• Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    otváram rokovanie 18. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky zvolal jej predseda na základe toho, že mu bol písomne doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky, ministrovi kultúry Slovenskej republiky Ivanovi Hudecovi.

    Návrh skupiny poslancov ste dostali ako tlač 499.

    Pani poslankyne, páni poslanci, prosím, aby sme sa prezentovali stlačením hlasovacieho tlačidla.

    Pokoj, pani poslankyňa, vy neraz do toho vŕtate.

    Prezentujme sa, vážení. Pokoj, pokoj, pokoj!

    Prezentovalo sa 128 poslancov.

    Ďakujem, sme uznášaniaschopní.

    Podľa § 85 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku Národná rada Slovenskej republiky po rozprave k tomuto bodu zaujme stanovisko.

    Prosím člena skupiny poslancov, aby uviedol návrh a súčasne oboznámil Národnú radu s dôvodmi, ktoré viedli skupinu poslancov k podaniu

    návrhu na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Hudecovi, poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

    Otváram rozpravu o tomto bode programu. Pán poslanec Šimko, nech sa páči.

    Pokoj, vážení, veď nekričte všetci naraz, nie ste na trhu. Nech sa páči, pán poslanec Fogaš. Pokoj, prosím vás, veď sa správajte slušne.

  • Pán predsedajúci, neokrikujte nás, myslím si, že sme sa niektorí hlásili normálne. Takže ďakujem za slovo.

    Mám procedurálny návrh, aby ste schôdzu prerušili a pokračovali sme v nej riadne zajtra v normálnom čase. My sme si totiž dohodli pravidlá, že rokujeme do devätnástej hodiny, a nechápem, prečo mám rokovať aj dnes po devätnástej hodine. Keďže je to nová schôdza, navrhujem, aby sme v nej pokračovali normálne zajtra o 9.00 hodine, a v schôdzi, ktorú ste prerušili, pokračovali až popoludní.

    Ďakujem, to je môj návrh.

  • Ďakujem, o tomto návrhu musím dať hlasovať, ale ešte sú faktické poznámky. Nech sa páči, pán Černák.

  • Vážený pán predsedajúci, mrzí ma, držal som sa, bol som ticho, ale posledná poznámka na kolegyňu Sabolovú ma vyprovokovala k tomu, že vás prosím, aby ste nekomentovali. Vy máte právo podľa rokovacieho poriadku iba udeľovať slovo poslancom a nekomentovať ho svojimi názormi, postrehmi. A ak ešte budete komentovať, procedurálne navrhneme výmenu predsedajúceho, pretože...

  • Ruch v sále.

  • Vážený pán predsedajúci,

  • vážené dámy, vážení páni,

    predovšetkým je to hanba predsedu parlamentu, ktorý dovolí, aby jeden takýto človek devastoval parlament.

    Druhá poznámka - odporúčam, aby sa hlasovalo o tom, či budeme, alebo nebudeme pokračovať po 19.00 hodine.

  • Pán poslanec dal návrh, rešpektujeme ho.

    Nech sa páči, pán predseda Gašparovič.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, kvôli tejto schôdzi som včera zvolal politické grémium. Na politickom grémiu boli návrhy, kedy schôdza má byť. Včera mala byť o 19.00 hodine, to bol jeden návrh, dnes ráno o 7.00 hodine bol druhý návrh, dnes večer o 19.00 hodine bol tretí návrh a štvrtý návrh bol v nedeľu o 12.00 hodine.

  • Pokoj, vážení, veď vidíte, že sa kultúrne nesprávate a vstupujete do toho. Nechajte druhých hovoriť, každý dostanete možnosť hovoriť.

  • Tým, že určiť termín schôdzí je dané výlučne predsedovi Národnej rady, určil som ho dnes na 19.00 hodinu aj z toho dôvodu, že riadnu 17. schôdzu máme programovo takú nabitú a máme taký úzky priestor, že som musel hľadať čas, aby sme rokovali mimo rokovacích dní 17. schôdze. Hrozí to, že schôdza nebude môcť byť ani na budúci týždeň, ani na ten ďalší týždeň kvôli tomu, že pani poslankyne a páni poslanci idú do európskych inštitútov. Takže mne vyšiel tento termín a žiadam vás, aby sme ho zachovali.

    Ďakujem pekne.

  • Áno, pán predseda, nevedeli sme sa včera na politickom grémiu dohodnúť, kedy by sa mal tento bod prerokovať, ale ešte bol jeden návrh, a to v piatok ráno o 9.00 hodine ako prvý bod programu. Pán podpredseda Ľupták dal návrh na dnes ako prvý bod programu o 9.00 hodine. Navrhli ste to vy, pán podpredseda Ľupták, aby sme rokovali o tomto bode programu, takže bolo viac alternatív, ale nikto z prítomných nenavrhol dnešnú devätnástu hodinu. Nechali ste si voľný priestor na slobodné rozhodnutie a využitie svojho ústavného práva. Takže, aby sme to vedeli.

  • Pán predseda, väčšina návrhov, ktoré ste uviedli, sú termíny mimo riadneho rokovacieho času, ktorý máme schválený v našich zásadách. A je to schválené uznesením, takže ja by som hlavou nekrútil. To po prvé.

    Po druhé, myslím si, že je možné, aby predseda síce navrhol termín rokovania, ale je možné, aby o rokovaní a jeho termíne rozhodla Národná rada. To je možné. Takže môj návrh znie tak, aby sme pokračovali v riadnom čase, v riadnom pracovnom čase, ktorý máme vyčlenený, a pokračovali o 9.00 hodine.

  • Ďakujem, dám o tom hlasovať.

    Pán Kňažko, nech sa páči.

  • Vážený pán predseda, vážený pán predsedajúci,

    myslím si, že tu ide o vážnu vec. Viete, akým spôsobom bol tento bod prerokovaný. Procedurálnym spôsobom bolo zabránené riadnej rozprave a my znovu nebudeme môcť urobiť nič iné, len zajtra vám opäť doručiť návrh na odvolanie pána ministra Hudeca, a vy to znova zaradíte na siedmu, a takto to pôjde až do konca júla. Ja si myslím, že to nemá význam, nie sme tu preto, aby sme tu po devätnástej hodine zosmiešňovali túto inštitúciu, už stačí, že plénum vedie taká kreatúra, ako je pán Ľupták. Okrem toho je to aj neúcta voči odchádzajúcemu ministrovi kultúry, že je to po siedmej večer.

  • Vážené panie poslankyne, páni poslanci, myslím si, že by sme mali všetci byť ďaleko od toho, aby sme zosmiešňovali náš parlament. Preto som rozhodol tak, ako mi to ústava káže a dáva, že o termíne rozhodnem ja ako predseda. Zdôvodnil som prečo a z akých dôvodov som dal termín na dnešný večer. To, čo povedal pán poslanec Fogaš, že ho môžem aj ja určiť, to sa asi pomýlil. Ja ho určím ako predseda Národnej rady, a nikto iný. A po tretie, pán poslanec Fogaš dal návrh a o tom sa bude hlasovať, takže neviem, o čom sa tu bavíme.

  • Ďakujem pekne. Nech sa páči, pán Prokeš.

  • Ďakujem, pán predsedajúci, ale po tom, čo povedal pán predseda Gašparovič, vzdávam sa slova.

  • Pán predseda, ja teda rešpektujem vaše rozhodnutie, ale potom sa pýtam, keď nám tak záleží na racionálnom využívaní rokovacieho dňa, prečo zajtra končíme naše rokovanie o 12.00 hodine, tak ako ste ohlásili na politickom grémiu, a nerokujeme do 16.00 hodiny, tak ako býva obvykle, kedy v piatok končievame. Takže hľadajme časový priestor a nevyhovárajme sa na nejaké iné dôvody, že ho nemáme.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán predseda Gašparovič.

  • Pán poslanec Hrušovský, na politickom grémiu došlo k jednoznačnej dohode, že v piatok skončíme o 12.00 hodine. O čom teda rozprávame? To po prvé. A po druhé, prečo zase vyťahujeme to, čo tu už bolo desaťkrát povedané? Ideme hlasovať o návrhu pána poslanca Fogaša. Predsa vy sa teraz slobodne rozhodnete, či budete akceptovať môj návrh, alebo nie. Tak o čom ideme diskutovať?

  • Ďakujem. Ja si zoberiem slovo.

    Pán Kňažko, ja som nikdy nikoho neurážal tak ako vy, ale myslím si, že to sa vám nikdy v živote nepodarí, čo ste si predsavzali, a to bola tá vaša zamatová revolúcia. Už vám nevyjde. Môžete stáť na námestí, koľko chcete. Ja vám ďakujem za to všetko. Ľudia si vyberú. A ako umelec nesiahate Ľuptákovi ani po päty.

    Ďakujem.

  • Nech sa páči, pán podpredseda Andel.

  • Priatelia, pokiaľ viem, nebola otvorená rozprava. Bol tu jeden procedurálny návrh, poďme o ňom hlasovať. A žiadam ťa, pán predsedajúci, skončme s týmito vyjadrovaniami, lebo skutočne nie je rozprava. Pred bodom rokovania má každý právo povedať procedurálny návrh, ale nie diskutovať a urážať sa navzájom.

  • Ďakujem. Ešte pán poslanec Cabaj.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené dámy a páni,

    chcem len upozorniť tých, ktorý si už nepamätajú, čo bolo na politickom grémiu, lebo to bolo podstatne dávnejšie, ako sa začala táto schôdza, aká dohoda bola, a prečo tento návrh náš poslanecký klub predložil. Keď si trochu zalistujeme v pamäti, dnes je 19. september. Je to výročie prvej Slovenskej národnej rady. Poslanecký klub HZDS sa rozhodol ešte pred začiatkom schôdze, aby táto schôdza nebola nabúraná, že 20. 9., nakoľko končíme vždy obyčajne o 16.00 hodine, by sme skončili na obed a potom by poslanecký klub urobil výjazd do múzea prvej Slovenskej národnej rady. Tak toto je myšlienka, ktorá bola položená na začiatku aj na politickom grémiu, a kto dával trošku pozor, vie, že aj pri schvaľovaní programu takto bol program 17. schôdze Národnej rady schválený.

    A zároveň chcem povedať kolegom, ktorí tu hovoria o tom, akým spôsobom hospodárime s časom. Je 19.22 hodín. Tí, ktorí tu dávali faktické poznámky, keby boli radšej držali ústa, prepáčte mi za výraz, mohli sme byť podstatne ďalej, minimálne spravodajca mohol tento bod uviesť.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem. Dávam hlasovať o návrhu pána poslanca Fogaša.

  • Hlas v sále.

  • Pán poslanec Fogaš povedal, aby sme rokovali o tomto bode programu zajtra ráno o 9.00 hodine ako o prvom bode. Mali ste počúvať, pán poslanec.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 137 poslancov. Za návrh hlasovalo 58 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 52 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 26 poslancov. Nehlasoval 1 poslanec.

    Čiže tento návrh neprešiel.

    Nech sa páči, pán poslanec Šimko, môžete pokračovať.

  • Ale stojíte tu už dávno, nech sa páči.

  • Vážený pán predseda, dámy a páni, pán minister,

    zodpovednosť vlády a jej členov k tomuto parlamentu je vážna vec. Na nej stojí a padá ústavná konštrukcia mandátu najmocnejšieho orgánu štátu vo väčšine vecí každodenného života ľudí, vlády.

  • Jedine od tohto vzťahu je odvodená legitimita vlády vládnuť a tento vzťah nie je iba vzťahom nejakej parlamentnej väčšiny a vlády, ale je vzťahom celého parlamentu voči výkonnej moci, pretože jedine parlament ako celok je reprezentantom všetkých občanov tohto štátu. Vláda preto síce môže vládnuť, už ak ju podporuje väčšina členov parlamentu, a to hoci len o jediného poslanca, ale musí byť pripravená vypočuť si čokoľvek, čo jej chce povedať ktorýkoľvek z poslancov, pretože každý je zástupcom ľudí v tejto krajine. Odmietnuť vypočuť si tento hlas je urážkou občanov, ktorí tu žijú, a je zároveň i šliapanie po legitimite vládnej moci, ktorá je iba odvodená od parlamentu.

    Tento stručný úvod nie je lekciou z občianskej náuky, je to iba akési uvedenie do toho, čo sa tu v tejto snemovni odohralo v utorok večer 17. septembra 1996. 43 poslancov zvolených asi 1 miliónom voličov v tejto krajine navrhlo vysloviť ministrovi kultúry nedôveru. Títo poslanci boli a asi sú ešte presvedčení, že pán minister na základe svojho pôsobenia stratil dôveru parlamentu, a preto stratil i legitimitu vykonávať v tomto štáte svoju moc.

    Je svätým právom, ba povinnosťou každého poslanca, aby neustále skúmal, či vláda alebo ktorýkoľvek z jej členov nevykonávajú svoju funkciu proti záujmom občanov Slovenska. Ak vznikne vážne podozrenie, že minister koná tak, že dôvera parlamentu v neho sa stráca, ak k takémuto názoru dospeje najmenej jedna pätina, teda 30 poslancov, minister je povinný prísť sa zodpovedať. To, že na základe volebných výsledkov v parlamente jestvuje zoskupenie strán, ktoré majú väčšinu, nemôže byť predsa dôvodom, že minister môže absolútne všetko. Ak ho tieto strany v záujme svojej politickej kalkulácie chcú podržať i napriek tomu, je ich povinnosťou, a hlavne ministra, aby si vypočul aspoň dôvody, ktoré viedli nie zanedbateľný počet poslancov k tomu, že návrh na vyslovenie nedôvery podali. Napríklad i kvôli tomu, aby sa prípadne sám zamyslel a azda v niečom zmenil a zlepšil svoju prácu.

    Veľmi dobre si pamätám čas, keď som mal sám česť niesť zodpovednosť za vládne funkcie. I keď som sa usiloval obhajovať, ak ma kritizovali, vždy som sa aj zamyslel, koľko pravdy v kritických slovách je. A veru neraz som kritikom dokázal dať za pravdu a vyvodil som si z toho poučenie pre svoju ďalšiu prácu. Nikto, ani ak má väčšinu v parlamente, nemá poistku pred omylom.

    Čo sa však stalo v ten utorok? Pôvodne sa o ministrovi Hudecovi malo rokovať inokedy. Už samotná zmena programu bola schválnosť. Tesne pred záverom rokovacieho dňa bez akéhokoľvek upozornenia vopred, skrátka ste si povedali, že zas s tou otravnou opozíciou dobre vypečiete. A boli ste potom nemilo prekvapení, keď ste zistili, že poslanec Milan Kňažko, ktorý pôvodný návrh v mene skupiny 43 poslancov podal, bol vskutku statočne pripravený. Jeho dvaapolhodinové úvodné slovo bolo iste novým prvkom slovenského parlamentarizmu, ale nebolo to herecké vystúpenie, ako sa to podaktorí neskôr pokúšali zľahčovať. Bolo to nesmierne množstvo faktov nelichotivo svedčiacich o štýle práce ministra kultúry.

    Bolo vám to, priatelia z vládnej koalície, zrejme dlho. Boli ste zrejme vopred rozhodnutí pána ministra podržať, a preto ste hneď po otvorení rozpravy, predtým, ako v nej mohol vystúpiť ktokoľvek z navrhovateľov, dali a schválili návrh na jej ukončenie. Znemožnili ste ďalším zo 42 poslancov povedať, aké chyby vidia v práci ministra Hudeca. Zrejme vás tie chyby nezaujímajú. Aj vaša prítomnosť dnes o tom svedčí, lebo ste boli vopred rozhodnutí ho podržať, a to i s chybami, nech by boli akékoľvek.

    Dámy a páni, to nebola fér hra. Ale nemyslite si, že sa s opozíciou budete zahrávať, ako sa vám len uráči. Dali sme nový návrh jednoducho preto, lebo chceme, aby sa o ministrovi Hudecovi nielen rozhodlo, ale aby sa o ňom dôstojne rokovalo, aby ste si vy, ale hlavne on, vypočuli, čo sa nám na jeho práci nepáči. Veď rozhoduje o osudoch ľudí, našich, ale i vašich voličov.

    A zasa, už v deň, keď sme podali nový návrh, v stredu 18. septembra 1996, zvolal predseda Národnej rady politické grémium a zasa sa tu objavili schválnosti. Bol návrh zvolať schôdzu s rokovaním o dôvere hneď v ten večer, o tom už pán predseda hovoril, alebo ju zvolať na nedeľu popoludnie. Nerobte si, priatelia, žarty z ústavných vzťahov medzi vládou a parlamentom. Vypočujte si aj ostatných poslancov, ktorí chcú prehovoriť, pretože ak to znova znemožníte, budeme podávať tento návrh znova a znova. Buďme predsa ako dospelí ľudia a nerobme si prieky. Nič iné nechceme, len normálne a dôstojné prerokovanie návrhu. Ak vás to nezaujíma, ubezpečujem vás, že to bude zaujímať občanov. Veď sa asi o dva roky budú znova rozhodovať, koho poctia svojou dôverou. Baby, čo nedokážu uniesť kritiku a bremeno ústavnej zodpovednosti, či arogantných mocipánov, ktorí ignorujú akékoľvek kritické slovo, pretože sú opití mocou, ktorú dnes majú v rukách? Preto je nesmierne dôležité, aby toto rokovanie bolo a aby na ňom mohol prehovoriť každý, kto chce.

    Vážená Národná rada,

    dovoľte, aby som pristúpil k dôvodom, pre ktoré nedokážem dôverovať tomu, že Ivan Hudec vykonáva funkciu ministra kultúry na prospech ľudí na Slovensku. Najskôr dovoľte zaznieť prostý hlas občana. Nedávno ma navštívil starý, ale veľmi rozvážny človek z istej stredoslovenskej dedinky. Povedal mi, že politiku vníma v dvoch rovinách - v hospodárskej a kultúrnej. Tí, čo spackajú čosi v tej hospodárskej, zďaleka nie sú takí škodliví ako ten, kto siahne a uškrtí život v rovine kultúrnej. Ten totiž zasahuje človeka tam, kde je človekom. Toto podľa úsudku jednoduchého starého ujka robíte, pán minister, vy. Takto vás vnímajú. Ak by tu nebolo iného argumentu, keby vám pán poslanec Kňažko neuviedol stovky faktov, už toto jediné by poctivého chlapa muselo pohnúť k tomu, aby o sebe uvažoval.

    Iste, viem si predstaviť, že vás takéto nekvalifikované reči nezaujímajú. Veď sú to milióny korún, ktoré cez váš podpis plynú do najrozličnejších oblastí kultúry. Tak akéže škrtenie? Pravda, ak by ste chceli byť čo len chvíľočku k sebe úprimný, a napokon vyplýva to i z mnohých dokladov, ktoré tu predložil minule Milan Kňažko, nemôžete poprieť, že peniaze nedávate každému rovnou mierou. Mimochodom, nie vaše peniaze, ale peniaze nás všetkých, daňových poplatníkov. Komu chcete, dáte toľko, aby žil, ba dokonca, aby dobre žil. Komu nechcete, farizejsky hodíte dáke rozpočtové paberky. Potom sa už len veselo prizeráte, ako sa napríklad taká Asociácia spisovateľov či jej časopis Romboid trápi. Viete veľmi dobre, že pomaly umiera. A asi to tak chcete. Ak nie, ľahká pomoc. Dajte im viac.

    Táto vaša kultúrna politika, pán minister, je však podľa mňa logická a dôsledná. Je súčasťou paternalistickej životnej filozofie vlády, ktorej ste členom. Filozofie, ktorej krédom je koncentrácia moci a maximálne ovládanie spoločnosti. Asi nebudem ďaleko od pravdy, ak vás považujem za jedného z ideových tvorcov takejto politiky. Ak sa aj mýlim, ste nepochybne jedným z jej príčinlivých vykonávateľov. Je to politika usilujúca sa o prenikanie do maximálneho okruhu spoločenských vzťahov, utvárajúca vzťahy závislosti a podriadenosti, usilujúca sa programovo udusiť ten rozmach mnohosti života občianskej spoločnosti, ktorý nastal potom, čo sa rozpadli okovy komunistickej tyranie.

    Tam, kde sa potláča mnohosť, pluralita, kde prichádza politika uniformizácie života spoločnosti, zákonite a v prvom rade prichádza na rad kultúra. Je to jedine logické. Komunisti to nazývali kultúrnou revolúciou. Veď ak by sa to nerobilo, tak práve kultúra ako nástroj sebauvedomovania spoločnosti bude prvá, ktorá bude biť na poplach, upozorňovať na znásilňovanie života spoločnosti. Teraz o znásilňovaní, a to úplne v inom význame, rozpráva iba vysokopostavený úradník vášho ministerstva.

    Ako píše klasik, ktorý je dnes vo významnej ústavnej funkcii, ale úplne inde, nie tu, kultúrou spoločnosť prehlbuje svoju slobodu a objavuje pravdu. A aký záujem môže teda o ňu mať moc, ktorej podstatou je práve potlačovanie týchto hodnôt? Takáto moc uznáva predsa len jedinú "pravdu", tú, ktorú práve potrebuje, a jedinú "slobodu" vyslovovať túto "pravdu". Svet takejto pseudopravdy, ktorá nežije z prostredia skutočného poznania, ale len z prostredia mocenského záujmu, je svetom myšlienkovej sterility, strnulých dogiem, tuhej a nehybnej doktríny a pragmatickej ľubovôle ako jej prirodzeného dôsledku. Je to svet zákazov, obmedzení, nariadení. Svet, kde sa kultúrnou politikou rozumie predovšetkým kultúrna polícia.

    Pozrite si, pán minister, zákony z vašej dielne. Hoci som citoval z textu starého viac ako dvadsať rokov, a iste ho poznáte, vaše zákony spievajú rovnakou rečou, o akej sa v texte píše. Represiou voči všetkému, čo je skutočnou reflexiou života našej spoločnosti. Spomeniem len zákon číslo 270 /1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky a zákon číslo 1/1996 Z. z. o audiovízii. V oboch týchto zákonoch si ministerstvo vytvára represívny mechanizmus umožňujúci ukladať pokuty až do pol milióna korún. Vykonáva dohľad nad dodržiavaním zákona, sankcie môže uložiť podľa vlastnej úvahy, peniaze získané z týchto pokút sú príjmom štátneho fondu Pro Slovakia, o ktorom zase len, pán minister, rozhodujete vy. Znamená to, že ak sa vám napríklad znepáči dáke vydavateľstvo, nájdete si titul, ktorý nebol vydaný v publikovanej forme štátneho jazyka, i to ste si nechali vo vlastnej kompetencii ministerstva, napríklad báseň od Hviezdoslava, uložíte mu pokutu, on ju zaplatí z vlastných peňazí do fondu Pro Slovakia a vy tieto peniaze poskytnete inému, vám priaznivejšie naklonenému vydavateľstvu.

    Vo vašich zákonoch ste si vlastne vytvorili kultúrnu políciu. Zatiaľ ste ju podľa mojich vedomostí ešte nestihli uviesť do života. Ale že to k tomu smeruje, možno vidieť už teraz.

    Je iste logické, že ste nemohli strpieť Markoviča, neskôr ani Nogu a Skrúcaného, že vám v Slovenskom národnom divadle prekáža Martin Porubjak a zhruba všetci jeho i ďalší herci, že vám ako spisovateľovi patriacemu do jednej skupiny stoja v ceste tí, čo patria do skupiny inej. Veď oni môžu hovoriť, spievať, hrať a písať i o vás, o tom, čo robíte, a ľudia to budú počúvať, pozerať sa na to a čítať. Preto ich potrebujete priškrtiť, zlikvidovať alebo zlomiť, donútiť písať realisticky. Metódou dnes už nie socialistického, ale azda národného realizmu. Najvyššou inštanciou, ktorá rozhodne, čo je, a čo nie je národné a realistické, budete, samozrejme, pán minister, vy.

    Ak sa vám to všetko podarí, tak sa zdanlivo nič hrozného nestane. Tentokrát, parafrázujúc už citovaného klasika, "kultúra bude ďalej jestvovať, divadlá budú hrať, televízia bude denne vysielať, knihy budú vychádzať". Kultúra, ktorú takto vytvárate, však už nebude umeleckou a duchovnou sebareflexiou života. Bude ako celok vykastrovaná práve v tom, v čom by mala byť nástrojom ľudského, a teda i spoločenského sebauvedomenia. To nie je strašenie, k tomu smerujú vaše činy, vaša kultúrna politika.

    V čase, keď som študoval právo, som často navštevoval súdne pojednávania. Videl som pritom veľa ľudskej biedy a i zloby. Jeden prípad sa mi však natrvalo zaryl do pamäti. Mladá žena, vzpriamená, s hrdo vztýčenou hlavou, sa zodpovedala za vraždu svojho osemmesačného dieťaťa. A nie hocijakú. Raz sa rozhodla a prestala mu dávať jesť. Dieťa najskôr kričalo a plakalo, tak mu začala dávať utišujúce prostriedky. Potom už len slablo, až napokon umrelo. Všetci v pojednávacej sieni sme boli zmrazení, už len preto, lebo žena mala ešte dve ďalšie staršie deti, o ktoré sa vzorne starala. Predsedníčka senátu bola viditeľne otrasená, ale predsa sa napokon odhodlala a spýtala sa mladej vrahyne na celkom banálnu otázku: Prečo ste, preboha, to dieťa zabili? Odpoveď bola hrozná a nikdy ju nezabudnem. Žena ticho, ale pevne odvetila: Nemala som ho rada.

    Pán minister, dajte jesť všetkým deťom slovenskej kultúry a nechajte ich žiť. Naša vlasť ich potrebuje všetkých, i tie, čo nemáte rád.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem. Pán Čarnogurský, nech sa páči. Pripraví sa pán Ľubo Roman.

  • Vážený pán podpredseda, vážení členovia vlády, kolegyne a kolegovia,

    predvčerom tu v tejto snemovni prehovorila predsedkyňa Dolnej snemovne britského Parlamentu. Bolo to nepochybne ocenenie tohto slovenského parlamentu, keď nás navštívila predsedkyňa najstaršieho parlamentu na svete a hovorila nám tu o britských skúsenostiach, a osobitne britského Parlamentu. Nazdávam sa však, že nebolo náhodou, a rozhodne to treba hodnotiť, že to nebolo náhodou, keď do svojho prejavu zaradila niektoré skúsenosti alebo zásady britského Parlamentu, ktoré hovorili o elementárnych zásadách demokratického parlamentu a vôbec demokratického zriadenia, ako sa odráža v parlamente. Pri radosti nad tým, že nás poctila svojou návštevou predsedkyňa britského Parlamentu, predsa som sa nemohol zbaviť trpkého pocitu, že prišla sem a okrem iného hovorila, ako som povedal, o elementárnych zásadách parlamentnej demokracie. A ešte horší pocit som mal, keď som musel konštatovať, že prinajmenšom niektoré z týchto zásad sa u nás nedodržiavajú.

    Včera a dnes je u nás v Bratislave delegácia nemeckého Bundestagu. Bol som včera na stretnutí, ide o členov branno-bezpečnostného výboru, ktorí opäť pri svojich rozhovoroch s nami hovorili o dodržiavaní demokratických zásad na Slovensku, okrem iného. Nemecký kancelár Kohl pred mesiacom či poldruha mesiacom v známom interview pre rakúsku televíziu povedal, že Slovensko v súčasnosti nemôže byť prijaté do Európskej únie, pretože má defekty v demokracii.

    Kolegyne a kolegovia, nemôže nám byť ľahostajné, a musím povedať, že ja osobne sa hanbím za to, že zahraniční návštevníci alebo činitelia a komentátori nám dávajú - a majú dôvod dávať - školenie z elementárnych zásad pravidiel demokracie. Do takéhoto postavenia priviedla Slovensko súčasná vláda. V tomto kontexte treba vidieť aj kroky ministra kultúry Hudeca proti umelcom, ktoré v priebehu svojho nie veľmi dlhého funkčného obdobia uskutočnil. Tieto kroky ministra Hudeca, aj keď nie sú predmetom zahraničného komentovania, idú tým istým smerom a sú podobné ako iné známe kroky vlády, ktoré už viedli k tomu, že sa so Slovenskom nepočíta do Európskej únie, ale najmä že občania Slovenska s nimi nie sú spokojní a že to vedie k vnútropolitickému napätiu na Slovensku.

    Kolega Milan Kňažko sa predvčerom podrobne zaoberal opatreniami ministra Hudeca v jednotlivých oblastiach umeleckej tvorby a organizácií umelcov. Ja sa preto zmienim len o niektorých.

    Ministerstvo kultúry začiatkom tohto roku zlúčilo východoslovenské divadlá. Pre zlúčenie východoslovenských divadiel ministerstvo a pán minister Hudec uviedol množstvo bohumilých dôvodov. Ale výsledkom tohto zlúčenia je, že 21 divadelníkov na východnom Slovensku bolo prepustených. Ministerstvo kultúry a pán minister Hudec vytváral regionálne kultúrne centrá, opäť vraj s cieľom šetriť peniaze, lepšie využívať peniaze, lepšie slúžiť kultúre. Ale regionálne kultúrne centrum na Kysuciach, ktoré bolo vytvorené najskôr a tak trochu experimentálne, žiadne peniaze neušetrilo. Tým istým štýlom pán minister Hudec delí a znovu dáva dokopy Slovenské národné divadlo, resp. činohru Slovenského národného divadla. Opäť zakrýva skutočné úmysly akousi racionalizáciou, akýmsi lepším rozdelením činoherného súboru Slovenského národného divadla. Ale skutočné dôvody tohto ďalšieho delenia činohry Slovenského národného divadla si môžeme prečítať v Slovenskej republike alebo aj v Literárnom týždenníku, ktorý sme napríklad mali aj tu vyložený na stolíku pred touto sálou. Maďarská režisérka, ktorá režírovala jednu hru, zlý text v programovom bulletine k hre Júliusa Barča Ivana, Peter Mikulík, Martin Porubjak, ako sa o tom zmienil predseda vlády na mítingu HZDS v športovej hale.

    Je veľmi smutné, že minister Hudec zakrýva svoje skutočné úmysly vždy akousi finančnou kontrolou. Je to smutné tým viac, že túto metódu poznáme. Práve za komunizmu, keď už komunisti boli natoľko slabí, že nemohli otvorene, zjavne prezentovať svoje úmysly, ako si to mohli dovoliť ešte v päťdesiatych rokoch, tak v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, keď sa s niekým chceli porátať, objavili mu nejaké finančné nezrovnalosti. Je to smutné a trápne tým viac, že takéto finančné dôvody uvádza práve člen tejto vlády.

    Pred chvíľou sme tu v tejto snemovni počuli, aké straty vznikli šafárením v súvislosti s vývozom obilia. Môžeme si takmer denne prečítať, ako sa rozdáva národný majetok niekoľkým vyvoleným, a práve člen tejto vlády, ktorá takéto šafárenie s peniazmi zaviedla a profituje z nej, práve člen tejto vlády bude divadelníkom radiť, generálnemu riaditeľovi Slovenského národného divadla vytýkať, že pri nejakej kontrole výstavby novej budovy Slovenského národného divadla sa prišlo na akési finančné nezrovnalosti v podobe nejakého vyššieho zaplatenia faktúr.

  • Toto všetko je zjavná kamufláž a práve na ministra kultúry to vrhá aj veľký morálny tieň. Skutočnosť je taká, že vláda a aj minister kultúry Hudec nestrpia, pretože sa boja slobodného myslenia, slobodných iných názorov.

    Pán poslanec Hofbauer v pôsobení divadelníkov - napríklad v dramaturgickom pláne činohry Slovenského národného divadla - nepochybne vidí súčasť západného zahraničného sprisahania proti Slovensku. Ale povedzme si jasne, že nechceme slobodné pluralitné vyjadrovanie názorov, prinajmenšom zatiaľ tam, kde sú štátne subvencie, dajme tomu, že zatiaľ na amatérskej úrovni je to dovolené, pretože vláda nemá prostriedky na to, aby to postihla, ale nepochybne, ak to prejde vláde tu, tak za pol roka alebo za rok postúpi ďalej a nedovolí slobodné pluralitné vyjadrovanie názorov ani takpovediac v súkromnej sfére.

    Povedzme si, že nechceme toto, ale potom si aj povedzme, že chceme nejaké iné geopolitické zaradenie Slovenska, ako je napríklad Európska únia, pretože v Európskej únii platí zásada takéhoto slobodného pluralitného vyjadrovania názorov, povedzme si, že to nechceme a nemusíme mať tieto starosti, o zlučovaní divadiel, prepúšťaní divadelníkov, odnímaní subvencií umeleckým zväzom sa nebude vôbec hovoriť.

    Horšie je to, že napriek všetkým upozorneniam doma aj zo zahraničia vláda nedala žiadny signál, že chce čokoľvek zmeniť na tejto svojej politike. Sám sa cítim nepríjemne, keď musím hovoriť o zahraničných signáloch. Podľa môjho názoru prvoradé by mali byť domáce signály, prvoradá by mala byť domáca nespokojnosť s týmito krokmi, ale nemôžem si pomôcť, vláda absolútne ignoruje domáce hlasy, domáce signály. Taký malý príklad sme mohli vidieť opäť predvčerom. Celá vláda nastúpila sem, do parlamentu, pokiaľ si pamätám, v takom kompletnom zložení prvýkrát len preto, že tu bola predsedníčka britského Parlamentu. Myslím si, že pre vládu by malo byť dôležitejšie, aby takto kompletne nastúpila napríklad vtedy, keď sú na programe interpelácie, keď sa hovorí o vnútropolitických záležitostiach.

  • A to, že vláda nedala žiadny signál aspoň o úmysloch zmeniť doterajšiu politiku, vedie k tomu, že zahraničné investície na Slovensku rapídne klesajú, vedie k tomu, že sa s nami nepočíta v medzinárodných európskych organizáciách, vedie k tomu, že o Slovensku buď nikto nehovorí, alebo keď hovorí, tak prevažujú skôr negatívne signály. Preto keď vláda nedáva takéto signály, navrhovatelia vyjadrenia nedôvery ministrovi Hudecovi majú v úmysle, aby sme dali takýto signál my.

    O prípade zlučovania alebo machinácie s činohrou Slovenského národného divadla, zlučovaní východoslovenských divadiel a podobne sa zatiaľ nehovorí v zahraničí alebo nepoužíva sa to v oficiálnych zahraničných dokumentoch proti Slovensku. Buďme tomu radi, nakoniec, mala by to byť skutočne v prvom rade vnútropolitická záležitosť Slovenska, ale dajme my, tento parlament, signál, že na Slovensku sa skutočne myslí vážne zmena doterajšej politiky, a dajme tento signál v podobe vyslovenia nedôvery ministrovi kultúry pánu Hudecovi. Bude to signál, ktorý predsa dá znamenie predovšetkým do vnútra Slovenska, aj von zo Slovenska, dá signál o tom, že Slovensko sa chce pridržiavať skutočných demokratických pravidiel, že na Slovensku chceme dodržiavať slobodu prejavovania názorov, slobodu myslenia, pluralitu, a tí, ktorí svojím konaním a svojimi opatreniami túto slobodu obmedzujú, že musia počítať so sankciou, takou miernou, ako je vyslovenie nedôvery ministrovi vlády Slovenskej republiky.

    Preto sa opätovne prihlasujem k tomuto návrhu na vyslovenie nedôvery ministrovi Hudecovi a navrhujem aj vám, aby ste sa v záujme Slovenska k vysloveniu nedôvery ministrovi Hudecovi pripojili.

    Ďakujem vám.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán poslanec Ľubo Roman.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, dámy a páni,

    pôvodne som nemal v pláne vystúpiť, pretože si myslím, že ako odchádzajúci minister by som nemal hovoriť na ministra, ktorý ma nahradil, ale situácia v kultúre je dosť vážna a patrilo by sa, aby som sa k tomu vyslovil, pretože by som sa vlastne mojim kolegom nemohol pozrieť do očí.

  • Hlas v sále.

  • Ja som nikdy na vás nevykrikoval, pán Cingel, ani nikdy to robiť nebudem.

    O práci ministerstva kultúry sa už toho povedalo dosť. Sám som už aj hovoril o tom, že hlavná chyba je v masovej výmene všetkých pracovníkov ministerstva kultúry, všetci sú tam noví. Ministerstvo kultúry sa začalo správať trochu ináč, ako hovorí jeho názov. Stalo sa pre nás trošku ministerstvom strachu. Každému za názor, ktorý je iný ako názor ministerstva kultúry, sa vyhráža sankciami, prípadne ľudí vyhlasuje za neslovenských atď.

    Chcel by som sa vysloviť k vytvoreniu regionálnych kultúrnych centier. Už teraz sa vie, že to bol omyl, že to bolo mrhanie peňazí, pretože museli ste vedieť, že príde k novému členeniu, k novým kompetenciám. Všetky kompetencie prejdú na kraje a na okresy. Máme to v zákone o kompetenciách. Čiže toto bolo absolútne zbytočné a je to mrhanie peňazí. Ak vás presvedčili, pán minister, že sa niečo zachráni, boli to babráci. Prišli ste o všetko. Naozaj, prišli ste o všetko a bojím sa, že naša kultúra prišla o zbierkové fondy, možno, že išlo o to, aby sa premiestnili peniaze z fondu rozvoja niekde inde, ktoré sa potom stratia. Nechcem nikoho podozrievať a nechcem sa dostať tam, kde sú vlastne všetci, že každý každého podozrieva, že kradne, ale pripadá mi to tak.

    Teraz vlastne neviete, čo s tým. Je tu návrh zákona, že aj kraje a okresy budú môcť zriaďovať divadlá. A tie už budú mať právnu subjektivitu? Áno, ale niektoré divadlá teraz týmto stratili právnu subjektivitu. Rekonštrukcia kultúry je taká nepripravená, že sa musí antidatovať. Ešte neboli prevedené majetky na intendantov. Niektorí intendanti to robia na polovičný úväzok. Je to tak. A niektoré zriaďovacie listiny intendantúry, ako napríklad v Bratislave, sú asi tak, že je zlúčené Divadlo na korze a divadlo Astorka. Toto napíše váš úradník? Dve divadlá?, Veď je to jedno divadlo. Aspoň to by mal vedieť.

    Ak sa niekto ozve, tak sa naňho kričí, všetko sa to zahovára. A tam je niekde chyba. Ja som vás upozorňoval, pán minister, aby ste si urobili poriadok so svojimi ľuďmi, lebo ste za nich zodpovedný. To, čo sa stalo, vystúpenie vášho vysokého úradníka v Charlie centre - ja som nič hroznejšieho nevidel. Nie som zvedavý na to, aby tam vykrikoval, že ho chcela nejaká redaktorka znásilniť. Neviem si predstaviť ani tú techniku, lebo ho poznám.

  • Chcel by som sa vyjadriť ku kauze Národného divadla. Naozaj to treba dať do poriadku. Jedna aj druhá strana musí nájsť riešenie. Nie je predsa možné, aby generálny riaditeľ nemohol vymenovať svojich podriadených, lebo musí byť za nich zodpovedný. Ak je to tak, ako to chcete, tak je vlastne minister kultúry generálnym riaditeľom Národného divadla. To, myslím, by nemalo byť.

    Situácia v kultúre je asi taká, ako uvediem príklad, ktorý má strašne trápi. To je prípad Novej scény. To je divadlo, v ktorom som prežil 30 rokov ako herec a bol som aj jeho riaditeľom. Ja som ho aj postavil. Ja som tam aj zváral. Urobil som z toho najúspešnejšie divadlo, komerčné, priznám, do ktorého nebolo dostať lístok. Choďte sa tam pozrieť. Za tri mesiace človek, ktorého ste tam vymenovali bez konkurzu, položil divadlo na kolená. Nemá perspektívu, umelci tam nechcú hrať, nemá obecenstvo. Ako je to možné za tri mesiace? Je to človek, ktorý je zároveň aj predseda televíznej rady. Dva roky dokázal, že sa na televíziu nedá pozerať.

  • Keď ho tam dosadili, vyhlasoval, on na mňa niečo nájde. Hľadal, ale zabudol riadiť to divadlo. Preto je to divadlo tam, kde je. Bojím sa, že sa už z toho nespamätá, preto je návrh pripojiť Novú scénu k Národnému divadlu. Divadlo, ktoré má na budúci mesiac 50 rokov, vlastne zanikne. Môžeme si to dovoliť? Máme toho toľko? Návrh tu je, s tým, že je možné, že tento človek sa stane generálnym riaditeľom - ako sám vyhlasuje - generálnym riaditeľom Národného divadla. V tejto ťažkej situácii je v Austrálii. Spieva to, čo spieva aj vám, typicky slovenské ľudové piesne pod názvom "Joj cica". Taká je pravda.

  • Hovorím to v mene nešťastných hercov tohto divadla.

    A na záver moja osobná skúsenosť s ministerstvom kultúry a s vašimi úradníkmi. Keď som na začiatku roka ležal s ťažkým infarktom, vaši úradníci sa rozhodli, že mi na ARO doručia odvolací dekrét. Zabránil tomu človek, ktorého si odvtedy veľmi vážim - predseda parlamentu. Moje deti mu za to poďakovali. Vtedy som mal prvý raz dojem, že som sa stretol s úradníkmi ministerstva vnútra.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Pani poslankyňa Sabolová, nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, pán minister kultúry, členovia vlády, páni poslanci,

    chcem sa vyjadriť pri vyslovovaní nedôvery ministrovi kultúry Ivanovi Hudecovi k jeho nekompetentným rozhodnutiam pri transformácii divadelnej sféry, ako on nazval túto celú záležitosť, a zameriam sa len na jednu skutočnosť.

    Určite sa pán minister dobre pamätá, keď som ho 8. februára 1996 interpelovala vo veci reorganizácie divadelníctva na Slovensku. Nešlo vtedy o personifikáciu problému vo Východoslovenskom divadle, aj keď to mohlo tak vyzerať, ale o požiadavku na predloženie koncepcie, ako si to vlastne predstavujete. Chcela som počuť, a určite nie len ja, ale aj poslanci, aký postup pri transformácii má pripravené ministerstvo kultúry.

    Celá kauza okolo divadiel v Prešove a v Košiciach sa začala ešte koncom roka 1995, ale bezhlavo sa spustila pri oslavách vzniku Slovenskej republiky v Košiciach 5. januára 1996, keď ste, pán minister, oznámili zlúčenie divadiel. Keďže rezort ministerstva kultúry, a teda ani vy, pán minister, ste nemali ucelenú koncepciu transformácie divadelnej sféry, chceli ste celú záležitosť spolitizovať, ako o tom svedčí aj vaše vystúpenie na mítingu HZDS 1. februára 1996, keď ste povedali, že situáciu východoslovenských divadiel vidíte ako spolitizovanú, pretože je tam veľa priaznivcov KDH a DÚ. Toto vaše tvrdenie bolo zavádzajúce a nepravdivé.

    Opätovne hovorím, že ste chceli problém odviesť inde, lebo ministerstvo kultúry nemalo žiadnu koncepciu. O tom svedčia aj nasledujúce skutočnosti: Realizované zmeny koncepcie divadiel ste naznačovali už 4. októbra 1995 na porade ministra so všetkými riaditeľmi divadiel Slovenska. Tu sa hovorilo aj o dotáciách štátu zo štátneho rozpočtu. Keďže k zlúčeniu divadiel v Prešove a v Košiciach došlo aj bez koncepcie a nikto z kompetentných z ministerstva kultúry nevedel vyjadriť, čo to prinesie, vyjadrila som nespokojnosť s takýmto postupom v interpelácii 8. februára 1996.

    Pán minister, tento postup rezortu som vtedy hodnotila veľmi mierne ako neseriózny prístup ministerstva k Národnej rade Slovenskej republiky a poslancom, pretože ani len gestorský výbor pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport o zmene koncepcie či transformácii divadelníctva nič nevedel. Tento postup bol neseriózny aj voči občanom tejto republiky v jednotlivých regiónoch, vtedy aj okresným štátnym orgánom, samosprávam, a dnes dokonca v prípade Košíc a Prešova k dvom novým krajom. V tom čase, vo februári 1996, to bol problém len Prešova a Košíc, ale dnes ste dali svojimi zásahmi bez koncepcie rozmer celoslovenský - a nielen vo sfére divadiel.

    Dňa 9. januára sa novovymenovaný generálny riaditeľ východoslovenských divadiel pán Fejko vyjadril, že takáto fúzia dvoch doterajších samostatných divadiel je neobvyklá a zložitá v oboch dotknutých mestách, môže byť prijímaná s nevôľou a je súčasťou pripravovanej transformácie celej slovenskej divadelnej siete. Dokonca uviedol, že takéto riešenie nemusí byť nezvratné. Podľa vtedy kusých informácií - a bolo na škodu veci, že len z médií, a nie priamo od vás, pán minister - sme sa dozvedeli o zmenách. A takáto zmena sa mala dotknúť všetkých divadiel na Slovensku. Boli pripravované zlúčenia pre stredoslovenský i západoslovenský región, ale Bratislava mala byť riešená ináč. Dnes vidíme, o aké zmeny išlo. Myslím, že to dostatočne opísal pán poslanec Kňažko vo svojom vystúpení sedemnásteho.

    V tom čase sa k problému vyjadril aj riaditeľ hospodárskeho odboru ministerstva kultúry pán Páleník, že tento proces sa rozhodne nezastaví (tieto zlučovania, reorganizácie), ale že neexistuje žiadny exaktný prepočet, citujem jeho slová: "ale v hrubých črtách vidí úspory financovania manažmentu". Preto som sa vás opýtala, pán minister, ako sa v konkrétnych číslach prejaví úspora financovania manažmentu na zvýšení platových pomerov umelcov. Pýtala som sa, či budú na základe týchto zmien finančné prostriedky na inscenovanie nových diel, pretože súčasná situácia tomu nenasvedčovala.

    Dokonca 6. februára sa nechala počuť v denníku Národná obroda aj Konferencia slovenskej inteligencie Slovenska Slovakia plus i regionálny klub, že podporujú postup ministerstva kultúry pri reorganizácii divadelníctva na východnom Slovensku. Síce dodnes nie je jasné, čo posudzovali a čo podporovali, pretože koncepcia nebola predložená a nie je predložená. Dovolím si citovať: "Rozpútanie emócií okolo tvorby nového modelu riadenia divadelníctva sa nám javí ako politizácia a radikalizácia problému, ktorého riešenie je v plnej kompetencii ústredného orgánu štátnej správy. Ministerstvo kultúry je orgán, ktorý za činnosť zodpovedá vláde a parlamentu, a preto riešenie problému je v jeho kompetencii." Dokonca tento regionálny klub Slovakia plus si bez existujúcej kompetencie neobvyklým spôsobom osobuje právo dávať silné podporné stanoviská, hodnotiť podmienky umeleckej tvorby a úrovne divadiel, pričom ani generálny riaditeľ Východoslovenského divadla, ani rezort nevie povedať východiská či výsledky koncepcie.

    Už vo februári ste dostali, pán minister, otázky, kedy bude koncepcia predložená aj Národnej rade, pretože tak vláda, ako aj rezort ministerstva kultúry sa zodpovedá parlamentu. Žiadala som komplexný materiál reorganizácie divadelníctva na Slovensku. Dodnes ste ho nepredložili, možno nejaký "pamfletík" na jeden a štvrť strany niekedy v apríli 1996, ktorý nebol ani podpísaný. Zároveň ste mi mali predložiť porovnanie výdavkov a príjmov na rok 1996 už s plánovanou reorganizáciu divadelníctva k predošlému roku 1995, vyčíslenie úspor ministerstva kultúry takouto reorganizáciou, ako sa v praxi prejaví jej vplyv na zvýšenie platov umelcov, prevádzkových pracovníkov, a tiež koľko finančných prostriedkov sa plánuje na prípravu nových umeleckých diel.

    Odpoveď na konkrétne otázky neprišla a ani koncepcia reorganizácie divadelníctva. Dokonca pán minister nás, poslancov obvinil z neserióznosti, že sme to mali byť my, ktorí sme mali pri rokovaní o štátnom rozpočte na rok 1996 obhajovať opodstatnené nároky ministerstva kultúry, ktoré vznieslo.

    Pokiaľ sa dobre pamätám, to som aj vo svojej interpelácii hovorila a určite aj všetci moji kolegovia, vy, páni poslanci, nikto z ministrov počas rozpravy k štátnemu rozpočtu nevystúpil, a teda ani vy, pán minister kultúry. Keď ste to nedokázali presadiť v koaličnom väčšinovom výbore, čo chcete od opozície? Ba obávam sa, že ste ani vo výbore nenavŕšili požiadavky na kultúru či divadelníctvo. Všetci ste boli spokojní, veď sa mohli nejaké peniaze v štátnom rozpočte vtedy presunúť do kultúry zo Slovenskej informačnej služby, z administratívy Úradu vlády či rezerv predsedu vlády. Ale to vám vtedy nenapadlo.

    Konštatovanie v odpovedi ministra, že ministerstvo kultúry "robí všetko, aby maximum disponibilných prostriedkov využilo na financovanie umeleckých zámerov divadiel a nestratili sa vo vreckách rozličných dodávateľov základných vstupov, či pri financovaní neproduktívneho administratívneho servisu", neobstojí. Obávam sa, že ministerstvo kultúry od 15. apríla 1996 asi neurobilo všetko. Alebo nebolo schopné či ochotné predložiť Národnej rade koncepciu? Žiadala som vás, pán minister, o porovnanie ekonomické, o predloženie ekonomickej koncepcie a porovnanie úspor, ale pre vás asi úspora je taká, že ste začali pripravovať sťahovanie ministerstva kultúry na námestie SNP do budovy bývalej Tatrabanky a tiež robiť revízne a rekonštrukčné práce. Dúfam len, že nebude potrebné na ne viac peňazí ako na sťahovanie ministerstva dopravy.

    Vtedy, 28. marca, som požiadala Národnú radu, aby prijala uznesenie, v ktorom žiada ministra kultúry, aby pred najbližším rokovaním Národnej rady predložil výboru pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport, teda pre gestorský výbor, koncepciu reorganizácie divadelníctva na Slovensku s jej ekonomickým dosahom na štátny rozpočet a financovanie jednotlivých divadiel. Toto uznesenie však Národná rada neschválila, 34 poslancov hlasovalo za, 27 proti, 39 sa zdržalo hlasovania. Tu si dovolím poznámku, že za hlasoval predseda Národnej rady pán Gašparovič, pretože si asi uvedomil vážnosť tejto zmeny. Najväčším prekvapením pre mňa bolo, že pani poslankyňa Rapaičová sa zdržala hlasovania. Jej asi už dnes nezáleží na reorganizácii divadelníctva.

    Keď konečne minister doručil odpoveď na interpeláciu koncom apríla 1996, priložil k nej 11-riadkovú odpoveď a koncepciu divadelníctva na jeden a štvrť stránke. Ak minister kultúry to, čo hovorí v odpovedi, nerozumie obsahu, čo je to reorganizácia divadelníctva na Slovensku, a hovorí, že "obsah je pre neho záhadný" (to znie presne v tejto odpovedi), a pýta sa poslanca, či mal na mysli práve transformačný projekt pre okruh v súčasnosti štátnych divadiel, ťažko nájde oporu medzi predstaviteľmi slovenskej kultúry a umenia. Je málo, pán minister, v odpovedi na interpeláciu formálne vítať záujem nejakého poslanca o problematiku vášho rezortu, keď priložený materiál nie je hoden ani len ministerského úradníka, nie ministra kultúry, ktorý síce honosne znie "transformácia správy kultúrnych zariadení a umeleckých inštitúcií", nebolo v nej ani štipky profesionálneho prístupu. Ak si takto predstavujete reorganizáciu profesionálnych divadiel, je to s našou kultúrou veľmi zle, a od človeka, ktorý sa radí medzi našich kultúrnych činovníkov, je to ešte horšie.

    Vážený pán minister, pri mojich interpeláciách ste sa vôbec neunúvali rozpracovať nejakú koncepciu, ale pokojne ste sa spoľahli na silu koalície v parlamente, a nie na rozum a profesionálnosť. Ignorovali ste poslancov a vyhovovalo vám, že koaliční poslanci nemajú dostatok informácií o transformácii divadiel na Slovensku a že návrh na uznesenie Národnej rady na predloženie koncepcie do výboru neprejde. Je ešte mnoho vecí, o ktorých by sa dalo hovoriť, a aj sedemnásteho ste sa nám snažili hovoriť o nejakej reorganizácii divadelníctva, čo všetko ministerstvo urobilo, ale, bohužiaľ, je veľmi neskoro. Tieto moje argumenty, to je len jeden z argumentov vášho nekompetentného rozhodovania, na ktorý som vás upozornila už začiatkom roka. Takýchto krokov bolo určite viac a myslím, že ich predniesol pán poslanec Kňažko.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem. Pán poslanec Langoš, nech sa páči. Pripraví sa pán Kováč.

  • Ďakujem pekne za slovo.

    Vážená Národná rada,

    zvyšok včerajšieho večera som strávil so svojím dlhoročným priateľom, ktorý roky stával po pravici Bohdana Warchala, umeleckého šéfa Slovenského komorného orchestra, legendárnych a svetoznámych Warchalovcov. Potvrdil mi, čo už mesiace viem, že Warchalovci už neexistujú a nikdy nikomu sa už nepodarí obnoviť toho neopakovateľného ducha hudby Slovenského komorného orchestra.

    Dámy a páni, obrana súčasnej slovenskej kultúry pred politikou vlády uskutočňovanou ministrom Hudecom vyžaduje istý pátos, tak mi prepáčte. Minister kultúry Slovenskej republiky vypovedal vojnu umelcom, ktorí reprezentujú najlepšie hodnoty a tradície národnej kultúry, jej slobodu a nezávislosť. Minister má pritom plné ústa národa. K národu však patria tí, ktorých diela, tváre, hlasy, roly národ pozná, ctí si ich, váži a miluje.

    Národ potrebuje ich, a nie ministerských poskokov. Národ si vytvoril svoje divadlo pre seba, a nie na ukojenie ambícií netalentovaných škrabákov a svojvôľu štátnych úradníkov. Reprezentantmi slovenského národa a jeho kultúry sú oni, a nie minister kultúry, ktorý v nich pošliapáva všetko krásne a slobodné. Reprezentantom slovenskej kultúry nemôže byť minister, ktorý si ich dovolí označiť za zhýčkané deti revolúcie, ich, čo v novembri 1989 našli odvahu vrhnúť sa do rizika a otvorili v divadlách a na námestiach dvere k slobode. Vycítili vtedy svoju silu a svoju verejnú autoritu a venovali ich slobode.

    Reprezentantom demokratickej národnej kultúry nemôže byť minister, ktorého základnou vlastnosťou je cynizmus, bezohľadnosť a násilie voči slovenskej kultúre. My a oni sme slovenskí vlastenci, a nie velikášska, agresívna a zlostná hŕstka pokrytcov a luhárov, ktorá má plné ústa národa, no srdcia má plné zloby, nenávisti voči všetkým hodnotám, ktoré národ svojím géniom vytvára.

    Poviem nakoniec už len to podstatné. Minister Hudec neohrozuje len slovenskú kultúru, ohrozuje občiansky mier v našej vlasti.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán Roman Kováč. Pripraví sa pani Rusnáková.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, vážení hostia,

    právom poslanca je vystupovať v parlamente a obhajovať svoj názor. Povinnosťou poslanca je obhajovať názor voličov, názor občanov. Dnes rokujeme o návrhu na vyslovenie nedôvery pánu ministrovi Hudecovi. Ja si myslím, že niet lepšieho začiatku môjho príspevku, ktorý bude veľmi jednoduchý, než citácia stanoviska občanov. Toto stanovisko je stanovisko predsedníctva Okresného výboru Zväzu protifašistických bojovníkov vo Zvolene. Toto predsedníctvo na svojom zasadnutí vyjadrilo veľké rozhorčenie nad rozhodnutím ministerstva kultúry na preradenie Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici z priameho riadenia pod regionálne kultúrne centrum.

    Tento krok ministra kultúry pána Hudeca predsedníctvo okresného výboru, ktoré zastupuje 2 500 členov našej okresnej organizácie, považuje za neprijateľný. Sme toho názoru (hovoria ďalej), že nestačí sa hlásiť k odkazu Slovenského národného povstania, ale v súčasnosti je potrebné robiť konkrétne kroky na zachovanie pamiatky tých, ktorí položili aj vlastné životy za získanie štátnosti a za porážku fašizmu.

    Pán minister, vy ste začali konať. Som hlboko presvedčený, že konáte v súlade so svojím svetonázorom a svojím presvedčením, ak celonárodný pamätník odboja, pamätník, ktorý si všetky štáty, ktoré sa zúčastnili na odboji proti fašizmu, chránia ako národnú pamiatku, "povyšujete" na úroveň regionálneho múzea.

    Pán minister, dovoľte, aby som citoval ďalej. Vy ste toto stanovisko uviedli vo svojom rozhodnutí číslo 2343/96-1 z 28. júna 1996 a neustále sa snažíte toto stanovisko presadiť. Opäť nechcem hovoriť vlastnými ústami, ale budem vám hovoriť to, s čím sa na nás obrátil predseda Ústredného výboru Zväzu protifašistických bojovníkov. "Nevieme, čo sa sleduje a kto stojí za presadzovaním preradenia Múzea Slovenského národného povstania do regionálneho centra, ale nie je to férová a čistá hra voči nášmu zväzu, ktorý vo vnútri štátu aj do zahraničia pomáha kladne zviditeľňovať objektívny obraz Slovenskej republiky. Uvedenú kauzu neposudzujeme z nezdravého či pubertálneho podozrievania, sám som dostatočne starý a priemerný vek odbojárov je už 77 rokov. A preto po hlbokom a rozvážnom posúdení predsedníctva a ústrednej rady nesúhlasíme s postupom ministra kultúry."

    Pán minister, ja sa plne stotožňujem s názorom odbojárov, plne sa stotožňujem s tým, že váš krok nasmerovaný proti pamätníku odboja je krokom, ktorý má vymazať túto slávnu časť slovenskej histórie z pamäti národa.

    Pán minister, budem končiť svoj príspevok opäť slovami občanov. Sú to protifašistickí bojovníci z Veľkého Krtíša. Tento apel nie je na vás, pán minister, tento apel je na vás, vážené kolegyne a kolegovia, poslanci a poslankyne. "My, priami účastníci boja proti fašizmu, v jeseni svojho života apelujeme na vás, páni poslanci, ktorým sme dali vo voľbách svoje hlasy, zastavte aktivitu pohrobkov fašizmu v našej novozrodenej Slovenskej republike." Aj pre toto, pán minister, budem hlasovať za vyslovenie nedôvery vám.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Pani Rusnáková. Pripraví sa pani Bauerová.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážení členovia vlády,

    vo svojom vystúpení by som sa chcela vrátiť k máju 1995, keď som interpelovala pána ministra kultúry v záležitosti regionálnych kultúrnych centier. Vtedy som sa na vás, pán minister, obrátila s tým, že všetci, ktorým leží na srdci blaho slovenskej kultúry, už niekoľko mesiacov sú znepokojovaní projektom integrácie kultúrnych inštitúcií bez ohľadu na ich špecifiká, poslanie, význam v systéme miestnej, ale aj národnej kultúry. V tejto súvislosti som vás požiadala o odpovede na niektoré otázky. Vašu odpoveď som síce dostala, ale chýbalo v nej to, o čom som vás v závere svojho prejavu žiadala. Žiadala som vás o predloženie jasne ekonomicky kvantifikovaných dosahov zamýšľaného projektu vrátane presnej analýzy činnosti kultúrnych zariadení s presným vyčíslením osobných a vecných nákladov vo väzbe na spravovaný majetok za každý typ organizácie osobitne a s dôrazom na fondové inštitúcie ako ochrancov kultúrneho dedičstva. Uviedla som, že vzhľadom na moje uvedené argumenty a argumenty kultúrnej obce sa domnievam, že projekt integrácie kultúrnych organizácií, tak ako ho pripravilo ministerstvo kultúry, je neprofesionálne, formálne a podľa mňa bude nefunkčné.

    Už viacerí kolegovia sa predo mnou dotkli tejto témy, a preto znovu nebudem opakovať aj ich stanoviská a argumenty. Bohužiaľ, prax dokázala, že tento projekt nebol domyslený a nebol dobrý.

    A teraz mi dovoľte vrátiť sa k 17. septembru tohto roka, keď sme prvýkrát prerokúvali návrh na odvolanie pána ministra. Vystúpenie Milana Kňažka s odôvodnením návrhu na odvolanie ministra kultúry sa poslancami vládnej koalície charakterizovalo ako časovo zdĺhavé a obsahom o ničom. Milan Kňažko ako predkladateľ návrhu sa nemohol vyhnúť dlhšiemu vystúpeniu, ak chcel zdokumentovať všetky chybné kroky pána ministra od čias jeho nastúpenia do funkcie.

    Poslanecký klub Demokratickej únie si uvedomoval, že reálnosť odvolania pána ministra je relatívna, pretože poslanci koalície sa viac ako odstavenia kritizovaného ministra boja rozpadu koalície. Ak minister aj s inými chce zachraňovať kultúru proti pracovníkom kultúry, je potrebné konštatovať, že koaliční poslanci zachránili člena vlády napriek predloženým faktom, napriek poznaniu a skúsenostiam verejnosti a kultúrnej obce s praktikami pána ministra.

    Preradenie bodu odvolávania ministra z 18. na 17. september malo za cieľ pristihnúť opozíciu nepripravenú. Nepripustenie rozpravy tak, aby mohli vystúpiť aj ďalší poslanci Národnej rady, je opätovným prejavom nedemokratických spôsobov vlády nočných rokovaní, čoho dôkazom je aj dnešné rokovanie. Práve preto opoziční poslanci znovu podali návrh na opätovné odvolanie ministra kultúry. Koalícii sa nelenilo ohroziť ani spoločné stretnutie predsedníčky Dolnej snemovne britského Parlamentu s poslancami slovenského parlamentu. To všetko sa odohrávalo v čase, keď Národná rada mohla večer prerušiť svoje rokovanie a pokračovať v pôvodnom termíne, t. j. na druhý deň ráno. Dôvodom nervozity predsedajúceho schôdze a koaličných poslancov teda nebolo 45 strán textu Milana Kňažka, ale strach z možného odvolania jedného z hlavných protagonistov HZDS z postu člena vlády.

    Som si plne vedomá toho, ako dopadne dnešné hlasovanie, som si vedomá toho, že vo vláde pána premiéra sa skôr pripúšťa to, aby pán premiér sám dal návrh na odvolanie svojich ministrov, ako by pripustil, aby ich odvolala opozícia, ale predpokladám, že ani kultúrna obec, ani verejnosť, ani opozícia nepoľavia v tom, aby sledovali kroky pána ministra a aby, ak zostane vo funkcii ďalej, naďalej upozorňovali na to, akými praktikami sa v Slovenskej republike robí a riadi oblasť kultúry. Viem, že niekedy pravda môže vyvolať nenávisť, ale je to váš problém, ak sa nechcete pozrieť do očí faktom.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Pani Bauerová, nech sa páči. Pripraví sa pán Bárdos.

  • Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, vážení členovia vlády, ctení hostia,

    nie náhodou sa hovorí, že barometrom demokracie je správanie sa vlády, správanie sa moci voči menšinám. Bolo by možné dramatickým hlasom - a bol by namieste ten dramatický hlas - hovoriť o každodenných útrapách menšinovej kultúry, ale tu by som chcela byť veľmi vecná a pridŕžať sa vecného tónu.

    Podľa článku 34 ods. 1 ústavy občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, a to aj formou vlastných vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií. Posledné mesiace sme však svedkami ťaženia ministerstva kultúry proti inštitucionálnej báze menšinovej kultúry, riskujúc hoci i škandál medzinárodného rozmeru ako v prípade Múzea Andy Warhola.

    Jeden z najhrubších postupov minister uplatnil voči Podunajskému múzeu v Komárne. Táto inštitúcia s dlhodobou tradíciou a s pohnutým osudom vznikla pred 110 rokmi ako spolkové múzeum Jókaiho spolku muzeálneho a vzdelávacieho. V roku 1945 bol spolok zrušený a jeho majetok, t. j. budova, zbierky a 40-tisícová zbierka kníh, bola zoštátnená. Neskôr patril do pôsobnosti ONV, KNV i ministra kultúry. Jej knižnicu dostala Matica slovenská. Na základe štatútu vydaného ministerstvom 1. apríla 1991 sa Podunajské múzeum stalo regionálnym múzeom a zároveň ústredným múzeom maďarskej národnostnej menšiny. Žiaľ, až neskôr vysvitlo, že minister kultúry zrejme považoval tento štatút vydaný 1. apríla za prvoaprílový žart.

    Napriek tomu, že ministerstvo, dokumentujúc nadštandardné práva tu žijúcich menšín, v medzinárodných publikáciách naďalej uvádza, že toto múzeum majú k dispozícii príslušníci maďarskej národnostnej menšiny, v marci na príkaz ministra kultúry sa postupne odstránili maďarské nápisy. Deje sa to napriek tomu, že právo na informácie v jazyku národnostných menšín patrí tiež k ústavou zaručeným právam, ako slovenskí vládni politici radi hovoria, vraj k nadštandardným. Nie je problém to, že tieto nápisy sa nahradili anglickými, ale ubezpečujem vás, že v meste Komárne nežije ani jeden Angličan, ale žije tam niekoľkotisíc Maďarov. Problémom je, že maďarské nápisy boli odstránené.

    Na dôvažok, v auguste 1996 so spätnou účinnosťou sa zrušila i právna subjektivita múzea. Za intendanta, ktorý spravuje túto inštitúciu, vymenoval minister naslovovzatého "odborníka", vojenského lekára. Zrejme však funkcionárčenie v Matici slovenskej bolo dostatočnou kvalifikáciou na tento dôležitý post štátnej správy v oblasti kultúry.

    Ústava zaručuje právo národnostným menšinám zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Ústava však nehovorí o tom, koľkokrát je ich potrebné založiť zbierkou, vlastnou prácou, aby neboli zrušené, poštátnené, zbavené samostatnosti, ako sa to stalo i v prípade dvoch divadiel Thálie v Košiciach a Jókaiho v Komárne, ktoré vznikli na základe zbierky (ako Thália) alebo v akcii "Z" (ako bolo vybudované divadlo v Komárne).

    V celkovej tzv. transformácii národnostné divadlá dopadli najhoršie. Tri divadlá dohromady stratili svoju právnu subjektivitu, zhodou okolností dve maďarské a jedno rómske.

    Bolo by možné hovoriť o mnohých záležitostiach. Bolo by možné hovoriť o tom, ako postupne ekonomickým spôsobom a ekonomickými metódami minister kultúry znemožnil existenciu menšinovej kultúry.

    Vydávanie kníh azda podporil iba dovtedy alebo národnostné vydavateľstvá azda podporoval iba dovtedy, kým nevydali všetky jeho knihy v maďarskom preklade. Bolo by možné hovoriť aj o tom, s akou ľahkou nohou minister prekračoval zákony, napríklad zákon o poslancoch, ako odopieral všetky informácie, ktoré sme od neho žiadali, ako nás vyhodil zo svojej predizby napriek tomu, že zákon o poslancoch je v platnosti a dáva poslancom právo na informácie, ktoré sú potrebné k ich práci.

    Vzhľadom na to, že minister Hudec zložil sľub, ktorý mu predpisuje Ústava Slovenskej republiky, že bude zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života, dnes treba konštatovať, že my z našej strany sme urobili všetko, aby zákony a ústava boli uplatnené a vošli do života. Vyčerpali sme všetky možné parlamentné prostriedky. Vzhľadom na to, že existuje dôvodné podozrenie, že minister Hudec sa spreneveril časti svojho ministerského sľubu, nezostáva nám dnes nič iné, ako žiadať jeho odvolanie.

  • Ďakujem. Pán Bárdos.

    Poslanec Gy. Bárdos:

    Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, ctení hostia na balkóne,

    na začiatku svojho krátkeho vystúpenia v rozprave chcem zdôrazniť, že samozrejme súhlasím s tým, čo povedali moji predrečníci dnes, ale aj v utorok prostredníctvom pána kolegu, ktorý komplexným spôsobom zdôvodnil dôvody vyslovenia nedôvery pánu ministrovi Hudecovi. To, čo sa tu odohralo v utorok počas hlasovania, je pre parlament dehonestujúce, keď predseda parlamentu a podpredsedovia parlamentu hlasujú takým spôsobom, že si nechávajú hlasovací lístok, a neviem, na akým účel, ale viem si to predstaviť. Myslím, že to hovorí samo osebe a nepotrebuje žiadny komentár.

    V utorok nám predstavitelia vládnej koalície nedovolili ani vyjadriť sa v rozprave. Teror väčšiny zaúradoval. Nemohli sme zareagovať na slová pána ministra Hudeca, dovoľte mi to teraz aspoň veľmi krátko. Hovoril, že transformácia v kultúre nič nezničí, všetko zostáva a tzv. transformácia má jediný cieľ - efektívne využívanie finančných prostriedkov. Pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, je to klamstvo, je to zavádzanie.

    Nebudem opakovať to, čo už odznelo a čo už povedala teraz pani Edit Bauer, ale dovoľte mi upriamiť ešte raz pozornosť na to, že tri menšinové divadlá stratili právnu subjektivitu, a to Jókaiho divadlo, Tália v Košiciach a Romatan v Košiciach, a jeho nekompetentné rozhodnutia sa nás týkajú existenčným spôsobom. Pán minister, je veľa dôvodov na to, aby sme vás odvolali. Stačilo by napríklad spomenúť svojvoľné rozdelenie účelových finančných prostriedkov určených na podporu menšinových kultúr. Na aké účely sa takéto prostriedky používajú? Akým spôsobom, pán minister? Doteraz ste nám nevedeli odpovedať ani v Rade pre národnosti, ani tu v parlamente, podľa akého kľúča a kto dostáva tieto peniaze.

    To, čo robíte, pán minister, treba nazvať presne, a nie veci jemne formulovať. To, čo robíte, je likvidácia kultúry na Slovensku, kultúry ako takej, nie iba slovenskej, aj kultúry menšín, aj kultúry slovenskej.

    Pán minister, po tom, čo sa udialo v kultúre, a po týchto udalostiach vy sám by ste mali odstúpiť - v prospech veci, v prospech Slovenska, v prospech kultúry. Vy to, samozrejme, neurobíte. Preto vás, kolegyne, kolegovia, vyzývam, aby ste pomohli odvolať likvidátora kultúry na Slovensku pána Ivana Hudeca.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán poslanec Weiss.

  • Vážené dámy, vážení páni,

    je neskorá večerná hodina a nechcem príliš predlžovať rozpravu. Povedalo sa tu už veľmi veľa o arogancii, necitlivosti, neschopnosti komunikovať s kultúrnou verejnosťou, s umelcami. Možno konštatovať, že vari ani jeden minister kultúry v histórii Slovenskej republiky, ktorá sa začína 1. 1. 1969, nemal proti sebe takú jednoznačnú a širokú opozíciu umeleckej a širokej kultúrnej verejnosti ako dnešný pán minister. To je jednoznačná vizitka štýlu práce ministerstva a celého úradu, ale aj koncepcie, ktorú ministerstvo presadzuje.

    Chcel by som upozorniť na tri prvky tejto koncepcie, ktoré podľa môjho názoru zakladajú konfliktnú situáciu, ktorú dnes prežívame a ktorá vyústila do silného znepokojenia špičkových kultúrnych tvorcov i regionálnych kultúrnych pracovníkov.

    Po prvé je to rozdeľovanie kultúrnych tvorcov na dobrých a zlých Slovákov, ich rozdeľovanie na politicky vhodných a nevhodných bez ohľadu na to, aká je ich úroveň umeleckej tvorby. Toto rozdeľovanie sa premieta do otvorených a skrytých personálnych opatrení. Slovenská inteligencia je v dôsledku toho podelená, ako už dávno nie, a toto delenie sa činnosťou ministerstva kultúry nezmierňuje, ale naopak, prehlbuje. Namiesto toho, aby sa vytvárali podmienky na konsenzus, na diskusiu, vznikol veľmi hlboký a silný konflikt.

    Po druhé - koncepcia ministerstva je podľa môjho úsudku založená na archaickej, a nie na modernej predstave o národnej kultúre. Základom tejto archaickosti, nevhodnosti pre koniec 20. storočia, je obranársky nacionalizmus, živenie a obnovovanie rôznych fóbií, pestovanie pocitov ukrivdenosti namiesto vsádzania na zveľaďovanie tých nesporných kultúrnych hodnôt, ktoré náš národ vytvoril, ale aj na sebakritické upozorňovanie na nedostatok kultúry a kultúrnosti tam, kde ním trpíme.

    A po tretie je to príklon k direktívnemu riadeniu takého citlivého organizmu, ako je kultúra a ako sú kultúrne inštitúcie, namiesto toho, aby sa vsadilo na samosprávu, dialóg, hľadanie konsenzu.

    A na záver jedno skôr osobné vyznanie. Ako poslanca, ktorý predkladal Národnej rade Slovenskej republiky prvý návrh na uznanie 29. augusta za štátny sviatok, ma nesmierne mrzí, že pán minister, ktorý vtedy hlasoval za tento zákon, sa pridal k tým, ktorí sa dnes usilujú o faktickú likvidáciu Múzea Slovenského národného povstania. Už len kvôli tejto politickej chybe budem hlasovať za tvoje odvolanie, pán minister.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. Pán Milan Gaľa.

    Páni, netlieskajte toľko, ste len hostia. Správajte sa slušne.

    Nech sa páči, pán Gaľa.

  • Ďakujem za slovo. Pán kolega Milan Kňažko predvčerom hovoril dve a pol hodiny. Ja budem hovoriť dve a pol minúty. Dúfam, že udržím vašu pozornosť.

    Vážený pán podpredseda, pán minister, kolegyne, kolegovia,

    Andy Warhol, komu by prekážalo toto meno, spomienka a múzeum tohto popredného avantgardného umelca 20. storočia? Múzeum, ktoré sa nachádza na Slovensku, na východnom Slovensku v Medzilaborciach, kde sa Andy v neďalekej Mikovej narodil? K 5. výročiu vzniku múzea Andyho Warhola sa človek najkompetentnejší, minister kultúry Slovenskej republiky doktor Ivan Hudec, zachoval tak, ako sa zachoval. Rozhodnutím ministerstva kultúry číslo 2350/1996 zo dňa 28. júna 1996 bola táto inštitúcia pozbavená právnej subjektivity ako daň novej koncepcii riadenia kultúry na Slovensku, koncepcii regionálnych kultúrnych centier, alebo ak chcete, intendantúr. Vďaka nej sa toto unikátne múzeum moderného umenia rodiny Varholovcov dostalo na úroveň okresných knižníc, osvetových kultúrnych centier či hvezdárničiek zaradením do Vihorlatského kultúrneho centra. Teda prednosť opäť raz dostala koncepcia pred unikátnou kultúrnou inštitúciou. Hlave XXII opäť nikto neprešiel cez rozum. Dokedy ešte?

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Vystúpi pani Lazarová, nech sa páči.

  • Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené poslankyne, poslanci,

    počuli sme tu veľa slov od opozície s veľkou dávkou blenu v ústach. Takže keď si dovolím povedať, že pána ministra kultúry Ivana Hudeca považujem za jedného z najlepších našich ministrov tak po stránke odbornej, ako organizačnej, ktorý venuje všetky svoje sily i vedomosti úsiliu rozvíjať slovenskú kultúru, začínam mať naozaj strach. Strach z opozície. Strach, ktorý sa začína šíriť aj medzi umelcami, hercami, ktorí by sa opovážili nesúhlasiť s názormi opozície.

    Vážení páni poslanci, pokiaľ som tu bola prítomná, vy ste hovorili veľa slov, naozaj žlčových slov. Nezdalo sa mi, že poslanci koalície sa rozprávajú a smejú. Prosím vás, zachovajte slušnosť, vypočujte si ma. Aj keď ten strach z vás už naozaj dnes mám.

    Práve úsilie pána ministra, o ktorom som hovorila, je zrejme dôvodom celej tej hysterickej kampane proti nemu, ktorú proti nemu vedie práve tá časť hercov, ktorá nikdy nebola a nie je naklonená slovenskej štátnosti, ale opačne, tými najrôznejšími formami bojuje proti nej. Tomu zodpovedá aj menoslov poslancov, ktorí podpísali návrh na vyslovenie nedôvery. Sú to poslanci Maďarskej koalície a pod jej zástavou jej pritakávači z KDH a Demokratickej únie. Isteže, boli ste prekvapení, keď som niesla pánu poslancovi Kňažkovi k rečníckemu pultu pivo. Áno. Keď som počula z úst tohto herca, ktorého som si kedysi úprimne vážila a obdivovala jeho herecké schopnosti, ako vytýka ministrovi kultúry Hudecovi, že inicioval v Regionálnom kultúrnom centre v Poprade kúpu obrazov akademika Votrubu, tak som išla po to pivo, pretože takéto úbohé reči patria naozaj iba do krčmy. Pán poslanec Kňažko sa asi vôbec nevyzná v obrazoch a asi nepozná ani tých najznámejších akademických maliarov, diela ktorých sú v našich galériách naozaj skvostom, aj keď sú to maliari českého pôvodu, ako napríklad akademický maliar Votruba.

    Myslím si, že najväčším hriechom, ktorý sa opovážil pán minister urobiť, bolo vykonaných 118 finančných kontrol o využívaní prostriedkov štátneho rozpočtu, kde sa zistilo porušenie zákonov v hodnote viac ako 110 miliónov Sk, ktoré dotknuté organizácie prípadne jedinci budú musieť do rozpočtu vrátiť.

    Áno, vy ste tu uvádzali aj iné príklady. Všetky takéto alebo podobné zistenia sa riešiť majú. Ja som hlasovala za to, aby sa riešila aj otázka obilia, a budem hlasovať aj za to, aby sa riešila sprenevera 110 miliónov v rámci kultúrnej obce.

    Pýtam sa pána poslanca Kňažku, kde berie tú odvahu urážať politické strany, ktoré si dovoľujú sympatizovať s HZDS? Kde berie tú odvahu urážať umelcov, ktorí si dovolia sympatizovať s HZDS, dokonca vystupovať na podujatiach, ktoré HZDS organizuje. Opozícia má plné ústa demokracie. Prosím vás pekne, bývalý riaditeľ činohry Paulovič, ktorý podpísal a bol ochotný prevziať túto funkciu, už dnes v divadle nie je. Abdikoval zrejme v dôsledku "demokratických pomerov" v divadle, kde si každý môže robiť tzv. všetko podľa svojho uváženia a kde sa to tzv. demokraticky prijíma. Čo by to bol za cirkus v našich denníkoch, keby odišiel do Prahy napríklad herec Labuda? Keď však odišiel herec Paulovič, väčšina redaktorov mlčí. Redaktori si nedali ani len tú najmenšiu námahu, aby s ním urobili interview, kde by sa mohol vyjadriť, z akých dôvodov bol nútený odísť z divadla, z ktorého zrejme odísť nechcel.

    Pán poslanec Šimko veľmi dojímavo hovoril o nejakom ujkovi, ktorý povedal, že kultúra zasahuje človeka tam, kde je človekom. V niektorom z denníkov, žiaľ, veľmi som sa usilovala znovu nájsť ten článok, ale nenašla som ho, sa veľmi vytýka pánu ministrovi Hudecovi, že schválil 4 milióny na dajaký projekt, ktorý je venovaný slovenskej kultúre alebo dejinám, a že nevenoval tieto milióny rozpracovanému filmu (myslím, že išlo i film River of Babylon). Prosím vás pekne, buďte taký láskavý a povedzte mi, čo povie takéto dielo, slovenské dielo, s "krásnym slovenských názvom" River of Babylon tomu vášmu ujkovi, nad ktorým ste, pán poslanec Šimko, tak veľmi žialili.

    Vážené pani poslankyne, poslanci, to, čo sa tu uskutočňuje dnes, je boj. Je to boj politický a domnievam sa, že zúčastneným hercom, tak ako poslancom, ktorí podpísali túto odvolaciu listinu, najviac prekáža práve tá skutočnosť, že slovenská kultúra je v najsprávnejších rukách.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán Filkus - faktická poznámka.

  • Ďakujem, pán podpredseda.

    Samozrejme, že to bude na margo vystúpenia pani Lazarovej, ale budem sa to snažiť zmierniť, aby to malo všeobecnejší charakter.

    Pani Lazarová, návrh na vyslovenie nedôvery je veľmi vážna vec a mimoriadne citlivá. Citlivá osobne, profesionálne. Pre každého človeka, ktorý by tam sedel, nie je to jednoduché. Vy z toho, samozrejme, nemôžete robiť divadlo - bol by som nerád - nosením piva alebo teraz niektorými vystúpeniami alebo sentenciami, ktoré ste mali. Nie je to ani strašenie, a poviem vám prečo. Preto, že Milan Kňažko tu použil fakty. Ak ste dobre počúvali, väčšia časť prejavu pána Milana Kňažka bola vecná, keď hovoril o porušení rozpočtových pravidiel, zákonov, napríklad stavebný zákon, verejné obstarávanie, ochrana pamiatok, životné prostredie, majetkové práva, o porušení morálnych princípov vo vzťahu k procesu privatizácie, vo vzťahu k rodinkárstvu, prideleniu majetku, o porušení princípov personálnej politiky a porušení základných krokov a princípov privatizačného procesu. To bolo popretkávané celým dvojapolhodinovým prejavom Milana Kňažku.

    A teraz som očakával, že pán minister, keď bude odpovedať - a máme dva dni za sebou, vieme, čo povedal, aj vy, aj ja -, bude hovoriť najmä preto, aby sa obránil a dokázal, že neporušil zákony, neporušil morálne princípy, neporušil princípy privatizácie. Ale viete, čo dominovalo v jeho prejave? Dominovali úlohy a informácie o programe ministerstva kultúry v najbližšom období. Tam sme nenašli ani slovo o tom, aby sa bránil, že porušil taký zákon, alebo nedodržal zákonné východiská, morálne princípy a podobne. Prisľúbil analýzu. O analýze však mal hovoriť už dávno predtým. To znamená, že k tomu, čo mu pán Kňažko povedal ako svoje hlavné argumenty, absolútne sa neprejavil ako človek, ktorý by sa vedel s tým vyrovnať a vedel tieto argumenty vyvrátiť.

    Samozrejme, mohol by som vám teraz povedať a mohol by som tu ďalej hovoriť na konto ministra. Nechcem to povedať, ani nič podobné nechcem vyprovokovať, ako pán Mečiar v roku 1994...

  • Pán poslanec, tri minúty uplynuli.

  • ...keď zakričal "hanba takej vláde", v ktorej som bol aj ja. A urobil to v podmienkach podstatne menej významnejších súvislostí a faktov v porovnaní s tým, ako je to dnes.

  • Pán poslanec, tri minúty uplynuli.

  • Mohol by som teda podľa tohto "vzoru" začať vykrikovať "hanba takému ministrovi Mečiarovej vlády", ale neurobím to. Skôr by som považoval za vhodnejšie ponúknuť mu abdikáciu, a preto...

  • Pán poslanec, tri minúty uplynuli. Pán poslanec, ďakujem pekne.

  • ...budem hlasovať za jeho odvolanie.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec Kňažko, to je v rámci vašej prihlášky, alebo chcete mať faktickú pripomienku? Vy ste mi dali prihlášku do rozpravy a svieti vám tam meno.

  • Odpoveď poslanca Kňažka z pléna.

  • Takže to neplatí.

    Tak pán poslanec Dzurinda.

  • Pani poslankyňa Lazarová, mňa zaujalo, že ste sa vo svojom vystúpení vrátili k včerajšiemu či predvčerajšiemu pivnému incidentu. Odôvodňovali ste tento svoj krok, prečo ste to urobili. Mňa by zase zaujímal osud toho piva, ktoré ste priniesli do snemovne. Ja som si totiž všimol, že ste priniesli dva plné krígle piva, ale odnášali ste len jeden krígeľ a druhý pohár bol prázdny. Nuž, zaujímalo by ma, aký osud stihol pivo práve z toho prázdneho pohára. (Potlesk).

  • Pán poslanec Filkus, viem, že moje vystúpenia vás vždy mimoriadne dráždia.

  • Šum v sále.

  • Dali ste to najavo nie raz, takže ma vaše vystúpenie vôbec neprekvapuje. Totiž ja si dovolím povedať to, čo sa vám nepáči, t. j. pravdu, a vy na to asi nie ste zvyknutý. Divadlo tu nerobím ja. Ak tu robí niekto divadlo, je to niekto iný. To, čo som povedala, myslím najúprimnejšie a vôbec to nepovažujem za divadlo. Ja to hovorím so strachom, akú odozvu to bude mať práve u opozície. A divadlo sa so strachom nerobí.

    Iste, keby pán minister Hudec bol schválil projekt "River of Babylon" a tomu podobné projekty, vôbec by nikomu neprekážali dajaké rozpočtové pravidlá. Lenže on neschválil takýto projekt, ale opačne, a preto všetky veci, o ktorých ste tu hovorili, sa, samozrejme, musia mimoriadne hypertrofovať.

    Ja som hovorila iba fakty. Hovorila som o Votrubových obrazoch a to je fakt. Preto ma tvrdenia poslanca Kňažku skutočne vnútorne urazili. Ja osobne mám doma obraz od Votrubu, a hoci nás stál veľmi veľa peňazí, som šťastná, že tento obraz Kriváňa mám. Nekúpila som si ho teraz, ale pred rokmi, keď sme veľmi šetrili každú korunu, aby sme si takýto obraz vôbec mohli kúpiť. Takže sa ma to osobne dotklo.

    A čo sa týka osudu toho prvého prázdneho pohára, pán poslanec, zle ste si to všimli. Pán poslanec Kňažko mal na rečníckom pulte prázdny pohár, ktorý som zobrala sem. Potom doniesol pán Mikloško tie ďalšie dva poháre, takže som tu mala poháre tri. Ten prázdny pohár...

  • ...ktorého osud vás tak zaujíma, bol ten, z ktorého vypil pán Kňažko vodu. Ale myslím si, že naozaj toto nie je miesto na takúto diskusiu.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pani poslankyňa. Ďalej s faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Javorský.

  • Pani kolegyňa, vaša obhajoba pána ministra v oblasti hospodárenia bola pre mňa taká presvedčivá, že uvažujem, či nestiahnuť svoj podpis pod návrhom na odvolanie. Možno by som to aj urobil, ale za jednej podmienky, keď mi zaručíte, že pán minister Hudec bude vymenovaný buď za ministra pôdohospodárstva alebo ministra hospodárstva, vzhľadom na to, čo sme dnes o stave v týchto rezortoch počuli.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Pán poslanec Filkus, ty sa netráp nad tým, či som pri tých inteligenčných výšplechoch kolegu Kňažka spal, alebo nespal. Ak som spal, tak si iba zaslúžil presne to, za čo jeho prejav včera stál.

  • V tom prípade nech sa pán profesor Filkus vyjadruje kultivovane, ako sa na profesora patrí.

  • Páni poslanci, buďme navzájom k sebe dôstojní. Ešte raz pán poslanec Filkus.

  • Ja po tomto vystúpení nemám čo povedať.

  • Viacerí sme tu dnes takto vystupovali a to nie je dobré.

    Takže faktické poznámky sa skončili. Ako ďalší je prihlásený do rozpravy pán poslanec Glinský a pripraví sa pani poslankyňa Mušková.

  • Vážený pán predseda, vážení členovia vlády, vážená Národná rada, vážení a milí hostia,

    vzhľadom na pokročilý čas a pochopiteľnú únavu chcem sa vo svojom vystúpení obmedziť len na krátku reakciu, súc oslovený širokým fórom pracovníkov v oblasti kultúry pod názvom "Zachráňte kultúru". Až do splnenia všetkých požiadaviek chce byť fórum "Zachráňte kultúru" v nepretržitej pohotovosti. Žiada okamžite prerušiť činnosť regionálnych kultúrnych centier a okamžite odvolať ministra kultúry. Žiada všetkých predstaviteľov štátnej moci, aby pomohli odstrániť zo spoločenského života vulgárnosť, zaviesť kultúru a kultivovanosť, rešpektovať ľudskú česť a rozum. Pýtam sa však: Je to fórum nezmieriteľnej vojny, či túžby po dialógu a po záchrane kultúry?

    Mnohí protagonisti fóra prinajmenej zotrvávajú v niekoľkoročnom upieraní kvalifikácie, rozumu i cti predstaviteľom vládnej moci. Tak podľa predsedu Obce spisovateľov Slovenska - pred časom vyzvala na totálny bojkot Matice slovenskej - kvôli kolaborácii so štátnou mocou prvý by mal odstúpiť Dušan Jamrich, generálny riaditeľ Slovenského národného divadla. Ponovembrového ministra školstva Ladislava Kováča rovnako ako iných mienkotvorcov teší, že u divadelníkov, citujem "odsúdenie, pohŕdanie a bojkot stihne každého, kto poruší jednotu". Exminister chce, aby otvorené fórum trvalo, kým, citujem "politicky nedospejeme". Už tradične tvrdí, že z primitívneho hnutia už aj treťotriedni odišli, zdupkali, že slovenská politická elita sa, citujem, "nevzdelanosťou, nadutosťou a hrubosťou podobá elitám, čo vládnu v štátoch strednej Afriky". Príčinu exminister školstva vidí v nízkej všeobecnej vzdelanosti, citujem "v polovzdelanej, aj keď bohato obtitulovanej inteligencii a najmä v slovenskej poddanskej mentalite".

    Médiá antislovenských šovinistov nemôžu ani konkurovať záplave podobných výrokov viacerých protagonistov z fóra záchrancov slovenskej kultúry. Rešpektovať ľudskú česť a rozum pripravení nie sú. Diskusiou by aj kolaborovali s protivníkom nimi stokrát démonizovaným a debilizovaným.

    Pred tromi rokmi Ján Štrasser, politicky arciangažovaný autor textov piesní a scenárov k vystúpeniam Jána Markoviča, uviedol výrok Jiřího Dienstbiera, ktorému traja českí humoristi povedali, že keby vystupovali proti českej vláde tak, ako Markovič proti slovenskej, asi by ich niektorí diváci zbili. Naši exhumoristi si vôbec neuvedomujú, o čom českí kolegovia hovorili. Ako chlieb, myslím, chýbajú nám zrkadliace analýzy. Naša pamäť je uzavretá, selektívna, uzamkýnaná najmä médiami masovej debilizácie a démonizácie súpera.

    V tejto biede je šťastím, že najmä veľká časť mládeže nečíta politickú tlač. Mnohí ju nečítajú kvôli vlastnej psychohygiene. Masmediálne šírenie názorovej intolerancie, názorového rasizmu i hyenizmu konštatujeme už dávno. Už zjari roku 1990 smutnou realitou bola premena vojny so lžou a nenávisťou na vojnu všetkých proti všetkým v meniacich sa koalíciách.

    Podstatou kultúry je etické myslenie, etické snaženie. V severoatlantickej civilizácii už po dlhší čas, a na Slovensku z roka na rok viac hovoríme o úpadku etiky. Člověk se dneska skoro stydí mluvit o morálce, aby nevypadal jako prosťáček boží. Tak je to v Prahe a inde. Za domácich činovníkov uvediem slová Antona Srholca "spravodlivý človek vyjde na posmech", no inde vraví "individuálny či kolektívny egoizmus je vždy zradou evanjelia". Sme svedkami rýchleho úpadku etického myslenia, svedkami budovania apoštolátu zlatého teľaťa, prehlbujúcej sa zrady evanjelia. Sme svedkami i spoluaktérmi expanzie egoizmu, novej barbarizácie človeka. Na Slovensku nám znemožňuje brániť sa, dusí nás na krku, drží v studenej občianskej vojne akýsi démon démonizácie a debilizácie, spolu s rôznymi strachmi o prežitie.

    O úpadku kultúry hovoríme v dobe, keď je zrejmé, že zvrátenie tohto procesu je nevyhnutné v záujme záchrany ľudstva. Nuž teda, zachráňme kultúru.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán poslanec Glinský. Pani poslankyňa Mušková. Po nej sa pripraví pán poslanec Kňažko.

  • Vážený pán predseda, vážená Národná rada, milí hostia,

    nie je ľahké vystúpiť v tejto atmosfére viac-menej jednostrannej kritiky a, dá sa povedať, aj zášti, a najmä pred publikom, ktoré teraz tvoria aj herci, z ktorých mnohých si vážim a ktorí sú odmietavo naladení, ale verím, že prístupní argumentom.

    Kultúra a umenie je fenomén, ktorý oslovuje viac dušu ako rozum. Je taká, aké má podmienky a aký talentovaný je národ. Na jednej strane sú tí, ktorí spolu vytvárajú kultúru a umenie - umelci, manažment, a na druhej strane občan, konzument, divák. Táto druhá strana platí buď priamo, alebo formou daní. Preto, že platí, chce niečo vidieť na obrazovke, v divadle, v galériách, na festivaloch atď. Ak cíti, že sa mu umenie vzďaľuje, závisí to aj od sociálnych podmienok, prostredia, od dlhoročného individuálneho vzdelávania, obracia sa na umenie, ktorému rozumie, ktoré dokáže vnímať. Manažment, ktorý so svojou kapitolou na kultúru a umenie spravuje peniaze daňových poplatníkov, stojí vždy pred náročnou úlohou. Musí rozdeliť peniaze na podporu tvorby profesionálneho umenia všetkého druhu, na zachovanie odkazu našich predkov (činnosť vykonávajú múzeá, galérie, knižnice atď.), na podporu vzdelávania občanov a podporu ochotníckej tvorby (osveta, múzeá, galérie, divadelné a hudobné kabinety, hvezdárne atď.), na podporu zariadení určených na prezentáciu umenia (to sú divadlá, galérie) a podobne.

    Nik nedokáže povedať, čo je dôležitejšie. Bez podpory zachovania dedičstva našich predkov by sme nemali zdokumentovanú históriu, bez vzdelávania by sme nemali tvorcov, ba ani návštevníkov. Bez podpory kvalitného umenia by sme nevytvorili kultúrny obraz pre našich potomkov. Teda ktorému z týchto poslaní dať viac? Každé potrebuje, každé žiada. Teda komu? Kto pýta, alebo kto v tichosti tvorí? Jedno je však isté, nesmie sa narušiť vzájomná rovnováha.

    Jedným z riešení zachovania tejto rovnováhy je aj rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zriadiť regionálne kultúrne centrá integráciou štátnych kultúrnych zariadení v kultúrno-historickom regióne, pričom región sa tu nechápe ako niečo nižšie, vedľajšie, ale ako osobitosť.

    Z celkového pohľadu ide o presun kompetencií a povinností na nižšie celky, teda v skutočnosti ide o decentralizáciu. Všetky kultúrne zariadenia regionálnych kultúrnych centier si naďalej plnia funkcie, na ktoré boli zriadené. Riaditelia naďalej zodpovedajú a spolurozhodujú za kultúru ako celok v danom regióne a za činnosť v oblasti, ktorú riadia. Napríklad riaditeľ galérie navrhuje a realizuje, kto vystavuje, kto otvára výstavu, kto navrhuje katalógy, kde sa tlačí, ktoré diela sa nakupujú atď. Riaditeľ divadelnej scény, čo naštuduje, kto robí scénu, kto plagát atď. Majú na to vlastný rozpočet, svoj účet s podpisovým právom. Plne zodpovedajú za svoj plán činnosti a jeho plnenie.

    Navyše, ak sa nemusia zapodievať o také správne činnosti, ako je účtovanie, investície, verejné obstarávanie, uvádzanie zákonov do praxe v oblasti bezpečnosti pri práci, kontrola, personalistika atď., nakoniec tieto veci odborníci v oblasti kultúry ani neštudovali, teda majú viac priestoru na svoju odbornú činnosť. Ak aj tieto činnosti vykonávali za nich ich pracovníci kumulovaním činností, niektoré kultúrne zariadenia, tak ako hovoril pán minister, mali troch, štyroch, desiatich pracovníkov kompletne, je jasné, že to muselo byť viac na úkor činnosti zariadenia alebo sa to vykonávalo neprofesionálne, čo pri transformácii spoločnosti, množstve nových zákonov je pochopiteľné, a potom sa stávalo, že niektoré zariadenia museli skutočne vrátiť peniaze, pretože niektoré zákonné podmienky nesplnili.

    Tieto správne činnosti v regionálnych kultúrnych centrách vykonáva intendantúra centra a za činnosť v oblasti kultúry a umenia zodpovedá každý riaditeľ so svojím zariadením. Takéto sú zriaďovacie listiny a organizačné poriadky jednotlivých regionálnych kultúrnych centier. Nik nepovýšil ani neponížil jedno zariadenie nad druhé. Každé ostalo v tej rovine, v akej sa nachádzalo. Teda toto kvázi scentrálnenie v regiónoch sa týka iba správy, ekonomiky. Je samozrejmosťou, že sa riaditelia na svojich radách riaditeľov vzájomne informujú, že vzájomne koordinujú svoju činnosť, že majú informáciu o finančných rozpočtoch, že následne svojich kolegov informujú o svojich akciách, ale i úspechoch a neúspechoch, teda perfektne spolupracujú.

    Za filozoficko-spoločenský cieľ regionálnych kultúrnych centier sa ďalej považuje zachovanie osobitostí kultúrnohistorických regiónov, ich rovnocenné postavenie vo vzájomnom vzťahu a vo vzťahu k financovaniu. Veď kto môže povedať, že Orava je viac ako Kysuce, alebo Liptov viac ako Spiš. Ďalej je to zníženie počtu priamo riadených štátnych kultúrnych zariadení v oblasti rozpočtu a ekonomicko-kontrolných vzťahov, ďalej adresné prenesenie zodpovednosti za plán činnosti, čerpanie a zhodnocovanie štátnych finančných prostriedkov so zreteľom na individuálne potreby regiónu. Ďalej vytvorenie konkrétneho priestoru pre styk s neštátnymi podporovateľmi a šíriteľmi kultúry v regióne so zreteľom na rozvoj miestnej a regionálnej a nadregionálnej kultúry, umeleckej tvorby a remesiel, pri využívaní objektov na kultúru, kultúrno-historickú a osvetovú činnosť, na rozvoj, podporu a prezentáciu profesionálnej, ako aj neprofesionálnej činnosti a tvorby.

    Táto transformácia prináša viac zodpovednosti v oblasti kultúry, dáva šancu, aby si Slovensko zachovalo svoje osobité miesto medzi kultúrami národov svojou bohatou a rozmanitou kultúrou. Túto našu osobitosť si musíme strážiť.

    Minister kultúry pán Ivan Hudec pochopil tieto súvislosti a koncepcia, ktorú presadzuje, má svoju logiku a opodstatnenie. Za to, že minister chce zachovať kultúru a špecifiká jednotlivých historicko-kultúrnych regiónov a zabrániť ich nivelizácii, mu treba poďakovať, a nie ho odvolávať z funkcie.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pani poslankyni. Pán poslanec Kňažko.

  • Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, kolegyne, kolegovia,

    pôvodne som naozaj nemal v úmysle vystúpiť, pretože predvčerom sme si povedali dosť argumentov, aby odstúpilo mnoho a mnoho ministrov, a nie iba jeden, náš, ale prostorekosť našej kolegyne pani Lazarovej spôsobila, že sa poodhalil vlastne motív celej tejto kultúrnej revolúcie v duchu HZDS. Totiž to, čo povedala o tej slovenskosti, ma naozaj zarazilo. Poukazuje to na primitívnu ideológiu, ktorú ste si vymysleli, pretože na inú ste neprišli, že niektorí sú slovenskí a tí iní už slovenskí nie sú. Nuž, vážení páni a dámy, tento štát sa vám nepodarí ukradnúť. Vy sa nestanete jeho majitelia a my nebudeme vaši podnájomníci v tomto štáte.

    Zarazilo ma včera, keď mi ctená kolegyňa Lazarová v bufete, po tom, ako som ju slušne pozdravil, napriek tomu pivu, povedala, že kedy už prestanem tak vehementne bojovať proti slovenskému národu. Chvíľku som sa pozastavil nad týmto výrokom, chvíľku som zapochyboval o spôsobilosti a dobrom zdravotnom stave pani Lazarovej, ale potom som jej len povedal, že takúto bezočivosť si vyprosujem a že možno sa to dá liečiť. Súčasne by som jej chcel oznámiť, že sa nezúčastním na ceste do Paríža, pretože stačí, keď sa za ňu hanbím tu, doma. Nemienim sa za ňu hanbiť aj v Paríži.

  • Pokiaľ ide o to pivo, sama sa priznala, že jedno z nich vypila, a nebolo to zrejme prvé v ten deň - podľa toho, ako sa správala.

    Ďalej by som ju chcel upozorniť v rámci tejto slovenskosti, že aj istá Margita Figuli napísala Babylon. Možno vy by ste ju, pani Lazarová, mali volať pani Figuliová. To je to prechyľovanie.

    A ešte by som sa pozastavil pri jednom citáte pána ministra kultúry v hale na Pasienkoch, kde hovorí o tom, že nie je z porcelánu a že títo rôzni umelci (ja to teraz skracujem), ktorí sú v Národnom divadle a inde, to je len istá časť, ale že, a teraz už citujem presne: "Dnes ráno som dostal pozvanie, v ktorom sa píše, že v piatok, čiže zajtra o tretej hodine v Dome zahraničných Slovákov na Štefánikovej ulici sa stretnú umelci, divadelníci, výtvarníci, spisovatelia, iné významné osobnosti, novinári, ktorí majú presne opačný názor ako tí, ktorí sedeli predtým v Charlie centre. Takže pekne vás poprosím, keď náhodou okolo pôjdete a uvidíte, že vchádzajú umelci do tohto Domu zahraničných Slovákov, nekričte na nich, ale zatlieskajte im. To sú tí naši. A budete vidieť, že ich bude oveľa viac, ako bolo predtým v tom narkomanskom dúpäti - v Charlie centre."

    Nuž, pán minister, umelci sú, alebo nie sú. Nie sú ani vaši, ani naši, ani ich. Alebo sú, alebo nie sú.

  • Bol by som rád, keby tí, ktorí sa stretli v bývalom Leninovom múzeu, mali aspoň toľko občianskej odvahy, aby sa predstavili, aby sa podpísali. A, dámy a páni, už je skoro jedno, či sa podarí vysloviť nedôveru ministrovi Hudecovi, alebo nie. Vy, pán minister, už prakticky ministrom nie ste. Vy to nemáte s kým robiť. Okrem pár servilných platených úradníkov už nemáte s kým robiť. Možno ani slovenskú, ale určite už nie žiadnu kultúru a žiadne umenie. Už to nie je možné. Tak ako pán Paulovič už nemohol byť šéfom, umeleckým šéfom súboru, ktorý ho odmietol, tak vy už prakticky ministrom nie ste.

  • Nech sa páči, pani Lazarová - faktická poznámka.

  • Ďakujem, pán podpredseda.

    Pán poslanec Kňažko, ak tisícročný boj Slovákov za svojbytnosť svojho národa, ktorý ešte stále, ako vidím, keď vás počúvam, nie je ukončený, považujete za primitívnu ideológiu, to hovorí samo za seba a dáva to obraz o vás.

    O tom dobrom zdravotnom stave treba skutočne pouvažovať u veľa poslancov a vari aj u vás. Neodchádzajte, týka sa to toho pitia, pán poslanec, aby ste nepovedali, že vás ohováram vo vašej neprítomnosti. Nie o mne je známe, že pijem. Mňa ešte nikto opitú nevidel. Ale o vás, že sa opíjate (pardon, vy sedíte tu, ja som si myslela, že ste odišli - šum v sále), ale o vás je známe, že sa opíjate. Dokonca nie je žiadna tajnosť, že ste sa opitý bili s prezidentom Havlom v lietadle. Ja som sa s prezidentom Havlom opitá v lietadle nikdy nebila. Takže o tom dobrom zdravotnom stave by sme mohli veľa, veľa toho rozprávať. A to je tak asi všetko.

  • Ďakujem. Pán Weiss, nech sa páči.

  • Vážené kolegyne, vážení kolegovia,

    áno, je to možno aj dôvod na veselosť, ale ja by som chcel pripomenúť jednu vec, voči ktorej sa ohradila Strana demokratickej ľavice. Keď sa totiž predseda Hnutia za demokratické Slovensko grobianskym spôsobom vyrovnával s názormi našej podpredsedníčky pani Brigity Schmögnerovej, tak sme proti tomu protestovali. Chcem vysloviť veľkú ľútosť, že taký umelec, ako je pán Kňažko, napriek tomu, že s mnohým, čo dnes tu povedal, súhlasím, siahol k podobnej metóde, keď polemizoval s pani Lazarovou, akú veľmi rád používa pán predseda Hnutia za demokratické Slovensko. Nepresadzujme, prosím vás pekne, politické názory tak, že budeme zhadzovať protivníka, a už nie, prosím vás pekne, tak, že budeme zhadzovať ženu.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. No, pán Kňažko, nech sa páči.

  • Smiech v sále.

  • Dámy a páni a pán kolega Weiss,

    samozrejme, máš pravdu, ale tak ako nežná revolúcia sa mohla robiť iba vo vzťahu k nežným ľuďom, inteligentne a spôsobne možno komunikovať iba s tým, kto je schopný inteligentne vnímať. V tom mi hádam dáš za pravdu.

    A ctená kolegyňa pani Lazarová, vidím, že máte vzácne penzum informácií o mojom alkoholizme a bitkách všelikde medzi nebom a zemou. Ak som sa niekedy v živote bil, tak vždy iba za Slovensko. Ale táto informácia z toho lietadla, žiaľ, je rovnako pravdivá ako 100 tisíc pracovných miest prinesených z Ruska pánom premiérom Mečiarom, alebo ako to, že nepripravil únos prezidentovho syna.

    Ďakujem.

  • Ale treba hovoriť k veci.

    Ďakujem. Pán poslanec Hofbauer.

  • Myslím, že toto vystúpenie už by bolo načase skončiť, pretože to už skĺzlo do úplne nedôstojnej polohy.

    Ale o pánu poslancovi Kňažkovi majú podstatne iný názor baníci v Dúbrave z čias filmovania. Rozprávali mi o tom nesmierne množstvo historiek. Ja ich tu nebudem opakovať.

  • Ďakujem. Chce sa k rozprave vyjadriť pán minister? Nech sa páči, pán minister.

    Rozprava je ukončená.

  • Hlasy v sále.

  • Pokoj. Pani, načo hovoríte? Veď ste veriaca, buďte trochu slušná. Ja sa vám čudujem.

  • Vážený pán podpredseda a predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,

    zdá sa mi, že keď sme hovorili o podstatných veciach, o ktorých sa treba vyjadrovať a ktoré sú hodné toho, aby sme sa im venovali, pred dvoma dňami ste ma (alebo niektorí) nedobre pochopili, zrejme som to zle vysvetlil, ale niekedy mám pocit, že niekto ma ani nechce pochopiť, a nech by sme hovorili o tejto veci akokoľvek dlho, zrejme uprednostní svoj dojem pred poznaním, ktoré by potvrdilo to, že projekt transformácie štátnej kultúry na Slovensku musí prebehnúť, musí ísť tak, aby nepriniesol redukciu nijakých kultúrnych aktivít, pretože dá sa to, pravdaže, urobiť veľmi jednoducho tak, že nám kultúrne aktivity zaniknú, a musí byť vykonaný tak, aby to bolo čo najlacnejšie. Žiaľbohu, všetky dôkazy o tom, že pri kontrole asi pätiny kultúrnych inštitúcií sa dokázalo, že z rozpočtu, ktorý rezort kultúry dostane, musí vrátiť priemerne vyše 100 mil. korún, čo je viac ako celý Štátny fond kultúry Pro Slovakia, len preto, že jestvujú objektívne príčiny na nedodržiavanie finančnej disciplíny, okrem teda subjektívnych príčin, ktoré majú na svedomí tí, ktorí chcú zle narábať s finančnými prostriedkami.

    Akákoľvek organizačná zmena by zrejme narazila na odpor. Je to prirodzené, pretože zabehnutý systém, v ktorom chýba dostatok účinných kontrolných mechanizmov, systém, ktorý vlastne neumožňuje uplatniť normálny riadiaci systém, všetky zásady riadenia sa nemôžu uplatniť v tejto situácii, aká teraz je, pre mnohých, ktorí sú presvedčení, že štát musí dať peniaze, a už sa nesmie starať o to, či sa použili v súlade so zákonom, je iste výhodný. Mnoho riaditeľov aj pre toto nechce nijakú transformáciu.

    Stále sa tu vyskytuje výhrada, v podtóne ktorej cítiť, že si neuvedomujeme, že štát sa nezačína a nekončí ústredným orgánom štátnej správy. Aj krajský úrad je štátny, aj okresný úrad je štátny. Preto si myslím, že keď sa dostane väčšina štátnych kultúrnych zariadení na úroveň riadenia kraja, nedochádza k zániku zodpovednosti štátu za činnosť týchto inštitúcií. Práve naopak, bola snaha, tak ako tu už niekto naznačil, aby sa štátne kultúrne zariadenia dostali do takej komunikácie s prirodzeným regiónom, aby mohli vykonávať všetky funkcie, ktoré sa od týchto inštitúcií očakávajú.

    Bolo tu veľa námietok voči regionálnym kultúrnym centrám. Žiaľ, zdá sa, že nevychádzajú z dostatočnej miery poznania už aj odskúšaného modelu a aj z toho, čo tento model predstavuje. V prvom rade chcem povedať, že tento model nelikviduje nijaké kultúrne aktivity, ako sa to tu snaží niekto podsúvať. Ani Múzeum Warholovcov nezaniká, ani Múzeum Slovenského národného povstania nezaniká. Veď si povedzme, čo je to právna subjektivita. Je to súpis povinností, a na druhej strane súpis práv. Keď sa zriaďovacou listinou delegujú právomoci tak, aby tieto relatívne samostatné umelecké a v kultúrnej aktivite samostatné celky mohli plniť úplne slobodne svoju činnosť, ja si myslím, že sa urobí zadosť všetkým základným požiadavkám, ktoré sú kladené na každú kultúrnu inštitúciu. To, že sa konečne získa nejaká štruktúra v rámci riadenia týchto inštitúcií, ktorá môže kvalifikovane robiť všetky finančné, ekonomické operácie, že môže robiť právne úkony, že môže zabezpečiť vnútornú kontrolu, to znamená, že sa môže vyhnúť všetkým chybám, pre ktoré teraz rezort kultúry stráca toľkoto peňazí, pýtam sa, v čom je nevýhoda?

    Áno, boli možné aj iné riešenia. Boli. Ekonómovia a právnici navrhovali aj iné možnosti, ale všetky mali tú chybu, že buď nezabezpečovali dostatočný kontakt s regiónom, buď znemožňovali účinnú kontrolu, alebo museli počítať s mnohými inými nedostatkami, ktoré práve tento model, zdanlivo veľmi komplikovaný, asi preto je taký, všetky sa snaží zachovať. Pekne prosím, aby sme pri zvažovaní navrhnutého modelu transformácie brali do úvahy tieto skutočnosti.

    Keď sa hovorí o divadlách, prečo sa nepozrieme, ako je vo Francúzsku, Španielsku, Rakúsku? Koľko divadiel tam patrí priamo pod ústredný orgán štátnej správy, 24, alebo ich je menej? Ani tie štyri, ktoré Francúzi spolufinancujú zo štátneho rozpočtu, nie sú plne dotované zo štátneho rozpočtu.

    Myslím si, že každá snaha o ekonomizáciu organizácie práce kultúrnych inštitúcií musí byť posudzovaná aj z toho hľadiska, či je zachovaná kultúrna autonómia činnosti týchto inštitúcií. Ak je, myslím si, že odpadajú akékoľvek výhrady tohto typu.

    Budem veľmi stručne reagovať na niektoré, ak dovolíte, nazvem to faktické poznámky, pretože bolo tu aj veľa dohadov, domnienok, aj novinárske kačice, aj iné informácie tu odzneli. Chcem sa venovať iba faktom, aby toto moje vystúpenie, aj toto rokovanie stratilo taký nedôstojný rámec, ktorý, žiaľbohu, niekedy má.

    Nebudem komentovať niektoré skutočnosti, ale predsa len musím povedať - bol tu spomenutý zákon o Štátnom fonde kultúry Pro Slovakia, zákon o audiovízii -, že boli prezentované ako zákony, ktorými sa nebodaj robí kultúrna policajná služba. Ja si nemyslím, že zákon, ktorý neobsahuje dostatok použiteľných represívnych opatrení proti tým, ktorí zákon prekročia, je dobrý zákon. O tom by sme mohli hovoriť v iných súvislostiach aj o všetkých zákonoch sveta. Nebudem viesť polemiku ani so všeobecnými politickými témami, ale myslím si, že nemôže nás trápiť, že minister Hudec neprideľuje finančné prostriedky podľa nejakých príkazov. Akých? Opozičných?

    Slovenské národné divadlo - vkladáte mi do úst cudzie argumenty. Neviem, či sa mám vydať cestou skrývania podvodov. A keď hovoríme o týchto finančných prešľapoch, tak sú to vari len akési finančné prešľapy? Vieme, koľko miliónov sa za nimi skrýva.

    Pán exminister, pán poslanec Roman, áno, situácia v kultúre je veľmi vážna. Dokonca ešte vážnejšia, než si možno pripúšťame. Možno je vážna preto, že päť rokov sa nič nevykonalo preto, aby taká nebola. A aj počas vášho ministrovania, pán poslanec, sa neurobilo nič v tomto zmysle. Hovoríte, že sa vyhrážam sankciami. Ja som nepovedal a nezvolal som poslancov a nepovedal som im, že tri mesiace vám nedám úlohy a potom sa vás opýtam, čo ste urobili, lebo odídete sami. Beriem chybu, ktorú ste mi vytkli, aj viaceré som urobil. Myslím si však, že nebolo podstatné to, že sa zmýlila prepisovateľka, ale ak si myslíte, že to je podstatná záležitosť, prosím.

    Čo sa týka niektorých údajov, ja som ich predvčerom spomínal, ale ak si želáte a myslíte si, že to tak nie je, dovolím si ich prečítať.

    Organizácie zaoberajúce sa divadelnou, hudobnou a ostatnou umeleckou činnosťou, ktoré neoprávnene použili pridelené finančné prostriedky v sume 70 715 023 korún, z toho na druhom mieste sa ocitá divadlo Nová scéna Bratislava sumou 9 468 640 korún, z ktorej bolo 4 767 405 korún určených za nedodržanie zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní tovarov, služieb a verejných prác, 3 618 295 Sk za poskytnutie priestorov organizácie a služieb bez úhrady a uzatvorené nájomné zmluvy, čo je v rozpore s § 13 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, 1 082 940 Sk za bezplatné poskytnutie inventára reštaurácii Olympia prevádzkovateľovi, čo je v rozpore s § 13 zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu.

    Pán poslanec, vtedy ste boli aj riaditeľom Novej scény, aj ministrom kultúry Slovenskej republiky.

    Vyskytlo sa tu veľa otázok, či bola, alebo nebola koncepcia transformácie divadelnej siete. Veď o tom existujú doklady, o tom existujú správy a istí páni poslanci si už aj boli overovať, či existuje, alebo neexistuje. Bola viacalternatívna. Spracúvaná bola spolu s Národným divadelným centrom, v ktorej je dostatok takých ľudí, ktorí vám poskytnú a potvrdia túto informáciu, pretože majú zrejme približne politické názory ako aj vy.

    Pýtate sa, aká bola úspora. Poviem jeden príklad. Tá istá inscenácia, ktorá sa robila na Novej scéne v Bratislave, sa robila potom v prešovskom divadle. A tá istá inscenácia, aj keď možno nebola taká vysoko výpravná, aby ste namietali, alebo tam nehrali takí drahí herci, stála o 1,5 mil. korún menej len preto, že ju nebolo treba robiť v inom prostredí, ale vo vlastných spoločných dielňach, a možno keby sa takto mohlo postupovať aj v iných prípadoch, by sme si nemuseli hradiť faktúry a s faktúrou odvádzať DPH, peniaze mimo rozpočtu kultúry.

    Pani poslankyňa Sabolová mi vytýka, že Národná rada Slovenskej republiky ma zaviazala predložiť materiál. Nie je to pravda, pani poslankyňa, ja som vám odpovedal v rozsahu vašej otázky, moju odpoveď schválila Národná rada Slovenskej republiky hlasovaním.

    Myslím si, že musím odpovedať na niekoľko maličkých pripomienok. Áno, pani poslankyňa Rusnáková, regionálne kultúrne centrá bolo možné urobiť inak, ale drahšie. Takisto je pravdou, že boli pripravené aj iné projekty, ale upozorňujem, mali oveľa viac nedostatkov a boli prerokované s riaditeľmi štátnych kultúrnych inštitúcií. Sú o tom doklady.

    Pani poslankyňa Bauerová, hovoríte, že menšiny majú útraty. Povedzme si, že dostávajú zo štátneho rozpočtu 1,5 mld korún a že 15 % občanov Slovenskej republiky, ktorí sa hlásia k menšinám, dostalo vyše 18 % finančných prostriedkov v rezorte kultúry. Podunajské múzeum je štátne múzeum, aj zostane štátnym múzeom. Prečo nepoviete, že vzniklo v rámci koncepcie národnostných múzeí a je múzeom maďarskej menšinovej kultúry, a prečo nepoviete, a dobre to viete, že riaditeľom je pán Csütörtök? Prečo nepoviete, že v Komárne žijú aj občania slovenskej národnosti a múzeum nepatrí iba občanom maďarskej národnosti?

    Pán poslanec Filkus, pekne prosím, prečítajte si záznam mojej odpovede, ktorú som tu predniesol. Chcel som odpovedať na fakty a myslím, že som na všetky fakty odpovedal, ale nie na výmysly, novinárske kačice a prázdne tvrdenia, všeobecné frázy a účelové domnienky.

    Pán poslanec Kňažko, áno, medzi tými zlými umelcami, ktorí sa prihlásili k tej druhej, nie vašej výzve, bol aj pán profesor Hložník a napríklad aj herec pán Pántik.

    Myslím si, že musím, a to už bude na záver, reagovať ešte na jednu skutočnosť. Pán poslanec Kováč, aj pán poslanec Weiss ma priam obvinili, že likvidujem Múzeum Slovenského národného povstania. Upozorňujem vás, že môžem dokázať, že som rokoval s pánom predsedom generálom Husákom, mal som so sebou aj svojho spolupracovníka, a presne sme sa dohodli, že súhlasí s tým, aby bolo Múzeum Slovenského národného povstania zaradené do regionálneho kultúrneho centra. Mal jednu podmienku, a ja som ju splnil. Riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania sa stal súčasne štátnym intendantom, aby mal záruku, teda ak sa o ňu bojí, že by o toto múzeum prišiel. Pán poslanec Weiss to veľmi dobre vie.

    Na záver mi dovoľte ešte jednu poznámku. Môj otec bol v povstaní, a keby som si myslel, že Múzeum Slovenského národného povstania by utrpelo týmto transformačným krokom, by som tú transformáciu nikdy nerobil. Nepoužívajte, prosím, zbytočne dojímavé polopravdy.

    Ďakujem. To je všetko.

  • Ďakujem pánu ministrovi. Pán poslanec Cabaj - faktická poznámka.

  • Vážený pán predsedajúci, žiadam 15-minútovú prestávku na poradu klubu.

  • Ja takisto žiadam 15-minútovú prestávku na poradu nášho klubu.

  • Vyhlasujem 15-minútovú prestávku do 22.00 hodiny.

  • Po prestávke.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, nech sa páči, budeme pokračovať.

    Pán Ftáčnik, nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia,

    vychádzam z toho, že princípy si treba ctiť a budovať istú tradíciu. Ak sme v utorok rozhodli o tom, že o odvolávaní ministra budeme rozhodovať tajným hlasovaním, chcem teraz podať procedurálny návrh, aby sme o voľbe či odvolaní v takýchto závažných prípadoch rozhodovali tajným hlasovaním. Navrhujem, aby sa o tomto odvolávaní rozhodovalo v tajnom hlasovaní, a prosím o tom hlasovať bez rozpravy.

  • Budeme hlasovať. Pán poslanec Ftáčnik dal návrh, aby sme hlasovali o nedôvere pánu ministrovi tajným hlasovaním. O tomto musíme hlasovať. Nech sa páči.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 134 poslancov. Za návrh hlasovalo 29 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 62 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 43 poslancov.

    Ďakujem. Neprijali sme návrh pána poslanca Ftáčnika.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci, podľa článku 88 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery vláde alebo jej členovi je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov, to znamená súhlas najmenej 76 poslancov. Budeme sa prezentovať a budeme hlasovať o nedôvere pánu ministrovi.

    Kto je za vyslovenie nedôvery pánu ministrovi?

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 134 poslancov. Za návrh hlasovalo 53 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 76 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 5 poslancov.

  • Ďakujem. Pán predseda Gašparovič si pýta slovo. Nech sa páči.

  • Pani poslankyne, páni poslanci,

    chcem vás informovať o zajtrajšom programe a o programe, ako bude schôdza ďalej prebiehať. Zajtra by sme začali riadne ako vždy o 9.00 hodine s tým, že by sme najskôr dokončili hlasovanie o cestnom zákone, potom by sme mali hlasovať len o uznesení, pokiaľ ide o detskú pornografiu, a pokračovali by sme zákonom o vysokých školách. To by bol piatok. Dohodli sme sa, že o 12.00 hodine končíme. Po tichej dohode s niektorými predsedami klubov sme hovorili, keďže ďalší týždeň, nie ten, ktorý nasleduje, bude chýbať ešte viac poslancov, že by sme mali začať v stredu o 10.00 hodine, teda na budúci týždeň v stredu o 10.00 hodine. Myslím, že to je druhého.

  • Ďakujem. Pokračujeme ráno o deviatej.

    Dobrú noc.

  • Rokovanie schôdze sa skončilo o 22.15 hodine.