• Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    otváram rokovanie prerušenej 23. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Chcem vám len pripomenúť, že táto schôdza bola zvolaná na základe článku 83 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na požiadanie skupiny 31 poslancov. Podľa § 24 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku nemožno program schôdze doplniť alebo zmeniť, ak bola zvolaná na základe aspoň pätiny poslancov.

    Program schôdze, ako viete, bol schválený 18. decembra 1996. Budeme pokračovať v rokovaní podľa už schváleného programu.

    Podľa § 23 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku o ospravedlnenie na tejto schôdzi ma nepožiadal žiaden pán poslanec ani pani poslankyňa.

    Prosím, aby sme sa prezentovali.

    Ďakujem. Prezentovalo sa 131 poslancov.

    Chcem vám ešte pripomenúť, páni poslanci a pani poslankyne, že overovateľmi na tejto schôdzi boli pani poslankyňa Melánia Kolláriková, pán poslanec Zsolt Komlósy a náhradníkmi sú pán poslanec Líška a pán poslanec Polák.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    rokovanie 23. schôdze Národnej rady o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona Národnej rady Slovenskej republiky o priamej voľbe prezidenta Slovenskej republiky a o zmene a doplnení Ústavy Slovenskej republiky číslo 460/1992 Zb., ktorý máte pred sebou ako tlač 574, sme prerušili na základe uznesenia Národnej rady 18. decembra 1996.

    Chcem pripomenúť, že za skupinu týchto poslancov návrh ústavného zákona uviedol pán poslanec Ivan Šimko. Prosím preto pána poslanca Šimka, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov.

    Na posúdenie ústavnoprávnych aspektov uvedeného návrhu ústavného zákona som v zmysle uznesenia Národnej rady číslo 520 zriadil 19-člennú pracovnú skupinu, zloženú z poslancov Národnej rady a ďalších odborníkov z ústavného práva. O výsledkoch rokovania pracovnej skupiny bude jej predseda pán poslanec Peter Brňák informovať v rámci rozpravy o výsledku rokovania vo výboroch.

    Prosím teraz spoločného spravodajcu výborov pána Cupera, aby informoval o výsledku prerokovania vo výboroch, pretože spravodajca za výbory ešte nevystúpil. Nech sa páči, pán poslanec Cuper.

  • Hlasy z pléna.

  • Nie je rozprava, pani poslankyňa. Po navrhovateľovi vystupuje spravodajca.

  • Vážený pán predseda parlamentu, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    dovoľte mi, aby som vám predniesol spoločnú správu, ktorú ste dostali ako tlač 574b (dodatok), Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo a sociálne veci, Výboru Národnej rady pre obranu a bezpečnosť, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport a Zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona Národnej rady Slovenskej republiky o priamej voľbe prezidenta Slovenskej republiky a o zmene a doplnení Ústavy Slovenskej republiky číslo 460/1992 Zb. (tlač číslo 574).

    Nebudem čítať celú správu, dostali ste ju, len prosím, aby ste si tam opravili hneď na prvej strane dátum, nie je to 11. a 12. decembra, ale 11. a 12. marca 1997. Ďalej upozorňujem na to, že Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport neprijali platné uznesenia.

  • Ruch v miestnosti.

  • Ďalej som povinný predniesť stanovisko šiestich poslancov Výboru Národnej rady pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport v zmysle § 52 ods. 5 zákona 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku, totiž uplatnili minoritné vótum, uvedené v prílohe tejto správy. To isté stanovisko prijali piati poslanci zahraničného výboru - Peter Lauko, Ján Figeľ, Eduard Kukan, Peter Weiss a Ľubomír Fogaš.

    Ostatné výbory Národnej rady návrh ústavného zákona opätovne neprerokovali.

    Na zasadnutí Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu, územnú samosprávu a národnosti 18. decembra 1996 uplatnil tento výbor k návrhu ústavného zákona pozmeňujúci návrh, ktorý je uvedený v spoločnej správe ako návrh číslo 574a.

    Vážený pán predseda, keďže každý poslanec dostal zároveň aj stanovisko šiestich poslancov, členov Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport, pánov Milana Ftáčnika, Márie Ďurišinovej, Ľubomíra Romana, Ľubomíra Haracha, László Szigetiho a Jozefa Glinského, ktorí vyslovili s návrhom uznesenia súhlas, tento návrh nebudem čítať, je prílohou spoločnej správy.

    To by bolo z mojej strany zatiaľ všetko.

  • Ďakujem, pán spoločný spravodajca.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, otváram k tomuto bodu rokovania rozpravu. Do rozpravy za kluby som nedostal žiadnu prihlášku. Za pánov poslancov je prihlásený pán Peter Brňák a pán Ľubomír Fogaš.

    Pani poslankyňa Rusnáková sa už nehlási. Pán poslanec Černák sa tiež nehlási.

  • Hlas z pléna: Áno.

  • Pán poslanec Černák, nech sa páči, s procedurálnou poznámkou, samozrejme.

  • Vážený pán predseda Národnej rady,

    včera som vás s kolegyňou Rusnákovou chcel navštíviť, aby som vás informoval o podrobnostiach poslaneckého prieskumu na ministerstve kultúry, o niekoľkonásobnom porušovaní zákona. Hrali s nami pingpong. Hore povedali, že ste dole, dole povedali, že ste hore. Chcem vás poprosiť, pán predseda, zdržte sa verejných vyjadrení, kým nevypočujete obidve strany. Vaše verejné vyjadrenia na adresu poslancov sú nepravdivé.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec, ľutujem, ale neprijímam túto faktickú poznámku. Prosím, aby ste vypli mikrofón.

    Pán poslanec, ja mám aj prácu, nesedím len na stoličke.

    Ako prvý sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Peter Brňák.

  • Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, milí naši revoluční demokrati, (smiech a potlesk)

    v súvislosti s teraz prerokúvaným bodom sme boli podstatne od konca decembra 1996 zaplavovaní tvrdeniami, že parlament niečo nechce, a naopak, že petičný výbor zložený z politikov modrej koalície chcel, chce a bude chcieť a on to aj dosiahne. Ako motto tohto príspevku chcem označiť túto myšlienku, ktorá iba zdanlivo pochádza z arzenálu pána Orwella. Citujem: "Pán poslanec Šimko natoľko podľahol demagógii vládnej koalície, že v ústavnoprávnom výbore nehlasoval za ústavný zákon na zmenu Ústavy Slovenskej republiky, ktorý na pôdu parlamentu predložil, zdôvodňoval a trval na jeho urýchlenom prerokúvaní."

    Ako je vám iste známe, v priebehu rokovania 21. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky v decembri 1996 nie celkom štandardným spôsobom predložila iniciatívna skupina poslancov opozície návrh na vydanie ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta Slovenskej republiky a o zmene a doplnení Ústavy Slovenskej republiky. Tento neštandardný postup - ak hovorím neštandardný postup, mám na mysli najmä fakt, že malo a má ísť o zmenu Ústavy Slovenskej republiky - spočíval predovšetkým v tom, že predmetný návrh ústavného zákona formálne v parlamente neexistoval v čase schvaľovania programu 21. schôdze, ale bol na pôdu parlamentu doručený až v čase, keď sa rokovanie tejto schôdze schyľovalo ku koncu.

    Procedurálne bol tento návrh ústavného zákona na zmenu ústavy zaradený na program 23. schôdze, ktorej začiatok bol zvolaný následne, na druhý deň, po prerušení pôvodného programu 21. schôdze, s tým, že operatívnym rozhodnutím predsedu parlamentu bol pridelený na prerokovanie do jednotlivých výborov v parlamente.

    Pretože sa v parlamente vyslovujú aj politické úvahy a názory, dovolím si vysloviť v súvislosti s týmto návrhom na zmenu Ústavy Slovenskej republiky politickú hypotézu, na základe ktorej nebolo a nie je v záujme predstaviteľov časti opozície, aby sa parlamentnou cestou zmenila Ústava Slovenskej republiky, a to minimálne od času, keď sa rozbehla petičná akcia na vypísanie referenda. Od tohto momentu totiž muselo byť minimálne opozičným právnikom známe, že v prípade úspešnej petičnej akcie na vypísanie referenda ani petičný výbor, ani prezident Slovenskej republiky v tomto prípade, ani parlament vo všeobecnosti nemôžu zabrzdiť vyhlásenie referenda, iba ak by parlament výslovne formou zmeny ústavy v tomto konkrétnom prípade alebo vo všeobecnosti zamedzil zmenu Ústavy Slovenskej republiky formou referenda.

    Predstavitelia časti opozície zrejme rátali s tým, že sa parlamentná koalícia odmietne bez ďalšieho zaoberať týmto poslaneckým návrhom ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta, a tým sa vytvorí priestor na splnenie skutočného a primárneho záujmu časti opozície v zápase o moc, nie prostredníctvom volieb, ale formou zrevolučnenia más. Časť opozície by blokovaním jej návrhu v parlamente na zmenu Ústavy Slovenskej republiky parlamentnou väčšinou taktiež získala dostatočné alibi spojené s neskorším umytím si rúk v prípade, ak by petícia alebo referendum nedopadli podľa želaní jej tvorcov. Ak by predstaviteľom časti opozície v takom prípade vyčítal niekto politickú zodpovednosť za neúspech celej akcie, ktorý koniec koncov stále nie je zažehnaný, elegantným spôsobom by predstavitelia KDH, DÚ, Maďarskej koalície a pán Volf tvrdili, že na vine je parlament, ergo vládna koalícia, lebo práve vládna koalícia zamedzila tomu, aby sa celý problém vyriešil na pôde parlamentu.

    Nakoniec by nám títo naslovovzatí demokrati prišili za krk aj prípadné neefektívne vynaložené finančné náklady z vreciek daňových platiteľov, ktoré nie sú zanedbateľné, a prišili by nám za krk aj to, že za naivný, vecne nepripravený a politicky nezodpovedný avanturizmus, smerujúci primárne k uchopeniu moci a sekundárne aspoň k zisteniu svojej bojaschopnosti v praxi formou manévrov, je zodpovedný nie ten, kto ho vyvolal, ale ten, proti komu vlastne smeroval. Pokiaľ hovorím o avanturizme, nevzťahujem ho na výkon priamej demokracie občanmi formou referenda vo všeobecnosti, ale vidím ho v kopaní do otvorených dverí, pokiaľ ide o údajnú nemožnosť zvolenia prezidenta parlamentom, a táto v úvodzovkách "hrozba" sa stala primárnym zdôvodnením zmeny Ústavy Slovenskej republiky.

    Ďalej tento avanturizmus vidím v politických dôsledkoch akýchkoľvek budúcich zmien Ústavy Slovenskej republiky formou referenda. V takomto prípadnom precedense sa odstraňuje nie nevýznamná ústavná alebo trojpätinová bariéra na voľnejšiu realizáciu úvah blízkych anarchii alebo totalite.

    Stavím sa s vami, pán poslanec Šimko, o čo chcete, že ak prejde názor, ktorý prezentujete, v tom, že moc občana je absolútna, teda referendom možno robiť akékoľvek zmeny Ústavy Slovenskej republiky, že v takom prípade v poradí prvým alebo druhým ďalším referendom bude v Slovenskej republike opätovne zavedený trest smrti napriek súčasným ústavným a medzinárodnoprávnym brzdám, ktoré toto neumožňujú.

    Ak pri vašom vyjadrení k ponuke na túto stávku budete opätovne voľne operovať výrazmi, ako sú napríklad vami proklamované tvrdenia, že náš občan je múdry a neomylný, čo koniec koncov napríklad vaši kolegovia (páni poslanci Mikloško, Langoš alebo stranícky kolega Palko) protichodnými tvrdeniami vyvrátili, ak budete tvrdiť, že podobný exces môže nastať aj pričinením deväťdesiatich hlasov poslancov v parlamente formou zmeny ústavy, dovoľte mi uviesť, že táto úvaha, ktorú ste už prezentovali, nie je podľa môjho názoru celkom správna.

    Poslanci parlamentu väčšmi ako občania podliehajú medzinárodnoprávnym a medzinárodnopolitickým súvislostiam, ba dokonca niektorí poslanci podliehajú týmto súvislostiam natoľko, že sa transformujú z pôvodných obhajovateľov záujmov štátu v zahraničí na obhajovateľov záujmov zahraničia vo vlastnom štáte. Jednoducho povedané, ak sa bude chcieť zaviesť trest smrti u nás, cez referendum určite prejde, cez parlament minimálne táto určitosť chýba. Podobných občiansky atraktívnych a moc upevňujúcich príkladov na zmenu ústavy formou referenda je určite viacej. Všetky by v budúcnosti mohli niesť všeobecnú preambulu, že sa uskutočňujú vďaka priekopníckej a pionierskej práci prvolezcov od Modrej koalície.

    Pani poslankyne, páni poslanci, v krátkosti sa chcem vyjadriť ešte k činnosti parlamentom ustanovenej pracovnej skupiny a k niektorým ústavnoprávnym aspektom vo vzťahu k referendu a k zmene Ústavy Slovenskej republiky.

    Parlamentom ustanovená pracovná skupina, ktorej zmyslom bolo hľadať politické a odborné riešenia možnej zmeny spôsobu voľby prezidenta, sa zišla celkove dvakrát - 30. januára 1997 a 26. februára 1997. Proporcionálne zastúpenie poslancov a odborníkov parlamentných politických strán a hnutí pozostávalo: za HZDS pani Tóthová, páni Sečánsky, Cuper, Macuška, Hudek, Grman, Tkáč a Brňák, za Spoločnú voľbu páni Benčík a Fogaš, za KDH páni Hrušovský a Valko, za DÚ páni Moravčík a Kukan, za ZRS páni Poliak a Kolník, za SNS pani Kolláriková, za Maďarskú koalíciu páni Rózsa a Farkas.

    Ak bolo zmyslom tejto komisie hľadať politickú a odbornú dohodu, chcem uviesť, že minimálne dva zastúpené politické subjekty - Demokratická únia a Kresťanskodemokratické hnutie - na prvom rokovaní nevytvorili na toto dostatočný rámec. Za KDH sa zúčastnil totiž iba Dr. Valko, ktorý vyhlásil, že nie je splnomocnený za KDH navrhovať ani prijímať žiadne závery, a v prípade DÚ bol prítomný na úvod iba pán poslanec Kukan, ktorý ešte pred prvým kolom vyjadrení po ospravedlnení odišiel. Ostatní zúčastnení vyjadrili postoje a názory dotknutých politických strán a hnutí, pokiaľ ide o zmenu spôsobu voľby prezidenta a k otázke zmeny ústavy formou referenda.

    Stopercentný súhlas, na základe osobných vyjadrení všetkých zúčastnených, získalo iba konštatovanie, že poslancami predložený návrh na zmenu Ústavy Slovenskej republiky nie je vecne a právne čistý, a ak by mal byť parlamentom schválený, musel by prejsť určitými zmenami. Toto si uvedomili aj predstavitelia petičného výboru, hoci paradoxne sčasti totožného s predkladateľmi návrhu ústavného zákona na pôde parlamentu, keď do petičnej akcie predložili iný návrh, aký je v parlamente.

    Prvé rokovanie pracovnej skupiny sa skončilo s tým, že po získaní stanoviska vlády Slovenskej republiky a prípadných vyjadrení medzinárodných orgánov či inštitúcií, ako aj prípadných formulovaných postojov jednotlivých členov komisie bude opätovne zvolané druhé kolo rokovaní. Pretože sa blížil termín 15. 2. 1997, do ktorého mala táto komisia pôsobiť, na návrh predsedu parlamentu po predchádzajúcom prerokovaní v poslaneckom grémiu bol tento termín parlamentom predĺžený.

    Druhé zasadnutie komisie sa uskutočnilo 26. 2. 1997, a to na základe istého tlaku organizátorov petície, ktorí žiadali predsedu parlamentu, aby zvolal prerušenú 23. schôdzu parlamentu najneskôr do pondelka 3. 3. 1997, pretože v opačnom prípade predložia petíciu prezidentovi Slovenskej republiky.

    Dovolím si tu jednu poznámku, ktorá tiež súvisí s mottom tohto príspevku, uvedenom v úvode. Domnievam sa, že konanie petičného výboru v tomto prípade bolo právne nenáležité, lebo petičný výbor nie je vlastníkom petičnej vôle, petičný výbor uskutočňuje iba servis spojený s petičnou akciou. Inými slovami povedané, nikto, ani petičný výbor, ani prezident Slovenskej republiky v tomto prípade nemôžu už licitovať so získanými podpismi, iba ak by do istého času sám parlament neprijal zmenu ústavy, ktorá by výslovne upravila nemožnosť meniť referendom Ústavu Slovenskej republiky, alebo ak by Ústavný súd Slovenskej republiky podal vo veci záväzný výklad ústavy, ktorý by konštatoval to isté.

    V rámci druhého stretnutia pracovnej skupiny sa začali črtať politické riešenia celého problému, a to formou pánom poslancom Fogašom ústne prezentovaných téz na komplexné riešenie zmeny spôsobu voľby prezidenta a záležitostí s tým súvisiacich. Tieto návrhy v podstate akceptovali všetci zúčastnení. Problém spočíval iba v tom, že kým poslanci Hrušovský, Rózsa, Kukan, Farkas a odborník za KDH Dr. Valko chceli o týchto doplnkoch hovoriť už v samotnom pléne na riadnom rokovaní parlamentu, páni poslanci Fogaš, Cuper, Sečánsky, Kolláriková, Kolník, Macuška a Brňák a doktori Tóthová a Hudek chceli, aby sa ešte zišla komisia, aby sa najskôr získala politická vôľa na zmenu a až potom aby to išlo na pôdu pléna Národnej rady. Bol návrh v tom zmysle, aby sme sa ešte v ten istý týždeň vo štvrtok opätovne zišli a prerokovali konkrétne návrhy, ktoré sľúbil pripraviť pán poslanec Fogaš.

    Keďže v tomto sa nepodarilo nájsť všeobecnú zhodu, druhé zasadnutie komisie sa skončilo a s výsledkami som oboznámil tak predsedu Národnej rady, ako aj poslanecké grémium. Len pre úplnosť chcem uviesť, že celý balík pozmeňujúcich návrhov k tomuto návrhu ústavného zákona na zmenu ústavy predložil pán poslanec Benčík počas včerajšieho rokovania ústavnoprávneho výboru.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    na záver svojho vystúpenia si dovolím predostrieť jeden doteraz skôr podceňovaný problém, problém, ktorý by bolo vhodné väčšmi podrobiť záujmu našich ústavnoprávnych odborníkov a ktorý sa dotýka najmä toho, či je, alebo nie je možné meniť Ústavu Slovenskej republiky formou referenda. Z tohto pohľadu nie je podstatné, či dôjde k zmene spôsobu voľby prezidenta, či bude, alebo nebude zvolený prezident po uplynutí terajšieho funkčného obdobia, aké právomoci má mať prezident a podobne. Mám dojem, že tieto čiastkové problémy sa vyriešia, a to napriek istej zložitosti nášho vnútropolitického vývoja. Dovolím si preto - v snahe vyvolať aspoň dodatočný, ale nie celkom oneskorený záujem politických aktivistov tejto akcie, pána prezidenta a možno aj šírších odborných kruhov - položiť niektoré otázky v súvislosti s problémom zmeny Ústavy Slovenskej republiky formou referenda, na ktoré zatiaľ neexistuje vyčerpávajúca odpoveď.

    1. V článku 1 Ústavy Slovenskej republiky je uvedené, že Slovenská republika je okrem iného aj demokratický a právny štát. Právny štát nie je ilúzia, ale konštrukcia. Je zložený z konkrétnych princípov. V tejto súvislosti vzniká základná otázka: Je vôbec možné v dnešných časoch negovať princípy právneho štátu, napríklad princíp ústavnosti a zákonnosti, vôľou zdroja moci občana v rámci výkonu priamej demokracie, teda formou referenda? A je táto moc občana absolútna alebo jej medze sú určené napríklad Ústavou Slovenskej republiky? Napríklad doc. Dr. Klíma z Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe hovorí, citujem: "Komplexná priama demokracia, teda rozhodovanie ľuďmi vo všetkých podstatných veciach verejného záujmu, je v modernom štáte nerealizovateľná."

    2. Ak sa referendom realizuje štátna moc, teda ide o verejnoprávny a nie súkromnoprávny akt, môže platiť aj iný ústavný mechanizmus, ako je uvedený v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky? Pôvodne u nás platná ústavná listina základných práv a slobôd, ako aj niektoré návrhy ústav predložených v čase schvaľovania Ústavy Slovenskej republiky v parlamente totiž v súvislosti s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nehovorili o štátnych orgánoch, ale o štátnej moci.

    3. Ak platí ústavný mechanizmus z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je možné článok 93 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyložiť extenzívnym spôsobom tak, že inou dôležitou otázkou verejného záujmu je aj zmena Ústavy Slovenskej republiky? Je vôbec možné použiť extenzívny výklad v súvislosti s požiadavkou uvedenou v ustanovení článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky?

    4. Ústava Slovenskej republiky rozlišuje pojmy ústava, ústavný zákon a zákon. Je možný taký výklad, že kým článok 93 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky hovorí o ústavnom zákone a jeho potvrdení referendom, ods. 2 toho istého článku, podotýkam, v kontexte ods. 1, hovorí aj o iných, podotýkam, iných dôležitých otázkach verejného záujmu, čím sa má na mysli aj zmena ústavy? Zmena ústavy je teda niečo menej ako potvrdenie ústavného zákona uvedené v ods. 1 a zároveň zmena ústavy je to isté ako napríklad rozhodovanie o tom, či sa má fajčiť na verejnom priestranstve? Ak sa chcelo, aby podľa Ústavy Slovenskej republiky bolo možné referendom rozhodovať aj o jej zmenách, nemala byť táto skutočnosť uvedená v článku 93 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ešte pred referendom o potvrdení ústavného zákona? Nemala by Ústava Slovenskej republiky v takom prípade opisovať celý mechanizmus zmeny ústavy referendom a nemal by o tom hovoriť aj vykonávací predpis?

    5. Ak pripustíme možnosť zmeny Ústavy Slovenskej republiky formou referenda, čo bráni tomu, aby sa referendom nehlasovalo napríklad aj o vypustení článku 93 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky? Nie je práve citovaný ods. 3 potvrdením toho, že aj originárna moc občanov v rámci výkonu priamej demokracie má svoje ústavné medze, že má platiť ústavná rovnováha nielen medzi mocou zákonodarnou, výkonnou a súdnou, ale aj v rámci výkonu priamej demokracie?

    Takýchto a podobných otázok je v súvislosti so zmenami Ústavy Slovenskej republiky formou referenda oveľa viac. Spomeniem napríklad aj článok 72 a článok 98 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

    Dovolím si vysloviť presvedčenie, že keďže petícia už bola postúpená prezidentovi Slovenskej republiky, nemalo by sa hazardovať s povyšovaním vlastných politických záujmov nad záujem Ústavy Slovenskej republiky, nad záujem príncípov právneho štátu a pán prezident Kováč by nemal brániť podaniu jedine záväzného výkladu prostredníctvom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Všetci ústavní činitelia Slovenskej republiky by sa mali zhodnúť minimálne v tom, že je potrebné zladiť lehoty stanovené na vypísanie referenda, s apelom na Ústavný súd Slovenskej republiky, že ide o naliehavý, lehotou ohraničený problém, ktorý je z pozície naliehavosti potrebné urýchlene vyriešiť podaním výkladu Ústavy Slovenskej republiky Ústavným súdom Slovenskej republiky.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem predsedovi výboru pánu Brňákovi.

    Druhý písomne prihlásený do rozpravy je pán poslanec Fogaš. Pán poslanec Weiss sa hlási s faktickou poznámkou k vystúpeniu pána poslanca Brňáka.

  • Veľmi pozorne som si vypočul analýzu pána poslanca Brňáka a treba povedať, aj môj osobný názor je taký, že je lepšie, ak sa politici prispôsobujú ústave, než by sa ústava mala prispôsobovať momentálnym ambíciám politikov. Bez ohľadu na to, či je, alebo nie je možné ústavu meniť referendom. Len by som chcel pánu Brňákovi pri všetkej úcte pripomenúť, že ak ma pamäť neklame, tak pioniermi pri presadzovaní zmeny ústavy referendom boli práve niektorí ľudia z Hnutia za demokratické Slovensko, ktorí v roku 1994, po rozdelení svojho poslaneckého klubu, rozbehli petičnú akciu za takú zmenu ústavy, aby poslanec, ktorý vystúpil z poslaneckého klubu, stratil poslanecký mandát, a tá petičná akcia sa dostala až k prezidentovi. Potom z formálno-technických dôvodov bola zastavená. Pripomínam, že neskôr, po voľbách, sa objavovali zo strany HZDS návrhy skrátiť referendom funkčné obdobie prezidenta. Vtedy Kresťanskodemokratické hnutie ostro kritizovalo postup Hnutia za demokratické Slovensko. Dnes Hnutie za demokratické Slovensko ostro kritizuje postup Kresťanskodemokratického hnutia. Aj také sú tváre slovenskej politiky.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. Prosím, pán spoločný spravodajca.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni,

    chcem pánu Weissovi pripomenúť, že ho naozaj pamäť klame, pretože nijaké referendum na zmenu ústavy Hnutie za demokratické Slovensko neiniciovalo. Bolo to referendum za predčasné parlamentné voľby, ale to nebolo za zmenu ústavy. Bol som v tom výbore, takže viem, o čom sme sa bavili, ale neprekrúcajte to.

  • Pán spoločný spravodajca, vy sa môžete prihlásiť do rozpravy kedykoľvek podľa rokovacieho poriadku. To pre pánov poslancov, aby na mňa nekričali, ale prosím, aby ste sa tiež potom vyjadrili k predrečníkovi, alebo môžete povedať to, čo vyplýva z postavenia spravodajcu. Prosím, skončili ste, pán spoločný spravodajca?

    Prosím, pán poslanec Fogaš.

  • Vážený pán predseda, vážené poslankyne, vážení poslanci, vážení hostia,

    stalo sa. Návrh na zmenu ústavy je predložený. Je to prvý vážnejší zásah, ktorý sa navrhuje uskutočniť do nášho základného ústavného zákona. Ak nepočítame pokus, ktorým sa vyhlásili predčasné voľby, tak je to prvý pokus aj o systémovú zmenu niekoľkých ustanovení, i keď táto zmena zo samotného návrhu, tak ako bol predložený, nevyplýva.

    Samozrejme, že je vecou etiky alebo politickej kultúry, ako a kedy sa ústava mení, ale aj to, či sa má naozaj ústava prispôsobiť momentálnym politickým trendom, alebo či ústava má byť základným pilierom stabilizácie právneho poriadku. Problém, ktorý vznikol po predložení návrhu ústavného zákona a následnom pokuse o vyhlásenie referenda (hovorím o pokuse, lebo zatiaľ nebolo vyhlásené), bol najmä v tom, akým spôsobom je možné zmeniť ústavu. Nádej na vyriešenie tohto problému vznikla vtedy, keď Národná rada Slovenskej republiky prijala uznesenie vyriešiť tento diskutovaný problém na úrovni parlamentu. Vznikla komisia, ktorej činnosť pán poslanec Brňák predo mnou opísal.

    Reálny stav je dnes taký, ani jedna strana, teda ani predkladatelia návrhu ústavného zákona, ale ani jeho odporcovia sa nepokúsili riešiť problémy, ktoré návrh ústavného zákona vytvára. Treba povedať úprimne, a to chcem konštatovať za klub poslancov SDĽ, že sme takýto návrh predložili a mali sme záujem veci doriešiť v odbornej komisii. Musím povedať, že sme mali čiastočnú podporu členov komisie. Žiaľ, istý tlak súvisiaci s termínom referenda, ale i nezáujem o dopracovanie ústavného zákona zo strany predstaviteľov koalície, ktorí nepredložili svoje návrhy ani v tézach, spôsobil, že dnes stojíme pred rozhodnutím, ktoré urobiť musíme.

    Musím konštatovať, že predložený návrh ústavného zákona nespĺňa všetky predpoklady, ktoré by bez problémov umožnili ho akceptovať a implantovať vlastne túto základnú zmenu do nášho základného právneho predpisu. Aj preto sa pokúsim predniesť niektoré pozmeňujúce návrhy, ktoré by umožnili priamu voľbu a súčasne by umožnili nájsť prezidentovi nové miesto v systéme ústavných orgánov.

    Ústava Slovenskej republiky, akceptujúc deľbu moci v podmienkach parlamentnej formy vlády, zakotvila ako najvyššie ústavné štátne orgány z pohľadu formy vlády jednokomorovú Národnú radu Slovenskej republiky ako orgán zákonodarnej moci, prezidenta republiky ako individuálnu hlavu štátu a vládu ako orgány moci vládnej, súdnu moc reprezentovanú ústavným súdom a všeobecnými súdmi.

    Platná právna úprava vzťahov medzi najvyššími ústavnými štátnymi orgánmi v hlavách 5 až 7 ústavy v princípe akceptuje všeobecne uznávanú konštrukciu vzťahov medzi najvyššími ústavnými orgánmi v podmienkach parlamentnej formy vlády, a to predovšetkým z pohľadu vzťahov medzi zákonodarnou a výkonnou mocou. Popritom však Ústava Slovenskej republiky obsahuje niektoré ustanovenia, ktorými sa ústavná úprava odlišuje od porovnateľných ústavných systémov, najmä ak uvažujeme o priamej voľbe prezidenta, ak uvažujeme o tom, že má mať istý rozsah pôsobnosti, aby svoje predstavy mohol i realizovať.

    Napríklad ústava nezakotvuje princíp nezodpovednosti hlavy štátu za výkon svojej funkcie, čo je bežným princípom ústav v podmienkach parlamentnej formy vlády, s výnimkou zodpovednosti za porušenie ústavy, narušovania územnej celistvosti a vlastizrady. Ústava rovnako nezakotvila inštitút kontrasignácie aktov hlavy štátu vládou a, naopak, ústava zakotvuje princíp voľby sudcov najprv na štyri roky, potom na neohraničený čas. Ústava zavádza tiež inštitút neuplatňovania mandátu člena vlády a ďalšie. Je však pravdou, že rozhodujúca je úprava vzťahov medzi výkonnou a zákonodarnou mocou a tá zodpovedá všeobecným kritériám, aké sa na takéto právne predpisy kladú. A napokon treba možno i z tohto miesta povedať, že ústava ako celok je hodnotená i v medzinárodných organizáciách vrátane Rady Európy ako dokument, ktorý je dobrým základom budovania právneho poriadku Slovenskej republiky.

    V našej republike zákonodarnú moc reprezentuje Národná rada, ktorá je, ako viete, zložená z nás 150 poslancov volených na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva s tajným hlasovaním. Pritom mandát poslanca je budovaný na princípe zákazu imperatívneho mandátu.

    Do piatej hlavy ústavy upravujúcej zákonodarnú moc je zahrnutá aj ústavná úprava referenda ako priameho nástroja rozhodovania ľudu. Aj preto bolo možné práve Národnej rade zveriť právo rozhodovať o voľbe prezidenta parlamentom. Možno povedať, že tento spôsob voľby hlavy štátu v našich podmienkach je tradičný, lebo už Ústava Československej republiky z roku 1920 poznala voľbu hlavy štátu parlamentom a aj v neskoršom ústavnom vývoji tento spôsob voľby hlavy štátu zostal zachovaný, teda ide o istú tradíciu, ktorá sa na našom území uplatňovala.

    Nemožno však povedať, že tento spôsob voľby je nedemokratický a podobne, ale predsa len umožňuje, aby sa voľba hlavy štátu stala nástrojom politického zápasu parlamentných politických síl. Častejšie sú voľby hlavy štátu organizované širším, spravidla takpovediac "špeciálnym" grémiom alebo sa realizuje priama voľba občanmi.

    Ústava v niektorých svojich ustanoveniach, ako ukazujú doterajšie poznatky z jej aplikácie, neobsahuje jednoznačnú právnu úpravu vzťahov, resp. existujúca ústavná úprava vytvára možnosť vzniku ústavnej krízy bez možnosti jej ústavného riešenia. V tom dávam v plnom rozsahu za pravdu predkladateľom návrhu ústavného zákona a ďalej by som túto tézu ani nerozvíjal.

    V ostatnom období však rastie zrejme vo verejnosti názor na uplatnenie vhodnosti voľby hlavy štátu priamo občanmi, čím by prezident republiky získal legitimitu od občanov a tak by mohol v nadväznosti na ďalšie zmeny ústavy účinnejšie pôsobiť ako arbiter medzi mocou výkonnou a zákonodarnou a prípadne uplatnením svojich ústavných kompetencií riešiť potenciálne ústavné krízy. Ak teda sledujeme tento cieľ, treba si odpovedať na otázku, ako ho môžeme dosiahnuť.

    Dosiahnutie tohto cieľa, teda takáto zmena ústavy, je podľa mojej mienky možná, s určitosťou je možná práve prijatím návrhu ústavného zákona. Lenže predložený návrh ústavného zákona obsahuje niekoľko protirečení, a preto je potrebné, aby sa predložili ďalšie nevyhnutné úpravy Ústavy Slovenskej republiky, lebo inak by sme nemohli hovoriť o kroku stabilizácie ústavných pomerov Slovenskej republiky.

    Priama voľba hlavy štátu vyvoláva následné potreby úprav ďalších ústavných článkov, pretože bez ich realizácie nie je možné dosiahnuť sledovanú stabilizáciu ústavných pomerov v duchu princípov, z ktorých ústava vychádzala pri konštrukcii ústavného systému Slovenskej republiky. O ktoré zmeny ústavných článkov by malo ísť a čo vlastne chcem navrhnúť?

    Prosím pána spravodajcu, aby sa to pokúsil zachytiť, napriek tomu, že mu to predložím i písomne.

    Navrhujem zmeniť názov ústavného zákona a nahradiť ho názvom "Ústavný zákon Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky, číslo 460/1992 Zb." a za tým by nasledovala uvádzacia veta: "Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto ústavnom zákone". Tým by sme vlastne nevytvorili nejakú osobitnú právnu normu, ale priamo zasiahli novelizáciou ústavu. V predloženom návrhu ústavného zákona odporúčam uskutočniť nasledujúce zmeny:

    Článok I - vypustiť celý text. V článku II body 1 a 2 nahradiť pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré prednesiem. V článku II bod 3 nahradiť celý text pozmeňujúcim návrhom, ktorý prednesiem v bodoch 12 a 13. V článku II bod 4 nahradiť celý text pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré prednesiem pod bodmi 14 a 15. V článku II bod 5 vypustiť celý text. V článku III vypustiť celý text. A dovoľujem si predniesť i navyše niektoré súvisiace návrhy, ktoré podľa mňa je nutné akceptovať v súvislosti s možnou potenciálnou priamou voľbou prezidenta. V ústavnom zákone odporúčam ponechať článok IV, myslím, že to sa týka účinnosti. A teraz tie konkrétne pozmeňujúce návrhy.

    Milé poslankyne, vážení poslanci, pozmeňujúce návrhy máte, myslím, predložené aj ako súčasť tlače 574b, kde časť poslancov predložila tieto návrhy v písomnej podobe. Môj návrh, vzhľadom na to, čo som predniesol v úvode, je trošičku iný v tom, že v niektorých článkoch tam máte priamo zakomponovaný text, čo sa má vypustiť, ja som to koncentroval do jedného ustanovenia. Teda tie pozmeňujúce návrhy, ktoré som avizoval, znejú takto (čiže navrhujeme ústavný zákon pozmeniť v tomto smere):

    Článok I. V článku 84 v odseku 3 vypustiť slová "na voľbu a odvolanie prezidenta". To súvisí vlastne s tým, že sa navrhuje priama voľba.

    V článku 86 vypustiť písmeno d) a doterajšie písmená c) až l) sa označujú ako písmená b) až k).

    V článku 87 vypustiť odsek 4 a doterajší odsek 5 označiť ako odsek 4.

    V článku 101 odseky 2 až 7 navrhujem prijať v znení: "Prezidenta volia občania Slovenskej republiky v priamych voľbách na základe všeobecného priameho a rovného práva s tajným hlasovaním na 5 rokov. Právo voliť prezidenta majú občania Slovenskej republiky, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky a majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky."

    Odsek 3 by znel: "Voľby prezidenta a výsledky hlasovania vyhlasuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky. Voľby prezidenta sa uskutočnia v deň, ktorý nie je pracovným dňom."

    Odsek 4 by znel: "Výsledky hlasovania sú platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov. Ak takúto väčšinu nezíska žiadny z kandidátov, koná sa do 14 dní druhé kolo volieb."

    Prosím, aby ste si v tom písomnom texte upravili alternatívu na 14 dní.

    A teraz: "Do druhého kola postupujú tí kandidáti, ktorí získali 2 najväčšie počty platných hlasov, pričom v druhom kole volieb za prezidenta je zvolený ten kandidát, ktorý získal najväčší počet platných hlasov." Myslím si, že práve touto formuláciou zabránime vzniku situácie, keď by mohli byť traja kandidáti takí, ktorí by postupovali do ďalšieho kola.

    "Ak jeden z kandidátov, ktorí získali v prvom kole najviac hlasov, prestane byť voliteľný za prezidenta pred druhým kolom volieb alebo sa tohto práva vzdá, predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyhlási nové voľby." To bol odsek 5.

    Odsek 6 by znel: "Kandidátov na prezidenta navrhuje najmenej 8 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky alebo vláda Slovenskej republiky, alebo občania na základe petície, ktorú podpísalo najmenej 10 000 občanov, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky." Musia mať právo voliť.

    V článku 102 písmeno d) navrhujeme upraviť v tomto znení: "môže rozpustiť Národnú radu Slovenskej republiky, ak zasadanie Národnej rady Slovenskej republiky bolo prerušené na dlhšiu dobu, ako dovoľuje ústava, ak sa neuzniesla do troch mesiacov na vládnom návrhu zákona, s ktorým vláda Slovenskej republiky spojila vyslovenie dôvery, ak Národná rada Slovenskej republiky trikrát po sebe v lehote 6 mesiacov od vymenovania vlády neschválila programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky. Toto právo nemôže uplatniť po vyhlásení volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a v posledných 6 mesiacoch svojho volebného obdobia. Pred rozpustením Národnej rady Slovenskej republiky je prezident povinný vypočuť stanovisko predsedu Národnej rady Slovenskej republiky."

    V článku 102 v nadväznosti na priamu voľbu prezidenta navrhujem písmeno f) upraviť takto: "vymenúva a odvoláva predsedu vlády Slovenskej republiky a podľa jeho návrhu vymenúva a odvoláva ostatných členov vlády Slovenskej republiky a poveruje ich riadením ministerstiev a prijíma ich demisiu. Predsedu vlády Slovenskej republiky a ostatných členov vlády Slovenskej republiky odvoláva v prípadoch uvedených v článku 115 a 116 Ústavy Slovenskej republiky."

    V článku 102 písmená n) až r) v nadväznosti na priamu voľbu prezidenta navrhujeme upraviť takto: "n) môže vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky ústavné zákony a zákony s pripomienkami, a to v lehote 15 dní od doručenia schváleného zákona prezidentovi, o) podáva Národnej rade Slovenskej republiky minimálne raz ročne správu o stave Slovenskej republiky a o závažných politických otázkach, p) má právo byť prítomný na schôdzach Národnej rady Slovenskej republiky, ak požiada o slovo, musí mu byť bez zbytočného odkladu udelené, r) má právo byť prítomný na schôdzach vlády Slovenskej republiky a vyžadovať si od vlády Slovenskej republiky a jej členov správy." Doterajší text v článku 102 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2, ktorý znie: "Akty prezidenta vydané podľa článku 102 odsek 1 písmeno a), b), g), h), j), k) sú platné vtedy, ak sú podpísané predsedom vlády Slovenskej republiky alebo ministrom, ktorý preberá za akt prezidenta zodpovednosť." Ide o zavedenie kontrasignácie aktov prezidenta.

    Ďalšia zmena sa dotýka článku 103 odsek 1. Navrhujeme, aby ods. 1 znel: "Za prezidenta môže byť zvolený každý občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky a dosiahol vek 40 rokov."

    V článku 103 ods. 3 znie: "Voľbu prezidenta vyhlasuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky tak, aby sa prvé kolo hlasovania uskutočnilo najneskôr 60 dní pred uplynutím volebného obdobia úradujúceho prezidenta. Ak sa úrad prezidenta uvoľní pred uplynutím volebného obdobia, voľba nového prezidenta sa uskutoční do 30 dní odo dňa uvoľnenia úradu prezidenta."

    Ďalej článok 103 navrhujeme doplniť odsekom 6, ktorý bude znieť: "Prezident sa môže kedykoľvek svojho úradu vzdať do rúk predsedu Národnej rady Slovenskej republiky."

    V článku 105 ods. 2 navrhujeme takúto úpravu - ods. 2 by znel: "V čase, keď vláde Slovenskej republiky patrí výkon funkcií prezidenta podľa ods. 1, predseda Národnej rady Slovenskej republiky vykonáva oprávnenia prezidenta podľa článku 102 ods. 1 písm. f) až g)." Čo by vlastne tiež zamedzilo vzniku krízovej situácie.

    V článku 105 sa dopĺňa ods. 3, ktorý bude znieť: "Ak prezident nevykonáva svoju funkciu dlhšie ako 6 mesiacov, vyhlási predseda Národnej rady Slovenskej republiky nové voľby prezidenta. Dňom vyhlásenia volieb prezidenta sa končí volebné obdobie doterajšej hlavy štátu." Súčasne odporúčam upraviť i spôsob, ako sa možno dovolať toho, aby prezident bol odvolaný.

    V článku 106 navrhujeme takúto novú úpravu: "Pred uplynutím volebného obdobia môže byť prezident odvolaný z funkcie ľudovým hlasovaním." Teda rovnakou formou, ako je volený. "Hlasovanie vyhlasuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky na základe uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky prijatého nadpolovičnou väčšinou poslancov Národnej rady Slovenskej republiky alebo na základe petície podpísanej 350 tisíc občanmi Slovenskej republiky. Hlasovanie o odvolaní prezidenta vyhlasuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky do 60 dní od prijatia uznesenia v Národnej rade Slovenskej republiky alebo doručenia petície. Na hlasovanie o odvolaní prezidenta z funkcie platia ustanovenia o voľbe hlavy štátu pre prvé kolo. Ak hlasovaním nie je prezident odvolaný z funkcie, jeho volebné obdobie sa neprerušuje a pokračuje vo svojej funkcii." Nehrozí teda, že by už návrh na odvolanie znamenal vznik krízovej situácie a mohlo by dôjsť k pochybnostiam, či a dokedy je prezident vo funkcii.

    Zabudol som dodať jednu vec. V časti návrhu "na základe petície podpísanej 350 tisíc občanmi" navrhujem doplniť "ktorí majú volebné právo".

    Článok 107 navrhujeme upraviť takto: "Prezident nie je zodpovedný za činy spáchané pri výkone svojej funkcie, okrem porušenia Ústavy Slovenskej republiky a vlastizrady. Za porušenie Ústavy Slovenskej republiky a za vlastizradu možno stíhať prezidenta pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Obžalobu podáva Národná rada Slovenskej republiky. O obžalobe rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne. Trestom je strata prezidentského úradu a strata spôsobilosti znovu ho získať. Na vznesenie obžaloby prezidenta sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov Národnej rady Slovenskej republiky."

    Článok 111 bude znieť: "Prezident podľa návrhu predsedu vlády Slovenskej republiky vymenúva a odvoláva ďalších členov vlády Slovenskej republiky a poveruje ich riadením ministerstiev. Za predsedu a podpredsedu vlády Slovenskej republiky a ministra môže vymenovať občana Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky."

    Ďalej navrhujeme upraviť článok 154, ktorým sa doplňujú ods. 5 až 8 a tie budú znieť: "Ak Národná rada Slovenskej republiky do dňa vyhlásenia volieb prezidenta podľa tohto ústavného zákona neprijme zákon podľa článku 101 ods. 7, pre voľby prezidenta sa primerane použijú ustanovenia zákona 564/1992 Z. z. o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov."

    Ods. 6 by znel: "Na hlasovacom lístku sa v abecednom poradí uvedú mená všetkých kandidátov, ich adresa, povolanie, vek, s rámčekom, do ktorého občan pri jednom z kandidátov krížikom označí toho, komu odovzdá svoj hlas."

    Ods. 7 by znel: "Ústredná volebná komisia spočíta hlasy, ktoré boli odovzdané pre každého z kandidátov, a oznámi predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky, či sa na hlasovaní zúčastnil predpísaný počet voličov a ktorý z kandidátov získal nadpolovičnú väčšinu odovzdaných hlasov a bol zvolený za prezidenta, alebo že žiaden z kandidátov nezískal potrebnú väčšinu hlasov, ako aj mená tých kandidátov, ktorí získali dva najväčšie počty hlasov." Ods. 8 by znel: "Volebné obdobie prezidenta zvoleného Národnou radou Slovenskej republiky podľa doterajších právnych predpisov sa končí zvolením prezidenta podľa tohto ústavného zákona."

    Vážené kolegyne, vážení kolegovia,

    k jednotlivým ustanoveniam sú spracované podrobné zdôvodnenia, ktoré by som odovzdal spravodajcovi tak, aby to zodpovedalo požiadavkám, ktoré kladie na nás v súčasnom období nový rokovací poriadok. Chcem povedať, aby sme zvážili, či priama voľba s úpravami, ktoré som navrhol, je riešením, ktoré by stabilizovalo dlhodobejšie ústavné pomery a ktoré by prezidentovi vytvorili účinný priestor na to, aby mohol spolupôsobiť v systéme ústavných orgánov. Myslím si, že prezident s kontrasignáciou príslušných ministrov je jasne začlenený ako arbiter medzi mocou zákonodarnou a výkonnou. Súčasne prezident, ktorý má právo rozpúšťať parlament počas celého volebného obdobia za stanovených podmienok, má možnosť priamo riešiť krízový stav, ktorý by mohol nastať i v našom zákonodarnom zbore.

    Chcel by som vás ubezpečiť, že k vypracovaniu týchto pozmeňujúcich návrhov nás viedla čistá snaha o riešenie, ktoré by bolo ústavnoprávne, pokiaľ je to možné, dobré, a pritom by sa vyhovelo i myšlienke, ktorá, zdá sa, má vo verejnosti primeranú väčšinu, teda vyšlo sa v ústrety myšlienke priamej voľby prezidenta. Chcem, aby ste sa zamysleli nad tým, či práca takto vynaložená - či už predkladateľmi návrhu zákona, alebo nami, klubom poslancov SDĽ, ktorí predkladajú tieto pozmeňujúce návrhy -, je oceniteľná natoľko, aby sme za zákon hlasovali. Môžeme týmto hlasovaním prispieť k riešeniu všetkých tých otázok, ktoré kládol pán poslanec Brňák tu na stôl, v súvislosti s možnými účinkami referenda. Referendum je podľa mňa vec legitímna. Sporné sú účinky, ktoré si predkladatelia a stúpenci referenda od neho sľubujú. Dúfam, že po vašom hlasovaní nebudem musieť povedať: "Oleum et operam perdidi".

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pánu poslancovi Fogašovi.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, chcem povedať, že nemám žiadnu písomnú prihlášku do rozpravy. Pýtam sa teda pléna, či sa chce niekto do rozpravy prihlásiť.

    Keďže nie, uzatváram rozpravu k tomuto bodu.

    Pýtam sa, či sa chce k rozprave vyjadriť navrhovateľ pán Šimko. Nech sa páči, pán poslanec sa chce vyjadriť.

  • Vážený pán predseda, dámy a páni,

    Národná rada Slovenskej republiky nevyužila jednu zo svojich príležitostí. O návrhu ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta sme začali rokovať 18. decembra minulého roku, končíme takmer o tri mesiace neskôr a medzitým sa takmer nič v tejto otázke nevykonalo. Nič sa nevykonalo práve na pôde Národnej rady Slovenskej republiky.

    Na druhej strane 4. marca vyše pol milióna občanov Slovenskej republiky požiadalo prezidenta Slovenskej republiky, aby vyhlásil referendum o priamej voľbe prezidenta. Prezident je povinný podľa ústavy do 30 dní odo dňa, keď mu bola doručená petícia, referendum vyhlásiť. To znamená, že o priamej voľbe prezidenta rozhodne ľud v Slovenskej republike.

    Chcem sa však predsa vrátiť k návrhu ústavného zákona, ktorý bol predložený pred troma mesiacmi a ktorý nejakým spôsobom musíme prerokovať, lebo jednoducho to vyplýva z nášho rokovacieho poriadku. Pred troma mesiacmi sme nastolili problém. Problém voľby prezidenta, ktorý nie je straníckym problémom. Upozorňoval som na to vo svojom úvodnom vystúpení a upozorňoval som, že svojou povahou ide o problém nadstranícky, že tu skutočne jestvuje veľmi reálna možnosť ústavnej krízy podľa tej ústavnej úpravy, ktorá je doteraz platná, že naozaj môže nastať situácia, že prezident, teda hlava štátu, nebude zvolená, že tu existujú kompetencie, ktoré neprechádzajú na žiaden iný ústavný orgán a nevykonával by ich žiaden iný ústavný orgán. A v tomto musíme abstrahovať aj od konkrétnej stranícko-politickej situácie, aká je dnes na Slovensku, lebo to nie je len problém tohto volebného obdobia, tohto prezidenta, tejto Národnej rady, ale je to problém, ktorý je jednoducho zakotvený v našom ústavnom systéme.

    Z toho dôvodu sme nechceli vidieť v tomto probléme stranícky a politický kapitál pre nikoho, pretože samotný problém nemá stranícku povahu. Zvolili sme formu, ktorá nie je obvyklá a ktorá sa stala predmetom kritiky. Navrhli sme zvolať osobitnú schôdzu Národnej rady tak, že o to požiadal príslušný počet poslancov, teda navrhli sme zvolať schôdzu, ktorá sa ľudovo nazýva mimoriadnou schôdzou.

    Chcem povedať, že sme sa uchýlili k tejto taktike alebo k tomuto postupu z jednoduchého dôvodu, že návrh, ktorý podáva opozícia, sa veľmi často nedostane na program rokovania parlamentu. Je tu v parlamente predložených viacero návrhov, ktoré neboli dodnes prerokované výbormi Národnej rady Slovenskej republiky a nedostali sa na program schôdze Národnej rady Slovenskej republiky jednoducho preto, lebo funkcionári Národnej rady tieto veci buď neprikázali, alebo ak aj boli prikázané do výborov, tak výbory tieto návrhy neprerokovali. Žiaľ, je to skúsenosť, ktorú sme získali za posledné dva roky.

    Takýmto spôsobom sa vlastne otvorilo rokovanie o probléme, ktorý svojou povahou nemá stranícky charakter, a vytvorila sa tiež časová možnosť, aby sa o tejto otázke diskutovalo v spoločnosti, v odborných kruhoch a na pôde parlamentu. Žiaľ, musím povedať, že strany vládnej koalície z veci urobili stranícke politikum. Vyskytli sa argumenty, že ide o úsilie, ako zachovať súčasného prezidenta republiky v jeho funkcii, že sa vytvára nová ústavná možnosť šitá na mieru preto, aby bol súčasný prezident vo svojej funkcii ďalej. Chcem povedať, že to je číry nezmysel. Pretože už logicky vyplýva z povahy veci, že ak tento prezident má podporu väčšiny obyvateľov, tak sa treba s tým zmieriť, či sa niekomu páči, alebo nepáči. Ak nemá podporu väčšiny obyvateľov, tak by nebol zvolený. Ale o tom tento problém nie je a opätovne pri každej príležitosti navrhovatelia tohto ústavného zákona prízvukovali, že tu ide o zmenu systému spôsobu voľby, a nie o konkrétne osoby.

    Viacero kritických poznámok bolo na adresu kvality návrhu. Nebudem s nimi polemizovať. Chcem sa však opýtať, prečo sa o tejto otázke nerokovalo. Prečo predovšetkým výbory nerokovali počas takmer troch mesiacov, keď bol tento návrh zákona v Národnej rade? Schôdza Národnej rady bola zvolaná a rovnako aj výbory začali konať až vtedy, keď sa ukázalo, že ústavou stanovený počet občanov požaduje prezidenta, aby sa usporiadalo referendum, ktoré by rozhodlo o tejto otázke. A to ešte chcem pripomenúť, že petičný výbor nechal istý priestor na to, aby sa o tejto otázke rokovalo v parlamente.

    Počas tých troch mesiacov sa vlastne neuskutočnilo nič. Jediné, čo sa uskutočnilo, dvakrát sa zišla odborná komisia, ktorú zriadila Národná rada. Pokiaľ som informovaný, tak s kritikou tohto návrhu ústavného zákona vlastne konštruktívne prišli jedine predstavitelia Strany demokratickej ľavice, prišli s návrhmi, ktoré by podľa ich navrhovateľov zlepšili tento zákon. Ostatní nedali žiaden návrh. Vyskytlo sa množstvo právnych argumentov, ktoré predovšetkým spochybňovali otázku, že či je možné v referende rozhodnúť o tejto ústavnej otázke. Chcem pripomenúť, že často ich prednášajú tí, ktorí tu v tejto Národnej rade hlasovali za zákony, ktoré sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a tento rozpor konštatoval dokonca aj Ústavný súd. Konkrétne za posledné dva roky to bolo 12 krát. Dvanásť rozhodnutí Ústavného súdu. A pritom nemám na mysli trináste rozhodnutie týkajúce sa vyšetrovacích komisií, lebo skutočne ide o zákon, ktorý bol prijatý v minulosti za iného ústavného stavu.

    Ale hlavne: Čo sú to za právne argumenty, ktoré idú proti vôli občanov? Ak by aj také boli, tak chyba je potom v práve, a nie v občanoch, ak väčšinovo niečo chcú.

    O samotnej otázke priamej voľby prezidenta už rozhodnú voliči. Rozhodnutie sme povinní rešpektovať. Chcem upozorniť každého, kto sa pohráva s myšlienkou využiť svoje mocenské postavenie nato, aby znemožnil referendum, hoci toto referendum bolo vyvolané ľudovou iniciatívou v súlade s ústavou a zákonom o vykonaní referenda, že takéto úsilie sa nepodarí. To referendum bude a chcel by som pripomenúť, že ísť tvrdo proti svojim politickým súperom sa dá, ale postaviť sa proti väčšine obyvateľov je v dnešnej dobe tragické a nezmyselné. Lepšie však bude, ak sa pokúsime aspoň raz vo vážnej veci odložiť svoje stranícke postoje a pozrieť sa na vec ako ľudia zodpovední za život tejto krajiny.

    I keď sa o otázke spôsobu voľby prezidenta rozhodne ľudovým hlasovaním, v súvislosti s predloženým zákonom sa otvorili aj niektoré iné ústavné súvisiace otázky, ktoré však rozhodnutím referenda nebudú bezprostredne dotknuté. Viem si predstaviť, že k týmto návrhom by navrhovatelia mohli pristúpiť konštruktívne. Vyzývam vás preto, dámy a páni, aby sme rešpektovali hlas pol milióna občanov v tejto krajine, pretože ak je dakto rozhodnutý postaviť sa proti vôli ľudu, tak nerobí dobre.

    Ešte k vystúpeniam dvoch účastníkov rozpravy k tomuto návrhu ústavného zákona.

    Pán poslanec Brňák prezentoval svoje politické stanovisko, nebudem s ním v tejto veci polemizovať. Predsa však chcem vzhľadom na to, že je predsedom ústavnopráveho výboru, a vzhľadom na to, že napriek tomu, že som ho tu upozornil, chcem ho len naozaj upozorniť, že správne po slovensky je odsek, a nie odstavec. Je to v každých Pravidlách slovenského pravopisu.

    A pokiaľ ide o návrhy, ktoré predložil pán poslanec Fogaš, prosím, aby sa o návrhu pod bodom 8, to znamená o zásade kontrasignácie, hlasovalo osobitne.

    Ďakujem pekne, pán predseda.

  • Ďakujem pánu poslancovi Šimkovi ako predkladateľovi a pýtam sa pána spoločného spravodajcu, či sa chce vyjadriť k rozprave.

    Pán spoločný spravodajca, nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, milé dámy, vážení páni,

    ústava každého štátu tvorí akúsi spoločenskú zmluvu medzi zdrojom moci a uskutočňovateľom moci. Zdrojom moci každej spoločnosti je občianska spoločnosť. Uskutočňovateľom moci je vždy štát, ktorý je vybavený suverenitou a zvrchovanosťou. Zvykne sa hovoriť, že v 20. storočí je štát predovšetkým štátom politických strán. Preto tá časť zmluvy, ktorá sa dotýka najmä fungovania štátu, vyžaduje konsenzus politických strán. Tá časť občianskej zmluvy, ktorá sa dotýka občanov, vyžaduje predovšetkým konsenzus ich. Celú ústavu potom musia rešpektovať obidve zložky, to znamená aj občianska spoločnosť, aj politická spoločnosť. Tézy o tom, že ľud alebo národ môže všetko, sú, myslím, trochu z 19. storočia, a nie z 20. Áno, ak by to bolo napísané v základnej zmluve ako základnom zákone štátu, potom by to bola pravda. Inak je to revolučná demagógia, pán Šimko.

    Vo väčšine demokratických a civilizovaných štátov sveta sa ústava mení ústavne stanoveným postupom, ale nie demagógiou a politickou účelovosťou, ktorá je prezentovaná predkladateľmi tohto zákona. Chcem, keďže ste sa už upokojili, chcem povedať, že v roku 1993 som sa vzdal vedenia petičného výboru práve preto, že bola snaha, aby sa referendom zmenila konkrétne ústava (a ústavné pomery boli vtedy iné) práve v referende.

    Ak si pán Weiss nevšimol, tak naozaj bol vymenený predseda petičného výboru, teda nebol som ním ja. A dosiahol som túto zmenu, že sa naozaj otázka nepostavila do referenda tak, že sa budú meniť konkrétne články ústavy, ale že sa bude, samozrejme, hlasovať o tom, či občania sú, alebo nie sú za predčasné voľby. Toľkoto pán Weiss kvôli histórii, aby sme neprekrúcali fakty. Nijaké referendum sa vtedy o konkrétnej zmene ústavy udiať nemalo.

    Napriek tomu chcem pánu Weissovi povedať, že...

  • Hlasy v sále.

  • Pán Filkus, láskavo si drž svoje nervy na uzde. Ja teba neupozorňujem a rozprávate tu často od veci. Ja rozprávam k veci.

  • Hlasy v sále.

  • Samozrejme, že rozprávam k veci. Hovorím k návrhu ústavného zákona, ktorý tu predložilo KDH a Demokratická únia. Politickú účelovosť tu vysvetlil môj predrečník pán poslanec Brňák. Nebudem sa už o nej vyjadrovať. Áno, tento návrh ústavného zákona mal poslúžiť ako zástierka, ako morálne ospravedlnenie násilnej zmeny ústavy, ktorá sa tu chce dosiahnuť, alebo násilná zmena ústavných pomerov aj cestou referenda, tým, že sa občanom tohto štátu predkladá ľúbivé stanovisko.

    Podotýkam, a treba povedať, že keď bola ústava prijímaná, boli, samozrejme, k nej... Pán Filkus, choď sa upokojiť do...

  • Hlasy v sále.

  • No veď práve preto. Nevyrušuj sústavne. Ja som teba nevyrušoval.

  • Pán spoločný spravodajca, páni poslanci, spoločný spravodajca sa vyjadruje k rozprave. Teda všetko, čo odznelo v rozprave, k tomu sa môže vyjadriť. Prosím, keby ste sa navzájom neprekrikovali a spolu nediskutovali. Prednášajte svoje vystúpenie, pán poslanec.

  • Ďakujem pekne.

    To znamená, že návrh má slúžiť a byť akýmsi morálnym ospravedlnením, teda zadnými dvierkami pre iniciátorov petičnej akcie, ktorí si nemohli byť celkom istí tým, že tých podpisov nazbierajú. I keď dnes, pán Šimko, vaše sebavedomie stúplo, to ešte neznamená, že tú ústavnú zmenu ste presadili.

  • Hlasy v sále.

  • Ďakujem za radu. Chcel som to urobiť. Teba už nechám na pokoji.

  • Ruch v sále.

  • Pokiaľ sa pán Filkus neupokojí, nemôžem rozprávať. Nech si ide dať kávu alebo čokoládu, tá upokojuje, ale nemôžem si pomôcť, musím svoje stanovisko dokončiť.

  • Páni poslanci, ja vás všetkých upozorňujem, aby ste sa držali svojich práv a povinností, ktoré máte ako poslanci, ako spravodajcovia, ako navrhovatelia. Nech sa páči.

  • Niekoľko slov, samozrejme, pána Šimka už nechám na pokoji (ruch v sále), k návrhu Strany demokratickej ľavice. Samozrejme, že oceňujem úsilie Strany demokratickej ľavice a konkrétne pána poslanca Benčíka a pána Fogaša, že sa snažili prísť s akýmsi kompromisným návrhom, ktorý by priniesol aspoň čiastočne zlepšenia tohto návrhu zákona, ktorý predložila opozícia, teda ústavného zákona. Chcem však povedať, že aj v návrhu SDĽ zásadne chýba jasne deklarovaná politická zodpovednosť prezidenta, takže potom samotný text v bode 8 ods. 2 by bol vlastne bezpredmetný, pretože znova by nebolo jasné, tak ako dnes nie je jasné, či pán prezident je, alebo nie je politicky zodpovedný za výkon svojej funkcie. Podľa konzultácií s pánom Fogašom je tam deklarovaná ústavnoprávna a trestnoprávna zodpovednosť pána prezidenta, ale nie je deklarovaná jednoznačne jeho politická zodpovednosť. Čo, samozrejme, v každej ústave každého demokratického štátu musí byť povedané.

    Ďalej sa podľa môjho názoru nie celkom dá súhlasiť so stanoviskom, že prezidentovi by ostalo právo ako jedinému vracať zákony Národnej rade Slovenskej republiky a tým zasahovať do zákonodarných právomocí. Myslím si, že čistejšie riešenie by bola druhá komora parlamentu, kde by bol nie rozum jedného alebo poradcov alebo niekoľkých poradcov pána prezidenta, na ktorých sa musí obrátiť vláda alebo teda len pán prezident, a tým by bola jednak zachovaná samotná kontinuita zákonodarnej moci a právo vracať zákony by pripadlo prípadne druhej komore parlamentu, v ktorej by znovu bol zákon vrátený kolektívnym rozumom alebo kolektívnym rozhodnutím.

    Nie sú celkom jasné ani vzťahy medzi hlavou štátu a ústavným súdom a len sčasti je naznačené to, čomu sa hovorí "emergency" systém alebo "záchranný systém", teda právomoci prezidenta pre prípad ústavnej alebo inej politickej krízy v štáte. Takže tým, že by sa tento podľa môjho názoru nie kompletný návrh SDĽ odsúhlasil teraz, i keď hovorím, je ešte aj ťažko kompatibilný so samotným návrhom, teda tým návrhom, ktorý predložila skupina opozičných poslancov, tým by sa uzavreli dvierka pre komplexnú a systémovú novelizáciu Ústavy Slovenskej republiky.

    To už nehovorím o tom, že niektorí notorickí kverulanti tohto parlamentu by sa mohli znovu obrátiť na Ústavný súd a Ústavný súd ako politicky vrcholná inštitúcia tohto štátu by možno znovu vyhovel. A pána Šimka chcem upozorniť, že nikto z tohto parlamentu nehlasuje vedome za protiústavné zákony. Pretože my hlasujeme za ústavné zákony alebo zákony a iba Ústavný súd môže konštatovať, že niečo je, alebo nie je protiústavné alebo nie je v súlade s ústavou. Ale nie pán Šimko z tribúny tohto parlamentu.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pánu spoločnému spravodajcovi.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, mali by sme pristúpiť k hlasovaniu o tomto zákone.

    S procedurálnym návrhom sa hlási pani poslankyňa Rusnáková.

  • Pán predseda, vzhľadom na to, že pripomienky pána Fogaša boli odovzdané na pôde parlamentu a prerokované prvýkrát včera, dovoľte mi, aby som požiadala o hodinovú prestávku.

  • Hlasy v sále.

  • Pán poslanec Bugár má tú istú žiadosť, aj pán poslanec Mikloško.

    Pani poslankyňa, myslím si, že hodina je zbytočná, že bude stačiť 20 minút.

  • To je ústavný zákon, pán predseda.

  • Ešte pán poslanec Mikloško sa hlási s procedurálnym návrhom.

  • Pán predseda, navrhujem kompromis do 12.00 hodiny a potom dať popoludňajšiu prestávku do 14.00 hodiny.

  • Je pol dvanástej, ja navrhujem prestávku do 13.30 hodiny.

  • Po prestávke.

  • Vážené pani poslankyne, páni poslanci,

    budeme pokračovať v rokovaní. Kým prikročíme k hlasovaniu, chcem vás upozorniť, že podľa § 37 odsek 2 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky (keďže v tomto prípade ide o ústavný zákon, pri hlasovaní na schválenie jednotlivých pozmeňujúcich návrhov aj zákona ako celku je potrebných najmenej 90 hlasov.

    Prosím pána poslanca Cupera ako spravodajcu, aby uvádzal hlasovanie.

  • Vážený pán predseda, milé dámy, vážení páni poslanci,

    zo spoločnej správy nevyplynuli nijaké pozmeňujúce návrhy.

  • Hlas v sále.

  • V spoločnej správe návrh pod písmenom a).

  • Pardon. Prerušiť rokovanie 23. schôdze - to už bolo. Pardon, druhá strana, článok III vypustiť a nahradiť týmto znením... Článok III máte, nebudem ho čítať, alebo ho prečítam? Teda článok III by mal znieť - do 30 dní...

  • To majú všetci poslanci, pán spoločný spravodajca.

    Poslanec J. Cuper

    Dobre. Takže, pán predseda...

  • Ide o pozmeňujúci návrh výboru, ktorému predsedá pán poslanec Rea.

    Poslanec J. Cuper

    Presne tak. Ja osobne sa zdržím hlasovania.

  • Smiech v sále.

  • Ja som to myslel v dobrom, aj pre seba.

    Takže budeme hlasovať o pozmeňujúcom návrhu zo spoločnej správy číslo 574a.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 140 poslancov. Za návrh hlasovali 4 poslanci. Proti návrhu hlasovalo 45 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 87 poslancov. Nehlasovali 4 poslanci.

    Tento návrh zo spoločnej správy sme neprijali.

  • Ďalej zo spoločného stanoviska, ktoré tlmočil pán poslanec Fogaš, je to spoločné stanovisko pánov poslancov Ftáčnika, Ďurišinovej, Romana, Haracha, Szigetiho a Glinského, pán spoločný tlmočník Fogaš, tlmočiaci za skupinu, alebo hovorca, odporúča vyňať na osobitné hlasovanie bod 14. O ostatných bodoch navrhuje pán Fogaš hlasovať...

  • Pokiaľ mám vedomosti, tak bod číslo 8 pán Fogaš aj pán Šimko navrhovali na samostatné hlasovanie.

  • Pán poslanec Šimko nie je medzi tými.

  • Nevadí, pán poslanec Fogaš to žiadal, takže je tu taký návrh.

  • Dobre. Takže najprv budeme hlasovať o bode číslo 8 stanoviska, ktoré tlmočil pán Fogaš. Uvažujte a hlasujte podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

    Pán predseda, prosím, aby ste dali hlasovať o bode 8.

  • Takže hlasujeme o návrhu ústavného zákona Národnej rady. Je to číslo 574. Sú to návrhy predložené pánom poslancom Fogašom. Hlasujeme o bode číslo 8.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 144 poslancov. Za návrh hlasovalo 24 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 38 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 76 poslancov. Nehlasovalo 6 poslancov.

    Neprijali sme tento návrh pod bodom číslo 8.

  • Ďakujem. Ospravedlňujem sa teda pánu Šimkovi. Ja som naozaj nepostrehol, že on navrhoval bod 8.

    Ďalej pán poslanec Fogaš navrhol na osobitné hlasovanie bod číslo 14. Ide o zmenu v § 106, pardon článku 106, teda správu, ktorú ste dostali ako tlač 574b a jej prílohu.

  • Áno, ide tam o vsuvku s právom voliť.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 147 poslancov. Za návrh hlasovalo 23 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 33 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 89 poslancov. Nehlasovali 2 poslanci.

    Takže sme neprijali ani tento bod.

  • Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    na spoločné hlasovanie teda ostali body 1 až 17 (okrem bodov 8 a 14, o ktorých sme dali hlasovať) prílohy spoločnej správy 574b. Prosím, aby ste o nich dali hlasovať.

  • Áno. Môžeme hlasovať. Hlasujeme o návrhu ústavného zákona ako celku.

  • O všetkých ostatných pozmeňujúcich návrhoch pána poslanca, o ktorých sme nehlasovali.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 143 poslancov. Za návrh hlasovalo 49 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 16 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 76 poslancov. Nehlasovali 2 poslanci.

    Neprijali sme tieto doplňujúce a pozmeňujúce návrhy.

  • Pán predseda, vážené dámy, vážení páni,

    vyčerpali sme všetky pozmeňujúce návrhy, ktoré vyplynuli z rozpravy. Prosím, aby ste dali hlasovať o návrhu ústavného zákona Národnej rady Slovenskej republiky o priamej voľbe prezidenta Slovenskej republiky a o zmene a doplnení Ústavy Slovenskej republiky číslo 460/1992 Zb. tak, ako to vyplynulo z diskusie, teda s pozmeňujúcimi návrhmi a doplnkami. Hlasujte podľa svojho svedomia.

  • Budeme hlasovať o návrhu zákona ako celku.

    Opäť upozorňujem, že podľa článku 84 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky na prijatie ústavného zákona je potrebný súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov, teda najmenej 90 hlasov.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 146 poslancov. Za návrh hlasovalo 46 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 62 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 37 poslancov. Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že sme tento návrh zákona neprijali.

  • Pán predseda, milé dámy,

    ďakujem za spoluprácu.

  • Ďakujem aj ja.

    Pani poslankyne, páni poslanci, podľa schváleného programu 23. schôdze Národnej rady ako ďalší bod máme prerokovať návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení referenda o priamej voľbe prezidenta republiky. K tomuto bodu Národnej rade nebol predložený písomný materiál, tak ako to požaduje § 26 odsek 2 rokovacieho poriadku.

    Dá sa povedať, že tento bod je neaktuálny aj z toho dôvodu, že petičný výbor odovzdal podpisy prezidentovi republiky a pán prezident republiky môže, nie musí, môže vypísať...

  • Hlasy v sále.

  • Nemusí, pretože prezident má povinnosť najskôr zistiť, či ich je 350 tisíc, či sú v poriadku a či nie sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

  • Ruch v sále.

  • Takže nemáme o čom hlasovať.

    Tým sme program 23. schôdze vyčerpali. Končím túto schôdzu.

    Ďakujem.

  • Rokovanie schôdze skončené o 13.58 hodine.