• Vážené pani poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    otváram ďalší rokovací deň 20. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    O ospravedlnenie neúčasti na dnešnom rokovacom dni požiadali títo poslanci: Benčat, Drobný, Krumpolec, Lexa, pani poslankyňa Malíková, poslanci Sitek, Slota, Šepták, Zelník a Tuchyňa. Na zahraničnej služobnej ceste nie je žiaden poslanec Národnej rady.

    Skôr ako budeme pokračovať v programe 20. schôdze, chcem vás požiadať, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, aby ste vzhľadom na to, že zajtra je deň pracovného voľna, otázky na hodinu otázok podali dnes do 12.00 hodiny. Overovateľov žiadam, aby ich taktiež dnes do 14.00 hodiny vyžrebovali.

    Ďalej žiadam spravodajcov, ktorí budú dnes uvádzať hlasovanie o návrhoch zákonov v prvom čítaní, aby lehotu na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch, druhé hlasovanie, navrhovali v súlade s ustanovením § 74 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku. Keďže podľa tohto ustanovenia lehota nesmie byť kratšia ako 30 dní, je potrebné ju navrhnúť do 14. októbra, opakujem do 14. októbra 1999.

    V programe schôdze pokračujeme ďalším bodom, ktorým je prvé čítanie o

    vládnom návrhu zákona o geologických prácach a o štátnej geologickej správe (geologický zákon).

    Vládny návrh zákona ste dostali ako tlač 332. Návrh na pridelenie vládneho návrhu zákona na prerokovanie výborom Národnej rady máte v rozhodnutí predsedu Národnej rady čís-

    lo 347.

    Z poverenia vlády tento návrh uvedie pán minister Miklós.

    Nech sa páči, pán minister, máte slovo.

  • Vážený pán predseda,

    pani poslankyne, páni poslanci,

    na základe poverenia vlády Slovenskej republiky vám predkladám vládny návrh zákona o geologických prácach a o štátnej geologickej správe, takzvaný geologický zákon.

    Spoločenské a hospodárske zmeny, ktoré prebehli v našej republike po roku 1989 a potreba vytvoriť priaznivejšie prostredie na podnikanie v oblasti geológie, boli na začiatku deväťdesiatych rokov dôvodom na novelizáciu starého zákona, geologického zákona. Novelou zákona, ktorá nadobudla účinnosť 1. januárom 1992, sa stala geologická legislatíva Slovenskej republiky aspoň sčasti kompatibilná s obdobnou legislatívou štátov s vyspelou geológiu a baníctvom. Aplikovanie súčasnej geologickej legislatívy v praxi však v období prebiehajúcej transformácie ukazuje, že niektoré ustanovenia platného geologického zákona sa stávajú určitou brzdou ďalšieho rozvoja slovenskej geológie. Táto skutočnosť spolu so schválením prvej surovinovej politiky nášho štátu uznesením vlády Slovenskej republiky z 5. septembra 1995 číslo 661 boli dôvodom na začatie príprav ďalšej novely zákona Slovenskej národnej rady číslo 52/1988 Zb.

    V počiatočných fázach prác na tejto novele sa však ukázalo, že vzhľadom na potrebný rozsah zmien by bol rozsah novelizácie príslušných ustanovení zákona neúmerne veľký a novela by sa stala neprehľadná. Preto sa pristúpilo k spracovaniu návrhu nového zákona o geologických prácach a o štátnej geologickej správe, ktorý je predmetom dnešného posudzovania. Pri príprave jeho znenia sa vychádzalo nielen zo skúseností s aplikáciou dnes platných geologických právnych predpisov v geologickej praxi, ale predovšetkým sa využili právne predpisy mnohých európskych aj zámorských krajín upravujúce túto oblasť hospodárstva.

    Navrhované znenie nového geologického zákona má niekoľko základných priorít, ktorými sa odlišuje od súčasne platnej právnej úpravy. Za najhlavnejšie treba považovať presnejšie definovanie geologických prác, osobitnú úpravu otázky oprávnení na vykonávanie geologických prác, úpravu inštitútu odbornej spôsobilosti, spresnenie úloh štátnej geologickej správy, zavedenie inštitútu štátneho geologického dozoru, predovšetkým však novú úpravu problematiky určovania prieskumných území, spresnenie práv a povinností držiteľov a úpravu sadzieb a poplatkov za prieskumné územie.

    Podrobnosti na vykonanie zákona budú vo vyhláške, ktorou sa vykonáva geologický zákon. Návrh zákona bol prvýkrát predložený vláde Slovenskej republiky v septembri 1997. Do roku 1999 však nebol prerokovaný. Návrh zákona, ktorý predkladám, dňa 4.mája 1999 prerokovala Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky a následne 14. júla 1999 aj vláda Slovenskej republiky. Predložený vládny návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a s ostatnými zákonmi Slovenskej republiky.

    Vážený pán predseda,

    pani poslankyne, páni poslanci,

    dovoľujem si vysloviť presvedčenie, že nový geologický zákon vytvorí taký právny rámec na vykonávanie geologických prác a podnikanie v oblasti geológie, ktorý bude plne porovnateľný s podmienkami v krajinách s vyspelou geológiou a banským priemyslom.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pánu ministrovi a prosím ho, aby zaujal miesto pre navrhovateľov.

    Prosím spravodajcu, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre životné prostredie a ochranu prírody Jozefa Zlochu, aby uviedol daný zákon.

    Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážený pán predseda Národnej rady,

    vážený pán minister,

    vážená Národná rada,

    dovoľte mi, aby som v súlade s § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky vystúpil v prvom čítaní o vládnom návrhu zákona o geologických prácach a o štátnej geologickej správe - je to geologický zákon, tlač číslo 332 - ako spravodajca určený Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre životné prostredie a ochranu prírody.

    Čo sa týka môjho stanoviska k návrhu tohto zákona v prvom čítaní konštatujem, že predmetný návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.

    Z vecného hľadiska zastávam stanovisko, že predložený návrh zákona je vzhľadom na dôvody, pre ktoré sa predkladá, aktuálny a potrebný. Geologické práce sa v súčasnosti vykonávajú podľa zákona Slovenskej národnej rady číslo 52/1988 Zb. o geologických prácach a o Slovenskom geologickom úrade. Keď si uvedomíme, že odvtedy sa podstatne zmenili politické, spoločenské a hospodárske pomery, je naozaj najvyšší čas, aby bola prijatá na nové podmienky aj nová právna úprava. O význame geológie pre prosperitu štátu a jeho občanov by sa dalo veľa hovoriť. V základnom geologickom výskume a regionálnom výskume sa geologickým prieskumom vyhľadávajú a preskúmavajú prirodzené akumulácie rudných a nerudných surovín, ktoré sa využívajú prakticky vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti. Hydrogeologickým prieskumom sa vyhľadávajú a preskúmavajú zdroje podzemných vôd vhodné na zásobovanie obyvateľov zdravou pitnou vodou či vodou na priemyselné využitie, stolových vôd, vôd s liečivými účinkami, ale aj geotermálnych vôd so širokou škálou využitia. Inžiniersko-geologickým prieskumom sa skúmajú a overujú inžiniersko-geologické a hydrogeologické pomery v územiach, v ktorých sa uvažuje s investičnou činnosťou, vyhľadávajú a skúmajú sa vhodné geologické štruktúry na akumulácie plynu a ropy.

    Geologický prieskum životného prostredia overuje geologické činitele, ktoré ovplyvňujú životné prostredie, či už pozitívne alebo negatívne. Geologickým prieskumom na špeciálne účely sa overujú geologické podmienky napríklad na zriaďovanie podzemných zásobníkov plynu vo vhodných geologických štruktúrach, ale aj na zriadenie úložísk rádioaktívnych odpadov, zisťovanie stability podzemných priestorov a sprístupňovanie jaskýň. Preto je tým dôležitejšie nahradiť doteraz platný zákon Slovenskej národnej rady číslo 52/1988 Zb. novým vyhovujúcim zákonom, ktorý by bol aj zákonom moderným.

    S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky na tom, že po rozprave odporučí prerokovať predmetný návrh zákona v druhom čítaní.

    Súčasne odporúčam v zmysle § 74 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky číslo 78 prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre životné prostredie a ochranu prírody. Za gestorský výbor navrhujem v súlade s citovaným návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre životné prostredie a ochranu prírody, pričom odporúčam, aby výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, ho prerokovali v lehote do 14. októbra 1999 a gestorský výbor v lehote do 15. októbra 1999.

    Pán predseda, skončil som. Ďakujem a odporúčam otvoriť rozpravu k návrhu tohto zákona.

  • Ďakujem poslancovi Zlochovi a prosím ho, aby zaujal miesto pre spravodajcov.

    Otváram všeobecnú rozpravu k tomuto bodu. Písomne sa neprihlásil nikto. Pýtam sa, kto sa hlási ústne. Podpredseda Národnej rady Andel. Uzatváram možnosť podania ústnych prihlášok do rozpravy.

    Nech sa páči, pán podpredseda, máte slovo.

  • Vážené dámy a páni,

    predloženie vládneho návrhu zákona o geologických prácach a o štátnej geologickej správe, takzvaný geologický zákon (tlač číslo 332) možno považovať za pozitívny krok vlády Slovenskej republiky najmä z dvoch aspektov:

    1. Ako konštatoval pán minister, ale zároveň i spoločný spravodajca výborov, že robiť novelu by vlastne neodzrkadľovalo potrebu dnešnej geologickej praxe.

    2. Týmto zákonom sa takisto približujeme k právnym normám štátov Európskej únie.

    Napriek tomu si dovolím mať práve po stretnutí s ľuďmi z geologickej praxe niekoľko pripomienok k jednotlivým ustanoveniam tohto zákona. Opakujem ešte raz, pripomienok, a nie konkrétnych návrhov, to sa robí vo výbore a v druhom kole. Pripomienky mám ale z toho dôvodu, aby aj ministerstvo životného prostredia a pán minister, takisto ako pán spravodajca, prípadne výbor mohli na moje pripomienky reagovať. Takže poďme k pripomienkam.

    1. Pripomienka k § 17 ods. 1. Vzhľadom na vymedzenie geologických prác, ako sú uvedené v § 2 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, napríklad geologický prieskum na špeciálne účely, ods. 3 súvisiace práce, podľa ods. 4 nie sú dôvody na to, aby bola uložená obstarávateľovi povinnosť odovzdať bezodplatne záverečnú správu, ktorá je výsledkom geologických prác právnickej osobe poverenej na to ministerstvom. Geologický prieskum a geologické práce boli financované jeho obstarávateľom a domnievam sa, že povinnosť bezodplatne odovzdávať výsledky, teda záverečnú prácu z geologických prác nemá oporu dokonca ani v Ústave Slovenskej republiky. Ak by sa takáto povinnosť v ustanovení § 17 tohto zákona všeobecne upravovala, došlo by k rozporu aj s ustanovením § 556 až § 558 Občianskeho zákonníka, v ktorých je dispozitívnym spôsobom upravený režim poskytovania a využívania výsledkov činností takého charakteru, aký majú aj geologické práce napríklad v rámci zmluvy o diele. Povinnosť uvedenú v § 17 bezodplatné poskytovanie správy, ak vôbec bude v návrhu zákona ponechaná, treba potom zúžiť na záverečné správy z prác geologického výskumu - § 2 ods. 2, z ložiskového geologického prieskumu hradeného ministerstvom sčasti § 2 ods. 3 písm. a), teda zo štátneho rozpočtu, z hydrogeologického prieskumu všeobecne, z geologického prieskumu životného prostredia všeobecne - § 2 ods. 3 písm. b), písm. d) a z inžiniersko-geologického prieskumu hradeného zo štátneho rozpočtu, ako aj v tomto prípade, ak je to v súlade s verejným záujmom.

    V každom prípade, ak bude povinnosť odovzdávať záverečnú správu, teda výsledok geologických prác ministerstvom poverenej organizácii, upravená v predkladanom zákone v hocakom rozsahu alebo forme, treba potom priamo v zákone upraviť povinnosť mlčanlivosti pracovníkov ministerstva a poverenej organizácie vzťahujúcu sa na údaje zo záverečnej správy, ako aj sankciu za jej porušenie podľa ustanovenia § 33.

    Vzhľadom na finančnú, vysokú finančnú hodnotu, ktorú často majú informácie zo záverečných geologických prác, a výšku škôd, ktoré vznikajú ich zverejnením alebo neoprávneným poskytnutím, žiada sa to upraviť aj v osobitnom predpise - napríklad Trestný zákon a takisto aj skutkovú podstatu zodpovedajúceho a vedúceho k trestnému činu.

    2. Pripomienka k § 20 ods. 5 - zmluvný prevod prieskumného územia. Ustanovenie nie je správne riešené z právneho hľadiska. V zmysle ustanovenia § 33 sa súhlas, resp. stanovisko ministerstva, ktoré je podmienkou platnosti zmluvy o prevode prieskumného územia, udeľuje v správnom konaní podľa správneho poriadku. Treba preto v ustanovení používať slovo "rozhodnutie" alebo "povolenie", aby nedochádzalo k pochybnostiam, že súhlas, resp. kladné stanovisko môže dať ministerstvo nejakým neformálnym spôsobom mimo správneho konania.

    Ďalej pripomienka k § 21 ods. 1 posledná veta - konanie o zmene a zrušení prieskumného územia môže v prípade prevažujúceho iného celospoločenského záujmu začať aj ministerstvo z vlastného podnetu. Tu podľa môjho názoru je vo vete neoprávnene alebo nesprávne použitá spojka "a". Správne by to malo znieť "o zmene alebo zrušení". Okrem tohto ustanovenia nie je aplikovateľné, kto určí iný prevažujúci celospoločenský záujem. Ak ministerstvo, musí potom podľa § 35 zákona najprv začať samostatné správne konanie, v ktorom by sa určil iný prevažujúci celospoločenský, zrejme je tam na mysli verejný záujem, a potom začať nadväzujúce konanie o zmene alebo zrušení prieskumového územia. Iný postup nie je možný, pretože inak by bolo určenie iného prevažujúceho verejného záujmu úplne subjektívne. V zákone však nie je upravené toto ním vyžadované konanie ani z hľadiska jeho výsledku rozhodujúce kritériá. Okrem toho vzhľadom na dikciu poslednej vety ustanovenia chýba úprava o vrátení časti úhrady za prieskumné územie podľa § 23, ak sa v konaní začatom z vlastného podnetu ministerstva rozhodne o zmene, resp. zmenšení alebo o zrušení prieskumného územia.

    Pripomienka k § 20 ods. 4 - nie sú rozumné dôvody na to, aby sa obstarávateľovi mohli určiť najviac štyri prieskumné územia.

    K § 24 ods. 1 - zo znenia poslednej vety ustanovenia vyplýva, že osobitné prieskumné územie môže ministerstvo určiť len na návrh vykonávateľa geologických prác, čo vzhľadom na zamýšľaný účel osobitného prieskumného územia sa nezdá logické. Okrem toho celá konštrukcia osobitného prieskumného územia je nepresvedčivá a nie sú jednoznačné dôvody, aby bol preň určený iný režim ako pre obyčajné prieskumné územia, okrem povinnosti náhrady voči nákladom a výberového konania.

    No a posledná pripomienka k § 24 ods. 4 - je minimálne neobvyklé, aby ministerstvo malo právomoc rozhodnúť o vstupe na cudzie nehnuteľnosti a ich užívaní v prípade, ak nedôjde k dohode medzi vlastníkom nehnuteľnosti a vykonávateľom geologických prác.

    Ďakujem.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán spravodajca.

    Nech sa páči.

  • Vážený pán predseda Národnej rady,

    vážený pán minister,

    vážená Národná rada,

    s prípravou novely geologického zákona začalo ministerstvo životného prostredia na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky číslo 661 z 5. septembra 1995 k prerokovanej a schválenej surovinovej politike Slovenskej republiky.

    Pri novelizácii geologických predpisov sa vychádzalo z poznatkov krajín s transformujúcou sa ekonomikou, ako z Poľska, Maďarska, z Českej republiky, ale aj krajín Európskej únie, napríklad Nemecka, Francúzska, Rakúska, prípadne krajín, ktoré mali dlhodobú tradíciu z vyhľadávania a využívania nerastných surovín, je to Austrália a Kanada, samozrejme, kde aj legislatíva bola prispôsobená a vychádzala z princípov trhového hospodárstva. Je len samozrejmé, že sa v nich presadzovali aj postupy a opatrenia, ktoré pri geologickej a následnej baníckej činnosti budú ochraňovať alebo ktoré budú zabraňovať trvalému poškodzovaniu a znehodnocovaniu životného a prírodného prostredia.

    Vzhľadom na to, že sa ukázala nutnosť novelizovať mnohé ustanovenia zákona číslo 53/1988 Zb., prijalo sa rozhodnutie vypracovať návrh nového moderného zákona. Osobitosťou tohto zákona je, že pri jeho uplatňovaní nevzniknú požiadavky na štátny rozpočet, ba naopak, jeho prínos do štátnej pokladnice sa odhaduje na 16 600 tis. korún. Ďalším jeho špecifikom je skutočnosť, že zákon bol predložený na prerokovanie v Legislatívnej rade vlády už koncom roka 1997. Vo vláde však vtedy prerokovaný nebol. V roku 1999 ministerstvo životného prostredia urobilo v návrhu geologického zákona určité, poväčšine drobné úpravy. V skrátenom pripomienkovom konaní sa neobjavili vážnejšie problémy, a preto ho vláda schválila.

    Na záver by som chcel zdôrazniť, že klub poslancov HZDS odporučí, aby bol návrh zákona prerokovaný v druhom čítaní.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem.

    To bol posledný prihlásený do rozpravy.

    Pýtam sa pána ministra, či chce vystúpiť na záver rozpravy. Nie.

    Spravodajca? Nie. Ďakujem.

    O tomto návrhu budeme hlasovať potom v spoločnom balíku so zákonmi, ktoré sme prerokovali v piatok.

    Ďakujem navrhovateľovi aj spravodajcovi.

    Teraz by sme pristúpili k ďalšiemu bodu, ktorým je prvé čítanie o

    návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 172/1990 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov.

    Návrh ste dostali ako tlač 309. Návrh na pridelenie návrhu zákona na prerokovanie výborom máte v rozhodnutí predsedu Národnej rady číslo 322.

    Za skupinu poslancov daný návrh prednesie pán poslanec Osuský.

    Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážený pán predseda,

    vážené dámy,

    vážení páni,

    poznajúc legislatívny plán činnosti vlády sme zvážili ako prvý krok nápravy niektorých problémov, ktoré priniesla novela vysokoškolského zákona, a poznajúc skutočnosť, že sám život prináša potrebu korigovať platné zákonné normy, predloženie malej novely vysokoškolského zákona.

    Nosným obsahom tejto novely je návrat k pozitívnemu duchu zákona číslo 172/1990 Zb. o vysokých školách, ktorý odhliadnuc od skutočnosti, že nepochybne v tom či onom bode potreboval úpravu a novelizáciu, mal európsky, moderný a hranicu tisícročia presahujúci duch. Novelizácia, ktorá bola prijatá, a to musím podčiarknuť, napriek výraznému odporu akademickej obce a jej zákonného reprezentanta Rady vysokých škôl, priniesla viaceré deformity predovšetkým v oblasti akademických práv a princípov a pomerne výrazne zasiahla do akademickej samosprávy. Akademická samospráva bola jedným z významných výdobytkov obdobia po nežnej revolúcii, keď sa na vysoké školy vrátili senáty, vrátilo sa rozhodovanie akademickej obce.

    Novela ďalej posilnila právomoci ministerstva školstva i vo veciach, ktoré sú i podľa zdravého rozumu v plnej kompetencii akademickej obce a jej reprezentantov v akademických senátoch. Všeobecne je teda našou snahou vrátiť sa k tomu, čo bolo na zákone číslo 172 pozitívne, demokratické a čo si nevyžadovalo túto korekciu. Ministerstvo školstva si v rámci novelizácie pridelilo niektoré právomoci, ktoré výrazne oklieštili samosprávnosť fakúlt. Novela zákona priniesla nevídaný zásah do samosprávnosti akademickej obce v tom, že sa jej hádam ako jedinému grémiu v demokratickej spoločnosti predpísalo povinné zloženie jej volenej štruktúry.

    Našou snahou okrem návratu k demokratickému duchu zákona bolo aspoň v rámci skromných možností stavu našej ekonomiky a tejto krajiny pomôcť vysokým školám i na poli financovania. Vieme, že vysoké školy konajú podnikateľskú činnosť a táto bola zdaňovaná, podobne ako boli zdaňované dary, ktoré vysoké školy dnes i v minulosti dostávali od partnerov, sponzorov, často i zo zahraničia, a boli zaťažované i colnými poplatkami. Sám som v tom čase vo funkcii prodekana musel zložito riešiť zaplatenie colného poplatku za prístroj, ktorý napríklad Lekárskej fakulte a jej knižnici venovala Švajčiarsko-československá medicínska spoločnosť. Bolo a je ťažko únosné pre lekárske a iné fakulty, ktoré neoplývali prostriedkami, platiť colné poplatky za často potrebné knižné a iné dary, ktoré zlepšovali kvalitu výučby a pomáhali študentom.

    Je nám jasné, že predkladaná novela v tomto bode zasahuje i do iných zákonov a bude našou snahou upraviť vec tak, aby prostriedky, ktoré vysoké školy získajú svojou podnikateľskou činnosťou a, samozrejme, ktoré využijú v prospech skvalitnenia pedagogického procesu, boli oslobodené od daní a poplatkov.

    Ďalšou vecou, ktorej by sme sa v tejto novele radi dotkli, je i to, že sa dlhodobejšie nerieši otázka niekoľko stoviek zamestnancov lekárskych fakúlt na Slovensku, ktorí sú dlhodobo vzhľadom na platnosť predpisov z hľadiska finančného nedoceňovaní v porovnaní s ich rovnako lekársky činnými kolegami pracujúcimi v zdravotníctve. Spôsobené je to zákonným stavom, podľa ktorého - a to budem ilustrovať na príklade - sa neuznáva skutočnosť, že profesor lekárskej fakulty, ktorý operuje, koná zdravotnú starostlivosť. V dikcii, ktorá je uplatňovaná a ktorá spôsobuje skrivodlivosť, sa hovorí, že demonštruje študentom túto činnosť. To je, samozrejme, jednoducho nepravda. Ubezpečujem vás - a nech sa kolega Makai nehnevá, že beriem jeho meno do úst -, verím tomu, že radšej nie, ale ak vám bude niekedy vsadzovať umelú hlavicu bedrového kĺbu, že tak bude robiť i vtedy, ak tam nebudú študenti a bude tým konať zdravotnú starostlivosť o vaše zdravie. Podobne ak pedagóg na chirurgii košickej nemocnice bude vykonávať službu a vy prídete v piatok večer s akútnym bruchom, napríklad s perforovaným apendixom, tak by podľa dikcie, ktorá sa vznáša nad týmto stavom, mal počkať do pondelka do 9.00 hodiny rána, keď prídu študenti, aby im mohol demonštrovať umenie medicíny. Nie, ubezpečujem vás, že verný Hippokratovej prísahe vás bude operovať okamžite, aby vám zachránil život a bez ohľadu na to, že on podľa zákona nekoná zdravotnú starostlivosť.

    Vecí, ktorých sa naša novela dotýka, je viacero. Obrátili sa na nás zástupcovia Vojenskej akadémie v Liptovskom Mikuláši s prosbou o úpravu ich postavenia. Naša novela sa tiež v jednom bode dotýka niečoho, o čom sa tu už dlho hovorí a chceme, aby bolo ošetrené v zákone aspoň jednou zmienkou - zriadenia konfesnej univerzity. Vieme, že zriadenie katolíckej univerzity je jednou z perspektív vysokého školstva na Slovensku. Významnou snahou modernizácie vysokého školstva na Slovensku - a o tom by iste mohla hovoriť magnificencia, bývalý rektor Švec - je zvýšenie mobility študentov.

    Študenti v dnešnom a v tom tradičnom ponímaní vlastne veľmi málo využívajú možnosť presunu v rámci jednej univerzity i medzi vysokými školami, kde by svoje vzdelanie rozvíjali v duchu vlastných potrieb a vlastného budúceho profesionálneho formovania. Snažíme sa dať väčšie práva študentom v možnosti študovať na viacerých fakultách v konkrétnych odboroch, resp. i študovať v zahraničí. Opäť, samozrejme, ide o právo, ktoré sa im poskytuje a ktoré sa bude napĺňať v súlade so študijnými plánmi a programami a iste aj so súhlasom materskej fakulty. Ale je to jednoducho malý vklad do otvorenia tejto témy, od ktorej sa bude odvíjať kompatibilita našich absolventov s ich kolegami v Európskej únii. Veríme, že sa naši študenti vo svojej životnej praxi v priestore Európskej únie budú pohybovať.

    Chcel by som konštatovať, že celý tento zákon, celá táto novela, ktorú predkladáme, sa opiera o opakovane prezentované stanoviská Rady vysokých škôl ako najvyššieho zastupiteľského orgánu akademickej obce na Slovensku, že sa opiera o stanovisko Akademického senátu Univerzity Komenského ako najvýznamnejšej vzdelávacej inštitúcie na Slovensku a je teda mojou povinnosťou ako člena akademickej obce Univerzity Komenského, ktorý sa ale cíti v tejto chvíli byť zástupcom všetkých pedagógov, vedeckých pracovníkov a zamestnancov vysokého školstva, presadzovať prijatie novely vysokoškolského zákona. Dovolím si vás preto poprosiť, aby ste ju prijali do druhého čítania.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pánu poslancovi Osuskému a prosím ho, aby zaujal miesto pre navrhovateľov.

    Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, mládež a šport pánu poslancovi Šlachtovi.

    Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážený pán predseda,

    vážené pani poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky vystúpil v prvom čítaní o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 172/1990 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov (tlač 309) ako spravodajca určený výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, mládež a šport.

    Na úvod vás chcem informovať o skutočnosti, že predmetný návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 172/1990 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky dňa 12. augusta 1999, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky, t. j. doručenie návrhu zákona najmenej 15 dní pred začatím schôdze Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.

    Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil, či predkladaný návrh zákona spĺňa náležitosti podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a podľa legislatívnych pravidiel a zaradil ho na rokovanie 20. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky do prvého čítania.

    Ako spravodajca Národnej rady Slovenskej republiky k prvému čítaniu si osvojujem stanovisko, že predmetný návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti návrhu zákona uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.

    Z vecného hľadiska zastávam názor, že predložený návrh zákona číslo 172/1990 o vysokých školách v znení neskorších predpisov rieši problematiku, ktorú je možné upraviť spôsobom, ako sa navrhuje. Vysoké školy čakajú na veľký zákon, ktorý bude v budúcom roku riešiť zásadné otázky financovania škôl. Novela rieši - tak ako to už hovoril predkladateľ - nedostatky, ktoré sa do zákona vniesli úpravami z minulého obdobia. Preto pochopiteľne predpokladám, vážené pani poslankyne, páni poslanci, že vaše stanoviská, prípadné zmeny k návrhu zákona budete predkladať v rozprave najmä v rámci druhého čítania vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky a v rámci druhého a tretieho čítania na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky.

    S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, po rozprave budem odporúčať, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky na tom, že prerokuje návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 172/1990 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, v druhom čítaní.

    Vážený pán predseda, odporúčam otvoriť rozpravu o návrhu zákona.

  • Ďakujem pánu poslancovi Šlachtovi a prosím ho, aby zaujal miesto pre spravodajcov.

    Otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu. Písomne sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Švec.

    Nech sa páči, máte slovo, pán poslanec.

  • Vážený pán predseda,

    vážený pán minister,

    ctené kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci,

    milí akademickí kolegovia,

    dámy a páni,

    dovoľujem si vám predložiť stanovisko k poslaneckému návrhu novely zákona číslo 172/1990 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov ako človek, ktorý má skúsenosti v oblasti riadenia vysokých škôl, ktorý dôverne pozná medzinárodnú dimenziu vysokého školstva, ktorý sa z titulu funkcie člena Výkonného výboru Komisie Rady Európy pre vysoké školstvo a vedu osobne zúčastnil na príprave vysokoškolskej legislatívy asi v desiatke štátov strednej a východnej Európy a ktorý je v oblasti inštitucionálneho manažmentu vysokých škôl i publikačne činný. Tieto skutočnosti uvádzam len preto, aby som predložil svoje presvedčenie, že veci trochu rozumiem a mám isté oprávnenie k predmetnému návrhu novely zaujať odborné stanovisko.

    Zákon je právna norma, ktorej cieľom je záväzne stanoviť pravidlá hry, sledujúc prospech jednotlivca, skupiny, občanov, spoločnosti i medzinárodnej komunity. Cieľom každej novelizácie takejto právnej normy je zlepšiť tieto pravidlá a umožniť realizáciu zákonom upravených aktivít k celospoločenskému prospechu. Zákon číslo 172/1990 Zb. bol už novelizovaný dvakrát. V oboch prípadoch, a to vrelo súhlasím s predkladateľom, išlo o hrubé porušenie akademických práv a slobôd, v obidvoch prípadoch sa totiž sledoval politický cieľ podriadiť akademické práva a kompetencie vyplývajúce z intelektuálneho štandardu riadiacich orgánov vysokých škôl orgánom štátnej správy.

    Obe novely, najmä však novela predmetného zákona číslo 324/1996 Z. z. poškodila záujmy akademickej obce vrátane študentov, učiteľov a v konečnom dôsledku aj celej našej spoločnosti. Navyše novela zákona o vysokých školách z roku 1996 unifikovala pôvodne vzácne diverzifikovanú štruktúru slovenských vysokých škôl čisto na univerzity, samozrejme, s výnimkou umeleckých a vojenských škôl, ale v príkrom rozpore s odporúčaním OECD a iných medzinárodných autorít. Takýmto spôsobom sa napríklad zablokovalo alternatívne financovanie vysokých škôl prostredníctvom tzv. druhého a tretieho rozpočtu, dramaticky sa redukovala autonómia vysokých škôl a princíp samosprávneho riadenia týchto inštitúcií, celkom na hlavu sa postavila organizácia doktorandského štúdia a s tým súvisiace udeľovanie vedeckej hodnosti PhD., obmedzila sa sloboda vzdelávania zavedením rôznych kritérií, ako bolo kritérium štátnej politiky zamestnanosti, kritérium rozvoja vedy a techniky a kritérium štátnej politiky rozvoja vysokých škôl bez toho, aby sa brali do úvahy skutočné parametre vysokoškolského vzdelávania a potreba všeobecnej praxe, tak ako je to zaužívané v krajinách Európskej únie a v zámorí.

    S ľútosťou musím konštatovať, že predložená novela návrhu zákona, i keď nemožno uprieť dobrý úmysel jej predkladateľov, nie je systémovým riešením celého balíka problémov, s ktorými sa vysoké školy dnes musia vyrovnať. Vysokoškolská legislatíva má totiž svoje zákonitosti, ktoré sú predmetom intenzívneho vedeckého bádania v oblasti inštitucionálneho manažmentu, ktorého výsledky sú publikované v odborných periodikách a monografiách. Napríklad jedno jediné vydavateľstvo Jay Kingsly Publishers v Londýne vydalo v roku 1999, teda v tomto roku, 46 monografií, ktorých názvy napríklad znejú: Idea univerzity, Zmena vzťahu univerzít a štátu, Inovačné a adaptačné trendy vo vysokoškolskom vzdelávaní, Kvalita a kvantita vo vysokoškolskom vzdelávaní, Európske dimenzie vysokoškolského vzdelávania, Kríza a zmeny v technickom vzdelávaní, Zlepšenia a odpočet vysokých škôl, Študenti, študijné programy a zamestnanosť a mnohé iné.

    Vysokoškolskú legislatívu nie je možné prijímať ako výsledok želania istých skupín členov akademickej obce, akademických funkcionárov či ministerských byrokratov. Zákon o vysokých školách je norma, ktorá môže zaručiť vysokú kvalitu vedy a výučby a v neposlednom rade i verejnoprospešnej činnosti a, samozrejme, zdravotná starostlivosť je jednou z činností jednej z fakúlt našich vysokých škôl alebo môže viesť k ťažkým deformáciám, krízam, poklesu kvality, poklesu prijímania študentov, zvýšeniu nezamestnanosti absolventov a strate prestíže vo svete.

    Vysokoškolský systém Slovenskej republiky prešiel hodnotiacimi postupmi expertnej skupiny OECD v roku 1992 a 1994, následne v rámci programu OECD pod názvom Inštitucionálny manažment vysokoškolského vzdelávania sa i na pôde Slovenskej republiky uskutočnilo niekoľko veľmi významných medzinárodných seminárov zameraných na tento problém. Slovenskú republiku opakovane navštívila komisia expertov Rady Európy pre vysoké školy a vedu. Hostili sme predsedníctvo Európskej rektorskej konferencie a ďalšie aktivity, ktorých jediným cieľom bolo pomôcť pri príprave kvalitného zákona o vysokých školách, ktorý by organizačne i kvalitatívne zodpovedal medzinárodnému štandardu vysokoškolského vzdelávania.

    Opäť musím konštatovať, že tieto podnety neboli zobrané do úvahy pri predchádzajúcich novelizáciách a, žiaľ, ani predkladaný tretí návrh novely zákona o vysokých školách túto expertízu akosi neberie do úvahy. V snahe o navrátenie demokratického princípu riadenia a zákonom zaručenej autonómie vysokých škôl sa napríklad navrhovatelia rozhodli odstrániť zo zákona prakticky všetky kompetencie ministerstva školstva. Samozrejme, s vďakou prijmeme návrh autorov novely zrušiť právo ministerstva uplatňovať zákon o správnom konaní pri udeľovaní vedeckých, odborných a akademických hodností vedeckou radou fakulty alebo vysokej školy. Ministerstvu školstva však nemožno uprieť právo, ale i povinnosť, ktorá je zakotvená vo všetkých európskych zákonoch, a to kontrolovať efektivitu využívania prostriedkov štátneho rozpočtu vo vedeckej, výchovno-vzdelávacej a odbornej verejnoprospešnej činnosti vysokej školy a jej súčastí. Európske vysokoškolské zákony určujú povinnosť vysokej školy a následne i ministerstva každoročne analyzovať kvalitu nielen vedeckovýskumnej činnosti a jej výsledkov, ale najmä obsah a kvalitu výchovno-vzdelávacieho procesu v súlade s požiadavkami trhu práce a so zamestnanosťou jej absolventov a výsledky samohodnotenia vysokých škôl a expertíz nezávislých odborníkov posúdiť v relácii k študijným programom príslušnej vysokej školy.

    Každý z vás, kto má deti na vysokých školách alebo kto akýmkoľvek spôsobom prišiel do kontaktu s vysokoškolským vzdelávaním, vie, že v Slovenskej republike prostredníctvom Akreditačnej komisie sa široko hodnotí vedeckovýskumná činnosť a vedeckovýskumný potenciál vysokých škôl. Ale ja som sa osobne ešte nestretol s tým, aby ktokoľvek inicioval analýzu výchovno-vzdelávacích programov v súvislosti so zamestnanosťou absolventov ktorejkoľvek vysokej školy. Ja som osobne tiež presvedčený, že ani jedna fakulta slovenských vysokých škôl nemá informáciu o tom, koľko z ich absolventov rozširuje rady nezamestnaných, koľko z nich sa uplatnilo pri pracovnom zaradení vo vlastnom odbore, koľko v príbuzných odboroch a koľko vo vzdialených odboroch. Pochopiteľne, túto informáciu dnes nemá ani ministerstvo školstva, ani ju nikdy nemalo.

    Otázka nároku štátnych a neštátnych vysokých škôl na financovanie zo štátneho rozpočtu si rovnako vyžaduje legislatívnu úpravu, ktorej sa autori predkladanej novely akosi decentne vyhli. Čo je však horšie, návrh novely neberie do úvahy rapídne sa zhoršujúcu situáciu na vysokých školách z nedostatku finančných prostriedkov na krytie najzákladnejších potrieb vysokej školy pri zabezpečení jej funkcií. Autori oprášili 10 rokov starý návrh na úľavu z daňovej povinnosti z hospodárskej činnosti vysokých škôl. Chápem však nechuť vlády tento návrh požehnať vzhľadom na nejasnosť, čo sa pod hospodárskou činnosťou myslí. Ťažko možno súhlasiť s textom dôvodovej správy na strane 5, podľa ktorej vysoké školy nevykonávajú žiadnu sústavnú činnosť za účelom zisku. Možno u nás, ale vo vyspelých štátoch je povinnosťou vykonávať odbornú verejnoprospešnú činnosť vysokých škôl pochopiteľne za úhradu, ktorá je definovaná v zákone. V prípade, že sa na takúto činnosť použije vedecké a odborné know-how vysokej školy, fakulty alebo katedry, prípadne odboru, je táto činnosť spravidla oslobodená od zdanenia alebo sa na túto činnosť poskytujú isté daňové úľavy. Tiež si myslím, že § 2 Obchodného zákonníka nie je prekážkou na úpravu zdanenia zisku z odbornej verejnoprospešnej hospodárskej činnosti vysokých škôl.

    Otázka zavedenia poplatkov za štipendium, poplatkov za štúdium v takej či onakej forme je dnes predmetom intenzívnych rokovaní. Predkladatelia však túto myšlienku totálne zavrhli a v doplňujúcom odseku 9 § 18 takúto možnosť spolufinancovania vysokých škôl striktne zamietli. Tým nepomohli ani vysokým školám, ani študentom. Vo vyspelom svete totiž neexistujú vysoké školy, ktorých činnosť by bola financovaná výlučne z prostriedkov štátneho rozpočtu a zavedenie poplatkov za štúdium, povedzme si to otvorene, je iba otázkou času. Dovoľte mi, aby som uviedol jeden príklad. Poplatok za štúdium vo výške 200 Sk ročne na jedného študenta by Univerzite Komenského pridal k štátnemu rozpočtu 50 mil. Sk. To je finančná suma, ktorá by sa dala veľmi dobre použiť na skvalitnenie výchovno-vzdelávacieho procesu, na zvýšenie platov učiteľov a na krytie ďalších aktivít, ktoré sú potrebné na riadny chod vysokých škôl. 200 Sk ročne.

    Máme ešte iné možnosti. Na vysokých školách v Slovenskej republike študujú za úhradu zahraniční študenti. Slovenské vysoké školy dnes prijímajú na riadne štúdium asi jednu štvrtinu až jednu pätinu všetkých uchádzačov, pričom kritériá spôsobilosti na vysokoškolské štúdium podľa môjho názoru spĺňa asi tak polovica všetkých uchádzačov. Vlastne diskriminujeme tú skupinu študentov, ktorí spĺňajú tieto kritériá a nedovoľujeme im študovať na vysokých školách napriek tomu, že ich kolegovia zo zahraničných vysokých škôl si môžu štúdium zaplatiť a môžu študovať za úhradu. Myslím si, že zavedenie kategórie samoplatcu by zrovnoprávnilo zahraničných a domácich študentov, dalo by možnosť študentom zvýšiť počty prijímaných študentov a pri dobrej organizácii štúdia a kvalitnej prestavbe študijných programov by vysoké školy hravo zaručili plnú zamestnanosť svojich absolventov.

    Mám, samozrejme, i poznámku k dikcii novely, ktorá sa týka organizačných štruktúr v samosprávnom riadení vysokých škôl. Jeden príklad. Neviem si predstaviť, ako budú vyzerať akademické senáty, keď podľa tohto návrhu najmenej jednu štvrtinu akademického senátu tvoria študenti. Z dikcie takéhoto paragrafu vyplýva, že to nemusí byť jedna štvrtina, že to môžu byť dve štvrtiny, tri štvrtiny, štyri štvrtiny a nakoniec budeme mať študentské senáty, ktoré budú riadiť vysokú školu spolu s vedením univerzity alebo fakulty. Nechcem, samozrejme, zasahovať do tejto aktivity mojich kolegov, domnievam sa však, že v jednom majú pravdu. Novelizácia zákona je potrebná, i keď niečo, čo je také deformované ako zákon číslo 170 o vysokých školách, by bolo možné vlastne upraviť iba prijatím nového zákona.

    Dámy a páni, existujú zákony, ktoré nesmú byť politickou hračkou. Zákon o vysokých školách je jedným z takýchto zákonov. Príprava zákona a posudzovanie tejto normy musí rešpektovať isté medzinárodné štandardy, i keď, a to zase súhlasím s predkladateľmi, ich legislatívny rámec nie je striktne stanovený napríklad v krajinách Európskej únie. Vzhľadom na potrebu upraviť niektoré legislatívne normy, ktoré sa týkajú riadnej funkcie vysokých škôl v našej vlasti, odporučím alebo odporúčam ctenej poslaneckej snemovni predmetnú novelu posunúť do druhého čítania, ale zároveň si vyhradzujem právo na pokus niektoré nezrovnalosti v paragrafovom znení predmetného návrhu upraviť tak, aby zákon priniesol prospech vysokým školám, ich učiteľom, predovšetkým študentom i celej našej spoločnosti.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďakujem pánu poslancovi Švecovi.

    Ústne sa do rozpravy prihlásili títo poslanci: pani poslankyňa Slavkovská, pán poslanec Kandráč, pán poslanec Kresák, pán poslanec Cuper, pani poslankyňa Tóthová. Teraz čítam tých, ktorí sa ústne prihlásili, a potom prečítam faktické poznámky. Pán poslanec Hofbauer - faktická poznámka. Pán poslanec Tarčák do rozpravy. Čiže prvá v rozprave ústne prihlásená je pani poslankyňa Slavkovská a posledný pán poslanec Tarčák. Uzatváram možnosť podania ústnych prihlášok do rozpravy.

    Faktickú poznámku k vystúpeniu pána poslanca Šveca má pán poslanec Hofbauer.

    Nech sa páči.

  • Pán poslanec Švec, vaše vystúpenie bolo veľmi sugestívne, pôsobilo veľmi dôveryhodne, len ma prekvapila tá suma 50 mil. Sk pri 200 Sk ročného poplatku. Keď z ročného, a povedali ste to dva razy, ak by to bola pravda, tak Univerzita Komenského by disponovala 250 tis. študentmi, mala by štvrť milióna študentov, to je úctyhodný počet. Takže potom sú sporné aj všetky ostatné argumenty, ktoré ste nabaľovali.

    Ďakujem.

  • Budeme pokračovať v rozprave tými, ktorí sa ústne prihlásili. Ako prvá vystúpi pani poslankyňa Slavkovská a po nej pán poslanec Kandráč.

  • Vážený pán predseda,

    kolegyne, kolegovia,

    ak mi dovolíte, na úvod by som najprv nadviazala na môjho predrečníka pána poslanca Šveca, ktorý v úvode svojej reči si, samozrejme, neodpustil kritiku predchádzajúcej novely. Je zaujímavé, dám si do druhého čítania tú námahu, že vytiahnem jeho diskusné príspevky z obdobia, keď sa novela prijímala, pretože dnešné vystúpenie bolo voči tej novele v diametrálnom rozpore. Samozrejme, pán poslanec Švec odviedol povinnú daň a skritizoval predchádzajúcu novelu asi v tom zmysle, že bola hrubým porušením akademických práv a slobôd. Pamätám sa, ako sa vtedy rozprávalo, že to dokonca povedie k likvidite autonómie vysokých škôl. Je zaujímavé, že novelou, ktorá bola prijímaná v roku 1996, od jej prijatia až do dnešných dní nedošlo k zrušeniu autonómie vysokých škôl, neozval sa ani jeden jediný protest vysokých škôl, že by nejako poškodila záujmy pedagógov alebo učiteľov. Čiže to svedčí o tom, že demagógia pokračuje ďalej.

    Myslím si aj to, čo povedal pán poslanec, že nemožno uprieť ministerstvu školstva právo kontrolovať využitie finančných prostriedkov, je veľmi múdre, lenže zaujímavé je, že v predchádzajúcej novele je to zakotvené, a keď sme sa to snažili do predchádzajúcej novely zakotviť, tak vtedy to bola úplná búrka zo strany pána poslanca Haracha, Šveca aj Ftáčnika, vraj čo si to ministerstvo dovoľuje a chce kontrolovať využívanie finančných prostriedkov. Čiže celý paragraf bol znosený pod čiernu zem - je to § 15 -, ktorý teraz pán poslanec zobral na milosť a chýba mu v predkladanej novele. Priznám sa, že aj mne v predkladanej novele chýba. V predkladanej novele mi chýba mnoho ďalších vecí. Nechcem rozoberať celú novelu, pretože mám 34 pripomienok, z ktorých mnohé, myslím si, sú veľmi závažné, mnohé také, o ktorých hovoril aj pán poslanec. Myslím si, že novelu treba prekopať. Dovolím si k nej povedať toľko, že z obsahovej i legislatívnej stránky je to vyslovený nedorobok. Uvediem iba pár príkladov, aby som všetkých nezaťažovala.

    Ak sa v novele, ktorú mal v rukách aj právnik, hovorí o nejakých odsekoch a písmenách, ktoré vlastne v starej novele ani neexistujú, tak je to prinajmenšom kuriózne. Napríklad je to odsek 4 písm. c), ktorý sa mení, ale ktorý v starej novele absolútne neexistuje. Neviem, odkiaľ to zobrali. Potom je napríklad zaujímavé, že sa tam vychádza s takými novými pojmami, ktoré sú pre mňa úplnou novinkou - možno pre právnikov nie -, napríklad sa začína operovať pojmom štátny občan. Neviem, čo to je štátny občan, konzultovala som to aj s viacerými ľuďmi a akosi takýto pojem nepoznajú, ale myslím si, že právnici na občianske právo ho asi poznajú.

    Ďalší spoločný nedostatok v novele vidím v tom, že sa snaží možno aj v dobrej viere, to nechcem uprieť, zmeniť určité iné zákony, napríklad zákon o daniach. Skutočne by som si priala, keby bol zákon o daniach zmenený v prospech vysokých škôl, ale nie je možné - a tu mi určite legislatívci dajú za pravdu -, aby jeden zákon bol v protirečení s druhým zákonom. Čiže keď v tejto predkladanej novele meníme zákon o daniach, ale zákon o daniach zostáva, tak to jednoducho nie je možné. To isté sa týka trebárs zákona číslo 277, zákona ministerstva zdravotníctva, to by sa tiež muselo zosúladiť. Čiže, ak sa získa pre túto novelu alebo pre konkrétne prípady povolenie od ministerstva financií, že sa môže súčasne novelizovať trebárs zákon o daniach, tak skutočne všetkými desiatimi prstami za to zahlasujem. Ale zatiaľ, žiaľbohu, to nie je možné.

    Potom by som sa trochu chcela vyjadriť k tomu, čo hovoril pán poslanec Osuský, ktorý sa odvolával na to, že táto nová novela má odstrániť to, že stará novela z roku 1996 nabúrala nejakú demokraciu a tak ďalej a tak ďalej. Možno jeho názor na demokraciu na vysokých školách je iný ako môj, ale uvediem tri príklady. Jeden už spomenul aj pán poslanec Švec. Ak sa dostalo do tejto novely znenie, že študenti tvoria v akademickom senáte vysokej školy najmenej jednu štvrtinu členov, tak je tam jednoznačne stanovená spodná hranica, ale horná hranica stanovená nie je. V predchádzajúcej novele horná hranica stanovená bola, čiže tu skutočne teoreticky môže dôjsť aj k tomu, že akademický senát by sa mohol skladať iba zo študentov, pretože je najmenej jedna štvrtina. A najviac je čo? A to isté sa týka aj § 9 odsek 7. Tam sa teda zase hovorí, že akademický senát vysokej školy alebo fakulty volí predsedu senátu z členov senátu. Volí predsedu senátu z členov senátu. Teoreticky by mohol za predsedu senátu byť zvolený aj študent. Môže sa to stať. Teda nevidím dôvod, prečo sa to odtiaľ vylúčilo, lebo sa zmenila iba textácia v tom, že tam bolo doplnené, že volí z členov senátu, ale s určitou hodnosťou, čiže docent, profesor alebo vedecký pracovník - čiže znovu určitý lapsus, ktorý možno podľa pána poslanca Osuského predstavuje nejakú demokraciu, pre mňa predstavuje anarchiu, a nie demokraciu.

    No a posledné, § 12 ods. 1, kde sa hovorí o zastúpení významných odborníkov vo vedeckej rade fakulty alebo školy z ľudí, ktorí sú mimo vysokej školy, čiže z pracovníkov napríklad Slovenskej akadémie vied. A znovu sa tam obmedzilo, že títo ďalší významní odborníci, ktorí nie sú z vysokej školy, nesmú presiahnuť jednu tretinu z celkového počtu členov vedeckej fakulty. Znovu tam chýba vymedzenie spodnej aj hornej hranice, pretože keď stanovíme, že nesmú presiahnuť jednu tretinu, tak znovu tam teoreticky nemusí byť ani jeden. Viac ako jedna tretina ich nesmie byť, ale nemusí tam byť ani jeden, čo, myslím si, by bolo veľmi zlé, keby sa niečo také do novely zakotvilo, lebo ak by nemali prístup do vedeckých rád vedeckí odborníci mimo vysokých škôl, tak tým by sa vysoké školy absolútne uzatvorili do seba. A myslím si, že si to žiadny predstaviteľ vysokej školy nemôže želať.

    Čiže sú to vlastne nedorobky, o ktorých hovorím a ktoré, myslím si, nemajú nič spoločné s demokraciou, jedine, ak by to viedlo k anarchii. Opakujem, ak táto novela nebude prekopaná od základov, pretože takýchto lapsusov je tam príliš veľa, tak ju nemôžem podporiť.

    Ďakujem pekne.

  • Faktické poznámky na vystúpenie pani poslankyne Slavkovskej: pán poslanec Švec a pán poslanec Kresák ako posledný. Uzatváram možnosť podania faktických poznámok alebo prihlášok do faktických poznámok.

    Nech sa páči, pán poslanec Švec.

  • Ďakujem za slovo.

    Dámy a páni,

    ospravedlňujem sa za ten nesprávny prepočet, ktorý vznikol vlastne istým napätím. Ide, samozrejme, o 200 korún mesačne. Ešte by som túto záležitosť potvrdil tým, že by to mohlo byť asi tak na úrovni študentskej električenky, čo, myslím si, by nebolo až tak ekonomicky zaťažujúce pre rodičov študentov.

    Ale chcel by som reagovať na tú časť vystúpenia pani ministerky, bývalej ministerky školstva pani kolegyne Slavkovskej, kde sa hovorí o ingerenciách ministerstva školstva a kde sa obhajuje stanovisko, že my sme odmietali istú kontrolnú funkciu ministerstva školstva. Viete, všade vo vyspelých krajinách Európy a v zámorí existuje kontrolný systém, ktorý je postavený na istých demokratických princípoch, ktoré sú zabezpečené tým, že evalváciu, na báze ktorej rozhoduje ministerstvo, robí niekto iný, nie samotné ministerstvo. Teda nie byrokracia ministerskej štátnej správy, ale odborné komisie, ktoré predkladajú evalvačné protokoly ministerstvu školstva, a to potom rozeviduje v ďalších postupoch.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec Kresák - faktická poznámka.

  • Ďakujem pekne, pán predseda.

    Vo svojej faktickej poznámke by som reagoval na vystúpenie pani kolegyne Slavkovskej a chcel som iba veľmi stručne konštatovať, že pre mňa osobne bol poznatok z jej vystúpenia vcelku jednoznačný. Ukázalo sa, že aj napriek pôsobeniu na ministerstve školstva, ktoré malo na starosti pôsobenie vysokých škôl, pani kolegyňa Slavkovská nepochopila, ako fungujú vysoké školy a ako funguje akademická samospráva. Je to pre mňa vlastne iba ďalší krok k poznaniu, že skutočne si musíme veľmi, veľmi dávať v budúcnosti záležať na tom, koho postavíme na čelo takého významného rezortu, akým je ministerstvo školstva.

    Samozrejme, k parciálnym veciam, ktoré namietala, sa dostaneme v diskusii v rámci druhého čítania a veľmi dúfam, nebude problém vyvrátiť tvrdenia, ktoré z jej úst odzneli a vlastne neopodstatnosť tých námietok. Chcem iba povedať, že aj viaceré legislatívne vyjadrenia, ktoré odzneli z jej strany, sa dajú spochybniť a určite k tomu dôjde.

    Ďakujem pekne.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Kandráč a po ňom pán poslanec Kresák.

    Nech sa páči.

  • Vážený pán predseda,

    vážené kolegyne,

    vážení kolegovia poslanci,

    vo svojom vystúpení nebudem náročný na ekonomiku času, budem sa snažiť postupovať tak, ako by sa malo postupovať, to znamená vyjadriť sa čo najzrozumiteľnejšie, čo najjasnejšie a najkratšie.

    Jedno ma prekvapuje, že stále voláme po odbornosti, po odbornom a vecnom prístupe. Toto je, myslím si, jeden z návrhov zákonov, kde môžeme uplatniť práve tieto kritériá, ale, žiaľ, nástup diskusie ma nepresvedčuje, že sa chceme pobrať týmto smerom. Prečo nebudem hovoriť o jednotlivých ustanoveniach, azda len o tých najvypuklejších? Pretože chcem najpodstatnejšiu a praktickú konkrétnu časť uviesť v druhom čítaní. Mám niekoľko výhrad k danému predkladanému návrhu.

    Skôr ako prejdem k meritu veci, dovolím si citovať dve ustanovenia z vysokoškolského zákona číslo 172/1990 Zb., je to § 1 ods. 1 a 3.

    "(1) Vysoké školy sú vrcholné vzdelávacie a umelecké ustanovizne a zároveň sú súčasťou vedeckovýskumnej a vývojovej základne Slovenskej republiky.

    (3) Hlavné úlohy vysokých škôl sú: poskytovanie vysokoškolsého vzdelávania a tvorivé vedecké bádanie alebo tvorivá umelecká činnosť." Ďalej pokračuje udeľovanie vedecko-

    -pedagogických titulov, akademických a tak ďalej.

    Po tejto citácii dávam zároveň otázku. Všetci sme vzdelaní, žijeme na tejto planéte, v tejto republike. Môžu vysoké školy také závažné úlohy, o ktorých hovorí zákon o vysokých školách, plniť v momentálnej situácii? Jednoznačne treba povedať, že nemôžu. Našou povinnosťou je urobiť všetko pre to, aby sme aspoň čiastočne vytvorili podmienky, aby sme sa priblížili k tomu, že túto činnosť môžu plniť. Je jasné, že s prechodom na iný spoločensko-politický systém, na trhové hospodárstvo aj vysoké školy musia prispôsobiť svoju štruktúru, náplň svojej činnosti. To je jednoznačné. Potvrdili to dokonca aj správy OECD o vysokoškolskom vzdelávaní. Je jasné, že na vysoké školy sú nové požiadavky, nový systém vzdelávania musí byť systémom otvoreným, systémom, ktorý si vyžaduje adekvátne prístupy v oblasti financovania vysokých škôl, v oblasti riadenia, ale aj v oblasti zahraničných stykov.

    Ale ak by som posudzoval súčasný stav - a už som ho posúdil - je jednoznačné, že momentálne činnosť na vysokých školách toto neplní. Pripomeniem už citovanú správu OECD o vysokom školstve. Jednoznačne sa v nej konštatuje, že naše vysoké školstvo musí skvalitniť a skvantitatívniť svoju činnosť a priblížiť sa k európskemu systému vysokoškolského vzdelávania. Toto si musíme uvedomiť a musíme, resp. mali by sme plniť.

    Dovolím si citovať, aké požadované podmienky stavia pre vysoké školy Európske spoločenstvo. Po prvé je to účasť na vysokoškolskom vzdelávaní a jeho dostupnoti. Po druhé, partnerský vzťah s hospodárskym životom, čo je naprosto jasné, celoživotné vzdelávanie, otvorené dištančné vzdelávanie. A, samozrejme, že musíme spĺňať európsku dimenziu vo vysokom školstve. Bez tohto si neviem predstaviť, že by sme mohli hovoriť o tom, že naši študenti môžu študovať na rôznych vysokých školách a jednotlivé fakulty, resp. vysoké školy im to budú započítavať. No asi veľmi ťažko by to bolo možné, keby sme tento fakt nezrealizovali. Čiže je jednoznačné, že musíme urobiť štrukturálne zmeny, zmeny v riadení, vo financovaní a nemáme sa brániť ani tomu, že musia vznikať nové inštitúcie, ktoré budú určité formy vzdelávania, aj vysokoškolského, poskytovať. Nedá sa nič robiť, či chceme, či nie, nebude to len na úrovni vysokých škôl. Považujem to za veľmi významný fakt, za okamžité a potrebné opatrenie a čím skôr to urobíme, tým lepšie pre nás, nenarobí sa toľko škôd, koľko je už narobených.

    V predkladanom návrhu je množstvo skutočností alebo odporúčaní či ustanovení, ktoré nemusia byť realizované v terajšej novele. Nemusia. Pokojne by počkali na veľkú novelu alebo ešte na to lepšie, čo by malo byť, teda na vypracovanie nového vysokoškolského zákona. Nič by sa nestalo, či senát bude tvorený jednou tretinou alebo štvrtinou, to má čas. Ale sú tu dôležitejšie veci, a to financovanie vysokých škôl.

    V predkladanom návrhu považujem za veľmi podstatný bod 3, lebo si myslím, že zmena pre vysoké školy, ktorá sa uvádza, je veľmi prepotrebná. Táto zmena už bola navrhovaná pri predchádzajúcich novelizáciách, žiaľ, nebolo to možné zlepšiť, nebolo to možné uplatniť. Prečo to považujem za veľmi významné? Pretože aspoň čiastočne sa zlepší finančná situácia vysokých škôl. Je mi jasné, že bez súčinnosti ministerstva financií to nepôjde, ale ono nemôže naďalej spať. Musí sa prebudiť, lebo bez tohto je tento návrh zapadnutý prachom a vôbec o ňom nemusíme rozprávať. Čiže apelujem aj na ministerstvo financií, aby sa prebudilo a skutočne urobilo ústretový krok.

    Veľmi interesantný a veľmi ho vítam, je bod 17, kde plne súhlasím s textom, lebo textácia, myslím si, že prispeje k tomu, že sa zjednotia názory na to, či je možné vysokoškolské vzdelanie za odplatu alebo nie je možné. Aj keď už pán profesor Švec spomínal, že to navrhovatelia hovoria veľmi decentne, ale predsa hovoria a z logického výkladu nám jasne vyplynie, že bude možné určité finančné prostriedky týmto spôsobom získať. A takisto nastane zrovnoprávnenie so zahraničnými študentmi. Je paradoxom situácia, že vlastne naši študenti idú do blízkeho zahraničia, blízke zahraničie na našich študentoch zarába pomerne vysoké sumy a my to doma nemôžeme realizovať. Veď je to podľa mňa nezmysel.

    Čo povedať na záver? Na záver azda len toľko, že ide o štandardný návrh, ktorý systémovo nerieši problém vysokých škôl, ale myslím si, že môže v určitých otázkach napomôcť momentálnu situáciu na vysokých školách. Preto vás chcem poprosiť, vážení kolegovia, skutočne to veľmi zodpovedne posúďme, pomôžme situácii, ktorá je na vysokých školách, a nevidím nič zlé v tom, že by tento návrh mohol postúpiť do druhého čítania. Klub HZDS aj ja sám podporujem a podporíme, aby návrh prešiel do druhého čítania.

    Celkom na záver: Trápi ma situácia, ktorá sa teraz veľmi medializuje a je namierená voči vysokým školám. Nerobí to dobrú situáciu tak na samotných vysokých školách, ako aj vo verejnosti. Žiaľ, bola vyvolaná pracovníkmi ministerstva školstva, s čím nemožno súhlasiť. Poviem, o čo ide. Veľmi pozorne si prečítajme článok 42 ods. 2 ústavy a nájdeme odpoveď, či je možné vyberať určité finančné prostriedky za bakalárske štúdium alebo nie. Jednoznačne je tam odpoveď, že je možné, a preto si myslím, že je neopodstatnená kritika zo strany predstaviteľov ministerstva školstva na pracovníkov vysokých škôl. Je neopodstatnená, je veľmi tvrdá. Myslím si, že je nenáležité, aby sme takým spôsobom o tom debatovali. Myslím si, že to bolo unáhlené rozhodnutie predstaviteľov Ministerstva školstva Slovenskej republiky, ktorí porozmýšľajú, a verím, že sa vysokým školám a ich učiteľom ospravedlnia.

    Zdôrazním ešte jedno. Pred troma alebo štyrmi dňami sme schvaľovali strednodobú koncepciu hospodárskeho a sociálneho rozvoja. Podpredseda vlády pán Mikloš mi dal za pravdu, keď som pripomenul, že o školstve sa hovorí, že má pružne reagovať na situáciu, ktorá je v spoločnosti. Vysoké školy pružne zareagovali. Čoho sa dočkali? Tvrdej kritiky, tvrdej kritiky. Čiže prosil by som, triezvo sa pozerajme, nevznášajme sa vo vesmíre. Máme možnosti, ktoré môžeme okamžite realizovať vo vzťahu k vysokým školám, veľmi im to pomôže. Spoločne pouvažujme a nie že vopred je zabitý návrh, ak to prichádza z opozície. Veď ako opozičné deti chodia do školy, opoziční profesori, docenti i ďalší pôsobia na vysokých školách, tak aj koaliční. Tak je nás málo, že sa dobre poznáme a vieme, aké je aj naše myslenie. Podľa toho aj konajme. Nedajme len na stranícky prístup, že automaticky potlačíme to tlačidlo buď za, alebo proti. Myslím si, že je to v našich rukách a teraz môžeme veľmi napomôcť situáciu vysokých škôl.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Kandráča: pán poslanec Švec, pán poslanec Jarjabek, pani poslankyňa Tóthová ako posledná. Uzatváram možnosť podania prihlášok do faktických poznámok.

    Nech sa páči, pán profesor.

  • Chcel by som vyjadriť potešenie nad stanoviskom pána docenta Kandráča a veľmi pekne mu ďakujem, že poňal túto rozpravu z pohľadu odbornosti, a nie z pohľadu istých politických orientácií. Myslím si, že práve pri tomto zákone je to čosi, čo by sme mohli uplatňovať aj niekedy inokedy. Mám jednu veľmi malú výhradu k jeho vystúpeniu, k otázke vyberania poplatkov za štúdium pri bakalárskych štúdiách, ktoré sa konali mimo pôdy vysokej školy. Je tu istý voluntarizmus, ktorý nemožno prijať a ktorý nemožno ani pripustiť.

    A ubezpečujem pána docenta, že kritika, ktorou sa verejnosť obrátila na vysoké školy a na ministerstvo ohľadne vyberania poplatkov za neakreditované výučbové programy, ktoré organizovala istá univerzita alebo niekoľko ďalších vysokých škôl mimo pôdy vysokej školy v rôznych odborárskych akciách a podobne, nie je prípustná. A nie je prípustná ani z dikcie zákona, ani z dikcie Ústavy Slovenskej republiky. Takže v tomto zmysle si myslím, že treba nájsť nejaký konsenzus a pochopiť, že ak sa rozhodneme pre istú podporu vysokoškolského vzdelávania zo strany študenta a jeho rodičov, tak takýto krok musí byť predmetom zákonnej úpravy.

    Ďakujem pekne.

  • Faktická poznámka - pán poslanec Jarjabek.

  • Ďakujem pekne, vážený pán predseda.

    Chcel by som doplniť pána poslanca Kandráča a plne ho podporiť v tom, čo povedal o vysokých školách v zmysle ich dofinancúvania. Skôr si myslím, že ministerstvo školstva by sa malo v tejto chvíli poďakovať tým vysokým školám, ktoré našli mimorozpočtové zdroje, lebo vlastne tieto vysoké školy reprezentované vedeniami vysokých škôl sanujú povinnosti, sanujú nedostatok zdrojov, ktoré v súčasnosti ministerstvo školstva má. Myslím si, že v tejto chvíli by malo v prvom rade odznieť jedno veľké pardon z úst ministra školstva Ftáčnika a zároveň v tom istom čase aj z úst ministra Ftáčnika týmto vysokým školám ďakujem.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Pani poslankyňa Tóthová - faktická poznámka.

  • Ďakujem.

    Myslím si, že pán poslanec Kandráč veľmi odborne poukázal aj na pozitíva, ale aj na negatíva predloženej novely. Samozrejme, v klube HZDS je 12 vysokoškolských učiteľov a my si myslíme, že táto predložená novela nie je systémová a mala by veci riešiť trošku komplexnejšie aj v tej otázke, ktorú uviedol pán poslanec Švec ohľadom bakalárskeho štúdia, o čom sa však pán poslanec Kandráč vôbec nezmienil. Takže pán poslanec asi trošku rozšíril to, čo hovoril pán poslanec Kandráč. V každom prípade však finančná otázka a úprava bude zrejme predmetom rokovania v druhom čítaní.

    Ďakujem.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Kresák a po ňom pán poslanec Cuper.

  • Vážený pán predseda,

    vážené kolegyne a kolegovia,

    dovoľte mi začať takým priamym konštatovaním, a to konštatovaním, že som skutočne veľmi rád ako jeden z členov akademickej obce Slovenskej republiky a vysokoškolský pedagóg, som tomu veľmi rád, že aj môj predrečník pán docent Kandráč dokázal zaujať, povedal by som, veľmi konštruktívne a racionálne stanovisko k predloženému návrhu novely vysokoškolského zákona a že sa aj týmto spôsobom dokážeme dokumentovať pred slovenskou verejnosťou, že existujú otázky, na ktoré sa nedá pozerať cez úzke stranícke tričká. Ide totiž o otázky, ktoré sa dotýkajú nás všetkých, ale predovšetkým sa dotýkajú života budúcnosti mladej generácie Slovenskej republiky.

    Kolegyne a kolegovia, predložený návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 172/1990 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, v súlade s obsahom Ústavy Slovenskej republiky a zákona o rokovacom poriadku predložila formálne skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Ale v skutočnosti ide o návrh, s ktorým sa na členov tohto váženého zákonodarného zboru obracajú zástupcovia vysokoškolskej, teda akademickej obce Slovenskej republiky. Nechcú nič viac a nič menej, než na základe vlastných skúseností z uplatňovania tejto právnej normy - a to by som chcel podčiarknuť - dovtedy, pokiaľ sa aj v Slovenskej republike prijme nový vysokoškolský zákon, vniesť do obsahu tejto právnej normy, teda platného zákona o vysokých školách ustanovenia, ktoré by do určitej miery, a to si uvedomujú predkladatelia, napomohli riešiť neradostnú situáciu, ktorá existuje vo vysokom školstve a ktorá by vlastne dokázala alebo tie zmeny by dokázali posilniť samosprávny charakter vysokých škôl ako vrcholných vzdelávacích, vedeckých inštitúcií v Slovenskej republike, tak ako to zakotvuje nakoniec aj vysokoškolský zákon.

    Kolegyne, kolegovia, všetci vieme, že problémy, s ktorými zápasí vysoké školstvo Slovenskej republiky, majú mnoho príčin a majú aj mnoho riešení. Samotní vysokoškolskí pracovníci si pritom vo svojej naprostej väčšine uvedomujú, že pri existujúcom systéme organizácie a najmä financovania vysokých škôl nemožno očakávať zásadnú zmenu v organizácii a fungovaní samotného školstva zo dňa na deň.

    Na druhej strane však vysokoškolskí pracovníci právom očakávajú, že práve Národná rada Slovenskej republiky prejaví záujem o ich problémy a, samozrejme, problémy mladej generácie v Slovenskej republike a že táto Národná rada svojím rozhodovaním aspoň čiastočne prispeje k riešeniu nahromadených problémov vysokého školstva.

    Ako už bolo povedané navrhovateľom, predložený návrh zákona, teda zmena vysokoškolského zákona vychádza z iniciatívy Akademického senátu Univerzity Komenského v Bratislave. K jeho obsahu však v rozhodujúcej miere prispeli aj zástupcovia ostatných vysokých škôl v Slovenskej republike a, samozrejme, aj Rady vysokých škôl. Vysokoškolskí pracovníci, a nielen na Univerzite Komenského, si uvedomujú akútnu potrebu prijatia nového vysokoškolského zákona. Na jeho tvorbu a obsah sú, samozrejme, pripravení aktívne prispievať tak teoreticky, ako aj prakticky svojimi poznatkami.

    Zároveň si však uvedomujú alebo si uvedomujeme, pretože hovorím takisto za seba, a pociťujeme veľmi akútne v každodennom živote, že tu existuje potreba dovtedy, pokiaľ bude prijatá táto právna norma, teda nový vysokoškolský zákon, je tu akútna potreba modifikovať text platného znenia vysokoškolského zákona.

    Predložená novela, kolegyne, kolegovia, zákona o vysokých školách má preto ambíciu iba čiastočne vylepšiť súčasnú neradostnú situáciu vo vysokom školstve v Slovenskej republike, situáciu, ktorá sa v budúcnosti bude musieť zásadne odlišne upravovať od súčasného právneho stavu. Predložená novela má tiež ambíciu vo viacerých ohľadoch prinavrátiť právny stav do situácie spred roka 1996 a odstrániť z platného textu predovšetkým tie ustanovenia, ktoré nežiaducim spôsobom zasiahli do samosprávneho postavenia vysokých škôl a fakúlt, a tie ustanovenia, ktoré prijatím novely v roku 1996 naďalej zhoršili neradostné finančné postavenie vysokých škôl.

    Ako ukázalo medzirezortné pripomienkové konanie, zrejme nie všetko bude možné z predloženého návrhu novely zákona v súčasnosti akceptovať a bude môcť byť prijaté. Uvedené však podľa môjho názoru rozhodne nemôže byť v žiadnom prípade dôvodom na to, aby sa Národná rada Slovenskej republiky odmietla zaoberať novelou vysokoškolského zákona a aj v súčasnosti nehľadala cesty a prostriedky na zmenu platného právneho stavu.

    Vážené pani poslankyne a páni poslanci, zo všetkých uvedených dôvodov si vás dovolím požiadať, aby ste podporili prerokovanie predloženého návrhu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 172/1990 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov v druhom čítaní a pomohli aj týmto spôsobom riešiť súčasnú neradostnú situáciu vo vysokom školstve Slovenskej republiky.

    Ďakujem pekne.

  • Faktické poznámky: pán poslanec Švec je jediný, kto sa prihlásil.

    Nech sa páči.

  • Ak má predmetná novela skutočne pomôcť vysokým školám, mala by sa zapodievať tými problémami, ktoré naozaj dnes hýbu vysokým školstvom, lepšie povedané, ktoré v súčasnosti vysoké školstvo paralyzujú. To sú vnútorné riadiace procesy, to je vzťah vysokej školy k ministerstvu, to je otázka doktorandského štúdia a udeľovanie vedeckých titulov PhD, a to je financovanie vysokých škôl. Tým, že sa novelizovala paragrafová úprava pôvodného návrhu novely zákona na vysokých školách z roku 1990, kde sa oslobodzujú od daní isté odborné aktivity vysokých škôl, tak je to v poriadku. Ale nemôžem súhlasiť napríklad s tým, aby v bode 17 sa upravoval § 18 v takom znení, ako je predkladaný. To totálne zatvára možnosti hľadania druhých a tretích zdrojov financovania vysokej školy.

    V tejto novele sme mohli už upraviť možnosti štandardného európskeho financovania vysokých škôl. Chcel by som zdôrazniť, že vo vyspelom svete nie je ani jeden vysokoškolský systém, ktorý by bol financovaný výlučne z prostriedkov štátneho rozpočtu. To treba tie zdroje diverzifikovať, a pokiaľ to rýchlo a hneď neurobíme, tak sa vlastne naplnia slová magnificencie rektora Univerzity Komenského profesora Devínskeho, ktorý hovorí, že vysoké školy sa stávajú učilišťami, a nie bázami vedy a vzdelávania.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Cuper. A keď to stihne ešte pred obedom, vystúpi aj pani poslankyňa Tóthová.

  • Vážený pán predseda,

    vážené pani poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    niet pochýb o tom, že slovenské vysoké školstvo už desať rokov prechádza transformačným procesom takisto ako celá slovenská spoločnosť. Tento proces, ako správne hovoria autori predkladanej novely zákona o vysokých školách, naštartoval zákon číslo 172/1990 Zb. S tým by sa dalo súhlasiť, ale nedá sa súhlasiť s ďalším konštatovaním, že novela tohto zákona, ktorá bola známa pod číslom 324/1996 Z. z., výrazným spôsobom zdeformovala akademické práva a princípy najmä v nasledujúcich oblastiach:

    - v oblasti rešpektovania princípov akademickej samosprávy neúmerným spôsobom posunula právomoci ministerstva školstva, ktoré navyše nemá oporu v koncepčných materiáloch, na ktoré sa novela zákona odvoláva, pretože to nebolo vypracované zavedeným mechanizmom správneho konania v oblasti činnosti vysokých škôl a fakúlt, ktorých zriadenie v akademickom svete je v plnej kompetencii vysokých škôl a fakúlt,

    - mimoriadne silným zásahom do akademického systému na vojenských vysokých školách - s tým sa už celkom nedá súhlasiť alebo dá sa sčasti súhlasiť s istými výnimkami a spresneniami.

    Treba povedať to isté, čo už spomínal pán Švec, že bolo nevyhnutne potrebné zaviesť značnú mieru akademických práv a slobôd do slovenského vysokého školstva, aby bolo kompatibilné s ostatným vysokým školstvom na svete. Pamätám si, vypisovali sme o tom svojho času aj články. To sa zrealizovalo. V oblasti správy a riadenia vysokých škôl sa zaviedli také akademické práva a slobody, aké vysoké školstvo pozná v podstate od svojho vzniku v 11. a 12. storočí.

    Čo sa ale neurobilo ani v jednom transformačnom zákone, je to, aby sa vyriešil problém ekonomickej samostatnosti a financovania vysokých škôl. A to, žiaľ, musím konštatovať, zrejme nebolo ani veľkou ambíciou autorov novely tohto zákona. Riešenie nie je dostatočné a pochybujem, že s ním bude súhlasiť najmä pani ministerka financií Brigita Schmögnerová. Hoci som nečítal vládne stanovisko, predpokladám, že ani ona nebude veľmi súhlasiť, pretože samotný § 6 ods. 3 má nadväznosť - teda čo máte pod bodom 3 v tejto novele - má nadväznosť na množstvo iných ekonomických zákonov, to znamená najmä na štátny rozpočet, zákon číslo 303, daňové zákony a ďalšie zákony, a to sa nedá zrealizovať tak, ako je to navrhnuté v tej najjednoduchšej podobe. Ak by malo mať nadväznosť na ďalšie zákony, je potrebné potom zosúladiť účinnosť tohto zákona s účinnosťou najmä zákona o štátnom rozpočte, to znamená s 1. januárom 2000. Bol by to zároveň aj taký symbolický kód, ale podotýkam, že autori tejto novely by sa museli lepšie popasovať s ustanovením, ktoré je v tretej časti.

    Ďalšie ustanovenia, ktoré autori kritizujú, že bolo neúmerne posilnené ministerstvo školstva a jeho ingerencia do samosprávy vysokých škôl. Podotýkam, že aj úmysel predchádzajúcej vlády, aj ministerstva školstva nebol v tom, aby sa uberali nejaké práva vysokým školám, ktoré už nadobudli. Tá ingerencia ministerstva školstva vychádza najmä z toho, že nie je doriešený systém ekonomickej samostatnosti vysokých škôl. A keďže ide o to, že všetky školy sú štátne, je celkom logické, že aspoň v administratívnej, hospodárskej oblasti je nutná ingerencia vysokých škôl.

    Keď sa v predchádzajúcom období diskutovalo v tomto parlamente o tejto novele, pán Ftáčnik bol jej odporcom a kritizoval predchádzajúcu vládu za to, že nevypracovala transformačnú koncepciu ministerstva, teda vysokého školstva. To isté by sa mohlo povedať jemu, pretože táto novela nie je ani novelou ministerskou, možno však pán Ftáčnik predloží koncepčnú novelu. Nie je možné dať absolútnu mieru akademických práv a slobôd ekonomicky od štátu nesamostatným subjektom, ktorými sú dnes vysoké školy. Áno, už vtedy som hovoril pánu Ftáčnikovi, keď som na neho reagoval, že je potrebné riešiť financovanie vysokých škôl trebárs formou nadačných inštitúcií, že časť prostriedkov alebo značnú časť prostriedkov dá štát, ostávajúce prostriedky si vysoké školy získajú buď vlastnou ekonomickou aktivitou, alebo sponzorskými darmi či už doma alebo zo zahraničia. Ale na toto, žiaľ, táto novela v dostatočnej miere nereaguje.

    Možno stojí za úvahu aj skutočnosť, že na to ešte nedozrela slovenská spoločnosť alebo slovenská ekonomická realita, že nie je možné toto všetko realizovať. Ak by sme zriadili vysoké školy ako samostatné nadačné inštitúcie, potom by sa dalo hovoriť aj o tom, že ekonomické zázemie vysokých škôl by umožňovalo ich postavenie ako spoločenského partnera aj vo vyjednávanich v tripartite o počte absolventov vysokých škôl, o ich ekonomickom uplatnení a ich ekonomických aktivitách.

    Takže ani samotné zrušenie niektorých ingerencií ministerstva školstva do akademických práv a slobôd nevyrieši tento základný problém. Vysoké školy práve naopak, zdá sa mi, akademickými právami a slobodami samostatne budú neustále naviazané na ministerstvo školstva rozpočtom a na toto predkladaná novela odpoveď nedáva.

    Mohli by sme polemizovať o tom, či zavedenie mechanizmov správneho konania v oblasti vysokých škôl a fakúlt, ktorých riadenie v akademickom svete je plne v kompetencii vysokých škôl... Ani vtedy som nepodporoval tento návrh, pretože je pokrytý. Každý profesor alebo docent, alebo študent sa v konečnom dôsledku môže obrátiť ako občan na súd so svojou sťažnosťou, teda s podnetom voči vysokej škole, ak nie je vyhovené jeho právam. Takže s tým by sa dalo súhlasiť a nie som zásadne proti tomu.

    Diskutovanou otázkou môže byť aj otázka toho, aké ingerencie majú mať iné rezorty, nazvime to, do rezortného vysokého školstva. Ukázalo sa, že naša filozofia aj v predchádzajúcom období parlamentu bola taká, že v oblasti stredného školstva by sa podriadili stredné školy jednotlivým rezortom. V konečnom dôsledku v tomto parlamente aj za slov terajšieho ministra školstva sa odohral veľmi silný boj proti rezortníctvu v strednom školstve. Nemyslím si, že to vyrieši problém vysokého školstva, ak bude silnejšia alebo slabšia ingerencia ministerstva obrany alebo ministra zdravotníctva do vysokého školstva. Nech mi bude odpustené, trochu tomu nerozumiem, pretože zákon vždy musí byť všeobecný, vzťahovať sa na určitý počet subjektov a na určitú triedu prípadov. Ale v každom prípade si myslím, pán predkladateľ, že ustanovenia v prvom a druhom bode sú predsa len veľmi špecifické a vzťahujú sa len na jeden subjekt. Myslím si, že skôr by ich mali riešiť podzákonné normy, ako by to malo byť v zákone. A to isté by sa dalo potom povedať aj v iných ustanoveniach, kde je ingerencia ministra obrany alebo ďalších, aby sme tento zákon zovšeobecnili.

    Niekde teda akademické práva a slobody idú až tak ďaleko, najmä v oblasti zriaďovania vysokých škôl bohosloveckých a iných, že umožnia podľa môjho názoru aj ich zriaďovanie a tam je, myslím si, aj úmysel zákonodarcu vyhovieť maďarskej národnostnej menšine a ich snahe zriadiť maďarské cirkevné školstvo na južnom Slovensku. To je otázka, ktorú kladiem predkladateľom, či sa to umožní bez súhlasu kompetentných štátnych orgánov Slovenskej republiky.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, sme v situácii, keď nemôžeme jednoznačne vystúpiť proti tejto novele. Konštatujem, že je potrebná a ja ako vysokoškolský učiteľ vítam každé zlepšenie doterajšieho stavu na vysokých školách, najmä ekonomického, pretože mám prehľad, v akej situácii sa vysoké školstvo nachádza. Ale zároveň konštatujem, že táto čiastková novela nerieši základný problém slovenského vysokého školstva, a to jeho dôslednú ekonomickú transformáciu. Nie je možné sa odvolávať na článok 42 ústavy, kde sa hovorí, že štát je povinný zabezpečiť vysokoškolské vzdelanie, ale s podmienkou ak na to má a ak sú na to ekonomické predpoklady. Na Slovensku zatiaľ ekonomické predpoklady nie sú a je preto celkom vážne potrebné uvažovať o tom, že je potrebné dať právo vysokým školám, aby si zabezpečili finančné zdroje a finančné prostriedky na vzdelanie aj inými formami a na toto novela odpoveď nedáva.

    Takže súhlasím s mojím kolegom pánom docentom Kandráčom, ktorý je predsa len zodpovedným riadiacim funkcionárom vysokej školy, že je potrebné novelu podporiť a máme pripravené aj pozmeňujúce návrhy. Ak tieto budú akceptované, myslím si, že zlepšujú zákon, ak budú podporené, sme ochotní za zákon zahlasovať. Ak nebudú podporené, budeme zvažovať svoju podporu tejto čiastkovej novele.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pred obedňajšou prestávkou chcem urobiť jeden oznam. Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky a Národný demokratický inštitút usporiadajú seminár pre poslancov Národnej rady Slovenskej republiky zameraný na prácu poslanca v parlamente. Seminár sa bude konať na budúci týždeň v dňoch 21. a 22. septembra 1999 v Častej-Papierničke. Prihlášky na seminár možno odovzdať na prezencii do štvrtka 16. septembra 1999. Bližšie informácie podá parlamentný inštitút.

    Poobede budeme pokračovať v rozprave. K tomuto bodu vystúpi ešte pani poslankyňa Tóthová a pán poslanec Tarčák. Uzavreli by sme tento bod a potom by sme hlasovali o zákonoch, ktoré sme prerokovali v piatok a dnes, a pristúpili by sme k rokovaniu o novele zákona číslo 92, tak ako to rozhodla Národná rada minulý týždeň.

    Pán poslanec Orosz, nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo, pán predseda.

    Prosil by som členov ústavnoprávneho výboru, aby sa do 10 minút po prerušení schôdze zišli v rokovacej sieni ústavnoprávneho výboru.

    Ďakujem.

  • Nie sú ďalšie oznamy. Prerušujem rokovanie do 14.00 hodiny.

  • Po prestávke.

  • Vážené pani poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    budeme pokračovať v odpoludňajšom rokovaní 20. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky prerokúvaním návrhu zákona skupiny poslancov o vysokých školách rozpravou o tomto návrhu.

    Ako ďalšia je do rozpravy prihlásená pani poslankyňa Tóthová.

    Nech sa páči, pani poslankyňa, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážené pani poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    predložený legislatívny návrh je návrhom, ktorý zaujíma širokú vysokoškolskú obec a mňa nielen ako poslankyňu, ale aj ako dlhoročnú vedecko-pedagogickú pracovníčku na vysokej škole.

    V súčasnosti rezonujú v oblasti školstva viaceré problémy, na ktoré bolo reagované aj vo verejnosti, a preto verejnosť očakáva, že legislatívny návrh prispeje k riešeniu aj najpálčivejšieho problému. Predložený legislatívny návrh sa tvári ako krok riešenia základného problému školstva, hoci to tak nie je. Základný problém školstva tkvie v nedostatku financií, v otázke, ako riešiť túto otázku a predložený návrh podľa môjho názoru nedáva dostatočný legislatívny podklad ani na riešenie tejto otázky v rámci kompetencie vysokých škôl.

    V predloženom návrhu finančných otázok sa dotýka bod 17, ktorý podľa môjho názoru je nejasný, zlý a pripúšťa dvojaký legislatívny výklad. Keďže ide o prvé čítanie, nebudem sa týmto textom bodu 17 podrobne zaoberať, ale už dnes signalizujem, že sa bude potrebné nad týmto bodom zamyslieť. Skôr by som chcela uviesť, že predložený legislatívny návrh by mal skutočne práve v otázke financií dať takú legislatívnu základňu, ktorá by pomohla našim vysokým školám udržať si svoju kvalitu, ktorá, dovolím si tvrdiť po dlhoročnom pôsobení na vysokých školách, je nadštandardná a aj viaceré krajiny Európskej únie v mnohých odvetviach štandard našich vysokých škôl nedosahujú. Takisto v USA, ako aj v západnej Európe, keď vezmeme celkovo kvalitu vysokých škôl, priemer sa nemôže prirovnať priemernej kvalite našich vysokých škôl. Je pravdou, že niektoré vysoké školy na Západe majú špičkovú úroveň, ale nie je to všeobecný jav. Kvalitu našich vysokých škôl overila prax na našich absolventoch, ktorí v zahraničí, pokiaľ sa tam usadili, získali popredné miesta, ako aj ocenenia viacerých vedeckých inštitúcií.

    Myslím si, že všetci sa pamätáme, ako minister školstva pán minister Ftáčnik nedávno hovoril o zámeroch v oblasti vysokých škôl, o zvýšení percentuálneho vysokoškolského vzdelania. Myslím si, že ani táto novela nedáva právny predpoklad na to, aby sa pristúpilo k systémovej prestavbe. To znamená, aby boli vysoké školy legislatívne motivované k tomu, aby sa zamerali na výchovu takých odborníkov, ktorých prax potrebuje. Dnes sme svedkami, že vysoké školy vychovávajú odborníkov, ktorí prechádzajú do záloh nezamestnaných, do radov nezamestnaných. Predsa treba motivovať vysoké školy k tomu, aby vlastne mali záujem zmeniť svoje štrukturálne zloženie.

    Pokiaľ pán minister hovoril o percentuálnom vzdelaní našich ľudí, v tejto súvislosti chcem využiť, že som pri mikrofóne a chcem povedať, že naše percentá sú skreslené, pretože v zahraničí do vysokoškolského štúdia akosi zahŕňajú aj absolventov Fachhochschule, čo predchádzajúci minister školstva za Moravčíkovej vlády veľmi presadzoval - áno, už mi kýva, že je to tak -, aby aj tieto školy boli zahrnuté do sústavy vysokých škôl a aby sa tým percentuálna úroveň zvýšenia našej vzdelanosti štatisticky zlepšila. V tom smere sme boli proti a v súčasnosti som stále proti, pretože nám nemôže ísť o štatistiku, ale o skutočnú kvalitu vysokoškolského štúdia. Aby vysokoškolské štúdium bolo naďalej tak kvalitné, ako je dosiaľ, je nutné tieto vysoké školy finančne zabezpečiť zo zdrojov štátneho rozpočtu a navyše vytvoriť právny podklad na to, aby vysoké školy mohli diverzifikovane získať ďalšie finančné zdroje. Opakujem, tento legislatívny návrh nie je návrhom, ktorý by dával náležitý právny podklad na takúto diverzifikáciu a hlavne nie je motivačný, aby vysoké školy mali záujem zapojiť sa svojou manažérskou činnosťou do takýchto aktivít.

    Keď som bola vo funkcii podpredsedníčky vlády, navštívila som aj univerzitu v Gente a ministerstvo, ktoré zabezpečovalo moju návštevu, zabezpečilo aj kontakt, a bola som veľmi sklamaná, keď som zistila, že sa nestretám s rektorom, ale s pánom prorektorom, na čo však na mieste aj z rozhovoru s miestnymi som zistila, že pán prorektor pre manažment je váženejšia a dôležitejšia osoba v zahraničí ako samotný pán rektor, a to o niečom hovorí. To hovorí o trende, hovorí o situácii v západnej Európe na vysokých školách, a keď sa tento materiál tvári, že sa tam chce z tejto organizačnej stránky dostať, opakujem, nedáva náležitý legislatívny podklad na to, aby manažment vysokých škôl dostal rozvoj.

    Ďalej nemôžem súhlasiť s dôvodovou správou, ktorá je vo všeobecnej časti tohto legislatívneho návrhu a hovorí, že novela, ktorá bola prijatá v roku 1996, t. j. za bývalej vlády Vladimíra Mečiara, deformovala situáciu na vysokých školách. Protestujem, nie je to pravda. Vonkoncom nie je pravda, že sa v tejto oblasti robili touto novelou reštrikcie princípov akademickej samosprávy. Práve naopak, tento legislatívny návrh robí reštrikciu v demokratickej samospráve, a to robí reštrikciu bodom 6, ktorý vlastne robí novelu k § 9 ods. 6, kde znižuje účasť zástupcov študentov v akademickom senáte vysokej školy.

    Mám otázku na predkladateľov. Vážení páni predkladatelia, čoho sa bojíte, keď znižujete počet zástupcov študentov v akademickom senáte? V novele z roku 1996 bola ponechaná tretinová účasť zástupcov študentov. Predsa študenti sa majú podieľať na riadení vysokých škôl a ich tretinová účasť im vlastne nedávala majoritu rozhodovania a zníženie na štvrtinu je viac-menej posunutie ich hlasu na vedľajšiu koľaj. Preto už teraz signalizujem, že v druhom čítaní budem navrhovať nový text, resp. vypustiť bod 6 z tohto legislatívneho návrhu, pretože je nedemokratický a robí to, z čoho vlastne obviňujete novelu z roku 1996, čo nebola a nie je pravda.

    Ďalej uvádzate, že bola neúmerne posilnená právomoc ministerstva školstva. Nie je to pravda. Myslím si, že pokiaľ pristúpite k systémovému riešeniu problémov na vysokých školách, bude treba komunikovať s ministerstvom školstva, bude treba v súlade s ministerstvom školstva určovať spoločenskú objednávku, ktorú finančne pokryje štát a ministerstvo, ktoré akosi bude zabezpečovať tieto finančné prostriedky, bude spolupracovať a bude evidovať ďalšie aktivity vysokých škôl, na ktoré budú mať odvahu aj od samotných samoplatcov.

    Taktiež nie je pravda, že opravný prostriedok v habilitačnom konaní a pri vymenovaní profesorov bol vlastne akýmsi nedemokratickým zásahom. Tieto ustanovenia boli a sú v súčasnom práve ako ochrana individuálnych záujmov tých osôb, ktoré sa podrobujú habilitačnému konaniu alebo vymenovaniu profesorov. Návrhom na zrušenie týchto ustanovení dávate priestor na politické rozhodovanie o týchto kvalifikačných stupňoch, s čím nesúhlasím a čo považujem za nesprávne.

    Ďalej, vážené pani poslankyne a poslanci, mám ďalšiu koncepčnú pripomienku k tomuto legislatívnemu návrhu. Tento legislatívny návrh nevytvára alebo nerozširuje priestor na vývoz vysokoškolského vzdelania. Vláda Vladimíra Mečiara dávala veľké financie v porovnaní s tými, čo dávate vy, a aj perspektívne mala akúsi snahu, akýsi apetít dať do vysokoškolského vzdelania väčšie financie, dôsledkom čoho a akýmsi potvrdením bolo aj zriadenie viacerých nových vysokých škôl. Investície do vzdelania sa všade na svete považujú za najrentabilnejšie investície. A máme signály zo zahraničia, že bol veľký záujem prísť študovať na naše vysoké školy a platiť v tvrdej mene. Prečo by sme takýmto spôsobom nemohli "vyvážať" vysokoškolské štúdium, keď naši učitelia sú schopní prednášať aj v anglickom jazyku a podobne? Takáto objednávka bola napríklad aj z Izraela na štúdium farmácie na Slovensku, bol veľký záujem o štúdium na Vysokej škole pôdohospodárskej v Nitre a podobne.

    Dovoľte mi, aby som skončila jednou myšlienkou. Kľúč k zlepšeniu situácie na vysokých školách je v zlepšení jeho financovania. To financovanie, ktoré sa dnes uskutočňuje, to reštrikčné hospodárenie, ktoré sa dnes uskutočňuje, je vlastne postupná likvidácia našich vysokých škôl. Preto ako jedno ustanovenie, ktoré by som z návrhu vyzdvihla, je ustanovenie, ktoré navrhuje, aby sa pri podnikateľskej činnosti neplatili príslušné dane. Toto ustanovenie, jeho presadenie bude Hnutie za demokratické Slovensko podporovať, aj keď sa domnievame, že predložená novela nedostatočne dáva legislatívny návrh na zlepšenie najmä finančnej otázky vysokých škôl, pretože nevytvára ďalší priestor na diverzifikáciu finančných zdrojov pre vysoké školy. V Hnutí za demokratické Slovensko je dvanásť vysokoškolských učiteľov, profesorov, docentov. Všetci sme znepokojení situáciou na vysokých školách a členovia klubu Hnutia za demokratické Slovensko - vysokoškolskí učitelia aj svojím vyhlásením túto nespokojnosť dajú na vedomie.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pani poslankyne Tóthovej sa hlásia pán poslanec Húska a pán poslanec Cuper.

  • Vážený pán predsedajúci,

    chcem nadviazať na pani poslankyňu Tóthovú v tej časti, kde hovorí, že podporíme ustanovenie, ktoré by umožnilo dostať vyššie finančné zdroje na vysoké školy cestou toho, že budú oslobodení od niektorých daňových povinností. Už raz som zdôraznil, že je to ťažko realizovateľné, a budeme to podporovať len preto, lebo iná možnosť momentálne nie je. Ale treba otvorene povedať, že nemôžeme mať sociálno-trhovú ekonomiku alebo vláda sa nemôže snažiť o sociálno-trhovú ekonomiku a zároveň mať rovnostárske komunistické princípy vo vzdelávaní. Nemôžeme dávať šancu vzdelávať sa za tých istých finančných možností platených štátom tomu, koho rodičia zarábajú 5 mil. korún ročne alebo mesačne, a aj tomu, kto zrába iba 5 tis. korún.

    My sme mali vypracovaný systém dotačnej politiky aj v tejto oblasti a je potrebné na to nadviazať, lebo len tak budú môcť vysoké školy prežívať aj do budúcnosti. Preto je novela v tejto časti absolútne nedokonalá a myslím si, že tie ustanovenia budú od svojho začiatku obsolentné, tak ako boli ustanovenia, ktoré navrhol pán Moravčík, dotýkajúce sa podnikateľských aktivít vysokých škôl.

    Áno, vysoké školy teraz zarábajú istú čiastku do štátneho rozpočtu svojimi podnikateľskými aktivitami. Ale nemajú z nej absolútne nič, pretože ju musia celú odviesť do štátneho rozpočtu. Takže treba zaviesť aj do školskej politiky sociálno-trhové princípy, a to musí predložiť pán minister Ftáčnik. Ak nie je schopný, je potrebné, aby zvažoval, či je schopný viesť ďalej rezort školstva alebo nech sa toho vzdá.

    Ďakujem.

  • Chcem potvrdiť slová pani poslankyne Tóthovej jednak v kritike nedokonalosti tohto zákona, jednak v konštatovaní, že naša celková štátna stratégia malého štátu, ktorý sa pripravuje na 21. storočie, musí byť práve vo fundovanom podporovaní vysokého školstva, ktoré má pripravovať jediné, čím disponujeme, a to je mozgový potenciál našej krajiny. Z týchto dôvodov podporujem aj riešenie, aby sa zvážili možné daňové úľavy pre vysoké školy a zároveň aby sa umožnili riešenia, pri ktorých by školy mimo riadneho štúdia mali právo aj na dodatočné zdroje. V tejto oblasti vychádzame v ústrety aj vôli možných absolventov, ktorí popri zamestnaní, to znamená navyše, sú ochotní sa angažovať na sebazdokonaľovaní aj finančne i obetovaním svojho vlastného času. Z týchto dôvodov veľmi podporujem takýto postup, ale zároveň vyslovujem spolu s pani poslankyňou Tóthovou mienku, že jednoducho opatrenia, ako ich navrhuje predložená novela, sú nedostatočné.

    Ďakujem.

  • V poradí posledným prihláseným do rozpravy je pán poslanec Tarčák.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Vážení páni ministri,

    vážený pán predsedajúci,

    kolegyne, kolegovia,

    hneď na začiatok chcem povedať, že nie som z akademickej obce, nepôsobím na vysokej škole. A keďže som mal to šťastie či česť riadiť školstvo, tak mi dovoľte niekoľko poznámok k tomuto predloženému návrhu. Moja replika smeruje k predkladateľovi, ktorý si osvojil alebo prezentoval, že je zástupcom všetkých pracovníkov vysokých škôl. Je to príliš silné a neviem, z akej pozície až tak silno si osvojil svoju osobu. Možno to je aj otázka, lebo tak to bolo nejako ukončené.

    Hneď na začiatok chcem povedať jednu skutočnosť alebo súhlasím s tým, čo povedali moji predrečníci, že by sme sa mali pri prerokúvaní niektorých právnych noriem zhodnúť tak opozícia, ako aj koalícia a možno vysokoškolský zákon alebo i táto novela by mohla byť tým zákonom, kde by sme mali nájsť spoločnú reč. Ale ak by sme chceli hľadať spoločnú reč, tak predkladateľ nemôže hneď v úvode používať také silné slová, že náš zákon či novela je nedemokratická, že boli oklieštené práva a celý rad iných, veľmi silných slov, ktoré sa nezhodujú so skutočnosťou.

    Čo sa týka poslednej novely, nechcem sa vyjadrovať k predloženému návrhu tejto novely, lebo keď som sám bol ako spravodajca, odporučil som 70-80 z vyše dvesto pozmeňujúcich návrhov. Drvivú väčšinu tvorili návrhy či už Rady vysokých škôl alebo opozičných poslancov. Takže o kvalite či nekvalite nechcem hovoriť, ale napriek všetkému si osobne myslím, že náš vysokoškolský zákon nie je zlý. Je porovnateľný s hociktorým zákonom vyspelej Európy, a keď to tak nie je, bol by som veľmi rád, keby ste mi konkrétne povedali, v čom a s ktorým zákonom je to ináč.

    Súhlasím s tým, čo povedal pán profesor Švec, náš kolega, že možno oceniť to, že ste sa podujali riešiť istý problém alebo niektoré problémy vysokého školstva, ale musím zároveň povedať aj to, že navrhovaná novela je nedostatočná a nepostačujúca na to, čo potrebujú vysoké školy.

    Predovšetkým treba jednoznačne povedať - dáte mi za pravdu -, že kardinálny problém vysokých škôl je otázka financovania. Ak ste sa pokúsili riešiť alebo pokúšate sa to riešiť, tak ako ste navrhli, musím vám povedať - a iste vám to povedali aj vaši právnici, zrejme si je toho vedomý aj pán minister školstva, ktorý tu nie je a zrejme tu nie je náhodou -, že jednoducho takto upraveným návrhom nie je možné riešiť tento problém, lebo návrh sa dostal do kontradikcie s celým radom iných zákonov, zákonom o rozpočtových pravidlách, daňovými zákonmi od dane z pridanej hodnoty cez zákon o dani z daru, prevodu majetku či presunu a podobne. To jednoducho nejde, ak by ste to chceli riešiť, tak musíte upraviť zároveň x paragrafov v týchto zákonoch a v celom rade ďalších právnych noriem. Čiže čo sa týka otázky financovania, som ochotný diskutovať s kýmkoľvek a podporiť celý rad racionálnych a rozumných opatrní na to, aby sa situácia zlepšila. Ale chápem, že to nemôžeme očakávať od vás poslancov, pretože otázka financovania je oveľa zložitejšia a predovšetkým s týmto návrhom mal prísť pán minister školstva.

    Verejne vyhlasujem, že nemám nič proti tomu, aby na vysokých školách študoval, kto chcel, kde chcel a čo chcel. Ale kladiem si otázku, prečo umožňujeme - aj táto novela to zakomponovala do svojho návrhu - študovať samoplatcom zo zahraničia a našim nie. Pýtam sa, prečo tá okľuka, ktorá beží v reálnom živote, teda, aby sa to dosiahlo, tak sa fiktívne náš občan prijme na vysokú školu do Čiech a česká univerzita sa spojí s našou univerzitou v rámci dohody. Potom tento náš človek študuje na našich vysokých školách, ale za poplatky, ktoré náš občan platí v Čechách. To sa mi zdá nerozumné, neracionálne. Čiže otázka potom smeruje k tomu, či aj študent by si mal priplácať alebo nie. Zase nie som zásadne proti, ale odmietam, aby sa to vzťahovalo na všetkých. Som presvedčený o tom, že naša spoločnosť je taká diferencovaná v oblasti príjmov, že i tých dvesto korún, ktoré tu proklamoval kolega Švec, je pre sociálne slabé vrstvy veľa a pre niektoré vrstvy našej spoločnosti sú to zanedbateľné, smiešne položky. Čiže ak financovanie vysokých škôl, tak hneď vzápätí musí minister školstva predložiť návrh, ako zabezpečí, aby študenti, vynikajúci študenti zo sociálne slabších rodín neboli hendikepovaní alebo, nedajbože, že by sa nedostali na vysokú školu.

    Ak hovoríme o financovaní, tak by mal prísť materiál a dovolím si tvrdiť, že nebude stačiť ani nový vysokoškolský zákon bez toho, že by nebol komparovaný s ďalšími právnymi normami, minimálne s tými, o ktorých som sa zmienil.

    Čo sa týka toho, čo sa snažíte navrhnúť, že môžu podnikať, to riešia paragrafy terajšieho zákona v § 6 ods. 2, kde je umožnené vyvíjať vysokým školám podnikateľskú činnosť, avšak naráža potom v konečnom dôsledku na tie ďalšie problémy a ďalšie zákony, ktoré som spomenul, ale tie jednoducho nechávate bokom. Môže sa stať paradoxná situácia, že schválime tento zákon, je plný očakávania, čo všetko robíme vysokoškolákom, ale neurobíme nič, lebo daňový úradník bude postupovať voči vysokým školám v zmysle daňových zákonov alebo v zmysle zákona o rozpočtových pravidlách a tento zákon, ktorý by sme prijali v takej podobe, ako je, bude minimálne v rozpore.

    Ďalej ešte silné slová, že sme okliešťovali ďalšiu oblasť, ktorú riešite - činnosť senátov - vzbudzuje trochu úsmev, pretože tu navrhujete len dve zmeny, kde vpúšťate na voľno - k tomu sa vyjadril a stotožňujem sa s názorom pána Šveca, že študenti by nemali mať blok z druhej strany, ale voľne, čiže minimálne len nad jednu štvrtinu, to je aj v terajšom zákone, len druhá bariéra je z druhej strany, že by to mala byť najviac jedna tretina. Myslím si, že táto otázka bola veľakrát pertraktovaná i v akademickej obci a zmier na tomto intervale bol všeobecne platný i vtedy, keď sme ho dávali do návrhu poslednej novely vysokoškolského zákona.

    Potom je tam už len jedna úprava, ktorú navrhujete, a tá sa týka, myslím si, vedeckej rady. Je otázne, či jedna tretina, ktorá v sebe zakomponúva istý precedens ako na skladbu rady, že to musí byť nejaký násobok troch. Ale to je, myslím si, skôr technická pripomienka, nie je to nič zásadné, čo navrhujete. A to je všetko, čo sa týka senátov alebo skladby. Preto nemôžete povedať, že boli oklieštené alebo nedemokratické, že zákon dopredu prejudikuje, aká by mala byť skladba senátov. To nie je pravda.

    Ďalej sa snažíte riešiť otázku postavenia pracovníkov lekárskych fakúlt. Tiež vám zrejme ušlo, že ste tam použili termín všeobecne "zamestnanci lekárskych fakúlt". No ale zamestnancami lekárskych fakúlt sú aj vrátnici, údržbári a podobne. Azda ste to tak nemysleli? Zrejme to ešte niekde budete fázovať a zlepšovať a očistíte to, ale neviem, či ste najšťastnejšie formulovali aj dodatok, čo sú lekárske vysoké školy. Veď na tie sa presne vzťahuje to isté, čo všeobecne na vysokú školu, že sú to najvyššie vzdelávacie, vedecké inštitúcie a x ďalších. Dosť ste to, neviem či aj nedegradovali tým svojím návrhom, že poskytuje aj hlavne - no tak to je tiež taký termín "aj hlavne". Ako ďalší termín je "štátny občan", to je tiež zrejme unikát v našej legislatíve, s ktorým som sa nestretol. Neviem, či ste mysleli nejakého iného občana, no ale neviem, tiež je zaujímavé, ako ste k tomu prišli.

    Ďalšia oblasť, ktorú chcete riešiť, je otázka vojenských fakúlt. Iste sa niektorí starí poslanci - poslanci nie starí vekom, ale čo boli v predchádzajúcom parlamente -, pamätajú na to, že táto otázka bola skutočne riešená. Tu sme sa dohodli viac-menej vo všeobecnej zhode na návrhu, ktorý pripravili pracovníci z ministerstva obrany.

    Ďalej sa tu pasujete, že umožňujete študentom, aby mohli študovať aj na iných vysokých školách. Ale veď to rieši aj terajší zákon v § 32 ods. 8, kde sa jasne hovorí, že študent môže študovať aj na iných vysokých školách, dokonca zahraničných. Vy tam len vsúvate slovko "fakúlt". Predsa fakulta je integrálna súčasť vysokej školy, čiže to sa vzťahuje skutočne aj na fakulty. Ďalej sa dokonca v terajšom zákone hovorí, že ak je to v súlade so študijným programom, tak jednoducho dekan ani len neprerušuje štúdium študentovi. To je ešte ďalšia výhoda pre študenta. Vy to chcete kvázi ako keby oklieštiť.

    To sú oblasti, ktoré ste sa podujali riešiť. Chápem i môjho kolegu pána Kandráča, že je zrejme dobré aspoň niečo prijať, aby sa minimálne otupil ten nezmyselný, podľa mňa nezmyselný útok na vysoké školy, kde i vy, bohužiaľ, ste sa dopustili dosť hrubej chyby v dôvodovej správe, keď ste obvinili pracovníkov alebo vysoké školy z toho, že prostredníctvom nejakých poplatkov sa nepriamo tuneluje a pripravuje privatizácia vysokých škôl. No tak nehnevajte sa, to je taký nezmysel, aký som už dávno nepočul. Zrejme vám to niekto preklepol alebo keby ste sa k tomu, hádam, vyjadrili, lebo je to taký totálny nezmysel, že sa k tomu ani nemienim vyjadrovať.

    Ak by som mal sumarizovať svoj názor, stanovisko k zákonu, isteže, poradíme sa v klube, ak by som mal osobne podporiť - nehovorím, že nepodporím - tento návrh, tak mám jednu obavu. Zase sme spustili istým spôsobom proces, že v čomsi pomáhame vysokým školám. No možno čosi. Dnes neviem povedať čo, lebo predpokladám, že ak by som mal za tento návrh zdvihnúť ruku alebo stačiť tlačidlo, tak sa musí - potom prídem s pozmeňujúcimi návrhmi, keď ho budeme prerokúvať v druhom čítaní - očistiť aspoň do takej podoby, aby nebol z toho taký, nechcem povedať nejaké zlé slovo na túto predlohu, aby to malo aspoň základný parameter právnej normy, ktorý mal prechádzať týmto parlamentom, tak možno áno.

    Ale mám jednu obavu. Prijmeme novelu, ktorá toho vcelku veľa nerieši - nechcem povedať nič - a zase bude spokojnosť. Skôr mám taký názor, že možno dobre rozpumpujeme diskusiu, čo všetko vysoké školstvo potrebuje, a pritlačme na pána ministra, aby skutočne predložil komplexný návrh, ktorý by riešil podľa mňa alfu a omegu problému vysokých škôl, a to je oblasť financovania. Ale to nikdy poslanec nedosiahne, teraz to neberte osobne, lebo problém je širší, má ďalekosiahle dosahy tak na spoločnosť, ako aj na platnú legislatívu, a to jednoducho nie je možné vyriešiť návrhom poslanca, ale len a len komplexným riešením, ktoré by malo prísť od pána ministra školstva.

    Ďakujem.

  • Faktické poznámky - dvaja páni poslanci, posledný je pán poslanec Húska.

    Pani poslankyňa Tóthová, nech sa páči.

  • Ďakujem.

    Vážený pán predsedajúci,

    vážený parlament,

    chcem nadviazať na slová pána poslanca Tarčáka, ktorý uviedol, že škoda, že tu nie je pán minister. Skutočne je to škoda, pretože ide o nie zanedbateľný predpis, aj keď poslanecký návrh v jeho rezorte. Veľmi by ma zaujímal názor pána ministra už aj z toho dôvodu, že vystúpil a vlastne častokrát uvádza, že nesúhlasí ani s tými návrhmi, ktoré predkladá do vlády. Nesúhlasí so znižovaním stavu učiteľov, hoci sa znižuje, nesúhlasí so krátením finančných prostriedkov, hoci sa krátia, nesúhlasí s materiálom, ktorého, ako som spomínala, je predkladateľom vo vláde. Tak by ma veľmi zaujímalo, aký má postoj k tomuto materiálu. Osobne mám veľký otáznik, či minister, ktorý nesúhlasí so základnými krokmi vo svojom rezorte, nemá podať demisiu. Bola som vo vláde, ale pokiaľ by som vyhlasovala, že nesúhlasím s tým a tým, čo sa v mojom rezorte robí, tak mám dve možnosti: buď to v rezorte zastavím, alebo idem od toho. Preto by som bola veľmi rada, keby do druhého čítania bol pozvaný pán minister, aby k námetom, ktoré zazneli, povedal aj svoje stanovisko, pretože skutočne základný problém nie je v úprave nejakého členstva v senátoch, ale vo financiách.

  • Ďakujem.

    Chcem prízvukovať vystúpenie pána poslanca Tarčáka a zároveň upozorniť na to, že týmto návrhom sa skutočne neriešia nijaké podstatné veci a tie nepodstatné sa riešia dosť okrajovo. Stretávame sa totiž s dvoma kritikami postupu vo vysokoškolskej politike. Jedna je zľava, takzvaný ľavičiar pán Ftáčnik napríklad atakoval, že mnohé vysoké školy obchádzajú zákon, keď hľadajú dodatkové zdroje, pričom by som rád upozornil, že zákony, hlavne daňové, sú v trhovom hospodárstve zostavované tak, aby vlastne nabádali pohybovať sa v legálnom rámci, ale tento legálny rámec aj využívať. To je celkom oprávnené.

    Zároveň chcem povedať, že keď sú výhrady voči tomu, aby dostali určité daňové úľavy práve vysoké školy, ktoré sú v takom ťaživom postavení, tak sa mi zdá byť prinajmenšom divné, keď to vyslovujú zase z druhej strany liberáli alebo neoliberali, lebo tí vo svete pomáhajú obchádzať daňové zákony vôbec, napríklad podpora takzvaných daňových rajov, vytváranie možnosti daňového úniku na Kajmanských a iných exotických ostrovoch, to všetko ukazuje, že vo veľkom a v iných oblastiach sa to robí doslova veľmi nelegálnym spôsobom. Pritom pre slovenské školy nevieme zabezpečiť základný hospodársky priestor.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.

    Pýtam sa, či sa chce k rozprave vyjadriť za skupinu poslancov pán navrhovateľ.

    Áno. Nech sa páči.

  • Vážený pán predseda,

    vážení páni ministri,

    vážené kolegyne,

    vážení kolegovia,

    chcel by som sa na úvod poďakovať všetkým tým, ktorí vystúpili v rozprave s faktickými poznámkami a verím tomu, že mnohí z nich hádam i v dobrej viere pomôcť veci, ktorá - a to pripúšťam - by skutočne nemala mať bezpodmienečne oblečené výlučne politické tričko. Bolo položených viacero otázok, viacero spochybnení, niekoľko útokov. Dovolil by som si začať odzadu od exkurzu pána profesora Húsku na tému spojený hlas neoliberalistov, pripusťme, že skôr neoliberálov a ľavičiarov na tému financovanie školstva. Chcem tým začať aj preto, lebo ako tenor sa všetkými vystúpeniami niesla istá výčitka, že tento zákon nerieši systémovo, to hovorili niektorí, ale zo slova "systémovo" jasne trčalo iné slovo, slovo "peniaze", až po tých, ktorí to hovorili celkom otvorene a hovorili, že zásadným problémom je financovanie školstva.

    Sám viem, že významným, teda možno i existenčne zásadným problémom školstva je jeho financovanie. Ale tvrdenie pani profesorky Tóthovej, že táto novela sa tvári, že ho rieši a v skutočnosti ho nerieši, musím odmietnuť, lebo táto novela sa tak netvári. Je nám celkom jasné, že riešenie financovania školstva, ale i školstva a vedy, aby som to povedal jedným dychom, na Slovensku, musí byť skutočne spoločným a i tak neľahko prebojovateľným projektom, na ktorom sa bude podieľať rovnako ministerstvo školstva, ako iné ministerstvá a zložky exekutívy, ale verím tomu, že i poslanecký zbor. Viem však, žiaľ, alebo, nežiaľ, že to bude i veľmi ťažký zápas o myslenie našich občanov, ktorí žili 45 rokov v ilúzii, že vzdelanie je zadarmo.

    Je nám jasná zložitosť tohto zápasu i to, že sa bude viesť na mnohých frontoch a táto predloha si jednoducho nedala do vienka vybojovať v krátkej novele zložitý zápas, ku ktorému by som povedal len toľko, že ak kolegovia z opozície toto zákonu vyčítajú, tak ako opakovane vyčítajú ministrovi školstva, že sa on i štátny tajomník jednoznačne vyjadrili - a to plne podpíšem -, k miestami nekalým praktikám získavania prostriedkov od občanov tohto štátu za štúdium ich detí, že tým neurobili nič než to, že konštatovali skutočnosť, ktorá v tomto štáte funguje 4 - 5 rokov. S plným vedomím hovorím, tieto procesy prebiehajú 4 - 5 rokov a pýtam sa kolegov z opozície, prečo im počas 4 - 5 rokov nezišlo na um riešiť tento problém, ktorý je skutočne zložitým problémom, a podsúvajú to nám predkladateľom malej novely vysokoškolského zákona.

    Tu sa vyberali peniaze celkom otvorene od občanov Slovenskej republiky pri platnosti ústavy za štúdiá mimo pôdy vysokej školy, ktoré robili pedagógovia vysokej školy. Titul udeľovala vysoká škola a hoci pod hlavičkou odborových aktivít, sa jednoducho porušovali zákony. V tomto plne stojím na pozícii i ministra školstva i štátneho tajomníka. Veta, ktorá je v tejto predlohe, hovorí, že od občanov tejto krajiny sa v dennom štúdiu môže vyberať školné vtedy, ak tak stanoví zákon. A preto sa našli možno na jednej lodi ľavičiari s pravicovým politikom, pretože v tomto smere chceme jediné, aby i pre výber peňazí od občanov, ktorí platia dane a žijú v štáte, ktorý má ústavu, platili zákony. Je to jasná výzva, aby sa tento zákon čo najskôr prijal.

    Je samozrejmé, že i tí, ktorí sa hlboko venujú problémom financovania školstva a vedy na Slovensku, vedia, že dokonca v chronológii našej budúcej činnosti - a ak myslím našej, tak všetkých tých, ktorým na tom záleží, či sú v exekutíve alebo v legislatíve -, by mal byť taký postup, ktorý najprv vytvorí zákon o financovaní školstva a vedy a doň ako do porcelánového podnosu potom uloží moderné a dobré zákony o vysokých školách a trebárs i o Slovenskej akadémii vied. Nepôjde to teda bez toho, ale toto nie je našou úlohou. A preto by som raz a navždy chcel odmietnuť insinuácie, že sme neriešili, hoci sme sa tvárili, že riešime. Nie, my sa netvárime, že to riešime, my len chceme, kým vznikne dobrý zákon o financovaní školstva, aby sa nevyberalo školné od buka do buka, tam áno, tam nie, tam toľko a tam toľko. Je to proste úcta k zákonom tejto krajiny, ktorá nás vedie k tomu, že túto vetu dávame do novely.

    Nechcem jednotlivo odpovedať na všetky podnety, ktoré vyplynuli takmer z trojhodinovej rozpravy na túto tému, a tak by som si dovolil odpovedať len na niekoľké z nich. Dostalo sa nám napríklad výčitky za to, že sme ničím zvláštnym nezasiahli do právomocí senátov a že sme toho zasa tak veľa neurobili, resp. že sa senátom doteraz nijako nekrivdilo. Chcel by som povedať, že to tak nie je. Akademické senáty sú samosprávne orgány, ktoré majú schopnosť riešiť mnohé problémy, pretože ich tvorí elita akademickej obce, ktorú si akademická obec slobodne a na základe vlastného uváženia do nich zvolí. Preto je napríklad zrušenie limitu podielu jednotlivých zložiek pedagógov fakulty pre nás zásadným demokratizačným krokom, lebo akademická obec sama vie, koho chce alebo nechce mať v senáte.

    Úvahy, ktoré sa rozvíjali o tom, že ak bude v zákone dikcia najmenej o jednej štvrtine študentov, znamenali, dovedené do absurdných polôh, že ich budú štyri štvrtiny, teda všetci členovia senátu budú študenti. To je, samozrejme, hlúposť. Ale keby akademická obec ktorejkoľvek vysokej školy rozhodla, že si zvolí do senátu štyri štvrtiny študentov, tak jej pánboh pomáhaj, bude to jej demokratická voľba. Mám obavu, že je to hlúpa konštrukcia, ktorá sa nenaplní. Prečo je tam slovo "najmenej"? Viete, keď je niekde napísané najviac, tak najviac jedna tretina znamená i nulu, lebo ak niekto komu sľúbi najviac tretinu torty, nie je tým povedané, že nedostane nič z tej torty? Lebo i to je najviac jedna tretina. Preto si nemyslím na rozdiel od pani profesorky Tóthovej, že by sme uberali študentom práva. Sme hlboko presvedčení, že ich sloboda a podiel je zabezpečený, ale opačné obavy pani poslankyne Slavkovskej, že ovládnu senáty, sú pri štvrtinovom podiele, samozrejme, asi málo reálne.

    Pokiaľ ide o významnú vec, ktorou je návrat alebo povedal by som opätovné zverenie toho, čo patrí vedeckým radám vysokých škôl, čo znamená znemožnenie postupu podľa správneho konania pri udeľovaní stupňov docenta a profesora, na ktoré pani profesorka Tóthová poukázala, chcem povedať, že zvolila veľmi pozoruhodnú argumentáciu. Povedala totiž, že vedecké rady budú politicky rozhodovať o udeľovaní kvalifikačných stupňov. Pýtam sa, či vedecká rada, ktorú zvolí a tvorí akademická obec z najlepších odborníkov, zväčša z prednostov kliník, vedúcich ústavov, vedúcich vedcov a reprezentantov fakulty, sa dá zložiť politicky. Ako asi politicky? Naproti tomu ona navrhuje, že pôvodné ustanovenie, aby túto ingerenciu malo ministerstvo v odvolacom konaní, vraj nie je politické. Pýtam sa: Sú vedecké rady zložené prísne politicky a naopak predstavitelia ministerstva sú totálne apolitickí? Uznajme neúnosnosť tejto argumentácie.

    Chcel by som povedať ešte zopár vecí. Poďakoval by som sa pánu poslancovi Kandráčovi, ktorý očividne v dobrej vôli pomôcť veci podporil mnohé z novely zákona. Ale chcel by som povedať, že i on vlastne dáva tejto novele viac povinností, ako môže splniť. Ale nič na tom nemení to, že i my všetci súhlasíme s vyjadrením OECD a so všetkým, čo hovorí o potrebe nového pohľadu na financovanie školstva. Samozrejme, že - a to si povedzme úplne otvorene -, ak dnes študuje u nás na fakultách 18 % mladých ľudí, je to veľa či málo? Otvorene si povedzme, že chceme, aby ich bolo viac. Na druhej strane sa v tejto sále opakovane niesli požiadavky, aby sa štúdium reglementovalo niečím, čo by sme radi uvítali, ale čo nám naši kolegovia z opozície teraz vyčítajú. Pýtam sa: Prečo za 5 rokov nevypracovali štátnu politiku vzdelania? Prečo neexistuje to, na čo sa v zákone odvolávajú? Prečo neexistuje to, čo žiadajú, aby sme my zohľadnili v zákone, keď od vzniku tejto republiky nikto nepovažoval za potrebné vypracovať takúto štátnu politiku?

    Chcem povedať ešte jednu vážnu vec na tému uplatnenia sa toho, či vychovávame študentov pre nezamestnanosť. Musíme sa rozhodnúť. Ak hovoríme, že by sme raz chceli, hoc i vo vzdialenom horizonte, mať 30 % mladých ľudí, ktorí študujú na vysokých školách, musíme si s týmto číslom uvedomiť tiež jednu skutočnosť, ktorá platí v civilizovanom svete. Tam už neexistuje istota, ktorá od momentu prevzatia diplomu na vysokej škole na pódiu auly maximy položí koberec, ktorý dovedie k vytúženému advokátskemu kreslu, operačnému stolu, divadelnej role v Shakespearovom Hamletovi alebo k čomukoľvek inému. Profesor Švec, ktorý o veciach vie, povedal, že z 10 tis. študentov medicíny v Nemeckej spolkovej republike nájde uplatnenie 5 tis. Ďalších 5 tis. študuje medicínu bez toho, aby im ktokoľvek čokoľvek garantoval.

    Musíme si teda v hlavách nájsť vlastné rozhodnutie, či chceme, aby u nás ľudia študovali egyptológiu, folkloristiku alebo trebárs i medicínu podľa ich vlastnej vôle a či ich tam pustíme len toľko, koľkým garantujeme zamestnanie egyptológov, folkloristov, sociológov, filmových kameramanov alebo chirurgov. Musíme sa rozhodnúť. Je to dôležitý zápas v našich mysliach, pretože, a to hovorím zodpovedne, mnohé herecké osoby a osobnosti prešli napríklad slávnym Strassbergovým štúdiom v New Yorku, ale iba zopár z nich sa stalo Marilyn Monroeovou, Marlonom Brandom a podobnými. Desiatky ostatných strávili svoj život na periférnych scénach alebo umývali riady. Inými slovami, nemôžeme chcieť zvýšiť vzdelanie národa a zároveň každému garantovať uplatnenie a hovoriť o tom, že niekto vychováva mládež k nezamestnanosti. Nedá sa chcieť obidvoje a budeme sa musieť rozhodnúť. Osobne som za to, aby mladí ľudia mali možnosť študovať, mali možnosť vypraviť sa do života vzdelaní a vybojovať si svoje miesto. V opačnom prípade zabudnime na 30 % vysokoškolsky vzdelaných mladých ľudí a povedzme to otvorene mládeži do očí.

    Nechcem v ďalšom detailne komentovať všetky body, pretože skutočne to bude námetom druhého čítania. Napriek tomu vás chcem ešte raz poprosiť, aby sme v záujme pohnutia veci dobrým smerom odporučili túto novelu do druhého čítania. Budem pritom veľmi rád, ak sa do konca tohto volebného obdobia, ešte raz to vymenujem - exekutíva, zákonodarný zbor i celá spoločnosť dopracujeme k modernému usporiadaniu financovania školstva, vedy a výskumu a zároveň k moderným a dobrým európskym zákonom o vysokých školách a o vede. Ak sa nám toto do konca volebného obdobia podarí, bude to obrovský vklad do našej budúcnosti. Toto je jeden krok, verím tomu, že dobrým smerom.

    Ďakujem za podporu.

  • Ďakujem pánu poslancovi Osuskému.

    Pán spoločný spravodajca sa nechce vyjadriť k návrhu zákona.

    Pani poslankyne, páni poslanci, prosím teraz všetkých, ktorí sa zdržiavaú mimo rokovacej sály, aby sa sem dostavili. Pristúpime k hlasovaniu o sérii prerokovaných návrhov zákonov jednak na dnešnom rokovacom dni, ale aj v uplynulých rokovacích dňoch, lebo je potrebné, aby sme k nim prijali uznesenia.

    Prosím o chvíľku strpenia, pretože niektorí poslanci nemajú svoje hlasovacie karty. Technici vyhotovujú náhradné hlasovacie karty pre pánov poslancov, takže o chvíľočku.

    Pani poslankyne, páni poslanci, môžeme pristúpiť k hlasovaniu. Prosím pána poslanca Šlachtu. Pán poslanec, budeme hlasovať o poslednom prerokúvanom návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 172/2990 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov.

    Prosím pána poslanca Šlachtu, aby uvádzal jednotlivé hlasovania. Najskôr prosím, aby sme hlasovali podľa ustanovenia § 73 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku.

  • Keďže v rozprave neodzneli žiadne návrhy na zmeny, nakoľko išlo o prvé čítanie, v súlade s vystúpeniami a s ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky na tom, že prerokuje návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 172/1990 Zb. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, v druhom čítaní.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, prezentujme sa a hlasujme o návrhu, ktorý predniesol pán spoločný spravodajca, ktorý odporúča, aby Národná rada prerokovala tento návrh zákona v druhom čítaní.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 99 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 89 poslancov.

    Proti návrhu hlasovali 3 poslanci.

    Hlasovania sa zdržali 3 poslanci.

    Nehlasovali 4 poslanci.

    Konštatujem, že Národná rada schválila uznesenie, ktorým odporúča prerokovať tento návrh zákona v druhom čítaní.

  • Keďže sme hlasovaním rozhodli, že návrh zákona prerokujeme v druhom čítaní, odporúčam v zmysle § 74 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky číslo 332 z 11. augusta 1999 návrh zákona prideliť v druhom čítaní na prerokovanie týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, mládež a šport.

    Za gestorský výbor navrhujem v súlade s citovaným návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, pričom odporúčam, aby výbory, ktorým je návrh zákona pridelený, ho prerokovali v lehote do 15. októbra 1999 a v gestorskom výbore do 16. októbra tohto roku.

  • Prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 99 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 97 poslancov.

    Proti návrhu nehlasoval nikto.

    Hlasovania sa nezdržal nikto.

    Nehlasovali 2 poslanci.

    Konštatujem, že Národná rada pridelila návrh zákona výborom, určila gestorský výbor, ako aj lehotu na prerokovanie tohto návrhu zákona v druhom čítaní.

    Ďakujem pánu spoločnému spravodajcovi.

    Pani poslankyne, páni poslanci,

    pristúpime k hlasovaniu o návrhu zákona o geologických prácach a o štátnej geologickej správe, ktorý sme prerokovali dnes dopoludnia.

    Prosím spoločného spravodajcu pána poslanca Zlochu, aby uvádzal jednotlivé návrhy na uznesenie k tomuto prerokúvanému bodu programu.

  • Vážený pán podpredseda Národnej rady,

    vážený pán predseda,

    vážení páni ministri,

    dovoľte mi, aby som v súlade s vystúpeniami v rozprave a s ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčal, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky na tom, že prerokuje návrh zákona o geologických prácach a o štátnej geologickej správe (tlač číslo 332) v druhom čítaní.

  • Prosím, prezentujme sa a hlasujme o návrhu pána spoločného spravodajcu.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 105 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 104 poslancov.

    Proti návrhu nehlasoval nikto.

    Hlasovania sa nezdržal nikto.

    Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že Národná rada vyslovila súhlas s prerokovaním tohto návrhu zákona v druhom čítaní.

    Prosím, aby ste uviedli ďalšie hlasovanie.

  • Keďže sme hlasovaním rozhodli, že návrh zákona prerokujeme v druhom čítaní, odporúčam v zmysle § 74 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky číslo 347 z 23. augusta 1999 návrh zákona prideliť v druhom čítaní na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre životné prostredie a ochranu prírody.

    Za gestorský výbor navrhujem v súlade s citovaným návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre životné prostredie a ochranu prírody a aby výbory, ktorým je návrh pridelený, ho prerokovali v lehote do 14. októbra 1999 a gestorský výbor v lehote do 15. októbra 1999.

  • Prosím, prezentujme sa a hlasujme o návrhu, ktorý predniesol pán spoločný spravodajca.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 107 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 107 poslancov.

    Proti návrhu nehlasoval nikto.

    Hlasovania sa nezdržal nikto.

    Konštatujem, že Národná rada sa uzniesla, že prideľuje návrh zákona výborom, určila gestorský výbor, ako aj lehotu výborom na prerokovanie tohto návrhu zákona v druhom čítaní.

    Ďakujem pánu spoločnému spravodajcovi za uvádzanie hlasovaní.

    Pani poslankyne, páni poslanci,

    pristúpime k ďalšiemu hlasovaniu o vládnom návrhu zákona o správe štátnych hraníc, ktorý sme prerokovali v prvom čítaní a prosím teraz spoločného spravodajcu k tomuto návrhu zákona pána poslanca Faiča, aby v poradí uvádzal jednotlivé hlasovania.

    Nech sa páči, uveďte prvé hlasovanie.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážený pán minister,

    vážené pani poslankyne, páni poslanci,

    v rozprave k vládnemu návrhu zákona o správe štátnych hraníc nevystúpil nikto.

    Na základe poverenia spravodajcu a na základe môjho oprávnenia v súlade s § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku Národnej rady odporúčam prerokovať predložený návrh zákona o správe štátnych hraníc v druhom čítaní.

  • Prosím, prezentujme sa a hlasujme o návrhu pána spoločného spravodajcu.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 107 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 105 poslancov.

    Proti návrhu nehlasoval nikto.

    Hlasovania sa nezdržal nikto.

    Nehlasovali 2 poslanci.

    Konštatujem, že Národná rada vyslovila súhlas s prerokúvaním tohto návrhu zákona v druhom čítaní.

    Uveďte ďalšie hlasovanie.

  • Súčasne odporúčam v zmysle § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky číslo 338 z 20. augusta 1999 prideliť vládny návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť.

    Za gestorský výbor navrhujem v súlade s citovaným návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Výbor Národnej rady pre verejnú správu. Súčasne odporúčam, aby výbory, ktorým bol návrh pridelený, ho prerokovali do 14. októbra 1999 a gestorský výbor do 15. októbra 1999.

  • Prezentujme sa hlasujme o predloženom návrhu na uznesenie k tomuto návrhu zákona.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 111 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 109 poslancov.

    Proti návrhu nehlasoval nikto.

    Hlasovania sa nezdržal nikto.

    Nehlasovali 2 poslanci.

    Konštatujem, že Národná rada pridelila návrh zákona výborom, určila gestorský výbor, ako aj lehotu výborov na prerokovanie tohto návrhu zákona v druhom čítaní.

    Ďakujem pánu spoločnému spravodajcovi.

    Pristúpime k ďalšiemu hlasovaniu, ktoré je o vládnom návrhu zákona o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 282), ktorý sme prerokúvali a skončili sme rozpravu o tomto návrhu zákona.

    Teraz prosím spoločného spravodajcu pána poslanca Prokopoviča, aby uvádzal jednotlivé hlasovania, najskôr hlasovania o návrhoch, ktoré sú uvedené v spoločnej správe, a potom o návrhoch, ktoré boli podané v rozprave.

    Nech sa páči, pán spoločný spravodajca.

  • Ďakujem pekne.

    Vážený pán predsedajúci,

    vážený pán minister,

    vážené kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci,

    v spoločnej správe boli prednesené aj pozmeňujúce návrhy, ktoré vzišli z rokovania jednotlivých výborov a gestorského výboru. Mali ste ich v spoločnej správe (tlač 282a). Okrem toho v rozprave boli podané aj dva pozmeňujúce návrhy, ktoré spĺňajú ustanovenia § 29 rokovacieho poriadku podané pánom poslancom Ivanom Šimkom a pánom poslancom Petrom Tatárom.

    V zmysle rokovacieho poriadku dávam najprv hlasovať o pozmeňujúcich návrhoch zo spoločnej správy, tak ako ich spoločný spravodajca navrhol pri predkladaní spoločnej správy, a to, aby sme o bodoch 1, 2, 3, 4, 5, 8, 9, 10, 13, 14, 16, 18, 19, 24, 29, 32, 34, 36, 37, 38, 41, 42, 44, 45, 46, 49, 50, 55, 59, 61, 62, 63, 64, 65, 66, 67, 68, 69, 70, 72, 73 a 74 hlasovali spoločne s návrhom schváliť ich.

  • Prezentujme sa a hlasujme o sérii pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov v poradí, tak ako ich predniesol pán spoločný spravodajca s odporúčaním gestorského výboru schváliť ich.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 99 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 83 poslancov.

    Proti návrhu hlasoval 1 poslanec.

    Hlasovania sa zdržalo 10 poslancov.

    Nehlasovalo 5 poslancov.

    Konštatujem, že tieto body zo spoločnej správy sme schválili.

    Uveďte ďalšie hlasovanie.

  • Ďalej v zmysle spoločnej správy odporúčam o bodoch 6, 7, 11, 12, 15, 17, 20, 21, 22, 23, 25, 26, 27, 28, 30, 31, 33, 35, 39, 40, 43, 47, 48, 51, 52, 53, 54, 56, 57, 58, 60 a 71 hlasovať spoločne s návrhom neschváliť ich.

  • Prosím, prezentujme sa a hlasujme o návrhoch zo spoločnej správy, tak ako ich uviedol pán spoločný spravodajca s odporúčaním tieto body spoločnej správy neschváliť.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 105 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 5 poslancov.

    Proti návrhu hlasovalo 71 poslancov.

    Hlasovania sa zdržalo 27 poslancov.

    Nehlasovali 2 poslanci.

    Konštatujem, že tento návrh sme neschválili.

    Prosím, uvádzajte ďalšie hlasovanie. Predtým sa ešte hlási pán poslanec Šimko s procedurálnym návrhom.

  • Chcem upozorniť ctenú snemovňu, že som svoj pozmeňujúci návrh dával, samozrejme, k pôvodnému textu návrhu zákona, ale tým, že bol prijatý bod 66 spoločnej správy, môj druhý návrh týkajúci sa § 83 sa musí legislatívnotechnicky upraviť. Vzhľadom na to, že sme ods. 3 vypustili, ten návrh, ktorý navrhujem, bude novým odsekom 3. Teda v takom prípade to navrhneme v § 80, teda musím pozmeniť, v § 83 sa za odsek 2 vkladá nový odsek 3, ktorý znie, a je tam trojka.

  • Prosím, uveďte hlasovania, ktoré odzneli v rozprave. Prvý pozmeňujúci návrh v rozprave, ktorý spĺňal ustanovenia § 29 rokovacieho poriadku, predložil pán poslanec Ivan Šimko. Skladal sa z dvoch bodov. V prvom bode sa hovorí: v § 34 sa za odsek 1 vkladá nový odsek 2, ktorý znie: "Obstarávateľ môže na zabezpečenie otvorenosti procesu obstarávania menovať do komisie aj ďalších členov bez práva vyhodnocovať ponuky." Doterajšie odseky 2 a 3 sa označujú ako odseky 3 a 4. A jeho druhý návrh bol: v § 83 sa za odsek 2 vkladá nový odsek 3, ktorý znie: "Podrobnosti o zverejňovaní predbežných oznámení, oznámení o vyhlásení metód verejného obstarávania, súťažných podkladov a výsledkov verejného obstarávania ustanoví nariadenie vlády Slovenskej republiky."

  • Prosím, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 104 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 77 poslancov.

    Proti návrhu hlasovali 2 poslanci.

    Hlasovania sa zdržalo 25 poslancov.

    Konštatujem, že tento návrh sme schválili.

  • Druhý pozmeňujúci návrh, ktorý spĺňa príslušné podmienky rokovacieho poriadku, podal pán poslanec Peter Tatár. Skladá sa takisto z dvoch častí. Prijatie prvého nevylučuje, aby sme prijali aj ten druhý.

    Čiže po prvé, do § 34 doplniť nový odsek.

  • Pán spoločný spravodajca, nemôžeme o tomto návrhu hlasovať, pretože sme schválili pôvodný návrh a dostali by sme sa do kontradikcie s týmito ustanoveniami.

    Pán poslanec Tatár, chcete sa vyjadriť?

  • Môj návrh je iný, ako bol návrh pána poslanca Šimka a rozširuje § 34 a tieto návrhy nie sú v rozpore. Takisto som pri rozprave uviedol iné číslovanie, vzhľadom na návrh pána poslanca Šimka doplniť nový odsek 3 a všetky nasledujúce odseky primerane prečíslovať.

  • Prosím o chvíľku strpenia. Porovnáme jednotlivé pozmeňujúce návrhy, ktoré boli podané. Prosím obidvoch predkladateľov - pána poslanca Šimka aj Tatára, aby sme sa mohli krátko poradiť.

  • Po krátkej prestávke.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, prosím, prezentujme sa, budeme hlasovať o návrhu, ktorý predniesol pán poslanec Tatár.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 107 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 23 poslancov.

    Proti návrhu hlasovalo 49 poslancov.

    Hlasovania sa zdržalo 34 poslancov.

    Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že tento návrh sme neprijali.

    Pán spoločný spravodajca, máme ešte ďalšie pozmeňujúce návrhy?

  • Nie, to boli všetky pozmeňujúce návrhy.

  • Ďakujem.

    Pani poslankyne, páni poslanci, tento návrh zákona prerokúvame v skrátenom legislatívnom konaní. Keďže pri tom neplatia obmedzenia príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku, pristúpime k tretiemu čítaniu o vládnom návrhu zákona o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

    Otváram rozpravu o tomto bode programu. Konštatujem, že do rozpravy som nedostal žiadne písomné prihlášky. Pýtam sa, či sa hlási do rozpravy niekto ústne. Konštatujem, že nie je to tak. Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.

    Keďže neboli v rámci tretieho čítania podané žiadne pozmeňujúce návrhy, podľa § 86 zákona o rokovacom poriadku pristúpime k hlasovaniu o tomto návrhu zákona ako o celku.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 97 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 80 poslancov.

    Proti návrhu hlasovalo 10 poslancov.

    Hlasovania sa zdržalo 6 poslancov.

    Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že sme schválili vládny návrh zákona o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

    Ďakujem pánu ministrovi Harnovi, ako aj pánu poslancovi Prokopovičovi za spoluprácu pri prerokúvaní tohto návrhu zákona.

    Pristúpime k ďalšiemu hlasovaniu, ktorým je hlasovanie o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 154/1994 Z. z., ktorý prerokúvame v prvom čítaní.

    Prosím spoločného spravodajcu pána poslanca Kresánka, aby uviedol jednotlivé hlasovania k tomuto návrhu zákona.

  • Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,

    vážení páni podpredsedovia,

    vážené pani poslankyne, páni poslanci,

    ďakujem vám za pochopenie a pánu poslancovi Kovačičovi, predsedovi nášho výboru za to, že ma zastúpil v mojej neprítomnosti pri prvom čítaní návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 154/1994 Z. z. a zákon číslo 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov. Máte ho ako tlač 292.

    Dovoľte mi, aby som s ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporučil, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky na tom, že po rozprave odporúča návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 154/1994 Z. z. a zákon číslo 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov (tlač 292) prerokovať v druhom čítaní.

    Vážené pani poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    prosím vás, aby ste podporili tento krok. Po konzultácii s predkladateľmi skupinou poslancov Národnej rady Slovenskej republiky je možné v tomto krátkom znení navrhovaného zákona vyhovieť do druhého čítania pripomienkam, stanovisku vlády Slovenskej republiky, ktoré ste dostali na začiatku schôdze. Zákonom vyhovieme predovšetkým tým občiankam Slovenskej republiky, ktoré sa autorsky podieľajú na vedeckej, umeleckej a publicistickej činnosti. Ich identita právna i osobná...

  • Pán spoločný spravodajca, prosím vás, aby ste už nekomentovali návrh na uznesenie.

  • Vážený pán podpredseda, môžete dať hlasovať o odporučení tohto návrhu zákona do druhého čítania.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 95 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 76 poslancov.

    Proti návrhu hlasoval 1 poslanec.

    Hlasovania sa zdržalo 15 poslancov.

    Nehlasovali 3 poslanci.

    Konštatujem, že Národná rada sa uzniesla, že tento návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.

  • Vážené pani poslankyne, páni poslanci, súčasne odporúčam v zmysle § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky číslo 296 zo 7. júla 1999 prideliť návrh v druhom čítaní na prerokovanie týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnosti.

    Za gestorský výbor navrhujem v súlade s citovaným návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu. Súčasne odporúčam, aby výbory, ktorým bol návrh pridelený, ho prerokovali do 14. októbra 1999 a gestorský výbor do 15. októbra 1999.

    Vážený pán podpredseda, môžete dať hlasovať.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 97 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 91 poslancov.

    Proti návrhu nehlasoval nikto.

    Hlasovania sa zdržalo 5 poslancov.

    Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že Národná rada pridelila návrh zákona výborom, určila gestorský výbor, ako aj lehotu na prerokovanie návrhu zákona v druhom čítaní.

    Ďakujem spoločnému spravodajcovi pánu Kresánkovi.

    Pristúpime k hlasovaniu o druhom prerokúvanom návrhu zákona, ktorým je návrh zákona o štátnych sviatkoch a dňoch pracovného pokoja.

    Teraz prosím spoločného spravodajcu pána Františka Mikloška, aby uvádzal jednotlivé návrhy k návrhu poslancov Národnej rady, ktorý predniesol pán poslanec Mesiarik, a ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch. Pán poslanec, nech sa páči.

  • Pán predsedajúci, prosím alebo žiadam vás, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla v súlade s § 73 ods. 3 písm. b) zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky neprerokovať predložený návrh v druhom čítaní.

    To je návrh pána Mesiarika o dni energetikov.

  • Ruch v sále.

  • Čiže, kto je za to, aby sa neprerokoval, musí hlasovať za.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 92 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 38 poslancov.

    Proti návrhu hlasovalo 33 poslancov.

    Hlasovania sa zdržalo 17 poslancov.

    Nehlasovali 4 poslanci.

    Pani poslankyne, páni poslanci, tento návrh neprešiel.

    Toto hlasovanie možno považovať za odporúčanie Národnej rady prerokovať tento návrh zákona v druhom čítaní.

  • Bohužiaľ, teda, bohužiaľ alebo na radosť energetikov, proste za to, aby to neprešlo, hlasovalo málo ľudí, a to znamená, že návrh ide do druhého čítania.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, teraz dáme hlasovať o odporúčaní prerokovať návrh zákona...

    Nech sa páči, pán poslanec Šimko.

  • Pán podpredseda, ak z rozpravy nevzišiel žiaden iný návrh, potom treba postupovať podľa ods. 4 § 73, ak Národná rada neprijme uznesenie podľa ods. 3, to znamená jedno z tých, znamená to, že nebude pokračovať v rokovaní o návrhu zákona.

  • Ruch v sále.

  • Nie. Návrh uznesenia bol, aby nebol odporučený do ďalšieho rokovania, do druhého, a to neprešlo, to znamená, že prechádza do druhého čítania.

  • Pán spoločný spravodajca, čo navrhujete?

  • Hluk v sále.

  • Svojimi argumentmi som vyčerpal všetky svoje možnosti.

  • Vážený pán predsedajúci, rokovací poriadok jasne hovorí, že treba hlasovať o jednej z možností a), b) a c). Pán poslanec Mikloško dal hlasovať o bode b), nebude pokračovať o návrhu zákona.

  • Ten návrh neprešiel, ale v tom prípade Národná rada nevie, či má vrátiť návrh zákona na dopracovanie alebo ho prerokovať v druhom čítaní, a preto treba hlasovať o tom, čo s tým zákonom ďalej spravíme. Preto si myslím, že treba hlasovať, či bude bod c) alebo bod a). To znamená, či ho prerokujeme v druhom čítaní alebo vrátime návrh zákona jeho navrhovateľovi na dopracovanie.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, musíme hlasovať o niektorom z ďalších ustanovení, ktoré sú uvedené v ods. 3. Hlasovali sme o písmene b), ktoré odporučil pán spoločný spravodajca vo svojom návrhu tým, že nebude Národná rada pokračovať v rokovaní o návrhu zákona. Tento návrh sme neschválili. To znamená, že musíme hlasovať o niektorom z ďalších dvoch ustanovení, aby sme vedeli, ako ďalej s týmto návrhom zákona nakladať.

    Pán poslanec Orosz.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Osobne zastávam názor, že môžeme hlasovať len o takých návrhoch, ktoré zazneli v rozprave. Pán spoločný spravodajca dal hlasovať o návrhu, ktorý zaznel v rozprave, že nebudeme pokračovať v rokovaní o návrhu zákona. Pýtam sa ho, či zaznel ešte iný návrh na pokračovanie v rokovaní. Ak nezaznel, tak potom môj názor je, že platí ods. 4, tak ako konštatoval pán poslanec Šimko.

  • Myslím si, že návrh pána poslanca Mesiarika bol návrh na to, aby sme pokračovali v druhom čítaní, čiže to bol iný návrh.

  • V podstate chcem len zopakovať to, čo som už povedal. V prípade, že žiaden z návrhov, ktorý vzišiel z rozpravy podľa ods. 3, neprešiel, tak v takom prípade musíme postupovať podľa ods. 4. Ale môžeme, dajme tomu, mlčky predpokladať, že pán poslanec Mesiarik, keď predložil návrh, tak vlastne dal aj návrh, aby pokračoval v druhom čítaní. Istotne ho nepredložil s tým, aby to nepokračovalo v druhom čítaní, takže odporúčam, aby sme v tomto smere prižmúrili oči nad tým, že to výslovne nebolo povedané, ale aby sme o tom hlasovali.

  • Vážený pán predsedajúci, nenavrhujem, aby sme prižmurovali oči, ale aby ste vyhlásili 15-minútovú prestávku, aby sa koalícia poradila.

  • Koalícia sa nemá čo radiť, lebo my sa riadime rokovacím poriadkom, ktorý prijala bývalá koalícia, dnešná opozícia. Totiž myslím si, že to je slabosť rokovacieho poriadku, keď sa hlasuje o negatívnom uznesení, vyvoláva to zmätok. Ale tak to je v rokovacom poriadku, že môžeme hlasovať aj o negatívnom návrhu, ale nikto nevie, čo z toho vyplýva.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, dávam hlasovať o návrhu na uznesenie, kde budeme hlasovať o tom, že Národná rada prerokuje tento návrh zákona v druhom čítaní.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 100 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 42 poslancov.

    Proti návrhu hlasovalo 27 poslancov.

    Hlasovania sa zdržalo 30 poslancov.

    Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že Národná rada nevyslovila súhlas s prerokúvaním tohto návrhu zákona v druhom čítaní.

    Ďakujem pánu spoločnému spravodajcovi.

    Pani poslankyne, páni poslanci,

    pristúpime k hlasovaniu o ďalšom návrhu zákona, ktorý predložila skupina poslancov o štátnych sviatkoch, kde bol predkladateľom pán poslanec Bohunický.

    Prosím, pán spoločný spravodajca, aby ste uvádzali jednotlivé hlasovania podľa možnosti tak, aby ste nedostali snemovňu do rozpakov.

    Nech sa páči, uveďte hlasovanie.

  • Pán predsedajúci, prosím vás, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla v súlade s § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky prerokovať predložený návrh v druhom čítaní.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 101 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 71 poslancov.

    Proti návrhu hlasovalo 13 poslancov.

    Hlasovania sa zdržalo 14 poslancov.

    Nehlasovali 3 poslanci.

    Konštatujem, že Národná rada vyslovila súhlas s prerokúvaním návrhu zákona v druhom čítaní.

    Uveďte ďalšie hlasovanie.

  • Teraz prosím, pán predsedajúci, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky prideľuje návrh zákona na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá, ďalej, aby týmto hlasovaním za gestorský výbor určila Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá s tým, že ústavnoprávny výbor ho prerokuje do 13. októbra 1999 a gestorský výbor do 15. októbra 1999.

  • Pán spoločný spravodajca, odporúčam, aby sme lehotu, ktorú ste navrhli na prerokovanie výborom, zmenili z 13. na 14., pretože v zmysle príslušných ustanovení rokovacieho poriadku je minimálna lehota na prerokovanie vo výboroch od prvého čítania 30 dní.

  • Pán predseda, mením lehotu z 13. októbra 1999 na 14. októbra 1999.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 99 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 79 poslancov.

    Proti návrhu hlasovalo 7 poslancov.

    Hlasovania sa zdržalo 11 poslancov.

    Nehlasovali 2 poslanci.

    Konštatujem, že Národná rada pridelila návrh zákona výborom, určila gestorský výbor, ako aj lehotu na prerokovanie tohto návrhu zákona v druhom čítaní.

    Ďakujem pánu poslancovi Mikloškovi, spoločnému spravodajcovi.

    Pani poslankyne, páni poslanci,

    pristúpime k ďalšiemu hlasovaniu, ktorým je hlasovanie o návrhu zákona o obecnej polícii, ktorý ste dostali ako tlač 301 a ktorý sme prerokovali v prvom čítaní.

    Prosím teraz pána poslanca Kovačiča, ktorý je spoločným spravodajcom k tomuto návrhu zákona, aby uvádzal jednotlivé hlasovania.

  • Vážený pán predseda,

    vážený pán predsedajúci,

    vážené pani poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku Národnej rady na tom, aby návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady číslo 564/1991 Zb. o obecnej polícii, prerokovala v druhom čítaní.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 89 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 80 poslancov.

    Proti návrhu hlasovali 3 poslanci.

    Hlasovania sa zdržalo 5 poslancov.

    Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že Národná rada vyslovila súhlas s prerokúvaním návrhu zákona v druhom čítaní.

    Uveďte ďalšie hlasovanie.

  • Súčasne odporúčam v zmysle § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky číslo 305 z 12. júla 1999 prideliť návrh v druhom čítaní na prerokovanie týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť.

    Za gestorský výbor navrhujem v súlade s citovaným návrhom predsedu Národnej rady Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu. Odporúčam, aby výbory, ktorým bol návrh pridelený, ho prerokovali do 14. októbra 1999 a gestorský výbor ho prerokoval do 15. októbra 1999.

    Ďakujem.

  • Počuli ste návrh. Prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 93 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 82 poslancov.

    Proti návrhu nehlasoval nikto.

    Hlasovania sa zdržalo 9 poslancov.

    Nehlasovali 2 poslanci.

    Konštatujem, že Národná rada pridelila návrh zákona výborom, určila gestorský výbor, ako aj lehotu výborom na prerokovanie návrhu zákona v druhom čítaní.

    Ďakujem, pán spoločný spravodajca.

    Pani poslankyne, páni poslanci, tým sme odhlasovali všetky doteraz prerokované návrhy zákonov. Dovoľte mi, aby som podal jeden procedurálny návrh, aby sme do programu 20. schôdze Národnej rady zaradili ďalší bod, ktorým je návrh vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky o súdnych exekútoroch. V mene štyroch poslaneckých klubov odporúčam, aby sme tento návrh zákona prerokovali ako prvý bod na rokovaní po prerušení 20. schôdze Národnej rady 27. septembra tohto toku.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 83 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 79 poslancov.

    Proti návrhu nehlasoval nikto.

    Hlasovania sa zdržali 4 poslanci.

    Konštatujem, že sme tento návrh schválili.

    Pani poslankyne, páni poslanci,

    v zmysle schváleného programu Národnej rady budeme pokračovať druhým čítaním o

    vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov.

    Pripomínam, že Národná rada na svojej 15. schôdzi schválila skrátené legislatívne konanie o tomto návrhu zákona. Vládny návrh zákona ste dostali pred prvým čítaním ako tlač 249 a spoločnú správu výborov schválenú gestorským výborom máte ako tlač 249a.

    Vládny návrh zákona odôvodní ministerka pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky pani Mária Machová.

    Nech sa páči, pani ministerka, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážené dámy poslankyne, páni poslanci,

    dovoľte mi, aby som v úvode druhého čítania vládneho návrhu novely zákona číslo 92/1991 Zb. pripomenula niektoré základné momenty, základné ciele vládneho návrhu tejto novely. Potreba novely tohto zákona vyplynula z celého radu praktických problémov, ktoré sa vyskytli v doterajšom procese privatizácie, a to predovšetkým presnejšie vymedziť kompetencie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky a Fondu národného majetku, zvýšiť transparentnosť a možnosť kontroly privatizácie.

    Viaceré úpravy zákona vyplývajú z potreby riešiť problematiku dlhopisov Fondu národného majetku. Návrh zákona tiež vytvára možnosť zrušenia zákona číslo 192/1995 Z. z. o strategických podnikoch a zároveň vytvára priestor na možnú privatizáciu tej časti prirodzených monopolov, teda podnikov s charakterom prirodzeného monopolu, ktoré svojou podstatou majú charakter konkurenčných služieb alebo statkov. Dôležité v tomto momente pri privatizácii prirodzených monopolov je fakt, že o všetkách krokoch spojených s privatizáciou rozhoduje vláda, a takisto fakt, že po prípadnom odštátnení štátneho podniku s charakterom prirodzeného monopolu tá časť majetku, ktorá nie je určená na privatizáciu, zostáva vo vlastníctve štátu a výkon akcionárskych práv vykonáva štát.

    Predkladaná novela okrem toho pomôže riešiť dlhodobý problém Fondu národného majetku, ktorý znamená dokončenie privatizácie značného množstva podnikov, ktoré v zmysle doteraz platných rozhodnutí o privatizácii nie je možné privatizovať. Najčastejším prípadom sú tie prípady, keď rozhodnutie o privatizácii hovorilo o privatizácii cestou kupónovej privatizácie. Tá sa nerealizovala, to znamená, že nie je možné podľa tohto rozhodnutia privatizovať. Zákon nachádza postup, ako tento problém preklenúť a ako z portfólia Fondu národného majetku vlastne dotiahnuť do konca tie problémy alebo tie podniky, ktoré začali s privatizáciou v podstate o niekoľko rokov rokov dozadu.

    Nemenej dôležitou súčasťou predkladanej novely je aj problematika oživenia, teda trhu s dlhopismi. V novele zákona sa navrhuje obchodovanie s dlhopismi a ich predajom na verejnom trhu cenných papierov. Okrem týchto cieľov nemenej dôležité je zosúladiť ustanovenia dotknuté nálezom Ústavného súdu číslo 221/1998 Zb. a zákonom číslo 211/1997 Z. z. v znení neskorších predpisov. Ide o úpravu ustanovení § 24 zákona, a to tých, o ktorých nález Ústavného súdu vyslovil nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky.

    Pri prerokúvaní tejto novely vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky boli predložené viaceré pozmeňujúce návrhy. Väčšina z nich má legislatívnotechnický charakter, ktorý umožňuje zlepšiť znenie tohto zákona, okrem jedného paragrafu alebo okrem jedného pozmeňujúceho návrhu, ktorý bol v gestorskom výbore, ktorý hovoril o potrebe nového paragrafu alebo nového odseku § 10, ktorým by sa zaviedla minimálna hranica privatizácie vo výške 34 %, teda pozmeňujúci návrh, ktorý hovoril o tom, že pri privatizácii podnikov s charakterom prirodzeného monopolu si musí štát zachovať minimálne 34-percentnú účasť. Tento bod alebo tento pozmeňujúci návrh bol široko diskutovaný a postupne sa k nemu pripájali ďalšie a ďalšie návrhy, a preto vlastne aj prešiel dlhý čas od prvého čítania do dnešného. Viem, že tá problematika je veľmi závažná, ide o kľúčové sektory národného hospodárstva, a preto tá diskusia, ktorá mala vecný, aj nie vždy vecný charakter, bola takáto dlhá.

    Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, toľko na úvod.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pani ministerke za uvedenie návrhu zákona. Prosím ju, aby zaujala miesto určené pre navrhovateľov.

    Teraz dávam slovo spoločnému spravodajcovi výborov pánu poslancovi Jánovi Šimkovi a prosím ho, aby podľa § 80 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku informoval Národnú radu o výsledku rokovania výborov o tomto vládnom návrhu zákona a aby odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážená pani ministerka,

    dámy a páni poslanci,

    dovoľte mi, aby som ako spoločný spravodajca určený gestorským výborom v zmysle § 80 ods. 1 zákona číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady podal Národnej rade informáciu o výsledku rokovania výborov a odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru k prerokovanému bodu rokovania, ktorým je vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (tlač 249), v druhom čítaní.

    Národná rada Slovenskej republiky uznesením číslo 329 8. júna 1999 rozhodla o prerokovaní vládneho návrhu v skrátenom legislatívnom konaní. Súčasne uznesením číslo 330 z 8. júna 1999 pridelila v prvom čítaní vládny návrh týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu a Výboru Národnej rady pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie. Súčasne ako gestorský výbor určila Národná rada Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie.

    Gestorský výbor prerokoval predložený návrh v stanovenom termíne. Gestorskému výboru predložil poslanec Jozef Klemens pripomienky, ktoré sú v časti IV spoločnej správy. Spoločnú správu gestorského výboru, dámy a páni poslanci, máte k dispozícii ako tlač číslo 249a.

    Gestorský výbor odporučil návrh zákona schváliť s pozmeňujúcimi návrhmi výborov Národnej rady Slovenskej republiky v zmysle spoločnej správy (tlač 249a). V predmetnej tlači v časti IV sa nachádza celkom 21 pozmeňujúcich návrhov, nebudem komentovať. Písomný materiál presne v sebe zahŕňa stanoviská gestorského výboru v nadväznosti schváliť alebo neschváliť.

    Chcem len upozorniť k tomuto písomnému materiálu, že v časti IV na strane 9 v nadväznosti na lehotu, odkedy je tento vládny návrh prerokúvaný v Národnej rade, sa mení termín, kde sa hovorí v článku III v pôvodnom texte: "Tento zákon nadobúda účinnosť 15. júla 1999." Navrhovaný nový text je: "Tento zákon nadobúda účinnosť dňom zverejnenia v Zbierke zákonov."

    Ďalej v časti V spoločnej správy sa nachádzajú návrhy gestorského výboru, čo sa týka hlasovania. Tak ako je to uvedené v písomnom materiáli, je to bez zmeny.

    Gestorský výbor na základe rokovaní Výborov Národnej rady Slovenskej republiky odporúča Národnej rade vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (tlač 249), schváliť so zmenami a doplnkami, ako sú uvedené v spoločnej správe. Po ich schválení odporúča gestorský výbor Národnej rade Slovenskej republiky hlasovať o uzneseniach, ktoré sú v prílohách spoločnej správy s odporúčaním gestorského výboru schváliť ich s týmito zmenami.

    Písomné návrhy uznesenia majú vo svojej ukladacej časti takéto termíny:

    V prvej časti "ukladá vláde Slovenskej republiky vypracovať a predložiť Národnej rade koncepciu privatizácie podnikov s charakterom prirodzeného monopolu", pôvodný text v termíne "do 30. septembra 1999", nový text "do 15. novembra 1999".

    Rovnako upozorňujem na druhú časť návrhu uznesenia, ktorá hovorí: "Ukladá vláde Slovenskej republiky vypracovať a predložiť Národnej rade Slovenskej republiky v spolupráci s Fondom národného majetku Slovenskej republiky správu o spôsobe a časovom postupe vyplácania dlhopisov, resp. ich výmeny za akcie podnikov občanov Slovenskej republiky v zmysle platného zákona v termíne" - pôvodný text - "do 30. septembra 1999", novonavrhovaný termín je "do 30. novembra 1999".

    Vážený pán predseda, prosím vás, aby ste otvorili rozpravu k tomuto bodu rokovania, pričom ako spravodajca žiadam o vystúpenie v rozprave.

  • Ďakujem, pán spoločný spravodajca.

    Pani poslankyne, páni poslanci, otváram rozpravu o tomto bode programu. Do rozpravy sa prihlásili títo páni poslanci a pani poslankyne za poslanecké kluby: pán poslanec Husár - HZDS, pán poslanec Maňka - SDĽ, pán poslanec Gyurovszky - SMK a v poradí ďalší páni poslanci Sopko, Oberhauser, Tatár, Ivan Šimko, Ján Šimko a Jaroslav Volf.

    O slovo ako prvý v zmysle § 23 zákona o rokovacom poriadku požiadal podpredseda Národnej rady pán Andel.

    Nech sa páči, pán podpredseda, máte slovo.

  • Vážené dámy,

    vážení páni,

    po schválení tohto zákona o takzvanej veľkej privatizácii budú nasledovať predaje podnikov do zahraničia, podnikov, ktoré pravidelne každý rok prispievajú do príjmovej časti štátneho rozpočtu Slovenskej republiky desiatkami miliárd korún čistého zisku. My sa však s radosťou ideme rozdávať. Údajne sme pod tlakom Európskej únie. Ale pýtam sa prečo. Napríklad iné krajiny podobné problémy nemajú, lebo takzvané rodinné zlato a striebro ostáva doma. Týmto výpredajom sa sami môžeme dostať do závislosti a odkázanosti. Uvediem iba zopár príkladov.

    Slovenská republika má moderný energetický systém čo do výroby elektrickej energie, tak aj z hľadiska centrálneho riadenia a monitorovania. Predajom viac ako 50 % akcií sa síce jednorazovo získajú prostriedky do štátneho rozpočtu, ale na druhej strane prudko vzrastie riziko uplatňovania hospodárskeho nátlaku na Slovenskú republiku. Ak napríklad získa - uvádzam to ako príklad - rakúsky kapitál významný vplyv v tomto rezorte, bude to znamenať uzatvorenie našich jadrových elektrární, zníženie investícií do energetiky, zvýšenie nezamestnanosti a, samozrejme, ďalšie zvýšenie cien energetiky. V súčasnosti prakticky energeticky nezávislé Slovensko bude kupovať elektrickú energiu z Rakúska.

    Inou otázkou je napríklad plynárenský priemysel. Slovensko dlhodobo a systematicky buduje zásobníky plynu a prevádzkuje moderný systém na transport plynu z Východu do Európskej únie. Kontrola tohto transportu vrátane skladovania dáva Slovensku účinný nástroj obrany voči zahraničnému hospodárskemu nátlaku. Prečo by mala byť táto výhoda, ktorá súvisí aj s národnou bezpečnosťou, predaná za krátkodobú výhodu naplnenia nášho štátneho rozpočtu? Plynárenstvo je mimoriadne lukratívny podnik pre zahraničie. Vysvetlím prečo.

    Po prvé, na slovenskú rozvodnú kapacitu je naviazaná Európa alebo podstatná časť Európy. Nie my, ale mnohým iným je jasné, čo znamená privatizovať plynárne, ale pritom neprivatizovať rozvody. Budú sa privatizovať primárne rozvody, o ktoré majú eminentný záujem zahraniční partneri, alebo sa budú privatizovať sekundárne rozvody, čiže priame dodávky do domácností, alebo podporné programy, mám na mysli kompresorové stanice, skladovanie plynu, resp. režijnú a správnu činnosť.

    Po druhé, strategicky, aj keď územne relatívne malé Slovensko po Ruskej federácii je vlastne z tohto hľadiska najdôležitejšie.

    Po tretie, v dôsledku veľkej plynofikácie Slovenska sú občania Slovenskej republiky závislí od dodávok plynu.

    Po štvrté, Slovenský plynárenský priemysel je ziskový podnik zainvestovaný, ktorý v budúcom období, mám na mysli najbližšie tri roky, môže dosahovať 2 až 3,5-násobný zisk.

    Dámy a páni, táto novela zákona nesporne nasvedčuje príprave na privatizáciu alebo čiastočnú privatizáciu takzvaných strategických podnikov. Nielen ja, ale i občania tohto štátu si pamätajú na predvolebné vyhlasovanie a sľuby súčasnej koalície, v ktorých nechceli vyhlásiť referendum, lebo tieto takzvané prirodzené monopoly aj tak nechceli privatizovať.

    Viem, že momentálna situácia či už v peňažných zdrojoch, devízach alebo aj pritiahnutých strategických partneroch vás núti porušiť vaše sľuby. Ale neuvažovali ste, prosím, nad tým, aby sa občan necítil byť podvedený, aby ste toto referendum o privatizácii strategických podnikov vyhlásili už teraz? Teraz dokiaľ je čas.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pánu podpredsedovi Andelovi.

    Ako prvý je prihlásený pán poslanec Husár za klub Hnutia za demokratické Slovensko.

    S faktickou poznámkou ešte predtým vystúpi pani poslankyňa Tóthová.

    Nech sa páči.

  • Ďakujem.

    Vážený pán predsedajúci,

    vážené plénum,

    s pozornosťou som si vypočula vystúpenie pána podpredsedu parlamentu a myslím si, že poukázal na najcitlivejšiu otázku privatizácie strategických podnikov, a to privatizácie podnikov, ktoré sú lukratívne a ktoré každoročne bez akýchkoľvek ďalších investícií zo štátneho rozpočtu prinášajú do rozpočtu štátneho miliardy.

    Vážení, ak tieto podniky sprivatizujeme čo i len na 50 %, tak budeme mať o 50 % nižší zisk každý rok do štátneho rozpočtu. A čo je viac než smutné, je skutočnosť, že súčasná vláda počíta s výnosmi z tejto privatizácie na sanovanie tých medzier v rozpočte, ktoré má, ktoré nevedela zvládnuť a ktoré svojimi kupeckými počtami prepočítala, pretože keď bol rozpočet v parlamente, poslanci za opozíciu veľmi prácne poukazovali na zlé východiskové parametre zostavenia rozpočtu a namiesto toho, aby sa o tom uvažovalo, aby sa kritika brala ako konštruktívna kritika, obviňovali sa poslanci opozície, najmä Hnutia za demokratické Slovensko, že chcú znemožniť prijatie ďalších zákonov v parlamente. Nerozum, neprístupnosť a teraz ďalší historický neprimeraný krok.

  • Pán poslanec Husár, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne.

    Vážený pán predsedajúci,

    vážená pani ministerka,

    vážené kolegyne, kolegovia,

    myslím si, že hodiny, ktoré venujeme prerokovaniu tohto zákona, budú patriť k najvážnejším, ktorým mala venovať Národná rada Slovenskej republiky svoju pozornosť. Je však už pomaly jednoznačné, predovšetkým zo strany vládnej koalície, že pozornosť takýmto zákonom, bohužiaľ, nevenujeme. Nevenujeme preto, lebo je politicky a v súlade s politickými záujmami jednoznačne rozhodnuté dávno predtým, čomu hovoríme v tomto parlamente rozprava, dávno predtým, ako sa má v tejto rozprave sformulovať spoločný múdry názor a rozhodnutie vo veci samej. Považujem to, prepáčte, až za neúctu k svojej ministerke, keď ju počúva v jej úvodnom slove taký počet vlastných poslancov, ako sa v parlamente nachádza.

    A pritom, vážené kolegyne, kolegovia, práve privatizácia bola tou politickou ekonomickou kategóriou, ktorú nedobehla v dávkach populizmu, v dávkach politického zneužívania za posledných päť rokov žiadna iná. Na tejto téme si prihrievali politickú polievku všetci, aj tí najúbohejší slovenskí politici, i tí, ktorí nemali okrem žiadostivosti žiadnu inú reálnu a konkrétnu predstavu ako základný predpoklad zmeny tejto spoločnosti, ktorej ekonomickú transformáciu treba realizovať. Štyri, prakticky päť rokov, lebo rok vládnutia bude pomaly za nami, sme dennodenne počúvali klamstvá, hrubé klamstvá na tému privatizácia, klamstvá o bezodnej nehanebnej rabovačke, rozkrádaní majetku tohto štátu Hnutím za demokratické Slovensko a jeho koaličnými spojencami. Chápal by som a vedel by som pochopiť, tak ako mnohí z mojich kolegov, že pre niektorých existujú aj takéto formy politického boja a že takúto vzácnu tému, ako je privatizácia, pochopiteľne a samozrejme aj na tento veľmi tvrdý a neférový politický boj zneužili. Avšak omnoho ťažšie je pochopiť to, čo sa v rámci tejto špinavosti dialo voči mnohým iným.

    Vážené kolegyne, kolegovia, učebnice ekonómie a veľmi múdri ľudia hovoria v podstate o troch spôsoboch, ako zlikvidovať každý podnik. Hovoria o tom, že v rámci týchto troch možností sú to predovšetkým rozpory v portfóliu vlastníkov, rozpory medzi vlastníkmi a manažérmi a rozpory medzi zamestnaneckou skupinou a vlastníkmi a manažérmi. O toto všetko ste sa v priebehu týchto piatich rokov usilovali, a nielen usilovali, ale vo veľkej miere sa vám podarilo tento cieľ naplniť. Vo veľkej miere ste sa pričinili o situáciu, v ktorej sa dnes mnohé podniky nachádzajú, a o situáciu, že mnohí naši podnikatelia čiahajú po legislatívnych, právnych, fyzických i existenčných krajnostiach vrátane samovrážd.

    Ale pozrime sa na prítomnosť. Pozrime sa na prítomnosť a konfrontujme ju s minulosťou a s východiskovým stavom. Už som niekedy v tejto snemovni spomínal, že sme v podstate voči voličom nepostupovali celkom férovo a úprimne, a to všetky politické zoskupenia vrátane môjho. Pretože pri tak zdôrazňovanej potrebe transformácie a privatizácie ako jej výkonného prostriedku sme občanom nehovorili, že každá ospevovaná revitalizácia, reštrukturalizácia podniku či už organizačná, finančná, technologická bude v skutočnosti znamenať desiatky, stovky, ba až tisíce nových nezamestnaných. Nehovorili sme občanom otvorene a zrozumiteľne, že do privatizácie vstupujú podniky, ktoré sa nachádzajú v situácii, v ktorej sa nachádzali, a nie je zarážajúce, je nezodpovedné, keď ľudia z terajšej vládnej koalície, ktorí všetky tieto informácie a údaje ovládajú, tieto skutočnosti zastierali, zneužívali, ba dokonca aj stavali do opačného garde. Mám na mysli reálny a východiskový stav týchto podnikov v roku 1992, v roku 1993, keď vstupovali do privatizácie. Podniky, v ktorých od roku 1972, 1973 neexistovala rozšírená reprodukcia, ktoré v rokoch 1989, 1990 stratili akékoľvek trhové zázemie v bývalej spojeneckej Európe, podniky podfinancované podkapitalizované bez výrobného programu, prakticky bez budúcnosti a perspektívy. Ako zúčastnený na tomto procese vyhlasujem v tejto snemovni, že zo všetkých zahraničných uchádzačov o privatizáciu podnikov zaradených do privatizácie v rokoch 1994 až 1998 sa uchádzalo možno desať, dvanásť serióznych zahraničných investorov. Nič viac. O krachujúce, kolabujúce slovenské podniky nemal nikto záujem.

    Nikto však nepovedal slovenskej verejnosti ďalšiu pravdu, že prebytky výrobných kapacít v spracovateľskom priemysle, v stavebníctve a v iných oblastiach sú také, že jediné reálne, avšak krajné a momentálne neprijateľné riešenie bolo začať reštrukturalizáciu celého národného hospodárstva tým, že sa zrušia desiatky, ba stovky týchto podnikov, že sa pristúpi k masívnej likvidácii a vyprodukujeme v roku 1993 alebo 1994 na ulice milióny nezamestnaných.

    Vážené kolegyne, kolegovia, ako vybudovať čo len základy trhového hospodárstva, ktoré si predovšetkým vyžadujú zdravé a živé firmy, ak dennodenne masírujeme mozgy širokej verejnosti tým, že každý podnikateľ, a predovšetkým mečiarovský privatizér, je oným zloduchom, zlodejom, ktorý nemá iný záujem a iné úmysly, ako sprivatizovaný podnik vytulenovať. Pritom chcem zdôrazniť, že práve títo podnikatelia, títo manažéri, ktorí v najhorších rokoch, v rokoch 1991 - 1993 dokázali udržať tieto podniky nad hladinou, ich vedú úspešne i dnes.

    Nehovoríte a nespomínate príklady Chemosvitu Svit, Dusla Šaľa. Nespomínate ďalšie množstvá pozitívnych príkladov ľudí, ktorí boli podľa vašej kategorizácie tzv. mečiarovskí privatizéri, ale ktorí vlastne svojím rozumom a poctivou prácou vytvorili podmienky ešte i pre vaše dnešné vládnutie. Pritom aká je reálna situácia, dnes viete najlepšie sami. Zastavil sa nielen celý privatizačný proces, dokonca sa zastavil proces transformácie. Stovky zdravotníckych zariadení, obvodných zdravotných stredísk určených na privatizáciu už mesiace, ba dá sa povedať dva roky, ležia v takom stave, v akom sa nachádzali. Prečo by nie? Mnohým to vyhovuje a budú čakať, že podobný stav vydrží ešte aspoň 5 rokov. Veď podnikať dnes v týchto zariadeniach s nájmom 250 korún za m2, keď polikliniky, nemocnice nemajú na základnú prevádzku, je prinajmenšom okrádanie rezortu zdravotníctva, je poškodzovanie spoločných záujmov všetkého obyvateľstva v oblasti poskytovania zdravotníckych služieb a v podobnom duchu by sa dalo hovoriť o ďalších oblastiach spoločenského a ekonomického života.

    I dnes sa mnohým "puncovaným odborníkom" opäť naskytne príležitosť. Budú sa môcť do sýtosti a, samozrejmá vec ako ináč, iba "odborne, nadstranícky a predovšetkým v záujme tohto štátu a tohto národa" priživiť na téme privatizácie. Avšak, dámy a páni, ako som už povedal, návrhom na zrušenie zákona o strategických podnikoch a návrhom na legislatívne neohraničenú privatizáciu týchto podnikov sa tento vládny návrh z populistickej témy privatizácie stáva jednou z kľúčových otázok, o ktorých má a bude tento parlament rozhodovať. Na koncovku a dôsledky takéhoto rozhodnutia máme určite rozdielne názory, no pravdepodobne v jednom sa absolútne zhodneme. Od tohto rozhodnutia v podstatnej miere závisí budúcnosť a osud tohto štátu a hovorím to napriek tomu, že to určite bude označované ako primitívne zveličovanie. Ale napriek tomu musím zdôrazniť, že akékoľvek podceňovanie, banalita a skĺznutie do bežnej úrovne vzťahov - opozícia a koalícia - môže mať a s určitosťou aj bude mať pre tento štát ťažko odstrániteľné dôsledky.

    Ak mi dovolíte, kolegyne, kolegovia, pretože mnohí z vás tu sedeli a mnohí z vás tieto tlačidlá stláčali, dovolím si pripomenúť nešťastnú novelu zákona o veľkej privatizácii zákonom číslo 60/1994 Z. z., ktorým sa terajšia vládna koalícia, a teda aj mnohí z vás bezprostredne po odvolaní Mečiara rozhodli previesť privatizovaný majetok do správy, do vlastníctva Fondu národného majetku. Prechod správy na vlastníctvo privatizovaného majetku po zrušení štátneho podniku bez likvidácie bol vlastne tým kľúčovým a mierne tragickým momentom, ktorý následne vyvolal všetky problémy, ktoré sme spoločne okolo Fondu národného majetku evidovali.

    Dôsledky tejto novely z právneho pohľadu zdôvodnil a vysvetlil Najvyšší súd Slovenskej republiky v známom rozhodnutí o presune kompetencií na Fond národného majetku, a to približne slovami: "Fond národného majetku je právnická osoba zriadená zákonom, ktorá nemá charakter verejnoprávnej inštitúcie. Fond národného majetku nemá povinnosť pôsobiť a rozhodovať vo verejnom záujme. Vlastníctvo fondu nie je vlastníctvom štátu a v zmysle článku 20 ústavy požíva takú istú právnu ochranu ako každé iné vlastníctvo." Na túto skutočnosť poukazuje predkladateľ i v dôvodovej správe. Dôsledky týchto skutočností sú také závažné a také hlboké, že sme vlastne o nich ešte dosiaľ nikdy nerozprávali a dovolím si tvrdiť, že v právnom štáte pri využití, a zdôrazňujem, že nie iba špekulatívnom, ale absolútne legitímnom využití platnej legislatívy môže dobre zorganizovaná záujmová skupina vytvoriť z Fondu národného majetku štát v štáte.

    Vážené kolegyne, kolegovia, nie je a nebude pravdou ani skutočnosť, že vlastníctvo Fondu národného majetku, momentálne sa nachádzajúce v portfóliu národného majetku, ešte niekedy dostane späť do rúk štát a že bude o ňom rozhodovať štát. Nebude to ani touto novelou. K tomuto jednoznačné a jasné stanovisko už povedal Ústavný súd Slovenskej republiky. A z tohto pohľadu potom v zákone deklarované oprávnenia, právna subjektivita fondu a všetky ostatné skutočnosti sú iba ilúziou, iba fikciou, pretože je pochopiteľné, že Fond národného majetku za tejto situácie je nutné riadiť a usmerňovať aspoň politicky, čo sa už opäť prejavilo v známej kauze odvolávania štatutárov Fondu národného majetku, ktorá je už vašou kauzou. Za tento stav však nesú plnú zodpovednosť tí, ktorí s takýmto katastrofickým návrhom v roku 1994 prišli a ktorí ho v tomto parlamente aj odsúhlasili. Nepripomínam tieto staré hriechy preto, aby som zviditeľňoval opäť ich nositeľov alebo hriešnikov, ale predovšetkým preto, aby sme si uvedomili aj vážnosť tejto chvíle a problematiky, do ktorej sa dostávame.

    Ak mi dovolíte, budem tlmočiť stanovisko klubu poslancov HZDS k predloženej novele. Ospravedlňujem sa, že zdôrazňujem túto skutočnosť už hádam po tretíkrát, ale klub poslancov HZDS naozaj považuje rozhodovanie o tejto novele za rozhodujúci krok v celom procese transformácie slovenskej ekonomiky. Prečo, vážené kolegyne, kolegovia? Pretože z tejto novely, ako som už uviedol, sa popri všetkých úpravách, ktoré podporujeme, zrušením zákona o strategických podnikoch stáva skutočne dnes otázka, o ktorej máme rozhodnúť, otázkou stratetickou a otázkou, ktorá na dlhé roky môže určiť úspešnosť, prípadne absolútny krach dovŕšenia procesu transformácie.

    Včera som pozorne počúval všetkých troch kolegov v Site, ako si navzájom vymieňali názory na to, prečo áno, prečo nie. A musím priznať, že pán minister Ftáčnik vysvetlil niektoré veci ako neekonóm spôsobom síce trošku svojským, ale absolútne správnym. Prečo hovoríme, že rozhodovanie o strategických podnikoch a prirodzených monopoloch bude rozhodujúcim? Pretože práve a jedine tieto monopoly sú podnikmi či už štátnymi, či už súkromnými, ktoré majú na Slovensku zabezpečený trh skutočne tak, ako to vysvetľoval pán minister Ftáčnik. Pretože už nikto nebude stavať popri jestvujúcom plynovode a ropovode ďalší, pretože už nikto nebude naťahovať v tejto republike nové elektrické vedenia či už diaľkové alebo iné.

    A nielen to, vážené kolegyne, kolegovia. Tieto otázky treba skutočne vnímať tak, ako bol pomenovaný pôvodný zákon. A tento pôvodný zákon hovoril o záujmoch štátu pri privatizácii strategických podnikov. Predovšetkým sa pokúšame dívať na funkciu a záujmy štátu v ďalšom procese transformácie. A tu nemôžeme v žiadnom prípade ani na chvíľu zabúdať na to, že transfery, ceny energií budú možno tie rozhodujúce okolnosti pre stovky a tisíce našich podnikov a podnikateľov. Politika a využívanie ich daností, ich ekonomického potenciálu na dovŕšenie procesu transformácie zo strany štátu bude najrozhodujúcejšou stránkou budúceho rozhodovania.

    Vážené kolegyne, kolegovia, zdôrazňujem za celý poslanecký klub, že od roku 1995 prešli štyri roky a my sme si toho vedomí. Nebránime sa preto a neodmietame redukciu a prehodnotenie zoznamu strategických podnikov. Nebránime sa ani účelnému a nevyhnutnému vstupu zahraničných investorov do tých odvetví a oblastí, ktoré nedokážeme vlastnými silami v žiadnom prípade oživiť. Avšak nie je možné komukoľvek, kto má názor blízky nášmu, teda zachovať majetkovú účasť štátu v týchto podnikoch, prisudzovať niečo také, ako sa to veľmi často v mnohých vašich vystúpeniach objavuje, a to je nesystémovosť.

    Pýtam sa, aká je systémovosť na druhej strane. Z čoho vychádzate, vážené kolegyne, kolegovia? Predsa renomované bohaté svetové firmy, akým je napríklad NOKIA, chodili po Európe a zbierali ako zrnká po 10, 8, 11 %, a bolo im dosť. A zbierali veľmi ochotne. Prečo práve na Slovensku zahraničný investor potrebuje získať 51 %? Je to nedôvera v naše schopnosti, slovenské schopnosti? Je to nedôvera v schopnosť tohto parlamentu, vlády urobiť správne rozhodnutia a vytvoriť pre zahraničných investorov také podmienky, aby tu mohli seriózne podnikať? Alebo je to niečo celkom iné?

    Vážené kolegyne, kolegovia, prepáčte mi, ale som povinný veľmi otvorene a úprimne tlmočiť názor klubu poslancov HZDS aj na spôsob predloženia tejto novely. A použijem trošku divoký výraz, že je prinajmenšom šašovský, ak nejde o dobre pripravený a organizovaný podvod alebo šlendriánstvo.

    Filozofiu a účel každého zákona, tak nás to učia naše vlastné pravidlá, uvádza dôvodová správa. K návrhu tohto zákona, ak si ho pozorne prečítate, v dôvodovej správe na strane 2 sa uvádza do slova a do písmena: "Účelom navrhovanej právnej úpravy je umožniť privatizáciu aj podnikom s charakterom prirodzených monopolov a verejnoprospešných služieb, v ktorých si štát zachová pozíciu väčšinového vlastníka. Pýtame sa, vážené kolegyne, kolegovia, kto tento zámer vlády, túto proklamovanú dobrú vôľu vlády vypočuť hlas väčšiny svojich občanov a svojich voličov takto okašľal, keď v paragrafovom znení predloženej novely nič podobné nenájdete. Poslanecký klub HZDS sa jednoznačne zhodol, že o takomto návrhu je ochotný kedykoľvek diskutovať a kedykoľvek ho podporiť. Ale, bohužiaľ, popri takto deklarovanom účele návrhu novely je skutočnosť celkom iná a rozpory vo vládnej koalícii okolo predloženej novely, ak máme zodpovedajúce informácie v realite, sa skončili tak, že i tí, ktorí chceli podporiť zámer vlastnej koaličnej vlády, ktorí chceli podporiť znenia svojich volebných programov a opakovaných sľubov občanom, nakoniec cúvli.

    Vážené kolegyne, kolegovia, nielen my, ale aj občania si ešte veľmi dobre pamätajú, ako ste v tomto parlamente zbožne gúľajúc očami hovorili o rodinnom striebre, hovorili o význame strategických podnikov a ich použití pre potreby štátu a tvrdili ste, že nedovolíte a nedovolíte a nikdy nedovolíte Mečiarovej vláde, aby toto rodinné striebro privatizovala. Čo sa stalo z rodinného striebra? Alpaka? Alebo máte už dnes na tento majetok celkom iný názor? Čo sa stalo, vážené kolegyne a kolegovia, s opakovanými uisteniami vašich voličov, že nedovolíte po prevzatí moci, aby sa gro, bezpečnostné gro slovenskej ekonomiky rozsypalo a dostalo do zahraničných rúk?

    Nemôžeme a v žiadnom prípade sa na takejto hre s voličom nechceme zúčastniť. Ešte raz sa opakovane pýtam, vážené kolegyne, kolegovia, kto, ktorá časť vládnej koalície, spracovateľ návrhu alebo kto vlastne nepodporil zámer koaličnej vlády zachovať v podnikoch s charakterom prirodzených monopolov majetkovú majoritu štátu. Pretože je to napísané čierne na bielom v návrhu, ktorý ste nám predložili. A skutočne na takejto hre s občanom a voličom sa náš poslanecký klub odmieta podieľať.

    Keby som bol zlomyseľný, tak by som povedal, že chceme byť aspoň raz konštruktívna opozícia a v dobrom úmysle sme ochotní a schopní podporiť aj koaličnú vládu, a preto budeme hlasovať za naplnenie jej zámerov a cieľov. Keďže sa však neoplatí šaškovať, pretože neoplatí sa skoro ani vážne hovoriť, môžem urobiť za poslanecký klub iba to, čo bolo naším programom v tejto oblasti po celý čas a stále rovnako.

    Preto, vážené kolegyne a kolegovia, v mene klubu poslancov HZDS predkladám pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (tlač 248), v ktorom navrhujem: v § 10 ods. 1 druhá veta znie: "Rozhodnutie o privatizácii podniku, ktorý má charakter prirodzeného monopolu, a o privatizácii akciovej spoločnosti s majetkovou účasťou štátu vydáva vždy vláda. Charakter prirodzeného monopolu majú," ďalej je text ako v pôvodnom návrhu.

    Za druhú vetu v § 10 ods. 1 sa vkladá tretia veta, ktorá znie: "Z podnikov, ktoré majú charakter prirodzeného monopolu a akciových spoločností s majetkovou účasťou štátu, predmetom privatizácie nemôžu byť Slovenský plynárenský priemysel, štátny podnik, Bratislava, Západoslovenské energetické závody, štátny podnik, Bratislava, Stredoslovenské energetické závody, štátny podnik, Žilina, Východoslovenské energetické závody, štátny podnik, Košice, Transpetrol, akciová spoločnosť, Bratislava a Slovenské elektrárne, akciová spoločnosť, Bratislava. V ostatných podnikoch uvedených v § 10 ods. 1 sa trvalá majetková účasť štátu určuje na 51 % základného imania a v prípade ich transformácie na akciovú spoločnosť na 51 % akcií." Veta 3 vládneho návrhu sa posúva na vetu 4.

    Veľmi krátke zdôvodnenie. Vážené kolegyne, kolegovia, je nám známy návrh klubu poslancov SDĽ, aby sa privatizácia prirodzených monopolov prerokovala v parlamente. Nepovažujeme tento návrh ani za scestný, ani neprimeraný, ale z hľadiska jeho právnych účinkov a dôsledkov, ako aj konečného efektu za neúčinný.

    Vážené kolegyne a kolegovia, ak dnes dáme týmto návrhom vládneho zákona, ako je predložený, vláde plné kompetencie, ktoré jej už vo svojom rozhodnutí určil aj Ústavný súd, vydávať rozhodnutia o privatizácii, je to v poriadku. Ale ak jej dnes dáme plné kompetencie i na to, aby rozhodovala o trvalej majetkovej účasti štátu alebo majetkovej účasti štátu vôbec, dostávame sa ako parlament tohto štátu do pozície štatistov. Akékoľvek vyskakovanie za touto tribúnkou alebo v tomto parlamente bude v tom prípade potom už iba naozaj populistickým a úbohým podskakovaním. Myslím si, že i táto strana poslaneckej snemovne má toľko poctivého záujmu o budúcnosť tohto štátu, že má toľko triezvosti a zdravého rozumu, aby si aj ona vedela uvedomiť, čo je nutné a čo je potrebné. Ale na druhej strane má toľko zdravého rozumu a triezvosti aj na to, aby si vedela uvedomiť, čo v žiadnom prípade nemôžeme dopustiť.

    Preto za klub poslancov Hnutia za demokratické Slovensko chcem oznámiť, že predložený návrh podporíme iba v prípade prijatia pozmeňujúcich návrhov, ktoré sme predložili s tým, že týmto dávame vláde plnú možnosť dokončiť transformáciu týchto odvetví a pokračovať v privatizácii všetkého, čo je v tomto čase možné privatizovať.

    V tejto súvislosti som veľmi často používal frázu, že večný je iba Boží zákon. Všetky naše sú pominuteľné a ľahko zmeniteľné. A, vážené kolegyne, kolegovia, i tento. Neberte, prosím, že týmito návrhmi chceme betónovať stav na stáročia a urobiť zo Slovenska európsku Kubu. Sme presvedčení, že súčasná hospodárska, ekonomická a spoločenská situácia na Slovensku je taká, že treba urobiť zatiaľ opatrenia, ktoré odporúčame. A o ďalšom osude týchto podnikov podľa ekonomického a spoločenského vývoja máme čas a možnosť rozhodnúť, keď tento čas príde. Avšak opakujeme ešte raz, vážené kolegyne a kolegovia, že do tej hry, ktorú ste rozohrali dnes s občanmi, do tej populistickej pozície "bránime vaše záujmy, plníme svoje sľuby, ale pritom niekto iný, tretí a anonymný rozhodne aj proti našim dobrým záujmom", sa vtiahnuť nedáme. Nedáme sa do tejto hry v tomto parlamente vtiahnuť ani na jednej, ani na druhej strane.

    Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Husára sa hlásia traja páni poslanci, posledný je pán poslanec Jarjabek.

    Pán poslanec Gajdoš.

  • Ďakujem pekne za slovo.

    Vážený pán predsedajúci,

    vážená pani ministerka,

    dovoľujem si vás upozorniť, že všetky nástroje politického vydierania štátu prostredníctvom hospodárskeho nátlaku o uskutočnení privatizácie strategických podnikov sú otvorené. Privatizáciou týchto podnikov budú mať zahraničné monopoly v rukách nástroje štátnobezpečnostnej politiky Slovenskej republiky. Tá postupne zanikne a postupne zanikne aj suverenita Slovenskej republiky. Ak nebude mať štát aspoň majoritu v týchto podnikoch, stráca akúkoľvek kontrolu nad príjmami, a teda aj nad výdavkami štátneho rozpočtu a stáva sa tak, samozrejme, hračkou v rukách tých, ktorí majú záujem o priestor a nemajú záujem o ľudí v ňom žijúcich.

    Pýtam sa ctenej koalície, či po tomto kroku sa niekto z vás odváži tvrdiť, že obhajujete záujmy občanov tohto štátu. Nedivím sa, že nás alebo lepšie povedané vás je tak málo v tejto sále. Tu sa ukazuje, aká je skutočná pravá tvár ľavicovej alebo takzvanej "ľudovej" politiky.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem.

    Chcem podporiť stanovisko pána poslanca Husára vyslovené v mene klubu HZDS, a to v tom zmysle slova, že nám skutočne nejde o to, aby sme tvrdili, že zákony sú nemenné, že nepripúšťame, že nová naliehavosť a nové podmienky vyžadujú aj prípadné korektúry predchádzajúcich zákonov, ale pokúsme sa hlavne v oblasti prirodzených monopolov, to znamená, v oblasti, ktorá ťažiskovo zodpovedá vyjadreniu štátnohospodárskych záujmov, aby sme v tejto oblasti nepostupovali len tak, že využijeme svoju parlamentnú prevahu, ale aby sme sa pokúšali o rozumný kompromis.

    Naozaj niet nijakého rozumného dôvodu okrem koaličného odhodlania odovzdať sa úplne do rúk vonkajších záujmov na to, aby sme hlavne prirodzené monopoly v tejto situácii, keď aj tak hlboko klesá záujem zahraničného kapitálu o investovanie na Slovensku -, takouto cestou šli ďalej. Je to jednoducho cesta, ktorá nás bude veľa stáť, a to veľa bude znamenať aj stratu ekonomickej suverenity. Viete, že strata ekonomickej suverenity potom má oveľa ťažšie dôsledky aj na politickú suverenitu.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    V nadväznosti na pána poslanca Husára by som mal v tejto chvíli skôr iba jednu otázku. Chcel by som sa spýtať ctenej snemovne, kde sú všetci ministri, patriční ministri patričných rezortov pri tomto takom dôležitom zákone, ktorý v tejto chvíli prerokúvame. Skutočne prvý prázdny rad, ktorý tu je, naozaj nesvedčí o dôležitosti tohto zákona a skutočne sa pýtam, či rozhodnutím koaličnej rady schváliť tento zákon sa skutočne táto debata stáva čiste formálnou. V tom prípade by som vám koaličným poslancom navrhoval, aby sme zbytočne nestrácali čas.

    Ďakujem pekne.

  • Ďalší do rozpravy za kluby je pripravený pán poslanec Vladimír Maňka, ktorý vystúpi za klub poslancov SDĽ.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážená pani ministerka,

    vážené pani poslankyne,

    vážení páni poslanci,

    rád by som vás oslovil viac pragmaticky, viac ľudsky. Chcem sa povzniesť nad doterajšiu prezentáciu problémov v súvislosti so zákonom číslo 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Vyslovujem uznanie pre koaličných partnerov za to, že ich mediálna politika bola profesionálna a efektívna. Vyvolala medzi obyvateľstvom presne ten efekt, ktorý si politici koalície želali. Na druhej strane občania mali niekedy dojem, že SDĽ, ktorú zastupujem aj ja, sa vzdáva svojich zásad, názorov a pozícií.

    Vážení občania, chcem, aby ste sa dozvedeli, že to bol len dojem a SDĽ sa všeobecne prospešných prístupov a zásad nevzdala. Opozícii patrí rovnako moje uznanie. Názory tých odborníkov HZDS a SNS, s ktorými som diskutoval, ma ubezpečili, že predložený pozmeňujúci návrh, ktorý predkladám, je reálnym východiskom. Návrh eliminuje obavy, ktoré vzniesol podpredseda Národnej rady pán Andel, takisto aj pán poslanec Kandráč. Samozrejme, nie som naivný a prirodzene očakávam rôzne názory. Život je už taký.

    Vážené kolegyne, vážení kolegovia, zákonom o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby sa zaoberá odborná a politická verejnosť už niekoľko mesiacov. Má to svoje klady aj nedostatky. Kladom je, že odborníci mali dostatočný čas, aby urobili seriózne analýzy a východiská. Nedostatkom bolo, že mediálnu diskusiu často uskutočňovali politici, ktorí zrejme nie vždy vychádzali z analýz a stanovísk odborníkov. Ale to nie je teraz podstatné. Podstatné je, že na stôl dostaneme dnes návrh, ktorý vznikol z pera odborníkov a nie je znehodnotený skupinovými a straníckymi záujmami.

    Dovoľte mi, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, aby som vám prezentoval tento návrh a aby som sa pokúsil podporiť argumentmi filozofiu tohto návrhu. Naše argumenty vychádzajú z odborných analýz expertov, z názorov expertov Európskej únie, z názorov čelných predstaviteľov európskych energetických gigantov, zo štatistík výsledkov a porovnaní európskych a svetových skúseností.

    Bod číslo 1 návrhu hovorí o tom, že o privatizácii podniku, ktorý má charakter prirodzeného monopolu, vždy rozhoduje vláda. Inak to ani pri ústavnom rozdelení kompetencií nemôže byť. Návrh, ktorý vám prezentujem, však legislatívne vytvára priestor na spätnú väzbu, keď zámer a postup privatizácie je vláda povinná najskôr prerokovať v Národnej rade. K tomuto bodu neočakávam v pléne rozpory, a preto sa nebudem ďalej ním zaoberať. V bode číslo 1 je zoznam prirodzených monopolov, ktoré - môžem vám ho prečítať -, lebo ten návrh nie je ešte na stole. Sú to:

    a) Slovenský plynárenský priemysel, štátny podnik, Bratislava,

    b) Západoslovenské energetické závody, štátny podnik, Bratislava,

    c) Stredoslovenské energetické závody, štátny podnik, Žilina,

    d) Východoslovenské energetické závody, štátny podnik, Košice,

    e) Slovenská pošta, štátny podnik, Banská Bystrica,

    f) Slovenský vodohospodársky podnik, štátny podnik, Banská Štiavnica,

    g) Železnice Slovenskej republiky, štátny podnik, Bratislava,

    h) Transpetrol, akciová spoločnosť, Bratislava,

    i) Slovenské elektrárne, akciová spoločnosť, Bratislava,

    j) Slovenské telekomunikácie, akciová spoločnosť, Bratislava,

    k) Lesy Bratislava, štátny podnik, Bratislava, Lesy Trenčín, štátny podnik, Trenčín, Stredoslovenské lesy, štátny podnik, Banská Bystrica, Severoslovenské lesy, štátny podnik, Žilina, Lesy Košice, štátny podnik, Košice, Lesy Prešov, štátny podnik, Prešov.

    Ďalším bodom pozmeňujúceho návrhu je bod 1 ods. 3. Tento bod hovorí o tom, že predmetom privatizácie nemôže byť:

    a) Železničná a dopravná cesta a Východoslovenské prekladiská Čierna nad Tisou a Matejovce,

    b) lesný fond, stavby a zariadenia slúžiace lesnému hospodárstvu a akcie ich obchodných spoločností vo vlastníctve štátu, ak nejde o vyrovnanie nárokov podľa osobitného predpisu,

    c) povrchové a podzemné vody a majetok slúžiaci na správu a ochranu vodných tokov a podzemných vôd a akcie ich obchodných spoločností a

    d) akcie obchodnej spoločnosti alebo majetok slúžiaci na poskytovanie poštových služieb, ktoré sú vyhradené štátom.

    Rovnako k tomuto bodu neočakávam rozpory a nebudem sa ním hlbšie zaoberať.

    Bod číslo 1 ods. 4 pozmeňujúceho návrhu. Prečítam ho, lebo tento bod bol aj v blízkej minulosti, aj dnes predmetom najväčších diskusií. Prečítam ho: "Pri rozhodovaní o privatizácii Slovenského plynárenského priemyslu, štátny podnik, Bratislava, Západoslovenských energetických závodov, štátny podnik, Bratislava, Stredoslovenských energetických závodov, štátny podnik, Žilina, Východoslovenských energetických závodov, štátny podnik, Košice, Transpetrolu, akciová spoločnosť, Bratislava a Slovenských elektrární, akciová spoločnosť, Bratislava musí byť zachovaná trvalá majetková účasť štátu alebo fondu na podnikaní v rozsahu minimálne 51 %."

    Tento bod bol predmetom rozsiahlych polemík. Preto využijem svoje vystúpenie, aby som objasnil predkladaný návrh. Očakávam, že polemika sa môže viesť v troch rovinách. Prvá rovina - či vôbec privatizovať tieto strategické podniky. Druhá rovina - či nás bude akceptovať OECD, Európska únia a či vôbec vstúpia strategickí investori do týchto podnikov, keď ich obmedzíme tým, že budú môcť vlastniť len menšinový balík akcií. Tretia rovina - či tieto podniky decentralizovať a privatizovať po častiach, pričom najlukratívnejšie časti by si ponechal štát v 100-percentnom vlastníctve, alebo ich ponechať centralizované a privatizovať ako celok.

    V týchto troch rovinách predkladám aj svoje stanovisko.

    Prvá rovina - otázky sú: Privatizovať vôbec tieto podniky? Ak by sme privatizáciu týchto podnikov zablokovali, čo nás môže postihnúť? Riziká neprivatizovania týchto podnikov sú nasledujúce:

    1. Naša ekonomika nevyhnutne potrebuje finančnú injekciu, aby sme prežili a mohli naštartovať rozvojové programy, aby sme mohli riešiť vyplatenie dlhopisov 31 mld. Sk, aj keď to nepokladám za koncepčné a treba hľadať iné možnosti, aby sme tieto dlhopisy občanom dali iným spôsobom. Odďaľovanie tvorby finančných zdrojov, ktoré sú určené na vyplatenie dlhopisov, by boli v prípade, že sa nevytvoria, časovanou bombou a postihlo by to každú vládu.

    2. Zablokovanie privatizácie by zablokovalo aj náš vzťah s OECD a Európskou úniou a bolo by v dnešnej situácii vážnou prekážkou predvstupových snáh Slovenskej republiky.

    Druhá rovina a tretia rovina - na zjednodušenie ich spojím. Bude nás akceptovať OECD a Európska únia, ak vstúpia vôbec do týchto podnikov strategickí investori, ak budú mať menší balík akcií ako 51 %? Decentralizovať tieto podniky a privatizovať po častiach alebo ich ponechať centralizované?

    Pokúsim sa odpovedať na tieto otázky na príklade Slovenského plynárenského priemyslu. Aktíva Slovenského plynárenského priemyslu, štátny podnik, sa pohybujú na úrovni viac ako 80 mld. Sk. Po ďalšie, monopolné postavenie SPP na plynárenskom trhu v Slovenskej republike. Po ďalšie, postavenie druhého najväčšieho tranzitéra plynu na svete. Ďalej postavenie tretej najintenzívnejšej vnútroštátnej plynofikácie v Európe, pokiaľ ide o prepočet kilometrov sietí na počet obyvateľov. Ďalej pozícia dcérskej spoločnosti SPP Bohemia ako plynárenskej jednotky v Českej republike. To všetko predurčuje prístup v privatizácii SPP ako celku, teda spoločnosti de facto holdingového typu.

    Prvé prepočty jasne hovoria, že len za 34-percentný blokačný minoritný balík by mohol štát napríklad dostať okolo 40 mld. Sk. Ale 34-percentný balík je výhodnejšie predávať - tak ako to povedal pán poslanec Kandráč - po dvoch, troch častiach, lebo jednak o SPP sa dnes pobijú jednak Rusi, ktorí budú chcieť na tom participovať, lebo rúry vedú cez našu republiku a budú chcieť participovať ďalej všetci odberatelia, ako sú Taliani, ako sú Francúzi, ako sú Nemci, ktorí takisto, keď budú participovať, tak to bude pre Slovensko výhoda. To znamená, po častiach a malé kúsky. Súhlasím s vami, pán poslanec.

    SPP ročne produkuje v priemere 10 mld. zisku. Štátny rozpočet získava okrem 40-percentného odvodu ešte aj cez dodatočný odvod bezmála 6 až 7 mld. korún ročne. SPP je najväčší plnič štátnej kasy zo všetkých podnikov na Slovensku, a preto jeho pozícia a prístup k privatizácii musí byť osobitná. Štát si musí rozhodne udržať vplyv na ekonomiku, hospodárenie, prevádzku a manažment podniku. Ak by štát nemal dostatočný vplyv prostredníctvom neho delegovaných manažérov na chod podniku, mohlo by sa po chvíli stať, že odvody do štátneho rozpočtu budú minimálne alebo podstatne menšie ako dosiaľ. Mohlo by dôjsť k nadmernému odlevu zisku do zahraničia.

    Použijem ešte jeden príklad, a to sú Slovenské elektrárne, akciová spoločnosť. Z doterajšieho priebehu privatizácie vidno, že privatizácia niektorých prirodzených monopolov v zahraničí nebola vždy najšťastnejším riešením a snaha čo najlepšie predvídať možné dôsledky takýchto krokov je veľmi aktuálna a opodstatnená. Tiež je málo známe, že cieľavedomé budovanie elektrizačnej sústavy ako uceleného a rozvíjajúceho sa systému môže priniesť mnohé pozitívne ekonomické i ekologické a synergické efekty v porovnaní so situáciou, keď sa do sústavy dožadujú pripájať rozdrobení a systémovo nekoordinovaní výrobcovia elektrickej energie, ktorí presadzujú iba vlastný záujem. Elektrizačná sústava si tiež vyžaduje efektívne riadenie z jedného centra, dispečingu elektrizačnej sústavy. U nás je to Slovenský energetický dispečing v Žiline.

    Ak pre zúčastnené podnikateľské subjekty nie je vhodne doriešená legislatíva, vznikajú trecie plochy, ktoré v konečnom dôsledku môžu znamenať značné zvýšenie ceny elektrickej energie pre spotrebiteľov. Každý podnikateľský subjekt chce mať primeraný zisk, ktorý môže vzniknúť len z poplatkov za elektrickú energiu. Vážnym problémom je tiež to, že zabezpečenie dostatočnej spoľahlivosti dodávky elektrickej energie vyžaduje udržiavanie rezervného výkonu elektrizačnej sústavy. Podobným problémom je aj riešenie ťarchy nákladov, ktoré vznikajú odstavením systémových elektrární ešte pred ukončením ich ekonomickej životnosti. Zo všetkých uvedených hľadísk vzniká veľmi dôležitá otázka, či rozdrobiť elektrizačnú sústavu alebo zachovať jej celistvosť. Odpoveď na túto otázku môžu ovplyvniť budúce ceny energie viac než ktorýkoľvek iný aspekt privatizácie.

    Zo sveta máme niekoľko príkladov, ktoré nám pomôžu zorientovať sa v možných alebo predpokladaných dôsledkoch niektorých riešení. Príklad z Francúzska. Celé územie štátu pokrýva jediná štátna energetická spoločnosť Electricité de France. Táto spoločnosť produkuje pomerne lacnú elektrickú energiu konkurencieschopnú na európskych trhoch. Francúzsko patrí medzi najväčších exportérov elektrickej energie.

    Druhý príklad je z Nemecka. Na území štátu je veľké množstvo väčších i menších elektroenergetických spoločností, predovšetkým v súkromnom vlastníctve, v menšej miere aj v obecnom vlastníctve, mestské elektrárne a tak ďalej. Napriek prevažujúcemu privátnemu sektoru je cena elektrickej energie pre konečných odberateľov omnoho vyššia ako vo Francúzsku. Prejavuje sa tu efekt rastu nákladov na každý vlastnícky medzičlánok, ktorý tu vzniká medzi výrobou a predajom elektrickej energie. Aj v samotnom Nemecku sa ukazuje, že väčšie spoločnosti, ktoré vlastnia celý technologický reťazec medzi výrobou a spotrebou, dokážu vyrábať elektrickú energiu lacnejšie. Ale v oboch prípadoch sa elektrizačné sústavy plynulo vyvíjali k uvedenému už od začiatku tohto storočia. V oboch štátoch má teda energetika svoj tradičný vývoj, a to je tiež faktor, ktorý nemožno pri posudzovaní potreby privatizácie alebo naopak zoštátnenia zanedbať. Zavádzanie vývojovo cudzích prvkov a nesystémové zásahy do overených postupov totiž môžu mať tragické následky na funkčnosť elektrizačnej sústavy vrátane možného dramatického vývoja cien.

    Diskutabilné aspekty privatizácie možno uviesť na poslednom príklade z Veľkej Británie, kde radikálna privatizácia energetiky spôsobila štátu značné ťažkosti, pretože mu zostala pod správou prevažná časť neefektívnych a problematických podnikov. Efektívne fungujúce elektrárne nebol problém predať a kto na tom zarobil, nie je ťažké uhádnuť.

    Rast veľkosti elektrizačnej sústavy je jedným z možných faktorov zvýšenia hospodárnosti jej prevádzky a možnosti spomalenia rastu cien elektrickej energie. Predovšetkým z ekonomických dôvodov by bolo krokom späť rozčlenenie Slovenských elektrární, akciovej spoločnosti, na drobné subjekty s rôznym vlastníctvom a rôznyni vlastníkmi nielen prenosových a distribučných sietí, ale aj jestvujúcich najmä veľkých elektrární. Problém privatizácie strategických energetických podnikov je mimoriadne komplikovaný a tiež značne spolitizovaný a pri argumentácii sa často odchádza od technickej, ekonomickej a ekologickej podstaty veci. Uvedené skutočnosti nás nabádajú, aby sa o privatizácii nerozhodovalo unáhlene a aby sa zvážili všetky jej aspekty vrátane domácich špecifík jej vývoja, aby sme vecne diskutovali o vytvorení takého prostredia, ktoré by poskytovalo záruky zefektívnenia prevádzky celej privatizačnej sústavy.

    Mám tu jeden obrázok, ktorý asi neuvidíte na diaľku. Sú tu uvedené stredné ceny elektrickej energie pre domácnosti a podnikateľský sektor v štátoch Európskej únie a Centrel. Z grafu vidieť, že tam, kde sú podniky štátne a vertikálne integrované, napríklad Írsko, Česko, Slovensko, je obyčajne aj cena elektrickej energie pre domácnosti nižšia, čo by malo byť v ich prospech najväčší argument. Ak sa zachová doterajšia forma vlastníctva, štát by mal dokázať napríklad podobne ako vo Francúzsku, že on je schopnejší využiť prednosti jednotnej elektrizačnej sústavy Slovenska a bez zbytočných dotácií zabezpečiť hospodárstvu i obyvateľom primeranú cenu elektrickej energie pri optimálnom súlade elektroenergetických objektov so životným prostredím a zdravím prírody i človeka.

    Elektroenergetika je vysoko strategické odvetvie. Má zákonne uznaný charakter verejnej prospešnosti a z toho vyplývajúci záujem spoločnosti, ktorý prejavuje rôznymi spôsobmi štátnej ingerencie, počínajúc rôznym rozsahom regulácie a končiac štátnym vlastníctvom. Každá zmena organizačnej štruktúry elektroenergetiky má byť prínosom pre elektrárenské spoločnosti i zákazníkov čo najmarkantnejšie, veď je to na úrovni ceny elektrickej energie. Podľa ceny za elektrickú energiu v štátoch Európskej únie v roku 1998 sú najvyššie ceny v štátoch Nemecko, Belgicko, Dánsko, Rakúsko, Španielsko, Veľká Británia, kde nie sú celkom integrované a spoločnosti sú v obecnej správe alebo zmiešané systémy vlastníctva. Najnižšie ceny sú v štátoch Írsko, Grécko, Francúzsko, Portugalsko, kde je elektroenergetika plne integrovaná a subjekty sú ako prirodzené monopoly a štát má v nich majoritu.

    Posledný príklad z energetiky. Slovenská energetika dosahuje najlepšie výsledky z krajín Centrelu, v ÚCPTE pri regulovaní energetického systému vďaka centrálnemu riadeniu energetiky. Pri privatizácii, pri ktorej by došlo k rozčleneniu na niekoľko subjektov, by táto výhoda zanikla.

    Posledným bodom pozmeňujúceho návrhu je bod číslo 5. Najprv ho prečítam: "Podľa rozhodnutia vlády si štát alebo fond zachová majetkovú účasť v Slovenských telekomunikáciách, akciová spoločnosť, Bratislava a v peňažných ústavoch uvedených v § 47d ods. 3 písm. a), c), to je Slovenská sporiteľňa a Slovenská poisťovňa. Vláda schválila strednodobú koncepciu hospodárskeho a sociálneho rozvoja Slovenskej republiky, kde je definovaný záujem štátu o Slovenskú sporiteľňu. V Slovenskej poisťovni a v Slovenských telekomunikáciách je navrhované ustanovenie v súlade s koncepciou a záujmami štátu.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, tento návrh sa opiera o programové vyhlásenie súčasnej vlády, keď vláda sa zaväzuje:

    1. ďalšiu privatizáciu uskutočniť súťažnými metódami pod kontrolou verejnosti a transparentnými metódami tak, aby tento proces rešpektoval verejný záujem,

    2. vláda prehodnotí a nanovo definuje strategický záujem štátu v odvetviach energetiky, telekomunikácií, strojárstva, dopravy a iných s cieľom zabezpečiť efektívny výkon práv a povinností štátu.

    Vážené kolegyne, vážení kolegovia, som presvedčený, že pristúpite k prerokovaniu tohto zákona zodpovedne a objektívne a podporíte jeho prijatie.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Na vystúpenie pána poslanca Maňku s faktickými poznámkami sa prihlásilo 12 pánov poslancov. Posledný je pán poslanec Dzurák. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

    Pán poslanec Kozlík.

  • Pán poslanec Maňka vystúpil múdro a predviedol typickú "obezličku" zo Strany demokratickej ľavice v privatizácii strategických podnikov. Zhrnul by som to do piatich krátkych slov. Nie, nie, nie, nie, áno. Takže to je približne postoj, ktorý bol vyjadrený a zaradom. Pokiaľ pán poslanec Maňka vyzdvihol úspešnú mediálnu kampaň súčasnej vládnej koalície, áno, súhlasím, bolo to úspešné ohlúpenie občanov pred parlamentnými voľbami o tom, že referendum o neprivatizácii strategických podnikov je zbytočné, že súčasná vládna koalícia je pre občana garanciou v tom, že strategické podniky nebudú privatizované, a teda netreba ani referendum, ani žiadne posilnenie či ústavným alebo iným zákonným spôsobom. Je to ďalší volebný podvod popri dvojnásobných platoch a 140 tisícoch nových pracovných miest, ktoré súčasná vládna koalícia ústami svojich lídrov sľubovala.

    Som zvedavý, pani ministerka, ako budete pred občanmi obhajovať privatizáciu strategických podnikov, pretože aj Strana občianskeho porozumenia sľubovala občanom, že sa nebude pristupovať k privatizácii strategických podnikov.

    Meditovali ste, pán poslanec, o plynárenskom priemysle, energetike, o podieloch. Prosím vás pekne, pani ministerka Schmögnerová ide zachraňovať rozpočtové hospodárenie v tomto roku dodatočným odvodom z plynárenského priemyslu, telekomunikácií. Pýtam sa, až príde a otvorí sa Pandorina skrinka, hoci čiastočným podielom privatizovaného majetku, kde budúce generácie budú dopĺňať zdroje štátu. Predpokladám, že niekde na lampárni.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

    Pán poslanec Maňka vo svojom vystúpení, teda bolo to vystúpenie v mene klubu poslancov SDĽ, použil naozaj niekoľko zaujímavých zvratov - nechcem opakovať to, čo tu už opakoval pán poslanec Kozlík -, ale hneď na začiatku pán poslanec Maňka sľuboval, že sa povznesie nad spory okolo tejto otázky a tak ďalej a tak ďalej. Potom však hovoril o privatizácii strategických podnikov v takých súvislostiach, v akých hovoril, a myslím si, že sa povzniesol nielen nad sľuby, ktoré dávala SDĽ svojim voličom vo voľbách, ale povzniesol sa aj nad záujmy občanov tohto štátu. Napokon musím zopakovať vlastne to, čo povedal pán Kozlík, že v podstate všetky návrhy, ktoré navrhuje SDĽ v podobe pozmeňujúcich návrhov, sú len jedným zastieracím manévrom, ako keby ste sa dohodli, že budete presadzovať ochranu životného prostredia denne, stále, neustále medzi 13.10 a 13.20 hodinou a na tom ostatnom čase nezáleží.

    Pán poslanec Maňka hovoril, odvolával sa napríklad aj na názory európskych energetických gigantov. Nuž to je viac ako smiešne, lebo si myslím, že záujmy európskych energetických gigantov sú veľmi jasné a oni odporučia to, čo vyhovuje ich záujmom, ale nie to, čo potrebujú ochrániť občania tohto štátu. Takže sme sa dozvedeli, že už nebudeme brať ohľad len na americké záujmy, tak ako nám to povedal pán podpredseda vlády Mikloš, ale aj na záujmy európskych energetických gigantov. Je mi veľmi smutno, že SDĽ sa napokon rozhodla zaujať k tomuto návrhu zákona taký postoj, aký reprezentoval a prezentoval pán Maňka. Je mi to veľmi ľúto, ale v podstate neprekvapuje ma to.

  • Ďakujem, pán predsedajúci, budem veľmi stručný. Chcel by som veľmi krátko zareagovať na pána poslanca Maňku. Jednoducho priznám sa, nerozumiem tomu. Pripadá mi to tak, že stanovisko SDĽ by sa dalo charakterizovať takým spôsobom. Nechtiac chcete a chtiac nechcete. Skutočne tomu nerozumiem a občan môže zareagovať naozaj iba tak, že je to taktika veľmi slušným spôsobom nazvaná nezrozumiteľná.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pekne.

    Prepáčte mi, pán poslanec Maňka, musím vám povedať, že ste naivný politik. Vy ste si v úvode svojho vystúpenia položili rečnícku otázku, či si náhodou občan Slovenskej republiky nemyslí, že SDĽ ustupuje zo svojej politiky, ľavicovej politiky. Chcem vás ubezpečiť, že občan už dávno stratil ilúzie o proobčianskej politike súčasnej vládnej koalície, a teda aj o politike Strany demokratickej ľavice. Vy ste si dali na rečnícku otázku aj odpoveď, ale myslím si, že to bolo skôr len pre taký pocit sebauspokojenia než na presvedčenie a argumentáciu pre občanov Slovenskej republiky. Predložili ste tu síce pozmeňujúci návrh k novele zákona, ale už dopredu viete, že tento pozmeňujúci návrh nemá reálnu šancu prejsť v tejto poslaneckej snemovni, čiže zase len zastierací manéver. S obavou ste si kládli otázky, že ak by boli v zákone určité obmedzenia a ak by sa zachoval majoritný podiel štátu, ak by tam bola 51-percentná účasť štátu, čo by povedala Európska únia, OECD. Ale zabudli ste si položiť otázku, čo povie občan Slovenskej republiky na to, že mu neustále novou legislatívou, novými opatreniami tejto vlády uberáte z prostriedkov, ktoré potrebuje na bežnú potrebu a na život. Ak mu zoberiete aj prostriedky, ktoré sú stálym príjmom štátneho rozpočtu v budúcnosti, ako chcete garantovať základné právo na život a na istotu?

  • Pán poslanec Maňka, vy ste sa dosť obšírne zmieňovali o tom, ako bude hodnotiť Slovenskú republiku Európska únia, Európska komisia, OECD. Škoda, že ste v tomto smere pri vystúpení nepokračovali ďalej, ako tieto inštitúcie hodnotia Maďarskú republiku, ktorá v OECD je a je v prvom kole na vstup do Európskej únie, alebo Českú republiku, ktorá je presne v takej istej pozícii. Veď predsa v Českej republike plynárenstvo je štátne, ropný priemysel je takisto štátny, energetika je štátna a nik si v Českej republike nad týmto neláme hlavu. Podobná situácia je aj v Maďarsku. Ale telekomunikácie v Čechách sú privatizované a škoda, že ste sa nezmienili, ako tam prebiehal ten proces a hlavne, aké sú jeho výsledky. Teda výsledkom je, že sú drahé služby, telekomunikácie sú nespoľahlivé a modernizácia sa nedeje. A súčasné strany vládnej koalície sa medzi sebou hašteria, kto z nich zobral väčší úplatok a kto menší. Presne ten palackovský stav len transformovaný na české pomery.

    V Maďarskej republike je to ešte dokonalejšie. Telekomunikácie sú kompletne predané a Maďarskej republike nepatrí ani kábel, a tak to aj vyzerá. Čiže ak je povodňová situácia alebo živelná pohroma, tak vláda ponížene musí prosiť privátnu firmu, či je taká láskavá a môže poskytnúť káblovú službu v kábloch, ktoré boli maďarské, zakopané do pôdy, ktorá je maďarská, aby sa dostala informácia od maďarskej vlády k maďarským občanom. To je presne to, čo pre slovenskú stranu je neprijateľné. Škoda, že ste sa o tom nezmienili ďalej, pretože to sú príklady našich bezprostredných susedov. Nie sú to pozitívne príklady, práve naopak, sú to príklady celkom zlé vrátane toho, že OECD a Európska únia nad rozhodovaním štátov ani brvou nepohne.

  • Ďakujem.

    Vážené plénum, veľmi pozorne som počúvala vystúpenie pána poslanca. Musím povedať, že uviedol viaceré negatíva, ktoré privatizácia strategických podnikov má. Je to tak. Ale celkové vystúpenie, obsah tohto vystúpenia nekorešponduje so záverom, ktorý urobil. To vyzerá, akoby jedna ruka robila vystúpenie a druhá ruka záver. Jedno je však neodškriepiteľné. Predvolebná rétorika bola vo vzťahu k občanom v tom zmysle, že sa sľubovala neprivatizácia strategických podnikov. Myslím si, že občan si to veľmi dobre pamätá. A, vážení páni poslanci, spamätajte sa, spamätajte sa, kým je čas.

    Pán poslanec Maňka hovoril o pozitívnom mediálnom výsledku. No sledujem ho a včera v denníku Práca bol uvedený tento výsledok prieskumu verejnej mienky - 87 % občanov je proti privatizácii. Viem, že už signály boli aj predtým, a viem, že jedným z dôvodov, prečo nebolo vypísané referendum - táto otázka o privatizácii bola a aj je v súlade s ústavou -, bolo to azda motivované aj strachom, že by v referende občania, resp. tých 87 % možno niečo menej, plus mínus, povedalo svoje nie, a čo by bolo potom s vašimi sľubmi a s vaším zahraničným mecenášom.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

    Áno, či si to chce niekto priznať alebo nie, tak ku kompromisu možno dôjdeme a možno dôjdeme k nemu zásadovosťou postoja Strany demokratickej ľavice. SDĽ totiž bola od začiatku na pozíciách zrušenia pôvodného zákona a prijatia novely, ktorá by ďalej pootvorila dvierka do Európskej únie. Bola tiež za ďalšiu privatizáciu v prípadoch, že to prinesie konkrétny ekonomický efekt, všade tam, kde to nepoškodí záujmy štátu, a tým i občanov Slovenskej republiky.

    Pri privatizácii strategických podnikov, ktorých podiel na tvorbe hrubého domáceho produktu a príjmovej časti štátneho rozpočtu je mimoriadne významný, považuje Strana demokratickej ľavice za potrebné prijať zásadné pozmeňujúce návrhy, bez ktorých, ako to zdôraznil pán poslanec Maňka, je pre nás vládny návrh neprijateľný. Referendum o neprivatizácii strategických podnikov, ktoré Hnutie za demokratické Slovensko iniciovalo, by bolo určitým veľmi konkrétnym farizejstvom. Vy ste totiž sprivatizovali všetko to, čo sa dalo a teraz chcete, aby sme sa vrátili do pôvodnej polohy. Preto Strana demokratickej ľavice trvá na svojich zásadných pozmeňujúcich návrhoch, ktoré boli prekonzultované, a myslím si, že budú priechodné. Ak nie, tak SDĽ nebude hlasovať za navrhovaný zákon.

  • Ďakujem pekne za slovo.

    Pán poslanec Maňka, myslím si, že mne teraz celkom nahral na smeč váš kolega, terajší predrečník, ktorý predo mnou vystúpil a hovoril o tom, ako si SDĽ stojí na svojich princípoch a aká je principiálna. Pôvodne som chcela reagovať predovšetkým na vaše vystúpenie, pretože som si veľmi pozorne pozrela váš akčný program, akčný program SDĽ z 9. novembra 1998 a tu hovoríte: "SDĽ odmieta privatizáciu Slovenskej sporiteľne, Všeobecnej úverovej banky, Investičnej a rozvojovej banky a Slovenskej poisťovne formou rýchleho predaja za netrhovú cenu a žiada ich zaradenie medzi strategické podniky. Podporí však ich postupnú privatizáciu formou navršovania domáceho kapitálu a zahraničného kapitálu až do výšky 25 % pri zachovaní dostatočnej účasti štátu."

    Takže vaša principiálnosť nie je taká, ako o nej hovoríte a ako v médiách presviedčate občanov - voličov, pretože tento materiál, ktorý nemá ani rok, vás usvedčuje z toho, akými skokmi sa približujete k niečomu inému. Takže o slovách, o ktorých ste hovorili vo vašich pozmeňujúcich návrhoch, vám môžem garantovať, pán poslanec, že budeme v našom klube uvažovať a budeme sa veľmi nad nimi zamýšľať, teda nezapadnú len tak prachom, ako ste si mysleli, ako ste aj naznačovali. Ale mám k vám skôr výzvu, aby ste nehovorili o principiálnosti, keď robíte takéto radikálne skoky.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán podpredseda.

    Nikto z vás si už asi nepamätá, vážení priatelia alebo vážené dámy a páni, ako to bolo s plynovodom v Česko-slovenskej republike v posledných rokoch, v roku 1990. Ja ako novinár sa na to pamätám. Ročný zisk bol 16 mld. korún za plynovody, 72 % týchto zariadení bolo na Slovensku, ale z Českej republiky sme dostávali iba 2,2 mld., a nie 11 mld., ako sme mali dostávať. To je model, ktorým sa bude uberať aj takáto privatizácia. Máte skúsenosti jednak s vládou, ktorá robí všetko možné, aby zmiatla všetky ekonomické veci Nafta Gbely, deblokácia ide cez banku Devín a tak ďalej a tak ďalej, jednoducho strašné veci. A vy chcete - teraz sa obraciam skutočne na pána Maňku ako predstaviteľa, lebo hovoril v mene klubu SDĽ - a vy chcete dať voľnú ruku tejto pravicovej vláde, aby nás pripravila naozaj o to, ako sa to tu už dnes spomenulo, o rodinné striebro. Uvedomte si, čo robíte.

    Uvedomte si ešte ďalšiu vec, o ktorej nehovoríte. Blokujete, SDĽ blokuje len plynárenstvo, elektrárne a takéto veci. Ale púšťate z ruky telekomunikácie. To, čo urobil predchádzajúci minister s telekomunikáciami, je predobraz toho, čo sa bude diať s národným majetkom. Za lacný peniaz sa predali telekomunikácie a neponechať si tam minimálne 51 % majetku, aby niekto nemohol zneužiť telekomunikácie proti tomuto štátu aj proti vám, ľavičiarom, to si uvedomte, je od vás neprezieravé. Takže toľko asi k návrhom, ktoré tu odzneli.

  • Ďakujem pekne.

    Vážený pán predsedajúci,

    vážená pani ministerka,

    pozmeňujúci návrh vo svojej komplexnosti, tak ho treba chápať, je znakom zodpovednosti Strany demokratickej ľavice voči občanom a zároveň hovorí aj o kontinuite medzi volebnými sľubmi a pôsobením Strany demokratickej ľavice vo vláde. Dá sa to veľmi presne dokázať. Skutočne, keď si tento pozmeňujúci návrh premeníte, odpovedá volebným sľubom aj miere kompromisu, pretože sme koaličnou vládou. Zároveň tento pozmeňujúci návrh je adresovaný aj koalícii, aj opozícii. Koalícii v tom smere, že sa snažíme zladiť paragrafové znenie vládneho návrhu s dôvodovou správou, kde je vyjadrené, že v prirodzených monopoloch si zachová štát svoju väčšinu, teda väčšinové vlastníctvo. Čiže týmto návrhom, paragrafovým návrhom vlastne zlaďujeme všeobecnú časť dôvodovej správy s paragrafovým znením.

    Je venovaný aj opozícii, pretože opozícia ruší zákon číslo 192 o neprivatizácii podnikov. Vláda veľmi inteligentne a rýchlo - myslím vláda HZDS -, odišla od tohto návrhu, pretože dala Fondu národného majetku privatizovať, aby vláda HZDS neporušovala zákon. Veľmi rýchlo ho porušil Fond národného majetku, pretože sprivatizoval strategické podniky, ktoré určila, že nebudú privatizované. Kauza Východoslovenských železiarní a Nafty Gbely je jasným príkladom. Takže je adresovaný tento návrh aj opozícii, aby sme ukázali, že protiústavná privatizácia - pretože ústavný sudca vyjadril, že bola protiústavná -, vlastne bude napravená v budúcom období.

  • Hlasy v sále.

  • Pán poslanec Orosz.

    Pán poslanec Cuper, pokoj, prosím, nevykrikujte.

  • Vážené kolegyne a kolegovia,

    dovoľte mi, aby som zvýraznil podstatu pozmeňujúceho návrhu, ktorý predložil pán poslanec Maňka a ktorý vzišiel z našej poslaneckej dielne. On sleduje dva základné ciele. Po prvé, zabezpečiť transparentnosť, otvorenosť privatizačného procesu, a po druhé, stanoviť jasné mantinely na priebeh privatizácie. Na základe toho nevidím dôvod, aby tento pozmeňujúci návrh podporili nielen poslanci vládnej koalície, ale aj poslanci opozície. Na margo vás, vážení kolegovia z Hnutia za demokratické Slovensko, chcem pripomenúť skutočnosť, že ste pred niekoľkými rokmi schválili zákon o strategických podnikoch a ešte tento zákon ani nebol v Zbierke zákonov a už ste privatizovali posledný balík akcií Východoslovenských železiarní. Dnešný výsledok je veľmi jasný: 38-miliardová sekera, ktorá sa prejavuje na zhoršujúcom sa postavení našich občanov.

    Na margo pani poslankyne Aibekovej. Ak si pozorne prečíta citát z nášho volebného programu, ak ho pozorne porovná s pozmeňujúcim návrhom, ktorý predložil pán poslanec Maňka, dospeje k názoru, že je to v plnom súlade.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Myslím si, že vystúpenie pána Maňku bolo skutočne veľmi vyvážené, nekonfrontačné a veľmi pragmatické a chcem zdôrazniť, že to bolo nekonfrontačné vystúpenie, a tak by sme sa k tomuto vážnemu návrhu, myslím si, mali aj správať. Troška dať nabok tú politiku a zaujímať sa skutočne o tento zákon. Je to práve Strana demokratickej ľavice, ktorá si napriek niekoľkotýždňovému mediálnemu útoku proti nej drží toto stanovisko. Vy to aj z opozície veľmi dobre viete. Myslím si, že z dnešného hľadiska - a to pán Maňka veľmi zvýraznil, prečo si má štát udržať v strategických podnikoch 51 % - ísť skutočne do privatizácie by bolo v nekonkurenčnom prostredí trošku riskantné. Preto je tam 51 %, aby sa zabránilo nekontrolovateľnému zvyšovaniu cien energií. Myslím si, že navyše tieto strategické podniky plnia aj sociálnu funkciu, ale o tom zrejme budeme ešte rozprávať neskôr. Preto by som podporil jeho návrh, lebo si myslím, že je to veľmi ústretový návrh, ktorý skutočne obhajuje záujmy obyvateľov Slovenska.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, v zmysle príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku o vystúpenie požiadal pán spoločný spravodajca Ján Šimko.

  • Vážená pani ministerka,

    vážený pán predsedajúci,

    dámy a páni poslanci,

    začala sa určite bohatá a určite aj rozporuplná diskusia o predkladanej novele zákona, ktorá navrhuje mechanizmus, predpoklady a podmienky privatizácie strategických podnikov, prirodzených monopolov. Zapájam sa do tejto diskusie s cieľom presadiť názory, ktoré smerujú k podpore vládneho návrhu novely zákona s prípadným kompromisom vyjadreným v pozmeňujúcich návrhoch v zmysle signálov vysielaných z diskusie v posledných dňoch.

    Celkom prirodzene aj v našej spoločnosti pretrvávajú záujmové skupiny občanov koncentrované aj do politických strán, ktoré majú záujem podstatne ovplyvňovať chod spoločnosti s cieľom presadzovať záujmy istej úzkej skupiny občanov. Bolo a je to obvyklé v celej histórii vývinu spoločnosti. V tomto čase ľudstvo postupne upúšťa od násilných foriem ovládania spoločnosti prostredníctvom zbraní, ovládania občanov tajnými službami či demagogickou ideológiou. V civilizovanom svete sa hľadali a hľadajú iné prostriedky vplyvu ovládať spoločnosť. Jednou z nich sa javí nástroj ovládať prirodzené monopoly a ich využívanie na ciele, ktoré môžu byť v rozpore so záujmami spoločnosti ako celku. Práve táto skutočnosť dominantne ovplyvňuje súčasnú diskusiu spoločnosti o privatizácii prirodzených monopolov, teda inými slovami strategických podnikov či bánk. Treba to otvorene priznať občanom.

    Vo vyspelých demokratických spoločnostiach sa našli, ale ďalej aj hľadajú regulátori a regulácie prirodzených monopolov s cieľom dosiahnuť čo najväčšiu maximalizáciu prospechu spotrebiteľa a teda väčšiny obyvateľstva. Samozrejme, že podstatným nástrojom je štrukturalizácia vlastníctva prirodzeného monopolu a postupný prechod od štátneho vlastníctva na súkromné vlastníctvo. Odborníci v tejto oblasti veľmi dobre vedia, že existujú aj iné nástroje na reguláciu prirodzených monopolov, nie iba účasť štátu na vlastnení majetku. Ide napríklad o liberalizáciu vstupu na trh pri telekomunikáciách, v energetike ide o oddelenie prenosovej sústavy od ostatných činností, ako je výroba energie, prípadne obchod s energiou. Iba prenos energie je prirodzeným monopolom.

    Ale nechcem diskutovať na takejto odbornej ekonomickej platforme o prirodzených monopoloch. V tejto oblasti sú exaktné výstupy na podporu toho, o čom rozprávam. Konštatujem, že aj na Slovensku postupne dochádza k regulácii prirodzených monopolov, ide o postupnú transformáciu od roku 1990. V elektroenergetike takto už existujú štyri rozhodujúce štátne subjekty vo výrobe, v prenose a v distribúcii elektriny. Ceny reguluje štát prostredníctvom ministerstva financií a ministerstva hospodárstva. Došlo k transformácii v plynárenstve, kde Slovenský plynárenský priemysel sa skladá zo 14 relatívne samostatných jednotiek. Zásobníky plynu sú v súkromnom vlastníctve a časť akcií Nafty Gbely vlastní Slovenský plynárenský priemysel. Ceny reguluje štát prostredníctvom ministerstva financií a ministerstva hospodárstva.

    V oblasti telekomunikácií došlo k najväčšej liberalizácii, a teda aj k regulácii prirodzeného monopolu, kde popri najväčšom subjekte Slovenské telekomunikácie vo vlastníctve štátu operujú aj Eurotel a Globtel, ktoré si vzájomne konkurujú. Výsledkom takejto regulácie prirodzeného monopolu je skutočná maximalizácia prospechu spotrebiteľa, keď napríklad prostredníctvom Globtelu si mohli občania kúpiť mobilné telefóny za symbolickú jednu korunu. A toto sa udialo bez podnetu a zásahu zo strany štátu. Reguláciu cien telefónnych služieb v Slovenských telekomunikáciách reguluje štát prostredníctvom ministerstva financií, ale ceny za používanie bezdrôtovej hlasovej služby Eurotel, Globtel reguluje vzniknuté konkurenčné prostredie, teda trh.

    Na Slovensku sú všetky podstatné hospodárske subjekty, čiže tie, ktoré majú rozhodujúci hospodársky význam, vo vlastníctve štátu. To umožňuje štátnym úradníkom reprezentujúcim záujmy politických strán podstatne zasahovať do ekonomiky a prostredníctvom tohto zásahu do ostatných spoločenských oblastí. Rozhodovanie v konkrétnych prípadoch vzbudzuje často podozrenie, že nie v záujme celej spoločnosti. Príkladom sú kroky hospodárskych vedení prirodzených monopolov, teda štátnych podnikov, ktoré nemajú celospoločenský prospech, ale podstatne negatívne ovplyvňujú tvorbu hospodárskeho výsledku podniku a naopak dávajú priestor na naplnenie záujmov úzkych skupín, dokonca aj presadzovanie záujmov politických strán.

    V blízkej minulosti celkom bez verejnej kontroly a bez porušenia právnych noriem mohol rozhodnúť riaditeľ Slovenského plynárenského priemyslu o nákupe akcií inej spoločnosti za podstatne vyššie ceny, ako v čase rozhodovania určoval trh. Pri podnete verejnosti, aby vysvetlil, prečo to urobil, sa arogantne zbavil viny, že je neobvyklé, aby riaditeľ hospodárskeho subjektu zverejňoval svoje motívy v hospodársko-obchodnej činnosti. Áno, liberalizovaná spoločnosť dáva tento priestor demokracii, ale nie podniku, ktorého väčšinovým vlastníkom je štát, pretože riaditeľ takéhoto podniku je povinný verejnej kontrole, lebo takýto podnik je priamo viazaný svojou ekonomikou na štátny rozpočet, a teda na každého daňovníka občana.

    Liberalizácia vlastníckych vzťahov v štátnom podniku, ktorý je prirodzeným monopolom, odstráni takéto spoločensky nevýhodné rozhodovanie a podstatne viac ochráni občana, daňového poplatníka. Takže každý, kto presadzuje účasť štátu na majetku v prirodzenom monopole, je podozrivý zo snáh presadzovať záujmy úzkej skupiny občanov. Touto konštatáciou nechcem povedať, že v budúcnosti nebude mať štát účasť na majetku v prirodzených monopoloch. Úzkymi skupinami sú aj politické strany, ktoré dostali prostredníctvom demokratických volieb mandát spolupodieľať sa na vládnutí v spoločnosti. Teda demokraticky ustanovený subjekt o tom podľa predmetnej novely zákona skutočne aj rozhodne. Je to vláda, tá má na to mandát z ústavy. Preto je potrebné prijať v parlamente právnu normu, ktorá dáva širokú možnosť v rozhodovaní. Musí byť možnosť rozhodnúť o tom, že v nejakom prirodzenom monopole bude mať štát 100-percentnú účasť na majetku, prípadne banky, poisťovne a tak ďalej. Musí však byť možnosť, aby vláda mohla rozhodnúť o tom, že v určitom prirodzenom monopole alebo banke nebude mať štát žiadnu účasť na majetku.

    Je teda nerozumné nepodriadiť sa obvyklému stavu z vyspelých civilizovaných štátov, kde sa v zákone taxatívne neurčuje pre konkrétne prirodzené monopoly konkrétna číselne stavaná účasť štátu na jeho majetku. Jedným z dôvodov je napríklad aj skutočnosť, že subjekt, ktorý je dnes prirodzeným monopolom, u nás prípadne strategickým podnikom, nemusí ním vplyvom regulácie byť už zajtra. Pýtam sa: Aj vtedy si chce štát ponechať zákonom stanovenú účasť na majetku, pretože zo zákona mu to bude prislúchať, a teda bude musieť znášať všetky dôsledky z jeho negatívneho hospodárenia? Zmeniť to bude môcť štát len novelou zákona, a nie jednoduchým rozhodnutím kompetentného subjektu. Bude politická vôľa vykonať v parlamente takúto zmenu v zákone v aktuálnom čase? Nepresadí si opäť nejaká záujmová skupina cez lobovanie medzi poslancami, aby takáto novela neprešla? Bude teda vláda v tom čase schopná plniť svoje poslanie v prospech všetkých občanov? Aký nástroj to zaručí?

    Strach z toho, že sprivatizovaný subjekt cez prirodzený monopol, v ktorom nebude mať štát prostredníctvom svojej účasti na majetku možnosť ovplyvňovať jeho ekonomické správanie v prospech maximalizácie prospechu spotrebiteľa nie je namieste, lebo vyspelý štát má na to elegantnejšie, a teda účinnejšie nástroje. Ale v spoločnosti, kde takýto vyspelý názor ešte nie je udomácnený, sa dá použiť omnoho účinnejší jednoduchý nástroj aj v prípade, keď štát bude mať nepodstatnú účasť na majetku v prirodzenom monopole. Nástrojom sú stanovy spoločnosti, kde si ošetrí štát nemožnosť, aby bol vyfaulovaný z presadzovania si svojich záujmov napríklad v oblasti cien, zvyšovania základného imania spoločnosti, technického rozvoja, prípadne prevodu majetku v prospech pre štát neprijateľných subjektov.

    Tí, ktorí pôsobia v riadení akciových spoločností, mi veľmi dobre rozumejú a musia uznať moje argumenty. Súvisiace právne normy v súčasne platnom znení v našej spoločnosti, myslím napríklad Obchodný zákonník, to elegantne umožňujú. Takže ak máme poznanie, že Európske spoločenstvo nám radí, aby sme prijímali právne normy, ktoré sú kompatibilné s európskym právom a v tomto prípade nie je odorúčané, aby v zákone bola zakotvená v absolútnej číselnej forme účasť štátu na majetku konkrétneho predpokladaného sprivatizovaného strategického podniku, tak to nerobme. Pokúsil som sa vybrať zrozumiteľné argumenty aj pre ľudí nemajúcich ekonomické poznanie v tejto problematike. Odborníci veľmi dobre vedia, kde som smeroval a o čom som hovoril.

    Privatizáciou prirodzeného monopolu sa očakáva aj účasť zahraničného kapitálu a prostredníctvom neho aj podstatná zmena v správaní sa predmetného ekonomického subjektu. Sú na to konkrétne kladné príklady. Treba sa prísť pozrieť na dva podniky, napríklad v okrese Poprad na Tatramat a Whirpool. Tatramat sa vplyvom vstupu zahraničného kapitálu rozdelil na dva subjekty, na "starý Tatramat" s hlavnou výrobnou náplňou výroby ohrievačov vody a Whirpool s výrobou automatických práčok. Starý Tatramat dosahuje výsledky, vplyvom ktorých klesli jeho akcie za posledných 5 rokov z hodnoty 1 500 korún za akciu na dnešných 155 Sk, teda desaťnásobne. Whirpool so zahraničným kapitálom disponuje novými technológiami, novými riadiacimi metódami. Výkonové schopnosti tejto fabriky donútili vedenie zaviesť od augusta tohto roku výrobu už na tri smeny. Vplyvom účasti zahraničného kapitálu firma Whirpool uvažuje s talianskou spoločnosťou Pasel vybudovať závod v Poprade na výrobu vyvažovacích zariadení na automatické práčky.

    Viem, že nehovorím o prirodzenom monopole, ale hovorím o účasti zahraničného kapitálu, ktorý priamo ovplyvňuje aj správanie sa manažmentov. Odbornejšie podložená rozprava na tejto pôde v časovej dimenzii parlamentu nie je práve najlepší nástroj na presadzovanie názoru. Preto to ani nerobím. To sa robilo na pôde vlády diskusiou medzi parlamentnými poslaneckými klubmi, diskusiou medzi politickými stranami. Nepoznám exaktné argumenty, ktoré podporujú názor stanoviť v zákone výšku percentuálnej účasti štátu na majetku v konkrétnych privatizovaných subjektoch prirodzeného monopolu. Nástrojom na kontrolu rozhodovania vlády v procese privatizácie prirodzených monopolov je parlament. S tým je možné súhlasiť a podporiť takú právnu úpravu predkladaného vládneho návrhu zákona. Očakávam pozmeňujúce návrhy s exaktnou odbornou argumentáciou a zdôvodnením. Ak budú mať tieto návrhy racionálne jadro, som ochotný ich podporiť.

    Ďakujem za pozornosť.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Šimka sa prihlásili poslanec Cuper ako prvý, posledná je pani poslankyňa Podhradská. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.

    Pán poslanec Cuper, nech sa páči, máte slovo.

  • Pán kolega Šimko, zmena mien ešte nemusí znamenať tú istú kvalitu. Pokiaľ Šimkove postily alebo sentencie majú filozofickú hĺbku a píše si ich sám, toto vám zrejme, pán kolega Šimko, napísal niekto iný a pochybujem, že vy sám tomu rozumiete, pretože bolo absolútne rozporuplné to, čo ste predvádzali občanom tohto štátu. To ste sa znížili na úroveň Mikiho Dzurindu, ktorý chodil na bicykli a klamal občanov Slovenskej republiky? Vy chcete nahovoriť, že prirodzený monopol štátu v odvetviach strategických podnikov nie je možné zo strany občanov nijakým spôsobom kontrolovať? A akým spôsobom, chcete povedať, že vy budete kontrolovať tých zahraničných privatizérov, ktorí sa zmocnia prirodzeného monopolu, ktorý prinášal do slovenského rozpočtu 21 mld. alebo 24 mld. a z ktorého vláda mohla saturovať aj tie odvetvia, ktoré sú napríklad nie celkom produktívne, ako boli Slovenské elektrárne alebo ďalšie podniky, aby tým vyvažovala cenovú politiku, ktorá sa premieta do každodenných potrieb občanov.

    Akú sociálnu politiku bude realizovať potom vláda Slovenskej republiky, keď nebude mať nijaké finančné prostriedky na to, aby mohla v prípade sociálnych otrasov vyrovnávať týmto spôsobom zisky zo strategických podnikov do iných odvetví, aby si zachovala v transformujúcej sa ekonomike akú-takú sociálnu hladinu pre všetkých občanov. To je podľa vás celkom prirodzené, že sa vláda týmto spôsobom bude brániť? O čom bude slovenská vláda, keď všetko odovzdáte do zahraničia?

  • Ďakujem.

    Pán poslanec Švantner, máte slovo.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Mňa zaujala v príspevku pána Šimka práve oblasť, kde hovoril o stanovách akciových spoločností. Mal som možnosť rokovať so zahraničnými partnermi a aj poznám niekoľko stanov v akciových spoločnostiach, kde je zahraničná majetková účasť. Môžem vás presvedčiť o tom, a nakoniec vám môžem aj priamo vymenovať akciové spoločnosti, do ktorých by ste sa mohli ísť pozrieť, a ak vám ukážu stanovy, tak budete žasnúť. S oveľa menšou majetkovou účasťou, ako je 49 %, zahraničné firmy diktujú v týchto akciovkách, čo sa týka manažmentu, čo sa týka odvádzania zisku a aj tvorby zisku. Možno budete veľmi prekvapení, keď prídu zahraniční akcionári alebo zahraničné firmy do našich, dalo by sa povedať, naozaj tých nosníc, tak zistíte, že sa nebude vytvárať žiaden zisk, zisk sa bude realizovať v zahraničí a my tu budeme vidieť len naozaj minimum z toho, čo by mohli naše firmy priniesť tomuto národu, tejto republike.

    Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Tóthová, prosím.

  • Ďakujem.

    So záujmom som si vypočula, čo hovoril pán poslanec Šimko. Zaujala ma časť, kde hovoril o komparácii práva, o percentách, teda k problematike aproximácie. Dovolím si tvrdiť, že som mala možnosť a diskutovala som s mnohými odborníkmi v oblasti aproximácie - mimochodom slovenská aproximácia bola vysoko hodnotená, oveľa viac ako česká, kde ostali legislatívni odborníci - a prosím vás pekne, počas dlhých rokov som sa nestretla, to znamená, počas dvoch funkčných období vlády, aby niekto zo zahraničných expertov, legislatívnych expertov hovoril, či pri privatizácii majú byť percentá alebo nemajú byť. Pokiaľ sme žiadali o ich odborné stanoviská, návody na legislatívu, na privatizáciu, jednoznačne uvádzali, je to dosiaľ netradičná situácia, aby za spoločenského vlastníctva v takom veľkom majetkovom zoskupení prechádzalo vlastníctvo do rúk jednotlivcov. Preto nech si každá krajina zvolí taký postup úpravy, ktorý jej najviac vyhovuje. Dokonca sme doviedli odborníka, ktorý robil privatizáciu v Nemecku, profesora Ridingera, ktorý pre televíziu, rozhlas, tlač uviedol, že pri privatizácii vo vnútri štátu nie je ani rozhodujúca cena, ba dokonca v Nemecku privatizovali tak, že privatizéri ešte dostali zaplatené. A vy stále hovoríte o rozkrádaní. A teraz začínate amputovať, aké percentá nemožno a tak ďalej. Sú to nezmysly, pán poslanec.

  • Ďakujem.

    Slovo má pán poslanec Hofbauer.

  • Pán kolega Šimko, vy ste sa zmienili, že uvádzate rozumné argumenty pre ľudí nerozumejúcich ekonomike. Zrejme ste sa pomýlili a mali ste tam dva brbty, že uvádzate nerozumné argumenty pre ľudí rozumejúcich ekonomike. Ak ste oslovovali toto krídlo poslaneckého zboru, tak nás tu sedí prevažná väčšina ľudí, ktorí sme sedeli vo vysokých riadiacich funkciách hospodárstva tohto štátu, a vieme, ako to chodí. My sme rokovali s radom zahraničných partnerov a nám nemúťte hlavu, že treba predať celý podnik. To je optimálna forma privatizácie? Komu to rozprávate, preboha? Tým neinformovaným voličom, ktorých ste oklamali pri voľbách?

    Mal som rokovania v rokoch 1992 - 1993 s renomovanými firmami v oblasti telekomunikácií, ktoré boli výsostne spokojné, keby sme ich pustili do tohto ekonomického telekomunikačného priestoru pri objeme vstupu akciového alebo majetkového podielu 10 - 15 %. Čo vy tu hovoríte o 100 %, preboha? Že nikto nebude chcieť a mať záujem? Tak keď nebude chcieť, nech sem nejde. Ako chcete dosiahnuť, aby plný privátny podnik, ktorý patrí zahraničnému partnerovi, má rozhodovať v záujme štátu, na území ktorého pôsobí? Zmienili ste sa, že štát má elegantné nástroje na privátne firmy. Žiadne nemá, hovorím vám, absolútne žiadne. Privátna firma pošle štátnu správu jednoducho do inštitúcie, ktorá je na to primeraná, to je lampáreň vpravo, tretie nástupište.

    A tretie porovnanie s Tatramatom a Whirpoolom bolo mimoriadne nenáležité, pretože vo sfére bielej kuchynskej technológie pôsobia na svete stovky firiem, v Európe desiatky firiem, to nie je žiadny monopol. Keď jedna firma v ktoromkoľvek štáte skrachuje, tak jej sortiment a komodita sa dá vykryť kedykoľvek importom, predajom, založením filiálky alebo čohokoľvek iného.

  • Ďakujem.

    Posledná faktická poznámka na vystúpenie poslanca Šimka - pani poslankyňa Podhradská.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Keďže pán poslanec Hofbauer povedal mnohé, čo som chcela povedať a vlastne reagoval takmer na tie isté veci, ktoré mi - prepáčte mi, pán poslanec Šimko, že to tak poviem - prekážali vo vašom vystúpení, budem veľmi stručná. Vy ste sa v závere svojho vystúpenia odvolávali na to, resp. ste vyzývali tento parlament, aby zvážil to, že by sa mali podávať len pozmeňujúce návrhy, ktoré budú mať racionálne dôvody, kde sa naozaj uplatnia odborné hľadiská. Nuž tá výzva bola síce veľmi pekná, ale argumenty, ktoré ste uvádzali vy a ktoré zrejme mali podporiť návrh zákona, ktorý tu dnes prerokúvame, svedčili skôr o neodborných hľadiskách a už vôbec nie o racionálnych dôvodoch. Inak si neviem vysvetliť, prečo ste použili príklad, ako už citoval pán poslanec Hofbauer s Whirpoolom. Myslím si, že rovnako neadekvátny bol aj ten príklad s Globtelom za korunu. Ak ste si skúsili kúpiť Globtel za korunu a znášali potom dôsledky tejto nerozumnej kúpy, tak iste viete, o čom hovorím a myslím si, že keby ste s takýmto "zaujatím" obhajovali napríklad záujmy kúpeľov Štós, asi by sa vám poďakovali za taký odborný prístup. Uvedomte si, že tu ide o širšie záujmy, že je to záujem Slovenskej republiky, že sú to štátne záujmy a s tým sa naozaj nedá zahrávať.

  • Ďakujem.

    Ďalej za poslanecký klub SMK vystúpi pán poslanec Gyurovszky.

    Nech sa páči, dávam vám slovo v rozprave.

  • Ďakujem za slovo.

    Vážený pán predsedajúci,

    vážená pani ministerka,

    dámy a páni,

    rád by som predniesol stanovisko klubu Strany maďarskej koalície k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov.

    Domnievame sa, že deformácie, ktoré sú obsiahnuté v niektorých zákonoch, napríklad takzvaný zákon o strategických podnikoch alebo právne postavenie Fondu národného majetku a tak ďalej treba odstrániť a vniesť do tejto časti hospodárskeho života jasné pravidlá. Návrh zákona v tomto smere znamená nie malý pokrok. Niektoré nejasnosti okolo Fondu národného majetku sa v diskusii vyjasnili a myslím si, že nový stav bude jasný. O privatizácii vždy rozhoduje vláda, prípadne ministri a Fond národného majetku len vykoná privatizačné rozhodnutia. Tak je to správne. Keďže vláda je povinná pôsobiť vo verejnom záujme a vláda je výsledkom všeobecných volieb, SMK je toho názoru, že Slovensku prílev zahraničného kapitálu v rozumnom prístupe môže významnou mierou pomôcť.

    Samozrejme, nejde nám o nijaký špekulatívny kapitál alebo o rýchlozbohatnutie domácich politických privatizérov. Ide nám o serióznych strategických investorov, ktorí za presne a pre Slovensko prospešným spôsobom stanovených podmienok vložia svoje vlastné peniaze do vybraných podnikov. Ide nám o serióznosť a dlhodobé investovanie.

    K samotnej privatizácii. Na úvod musím poznamenať, že SMK nikdy svojim voličom nesľubovala, že strategické podniky sa nebudú privatizovať. Nikdy svojim voličom nesľubovala, že hospodárska situácia je výborná. Takže nie je možné nás obviňovať z toho, že postupujeme v rozpore so svojimi záujmami a v rozpore so svojimi predvolebnými sľubmi. Hospodárenie týchto podnikov v poslednom období jasne preukázalo, že anonymní štátni úradnici, ktorí zastupujú štát, sú tým najhorším vlastníkom. Prekonať ich vedeli len politickí privatizéri typu Rezeša.

    Ďalší rozvoj nevedie ani jednou z týchto ciest. Cesta vedie cez premyslené a transparentné hľadanie strategických investorov. Budeme veľmi pozorne sledovať každý krok vlády a každý krok ministrov, do akej miery budú postupovať uvedeným transparentným a spravodlivým smerom. Vládna koalícia nepotrebuje ďalšie škandály, ale nepotrebuje to ani Slovensko. Nepokladám za dostatočne odôvodnené terajšie parlamentné rozsiahle diskusie o prípadných jednotlivých budúcich privatizačných postupoch. Zákon vymedzuje len mantinely, určuje rámcové možnosti a nikto nemôže tvrdiť, koľko bude, či koľko má byť alebo nemá byť privatizované.

    Táto diskusia určite prebehne pri každom konkrétnom prípade po definovaní strategického záujmu štátu s poznaním ponúk prípadných investorov, stanovením postupu a tak ďalej. Vtedy sa aj SMK vyjadrí k týmto problémom a zverejní svoj názor. Teraz však nerokujeme o konkrétnej privatizácii toho-ktorého podniku, ale o zmene zákona, ktorý to v budúcnosti umožní. Preto sa k jednotlivým podnikom a bankám ani nevyjadrím, bolo by to len mrhanie času. Rokujeme o niečom inom, a ak chceme postupovať racionálne, musíme postupovať v súlade s duchom zákona.

    Pôvodný vládny návrh sme pokladali za dobrý. V rámci diskusie medzi poslaneckými klubmi koalície vzniesli poslanci SDĽ nové návrhy. Dlho sme o nich rokovali a nakoniec sme dospeli k spoločnému návrhu. Nie je to len návrh SDĽ, je to spoločný návrh vládnej koalície. SMK podporí tento návrh z nasledujúcich dôvodov:

    Po prvé, umožní začať okamžitú reštrukturalizáciu, ozdravenie bánk a pritiahnutie serióznych investorov.

    Po druhé, umožní dostatočnú verejnú kontrolu a neodporuje ústave, ktorá rozhodnutie tohto typu dáva vláde.

    Po tretie, umožňuje začatie rokovania o ďalších podnikoch, takzvaných prirodzených monopoloch s tým, že keď bude vhodná ponuka, môžeme sa k tomuto zákonu vrátiť.

    Na záver chcem povedať, že SMK podporuje ozdravenie slovenského hospodárstva, integráciu krajiny do európskych a celosvetových štruktúr a sme presvedčení, že tento návrh zákona pôsobí týmto smerom. Preto Strana maďarskej koalície podporí tak koaličný pozmeňujúci balík, ako aj celý návrh novely zákona.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pánu poslancovi za vystúpenie v rozprave. K jeho vystúpeniu sú tri faktické poznámky: pán poslanec Gajdoš, pán poslanec Švantner je posledný s faktickou poznámkou. Uzatváram možnosť podania ďalších faktických poznámok.

    Ako prvý vystúpi pán poslanec Hofbauer.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Pán poslanec Gyurovszky, škoda, že ste sa nezmienili o tých natvrdlých ministerských úradníkoch, ktorí rozhodujú o štátnych podnikoch, predpokladám, že ste mysleli súčasné ministerstvo dopravy pod správou ministra Palacku. Tam by som s vami vrele súhlasil, že to tak bolo. Čo toto ministerstvo za jeden kalendárny rok namútilo vody vo svetovej finančnej podnikateľskej sfére, tak si myslím, že potreboval veľmi dlho, kým ten kal ako-tak usadne, pretože toľko hanby, čo sa narobilo v takom kratučkom čase, to som ešte, tuším, nezažil počas celého obdobia dohromady, čo sa pohybujem v politike.

    Pán minister Palacka bol stiahnutý z obehu, posadil sa do parlamentu, kde buď sedí a spokojne sa usmieva, alebo nesedí. To je optimálne riešenie skutočne tých postupov, ktoré obhajujete a zastávate. Takže, hor´ sa do práce a hor´ sa do privatizácie. Ale, pán kolega, škoda, že ste sa nezmienili o maďarských skúsenostiach v tomto smere. Prečo ste to neuviedli? Prečo ste sa nezmienili o tom, akým spôsobom postupovalo Maďarsko s maďarskými telekomunikáciami a aké víťazné úspechy v tomto smere dosiahlo? To by bolo nesmierne zaujímavé. To je odstrašujúci príklad pre všetkých, čo len trošku súdnych ľudí, pričom nechcem stále obhajovať, že telekomunikácie musia byť stopercentne v rukách štátu. Vôbec nie. Tam je žiaduci a pozitívny vstup zahraničného partnera, ale treba vedieť, ktorého partnera, akým spôsobom, s akými podmienkami a kde je hranica jeho pôsobnosti. Návrh, ktorý je predložený Národnej rade zo strany vládnej koalície, to jednoducho neobsahuje, a to sa netýka len telekomunikácií, ale prakticky všetkých prirodzených monopolov, ktoré sú nenahraditeľné, a to dokonca vrátane slovenskej pošty. Čo tam chce vláda privatizovať? Poštové priehrady s úradníčkami, ktoré majú mizerné šesťtisícové platy a drú ako blázni 10 hodín denne?

  • Ďakujem.

    Slovo má pán poslanec Cuper.

  • Vážený pán kolega Gyurovszky, nedivím sa, keď ste nás presviedčali o tom, že ste svojich voličov nepresviedčali, že sa nebudú privatizovať prirodzené monopoly alebo štátny majetok Slovenskej republiky. Nedivím sa, lebo vy ako zástanca veľkého Maďarska ste také sľuby iste nemohli dávať. Vy by ste sa najradšej podieľali na demontáži Slovenskej republiky a prípadne aj jej ekonomickom pričlenení sa k veľkému Maďarsku. Tak ako ste kedysi alebo vaši súkmeňovci z Maďarska rozkradli slovenské kultúrne dedičstvo, pretože vám v Maďarsku nič neostalo, všetko vám zobrali Turci...

  • Pán poslanec, k vystúpeniu pána Gyurovszkého, prosím.

  • ... tak vy ste aj slovenské ekonomické bohatstvo. Hovorím k veci, pán podpredseda. Ak ste prišli už viesť túto schôdzu, tak ste sa aspoň slušne mali dohodnúť so svojím predchodcom, lebo ráno pán predseda mal...

  • Hovorím k veci a vy mi neskáčte do reči, pretože sa nauč najprv nejakej parlamentnej kultúre.

  • To je celkom prirodzené. Rokovací poriadok hovorí o tom, že sa najskôr oznámi, kto bude viesť schôdzu, vy sa tam striedate ako nejakí títo..., nechcem sa neslušne vyjadriť.

  • Potom vedenie tohto parlamentu aj tak vyzerá. Takže pánu Gyurovszkemu. Pán Gyurovszky, nepresviedčajte občanov Slovenskej republiky o tom, že vy ste sa nechceli náhodou prostredníctvom vašich "kunšaftov" v Budapešti podieľať na prirodzených monopoloch v slovenskom štátnom bohatstve. Vy tento štát nemáte radi.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec Gajdoš, nech sa páči.

  • Vážený pán poslanec Gyurovszky,

    súhlasím s vami, s vaším konštatovaním, že vládna koalícia nepotrebuje žiadne škandály, však už ich bolo za krátky čas vášho vládnutia akurát dosť. Myslím si, že ste predbehli všetky očakávania v tomto smere a pravidelne, dennodenne médiá kŕmia občanov všelijakými podvodmi, škandálmi, škandálikmi, ktoré úspešne vaša koalícia v súčasnosti vyrába namiesto toho, aby skutočne zodpovedne narábala s mocou, ktorú od občanov dostala.

    Pred chvíľou som dostal na stôl pozmeňujúci návrh pána poslanca Maňku. Dovoľte mi, aby som sa stručne zmienil o tomto návrhu, aj keď som ho už predtým vo svojom vystúpení spochybnil ako korektný návrh. Posledná veta v prvom odseku jednoznačne hovorí, že tento návrh je len klamným manévrom zo Strany demokratickej ľavice. Na záver tohto odseku sa konštatuje, že Národná rada sa musí vyjadriť k návrhu na privatizáciu, ktorý predkladá vláda, do 30 dní od jeho predloženia. Po márnom uplynutí tejto lehoty sa návrh považuje za prerokovaný. No to je gól, vážené kolegyne, kolegovia, pretože Národná rada sa vždy ku každému návrhu môže zachovať účelovo, tak ako potrebuje vedenie alebo súčasná vládna koalícia, proste do 30 dní návrh, ktorý vláda predloží, neprerokuje a týmto sa považuje návrh vlády za legitímny.

  • Pán poslanec Švantner má slovo.

    Nech sa páči.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Pán kolega Gyurovszky, ak som veľmi pozorne počúval vaše vystúpenie, musím povedať, že na rozdiel od ostatných poslancov, ktorí vždy pri svojom vystúpení mysleli na strategické podniky a následky, ktoré sa udejú, keď sa tieto podniky sprivatizujú, u vás som nemal pocit, že cítite vlastnícky vzťah k majetku Slovenskej republiky. Vy ste to zobrali veľmi jednoducho - ste jednoznačne za výpredaj všetkých podnikov bez ohľadu na to, aké významné postavenie majú na slovenskom trhu. Aj pán poslanec Maňka, ktorý tu hovoril, dajme tomu, o energetike, spomenul skutočnosť, že či už vo Francúzsku alebo v Nemecku energetika je síce privátna, ale je sprivatizovaná vlastným domácim kapitálom. Takýto kapitál, žiaľbohu, na Slovensku nie je. A preto by sme mali o to viacej rozmýšľať nad tým, či budeme tieto významné podniky privatizovať alebo nie.

    Ďakujem.

  • Konštatujem, že vystúpili poslanci, ktorí boli prihlásení ako hovorcovia jednotlivých parlamentných poslaneckých klubov.

    Ďalej je v rozprave písomne prihlásený pán poslanec Sopko, pripraví sa pán poslanec Oberhauser.

    Nech sa páči, pán poslanec Sopko.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážená pani ministerka,

    kolegyne, kolegovia poslanci,

    kryštalizácia názorov na zmenu vlastníckych pomerov v období prechodu k trhovej ekonomike priniesla veľký počet noviel zákona číslo 92/1991 Zb. Spoločenský vývoj ukázal a existujú príklady, že vlastnícke pomery sa dajú usporiadať spôsobom umožňujúcim postupnú demokratizáciu kapitálového vzťahu napríklad formou zamestnaneckých akciových spoločností. Rovnako však vývoj ukázal - a tiež existujú príklady, ktorých je oveľa viac, že privatizácia sa neuskutočnila v súlade s požiadavkami racionálneho hospodárenia morálky a práva. A to je dôvod, prečo je potrebné a nevyhnutné spôsob a výsledky privatizačného procesu reparovať.

    Dnes je v Národnej rade Slovenskej republiky dostatočný a potrebný politický vplyv na realizáciu tohto kroku. Je to úloha nanajvýš aktuálna, a preto som očakával, že jej bude predchádzať dostatočná ekonomická a právna príprava. Ekonomická príprava by mala smerovať k odstráneniu deformácií vo vykonanej privatizácii. To znamená, analyzovať prípady a príčiny, ktoré uškodili nášmu hospodárstvu i celkovej spoločenskej klíme, a na základe toho prijať opatrenia na zabezpečenie nápravy. Doterajšia činnosť a práca Fondu národného majetku, ale predovšetkým zistenia z posudzovania privatizačných zmlúv preukazujú, že revízia vedúca k úprave zmlúv alebo k ich zrušeniu je naozaj potrebná. Veľmi starostlivo a dôsledne treba premyslieť spôsob nakladania s majetkom alebo s podnikmi, ktorých sa dotkne zrušenie pôvodných privatizačných rozhodnutí. Aj to rieši predložená vládna novela zákona a posúďme, či návrhom zmien zákona sú stanovené podmienky, aby nový spôsob a nový postup privatizácie bol iný, lepší na základe vopred stanovených zásad či kritérií, aby sa majetku nezmocnili noví, politicky protežovaní vlastníci, ktorí nevedia s majetkom hospodáriť. Aj takých prípadov máme veľmi veľa.

    Touto novelou vstupujeme do takej etapy transformácie, ktorá sa vyznačuje zásadne zmeneným pohľadom na doterajší proces. Stojíme pred realitou, že v záverečnej fáze sú do privatizácie začlenené podniky najzákladnejších služieb pre občana, ako je energetika, plynárenstvo, železničná doprava, pošta, vodohospodárstvo, telekomunikácie, lesy a lesné hospodárstvo. Takže plne sú oprávnené varovania a upozorňovania na dobré zvládnutie tejto záverečnej fázy. Preto sa pýtam, či sme dostatočne pripravení na tieto kroky. Pretože privatizácia je proces nevratný alebo veľmi ťažko vratný, chyby sa ťažko naprávajú, prinášajú ďalekosiahle dôsledky, veľké škody aj spoločenské kauzy.

    Kryštalizácia názorov na privatizáciu prebiehala a prebieha aj v Strane demokratickej ľavice, zvlášť pokiaľ ide o privatizáciu strategických podnikov, a nijako to netajíme. Pod tlakom ťažkej hospodárskej situácie v Slovenskej republike, pod tlakom problémov v štátnom rozpočte, pod tlakom vyplatenia dlhopisov občanov, ale aj pod tlakom argumentov o stave niektorých strategických podnikov pripúšťame možnosť privatizácie v celom rozsahu alebo ich častí. To je najväčší ústupok alebo kompromis Strany demokratickej ľavice aj vo vládnej koalícii.

    Vládny návrh zmien zákona má však širší záber ako privatizáciu strategických podnikov či podnikov, ktoré majú vplyv prirodzeného monopolu. Dotýka sa aj dobehu procesu privatizácie, na čo je orientovaná aj vládna politika. Ide o koncový spôsob zabezpečenia plnenia záväzkov vyplývajúcich nadobúdateľovi z kúpnej zmluvy. V tejto oblasti musí byť posilnená pôsobnosť aj spôsobilosť jednotlivých rezortov, aj Najvyššieho kontrolného úradu. Taký je náš názor aj názor prokuratúry. Toto úsilie musí smerovať k ďalšej transformácii vlastníckych vzťahov, k prerozdeľovaniu vlastníckej pozície medzi tými, ktorí majetok získali, na tých, ktorí ho chcú, ale aj vedia zvládnuť a dokážu ho spravovať. Predpokladom na to je podpora štátu v tomto procese, fungujúci kapitálový trh, fungujúci bankový sektor, ochrana pred špekuláciami tunelovania a podobne.

    Ak chceme znižovať počet podnikov, ktoré je po privatizácii dnes prepadávajúce sito podnikov v číslach na konkurz, musíme dosiahnuť stav, že pri výbere nového nadobúdateľa prvoradým kritériom bude alebo by mala byť povinnosť preukázať schopnosť prevziať záväzky za kupovaný majetok a schopnosť tento majetok ďalej rozvíjať. Náprava negatívnych dôsledkov takzvanej divokej privatizácie v národnom hospodárstve Slovenskej republiky bezprostredne súvisí s postupom Fondu národného majetku, ministerstva pre správu národného majetku a jej privatizáciu, ale aj rezortných ministerstiev na báze dodržiavania zákonnosti. Želajme si, aby náprava bola efektívna, a to závisí bezprostredne od skutočného záujmu novej výkonnej moci, ale aj nás, zákonodarnej moci.

    Treba si uvedomiť, že s uskutočnením nápravy privatizácie aj s dokončením privatizácie súvisí množstvo zložitých finančných úverových a právnych vzťahov, ktorých zmeny alebo zrušenia sa nedotýkajú len samotných privatizérov, ale aj zamestnancov privatizovaných podnikov a spoločností. Preto je nutné mať jasnú predstavu o budúcom postavení Fondu národného majetku, o budúcom postavení ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku, o postavení vlády v tomto procese a o postavení Národnej rady.

    V ďalšej časti sa chcem vyjadriť k privatizácii strategických podnikov. Strana demokratickej ľavice je za zrušenie zákona číslo 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností. Sme za novelizáciu zákona číslo 192/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby aj za privatizáciu časti podnikov, ktoré majú strategické postavenie, ale za predpokladu, že štát bude mať kontrolný balík, a tým aj zastúpenie v orgánoch spoločností, že do priebehu o rozhodovaní alebo schvaľovaní odpredaja častí majetku bude zapojená Národná rada, teda nielen vláda, Fond národného majetku a príslušný rezort, za predpokladu - a posledné prípravy a zlé skúsenosti spojené s privatizáciou Nafty Gbely aj Slovenských telekomunikácií preukázali -, že účasť parlamentu je naozaj nevyhnutná, je to najlepšia forma, ako predísť vplyvu rôznych záujmových skupín, ako obmedziť vplyv prostredia, kde zaznamenávame príklady obrovskej korupcie a podobne.

    Negatívne príklady posledných mesiacov, ktoré boli vo veľkom rozsahu medializované, by mali byť pre vládu Slovenskej republiky, ale aj pre nás, ktorí máme vládu kontrolovať, veľmi vážnym varovaním. Predpokldaám, že sa nájde väčšina poslancov v tejto snemovni, ktorá podporí potrebu a nevyhnutnosť kontroly procesu privatizácie strategických podnikov aj v Národnej rade Slovenskej republiky. Upozorňujeme na nevyhnutnosť, aby štát vhodnými kontrolnými mechanizmami kontroloval situáciu a udržal si reálny vplyv, vecný vplyv na chod podnikov. Musíme pred schválením poznať komplex regulačných opatrení, ktoré na jednej strane umožnia prevádzkovanie uvedených činností aj na privátnej báze, ale pod kontrolou štátu, čo znamená stopercentný predaj týchto podnikov. To už tu odznelo. Ľahko si domyslieť stratu kontroly a vplyvu. Štát nebude môcť nominovať svojich zástupcov do orgánov akciových spoločností, môže tu nasledovať necitlivá honba za ziskom, či už ide o tvorbu alebo odvádzanie. A zasa máme príklad a otrasným príkladom sú Východoslovenské železiarne.

    Pod pojmom strategicky významný podnik by sme mali rozumieť majetok nevyhnutný na zabezpečenie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu. Hovorí o tom článok 20 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky. Tieto kritériá určite bez pochybnosti spĺňajú podniky, ktoré sú uvedené v § 10, tie majú charakter prirodzených monopolov. V týchto podnikoch podiel štátu musí byť ekvivalentne vyvážený. V týchto podnikoch a na ich význame sa napriek časovému posunu, napriek ekonomickým, politickým aj zahraničnopolitickým posunom nič podstatne nezmenilo. Zmena strategickej významnosti týchto podnikov je vyvolaná len jej vnútornou ekonomickou situáciou. Tu hľadajme aj odpoveď, aký podiel predať zahraničným investorom na zabezpečenie ich oživenia či ozdravenia a aký ponechať štátu. Taký je prístup Strany demokratickej ľavice v procese schvaľovania tejto vládnej novely zákona.

    Zastávam názor, že štát môže a má povinnosť presadzovať verejné záujmy v podnikateľskej sfére, ale musí to byť predovšetkým domyslené. Podľa mňa je vo vldánom návrhu novely zákona kontrola štátu a možnosti na presadzovanie verejného záujmu nie dostatočne odborne dopracovaná. Súčasný stav napríklad v spomínaných Východoslovenských železiarňach je práve dôsledkom nejasného mechanizmu a nezabezpečenia takýchto kontrolných postupov.

    Úprimne sa vyznám pred vami, vážené koelgyne, kolegovia, aj pred verejnosťou, že si neviem predstaviť, aby bola bez kontrolnej funkcie štátu Slovenská sporiteľňa, ktorá zaujíma dominantné postavenie na trhu vkladov od obyvateľstva, aby bez kontrolnej funkcie štátu bola Slovenská poisťovňa, ktorá má stále veľmi vysoký podiel na slovenskom poistnom trhu a drží v rukách rozhodujúce životné a neživotné poistenia fyzických osôb. Ak má byť kontrola štátu trebárs v takýchto organizáciách, potom kontrolný podiel vyjadríme v tomto zákone. Alebo je tu druhá možnosť, ktorú sme využili, že zaviažeme vládu Slovenskej republiky k tomu, aby rozhodovala v súlade so schválenými štátnymi koncepciami jednotlivých odvetví, tak ako je to riešené napríklad v časti štyri pozmeňujúceho návrhu, ktorý sa týka Slovenských telekomunikácií a peňažných ústavov. Mali by sme vychádzať zo zásady, že všetci akcionári, zahraniční záujemcovia, ktorí chcú v Slovenskej republike investovať a majú dobrý úmysel, nemusia sa obávať účasti štátu pri výkone vlastníckych práv v rozsahu, ako to napríklad určíme v tejto novele zákona. Radšej pristupovať takto a nepripustiť situáciu, ktorá vznikla v minulom období, keď Fond národného majetku umožnil sprivatizovať nesprivatizovateľné majetkové časti takých dôležitých podnikov, ako bol strategický podnik Slovnaft, VSŽ, Duslo Šaľa a mohol by som vám menovať ďalej.

    Tým, ktorým nám poslancom za Stranu demokratickej ľavice adresovali alebo adresujú rôzne výhrady, chcel by som povedať, že nemáme záujem brzdiť proces privatizácie ani postup transformácie hospodárstva či ekonomiky štátu. Chcem im povedať, že konáme v súlade s Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky, že si ctíme koaličnú dohodu, že sa hlásime aj k nášmu politickému programu, aj k predvolebným sľubom. Chcem povedať, že naším zásadným stanoviskom chceme predovšetkým konkrétne prispieť k úsiliu o transparentnosť privatizácie. Chcem povedať, že chceme zlepšovať sociálne postavenie každého občana.

  • Hlasy v sále.

  • Janko, veľmi pekne by som ťa prosil, pán poslanec Cuper, aby si nevykrikoval. Ja to nerobím, keď diskutuješ ty, takže keby si bol taký láskavý a nerušil ma.

  • Ďalej chcem povedať, že naše pozmeňujúce návrhy neboli a nie sú protiústavné a nezasahujú do kompetencie vlády Slovenskej republiky. Chceme dosiahnuť, aby Národná rada využila svoje právomoci kontrolovať výkonnú moc štátu a vyjadrila sa k zásadným otázkam hospodárskej politiky štátu. Veď predsa ideme veľmi rýchlo privatizovať to, čo v iných štátoch Európskej únie trvalo niekoľko desiatok rokov. Nezazlievajte nám preto, že nie vo všetkom podliehame alebo skôr nepodliehame privatizačnej hystérii, pretože by to bola neospravedlniteľná chyba Strany demokratickej ľavice. Zvýrazňujeme, že privatizácia sa musí kontrolovať. Ak to nemôže robiť alebo vykonávať Najvyšší kontrolný úrad, chceme, aby to bola Národná rada Slovenskej republiky. A som presvedčený, že takouto verejnou diskusiou v Národnej rade zabezpečíme nielen proklamovanú transparentnosť, ale zabránime kauzám, ktoré otriasajú predchádzajúcou vládnou koalíciou, aby sme boli úprimní, aj súčasnou, ale čo je najhoršie, aj celou spoločnosťou.

    Priznávam sa a prijímam argumenty aj od opozičných poslancov, že vlády sa menia, prichádzajú, odchádzajú, prichádzajú a odchádzajú aj členovia vlády, ale privatizácia prirodzených monopolov je len raz. Reparát nie je možný, a preto je nevyhnutný osobitný prístup ku kontrole privatizačného procesu aj pri zabezpečovaní strategických záujmov štátu. Ak je zlý stav v strategických podnikoch, potom skúmajme spôsob hospodárenia, príčiny úpadku a podiel manažmentu aj zakladateľského rezortu na zhoršených hospodárskych výsledkoch. Skúmajme prelievanie majetku aj iné prekvapujúce či všeobecne známe veci. Skúmajme, prečo podniky, ktoré svojím charakterom mali byť úspešné, zhoršili svoje hospodárske výsledky, lebo tvrdíme, že fungovanie podnikov závisí predovšetkým od kvality manažmentu, a nie od formy vlastníctva. Toto je povinnosť vlády Slovenskej republiky, ale aj nás všetkých - skúmať tieto náležitosti a dať občanom Slovenskej republiky odpoveď na tieto otázky, lebo štátne podniky, ktoré majú štátny charakter prirodzených monopolov, slúžia na zabezpečovanie životne dôležitých činností a potrieb krajiny.

    Národnoštátny záujem o tieto podniky je vo všetkých krajinách Európskej únie jasne vymedzený a treba povedať, že aj plne rešpektovaný. Ak máme čestné úmysly s privatizáciou častí týchto podnikov, potom sa nebojme verejnej diskusie v Národnej rade Slovenskej republiky. Verejná kontrola krokov vlády Slovenskej republiky a Fondu národného majetku je tou nalepšou cestou na zlepšenie narušenej dôvery vlády Slovenskej republiky v očiach občanov. Je to príležitosť pozitívne osloviť v mnohých veciach sklamaného občana.

    Na záver chcem ešte poukázať na to, čo sa udialo, pokiaľ ide o niektoré vyjadrenia pani ministerky Márie Machovej, ktorá je tu ako predkladateľka vládneho návrhu zákona. V prvom rade chcem povedať, že 26. apríla spolu s prezidentom Fondu národného majetku pánom Ľudovítom Kaníkom a s ministrom hospodárstva Ľudovítom Černákom a štátnym tajomníkom ministerstva financií Viliamom Vaškovičom podpísala zápis z rokovania zástupcov ministerstiev v súvislosti s prerokúvanou vládnou novelou zákona, ktorý máme pred sebou. V zápise sa odsúhlasilo ustanovenie alebo právna úprava, že podiel fondu na základnom imaní spoločnosti, ktoré sú obsahom aj našich pozmeňujúcich návrhov, nesmie poklesnúť pod 50,1 %. Neskôr pre tlač a pre médiá odznievali informácie o neúčelnej blokácii privatizácie prirodzených monopolov zo strany poslancov Strany demokratickej ľavice. Odznievali informácie o tom, že blokácia Strany demokratickej ľavice nemá ekonomické ani politické opodstatnenie. Potom sa pýtam, prečo sa tak razantne neprezentovali takéto dôvody pri tvorbe a schvaľovaní Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky.

    Rád by som preto, vážená pani ministerka, počul dôvody, ktoré vás viedli k takejto podstatnej zmene názoru. Ak tieto argumenty budú dostatočné, veľmi rád s odstupom času si ich osvojím.

    Naši oponenti operujú argumentmi zo zahraničnopolitickej oblasti. Skúsme aj o tom hovoriť. Existujú medzinárodné dohovory o zahraničných investíciách, ktoré zahrňujú širokú škálu dvojstranných a mnohostranných dokumentov. Z nich môžeme čerpať skúsenosti a mnoho vecí si overiť, ako je to v iných národných režimoch, aká je investičná klíma v iných krajinách sveta. Existujú teda právne normy a ďalšie opatrenia, ktoré upravujú postup priamych zahraničných investícií do národných ekonomík v jednotlivých častiach sveta od Afriky až po Európu. S radosťou konštatujem a chcem vás ubezpečiť, že návrhy poslancov Strany demokratickej ľavice nevybočujú z rámca a skúseností iných štátov. Takže nemá pravdu pán poslanec Šimko, skôr má pravdu pani poslankyňa Tóthová, a to musím zvýrazniť.

  • Hlasy v sále.

  • Čo povedať na záver? Páni kolegovia, buďte trpezliví, privatizácia strategických podnikov sa nedeje každý deň ani každý rok, preto mi dovoľte, aby som vyjadril svoj názor.

    Strana demokratickej ľavice svoj prístup k otázke privatizácie podnikov majúcich charakter prirodzených monopolov dostatočne kvalifikovane, politicky aj ekonomicky zdôvodňuje. Robíme to trpezlivo a nepodliehame vyvolávanému tlaku. Berieme ohľad na domácu verejnú mienku, na názory občanov, a nie na rôzne mediálne vlny, ktorými sa sleduje tendenčné ovplyvňovanie názorov spoločnosti. Varujeme a upozorňujeme pred tým, aby sa vláda Slovenskej republiky v plnom rozsahu zbavila nosných strategických podnikov. Pretože štát už keď je aj dnes slabý, v mnohých prípadoch bezmocný a jednoduchí občania tušia ťažkú budúcnosť, pretože slabý štát im nedáva záruky a štát je pre nich aj k dnešnému dňu tou najvyššou autoritou a najsilnejšou oporou.

    Slovenská ekonomika je už na 82 % sprivatizovaná. Podľa ukazovateľa podielu privátneho sektora na tvorbe hrubého domáceho produktu je to vysoký a postačujúci ukazovateľ miery privátnych aktív na hrubom domácom produkte. To znamená, že neexistuje z tohto globálneho aspektu iný národnohospodársky dôvod tento podiel zvyšovať, čo je veľmi vážny argument a treba ho brať do úvahy. Strategické podniky sú najväčšie a najsilnejšie podniky majúce charakter prirodzených monopolov. Majú zásadný vplyv na ekonomiku krajiny a na kooperáciu s domácim obyvateľstvom aj s podnikmi. Platí to pre priemyselné monopoly aj pre finančné monopoly. Práve preto ich sila a dominantná pozícia je atraktívna pre zahraničných investorov. Pozamýšľajme sa nad týmito slovami aj nad týmito argumentmi. Tým, ktorí nám dávali prívlastky exsocialisti a iné, chcem povedať, že strategické záujmy štátu nemajú nič spoločné s ľavicovou či pravicovou politikou. Naši južní susedia v Maďarskej republike sú extraľaví, ak majú 89 strategických podnikov?

    Ak je verejný alebo štátny záujem vyjadrený v zákone, nemá nič spoločné s ľavicovou politikou Strany demokratickej ľavice, ale s hospodárskou politikou tohto štátu. V Taliansku je takmer 500 štátnych akciových spoločností, ktoré dobre fungujú. Vo Francúzsku takmer 30 %, v Anglicku 20 %, v Kanade, v Českej republike mohol by som dokumentovať. Definovanie štátneho alebo verejného záujmu je podľa môjho názoru definovanie záujmu spoločnosti, to znamená všetkých občanov Slovenskej republiky. Preto Ústava Slovenskej republiky v článku 20 uvádza, že vo vlastníctve štátu má byť majetok na zabezpečenie nevyhnutných potrieb spoločnosti. To znamená, že štát má osobitne dbať na to, aby štátne alebo čiastočne privatizované spoločnosti s charakterom prirodzených monopolov plnili svoje funkcie.

    Čo povedať na záver? Kompromis sa rodil veľmi ťažko, mnohokrát aj ten najlepší úmysel sa u nás spolitizuje, a práve preto chcem oceniť, že napriek dvojmesačnému úsiliu alebo uplynulému času sa našli kompromisy a riešenia, ktoré umožňujú schváliť novelu zákona o veľkej privatizácii.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Faktické poznámky - hlási sa 9 poslancov do faktických poznámok. Ako posledný vystúpi pán poslanec Hofbauer. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.

    Ako prvý s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Mikloško.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Pán predsedajúci, nemám faktickú poznámku, ale mám procedurálny návrh. Dávam návrh, aby sme dnes pokračovali po 19.00 hodine, až kým sa neskončí rozprava, a aby zajtra bolo hlasovanie. To znamená, dávam návrh, aby sme pokračovali aj po 19.00 hodine. Prosím, aby sme o tomto hneď hlasovali.

  • Páni poslanci, pani poslankyne, budeme hlasovať o predloženom návrhu pána poslanca Mikloška, ktorý znie, aby sme dnes rokovali až do skončenia rozpravy k predmetnému bodu, ktorý Národná rada prerokúva.

    Prosím, aby ste sa pripravili na hlasovanie.

    Faktická poznámka - pani poslankyňa Tóthová.

    Nech sa páči, pani poslankyňa.

  • Prosila by som nový čas. Ďakujem.

    Vážený pán predsedajúci,

    vážené kolegyne,

    vážení kolegovia,

    pozorne som počúvala, aj keď som bola tu mimo, a pozitívne hodnotím vystúpenie. Myslím si, že pri takej vážnej otázke, ako je predaj strategických podnikov, by sme sa nemali hrať na koalíciu a opozíciu, ale mali by sme sa hrať na štátny a verejný záujem. Preto ma akosi prekvapilo aj vystúpenie pána poslanca Langoša v Site, ktorý hovoril, že nepotrebujú hlasy opozície, že sa neznížia k tomu, aby potrebovali hlasy opozície a podobne, že si vedia urobiť kompromis sami. Áno, nepochybujem, že vládna koalícia vie dospieť ku kompromisu, ale bude ten kompromis prínosný pre spoločnosť, keď každá strana niečo pustí len v záujme toho, aby dospeli ku kompromisu? Bude to rozumné?

    Keď sme robili ústavu, takto sme išli na kompromis. Ja som obhajovala a predkladala ústavu vo výboroch, v Ústavnoprávnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky sme do noci sedeli a urobili sme kompromis, že sme vypustili niektoré ustanovenia, napríklad to, že prezident musí vymenovať člena vlády, keď to navrhne premiér, čo bola najväčšia hlúposť, akú sme spravili pri tvorbe ústavy. Preto si myslím, že tu sa treba hrať na verejný a štátny záujem, a preto kvitujem vystúpenie pána poslanca.

  • Pán poslanec Prokeš - faktická poznámka.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Možno tak na dokreslenie, o čom je vlastne tento zákon. Jedna z bankových inštitúcií alebo finančných inštitúcií, ktorých sa má dotknúť tento zákon, v poslednom čase stratila 9 mld. jednoduchým spôsobom. Poskytuje klientom nižšie úrokové sadzby než iné banky, a tým, samozrejme, klienti si preniesli svoje úložky do iných bánk. Vytvára sa tak situácia, že túto finančnú inštitúciu bude môcť zachrániť už len strategický partner a takto sa umelo vytvára, povedal by som, spôsob, aby vznikol tlak na odpredanie takejto finančnej inštitúcie. Prestaňte hovoriť, že sa privatizácia prirodzených monopolov dotýka verejného záujmu. Nie je to pravda. Prirodzene, všetky tieto monopoly sú ziskové, samozrejme, pokiaľ by sa pustili normálnym trhovým spôsobom, aby sa mohli správať normálnym trhovým spôsobom, aj keď sú štátne. Ale teraz sa umelo drží cena napríklad aj v oblasti plynu. Som zvedavý, keď sa SPP bude privatizovať, či potom sprivatizovaný bude robiť to, čo robí dnes SPP, že jednoducho buduje plynové siete po dedinách z vlastných nákladov. Takže, dámy a páni, som presvedčený, že tu ide o niečo celkom iné ako o verejný záujem.

    Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Pán poslanec Zajac - faktická poznámka.

  • Ďakujem pekne.

    Obavám sa, že počas posledných 10 rokov sa z privatizácie urobil na Slovensku fetiš, čo škodí najmä samotnej privatizácii a škodí to nie nejakému pojmu privatizácie alebo nejakej abstrakcii, ktorá sa volá privatizácia, ale škodí to vlastne hospodárskemu rozvoju.

    Veľmi často sa hovorí o rozvojových impulzoch, veľmi často sa hovorí o tom, že hospodárstvo má dostať rozvojové impulzy a práve vtedy, keď ide vlastne o rozvojové impulzy - musím povedať, že v tomto prípade by som sa rád oprel o to, čo hovorila pani ministerka Machová, pretože jej výklad bol aj pre mňa veľmi jasný a zreteľný, to znamená, výklad, ktorý hovorí o tom, že tu nie je nejaká privatizácia pre privatizáciu, ale privatizácia bankového sektora, ktorý je zadlžený, to znamená jednoducho možnosť lepších úrokov. Možnosť lepších úrokov znamená možnosť lepšieho financovania malého, stredného a veľkého podnikania, lepšiu zamestnanosť, lepší hospodársky rozvoj. Je to teda rozvojový ekonomický impulz. Tak tam, kde máme možnosť naozaj takýchto rozvojových ekonomických impulzov, ktoré sú vlastne najlepším spôsobom, ako zlepšiť sociálnu situáciu, ako zvýšiť zamestnanosť, ako zvýšiť životnú úroveň, tam, kde sa vlastne vystupuje proti tomu, ide podľa mňa vlastne o nejaké fetišizovanie pojmu privatizácia.

    To isté platí aj pre podniky, ktoré sa označujú za strategické. Predstava o nejakých národnoštátnych záujmoch v tejto situácii, keď chceme vstúpiť do Európskej únie, keď chceme byť súčasťou nejakého väčšieho celku a spájať ich s nejakými fabrikami, je jednoducho predstava, ktorá nezodpovedá dnešnej realite, a bude zodpovedať v ešte oveľa menšej miere realite nasledujúcich rokov. To znamená, že vlastne predstavy, ktoré prezentoval pán poslanec Sopko, sú predstavy minulosti. Nie sú to predstavy súčasné a nie sú to ani predstavy budúce.

  • Ďakujem.

    Slovo s faktickou poznámkou má pán poslanec Husár.

  • Ďakujem.

    V žiadnom prípade nepodozrievam pána Sopka pri jeho vystúpení z populizmu. Pravdepodobne úprimne povedal to, čo si o veci myslí. Ale pokiaľ ste, pán kolega, hovorili o kompromise ako o radostnom zavŕšení problémov, ktoré pri prijímaní tohto v koalícii existovali, musím poukázať, že, bohužiaľ, tento kompromis je zlým kompromisom.

    V návrhu, ktorý mám pred sebou, v § 10 v novom odseku 5 je znenie, že podľa rozhodnutia vlády si štát alebo fond zachová majetkovú účasť v Slovenských telekomunikáciách a peňažných ústavoch uvedených v § 47. Pýtam sa, vážení kolegovia, ako si vláda môže bez hrubého porušenia ústavnosti prisvojiť oprávnenie rozhodovať o majetku fondu, ktorý nie je majetkom štátu, ale je výlučne majetkom Fondu národného majetku ako právnickej osoby zriadenej zo zákona. Toto je výsledok vášho kompromisu. Niečo utrepané narýchlo a za každých okolností, pretože spoločná vôľa je viac ako zákon.

  • Pán kolega Sopko, uviedli ste, že si neviete predstaviť fungovanie strategického podniku bez účasti štátu. Prekvapuje ma to, pretože jeden strategický podnik na Slovensku bez účasti štátu už funguje pod šéfovaním pánov Eichlera a Frischkopfa a pod egidou ministerky Strany demokratickej ľavice pani Schmögnerovej. Ako to funguje, to si môže každý z vás overiť na vlastné oči. To, čo sa vyčítalo predchádzajúcemu manažmentu, ktorým som nebol nijako nadšený, tak teraz je stonásobne horšie. Takže ten príklad nebol veľmi šťastný.

    Ďalej ste uvádzali, že strategické podniky v rokoch 1994 - 1998 sa veselo privatizovali. To vôbec nie je pravda. Buď neviete, o čom hovoríte, tak si to spresnite, ale jednoducho Fond národného majetku dopredával zvyškové podiely akcií podnikov, ktoré už boli dávno, pradávno, zväčša počas vlády Jána Čarnogurského v rokoch 1991 - 1992 sprivatizované. Taká je skutočnosť. Týka sa to presne aj Nafty Gbely, aj Východoslovenských železiarní. Nepleťte sezónu s fazónou a filharmóniu s filagóriou.

    A do tretice. Ak by súčasná koalícia odstupovala v rámci Fondu národného majetku od privatizačných zmlúv v podnikoch, ktoré si neplnia svoje záväzky voči Fondu národného majetku a ostatným inštitúciám, tak by to bolo naprosto v poriadku. Ale vy likvidujete práve podniky, ktoré sú prosperujúce a ktoré si to plnia. Ak by ste chceli byť dôslední a plniť to, čo proklamujete, nech sa páči, tak sa pozrite na podniky pána Majského, ktorý vás financoval vo voľbách, akým spôsobom si on plnil, plní svoje záväzky voči Fondu národného majetku, voči všetkým poisťovniam, či sociálnej a zdravotnej. Priestorov na to máte dosť, ale začínate to na celkom nesprávnom konci.

  • Slovo s faktickou poznámkou má pán poslanec Cuper.

    Nech sa páči.

  • Pán poslanec Sopko, vyčítali ste mi, že po vás pokrikujem. Ja som po vás nepokrikoval. Vyjadroval som nahlas hlboký nesúhlas s vaším vystúpením a som hlboko presvedčený, že nebudem jediný v tomto štáte. Niekedy ma naozaj mrzí, že pri svojej dobráckosti vždy naletíte na politiku práve tých vašich šarlatánov, ktorí chcú posunúť slovenský majetok do zahraničia a ktorí tu nesedia, či už pani Schmögnerová, pán Weiss alebo pán Ftáčnik. A vy sa pustíte do takej háklivej témy, ktorej naozaj nerozumiete. Ak by ste jej rozumeli, tak by ste vedeli niečo z Obchodného zákonníka, ako ľahko sa dajú ustanovenia, ktoré sú v tomto zákone, obísť zvýšením základného imania. Ale vy nerozumiete ani tomu, že nemôžete navrhovať a presviedčať občanov Slovenskej republiky, že si neviete predstaviť niektoré finančné ústavy bez účasti štátu, pretože tie nie sú v základnom návrhu a vy ich ani nemôžete teraz už pozmeniť, lebo nemôžete ísť nad rámec novely navrhovanej vládou.

    Takže preto môj hlboký nesúhlas, že ste sa prepožičali na nejakú úlohu, ktorej nerozumiete alebo do ktorej vás strčili práve vaši šarlatáni z SDĽ, ktorí majú jedinú úlohu - a boli na ňu cvičení v zahraničí - posunúť strategický majetok v rukách slovenského štátu do zahraničných rúk. A ak už toľko útočíte na našich privatizérov a netransparentnosť privatizácie, skúste nás niekedy presvedčiť, ako transparentne ste privatizovali vy aj s vaším pánom predsedom alebo niektorí ďalší členovia Strany demokratickej ľavice. Azda si myslíte, že sa o tom národ nikdy nedozvie? Dozvie a veľmi jednoducho. Vy pri vláde tiež nebudete večne sedieť, lebo to, čo robíte, to je obyčajné reprivatizačné gangsterstvo, pán Sopko.

  • Posledný s faktickou poznámkou k predchádzajúcemu rečníkovi vystúpi pán poslanec Húska. Po ňom dám hlasovať o procedurálnom návrhu pána poslanca Mikloška.

    Nech sa páči, pán poslanec Húska, máte slovo.

  • Ďakujem.

    Pán poslanec a predseda výboru Sopko, aby ste videli ten rozmer, ako sa vlastne v koalícii v niektorých oblastiach navzájom vzďaľujete od svojich stanovísk o svetelné roky, tak vám pripomínam, že teraz pán poslanec Zajac povedal, že predstava o národnoštátnom záujme je predstavou minulosti. Keby tohto pána poslanca vypočuli francúzski, britskí alebo nemeckí poslanci a počuli by takéto informácie, že vlastne je už akýmsi anachronizmom mať svoje vlastné štátne záujmy, tak toto sa naozaj nemôže stať. Je vlastne vaším problémom, že nepoviete, že v tejto oblasti, pokiaľ ide o definovanie štátnych záujmov, to znamená v podstate v rámci štruktúry zavŕšenia záujmov vo vnútri štátu od individuálnych súkromných až po celospoločenské, sa nedostanete nikdy ďalej, pán poslanec. V takejto koalícii sa nebudete predsa môcť dohodnúť na nejakom kompromise. Aký je kompromis medzi tým, že štátny záujem, národnoštátny záujem je už prežitok a národnoštátny záujem je zavŕšením ostatných štrukturálnych záujmov? Rátajte s tým, že takto sa vlastne nemôžete dohodnúť. A ak sa dohodnete, tak ste jednoducho poľavili zo svojich zásad.

  • Ďakujem.

    Páni poslanci, pani poslankyne, požiadam pána poslanca Mikloška, aby zopakoval svoj procedurálny návrh. Zapnite mikrofón pánu poslancovi Mikloškovi.

  • Pán predsedajúci, môj procedurálny návrh znel, aby sme v rozprave okrem hlasovania pokračovali dnes aj po 19.00 hodine. To znamená, aby sa vyčerpala celá rozprava k tomuto bodu programu.

  • Čiže tak, aby sa skončila rozprava k tomuto bodu.

    Páni poslanci, pani poslankyne, budeme hlasovať o predloženom procedurálnom návrhu. Nech sa páči, pripravte sa na hlasovanie. Hlasujte.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 79 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 77 poslancov.

    Proti návrhu nehlasoval nikto.

    Hlasovania sa zdržal 1 poslanec.

    Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že tento návrh bol prijatý. Dnes budeme pokračovať v rokovaní až do skončenia rozpravy k tomuto bodu.

    V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Oberhauser. Pripraví sa pán poslanec Tatár.

    Pán poslanec Kováč, máte procedurálny návrh?

    Nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci,

    v mene troch poslaneckých klubov dávam návrh, aby návrh vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ako aj vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 233 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, prerokovala Národná rada vo štvrtok o 15.00 hodine.

  • Prosím, budeme hlasovať o predmetnom návrhu. Pripravte sa na hlasovanie, páni poslanci, pani poslankyne. Hlasujte, nech sa páči, o predloženom procedurálnom návrhu poslanca Romana Kováča.

  • Hlasy v sále.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 78 poslancov.

    Za návrh hlasovalo 74 poslancov.

    Proti návrhu nehlasoval nikto.

    Hlasovania sa zdržali 3 poslanci.

    Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že tento návrh bol prijatý.

    Ohlásený bol pán poslanec Oberhauser. Konštatujem, že nie je prítomný v rokovacej sále. Takže vystúpi pán poslanec Peter Tatár. Pripraví sa pán poslanec Ivan Šimko.

    Pán poslanec Prokeš - procedurálny návrh.

    Nech sa páči.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Navrhujem, aby sme pokračovali v rokovaní aj zajtra. Ak môžeme v noci, myslím si, že pokojne môžeme pokračovať aj zajtra.

  • Pán poslanec, zajtra je deň pracovného pokoja, štátny sviatok. Nebudem akceptovať tento návrh.

  • Pán podpredseda, je 8-hodinový pracovný čas.

  • Nech sa páči, pán poslanec Tatár, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážená pani ministerka,

    vážené pani poslankyne, páni poslanci,

    dovoľte mi vystúpiť k predmetnému návrhu zákona v mene poslancov Demokratickej strany. Hovoríme o privatizácii a privatizácia je v našom živote pojmom aj faktom od roku 1990. Ale aby sme boli presní, tak prapríčinou týchto procesov je predchádzajúce znárodnenie, ktoré sa uskutočnilo v roku 1948, a keby ho nebolo, tak by sa naša ekonomika vyvíjala graduálne normálne, trhovo, európsky. Tak, samozrejme, by sme sa neporovnávali vrátane cien elektrickej energie, o ktorých tiež môžeme chvíľku pohovoriť s tými, ktorí sú dnes na tom lepšie, lebo by sme boli v podobnej situácii.

    Privatizáciou sme od roku 1990 začali naprávať všetky deformácie a ekonomické nedostatky, vracať a prispôsobovať našu ekonomiku normálnej európskej trhovej ekonomike. Privatizácia sa však aj zdiskreditovala, a to spôsobom privatizácie, ktorá nastala počas druhej a tretej Mečiarovej vlády. Vtedy sa zaviedol aj pojem strategických podnikov, tak v tom čase napriek tomu, že bol zákon, ktorý zakazoval privatizovať takzvané strategické podniky, vznikol strašiak strategických podnikov, vznikla nejaká verejná bublina a začalo sa hovoriť, že to je niečo posvätné, niečo nedotknuteľné, ale práve preto je...

  • Ruch v sále.

  • Prosím vás, pán poslanec Tatár. Páni poslanci, buďte takí dobrí a venujte mu pozornosť.

  • ... hanebným paradoxom, že v tom istom čase sa tieto strategické podniky aj metódami, o ktorých hovorili poslanci HZDS, cestou Obchodného zákonníka jednoducho tunelovali, vykrádali a v podstate privatizovali, ale spôsobom, ktorý nebol pravou privatizáciou, čiže otvorenou privatizáciou, návratom k odštátneniu a predajom tak, aby to bolo výhodné pre verejný záujem, ale bolo to urobené podľa prispôsobených zákonov pre vybratý okruh ľudí za minimálne ceny vrátane súčinnosti bánk, ktoré boli v štátnych rukách.

    Takže keď dnes hovoríme o tom, že treba zrušiť zákon o strategických podnikoch, tak len naprávame právny systém, právne prostredie na normálne právne prostredie, keď všetko vlastníctvo z hľadiska privatizácie má byť rovnocenné. Týmto zákonom nehovoríme, čo a ako sa má privatizovať, ale že sa to môže privatizovať, pretože podľa ústavy a podľa kompetenčných zákonov toto je zodpovednosťou vlády a diskusia sa teda vedie už o krok ďalej.

    Zákon o zrušení strategických podnikov nič ešte neprivatizuje. On len otvára normálne legislatívne prostredie, napráva defekty z nedávnych rokov. Treba povedať, že na privatizáciu toho, čo sa donedávna nazývalo strategické podniky, je dostatočne veľa vecných dôvodov. Sú to ekonomické dôvody, sú to sociálne dôvody a sú to aj politické a morálne dôvody. Počas letnej diskusie o privatizácii strategických podnikov sa vo verejnosti objavil a vžil - čo je dobré - presný pojem, aj keď ešte nie je každému jasné, o čo ide, pojem prirodzeného monopolu. To, čo bolo alebo stále je zakliate v zákone o strategických podnikoch, zďaleka nie sú len prirodzené monopoly. Rozhodne medzi prirodzené monopoly nepatria banky. Prirodzený monopol je taká ekonomická štruktúra, pre ktorú nemá zmysel, aby bola dvojmo, aby bolo vytvorené konkurenčné prostredie. To sú všetky siete, ropovody, plynovody, prirodzený monopol je ten, ktorý je definovaný takto vecne a jednoducho.

    Teraz je otázka, či sa majú alebo nemajú privatizovať. Ekonomické dôvody na privatizáciu aj prirodzených monopolov sú tie, že keď sú obhospodarované, riadené ako štátne podniky, tak väčšina na zozname či už pôvodného zákona o strategických podnikoch alebo všetkých možných pozmeňujúcich návrhoch a celej viacmesačnej polemiky, väčšina týchto podnikov vykazuje stratu. A straty sú obrovské.

    Keď sme hovorili o cenách elektrickej energie, tak treba povedať, že aj Slovenské elektrárne majú viac ako 10-miliardovú stratu. A ak máme ešte neliberalizovanú cenu energie, hoci sme tento rok už jeden krok urobili a čakajú nás v tomto smere ďalšie kroky, teda vláda musí mať aj rozhodnosť, aj rozvahu, aj odvahu, ale je jasné, že to treba urobiť, tak treba povedať, že ten rozdiel sa potom dopláca v daniach, a to je aj rozdiel straty Slovenských elektrární. To je presne ako s dvojkorunovým mliekom, ktoré za socializmu stálo tiež 7,90 Kčs, len o tých 5,90 sa nikdy nič nehovorilo. Takže jeden dôvod je ekonomický a či už ide o železnice, pošty, elektrárne alebo všetky štátne banky, ktoré sú hlboko stratové, tak je potrebné zmeniť spôsob manažmentu, zmeniť vzťah vlastníkov. A keďže sú väčšinou tieto podniky za normálnych okolností pred bankrotom, keby neboli napojené na štátny rozpočet, keby nežili z našich daní, tak toto jasne vyvracia všetky iné argumenty.

    Druhá vec a druhý argument je sociálny argument. V takomto zaseknutom hospodárstve, kde nefungujú banky, kde sú veľké štátne podniky stratové, kde je zamrazených veľmi veľa nedobytných pohľadávok, viazne rozvoj podnikania, viazne rozvoj zamestnanosti a nárast nezamestnanosti, ktorý teraz zažívame a s ktorým vláda zápasí a ktorý je nutné riešiť aj týmito ekonomickými opatreniami, a teda aj zrušením zákona o strategických podnikoch, je dôsledkom a neprivatizácia by bola aj protisociálna, čo sa odzrkadľuje v zamestnanosti.

    Tretím dôvodom je spôsob nakladania s majetkom vzhľadom na to, v akom vlastníctve sa majetok nachádza. Ak je to anonymný majetok, ak je to majetok spravovaný striedajúcimi sa poverenými štátnymi zástupcami, ktorí často tradične hľadajú niekedy vlastný alebo skupinový alebo stranícky prospech na úkor nášho spoločného štátneho majetku, tak to je podhubie na rozvoj korupcie, s ktorým tiež táto vláda zápasí, a ten zápas je tiež našou prioritou. Nestačilo by len poprijímať hromadu zákonov o verejnom obstarávaní, pokiaľ bude tých príležitostí v zle spravovaných podnikoch príliš veľa. Tým všetkým, čo sa doteraz povedalo, trpí aj kvalita služieb týchto štátnych podnikov, týchto prirodzených monopolov, pretože ak sú zle spravované, ak sú stratové, ak celý systém nefunguje, kvalita služieb pre obyvateľov sa bez ohľadu na ceny znižuje.

    Špeciálne treba povedať k bankám, že ak sa odhaduje, že na ich reštrukturalizáciu je nutné 90 až 100 mld. korún a vláda je pripravená urobiť tento nevyhnutný krok, aby sa reštrukturalizáciou bánk ozdravilo ich pôsobenie na rozvoj podnikania, nemá totiž zmysel bez reštrukturalizácie, bez zmeny vlastníckych vzťahov, bez privatizácie týchto bánk dávať peniaze z daní daňových poplatníkov na reštrukturalizáciu, v tom je jasný dôkaz toho, aký chybný bol zákon, ktorý zmrazoval takzvané zakliate strategické podniky.

    Treba ešte povedať inú vec. Vláda pripravuje regulačný orgán pre prirodzené monopoly a o tom treba veľa hovoriť, pretože štát má povinnosť voči občanovi vo vzťahu k prirodzeným monopolom, a keďže nemá teda zmysel a nebudú dvojmo, tak treba, aby kompetentný orgán s vysokými kompetenciami, čo sa týka dohľadu v ekonomike prirodzených monopolov, čo sa týka sankcií a čo sa týka dokonca regulácie aj udeľovania licencií na prevádzkovanie prirodzených monopolov, aby takýto regulačný orgán, ktorý by bol zložený z odborníkov ekonómov, marketingových manažérov, robil tú činnosť, že bude regulovať ceny za služby prirodzených monopolov a bude dohliadať na kvalitu týchto služieb. A to je povinnosť štátu voči občanovi, to je aj programom a náplňou vlády a k tomuto kroku smerujeme aj v zákone, ktorý teraz prijímame, o zrušení strategických podnikov.

    K diskusii, ktorá sa viedla o tom, či privatizovať, koľko privatizovať, aké percentá, treba veľmi jasne povedať, že vo vládnej koalícii bol prijatý na úrovni vlády zákon, ktorý bol bez percent, bez obmedzení a ktorý otváral plnú možnosť vlády, aby zvážila ten-ktorý podnik, aby sa konečne začalo s ekonomickou reštrukturalizáciou a s ozdravením. Tá polemika svedčí o tom, že aj vo vnútri SDĽ sa vedie zápas o to, či SDĽ bude moderná európska ľavica. A treba jasne povedať, či je to Blairova vláda alebo Schröderova vláda, čo je moderná európska ľavica, tak tam je jasná tendencia v obmedzovaní vplyvu štátu v ekonomike a k veľmi podobným krokom, ktoré má aj vláda Slovenskej republiky, súčasná vláda Slovenskej republiky nevyhnutne vo svojom ekonomickom programe. Je to zápas vo vnútri SDĽ o smer k modernej európskej ľavici alebo nejakej strane staršej podoby.

    Z tohto hľadiska by som privítal, že konečne rokujeme o tomto zákone. Demokratická strana považuje za nevyhnutné zrušiť zákon o strategických podnikoch a prijať zákon, ktorý predložila vláda. Ale musíme povedať, že všetky pozmeňujúce návrhy, ktoré odzneli a ktoré obmedzujú zámery vlády a obmedzujú programové vyhlásenie vlády a náš vlastný sľub občanom, že zmeníme život, že zmeníme ekonomiku, že rozhýbeme podnikanie, že znížime nezamestnanosť, to všetko tie pozmeňujúce návrhy obmedzujú a Demokratická strana nepodporí tieto pozmeňujúce návrhy. A ak by zákon mal mať takúto obmedzujúcu podobu, tak nepodporíme ani celkové znenie zákona.

    Ďakujem pekne.

  • S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Tatára sa hlási 7 poslancov, posledný je pán poslanec Hofbauer. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.

    Prvá vystúpi pani poslankyňa Tóthová.

  • Ďakujem.

    Vyjadrím sa k jednej myšlienke pána poslanca Tatára. Hovoril, že tento zákon vlastne plní úlohu prispôsobovať našu ekonomiku, resp. našu právnu úpravu ekonomike Západu, resp. právnej úprave Západu. Vážení, to nie je pravda. Na Západe sú taktiež monopoly, ktoré sú v štátnom vlastníctve. Na Západe sa veľmi citlivo privatizovali tieto podniky, niekde sa naspäť zoštátnili, takže toto neberiem. A keď som si vypočula to "čoro-moro", čo pán poslanec Tatár porozprával, tak mám obavu, či vôbec má zmysel argumentovať.

    Keď niekto nevie pochopiť, že z plynovodov je 16 mld. ročne do rozpočtu bez akýchkoľvek investícií a teraz to treba odpredať, aj keď 51 %, že to bude len polovičný zisk a podobne, a z financií daní občanov reštrukturalizovať banku a potom ju privatizovať, tak potom nie je asi o čom diskutovať. Je zrejmé, že je tu jednoznačný zámer, ktorý už Hnutie za demokratické Slovensko viackrát pomenovalo a presne vytypovalo. Zámer, ktorý sme uvádzali pred voľbami, že k tomuto dôjde a skutočne k tomu dochádza. Je mi veľmi ľúto, ale ja za tento zákon vonkoncom nebudem dvíhať ruku a nemôžem zaň hlasovať.

  • Poslanec Tatár, musím vás pochváliť, ako dermatológ ste nesmierne ekonomicky povyrástli a zrejme sa z vás stane popri Romanovi Kováčovi ako gynekológovi, ktorý je odborníkom na ústavnoprávne otázky, odborník na ekonomické otázky. Ale prestaňte zavádzať občanov tohto štátu a rozprávať také nezmyselnosti, že štát prostredníctvom daní občanov dotuje elektrárenskú sústavu, lebo opak je pravdou. Štát dotuje občanom príspevky na elektrickú energiu, pretože sú nižšie ako výrobné náklady, teda je to forma prerozdeľovania prinajlepšom z tých podnikových peňazí, ale aj z peňazí daňových poplatníkov. Takže prinajlepšom nie sú to iba peniaze daňových poplatníkov, ktoré sa prerozdeľujú. Ale v každom prípade je to bohumilá činnosť, pretože sa tu vychádza v ústrety sociálne najslabším vrstvám, teda štát má prostriedok, ako regulovať sociálnu situáciu v štáte. Vy tento prostriedok štátu chcete odobrať, jednoducho chcete zlikvidovať Slovenskú republiku. Len predpokladám, pán Tatár, že sa vaše návrhy nestanú takou pohromou ako tatárska invázia v roku 1241 pre Slovensko.

    Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Kúzelné na parlamente je to, že každý poslanec má právo hovoriť ku každej téme. Je to pekné, ale predsa len navrhujem nemať takú veľkú sebaistotu v oblasti ekonomiky. Priatelia, všetko, čo sa povedalo, bolo mimoriadne spochybniteľné. Budem mať osobitné vystúpenie v rámci rozpravy, a teda k tomu ešte čosi poviem. Ale chcem upozorniť na to, že záujem zahraničného kapitálu je o rentabilné podniky, nie o nerentabilné podniky, a stav je jednoducho objektívne taký, že väčšina z týchto prirodzených monopolov je naozaj vysoko rentabilná. Keď sme napríklad regulovali ceny energií, pretože jediný spôsob, akým štát môže v našich podmienkach podkapitalizácie pomáhať aj obyvateľstvu, aj podnikom, ktoré ešte nemajú novšie, a teda energeticky úspornejšie technológie, tak preto pri nízkych príjmoch mali nižšiu hladinu cien, než je monopolne vysoká cena energií. Veď je to predsa práve monopolne zorganizované tak, aby sa celosvetovo získali najväčšie nadzisky z oblasti energetických zdrojov. O to je hra a túto hru, samozrejme, musíme zohrať a ubezpečujem vás, že teraz je to naozaj tak. Teraz, keď DS pohrozila, že nebude hlasovať, tak akoby sa zatriasol parlament. Ale v skutočnosti ide iba o pár poslancov skrytých za koalíciu.

  • Pani poslankyňa Aibeková, prosím.

  • Ďakujem pekne.

    Dovoľte aj mne veľmi stručne zareagovať na tie perly, ktorými nás zasypal vo svojej prednáške pán poslanec Tatár. Nedivím sa, že aj jeho poslaneckí kolegovia nevydržali počúvať ten referát a zo 42-členného klubu SDK zostalo iba 8 poslancov a z vlastnej silnej strany, ktorou sa tu tak vyhráža, Demokratickej strany, iba dvaja poslanci boli schopní a ochotní ho počúvať, takže aj to svedčí o sile jeho argumentov. Myslím si, že nie je dobré, keď koalícia takto verejne prezentuje svoje rozporuplné názory v parlamente. Naozaj, niekoľko týždňov, dokonca niekoľko mesiacov ste sa zaoberali touto právnou normou a buď ste ju mali celkom stiahnuť z parlamentu, alebo ste si to mali vydiskutovať v rámci koalície. Pretože je trápne aj pre vás ako pre koalíciu, keď jedni prednášajú argumenty, prednášajú pozmeňujúce návrhy a vy ich absolútne nekorektne, nielenže negujete, ale na tejto pôde si verejne dávate rôzne odporúčania o tom, na akú stranu by sa váš koaličný partner mal pretransformovať. To je parketou opozície, ktorá by mala na tieto veci poukazovať, ale nie parketou koalície. Teda si myslím, že vaša šesťhlasová sila neohrozí prijatie alebo neprijatie tohto návrhu zákona a takýmito vystúpeniami škodíte iba sami sebe a predovšetkým koalícii.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

    Pán poslanec Tatár, mimoriadne nebudem hovoriť o tom, že ste klamali v tomto parlamente a dodnes ste sa neospravedlnili. Skôr by som vám chcel v tejto chvíli položiť iba jednu otázku. Napríklad či by ste mi vedeli povedať, koho máte konkrétne na mysli pri privatizácii bánk?

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem.

    Pán poslanec Dzurák, máte slovo.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Plne rešpektujem to, čo povedal pán poslanec Tatár, ale k dvom veciam by som chcel mať poznámku. Po prvé k modernej ľavici. Myslím si, že každá moderná ľavica musí predovšetkým obhajovať záujmy občanov a návrhy SDĽ k tomu vedú. A po druhé. Spomínali ste dlhy v Slovenských elektrárňach, ktoré sú okolo 10 mld. korún. Myslím si, že tieto dlhy narástli nie preto, že by Slovenské elektrárne boli neefektívne, ale zlým spravovaním v minulosti, a možno keď dosiahneme transformáciu energetiky, tak v tom prípade to bude celkom inak.

    Môžem vám povedať a ukázať aj na jednom prípade, ako tieto elektrárne plnia sociálnu funkciu. Elektráreň Nováky, ktorá je regulačná elektráreň, je, samozrejme, drahšia ako ostatné elektrárne, ktoré idú na plný výkon, resp. na neregulovaný výkon. Jednoducho to vyplýva z podstaty elektrárne. Ale treba si uvedomiť druhú vec, že elektráreň Nováky leží na ložisku hornonitrianskych baní a plní aj sociálnu úlohu. Len čo by prišlo k nedobrej transformácii, resp. k zlej privatizácii Slovenských elektrární, mohlo by sa veľmi ľahko stať, že by došlo k zníženiu, resp. zastaveniu chodu elektrárne Nováky. Tým jednoducho máme na krku 8 tis. baníkov, ktorí znížia ťažbu uhlia.

    Myslím si, že momentálne je taký stav ekonomiky, že ekonomika nestačí plniť sociálnu funkciu, a preto sme radi, keď ju plnia tieto závody, a možno v budúcnosti, keď sa ekonomika zlepší, môžeme zvažovať o nejakom väčšom predaji ako 49 %. Ale potom to skutočne musí byť veľmi uvážené a energetika musí byť bohatá, aby sme ju dokázali dobre predať, dnes by to však bolo pod cenu.

    Ďakujem.

  • Tak sa zdá, že ľudia absolútne rozumejú dvom okruhom. Po prvé, futbalu a ďalej národnému hospodárstvu. To, čo sa predvádza v tejto snemovni pri istej dávke humoru, keby nešlo o takú vážnu problematiku, akou je odpredaj strategických podnikov, tak by to bolo na smiech.

    Pán kolega Tatár, ak privatizácia po roku 1990 začala naprávať neprávosti a nesprávnosti predchádzajúceho obdobia, tak to robila nanajvýš svojráznym spôsobom. Začal to váš ryšavý pražský šéf Havel zrušením ťažkého zbrojného priemyslu na Slovensku a vyhodením 150 tis. najkvalifikovanejších pracovníkov na Slovensku na dlažbu. Privatizáciu, ktorá bola kupónová, vymyslelo 15 expertov amerických bankových inštitúcií a spomeňte mi jediného človeka okrem Viktora Koženého, ktorý na kupónovej privatizácii zarobil. Nikto ani šesták. Malá privatizácia, ktorá prebehla počas vlády Čarnogurského a počas ministrovania Ivana Mikloša, to boli holandské dražby, ktoré boli obyčajnou zlodejinou. Uveďte cifru, ako sa naplnil štátny rozpočet z týchto dražieb.

    Čo sa získalo tým, keď sa predalo 6 obchodných domov Prior za smiešnu sumu 60 mil. dolárov na to, aby americký K-mart to za tri roky predal za trojnásobok 180 mil. Tescu. Čo sa tu zlepšilo? Akurát, že predávajú drahé zahraničné výrobky.

    Jedna pripomienka. Banky v štátnych rukách na území Slovenska boli a aj sú privátne, sú odštátnené a jediná štátna banka je Národná banka ako ceduľový ústav, ktorý bdie nad menou. Nič iné, žiadna iná banka v štátnych rukách nie je.

    No a dovoľte sa zasmiať nad pojmom "tunelovanie podľa zákonov počas Mečiarovej vlády". To je nejaký celkom nový psychiatrický terminus technikus. To by bolo treba patentovať.

  • Ďakujem.

    Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Ivan Šimko. Pripraví sa pán poslanec Volf.

  • Vážený pán podpredseda,

    vážená pani ministerka,

    dámy a páni,

    zmena majetkových vzťahov bola základom ekonomickej reformy, bez nej by nebolo možné vytvoriť trhovú ekonomiku. Bolo ju treba robiť rýchlo a podľa možností s čo najmenšou bolesťou. Základy týchto veľkých spoločenských dejov sa kládli pred deviatimi rokmi. Jedným zo základných pilierov bol takzvaný zákon o veľkej privatizácii číslo 92/1991 Zb. Bol to predpis, ktorý stanovil pravidlá pre najväčší rozsah majetkových presunov v našej krajine. Nechcem však hovoriť o týchto pravidlách. V blízkej budúcnosti by sme sa však mali venovať aj im, pretože privatizačný zákon bol počas uplynulých osem rokov toľkokrát novelizovaný, že dnešné pravidlá na prevod majetku nemajú už žiadnu jasnú koncepciu. Len postavenie Fondu národného majetku je napríklad právnym aj ekonomickým rébusom, o ktorom sa budú môcť písať dizertačné práce najmenej celých budúcich sto rokov. Kto je v procese privatizácie za čo zodpovedný, to presne nikto nevie, a preto je našou veľkou úlohou stanoviť pre budúce obdobie oveľa transparentnejšie a zrozumiteľnejšie pravidlá.

    Novela, o ktorej rokujeme, je v tejto veci istým posunom. Jej hlavným poslaním je však otvoriť privatizácii nový balík veľmi dôležitých odvetví a podnikov, ktoré sú zatiaľ vo vlastníctve štátu. Pôjde sčasti o veľmi lukratívne a ziskové ekonomické aktivity. Ich ochrana pred privatizáciou v minulosti bola skôr výsledkom toho, že sa nedosiahla politická zhoda na podieloch záujmov vládnych strán než ideologické zábrany. Nechcem sa však teraz vracať do minulosti.

    Nová privatizácia sa ukazuje ako ekonomická nevyhnutnosť, niektoré z doteraz takzvaných strategických podnikov by bez nej čoskoro zahynuli. Ale aj veľké a dnes takmer monopolné, nemyslím tie prirodzené monopoly, ale svojou organizáciou monopolizované ekonomické aktivity, ktoré tento zákon navrhuje do privatizácie, budú v rukách dobrých hospodárov fungovať lepšie a lacnejšie než pod kontrolou štátnych úradníkov. Ide však o to, ako urobiť, aby sa národné bohatstvo dostávalo do rúk dobrých hospodárov, a nie do rúk chytrákov a špekulantov, ktorým gazdovanie nepríde ani na um. Toto bol veľký problém celej doterajšej privatizácie, ktorá totiž už vo svojich počiatkoch vychádzala z automatického predpokladu, že ak sa niekto stane konkrétnym osobným vlastníkom konkrétnej ekonomickej aktivity, nedá mu to nestarať sa o ňu. To isté platí, ak si niekto s prepáčením vypiple svoju malú prevádzku z nuly zo svojich úspor, z drahých úverov a od rána do noci s celou rodinou hrdlačí, aby fungovala. Áno, ten sa stane gazdom. Ale tí, čo im privatizačný majetok spadol z neba, ale hlavne takí, čo včera dostali a platiť majú až zajtra, robia celkom logicky všetko pre to, aby zajtra platiť už nemuseli. Užívajú si, tunelujú bez akejkoľvek úcty k tomu, k čomu ľahko prišli.

    Previesť majetok z vlastníctva štátu do vlastníctva dobrých hospodárov je nevyhnutnou ekonomickou potrebou. Aby sme ju naplnili, nestačí iba mechanická zmena vlastníkov. Treba hľadieť i na základné psychologické okolnosti ovplyvňujúce motiváciu činnosti budúcich vlastníkov. Ale stále je to iba ekonomické hľadisko, i keď je hlbšie pochopené. Dnes sa tomu nechcem venovať. Treba však pripomenúť ešte jedno dôležité hľadisko. Ide o to, že právo získať podiel na privatizovanom majetku štátu by mali mať z hospodárskeho hľadiska nepochybne v prvom rade tí, čo s ním budú vedieť a chcieť dobre gazdovať. Ale istú účasť bez toho, aby to ohrozilo dobré hospodárenie, podľa môjho názoru by mohli mať aj tí, čo tento majetok po desaťročia vytvárali, teda občania.

    Boli tu dva veľké pokusy dať pri privatizácii časť majetku nielen veľkým podnikateľom, ale rozdeliť časť národného majetku aj medzi ľud. Podľa môjho názoru išlo o dobrý a spravodlivý úmysel, aby sa veľká časť národného bohatstva, ktorý sme v minulosti a naši otcovia spoločne zveľaďovali, rozdelila medzi občanov. Tak sa najskôr zrodila idea kupónovej privatizácie. Bola to cesta k reálnemu podielu na privatizovanom majetku pre milióny ľudí. Dodnes si myslím, že to bola správna a spravodlivá myšlienka, bohužiaľ, trochu komplikovaná. Investičné kupóny boli príliš zložitým nástrojom, predpokladali aktívny prístup ľudí a hlavne ich ekonomickú predvídavosť. Kto mohol vtedy vedieť, do čoho sa oplatí kupóny investovať. Preto sa ľudia veľmi radi nechali v týchto úvahách zastúpiť investičnými fondmi, ktoré sa na tento účel veľmi pohotovo utvorili. A, samozrejme, nielen na tento účel, predovšetkým na účely koncentrovať drobné majetkové podiely státisícov ľudí na utvorenie vlastného kapitálového potenciálu. Pôvodná idea utvoriť základy pre ľudový akcionárový kapitalizmus sa nevydarila.

    Druhý pokus vo svojej podstate nebol už ani rozdelením majetku medzi ľudí, ale bol prísľubom štátu občanom, že časť toho, čo získa predajom podnikov, rozdelí neskôr medzi ľudí. To je tá takzvaná dlhopisová metóda. Čo ako spravodlivý mohol byť jej zámer, výsledok je hudbou možností, ktoré ešte iba prídu, možno, a ak, tak to bude na úkor niečoho, napríklad školstva alebo sociálneho systému, alebo niečoho iného. Oba pokusy dať aspoň časť sprivatizovaného majetku či z výnosu za jeho predaj širokým vrstvám ľudí v podstate nepriniesli očakávaný výsledok, nepriniesli významnejšie rozšírenie majetkového vlastníctva medzi občanov. Privatizácia sa stala symbolom tvorby relatívne veľmi úzkej a veľmi bohatej kapitálotvornej vrstvy spoločnosti. Väčšina spoločnosti však so zatajeným dychom iba sledovala nesmierne narastanie bohatstva v rukách niekoľkostoviek ľudí, pritom chudobný je štát, chudobní zostali všetci ostatní.

    Chcem sa preto obrátiť predovšetkým na vládu. Som presvedčený, že dnes, keď navrhujeme otvoriť dvere pre privatizáciu veľmi cenného balíka ďalších odvetví, mali by sme sa zamyslieť aj nad tým, či znovu neoprášiť spravodlivú myšlienku umožniť budúcu účasť na tomto majetku aj väčšiemu počtu ľudí. Myslím si, že nie je potrebné vymýšľať také zložité a špekulačne zneužiteľné metódy, akou bola kupónová privatizácia alebo nie príliš poctivé sľubovanie neistých platieb v budúcnosti, ako bola metóda dlhopisov. Stačilo by azda primeranú časť privatizovaných spoločností rozdeliť na väčší počet akcií za dostupnú cenu a ponúknuť ich do predaja občanom. Britská vláda takto privatizovala v osemdesiatych rokoch napríklad British telephone. Akcie si vtedy kúpili asi 2 milióny ľudí, ešte viac ľudí 4,5 milióna investovalo do akcií britského plynárenského priemyslu Britih gas vrátane takmer všetkých 130 tisíc jeho zamestnancov. Boli to veľmi úspešné privatizačné akcie, ale predovšetkým prispeli zásadným spôsobom veľkému rozšíreniu národného bohatstva medzi milióny ľudí.

    Bolo by dobré, keby sme to, čo dnes púšťame na cestu do súkromnej sféry, neprivatizovali mechanickou zotrvačnosťou, tak ako sa to robilo doteraz. Iste je asi ekonomicky účelné a potrebné, aby niekto neanonymne niesol rozhodujúci diel zodpovednosti za hospodárenie podniku. Ale veľká časť národného majetku sa môže ponúknuť ľuďom v najširšej možnej miere. Nech každý, kto len trochu chce, môže mať reálny podiel na majetku privatizovaných spoločností. Prosím preto vládu tejto krajiny, aby pri svojom rozhodovaní o prevode majetku z tohto dnešného balíka nemyslela ako podaktoré predchádzajúce iba na kapitánov priemyslu. Prosím ju, aby pritom predovšetkým myslela na svoj ľud.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pánu poslancovi Ivanovi Šimkovi za jeho vystúpenie v rozprave.

    S faktickými poznámkami k jeho vystúpeniu sa hlásia traja poslanci: pán poslanec Husár, pán poslanec Hofbauer, tretí pán poslanec Húska. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.

    Ako prvý vystúpi pán poslanec Husár.

  • Pán kolega mal veľmi pekné vystúpenie, ale myslím si, že to isté si bude myslieť aj veľká časť občanov, ktorí si ho vypočujú. A osobne plne, hoci je to veľmi rýchla reakcia, podporujem vašu myšlienku, ktorú ste na záver adresovali vláde Slovenskej republiky. Pýtam sa však, pokiaľ je myslená vážne, čo vám bránilo, aby ste v tejto rozprave po troch mesiacoch od predloženia návrhu spracovali taký pozmeňujúci návrh, aby sme túto myšlienku mohli podporiť aj hlasovaním.

    V otázke ľudového akcionárskeho kapitalizmu a v zámere tento realizovať formou kupónovej privatizácie sa však mýlite. Samotní tvorcovia tejto metódy zrozumiteľne a verejne priznali, že mala slúžiť na zabezpečenie sociálnej priechodnosti privatizácie ako takej. Nebol to, bohužiaľ, taký čistý a hlboký zámer, ako ste ho prezentovali.

    V otázke predpokladu zmeny vlastníckych vzťahov ste vyjadrili veľmi zrozumiteľne celkom logickú myšlienku a postupy, tak ako bežali. Ale treba odpovedať aj na to, že väčšina projektov, ktoré sa dostávajú na ministerstvo, na fond nebola hlúpa. Väčšina ľudí, ktorí vstupovali do tohto procesu, neboli zlodeji. Podmienky, ktoré sme im nedokázali počas 5 rokov vytvoriť, z nich možno v niektorých prípadoch urobili to, čo urobili. Ani jeden z týchto ľudí nepredpokladal v rokoch 1993 a 1994, že úrokové miery v roku 1999 budú 27 %, že poľnohospodárstvo...

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Ďakujem.

    Pán poslanec Hofbauer, máte slovo.

  • Pán poslanec Šimko, vy ste sa obracali na vládu krajiny. Jedinú krajinu, ktorú poznám, to je Chorvátsko, tá pripadla v bosnianskom konflikte zase naspäť Chorvátskej republike, tak neviem, či ste mali na mysli tú krajinu. Pokiaľ ste mali na mysli nejakú inú krajinu, tak ste ju mali špecifikovať, či je to krajina strednej Afriky alebo v Pakistane, alebo v Nepále. Pokiaľ ste mali na mysli územie tohto teritória, kde sa momentálne nachádzate, tak je to Slovenská republika. Nehanbite sa za to donekonečna, aj keď ste sa vyjadrili, že vznik Slovenskej republiky ste pripodobnili rozbitiu Rímskej ríše barbarmi. To je už za nami. Tie na pohľad lákavé vízie ako pospolitý ľud, statočne pracujúci, sa dostane k majetku v podnikoch, ktoré vy a vaši otcovia vytvorili, už neviem, čo ste vy vytvorili v tomto štáte. Podľa mňa nič. To nejako nekorešponduje so záväzkami, ktoré táto vládna garnitúra prijala vo vzťahu k zahraničným partnerom, pretože tam ide o predaj strategických podnikov zahraničným partnerom, nie o privatizáciu, ale o predaj, presne taký predaj, ako keď dnes si človek oblečie oblek, potom ho predá, aby sa mohol najesť, a na ďalší deň je nahý a ešte aj hladný. Toto je presne ten postup, ktorý sa štartuje zrušením zákona o strategických podnikov a hodením týchto podnikov napospas monopolným vlastníkom, ktorí sú vplyvní monopolní vlastníci. Nekúpi to nikto chudobný, ale kúpia to veľké podniky, gigantické energetické alebo plynárenské, alebo ropné firmy a tie nemajú súcit s malými partnermi, idú len za jediným kritériom, a tým je zisk.

  • Ďakujem pekne.

    Pán poslanec Šimko, myslím si, že vaša výzva, aby vláda bola uvážlivá, je naozaj na pravom mieste, a myslím si, že by sme mali nad tým zvažovať a vláda by mala naozaj začať myslieť v kategóriách vlády Slovenskej republiky. Ale problém, ktorý ste naznačili, že možno by sa to dalo riešiť teraz zase mnohosťou postupu pri privatizácii, tak len upozorňujem, že problém, ktorý vyplýval z kupónovej privatizácie, bol v tom, že vlastne nebola stanovená takzvaná investičná kotva. Povinnosť toho, kto dostane v kupónoch hodnotu, aby to rýchlo nespotreboval, nezmenil na konzum, mala byť v zákone zakotvená, aby kupóny držal ako prostriedok na ďalšie honobenie jeho vlastného kapitálu. Toto tam nebolo zamontované, a preto obyvatelia veľmi ochotne vo veľkej väčšine išli do Harvardu a do všelijakých fondov, ktorým odovzdali svoje prostriedky, lebo hovorili, to je pekná vec mať dáky kapitál, ale dnes si to chcem užiť, starší človek dokonca myslel v kategóriách, že ktovie či o desať rokov si to užije a podobne. Toto treba ďalej domyslieť. Obávam sa a upozorňujem aj napríklad na tú propagandu okolo Mojžišovho Drukosu a Vašej privatizácii, ako to oni nazývajú, že tá je mimoriadne nebezpečná, pretože sľubuje ťažko dosiahnuteľné veci. Akými operáciami dosiahne 100-percentný zisk? To znamená v podstate...

  • Zaznel zvuk časomiery.

  • Ďakujem.

    Pán poslanec Volf vystúpi v rozprave, po ňom pán poslanec Oberhauser ako posledný písomne prihlásený.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážené dámy,

    vážení páni,

    myslím si, že je zbytočné zdôrazňovať, ako je potrebná novelizácia zákona o veľkej privatizácii. Možno tá dlhá diskusia, ktorá mala často aj politický rozmer, bola zbytočne dlhá, ale našťastie je návrh v parlamente a rokujeme o ňom, budeme o ňom hlasovať. Je najvyšší čas, aby pozitívne veci, ktoré tento návrh zákona prináša, vošli aj do normálnej praxe.

    Je celkom prirodzené, že najviac sa diskusia krútila okolo prirodzených monopolov, ktoré nahrádzajú strategické podniky, kde, povedzme si úprimne, každá vláda mala problémy ich presne špecifikovať. Nechcem hovoriť o tomto probléme, bolo tu povedané veľa o prirodzených monopoloch, o rozsahu ich privatizácie, o kontrole zo strany štátu. Chcem vás skôr poprosiť a požiadať o podporu dvoch návrhov, ktoré si všímajú troška iné aspekty v novelizácii tohto zákona, a to otázky zvýšenia verejnej kontroly a transparentnosti a možnosti posúdiť a prehodnotiť tie prípadné rozhodnutia, ktoré sú v rozpore so zákonom. Tieto návrhy predkladá skupina poslancov, máte ich aj písomne v laviciach a ja by som ich spomenul v tejto rozprave, pretože tak mi prikazuje rokovací poriadok.

    Prvý sa týka § 10 a hovorí toto: "Ak je nadobúdateľom obchodná spoločnosť, k rozhodnutiu musí byť okrem výpisu z Obchodného registra priložená aj spoločenská, resp. zakladateľská zmluva alebo zakladateľská listina." Hovoríme tu o tom, aby nebol dokladom len výpis z Obchodného registra, ktorý sa prakticky môže dnes, zajtra zmeniť, kde sa môžu vystriedať najrôznejší ľudia. Pokiaľ sa predkladá zakladateľská zmluva alebo zakladateľská listina, je oveľa transparentnejší pohľad na skutočných vlastníkov tej spoločnosti, ktorá sa o privatizáciu uchádza. Nie je to žiadne šikanovanie navyše, nie je to žiadny veľký problém, je to skrátka príspevok k tomu, aby každý, a predovšetkým Fond národného majetku, si urobil skutočný obraz o vlastníckych vzťahoch v tej firme, ktorá sa o privatizáciu uchádza.

    Ďalší návrh sa týka § 40 a hovorí toto: "Ak pri prevode alebo prechode majetku vo vlastníctve štátu, alebo fondu na iné osoby, ktorý sa uskutočnil podľa osobitných predpisov, boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, je prokurátor oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva." Preložené do zrozumiteľnejšieho a nielen právneho jazyka to znamená toľko, že pokiaľ prokurátor nadobudne podozrenie, že bol porušený zákon, môže podľa tohto ustanovenia vstúpiť do celého procesu a napadnúť už uzatvorenú zmluvu. Doterajšie znenie zákona to umožňuje len v prípade podozrenia z trestnej činnosti a zákony to umožňujú len v prípade majetku štátu, nie vtedy, keď majetok prejde zo štátu na Fond národného majetku. Domnievame sa, že opätovne vzniká mechanizmus, ktorý umožňuje, aby v prípade, že došlo k porušeniu zákona, mal prokurátor možnosť vstúpiť do celého procesu a zariadiť nápravu, ktorá je určite v tom prípade potrebná.

    Chcel by som ešte upozorniť na jeden problém, o ktorom sa málo hovorí, ale ktorý sa bude ľudí dotýkať veľmi eminentne, trocha to možno spomenul pán poslanec Šimko. Ľudia oprávnene čakajú, že k 31. 12. 2000 dostanú svoje prostriedky za dlhopisy alebo dostanú aspoň ekvivalentne k týmto prostriedkom, to znamená napríklad akcie ziskových podnikov. Spomíname si na situáciu, ktorá nastala, keď sa preplácali dlhopisy občanom starším ako 70 rokov, že vtedy bol veľmi neskoro predložený celý mechanizmus - harmonogram. Spomíname si na fronty starých ľudí, na neistotu. Myslím si, že táto vláda spolu s fondom by mala predísť tejto situácii a veľmi urýchlene pripraviť návrh postupu a harmonogram preplácania týchto dlhopisov, resp. ich prípadnej výmeny za akcie podnikov. O tomto hovorí návrh uznesenia, ktorý je súčasťou spoločnej správy výborov, a ja by som vás prosil aj v tomto prípade o podporu.

    Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Konštatujem, že nie sú žiadne faktické poznámky k vystúpeniu pána poslanca Volfa.

    Dávam slovo poslednému písomne prihlásenému do rozpravy pánu poslancovi Oberhauserovi.

    Nech sa páči.

  • Ďakujem.

    Vážený pán podpredseda,

    vážená pani ministerka,

    vážení spoluobčania,

    a vládni poslanci,

    ak to budete sledovať pri televíznych obrazovkách,

    aj opoziční,

    privatizácia je proces, ktorým sa naštartovali prevratné zmeny v našej krajine a od samého začiatku mnohí protagonisti, nadšenci privatizácie si od nej sľubovali hotové zázraky. Ale na druhej strane nám privatizácia priniesla aj obrovské problémy v hospodárstve a stále skôr, ako by sme začali s nejakým materiálom, ktorý by priniesol zmeny v koncepcii privatizácie, stratégii, v pravidlách hry, bolo by dobré urobiť naozaj hĺbkovú analýzu, čo bolo na privatizačnom procese pozitívne, kde sa došlo k dobrým výsledkom, lebo aj také určite boli, a kde naopak privatizácia nepriniesla riešenie problémov v tých podnikoch, v ktorých sa uskutočnila a naopak spôsobila práve rozklad podnikateľskej štruktúry a v mnohých prípadoch aj zánik fungujúcich podnikov.

    Čiže na začiatku si treba povedať, že naozaj tu chýba táto analýza. Dúfal som a pani ministerka na začiatku sľubovala, že takáto hĺbková analýza sa urobí. Žiaľ, zatiaľ ešte nie je zrejme hotová alebo aspoň nebola predložená do parlamentu. A preto sa nám ťažko prijíma nejaká novela, ktorá má skoro akoby skončiť proces privatizácie a my sa nepoučíme z minulosti, aby sme veci robili lepšie. Čiže je to naozaj na škodu veci a, žiaľ, preto ani novela nemohla dosiahnuť tie parametre, ktorými by bola pozitívnym krokom k zlepšeniu procesu privatizácie.

    Zjednodušene sa dá povedať, že novela rieši iba niektoré veci, ktoré sa týkajú skôr nejakých drobných úprav, a potom vážny problém likvidácie strategických podnikov. Jednoducho táto vláda prišla s koncepciou predať skoro všetko, v rámci tohto predávania podnikov uprednostniť formu súťaže. A keď si predstavíme, že v prostredí, kde došlo k hlbokej devalvácii slovenskej koruny, kde je situácia, že je akútny nedostatok peňazí v obehu, kde podniky majú veľké problémy investovať do svojho rozvoja, a dokonca udržiavať proste obežné prostriedky a obratový kapitál, aby si mohli nakúpiť materiály, spracovať ich a predať, v takomto prostredí je jasné, že v súťažiach môžu uspieť len zahraniční partneri, zahraniční investori. Čiže rovno si povedzme, že ide o predaj podnikov do zahraničia.

    Na dôvažok, je to v štádiu, keď v podstate všetky podniky v takej bežnej komercii bežného hospodárskeho života sú už vlastne po privatizácii a zostali na privatizáciu alebo na takýto odpredaj len podniky, ktoré v mnohých krajinách vlastne ani nie sú podnikmi na predaj. Sú to podniky, ktoré si väčšina štátov drží vo svojom vlastníctve, lebo rozhodujú o celom hospodárskom a ekonomickom živote v krajine. Jednoducho každá fabrika, každý priemyselný, poľnohospodársky a iný podnik musí akosi odoberať elektrickú energiu, poväčšine sú už všetci napojení na plynové rozvody, poväčšine každý si potrebuje požičiavať peniaze z bánk, poistiť sa v poisťovni, ktorá má ešte stále v podstate skoro monopolné postavenie na slovenskom poisťovacom trhu a tak ďalej. Čiže sú to kľúčové firmy, ktoré rozhodujú o celom hospodárskom a ekonomickom dianí na Slovensku.

    A teraz stojíme pred otázkou, či v tejto situácii máme tieto firmy jednoducho absolútne odpredať alebo či máme postupovať iným spôsobom. A preto sa ani vôbec nečudujem, že vo vládnej koalícii nastala táto diskusia, v ktorej časť alebo niektorí sa jednoducho pozreli aj po svete a rozmýšľajú ako národohospodári a nedá im, aby neobránili v takomto súboji aspoň časť z toho majetku ako strategický preto, aby si vláda, občania tohto štátu prostredníctvom svojich volených zástupcov zachovali vplyv v niektorých kľúčových podnikoch.

    Čiže jednoducho tento súboj vo vládnej koalícii sa stal súbojom na jednej strane v otázke absolútne sa zbaviť možnosti vplyvu prostredníctvom priameho zúčastnenia sa na rozhodovaní týchto podnikov a na druhej strane sa tu veľa diskutuje o transparentnosti celého tohto procesu. Pri prvej otázke zachovať si svoj vplyv naozaj vidíme, že významné štáty, ktoré sú častokrát našimi predstaviteľmi, ktorí hovoria, že sa pozerajú do Európy a chcú byť veľmi podobní, ako Európa dnes vyzerá. Vidíme, že plynárenské spoločnosti v Taliansku, vo Francúzsku, v Nemecku a v ďalších krajinách mnohé z týchto kľúčových odvetví sú pevne v rukách štátu. A štát nie 51-percentnou, ale mnohokrát vlastne absolútnou väčšinou alebo stopercentným vlastníctvom rozhoduje o týchto podnikoch, drží ich v rukách a pevne s nimi narába.

    Na dôvažok, keď si pozrieme tvorbu tohtoročného štátneho rozpočtu, tak práve tieto podniky mali predpísaný odvod navyše do štátneho rozpočtu, ako boli ich daňové povinnosti, tak plynárenský podnik, tak energetické závody, tak Slovenské telekomunikácie. Len čo dôjde k privatizácii, odvod navyše je nereálny. Čiže štátny rozpočet si môže tie 3, 4, 5 mld. vyčiarknuť z príjmov, lebo jednoducho bude musieť ku každému podniku pristupovať rovnocenne, nebude ho mať vo vlastníctve, nemôže mu predpísať odvody z hospodárskeho výsledku navyše do štátneho rozpočtu. To je pravda o týchto podnikoch a je to pravda aj o ich ekonomických záujmoch alebo ekonomických efektoch, ktoré možno z týchto podnikov získať.

    Iste, už sa tu diskutovalo nedávno o Imune Šarišské Michaľany, kde niektorí vládni funkcionári naivne hovorili, že Šariské Michaľany sa vyriešia tým, že tam bude zahraničný partner, lebo naše zdravotnícke zariadenia Šarišským Michaľanom neplatia za tovary, ktoré sú im dodávané. No keď bude zahraničný partner vlastniť Šarišské Michaľany, určite nebude dávať našim zdravotníckym zariadeniam svoje výrobky zadarmo. Takisto mu bude nutné platiť. Čiže argumentovať potrebou privatizácie preto, lebo podniky nemajú uhrádzané svoje pohľadávky, je scestné a nemá nič spoločné s realitou. Je možné, že v minulosti nebolo dostatočne premyslené ovplyvňovanie vedúcich funkcionárov týchto podnikov, že neboli v týchto podnikoch dosť premyslené riadiace systémy, že manažmenty jednoducho nesplnili svoje úlohy a svoje poslanie. Ale to nebola vina toho, že boli štátne, to bola vina toho, že boli zle riadené príslušnými ministerstvami, že boli zle dozorované, že jednoducho zákon o štátnych podnikoch bol prekonaný a nefungovalo to tak, ako malo fungovať.

    Čiže vymýšľať si, že teraz keď ich sprivatizujeme, šibneme čarovným prútikom a už to budú dobre fungujúce podniky, nie je pravdou. V zahraničí aj štátom vlastnené podniky fungujú dobre a majú dobré hospodárske výsledky. Práve pri znížení počtu štátnych podnikov na taký malý počet, ako je teraz len na tzv. strategické podniky, sa môže zintenzívniť dozor štátu, skvalitniť sledovanie a ovplyvňovanie procesov v týchto štátnych podnikoch, aby tam bola naozaj vysoká úroveň riadenia a vysoký stupeň zhodnotenia produkcie a zefektívnenia výrob. Iste, v socialistickom systéme, kde všetko vlastnil štát, kde ministerstvá boli vlastne generálnymi riaditeľstvami a boli zaplavené množstvom rozhodovacích a riadiacich úloh, nebolo možné dohliadnuť na každý jeden podnik a nebolo ani reálne dosledovať to, aby všetci efektívne pôsobili. Tu bolo dobré, že sa zapojila ľudská iniciatíva, túžba po vlastnení a spoluúčasti na majetku do toho, aby sa mohli zdynamizovať procesy riadenia v týchto podnikoch.

    Ale dnes po zúžení toho počtu vlastne na niekoľko skoro na jednej ruke, najviac na dvoch rukách spočítaných podnikoch, keď vidíme, že v susednom Maďarsku je ich okolo 100, v ďalších krajinách oveľa viac vo výlučnom vlastníctve štátu, dnes sme vlastne už v privatizácii dosiahli absolútnu špičku únosnosti privatizácie z hľadiska počtu podnikov, ktoré vstúpili do privatizácie. A zostali tu naozaj len monopoly, z ktorých môžeme vyčleniť niektoré činnosti, ktoré budú efektívnejšie jednoducho realizované nejakými súkromnými spoločnosťami a súkromnými aktivitami. Ale nemali by sme už tieto spoločnosti jednoducho privatizovať ako celky, ale skôr sprivatizovať z nich vyčlenené časti a tie použiť na mobilizáciu celých podnikov.

    Poviem to na príklade štátnych lesov. Iste, štátny lesný fond nie je možné privatizovať, ale je tam mnoho činností. Napríklad keby ťažobné práce, pestovateľské práce robili možno malé súkromné firmy, tieto procesy by sa zdynamizovali, robili by sa kvalitnejšie, štátnymi pracovníkmi by sa skôr dozorovali, sledovalo by sa, či sa dodržiavajú pravidlá ochrany životného prostredia, rozvoja krajiny a tak ďalej, čiže skôr by sa to posunulo do tejto polohy. Vtedy by to malo logiku. Ale ak dochádza k privatizácii en bloc celých podnikov, tak to stráca logiku a jednoducho to nebude smerovať k skvalitneniu činnosti v týchto jednotlivých úsekoch, ktoré sa pripravujú na privatizáciu.

    Pán poslanec Šimko povedal zopár príkladov z Veľkej Británie. Skoro by som povedal, že nie je poslancom vládnej koalície. My sme sa od začiatku roku 1990 usilovali ísť práve týmto smerom. V doterajšom znení zákona sa objavili zamestnanecké akciové spoločnosti, proste privatizácia v prospech zamestnancov, je tu predtým kupónová privatizácia, teraz dlhopisová, ale mne to pripadá tak, že v týchto nových návrhoch všetky veci ako spoluúčasť občanov, spoluúčasť zamestnancov sa asi ide hodiť cez plot, lebo prvoradý záujem sú tendre a predaj v súťažiach, z ktorých ani zamestnanci, ani občania Slovenskej republiky nemajú šancu vyjsť víťazne. Neviem, či sa podarí pokus pána Mojžiša z Banskej Bystrice nejako zasiahnuť do týchto súťaží a uspieť povedzme v zoskupení nejakých občanov, ktorí by sa uchádzali, ale veľmi silne pochybujem, že to má nádej na úspech pri takej tvrdej predstave, že všetko by mali získať skôr zahraničiari.

    Myšlienka účasti zamestnancov, myšlienka účasti občanov Slovenskej republiky však je tu a myslím si, že by bolo potrebné urobiť všetko pre to - keď sa to nepodarí v znení tohto zákona, tak aspoň v privatizačných projektoch, o ktorých som presvedčený, že pani ministerka sa ich bude snažiť robiť aj v spolupráci s nami a nájsť formu, ako zapojiť vo väčšej miere občanov Slovenskej republiky do vlastníctva, aby trauma, ktorá z privatizácie reálne je, lebo ľudia sú otrávení niektorými zbohatlíkmi, ktorí sa správajú neeticky, aby sa naozaj začala postupne kompenzovať a našli sa spôsoby, ako zapojiť do účasti občanov Slovenska, ale aj zamestnancov jednotlivých podnikov. Preto to, čo povedal aj pán poslanec Šimko, je zaujímavé a dúfam, že bude pre vládu a pani ministerku i Fond národného majetku inšpirujúce. Vidíte, že to bolo možné vo Veľkej Británii a všetci zamestnanci sa zúčastnili na privatizácii, že občania príslušných regiónov sa mohli zúčastniť na privatizácii. V tomto smere by bolo potrebné zákon ďalej premyslieť, ako takýto smer podporovať, aby ľudia mali pocit, že sú naozaj pri tom, sú spoluvlastníci, a nie je to len užšia skupina ľudí, ktorá participuje na privatizácii.

    Sú tu veľmi vážne obavy, že vláda, keď nebude mať dosť finančných prostriedkov na chod svojej ekonomiky, keď nebude mať dosť prostriedkov na to, aby mohla byť pred občanmi úspešná, jednoducho použije peniaze, ktoré sa získajú z predaja týchto podnikov na zabezpečenie bežných krokov v ekonomike, v hospodárstve, v službách a v rôznych podporných rezortoch. Boli sme toho svedkami aj nedávno. Len čo vznikol nejaký prebytok, hneď sa prihlásili, zaklopali zdravotníctvo, školstvo a ďalšie rezorty a peniaze strávili. Veľmi ľahko sa môže stať, že peniaze získané z predaja telekomunikácií a ďalších firiem by mohli skončiť podobne, jednoducho peniaze, ktoré sa získajú, sa v priebehu jedného, dvoch rokov minú, ale už nebudú ďalšie telekomunikácie, nebudú ďalšie energetické, plynárenské podniky, ktoré bude možné znovu predať, aby vláda mohla opäť povedať: aha, máme nejaké možnosti na ďalší chod, fungovanie.

    Toto by bol veľmi krátkozraký vývoj a myslím si, že vážne obavy smerujú aj k tomu, že pripravený návrh nás nenadchýna a boli by sme radšej, keby podniky strategického významu, prirodzené monopoly zostali trvale vo vlastníctve štátu. Rozhodne podporujeme, aby aspoň 51 %, alebo 34 % tých menej významných bolo v rukách štátu, aby mal štát stále ingerenciu v týchto podnikoch. Ale nepodceňoval by som Slovenskú poisťovňu, ktorú nejako Strana demokratickej ľavice veľmi rýchlo vypustila zo svojej pozornosti. Slovenská poisťovňa je reálny finančný ústav, ktorý má skutočné zdroje vo vlastníctve na rozdiel od bankových inštitúcií, ako je Slovenská sporiteľňa, ktorá má len požičané peniaze a o VÚB ani nehovorím. Slovenská poisťovňa by mala tiež, štát by mal mať v Slovenskej poisťovni tiež silnejšie postavenie a nemal by ju púšťať tak ľahkomyseľne zo svojej pozornosti, lebo táto skutočnosť rozhoduje o finančných pohyboch a proste o hospodárskych krokoch ostatných bankových inštitúcií, lebo len táto požičiava reálne financie, ktoré sú v jej vlastníctve. A preto je aj oveľa menej zraniteľná ako Slovenská sporiteľňa a iné bankové inštitúcie.

    Na záver, ak mi dovolíte, chcel by som upriamiť vašu pozornosť na pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, ktoré v tejto súvislosti predkladám. Ako som povedal, sú vážne obavy, že sa peniaze jednoducho minú a nebude ani na vyplatenie tých, ktorí vlastnia dlhopisy a ktorým sa zaviazala predošlá vláda tým, že podporovala kupónovú privatizáciu, že im umožní zúčastniť sa na privatizácii, že im dá podiel na majetku a najmä, keď ide o také vážne podniky, ako sú podniky plynárenského a energetického charakteru a podobne. Predsa keď sa predávajú zlaté nosnice, ktoré sú jadrom slovenskej ekonomiky, je do neba volajúci hriech, keby nemohli občania Slovenskej republiky sa zúčastniť na ich vlastnení.

    Čiže aj keď Strana demokratickej ľavice podrží a pomôže alebo ďalšie strany v koalícii, ktoré chcú uchopiť určitý podiel v týchto monopoloch, podľa môjho názoru by bolo mimoriadne dôležité, aby druhá vážna vec, ktorú by zabezpečili, bola možnosť občanov Slovenskej republiky kúpiť si akcie v týchto podnikoch. Preto navrhujem, aby v článku I bodu 5 písm. g) v § 10a ods. 4 za textom v písmene g) sa doplnila veta, ktorá sa týka práve výmeny podpisov fondu za akcie fondu, pričom výmena dlhopisov fondu za akcie fondu má prednostné právo pred ostatnými formami privatizácie do lehoty vyplatenia všetkých dlhopisov občanov Slovenskej republiky v zmysle zákona. Tu sa urobil akýsi prísľub občanom. Rozdalo sa z dlhopisov za 35 mld. korún. Tým štát a vlády, ktoré sú tu, zobrali na seba záväzok, že občanom Slovenskej republiky prednostne - lebo dopredu vydali tieto dlhopisy, predtým kupónové knižky - umožnia zúčastniť sa na vlastnení majetku, ktorý štát odpredáva vo výške 35 mld. korún. Ak nebude toto zabezpečené v zákone a predá sa to všetko iným spôsobom, mám vážne obavy, že jednoducho vláda poruší svoj záväzok, ktorý prijala vydaním kupónových knižiek a vzápätí ich previedla transformáciou na dlhopisy fondu.

    Navrhujem druhý pozmeňujúci návrh, aby štát v prípade insolventnosti fondu na splatenie dlhopisov v plnom rozsahu ručil za tieto záväzky celým svojím majetkom. Ak by náhodou štát inakšie naložil, ak by vláda inakšie naložila s týmito podnikmi, potom je povinnosť tejto vlády, aby na seba prevzala záväzok, že dlhopisy splatí, keď príde príslušný termín, ktorým sa jednoducho končí obdobie splatnosti týchto dlhopisov. Predsa vláda chce vo svojich privatizačných projektoch rozhodovať, komu predá podniky. Ak by týmto chcela obísť tých, ktorým dala záväzok, že im dala dlhopisy dopredu, tak vlastne musí na seba prevziať záväzok, že potom sa im dlhopisy musia uhradiť. Čiže je tu absolútne logická konštrukcia. Vláda rozhodne ináč, tak musí povedať ako. A musí ručiť celým majetkom, aby sa to stalo v skutočnosti, aby občania nezostali oklamaní.

    Tretí pozmeňujúci návrh je navrhnutý § 24 ods. 12, terajší ods. 14, ale pri tých posunoch sa to posunulo, kde navrhujeme, aby sa zmenil zmysel vety zo zápornej na kladnú. V tej vete sa rieši otázka zábezpek pomocou dlhopisov. Dlhopis bol vydaný nie ako plnohodnotný cenný papier, lebo sa mu obmedzilo v tomto odseku proste použiť ho formou zábezpeky. Preto navrhujeme, aby sa zmenila veta: "Dlhopisy podľa odseku 4 možno použiť na zabezpečenie záväzkov ich majiteľov." Čiže jednoducho by sme len zrovnoprávnili tento cenný papier, aby majitelia dlhopisov mohli s nimi narábať v plnohodnotnej miere ako s akýmkoľvek cenným papierom.

    A po štvrté navrhujeme, aby v uznesení Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré je priložené k spoločnej správe v tomto materiáli, sa popri pasáži, kde sa hovorí: "Uložiť vláde Slovenskej republiky vypracovať a predložiť Národnej rade Slovenskej republiky v spolupráci s Fondom národného majetku Slovenskej republiky správu o spôsobe a časovom postupe vyplácania dlhopisov, resp. ich výmeny za akcie podnikov občanom Slovenskej republiky v zmysle platného zákona v termíne do 30. septembra 1999," sa vložila nová veta: "Pričom predkladatelia sú povinní zabezpečiť, aby všetci vlastníci mali možnosť výmeny dlhopisov fondu za akcie fondu podnikov charakteru prirodzeného monopolu podľa § 10 ods. 1, ďalej Slovenskej sporiteľne, Všeobecnej úverovej banky a Slovenskej poisťovne." Týmto by sa vlastne povedalo dopredu, tak vláda má takúto koncepciu, takto chce nakladať s dlhopismi a dopredu hovorí, že tieto pripravuje a umožní vymeniť ich v jednotlivých podnikoch v takýchto balíkoch, teda občania, ktorí vlastníte dlhopisy, máte termín dovtedy a dovtedy, môžete vymeniť svoj dlhopis za akciu, po tomto termíne inými formami predáme všetok zvyšujúci majetok. Čiže nastala by tu určitá reálna postupnosť. Najprv splním to, čo som sľúbil, dal som vám cenný papier, sľúbil som vám ho, že si ho môžete vymeniť za akcie, ktoré budú poskytnuté v sprivatizovaných podnikoch, keď ste si ho dovtedy a dovtedy nevymenili, vyplatíme vás po skončení v roku 2000, ostatné predávame v rozsahu, v ktorom sme sa dohodli.

    Vážené dámy a páni, dúfam, že tieto návrhy naozaj podporíte bez ohľadu na to, či ide o koalíciu alebo opozíciu. Sú to veci, ktoré vláda Slovenskej republiky sľúbila občanom Slovenskej republiky. Žiadne sľuby sa nemôžu porušovať ani zmenou vlád, lebo občan jednoducho môže stratiť dôveru vo vlastný štát, a to by bolo obrovskou chybou.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďakujem pánu poslancovi za vystúpenie v rozprave.

    S faktickou poznámkou sa prihlásil jedine pán poslanec Juriš. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.

    Prosím, pán poslanec Juriš, máte slovo.

  • Ďakujem za udelené slovo.

    K pánu poslancovi Oberhauserovi len toľko. O mnohých názoroch by sa dalo diskutovať, ale vyjadrím sa len k jednému, a to je otázka dlhopisov. Myslím si, že máme ešte takú pamäť, že si pamätáme, že dlhopisy boli vydané na konto zrušenia druhej vlny privatizácie a do tejto druhej vlny kupónovej privatizácie boli už zadelené podniky s konkrétnymi číslami. A druhá vlna kupónovej privatizácie sa zrušila len preto a vydali sa dlhopisy, aby ich mohla predchádzajúca vláda sprivatizovať. Čiže nepočítalo sa so strategickými podnikmi. A nová vláda musí teraz vyplatiť tieto dlhopisy. Vážení, a z čoho? Áno, je možný názor, že sa dlhopisy môžu použiť aj na privatizáciu podnikov, ale myslím si, že podstatná časť obyvateľstva bude chcieť peniaze, lebo už na žiadne akcie neverí. Takže z toho dôvodu si myslím, že veľmi málo ľudí použije dlhopis na kúpu akcií v privatizovaných podnikoch. Ešte raz, skutočne druhá vlna privatizácie bola zrušená, aby si mohli sprivatizovať podniky privŕženci vládnej garnitúry, a to za takú cenu, ktorá nie je ani 20 % z účtovnej hodnoty. A teraz, keď sa bude privatizovať formou súťaží, tak sa asi získa viac. To je moje presvedčenie.

    Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Páni poslanci, pani poslankyne, pán poslanec Oberhauser bol posledný písomne prihlásený do rozpravy k tomuto bodu. Konštatujem, že vystúpili všetci písomne prihlásení aj za kluby, aj jednotliví poslanci.

    Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Prosím, aby ste sa postupne prihlasovali: pán poslanec Húska bol už predtým prihlásený ako prvý, pán poslanec Hofbauer, pán poslanec Švantner bol už prihlásený takisto, ale prosím, aby si sa zaregistroval aj na tabuli, ďalej pán poslanec Husár, pán poslanec Ivanko. Tak prečítam ešte raz pánov poslancov, ktorí chcú vystúpiť v rozprave ústne v tomto poradí: pán poslanec Húska, pán poslanec Hofbauer, pán poslanec Švantner, pán poslanec Husár, pán poslanec Ivanko. Prečítal som všetkých päť pánov poslancov. Končím možnosť uplatnenia ústnych prihlásených do rozpravy k predmetnému bodu.

    Dávam slovo v rozprave pánu poslancovi Húskovi. Po ňom vystúpi pán poslanec Hofbauer.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážená pani ministerka,

    vážené kolegyne a kolegovia,

    chcem sa dotknúť niektorých otázok, o ktorých sa už diskutovalo a ktoré sú prezentované ako zaručené riešenia, a priznám sa, že chcem práve ukázať na veľkú relativitu, na veľkú neistotu takýchto jednoznačných riešení a liekov, ktoré sa odporúčajú.

    Priatelia, nedá sa nič robiť, musíme rátať s tým, že práve aj to, čo prebieha v Európe, je integračný proces, globalizačný proces. Samozrejme, že sme povinní byť realistami a vnímať jeho jednotlivé stránky a hľadať na to primerané odpovede, ale zároveň si treba uvedomiť, že to musíme vnímať jednoducho ako určitý druh a tlak záujmov, ktoré sa takýmto spôsobom prejavujú, a treba povedať, že našou povinnosťou je nielen registrovať tieto záujmy a prijať ich ako údel alebo ako jediné a dokonca ideálne riešenie, ale nájsť aj spôsob, ako vieme pod týmto tlakom v budúcnosti pracovať.

    Viete, existuje taký postup, že ak sa zväčšuje ekonomický tlak, podobne ako vo fyzike sa tomu dokonca hovorí supertlak, že mení izolačné vlastnosti na vodivé. Keď na jeden izolovaný materiál, ktorý prejavuje známky izolácie, sa vyvinie veľký fyzický tlak, tak sa naruší atómová mriežka a pod týmto supertlakom sa vlastne zrazu z izolantu stáva supervodivý materiál. Takýto materiál nekladie nijaký odpor. Musím sa doznať, mám taký dojem, že mnohí v tomto parlamente buď dobrovoľne, alebo jednoducho nechtiac sa stali supervodivými, že všetky vonkajšie záujmy sú ochotní bez všetkého akceptovať. Treba jednoducho povedať, že tieto záujmy sú tu a my sme povinní obhajovať naše záujmy. Naše záujmy sú tiež štruktúrované, tak ako individuálne záujmy a privátne záujmy, ktoré sa pohybujú od jednotlivcov cez skupiny, ako aj celoštruktúrované záujmy, teda záujmy celej spoločnosti. Pri úvahách o možnom upravovaní tohto zákona máme povinnosť aj dôkladne zvážiť už aj našu skúsenosť, aj našu trpkú skúsenosť, ale zvážiť aj skúsenosti iných, ale riadiť sa vlastnými záujmami.

    O čo sa máme usilovať, pokiaľ ide o zahraničné záujmy? Tak predovšetkým, aby sme otvárali priestor na investičné orientovanie u nás. Predaj existujúcich hodnôt nie je v podstate impulzným spôsobom v hospodárstve, to je orientácia na bazárový výkup a na prejedanie sa. Mali by sme sa bezpodmienečne viac orientovať na to, aby sme prakticky zdôrazňovali a aj signalizovali so všetkou slušnosťou - a nie s nejakým hurá vyhlasovaním -, ale so všetkou slušnosťou, že my hlavne vítame investičný kapitál. Už som dostal jednu reakciu v parlamente, keď som povedal, že špekulatívnemu kapitálu, teda tzv. rýchlym peniazom sa máme vyhýbať. Povedali mi, že predsa neexistujú špekulatívne peniaze, peniaze buď sú, alebo nie sú. To sú také úvahy, ako či sú špinavé peniaze alebo nie. Ale podstata je naozaj taká, že špekulatívny kapitál je svojou podstatou pôsobenia celkom iný kapitál ako dlhé peniaze, ako investičný kapitál a z týchto dôvodov je naozaj pre nás potrebné dôkladne zvážiť všetky okolnosti.

    Viete, hovorí sa o tom, akým spôsobom sa nesprávne privatizovalo hlavne pri kľúčových podnikoch. Môžem povedať, že veľká časť z toho, čo bolo privatizované práve kupónkou, postavilo občanov pred hotovú skutočnosť tunelovania preto, lebo sa dve základné veci pri kupónovej privatizácii nedomysleli. Po prvé to, čo som spomínal, je investičná kotva, teda nedovoliť, aby sa získaný majetok u obyvateľstva rovno hneď zamieňal na spotrebu. Bolo treba zabrániť tomu, aby občan za kupóny inkasoval peniaze a hneď ich minul v spotrebe. A druhá záležitosť je práve to, že na kupónovej privatizácii sa nemal zúčastňovať zahraničný kapitál. Buď je pravda, že sme pomocou kupónovej privatizácie robili kompenzačné gesto voči svojim obyvateľom za to, že dlhé časy mali relatívne nižšie príjmy v socialistickej ekonomike, alebo to nie je pravda a urobili sme si z nich dobrý deň a rýchlo sme umožnili špekulantom, aby si od občanov prostriedky vyzdvihli.

    Pozrite sa, veľmi silne sme presadzovali aj privatizáciu pomocou zamestnaneckých akcií, ale vo vnútri prebiehal taký proces, že manažment hneď vykupoval upisované akcie, jednoducho nám to nefunguje. Môžem upozorniť, že napríklad v Amerike zákonom prijatý zamestnanecký systém akcionárstva EZOP je organizovaný tak, že vlastník nemôže akcie takéhoto typu, typu zamestnaneckých akcií predať nikomu inému ako nazad tomu istému spoločenstvu zamestnancov, ktorí obhospodarujú svoj príslušný podiel akcií. Toto treba naozaj do budúcnosti domyslieť, lebo doterajšie zákonné riešenie je mimoriadne nevhodné.

    Rád by som hovoril aj o problematike peňažných ústavov. Na jednej strane sa hovorí, že sú veľmi zaťažené a treba ich oddlžiť a vraj bolo to spôsobené poslednou politikou. Ale, priatelia, veď 97 mld. boli v podstate dlžoby, ktoré boli dlžobami podnikov za investičné akcie, ktoré im boli vnútené plánom ešte počas bývalej socialistickej ekonomiky. A ďalej uvediem, že 27 až 29 mld. boli len také úvery, ktoré poskytli naše banky z dôvodov podpory malej privatizácie. Tie ostali visieť a sú to nevymáhateľné úvery. A teraz budeme hovoriť, že všetko to bolo preto, lebo banky boli zlé a len čo budú súkromné banky, tak to bude všetko v poriadku. To absolútne nie je pravda.

    Priatelia, lanského roku pri odhalenom škandále veľkej hedgeovskej americkej firmy, ktorú som tu už raz spomínal, sa ukázalo, že práve americké a aj iné svetové banky začínajú s Lintchovou skupinou cez Morganovu skupinu až po Dresdenerbank, všetky tieto banky nehanebne požičiavali tomuto hedgeovskému fondu pomocou tzv. finančných pák, zdvojených pák, nekrytý úver. Majetok fondu obnáša 4,8 mld. USD a naň si postupne požičal najprv v prvej etape 120 mld. a potom 1 200 mld. USD. V prepočte na nás je to vyše 40 biliónov, teda niekoľko desaťročných rozpočtov tejto republiky. A tento nekrytý úver požičali svetové banky, ktoré majú veľkú skúsenosť. Tam, kde niet dôslednej kontroly a stratila sa hlavne kontrola medzinárodného bankového dozoru, tak sa proste dejú veci, ktoré majú nedozerné rozmery a hovoriť, čo sa stalo v našich bankách a porovnávať to s týmito obrovskými podvodmi, nie je namieste. Alebo prípad Baring Banky, kde za 9 mld. libier v podstate jeden maklér, ktorý pôsobil v Ázii ako špekulačný koordinátor špekulatívnych termínových obchodov, dostal celú banku na mizinu a, samozrejme, aj všetkých úložkárov, ktorí tam uložili peniaze.

    Takže je celkom oprávnené žiadať, aby bankové úrady alebo orgány a banky, ktoré sú hlavnými úložkármi úspor obyvateľstva, boli naozaj pevne zviazané aj s garanciou štátu. Je to v obapolnom záujme, v celoštátnom záujme, v záujme samotných úložkárov. Teda z týchto dôvodov si myslím, že je jednoducho chyba hovoriť o našich chybných postupoch. Priatelia, veď uvidíte, aké dôkladné bude o rok, o dva zisťovanie chýb tejto vlády. Prosím vás, veď ústami predstaviteľov tejto vlády sa hovorilo už na konci minulého roku, že treba spraviť poriadok s VSŽ a skupina veriteľských bánk by mala navrhnúť zo svojej strany vedenie do VSŽ. Neviem, či by nebolo správnejšie hovoriť, ako robiť z capa záhradníka, ale je skutočne neuveriteľné, vlastná vláda podnecuje veriteľské banky, aby netrvali na dohodnutých limitoch postupného splácania, ale aby prešli v podstate na rýchly nárok vrátenia úvrov, aby na základe toho mohli nominovať svoje vlastné vedenie vo VSŽ. Je to hlboký omyl, omyl, ktorý stál miliardy a ktorý nás ešte stále bude veľa stáť a na ktorý treba naozaj myslieť.

    Ďalšia vec - už nekonečne veľakrát sa hovorilo o tom, aký je štát zlý podnikateľ. Ale naozaj neverte tejto hlúposti. Proste zlým podnikateľom a vlastníkom je ten, kto nekontroluje manažment pri výkone jeho funkcií. To sa môže stať kdekoľvek. Uvediem ďalší príklad. Na začiatku deväťdesiatych rokov kontrolná skupina General Motors zistila vo svojej veľkej fabrike Opel v Nemecku, že je tam taká zažratá korupcia, že sa nechávajú korumpovať províziami od generálneho riaditeľa až po takzvaného údržbárskeho majstra, teda ten, kto dával objednávky na udržovacie práce vo vnútri, nehovoriac už o tých, ktorí dávali investičné zadania iným firmám. A to všetko bolo previazané na princípe, že sa dávali príslušné provízie a tak ďalej. Opel je veľká firma, moderná firma, firma, ktorú vlastní najväčšia automobilová spoločnosť General Motors ako hlavný vlastník, a napriek tomu sa v nej diali takéto katastrofálne veci, 11 rokov prebiehali procesy nestráženého kradnutia. Takže si nemyslime, že sa to nemôže stať aj v iných podmienkach. To nie je spojené so žiadnym štátom alebo neštátom. To je spojené s tým, či sme v stave vytvoriť efektívny kontrolný systém a či sme v stave trvale sa starať o to, aby sa administrátorský aparát nezamotal do nejakých neprávostí alebo dokonca do lajdáctva. Je jednoducho holým faktom, že bez kontroly hrozí zlyhanie všade.

    Možno by bolo potrebné zvážiť napríklad okolnosť, aby sa Fond národného majetku premenil na štátny holding. Vieme, čo je to holding. Holding je vlastne podnikanie s akciami a funguje na základe takého mechanizmu, že sťahuje svoju akciovú participáciu z tých podnikov, v ktorých má svoje akciové podiely, v ktorých je nízka výťažnosť kapitálu, a naopak, presúva alebo prelieva ju do tých oblastí, kde je silná výťažnosť kapitálov, a teda silná rentabilita. A toto isté by mohol robiť práve štát vytvorením štátneho holdingu. Nie je to zasa ideálny zázrak, ale fakt je, že napríklad až pomocou holdingového usporiadania sa podarilo po niekoľkých ťažkých a veľmi namáhavých rokoch skonsolidovať štátne podielové vlastníctvo Rakúskej republiky, ktorá k tomu vytvorila nakoniec holding, ktorý takýmto spôsobom pracuje, a pritom holding aj tam zo zákona vykonáva napríklad také povinnosti, že musí podporovať určité regionálne oblasti, v ktorých vnútorných podnikateľských podnetov je málo alebo je málo disponibilného kapitálu.

    Čiže toto všetko by sa dalo rozumným spôsobom urobiť a treba naozaj zvážiť, či by nebolo vhodné ísť na to takýmto spôsobom. Musíme aj v cenovej politike neprijať taký postup, ktorý hovorí pán poslanec Osuský, že je to všetko z peňazí našich daňových poplatníkov. Dokonca svetové monopoly riadia cenu, veď ak sa pozrieme na výkyvy pohybu cien surovín a energií, tak vidíme, ako riadia svetové monopoly vysokú hladinu týchto cien, pretože pomocou nich od všetkých a všade inkasujú veľké superzisky.

    Takže náš záujem musí byť jednoducho taký, aby sme v oblasti ekonomiky neustúpili cudziemu tlaku v tom zmysle slova, že by sme naše posledné životodarné a zdrojové miesta odovzdali zahraničnému kapitálu. Môžeme ho privítať, predsa je to celkom férové, keď povieme, máte záujem, ako hovoria na Západe, o takzvaný predĺžený pracovný stôl, teda chcete presunúť si svoje kapacity, ste vítaní aj v oblasti strojárstva, v ktorejkoľvek oblasti vám prakticky vytvoríme príslušné podmienky, príďte s investičným kapitálom. Ale oni s tým nejdú, veď v tomto roku prišla iba tretina investičných prostriedkov alikvotne k tej, ktorá prišla v minulom roku. Je to predsa vláda, ktorá je veľmi ústretová voči západným partnerom. Treba si uvedomiť, čo sa vlastne deje a my jednoducho sme povinní dôkladne zvažovať všetky okolnosti, a preto všetky reči o tom, že treba teraz rýchlo oddlžiť banky, to znamená na chrbát daňových poplatníkov - ako hovoril pán poslanec Osuský - preniesť 90 alebo 100 mld. z rozpočtu na nevymáhateľné úvery a čisté banky ako božie oko odovzdať zahraničným bankám, veď trocha aj rozmýšľajme, keď už iné nie.

    A z takýchto dôvodov by som rád zdôraznil, že aj dokonca ohlásenie súbehu je mimoriadne nebezpečná, ekonomicky nebezpečná záležitosť či postup. Minule som vám práve hovoril, že len jedno prerieknutie sa guvernéra Bank of England spôsobilo, že stratili 600 mil. USD, lebo okamžite špekulanti znížili ceny zlata za trójsku uncu, keď zistili, že bude zlato na odpredaj. Ubezpečujem vás, nič nemôžete optimalizovať, ak dopredu vyhlásite, že idete odovzdávať zahraničným záujemcom atraktívne podniky. Okamžite urobia všetko pre to, aby sa poriadne znížila ich predajná takzvaná trhová cena a aby dostali také podmienky, ktoré sú neúmerné.

    Pán poslanec Tatár napríklad hovoril, že pokiaľ ide o prirodzené monopoly, ide len o to, aby neboli zdvojené riešenia. Priatelia, to nie je v tom. Predsa štát môže mať aj päť ropovodov a plynovodov zabudovaných. Prečo by len jeden z nich mal vlastniť a ostatné by mal protimonopolne dať iným? To je jednoducho naozaj infrasieť, ktorú potrebujeme obhajovať ako celok. Takže z týchto dôvodov navrhujem naozaj veľmi dôkladne zvážiť všetky okolnosti, nepustiť infrasieť, aj keď ste dali prísľuby, boli to, slušne povedané, neuvážené prísľuby a treba naozaj dôkladne zvážiť, čo sa v tejto oblasti dá urobiť v prospech Slovenska, v prospech prosperity Slovenska, v prospech toho, aby Slovensko nebolo chorým príbuzným a chudobným príbuzným Európy. Ubezpečujem vás, že takouto suverénnou cestou sa k Európe väčšmi približujeme.

    Z týchto dôvodov navrhujem, aby sme dôkladne zvážili, aby sme nešli na nejaké nízke percentuálne odovzdávanie, aby sme dokonca zvážili, prečo máme prezradiť celkovú stratégiu tohto postupu. Ubezpečujem vás, v logike toho uvažovania je taký postup, že okamžite, keď oznámite zámer odpredania, tak na trhu vytvoria podtlak a vytvoria zníženie trhových cien týchto podnikov. A v podstate budete predávať slovenský majetok za podstatne nižšie ceny.

    To je všetko, čo som chcel povedať.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Hofbauer. Po ňom pán poslanec Švantner.

  • Vážený pán predsedajúci,

    vážené dámy,

    vážení páni,

    samotné obsadenie tejto sály, zámer koalície ako tradične posunutie rokovania do neskorých nočných hodín dokumentuje, čo si koalícia z prerokúvania tohto krajine dôležitého materiálu robí. To je váš zákon. Vy ste povinní ho obhajovať, predkladať, zdokumentovať. My vystupujeme všetci zaradom. Spočítajte si, koľkí sme vystúpili my z opozície k tomuto bodu a koľkí ste vystúpili vy. Sedíte tu ako päť peňazí.

    Dámy a páni, prerokúvanie tohto zákona sa veľmi zaujímavo prekrýva s dvoma bodmi, ktoré boli prerokúvané v tomto parlamente v krátkom predstihu pred týmto bodom. Bezprostredne pred týmto bodom sa hlasovalo o rozšírení štátnych sviatkov Slovenskej republiky o ďalší sviatok, a to je 28. október. Ide o štátny sviatok štátu, ktorý neexistuje a ktorý úspešne zosnul v roku 1992 a táto snemovňa sa uznáša, že založenie tohto zaniknuvšieho štátu treba oslavovať. Čudujem sa, že ešte Strana maďarskej koalície nevystúpila so štátnym sviatkom príchodu lúpežných Maďarov do strednej Európy, prípadne pán poslanec Tatár s príchodom Tatárov do strednej Európy. A ešte krátko pred týmto bodom Národná rada prerokúvala zaujímavejší bod programu, kde sa už tento bod privatizácia strategických podnikov nachádza, a to bol bod koncepcia strednodobého rozvoja hospodárstva Slovenskej republiky - uvádzam to voľne, nie je to presný názov -, kde predkladateľ či predseda vlády, ktorého tu zastupoval podpredseda Ivan Mikloš, obhajoval pasáž, ktorá sa tam nachádzala, a to, že finančné prostriedky z predaja strategických podnikov a doprivatizovania sú určené na sanovanie výdavkových potrieb štátneho rozpočtu.

    Takže, dámy a páni, vy tu nešermujte argumentáciou, že táto problematika je určená na rozvoj národného hospodárstva. Nie. Ide tu jednoducho o prejedenie. A čo sa týka privatizácie strategických podnikov, vy ich nechcete privatizovať, ale jednoducho predať. To je veľmi veľký a podstatný rozdiel, či sa ide privatizovať, či zmeniť vlastníka, alebo či ide jednoducho o odpredaj, ktorý je jednorazovým krokom odovzdania do iných rúk, v tomto prípade jednoznačne do zahraničných rúk, pretože na území Slovenskej republiky niet takého solventného partnera, ktorý by mohol kupovať akékoľvek podiely týchto prirodzených monopolov Slovenskej republiky. Už som počul, aj vy ste mohli počuť priamo v televízii, že o tomto procese odpredaja sa jeden z ministrov práve zo Strany demokratickej ľavice vyjadril, že treba predať Slovenské telekomunikácie, veď treba niečím zaplatiť učiteľov. Nuž tak, ďakujem pekne, ak toto je koncepčný názor člena vlády, že treba predať Slovenské telekomunikácie preto, aby bolo možné vykryť mzdy učiteľom tohto štátu.

    Dámy a páni, chcel by som pripomenúť niektoré veci, ktoré sa tu obchádzajú a ktoré sa uverejňujú a zverejňujú koaličnými poslancami, a sú to len z kontextu vytrhnuté fragmenty, samozrejme, patrične prifarbené a prekrútené. Chcel by som predovšetkým pripomenúť, že privatizácia sa nezačala príchodom Mečiarovej vlády, ale privatizácia sa začala v roku 1991, aby som bol presnejší, už v roku 1990, a potom sa rozbehla v roku 1991, keď bol prijatý zákon o veľkej privatizácii, ktorý bol prijímaný na federálnej úrovni, čiže nie na národnej slovenskej úrovni. Slovenská vláda nemala do toho čo povedať a nemala čo hovoriť, pretože to bol federálny zákon. A nakoľko Mečiarova vláda v roku 1991 k takémuto procesu nesvojprávneho postavenia Slovenska mala veľmi vážne výhrady, tak sa uskutočnil známy parlamentný prevrat 23. apríla 1991 a nastúpila vláda, v ktorej dominoval minister pre privatizáciu Ivan Mikloš. Takto bola rozbehnutá malá privatizácia v rokoch 1991 - 1992, ktorá bola doslova s chvatom hnaná dopredu a ktorá našu bankovú sféru zaťažila 27 mld. nedobytných pohľadávok, ktoré boli v tom čase poskytnuté a ktoré teraz vyťahujete ako triumf neúspechu Mečiarovej vlády. To bol triumf neúspechu kohosi celkom iného.

    Ďalej prvá vlna kupónovej privatizácie. Spomínate si, ako bola pripravovaná, rozbiehaná a kým bola schvaľovaná? Federálnym parlamentom a federálnou vládou, federálnym ministrom pre privatizáciu Ježkom a 15 exponentmi najväčších amerických finančných zoskupení, ktoré vlastne túto koncepciu dávali dohromady a neznamenala nič iné len zdarma odliatie veľmi podstatnej časti majetku a ekonomického priestoru vtedajšej federácie do rúk anonymných vlastníkov, ktoré prešli do investičných fondov a následne zmizli bez stopy v cudzích rukách.

    Čo z toho v rámci tejto privatizácie získal štát a štátna pokladňa? Absolútne nič. Prečo to pripomínam? Nuž preto, lebo v roku 1994 vznikla reminiscencia na túto slávnu kupónovú privatizáciu a tu sediaci predstavitelia súčasnej vládnej koalície založili petičnú akciu, ktorá sa hrdo nazývala Žiadame to, čo nám patrí. Nie je tu predseda výboru pre hospodárstvo a privatizáciu pán Volf, ktorý bol pod tým podpísaný. Nie je tu štátny tajomník ministerstva financií pán Vaškovič, ktorý bol tiež jedným z iniciátorov, a ďalší piati. Čiže oni rozbiehali požiadavku druhej vlny kupónovej privatizácie, druhej vlny dokradnutia do cudzích rúk zdarma celého hospodárskeho priestoru Slovenskej republiky. To, že sa tak neudialo, je úspechom našej vlády. Je to úspech, bol to jednoznačný úspech.

    Pripomenul by som hospodársku politiku v rokoch 1993 - 1998, pretože sa stále rozpráva o rozkradnutí, o rozplienení, vytunelovaní. Ale, vážení priatelia, my sme začínali v roku 1993 so štátom, ktorý nemal ani vlastnú menu, ani vlastné ústredné orgány, ktorý rozbiehal svoju existenciu a rozbiehal ju tak, že po rokoch nášho pôsobenia sme boli jediný štát, kde rástol národný dôchodok, kde rástli mzdy, kde rástli dôchodky a boli stabilne zabezpečené. Hovorí sa, že bol slabý prítok zahraničného kapitálu. To nie je pravda. Je to hrubá nepravda, hrubé skresľovanie, pretože za nami chodili zahraniční partneri a ponúkali sa. Bol som minister dopravy a spojov a viem, koľkí partneri ma vyhľadávali, nie ja ich. Dávali námety na vstup zahraničného kapitálu a rokoval som práve s tými partnermi, z ktorých si bývalý minister Palacka urobil jednoducho dobrý deň, bláznov a tomuto štátu tým dal mimoriadne zlú vizitku.

    Zaťaženie nášho štátu úvermi bolo vysoko odôvodnené, veď peniaze sa neprejedli, ako vy navrhujete v strednodobej koncepcii hospodárskeho rozvoja Slovenska. Ani koruna z toho sa neprejedla, ale sa investovala. Tu je to zabudované. Miliardy, ktoré boli investované do Vodohospodárskej výstavby, sa splácajú Gabčíkovom, ktoré vyrába každoročne elektrický prúd za 3 mld. korún. Aké prejedené peniaze? Dobudované Mochovce vyrábajú elektrinu. A dobudúva sa druhý blok. Diaľnice rozhodujú o tom, že v súčasnosti investori končia so svojimi investičnými záujmami niekde v okolí Važca, pretože ďalej sa jednoducho nedostanú.

    V tomto procese sa sprivatizovalo 82 % ekonomického priestoru a 18 % ostalo pod kontrolou štátu. Bolo to málo, či veľa? Na porovnanie v Taliansku je v rukách štátu 35 % ekonomického priestoru a je to štát, ktorý je v Európskej únii a ktorý je jedným z ťahúňov veľkej európskej päťky. Jedným zo základných pravidiel, ktoré si zahraničie veľmi oceňovalo, bolo prijatie zákona o strategických podnikoch, pretože tým Slovenská republika, slovenská ekonomika jasne vymantinelovala svoj vlastný priestor hospodárskeho pôsobenia. To v zahraničí bolo prijímané vysoko pozitívne. A viem, o čom hovorím. Súčasný stav, keď zahraniční partneri jednoducho nevedia, kedy v rámci politického výpalníctva koaličné ruvačky o reprivatizáciu, ktorú zmluvu Fondu národného majetku zrušíte a nezrušíte, ktorý podnik stiahnete švindľom a podvodom protizákonne cez vlastníctvo akcií spätne do rúk Fondu národného majetku, je skutočne katastrofálnou vizitkou, ktorá má veľmi nepatrný a konkrétny dosah.

    Odkedy sa táto vládna koalícia ujala moci, nastal dvojnásobný pád slovenského ratingu, pád koruny prakticky o 30 % a Ivan Mikloš pravdepodobne bol jediný hospodársky podpredseda vlády na svete, ktorý dopredu avizoval možnosť pádu slovenskej koruny až o 70 %. Tak to je teda skutočne gól, ktorý si zaslúži byť zapísaný do Guinnessovej knihy nepriateľstva voči vlastnému štátu, pokiaľ taká vôbec existuje. Tvrdíte, že Hnutie za demokratické Slovensko je proti vstupu kapitálu a vstupu partnerov do strategických podnikov. To by bolo hrubé zavádzanie skutočnosti. My sme mali záujem a máme záujem o takúto spoluprácu, ale spoluprácu jasne ohraničenú a takú, aby bola výhodná pre tento štát. Nie pre tých, ktorí to chcú skúpiť a v podstate dostať Slovensko do pozície, že sa tu bude pracovať na cudzej pôde, cudzích podnikoch a za cudzích podmienok.

    Stanovisko klubu poslancov Hnutia za demokratické Slovensko vyjadril pán poslanec Husár. Uviedol návrh našich pozmeňujúcich návrhov a domnievam sa, že je v nich vyčerpávajúco a komplexne obsiahnuté naše stanovisko, ktoré nie je také vzdialené stanovisku napríklad Strany demokratickej ľavice, ako sa na prvý pohľad zdá. Obávam sa však, že pozmeňujúce návrhy Strany demokratickej ľavice majú asi podobný charakter, ako mal dvojnávrh na zavedenie úradného jazyka ako maďarčiny, keď sa podával ako jeden návrh, akože ten dobrý vládny a ten druhý akože prísny Strany maďarskej koalície. Takže aj tento návrh považujem za istú politickú hru.

    Dámy a páni, tak ako je návrh zákona predložený bez úpravy a pozmeňujúcich návrhov, pre náš klub nie je prijateľný. Preto nie je možné s ním počítať, ale je možné viesť dialóg v mantineloch, ktoré tu odzneli v rámci vystúpenia poslanca Husára, ktorý vyjadril stanovisko Hnutia za demokratické Slovensko.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďakujem.

    S jedinou faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Rusnák. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.

    Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

  • Ďakujem za slovo.

    Pán kolega hovoril a, samozrejme, sústavne sa útočí na Stranu demokratickej ľavice. Chcem len povedať a pripomenúť jeden fakt. Všeličo nám vyčítate, ale skutočne, vráťme sa trošku dozadu. Pamätám sa na jednu chvíľu, keď vaša vládna koalícia mala vážnu krízu, keď vtedajší premiér pán Vladimír Mečiar povedal...

  • Hlasy v sále.

  • Samozrejme, zasa pán Cuper, ten je tu najmúdrejší, najväčší kádrovák v tejto snemovni, ... keď Vladimír Mečiar povedal okrem iného na adresu svojich koaličných partnerov, že robotnícka česť a národná hrdosť sa končí pred bránami fabrík. Toto treba pripomenúť, pretože vy nám stále vytýkate, ako rokujeme v koalícii, čo všetko presadzujeme. Myslím si, že naše pozmeňujúce návrhy sú dôkazom toho, že to myslíme vážne.

    A druhá vec. Bolo spomínané, že vraj aj v koncepcii sme hovorili o prejedaní a podobne. Vážení, keď som dnes večer sledoval Televízne noviny, tak mi bolo všetko jasné. Áno, vy ste sa toho už dosť najedli, pretože idete na hladovku.

    Ďakujem.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Švantner. Ako posledný sa po ňom pripraví pán poslanec Ivanko.

  • Vážený pán podpredseda,

    vážená pani ministerka,

    milé dámy,

    vážení páni,

    myslím si, že bod programu, ktorý dnes prerokúvame, je jeden z najvýznamnejších bodov, ktoré parlament počas celého svojho volebného obdobia bude prerokúvať. Privatizácia strategických firiem je dôležitejší zásah do ekonomiky Slovenskej republiky, ako bolo zoštátnenie firiem v roku 1948 po druhej svetovej vojne. Neviem, či si to všetci dostatočne uvedomujeme. Myslím si, že asi celkom nie, lebo rozprava o tomto bode bola dosť urýchlená, a myslím si, že sme mali poslancom vytvoriť väčší priestor na to, aby o tejto záležitosti mohli hovoriť. Keď zoberieme celú privatizáciu, od roku 1990 mala svoj priebeh po určitých etapách. Robil som si analýzu všetkých etáp, ktoré máme za sebou, a myslím si, že jedine tak môžeme s definitívnou platnosťou zvoliť správny spôsob privatizácie, poslednej časti privatizácie najdôležitejších firiem, ktoré v republike máme.

    Čo sa týka malej privatizácie, pán podpredseda vlády Mikloš často hovorí o tom, ako výhodne sme v malej privatizácii privatizovali. Privatizovali sme tak výhodne, že áno, keby sme štatisticky povedali, aká cena bola určená za nehnuteľnosti, ktoré sa v malej privatizácii privatizovali, tak by sme došli k tomu, že to bolo celkom úspešné, lenže v skutočnosti finančné prostriedky, ktoré boli požičané na túto privatizáciu v bankách, sú teraz vlastne tými úvermi, ktoré ťahajú banky k zemi. Aby som nehovoril abstraktne, poviem konkrétny prípad v meste Brezno. Bola tam sprivatizovaná predajňa potravín bývalý Zdroj, ktorá je teraz domom hrôzy. Je to začatá, nedokončená stavba, kde banky majú pohľadávku niekoľko desiatok miliónov korún a tieto finančné prostriedky už žiadna vláda od privatizéra, ktorý si tieto finančné prostriedky požičal, nedostane. Čiže nie je možné ani to, čo tu už niekoľkokrát zaznelo, že sa minulá vláda mala postarať o to, aby boli tieto finančné prostriedky vrátené. Som zvedavý, ako sa s touto záležitosťou vyrovná terajšia vláda. Fakt je taký, že je hromada firiem, ktoré de iure existujú, de facto už žiadne nie sú. A tieto firmy majú napožičané v bankových inštitúciách a banky viac finančné prostriedky neuvidia.

    Môžeme ísť ďalej k prvej vlne privatizácie. Vieme, že v podstatnej miere privatizovali investičné privatizačné fondy. Dikovia boli len do počtu. Hoci je veľa takých prípadov, kde dikovia vlastnili viac ako 50 % akcií firmy a IPF s 20 %, veľakrát ani nie s 20 percentami rozhodla o dianí v akciovej spoločnosti. Takýmto prípadom je napríklad Mostáreň Brezno. Pôvodná firma, kde pracovalo skoro 4 tis. zamestnancov, momentálne je tam zamestnaných, neviem, či 10 %, čo je 400 zamestnancov. Čiže ani kupónová privatizácia nevyriešila problém, ktorý v tejto republike máme.

    Druhá vlna privatizácie, kde sa doprivatizúvali niektoré časti akciových spoločností a kde sa aj predávali celé balíky, povedal by som, že to bola úspešná privatizácia a bola aj neúspešná privatizácia. Príklady Duslo Šaľa, Slovnaft, o ktorých hovoril pán Sopko, myslím si, že to nebol dobrý príklad z jedného dôvodu. Keď bolo privatizované Duslo Šaľa, bola tam strata 500 mil. korún. Duslo Šaľa sa z toho dostalo. Čo sa týka Slovnaftu, neviem, či si uvedomujú naši diváci, že Slovnaft ročne odvádza na rôznych daniach, odvodoch vyše 20 mld. korún. Dal by pánboh, aby sme mali takýchto firiem desať alebo dvadsať a boli by sme z problémov vonku. Taktiež pán Sopko nespomenul ďalšie firmy. Sprivatizoval sa aj SCP Ružomberok, ktorý za posledné dva roky investoval 6 mld. korún. Myslím si, že to bola správna privatizácia. A tak by som mohol pokračovať aj ďalej. Samozrejme, boli aj zlé prípady.

    Dá sa povedať, že teraz by sme mali privatizovať piliere slovenskej ekonomiky. Mali by sme sa veľmi zamyslieť nad tým, akým spôsobom to spravíme, lebo keď sa pozerám na privatizáciu, ktorá doteraz bola, fakty sú také, že dať možnosť vstupu zahraničnému kapitálu sa oplatí vtedy, ak ide o firmu, ktorá potrebuje odbyt. Čiže je predpoklad, že ak tam vstúpi zahraničný kapitál, bude sa snažiť výrobky týchto firiem aj predávať. Myslím si, že takto by sme mali postupovať pri strojárskych firmách, kde naše strojárstvo bolo dimenzované na odber pre 55 miliónov obyvateľov. Vzhľadom na to, že Slovensko má len 5 a pol milióna obyvateľov, len 10 % výrobkov možno umiestniť na domácom trhu a 90 % musíme vyviezť. Čiže tu by bolo namieste privatizovať, aby to privatizoval zahraničný kapitál.

    Treba si uvedomiť to, že privatizér, ktorý príde, bude privatizovať z toho dôvodu, aby vlastne zarobil. Argumenty, ktoré som počul, že je potrebné, aby sa elektrárne dostali z problémov, myslím si, že sú smiešne, lebo elektrárne sa z problémov dostanú veľmi rýchlo. Zvýšia cenu energie na trojnásobok, možno štvornásobok a budú mať aj zisky. V takom prípade bude otázne, či zisky pôjdu pre obyvateľov tejto republiky alebo pôjdu von, lebo dobrý manažment spraví to, že kapitál vyvezie do zahraničia a slovenský občan, obyvatelia našej republiky budú za to platiť. Bolo tu povedané, že cena energie na Slovensku je jedna z najnižších. Ak sa sprivatizujú elektrárne, určite môžu naši občania čakať, že sa to veľmi rýchlo zmení.

    Tiež by som sa chcel dotknúť jednej záležitosti. Tá privatizácia elektrární, a nielen elektrární, ale plynárenského priemyslu je veľmi citlivá na chod našej ekonomiky. Zoberte si, aký je momentálny stav. Aké množstvo škôl a aké množstvo nemocníc neplatí práve elektrárňam a neplatí plynárenskému priemyslu. Čo spraví nový majiteľ, ktorý bude vlastniť SPP, ktorý bude vlastniť elektrárne. Bez mihnutia oka vypne školy, vypne nemocnice, čiže vypne neplatičov. A potom príde ten problém, ktorý bude musieť riešiť nielen táto vláda, ktorá je teraz, ale ktorá príde aj po ďalších voľbách.

    Chcel by som tiež trocha polemizovať s kolegami zo Strany demokratickej ľavice. Zo začiatku som veril tomu, že naozaj je tu maximálny záujem o to, aby privatizácia prebehla tak, aby bola v prospech občana Slovenskej republiky. Dalo by sa povedať, že boli také rituálne tance, bola medializácia problému, a nakoniec to vyzerá tak, že Strana demokratickej ľavice bude musieť uhnúť, a predsa sa budú firmy privatizovať. Páni, tu musím povedať, a nielen vám kolegom z SDĽ, ale aj občanom tejto republiky, že je celkom jedno, či sprivatizujeme 50 % alebo 60 % firiem, my sa vlastne týmto budeme deliť s privatizérom, s novým vlastníkom o výnosy, ktoré budeme musieť zaplatiť z nášho vrecka. Nielen my, ale aj všetci občania tejto republiky. A to si treba uvedomiť. Ak teraz má firma zisk 10 mld. korún, tak len čo bude sprivatizovaná pomerom vlastne 1:1, teda 51 % a 49 %, dá sa povedať, že je to 1:1, tak 5 mld. korún vlastne pôjde niekde mimo. Nebude o nich rozhodovať táto vláda alebo ďalšie vlády. Čiže toto si treba uvedomiť. Myslím si, že privatizácia, ktorá vyzerá, že po prijatí tohto zákona sa začne realizovať, bude vlastne najdrahšou pôžičkou, ktorú táto vláda spraví a ktorú použije na riešenie problémov, ktoré teraz máme.

    Milé dámy, vážení páni, nechcel som a myslím si, že som ani nikoho nenapadol, že ktorá vláda čo spravila zle. Vychádzal som z toho, že treba spraviť analýzu toho, ako celá privatizácia prebiehala v období po nežnej revolúcii a mne vychádza z toho to, že by sme nemali sprivatizovať tie podniky, ktoré sú charakterizované ako strategické podniky. Zvlášť nie SPP, elektrárne, Transpetrol, takisto aj poštu.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pánu poslancovi Švantnerovi. Faktické poznámky majú šiesti poslanci, šiesti. Pani poslankyňa Halušková je posledná. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok.

    Nech sa páči, pán poslanec Dzurák.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Pán poslanec Švantner tu rozvinul zaujímavú dilemu o privatizácii. Chcel by som sa vrátiť len k jednému, že sa u nás kedysi veľmi propagovalo, že privatizácia nie je cieľ, ale prostriedok, prostriedok k lepšiemu fungovaniu a spravovaniu podnikov. Dnes máme sprivatizovaných 80 % podnikov a každý nech si dá otázku, teda odpoveď na otázku, ktorý z týchto podnikov a koľko z týchto podnikov je skutočne tak fungujúcich, ako by to malo byť v správnej trhovej ekonomike. Preto si myslím, že u nás, žiaľ, tento zákon neplatí a skôr sa stalo to, že privatizácia sa stáva cieľom, cieľom úzkej skupiny ľudí, ktorí jednoducho z toho veľmi a veľmi zbohatli. Preto si myslím a opakujem to už dnes niekoľkokrát, že preto je postoj SDĽ skutočne pragmatický a myslím si, že stojíme od začiatku na svojich pozíciách v tom, že vidíme, že skutočne do ekonomiky treba priniesť kapitál, ale na druhej strane tu musí mať štát jednoducho ruku nad hlavnými a strategickými podnikmi tak, aby jednoducho neprišlo v budúcnosti k veľkému sociálnemu napätiu a nezmyselnému nárastu cien energií.

    Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Pán poslanec Bohunický.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

    Pán poslanec Švantner spomenul a podrobil analýze malú privatizáciu a z veľkej privatizácie hlavne kupónovú privatizáciu. Menej už hovoril o dlhopisovej privatizácii, o jej cieľoch a výsledkoch.

    Len dva malé údaje by som spomenul o kupónovej, teda Mečiarovej privatizácii. Ten prvý je taký, že z toho majetku mal Fond národného majetku získať 130 mld. korún a vo Fonde národného majetku za tie roky je veľká nula. Dokonca keď sme chceli vyplatiť 70-ročným, musel si Fond národného majetku požičať peniaze, aby mohol realizovať zákonné požiadavky. To je jeden príklad.

    Druhý príklad. Stále sa hovorí o strategických podnikoch. "Stodeväťdesiatdvojkou," ktorú prijala vládna koalícia, patria medzi strategické podniky aj Východoslovenské železiarne. Áno, bol to pilier našej ekonomiky, vlajková loď našej ekonomiky, zlatá nosnica našej ekonomiky. A predstavte si, že za tri roky sa zo ziskového podniku stal podnik stratový. Dostal sa do červených čísel a terajšia vláda musí riešiť vlastne aj iné otázky dotýkajúce sa rozvoja tohto podniku, najmä sociálne otázky zamestnanosti a tvorby zisku. Prosím, chcem, aby sme povedali pravdu aj o tých častiach dlhopisovej privatizácie, ktorá proste neukazuje, že to bola celkom najlepšia privatizácia, keď sme spomenuli niektoré negatívne príklady z tej privatizácie predtým.

  • Všetko? Ďakujem. Pán poslanec Husár.

  • Chcel by som pánu kolegovi Švantnerovi v jednej veci pritakať a prosím kolegov z SDĽ, aby to nevzťahovali teraz rýdzo na seba. Toto, čo poviem, je adresované ako klubu poslancov HZDS, ako klubu poslancov SDĽ, KDH alebo DÚ, teda všetkým tým, ktorých podľa môjho názoru považujem za akú-takú stálicu na tomto politickom nebi. A takisto Strane maďarskej koalície a všetkým tým, ktorí majú reálne predpoklady na tejto politickej scéne ešte nejaký rok pôsobiť. Naozaj by sme nemali podľahnúť spoločne jednopercentným extrémistom, pretože politické skúsenosti s nimi už sú. Zmiznú ako vlaňajší sneh a zodpovednosť za kroky, ktoré pod týmto tlakom spoločne urobíme alebo ktorým nedokážeme zabrániť, ponesieme všetci, vážení kolegovia. Ponesie ich aj SDĽ, aj KDH, aj Hnutie za demokratické Slovensko a ponesieme ich reálne v bežnej politike, vo vzťahu občana k našim politickým subjektom, k našim politickým programom a sľubom, ktoré sme im dávali.

    Ešte raz zdôrazňujem to, čo už v tomto parlamente odznelo. Veľmi úzka záujmová skupina dnes riadi a rozhoduje o rozhodujúcich a strategických otázkach a oblastiach hospodárstva tohto štátu. A zdá sa mi, že všetci kolektívne veľmi rýchlo dokážeme tejto skupine ustupovať a nechať si diktovať budúcnosť a aj naše vlastné rozhodovanie.

  • Pán poslanec Švantner sa pokúsil analyzovať jednotlivé druhy privatizácie a vo svojej úvahe aj hodnotiť, ktorá mala aký efekt a čo mala pozitívne a čo mala negatívne. Je presne pravdou, že na začiatku privatizácie stáli ľudia ako pán Mikloš a pán Kaník, ktorí predviedli tomuto štátu absolútne neúspešnú privatizáciu, katastrofálnu, ktorá má dodnes celkom, povedal by som, rozkladné účinky na celé slovenské hospodárstvo, rozbitie všetkých obchodných sietí v malej privatizácii, kde následne všetky malé prevádzky skrachovali, kupónová privatizácia, ktorá nezarobila do štátneho rozpočtu, resp. do Fondu národného majetku z 80 mld. privatizovaného majetku ani korunu. To sú reálne výsledky privatizácie a oni v nej chcú pokračovať presne tým istým spôsobom, akým začali dorážať slovenské hospodárstvo. A na toto upozorňoval pán poslanec Švantner vo svojom vystúpení a bolo by chybou, keby vládna koalícia, poslanci tohto zákonodarného zboru podľahli likvidačnej koncepcii slovenského hospodárstva a pristali na to, aby strategické podniky, monopoly jednoducho neboli v rukách Slovenskej republiky a slovenských majiteľov. Iste, chyby sa urobili, ale práve z chýb by sme sa mali poučiť a nerobiť chyby do budúcnosti. Keď budeme chyby len opakovať, tak to k ničomu viesť nebude.

    Ďakujem.

  • Vážený pán poslanec Švantner,

    keď si hovoril o jednotlivých vlnách privatizácie, chcem povedať, že tou prvou, celkom prvou, ktorú si zabudol spomenúť, svojráznou formou privatizácie alebo likvidácie časti slovenského priemyslu, bola Havlom riadená a za pomoci bývalej VPN a niektorých postkomunistických prisluhovateľov z bývalej SDĽ riadená konverzia. Po nej ostalo množstvo, stotisíce nezamestnaných na Slovensku. Dnes, keď sa táto skupina bývalej VPN a SDĽ znovu dostala k moci, chce zničiť zvyšok slovenského hospodárstva, chce pripraviť slovenský štát o zvyšok jeho ekonomických aktivít, pretože taká je ich direktíva, preto prišli k moci. Ich nezaujímajú občania Slovenskej republiky. Tam tým súdruhom v druhom rade na kraji, ktorí tomu absolútne nerozumejú, chcem povedať, že aj Východoslovenské železiarne znášajú teraz celkom pekné vajíčka, aj pánu Eichlerovi, takže neboli až tak veľmi zlé, pretože slušných 240 tis. mariek mesačného príjmu nie je až taký plat. To určite nemal celý manažment Východoslovenských železiarní dokopy. Po tejto vašej vlne privatizácie strategických podnikov, pán Rusnák, naozaj bude hladovať celý národ, lebo tí vaši sa možno trochu na tom priživia, poniektorí ako pán predseda alebo niektorí hore sediaci, možno aj vám niečo kvapne... Pán Rusnák tu hovoril, že dobre...

  • Ozval sa zvuk časomiery.

  • Ďakujem za slovo.

    Vážený pán predsedajúci,

    vážená pani ministerka,

    vážení kolegovia poslanci,

    v zmysle § 82 ods. 2 zákona číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku podávam v mene osemnásť poslancov pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (tlač 249).

    Môj pozmeňujúci návrh sa týka § 19a zákona. V § 19a v ods. 1 doplniť za prvú vetu ďalšiu vetu s týmto textom: "Rovnakú povinnosť má ten, na koho prešiel privatizovaný majetok alebo jeho časť prechodom, a to odo dňa prechodu." Odôvodnenie: Navrhované ustanovenie má predísť pochybnostiam o tom, či povinnosť trpieť kontrolu stavu a nakladania s privatizovaným majetkom zo strany fondu sa bude vzťahovať i na toho nadobúdateľa, na ktorého privatizovaný majetok alebo jeho časť prešiel prechodom a odkedy.

    V § 19a v ods. 2 v prvej a tretej vete za slová "v prospech tretích osôb" doplniť slová "alebo jeho prechod". Odôvodnenie: Navrhuje sa, aby v tých prípadoch, keď dochádza k prechodu privatizovaného majetku alebo jeho časti na nástupnícky subjekt zánikom nadobúdateľa privatizovaného majetku bez likvidácie bol dodržaný rovnaký postup ako pri prechode privatizovaného majetku alebo jeho časti.

    Po tretie - v § 19a v ods. 3 doplniť druhú vetu týmto textom: "To neplatí, ak došlo k prechodu privatizovaného majetku alebo jeho časti." Odvôvodnenie: Vzhľadom na to, že účelom prechodu privatizovaného majetku alebo jeho časti nie je získať zaň prostriedky, ktoré by bolo možné použiť na úhradu nesplatenej časti kúpnej ceny, bolo potrebné doplniť v § 19a týmto spôsobom. Tým sa dosiahne transparentnosť nakladania s privatizovaným majetkom pokiaľ bude, samozrejme, tento pozmeňujúci návrh prijatý.

    Ďakujem vám za jeho podporu.

  • Ďakujem pánu poslancovi za vystúpenie v rozprave.

    Páni poslanci, pani poslankyne, konštatujem, že v rozprave vystúpili všetci poslanci a poslankyne, ktorí sa ústne prihlásili do rozpravy. Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.

    Pýtam sa, či sa chce k rozprave vyjadriť pani ministerka Machová.

    Pani ministerka, máte slovo, nech sa páči.

  • Vážený pán podpredseda parlamentu,

    dámy, páni,

    ďakujem všetkým, ktorí v diskusii vyjadrili svoj názor na problematiku súvisiacu s novelou zákona číslo 92/1991 Zb., aj keď budete určite so mnou súhlasiť, častokrát bola diskusia oveľa širšia, ako vôbec môže táto novela vlastne postihnúť a riešiť.

    Kým sa pokúsim zaujať stanovisko k určitým problémom, ktoré boli načrtnuté, veľmi stručne zodpoviem na otázku, ktorú mi položil pán poslanec Sopko. Ako je možné, že v apríli môj postoj spolu s ostatnými, ktorých menoval, bol taký a dnes má návrh takú podobu alebo onú. Veľmi jednoducho. Návrh, ktorý máte pred sebou, je vládny návrh, nie je môj, a tak ako sa vyvíja situácia pri diskusiách, tak sa menia aj jednotlivé názory, ktoré sú tam. Ak schválite novelu a dúfam, že schválite novelu tohto zákona, opäť to nebude môj zákon a nie so všetkým, čo tam bude, budem môcť úplne súhlasiť. Toľko k odpovedi.

    Pokúsim sa naozaj stručne, ak to bude možné, zhrnúť rozpravu, ktorá tu bola. Asi ťažko sa budeme navzájom presviedčať o tom, kto má pravdu a či predkladaná novela zákona znamená totálny výpredaj majetku Slovenskej republiky alebo či znamená divokú privatizáciu alebo druhú stranu názorov, ktorá hovorí o tom, že tento zákon vytvára predpoklady a možnosti na privatizáciu aj v tej oblasti, ktorá bola doteraz z procesu privatizácie vylúčená. Filozofia tohto návrhu vychádzala, či budete so mnou súhlasiť alebo nie, z programového vyhlásenia vlády, kde sa hovorilo o tom, že vláda bude novým spôsobom definovať strategický záujem štátu v podnikoch, o ktorých sa hovorí. Tu vyvstáva asi základná filozofická otázka, či strategický záujem štátu v jednotlivých sektoroch, ktoré sú tam a sú veľmi pestré a je to veľmi rozdielne, je to, čo bolo obsahom zákona číslo 192/1995 Z. z. definované v podstate v preambule toho, kde sa hovorí, že zákon má definovať strategický záujem a vlastne definuje ho stopercentným vymedzením neprivatizovateľnosti podnikov uvedených v bode 1. Alebo strategický záujem je trošku iný.

    Pán poslanec Húska hovoril, že skutočne tie záujmy sú určite štruktúrované, majú svoju konkrétnu podobu, majú svojich konkrétnych nositeľov a naozaj je veľmi ťažké v zákone, ktorý hovorí o krokoch, o technikách, o postupe privatizácie, definovať pri jednotlivých rozdielnych sektoroch, ktoré pôsobia v rozdielnych podmienkach a ktoré majú naozaj rozdielnu úlohu v národnom hospodárstve, jednoducho jedným percentom alebo nejakým jedným slovom definovať tento strategický záujem. A súhlasím so všetkými, ktorí hovoria, že áno, ide o podniky, ktoré majú význam v národnom hospodárstve, ktoré treba určitým spôsobom ošetriť a ktoré treba rešpektovať ako podniky osobitného významu.

    Pýtam sa teda - a tak ako aj pri filozofii zákona, keď sme ho tvorili -, ako definovať strategický záujem v energetike. Naozaj tým, že predmetom privatizácie nemôžu byť Slovenské elektrárne, akciová spoločnosť? Alebo je strategickým záujmom niečo iné, definované, dajme tomu, energetickou bezpečnosťou? Alebo zabezpečením, dosiahnutím konkurencieschopnosti slovenskej energetiky v priestore, ktorý sa otvára v súvislosti s liberalizačnými tendenciami? A mohli by sme určite na túto tému pokračovať, určite to nie je jednoduché, keby sme mali hľadať odpoveď na túto otázku prostredníctvom zákona, ktorý je zákonom o prevode majetku štátu na iné osoby. Preto sa vláda pokúša a myslím si, že to môžem aj dokumentovať definovaním strategického zámeru a strategického záujmu v jednotlivých odvetviach možno trošku inak.

    Vláda predložila na verejnú diskusiu návrh koncepcie energetickej politiky Slovenskej republiky do ďalšieho obdobia. A tam je povedané, a teda vlastne povedané občanom Slovenskej republiky a všetkým tým, ktorí vedia čítať a ktorí vedia počúvať, je tam doslova uvedené, že strategickým záujmom štátu je zachovať v prenosovej sústave plus v slovenskom energetickom dispečingu stopercentné vlastníctvo štátu. A potom sa pokračuje v ďalších určitým definovaním záujmu v ďalších zložkách toho, čo sa dnes volá Slovenské elektrárne. Čiže je to verejne deklarovaný strategický záujem, kde sa vôbec neuvažuje o 51 % či o nejakom inom percente, ale o tom, a nech sa naozaj prú odborníci z tejto oblasti, či diaľnica, ktorú nazvem centrálna prenosová sústava, je to, čím štát môže skutočne ovplyvňovať energetický sektor alebo nie.

    Ďalej vládny návrh vychádzal z toho, že prirodzené monopoly, ktoré, sami ste videli, ako boli rôznorodo definované, by mali zostať v najbližšom období v rukách štátu. A preto, keď pôjdeme cez iné dokumenty, ktoré už dnes vláda schválila, ktoré majú svoje konkrétne uznesenie, či pôjdeme cez návrh transformácie železníc, návrh na legislatívny zámer zákona o pošte, všade nájdeme niečo, čo je definované, čo je snaha definovať, že v tomto odvetví je čosi prirodzeným monopolom a že v tomto prípade toto ostane naozaj v rukách štátu žiadnym percentom, ale to je to, čo predstavuje, čím sa naozaj dá reálnym spôsobom ovplyvňovať chod tohto odvetvia.

    Čo sa týka toľko diskutovanej témy monopol ako rodinné striebro, monopol ako výdatný zdroj príjmu štátneho rozpočtu, no keď budeme k sebe úprimní a poctiví a zoberieme si výsledky jednotlivých podnikov, ktoré teda sú vymenované v tom návrhu v § 10, zistíme, že to nie je až také, aby sme naozaj mohli hovoriť, ako prúdom tečú do štátneho rozpočtu príjmy z týchto odvetví. Naozaj nebudem unavovať tými číslami, pretože kto chce, tak si ich získa. A skutočne ide ten príjem dolu. Na jednej strane sa hovorí, že je to výdatný zdroj príjmov alebo teda zdroj príjmov podstatný, dôležitý, čo vôbec nechcem popierať, že je to tak, ale na druhej strane už menej sa hovorí o tom, že tieto monopoly sú pomerne výdatným zdrojom aj výdavkov zo štátneho rozpočtu, pretože historicky alebo inak, ak to nazveme, veľakrát štát práve za tieto podniky zobral štátne záruky.

    Na Slovensku asi je to tak, že to takmer znamená, že podnik potom nespláca tie úvery. Takže aj tu by sme mali byť poctiví. Veľa sa hovorí o tom a veľa odznelo, že predáme, keď predáme časť, polovicu, tretinu, to je jedno, že sa vlastne budeme musieť deliť o výnos toho podniku vyjadrený čistým ziskom. No asi každý, kto investuje, tak očakáva, že mu ten vložený kapitál, investícia niečo prinesie. Ale chcem zdôrazniť len to, že príjmom štátneho rozpočtu nie je len daň z príjmu, ale to je celá škála daní, ktoré bez ohľadu na to, kto tu bude produkovať alebo kto bude pôsobiť, musí na území tohto štátu platiť. Myslím daň z pridanej hodnoty a všetky ostatné. Takže aj tu by sme možno našli argumenty, ktoré by trošku zmiernili protiargumenty, o ktorých som hovorila.

    Ďalším momentom, o ktorom treba asi hovoriť, je, že realitou zmedzinárodnenia hospodárskeho života vo všetkých podobách je aj liberalizácia všetkých trhov. Preto blokačná klauzula napríklad v oblasti energetiky definovaná 51 % podľa môjho názoru pôsobí troška kontraproduktívne voči tomu, čo máme v oblasti práva a legislatívy v tomto čase už vytvorené. V roku 1998 bol prijatý veľmi liberálny zákon o energetike, ktorý vlastne dnes umožňuje, aby, samozrejme, po udelení licencie, tu pôsobil subjekt, ktorý môže stopercentne vlastniť určitú investíciu a podnikať v tomto sektore. A liberalizačný zákon v podstate zrušil monopol štátu na podnikanie vo veľkej energetike. To znamená, je tu otázka, na jednej strane je tu možnosť vytvorenia niečoho stopercentného, čo je výsledkom možno iného kapitálu, a na druhej strane sa zabráni vstupu kapitálu do podniku, ktorý by možno... Áno, hovorím o investičnom kapitáli, ale vlastne tá blokácia toho, čo zároveň môže predstavovať vlastne aj to, o čom hovorím, že keď ani investičný kapitál sa nebude môcť dostať do tej pozície, v ktorej je zablokovaný, tak asi ťažko.

    No treba povedať, že žiadna privatizácia či taká, toľkopercentná alebo toľkopercentná neurobí z týchto podnikov predsa "obyčajné" podniky. Štát pred privatizáciou aj po privatizácii tieto podniky predsa ovplyvňuje cestou rôznych regulácií, či sú to cenové regulácie, či sú to regulácie vyplývajúce naozaj zo zákona, ktorý som teraz citovala. A preto také výkriky, že len čo by sme náhodou pustili do sféry výroby energie cudzí kapitál, tak okamžite troj, štvornásobne vzrastú ceny elektrickej energie, je asi trošku o niečom inom.

    Často sa hovorilo, že bude rýchla privatizácia, teda ako by sme už začali zajtra privatizovať. Vy všetci, ktorí trošku sledujete tieto procesy, viete, že privatizácia by mala byť v podstate logickým vyústením predtým urobených krokov transformácie, reštrukturalizácie a oddelenia organizačného, ekonomického, majetkového, toho, čo naozaj je tým striebrom, a toho, čo je možné pustiť do konkurenčného prostredia. A tieto veci trvajú. Častokrát sa spomínalo Anglicko. Tam ten proces v podstate trval takmer 10 rokov, možno viac od toho, čo v parlamente sa predložila určitá idea až po privatizáciu. Čiže najmenej horizont roku 2001 je vlastne reálny, aby sme naozaj pristúpili aj k procesom privatizácie. Predtým treba urobiť veľmi veľa v transformácii a v reštrukturalizácii.

    Toľko asi k zovšeobecneniu poznámok alebo diskusií, ktoré tu boli. Rozhodla som sa, že nebudem reagovať nejako jednotlivo na jednotlivé diskusné príspevky, samozrejme, že k pozmeňujúcim návrhom sa vyjadrím, ale predsa mi len nedá, aby som sa nevyjadrila k vystúpeniu pána poslanca Švantnera. Minulý rok po voľbách som bola súčasťou takej malej delegácie, ktorá navštívila Fond národného majetku a za účasti prezídia, členov prezídia fondu a členov výkonného výboru, kam patril aj pán poslanec Švantner, sme hovorili na tému Fondu národného majetku, dlhopisov a všetko, čo s tým súvisí. Boli otázky, ako si manažment fondu predstavoval vlastne vytváranie predpokladov na splatenie záväzku vo výške vyše 30 mld. Sk. Unisono v diskusii bolo povedané zo strany funkcionárov fondu, že veď prostredníctvom privatizácie strategických podnikov. Inak to nie je možné. To, čo bolo podľa ich názoru vložené, teda vklad do druhej vlny kupónovej privatizácie nedokáže zabezpečiť takýto výnos. Takže ak si naozaj pamätáme, potom asi ťažko dokážem pochopiť 360-stupňový obrat a tvrdenie, že privatizácia strategických podnikov, tak ako sú definované, je najväčším hriechom, ktorý môžeme na tejto krajine a na ľude tejto krajiny urobiť.

    Teraz, ak dovolíte, by som sa zastavila veľmi stručne pri pozmeňujúcich návrhoch, ktoré odzneli. Začnem možno od toho posledného, ktorý sa týkal návrhov vzťahujúcich sa na § 19a, a všetkým ďalším ostatným. Ak sa nemýlim, tento paragraf nebol otvorený v navrhovanej novele a potom ťažko sa dajú k nemu prijať aj nejaké pozmeňujúce návrhy.

    Čo sa týka pozmeňujúcich návrhov pána poslanca Oberhausera k problematike vlastne Fondu národného majetku, dlhopisov a návrhov, ktoré sú tam. Fond národného majetku, bolo to niekoľkokrát povedané, je právnická osoba svojho druhu, ktorá nie je napojená na štátny rozpočet. Ťažko môže ručiť za záväzky fondu. Podľa platnej legislatívy fond ručí za svoje záväzky celým svojím majetkom aj za vyplatenie dlhopisu, takže asi ťažko v takejto podobe bude možné návrh akceptovať.

    Čo sa týka návrhu ohľadom možnosti použitia dlhopisu za záväzky majiteľov dlhopisov, myslíme si, že tento návrh ide nad rámec zákona a išlo by o nepriamu novelu napríklad zákona o bankách, Občianskeho zákonníka. To je moja prvá reakcia. Ale samozrejme, je na poslancoch, ako sa k tomuto návrhu postavia.

    Návrh, ktorý hovorí o tom, že výmena dlhopisov fondu za akcie fondu má prednostné právo pred ostatnými formami privatizácie do času vyplatenia všetkých dlhopisov občanom Slovenskej republiky v zmysle zákona, tak je to problematika. V dôvodovej správe sa uvádza, že vláda pri rozhodnutí o privatizácii strategických podnikov určí aj to, aký podiel bude použitý na výmenu dlhopisov. Musí to urobiť v rozhodnutí, lebo Fond národného majetku môže v zmysle § 29 robiť právne úkony len na základe privatizačného rozhodnutia. Ak teda má fond umoriť dlhopisy cestou výmeny za akcie strategických podnikov, musí byť podiel vyčlenený a zrejme až dovtedy treba vymieňať, až všetky dlhopisy aj budú vymenené. Mohli by sme sa dostať do veľmi zvláštnej situácie. Na druhej strane určite nie všetci občania budú mať záujem o túto výmenu. Takže sú to návrhy, ktoré sú síce zaujímavé, možno, že nájdu nejakú podobu, aj keď nie v tejto zákonnej forme. Ale na dnešnom rokovaní vlády Slovenskej republiky bolo prijaté uznesenie, ktorým sa uložilo Fondu národného majetku v spolupráci s ministerstvom predložiť v určitom termíne predstavu, ako riešiť tento problém. Viete, že je úvaha o výmene akcií za dlhopisy. Ale dopredu stanovovať, o ktoré podniky pôjde, a dokonca, že by sme si tu hovorili, o akých balíkoch, asi je to veľmi predčasné, lebo znovu upozorňujem, že ten proces môže naozaj ísť za hranicu až rokov 2000 a 2001 a dovtedy asi ťažko dopredu vymedzovať také balíky, ktoré by boli určené na výmenu za dlhopisy. Ale určite dlhopisy budú predmetom ponuky občanom, to je fakt.

    Pán poslanec Šimko predložil tiež určitý návrh, ktorý však nie je pozmeňujúci návrh, ale je zahodno sa ním zaoberať a myslím si, že ak naozaj nájdeme určitú vhodnú formu, nič nám nebráni, aby sme ju realizovali, pretože zákon presne nevymedzuje, aké rôzne metódy a formy je možné použiť, ale sami poslanci v diskusii poukazovali, že častokrát aj najlepší úmysel, ak nie domyslený do všetkých detailov, sa môže vlastne obrátiť proti drobnému akcionárovi, občanovi a podobne, ale určite sa budem týmto návrhom zaoberať.

    Pani poslankyne, páni poslanci, to je asi všetko, čo som chcela povedať.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pani ministerke.

    Pýtam sa, či sa chce k rozprave vyjadriť pán spoločný spravodajca. Nie. Ďakujem.

    Páni poslanci, pani poslankyne, prerušujem rokovanie Národnej rady do štvrtka tohto týždňa. Národná rada bude rokovať o 10.00 hodine.

    Ďakujem vám.