• Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    otváram rokovanie 42. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Z tejto schôdze sa ospravedlnili páni poslanci: Bauerová, Langoš, Gantnerová, Hrnko.

    Na 42. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky budú overovateľmi páni poslanci Líška a Miklušičák a náhradníkmi pán poslanec Mikulka a pani poslankyňa Rusnáková.

    Schôdzu som zvolal na základe článku 83 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na žiadosť skupiny 38 poslancov.

    Páni poslanci, prosím o pokoj.

    V žiadosti na túto schôdzu poslanci navrhujú, aby sa na nej prerokoval bod

    návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na schválenie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa zrušuje uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996.

    Chcem vám len pripomenúť, že podľa § 24 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku nemožno program schôdze doplniť ani zmeniť, ak bola zvolaná podľa § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku.

    Pristúpime teda k hlasovaniu o programe 42. schôdze.

    Prosím, pani poslankyne, páni poslanci, aby sme sa prezentovali a hlasovali.

    Budeme hlasovať o schválení programu navrhovanej schôdze, tak ako ho predložili 38 poslanci.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 120 poslancov. Za návrh hlasovalo 96 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 6 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 13 poslancov. Nehlasovali 5 poslanci.

    Konštatujem, že sme program 42. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky schválili.

    Pani poslankyne, páni poslanci, tento návrh máte pred sebou ako parlamentnú tlač 897.

    Prosím člena skupiny poslancov, ktorí požiadali o zvolanie schôdze, aby predniesol návrh.

  • Ďakujem, pán predseda.

    Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dámy a páni,

    dovoľte mi, aby som uviedol návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na schválenie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa zrušuje uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996. Ide o ďalší pokus uviesť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júla 1997 do súladu so situáciou, ktorá sa v Národnej rade Slovenskej republiky vytvorila prijatím uznesenia číslo 482/1996.

    Nazdávam sa, že sme o tom diskutovali, pokiaľ išlo o politické hodnotenie situácie, ktorá tu vznikla, už dosť, ale napriek tomu panuje množstvo mýtov, pokiaľ ide o samotné rozhodnutie Ústavného súdu. Preto mi dovoľte, aby som predniesol niekoľko citátov z tohto rozhodnutia.

    Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 1997 rozhodol takto:

    "Národná rada Slovenskej republiky prijatím uznesenia číslo 482 zo 4. decembra 1996, ktorým vzala na vedomie, že poslanec František Gaulieder sa podľa článku 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vzdal funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a že jeho mandát zaniká 4. decembra 1996, porušila jeho ústavné právno upravené v článku 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky."

    Pre rozhodovanie Ústavného súdu o podnete navrhovateľa boli rozhodujúce tie právne pramene, skutkové zistenia, právne úvahy, vyhodnotenie získaných dôkazov a ich právne posúdenie, ktoré sú uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia.

    Dovoľte mi niekoľko citátov.

    "Ústava Slovenskej republiky upravuje niekoľko spôsobov ukončenia mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Je to uplynutím funkčného obdobia, stratou mandátu v dôsledku odmietnutia sľubu alebo sľubu s výhradou, zánikom mandátu, ak bol poslanec právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin a tiež vzdaním sa funkcie poslanca."

    Podstata sporu medzi pánom Gauliederom a Národnou radou Slovenskej republiky sa sústredila na otázku, či sa navrhovateľ hodnoverne a právne relevantnou formou vzdal, resp. nevzdal funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Ústavný súd zistil, že skutočnosti súvisiace so zánikom jeho mandátu poslanca sú obsahom celkom troch písomných vyjadrení adresovaných navrhovateľom Národnej rade. Sú to tieto písomné vyjadrenia:

    1. V poradí prvé písomné vyjadrenie súvisiace s ďalším trvaním funkcie poslanca bolo doručené Kancelárii Národnej rady 26. novembra 1996. Navrhovateľ v ňom expressis verbis vyhlásil, že sa svojho mandátu nevzdáva a zároveň tým vylúčil akýkoľvek protichodný prejav svojej vôle, ktorý by bol v budúcnosti doručený Národnej rade. Z tohto vyjadrenia vyplynulo, že nielen akýkoľvek protichodný prejav jeho vôle vylučuje, ale aj to, že ak by predsa bol takýto list, prejav vôle doručený Národnej rade, treba ho považovať vo vzťahu k jeho osobe a k jeho mandátu poslanca Národnej rady za bezvýznamný.

    2. V poradí druhé písomné vyjadrenie navrhovateľa adresované predsedovi poslaneckého klubu HZDS v Národnej rade bolo doručené sekretariátu predsedu Národnej rady 28. novembra 1996 a obsahovalo vyjadrenie o vzdaní sa funkcie poslanca podľa článku 81 ods. 1 ústavy. Toto vyjadrenie vzala Národná rada uznesením číslo 482 zo 4. decembra 1996 na vedomie s právnymi dôsledkami spočívajúcimi v zániku mandátu poslanca. Pravosť tohto vyjadrenia, vrátane podpisu na ňom, ako aj písma na obálke, v ktorej bol doručený Národnej rade, navrhovateľ viackrát poprel, označil ho za podvrh tak pred rokovaním Národnej rady o tejto veci, ako aj po prijatí jej uznesenia číslo 482.

    3. V poradí tretie písomné vyjadrenie bolo doručené Kancelárii Národnej rady 4. decembra 1996. Obsahovalo negáciu formy i obsahu druhého písomného vyjadrenia, doručeného Národnej rade 28. novembra 1996, a zároveň potvrdilo právnu relevantnosť prvého písomného vyjadrenia. V tomto písomnom vyjadrení pán Gaulieder vyhlásil, že list, ktorého obsahom je jeho vyhlásenie o vzdaní sa mandátu poslanca Národnej rade, neposlal a opätovne vyhlásil, že mandátu poslanca sa dobrovoľne nevzdá.

    4. V poradí štvrté, piate a šieste vyjadrenie odznelo v rokovacej sále Národnej rady 4. decembra 1996 na jej 21. schôdzi. Tieto verejné ústne vyjadrenia navrhovateľa jednak pred mandátovým a imunitným výborom, neskôr na začiatku rozpravy v Národnej rade o tejto otázke a napokon i v jej priebehu možno považovať za písomné v tom zmysle, že boli zachytené v zázname tejto schôdze Národnej rady, ktorý sa stal po publikácii verejne prístupný. Vo všetkých svojich parlamentných vystúpeniach na 21. schôdzi Národnej rady 4. decembra 1996 František Gaulieder vyjadril jednoznačnú vôľu vykonávať mandát a funkciu poslanca i naďalej, resp. že sa nevzdal.

    Ústavný súd vychádza jednoznačne zo skutočnosti, ktorej nepochybnú existenciu si osobitne opakovane a viacerými spôsobmi preveril, že ani na jednom z troch písomných vyjadrení, ani v ústnych vyjadreniach, ktoré navrhovateľ v dňoch od 26. novembra do 4. decembra 1996 doručil Národnej rade, nebol jeho podpis overený notárom. Ak teda na žiadnom z uvedených písomných vyjadrení navrhovateľa nebol jeho podpis overený notárom, potom Ústavný súd, hodnotiac uvedený stav, musel logicky a bez akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru, že ak napriek tomu podpredseda Mandátového a imunitného výboru Národnej rady 4. decembra 1996 v rokovacej sále počas svojho vystúpenia tvrdil, že Národná rada rokuje o písomnom vzdaní sa funkcie poslanca, na ktorom je podpis jeho autora, overený notárom, mohol toto tvrdenie preukazovať iba tou časťou zmluvy, ktorú navrhovateľ uzavrel s HZDS 27. júla 1994, na ktorej bol jeho podpis skutočne overený notárom.

    Túto zmluvu nemožno však považovať za formu prejavu vôle navrhovateľa smerujúcu k realizácii ústavného práva upraveného článkom 81 ods. 1 ústavy, t. j. vzdaniu sa funkcie poslanca Národnej rady. Prejav vôle poslanca Národnej rady spojený s uskutočňovaním ústavného práva upraveného v článku 81 ods. 1 ústavy, a to tak prejav pozitívny, ktorým poslanec vyjadruje svoju vôľu vzdať sa funkcie poslanca, tak aj prejav negatívny, ktorým poslanec vyjadruje svoju vôľu nevzdať sa funkcie poslanca, sú prejavom jeho subjektívneho práva na výkon funkcie poslanca. Zvolením za poslanca Národnej rady vzniká poslancovi nielen právo poslancom byť, ale aj právo vykonávať túto funkciu, t. j. mandát, a to osobne podľa svojho presvedčenia a svedomia, pričom nie je viazaný príkazmi.

    Mandát môže poslanec "stratiť" priamo odmietnutím sľubu poslanca alebo vykonaním sľubu poslanca s výhradou. Mandát poslanca Národnej rady zaniká aj vtedy, keď sa poslanec svojej funkcie poslanca v celom rozsahu vzdá. Konkrétny následok upravený objektívnym právom, ktorý má takéto konanie subjektu vyvolať, predpokladá kvalifikovanosť tohto konania. Inými slovami, konanie subjektu, s ktorým objektívne právo spája právny následok, t. j. právny úkon, je vlastný kvalifikovaný prejav vôle, ktorý je schopný vyvolať právom predpokladaný právny následok. Kvalifikovanosť vôle spočíva nielen v jej vážnosti a slobodnom prejavení, ale aj v tom, že musí byť prejavená určitým spôsobom. Prejav vôle musí byť zrozumiteľný a určitý. A ak to upravuje zákon, musí byť vykonaný aj v určitej forme.

    Kvalitatívnymi znakmi právneho úkonu ako celku sú reálna možnosť jeho uskutočnenia a dovolenosť takéhoto konania. Ak právny úkon jednoznačne nemá niektorý z kvalitatívnych znakov, čo pre potreby ústavného práva je v zmysle článku 124 ústavy oprávnený posúdiť jedine Ústavný súd, je neplatný a ako taký nemôže vyvolať tie účinky, ktoré s ním verejné právo, t. j. ústavné právo, spája.

    Ústavný súd po preskúmaní jednotlivých stránok konania Národnej rady, ako aj prejavov vôle vykonaných Františkom Gauliederom v súvislosti so zánikom jeho mandátu poslanca Národnej rady dospel k záveru, že ten prejav vôle, ktorý Národná rada vzala na vedomie a posúdila ho ako platné vzdanie sa funkcie poslanca, nemal jednoznačne tie kvalitatívne znaky konania, ktoré by mohli objektívne viesť k platnému vzdaniu sa funkcie poslanca Národnej rady.

    Napriek existencii celkom piatich písomne a verejne prezentovaných a dokumentovaných prejavov vôle, ktorými navrhovateľ dal jednoznačne najavo, že sa nevzdáva a do konca funkčného obdobia Národnej rady sa ani nevzdá svojho mandátu poslanca Národnej rady, táto vzala na vedomie len jediné jeho vyjadrenie, a to vyjadrenie číslo 2, ktorého obsahom bolo vzdanie sa funkcie poslanca, ktoré navyše navrhovateľ v ďalších svojich vyjadreniach označil za podvrh, resp. falzifikát.

    Vzdanie sa funkcie poslanca podľa článku 81 ods. 1 ústavy je jednostranný právny úkon poslanca, vyvolávajúci následok v práve verejnom, ktorý môže vykonať len osobne a výlučne na základe slobodne a vážne prejavenej vôle. Rozhodovať o vzdaní sa funkcie poslanca je výlučným právom poslanca, keďže poslanec podľa článku 73 ods. 2 ústavy vykonáva mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia, a nie je viazaný príkazmi. Preto sa ho môže vzdať len osobne na základe vlastného a predovšetkým nespochybniteľného prejavu vôle.

    Navrhovateľ viackrát opakovane jednoznačne a bez akýchkoľvek podmienok popieral, že prejav vôle, ktorý je obsahom písomného vyjadrenia číslo 2, je prejavom jeho vôle. Ústavný súd, berúc pritom do úvahy všetky fakty, ktoré v danej veci obstaral a podrobne sa s nimi oboznámil, dospel k záveru, že vyjadrenie číslo 2, teda list navrhovateľa Národnej rade z 26. novembra nie je svojím obsahom prejavom jeho slobodnej a vážnej vôle, považuje ho na základe viacerých skutočností iba za fiktívny prejav vôle. Tento záver považuje Ústavný súd za opodstatnený i napriek skutočnosti, že podpis na uvedenom liste hodnotí ako skutočný, pravý podpis navrhovateľa.

    Svoje pochybnosti o skutočnej vôli navrhovateľa vzdať sa funkcie poslanca na základe jeho vyjadrenia číslo 2 opiera Ústavný súd o iné skutočnosti, ktoré s týmto fiktívnym prejavom vôle súviseli, a to predovšetkým napísanie adresy na obálke, v ktorej bol list doručený Národnej rade, s veľkou pravdepodobnosťou iným pisateľom, ako bol navrhovateľ, a dopísanie miesta a dátumu napísania tohto listu v inom čase a iným typom písacieho stroja, ako bol napísaný text listu.

    Ústavný súd pri rozhodovaní prijatej časti podnetu vychádzal z vysokého stupňa pravdepodobnosti, že prejav vôle, nachádzajúci sa vo vyjadrení číslo 2, nebol prejavom vôle navrhovateľa a že preto teda išlo o prejav vôle iného subjektu, ktorý však nie je známy.

    Tým, že Národná rada odmietla vziať do úvahy iné, slobodné, vážne a predovšetkým právne relevantné vyjadrenia vôle navrhovateľa ako jej poslanca, nielenže nemienila rešpektovať článok 73 ods. 2 ústavy, čím súčasne neuznala právo navrhovateľa vykonávať mandát poslanca osobne, ale neuznala ho ani ako právnu osobnosť, subjekt práva spôsobilý vykonávať právne úkony a vyjadrovať svoju vôľu, ktorú, ak vyhovuje požiadavkám platného práva, je nevyhnutné rešpektovať.

    Ústavný súd, ako už bolo predtým uvedené, považuje podpis navrhovateľa pod textom listu doručeného Národnej rade 28. novembra 1996 za jeho skutočný podpis. Zároveň však opätovne konštatuje, že v podstate všetky iné dôležité skutočnosti, súvisiace s jeho vyhotovením a odoslaním Národnej rade, ho viedli k presvedčeniu, že list z 26. novembra ako celok nemožno považovať za právne relevantný prejav vôle navrhovateľa vzdať sa funkcie poslanca Národnej rady. Ústavný súd ho nemôže považovať za skutočne slobodne a vážne prejavenú vôľu toho, kto ho síce podpísal, ale neodoslal adresátovi a ani taký úmysel nemal.

    Napriek tomuto konštatovaniu zaujíma Ústavný súd svoje stanovisko i k problematike, o ktorej sa tu mnoho diskutovalo, či v spojitosti s ústavným právom poslanca vzdať sa funkcie poslanca podľa článku 81 ods. 1 ústavy môže poslanec skorší prejav svojej vôle odvolať, resp. vziať späť, a najmä v akom čase môže tak urobiť. Ústava ani zákon číslo 45/1989 Zb., to je zákon o poslancoch, neustanovujú žiadnu právnu skutočnosť, v dôsledku ktorej by mohlo zaniknúť právo poslanca odvolať skorší prejav vôle vzdať sa funkcie poslanca.

    Ustanovenie zákona číslo 45/1989 Zb. upravuje zánik mandátu, ktorý zanikne, ak Národná rada vzala na vedomie vzdanie sa funkcie poslanca. Z toho vyplýva, že poslanec môže ustanoveným spôsobom vziať späť skorší prejav vôle len do momentu ukončenia rozpravy predchádzajúcej hlasovaniu o prijatých uzneseniach, ktorým Národná rada berie na vedomie vzdanie sa funkcie poslanca podľa článku 81 ods. 1 ústavy.

    Ak by teda Ústavný súd vychádzal z domnienky, že vyjadrenie číslo 2 bolo vyjadrením vôle Františka Gauliedera, potom však tento poslanec mal aj právo toto svoje vyjadrenie vziať späť neskorším, právne rovnako relevantným vyjadrením, a to až do ukončenia rozpravy Národnej rady o správe mandátového a imunitného výboru o nastúpení náhradníkov na uprázdnené mandáty poslancov Národnej rady 4. decembra 1996. Inak povedané, ak poslanec najskôr písomnou formou prejavil svoju vôľu vzdať sa funkcie, ale neskôr až do ukončenia rozpravy Národnej rady v tejto veci právne relevantnou formou prejavil novú, slobodnú, vážnu a určitú vôľu, ktorou svoj predchádzajúci prejav vôle menil tak, že sa mandátu nevzdáva, treba takýto prejav vôle uznať a rešpektovať ho každým subjektom, vrátane Národnej rady. Opačný prístup v tejto veci sa podľa názoru Ústavného súdu prieči samotnej podstate práva a v širších súvislostiach aj podstate právneho štátu.

    Na základe predchádzajúcich úvah dospel Ústavný súd k záveru, že ak by aj písomné vyjadrenie číslo 2 bolo skutočným vyjadrením vôle navrhovateľa, potom je logicky nespochybniteľné, že toto vyjadrenie bolo právne relevantným spôsobom vzaté späť tým istým, k tomu jedine oprávneným subjektom, a to jeho písomným vyjadrením číslo 3. Toto vyjadrenie spĺňalo bez akýchkoľvek pochybností náležitosti vôle subjektu - slobodná a vážna - i náležitosti prejavu vôle - zrozumiteľnosť, určitosť, forma - v danom prípade poslanca Národnej rady na rozdiel od viacerých sporných skutočností evidentne existujúcich a viažucich sa k vyjadreniu číslo 2, ktoré i napriek tomu však Národná rada uznala 4. decembra 1996 prijatím uznesenia číslo 482 za jediný ňou akceptovateľný prejav vôle navrhovateľa, negujúc pritom jeho iné, neskoršie uskutočnené prejavy vôle.

    Ústavný súd, ktorý je podľa článku 130 ods. 3 ústavy oprávnený preskúmavať konanie každého subjektu, ktorý svojím konaním môže porušiť ústavné právo iného subjektu a v tomto smere ho aj posúdiť, nemôže však jeho protiprávne konanie napraviť svojím vlastným konaním, resp. rozhodnutím. Povinnosť napraviť svoje protiprávne konanie má ten subjekt, ktorý takto konal, t. j. ktorý svojím protiprávnym konaním vyvolal nežiaduci následok. V danom prípade je ním Národná rada Slovenskej republiky.

    Nad rámec už predtým uvedeného považuje Ústavný súd za potrebné uviesť svoj názor na existenciu a uplatňovanie osobitných zmlúv, tzv. reverzov, v súvislosti so zaraďovaním vybraných kandidátov na kandidátnu listinu príslušného politického subjektu kandidujúceho vo voľbách do Národnej rady. Reverz zabezpečovaný vo forme osobitných zmlúv medzi politickým subjektom a ním navrhovanými kandidátmi vo voľbách je v rozpore s ústavou, pretože prostredníctvom neho môže príslušný politický subjekt trvale a účinne vyžadovať od bývalého kandidáta, po voľbách poslanca, ktorý s ním uzavrel tzv. reverznú zmluvu, výkon mandátu výlučne podľa straníckych príkazov a na základe predchádzajúceho písomného vyjadrenia kandidáta o vzdaní sa funkcie poslanca v budúcnosti podľa článku 81 ods. 1 ústavy. Zákaz reverzu vyplýva z článku 75 ods. 2 ústavy, podľa ktorého sľub poslanca s výhradou má za následok stratu mandátu. Okrem toho reverz je neprípustný aj podľa článku 73 ods. 2 ústavy, ktorý upravuje jedine reprezentatívny, a nie imperatívny mandát, a nie je ani v súlade s článkom 75 ods. 1 ústavy, t. j. s obsahom sľubu poslanca Národnej rady.

    Ústavný dôsledok sľubu ktoréhokoľvek poslanca Národnej rady uskutočneného s výhradou nachádzajúcou sa v tzv. reverze pred zložením sľubu by mal mať nevyhnutne za následok stratu jeho mandátu.

    Na základe predchádzajúceho konštatovania Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, s tým, že po jeho doručení obom účastníkom konania nastávajú jeho účinky iba do budúcnosti, teda odo dňa 23. júla 1997.

    Vážená Národná rada Slovenskej republiky,

    vyzývam všetkých poslancov, aby sme rešpektovali rozhodnutie Ústavného súdu a prijali návrh skupiny poslancov na schválenie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa zrušuje uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pánu poslancovi Šimkovi.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, otváram rozpravu k tomuto bodu programu.

    Pardon, ešte musí vystúpiť predseda mandátového a imunitného výboru pán Anton Poliak, pretože aj v tomto prípade je potrebné, aby nám podal správu o prerokovaní vo výbore.

  • Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení hostia,

    podávam spoločnú správu Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania návrhu skupiny poslancov na schválenie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa zrušuje uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996.

    Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na schválenie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa zrušuje uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996 (tlač 897), pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím číslo 1973 z 30. januára 1998 na prerokovanie Mandátovému a imunitnému výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Zároveň určil ako gestorský Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý Národnej rade Slovenskej republiky podá správu o prerokovaní uvedeného návrhu vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.

    Vláda Slovenskej republiky podľa § 17 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky nezaujala do zvolania schôdze Národnej rady Slovenskej republiky stanovisko k návrhu skupiny poslancov.

    Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky prerokoval dňa 3. februára 1998 návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na schválenie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa zrušuje uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996 (tlač 897), a na návrh poslanca Ivana Šimka hlasoval o návrhu uznesenia výboru, podľa ktorého výbor odporúča Národnej rade Slovenskej republiky schváliť uznesenie, ktorým sa zrušuje uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996. Z celkového počtu 15 členov Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky bolo prítomných 12 členov. Za návrh uznesenia boli 3 členovia výboru, 5 členov výboru bolo proti a 4 členovia výboru sa hlasovania zdržali. Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky neschválil predložený návrh uznesenia v súlade s § 52 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky. Iný návrh uznesenia nebol predložený.

    Gestorský výbor prerokoval návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky dňa 4. februára 1998. Gestorský výbor hlasoval o návrhu uznesenia výboru, podľa ktorého výbor odporúča Národnej rade Slovenskej republiky schváliť uznesenie, ktorým sa zrušuje uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996. Z celkového počtu 19 členov Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky bolo prítomných 13 členov. Za návrh uznesenia hlasovalo 5 členov výboru, 6 členov výboru hlasovalo proti a 2 členovia výboru sa hlasovania zdržali. Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky neschválil predložený návrh uznesenia v súlade s § 54 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky. Iný návrh uznesenia nebol predložený.

    Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky poveril predsedu výboru, aby na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky podal správu o prerokovaní návrhu skupiny poslancov vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.

    Pán predseda, skončil som, odporúčam, aby ste otvorili rozpravu.

    Ďakujem.

  • Ďakujem aj ja, pán poslanec.

    Pani poslankyne, páni poslanci, otváram rozpravu k tomuto bodu programu.

    Do rozpravy som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa niekto hlási do rozpravy z pléna. Konštatujem, že nie. Takže uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Súčasne rozpravu aj končím.

    Pán poslanec Šimko sa zrejme nebude vyjadrovať, keďže nebola rozprava. Takisto si myslím, že ani predseda mandátového a imunitného výboru.

    Môžeme teda pristúpiť k hlasovaniu. Budeme hlasovať o návrhu uznesenia, ktorý predložila skupina poslancov.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme. Hlasujeme, kto je za predložený návrh uznesenia Národnej rady.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 134 poslancov. Za návrh hlasovalo 61 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 51 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 20 poslancov. Nehlasovali 2 poslanci.

    Konštatujem, že navrhované uznesenie sme neschválili.

    Môžem teda vyhlásiť program 42. schôdze Národnej rady za vyčerpaný a schôdzu za skončenú.

  • Rokovanie sa skončilo o 15.51 hodine.