokratickej ľavice vyjadruje postoj väčšiny občanov Slovenskej republiky, zbavte sa už tohto syndrómu štátostrany. Vy tu máte 18 poslancov, čiže reprezentujete osemnásť stopäťdesiatin voličskej základne, a to je 12 %. Takže vy tu hovoríte za 12 % voličov, nie občanov, tých je ešte menej. Neviem, či ste robili referendum medzi svojimi voličmi, pokiaľ viem nie, takže vaše hypotetické tvrdenie sa neopiera o žiadnu faktografiu.

    Čo sa týka extrémneho totalitného režimu vojnovej Slovenskej republiky, všetky štáty obdobia rokov 1939 až 1945 boli vojnové, všetky, absolútne všetky. Takže to za tú vašu námahu od tohto titulu. A ten údajný extrémny totalitný slovenský režim nevykonal ani jedinú popravu z politických dôvodov na svojom území. Čo sa nedá povedať o režime v rokoch 1948 až 1989, ku ktorému sa hrdo hlásite. Takže viďte nielen triesky, ale aj brvná.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

    Vážený pán kolega, hovorili ste, že by sme mali poznať našu históriu a že by ju mali poznať aj naše deti. Keď je tak, tak sa divím, že váš návrh sa zameral na termín 28. október, pretože všetci vieme, že na vytvorenie Česko-slovenskej republiky bolo potrebné deklarovanie slovenskej strany, že sa chce na tomto projekte podieľať.

    Slovenská strana sa zišla v Martine na rokovaní Slovenskej národnej rady pod vedením Matúša Dulu a 30. októbra prijala Martinskú deklaráciu, ktorá konštatovala, že Slovensko sa hlási k vytvoreniu Česko-slovenskej republiky.

    Z toho je zrejmé, že pre Slovenskú republiku je dôležitý termín 30. október, nie 28. október. Samozrejme, aj 28. október si vieme predstaviť ako pamätný deň, ale myslím, že je potrebné pripomenúť si predovšetkým 30. október, ktorý jednoznačne hovorí, že sa aj Slovensko chcelo podieľať na česko-slovenskom štáte. Predovšetkým tento dátum by sme mali zadeklarovať ako štátny sviatok. Ak sa dokážeme dohodnúť na takomto projekte a na spoločnom prijatí takéhoto zákona, myslím, že to bude veľmi dobré.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

    Pán Benkovský, máte určite istú svoju pravdu, ale v niečom nemáte pravdu. My starší vieme dobre, že keby Česko-slovenská republika sa bola vyvíjala viacej pod vplyvom Milana Rastislava Štefánika, tak by bola bývala mala iné dimenzie. Nebola by sa tak rýchle rozpadávala, ako sa rozpadávala. Nemala dobré základy. Tie základy boli dané tým, že na českej strane, i keď tam bolo mnoho ľudí, ktorí mali dobrú vôľu s nami žiť dobre, bolo hodne komediálnych elementov, ktoré do toho dostali obrovský vplyv. A ten obrovský vplyv napríklad spôsobil to, že moji dedovia sa museli vysťahovať z tejto krajiny, pretože im zobrali priemyselnú bázu.

    Takže keď náhodou budete zakladať v budúcnosti tretiu Česko-slovenskú republiku, toto by ste si mali dobre uvedomiť. Pretože toto, za takýchto asymetrických vplyvov sa už dajaký súštatný arteficiálny orgán vytvoriť nedá. Skutočne to bolo na negatívny dosah aj českého národa, aj nášho národa. Malo to svoje pozitíva, ale to jednostranné nedočkavé snaženie sa vytvoriť majoritný československý národ za každú cenu, to nakoniec tú republiku položilo. Veď to keby si priznal Beneš, ktorý bol enormne paranoidný, a nepriznal si to, tak by musel povedať, tak moje chyby vyplývajúce z paranoje, z nedôverčivosti urobili slabú Česko-slovenskú republiku. Tá mohla byť podstatne silnejšia, keby bola mala väčší vplyv menšieho slovenského národa. Tu bola istá intelektuálna sila, ktorá to mohla ovplyvniť, ale, bohužiaľ, 600 podnikov oddemontovali, odviezli na západ zo Slovenska a naši ľudia sa sťahovali do Ameriky, pretože tu nemali chlieb.

    Takže aj toto musíme pripomenúť, a bez afektu, konkrétne, vecne. Taká bola Česko-slovenská republika. Pretože história je nie história emócií, ale história je históriou faktov.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážená Národná rada,

    moje poznámky budú pomerne krátke.

    Po prvé, by som pánovi poslancovi chcel pripomenúť, že Slovenská republika nevznikla rozpadom Česko-Slovenska, ale pokojným rozdelením na základe uznesenia poslancov Federálneho zhromaždenia, samozrejme, aj z vôle občanov Slovenskej republiky a vtedy víťazných politických strán vo voľbách v roku 1992.

    Druhá poznámka sa týka čechoslovakizmu. Československý národ neexistuje, to by ste si mali konečne, preboha, uvedomiť! Tento pojem vznikol v hlavách politikov, ktorí potrebovali zväčšiť vplyv slovanskej časti v spoločnom štáte, to je celé. V konečnom výsledku čechoslovakizácia dvoch národov by skončila tým, že by sme na území Česko-Slovenska mali český národ. To by bolo všetko.

    Ukážte mi niekoľko príkladov, že by vznikal nový jazyk, že by sme mali spoločnú históriu. Naša história bola napríklad veľmi rozdielna. Z toho dôvodu by bolo skutočne veľmi dobre, keď by sa tento výraz ponechal ľuďom, ktorí dlhé roky slovenský národ ako taký zaznávali.

  • Vzhľadom na to, že pán poslanec Benkovský bol posledný písomne prihlásený do rozpravy, otváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Už sa doteraz prihlásili páni poslanci Zajac, Hofbauer, Hudec, Húska, Cuper, Brňák. Pýtam sa, kto okrem týchto pánov poslancov sa ešte hlási do rozpravy ústne. Pani poslankyňa Slavkovská, pani poslankyňa Kolláriková, pán poslanec Mikloško, pán poslanec Osuský. Uzatváram možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy.

    Nech sa páči, pán poslanec Zajac je prvý.

  • Vážené panie poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    predmetom našej dnešnej diskusie je otázka, či má byť 28. október ako deň vzniku Česko-slovenskej republiky pamätným dňom, alebo nie. Ja si myslím, že na túto otázku možno odpovedať veľmi jednoducho, že má byť. Má byť jednoducho preto, že vznik Česko-slovenskej republiky znamenal pre slovenský národ veľmi veľa. A to už bez ohľadu na to, ako sa Česko-slovenská republika historicky vyvíjala, bez ohľadu na to, že sa v roku 1992 rozdelila. Vznik Česko-slovenskej republiky znamenal pre slovenský národ mnoho najmä preto, že prvýkrát v moderných dejinách slovenského národa bolo Slovensko teritoriálne vyznačené. Skúste si uvedomiť, že Slovensko dovtedy ako teritórium, ako jednotné celistvé teritórium fakticky nikdy štátoprávne vyznačené nebolo. Až so vznikom Česko-slovenskej republiky.

    Po druhé, prvýkrát v moderných politických dejinách slovenského národa vznikli politické inštitúcie, ktoré reprezentovali slovenský národ. To je nesporný a nezvratný fakt.

    Po tretie, prvýkrát sa stal slovenský jazyk štátnym alebo úradným jazykom a teraz bez ohľadu na to, či išlo o formuláciu, ktorá vychádzala z čechoslovakistickej koncepcie jednotného československého národa, ktorého jednu vetvu mal prezentovať slovenský národ, sa stala slovenčina. Slovenský jazyk ako rovnoprávny jazyk s jazykom českým sa stal prvýkrát uznávaným úradne, štátne uznávaným jazykom.

    So vznikom Česko-slovenskej republiky prvýkrát vznikli politické inštitúcie, kultúrne inštitúcie, vedecké inštitúcie, ktoré reprezentovali slovenský národ. Prvýkrát v histórii moderného slovenského národa so vznikom Česko-slovenskej republiky došlo k tomu, že sa modernizačný proces, ktorý bol charakteristický pre všetky západoeurópske a stredoeurópske národy v 19. a 20. storočí, prvý raz mohol rozvíjať nehatene.

    Ja si myslím, že toto všetko sú také jasné a samozrejmé fakty a také nespochybniteľné fakty, že netreba vôbec hovoriť o tom, či má byť vznik Česko-slovenskej republiky pamätným dňom, alebo nie. Má byť a má byť samozrejme. Nechcem povedať, že je to hanbou, ale ostanem pri takej miernejšej formulácii, že je chybou, že dodnes sa tak nestalo. To je jedna stránka veci.

    Druhá stránka veci je otázka, ktorá sa tu troška prepierala, a to je otázka čechoslovakizmu. Pojem čechoslovakizmus sa používa veľmi často celkom nesprávne. Pojem čechoslovakizmus mal svoj štátnopolitický význam za prvej Česko-slovenskej republiky. Od roku 1945 fakticky čechoslovakizmus na slovenskej pôde prestal existovať ako fakt a fenomén. Od roku 1945 nieto jednej jedinej politickej sily na Slovensku, ktorá by ostala na úrovni čechoslovakizmu. Neexistuje. Používať slovo čechoslovakizmus od roku 1945 na Slovensku, alebo politickým stranám, ktoré pôsobia v Slovenskej republike, je celkom, celkom neprimerané. Jednoducho koncepcia samostatného, sebestačného, svojprávneho alebo, ak chcete, svojbytného slovenského národa od roku 1945 sa na Slovensku plne presadila a možno po tom zvyšku, ktorý ostal po Benešovi, neexistovala ani jedna česká politická strana, ktorá by sa vracala ku koncepcii čechoslovakizmu. Používať pojem čechoslovakizmus dnes na tých, ktorí boli za zachovanie česko-slovenského štátu, je absolútne neprimerané. Nikto z nich nebol zástancom čechoslovakizmu, každý z týchto ľudí, aj tí, ktorí sa usilovali o zachovanie česko-slovenského štátu, čo bolo v čase jeho existencie absolútne legitímne, a patrili k týmto politikom aj mnohí dnešní politici HZDS, každý, kto o tomto probléme hovoril, kto sa k nemu vyjadroval, vychádzal z pozície rovnocenného, rovnoprávneho partnerstva českého a slovenského národa. Pričom treba povedať aj to, že po roku 1989 sa začalo skôr hovoriť o predstave občianskeho štátu, to znamená o predstave štátu všetkých občanov bez ohľadu na to, či sú Slováci alebo či sú príslušníci národnostných menšín.

    No a tretia poznámka je možno troška všeobecnejšia. Týka sa celého systému štátnych sviatkov. Ja si myslím, že sa budeme musieť k tomuto systému ešte raz vrátiť a budeme si musieť jasne povedať, ktoré sú to tie míľniky v dejinách slovenského národa a v dejinách Slovenska a jeho štátnosti, ktoré majú byť štátnymi sviatkami a ktoré majú byť pamätnými dňami. Ja teraz hovorím svoju osobnú predstavu toho, ktoré z týchto významných dní treba do tejto úvahy zahrnúť.

    V každom prípade - a vychádzam z moderných politických dejín 19. storočia alebo od 19. storočia -, v každom prípade sú takými dňami predovšetkým v roku 1848 mikulášske memorandum, ktoré po prvý raz verejne vo forme požiadaviek, to znamená nie vo forme politicky inštitucionalizovaného aktu, ale vo forme požiadaviek, si položilo tie požiadavky, ktoré potom sprevádzali dejiny slovenského národa celým 19. a 20. storočím. Boli to požiadavky štátoprávneho charakteru, boli to požiadavky politického charakteru, boli to požiadavky sociálneho charakteru a boli to, samozrejme, predovšetkým aj požiadavky národného charakteru. Tieto požiadavky sa stali vlastne náplňou národnodemokratického pohybu v celom 19. a v prvej polovici 20. storočia. To je prvý dátum, o ktorom treba uvažovať možno ako o pamätnom dni.

    Druhým takýmto dátumom je vznik Slovenskej národnej rady v roku 1848. Celkom iste je tretím a kľúčovým dátumom vznik Česko-slovenskej republiky. Vznik Česko-slovenskej republiky je takým kľúčovým dátumom a viaže sa na 28. októbra, pretože vtedy vznikla Česko-slovenská republika. Som hlboko presvedčený, že v budúcnosti tento deň nemá byť len pamätným dňom, ale že sa má stať štátnym sviatkom.

    Veľmi dôležitým dňom pre slovenský národ je 30. október 1918 - Martinská deklarácia. Martinská deklarácia zohrala pri vzniku Česko-Slovenska veľmi dôležitú úlohu, pretože znamenala prihlásenie sa slovenských politických síl ešte ani nie k česko-slovenskej štátnosti, ale k česko-slovenskej vzájomnosti. Ale za ňou sa už skrývala česko-slovenská štátnosť, ktorá v tom čase už existovala, už existovala dva dni. Tento deň je veľmi významný a som presvedčený o tom, že by sa mal stať pamätným dňom, pretože tam je jeho miesto v dejinách slovenského národa.

    Celkom iste ďalším významným zlomovým dátumom v dejinách slovenského národa je 29. august 1944, ktorý už je štátnym sviatkom.

    Ďalším významným dátumom, o ktorom bude treba hovoriť a celkom iste bude treba o ňom hovoriť ako o možnom štátnom sviatku, je 17. november 1989, pretože 17. novembra 1989 sa od základu zmenila povaha spoločenského systému. Autoritatívny, totalitný alebo posttotalitný systém, alebo ako ho nazvete, sa zmenil na systém demokratický. Tento zlom je zlomom v dejinách slovenského národa absolútne kľúčovým.

    A posledným takýmto významným dátumom je 1. január 1993, vznik Slovenskej republiky, ktorý už štátnym sviatkom je.

    Ak teda budeme uvažovať, a my o tom určite budeme uvažovať, ako vytvoriť taký systém štátnych sviatkov a pamätných dní, ktorý bude venovaný kľúčovým dátam v dejinách moderného politického slovenského národa, budeme zrejme musieť tak či tak ísť týmto smerom. Smerom k tomu, aby sme jasne povedali, pretože to je otázka štátnych sviatkov a pamätných dní, ktoré dni, dátumy si želá Slovenská republika ako demokratický štát mať ako štátne sviatky a ako pamätné dni. Ja som hlboko presvedčený, že medzi dni, ktoré si zaslúžia byť štátnymi sviatkami, patrí aj Deň vzniku Československej republiky - 28. október 1918.

    Ďakujem.

  • S faktickými poznámkami sa hlási sedem poslancov. Uzatváram možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

    Nech sa páči, pán poslanec Cuper, ako prvý.

  • Vážený pán poslanec Zajac, vždy som obdivoval schopnosť umelcov v politike prekrútiť...

  • Vypnutie mikrofónu.

  • Skúste ešte raz zapnúť mikrofón pánovi poslancovi.

  • Tak ale pustite mi dve minúty. Ďakujem pekne.

    Pán Zajac, ja som vždy obdivoval schopnosť umelcov prekrútiť politické reálie v danom čase a v danom priestore. To je, žiaľbohu, choroba slovenskej politickej scény. Vy tvrdíte, že prvýkrát bola mapa Slovenska nakreslená v roku 1918. Zrejme máte túto na mysli, ale ona bola nakreslená Masarykom ešte v marci 1915, ale to nie je predsa pravda. Ak by ste poznali stredovekú literatúru, tak by ste vedeli, že vždy sa tam odlišovala Ungária Alba, čo bolo Biele Uhorsko alebo Severné Uhorsko, neskôr Maďarmi nazývané v 20. storočí Felvidék, a bolo Ungária Nigra, teda Dolné Uhorské, teda Čierne Uhorsko, tak v preklade, ktoré bolo jednoznačne odlišované v historických reáliách. Takisto sa hovorilo o Panónii Superior, čo bolo Horné Uhorsko alebo Horná Panónia, a Panónii Minor, teda Dolné Uhorsko. Ale konkrétne nakreslené hranice boli v slovenskej krajine ešte v roku 1848, keď dva z plánovaných dištriktov boli vyznačením slovenskej krajiny alebo Slovenského kráľovstva, ktoré petičné hnutia zo Slovenska predstavovali panovníkom habsburskej monarchie. Že k tomu nedošlo, to je záležitosť jednotlivých historických období, alebo reálií, ktoré vtedy ovládali habsburskú monarchiu. Ale netvrdite, že mapa Slovenska bola nakreslená až v roku 1915, alebo ako vy tvrdíte v roku 1918 Masarykom.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne.

    Pán poslanec Zajac tu hovoril o tom, že vznik Česko-slovenskej republiky je významným historickým faktom. Samozrejme, ak si odmyslím všetky neprávosti, ktoré sa tu na Slovákoch páchali počas existencie Česko-slovenskej republiky, tak s týmto konštatovaním súhlasím. Ale keď už hovoríme o tom historickom akte, ktorým bol vznik Česko-slovenskej republiky, tak je jednoznačné, že pre vznik Česko-slovenskej republiky boli dôležité obidva dátumy, teda aj 28. október, ale aj 30. október. Ani bez 30. októbra by predsa nebola tá Česko-slovenská republika.

    Mňa by preto zaujímalo, či pán poslanec Zajac je spokojný s tým, že v Čechách sa napríklad 30. október vôbec neoslavuje. Ani netušia, že nejaký 30. október a nejaká deklarácia tu bola. Čiže oni zmietli zo sveta 30. október a my tu máme akosi enormne oslavovať 28. október. Myslím si, že to je práve to, čo stále zle robíme, že stále sa prikláňame iba k česko-slovenským dejinám a nezvýrazňujeme tie naše slovenské dejiny.

    Ďakujem.

  • Ako tretí bol prihlásený pán poslanec Gašparovič.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Ďakujem pekne, pán podpredseda.

    Vážené kolegyne, kolegovia,

    táto naša rozprava je veľmi zaujímavá, ako sa snažíme presvedčiť jedni druhých, ktorý dátum je ten pravý. A pritom z rozpravy je vidieť, že prakticky obidve strany uznávame jedno, že obidva tieto dátumy boli skutočne veľmi dôležité. Veľmi dôležité preto, aby vznikol nový štát a aby sa zachránili dva národy.

    Ak hovoríme, že Slováci by boli určite museli asimilovať, tak ďaleko od toho neboli ani Česi pred Nemcami. Takže to je pre nás to spoločné, prečo to bolo potrebné a prečo sme to považovali za veľmi nutné v tom čase. Nechápem preto, prečo budeme rozprávať o tom, či tento dátum schváliť, alebo tento dátum nie. Nemôžeme sa dohodnúť hneď na tom bez ďalšej diskusie a veľkých rozpráv, že bude to tak, ako sme navrhli v zákone a ako je doplňujúci návrh? Prečo máme o tom diskutovať, keď vieme, že 28. október bol potrebný pre vznik, a prečo nechceme potvrdiť to, že 30. októbra došlo skutočne k vytvoreniu Slovenskej republiky za súhlasu Slovákov v rámci Martinskej deklarácie? Takže skúsme prestať zbytočne hovoriť o niektorých skutočnostiach a dohodnime sa na týchto dvoch dátumoch, že tak, ako boli predložené, ich uznáme a nemusíme ďalej diskutovať tri dni.

  • Ďakujem za slovo.

    Súhlasím s pánom poslancom Zajacom, že vytvorenie Česko-slovenskej republiky prinieslo slovenskému národu vyslobodenie z uhorského jarma, ale nesúhlasím s tým, že by to vyslobodenie prinieslo práve v termíne 28. októbra, pretože slovenská reprezentácia deklarovala prihlásenie sa k tomuto spoločnému štátu až 30. októbra. Takisto sa nazdávam, že pán poslanec sa mýli, keď tvrdí, že Česko-slovenská republika bola vytvorená ako občiansky štát. Všetci totiž dobre vieme, že v Česko-slovenskej republike bol tvrdo presadzovaný projekt a koncepcia československého národa, čo znamená, že politická reprezentácia budovala česko-slovenský štát ako štát národný. Nakoniec aj dodnes je prevažná väčšina štátov v Európe národných a to si treba uvedomiť.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán poslanec, mali ste neobmedzený čas, lebo časomiera neišla. Ďakujem, že ste to nezneužili.

    Pani poslankyňa Tóthová, nech sa páči.

  • Dovoľte mi, aby som reagovala na vystúpenie pána poslanca Zajaca, ktorý verný svojim tradíciám vždy, keď vystúpi a sú na neho faktické poznámky, odíde, pretože zvysoka kašle na názory svojich kolegov.

  • Hlasy v sále.

  • Tak prestúpil do SDĽ. Tak buďte taký dobrý počúvať.

    Vlastne koncepcia, aby 28. október bol až štátnym sviatkom, ktorý tu prezentoval bez toho, že by sa bral zreteľ na 30. október, je skutočne vec, ktorá veľmi okato vidieť, kam vedie. To ma dnes presviedčal aj rozhlas, keď Slovenský rozhlas z diskusie v Banskej Bystrici vzal päť diskusných príspevkov, ktoré horlili za bývalé Česko-Slovensko viac alebo menej. Tak ja si myslím, že tu ide aj o niečo viac, a veľmi sa čudujem, že to tak horlivo a presvedčivo robí zástupca politickej strany, ktorý vo voľbách v roku 1992, keď bola prezentovaná aj alternatíva zachovania federácie, dosiahol takmer 1 %. Takže vôbec nemôžem potom súhlasiť s ďalším názorom, že keď vznikla federácia, že to asi nebolo najlepšie, lebo nebudem opakovať myšlienky, ale chcem povedať len toľko, keď vznikala federácia, bola situácia buď - alebo. Buď sa Slovensko vzdá aj tých kompetencií, ktoré malo, alebo potom úplné osamostatnenie.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Keď Slovenská národná strana posudzovala tento návrh, tak prihliadala naň v prvom rade z takého pohľadu, že v súčasnom období, keď je množstvo veľmi vážnych celospoločenských problémov, ktoré by sme mali riešiť v tomto parlamente, nie je čas na to, aby sme sa zaoberali niektorými historicky problematickými skutočnosťami, dátumami, časmi. A práve 28. október patrí medzi taký, ktorý aj z tunajšej diskusie vyplýva, že sú rôzne pohľady na tento dátum.

    Slovenská národná strana, keď sme diskutovali medzi sebou o týchto veciach, rozhodne sa prikláňame k tomu, že ten dátum, ktorý by sa mal pripomenúť v súvislosti so vznikom prvého štátu, spoločného štátu Čechov a Slovákov, zo slovenského hľadiska, zo slovenského pohľadu na dejiny by mal byť 30. október. Ale ten, kto navrhoval takéto riešenie, mal nielen nezabudnúť na 30. október, ale mal myslieť, že v histórii slovenského národa boli ďalšie významné dátumy, ako bol 14. marec a aj deň vyhlásenia slovenskej autonómie prvého slovenského štátu. To je jedna vec, ktorú by som chcel povedať aj predkladateľovi, aj pánovi poslancovi Zajacovi. Ak mala byť teda úprimná snaha priniesť nejaký vstup k štátnym sviatkom a pamätným dňom, nemalo sa zabudnúť ani na tieto dni.

    A čo sa týka čechoslovakizmu, chcel by som mu pripomenúť, že, žiaľ, do týchto dní hádam existuje v Českej republike Československá strana lidová, že republikáni sa hlásili dokonca k obnoveniu bývalej Česko-slovenskej republiky vrátane Podkarpatskej Rusi, že Česká sociálna demokracia tiež vychádzala často z čechoslovakistických prístupov.

  • Ďakujem pekne.

    Chcem povedať svoje stanovisko k jednej veci, ku ktorej sa priznal pán poslanec Zajac, že teda ako politická reprezentácia v roku 1989 chceli moderne budovať občiansky štát, ktorý by mal byť vyjadrením politickej vôle Slovákov. Jednoznačne treba povedať, že sa stalo dobre, že túto možnosť táto politická reprezentácia nemala, pretože by asi ťažko mohla vzniknúť samostatná Slovenská republika a ťažko by sme mohli teraz bojovať za vstup do Európskej únie podľa neho, keby sme túto samostatnosť nemali. Na druhej strane ako bývalý federálny poslanec som veľmi ľahko zistil, že vlastne o občiansky štát Česká republika alebo reprezentanti Českej republiky nestoja, že oni jasne dali najavo a začali budovať štát občanov Českej republiky. Nie občiansky štát Čechov, ale Českej republiky, občanov Českej republiky. Že robili všetko preto, aby vznikla samostatná Česká republika. Čiže nebola iná možnosť, aby aj Slováci tvrdo za svoje práva bojovali v Prahe, za rozdelenie tak zákonnou formou, ako teraz uznávajú aj medzinárodní politici. Teda to sú tie moderné dejiny, ktoré sa písali od roku 1989 a píšu sa aj teraz, a myslím, že je veľmi dôležité, aby aj v modernej Českej republike vedeli, čo to je 30. október. Teda treba tento 30. október jednoznačne politicky v Národnej rade utvrdiť a dať mu tento priestor. A nakoniec chcem povedať aj to, že je to aj pamiatka reformácie...

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Rozdielnosť názorov v parlamente ma netrápi. Naopak, som tomu rád, pokiaľ to odznieva v kultivovanej forme. Ale smiešnym dojmom pôsobí, ak sa tu ktosi vyhlasuje nepretržite za hovorcov, za predstaviteľa všetkých alebo väčšiny, pretože pán Zajac tu vystúpil, ak nie ako rímsky cisár, tak prinajmenšom ako rímsky miestodržiteľ provincie, pričom hovoril za 1 % svojich voličov politického subjektu, ktorý v roku 1992 v parlamentných voľbách z politickej scény vypadol beznádejne a v súčasnosti sa tento subjekt dostal na politickú scénu len politických podfukom.

    S termínom štátneho sviatku alebo pamätného dňa 28. október 1918 by bolo možné bezpochyby súhlasiť, ak by česká strana mala na svojom konte ako štátny sviatok 29. august 1944, pretože vtedy sa rozhodovalo, či pokračovateľ spoločnej štátnosti bude uznaný ako antifašistický účastník koalície, alebo ako kolaborantský partner Gestapa, čo v prevažnej miere bolo na strane Böhmen und Mähren vtedajšieho protektorátu. Táto nevyváženosť sa nemôže odstraňovať tým, že česká strana ignoruje slovenskú históriu a slávu a slovenská strana alebo tí partneri, ktorých tu zastupuje pán Zajac, vychádza v ústrety tomu, čo slovenským nie je.

  • Pani poslankyňa, máte procedurálny návrh?

    Nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci,

    prosím, dajte hlasovať o tom, aby sa rokovanie o tejto otázke prerušilo a aby sme išli na ekonomické zákony.

    Zdôvodnenie: O chvíľu sa bude prerokúvať rozpočet. K rozpočtu treba mať už odsúhlasené ekonomické zákony, aby sme vedeli, aké finančné nároky sú na budúci rok relevantné a ako má byť stavaný rozpočet. Toto je tu hazardérstvo v tomto parlamente, keď už pripravený rozpočet nie je dostatočný, pretože nemá schválené zákony. Alebo si tak veríte, že prejde v tomto parlamente vašou silou všetko bez toho, že by sa rokovalo o týchto zákonoch? Robíte to naschvál? Vás ekonomika a ťažká situácia tých našich občanov, čo ste vy už zavinili, netrápi?

  • Pani poslankyňa, sme v strede rozpravy a nedali by sme možnosť vystúpiť ani vašim kolegom. Teraz by mal nasledovať pán poslanec Hofbauer.

  • Reakcia z pléna.

  • ... ale, pani poslankyňa, nekričte. Ja zatiaľ ešte hovorím, vediem schôdzu. Dám hlasovať. Keď nebudete vyrušovať, pani poslankyňa Belohorská, tak môžeme aj hlasovať. Takže ja len upozorňujem, že o tejto problematike budeme hlasovať, ale tak ochudobníte vašich kolegov vystúpiť v rozprave.

    Takže, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prezentujme sa a hlasujme o procedurálnom návrhu pani poslankyne Tóthovej, ktorá žiada prerušiť rokovanie o tomto bode.

    Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme. Hlasujeme o prerušení rokovania o tomto bode.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 77 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 29 poslancov.

    Proti návrhu hlasovalo 32 poslancov.

    Hlasovania sa zdržalo 11 poslancov.

    Nehlasovalo 5 poslancov.

    Konštatujem, že tento návrh nebol prijatý.

    Pán poslanec Hofbauer, prosím, môžete vystúpiť.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážený pán predkladateľ,

    dámy a páni,

    bod, ktorý prerokúvame, by bol plne opodstatneným, ak by bol vyvážený na oboch stranách. Takéto prerokúvanie vzniku českého štátu 28. 10. 1918 je v podstate rovnako vyvážené, ako keď ženích dá neveste návrh na sobáš, ale tento sobáš sa realizuje, až keď nevesta s tým súhlasí. Ja nevidím vecný dôvod na to, aby Národná rada Slovenskej republiky prijímala za pamätný deň deklarovanie českého národa, ktoré sa uskutočnilo 28. októbra, pretože naplnenie vzniku česko-slovenskej štátnosti sa realizovalo až po vyjadrení toho druhého partnera, tej nevesty, 30. októbra 1918. Takže toto je hneď k tomu prvému bodu, prvej námietky prerokúvania tohto materiálu, ktorý vznikol v podstate vypočutím iba jedného partnerského zväzku spoločného štátu.

    Spoločný štát, ktorý vznikol po roku 1918, mal do svojich génov zabudovanú fantastickú nerovnováhu, ktorá vznikla predovšetkým nerešpektovaním a ignorovaním záverov obsiahnutých v Clevelandskej dohode z roku 1915, nerešpektovaním a popretím pravidiel spoločného riadenia spoločného štátu, ktoré boli obsiahnuté v Pittsburskej dohode z roku 1918. Do súčasnosti uspokojivo neobjasneným odprataním z politickej scény prvého muža česko-slovenskej štátnosti, a to bol generál Milan Rastislav Štefánik. Bol to práve Štefánik, ktorý na západoeurópskej scéne predstavil v tom čase fakticky neznámych politikov, ako Eduarda Beneša, tak aj profesora Masaryka. Toto sú fakty, ktoré nie je možné odtajiť.

    Téza čechoslovakizmu, ktorá bola počatá za spoločného štátu prvej Česko-slovenskej republiky, v podstate zatajila Slovákov ako národ a zatajila ich ambície a históriu. Od tohto obdobia nie je možné oddeliť všetky pozitíva, ktoré prvá Česko-slovenská republika priniesla a ktoré boli nesporné, ale nie je možné zatajiť a tváriť sa, že neexistovali ani veľké negatíva, ktoré tento nerovnovážny štát priniesol práve Slovensku. Bola to demontáž nie 600 podnikov, ale 660 podnikov slovenského priemyslu, pretože Slovensko predstavovalo do roku 1918 najpriemyselnejšiu časť vtedajšieho Uhorska. Bola to nielen pomoc Slovensku vo forme českých úradníkov, českých učiteľov, českých prednostov pôšt a českých náčelníkov železničných staníc, ale boli to aj českí konduktori, českí poštoví zriadenci, českí školníci a prakticky kompletne vytesnenie slovenskej scény českými zamestnancami všetkých profesií. V dôsledku toho aj v roku 1929 hospodárska kríza na Slovensko dopadla v drvivej miere, drvivejšej ako na českú stranu.

    Rozveseľuje ma tu argumentácia ako podporného materiálu tohto parlamentného dokumentu zo strany predkladateľa pani Sone Čechovej, šéfredaktorky Mostov. Kto pozná periodikum Mosty, tak sa čudujem, že tento plátok sa tu uvádza ako podporný argument v slovenskom parlamente.

    Nie je možné obísť pri prerokúvaní tohto materiálu aj ďalšie skutočnosti, a to skutočnosť, že česká strana do súčasnosti sa nevyrovnala so svojprávnym postavením a rovnocenným postavením Slovenska, slovenského národa ako s rovnocenným partnerom. Bolo to práve Hnutie za demokratické Slovensko, ktoré po roku 1989 presadzovalo koncepciu spoločného štátu na báze konfederácie. My sa za to nehanbíme, my to nezatajujeme. My sme takúto koncepciu predkladanú mali, ale bola to práve česká strana, pre ktorú bola takáto koncepcia absolútne neprijateľná. Dovolím si pripomenúť päť návrhov ústavných zákonov prezidenta Havla, ktoré mali zabetónovať unitárny štát v tej najželeznejšej forme. A bol to prejav úplneho nepochopenia usporiadania národnoštátneho po roku 1989 práve v teritóriu vtedajšieho spoločného štátu.

    Pripomeniem aj niektoré ďalšie kroky, ktoré česká strana dokumentovala aj po ústavnom rozdelení spoločného štátu, teda nie rozpadu. To nebol žiadny rozpad, dámy a páni. Zánik spoločného štátu sa dial ústavnou formou a ustanovenie Českej republiky a Slovenskej republiky sa taktiež diali ústavnou formou. Ale ako poslanec Federálneho zhromaždenia jeden z posledných zákonov, ktorý sme tam prijali, bolo nepoužívanie spoločných symbolov spoločného štátu ani jednou zo zúčastnených strán. Bola to práve česká strana, ktorá prvá porušila tento spoločne prijatý dokument a ktorá vyhlásila vlajku nejestvujúceho štátu za svoju. V intenciách tohto kroku sa ťahajú až do súčasnosti aj ďalšie pokračujúce nekorektné kroky, či už zadržiavanie slovenského zlata, v ktorom sa nachádza aj zlato slovenských občanov, ktorí na to prispievali zo svojich skromných prostriedkov, aj zlato mojich rodičov. Neakceptovania auditu Československej štátnej banky k 31. 12. 1992. Na základe tohto auditu česká strana vymáha zo strany Slovenska celkom nerealisticky a vecne neodôvodnený dlh 24,5 mld., s ktorým slovenská strana nikdy nesúhlasila.

    Bolo by možné debatovať o ustanovení 28. októbra 1918 ako štátnom sviatku alebo pamätnom dni vtedy, ak by na zozname štátnych sviatkoch Českej republiky sa nachádzal 29. august 1944. Veď vtedy sa rozhodlo o tom, že Česko-slovenská republika bude akceptovaná ako štát na strane protifašistickej koalície. Ak by tento termín nebol, tak český protektorát Böhmen und Mähren by v podstate vyšiel z toho ako jeden z najkolaborantskejších partnerov v rámci ríše, pretože je všeobecne známe, z akého dôvodu musel byť odprataný štěchovický archív. Preto, že dokumentoval rozsah kolaborácie Čechov s gestapom na území vtedajšieho protektorátu.

    Ak argumentom predkladateľa bolo odvolávanie sa na spoločnú históriu a spoločný štát, tak potom rovnako odôvodneným argumentom by bolo pripomenutie ako pamätného dňa rakúsko-uhorské vyrovnanie. To bol tiež spoločný štát, v ktorom sme drepeli, alebo ustanovenie Ostmarky ako dedičnej ríše Habsburgov, alebo usídlenia starých Maďarov v slovanskej Panónii, alebo príchod Avarov na územie starých Slovanov. Ale pozor, dámy a páni, nie príchod Slovanov na územie súčasného osídlenia. A z akého dôvodu takýto dátum nie je známy? Je vám vedomé a je vám známe, prečo takýto termín nie je známy? Lebo Slovania sem neprišli. Slovania tu boli. My sme autochtonné etnikum, ktoré sem neprišlo, ale ktoré tu bolo. A potom na naše územie prichádzali všetci tí, ktorých som menoval.

    Dámy a páni, domnievam sa, že prerokúvame v súčasnosti materiál, ktorý je nenáležitý a ktorý jednoducho tento štát nepotrebuje. Jeho obyvatelia už vôbec nie. Obyvatelia Slovenskej republiky by potrebovali riešenie oveľa naliehavejších problémov, ekonomických problémov, hospodárskych problémov, spoločenských i kultúrnych. Za stavu, že vláda má ambície rušiť na Slovensku ustanovené univerzity, my sa trápime nad uznaním pamätného dňa českého štátu.

    Nepodporujem tento návrh z dôvodov, ktoré som tu uviedol, a domnievam sa, že ako štátny sviatok by mal byť 30. október 1918, pretože v tomto termíne sa vlastne naplnilo založenie spoločného štátu prvej Česko-slovenskej republiky.

    Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Oberhauser. Uzatváram možnosť sa hlásiť do faktických poznámok.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Ďakujem.

    Pán predsedajúci, žiaľ, neprešiel návrh pani poslankyne Tóthovej, v ktorom žiadala, aby sme sa vrátili k podstatnejším problémom, vážnym problémom slovenskej spoločnosti. Vládni poslanci odmietli tento postup. Tak by som chcel upozorniť v súvislosti s predrečníkom, že naozaj tá nerovnováha je tu jasne založená. Ja som už v predošlom vstupe upozornil, že existuje Československá strana lidová, že existujú dokonca inštitúcie ako Československé aerolínie a tak ďalej. Je tu určitý dôvod, prečo môžeme hovoriť aj v súčasnom období o akýchsi prvkoch čechoslovakizmu, ktoré zaznievajú.

    A k tej nerovnováhe by som chcel ešte upozorniť na tie skutočnosti, že je zaujímavé, že my si zakladáme pamätné dni, štátne sviatky na udalosti, ktoré majú väčší vzťah k iným štátom, k iným národom, k iným osobnostiam, ale nerobíme to na princípe akejsi recipročnosti. Keby v Českej republike boli, ako to aj pán poslanec Hofbauer upozornil, štátne sviatky, ktoré mali väčší význam pre Slovensko ako pre Českú republiku a my by sme recipročne podobné sviatky zakladali na Slovensku, malo by to logiku. Ale, žiaľ, mnohí poslanci slovenského parlamentu kolenačky sa druhým ospravedlňujú, druhým chcú ich sviatky povýšiť na slovenské sviatky a, naopak, nepožadujú od okolitých, aby rovnako si vážili slovenský národ, aby sa Slovensku a Slovákom ospravedlňovali za to, čo im v minulosti spôsobovali.

    Ďakujem.

  • V rozprave vystúpi pán poslanec Hudec. Pripraví sa pán poslanec Húska.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážené panie poslankyne, páni poslanci,

    hostia,

    vypočuli sme si niekoľko priam adoračných, vznešených slov na to, čo predstavovala Česko-slovenská republika, aká bola, čo všetko priniesla pre náš národ, pre náš kultúrny a politický vývoj; čo všetko môže byť a je iba čiastočná pravda. Ale nielen takáto je pravda. Veď veľmi dobre vieme, že vznikom prvej Česko-slovenskej republiky by sme mohli označiť aj dátum prvého českého podvodu na slovenskom národe. Vieme veľmi dobre, ako sa pošliapala Pittsburská a Clevelandská dohoda. Bohužiaľ, dejiny Česko-slovenskej republiky boli aj dejinami českých podvodov a končili posledným českým podvodom pri zániku Česko-slovenskej republiky. Áno, je pravda, že vznik Česko-slovenskej republiky mal aj pozitívny prínos pre slovenský národ, pre slovenskú kultúru. Ale pravda je aj iná a je to neoddeliteľná súčasť tej istej histórie, že boli to aj dejiny českých podvodov na slovenskom národe.

    Už sa to tu povedalo, ale treba to podčiarknuť. 28. október a 30. október sú dve strany tej istej mince. Jedna strana je česká a jedna strana mince je slovenská. Je to tá istá minca - je to vznik spoločného štátu. Ale prečo máme oslavovať českú mincu, českú stranu mince a nie tú slovenskú? Tomu dobre nerozumiem. Kto tu opäť vnáša takéto české pohľady na našu históriu a dokonca ju chce dať do zákona a uzákoniť český pohľad na našu spoločnú cestu v jednom štáte, v jednom štátnom útvare? Toto sú také argumenty, ktoré sme si vypočuli, že nebudem vôbec prekvapený, keď vyjde niekto v tomto parlamente s návrhom na štátny sviatok vzniku Rakúsko-Uhorska alebo Uhorského kráľovstva, potom Rakúsko-Uhorska. Pretože, áno, aj vtedy vznikli niektoré pozitívne veci, ktoré sa dajú vystopovať v našej histórii. A dokonca útvar našich starých predkov, našich starých Slovákov dokonca tvoril administratívne jadro nového Uhorského kráľovstva. Predsa hradský systém prebrali vtedajší uhorskí mocipáni a jednoducho na ňom postavili základy Uhorska. Poďme už aj takéto sviatky zavádzať, lebo nedeliteľnou súčasťou Rakúsko-Uhorska sme boli aj my, náš národ. Aj naša história sa zapísala do Rakúsko-Uhorska alebo opačne. Čo sú to za argumenty?

    Chcem povedať, že mám veľmi vysokú úctu k českej kultúre, obdivujem českú tradíciu, pretože je to veľmi kultivovaný národ, mám tam veľa vzácnych priateľov, dokonca mám v Česku príbuzenské zväzky a väzby. Sú to nesmierne vzácni ľudia, mám ich veľmi rád, ale to neznamená, že sa budem lokajsky zohýbať. Mám kolegu, s ktorým som bol spolu na vojenčine a ten mi raz povedal takúto myšlienku: "Budeš sa čudovať, ale český šovinizmus je zahryznutý hlbšie do slovenských lokajských duší ako do duší českého malomeštiaka." Dnes je to jednoducho pravda.

    A dnes sme odrazu svedkami toho, že nám rozkvitá čosi, čo sa nedá inak nazvať len jednostranné hodnotenie našej histórie, ktoré si môžu dovoliť Česi, čo si my nesmieme dovoliť. Okrem toho bolo povedané, že treba to povedať aj inak. Snažím sa mať korektný vzťah ku klubu SDĽ, ale tuším, prečo je tento zákon a teraz tu. Pretože práve ministerka, ktorú delegovalo SDĽ, vyvoláva množstvo negatívnych javov. Klesá životná úroveň na Slovensku, hospodárstvo je škrtené. Jednoducho nevie nič iné, len hovoriť o tom, že to sú všetko pozostatky bývalej vlády a okrem toho je to všetko zlé. Tak treba zalepiť oči, treba ponúknuť materiál pre noviny, ktoré prehlušia to podstatné, čo treba naozaj hovoriť o stave našej republiky.

    Dovoľte mi, aby som mal návrh a ten návrh znie: Vrátiť návrh tohto zákona predkladateľovi na prepracovanie.

    Ďakujem.

  • Faktická poznámka - pán poslanec Weiss. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou pripomienkou.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Chcel by som pánovi poslancovi Hudecovi pripomenúť slová jedného známeho slovenského politika o tom, ako dokopeme Čechov do federácie, teda ako tých podvodníkov a šovinistov dokopeme do federácie. Chcel by som pripomenúť ešte druhú vec. Súčasťou našich národných tradícií je Milan Rastislav Štefánik. Životné dielo Milana Rastislava Štefánika, to najväčšie, čo vytvoril, je vytvorenie predpokladov na základe jeho diplomatických aktivít pre vznik samostatnej Česko-slovenskej republiky. Takže na jednej strane je Milan Rastislav Štefánik národný hrdina a na druhej strane si nemáme ako pamätný deň pripomenúť práve ten deň, keď sa vlastne podarilo ukončiť to veľké dielo, kvôli ktorému Milana Rastislava Štefánika oceňujeme?

    A ďalej by som chcel pánovi poslancovi Hudecovi povedať, že tento zákon nevznikol dnes alebo včera, po tom, čo poslanci HZDS dali účelový, politicky účelový návrh na odvolanie ministerky financií, ten návrh zákona sa zrodil dávno pred týmto vaším návrhom. Takže, prosím, nemiešajme tu hrušky s jabĺčkami.

  • Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Húska. Pripraví sa pán poslanec Cuper.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážené kolegyne a kolegovia,

    pri hovorení o problematike zaradenia 28. októbra ako štátneho sviatku alebo pamätného dňa si treba uvedomiť, že je to naozaj jeden z typických obrazov asymetrie. Predstavte si len na chvíľu, že by sa v Čechách presadzoval 30. október z dôvodov úcty k slovenskému národu ako pamätný deň. Ani náhodou sa to nestalo a nestane, pretože sa očakáva poddanské, vazalské riešenie práve zo strany Slovákov.

    Chcem povedať, že Česko-Slovensko nebolo len záchranným pásom Slovákov. To bolo záchranným pásom aj Čechov. Koniec koncov bolo to naozaj využitie spoločnej možnosti pri reštrukturalizácii stredoeurópskeho priestoru, v ktorom by sa lepšie odzrkadlili fakty etnickej usporiadanosti. Chcem povedať, že aj tie odvolávky na Martinskú deklaráciu sú predsa dosť dobre preskúmané. Vie sa napríklad celkom fakticky, že hlavným konceptorom tej deklarácie bol Matúš Dula. A vie sa aj to, že veľmi nástojčivo vystupoval Vavro Šrobár s požiadavkou - a dovtedy tlačil, dokiaľ táto požiadavka nebola splnená -, aby bola v texte uvedená veta, že ide o československý národ, ktorého neoddeliteľnou vetvou je slovenský národ.

    Musím pripomenúť, priatelia, pretože to nesmieme zabudnúť, podľa údajov českých historikov z českých archívov sa konštatuje, že Vavro Šrobár bol na výplatnej listine pražskej Živnobanky od roku 1905. Bez toho, že by som chcel nejakým spôsobom zneužívať pojem agent. Agent je vlastne zastupujúci svojho klienta, aj ja celkom chápem, že tieto záujmy českého klienta zastupoval Vavro Šrobár, ale, priatelia, predsa z toho nebudeme my robiť dokonca nejakú vnútornú hrdosť na takéto skutočnosti. To sa deje vždycky, že hegemoniálne národy majú snahu nájsť si svojich ľudí v priestore, na ktorý chcú vyvíjať tlak alebo ktorých chcú formovať.

    Chcem povedať, že vnímajme vznik Česko-slovenskej republiky ako naozaj významný emancipačný krok aj Čechov, aj Slovákov. Ale nie ako konečný krok, pretože sabavedomie a sebaurčenie je veľmi dôležité pre každý národ. A nemáme dôvod sa k nemu vracať. Chcem zároveň povedať, že sú tu ešte stále politické koncepcie, ktoré snívajú ešte rôzne čechoslovakistické sny a nádejajú sa, že môžu vnímať aj minulé voľby ako politický revanš týchto síl. Ale znova opakujem, že v roku 1992 celkom jasne v demokratických voľbách koncepcia udržania československej jednotnej štátnosti nezískala na Slovensku viac ako 1 %. Tento fakt je jednoducho objektívnym vyjadrením väčšinového názoru a z týchto dôvodov musíme trvať na tom, aby sme si naozaj uctievali česko-slovenskú štátnosť, ale cez naše sebavedomé prihlásenie sa k tejto štátnosti 30. októbra 1918. A nemáme, naozaj nemáme dôvod, okrem nejakého vazalského syndrómu, vyhlasovať 28. október za náš štátny alebo pamätný deň. To nie je z neúcty voči bratom Čechom. To je zo symetrie voči bratom Čechom.

    My si myslíme tiež, že aj pre Čechov má veľký význam práve uctievanie si toho dňa, v ktorom sa sebaurčili štátne. A oni sa sebaurčili 28. októbra, my sme sa sebaurčili 30. októbra 1918. Chcem povedať toľko, že koniec koncov k vlastnej štátnosti ašpirujú všetky národy, ktoré sú zdravé a ktoré sú v stave vôbec mať vlastnú sebaúctu a vlastnú kultúru a chcú sa usilovať o svoj jedinečný rozvoj. Takže v tomto slova zmysle treba postupovať s úctou k sebe. A môžem povedať, že mal som tú česť byť v slovenskej delegácii, ktorá s českou delegáciou vyjednávala podmienky, v delegácii, ktorú viedol pán Mečiar, a môžem vám povedať, že všetky tie pokusy o dokopanie, ktoré tu pán poslanec, podpredseda Národnej rady, vždycky znova opakuje, sú iba mytologizované výroky.

    Vedeli sme, že musíme z úcty k vlastnému národu dosiahnuť vrchol emancipačného bytia, vlastnú slovenskú štátnosť a bola len otázka, akým spôsobom to dosiahneme. A musím takisto povedať, že sme zachovávali napriek rozdielnym názorom a rozdielnym záujmom vzájomnú úctu aj s českou delegáciou a že sme predovšetkým považovali za najdôležitejšie, už aj vo svetle vtedy čerstvej rany juhoslovanského konfliktu, aby sme riešenie emancipácie obidvoch republík na tretej nadbytočnej republike uskutočnili pokojnou cestou. A to sme aj takýmto spôsobom urobili. Teda prajeme našim českým partnerom, aby dokázali svoje sebaurčenie v Európe, ako aj nám prajeme toto sebaurčenie. A dokonca si myslím, že nemáme dôvod ani na nostalgiu, ktorá nemôže byť zdravá, ani aby sme sa vracali k asymetrickému vnímaniu úcty k tomu dňu, ktorý je predovšetkým sebaurčením iného národa.

    V tejto súvislosti chcem povedať, že čechoslovakizmus je v tomto zmysle slova akýsi mutačný nepodarok, ktorý objektívne v dejinách môže ešte zohrávať nejakú úlohu, ale celkom určite nie pozitívnu, rozvojovú úlohu, pretože v podstate predpokladá nerovnosť vzájomného partnerstva. A my musíme usilovať o to, aby sme nedovolili nijakú reprízu dejín spätným chodom, pretože každá takáto repríza spätným chodom je v podstate skôr kombinácia tragédie a frašky ako nejaké vývojové východisko. Máme sa snažiť a myslím, že sa snažíme, aby sme odovzdali štafetu národného sebavedomia bez preceňovania, bez šovinizmu budúcim generáciám a aby tieto budúce generácie aj v budúcnosti pri riešení iných otázok mysleli na to, aby napríklad v prirodzenom integračnom vývoji v Európe a v globálnom vývoji sme zase neprepadli asymetrickým snahám a na základe poddanského syndrómu stavali sa neprimerane ústupčivo pri dojednávaní spoločnej budúcnosti. Budúcnosť musí byť suverénna. Alebo to nie je budúcnosť, ale tragická reprodukcia minulosti. Treba teda nám z týchto dôvodov odmietnuť asymetrickú konštrukciu. Nemáme dôvod, aby sme ju takým spôsobom robili. Ak chceme, môžeme to urobiť prípadne tak, že 30. október môžeme považovať aj za štátny sviatok s tým, že by sa dajme tomu oslavoval vždy v nasledujúcom voľnom dni, teda v nedeľu, v príslušnom kalendárnom zoskupení.

    Vážení priatelia, predložený návrh je pokus o asymetriu, je pokus včerajška dostať sa spätne do budúcich dejín. Neriaďme sa takýmito pokusmi a zostaňme verní sami sebe.

    Ďakujem.

  • S faktickými poznámkami sa prihlásili štyria poslanci. Uzatváram možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Tóthová, máte slovo.

  • Ďakujem.

    Ja si myslím, že je skutočne pozoruhodné a rešpektovaniahodné to, čo povedal pán poslanec Húska o asymetrii. Vieme, že 28. október je štátny sviatok Českej republiky. Ja si myslím, že pokiaľ by sme pokračovali v týchto úvahách, o ktorých rokujeme, by mal byť sled taký, že by mal byť daný kontakt aj na Českú republiku tak, aby v oboch republikách, keďže ide o určitú spoločnú históriu, bol vyzdvihnutý tak 28. október, ako aj 30. október. V opačnom prípade dochádza k asymetrii, k niečomu, čo nie je náležité pre zvrchovaný štát, pretože by sme týmto nepriamo mali za pamätný deň štátny sviatok inej republiky bez toho, že by tá druhá republika mala niečo zo zrkadlového obrazu aj z našich dejín a našich sviatkov.

    Ďakujem.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážená Národná rada,

    plne súhlasím s tým, čo vyslovil pán poslanec Húska, že pri vzniku štátu po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie sme sa potrebovali navzájom. Je známe, keď sa konštruovala hranica najskôr českého štátu, tak vtedajší politici s hrôzou zistili, že ich je menej ako iných národností v tomto území, a preto postupne rozširovali hranice na východ, a tak sme sa stali potom súčasťou tohto štátu. Myslím si, že nie je dobré podceňovať Slovensko a Slovákov a hovoriť, že to bola naša jediná záchrana. Veď predsa je známe, že Slovensko patrilo k tým priemyselnejšie vyspelým častiam Rakúsko-Uhorska alebo aj samotného Uhorska, tak ako Česká republika.

    Je tiež pravda, že nám českí učitelia dosť pomohli pri vzdelávaní našich ľudí, pri výchove našich ľudí, ale je predsa známe, že mnoho Slovákov napriek národnostnému útlaku sa stalo významnými osobnosťami. Veď si treba len pripomenúť, že ozdoba monarchie Matej Bel Funtík z Očovej, keď viezol nejakú delegáciu a pýtali sa ho, akým smerom, kde sa dostanú, tak im ten oráč odpovedal po latinsky. Teda neboli sme až celkom takí sprostí, ako by to niektorí radi hovorili a ako sa to aj zachovalo v českom národe, žiaľ.

    Mám dve také spomienky. Jeden môj príbuzný hral futbal za Trnavu a v Chebe ich vítali transparenty: "Naučili sme vás číst a psát, naučíme vás taky futbal hrát." Pritom najlepší doklad o podceňovaní Slovenska je vyjadrenie predsedu českej vlády pána Zemana. Ak si vy myslíte, že to podceňovanie zmizlo, nie. A ak súhlasíte s tým, že popradské pivo je vhodné akurát na umývanie zubných...

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Pán poslanec Oberhauser, nech sa páči, máte slovo.

  • Pán predsedajúci,

    vážená snemovňa,

    ja sa nestotožňujem celkom s návrhom pána poslanca Húsku, ktorý povedal, že treba sviatok 30. október povýšiť na štátny sviatok a týmto akýmsi kompromisom sa vyhnúť celej tejto patálii, ktorá tu vznikla. Ja by som bol skôr naopak rád, keby pán predkladateľ návrhu zákona stiahol svoj návrh, lebo naozaj, keď sa pozriete na koncepciu zákona Národnej rady o štátnych sviatkoch a dňoch pracovného pokoja, tento návrh je nenáležitý. Jednoducho preto, lebo štátne sviatky sú vlastne na Slovensku štyri a tie sú všetky viazané na vznik Slovenskej republiky ako zvrchovaného, samostatného, svojprávneho a nikým neovládaného štátu, len vlastným ľudom a občanmi tohto štátu. A tieto veci, ktoré súvisia so vznikom iného štátu, ktorý medzičasom už zanikol, sú nenáležité z hľadiska konštrukcie tohto zákona ako zákona, ktorý mal vyzdvihnúť významné udalosti slovenského národa a slovenskej štátnosti. Preto tento návrh, kde si máme pripomínať vznik zaniknutého štátu, ktorý dokázal svoju neschopnosť existencie v modernej histórii Európy, je jednoducho anachronizmom. A preto by bolo treba takýto návrh stiahnuť z rokovania a naozaj sa radšej venovať vážnym spoločenským problémom, riešeniu hospodárskych otázok, to, čo občanov Slovenskej republiky naozaj trápi, a nie takýmto pseudoproblémom, ktoré vlastne sú neživotné a sú vlastne nejakým slovom z minulosti...

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Chcel by som ctenému kolegovi Húskovi povedať, že v rozprave dosiaľ nikto nehovoril o tom, že 28. október bol nejakým konečným krokom. Naopak, 28. október bol predsa istou ponúknutou historickou príležitosťou, väčšou príležitosťou pre Slovákov, ako aj pre Čechov. A myslím si, že je celkom jasné na základe historického poznania, že jedinou alternatívou voči Česko-slovenskej republike pre Slovákov bolo ostať v Uhorsku.

    Druhá moja poznámka sa týka obáv z čechoslovakizmu. Ja nevidím ani na českej politickej scéne, ani na slovenskej politickej scéne relevantnú politickú silu, ktorá by mala v programe alebo by hovorila o tom, že tu má dôjsť k nejakému znovuobnoveniu česko-slovenskej štátnosti. Jednoducho táto kapitola našej histórie je za nami. Máme tu dva suverénne štáty. Ale súčasťou nášho sebavedomia aj ako štátotvorného národa je predsa dobre poznať svoje dejiny a uvedomiť si, že 28. október a 30. október jednoducho sú nerozlučne spojené. 30. október bez 28. októbra by nebol mal žiaden zmysel.

    A chcel by som niektorým mojim cteným kolegom, ktorí tu vystupovali predo mnou, povedať, nepokúšajme sa vytvoriť atmosféru, že dejiny Slovenska a Slovákov sa začali až víťazstvom Hnutia za demokratické Slovensko v roku 1992.

  • Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Cuper. Pripraví sa pán poslanec Brňák.

    Pán poslanec Cuper, nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci,

    milé dámy,

    vážení páni,

    vývoj štátov sa uskutočňuje ako vertikálna špirála, ktorá smeruje od minulosti cez prítomnosť k budúcnosti. V tomto zmysle je potrebné chápať aj vývoj štátov, ktoré vznikajú, zanikajú alebo fungujú horšie alebo lepšie. V tomto zmysle je potrebné posudzovať aj návrh pána poslanca Bohunického na vyhlásenie 28. októbra 1918 ako pamätného dňa Slovenskej republiky.

    Bolo už tu povedané predrečníkmi, že pamätné dni sa vyhlasujú spravidla alebo súvisia so vznikom samostatného a nezávislého štátu. Tak je to v celom svete. Aj v Spojených štátoch oslavujú nie vznik anglického kráľovstva, ale Independence Day, to znamená 4. júl ako deň nezávislosti, ktorú si vybojovali americké kolónie na predtým materskej imperiálnej krajine Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska. V tomto zmysle bol systém, my Slováci, aby sme boli niečo výnimočné, tak sme si systém sviatkov spojených s našou nezávislosťou rozšírili až na štyri. Dnešný návrh aj mojich kolegov z poslaneckého klubu, aby vyvážili tú nezmyselnosť tohto návrhu, ktorý tu predložil pán poslanec Bohunický, sa pokúša vyhlásiť ešte aj piaty takýto sviatok. Ja si myslím, že v každom modernom a civilizovanom národe stačí jeden štátny sviatok, ktorým štát alebo národ získava nezávislosť a samostatnosť. Ale nebola by to slovenská schizofrénia, keby sme postupovali v súlade so vžitými tradíciami.

    Takže, pán Bohunický, neviem, či zo sentimentálnych dôvodov alebo skrytou snahou o politický revanš prišiel s takým geniálnym nápadom vyhlásiť 28. október 1918 za pamätný deň slovenského národa alebo Slovenskej republiky. Ja si myslím, že je to obyčajný historický anachronizmus, pretože spoločný štát Čechov a Slovákov nikdy nebol osamostatnením sa Slovenskej republiky, nikdy nebol požehnaním pre Slovákov. Bol to český štát rozšírený okupáciou o slovenské územia alebo historicky slovenské územia, ktorý umožnili mocnosti vtedajšej Dohody. Iba neskoršia politická reprezentácia na čele s čechoslovakistom, ktorého tu správne pán profesor Húska nazval agentom pražskej vlády, ktorý za svoje čechoslovakistické zmýšľanie dostal do správy Slovensko, pretože presne tak sa nazýval minister pre správu Slovenska.

    A ak chcete hovoriť, pán Bohunický, o samostatnom slovenskom štáte s ministrom pre správu Slovenska, tak ja vám musím povedať, že v štátovede sa takýmto územiam hovorí ako závislé alebo koloniálne, alebo v lepšom prípade domíniá. Teda o nijakej samostatnej Slovenskej republike sa nedá hovoriť.

    Ba naopak, mám tu Prúdy z mája 1923, sám Šrobár geniálne zvaľuje snahu slovenských intelektuálov, slovenskej spoločnosti a hovorí, že myšlienku autonómie Slovenska priniesli na Slovensko najprv zlou slovenčinou tlačené letáky, ktoré vydávalo maďarské propagandistické oddelenie v Budapešti. V tom čase vláda Károlyiho vydala národnostný zákon a v ňom utvorená slovenská krajina ako samosprávne teleso zo stránky jazykovej, pravda bez snemu a vlády. Idea slovenskej autonómie, politickej, je vynálezom maďarskej vlády pre Slovákov žijúcich v Česko-slovenskej republike. Je jasné, že pán Šrobár sa snažil klamať vtedy pomerne slabo vzdelaný slovenský národ, pretože pomlčal o celých dejinách, ktoré Slováci, alebo o všetkých autonomistických snahách Slovákov od počiatku 17. storočia cez roky 1847 - 1848, cez rôzne petičné hnutia, cez deputácie Slovákov, jednoduchých Slovákov, ktorých slovenská inteligencia vtedy vodila k panovníkovi, aby presvedčila uhorských monarchov, že Slováci, aj jednoduchí Slováci, jednoduchý slovenský národ chce samostatné kráľovstvo, samostatnú korunnú krajinu v rámci habsburskej monarchie. Ale v tých istých Prúdoch sa môžete dočítať na druhej strane od anonymného autora, označovaného N. P., že Štefánik, a to podotýkam, tí, ktorí tu tvrdili, pán Weiss - spravidla ujde, keď sa dotýkame jeho - ako salónny sociálny demokrat alebo lev socialistických salónov jednoznačne označuje Štefánika za jedného z hlavných nositeľov samostatných autonomistických tendencií, ktoré nekorešpondujú s hlavným prúdom slovenskej politiky, ktorá chce jednotný československý národ, ktorého predstaviteľom, správne povedal pán Ballek, bol aj do istej miery spisovateľ Hviezdoslav. Aj to sa tu hovorí na strane 131.

    Takže Slováci nedostali to, čo im sľubovali Česi v Pittsburskej dohode, teda samostatný štát, nedostali dokonca ani autonómiu. Slovensko bolo administratívne rozčlenené podľa českého vzoru. Bolo zriadené už to hanebné ministerstvo pre správu Slovenska, ktorým si Česi administratívne podriadili slovenské územie. Hovoria o tom jednoznačne pre právnika, ak si pozrie transformačné zákony, ktorými sa pretransformoval, v Česku sa pretransformoval jednoznačne právny poriadok habsburskej monarchie, ale na Slovensku sa nepretransformoval právny poriadok Uhorska len do značne obmedzenej miery a zavádzal sa teda poriadok platný aj v budúcnosti jednotného československého národa.

    V tomto zmysle, pán Bohunický, žiaľbohu, musím konštatovať, že ste hlboko nepochopili dejiny tohto národa a že jediné, čo vás ospravedlňuje, je váš sentimentálny vzťah k dejinám a k svetlým dejinám spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý existoval podľa učebníc, ktoré boli písané od roku 1945 a v ktorých sa vykresľoval ešte v krajších farbách ako za prvej Česko-slovenskej republiky. Ja musím povedať, že ide o vaše hlboké nedorozumenie dejinného vývoja. Bolo by možno jednoznačnejšie pochopenie, ak by ste možno dali 28. august ako deň, keď vznikla česko-slovenská federácia, pretože vtedy ústavným zákonom 77 bývalé Novotného Národné zhromaždenie poverilo bývalú Slovenskú národnú radu, teda našu predchodkyňu, zriadilo a doplnilo Českú národnú radu a poverilo ich hlasovaním o spoločnom štáte. Vtedy naozaj Slováci dostali aspoň zdanie autonómie, ktorá sa už po tretíkrát, lebo jej predchádzali ešte likvidácia autonómie podľa Košického vládneho programu troma pražskými dohodami, vtedy sa Slováci dočkali aspoň toho, že dostali akúsi náhradu samostatného parlamentu - Slovenskej národnej rady.

    A už tu bolo povedané, prečo by ste, pán Bohunický, nemohli navrhnúť ako pamätný deň aj 25. november, nie preto, že to je deň mojich narodenín, ani preto, že oslavujeme svätú Katarínu, ale práve v tento deň sme vo Federálnom zhromaždení rozdelili to, čo vzniklo v roku 1968 práve z vôle tých istých národných rád, lebo treba povedať, že nie z vôle Federálneho zhromaždenia, lebo zákon o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vychádzal z filozofie, že sme sa najprv obrátili znova v zmysle ústavného zákona 77, ktorý zriadil alebo poveril obidve národné rady, aby zriadili spoločný štát, z vôle týchto obidvoch národných rád, teda z vôle Slovenskej národnej rady alebo jej poslancov a Českej národnej rady sme potom rozdelili my poslanci Federálneho zhromaždenia spoločný štát.

    Ja sa vás pýtam: Prečo nie tento deň? Azda preto, že vy ste zaň nehlasoval, že ste sa vtedy tvárili, že sa vás slovenské záležitosti nedotýkajú? Ja sa vás chcem opýtať: Akú zodpovednosť ste vtedy mali voči tejto republike, keď už takmer rok a pol po tom pán Havel zničil slovenský zbrojársky priemysel a ponechal český, keď sa stihli ukradnúť českou stranou Česko-slovenské aerolínie bez jedinej koruny náhrady, keď sa sprivatizovala českou stranou Česko-slovenská plavba dunajská, keď sa dávali desiatky a stovky miliónov na opravu budov, v ktorých sídlili federálne orgány, v ktorých dnes sídlia orgány českého štátu? Vy ste vtedy vehementne trvali na tom, že bude aj naďalej tzv. spoločný štát, čo nebolo nič iné ako asymetrická federácia, v ktorej sme mali jednoducho postavenie vazalov.

    Ja sa pýtam aj pána Zajaca, ako vehementne tu obhajoval americké záujmy, ktoré búrali práve takú istú federáciu v Juhoslávii, lebo aj to bola jedna z asymetrických federácií, kde vládnuci srbský národ mal pod sebou iné národy, ktoré sa, chvalabohu, osamostatnili, tak ako sme sa osamostatnili my. Ja sa pýtam: Prečo aj teraz schvaľujete to, že sa bývalá federácia Sovietsky zväz, ktorá bola takisto asymetrickou federáciou a v ktorej ruský národ mal pod sebou menšie národy, ktoré sa tiež osamostatnili, prečo tento celý proces schvaľujete a prečo práve tu chcete nám natĺcť do hlavy, že máme oslavovať nejaký sviatok, ktorý nebol z hľadiska toho, čo Wilson nazval sebaurčovacím právom národov, pán Bohunický, a Wilson bol štátovedcom, prečo vy nechcete pochopiť, že máme nárok oslavovať iné dni ako dni samostatnosti, že máme oslavovať iné dni ako vďakyvzdanie, ale nie práve tento sviatok, keď sme sa práve, naopak, stali českou kolóniou, administratívne riadenou z Prahy cez Vavra Šrobára ako ministra pre správu Slovenska?

    Ja len predpokladám, že na budovu Filozofickej fakulty na nábreží Dunaja nedáte aj tabuľu, na ktorej bude napísané, že 28. október je naším pamätným dňom, lebo pre mňa to určite nikdy pamätný deň nebude. Ja si myslím, že bude to pamätný deň SDĽ, pretože na jednej strane doobeda budeme riešiť vašu historickú schizofréniu, váš politický sentimentalizmus, z ktorého sa neviete vyliečiť, a na druhej strane budeme večer riešiť problém dôvery vašej ministerke financií, ktorá svojou politikou, moja to určite nie je, budeme riešiť odvolávanie pani ministerky financií, ktorá vedie túto republiku, ktorú vy ste pred 7 rokmi nechceli, za ňu ste nehlasovali a teraz by ste sa v nej chceli hrať na vládcov, vediete ju do záhuby. A chýba vám, pán Bohunický, nejaký záchytný bod, na ktorý by ste znovu mohli zviesť, tak ako komunisti zvádzali, všetko utrpenie alebo biedu slovenského národa, ale aj pred nimi čechoslovakisti na to, že nás vykorisťuje Praha, alebo ďalšiu schizofréniu, že ako vyžijeme bez pražskej pomoci a kto sa vlastne o nás bude starať. Je potrebné teda sa nad tým pozamýšľať, pán Bohunický, a riešiť problémy súčasnosti na tej historickej špirále vývoja Slovenskej republiky. Treba sa postarať o to, pretože ste zobrali zodpovednosť za hospodársky a sociálny vývoj práve vy, Strana demokratickej ľavice, ktorá sľubovala občanom Slovenskej republiky, že sa bude starať práve o ich spoločenský blahobyt. Práve naopak, staráte sa znova o to, aby ste slovenské majetky odovzdali, tak ako pri delení federácie, do rúk svojich zahraničných chlebodarcov. Naučte sa, pán Bohunický, alebo snažte sa učiť všetkých občanov Slovenskej republiky, aby boli hrdí a dôstojní, aby nehrbili svoj chrbát stále pred niekým, aby sa neklaňali niekomu.

    A na záver, pán Bohunický, mám pre vás špeciálne odporúčanie ako pozmeňujúci bod programu, pretože váš návrh si naozaj nezaslúži seriózne posúdenie, lebo je schizofrenický. Odporúčam vám, aby ste v súlade s vašou terajšou orientáciou nazvali váš zákon o vďakyvzdaní Českej republike alebo občanom Českej republiky a aby ste na tento pamätný deň neodporúčali občanom Slovenskej republiky piecť moriakov, ale niečo slovenskejšie. Môžete im odporučiť trebárs piecť, aby sme všetci hodovali na baranoch, voloch, húskach a možno aj zajacoch.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ja len prosím ako spravodajca, aby pán Cuper odovzdal svoj návrh písomne. Myslím, že to zostane ako zaujímavý doklad pre históriu tohto parlamentu.

  • Faktické poznámky: pán poslanec Dzurák, pán poslanec Hofbauer. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.

    Nech sa páči, pán poslanec Dzurák, máte slovo.

  • Ďakujem.

    Keby som pána Cupera nepoznal, tak by som si myslel, že to myslí vážne, ale keďže je taký dosť "srandičkár", tak som aj tak bral jeho prejav. Aký to bol veľký rozdiel medzi prejavom pána Balleka, ktorý bol plný korektnosti a úcty k dejinám, a pána Cupera, kde dáva len víziu strachu, víziu obáv a doslova nenávisti a neúcty k histórii. Jednoducho bol to prejav typický, presne taký, ako momentálne hrá HZDS svoju politiku. Skutočne to bol odraz politiky momentálne HZDS, ktorá je zameraná len prevažne na poučovanie, na nenávisť a na urážky svojich politických súperov.

    Ďakujem.

  • Ja sa zas domnievam, že uvážlivý a kultivovaný prístup Strany demokratickej ľavice dokumentoval predovšetkým pán predkladateľ, ktorý za celý čas vystúpenia pána poslanca Cupera tam sedel s maskou infantilného úškľabku, čo nesvedčí o duchaplnej úrovni ani o kultivovanosti, ani o civilizačnom stupni a už vôbec nie o tom, že...

  • Pán poslanec, reagujte na predrečníka.

  • ... svoju pozíciu predkladateľa návrhu zákona berie nejako seriózne, vážne.

    Rád by som podčiarkol tie časti vystúpenia pána poslanca Cupera, ktoré sa dotýkali faktografie a histórie. Dámy a páni, pán Cuper možno má niekedy vystúpenia, ktoré vás udivujú a rozosmejú, ale pozor na to, to je veľmi vzdelaný a veľmi sčítaný pán, čo sa nedá povedať o prevažnej väčšine tu sediacich poslancov pravej časti poslaneckého zboru. Nechcem vás uraziť, pretože sa tam nachádzajú aj vzdelaní ľudia a veľmi vzdelaní ľudia, ale nedotýkajte sa vystúpení našich poslancov takým spôsobom, ako to urobil pán Dzurák. Nie je to dôstojné a predovšetkým nesvedčí to o dobrom stave vzdelanostnej úrovne vás samých.

  • Vážené panie poslankyne, vážení poslanci, ešte 5 poslanci vystúpia v rozprave, ale teraz budeme mať do 14.00 hodiny prestávku na obed. O 14.00 hodine začneme hodinou otázok.

    Nech sa páči, prajem vám dobrú chuť.

  • Po prestávke.

  • Vážené panie poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    prosím vás, zaujmite miesto v rokovacej miestnosti, budeme pokračovať v 22. schôdzi Národnej rady.

    Prosím panie poslankyne, pánov poslancov, členov vlády, pána premiéra, aby zaujali miesta určené pre nich a budeme pokračovať v 22. schôdzi.

    Vážené panie poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    otváram bod programu -

    hodina otázok.

    Chcem pripomenúť, že v rokovaní o tomto bode programu budeme postupovať podľa § 24 ods. 6 a § 131 zákona o rokovacom poriadku.

    Zo všetkých písomných otázok poslancov podaných do stredy do 12.00 hodiny určení overovatelia schôdze vyžrebovali poradie otázok na odpovede, ktorým sa budeme riadiť. Vyžrebované poradie otázok bolo oznámené na vývesnej tabuli pred rokovacou sálou. Pripomínam, že na otázky poslancov, ktorí sú neprítomní v rokovacej sále, sa neodpovedá.

    Prosím predsedu vlády pána Mikuláša Dzurindu, aby oznámil, ktorých členov vlády určil, že budú odpovedať na otázky za neprítomných členov vlády, prípadne bude odpovedať sám.

    Nech sa páči, pán predseda vlády, máte slovo.

  • Vážený pán predseda,

    panie poslankyne, páni poslanci,

    namiesto neprítomného pána ministra Kukana bude odpovedať minister Kňažko a namiesto pána ministra Magvašiho pani ministerka Machová.

  • Ďakujem.

    Prosím pána predsedu vlády, aby na vyžrebované otázky, ktoré mu boli adresované, odpovedal v časovom limite 15 minút.

    Prvá otázka na predsedu vlády podľa vyžrebovaného poradia je od pána poslanca Ošvátha a znie: "Ako hodnotíte úroveň pripravenosti Slovenskej republiky na začlenenie do paktu NATO?"

    Nech sa páči, pán predseda vlády.

  • Vážený pán poslanec,

    úvodom by som rád zdôraznil, že otázka pripravenosti ktorejkoľvek krajiny na členstvo v aliancii je otázkou pripravenosti krajiny ako celku, teda celej spoločnosti, úrovne demokracie, dodržiavania ľudských a občianskych práv, trhovej ekonomiky, právneho štátu, bezpečnosti a slobody. Rozhodnutie krajín NATO o rozšírení tejto politicko-vojenskej organizácie je a naďalej bude rozhodnutím politickým, pričom je samozrejmé, že krajina uchádzajúca sa o členstvo v tomto elitnom klube krajín musí byť pripravená prevziať a dôsledne plniť všetky úlohy spojené s jej členstvom v Severoatlantickej aliancii. Najvyšší predstavitelia NATO a členských krajín aliancie vysoko oceňujú najmä účasť a prístup Slovenskej republiky pri riešení krízovej situácie na území bývalej Juhoslávie, hlavne v súvislosti s mierovými operáciami KFOR, SFOR, či predtým AFOR, IFOR a UNPROFOR. Správanie sa ako de facto člen NATO a solidarita, ktorú Slovensko prejavilo pri riešení krízy na Balkáne, jednoznačne dokumentujú schopnosť Slovenska prispieť k bezpečnosti a stabilite v Európe a konať v súlade s cieľmi a princípmi Severoatlantickej aliancie.

    Čo sa týka konkrétnejšieho obsahu vašej otázky, a teda úrovne pripravenosti na členstvo v Severoatlantickej aliancii, Slovenská republika sa opiera o doterajšie dobré výsledky dosiahnuté v spolupráci v rámci Euroatlantickej partnerskej rady a programu Partnerstva za mier, ako aj individuálneho diálogu s NATO. Dosiahnuté výsledky potvrdzujú správnosť orientácie, obsahového zamerania a postupov doterajšej partnerskej spolupráce s NATO a ich súlad so strategickými cieľmi Slovenskej republiky v oblasti zahraničnobezpečnostnej politiky.

    Vláda Slovenskej republiky na svojom zasadnutí 6. októbra tohto roku schválila Národný program prípravy Slovenskej republiky na členstvo v Severoatlantickej aliancii, poznáme to pod názvom Národný program PRENAME. Pri jeho spracovaní boli využité aj pripomienky a rady partnerov z členských štátov NATO a predovšetkým skúseností a poznatky nových členov Severoatlantickej aliancie. Odovzdaním PRENAME dňa 11. októbra 1999 v NATO v Bruseli urobila vláda Slovenskej republiky ďalší konkrétny krok smerom k príprave a dosiahnutia členstva Slovenskej republiky v Severoatlantickej aliancii v čo najkratšom možnom čase.

    Pri tejto príležitosti mi dovoľte veľmi stručne spomenúť aj niektoré ciele tohto Národného programu PRENAME, hoci predpokladám, že bude o tomto programe reč aj v Národnej rade. Pán poslanec Tuchyňa aj niektorí ďalší si želali, aby Národná rada PRENAME diskutovala na pléne, a myslím, že sa tak aj stane. Základným cieľom je zefektívnenie demokratického a civilného riadenia ozbrojených síl na úroveň krajín Severoatlantickej aliancie. Udržiavanie obranných výdavkov na úrovni okolo 2 % z hrubého domáceho produktu pri súčasnej realizácii reformy Armády Slovenskej republiky, zefektívnenia jej aktivít a znižovania početných stavov. Vypracovanie nových koncepčných dokumentov pre oblasť bezpečnosti a obrany, charakterom a obsahom porovnateľný s obdobnými dokumentmi členských štátov Severoatlantickej aliancie. Sú to: bezpečnostná stratégia, obranná stratégia, vojenská stratégia a koncepcia reformy rezortu obrany.

    V závere by som rád zdôraznil, že pri všetkých konzultáciách s partnermi v Severoatlantickej aliancii bola našim delegáciám zdôrazňovaná nevyhnutnosť dostatočného materiálneho a zvlášť finančného zabezpečenia celého procesu prípravy Slovenskej republiky na členstvo v Severoatlantickej aliancii, bez ktorého akákoľvek naša verbálna snaha alebo aj úsilie by strácali vierohodnosť. Realizácia PRENAME nepredstavuje pre našu krajinu priamu a automatickú cestu do NATO, pretože prizvanie za člena je politickým rozhodnutím. Očakávame však, že náš pokrok v rámci prípravy bude práve tým rozhodujúcim impulzom na potrebné politické rozhodnutie v náš prospech.

    Možno by som zakončil len tým, že aj pri mojom stretnutí s americkým prezidentom bolo evidentné, že rok 2001 bude rokom, kedy sa bude najmä v americkom kongrese rozhodovať o ďalšom rozširovaní Severoatlantickej aliancie a je našou povinnosťou urobiť všetko pre to, aby sme boli dobre pripravení a aby sme túto šancu dostali.

    Skončil som.

  • Chce pán poslanec podať doplňujúcu otázku?

    Pán poslanec, nech sa páči, v rozsahu dvoch minút.

  • Ďakujem pekne za slovo.

    Vážený pán premiér,

    úroveň pripravenosti Slovenskej republiky na vstup do NATO v oblasti politickej za posledný rok nepochybne výrazne vzrástla. Svedčia o tom aj závery Washingtonského samitu NATO, ako aj ďalšie objektívne ukazovatele. Politické kritériá sú síce rozhodujúce pri ďalšom rozširovaní NATO, ale významnú úlohu bude hrať aj otázka vojensko-technického charakteru a pripravenosti armády. Na splnenie takýchto úloh bude rezort obrany potrebovať v budúcnosti rozpočet na úrovni 2 % z hrubého domáceho produktu. Rovnako dôležité bude aj formovanie verejnej mienky občanov Slovenskej republiky v otázke názoru na vstup do NATO, pretože prieskum verejnej mienky ukazuje, aspoň ten posledný, iba 35 % občanov súhlasí so vstupom do NATO, 50 % je proti a 15 % je nerozhodnutých. Iste, v tomto smere zohral negatívnu úlohu aj postoj opozičných strán v otázke riešenia konfliktu v Kosove.

    Moja otázka znie: Aké opatrenia plánuje prijať vláda na zabezpečenie primeranej úrovne stavu armády a tiež na pozitívne formovanie verejnej mienky občanov k otázke vstupu Slovenska do NATO?

  • Nech sa páči, pán predseda vlády.

  • V prvom rade by som chcel povedať, že je veľmi dôležité to, čo ste povedali v dvoch smeroch. Po prvé, že Severoatlantická aliancia, to je na jednej strane politické rozhodnutie, ale že musí byť podložené aj materiálno-technickým, finančným zabezpečením, čo, samozrejme, nám robí ťažkosti a aj dnes budeme diskutovať veľmi zložitú tému, ako priblížiť rozpočet Armády Slovenskej republiky, rezortu obrany tomu číslu, ktoré ste uviedli, ktoré je naším cieľom alebo želaným stavom. No a po druhé je veľmi dôležité aj to, čo ste povedali, a to je názor občanov, verejná mienka.

    Ja som si pred niekoľkými dňami všimol aj iný výskum verejnej mienky a bol som milo prekvapený, lebo ten pomer, ktorí podporujú vstup do NATO, a tých, ktorí ho nepodporujú alebo sú zdržanliví, bol 39:41, čo ma veľmi povzbudilo a myslím si, že na tomto čísle sa podpísala v dobrom zmysle slova aj lepšia informovanosť vlastne o tom, čo sa dialo na Balkáne v priebehu tohto roku.

    Budeme napĺňať koncepciu reformy Armády Slovenskej republiky, tak ako ju poznáte, tak ako o nej hovoril minister obrany. V rámci tejto koncepcie budeme znižovať početné stavy vojakov, budeme znižovať početné stavy civilistov, občianskych pracovníkov v armáde a, samozrejme, budeme armádu postupne a rozumne modernizovať tak, aby spĺňala stále viacej parametre, ktoré sa od nej vyžadujú. Budeme konzultovať, ako som uviedol aj v prvej časti svojej odpovede, skúsenosti najmä v rámci Vyšehradského zoskupenia s Čechmi, Poliakmi, Maďarmi. Budeme ofenzívni na zahraničnopolitickom poli, ale, samozrejme, aj v slovenských médiách tak, aby občania boli náležite pripravení na to, ako pôjdeme do NATO.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Druhá otázka na predsedu vlády podľa vyžrebovaného poradia je od pána poslanca Krajčiho a znie: "Ako chcete riešiť v nadväznosti na proces zoštíhlenia štátnej správy a teda presun kompetencií zo štátnej správy na samosprávu, pretože samospráve v zmysle zákona číslo 369/1990 Zb. a následných novelizácií možno ukladať povinnosť jedine formou zákona Národnej rady Slovenskej republiky súčasne s prísunom financií. Z akých zdrojov budú čerpané financie pre obce, keď v oblasti štátnej správy sa očakáva zníženie základov?"

    Nech sa páči, pán predseda.

  • Vážený pán poslanec,

    proces zoštíhľovania štátnej správy, ako ste to nazvali v otázke, nie je celkom dobre možné spájať, ani správne spájať s procesom presunu kompetencií zo štátnej správy na územnú samosprávu. Racionalizácia výdavkov na štátnu správu je nevyhnutnosťou, pretože aj vďaka rozhodnutiu predchádzajúcej vlády v roku 1996 má Slovensko neúmerne drahú verejnú správu, ktorú si z hľadiska celkovej ekonomickej situácie nemôže dovoliť. Okrem toho je racionalizácia výdavkov na verejnú správu permanentný proces, s ktorým bude zápasiť každá vláda bez ohľadu na to, či bude pokračovať proces odovzdávania kompetencií územnej samospráve, alebo nebude, alebo bez ohľadu na to, v akom časovom horizonte bude k tomu dochádzať. Nemusím vám iste pripomínať nárast výdavkov na verejnú správu po roku 1996 a azda ani to, že výdavky na verejnú správu sú po prepočte k pomeru tvorby hrubého domáceho produktu na jedného obyvateľa o viac ako 10 % vyššie ako v iných krajinách Európy. Súhlasím s vami, že územnej samospráve je možné ukladať úlohy iba formou zákona a súčasne s prísunom financií.

    K druhej časti vašej otázky, ako iste viete, vláda Slovenskej republiky chce pokračovať v reforme verejnej správy a prijala k tomu aj uznesenie v rámci prerokúvania stratégie reformy verejnej správy. Cieľom je posilniť v súlade s programovým vyhlásením územnú samosprávu a jej vplyv na správu vecí verejných. Chcem však upresniť, že na rozdiel od iného chápania verejnej správy súčasná vláda nechce presúvať kompetencie, ale chce územnej samospráve odovzdať na základe zákona zabezpečovanie mnohých úloh, ktoré doteraz zabezpečovala najmä miestna štátna správa, a to je, myslím, pravý zmysel decentralizácie.

    Je logické, že súčasťou takéhoto procesu bude aj zmena financovania a územná samospráva na miestnej úrovni a na úrovni vyšších územných celkov bude mať adekvátny podiel na daňových príjmoch v súlade s rozsahom odovzdaných kompetencií. Reformu vo verejnej správe, a teda aj reformu financovania verejnej správy chceme zároveň stabilizovať, touto reformou vzťah medzi štátnym rozpočtom a rozpočtami územnej samosprávy a vytvoriť tak predpoklady na viacročné finančné plánovanie na všetkých úrovniach.

    Toľko, pán poslanec.

  • Pán poslanec Krajči, chcete dať doplňujúcu otázku?

    Nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo, pán predseda.

    Pán premiér, nepresvedčili ste ma o tom, že presun kompetencií by nemal viesť k zoštíhleniu výdavkov do verejnej správy. Potom sa pýtam, načo takýto krok chcete robiť, keď neprinesie žiadne úspory. A chcem sa opýtať, potom kedy tento krok chcete urobiť. Pretože v rozpočte na rok 2000 absolútne nerátate s tým, že by samospráva dostala zvýšené náklady, a tak nerátate ani s presunom kompetencií. Už dnes chýba samospráve viac ako 2 mld. Sk, a to som zvedavý, odkiaľ ich zoberiete v štátnom rozpočte.

    Chcem sa pýtať, čo mienite robiť s vami tak často kritizovanou zadlženosťou, a to nielen na štátnej úrovni, ktorú ste už zvýšili v tomto roku na 30 mld., ale aj so zadlženosťou miest a obcí. Veď zadlženosť mestských rozpočtov Košíc, Bratislavy, Banskej Bystrice sa vyšplhala na vyše 5 mld. Sk. Mestá a obce žijú už len z predaja vlastného majetku. A teda čo ostane ďalším generáciám? A to sa môžem pýtať aj pánov primátorov, ktorí tu sedia z týchto miest.

    Chcem sa aj spýtať, keďže pripravujete koncepciu nového územného a správneho členenia, máte už vyčíslené náklady, ktoré bude stáť štátny rozpočet tento váš neuvážený krok, pretože, samozrejme, budete musieť počítať s narastajúcou nezamestnanosťou štátnych úradníkov, ktorých chcete prepúšťať rušením miest na okresoch a tým spôsobom predražíte znovu výkon štátnej správy.

  • Nech sa páči, pán predseda vlády.

  • Pán poslanec, mal som snahu vo svojej odpovedi vám ponúknuť vysvetlenie v tom zmysle slova, že pri decentralizácii a pri reforme verejnej správy ide o omnoho viac ako o zoštíhľovanie úradov a úradníkov. Je absolútne jasné, že aj takýto efekt sa dostaví, že bude dohromady vo verejnej správe robiť menej ľudí, o to lepšie budú môcť byť zaplatení a to efektívnejšie budú môcť pracovať. Ja som sa však pokúšal vám vysvetliť, že tie efekty sú omnoho výraznejšie v tom podstatnom, v tom, že priblížime správu veci verejných občanovi, v tom, že samospráva dokáže lepšie zhodnocovať verejné zdroje, a preto, pokiaľ je to len účelné a možné, je potrebné jej zverovať jej stále vyššie kompetencie.

    K tej časti, keď ste hovorili o peniazoch, chcem povedať len toľko, že mnohé kapitoly budú mať menej peňazí v roku 2000 ako v roku 1999, ale práve rozpočet miest a obcí je ten, ktorý bude mať viacej peňazí v roku 2000 ako v roku 1999. Tak ako sme stabilizovali hospodárstvo, postupne ho stabilizujeme, tak budeme stabilizovať aj verejné peniaze ako také a ukazovatele svedčia o tom, že aj v tejto oblasti docháda k pozitívnemu vývoju.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Čas vyhradený na odpovede na otázky poslancov predsedom vlády je vyčerpaný.

    Ďakujem predsedovi vlády.

    Teraz pristúpime k odpovediam členov vlády na otázky poslancov.

    Prvú z vyžrebovaných otázok položil pán poslanec Ošváth ministrovi Kukanovi. Bude odpovedať pán minister Kňažko. Otázka znie: "Ako hodnotil predseda Parlamentného zhromaždenia Rady Európy Russell Johnson počas návštevy Slovenskej republiky úroveň demokracie na Slovensku?"

    Nech sa páči, pán minister.

  • Vážený pán predseda,

    vážené panie poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    dámy a páni,

    som rád, že vo svojej odpovedi na otázku pána poslanca Ošvátha môžem vyjadriť úprimnú radosť zo stretnutia s predsedom Parlamentného zhromaždenia Rady Európy lorda Russella Johnsona, ktorá sa uskutočnila na pozvanie predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Jozefa Migaša v dňoch 6. - 9. októbra 1999. Návšteva Slovenskej republiky bola od jeho zvolenia za predsedu parlamentu najstaršej politickej organizácie Európy jednou z prvých oficiálnych návštev členskej krajiny Rady Európy. Návšteva sa uskutočnila vo významnom období pre Slovensko, takmer tesne po zasadnutí Parlamentného zhromaždenia Európy v dňoch 20. až 24. septembra 1999, na ktorom bola dovŕšená jedna významná etapa pôsobenia Slovenskej republiky v organizácii, a to monitoring plnenia záväzkov a povinností voči hodnotám, na ktorých je Rada Európy budovaná a ktorými sú ľudské práva, právny štát, pluralitná demokracia. A je len samozrejmé, že značná časť rozhovoru bola venovaná práve skončeniu monitorovacieho procesu.

    Lord Russell Johnson výrazne ocenil pokrok dosiahnutý po parlamentných voľbách, ktorý prispel ku konsolidácii a stabilite demokratického procesu budovania právneho štátu, k väčšiemu súladu práva a politiky s princípmi Rady Európy, čo považuje za povzbudenie pre vládu Slovenskej republiky k ďalšiemu smerovaniu svojej politiky voči európskej integrácii. Podľa slov predsedu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy implementácia hodnôt Rady Európy do každodenného života občanov je tou najlepšou zárukou pre Slovensko na ceste stať sa plne integrovaným členom Európskej únie a NATO. Považuje účasť Slovenska na aktivitách Rady Európy, podobne ako pri všetkých členských štátoch asociovaných s Európskou úniou, za dôležitý medzistupeň budúcej integrácie do Európskej únie. Predseda Parlamentného zhromaždenia Rady Európy tiež mimoriadne ocenil skutočnosť, že ústavná reforma, ktorá viedla k priamej voľbe prezidenta Slovenskej republiky občanmi, výrazne prispela ku konsolidácii demokracie na Slovensku.

    Na druhej strane predseda Parlamentného zhromaždenia Rady Európy považuje skončenie monitorovacieho procesu aj za vynikajúcej pomoci Rady Európy, ktorá bude pokračovať formou vzájomného dialógu v otázkach, v ktorých možno očakávať ďalšie zlepšenie, napríklad v posilňovaní nezávislosti súdnictva, v otázkach budovania miestnej a regionálnej samosprávy, slobody médií, ako i v otázkach riešenia rómskej problematiky. Podľa jeho názoru riešenie problémov rómskej komunity by nemalo ohroziť integráciu Slovenskej republiky do Európskej únie najmä z toho hľadiska, že tento problém sa netýka len Slovenska, ale celého kontinentu. V tejto oblasti vidí rozsiahle možnosti vo väčšej angažovanosti Rady Európy, ako aj mimovládnych organizácii pri riešení tohto celoeurópskeho problému.

    Predpokladám, vážený pán poslanec, že moja odpoveď dostatočne vyčerpala obsah otázky a je postačujúca. Záverom by som chcel zdôrazniť, že osobne vysoko oceňujem formu politického dialógu, ktorá sa aplikuje v rámci členstva Slovenskej republiky v Rade Európy na všetkých úrovniach. Členstvo Slovenskej republiky v Rade Európy je príležitosťou pre účasť na riešení otázok spoločného európskeho záujmu, ktoré v konečnom dôsledku slúžia predovšetkým záujmom občanov.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Pán poslanec Ošváth, chcete dať doplňujúcu otázku? Nie.

    Ďakujem.

    Druhú z vyžrebovaných otázok položil podpredseda Národnej rady pán Andel pre pána ministra Kukana. Opäť bude odpovedať pán minister Kňažko. Otázka znie: "Stále častejšie počuť sťažnosti na Veľvyslanectvo USA, ktoré odmietlo turistické víza ľuďom, ktorí chcú ísť navštíviť USA. Pritom sú to aj ľudia, ktorí ešte USA nenavštívili, finančne sú zabezpečení a bezúhonní, kde je istota, že sa vrátia k svojej rodine na Slovensko. Nezačína "najdemokratickejšia krajina", t. j. USA, budovať železnú oponu medzi ňou a Slovenskom? Čo v tejto veci robí ministerstvo zahraničných vecí?"

    Nech sa páči, pán minister.

  • Vážené panie poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    pán poslanec Andel,

    je vo výlučnej právomoci každého štátu a teda aj Spojených štátov amerických určiť výber a stanoviť podmienky vstupu na svoje územie. Nie je v moci iného štátu tento proces ovplyvňovať. Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky monitoruje sťažnosti občanov Slovenskej republiky na postup pri udeľovaní víz zastupiteľskými úradmi cudzích štátov pôsobiacich v Slovenskej republike. Chcem vás ubezpečiť, že Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky vyvíja diplomatické aktivity a apeluje na tieto zastupiteľské úrady, aby vo vzájomných vzťahoch bola uplatňovaná zásada reciprocity a aby vo vzťahu k občanom Slovenskej republiky boli uplatňované podľa možností rovnaké kritériá, aké Slovenská republika uplatňuje voči občanom týchto štátov.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Pán podpredseda, chcete dať doplňujúcu otázku?

    Nech sa páči.

  • Veľmi ťažko sa mi môže dať doplňujúca otázka, keďže tu nie je pán minister Kukan, ale napriek tomu sa chcem vyjadriť a povedať, že naši občania sa cítia ukrivdení v porovnaní s inými krajinami strednej Európy, ako je Česko, Maďarsko, resp. Poľská republika. Je doslova trápne, keď mladí športovci, ktorí idú reprezentovať Slovenskú republiku, majú veľké problémy, aby tieto víza dostali, resp. tieto víza nedostanú. Také prípady sa stali napríklad u plavcov, tenistov, myslím, že i vodných pólistov. Viacero je takýchto prípadov, skutočne. Ak ministerstvo apeluje a snaží sa nejakým spôsobom túto oponu likvidovať, je to len v prospech občanov Slovenskej republiky. Opakujem ešte raz. Ak sa porovnávame s inými krajinami strednej Európy, ktoré som už menoval, je to skutočne diametrálne odlišný prístup veľvyslanectiev USA k občanom týchto krajín.

    Ďakujem.

  • Pán minister, chcete reagovať?

    Nech sa páči.

  • Chcel by som len znovu zdôrazniť, že je výlučne v právomoci toho-ktorého štátu určovať si podmienky na udeľovanie víz. Nesúhlasím s vaším názorom, že je výrazný rozdiel medzi okolitými krajinami, či už je to Poľsko, Česko a podobne. Na druhej strane by som chcel zdôrazniť, že prístup Spojených štátov amerických k Slovenskej republike je naozaj veľmi ústretový, že Slovenská republika nachádza oporu a podporu v Spojených štátoch amerických a Spojené štáty americké veľmi pozitívne hodnotia zmeny, ktoré sa na Slovensku od nástupu súčasnej vlády udiali. A táto vláda napráva aj vo vzťahu k Spojeným štátom americkým to, čo predchádzajúca vláda pokazila.

    Ďakujem.

  • Tretiu z vyžrebovaných otázok položila pani poslankyňa Slavkovská ministrovi Ftáčnikovi. Otázka znie: "V rámci znižovania počtov pracovníkov štátnej správy počítate so zrušením miesta jedného štátneho tajomníka?"

    Nech sa páči, pán minister.

  • Vážená pani poslankyňa,

    moja odpoveď v zmysle rokovacieho poriadku je jasná a stručná. Nie, nepočítam.

  • Pani poslankyňa, chcete dať doplňujúcu otázku?

    Nech sa páči.

  • Nediskutujte, pán minister, pani poslankyni uteká čas.

  • Ďakujem pekne za odpoveď.

    Ja si myslím, že vaša odpoveď mala znieť áno, pretože ak vláda stále prezentuje snahu zoštíhľovať štátnu správu, tak sa domnievam, že druhý štátny tajomník na ministerstve školstva je naozaj zbytočnosťou. Pred rokom 1996, keď pod ministerstvo školstva patrili všetky kompetencie, čo sa týka základných a stredných škôl, tak bol iba jeden štátny tajomník a stačil. Stačil si vykonávať svoje funkcie. Nebolo to iba za môjho pôsobenia na ministerstve, ale aj za predchádzajúcich ministrov. Som presvedčená o tom, že vytvorenie nového miesta pre štátneho tajomníka bolo iba účelové, bolo treba uspokojiť príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny, ktorí si nárokovali post, ktorým by ovládali slovenské školstvo, a preto sa stalo to, čo sa stalo. Domnievam sa, že činnosť štátneho tajomníka, ktorý má na starosti základné a stredné školy, keďže napríklad sa znížil aj počet pracovníkov na sekcii základných a stredných škôl, táto činnosť je neopodstatnená. A v súvislosti s jeho činnosťou by som chcela položiť doplňujúcu otázku.

    Pán minister, teraz je 542-ka novelizovaná a je na rokovaní v pléne Národnej rady. V rámci toho tam bola úplne zrejme náhodne vsunutá zmena paragrafu, ktorý sa vôbec nedotýka tej novely zákona, ale dotýka sa otázky vedenia pedagogickej dokumentácie. Iba nedávno ste schválili, že pedagogická dokumentácia na národnostných školách sa vedie dvojjazyčne a zrazu v novele sa objavilo, že triedne knihy sa už majú viesť iba jednojazyčne, teda v maďarčine. Som presvedčená, že je to práca pána...

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Pani poslankyňa, vy ten maďarský motív máte tak pospájaný, že máte pocit, že ste položili doplňujúcu otázku k tej prvej otázke, ale nie je to pravda. O tom sa zrejme budeme baviť zajtra alebo v čase, keď bude parlament prerokúvať novelu zákona 542. Predpokladám, že so svojimi pozmeňujúcimi návrhmi alebo názormi vystúpite tam a ja v záverečnom slove, samozrejme, na to zareagujem a vysvetlím vám, o čo ide vo vzťahu k zápisom do triednych kníh a môj názor na to, pretože ste ho chceli počuť, ale ste to nestihli povedať.

    Ja som prekvapený z vášho pohľadu na riadenie štátnej správy a na fungovanie ministerstva školstva, lebo som mal pocit, že po štyroch rokoch vo funkcii by ste mali vedieť, že to ministerstvo je veľmi rozsiahlym ministerstvom z hľadiska zodpovednosti, a to je otázka základného a stredného školstva a otázka vysokého školstva, otázka vedy a techniky, ktorá v plnom rozsahu prechádza na ministerstvo školstva, otázka mládeže a športu a pravdepodobne aj oblasť informatiky, to si vyžaduje jednoducho činnosť viacerých činiteľov. Ak sem cielite šetrenie v štátnej správe, rovnako by mohla byť otázka, prečo má byť toľko a toľko iných ústavných orgánov. Ja si myslím, že ste položili tú otázku zlým smerom, vedená skutočným motívom, ktorý pre Slovenskú národnú stranu je zrejme rozhodujúci, ale ste na zlej stope.

  • Hlasy z pléna.

  • Pani poslankyňa Tóthová, nemáte slovo.

    Štvrtú z vyžrebovaných otázok položil pán poslanec Gustáv Krajči pre pána ministra Pittnera. Otázka znie: "Je pravda, že dňom 1. 2. 1999 nastúpil na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Sobranciach ako vodič pán Miroslav Kudrík? Viete o tom, že tento pán zabezpečoval náhradnými súčiastkami autá dovezené prezidentom Policajného zboru Piptom a pánom Dundom, riaditeľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, z Holandska?"

    Nech sa páči, pán minister.

  • Ďakujem.

    Vážený pán poslanec, skutočnosti, ktoré uvádzate v prvej časti vašej otázky, sú pravdivé. Áno, je pravdou, že pán Miroslav Kudrík od 1. februára 1999 nastúpil a pracoval ako vodič, občiansky zamestnanec, na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Sobrance. Na vašu druhú časť otázky - vzhľadom na to, že je to opakované, len sa nedostala minule alebo minulé razy do poradia - chcem uviesť len toľko, že vami uvádzané skutočnosti boli predmetom šetrenia pracovníkmi úradu Inšpekčnej služby Policajného zboru Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Keďže však na základe dosiaľ zistených informácií tieto neodôvodňovali v predmetnej veci podozrenie z trestnej činnosti a vec nebolo možné vybaviť inak, bol spisový materiál založený ad acta.

  • Pán poslanec Krajči, chcete dať doplňujúcu otázku?

  • Vážený pán minister,

    treba sa naozaj pozrieť a zamyslieť nad tým, či pracovníci Policajného zboru zvyšujú dôveryhodnosť občanov, keď vo vysokých funkciách sú ľudia, ktorí postupujú takýmto spôsobom, že presadzujú svojich rodinných príslušníkov, známych a priberajú ich do Policajného zboru. Jeden prípad som vám povedal, a keď ste dobrý minister vnútra, tak si zistíte, že tento pán okrem toho, že zásoboval náhradnými dielmi, ktoré kradol z áut, ktoré boli zadržané Policajným zborom, aj prevážal na motorovom vozidle, ktoré bolo zadržané, stavebný materiál pánovi Piptovi, a pritom spôsobil dopravnú nehodu. Z miesta činu ušiel a nahlásil dopravnú nehodu na svoje vlastné súkromné motorové vozidlo, ktoré mal poistené, aby ešte získal aj poistnú udalosť. Keď podporujete takéto praktiky v Policajnom zbore, mám obavy z toho, či sedíte na správnej stoličke.

    Okrem toho dajte si, pán minister, preveriť týchto pracovníkov, ktorí na východnom Slovensku šarapatia, to je Pipta, Dunda, Bálint, ktorí sú v tejto kauze áut dovážaných z Holandska, aké chatôčky si postavili, tak ako to volajú "chatočky", v obci Kaluža a zabudli ešte aj na ktorých pozemkoch. Aby si to vyriešili, tak prijali do Policajného zboru aj syna starostu, aj syna zástupcu starostu, tiež v roku 1999, aby sa tieto majetkové a pozemkové vzťahy vyriešili.

    Pán minister, keď ani o tom neviete, tak ste zlý minister vnútra. Pýtam sa preto, pán minister, či mienite robiť opatrenia v tejto oblasti a či chcete očistiť Policajný zbor.

  • Vážený pán poslanec,

    mali ste 4 roky na to, aby ste vyriešili vec Piptu, ktorý vám tak leží v žalúdku a takisto tí ostatní. Sú to nezmysly, ktoré hovoríte. A ako dôkaz vám poviem to, že vykonaným šetrením, ako aj vyťažením Milana Semivana, bývalého vedúceho Auto-Danubius Sobrance, Miroslava Kudríka, Tibora Šerbáka, spolumajiteľa firmy Auto-Danubius, neboli zistené tie skutočnosti, o ktorých ste hovorili. A pokiaľ ide o tie ostatné veci, sú to práve také isté "báchorky", pretože som ich predtým nechal vyšetrovať vzhľadom na vaše opakované otázky a mám tú istú odpoveď, ako k prvej.

  • Piatu z vyžrebovaných otázok položila pani poslankyňa Slavkovská ministrovi Ftáčnikovi. Otázka znie? "Aký jazyk je na ministerstve školstva úradným jazykom?"

  • Vážená pani poslankyňa, rád odpoviem na vašu otázku aj s milým úsmevom, vidím, že aj vy sa usmievate, dúfam, že si porozumieme.

    Ministerstvo školstva Slovenskej republiky pri výkone svojej pôsobnosti povinne používa štátny jazyk, a to v súlade s § 3 ods. 1 zákona číslo 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky. Pojem úradný jazyk uvedený zákon nepozná. Pretože podľa § 1 ods. 1 tohto zákona, citujem, "štátnym jazykom na území Slovenskej republiky je slovenský jazyk".

    Ale aby som presne odpovedal na vašu otázku, úradným jazykom na ministerstve, teda jazykom, v ktorom sa úraduje, je štátny jazyk, to znamená slovenčina.

  • Pani poslankyňa, chcete dať doplňujúcu otázku?

    Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne.

    Pán minister, som veľmi rada, že ste ma tu tak presvedčili o tom, že na ministerstve školstva ako úradný jazyk sa používa štátny jazyk. Ja sa dám presvedčiť. Ale buďte taký láskavý a presvedčte aj vašich úradníkov. Totiž stačí zdvihnúť telefón na sekretariáte k pánu štátnemu tajomníkovi Szigetimu, kde sa vám ozve "tessék". Stačí zdvihnúť telefón na odbor národnostného školstva a ozve sa vám to isté.

    Takže presvedčte ešte aj týchto úradníkov, aby komunikovali so stránkami, aj keď telefonicky, v štátnom jazyku.

    Ďakujem.

  • Nech sa páči, pán minister, chcete reagovať?

  • Vážená pani poslankyňa, dostali sa mi signály, ktoré ste teraz avizovali, neviem, či máte s tým osobnú skúsenosť. Je to možno štyri až šesť mesiacov dozadu. Ja som jednoznačne vydal pokyn, aby pracovníci ministerstva rešpektovali to, čo som tu povedal, to znamená platné zákony a platné právne ustanovenia, ktoré upravujú, v akom jazyku je potrebné komunikovať a ozývať sa v mene ministerstva školstva. Myslím si, že by ste neboli proti tomu, že ak volá občan maďarskej národnosti a potrebuje si svoju vec vykonzultovať v tomto jazyku, že to nie je problém. Ale úradníci ministerstva sa hlásia a budú sa hlásiť v slovenskom jazyku.

  • Šiestu z vyžrebovaných otázok položila pani poslankyňa Tóthová pánu podpredsedovi vlády Hamžíkovi a otázka znie: "Súhlasíte ako právnik s konštatovaním, že rozhodnutie nekompetentného orgánu, respektíve rozhodnutie vo veci, na ktorú nemá orgán kompetencie, je nulitné?"

    Pán podpredseda, nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážená Národná rada,

    vážená pani poslankyňa,

    ďakujem za otázku, aj keď neviem presne, čo ňou máte na mysli, ale tuším to.

    Áno, môžem ako pôvodným povolaním právnik súhlasiť s konštatovaním, že rozhodnutie nekompetentného orgánu, pokiaľ je skutočne nekompetentný, respektíve rozhodne vo veci, na ktorú nemá orgán kompetenciu, pokiaľ ju skutočne nemá, je nulitné.

  • Pani poslankyňa, chcete zadať doplňujúcu otázku?

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Samozrejme, ďakujem aj pánu ministrovi, pretože mi odpovedal tak, ako každý zdatný právnik musí odpovedať. Len potom som podivená, ako môže politický subjekt a celá vládna koalícia zastávať stanovisko, že rozhodnutie predsedu vlády o amnestii, o čom vyriekol Ústavný súd, že nebol kompetentný, považovať za rozhodnutie, podľa ktorého možno postupovať v praxi a podobne.

    Stanovisko, že rozhodnutie Ústavného súdu platí do budúcnosti, to je len pre zákony, pretože pri rozhodnutiach, ak by sme to prijali, dávame priestor všetkým štátnym orgánom, ktoré majú akú-takú kompetenciu, aby rozhodli o akej-takej hlúposti, a bude to platiť, aj keď Ústavný súd vyriekne, že to urobiť nemohli, pretože to už robiť nebudú môcť len do budúcnosti.

    Takže takýto právny výklad, ktorý sa prijal k nálezu Ústavného súdu, je absolútne právne neprijateľný, smiešny, pretože každý právnik, ktorý dobre študoval, vie, že ak rozhodnutie vydá orgán, ktorý nemal kompetenciu, toto rozhodnutie je nulitné odo dňa vydania, akoby vôbec nebolo prijaté a nikto ho nemôže realizovať a nikto nemôže podľa neho postupovať.

    Ak Slovensko bude postupovať ďalej, stane sa smiešnym subjektom, o ktorom nebude môcť už ďalej byť...

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Pán podpredseda vlády, chcete reagovať?

    Nech sa páči.

  • Vážená pani poslankyňa, vo veci rozhodol Ústavný súd, čo považujem za dostačujúce a myslím si, že rozhodnutie Ústavného súdu už nepotrebuje výklad ani jedného z nás.

    Ďakujem.

  • Siedmu z vyžrebovaných otázok položil podpredseda Národnej rady Andel pre podpredsedu vlády pána Mikloša. Otázka znie: "Bankový sektor vyprodukoval za šesť mesiacov stratu 5 mld. Sk. Ako sa bude angažovať vláda Slovenskej republiky, aby zabránila tomuto negatívnemu vývoju?"

    Nech sa páči, pán podpredseda vlády.

  • Najskôr chcem ten údaj, ktorý je v otázke pána podpredsedu, trošku poopraviť.

    Bankový sektor ako celok k 30. júnu 1999 vykázal stratu z bežného obdobia vo výške 3,9 a nie 5 mld. korún. Tá strata 5 mld., ale presne je to 4,8 mld., je strata bez špecializovaných bánk, ako je Prvá stavebná sporiteľňa, VÚB, Wüstenrot, Slovenská záručná banka, Konsolidačná banka.

    Najskôr k tej príčine, ktorá je za touto stratou.

    Po prvé, príčinou je, že po nástupe do vlády a po výmene manažmentov v týchto veľkých štátnych bankách tieto manažmenty začali omnoho realistickejšie a reálnejšie posudzovať aj hospodárske výsledky jednotlivých bánk, pretože musím povedať, že v predchádzajúcom období počas predchádzajúcich štyroch rokov dochádzalo ku kamuflovaniu ekonomických výsledkov a dochádzalo k tomu, že nebola vykazovaná skutočná strata, ktorá v tomto období bola dosahovaná.

    Druhá príčina toho, prečo je táto strata taká, aká je, je skutočnosť, že počas prvého polroka tohto roka sa v oveľa väčšej miere vytvárali oprávky ku klasifikovaným úverom, o čom najlepšie svedčí skutočnosť, že za prvý polrok tohto roka tých oprávok sa vytvorilo za 7 mld. korún, pričom za roky 1996, 1997 a 1998 to bolo každoročne len okolo 2 mld. korún.

    No a v druhej časti odpovede by som chcel uviesť, čo vláda robí pre to, aby tento vývoj sa zvrátil. Vláda prijala dva zásadné materiály, ktoré o tomto hovoria. Prvý je návrh programu reštrukturalizácie bánk a reštrukturalizácie podnikového sektora a druhý, nedávno schválený, je návrh prvej etapy predprivatizačnej reštrukturalizácie vybraných bánk. Ten druhý bol schválený nedávno, presne pred týždňom, 21. októbra tohto roka.

    Tieto materiály jasne hovoria, akým spôsobom chceme v tejto oblasti postupovať. Je to štandardný postup, aký bol použitý aj v okolitých krajinách, tam, kde už k tomuto procesu došlo. Treba povedať, že aj tu sme stratili najmenej štyri roky, a, žiaľbohu, v dôsledku toho, čo sa tu dialo v rokoch 1994 a 1998, výsledkom tohto vývoja je aj stav v týchto veľkých štátnych bankách, kde narastala a narastá stratovosť a klasifikované úvery a kde jediným riešením je predprivatizačná reštrukturalizácia a následná privatizácia, ale spôsobom, ktorý bude transparentný, prehľadný, ktorým do týchto bánk vojdu skutoční vlastníci, ktorí prinesú to, čo banky potrebujú, teda peniaze, manažérske know-how, prístup na zahraničné trhy a dôveryhodnosť. Pretože, žiaľbohu, práve vývoj v tejto oblasti v posledných štyroch rokov bol presne opačný, čoho najlepším príkladom je to, ako skončila Investičná a rozvojová banka, a to nútenou správou v decembri 1997. A zároveň všetky príčiny, ktoré k tomu viedli a ktoré spočívali v politickom zneužití, zneužití politického vplyvu na ovládnutie tejto banky ľuďmi a skupinami, ktoré túto banku nielenže nedokázali ozdraviť, ale, naopak, vykradli a vycicali ju.

    Ďakujem, skončil som.

  • Pán podpredseda, chcete dať doplňujúcu otázku?

  • Áno, chcem reagovať.

    Samozrejme, opatrenia, ktoré vláda urobila, sú iste štandardnými opatreniami. Máte pravdu, podobne postupovali i ďalšie postkomunistické krajiny, najmä krajiny strednej Európy, ale negatívny vývoj, ktorý v bankovníctve nastal, a to pomerne prudký, najmä od apríla, naznačuje, že boli určité nedostatky. Nedostatky, ktoré sa jednoducho nedajú zvaľovať iba na minulosť a predchádzajúcu vládu. Iste, boli tam pomerne veľké nedostatky i v minulosti. To nakoniec nikto netají. Ale zoberme si aj vystúpenia serióznych ľudí v bankovom sektore, sami priznávajú, že ten proces bol negatívny. A zrejme vláda, i keď prijala, vravím, súhlasím, štandardné opatrenia, tieto opatrenia mala prijať skôr.

    Ďakujem.

  • Nech sa páči, pán podpredseda vlády.

  • Ďakujem pekne.

    Nemôžem s tým celkom súhlasiť. Jednoducho existuje značná zotrvačnosť, pričom zároveň v týchto bankách napriek tej vykázanej strate došlo k evidentne pozitívnym krokom, ktoré sa dajú jasne vyčísliť aj na číslach.

    Po prvé chcem povedať, že ide najmä o tie najväčšie banky, že v Investičnej a rozvojovej banke došlo k zásadným krokom, k pozitívnym krokom, došlo k navŕšeniu základného imania, k zníženiu straty, ktorá tam bola, a došlo k vytvoreniu podmienok, aby táto banka mohla byť reštrukturalizovaná a privatizovaná.

    V Slovenskej sporiteľni a vo Všeobecnej úverovej banke boli vymenované nové manažmenty, ktoré uskutočňujú reštrukturalizačný, ozdravný a úsporný program. Je to jasne vidieť a každý, kto má záujem, môže sa v týchto bankách informovať, akým spôsobom napríklad znižujú náklady.

    Čo sa týka napríklad úrokových sadzieb, je taktiež evidentné a zrejmé, že tie kroky, ktoré vláda urobila, prinášajú aj pozitívne efekty, ako je napríklad zníženie celkovej úrovne úrokových sadzieb aj tých, ktoré sú na medzibankovom trhu, aj tých, za ktoré sa refinancuje štát.

    Takže pravdou je, že tie pozitívne efekty z hľadiska situácie v bankách ako takých sa ešte nedostavili, ale to je jednoducho dané zotrvačnosťou týchto ekonomických procesov. Je to dané tým, že napríklad proces reštrukturalizácie a privatizácie bánk v každej krajine trvá najmenej rok, rok a pol, niekedy až dva roky. Jednoducho procesy majú svoje trvanie, a, žiaľbohu, ani my to nevieme urobiť rýchlejšie, ako je objektívne možné robiť to.

    Takže všetkých nás určite mrzí, že tá situácia nie je lepšia, ale má to svoje príčiny, má to svoje súvislosti. A dôležité je, že sa vytvárajú predpoklady, aby v čase, ktorý je objektívne najrýchlejšie možný, sa tieto veci napravili.

    Ďakujem pekne.

  • Ôsmu z vyžrebovaných otázok položil pán poslanec Ošváth pre podpredsedu vlády Hamžíka. Otázka znie: "Ako hodnotil predseda Parlamentného zhromaždenia Rady Európy Russell Johnson počas návštevy Slovenskej republiky úroveň demokracie na Slovensku?"

    Nech sa páči, pán podpredseda vlády.

  • Ďakujem, pán predseda.

    Vážený pán poslanec,

    vaša otázka ma núti ku krátkej odpovedi. Poviem len toľko, že pán predseda Parlamentného zhromaždenia Rady Európy Russell Johnson počas svojej návštevy Slovenskej republiky hodnotil úroveň demokracie na Slovensku vzhľadom na dosiahnutý stupeň politickej transformácie ako dobrú. Vysoko ocenil predovšetkým skončenie monitorovania Slovenskej republiky zo strany Rady Európy, čo potvrdzuje plnenie všetkých kritérií a podmienok, za ktorých Slovenská republika do Rady Európy vstupovala.

  • Pán poslanec, chcete dať doplňujúcu otázku?

    Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne.

    Vážený pán podpredseda vlády,

    využívam vašu prítomnosť na položenie doplňujúcej otázky, keďže som ich nemohol pánovi ministrovi položiť. Chcel by som sa dotknúť tej skutočnosti, pretože som bol prítomný na zasadnutí Parlamentného zhromaždenia, keď sa skončilo monitorovanie Slovenskej republiky a keď vlastne Rada Európy konštatovala, že Slovensko sa stalo štátom so štandardne vybudovanou demokraciou. Bol som veľmi potešený, potešený vystúpeniami delegátov Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktorí túto skutočnosť vo svojich vystúpeniach konštatovali. V jednom z nich dokonca napríklad konštatoval delegát, že úroveň demokracie na Slovensku za posledný rok postúpila väčšmi ako za posledných päť rokov.

    Moja doplňujúca otázka sa týka možnej účasti ústavných činiteľov na niektorom budúcoročnom zasadnutí Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktorá by bola veľmi žiaduca pre Slovenskú republiku. Mám na mysli prípadnú účasť a vystúpenie prezidenta Slovenskej republiky alebo premiéra vlády Slovenskej republiky, prípadne ministra zahraničných vecí, či sa plánuje a počíta s takouto účasťou.

  • Ďakujem.

    Ja sa, vážený pán poslanec, stotožňujem s vaším hodnotením, ktoré je vlastne hodnotením Parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Viem, že Slovensko sa už prakticky od vstupu ako suverénneho štátu zúčastňuje na parlamentných aktivitách, a myslím si, že nič nestojí v ceste tomu, aby sa niektorý z najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky zúčastnil najbližšieho Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, aby na ňom vystúpil a určite takúto iniciatívu alebo takéto vystúpenie podporím. Myslím si, že by bolo užitočné a že by pomohlo prezentovať Slovenskú republiku ako riadneho člena a efektívneho člena Rady Európy, ktorý nielenže plní svoje povinnosti, ale môže sa so svojimi skúsenosťami podeliť aj s ostatnými členskými štátmi. V tomto smere už boli podniknuté kroky, keď sa predstavitelia Slovenskej republiky cez Radu Európy zúčastnili na väčšom počte volieb ako monitori alebo pripravovali tieto voľby a odovzdali takýmto spôsobom svoje skúsenosti.

    Ďakujem.

  • Deviatu z vyžrebovaných otázok položil pán poslanec Ošváth pre pána ministra Kukana. Otázka znie: "Aký vplyv na integračné ambície Slovenskej republiky má spolupráca v rámci krajín Vyšegradskej štvorky?"

    Odpovedať bude pán minister Kňažko.

  • Vážený pán predseda,

    vážené panie poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    proces integrácie do Európskej únie a naše snaženie o vstup do Severoatlantickej aliancie je nemennou konštantou zahraničnej politiky Slovenskej republiky od jej vzniku v roku 1993. Všetky doterajšie vlády to jasne deklarovali vo svojich programových vyhláseniach, ale nie všetky doterajšie vlády dokázali prispôsobiť k dosiahnutiu tohto cieľa konkrétne kroky. Nedovolím si tvrdiť, že vyšegradská spolupráca je podmienkou integrácie Slovenskej republiky do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. Je však absolútne jasné, že schopnosť integrácie tej-ktorej krajiny sa posudzuje do značnej miery aj schopnosťou rozvíjať dobré vzťahy a intenzívnu spoluprácu s najbližšími susedmi. Pri integrácii totiž nejde iba o vzťahy s Bruselom, ale aj o väzbu medzi jednotlivými členskými štátmi, predovšetkým susediacimi štátmi. Medzi nimi sa proces integrácie prejavuje najviditeľnejšie, a to tým, že sa vytvára jednotný ekonomický priestor, že hranica stráca svoj pôvodný význam. Preto sú susedné štáty pre nás také dôležité.

    To, že sa seriózne pripravujeme na vstup do integračných zoskupení, najlepšie dokážeme tým, že predstavíme konkrétne výsledky spolupráce s našimi susedmi. Z tohto hľadiska je osobitne dôležitý rozvoj cezhraničnej spolupráce na regionálnej a miestnej úrovni. Významným faktorom v tejto súvislosti je ešte fakt, že Česká republika, Poľsko a Maďarsko sú v predstihu pred Slovenskou republikou, pretože sú už členmi NATO a začali už prístupové rozhovory do Európskej únie. Potrebujeme ich skúsenosti a sme radi, že naši partneri sa nezdráhajú o ne podeliť. Naopak, majú záujem na tom, aby celý stredoeurópsky priestor bol pokrytý tými istými bezpečnostnými a hospodárskymi štruktúrami.

    Ak by som mal teda zhodnotiť vplyv spolupráce v rámci V 4 na integračné ambície Slovenskej republiky, tak môžem zodpovedne povedať, že je mimoriadny. Už len samotná myšlienka úzkej spolupráce v tomto priestore má obrovskú hodnotu. Ochota naplniť ju obsahom ju znásobuje prvýkrát a konkrétna spolupráca druhýkrát. Takto je vnímaná v centrále NATO i v komisii Európskej únie. Ak chceme dosiahnuť strategické zahraničnopolitické priority Slovenskej republiky, pod ktoré sa hlasovaním o programových vyhláseniach síce rôznych vládnych zoskupení podpísali všetky parlamentné strany, tak vyšegradská spolupráca je cestou, ktorá nás k cieľu bezpečne privedie.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Pán poslanec Ošváth nechce dať doplňujúcu otázku.

    Ďakujem, pán minister.

    Desiatu z vyžrebovaných otázok položil pán poslanec Hofbauer pre pána ministra Macejka. Otázka znie: "Vo Švajčiarsku pošta a autobusová doprava sa nachádzajú v jedinom štátnom podniku a overilo sa to ako optimálne riešenie. Nebolo by takéto riešenie najúspornejšie a tým aj optimálne pre Slovensko? Alebo na Slovensku hlavným cieľom nie je funkčnosť, ale privatizácia pošty aj autobusovej dopravy?"

    Nech sa páči, pán minister.

  • Vážené panie poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií nemá zmapované hospodársko-právne formy podnikov pôšt a autobusovej dopravy alebo iných dopravných podnikov vo všetkých európskych krajinách. Možno však súhlasiť s konštatovaním, že pre Švajčiarsko je uvádzané zlúčenie pošty a autobusovej dopravy zrejme optimálnym riešením.

    Pokiaľ, pán poslanec, hovoríte, že ide o štátny podnik, domnievam sa, že tým myslíte obchodnú spoločnosť s účasťou štátu, pretože štátne podniky patria medzi výdobytky socializmu a v trhovej ekonomike s výnimkou bývalých krajín socialistického sektora zavedené nie sú.

    Ďalej chcem podotknúť, že ministerstvo pripravuje koncepciu transformácie a privatizácie štátnych podnikov Slovenskej autobusovej dopravy, v ktorej neuvažuje so zlučovaním štátneho podniku Slovenská pošta so štátnymi podnikmi Slovenskej autobusovej dopravy. Po stabilizácii 17 zlúčených štátnych podnikov Slovenskej autobusovej dopravy sa v prvom kroku budú tieto transformovať na akciové spoločnosti a v ďalšom kroku privatizovať s tým, že v súlade s programovým vyhlásením vlády si štát ponechá minimálne 34-percentný majetkový podiel v týchto podnikoch. V nadväznosti na novelizáciu zákona číslo 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby sa uvažuje s transformáciou Slovenskej pošty na akciovú spoločnosť, v ktorej si štát ponechá 100-percentnú majetkovú účasť. Privatizácia majetku slúžiaceho na poskytovanie poštových služieb, ktoré sú vyhradené štátom, je týmto zákonom obmedzená.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec Hofbauer, chcete dať doplňujúcu otázku?

    Nech sa páči.

  • Pán minister,

    vy nemáte pocit, že na Slovensku sa vymýšľa za každú cenu niečo originálne, vlastné, a to za podmienok, že v iných štátoch vyspelej západnej Európy už tieto problematiky boli preskúmané a vyriešené? Vy nemáte dojem, že to, čo Švajčiari aplikujú už desiatky rokov ako optimálne, by sa hodilo aj pre nás, a to tým skôr, že do každej obce je potrebné dostať autobusovú dopravu a súčasne aj rozvážať poštu? Že sa vlastne vykonávajú dva súbežné, nezriedka i protismerné pohyby? Navyše, aký máte názor na to, že stále pozeráme na vzory veľkých štátov, ale som presvedčený o tom, že pre Slovensko ako malý štát s rozptýlenou ľudnatosťou a osídlením by mali byť práve vzorom alebo teda príkladom tie štáty, ktoré sa musia zaoberať podobnými problémami, ako máme my. To sú napríklad Írsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Dánsko. Nie také štáty, ktoré sú pre nás netypické, ako je Nemecko, Francúzsko, Británia. Takže čo sa tým získa, ak autobusová doprava sa premení na akciovú spoločnosť a následne sa má privatizovať? Máte predstavu, kto vstúpi do takejto akciovej spoločnosti väčšinovým podielom, keď autobusová doprava zápasí s insolventnosťou? Máte predstavu, čo sa získa prevodom pošty na akciovú spoločnosť, ak pošta má problémy s uživením seba samej? Máte predstavu, že pošta sa bude len zbavovať svojho majetku a predávať to, čo je umožnené v rámci akciovej spoločnosti? Sú toto skutočne ciele zabezpečenia, alebo sú to ciele zbavenia sa problémov?

  • Ďakujem.

    Ďakujem pánu ministrovi za podnetné informácie, my však budeme postupovať...

  • Poslancovi. Keď už, tak exministrovi.

  • V niektorých štátoch je zvykom bývalých ministrov oslovovať minister, aj keď už nevykonávajú svoju funkciu. Takže som to bral asi takto. Pardon.

  • Takže ešte raz.

    Ďakujem za podnetné informácie, budeme však postupovať spôsobom, aký som už povedal, že nebudeme spájať poštu s autobusovou dopravou. Budeme zvlášť transformovať autobusovú dopravu a zvlášť Slovenskú poštu a očakávam, že to prinesie výsledky. Prekvapuje ma, že ste nezačali s týmto podnetným návrhom, s realizáciou tohto podnetného návrhu vtedy, keď ste na to mali možnosť. A verím, že keď v budúcnosti budete mať túto možnosť, tak budete v tom pokračovať vy.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán minister.

    Čas vymedzený na hodinu otázok je vyčerpaný. Končím bod - hodina otázok.

    Budeme pokračovať ďalej v rozprave k návrhu novely zákona, ktorá bola v dopoludňajších hodinách.

    Prosím podpredsedu Národnej rady, aby viedol ďalšie rokovanie.

    Ďakujem.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, budeme pokračovať v rokovaní v prerušenom bode programu, ktorým je návrh skupiny poslancov o zákone číslo 241/1993 Z. z.

  • Ruch v sále.

  • Panie poslankyne, páni poslanci, vidím, že mnohí páni poslanci chcú využiť prítomnosť členov vlády, odporúčam, aby sme spravili prestávku do 15.30 hodiny. O 15.30 hodine budeme pokračovať v rokovaní schôdze.

  • Po prestávke.

  • Vážené panie poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    budeme pokračovať v prerokúvaní návrhu zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov s tým, že ešte nám ostali piati poslanci, ktorí vystúpia v rozprave. Ako prvý pán poslanec Brňák.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážená Národná rada,

    v rámci svojho vystúpenia chcem iba ozrejmiť návrh, ktorý podal pán profesor Števček práve v spojitosti s jeho vystúpením a ktorý bol podaný technicky, myslím si, že je potrebné, pretože nie všetci celkom pochopili návrh, ktorý podával, o čo vlastne ide. Museli sme to osobitne vysvetľovať aj pánovi spravodajcovi, pánovi Mikloškovi, takže to bol vlastne dôvod, aby ešte raz odzneli tieto dôvody, hovorí sa, že opakovanie je matkou múdrosti.

    Návrh, ktorý bol podávaný, spočíva predovšetkým v tom, že 30. október, deň deklarácie slovenského národa, ktorý doteraz figuroval v rámci § 3 citovaného zákona ako pamätný deň Slovenskej republiky, sa navrhuje preradiť mechanickým spôsobom, aby bol zaradený medzi štátne sviatky. A keďže sme poznali výhrady, ktoré boli namietané voči tomuto kroku v tom zmysle, že nie je žiaduce a nie je únosné v rámci Slovenskej republiky, aby sa neúmerným spôsobom zväčšoval počet štátnych sviatkov a tak aj dní pracovného pokoja, tak zároveň v rámci tohto pozmeňujúceho, resp. doplňujúceho návrhu je konštatované, že tento štátny sviatok nie je dňom pracovného pokoja. Je to pomerne netradičné riešenie, ale je právne prípustné a v tomto smere na symbolickej rovine vlastne tento deň bude plniť charakter štátneho sviatku, ale ľudia budú proste normálne pracovať. Čiže to je, pokiaľ ide o uvedený návrh.

    Chcel by som ďalej navrhnúť, keďže v spoločnej správe sa hovorí, aby o bodoch spoločnej správy 1 až 4 sa hlasovalo spoločne a aby boli schválené, navrhujem, aby bod 3 spoločnej správy bol vyňatý na samostatné konanie a aby tento bod, naopak, nebol schválený. Tam mne z nepochopiteľných dôvodov a príčin výbor pre kultúru a médiá navrhol, aby z pôvodného návrhu slovný výraz "česko-slovenský štát", ktorý tam bol pôvodne uvedený s pomlčkou, aby bol v tomto texte nahradený výrazom "československý štát" bez pomlčky.

    Nechcem rozvírovať a zvýrazňovať problémy dotýkajúce sa pomlčkovej vojny, táto politická trauma tu bola aj v minulosti v rámci Slovenska, ale jednoducho si myslím, že ak už sa chce schváliť takýto návrh, tak jednoducho je potrebné postupovať z pozícií a potrieb Slovenskej republiky s malým "s", tak ako to píšu aj slovenskí historici, pán spravodajca Mikloško. Čiže nevidím v tom problém a jednoducho si myslím, že ten odkaz a ten sľub a záväzok, ktorý tu bol dávaný ešte v pôvodných historických materiáloch a dobových dokumentoch, počnúc Clevelandskou a Pittsburskou zmluvou, že jednoducho je potrebné zakomponovať a dať ho aj v takejto podobe, v akej bol pôvodne v návrhu uvedený. To je azda všetko.

    Chcel som reagovať ešte v rámci svojho vystúpenia na úvodné slovo pána predkladateľa, pána poslanca Bohunického. Neviem, či je najvhodnejšie a najšťastnejšie reagovať na to úvodné slovo. Možno len dvomi vetami chcem povedať, že uvedený návrh, ktorý je predložený pánom poslancom Bohunickým, si do istej miery žiada vytvorenie akejsi krehkej rovnováhy. Myslím, že každému z nás je zrejmé a jasné, že štátne sviatky by mali spoločnosť predovšetkým zjednocovať, a nie rozdeľovať. A každému je zrejmé a jasné, že tento sviatok jednoducho do istej miery je kontroverzný.

    Preto si myslím, že bolo nevyhnutné, bolo žiaduce a bolo štátnicky múdre, aby aj úvodné slovo k tomuto návrhu znelo práve v záujme a v zmysle tejto krehkej rovnováhy, aby došlo pri predložení tohto návrhu k akémusi vyváženiu rozumu a citu, aby zo strany pána poslanca Bohunického bola aj väčšou formou ingerovaná alebo zvýraznená empatia k tej druhej strane a pochopenie povedzme logiky veci a rozumu a citu aj názorov, ktoré hovoria o niečom inom. A v každom prípade si myslím, že bolo nevyhnutné a žiaduce, aby pán Bohunický ako predkladateľ toho návrhu sa pokúsil, už keď načrel do dobových materiálov, aby sa pokúsil aspoň o akúsi syntézu týchto historických dokumentov a aby nevytrhal fragmenty dvoch-troch takýchto dokumentov a na ich základe sa snažil dokumentovať a preukázať, že jednoducho slovenský národ a slovenskí politickí predstavitelia, reprezentanti vlastne už na základe ním konštatovaných vecí odjakživa chceli byť vetvou československého národa, odjakživa sa cítili súčasťou československého národa a odjakživa vlastne tento pocit mali akosi v sebe, a preto, aj preto je potrebné tento deň dať ako pamätný deň Slovenskej republiky. Jednoducho je to účelové konštatovanie. Jednoducho treba povedať, že tých dobových dokumentov, z ktorých by sa bolo treba odraziť pre inú syntézu, je oveľa viac, ako ním konštatovaná veta z Martinskej deklarácie alebo citát Andreja Hlinku. A že treba povedať, keď už ide o pokus vytvorenia tej syntézy, treba začať povedzme minimálne už rokom 1848 a všetkými rozhodujúcimi dokumentmi, ktoré sa od toho času viažu k slovenskému národu.

    Ak by sme z tohto uhla pohľadu analyzovali tieto texty a vytvorili nejakú syntézu, tak jednoducho nemôže nikto povedať také závery, ako boli konštatované a vyslovené pánom poslancom Bohunickým. Treba povedať, že všetky tieto dokumenty a všetky tieto historické akty sa zvýrazňujú alebo sú spojené jednou jednotiacou myšlienkou, a to je myšlienka emancipácie slovenského národa. To, akou formou sa to urobí alebo akou cestou sa to dosiahne, to je vec možno politickej taktiky, politickej stratégie, ale v tomto smere si jednoducho myslím, že pán poslanec Bohunický sa dosť nešťastným spôsobom zmocnil vysvetlenia dôvodu, pre ktorý by mal byť 28. október pamätným dňom Slovenskej republiky. Jednoducho si myslím, že tie pasáže, ktoré citoval v úvodnom slove, nevyjadrujú zásadne postoj slovenského národa, ani jeho vtedajších politických reprezentantov.

    Na to, aby pomerne objektívnym spôsobom zhodnotil celkovú pozíciu Slovenska z hľadiska toho historického kontextu, je nevyhnutné, aby pán poslanec Bohunický ako predkladateľ poukázal aj na iné deje, iné skutočnosti, iné javy, ktoré sú podstatné pre, ako som povedal, politickú taktiku. Jednoducho vtedajšia geopolitická situácia, ďalej politický úskok, ďalej neopakovateľná vhodnosť chvíle oddelenia sa českého národa a slovenského národa spod jarma Rakúska a Uhorska, ďalej voľba medzi zlým a ešte horším - aj toto boli hybné motívy, ktoré povedzme viedli predstaviteľov slovenského národa v tom čase, že jednoducho zvolili si takú taktiku, akú si zvolili. Preto je povedzme aj istá disharmónia a isté otázniky vzťahujúce sa aj k Martinskej deklarácii, aj k tej časti, ktorú citoval pán predkladateľ a ktorou chcel dôvodiť, že jednoducho to je vyjadrením zásadného postoja slovenského národa aj jeho politickej reprezentácie. Nie je to tak. Jednoducho volilo sa v rámci viacerých záležitostí a v zmysle jedného múdreho pána, ktorý povedal, že nie vždy fakty sú rozhodujúce, ale práve postoje, tak aj táto záležitosť je veľmi podstatná a veľmi, by som povedal, je rozhodujúca pre posúdenie 28. októbra 1918 a vyjadrenia sa predstaviteľov slovenského národa k otázke existencie slovenského štátu.

    Ja si myslím, že je potrebné, je žiaduce aj pre budúcnosť nájsť tú krehkú rovnováhu. Preto došlo k istému možno kompromisu zo strany pána profesora Števčeka, ktorý sa snaží zvýrazniť z hľadiska týchto dvoch sviatkov, myslím, že nie je potrebné sa sporiť, že ktorý sviatok, čo bolo skôr, či vajce, alebo kurča. Jednoducho cítime potrebu zvýrazniť 30. október ako väčší prejav, väčší zástoj Slovákov, slovenského národa k tejto historickej udalosti, a preto v podstate takýto návrh jednoducho odznel.

    Čiže - aby som už nehovoril veľmi dlho - celkom na záver zdupľujem to, čo som povedal vlastne na úvod, že si myslím, že, pán poslanec Bohunický, ako predkladateľ ste skutočne nezvolili pre tých, ktorí sú do istej miery váhaví, pre tých, ktorí sa snažia nájsť vyvážený cit, alebo vyváženú rovnováhu alebo vyváženosť medzi rozumom a citom aj v týchto veciach, že jednoducho bolo potrebné vystúpiť viac štátnicky a viac, by som povedal, s väčším stupňom empatie, povedzme aj k tej druhej strane.

    Ak by mali byť dôvody vyhlásenia pamätného dňa 28. októbra iba tie, ktoré ste uviedli vy vo svojom pôvodnom slove, aj s takou konštatáciou, ako ste uviedli, myslím si, že ani jeden Slovák, bez ohľadu na to, či je politickým reprezentantom opozície alebo koalície, by za tento návrh nemal zahlasovať.

    Ďakujem.

  • Faktická poznámka - pán poslanec Osuský. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.

    Pán poslanec Osuský, máte slovo.

  • Nepochybne, ako hovoril predrečník, bolo by iste možné hodnotiť vznik teórie čechoslovakizmu a ideu jednotného kmeňa československého z istého uhla i ako politický úskok. Pripusťme, že to bola cesta, ktorou si dva malé slovanské národy, objaté väčšími neslovanskými susedmi, snažili vybojovať miesto na slnku. Musím však povedať, že hodnotenie, ktoré ctený kolega formuloval slovami, že to bola voľba medzi zlým a horším, by zaručene nepodpísal ani Štefánik, ani Osuský, ani ktorýkoľvek iný zo Slovákov, ktorí vtedy dávali všetko do zápasu o vznik našej nezávislosti. Nebola to teda zaručene pre nich voľba medzi zlým a horším. A i tí, ktorí potom robili všetko pre zánik tej republiky a vychádzali už z iných skúseností a z iných udalostí, ktoré priniesli desaťročia ďalšieho vývoja. Ešte raz, tí, ktorí túto republiku zakladali, nevolili medzi zlým a horším.

  • V rozprave ďalej vystúpi pani poslankyňa Slavkovská.

    Nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážené kolegyne, kolegovia,

    vznik Česko-slovenskej republiky bol v konkrétnej historickej dobe nesporne prínosom pre Slovákov, aj pre Čechov. Toto z nás nikto nespochybňuje. Pre Slovákov bol prínosom z toho dôvodu, že na rozdiel od prechádzajúcich politických programov a snáh konečne dospela slovenská reprezentácia k tomu presvedčeniu, že za každú cenu sa musíme s Maďarmi rozísť. Čiže to prvé rozhodnutie bolo rozhodnutie odísť z Uhorska a až potom nasledovalo druhé rozhodnutie, a to budovať spoločný štát s Čechmi. A vlastne tu to nenahraditeľné miesto má 30. október 1918. V tento deň totiž na tajnom zasadnutí Slovenskej národnej strany sa konštatovalo, citujem: "Na základe samourčovacie práva slovenského národa sa indikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska." Koniec citátu. Toto uznesenie bolo aj obsahom telegramu, ktorý Matúš Dula 30. októbra poslal do Prahy.

    Teda po prvýkrát v dejinách na základe tejto deklarácie bolo Slovensko deklarované ako samostatný celok, ale ako samostatný administratívny celok. Česi odmietli definovať Slovensko ako samostatný národný celok. Slováci teda podporujú vznik republiky, kde od samého začiatku ťahajú za kratší koniec. Podporili vznik republiky, ktorá to s uskutočňovaním práv Slovákov od začiatku nemyslela vážne.

    Existenciu Česko-slovenskej republiky využili Česi na upevňovanie si svojho postavenia v oblasti politickej i ekonomickej, a to na úkor Slovákov. Slováci sa tak postupne v rámci republiky stali nerovnoprávnym národom odsunutým na vedľajšiu koľaj. Republika sa budovala na ich úkor, s čím, žiaľ, súhlasili aj mnohí vtedajší slovenskí politici, ktorí za zradu na vlastnom národe dostali od českej vlády dobre korytá.

    A tí vynikajúci ľudia slovenského národa, ktorí pochopili, že Česi to so vznikom republiky, spoločnej republiky dvoch rovnoprávnych národov Čechov a Slovákov myslia ináč, a začali okamžite upozorňovať na porušovanie dohôd a hlavne konkrétnych práv, museli zmĺknuť. A tam patrí aj Milan Rastislav Štefánik. V žiadnom prípade Štefánik pred smrťou už nepodporoval Českú republiku, lebo si uvedomil, že Slováci tam nenadobudli post samostatného a svojprávneho národa. Slováci teda išli do vzniku Slovenskej republiky s úprimným srdcom a dobrými snahami, a preto toho 30. októbra v Deklarácii slovenského národa vyjadrili svoj súhlas a prihlásili sa k tejto republike. To je historický fakt.

    Ďalší neodškriepiteľný historický fakt je však ten, že od začiatku tu bola snaha zo strany Čechov zdecimovať slovenský národ. Vychádzalo to jednoznačne z vtedajšej politickej snahy, ktorá bola hlásaná do celého sveta, a to zo snahy, že slovenský národ vlastne neexistuje. Existuje iba národ československý a Slováci sú iba odnožou československého národa. Takisto od začiatku vzniku Česko-slovenskej republiky zaznievalo, že slovenský jazyk je iba nárečím. S takýmto puncom menejcennosti sme teda kráčali dejinami. S puncom menejcenného národa, ktorý bol trpený, sme kráčali dejinami celej Česko-slovenskej republiky až do roku 1993, kde sme teda konečne dokázali, že sme národ svojprávny a svojbytný. Aj tu na záver nášho spolužitia sa ukázalo, ako zvrchu sa na nás Česi pozerajú. Ich výroky, ktoré si všetci pamätáme, "ať si jdou" alebo "o pol roka nás budú prosiť", jasne ukázali, že nás mali iba za sluhov.

    Ak teda dnes rozmýšľame o ustanovení 28. októbra ako pamätného dňa, nie je to namieste. Prečo nedávame do popredia slovenské dejiny, ale dejiny česko-slovenské? Prečo nedávame do popredia slovenské snahy - a Martinská deklarácia bola výlučne slovenskou snahou -, ale dávame do popredia snahy české? Cez Martinskú deklaráciu sme sa pripojili k Česko-slovenskej republike, tak oslavujme svoj historický krok, a nie krok českých politikov, ktorý bol uskutočnený 28. októbra. Martinská deklarácia je rovnako významným a nezastupiteľným aktom ako vyhlásenie z 28. októbra. Vyjadrili sme tu svoju vôľu. Preto je namieste, aby sme si ju aj pripomínali, aby sme si pripomínali vznik Česko-slovenskej republiky, ktorá niečo priniesla aj Slovákom práve 30. októbra.

    Záverom iba toľko. Slovenská národná strana nepodporí tento predložený návrh, pretože my sme za to, aby sa ustanovil ako sviatok 30. október.

    Ďakujem.

  • S faktickými poznámkami sa prihlásili dvaja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických.

    Pán poslanec Kužma, máte slovo.

  • Viete, pani kolegyňa poslankyňa, nikto nespochybňuje vážnosť Martinskej deklarácie, ani to, že ju podpísali zástupcovia Slovenskej národnej strany. Myslím, že toho 30. októbra si to vyžiadalo vo vtedajšej situácii aj veľkú dávku odvahy. Ale dosť je ťažko hovoriť o tom, či vtedy, alebo nie, mohli Slováci rozhodnúť zvnútra o vzniku Česko-slovenskej republiky.

    Dosť ťažko sa hovorí, či 28. 10. bol náhodou pán Šrobár v Prahe, alebo nebol náhodou. Jedno je však treba priznať, ak by na základe dohody veľmocí, na základe toho, že politici ako Masaryk, Štefánik a Beneš nemali také veľmi dobré vzťahy či v Amerike, alebo vo Francúzsku, by hocijaká výzva vnútri Slovenska nemohla garantovať vyhlásenie tejto republiky. Ja si myslím - a nechcem znevažovať ten 30. október -, že vznikom Československej republiky je dátum 28. október, ktorý si chcem rovnako vážiť, tak ako si chcem vážiť aj termín 30. október.

    Ďakujem pekne.

  • Vážený pán predsedajúci,

    v nadväznosti na vystúpenie pani poslankyne Slavkovskej je naozaj jednoznačné, že pre slovenské dejiny a pre slovenský národ je rozhodujúci termín 30. októbra. Jednoducho preto, lebo je to skutočne udalosť, ktorá sa udiala na Slovensku a ktorej iniciátori boli slovenskí politici a slovenskí dejatelia.

    Ale musím sa znovu vrátiť k tomu, že je smutné, že my v parlamente sa zaoberáme touto témou, hoci sú oveľa dôležitejšie spoločenské a hospodárske problémy, ktoré treba riešiť. Tým sa brzdíme už od rána a stále sa venujeme veci, ktorá je skôr vecou historikov ako vecou nás politikov, ktorí máme riešiť vážne spoločenské problémy.

    Je jednoznačné, keď hovoríme o týchto dátumoch, 28. a 30. októbra, že nie neznámy profesor Masaryk, ale práve Štefánik a Slováci, ktorí žili v Amerike, otvárali dvere aj českým politikom, ktorí sa iba rodili a ktorých svet ani nepoznal. Ale načo máme tieto veci tu rozprávať? Načo sa máme stále starať do remesla historikov, ktorí oveľa erudovanejšie by vysvetlili aj niektorým pánom poslancom, ktorí zrejme tieto veci nevedia a veľmi mylne vykladajú dejiny. 28. október bol aj deň znárodnenia. Neviem, či chcete prepašovať 28. október ako Deň znárodnenia znovu do histórie a kalendára slovenských pamätných dní, ale asi o toto ide niektorým pánom poslancom a radšej by mali s tou iniciatívou prestať, lebo by to bol deň hanby Slovenska a českých dejín vôbec, že sa uskutočnilo ožobráčenie ľudí, ktorí poctivou prácou aj prácou v Amerike nadobudli svoj majetok.

  • Ďalšia v rozprave vystúpi pani poslankyňa Kolláriková. Konštatujem, že tu nie je. Stráca poradie. Pán poslanec Mikloško, stráca poradie.

    Pán poslanec Osuský.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážené dámy,

    vážení páni,

    bolo už povedané dosť a nemienim zdržovať dlhým vystúpením. Pán poslanec Oberhauser už tretíkrát hovorí, že sa tomu má venovať historik, a minul už trikrát dve minúty na toto upozornenie. Ja by som chcel len znovu podčiarknuť pre tých, ktorí tu opätovne hovorili o tom, že 28. október je českým sviatkom, že je to pre mňa vysvetliteľné len dvoma možnosťami. Buď že proste nemajú vedomosti o histórii krajiny, ktorú hrdo vyhlasujú za svoju vlasť, alebo tak robia vedome a potom je to zlovoľná lož. Konštatovať, že 28. október je českým sviatkom, neznamená len poprieť prítomnosť uvedomelých Slovákov v Prahe, poprieť dlhoročnú spoluprácu tých Slovákov, ktorí sa hlásili k Slovensku a ktorí celkom jasne videli v tých časoch, keď sa nedalo chyrovať o spoločnom štáte, našu budúcnosť v blízkom súžití s českým národnom. Tí ľudia popierajú skutočnosť, že 28. októbra sa do Švajčiarska dostala delegácia zložená z Čechov a Slovákov, ktorí sa tam významne zapojili do diplomatických aktivít zahraničného odboja, že pri všetkých týchto krokoch boli i Slováci, že ten 28. október bol presne, ako to tu zaznelo, i dielom rokov aktivít našich spolunárodných príslušníkov žijúcich za morom, že to bolo dielo dlhoročného a život nasadzujúceho zápasu legionárov Čechov a Slovákov, že to nebol len český sviatok, ktorý zabezpečil pražský Národný výbor.

    Všetka česť statočným pražským mužom "Října", ako sa im hovorilo. Všetka česť sokolskému náčelníkovi Dr. Schreinerovi, ktorý zabezpečil prevzatie moci a mierový prechod vlády nad Prahou do rúk nerakúskych orgánov. Ale napriek tomu všetkému boli to od samého počiatku Slováci, a to poviem úplne smelo, ktorí vkladom väčším, ako bol ich národný podiel, vkladom oveľa väčším, ako sa dalo očakávať od národa, kde sa k slovenstvu hlásila hŕstka uvedomelej inteligencie, kde sa - a priatelia zo SNS sa smejú - i doktor Tiszó József v roku 1912 v sčítaní ľudu sa prihlásil za Maďara. Na rozdiel od Slovákov, ktorí sa i vtedy hlásili za Slovákov.

    Chcem teda ešte raz povedať, že vklad Slovákov od Mamateya až po Štefánika, od Šrobára až po Osuského bol podstatne väčší, ako bola naša skutočná národná sila. A preto sa môžeme hrdo hlásiť k 28. októbru ako rovnocenne i k nášmu sviatku, ako nie k niečomu, čo bolo vecou českého Národného výboru, hoci on bol ten, ktorý formálne v tento deň v Prahe prevzal moc. Ale to všetko, že sa to stalo, aj že sa to mohlo stať, a že to potom vo Versailes dostalo požehnanie víťazných veľmocí a demokratických veľmocí, že sme mohli vzniknúť, i to je následkom významného vkladu Slovákov. A je pre mňa nepochopiteľným obrazom vlastného podceňovania sa a historického komplexu menejcennosti, s ktorým sa tu táto skutočnosť popiera.

    Ja sa k tomu sviatku hlásim nielen kvôli doktorovi Schreinerovi a českému Národnému výboru, ale i kvôli Slovákom, ktorí veľmi výrazne k tomuto sviatku prispeli.

    A ak sa tu pán poslanec Oberhauser prihováral, že by sme sa mali zamyslieť nad podobným ocenením 14. marca, tak mu dokonca poviem ešte jedno: Aby mohol vzniknúť 14. marec, aby najprv autonomisti mohli hovoriť o autonómii a potom radikáli snívať o vlastnom štáte, musel byť najprv 28. október. V opačnom prípade by si totiž to svoje autonomistické túžby museli vyžiadať u ríšskeho správcu admirála Horthy de Nagybánya. A ja sa teším, ako by sa im to podarilo.

    Ďakujem.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca sa prihlásili šiesti poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických. Pani poslankyňa, už ste to nestihli. Posledný je pán poslanec Oberhauser.

    Pán poslanec Húska, máte slovo.

  • Ďakujem.

    Rád by som upozornil, že za takýmito spôsobmi rečníckych cvičení je niekedy aj škoda sa obracať. Ak je to tak, ak sme tak nadmerne prispeli, ako sme boli úbohí. Chcel by som pripomenúť, ako tieto veľké osobnosti hodnotili. Viete, že Masaryk hodnotil Štefánika, "toho dráteníka", neúctivo. Dokonca Štefánik ako odmenu za vojenský a diplomatický prínos dostal najprv to, že ho "vytesnili z vlády", pretože bol ministrom vojny počas mieru a za ministra národnej obrany bol vymenovaný, ak sa nemýlim, Klofáč.

    A teraz k tej problematike s diplomatom pánom Osuským. Mohli by sme vyhľadať citácie, ako veľmi úctivo sa o ňom vyjadroval práve Beneš a akým spôsobom zariadil, aby ho veľmi rýchlo poslal, povedal by som, do dôchodku len preto, aby mu nezavadzal človek, ktorý začal sebakriticky hovoriť o tom, v čom všetkom Slovensko robilo chybu, keď veľmi dôverne počúvalo stanoviská svojich českých hegemónov. Priatelia, takto nám nevyrábajte nové dejiny. Nemôžete si myslieť, že toto vám jednoducho verejnosť zhltne.

  • Vážený pán predsedajúci,

    kolegyne, kolegovia,

    po tomto rečníckom cvičení pána Osuského treba asi povedať len jednu poznámku. Bol tu predložený jeden poslanecký návrh. Bohužiaľ, v úvode pri jeho predkladaní predkladateľ už vo svojom vystúpení ho spolitizoval. Ale to, čo dokázal z toho spraviť pán Osuský, to skutočne musí vojsť do histórie, pretože spolitizovať aj to, čo nie je spolitizované, to je jediná jeho výsada. Na druhej strane však treba povedať, ja ho tak chápem, že ľahšie sa mu vyslovujú možno české pojmy ako meno prvého slovenského prezidenta, len v tom jeho vystúpení mu chýbala jedna maličkosť - otvoriť vojnu medzi katolíkmi a luteránmi na Slovensku.

  • Pán Osuský, prosím vás, nevyrábajte z ľudí, ktorí tvorili slovenskú históriu vedome a vedome boli za samostatný a - ako tvrdili aj v Pittsburskej dohode - neodvislý slovenský štát, somárov, ktorí jednoducho boli za niečo, čo sa tu prezentovalo po 28. októbri 1918 ako jednotný československý národ a jednotná Československá republika. A nevydávajte to za nie div nejaký zázrak, na ktorý majú byť po tisíc rokov generácie Slovákov hrdí. Nie, tak ako dnes bol podvedený pán Dzurinda pri rokovaniach s pánom Zemanom o Československej obchodnej banke a prišli sme o miliardu len vďaka naivite a politickej prostoduchosti tohto človeka, ktorý sa na bicykli dotiahol až do slovenskej vlády, tak aj vy chcete povedať, že pán Mamatey, ale aj váš pradedo alebo dedo boli natoľko naivní, že si mohli predstavovať pod tým, čo vzniklo 28. októbra, že to je splnený sen slovenského národa. Nie, mali za sebou skúsenosti z rokov meruôsmych, takže neverili ani maďarskej politickej reprezentácii, ani českej. Práve preto videli splnenie slovenských snov len v nezávislom a samostatnom slovenskom štáte. To, že vy dnes nemáte odvahu sa pozrieť pravde do očí, že sa o seba musíme začať starať sami a nespomínať sentimentálne na nejaké predchádzajúce spojenia s niekým iným, to je vaša politická úbohosť. Za to si budete niesť zodpovednosť pred národom.

    Ďakujem.

  • Pán Osuský, z vašich úst sme si vypočuli ďalšiu interpretáciu historického výkladu, ale neurazte sa, malo to parametre postoja Hurvínka na vedenie vojny. Vy nevychádzajte z toho, že tu sedia ľudia, ktorí nepoznajú dejiny, históriu, nepoznajú faktografiu a nemajú preštudované udalosti od ustanovenia rakúsko-uhorskej dvojmonarchie. Štyridsať rokov sme počúvali, že nebyť Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie a paľby z Aurory, tak Česko-Slovensko by zaručene nevzniklo. Tak buďte taký láskavý a nenalievajte a netlačte kaleráby zase trošku z inej strany a do tých istých hláv.

  • Ďakujem pekne.

    Vážený pán predsedajúci,

    dámy a páni,

    v súvislosti s prejavom pána poslanca doktora Osuského som vedel, kvôli čomu navrhujem na začiatku tejto schôdze, aby sme jednoducho tento bod neprerokúvali, aby sme ho stiahli z rokovania. Práve kvôli takýmto prejavom, aký sme počuli pred chvíľou, ktoré radikalizujú a rozdeľujú túto spoločnosť často nekompetentným spôsobom. Skutočne mám niekoľko hodín pocit, že sa zúčastňujem tzv. pomlčkovej vojny vo Federálnom zhromaždení. Medzi tým ubehlo však niekoľko rokov, ak ste si nevšimli.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.

    Pán poslanec Osuský je lekár a čakal som, že ako človek, ktorý je vzdelaný v tejto oblasti, by sa skôr angažoval vo veciach, aby pomohol slovenskému zdravotníctvu, aby sa nepotácalo v takých ťažkostiach, v akých žije dnes. Namiesto toho nám však dal historický výklad a vidím, že sa radšej starie do remesla, ktoré patrí niekomu inému a iní sú na to kompetentní. Je škoda predkladateľa a všetkých tých nadšencov, ako je pán Osuský, že nepožiadali o výklad historikov, aby sem priložili nejaké erudované porovnanie, ktoré z týchto významných dní majú takú úlohu v dejinách, aby sme ich tu schvaľovali ako pamätné. Ale, žiaľ, treba povedať, že niektorí poslanci veľmi radi prichádzajú s témami, ktoré túto snemovňu skôr rozdeľujú, akoby ju spájali. A to je veľká škoda celého dnešného rozhovoru na túto tému a odťahovania od vážnych vecí, ktoré má tento parlament riešiť.

    Ja by som odporučil, aby vedenie Národnej rady zvážilo vytvoriť výbor pre štátne sviatky na čele s pánom Osuským a nech títo páni svojimi jalovými rečami odídu zo sály a nás nechajú vážne pracovať.

    Ďakujem.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Kolláriková.

    Nech sa páči.

  • Vážené kolegyne, kolegovia,

    po nostalgických vystúpeniach niektorých poslancov slovenského parlamentu som sa rozhodla, že i ja sa vyjadrím k tomuto bodu.

    28. október považujem za významný medzník pre národ slovenský i pre národ český. Je to deň, keď bol v Prahe vyhlásený česko-slovenský štát a ako taký sa etabloval medzi ostatnými štátmi. Etabloval sa vo svetovom meradle. Pre národ slovenský považujem však za podstatne významnejší dátum 30. október, keď v roku 1918 bola v Martine ustanovená Slovenská národná rada. Práve Slovenská národná rada v Deklarácii slovenského národa sa rozišla s Uhorskom a prihlásila sa k spoločnému štátu s českým národom. Bola to Martinská deklarácia slovenského národa, ktorá zakotvovala požiadavku sebaurčovacieho práva slovenského národa, oprávnenosť Slovenskej národnej rady zastupovať Slovákov a prihlásenie sa k spoločnému štátu s českým národom. Práve tento akt mal obrovský význam pre slovenský národ, pretože na vytvorení česko-slovenského štátu sa podieľali dva rovnocenné národy, a to národ slovenský a národ český. Ak by nedošlo k vyhláseniu Martinskej deklarácie, tak by mohlo byť spochybnené vytvorenie Česko-slovenskej republiky.

    Slováci vstupovali do spoločného vzťahu s Čechmi s veľkými nádejami. Lenže tézy o rovnoprávnosti partnerstva v spoločnom štáte i o uznaní národnej svojbytnosti ostali až do roku 1993 nenaplnené. Dlhé roky presadzovaná a umelo živená teória čechoslovakizmu narobila vo vzťahoch obidvoch národov veľmi veľa zla. Slovenská strana kládla veľký dôraz na vytvorenie záujmovej rovnováhy medzi Slovenskom a Českom, na ich hospodárske a sociálne vyrovnanie odstránením zdiskreditovaného nefunkčného centralistického, integrujúceho postupu. S mnohými následkami sme sa ešte dodnes nevyrovnali. Preto nevidím nijaký dôvod, aby sme 28. október povýšili na pamätný deň Slovenskej republiky.

    Tak ako pre český národ je prioritou 28. október, ktorý majú určený ako štátny sviatok, tak pre slovenský národ je prioritou 30. október, deň, ktorý je pre Slovákov symbolom vymanenia sa z rakúsko-uhorského područia.

    Ďakujem.

  • S faktickými poznámkami sa neprihlásil nikto z poslancov.

    Ďalším, posledným vystupujúcim v rozprave je pán poslanec Mikloško.

    Nech sa páči, máte slovo.

  • Dámy a páni,

    vážený pán predsedajúci,

    pokúsim sa byť stručný. Na začiatku vo vystúpeniach pána poslanca Števčeka, pani poslankyni Tóthovej a pána poslanca Oberhausera, ktorý to niekoľkokrát spomenul, bolo povedané, že mali by sme sa zaoberať ekonomickými zákonmi, a nie takýmto zákonom. Chcem preto povedať, že v rozprave vystúpilo 9 opozičných poslancov a 5 koaličných, podľa mňa a mojich informácii teda 14. Hovorím to preto, aby som povedal, že opozícia vystúpila dvakrát toľko ako koalícia. Chcem len povedať, že k životu ekonomickej transformácie, ekonomických problémov, bohužiaľ, patria aj tieto problémy, ktoré sa ukázali, že sú veľmi dôležité. Zaoberáme sa jedným takýmto malým zákonom celý deň a pravdepodobne teda aj v tomto spočíva život krajiny, že rieši tieto problémy.

    S týmto súvisí už to, že na začiatku Slovenskej republiky aj tesne po jej vzniku 1. januára 1993 bol položený istý základ štátnych sviatkov a pamätných dní. Nie je pravda, ako niekto tu spomínal, myslím, že to bol pán Oberhauser, že sú všetky štyri základné štátne sviatky spojené so slovenskou štátnosťou. Slovenské národné povstanie nesúvisí priamo so slovenskou štátnosťou a sviatok sv. Cyrila a Metóda takisto nie. Ale na tom nezáleží. Proste to sú akési základné fundamenty, ktoré prijal zvlášť váš - teda parlament vašimi hlasmi. A potom sú tu ďalšie štátne sviatky, ktoré sú iba dňami pracovného pokoja a pamätné dni. Dalo by sa pekne popísať, ako tieto pamätné dni boli postupne doplňované, pretože vlastne ten národ alebo štát si postupne uvedomuje seba a chce k tej mozaike priložiť ten alebo ten "kamienčok", pretože toto je život národa, takisto ako je život človeka.

    Ja by som chcel povedať znovu to isté. Ja si myslím, že je tu istý zápas, alebo nie zápas, možno polemika o tom, akým spôsobom chcem chápať alebo ako chceme vnímať svoju koncepciu našich slovenských dejín. Ja som to už povedal aj v minulom vystúpení, dnes to rozšírim ešte o jeden citát. Či si myslíme, že naše dejiny sú tam našimi dejinami, kde sa týkalo vyslovene aktov nás Slovákov, teda explicitne, alebo či si myslíme, že súčasťou našich dejín boli aj iné udalosti, aj iné osoby.

    Ja som presvedčený, že ak by sme chceli chápať koncepciu našich dejín len ako udalosti, len tých udalostí, ktoré sa týkajú slovenských dejov a slovenských ľudí, že takáto koncepcia vedie k izolacionizmu. Takáto koncepcia vedie ku komplexom, frustrácii, k tomu, že každý si myslíme, že nikto nás nepozná a nikto nás nemá rád a tak ďalej a tak ďalej. Naopak, tak ako keď človek prechádza svojím vývojom a dozreje k zrelému štádiu svojho vývoja, absolútne spokojne prijíma do svojho života aj iné udalosti, pretože aj ony mu pomohli stať sa zrelým a - povedal by som - vyspelým človekom.

    Ja som v minulom svojom príspevku povedal, že takto chápem aj uznanie alebo uctenie si 28. októbra ako jeden medzník, ktorý v dejinách Slovenska až k tej štátnosti, ktorá tu bola vyhlásená, má svoje miesto a je znakom zrelosti nás všetkých, že si ju uctíme. Tak ako niekto bol vychovaný v rodine, kde má druhú matku, lebo mu jeho zomrela, si tú matku spokojne uctí, pretože to patrí takisto k jeho osobnej histórii. A ja dnes túto svoju tézu rozšírim ešte o jeden moment.

    V knihe o Slovenskej národnej rade, ktorá vznikla za pána predsedu Gašparoviča a znovu bola robená skôr v réžii, nechcem povedať, vás, ale píše sa na strane 90, je to z poučenia sv. Štefana, zakladateľa uhorského štátu, svojmu synovi a následníkovi, myslí sa Imrichovi zo začiatku nášho storočia. Podotýkam, že sv. Štefan bol korunovaný na kráľa 24. decembra 1000. Teda za chvíľu to bude 1000 rokov, a preto aj zaujímavo vyznie 1000-ročný citát tohto starého panovníka, ktorý prináša táto kniha, 5 riadkov:

    "Z hostí a prišlých mužov taký osoh kynie, že ich kráľovská výsosť podľa zásluhy na šieste miesto môže postaviť. Lebo ak z rozličných čiastok provincií prichodia hostia, tak aj rozličné jazyky a obyčaje prinesú so sebou, čo všetko kráľovský dvor zdobí a zveličuje a pohrozí namyslenosti cudzincov. Lebo krajina jednej reči a jednej obyčaje je nerozumná a krehká. Preto rozkazujem ti, syn môj, aby si s dobrou vôľou opatroval a statočne s nimi zaobchodil, aby radšej u teba bývali ako inde."

    Toto vyslovil sv. Štefan pred 1000 rokmi a ja si osobne myslím, že nikto z nás vrátane mňa, ktorý sa považujem za človeka skôr liberálneho ako v niektorých veciach konzervatívneho, takto jasne nevedel vypovedať spolunažívanie ľudí v jednej krajine. Sv. Štefan s touto filozofiou vládnutia je aj mojím kráľom. Je mojím kráľom, je to uhorský kráľ, že maďarský národ bol natoľko, by som povedal, šikovný, že si ho dokázal prisvojiť, je len našou chybou. A preto ja si myslím, že súčasťou našich dejín nebudú len deje, ktorými sú deje explicitne slovenské, ale aj deje, ktoré súvisia s takými veľkými mužmi, ako bol sv. Štefan, a že sa stanú súčasťou našej pamäte a našej osobnej hrdosti.

  • Vážení prítomní, tu bola hodne reč o tom, že 28. október, ak my ho dáme ako pamätný deň, posúvame do istej roviny legiend, pretože to bol, samozrejme, zároveň aj nástup čechoslovakizmu a tak ďalej a tak ďalej. To sme tu už počuli. Áno, to je všetko pravda, ale dovoľte mi, aby som vám povedal a poukázal na niektoré iné pamätné dni a teraz úplne len by som povedal akademicky:

    4. máj je výročie, pamätný deň v našom kalendári prijatý týmto parlamentom, ako pamätný deň smrti Milana Rastislava Štefánika. Vážení páni, my všetci dobre vieme, že Milan Rastislav Štefánik bol Čechoslovák par excellence a navyše bol monarchista. Dúfam, že nikto o tom nepochybuje.

    29. október máme pamätný deň narodenia Ľudovíta Štúra. Ľudovít Štúr vo svojej knihe, ktorú napísal v roku 1849, Slovensko a svet budúcnosti nabáda, aby slovenský národ bol vliaty, aby sa vlial do ruského národa, aby sme prijali pravoslávie, aby sme písali azbukou.

    Pán poslanec Cuper, dnes by si písal azbukou, keby sme sa riadili podľa Ľudovíta Štúra a ak by prijal občinový systém.

    A ak dovolíte, 30. október, o ktorom sme tu hovorili, teda Martinská deklarácia, dovoľte, aby som vás upozornil, že na tejto Martinskej deklarácii toho 30. októbra sa prítomní na čele s Matejom Dulom nevyslovili k československej štátnosti, ale československej vzájomnosti. Ako to už na Slovensku býva zvykom, trošku boli opatrní, lebo nevedeli, ako to dopadne. Oni naozaj nevedeli, že pred dvoma dňami bol vyhlásený česko-slovenský štát za garancie veľmocí a tak ďalej a tak ďalej.

    Ale ja práve tú istú legendárnosť, by som povedal, teraz v zlom zmysle slova, našich pamätných dní chcel obrátiť opačným smerom. Áno, Ľudovít Štúr napísal toto, Štefánik napísal toto a 30. október niesol aj tento tieň v sebe, že teda nebolo tam prihlásenie sa k Česko-slovenskej republike. Ale napriek tomu všetky tieto udalosti sú mimoriadne významné. Napriek tomu Ľudovít Štúr je nevymazateľný z našich dejín a napriek tomu Štefánik je takisto nevymazateľný. A napriek teda všetkým problémom Česko-slovenskej republiky si takisto myslím, že 28. október je takisto nevymazateľný z celej tej pamäti a histórie Slovenska.

    Bol tu daný návrh pána poslanca Števčeka, aby sme dnes zároveň pozmeňujúcim návrhom vyhlásili nový, teda štátny sviatok, samozrejme, tak trošku zjemnený tým, že bude to bez pracovného voľna. To, čo mne v tejto prvej chvíli na tom najviac prekáža, je to, že celkom dobre sa nedá takýmto spôsobom vstúpiť a doniesť nejaký nový ideový zámer bez toho, aby sme o tom diskutovali, aby sa o tom vyjadrila aj vláda, ktorá má na to kompetentné ministerstvá, aby sa vyjadril k tomu parlament. My o tomto rokujeme už 3 mesiace. Prvýkrát sme diskutovali pri prvom čítaní, potom to bolo vo výboroch a dnes znovu diskutujeme. Ja si myslím, že je trošku, a teraz mi to nemajte za zlé, dehonestujúce, aby sme zaviedli nový štátny sviatok bez istej diskusie. Viete, to je tak, trošku pripomeniem, keď sme odvolávali alebo keď ste vy odvolávali pána ministra Kukana, tak tesne pred koncom niekoľkohodinovej rozpravy som sa prihlásil a dal som návrh, aby sme teda prijali to uznesenie, ale aby sme tam len vymenili jedno meno a miesto Eduarda Kukana dali meno Ľudovíta Černáka. No tak asi tak to je, keď odrazu prídete do akéhosi konceptu, do akejsi diskusie s niečím novým, o čom ste dovtedy nediskutovali.

    Ja som otvorený, preto ja verím, že parlament je otvorený preto, aby sme diskutovali o štátnych sviatkoch, o ich ďalšom rozšírení alebo prehĺbení. Prosím, ale zdá sa mi, že to je narýchlo, že to je urobené akosi momentálne vyváženie tohto 28. októbra a všetko bez akejkoľvek diskusie, bez akéhokoľvek patričného protokolu, ktorý si tento parlament normálne svojím rokovacím poriadkom žiada. A preto ja som opatrný a nebudem za to hlasovať, skôr sa zdržím a myslím si, že som otvorený pre diskusiu do budúcnosti.

    Čo sa týka vystúpení, k tomu sa vyjadrím až v záverečnom slove. V takýchto zákonoch je ťažko povedať, čo je nad rámec. Nad rámec je to svojím ideovým obsahom, ale prosím.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami sa prihlásili piati poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.

    Pán poslanec Cuper.

  • Vážený pán poslanec Mikloško, pokladal som si za česť mať faktickú pripomienku, dnes tretiu, pretože istým spôsobom veľkosť rečníka sa vyjadruje aj veľkosťou alebo množstvom faktických poznámok a bolo by hanbou, keby na vás nikto nereagoval.

    Vieš, Fero, sklamal si ma, keď si povedal, že si liberál v konzervatívnej strane. Z toho plynie aj tvoj istý druh opačného politického naivizmu vo vzťahu k našim dejinám. V každom prípade si myslím, že potom tento zákon by sme mali nazvať zákon o dejinných medzníkoch existencie a fungovania slovenského národa. Prosím, takýto zákon by mal svoje opodstatnenie a potom aj tento deň, ktorý tu navrhujete vyhlásiť, ale za pamätný deň, teda za sviatočný deň slovenského národa. A sviatok je na to, aby sa niečo oslavovalo, čo stojí za hodné oslavovania. A my tvrdíme iba, že to, čo vy navrhujete, aby bolo hodné oslavovania, nie je až tak hodné oslavovania.

    Pokiaľ ide o uhorské dejiny a dejiny, miesto sv. Štefana, súhlasím s tebou, že Maďari boli šikovnejší, privlastnili si celé uhorské dejiny, i keď tam bolo množstvo národov, ale ak máme byť kamaráti alebo bratia aj s Maďarmi, tak bolo by dobré, keby rozdelili tú svätoštefanskú korunu a tú korunu Gréka, ktorá je evidentne z čias veľkomoravských, nechali priviesť do Bratislavy a tu Korunu latinu si nechali v Budapešti. Potom by som chápal, že sú ochotní sa podeliť s nami aj o dejiny. Ale oni nie sú ochotní a uzurpovali si celé dejiny, vrátane ich historických pamiatok. Takže ten tvoj naivizmus nie je celkom namieste, čo sa týka pamätných alebo sviatočných dní.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne za slovo.

    Vážený pán predsedajúci,

    ešte pár takýchto iniciatívnych poslancov ako pán Bohunický a budeme mať na Slovensku viacej pamätných dní a štátnych sviatkov ako pracovných dní. Pri tej biede, ktorá na Slovensku je, asi by nám to pomohlo. Prestaňme už konečne odpisovať od našich bratov Čechov a snažme sa byť aspoň v tomto slovenskom parlamente svojprávni.

    Ak chceme so všetkou zodpovednosťou uzákoniť 28. október ako pamätný deň, musíme sa od určitých vecí odosobniť. Treba sa odosobniť predovšetkým od individuálnych dobrých susedských vzťahov a osobných vzťahov občanov Slovenskej republiky a Českej republiky. A treba si veľmi zodpovedne uvedomiť vzťahy, ktoré sú determinujúce k rovnoprávnemu postaveniu Čechov a Slovákov v celej ich histórii spolunažívania. Vždy o rovnoprávnosti týchto vzťahov rozhodujú politické reprezentácie. Ak si uvedomíte, že česká politická reprezentácia nerešpektovala a v praxi nikdy nenaplnila záväzky voči Slovákom vyplývajúce z Clevelandskej a Pittsburskej dohody, že ani v novodobejšej histórii česká reprezentácia nikdy nemala úprimný vzťah voči Slovákom, potom toto musí byť skutočne rozhodujúce pre hlasovanie tohto parlamentu o uzákonení 28. októbra ako pamätného dňa.

    Pán poslanec Mikloško, pokiaľ ste hodnotili...

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Ďakujem.

    Chcela by som upresniť spomenutie môjho návrhu pánom poslancom Mikloškom. Ja som nenavrhovala, aby sa nerokovalo, práve naopak, ja som povedala, prerušme teraz rokovanie, pretože toto nie je jednoduchý problém, to je vážna otázka. Hodnotenie histórie nemožno urobiť len tak za hodinu a podľa toho prijať rozhodnutie. Podľa môjho názoru mala tu byť nejaká konferencia, na ktorej by sa aj poslanci zúčastnili, a potom sme si mohli ušetriť tieto diskusie, ktoré skutočne pripomínajú viac vedeckú konferenciu ako prácu v parlamente.

    Vážení, preboha, veď my máme takmer 20-percentnú nezamestnanosť. Pri takomto stave všetkých nás by mal v prvom rade tento problém trápiť, prijať príslušné opatrenia, zákony, hovoriť o rozpočte, dať si priestor na diskusiu. A keď si splníme túto úlohu, potom seriózne a vážne sa zaoberať a podiskutovať si o tejto otázke. Ja to poviem otvorene: Zaradenie tohto programu dnes v tomto čase ja považujem za nerozumné, ak nemám povedať, že za určitý zámer.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec Mikloško,

    povedali ste, že sa zdržíte, ale nepovedali ste čoho. Hlasovania v prospech 28. októbra alebo v prospech 30. októbra? Lebo ste tak šalamúnsky nechali otvorené, že sa zdržíte, ale nepovedali ste čoho. Takže ak sa zdržíte toho 30., tak to vás určite pani Dagmar Burešová pochváli, ak sa zdržíte toho 28., tak sa na vás bude hnevať.

    Pán Mikloško, tie väzby a vzťahy, že čo Štúr, či písal cyrilikou, alebo nie, a či Štefánikovi by sa pozdávala monarchia, alebo nepoznávala, viete, je to síce zábavné, ale je to mierne od veci. Pretože je to absolútne od veci. To je presne tak isto, ako keby my sme sa dnes zhrýzali v galérii Prado nad tým, či Francisco Goya zomrel na syfilis, alebo nezomrel na syfilis. To je úplne nezaujímavé. A či Michalangelo bol homosexuál, alebo nebol homosexuál. To sú tiež veci, ktoré sú úplne mimo, ak sa nehneváte.

    Čo sa týka váženia si samého seba, servilita voči iným nie je prejavom zrelosti, ale je to prejavom adolescencie. Takže to nech sa na mňa nikto nehnevá, ale ak sa vyrukúva dnes a preberá sa s naliehavou akútnosťou problematika štátneho sviatku Českej republiky, to nie je prejavom našej štátnej a národnej zrelosti a, bohužiaľ, ani prejavom zrelosti Strany demokratickej ľavice. Takisto ako prejavom zrelosti nebolo nainštalovanie vyslovene smiešnej sošky Márie Terézie na takom tučnom koníčkovi do záhrady prezidentského paláca Slovenskej republiky, pretože Mária Terézia v ňom v živote nebola, nikdy tam nebývala, a socha je interiérová a pán prezident si ju tam nainštaloval do exteriéru, kde nepasuje ani len esteticky. To sú také smiešne skutočnosti, že keď príde štátna návšteva, tak musí nanajvýš sa uškrnúť nad takýmito prejavmi tzv. zrelosti našej zvrchovanej štátnosti.

  • Ďakujem pekne.

    Pán poslanec Mikloško, na záver vášho vystúpenia bola tam reagencia aj na to, či návrh pána poslanca Števčeka je alebo nie je nad rámec uvedenej novely. Myslím si, že nie je nad rámec uvedenej novely v zmysle § 94 ods. 2 rokovacieho poriadku, pretože takýmto problémom vo všeobecnosti sa zaoberal už aj Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a prijal svoje stanovisko.

    Ide totiž o to, že nad rámec predloženej novely nemôže byť to, čo má obsahovú súvzťažnosť s tým, o čom sa rokuje. A myslím, že je úplne každému jasné a zrejmé, že ak sa rokuje o návrhu pána poslanca Bohunického, o pamätnom dni, ktorý má nadväznosť na vznik Česko-slovenskej republiky, že aj 30. október, o ktorom teda pán prof. Števček hovorí, aby bol zaradený ako štátny sviatok, treba vnímať práve v kontexte tohto sviatku alebo tohto pamätného dňa, čiže ide vlastne o komplex, ktorý má vnútornú logiku a vnútornú štruktúru. Nejde o žiadny nový alebo iný pamätný deň alebo štátny sviatok. Ide v podstate o štátny sviatok alebo pamätný deň viažuci sa k tej istej historickej udalosti. Takže myslím si, že podľa toho je potrebné vnímať aj ten predložený návrh pána poslanca Števčeka.

  • Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.

    Pýtam sa pána navrhovateľa, či chce v rozprave zaujať stanovisko.

    Nech sa páči, pán navrhovateľ.

  • Ctená snemovňa,

    dovoľte mi, aby som v záverečnej reči poďakoval za morálnu podporu a odbornú spoluprácu. Chcem poďakovať najmä pracovníčkam Parlamentnej knižnice, ktoré mi ochotne sprístupnili historické dokumenty, aby som mal čo najviac odborných a historických argumentov. Chcem poďakovať za odbornú pomoc a spoluprácu Jozefovi Žatkuliakovi, historikovi z Parlamentného inštitútu Národnej rady Slovenskej republiky.

    Diskusia bola veľmi rozporuplná. Očakával som takúto diskusiu. V rozprave vystúpilo 14 poslancov a bolo takmer 33 faktických pripomienok.

    Oceňujem a je mi veľmi ľúto snáh cteného opozičného poslanca Pavla Števčeka, s ktorým sme sa dohodli na určitom postupe. Bohužiaľ, musím konštatovať, že práve poslanci za HZDS a SNS nám príliš, okrem možno pána poslanca Brňáka, nám príliš v tejto našej spoločnej práci nepomohli. Ja však teraz chcem vyhlásiť, že ak teraz neprejde ten pozmeňujúci návrh, že budeme pracovať spoločne s pánom Števčekom na tom, aby sa to tak stalo v budúcnosti.

    Áno, rozprava bola veľmi kontroverzná a myslím si, že dva póly je treba zvýrazniť. Jedným pólom bolo kultivované vystúpenie pána poslanca Balleka a druhým pólom z iného súdka vystúpenie pána poslanca Cupera.

    Veľmi ťažko sa mi hodnotí vecne celá diskusia, chcem však - a myslím si, že to bude celkom dobrou bodkou za touto rozpravu - uviesť jeden aktuálny citát veľkého človeka, ktorý zaznel dávnejšie, citujem: "Áno, veľa sa zmenilo, ale ľudia zostali rovnakí, lenže teraz vieme lepšie, kto je kto. Kto je slušný, bol slušný vždy, kto bol verný, je verný i teraz. Kto sa točí s vetrom, točil sa s vetrom i prv. Kto myslí, že teraz prišla jeho chvíľa, myslel vždy iba na seba. Nikto sa nestáva prebehlíkom, kto ním nebol vždy. Kto mení vieru, nemal žiadnu. Človeka neprerobíš, iba ak sa ti vyfarbí. Národ neprerobíš, ibaže by si mal na to stáročia. Len davy môžeš viesť dnes tak a zajtra onak. Kto nenávidí, mal v sebe tú nenávisť vždy. Kde by sa v ňom odrazu vzala? Kto slúžil, bude slúžiť ďalej. Kto chcel dobro, bude zas chcieť dobro. Ani vôľa sa nemení. Nepozeraj sa do tváre, ktorá sa zmenila. Nikto sa nestal krajším tým, že zmenil tvár. Tvrdá skúška je i tvrdým poznaním. Budúci foliant našich dejín o tejto dobe bude mať jeden podtitul. Kto bol kto. I dobrá pamäť patrí k tým stálym veciam, ktoré sú a budú potrebné." Karel Čapek, 4. decembra 1938.

  • Pýtam sa pána spoločného spravodajcu, či chce zaujať stanovisko alebo záverečné slovo.

    Nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci,

    bolo povedané, koľko vystúpilo v rozprave poslancov. Z gestorského výboru v predloženej spoločnej správe boli dané štyri pozmeňujúce návrhy. Z nich sú tri technického charakteru a jeden sa týka názvu toho pamätného dňa.

    Pán poslanec Brňák navrhol vyňať tento článok týkajúci sa názvu republiky. Súhlasím s tým a dokonca by som povedal, že po dohovore s pánom predkladateľom Bohunickým som aj za to, aby sme neprijali predkladaný návrh, ktorý bol z gestorského výboru, pretože diskusia v gestorskom výbore bola taká, či nebude problém znovu s nejakým písaním Česko-Slovensko, lebo pomlčková vojna - ja si pamätám na tie zákulisné boje - v podstate mala problém, ako sa to gramaticky vyrieši. Ak ten názov toho pamätného dňa je česko-slovenského štátu, tak je to bez problému a v tomto zmysle si teda viem predstaviť, že snemovňa bude hlasovať proti návrhu gestorského výboru a zostane to, čo navrhuje pán poslanec Brňák.

    Hlasovať musíme v takomto poradí: Prvý je návrh pána poslanca Hudeca, ktorý navrhol vrátiť návrh zákona predkladateľom na prepracovanie. Neviem si predstaviť, čo by sa v tomto jednoriadkovom zákone dalo prepracovať, ale návrh je, takže dajme o tom hlasovať. Najskôr musíme hlasovať o tom, že pán poslanec Hudec navrhol vrátiť návrh zákona predkladateľom na prepracovanie, a potom môžeme ísť ďalej.

  • Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, na základe § 83 ods. 1 budeme hlasovať najskôr o návrhu pána poslanca, o tom...

  • Hlasy v sále.

  • Vážený pán poslanec, prečítajte si § 83 ods. 1, najskôr sa hlasuje o tomto návrhu a až potom môžeme pristúpiť k hlasovaniu o iných návrhoch v spoločnej správe.

    Takže, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prezentujme sa a zároveň hlasujme.

    Prezentovalo sa 68 poslancov. To znamená, že je nás málo.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, žiadam vás, aby ste sa vrátili, skúsime ešte raz a potom navrhnem skrutátorom spočítavať hlasy, lebo jednoznačne vidím, je nás tu dosť, okolo 80, no niektorí nehlasujú ani sa neprezentujú.

    Prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 81 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 22 poslancov.

    Proti návrhu hlasovalo 56 poslancov.

    Hlasovania sa zdržal 1 poslanec.

    Nehlasovali 2 poslanci.

    Konštatujem, že tento návrh nebol prijatý.

    Nech sa páči, pán spravodajca, uveďte ďalšie návrhy.

  • Teraz budeme hlasovať o návrhoch zo spoločnej správy. Navrhujem - a neboli voči tomu námietky -, aby sme hlasovali spoločne o bodoch 1, 2 a 4, sú to čiste technické návrhy, pripomienky alebo technické požiadavky legislatívneho odboru. Gestorský výbor odporúča spoločne 1, 2 a 4 schváliť.

  • Nech sa páči, budeme hlasovať o návrhoch, ktoré uviedol pán poslanec Mikloško, spoločný spravodajca.

    Prezentujme sa a zároveň hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 78 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 74 poslancov.

    Proti návrhu nehlasoval nikto.

    Hlasovania sa zdržal 1 poslanec.

    Nehlasovali 3 poslanci.

    Konštatujem, že tento návrh bol prijatý.

  • Pán poslanec Brňák navrhol na osobitné hlasovanie zo spoločnej správy bod 3. Prečítam ho: V článku I písm. l v označení pamätného dňa sa slová "česko-slovenského štátu" nahradzujú slovami "československého štátu" bez pomlčky. Gestorský výbor odporúčal toto schváliť, svoj názor som už povedal, že aj v zmysle Clevelandskej aj inej dohody viem si predstaviť, že budeme proti.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a zároveň hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 90 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 7 poslancov.

    Proti návrhu hlasovalo 38 poslancov.

    Hlasovania sa zdržalo 42 poslancov.

    Nehlasovali 3 poslanci.

    Konštatujem, že tento návrh nebol prijatý.

  • Ďakujem.

    Tým sme prešli pozmeňujúce návrhy zo spoločnej správy a ideme k poslednému pozmeňujúcemu návrhu pána poslanca Števčeka, ktorý ste dostali na papieri a ktorý by som povedal, že stručne možno popísať takto: Pán poslanec Števček navrhuje, aby medzi základné štyri sviatky 1. január, 5. júl, 29. august a 1. september ako štátne sviatky bol zahrnutý nový sviatok ako bod e) piaty, 30. október - výročie Deklarácie slovenského národa. Zároveň však v § 2 zákona dáva pripomienku, že tento štátny sviatok nebude dňom pracovného pokoja a zároveň, samozrejme, automaticky z pamätných dní tento treba vymazať, pokiaľ bude prijatý ako štátny sviatok.

    Prosím, aby ste dali o tom hlasovať.

  • Pán spoločný spravodajca, mne sa zdá, že toto je nad rámec novely zákona.

  • Ja si myslím, že pri takýchto symbolických zákonoch je veľmi ťažko povedať, čo je nad rámec a čo nie. Bohužiaľ, v tomto smere nech rozhodne snemovňa.

  • Hlasy v sále.

  • Dobre, budeme hlasovať.

    Nech sa páči, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 97 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 44 poslancov.

    Proti návrhu hlasovalo 10 poslancov.

    Hlasovania sa zdržalo 39 poslancov.

    Nehlasovali 4 poslanci.

    Konštatujem, že návrh nebol prijatý.

    Prosím, pán spoločný spravodajca.

  • Pán predsedajúci, týmto sme skončili procedúru druhého čítania.

  • Pýtam sa vás, pán spoločný spravodajca, aké máte návrhy na pokračovanie prerokúvania zákona v treťom čítaní, či vás podľa § 84 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku gestorský výbor splnomocnil na podanie návrhu výboru, aby sa ihneď teraz konalo tretie čítanie o tomto zákone.

  • Áno, pán predsedajúci, gestorský výbor ma k tomuto splnomocnil, teda prosím, aby ste dali hlasovať o tom, aby sa konalo tretie čítanie.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a zároveň hlasujme.

    Prezentovalo sa 64 poslancov.

    Prosím panie poslankyne a pánov poslancov, ktorí sú mimo rokovacej miestnosti, aby sa vrátili, budeme pokračovať v rokovaní.

  • Chcem pripomenúť, že ak snemovni záleží na tom, aby dnes práve v pamätný deň 28. bol tento zákon prijatý, každý poslanecký klub by mal urobiť všetko pre to, aby poslanci sem došli.

    Navrhujem, pán predsedajúci, dať 15-minútovú prestávku. A keď už nám ide o istú symboliku, tak si myslím, že by sme nemali prepásť to, že dnes je práve ten deň.

  • Skúsme sa prezentovať a zároveň aj hlasovať.

    Prezentovalo sa 65 poslancov.

    Vyhlasujem 15-minútovú prestávku do 17.15 hodiny.

  • Po prestávke.

  • Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vyzývam vás, aby ste sa vrátili do rokovacej miestnosti. Budeme hlasovať.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, prezentujme sa a zároveň hlasujme.

    Prezentovalo sa 57 poslancov.

    Skúsme to ešte raz a naposledy. Nebudeme čakať, ja som zvonil dosť. Žiadam vás, aby ste sa vrátili.

    Prezentujte sa a hlasujme.

    Prezentovalo sa 72 poslancov.

    Budeme pokračovať ďalším bodom programu, a to prvým čítaním o

    návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Prokopoviča na vydanie zákona o drobnom podnikaní.

    Návrh zákona ste dostali ako tlač 370. Návrh na pridelenie návrhu zákona na prerokovanie výborom Národnej rady máte v rozhodnutí predsedu Národnej rady číslo 371.

    Dávam slovo poslancovi Pavlovi Prokopovičovi a prosím ho, aby návrh uviedol.

    Nech sa páči, máte slovo.

  • Ďakujem pekne.

    Vážený pán predseda Národnej rady,

    vážený pán predsedajúci,

    vážené kolegyne poslankyne,

    vážení kolegovia poslanci,

    drobné podnikanie je v každej vyspelej ekonomike jedným z jej základných pilierov. Práve malé podniky svojou operatívnosťou, prispôsobivosťou a flexibilitou vypĺňajú na trhu ten priestor, ktorý nie sú schopné obsiahnuť veľké podniky. Zvlášť sféry služieb, maloobchodu či drobnej výroby sú v hospodársky vyspelých krajinách bez živnostníkov a malých podnikateľov nepredstaviteľné.

    Malý a stredný podnikateľský a živnostnícky stav vo vyspelých ekonomikách produkuje podstatnú časť hrubého domáceho produktu a zamestnáva viac ako 75 % ekonomicky činného obyvateľstva. V posledných rokoch bol tento stav u nás výrazne diskriminovaný, keďže predchádzajúce vlády preferovali veľké podnikateľské subjekty práve na úkor živnostníkov a malých a stredných podnikateľov. Daňové a odvodové zaťaženie sa postupne vyšplhalo na takú mieru, ktorá hrozí až likvidáciou tohto nevyhnutného piliera každej vyspelej ekonomiky. Zvlášť v súčasnom období, keď nezamestnanosť dosahuje v priemere cez 18 % a v niektorých regiónoch prekračuje aj 30-percentnú hranicu a keď sa hľadajú všetky možnosti a rezervy na zlepšenie tohto nepriaznivého stavu, je podpora živnostníkov a drobných podnikateľov, ktorí môžu výrazným spôsobom tento stav pozitívne ovplyvniť, priam nevyhnutná.

    Predkladaný návrh zákona o drobnom podnikaní rieši dva okruhy, resp. dva spôsoby pomoci drobnému podnikateľskému stavu. Prvým z nich je zavedenie tzv. daňových licencií, na základe ktorých pri súčasnom zaplatení paušálnej dane je drobný podnikateľ oslobodený od povinného vedenia účtovníctva a je povinný viesť iba absolútne jednoduchú evidenciu. Bude to výrazná pomoc drobnému podnikateľskému stavu. Pretože vo viacerých anketách či prieskumoch, ktoré realizovala Únia živnostníkov, podnikateľov, roľníkov, Slovenský živnostenský zväz a ďalšie profesné podnikateľské organizácie, medzi najväčšie bariéry, ktoré bránia rozvoju tohto stavu, uvádzajú živnostníci a drobní podnikatelia popri vysokom daňovom a odvodovom zaťažení práve neúnosnú administratívu.

    Platenie paušálnej dane bude mať jednoznačne pozitívny efekt aj pre štátny rozpočet, pretože paušálnu daň v prípade záujmu o praktické odbúranie účtovníctva zaplatia aj tí živnostníci a drobní podnikatelia, ktorí z dôvodu nízkych príjmov a s tým súvisiaceho nepatrného daňového základu dnes daň z príjmu prakticky neplatia.

    Druhý okruh problémov sa týka úľav pre začínajúcich podnikateľov, ktoré by mali výraznou mierou motivovať vznik nových živností a pracovných miest práve z radov osôb evidovaných na úradoch práce ako osoby hľadajúce si zamestnanie. Navrhovaný zákon umožňuje začínajúcemu drobnému podnikateľovi využiť možnosť 100-percentnej úľavy z platenia dane z príjmu, resp. z paušálnej dane až počas 3 rokov, ak jeho podnikanie v týchto troch rokoch pokračuje.

    Vážené kolegyne poslankyne,

    vážení kolegovia poslanci,

    dovoľte mi teraz niekoľko slov o tom, ako sa celý tento zákon rodil a aké problémy boli aj pri vzniku tohto zákona. V Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky sa jednoznačne deklaruje pomoc malému a strednému podnikaniu. A práve v oblasti malého a stredného podnikania sa uvádza aj formulácia tzv. daňové licencie, na základe ktorých by mohol drobný podnikateľ viesť iba zjednodušenú evidenciu namiesto súčasného účtovníctva. Keďže prakticky pol roka nič sa zo strany príslušných rezortov nedialo, rozhodol som sa po dohode s kolegami z klubu SDK pripraviť tento poslanecký návrh. Vzápätí po rozbehnutí prác na tomto poslaneckom návrhu začali sa aj iniciatívy v jednotlivých rezortoch, ktoré mali prakticky smerovať k tomu istému cieľu, ale boli robené trošku inou filozofiou.

    V čom spočívala alebo spočíva ešte aj dnes tá iná filozofia? Filozofia, z ktorej som vychádzal ja alebo na základe ktorej som pristupoval k riešeniu tej problematiky, spočívala v tom, že v prvom rade chcem týmto zákonom riešiť zníženie administratívy, teda zjednodušenie tej povinnej evidencie ako primárny problém, ktorý sa bude riešiť, a tá paušálna daň, ktorá sa zaplatí na začiatku roka, je ako sprievodným javom tej daňovej licencie, teda zaplatenie tej dane je až druhotným javom.

    A, samozrejme, mojím zámerom je, aby to bolo v jednom krátkom zákone, ktorý si bude vedieť každý drobný živnostník, podnikateľ jasne prečítať, mať ho trebárs pri sebe, dokonca, aby som mal použiť až za vlasy pritiahnutý výraz, dokáže sa ho naučiť aj naspamäť, nemusí ho hľadať v celej šnúre zákonov.

    Na druhej strane filozofia rezortu ministerstva financií je trošku opačná, aj keď tiež chce riešiť ten istý problém. Ich filozofia spočíva v tom, že v prvom rade je tu enormná snaha vybrať paušálnu daň. A tá zjednodušená evidencia je dôsledok toho, že niekto zaplatí paušálnu daň. Čiže v tom je taký základný rozdiel vo filozofii. A bolo to aj často medializované, teda tie naše rozpory, ktoré boli.

    V tomto smere prebehli štyri kolá rokovaní medzi rezortom financií a mnou za účasti podpredsedu vlády pána Mikloša, ministrov, bývalého pána Černáka a pána Magvašiho, kde sme sa snažili všetky tie naše návrhy dať do jednej roviny, snažili sme sa dohodnúť na nejakom ucelenom postupe, na spôsobe. Žiaľ, nemôžem povedať, ani do dnešného dňa k absolútnej zhode nedošlo, pretože aj keď sa nám podarilo tie parametre, ktoré sú aj v tomto zákone, resp. ktoré avizovalo už aj ministerstvo financií, zhruba dohodnúť, stále existuje ešte rozpor v tom, či to má byť jeden zákon, alebo či to má byť obsiahnuté v mnohých zákonoch a má sa to hľadať, každá jedna stať z tohto zákona v inom zákone.

    Môj návrh je skutočne kompromisným návrhom, ktorý vyšiel po tých štyroch kolách rokovaní a zapracoval som tam aj pripomienky legislatívnych odborníkov z ministerstva financií, ministerstva hospodárstva, aj pripomienky z okruhu podpredsedu vlády Slovenskej republiky. Preto som pomerne prekvapený, že dnes sa ozýva kritika zo strany týchto odborníkov z ministerstiev na legislatívny spôsob riešenia. A paradoxne jednotliví pracovníci z jedného ministerstva kritizujú formulácie, ktoré tam navrhli legislatívni odborníci z druhého ministerstva. Nemôžem mať iný názor ako ten, že im pravdepodobne nejde o vecnú stránku riešenia problematiky, ale výlučne o vlastnú pravdu, ktoré ministerstvo, resp. ktorí odborníci majú patent na dobré formulácie zákonov.

    A takisto v prílohe tohto zákona v časti o dosahu na štátny rozpočet je tam signalizované, že to bude mať negatívny dosah na štátny rozpočet. Ja si dovolím s tým polemizovať, pretože azda pre ilustráciu uvediem len výrazy, ktoré sa tam používajú. Keď si to pozriete, "podľa našich úvah vychádzame z predpokladu", "sme toho názoru" a podobne. Teda žiadna ucelená analýza alebo nejaký rozbor, na základe ktorého by to bolo robené. Je to skutočne len prognóza, s ktorou na základe toho, že nemá žiadnu vypovedaciu schopnosť, nemôžem súhlasiť.

    Takže, vážené dámy, vážení páni, kolegovia poslanci, navrhovaný zákon si nevyžiada nároky na nové pracovné sily, práve naopak, tým, že správcovi dane odpadne v mnohých prípadoch povinnosť kontroly daňového subjektu a môže svoje kapacity nasmerovať trebárs tam, kde je najväčšia možnosť daňových únikov. Podotýkam ešte, že navrhovaný zákon je v súlade s ústavou a ústavnými zákonmi Slovenskej republiky a nedotýka sa žiadnej medzinárodnej zmluvy.

    Na záver mi dovoľte takú krátku repliku a apel na vás. Vo vyspelých, ekonomicky a demokraticky vyspelých krajinách je malé a stredné podnikanie akýmsi takým zlatým rúnom, ktoré si každá vláda chráni, obhospodaruje a pravidelne strihá. Neošklbe ho naraz a chce mať úžitok počas viacerých období. Nedovoľme teda, aby sme to ošklbali, robme, aby sme to obhospodarovali. A myslím si, že prijatie tohto zákona je práve takým krokom, aby sme osoh z toho mali počas viacerých období. Prosím vás preto, pani kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, o podporu a hlasovanie za posunutie návrhu do druhého čítania.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pánu poslancovi za uvedenie návrhu zákona a prosím ho, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov.

    Dávam slovo spravodajcovi gestorského Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu pánu poslancovi Vladimírovi Maňkovi.

    Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážené pani poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    dovoľte mi, aby som v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku vystúpil k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Prokopoviča na vydanie zákona o drobnom podnikaní (tlač 370) ako spravodajca Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu.

    Uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku, to jest doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.

    Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku a podľa legislatívnych pravidiel zaradil ho na rokovanie 22. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Ako spravodajca v prvom čítaní si osvojujem stanovisko, že predmetný návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti návrhu zákona uvedené v § 67 a 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku.

    Z hľadiska vecného zastávam stanovisko, že predložený návrh zákona rieši závažnú spoločenskú problematiku, ktorú je potrebné riešiť a ktorú aj Ministerstvo financií Slovenskej republiky chce komplexne riešiť od 1. 1. 2000.

    Musím podotknúť, že návrh je v rozpore s článkom 11 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, ods. 1, pretože predstavuje nepriamu novelizáciu, ktorá je neprípustná podľa týchto pravidiel. Navrhovateľ o tomto nedostatku vie a prisľúbil, že ho do druhého čítania odstráni.

    Z uvedených dôvodov v zmysle § 63 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí tento návrh prerokovať v druhom čítaní.

    Vážený pán predsedajúci, môžete otvoriť rozpravu.

  • Ďakujem, pán spoločný spravodajca.

    Otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu. Písomne sa neprihlásil žiadny poslanec do rozpravy, preto sa pýtam, či sa hlási niekto ústne. Pán poslanec Rusnák, pán poslanec Orosz. Uzatváram možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy.

    Nech sa páči, pán poslanec Rusnák, máte slovo.

  • Vážené dámy poslankyne,

    vážení poslanci,

    dovoľte mi, aby som vystúpil s podporou zákona pána Prokopoviča, ktorý je vlastne niečím novým v tejto snemovni. Dnes sme počúvali o tom, že chceme robiť ekonomické zákony. Ja sa pýtam tejto skupiny a vyzývam zástupcov HZDS, aby prišli robiť na ekonomických zákonoch, pretože áno, je tu čas, keď je treba prijímať zákony, ktoré nie sú len reštriktívne, ale zákony, ktoré pomáhajú podnikateľskej sfére. Preto odporúčam posunutie tohto zákona do druhého čítania. V druhom čítaní rozoberieme podrobnejšie otázky, ktoré sú s ním spojené, a jednoznačne verím v to, že nájdeme spoločnú reč na to, aby sme tento zákon podporili, lebo je podporou drobného podnikania.

    Ďakujem pekne.

  • S faktickými poznámkami sa prihlásili 4 poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do faktických pripomienok.

    Pán poslanec Cuper, nech sa páči, máte slovo.

  • Pán kolega Rusnák,

    škoda, že si s tým svojím veľmi nekonštruktívnym návrhom neprišiel hneď ráno. Mohli sme si odpustiť túto komédiu s týmto absolútne nezmyselným návrhom, s ktorým tu prišiel jeden z expertov na ideológiu zo Strany demokratickej ľavice a s ktorým sme zabili čas od rána až doteraz. Ja sa ťa pýtam, prečo si to nepovedal svojim kolegom z vládnej koalície hneď ráno. Ja sa ťa môžem opýtať takisto, prečo sme sa nezaoberali už skôr návrhom zákona o veľkých strategických investíciách, ktorý je dávnejšie pripravený a na ktorom sme sa veľmi intenzívne podieľali pri jeho príprave a boli sme ochotní byť konštruktívni. A celé tvoje vystúpenie si zúžil na to, že si nám išiel oznámiť, aby sme my boli konštruktívni. My sme konštruktívni, pokiaľ ide o zákony, ktoré súvisia so slovenskou existenciou, ale nie sme konštruktívni vtedy, ak tu niekto presadzuje nezmyselné ideologické zákony, ktorými chce oprašovať zašlú minulosť bývalého Česko-Slovenska.

    Ďakujem.

  • Súhlasím s vystúpením pána poslanca Rusnáka, chcem ho však doplniť v tom, že si myslím, že nie je dobrou vizitkou, keď poslanci musia vyvíjať takúto aktivitu a sami musia pripravovať návrhy na to, aby sme pomohli podnikateľskej oblasti. Myslím si, že jednoznačne by mala vláda, ekonomickí ministri a ekonomické oblasti mali byť aktívnejší a pripravovať zákony. Áno, návrh, ktorý tu je, nie je komplexný, ale vďaka aj za to poslancovi a kolektívu, ktorý na tom robil. A tento návrh ja tiež podporím.

  • Ďakujem.

    Chcem nadviazať na slová pána poslanca Rusnáka, že predmetný legislatívny poslanecký návrh navrhuje posunúť do druhého čítania. Som presvedčená, že sa treba plne s tým stotožniť. Chcem len pripomenúť, že ešte vo volebnej kampani súčasná vláda sľubovala prvých 100 dní vyriešiť, resp. dať legislatívne podklady na podporu drobného podnikania a prijať zákony na zníženie daní. Ako to splnila, vieme všetci. Nesplnila nič z toho. Mňa prekvapuje, že vláda signalizuje, že v roku 2000 toto bude riešiť. Ak to bude riešiť v roku 2000, potom účinnosť to môže mať jedine v roku 2001, lebo po prijatí rozpočtu zákony, ktoré môžu mať vplyv na rozpočtové hospodárenie štátu, možno prijať síce v priebehu roka, ale s účinnosťou od 1. januára budúceho roka. Preto som rada, že tento zákon je tu teraz, a preto som aj doobeda viackrát vystúpila, poďme k veciam, ktorými môžeme ešte pred prijatím rozpočtu pomôcť tým, ktorí toto od nás nielenže očakávajú, ale my sme aj povinní to urobiť.

    Ďakujem.

  • Vážený pán predsedajúci,

    kolegyne, kolegovia,

    v tomto prípade je nám úplne ukradnuté, či je pán Prokopovič členom SDK, alebo je Marťan slovenskej národnosti, či naopak, pardon, ale urobil dobrú vec, ktorú od začiatku podporujem nielen ja osobne, ale všetci moji kolegovia v spoločnom výbore, v ktorom s pánom Prokopovičom pracujeme. A netreba nás upodozrievať z toho, že by sme takéto niečo podporiť nechceli. To, že ste väčšiu časť mojich kolegov vyhnali odtiaľto z iných dôvodov, je úplne iná vec. A ak ich bude treba k hlasovaniu, pôjdem ich zháňať.

    Chcem však zdôrazniť to, čo povedal Marián Mesiarik, že naozaj v tomto prípade je miernou hanbou skutočnosť, že nie po pol roku, po roku základný prístup vládnej koalície musí zachraňovať jeden človek, poslanec Prokopovič. A ak bol múdry a dobrý na to, aby pomohol pani ministerke do kresla, ja si myslím, že aj on, aj jeho strana je tiež dostatočne fundovaná na to, aby vytvorila zákon, ktorý pomôže drobnému a strednému podnikaniu. A ak pani ministerka nechápe, že pri štruktúre slovenskej ekonomiky táto ekonomika bez stredného a drobného podnikania existovať nebude, je to ešte "ostudnejšie". My, vážené kolegyne, kolegovia, tento návrh podporujeme.

  • Druhý a posledný v rozprave vystúpi pán poslanec Orosz, predseda výboru.

    Nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán podpredseda,

    vážené kolegyne, kolegovia,

    vážení hostia,

    hlboko si vážim tých našich kolegov, ktorí idú dôsledne za realizáciou myšlienky, ktorej legislatívne stvárnenie môže priniesť všeobecný spoločenský prospech. Pán poslanec Prokopovič do tejto skupiny poslancov nesporne patrí. Súčasne je namieste konštatovať, že myšlienka zdaniť drobných podnikateľov paušálnou daňou a takisto im poskytnúť niektoré ďalšie úľavy pri podnikaní má podľa môjho názoru všeobecnú spoločenskú podporu a jej uplatnenie v praxi je veľmi očakávané. Osobitne to očakávajú, prirodzene, predovšetkým drobní podnikatelia, ktorých platné právne predpisy zväzujú množstvom administratívnych a evidenčných povinností. Tieto často odrádzajú od ďalšieho výkonu podnikateľskej činnosti. Predpokladám, že schválenie tohto zákona očakávajú netrpezlivo aj viacerí naši spoluobčania, ktorí uvažujú o tom, že sa budú v budúcnosti živiť podnikateľskou aktivitou. Schválenie tohto zákona by zrejme uľahčilo ich rozhodnutie.

    Súhlasím s tvrdením obsiahnutým v dôvodovej správe tohto návrhu zákona, ktoré naznačuje, že prostredníctvom zjednodušenia administratívnych povinností drobných podnikateľov by sa mohlo prispieť aj k odstraňovaniu azda najzávažnejšieho spoločenského problému, a to vysokej miery nezamestnanosti. Osobne považujem za veľmi potrebné, aby do konca kalendárneho roka sa stali myšlienky, ktoré sú obsiahnuté v tomto návrhu, súčasťou nášho právneho poriadku. Žiaľ, napĺňanie tejto myšlienky naráža na určité problémy. Z legislatívneho hľadiska má totiž predložený návrh zákona pomerne vážne nedostatky, a to predovšetkým preto, že nesystematicky vstupuje do nášho právneho poriadku. Prostredníctvom tohto návrhu zákona sa vstupuje tiež do mechanizmu viacerých právnych predpisov, a to najmä do zákona o Sociálnej poisťovni, zákona o zdravotnom poistení a zdravotných poisťovniach, zákona o účtovníctve a najmä daňových predpisov. Ide o nepriame novely týchto zákonov, ktoré sú podľa legislatívnych pravidiel neprípustné.

    Nejde len o môj osobný názor. V tomto duchu je formulované aj stanovisko vlády Slovenskej republiky, z ktorého si dovolím citovať: "Snaha predkladateľa upraviť jedným právnym predpisom problematiku obsiahnutú vo viacerých právnych predpisoch, najmä v zákone o daniach z príjmov, v zákone o účtovníctve, v zákone o Sociálnej poisťovni, v zákone o zamestnanosti atď. formou nepriamych noviel týchto právnych predpisov, nie je z legislatívneho hľadiska realizovateľná. Právna úprava, ktorou sa majú poskytnúť určité daňové zvýhodnenia s cieľom podporiť rozvoj podnikateľských aktivít, musí nadväzovať na všeobecný systém zdaňovania príjmov, t. j. spôsob určovania základu dane, vyberania a platenia dane, ako aj kontrolu plnenia ustanovených podmienok, na základe ktorých sa úľava poskytuje. Rovnako je upravená jedným právnym predpisom aj celá oblasť správy daní v nadväznosti na príslušné daňové zákony. Nie je preto opodstatnené, aby takéto úpravy boli predmetom iného samostatného zákona, akým je aj predložený poslanecký návrh zákona. Okrem toho návrh zákona taktiež neobsahuje nijaké prechodné ustanovenia, čo nemožno považovať za správne."

    V zákone sú iste aj niektoré vecné otázky, ktoré môžu byť sporné, napríklad výška navrhovanej paušálnej dane z hľadiska fiškálnych záujmov štátu. Všetky problémy, ktoré som spomenul, je nevyhnutné v ďalšom legislatívnom procese odstrániť. Obávam sa, že platný zákon o rokovacom poriadku nám v tomto smere bude určitým spôsobom zväzovať ruky.

    Napriek tomu je potrebné sa o to pokúsiť, a to aj v užšej komunikácii s príslušnými ministerstvami, osobitne ministerstvom financií. Pri zvažovaní, ako ďalej postupovať, by malo byť prioritou to, aby sa nosné myšlienky z tohto návrhu stali súčasťou nášho právneho poriadku.

    Aj napriek tým výhradám, ktoré som povedal, aj napriek tomu, že súhlasím s tým, že vláda v tomto smere bola menej iniciatívna, ako mala byť, sa prihováram za to, aby sme prijali uznesenie, ktorým odporučíme tento návrh do druhého čítania, tam spoločnými rukami, spoločnými silami odstránime tie nedostatky, ktoré tento zákon nesporne má.

  • Faktická poznámka - pán poslanec Kužma. Uzatváram možnosť hlásiť sa do faktických poznámok.

  • Chcel by som zareagovať na pána doktora Orosza. Som rád, že takto skončil svoje vystúpenie, a tiež rozhodne kvitujem iniciatívu pána Prokopoviča, ktorý tu zastupuje drobných živnostníkov a podnikateľov.

    Nie je to celkom pravda, že pán Prokopovič tento návrh nekonzultoval. On tento návrh prerokúval ako s pánom vicepremiérom Miklošom, tak s pani ministerkou financií Schmögnerovou, ale aj s aparátom a zamestnancami ministerstva financií. Tu však treba povedať jedno, že všetky tieto chyby, ktoré sa tomuto zákonu vyčítajú, že zasahuje do viacerých zákonov, by sa boli ľahšie odstraňovali, ak by bolo došlo k porozumeniu zo strany zamestnancov ministerstva financií. Tu, žiaľbohu, musím povedať, že aj napriek dohodám, ktoré boli spravené po rokovaní v Častej-Papierničke, zo strany ministerstva financií neboli dodržané tieto dohody a z tohto dôvodu Legislatívna rada vlády tento zákon nepodporila.

    Ja osobne si myslím, že zákon je zrelý do druhého čítania a tieto legislatívne a právne pripomienky je možné zapracovať v druhom čítaní a zákon treba jednoznačne podporiť.

    Ďakujem.

  • Dodatočne ešte pán poslanec Šimko - faktická poznámka.

  • Ďakujem pekne, pán podpredseda.

    Chcel by som len povedať, že sa ospravedlňujem, ale prihlásil so sa hneď, ako ste povedali, len to nejako dlho trvalo, kým to zaregistrovala tabuľa.

  • Ale chcel by som povedať niekoľko poznámok, alebo jednu rozvitú poznámku k tomu legislatívnemu vyjadreniu hlavne teda z hľadiska systému nášho právneho poriadku. Fakt je, že ten návrh, ktorý predložil pán poslanec Prokopovič, je trochu odlišný od toho nášho zaužívaného systému v právnom poriadku. Ale zase ten náš systém nie je dogmou. A možno je to dobrou príležitosťou, aby sme sa aj zamysleli nad tým, či je dobré, že vlastne systematicky sa skôr tie naše právne predpisy vytvárajú takpovediac rezortne a menej z hľadiska používateľov. A mám pocit, že tento zákon je takou prvou lastovičkou na to, čo je podľa môjho názoru dnes už veľmi moderné, že je treba ten právny poriadok prispôsobovať potrebám používateľov. A z toho dôvodu by som bol veľmi za to, aby sme z tohto vytvorili aj ten všeobecný uzáver.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem.

    Dovoľte mi, aby som aj ja podporil tento návrh. Myslím si, že význam malého a stredného podnikania netreba rozoberať zvlášť, hovoria o tom čísla samotné, najmä podiel na zamestnanosti a na hrubom domácom produkte.

    Ďalší stručný argument je vytvorenie pracovného miesta. Najlacnejšie sa vytvára pracovné miesto v malom a strednom podnikaní. Na začiatku deväťdesiatych rokov stálo vytvorenie pracovného miesta na Slovensku asi 600 tisíc vo veľkom priemysle, v malom priemysle, teda v malom a strednom podnikaní to bolo 300 tisíc. V deväťdesiatych rokoch všade na svete veľké podniky len uvoľňujú pracovné sily. Malé a stredné podniky ich nasávajú, všade slúžia ako špongia a regulujú trh práce tým, že riešia krízové stavy v oblasti nezamestnanosti a v špeciálnych situáciách, kde niet veľkého priemyslu. Regulačný rámec nikde na svete nepraje malým a stredným podnikom. Slovensko nie je žiadnou výnimkou.

    Malé a stredné podniky sú takmer odrezané od možnosti získať financovanie, úplne od kapitálového trhu, keďže nemôžu emitovať akcie. Sú to väčšinou živnostníci, fyzické osoby buď zapísané, alebo nezapísané do Obchodného registra. Banky im úvery neposkytujú, pretože nedokážu ručiť. A rizikový kapitál na Slovensku neexistuje. Akékoľvek úľavy, ktoré sa im dajú poskytnúť aj touto formou, by sme mali, myslím, všetci podporiť. Stanovisko pána riaditeľa Nosáľa, ktoré je pripojené k návrhu, je myslím, maximálne neodborné, nekompetentné, založené na úvahách, bez jedinej číselnej argumentácie.

    Z mojej strany ja tento návrh úplne podporujem.

    Ďakujem.

  • Vyhlasujem všeobecnú rozpravu o tomto bode programu za skončenú.

    Pýtam sa pána navrhovateľa, či chce zaujať stanovisko k rozprave.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážené kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci,

    chcem sa poďakovať všetkým, ktorí vystúpili v rozprave aj ktorí podporili môj návrh, aj tí, ktorí mali pripomienky k návrhu.

    Ja som si vedomý určitých nedostatkov, ktoré tento návrh má. Ako som aj vo svojom zdôvodnení uviedol, po rôznych kolách rozhovorov medzi jednotlivými ministerstvami, keď pôvodný návrh sa viackrát upravoval, došlo k tomu, že niektoré veci z neho vypadli, tak ako som to spomínal predtým. A myslím si, že v druhom kole alebo v druhom čítaní je dostatok času, možností, priestoru na to, aby sa všetky možné nedostatky, ktoré azda tam sú, doplnili tak, aby to plne vyhovovalo legislatívnotechnickým požiadavkám.

    Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Pán spoločný spravodajca, chcete sa vyjadriť? Nie.

    Ďakujem.

    Pristúpime k hlasovaniu. Najskôr budeme hlasovať o návrhoch podaných podľa ustanovenia § 73 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku.

    Nech sa páči, pán spravodajca.

  • Budeme najskôr hlasovať o postúpení tohto zákona do druhého čítania.

    Pán predsedajúci, môžete dať o tomto návrhu hlasovať. Nech sa páči.

  • Nech sa páči, prezentujme sa a zároveň hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 93 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 89 poslancov.

    Proti návrhu nehlasoval nikto.

    Hlasovania sa zdržali 3 poslanci.

    Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že Národná rada sa uzniesla, že tento návrh poslanca Národnej rady prerokuje v druhom čítaní.

    Pristúpime k hlasovaniu o návrhu predsedu Národnej rady na pridelenie tohto návrhu výborom a na určenie gestorského výboru, ako aj určenie lehoty na jeho prerokovanie.

    Nech sa páči, pán spravodajca, uveďte návrh.

  • Odporúčam v zmysle § 74 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku a v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky číslo 371 z 27. septembra 1999 prideliť v druhom čítaní na prerokovanie tento návrh výboru pre financie, rozpočet a menu, ústavnoprávnemu výboru, výboru pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, výboru pre pôdohospodárstvo, výboru pre sociálne veci a bývanie a výboru pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie, rozpočet a menu. Zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 29. novembra a gestorský výbor do 30. novembra 1999.

    Prosím o mojich návrhoch, vážený pán predsedajúci, dať hlasovať.

  • Nech sa páči, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, prezentujme sa a zároveň hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 88 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 87 poslancov.

    Proti návrhu nehlasoval nikto.

    Hlasovania sa nezdržal nikto.

    Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že Národná rada pridelila návrh tohto zákona výborom, určila gestorský výbor a príslušné lehoty výborom na jeho prerokovanie v druhom čítaní.

    Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ešte sme nedokončili hlasovanie o tom, že postúpime do tretieho čítania návrh pána poslanca Petra Bohunického na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.

    Žiadam vás, aby sme sa prezentovali a hlasovali.

    Prezentovalo sa 71 poslancov.

    Konštatujem, že je nás málo.

    Vážené panie poslankyne, páni poslanci,

    prerušujem dnešný deň rokovania 22. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Zajtra v rokovaní 22. schôdze budeme pokračovať o 9.00 hodine.

    Dnes o 18.00 hodine nás ešte čaká rokovanie 23. schôdze o návrhu skupiny poslancov na odvolanie pani ministerky Schmögnerovej.