• Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    otváram rokovanie 31. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Prosím, aby sme sa na začiatku prezentovali.

    Prezentovalo sa 124 poslancov.

    Môžem konštatovať, že Národná rada je schopná prijímať svoje rozhodnutia.

    Z tejto schôdze sa ospravedlnili páni poslanci Pribilinec, Schmögnerová a Slobodník.

    Na 31. schôdzi Národnej rady ako overovatelia budú pani poslankyňa Mária Bartošíková, pán poslanec Gyula Bárdos a náhradníkmi budú pán poslanec Anton Juriš a pani poslankyňa Chlebová.

    Schôdzu som zvolal na základe článku 83 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na základe požiadania 39 poslancov Národnej rady. Túto žiadosť poslancov ste dostali spolu aj s pozvánkou.

    Skupina poslancov na tejto schôdzi navrhuje prerokovať jediný bod, a to

    návrh na schválenie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa mení uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996.

    Je to tlač číslo 725.

    Chcem pripomenúť, že podľa § 24 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku nemožno program schôdze doplniť ani meniť, ak bola zvolaná podľa § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na požiadanie aspoň jednej pätiny poslancov.

    Pristúpime teda k hlasovaniu o programe 31. schôdze. Prosím, prezentujte sa a hlasujte.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 140 poslancov. Za návrh hlasovalo 122 poslancov. Proti návrhu hlasoval 1 poslanec. Hlasovania sa zdržalo 15 poslancov. Nehlasovali 2 poslanci.

    Konštatujem, že sme program 31. schôdze Národnej rady schválili.

    Pani poslankyne, páni poslanci, tak ako som povedal, návrh uznesenia ste dostali ako tlač číslo 725.

    Prosím člena skupiny poslancov, ktorý má uviesť návrh, aby nám ho predniesol.

    Takže podľa dohody medzi skupinou poslancov návrh prednesie pán poslanec Šimko.

  • Vážený pán predseda, dámy a páni,

    predkladám vám návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa mení uznesenie číslo 482 zo 4. decembra minulého roka.

    Ústavne je vec jasná. Aj tí, ktorí azda pochybovali a úprimne si mysleli, že to, čo sa vtedy na schôdzi parlamentu stalo, bolo v súlade so základným zákonom nášho štátu, dnes už nemôžu uhnúť.

    Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júla 1997 je jednoznačné. Konštatoval, že, citujem, "Národná rada Slovenskej republiky prijatím uznesenia číslo 482 zo 4. decembra 1996, ktorým vzala na vedomie, že poslanec František Gaulieder sa podľa článku 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vzdal funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a že jeho mandát zaniká 4. decembra 1996, porušila jeho ústavné právo uvedené v článku 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky." Koniec citátu.

    Vznikol tým celkom výnimočný protiústavný stav. Poslanec Gaulieder vlastne zostal poslancom, pretože minimálne od rozhodnutia Ústavného súdu je jednoznačné, že sa funkcie poslanca nevzdal. Nejestvuje teda ústavný dôvod na zánik jeho mandátu. Rozhodne ním nemôže byť uznesenie tohto parlamentu číslo 482/1996, veď ono napokon nie je ani všeobecne záväzným právnym aktom. Napriek tomu však možno pripustiť, že do Národnej rady nastúpil náhradník poslanec Belan v akejsi dobrej viere, že mandát jeho predchodcu zanikol, teda nastúpil platne. Táto tzv. dobrá viera mu mohla vydržať až do rozhodnutia Ústavného súdu, teda do 23. júla tohto roku. Z toho však nemilosrdne vyplýva, že parlament Slovenskej republiky má od 4. decembra minulého roka v rozpore s ústavou nie 150, ale 151 poslancov. A to i keď kýžené decembrové uznesenie de facto jednému znemožnilo svoj mandát osobne vykonávať.

    Som presvedčený, že právna veda sa bude ešte roky týmto prípadom zaoberať. Stali sme sa ním známi i v zahraničí a treba zdôrazniť, že v tom demokratickom veľmi nelichotivo. Prípad Gaulieder veľmi poškodil a stále poškodzuje renomé Slovenskej republiky. Nie preto, lebo poškodený poslanec využil svoje právo a podal žalobu medzinárodnému súdnemu orgánu. Nie preto, lebo kritici súčasnej vládnej garnitúry o tomto prípade hovoria. Tento prípad škodí Slovensku preto, lebo sa stal.

    Od 23. júla 1997 už nikto nemôže povedať, že má na tento prípad iný právny názor. Ústavný súd rozhodol s konečnou platnosťou. Jeho rozhodnutie je povinný každý rešpektovať. Samozrejme, že s ním nemusí byť každý spokojný. Ak sa však ktosi, komu z rozhodnutia Ústavného súdu vyplývajú nejaké povinnosti, rozhodne, že ich plniť nebude, pretože toto rozhodnutie nerešpektuje, je to presne to isté, ako keď sa niekto rozhodne, že nebude dodržiavať zákony prijaté parlamentom či rozhodnutia prijaté vládou, pretože ich napríklad taktiež nerešpektuje.

    Osobitne vážne by bolo, ak by povinnosť, ktorú Ústavný súd určil Národnej rade, zostala nenaplnená, i keď jej to môže byť nepríjemné. Ako by sme potom chceli od občanov tohto štátu, aby plnili i to, čo je im nepríjemné. A o to tu dnes ide.

    Ústavný súd veľmi jednoznačne označil situáciu, ktorá sa utvorila po prijatí uznesenia číslo 482/1996, za protiprávnu a určil i spôsob, ako treba túto situáciu napraviť. V jeho rozhodnutí, ktorého nepochybnou súčasťou je i odôvodnenie, sa výslovne uvádza, citujem: "Povinnosť napraviť svoje protiprávne konanie má ten subjekt, ktorý takto konal, t. j. ktorý svojím protiprávnym konaním vyvolal nežiaduci následok. V danom prípade je ním Národná rada." Koniec citátu. Toľko Ústavný súd.

    Po našom zvolení sme všetci zložili predpísaný sľub. Zaviazali sme sa v ňom, že budeme dodržiavať ústavu a zákony Slovenskej republiky. Je našou povinnosťou - bez ohľadu, ako sme kto hlasovali 4. decembra minulého roka - teraz po jasnom verdikte orgánu pre ochranu ústavnosti vykonať nápravu.

    Riešenie, ktoré navrhujeme v predloženom návrhu uznesenia, je veľmi jednoduché. Právne znamená zrušenie toho, čo primárne porušilo ústavu, teda domnienku Národnej rady, že sa František Gaulieder vzdal a že mu preto zanikol mandát. Nevzdal sa a hoci som presvedčený, že tak ako to vieme teraz, vedeli sme to všetci aj vtedy. Teraz to však jednoznačne konštatoval Ústavný súd. Nejestvoval teda dôvod na zánik mandátu, avšak sa mu znemožnilo mandát osobne vykonávať. Toto oprávnenie sa preto dňom prijatia tohto návrhu poslancovi Gauliederovi znova v plnom rozsahu navrhuje obnoviť. Toto je jasné ústavne i podľa zdravého ľudského rozumu.

    Komplikovanejšia je však situácia poslanca Jána Belana. Môže tvrdiť, že o tom, ako odišiel jeho predchodca z Národnej rady, absolútne nič nevedel. Povolali ho ako náhradníka vtedy, keď ho tam už nebolo. Samozrejme, zdravý ľudský rozum povie, že je to hlúposť, všetko dobre vedel. Ale niekedy je právo veľmi formálne a umožňuje i takéto úvahy. Preto teraz navrhujeme, aby Národná rada konštatovala to, čo je logickým dôsledkom rozhodnutia Ústavného súdu o Gauliederovi, že totiž poslanec Belan vykonával svoj mandát na základe porušenia ústavného práva poslanca Gauliedera. Nevznikol teda zákonný a ani ústavný dôvod na to, aby tento občan ako náhradník z kandidátskej listiny príslušnej politickej strany nastúpil do funkcie poslanca.

    Právne však možno túto skutočnosť konštatovať až po rozhodnutí Ústavného súdu, preto sa my v našom návrhu obdobím veľmi nejasného mandátu poslanca Belana od 4. decembra 1996 do súčasnosti nezaoberáme a prenechávame ho právnej teórii. Je však jasné, že prinajmenej teraz pri prvej príležitosti, keď Národná rada rokuje po rozhodnutí Ústavného súdu, už mandát, ktorý sa vykonáva na základe porušenia Ústavy Slovenskej republiky, nemôže ďalej trvať.

    Preto navrhujeme, aby Národná rada Slovenskej republiky zobrala na vedomie, že mandát poslanca Belana zaniká. V jeho prípade totiž niet ústavného dôvodu na jeho trvanie. Náš návrh teda znamená, že po prijatí sa vráti František Gaulieder a odíde Ján Belan. Tým sa politicky ukončí jeden z najväčších problémov, ktoré zaťažili našu republiku v očiach demokratického zahraničia, ale i v očiach demokraticky zmýšľajúcich občanov u nás.

    Tu nešlo o osoby. Išlo o zásadu. Najdôležitejšiu zásadu v podmienkach zastupiteľskej demokracie. Tam, kde občania vykonávajú svoju moc predovšetkým prostredníctvom svojich volených zástupcov, je to alfa a omega fungovania celého systému. Občania zvolia, dajú mandát a nikto do toho už do ďalších volieb nesmie zasiahnuť. Bol by to totiž zásah do toho, čo určili voliči vo voľbách.

    Či sa to niekomu páči, alebo nie, voliči vo voľbách 1994 určili príslušné percento mandátov kandidátnej listine HZDS i s Gauliederom. Ten sa do parlamentu dostal nie preto, lebo sa to páčilo HZDS, ale preto, lebo i jemu dali voliči hlasy. To je základná abeceda demokratického života krajiny.

    A tu sme sa stali svedkami problému, ktorý ďaleko presahuje samotnú kauzu Gauliedera. Je to problém onoho veľkého pokušenia, ktoré nám zanechalo niekoľko generácií boľševického myslenia. Na to, aby sme sa toho zbavili, nestačilo štrngať kľúčikmi, ba nestačí ani byť členom strany alebo hnutia, ktoré má vo svojom názve demokraciu v takom či onakom gramatickom tvare.

    V pluralitnej spoločnosti nie je a nebude jednota myslí a záujmov. Naopak, neustály konflikt, súťaž medzi ideami a ich nositeľmi je dynamizujúcim prvkom demokratického sveta. Politické strany, ktoré sa po roku 1989 zmocnili verejného života krajiny, potrebujú v parlamente, teda vo zvrchovanom orgáne moci, od ktorého u nás viac alebo menej závisí celý mocenský aparát, disciplínu.

    Nikoho neteší, ak mu poslanci odchádzajú zo strany, ktorá ho na svojej kandidátke takpovediac vytiahla do veľkej politiky. Ale je to život. V slobodnej spoločnosti sa stáva, že poslanec prestane byť spokojný s politikou strany, ktorá ho kandidovala. Nedá sa nič robiť, treba to rešpektovať. Zvolili ho občania, nie strana, a ak to občania od neho neprijmú, tak ho nabudúce nezvolia. Rozhodnutie o politickej likvidácii takéhoto poslanca je rozhodnutím absolútne totalitným. Takéto rozhodnutie neospravedlňuje žiadna väčšina. Je to znamenie nástupu totalitného myslenia. Proti jeho pokušeniam nikto nie je očkovaný. Ak sa takéto praktiky udomácnia v strane, ktorá vládne, veľmi rýchlo sa stávajú metódou štátnej politiky. Nedivme sa, ak sa potom ako infekcia šíria po celom organizme spoločnosti.

    Pokušenia prichádzajú a stáva sa, že im podliehajú i tí, čo sa ústami hlásia k demokratickej politike. Jestvujú však zásady a inštitúcie, ktoré sú akoby štádiá na ceste ku deštrukcii slobodného systému zábranou. Nezávislé súdnictvo, verejná mienka a predovšetkým, pokiaľ ide o moc, ústava. Inštitút slobodného mandátu je poistkou demokratického ústavného systému pred zvoľou politických strán na úrovni ich štátneho pôsobenia. Tu už nejestvuje žiadne ale. Tento inštitút buď funguje, alebo sa poistka odstránila.

    O to tu, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ide. Vôbec nemyslite na Gauliedera. V skutočnosti nejde o neho, ide o každého z nás. Buď sme osoby s vlastným umom, svedomím a zodpovednosťou, alebo sme pešiakmi, figúrkami, hlasovacími panákmi v rukách politických strán. Keď budete o chvíľu hlasovať, myslite na to. Bezhlavá disciplína v strane sa nevypláca. Je to totalitný princíp, dedičstvo boľševického myslenia.

  • Šum v sále.

  • Chvíľu to azda vyzerá, že sa trochu vypláca... Je vám to na smiech, však?

  • Reakcia poslancov.

  • Chvíľu to azda vyzerá, že sa to trochu vypláca, vytvára dojem moci. Opojenie z toho, že ak sme vo väčšine, môžeme všetko, že tých, čo sú v menšine, môžeme pokojne valcovať.

    Priatelia, ale ak sa čo len trošku pozrieme i za horizont dneška, zistíme, že sa to vonkoncom nevypláca. Vsaďme preto na slobodný mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Vsaďme na to, aby poslanec bol naozaj zástupcom občanov, a nie svojej strany. Rešpektujme rozhodnutie orgánu ochrany ústavnosti. Hlasujme za navrhované uznesenie.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pánu poslancovi.

    Teraz prosím predsedu mandátového a imunitného výboru poslanca pána Antona Poliaka, aby podal správu o výsledku prerokovania návrhu vo výboroch Národnej rady.

  • Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení hostia,

    predkladám vám spoločnú správu Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na schválenie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa mení uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996.

    Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na schválenie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa mení uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996, pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím číslo 1689 zo dňa 22. augusta 1997 na prerokovanie Mandátovému a imunitnému výboru Národnej rady Slovenskej republiky a Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Zároveň určil k predloženému návrhu skupiny poslancov ako gestorský Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky a tiež lehotu na prerokovanie obom výborom do 26. augusta 1997.

    Vláda Slovenskej republiky podľa § 17 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky nezaujala k návrhu skupiny poslancov do zvolania schôdze stanovisko.

    Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky návrh skupiny poslancov prerokoval na svojom zasadnutí dňa 26. augusta 1997 a neprijal platné uznesenie. Z celkového počtu 15 poslancov Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky bolo prítomných 9 poslancov. Za návrh uznesenia boli 4 poslanci, 1 poslanec bol proti a 4 poslanci sa hlasovania zdržali. Iný návrh uznesenia na rokovaní výboru nebol predložený.

    Gestorský výbor na svojom zasadnutí dňa 26. augusta 1997 návrh skupiny poslancov prerokoval a prijal platné uznesenie, keď z 10 prítomných poslancov za navrhnuté uznesenie hlasovalo všetkých 10 poslancov.

    Gestorský výbor odporúča Národnej rade Slovenskej republiky zmeniť uznesenie číslo 482 zo 4. decembra 1996 podľa návrhu skupiny poslancov z 21. augusta 1997. Iný návrh uznesenia nebol predložený.

    Gestorský výbor poveril predsedu výboru, aby Národnej rade Slovenskej republiky podal správu o prerokovaní návrhu skupiny poslancov vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.

    Predkladám, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky z 30. 9. 1997 o zmene uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996:

    "Národná rada Slovenskej republiky

    A. zrušuje bod 1 a bod 3 uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996 k správe Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky o nastúpení náhradníka na uprázdnený mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky;

    B. berie na vedomie

    1. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo I. ÚS 8/97 z 23. júla 1997, ktorým rozhodol, že Národná rada Slovenskej republiky prijatím uznesenia číslo 482 zo 4. decembra 1996, ktorým vzala na vedomie, že poslanec František Gaulieder sa podľa článku 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vzdal funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a že jeho mandát zaniká 4. decembra 1996, porušila jeho ústavné právo uvedené v článku 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

    2. že uznesenie číslo 482 zo dňa 4. decembra 1996 znemožnilo poslancovi Františkovi Gauliederovi osobne vykonávať mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo I. ÚS 8/97 z 23. júla 1997 sa dňom prijatia tohto uznesenia možnosť vykonávať osobne mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Františkovi Gauliederovi v plnom rozsahu obnovuje,

    3. že poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Ján Belan vykonával mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky na základe porušenia ústavného práva poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Františka Gauliedera upraveného v článku 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Mandát poslanca Jána Belana preto zaniká dňom prijatia tohto uznesenia."

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, navrhované uznesenie je návrhom, ktorý napraví nežiaduci následok, ktorý prijatím uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482/1996 nastal.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pánu poslancovi Poliakovi.

    Pani poslankyne, páni poslanci, otváram k tomuto bodu programu rozpravu.

    Do rozpravy som dostal písomné prihlášky za jednotlivé kluby. Za Demokratickú úniu vystúpi pán poslanec Moravčík, za SDĽ vystúpi pán poslanec Benčík, za MKDH pán poslanec Bugár, ďalej pán poslanec Duka-Zólyomi a za KDH pán poslanec Čarnogurský. To sú všetky písomné prihlášky.

    Takže prosím, pán poslanec Moravčík.

  • Vážený pán predseda, vážené dámy, vážení páni,

    našou úlohou je dať do súladu uznesenie Národnej rady vo veci vzdania sa poslaneckého mandátu poslanca Františka Gauliedera s rozhodnutím Ústavného súdu tak, ako sa to navrhuje v predkladanom uznesení.

    Tento súlad je nutný, pretože náš štát nemôže byť právnym štátom, ak sa nerešpektuje Ústavný súd tým, že sa jeho rozhodnutie nevykoná. V danom prípade ide o veľmi závažnú vec, pretože ide o mandát poslanca a mandát poslanca je v parlamentnej demokracii základným pilierom. Celá konštrukcia demokracie sa spochybní, ak sa nebudú rešpektovať pravidlá dotýkajúce sa mandátu poslancov.

    Ústavný súd potvrdil zásadu, ktorá je uplatnená v ústave, že poslanec nie je právne závislý od politickej strany. Hovorím to ako poslanec za politickú stranu, od ktorej odišli dvaja poslanci v tomto volebnom období. Nikomu z nás neprišlo na um spochybňovať ich poslanecký mandát.

    Právny štát nie je len abstraktná kategória, ktorou narábajú iba právni teoretici. Právny štát tiež znamená, že slušní ľudia sa môžu cítiť bezpečne, keď dodržiavajú štátom garantované pravidlá. Inými slovami, ak nedáme do súladu rozhodnutie Ústavného súdu a uznesenie tejto Národnej rady, spochybníme tým fungovanie práva a slušní ľudia sa v tomto štáte nebudú cítiť bezpečne. Budú sa cítiť ohrození, budú postupne strácať vlastnú identifikáciu s týmto štátom. Slušní ľudia sa tak dostanú do vnútornej alebo i skutočnej emigrácie. To hrozí. Hrozí, že tí, ktorí nepodporia navrhované uznesenie, teda nepodporia základné právo tohto štátu, takto postupne urobia zo Slovenska štát darebákov a podliakov. To je štát, v ktorom darebáci a podliaci majú skutočnú moc a slušní ľudia majú strach.

    Ak totiž Národná rada bude jednoducho ignorovať ústavu a Ústavný súd, nemožno sa čudovať, keď sa občan rozhodne, že nebude rešpektovať právo, lebo sa to prieči jeho záujmom. Už teraz sa stáva, že rôzne mafie nútia podnikateľov, aby si s nimi delili zisky. Nevážia si právo, uplatňujú svoju faktickú brutálnu moc. Moc, ktorá pramení z vybuchujúcich áut a príbytkov, z ostrej streľby do ľudí, ktorá sa už takmer stáva bežnou súčasťou diania v našich uliciach. Slušní ľudia sú v takomto štáte bez práva bezmocní. Sú bezmocní preto, lebo ich nemá kto chrániť. Náš štát totiž slabne. Slabne predovšetkým preto, lebo jeho orgány samy naburávajú hodnoty, na ktorých je zdravá spoločnosť postavená. Medzi nimi je i spravodlivosť, rešpektovanie a úcta k právu. Zastavme úpadok nášho štátu a jeho inštitúcií. Aj z tohto hľadiska má dnešné rokovanie kľúčový význam.

    Rozhodnutie Ústavného súdu vo veci mandátu Františka Gauliedera má zásadný význam aj z hľadiska vývoja nášho ústavného práva a ústavného režimu. Nachádzame v ňom odpovede na viacero otázok, ktoré sa aj na pôde tohto parlamentu nastoľovali a ku ktorým sa vyjadrovali rôzne a protichodné stanoviská. Zaiste budeme z nich čerpať pri budúcich úpravách nášho ústavného práva.

    Ústavný súd potvrdil, že vzdanie sa mandátu je prejav vôle, ktorý môže poslanec kedykoľvek vziať späť až do času, keď Národná rada vezme vzdanie sa mandátu na vedomie. Nie je to však v podstate nič iné ako aplikácia všeobecných právnych zásad do nášho ústavného práva. Ústavný súd potvrdil, že nemožno uplatnenie týchto základných právnych zásad spochybňovať v oblasti ústavného práva. Ich neuplatnenie by znamenalo neprípustné manipulovanie poslancov politickou stranou.

    Vážené poslankyne a poslanci za HZDS, ktorí ste podpisovali bianko vyhlásenie, to jest bez udania miesta a dátumu jeho vykonania, o vzdaní sa mandátu, máte možnosť kedykoľvek svoj podpis na takomto vyhlásení odvolať, t. j. vyjadriť sa, že sa nechcete vzdať svojho mandátu, aby nevznikli vôbec nijaké pochybnosti. Nikto vás už nebude môcť politicky vydierať.

    Ústavný súd ďalej potvrdil, že, citujem, "reverz zabezpečovaný vo forme osobitných zmlúv, záväzkov medzi politickým subjektom a ním navrhovanými kandidátmi vo voľbách je v rozpore s ústavou, pretože prostredníctvom neho môže príslušný politický subjekt vyžadovať od bývalého kandidáta, po voľbách poslanca, výkon mandátu výlučne podľa straníckych príkazov", koniec citátu. Takýto reverz je, samozrejme, neplatný.

    Vážené poslankyne a poslanci za HZDS, tí, ktorí ste podpísali takéto reverzy, rozhodnutie Ústavného súdu znamená, že sa môžete cítiť slobodne a že aj keď neurobíte výslovný prejav, že sa necítite viazaní vaším bianko vyhlásením o vzdaní sa mandátu, taký reverz vás k ničomu nezaväzuje. K vášmu vnútornému oslobodeniu však potrebujete ešte urobiť jeden priamy krok. Krok však veľmi zásadný - treba prejaviť vôľu, rešpektovať ústavu. Jedine ústava vám garantuje vašu slobodu. K vašej slobode je treba zrušiť protiprávne uznesenie Národnej rady, tak ako to navrhujeme v predloženom návrhu uznesenia. Na naše rozhodnutie čakajú s nádejou všetci slušní ľudia na Slovensku.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Za SDĽ vystúpi pán poslanec Benčík.

  • Vážený pán predseda, vážení kolegovia, milé kolegyne,

    obávam sa, že mnohí z poslancov, ktorí hlasovali za neústavné uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa vzalo na vedomie údajné vzdanie sa mandátu poslanca Gauliedera, si ešte ani dnes neuvedomujú, že ide o oveľa vážnejšiu vec, nehovoriac pritom o ústavných, vnútropolitických a medzinárodných dôsledkoch, než len o jednu zmenu v 150-člennom zákonodarnom zbore.

    Je to na zamyslenie o to viac, že celá záležitosť a jej neústavnosť je od začiatku natoľko zrejmá, že sa natíska otázka, aký mechanizmus je potrebný na to, aby poslanci vládnej koalície vedome hlasovali v rozpore nielen s ústavou, ale aj v protiklade s nie príliš zložitými faktami a okolnosťami, ktoré s prípadom súvisia.

    Neviem, kto celý prípad režíroval, ale sa nevyznamenal. Skôr naopak, celý prípad zbabral a okrem negatívnych dosahov v oblasti ústavnej, politickej a medzinárodnej významne prispel k tomu, že vládne hnutie 4. decembra 1996 zaznamenalo ďalšie také víťazstvo arogancie moci, ktoré je faktickou prehrou bez ohľadu, či si to uvedomujeme, alebo neuvedomujeme.

    Poďme po poriadku. Jeden z poslancov vládneho hnutia, ktorý z jemu známych dôvodov tiež podpísal tzv. reverz, sa vzoprel a vypovedal poslušnosť. Stávalo sa to. Stáva sa to aj v tomto volebnom období, v tejto Národnej rade iným politickým subjektom aj s menším počtom poslancov, ako má vládne hnutie, ale parlamentný proces pokračuje v rámci vymedzených koľají. Pri súčasnom rozložení politických síl v parlamente jeden poslanec zrejme nemôže zmeniť pomer politických síl. K demokracii hlásiacom sa vládnucom hnutí však iný postoj poslanca, nebodaj ešte ani nie opozičný, ale len samostatný, sa netoleruje. Čo tam po ustanovení článku 73 ods. 2 ústavy, podľa ktorého poslanci vykonávajú svoj mandát osobne, podľa svojho svedomia a presvedčenia, nie sú viazaní príkazmi. Pre zachovanie jednotného postupu hnutia podľa príkazov sa pred voľbami oprášilo, pripúšťam v iných ústavných systémoch, známe podpisovanie reverzov, ktorým kandidáti s výnimkou niektorých jednotlivcov, ktorí zrejme už vtedy prehliadli neústavnosť tohto kroku, podpísali text, podľa ktorého v prípade nevernosti k hnutiu sa vzdajú svojho mandátu. Spolu s väčšinou kandidátov za toto hnutie poslanec Gaulieder takýto reverz vlastnoručne podpísal a ten sa mu stal aj osudným.

    Počas procesu zbavovania poslanca Gauliedera mandátu ma osobitne zaujalo, ako poslanci z vládneho hnutia opakovane zdôrazňovali pravosť podpisu na listine, ktorou sa Gaulieder vzdal poslaneckého mandátu. Ožiaril ich triumfálny výraz tváre, keď na priamu otázku pravosť podpisu pán poslanec Gaulieder nepopieral. Tým sa pre nich celá záležitosť stala zrejmou, a je to Gauliederov podpis, a preto sa aj mandátu vraj vzdal. Čo na tom - a tieto argumenty sme pri rokovaní o mandáte poslanca Gauliedera viacerí uvádzali -, že podľa klasických rímskych právnych zásad sa subjekt nikdy nemôže vzdať toho, čo nemá, čo nevlastní a čo nedrží, a preto kandidát za poslanca nebol v čase podpisovania reverzu ešte poslancom a vtedy sa ešte nemohol poslaneckého mandátu vzdať. Preto jeho podpis pod reverz je z hľadiska prejavu vôle vzdať sa poslaneckého mandátu právne irelevantný.

    Kolega Macuška vo svojej horlivosti obhájiť neobhájiteľné nás vtedy oboznámil s textom tzv. zmluvy medzi kandidátom a hnutím. Už vtedy som upozornil - a dobromyseľne - kolegu Macušku, že o takejto zmluve radšej mal pomlčať. Podľa platného právneho stavu sa totiž domnievam, že ide o tzv. nemenovanú zmluvu, ktorá rešpektuje zmluvnú voľnosť strán - § 51 Občianskeho zákonníka -, a preto sa mohla podpísať. Ale aj takáto zmluva musí popri všeobecných, zákonom vyžadovaných náležitostiach pre platnosť zmlúv spĺňať osobitnú podmienku, a to takú, aby neodporovala obsahu alebo účelu zákona. Za predpokladu, že niekto považuje tieto zmluvy, reverzy za platné, vzniká právny, dokonca veľmi vážny ústavnoprávny dôsledok.

    Ak pri podpisovaní reverzov vznikali u kandidátov za poslancov pochybnosti o možných právnych dôsledkoch jeho podpisovania, a pravdu mali tí - a predpokladám, že na tomto svojom stanovisku zotrvajú, aj keď v decembri hlasovali inak -, ktorí už vtedy tvrdili, že takéto podpisovanie zmlúv nemohlo mať iný ako morálny záväzok kandidáta voči hnutiu. Ak by to bolo inak a zmluvy by boli platné a záväzné - takýto postup ste voči Gauliederovi uplatnili, ten čo podpísal reverz, to ste mu pripísali na vrub -, tak všetci tí, ktorí ste tzv. reverzy podpísali, sedíte v tomto parlamente v rozpore s ústavou.

  • Ak totiž považujete reverz, ktorým ste sa zaviazali vykonávať poslaneckú činnosť podľa príkazov hnutia, za právne záväzný, je to zmena voľného poslaneckého mandátu na imperatívny mandát, ktorý však naša ústava nepozná. A navyše, zložili ste poslanecký sľub s výhradou - odkazujem na článok 75 ústavy - a takéto zloženie sľubu má za následok stratu mandátu. A to je už vážnejší ústavný problém ako ponechanie jedného voči hnutiu kvázi neposlušného poslanca v parlamente.

    O tzv. reverzoch poslanci vládneho hnutia v porovnaní s nami ostatnými všetci vedeli. Tým viac mali dbať o to - a ak sa už poslanca Gauliedera chceli zbaviť -, aby zaobstarali presvedčivý dôkaz o jeho slobodnej, vážne myslenej a nespochybniteľnej vôli vzdať sa poslaneckého mandátu. Len takýto jednostranný právny akt by mohol mať právnu relevantnosť. Iný, a dokonca aj vami použitý postup má za následok právnu neúčinnosť, a preto nemohol iné konštatovať ani Ústavný súd.

    Bolo trápne, ako sa najskôr verejne avizovalo vzdanie sa poslanca Gauliedera mandátu. Potom nasledovalo jeho avízo, že sa nehodlá vzdať. Potom došlo k tzv. vzdaniu sa a jeho nepochybné poprenie v parlamente a vyjadrenie vôle vzdať sa. Napriek tomu ste poslanca Gauliedera za neposlušnosť k hnutiu svojím protiústavným rozhodnutím z Národnej rady vyhnali. Vznikol pritom zrejme v parlamentnom živote svetový unikát nielen tým, že ešte pred hlasovaním Gaulieder opakovane vyhlásil, že sa nevzdáva, ale sám poslanec Gaulieder hlasoval proti vzdaniu sa svojho poslaneckého mandátu.

    V právnom štáte by Ústavný súd urobil za celou právnou fraškou bodku a vec by bola aspoň po čase daná do súladu so zákonmi a ústavou. Náš parlament, rozhodnutie ktorého za relatívne krátke obdobie Ústavný súd musel 13-krát reparovať, najmä však zo strany vládnej koalície, zatiaľ neprejavuje ústretovosť.

    Vôbec nehodlám analyzovať v tejto veci rozhodnutie Ústavného súdu, máte ho k dispozícii. Držím sa zásady, že nálezy Ústavného súdu sa rešpektujú a nespochybňujú. Nie je v prospech nášho ústavného vývoja, ak sa poslanci - "vykladači" rôznym spôsobom snažia spochybniť verdikt Ústavného súdu. Odzneli aj poznámky typu, že rozhodnutie Ústavného súdu nie je jednoznačné, že sudcovia Ústavného súdu uprednostňujú politické aspekty, stránia opozícii, prekračujú svoje kompetencie a podobne, sú nielen ničím nepodložené a bez náležitej argumentácie, ale podľa mňa vážne poškodzujú a priamo ohrozujú princípy našej ústavnosti, ale aj deľby moci a právneho štátu. Najmä kolegovia právnici by sa nemali uberať touto cestou - a pre Slovensko hazardnou cestou - a osobitne nie v období, keď sme si nedávno pripomenuli 5. výročie prijatia našej ústavy.

    Ústavný súd v tejto kauze jasne povedal, že uznesenie Národnej rady zo dňa 4. 12. 1996, ktorým vzala na vedomie tzv. vzdanie sa mandátu poslanca Gauliedera, je v rozpore s ústavou. Gaulieder sa totiž poslaneckého mandátu nevzdal.

    Je teraz našou povinnosťou stanovisku Ústavného súdu vyhovieť, predmetné uznesenie dať do súladu s ústavou. Rešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu by malo byť pre nás úplnou samozrejmosťou. A preto ústavnoprávne problémy nevidím. Len som si všimol, že niektorí "vykladači" hľadajú únikovú cestu, ako nerešpektovať v tejto kauze rozhodnutie Ústavného súdu. Jeden z nich napríklad píše a tvrdí, že Ústavný súd rozhodol síce v súlade s právom, ale v rozpore s morálkou a etikou. Aj vy ste si to všimli?

  • A on ako poslanec a právnik sa pri hlasovaní bude riadiť zásadami morálky a etiky. Nezakrývam, dokonca sa za to ani nehanbím, že tak ako mnohí z vás aj ja som študoval v období totality, ale aj vtedy nás učili, že morálno-etický normatívny systém je širší - a aspoň sa hlásalo, aj keď nie dodržiavalo -, že normatívny právny systém môže fungovať len ako jeho súčasť. To prakticky znamená, že v právnom štáte - dúfam, do ktorého smerujeme - platí dvojnásobne, že ústavnosť a právo musí byť vždy morálne. A predpokladám, že morálny základ našej ústavy zatiaľ nikto nespochybňuje. Takže, pán kolega, pokojne hlasujte v súlade s morálnymi zásadami, bude to v súlade aj s ústavou a naopak.

  • Iný únikový smer cesty ako nerešpektovať stanovisko Ústavného súdu rysuje ďalší "vykladač". Poslancovi sa vraj nedá určiť, ako má v konkrétnej veci hlasovať, lebo ústava predpokladá, že poslanec hlasuje v súlade so svojím vedomím a svedomím. Ozaj, prečo ste potom Gauliedera vyhnali? Je pravdou, že pri výklade článku 73 ústavy skutočne dospejeme k záveru, že poslanec by mal hlasovať vždy podľa svedomia a presvedčenia, ale rozhodne nie v rozpore s ústavou, a to preto, že podľa článku 75 každý poslanec zložil sľub, v ktorom sa slávnostne zaviazal, že, a citujem, "bude dodržiavať ústavu a ostatné zákony". A my všetci vieme a vie to aj "vykladač", že hranica hlasovania podľa svedomia a presvedčenia môže byť len a len v rámci ústavy a ostatných zákonov.

    Ústavný súd v kauze Gaulieder porovnal uznesenie Národnej rady zo dňa 4. decembra 1996 s ústavou, zistil, vyslovil porušenie ústavy. Kto si ústavu a zákon ctí, môže hlasovať len tak, aby sa odstránila neústavnosť.

    Za náš poslanecký klub vás prosím, aby sme odložili stranícke záujmy, ale aj záujmy osobné a hlasovaním prispeli k prechodu ústavnosti. V tomto období je to obzvlášť v naliehavom záujme Slovenskej republiky.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďakujem pánu poslancovi.

    S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Garai.

  • Ďakujem za udelené slovo, pán predseda.

    Chcem reagovať na predrečníka pána poslanca Benčíka. Skutočne sme si tu vypočuli pekné a krásne slová a školenie pre všetkých poslancov. Ďakujeme za školenie, pán kolega. Zabudli ste však vo svojom školení povedať jednu vec, a to v ústave hlava 2 ods. 3 čl. 30: "Občania majú právo zúčastniť sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov." Ak poslanec toto poruší a vzdáva sa dobrovoľne, nezastupuje záujem týchto občanov. Preto by pán Gaulieder aj Ústavný súd si mali zvážiť, čo konajú.

  • Smiech poslancov.

  • Nikto sa nehlási s faktickou poznámkou.

    Ďalej vystúpi pán poslanec Bugár.

  • Vážená Národná rada,

    ja si tiež vážim návrh pána kolegu alebo jeho slová, ale, pán kolega, nehnevajte sa, Ústavný súd vie, čo robí, na rozdiel od vás.

    Poslanci klubu Maďarská koalícia - MKDH pevne veria, že Národná rada Slovenskej republiky s takzvanou kauzou Gaulieder sa konečne dostala do finále. Táto kauza skrýva jeden z najhrubších zásahov do slobodnej vôle poslanca vzdať sa svojho mandátu. Tento prípad, ktorý v právnom štáte nemá obdobu, odhalil aj tú hranicu, za ktorú ste vy poslanci vládnej koalície ochotní ísť. Pred 10 mesiacmi ste porušili Ústavu Slovenskej republiky a ak ste o tomto hanebnom akte tvrdili, že riešenie je v rukách Ústavného súdu a budete akceptovať jeho uznesenie, dnešné vaše hlasovanie bude dôkazom, akú hodnotu majú vaše slová.

    Otázkou číslo jeden je, či u vás bude mať prednosť ústava, zákony a v neposlednom rade aj sľub poslanca pred úzko straníckymi záujmami. Dnes už nie je dôležité, že 4. decembra 1996 opozícia argumentovala správne, a to v medziach ústavy, alebo či mandátový a imunitný výbor nepostupoval rovnako aj v prípade vzdania sa mandátu pána poslanca Gašparoviča, a dokonca už ani to nie je dôležité, kto z vás čím a do akej miery je zaviazaný HZDS, či slobodu vášho rozhodnutia ovplyvňujú privatizačné lúpeže na čele s Naftou Gbely. Dôležité je len jedno, či ste ochotní aspoň v tomto krikľavom prípade dodržať pravidlá právneho štátu, alebo ste sa jednoznačne rozhodli kráčať po ceste diktatúry.

    Zároveň si uvedomte, že dnes tu rozhodujete aj o budúcom smerovaní Slovenska. Členské štáty Európskej únie, NATO alebo aj Európska komisia so záujmom očakávajú výsledok dnešného hlasovania. Ak totiž najvyšší zákonodarný orgán Slovenskej republiky nebude ochotný postupovať v tejto elementárnej otázke ústavnosti podľa ústavy, tak práve vy, poslanci vládnej koalície, ich presvedčíte o tom, že Slovensko ešte nie je zrelé na integráciu a nebolo by schopné dodržať zákony Európskej únie, ak nie je schopné dodržať ani vlastnú ústavu.

    Dnešné hlasovanie bude dôkazom aj toho, kto je skutočnou brzdou integrácie Slovenskej republiky a či je Slovenská republika skutočne právnym štátom. Okrem zahraničnopolitického aspektu spôsob uzavretia tejto kauzy má ešte jednu dôležitú stránku - vnútropolitickú. Každý občan každého štátu očakáva, že fungovanie štátu v každej oblasti bude riadené zákonmi.

    Ak vaši tzv. právni experti, odvolávajúc sa na morálny a etický rozmer prípadu, nabádajú k ignorácii uznesenia Ústavného súdu, tým vás priamo nútia k porušovaniu Ústavy Slovenskej republiky. Ak ale volení zástupcovia ľudu porušujú najdôležitejší zákon štátu, akým právom očakávajú, že občania - ich voliči - budú dodržiavať zákony? Nadradenie takzvaného morálneho hľadiska nad zákony nás vráti do zákonov džungle. Ale keď už teda na jednej strane zdôvodňujete porušenie ústavy morálnym a etickým hľadiskom, tak na strane druhej nám skúste vysvetliť, nakoľko bude morálne a etické, ak pán Belan bude hlasovať o zániku svojho mandátu, ktorý získal protiústavným rozhodnutím poslancov vládnej koalície, a či minimálne z morálneho hľadiska nie je to konflikt záujmov.

    Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky vyvrátili aj vaše slabé argumenty, že v prípade navrátenia poslanca Gauliedera do Národnej rady Slovenskej republiky bude mať Národná rada 151 poslancov. A na záver mi dovoľte zdôrazniť, že poslanci klubu Maďarského kresťanskodemokratického hnutia budú hlasovať tak, ako hlasovali 4. decembra 1996, to jest v súlade s Ústavou Slovenskej republiky za navrátenie mandátu poslancovi Gauliederovi.

  • Faktická poznámka - pán poslanec Černák.

  • Pán kolega Bugár sa zabudol opýtať pána Garaia, akým svedomím sa riadi on, keď vo výbore hlasoval za zrušenie uznesenia, a v pléne hovorí naopak.

  • Pán poslanec, to nepatrí...

    Pani poslankyňa Zelenayová - faktická poznámka.

  • Ďakujem pekne.

    Pán kolega Bugár, hovoríte, že Ústavný súd vie, čo robí. S úžasom som sa dozvedela od pána Čiča, keď tu boli na návšteve poslanci českého Parlamentu, ktorý vyhlásil, že táto inštitúcia svojimi rozhodnutiami častokrát vstupuje do politického systému a formuje ho. Nemyslím si, že toto by mal robiť Ústavný súd, ale keď vy o tom viete, čo Ústavný súd robí, tak asi to robí v spolupráci s vami. No, a Boh nás varuj od toho!

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Ďalej v rozprave vystúpi pán Duka-Zólyomi.

  • Pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    Ústava Slovenskej republiky je základný zákon, ktorého ustanovenia tvoria súhrn princípov spoločensko-politického zriadenia, pre rozvoj ktorého sa táto krajina rozhodla. Od základných práv a slobôd cez politické, hospodárske, sociálne a kultúrne práva až po rovnovážne delenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc Ústava Slovenskej republiky má byť základným kameňom na budovanie demokratického právneho štátu v tejto krajine. Celý právny systém, množina právnych noriem sa má odvíjať od tohto základného zákona tak, aby sa a priori vylúčili ich protirečenia, resp. rozpory v ňom zakotvenými principiálnymi ustanoveniami.

    Ak chcem budovať demokratický právny štát, tak tento proces má mať svoje jasne stanovené pravidlá. Ako článok 2 konštatuje: "Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo." Z toho vyplýva podľa článku 74, že poslanci sú volení vo všeobecných, rovných, priamych voľbách s tajným hlasovaním. To jednoznačne znamená, že neexistuje žiadna sila, ktorá by mohla tento mandát poslancovi Národnej rady odňať. Jedine sa môže stať, že sa poslanec dobrovoľne, podľa vlastného rozhodnutia vzdá svojej funkcie. Takto je to zakotvené v článku 81 Ústavy Slovenskej republiky.

    V prípade poslanca Františka Gauliedera práve tieto základné princípy boli porušené, resp. ignorované. Keďže sa poslanec Gaulieder svojho mandátu nikdy nevzdal, prijatím uznesenia číslo 482 zo 4. decembra 1996, ktorým Národná rada vzala na vedomie, že sa poslanec vzdal funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, bola porušená Ústava Slovenskej republiky. Bol to krok nevídaný, ktorý otriasol ústavnosťou tejto krajiny bezprostredne a v základoch.

    Odvtedy vlastne pracuje najvyššia zákonodarná moc s vážnym defektom a môžu sa spochybniť všetky jej doterajšie rozhodnutia. Rubikon ústavnosti, základné princípy demokratického právneho štátu boli prekročené. Ako potom chceme žiadať od prostého občana, aby litery zákonov, resp. ústavy ako základného zákona tejto krajiny akceptoval a dodržiaval? Nečudujme sa, že pri politicko-spoločenskom hodnotení Slovenskej republiky pred začatím rozhovorov na vstup do európskych a transatlantických štruktúr členské štáty a najvyššie orgány NATO a Európskej únie upozornili na nutnosť odstránenia tohto, z hľadiska fungovania demokratického štátu principiálneho nedostatku.

    Už teraz sa mohol každý presvedčiť o tom, akú nesmiernu škodu v Slovenskej republike spôsobilo toto rozhodnutie Národnej rady Slovenskej republiky. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je opodstatnené, keď konštatoval, že povinnosť napraviť svoje protiprávne konanie má ten subjekt, ktorý takto konal, to jest Národná rada Slovenskej republiky. Toto rozhodnutie treba brať na vedomie a povinnosťou cteného snemu je učiniť nápravu.

    Žiadny občan a žiadny orgán nie je oprávnený spochybniť právoplatnosť tohto rozsudku. Občania-voliči od nás očakávajú jasnú a jednoznačnú reakciu. Ak najvyšší zákonodarný orgán v tejto krajine chce zabrzdiť, resp. aspoň čiastočne zastaviť morálny právny úpadok a rozpad právneho štátu, musí zrušiť, resp. zmeniť uznesenie z decembra minulého roka a vrátiť mandát poslancovi Gauliederovi.

    Preto vás vyzývam, vážené kolegyne a kolegovia, aby ste podporili predložený návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zmene uznesenia číslo 482.

    Upozorňujem všetkých, že ak sa niekto chce odvolať na článok 73 ústavy a hlasovať podľa svojho svedomia a presvedčenia, tak si treba uvedomiť, že aj toto ústavné právo má svoje hranice, ktoré sú dané slovami sľubu poslanca Národnej rady: "Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života." Každý zrelý a svedomitý poslanec si má byť vedomý toho, že jeho svedomie a presvedčenie zo zásady nemôže vybočiť z daného systému ústavných princípov a platných zákonov.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v mene poslancov klubu za Maďarskú koalíciu vás vyzývam hlasovať tak, aby poslancovi Gauliederovi bol vrátený mandát, aby sa tak opätovne obnovil ústavný stav v Národnej rade Slovenskej republiky. Som presvedčený, že aj vaše svedomie vám káže takto postupovať.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďakujem pánu poslancovi Dukovi-Zólyomimu.

    Ďalej vystúpi pán poslanec Čarnogurský za KDH.

  • Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia,

    po viacerých pokusoch sa dostávame dnes k meritórnemu rozhodovaniu o veci Františka Gauliedera, nášho kolegu. Za zhruba 10 mesiacov trvania tejto kauzy sa práve prípad Františka Gauliedera stal akoby priesečníkom, akoby symbolom vnútropolitickej problematiky Slovenskej republiky a v mnohom aj medzinárodného postavenia Slovenskej republiky, a to v tom, že kedykoľvek sa hovorí o problémoch a ťažkostiach na vnútornej scéne Slovenskej republiky a žiada sa uviesť nejaký príklad, tak potom akoby nám automaticky prichádza na myseľ prípad Františka Gauliedera. Taktiež zo zahraničia, keď sem prichádzajú návštevníci a hovoria nám, odôvodňujú nám, prečo Slovensko napríklad nebolo pojaté do prvej vlny štátov, s ktorými bude Európska únia rokovať o prijatí za členov, medzi inými príkladmi spravidla uvedú aj záležitosť Františka Gauliedera.

    Takáto pozornosť na prípad Františka Gauliedera má jednu dobrú stránku. Prípad Františka Gauliedera je dobrou príležitosťou na nový začiatok. Áno, práve rozhodnutím v záležitosti Františka Gauliedera by sme mohli urobiť nový začiatok na vnútropolitickej scéne Slovenskej republiky, ako aj pri zlepšovaní medzinárodného postavenia Slovenskej republiky. Je to vhodná príležitosť najskôr preto, že je to prípad právne úplne jasný. Predsa sám predseda Národnej rady povedal, že vyhlásenia o vzdaní sa mandátu sú neplatné. Ďalej je tu rozhodnutie Ústavného súdu a je tu odporúčanie mandátového a imunitného výboru.

    Niektorí z nás hovoria - myslím poslancov Národnej rady -, opakovane hovoria, že existuje sprisahanie proti Slovensku, aj keď - pravdu povediac - nedávne rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora v Haagu o prípade Sústavy vodných diel nezapadá do takejto koncepcie, že je tu sprisahanie proti Slovensku alebo dokonca, že my členovia opozície ohovárame v zahraničí Slovensko. Chcel by som zdôrazniť, že to nie je pravda. Ale prosím. Chcem povedať, že teraz je príležitosť toto všetko vyvrátiť.

    Všetky medzinárodné médiá aj všetci zahraniční návštevníci a všetci domáci odporcovia budú musieť zmĺknuť, ak sa ukáže, že Národná rada jednoducho rozhodovala v súlade s odporúčaním, s rozhodnutím Ústavného súdu a navrátila Františka Gauliedera do parlamentu. Ubezpečujem vás, že táto správa preletí svetovou tlačou a preletí ako pozitívna správa o Slovensku.

    Šíria sa pochybnosti o tom, či Slovensko je demokratickou krajinou. Opäť je príležitosť tieto pochybnosti vyvrátiť a dokázať, že demokracia u nás funguje. Jednoducho, že systém funguje, keď dokáže vyriešiť aj taký prípad, ako je návrat poslanca Františka Gauliedera naspäť do Národnej rady.

    Nedávno sme sa tu zišli pri príležitosti 5. výročia prijatia Ústavy Slovenskej republiky. Žiada sa mi povedať, čo je to 5 rokov, a stále kladieme precedensy pred slovenský ústavný systém. A od pevnosti tohto systému, od pevnosti a správnosti rozhodnutí, ktoré prijímame, ako založíme slovenský ústavný systém, od toho závisí, aký pevný systém zdedia naše deti, aký pevný bude tento systém v budúcich krízových situáciách Slovenskej republiky, nakoľko sa budú môcť o tento ústavný systém tí, ktorí prídu po nás, oprieť.

    A preto opakujem. Záležitosť Františka Gauliedera je dobrou príležitosťou na nový začiatok. Využime túto príležitosť, urobme nový začiatok a hlasujme všetci za predložený návrh uznesenia.

    Ďakujem vám.

  • Ďakujem, pán poslanec.

    Pani poslankyne, páni poslanci, to bol posledný príspevok v rámci rozpravy. Pýtam sa, kto sa hlási do rozpravy z pléna. Poslanci Tarnóczy, Langoš, Kolesárová, Macuška a pán poslanec Brňák. Ešte raz pán poslanec Čarnogurský?

  • Súhlasná odpoveď poslanca Čarnogurského.

  • Ďakujem. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy.

    Prosím pána poslanca Tarnóczyho.

  • Vážený pán predseda, vážené plénum, vážení hostia,

    moja najhlbšia životná skúsenosť mi hovorila a hovorí, že nie na kvalite ústavy - ani tejto, ani tej minulej -, ale na kvalite vykladačov, na ich morálke, etike a na tom, čo a koho reprezentujú, záleží najviac.

    Moja osobná dilema je aj v tom, že nielen tu dnes v tomto parlamente vystúpili vykladači práva alebo ústavy, ktorí ju vykladali aj v minulosti - myslím na tú minulú ústavu. Aj v Ústavnom súde viem o menách, na ktoré sa vzťahuje presne to, čo som teraz povedal. Nikoho na nič nenavádzam, ale vyhlasujem, že sa budem rozhodovať podľa svojho svedomia, a nie podľa vykladačov, ktorí mne a mojim priateľom - z väčšej časti nebohým - zapríčinili ich ťažký kríž.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán poslanec.

    Ďalej vystúpi pán poslanec Langoš.

  • Šum v sále.

  • Pardon. To sú faktické poznámky?

  • Reakcia poslancov.

  • Prosím, skúste vymazať mená.

    Pán poslanec Weiss, nech sa páči.

  • Pán poslanec Tarnóczy, práve preto, že ste vy, vaši príbuzní, vaši priatelia tak trpeli kvôli deformáciám práva, kvôli nerešpektovaniu princípov právneho štátu, kvôli tomu, že si moc vykladala ústavu svojvoľne, že si vykladala svojvoľne zákony, že ich nerešpektovala, myslím si, že práve vy by ste mali byť jeden z prvých v tomto parlamente, ktorý bude dbať, aby sa v novom režime ústava rešpektovala, aby sa aj zákony rešpektovali, aby sa nikdy nemohlo opakovať to, čo bolo v päťdesiatych rokoch.

  • Ešte s faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Černák.

  • Som rád, že pán poslanec Tarnóczy vyhlásil, že sa bude riadiť svojím svedomím, pretože ten, kto má svedomie, dodržiava sľuby, ktoré zložil. A poslanci, ktorí tu sedia, zložili sľub, že budú dodržiavať ústavu. A podľa ústavy rozhodnutie Ústavného súdu je konečné. To znamená, kto rešpektuje ústavu, kto má svedomie, rešpektuje aj poslanecký sľub, že bude dodržiavať ústavu.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec Langoš, nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo.

    Vážená Národná rada,

    moji predrečníci z opozície povedali názor a postoj opozície. Poviem len dve veci. Nejde tu o rozhodovanie morálne. Nejde tu o osobu Františka Gauliedera. Ide tu o to, o tú podstatnú zmenu oproti celému tomu obdobiu komunistickej diktatúry, ide o vládu práva, o vládu zákona, o vládu ústavy, o záväznosť práva.

    Tá prvá vec, to sú dve kľúčové vety z rozhodnutia Ústavného súdu, ktorý podľa ústavy je najvyššou ústavnou autoritou. Je jediným vykladačom v tejto konkrétnej veci. Tá prvá veta znie, zopakujem: "Národná rada Slovenskej republiky prijatím uznesenia číslo 482 zo 4. decembra 1996, ktorým vzala na vedomie, že poslanec František Gaulieder sa podľa článku 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vzdal funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a že jeho mandát zaniká 4. decembra 1996, porušila jeho ústavné právo upravené v článku 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky." Tá druhá kľúčová veta z odôvodnenia Ústavného súdu znie: "Povinnosť napraviť svoje protiprávne konanie má ten subjekt, ktorý takto konal, t. j. ktorý svojím protiprávnym konaním vyvolal nežiaduci následok. V danom prípade je ním Národná rada." Tu ide o záväznosť práva, o záväznosť ústavy a o záväznosť ústavnej prísahy, ktorú každý z nás na začiatku vykonávania mandátu poslanca zložil. Ide o záväznosť slova, ide o záväznosť prísahy.

    Tá druhá vec, ktorú chcem povedať, nadviažem na to, čo povedal ctený Ján Čarnogurský, ktorý hovoril o spiknutí. Áno. Vaše ústa sú plné spiknutia proti Slovenskej republike, proti mladému Slovensku. Za seba a za Demokratickú stranu poviem, máme troch nepriateľov.

  • Reakcia poslancov.

  • Nie. Našimi nepriateľmi nie ste vy. My máme troch nepriateľov. Prvý nepriateľ je chudoba, druhý nepriateľ sú nemoci, tretí nepriateľ je cudzie zasahovanie. Áno, pán Ľupták. A môj osobný nepriateľ sú zločiny a zločinci.

    Vážení, dnes my tu nevedieme politický dialóg medzi opozíciou a koalíciou. Opozícia bráni ústavu, bráni právny štát. Koalícia sa rozhodla porušiť ústavu.

    Vážení, dámy a páni, každý, kto bude hlasovať proti navrhovanému uzneseniu, sa dostáva osobne na klzkú plochu protiústavného zločinu.

  • Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Kolesárová.

  • Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní,

    problém mandátu pána poslanca Gauliedera pokladám vzhľadom na naše dobré niekdajšie vzťahy nielen za problém odborný, ale aj za svoj osobný. Aj keď je pravdou, že som s ním prestala hovoriť niekoľko mesiacov pred jeho vystúpením z klubu Hnutia za demokratické Slovensko, a to z dôvodu pre mňa už neprijateľného spôsobu komunikácie s opozíciou a nevecnej kritiky nášho hnutia bez hľadania reálnych riešení, nemôžem nevyzdvihnúť predovšetkým jeho jednoznačný postoj k vzniku samostatného slovenského štátu, aktivity pri založení platformy Za demokratické Slovensko, nepoukázať na jeho ochotu pomáhať iným, či na obdivuhodný zmysel pre čierny humor. Napokon som mu vďačná aj za to, že ma priviedol k potrebe študovať a zamýšľať sa nad otázkami politickej pozície a roly poslancov, vzťahu morálky, politiky a práva, ako aj niektorých ďalších.

    Politickú rolu poslanca možno charakterizovať ako istý štandard správania, ktorý od neho ako štruktúrneho prvku konkrétneho politického zoskupenia očakávajú voliči. Okruh jeho práv a povinností sa teda viaže jednak na politickú organizáciu, ktorej je súčasťou, a jednak na občanov, ktorí politickej organizácii odovzdali vo voľbách svoj hlas. Ak má byť politické zoskupenie akcieschopné a zamerané na plnenie vytýčených cieľov, v prípade disproporčného správania sa členov voči požadovanej role musí mať priestor aj na účinnú korekciu a vyvodenie poučenia z vlastných chýb pri rozdeľovaní politických úloh a vymedzovaní ich obsahu.

    Pokladám za jednoznačné, že pán poslanec Gaulieder porušil morálny imperatív našich spoločných voličov, voličov Hnutia za demokratické Slovensko. Dobrovoľne sa zaviazal k členstvu v hnutí, a teda aj k rešpektovaniu rozhodovacej právomoci v straníckej štruktúre. Odvolávanie sa na zakladateľské zásluhy hnutia by zrejme stačilo až do volieb v roku 1994, avšak o výsledkoch jeho reálnej dovtedajšej niekoľkoročnej politickej práce svedčí jediný možný objektivizujúci údaj, a to je počet volebných preferencií v celkovej výške 2 921 hlasov. Iba na porovnanie uvádzam, že o niečo vyšší počet preferencií som mala aj ja, hoci som do predvolebnej kampane vstúpila ako v politickom živote úplne a úplne neznáma osoba.

    Za svoj mandát vďačí pán Gaulieder výlučne Hnutiu za demokratické Slovensko. Na základe nízkeho počtu preferencií, ako aj sumy vynaložených straníckych finančných prostriedkov na personálnu prezentáciu vo voľbách možno dokonca hovoriť o jeho etickom dlhu voči hnutiu za získanie poslaneckého mandátu, pričom tento dlh je mnohonásobne vyšší ako jeho priamy prínos. Preto, keď niekedy počúvam úvahy, kde sa odvoláva a vracia k svojim voličom, kde hovorí o vernosti, morálke a o zásadách slušného človeka vôbec, ktoré údajne ešte stále vyznáva a ktoré sú meritom merania správnosti jeho konania, nerozumiem im. Pretože vernosť slušnosti nemožno predsa pokladať za bimetalický pásik, ktorý sa ohýba podľa toho, ako ho nahrejeme. Pán Gaulieder pravdepodobne z nedbanlivosti, keďže i pravdepodobnú stratu jedného podpísaného papiera zabudol hlásiť na polícii, opomenul, že sa dopustil previnenia voči voličom HZDS všeobecne a osobitne voči tej časti, ktorá odovzdala hnutiu svoje hlasy a tie boli použité na získanie toho poslaneckého kresla, do ktorého on bez akýchkoľvek výhrad zasadol.

    Hnutie za demokratické Slovensko je jednou z mála politických síl na Slovensku, ktoré si inštitút volieb nielen váži, ale ho pokladá aj za základné právo občana rozhodnúť o zmene politických pomerov a za hlavný prostriedok na uchopenie moci. Preto vstupovalo do vlády vždy len s aktuálnym súhlasom voličov na aktuálnu situáciu a chce splniť aj svoj sľub o zabezpečení jednoty poslaneckého klubu. To je jeden zo základných atribútov formujúcej sa politickej kultúry HZDS a z tejto roviny sa odvíja aj hodnotenie a nazeranie na odchod pána Gauliedera z poslaneckého klubu. Poslanec je prostredníkom voličov vo výkone ústavnoprávnej a zákonodarnej moci a aj keď nezíska mandát poslanca prevažujúcim podielom, je v zmysle zásad zastupiteľskej demokracie splnomocnený hnutím na výkon jeho programových cieľov.

    Nemôžem súhlasiť ani s verejne prezentovaným názorom pána Gauliedera o jeho snahách korigovať politiku HZDS na vnútrostraníckej platforme. Z teórie i praxe modernej politiky vieme, že vnútrostranícka diskusia a vytváranie názorových či lobistických skupín má svoje plné opodstatnenie, ale rovnako aj zákonitosti, ktorými sa riadi. Preto bolo, myslím si, iluzórne očakávať efektívnosť náhodnej, nepremyslenej, málo vecnej, konkrétnej, argumentujúcej a najmä individuálnej kritiky bez cieleného hľadania podpory rovnako zmýšľajúcich kolegov v poslaneckej alebo politickej štruktúre hnutia. V každom prípade nevyčerpal všetky možnosti zakladajúceho člena hnutia a poslanca, veď dobre vedel a videl, že záujmové skupiny sa v klube permanentne vytvárajú a o záverečnom stanovisku sa vždy hlasuje.

    Ako malý príklad zo svojej odbornosti môžem uviesť vznik zoskupenia našich poslancov, ktorí v spolupráci s poslancami Združenia robotníkov Slovenska presvedčili ministra financií a koaličné kluby pri tvorbe rozpočtu na rok 1996 o potrebe vyčleniť na zdravotníctvo oproti pôvodnému zámeru viac ako 1 miliardu korún.

    Nijako ma nemohlo presvedčiť ani pocitové zdôvodnenie odchodu pána Gauliedera pre údajné neplnenie volebného programu HZDS a programového vyhlásenia vlády. Na vecné hodnotenie zložitých procesov treba totiž odborníka, resp. pri takých zložitých procesoch tím odborníkov. Ináč je to iba osobný postoj bez platnosti a spoľahlivosti výpovede.

    Žiaľ, Slovensku chýbajú parlamentné konvencie. Aj preto sa mnohokrát zrada na voličoch oceňuje ako spása demokracie. A možno preto sa zrada na kolegoch z klubu hodnotí známkou osobnostnej výnimočnosti, odvahy a statočnosti. A možno preto sa aj zrada politického programu odmení pozíciou hlavného korektora a vykladača právd. Ale ako sa potom má hovoriť o človeku, ktorý si na plnenie konkrétneho politického programu požičia 20 tisíc hlasov, lebo sám nepresvedčí, a potom ich použije ako nástroj politického boja pre opozičné hnutie? Ekonomická prax má pre takéto počínanie termín defraudácia.

    Vážené dámy, vážení páni, kauza Gaulieder, hocijako prikrášlená, je len jednou zo skúšok, ktoré nám pripravila mladá štátnosť a demokratické pravidlá, pre ktoré sme sa všetci spoločne rozhodli. Jej dôsledky sú a budú poučné pre terajšie i budúce politické štruktúry a som presvedčená, že aj keď je jednou z tých negatívnych, možno ju paradoxne pokladať za ďalší krôčik k stabilite politických vzťahov v Slovenskej republike.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďakujem pani poslankyni.

    S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Mikloško.

  • Vážená pani poslankyňa Kolesárová,

    počúval som vás veľmi pozorne a prosil by som vás, aby ste boli taká láskavá a vysvetlili mi, čo je to princíp bimetalického pásika. Toto som z vášho prejavu neporozumel. Keby ste toto mohli nejako vysvetliť.

  • V tom prípade by som prosil, či by mohla ešte raz povedať svoj prejav.

  • Súhlasím, aby vám to vysvetlila, ale mimo rokovacej miestnosti.

    Ďalej pán poslanec Fico - faktická poznámka.

  • Ďakujem.

    Vážená pani poslankyňa,

    vážim si každého poslanca v Národnej rade Slovenskej republiky a musím povedať, že si vážim aj vás a veľmi si vás vážim. Mám taký pocit, že ste hovorili trošku o veci, ktorá vôbec nesúvisí s dnešným rokovaním. Totiž vôbec nezáleží na tom, či ste vylúčili z HZDS satana alebo archanjela Gabriela. Toto vôbec nie je podstatná otázka. Dnes riešime otázku, či mienime, alebo nemienime rešpektovať nález Ústavného súdu.

  • Nález Ústavného súdu je prameň práva, a to mi potvrdí každý, kto má právnické vzdelanie a kto sedí v tejto sále. Prameň práva znamená, že nie je iná možnosť, iba ho rešpektovať. Takže každý, kto dnes mieni hlasovať inak ako za odsúhlasenie prameňa práva, bohužiaľ, hlasuje protizákonne. To je kocka celého problému, a nie morálne hodnotenie niekoho, koho ste vylúčili zo svojich radov.

    Ďakujem.

  • Vážená pani poslankyňa a kolegyňa z nášho výboru,

    jediné, čo som sa z vášho prejavu nedozvedel, je, či budete rešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu, alebo nie. Myslím si, ako vás mám možnosť poznať, predpokladám, že rozhodnutie Ústavného súdu ako jedna z mála poslankýň HZDS rešpektovať budete.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán predseda.

    Vážená pani kolegyňa,

    určite väčšina politických subjektov, ktoré tu sedia, by veľmi rado malo jednotu poslaneckého klubu. Nemožno ju však dosiahnuť za cenu porušenia ústavy. Často ste vo svojom príspevku spomínali morálny alebo etický aspekt tohto problému. Ako máme chápať potom vaše morálne alebo etické postoje, ak dnes budete hlasovať proti navrhnutému uzneseniu, čím porušíte svoj vlastný sľub o tom, že budete rešpektovať ústavu a zákony? Aká bude potom vaša morálka a vaša etika?

    Ďakujem.

  • Vážená pani kolegyňa,

    z vášho vystúpenia som sa dozvedel to, ako fungujú rozpočtové pravidlá HZDS, pokiaľ ide o voľby. Je veľmi pozoruhodné, že na základe investícií do poslanca v predvolebnej kampani sa vytvára etický dlh strane, ktorá ho delegovala. To je zaujímavé. Viem o inom dlhu. Dozvedel som sa tiež, aká bezbrehá vnútorná demokracia panuje v Hnutí za demokratické Slovensko. O tom viem svoje. To je jeden z dôvodov, prečo som odišiel z toho klubu a z Hnutia za demokratické Slovensko. Ale chcel by som...

  • Hlasy z pléna.

  • Nevyhnali ste ma, odišiel som dobrovoľne a ospravedlnil som sa všetkým slušným ľuďom, že som to spoluzakladal.

    Ale chcel by som vám povedať jednu zásadnú vec. Tu sa teraz nerieši morálny problém pána poslanca Gauliedera, ani váš morálny problém, ani finančné problémy Hnutia za demokratické Slovensko, ale tu sa teraz rieši problém, či budeme, alebo nebudeme rešpektovať ústavu, zákon a poslanecký sľub.

    Ďakujem.

  • Ešte faktická poznámka - pán poslanec Filkus.

  • Ďakujem pekne.

    Ja chcem rešpektovať závery Ústavného súdu, chcem akceptovať princípy demokracie vykladané Ústavným súdom. To sú základné všeobecné princípy, ktoré budem vždy rešpektovať. Keď si vedľa dám Gauliedera s jeho špecifikou, tieto princípy na špecifiká Gauliedera nemôžem uplatniť, nemôžem ich použiť. Poviem prečo. V čom je špecifikum? Podpísal reverz, abdikoval, inicioval všetko, celú akciu. To nemá nič spoločné s princípmi. Som za princípy, princípy demokracie, parlamentnej, medziľudských vzťahov, všetko, ale nemôžem použiť tieto princípy - neviem, poraďte mi -, neviem uplatniť tieto princípy Ústavného súdu na špecifiká Gauliederovho prípadu. A preto som v rozpakoch.

  • Vážený pán predseda, vážené predsedníctvo, vážené kolegyne, kolegovia,

    už som sa k týmto otázkam vyjadroval, ak si dobre pamätáte, práve v ten deň, 4. decembra, keď ešte podľa môjho názoru bola nádej, aby sme si mnohé veci vysvetlili a nemuselo k tým nedorozumeniam v riešení tejto kauzy dôjsť. Mohli ste pochopiť, ak ste vôbec mali záujem pochopiť, a mohli sme mnohé nepríjemnosti obísť. Napríklad aj túto. Keď som si vytiahol svoj záznam z toho dňa, tak tu je všade - "hlasy v pléne", "stupňujúci sa ruch v sále", a nemohli tam napísať, že to bol rev z vašej strany. Práve preto niektoré argumenty odznievali alebo niektoré argumenty ste schválne chceli nejakým spôsobom prekričať.

    Znovu by som vám ich prečítal, iba v úvode ako to vtedy prebiehalo. Aj k tomu, čo kritizoval pán poslanec Benčík, že som tú zmluvu s Gauliederom vytiahnuť nemal. Ja tvrdím, naopak, mal. A dobre, že som ju vytiahol. Tam išlo práve o to, že bolo potrebné dokázať, že tá zmluva s Gauliederom, ktorú on sám inicioval a podpísal - nevzťahujte to na ostatných poslancov -, sa nevzťahovala na ostatných poslancov a tá bola dôkazom toho, že nejde práve o tú zmluvu, ktorá bola teraz predmetom konania Ústavného súdu, ktorá bola predmetom rokovania vtedy na pléne Národnej rady. Buď ste to nepochopili, alebo ste to pochopiť nechceli.

    Prečítal by som vám, čo som vtedy hovoril: "Rád by som vás upozornil, že pán poslanec Gaulieder podpísal dva právne úkony a tieto skutočnosti pred vami zamlčuje. Obidva podpisy sú pravé a práve ten, o ktorom nebola doteraz žiadna polemika, je overený aj štátnym notárom." Potom som vám v závere čítal vzdanie sa funkcie poslanca: "Podpísaný poslanec Národnej rady...", ktorý bol úplne odlišný text ako ten, ktorý sme prerokúvali. Teda vám muselo byť nad slnko jasné, že sa zaoberáme nejakým úplne iným právnym úkonom. A keby ste sa vtedy tomu boli venovali, tak by ste prišli na to, že ten právny úkon je úplne odlišný, a opýtali by ste sa pána Gauliedera, ktorý už v teplučku sedel pri vás, čo je to za právny úkon, či to podpísal a prečo v mandátovom a imunitnom výbore potvrdil, že je to jeho podpis, ale text nie je jeho. A vtedy, keby sa boli tieto skutočnosti zisťovali, boli by ste ešte prišli na to, čo mal pán Gaulieder za lubom a ako aj vás podviedol. Ale podľa môjho názoru vy ste chceli byť podvedení. Vám to bolo vtedy jedno, o čom sa bude rokovať, len proste nejakým spôsobom očierniť Hnutie za demokratické Slovensko.

    No, keby som vám opisoval, však si môžete vytiahnuť aj svoje prejavy z toho dňa, keby ste si boli prečítali, čo ste vtedy všetko vyrevovali na to, čo robíme, ako sme falšovali dokument, ako sme dopisovali dátum do nejakého reverzu, ktorý bol podpísaný predtým, a ja som vám stále trpezlivo ako "nem tudom" vysvetľoval, čo je na tom. To nie je "nem tudom" - nerozumiem, to je ten "nemtud", ktorý nechce rozumieť.

  • Hlasy v sále.

  • A tak som vám stále trpezlivo dookola vysvetľoval, v čom je vlastne pointa.

    A teraz sa vlastne Gauliederovi podarilo oklamať nielen vás, ale sa mu podarilo oklamať aj Ústavný súd. No, a ja by som vám to dokonca aj prečítal, ak dovolíte, aby ste netvrdili, že si niečo vymýšľam. Ak to tu niektorí máte, môžete si pozrieť stranu 9 a tam v strede Ústavný súd tvrdí: "Ústavný súd, hodnotiac uvedený stav, musel logicky a bez akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru, že ak napriek tomu podpredseda Mandátového a imunitného výboru Národnej rady 4. decembra v rokovacej sále" - to je to, čo som ja čítal - "počas svojho vystúpenia tvrdil, že Národná rada rokuje o písomnom vzdaní sa funkcie poslanca, na ktorom je podpis jej autora (navrhovateľa) overený notárom, mohol toto tvrdenie preukazovať spoza rečníckeho pultu iba tou časťou zmluvy, pravdepodobne jej posledným listom. Túto zmluvu nemožno však považovať za formu prejavu vôle navrhovateľa smerujúceho k realizácii Ústavného súdu." Preboha, však to bolo to, čo som vám stále vštepoval do hlavy, že to je úplne iná zmluva a úplne pokojne sa ňou Ústavný súd zaoberal ako s tou, ktorá sa mala riešiť tu v pléne Národnej rady.

    A ešte sekundu, ešte by som vám prečítal úvod, kde pán Gaulieder predtým v mandátovom a imunitnom výbore nám jednoznačne tvrdil, že podpis nepopiera, podpis je jeho, ale text nie je jeho. Keď som sa ho pýtal, ako sa ten text mohol dostať nad podpis, tak odmietol vypovedať. Máte to v záznamoch, veď si to prehrajte z magnetofónovej pásky. Ústavný súd o tieto dôkazy nemal záujem. Nechápem. Nerozumiem, prečo si nevytiahol tento dôkaz, a to by bol jasný dôkaz toho, ako vec prebiehala a čo pán Gaulieder tvrdil, a mohol na základe toho konať.

    Ústavný súd sa dokonca zaoberal otázkou, ktorú v úvode svojho návrhu pán Gaulieder, exposlanec Gaulieder, nastolil. Tvrdí: "Ako ďalej uviedol, "Národná rada predovšetkým rozhodovala na základe falošného dokumentu"." Pán Gaulieder, citujem - "aj po ďalšom preskúmaní môjho podpisu na vyhlásení datovanom 26. 11. 1996 dospel som k záveru, že môj podpis je falošný". Tak on úplne pokojne po tom, čo pred mandátovým a imunitným výborom povedal, že je to jeho podpis, po tom, čo Kriminalisticko-expertízny ústav povedal, že je to jednoznačne jeho podpis, on Ústavnému súdu úplne pokojne tvrdí a napíše, že to nie je jeho podpis, že je falošný. A ďalej nielenže tento podpis spochybnil, ale spochybnil potom ešte aj text, s čím sa Ústavný súd vysporiadal tak, že dobre, i keď Gaulieder tvrdí, že podpis je falošný, Ústavný súd ho vyhodnotil, že nie je falošný. Takže ani Ústavný súd mu v tomto bode neuveril, ale sa nevysporiadal s ostatnými vecami. Text podľa Gauliedera je spochybnený. Ako je možné spochybniť text nad podpisom, to nikdy Gaulieder nevysvetlil ani v mandátovom a imunitnom výbore, ani na Ústavnom súde. A napriek tomu Ústavný súd o tých veciach pojednával a uviedol ich v odôvodnení svojho rozhodnutia, na základe čoho rozhodol. Nechápem. V troch bodoch sa potom podarilo Gauliederovi Ústavný súd podviesť. V tom podaní, ktoré tvrdil pred mandátovým a imunitným výborom, že to nie je jeho podpis, rovnako v tom, že to nie je jeho text, a rovnako aj v tom, čo sa prerokúvalo tu v pléne a na základe akého právneho úkonu bol údajne vylúčený alebo bol vzdaný sa mandátu poslanca.

    Na základe toho teda Ústavný súd rozhodol takýmto spôsobom. Ako dobre viete, viackrát sme to aj deklarovali, osobne som vždy reptal proti nesprávnym rozhodnutiam Ústavného súdu, ale nakoniec som ich akceptoval. Proti tomuto rozhodnutiu Ústavného súdu nielenže mám námietky, ale tie námietky som zhmotnil tak, že som podal podnet na trestné stíhanie proti bývalému poslancovi pánu Gauliederovi. A ako vidíte, niet pochybnosti o tom, že ho orgány činné v trestnom konaní odstíhať musia. Stopercentne ho musia odstíhať z jedného dôvodu. Zaprotokolovanie klamal pred Ústavným súdom, pred mandátovým a imunitným výborom - všade iné tvrdenia. Takže je evidentné, že z toho pán Gaulieder nevyjde. Akým právom potom pán Gaulieder krátkodobo využil lož pred Ústavným súdom na to, aby Ústavný súd rozhodol v jeho prospech, aby sa mohol dostať späť, sem, do týchto lavíc, on tu bude sedieť, on si pokojne počká do konca volebného obdobia, lebo ostatok už mu nehrozí, že by sa ešte ďalej dostal do parlamentu, tak na vašich kandidátnych listinách asi nie, no a on si tu pokojne v teple počká do skončenia volebného obdobia a môže sa nám akurát tak vysmiať.

    Orgány činné v trestnom konaní evidentne zistia, že išlo o podvodníka, ktorý podvodným spôsobom podviedol aj Ústavný súd, ale čo je to komu platné, lebo on už svoj cieľ dosiahol. Ja pri tomto nemienim asistovať. Preto budem proti tomuto rozhodovať, a to, čo patrilo orgánom činným v trestnom konaní, teda to rozhodnutie, ktoré rozhodol Ústavný súd, pretože o týchto veciach, o Gauliederovom konaní, mali rozhodovať orgány činné v trestnom konaní, tak si počkám na to, ako tieto orgány činné v trestnom konaní rozhodnú, a potom sa môžeme rozprávať o nejakom ďalšom riešení.

    Chcel som vám toho povedať viac, ale ako vidím, nemáte záujem ma počúvať. Viete, ja si myslím ešte z toho morálneho hľadiska, určitý pohľad z morálneho hľadiska, viete, raz uvidíte na vlastnej koži, aký je to problém, že niektorí poprední činitelia, ktorí sú na popredných miestach, snažia sa, robia, sú lídrami volebnej kampane, sú na čelných miestach, a potom ten, ktorý je na chvoste tej kandidátky, ani potom sa nejakým spôsobom nepričiní o to, aby sa zaslúžil nejakou prácou o to, aby sa nejakým spôsobom zviditeľnil alebo pomohol tomu hnutiu, alebo tej strane o volebné preferencie, potom jednoducho v pravom okamžiku sa sústredí iba na to, aby v pravom okamžiku pritlačil nôž na krčnú tepnu tomu, kto o tom rozhoduje.

    Keby bol dnes pán Gaulieder šéfom Slovenskej informačnej služby, keby sa mu bolo vyhovelo a keby sa bolo ustúpilo od jeho vydierania, alebo teda jeho vydieraniu vyhovelo, dnes mohol byť medzi nami, ale tento štát najdôležitejšie informácie, ktoré má a ktoré sú koncentrované v Slovenskej informačnej službe, by boli v rukách človeka, ktorý takýmto spôsobom, ako som vám vykreslil, podvodne koná. A vy, páni opoziční poslanci, sa ani nepýtajte, v rukách akého človeka by ste boli, ktorý miesto chrbtovej kosti má gumenú hadicu.

    Ďakujem.

  • Ďakujem.

    S faktickými poznámkami sa hlásia páni poslanci. Najskôr pán poslanec Kováč.

  • Vážený pán poslanec Macuška,

    som nesmierne rád, že ste vysvetlili tomuto plénu, akých ľudí ste kandidovali v HZDS. A pýtam sa, či ich je viac takýchto.

  • To po prvé.

    Po druhé, zdá sa mi, že ste nám to tak vehementne vysvetlili, chcel by som vám ešte povedať, že tak vehementne ste nám vysvetľovali všetky veci, že vám asi uniklo, že pán Gaulieder tu osobne vyhlásil, že sa nevzdáva mandátu. Vy nám tu hovoríte o nejakom dokumente. Ten v tejto chvíli nie je predmetom nášho rokovania. Predmetom nášho rokovania je pravdepodobne aj vám známy článok 133 ústavy, ktorý hovorí, že proti rozhodnutiu Ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. Myslím si, že k tomuto ste sa nevyslovili, pán poslanec. To je taká druhá poznámka k vášmu vystúpeniu.

    A ak dovolíte ešte na záver tretiu poznámku. Vy sa nás neustále snažíte presvedčiť, že Hnutie za demokratické Slovensko podpísalo dokument so svojimi poslancami. Neviem s koľkými, minimálne s jedným áno, lebo ste nám ho ukazovali, minimálne s jedným. A týmto dokumentom ste založili imperatívny mandát, u tohto jediného poslanca áno. Nie, prečo by sme to mali zrušiť? A čo strana, ktorá porušuje zákon? Viete, čo píše zákon o politických stranách, o takejto strane?

    Tu neporušil zákon Gaulieder týmto podpisom, ale tá politická strana, ktorá založila imperatívny mandát, pán poslanec. A ja sa teším, že ste toto verejne priznali, že ste to tu znovu zopakovali, že HZDS urobilo tento krok a že ste to verejne znovu deklarovali všetkým. Áno, HZDS založilo u Gauliedera imperatívny mandát, to ste nám priznali, to ste nám povedali. Ja vám blahoželám.

  • Pán predseda,

    pán Macuška ma zrejme nepochopil, lebo on dosť ťažko chápe elementárne zásady, ale pre ostatných by som rád pripomenul to, čo povedal Ústavný súd. Z toho jednoznačne vyplýva, že platný pre Národnú radu je posledný prejav vôle poslanca Gauliedera. To znamená, pán Macuška, aj keby ste mali stopercentne pravdu v tom, čo ste sa nám tu snažili opísať, keby to bola stopercentná pravda, to všetko sa vygumuje tým, že poslanec Gaulieder povedal, že on neodstupuje. Dokonca to vyjadril písomne. Ústavný súd musel rešpektovať všeobecné zásady práva, ktoré platia počas celej právnej histórie, a musel postupovať na základe elementárnej logiky, pán Macuška, ktorú vy ťažko ovládate, to je samozrejmé.

  • Ďakujem, pán predseda.

    Pán kolega Macuška sa nás snažil presvedčiť svojimi múdrymi argumentmi o svojej pravde. Pre mňa sú dôležité dva argumenty, dva inštitúty, pán Macuška. Mandátový a imunitný výbor a Ústavný súd vyriekol svoje rozhodnutie. A to by ste mali vy ako právnik takisto rešpektovať.

    Poviem vám jeden príklad, alebo taký príbeh, ktorý sa mi stal pred mesiacom. Jeden múdry človek - vy ste sa posúvali do pózy múdreho človeka - nám na jednom slávnostnom zhromaždení, kde aj vy veľmi často chodíte, nám hovoril o tom, že na Slovensku sa rozširuje zločin. A to, čo ste opísali, ste nazvali takisto protiprávnosťou. Tento múdry človek povedal, že keď niekto spolupracuje so zločincom, či je to v rodine, či je to v obci, či je to v štáte, tak sa stáva spoluvinníkom. Ak budete hlasovať za uznesenie, pretože tu bolo bezprávie, na podnet niekoho sa tu stalo jednému kolegovi bezprávie, ak budete obhajovať toto bezprávie hlasovaním, tak budete spoluvinníkmi. Ja vás pekne prosím, nebuďte spoluvinníkmi, pretože rozkladáte túto spoločnosť.

  • Ďakujem za slovo, pán predseda.

    Mrzí ma, že pán kolega Macuška nepokračoval ďalej, pretože v sobotu pri nahrávaní, resp. v piatok pri nahrávaní sobotňajších Dialógov mi povedal, že on ako právnik vie, že človek sa nemôže vzdať dopredu toho, čo nemá, ergo, že sa tu nehovorí o tom, čo Gaulieder podpísal v roku 1994, ale skutočnosť je taká, že ešte niečo podpísal za 15 miliónov korún teraz, ale že o tom sa ešte nerozpráva, ale bude sa o tom hovoriť.

    Kolegyňa Kolesárová hovorila o etickom dlhu. Vieme o 5-miliónovom záväzku, pritom hnutie bolo ochotné zaplatiť Gauliederovi, resp. krajskí funkcionári mu ponúkali 15 mil. korún. 15 mil. korún je ročný príspevok Hnutia za demokratické Slovensko zo štátneho rozpočtu. Tak o čom to vlastne je? O čom tu hovoríme?

    Dámy a páni, tu niet čo vážiť. Kolega Filkus, ak máš problém niečo odvážiť, neváž, pretože tu je len jedno, tu platí ústava a poslanecký sľub.

    Ďakujem.

  • Ctené dámy, vážení páni,

    pán poslanec Macuška ma svojimi komplikáciami o zmluve s Gauliederom inšpiroval k dvom pripomienkam.

    Mandát poslanca nemôže a nesmie byť predmetom občianskoprávnej alebo obchodnej zmluvy. Takýto akt, takáto zmluva je právne nulitná od samého začiatku. Takáto zmluva, občianskoprávna zmluva nemôže upravovať ústavnoprávne pomery. Keď budeme dôslední, vážení páni, a budete tvrdiť toto naďalej, a keď budeme dôsledne postupovať, tak spochybníte ústavné základy zloženia tohto parlamentu. Buďte si vedomí, čo z toho vyplýva.

    A priateľovi Filkusovi. Rudko, rozdiel medzi špecifikami a princípmi by si asi jasne pochopil, keby ťa Demokratická únia proti tvojej vôli vyšmarila z parlamentu ako HZDS Gauliedera.

  • Vážené dámy a páni, kolegyne, kolegovia,

    rád by som sa vopred ospravedlnil, že budem citovať niekoho z našich kolegov. Žiaľ, už sa mi stalo viackrát na tejto pôde, že keď som citoval vysokých ústavných činiteľov za Hnutie za demokratické Slovensko, nemohol som sa v týchto citátoch vyhnúť neslýchaným vulgárnostiam, či už išlo o Hudeka, Lexu, Gašparoviča a ďalších.

  • A teraz, keď som vás sledoval, pán Macuška, ako ste sa snažili vy, právnik, hovoriť všetky možné argumenty v rozpore s právom, v rozpore so základnou logickou úvahou, tak mi nevdojak zišli na um slová vášho kolegu, ktorý na svojej civilizačnej úrovni vyjadril filozofickú podstatu členstva v HZDS, citujem: "Aj keď si zatrtkáš s aidsákom, nemôžeš to vziať späť." Vicen.

    Ďakujem.

  • Smiech v sále.

  • Pán poslanec Filkus, ale to by nemala byť reakcia na poslanca Kanisa.

  • Nechcem reagovať, lebo diskusia už dostáva také rozmery, ktoré pomaly nebudú osobitným honorom pre tento parlament a pre túto diskusiu. Keď tu niekto narába s termínom "ústavný zločin", ja vôbec neviem, čo to je, či vôbec môže byť ústavný zločin. Janko, za Demokratickú stranu si tu hovoril o ústavnom zločine.

    K vystúpeniu Paľa Kanisa, nechcem naň osobitne reagovať, len ti chcem povedať, že som sa rozhodol, ako som sa rozhodol. A napríklad vzťahy medzi Demokratickou úniou a mnou sú na takej úrovni, že ja nekydám na DÚ, ani nebudem, a DÚ nekydá na mňa. Oni vedia, o čo ide, ja viem, o čo ide, prečo sme sa rozišli. Neviem, prečo by mali urobiť to, čo je v tvojich predstavách, čo by bolo asi to, čo ty nazývaš princípmi. Preto sa znovu vrátim k možnému uplatneniu princípov.

    Nikto mi v tejto poslaneckej snemovni nepovedal, ako môže základné princípy Ústavného súdu, o ktorých hovorí, aplikovať na špecifiká Gauliederovho príkladu. Z tohto pohľadu - podčiarkujem, ešte raz podčiarkujem - podpísanie reverzu, abdikačný list, iniciovanie celej situácie, ktorá tam vznikla, sú špecifiká Gauliederovho prípadu. A teraz akceptujte tú veľkú ústavnosť na toto. Toto mi vysvetlite.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pekne.

    Pán kolega Filkus, čiastočne by som...

  • Hlasy v sále.

  • Pardon, pán kolega Macuška, potárali ste tu už všeličo, na to sme už zvyknutí. Mrzí ma však, že ste si nedali ani toľko námahy, aby ste z nálezu Ústavného súdu prečítali všetko, čo sa tejto kauzy týka. Okrem expertízneho posudku na Gauliederov podpis pod abdikačný list Kriminalisticko-expertízny ústav spravil aj ďalší posudok, a to na písmo, ktoré malo byť na obálke, ktorá bola doručená Národnej rade, a ktorým sa vlastne Gaulieder mal vzdať svojho poslaneckého mandátu. To je podstatné, pretože to je prejav vôle smerujúcej k istej skutočnosti, ktorý je tiež potrebný na to, aby bol tento právny úkon platný. A tu od začiatku, vážení kolegovia, bolo známe, že Gaulieder - a to vždy tvrdil od začiatku aj v mandátovom a imunitnom výbore, že on takýto list, ktorým by sa bol vzdal poslaneckého mandátu, nikdy Národnej rade neodoslal. Popieral svoje písmo a odoslanie tohto listu od začiatku až do konca. A nakoniec jeho generálnym popretím bolo jeho vyhlásenie v parlamente pred začatím rokovania o tomto bode programu: "Páni, ja sa poslaneckého mandátu nevzdávam." O čom ešte chcete, pán kolega Filkus, teraz pochybovať?

  • Chcem, pán poslanec Filkus, povedať...

  • Hlasy v sále.

  • Môžem. Môžem. Som spoločný spravodajca. Áno? Chcem vysvetliť otázku pánu poslancovi Filkusovi k princípu. Môžem.

    Princíp, pán poslanec Filkus, je v tom, že vzdanie sa mandátu alebo funkcie poslanca je jednostranný právny prejav slobodnej a vážnej vôle poslanca. To pán poslanec Gaulieder neurobil.

  • Potlesk a hlasy v sále.

  • Páni poslanci, až doteraz, aj keď ide o vážnu kauzu, sme sa navzájom správali celkom dôstojne. Pokračujme tak, ako predtým.

    Takže ďalej vystúpi predseda ústavnoprávneho výboru pán Brňák.

  • Hlasy v sále.

  • Páni poslanci, je 19.00 hodín, môžeme pokračovať, alebo rokovanie skončíme? Prosím, dám o tom hlasovať. Ideme hlasovať o tom, či budeme pokračovať. Prosím, hlasujte. Kto je za to, aby sme to dokončili dnes?

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 133 poslancov. Za návrh hlasovalo 100 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 24 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 7 poslancov. Nehlasovali 2 poslanci.

    Prosím, pán predseda Brňák, môžete pokračovať v rozprave.

  • Vážený pán predseda, vážená Národná rada Slovenskej republiky,

    neodpustím si na úvod jednu poznámku ako reakciu na faktickú poznámku pána poslanca Weissa vo vzťahu k pánu poslancovi Tarnóczymu, kde akýmsi mentorským spôsobom moralizoval vo vzťahu práve k môjmu kolegovi pánu poslancovi Tarnóczymu. Myslím si, že on na to nemá právo, a domnievam sa, že pán poslanec Weiss sa veľmi rýchlo vysporiadal aj s rozmerom práva, s rozmerom morálky, aj so svojou minulosťou. Ako taký príklad, ktorý toto vlastne dokumentuje, chcem uviesť aj viaceré jeho články najmä v opozičnej tlači, keď v perexe týchto článkov uviedol, že pred novembrom 1989 pracoval ako vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied. Nuž, dovoľte mi uviesť, pán neprítomný poslanec Weiss, že ak ste pred novembrom 1989 pracovali ako vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied, tak taký pán Vasiľ Biľak si bez začervenania v tvári môže do svojich perexov písať, že pred novembrom 1989 pracoval ako krajčír.

  • A teraz mi dovoľte k veci. Nie tak dávno som publikoval svoj názor na kauzu, o ktorej teraz rokujeme, v dennej tlači, ktorý som sa pokúsil formulovať vo vecnej rovine, aj keď som sa, samozrejme, nemohol celkom vyhnúť pre mňa objektívnej nedokonalosti spočívajúcej v tom, že predmetná kauza má rozmer nie iba právny, ale tiež politický a tiež rozmer morálny. V ideálnej spoločnosti si viem predstaviť symbiózu, ba dokonca splynutie právneho, politického a morálneho rozmeru prípadu Gaulieder, ale v našich súčasných podmienkach ide o možno tri samostatné cesty, pričom každá z nich má svoj príbeh a svoj osud. Nechcem, hoci by to bolo oveľa jednoduchšie, vyslovovať teraz iba politické alebo iba morálne súdy, ale pokúsim sa, pokiaľ možno, najtriviálnejším spôsobom predostrieť niektoré právnické otázniky, ktoré ak by sa mali stať výkričníkmi, tak napriek rozhodnutiu Ústavného súdu vzbudzujú u mňa a u viacerých kolegov koalície právne významné pochybnosti nad rozhodnutím Ústavného súdu, ktoré môžu prerásť aj do odmietnutia iniciatívneho návrhu skupiny poslancov.

    S poľutovaním musím konštatovať, že napriek dostatočne dlhému času nikto na tieto výhrady nereagoval, ba dokonca ani teraz v parlamente. Ba práve naopak, aj niektorí opoziční poslanci-právnici či už v ústavnoprávnom výbore alebo pri mediálnych besedách nepriamo potvrdili vážnosť kompetenčných výhrad k rokovaniu Ústavného súdu v tejto kauze. Ich závery ale už neboli právne a spočívali v konštatovaní, že aj keby Ústavný súd nebol kompetentný v tejto veci konať, čo už teraz s tým, keď rozhodol. Alebo opätovne sme boli neprávne vyzvaní napríklad opozičným politikom-právnikom, aby sme sa napriek týmto výhradám ku kompetencii Ústavného súdu pokorili tomuto rozhodnutiu Ústavného súdu. Pokora by sa veru zišla aj v našom parlamente, ale zrejme v inej hodnotovej dimenzii, ako len k Ústavnému súdu.

    K samotnej kauze exposlanca Gauliedera odznelo už množstvo názorov, aj keď viac laických ako odborných. Tieto názory sa vyznačovali zväčša bulvárnosťou a dôslednou politickou opozičnosťou, takže si teraz dovolím vysloviť niektoré pochybnosti viažuce sa k pojmom "tak a nijako inak" alebo "poslanec a parlament je povinný", alebo "Ústavný súd jednoznačným a nedvojzmyselným spôsobom dal za pravdu" a podobne. Niektorí parlamentní kolegovia, dokonca právnici, popustili uzdu svojej ústavnoprávnej fantázie a hovorili v súvislosti s rozhodnutím Ústavného súdu o možnom trestnoprávnom postihu tých poslancov, ktorí hlasovali za sporné uznesenie parlamentu. Iní v tejto súvislosti hovorili o porušení poslaneckého sľubu, hoci sa nikde v poslaneckom sľube nehovorí o sľube poslanca na rozhodnutie Ústavného súdu, ale iba na ústavu a zákony, čo vždy nemusí byť to isté. A iní parlamentní kolegovia si neodpustili komerčne úspešné tvrdenie o možnom nerešpektovaní rozsudkov všeobecných súdov vrahmi, násilníkmi a inými kriminálnikmi, ak nebudú poslanci parlamentu rešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu. Však, pán poslanec Šimko?

    Povedzte mi, pán poslanec Šimko, ktorý vrah, násilník, zlodej ide do väzenia na základe autority a vyprecizovanému rozsudku všeobecného súdu? Hovorí vám niečo pojem vykonateľnosť rozsudku alebo trestný čin marenia výkonu riadneho rozhodnutia? Keby ste tieto pojmy ovládali, nemohli by ste porovnávať neporovnateľné.

    Pripúšťam, že viaceré publikované názory majú svoje formálno-správne ratio, ale dovolím si nesúhlasiť s - pomenujem ju - bohorovnosťou prezentovaných záverov celej tejto kauzy najmä opozičnou tlačou. Veľa sa toho napísalo o posvätnosti a nekritizovateľnosti rozhodnutia Ústavného súdu. Pravda je taká, že verejné polemizovanie či kritizovanie rozhodnutia Ústavného súdu môže byť z hľadiska celospoločenského kontraproduktívne presne tak, ako je kontraproduktívny každý spor medzi jednotlivými mocami v štáte. Toto si ale musia uvedomovať relevantní predstavitelia dotknutých mocí v štáte a v prípade, ak je to nevyhnutné alebo odôvodnené, je potrebné vynášať jasné, nedvojzmyselné, vnútorne si neodporujúce a ústavné rozhodnutia.

    Uvedomujem si, že kauza Gaulieder je do značnej miery zamotaná a že ak chcem polemizovať s rozhodnutím Ústavného súdu, musím začať od Adama, teda od parlamentu. Uvedomujem si, že formulujem názory, ktoré nemusia celkom vystihnúť bipolárne nálady existujúcej spoločnosti na kauzu Gaulieder. Ústavná dikcia vzdania sa mandátu poslancom upravená v článku 81 ods. 1 ústavy je pomerne strohá, ale jasná. Hovorí, že sa poslanec môže svojej funkcie vzdať. Toto znenie je z hľadiska obsahu a normálnej situácie dostatočné a jasné, pretože sa predpokladá, že po vzdaní sa mandátu poslancom nebude následne táto skutočnosť rozporovaná. Preto ani Ústava Slovenskej republiky, ani rokovací poriadok Národnej rady Slovenskej republiky nepovažovali za potrebné bližšie špecifikovať kompletný - nazvem ho - cestovný poriadok od času doručenia vzdania sa mandátu poslanca až po zavŕšenie tohto stavu faktickým odchodom z parlamentu. Aj preto rokovací poriadok len všeobecne hovorí v ustanovení § 2 ods. 3 písm. e) o tom, že Národná rada Slovenskej republiky berie na vedomie vzdanie sa funkcie poslanca.

    Mimochodom, v súvislosti s už citovaným článkom 81 Ústavy Slovenskej republiky by ma veľmi zaujímalo, akými konštrukčnými úvahami dospel Ústavný súd k záveru, že tento článok 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je rozhodujúci v spornej veci. O tom, že by išlo o porušenie akéhokoľvek práva pána Gauliedera podľa tohto článku ústavy, nemôže byť ani reč a zhodne s jedným pisateľom-právnikom konštatujem, že tento článok vôbec nehovorí o žiadnom práve okrem práva vzdať sa mandátu. Ak teda dotiahnem konštrukciu Ústavného súdu do konca, tak teda bolo porušené ústavné právo pána Gauliedera, aby sa mohol vzdať funkcie poslanca, ergo pán Gaulieder sa vzdal funkcie poslanca a Národná rada Slovenskej republiky toto jeho právo odmietla, porušila. Tohto údajného práva by sa mohol domáhať poslanec, ktorý by sa platne vzdal funkcie poslanca a proti tejto jeho vôli by ho parlament držal stále v parlamente ako poslanca. Ale o toto v predmetnom spore predsa nešlo. Domnievam sa, že potreba riešenia tohto prípadu bola pre Ústavný súd asi významnejšia ako právny, hmotnoprávny základ, o ktorý by bolo možné jednoznačne oprieť skutkové zistenie.

    Pokiaľ ide o sporné uznesenie parlamentu, myslím si, že nie je potrebné do hĺbky vysvetľovať, aký je rozdiel v sile a následkoch rôznych spôsobov hlasovania v našom parlamente. Istotne aj vám opozičným kolegom, je známe, že existujú rôzne stupne rozhodovacej činnosti parlamentu. Z hľadiska najvyššej sily slovenský parlament predovšetkým svojím rozhodnutím schvaľuje, zriaďuje, teda všeobecne záväzným spôsobom niečo zakladá, mení či ruší. Podľa môjho názoru najnižší stupeň spomínanej sily a váhy parlamentu spočíva v tom, keď niečo berie na vedomie. Takýmto spôsobom koná parlament najmä vtedy, ak si vypočuje nejakú informáciu alebo správu, ktorých jediným zmyslom bolo práve toto vypočutie či poznanie názoru niekoho.

    Zjednodušene povedané, ak parlament niečo berie na vedomie, neznamená to, že s takouto správou či informáciou súhlasí, ale iba to, že k takému niečomu došlo. Parlament teda nevyjadruje takýmto hlasovaním svoj vzťah k obsahu, ale iba k forme alebo ak chcete, takéto uznesenie nemá hmotnoprávnu, ale iba procesnú povahu. Aj preto sa často stáva, a je to možné kedykoľvek doložiť, že pri správe či informácii, s obsahom ktorej opoziční poslanci nesúhlasia, tí istí poslanci hlasujú za uznesenie, ktorým sa táto správa berie na vedomie. Robia alebo robili tak preto, že sú si vedomí toho, že tým, že niečo berú na vedomie, nevyjadrujú svoj vzťah k obsahu oboznámeného.

    Toto považujem za veľmi potrebné pripomenúť aj v súvislosti s kauzou Gaulieder v tom smere, že nie uznesenie parlamentu číslo 482, ktorým vzal na vedomie vzdanie sa mandátu exposlancom Gauliederom, ale samotný prejav vzdania sa mandátu je podľa môjho názoru právne relevantné v tomto spore. Aj preto je absurdné tvrdiť z hľadiska práva, že parlament zbavil mandátu alebo odvolal z funkcie poslanca Gauliedera, alebo že poslanci hlasovali za zbavenie mandátu či odvolanie z funkcie poslanca Gauliedera. Hlasovanie, ktorým sa niečo berie na vedomie, nie je hlasovaním o samotnom obsahu. Sporné preto nie je v tejto kauze právne nie tak významné uznesenie parlamentu, ale to, či exposlanec Gaulieder napísal, podpísal a prípadne poslal písomnosť, v ktorej sa toto tvrdilo, resp. či Národná rada Slovenskej republiky rozhodovala na základe falošného dokumentu, na čom postavil pán Gaulieder svoj podnet na Ústavný súd.

    Bohužiaľ alebo našťastie parlament nemá kompetencie orgánu, ktorý by mohol vykonať právne významné dokazovanie a právne významné rozhodnutie o tom, či sporný dokument je, alebo nie je právne vierohodný. Preto parlament nemohol ani právne posúdiť pravosť spornej listiny a spôsobu jej doručenia, ani to, či išlo o falošný dokument. Sám pán Gaulieder v parlamente nepopieral autentickosť minimálne svojho podpisu a obsahu písomnosti. Právo vysloviť platnosť alebo neplatnosť takéhoto úkonu, resp. konštatovať falošnosť dokumentu prináleží iba súdom, a podotýkam, že súdom primárne všeobecným, nie ústavnému.

  • Takáto právomoc nevyplýva pre Ústavný súd ani z jedného článku ústavy, ani z jedného paragrafu nášho právneho poriadku. Pre Ústavný súd tiež platí znenie článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým sa podľa môjho názoru jeho predstavitelia dôsledne neriadili. Do dnešného dňa sa exposlanec Gaulieder nedomáhal na všeobecnom súde ani pred orgánmi činnými v trestnom konaní toho, na čom postavil svoj podnet na Ústavný súd, to znamená, že sporný dokument je falošný, s prípadným trestnoprávnym postihom toho, kto tak konal. Podanie trestného oznámenia pánom Gauliederom orgánom činným v trestnom konaní o podozrení zo spáchania trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 Trestného zákona, tak ako je to uvedené aj v odôvodnení Ústavného súdu, vzhľadom na znenie tejto skutkovej podstaty sa nezaoberá tým, na čom postavil pán Gaulieder svoj podnet na Ústavný súd, to znamená, že parlament rozhodoval na základe falošného dokumentu.

    Trestný čin poškodzovania cudzích práv je založený na tom, že je spôsobená niekomu vážna ujma tým, že buď uvediem niekoho do omylu, alebo tým, že využijem niečí omyl. Tak ako je to vlastne? Išlo o falošný dokument, na čom je postavený podnet pána Gauliedera na Ústavný súd, alebo niekto využil iba omyl pána Gauliedera, keď on takéto trestné oznámenie podal?

    Z uvedeného je možné vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného súdu urobiť prvý záver. Aj v prípade, ak by Ústavný súd mal ústavou danú právomoc v predmetnej veci konať, podľa môjho názoru Ústavný súd konal v rozpore s článkom 130 ods. 3 spojený s článkom 127 Ústavy Slovenskej republiky, konal v rozpore so svojou judikatúrou napríklad prvým svojím nálezom z roku 1993 a v neposlednom rade konal v rozpore s § 31a zákona číslo 38/1993 Z. z. o konaní pred Ústavným súdom.

    Uvedený rozpor vidím v tom, že pán Gaulieder pred doručením podnetu na Ústavný súd nevyužil možnosti svojej právnej ochrany v rámci iných orgánov, ako je Ústavný súd. Podanie trestného oznámenia v spojitosti s ustanovením § 209 Trestného zákona sa neviazalo na falošnosť dokumentu, na čom je postavený podnet na Ústavný súd, ale na niečo iné.

    Druhý vážny rozpor vidím práve už v spomenutej svojvoľnej kompetencii Ústavného súdu rozhodovať vo veciach nad rámec právomocí vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný rámec vecí, v ktorých môže Ústavný súd Slovenskej republiky konať a rozhodovať, sa viaže na články 125, 126, 127, 128 a 129 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd sa zrejme domnieva, že jeho právomoc je daná aj znením článku 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého prijal podnet pána Gauliedera na ďalšie konanie. Celý problém spočíva v tom, že v zmysle ustanovenia článku 127 ústavy, ktorý podľa môjho názoru jediný umožňuje pri splnení ostatných podmienok zaoberať sa na Ústavnom súde porušením základných práv a slobôd. Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

    Je evidentné a nikým nespochybniteľné, že podľa článku 127 ústavy nie je daná právomoc Ústavného súdu v predmetnej kauze, pretože Národná rada Slovenskej republiky nie je ani orgán štátnej správy, ani orgán územnej samosprávy a namietané porušenie práva pánom Gauliederom nepatrí medzi základné práva a slobody, ktoré sú taxatívne uvedené v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky.

  • Taktiež navyše konaniu pred Ústavným súdom nepredchádzalo konanie v inom orgáne. Podľa článku 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv. Ak si prečítame celý článok 130 Ústavy Slovenskej republiky, zistíme, že hovorí iba o subjektoch a o forme podaní na Ústavný súd. Takéto formy sú buď návrh, alebo podnet. Takto presne opisujú toto znenie článku 130 aj páni Fogaš a Čič v knižnom vydaní Ústavy Slovenskej republiky z roku 1992 na strane 96, keď tvrdia, citujem: "Článok 130 vymedzuje subjekty, ktoré majú právo vyvolať konanie pred Ústavným súdom. Sú to prezident republiky, vláda, súd, generálny prokurátor a zjednodušene povedané každý, koho sa týka porušenie" - a teraz prízvukujem - "základných práv a slobôd." Teda nie akýchkoľvek práv, nie akýchkoľvek ústavných práv, ale základných práv a slobôd, o ktorých taxatívne hovorí druhá hlava Ústavy Slovenskej republiky. A tam článok 81 nepatrí.

    Dávam do pozornosti záver konštatovania dvoch aj dnes na tejto kauze určitou mierou zainteresovaných odborníkov. Domnievam sa, že Ústavný súd z vlastnej vôle a účelovým spôsobom pri svojom rozhodovaní rozšíril okruh subjektov a formu podania neústavne tak, že ide o jeho ďalšiu právomoc, ktorá otvára ústavou presne dané právomoci Ústavného súdu v podstate na nikým a ničím neobmedzenú činnosť Ústavného súdu. Rozšíril ju v podstate na porušenie akýchkoľvek práv, nielen základných práv a slobôd podľa druhej hlavy ústavy, a rozšírili ju nielen vo vzťahu k orgánom štátnej správy a územnej samosprávy, ale na ktorýkoľvek orgán. Aj pri najväčšej ústavnej fantázii by bolo, myslím si, trúfalé tvrdiť, že takto to chcel zákonodarca. Veď ak by to takto skutočne chcel, stačilo iba toto ustanovenie a neboli by potrebné znenia článkov 124 až 129, pretože všetky tam uvedené právomoci Ústavného súdu by boli vlastne pokryté článkom 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

    Ak by platilo to, čo tvrdí teraz Ústavný súd v súvislosti s článkom 130 ods. 3 ústavy, tak by Ústavný súd mohol preskúmavať, rušiť či meniť všetky rozhodnutia všeobecných súdov a iných orgánov, nielen tých, o ktorých hovorí článok 127 ústavy. Článok 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nezakladá podľa môjho názoru žiadnu novú právomoc Ústavného súdu, ale iba umožňuje rozšíriť formu podania na Ústavný súd z návrhu aj na podnet. Myslím si, že tento odsek sa môže čítať iba v kontexte právomoc určujúcich článkov 125 až 129 Ústavy Slovenskej republiky.

    Z uvedeného plynie ďalší do dnešného dňa nevyvrátený záver. Pre konanie Ústavného súdu v predmetnej kauze chýba ústavou predpokladaná právomoc Ústavného súdu, pretože porušenie práva, ktoré sa rozhodnutím Ústavného súdu vyčíta (článok 81 ods. 1 ústavy), nepatrí medzi základné práva a slobody uvedené taxatívne v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky. Článok 130 ods. 3 ústavy, tak ako to zhodne konštatujú aj páni Fogaš a Čič - neviem, či aj dnes -, sa dotýka nie akýchkoľvek práv, ale iba základných, presne určených v druhej hlave ústavy. Aj keby to bolo inak, tak znenie článku 130 ods. 3 ústavy je potrebné čítať v kontexte s článkom 125 ústavy, v zmysle ktorého sa namieta nesúlad medzi určitými právnymi normami. A v kauze pána Gauliedera o takýto rozpor nejde, čím taktiež chýba právomoc Ústavného súdu v tejto kauze konať.

    Záverečnú poznámku chcem podčiarknuť, pretože je dôležitá na odmietnutie niektorých mystifikácií. V Slovenskej republike je podľa ústavy parlamentný systém vlády. Inými slovami povedané, v rámci vzájomne si konkurujúcich mocí v štáte je moc zákonodarná, teda parlament, najvýznamnejšia, čo je zvýraznené aj tým, že parlament je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom v Slovenskej republike.

    Pripúšťam polemiku na tému, že výkonná moc je fakticky u nás významnejšia, ale to tak je nielen vo vládach pána Mečiara, ale tiež vo všetkých ostatných. Fikcia, ktorá sa začína u nás účelovo používať a používa sa aj dnes, tvrdí, že v tejto republike nie je parlamentný systém vlády, ale že u nás existuje ústavno-sudcovský systém vlády, od ktorého sa odvíja všetko, aj to, čo podľa ústavy nie je zverené Ústavnému súdu. Takéto tendencie je potrebné jednoznačne odmietnuť, pretože žiadna z mocí v štáte nemá absolútne kompetencie. Je tiež pozoruhodné, že takéto zbožštené vnímanie Ústavného súdu nepôsobí u jeho hlásateľov univerzálne, to znamená pre všetky prípady. Možno jednoznačne dokázať, že jeden a ten istý či už redaktor nezávislej opozičnej tlače alebo politik napríklad z KDH v jednej kauze dosť nevhodne kritizovali rozhodnutie Ústavného súdu a v inej kauze zase zatracujú každého, kto nespieva ódy na iné rozhodnutie toho istého súdu.

    Postavenie Ústavného súdu v každej spoločnosti je iste významné a dosť podrobne sledované mienkotvornou zahraničnou verejnosťou. Ústavný súd v každej krajine, a teda aj u nás je ale iba jednou z mocí v štáte. Zvyčajne býva zaradený pod moc súdnu. Nič viac a nič menej. Ako taká podlieha emergenčnému systému vzájomných bŕzd a protivách vo vzťahu k exekutíve i parlamentu. Aj preto, že Ústavný súd je iba jednou z mocí, resp. súčasťou jednej z mocí, môže Ústavný súd konať iba v súlade s právomocami, ktoré sú mu zverené ústavou. Z nijakého článku ústavy nevyplýva právomoc Ústavného súdu preskúmavať uznesenia parlamentu, navyše uznesenia, ktorými sa iba niečo berie na vedomie. Z nijakého článku ústavy nevyplýva právomoc Ústavného súdu vo veci konať, ak sa nevyčerpali všetky dostupné spôsoby možnosti zjednania nápravy pred inými kompetentnými orgánmi (potlesk), a z nijakého článku ústavy nevyplýva právomoc Ústavného súdu v iných ako základných právach a slobodách, resp. právomoc Ústavného súdu o inom ako nesúlade medzi právnymi normami.

    To, že Ústava Slovenskej republiky je povedzme nedokonalá v tom, že iba v niektorých prípadoch umožňuje Ústavnému súdu vydávať aj vykonateľné rozhodnutia, povedzme beriem, ale túto chybu je možné napraviť iba zmenou ústavy, a nie svojvoľným rozširovaním právomocí Ústavného súdu a následným, predovšetkým politickým tlakom doma a v zahraničí na plnenie rozhodnutí Ústavného súdu, ku ktorým im chýba hmotnoprávny predpoklad, ústavou predpokladaná právomoc. Realitu je potrebné prispôsobovať ústave, nie ústavu realite. Kauzu Gaulieder je taktiež potrebné prispôsobiť ústavným možnostiam, a nie ústavné možnosti prispôsobovať kauze Gaulieder.

  • Toto môže byť prejudiciálne nebezpečné najmä v politickej oblasti pre budúcnosť.

    A pokiaľ ide o pána Gauliedera a jeho poslanecký mandát, za seba, a myslím, aj za viacerých kolegov tvrdím, že Národná rada Slovenskej republiky uznáva právo pána Gauliedera byť poslancom Národnej rady Slovenskej republiky za predpokladu, že sa súdne dokáže neplatnosť prejavu pána Gauliedera o vzdaní sa funkcie poslanca. Otázka platnosti či neplatnosti jeho oznámenia o vzdaní sa mandátu poslanca sa musí vyriešiť spôsobom upraveným právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu. Dovtedy Národná rada Slovenskej republiky nemôže uviesť pána Gauliedera do poslaneckého kresla, a to aj so zreteľom na rozhodnutie Ústavného súdu, lebo by tak porušila Ústavu Slovenskej republiky, ktorej je sama garantom, na čo ju nemôže zaviazať ani rozhodnutie Ústavného súdu.

  • Vidiac a poznajúc názory súčasných protagonistov ochrany ústavnosti pri iných konkrétach dovolím si na záver vysloviť rýdzo politický názor. Fetiš Ústavného súdu u nás nie je pestovaný na zveľaďovanie princípov právneho štátu, ale na obyčajnejší a prozaickejší politický zápas. Toto treba mať na zreteli a takto to, myslím si, chápu aj voliči a priaznivci súčasnej koalície.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pánu predsedovi.

    Do rozpravy je prihlásený ešte pán poslanec Čarnogurský, ale medzitým sú faktické poznámky.

    Pán poslanec Weiss.

  • Pán Brňák, po vašich slovách na moju adresu schizofrenicky tlieskali vaši kolegovia z HZDS, ktorí sú sami bývalí komunisti, zrejme 19 bývalým komunistom, ktorí sú vo vašej vláde, z ktorých mnohí absolvovali večernú univerzitu alebo Komsomolku. Na rozdiel od nich ja som nikdy nezatajoval svoju minulosť, ani to, kde som pracoval. Osem rokov pôsobím v politike pod drobnohľadom verejnosti. To je po prvé.

    Po druhé, vy sám, pán doktor Brňák, ste po revolúcii už v tretej, či štvrtej strane. Prosím vás pekne, nemoralizujte nám, pretože sa budete usilovať dostať aj do ďalšej vládnucej strany, ak sa vaše skorumpované hnutie rozsype práve kvôli korupcii a práve kvôli nenávisti privatizérov, ktorí zadarmo - za facku - dostali majetky, a ešte im je málo a cítia sa ukrivdení.

    Ďalej by som vám chcel povedať, že takí ako vy majú plno rečí o Slovensku, ale ide im len o majetky a o sinekúry, tak ako išlo arizátorom, ktorých režim sa dnes pokúšate práve vy, pán Brňák, obhajovať.

    Pán Brňák, ako sudca za bývalého režimu sa dnes horlivo snažíte právnickými ekvilibristikami zdôvodniť, že je mravné a opodstatnené nerešpektovať ústavu a nerešpektovať rozhodnutia ústavných sudcov, ktorých ste sám zvolili, a vy ste za tú ústavu hlasovali. Za to by ste si skutočne zaslúžili potlesk.

  • Jednoducho, vy ste tu urobili obžalobu Ústavného súdu Slovenskej republiky, vy ste sa snažili podryť autoritu inštitúcie, ktorá má ochraňovať ústavnosť. Zrejme je to v súlade s vaším konceptom, že treba nastoliť v tejto krajine poriadok aj za cenu toho, že by sa obmedzili ľudské práva.

  • Šum v sále.

  • Ďakujem za slovo.

    Doktor Brňák nedávno verejne povedal doslova toto: "Poriadok je viac ako právo." Naposledy v modernej dobe tento výrok odznel v Hitlerovej knihe Mein kampf. V postkomunistickom svete, v našej krajine i tento veľký prejav doktora Brňáka je dôkazom, aký je krehký rozdiel medzi komunizmom a nacizmom.

  • Vážený pán poslanec,

    musím zareagovať na vaše vystúpenie, pretože ste urobili rozsiahlu právnickú analýzu, ktorou ste sa nám snažili odôvodniť, prečo Ústavný súd nemal právo rozhodnúť v tejto veci. Musím vám povedať, že by som to považoval za omnoho dôveryhodnejšie, ak by ste s touto analýzou došli niekedy v marci, februári alebo apríli tohto roku, keď celá kauza bola podaná na Ústavný súd.

    Pamätám si autoritatívne vyjadrenie, veľmi vážne vyjadrenia pána predsedu Národnej rady, ale i vážených koaličných poslancov, keď tu boli poslanci Európskeho parlamentu, ktorým, keď sa pýtali na kauzu Gaulieder, odpovedali, že vec rieši Ústavný súd, ten rozhodne. Existuje doložené svedectvo, že pán Dušan Slobodník a pán Ján Cuper na Parlamentnom zhromaždení OBSE kolegom z krajín Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe povedali ešte pred rozhodnutím Ústavného súdu, že rozhodnutie Ústavného súdu v tejto veci sa na Slovensku bude rešpektovať.

    A to, čo ste tu predviedli, mi pripadá účelové preto, že ak nie ste spokojný s tým rozhodnutím, tak sa ho snažíte spochybniť. Ak ste mali tieto pochybnosti, ktoré ste nám tu teraz povedali, tak ste ich mohli povedať skôr a mohli ste vyvolať jednu odbornú právnu polemiku, čo môže alebo nemôže urobiť Ústavný súd. Vedeli ste, že Gaulieder namieta svoje práva, ako ich namieta, všetko vám bolo známe. Ale prišli ste teraz s kritikou, resp. so spochybňovaním, ktoré skutočne pripadá účelové a vlastne vašich kolegov poslancov, ktorí čosi šírili v Európe, stavia do polohy naivných prostáčikov.

  • Ďakujem.

    Pán poslanec Brňák, vy ako každý z nás máte právo na svoj názor. To nikto nepopiera. Ale tento názor sa dá publikovať v odborných periodikách, tam môžete o tom diskutovať. Uvedomte si, že teraz sme postavení pred problém, ako dať do súladu protiprávne, protiústavné rozhodnutie Národnej rady. Čiže diskutovať môžete, ale nie na pôde Národnej rady. V tej odbornej diskusii vy spochybňujete hmotnoprávne aj procesnoprávne opodstatnenie Ústavného súdu, argumentujúc povedzme článkom 81 ods. 1. Pán Brňák, nedali ste si náhodou otázku, že v tomto ustanovení, kde sa hovorí, že poslanec sa môže funkcie poslanca vzdať, je implicitne obsiahnuté tiež aj právo na ochranu proti tomu, aby ho niekto nútil k tomu, aby sa vzdal? Nie je tam vyjadrené aj to, že ho nemožno nútiť?

  • Hlas poslanca Brňáka z pléna.

  • No vidíte. O tom má právo rozhodnúť súd v zmysle článku 130 ods. 3, ktorý vy spochybňujete v súvislosti s ostatnými článkami, nie iba s článkom 125, ktorý ste citovali. To je veľmi účelovo zavádzajúca interpretácia. Vy ste tu argumentovali vyvážením síl moci v štáte, vzájomných bŕzd a protiváh, ale jeden zo základných pilierov je, že súdom sa musí prispôsobiť výkonná moc. Ak tento pilier podryjete, tak môže sa zrútiť konštrukcia štátu.

  • Ďakujem, pán poslanec.

    Pán poslanec Fico.

  • Pán predseda, mne neprekáža, že pán poslanec Brňák diskutuje, nakoniec diskusia je predmetom našej práce. Čo mi prekáža, je to, že na úvod nepovedal nasledujúcu vetu: Rešpektujem Ústavný súd, rešpektujem nález Ústavného súdu, ale teraz idem povedať také a také námietky k tomuto nálezu Ústavného súdu.

    Pán Brňák, vy ste opomenuli základný fakt. Je tu konečné rozhodnutie Ústavného súdu, definitívne, proti ktorému nie je možné podať žiadny opravný prostriedok. Ďalej ste povedali, že poslanci sľubujú iba na ústavu a na zákony, ale dobre viete, že nález Ústavného súdu je prameňom práva, čiže sľub poslanca sa rovnako týka aj ústavy, aj zákonov a takisto sa týka aj prameňa práva, ktorým nález Ústavného súdu nepochybne je.

    Rovnako postavím tú istú otázku, prečo nikto za Národnú radu Slovenskej republiky nezastupoval ako inštitúciu pred Ústavným súdom. Prečo ste toto všetko nepovedali? Ja by som teraz mohol napríklad argumentovať, keď namietate námietku nevyčerpania ostatných opravných prostriedkov, ktoré mal k dispozícii Gaulieder. Áno, môžete mať efektívne a dostupné opravné prostriedky, ale on nemal ani jeden. Trestné podanie nie je ani efektívny, ani dostupný opravný prostriedok.

    Ďalej vám chcem povedať, že vôbec to nie je rozpor s judikatúrou Ústavného súdu, pretože Ústavný súd rozhodol na základe podnetu aj o iných právach ako o tých, ktoré sú uvedené v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky.

    Úplne nakoniec vám chcem povedať, že článok 130 ods. 3 hovorí úplne jasne o právach, nehovorí o základných právach, slobodách, ako to uvádza napríklad článok 127 ústavy. Čiže vaša argumentácia neobstojí, hoci prišla naozaj veľmi neskoro.

  • Vážený pán poslanec Brňák,

    keď som si vás vypočul, musím povedať pravdu, že mi mráz behal po chrbte najmä preto, že ste sudca a že sa pravdepodobne do tohto povolania vrátite, pretože ste veľmi pravdepodobne tento parlament vedome klamali. To, čo ste tu vyprodukovali, bola lož.

    Vy veľmi dobre viete, že pán poslanec Gaulieder podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, teda vyčerpal možnosti, ktoré mal. Toto podanie mu odobril aj okresný prokurátor. Aj o tom viete, že bolo oprávnené, a iste viete, že okresné policajné orgány tento prípad uložili. Aký opravný prostriedok ešte mal k dispozícii pán poslanec Gaulieder predtým, ako sa obrátil na Ústavný súd? Vyčítate mu, že nevyčerpal ostatné prostriedky, ktoré mal ako občan.

  • Pán poslanec, išlo o iný trestný čin, nepleťte to.

  • Nie, nepletiem to. Pán poslanec Brňák nám celý čas oznamoval, že pán poslanec Gaulieder nevyčerpal prostriedky v tejto kauze, v kauze odoslania, sfalšovania jeho údajného vzdania sa. Toto nám vyčíta pán poslanec Brňák. Pán poslanec, nabudúce rozmýšľajte, čo poviete.

  • Ďakujem pekne, pán predseda.

    Pán kolega, predseda ústavnoprávneho výboru by mal argumentovať nie hrubou demagógiou, ale faktami. Pripomeniem vám, čo ste povedali. Povedali ste, že tento dokument je falošný a na základe falošného dokumentu podal podnet pán Gaulieder a že Ústavný súd rozhodoval na základe falošného dokumentu. Pýtam sa, ak neexistuje nejaký dokument, aj vy, aj pán Macuška tu stále šermujete s nejakým dokumentom, ktorý tu nepredložíte. Spomínali ste tu svojvoľné rozhodnutie Ústavného súdu, zbožštené chápanie Ústavného súdu. To, že tu poslanci niečo zobrali na vedomie a že ústava je nedokonalá, ste vyprodukovali počas týchto pár minút, pán predseda ústavnoprávneho výboru.

    A navyše, chceli ste obhajovať nejakú skupinu ľudí, ktorí na jednej strane sa cítia, že nie sú zodpovední, na jednej strane zobrali čosi na vedomie, a na druhej strane veľmi dobre viete, že dokument o vzdaní sa mandátu alebo imperatívny mandát časť poslancov HZDS podpísala, že tento dokument bol poslaný proti vedomiu kolegu Gauliedera a na základe takého vykonštruovania ste rozhodovali a teraz sa to snažíte obhájiť. Je to úbohé a pripomína mi to svojou demagógiou päťdesiate roky. Štartujete tu totalitu, že absolútne neberiete do úvahy fakty, ale snažíte sa tu valcovať nejakými bludmi. Pripomína mi to jednu psychiatrickú chorobu. Viete, ako sa volá? Paranoja.

  • Ďakujem, pán predseda.

    Rád by som povedal pánu poslancovi Brňákovi, aby si z vystúpenia pána poslanca Weissa nič nerobil, pretože niektorým ľuďom sa stáva, že keď nemajú argumenty, tak začnú rozdávať facky.

    Ale chcel by som k jeho ďalšiemu vystúpeniu povedať, že naozaj tu môže vzniknúť jeden naozaj zaujímavý precedens, že právo byť poslancom, resp. byť poslancom bude základným ľudským právom v Slovenskej republike. Len neviem, ako ho naplníme, keď tu máme 5,5 miliónov obyvateľov. Zrejme tu budeme mať 5,5 miliónov poslancov. Samozrejme, základnou otázkou je, kto posúdi, či v danom konaní Ústavný súd je kompetentný konať. Myslím si, že toto je základná otázka, pred ktorou teraz stojíme. A myslím si, že poslanec Brňák veľmi vážne spochybnil právo Ústavného súdu konať v danej veci.

    Ďakujem.

  • Vážený pán predseda, milé dámy, vážení páni,

    myslím si, že vystúpenie predsedu ústavnoprávneho výboru bolo naozaj fundované a argumentačne vyvážené. Nech ťa, pán predseda, netrápi to, že podlieha kritike niekoľkých gynekológov a iných zdravotníckych pracovníkov, ktorí asi o ústavnom práve vedia toľko ako ja o gynekológii.

  • Smiech v sále.

  • Samozrejme, nech ťa netrápi ani to, že ho spochybňuje jeden docent práv, ktorý nevie, že sudcov Ústavného súdu vymenúva prezident republiky a že v parlamentnej republike je prezident politicky nezodpovedný, a nie zodpovedný. No a na argument pána Fica - rozhodnutie Ústavného súdu nie je ani konečné, ani nespochybniteľné, lebo naozaj konečné bude naše hlasovanie. Až tak ďaleko Ústavný súd nemohol ísť, aby nám nariadil, že ruší naše rozhodnutie, alebo nám nariadil, ako máme hlasovať, lebo tým by sa sám dopustil protiústavnosti. Takže nechajte to na nás, my budeme hlasovať tak, ako nám naozaj bude hovoriť svedomie a vedomie.

    Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo.

    Vážené kolegyne, kolegovia,

    je mi ľúto najmä tej záverečnej vety, ktorou sa vlastne skutočne spochybnilo postavenie jednej z vrcholových inštitúcií Slovenskej republiky, pretože si myslím, že nie je možné, aby sme fetiš k rozhodnutiu Ústavného súdu vtesnávali do svojich politických kontúr. To po prvé.

    Po druhé, pán kolega Brňák, právomoc nie je hmotnoprávnou, ale procesnou podmienkou. Myslím si, že na tom sa zhodneme bez diskusie. A keď nie, tak by som to ohodnotil veľmi nedostatočne, keby to bolo na skúške. Ďalej, nesprávne ste citovali článok 130 ods. 1 písm. f) a ten výklad ste si tam doložili sám, ale myslím si, že v tomto prípade išlo o článok 130 ods. 3 v nadväznosti na články 81, 30 a 31 Ústavy Slovenskej republiky.

  • Pán poslanec Fogaš si sám vypol. Mal ešte 1,3 minúty. Nahoďte tam minútu pre pána poslanca.

  • Smiech v sále.

  • Treba vidieť súvislosti a podľa článku 31 zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd, jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Čiže výkladom tohto článku sme trochu obmedzení a ak teda cez odsek 3 článku 130 bol citovaný článok 81, tak ten len chráni slobodu vôle poslanca vzdať sa mandátu. Inými slovami, ak je mandátu "vzdaný", tak je porušené jeho právo vyplývajúce z článku 30 ods. 4, a to je nepochybne základné právo, ktoré patrí k základným politickým právam. Domnievam sa, že v tomto prípade riešime takúto kauzu.

    Skutočne si musíme uvedomiť, že riešime kauzu, ktorá sa týka základných politických práv, lebo naše rozhodnutie znemožňuje prístup k volenej funkcii, do ktorej Gaulieder zvolený bol. Všetky ostatné morálne hodnotenia, myslím si, môžeme v tejto chvíli opomenúť, všetko. Váš výklad, pán poslanec Brňák, bol teda postavený na vode.

  • Základné právo je iné.

    Pán poslanec Juriš.

  • Vážení kolegovia, kolegyne,

    nie som právnik, to viete, ani gynekológ, ale môžem povedať, že to, čom som tu dnes vypočul od právnikov, niektorých si veľmi vážim a nad tými druhými lámem palicu, ako mohla škola vypustiť také čosi. Na vlastné uši som počul, na vlastné oči videl, že pán Gaulieder sa nevzdáva mandátu. A vy ste zobrali na vedomie, že sa vzdáva. Nepochopiteľné! Niekto by teraz povedal, že Juriš tu nie je, a vy odhlasujete, že nie je. No predstavte si to. Takže potom skutočne sa tu dá hovoriť o nejakých až chorobných príznakoch alebo o prísnej straníckej disciplíne a podobne, ale jednoznačne je to porušovanie ústavných práv poslanca.

  • Hlas z pléna: Máte zelené videnie.

  • Väčšinou do týchto faktických poznámok nevstupujem, ale úprimne povedané, to, čo tu predvádzame, je také veľmi zvláštne divadlo, pretože každý veľmi dobre vie, každé malé dieťa veľmi dobre vie, o čo tu ide a o čo tu išlo. Išlo o exemplárne potrestanie neposlušného poslanca.

    A dal by som do pozornosti rozdiel medzi právnickými kľučkami pána Brňáka a ďalších koaličných právnikov a medzi jasnou rečou pána Poliaka. To je reč ľudí, o ktorých sa vy opierate ako o svojich voličov, a títo ľudia to vidia veľmi dobre. Za žiadne paragrafy sa neskryjete. To je jasný prípad, kde ste vylúčili poslanca za to, že sa prejavoval iným spôsobom, ako sa vám páčilo. Ešte dnes je reparát. Dnes je reparát a máte možnosť zahodiť za hlavu túto "ješitnosť", pretože tu už nejde o prestíž, tu už ide skutočne o ústavné základy tohto štátu.

    Ďakujem.

  • Nebudem sa opakovať, pán kolega Rea.

    Vážený pán predseda, vážená Národná rada,

    kauza Františka Gauliedera naozaj ako kvapka vody odráža všetky súvislosti nášho politického života, aj také, ktoré si azda neuvedomujeme. A plne sa to prejavilo v diskusii o tomto prípade.

    Pán poslanec Tarnóczy, povedali ste, že nie na kvalite ústavy záleží, ale na kvalite jej vykladačov, čiže ľudí. Pán poslanec, v tom sa odráža váš sklon ku kultúrnej tradícii, ku ktorej zrejme patríte. Západná kultúrna tradícia stavia na platnosti a záväznosti abstraktných právnych noriem, pretože má určitú zdravú skepsu voči kvalite ich vykladačov, čiže ľudí, pretože jednoducho nemá asi dobré skúsenosti s tým, že by si každý plnil svoje povinnosti dobrovoľne. Naproti tomu východná tradícia práve stavia na dobrej kvalite ľudí, nie na právnych predpisoch, a tak sa stáva, že Čína, tuším, dodnes nemá Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, pretože stavia na kvalite ľudí. Vieme dobre z dejín, ako to tam aj inde dopadá.

    Závažnejšie na vašom vystúpení, pán poslanec Tarnóczy, bolo to, že ste argumentovali aj skúsenosťou svojho väznenia v päťdesiatych rokoch proti dodržaniu rozhodnutia Ústavného súdu, proti dodržaniu ústavy, inými slovami proti umožneniu návratu Františka Gauliedera do parlamentu. Pán poslanec Tarnóczy, uvedomujete si, ako relativizujete mravný odkaz svojho väznenia, keď ho používate na takúto argumentáciu práve na porušovanie ústavy, zákonov tu dnes na dnešnom Slovensku?

  • V prejave, v príspevku pána poslanca Macušku som nenašiel nič, ani aspoň stopovo rozumné, na čo by sa dalo logicky reagovať. Musím však priznať, že keď pán poslanec Macuška povedal, že pána poslanca Gauliedera bude treba odstíhať, tak musím povedať, že "odposlancovanie" mandátu pána poslanca Macušku dodáva tomuto parlamentu kolorit.

    Celkom útok na logiku úplne z opačnej strany obsahoval prejav pána poslanca Brňáka. Pán poslanec Brňák, pracovali ste roky ako sudca, musím povedať ako dobrý sudca. Ak by ste ako sudca boli používali, aplikovali druhovo takú argumentáciu, myslím, tak logicky zmätenú, ako ste použili dnes vo svojom prejave, neboli by ste mohli rozhodnúť ani o jednom z vašich prípadov. Zamerali ste sa na rozdelenie obsahu a formy právneho úkonu v prípade Františka Gauliedera a na takomto umelom rozdelení ste potom vybudovali celú svoju argumentáciu. Pán poslanec, ale vieme, že najmä v našom práve platí, že právne úkony účastníkov treba posudzovať podľa ich obsahu. Vaša argumentácia pripomínala, akoby ste jednoducho z kontextu vytrhnuté právne termíny alebo právne spojenia nahádzali do fľaše, zatriasli ňou a potom po dávkach ste vypúšťali, vyhadzovali z tejto fľaše jednotlivé právne termíny, právne spojenia a prezentovali ste nám ich ako vrchol právnickej múdrosti.

    Musím povedať, že takýto prístup, postup sa používal a je dokonca veľmi známy a atraktívny, pretože takýmto postupom dospeli k svojim zákonom Parkinson a Murphy. Taktiež možno ešte viacej Heller v Hlave XXII. A tak, pán poslanec Brňák, vy ste povedali: Ústavný súd konal v rozpore s ústavou. Pán poslanec Brňák - Hlava XXII. Pán poslanec Brňák, povedali ste, alebo v článku 30 ústavy sa hovorí, že v podstate každý má právo voliť a byť volený. Ale vy ste povedali, že ústava chráni len základné práva občanov, a teda vzdanie sa mandátu, čiže vzdanie sa práva byť zvolený a vykonávať svoj mandát nechráni. Pán poslanec - Hlava XXII. Ďalej ste povedali, že Ústavný súd nemal právo rozhodovať. Pán poslanec - Hlava XXII. Ďalej, napriek tomu, že Ústavný súd vo svojom rozhodnutí priamo povedal, že vylúčenie Gauliedera z parlamentu bolo porušením ústavy a Národná rada musí teraz v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu rozhodnúť o jeho návrate, ste povedali, že Národná rada nemôže uviesť Gauliedera do parlamentu, pretože by porušila ústavu. Pán poslanec - Hlava XXII.

    Začal som tým, aký je rozdiel medzi západnou a východnou kultúrnou tradíciou. Problém našej ústavy a problém tohto prípadu Františka Gauliedera spočíva naozaj v tom, že na jednej strane naša ústava obsahuje ustanovenia o ústavnom súde, o jeho právomociach, ale neobsahuje podrobný zákon, ktorý by automaticky bez ľudí, ak chcete, pán poslanec Tarnóczy, bez vykladačov ústavy vykonal rozhodnutie Ústavného súdu. V tomto sa naozaj musíme spoľahnúť na to, že vykladači ústavy, čiže my, pretože aj my sme vykladači ústavy, budú dbať na svoj sľub voličom a túto medzeru v našom právnom poriadku jednoducho vyplnia svojím vôľovým, správnym, korektným rozhodnutím. Takéto rozhodnutie sa čaká teraz od nás, aby sme rozhodnutie Ústavného súdu vykonali, a to znamená, aby sme v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu rozhodli o tom, že u Františka Gauliedera nielenže sa porušila ústava jeho vylúčením z parlamentu, ale že sa aj obnoví jeho ústavné právo tým, že sa do parlamentu bude môcť vrátiť.

    Ďakujem.

  • Takže prejdeme k faktickým poznámkam. Toto bolo posledné vystúpenie v rámci rozpravy.

    Pán poslanec Hofbauer.

  • Ďakujem, pán predseda.

    Vystúpenie pána doktora Čarnogurského ma dosť rozveselilo, čo sa týka deľby na východnú kultúru a západnú kultúru, a východný právny stav charakterizoval tak, že Čína nemá dokonca ani Obchodný zákonník. Ja by som to dokreslil, že Veľká Británia dokonca nemá ani ústavu.

  • Pán poslanec Prokeš.

    Ale Číňania majú Občiansky zákon, ten je v knižnici.

  • Ďakujem, pán predseda.

    Ja by som pánu poslancovi Čarnogurskému rád povedal: Hlava XXII - vaše vystúpenie, pán poslanec, pretože okrem Veľkej Británie, pokiaľ viem, ani Izrael nemá ústavu, a zrejme obidva tieto štáty sú ešte ďalej, ako je Čína, tým smerom. A podľa mojej mienky, pán poslanec Čarnogurský, pán Gaulieder nekonal z vlastnej vôle, keď tu hystericky vystupoval.

    Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo.

    Vážený pán poslanec Čarnogurský,

    ja skutočne vážne myslím aj to vážený. My sme sa asi nerozumeli. Nespochybňujem ústavu, dokonca si myslím, že za daných okolností, kedy vznikala, vznikla jedna dobrá demokratická ústava. Nič som proti nej nepovedal. Mne len osobne prekáža výklad a vedie ma k tomu zostava vykladačov ústavy. Sú veľmi a veľmi tí istí, ktorí vykladali a učili právo a zákon v tom čase, ktorý sa mňa osobne dotýkal. Teda nerozumejme sa nejako inak.

    Ďakujem.

  • Pripúšťam, pán poslanec Čarnogurský, že moje vystúpenie mohlo byť ako z knihy Hlava XXII. Ale ak dovolíte, to isté poviem aj o vašom vystúpení s tým, že ak taktiež dovolíte, zobral by som si úlohu Yossariana a vám priznal úlohu majora Majora Majora.

  • A celkom na záver si dovolím s úplnou vážnosťou uviesť, že napriek tomu, že som očakával, že je tu veľa právnikov, ktorí sa zaoberajú aj Ústavou Slovenskej republiky, nikto kvalifikovaným ani iným spôsobom nevyvrátil tie otázniky právneho charakteru, ktoré som naniesol vo svojom vystúpení. Toto považujem za veľmi dôležité uviesť v tejto záverečnej faktickej poznámke.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec Čarnogurský, až teraz som pochopil hĺbku úvahy pána poslanca Kňažka, že vy naozaj nemôžete byť vodcom tzv. Slovenskej demokratickej koalície, lebo naozaj s takouto argumentáciou by ste prehrali aj tretie voľby s pánom Mečiarom. Postaviť celú svoju argumentáciu na zosmiešňovaní a intrigách, to tiež nie je najlepší spôsob.

    Ak raz bude história hodnotiť toto obdobie, tak vám asi prischne termín, že sa usilujete o slovenskú sudcovskú alebo súdnickú demokraciu, ale rozhodne nie o demokraciu, ktorú pozná Západ. Aj vaša argumentácia absolútne zjednodušenej západnej právnej kultúry - myslím si, že ešte by bolo treba rozlíšiť, možno naozaj Nemecko, Francúzsko a aj Európa stavala vždy aj na morálke a z práva nikdy morálku nevyháňala. To platí aj pre pána Benčíka. Ale, samozrejme, americká ho postavila na suchom pragmatizme. A vy to tu staviate tiež na obyčajnom suchom právnom pragmatizme, ale možno to pre ľudí až také presvedčivé nebude, ani vo voľbách. Takže snažte sa mať viac právnických argumentov, ako zosmiešňujúcich. Ak chcete naozaj voľby vyhrať a zaviesť demokraciu, tak do toho treba zaviesť aj trochu kultúry.

    Ďakujem.

  • Ďakujem.

    Chcel by som hovoriť zároveň na adresu niektorých mojich predrečníkov.

    Vážená, väčšinou spoločnosti málo vážená Národná rada,

    budem hovoriť k poslednému vystúpeniu, ale myslím si, že sa to dotkne aj ostatných vystúpení. V mojom presvedčení zákonodarca hodný svojho mena ctí a napĺňa ako dobré pravidlo už svoje dané slovo. Rešpektovanie písomnej zmluvy, ktorou získava vysoké poverenie ústavného činiteľa, je v mojom presvedčení u zákonodarcu povinnosťou priam absolútnou, imperatívom elementárnej etiky.

    V tejto sále viackrát, aj expressis verbis, zaznel názor, že zákony sú nad morálkou, že nadraďovanie morálky nad zákony nás dokonca vracia do zákonov džungle. Chcem vysloviť opačnú tézu. Je mravnou povinnosťou mravného ľudu odvolať zákonodarcov, ktorí horlia za rozhodnutia v rozpore so všeobecnou morálkou, ktorí flagrantne a manifestačne realizujú politiku ako protiľudové panské huncútstvo. Etika založená na princípe sebazáchovy živého systému nepripúšťa útoky na vlastný organizmus, paľbu na vlastné hniezdo, do vlastnej bránky, na organizáciu, s ktorou som v zmluvnom vzťahu. Naopak, elementárna sebazáchovná etika takéto činy veľmi tvrdo odsudzuje a trestá.

    Vážená Národná rada, ak v kauze Gaulieder ponížime morálku, ak budeme konať iba v súlade s princípmi trvajúcej studenej občianskej vojny vedenej takpovediac všetkými prostriedkami, ale nie v súlade so sebazáchovnými, mravnými zákonmi, nebudeme na úrovni zákonodarcu hodného svojho mena.

  • Ďakujem, pán poslanec.

    Ešte pán poslanec Kňažko - faktická poznámka.

  • Vážený pán kolega Čarnogurský, chcel by som ťa uistiť, že som nikde nehovoril o tebe a už vôbec nie ako o vodcovi, ako to s takou priam colombovskou inteligenciou vypátral pán Cuper, pretože ja slovo vodca ponechávam naozaj tomu hnutiu, ktoré si ho zaslúži, a naopak.

    A k tomu, čo povedal pán Cuper, len toľko, že naozaj sa musím podpísať pod to, čo je napísané na každej lavici na právnickej fakulte.

  • Vážení páni poslanci, končím rozpravu k tomuto bodu programu.

    Pýtam sa pána poslanca Šimka, či sa chce vyjadriť k rozprave.

  • Áno, pán predseda.

    Dámy a páni,

    mám len niekoľko poznámok.

    Najskôr k dileme kolegu Filkusa. Vy alebo ty si povedal, alebo ty si sa opýtal, ako zladiť všeobecné princípy so špecifikami prípadu Gauliedera. Chcem upozorniť, že každé rozhodnutie súdu rieši nejaký špecifický prípad. Každé rozhodnutie súdu rieši špecifický prípad na základe nejakých všeobecných princípov. Aj rozhodnutie Ústavného súdu v tejto veci rieši špecifický prípad poslanca Gauliedera na základe všeobecných princípov. Takže rozhodnutie Ústavného súdu zladilo všeobecné princípy so špecifikami prípadu a rozhodnutie Ústavného súdu taktiež hovorí o tom, ako je možné ten stav, ktorý sa vytvoril, napraviť. Môže ho napraviť jedine Národná rada Slovenskej republiky.

    Skutočne zaujímavé bolo vystúpenie predsedu ústavnoprávneho výboru, zaujímavé vo vzťahu k najvyššiemu orgánu ochrany ústavnosti. Nazdávam sa, že je rozdiel v tom, pokiaľ máme iný právny názor, a je rozdiel v tom, či rešpektujeme nález alebo rozhodnutie Ústavného súdu. To, čo vlastne vo svojom asi 50-minútovom vystúpení pán predseda ústavnoprávneho výboru tvrdil, bolo, že vlastne namietal kompetenciu Ústavného súdu rozhodnúť v tejto veci, vo veci, o ktorej teraz rokujeme.

    Chcem povedať a pripomenúť, že Ústavný súd v takýchto otázkach rozhoduje dvakrát. Prvýkrát rozhoduje tak, že prijíma alebo neprijíma vec na ďalšie konanie. Tam posudzuje práve to, či ide o záležitosť, ktorá patrí do kompetencie Ústavného súdu. Takéto rozhodnutie prijal Ústavný súd v januári tohto roka, pretože návrh bol podaný ešte v decembri. Vtedy ste nenamietali, pán predseda ústavnoprávneho výboru, dokonca zrejme ste považovali za natoľko samozrejmé, že o tom Ústavný súd rokuje, že Národnú radu vlastne nikto pred konaním na Ústavnom súde ani nezastupoval, hoci mala na to nárok. Prečo ste odrazu začali namietať pôsobnosť Ústavného súdu až po šiestich mesiacoch? Poviem vám prečo. Preto, že vám jednoducho nevyhovuje výsledok, nevyhovuje vám rozhodnutie.

    V tomto smere sa mi zdá oveľa poctivejšie vystúpenie kolegu Macušku, ktorý nakoniec vo svojom vystúpení povedal, že ide o to, aby ste si udržali disciplínu vo svojom klube. Tomuto rozumiem. Je to politicky celkom jasná reč. Samozrejme, že sme tu tak trochu na križovatke. A v tomto smere sa predsa len chcem dotknúť všeobecných princípov, ktorých sa týka rozhodnutie Ústavného súdu, a predovšetkým toho, čo tu teraz robíme my. Toto nie je bežný prípad, pretože hovoríme veľmi často v politickej rétorike o právnom štáte, ale právny štát na to, aby bol naozaj právnym štátom - a právny štát je presne opakom totalitného štátu -, má isté zákonitosti. V právnom štáte štátne orgány a orgány verejnej moci musia postupovať podľa ústavy a podľa zákonov. Ale i tam sa dakedy stane, že porušia ústavu a zákony. V právnom štáte dochádza aj k takýmto situáciám. To, čo však právny štát odlišuje od totalitných štátov, je to, že musí jestvovať mechanizmus na nápravu. A mechanizmus na nápravu v takomto protiprávnom rozhodnutí, ako bolo odňatie mandátu poslanca Gauliedera, alebo ako to vyjadril poslanec Macuška, že bol "vzdaný sa mandátu" poslanca Národnej rady, takýto mechanizmus predstavuje rozhodnutie Ústavného súdu a rozhodnutie Národnej rady na základe tohto rozhodnutia Ústavného súdu.

    Teraz sme, dámy a páni, na križovatke, na križovatke toho, či deštruujeme tento mechanizmus nápravy alebo či v konečnom dôsledku budeme ctiť to, že naša ústava hovorí o Slovenskej republike ako o právnom štáte. Verím, že rozhodneme tak, že sa nebudeme musieť hanbiť pred študentmi práva, že sa nebudeme musieť hanbiť pred našimi deťmi a že sa nebudeme musieť hanbiť pred našou spoločnosťou, napríklad, že sa nebudeme musieť o mesiac hanbiť na zasadnutí Spoločného výboru Európskej únie a Národnej rady Slovenskej republiky.

    Odporúčam, aby sme hlasovali za navrhované uznesenie.

    Ďakujem.

  • Ďakujem aj ja.

    Pýtam sa ešte pána spoločného spravodajcu, či chce vystúpiť.

    Nech a páči.

  • Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    nebudem sa vyjadrovať k argumentácii, ktorá odznela v pléne Národnej rady. Poviem však na záver jednu myšlienku. Komu sa veľa zveruje, od toho sa veľa žiada. Nám poslancom Národnej rady Slovenskej republiky sa zverilo veľa, preto sa od nás oprávnene aj veľa žiada. Dokážme, že si ctíme našu ústavu a že si dôveru občanov Slovenskej republiky zaslúžime aj v budúcnosti.

    Ďakujem.

  • Vážené pani poslankyne, páni poslanci, pristúpime k hlasovaniu.

    Pán poslanec Poliak, prosím, aby ste hlasovanie uviedli.

    Budeme hlasovať o návrhu uznesenia Národnej rady. Prosím, prečítajte uznesenie ešte raz.

  • "Návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky z 30. 9. 1997 o zmene uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996

    Národná rada Slovenskej republiky

    A. zrušuje bod 1 a bod 3 uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky číslo 482 zo 4. decembra 1996 k správe Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky o nastúpení náhradníka na uprázdnený mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky;

    B. berie na vedomie

    1. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo I. ÚS 8/97 z 23. júla 1997, ktorým rozhodol, že Národná rada Slovenskej republiky prijatím uznesenia číslo 482 zo 4. decembra 1996, ktorým vzala na vedomie, že poslanec František Gaulieder sa podľa článku 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vzdal funkcie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a že jeho mandát zaniká 4. decembra 1996, porušila jeho ústavné právo uvedené v článku 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

    2. že uznesenie číslo 482 zo dňa 4. decembra 1996 znemožnilo poslancovi Františkovi Gauliederovi osobne vykonávať mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo I. ÚS 8/97 z 23. júla 1997 sa dňom prijatia tohto uznesenia možnosť vykonávať osobne mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Františkovi Gauliederovi v plnom rozsahu obnovuje,

    3. poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Ján Belan vykonával mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky na základe porušenia ústavného práva poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Františka Gauliedera upraveného v článku 81 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Mandát poslanca Jána Belana preto zaniká dňom prijatia tohto uznesenia."

    Pán predseda, môžete dať hlasovať.

  • Ďakujem.

    Páni poslanci, počuli ste návrh uznesenia. Budeme hlasovať, kto je za takto predložený návrh uznesenia.

    Prosím, prezentujeme sa a hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 147 poslancov. Za návrh hlasovalo 68 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 42 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 33 poslancov. Nehlasovali 4 poslanci.

    Konštatujem, že sme predmetné uznesenie neschválili.

    Ďakujem, páni poslanci. Program 31. schôdze sme vyčerpali. Končím túto schôdzu.

    Zajtra o 9.00 hodine budeme pokračovať 33. schôdzou.

    Zajtra o 8.00 hodine rokujú tri výbory, máte dohodnuté stretnutie.

  • Hlasy z pléna.

  • Dobre, tak pokračujeme o 10.00 hodine, aby výbory mohli dokončiť tie problémy, ktoré majú.