• Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    ako viete, na základe dohody, ktorú sme urobili v poslaneckom grémiu, by sme dnes mali pokračovať 25. schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky. Schôdzu som zvolal podľa článku 83 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na požiadanie skupiny 30 poslancov Národnej rady.

    Žiadosť poslancov na zvolanie schôdze s návrhom programu ste dostali spolu s pozvánkou. Chcem vám znovu pripomenúť, že podľa § 24 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku nemožno program schôdze doplniť alebo meniť, ak bola zvolaná podľa § 17 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku na požiadanie aspoň pätiny poslancov.

    Pani poslankyne, páni poslanci, potrebujem zistiť prítomnosť na schôdzi, prosím vás teda, aby sme sa prezentovali.

    Prezentovalo sa 126 poslancov, takže Národná rada je uznášaniaschopná.

    Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku som vám povinný oznámiť, kto sa zo schôdze ospravedlnil. Zatiaľ som dostal len jedno písomné ospravedlnenie, a to od pána poslanca Kleina.

    Na 25. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky overovateľmi budú páni poslanci Jozef Miklušičák za KDH a Vladimír Mikulka za HZDS. Náhradníkmi budú poslanci pán Pribilinec a pán Volný.

    Skupina poslancov, ktorá navrhla program na túto schôdzu, navrhuje opätovné prerokovanie vráteného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých podnikov a akciových spoločností, v znení zákona 214/1996 Z. z.

    Vážené panie poslankyne, páni poslanci, pristúpime k schváleniu navrhnutého programu ako ho máte v pozvánke.

    Prosím, aby sme sa prezentovali a hneď hlasovali.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 132 poslancov. Za návrh hlasovalo 108 poslancov. Proti návrhu hlasovali 3 poslanci. Hlasovania sa zdržalo 17 poslancov. Nehlasovali 4 poslanci.

    Konštatujem, že sme program tejto schôdze schválili.

    Pristúpime k prerokovaniu programu 25. schôdze Národnej rady, a to

    zákona z 13. februára 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 135/1996 Z. z. a zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 214/1996 Z. z., vráteného prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky.

    Materiál ste dostali ako tlač 622. Jeho súčasťou je aj rozhodnutie prezidenta republiky z 26. februára tohto roku o vrátení tohto zákona, uznesenie vlády Slovenskej republiky spolu s jej stanoviskom, ako aj schválený zákon z 13. februára 1997. Spoločnú správu výborov máte ako tlač 622a.

    Podľa rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v súlade s uznesením vlády Slovenskej republiky vrátenie zákona odôvodní podpredseda vlády a minister financií Slovenskej republiky pán Sergej Kozlík.

    Prosím pána podpredsedu, aby sa ujal slova.

  • Vážený pán predseda Národnej rady, vážené poslankyne, poslanci,

    vláda Slovenskej republiky na svojom zasadnutí 25. februára 1997 prerokovala situáciu, ktorá nastala prijatím zákona Národnou radou Slovenskej republiky 13. februára 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností v znení nálezu Ústavného súdu číslo 135/1996 Z. z. a zákona Národnej rady číslo 214/1996 Z. z.

    Vláda Slovenskej republiky uznesením číslo 138 zo dňa 25. februára 1997 poverila predsedu vlády, aby v mene vlády požiadal prezidenta Slovenskej republiky o vrátenie zákona z 13. 2. 1997 na opätovné prerokovanie Národnej rade podľa článku 87 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Tejto žiadosti vlády prezident vyhovel.

    Na tento postup má vláda Slovenskej republiky v súlade s jej programovým vyhlásením vážne dôvody vyplývajúce z jej zodpovednosti za dokončenie procesu transformácie hospodárstva na sociálno-trhové hospodárstvo a osobitne v bankovom sektore za jeho reštrukturalizáciu a ozdravenie, ktoré je spojené s dokončením privatizácie najvýznamnejších finančných inštitúcií, cez ktoré sa uskutočňuje alokácia úverových zdrojov, hlavne do výrobných podnikateľských subjektov ako zdroja financovania nevyhnutných štrukturálnych zmien.

    Zakonzervovanie tohto procesu zákonom z 13. februára 1997 do konca roka 2003 by malo negatívne následky, ktoré by sa prejavili nielen v zníženej ekonomickej efektívnosti transformačného procesu národného hospodárstva, osobitne v bankovom sektore Slovenskej republiky, s vplyvom na tvorbu rozpočtových i mimorozpočtových zdrojov, na financovanie rozvojových programov, ale spochybnila by sa aj politická vôľa vlády vykonať očakávané systémové zmeny, podmieňujúce vstup Slovenskej republiky do OECD a nadväzne i do Európskej únie.

    Novela zákona číslo 192/1995 Z. z. z 13. februára 1997 konkrétne spôsobí tieto dôsledky: Ak nebude možné prostredníctvom predaja akcií komerčných bánk zabezpečiť ich kapitálové dovybavenie, náklady na súčasné problémové úverové portfólio i náklady na jeho ozdravenie by niesli z väčšej časti Fond národného majetku Slovenskej republiky ako významný akcionár a štátny rozpočet. Pozastavenie privatizácie bánk spôsobí nutnosť zvyšovania kapitálu banky, ktorý je pri rozsahu klasifikovaných pohľadávok a nedostatočnej tvorbe opravných položiek na krytie rizík nedostatočný, v dôsledku čoho banky nedosahujú medzinárodné štandardy - 8-percentný pomer kapitálu k rizikovo váženým aktívam, tzv. kapitálovú primeranosť. To oslabí ich postavenie na domácom i zahraničnom kapitálovom trhu v dôsledku stupňa ich hodnotenia ratingovými spoločnosťami. Štát ani Fond národného majetku nemá na zvýšenie kapitálu v rozsahu 4 miliardy korún voľné zdroje, resp. v prípade ich presunu do bánk by sa stal Fond národného majetku nesolventným pri vyplácaní dlhopisov vlastníkom bytových domov a občanom starším ako 70 rokov v rámci dlhopisovej metódy privatizácie.

    Spomalenie procesu reštrukturalizácie bánk v dôsledku zastavenia ich privatizácie prehĺbi zjavný trend klesajúcej ziskovosti týchto bánk. V súvislosti so zodpovedajúcou tvorbou rezerv a opravných položiek štandardným pohľadávkam s výhradou a klasifikovaným pohľadávkam vývoj môže vyústiť do hospodárskej straty s negatívnym dopadom na výnosnosť akcie a hodnotenie bánk. Nezanedbateľný je aj pokles odvodu dane z príjmov do štátneho rozpočtu. Potreba vysokej tvorby nákladových opravných položiek núti banky kalkulovať s neprimerane vysokou úrokovou maržou z úverov, čo zvyšuje cenu peňazí na trhu s dosahom na splácanie úverov podnikmi. Obmedzí sa obchodovanie s dlhopismi Fondu národného majetku, vydanými v súvislosti s dlhopisovou metódou privatizácie, a dlhopisov vydávaných Fondom národného majetku na financovanie rozvojových programov vlády, ktoré by mali nakupovať hlavne obchodné banky. Od vlastného akcionára by ich však tieto banky odkúpili len za cenu odpísania týchto pohľadávok od súčtu vlastného a dodatkového kapitálu banky, čo by malo za následok zhoršenie miery kapitálovej primeranosti.

    Ak by sa stalo ministerstvo financií akcionárom bánk namiesto Fondu národného majetku, malo by to obdobné dôsledky na nákup štátnych dlhopisov ako pri vydaných dlhopisoch Fondu národného majetku. Okrem toho by nemohli získať úvery od týchto bánk tie podnikateľské subjekty, v ktorých má štát vyššiu majetkovú účasť ako 50 %. Zablokoval by sa vzájomný prevod akcií Fondu národného majetku v Komerčnej banke a Fondu národného majetku Českej republiky vo Všeobecnej úverovej banke.

    Odklad privatizácie bánk by poškodil politické a ekonomické záujmy Slovenskej republiky v súvislosti so vstupom do OECD a Európskej únie. Negatívne reakcie z kruhov OECD na prijatie tohto zákona tomu nasvedčujú. Rozhodujúce výbory OECD, ktorých kladné odporúčanie je predpokladom na prijatie Slovenskej republiky za člena OECD, už vyjadrili v júli 1996 vážne znepokojenie nad mierou, v akej je efektívny prístup priamych zahraničných investorov na trh obmedzený odkladmi v procese privatizácie, a vyzvali pružne postupovať v privatizácii aktív vlastnených štátom obzvlášť v poisťovacom a bankovom sektore a obmedziť zoznam strategických podnikov na obmedzený počet verejných podnikov. Je to koniec citátu piateho bodu záverov predsedu Spoločného zasadania výborov OECD a Slovenskej republiky, konaného 2. a 3. júla 1996.

    Podľa informácií nášho zastupiteľského úradu v Paríži sa podobne vyjadril aj zástupca riaditeľa pán Percheaut, ktorý v rozhovore dňa 27. 2. 1997 uviedol, že ak by bol prijatý zákon podpísaný a vyhlásený, spôsobilo by to v pozícii Slovenskej republiky pri pristupovaní do OECD ohromné komplikácie. Je to veľmi aktuálna informácia zo zastupiteľského úradu z Paríža z 27. 2. 1997. Podobné avíza sú aj od ďalších vysokých predstaviteľov OECD, pána Schrickeho, takto sa vyjadrujú niektorí zástupcovia významných krajín OECD, Kanady, USA a ďalších.

    Z uvedených dôvodov vláda Slovenskej republiky navrhuje, aby Národná rada Slovenskej republiky zákon z 13. februára 1996 pri jeho opätovnom prerokovaní neschválila alebo aby ustanovenie § 2 nového odseku 4 znelo takto: "Predmetom privatizácie nemôžu byť akcie Slovenskej sporiteľne, a. s., Bratislava a Slovenskej poisťovne, a. s., Bratislava, ktorých držiteľom alebo vlastníkom je štát alebo fond. Ustanovenie § 4 ods. 2 sa vzťahuje aj na tieto spoločnosti."

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, prosím o podporu tohto vládneho návrhu.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pán podpredseda.

    Ako spoločný spravodajca k tomuto bodu programu bol určený pán poslanec Cingel, preto prosím pána poslanca ako spravodajcu, aby nás informoval o priebehu prerokúvania materiálu vo výboroch.

  • Vážený pán podpredseda vlády, vážený pán predseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia,

    spoločná správa výborov k prerokúvanej veci znie takto: Spoločná správa Ústavnoprávneho výboru Národnej rady, Výboru Národnej rady pre financie, rozpočet a menu a Výboru Národnej rady pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie o výsledku prerokovania zákona z 13. februára 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 135/1996 Z. z. a zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 214/1996 Z. z., vráteného prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky (tlač 622).

    Zákon z 13. februára 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 135/1996 Z. z. a zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 214/1996 Z. z., vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím číslo 1439 z 27. februára 1997 na prerokovanie ihneď Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie.

    Súčasne určil ako príslušný Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie na skoordinovanie stanovísk výborov Národnej rady Slovenskej republiky s tým, že sa skoordinované stanoviská výborov Národnej rady Slovenskej republiky premietnu v spoločnej správe výborov Národnej rady Slovenskej republiky.

    Určené výbory Národnej rady Slovenskej republiky prerokovali vrátený zákon na svojich schôdzach dňa 11. marca 1997.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu neprijal uznesenie o výsledku prerokovania vráteného zákona, lebo podľa § 52 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky nevyslovila s ním súhlas nadpolovičná väčšina prítomných členov výboru (počet členov výboru 17, prítomných 16, za návrh uznesenia hlasovalo 7, proti hlasoval 1, hlasovania sa zdržali 8). Vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu rokovania o predmetnom zákone nevyslovila súhlas s uznesením výboru najmenej tretina prítomných členov výboru, na požiadanie poslanca pána Maxona podľa § 52 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. sa ich stanovisko uvádza v prílohe tejto spoločnej správy.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie neschválil uznesenie o výsledku prerokovania zákona z 13. februára 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 135/1996 Z. z. a zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 214/1996 Z. z., vráteného prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky, lebo podľa § 52 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky nevyslovila s ním súhlas nadpolovičná väčšina prítomných členov výboru (počet členov výboru 17, prítomných 12, za uznesenie hlasovalo 6, proti hlasovali 4, hlasovania sa zdržali 2).

    Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky odporúča Národnej rade Slovenskej republiky pri opätovnom prerokúvaní schváliť vrátený zákon s pripomienkou, ktorá je uvedená v rozhodnutí prezidenta Slovenskej republiky číslo 727/1997-80-15 z 26. februára 1997 o vrátení zákona z 13. februára 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 199/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 135/1996 Z. z. a zákona číslo 214/1996 Z. z. takto: V článku I bod 3 znie: V § 2 sa za odsek 3 vkladá nový odsek 4, ktorý znie: "4. Predmetom privatizácie nemôžu byť akcie Slovenskej sporiteľne, a. s., Bratislava a Slovenskej poisťovne, a. s., Bratislava, ktorých držiteľom alebo vlastníkom je štát alebo fond, ustanovenie § 4 ods. 2 sa vzťahuje aj na tieto spoločnosti." Podľa § 2 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky sa na požiadanie poslancov pána Benčíka, Hrušovského, Kvardu a Šimka uvádza stanovisko týchto poslancov, ktorí s návrhom na uznesenie nevyjadrili svoj súhlas.

  • Ďakujem pánu spoločnému spravodajcovi.

    Vážení páni poslanci, pani poslankyne, otváram rozpravu k tomuto bodu programu s tým, že som dostal jednu písomnú prihlášku za klub Spoločná voľba. Prihlásila sa pani poslankyňa Brigita Schmögnerová.

    Nech sa páči, pani poslankyňa.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia,

    dovoľte mi, aby som vás oboznámila so stanoviskom klubu Spoločnej voľby k vrátenému zákonu o strategických podnikoch. Starostlivo sme preštudovali stanovisko vlády, ktoré tu opakovane predniesol pán minister financií. Myslím, že je korektné bod za bodom, tak ako bolo stanovisko vlády predložené, sa k jednotlivým bodom vyjadriť.

    Prvý argument vlády Slovenskej republiky sa zaoberá ohrozením vstupu Slovenskej republiky do OECD v prípade, že bude tento zákon schválený. Dovoľte mi, aby som vás informovala, že táto požiadavka rozhodne nie je jedinou požiadavkou OECD, ktorú jednotlivé výbory tejto organizácie predkladajú pred vládu Slovenskej republiky. Opakovane upozorňovali na potrebu, aby sa zrýchlila aproximácia našich zákonov s liberalizačnými zákonmi OECD, osobitne na bežnom účte platobnej bilancie a na kapitálovom účte platobnej bilancie. V prvom prípade OECD namieta proti faktu, že vláda Slovenskej republiky nezrušila dovoznú prirážku, ale ju znížila na nulu, kde sa vytvára možnosť kedykoľvek ju zvýšiť.

    V druhom prípade - v otázke liberalizácie kapitálového účtu platobnej bilancie - sa požadovala liberalizácia v získavaní zahraničných úverov do 5 rokov, väčšia liberalizácia v prípade vývozu kapitálu. Samozrejme, vývoz kapitálu do OECD je jednou z podmienok alebo jedna z požiadaviek približovania sa k liberalizačným zákonom OECD. V tomto smere sa už určité opatrenia urobili k 1. decembru 1996, keď sa prijalo spoločné nariadenie Národnej banky Slovenska a ministerstva financií.

    Ďalšou z požiadaviek bolo sprehľadniť privatizačný proces a skončiť s diskriminačným prístupom k zahraničným investorom v privatizačnom procese. Myslím, že táto požiadavka nepotrebuje žiaden komentár.

    OECD ostro kritizovala zákon o strategických podnikoch ako taký. Chcem len pripomenúť, že poslanci opozície za tento zákon nehlasovali. Mali sme voči nemu veľmi vážne výhrady, a preto nás neprekvapuje, že OECD na tieto výhrady opakovane poukázala. Žiadali sme, aby sa vymedzili kritériá strategických podnikov, ktoré by prispeli k tomu, aby bol redukovaný zoznam strategických podnikov. Nestalo sa tak. Naopak, prijali sa nadväzujúce zákony, novelizoval sa zákon o konkurze a vyrovnaní, kde z konkurzu a vyrovnania boli strategické podniky vylúčené. Samozrejme, že OECD na to upozornila, upozornila na to opakovane.

    Ďalšie pripomienky sa týkajú kapitálového trhu, niektorých legislatívnych úprav, inštitucionálnej, ale aj celkovej situácie na kapitálovom trhu.

    Jeden balík požiadaviek sa dotýka finančného sektora a tieto požiadavky smerujú k reštrukturalizácii úverového portfólia niektorých finančných inštitúcií, ako aj k privatizácii. Bolo by však potrebné vysvetliť, prečo vláda s nerovnakou vážnosťou pristupuje k plneniu požiadaviek OECD a prečo sa sústreďuje iba na jednu jedinú z nich. Podľa nášho názoru realizuje určité záujmy, ktoré sú pre ňu dôležitejšie ako životné záujmy slovenského hospodárstva. Ak páni Schricke, generálny tajomník Johnston, ako to aj pán premiér vo svojom expozé v Pressklube povedal, skutočne zdôrazňujú potrebu privatizácie finančných inštitúcií, dovolím si povedať, že nie sú objektívne informovaní o tom, akým spôsobom vláda avizovala k privatizácii týchto finančných inštitúcií pristúpiť. Ak by realizovala niektorý z tých postupov, o ktorých sme sa mali možnosť dozvedieť, aby sa finančné inštitúcie odpredali veľkým podnikom, alebo (čo sa nahlas nepovedalo, ale v tichu vieme, že sa tu o to hrá) aby boli iné skupiny na politickej báze budúcimi vlastníkmi týchto finančných inštitúcií, s určitosťou môžem povedať, že ani pán Schricke, ani pán Johnston by takýto privatizačný proces nemohli podporiť. Z týchto ziel je nepochybne najmenšie ponechať zatiaľ tieto finančné inštitúcie v rukách štátu.

    Druhá pripomienka zo stanoviska vlády sa dotýka kapitálového dovybavovania bánk a pán minister dosť detailne o tom hovoril. Zároveň sa uvádza, že Fond národného majetku predpokladal predajom akcií komerčných bánk zabezpečiť, citujem: "aby kupujúci zvýšil kapitálové vybavenie na požadovanú úroveň", pretože Fond národného majetku, ako sme mali možnosť si vypočuť, ani štátny rozpočet to sám nie je schopný zabezpečiť.

    K tejto požiadavke sa osobitne vrátim, ale pod bodom 2 je uvedený ešte ďalší argument a to, že Fond národného majetku kalkuloval s príjmami z predaja akcií bánk, aby mohol riešiť niektoré svoje záväzky. Ak nedôjde k odpredaju týchto akcií, znovu citujem: "bude to mať vážny dôsledok na finančnú situáciu Fondu národného majetku". Príjmy z predaja bánk sa mali použiť na vyplácanie dlhopisov vlastníkom bytových domov, občanom starším ako 70 rokov a zároveň sa uvádza, že ak tieto príjmy k dispozícii nebudú, bude to mať vplyv na možnosť predaja dlhopisov na RMS. Vysvetľuje sa, že to povedie k zníženiu kúpnej ceny dlhopisov, k zníženiu dopytu po dlhopisoch, ohrozí sa likvidita fondu v roku 2001, keď bude Fond národného majetku povinný splatiť dlhopisy všetkým držiteľom dlhopisov, a dokonca v dôsledku toho sa sťaží naplniť zámer "dať kupónovej privatizácii sociálny rozmer".

    Dovoľte mi, aby som položila niekoľko otázok. Keby Fond národného majetku nepredával za posledné dva a pol roka akcie, resp. majetok za cenu na úrovni 10 % nominálnej alebo trhovej ceny, keby Fond národného majetku neposkytoval úľavy nadobúdateľom v priamych predajoch, ktoré sú spojené s odpočítateľnosťou investícií z kúpnej ceny, keby Fond národného majetku efektívnejšie vymáhal pohľadávky z odpredaja majetku, zrejme by k otázke likvidity Fondu národného majetku vôbec ani nedošlo. Je to hrubá demagógia hovoriť, že sociálny rozmer, dovolím si povedať, že už nie kupónovej, ale dlhopisovej privatizácie by sa mal zabezpečiť na úkor ohrozenia záujmov štátu v Slovenskej sporiteľni, Slovenskej poisťovni, vo Všeobecnej úverovej banke a v Investičnej rozvojovej banke.

    Pán minister, vláda Slovenskej republiky, na sociálny rozmer ste mali pamätať pri predaji Nafty Gbely, pri predaji Piešťanských kúpeľov, VSŽ a desiatok, možno stoviek iných lukratívnych podnikov, ktoré ste skutočne predali za zlomok ich nominálnej, resp. trhovej ceny.

  • Tretí argument vlády Slovenskej republiky sa dotýka možnosti usporiadať vzťahy medzi Fondom národného majetku Českej republiky a Fondom národného majetku Slovenskej republiky v súvislosti s neuskutočnením prevodu akcií Všeobecnej úverovej banky a Komerční banky podľa zákona o veľkej privatizácii. Medzitým síce došlo k zrušeniu paragrafu zákona, ktorý toto riešil, takže takáto povinnosť pre Fond národného majetku Slovenskej republiky už ani neexistuje.

    Kladiem však znovu otázku, ak skutočne Fond národného majetku mal záujem takýmto spôsobom postupovať, prečo nevyužil čas, ktorý už mal k dispozícii? Prečo k vyrovnaniu vzťahov medzi českým a slovenským Fondom národného majetku v súvislosti so Všeobecnou úverovou bankou a Komerční bankou dosiaľ nedošlo? Isteže, nemáme k dispozícii rovnaké informácie ako členovia vládnej koalície, možno sú moje informácie v niečom zastarané, ale podľa nich to vyzerá tak, že k dohode asi nedôjde. Pri nedávnom stretnutí s prezidentom Fondu národného majetku Českej republiky som sa dozvedela, že je pravdepodobné, že každý národný fond si ponechá účasť vo svojej banke, to znamená český Fond národného majetku v Komerční banke a slovenský Fond národného majetku vo Všeobecnej úverovej banke. Chcem len upozorniť, že Slovenskú republiku to bude niečo stáť: straty sú niekoľkomiliardové. V čase, keď boli najväčšie rozdiely kúpnej ceny medzi Všeobecnou úverovou bankou a Komerční bankou, dosahovali v rozmedzí - závisí to od toho, či sa pohybujeme na maximálnej cene akcií alebo na strednej cene - 4 dokonca až 10 mld korún. Je to čistá strata, ktorú spôsobila svojou neschopnosťou táto vláda Vladimíra Mečiara v roku 1993 Slovenskej republike.

    Štvrtý argument sa týka toho, že by Všeobecná úverová banka, Slovenská sporiteľňa a IRB nemohli odkupovať štátne emisie v súvislosti s opatrením Národnej banky Slovenska o kapitálovej primeranosti. Má sa na mysli štátne emisie štátnych pokladničných poukážok a štátnych dlhopisov. Chcem len pripomenúť, že v zákone o štátnom rozpočte na rok 1997 v článku XIX bod 1 ods. 2 osobitne (a schválili ste si to sami) sa poskytla možnosť odchylne riešiť niektoré ukazovatele podľa zákona o bankách § 12 až 14, medziiným aj výpočet kapitálovej primeranosti, definovanie kapitálu, rezerv, aktív, rizík atď., a to takým spôsobom, že sa budú upravovať po dohode medzi Národnou bankou Slovenska a ministerstva financií. Preto štvrtý argument pokladám rýdzo za formálnologický a je možné ho vypustiť, dá sa totiž ľahko obísť podľa zákona, ktorý ste schválili.

    Posledné vyjadrenie sa týka prevodu vlastníckych práv z Fondu národného majetku na ministerstvo financií a strachu, že, citujem: "Štátna správa môže uprednostniť svoje záujmy pred záujmami banky." Myslím si, že toto konštatovanie je skutočne správne v tom smere, že strach z toho, že sa bude zasahovať do komerčnej činnosti bánk, je oprávnený. To je aj racionálny dôvod, prečo treba postupovať v budúcnosti, keď sa na to vytvoria podmienky, aj v privatizačnom procese ďalej. Chcem však povedať, že je to úplne jedno, či sú vlastnícke práva v tejto súvislosti na Fonde národného majetku alebo na ministerstve financií. V obidvoch prípadoch, ako sme toho svedkami, môže dochádzať k takémuto nežiaducemu zasahovaniu do komerčných aktivít bánk. V prípade ministerstva financií, ak budú vlastnícke práva prenesené na ministerstvo financií, je však možné brať na zodpovednosť ministra a dokonca celú vládu, a to až tak ďaleko, že je možné žiadať ich demisiu.

    Vrátim sa k argumentu číslo 2a, kde sa hovorí o tom, že štát ani Fond národného majetku nemôže zabezpečiť zvýšenie kapitálového vybavenia. Myslím si, že dobrá rada je nad zlato. Aj tu môžeme poradiť, že je možné pokračovať napríklad spôsobom, ako to urobila Slovenská sporiteľňa, že získala podriadený úver na kapitálové dovybavenie. Okrem toho nič nebráni, aby sa zvýšilo kapitálové vybavenie navyšovaním kapitálu. Toto predložený zákon nezakazuje. Treba však položiť otázku, či je v Slovenskej republike domáci investor, ktorý je schopný kúpiť rozhodujúci podiel - obmedzím to na jednu jedinú banku, Všeobecnú úverovú banku -, ktorý zároveň bude schopný dovybaviť túto banku kapitálovo, a po tretie, ktorý bude schopný poskytnúť chýbajúce prostriedky na reštrukturalizáciu úverového portfólia, o ktoré by sa rozšírili rezervy a oprávky.

    Dovoľte mi malý prepočet. Škoda, že tu nemáme tabuľu, rada by som využila podobný postup, ako využil pán premiér v Slovenskej televízii, a vysvetlila vám to na tabuli. Hovoríme o 50,8 % akcií VÚB, ktorých nominálna hodnota je zhruba 2 mld korún. Posledný rok maximálna cena akcií VÚB na kapitálovom trhu sa pohybovala na úrovni 2 340 Sk, minimálna cena 851 Sk. Ak ste pozorne počúvali pána premiéra, hovoril o kúpnej cene tohto podielu VÚB na úrovni minimálnej ceny, ktorá predstavovala 1,8 mld korún. Hneď musím položiť otázku, prečo počíta s minimálnou cenou, keďže ide o predaj rozhodujúceho balíka, kde by som bola presvedčená, že je možné žiadať vyššie ceny, ako bola dosahovaná maximálna cena.

    Pri dosahovanej maximálnej cene tento balík predstavuje 4,8 mld korún. Prosím, držme sa niekde v strede. Aktuálny kurz sa pohybuje okolo 1 670 Sk. To znamená, aby sa predal balík 50,8 % vo VÚB, investor by musel mať k dispozícii 3,5 mld Sk. Koľko zdrojov by bolo potrebných na dovybavenie banky tak, aby sa zvýšil koeficient kapitálovej primeranosti, tzv. Cookov koeficient na požadovaných 8 %? Keďže sa nezverejňujú údaje o rizikovo vážených aktívach, iba odhadujem, že ide o niekoľko miliárd Sk: horná hranica je až 9,5 mld Sk. K tomuto treba pripočítať investičné zdroje, ktoré sú potrebné na ozdravenie úverového portfólia, t. j. na doplnenie prostriedkov, ktoré sú vytvorené v rezervách a oprávkach. Dohromady - a nespochybňoval to ani pán štátny tajomník v našom výbore - len v prípade Všeobecnej úverovej banky by sme museli mať investora, ktorý by mal k dispozícii asi 20 mld korún.

    Chcem položiť otázku, či skutočne existuje slovenský investor, ktorý má k dispozícii takéto zdroje. V ostatnom čase zdanlivo nastal určitý obrat v postoji vlády: vláda ústami pána premiéra pripustila možnosť vstupu zahraničných investorov do týchto finančných inštitúcií.

    Vážení, len si zalistujte trošku v pamäti v roku 1994, keď ste hrubo obviňovali vtedajšiu vládu, že chce odpredať finančné inštitúcie do zahraničia, ohroziť vklady obyvateľstva atď. Dobre, že sa nehovorilo o vlastizrade. Nič sa neudialo. O dva roky neskôr hodláte pristúpiť k takémuto riešeniu. Nechcem sa zaoberať reálnou možnosťou alebo nemožnosťou vstupu zahraničných investorov, ich užitočnosťou či neužitočnosťou, chcem však poukázať na to, že v danom prípade skutočne nejde o nič inšie ako o blufovanie.

    Pred niekoľkými mesiacmi sme mali možnosť vypočuť si názor pána premiéra, ale aj názor tu nesediaceho podpredsedu Národnej rady pána Húsku, ktorí veľmi jednoznačne upozorňovali na to, že nie je možné dovoliť zahraničným investorom vstúpiť do týchto finančných inštitúcií. Dôvod bol veľmi jednoduchý. Je zrejmé, že zahraniční investori by žiadali predovšetkým audit renomovanej zahraničnej firmy a nie audit "predom" vybranej spoločnosti (nechcem to tu rozvádzať), ktorá robí audity vo všetkých finančných inštitúciách s účasťou štátu, a, samozrejme, na základe tohto auditu by museli pristupovať k niektorým opatreniam. Začali by tvrdo vymáhať dlhy voči nim, začali by realizovať záložné právo, mnohé podniky by dali do konkurzu. Nepochybne by sa tým narušili privatizačné vzťahy, ktoré táto vláda s takou starostlivosťou dva a pol roka vytvárala. Došlo by teda k značným zmenám vlastníckych vzťahov. Som presvedčená, že táto vládna koalícia sa nesnažila dva a pol roka preto, aby umožnila zahraničným investorom niečo takéto urobiť.

    Okrem iného by som chcela ešte doplniť, že sa pripravuje zákon o revitalizácii. Možno ho vláda stiahne, lebo aj legislatívna rada poukázala na to, že je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky v niekoľkých bodoch. Zatiaľ vychádzame z toho, že ho máme na svojich laviciach. Zákon o revitalizácii predpokladá, že bude vytvorená komisia z piatich ekonomických ministrov, z guvernéra Národnej banky Slovenska, z viceprezidentov Všeobecnej úverovej banky, Slovenskej sporiteľne, Investičnej a rozvojovej banky a dokonca Slovenskej poisťovne, čo neviem celkom pochopiť prečo. Táto komisia by mala určovať, ktoré úvery, v ktorých podnikoch sa budú rôznymi formami reštrukturalizovať. Chcem položiť otázku, či by ste vedeli prinútiť nejakého zahraničného investora realizovať rozhodnutie takejto komisie. Chcela som tým ukázať, že vystúpenie pána premiéra v tom smere, keď uvažoval o umožnení vstupu zahraničných investorov do týchto inštitúcií, je veľmi nedôveryhodné. Otázka nedôveryhodnosti je kľúčová, prečo sme prišli s týmto zákonom. Je to nedôveryhodnosť celého privatizačného procesu od decembra 1994, resp. januára 1995 dodnes a je to nedôveryhodnosť predsedu vlády ako osoby.

    Dodnes nevieme, kto je vlastne vlastníkom Nafty Gbely, dodnes nevieme, kto je vlastníkom Piešťanských kúpeľov. Vy sa nazdávate, že môžeme súhlasiť, že vlastníkom Všeobecnej úverovej banky, Investičnej a rozvojovej banky, možno Slovenskej sporiteľne, Slovenskej poisťovne sa stane rovnako anonymný subjekt? Sme svedkami toho, že sa obchádza bankový zákon. Ako je možné, že dnes v Investičnej a rozvojovej banke rozhodujúce funkcie v orgánoch spoločnosti držia v rukách VSŽ? Ako je to možné? V niektorých slovenských finančných inštitúciách sú vlastníci, ktorí nie sú doveryhodní. Ako príklad uvediem Poštovú banku - od večera do rána vznikla istá malá "eseročka" TECTUM so sídlom v Banskej Bystrici, ktorá poľahky získala 130-miliónový úver na to, aby financovala svoj 14,99-percentný podiel v Poštovej banke. A to je vlastne aj otázka, kto je zodpovedný za súčasnú situáciu v bankovom sektore. Nie všetky zlé úvery sa môžu zhodiť na plecia pred rokom 1989. Slovenská sporiteľňa pred rokom 1989 neposkytovala žiadne úvery, vyjmúc úvery obyvateľom. Všetky jej zlé úvery vznikli od roku 1993, resp. 1991: sú to predovšetkým privatizačné úvery a úvery, ktoré boli poskytované na základe rôznych politicky podfarbených odporúčaní.

    Nedávno sa objavilo v tlači, že VTV údajne dlhuje Všeobecnej úverovej banke 800 mil. Sk. Prosím vás, naozaj VTV niekedy vráti týchto 800 miliónov Všeobecnej úverovej banke? Myslím, že by bolo potrebné, aby sme si konečne ujasnili, kto nesie zodpovednosť za súčasný stav v kľúčových finančných inštitúciách.

    V našom výbore pán predseda výboru navrhol, že je možné postupovať inak, zákon neprijať, a vláda, resp. premiér urobí verejný prísľub, že tieto finančné inštitúcie sa nebudú privatizovať. Nechcem to rozvádzať, chcem len uviesť, že jún 1996 stačil.

    Chcem upozorniť ešte na jednu vec. Často sa ešte stále v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky hovorí o tom, že privatizačné rozhodnutia pripraví Fond národného majetku. Myslím si, že už konečne dôjde k náprave súčasného stavu a bude sa novelizovať zákon číslo 92/1991 Zb. Chcela by som upozorniť, že Fond národného majetku koná protizákonne, keď využíva svojvoľne § 25 ods. 8 zákona o veľkej privatizácii. Aj to bude mať raz určite svoje dozvuky.

    Na záver mi dovoľte vysloviť isté presvedčenie, že ak vláda naozaj chystá privatizáciu týchto finančných inštitúcií, nemôže ich predať za trhovú cenu, nemôže ich dokonca predať ani za nominálnu cenu, pretože takýto investor na Slovensku neexistuje. Snažila som sa zdôvodniť, prečo nie je možné ani predať väčší balík, ktorý jediný má cenu aspoň 10-15 %, zahraničnému investorovi. Jediné východisko, ktoré vláda má, ak bude chcieť v tomto pokračovať, odpredať príslušné finančné inštitúcie hlboko pod cenu, tak ako to vtipne povedal môj kolega vo výbore, akejsi Tretej obchodnej spoločnosti. Pod toto sa určite nepodpíšeme.

    Na záver by som chcela povedať stanovisko klubu Spoločnej voľby. Budeme hlasovať za pôvodný zákon. Ak však vládna koalícia nebude ochotná prijať pôvodný zákon a zákon nebude vôbec prijatý alebo bude prijatý s pozmeňujúcim návrhom vlády, navrhujem toto uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Návrh uznesenia, prirodzene, odovzdám aj písomne. Navrhujem ho v dvoch alternatívach a v každej alternatíve s určitou podalternatívou. Vysvetlím, v čom sa tieto alternatívy odlišujú. Odlišujú sa v tom, že v prvej alternatíve Národná rada žiada vládu Slovenskej republiky predložiť Národnej rade Slovenskej republiky zákon o privatizácii a v závislosti od toho, ako prebehne hlasovanie: alternatíva 1a: VÚB, a. s., IRB, a. s., alternatíva 1b: Slovenskej sporiteľne, Slovenskej poisťovne, VÚB a IRB.

    Alternatíva 2. Ak nebudete ochotní podporiť uznesenie, ktorým by sme zaviazali vládu pripraviť zákon o privatizácii, prosím, aby ste podporili - ak to bude nevyhnutné - alternatívu 2.

    Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky predložiť výboru pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, výboru pre financie, rozpočet a menu a ústavnoprávnemu výboru koncepciu privatizácie a privatizačné projekty a znovu alternatívne: VÚB, IRB, alebo Slovenskej sporiteľne, Slovenskej poisťovne, VÚB a IRB.

    Už veľmi stručne, lebo nechcem naťahovať čas, zdôvodnenie tohto návrhu.

    V roku 1986 sa francúzska vláda rozhodla sprivatizovať 65 podnikov. Boli to všetko podniky strategického významu a rozhodujúci počet medzi nimi predstavovali banky. Vláda to riešila zákonom. Riešila to zákonom takým spôsobom, aby sa maximalizovali príjmy z týchto predajov, aby ponechali tieto inštitúcie pod národnou kontrolou, aby sa uchránili pred pokusmi prebrať ich pod kontrolu odporujúcu záujmom týchto inštitúcií a aby sa zachovali finančné podniky nezávisle od svojich majiteľov, a nie pod kontrolou jedinej francúzskej skupiny. Vytvorila sa predstava tzv. tvrdého jadra. Tento prístup predpokladal (uskutočnil sa nielen v roku 1986, ale opakovane aj v roku 1993), že maximálny podiel každej skupiny alebo osoby predstavoval 33 %, v skutočnosti to bolo však 10 %, a cieľom bolo, aby sa rozložili vlastnícke práva na 3 až 4 kapitálové skupiny, ktoré spolu vytvárali kontrolný balík 30 až 40 %. Zvyšok akcií bol ponúknutý na predaj bežným spôsobom na kapitálovom trhu. Zásadnou požiadavkou bolo, aby nebol jeden vlastník, ktorý by vlastnil kontrolný balík, aby sa tento vlastník zaviazal, že si ponechá akcie dlhodobo, že ich nepredá alebo nevymení iným spôsobom, aby neohrozil tzv. tvrdé jadro, a že bude ochraňovať pred inými záujmami vytvorenie kontrolného balíka v podniku. Cieľom takéhoto prístupu bolo, aby sa zabezpečila ochrana a stabilita finančnej inštitúcie, aby sa vytvorili trvalé a pevné vlastnícke vzťahy a aby sa vytvorila taká skupina vlastníkov, ktorá sa bude usilovať uchovať identitu príslušného podniku.

    Nachádzame sa v transformačnom procese. Prijatie príslušných zákonov v Národnej rade by nebolo v rozpore s transformačným procesom. O to skôr, keď máme príklady analogického riešenia aj z krajín, kde už majú desiatky, možno aj viac rokov vybudované trhové hospodárstvo.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďakujem.

    Pani poslankyne, páni poslanci, ako som konštatoval, nemám žiadne iné písomné prihlášky, preto sa pýtam, kto sa chce ešte prihlásiť do rozpravy. Sú to tí páni poslanci, ktorí sú na tabuli. Áno? Čiže pán poslanec Dzurinda a pán poslanec Černák. Ak už nikto viac, uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy.

    Nech sa páči, pán poslanec Dzurinda.

  • Vážený pán predseda, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni,

    v prvom rade by som krátko reagoval na úvodné vystúpenie pána podpredsedu vlády, ale aj na stanovisko vlády, ktoré nám bolo doručené na rokovanie, kde sa uvádza v bode 3 to, čo aj dnes pán podpredseda vlády povedal, a síce: v prípade, že by predmetná novela zákona nadobudla právoplatnosť a ministerstvo financií by sa stalo vlastníkom akcií v príslušných bankách, nemohlo by skupovať napríklad štátne pokladničné poukážky alebo cenné papiere napríklad na vykrývanie dlhov štátneho rozpočtu.

    Chcel by som vás upozorniť, pán podpredseda vlády, že zákon o strategických podnikoch v § 4 v odseku 2 hovorí, že v akciových spoločnostiach s trvalou alebo dočasnou majetkovou účasťou fondu, uvedených v § 3, fond na základe zmluvy prevedie do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona výkon práv a povinností akcionára na ústredný orgán. Teda výkon práv a povinností, nie majetok. Majetok zostane vo Fonde národného majetku, a preto tak ako doteraz nič nebude brániť týmto bankám aj naďalej kupovať štátne pokladničné poukážky na krytie dlhu štátneho rozpočtu.

    Dámy a páni, privatizácia na Slovensku je vskutku zvláštny proces. Zvláštny a krátky. Jeho základnou charakteristikou je predaj majetku alebo akcií obchodných spoločností za zlomok ich ceny tým, ktorí vlastnia patričnú stranícku legitimáciu. Zároveň je to úprava zákonov tak, aby sa novým verným podnikateľom - mečiarovcom čo najlepšie a najľahšie gazdovalo. Najlepším reprezentantom takejto rabovačky je Nafta Gbely. Hodnota predávaných akcií bola 3,2 mld Sk. Tieto akcie ste predali, koaličníci, za 0,5 mld Sk. Ročný čistý zisk Nafty Gbely v roku 1996 bol 520 mil. Sk. Teda balík akcií mohol byť splatený z ročného zisku. Otázka stojí tak, kto si podelí zisk z tohto roku, v roku 1997. Kto si podelí stovky miliónov korún čistého zisku?

    Podpredseda Združenia robotníkov Slovenska pán Gavorník hovorí: "Za niektorými privatizovanými podnikmi stoja aj vysoko postavení politici." Alebo si zoberme majetok Fondu národného majetku. Ako s ním narábate, vážení koaličníci? Príkladom sú byty Fondu národného majetku. Namiesto toho, aby ste ich predali za trhovú hodnotu a získané peniaze použili na stavbu sociálnych bytov, dávate tieto byty svojim ministrom, štátnym tajomníkom, papalášom Fondu národného majetku za zlomok ceny týchto bytov.

    Hovorím o tom, že privatizácia na Slovensku a príjmy z tejto privatizácie neslúžia ani ľudu tejto krajiny, ani rozvoju fabrík či ekonomiky ako celku, ale úzkej vrstve politikov a ich mecenášom. Toto je politický rámec privatizácie Slovenskej republiky.

    V takomto prostredí slovenskej privatizácie prišla po novom roku 1997 na pretras opäť téma privatizácie slovenských bánk a Slovenskej poisťovne. Tak ako pred vyše rokom, ani teraz vláda nepredložila ani jedinú stránku koncepcie slovenských peňažných ústavov alebo ich ozdravenia. Opäť chce predávať akcie slovenských peňažných ústavov. Jeden rozdiel oproti vlaňajšku tu však predsa len je. Predseda vlády vyzýva opozíciu, aby nominovala svojich kandidátov na bankový privatizačný koláč. Akoby premiér hovoril: "Keď sme doteraz rabovali my, siahnite si teraz aj vy. Veď predsa všetci sme rovnakí, čo by sme sa teda nepodelili."

    Druhý rozdiel oproti vlaňajšku je ten, že kým vlani privatizáciu peňažných ústavov blokovala Slovenská národná strana, teraz jej bránilo Združenie robotníkov Slovenska. Až dosiaľ. Dnes sa však zdá, že Združenie robotníkov Slovenska je náchylné na kompromis - blokovať privatizáciu Slovenskej sporiteľne a Slovenskej poisťovne, ale Všeobecnú úverovú banku a IRB už privatizovať. Je to výrazný posun v stanovisku ZRS. Na toto konštatovanie mám prinajmenšom tri dôvody. Ten prvý dôvod je stanovisko vlády, v ktorej má ZRS svojich ministrov. Tým druhým je hlasovanie kolegyne za ZRS v našom výbore a tým tretím verejné vyjadrenia lídrov Združenia robotníkov Slovenska, predovšetkým jeho predsedu pána Ľuptáka.

    Ešte 3. februára 1997 predseda Združenia robotníkov Slovenska Ján Ľupták pre Nový čas hovorí: "Vo Všeobecnej úverovej banke má štát ešte 17 %, to by mu malo zostať." Koniec citátu. 13. februára (o 9 dní neskôr) pán Ľupták pre SME hovorí: "Chceme, aby sa s akciami IRB a VÚB nemohlo manipulovať, podporíme akýkoľvek takýto zákon, lebo sme to mali vo volebnom programe."

    Dňa 24. februára pán Ľupták ešte hovorí pre Pravdu: "Opäť budeme proti privatizácii peňažných ústavov aj za cenu rizika, že dôjde k rozpadu súčasnej vládnej koalície a k predčasným parlamentným voľbám." Ale dňa 7. marca 1997 pre Nový čas už pán Ľupták hovorí trochu ináč, citát: "Pri privatizácii VÚB a IRB by stačilo vykonať hĺbkovú kontrolu, zistiť, komu sa dávali nedobytné úvery, ako a za čo a potom by ZRS nemalo v podstate nič voči ich privatizácii." Pán Ľupták teda už nechce brániť privatizácii VÚB a IRB, už chce opäť iba kontrolovať. V tejto polohe sa cíti najlepšie. Zisťovať a kontrolovať. Nuž ale čo chcete kontrolovať, pán Ľupták, keď už všetko viete?

    Pán Ľupták pre Pravdu dňa 27. februára totiž hovorí toto, citát: "Nechceme rozbiť koalíciu, ale v niektorých veciach nemôžeme ustupovať. Trváme na tom, aby do bánk išla kontrola. Ak sa koalícia rozpadne, otvorene poviem o podvodoch a o tom, kto je za nimi." Koniec citátu.

    Tak čo chcete zisťovať, pán Ľupták, keď už všetko viete? Prečo chcete hovoriť o podvodoch, až keď sa koalícia rozpadne? Keď ste vo vláde, tak podvod nie je podvod? Nedopúšťate sa náhodou trestného činu, keď kryjete podvody? Čo vám dávajú za to, že kryjete podvody, pán Ľupták?

    Vážený pán predseda Združenia robotníkov Slovenska, vy ste ostro proti privatizácii Slovenskej sporiteľne a Slovenskej poisťovne. Prečo? Myslím, že z obáv o peniaze občanov. Pri tej príležitosti vám oznamujem, že Všeobecná úverová banka - a to je informácia pre všetkých - podniká s veľkou časťou peňazí Slovenskej sporiteľne. Inými slovami: výrazné depozitá a úložky Slovenskej sporiteľne sú vo Všeobecnej úverovej banke. Odhadujem, že minimálne 50 mld Sk primárnych depozít, vkladov občanov v Slovenskej sporiteľni predstavuje táto úložka vo Všeobecnej úverovej banke. Ak dopadne privatizácia VÚB zle, ohrozí to teda aj úspory občanov v Slovenskej sporiteľni. Podobný je vzťah aj medzi Slovenskou poisťovňou a Investičnou rozvojovou bankou. Odhadujem, že minimálne 18 mld Sk poistných peňazí zo Slovenskej poisťovne predstavuje úložka v Investičnej a rozvojovej banke. Privatizáciu Slovenskej sporiteľne a Slovenskej poisťovne na jednej strane a VÚB a IRB na druhej strane teda nemožno posudzovať oddelene.

    Vážení prítomní, v stanovisku vlády k návrhu zákona sa píše, že výbor OECD pre finančný trh na zasadaní 17. júna 1996 prijal uznesenie, že pokiaľ nebude prijaté a realizované pevné politické rozhodnutie vo vzťahu k reštrukturalizácii portfólia zlých úverov rozhodujúcich bánk, ako aj k ich privatizácii, nie je možné poskytnúť priaznivé hodnotenie životaschopnosti a stability bankového systému na Slovensku. Pýtam sa teda pána podpredsedu vlády: Prijala vláda takéto politické rozhodnutie? Kedy vláda rokovala o privatizácii slovenských peňažných ústavov? Aké číslo má príslušné uznesenie vlády, ktorým vláda rozhodla o reštrukturalizácii úverového portfólia bánk a privatizácii slovenských peňažných ústavov? A propos, pán premiér sa vyhrážal spájaním hlasovania o pozmeňujúcom návrhu, ktorým budú vylúčené Investičná a rozvojová banka a Všeobecná úverová banka z privatizácie, s hlasovaním o dôvere vláde. Dnes však na rokovanie vôbec neprišiel. Aj to o niečom svedčí.

    A do tretice ešte jeden posun v správaní sa vlády voči privatizácii bánk. Predseda vlády začal privatizáciu bánk vášnivo obhajovať. Je taký vynachádzavý, že hovorí - krátky citát: "Občania, nebojte sa, predmetom privatizácie nie sú vaše peniaze, vaše vklady, iba inštitúcie, ktoré tieto peniaze spravujú." My sme dnes mali trošku dlhšiu obedňajšiu prestávku, a tak som sa zastavil v našom sídle na Žabotovej ulici a dostal som jeden krátky list. Jeden odsek tohto listu hovorí: "Vy, pán Dzurinda, v diskusii v poslednú sobotu o privatizácii peňažných ústavov neviete pochopiť výrok predsedu vlády "privatizuje sa podnik, nie vklady,". Až ich po privatizácii zoberie čert, to už nie je vec pána predsedu HZDS. Privatizujú sa továrne a rôzne podniky, nie ich zamestnanci. Tých postupne poprepúšťajú. No a čo? Dostanú vysoké podpory v nezamestnanosti, budú si žiť lepšie ako vo Švajčiarsku." Koniec tohto listu.

    Dámy a páni, poslanci Kresťanskodemokratického hnutia hlasovali a budú opakovane hlasovať za novelu zákona o strategických podnikoch v pôvodnom tvare preto, aby zabránili hroziacemu politickému rozdávaniu akcií týchto peňažných ústavov tak, ako sa to dialo v doterajšom priebehu privatizácie. Takáto nepripravená, nekvalifikovaná a politická privatizácia by bola ohrozením činnosti peňažných ústavov a ich klientov. Slovenské peňažné ústavy potrebujú ozdravenie. Doterajšie kroky vedúce k privatizácii peňažných ústavov však dokazujú, že zámerom vlády a HZDS, doteraz len s SNS, nie je ozdravenie peňažných ústavov, ale predaj ich akcií. KDH uvíta projekty ozdravenia slovenských peňažných ústavov. Je pripravené takéto projekty posúdiť a v prípade, že si tieto projekty získajú dôveru predovšetkým odbornej verejnosti, aj ich podporiť. Ak súčasťou týchto projektov bude aj privatizácia týchto inštitúcií, KDH bude pripravené hlasovať za zrušenie blokácie ich privatizovania. Zrušenie účinnosti zákona je otázkou niekoľkých minút práce a rokovania. Úspory občanov v peňažných ústavoch sú však v drvivej väčšine výsledkom ich celoživotného šetrenia a pred tým treba mať úctu aj rešpekt.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Ďalej sa prihlásil pán poslanec Černák. Nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia,

    skôr ako poviem pár slov k stanovisku vlády, prípadne k tomu, ako ho obhajoval podpredseda vlády pán Kozlík, dovoľte mi zamyslieť sa nad dvoma vecami, ktoré pri debate o privatizácii bánk odzneli. S úžasom som pozeral na televíziu, kde pán premiér dvakrát alebo dokonca trikrát ďakoval televízii za to, že mu umožnila vystúpiť, že prvýkrát môže oficiálne prezentovať názory na privatizáciu bánk: "Doteraz som nemal príležitosť, ďakujem vám za šancu."

    Dámy a páni, keď pred rokom v januári ohlásil premiér, že do mesiaca budú slovenské inštitúcie sprivatizované, dva roky sa opoziční poslanci a odborná verejnosť snažili zistiť, ako budú privatizované, aké sú zámery, kto budú investori. Nebudem už hovoriť o tom, že tu pred vami všetkými som osobne interpeloval pána premiéra, aby nám poslancom povedal, ako asi vláda chce privatizovať. Veľmi lakonicky mi odpovedal, že privatizácia nie je v kompetencii vlády, ale Fondu národného majetku, ergo, že ho nemôžem interpelovať. Pre zmienku, prosím, nepamätám si presne dátum, ale približne pred dvoma mesiacmi, pred mesiacom som zachytil verejné vyjadrenie pani kolegyne Schmögnerovej, že vyzýva premiéra na verejnú diskusiu o privatizácii bánk. Spomínam si na interpelácie kolegu Dzurindu, kolegyne Schmögnerovej.

    Príležitostí, žiaľ, bolo veľa, ale asi nebola chuť. A prečo nebola chuť? Ide o niečo, alebo nejde o niečo? Ide skutočne o veľa, pretože banky, o tom vám netreba hovoriť, banky sú rozhodujúce pre stabilitu ekonomiky. Pán premiér už v niekoľkých expozé povedal, ale, páni, o čom to tu vlastne hovoríte, však tu ide o pár percent Investičnej a rozvojovej banky, to je dokopy 350 miliónov, vo Všeobecnej a úverovej banke ide len o doprivatizáciu, a vlastne o nič nejde. A normálny smrteľník, robotník v Starej Ľubovni, sa ma opýtal: A prečo je potom pán premiér ochotný položiť premiérske kreslo na váhy takéhoto zákona, keď o nič nejde?

    Takže nejde o doprivatizáciu, nejde o pár percent akcií, ktoré sú v držbe Fondu národného majetku, ale ide o to, kto a ako ovládne slovenskú ekonomiku. Či si udrží vláda ingerenciu na to, aby mohla tieto procesy riadiť, alebo či tieto procesy dostanú do rúk tí, ktorí už veľkú časť slovenských podnikov sprivatizovali. Ešte sa k tomu v rozprave vrátim, ale boli mi veľmi sympatické vyjadrenia ZRS, ktoré hovorili, prijmime zákon o tom, nech sa odhalia všetci skrytí vlastníci, nech vyplávajú na povrch všetky špinavosti. Konzultoval som s opozičnými partnermi, sme pripravení kedykoľvek spolupracovať na takomto návrhu zákona a podporiť ho. Pretože, musíte to sledovať aj vy, mafia si vyrovnáva účty za bieleho dňa - ekonomické vydieranie, výbuchy v autách, nečistá tieňová hra, veľké peniaze popod stôl, prakticky malé peniaze, ktoré idú do štátneho rozpočtu, - to je začiatok konca. Treba to preťať a podporíme všetky kroky, ktoré to pretnú. Ale držať ruku na tepne je riadiť proces privatizácie bánk. A o tom hovorila OECD, keď hovorila o transparentnosti privatizácie. Takže toľko na úvod.

    Dovoľte mi povedať, pán podpredseda Kozlík hovoril o zastavení transformačného procesu, o ohrození efektívnosti transformácie bankového sektora, o spochybnení politickej vôle o privatizácii a ešte veľa ďalších slov a žasol som tak, ako som žasol včera vo výboroch, keď pán Stanek, štátny tajomník, obhajoval stanovisko vlády.

    Vážený pán podpredseda Kozlík, okrem toho, že pán Stanek dlho a zbytočne veľa hovorí, tak nás strašil, že ak tento zákon nebude odsúhlasený, tak slovenské banky ovládne narkomafia, špinavé peniaze (tí, ktorí boli vo výbore pre financie, rozpočet a menu, to môžu potvrdiť) - a že to bude proste horor. Načo vôbec držíte takého štátneho tajomníka, ktorý nevie o tom, že tu je zákon, ktorým sa majú špinavé prostriedky odhaľovať, že konkrétne vaše ministerstvo a vládna exekutíva má nielen prostriedky, ale dokonca povinnosť bojovať proti takýmto praktikám?

    Teraz veľmi stručne k stanovisku vlády.

    Médiami, diskusiou, televíziou prebehli reči o tom, že neprivatizácia, zmrazenie privatizácie, zastavenie privatizácie. Dovoľte mi, aby som spresnil termín. Toto je v skutočnosti odklad privatizácie podielov, ktoré sú vo Fonde národného majetku. Tento zákon nezabraňuje tomu, aby prišiel do bánk investor, aby prebehol proces, na ktorom sa zhodnú ekonómovia od tej strany až po tú stranu, aby prebehla reštrukturalizácia úverového portfólia, aby prebehla revitalizácia, aby prebehlo ozdravenie a následne aj kapitálové posilnenie bánk. Čo bráni tomu, aby sa banky kapitálovo posilnili? Pretože takto sa pokojne môže Fond národného majetku dostať do minority v niektorej banke.

    Ale použijem jeden triviálny príklad. Mám, povedzme, maličký dom s tromi, štyrmi izbami a niekto sa mi tam tlačí: Máš tam dve izby zbytočné, pusť ma tam. Pustím ho, možno zadarmo, možno neurobím dobrú dohodu, bude tam a o chvíľočku ma začne vytláčať, o chvíľočku začne v mojom dome rozkazovať. Ale ja mu poviem: Priateľu, máš peniaze, zober si ich, strechu rozober a postav si tam riadne trojizbový, štvorizbový a možno, že aj šesťizbový byt. Veď máš peniaze, mne to prekážať nebude. Budeme mať spolu kde bývať a bude to výhodné pre obidvoch. Ak solventný investor má peniaze, nech navršuje kapitál. Budú to "cash peniaze", nebudú to politické dohody, nebude rozhodnuté, že tamten dostane za toľko a takáto je cena a taká je cena, ale legálne, transparentným spôsobom, vo svete bežným, si svoj podiel v našich finančných inštitúciách zabezpečí.

    Hovorilo sa o spochybnení zahraničnopolitickej orientácie, hovorilo sa o tom, že nás neprijme OECD, že s nami nerokuje. Som presvedčený o pravom opaku, lebo okrem toho, že mnohých ľudí poznám, tak poznám ich stanoviská a veľmi netransparentne pôsobili vyjadrenia pána Šestáka, keď hovoril, že zatiaľ ešte neuvedie, s kým rokoval, ale že to bolo cez také a také rokovanie a že situácia je takáto. Pred rokom, keď prijímali Českú republiku za člena OECD, premiér slovenskej vlády povedal, že OECD je diskusný klub a že z toho klubu nevyplývajú pre Slovensko žiadne záväzky, ani výhody, ani nevýhody, a zrazu sa ten vstup prehnane medializuje, propaguje. Naše spochybňovanie vstupu Slovenskej republiky do NATO oveľa viac poškodí ekonomické záujmy Slovenska ako odloženie privatizácie podielov bánk, ktoré sú vo Fonde národného majetku.

    Už som o tom hovoril a znovu veľmi stručne zopakujem. Bolo potrebné verejne, dlho a v čo najširšom fóre diskutovať o revitalizácii bánk, o tom, ako ich ozdraviť, posilniť. Takéto procesy prebiehali v Maďarsku, Poľsku, Českej republike veľmi priehľadne, transparentne, robili sa konferencie, hľadal sa najlepší model. Znovu opakujem, že tento zákon je zákon, ktorý otvára priestor na profesijný postup v bankách, aby sa zabránilo nejakým kuloárovým rokovaniam, lobbistickým záujmom a lobbistickým rozhodnutiam, ale aby sa priehľadne hľadali také cesty, ktoré slovenskému bankovému sektoru pomôžu.

    Veľmi zle na mňa zapôsobilo v stanovisku vlády vyjadrenie, že týmto spôsobom odloženia privatizácie bude spochybnená, dokonca znemožnená dlhopisová metóda a stratí sa jej sociálny rozmer. Podiel, ktorý je v Investičnej a rozvojovej banke, odhadol premiér na 350 miliónov korún. Dlhopisová metóda potrebuje 35 mld korún. Podľa jednoduchých prepočtov je to 1 %. Dámy a páni, ak jedno percento, eventuálne s podielom vo VÚB možno 10 %, ohrozí stabilitu nejakej metódy, no tak prečo vláda išla do tej metódy? Prečo sa rozhodla odškodniť občanov smiešnymi desiatimi tisícami a dokonca ani na tie nemá, a ak náhodou vypadne z rozpočtu fondu maličičká časť, tak sa hovorí, že všetko je to ohrozené. Neberiem takýto argument. Je spolitizovaný, účelovo vysvetľovaný a vonkoncom nebude mať na to vplyv.

    Je tam jedno zaujímavé stanovisko, že takto vlastne banky, ktoré ostanú vo FNM, nebudú môcť pre konflikt záujmov nakupovať štátne dlhopisy, štátne obligácie. Priatelia, ktorí ste tu sedeli, keď sa odhlasúval zákon o tom, že nebudú zdaňované zisky zo štátnych dlhopisov, čo sme vtedy hovorili? Komerčné banky nepôjdu do rizika, aby podporovali úvermi malých a stredných podnikateľov, ale otočia sa k bezprácnym ziskom, dokonca k nezdaneným. A presne to sa stalo. Komerčné banky vo veľkých objemoch nakupujú štátne dlhopisy a malí a strední podnikatelia, dokonca aj väčší podnikatelia plačú, lebo nemôžu dostať úver. To nie je negatívum. To bude pozitívum.

    Ešte mi dovoľte zaujať stanovisko k argumentu, ktorý propagačne zaznel a o ktorom sa dosť málo hovorí. Keď vláda rozhodla o tom, že požiada prezidenta, aby vrátil tento zákon, hovorila, že rešpektuje stanovisko Národnej banky Slovenska. Všetkými médiami prebehlo: Národná banka Slovenska je za privatizáciu bánk. V ten prvý večer som televíziu pozeral. Ale keď som si otvoril noviny, tak som si prečítal: Národná banka Slovenska je za privatizáciu, ale - a za tým "ale" bolo - Slovenskú poisťovňu, Slovenskú sporiteľňu neprivatizovať, vo VÚB udržať 34 % a k IRB sa zatiaľ vyjadrovali ako k svojmu súperovi, s ktorým budú mať súd, zdržanlivo. Takže Národná banka Slovenska, ktorá doteraz má veľkú zásluhu na dobrých makroekonomických výsledkoch, má stanovisko, ktoré je veľmi blízke duchu tohto zákona a ktoré by bolo potrebné rešpektovať.

    Dovoľte mi však ísť ešte o krôčik ďalej v mojom uvažovaní. Spomínate, hlasovali ste za rozpočet, niektorí áno, niektorí nie, predvlani išli nejaké prostriedky zo štátneho rozpočtu na ozdravenie bánk, aj tento rok išlo čosi z rozpočtu. V IRB zaplesali, keď Fond národného majetku v rozpočte, za ktorý niektorí z vás hlasovali, prevzal garanciu za mochovské úvery (bolo to, myslím, okolo 13 mld korún), tie boli preklasifikované z neštandardných úverov na úvery štandardné a banka dostala lepší rating. Hovorí sa o tom, že naše banky potrebujú revitalizáciu, ozdravenie. Pravdepodobne to nepôjde bez účasti štátneho rozpočtu. A položte si so mnou rečnícku otázku, aký dôvod bude mať štát, aby pchal štátne peniaze do súkromných bánk. Má to logiku? Veď najprv musí ísť ten proces ozdravenia, najprv si to pekne vyliečime, zdvihneme cenu a potom budeme eventuálne hľadať ženícha alebo nevestu.

    V skrinkách ste našli zákon o revitalizácii podnikov. Prečítajte si ho pozorne. Pozrite sa, koľko miliárd, ako majú banky spolupracovať, kto všetko má revitalizovať. Ak by prešli skupinové záujmy sprivatizovať Všeobecnú úverovú banku a Investičnú a rozvojovú banku, lebo sa mi javí tak, že politická vôľa v tom, že sporiteľnu a poisťovňu neprivatizovať, je jednoznačná v tomto parlamente, cez revitalizačný balík sa kruh uzavrie. Tam už nebudú potom zvýhodňovaní tí, ktorí majú v skutočnosti problémy, tam sa už nebudú pýtať zamestnancov konkrétnej fabriky, či potrebujú pár "šupov" nato, aby prekonali nejakú krízu, aby sa revitalizovali, tam budú rozhodovať tí, ktorí tie banky budú mať v rukách.

    Takže z odborného hľadiska vás prosím, kolegyne a kolegovia, aby ste počúvali na obe uši, lebo každý vladár a ústavný činiteľ svojím spôsobom rozhoduje a mal by počúvať na obe uši, aby ste nepodporili požiadavky vlády, aby ste ich odmietli či už v prvej alternatíve, alebo v druhej. Ako ďalej postupovať, naznačila kolegyňa Schmögnerová. Aj ja som hovoril, ako vidím veľmi dobrú možnosť, že pred odborníkov, pred OECD, možno pred parlament predložíme postupnosť krokov, takto budeme postupovať v bankovom sektore, máme to takto rozplánované a bude to prijaté.

    Hovorí sa o tom, že rok 2003 je ďaleko. Je skutočne ďaleko nato, aby sa nechytráčilo na úkor jednej alebo druhej strany, aby sa politicky nedal zneužiť argument, ktorý v kuloároch medzi poslancami usilovne niektorí rozširujú, že teraz to chcú zaseknúť, aby to potom oni mohli sprivatizovať, ale aby sa hľadali iné cesty. Aby sa hľadali cesty kapitálového posilňovania, aby sa hľadali odborné cesty.

    Po tomto odbornom expozé mi dovoľte ešte maličký výlet aj do politickej dimenzie tohto problému.

  • Hlasy z pléna.

  • Viete, musím povedať pravdu, že teraz som tak trošku sledoval obrovský tlak, ktorý bol vyvolávaný predovšetkým na jazýček na váhach - na poslancov Združenia robotníkov Slovenska. Odvtedy, ako pán premiér povedal - nedá sa postupovať tak, že s niekým som zosobášený, a potom si zahnem, keď mi to vyhovuje -, odvtedy som sledoval, aké budú ďalšie verejné vyjadrenia. Vyhlasujem, že predstava o tom, keď niekto ide do koalície, na 100 % musí podporovať najsilnejšieho partnera, je chiméra. Proti privatizácii bánk vystupovali odjakživa robotníci, majú to vo svojom programe. Možno sa im to nepodarilo dostať celkom do programového vyhlásenia vlády, ale vždy to hovorili otvorene a nezahli. Jednoznačne tu bola snaha chytráčiť na úkor menšieho partnera a som rád, že zaujali také stanovisko, aké zaujali.

    Hovorí sa o tom, že treba preveriť všetky banky. Povedal som, že sme pripravení to podporiť, a úprimne vám poviem, nech sa preveria všetky banky. A ten, kto tam robil špinavosti, to je jedno, či to robil za našej vlády, alebo za vašej, nech si to odpyká, nech je verejne potrestaný, nech je zavretý. Pripravíme, podporíme, treba nájsť odborné riešenia.

    Ale prosím vás, celkom posledný argument. Prečo sa hovorí o Všeobecnej úverovej banke, o Investičnej a rozvojovej banke? Lebo tu nejde o banku ako takú, tu nejde ani v princípe o to, aby sa tam vedel presadiť ich názor. Sú to banky, ktoré šli masívne do prvej vlny kupónovej privatizácie. Sú to banky, ktoré dávali úvery, ktoré dávali "repá" a vo svojich portfóliách majú veľký podiel podnikov, ktoré sú lukratívne a rozhodujúce. Takže ten, kto sa dostane k týmto bankám, dostane sa takto vlastne priamo alebo nepriamo aj do veľkej časti slovenských podnikov. Či im to bude užitočné, alebo im to bude na škodu, zvážte sami.

    Bol som v skrutkárni Stará Ľubovňa. Chlap, ktorý ju vytiahol z "brindy", chlap, ktorý tam dal výrobný program, je dnes výrobný riaditeľ a generálna riaditeľka je pani učiteľka, ktorú tam dosadila Cassoviainvest a ktorá každý deň dochádza z Košíc a prvé jej rozhodnutie bolo o tom, že má nepohodlné kreslo a museli kúpiť nové. Viete, ak sa takéto pomery, ak sa takíto manažéri začnú presadzovať v tých podnikoch, v ktorých má podiel Všeobecná úverová banka a Investičná a rozvojová banka, určite to neprospeje slovenskej ekonomike a už vonkoncom to neprospeje zamestnancom týchto fabrík, ktorých by mali všetci, nielen Združenie robotníkov Slovenska, chrániť.

    Osobne som presvedčený, že tí, ktorí za tento zákon hlasovali, sú schopní počúvať na obidve strany a tak ako počúvali argumenty pri prvom hlasovaní, svoj názor nezmenili a budú tak hlasovať aj teraz pri opakovanom hlasovaní. Ja osobne im v tom držím palce.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Vystúpil posledný z ústne prihlásených poslancov. Už len procedurálny návrh.

  • Ruch v pléne.

  • Vyhlasujem rozpravu o tomto bode za skončenú.

    S procedurálnym návrhom sa môžete prihlásiť kedykoľvek. Pán poslanec Cabaj.

  • Vážený pán predsedajúci,

    myslím, že po vystúpení pána Černáka bude vhodná 30-minútová prestávka na poradu klubov, aby sme to zvážili.

  • Dobre. Ešte procedurálny návrh - pán poslanec Borovský, nech sa páči.

  • Pán predsedajúci, chcem len podporiť žiadosť poslaneckého klubu HZDS - takisto žiadam prestávku.

  • Aj poslanecký klub Slovenskej národnej strany sa pripája a žiada 30-minútovú prestávku.

  • Ďakujem pekne. Vyhlasujem prestávku do 16.00 hodiny.

  • Po prestávke.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, budeme pokračovať. K celej rozprave by sa mal vyjadriť podpredseda vlády pán Sergej Kozlík. Preto sa ho pýtam, či si žiada záverečné slovo.

    Nech sa páči, pán podpredseda.

  • Vážený pán predseda parlamentu, vážené poslankyne, vážení poslanci,

    dovoľte mi, aby som predtým, než zhrniem svoje stanovisko aj ako zástupca vlády, aby som reagoval najprv na vystúpenia poslancov.

    Pani poslankyňa Schmögnerová správne uvádzala, že OECD má skutočne viac požiadaviek na pričleňujúce sa krajiny, než je len privatizácia bánk. Ale privatizácia bánk sa medzičasom stala meritórnou požiadavkou.

    Doplnil by som ešte niektoré vyjadrenia, ktoré OECD v tejto záležitosti mala, trebárs pán Pecchioli 4. februára sa vyjadril, že zaradenie bankového sektora do zákona číslo 192/1995 Z. z. a tým vlastne jeho vyčlenenie z privatizácie výrazne oslabilo pozíciu Slovenskej republiky. Označil to doslova za nehodu. Obdobne na zasadnutí obchodného výboru OECD 24. februára bolo povedané, že pre OECD je nepochopiteľné, prečo vláda Slovenskej republiky nemá voľné ruky v privatizácii a prečo treba samotnú privatizáciu regulovať týmto zákonom. Zastavenie privatizácie bankových inštitúcií do konca roku 2003 s veľkou pravdepodobnosťou neprispeje k ich ozdraveniu, čo sa, samozrejme, premietne do celej slovenskej ekonomiky.

    Podobne pán Pecchioli, predstaviteľ sekretariátu OECD, sa 27. februára vyjadril, že oba kroky, t. j. rozhodnutie vlády vrátiť prijatý zákon a nepodpísanie zákona prezidentom republiky na žiadosť vlády, komentovala OECD s uspokojením, pán Pecchioli uviedol, že ak by bol prijatý zákon podpísaný a vyhlásený, spôsobilo by to pozícii Slovenskej republiky pri pristupovaní do OECD ohromné komplikácie.

    Posledné z tých vyhlásení sú zo správy zasadnutia obchodného výboru OECD - predstaviteľ USA pri OECD pán Weeks: bez prijatia opravného prostriedku vládou Slovenskej republiky by Spojené štáty boli znepokojené platnosťou zákona o oddialení privatizácie bánk Slovenskej republiky do roku 2003. Myslím, že netreba viac komentovať tieto vyjadrenia aj postoj OECD k privatizácii bánk.

    Pani poslankyňa položila otázku, keby Fond národného majetku nepredával za 10 % cien, nedával úľavy na budúce investície a lepšie vymáhal, mal by dostatok prostriedkov aj na potreby štátneho rozpočtu a potreby uspokojenia trebárs dôchodcov v dlhopisovej privatizácii. Zvolili sme určitý model privatizácie, ktorý sleduje cestu a cieľ minimalizácie spoločenských nákladov a dôsledky zapojenia Fondu národného majetku do rozpočtových vzťahov sa dnes veľmi tvrdo začínajú prejavovať v Českej republike, kde za dva mesiace už majú rozpočtový deficit 7 mld korún a prvý rok, v ktorom vlastne neaplikujú rozpočtové prostriedky Fondu národného majetku v štátnom rozpočte. Za uplynulé tri roky sa v Českej republike vytvorili neprimerané sociálne očakávania a štátny rozpočet bez príspevkov Fondu národného majetku, ktoré, samozrejme, aj postupom privatizácie raz vyschnú, nie je vstave adaptovať sa na vyvolané očakávania a výdavky štátneho rozpočtu. V našom modeli privatizácie hráme strednodobú až dlhodobú stratégiu a nehráme stratégiu krátkodobých príjmov alebo ziskov. Vrátia sa v stredno-dlhodobej stratégii cez daňové odvody, cez zamestnanosť, cez vývoj a cez konkurencieschopnosť podnikov v nových vlastníckych podmienkach.

    Prečo sa doteraz nevyriešili vzťahy fondov národného majetku Českej republiky a Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o Všeobecnú úverovú banku, Komerčnú banku, to je, vážené dámy, páni, otázka nielen na súčasnú vládu, ale aj na vládu, ktorá bola pred ňou, a vlády pred ňou, pretože to je problém, ktorý sa ťahá od roku 1993, a treba na to doriešiť jedinú záležitosť, a to je otázka prístupu k privatizácii týchto ústavov. Kým nie sú konané privatizačné kroky, tak je veľmi zložitá aj dohoda medzi fondmi národného majetku a vládami oboch republík.

    Pani Schmögnerová hovorila o akejsi strate 4 až 10 mld korún, veľmi som to nezachytil, z delenia federácie, neviem, kde tie čísla nabrala. Ale naše najväčšie problémy, čo sa týka delenia federálneho majetku, ani nie sú z roku 1993, ale z podpisov niektorých ministrov pána Moravčíka pod niektorými dokumentmi z delenia federálneho majetku - a máme s tým nekonečný rad problémov.

    Pokiaľ ide o pána Dzurindu, pán Dzurinda, dlhšie som vás v parlamente nevidel, možno ste boli v zahraničí, ale vláda prerokúvala a mala prerokovanú koncepciu ozdravenia bánk, pretože ste sa pýtali alebo ste konštatovali, že vláda nepredložila žiadnu koncepciu ozdravenia bánk. Vláda vypracovala, prerokovala takúto koncepciu, s radom systémových krokov.

    A či rokovala o privatizácii bánk? Rokovala v rámci tejto koncepcie, pričom privatizácia bánk je jedným zo štrukturálnych a transformačných krokov, ktoré sú súčasťou systému ozdravenia bánk, samozrejme, s celým radom krokov na ozdravenie úverového portfólia bánk, ale, samozrejme, aj zlepšenia efektivity práce komerčných bánk.

    K pripomienkam pána poslanca Černáka. Štát nebude pchať peniaze do bánk, pán poslanec Černák, to je hlboká neznalosť problému. Štát bude a chce riešiť, aj táto vláda chce riešiť opatrenia a prijímať nástroje, ktoré vytvoria pre banky podobné prostredie, aké majú vyspelé západné krajiny. To znamená, že budeme trebárs riešiť otázku nezdaňovania tvorby rezerv opravných položiek, možnosti odpisovania nedobytných pohľadávok a ďalšie nástroje, ktoré v západných krajinách bežne fungujú a vytvárajú vlastne aj priestor na kvalitné, efektívne fungovanie bánk. Takže štátny rozpočet nebude pchať peniaze do bánk.

    Dovoľte mi na záver konštatovať, že vláda pokladala a pokladá privatizáciu bánk za dôležitú súčasť transformácie ekonomiky. Ale v žiadnom prípade nie bezhlavo a nepremyslene. Domnievam sa, že bezhlavosť a nepremyslenosť nekvalifikuje prácu vlády a odráža sa to aj na ekonomických výsledkoch vlády, keď Slovenská republika za dvaapolročného pôsobenia tejto vlády je na špičke transformujúcich sa krajín, a nikto nespochybňuje ekonomické, sociálne výsledky tohto štátu, najmä nie v zahraničí.

    Pokiaľ ide o bankový sektor, vláda vykonala pomerne veľa krokov v tejto oblasti. Dosiahli sme sprísnenie režimu práce bánk a dohľadu nad nimi novelou zákona o bankách, do platnosti vstúpil zákon o ochrane vkladov, so spätnou účinnosťou od roku 1996 sme v návrhu štátneho rozpočtu alebo v prijatom štátnom rozpočte na rok 1997 oslobodili od zdaňovania sankčné úroky z neinkasovaných úrokov a vyčlenili sme 2 mld v štátnom rozpočte na riešenie portfólia bánk a ozdravenie podnikovej sféry ako previazaného systému. Pritom riešime mnoho problémov komerčných bánk, spomínaných veľkých komerčných bánk, ktoré nevznikli za tejto vlády, ktoré vznikli pred rokom 1989 alebo v rokoch malej privatizácie, keď vo vláde sedeli viacerí tu prítomní opoziční poslanci.

    Dovoľte mi ďalej uviesť, že pozícia polosúkromných alebo pološtátnych bánk, ak sa dlhodobo do roku 2003 nebude pozícia týchto bánk riešiť, tak môže byť veľmi oslabená a veľmi vratká, lebo komerčné banky, ktoré majú charakter nejasných vlastníckych vzťahov, sčasti štátne, sčasti už súkromné, budú stáť proti silnému súkromnému sektoru. Je to zásadný problém aj strategických investorov, ak som mal možnosť o týchto problémoch hovoriť, či vo Washingtone alebo pri svojej návšteve v Londýne s členmi a predstaviteľmi napríklad britskej vlády.

    Keďže som citoval vyjadrenia jednotlivých predstaviteľov OECD, vidím predlohu zákona, ktorú predkladá pán Černák, ako zarúbanie cesty Slovenska do OECD a predpokladám, vychádza mi, že to je vlastne základný cieľ tejto predlohy. Kladiem to do priamej protiváhy citovaným vyjadreniam predstaviteľov OECD. Táto pravda vypláva veľmi rýchlo na povrch, lebo ak nedokážeme spriechodniť cestu do OECD, tak vo volebných programoch v roku 1998 tie politické subjekty, ktoré budú v programoch mať prístup Slovenskej republiky do OECD, budú musieť rozkľučovať aj problém privatizácie bánk. A budú musieť zaspievať pravdu o privatizácii bánk.

    Dovoľte mi povedať, nadväzne na to, že podľa mňa robíme stabilnú a koncepčnú hospodársku politiku, že podobne bezhlavo nerobíme ani opatrenia v oblasti bánk. Spomínal som celý rad opatrení a zákonov, cez ktoré riešime situáciu v oblasti bankovníctva. Netajím a myslím si, že tento názor je správny, že treba spájať proces transformácie a reštrukturalizácie. To, že robíme tieto kroky systémovo, môžem doložiť aj tým, že napriek tomu, že máme existujúcu politickú väčšinu, prejavili sme dostatok vôle neprivatizovať banky predtým, než nebudú pripravené adekvátne projekty, než nebude pripravené adekvátne prostredie a než nebudú pripravené predpoklady na konkrétne ozdravné procesy v bankách. Napriek tomu, že je tu politická väčšina a máme na to aj príslušné nástroje, nepristúpili sme dosiaľ k privatizácii bánk.

    Preto sa domnievam, že koaličná vláda a koaličné politické strany ani dosiaľ, ani v budúcnosti nepotrebujú opozičný obojok v podobe navrhovaného zákona o neprivatizácii bánk. Myslím, že sme ukázali dostatok vôle na korektné správanie sa v tejto oblasti. V politických rokovaniach, ktoré sme mali spolu so Slovenskou národnou stranou, Roľníckou stranou Slovenska a Združením robotníkov Slovenska, sme dali politické garancie Združeniu robotníkov Slovenska v tom zmysle, že bez ohľadu na to, či tento zákon bude prijatý, nepristúpi sa do konca volebného obdobia k privatizácii Slovenskej poisťovne a Slovenskej sporiteľne. Dali sme politické garancie na to, že prebehne prísna kontrola príslušných bánk aj za účasti ministerstva financií, Najvyššieho kontrolného úradu, Národnej banky. Privatizácia bude podliehať politickej dohode, kde každý z partnerov môže vyjadriť svoju vôľu s tým, že pokiaľ nebude do konca volebného obdobia, nebude do konca volebného obdobia.

    Ale nedeklarujeme tvrdo voči medzinárodným finančným inštitúciám nezmyselné zastavenie privatizácie bánk do roku 2003, pretože to je ekonomický nezmysel. Toto je a zostáva politická ponuka Združeniu robotníkov Slovenska a aj pod iniciatívou Združenia robotníkov Slovenska vláda prijala vo svojom návrhu, ktorým vracala tento zákon parlamentu, variant druhý, ktorým sa vynímajú z privatizácie Slovenská sporiteľňa a Slovenská poisťovňa. V tomto zmysle sme urobili, domnievam sa, ústretový krok aj určitým politickým záväzkom kolegov poslancom zo Združenia robotníkov Slovenska a opakujem, stále platí politický záväzok, ktorý sme urobili na spoločných koaličných stretnutiach v utorok aj dnešný deň.

    Vážené poslankyne, vážení poslanci,

    dovolil by som si požiadať vás, aby ste v zmysle toho, čo som povedal, podporili vládny návrh, variant druhý, ktorým by sa vyňali z privatizácie Slovenská sporiteľňa a Slovenská poisťovňa.

    Ďakujem pekne za pozornosť.

  • Ďakujem aj ja pánu podpredsedovi.

    Pýtam sa pána spoločného spravodajcu, či si žiada záverečné slovo. Pán spoločný spravodajca si nežiada slovo. Prosím ho preto, aby pristúpil k uvádzaniu hlasovania na základe spoločnej správy a potom podľa predlohy vrátenej prezidentom republiky.

  • Vážený pán predsedajúci, z rozpravy nevyplynul žiaden návrh. V spoločnej správe Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky odporúča Národnej rade Slovenskej republiky pri opätovnom prerokúvaní schváliť vrátený zákon s pripomienkou, ktorá je uvedená v rozhodnutí prezidenta Slovenskej republiky číslo 727/1997-80-15 z 26. februára 1997 o vrátení zákona z 13. februára 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 199/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 135/1996 Z. z. a zákona číslo 214/1996 Z. z., takto:

    V článku I bod 3 znie - v § 2 sa za odsek 3 vkladá nový odsek 4, ktorý znie: "(4) Predmetom privatizácie nemôžu byť akcie Slovenskej sporiteľne, akciovej spoločnosti, Bratislava a Slovenskej poisťovne, akciovej spoločnosti, Bratislava, ktorých držiteľom alebo vlastníkom je štát alebo fond. Ustanovenie § 4 ods. 2 sa vzťahuje aj na tieto spoločnosti."

    Odporúčam návrh prijať.

  • Ďakujem. Pani poslankyne, páni poslanci, hlasujeme o zmene, ktorá je v spoločnej správe a je zhodná s návrhom vráteným prezidentom republiky ako bod 2.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 147 poslancov. Za návrh hlasovalo 75 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 65 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 7 poslancov.

    Konštatujem, že tento návrh sme prijali.

  • Pán predsedajúci, odporúčam, aby ste dali hlasovať o návrhu zákona ako celku. Odporúčam ho prijať.

  • Páni poslanci a pani poslankyne, budeme hlasovať o zákone ako celku aj s tým návrhom, o ktorom sme hlasovali teraz.

    Prosím, aby sme sa prezentovali a hlasovali. Hlasujeme o tom, či Národná rada Slovenskej republiky v súlade s článkom 87 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uvedený zákon po opätovnom prerokovaní schvaľuje v znení, ako bol prijatý 13. februára 1997, v znení schválenej pripomienky.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 143 poslancov. Za návrh hlasovalo 124 poslancov. Proti návrhu hlasovali 3 poslanci. Hlasovania sa zdržalo 12 poslancov. Nehlasovali 4 poslanci.

    Konštatujem, že Národná rada Slovenskej republiky po opätovnom prerokovaní schválila zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, tým sme program 25. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky vyčerpali...

  • Pán predseda, v rozprave vystúpila pani poslankyňa Schmögnerová, ktorá dala návrh na alternatívne uznesenie. Keďže sa prijala zmena o neprivatizácii Slovenskej sporiteľne a Slovenskej poisťovne, prichádza do úvahy alternatíva 1a.

  • Hlas podpredsedu Ľuptáka: Nie je dobre, nesúhlasím.

  • To znamená, že pani Schmögnerová navrhla tento návrh uznesenia Národnej rady: "Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky predložiť Národnej rade Slovenskej republiky zákon o privatizácii VÚB, a. s., a IRB, a. s."

  • Prosím, zapnite mikrofón pani poslankyni Schmögnerovej.

  • Ďakujem pekne. Chcela som len doplniť. Odznelo to veľmi správne, ale je tam aj to, že ak by toto neprešlo, potom by som ešte prosila alternatívu 2a.

    Ďakujem.

  • Pardon. Pán predseda, ešte raz zopakujem. Pani poslankyňa Schmögnerová dala takýto návrh uznesenia:

    "Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky predložiť Národnej rade Slovenskej republiky zákon o privatizácii, v alternatíve 1 je to VÚB, a. s., a IRB, a. s." A ak tento návrh neprejde, je tu druhá alternatíva. Odporúčam, aby ste dali o návrhu uznesenia hlasovať.

  • Pani poslankyňa Schmögnerová svoj návrh spresnila. Budeme hlasovať o uznesení, ako ho prečítal pán spravodajca. Ak neprejde toto uznesenie, potom budeme hlasovať o druhej alternatíve, ktorú tiež predkladá pani poslankyňa Schmögnerová.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 137 poslancov. Za návrh hlasovalo 66 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 45 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 24 poslancov. Nehlasovali 2 poslanci.

    To znamená, že budeme musieť hlasovať o druhej alternatíve, ktorú tiež navrhla pani poslankyňa Schmögnerová.

  • Pani poslankyňa v druhej alternatíve navrhla toto uznesenie:

    "Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky predložiť Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu a Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky koncepciu privatizácie a privatizačné projekty VÚB, a. s., a IRB, a. s."

  • Odpoveď zo sály.

  • Môžeme hlasovať. Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 141 poslancov. Za návrh hlasovalo 71 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 31 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 38 poslancov. Nehlasoval 1 poslanec.

    Tento návrh prešiel.

  • Páni poslanci, pani poslankyne, kým skončím schôdzu, chcem požiadať všetkých členov poslaneckého grémia, aby sme sa stretli buď dnes, teraz po schôdzi, alebo zajtra o 9.00 hodine. Ak dnes, tak prosím o 17.20 hodine. Bude to stretnutie kvôli budúcej schôdzi.

    Zapnite mikrofón pánu podpredsedovi.

  • Chcem len povedať, že keď pán predseda predkladal návrh a dal o celkovom zákone hlasovať, tak nepovedal "s prijatými pozmeňujúcimi návrhmi". Povedal: "tak ako bol prijatý vo februári". Žiadam vytiahnuť záznam, takto to bolo povedané. Takto to bolo povedané, vážení.

  • Áno, pán podpredseda, ak máte pravdu, na budúcej schôdzi budeme opakovane hlasovať. Povedal som, že s pozmeňujúcimi návrhmi.

  • Končím schôdzu a prosím poslanecké grémium, aby sme sa stretli.

    Páni poslanci, pani poslankyne, ešte oznam, že autobus odchádza hodinu po skončení. Keďže je poslanecké grémium a niektorí z poslancov zrejme idú na lietadlo, tak autobus odíde 30 minút po skončení poslaneckého grémia. Grémium bude trvať asi dvadsať minút. Alebo sa dohodnime, že autobus odíde o 17.45 hodine. Dobre?

    Budúca schôdza bude v utorok 18. marca 1997 o 13.00 hodine s tým, že prílet lietadla je určený na pondelok 17. marca s odletom z Košíc o 11.00 hodine a z Popradu o 11.40 hodine.

  • Rokovanie schôdze sa skončilo o 16.10 hodine.