• Vážená Národná rada Slovenskej republiky, vážený pán prezident Slovenskej republiky, vážený pán premiér a vláda Slovenskej republiky, vážený diplomatický zbor, ctení hostia,

    otváram slávnostné zasadnutie a zhromaždenie Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré sa koná pri príležitosti 5. výročia prijatia Ústavy Slovenskej republiky.

    Dovoľte mi, aby som vás na dnešnom slávnostnom zasadnutí srdečne a úprimne privítal. Osobitne vítam prezidenta Slovenskej republiky pán Michala Kováča (potlesk), pána premiéra Vladimíra Mečiara (potlesk) a členov vlády Slovenskej republiky, členov diplomatického zboru v Bratislave a ďalších hostí (potlesk).

    Vážené kolegyne a kolegovia,

    stretli sme sa, aby sme si pripomenuli 5. výročie ústavy. Je to veľmi dôležitý dátum a je to veľmi dôležitý akt, pretože tu sa vlastne našla cesta spoločného schválenia takým počtom poslancov, ktorí boli v stave a ochotní pripraviť Slovenskú republiku na jej samostatnú cestu po búrlivom mori nezávislosti, a treba oceniť, že dôležitá časť parlamentu, ktorá nebola celkom presvedčená o dôslednosti a o zmysluplnosti riešenia vzájomného slovensko-českého vyrovnania,

    predsa len bola ochotná spolu hlasovať takým spôsobom, aby sme naozaj certifikát samostatnej plavby slobodnej Slovenskej republiky mohli poskytnúť republike pred tým, než sa dostala do medzinárodných vôd. Je to dobré omen a bolo by dobré, aby sme vlastne tento princíp nájdenia sa pre najdôležitejšie veci v takom rozsahu, ktorý nás uschopňuje robiť dôležité rozhodnutia.

    Teraz prosím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky pána Ivana Gašparoviča o slávnostný prejav.

  • Vážená Národná rada, vážený pán prezident, vážený pán premiér a vláda, vážené excelencie, vážení hostia,

    rok 1992 ukazoval cestu k samostatnosti, ale aj vystríhal pred tečúcou krvou a ľudskými tragédiami tvoriacimi sa v nových samostatných národných štátoch Balkánu. Bolo nám jasné, čo všetko bude čakať našu novú republiku od jej prvého dňa. Bolo nám jasné, že ústava bude tým prvým krokom a základným garantom vyhnúť sa možným problémom medzi starým zotrvačným a novým transformačným duchom vnútri nového štátu, ale aj signálom trochu prekvapeným, vyčkávajúcim, a nie veľmi dôverujúcim okolím v silu nového štátu.

    Prijatie Ústavy Slovenskej republiky uvoľnilo cestu k štátnej samostatnosti, umožnilo, aby sa prvýkrát vo svojich dejinách reprezentanti občanov Slovenskej republiky rozhodli pre suverénny demokratický štát, a tak nadviazali na najlepšie tradície dejín nášho národa, na cyrilo-metodskú ideu, na úsilie bernolákovcov a štúrovcov, na odkaz Slovenského národného povstania a na emancipačné úsilie šesťdesiatych rokov, teda na tie tradície, ktoré predstavujú syntézu kresťanských hodnôt a hodnôt svetského humanizmu.

    Päťročná skúsenosť s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá je dokumentom najvyššej právnej sily, dokázala jej kvality. Ústavu sme prijímali v pomerne zložitej dobe, v čase, keď ešte existovala česko-slovenská federácia a všestranná transformácia života našej spoločnosti bola na tú dobu veľmi intenzívna. Jej tvorcom sa však podarilo vytvoriť funkčný model vymedzujúci charakter štátu, jeho demokratickú podstatu a medzinárodné postavenie.

    Napriek tomu, že v čase koncipovania ústavy ešte mnohé otázky budúceho vývoja Slovenska neboli úplne jasné a že záverečné práce na jej konečnom znení prebiehali pod veľkým časovým tlakom, možno povedať, že uplynulých päť rokov potvrdilo, že sa autorom ústavy podarilo nakoncipovať základné idey v súlade s potrebou vymedzenia funkčných normatívov budovania a existencie samostatného demokratického štátu. Okolnosti, za ktorých bola ústava prijatá, už patria minulosti a prítomné sú len v spomienkach. Ústava je však našou prítomnosťou, základným rámcom nášho politického a spoločenského života.

    Ústavy sú základným zákonom štátu. Zároveň, pokiaľ boli prijaté zo slobodnej vôle slobodne zvoleného parlamentu - a naša ústava bola prijatá takto - predstavujú aj ašpirácie a ambície národov, ich predstavy o žiaducom budúcom stave spoločnosti. Ústavy sú teda aj úlohami, ktoré si spoločnosti pred seba kladú a podľa ktorých posudzujú svoj vývoj, svoje dorozumievanie a dozrievanie.

    Text Ústavy Slovenskej republiky, ktorú sme pred piatimi rokmi prijali, bol teda aj súborom nárokov na nás, normou, ktorej sme mali prispôsobiť svoje politické ambície, svoje ašpirácie. V dokumentoch, na základe ktorých sme boli prijatí do Rady Európy, sa konštatuje, že Ústava Slovenskej republiky je dobrým predpokladom, aby sa na jej základe budoval právny poriadok, ktorý bude charakterizovať našu republiku ako právny štát.

    Ideálny model fungovania štátu určite neexistuje. Ústavy všetkých štátov sú vždy prejavom dosiahnuteľného politického kompromisu v čase ich tvorby. Tak to bolo aj s našou ústavou, a neberte to odo mňa ako kritiku. Ako som už konštatoval, sme hrdí na kvality našej ústavy a jej pozitívny prínos pri vnášaní stability do života našej krajiny. Táto úloha je v čase, keď takmer od základu meníme našu spoločnosť v oblasti sociálnej, ekonomickej, politickej a kultúrnej, neoceniteľná.

    Nedá mi v tejto chvíli nespomenúť hurbanovské zvolanie "bitia zvonu slobody", ktoré mali čuť národy spred 150 rokov, keď naša snaha získať slobodu nebola adekvátna našim možnostiam, a navyše, ani Európa nepočúvala hlas tohto zvona. No pri konci tohto tisícročia sme boli pri tom šťastnom historickom okamihu a dobre sme počuli, rozumeli sme hlasu zvonov, ktoré sa ozývali v krajinách strednej a východnej Európy.

    Preto, že sme tomu hlasu rozumeli, máme dnes svoj vlastný nezávislý demokratický štát.

    Taká priama je reč dejín.

    Je šťastím slovenskej spoločnosti, že za tie dlhé roky snahy po slobode a suverénnosti ostali v nej princípy národnej a duchovnej identity, ktoré umocňujú zvládnuť niektoré štátoprávne procesy za zlomok vývojového času iných štátov dávno už existujúcich.

    Vo veľa ukazovateľoch sme zo 17 posttotalitných štátov v pozitívnych ukazovateľoch na čelnom mieste.

    Zaťažkávacou skúškou prešli nielen všetky konštitutívne štátne orgány, ale aj osoby. Dedičstvo totality nebolo práve ideálnou liahňou novodobých politikov a samotné osobnostné dozrievanie a kultivovanie bolo poznačené hektikou zlomového obdobia. Diskontinuita demokratických praktík od začiatku druhej horúcej svetovej vojny a počas celého obdobia trvania prvej studenej svetovej vojny je veľkou hypotékou, s ktorou sa mladý demokratický štát musí stále vyrovnať.

    Ako sme sa vlastne vyrovnali s nárokmi ústavy?

    Je to otázka pre každého občana, pre každého politika, pre každé politické zoskupenie.

    Ústava ako základná norma dala našej štátnej existencii pevný rámec, umožnila začleniť sa do spoločenstva suverénnych štátov, dala pevné pravidlá našim vnútropolitickým zápasom.

    Naša ústava zodpovedá štandardom, ktoré sa kladú na ústavu demokratického štátu. Je do nej zakomponovaná Listina základných ľudských práv a slobôd, teda dokument, ktorý určuje normy pre každú humánnu, politicky organizovanú spoločnosť súčasnosti. Práve ústavne zakotvený rešpekt k týmto hodnotám je zárukou, že Slovenská republika patrí do rodiny demokratických štátov.

    Nech už spory a konflikty medzi politickými stranami a hnutiami boli ako tvrdé, často konfrontačné, predsa len zatiaľ sa tieto spory udržali v hraniciach ústavnosti. Iste, ani ústava nie je dokonalá. Mnohé by sme dnes formulovali asi ináč, precíznejšie, predsa len sa do textu dostalo niekoľko nejasných miest, ktoré sťažujú dorozumenie medzi politickými silami. Ústavy sú však príliš dôležité, aby sme ich menili hneď a po kúskoch.

    Čo všetko sa vlastne v rámci vymedzenom ústavou odohralo, čo vlastne umožnila ústava riešiť?

    Ústava predovšetkým umožnila pokojné rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, umožnila konsolidáciu nového štátu, umožnila urýchliť transformačné procesy v rozhodujúcich sférach nášho spoločenského života. Podarilo sa nám radikálne odštátniť ekonomický život, pretvoriť slovenskú ekonomiku v súlade s princípmi trhového hospodárstva, pripraviť podmienky na kontinuálny hospodársky rast. Podarilo sa preorientovať zahraničnoobchodné väzby nášho hospodárstva a začleniť sa do svetového hospodárskeho života.

    Teda dokázali sme nielen zastaviť hospodársky kolaps, ale v rozpätí necelých dvoch rokov sme vybudovali stálu a konvertibilnú menu. Zvládli sme dve politické krízy a uchovali sme demokratické inštitúcie, t. j. demokratické voľby a politickú pluralitu. Uchovali sme svoju citlivosť voči cudzej skúsenosti a pritom sme neskĺzli do ľahtikárskeho a nekritického preberania cudzích vzorov. Za tých 5 rokov sme sa neučili len na vlastných chybách, ale aj na chybách iných.

    Možno sme chceli viac, možno sme mohli byť úspešnejší. Išli sme však neprešliapanou cestou a kritickosť voči súčasným nedostatkom by nám nemala zakryť výhľad na celý úsek cesty, ktorým sme prešli. Pri triezvom hodnotení prejdenej cesty musíme uznať, že slovenské hospodárstvo ukázalo pozoruhodnú dynamiku, pozoruhodnú schopnosť prispôsobovať sa štandardom súčasného sveta.

    Podarilo sa nám konsolidovať štát, vybudovať dobre fungujúcu štátnu správu a sme na ceste k vytvoreniu výkonnej

    štátnej správy s presne vymedzenými kompetenciami jednotlivých orgánov, ktoré vytvárajú podmienky, aby jednotlivci a sociálne skupiny mohli sledovať svoje ciele tak, aby sa nedostávali do neriešiteľných konfliktov s inými jednotlivcami a sociálnymi skupinami.

    Ústava Slovenskej republiky vytvorila priestor na kultúrny a politický rozvoj národnostných menšín. Jednoznačne priznáva národnostiam právo rozvíjať svoju kultúru, vzdelávať sa v materinskom jazyku, zakladať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie.

    Môžem povedať, že sa pôsobivo rozvíja sféra samospráv ako základného článku občianskej spoločnosti. Práve tu sa ukazuje, koľko organizačných schopností je v našich občanoch, ako dokážu prekonávať nedostatok zdrojov a vytvárať podmienky na dôstojný život obyvateľov svojich miest a obcí.

    Nechcem, páni poslanci a pani poslankyne, a myslím si, že ani nemôžem maľovať príliš idylický obraz vývoja slovenskej spoločnosti deväťdesiatych rokov, i keď slávnostná chvíľa by ma k tomu mala zvádzať. Konflikty a napätia sú prirodzenou súčasťou života demokratickej spoločnosti a problém súhry medzi štátom, ekonomickými subjektmi, samosprávami, občianskymi združeniami je v demokratickej a otvorenej spoločnosti vždy v procese riešenia.

    Tak je to aj na Slovensku, aj keď niekedy sa mnohým zdá, našťastie je to len zdanie, že konflikty na Slovensku prekročili mieru zvládnuteľnú ústavou. Ešte raz, konflikty, spory a napätia sú prirodzenou súčasťou spoločenského života. Ide o to, aby sa riešili v zákonnom a ústavnom rámci. Myslím si, že nie je ani potrebné pripomínať, že časť týchto konfliktov je spôsobená nedostatkom materiálnych zdrojov, predsa len slovenské hospodárstvo nie je také výkonné, aby zabezpečilo primeraný životný štandard pre každého.

    Časť týchto konfliktov je však spôsobená aj našou subjektívnou neschopnosťou rešpektovať iný názor a iný postoj, hľadať kompromis, hľadať dohodu a časť konfliktov vyvoláva niekedy aj možnosť alternatívneho výkladu niektorých článkov ústavy, neurčitosťou niektorých jej formulácií a možno aj tým, že predpokladá konsenzuálnu spoločnosť, nepredpokladá ten typ konfliktov, do ktorých sme sa zaplietli v ostatných rokoch.

    Budovanie nového štátu bolo a je sprevádzané ostrejšími konfliktmi, než sme to mohli predpokladať pri koncipovaní ústavy. Nemám na mysli len politické konflikty, resp. nie predovšetkým tie, veď všetci dobre vieme, že sebaobmedzenia štátu vo vzťahu k porušovateľom zákona sa často dostávajú na hranicu únosnosti. Toto všetko sú fakty, ktoré budeme musieť brať do úvahy pri budúcej korekcii niektorých článkov ústavy.

    V politickej sfére je to však práve neochota tolerovať odlišnosť a dodržiavať pravidlá hry aj vtedy, keď nám to neprináša bezprostredný úžitok, čo si myslím, že spôsobuje najviac problémov. Konfrontačnosť sa stala u nás, žiaľbohu, normálnym postupom politických zoskupení. Niet ochoty ku kompromisom, politické rozdiely sa často premietajú aj do osobných averzií.

    Výsledkom sú potom politické zlomyseľnosti, ktoré už dávno znechucujú našich občanov, navodzujú skepsu k politike ako takej. Nechcem sa pustiť do hry na hľadanie vinníka, pretože na to nie je dnes ani príhodná chvíľa. Je však faktom, že pokiaľ ide o nedostatky nášho politického života, tak veľmi často sa stretávame s tým, že nás občania pomaly prestávajú odlišovať.

    Nedostatočne sa nám darí využívať integračný potenciál Slovenskej republiky. Slovenská republika ešte stále hľadá svoje miesto v globalizujúcom sa svete, v integrujúcej sa Európe. Tu sme narazili na najviac prekážok, na obmedzenia, za ktoré môžeme len sčasti.

    Budovať systém a aparát obhajoby a reprezentácie záujmov Slovenskej republiky je práca dlhodobá, veľmi často si ju sťažujeme i sami tým, že príliš často prenášame svoje stranícke spory do zahraničia. Nemá zmysel hľadať výhovorky, hľadať vinníka, musíme väčšiu pozornosť venovať každodennej práci. Dôkladnosť, serióznosť, kvalita našej práce sa nakoniec odrazí aj v zlepšení medzinárodného postavenia Slovenskej republiky.

    Dejiny ešte neskončili. V živote národov a štátov niet raz navždy daných rozsudkov ani iných rozhodnutí. Tu by sme si mali viac brať príklad od niektorých menších národov Európy, nerezignovať a viac využívať fakt dobrej výkonnosti slovenskej ekonomiky.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    prijatie Ústavy Slovenskej republiky pred piatimi rokmi bolo dejinným činom, zásadne zmenilo osudy slovenského národa a všetkých obyvateľov Slovenska. Som presvedčený, že k lepšiemu.

    Som si istý, že keď historici budú raz spočítavať klady a zápory tohto rozhodnutia, tak celková bilancia bude pozitívna. Táto miera pozitívnosti bude časom rásť, veď vo všetkých oblastiach spoločenského života vidíme, ako sa dostávajú do popredia vzdelaní, rozhľadení mladí ľudia, ktorým nová štátnosť vytvorila priestor pre osobnostný rozvoj, pre ktorých povedomie štátnosti je už dnes samozrejmosťou. To je nádej i pre nás všetkých, veď budúcnosť patrí tým, pre ktorých minulosť nie je bremenom, ale oporou.

    A prijatie Ústavy Slovenskej republiky pred piatimi rokmi bolo rozhodnutím, o ktoré sa vždy budeme môcť oprieť, ku ktorému, som presvedčený, sa budeme môcť vždy hrdo prihlásiť.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky pánu Ivanovi Gašparovičovi za slávnostný prejav.

    Dávam slovo prezidentovi Slovenskej republiky pánu Michalovi Kováčovi a prosím o jeho vystúpenie na dnešnom slávnostnom zhromaždení Národnej rady Slovenskej republiky.

    Nech sa páči.

  • Vážená Národná rada Slovenskej republiky, vážení hostia, dámy a páni,

    slávnostná atmosféra dnešnej chvíle evokuje spomienky na významné udalosti, ktoré už vošli do dejín. Ale rovnako podnecuje k úvahám, ako sme naplnili a napĺňame zjavný aj skrytý zmysel týchto udalostí.

    Pred piatimi rokmi získalo Slovensko z vôle svojich slobodne zvolených zástupcov prvýkrát v histórii demokratickú ústavu ako právny a politický fundament slovenskej štátnosti. Ústava právne zavŕšila politické snahy mnohých slovenských generácií. Pripravovala a schvaľovala sa v hektickom čase, čo sa nemohlo neodzrkadliť na tomto výsostne dôležitom legislatívnom diele. Päť rokov uplatňovania ústavy v našom politickom a spoločenskom živote však ukázalo, že sa o túto významom prvú a najdôležitejšiu právnu normu môžeme, a ak sa chceme považovať za právny štát, potom aj musíme opierať a dôsledne ju musíme rešpektovať.

    Prijatie ústavy bolo bezpochyby významným krokom na ceste k dosiahnutiu štátnej nezávislosti, ktorá sa zavŕšila prijatím ústavného zákona o zániku česko-slovenskej federácie a dňom 1. januára 1993, keď sa naša štátna nezávislosť stala skutočnosťou.

    Aj dnes s odstupom piatich rokov chcem vysloviť uznanie všetkým, ktorí sa pričinili o zavŕšenie slovenskej štátnosti, o zrod samostatného slovenského štátu. Poďakovanie patrí politikom - členom slovenskej aj federálnej vlády, poslancom Slovenskej národnej rady aj poslancom Federálneho zhromaždenia. Uznanie však patrí aj všetkým občanom, ktorí zrod nezávislej Slovenskej republiky podporili a prijali s oduševnením, ale aj tým, ktorí síce tento historicky krok prijímali s nostalgiou za tým, čo sa nenávratne stalo minulosťou, no odvtedy sa rovnocenne podieľajú na budovaní vlasti.

    Dnes by sme už nemali našich ľudí deliť na tých, ktorí svoj samostatný štát prijali s nadšením, a na tých, ktorí neskrývali voči nemu určitú skepsu. Práve naša ústava garantuje, že v nezávislom slovenskom štáte sú všetci jeho občania rovnoprávni a štátna moc je ústavou zaviazaná vytvárať pre všetkých rovnaké možnosti na uplatnenie sa vo svojej vlasti. Je to tiež základný predpoklad integrovania spoločnosti, po ktorom sa dnes toľko oprávnene volá.

    Rád by som v tejto súvislosti zdôraznil, že naša ústava nemala ani pri svojom zrode a nemá ani dnes len štátotvorný význam. Slovenská národná rada jej prijatím potvrdila, že v novoutvárajúcom sa štáte bude mať verejný život taký demokratický charakter ako v ostatných krajinách vyspelej časti sveta. Potvrdili sme hodnoty, ktorými sa má riadiť naše spolunažívanie. Spomeniem predovšetkým základné ľudské a občianske práva, ako je sloboda prejavu, zhromažďovania a združovania, sloboda vyznania a vlastníctva, ale aj rovnosť pred zákonom, úcta k menšinovému názoru a mnohé ďalšie politické a sociálne práva.

    V ústave je zakotvené, že v našom verejnom živote uznávame prioritu práva a zákona, že v ňom nebude miesto pre svojvôľu politických zoskupení a ich lídrov. Prijatou ústavou sme pred piatimi rokmi rozhodli o tom, že u nás budeme rešpektovať slobodnú súťaž politických síl, že žiadny štátny orgán si nesmie prisvojovať právomoci iného, nemôže konať nad rámec svojich kompetencií, ale naopak, musí rešpektovať ústavou vymedzené právomoci ostatných demokratických inštitúcií.

    Vyspelosť krajiny však nie je posudzovaná len podľa kvality prijatého základného zákona, podľa toho, nakoľko sa v ňom podarilo vyjadriť potreby harmonického verejného života a predvídavo do nej zakomponovať nástroje na riešenie prípadných politických zauzlení v krajine. Vyspelosť štátneho spoločenstva je posudzovaná najmä podľa toho, ako sa ústavné princípy a normy uplatňujú v každodennom živote, a teda ako si ústavu váži predovšetkým štátna moc, ale aj občania, ako sa riadia zásadami demokratického spolunažívania zakotvenými v ústave.

    Aj v iných krajinách sa viedol zápas o charakter a demokratický obsah ústavy. My teda nie sme v tomto ohľade výnimkou. Spomedzi iných vyspelých krajín sa však vymykáme tým, že máme veľa samozvaných interpretov našej ústavy a už menej hľadíme na to, že v demokratickom svete je táto kompetencia vyhradená výlučne súdom, v našom prípade Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Predstavitelia štátnych orgánov nemôžu teda svojvoľne rozhodovať o tom, či a ako budú uplatňovať v živote jednotlivé články ústavy a platný právny poriadok. To okrem iného znamená, že sa nemôžu ani svojvoľne rozhodnúť, či budú, alebo nebudú rešpektovať nálezy a uznesenia Ústavného súdu. Preto treba zásadne odmietnuť všetky útoky na Ústavný súd Slovenskej republiky, spochybňovanie autority jeho nálezov a uznesení, ako aj rôzne politické invektívy voči jeho sudcom.

    Po piatich rokoch musíme mať všetci bez ohľadu na našu názorovú a politickú orientáciu na pamäti, že slávnostné pripomenutie si Ústavy Slovenskej republiky nie je len vyjadrením hrdosti, že na Slovensku máme základný právny dokument obsahujúci najdôležitejšie pravidlá spolunažívania a činnosti orgánov štátu a občianskej spoločnosti. Dnešnú slávnostnú príležitosť iste mnohí chápeme aj ako oslavu demokratickej ústavnosti. Až demokratická ústavnosť sprevádzaná demokratickou kultúrou nám otvára dvere do civilizovaného sveta. Vďaka nej môžeme patriť do klubu kultúrne vyspelých krajín a prejavovať svoje ambície začleniť sa do medzinárodných integračných štruktúr.

    Konkrétnym prejavom demokratickej ústavnosti je rešpektovanie a dodržiavanie všetkých článkov ústavy, skrátka zachovávanie ústavnej morálky. Každá demokratická ústava ráta s tým, že politická moc môže byť zneužitá na prospech tých, čo vládnu. Obmedzenie moci je najdôležitejší problém demokracie, hovorí politický filozof. Dodajme, že múdra moc vie obmedzovať samu seba. Preto je namieste otázka, ako sa uplatňuje naša ústavnosť, najmä ak krajiny, s ktorými chceme úzko spolupracovať v medzinárodných štruktúrach, majú nezanedbateľné výhrady voči viacerým javom v našom politickom živote.

    Rešpektuje sa u nás Ústava Slovenskej republiky vždy a za každých okolností? Neohrozuje našu ústavnosť to, že parlament prijíma priveľa zákonov odporujúcich našej ústave? Uskutočňuje sa dostatočne rýchle a efektívne náprava právnych noriem, ktoré sú podľa nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozpore zo základným zákonom? Rešpektujú sa u nás všetky individuálne občianske práva, ako aj práva národnostných menšín? Sú vyvodzované právne dôsledky voči orgánom štátu, ktoré porušujú zákon?

    A keďže sa preambula našej ústavy odvoláva na kresťanské cyrilo-metodské hodnoty, namieste je aj otázka, ako k nám z hĺbok minulosti zaznieva Metodovo napomenutie vladárom, citujem: "Každý vladár má podlžnosť poznať boží svätý zákon a všetkým každý deň prikazovať, aby neubližovali slabším." Veď tieto slová môžu aj dnes platiť ako ideál práva, ktoré obmedzuje silných a chráni slabších.

    A nejde len o články ústavy, v nemenšej miere ide o zakorenenie nepísaných tradičných hodnôt mravných, sociálnych, kultúrnych a ďalších, ktoré bez toho, aby sa definovali v ústave, doslova ústavu nesú. To znamená, že každý štát je právnym štátom v takom rozsahu, v akom dodržiava ústavnú morálku a hodnoty, na ktorých ústava spočíva.

    Otázka o charaktere a kvalite našej demokratickej ústavnosti nadobudla doslova pálčivú aktuálnosť po nedávnom náleze Ústavného súdu týkajúceho sa porušenia ústavných práv poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, teda vášho kolegu. Od chvíle ako Ústavný súd jednoznačne skonštatoval porušenie ústavných práv tohto poslanca, medzinárodná verejnosť, najmä členské štáty NATO a Európskej únie dávajú nám otvorene najavo, že očakávajú rešpektovanie uznesenia Ústavného súdu poslancami vládnej koalície a návrat pána Františka Gauliedera do parlamentu.

  • Bude to pre nich test, či vládna koalícia je schopná a ochotná prijať ponuku na odštartovanie nových vzťahov medzi Európskou úniou a Slovenskom tak, ako to navrhol pri svojej nedávnej návšteve u nás predseda vlády Luxemburského veľkovojvodstva pán Jean-Claude Juncker.

    Považujem to za potrebné, ba nevyhnutné povedať aj pri tejto slávnostnej príležitosti, pretože už samotné odsúvanie vyriešenia tohto problému v zmysle nálezu nášho Ústavného súdu ďalej prehlbuje v domácej aj zahraničnej verejnosti oprávnené obavy o budúcnosť našej demokratickej ústavnosti, nášho právneho štátu. A tieto obavy a pochybnosti nemôžu odstrániť nijaké účelové argumentácie a už vôbec nie bojkotovanie riadne zvolanej schôdze Národnej rady, ale len jasné, chlapské rozhodnutie a urýchlená náprava neústavného kroku z decembra minulého roka.

  • Po náleze Ústavného súdu môže totiž len také rozhodnutie zodpovedať duchu našej ústavy a demokratickej ústavnosti a len také rozhodnutie môže prispieť k obnove dôvery medzi Európskou úniou a vládnou koalíciou, resp. medzi Európskou úniou a Slovenskou republikou.

    Vážené slávnostné zhromaždenie,

    dnes som väčšmi než kedykoľvek predtým presvedčený o tom, že všetci spoločne musíme vynakladať maximálne úsilie, aby sme sa nestali krajinou síce s demokratickou ústavou, ale bez demokratickej ústavnosti. Nám všetkým musí ležať na srdci rešpektovanie ústavy a ústavnosti rovnako ako jestvovanie nášho samostatného suverénneho štátu, pretože v modernej dobe jedno s druhým bytostne súvisí.

    A napokon to najdôležitejšie - máme samostatný štát, máme ústavu a máme aj túžbu po skutočnej vlasti. Nemôžem v tejto súvislosti nepripomenúť slová veľkého spisovateľa Romaina Rollanda, ktorý štát nestotožňoval s vlasťou, pretože podľa neho "štát je len lepší alebo horší správca vlasti". Som presvedčený, že ústava a jej plné rešpektovanie všetkými občanmi, no najmä štátnymi orgánmi nám otvára bránu do skutočnej a milovanej vlasti.

    Urobme všetko, čo je v našich silách, aby aj ďalšie pokolenia mali pocit, ba jednoznačnú istotu, že Slovensko je ich šťastným domovom a nenahraditeľnou vlasťou, ktorá je rovnoprávnou súčasťou stabilnej, demokratickej a prosperujúcej Európy.

  • Ďakujem prezidentovi Slovenskej republiky pánu Michalovi Kováčovi za jeho vystúpenie.

    Prosím o vystúpenie predsedu vlády Slovenskej republiky pána Vladimíra Mečiara.

    Nech sa páči, máte slovo.

  • Vážená Národná rada Slovenskej republiky, vážený pán prezident, vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,

    oslavy 5. výročia prijatia Ústavy Slovenskej republiky sú oprávneným sviatkom všetkých občanov tohto štátu. Ústava Slovenskej republiky v čase jej prijatia predstavovala základnú kvalitatívnu zmenu v emancipačných snahách a v národnom živote Slovákov ako národa, ale aj všetkých jej občanov. Päť rokov je zdanlivo málo. Ale tých päť rokov, to sú dve storočia intenzívneho zápasu viacerých generácií za sebaurčovacie právo, za vlastný národný rozvoj, za vlastný národný štát. Preto patrí úcta všetkým, ktorí za storočia venovali všetko svoje úsilie, sily a život za to, aby tento okamih priblížili. Patrí úcta, vďaka všetkým, ktorí v časoch historického zlomu stáli na strane vzniku tohto základného dokumentu tohto štátu.

    Prijatie ústavy v roku 1992 bolo vyjadrením aj túžby po dovŕšení zvrchovanosti, ale bolo aj politickým kompromisom, kompromisom, ktorého boli vtedy schopní Hnutie za demokratické Slovensko, Slovenská národná strana a Strana demokratickej ľavice tak, aby prejavili vôľu po slobodnom prijatí demokratického dokumentu, ktorým ústava štátu bezpochyby je, ale ktorý musel rešpektovať aj dve základné východiskové otázky.

    Prvá, aby sa prijatím Ústavy Slovenskej republiky neurýchlil predčasný rozpad Česko-Slovenska so všetkými dôsledkami na pokojné rozdelenie a majetkové riešenie.

    Druhá, snaha dosiahnuť taký kompromis v Národnej rade, aby prijatie ústavy nebolo vecou jedného alebo dvoch subjektov, ale bolo vyjadrením vôle prevažnej väčšiny jeho poslancov. Práve tento historický kompromis z tých čias je niečo, čo by nás malo sprevádzať i ďalej.

    Je veľa otázok okolo ústavy. Je dobrá? Nie je dobrá? Pri jej prijímaní som hovoril, že taká ústava je dobrá, ktorú prijme Národná rada 90 hlasmi. Taká zmena ústavy je možná a dobrá, ktorú prijme Národná rada 90 hlasmi.

    Ak prijatie ústavy v roku 1992 sa nestretlo s jednoznačným očakávaním a s postojom všetkých, bolo to pochopiteľné. Pochopiteľné z toho dôvodu, že mnohí neverili v možnosť existencie samostatného štátu. Boli tu silné vplyvy česko-slovenské, boli obavy i pred medzinárodnými internacionálnymi vzťahmi, ktoré sa modelovali, rozvíjali, ako do nich Slovensko vstúpi, či bude akceptované, či bude v nich úspešné.

    Ale ak vieme vysvetliť tieto vzťahy z pohľadu vtedajšieho obdobia, ak vieme vysvetliť komput antagonistických postojov vo vzťahu k transformácii spoločnosti, vo vzťahu k štátnosti, nie je dosť dobré, ak tento antagonizmus pretrváva aj dnes. Zostaňme pluralitní, zostaňme demokratickí, zostaňme rôzni, ale jednotní v základných záujmoch štátu. Jednotní v tom, že tieto základné záujmy štátu budeme riešiť v jeho inštitúciách, v orgánoch, nie internacionalizovať. To je cesta naplnenia zmyslu a odkazu ústavy.

  • Ústava Slovenskej republiky je demokratickým dokumentom. Jej demokratizmus vyplýva zo spôsobu prijatia, z jej obsahu, zo spôsobu, ako konštituuje vzťahy ústredných orgánov, ale aj z jej základnej otázky, ako rieši práva, slobody a postavenie občana Slovenskej republiky. Považuje občana za základ tohto štátu, dôsledne sa stavia na ochranu ľudských a občianskych práv všetkých občanov tohto štátu aj osôb patriacich k národnostným menšinám. Dôsledne deklaruje...

  • Pri prijímaní Ústavy Slovenskej republiky sme to všetci v sále preciťovali a konštatovali, je to naša spoločná vlasť, nech sa v nej všetci cítime ako vo svojom dome a ako spoločnú vlasť ju rozvíjajme.

    Ústava Slovenskej republiky má ďalšie ustanovenia o politických právach a slobodách, má dôležité ustanovenie o sociálnych právach. Ústava Slovenskej republiky má aj nie celkom obvyklú konštrukciu, ktorá hovorí o zachovaní kultúrneho dedičstva. Dokonca má aj celú hlavu a pasáž, ktoré niektoré ústavy nemajú alebo väčšina ústav nemá, o nároku na zdravé životné prostredie. Ústava Slovenskej republiky kodifikuje ľudské a občianske práva a ich postavenie, zveruje ochranu týchto práv súdom, a to súdom Slovenskej republiky aj súdom medzinárodným.

    Ústava je súčasne otvoreným dokumentom, ktorý pripúšťa svoju nepriamu novelu tým, že ak v medzinárodnom práve, v medzinárodných vzťahoch bude prijatá norma, ktorá dáva viacej práv občanom - príslušníkom národnostných menšín ako Ústava Slovenskej republiky, tieto sú automaticky súčasťou Ústavy Slovenskej republiky. Čiže je možná aj novelizácia i nepriamo prijatím vyšších práv, čiže Slovenská republika nielenže prijíma tieto medzinárodné normy, ale garantuje ich medzinárodné záruky, kontrolu, dodržiavanie a efektívne využívanie.

    Preto jeden z najvyšších atribútov a najvyšších príkazov tejto ústavy je, že Slovenská republika, všetky jej ústavné inštitúcie, všetci jej verejní činitelia, všetky jej orgány - či je to moc parlamentná, výkonná, prezident, vláda, alebo súdna, Ústavný súd, Najvyšší súd - musia považovať za základný atribút svojej činnosti ochranu a rozvoj ľudských, občianskych práv a slobôd občanov tohto štátu.

    Ústava Slovenskej republiky v tomto období, keď bola prijatá, bola prijímaná ako dokument, ktorý nereagoval len na túžby občanov tohto štátu vytvoriť a mať svoj vlastný štát, reagoval a pripravoval sa aj na budúce integračné tendencie. Máme viacero ustanovení, v ktorých sa hovorí o tom, že ak Slovenská republika bude prijímaná do medzinárodných inštitúcií, v ktorých bude nutné vzdať sa časti suverenity - čiže už v roku 1992 bol predpokladaný takýto vývoj -, stanovuje procedurálne otázky, ako to referendom urobiť. Stanovuje povinnosti a oprávnenia ústavných orgánov, ako si v takejto situácii počínať. Ak dnes stojíme pred priamou otázkou riešenia tohto problému, musíme povedať, že je aktuálnym riešením. Slovenská republika nie je odmietaná, Slovenská republika nie je vyraďovaná z medzinárodnej spolupráce, ale na čas, ktorý získala, musí podporiť uistenie, že je schopná dosiahnuť jednotu za základnými záujmami spoločnosti, že je schopná kooperácie základných ústavných i politických subjektov tak, aby dávali signál reálneho života, reálneho obrazu a mohla byť akceptácia Slovenskej republiky v čo najkratšom čase uskutočnená.

    Obraciam sa v tomto smere aj k zástupcom opozície. Je to naša spoločná úloha, je to spoločný cieľ tohto štátu. Všetci sa k nemu ústne hlásime. Urobme niečo preto, aby sa do konca tohto roku naplnil praxou. Neúspech nie je neúspech vládnej koalície, je neúspech všetkých.

  • Ústava Slovenskej republiky zakotvuje sústavu orgánov štátu ako parlamentnú demokraciu, to znamená s dominujúcim postavením parlamentu v politickej štruktúre a odvodených všetkých inštitúcií od tohto systému. Pravda, v období roku 1992 sa nám veľmi ťažko hovorilo o konštituovaní otázok okolo hlavy štátu, pretože tá bola zakotvená vo federálnej ústave, nemohli sme prichádzať do rozporu. Navyše bola vtedy ešte riešená otázka: Bude, alebo nebude konfederácia, kde by mal byť prezident spoločný, či sa budú, alebo nebudú postupovať právomoci. Táto otázka bola vtedy predmetom politického kompromisu a v tej podobe, v akej je, je riešiteľná.

    Ale nech by bola ústava čo ako dobrá, dokonalý právny dokument nikdy neexistuje, pretože ústava potrebuje aj zákony na vykonanie, potrebuje aj výklad na vykonanie, ktorý robí Ústavný súd, umožňuje aj zmenu 90 hlasmi v Národnej rade, ale potrebuje aj množstvo zákonov na vykonanie. Ale hlavne čo potrebuje, je politická kultúra, systém politických vzťahov a správania sa subjektov, ktorý rešpektuje hranice dané ústavou a neprekračuje ju zo žiadnej strany, a to si nemôže myslieť jeden orgán, že toto platí pre všetkých ostatných, preňho neplatí, platí pre všetky inštitúcie, pre všetky subjekty Slovenskej republiky i pre každého občana tohto štátu. Sme si rovní v právach, sme si rovní v povinnostiach. Buďme si rovní aj vo vzťahu k postoju dodržiavania zákonnosti a rešpektujme každý to, čo v tomto procese urobiť máme.

  • Ak hodnotíme perspektívy Slovenskej republiky pri rôznych otázkach, ktoré súvisia s jej ďalším vývojom, môžeme povedať, že už pri vzniku štátu nás sprevádzali mnohé pochybnosti. Mnohé pochybnosti preto, že nebola tu história, ktorou by sme dokazovali opodstatnenosť existencie štátu. Bola tu jedna zo základných otázok, ktorá stála pred reprezentáciou po roku 1992, a stojí pred ňou dodnes, zbaviť Slovensko nádychu, že existencia štátu v rokoch 1938 až 1945, ktorá bola vyjadrením aj vôle Hitlera a fašizmu, je to, čo je tradíciou a základom, z ktorej vychádza tento štát. To nie je pravda, to nie je totožnosť. To treba všade nahlas povedať všetkým, ktorí by chceli nálepkovať a chceli by dávať inú predstavu, že Slovensko má iný historický základ. Má svoj základ v hlbokom národnodemokratickom zápase, má svoj základ v tradícii k štátnosti od 6. po 10. storočie, v odkaze kultúry, humanity, v odkaze viery, ktorá spájala ľudí na tomto území vždy.

    Ďalej treba tiež povedať, že bolo veľa pochybností o tom, či štát, ktorý takto vzniká, bude schopný spravovať svoje veci. A štruktúru štátu sme vybudovali za rok. Mnohí predpokladali, že tento štát ekonomicky nevydrží. A ekonomicky prosperuje. Má svoje problémy, ale ide dopredu. Ide dopredu tak, že je všade uznaný. Boli obavy, či sa dokáže udržať systém sociálnych vzťahov tak, aby nedošlo k plošným nepokojom a k rozvratu štátu. A u nás plošný, sociálny alebo etnický nepokoj nepoznáme. Poznáme nepokoj v politických subjektoch, ale nepoznáme medzi občanmi, čo je zásluha demokratizmu a vysokej vyspelosti ľudí, ktorí dokážu analyzovať a zhodnotiť reálne možnosti, čo kedy je možné a čo kedy je chcené.

    Z hľadiska ďalšej perspektívy Slovenskej republiky a jej možnosti zmien treba povedať, že konštituovanie troch zložiek moci - parlament, vláda, pán prezident ako výkonná zložka a súdna - bude vyžadovať rozvinúť aj štvrtú zložku - kontrolné mechanizmy, a to predovšetkým možnosťou vstupu nezávislých kontrolných orgánov do všetkých systémov hospodárenia, nielen do vzťahu k rozpočtu, ale aj verejným fondom, obciam, mestám. Možno by sme sa o tom mohli dohodnúť.

    Je množstvo námetov, čo sa dá urobiť v ústave inak. V podstate po schválení, napísaní ústavy si môžeme sadnúť a o hodinu pripraviť novú. Je vždy len otázka, aká je politická vôľa zástupcov občanov - poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

    Vážené dámy a páni,

    sme schopní sebareflexie Slovenskej republiky a jej vývoja, sme schopní aj kritiky chýb, ktoré bezpochyby pri takomto historickom zlome vznikajú, ale bezpochyby môžeme byť optimisti v jednom: Slovenská republika preukázala životaschopnosť. Slovenská republika preukázala schopnosť spravovať vlastné veci. Slovenská republika dosiahla medzinárodné politické uznania, ale potrebuje ešte faktické naplnenia v medzinárodných inštitúciách na multilaterálnej úrovni alebo na dvojstrannej úrovni. V priamych vzťahoch konflikty alebo problémy nemáme. Slovenská republika dokázala usporiadať vzťahy so všetkými svojimi susedmi v zásadných problémoch. Slovenská republika dokázala dať perspektívu svojho vývoja na 15 až 20 rokov a má ambície veľmi vysoké. Ambície veľmi vysoké, ktoré možno naplniť len prácou, len súčinnosťou mnohých ľudí tým, že budeme menej energie strácať na veci negatívne a viacej na veci pozitívne.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    sme päť rokov slobodní, sme päť rokov zvrchovaní a samostatní. Je to začiatok a sú to základy ďalšieho rozvoja Slovenskej republiky na veľa rokov dopredu. Za to, že tak je, za to, že dnešok môžeme sláviť a považovať za zlom ozaj historický, treba vzdať úctu všetkým, aj vám z každej strany časti parlamentu, ktorí sa na tom podieľali. Zástupcom vládnej koalície, ale aj zástupcom opozície, všade, kde konštruktívne pomáhali zlepšovať situáciu a riešiť problémy tak - či už v legislatíve alebo v praktickom rozhodovaní -, aby bol život lepší. Ak budeme vedení snahou o naplnenie vzájomnosti a zlepšovania života občanov bez ohľadu na koncepcie a východiská, z ktorých vychádzame, môžeme viacej kooperovať, môžeme občana zbaviť starostí každodenného sporu politických subjektov.

    Rok 1998 nás čaká ako rok volebných skúšok. Každý pôjdeme na trh so svojou pravdou, každý pôjdeme na trh so svojím programom, každý pôjdeme prezentovať reprezentantov, ktorých subjekty alebo stranícke zdroje pripravili tak, aby mohli v štáte plniť svoje funkcie ako zástupcovia občanov. Práve v mene tejto súťaže chcem vysloviť žiadosť, aby sme nespochybňovali sami seba skôr, ako tieto pravidlá budú.

    Zaväzujem sa v mene vlády Slovenskej republiky rešpektovať všetky demokratické práva volieb a garantovať tieto práva. Zaväzujem sa v mene vlády Slovenskej republiky garantovať všetky ľudské, občianske práva, ktoré v súvislosti s voľbami budú realizované a vykonané tak, aby nedošlo, opakujem znovu, nedošlo k žiadnym poruchám. Štátna správa v týchto oblastiach pôsobí mimo priamej pôsobnosti strán, ale so zodpovednosťou za práva a slobody občana. Na takúto súťaž sme pripravení, sme pripravení - tak ako býva fair play v každom zápase - urobiť všetko preto, aby sme obhájili svoju pozíciu, ale rovnako rešpektujeme, že opozícia urobí to isté. O úspechu rozhodne pán náš najvyšší - volič.

    Preto vzdajme úctu občanom štátu v mene ich budúcnosti, v mene ich úspešnosti. Znížme mieru konfrontačnosti, napätia v štáte, naučme sa riešiť svoje veci u seba doma ako svoje, hľadajme síce zásadné tvrdé stanoviská, no naučme sa vyjednávať a hľadať kompromisy. Kompromis, to je miera porozumenia, pri ktorom každý dáva preto, aby získal. To je kultúra, ktorá ešte na nás čaká. Kultúra, ktorej sa musíme naučiť. Nehľadať vinníka, nehľadať, pre koho to nejde, ale hľadať spôsob, ako to má byť.

    Radujme sa zo slobody, radujme sa zo zodpovednosti, ktorú Slovenská republika pred sebou i pred medzinárodnou verejnosťou znáša s plnou cťou a úctou.

    Blahoželám vám i občanom Slovenska k tomuto významnému výročiu.

  • Ďakujem predsedovi vlády Slovenskej republiky pánu Vladimírovi Mečiarovi za jeho slávnostný príhovor.

    Vážené panie a páni,

    naozaj údelom človeka, každého človeka je vlastne byť v stredobode času, pretože sme už tak konštruovaní, že sme v strede, pred nami je všetka budúcnosť a za nami je všetka minulosť, v takom poňatí sme vždy akoby na polceste. V tomto slova zmysle samozrejme stretávame vždy dvoch hodnotiteľov tejto pozície. Jedni hovoria, tí pesimisti, že pohár je poloprázdny v tejto perspektíve, my hovoríme, že pohár je poloplný, a budeme sa usilovať, aby Slovenská republika naozaj tvorila v európskom univerzalizme suverénnu časť, suverénne špecifikum, ktoré budú obohacovať práve tento európsky univerzilizmus, a svojimi špecifickými vlastnosťami bude Slovenská republika aj inšpirátorom pre druhých, pretože sme presvedčení, že už od samého začiatku v mnohých veciach tvoríme príklad pre iných. Príklad, ako sa dá pokojnou, rozumnou, ale dôslednou cestou ísť ďalej. V takomto slova zmysle je orientované aj toto päťročné hodnotenie. Som presvedčený, že máme dosť dôvodov, aby pri všetkej potrebnej kritickosti sme si zachovali potrebnú dávku sebavedomia a hrdosti.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán prezident Slovenskej republiky, vážený pán premiér a vláda Slovenskej republiky, vážený diplomatický zbor, ctení hostia,

    končím slávnostné zasadnutie Národnej rady Slovenskej republiky.

    Ďakujem všetkým za pozornosť.

  • Hymna Slovenskej republiky.

  • Vážené dámy a páni, upozorňujem všetkých pozvaných, že teraz sa koná slávnostná recepcia v slávnostných priestoroch Bratislavského hradu.

    Ďakujem všetkým ešte raz za účasť.