• Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    otváram rokovanie 32. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Schôdzu som zvolal na základe článku 83 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na požiadanie skupiny 35 poslancov.

    Žiadosť skupiny poslancov ste dostali aj s programom. Chcem len pripomenúť, že podľa § 24 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku nemožno program schôdze doplniť alebo zmeniť, ak bola zvolaná podľa § 17 rokovacieho poriadku. Skôr ako pristúpime k rokovaniu, urobíme prezentáciu.

    Prosím, aby sme sa prezentovali.

    Prezentovalo sa 110 poslancov. Konštatujem, že Národná rada je uznášaniaschopná.

    Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku z dnešnej schôdze sa ospravedlnili páni poslanci Ásványi, Borovský a Kolník.

    Na dnešnej schôdzi overovateľmi budú pani poslankyňa Mária Bartošíková a pán poslanec Gyula Bárdos. Náhradníkmi budú páni poslanci Anton Juriš a pani poslankyňa Terézia Chlebová.

    Skupina poslancov v súlade s § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku navrhuje na program tejto schôdze rokovanie o

    zákone z 9. júla 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov, vrátenom prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky.

    Pristúpime k schvaľovaniu návrhu.

    Prosím, aby sme sa prezentovali a hneď hlasovali o tomto bode programu.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 113 poslancov. Za návrh hlasovalo 88 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 6 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 9 poslancov. Nehlasovalo 10 poslancov.

    Konštatujem, že sme program 32. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky schválili.

    Pristúpime k prerokovaniu programu 32. schôdze, ktorým je zákon, ako som ho pred chvíľou uviedol.

    Podľa § 90 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, ak prezident republiky vráti zákon s pripomienkami Národnej rade na opätovné prerokovanie, prerokuje sa v druhom a v treťom čítaní s tým, že predmetom prerokovania sú len pripomienky pána prezidenta. V tomto prípade pripomienkou prezidenta je, aby Národná rada uvedený návrh zákona neschválila.

    Zákon som svojím rozhodnutím zo dňa 18. júla 1997 pod číslom 1661 pridelil na prerokovanie príslušným výborom Národnej rady s tým, že ako gestorský výbor som určil výbor pre zdravotníctvo a sociálne veci.

    Môžeme pristúpiť k druhému čítaniu o uvedenom vrátenom zákone. Materiál ste dostali ako tlač číslo 716. Jeho súčasťou je aj rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 18. júla 1997 o vrátení zákona, ako aj schválený zákon z 9. júla 1997. Spoločnú správu výborov máte ako tlač 716a vrátane zákona s tým, že vrátenie zákona má odôvodniť pán prezident. Chcem vám prečítať list, ktorý mi pán prezident poslal.

    "Vážený pán predseda,

    vzhľadom na môj vopred pripravený program Vám oznamujem, že sa nemôžem zúčastniť na opätovnom prerokovaní vráteného zákona z 9. júla 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov.

    Ďalej žiadam, aby Národná rada Slovenskej republiky rozhodla v súlade s mojimi pripomienkami uvedenými v rozhodnutí z 18. júla 1997."

    To je list pána prezidenta.

    Dám slovo spoločnému spravodajcovi pánu Derfényimu. Predtým má procedurálny návrh pán poslanec Ftáčnik.

  • Vážený pán predseda,

    nemám procedurálny návrh, ale procedurálnu pripomienku, ktorá sa týka rešpektovania § 25, ktorý hovorí, že rokovanie o jednotlivých bodoch programu schôdze Národnej rady nemožno začať, ak poslancom neboli najneskôr 24 hodín pred začatím rozpravy odovzdané všetky písomné materiály, ktoré slúžia ako podklad, ak Národná rada bez rozpravy nerozhodne inak. Spoločnú správu sme dostali pred desiatimi alebo dvadsiatimi minútami. Treba teda rozhodnúť, ak to niekto navrhne, zrejme musí, lebo inak sa nemôže pokračovať v rokovaní bez toho, že by sa nerešpektovala 24-hodinová lehota.

    To je všetko, čo som chcel povedať.

  • Prosím, dávam návrh, budeme hlasovať o tom, aby sme mohli pokračovať v schôdzi. Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasy v sále.

  • Spoločnú správu ste dostali. Pokoj, páni poslanci.

    Hlasujeme o skrátení 24-hodinovej lehoty. Kto je za?

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 132 poslancov. Za návrh hlasovalo 76 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 33 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 23 poslancov.

    Môžeme pokračovať.

    Dávam slovo spoločnému spravodajcovi výborov pánu poslancovi Derfényimu a prosím ho, aby podal správu o výsledkoch prerokovania vráteného zákona vo výboroch a v gestorskom výbore.

  • Vážený pán predseda, páni ministri, pani poslankyne, páni poslanci,

    dovoľte mi, aby som predniesol spoločnú správu (tlač 716a) výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní zákona z 9. júla 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky, vo výboroch Národnej rady.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo a sociálne veci ako gestorský výbor pri rokovaní o zákone z 9. júla 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky, podáva Národnej rade Slovenskej republiky v súlade s § 79 ods. 1 zákona Národnej rady číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku spoločnú správu výborov o prerokovaní uvedeného zákona.

    Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím číslo 1700 z 27. augusta 1997 pridelil zákon z 9. júla 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky, na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady, Výboru Národnej rady pre financie, rozpočet a menu a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo a sociálne veci.

    Zákon z 9. júla 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie, prerokovali uvedené výbory dňa 2. septembra 1997.

    Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky neprijal platné uznesenie v súlade s § 52 ods. 5 zákona Národnej rady číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady. Z celkového počtu 15 poslancov výboru bolo prítomných 13. Za návrh uznesenia hlasovalo 5 poslancov, nikto nebol proti a 8 poslancov sa zdržalo hlasovania.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu súhlasil so zákonom z 9. júla 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie, a odporúča Národnej rade Slovenskej republiky uvedený zákon schváliť v pôvodnom znení.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo a sociálne veci nesúhlasil s pripomienkou prezidenta Slovenskej republiky uvedenou pod bodmi I a III v rozhodnutí prezidenta Slovenskej republiky a odporúča Národnej rade Slovenskej republiky zákon z 9. júla 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky, schváliť.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo a sociálne veci ako gestorský výbor prerokoval stanoviská jednotlivých výborov k uvedenému zákonu a odporúča:

    1. neprijať pripomienky prezidenta Slovenskej republiky,

    2. zákon Národnej rady Slovenskej republiky z 9. júla 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky, po opätovnom prerokovaní Národnou radou schváliť.

    Ďalej gestorský výbor poveril spoločného spravodajcu výboru Pavla Derfényiho, aby predniesol spoločnú správu výborov na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Predmetná spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní zákona z 9. júla 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky, bola schválená uznesením výborov Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo a sociálne veci číslo 345 z 2. septembra 1997.

    Ďakujem za pozornosť.

    Skončil som, pán predseda.

  • Ďakujem pánu spoločnému spravodajcovi.

    Pani poslankyne, páni poslanci, otváram rozpravu k tomuto bodu programu s tým, že do rozpravy sa prihlásili za kluby pán poslanec Dzurinda, pán poslanec Košnár a pani poslankyňa Bauerová.

    Prosím teraz pána poslanca Dzurindu.

  • Vážený pán predseda, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni,

    problémom, ktorý podnietil vládu na predloženie zákona o mzdovej regulácii, je to, že v slovenskom hospodárstve po viacerých rokoch došlo v roku 1996 k nepríjemnému zlomu, a to k tomu, že rast reálnych miezd začal predbiehať rast produktivity práce. Je to, samozrejme, nepríjemný jav, na ktorý nemôže reflektovať ľahostajne ani vláda, ani ekonomika ako taká. V tom sa s vládou zhodneme. Zhodneme sa s vládou aj v konštatovaní, že mzdy nie sú v súčasnosti inflačným faktorom. Zhodneme sa s vládou aj v tom, že v ekonomikách, ktoré sú v prechode od centrálne plánovaných k trhovým, je mzdová regulácia takpovediac povoleným nástrojom, ale predovšetkým vtedy, keď hrozí inflačný vývoj alebo keď sa už rast miezd stal takouto rozbiehajúcou príčinou inflácie.

    Na Slovensku je však inflácia pod kontrolou, pod úrovňou 6 %, a ako som povedal, zhodneme sa s vládou aj v tom, že rast reálnych miezd na infláciu netlačí. Nepríjemné garde, keď produktivita práce rastie pomalšie ako rastú mzdy, sa vláda rozhodla tlačiť alebo riešiť tak, že sa snaží trestať zamestnancov a zamestnávateľov podniku a snaží sa tlačiť na manažmenty, aby robili niečo s neradostne a pomaly rastúcou produktivitou práce. A to už je oblasť, kde sa s vládou nezhodneme.

    Štátny tajomník Tkáč to dnes v našom výbore povedal celkom jasne, že otázku produktivity práce majú v rukách manažmenty, zákon tlačí a bude trestať manažmenty, ak sa nepostarajú o rýchlejšiu produktivitu práce. Domnievam sa, že rast produktivity práce zďaleka nie je iba otázkou snaženia sa manažmentov. Pravú príčinu treba hľadať inde. Kde? Domnievam sa, že produktivita práce sa na Slovensku rozbehne želateľným tempom vtedy, keď budú v našej ekonomike fungovať normálne vzťahy. Čo sú to normálne vzťahy v ekonomike?

    Po prvé, je to predovšetkým zásada, že ten, kto platiť má, bude platiť, a kto neplatí, pôjde pred súd a pôjde z hrušky dole.

    Ak mi dovolíte, uvediem dva konkrétne príklady. Nedávno som navštívil tunel Branisko ako jednu z najväčších diaľničných stavieb Slovenskej republiky. Na tuneli na Branisku som zistil, že napríklad Banské stavby Prievidza by chceli razantne zvyšovať produktivitu svojej práce, preto vydali štátne obligácie v objeme 100 miliónov Sk, aby nakúpili raziace štíty značky Wirth, aby nakúpili ďalšiu potrebnú techniku, prostredníctvom ktorej budú zvyšovať produktivitu práce. Keďže však štát - a to je v tomto prípade ten, kto platiť má - neplatí, Banské stavby Prievidza zo 100 miliónov korún vlastných peňazí nemohli dať na modernizáciu svojho strojného zariadenia ani korunu a všetky peniaze minuli na výplaty robotníkom a na kúpu materiálu, aby nemuseli na Branisku prepúšťať.

    Ako si plní ten prvý normálny vzťah v tomto štáte vláda Slovenskej republiky? A ako potom môžu platiť za dodávky iní, keď vláda svoj grandiózny diaľničný program postavila na vode, keď v dokumente z 13. augusta, ktorým vo vláde prerokovala dlhodobý model financovania a rozvoja diaľnic, píše na strane 3 doslova toto: "V rozpočtovom roku 1997 bolo oneskorene rozhodnuté o spôsobe nahradenia plánovanej emisie štátnych dlhopisov, čím vznikla insolventnosť investora od fakturačného obdobia máj 1997. Insolventnosť investora je čiastočne zmiernená preklenovacími úvermi, čo však zdražuje výstavbu." Dopĺňam preklenovacími úvermi podnikov. Sto miliónov vydali Banské stavby Prievidza, jednu miliardu si požičal Doprastav spolu s Hydrostavom, čo garantuje vlastným majetkom, pretože objednávateľ, investor, štát postavil celý program a objednávku na vode, na akej stojí. Kým nebude v tomto štáte platiť zásada, že ten, kto platiť má, kto práce objednal a práce prijal, platiť nebude, dovtedy jednoducho sa nerozprávajme o tom, že budeme zákonmi tlačiť na iných investorov, iné podniky, iných objednávateľov, keď platiť nebudú.

    Druhá zásada. Normálne vzťahy v ekonomike nastanú vtedy, keď budeme vytvárať také podnikateľské prostredie, v ktorom môžu výnosy rásť rýchlejšie ako náklady. Odporúčam predkladateľovi zákona, aby zašiel napríklad do Podpolianskych strojární v Detve, aby sa opýtal manažéra, šéfa PPS, ako chce modernizovať výrobu, ako chce obstarávať peniaze na nevyhnutné investície, keď je v takej šlamastike, v akej je, keď je fabrika zadlžená, keď potrebuje peniaze na modernizáciu a rozvoj. Ale keď pôjde do banky, tak zistí, že si dnes môže požičať za 17, 18, 19 %.

    Vláda míňa tak veľa peňazí v štátnom rozpočte, vláda míňa tak veľa drahých peňazí vo verejných investíciách, že úrokové sadzby sú dnes v komerčných bankách také obrovské, aké sú. Môžu robiť PPS mieru zisku 17, 18, 19 %? Odkiaľ potom môžu nájsť zdroje na to, aby mohli začať zvyšovať produktivitu svojej práce? Za čo budeme potom biť riaditeľa PPS Detva? Aké východiská má riaditeľ PPS Detva? Možno jedno by mohol mať - obrátiť sa na zahraničného investora, na zahraničný kapitál. Nuž, ale nechajme politiku bokom.

    Ako sa môže zahraničný investor pozerať na Slovenskú republiku, keď zisťuje, že na slovenskom kapitálovom trhu sa napríklad kradne? Hovorím o akciách Chemických závodov v Novákoch, o vzťahu INECON a o tom, ako jedného dňa zistili, že akcie, ktoré mali právoplatne na účte, ktosi predal niekomu inému. Ako sa môžeme uchádzať o dôveru zahraničia, keď privatizujeme, tak ako privatizujeme? Ako sa môžeme uchádzať o dôveru zahraničia, keď pár mesiacov máme dovoznú prirážku, potom nejaké depozitá, potom zase dovoznú prirážku, keď sedem-osemkrát za 3 roky novelizujeme zákon o dani z príjmov a ďalšie ekonomické zákony?

    Ďalej sa pýtam, ako môžu rýchlejšie a razantnejšie rásť príjmy podnikov, keď vláda drží na takej vysokej úrovni dane, hoci dobre vie, že daňové zaťaženie je už také veľké, že vlastne nepôsobí priama, ale nepriama úmera medzi výškou daňového zaťaženia a príjmami do štátneho rozpočtu.

    Tretia zásada, ktorá by mala viesť k tomu, aby boli normálne vzťahy v ekonomike, je, že nech si o štruktúre nákladov rozhoduje ten, kto zodpovedá za hospodársky výsledok. Tu si požičiam stanovisko pána prezidenta, ktoré považujem za veľmi precízne z právnej aj ekonomickej stránky, a čítam na strane 4 odsek 2: "Okrem toho regulácia miezd zasahuje do práv vlastníkov. Článok 20 ods. 4 ústavy pripúšťa obmedzenie vlastníckeho práva iba za súčasného splnenia všetkých štyroch podmienok, ktoré uvádza. Z nich však požiadavka poskytnutia primeranej náhrady za nútené obmedzenie zjavne nebola splnená." To znamená, že ideme niekomu dirigovať, ako má zabezpečovať štruktúru nákladov, ale v ústave takúto oporu nemáme, resp. konáme v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

    A ešte, ak dovolíte, jedna zásada, ktorá by mala viesť k tomu, aby vzťahy v ekonomike boli normálne. Je to zásada zdravého konkurenčného prostredia. Prostredia, v ktorom budú platiť rovnaké podmienky pre každého, prostredia, kde sa bude dariť hospodárskej súťaži, kde jeden bežec, takpovediac, nebude musieť prebehnúť tri kolá a iný desať, ale kde budú rovnaké podmienky pre všetkých.

    Chcem sa opýtať, čo sme urobili za súčasnej vlády pre takéto konkurenčné prostredie. Prečo sme zdegradovali úlohu Protimonopolného úradu? Prečo predseda slovenského Protimonopolného úradu už nepodlieha prezidentovi republiky, ale vláde? A pýtam sa, aké konkrétne aktivity podnikol Protimonopolný úrad na ochranu konkurenčného prostredia Slovenskej republiky za vašej vlády. Povedzte mi jediný príklad na to, kedy v ostatnom čase Protimonopolný úrad konal.

    V kontraste s tým však ponúkam mnoho prípadov, keď sme prijali také zákony, také právne normy, také opatrenia, ktoré zavádzajú do nášho hospodárskeho prostredia prvky dirigizmu, centralizácie a predovšetkým selektívneho výberu tých, ktorým pomôžeme na úkor tých, ktorí produkujú, čestne platia a odvádzajú dane.

    Dámy a páni, robím záver svojho príspevku v tom zmysle, že Slovensko nepotrebuje takéto zákony. Zákony, ktoré budú trápiť veľké množstvo manažérov, ale najmä obrovské množstvo robotníkov a zamestnancov firiem. Slovensko potrebuje návrat na cestu rozvoja trhovej ekonomiky. Potrebuje nastoliť zdravé a zákonné vzťahy. Potrebuje dôveru zahraničia, aby boli priame investičné peniaze, potrebuje skrátka prilákať kapitál. Iba toto je cesta k zrýchleniu produktivity práce.

    Myslím si, že je jasné, že prerokovaný zákon takéto principiálne otočenie ekonomiky nerieši, ale je o niečom celkom inom, ako je samotný problém.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán poslanec.

    Ďalej je prihlásený pán poslanec Košnár.

    S faktickou poznámkou k vystúpeniu pána poslanca Dzurindu sa hlási predseda výboru pán Maxon.

  • Ďakujem pekne za slovo.

    Vážený pán poslanec Dzurinda, jeden konkrétny prípad Protimonopolného úradu - rozhodnutie spred 10 dní voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni. Tým chcem povedať, že vo vašom vystúpení bolo veľmi veľa nepresností, ale už sme si na to zvykli.

  • Ďakujem. Ešte faktická poznámka - predseda výboru pán Hofbauer.

  • Ďakujem, pán predseda.

    Podrobnú správu o činnosti Protimonopolného úradu má k dispozícii výbor pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie. A každoročne dva razy do roka správu prerokúvame. Protimonopolný úrad nepracuje systémom bubnujúceho poľovníka, ale diskrétne. Jednoducho taká je jeho práca. Ak predrečník, nie pán Maxon, ale pán Dzurinda o tejto činnosti nič nevie, to neznamená, že tento úrad nepracuje. Skôr niečo iné, že sa vyjadruje k čomusi, o čom takmer tradične nemá ani tušenie.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán poslanec Košnár.

  • Vážený pán predseda, vážení členovia vlády, dámy a páni,

    v slovenskej ekonomike sa nakopili veľmi závažné problémy. Ich vznik a prehlbovanie vláda nielen pripustila, ale v mnohom aj sama spôsobila. Hospodársky rast sa spomaľuje, zhoršuje sa jeho kvalita, vzrástli inflačné riziká a výrazne sa prehĺbila vonkajšia nerovnováha.

    Vláda neprimerane reaguje na tieto a ďalšie problémy predovšetkým opatreniami, ktoré prenášajú bremeno dôsledkov nekoncepčnej hospodárskej politiky na bedrá sociálne vyčerpaného občana. Zvyšujú sa ceny elektrickej energie, tepla, benzínu, cestovné, koncesionárske poplatky atď. A pokiaľ je nám známe, vláda uvažuje o ďalšom raste cien zvýšením sadzby dane z pridanej hodnoty zo 6 % na 7 % a presunom radu tovarov zo 6-percentnej do 23-percentnej sadzby. Uvažuje o zavedení spotrebných daní aj na ďalšie tovary a súčasne presadzuje týmto zákonom mzdovú reguláciu.

    Tvrdenie, že mzdová regulácia vychádza v ústrety oprávneným požiadavkám na regulovanie neúmerného zvyšovania miezd manažmentu a neprehlbovania priepastného rozdielu medzi jeho príjmami a zárobkami radových zamestnancov, je, otvorene povedané, nepravdivé. Pravda je taká, že uplatnením tohto zákona by sa výrazne zhoršila mzdová, a teda aj sociálna situácia státisícov robotníkov a ich rodín. Vláda sa odvoláva na aktuálny vývoj vzťahu medzi rastom produktivity práce a mzdami len v roku 1996, keď naozaj došlo k miernemu predstihu rastu miezd pred produktivitou práce. Ale po prvé, netýka sa to všetkých miezd, najmenej miezd robotníkov a radových zamestnancov. A po druhé, v celom časovom rade od roku 1989, vrátane roku 1996, produktivita práce vzrástla viac ako o 10 %, ale reálne mzdy dosiahli len 83,9 % úrovne roku 1989.

    Pri raste spotrebiteľských cien, pri 6-percentnej, resp. v doterajšom priebehu roka 1997 pri 6,1-percentnej inflácii a v návrhu vládneho nariadenia - pokiaľ sme mali možnosť sa s ním zoznámiť -, povolenom 3-percentnom, prípadne 5-percentnom zvýšení miezd, sa reálne mzdy a životná úroveň radových zamestnancov v dotknutých podnikoch - a nejde len o stratové podniky - ešte zníži. Teda šafárenie a nehospodárnosť v štáte zaplatia tí, ktorí ich nespôsobili, a tí, ktorí nemôžu tento stav ani zmeniť. Je to asociálny a protirobotnícky zákon.

    Manažmenty podnikov, ktoré nedosiahli zisk, nezaplatili daň alebo príspevky do poistných fondov, majú prirodzene rad možností, ako si kompenzovať postihy straty nároku na 25 % mzdy. Tento zákon mení uzavreté kolektívne zmluvy na zdrap papiera, keď sa ich časti týkajúce sa miezd a predpokladajúce vyšší mzdový nárast stanú neplatnými. Problém retroaktivity posúdia kvalifikovanejší odborníci, právnici. Navyše, dotkne sa to aj pracovných zmlúv. Všetci poslanci, tak ako sme tu, sme dostali výzvu s príslušnou presvedčivou vecnou argumentáciou prezídia Konfederácie odborových zväzov, aby sme nehlasovali za tento zákon.

    Zákon sa naozaj nezameriava na odstránenie príčin v zaostávaní rastu produktivity práce. Napokon, takýto zákon to ani nemôže dosť dobre urobiť. Ale treba si položiť otázku, či azda problém spočíva v produktivite živej práce a východisko v raste jej intenzity. Dlhodobé a účinné faktory zvyšovania produktivity práce sú na strane podnikateľov, v technickom pokroku, v inováciách, vo vyššom stupni finalizácie, v lepšej organizácii práce atď., na ktoré im musí legislatíva vytvárať podmienky. Zabezpečovať konkurencieschopnosť udržiavaním, či dokonca znižovaním aj tak nízkej ceny práce, nie je cesta, ktorá by nabádala k nástupu týchto faktorov.

    Poslanci Strany demokratickej ľavice boli proti prijatiu tohto zákona. Dôvody uvádzané prezidentom republiky i Konfederáciou odborových zväzov na neprijatie tohto zákona považujeme za plne opodstatnené. Klub poslancov SDĽ je proti jeho opätovnému prijatiu.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Ďalej je do rozpravy prihlásená pani Edit Bauerová.

  • Vážený pán predseda, členovia vlády, dámy a páni,

    zákon, ktorý parlament väčšinou hlasov poslancov 9. júla schválil, patrí do radu zákonov, ktoré v snahe riešiť čiastkový problém:

    1. prekračujú Rubikon princípu ústavnosti,

    2. v snahe dosiahnuť krátkodobý cieľ z hľadiska dlhodobých cieľov a z hľadiska dlhodobého riešenia existujúcich problémov sú kontraproduktívne.

    Pokiaľ ide o ekonomické súvislosti rýchlejšieho rastu reálnych miezd v porovnaní s rastom produktivity práce, nepochybne ide o vážny problém. Ale v tejto súvislosti mi dovoľte pripomenúť niekoľko podstatných údajov.

    Od roku 1989 ceny výrobcov rástli o 274 %, pričom index rastu životných nákladov prevýšil 300 %. Ide o údaje za rok 1996. Index reálnej mzdy, ako to už bolo povedané, sa pohybuje okolo 80 %, pričom odlišne rástol index produktivity práce. Celková mzdová úroveň v porovnaní s ostatnými transformujúcimi sa krajinami bola v roku 1995 na Slovensku podľa analýzy Parlamentného inštitútu Národnej rady o 18 % nižšia ako najbližší podobný údaj. Nižšie priemerné mzdy ako u nás majú len Rusko, Rumunsko, Ukrajina a Bulharsko. Čísla sú uvedené v Monitore Národnej rady - november 1996.

    Prepad reálnej spotreby je dokázateľný v porovnaní s dosiahnutou reálnou úrovňou spotreby v roku 1989 - je ešte stále približne o 20 % nižšia. V niektorých tovarových skupinách u niektorých spoločenských skupín je to až dramatické. Napríklad spotreba priemyselných výrobkov - nepotravinárskeho tovaru u poľnohospodárskeho obyvateľstva, teda v sociálnej skupine roľníkov, sotva presahuje 50 %. Za takýchto okolností je zásah do vývoja miezd navrhovaným, respektíve schváleným spôsobom prinajmenšom nešťastný.

    Pre väčšiu zreteľnosť treba tiež dodať, že podiel spotreby domácností na hrubom národnom produkte sa nevyvíjal v ich prospech. Naopak, podiel spotreby štátu zreteľne prevyšuje podiel v okolitých krajinách, pričom ani v raste tejto položky nedominuje podľa analýz verejná spotreba, ale spotreba štátneho aparátu. Z čisto ekonomického hľadiska vzniká oprávnená pochybnosť o tom, či práve v oblasti mzdového vývoja je potrebná regulácia a či by nebola namieste regulácia v oblasti neproduktívnych výdavkov na rozširujúci sa aparát štátnej byrokracie. Zákon v danej situácii ohrozuje sociálny zmier a v politickej rovine z uvedeného aspektu je oveľa nebezpečnejší, ako sa môže zdať na prvý pohľad.

    Napokon, zákon nerieši podstatu problému ani z ekonomického hľadiska. Pravdepodobne ide len o skratovité riešenie, ktoré je naporúdzi, pričom sa zanedbáva riešenie, ktoré by bolo z dlhodobého hľadiska oveľa efektívnejšie a produktívnejšie - snaha o reštrukturalizáciu. Nie je možné stavať ekonomický vývoj na základe rastu dopytu, pokiaľ tento dopyt tvorí len vonkajší dopyt, to znamená vývoz, a zanedbávať vnútorný dopyt, ako sa to stávalo v uplynulých rokoch.

    Prerokúvanie prezidentom vráteného zákona z politického hľadiska môže byť svojím spôsobom aj symbolické. Včera sme oslavovali Ústavu Slovenskej republiky, dnes poslanci strán vládnej koalície predkladajú návrh na opätovné schválenie zákona, ktorý bude asi dvadsiaty v poradí, ktorý nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými zákonmi krajiny. Rozpornosť s ústavou je evidentná v piatich ustanoveniach a v prípade schválenia nepochybne skončí na Ústavnom súde.

    Vrátený zákon jednak obmedzuje práva garantované ústavou, jednak je v otvorenom rozpore s ustanoveniami ústavy, a to najmä s článkami 20, 36 a 55. Poslanci, ktorí sa vo svojom sľube zaviazali dodržiavať ústavu a zákony tejto republiky, po dlhom rade zákonov, v ktorých Ústavný súd zistil rozpor s ústavou, by sa nemali dopustiť ďalšieho flagrantného porušenia svojho sľubu, ale ani sľubu, ktorý ich viaže voči svojim voličom.

    Chcela by som apelovať na vás, aby ste neschválili návrh, ktorý je uvedený v spoločnej správe výborov, ktorý navrhuje schváliť vrátený zákon. Klub poslancov Maďarskej koalície bude hlasovať proti.

  • Ďakujem.

    Pani poslankyne, páni poslanci, to bola posledná diskutujúca z prihlásených za kluby. Ďalej sa hlásia písomne pani poslankyňa Schmögnerová a pán poslanec Volf.

    Nech sa páči, pani poslankyňa Schmögnerová.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, pani ministerka Keltošová, vážená poslanecká snemovňa,

    dovoľte mi, aby som niektorými ďalšími pripomienkami ešte doplnila postoj poslancov Strany demokratickej ľavice k opätovnému prerokúvaniu zákona číslo 1/1990 Zb. Všimnite si tú symboliku. Ide o zákon číslo 1, ktorý vrátil pán prezident na prerokovanie do Národnej rady.

    Položme si otázku, prečo sa vláda rozhodla do ekonomického balíčka začleniť aj mzdové usmerňovanie. Na začiatku sa argumentovalo dosahom rastu miezd na infláciu. Čoskoro sa prišlo na to, že skutočne tento argument je prázdny, ak na druhej strane zdôrazňujeme, že Slovenská republika dosahuje také výborné výsledky v raste cien. Preto sa prikročilo k druhému argumentu, a to k argumentu, že nadmerný rast kúpyschopného dopytu domácností má za následok rast deficitu v zahraničnom obchode a rast deficitu bežného účtu platobnej bilancie.

    Mali sme možnosť prečítať si veľmi dôkladnú analýzu zahraničného obchodu za predchádzajúci rok a za prvé mesiace tohto roka. Táto analýza uvádza všetky najdôležitejšie faktory, ktoré mali za následok vznik významného deficitu v zahraničnom obchode. Určitú nadväznosť na kúpyschopný dopyt domácností má spomedzi nich iba jeden jediný, a to je dovoz osobných automobilov. Pripomeňme si, že vláda Slovenskej republiky sa zámerne rozhodla nezaťažovať dovoz osobných automobilov do určitej kubatúry zvýšenými clami práve preto, aby umožnila aj občanom, ktorí majú nižšie príjmy, zakúpiť si autá. Predpokladám, že vláda tento krok dostatočne dobre zvážila. Ale rozhodne nemožno tento jeden faktor vytiahnuť ako argument, že rastom miezd sa zvyšuje kúpyschopný dopyt domácností do tej miery, že vyvoláva deficit v zahraničnom obchode a deficit bežného účtu platobnej bilancie. Argument, že mzdy majú bezprostredný vplyv na zvýšený dovoz, je zrejme veľmi málo presvedčivý.

    Dnes sme mali možnosť vypočuť si vo výbore ďalší argument, a to taký, že vlastne zabrzdením rastu miezd prejavuje vláda starostlivosť o to, aby nedochádzalo k výraznému nárastu nezamestnanosti. Tento argument je priveľmi demagogický, ak si uvedomíte, že práve vysoké sociálne dávky v porovnaní s priemernými mzdami, ktoré sa dosahujú v národnom hospodárstve, nemotivujú ľudí k práci. Chyba teda nie je ani tak v sociálnych dávkach, ale práve v nízkej priemernej mzde, ktorá sa dosahuje v národnom hospodárstve.

    Položme si otázku, aký bol skutočný motív, ak vôbec nejaký racionálny motív bol za tým, že sa vláda rozhodla začleniť návrh na mzdovú reguláciu do ekonomického balíčka. Nevidím inú odpoveď ako to, že vyhovuje zamestnávateľom, ktorí napokon nevystupujú jednoznačne proti mzdovému usmerňovaniu, ale dožadujú sa toho, aby platilo až k 1. januáru 1998, aby im nenarušilo vzťahy medzi odborármi a zamestnávateľmi na podnikovej úrovni, pretože by si to vyžiadalo nové kolektívne vyjednávanie a prehodnotenie kolektívnych zmlúv na rok 1997. Zastávajú názor, a vláda zrejme tiež, že radoví zamestnanci svojimi nízkymi mzdami majú vlastne zaplatiť za podniky, ktoré zamestnávatelia kryjúci sa v mnohých prípadoch s privatizérmi, t. j. s nadobúdateľmi priamych predajov z Fondu národného majetku, získali. Nielen to, že ľudia boli okradnutí, nehorázne okradnutí po prvýkrát, keď sa národné bohatstvo, ktoré sa tu vytváralo 40 rokov, dostalo do vlastníctva úzkej skupiny ľudí, ale ešte aj to, že svojimi nízkymi mzdami majú smiešne nízke kúpne ceny vlastníkom zaplatiť. Iné z toho nevychádza ako to, že vláda Slovenskej republiky je podľa všetkého v závoze podnikateľskej loby a robí to, čo si ona želá.

    Druhá poznámka sa týka toho, čo už otvorili predo mnou. Keby sme aj chceli hľadať určitý racionálny argument, do akej miery tento návrh zákona niečo rieši, musíme dospieť k záveru, že je to znovu odraz nekompetentnosti vlády identifikovať skutočné príčiny, ktoré posúvajú slovenské hospodárstvo na pokraj krízy. Na dôvažok je to škodlivý zákon. Uvedomme si, že vláda vlastne drží stranu manažérom, zamestnávateľom, ktorým umožňuje prostredníctvom nízkych miezd zlepšovať si hospodárske výsledky a nenúti ich hľadať iné spôsoby, ako zvyšovať produktivitu práce, ako zvyšovať ziskovosť podnikov.

    Podnikatelia by si mali konečne uvedomiť, že nie je možné dosahovať ziskovosť podnikov prostredníctvom trvalého udržania nízkych miezd. 95 % podnikov v odvetví textilného, odevného, obuvníckeho priemyslu je stratových, a pritom priemerná mzda dosahuje asi 5 890 Sk. Dokedy sa chcú udržovať mzdy v takýchto podnikoch na uvedenej úrovni? Nie je to prirodzene výnimkou, pretože stratových podnikov je v slovenskom hospodárstve viac ako 50 % - je ich okolo 3 600 - a je v nich zamestnaných viac ako pol milióna zamestnancov. Dôležité je položiť si otázku, ako to chce vláda riešiť, čo chce vláda s týmto robiť. Je zrejmé, že tak ako nič nerieši zákon o revitalizácii, nič nebude riešiť ani novelizovaný zákon o mzde, na ktorý bude nadväzovať vládne nariadenie o mzdovom usmerňovaní. Celý ekonomický balíček možno hodnotiť ako balíček opatrení, ktoré môžu mať nanajvýš krátkodobý, časovo veľmi ohraničený efekt, ktoré však do budúcnosti nič neriešia.

    Pripomeňme si, vážení kolegovia, že asi pred rokom som žiadala, aby ste súhlasili s uznesením Národnej rady, aby sme zaviazali vládu predložiť na prerokovanie hospodársku politiku vlády. Zrejme vás to nezaujíma a dnes sa znovu dostávame do situácie, keď sa ukazuje, že vláda nie je schopná veci domýšľať dlhodobejšie a potom je nútená hľadať náhradné riešenia, aby krátkodobé, žiaľbohu, rastúce nerovnosti a diery plátala. V tomto smere majú oprávnenú požiadavku odborári a Konfederácia odborových zväzov, že pokiaľ vláda nepredloží komplexný pohľad, čo chce robiť so slovenským hospodárstvom, nemôžu súhlasiť ani s takýmito čiastkovými opatreniami.

    Na záver mi dovoľte dotknúť sa otázky mzdového usmerňovania v roku 1994. Po prvé, preto, že sme sa vlastne nikdy nedozvedeli, ako sa skončilo vyhodnotenie tohto kroku, ktorý sa uplatnil v roku 1994. Zaujímalo by ma, pán podpredseda vlády, či ste analyzovali mzdové usmerňovanie v roku 1994. Je však potrebné uviesť na správnu mieru niektoré vyjadrenia, ktoré v tomto smere odzneli napríklad v Pressclube a neskôr aj na stránkach Pravdy. Pán minister financií zámerne manipuloval niektoré údaje a myslím si, že toto je vhodné miesto dať to na správnu mieru.

    Predovšetkým mzdové usmerňovanie v roku 1994 bolo robené na základe zákona o štátnom rozpočte, ktorý predložila vláda Vladimíra Mečiara. Schválila ho vtedajšia vládna koalícia, ktorá sa neveľmi líši od súčasnej vládnej koalície.

    Na základe toho bolo potom pripravené vládne nariadenie s obmedzenou platnosťou od 1. júla 1994 do konca roka. Uvedomovali sme si, že toto opatrenie môže byť iba krátkodobé a nebude riešiť veľké veci. Situácia však bola výrazne odlišná od dnešnej, pretože sme mohli použiť jeden argument, a to, že sme ním chceli do istej miery dosiahnuť určité protiinflačné účinky. Pripomeňme si, že inflácia bola v tom období viac ako dvojnásobná, než je dnes. Nie je pravda, že mzdové usmerňovanie bolo pre všetky podniky vrátane súkromných. Bolo určené štátnym podnikom a podnikom, v ktorých mal väčšinovú účasť štát, resp. Fond národného majetku, investičné spoločnosti a DIK-ovia. Vtedy sa totiž vychádzalo z toho, že sa zatiaľ ešte neprejavilo efektívnejšie správanie vlastníkov, ktorými boli v tom čase fondy a DIK-ovia.

    V porovnaní s tým sa má dnešné mzdové usmerňovanie vzťahovať na všetky sektory - štátny, súkromný aj družstevný. Okrem toho mzdové usmerňovanie bolo limitované len pre stratové podniky a zo ziskových podnikov iba pre podniky energetiky, vodného hospodárstva a peňažníctva, pretože práve v nich vyskočila priemerná mzda vysoko nad priemer v národnom hospodárstve a nebolo to ničím zdôvodnené. V danom prípade sa však má mzdová regulácia týkať všetkých podnikov stratových, ba dokonca aj ziskových, ak nespĺňajú určité dodatkové kritérium. Naopak, nebude sa týkať napríklad peňažníctva.

    Tretí zásadný rozdiel je v úrovni usmerňovania. Vládne nariadenie, ktoré sme mali pôvodne v rukách, navrhuje pri stratových podnikoch uplatniť úroveň mzdového usmernenia na 3 %. V roku 1994 to bolo 10 %.

    Posledná poznámka sa týka postoja k odborárom. Nie je pravda, že odborári v roku 1994 boli mäkší, ústretovejší alebo dokonca, že dnes sú odborári spolitizovaní. Rokovali sme dlho, zložito, niekoľkokrát v tripartite, ale neurobili sme zásadné rozhodnutie bez toho, aby sme sa nedohodli.

    Dnes je situácia presne opačná. Bez toho, aby sa v Rade hospodárskej a sociálnej dohody tento zákon dohodol, vláda ho predložila poslaneckej snemovni a zákon sa schválil. Ak teda na Dni ústavy premiér Slovenskej republiky vyzýval aj k určitému konsenzu, má si uvedomiť, a máte si uvedomiť aj vy, že konsenzus treba udržiavať a usilovať sa oň aj medzi vládou, zamestnávateľmi a odborármi.

    Na záver by som sa chcela obrátiť na podpredsedu Národnej rady pána Jána Ľuptáka. Pán podpredseda, často ma známkujete značkou, že som pravicová politička. Prosím vás a prosím poslancov za Združenie robotníkov Slovenska, aby aspoň pri tomto hlasovaní ukázali, že oni sú tí dobrí ľavicoví politici, a za zákon nehlasovali.

    Ďakujem.

  • Vážené pani poslankyne, páni poslanci, konštatujem, že všetci písomne prihlásení poslanci už v rozprave vystúpili.

  • Šum v sále.

  • Pardon, ešte pán poslanec Volf. Ospravedlňujem sa. Nech sa páči, pán poslanec Volf.

    Kto chce vystúpiť s faktickou poznámkou?

    Faktická poznámka - pán podpredseda Ľupták.

  • Chcem len reagovať na pani Schmögnerovú aj na pána Dzurindu. Chcem vám povedať, vážení páni poslanci, keď ste boli vo vláde, nepostavili ste ani psovi búdu, nieto ešte niečo inšie. Pán Dzurinda, vy ste tak zdehonestovali ekonomiku. Kde beriete právo o tom ešte hovoriť? Rozbili ste poľnohospodárstvo, rozbili ste stavebníctvo, všetko.

  • Ruch v sále.

  • Aj vy, pani Schmögnerová, boli ste vo vláde, mali ste možnosť, mali ste právo. Čo ste dokázali? Teraz mi povedzte, prečo ste nezamedzili manažmentu, ktorý si neplní svoje povinnosti, aby nemal také veľké mzdy. Boli ste podpredsedníčka pre ekonomiku? Tak teraz môžete predložiť východisko.

  • Vykrikovanie z pléna.

  • Ďakujem, pán poslanec.

    Do rozpravy sa už nehlási nikto.

    Pán poslanec Volf, nech sa páči.

  • Vážené dámy a páni,

    vláda svojím návrhom mzdovej regulácie vyvolala celý rad otázok. Preto sa chcem spýtať tých, ktorí už raz schválili túto protiľudovú a protirobotnícku novelizáciu zákona, ktorí urýchlene iniciovali ďalšie prerokovanie tohto nespravodlivého zákona, či nevidia, alebo nechcú vidieť tú biedu a problémy obyčajných ľudí, ktorých navrhované zmrazenie už aj tak nízkych miezd postihne. Či nevidia, ako žijú robotníci a zamestnanci v čase vládou vyhlasovaného hospodárskeho zázraku, že cena práce na Slovensku je na tragicky nízkej úrovni a že sa z týchto platov a miezd pri rastúcich cenách nedá jednoducho slušne vyžiť. Či nevidia, že táto novela postihuje predovšetkým tých, ktorí môžu produktivitu práce len málo ovplyvniť. Najväčšmi ju predsa ovplyvňujú aktivity manažmentu, ktorého sa však paradoxne opätovne najmenej dotkne.

    Či nevidia, že táto novela odporuje Zákonníku práce, narúša sociálne partnerstvo, likviduje kolektívne vyjednávanie, čo sú v každej demokratickej krajine štandardné mechanizmy fungovania spoločnosti. Že je to ukážka farizejstva zo strany vládnej koalície, keď na jednej strane napáda odbory, obviňuje z neochoty k dialógu, a na druhej strane návrhom tohto zákona takýto sociálny dialóg znemožňuje.

    Či nevidia, že tento návrh je nezlučiteľný so zásadami trhového hospodárstva a voľnej ekonomickej súťaže, a teda aj s hospodárskou politikou, ktorú deklarovalo programové vyhlásenie tejto vlády. Tí, čo budú aj dnes pripravení schváliť ďalšie výrazné zníženie životnej úrovne pre väčšinu ľudí na Slovensku, nebudú žiť na opustenom ostrove. Budú žiť medzi tými, ktorým znova zobrali z ich chudobnej peňaženky. Neviem, ako sa im chcú pozerať do očí. Ako chcú vysvetliť, že vládna koalícia opätovne tresce nevinných za zlú hospodársku politiku svojej vlády.

  • Hlasy v sále.

  • Toľko viem aj ja.

    Vážené kolegyne a kolegovia, nech vláda hľadá zdroje tam, kde skutočne sú. Nech ich hľadá v nespravodlivej privatizácii. Nech ich hľadá medzi neplatičmi daní. Nech ich hľadá v nákladoch na rozvetvenú štátnu byrokraciu, u tých, ktorí si nakupujú za štátne peniaze drahé autá, vybavenie kancelárií, ktorí dostali z Fondu národného majetku za babku exkluzívne byty. Nech ich skrátka hľadá u tých, ktorí si žijú nad pomery na úkor celej spoločnosti.

    S touto novelizáciou sa nedá nič iné urobiť, ako ju definitívne zhodiť zo stola. Aj preto odporúčam v zmysle záverov prezidenta, v zmysle záverov Konfederácie odborových zväzov, v zmysle zmýšľania a v záujme neznižovania životnej úrovne väčšiny občanov nášho Slovenska túto novelizáciu zákona neschváliť. Nič iné si totiž nezaslúži.

    Ďakujem.

  • To bol posledný z prihlásených. Do rozpravy zapisujem pánov poslancov Kováča, Baránika, Brocku, Magvašiho, Koncoša a prihlásil sa aj pán podpredseda vlády a pani ministerka.

    Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy s tým, že s faktickou poznámkou ešte vystúpi pán podpredseda Národnej rady. Nech sa páči.

  • Šum v sále.

  • Priznávam sa, že mi to povedal, ale zabudol som na to. Môže vystúpiť jedine tak, že teraz dá na to súhlas Národná rada.

  • Hlasy v sále.

  • Ospravedlňujem sa, pán poslanec. Predtým ste mi to hovorili, ale povedal som, že treba stlačiť tlačidlo.

  • Som rád, že teraz už v tejto sále všetci spomínajú robotníkov. Po novembri 1989 slovo robotník nikto nespomenul ani v starej budove Slovenskej národnej rady, ani v novej budove Národnej rady Slovenskej republiky. A teraz ľavica i pravica oslovujú robotníkov. Asi ich teraz potrebujete. To je po prvé.

    A po druhé, chcem povedať, že väčšieho farizeja, ako je pán Volf, som ešte nevidel.

  • Hluk v sále.

  • Však ste sa prilepili kdesi na chvost strán. Vy rozprávate o farizejstve? Pán Majský, ktorý podporuje sociálnu demokraciu, vašu stranu, mal by štátu všetko zaplatiť a potom bude v tejto republike dobrý život aj pre ostatných.

    Ďakujem.

  • Pani poslankyňa Schmögnerová - faktická poznámka k pánu poslancovi Volfovi. Nech sa páči.

  • Ďakujem pekne.

    Chcela by som ešte povedať, že pán poslanec Volf zabudol vysvetliť ten fakt, že tento zákon skutočne nie je namierený na obmedzenie príjmov manažmentu, ale je predovšetkým zameraný na to, aby zamedzil rastu miezd radových zamestnancov. Ak by sme boli chceli zamedziť rastu príjmov manažmentu, už niekoľkokrát sme na to mali možnosti, a my sme to aj opakovane, vždy pri návrhoch zákona o štátnom rozpočte, navrhovali. Chceli sme zaviesť napríklad zvýšené zdaňovanie, takzvanú milionársku daň. Presadzovali sme, aby odmeny za účasť v rôznych orgánoch spoločností, ako sú predstavenstvá, dozorné rady, neboli zdaňované zvýhodnenou sadzbou 25 %, ako je to dnes, ale aby boli pripočítavané k celkovým príjmom a zdaňované tak, ako platia dane ostatní. Možnosť, ako zamedziť nadmernému nárastu miezd manažmentu, tu prirodzene je a bola, bohužiaľ, nevyužila sa.

    Ďakujem.

  • V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Kováč.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, vážené kolegyne, kolegovia,

    v argumentácii, ktorá doteraz odznela v prospech stanoviska pána prezidenta, odzneli predovšetkým ekonomicky fundované pripomienky, prečo tento zákon neschváliť. Dovoľte mi, aby som povedal, prečo odporúčam tento zákon neschváliť.

    Ak sa pozriete na novelu, ktorú máme predloženú, nepochybne sami cítite, že kľúčový bod tejto novely je § 17a odsek 1 písmeno a). Tu sa skutočne hodnotí podstata činu, ktorú musí zamestnávateľ spraviť, aby bol sankcionovaný. Všetky ostatné písmená, všetky ostatné paragrafy hovoria o sankcii, o kontrole, o tom, kto odpustí sankciu atď. Ale skutočná podstata činu, ktorého sa zamestnávateľ musí dopustiť, je práve § 17a odsek 1 písmeno a). Dovolím si ho prečítať. "Udržiavať prírastok miezd tak, aby v hodnotenom období primerane vyjadroval vzťah ku kvalitatívnym ukazovateľom." Je to veľmi dôležitý paragraf, vystihujúci to, čo musí zamestnávateľ spraviť.

    Nepochybne nikomu z vás nie je jasné, čo je to prírastok miezd, čo je hodnotené obdobie, čo znamená slovíčko primerane, čo je to vzťah, čo je to kvalitatívny ukazovateľ. Myslel na to aj zákonodarca a v odseku 6 toho istého paragrafu hovorí, že všetky tieto pojmy, ich výšku a dĺžku v prípade obdobia ustanoví nariadenie vlády Slovenskej republiky. Samozrejme, hľadali sme toto nariadenie. Máme nový rokovací poriadok, ktorý hovorí, ak sa má podľa zákona vydať vykonávací predpis, predseda Národnej rady môže vyžiadať od navrhovateľa zákona jeho návrh. Návrh vykonávacieho predpisu predloží navrhovateľ zákona vždy, ak má vykonávací predpis nadobudnúť účinnosť súčasne so zákonom, podľa ktorého má byť vydaný.

    Aj dnes pri návšteve štátneho tajomníka pána Tkáča vo výbore sme sa dozvedeli, že bezprostredne po prijatí tohto zákona sa začne veľmi intenzívne rokovať s odbormi a zamestnávateľmi o vykonávacom predpise. Je jasné, že aj keby pán predseda chcel splniť svoju úlohu alebo svoju možnosť danú mu rokovacím poriadkom, asi by sa k ničomu nedopracoval, pretože podľa toho, čo sme sa dozvedeli, vykonávací predpis neexistuje. Bol akýsi starý, ale teraz sa bude rokovať o novom.

    Vážené dámy, vážení páni, zamyslite sa nad tým hlavne tí, ktorí chcete toto schváliť a nerešpektovať pripomienky pána prezidenta, čo schválite. Schválite udržiavať prírastok miezd, a neviete aký. To nemusí byť 3 a 5 %. To môže byť pol percenta. Neviete to, lebo to bude dané v nariadení vlády. Schvaľujete hodnotené obdobie, a neviete aké. Bude to rok, mesiac, päťročnica? Nevieme. Ale vy to schválite. Najstrašnejšie slovo je pre mňa "primerane". Toto slovo používal Werich vo svojom filme Soľ nad zlato, kde primerane pridával korenie, vajcia a príslušné veci do pripravovaného koláča. A vy schválite slovo "primerane", hoci neviete, koľko je to, lebo to nie je v zákone uvedené. A vládne nariadenie ešte nepoznáte. Ak ho poznáte, my ho nepoznáme. Potom by bola veľká chyba, že nepracujeme na rovnakej úrovni a že materiály, ktoré máte k dispozícii vy, nemajú poslanci opozície.

    A ďalej, schvaľujete kvalitatívne ukazovatele, schvaľujete vzťah. Ešte sa dotknem slova "vzťah". Samozrejme, môže byť nejaký matematický vzťah, môže byť citový vzťah. Môže byť aj taký, pán Cuper, na ktorý myslíte vy.

  • Smiech v sále.

  • Zase schvaľujete niečo, a neviete, čo to je, pretože to zákon nešpecifikuje. A nakoniec schvaľujete kvalitatívny ukazovateľ, a neviete aký. Aký to bude kvalitatívny ukazovateľ? Bude to naozaj produktivita, ako všetci predpokladáme, že bude? Nevieme, lebo zrejme keby zákonodarca myslel na produktivitu, tak asi by to tu napísal. Ale on ju tam nenapísal. To znamená, že to bude niečo iné. A čo, pýtam sa.

    Vážení páni, vážené dámy, myslím si, že ešte v parlamente nebol predložený zákon, kde by boli poslanci nutení schvaľovať takúto mačku vo vreci. Skutočne dávame vláde do rúk právo urobiť si z tohto návrhu zákona absolútne predmet svojej vlastnej potreby. A bez ohľadu na to, čo ste schválili, vláda si urobí, čo chce, lebo neviete, čo sme schválili.

    Povedal by som, že toto je taký veľmi čistý príklad toho, čo sa môže stať, keď sa do parlamentu nedostane nariadenie spolu so zákonom. Preto odporúčam, aby sme tento zákon neschválili. Ak ho chce predkladateľ - vláda predložiť ešte raz, nech sa páči, ale predložte nám ho aj s vykonávacím nariadením, aby sme vedeli, aký vzťah schvaľujeme a aké to bude primerane. Prosím vás primerane, neschváľte tento zákon, lebo je to zlý zákon, ktorý o ničom nehovorí, absolútne o ničom.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Baránik.

  • Vážený pán predseda, vážený pán podpredseda vlády, pani ministerka, vážené dámy a páni, vážení hostia,

    návrh zákona patrí do skupiny systémových opatrení, ktorým vláda chce riešiť závažné problémy našej ekonomiky. Je to jedno z opatrení, ktoré, ak by malo pôsobiť len samostatne, mohlo by pôsobiť všelijako. Ale vzhľadom na to, že ide o celý súbor doteraz prijatých a pripravených opatrení, dá sa reálne predpokladať, že toto opatrenie bude pôsobiť pozitívne a zohrá pozitívnu úlohu v rozvoji našej ekonomiky.

    Porušovanie vzťahu medzi produktivitou práce a mzdami je veľmi závažný problém v každej ekonomike. Vyskytuje sa nielen u nás, ale aj v iných štátoch, vyskytuje sa nielen teraz, ale vyskytovalo sa aj v minulosti. Mzdová regulácia ako jedno z opatrení, ktoré má riešiť tento problém, sa u nás už aplikovala vo viacerých časových obdobiach s väčším a menším úspechom.

    V minulosti sa tento problém chápal trošku inak, pretože vzťah medzi produktivitou práce a rastom miezd nebol tak diametrálne odlišný ako teraz. Uplatňoval sa napríklad aj v roku 1994. Pani poslankyňa Schmögnerová povedala, že síce nevie, ako bola vtedy vyhodnotená mzdová regulácia, ale zrejme pozitívne. To znamená, že pravdepodobne zohrala pozitívnu úlohu, lebo sa to potom prejavilo v pozitívnych výsledkoch.

    Na základe pozitívnych výsledkov sa upustilo od ďalšieho pokračovania mzdovej regulácie. Ale tým, že produktivita práce nerastie tak rýchlo, ako rastú mzdy, dochádza k porušovaniu elementárnych pravidiel hospodárenia, lebo sa vyplácajú peniaze, ktoré nie sú kryté. To následne vedie k nadmernej spotrebe, čo iniciuje rast inflácie.

    Aj keď sa tu niekoľkokrát hovorilo, že vývoj miezd u nás nevedie k inflácii, treba úprimne povedať, že problém je trošku zložitejší a nemožno ho chápať tak zjednodušene. Treba vedieť, že okolo 80 % celého objemu hrubého domáceho produktu ide do finálnej spotreby. A tých 80 % zase - chápem tých 80 % ako 100 % - sú pracovné príjmy. Ak je tento fakt skutočným faktom, čo potvrdzuje jednak štatistická správa o hodnotení výsledkov za minulý rok, ale aj správa Národnej banky, teda možno tomu veriť, že je to tak, to znamená, že potom vplyv rastu miezd, ktorý sa takto prelieva do spotreby, musí nejakým podielom ovplyvňovať vývoj inflácie. Samozrejme, väčším podielom sa prelieva do rastu spotreby, čím v ekonomike vzniká rozpor, ktorý sa prejavuje v nadmernom dovoze oproti vývozu.

    Ďalej problém nadmerného rastu miezd vedie k tomu, že sa narušuje tok peňazí, lebo dochádza k vyplácaniu miezd, ktoré nie sú kryté. To znamená, že organizácie, ktoré aplikujú takúto hospodársku politiku, nemajú potom dostatok zdrojov na to, aby si mohli plniť ostatné povinnosti voči štátu, poisťovniam a, samozrejme, aj Fondu zamestnanosti. Tu dochádza k parazitizmu, proti ktorému treba bojovať v tom zmysle, že organizácie, ktoré si neplnia tieto povinnosti, parazitujú na úkor tých organizácií a zamestnancov, ktorí si povinnosti voči štátnym a verejnoprospešným inštitúciám plnia.

    V záujme stability makroekonomických vzťahov siahajú vlády v takých prípadoch k opatreniam a jedným z nich je aj mzdová regulácia. Preto v tejto etape a v daných podmienkach považujem mzdovú reguláciu za úplne správne, prirodzené opatrenie, ekonomický nástroj, ktorý vláda má právo použiť a využije ho na to, aby prispela svojimi opatreniami ku konsolidácii pomerov v ekonomike. V tomto prípade má mzdová regulácia pôsobiť ako nepriamy ekonomický nástroj, aby priviedla organizácie k rozumu a upozornila ich, ak budú v nesprávnych zásadách hospodárenia pokračovať, že nasleduje ďalší krok, a to je konkurz. A ak nemá k tomu dochádzať, tak sa organizácie tomu musia vyhnúť.

    No na druhej strane organizácie, ktoré takto hospodária, sa ochudobňujú, pretože obmedzujú svoje akumulačné zdroje, ktoré by mohli použiť inak, na nákup novej techniky a cez novú techniku zabezpečovať rast produktivity práce. Treba si uvedomiť, že pre malé organizácie sú vlastné zdroje jedinou alebo rozhodujúcou cestou, ako si zabezpečiť akumulačné zdroje.

    Mzdová regulácia, tak ako je chápaná v navrhovanom zákone, nemôže poškodiť zamestnancov. Po prvé, ak sa zdroje nevytvoria, tak zamestnanci nemôžu mať nárok na zdravotnú starostlivosť. Ale zákon je zameraný len proti manažmentom, ktoré zneužívajú postavenie, že organizácie zle hospodária, a ony si vyplácajú vysoké mzdy. Vážení, proti tomu sú všetci, ktorí sa racionálne dívajú na súčasnú ekonomickú a sociálnu situáciu. Preto si myslím, že toto opatrenie je správne.

    Z tohto pohľadu rozlišujem v podstate tri skupiny právnych subjektov.

    Do prvej skupiny patria štátne podniky, ktoré prevzali na seba záväzky štátu alebo štát na ne presunul svoje záväzky, a tým sa dostali do ťažkostí, boria sa s problémami, chcú si udržať svojich zamestnancov, a preto sa usilujú zvýšiť alebo zlepšiť mzdovú situáciu. Ako je všeobecne známe, naše mzdy sú relatívne nízke aj pri nízkych cenách, ktoré máme.

    Do druhej skupiny patria organizácie, ktoré sa vplyvom zlého hospodárenia dostávajú do ťažkostí, a preto nemajú dostatok zdrojov. Ale vlastným zamestnancom a, samozrejme, sebe mzdy vyplácajú.

    Do tretej skupiny patria predovšetkým súkromné organizácie, ale aj niektoré štátne organizácie, ktoré cieľavedome zneužívajú súčasnú situáciu a benevolentnosť legislatívy na to, aby narušovali vzťah medzi produktivitou práce so všetkými negatívnymi dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú, na ostatné vzťahy organizácií.

    Domnievam sa, že tento zákon môže významne prispieť k tomu, aby sa tieto problémy dali zdokonaliť.

    Chcel by som reagovať na diskusiu, ktorá tu bola, a na niektoré problémy, ktoré boli nanesené. Chcem upozorniť, že problémy s financovaním veľkých stavieb boli u nás vždy a málokedy sa podarilo na dlhšie obdobie, trebárs na polrok alebo rok, zabezpečiť plynulé finančné zdroje na financovanie napríklad veľkých stavieb. Samozrejme, aj v tomto roku vláda predpokladala určitý spôsob financovania. No plne sa nevydaril, došlo tam približne k trojtýždňovému alebo mesačnému sklzu. Z toho nemožno robiť závery, že ide o zlý predpoklad vlády, zlý úmysel a neschopnosť atď. To je ohromne skreslené a veľmi jednostranné.

    Pán kolega Dzurinda, problémy Podpolianskych strojární nie sú dnešné. Súhlasím s vami, že majú problémy, ale tie vznikli v roku 1991 - aby ste vedeli - s projektom Lombardini, a to v tom zmysle, že vtedajší manažment chcel chytráčiť a vymkol sa z tohto projektu. Vymkol sa z toho projektu tým, že spôsobil problémy Martinu a spôsobil problémy sebe. To znamená, že tento problém je trošku hlbší, má historické korene kdesi inde, v neschopnosti vtedajšieho manažmentu. Nemusí to byť v neschopnosti tohto manažmentu, lebo ho nepoznám, ale toho, ktorý bol v tom období. Poznám tento problém a viem, o čo vtedy išlo. Skutočne svojou neprezieravou politikou spôsobili to, že nakoniec dnes je firma v tých ťažkostiach, ktoré majú.

    Ak sa niekto domnieva, že tento zákon prispeje k narušovaniu trhových vzťahov, tak sa veľmi mýli. Práve naopak, tento zákon má zdokonaliť trhové podmienky v našej ekonomike. Zdokonalením finančných tokov má prispieť k ozdraveniu finančnej situácie nielen jednotlivých organizácií, ale aj celej ekonomiky. A toto je kľúčový problém, ktorý musíme riešiť.

    Zákon sa nepriaznivo dotkne zamestnancov len vtedy, ak sa zneužije. Už v našom výbore som povedal, že sa tu vytvára vynikajúci priestor na pôsobenie odborových organizácií, aby využili tento zákon a začali účinne bojovať za záujmy svojich členov.

    Na otázku, aká je situácia v textilnom priemysle, by som chcel uviesť, že to nie je celkom pravda. Pamätám sa, že napríklad ešte v roku 1994 bola najhoršia situácia v odmeňovaní vo vtedajšom štátnom podniku Trikota Vrbové. Ale už v roku 1994 orgány, ktoré tam boli, prijali zásadu, že priemerná mzda musí prekročiť hranicu 4 000 Sk. To znamená, že to bol posledný podnik, ktorý mal najnižšiu mzdu, a situácia je tam trošku iná, ako to bolo povedané.

    Rád by som povedal pár slov, a to som už niekoľkokrát hovoril, nadviazal by som na to, čo povedal podpredseda Národnej rady pán Ľupták na adresu pána poslanca Volfa. Pán poslanec, často prezentujete rôzne názory, ale viem a som presvedčený, že neviete, čo čítate. Je mi ľúto, že to takto robíte, ale, žiaľ, nemôžem to označiť inak ako takto.

    Pán poslanec, uvedomte si jedno. Ak sa hovorilo o našej ekonomike ako o ekonomickom zázraku, prvý to nepovedal nik z našich ekonómov, z našich politikov, ale povedali to západní analytici, ktorí poznajú pravidlá hry, a to pravidlá hry, ktoré vyplývajú zo stabilizačného zákona, ktorý prijal nemecký parlament v roku 1967, podľa ktorého sa makroekonomika hodnotí zo štyroch pohľadov. Predovšetkým z pohľadu rastu hrubého domáceho produktu, miery nezamestnanosti, miery inflácie a podielu salda zahraničného obchodu na hrubom domácom produkte. Pán poslanec, uvedomte si, že tento výrok bol vznesený v roku 1995 a v roku 1994 naša ekonomika prešla z totálneho prepadu z roku 1993 do vysokého rastu v roku 1994 a v roku 1995. Je len samozrejmé, že racionálny analytik dospel k záveru, že ide o krok, ktorý je veľmi zriedkavý vo svetovej ekonomike, aby ekonomika z prudkého prepadu prešla v pomerne krátkom období, v priebehu jedného roka, k vysokému ekonomickému rastu. A na základe toho títo odborníci dospeli k záveru, v ktorom nazvali tento rast ekonomickým zázrakom. Skutočne treba úprimne povedať, že je to ojedinelý prípad, ktorý sa u nás stal. Môžeme byť na to hrdí na všetkých, ktorí sa o to pričinili.

    Ešte by som rád odpovedal pani kolegyni Schmögnerovej, ktorá má námietku, že existujú vysoké odmeny pre štatutárne orgány.

    Pani poslankyňa, úplne s vami súhlasím. Ale treba si uvedomiť, že tento vývoj ste zaviedli vy, keď ste boli podpredsedníčkou vlády. Veľmi dobre sa na to pamätám a poznám všetky predpisy, ktoré vtedy boli. Platila zásada, že napríklad dozorným radám sa za ročné pôsobenie platilo 5 400 Sk. Pani poslankyňa, za vašej vlády, samozrejme, vďaka vám, sa zvýšili tieto odmeny na 10 000 Sk mesačne. Tam je zárodok tohto rastu. A teraz kritizujete. Tak vedzte, že vy máte na tom podiel.

    Vážené dámy a páni, končím. Podľa môjho názoru je zákon dobrý. Prosím vás, aby ste hlasovali za jeho schválenie.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem.

    Ďalej má vystúpiť pán poslanec Brocka, ale s faktickou poznámkou sa najskôr hlási pán poslanec Weiss.

  • Ďakujem pekne za slovo.

    Chcel by som pánu poslancovi Baránikovi poďakovať, že vo svojom vystúpení ako hospodársky expert HZDS priznal, že po vyše dva a pol roka pôsobenia tejto vlády sú v slovenskom národnom hospodárstve, citujem "závažné problémy", ktoré sa pokúša vláda riešiť aj týmto zákonom. Pán profesor Baránik tým vlastne skoncoval s propagandou hospodárskych úspechov, ktorú doteraz robilo HZDS aj vláda Slovenskej republiky. Veľmi pekne mu za to ďakujem, že bol taký úprimný.

  • Pán poslanec Volf - faktická poznámka.

  • Pán poslanec Baránik hovorí o súbore opatrení. Nakoniec, jeden sme tu už svojho času mali a tiež priveľmi nepomohol. A ďalej hovorí, že v tomto súbore aj tento zákon splní svoju úlohu. Ale aký je to súbor? Aj nestranícki odborníci hovoria jasne o tom, že nemôže dlhodobo ani systémovo pozitívne ovplyvniť chod národného hospodárstva. Preto riešiť ekonomické problémy, a to navyše len krátkodobo, na zlepšenie nepriaznivej bilancie príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu výhradne na úkor ľudí s najnižšími príjmami je skutočne farizejstvo. A keď už hovorím o tom farizejstve, je niečo väčším farizejstvom, ako kandidovať za robotníkov a potom prijímať a podporovať protirobotnícke zákony? Hovoriť o spravodlivosti, a pritom sa zúčastňovať na nespravodlivej privatizácii? Alebo hovoriť proti privatizácii bánk a potom hlasovať za túto privatizáciu?

    A ešte k pánu Baránikovi. Na hospodársky zázrak sú možno niektorí hrdí, ale je otázka, koľko je aj najedených.

    Ďakujem.

  • Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Kováč.

  • Vážené kolegyne, kolegovia,

    nemôžem súhlasiť s pánom profesorom Baránikom, najmä s niektorými jeho výrokmi. Povedal, že tento zákon bude proti zamestnancom len vtedy, keď bude zneužitý. Nie, je proti zamestnancom vtedy, keď bude použitý. To jasne hovorí § 17a.

    Ďalej pán poslanec Baránik hovoril o tom, ako tento zákon dáva priestor pre odborové organizácie. Pán profesor, ako môžu odborové organizácie uplatniť mzdové vyjednávanie v oblasti vyššej kolektívnej zmluvy, keď v jednom odvetví pracujú podniky s rôznym kvalitatívnym ukazovateľom? To sa jednoducho do vyšších kolektívnych zmlúv už nedostane. A tým vyššia kolektívna zmluva vlastne stráca svoj význam, ktorý doteraz mala. To je predsa jasný krok proti odborom. To azda nemyslíte vážne.

    A po tretie, skutočne by som sa chcel spýtať, na základe čoho hovoríte, že tento zákon je dobrý, keď naozaj neviete, aký bude primeraný vzťah. Alebo to viete?

    Ďakujem.

  • Chcela by som položiť otázku pánu poslancovi Baránikovi. Pán poslanec, ak som ako podpredsedníčka vlády bola zodpovedná za to, že narástli odmeny v štatutárnych orgánoch, prečo pán podpredseda vlády a minister financií hneď po nástupe nezrušil toto moje údajné nariadenie alebo dekrét, podľa ktorého v štatutárnych orgánoch spoločností sa mali poskytovať vysoké odmeny? Zrejme ide o niečo celkom iné.

    Druhá vec. Viete, ak nahovoria podpredsedovi Národnej rady pánu Ľuptákovi, že tento novelizovaný zákon má postihovať iba manažmenty, a on nemá toľko času, aby si tento zákon sám starostlivo prečítal, môžem to zobrať, ale ak vy tu vystupujete s argumentáciou, že tento zákon postihne iba manažmenty a radových zamestnancov nepostihne, tak už nemôžem hovoriť, že nemáte čas si to prečítať, ale že zámerne chcete klamať poslancov, ktorí si tento zákon neprečítali. Tento zákon jednoznačne hovorí, že manažmenty sa budú pokutovať iba v tom prípade, ak tento zákon nebudú dodržiavať. Prečo by to robili? Zrejme je pre nich cestou ľahšieho odporu to, že jednoducho zákon a vládne nariadenie, ktoré bude na základe tohto zákona pripravené, budú rešpektovať. Inými slovami, nezvýšia mzdy nad smerné číslo rastu miezd.

    Ďakujem.

  • Mám len dve poznámky k tomu, o čom hovoril pán kolega Baránik.

    Po prvé, samozrejme, pán poslanec, že mám pochopenie pre problémy pri financovaní takej veľkej akcie, ako je diaľničný program. Ale ak v auguste dlhuje vláda dodávateľom za vykonanú prácu 2 100 mil. Sk, pre to, prosím, už nemám pochopenie. Nemám pre to pochopenie, lebo takto samotná vláda deformuje platobné vzťahy a zvyšuje neporiadok v platobných vzťahoch. Produktivita práce sa môže zvyšovať iba vtedy, keď bude v platobných vzťahoch poriadok. To je prvá poznámka.

    A druhá poznámka. Aj pri vašom vystúpení som si uvedomil paradox, tak ako som si ho uvedomil aj vtedy, keď bol vo výbore štátny tajomník Tkáč. Aj vy ste povedali, že mzdy netlačia na infláciu. To je pravda. Vlani boli reálne mzdy len tesne nad infláciou - neviem percento - 1,2 %. To znamená, že nijako dramaticky nie. Ako chceme dobiehať životnú úroveň vyspelých štátov, keď aj tento rast miezd je privysoký? Samozrejme, že nie je privysoký. Aj z jedného, aj z druhého vyplýva, že problémom teda nie sú mzdy, ale produktivita práce. A produktivitu práce idete riešiť reguláciou miezd. Je to jednoducho logická trojčlenka, ktorá poukazuje na bezradnosť súčasnej vlády.

  • Pán poslanec Brocka, nech sa páči.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážení členovia vlády, vážený pán poslanec Baránik,

    už dnes vo výbore som reagoval na vaše slová o nespočetnom množstve neschopných manažmentov a nepoctivých a nezodpovedných vlastníkov. Pán kolega Baránik, posledné tri roky privatizujú len poctiví privatizéri "mečiarovci", tak si to vybavte priamo s nimi a nemusíte to skúšať cez mzdovú reguláciu tu v parlamente.

  • Dámy a páni, vlastne sme už rozhodnutí, ako budeme hlasovať, či poslanci vládnej koalície, alebo opozície. Ale predsa mi len dovoľte niekoľko poznámok.

    O tom, aká je ekonomická situácia Slovenskej republiky, nehovoria len štatistické čísla o makroekonomických ukazovateľoch, ale hovoria o tom aj reálne opatrenia a kroky súčasnej vlády. Táto vláda začiatkom leta s účinnosťou od 1. 8. prijala balík ekonomických opatrení, veľmi pekný spoločný výraz pre zdražovanie elektriny, pre zdražovanie cestovného, koncesionárskych poplatkov, vodného a stočného, benzínu a nafty. Inými slovami aj o tom zákone, ktorý teraz znovu opätovne prerokúvame. Týmto zákonom, resp. týmto vládnym návrhom zákona, vláda vysiela signál občanom, najmä tým, ktorých príjmy a mzdy sú nízke, že budú ešte nižšie.

    Ale k balíku známych ekonomických opatrení treba pripočítať aj iné, o ktorých sa tak explicitne nehovorí. Nechváli sa nimi ani vláda, len mnohí občania, najmä dnes, keď ich deti sú po prvý raz v škole, keď títo rodičia, najmä rodiny s malými deťmi, po 1. júli tohto roka zistili, že nemajú nárok na prídavky na deti alebo sa prídavky na deti krátili.

  • Hlas v sále.

  • Pani poslankyňa Aibeková, keby ste tomu rozumeli, tak by ste neoponovali.

    Ale ak mi dovolíte, vysvetlím to bližšie. Povinnosťou vlády je podľa zákona o životnom minime upraviť sumy životného minima vtedy, ak životné náklady v nízko príjmových domácnostiach prekročia 10 % od posledného upravovania súm životného minima vládnym nariadením. To znamená, že keď životné náklady vzrástli o viac ako 10 %, tak vláda to musí urobiť zo zákona vládnym nariadením, to znamená nie cez parlament zvyšovaním súm životného minima.

    Dámy a páni, tie sumy vzrástli od júla 1995 nie o 10 %, ale o 15 %. A teraz, ako sa to dotýka rodín s deťmi? Mzdy rástli, rastú každý rok, samozrejme, tým percentom, ako rastú v národnom hospodárstve, ale sumy životného minima sa od roku 1995 nemenili. To znamená, že k 1. júlu pri opätovnom priznaní nároku na prídavky na deti zrazu rodič zistil, že jeho príjem je vyšší ako 1,5-násobok životného minima alebo je vyšší ako 2-násobok životného minima, ale pritom jeho reálne príjmy sa nezvýšili. Takže niekto prišiel pri dvoch deťoch o 500 korún a niekto o viac. Aj toto je súčasť balíka ekonomických opatrení súčasnej vlády, alebo možno inými slovami, aj toto je výraz alebo prejav rodinnej politiky, akú táto vláda robí.

    Dámy a páni, týmto vláda obrala na celý rok práve tieto rodiny s deťmi o milióny korún. Spôsob, akým vláda chce riešiť nakopené ekonomické problémy na Slovensku, podľa môjho názoru nevedie k cieľu. V mnohých veciach sa zhodneme. Hovorili o tom už predrečníci. Ale toto nie je spôsob na riešenie aj toho nepriaznivého stavu alebo relácie medzi produktivitou práce a rastom miezd. Obávam sa, že popri už vymenovaných negatívnych dosahoch na obyvateľstvo budú aj iné. Poistné fondy, zdravotné či fondy Sociálnej poisťovne, alebo Národného úradu práce sa nebudú viacej napĺňať.

    Ak vo výbore hovoril štátny tajomník ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, že vláde ide v prvom rade o zamestnanosť, o udržanie zamestnanosti, je paradoxné, že práve týmto zákonom môžeme nezamestnanosť zvyšovať. Pozrite si § 17. Zamestnávateľ, ktorý nemá fond na sankčné odvody, bude ich vlastne uhrádzať z nákladov. Zvyšovanie nákladov a znižovanie konkurencieschopnosti vedie k zvyšovaniu nezamestnanosti. A tí nepoctiví, prepáčte mi za výraz, poctiví privatizéri "mečiarovci" si nájdu spôsob, ako zaplatia svoje manažmenty, ale doplatí na to obyčajný, jednoduchý človek a doplatia na to rodiny s deťmi.

    Priatelia, dámy a páni, už na základe vypočutého súhlasím s dôvodmi, ktoré uviedol pán prezident, keď vrátil tento návrh zákona. Súhlasím aj so stanoviskom Konfederácie odborových zväzov, a preto nebudem hlasovať za tento návrh zákona.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Magvaši. Predtým s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Baránik.

  • Ďakujem pekne, pán predseda.

    Vážený pán kolega Brocka,

    chcel by som uviesť vo svojom vystúpení dve poznámky. Po prvé, vo výbore som nepovedal, že máme nespočetné množstvo nepoctivých podnikateľov, ale že je veľa nepoctivých podnikateľov. A druhá poznámka, že je 90 % tých nepoctivých, ktorí sa dostali k majetku, keď ste boli vo vláde vy.

  • Smiech a ruch v sále.

  • Vážený pán predseda, vážený pán podpredseda vlády, vážená pani ministerka, vážené kolegyne, kolegovia,

    bolo to tu už povedané, dokonca je to napísané aj v stanovisku prezidenta Slovenskej republiky. Myslím si, že to treba omieľať dookola, pretože vláda to nechce počuť. Áno, v uplynulom období rast miezd nebol zdrojom inflácie. Ani vývoj vo vzťahu medzi rastom produktivity práce a rastom priemerných zárobkov za I. polrok 1997 nie je taký dramatický, že by výrazne vyvolal inflačné tlaky. Určite vláde ide týmto zákonom predovšetkým o zastavenie rastu domáceho dopytu. Však analýza domácej spotreby ukazuje, že rast verejnej spotreby výrazne prevyšuje a predstihuje rast spotreby domácností. Teda ani tento kritický faktor, ktorý ovplyvňuje nezdravý vývoj slovenskej ekonomiky, nie je ovplyvnený rastom príjmov obyvateľstva, neprimeraným mzdovým vývojom.

    Ak si zoberiete krátky výpočet celkových miezd vyplatených v jednom roku v Slovenskej republike a spočítate, že diferenciálny rozdiel, ktorý je 1 %, a aký z toho vznikne objem, ktorý môže ovplyvniť domáci dopyt, tak zistíte, že je minimálny a vlastne je zanedbateľný z hľadiska kritického momentu rastu domáceho dopytu.

    Osobne považujem za nedostatok, že táto novelizácia nebola prerokovaná vo Výbore Národnej rady pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, pretože veľmi výrazne ovplyvní podnikateľské prostredie a bude výrazne ovplyvňovať ekonomiku rozhodujúcej zložky slovenskej ekonomiky, a to priemyslu.

    Naliehavou úlohou slovenskej ekonomiky je totiž obnovenie vonkajšej, ale aj vnútornej rovnováhy ekonomiky Slovenskej republiky. Obmedzenia mzdového rastu majú však iba čisto krátkodobý účinok. Tam totiž smeruje aj moja základná pripomienka k tejto novelizácii zákona, že táto novela zákona neurčuje predpokladaný čas jeho trvania. Vážnejšie je, že vláda ani nepredložila opatrenia, ktoré zo strednodobého a dlhodobého hľadiska riešia predovšetkým ponukovú stránku ekonomiky, t. j. ako zabezpečiť rýchlejší rast produktivity práce a lepšie presadzovanie služieb na zahraničných trhoch.

    Žiaľ, opatrenia, ktoré vláda v nedávnom období prijala, znižujú konkurenčnú spôsobilosť našich výrobcov, a to predovšetkým plošným zavedením dovoznej prirážky, zdražením cien energie. Na mzdy sa treba pozerať oveľa viac komplexnejšie a hlavne z dlhodobejšieho horizontu ako jeden rok. Ak máme za cieľ, a tento cieľ vláda vo svojom programovom vyhlásení prezentovala a prezentuje ho stále, a to priblížiť sa k ekonomickej úrovni krajín Európskej únie, tak si treba uvedomiť, že zaostávanie v mzdách sa na Slovensku vyrovnáva zaostávaním produktivity práce oproti priemernej produktivite práce a priemerným mzdám v Európskej únii.

    Nemožno preto z koncepčného hľadiska súhlasiť s názormi o strate cenovej a mzdovej konkurenčnej schopnosti, keď jednotkové pracovné náklady vo vzťahu k Európskej únii sú menšie ako 40 %. Ťažisko problému sa nachádza v necenových činiteľoch konkurenčnej schopnosti. Nízke mzdové náklady Slovenskej republike s jej priemyslom a kvalifikačnou úrovňou občanov v dlhodobom horizonte absolútne nesvedčia. Medzinárodné súťaženie pomocou nízkych miezd určite nepredstavuje optimálnu stratégiu rozvoja Slovenska. Cesta k zvýšeniu konkurenčnej schopnosti vedie cez získanie nových výrobných technológií, zvyšovanie objemu výroby na pracovníka, rozvoj výskumu a vývoja, podporu vzdelanosti a rekvalifikácie pracovníkov. Táto cesta nejde cez reštrikciu a obmedzenie pohnútkovej zložky mzdy k výkonu práce. Reštrukturalizácia ide cez ocenenie práce vysokokvalifikovaných ľudí vo výrobe, vo výskume, v predvýrobných etapách. Práve preto strednodobá stratégia by nemala spočívať v príliš výraznom brzdení mzdového rastu, ale mala by sa zamerať na systémové opatrenia uvoľňujúce rast produktivity práce. Toto, žiaľ, vláda nepredložila a touto novelizáciou vlastne koná obrátene.

    Táto novelizácia zákona je ďalšou tehličkou v chaotickej a neuváženej, ba dokonca nesystematickej hospodárskej politike tejto vlády. Stotožňujem sa s požiadavkou Konfederácie odborových zväzov, ktorá po prerušení sociálneho dialógu žiada vládu vypracovať pravdivý obraz o ekonomike Slovenskej republiky a informovať o jej stave občanov Slovenskej republiky a súčasne žiada predložiť koncepciu hospodárskej politiky štátu na budúce obdobie.

    Ďakujem.

  • Ďakujem aj ja. Ďalej je prihlásený pán poslanec Koncoš. Nech sa páči, pán poslanec.

  • Vážený pán predseda, pán podpredseda vlády, vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, vážení prítomní,

    v súvislosti s opätovne prerokúvanou novelou vráteného zákona o mzde mi dovoľte letmý pohľad na vývoj odmeňovania v poľnohospodárstve aj v porovnaní s priemernou úrovňou odmeňovania v národnom hospodárstve. Priemerná nominálna mzda v agrokomplexe v roku 1996 dosiahla 6 503 Sk, a to je, bohužiaľ, len 79 % mzdovej parity, teda úrovne odvetví ekonomickej činnosti. Je to o celých 1 700 korún mesačne menej ako v spomínaných odvetviach ekonomickej činnosti za Slovensko. Ak si zoberieme vývoj v časovom rade, tak parita odmeňovania v poľnohospodárstve v roku 1989 bola dokonca nad 108,5 % a v roku 1990 nad 113 %.

    Koncepcia a zásady poľnohospodárskej politiky predpokladajú 90-percentnú paritu, čo je, mimochodom, neodôvodniteľné, a dovolím si tvrdiť, že poľnohospodári si zaslúžia aspoň priemernú úroveň svojich odmien porovnateľnú s ostatnými odvetviami. Ak však uvažujeme len o spomínanej 90-percentnej parite, na jej dodržanie vrátane odvodov do poisťovní a Fondu zamestnanosti by agrokomplex potreboval ročne takmer 2 mld. zdrojov navyše, resp. strata v poľnohospodárstve by sa pri dodržaní 90-percentnej parity odmien zvýšila na približne 4,5 mld. Sk. A na to, bohužiaľ, poľnohospodárstvo nemá. Ale nemá ani kúpna sila obyvateľstva, ktorú, domnievam sa, aj touto novelou chcete obmedziť.

    Ak sa napriek tomu ekonomické výsledky agrokomplexu každoročne zlepšujú, tak predovšetkým na úkor ceny práce, na úkor mizerne platenej námezdnej pracovnej sily, čo je z hľadiska dlhodobého rozvoja rezortu neudržateľné. Nízka cena práce dokonca prestáva byť aj komparatívnou výhodou voči krajinám Európskej únie, pretože ročný zárobok prepočítaný na nemecké marky v agrokomplexe Slovenskej republiky je 3 810 Sk, priemerný zárobok farmára v Európskej únii je 25 930 mariek. Teda slovenský roľník zarobí len necelých 15 % ročne z toho, aké sú príjmy farmára v Európskej únii.

    Ešte horšie ako priemer sú na tom poľnohospodárski robotníci. Ich mesačná odmena je takmer o 400 Sk nižšia ako priemer v poľnohospodárstve a je to, povedal by som, ešte horšie v privatizovaných podnikoch, v súkromných obchodných spoločnostiach, pretože napríklad v eseročkach je priemer mzdy robotníka 6 112 Sk, v poľnohospodárskych družstvách 6 191 Sk. Ak sa hovorí o tom, že v súkromných obchodných spoločnostiach, v privátnych obchodných spoločnostiach v poľnohospodárstve mzdy rástli rýchlejšie ako napríklad v poľnohospodárskych družstvách, tak je to len vďaka tomu, že veľmi rýchlo, podstatne rýchlejšie ako pri robotníckych povolaniach sa zvyšovali práve príjmy manažmentu.

    Veľmi nepriaznivo v neprospech poľnohospodárov vyznieva aj porovnanie priemerného čistého mesačného príjmu na člena domácnosti. Podľa štatistiky rodinných účtov v roku 1995 tento dosiahol 3 454 Sk, v domácnostiach roľníkov však len 3 237 Sk, čo je dokonca menej ako v domácnostiach dôchodcov - u dôchodcov to bolo 3 391 Sk. Teda poľnohospodári, roľníci majú čistý príjem na člena domácnosti o 154 Sk nižší ako dôchodcovia. Nezávidím dôchodcom, naopak, prajem im aj pripravované zvýšenie dôchodkov. Ale, preboha, robme niečo s ekonomikou tohto štátu, aby sa aj mzdy zamestnancov zvyšovali aspoň primerane, nehovoriac o mzdách poľnohospodárov.

    Reálna hodnota čistého peňažného príjmu preto v porovnaní s rokom 1989 v rodinách roľníkov nedosiahla ani 60 % úrovne spomínaného roku. Oprávnene môžeme konštatovať, že roľníci sa stali najslabšie platenými a stále chudobnejúcimi občanmi štátu a vidiek spolu s nimi chudobnie ako celok. V protiklade k vývoju odmeňovania je vývoj produktivity práce z výnosov, ktorá v roku 1996 dosiahla 431 tisíc korún na pracovníka. Oproti roku 1989 vzrástla o 233 tisíc, teda indexom 217, čo je vývoj, ktorým sa pravdepodobne nemôže pochváliť žiadne odvetvie národného hospodárstva. Objektívne musíme priznať, že produktivita práce nerástla vďaka rastu objemu výroby, naopak, hlboko klesla, ale zvýšila sa vďaka poklesu počtu pracovníkov z 361 tisíc na 132 tisíc, teda na 5,40 pracovníkov na 100 ha poľnohospodárskej pôdy, čo je už európsky priemer. Len tak mimochodom, poľnohospodárstvo sa stalo hádam najväčšou zásobárňou nezamestnaných v tejto republike.

    Práve z uvedených dôvodov ako poľnohospodár súhlasím s postupom prezidenta Slovenskej republiky o vrátení novely zákona číslo 1/1992 Zb. a v žiadnom prípade nemôžem hlasovať za jej prijatie.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán poslanec. Z pánov poslancov to bol posledný v rozprave. Do rozpravy sa ešte prihlásila pani ministerka Keltošová a medzitým s faktickou poznámkou pán poslanec Filkus.

  • Ďakujem pekne.

    Neprihlásil som sa do diskusie preto, lebo sme mali dobrú, vyčerpávajúcu diskusiu doobeda a viacerí členovia nášho výboru sa tu v rámci rozpravy opakovali. Ale chcem teraz jednoznačne na príklade vystúpenia poslanca Magvašiho a poslanca Koncoša ukázať, že podstata nesprávnej relácie medzi rastom produktivity práce a miezd nie je v mzdách, ale v produktivite práce. A oni to jednoznačne, veľmi pregnantne ukázali na konkrétnych príkladoch. Tým chcem potvrdiť, že všetky opatrenia, ktoré robíme z hľadiska nepriaznivého vzťahu relácie produktivity práce a miezd, robíme na strane dopytu, jednostranne len dopytu. A to je málo. Robíme to na strane dopytu, a to nielen v súvislosti s týmto problémom, ale aj v súvislosti s celým balíčkom opatrení, ktoré hodláme uplatniť v ekonomike a ktoré sa tu tiež spomínali, a nechcem ich opakovať.

    To teda znamená, že by sme mali skôr siahnuť aj na stranu ponuky. A strana ponuky, to je práve produktivita práce. A teraz poviete, akým mechanizmom. Ponúkam mechanizmus odpisovej politiky, mechanizmus využitia zdrojov privatizácie a, samozrejme, aj prerozdeľovacie procesy. Ale vo všetkých týchto troch mechanizmoch je taká netransparentnosť, že nie je to možné urobiť. No a to je podstatné. A teraz nehovorím, že to je len vec slovenskej vlády. Napríklad vyslovene vidím chyby alebo to považujem za chyby, keď česká vláda teraz robí to isté len cez stranu dopytu, a nie aj cez stranu ponuky.

  • Ďakujem, pán poslanec. S faktickou poznámkou ďalej vystúpi pán poslanec Glinský.

  • Ďakujem.

    V roku 1994 vzrástli reálne mzdy o 4 % menej než produktivita práce. Logické by bolo očakávať, že zástupcovia vtedajšej vládnej koalície, ktorí v máji 1994 na naliehanie Medzinárodného menového fondu prijali mzdové regulačné opatrenia, budú kritizovať iba oneskorenosť terajšieho vládneho návrhu, resp. že ho podporia aj konštruktívnymi pripomienkami. Keby kritici vlády, ktorí minuloročný predstih rastu miezd pred produktivitou práce označili za najväčší nedostatok vládnej makroekonomickej politiky, za nezodpovedný populizmus, keby mnohí kritici, opierajúc sa o tohtoročné polročné štatistiky, umocnili v tomto smere kritiku vlády, bolo by to logické a v súlade so zdravým rozumom. Nedeje sa tak.

    Preto sa pýtam, aká je motivácia. Pred voľbami je aj každý pravičiar ľavičiarom? Alebo kritici sa riadia pravidlom - čím horšie, tým lepšie? Alebo chcú dať do zahraničia potenciálnym investorom signál, že zodpovednosť a zdravý rozum veľkej časti slovenskej politickej triedy chýba?

    Združenie robotníkov Slovenska v predvolebnom programe žiadalo dodržiavať reláciu medzi rastom miezd a produktivitou práce. A pritom sme označovaní za ultraľavičiarov. Mne sa zdá, že veľká väčšina opozície a médií sa hrá na ultranezodpovedných ultraľavičiarov.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Takže prosím pani ministerku Keltošovú.

  • Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, páni poslanci,

    dovoľte mi, aby som sa po vypočutí všetkých vystúpení mojich predrečníkov venovala výlučne v zmysle rokovacieho poriadku návrhu, resp. námietkam pána prezidenta k predloženému návrhu zákona. Som presvedčená, že všetci máte podrobne preštudované dôvody, ktoré viedli pána prezidenta k tomu, aby vrátil návrh na opätovné prerokovanie. Takže poďme po bodoch. A tým zároveň dávam odpoveď aj na niektoré vystúpenia, ktoré tu odzneli či z pravej, alebo z ľavej strany, pokiaľ ide o dodržiavanie ústavy, ústavnosti a ďalších právnych predpisov.

    K bodu 1. Nedomnievam sa, že tento návrh zákona bol skutočnou príčinou, ktorá mala za následok prerušenie sociálneho dialógu. Vedela by som rozprávať z predchádzajúcich rokovaní tripartity, ako sa čakalo na prvú možnú zádrapku zo strany konfederácie, aby prerušila sociálny dialóg. Takže nemôžem súhlasiť s týmto tvrdením pána prezidenta. Takisto nesúhlasím s tvrdením obsiahnutým v bode 1, že dočasné prerušenie sociálneho dialógu má za následok ukončenie sociálneho zmieru. Všetci vieme, ktorí chodíme do výrobných podnikov, do rôznych inštitúcií, že na mikroúrovni sociálny dialóg prebieha ďalej a jeho prerušenie, dočasné prerušenie na úrovni špičkovej, vrcholovej, republikovej sa neprejavilo negatívne v jeho prerušení na nižších úrovniach. Veľmi markantné je to pri rokovaniach práve so stratovými podnikmi, na ktorých som sa zúčastnila, bola som aj osobne v PPS Detva, bola som osobne v okrese Brezno, bola som v ďalších okresoch, kde sme z pozície ministerstva práce vyvolali kontrolné dni, kde sme hovorili s obidvoma sociálnymi partnermi, pretože zákon nám to ukladá najmä v tej časti, pokiaľ nejde o dodržiavanie pracovnoprávnych a mzdových predpisov. Takže realita je trošku iná. Ale znovu opakujem - na mikroúrovni nedošlo k prerušeniu sociálneho dialógu.

    Pokiaľ ide o nesúlad medzi vývojom produktivity práce a vývojom miezd vo väčšine odvetví podnikateľskej sféry, myslím si, že na základe toho, čo sa tu povedalo, môže dôjsť k zhoršeniu makroekonomických ukazovateľov a práve toto môže neskôr zapríčiniť vážny sociálny konflikt. Tento zákon, ktorý sme predložili, vytvára iba legislatívny rámec na to, aby tie podnikateľské subjekty, ktoré nedosiahli zisk alebo, a to podčiarkujem, ktoré si neplnia svoje odvodové povinnosti, aby tieto podnikateľské subjekty nemohli, tak ako v uplynulom roku, zvyšovať mzdy svojim manažmentom, prípadne ešte aj iné tzv. pohyblivé zložky miezd a platov. Ak za minulý rok štatisticky preukázateľne bolo na Slovensku vyše 3 200 stratových podnikov, v ktorých podľa štatistiky znova pracuje okolo 500 tisíc zamestnancov, ak za minulý rok ich strata v porovnaní s rokom 1995 vzrástla o 70 % a mzdy v týchto stratových podnikoch vzrástli o 15,7 %, tak sa pýtam, kam to môže priviesť. To sú štatisticky všeobecne dostupné údaje. Takže s bodom 1 rozhodnutia prezidenta súhlasiť nemôžem.

    K bodu 2. Odznela tu otázka, či aj v tomto roku pretrváva nepriaznivý vývoj relácie medzi vývojom produktivity práce a vývojom miezd. Áno, dokumentuje to znova Štatistický úrad Slovenskej republiky za I. polrok 1997. Oproti prvému štvrťroku 1996 vzrástla reálna mzda za uvedené obdobie o 8,1 %, to znamená, že reálna mzda rástla o 2,9 bodu rýchlejšie, ako bol rast produktivity práce z hrubého domáceho produktu v porovnateľných cenách. Čiže situácia sa opakuje, ba priam stupňuje aj v I. štvrťroku tohto roku.

    Takisto na mikroúrovni naďalej pretrváva vo väčšine odvetví nesúlad vo vývoji produktivity práce z pridanej hodnoty v bežných cenách k vývoju priemernej nominálnej mzdy. Napríklad vo výrobe potravín, nápojov, spracovania tabaku vývoj produktivity práce zaostáva za rastom priemerných miezd o 24,4 bodu, v odvetví spracovania kože a výroby kožených výrobkov zaostávanie predstavuje 40,9 bodu, vo výrobe kovov, vo výrobe kovových výrobkov o 24,9 bodu a vo výrobe rozvodu elektriny, plynu, vody 35,6 bodu. Preto usmerňovanie miezd má za účel predovšetkým riešiť nesúlad medzi vývojom miezd a vývojom produktivity práce. Rast miezd by sa mal odvíjať od rastu produktivity práce. Prijatím tohto zákona chceme vytvoriť určitý tlak na vedúcich zamestnancov, aby vytvárali podmienky na zvyšovanie produktivity práce, čím si vytvoria dostatočný priestor, predpokladáme, na zvyšovanie miezd tak svojich, ako aj svojim zamestancom.

    K bodu 3. Hovorí sa o mimoriadnej situácii. V každej krajine je posúdenie mimoriadnej situácie individuálne, a to je práve to obdobie, počas ktorého možno mzdy regulovať. K mzdovej regulácii, ako som hovorila už pri schvaľovaní tohto zákona, pristúpili viaceré štáty Európskej únie. Odvody, resp. sankcie riešia rôznym spôsobom. Spomeniem príklad Belgicka, kde práve tam, kde zamestnávatelia nedodržujú primeraný rast miezd k produktivite práce, sú sankcionovaní zvýšenými odvodmi poistného do fondov zamestnanosti - nazvime to tak, do poistných fondov proti nezamestnanosti. Keď som si k tomu dala urobiť výklad, prečo je to tak, no preto, že riziko prepúšťania následne pri nedodržovaní týchto relácií je oveľa väčšie ako u tých, ktoré primerané relácie dodržujú. Takže nie je to neobvyklý nástroj, používa sa nielen v čase ropnej krízy, používa sa nielen na Slovensku alebo v Českej republike, používa sa aj v iných štátoch. Technika môže byť rôzna, ale princíp je rovnaký.

    K bodu 4. Usmerňovanie miezd je jedným z tých dočasných prvkov systému opatrení, ktorým sa má riešiť súčasná hospodárska situácia. Argumentácia, ktorá aj tu odznela, že mzdová regulácia je protitrhovým opatrením, by bola namieste, keby sa podnikateľské subjekty správali tak, ako trhová ekonomika vyžaduje. Ak však mnoho subjektov neplní záväzky voči štátnemu rozpočtu, voči poistným fondom, voči obchodným partnerom, je v strate a pritom si zvyšuje mzdy, ťažko možno hovoriť o normálnom, regulérnom trhovom prostredím. Tak prosím, neodvolávajme sa na tento termín, čo je normálne a nenormálne trhové prostredie, pokiaľ sa subjekty nesprávajú tak, ako normálne trhové prostredie požaduje.

    K ústavnosti. Odznelo tu veľa kritiky na rozporuplnosť alebo teda rozpornosť predkladaného návrhu, súladnosť alebo nesúladnosť s ústavou. Podľa článku 55 ods. 1 a 2 ústavy hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky a Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanovil zákon. Máme ten názor, že schválený zákon s citovaným ustanovením nie je v rozpore, ale umožňuje zabezpečiť jeho vecnú podstatu. Jeho účelom je postihnúť, sankcionovať tých vedúcich zamestnancov, ktorí sa nesprávajú trhovo, neplnia zákonom ustanovené povinnosti, a tak získavajú voči iným zamestnávateľom neoprávnené výhody a v konečnom dôsledku poškodzujú zamestnancov. Takýmto postupom podľa nás nenapĺňajú obsah ustanovenia článku 20 ods. 3 ústavy, ktorý ustanovuje, že vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužívať na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom.

    Námietka, že požiadavka poskytnutia primeranej náhrady za nútené obmedzenie vlastníctva podľa článku 20 ods. 4 ústavy, ako sa v rozhodnutí uvádza, nebola splnená, pretože ju považujeme za neopodstatnenú. Máme pochybnosti, či v kontexte predmetného zákona ide o obmedzenie vlastníckeho práva, ako je to formulované v stanovisku pána prezidenta, pretože zákon ukladá povinnosť odvodu finančných prostriedkov, ktoré sú z hľadiska svojho charakteru výnosom z majetku, teda nie majetkom samotným v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

    K bodu 5. Bolo by zaujímavé a zrejme aj účelné vo vzťahu k potrebe ozdravenia ekonomického vývoja, ktorú toto rozhodnutie prezidenta v bode 2/1 veľmi prízvukuje, vedieť, čo sa myslí pri konštatovaní, že na strane manažmentu jestvuje rad spôsobov, ako sa možno týmto sankciám vyhnúť alebo ich kompenzovať inými výhodami. Vo vzťahu k uvedeným nárastom miezd 3 až 5 % v podnikoch, ktoré nedosiahnu zisk, upozorňujeme, že tieto, ale aj ďalšie podrobnosti mechanizmu usmerňovania miezd sú predmetom pracovného znenia návrhu nariadenia vlády, ktorý bol predložený spolu so zákonom na rokovanie Rady hospodárskej a sociálnej dohody. To znamená, že samotný zákon ešte nevytvára situáciu, ako som viackrát zdôraznila, že, citujem, "ekonomické problémy sa majú preniesť na bedrá radových zamestnancov". V roku 1996 dosiahol index rastu miezd v ziskových nefinančných podnikateľských subjektoch 118,4 %, v stratových tento index rastu predstavoval 115,7 %, čo v súhrnnej výške je presne strata 49 647 mil., to je tých 70,4 % vyššia strata ako v roku 1995. Preto nemôžem súhlasiť ani s týmto bodom stanoviska prezidenta.

    K bodu 6. Myslím si, že sú tu aj zástupcovia tripartity, sedia hore na balkóne. Siedmeho júla tripartita prerokovala návrh zákona aj pracovný návrh nariadenia vlády. Na tom istom zasadnutí sme vysvetlili a oni s tým súhlasili, že nariadenie vlády po zverejnení zákona v Zbierke zákonov vytvára dostatočný aj časový priestor, aj vecný priestor na to, aby sme reagovali na požiadavky, námety sociálnych partnerov. Predpokladám, že po schválení tohto zákona budeme znova rokovať o nariadení vlády. Je to v spoločnom záujme všetkých nás troch strán tripartity, nielen vlády.

    K bodu 7. Podľa článku 51 ústavy domáhať sa práv uvedených okrem iných aj v článku 36 písm. g) ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, preto o výraznom obmedzení a značnom zúžení uplatnenia práva zamestnancov na kolektívne vyjednávanie nemožno hovoriť. Pokiaľ sa pri kolektívnom vyjednávaní, a to dávam do pozornosti nielen pánu poslancovi Kováčovi, ale všetkým, ktorí majú strach, že z kolektívnych zmlúv sa stane zdrap papiera, odporúčam podrobne si prečítať zákon o kolektívnom vyjednávaní. Pokiaľ sa pri kolektívnom vyjednávaní o mzdových otázkach dôsledne uplatňovalo ustanovenie § 4 ods. 2 zákona číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť atď., podľa ktorého, citujem: "Mzdou sa rozumejú peňažné plnenia alebo plnenia peňažnej hodnoty poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu pri zohľadnení vzťahu medzi produktivitou práce a mzdou a boli pritom splnené aj ďalšie zákonom ustanovené povinnosti, účinok neplatnosti časti kolektívnych, prípadne pracovných zmlúv nenastáva." Inými slovami, pokiaľ boli dodržané v zmysle § 4 a ďalších ustanovení podmienky, ktoré zákon ukladá, kolektívne zmluvy zostávajú naďalej v platnosti.

    K neopodstatnenému vysokému rastu miezd do značnej miery prispieva aj skutočnosť, že záväzky prijaté v tejto oblasti v kolektívnych zmluvách vyššieho stupňa vo väčšine výrobných odvetví svojím charakterom nezodpovedajú potrebe vyjadrovať ekonomicky opodstatnené prírastky miezd. Tieto záväzky z kolektívnych zmlúv garantujú len minimálne prírastky miezd, pričom v skutočnosti sú nárasty miezd oveľa väčšie a často nie sú kryté zodpovedajúcim rastom produktivity práce. Ako príklad môžem uviesť odvetvie výroby chemikálií a chemických výrobkov, kde bol dohodnutý v kolektívnej zmluve 8- až 10-percentný rast miezd na rok 1996, skutočný nárast dosiahol 16,2 % a produktivita z pridanej hodnoty vzrástla len o 1,8 %.

    K bodu 8. Právo zamestnancov na odmenu za vykonanú prácu dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, podľa článku 36 písm. a) ústavy je zabezpečené uzákonením minimálnej mzdy. Preto nemôžem súhlasiť ani s týmto bodom stanoviska pána prezidenta. Máme na to zákon o minimálnej mzde, pod ktorú mzda zamestnanca nesmie klesnúť. Je to zákon číslo 90/1996 Z. z. o minimálnej mzde. Dávam do pozornosti pánom poslancom a paniam poslankyniam, že dnes vláda na svojom dopoludňajšom rokovaní schválila nový zákon o minimálnej mzde, kde schválila zvýšenie z 2 700 na 3 000 korún a ďalší zákon o životnom minime, kde nárast životného minima predstavuje 10,2 %. Chcela by som upozorniť pána kolegu Brocku, že vláda nemôže prijať nariadením zmenu súm životného minima, jedine zákonom, tak ako to dnes urobila. Tento zákon dostanete do parlamentu. Požiadala som aj o skrátené legislatívne konanie. Takže podľa tohto článku 36 písm. a) ústavy zákon o minimálnej mzde garantuje záruky zamestnancov.

    K bodu 9. V súlade s článkom 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého povinnosti možno ukladať iba zákonom, tento schválený zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 1/1992 Zb., ustanovuje zamestnávateľovi povinnosť udržiavať prírastok miezd tak, aby v hodnotenom období primerane vyjadroval vzťah ku kvalitatívnym ukazovateľom a v prípade jej porušenia mu ukladá povinnosť odvádzať do štátneho rozpočtu odvod. V súlade s článkom 120 ústavy splnomocňuje vládu ustanoviť nariadením bližšie podmienky, takže je to v súlade s ústavou, aby vláda nariadením ustanovila bližšie podmienky, na základe ktorých sa bude postupovať. Predpokladám, ako som povedala, že primeranosť prírastku miezd, ako aj výšku odvodu budeme mať možnosť prerokovať znova v tripartite.

    K bodu 10. Ustanovenie § 1 písm. b) predmetného zákona vymedzuje okruh zamestnávateľov, na ktorých sa bude vzťahovať usmerňovanie miezd, dvoma podmienkami. Táto príslušnosť k skupine zamestnávateľov, ktorí vykonávajú sústavne činnosť podľa zákona, je uvedená len ako príklady, ale z nich je zrejmé, že ide aj o podnikateľské činnosti.

    K bodu 10 by som chcela ešte uviesť, že druhou podmienkou je existencia a povinnosť predkladať zákonom ustanovené štatistické zisťovania, ktoré obsahujú údaje nevyhnutné na uplatnenie systému usmerňovania miezd, o ktorých zákon v § 17a ods. 6 predpokladá, že sa budú konkretizovať predmetným nariadením vlády. Predmetné nariadenie vlády bude nadväzovať na špecifiká podmienok hospodárskej činnosti jednotlivých typov dotknutých subjektov, ako sú výrobné podniky, peňažné ústavy atď. Uvedené podmienky považujeme za dostatočne konkrétne na to, aby sa obmedzenia a sankcie ukladali nie podľa vôle orgánov, ktoré budú zákon aplikovať. V konečnom dôsledku si výšku odvodov bude vypočítavať zamestnávateľ sám. Preto aj poukázanie na rozpor tohto ustanovenia zákona s článkom 1 a s článkom 2 ods. 2 ústavy mi nedáva žiaden zmysel.

    Na záver, pani poslankyne, páni poslanci, myslím si, že návrh zákona, ktorý sme predložili, sme už dostatočne vysvetlili, preto nebudem ďalej vysvetľovať naše stanoviská, predpokladám, že dostaneme vašu podporu.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pani ministerke.

    S faktickou poznámkou sa ešte hlási pán poslanec Brocka.

  • Vážená pani ministerka, vážení kolegovia,

    v § 7 zákona číslo 463/1991 Zb. v znení neskorších noviel o životnom minime sa hovorí: "Vláda zvýši sumy životného minima vládnym nariadením, ak index životných nákladov zamestnaneckých domácností v nízkom príjmom pásme vzrastie od posledného určenia týchto súm aspoň o 10 %."

    Moja druhá poznámka. Pani ministerka, je to veľmi pekné, že vláda dnes schválila zvýšenie súm životného minima, ale, bohužiaľ, celý rok od 1. júla tohto roka do 1. júla budúceho roka to nebude mať žiaden vplyv na tie rodiny, o ktorých som hovoril, ktoré ste pripravili o prídavky na deti alebo o ich časť.

  • Prosím pána podpredsedu vlády o vystúpenie.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážená vládna kolegyňa, vážená Národná rada,

    dovoľte mi len niekoľko poznámok k zákonu. Myslím si, že pani ministerka Keltošová technicky a dôkladne zdôvodnila námietky vlády proti postupu pána prezidenta. Chcem len pripomenúť, pretože boli určité výhrady, či tento návrh zákona je komfortný s trhovým hospodárstvom, že v sedemdesiatych rokoch - už som toto v parlamente spomínal - väčšina západných krajín, prakticky všetky západné krajiny v dôsledku ropného šoku a vstrebania tohto šoku uplatnili regulačné mechanizmy tak v oblasti cien, ako aj v oblasti miezd, vytvorili na to špeciálne úrady, regulačné úrady na mzdy, na ceny a potom v priebehu osemdesiatych rokov po 10-15-ročnom fungovaní týchto rôznych regulačných opatrení, keď vstrebali dôsledky ropného šoku a určitého rozkolísania ekonomiky, zrušili tieto princípy a riadia sa už v dnešnom období vo väčšej miere trhovými pravidlami. Takže ako Slovenská republika sme v transformačnej fáze, máme mnoho vecí, s ktorými sa musíme v priebehu tohto času vyrovnať a popri ekonomickom raste a nízkej inflácii existujú aj určité čiastkové ekonomické nerovnováhy, ktoré keby pôsobili dlhodobejšie, mohli by spôsobiť vážnejšie dlhodobejšie problémy, preto treba včas reagovať a zabrániť rozbalansovaniu tejto ekonomiky.

    Neskrývali sme tie problémy. Nakoniec sú všeobecne známe, či je to problém obchodnej bilancie, alebo dnes toľko spomínaný problém určitého rozkolísania vo vzdialení vývoja produktivity práce od vývoja reálnych miezd. Je to problém, ktorý treba riešiť, aj keď pre občanov je príjemný, pretože rast reálnych miezd, ktorý už druhý rok predstavuje 7 %, je nesporne veľmi priaznivý pre občanov. Na druhej strane pokiaľ nie je sprevádzaný dostatočným rastom produktivity, môže mať na ekonomiku v dlhodobom horizonte zničujúci účinok. O to je to opatrenie zložitejšie, lebo sa týka, samozrejme, zamestnancov, týka sa pracovníkov či predovšetkým podnikateľskej sféry.

    Pripomeniem, za I. polrok 1997 zatiaľ predbežné údaje hovoria, že rast hrubého domáceho produktu v stálych cenách by mal o niečo presiahnuť 6 %. Podotýkam, pán poslanec Košnár, že štruktúra rastu hrubého domáceho produktu je v prvom polroku 1997 podstatne zdravšia ako v roku 1996. Podieľa sa na tom rast čistého exportu, ktorý je významným prvkom vývoja hrubého domáceho produktu. Na druhej strane rast reálnych miezd oproti zhruba 6 % dosiahol 7 %, čo naznačuje, že predstih rastu reálnych miezd je zhruba 3 %, ak berieme taký zdravý rast reálnych miezd zhruba 2 % pod úrovňou produktivity práce, ak to beriem v takých hrubých národohospodárskych číslach. To teda naznačuje, kde sa chceme asi pohybovať, čiže v žiadnom prípade týmto zákonom nechceme zastaviť rast miezd, v žiadnom prípade nechceme vyvolať zníženie miezd o 1 000 korún a 1 200 korún, ako čítame v obežníkoch Konfederácie odborových zväzov a rôznych odborových zoskupení. Chceme pribrzdiť rast miezd v stratových odvetviach, ale nezastaviť ho, pribrzdiť v určitom rozmedzí 3 až 7 %, ale v žiadnom prípade nie 15 %, ktoré spomínala pani ministerka Keltošová, a v žiadnom prípade sa nechceme dotýkať vývoja miezd v odvetviach, ktoré majú produktivitu práce alebo v tej mikrosfére, v podnikoch, ktoré majú primeraný vzťah produktivity práce a reálnych miezd. Takže o tomto je ten zákon, a nie o inom.

    Druhá vec je, že ani v západných krajinách, keď prijímali tieto zákony, nepokladali to za víťazstvo, takže nie je to víťazstvo. Je to pragmatické opatrenie krátkodobého charakteru, ktoré by malo napomôcť preklenúť určité obdobie, kým nedospejeme k tripartitnej dohode so sociálnymi partnermi o tom, že sa treba starať o sociálno-ekonomický rozvoj, že božská manna nám nepadne do rúk sama, že niekedy to chce aj tvrdšie opatrenia.

    Od začiatku roka 1996 som upozorňoval na stretnutiach so sociálnymi partnermi, že treba niečo robiť so mzdovým vývojom, že sme sa dostali cez prah zdravého ekonomického vývoja v oblasti miezd. Sociálni partneri neboli ochotní toto akceptovať. Opäť pani ministerka, myslím si, veľmi pragmaticky a jasne na číslach ukázala na niektoré negatívne prípady, ktoré ale, žiaľbohu, fungovali už v niektorých prípadoch v plošnom rozmere. Takže pokiaľ dospejeme v ďalšom období v rámci tripartitných rokovaní k vymedzeniu jasných vzťahov, k vzťahovému vymedzeniu rastu nominálnych miezd vo väzbe na reálne mzdy odvinuté od produktivity práce a miery inflácie - na to existuje mnoho mechanizmov aj vo vyspelých západných krajinách -, sme ochotní o tom rokovať a dúfam, že v budúcnosti nájdeme korektný priestor na diskusiu. Potom môžeme od tohto opatrenia odísť, a veľmi radi od neho odídeme, ale nahradiť ho môže len korektná spoločenská dohoda medzi zamestnávateľmi, odborármi a vládou.

    K tomu zatiaľ, žiaľbohu, cez naliehanie vlády nedošlo a my sme v apríli 1997 už definitívne a veľmi naliehavo upozornili Konfederáciu odborových zväzov, že dochádza k masívnemu vstupu nekrytých peňazí do ekonomiky, čo môže mať devalvačné inflačné účinky v dlhodobejšom horizonte a, samozrejme, dosah aj na obchodnú bilanciu, že pokiaľ teda nie je ochota dospieť k spoločenskej dohode, musíme pristúpiť k určitým legislatívnym zákonným normám, k čomu teda vláda aj bola nútená pristúpiť. Musíme predísť tomu, aby sme devalváciou vlastne zapríčinili plošné znehodnotenie platov, úspor, hodnoty majetku aj tých pracujúcich, ktorí robia v podnikoch, ktoré majú zdravú štruktúru, zdravý vývoj, a teda hľadáme zatiaľ selektívne riešenia, chceme predísť plošným dosahom na životnú úroveň všetkých občanov.

    Vláda sa stará o to, aby udržala primeraný rámec miezd v rámci miezd financovaných zo štátneho rozpočtu. Dobre viete, že tam ten rámec je veľmi tesný a pevný. Druhá vec je, že nám to unikalo v podnikateľskej sfére a tento zákon vláde dáva možnosť cez nariadenie vlády vstúpiť aj do určitého usmernenia miezd tam, kde vývoj ekonomiky podnikov nie je primeraný.

    Takže prosím, aby sme v tomto zmysle chápali predložený zákon, opäť zdôrazňujem, ako zákon, ktorý, dúfame, že bude dočasný a že nájdeme spoločenské mechanizmy, ktorými možno lepšie budeme vedieť v budúcnosti ovplyvňovať zdravý vývoj miezd.

    Vážené poslankyne, poslanci, ďakujem za pozornosť a prosím o podporu tohto zákona.

    Ďakujem.

  • Ďakujem aj ja, pán podpredseda. S faktickou poznámkou sa ešte prihlásil pán poslanec Benčík.

  • Ďakujem za udelené slovo a chcel by som reagovať na pána podpredsedu a tiež na pani ministerku.

    Predovšetkým som veľmi rád, že teraz sa už nezdôrazňovalo, že tento zákon sa týka len manažmentu a že medzi riadkami sa uznalo to, čo sme od začiatku tvrdili, že sa to dotýka veľkého množstva obyčajných ľudí, ktorí sú najmenej platení. Ale mne ide teraz o legislatívno-technickú vec.

    Pán podpredseda, som presvedčený, že máte veľmi dobrý úmysel, ale dobrý úmysel musí byť uskutočnený tak, aby boli jasné pravidlá hry. Ak zoberiete zákon, ktorý teraz schvaľujeme, niektorý kolega to tu už rozviedol, v podstate už pri prvom schvaľovaní mnohí ani nepochopili, o čo ide. Vytvorili ste si priestor, že vládnym nariadením si urobíte bez parlamentu to, čo vám bude najviac vyhovovať. Schovávate sa za zákonodarný zbor, a to je jedna legislatívno-technická pripomienka. Lebo v súlade s ústavou môžete vydávať vykonávacie predpisy, ale rozmedzie, rozsah a rámec vykonávacieho predpisu musí určiť zákon. A tento zákon nevymedzuje toto pravidlo. Keď sme mali pripomienky k priloženému tzv. pracovnému návrhu vládneho nariadenia, tak ste povedali, že to bude vyzerať celkom inak. Ako teraz môžeme ako zákonodarcovia vedieť, ako to bude vyzerať? A to je jedna základná chyba, a trochu nás podceňujete - celý parlament, a to mi na tom legislatívno-technicky prekáža.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ešte pani poslankyňa Schmögnerová - faktická poznámka.

    Zapnite mikrofón pani poslankyni Schmögnerovej.

  • Ďakujem pekne.

    Pán podpredseda vlády,

    asi by sme mali predsa len vystupovať trošku korektnejšie, pretože treba porovnať výsledky v lanskom roku s týmto rokom, a vy veľmi dobre viete, že v minulom roku predovšetkým na raste peňazí M1 aj M2 sa podpísala konečná spotreba štátu, ktorá vzrástla indexom 24,2 %, kým konečná spotreba domácností iba indexom 7,2 %. Za tento prvý polrok sú tieto čísla priaznivejšie v prospech konečnej spotreby štátu iba preto, zdôrazňujem, iba preto, že vychádzame zo základu, ktorý bol minulý rok podstatne vyšší ako predchádzajúce roky. Takže aby som to konkretizovala číslami: v minulom roku medziročná zmena M1 bola 6 %, ale za prvý štvrťrok tohto roka mínus 10,2 %, za druhý štvrťrok mínus 15,4 %. A keď porovnám M2, za minulý rok to bol 17,8-percentný nárast, za prvý štvrťrok tohto roka 3,5 % a za druhý štvrťrok mínus 9,2 %. Mám presné čerstvé čísla zo správy o menovom vývoji Národnej banky Slovenska, takže vaša argumentácia v tomto smere neobstojí.

    Druhá poznámka sa týka toho, prečo ste, keď už ste uvažovali, nezaviedli mzdové usmerňovanie pre tie odvetvia, kde mzdy vyskočili najvyššie. Ako to, že sa to netýka opäť peňažníctva? Vás nezaujíma, že tam priemerné mzdy sú dvoj-, trojnásobne vyššie, ako je priemer v národnom hospodárstve? Skutočne vyvolávajú inflačný tlak alebo tlak na rastúci dopyt iba tie päť-, šesťtisícové mzdy v stratových odvetviach? Náhodou v odvetviach peňažníctva, energetiky, v odvetviach vodného hospodárstva tento tlak na rast dopytu neexistuje?

    Ďakujem.

  • Povedalo sa tu veľa argumentov, pre ktoré je potrebné zaviesť mzdovú reguláciu. Iste veľa z týchto argumentov je objektívnych a nepochybujem o tom, že pán podpredseda vlády hovoril veľmi odborne. Som presvedčený, že by som teraz vedel predniesť veľa argumentov, ktoré by zaviedli aj reguláciu cien.

  • Ďakujem, pán poslanec.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci,

    končím rozpravu k tomuto bodu programu. Pýtam sa pána spoločného spravodajcu, či si žiada slovo? Nežiada si slovo. Takže môžeme pristúpiť k hlasovaniu.

    Páni poslanci, pani poslankyne, budeme hlasovať o pripomienke pána prezidenta, ktorý navrhuje zákon neschváliť. Takže, prosím, budeme hlasovať, či sme za návrh pána prezidenta.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 134 poslancov. Za návrh hlasovalo 56 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 69 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 8 poslancov. Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že sme túto pripomienku pána prezidenta neschválili.

    Budeme teda hlasovať v rámci tretieho čítania o zákone z 9. júla 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov, vrátenom prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky. Budeme hlasovať, či Národná rada Slovenskej republiky v súlade s článkom 87 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 90 ods. 5 zákona o rokovacom poriadku uvedený zákon po opätovnom prerokovaní schvaľuje v znení, ako bol prijatý 9. júla 1997.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 136 poslancov. Za návrh hlasovalo 75 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 57 poslancov. Hlasovania sa zdržali 3 poslanci. Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že Národná rada Slovenskej republiky po opätovnom prerokovaní schválila zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov, tak ako bol prijatý 9. júla 1997.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    tým sme program 32. schôdze vyčerpali.

    Ďakujem za účasť a vyhlasujem schôdzu za skončenú.

  • Rokovanie schôdze sa skončilo o 17.32 hodine.