• Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    otváram rokovanie prerušenej 17. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

    Pani poslankyne, páni poslanci, prosím, aby ste sa prezentovali stlačením hlasovacieho tlačidla.

    Prezentovalo sa 71 poslancov.

    Prosím, hlasovanie zopakujeme.

    Zisťujem, že je prítomných 84 poslancov, teda Národná rada je schopná uznášať sa.

    Podľa schváleného programu pristúpime k t r i d s i at e m u t r e t i e m u bodu programu, ktorým je

    návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s pristúpením Slovenskej republiky k Medzinárodnému dohovoru EUROCONTROL o spolupráci v rámci bezpečnosti letovej prevádzky pri súčasnom pristúpení k Mnohostrannej dohode o traťových poplatkoch.

    Návrh vlády Slovenskej republiky ste dostali ako tlač číslo 460 vrátane návrhu uznesenia Národnej rady a spoločnú správu výborov ako tlač číslo 460a.

    Z poverenia vlády Slovenskej republiky návrh uvedie minister pôdohospodárstva Slovenskej republiky pán Peter Baco. Prosím ho, aby sa ujal slova.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,

    dovoľte mi uviesť materiál na vyslovenie súhlasu s pristúpením Slovenskej republiky k Medzinárodnému dohovoru EUROCONTROL o spolupráci v záujme bezpečnosti letovej prevádzky pri súčasnom pristúpení k Mnohostrannej dohode o traťových poplatkoch. EUROCONTROL, Európska organizácia pre bezpečnosť letovej prevádzky, vznikol v roku 1960 a doteraz štatút členského štátu nadobudlo 21 európskych štátov. Nadobudnutie členstva nastane po pristúpení štátu k obom základným uvedeným dokumentom tejto medzinárodnej organizácie. Jej hlavným účelom je medzinárodná spolupráca a rozvíjanie spoločenských aktivít členských štátov v oblasti riadenia a zabezpečovania letovej prevádzky pre všetkých užívateľov vzdušného priestoru v súlade s požadovanou úrovňou jej bezpečnosti.

    Do veľmi významnej úlohy prípravy a koordinácie projektu harmonizácie a integrácie systémov riadenia letovej prevádzky, ktorú rieši táto organizácia z poverenia Európskej konferencie civilného letectva ECAC, ktorej členom je aj Slovenská republika, je účinne zapojená aj Slovenská republika na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky číslo 1090 z 25. októbra 1994.

    Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky, prostredníctvom ktorého je Slovenská republika zastúpená v medzinárodných organizáciách civilného letectva, predložilo na rokovanie vlády Slovenskej republiky návrh na pristúpenie Slovenskej republiky k predmetným dokumentom, čím by sa splnili podmienky na vstup Slovenskej republiky do tejto organizácie. Vláda Slovenskej republiky svojím uznesením číslo 758 zo 17. októbra 1995 vyslovila súhlas s návrhom na pristúpenie a poverila ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií po splnení všetkých formalít podpísať a odoslať Stálej komisii pre bezpečnosť letovej prevádzky, ktorá je vrcholovým orgánom organizácie EUROCONTROL, žiadosť Slovenskej republiky o vstup do EUROCONTROL s prejavom vôle pristúpiť k predmetným predloženým dokumentom.

    Stála komisia pre bezpečnosť letovej prevádzky EURO- CONTROL svojím rozhodnutím číslo 67 z 18. júna 1996 akceptovala žiadosť Slovenskej republiky a vyzvala na začatie legislatívneho procesu spojeného s pristúpením. Pristúpenie k predloženým dokumentom a tým členstvo v organizácii EURO- CONTROL nastane od prvého dňa nasledujúceho mesiaca po uložení listín o pristúpení v depozite vlády Belgického kráľovstva.

    Kladné stanovisko Stálej komisie pre bezpečnosť letovej prevádzky nepochybne vychádzalo z posúdenia vyspelosti organizovania a riadenia letovej prevádzky v Slovenskej republike, vyhodnotenia jej bezpečnosti a je prejavom akceptácie Slovenskej republiky Európskou úniou, keďže EUROCONTROL je pre túto oblasť jej vrcholovou odbornou organizáciou. Integrácia do tejto organizácie posilní pozíciu Slovenskej republiky, umožní účasť na rozvoji riadenia a zabezpečenia letovej prevádzky a nadväzne aj využívanie vzdušného priestoru Slovenskej republiky, ktoré prináša do pokladne štátu devízové prostriedky. V neposlednom rade tento krok bezprostredne súvisí s programom Slovenskej republiky smerujúcej k plnoprávnemu členstvu v Európskej únii.

    Z uvedených dôvodov, po kladnom prerokovaní materiálov vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky, predkladám vám, vážené pani poslankyne a páni poslanci, na vyslovenie súhlasu návrh na pristúpenie Slovenskej republiky k Medzinárodnému dohovoru EUROCONTROL o spolupráci v záujme bezpečnosti letovej prevádzky pri súčasnom pristúpení k Mnohostrannej dohode o traťových poplatkoch, čím budú splnené podmienky na riadne členstvo Slovenskej republiky v Európskej organizácii pre bezpečnosť letovej prevádzky EUROCON- TROL.

    Vážená Národná rada, ďakujem vám vopred za podporu predloženého návrhu.

  • Ďakujem pánu ministrovi Bacovi. Prosím spoločného spravodajcu výborov poslanca Stanislava Líšku, aby podal správu o výsledkoch prerokovania návrhu vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.

  • Ďakujem za slovo.

    Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, vážené dámy, vážení páni, vážení hostia,

    dovoľte mi, aby som vás oboznámil so spoločnou správou výborov o výsledku prerokovania návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s pristúpením Slovenskej republiky k Medzinárodnému dohovoru EUROCONTROL o spolupráci v záujme bezpečnosti v letovej prevádzke pri súčasnom pristúpení k Mnohostrannej dohode o traťových poplatkoch.

    Návrh na vyslovenie súhlasu s pristúpením Slovenskej republiky k Medzinárodnému dohovoru...

  • Pán kolega, prepáčte, počkáme, kým páni poslanci si tu porozprávajú, skončia, a potom by ste pokračovali vy, dobre? Páni poslanci, môžeme pokračovať? Ďakujem. Nech sa páči, pán kolega.

  • Návrh na vyslovenie súhlasu s pristúpením Slovenskej republiky k Medzinárodnému dohovoru EUROCONTROL o spolupráci v záujme bezpečnosti letovej prevádzky pri súčasnom pristúpení k Mnohostrannej dohode o traťových poplatkoch pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím číslo 1107 zo dňa 22. augusta 1996 na prerokovanie do 4. septembra 1996 Výboru Národnej rady pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť a Zahraničnému výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Zároveň určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, aby pripravil správu o výsledku prerokovania tohto materiálu vo výboroch a návrh na uznesenie.

    Všetky uvedené výbory prerokovali návrh v lehote, vyslovili s ním súhlas a odporúčajú Národnej rade Slovenskej republiky podľa článku 86 písmeno e) Ústavy Slovenskej republiky vysloviť súhlas s pristúpením Slovenskej republiky k Medzinárodnému dohovoru EUROCONTROL o spolupráci v záujme bezpečnosti letovej prevádzky pri súčasnom pristúpení k Mnohostrannej dohode o traťových poplatkoch.

    Vážený pán predsedajúci, to je všetko zo spoločnej správy. Prosím, aby ste otvorili rozpravu.

  • Ďakujem, pán kolega. Prosím, zaujmite miesto určené pre spoločných spravodajcov výborov.

    Dámy a páni, otváram rozpravu o tridsiatom treťom bode programu. Do rozpravy som doteraz nedostal ani jednu písomnú prihlášku. Prosím, hlási sa niekto do rozpravy?

  • Keďže nie, zároveň vyhlasujem rozpravu o tridsiatom treťom bode programu za skončenú. Pán minister Baco sa nemá k čomu vyjadriť. Nemá sa k čomu vyjadriť ani pán spoločný spravodajca vo forme záverečného slova, nakoľko rozprava nebola.

    Preto, dámy a páni, pristúpime k hlasovaniu. Budeme hlasovať o návrhu uznesenia, ktorým Národná rada Slovenskej republiky podľa článku 86 písmena e) Ústavy Slovenskej republiky vyslovuje súhlas s pristúpením Slovenskej republiky k Medzinárodnému dohovoru EUROCONTROL o spolupráci v záujme bezpečnosti letovej prevádzky pri súčasnom pristúpení k Mnohostrannej dohode o traťových poplatkoch.

    Prosím, dámy a páni, prezentujme sa a zároveň hlasujme.

  • Vážené kolegyne a kolegovia, odporúčam prijať uznesenie v predloženom znení tak, ako je v prílohe k spoločnej správe.

  • Áno, ďakujem. Pán spoločný spravodajca odporúča toto uznesenie prijať.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 109 poslancov. Za návrh hlasovalo 109 poslancov. Proti návrhu nehlasoval nikto. Hlasovania sa nezdržal nikto.

    Konštatujem, že sme návrh uznesenia schválili.

    Pokračovať budeme d v a d s i a t y m p i a t y m bodom programu, ktorým je

    vládny návrh zákona Národnej rady Slovenskej republiky o premávke na pozemných komunikáciách.

    Vládny návrh zákona ste dostali ako tlač číslo 447. Spoločnú správu výborov máte ako tlač 447a.

    Z poverenia vlády Slovenskej republiky návrh zákona odôvodní minister vnútra Slovenskej republiky Gustáv Krajči. Prosím pána ministra, aby sa ujal slova.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    prerokúvaný vládny návrh zákona o premávke na pozemných komunikáciách je jedným z tých právnych predpisov, ktoré sa v zásade dotýkajú každého občana bez ohľadu na jeho vek. Každý z nich sa totiž prakticky denne stáva účastníkom cestnej premávky.

    Právna úprava cestnej premávky obsiahnutá v predloženom návrhu je v súčasnom období upravená veľkým počtom právnych predpisov vydávaných postupne od roku 1953, čo okrem iného kladie značné nároky na občana pri ich aplikácii.

    Odôvodnenie jeho jednotlivých ustanovení je podrobne rozvedené v dôvodovej správe, preto mi dovoľte pred prerokovaním predmetného návrhu povedať len niekoľko poznámok.

    Základným cieľom predkladaného návrhu zákona je vytvoriť potrebné podmienky na zvýšenie bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Pri jeho tvorbe sa tiež vychádzalo z právnej úpravy tejto problematiky v motoristicky vyspelých krajinách. Sú v ňom rešpektované záväzky, ktoré pre Slovenskú republiku vyplývajú z príslušných medzinárodných zmlúv, ako sú Dohovor o cestnej premávke, Dohovor o cestných značkách a signáloch, a zohľadnené príslušné smernice Rady Európskych spoločenstiev a odporúčania expertných skupín Európskej hospodárskej komisie OSN pre bezpečnosť cestnej premávky a pre konštrukciu motorových vozidiel.

    Dnešnej podobe návrhu zákona predchádzalo rozsiahle pripomienkové konanie a sú v ňom zohľadnené všetky tie návrhy, ktoré podľa nášho názoru smerovali k zvýšeniu jeho kvality a účinnejšiemu zabezpečeniu bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

    Osobitne oceňujem pozornosť, ktorá bola návrhu zákona venovaná zo strany poslancov pri jeho prerokúvaní vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky. Počas prípravy návrhu zákona, jeho prerokúvania vo výboroch sme sa stretli s viacerými otázkami, pripomienkami a návrhmi k niektorým jeho ustanoveniam. Dovoľte mi preto zmieniť sa stručne predovšetkým o tých ustanoveniach, ktoré vyvolali veľký záujem verejnosti, a objasniť niektoré dôvody, ktoré viedli k súčasnému zneniu vládneho návrhu zákona o premávke na pozemných komunikáciách.

    Jednou z takýchto tém, o ktorých sa diskutovalo, bolo povinné používanie bezpečnostných pásov v tých vozidlách, ktoré sú nimi povinne vybavené. V predkladanom návrhu zákona sa preberá súčasná platná právna úprava, ktorá vo všeobecnosti ustanovuje povinné používanie bezpečnostných pásov bez ohľadu na to, či ide o jazdu v obci, alebo mimo nej. Cieľom predmetnej úpravy je zvýšenie ochrany života a zdravia osôb prepravujúcich sa vo vozidle. Uvedená povinnosť tiež vychádza zo smernice Rady európskych spoločenstiev číslo 91 zo dňa 16. 12. 1991 o zbližovaní zákonov členských štátov týkajúcej sa povinného používania bezpečnostných pásov vo vozidlách s hmotnosťou do 3,5 tony.

    Rôzne názory sa prejavili aj pokiaľ ide o najvyššie dovolené rýchlosti jazdy v obci a na diaľnici. V návrhu zákona sa v obci v súlade so súčasnou právnou úpravou ustanovuje najvyššie dovolená rýchlosť najviac 50 km/h. Aj v tomto prípade je hlavným cieľom zaistenie bezpečnosti všetkých účastníkov cestnej premávky, ale najmä tých najzraniteľnejších - chodcov. V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že až k trom štvrtinám zo všetkých dopravných nehôd došlo práve v obciach. Obmedzenie najvyššej dovolenej rýchlosti jazdy v obciach na 50 km je tiež uplatňované prakticky vo všetkých motoristicky vyspelých krajinách.

    Návrh zákona súčasne umožňuje v záujme plynulosti cestnej premávky, aby dopravnou značkou bola aj v obci dovolená vyššia rýchlosť, ak to z hľadiska bezpečnosti cestnej premávky budú dovoľovať miestne podmienky.

    Veľmi rozdielne názory sa prejavili v súvislosti s navrhovaným zvýšením najvyššej dovolenej rýchlosti jazdy pre motorové vozidlá s celkovou hmotnosťou neprevyšujúcou 3 500 km na diaľnici a ceste pre motorové vozidlá z doterajších 110 km/h na 130 km/h. Návrhy smerovali tak k zachovaniu existujúcej rýchlosti, ako aj k neobmedzeniu rýchlosti na diaľnici. Pri navrhovanej dovolenej rýchlosti sa zohľadnil súčasný stavebný a dopravno-technický stav diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a technické parametre motorových vozidiel. Navrhovaná najvyššia dovolená rýchlosť je tiež v súlade s praxou prakticky vo všetkých motoristicky vyspelých krajinách, kde sa rýchlosť ohraničuje na 120 až 130 km/h.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    dovoľte mi uviesť v súvislosti s prerokúvaným vládnym návrhom zákona ešte niekoľko štatistických čísel súvisiacich s dopravnou nehodovosťou. Za obdobie 8 mesiacov tohto roku bolo na našich cestách zaznamenaných 46 750 dopravných nehôd, pri ktorých zahynulo 353 osôb, 1 734 sa ťažko a 5 740 ľahko zranilo. Najčastejšími vinníkmi sú vodiči motorových vozidiel, ich celkový podiel na zavinení dopravných nehôd predstavuje až 78 %. Druhí v poradí sú chodci s dvojpercentným podielom a za nimi nasledujú vodiči nemotorových vozidiel.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    na záver mi dovoľte vysloviť presvedčenie, že schválením predloženého vládneho návrhu zákona, ktorý komplexnejšie upravuje problematiku cestnej premávky, sa vytvoria právne predpoklady na efektívnejšie zaistenie bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

  • Ďakujem, pán minister. Prosím spoločného spravodajcu výborov poslanca Ladislava Polku, aby podal správu o výsledkoch prerokovania vládneho návrhu zákona vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.

  • Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, dámy a páni, kolegyne, kolegovia,

    dovoľte, aby som vás informoval o spoločnej správe výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona Národnej rady Slovenskej republiky o premávke na pozemných komunikáciách (tlač 447).

    Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím z 15. júla 1996 číslo 1078 pridelil vládny návrh ústavnoprávnemu výboru, výboru pre financie, rozpočet a menu, výboru pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, výboru pre pôdohospodárstvo, výboru pre verejnú správu, územnú samosprávu a národnosti, výboru pre zdravotníctvo a sociálne veci, výboru pre obranu a bezpečnosť, výboru pre životné prostredie a ochranu prírody na prerokovanie v termíne do 4. septembra 1996. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky uvedeným rozhodnutím súčasne určil výbor pre obranu a bezpečnosť, aby skoordinoval stanoviská výborov, ktorým bol návrh pridelený na prerokovanie.

    Výbory Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona prerokovali v určenom termíne a odporúčajú ho Národnej rade schváliť s úpravami.

    Pripomienok bolo 41, z nich 30 by som vám chcel odporučiť schváliť en bloc. Ide o tieto návrhy uvedené v spoločnej správe: body číslo 1, 2, 3, 5, 7, 8, 9, 16, 18 až 23 a potom 26 až 41. Všetky tieto návrhy odporúčam schváliť en bloc.

    Dôvody na toto odporúčanie sú asi tie, že boli vo výboroch schválené takmer všetkými prítomnými členmi a neboli k nim podané žiadne námietky zo strany ministerstva vnútra, ministerstva dopravy, spojov a pôšt. O návrhoch uvedených v bodoch číslo 4, 6, 10, 11, 12, 13 a 15 - podotýkam, že body 4 a 15 sa navzájom vylučujú, tam ide o doplnenie - 17, 24 a 25 odporúčam hlasovať o každom osobitne.

  • Pán kolega, trošku pomalšie. Prosím zopakovať, kolegovia za mnou si to nestačili zapísať.

  • Na osobitné hlasovanie sú body 4, 6, 10 až 15, 17, 24 a 25.

    Pán podpredseda, skončil som.

  • Ďakujem. Pán poslanec, sadnite si na miesto určené pre spoločných spravodajcov.

    Dámy a páni, otváram rozpravu o dvadsiatom piatom bode nášho programu. Do rozpravy som doteraz dostal 5 písomných prihlášok. Ako prvý sa prihlásil pán poslanec Mikolášik, pripraví sa pani poslankyňa Aibeková.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, vážený pán minister,

    dovoľte, aby som krátko vystúpil v takej súvislosti, ktorá sa objavila ako dôležitá a potrebná v našom výbore pre zdravotníctvo a sociálne veci.

    Pán spoločný spravodajca, ak som dobre rozumel, odporučil prijať bod 22 zo spoločnej správy, kde sme práve v našom výbore doplnili, aby sa v § 41 ods. 1 vyskytovalo ešte nové písmeno e), kde bude znenie "a vozidle lekára pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti". Chcem to len krátko komentovať. Viete, že v súvislosti s transformáciou zdravotníckej starostlivosti dnes poskytujú zdravotnícku starostlivosť aj lekári, ktorí sú tzv. zmluvní lekári, rodinní lekári alebo praktickí lekári pre deti a praktickí lekári pre dospelých. Títo ľudia, títo lekári musia poskytovať, samozrejme, v rámci potrebnej zdravotníckej starostlivosti, aj návštevnú službu. V súvislosti s návštevnou službou, ak sú zavolaní k pacientovi do príbytku pacienta, používajú vozidlo, ktoré je určené na poskytovanie zdravotníckej služby, to znamená vozidlo, ktoré majú označené nálepkou od okresného lekára - poskytovateľ zdravotníckej starostlivosti. Musia však nevyhnutne parkovať s týmto vozidlom aj v takých zónach, kde im to normálne iné značky nedovoľujú.

    Preto vás prosím o láskavé zváženie a podporu doplnenia v tejto súvislosti, aby to bolo konzistentné s textom predlohy v tom istom paragrafe, čiže v § 41, kde doplníme - dúfam - v odseku 1 písmeno e), potom v piatom odseku navrhujem zakaždým, keď sa hovorí o osobitne označenom vozidle uvedenom v odseku 1 písm. b), doplniť toto písmeno e) a takisto nižšie "dodržiavať zákaz státia osobitne označeného vozidla uvedeného v ods. 1 písm. a) a e)".

    Ďakujem vám veľmi pekne za pochopenie. Svoj návrh odovzdám spoločnému spravodajcovi.

  • Ďakujem veľmi pekne. Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Aibeková, pripraví sa pán poslanec Sečánsky.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni,

    dovoľte aj mne predniesť dva stručné pozmeňujúce návrhy k vládnemu návrhu zákona Národnej rady Slovenskej republiky o premávke na pozemných komunikáciách. Oba návrhy sa týkajú psychologických vyšetrení.

    Prvý pozmeňujúci návrh sa týka § 2 ods. al), kde navrhujem skrátené znenie, a to: "psychologickým vyšetrením zisťovanie psychickej spôsobilosti z hľadiska úrovne pracovných a špecifických spôsobilostí". Tým by sa text skončil. A § 130 ods. 3: "Ministerstvo zdravotníctva po dohode s ministerstvom vnútra všeobecne záväzný právny predpis na vykonanie § 70 ods. 4 a § 74 ods. 4 a po dohode..." Ďalej bude text pokračovať.

    Dovoľte mi aj veľmi stručne uviesť zdôvodnenie týchto dvoch mojich pozmeňujúcich návrhov.

    Vykonávanie psychologických vyšetrení na posúdenie schopnosti osôb viesť motorové vozidlá, ktoré majú viac ako 8 miest na sedenie, tak ako je to navrhované v predloženom vládnom návrhu zákona, sa umožňuje realizovať iba v zdravotníckych zariadeniach. Hlavnou náplňou činnosti psychológov pracujúcich v zdravotníckych zariadeniach je však práca s pacientmi, starostlivosť o chorých, telesne, zmyslovo a psychicky postihnutých a rad ďalších psychodiagnostických, psychoterapeutických a výskumných aktivít. Títo psychológovia psychologické vyšetrenia pracovných spôsobilostí v doprave v prevažnej miere nevykonávali. Nemajú na to špecializačné vzdelanie, ani materiálové a technické vybavenie na ich realizáciu.

    Navrhované znenie § 2 ods. al) zároveň eliminuje vykonávanie týchto psychologických činností v existujúcich dopravno-psychologických zariadeniach, ktoré nie sú a podľa platných právnych predpisov sa nemôžu stať zdravotníckymi zariadeniami. Títo psychológovia však majú s vykonávaním psychologických vyšetrení vodičov bohaté skúsenosti, vykonávajú ich už od sedemdesiatych rokov a za ten čas realizovali viac ako 70 tisíc vyšetrení.

    Vážené dámy, vážení páni, dúfam, že podporíte toto odborné stanovisko, ku ktorému sa priklonilo aj predsedníctvo Slovenskej komory psychológov. Prijatím mnou navrhovaných pozmeňujúcich návrhov budú môcť vykonávať psychologické vyšetrenia všetci psychológovia, ktorí sú kompetentní vykonávať požadované činnosti. Navrhované znenie bude v súlade so zákonom číslo 164/1996 Z. z. o dráhach, ako aj s modernými európskymi trendmi v dopravnej psychológii. Vykonávacia vyhláška vypracovaná v spolupráci rezortov vnútra, zdravotníctva a dopravy, pôšt a telekomunikácií spresní pravidlá na vykonávanie týchto činností.

    Môžem vám ešte na doplnenie povedať, že som prekonzultovala takýto návrh aj s ministrom zdravotníctva a ministrom vnútra, ktorí takisto toto moje znenie podporili, tak dúfam, že ho podporíte aj vy.

    Ďakujem vám pekne.

  • Ďakujem, pani kolegyňa. V rozprave ďalej vystúpi pán kolega Sečánsky a pripraví sa pán Prokeš.

  • Vážený pán podpredseda, poslankyne, páni poslanci, vážený pán minister,

    myslím, že treba súhlasiť s navrhovateľom prerokúvaného návrhu zákona o premávke na pozemných komunikáciách v tom, že súčasná právna úprava tejto problematiky je značne partikulovaná a nevyhovujúca. Z toho dôvodu by jej čiastková novelizácia bola dosť komplikovaná a prijateľnejším sa javí schválenie nového uceleného zákona, ktorý zohľadní na jednej strane potreby našich občanov a zároveň jestvujúce medzinárodné dohody vrátane požiadaviek komunitárneho práva na strane druhej. Samozrejme, v primeranej a účelovej miere.

    Je chvályhodné, že predložený návrh vychádza aj zo skúseností susedných štátov. Všetci vieme, že právne vzťahy na úseku cestnej premávky a v oblastiach, ktoré s ňou súvisia, sú veľmi rozsiahle. Tomu zodpovedá aj systematika predloženého návrhu zákona. Definovanie frekventovaných pojmov pravidlá cestnej premávky, vedenie vozidiel, dopravné evidencie, výcvik vodičov a inštruktorov, technická spôsobilosť vozidiel, pôsobnosť orgánov miestnej štátnej správy a obcí, to sú okruhy, ktorých právna úprava posúva tento zákon z pozície obyčajného zákona skôr do pozície určitého dopravného kódexu. Považujem za správne, že touto komplexnou úpravou právnych vzťahov v cestnej premávke, ak tento zákon nadobudne platnosť, stráca platnosť a tým aj účinnosť desať súčasne platných právnych predpisov.

    Zákon o záverečných ustanoveniach ukladá ministerstvám vnútra, dopravy a zdravotníctva, aby na jeho vykonanie vydali všeobecne záväzné právne predpisy. Pritom nejde o nejaké okrajové normy, ale o také, bez ktorých by aplikácia a realizácia tohto zákona bola nemožná. Zákon sa na ne odvoláva celkove v tridsiatich prípadoch. Som toho názoru, že so zreteľom na úzku nadväznosť týchto noriem na predložený návrh mali byť predložené súčasne s týmto zákonom, čo rokovací poriadok - hoci nepriamo - predpokladá a umožňuje.

    Pani poslankyne, páni poslanci, v novom rokovacom poriadku, ktorý, predpokladám, na tejto schôdzi Národnej rady budeme schvaľovať, kladieme mimoriadny dôraz na prerokúvanie návrhov vo výboroch. V súlade s touto zásadou nebudem podávať nové návrhy, ale chcem obrátiť vašu pozornosť na niektoré návrhy, ktoré sú uvedené v spoločnej správe.

    Predovšetkým je to bod 6 spoločnej správy. Pôvodný text § 4 ods. 3 písm. g) návrhu zákona obsahuje pre vodiča, podľa mňa, neprimerane tvrdé ustanovenie zákazu obsluhy telefónu. Osobne považujem toto ustanovenie za prežité. Odôvodním prečo. Samozrejme, nie som za to, aby vodič rozptyľoval svoju pozornosť pri vedení motorového vozidla. Od toho som naozaj veľmi ďaleko. Ale pri dnešných telefónnych súpravách, kde rozhovor možno vypočuť len stlačením tlačidla, nemyslím si, že ide o takú činnosť, ktorá rozptyľuje vodiča, a ešte vždy je tento úkon (zapojenie telefónu alebo odpočúvacieho zariadenia v aute) jednoduchší ako napríklad vsunutie pásky do prehrávača.

    Ďalej si myslím, že tento úkon je v praxi nekontrolovateľný, a aj keby ho niektorý policajt kontroloval, veľmi ťažko dokáže, že šlo naozaj o obsluhu telefónu. Preto odporúčam prijať nový text uvedený v bode 6 spoločnej správy. Tento text dostatočným spôsobom vylučuje takú činnosť vodiča, ktorá ho rozptyľuje pri vedení motorového vozidla. Myslím si, že prijatím tohto bodu 6 by sa zároveň vylúčila úprava navrhovaná v bode 7. Pán spoločný spravodajca to už uviedol.

    Bod 14 spoločnej správy pán spoločný spravodajca odporučil na osobitné hlasovanie. V § 15 v odseku 4 sa rieši maximálna povolená rýchlosť v obciach. Pán minister odôvodnil, prečo návrh zákona pracuje ďalej so súčasne platnou 50-kilometrovou rýchlosťou a prečo sa neprijíma 60 km ako maximálna povolená rýchlosť. Dávam na úvahu, či naozaj tento bod spoločnej správy netreba schváliť. Inými slovami, som za maximálnu 60-kilometrovú rýchlosť v obciach. Odôvodním prečo. Jedno odôvodnenie bude právne, druhé praktické.

    Po prvé: Dodržanie 50-kilometrovej rýchlosti v obciach znamená, aby sme pri vedení automobilu preradili rýchlosť z piateho na štvrtý, prípadne na tretí rýchlostný stupeň. Výsledkom je zvýšené množstvo emisií, ktoré sa produkuje do ovzdušia. Tým, samozrejme, stúpa aj spotreba pohonných hmôt. Po druhé: 50-kilometrová rýchlosť ako maximálna v obciach v mnohých štátoch na západe je plne odôvodnená a správna. Prečo? Hustá sieť diaľnic umožňuje naozaj nerušenú premávku a v obciach, ktoré sú mimo diaľnic a mimo ciest I. triedy, sa skutočne 50-kilometrová rýchlosť zdá byť odôvodnená. U nás sú diaľnice skôr výnimkou a myslím si, že 60-kilometrová maximálna rýchlosť v obciach by sa plne osvedčila.

    Rád by som povedal, prosím, podporte tento návrh. Som však obozretnejší a prosím, uvážte tento návrh, či je správne podporiť 60-kilometrovú rýchlosť, alebo sa prikloníme k súčasnému stavu.

    Pripomienka k bodu 16. V § 26 písm. d) sa zakazuje vodičovi vjazd na železničné priecestie, ak je, citujem: "už vidieť alebo počuť prichádzajúci vlak alebo iné dráhové vozidlo, alebo počuť jeho húkanie alebo pískanie". A teraz prosím, pozor na ten dodatok, ktorý máme v návrhu - "to však neplatí, ak svieti biele prerušované svetlo".

    Dámy a páni, ja za každým paragrafom alebo za každým ustanovením zákona vidím jeho praktický dosah, alebo sa snažím vidieť jeho praktický dosah. Dovoľte, aby som vám namodeloval určitú situáciu. Budete sa blížiť s vozidlom k železničnému priecestiu, počujete prichádzajúci vlak, hukot, pískanie, vidíte tento vlak a svieti biele prerušované svetlo. Nehovorím, z akej príčiny, možno došlo k poruche. Vojdete na križovatku, pretože v tomto prípade máte dovolený vjazd a dôjde k zrážke. Nehovorím teraz o stratách na životoch, ale hovorím o materiálnych škodách. Kto bude zodpovedať za túto škodu, veď nikto neporušil zákon? Nikto neporušil predpisy, a aj tak došlo ku škode. To je nemožné.

    Viem, o čo tu navrhovateľom šlo. Ak svieti biele prerušované svetlo a vidím vlak na koľaji, zrejme pôjde o posunovanie alebo také niečo a vlak asi nepôjde na priecestie. Z tohto normovania to však nevyplýva. Aby nedošlo k nejasnostiam vo výklade a najmä v praxi, navrhujem dodatok "to však neplatí, ak svieti biele prerušované svetlo" dať odtiaľ von.

    Vážení páni poslanci, pani poslankyne treba povedať, že pokiaľ ide o ďalšie návrhy, dosť ma svrbí jazyk, ale v súlade so zásadou, ktorú som povedal, že nebudem predkladať nové návrhy na pléne Národnej rady, ale budeme klásť dôraz na rokovanie vo výboroch, nepredkladám žiadne ďalšie návrhy.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďakujem, pán kolega. V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Hofbauer, pripraví sa pán poslanec Javorský.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, dámy a páni,

    domnievam sa, že ide o dobre spracovaný materiál, veľmi komplexne obsiahnutý a je najvyšší čas, že sa predkladá. Súčasne návrh zákona, novela zákona, samozrejme, nerieši to najpodstatnejšie, čo sa do žiadneho textu zákona dať jednoducho nedá, a to je faktor rešpektovania vzájomnej ohľaduplnosti pri premávke na pozemných komunikáciách, pričom tou premávkou sú aj chodci, aj cyklisti, motorové i nemotorové vozidlá - proste všetky druhy premávky na komunikáciách. Veľmi vysoká nehodovosť na našich pozemných komunikáciách je predovšetkým spôsobovaná zlyhaním ľudského faktora, ignoráciou, bezohľadnosťou, siláckym spôsobom jazdenia. Mojím osobným názorom je, že ten preskok pešieho pohybu, povozov či z hromadnej dopravy na veľmi luxusné, drahé a výkonné automobily mnohí vodiči nezvládli predovšetkým po stránke ľudského faktora. Toto sa v texte zákona jednoducho obsiahnuť nedá, myslím, že ľudia, občania, účastníci premávky jednoducho budú musieť k tomu dospieť.

    K samotnému textu zákona. Absolútna väčšina návrhov, ktoré odzneli vo výbore pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, je obsiahnutá v spoločnej správe, niektoré neprešli len vďaka tomu, že na rokovaní výboru nebol dostatočný počet poslancov, aby bolo možné prijať platné uznesenie. Dovoľte, aby som upriamil pozornosť na niektoré body spoločnej správy.

    Ako prvý upozorňujem na bod 15 spoločnej správy, v ktorom, ak by nebol prijatý v tejto dikcii, v akej je uvedený v spoločnej správe, navrhujem ponechať iba text prvej vety a ďalší text vypustiť. Ide o rozlišovanie diaľnice, autocesty v extraviláne a v intraviláne, teda na území mesta alebo mimo územia mesta. Domnievam sa, že takéto rozlišovanie nie je opodstatnené, pretože diaľnica a autocesta sú deklarované svojimi technickými parametrami šírkovými, smerového vedenia, výškového vedenia, viditeľnosti, dopravného značenia a segregácie pomalých vozidiel a chodcov od rýchlej automobilovej dopravy. Ak komunikácia takéto parametre nespĺňa, nemôže byť zaradená do diaľnice alebo autocesty a v tom prípade jednoducho niet odôvodnenia, prečo by na území mesta mala diaľnica mať iný rýchlostný parameter. Ak je rezort vnútra toho názoru, že na danom úseku by rýchlosť mala byť znížená, má oprávnenie toto upraviť osobitnou značkou a môže znížiť rýchlosť ľubovoľným spôsobom, ale nie paušálne znížiť všetko a zvyšovanie potom povoľovať výnimkou. Domnievam sa, že to nie je vhodné. Preto odporúčam, ak bod 15 nebude prijatý, uplatniť návrh, ktorý som uviedol - ponechať iba text prvej vety a ďalší text vypustiť.

    Ako druhá skutočnosť - chcel by som upozorniť na body 24 a 25 spoločnej správy. Sú dané na základe odporúčania spravodajcu na osobitné hlasovanie. Veľmi sa prihováram, pani poslankyne a páni poslanci, za prijatie týchto bodov. Domnievam sa, že sú veľmi naliehavé. Blíži sa jeseň, zlé počasie, zlá viditeľnosť a spomeňte si, ako vyzerajú v piatok, sobotu, nedeľu podvečer cesty na vidieku, v dedinách, v mestečkách. Sú zapratané cyklistami v tmavom oblečení, babičkami v čiernych sukniach, doslova v maskovacích oblekoch, zásadne na neosvetlených bicykloch. To sú chvíle hrôzy, ktoré motorista musí prekonávať na komunikáciách, kde sa takto motajú celkom bezstarostne neosvetlení cyklistickí účastníci cestnej dopravy. A cyklisti si málokedy uvedomujú, že sú plnohodnotnými účastníkmi cestnej dopravy. Zákon síce pamätá na túto záležitosť, že musia mať osvetlené bicykle, pamätá na to príkazom, že vozidlá za zníženej viditeľnosti musia byť osvetlené, ale ktorý cyklista sám seba vníma ako vozidlo? Absolútne ani jeden. Preto veľmi naliehavo prosím, aby sme prijali bod 24 spoločnej správy a rovnako bod 25 spoločnej správy.

    Vzniká tu dosť absurdný paradox, že cyklista sa spolieha na to, že ten druhý účastník je povinný za všetkých okolností dbať o jeho bezpečnosť. Prichádza k absurdným situáciám. Uvediem príklad, keď chodec ide po chodníku a nesie lyže, narazí lyžami do iného chodca. Kto je vinný? Predsa ten, ktorý nesie lyže. Keď drží stojaci chodec lyže a protiidúci chodec sa pozerá niekde do neba a do tých lyží narazí, kto je zodpovedný za jeho úraz? No, pochopiteľne, ten idúci, a nie ten stojaci. Ale v cestnej doprave to neplatí. V cestnej doprave platí, že zodpovedný je vždy len vodič, aj keď stojí s automobilom mimo dopravného pruhu, mimo vozovky, auto nejde, stojí a motor je vypnutý. Keď bicyklista narazí do takéhoto vozidla, tak podľa dosiaľ platného zákona je vinný vodič ako Kain a má s dopravnou políciou nekonečné problémy. Takže, tu je potrebné preniesť zodpovednosť aj na bicyklistov, aby sami seba vnímali ako plnohodnotných účastníkov so všetkými kladmi, ale aj zápormi. Takže prosím, považujem za veľmi dôležité, aby bod 25 bol takisto prijatý.

    Ďalší bod, na ktorý by som chcel upriamiť pozornosť, je bod 12 spoločnej správy, je vyňatý na spoločné hlasovanie a odporúčam ho takisto prijať. Ide o postupné zaraďovanie sa automobilov na dvoch zbiehajúcich sa prúdoch, z ktorých ani jeden nie je vyznačený ako hlavný. Takýto taxatívne stanovený úzus je v zahraničí celkom bežný, je v legislatíve všetkých okolitých štátov - Švajčiarska, Rakúska, Nemecka, majú na to aj osobitnú dopravnú značku. U nás, ak by platila na cestách ohľaduplnosť, možno by toto nebolo potrebné, ale nech sa niekto skúsi zaraďovať z vedľajšieho dopravného pruhu alebo z pruhu nevyznačeného ako rovnocenný na pruh, ktorý je preplnený, tam ho nepustia, aj keby stál na električkových koľajách a električka mu automobil rozbila. Domnievam sa, že je veľmi dôvodné, aby bod 12 spoločnej správy bol akceptovaný.

    V našom výbore bol uplatnený jeden pozmeňujúci návrh, ktorý iniciovala Únia cestných prepravcov, škoda, že nebol prijatý, lebo vo výbore nebol dostatočný počet poslancov, takže nebol prijatý nie z dôvodu nevhodnosti tohto textu, ale jednoducho z dôvodu nedostatočného počtu poslancov. Ide o § 36 ods. 3 doplniť o nové písmeno ch) v znení: "vozidlá, ktoré boli použité v zmysle písm. d), e), f) a h), pri ich dojazde na miesto, kde zvyčajne bývajú odstavované". Ide o automobily, ktoré majú výnimku prevádzky aj vo víkendových dňoch, ale z tohto textu zákona nie je výnimka, že tieto automobily po skončení svojej činnosti môžu prísť do východiskovej stanice. Jednoducho sú uväznené na mieste, kde vykonali svoju činnosť, a musia tam prekážať až do konca víkendu, prípadne o také prepravy, ktoré uviaznu na hraniciach a vodič sa nemôže vrátiť späť do východiskovej základne.

    Vážení kolegovia, vážené kolegyne, odporúčam zvážiť uplatnené pripomienky z mojej strany a zohľadniť ich pri hlasovaní.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán kolega. V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Javorský, pripraví sa pán poslanec Moric.

  • Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister,

    spoločný spravodajca odporúčal, aby bod 22 spoločnej správy bol prijatý, tak ako to už vysvetlil kolega Mikolášik, vysvetlil jeho potrebu a zdôvodnil aj úpravu v ďalšom odseku § 41, kde sa vlastne touto úpravou zabezpečila výnimka pre lekárov s vozidlami, že môžu stáť v mieste, kde je zákaz státia, samozrejme, keď idú za pacientom. Nie je však v zákone vyriešený ďalší problém, ktorý sa dotýka mnohých lekárov a vznikajú mnohokrát aj nepríjemné strety s políciou. Ide o problém prekročenia povolenej rýchlosti v uzavretej osade a podobne. V mnohých prípadoch vieme, že ide o veľmi naliehavé zákroky a v tomto zákone práve toto hľadisko, táto potreba nie je zohľadnená.

    V § 15 sa hovorí o rýchlosti jazdy, v odseku 7 sa hovorí o tom, že najvyššie dovolené rýchlosti ustanovené v ods. 2 a 3 nie sú povinní dodržiavať vodiči vozidiel ozbrojených síl, ozbrojených zborov, ozbrojených bezpečnostných zborov a Slovenskej informačnej služby, ak to vyžaduje plnenie osobitných úloh, ktorých okruh určí príslušný minister a riaditeľ Slovenskej informačnej služby. Aby bolo umožnené aj lekárom v prípadoch, o ktorých sme hovorili, beztrestne prekročiť rýchlosť, navrhujem, aby sa práve v tomto odseku za slová Slovenskej informačnej služby vsunul text tohto znenia: "a vodiči vo vozidle lekára, ak ide o podmienky ustanovené v § 41 ods. 1 písm. e)". V tomto prípade, ak by sa toto znenie prijalo, pred slovami Slovenskej informačnej služby sa zmení spojka "a" na čiarku.

    Ďakujem za porozumenie.

  • Ďakujem, pán kolega. V rozprave vystúpi pán poslanec Moric, pripraví sa pán poslanec Poliak.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister,

    dovoľte mi, aby som vystúpil k tomuto zákonu s jedným pozmeňujúcim návrhom a zároveň aby som podporil stanovisko pána poslanca Sečánskeho k zmene rýchlosti vo vnútri obcí. Totiž mnohí odôvodňujú, že akýsi celoeurópsky štandard je päťdesiatka, ale mnohí pritom zabúdajú, že západoeurópsky štandard sú aj diaľnice. Teda, ak sa chce niekto rýchlejšie pohybovať, ide po diaľnici, a potom, keď ide v obci, tak mu vyhovuje aj päťdesiatka alebo päťdesiatka je aj preto, že sa môže dostať inou cestou rýchlejšie. Bohužiaľ, v našej vlasti ešte diaľničná sieť nie je taká rozšírená, a preto podporujem, mimo tých emisií, ako ste povedali, čo je naozaj pravda, návrh na šesťdesiatku, samozrejme, s tým, že je predpoklad, že vodiči ju budú rešpektovať.

    A teraz mi dovoľte, aby som pristúpil k návrhu zmeny jedného paragrafu. Vo štvrtej časti - Dopravná evidencia a evidovanie vozidiel v hlave druhej - Evidovanie vozidiel v § 90 - Zmeny v evidencii navrhujem, aby za odsek 7 bol vložený nový odsek 8 a potom terajší odsek 8 a ďalšie by boli posunuté. Tento návrh na zmenu by mal znieť: "Okresný dopravný inšpektorát vykoná zmenu držiteľa vozidla, ak o to požiada vlastník vozidla. Povinnosti podľa ods. 3 a 4 vyplývajúce pre držiteľa vozidla v tomto prípade plní vlastník vozidla. Vlastníctvo k vozidlu sa preukazuje úradným rozhodnutím, alebo notárskym osvedčením." Pod čiarou je poznámka: "§ 32 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady číslo 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (notársky poriadok)". Tento svoj návrh odôvodňujem takto: V súčasnosti vlastník vozidla, ak toto vozidlo poskytne inému držiteľovi, napríklad v lízingovej spoločnosti, a tento držiteľ neplatí alebo neplní povinnosti, ktoré sú v zmluve, a vlastník vozidla mu chce toto vozidlo odobrať a prenajať inému držiteľovi, nemôže to podľa súčasných zákonov spraviť. Preto navrhujem zmenu tohto paragrafu tak, ako ju navrhujem.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Poliak, pripraví sa pani poslankyňa Ďurišinová.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia,

    pripájam sa k tým pánom poslancom, ktorí považujú tento návrh zákona za veľmi kvalitne spracovaný. Preto by som chcel len v krátkosti reagovať niektorými pozmeňujúcimi návrhmi.

    1. V § 2 písm. n) nahradiť navrhovaný text takto: "Chodníkom je pozemná komunikácia alebo jej časť určená predovšetkým pre chodcov, ktorá je spravidla oddelená od vozovky výškovo alebo iným spôsobom." Odôvodním: Označenie "komunikácia" nie je v súlade so zákonom 135/1961 Zb. v znení § 1 ods. 2 zákona číslo 160/1996 Z. z., pretože pozemné komunikácie absorbujú všetky druhy, teda aj diaľnice, aj cesty, aj miestne, aj účelové komunikácie.

    2. V § 37 ods. 2 písm. e) za slová "plynárenských zariadení" doplniť slová "energetických zariadení, vodárenských a kanalizačných zariadení". Odôvodním: Z dôvodu riešenia havarijných situácií pri poruchách v oblasti vodárenských, kanalizačných a energetických zariadení je potrebné, aby vozidlá týchto organizácií boli vozidlami s právom prednostnej jazdy.

    3. V § 40 ods. 4 sa slová "na ceste včítane chodníka" nahradia slovami "na pozemnej komunikácii". Týka sa to aj odseku 1, kde je v závere formulácia "správca cesty". Navrhujem, aby tam bola formulácia "správca pozemnej komunikácie". Takisto v odseku 3 § 40 je "správca cesty", navrhujem "správca pozemnej komunikácie". V § 40 ods. 4 "vozidlo ponechané na ceste včítane chodníka" navrhujem, aby bolo preformulované na "vozidlo ponechané na pozemnej komunikácii". A taktiež v odseku 4 v bode b) je "správca cesty". Navrhujem, aby bol "správca pozemnej komunikácie", ako aj v odseku 5 "správca cesty" nahradené slovami "správca pozemnej komunikácie". Je to v súlade so zákonom číslo 160/1996 Z. z.

    4. V § 112 Pôsobnosť krajského úradu písmená a) a b) odporúčam vypustiť v celom rozsahu. Odôvodním: Na základe dôvodovej správy k zákonu číslo 226/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa pri vymedzovaní pôsobnosti krajských úradov vychádza z princípu, aby tieto orgány plnili len funkcie, ktoré im vyplývajú z ich funkcie druhostupňových orgánov, a iné pôsobnosti len výnimočne, ak presahujú rámec okresu. Navrhované kompetencie krajských úradov nepresahujú rámec okresu, súhlas sa vydáva na dopravné značenie po prerokovaní s príslušným okresným dopravným inšpektorátom a krajský úrad v nadväznosti na prílohu zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 226/1996 Z. z. a zákon číslo 160/1996 Z. z. nemá kompetencie v oblasti cestného hospodárstva.

    Toľko, vážené kolegyne, kolegovia, z mojich pozmeňujúcich návrhov. Verím, že ich podporíte.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán kolega. V rozprave vystúpi pani poslankyňa Ďurišinová, pripraví sa pán poslanec Vavrík.

  • Ďakujem pekne.

    Vážené kolegyne a kolegovia, vážený pán minister,

    dovoľte mi, aby som aj ja v mene Asociácie lízingových spoločností Slovenskej republiky, ktoré neboli oslovené do pripomienkového konania k tomuto návrhu zákona, predniesla 4 pozmeňujúce návrhy, ktoré, dúfam, zlepšia jeho konečné znenie.

    Môj prvý pozmeňujúci návrh sa týka § 2, bude mať tri odseky. Týka sa vymedzenia pojmov. Za písmeno e) navrhujem doplniť nové písmeno f), ktoré by znelo: "finančný prenájom je zmluva o nájme veci s právom kúpy prenajatej veci podľa § 489 a následne Obchodného zákonníka". Písmeno g): "prenajímateľ je vlastník vozidla, ktorý na základe zmluvy o nájme veci s právom kúpy prenajatej veci podľa § 489 a následne Obchodného zákonníka prenajíma vozidlo". Písmeno h) "nájomca je držiteľ vozidla, ktorý na základe zmluvy o nájme veci s právom kúpy prenajatej veci má prenechané vozidlo do prenájmu; držiteľom vozidla sa stane dňom právoplatnosti zmluvy o prenájme".

    Druhý pozmeňujúci návrh sa týka § 88, ktorý hovorí o prihlasovaní vozidiel do evidencie. Odsek 2 navrhujem doplniť takto: "V prípade, že vlastník vozidla je prenajímateľ, môže vozidlo prihlásiť nájomca na základe splnomocnenia prenajímateľa, ktoré môže byť súčasťou nájomnej zmluvy." Odsek 3 doplniť takto: "V prípade, že vlastník vozidla je prenajímateľ, postupuje sa podľa odseku 2." Odsek 5 doplniť takisto takto: "V prípade finančného prenájmu sa zaznamená do technického preukazu aj vlastník vozidla." Myslím si, že viacerí z nás tu majú auto na lízing, aj ja, aj pár kolegýň má auto na lízing. Tieto náležitosti viac-menej už teraz v praxi prebiehajú takto.

    Ďalší pozmeňujúci návrh sa bude týkať § 90, ktorý hovorí o zmenách v evidencii vozidiel. Odsek 1 navrhujem doplniť takto: "V prípade finančného prenájmu tieto zmeny v evidencii vozidla oznamuje vlastník alebo držiteľ, ktorému bolo udelené písomné plnomocenstvo s úradne overeným podpisom vlastníka. V prípade riadneho ukončenia nájomnej zmluvy s právom kúpy najatej veci držiteľ predloží protokol o riadnom ukončení nájomnej zmluvy vystavenej prenajímateľom."

    A posledný pozmeňujúci návrh sa bude týkať § 91, ktorý hovorí o vyraďovaní vozidiel z evidencie. Odsek 1 navrhujem doplniť takto: "V prípade finančného prenájmu vyradí vozidlo z evidencie na základe požiadania vlastníka alebo držiteľa s písomným plnomocenstvom s úradne overeným podpisom." Odsek 2 doplniť takto: "Vlastník alebo držiteľ vozidla pri vyradení..." - ďalej by text pokračoval tak, ako je to v návrhu zákona. Odsek 4 doplniť takto: "V prípade finančného prenájmu toto potvrdenie vydá vlastníkovi."

    To sú všetky moje pozmeňujúce návrhy. Dúfam, vážené kolegyne a kolegovia, že ich podporíte a tým zlepšíme aj znenie zákona.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pani poslankyňa. V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Vavrík.

    Prepáčte, pán poslanec, predtým s faktickou poznámkou pán poslanec Boros.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

    Ak dovolíte, v rámci faktických poznámok by som podal jediný pozmeňujúci návrh, a to v § 30 ods. 1 prvú vetu nahradiť novou vetou v znení: "Idúce vozidlo musí mať mimo obce rozsvietené stretávacie svetlá." Myslím si, že to je dosť odôvodnená vec, pretože bezpečnosť našich ciest aj z tohto titulu bude rozhodne lepšia. Podávam tento návrh a potom, samozrejme, čakám na rozhodnutie.

  • Hlasy v sále.

  • Myslím, že som to podal správne, dám to písomne, pán spravodajca.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pán kolega. Pán poslanec Vavrík, nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, pán minister,

    dovoľte mi len veľmi krátko povedať, že skutočne tento zákon vyzerá, že je veľmi kvalitne pripravený a trvalo dlhšie obdobie než sa pripravil, ale predsa len mám pár drobných pozmeňujúcich návrhov, ktoré by ho mohli zlepšiť.

    Konkrétne v § 21 ods. 4, ktorý hovorí o otáčaní sa na križovatkách, resp. v ich tesných blízkostiach, by som chcel navrhnúť text za slovami "v jej tesnej blízkosti", myslí sa tým križovatka, doplniť slovami "s výnimkou križovatiek, ktoré sú na to osobitne stavebne usporiadané". Dovoľte, aby som zdôvodnil, čo ma viedlo k tomuto návrhu. Napríklad v Bratislave križovatky Bajkalská - Prievozská, alebo Hodžovo námestie od Staromestskej ulice sú križovatky stavebne vybavené na to, aby sa tesne pred križovatkou dalo otočiť do protismeru. Ak by sme ponechali navrhovanú dikciu, tieto bratislavské križovatky by boli pravdepodobne protizákonné. Takže chcel by som vás poprosiť, aby sme túto drobnú zmenu - "ak sú na to osobitne stavebne usporiadané" - vsunuli do tohto zákona.

    Druhý môj návrh je o niečo zložitejší a hovorí o filozofii obecných polícií vo vzťahu k polícii ako takej, v tejto chvíli k dopravnej polícii. Navrhované znenie ustanovenia § 64 ods. 2 písm. b) dnes znie takto: "pracovník obecnej polície v rovnošate v blízkosti školy alebo predškolského zariadenia pri prechádzaní vozovky školskou mládežou alebo deťmi; takéto oprávnenie má aj iná osoba, ak ju na to poveril okresný dopravný inšpektorát". Hovorí sa, samozrejme, o možnosti zastavovania vozidiel príslušníkmi - v túto chvíľu mestskej polície - kedy môžu. Po veľmi dôkladnom zvážení si vás dovoľujem požiadať o podporu návrhu v § 64 odsek 2 písm. b) preformulovať takto: "pracovník obecnej polície v rovnošate, ak je to potrebné na splnenie jeho povinností, oprávnení alebo úloh obecnej polície". Za takto preformulované písmeno b) som navrhoval vsunúť písmeno e), ktoré by znelo: "iná osoba v blízkosti školy alebo predškolského zariadenia pri prechádzaní vozovky školskou mládežou alebo deťmi, ak ju na to poveril príslušný okresný dopravný inšpektorát". Nasledujúce písmená e), f), g), h) a i) by sa označili písmenami f), g), h), i), j) - posunulo by sa to.

    Odôvodnenie tohto pozmeňujúceho návrhu by som vám chcel stručne komentovať. Pracovník obecnej polície podľa § 7 písm. c) zákona o obecnej polícii je povinný zakročiť, ak je dôvodné podozrenie, že je páchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt. Podľa rovnakého paragrafu písm. d) je povinný zakročiť, ak je ohrozený život, zdravie alebo hrozí škoda na majetku. Na splnenie týchto povinností je pracovník obecnej polície vybavený aj príslušnými opatreniami, ale len dovtedy, pokiaľ osoba, ktorá spáchala trestný čin alebo priestupok, nenasadne do motorového vozidla alebo dovtedy, pokiaľ život, zdravie, majetok neohrozuje vodič jazdou motorového vozidla. V týchto prípadoch pracovník obecnej polície nemôže zakročiť, lebo na splnenie povinnosti zakročiť nie je vybavený príslušným oprávnením, a to oprávnením zastavovať motorové vozidlá.

    Podobná je aj situácia, keď má pracovník obecnej polície zákonný dôvod, aby realizoval svoje oprávnenie prikázať každému, aby na nevyhnutný čas nevchádzal na určené miesta automobilom. Ak na takéto miesto vchádza motorové vozidlo, toto oprávnenie pracovníka obecnej polície je nerealizovateľné, lebo vozidlo je v pohybe. Podobná je situácia pri plnení úlohy ukladať a vyberať pokuty v blokovom konaní za priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky spáchanej neuposlúchnutím zákazu, ktorý vyplýva z miestnej úpravy cestnej premávky. Napríklad keď vodič motorového vozidla poruší dva zákazy - zákaz odbočenia a napríklad zákaz vjazdu, ktoré vyplývajú z miestnej úpravy cestnej premávky, a navyše jazda v protismere je prinajmenšom, podľa nášho názoru, hrozbou škody na majetku. Aj v takomto prípade pracovník obecnej polície je bezmocný a nemá právo motorové vozidlo zastaviť. Takže prosím o zváženie aj tohto momentu.

    No a nakoniec by som sa chcel zastaviť pri § 127, ktorý hovorí o výnimkách v tomto hmotno-právnom predpise, a navrhnúť zváženie možnosti udeľovania výnimiek z úpravy cestnej premávky. Chcel by som vecne argumentovať takto:

    Napríklad v zákazových zónach, myslím tým pešie zóny v mestách, obyvatelia, ktorí bývajú v peších zónach, nemajú šancu dostať sa svojím vozidlom do objektu, ktorý či už vlastnia, alebo sú nájomníci, majú v ňom, povedzme, garáž alebo dvor upravený na parkovanie, a nemajú šancu sa tam dostať cez príslušný zákaz vjazdu, ktorý platí pre pešie zóny. Takisto prevoz zdravotne postihnutých občanov žijúcich v týchto, nazvime to, zakázaných zónach bude komplikovaný, ak nebude možné udeliť výnimku z miestnej úpravy alebo z úpravy na miestnych komunikáciách.

    Ďalej chcem poukázať na stavebnú činnosť práve v historických jadrách miest, kde takisto, ak je opatrená príslušná zóna zákazom vjazdu alebo dopravnou značkou pešia zóna. V praxi je bežné, že dnes sa napríklad na území Bratislavy ročne vydáva okolo 400 výnimiek práve pre tieto prípady, ktoré hovorím, na čas nevyhnutný, napríklad aj na stavebné úpravy, ktoré spomínam.

    Ďalej mám na mysli svadobné obrady. Napríklad v Dóme svätého Martina sú svadobné obrady a svadobné hostiny a svadobčania sa nemôžu dostať s motorovými vozidlami k tejto bratislavskej katedrále. Takisto sa to rieši inštitútom výnimiek, samozrejme, všetko po súhlase s príslušným dopravným inšpektorátom, tak o tom hovorí dnešná úprava, ktorú dnes mienime prijať, teda celkom inú, a ustanovenia možnosti udeliť výnimku tu nie sú.

    Už vôbec nebudem spomínať činnosť správy kriminálnej polície, ktorá tiež drží okolo 30 výnimiek v meste, Slovenskej informačnej služby, mám tým na mysli ministrov, teda vozidlá ústavných činiteľov ako takých. Preto by som si dovolil navrhnúť, aby ste zvážili v § 127 za odsek 3 zaradiť nový odsek 4 tohto znenia: "Výnimku z úpravy cestnej premávky vykonanej dopravnými značkami a dopravnými zariadeniami môže so súhlasom príslušného dopravného inšpektorátu povoliť orgán, ktorý úpravu určil, a určiť podmienky na jej používanie." Samozrejme, doterajší odsek 4 by sa v prípade akceptovania tohto návrhu prečísloval na odsek 5.

    Vážený pán predsedajúci, toľko z môjho vystúpenia.

    Kolegyne, kolegovia, ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pekne, pán kolega.

    Dámy a páni,

    prihlásil som sa aj ja do rozpravy, chcel by som tiež dať jeden pozmeňujúci návrh.

    Vystúpenie pána poslanca Borosa, jeho návrh sa mi skutočne vidí ako dôležitý prvok v cestnej premávke. Vychádzajúc aj z praxe a z právnych úprav niektorých štátov v Škandinávii, vo Švajčiarsku alebo i v Maďarsku, kde autá musia mať rozsvietené stretávacie svetlá nielen mimo obce, ale aj v obci, pretože tam je pomerne veľký pohyb ľudí. Dovoľte mi, aby som aj ja dal svoj návrh v § 30 ods. 1: "Idúce vozidlo musí mať rozsvietené stretávacie svetlá." Vlastne to isté, čo povedal pán kolega Boros, okrem slov "mimo obce".

    Ďakujem.

    Pán kolega Čarnogurský, nech sa páči.

  • Pán podpredseda,

    mám iba metodickú poznámku. V tomto návrhu zákona dochádza k určitej zmene oproti doterajšej úprave pravidiel cestnej premávky v tom, že to schvaľujeme formou zákona, nie formou vládneho nariadenia, ako to bolo doteraz. Uvedomme si, že keď to schválime, tak akákoľvek aj malá zmena sa musí potom robiť opäť formou novely zákona.

    Mám pocit, ako tu odznievajú pozmeňujúce návrhy, či sme vôbec schopní zodpovedne posúdiť tieto pozmeňujúce návrhy aj v celom komplexe zákona, to znamená starostlivo a dobre schváliť takýto zákon. Nemôžem si pomôcť, teraz neviem posúdiť, či, povedzme, rozsvietené svetlá aj mimo obce majú byť pravidlom, alebo nemajú byť pravidlom, a to isté by som mohol povedať pravdepodobne o každom z týchto pozmeňujúcich návrhov, ktoré tu dnes odzneli. Pozmeňujúce návrhy ste pred chvíľou dali aj vy, aj pán Poliak predtým. Tým chcem povedať iba toľko, že aj z vládnej koalície odzneli pozmeňujúce návrhy. Hovorím to iba preto, že hlasovanie o týchto pozmeňujúcich návrhoch zrejme pôjde krížom cez strany a jednoducho nie je zatiaľ zabezpečený nejaký celkový pohľad na tento zákon.

    Preto dávam na zváženie, či vôbec po skončení rozpravy dnes máme o tomto zákone hlasovať, či by nebolo lepšie dať ho potom ministerstvu vnútra opäť na nejaké komplexnejšie vyjadrenie k pozmeňujúcim návrhom, pretože nechcem podceňovať pána ministra vnútra, v žiadnom prípade, ale neviem, či napríklad pán minister vnútra alebo odborný pracovník vnútra je schopný okamžite zaujať kvalifikované stanovisko k tomu, či každý pozmeňujúci návrh je vhodný, alebo nie je vhodný. Opakujem, uvedomme si, že schvaľujeme zákon, a nie iba vládne nariadenie, a ak nechceme, aby sa tento zákon každých 6 mesiacov menil nejakou novelou zákona, tak si starostlivo zvážme, ako budeme pristupovať k týmto pozmeňujúcim návrhom.

  • Ďakujem, pán kolega. V rozprave vystúpi ďalej pán poslanec Černák.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne a kolegovia,

    aj ja sa prikláňam k tým svojim predrečníkom, ktorí hovorili, že k zásadnej zmene dochádza tým, že prijímame bývalú vyhlášku ako zákon, a preto niektoré ustanovenia, ktoré je predpoklad, že sa budú meniť, mohli byť voľnejšie formulované a potom neskôr upravené vyhláškami ministerstva, alebo všeobecne záväznými predpismi.

    Chcem poďakovať pánu spoločnému spravodajcovi, že odporúča bod číslo 7 na schválenie. Je to aj v duchu vystúpenia pána Sečánskeho. Tiež si myslím, že zákaz manipulovať s telefónnym prístrojom je dostatočný a že dispečersky riadené vozidlá, telefónne prístroje s hlasitým telefónom sa môžu za jazdy používať. Pokiaľ by sme prijali iný zákon, vlastne sa nebude dodržiavať, pretože sanitky, dispečerské vozidlá, vozidlá, ktoré sú v havarijnej pohotovosti, všetky sú riadené foneticky.

    Prosil by som spoločného spravodajcu, aby vyňal na samostatné hlasovanie bod číslo 10 spoločnej správy. V tom bode sa hovorí, že vodič taxíka nemusí byť pripútaný pri jazde v uzavretej obci a z toho a priori vyplýva, že klienti by mali byť pripútaní. Pán minister je síce krátko ministrom, ale nech si položí v duchu otázku, či sa aspoň raz pripútal na zadnom sedadle svojho služobného bavoráka. Podobne aj ja dosť často cestujem taxíkom a veľmi málo ľudí sa v taxíku v uzavretej obci pri krátkej jazde pripúta. Keďže je známe, že sedadlo vedľa vodiča je rizikovejšie, vo výbore sme odporúčali, aby sa klienti nemuseli pripútať len na zadných sedadlách, to znamená, že prinútime klientov, aby si sadali v taxíku dozadu, kde je to bezpečnejšie, a budeme tolerovať, že sa nebudú pripútavať. Takže bod číslo 10 na samostatné hlasovanie.

    Ďalej by som chcel podporiť návrhy, ktoré dávala kolegyňa Ďurišinová spoločnému spravodajcovi. Pánu ministrovi dávam do úvahy, že niektorá terminológia, ktorá bola z vyhlášky prebraná, vlastne vznikala v čase, keď ešte neexistoval lízing. Tým, že teraz je veľmi bežná táto forma nadobúdania motorových vozidiel, mal by aj zákonodarca pamätať na to, aby chránil čiastočne aj záujmy tejto skupiny podnikateľov a podnikateľských subjektov.

    Moja záverečná poznámka je vlastne otázka pánu ministrovi. V § 69 sa hovorí o veku, v odseku 1 sa generálne hovorí, že vodičské oprávnenie môže nadobudnúť osoba staršia ako 18 rokov. V odseku 3 sa potom hovorí, že na vedenie niektorých skupín a druhov motorových vozidiel sa môže udeliť aj osobe, ktorá je staršia ako 15 rokov, ak je táto osoba zdravotne postihnutá. Osobe, ktorá nedovŕšila 18 rokov, sa môže udeliť len s písomným súhlasom jej zákonného zástupcu. Páči sa mi toto ustanovenie, pretože poznám niekoľko prípadov, kde deti, ktoré ešte nemajú 18 rokov, ale sú staršie ako 17 rokov, vozia svojich rodičov napríklad na dialýzu alebo do nemocnice, a vzhľadom na túto výnimočnú situáciu mohli si urobiť vodičský preukaz skôr. Teda nepodporujem tých, ktorí sa chcú len z plezíru preháňať na silných autách alebo pretekať, ale tam, kde rodina je skutočne odkázaná na pomoc takéhoto dieťaťa, podporujem, aby vo všeobecne záväznom predpise, ktorý bude podľa odseku 4 vydaný, sa pamätalo aj na túto skupinu.

    Pán policajný prezident si však vo výbore nebol celkom istý, či sa bude pamätať na túto vrstvu, a hovoril o tom, že ide len generálne o osoby staršie ako 18 rokov. Prosím teda odpovedať na otázku, či znenie v § 69 ods. 3 je dostatočné na to, aby pokrylo aj takéto veľmi špecifické prípady, ktoré však môžu veľmi znepríjemniť život niektorým našim postihnutým spoluobčanom.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. V rozprave vystúpi pán poslanec Polka. Predtým s faktickou poznámkou pán poslanec Filkus.

  • Ďakujem. Považujem návrh poslanca Čarnogurského za veľmi rozumný. Samozrejme, pripájam sa k nemu, ale chcem niečo dodať. Pán predsedajúci, keby ste ma teraz sledovali. Navrhoval by som, aby tento návrh dostal procedurálnu formu. A ďalej navrhujem, aby sa o tomto návrhu už v procedurálnej forme hlasovalo na začiatku, pretože to, samozrejme, ovplyvní všetko ostatné.

  • Pán poslanec to dával na zváženie, návrh neformuloval.

  • V poriadku. Pán predsedajúci, dávam procedurálny návrh, aby po skončení debaty bol zákon vrátený vláde na vyjadrenie.

  • Vrátený vláde? Teda prerušiť rokovanie o tomto návrhu zákona a dajme tomu o dva, o tri dni po vyjadrení vlády k jednotlivým návrhom by sme pokračovali v hlasovaní. Tak, ako to zvykneme robiť. Nemôžeme ho vrátiť.

  • Pán predsedajúci, dávam návrh na prepracovanie. Vrátiť vláde na prepracovanie.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán kolega.

  • Ďakujem, pán podpredseda.

    Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dámy a páni,

    dovoľte aj mne niekoľko slov k tejto diskusii k predmetnému vládnemu návrhu zákona.

    Uvedený návrh zákona je skutočne v centre pozornosti celej našej verejnosti, vari s výnimkou poslancov neprítomných na dnešnom rokovaní, a to nielen vďaka kolegovi Cuperovi, ktorý sa výraznou mierou pričinil o popularizáciu tohto vládneho návrhu, ale najmä preto, že všetci chtiac či nechtiac sa stávame účastníkmi cestnej premávky.

    Uvedená problematika bola dosiaľ riešená sekundárnou normotvorbou a aj tá je poznačená zubom času, pretože prvá a existujúca právna úprava bolo vládne nariadenie číslo 54 z roku 1953. A na ňu nadväzoval nekonečný rad vyhlášok a iných normatívov právnych aktov. Ak vychádzame zo základných princípov našej ústavy a princípov demokratického právneho štátu, je nutné určiť základné povinnosti občanov zákonom.

    Uvedomujem si zložitosť vymedzenia základných povinností v tomto smere, ale dnes by sme otvorili nekonečnú diskusiu o tom, či medzi základné povinnosti vodiča patrí napríklad utierať si nos alebo nie. Rozhodne sa však domnievam, že povinnosti uvedené v tomto vládnom návrhu si zasluhujú, aby boli deklarované zákonom, a občania budú mať jednoznačne dané svoje povinnosti vo vzťahu k štátnym orgánom.

    Druhým dôležitým dôvodom na prijatie zákona je skutočnosť, že dochádza k presnejšiemu vymedzeniu pôsobnosti jednotlivých ústredných orgánov štátnej správy vo veciach bezpečnosti cestnej premávky a jej riadenia. Hoci si viem predstaviť jednoznačnejšiu právnu úpravu, jednoznačnejšie vymedzenie povinností najmä ministerstva vnútra a ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií, považujem predložený návrh pre dnešok za dostačujúci.

    Tretím argumentom na prijatie predloženého návrhu zákona v predloženej podobe je potreba prispôsobenia našej právnej úpravy cestnej premávky právnej úprave v štátoch Európskej únie. Nebývalý rozmach dopravy po prelomení železnej opony v oblasti výmeny tovarov, ale i cestovného ruchu núti všetky štáty hľadať čo najoptimálnejšie podmienky na bezkonfliktný priebeh dopravy, ktorá je skutočným krvným riečišťom tovarovej výmeny a hospodárskeho života.

    Treba spomenúť aj nedostatky, ktoré už uviedol pán doktor Sečánsky. To je však boľavý problém, problém celej našej legislatívy. Stretávame sa s tým opakovane, že predkladatelia nepredkladajú vyhlášky alebo iné právne normy, ktorými sa vykonáva zákon. V tomto prípade ide skutočne o desiatky vykonávacích predpisov, ktoré si zasluhovali našu pozornosť, a možno že by boli vyriešili aj časť diskusných príspevkov, ktoré odzneli na dnešnom fóre.

    Dovoľte mi zaujať stanovisko k niektorým návrhom, ktoré by boli po prijatí v rozpore s podmienkami bežnými v Európe a ktoré by skomplikovali uvedenie predmetného vládneho návrhu do života.

    V prvom rade ide o určenie rýchlostných limitov na diaľniciach a v obciach. Návrh na určenie 130 km/h ako odporúčanej rýchlosti znamená legalizáciu 200-kilometrovej rýchlosti a viac na našich pozemných komunikáciách. A ubezpečujem vás i z vlastnej skúsenosti, že naše honosne nazvané pozemné komunikácie "diaľnice" nespĺňajú vôbec podmienky na to, aby sa na nich takouto rýchlosťou pohybovalo. Aj keď si osobne myslím, že doterajších 110 km/h bolo a je pre väčšinu našich vodičov prijateľných, takisto pre väčšinu vozidiel, ktoré sa u nás pohybujú, rešpektujem rozvoj technického stavu motorových vozidiel.

    Pokiaľ ide o obce, dovoľte mi niekoľko faktov. Niektoré z nich už spomínal pán minister, rád by som ich ešte opakovane zdôraznil. Za prvých 8 mesiacov tohto roku bolo v Slovenskej republike 46 759 dopravných nehôd, pri ktorých prišlo o život 353 osôb. Z toho v obciach bolo 35 422 nehôd a pri nich prišlo o život 165 osôb. Teda vyše 75 % nehôd sa stáva v obciach. Rozdiel 10 kilometrov v rýchlosti predstavuje pri hodnotení brzdnej dráhy motorového vozidla 9 až 10 metrov. Dámy a páni, 9 až 10 metrov, to je 10 metrov pre život človeka, ktorý sa zachraňuje pred plechovou príšerou, ktorá sa naňho v obci rúti. Tých 9 až 10 metrov znamená pre mnohých život.

    A ak ešte berieme do úvahy, že ak stanovíme zákonom rýchlosť 50 km/h, ubezpečujem vás z vlastnej skúsenosti, že 90 % vodičov ide aspoň na ten povolený 10-percentný limit, ktorý policajti pri meraní rýchlosti tolerujú. A prevažná väčšina - opravujem, nie prevažná väčšina, ale mnoho vodičov chodí vyššou rýchlosťou. Tak aspoň pre tých, ktorí rýchlosť dodržiavajú, dajme šancu na prežitie.

    Pokiaľ ide o motorové vozidlá, podľa vyjadrenia odborníkov pri 50-kilometrovej rýchlosti je použiteľný štvrtý rýchlostný stupeň, pretože vysokoobrátkové motorové vozidlá sú montované s piatimi rýchlostnými stupňami a štvorka je použiteľná. Samozrejme, argument, že sú tu exhaláty, je akceptovateľný, ale z hľadiska programového vyhlásenia vlády chceme, budeme pokračovať vo výstavbe diaľnic a tento problém v podstate vyriešime. Nechcem hovoriť o príkladoch z európskych štátov, ale skutočne 50-kilometrová rýchlosť sa stáva takým nepísaným pravidlom pre väčšinu štátov Európy.

    Pokiaľ ide o výnimky z používania bezpečnostných pásov, o ktorých hovorili viacerí kolegovia a bola diskusia vo výboroch, bol by to krok späť, krok na Cháronovu loďku. Už som spomenul, že prevažná väčšina nehôd sa stáva v obciach. Dovoľte mi ešte tento počet znásobiť ďalším údajom. Pri nehodách za prvých 8 mesiacov bolo ťažko zranených 1 734 ľudí a ľahko 5 740, z toho v obciach 1 035 ťažko a 3 590 ľahko zranených. Ak teda pripustíme jazdu bez bezpečnostných pásov v obciach, vytvárame akútne nebezpečenstvo nárastu ťažko a ľahko zranených osôb. Ja takúto zodpovednosť kategoricky odmietam. A dovoľte mi, prosím, otázku: Prečo asi montuje FORD, OPEL, MERCEDES, PEUGEOT či ŠKODA bezpečnostné pásy do svojich motorových vozidiel?

    Napokon posledný argument sú smernice Európskej komisie číslo 91 zo 16. decembra 1991, ktoré majú, samozrejme, odporúčajúci charakter, ale ktoré asi vznikli na základe hlbokej analýzy premávky a používania motorových vozidiel v motoristicky vyvinutejších štátoch.

    Obdobné stanoviská by bolo možné zaujať aj k ďalším návrhom, ktoré po konzultáciách s odborníkmi z oblasti riadenia bezpečnosti cestnej premávky nemôžem odporučiť na prijatie, pretože ich argumenty majú nielen empirický, ale skutočne vedecký charakter.

    A napokon ešte prosba k nám všetkým, ale aj k podnikateľom, úradníkom štátnej správy, všetkým účastníkom cestnej premávky. Pochopme aspoň tento zákon ako spoločenskú normu, ktorá je prostriedkom ochrany nášho života, života našich detí. Uponáhľaný alebo lepšie povedané domnele uponáhľaný spôsob života často spôsobí našu neschopnosť organizovať si vlastnú prácu, je chabým argumentom pre rýchlu jazdu, pre aroganciu vo vzťahu k iným účastníkom cestnej premávky, v styku s policajtmi, ktorí si plnia svoje povinnosti, v komunikácii s mamičkou, ktorej kočík nám prekáža vo vytvorení rýchlostného rekordu na trati Bardejov - Bratislava. Andrej, prepáč, že spomínam Bardejov. Prijmeme teda tento zákon ako životný štýl, ako spôsob života slušného človeka, ktorý hodlá autom, bicyklom alebo aj peši vstúpiť do tretieho tisícročia.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. Nemám ďalšie prihlášky do rozpravy. S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Köteles a do rozpravy pán poslanec Čarnogurský.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Vážená Národná rada,

    osobne podporujem návrh, aby sme vrátili zákon vláde, ale nie na prepracovanie, ale na vyjadrenie. Napríklad k návrhu poslancov, ktorí žiadajú, aby vozidlá v premávke boli osvetlené, chcel by som uviesť, že v § 31 ods. 1 sa uvádza: "Vodič motorového vozidla alebo jazdnej súpravy, ktorých rozmery alebo rozmery nákladu presahujú ustanovené miery, je povinný aj za nezníženej viditeľnosti ísť s rozsvietenými stretávacími svetlami." Takisto v § 32 ods. 3 posledná veta znie: "Na vlečenom vozidle musia byť za nezníženej viditeľnosti rozsvietené stretávacie svetlá." To znamená, že keby sme odsúhlasili ten návrh, vylúčili by sme tieto povinnosti, takže tento návrh nie je kompatibilný s celým zákonom. Z tohto dôvodu navrhujem, aby predkladatelia spresnili svoj návrh, ale aby sme nevylúčili tento inak podľa mňa veľmi rozumný návrh.

    Ďakujem.

  • Ešte faktickú poznámku má pán poslanec Sečánsky. Bohužiaľ, najprv sú faktické poznámky, až potom rozprava.

  • K vyjadreniu pána spoločného spravodajcu k tejto problematike, že bolo 35 tisíc dopravných nehôd v obciach. Áno, to je pravda, takýto počet týchto nehôd bol, ale bola by otázka, aká je priama súvislosť medzi týmito nehodami a 50- alebo 60-kilometrovou rýchlosťou. Nazdávam sa, že príčina je niekde inde - v správaní sa chodcov, správaní sa cyklistov a, samozrejme, aj mnohých vodičov. To po prvé.

    Po druhé - normy Rady Európy - v tomto prípade správne uviedol, že ide len o odporúčanie Rady Európy, nejde o príkaz, nejde o konkrétnu normu. A slepo brať tieto skúsenosti? Odôvodnili sme prečo. Ak je tam diaľnica, diaľničná sieť je pomerne hustá, je namieste, aby sa v obciach jazdilo 50-kilometrovou rýchlosťou. Ďalej tam, kde nie je v obciach dôvod na použitie 60-kilometrovej rýchlosti, existuje predsa možnosť dopravnými značkami túto rýchlosť obmedziť na 50 alebo na 40 km/h. Za 60 kilometrov hovorí nakoniec aj to, že policajti majú pri kontrolách nastavené radary na 60, nie na 50-kilometrovú rýchlosť a prakticky pokutujú tých, ktorí idú viac ako 60-kilometrovou rýchlosťou. V tejto súvislosti by bolo dobré zvážiť, prečo najnižšia pokuta, pokiaľ ide o dopravné priestupky, teda aj prekročenie rýchlosti, je 300 korún v súčasnom stave. Nazdávam sa, že ministerstvo by malo rozlíšiť, či pokutovať takouto sumou tých, ktorí idú 62-kilometrovou, alebo idú 100-kilometrovou rýchlosťou. To by bolo treba rozlíšiť.

    A nakoniec rozhodne odmietam stanovisko alebo ten náznak, ktorý tu bol, že ten, kto je za 60-kilometrovú rýchlosť, neváži si ľudské životy. Ja si ich vážim predovšetkým.

  • Ďakujem. Pán poslanec Čarnogurský, nech sa páči.

  • Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia,

    chcel by som sa opätovne vrátiť na chvíľu k tomu problému, ktorý spočíva v tom, že prijímame zákon o pravidlách cestnej premávky, kým doteraz platili u nás pravidlá cestnej premávky vo formách vládneho nariadenia. Podľa môjho názoru, nazdávam sa, nie je dôvod vydávať pravidlá cestnej premávky formou zákona, ale bolo by vhodnejšie, aby naďalej zostali platiť vo forme vládneho nariadenia. Myslím si, že sú preto dva alebo tri dôvody.

    Taký všeobecný dôvod spočíva v tom, že pravidlá cestnej premávky, ak sa budú často meniť, a to formou novely zákona, stanú sa veľmi neprehľadnými, a to znamená, že právna istota týchto pravidiel alebo účastníkov cestnej premávky sa zníži. A potreba pomerne často meniť pravidlá cestnej premávky je nepochybná a je vlastne objektívna. Spočíva jednak v nedostatkoch samotného zákona, prijatia už zákona, a v tomto smere poukazujem na pozmeňujúce návrhy, ktoré odzneli tu na tomto pléne a ktoré nevieme sami posúdiť, ktoré z nich sú oprávnené, ktoré nie sú oprávnené, ďalej ktoré z nich zasiahnu, narušia celkovú koncepciu zákona, ktoré nenarušia celkovú koncepciu zákona. Čiže už z počtu pozmeňujúcich návrhov, ktoré odzneli na tomto dnešnom plenárnom zasadnutí, možno usudzovať, že návrhy alebo potreba nejakého menenia tohto zákona bude trvať aj ďalej.

    Druhá vec je taká, že samotný technický vývoj, a to jednak vozidiel a jednak komunikácií, si vyžaduje z času na čas meniť pravidlá cestnej premávky tak, aby zodpovedali cestným podmienkam, ktoré v premávke existujú. Z toho dôvodu si myslím, že oveľa pružnejšie a lepšie bude možné odstraňovať prípadné nedostatky zákona, ktoré sa objavia vlastne až v procese používania tohto zákona, čiže až samotná cestná premávka odhalí, ktoré ustanovenia zákona zodpovedajú, ktoré prípadne zodpovedajú menej, a jednak technický vývoj v cestnej premávke - toto všetko spôsobí, že bude potrebné meniť zákon, to znamená meniť pravidlá cestnej premávky. A v takom prípade sa to dá urobiť omnoho lepšie, pružnejšie, keď to robí vláda svojím nariadením, ako keď sa to musí robiť formou novely zákona.

    Preto navrhujem alebo doplňujem svoj predchádzajúci návrh, aby bol zákon vrátený vláde. Doplňujem tento svoj návrh, aby bol vrátený vláde s odporúčaním, aby vláda vydala pravidlá cestnej premávky formou vládneho nariadenia.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Faktická poznámka - pán Hofbauer.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Veľmi pozorne som počúval vystúpenie pána poslanca Čarnogurského, ale domnievam sa, že presne z tých dôvodov, ktoré uvádzal, to jednoducho nie je možné. Totiž premávka na pozemných komunikáciách nebola do súčasnosti upravovaná na základe vládneho nariadenia alebo uznesenia vlády. Vôbec nie. Bola to ešte nižšia podzákonná norma. Bola to vyhláška buď Federálneho ministerstva vnútra alebo vyhláška Federálneho ministerstva dopravy. To s vládou nemalo nič spoločné, ani s federálnou, ani národnou. Takže takýmto spôsobom to nie je možné, pretože sa zásadným spôsobom zmenila politická štruktúra nášho štátu. Chápem, že akceptácia alebo aplikácia rýchlych zmien je oveľa vhodnejšia takouto formou, ktorá je podzákonná, ale obávam sa, že to v súčasnom ústavnom stave jednoducho možné nie je.

    V technických podmienkach vývoja motorových vozidiel sa nedejú také revolučné a rýchle prevratné zmeny, ani na pozemných komunikáciách sa nedejú náhle technické zmeny. Štátne normy máme platné v zásade 15 rokov bez zásadných zmien, teda aby bolo treba každú chvíľu robiť novelizáciu zákona, čo sa týka prevádzky na pozemných komunikáciách. To sú veľmi fixné záležitosti a tento zákon, ktorý prijímame, nie je predsa nejaké nóvum. To je len novelizácia toho, čo sa v tomto štáte v podstate vyvíja, spresňuje a dopĺňa od čias prvej republiky cez Slovenský štát, povojnové usporiadanie, cez federáciu až do súčasnosti. Takže neobjavujeme nový zákon, len cizelujeme to, čo tu máme.

    Ďakujem.

  • Pán Čarnogurský. Nech sa páči.

  • Pán poslanec Hofbauer, chcem len reagovať na vašu poznámku. Po prvé, myslím si, že právne je to možné, aby tieto pravidlá boli vydané formou vládneho nariadenia. Samozrejme, to zakotvenie je v zákone, čiže v zákone je iba splnomocnenie pre vládu, aby ich vydala formou vládneho nariadenia. Ale druhá vec, keď ide o to, aby to bolo vydané podzákonnou normou, či formou vládneho nariadenia, alebo nariadenia ministerstva vnútra, to už je detail, ktorý si vláda môže vybrať, pretože v tom smere nie je viazaná odporúčaním Národnej rady.

  • Pán Čarnogurský, nechcem s vami polemizovať, ale pretože vediem schôdzu a budem musieť dať o vašom návrhu hlasovať, pretože to je zásadný návrh, obávam sa, že Národná rada o tomto vašom návrhu nemôže hlasovať. Prečo? My jednoducho nemôžeme v tomto štádiu vrátiť zákon vláde na prepracovanie. Môžeme jednoducho tento zákon neschváliť, to znamená, že vláda ho musí najprv prepracovať a do 6 mesiacov ho môže opäť vrátiť, alebo môžeme urobiť to, čo navrhol pán poslanec Köteles, prerušiť rokovanie o tomto návrhu s tým, že sa vláda do určitého času, samozrejme, ešte počas rokovania 17. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky, vyjadrí k týmto pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom.

    Pán Hrušovský, nech sa páči.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

    Aby sme sa aspoň sčasti mohli vyhnúť istým chybám, ktoré by sa mohli stať pri hlasovaní o týchto pozmeňujúcich návrhoch, aby sme v tom smere dodržiavali rokovací poriadok, navrhujem, aby sme prerušili rozpravu o tomto návrhu zákona, aby sme určili výbor, ktorý požiadame o zaujatie stanoviska, zrejme to bude gestorský výbor, a po vyjadrení stanoviska výboru, kde výbor si môže pozvať aj príslušného ministra, dostali stanovisko tohto výboru, aby sme sa mohli jednoduchšie rozhodnúť o konečnom znení.

  • Keďže je to konkrétny návrh, ktorý nie je v rozpore s rokovacím poriadkom, ale práve naopak, vychádza z rokovacieho poriadku, pán kolega, dám o vašom návrhu hlasovať bez rozpravy.

    Dámy a páni, skôr ako sa budete prezentovať, keďže ste tu neboli všetci, pán kolega Hrušovský navrhol v tomto momente prerušiť rozpravu, aby gestorský výbor zaujal stanovisko k pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom, samozrejme, aj s vyjadrením vlády Slovenskej republiky s tým, že ak dostaneme tieto materiály, lebo skutočne pozmeňujúcich návrhov bolo pomerne veľa, by sme pokračovali v rokovaní o tomto návrhu zákona.

    Prosím, prezentujme sa a zároveň hlasujme. Pán spoločný spravodajca, aký je tvoj názor?

  • Odporúčam návrh schváliť.

  • Pán spoločný spravodajca odporúča tento návrh schváliť.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 123 poslancov. Za návrh hlasovalo 121 poslancov. Proti návrhu nehlasoval nikto. Hlasovania sa zdržali 2 poslanci.

    Dámy a páni, odhlasovali sme prerušenie tohto bodu rokovania v tých intenciách, ako bol návrh pána kolegu Hrušovského.

    Dámy a páni, keďže je dvanásť hodín, vyhlasujem obedňajšiu prestávku s tým, že táto mimo zvyklostí bude kratšia. Stretneme sa v rokovacej miestnosti o 13.15 hodine, nakoľko dnes vystúpi v parlamente náš vzácny hosť z Anglicka.

    Ešte sa s faktickou poznámkou hlási pán poslanec Hofbauer.

  • Prosím členov výboru pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, aby sme sa stretli v miestnosti číslo 30, potrebujeme prerokovať ešte jeden bod, ktorým sme sa pre neúčasť poslancov na poslednom rokovaní nezaoberali.

  • Po prestávke.

  • Vážené pani poslankyne, páni poslanci, kým budeme pokračovať, mám otázku na pracovníkov televízie.

    Pán kameraman, chcete tam byť s tou kamerou po celý čas, keď bude prednášať pani Boothroydová? Dajte kamery niekde hore a stade to berte, ale nie stadiaľ. Dajte si to von, do kúta.

  • Hlasy v sále.

  • Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    budeme pokračovať v rokovaní 17. schôdze Národnej rady s tým, že

    d v a d s i a t y m p r v ý m bodom programu je

    vládny návrh zákona Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 63/1993 Z. z. o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 240/1994 Z. z.

    Vládny návrh zákona ste dostali ako tlač 456 a správu o prerokovaní vo výboroch ako tlač 456a.

    Z poverenia vlády Slovenskej republiky návrh zákona odôvodní minister vnútra pán Krajči. Prosím, pán minister, aby ste nás oboznámili s obsahom návrhu.

  • Vážený pán predseda, pani poslankyne, páni poslanci,

    krátko po vzniku Slovenskej republiky bol 18. februára 1993 prijatý nový zákon o jej štátnych symboloch. Myslím, že všetci budete súhlasiť s konštatovaním, že tento zákon má v našom právnom poriadku výnimočné postavenie. Je daný láskou, ktorú cítime k našej vlasti a ktorá je vyjadrená v zákone o jej symboloch. V priebehu jeho tvorby, pri prerokúvaní a schvaľovaní zákona, bol každý, kto sa pri tom zúčastnil, svedkom toho, aký význam majú štátne symboly pre každého, kto s nadšením privítal vznik Slovenskej republiky.

    Pozornosť, úsilie, námaha spojená s jej bojom o dôstojné miesto medzi ostatnými stáročia existujúcimi štátmi akoby pomaly vymazávali spomienky na prežité dni radosti. Opäť sa nám však vynárajú pred očami teraz, keď sa znovu stretávame pri novele zákona o štátnych symboloch. Tí, ktorí ju pripravovali, mali ako prví možnosť uvedomiť si zo stanovísk, ktoré došli zo všetkých kútov Slovenska, akou veľkou citovou záležitosťou pre jeho občanov štátne symboly stále sú. Toto uvedomenie bolo sprevádzané uspokojením z toho, že rozoslaný návrh novely zákona adresátov zas na chvíľku spojil vedomím spolupatričnosti a spomienkou na radosť.

    Počas účinnosti zákona po roku 1993 priniesol život ďalšie poznatky o používaní štátnych symbolov, ktoré sa stali dôvodom na vypracovanie návrhu v poradí druhej novely zákona číslo 63/1993 Z. z.

    Prvá zmena sa týka subjektov používajúcich štátny znak. Ustanovenie § 3 ods. 1 platného znenia zákona stanovuje subjekty, ktoré sú povinné používať štátny znak. Ustanovenie § 3 ods. 2 zase vymenúva niektoré subjekty, ktoré ho môžu používať. Sú to štátne, vedecké, kultúrne a peňažné ustanovizne a orgány územnej samosprávy.

    Predložený návrh predovšetkým zrušuje odsek 2 a subjekty v ňom uvedené uvádza v odseku 1. To ich doterajšiu možnosť používať štátny znak mení na povinnosť. Rozšírenie povinnosti odôvodňujú potreby praxe, ktorá ukázala, že platná úprava používania štátneho znaku je príliš úzka, a to tak čo do jej subjektov, ako aj spôsobu používania štátneho znaku. Čo sa týka orgánov územnej samosprávy, zmena ich doterajšej možnosti na povinnosť má svoje vecné opodstatnenie vo výkone prenesených kompetencií štátu obcami.

    Obsahom druhej zmeny je rozšírenie spôsobu používania štátneho znaku. Štátne orgány majú v súčasnosti povinnosť používať štátny znak na označenie svojich budov a zasadacích miestností. Predložený návrh rozširuje povinné používanie štátneho znaku na všetky úradné miestnosti a na ďalšie miestnosti slúžiace na styk s verejnosťou. V záujme výchovy k vlastenectvu sa povinnosť bude vzťahovať i na učebne štátnych škôl. Novozakotvené povinné subjekty, t. j. orgány územnej samosprávy a príslušné ustanovizne, by ho mali používať na svojich budovách a v zasadacích miestnostiach.

    Precíznejšie sa navrhuje upraviť používanie štátneho znaku na listinách, a to v súvislosti s rozšírením povinných subjektov. Rozširuje sa i používanie ďalšieho štátneho symbolu - štátnej vlajky. Nové je používanie štátnej vlajky na budovách orgánov územnej samosprávy a v miestnostiach najvyšších predstaviteľov štátnych orgánov, ďalej v zasadacích miestnostiach orgánov územnej samosprávy a uvedených ustanovizní. Celkovo však zostáva v porovnaní so štátnym znakom jej používanie užšie. Návrh precíznejšie upravuje i používanie štátnej hymny.

    Novým ustanovením, ktoré návrh novely zákona prináša, je zakotvenie sankcií za porušovanie zákona a zakotvenie orgánov príslušných pre problematiku štátnych symbolov.

    V súvislosti s návrhom sankcií považujem za nevyhnutné zdôrazniť, že realizátori týchto ustanovení - ministerstvo vnútra, krajské i okresné úrady - budú v praxi najmä upozorňovať na nesprávne používanie a požadovať plnenie ustanovení zákona. Ich úlohou v tejto oblasti bude teda predovšetkým vychovávať. Zakotvenie príslušných orgánov v tejto oblasti je zas nevyhnutné preto, lebo výslovné uvedenie subjektov oprávnených konať na úseku štátnych symbolov platné právne predpisy zatiaľ neobsahujú.

    Návrh zákona prerokovali výbory Národnej rady. K návrhu bolo uplatnených viacero pripomienok, ktoré však mali formulačný charakter a vecný obsah návrhu nezmenili. Výbory ocenili predovšetkým doplnenie zákona o dohľad nad dodržiavaním jeho ustanovení. Vzhľadom na to, že všetky pripomienky návrh zákona skvalitňujú, predkladateľ s nimi súhlasil.

    Vážená Národná rada, dúfam, že návrh novely budete považovať za opodstatnený a vyjadríte s ním súhlas.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pekne pánu ministrovi.

    Prosím spoločného spravodajcu pána poslanca Jána Smolca, aby podal správu o výsledkoch prerokovania návrhu vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.

  • Vážený pán predseda, páni ministri, panie kolegyne, páni kolegovia,

    dovoľte mi predniesť spoločnú správu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu, územnú samosprávu a národnosti, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre životné prostredie a ochranu prírody o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 63/1993 Z. z. o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 240/1994 Z. z., tlač číslo 456.

    Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím číslo 1089 z 29. júla 1996 pridelil uvedený vládny návrh zákona na prerokovanie v termíne do 4. septembra 1996 Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu, územnú samosprávu a národnosti a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport. Na podanie správy o výsledku prerokovania tohto vládneho návrhu zákona určil predseda Národnej rady Slovenskej republiky Výbor Národnej rady pre verejnú správu, územnú samosprávu a národnosti.

    Určené výbory Národnej rady prerokovali návrh zákona v dňoch 27. augusta až 3. septembra 1996. Na základe vlastnej iniciatívy prerokoval vládny návrh zákona 4. septembra 1996 i Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre životné prostredie a ochranu prírody.

    S návrhom vyslovili súhlas všetky výbory Národnej rady, okrem Výboru Národnej rady pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport, ktorý neprijal uznesenie, nakoľko podľa § 48 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady číslo 44/1989 Zb. o rokovacom poriadku Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov návrh na uznesenie nezískal potrebnú nadpolovičnú väčšinu všetkých členov výboru.

    K vládnemu návrhu zákona uplatnili tri výbory Národnej rady 8 pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov. Pozmeňujúce a doplňujúce návrhy máte uvedené v spoločnej správe 456a. Zlepšujú predložený vládny návrh, precíznejšie upravujú používanie štátnych symbolov, osobitne štátneho znaku. Navrhujem tieto pozmeňujúce a doplňujúce návrhy odsúhlasiť en bloc.

    Ďakujem, pán predseda.

  • Ďakujem, pán spoločný spravodajca. Prosím, zaujmite miesto určené pre spravodajcov.

    Otváram rozpravu k tomuto bodu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku od predsedníčky výboru pani Lazarovej. Prosím, pani poslankyňa.

  • Vážený pán predseda, vážení páni ministri, vážené poslankyne, poslanci,

    dovoľte mi predniesť doplňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 63/1993 Z. z. o štátnych symboloch Slovenskej republiky, t. j. štátnej vlajky a zástavy, štátnej hymny a štátneho znaku, v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 240/1994 Z. z.

    Zmeny v predloženom návrhu novely zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 63/1993 Z. z., ako to už bolo povedané, sa týkajú predovšetkým § 3 zákona, ktorý vymenúva jednak subjekty, ktoré sú povinné štátny znak používať, a jednak subjekty, ktoré ho môžu používať, ako aj § 4, ktorý hovorí o používaní štátneho znaku na označenie budov.

    Vzhľadom na to, že uvedený zákon zakotvuje nielen všeobecné pravidlá na používanie štátnej vlajky a zástavy, ako i na hranie a spievanie štátnej hymny, ale súčasne sa v ňom stanovuje, za akých podmienok a ako sa môže použiť aj vlajka a hymna iného štátu, vzniká tu určitá disproporcia s § 4. Tento paragraf totiž hovorí o používaní slovenského štátneho znaku na vonkajšie označenie budov, pričom možnosť používania štátnych znakov aj cudzích štátov neupravuje.

    Z uvedených dôvodov navrhujem doplniť článok I § 4 ods. 1 o písmeno f), za ktoré bude vložený text tohto znenia: "Štátny znak iného štátu sa môže používať na vonkajšie označenie iba tých budov, v ktorých sídlia zastupiteľské úrady cudzích štátov."

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem aj ja pani poslankyni. Nech sa páči, pán poslanec Filkus.

  • Samozrejme, vystupujem z pozície liberála a okrem toho som aj tolerantným, poznáte ma, a veľmi dobre som si uvedomil - a to nehovorím formálne - tú vzácnosť, dôležitosť, významnosť symbolov vo vzťahu ku každému z nás. Ale práve preto by som sa rád dozvedel, prečo výbor pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport, jediný výbor, neprijal platné uznesenie, ako to povedal spravodajca.

    Viete, nechcem to ani dramatizovať, ani robiť z toho divadlo, ale predsa sme mali aj iné dôležité veci, a stále nejako nevieme prevziať na seba zodpovednosť. A teraz ide o symboly a výbor pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport neprijal uznesenie. Bol by som rád, keby predseda alebo niekto z výboru povedal, prečo.

  • Ďakujem. Zrejme to bude taká prozaická odpoveď. No prečo? Asi kvôli našej disciplíne.

    Predseda výboru pán Haťapka.

  • No, je to tak, že sme neboli uznášaniaschopní. Žiaľ, chýbali niektorí koaliční aj opoziční poslanci.

    Ale chcel by som povedať niečo iné a využiť príležitosť, že je tu pán minister vnútra. Chcel by som upozorniť na to, že na našich štátnych úradoch, budovách sa nesprávne používa slovenská zástava. Podľa ústavy vlastne máme len vlajku, nemáme zástavu, ale keď ju používajú, tak z druhej strany je poradie farieb červeno-modro-biela so slovenským znakom. Táto zástava nie je vlastne nikoho. Ak tam ten znak nebude, bude to ruská zástava, a ak tam je, tak je nikoho.

    Chceli sme novelizovať zákon, s pánom ministrom Hudecom sa táto novelizácia pripravovala. Bol som aj v Legislatívnej rade vlády a tam mi heraldici vysvetlili, že vraj aj Nemci majú zástavu len z jedného listu. Upozorňoval som, že táto zástava musí byť z dvoch listov tak, aby poradie farieb bolo zachované, tak ako je predpísané, biela-modrá-červená.

    Bol by som toho názoru, aby aspoň na štátnych budovách, školách, verejných budovách bola táto zástava zakázaná, aby sa mohla používať len vlajka a zástava len v tom prípade, ak by bola z dvoch listov. Pretože kdekoľvek idete, všimnite si, že z jednej strany je biela-modrá-červená a z druhej červeno-modro-biela. Je to vyslovene výrobná záležitosť, ale je to aj neúcta k nášmu slovenskému symbolu.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Ešte pán poslanec Čarnogurský.

  • Ďakujem za slovo.

    K pozmeňujúcemu návrhu pani poslankyne Lazarovej by som chcel povedať, že budovy zastupiteľských úradov sú spravidla exteritoriálnym územím a slovenský zákon nemôže upravovať, čo tam môže byť, a čo tam nemôže byť. Čiže myslím si, že ten návrh je zbytočný.

  • Vážený pán predseda, vážený pán minister,

    mám len jednu otázku. Tu sa určuje, že štátne múzeá, galérie a ďalšie štátom zriadené organizácie z oblasti kultúry musia mať povinne štátny znak. V tejto chvíli sa chcem spýtať, či po presune bývalých štátnych múzeí, to znamená múzeí celonárodného významu pod regionálnu kontrolu, tak ako to presadzuje pán minister Hudec, tieto múzeá nebudú nositeľmi štátneho znaku. Ako príklad sa pýtam napríklad na Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, ktoré v tejto chvíli bude regionálnym múzeom, či nie je povinné mať štátny znak. To je otázka. Patrí to vlastne k bodu 4 návrhu zákona.

  • Ďakujem. Predseda výboru pán Hofbauer.

  • Ešte raz pani predsedníčka Lazarová.

  • Ďakujem za slovo.

    Pán predseda Hofbauer ma predbehol. Chcela som dať to isté vysvetlenie, že štátny znak cudzieho štátu sa môže používať iba na budovách zastupiteľských úradov. To znamená, že na iných sa nemá používať.

    Ďakujem.

  • Pán poslanec Čarnogurský povedal takú vec, že o veciach, ktoré sú samozrejmé, netreba v zákonoch hovoriť.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, má ešte niekto niečo do rozpravy?

  • Šum v sále.

  • Pán poslanec, dobre viete, že ja vždy poviem áno. Dvakrát som sa spýtal, či niekto má niečo do rozpravy.

    Pýtam sa pána ministra, či sa chce vyjadriť k rozprave.

  • Pán minister sa nechce vyjadriť k rozprave.

    Chce sa vyjadriť k rozprave pán spoločný spravodajca? Ak nie, pristúpime k hlasovaniu.

  • Vážený pán predseda, v rozprave vystúpila iba pani poslankyňa s pozmeňujúcim návrhom. Navrhujem, aby sme prikročili k hlasovaniu.

  • Prečítajte návrh pani poslankyne, keďže je to jediný návrh z rozpravy.

  • Odporúčam prijať všetkých 8 pozmeňujúcich návrhov zo spoločnej správy uvedených v tlači 456a a navrhujem hlasovať o týchto pozmeňujúcich návrhoch en bloc.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, počuli ste návrh spoločného spravodajcu. Budeme hlasovať o pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch spoločnej správy. Pán spravodajca navrhuje, aby sme všetky tieto zmeny odsúhlasili en bloc.

    Prosím, prezentujme a hneď hlasujme. Pán spoločný spravodajca navrhuje...

  • Ďakujem. Pán spoločný spravodajca odporúča prijať tieto pozmeňujúce návrhy zo spoločnej správy.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 102 poslancov. Za návrh hlasovalo 91 poslancov. Proti návrhu nehlasoval nikto. Hlasovania sa zdržalo 7 poslancov. Nehlasovali 4 poslanci.

    Tieto pozmeňujúce a doplňujúce návrhy zo spoločnej správy sme prijali.

  • Pani poslankyňa Lazarová predložila pozmeňujúci návrh, ktorý prečítam, keďže vznikol istý protinávrh alebo oponentúra. Navrhuje doplniť článok I § 4 ods. 1 o písm. f), za ktorý bude vložený text tohto znenia: "štátny znak iného štátu sa môže používať na vonkajšie označenia iba tých budov, v ktorých sídlia zastupiteľské úrady cudzích štátov".

    Odporúčam prijať tento pozmeňujúci návrh, pretože to skutočne určuje, aby sa nepoužíval inde.

  • Počuli ste pozmeňujúci, resp. doplňujúci návrh pani poslankyne Lazarovej. Budeme o ňom hlasovať.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme. Pán spoločný spravodajca ho navrhuje prijať.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 108 poslancov. Za návrh hlasovalo 59 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 24 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 22 poslancov. Nehlasovali 3 poslanci.

    Prijali sme tento pozmeňujúci návrh.

  • Pán predseda, hlasovali sme o všetkých pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch. Ostáva nám úloha hlasovať o vládnom návrhu ako celku. Odporúčam ho prijať.

  • V súlade s § 26 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku budeme hlasovať o vládnom návrhu zákona ako celku s doplňujúcimi a pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré sme už prijali. Prosím, prezentujme sa a hlasujme. Pán spoločný spravodajca odporúča, aby sme tento návrh zákona prijali.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 112 poslancov. Za návrh hlasovalo 82 poslancov. Proti návrhu nehlasoval nikto. Hlasovania sa zdržalo 29 poslancov. Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že sme uvedený zákon prijali.

    Ďakujem pekne, pán spoločný spravodajca.

  • Podľa schváleného programu budeme pokračovať

    vládnym návrhom zákona Národnej rady Slovenskej republiky o prokuratúre.

    Tento vládny návrh ste dostali ako tlač 466 a spoločnú správu výborov ako tlač 466a.

    Z poverenia vlády Slovenskej republiky návrh zákona uvedie minister spravodlivosti, ale vidím, že pán minister tu nie je.

  • Po chvíli.

  • Vážené pani poslankyne, páni poslanci, pán minister spravodlivosti prišiel, takže budeme pokračovať vládnym návrhom zákona Národnej rady Slovenskej republiky o prokuratúre.

    Vládny návrh zákona, ako som povedal, ste dostali ako tlač číslo 466 a spoločnú správu výborov ako tlač číslo 466a.

    Z poverenia vlády Slovenskej republiky vládny návrh zákona uvedie minister spravodlivosti Slovenskej republiky pán Jozef Liščák. Prosím, pán minister.

  • Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,

    vidím, že generálny prokurátor je tu, to je hlavné. Ospravedlňujem sa, že som prišiel neskôr, predkladal som vo vláde návrh zákona o organizácii súdnictva, takže stihol som ako som stihol.

    Vládou Slovenskej republiky, jej uznesením číslo 20 z augusta 1996, som bol poverený odôvodniť vládny návrh zákona Národnej rady Slovenskej republiky o prokuratúre na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky.

    Predkladaný návrh napĺňa požiadavku Ústavy Slovenskej republiky, ktorá v článku 151 predpokladá, že právne pomery prokurátorov a organizáciu tohto orgánu štátu upraví osobitný zákon. V siedmich častiach upravuje poslanie prokuratúry, jej pôsobnosť, organizáciu tohto orgánu štátu, postavenie prokurátorov a právnych čakateľov prokuratúry, pracovnoprávne vzťahy a služobné pomery prokurátorov, ich práva a povinnosti a výkon prokurátorskej činnosti.

    V súlade s Ústavou Slovenskej republiky predkladaný návrh konštruuje prokuratúru ako samostatný nezávislý štátny orgán, ktorý presadzovaním zákonov a ostatných právnych predpisov do života spoločnosti chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Navrhovaný zákon má nahradiť platný zákon o prokuratúre číslo 60/1965 Zb., ktorý počas svojej viac ako 30-ročnej platnosti bol sedemkrát menený a dopĺňaný. Všetky vykonané novely zákonov o prokuratúre sa prispôsobovali meniacim sa politickoekonomickým pomerom a od roku 1993 aj novým štátoprávnym pomerom spoločnosti.

    Základné zmeny, ku ktorým došlo v politickej, ekonomickej a štátoprávnej oblasti spoločnosti, si vyžiadali potrebu prijatia nového zákona o prokuratúre. Aj v tomto orgáne štátu treba zákonne upraviť režim, ktorý bude prispievať k upevňovaniu demokratických a právnych princípov vnútroštátneho a medzinárodného pôsobenia Slovenskej republiky.

    Predkladaný návrh zákona o prokuratúre vo forme zásad i vo forme osnovy bol prerokovaný a schválený v medzirezortnom pripomienkovom konaní, Legislatívnou radou vlády a vládou Slovenskej republiky a bol prerokovaný aj vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.

    Návrh, ktorý zákonodarnému zboru vláda Slovenskej republiky predložila, má komplexne novým spôsobom upraviť základné otázky pôsobenia a organizácie prokuratúry, pracovnoprávne vzťahy a služobné pomery prokurátorov a právnych čakateľov prokuratúry, ako aj metódy činnosti prokuratúry na jednotlivých úsekoch jej pôsobnosti.

    Predkladaný návrh vychádza z dostupného poznania právnych úprav týkajúcich sa prokuratúr vo vyspelých demokratických štátoch, preto aj predkladaný návrh zákona vychádza zo všeobecne uznávaného stanoviska, že hlavnou úlohou prokuratúry je a zostáva stíhanie páchateľov trestných činov a vykonávanie dozoru nad orgánmi, ktoré vykonávajú prípravné konanie, teda vyšetrovanie. Prokuratúra svojimi oprávneniami má a musí zabezpečiť, aby sa v prípravnom trestnom konaní postupovalo výlučne spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

    Predkladaný návrh zákona nevylučuje možnosť, aby prokurátor jednotlivé vyšetrovacie úkony, alebo aj celé vyšetrovanie vykonal osobne v rámci svojich oprávnení pri výkone dozoru prokurátora. V trestom konaní prokurátor plní v mene štátu tiež nezastupiteľné úlohy obžalobcu. Predkladaný návrh zákona o prokuratúre novo upravuje oprávnenie generálneho prokurátora vo vzťahoch k vojenskej súčasti prokuratúry. Návrh zákona predpokladá zachovanie právomoci prokuratúry v netrestnej oblasti. Neupravuje však postavenia a procesné oprávnenia prokurátora v občianskom súdnom konaní. Vychádza z filozofie, že ich upravuje a bude upravovať a meniť občiansky súdny poriadok.

    V oblasti verejnej správy sa pôsobnosť prokuratúry zameriava na prípady, ktoré nemožno preskúmať v rámci správneho súdnictva pre nedostatok súdnej právomoci alebo pre absentovanie návrhu na začatie súdneho konania.

    V predkladanom návrhu sú premietnuté pravidlá o úlohe prokurátora, ktoré boli schválené 8. kongresom OSN o prevencii zločinnosti a zaobchádzaní s páchateľmi v septembri roku 1990.

    Pri výkone svojej funkcie sú prokurátori povinní vyvarovať sa akejkoľvek diskriminácie, najmä politickej, sociálnej, národnostnej, náboženskej a rasovej. S funkciou prokurátora je nezlučiteľné zastávanie akejkoľvek inej platenej funkcie a výkon inej zárobkovej činnosti.

    Návrh jednoznačne vylučuje vydávanie všeobecne záväzných výkladových stanovísk prokuratúry a poskytovanie právneho poradenstva a služieb právnej pomoci.

    Predkladaný návrh zákona o prokuratúre nepreberá koncepciu prokuratúry ako univerzálnej strážkyne zákonnosti. Návrh upúšťa od upozornenia ako prostriedku prokurátorského pôsobenia v mimotrestnej oblasti a nahrádza ho oprávnením navrhovať orgánom verejnej správy, aby odstránili porušenie zákona.

    Predkladaný návrh spresňuje podmienky vymenovania prokurátora a generálneho prokurátora, pre ktoré ustanovuje funkčné obdobie. Predlžuje čakateľskú prax, novo upravuje pracovnoprávne pomery prokurátorov a právnych čakateľov prokuratúry. Závažnou je skutočnosť, že predkladaný návrh zákona zvyšuje právne istoty prokurátorov v tom, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru budú môcť uplatniť na súde.

    Predkladaný návrh zákona o prokuratúre utvára právne podmienky nato, aby prokuratúra mohla plniť svoje ústavné poslanie. Odporúčam preto Národnej rade Slovenskej republiky, aby predkladaný návrh zákona o prokuratúre schválila.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán minister. Ako spoločný spravodajca bol určený pán Bartolomej Kunc, ale prosím pána spravodajcu, aby zostal na mieste, pretože pani speakerka z Dolnej snemovne je tu a príde do našej zasadacej miestnosti.

  • Potlesk pri príchode pani Boothroydovej.

  • Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    dovoľte mi, aby som v mene svojom a v mene vašom privítal na pôde Národnej rady Slovenskej republiky Jej Excelenciu predsedníčku Dolnej snemovne britského Parlamentu pani Betty Boothroydovú.

  • Sme radi, že môžeme medzi sebou privítať predstaviteľa jedného z najstarších európskych parlamentov, ktorý už dlhé stáročia je pilierom parlamentnej demokracie. Za dlhé stáročia jeho existencie sa podieľal na vytváraní politického a právneho rámca britskej spoločnosti ako vzoru európskeho demokratického štátu. Veľká Británia ako jedna z najväčších svetových veľmocí ovplyvňovala modernú históriu väčšiny európskych štátov vrátane nášho štátu. Naše súčasné vzťahy môžu nadväzovať na spoluprácu našich národov najmä pred druhou svetovou vojnou a počas nej.

    Výraznou súčasťou zmien, ktoré nastali na Slovensku po roku 1989 a najmä po roku 1993, keď sme nastúpili cestu samostatného suverénneho štátu, je demokratizácia parlamentu. Tento proces sa nezaobíde bez úzkej spolupráce so stabilnými demokratickými parlamentmi.

    Súčasná návšteva pani predsedníčky Dolnej snemovne je príkladom rozvíjania vzťahov medzi krajinami s rozvinutými demokratickými systémami a krajinami, ktoré nastúpili cestu demokratizácie.

    Pani Betty Boothroydová je významnou politickou osobnosťou Veľkej Británie s dlhoročnými skúsenosťami s parlamentnou prácou. V rokoch 1974 až 1976 bola zástupkyňou šéfa parlamentného klubu Labouristickej strany. Od roku 1975 až do roku 1977 pracovala ako poslankyňa Európskeho parlamentu a súčasne bola členkou Zahraničného výboru Dolnej snemovne. Roku 1987 ju zvolili za podpredsedníčku Dolnej snemovne. Svoju terajšiu funkciu predsedníčky Dolnej snemovne vykonáva od roku 1992. Súčasne je predsedníčkou britskej časti Parlamentného zhromaždenia Britského spoločenstva národov.

    Pani Betty Boothroydová je prvou ženou, ktorá bola v histórii britského Parlamentu zvolená do funkcie predsedníčky, a zároveň je prvou predsedníčkou zvolenou z radov opozície od roku 1835. Pani predsedníčka je uznávanou osobnosťou britského politického života, ktorú akceptujú všetky politické strany podieľajúce sa na práci Parlamentu.

    Pani predsedníčka, je mi cťou privítať na pôde slovenského parlamentu takú významnú osobnosť, akou ste vy.

    Vaša Excelencia pani predsedníčka, dovoľte mi, aby som vám odovzdal slovo.

  • Pán predseda, vážené poslankyne a poslanci, Vaše Excelencie,

    samozrejme, som veľmi rada, že mám možnosť navštíviť vašu krásnu krajinu a vidieť aspoň niečo z vášho pekného hlavného mesta. Skutočne je pre mňa cťou, že mám to historické privilégium a môžem ako prvá z predsedov cudzích parlamentov vystúpiť pred Národnou radou Slovenskej republiky v tejto prekrásnej modernej budove.

    Skutočnosť, že tu dnes som, je dôkazom obrovských zmien, ktoré nastali po skončení studenej vojny na celom našom kontinente. Duch slobody obsiahol celú Európu. Len pred niekoľkými rokmi by ešte bolo nemysliteľné, aby som mala príležitosť uvidieť veľkolepú krásu Vysokých Tatier ako hosť suverénnej a nezávislej Slovenskej republiky alebo že by som ako predsedníčka Dolnej snemovne vystúpila s prejavom pred demokraticky zvolenou Národnou radou Slovenskej republiky.

    Dovoľte mi zablahoželať občanom Slovenska k úspešnému spôsobu, akým ste len pred tri a pol rokom - spolu so svojimi českými susedmi - pristúpili k rozdeleniu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Podľa mňa je to pozoruhodný príklad toho, ako môže dobrá vôľa a predstavivosť spolu s dobre pripravenými rokovaniami navodiť pokojné zmeny.

    Dnes sa, pán predseda, usilujem, aby som prostredníctvom vás zaželala občanom Slovenska všetko najlepšie v úsilí o vybudovanie mladého štátu a aby som vám aj im poďakovala za veľmi úprimnú a štedrú pohostinnosť, ktorej sa mi dostalo počas môjho pobytu.

    Vzťahy medzi našimi národmi sú dávne a silné, aj keď možno nie sú pre niektorých natoľko známe, ako by mali byť. Už v šestnástom storočí vyučoval v Levoči a v Košiciach jeden z prvých anglických reformátorov, Leonard Coxe.

    Počas prvej svetovej vojny sa Británia stala domovom Masaryka a Beneša, ktorí - spolu so Štefánikom - patrili k zakladateľom československého štátu, čo bolo prvým krokom na ceste k nezávislosti, z ktorej sa dnes všetci právom tešíte.

    Za druhej svetovej vojny tisíce Slovákov statočne bojovalo spolu s nami za slobodu Európy ako bratia v zbrani v Britskej armáde, ako aj v Kráľovskom vojenskom letectve. Na ich odvahu nezabúdame.

    Nezabúdame ani na hrdinstvo slovenského ľudu v povstaní roku 1944 proti nacistickej tyranii.

    Británia poskytla útočisko Slovákom v roku 1948 po komunistickom prevrate a opäť v roku 1968, keď sovietske tanky kruto zmarili nádeje českého i slovenského ľudu.

    Dlho si budeme pamätať odvahu a prezieravosť veľkého Slováka Alexandra Dubčeka, ktorého reformné úsilie upútalo pozornosť a predstavivosť slobodného sveta. Bolo skutočne tragédiou, že sa nedožil toho, aby bol svedkom zrodu Slovenska ako nezávislého štátu.

    Tieto vzťahy z minulosti sú dnes vyvážené novými aktivitami, ktoré vytvárajú spojovacie články s budúcnosťou, medzi ktoré patrí

    - narastajúci vzájomný obchod (ktorý sa minulý rok zvýšil o 42 %);

    - úsilie Fondu know-how, ktorý spolu s vami vytvára rámec moderného trhového hospodárstva a pluralitnej demokracie a pôsobí v rozličných oblastiach od finančníctva až po verejnú správu;

    - práca Britskej rady pri šírení výučby anglického jazyka, ako aj v oblasti vzdelávania na celom Slovensku;

    - slovenské vysielanie BBC World Service, ktoré v pochmúrnych rokoch vojny a komunizmu predstavovalo živé spojenie so slobodným svetom a dnes je každodennou súčasťou vysielania na Slovensku.

    Pán predseda,

    minuloročná návšteva britského ministra zahraničia na Slovensku a slovenského ministra zahraničia v Londýne boli veľkým príspevkom k našim dvojstranným vzťahom a k vzájomnému porozumeniu. Ale ako viete, priateľské zväzky medzi našimi národmi sa neupevňujú iba návštevami štátnikov. Tisíce našich občanov každoročne navštevuje jednu či druhú krajinu, majú možnosť navštíviť krajiny, ktoré boli pre nich po mnohé roky zakázané. Okrem toho sme radi, že sa nám podarilo prehĺbiť naše vzťahy vo vojenskej oblasti, najmä prostredníctvom výučby angličtiny vo vašej armáde a spoločnými vojenskými cvičeniami.

    Mňa osobne veľmi tešia vzťahy, ktoré sa vyvíjajú medzi našimi parlamentmi. Od získania nezávislosti navštívili Slovensko členovia bezpečnostného výboru, výboru vnútorných vecí a výboru životného prostredia Dolnej snemovne. Delegácia Národnej rady, môj hostiteľ pán Gašparovič i členovia výboru pre obranu a bezpečnosť boli zasa našimi hosťami v Británii. Ako viem, tak predseda vášho zahraničného výboru povedie delegáciu do našej krajiny v ďalšej časti tohto roka. Rada by som aj naďalej podporovala podobné vzťahy medzi našimi parlamentmi.

    Pán predseda,

    hovorila som už o mnohých možnostiach, ktoré sú výsledkom historických zmien v Európe za posledné roky. S týmito možnosťami sa však spájajú aj výzvy. Jednou z najdôležitejších takýchto výziev je opätovná integrácia krajín strednej Európy do európskej rodiny, kam právom patria.

    Británia je veľmi zanieteným podporovateľom rozšírenia NATO i Európskej únie a považuje to za prostriedok rozšírenia mieru a prosperity, akým sa tešila za posledných päťdesiat rokov západná Európa, aj v krajinách strednej Európy. Proces rozširovania prináša so sebou vážnu zodpovednosť. Tak Európska únia, ako aj NATO sa musia rovnako prispôsobiť tomu, aby bolo rozšírenie úspešné. A súčasne štáty, ktoré si želajú stať sa členom, sa musia pripraviť na vstup do týchto inštitúcií.

    Európska únia a NATO stanovili jasné kritériá - tak politické, ako i ekonomické -, ktoré budú musieť noví členovia splniť. A Veľká Británia ako priateľ Slovenska je pripravená pomôcť vám v ich plnení.

  • Radi by sme vás videli ako plnoprávneho člena Európy, preto verím, že prijmete tento môj malý podnet na to, aby ste mohli zohrať svoju úlohu a aby sme vás mohli znova medzi sebou privítať.

    Nepotrebujete mňa, aby som vám, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, pripomínala, že v tomto procese máte veľmi veľkú zodpovednosť. Ako zvolení zástupcovia občanov Slovenska máte moc, aby ste určili rýchlosť demokratickej a hospodárskej reformy Slovenska a tým aj rýchlosť integrácie Slovenska do západných inštitúcií. Ako suverénny slovenský parlament predstavujete základný kameň demokracie, o ktorý slovenskí občania toľko bojovali, aby ho získali.

    Každá demokratická krajina má vlastné tradície, ktoré sú výsledkom jej vlastných dejín a kultúry. V Británii sme mali možnosť vytvárať naše demokratické tradície po dlhé stáročia. Máme veľmi svojské spôsoby konania - niektorí hostia budovy Parlamentu považujú naše tradície za naozaj veľmi svojské. Vy sa nachádzate v procese vytvárania vlastných demokratických tradícií a vlastného prístupu k výzvam, pred ktorými stojí každá demokracia.

    Nie je mojou úlohou, aby som vám hovorila, ako to máte robiť. Existujú však isté prvky, ktoré sú spoločné pre všetky demokracie. Chcela by som vám dnes povedať niečo o demokratickej inštitúcii, ktorú poznám najlepšie - o britskom Parlamente, o tom, ako pracuje, v nádeji, že naša skúsenosť a naša prax budú pre niektorých z vás zaujímavé v čase, keď zakladáte vlastné tradície.

    V rámci britského systému je Parlament suverénny. Môže robiť a hovoriť, čo chce, a môže prijímať také zákony, aké chce. Rovnako však platí, že vláda, ktorá sa teší väčšinovej podpore v Parlamente, môže presadiť viac-menej tie zákony, ktoré si želá. V skutočnosti je však sloboda vlády kontrolovaná množstvom iných, rovnako legitímnych zdrojov moci a vplyvu. Patrí medzi ne napríklad:

    - súdnictvo, ktoré je nezávislé od vlády. A akokoľvek by mohli byť niektorí ministri sklamaní niektorými rozhodnutiami súdov, bolo by nemysliteľné, aby sa usilovali prinútiť Parlament vážne porušiť nezávislosť súdov,

    - volené miestne orgány, často pod kontrolou niektorej zo strán, ktorá je v opozícii voči vláde, tvoria významnú kontrolu moci a právomoci Parlamentu a vlády pri realizácii ich politiky na miestnej úrovni,

    - mnohé celoštátne záležitosti nespadajú priamo pod ministerskú kontrolu - napríklad celoštátne inštitúcie ako BBC, zároveň miestne inštitúcie, ako sú policajné zložky, a rad špecializovaných agentúr.

    To všetko znamená, že teoreticky absolútna suverenita Parlamentu, ktorá by sa pri praktickom uplatnení mohla ukázať ako netolerantná, je takýmto spôsobom oslabená a obmedzená tak, aby umožnila jednak istý stupeň kontinuity i istú mieru diverzity.

    Ako predsedníčka Dolnej snemovne som mimo straníckej politiky. Celý svoj život som bola poslankyňou Labouristickej strany, dvadsaťpäť rokov som bola poslankyňou za Labouristickú stranu a nadšenou stúpenkyňou ideálov labouristického hnutia. Napriek tomu ma v roku 1992 zvolila za predsedníčku Dolná snemovňa, hoci jej podstatnú väčšinu tvorili konzervatívci. Ako to už povedal aj pán predseda, bola som vlastne prvou poslankyňou zvolenou za predsedníčku z radov opozície po viac ako 150 rokoch.

    Povinnosťou predsedu je byť nestraníckym a túto potrebu nestrannosti som pocítila veľmi silne najmä vtedy, keď za moje zvolenie hlasovali nielen všetci poslanci opozície, ale aj takmer štvrtina vládnej strany, teda okrem opozície a menšinových strán. Ako to už tradične býva, po zvolení som rezignovala na svoje členstvo v Labouristickej strane a už nikdy v živote, ani keď pôjdem do dôchodku, sa nezúčastním na straníckej politike. Vo všeobecných voľbách mienim kandidovať ako "pani predsedníčka, ktorá sa uchádza o znovuzvolenie" a myslím si, že vyhrám.

  • Mojou základnou úlohou je predsedať zasadaniam snemovne, uplatňovať a interpretovať jej procedúry a praktiky a - ako hovorí britská fráza, ktorá má pôvod v našej láske k športu - zaistiť, aby sa hralo "fair play". Nie je to vždy ľahká úloha a zo svojich pravidelných stretnutí s kolegami, ktorí predsedajú parlamentom na celom svete, dobre viem, že ich úloha je rovnako ťažká a náročná. Myslím si, že to možno povedať aj o vás, pán predseda.

    Mimoriadne dôležitou požiadavkou je zaistiť, pokiaľ je to len možné, aby sa vypočuli všetky odtiene názorov - nielen medzi jednotlivými stranami, malými i veľkými, ale aj rozličné názorové prúdy v hlavných stranách. Všetky strany v sebe obsahujú koalíciu názorov a musia byť vypočuté aj menšinové názory v rámci strán.

    Nemôžem vám tvrdiť, že všetci moji zákazníci sú so mnou spokojní. Malé strany majú pocit (sú tam také - napríklad jedna má štyroch členov, druhá má dvoch členov)... majú pocit, že ich niekedy zanedbávam. Musím vám však povedať, že ani ministri vlády, ani hovorcovia opozície z prvých lavíc sa netešia, keď kritizujem, že sa vyjadrujú príliš rozvláčne. Som však na to hrdá, lebo keď kritika prichádza zo všetkých strán, znamená to, že sa mi podarilo dosiahnuť správnu rovnováhu.

    V minulosti predsedovia doslova hovorievali s monarchom (odtiaľ je odvodený názov speaker) v mene snemovne. Nebola to vždy bezpečná úloha, keď sa snemovňa občas postavila proti vôli monarchu. A naozaj, výsledkom bolo, že až deviatich mojich predchodcov to stálo život. Musím vám však dôverne povedať, že moje vzťahy s Buckinghamským palácom nie sú až také napäté, ale, pochopiteľne, k mojim úlohám patrí konať ako strážca práv a privilégií Dolnej snemovne. Niekedy musím poslancom pripomínať, že tieto slobody - najmä sloboda slova v parlamente - znamenajú veľkú zodpovednosť, preto ich treba používať opatrne.

    Vo svojej každodennej práci vykonáva predseda snemovne isté dôležité funkcie:

    - Ja rozhodujem, komu má byť udelené slovo pri rozprave alebo v "čase otázok". V tomto ohľade je moja autorita neobmedzená - nikto mi neprikazuje, koho mám vyzvať, aby prehovoril. V niektorých parlamentoch predsedovia strán pripravujú zoznamy poslancov, ktorým má byť udelené slovo. Keby to skúšali vo Veľkej Británii so mnou, neuspeli by.

    - Ja rozhodujem, či zvolať mimoriadnu schôdzu.

    - Takisto patrí k právomociam predsedu udržiavať disciplínu poslancov tým, že ich vyzvem, aby si sadli alebo aby opustili sálu pre zlé správanie.

    - Speaker sa takisto riadi rokovacím poriadkom a rozhoduje o tom, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu parlamentných privilégií.

    Naša Dolná snemovňa je hlučné, argumentujúce a veľmi výrazne pôsobiace miesto. Voliči vo Veľkej Británii to vedia a, samozrejme, môže to vidieť aj televízia (možno aj vám sa to občas podarí zachytiť v televízii). Nesúhlas a rozprava sú však srdcom demokracie a to sa v plnej miere prejavuje práve vo Westminsteri. Ja sa za to neospravedlňujem, lebo prostredníctvom tejto metódy sa nám darí vyhýbať anarchii.

    Argumenty sa udržiavajú v hraniciach nášho poriadku a našich precedensov. Ten systém funguje a funguje z toho dôvodu, že vláda a opozícia si navzájom uznávajú a rešpektujú svoju legitímnu, ústavou danú úlohu: opozícia uznáva právo vlády vládnuť, vláda uznáva právo opozície oponovať. Vláda však v konečnom dôsledku musí dosiahnuť to, čo chce, ale v demokracii musí mať opozícia právo jej do toho hovoriť.

  • Povinnosťou poslancov ako zástupcov ľudu je zaistiť, aby boli vypočuté hlasy voličov, a presadzovať záujem ich strán. Všetky strany v britskom Parlamente chápu, že demokracia si to vyžaduje. Preto je opozícia známa ako Lojálna opozícia Jej Veličenstva. Ak opozícia hlasuje proti politike vlády, nie je v tom nijaká nelojálnosť, ak je presvedčená, že to nie je v súlade so záujmom celej krajiny. Úlohou opozície je naozaj oponovať, skúmať, spochybňovať a kritizovať vládu.

    Parlamentná legitimita "oficiálnej opozície" sa uznáva viacerými spôsobmi:

    - Vodca opozície a predseda opozičného politického klubu sú platení z verejných zdrojov. Opozičné strany zastúpené v Dolnej snemovni sú financované z verejných zdrojov úmerne počtu získaných hlasov a mandátov. Tieto prostriedky získavajú na to, aby mohli platiť svojim pracovníkom, ktorí im pomáhajú v parlamentnej práci. Okrem toho strany dostávajú priestory vo Westminsterskom paláci - kde miesta nieto nazvyš - pre svojich vedúcich, ako aj sekretárky a zamestnancov.

    - Vodca opozície má vo verejnom živote vysoké postavenie, ktoré je symbolizované jeho prítomnosťou pri všetkých štátnych udalostiach - napríklad je druhým po predsedovi vlády pri kladení vencov k pomníku padlých vo Whitehalle pri oslavách Dňa spomienky.

    - Program Dolnej snemovne, hoci je formálne v rukách vlády alebo vládnych strán, neformálne sa odsúhlasuje v pravidelných rozhovoroch medzi všetkými stranami. Okrem toho v každej sezóne je 20 zasadacích dní k dispozícii opozičným stranám (z toho 3 dni menším stranám) a opozičné strany si môžu v tieto dni samy zvoliť témy, o ktorých chcú viesť rozpravu.

    - V každodennom živote Dolnej snemovne je jednou z mojich hlavných úloh zabezpečiť, aby sa s opozíciou zaobchádzalo férovo. To znamená, že vodca opozície má špeciálne privilégium v tom, že je vyzvaný, aby položil niekoľko po sebe idúcich ústnych otázok predsedovi vlády dvakrát týždenne počas nášho "času otázok pre premiéra". Hovorcovia opozície z prvých radov sú vyzývaní, aby prehovorili hneď po tom, ako minister uvedie rozpravu, a znova predtým, než minister povie záverečné slovo.

    - Rovnako dôležité je zabezpečiť aj záujmy poslancov, ktorí nemusia súhlasiť s oficiálnymi názormi svojich strán. Majú mať možnosť prísť s legislatívnymi návrhmi, môžu napríklad iniciovať krátke rozpravy a zúčastňovať sa na "čase otázok" a v rozprave.

    Jedným z výsledkov tohto systému je, že máme lojálnu, zodpovednú a dobre organizovanú opozíciu, ktorá je pripravená súperiť s vládnucou stranou v nadchádzajúcich voľbách. Podľa môjho názoru je pre demokraciu zdravé, ak si vládnuca strana uvedomí, že čoskoro sa môže dostať do opozície, a ak si opozícia uvedomí, že čoskoro môže prevziať niekedy nevďačnú realitu zodpovednosti vládnutia.

    Pán predseda,

    to, čo som vám doteraz opísala, sa týka záležitostí prebiehajúcich na pôde snemovne. Ale, prirodzene, podobne ako vo všetkých iných parlamentoch aj my vo Westminsteri kladieme veľký význam výborom, že splnia celý rad legislatívnych, kontrolných a administratívnych úloh. Väčšina výborov podáva správu Dolnej snemovni na plenárnych zasadnutiach a ich názorom sa v snemovni venuje vážna pozornosť. Počas storočí sme objavili zjavnú pravdu, že návrhy, s ktorými prichádzajú tieto výbory, majú väčšiu pravdepodobnosť získať podporu v Dolnej snemovni vtedy, ak sa rozličné názory čo najúplnejšie prediskutujú v samotných výboroch. Jednoducho to znamená, že väčšina, ktorú má vládnuca strana vo výbore, ale aj istý počet členov opozície vytvárajú rovnováhu v snemovni ako takej.

    Skutočnosť, že vládna väčšina je proporčne zastúpená v zložení výboru, znamená, že vo všeobecnosti sa pri hlasovaní presadí, pokiaľ ide o hlasovanie po straníckej línii; a v zriedkavých prípadoch, keď neuspeje, môže sa usilovať o väčšinu v samotnej snemovni, aby zvrátila výsledok hlasovania. Opozičné strany však súčasne dostávajú príležitosť preskúmať a prediskutovať danú vec do detailov a uviesť svoje argumenty. A takto dostanú aj možnosť publicity v médiách. Aj keď neuspejú v hlasovaní, vedia, že sa s nimi zaobchádzalo spravodlivo, že boli férovo vypočutí - a to je podstata parlamentnej demokracie.

    Výborom, ktoré skúmajú návrhy zákonov, predsedá popredný poslanec, ktorého vymenúvam ja a pôsobí ako neutrálny predseda diskusie. Ale predsedovia - alebo predsedníčky - našich vybraných výborov, ktoré monitorujú prácu vlády, sú volení členmi výborov. Medzi stranami je neformálna dohoda, že predsedníctvo všetkých vybraných výborov, ktoré skúmajú úlohu ministerstiev, je rozdelené medzi jednotlivými stranami. Je to dohoda, ktorá sa dodržiava vo všetkých výboroch. Výsledkom je, že v ôsmich zo sedemnástich vybraných výborov predsedajú poslanci opozície vrátane dôležitých výborov, ako je výbor pre sociálne zabezpečenie, ako aj výbor pre obchod a priemysel. Predsedom najstaršieho a najprestížnejšieho výboru snemovne - výboru pre verejné účty - je tradične vždy popredný poslanec opozície. Myslíme si, že aby mohla demokracia prekvitať, po všeobecných voľbách víťaz neberie všetko.

  • Winston Churchill raz povedal: "Nikto netvrdí, že demokracia je dokonalá alebo všemúdra. Vlastne sa dá povedať, že demokracia je tá najhoršia forma vlády - ale samozrejme s tým, že všetky ostatné formy, ktoré sa z času na čas skúšali, boli ešte horšie." S tým môžem len súhlasiť.

    Pán predseda,

    hovorila som pomerne dlho o britskom parlamentnom systéme. Je to systém, ktorý poznám, mám ho rada a vážim si ho. Vyvíjal sa celé stáročia a prešiel skúškou času. Odolal vojnám, ekonomickým krízam. Je v súlade s britskými podmienkami aj temperamentom. Či je z toho niečo relevantné pre vašu situáciu, to musíte posúdiť len a len vy. Vyberte si z našich skúseností to, čo by sa vám mohlo zdať užitočné, prispôsobte to vlastným podmienkam a vytvorte si taký systém, ktorý vám bude vyhovovať.

    Pán predseda, na záver by som sa rada poďakovala, že som dostala túto česť môcť dnes pred vami prehovoriť. Želám vám všetko najlepšie vo vašej spoločnej práci na zbere úrody zo semienok demokracie, ktoré ste už zasiali.

    Som veľmi rada, že som sa mohla stretnúť vo vašej krajine nielen s ľuďmi vo vašom hlavnom meste, ale že som mala možnosť vidieť aj časť vašej nádhernej krajiny mimo Bratislavy. Skutočne je to pre mňa veľká česť, pretože po prvýkrát hovorím pred suverénnym iným parlamentom a musím vám povedať, že som hlboko dojatá.

  • Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    dovoľte mi ešte raz, aby som poďakoval pani predsedníčke Dolnej snemovne Veľkej Británie za jej vystúpenie v našom parlamente. Bolo určite zaujímavé a muselo byť zaujímavé aj preto, že britský Parlament funguje už skoro dve storočia. Náš parlament funguje tri a pol roka, máme čo dobiehať. Som presvedčený, že sme si z tohto vystúpenia veľa zobrali.

    Som veľmi rád, že pani predsedníčka hodnotila našu spoluprácu, spoluprácu našich parlamentov ako veľmi dobrú, a som presvedčený, že bude stále lepšia.

    Ďakujem ešte raz, pani predsedníčka, a prajem vám veľmi, veľmi pekný a príjemný zvyšok pobytu na Slovensku.

  • Vážené pani poslankyne, páni poslanci, vyhlasujem pätnásťminútovú prestávku.

  • Po prestávke.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, prosím, aby ste sa dostavili do rokovacej sály, budeme pokračovať v našom rokovaní.

    Dámy a páni, naše rokovanie bolo prerušené po vystúpení ministra spravodlivosti pána Liščáka.

    Teraz prosím spoločného spravodajcu výborov pána poslanca Bartolomeja Kunca, aby podal správu o výsledkoch prerokovania tohto vládneho návrhu zákona vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení predstavitelia najvyšších štátnych orgánov, milé kolegyne, milí kolegovia,

    prednesiem spoločnú správu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu, územnú samosprávu a národnosti a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona Národnej rady Slovenskej republiky o prokuratúre.

    Vládny návrh zákona Národnej rady Slovenskej republiky o prokuratúre pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím číslo 1135 z 28. augusta 1996 na prerokovanie v lehote do 10. septembra 1996 Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu, územnú samosprávu a národnosti a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Koordináciou stanovísk výborov bol citovaným rozhodnutím poverený Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky.

    Vládny návrh zákona Národnej rady Slovenskej republiky o prokuratúre prerokovali v určenej lehote všetky výbory Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým bol pridelený. Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ho prerokoval 3. septembra 1996, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu, územnú samosprávu a národnosti ho prerokoval 4. septembra 1996 a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť ho prerokoval 10. septembra 1996.

    Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu, územnú samosprávu a národnosti a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť uznesenie neprijali, lebo s ním nevyslovila súhlas nadpolovičná väčšina všetkých členov týchto výborov.

    Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky vyslovil s ním súhlas a odporučil ho Národnej rade Slovenskej republiky schváliť po zohľadnení jeho pripomienok, resp. pozmeňujúcich návrhov. V prílohe, teda v spoločnej správe, je uvedených 16 pozmeňujúcich a doplňujúcich pripomienok. Všetko sú z ústavnoprávneho výboru. Všetkých 16 pripomienok si osvojujem a navrhnem o nich hlasovať hromadne.

    Podpísaní členovia troch určených výborov.

    To je celá správa, pán predsedajúci.

  • Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega, nech sa páči, sadnite si na miesto určené pre spoločných spravodajcov.

  • Navrhujem otvoriť rozpravu a prihlasujem sa do nej ako prvý.

  • Dámy a páni, otváram rozpravu o dvadsiatom treťom bode programu. Prvý v rozprave vystúpi pán poslanec Kunc. Do rozpravy som zatiaľ dostal šesť písomných prihlášok.

  • Panie a páni, milé kolegyne, vážení kolegovia,

    jeden z rozhodujúcich atribútov štátu ako vrcholového prejavu organizovanosti občianskej pospolitosti z hľadiska účinnosti jeho jestvovania a pôsobnosti je jeho právnosť. Občan vtedy bude na svoj štát hrdý, ak bez zaváhania bude môcť povedať, že štát, ktorého občanom je, je právny štát. Pravda, treba povedať, že v predstavách ľudí nie je tento atribút jednoznačný a vysvetľujú si ho rôzne, pragmaticky, spravidla podľa každodenných skúseností.

    Ak naň hľadíme pragmaticky a do istej miery laicky, musíme povedať, že prakticky ide o to, aby platný právny poriadok na jednej strane vytváral vhodný rámec na uplatnenie všetkých práv a slobôd zaručených občanovi ústavou a na druhej strane, aby vytváral inštitucionálne predpoklady na reálnu ochranu práv a záujmov, ktoré fyzické i právnické osoby v súlade s platným právnym poriadkom vo svojom živote, resp. pôsobnosti uplatňujú a presadzujú.

    Prerokúvaný návrh zákona o prokuratúre patrí do spomenutého druhého pólu právnosti štátu, pretože sa ním vykonáva ústavný článok 149 Ústavy Slovenskej republiky o ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb i štátu. Pri jeho tvorbe sa uplatnil úplný legislatívny postup a tak sme mali možnosť prerokovať už jeho zásady, s ktorými výbory Národnej rady vyslovili súhlas v priebehu mesiaca mája tohto roka.

    Tvorcovia zákona využili, resp. uplatnili pripomienky rezortných ministerstiev a iných štátnych orgánov a, pochopiteľne, aj skúsenosti a poznatky, ktoré sú veľmi poučné najmä z čias nedávnej totality bývalého štátu. Ale nielen to. V predkladanom návrhu je náležito zohľadnené aj poznanie a zovšeobecnenie skúseností z postavenia, pôsobnosti a organizácie prokuratúr i štátnych zastupiteľstiev vo vyspelých demokratických krajinách, ktoré sa nám dnes priam vnucujú ako vzory. Práve zo zohľadnenia týchto poznatkov vyplynulo, že je pre našu krajinu vhodné ostať pri inštitucionálnom riešení v podobe prokuratúry, a nie v podobe štátneho zastupiteľstva.

    Treba ďalej zdôrazniť, že návrh zohľadňuje požiadavky a odporúčania medzinárodného dokumentu s názvom "Pravidlá pre úlohu prokurátora", ktoré schválil 8. kongres OSN o prevencii zločinnosti a zaobchádzaní s páchateľom, ktorý sa konal v auguste až v septembri roka 1990, a rovnako plne rešpektuje princípy Kódexu správania úradných osôb presadzujúcich zákon, ktorý bol prijatý rezolúciou Valného zhromaždenia OSN v decembri 1979.

    Vychádzajúc teda z uvedených prameňov, poznatkov a skúseností a prihliadajúc na ústavou určené poslanie návrh zákona upravuje základné zameranie prokuratúry, jej pôsobnosť, organizáciu, postavenie prokurátorov a právnych čakateľov prokuratúry, pracovnoprávne vzťahy i služobné pomery prokurátorov, ich práva a povinnosti a vykonávanie prokurátorskej činnosti. Upevňuje sa v ňom nezávislosť prokuratúry a každého jednotlivého prokurátora. Primerane závažnosti úradu predlžuje prípravu na vykonávanie funkcie prokurátora, ďalej spresňuje text sľubu prokurátora tým, že sľub dodržiavať ústavu a zákony sa rozširuje aj na ostatné všeobecne záväzné právne predpisy so záväzkom tieto predpisy nielen dodržiavať, ale aj presadzovať, a to tak v pracovnej činnosti, ako aj v osobnom živote.

    Nový je aj výslovný záväzok chrániť dôstojnosť povolania prokurátora, kým na druhej strane osobitný zákon, dvojča tohto návrhu zákona, upraví kárnu zodpovednosť prokurátorov tak, aby oproti náročnosti povolania stála primeraná právna istota zakotvená v nezávislosti.

    Panie a páni, vychádzajúc z toho, čo som uviedol, som presvedčený o tom, že navrhovaný zákon presvedčivo a vhodne nahradí doteraz platný zákon o prokuratúre číslo 60/1965 Zb., ktorý sa už sedemkrát menil a dopĺňal. Vychádza zo štátnej samostatnosti a zvrchovanosti Slovenskej republiky, vychádza z jej ústavných pomerov a vytvára všetky predpoklady na to, aby sa prokuratúra stala organickým článkom sústavy právnych záruk zákonnosti v našom demokratickom, slobodnom a právnom štáte. V tejto chvíli stojíme pred úlohou posúdiť, či je takéto videnie návrhu prijateľné a či po prípadných pozmeňujúcich či doplňujúcich návrhoch možno tento návrh schváliť.

    Chcem vás požiadať, milé kolegyne, vážení kolegovia, aby sme návrh posudzovali v intenciách zásady "sine ira et studio", to znamená bez hnevlivosti a snahy ho odmietnuť, lebo len tak budeme mať šancu dobrý návrh dotvoriť na ešte lepší zákon.

    Ďakujem.

  • Ďakujem, pán kolega. V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Brňák a pripraví sa pán poslanec Benčík.

  • Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážená Národná rada,

    vo svojom vystúpení chcem reagovať na niektoré vecné problémy v súvislosti s predloženým návrhom zákona. Nebudem a ani nechcem reagovať na takú kritiku tohto zákona, ktorá má skôr ideologickú a mítingovú rétoriku.

    Samozrejme, že sa môžeme sporiť o to, či sa prokuratúra nemala alebo nemá transformovať zo svojho terajšieho postavenia na napríklad štátne zastupiteľstvo, ako je to v Českej republike. Sám som bol v čase schvaľovania Ústavy Slovenskej republiky za takéto riešenie. Ak sa však nedržíme formy, ale tiež obsahu, ukazuje sa, že ani štátne zastupiteľstvo nie je v našich podmienkach ideálne riešenie. Navyše ak je to možné oprieť o viac negatívne ako pozitívne skúsenosti pri tomto inštitúte spoza rieky Moravy.

    Pretože Ústava Slovenskej republiky hovorí o prokuratúre čo do obsahu veľmi málo, obávam sa, že pri súčasných trendoch v zahraničí i u nás je možné to, čo v ústave výslovne nie je uvedené, považovať nie za prípadné praeter constitutionen, teda to, čo je nad rámec ústavy - ja podotýkam - v súlade s ňou, ale skôr za contra constitutionen, teda v rozpore s ústavou. Je to spor skôr teoreticko-právny, ale so značným významom pre prax. A aj z týchto dôvodov sa pokúsim predložiť niektoré pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, ktoré vari predídu možným a chybným interpretáciám tohto zákona do budúcnosti.

    Prvý pozmeňujúci návrh sa dotýka ustanovenia § 4 ods. 1 písmena e), kde navrhujem pôvodné znenie nahradiť týmto znením, citujem: "písm. e) dozorom nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, postupe a rozhodnutiach orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy a dozorom nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne právnych predpisov, postupe a rozhodnutiach ďalších právnických osôb v rozsahu, v ktorom im zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "orgány verejnej správy"); nad činnosťou orgánov záujmovej samosprávy prokurátor dozor nevykonáva, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak".

    Navrhovanou zmenou sa zvýrazňuje fakt, že prokuratúra nevykonáva dozor nad právnickými a fyzickými osobami, ktoré nie sú orgánmi verejnej správy.

    Druhý pozmeňujúci návrh sa dotýka ustanovenia § 8 ods. 2, kde navrhujem slovo "nezákonné" nahradiť textom "bez rozhodnutia alebo v rozpore s rozhodnutím príslušného orgánu". Táto navrhovaná zmena formálne nebola žiaduca alebo potrebná, ale aby sa zabránilo kampani nezmyselnosti aj v tomto bode, navrhujem toto spresnenie, ktoré inak bolo zrejmé aj z pôvodného návrhu. Čiže v podstate má len spresňujúci, výkladový charakter, ktorý sa dal vyvodiť aj z pôvodného znenia.

    Tretí návrh sa dotýka ustanovenia § 11 ods. 9, kde navrhujem nahradiť text "uplynulo 5 rokov" textom "uplynuli 3 roky". Navrhovaná zmena zlaďuje v našom právnom poriadku známe lehoty.

    Ďalšia zmena sa dotýka ustanovenia § 23. Pôvodné znenie navrhujem označiť ako odsek 1 a doplniť toto ustanovenie o odseky 2 až 4 v tomto znení:

    "(2) Nadriadený prokurátor je oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní. Na žiadosť podriadeného prokurátora potvrdí vydanie pokynu jeho písomným vyhotovením. V takom prípade nie je do doručenia písomného vyhotovenia pokynu jeho splnenie s výnimkou neodkladných úkonov povinné.

    (3) Podriadený prokurátor je povinný odmietnuť splnenie pokynu, ak by jeho splnením spáchal trestný čin, priestupok alebo kárne previnenie. Môže odmietnuť splnenie pokynu, ak by jeho splnením bezprostredne a vážne ohrozil jeho život alebo zdravie. Ak podriadený prokurátor predvída, že splnenie pokynu by mohlo mať za následok vznik škody, je povinný na to nadriadeného prokurátora upozorniť.

    (4) Ak podriadený prokurátor považuje pokyn za rozporný s právnym predpisom alebo so svojím právnym názorom, môže písomne požiadať, aby vec bola pridelená na vybavenie inému prokurátorovi. Žiadosť musí odôvodniť. Nadriadený prokurátor žiadosti vyhovie a vybavením veci poverí iného prokurátora alebo ju vybaví sám."

    Táto navrhovaná zmena narúša akýsi "vojenský model" fungovania prokuratúry a umožňuje za uvedených podmienok decíznu samostatnosť nižšieho prokurátora vo vzťahu k vyššiemu prokurátorovi.

    Ďalší návrh sa dotýka ustanovenia § 26, kde navrhujem nahradiť bodku na konci textu čiarkou a doplniť text, citujem: "ak je to potrebné na plnenie úloh prokurátora, ktoré mu ukladá zákon". Táto navrhovaná zmena spresňuje, že oprávnenia uvedené v ustanovení § 26 sú možné iba v rozsahu týmto zákonom vymedzených úloh pre prokuratúru.

    A posledná navrhovaná zmena sa dotýka ustanovenia § 39, kde navrhujem vypustiť ustanovenia odsekov 1 a 2 a ustanovenia odsekov 3 až 5 označiť ako odseky 1 až 3. Táto navrhovaná zmena zruší spornú "imunitu prokurátorov".

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. V rozprave vystúpi teraz pán poslanec Benčík a pripraví sa pán poslanec Šimko.

  • Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, vážení kolegovia,

    pri prerokúvaní koncepcie aproximácie nášho právneho poriadku na začiatku 17. schôdze Národnej rady som uviedol, že koncepčná a koordinačná legislatívna činnosť nie je silnou stránkou súčasnej vlády a tým je, žiaľ, negatívne poznamenaná aj úroveň nami schvaľovaných zákonov.

    Namiesto premysleného a koordinovaného postupu sme svedkami rýchleho, často nedomysleného voluntaristického postupu zameraného na okamžitý politický efekt a účelovosť. Tým sa stáva, že aj pri príprave celkom nových právnych úprav, akým je napríklad začiatok tzv. reformy verejnej správy, vzniká rozporuplná regulácia spoločenských vzťahov, protichodnosť zákonov, legislatívne vákuum s veľmi negatívnym dôsledkom na aplikačnú prax. Aby som však nehovoril len vo všeobecnosti, uvediem čerstvý príklad týkajúci sa zákona o územnej organizácii štátu, ktorý bol schválený na predchádzajúcej schôdzi Národnej rady a nadobudol účinnosť bez legisvakácie, pri tomto zákone takej potrebnej.

    Tým, že zároveň s územným členením štátu neboli vykonané nadväzujúce normy, vzniká často absurdná situácia v nefunkčnosti nielen výkonu štátnej správy (pozrite matriky, zápisy do pozemkových kníh atď.), ale právna medzera vznikla aj v oblasti výkonu justície, konkrétne súdnictva, čo je z hľadiska garancie dodržiavania práv občanov viac ako vážna záležitosť.

    Totiž podľa platného zákona o organizácii súdov, ktorý zatiaľ nikto nezmenil, pôsobnosť súdov a zrejme aj prokuratúry je zhodná s pôsobnosťou a administratívnym členením štátu. Teraz napríklad existuje Okresný súd Bratislava vidiek, ale existuje aj Krajský súd Bratislava. Pýtam sa, aká je ich miestna pôsobnosť. Ktorý súd je od 2. júla tohto roku oprávnený vziať páchateľa vážneho trestného činu do väzby, ak bol spáchaný v okrese Pezinok, Senec alebo Malacky? Pripúšťam, že zákonnosti je možné učiniť zadosť procesným rozhodnutím o miestnej príslušnosti, ale už vonkoncom neviem, na ktorý súd sa má obrátiť občan na ochranu svojich práv proti rozhodnutiu Krajského úradu v Trenčíne, v Žiline alebo v Prešove. Je preto nanajvýš potrebné, aby bola urýchlene predložená a schválená novela alebo nový zákon o organizácii súdov, ktoré by spomenutú právnu medzeru odstránili. Pokiaľ viem, takéto legislatívne zámery vláda v tejto súvislosti má, a ponúka sa otázka, prečo sa tak vzájomne súvisiace normy, akým je zákon o súdoch a zákon o prokuratúre, nepripravujú spoločne a neschvaľujú sa súbežne.

    Pri schvaľovaní tejto predlohy by bolo vhodné poznať, aké názory teraz prevažujú v rekodifikačnom procese základných justičných kódexov, ako je Trestný zákon, Trestný poriadok, Občiansky zákonník, Občiansky súdny poriadok. Napríklad na posúdenie kompetencie prokuratúry v tzv. všeobecnom dozore je dôležité vedieť, aká tendencia sa u nás presadí pri koncipovaní správneho súdnictva. A mohol by som pokračovať v uvádzaní faktov, ktoré svedčia o nekoncepčnej legislatívnej činnosti.

    Pokiaľ ide o vládny návrh zákona o prokuratúre, tlač 466, jeho zmysel je v tom, že v súlade s novou ústavou v nových štátoprávnych podmienkach sa komplexne a novým spôsobom upraví postavenie, právomoc, úlohy a prostriedky pre občana až takého dôležitého, ale aj citlivého orgánu, akým prokuratúra nepochybne je. Aj ja si viem predstaviť zásadne iné systémové postavenie prokuratúry v štruktúre štátnych orgánov, aj s inými právomocami, napríklad postavenie štátneho žalobcu, podriadenosť správy prokuratúry ministerstvu spravodlivosti atď. To všetko by si však vyžadovalo celkom iný ústavný stav, než máme my.

    Sme zásadní odporcovia čiastkových ústavných zmien a v tomto zmysle preto akceptujeme, že zákon o prokuratúre môže vychádzať len z platného ústavného rámca, t. j. z článkov 149 a 151 ústavy. Ja si preto nemyslím, že navrhované vymedzenie postavenia, úlohy, kompetencie a prostriedkov prokuratúry znamenajú zakonzervovanie prokuratúry socialistického typu. Našlo by sa nepochybne viac prvkov, ktoré preberáme z doterajšieho stavu, ale nové právne normy nevznikajú vo vzduchoprázdnom priestore a nemyslím, že apriórne treba odmietať všetko len preto, že to má niečo spoločné s minulosťou. To na jednej strane.

    Dôležité zároveň je, aby nás negatívne poznatky a skúsenosti nabádali k tomu, aby nová právna úprava v plnom rozsahu zakotvovala demokratické a humanistické princípy našej ústavy a právneho systému a vytvorili sa podmienky na dôslednú ochranu ľudských a občianskych práv. A práve v tomto smere vláda podľa môjho názoru nedostatočne využila daný ústavný priestor v smere demokratizácie prokuratúry a obmedzenia, resp. zmiernenia jej monokratickosti. Dôležité je to preto, aby postavenie a právomoc prokuratúry prispela k vyváženosti deľby moci v širšom chápaní - zákonodarná, výkonná a súdna moc, ale aj v užšom chápaní, t. j. vyváženosť medzi orgánmi činnými v trestnom konaní. Rešpektovanie tejto zásady vyváženosti je dôležité preto, aby prokuratúra nemala dominantné postavenie a právomoc na úkor iných orgánov, lebo to môže viesť k narušeniu kontroly moci, k vecnému a politickému zneužitiu tohto orgánu. Príklady z minulosti sú mementom a dbajme na to, aby posudzovaná právna norma na zneužitie nedávala podmienky.

    Práve v tomto smere vládny návrh zákona dosahuje viaceré sporné miesta, s ktorými v terajšom znení nemôžeme súhlasiť. Som rád, že predstaviteľ vládnej koalície vyšiel s pozmeňujúcimi návrhmi. Niektoré sú autentické s tými, ktoré predkladáme my. Je však chybou, a to závažnou, že pre takýto dôležitý zákon nebolo toľko času, aby sme si sadli spoločne a našli najvhodnejšie formulácie, ktoré presadzuje koalícia aj opozícia.

    My podporíme pozmeňujúce návrhy obsiahnuté v spoločnej správe výborov. Sám som viaceré navrhoval a som rád, že niektorý z nich ústavnoprávny výbor akceptoval. Je škoda, že poslanci, aspoň členovia ústavnoprávneho výboru, mali veľmi malý časový priestor na preštudovanie navrhovanej predlohy. Tak sa stalo, že pri dôkladnejšom a podrobnejšom oboznamovaní sa s návrhom nachádzame ďalšie a ďalšie, a pritom veľmi vážne pochybenia a nedostatky. V záujme ich odstránenia za poslanecký klub Spoločná voľba predkladám viaceré návrhy na zmeny a doplňujúce návrhy a ich akceptáciou podmieňujeme aj možnú podporu konečnému návrhu znenia predlohy. Ak dovolíte, prejdem ku konkrétnostiam.

    1. Podľa ods. 2 § 2 návrhu prokuratúra tvorí jednotnú, centrálne riadenú a organizovanú sústavu, v ktorej prokurátori pôsobia vo vzájomnom vzťahu nadriadenosti a podriadenosti. Z tohto znenia je zrejmý monokratický princíp výstavby prokuratúry, a preto je potom absolútne nadbytočné osobitne zdôrazňovať tento princíp v ods. 1 § 2 návrhu. Odporúčam z odseku 1 § 2 vypustiť text "a monokratický".

    2. Za nesprávnu formuláciu možno považovať znenie "prokurátori pôsobia vo vzájomnom vzťahu nadriadenosti a podriadenosti". Takéto znenie pripúšťa výklad, že prokurátori sú vzájomne a súčasne jeden druhému aj podriadení a zároveň aj nadriadení. To zrejme predkladateľ nechce. Odporúčam preto v ods. 2 § 2 text "vo vzťahu k nadriadenosti a podriadenosti" nahradiť "vo vzťahu k podriadenosti a nadriadenosti".

    3. Veľmi problémovým viacvýznamovým, a preto nepresným ustanovením je znenie § 4 ods. 1 písm. e) návrhu, podľa ktorého úlohy a oprávnenia prokuratúry vo vzťahu k orgánom presahujú rámec ústavy. Podľa mňa je opodstatnená ingerencia prokuratúry a jej dozor nad dodržiavaním predpisov v postupe a v rozhodnutiach orgánov štátnej správy. To je nesporné. Problematický je dozor prokurátora nad zákonnosťou postupov a rozhodnutí orgánov územnej samosprávy a už vonkoncom nemá prichádzať do úvahy dozor nad orgánmi záujmovej samosprávy. A to aj s prihliadnutím na odlišné vymedzenie postavenia štátneho orgánu podľa ústavy, ktorý môže robiť to, čo mu zákon povoľuje, a naopak, samospráva a iný subjekt môžu robiť to, čo zákon nezakazuje.

    To je komplex otázok, kde by sme sa mali hlbšie zamerať na to, či samosprávu nepodriadiť len súdnej kontrole, lebo bez kontroly ani samosprávny orgán nemôže byť. Ale podriadiť to prokurátorskému dozoru, o tom nie som presvedčený, že je to v zhode s tým, čo predpokladá naša ústava. Pochopiteľne, aj samosprávne orgány, ktorých postavenie a kompetencie sú upravené osobitnými zákonmi, sa môžu dopustiť, a to aj v oblastiach, ak im zákon dáva rozhodnutie o právach a povinnostiach, určitých chýb, ale tu treba hľadať iný mechanizmus, konkrétne v prieskumnom konaní súdnom. Dotknutý subjekt potom má možnosť zabezpečiť ochranu svojich práv na nezávislom súde a vylúči sa tým možnosť dualizmu právnej ochrany a vylúči sa aj možnosť, aby prokurátor konal voči vôli subjektu, ktorého sa rozhodnutie týka. A preto odporúčam znenie textu písm. e) ods. 1 § 4 upraviť. Tým sa nenáležité a vágne vymedzenie návrhu často používaného pojmu orgánu verejnej správy odstráni. A upozorňujem na to, že okrem citovaného ustanovenia písm. e) ods. 1 § 4 sa to týka aj ods. 2 písm. a), b) § 10, ods. 3 § 10, ods. 1 § 11, ods. 1, 2 § 13.

    4. V záujme prehĺbenia právnej istoty príslušné predpisy vo všeobecnosti vymedzujú nie dlhšiu ako 3-ročnú lehotu, v ktorej možno podať mimoriadne opravné prostriedky, a aj vykonateľnosť rozhodnutí orgánov štátnej správy sa, až na výnimky, viaže na túto lehotu. Preto navrhujem zakotviť v zhode s tým, čo už pán Brňák tu uplatnil, aby v odseku 9 § 11 boli nahradené slová "a uplynulo päť rokov" textom "ak uplynuli tri roky".

    5. Bez podrobnejšieho zdôvodnenia a v záujme šetrenia časom odporúčam funkčné obdobie generálneho prokurátora namiesto siedmich rokov stanoviť na päť rokov a v tomto smere odporúčam pozmeniť ods. 2 § 18, kde namiesto slov "na obdobie siedmich rokov" navrhujem zakotviť "na obdobie piatich rokov".

    6. Dotkol som sa už závažnej, z hľadiska politického a právneho citlivej problematiky monokratickosti prokuratúry, nadriadenosti prokurátorov. Nenamietam zakotvenie týchto princípov, ale navrhujem taký mechanizmus, ktorý obrúsi hrany týchto princípov a prispeje k prehĺbeniu nezávislého rozhodovania prokuratúry a prokurátorov. V záujme toho je vhodné návrh predlohy doplniť o zakotvenie práva podriadeného prokurátora odmietnuť vykonanie nezákonného pokynu nadriadeného prokurátora a zároveň upraviť postup v týchto prípadoch. To má svoj význam aj vo vzťahu k zodpovednosti prokurátora za svoje rozhodnutie a zásah do rozhodovania. Odporúčam ustanovenie § 23 pozmeniť tak, že terajší text sa označí ako ods. 1 a doplní sa odsekom 2 tohto znenia: "Nadriadený prokurátor nesmie podriadeného prokurátora nútiť, aby rozhodol v rozpore so svojím právnym názorom, a to ani záväzným písomným pokynom." Ods. 3: "Podriadený prokurátor má právo podať proti záväznému písomnému pokynu nadriadeného prokurátora, s ktorým nesúhlasí, námietku, o ktorej rozhodne im nadriadený prokurátor."

    7. A mám tu ešte stanovisko, že koncipovaná imunita generálneho prokurátora, ale najmä prokurátorov, presahuje platný rámec ústavy. Ak by sme tu chceli imunitu prokurátorov porovnávať s postavením sudcov Ústavného súdu, tak odkazujem na ustanovenie článku 136 ústavy, kde expressis verbis je imunita ústavných sudcov zakotvená. Nemyslím si, že to môžeme riešiť obyčajným zákonom, preto tú konštrukciu chápem, že je len procesná exempcia, nie hmotne-právna, teda je daný len súhlas, daný, ale aj to presahuje rámec ústavnosti. Odporúčam preto v zhode aj s tým, čo hovoril pán Brňák, v § 39 ods. 2 vypustiť.

    8. A konečne po ôsme, všimnite si, v ods. 1 § 26 je uvedené - ministerstvá a ústredné štátne orgány. Ak to platí, že ústredné štátne orgány, to znamená, že aj vláda, aj Národná rada v tomto smere sú podriadené prokuratúre. To sa zrejme asi nechcelo. Preto je správne povedať "a iné ústredné orgány štátnej správy", čo je terminus technicus úplne jasný a nemôže dôjsť k nedorozumeniu.

    Vážení kolegovia, milé kolegyne, v úvode som spochybnil správnosť toho, aby takéto vážne a dôležité zákony boli posudzované a schvaľované v časovej tiesni. Negatívne sa to odráža na ich kvalite. Ťažko možno mať istotu, že napriek rozsiahlym a mnohým doplnkom a pozmeňujúcim návrhom prijmeme dobrú a súčasným poznatkom a potrebám zodpovedajúcu právnu normu. Viacerí sme navrhovali stiahnuť tento návrh zákona z terajšej schôdze, nie odložiť, stiahnuť a dopracovať, spresniť a odborne posúdiť. Nepochodili sme. Preto za poslanecký klub Spoločná voľba uplatňujeme viac a širšie pozmeňujúce návrhy, než je to vhodné a obvyklé. Dúfam, že aj koaliční poslanci zvážia ich podstatu a význam a nezamietnu ich len preto, že pochádzajú z dielne opozície.

    Pánu spravodajcovi som svoje pozmeňujúce návrhy odovzdal.

    Ďakujem vám veľmi pekne za trpezlivosť.

  • Ďakujem, pán kolega. Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Šimko a pripraví sa pán poslanec Rózsa.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

    Dámy a páni,

    vládny návrh zákona o prokuratúre je v podstate spracovaný v súlade s ústavou, až na niektoré drobnosti, o ktorých by sa mal zmieniť môj kolega Hrušovský, legislatívnotechnicky slušne, je vcelku smelým pokusom, ako za daného ústavného stavu minimalizovať závislosť prokuratúry od výkonnej moci, čo ma ako opozičného poslanca môže naplňovať uspokojením. S pánom generálnym prokurátorom sme si za minulý mesiac cez denník vymenili žartovné pozdravy, iste každý zo svojho straníckeho uhla. Pán generálny sa azda takto zbaví potreby odvádzať pri svojej práci takúto politickú daň. A to môžem naozaj iba privítať. V tom by navrhovaný zákon mohol byť dokonca i užitočný. Predsa však tešiť sa z vydareného legislatívneho diela je značne predčasné. Je to ako radosť človeka odsúdeného na smrť, pretože pred popravou dostal chutné raňajky. I tieto naše prokurátorské raňajky sa môžu totiž zo svojej skvelej chuti tešiť, iba ak zabudneme na súvislosti, za ktorých sa uvarili. Tá menej dôležitá je celkom pragmatická.

    Nikto iste nepochybuje, že prokuratúra zohráva veľmi významnú úlohu v trestnom konaní. Naše trestné kódexy boli prijaté ešte v šesťdesiatych rokoch, nespočítateľne veľakrát boli v posledných rokoch novelizované, a to i za nás, vždy s tým, že už naposledy, pretože sa už skutočne pracuje na rekodifikácii trestného práva. Je len logické, že tu by malo byť trestné právo určujúce a zákon o prokuratúre by mal vyplynúť až z neho. Na Slovensku to však bude inak, opačne. Najskôr si povieme, čo budú robiť prokurátori, a potom sa tomu zrejme prispôsobí celý trestný proces. Alebo prijmeme zákon, ktorý budeme v blízkej budúcnosti azda i od gruntu meniť. Prípadne jestvuje i tretia možnosť, totiž, že s rekodifikáciou trestného práva sa to nemyslí vážne, pretože zákony zo šesťdesiatych rokov nám ešte vyhovujú. Nežiadam nikoho o odpoveď, myslím, že nám je každému jasná. Základný problém však nie je v nedočkavosti generálneho prokurátora mať čo najskôr svoj zákon, i keď ešte nejestvujú nové pravidlá trestného konania. Základný problém vidím v rovine ústavnej, a tu musím byť spravodlivý, za ten generálny prokurátor nemôže, i keď sa k tomuto problému pri tvorbe navrhovaného zákona postavil naozaj bez predsudkov a tvorivo.

    Ústava Slovenskej republiky vo svojej ôsmej hlave zakotvuje jestvovanie prokuratúry ako ochrankyne práv a zákonom chránených záujmov osôb a štátu. Mimoriadne voľné vymedzenie, umožňujúce, aby sa tento centralisticky a monokraticky budovaný orgán dostal takmer do každého právneho vzťahu spoločnosti v prípade, že mu to umožní zákon, napríklad tento, čo máme práve na stole. Je to pritom orgán, ktorý nie je zaradený do žiadneho z riadnych systémov ústavnej zodpovednosti. Len pre zaujímavosť - v minulosti jestvovala v tomto priestore prokuratúra na základe právnej úpravy z konca minulého storočia novelizovanej v čase prvej Československej republiky. Šlo vlastne o osobitnú štruktúru v rámci aparátu ministerstva spravodlivosti. Jej pôsobnosť bola stanovená jedine pre trestné konanie. Bola orgánom obžaloby. Generálny prokurátor pôsobil len pri najvyššom súde a podliehal priamo ministrovi spravodlivosti. Minister niesol ústavnú zodpovednosť za činnosť celej prokuratúry.

    Zásadnou zmenou v postavení a činnosti prokuratúry po nastolení diktatúry po roku 1948 bol zákon, myslím ústavný, číslo 64/1952 Zb. o súdoch a prokuratúre. Ním sa prokuratúra mení na osobitný represívny orgán so všeobecnou pôsobnosťou ďaleko prevyšujúcou oblasť trestnoprávnych vzťahov. Najvyšší dozor nad trestným vykonávaním a zachovávaním zákonov a iných právnych predpisov všetkými úradmi, súdmi, orgánmi i osobami bol vlastne vzletným označením toho, že prokurátor mohol preniknúť všade, kde sú vzťahy upravené právom. Touto zákernou konštrukciou, znejúcou veľmi sympaticky a neškodne, sa prokuratúra v skutočnosti vymanila spod ústavnej zodpovednosti prostredníctvom ministra spravodlivosti a stala sa prakticky nedotknuteľným represívnym orgánom, nezávislým od ústavných orgánov, železnou päsťou v rukách komunistickej strany. Tvorca tejto koncepcie Vyšinskij to na oklamanie ľahkoverných označil ako nezávislosť.

    Toto postavenie prokuratúry sa prepisovalo i do ďalších ústav. Žiaľ, i naša poskytuje priestor na zákonnú úpravu tohto typu. Ak navrhovaný zákon tento priestor využíva, vypĺňa, znovu oživuje, oživuje tým aj represívne mechanizmy, ktoré sa po roku 1989 akoby vytratili, tak možno to hodnotiť len ako dôsledné využitie toho, čo máme v ústave. U susedov na západ od rieky Moravy prokuratúru zrušili, pomenovali ju ako štátne zastupiteľstvo, ktorého pôsobnosť i v ústave vracajú znova výlučne do sféry trestného konania a jeho postavenie do štruktúry ministerstva spravodlivosti s ústavnou zodpovednosťou ministra. Podľa môjho názoru nový zákon o prokuratúre teraz nepotrebujeme, potrebujeme si prediskutovať a novo upraviť celé trestné zákonodarstvo, zrušiť ústavný relikt obludného pohrobka po Vyšinskom a pripraviť novú, modernú úpravu prokuratúry. Toto dnes potrebuje Slovensko a pri takomto programe som ochotný vždy priložiť i ruku k dielu.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pán kolega. Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Rózsa a pripraví sa pán poslanec Moravčík.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, poslankyne a poslanci,

    k predloženému návrhu zákona Národnej rady o prokuratúre, tlač 466, sa chcem vyjadriť v mene Maďarskej koalície najmä z hľadiska súladu návrhu s Ústavou Slovenskej republiky, k niektorým organizačno-procesným otázkam, ďalej k charakteristike návrhu a podať niekoľko pozmeňujúcich návrhov.

    Preambula našej ústavy medziiným slávnostne naznačuje základné smery budúceho vývoja našej vlasti, najmä keď uvádza, citujem: "usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity" sa uznáša na ústave. A v tejto našej ústave v článku 149 postavenie prokuratúry je stanovené takto: "Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu."

    V čom možno vidieť určitý nesúlad vládou predloženého návrhu zákona o prokuratúre s ústavou? Jednoducho povedané v tom, že prokuratúra podľa predloženého návrhu chráni len záujmy štátu ako inštitúcie vládnutia nad občanmi mocenskými prostriedkami v rozpore s poslaním štátu vôbec, lebo moc, ako vieme, pochádza len a len od občanov. Návrh zákona nerešpektuje doteraz vymedzené právomoci iných orgánov štátnej moci a správy a prokuratúru stavia do postavenia neomylnej, nekontrolovateľnej a neobmedzenej moci nad všetkými ostatnými orgánmi. Vytvára tým napätie a možnosti vzniku sporov medzi štátnymi orgánmi, predpokladá širokú kontrolu samospráv a neštátnych samosprávnych orgánov, oslabuje tým základné postuláty demokracie a posilňuje namiesto demokratickej formy vlády autoritatívnu formu vládnutia a riadenia. Zbytočne zvýrazňuje pri monokratickom systéme organizácie prokuratúry otázku nadriadenosti a podriadenosti prokurátorov a nevytvára mechanizmus možnosti objektívneho konania.

    V čom možno vidieť, že vládny návrh ide nad rámec ústavy?

    1. Stačí poukázať na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c), d) a e) návrhu a zistíme, že vytvára možnosť kontroly vlády ako najvyššieho orgánu štátnej správy. Svojou účasťou a takmer neobmedzenou právomocou uplatňovať a presadzovať extenzívne svoje oprávnenie pred súdmi a tým ovplyvňuje nezávislosť súdov. Zastupovaním štátu ako vlastníka v konaní pred súdmi presadzovať politické ciele. Takmer neohraničeným dozorom nad dodržiavaním zákona a ostatných všeobecne záväzných predpisov stáva sa orgánom výlučnej moci. Formulácia dozoru nad zákonnosťou a postupom pri rozhodovaní orgánov záujmovej samosprávy neprípustným spôsobom zasahuje a neguje elementárne zásady demokracie a ústavou zaručené samostatné a samosprávne rozhodovanie týchto orgánov.

    2. Ustanovenie § 8 ods. 2 návrhu je prekročením rámca dozoru, lebo je to preukázateľný zásah do právomoci nezávislých súdov. Predsa nemôže mať v rámci dozoru oprávnenia vo veci rozhodnúť sama, lebo dozor má byť prostriedkom na to, aby príslušný orgán sám napravil prípadné protizákonné rozhodnutie.

    3. Treba opätovne zvážiť stanovisko vyslovené v návrhu aj podľa ustanovení § 10 ods. 2, lebo ide, podľa môjho názoru, o kompetenciu Ústavného súdu a nemôže byť oprávnenie prokuratúry.

    4. Nemožno hodnotiť inak než ako účelové posilnenie postavenia vlády ustanovenia § 11 ods. 4, kde je uvedené: "Ak ministerstvo alebo iný orgán štátnej správy protestu prokurátora nevyhovuje, predloží ho na rozhodnutie vláde." Nič na tom nemení extenzívny výklad článku 119 písm. l) Ústavy Slovenskej republiky, ktorý znie: "Vláda rozhoduje v zbore" - o tam vymenovaných otázkach - "a o ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon." Toto ústavné právo vlády premietnuté obratným spôsobom do zákona o prokuratúre a priori predurčuje výsledok namiesto toho, aby vec posúdil nezávislý súd.

    Pokiaľ ide o niektoré organizačné a procesnoprávne otázky, chcem poukázať najmä na ustanovenie § 16 ods. 2 návrhu čo do oprávnenia generálneho prokurátora stanoviť sídla prokuratúry, čo nie je dobrým riešením. Zásah do existujúcej organizácie územnosprávneho usporiadania štátu zo strany jedného orgánu moci zákonite má za následok posilnenie dezorganizácie, podporuje ťažkopádnosť a nesúlad medzi jednotlivými orgánmi moci.

    Stanovenie podmienok vymenovania generálneho prokurátora podľa § 17 ods. 3 návrhu a odvolania podľa § 18 ods. 5 písm. b) návrhu je neprijateľné. Okrem všeobecných podmienok mala byť stanovená aj podmienka činnosti v prokuratúre v určitom čase.

    Využitie ustanovenia článku 150 Ústavy Slovenskej republiky a článku 151 ústavy, pokiaľ ide o oprávnenie Národnej rady Slovenskej republiky a ústavnú zásadu, podrobnosti o vymenovaní a odvolaní, právach a povinnostiach prokurátorov, je skôr zneužitím tohto ustanovenia zaručeného pre Národnú radu a prostriedkom na znemožnenie plnenia ústavných práv parlamentu.

    Päťročná lehota na podanie protestu podľa ustanovenia § 11 ods. 9 návrhu v nadväznosti na väčšinu platných právnych noriem nepriamo podporuje právnu neistotu a je v rozpore s elementárnymi zásadami budovania právneho štátu vôbec. Takisto je nejasná formulácia § 12 návrhu, že ide o oprávnenie prokuratúry zastaviť výkon rozhodnutia orgánov verejnej správy. Alebo aj súdov? Poznamenávam, že prokurátor v občianskoprávnom konaní je len účastníkom konania, nemôže mať právo vo veciach rozhodovať.

    Po týchto poznámkach možno súhrnne charakterizovať predložený návrh zákona o prokuratúre, že návrh nevychádza z podrobnej analýzy minulosti a pritom vytvára orgán štátnej moci s takmer neobmedzenou právomocou. Vládny návrh, pokiaľ ide o oprávnenie prokuratúry, ide nad rámec Ústavy Slovenskej republiky. Oprávneniami dozoru vytvára protidemokratickú formu vládnutia.

    Návrh nie je zladený s kompetenciami ostatných orgánov. Návrh zasahuje nepriamo do kompetencie Ústavného súdu. Spôsob organizácie, vymenovanie a odvolanie generálneho prokurátora zužuje právomoc Národnej rady Slovenskej republiky. Možno napokon postrádať súvislosti s podrobnou analýzou minulosti, alternatívu vytvárania štátneho zastupiteľstva namiesto prokuratúry.

    Vzhľadom na všetky tieto okolnosti Maďarská koalícia navrhuje predložený návrh neschváliť.

    Vzhľadom na to, že boli predložené doplňujúce návrhy, dovoľte mi, aby som predložil tiež niekoľko doplňujúcich návrhov.

    1. Doplniť ustanovenie § 4 ods. 1 písm. d) slovami "keď nezastupuje iný orgán".

    2. Vynechať v ustanovení § 8 ods. 2 z predposlednej vety slová "alebo príkazy a rozhodnutie týchto správ zrušiť".

    3. Lehoty v ustanovení § 11 ods. 3 stanoviť na tri roky.

    4. Vynechať ustanovenie § 16 ods. 3 návrhu a ods. 6 predloženého návrhu.

    5. Doplniť ustanovenie § 17 ods. 3 v piatom riadku po slovách "súhlasí" - doplnok by znel "ak vykonáva činnosť prokurátora najmenej sedem rokov".

    6. Zmeniť ustanovenie § 53: "Zákon nadobúda účinnosť 1. januárom 1997."

    Ďakujem za vašu pozornosť.

  • Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Moravčík, pripraví sa pán poslanec Langoš.

  • Vážený pán predsedajúci, dámy a páni,

    návrh zákona o prokuratúre, ktorý teraz prerokúvame, odmietame z týchto dôvodov: V súčasnosti prebieha rekodifikácia trestného práva, tak hmotného, ako aj procesného. To znamená, že sa pripravuje generálna oprava celého justičného systému. Prokuratúra je súčasťou tohto systému. Bolo by preto logické počkať so zákonom o prokuratúre až do času, keď sa pripraví táto rekodifikácia. Môže sa stať, že tento zákon celú rekodifikáciu zdeformuje. Môže sa stať, že z pekne rekonštruovanej budovy bude trčať ohyzdná strážna veža.

    Vládny program bol z tohto hľadiska postavený správne. Citujem z neho: "Vláda pripraví rekodifikáciu právnej úpravy postavenia a úloh prokuratúry tak, aby v nadväznosti na rekodifikáciu trestného práva procesného prispela k zvýšeniu podielu na plynulom a spravodlivom fungovaní systému trestnej justície na ochranu občanov." Vláda predložením tohto návrhu vlastne porušila svoj vládny program. Je to znovu potvrdenie skutočnosti, že vládny program je ozdoba na propagáciu a politickú agitáciu, a reálny život ide úplne inak.

    Navrhujem preto, aby sa hlasovalo o odložení prerokovania tohto návrhu až po ukončení rekodifikácie trestného práva procesného. Inak povedané, navrhujem, aby sa hlasovalo o dodržaní vládneho programu.

    Poslancom za HZDS si dovoľujem pripomenúť, že v ich volebnom programe "Slovensko do toho" na strane 23 majú pasáž o tom, že presadia transformáciu prokuratúry na štátne zastupiteľstvo. Vyzývam vás, vážení kolegovia, aby ste plnili svoje volebné programy.

    Na transformáciu prokuratúry na štátne zastupiteľstvo by bol potrebný ústavný zákon. Som však presvedčený, že by sa v tejto snemovni našlo 90 poslancov, ktorí by takúto zmenu podporili.

    Návrh zákona je už teraz protiústavný. Ústavný súd v uplynulých dňoch rozhodol, že niektoré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sú v rozpore s ústavou, a prokuratúra sa v predloženom návrhu koncipuje ako orgán v duchu práve týchto zrušených ustanovení. To znamená, že základ návrhu zákona o prokuratúre je zlý. Duch tohto zákona je v rozpore s duchom ústavy. Znovu sa zrejme bude opakovať klasické klišé slovenskej legislatívnej činnosti: Národná rada hlasmi koaličnej väčšiny prijme zákon, prezident ho vráti na nové prerokovanie, koaličná väčšina v parlamente ho znovu potvrdí a Ústavný súd ho zruší alebo opraví. To, čo má byť výnimočné, je takmer pravidlom.

    Znovu pripomínam, a dôrazne, osobnú zodpovednosť pani Kataríny Tóthovej, podpredsedníčky vlády pre oblasť legislatívy, za tento kuriózny stav. Tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť ani poukázaním na poslušnosť voči predsedovi vlády, ani poukázaním na stranícku disciplínu.

    Z tohto dôvodu by bolo nezodpovedné a dehonestujúce pre Národnú radu prerokovať takto zle pripravený návrh zákona. Návrh zákona je, podľa môjho názoru, v rozpore s elementárnymi pravidlami občianskej spoločnosti. Tento zákon, tento návrh umožňuje, aby si prokurátor bez akéhokoľvek dôvodu predvolal kohokoľvek bez toho, aby mu odôvodnil, prečo ho pozval. Inými slovami, keď treba vytvoriť atmosféru strachu, na to je dobrý tento nástroj. Takto sa nebuduje spoločnosť slobodných občanov, ale spoločnosť poslušných, ustráchaných občanov.

    Podľa návrhu zákona sa všeobecný dozor prokuratúry nevylučuje, ako to tvrdí, alebo neobmedzuje, ako sa to tvrdí v dôvodovej správe, ale sa rozširuje, umožňuje prokuratúre pôsobiť aj v záujmových organizáciách, ako je napríklad Advokátska komora a ostatné komory rôznych profesií. Takisto sa jej pôsobnosť rozširuje aj na cirkev, keďže pôsobí v oblasti uzavierania manželstiev.

    Ak spojíme ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e) a § 21 ods. 1, vyjde nám, že prokurátor sa môže zúčastňovať (a dokonca s hlasom poradným hlasovať) napríklad na schôdzach orgánov Advokátskej komory, Komory architektov, na zasadnutiach cirkevných orgánov a podobne. Návrh, ktorý pán poslanec Brňák predložil, do určitej miery zmierňuje túto tvrdosť, nevylučuje ju však celkom.

    Prokuratúra môže vo všetkých štátnych, samosprávnych a ďalších uvedených orgánoch robiť previerky dodržiavania zákonnosti, vyžadovať si od nich akékoľvek podklady a doklady a žiadať akékoľvek vyhlásenia. Pre prokuratúru neplatí prekážka rozhodnutia veci, t. j. môže preskúmavať právoplatné rozhodnutia ktoréhokoľvek orgánu vrátane orgánu súdu, kde je právna istota.

    Vážené dámy, vážení páni, pýtam sa, či sa nám chce žiť v štáte, kde má prokuratúra také možnosti a také oprávnenia, aké sa jej navrhujú zveriť podľa predlohy vládneho zákona. Jej obsah sa môže obrátiť proti hocikomu z tých, ktorí budú hlasovať za tento zákon v takejto podobe. Preto si dobre rozmyslime, počítajme s tým, že život prináša rôzne prekvapenia. Zbrane, ktoré obraciame proti iným, sa môžu pokojne obrátiť proti tým, ktorí takýto systém chcú vytvoriť.

    K organizačnej výstavbe prokuratúry. Spôsob organizácie prokuratúry je veľmi dôležitý, pretože práve cez osoby činné v tomto orgáne, cez ich vzájomné vzťahy sa môže presadzovať politický vplyv. A ten je nežiaduci. Monokratický systém vzťahov nevyhovuje. V takomto systéme stačí politicky ovládnuť jednu osobu a tým sa politicky zneužíva celý systém.

    V zákone sa navrhuje sedemročné funkčné obdobie generálneho prokurátora s tým, že jeho skoršie ukončenie je obmedzené na taxatívne vypočítané dôvody. Zdanlivo takáto zmena vyzerá ako určitá garancia nezávislosti. Ak si však predstavíme, že tým sa vlastne terajší generálny prokurátor pán Michal Vaľo stáva na sedem rokov takmer neodvolateľný, obnaží sa nám zvrátenosť takéhoto zákona. Zostane nám na čele prokuratúry človek, ktorý sa rozhodujúcim spôsobom podieľa na najväčších kolapsoch nášho justičného systému v poslednom období, a to je zmarenie vyšetrovania únosu Michala Kováča mladšieho do cudziny, nevyšetrenie takých závažných rozkrádačských afér, ako je privatizácia štátneho podniku Nafta Gbely, a podobne.

    Myslím si, že to nevyžaduje ďalší komentár. Celý systém prokuratúry je zlý, ten treba zásadne zmeniť. Vráťme sa preto k našim volebným programom a hlasujme proti tomuto návrhu.

    Ďakujem.

  • V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Langoš, pripraví sa pán poslanec Čarnogurský.

  • Ďakujem pekne za slovo.

    Vážený pán predsedajúci, dámy a páni,

    chcem vás presvedčiť o tom, že prerokúvaný návrh zákona napriek pozmeňujúcim návrhom, ktoré tu odzneli, je zlý a nebezpečný a vytvára teda z prokuratúry nebezpečne sa správajúci orgán. Už návrh, ktorý opustil prokuratúru, ktorý sme mali možnosť prečítať, bol hrozivý. Úpravami v legislatívnom procese a v Legislatívnej rade bola snaha zahladiť očividnú a jasnú, ako tu už bolo povedané, vojenskú architektúru prokuratúry. Navyše predseda ústavnoprávneho výboru, ktorý je gestorským výborom, tu v rozprave vyslovil rozsiahle pozmeňujúce návrhy.

    Chcem vašu pozornosť, pozornosť ospalej snemovne, hoci ide o veľmi dôležitý zákon, trošku oživiť tromi takými príbehmi. Príbehmi, ktoré sa týkajú činnosti generálnych prokurátorov v minulosti a sú dôkazom toho, čo zákony, i dnes platný, a i navrhovaný zákon, generálnym prokurátorom dovoľujú a umožňujú.

    Vybral som náhodne z bývalého archívu Ústredného výboru KSČ ešte stále prísne tajný spis z 8. októbra 1954 zo zasadnutia Politického byra Ústredného výboru KSČ, na ktorom sa zúčastnili minister vnútra Barák, generálny prokurátor Aleš a minister spravodlivosti Škoda. Návrh uznesení politického byra: "Politické byro schvaľuje, po prvé, náčrt žaloby proti dr. Jaroslavovi Nebesářovi a spol., po druhé, predpokladanú výšku trestov, a ukladá generálnemu prokurátorovi a ministrovi spravodlivosti vykonať s dr. Nebesářom a spoločníkmi neverejný proces." Je tu pripomienka III. oddelenia, ktorá znie: "Procesu s Nebesářem by se dalo velmi dobře využít v předvolební agitaci, jestli však bude tajný, jeho využití nebude možné."

    Ďalší príbeh, to je moja osobná skúsenosť s generálnym prokurátorom česko-slovenskej federácie z roku 1991, keď federálni vyšetrovatelia začali vyšetrovanie v štyroch veľmi známych, verejne známych kauzách a keď zhromaždili už rozsiahly dôkazový materiál. Išlo o kauzy: trestný čin vlastizrady, medzi obvinenými bol i, prepáčte, neviem si spomenúť na meno toho Slováka z východu. Áno, Vasiľ Biľak, ďakujem pekne.

    Druhá kauza bolo vyšetrovanie krádeže majetku KSČ v prípade Rudého práva proti šéfredaktorovi Porybnému, pretože majetok KSČ a Rudé právo spolu s "goodwillom" Rudého práva ústavným zákonom bol prevedený do vlastníctva ľudu. Tretia veľká kauza, to bolo vyšetrovanie komunistického špióna Minaříka, podozrivého z prípravy teroristického činu proti mníchovskej stanici rádia Slobodná Európa. A štvrtá kauza bola na Slovensku známa krádež tajných federálnych spisov z tzv. Tisovej vily v Trenčíne.

    Generálny prokurátor využil - ja hovorím - zneužil svoju právomoc, odňal tieto veci svojim prokurátorom, prokurátorom generálnej prokuratúry a mojim federálnym vyšetrovateľom a prikázal tieto štyri veci zobrať kdesi na obvodové prokuratúry do Prahy a do Bratislavy a tam sa po nich zem zľahla.

    Tretí taký príbeh sa odohral vlani a odohráva sa dodnes na Slovensku. Generálny prokurátor JUDr. Michal Vaľo pri vyšetrovaní kauzy zavlečenia Michala Kováča ml. si nechal zavolať k ministrovi vnútra Hudekovi vyšetrovateľa Petra Vačoka a v prítomnosti vtedajšieho šéfa sekcie vyšetrovania ministerstva vnútra Vladimíra Lamačku a jeho zástupcu Lushorta mu vyčítal, že vyšetrovanie vedie neobjektívne. Dozorový prokurátor Róbert Vlachovský iba tri dni pred vznesením obvinenia verejne jasal, že majú páchateľov. Potom však Vačokovi odobral spis a zrušil trestné stíhanie proti trom príslušníkom Slovenskej informačnej služby. Zo zverejneného telefonického rozhovoru medzi vtedajším ministrom vnútra Hudekom a riaditeľom tajnej služby Lexom je zrejmé, že o tom vedel a pripravoval to i Lexa a predseda vlády Vladimír Mečiar.

    To sú tri príbehy, ktoré by mali byť vlastne mementom, ako je možné zneužiť zákon a postavenie prokuratúry, ktoré vlastne prokuratúra má ešte z dôb sovietskeho práva a jeho teoretika prokurátora Vyšinského.

    Navrhovaný zákon upevňuje prokuratúru ako vojenskú organizáciu s vrchným veliteľom - generálnym prokurátorom. Ten má rozsiahle vojenské právomoci nad každým prokurátorom, nad svojimi námestníkmi i nad vedúcimi prokurátormi, teda krajskými a okresnými, a ich námestníkmi. Ostatní prokurátori, okrem funkcionárov, tvoria anonymnú masu - v podstate úradníkov. Sú neznámi a nikto o nich ani nemá vedieť. Nemajú sa dokonca zúčastňovať ani na práci poradných a odborných orgánov v orgánoch verejnej správy.

    Kvalifikačné podmienky na vymenovanie, ktoré musí splniť prokurátor, sú tvrdé - bezúhonnosť, vysokoškolské právnické vzdelanie, trojročná čakateľská prax, prokurátorská skúška. Napriek tomu prokurátor nie je procesne samostatný, ani zďaleka nie tak ako policajný vyšetrovateľ a už vôbec nie ako sudca.

    Prokuratúra v osobitnej ôsmej hlave ústavy má postavenie ako nezávislý ústavný orgán, ktorý, citujem: "Chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb". A ďalej: "Na čele prokuratúry stojí generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky." Toľko ústava. Podľa navrhovaného zákona o prokuratúre a podľa ústavy je nezávislosť prokuratúry daná výhradne nezávislosťou výkonu funkcie generálneho prokurátora a ničím iným, pretože všetci ostatní prokurátori sú mu absolútne podriadení.

    Prokurátori sú nezávislí vo svojej práci len dovtedy, kým do ich činnosti nezasiahne niektorý z vedúcich prokurátorov, ich námestníkov a zvrchovane vždy generálny prokurátor. Má na to rozsiahle právomoci a možnosti - zákonné i gumové. Budem o tom hovoriť pri prerokúvaní zákona o kárnej zodpovednosti prokurátorov. Generálny prokurátor vydáva napríklad príkazom tzv. podpisový poriadok, ktorý uvádza, kto a v akej veci má právo podpísať rozhodnutie. Teda vôbec nie je jasné, že vec, ktorá je pridelená prokurátorovi a prokurátor na nej pracuje, a podpíše a že teda nesie za ňu i zodpovednosť.

    Je až tragicky smiešne znenie dôvodovej správy k § 2. Citujem: "Špecifické princípy organizácie prokuratúry vyplývajú z jej osobitného postavenia v sústave orgánov štátnej moci, kde má miesto na rozhraní moci výkonnej a súdnej." A tu je pes zakopaný. Ústava vymedzuje a oddeľuje orgány štátnej moci. Takzvané rozhranie dáva exekutíve možnosť politicky zasahovať do voľného a rýchleho priechodu spravodlivosti v jednotlivých veciach, ale takým i onakým spôsobom.

    Generálneho prokurátora vyberajú a navrhujú vlastne politické, parlamentné politické strany. V osobitnom prípade môže jeho odvolanie schváliť 38 poslancov parlamentu. Teda súčasne je pozícia, tá politická pozícia generálneho prokurátora veľmi slabá a vždy závisí od politickej podpory vládnych politických strán.

    Moje pozmeňujúce návrhy sa v podstate týkajú posilnenia politickej nezávislosti generálneho prokurátora, pretože platná ústava neumožňuje začleniť prokuratúru do oblasti justície, teda pod ministra spravodlivosti, čo je žiaduce, a zaviesť inštitút vyšetrovacieho sudcu.

    Ďalšia skupina pozmeňujúcich návrhov má vlastne vytvoriť a posilniť procesnú samostatnosť prokurátora a umožniť a urýchliť voľný a rýchly priechod spravodlivosti.

    Môj pozmeňujúci návrh, ten podstatný, sa na pohľad podobá tomu, čo tu vyslovil doktor Brňák a navrhol i doktor Benčík. Ale môj pozmeňujúci návrh je postavený nie na vzťahu medzi nadriadeným a podriadeným prokurátorom, na to chcem upozorniť, ale na samotnom prokurátorovi, na nezávislosti a samostatnosti samého prokurátora. Opíšem svoje pozmeňujúce návrhy, i keď navrhujem tento návrh zákona neprijať.

    Opakujem s predrečníkmi, že už samotné základné ustanovenia definujú prokuratúru ako centrálne riadenú jednotnú monokraciu, kde paradoxne v ustanovení § 2 odsek 2 prokurátori vykonávajú svoje úlohy, citujem - "vo vzájomnom vzťahu nadriadenosti a podriadenosti" a súčasne, citujem - "na základe zákona a prostriedkami ustanovenými zákonom".

    Po druhé - diskutuje sa o ustanovení § 8. Tam je obava, že výkladom navrhovaného znenia by mohol prokurátor zrušiť rozhodnutie sudcu o väzbe. Navrhujem toto ustanovenie upraviť takto: doplniť poslednú vetu odseku 2 o slová "a nie sú rozhodnutím sudcu alebo súdu".

    Po tretie - k § 17 odsek 3. Generálny prokurátor má najrozsiahlejšie právomoci spomedzi všetkých. Je bezprostredným nadriadeným všetkým prokurátorom aj vo vykonávaní prokurátorskej činnosti. Anonymný prokurátor, ako som už povedal, musí spĺňať rozsiahle podmienky, predovšetkým justičnú alebo advokátsku prax. Preto navrhujem nahradiť slová začínajúce sa "právnickou" a končiace sa "v odbore práva" slovami "justičnou alebo advokátskou činnosťou".

    Po štvrté - § 18 celý je zmätený a vlastne bolo by načim ho navrhnúť vypustiť. Tu by sa mala upevniť nezávislosť pozície generálneho prokurátora zvýšeným kvórom pri návrhu jeho vymenovania a odvolania, ale myslím si, že to nie je možné v tomto zákone uplatniť. Navrhujem však vypustiť z odseku 5 písmeno b), pretože v úvodnej vete je slovo "môže" a spáchanie trestného činu je strata bezúhonnosti podľa § 17 ods. 3. Teda Národná rada Slovenskej republiky generálneho prokurátora podľa odseku 4 odvolá. Čiže je to tam nadbytočné. Je to tam nejaké zmätené.

    Po piate - chcem sa opýtať ministra spravodlivosti, aký je v prípade § 18 rozdiel, ten vecný, skutočný rozdiel medzi slovami "navrhne" v odseku 4 a "môže navrhnúť" v odseku 2.

    Po šieste - v § 19 odsek 5 treba stanoviť, za akých podmienok môže odvolať svojich námestníkov, vedúcich prokurátorov a prokurátorov. Samostatní musia byť aj samotní prokurátori. Preto navrhujem doplniť odsek 1 tak, že na konci vety namiesto bodky bude čiarka a ďalej text: "ďalších svojich námestníkov, vedúcich prokurátorov, ich námestníkov a menuje ostatných prokurátorov".

    Po siedme - nové znenie odseku 5. "Generálny prokurátor odvoláva prokurátorov podľa osobitného zákona." Poznámka pod čiarou je odkaz na zákon o kárnej zodpovednosti prokurátorov.

    Po ôsme - tu sú dva moje pozmeňujúce návrhy, na ktorých staviam vytvorenie procesnej samostatnosti prokurátorov. V § 22 ods. 6 na koniec odseku navrhujem doplniť novú vetu: "Prokurátori pritom zodpovedajú za svoju prácu a samostatne podpisujú svoje rozhodnutia vo všetkých im pridelených veciach."

    V § 23 navrhujem, aby súčasné znenie bolo prečíslované ako odsek 3 a navrhujem nové dva odseky.

    "(1) Každý prokurátor má vo svojej činnosti procesnú samostatnosť.

    (2) Nadriadený prokurátor nesmie podriadeného prokurátora nútiť, aby konal v rozpore so svojím právnym názorom."

    Je absurdné v zákone predpokladať, že nadriadený prokurátor bude nútiť svojho podriadeného, aby porušil zákon.

    Ďalší pozmeňujúci návrh je k § 25 a týka sa poverenia námestníkov - nahradiť slovo "určenom" slovom "celom", teda v celom rozsahu, nie v určenom rozsahu v prípade neprítomnosti príslušného prokurátora.

    § 36 odsek 2: "Generálny prokurátor uzná odbornú justičnú skúšku, advokátsku skúšku a môže uznať profesijnú..." atď. Teda v prípade justičných a advokátskych skúšok generálny prokurátor uzná túto skúšku.

    Ďalší pozmeňujúci návrh - v § 43 odsek 3 písmeno c) znie: "a s jeho súhlasom, ak v dôsledku". Teda pri organizačných zmenách s premiestnením prokurátor musí vysloviť svoj súhlas.

    A posledný návrh - v § 54 nevidíme dôvod, prečo by doktor Michal Vaľo, funkčné obdobie tohto generálneho prokurátora bolo 9 rokov. Teda navrhujem: "Funkčné obdobie generálneho prokurátora, ktorý vykonáva funkciu v deň, keď tento zákon nadobúda účinnosť, sa končí."

    Dámy a páni, v týchto dňoch vysokí parlamentní funkcionári hovoria verejne, že demokratizácia je dlhodobý proces. To, čo sa v parlamente udialo za jednu noc v novembri 1994 a čo sa trvale deje desiatkami noviel ponovembrových demokratických zákonov, ktoré ste bez najmenších problémov doteraz schválili, sa má teraz dávkovane roky meniť naspäť? Toto je rovnaká ilúzia, akou žili vaši predchodcovia v päťdestiatych a sedemdesiatych rokoch. Táto ilúzia stojí na dvoch arogantných bludoch.

    Prvý blud: Ľud nie je pripravený prijať individuálne slobody a osobnú zodpovednosť v otvorenej demokratickej spoločnosti.

    Druhý blud, že je tu mocenská vrstva, ktorá vie, čo je to demokracia, a ktorá bude prevychovávať ľudí a postupne im dávkovať slobodu. V prípade udelenia procesnej samostatnosti kvalifikovaným a schopným prokurátorom, na ktorých môže stáť skutočná nezávislosť prokuratúry, zabudnite na tieto bludy.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Teraz vystúpi pán poslanec Čarnogurský. Pripraví sa pán poslanec Hrušovský.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, ktorý tu pred chvíľou ešte bol,

    prokuratúra v tejto štruktúre bola zakotvená alebo vnesená do nášho právneho poriadku a do našej právnej praxe niekedy začiatkom päťdesiatych rokov, ak sa nemýlim. Čiže pomaly po polstoročí jej existencie v tejto podobe príprava nového zákona o prokuratúre by mala byť vhodným dôvodom na hlbšiu diskusiu o tom, ako sa za týchto takmer päťdesiat rokov prokuratúra vyrovnala s úlohami, ktoré jej zákon dával, akú úlohu v spoločnosti prokuratúra zohrala a či pomohla upevneniu právnych istôt štátu aj občanov, alebo naopak, oslabila ich. Predložený návrh zákona nielenže si vôbec nekladie takéto otázky, nezaoberá sa takýmto hodnotením doterajšieho postavenia prokuratúry, ale práve naopak, bez akéhokoľvek zhodnotenia doterajších či kladov, ale aj nedostatkov prokuratúry pokračuje na ceste upevňovania a zosilňovania právomoci prokuratúry spôsobom, akým sa to nedialo ani v komunistickom období.

    Moji predrečníci tu spomenuli viaceré konkrétne ustanovenia predloženého návrhu zákona a spomínali aj konkrétne prípady z minulosti, keď prokuratúra, či pred novembrom 1989, alebo po novembri 1989 vlastne znemožnila uskutočnenie práva a znemožnila presadenie sa práva.

    Chcel by som sa sústrediť na dve ustanovenia tohto zákona, ktoré idú práve touto cestou koncentrácie právomoci prokuratúry, pridávania ďalších právomocí prokuratúre a vlastne negujú celý doterajší vývoj právnej vedy, spočívajúci na princípe delenia štátnych mocí.

    Prokuratúra nepochybne svojimi úlohami, svojou štruktúrou, svojimi povinnosťami, ktoré vykonáva, patrí do sféry justície. To znamená, že podľa úplne klasickej nielen už teórie, ale vlastne aj praxe budovania štátu justičná moc by mala byť oddelená od moci zákonodarnej a od moci výkonnej. Samozrejme, ale zachovávajúc si určité právomoci voči moci zákonodarnej aj voči moci výkonnej. Tento zákon nejde touto cestou. O chvíľu to budem demonštrovať.

    Najskôr by som sa chcel zaoberať podrobnejšie ustanovením § 26. Je pod nadpisom "Formy plnenia úloh prokuratúry" a uvádza sa tu, že ministerstvá, ústredné štátne orgány a iné orgány verejnej správy, právnické osoby a fyzické osoby sú povinné v určenej lehote vyhovovať dožiadaniam prokurátora, najmä prokurátorovi požičiavať spisy a doklady a podávať prokurátorovi vysvetlenie. Odsek 2 tohto paragrafu hovorí, že na plnenie úloh ustanovených zákonom pomáhajú prokurátorovi aj súdy tým, že prokurátorovi zapožičiavajú spisy a doklady.

    Vážené kolegyne, vážení kolegovia, desať rokov som pracoval ako advokát a dovoľte mi, aby som teraz uviedol niektoré príklady, ako sa toto ustanovenie zákona dá zneužiť.

    V § 4 ods. 1 písm. f) navrhovaného zákona, kde sa hovorí o úlohách prokuratúry všeobecne, sa hovorí, že prokurátor plní úlohy účasťou na realizácii preventívnych opatrení zameraných na predchádzanie porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov a odstraňovania príčin a podmienok trestnej činnosti. No a teraz sa vrátime k ustanoveniu § 26, kde sa hovorí, že právnické osoby sú povinné vyhovovať dožiadaniam prokurátora, požičiavať mu spisy a podávať vysvetlenia. Predstavte si, že mestský prokurátor v Bratislave dostane anonymný list, v ktorom sa píše, že na zasadnutí predsedníctva KDH sa rokovalo o tom, aká nepravdivá správa sa uvedie o pomeroch na Slovensku s tým, že táto správa môže, samozrejme, preniknúť aj do zahraničia, pretože zahraničnými novinármi sa to tu len tak hmýri. Na základe takéhoto anonymného listu, ktorý, iste mi dáte za pravdu, že nie je problém si zaslať, prokurátor príde na KDH a bude žiadať od KDH predloženie zápisnice zo zasadnutia predsedníctva KDH, predvolá si členov predsedníctva KDH a bude od nich požadovať vysvetlenie k tomu a tomu zasadnutiu predsedníctva KDH. Takúto možnosť otvára tento zákon.

    Isteže, pán generálny prokurátor môže povedať, že by to bolo porušenie zákona. Áno, bolo by to síce porušenie zákona, ale danému prokurátorovi nikto nedokáže porušenie zákona, pretože on ten anonymný list môže preukázať, predložiť, a nikto nedokáže, či ten anonymný list je naozaj anonymný, alebo si ho ten prokurátor zaslal sám, alebo mu ho niekto iný jednoducho zaslal. Toto môže dokonca viesť aj k vyžadovaniu vysvetlenia v rýdzo osobných a súkromných veciach.

    A to už prejdem k odseku 2. Tu sa hovorí, že k plneniu úloh pomáhajú súdy tým, že prokurátorovi požičiavajú spisy a doklady. V tomto ustanovení, ako aj v predchádzajúcom odseku 1, ktorý som citoval pred chvíľou, nie je žiadne obmedzenie tejto právomoci prokurátora s výnimkou všeobecného obmedzenia, že sa to musí vzťahovať na všeobecné plnenie úloh prokuratúry, ktoré sú uvedené v úvode zákona. Jednu z tých úloh som vám citoval, tzv. preventívnu. Ale poďme k § 26 odseku 2. Predstavte si, alebo budem hovoriť v prvej osobe, dajme tomu, že viem, že môj spolupracovník alebo nadriadený, alebo môj sused sa rozvádza, a čisto z osobnej zvedavosti alebo preto, že v práci mám dajme tomu zálusk na jeho miesto, chcem sa dozvedieť to, čo sa preberá v rozvodovom konaní môjho šéfa alebo môjho suseda. Ak mám ktoréhokoľvek známeho prokurátora, s týmto prokurátorom sa dohodnem, aby on išiel na súd a vyžiadal si od súdu predloženie tohto rozvodového spisu. Opäť zámienku nie je problém vyprodukovať zase nejakým anonymným listom týkajúcim sa, povedzme, podmienok výchovy detí jedným alebo druhým manželom, alebo v podstate čokoľvek, fantázii sa takmer nemusia klásť medze.

    Na základe tohto je súd povinný predložiť prokurátorovi spis, v ktorom prokurátor nie je účastníkom konania, a normálne by nemal čo do tohto spisu nazerať, nehovoriac o tom, že súdne spisy sú inak predmetom služobného tajomstva súdov a pracovníkov súdov. Ale v tomto prípade súd musí predložiť tento spis prokurátorovi, prokurátor si môže spis preštudovať, alebo si ho preštuduje a môže podať informácie, údaje z tohto spisu ďalej. Isteže, samozrejme, opäť to bude porušenie zákona zo strany tohto prokurátora, ale toto porušenie zákona prakticky v praxi nie je možné prokurátorovi dokázať, a to znamená, že toto porušenie zákona zostane v praxi beztrestné. A preto navrhujem, aby § 26 bol z návrhu zákona vypustený.

    K ďalšiemu ustanoveniu zákona. V § 21 sa uvádza, že generálny prokurátor sa zúčastňuje na zasadnutiach vlády, a prokurátori, teda nižší, sa môžu zúčastniť na zasadnutiach orgánov verejnej správy. V prvom rade je to, samozrejme, porušenie oddelenia moci, o ktorom som hovoril v úvode. Napríklad v Bratislave je verejná správa, teda samospráva, zložená nie prevažne, ale výlučne zo zástupcov súčasných opozičných strán, pretože v Bratislave vyhrali komunálne voľby, a jednoducho pán generálny prokurátor môže uložiť podriadenému prokurátorovi - mestskému alebo tento mestský prokurátor to môže urobiť aj zo svojho vlastného rozhodnutia, že sa bude zúčastňovať na zasadnutiach mestského zastupiteľstva aj magistrátu mesta. Čiže takýmto spôsobom má prokurátor možnosť byť prítomný pri týchto rozhodovaniach, hlásiť to, samozrejme, vyššiemu prokurátorovi. Vzhľadom na to, že prokurátor je schvaľovaný, je navrhovaný prezidentovi parlamentom, to znamená, že je schvaľovaný orgánom, ktorý má svoju politickú dimenziu, takýmto spôsobom vlastne okľukou sa môžu rozhodnutia samosprávnych orgánov, ktoré sú inak politicky orientované, dostať cez generálneho prokurátora alebo jednoducho aj cez nižšieho prokurátora na vedomie vlády, ktorá je inak politicky orientovaná. Navrhujem preto, aby taktiež § 21 odsek 1 bol vypustený.

    Táto diskusia alebo tieto námietky, samozrejme, sú závažnejšie tým viac, že súčasný generálny prokurátor pán Michal Vaľo, tu prítomný, v doterajšej svojej nie veľmi dlhej činnosti sa prejavil ako výrazne poplatný politickej orientácii vlády, politickej orientácii vládnej koalície a prejavil to vo svojom konaní. Moji predrečníci hovorili o tom, ako s najväčšou pravdepodobnosťou pán generálny prokurátor Michal Vaľo nariadil podriadenému prokurátorovi Vlachovskému, aby nariadil prepustenie zo zadržania tých zadržaných príslušníkov Slovenskej informačnej služby, ktorých zadržal vyšetrovateľ Policajného zboru pre závažné podozrenie, že sa zúčastnili na odvlečení slovenského občana do cudziny. Koniec koncov, nasvedčuje tomu aj tá skutočnosť, že pán Michal Vaľo sa zúčastnil na nočnej porade u predsedu vlády Vladimíra Mečiara, myslím, 24 hodín alebo dva dni pred týmto svojím pravdepodobne príkazom podriadenému prokurátorovi. Konečne, pán Michal Vaľo odmietol vykonať rozhodnutie prezidenta republiky o udelení amnestie, na čo jednoducho ako právnik nemám slov.

    To znamená, že už tieto príklady svedčia o tom, že generálny prokurátor závažným spôsobom porušil zákon, a to znamená, že nedáva záruky toho, že aj v budúcnosti nebude porušovať zákon.

    Ustanovenie § 18 odsek 5 hovorí o tom, v ktorých prípadoch možno odvolať generálneho prokurátora, ale stanovuje iba dva prípady, a síce, keď generálny prokurátor zo zdravotných dôvodov nemôže vykonávať svoju funkciu, alebo ak bol odsúdený súdom za trestný čin. Nazdávam sa, že je to nedostatočné ustanovenie, pretože v takom prípade by nedalo možnosť spoločnosti brániť sa proti generálnemu prokurátorovi, ktorý porušil zákon. A preto navrhujem, aby § 18 odsek 5 bol doplnený o písmeno c). Tam sa hovorí v úvode: "Národná rada Slovenskej republiky môže navrhnúť prezidentovi Slovenskej republiky, aby generálneho prokurátora z funkcie odvolal pred uplynutím funkčného obdobia, ak", nasledujú písmená a) a b), ja navrhujem doplniť písmeno c), "ak generálny prokurátor závažným spôsobom porušil zákon".

    Čiže, aby som to sumarizoval, navrhujem vypustiť § 26 a § 21 predloženého zákona a § 18 odsek 5 doplniť tak, ako som povedal pred chvíľou.

    Kolegyne a kolegovia, myslím si, že tento zákon je ako celok zlý a že by nemal byť prijatý. Budem hlasovať proti tomuto zákonu, ale pre uspokojenie svojho svedomia som navrhol aspoň tieto čiastkové zmeny navrhnutého zákona.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Hrušovský.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia,

    v apríli tohto roku vláda Slovenskej republiky schválila zásady zákona o prokuratúre, ktoré následne predseda Národnej rady Slovenskej republiky pridelil na prerokovanie niektorým výborom, ktoré sa týmito zásadami veľmi seriózne zaoberali. Môžem teda hovoriť za ústavnoprávny výbor. Boli vznesené viaceré závažné výhrady a pripomienky k jednotlivým zásadám a všetci sme sa tešili a mysleli sme si, že sa v legislatívnom procese blýska na lepšie časy.

    Prečo to hovorím? Preto, lebo konečné paragrafové znenie návrhu zákona o prokuratúre dostali poslanci ústavnoprávneho výboru dva dni pred rokovaním tohto výboru, a teda nebol dostatočný čas pripraviť sa na seriózne rokovanie o tomto návrhu zákona. Preto ešte predtým, ako sa budem venovať jednotlivým paragrafom navrhovaného zákona, by som mal otázku na vás, pán minister, kto spôsobil to, že poslanci Národnej rady dostali oneskorene tento návrh zákona, pretože tak, ako sme sa dozvedeli na organizačnom odbore Kancelárie Národnej rady, nie Národná rada Slovenskej republiky, ale vláda oneskorene doručila Národnej rade tento vážny návrh zákona a to vlastne bolo dôvodom takéhoto postupu, čo je na škodu veci, pretože sme sa mohli vyhnúť tomuto množstvu pozmeňujúcih návrhov, ktoré sa ukazujú byť také závažné, že tiež odporúčam vám, pán minister, aby ste zvážili využiť svoje právo podľa rokovacieho poriadku a pred hlasovaním požiadali plénum Národnej rady o stiahnutie tohto návrhu zákona z rokovania tohto pléna Národnej rady.

    Teraz k samotnému obsahu. Ospravedlňujem sa, ak sa budem opakovať, nemohol som byť prítomný na rozprave, teda ak budem opakovať to, čo tu už odznelo, a možno budú aj niektoré moje pozmeňujúce návrhy korešpondovať s tými, ktoré už boli navrhnuté.

    Z hľadiska postavenia prokuratúry v systéme orgánov štátu je rozhodujúce jej ústavné poslanie. Podľa článku 149 Ústavy Slovenskej republiky je poslaním prokuratúry chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Účelom zákona o prokuratúre potom musí byť ustanovenie takých právomocí a prostriedkov, ktoré by realizáciu jej ústavného poslania naplňovali. Navrhované vymedzenie právomocí a prostriedkov však musí rešpektovať existujúce vymedzenie právomocí iných orgánov štátnej moci a správy a aj zákonom ustanovené právomoci neštátnych orgánov.

    Jedným z prvkov demokracie je posilňovanie právomoci neštátnych orgánov samosprávy, ktorých činnosť možno ovplyvňovať prostriedkami štátnej kontroly a štátneho dozoru iba v miere nevyhnutne potrebnej a iba vo verejnom záujme. Ak v činnosti neštátnych orgánov samosprávy uplatňujú svoje právomoci kontrolné orgány týchto samospráv, ale aj štátne orgány poverené výkonom finančnej a daňovej kontroly, a ak spory a konflikty prameniace z postupov a rozhodnutí týchto orgánov môžu alebo dokonca musia byť predmetom konania na nezávislom súde, potom ďalšia ingerencia štátu prostredníctvom prokuratúry sa javí nadbytočná a komplikujúca existujúci stav.

    Polemickým v tomto smere sa ukazuje zvlášť § 4 ods. 1 písm. e). Nemožno súhlasiť s takto navrhovanými oprávneniami dozoru prokurátora nad zákonnosťou postupov a rozhodnutí orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ak im zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Treba zdôrazniť, že orgány záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb majú určené právomoci a pravidlá činnosti samostatnými zákonmi. Subjekt dotknutý postupom alebo rozhodnutím týchto orgánov má možnosť uplatniť svoje práva na nezávislom súde. Navrhovaná úprava by umožnila ingerenciu prokurátora aj proti vôli subjektu dotknutého postupom alebo rozhodnutím bez ohľadu na existenciu dôvodného verejného záujmu.

    Keď som si overoval už podané pozmeňujúce návrhy, nebudem podávať nový, pretože pán poslanec Benčík, myslím, k tomuto ustanoveniu § 4 písmena e) dal pozmeňujúci návrh, ktorý podporujem, a myslím si, že ak by bol takto prijatý, tak by to odstránilo tieto nedostatky.

    Navrhované ustanovenie § 8 ods. 2 zjavne presahuje rámec dozoru. Prokurátorovi sa má garantovať oprávnenie rozhodnúť o nezákonnosti rozhodnutia nezávislého súdu a o vzatí do väzby, výkone trestu odňatia slobody, ochrannom či ústavnom liečení, ochrannej či ústavnej výchove a oprávnenie takú osobu vlastným rozhodnutím prepustiť. Je to evidentný zásah do právomoci súdov. Ak prokurátor v rámci výkonu dozorových povinností zistí takúto nezákonnosť súdneho rozhodnutia, tak nemôže rozhodovať sám, ale nápravy sa môže domáhať len prostriedkami procesnej povahy a na tom súde, ktorý je príslušný rozhodnúť o zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Odporúčam preto doplniť § 8 odsek 2 poslednú vetu o ustanovenie "a nie sú rozhodnutiami sudcu alebo súdu".

    Návrh predpokladá v § 11 ods. 9 na podanie protestu päťročnú lehotu plynúcu od vydania rozhodnutia. Takáto lehota je neprijateľná vzhľadom na to, že je dlhšia ako lehoty, v ktorých možno podať mimoriadne opravné prostriedky, a tiež preto, že rozhodnutia orgánov štátnej správy sú až na výnimky vykonateľné v trojročnej lehote. Preto v tomto ustanovení navrhujem nahradiť lehotu päť rokov lehotou troch rokov.

    Poslaním prokuratúry je okrem iného aj odborná činnosť. Pri zachovaní monokratického princípu činnosti prokuratúry by bol generálny prokurátor bez prokurátorskej alebo na jej úrovni postavenej skúšky menej kvalifikovaný ako všetci jemu podriadení prokurátori. Preto v návrhu ustanovenia § 17 ods. 3 žiadam doplniť medzi podmienky, ktoré kandidát na funkciu generálneho prokurátora musí spĺňať, aj tú, ktorá je uvedená pod bodom 8 písmena b) spoločnej správy, a odporúčam, aby generálnym prokurátorom sa mohol stať len ten občan Slovenskej republiky, ktorý je uvedený v tejto spoločnej správe, ktorú predložil spoločný spravodajca.

    Polemickým sa tiež ukazuje § 23 návrhu zákona, kde do istej miery možno hovoriť o procesnej závislosti prokurátora. Preto navrhujem § 23 označiť ako odsek 1 a návrh doplniť o dva odseky tohto znenia: "Nadriadený prokurátor nesmie podriadeného prokurátora nútiť, aby rozhodol v rozpore so svojím právnym názorom, a to ani záväzným písomným pokynom." Odsek 3 by potom znel: "Podriadený prokurátor má právo podať proti záväznému písomnému pokynu nadriadeného prokurátora, s ktorým nesúhlasí, námietku, o ktorej rozhodne im nadriadený prokurátor."

    V závere ešte by som mal jeden pozmeňujúci návrh. Pán poslanec Čarnogurský už zdôvodnil, prečo ustanovenie § 26 je v takto navrhovanom znení nebezpečným ustanovením. Navrhol celý § 26 vypustiť, nebudem opakovať dôvody. Ja by som dal ďalší, alternatívny pozmeňujúci návrh. V prípade, že neprejde jeho pozmeňujúci návrh na vypustenie, § 26 navrhujem zmeniť tak, že sa ponechá iba odsek 1 v tomto znení: "Ministerstvá a iné ústredné orgány štátnej správy sú povinné v určenej lehote vyhovovať dožiadaniam prokurátora, najmä prokurátorovi zapožičiavať spisy a doklady a podávať prokurátorovi vysvetlenie." Odsek 2 navrhujem vypustiť.

    Vzhľadom na to, vážený pán predsedajúci, že odznelo veľké množstvo pozmeňujúcich návrhov, ktoré, myslím si, dosť závažným spôsobom menia charakter predkladaného návrhu zákona, odporúčam Národnej rade, aby sa pred záverečným hlasovaním ústavnoprávny výbor ako gestorský výbor vrátil k prerokúvaniu tohto návrhu zákona, teda navrhujem, aby bolo prerušené rokovanie o návrhu predloženého zákona, aby bol vrátený do gestorského výboru a až po zaujatí jeho stanoviska žiadam, aby plénum Národnej rady hlasovalo o konečnom znení.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem, pán poslanec. V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Gaulieder.

  • Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážená Národná rada,

    dovoľte mi bez dlhých úvodov predniesť niektoré pripomienky k jednotlivým ustanoveniam zákona o prokuratúre. Vopred sa ospravedlňujem, ak sa moje pripomienky budú opakovať s mojimi predrečníkmi, s pripomienkami mojich predrečníkov.

    V § 8 ods. 2 v spojení "pravidelné previerky" navrhujem vypustiť slovo "pravidelné", pretože toto by obmedzovalo prokurátora vo vykonávaní náhodných, nepravidelných previerok a okrem toho nie je zrejmé, čo sa myslí pod pravidelnosťou, či je to raz ročne, mesačne a podobne.

    Ďalej v § 13 ods. 1 podľa môjho názoru doterajší pojem "upozornenie" je výstižnejší ako zavádzaný pojem "návrh na odstránenie porušenia zákonov".

    Ďalej mám podobnú pripomienku, ako tu mal kolega Hrušovský - v § 17 ods. 3 podľa môjho názoru základným predpokladom na vymenovanie generálneho prokurátora je skutočnosť, že dotyčná osoba už je prokurátorom. Podľa všeobecných zvyklostí splnenie podmienok potrebných na vymenovanie prokurátora mal overovať ten orgán, ktorý príslušného funkcionára vymenúva, v konkrétnom prípade prezident Slovenskej republiky.

    V § 18 ods. 3 generálny prokurátor by sa mal vzdať funkcie písomným oznámením tomu, kto ho vymenoval, t. j. prezidentovi republiky, a nie aj predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky. Okrem toho podmienka, aby písomné vyhlásenie o vzdaní sa funkcie bolo doručené v ten istý deň prezidentovi a tiež aj predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky, môže so sebou v praxi prinášať problémy.

    V § 21 ods. 1 navrhované znenie je obligatórne, t. j. ukladá generálnemu prokurátorovi povinnosť zúčastňovať sa na zasadnutí vlády. Toto by malo byť jeho oprávnením, a nie povinnosťou vzhľadom na to, že nie je členom vlády a ani vláde sa nezodpovedá.

    V § 33 právny čakateľ okrem čakateľskej praxe a veku nemusí spĺňať aj inú podstatnú podmienku, ktorou je úspešné zloženie prokurátorskej skúšky.

    V § 44 ods. 3 písm. a) možnosť generálneho prokurátora prepustiť prokurátora v prípade, ak splnil podmienky na nárok na starobný dôchodok, sa javí ako diskriminácia prokurátorov vo vzťahu k všeobecným kategóriám zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje Zákonník práce.

    Prechodné a záverečné ustanovenia - k tomuto mám pripomienku, že tu chýba ustanovenie o dĺžke čakateľskej praxe u tých právnych čakateľov, ktorí boli prijatí do pracovného pomeru za účinnosti v súčasnosti platného zákona o prokuratúre, podľa ktorého je čakateľská doba iba dvojročná a prokurátorskú skúšku budú robiť už za účinnosti nového zákona. Toto ustanovenie by malo situáciu riešiť tak, že títo čakatelia by mali mať skúšobnú dobu dvojročnú.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Dámy a páni, nakoľko už nemám žiadne písomné prihlášky do rozpravy, pýtam sa, či sa ešte niekto hlási do rozpravy.

  • Ak to tak nie je, neuzatváram rozpravu, pretože ma požiadal pán generálny prokurátor o možnosť vystúpiť v tejto snemovni. Zvážil som, keďže každý z vás ste si povedali svoje názory, že by bolo dobré, keby si svoj názor povedal i pán generálny prokurátor, preto nemôžem uzatvoriť rozpravu, ale dávam hlasovať o tom, či pán generálny prokurátor Slovenskej republiky môže vystúpiť v našej snemovni.

    Prosím poslancov, ktorí sú mimo rokovacej miestnosti, aby sa dostavili na hlasovanie.

  • Zopakujem pre poslancov, ktorí boli mimo rokovacej miestnosti, že dávam teraz hlasovať o tom, či pán generálny prokurátor Slovenskej republiky môže vystúpiť v Národnej rade Slovenskej republiky.

    Dámy a páni, prosím, prezentujme sa a zároveň hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 98 poslancov. Za návrh hlasovalo 95 poslancov. Proti návrhu hlasoval 1 poslanec. Hlasovania sa zdržal 1 poslanec. Nehlasoval 1 poslanec.

    Páni poslanci, ďakujem veľmi pekne za pochopenie.

    Pán generálny prokurátor, nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    v prvom rade vám chcem poďakovať za rozhodnutie udeliť mi slovo, ale aj za pozornosť, ktorú ste zákonu o prokuratúre venovali nielen počas jeho prerokúvania na dnešnom zasadnutí, ale počas prerokúvania návrhu zákona a návrhu zásad zákona o prokuratúre vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky. Tieto slová myslím skutočne úprimne. Tie prerokúvania neboli formálne, ani dnes, ani vo výboroch. Boli veľmi kritické a náročné a myslím si, že prispeli k tomu, aby sme text zákona zlepšili a odstránili prípadné možné nedorozumenia pri jeho neskoršej aplikácii.

    Chcem vám preto poďakovať za vaše cenné pripomienky, ktoré prispeli k tomuto zlepšeniu zákona. Som osobne presvedčený, že nový zákon o prokuratúre spolu s novým zákonom o kárnej zodpovednosti prokurátorov upevňuje nezávislosť prokuratúry ako celku, ako rezortu práve tým, že ustanovuje čas, na ktorý je generálny prokurátor vymenovaný a počas ktorého ho z funkcie možno odvolať len z taxatívne vymenovaných dôvodov, ale upevňuje aj nezávislosť každého jednotlivého prokurátora, keď zákonnosť skončenia pracovného pomeru môže byť preskúmaná súdom, a to vo všetkých prípadoch, tak v prípade, že bude pracovný pomer skončený pre stratu spôsobilosti, ako aj v prípade, že bude skončený v dôsledku kárneho potrestania.

    Právna istota a nezávislosť prokurátorov budú posilnené aj tým, že kárne konanie už nebude upravené vnútorným príkazom generálneho prokurátora a iba rámcovo zákonom, ale v celom rozsahu zákonom, špeciálnym zákonom o kárnom konaní tak, ako to ukladajú pravidlá o úlohe prokurátora schválené 8. kongresom OSN o prevencii zločinnosti a zaobchádzaní so zločincami. A vďaka vašim pripomienkam, ak sa rozhodnete ich nakoniec akceptovať, si myslím, že bude posilnená nezávislosť jednotlivého prokurátora aj navrhnutými zmenami, pokiaľ ide o záväznosť pokynov prokurátorov nadriadených, o možnosť v prípade, že plnenie týchto pokynov bude v rozpore s právnym presvedčením, s právnym názorom podriadených, zbaviť sa povinnosti realizácie takýchto pokynov.

    Nový zákon o prokuratúre činí aj vojenských prokurátorov nezávislými od orgánov armády a vo všetkých otázkach s výnimkou materiálneho zabezpečenia ich plne podriaďuje generálnemu prokurátorovi.

    Pokiaľ ide o konkrétne jednotlivé prednesené pripomienky, ak dovolíte, rád by som k nim zaujal stanovisko.

    K návrhu spoločného spravodajcu pána poslanca Kunca dovoľujem si vás požiadať, aby ste schválili všetky návrhy, ktoré predniesol, čo vlastne boli návrhy, na ktorých sa uzniesol Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky.

    Pokiaľ ide o návrhy, ktoré predniesol pán poslanec Brňák, dovoľujem si vás tiež požiadať, aby ste schválili všetky ním prednesené pozmeňujúce návrhy.

    Pokiaľ ide o návrhy pána poslanca Benčíka, pripomienky, ktoré uviedol v poradí ako prvú a druhú, navrhujem akceptovať. Pokiaľ ide o pripomienky, ktoré predniesol v poradí ako piatu, siedmu a deviatu, rovnaké pripomienky predniesol aj pán poslanec Brňák, pričom rozsah zmien je ešte širší než navrhuje pán poslanec Benčík. Domnievam sa, že tieto jeho pripomienky sú konzumované v návrhu pána poslanca Brňáka. Ak tento bude prijatý, potom budú akceptované aj pripomienky 5, 7 a 9 pána poslanca Benčíka. Pripomienky, ktoré uviedol v poradí ako tretiu a štvrtú, ktorá je vlastne iba rozvedením tej tretej, premietnutie tretej do iných ustanovení zákona, a ôsmu navrhujem neakceptovať. K pripomienke, ktorú uviedol v poradí ako šiestu, chcem uviesť, že nejde o odborno-právnu otázku, a preto sa k jej riešeniu nevyjadrujem.

    Pokiaľ ide o pripomienky pána poslanca Šimka, nie je mojím cieľom viesť polemiku s politickými postojmi poslancov. K jeho vystúpeniu si však považujem za povinnosť poznamenať, že bolo mimoriadne vzdialené od reality, a to nielen pokiaľ ide o znenie predkladaného zákona, ale aj pokiaľ ide o úvahy vzťahujúce sa k histórii. Označovať prokuratúru za pohrobka Vyšinského je v rozpore s historickou realitou, pretože prokuratúra nevznikla v Sovietskom zväze, nevymyslel ju Vyšinskij. Prokuratúra vznikla vo Francúzsku dávno predtým. Pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že podriadenosť ministrovi je podriadenosťou ústavnej kontrole, to takisto nemá s realitou nič spoločného, pretože podriadenosť, pokiaľ sa v právnej teórii uvažuje o tom, či má byť tento orgán (nazvime ho, ako chceme, či sa to bude volať prokuratúra, alebo štátne zastupiteľstvo, alebo nejako inak, to na veci nič nemení, ale proste tento orgán, o ktorom dnes rokujete) podriadený ministrovi spravodlivosti, alebo nemá, či to má byť samostatný rezort, to je úvaha o tom, či tento orgán má byť podriadený výkonnej moci, alebo nie, a nie či má byť podriadený ústavnej kontrole. Predsa ústavná kontrola nad generálnym prokurátorom je vykonávaná parlamentom priamo, nie cez vládu. Cez ministra by to bola nepriama kontrola. Ale v prípade, že sa má za to, že prokuratúra alebo tento orgán má realizovať právo vo verejnom záujme, v spoločenskom záujme, tak nemá byť podriadená výkonnej moci, v prípade, že sa má za to, že ho má realizovať v tzv. štátnom záujme, čo je spoločenský záujem v takej podobe, ako ho vidí vláda, ako ho vidí výkonná moc, tak má byť podriadený vláde.

    Pokiaľ ide o štátne zastupiteľstvo za prvej republiky, vôbec nie je pravdou, že by plnilo úlohy výlučne v trestnom konaní, plnilo úlohy aj v správnom konaní a v iných oblastiach, a takisto štátne zastupiteľstvá, tak ako dnes vo svete existujú vo Francúzsku, v Nemecku, plnia povinnosti a majú kompetencie mimo trestnej oblasti oveľa širšie, ako je tento návrh slovenskej prokuratúry. Tým sa prokuratúra od štátneho zastupiteľstva skutočne nelíši.

    Pán poslanec Šimko k prerokúvanému zákonu žiadne konkrétne pripomienky nepredniesol. Kritizoval vlastne len ústavu, keď v rozpore s ňou navrhoval zriadiť namiesto prokuratúry štátne zastupiteľstvo.

    Pokiaľ ide o pána poslanca Rózsu, myslím, že nepovedal nič, čo by bolo možné považovať za pripomienky, ku ktorým by som sa mohol kompetentne vyjadriť. K tomu si vari dovolím poznamenať len toľko, že jeho základný omyl spočíva v tom, že označuje prokuratúru za orgán moci. Atribútom orgánu moci je, že môže niečo rozhodnúť, niečo zmeniť, niečo zrušiť, niekoho obmedziť v jeho slobodách. To prokuratúra v tej podobe, aká sa v tomto zákone navrhuje, rozhodne nemôže. Prokuratúra nemôže nikoho obmedziť v jeho osobných slobodách. Takúto kompetenciu má u nás už podľa ústavy iba súd. Prokuratúra môže iba napadnúť rozhodnutia, o ktorých sa domnieva, že sú v rozpore so zákonom, na príslušnom súde a iba súd môže o nich rozhodnúť.

    K tomu, že prokuratúra má údajne vykonávať kontrolu nad vládou a nad parlamentom. Nemožno si mýliť orgány štátnej správy s orgánmi politickými, s najvyššími orgánmi moci štátu, nad ktorými takúto právomoc prokuratúra mať nemôže, čo vyplýva už z teórie práva. Netreba to bližšie rozvádzať, ako už dnes páni poslanci z KDH povedali, že to, čo je všeobecne známe, netreba písať do zákonov.

    Pokiaľ ide o domnienku alebo úvahu pána poslanca Rózsu, že prokuratúra by vari mohla pozastaviť výkon rozhodnutí súdov, vzhľadom na to, ako on pochopil ustanovenie § 12 ods. 2, to by v žiadnom prípade nemohla, pretože § 12 sa nezačína odsekom 2, ale začína sa odsekom 1, a odsek 1 hovorí, voči čomu môže prokurátor podať protest. Odsek 2 potom hovorí, že ak ten protest podá, tak sa môže výkon rozhodnutia zastaviť. Keďže prokurátor nemôže podľa odseku 1 podať protest voči rozhodnutiu súdu, logicky sa nemôže podľa odseku 2 výkon tohto rozhodnutia zastaviť. To je pomerne elementárne.

    Pokiaľ ide o vystúpenie pána poslanca Moravčíka, podobne ako pán poslanec Šimko ani pán poslanec Moravčík si nevšimol, že kompetencie prokuratúry v občiansko-súdnom konaní a v trestnom konaní nie sú v zákone o prokuratúre vymedzené a že zákon o prokuratúre v plnom rozsahu odkazuje na príslušné procesné zákony, teda Občiansky súdny poriadok a Trestný poriadok. Takže vonkoncom nie je pravda, že by prijatie tamtých zákonov mohlo mať za následok zmenu tohto zákona alebo nejak podobne, alebo že by sa týmto dávali nejaké také kompetencie prokuratúre, ktoré by mohli zvrátiť obsah tamtých zákonov. Proste tieto zákony majú styčné body len v tom, že tento zákon odkazuje, že postavenie prokurátora, jeho práva v občiansko-súdnom konaní a v trestnom konaní budú upravené Občianskym súdnym poriadkom a Trestným poriadkom. Nič viac tam nie je.

    Pokiaľ ide o názor pána poslanca Moravčíka, že je tu evidentný - a proste ďalšie superlatívy a prívlastky - rozpor medzi týmto zákonom a rozhodnutím Ústavného súdu, nič také neexistuje. Ústavný súd, jeho písomné vyhotovenie rozhodnutia zatiaľ nemám k dispozícii. Mal by som ho mať v priebehu tohto týždňa, aspoň v koncepte, ale vzhľadom na nezávislosť sudcov Ústavného súdu sa od nich veľmi ťažko nejaké rozhodnutia dostávajú, ale podľa toho, čo bolo vyhlásené, a podľa toho, čo oni sami, ktorí budú vyhotovovať toto rozhodnutie, k tejto veci povedali, rozhodnutie sa týka skôr formálneho vyjadrenia niektorých kompetencií prokurátora, než že by zastávali názor, že prokurátor takéto oprávnenia mať nemá. Až to rozhodnutie budete mať k dispozícii, uvidíte, že nie je v žiadnom rozpore s týmto navrhovaným zákonom.

    Takisto domnienka, že prokurátor by podľa tohto návrhu zákona mohol kohokoľvek, kedykoľvek predvolať, je pomerne zarážajúca u docenta práv, pretože každý štátny orgán podľa článku 2 ods. 2 ústavy môže len to, čo mu zákon povoľuje, každý štátny orgán má nejaké svoje poslanie, nejaký svoj cieľ. Poslanie a úlohy prokuratúry sú vymedzené v ústave, aj v zákone o prokuratúre. A samozrejme, že aj prokurátor môže konať iba v rozsahu svojej kompetencie, iba za účelom toho cieľa, ktorý mu štát zveruje, a nie kedykoľvek a čokoľvek si zmyslí. Ale aby sme predišli aj takýmto možným konštrukciám, odporúčam, aby ste vyhoveli návrhom pána poslanca Brňáka a doplnili k tomuto ustanoveniu navrhovaného zákona o prokuratúre dodatok "ak to potrebuje na plnenie úloh, na ktoré je zmocnený zákonom".

    Nie je takisto pravda, že by prokuratúra mohla preskúmavať akékoľvek právoplatné rozhodnutia súdov. Samozrejme, museli by sme sa rozobrať v nejakej právnickej diskusii, čo to je preskúmavať, pretože prečítať, posúdiť, popremýšľať môže každý, aj občan, môže to teda aj prokurátor, prokurátor má zákonné oprávnenia aj dnes, aj všade na svete posúdiť, či rozhodnutie súdu je podľa jeho názoru zákonné, alebo nie, a ak dospeje k záveru, že nie je, tak má právo opravného prostriedku, minimálne riadneho všade na svete, ak nie mimoriadneho v niektorých štátoch a, samozrejme, iba súd môže svoje rozhodnutie zrušiť. Ani tento navrhovaný zákon nijakú inú kompetenciu prokurátorovi nedáva, len v tom zmysle, aby posúdil, či dá návrh, aby iný súd, vyššieho stupňa toto rozhodnutie preskúmal. Nikdy nemôže sám rozhodnutie súdu zrušiť, samozrejme. A z ničoho, zo žiadneho ustanovenia sa ani pri maximálnej vôli takéto oprávnenie prokuratúry vyvodiť nedá.

    Nenašiel som teda taký návrh, ktorého akceptovanie by som mohol odporučiť, ani vo vystúpení pána poslanca Moravčíka a rovnako tak ani vo vystúpení pánov poslancov Langoša a pána poslanca Čarnogurského.

    Pokiaľ ide o vystúpenie pána poslanca Langoša, nehovoril nič o tomto zákone a podľa mňa ani o prokuratúre, hovoril o spoločenských pomeroch v päťdesiatych rokoch. Navyše, rozhodne nie je pravdivé jeho tvrdenie, že by sa analýza pôsobenia prokuratúry v päťdesiatych rokoch nerobila alebo nezverejnila. Prokuratúra vydala 50-stránkovú samostatnú prílohu časopisu Prokuratúra, ktorá obsahuje len analýzu pôsobenia prokuratúry v päťdesiatych rokoch aj s konkrétnymi vinníkmi. Na túto tému sa mnohí prokurátori, najmä generálni, vyjadrovali neraz aj v dennej tlači a v iných médiách.

    Príprava tohto zákona sa začala niekedy, ak sa dobre pamätám, v máji roku 1995, a to tým, že sme zvolali zástupcov všetkých právnických fakúlt, advokácie, rôznych právnych inštitúcií, ktoré na Slovensku existujú, a riešili sme všeobecné otázky postavenia prokuratúry a štátneho zastupiteľstva, zoznámili sme sa s právnou úpravou prokuratúry a štátneho zastupiteľstva v desiatkach štátov sveta. Takže rozhodne nie je pravda a nemá žiadny podklad v realite, že by sa neurobila pred prijatím, pred prípravou tohto zákona nejaká analýza týchto vecí. To, že sme to nezahrnuli do tohto zákona, je preto, že to nie je návrh na zmenu ústavy, ktorá počíta s existenciou prokuratúry, to je návrh na realizáciu ústavy, ktorý iba túto prokuratúru rozpracúva. Keby sme chceli, aby v zákone nebola prokuratúra, ale zastupiteľstvo, tak by sme tieto naše úvahy a poznatky zverejnili.

    Pokiaľ ide o tie štyri prípady, ktoré spomínal - vlastizradu, Minaříka, Porybného a Tisovu vilu -, Minařík a Porybný sa normálne realizovali od začiatku bez problémov, ale vlastne tá námietka znela tak, že federálny generálny prokurátor sa zbavil svojej kompetencie využitím alebo dokonca možno zneužitím - naznačuje pán poslanec - svojej právomoci, prestal o týchto veciach konať a prikázal ich akémusi prokurátorovi kdesi na okrese. K tomu musím povedať, že predstavy pána poslanca sú predstavami z päťdesiatych rokov, pretože iba v päťdesiatych rokoch, v časoch revolúcie a v časoch, keď boli niektorí generálni prokurátori, sa veci vyšetrovali na generálnej prokuratúre. Iba vtedy, keď na to boli politické dôvody, nikdy inokedy a nikde inde na svete. Generálna prokuratúra nemá čo vyšetrovať konkrétne veci. Robí sa to len vtedy, keď sa chce v týchto veciach konať politicky. A to robil jeden generálny prokurátor a po nástupe druhého sa tieto veci vrátili tam, kam patria.

    Navyše, nechcem byť v žiadnom prípade osobný, ale napriek tomu, že nie som chránený poslaneckou imunitou, mohol by som rozprávať o kapitánovi Žákovi, o skupine pracujúcej proti Slušoviciam, napriek tomu, že to bolo v kompetencii Českej republiky, a nie federálu, o obchode s lietadlom TU 154, o Mošnove a o ďalších veciach. O tom sa môžeme porozprávať v súkromí, ak bude mať pán poslanec záujem, ale on vie, o čom hovorím.

    K tomu, že som si zavolal k pánu ministrovi vnútra vyšetrovateľa, nie je to pravda. Nezavolal som k pánu ministrovi vnútra vyšetrovateľa. Prečo by som si ho volal k pánu ministrovi? Bol by som si ho zavolal k sebe, keby som chcel. Bolo to potom, čo páni poslanci z opozície prišli s tým, že sa má zvolať mimoriadne zasadnutie Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorom sa má prerokúvať práve táto kauza. Z toho dôvodu som si vyžiadal na tri dni spis, od piatku do pondelka. Bol z toho proste úžasný rozruch v našich novinách. Keď neprokurátori alebo iní majú u seba spis niekoľko týždňov, tak sa vôbec nič nedeje. A preto, že sa chcelo, aby aj pán minister vnútra k tejto veci vystúpil, pán minister vnútra si tam pozval, poprosil mňa, krajského prokurátora, vyšetrovateľa, jeho nadriadeného, bolo tam asi 10 ľudí, takže rozhodne tam nebol žiadny tajný spolok. Pán vyšetrovateľ Vačok z toho spracoval písomný záznam, ktorý je v spise, pokojne som ho dal k dispozícii všetkým novinám, keď sa začalo narážať, že tam sa dialo niečo nezákonné. Nič nezákonné sa tam nedialo, všetko je v úplnom poriadku.

    Prokurátor nie je procesne samostatný, všetci sú absolútne podriadení generálnemu prokurátorovi - s tým takisto nemôžem súhlasiť, pretože jedno z prvých opatrení, ktoré som urobil, alebo vôbec prvé po nástupe do funkcie bolo, že som uložil, aby prokurátori podpisovali rozhodnutia svojím menom. Ten systém, že každá žaloba, každé podanie podpisoval okresný prokurátor a pod tým bolo niečo nečitateľné, neexistuje. Každý sa podpisuje svojím menom a nesie za to zodpovednosť. Nezaviedol som to právnou normou, a dokonca sa priznávam, ani interným príkazom, zatiaľ iba ústnym príkazom z porady, že nikto nemôže nútiť podriadeného, aby realizoval pokyn, o ktorom je presvedčený, že je v rozpore s jeho právnym presvedčením. Vo výboroch som hovoril, že chceme formou interného príkazu nájsť správnu medzu medzi tým, aby sa ľudia nevyhýbali nepríjemným, nepohodlným veciam alebo veciam, kde môžu byť aj osobne ohrození na živote, alebo ohrozené ich rodiny, žiaľ, aj také prípady dnes máme, a medzi tým, aby nemohli byť, prepáčte mi za výraz, znásilňovaní. Nevidím to také jednoduché, a preto by sme to chceli najprv vyskúšať interným príkazom a potom zaviesť do statusového zákona. Ale prosím, boli k tomu pripomienky, prihováram sa za to, aby ste podporili návrh pána poslanca Brňáka, kde sa veľmi rozsiahlo a veľmi rigorózne obmedzuje možnosť zasahovania nadriadeného prokurátora do kompetencie podriadeného takým spôsobom, že rigoróznejšie obmedzenie sme v žiadnom zákone, ku ktorému sme sa dostali, nenašli.

    Pokiaľ ide o príkaz o podpisovaní, tento príkaz bol takto nazvaný a bol aj pred mojím nástupom do funkcie takto realizovaný, že bol príkaz, ktorý upravoval, kto čo podpisuje, s tým, že to vyhotovovali iní ľudia, a proste ten, čo to vyhotovoval, za to nezodpovedal, a ten, čo to podpisoval, tomu nerozumel, nemal k tomu ani informácie, čo som považoval za veľmi zlé. A zase, to nebolo prvé, bolo to - ja neviem - desiate alebo koľké, ale jedno z mojich prvých opatrení, keď som tento príkaz najprv ústne a potom aj písomne zmenil. Nie je to príkaz o podpisovaní, je to príkaz o rozhodovaní, dnes je už upravené, kto o čom rozhoduje, ten to aj podpisuje. Nie je stav, že jeden rozhoduje a druhý podpisuje za niekoho iného.

    Pán poslanec Langoš položil otázku pánu ministrovi, takže sa ospravedlňujem, že sa mu do toho pletiem, ale pýtal sa, aký je rozdiel medzi slovom "navrhne" v ods. 4 § 18 a slovom "môže navrhnúť" v ods. 5 § 18. Samozrejme, ak je "navrhne", to znamená, že musí, ak je "môže navrhnúť", to znamená, že môže. Táto otázka ilustruje odbornosť pána poslanca Langoša v oblasti práva.

  • Hlasy v sále.

  • Ospravedlňujem sa za túto poznámku.

    Pokiaľ ide o vystúpenie pána poslanca Čarnogurského, na to som čiastočne reagoval, že nie je pravda, že by to bolo bez akéhokoľvek hodnotenia pôsobenia prokuratúry. Nie je to tu zhodnotené písomne, ale my sme to urobili a dá sa to dokumentovať aj na materiáli, ktorý k tomu máme, na zápisoch, na právnych úpravách z polovice sveta, ktoré sme pozháňali. O tom sme hovorili koniec koncov v ústavnoprávnom výbore alebo aj v brannobezpečnostnom, kde bol pán poslanec prítomný.

    Tam sme hovorili aj o § 26. Samozrejme, všetko sa dá zneužiť, nič sa nedá urobiť tak, aby sa to nedalo zneužiť, keď sa skutočne veľmi chce. To sa všetko dá. Práve preto sme nakoniec súhlasili s tým, aby sa ten text doplnil. Pán poslanec v brannom a bezpečnostnom výbore navrhol, aby sa ten text doplnil tak, aby vyjadroval, že prokurátor tak môže postupovať len vtedy, ak je to potrebné na plnenie úloh prokuratúry. Toto doplnenie pán poslanec Brňák navrhol a odporúčam, aby bolo akceptované.

    Pokiaľ ide o úvahy o anonymoch a o nejakých zháňaniach informácií pre známych, nepopieram, že sa to v praxi deje. Bol by som odtrhnutý od života, od reality, keby som tvrdil, že sudcovia, prokurátori a ktokoľvek iný, kdekoľvek na svete je celkom neúplatný, ale tvrdiť, že prokurátor by mohol postupovať úmyselne v rozpore so zákonom, a preto mu netreba dať k dispozícii informácie, aby mohol postupovať podľa zákona, to sa mi nezdá byť dobrá argumentácia, pretože keby prokurátor nemal podklady, ktoré potrebuje nato, aby mohol zistiť, či sa stal trestný čin, alebo ktoré potrebuje nato, aby mohol vstúpiť do občianskeho súdneho konania, ktoré právo mu zákon dáva, tak by proste tieto svoje práva nemohol realizovať. A na to, aby ich mohol realizovať, musí mať podklady.

    Trošku sa tam pletie, a neviem, či z nedorozumenia, alebo naschvál, tu niektorý z pánov poslancov to povedal, tam, kde je v zákone napísané, od koho môžeme žiadať podklady, tam zapracoval aj to, nad kým vykonávame dozor. To nie je pravda. Dozor rozhodne nevykonávame a nie je v žiadnom ustanovení napísané, že nad kým vykonávame dozor, od koho môžeme vyžadovať podklady. Ale môžeme vyžadovať podklady aj od Národnej rady. Veď vy, páni poslanci, panie poslankyne, viete, že na to, aby sme mohli vypočuť poslanca, ktorý je v Osobitnom kontrolnom orgáne, na nejaké preverovanie trestného oznámenia, to je reálny, konkrétny prípad, potrebujeme na to súhlas Národnej rady. Takže nedá sa obmedziť to, od koho môžeme vyžadovať stanoviská, podklady, materiály, len na orgány štátnej správy. My potrebujeme neraz materiály z Najvyššieho kontrolného úradu, potrebujeme spisy zo súdov, veď keby sme nedostali spis zo súdu, nemôžeme podať odvolanie, opravný prostriedok. Takže nemožno si tu zamieňať to, že proste môžeme dostať materiály ako podklady s tým, že nad niekým vykonávame dozor, že sme nad niekoho povýšení. To nie je pravda. Len máme právo dostať sa k určitým materiálom a posúdiť, či je tam dôvod na zásah prokuratúry.

    Uznávam, že to je ako, dá sa možno použiť výraz, tenký ľad, lebo naozaj faktom je, že keby existoval nejaký závažný signál, že v nejakom čo aj straníckom materiáli alebo na nejakom straníckom fóre sa spáchal trestný čin, tak každý štát má povinnosť, nie snahu, ale povinnosť ten trestný čin zistiť a páchateľa potrestať. To, že teda ten signál, že sa ten trestný čin spáchal, môže ktosi vyrobiť umelo, no neviem, keď navrhnete spôsob, ako sa tomu dá predísť, ja budem za, ale ja neviem, ako sa tomu dá predísť. Trestný poriadok vám nezabezpečí, aby vám niekto neposlal anonym, aby si ho sám nevyrobil.

  • Hlasy v sále.

  • Pán Čarnogurský, prosím, keby ste hovorili potom.

  • Pokiaľ ide o pána poslanca Hrušovského, položil jednu otázku, na ktorú asi nedokáže nikto z nás prítomných teraz momentálne presne odpovedať, to by nás muselo byť pohromade niekoľko orgánov a s papiermi, aby sme si čítali dátumy, kto spôsobil, že návrh zákona bol neskoro doručený poslancom. Údajne to nebola vláda. Ja neviem presne, kedy ste ho dostali, podľa toho, čo ste hovorili na zasadnutí výboru, tak ste ho dostali asi dva dni pred zasadaním. Viem, že už najmenej týždeň bol v Národnej rade, lebo my sme ho sem doručovali, a nie vláda. A kde bol alebo či sa čakalo na nejaké vyjadrenie vlády alebo niekoho, to momentálne presne neviem povedať, to by sa museli prejsť zápisy po dátumoch. A určite to nebude vedieť ani pán minister, lebo to by sa museli pozrieť zápisy z Kancelárie Národnej rady, kedy to došlo, odkiaľ to došlo, na čo sa čakalo. V každom prípade si myslím, že zásady boli prerokúvané včas. A to, čo sa napáda zo strany jednotlivých poslancov, pokiaľ ide o formulácie, nie je dôvod ich neakceptovať, pokiaľ ide o koncepčné veci, tie boli aj v zásadách, to nie je problém, že teraz a že nebol k dispozícii zákon.

    Pripomienky k zneniu § 4 ods. 1 písm. f), to už pán poslanec Brňák predniesol.

    V pripomienke k § 8 ide o zjavné nedorozumenie. Úvaha, ktorá sa objavila aj v novinách, že prokurátor bude posudzovať či ten, kto bol odsúdený na trest odňatia slobody, bol odsúdený právom, a či teda je vo výkone trestu zákonne, je veľmi silne pritiahnutá za vlasy, pretože posudzovať, či je niekto zákonne vo výkone trestu, znamená posudzovať, či existuje zákonné rozhodnutie. Keď príslušník dopravnej polície posudzuje, či je vodič oprávnený viesť motorové vozidlo, tak posudzuje, či má vodičský preukaz, a nebude ho skúšať, či ho dostal právom. Takže nikto si nepredstavoval, a podľa mňa si právnik nemôže predstavovať, že posudzovať zákonnosť toho, že sa niekto nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, znamená posudzovať zákonnosť rozhodnutia, na základe ktorého sa tam dostal. Ale, aby sa aj takéto krajné úvahy vylúčili, pán poslanec Brňák navrhuje, aby tam bolo uvedené nie "nezákonne", ale aby tam bolo uvedené "v rozpore s rozhodnutím súdu alebo iného príslušného orgánu". Myslím, že skutočne už nemožno k tomu mať nejaké výhrady.

    V pripomienke pána poslanca Brňáka sa reaguje aj na ďalšie pripomienky, ktoré predniesol pán poslanec Hrušovský, ktorý predniesol celý rad veľmi konkrétnych pripomienok. Pokiaľ ide o trojročnú lehotu na podanie protestu, takisto navrhuje pán Brňák. Pokiaľ ide o podmienku čakateľskej skúšky, aby ju splnil generálny prokurátor, keď tam bude ustanovenie, že generálnym prokurátorom sa môže stať len prokurátor, tak musí mať aj čakateľskú skúšku. Pokiaľ ide o návrh na rozšírenie § 23, tam sa domnievam, že váš návrh v prvom a druhom odseku, teda navrhujete druhý a tretí odsek, si trošku protirečia, pretože ak podľa druhého odseku nemožno podriadeného nútiť, aby splnil pokyn, a podľa tretieho o námietke rozhoduje nadriadený, keby ten nadriadený námietky zamietol, tak by vlastne nútil toho podriadeného splniť ho. Čiže si myslím, že to, čo navrhuje pán Brňák, je lepšie, pretože v tom prípade, ak on povie, že je to v rozpore s jeho právnym vedomím, tak sa mu musí vec odňať, čiže už absolútne neprichádza do úvahy, že by ho niekto nútil, aby to robil.

    Pokiaľ ide o vypustenie § 26 ods. 2, to je jediná vec, ktorú nemôžem odporučiť, pretože by sme nemohli podávať, ako som už spomínal, opravné prostriedky. Keby nám súdy nepredkladali spisy, nemohli by sme podávať opravné prostriedky.

    Pokiaľ ide o vystúpenie pána poslanca Gauliedera, navrhujem, aby ste zvážili a vyhoveli jeho námietke k zneniu § 8 odsek 2, kde navrhuje vypustiť slovo "pravidelne". Je problém, čo sa pod slovom "pravidelne" presne malo myslieť, ale v podstate ide o to, že už v terajšej právnej úprave je uvedené, že prokurátor vykonáva previerky v miestach, kde je odňatá osobná sloboda alebo obmedzená osobná sloboda občanov. V rámci Dohovoru o zabránení mučeniu a neľudskému zaobchádzaniu existuje európsky výbor, ktorý vykonáva preverovanie realizácie tejto konvencie. Navštívil zatiaľ našu krajinu raz a jedna z jeho pripomienok bola, aby prokurátor vykonával tieto previerky pravidelne. My sme stanovili príkazom generálneho prokurátora, že nie náhodne, sporadicky, ale pravidelne, pričom tá pravidelnosť je príkazom upravená tak, že okresný prokurátor najmenej raz mesačne, krajský najmenej raz štvrťročne, generálny najmenej raz ročne. To "pravidelne" nie je presné, pretože najmenej nie je pravidelne. Pravidelne by bolo napríklad každý prvý štvrťrok v mesiaci. Ale chceli sme len zdôrazniť, že nie náhodne, ale systematicky, použili sme slovo "pravidelne", ale to skôr nasvedčuje nejakému cyklu, a to nie je práve ono, takže navrhujem vyhovieť tejto pripomienke.

    Pokiaľ ide o pripomienky pána poslanca Gauliedera k § 17 ods. 5, to je v pripomienkach pána poslanca Brňáka. V § 18 ods. 3 navrhuje, aby sa vzdanie sa funkcie oznamovalo len pánu prezidentovi. Tam je trošku problém v tom, že bolo by jednoduchšie pre generálneho prokurátora, keby to oznamoval len jednému, najmä zabezpečiť, aby to bolo v jeden deň, je dosť komplikovaná procedúra, ale v našej nie veľkej republike sa to dá zabezpečiť kuriérom, že je to naraz v jeden deň. A dôvodom je to, že Národná rada musí pripravovať, hľadať nového kandidáta na generálneho prokurátora, a nie je nijakým spôsobom upravené, za ako dlho má pán prezident oznámiť Národnej rade, že generálny prokurátor na funkciu abdikoval. Tak chceli sme práve zlepšiť vašu pozíciu tým, že súčasne s oznámením pánu prezidentovi sa oznámi aj pánu predsedovi Národnej rady, aby ste aj vy vedeli, že ten problém tu je a treba hľadať nového generálneho prokurátora. Myslím si, že to zvládneme, že to v jeden deň dokážeme doručiť obom stranám.

    Pripomienka k § 21 ods. 1, či sa generálny prokurátor musí alebo môže zúčastňovať na zasadnutiach vlády. Priznám sa, že pri jednej z posledných noviel zákona o prokuratúre som navrhoval to isté, aby tam nebolo "zúčastňuje sa", ale "môže sa zúčastniť", ale vtedajší generálny prokurátor pán Bacho mi povedal, že má určité skúsenosti s účasťou na zasadnutiach iných orgánov, že ak niekde prokurátor iba môže ísť, tak sa to berie, že to je jeho problém, či tam je, alebo nie je, nedoručujú sa mu materiály, vlastne niekedy ani nevie, že sa to zasadnutie schádza a podobne, čiže chcelo by to nejakú takú úpravu, ktorá by dávala vláde povinnosť oznamovať, doručovať. Je jednoduchšie nechať tam takú právnu úpravu, ako je, pričom vo vláde by sa mali prerokúvať také závažné veci, že prokurátor by tam mal plniť nielen tú funkciu, že by mal upozorňovať na prípadné návrhy, ktoré by boli v rozpore s naším právnym poriadkom, majmä s našou ústavou, ale že sa aj dozvedá o určitých zámeroch a koncepciách, aby rozumel niektorým veciam, ktoré sú na vykonávanie jeho funkcie potrebné.

    Takže v § 8 ods. 2 navrhujem vyhovieť, v ostatných bodoch je to buď zahrnuté v pripomienkach pána poslanca Brňáka, alebo navrhujem v § 21 ods. 1 pripomienke nevyhovieť.

    Ospravedlňujem sa, páni poslanci, že som si dovolil trošku aj také poznámky nie čisto právne, ale niektorí páni poslanci vlastne vo svojich vystúpeniach skoro žiadne právne poznámky nemali a vystúpenia boli niekedy veľmi, veľmi, nechcem použiť silný výraz, ale agresívne, veľmi na telo a veľmi nepodložené, takže som spočiatku bol trošku dotknutý, a preto som takto reagoval.

    Ďakujem vám za pochopenie a ešte raz za spoluprácu a pomoc, ktorú ste vynaložili na to, aby ten zákon mal takú kvalitu, akú, dúfam, bude mať.

    Ďakujem vám.

  • Ďakujem.

    Dámy a páni, keďže z rozpravy vyplynulo veľa pripomienok a pozmeňujúcich návrhov, a keďže aj teraz je veľa faktických pripomienok, rozhodol som sa, a je to v právomoci riadiaceho schôdze, že prerušujem rozpravu. Nediskutujte, je to v mojej právomoci. Spracujeme doteraz predložené návrhy a pripomienky, ktoré by ste zajtra dostali písomne s tým, že môžete sa k nim prípadne vyjadriť v rámci rozpravy, ktorú som neuzatvoril.

  • Hlasy v sále.

  • Pán kolega, nediskutujte, je to moja právomoc a punktum.

    Ďakujem. Ak sa vám nepáči, môžete sa ísť vyrečniť von. Nech sa páči, budeme pokračovať ďalej. Môže byť iba procedurálna pripomienka. Má niekto z vás procedurálnu pripomienku? Pán Hrušovský. Prosím vás, pán Šimko, vediem schôdzu ja, a nie vy. Pán Moravčík, máte procedurálnu pripomienku? Ďakujem. Pán Benčík, procedurálnu, alebo faktickú pripomienku? Ďakujem. Pán Bajan procedurálnu, alebo faktickú pripomienku? Pán kolega, ja si dovoľujem to, čo mi umožňuje rokovací poriadok. Nie som starosta Petržalky, že si dovoľujem porušovať zákon. Pán Hrušovský, procedurálna, alebo faktická pripomienka?

    Nech sa páči, dajte slovo pánu Hrušovskému.

  • Pán predsedajúci, ja som zase iného názoru. Vy síce môžete navrhnúť prerušenie rozpravy, ale Národná rada musí o tom hlasovať.

  • To je po prvé.

    Po druhé, pán predsedajúci, dostávame sa do prakticky skoro neriešiteľnej situácie, už dnes sme takto raz postupovali, už budeme mať dva body programu, ktoré nie sú skončené. Takže vás prosím, aby ste zvážili tento postup. Rešpektujem vaše právo navrhnúť prerušenie rozpravy o tomto bode, ale by som vás žiadal, aby ste dodržiavali rokovací poriadok.

  • Pán kolega, ďakujem pekne, ste člen ústavnoprávneho výboru, ak mi to dokážete, že nemám právo prerušiť, resp. môžem len navrhnúť a hlasovať o tom, budeme tak postupovať. Samozrejme, nie som najmúdrejší na svete, dám si poradiť.

  • Hlasy z pléna.

  • V tom, že teraz vykrikujete, pani kolegyňa, v tom sa porušuje rokovací poriadok.

    Pán kolega Hrušovský, mal si procedurálnu pripomienku?

  • Nie, ja som len upozornil na to, čo treba procedurálne spraviť na to, aby schôdza mohla byť prerušená.

  • Alebo chcete v ňom pokračovať? Môžeme pokračovať, nech sa páči.

    Pán Cabaj, nech sa páči.

  • Vážený pán predsedajúci, dámy a páni,

    nebýva vo zvyku, aby sa pri týchto návrhoch reagovalo, ale nevidím ani problém v tom, ak pán poslanec Hrušovský upozorňuje na skutočnosť, že ten návrh je tu a že treba o ňom hlasovať. Nevidím ani ja problém, aby sa o tom návrhu hlasovalo. Zároveň predkladám procedurálny návrh, aby sme pokračovali, keďže čas ešte je, aby sme pokračovali bodom číslo 43 - návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky, ministrovi kultúry Ivanovi Hudecovi.

  • Ďakujem. Dajte slovo pánu poslancovi Moravčíkovi.

  • Ďakujem pekne. Vzhľadom na to, že niektoré vyjadrenia pána generálneho prokurátora boli škandalózne, drzé a nehodné funkcie generálneho prokurátora, žiadam, aby pri pokračovaní rozpravy bol prítomný, aby sme sa mohli vyjadriť k jeho vystúpeniu.

  • Áno, v poriadku. Pán kolega Bajan.

  • Pán predsedajúci, vzhľadom na to, že ste napomínali mňa, a nie pána generálneho prokurátora, ako sa nevhodne vyjadroval k návrhom poslancov, upozorňujem vás, aby ste dávali pozor pri všetkých vyjadreniach, nie len opozičných poslancov.

  • Pán predsedajúci, vy ste žiadali zdôvodnenie, prečo o tom treba hlasovať. Dovolím si citovať § 22 ods. 3 rokovacieho poriadku: "O návrhu na prerušenie prerokúvania bodu programu rozhodne Slovenská národná rada bez rozpravy. Slovenská národná rada súčasne môže určiť lehotu, dokedy jej príslušný výbor predloží stanovisko k prednesenému pozmeňujúcemu návrhu." Takže prerušenie prerokovania bodu programu schvaľuje Slovenská národná rada, a nie je to právo predsedajúceho.

  • Pán predsedajúci, pán poslanec Cabaj sa tu síce môže domáhať zmeny programu, ale pán predseda povedal, a tak znel návrh, že odvolávanie pána ministra Hudeca bude pred interpeláciami. To znamená, v tejto chvíli, prepáčte je to síce pred interpeláciami, ale je to úplne mimo celého kontextu.

  • Dobre, priatelia, budeme hlasovať o mojom návrhu, aby sme prerušili dnešné rokovanie o tomto bode s tým, že budeme pokračovať dajme tomu zajtra. S tým, že rozprava nie je uzatvorená, a s tým, čo povedal aj pán kolega Moravčík, za účasti pána generálneho prokurátora.

    Priatelia, prosím, prezentujme sa a budeme hlasovať.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 131 poslancov. Za návrh hlasovalo 97 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 9 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 25 poslancov.

    Ďakujem, priatelia, že ste podporili môj návrh.

    Teraz budem hlasovať o druhom návrhu, ktorý predložil pán poslanec Cabaj, aby sme teraz rokovali o bode číslo 43 - návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky ministrovi kultúry Ivanovi Hudecovi.

    Dámy a páni, prosím, prezentujme sa a zároveň hlasujme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 77 poslancov. Za návrh hlasovalo 77 poslancov. Proti návrhu nehlasoval nikto. Hlasovania sa nezdržal nikto.

    Konštatujem, že návrh pána poslanca Cabaja sme schválili.

    Prosím, dajte slovo pánu poslancovi Mikloškovi na procedurálnu poznámku.

  • Pán predsedajúci v mene poslaneckého klubu KDH žiadam 30-minútovú prestávku na poradu klubov.

  • Ďakujem. Pani kolegyňa Rusnáková sa pridala. Pán Bugár.

  • Pán predsedajúci, samozrejme, my sa pridávame tiež, ale myslím si, že by bolo potrebné zabezpečiť aj účasť pána ministra, ktorý tu nie je.

  • Ďakujem. Pani Rusnáková, už ste sa vyjadrili.

  • Áno, ale chcela som, pán predsedajúci, požiadať o to isté. Dúfam, že pán minister bude prítomný. A chcela by som sa spýtať, či ste prípadne už zabezpečovali jeho účasť, lebo tento návrh, predpokladám, nebol nepripravený.

  • Áno, ďakujem. Pán poslanec Cabaj.

  • Vážený pán predsedajúci, dávam ďalší procedurálny návrh, aby sme dnešný deň pokračovali a skončili až hlasovaním.

  • Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Chcel by som svojich ctených kolegov upozorniť, že pán minister tu je. Nie je to síce pán Hudec, ale v tomto prípade to nevadí.

  • Už nevládzem odpovedať na procedurálne návrhy HZDS, takže vzdávam sa slova.

  • Ďakujem pekne. Iba chcem vyjadriť ľútosť nad tým, že madam speaker už nie je prítomná a nevidí túto ekvilibristiku.

    Ďakujem.

  • Dámy a páni, prezentujte sa, budeme hlasovať o návrhu pána poslanca Cabaja, aby sme pokračovali bez prestávky.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 75 poslancov. Za návrh hlasovalo 73 poslancov.

    Návrh pána Cabaja nebol prijatý, ale aj tak sme chceli po 15-minútovej prestávke, ktorú teraz vyhlasujem, pokračovať, až kým nebudeme hlasovať, to znamená aj po 19.00 hodine. Tak to bolo myslené.

    Ďakujem, vyhlasujem 15-minútovú prestávku. Budeme pokračovať o 18.20 hodine.

  • Po prestávke.

  • Prosím panie poslankyne a pánov poslancov, ktorí sú mimo rokovacej miestnosti, aby sa dostavili na rokovanie.

    Dámy a páni, pristúpime k š t y r i d s i a t e m u t r e t i e m u bodu programu, ktorým je

    návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky, ministrovi kultúry Ivanovi Hudecovi.

    Návrh bol podaný podľa článku 88 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle tohto ustanovenia návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky alebo jej členovi prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada najmenej pätina jej poslancov. Podľa § 85 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky po rozprave zaujme k tomuto návrhu stanovisko.

    Prosím člena skupiny poslancov pána Kňažka, aby uviedol návrh a súčasne oboznámil Národnú radu Slovenskej republiky s dôvodmi, ktoré viedli skupinu poslancov k podaniu návrhu na vyslovenie nedôvery členovi vlády Ivanovi Hudecovi, poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

    S procedurálnou pripomienkou sa hlási pán poslanec Mikloško.

  • Chcem len oznámiť celkom otvorene, vzhľadom na to, že došlo k takejto zámene programu, my sme stiahli našich poslancov, ktorí mali ísť na večeru s pani speakerkou britského Parlamentu. Zároveň vám oznamujeme bez toho, aby sme chceli kaziť dobré meno Slovenska v zahraničí, že zajtra sa jej ospravedlníme cez britského veľvyslanca a podáme dôvod.

  • Ďakujem. Večera je o 19.30 hodine, hovorí mi tu pán predseda.

    Nech sa páči, pán kolega.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, milí hostia,

    stojím pred ťažkou úlohou. Ťažká úloha - to nie je kvôli tomu, že by nebolo dosť dôvodov na vyslovenie nedôvery ministrovi kultúry Ivanovi Hudecovi. Tých je toľko, že by stačili na odvolanie ministrov kultúry všetkých európskych krajín. Problém spočíva v tom, že by som nerád vynechal čokoľvek z Hudecovej bohatej, smutne preslávenej činnosti vo funkcii najvyššieho úradníka ministra kultúry Slovenskej republiky. Začnem tou poslednou kvapkou, ktorá spôsobila, že pohár trpezlivosti pracovníkov kultúry a umelcov pretiekol.

    Dovoľte mi teda, aby som na úvod urobil stručnú rekapituláciu aktivít ministra kultúry Slovenskej republiky Ivana Hudeca vo vzťahu k činohernému súboru Slovenského národného divadla. Z tejto rekapitulácie bude nad všetku pochybnosť jasné, kto a akým spôsobom porušil vzťah medzi ministerstvom kultúry a Slovenským národným divadlom v rovine právnej, profesijnej, ako aj v rovine politickej, najmä však v rovine morálnej.

    V zriaďovacej listine, ktorá platila od 30. novembra 1995, sa uvádza, citujem: "Štatutárnym orgánom Slovenského národného divadla je riaditeľ. Riaditeľa Slovenského národného divadla a riaditeľov jeho súborov menuje a odvoláva minister kultúry Slovenskej republiky." Už 7. novembra 1995 vyjadrilo vedenie Slovenského národného divadla svoj písomný nesúhlas so znením zriaďovacej listiny a predovšetkým oponovalo proti konštituovaniu dvoch činoherných súborov a vymenovaniu a odvolávaniu riaditeľov súborov ministrom kultúry.

    List zo 7. 11. 1995:

    Vážený pán minister,

    dňa 2. 11. 1995 bolo do Slovenského národného divadla doručené Vaše rozhodnutie o vydaní zriaďovacej listiny Slovenského národného divadla číslo MK-2572/1955-1. Vzhľadom na to, že zriaďovacia listina je najvýznamnejším dokumentom organizácie, oboznámil som sa s jej obsahom. Rovnako som oboznámil vedenie Slovenského národného divadla na mimoriadnom zasadnutí 6. novembra 1995.

    Po diskusii, ktorá bola zameraná predovšetkým na analýzu dôsledkov tohto rozhodnutia na súčasnú prevádzku a ďalšiu existenciu Slovenského národného divadla, prijalo vedenie Slovenského národného divadla stanovisko, s ktorým si dovoľujem Vás touto formou oboznámiť.

    Pre úplnosť informácie musím pripomenúť, že nadväzne na náš osobný dohovor zo 4. septembra 1995 som Vám listom z 22. septembra 1995 predložil návrh na vydanie novej zriaďovacej listiny, ktorá mala nad rámec vtedy platnej doriešiť tieto otvorené problémy: umeleckú a politickú nezávislosť Slovenského národného divadla, vykonávanie ďalších činností vo vymedzených oblastiach tak, aby neboli a priori deklarované ako podnikateľské aktivity, vykonávanie investorskej činnosti predovšetkým v súvislosti s výstavbou novostavby Slovenského národného divadla.

    Vedenie Slovenského národného divadla predovšetkým vyjadrilo svoje počudovanie nad tým, že text z nášho návrhu zriaďovacej listiny, citujem: "Slovenské národné divadlo je umelecky a politicky nezávislá národná, kultúrna inštitúcia. Štatutárnym orgánom je riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva minister kultúry Slovenskej republiky" - tento text bol bez akéhokoľvek predchádzajúceho prerokovania s riaditeľom Slovenského národného divadla nahradený textom: "Slovenské národné divadlo je umelecky a politicky nezávislá národná kultúrna inštitúcia, ktorá sa skladá s týchto súborov: činoherný súbor Slovenského národného divadla Pavla Országha Hviezdoslava, opera Slovenského národného divadla, balet Slovenského národného divadla, činoherný súbor Slovenského národného divadla Malá scéna. Štatutárnym orgánom Slovenského národného divadla je riaditeľ. Riaditeľa Slovenského národného divadla a riaditeľov jeho súborov menuje a odvoláva minister kultúry Slovenskej republiky."

    Vzhľadom na tento veľmi podstatný zásah do nášho návrhu zriaďovacej listiny Slovenského národného divadla, ktorý bol urobený bez vedomia a prerokovania s riaditeľom Slovenského národného divadla, vyjadruje vedenie Slovenského národného divadla svoj nesúhlas s rozhodnutím o vydaní zriaďovacej listiny Slovenského národného divadla.

    Problémy, ktoré prináša nový obsah zriaďovacej listiny, a argumentáciu vedenia Slovenského národného divadla môžeme rozdeliť do týchto okruhov:

    1. Konštituovanie dvoch činoherných súborov. V prvom rade nie je známy dôvod tohto kroku, nakoľko podľa nášho názoru činohra Slovenského národného divadla predstavuje jednoznačnú špičku vo svojom žánri na Slovensku a je ambíciou takmer každého herca z našich divadiel na Slovensku stať sa členom tohto renomovaného divadelného súboru. Výsledky jeho práce môžu byť, pochopiteľne, hodnotené z rôznych hľadísk. Hodnotenia uplynulej minulej sezóny odbornou kritikou sú však vysoko pozitívne.

    Vzhľadom na to, že tento zámer nebol konzultovaný s vedením Slovenského národného divadla, nie je nám známe ani to, či ide o úmysel rozdeliť súčasný súbor činohry Slovenského národného divadla, alebo vytvoriť popri súčasnom súbore ďalší činoherný súbor. V každom prípade ide však o zásah do fungujúceho organizmu bez dôkladného zváženia dôsledkov tohto kroku.

    Predovšetkým tento krok, i keby ho niekto hypoteticky považoval za správny, nie je možné realizovať počas divadelnej sezóny. Zároveň nezohľadňuje umelecké, personálne, právne, ekonomické a priestorové problémy, ktoré by prinieslo jeho uskutočnenie. Optimálne využitie hercov činohry Slovenského národného divadla je totiž podmienené ich účinkovaním na dvoch divadelných scénach. Konštituovanie ďalšieho súboru vytvára prirodzený tlak na personálne a tým aj finančné zabezpečenie jeho riadiaceho aparátu.

    Priestorové podmienky na Malej scéne Slovenského národného divadla sú nevyhovujúce, a preto všetci herci činohry Slovenského národného divadla majú svoje šatne, ale predovšetkým skúšobne v budove divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Z uvedeného vyplýva, že činoherný súbor pôsobiaci na Malej scéne Slovenského národného divadla by bol postavený pred neriešiteľné priestorové problémy.

    2. Zmena názvu funkcií na čele umeleckých súborov. V novej zriaďovacej listine sa vytvárajú funkcie riaditeľov súborov, pričom podľa súčasného organizačného poriadku Slovenského národného divadla sú na čele umeleckých súborov Slovenského národného divadla ich umeleckí šéfovia. Doterajšia zriaďovacia listina Slovenského národného divadla neobsahovala totiž vnútornú štruktúru divadla. Ponechávala to v kompetencii štatutárneho orgánu organizácie, t. j. riaditeľa divadla. Z tohto dôvodu nepomenúvala ani ďalšie riadiace funkcie. Vedenie Slovenského národného divadla zastáva názor, že organizačné členenie divadla by malo zostať naďalej v kompetencii riaditeľa divadla. V tom prípade by bola vylúčená situácia, ktorá je ustanovená v novej zriaďovacej listine, t. j. aby riaditeľ riadil riaditeľov.

    3. Menovanie a odvolávanie riaditeľov súborov ministrom kultúry Slovenskej republiky. Nakoľko v doterajšej zriaďovacej listine nebolo definované vnútorné organizačné členenie Slovenského národného divadla, umelecké súbory Slovenského národného divadla riadia ich umeleckí šéfovia priamo podriadení riaditeľovi Slovenského národného divadla, ktorý ich menuje a odvoláva. Tento stav považuje vedenie Slovenského národného divadla za jediný správny, nakoľko zodpovedá princípom teórie riadenia, zabezpečuje rovnováhu medzi právomocami a zodpovednosťou, ale predovšetkým rešpektuje súčasný právny poriadok Slovenskej republiky, podľa ktorého je za činnosť organizácie i jej pracovníkov zodpovedný štatutárny orgán, t. j. riaditeľ.

    Menovanie a odvolávanie riaditeľov súborov priamo ministrom kultúry Slovenskej republiky bez predchádzajúceho súhlasu prerokovania, alebo čo i len informovania riaditeľa Slovenského národného divadla tak, ako stanovuje nová zriaďovacia listina, možno považovať za veľmi vážne nedodržanie vyššie uvedených princípov. Riaditeľ organizácie nemôže niesť zodpovednosť za činnosť a výsledky práce svojich podriadených, na ktorých vymenovanie a odvolanie nemá absolútne žiaden vplyv.

    Vážený pán minister, dovoľujem si Vás požiadať, aby ste zvážili vyššie uvedené argumenty a námietky vedenia Slovenského národného divadla voči rozhodnutiu o vydaní zriaďovacej listiny Slovenského národného divadla. Prosím Vás, aby ste ich pochopili ako úprimnú snahu o vyriešenie uvedených problémov a vyjadrenie zodpovednosti za súčasný chod a ďalšiu existenciu Slovenského národného divadla.

    Podpísaný generálny riaditeľ Dušan Jamrich.

    Na túto písomnosť minister kultúry vôbec neodpovedal a vydal ďalšiu zriaďovaciu listinu Slovenského národného divadla, ktorá platí od 1. januára 1996, kde je text síce upravený štylisticky, ale právne bezvýznamne. Citujem: "Štatutárnym orgánom Slovenského národného divadla je generálny riaditeľ. Generálneho riaditeľa menuje a odvoláva minister kultúry Slovenskej republiky. Na čele umeleckých súborov sú riaditelia umeleckých súborov, ktorých menuje a odvoláva po konzultácii s generálnym riaditeľom minister kultúry Slovenskej republiky."

    Hneď 29. januára 1996 vyjadrilo vedenie Slovenského národného divadla opäť svoj nesúhlas so znením zriaďovacej listiny z tých istých príčin a výslovne upozornilo ministra na skutočnosť, že spôsob vymenúvania a odvolávania riaditeľov umeleckých súborov nie je v súlade s § 19 a § 20 Občianskeho zákonníka, pretože zriaďovacia listina obmedzuje spôsobilosť štatutárneho orgánu Slovenského národného divadla napriek tomu, že tak možno urobiť len zákonom a § 27 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého vymenovanie a odvolávanie vedúcich pracovníkov organizácií, tzv. vnútorné vymenovanie, je výlučne v právomoci generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla. Zároveň upozornilo, že právne úkony ministra kultúry týkajúce sa vymenúvania a odvolávania riaditeľov umeleckých súborov, ktoré sú organizačnými zložkami Slovenského národného divadla, boli neplatnými právnymi úkonmi.

    Na ilustráciu list z 29. januára 1996:

    Vážený pán minister,

    listom zo dňa 29. 12. bolo doručené do Slovenského národného divadla Vaše rozhodnutie o vydaní zriaďovacej listiny Slovenského národného divadla. Vzhľadom na závažnosť tohto dokumentu sa uskutočnilo dňa 23. 1. 1996 rokovanie vedenia divadla k tejto problematike, so závermi ktorého si Vás týmto dovoľujem oboznámiť.

    Predchádzajúce rozhodnutie o vydaní zriaďovacej listiny Slovenského národného divadla zo dňa 27. 10. 1995 bolo doručené do Slovenského národného divadla dňa 2. 11. 1995 a dňa 30. 11. 1995 bolo zverejnené vo zvestiach Ministerstva školstva Slovenskej republiky a Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Vedenie Slovenského národného divadla Vám zaslalo svoje stanovisko k tomuto rozhodnutiu ešte pred jeho zverejnením listom riaditeľa zo dňa 7. 11. 1995.

    Argumentácia vedenia Slovenského národného divadla nebola zo strany Ministerstva kultúry Slovenskej republiky akceptovaná a v novej zriaďovacej listine platnej od 1. 1. 1996 sú oproti predchádzajúcej, zverejnenej vo zvestiach Ministerstva školstva Slovenskej republiky a Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, iba dve drobné zmeny. Namiesto riaditeľa je štatutárnym zástupcom Slovenského národného divadla generálny riaditeľ a v časti venovanej menovaniu a odvolávaniu riaditeľov umeleckých súborov bola pôvodná formulácia "menuje a odvoláva minister kultúry Slovenskej republiky" nahradená textom "menuje a odvoláva po konzultácii s generálnym riaditeľom minister kultúry Slovenskej republiky".

    Napriek týmto zmenám v zriaďovacej listine Slovenského národného divadla naďalej pretrvávajú dva zásadné problémy, na ktoré vedenie Slovenského národného divadla upozornilo vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 7. 11. 1995.

    1. Vymenúvanie a odvolávanie riaditeľov umeleckých súborov. Vedenie Slovenského národného divadla považuje za svoju povinnosť upozorniť na skutočnosť, že táto časť rozhodnutia o vydaní zriaďovacej listiny Slovenského národného divadla nie je v súlade so zákonmi. Podľa uvedeného rozhodnutia je Slovenské národné divadlo v zmysle ustanovení § 19 Občianskeho zákonníka samostatnou právnickou osobou s plnou spôsobilosťou nadobúdať práva a povinnosti vo vlastnom mene. Podľa uvedeného rozhodnutia je jej štatutárnym orgánom generálny riaditeľ, ktorý podľa ustanovení § 20 Občianskeho zákonníka robí právne úkony vo všetkých veciach, a táto spôsobilosť môže byť obmedzená len zákonom.

    Vymenúvanie a odvolávanie vedúcich pracovníkov je nepochybne jeden z pracovných úkonov, ktorý zakladá alebo inak mení pracovný pomer. V súlade s kogentnými ustanoveniami § 27 ods. 5 Zákonníka práce môže len vedúci organizácie, t. j. generálny riaditeľ, vymenúvať a odvolávať vedúcich pracovníkov v priamej riadiacej pôsobnosti, t. j. i riaditeľov umeleckých súborov. Vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenia nie je v súlade so zákonom, ak minister kultúry ako vedúci orgánu štátnej správy obmedzuje právo generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla vymenúvať a odvolávať riaditeľov umeleckých súborov. Preto by aj právne úkony ministra kultúry týkajúce sa vymenúvania a odvolávania riaditeľov umeleckých súborov boli podľa ustanovení § 20 Občianskeho zákonníka absolútne neplatnými právnymi úkonmi.

    2. Vytvorenie dvoch činoherných súborov. Kolektív činohry Slovenského národného divadla tvorí jeden súbor, ktorý pôsobí na dvoch scénach - vo veľkom divadle Pavla Országha Hviezdoslava a na komornom javisku Malej scény Slovenského národného divadla. Na každej scéne uvádza súbor štyri premiéry v sezóne. Kombinácia týchto dvoch priestorov má pre súbor veľký význam. Napokon podobná prax, t. j. dve rôzne scény - veľká a komorná - a jeden súbor, je charakteristická aj pre zahraničné divadlá, ktoré sú svojím zameraním a programom príbuzné Slovenskému národnému divadlu. Táto dvojdomosť je významná jednak pre pestrú skladbu repertoáru, v ktorom sa ocitajú vo vyrovnanom pomere hry veľké a komorné. Ak máme uviesť príklad hoci z minulej sezóny, sotva si možno predstaviť, že by sa hra Karola Horáka Nebo, peklo, Kocúrkovo hrala na Malej scéne Slovenského národného divadla a Uličianskeho Alergia v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava.

    Existencia dvoch scén umožňuje inscenovať tzv. veľké plátna paralelne s komornými hrami, resp. veľké klasické tituly, napríklad Shakespearov Sen noci Svätojánskej v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava, a zároveň experimentálne netradičné texty, napríklad Štepkov Zverokruh na Malej scéne Slovenského národného divadla.

    Okrem repertoárového a dramaturgického zreteľa je dôležitý aj zreteľ inscenačný. Divadelné výrazové prostriedky na malej scéne sú odlišné od výrazových prostriedkov na veľkej scéne. Mimoriadny význam to má predovšetkým pre rozvoj hereckej tvorby. Herci činohry Slovenského národného divadla pravidelne účinkujúci na obidvoch scénach sú všestrannejší, flexibilnejší. Získavajú skúsenosť s výrazne odlišnou komunikáciou s obecenstvom.

    Umelci činohry Slovenského národného divadla si vážia existenciu dvoch divadelných priestorov a považujú ju za prirodzenú podmienku všestrannej, variabilnej, žánrovo pestrej tvorby. V umeleckom programe činohry Slovenského národného divadla predstavujú obidve scény aj ich repertoár integrálnu jednotu. Vedenie Slovenského národného divadla nevidí preto žiaden dôvod na rozdelenie súboru na dve skupiny pôsobiace oddelene na dvoch scénach. Takéto rozdelenie by totiž znamenalo výrazné zúženie repertoáru, ochudobnenie divadelnej tvorby a úpadok umeleckej úrovne obidvoch častí dnes jednotného súboru.

    Vážený pán minister, vedenie Slovenského národného divadla si Vás dovoľuje opäť požiadať o prehodnotenie Vášho postoja k menovaniu riaditeľov umeleckých súborov a k vytvoreniu dvoch činoherných súborov v Slovenskom národnom divadle.

    Pri menovaní riaditeľov súborov ide nielen o dodržanie platných zákonov, ale aj o ponechanie práva generálnemu riaditeľovi divadla vybrať si takých riaditeľov umeleckých súborov, s ktorými ho bude spájať vzájomná dôvera a rovnaké umelecké videnie. Dôvody vytvorenia dvoch činoherných súborov v Slovenskom národnom divadle neboli doteraz zo strany Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vysvetlené. V prípade, že by išlo o určité nesplnené očakávania, vedenie Slovenského národného divadla je presvedčené, že jednotný súbor činohry Slovenského národného divadla je nielen schopný, ale aj ochotný realizovať ich na podstatne vyššej umeleckej úrovni ako v prípade jeho rozdelenia na dve časti.

    Vážený pán minister, dovoľujem si požiadať Vás, aby ste pri svojom rozhodovaní opätovne zvážili stanovisko vedenia Slovenského národného divadla, rovnako ako jeho snahu o vecnú argumentáciu a konštruktívne rokovanie.

    S pozdravom generálny riaditeľ Dušan Jamrich.

    Odpoveďou na toto upozornenie bol list ministra kultúry z 20. mája 1996, kde uvádza, že zriaďovacia listina Slovenského národného divadla od 1. januára 1996 platí a trvá na jej dodržiavaní.

    Teraz by som rád uviedol niekoľko citátov z korešpodencie medzi ministrom kultúry a činohrou Slovenského národného divadla a niekoľko faktických pripomienok na vysvetlenie.

    List ministra kultúry z 20. mája 1996, citujem: "Vzhľadom na to, že pán Peter Mikulík nepodpísal dekrét, ktorým som ho menoval za riaditeľa činoherného súboru Slovenského národného divadla Pavla Országha Hviezdoslava, ako aj v súvislosti s Vaším listom zo dňa 29. 1. 1996 Vám pripomínam, že platí zriaďovacia listina Slovenského národného divadla od 1. 1. 1996. Trvám na jej dodržiavaní." Tento list bol generálnemu riaditeľovi Slovenského národného divadla Dušanovi Jamrichovi zaslaný ako odpoveď po štyroch mesiacoch, a ako vidíte, neobsahoval žiadnu vecnú argumentáciu.

    Odvolávací dekrét pána Mikulíka z 15. 7. 1996, citujem: "Vážený pán Mikulík, do platnosti rozhodnutia o vydaní zriaďovacej listiny Slovenského národného divadla pod číslom MK-34551/1995-1 zo dňa 29. decembra 1995 s platnosťou od 1. januára 1996 ste boli umeleckým šéfom činohry Slovenského národného divadla. Keďže ste napriek opakovaným výzvam odmitli prevziať dekrét do funkcie činoherného súboru Pavla Országha Hviezdoslava Slovenského národného divadla, prikazujem Vám, aby ste príslušnú agendu súvisiacu s Vaším pôsobením ako umeleckého šéfa činohry Slovenského národného divadla odovzdali novovymenovanému riaditeľovi činohry Slovenského národného divadla pánu Ľubomírovi Paulovičovi."

    Ešte raz, ak dovolíte, menovací dekrét Ľubovi Paulovičovi: "Vymenúvam za riaditeľa činohry Pavla Országha Hviezdoslava Slovenského národného divadla" teda nie riaditeľa činoherného súboru, ale riaditeľa činohry. Zaujímavá je aj skutočnosť, že textácia menovacieho dekrétu Ľubomíra Pauloviča nie je v súlade s textáciu zriaďovacej listiny, ktorá dodnes hovorí o činohernom súbore Pavla Országha Hviezdoslava a činohernom súbore Malá scéna. Už len poznámka na okraj: činoherný súbor totiž tvoria umelci, t. j. režiséri, herci, dramaturgovia, a činohru tvoria umelci, technika, administratívni pracovníci a správa budovy. Minister kultúry pravdepodobne tento drobný rozdiel nepostrehol.

    Ako môže po tomto všetkom tvrdiť napríklad riaditeľka tlačového odboru ministerstva kultúry pani Podhradská, že pán Mikulík odmietol prevziať ten istý dekrét ako Ľubo Paulovič? To isté však tvrdí aj Ivan Hudec a Vladimír Mečiar. Ako môžu všetci spomínaní tvrdiť, že riaditeľ opery Hrubant a riaditeľ baletu Bartko prevzali dekréty, ale pán Mikulík ten istý dekrét neprijal. Prečo sa tvária, že nevedia, že ide o úplne iné dekréty pre riaditeľov opery a baletu, pretože tam sa súbory nedelia a textácia týchto dekrétov je identická s textáciou dekrétov predošlých. Nemenia sa im ani podmienky, ani kompetencie. Ako ste si určite, dámy a páni, všimli, u Petra Mikulíka ide zásadne o iný dekrét. A ak si uvedomíme už spomínané rozpory so zákonmi, jednoducho nemohol taký dekrét pán Mikulík podpísať.

    Natíska sa tiež otázka: Prečo minister robí zásahy do odbornej sféry fungovania divadiel? Prečo človek, ktorý divadlu nerozumie, ktorý za takmer dva roky pôsobenia vo funkcii nevidel jedno-jediné činoherné predstavenie v Slovenskom národnom divadle, prečo tento človek používa intrigy, klamstvá, zavádzanie verejnosti, skrátka predvádza kabinetnú ukážku mečiarizmu v praxi? Prečo nepotrebuje konzultovať návrhy zmien v Slovenskom národnom divadle s tými, ktorých sa zmeny majú najviac dotknúť a ktorí to Slovenské národné divadlo tvoria? Prečo je potrebné, a hlavne kto potrebuje robiť reorganizačné zmeny vo fungujúcej, mimoriadne úspešnej národnej kultúrnej inštitúcii? Prečo premiér vlády Slovenskej republiky tak fandí ministrovi kultúry Hudecovi a vo svojej snahe podporiť ho ide tak ďaleko, že v súvislosti s jasnými protestmi hereckých osobností, akými sú napríklad Chudík, Kroner, Vášáryová a mnohí ďalší, hovorí pán premiér o pseudoumelcoch?

    Ale vráťme sa k rekapitulácii. 3. júla 1996 generálny riaditeľ Dušan Jamrich píše ministrovi kultúry:

    Vážený pán minister, dovoľujem si predložiť Vám stanovisko vedenia Slovenského národného divadla k Vašim zatiaľ predbežným úvahám pričleniť k Slovenskému národnému divadlu ďalšie bratislavské divadlá, konkrétne Novú scénu a Komornú operu. Vedenie Slovenského národného divadla som dňa 2. 7. 1996 oboznámil s priebehom nášho osobného rokovania zo dňa 1. 7. 1996 vrátane informácie o Vašich úvahách o spôsobe transformácie siete bratislavských divadiel. Po veľmi dôkladnom zvážení všetkých aspektov takéhoto prípadného kroku vyslovuje vedenie Slovenského národného divadla svoj zásadný nesúhlas s pričlenením Novej scény a Komornej opery k Slovenskému národnému divadlu. Predovšetkým nevidíme žiadne dôvody a potrebu zasahovať do štruktúry toho, čo funguje.

    Slovenské národné divadlo dosahuje umelecké výsledky, ktoré zodpovedajú najvyšším kritériám kvality a majú úspech u domáceho publika i v zahraničí. Dôkazom tohto tvrdenia sú nielen počty návštevníkov a prestížne ocenenia, ale i skutočnosť, že do programu každého významného zahraničného hosťa je možné bez akýchkoľvek obáv zaradiť návštevu divadelného predstavenia v Slovenskom národnom divadle, prípadne naopak, vyslať súbory, resp. umelcov Slovenského národného divadla reprezentovať Slovenskú republiku a jej kultúru.

    Ak v iných divadlách existujú problémy umeleckého, personálneho, priestorového, technického, ekonomického, právneho, prípadne organizačného charakteru, nepovažujeme za vhodnú metódu riešiť ich implantovaním do fungujúceho organizmu Slovenského národného divadla. Takýto zásah by mohol vážne a pritom zbytočne ohroziť funkčnosť a súčasnú umeleckú úroveň Slovenského národného divadla.

    Názov Slovenské národné divadlo, resp. označenie člen Slovenského národného divadla reprezentuje aj určitú kontinuitu a kvalitu. Bol by to vážny hazard s tradíciou a menom Slovenského národného divadla, keby v dôsledku administratívneho rozhodnutia došlo k znehodnoteniu dlhoročnej systematickej práce. Kvalitu je, naopak, potrebné neustále zvyšovať a vytvárať pre to pokojné prostredie a primerané podmienky.

    Vážený pán minister, žiadam Vás, aby ste toto stanovisko vedenia Slovenského národného divadla pochopili ako úprimnú snahu zavčasu a vopred upozorniť na možné negatívne následky niektorých rozhodnutí. Chceme naďalej nerušene plniť všetky úlohy Slovenského národného divadla, nadväzovať na to pozitívne v jeho histórii a tradícii, zvyšovať kvalitu umeleckej tvorby a šíriť dobré meno Slovenskej republiky v zahraničí. K tomu potrebujeme Vaše pochopenie, pomoc a podporu. Sme presvedčení, že nielen umelci a zamestnanci, ale i vedenie Slovenského národného divadla si to za doterajšie výsledky svojej práce zaslúžia.

    Podpísaní riaditeľ opery, baletu, činohry, generálny riaditeľ, ekonomický námestník, technicko-prevádzkový námestník atď.

    Dňa 4. júla sa uskutočnil aktív činohry Slovenského národného divadla a z tohto aktívu vzišlo, prosím, toto vyhlásenie, táto reakcia na direktívne a nekompetentné zásahy Ivana Hudeca do Slovenského národného divadla:

    My dolupodpísaní členovia činohry Slovenského národného divadla plne a bezvýhradne podporujeme stanovisko vedenia Slovenského národného divadla k možnému zlúčeniu súborov Slovenského národného divadla, Novej scény a Komornej opery, vyjadrenom v liste vedenia Slovenského národného divadla ministrovi kultúry zo dňa 3. júla 1996. Faktické zrušenie Novej scény divadla s 50-ročnou tradíciou považujeme za rovnako arogantný čin ako myšlienku zlúčenia troch divadiel.

    Rozhodne odmietame akúkoľvek výmenu umeleckého šéfa, riaditeľa činohry Slovenského národného divadla, ktorá by sa mala uskutočniť bez vedomia a súhlasu generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla Dušana Jamricha a členov umeleckého súboru činohry Slovenského národného divadla a bez predloženia koncepcie jeho činnosti. Zásadne odmietame akékoľvek autoritatívne rozhodnutia za naším chrbtom a bez nášho vedomia. Považujeme ich za neodborné a bezprecedentné v 76-ročnej histórii Slovenského národného divadla.

    V Bratislave 4. júla 1996. Podpísaní všetci prítomní.

    Za zmienku stojí, že toto vyhlásenie na tomto aktíve podpísal aj Ľubomír Paulovič. Ale čo urobil?

  • Pardon, pán kolega, prepáčte, môžem vás prerušiť? Z praktických dôvodov musím. Je 19.01 hodín, musím dať hlasovať o návrhu pána poslanca Cabaja.

  • Prejavy nesúhlasu v sále.

  • Prepáčte, pán kolega, nech sa páči, môžete pokračovať.

  • Ja sa vám veľmi ospravedlňujem, ale napriek tomu, že je to dlhé, je to len torzo, skutočne len torzo výčinov ministra kultúry v oblasti slovenskej kultúry. Myslím, že vo svojej oblasti sa tým nemôže pochváliť ani čachtická pani.

    Pokračujem teda, čo urobil Ľubomír Paulovič. Na aktíve činohry pred všetkými vyhlásil, že o svojom menovaní nevie, že s takýmito metódami nesúhlasí, a ako som už povedal, podpísal stanovisko členov činohry, že si neželajú zmenu vo vedení činohry, ale napriek tomu dňa 22. 7. menovanie prijal. Pán minister o jeho podpise vedel a stanovisko zobral na vedomie. A, vážené dámy a páni, až tento krok vyvolal medializáciu. Po desiatich mesiacoch úprimnej, korektnej snahy viesť dialóg. Kto teda zmedializoval a spolitizoval túto kauzu? Osem mesiacov umelci mlčali, mlčalo vedenie a túto ústretovosť v jednom zo svojich vyhlásení minister kultúry označil za kabinetnú politiku vedenia.

    Otázok, na ktoré by sme mali dostať odpoveď, je ešte mnoho. A veľmi dlhý by bol tiež výpočet aktivít ministra kultúry Ivana Hudeca. Spoločným menovateľom týchto aktivít je rozšírenie moci pre najvyššieho úradníka a strata subjektivity, teda svojprávnosti kultúrnych inštitúcií, vedúcich funkcionárov týchto inštitúcií a v konečnom dôsledku tvorivých pracovníkov a umelcov.

    Politické čistky v galériách, múzeách, knižniciach, ekonomické vydieranie zväzov a združení v oblasti umenia a kultúry, ktoré si chcú zachovať vlastnú tvár a slobodu, takú potrebnú pre skutočnú tvorbu, korumpovanie verných lokajov a kolaborantov v rôznych pseudozoskupeniach blízkych hnutiu, to sú, prosím, pracovné metódy ministra kultúry Ivana Hudeca.

    Dovoľte, aby som sa pozastavil pri spomínaných pseudozoskupeniach a korumpovaní. Mám na mysli presne tie paralelné štruktúry, ktoré vytvára vodca a jeho najbližší priamo vo svojom širokospektrálnom hnutí. Tak ako existujú rôzne politické strany, napríklad Slovenská zelená alternatíva Hnutia za demokratické Slovensko, menšinová maďarská strana Hnutia za demokratické Slovensko, Roľnícka strana Slovenska Hnutia za demokratické Slovensko, Strana podnikateľov a živnostníkov Hnutia za demokratické Slovensko, rovnako v oblasti kultúry a umenia sa vytvárajú hudobné skupiny Hnutia za demokratické Slovensko, spisovatelia Hnutia za demokratické Slovensko, výtvarníci Hnutia za demokratické Slovensko, speváci Hnutia za demokratické Slovensko atď. A do tejto galérie činnosti ministra kultúry zapadá aj úloha, ktorú Hudec dostal od vodcu, a ide o úlohu vskutku historickú a neľahkú - vytvoriť Slovenské národné divadlo Hnutia za demokratické Slovensko.

  • Áno, vážení priatelia, toto je skutočný zmysel práce najvyššieho úradníka na ministerstve kultúry. A keď som hovoril o korumpovaní, musím teda dodať, že toto korumpovanie už spomínaných kolaborantov sa uskutočňuje za naše spoločné peniaze, za naše dane, prostredníctvom zneužívania funkcií verejných činiteľov vrátane ministra a navyše zo zdrojov rozkradnutého majetku nás všetkých. Áno, rozkradnutého majetku statočnými podnikateľmi mečiarovcami, aby som citoval tu prítomného klasika.

    Pokiaľ ide o Slovenské národné divadlo, tí, ktorí len nedávno z nedostatku iných možností zistili, že existuje aj národ, vyčítajú Slovenskému národnému divadlu, že nie je dosť národné. Chcel by som vás upozorniť, kolegyne a kolegovia a pán minister, že toto divadlo už pred viac ako sedemdesiatimi rokmi vzniklo ako národné. Bolo národným aj v dobe, keď ste vy, pán Hudec, ako "statočný komunista" viedli Štátne sanatórium pre privilegovanú nomenklatúru.

    Slovenské národné divadlo odolalo v období druhej svetovej vojny fašizmu, komunistickému teroru v päťdesiatych rokoch, normalizácii a konsolidácii v rokoch sedemdesiatych a osemdesiatych a odolá aj Hnutiu za demokratické Slovensko.

  • Okrem iného toto divadlo zohralo historickú a nezastupiteľnú úlohu v nežnej revolúcii 1989 a možno práve to vám najviac leží v žalúdku, pán Hudec.

    Od roku 1991 do apríla 1994 sa okruh divadelných odborníkov v spolupráci s divadelným oddelením a legislatívnym odborom ministerstva kultúry zaoberal prípravou divadelného zákona. Celkový počet 6 až 7 verzií návrhu svedčí jednak o intenzite práce zúčastnených a jednak o rôznosti náhľadov jednotlivých strán - divadelných kritikov, praktikov, teoretikov, kolégia riaditeľov profesionálnych divadiel, divadelných súborov, odborov, umeleckých združení v oblasti divadla vrátane ochotníkov a ministerstva kultúry.

    Nástupom ministra kultúry Ivana Hudeca sa tento kontinuálny proces prerušil. Až v máji 1996 dostalo Národné divadelné centrum od ministerstva kultúry za úlohu vypracovať návrh zákona. V priebehu mimoriadne krátkeho času sa návrh konzultoval s niektorými partnermi, ako je kolégium riaditeľov, Združenie divadelníkov Slovenska a jeho verzia bola začiatkom júna 1996 odovzdaná na Národnú radu Slovenskej republiky. Podľa dostupných informácií minister s návrhom nesúhlasil. 2. 9. 1996 predvolalo ministerstvo kultúry, konkrétne legislatívny odbor pán Vilím, divadelné oddelenie, pán Venéni a pán Pavlík, riaditeľa Národného divadelného centra, aby mu predložilo svoj návrh. Riaditeľ Národného divadelného centra mal pripomienky, nevie však, či boli do návrhu zapracované. Dňa 10. 9. 1996 sa malo na legislatívnom odbore uskutočniť so zástupcami odborov Národného divadelného centra a ďalších rokovanie o návrhu zákona, ktorý bol už predtým zaradený na program septembrovej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Rokovanie sa neuskutočnilo, pretože pán Vilím bol odvolaný z funkcie.

    Návrh zákona o divadle a divadelnej činnosti, ktorý je predložený na schválenie na tejto schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky, neprešiel riadnym pripomienkovaním v odborných kruhoch a organizáciách, jeho znenie nepozná ani odborná verejnosť, ani príslušné organizácie, ktorých sa dotýka, ba ani samotný navrhovateľ poverený ministerstvom kultúry. Pri zákone o Slovenskom národnom divadle prišlo dokonca k zavádzaniu. Zákon predložený do Národnej rady Slovenskej republiky bol vydávaný za návrh Slovenského národného divadla, pritom išlo o odlišný návrh vypracovaný na ministerstve kultúry. Je pravdepodobné, že v podobnej situácii je aj návrh zákona o galériách a múzeách.

    Ministerstvo kultúry neplní generálnu dohodu uzatvorenú medzi vládou Slovenskej republiky, Konfederáciou odborových zväzov Slovenskej republiky a Asociáciou zamestnávateľských zväzov a združení Slovenskej republiky v článku I body 3 a 6. Minister kultúry neakceptuje odborové zväzy ako sociálneho partnera, čo okrem iného spôsobuje, že minister neposkytuje odborovému zväzu na pripomienkovanie pripravované zákony týkajúce sa divadelnej siete, nepredložil odborovému zväzu požadovanú koncepciu transformácie divadelnej siete na Slovensku, neposkytuje informácie dotýkajúce sa zásadných otázok rozvoja divadelníctva na Slovensku, o opatreniach, ktoré by mohli viesť k zníženiu pracovných miest, a uskutočňuje transformačné kroky v rozpore s doteraz platnou dohodou o vzájomnej spolupráci, neodpovedá na žiadne listy a požiadavky odborového zväzu, nezúčastňuje sa na žiadnych rokovaniach, na ktoré ho odborový zväz pozýva, neplní a nie je ochotný novelizovať existujúcu dohodu o vzájomnej spolupráci, uzatvorenú medzi ministerstvom kultúry, Kolégiom profesionálnych divadiel na Slovensku a Zväzom divadelných odborov Slovenska, ktorej platnosť sa končí 21. 10. 1997.

    Ministerstvo kultúry sa okrem iného rozhodlo zreorganizovať podľa svojich predstáv aj Národné divadelné centrum, teda Slovenský divadelný ústav. Poslaním tejto národnej inštitúcie bola ešte donedávna výskumná, kritická, dokumentačná a informačná činnosť. Centrum bolo tiež propagačným strediskom divadelného umenia v Slovenskej republike a bolo zapojené na medzinárodnú sieť inštitúcií s podobným zameraním odvíjajúcim svoju činnosť od medzinárodného divadelného ústavu. Jadrom práce centra bola predovšetkým divadelnokritická činnosť, usporadúvanie festivalov, výstav, odborných konferencií, seminárov, ako aj príprava divadelného múzea na Slovensku. Národné divadelné centrum je aj vydavateľom množstva publikácií o divadle vrátane časopisu THEATRO.

    Minister kultúry však dňa 15. 7. 1996 vydal rozhodnutie o zmene zriaďovacej listiny Národného divadelného centra s účinnosťou od 1. 7. 1996, teda so spätnou platnosťou. Nová zriaďovacia listina je však viazaná na smernicu ministerstva kultúry zo dňa 1. 4. 1996 číslo MK-1065/96-1 o pôsobnosti národných metodických centier. Táto smernica zdôrazňuje usmerňujúci charakter metodických centier, a to aj vrátane kompetencií v oblasti personálnej, ekonomickej a programovej v jednotlivých kultúrnych zariadeniach. Jednoducho povedané, Národné divadelné centrum sa stáva nástrojom štátnej moci, teda ministerstva na riadenie a kontrolu divadelnej kultúry. Je zarážajúce, ako nenápadne a rafinovane vpasovalo ministerstvo kultúry do novej zdanlivo sa nemeniacej zriaďovacej listiny vetu, citujem: "V súlade so smernicou ministra kultúry zo dňa 1. apríla 1996 číslo MK-1065/96-1 o pôsobnosti národných metodických centier môže ministerstvo kultúry Národné divadelné centrum poveriť plnením ďalších úloh." Koniec citátu.

    Na základe tejto jednej vety sa Národné divadelné centrum už prebudováva a zásadne mení svoju orientáciu. Stáva sa poradným orgánom intendantúr, čiže riadiacim medzičlánkom. Keďže sa ráta, že intendanti nebudú môcť zvládnuť problematiku takých rozdielnych kultúrnych zariadení, ktorým teraz v regionálnych kultúrnych centrách šéfujú, napríklad uvediem teraz Bábkové divadlo Žilina a Hvezdáreň, ktoré sú spolu v Severopovažskom regionálnom kultúrnom centre, nuž bolo treba vytvoriť metodické centrá. Takto teda v praxi vyzerá decentralizácia kultúry podľa ministra Hudeca. Namiesto nej ide o tvrdú direktívnu centralizáciu. Veď intendantov regionálnych kultúrnych centier vymenúva priamo minister. Tieto spôsoby sú nedemokratickým zasahovaním do slobody umeleckej tvorby.

    Aj reorganizácia v Národnom divadelnom centre, tak ako aj organizačné zmeny v oblasti kultúry všeobecne, aj táto reorganizácia bola robená účelovo. Minister kultúry tu zneužíva Zákonník práce, § 46 ods. 1 písmeno c), na personálne výmeny kultúrnych pracovníkov s inými ako provládnymi názormi. Celá reforma kultúry slúži okrem iného aj na "podľa zákona robené čistky". Preto musel v Národnom divadelnom centre zaniknúť útvar výskumu súčasného divadla, od činnosti ktorého sa odvíjali takmer všetky činnosti Národného divadelného centra. Útvar musel zaniknúť aj preto, že jeho odborní pracovníci, ktorých hlavnou pracovnou činnosťou bolo hodnotenie umeleckej tvorby vo všetkých divadlách na Slovensku, vysoko hodnotili prácu činohry Slovenského národného divadla a naopak, kritizovali výsledky, ktoré dosiahlo násilne spojené Východoslovenské divadlo.

    Treba ešte poznamenať, že každý rok boli hodnotenia týchto pracovníkov publikované a posielali sa do všetkých divadiel. Ale tohto roku sa tak nestalo. Proministerské vedenie Národného divadelného centra, ktoré je tiež strojcom nezákonnej reformy divadelníctva, rozhodlo, že sa tieto hodnotenia účelovo jednoducho neobjavia na verejnosti.

    Za súčasného vedenia Národného divadelného centra dochádza k redukcii odborných pracovníkov a do vedúcich funkcií sú dosadzované kádre, ktoré sa skompromitovali v minulom totalitnom režime, napríklad doktor Miloš Mistrík, zároveň riaditeľ kabinetu divadla a filmu pri Slovenskej akadémii vied, donedávna vysoký úradník v Darmovej Slovenskej televízii, ako aj Milan Polák, bývalý redaktor denníka Slovenská republika a tiež neúspešný programový riaditeľ Darmovej Slovenskej televízie.

    Súčasné vedenie Národného divadelného centra v súčinnosti s ministerstvom kultúry paralyzovalo zahraničný referát Národného divadelného centra a tým aj činnosť medzinárodných mimovládnych divadelných organizácií prislúchajúcich UNESCO, napríklad ITI, UNIMA, ASITEJ, OESTAT a podobne. Tieto organizácie sú väčšinou v právnom vákuu a dotácie z Ministerstva kultúry Slovenskej republiky ministerstvo podriadilo neoficiálnemu a nelegálnemu schvaľovaniu a odporúčaniu vedením Národného divadelného centra.

    Je povinnosťou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky ako jedného z reprezentantov nášho štátu, člena UNESCO, aby podporilo tieto organizácie. Je absurdné, aby tieto organizácie s medzinárodným presahom, ktoré reprezentujú slovenskú kultúru v zahraničí, boli decimované priamo ministrom a Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky.

    Treba povedať, že sa to netýka len divadelných mimovládnych organizácií, ale aj organizácií v ďalších oblastiach umenia. Dôkazom nedobrej zahraničnej a domácej kultúrnej politiky je aj najnovšie vypovedanie dohody o spolupráci medzi pražským a bratislavským divadelným ústavom zo strany Divadelného ústavu v Prahe, ktorý týmto vyjadruje nesúhlas s nedemokratickými zásahmi v Národnom divadelnom centre.

    Súčasný minister kultúry je teda priamo zodpovedný za súčasnú pseudoreformu divadelníctva vrátane Národného divadelného centra a postupnú izoláciu slovenskej divadelnej kultúry, lebo okrem uvedených skutočností Národné divadelné centrum už nie je napojené na medzinárodný divadelný ústav ITI. Súčasné bezhlavé uvádzanie tzv. transformácie divadelníctva obhajuje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky údajne prijatou koncepciou. Nik ju však nevidel. Nik ju nepripomienkoval. Ak teda minister kultúry a jeho najbližší sa odvolávajú na jednu-dve state niektorých odborníkov, zverejnené v odbornej či v dennej tlači, trochu nadhodnocujú ich autorov a zavádzajú verejnosť. Autori týchto statí totiž iba zverejnili subjektívny náhľad na niektoré z najpálčivejších problémov v súčasnosti. Keďže netvorili koncepciu, nereflektovali vo svojich príspevkoch celú škálu divadelných aktivít. Sústredili sa na najvypuklejší a najviditeľnejší problém, na problém profesionálneho činoherného divadla. V týchto "tiežkoncepciách" však chýba strategicky dôležitá časť divadelnej kultúry - tvorba pre deti a mládež. Ak by Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky príspevky naznačených autorov skutočne považovalo za koncepcie, muselo by ich pripomienkovať v odborných kruhoch a tam by Divadlo pre deti a mládež určite pripadlo.

    Organizačné a ekonomické zabezpečenie divadelnej tvorby pre deti a mládež, inými slovami postavenie bábkových a niektorých špecializovaných činoherných profesionálnych divadiel, v budúcej slovenskej kultúre musí byť prioritou ústredného orgánu štátnej správy, rovnako ako aj celej spoločnosti. Že koncepcia divadla pre deti a mládež neexistuje, dokazuje táto skutočnosť: Štátne bábkové divadlo Bratislava a divadlo Škola LUDUS Bratislava majú byť zaradené do Bratislavského kultúrneho centra. Bábkové divadlo Nitra, Bábkové divadlo Žilina a Bábkové divadlo Košice sú zaradené do príslušných regionálnych kultúrnych centier a bábkové divadlo Na rázcestí Banská Bystrica, Trnavské divadlo a Spišské divadlo majú byť delimitované do krajov, prípadne okresov. Nikto však nevie, ako majú byť rozdelené kompetencie budúcich zriaďovateľov najmä na úrovni krajov. Nikto sa doteraz neunúval postarať sa o štátny majetok, ktorý tieto divadlá spravujú, napríklad prípravou delimitácií.

    Dámy a páni, kroky, ktoré Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky realizuje v súčasnosti, tvrdiac, že transformuje rezort kultúry, možno smelo nazvať demontážou kultúry. Ministerstvo kultúry v skutočnosti nenahradzuje doterajšiu formu ekonomického a organizačno-právneho postavenia subjektov tvoriacich, šíriacich a ochraňujúcich umenie a kultúru, žiadnou skutočne novou formou. Naopak, zachováva základné znaky systému prežívajúceho zo socializmu, t. j. organizačnú formu kultúrnych inštitúcií v podobe príspevkových a rozpočtových organizácií, skoro úplnú závislosť inštitúcií od štátneho rozpočtu, centrálne rozdeľovanie štátnych dotácií podľa kvantitatívnych ukazovateľov. Tým si ministerstvo kultúry iba upevňuje mocensko-politické postavenie istej skupiny spoločnosti. Aj preto je rezort kultúry aj naďalej tak finančne náročný. Pritom nie sú jasné a verejnosťou kontrolovateľné toky peňazí všetkých daňových poplatníkov.

    Vari najkontroverznejším krokom tzv. transformácie kultúry je súčasné zavádzanie regionálnych kultúrnych centier, ktoré nie sú naviazané ani len na administratívne rozdelenie Slovenska a vytvárajú akoby pomimo štátnej správy akési staronové regióny. Ministerstvo kultúry tvrdí, že regionálne kultúrne centrá prinesú úsporu finančných prostriedkov. To nie je pravda, pretože - po prvé - novovytvorené inštitúcie vykazujú zvýšené náklady na vlastnú prevádzku a činnosť. Novovytvorené inštitúcie neznižujú absolútny počet subjektov v rezorte kultúry a zmena je v tom, že z určitého počtu pôvodne samostatných právnych subjektov vzniká taký istý počet právne nesamostatných zložiek 39 regionálnych kultúrnych centier. Nikto sa nedozvedel, v čom sa teda nachádzajú avizované zdroje šetrenia. Nikto z dotknutých reformou sa nemal možnosť oboznámiť s overeným výsledkom experimentálneho pôsobenia Regionálneho kultúrneho centra v Čadci v roku 1995. Ministerstvo kultúry však tvrdí, že regionálne kultúrne centrá sú krokom k decentralizácii a demokratizácii. Ale ani to nie je pravda. Naopak, systém regionálnych kultúrnych centier zväzuje tvorcov a podriaďuje všetkých doterajších približne 240 riaditeľov 39 intendantom, ktorých vymenovanie si minister kultúry ponechal vo svojej výlučnej právomoci.

  • Hlasy v sále.

  • Vy ste si to odhlasovali, dámy a páni.

    Začiatkom roku 1995 presiakli - to je len torzo, čo som povedal, však časom si povieme viac.

    Začnem ešte raz, aby sme nestratili súvislosť.

    Začiatkom roka 1995 presiakli z kuloárov reči o pripravovanej novej koncepcii transformácie celej kultúry. Na základe toho inicioval zväz múzeí a galérií, prepáčte, Rada galérií Slovenska stretnutie so zástupcom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo v Múzeu Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici 25. 1. 1995, kde však zástupca Ministerstva kultúry Slovenskej republiky nepotvrdil ani nevyvrátil existenciu takéhoto materiálu. Medzitým sa správy o takomto materiáli rozšírili do celej obce pracovníkov kultúry.

    Na 22. a 23. marca 1995 zvolala sekcia krajiny a pamiatok Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zástupcov Rady galérií, múzeí a zástupcov sekcie krajiny a pamiatok legislatívneho odboru, autorov koncepcie, na diskusiu o navrhovanej transformácii kultúrnych inštitúcií Slovenska pod regionálne kultúrne centrá. Na tomto rokovaní všetci zástupcovia múzeí a galérií vyslovili svoje zásadné pripomienky a poukázali na to, že materiál neobsahuje napríklad kvantifikáciu deklarovaných "obrovských" finančných úspor, ktoré malo toto riešenie priniesť, a jednoznačne potvrdili, že už pri prvom bežnom pohľade pôjde o značný nárast finančných prostriedkov.

    Materiál, ktorý má byť predložený na schválenie vláde, obsahoval v predloženej podobe veľký počet ďalších vecných nepresností, ba dokonca zámerných skreslení, a pritom sa v zdôvodnení o potrebnosti tohto riešenia o ne opiera. Ďalej sa v materiáli uvádzalo, že toto riešenie bude prechodné do doby nového územného usporiadania a má svoje odôvodnenie, citujem "v značnom znížení objemu finančných prostriedkov na rozpis príspevkovým organizáciám z kapitoly kultúry na najbližšie roky". Ale nikto z kompetentných nedokázal a nepreukázal kvantifikáciou týchto argumentov zúčastnených presvedčiť o potrebnosti a správnosti takéhoto riešenia.

    Najzávažnejším sa už vtedy javil fakt straty právnej subjektivity a všetci účastníci jednoznačne upozorňovali, že múzeá a galérie majú v sieti kultúrnych inštitúcií špecifické postavenie, pretože sú vykonávateľmi odbornej správy špecifického majetku štátu, časti jeho kultúrneho dedičstva, a preto múzeám a galériám vyplývajú aj zo zákona špecifické povinnosti, ktoré strata právnej subjektivity ohrozuje. Už vtedy poprední odborníci upozorňovali na nejasnosť, neprehľadnosť a právnu neistotu postavenia zbierkových fondov v novovytvorenej inštitúcii nového právneho subjektu. Vecné argumenty týchto odborníkov boli zástupcami Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zmietnuté zo stola s tým, že sem neboli pozvaní na to, aby o veciach diskutovali, ale aby materiál - a teraz citujem - "vyšpecifikovali".

    Zástupcovia Rady galérií Slovenska zúčastnení na tomto rokovaní potom materiál prerokúvali niekoľkokrát na svojich zasadnutiach, plénach a jednoznačne zamietavé stanoviská zasielali spoločne so stanoviskami iných organizácií samostatne, predpísaným spôsobom, na príslušné odbory Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a ministrovi kultúry. Paralelne sa pokúšali o prerokúvanie týchto závažných otázok s kompetentnými zástupcami Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Spoločne niekoľkokrát písomne žiadali o otvorenú, odborne vedenú diskusiu s ministrom kultúry Slovenskej republiky pred spustením experimentu v Čadci a po jeho rozbehnutí, niekoľkokrát, stále bezvýsledne. Po spustení experimentu na svoje zasadnutia prizvali aj intendanta Kysuckého regionálneho centra, ktorý nedokázal uspokojivo zodpovedať na závažné otázky vecného, právnického a prevádzkového charakteru tzv. výhod regionálnych kultúrnych centier.

    Z tohto búrlivého rokovania, ktorého sa za Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky zúčastnil pracovník sekcie krajiny a pamiatok a pre galérie - uskutočnilo sa v Považskej galérii v Žiline -, vyšlo vyhlásenie Rady galérií Slovenska, ktoré bolo odoslané i médiám, a pripojilo sa k známemu znepokojeniu, ktoré ste mohli sledovať aj v tlači v roku 1995.

    Napriek tomu Rada galérií Slovenska nedostala na svoje otázky a výzvy od ministra kultúry Slovenskej republiky žiadnu odpoveď. Potom sa už otázka zriadenia regionálnych kultúrnych centier niesla len v rovine oznámení. Príslušný pracovník Ministerstva kultúry Slovenskej republiky bol okamžite prepustený a Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky začalo viesť rozsiahlu diskusiu s riaditeľmi inštitúcií nasledujúcim spôsobom: Na Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky boli na poradu pozvané vždy skupiny riaditeľov jednotlivých organizácií, zvlášť múzeí, zvlášť galérií, hvezdární, knižníc, a každý riaditeľ pred začatím porady musel vyplniť a podpísať dotazník, v ktorom bolo päť otázok v rozpätí, či je bezvýhradne za, zásadne proti zriadeniu regionálnych kultúrnych centier, a až potom viedol pán minister diskusiu s riaditeľmi. S riaditeľmi galérií ukončil rečníckou otázkou, či ostal niekto, koho nepresvedčil. Prihlásilo sa sedem riaditeľov, ktorých si pán minister menovite zapísal.

    Potom už len generálny riaditeľ sekcie krajiny a pamiatok zavolal múzeám a galériám jednotlivých krajov, kde im oznámil, že regionálne kultúrne centrá sa zavedú, a uvádzal niektoré nepravdivé údaje, napríklad, že inštitúcie nestratia právnu subjektivitu, pričom vedel, že v tejto veci žiadna zmena oproti návrhu a zriadeniu Regionálneho kultúrneho centra v Čadci nenastala. Niektorí riaditelia sa na základe tejto informácie "spacifikovali".

    Už pri rokovaniach v Dolnej Krupej všetci zúčastnení upozorňovali na to, že vybraný okres na overovanie modelu je netypický a jeho výsledky nebude možné aplikovať na iné okresy Slovenska, a rovnako že overovanie musí prebiehať bez obdobia vyhodnocovania minimálne rok-dva a vo viacerých vybraných okresoch, aby sa z toho vôbec dali vyvodzovať nejaké dôsledky.

    Regionálne kultúrne centrum v Čadci bolo zriadené 1. 7. 1995 a vyhodnotené koncom roku 1995, pričom napriek našim žiadostiam výsledky experimentu neboli nikdy zverejnené. Na stretnutiach so zástupcami Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v roku 1996 sa hovorilo o tom, že celoplošne sa regionálne kultúrne centrá zavedú najskôr od 1. 1. 1997, keď tu zrazu koncom júla 1996 na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky boli odovzdané intendantom rozhodnutia o zriadení jednotlivých regionálnych kultúrnych centier s platnosťou od 1. 7. 1996, ako som už spomenul, retroaktívne.

    Rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky nemajú však na rozdiel od rozhodnutia o zriadení Regionálneho kultúrneho centra v Čadci formuláciu o povolení výnimky na zriadenie nového právneho subjektu od Ministerstva financií Slovenskej republiky podľa príslušného zákona, § 23, neobsahujú niektoré ďalšie náležitosti podľa § 23 toho istého zákona a organizácie nedostali zrušovacie dekréty, pretože ak aj boli začlenené do nového právneho subjektu, de iure boli zrušené. Rozhodnutia neobsahujú ani údaj o účinnosti, a tu vzniká otázka, či sa nedostali do rozporu so zákonom číslo 222/1996, ktorý nadobudol účinnosť 24. 7. 1996, a podľa neho nebol minister kultúry už kompetentný rozhodovať o zriadení a zrušovaní múzeí a galérií, ktorých sa jeho rozhodnutie dotýkalo.

    O nekoncepčnosti a istom chvate vydávania takýchto rozhodnutí svedčí i fakt, že nimi boli zrušené a včlenené...

  • Poslankyňa Zora Lazarová priniesla do rokovacej sály dve pivá a postavila ich na rečnícky pult pred poslanca Kňažka. Smiech v sále, potlesk.

  • Pani poslankyňa, sme kultúrni ľudia, ja si myslím, že takéto... Pokoj, priatelia... Takéto gestá sem nepatria.

  • Pani poslankyňa, milá predsedníčka výboru pre životné prostredie, pán podpredseda Andel ako kultúrny človek, ktorý nazval predsedu parlamentu Českej republiky psychopatom a Hurvínkom, keď vám povedal, že sa treba správať kultúrne, tak prosím vás, vypite si to pivo v zdraví.

    O nekoncepčnosti, chvate, v úvodzovkách, vydávania takýchto rozhodnutí svedčí i fakt, že nimi neboli zrušené a včlenené do regionálnych kultúrnych centier v niektorých prípadoch i múzeá, ktoré nepatria do rezortu kultúry, ako Vojenské Dukelské múzeum vo Svidníku, rezort ministerstva obrany. Zrušenie jednej celej oblasti činnosti múzeí napríklad v Regionálnom kultúrnom centre Prešove odobralo múzeu v Prešove, v Hanušovciach nad Topľou, dosah na odbornú činnosť v oblasti prírodných vied. Múzeum v Hanušovciach zobralo dve tretiny jej zbernej oblasti a podobne. Takto by som mohol uviesť mnoho a mnoho príkladov.

    Vznikom regionálnych kultúrnych centier prešiel celý majetok vrátane zbierkových fondov do správy nového právneho subjektu. Rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky o zriadení regionálnych kultúrnych centier supluje zriaďovateľskú listinu regionálnych kultúrnych centier, a v tej nie sú stanovené žiadne právne záruky, že majetok galérie, budovy, zbierky nie sú nedotknuteľné.

    Došlo presne k tomu, na čo múzeá a galérie upozorňovali, že sa totiž otvára možnosť prípadných presunov do nevyhovujúcich objektov, prevodu zbierok a podobne, pretože galéria de iure nebola zrušená, ale stala sa len špecializovaným odborným úsekom, a jej bývalý riaditeľ len vedúcim úseku, ktorý nemá takmer žiadne kompetencie, a pritom sa mu na základe § 9 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady 109/1961 Zb. zrušeného zákonom 221/1996 Z. z. odovzdáva správa a zodpovednosť za zbierkové fondy.

    Na zásadné otázky pracovnoprávneho charakteru, otázky finančného hospodárenia a praktickej prevádzky novej organizácie, ako aj otázky špecifickej odbornej správy zbierok nedokážu intendanti dať uspokojivé odpovede, a tak sa organizácie v regionálnych kultúrnych centrách nachádzajú v mnohých prípadoch v právnom vákuu, najmä zbierky a ich odborná správa nemajú v zriaďovacej listine ani v ďalších dokumentoch uspokojivú právnu oporu.

    V regionálnych kultúrnych centrách došlo aj k nerovnovážnemu stavu práv a povinností riaditeľov. Jednoznačne prevažujú zodpovednosti bez adekvátnych právomocí, na základe ktorých by mohli byť zodpovední v deklarovaných rozsahoch. So zodpovednosťou za odbornú činnosť v galériách, a základom činnosti múzeí a galérií sú v zmysle platného zákona a odvodených smerníc zbierky, súvisia budovy, odborný personál, dozory, a riaditelia vlastne strácajú na toto dosah, ak môžu len intendantovi odporúčať napríklad prijímanie či prepúšťanie pracovníkov. Tu zase hrozí možnosť infiltrovania neodborníkov na miesta s predpísanými kvalifikáciami.

    V interných smerniciach pre riaditeľov špecializovaných odborných útvarov nie sú ani kompetencie na tvorbu odborných koncepcií, a to sú predsa zásadné práva a zároveň povinnosti, ktoré prechodom do regionálnych kultúrnych centier stratili.

    Regionálne kultúrne centrá sa spustili aj bez organizačných pracovných poriadkov, na ktoré sa všetky interné smernice odvolávajú, a neobstojí napríklad argument, že tieto intendanti vypracujú v nejakom časovom horizonte. Ak sa takáto závažná systémová, nie organizačná zmena v jestvovaní toľkých kultúrnych inštitúcií spúšťala celoplošne, po overení mala byť pripravená bezchybne a bez závažných právnych nedostatkov. Názor Rady galérií Slovenska od zoznámenia sa materiálov v Dolnej Krupej poukazoval na to, že ide o zásadnú systémovú zmenu, a nie o zmenu organizácie kultúrnych inštitúcií, a dôvody, ktoré uvádzal materiál, ktorý mal byť ešte v I. štvrťroku 1995 predložený na schválenie vláde, neboli dostatočne zvážené na takúto zásadnú systémovú zmenu, nehovoriac o tom, že dôvody na vytvorenie a spustenie regionálnych kultúrnych centier sa postupne účelovo prispôsobovali a nakoniec sa udiali akoby preto, že na postoch riaditeľov sedia podvodníci, ktorí kradnú zbierky, robia machinácie so štátnymi finančnými prostriedkami atď. Ale veď na to stačilo, aby Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky dôsledne plnilo svoje kontrolné funkcie.

    Jediný argument, ktorý sa od začiatku roka 1995 nezmenil, je ten, že na priame riadenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky je vyše 200 organizácií veľa. Ale tento fakt nikdy nikto nespochybňoval a všetci vedeli, že ide o dočasný stav. Kvôli tomu nebolo nutné tieto organizácie jednoducho de iure zrušiť, najmä ak konkrétne múzeá a galérie ponúkli ministerstvu niekoľko variantných riešení a požadovali, aby z takto navrhovanej transformácie boli vylúčené práve pre špecifickosť svojej existencie a aby sa problém zbierkotvorných inštitúcií riešil s ohľadom na túto špecifickosť v súlade s platnými zákonmi a v záujme ochrany národného kultúrneho dedičstva. Dôvody, pre ktoré sa k realizácii regionálnych kultúrnych centier pristúpilo, neboli adekvátne ani v roku 1995, keď sa návrh vypracoval, a už vôbec nie dnes.

    Návrh koncepcie, tak ako bol schválený na experiment v Čadci a teraz uplatnený aj celoplošne, nie je riešením pre slovenskú kultúru, aj keď je riešením pre Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky či skôr ministra kultúry Slovenskej republiky. Už v roku 1991 všetci dotknutí vedeli, že ide o riešenie dočasné do uplatnenia nového územného členenia a vytvorenia nových zriaďovateľských štruktúr. Veď aj predtým boli tieto organizácie v správe štátu napojené na štátny rozpočet a ich postavenie sa odvtedy nezmenilo. Zmenilo sa len postavenie, vzťah Ministerstva kultúry Slovenskej republiky k nim.

    Ak toto riešenie neprináša proklamované "obrovské finančné úspory", proklamované len celkom na začiatku, a už v návrhu pre vládu je model regionálnych kultúrnych centier ekonomicky náročnejší, ako bol stav pred zavedením regionálnych kultúrnych centier, môžeme sa opýtať, načo a prečo sa má takýto model vlastne realizovať. Som presvedčený, že novú koncepciu kultúry, ak je vôbec potrebná, treba riešiť cez optiku nového územného členenia a hlavne cez optiku špecifických poslaní a funkcií jednotlivých kultúrnych inštitúcií, a najmä zmysluplne pre kultúru. Koncepcia regionálnych kultúrnych centier rozbila dobre fungujúcu sieť múzeí a galérií, ktorá spĺňala európske parametre a evidentne preukázala svoju opodstatnenosť, životaschopnosť aj v ekonomicky zložitom období.

    Na zváženie je tiež otázka, ktorý model je viac centralistický. Ten, keď si všetky galérie a múzeá zachovali svoju regionálnu pôsobnosť, svoje osobitosti a právomoc rozhodovať o svojom programe činnosti, do čoho Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky nezasahovalo, alebo koncepcia regionálnych kultúrnych centier, v ktorej do tvorby koncepcií a výstavných programov budú okrem iných vstupovať aj tzv. národné metodické centrá.

    Stratou právnej subjektivity strácajú spravidla galérie aj svojich zahraničných partnerov, pre ktorých bez právnej subjektivity a z toho vyplývajúcich dôsledkov prestávajú byť rovnocennými partnermi a podľa ich avíz akési hybridné centrá nie sú pre nich zaujímavé. Stratou právnej subjektivity môžu prísť niektoré galérie aj o významné dary, pretože boli darované konkrétnemu právnemu subjektu, napríklad galérii, a prevod daru majetku na regionálne kultúrne centrum je v rozpore s darovacou zmluvou. I keď aj v tomto prípade daru galérii išlo o dar štátu, predsa len darca si vybral na dar konkrétneho štatutárneho správcu štátneho majetku alebo zbierok.

    Už čerstvá prax existencie galérií v regionálnych kultúrnych centrách prináša rad problémov a otázok, ktoré časom môžu narastať a prinášať ďalšie a ďalšie komplikácie.

    Nakoľko skúsenosti v rámci siete 18 galérií na Slovensku sú veľmi podobné, dovoľte mi stručne konkretizovať isté kroky na príklade Považskej galérie umenia v Žiline s prihliadnutím na ďalšie dotknuté inštitúcie v rámci regionálneho kultúrneho centra.

    Dňa 13. 8. 1996 prevzali riaditelia kultúrnych inštitúcií, to znamená múzeum, galéria, bábkové divadlo, knižnica, hvezdáreň, Regionálne kultúrne stredisko v Žiline, od štátnej intendantky Margity Palušovej rozhodnutie o zriadení Severopovažského kultúrneho centra zo dňa 28. 6. 1996. Najzávažnejšou skutočnosťou tohto právneho dokumentu je retroaktivita. Na Slovensku bolo zriadených 39 regionálnych kultúrnych centier od 1. júla 1996, čím prešli na ne všetky práva, záväzky a majetok zo zaniknutých kultúrnych organizácií. V prípade Považskej galérie umenia v Žiline okrem straty právnej subjektivity došlo aj k zmene názvu inštitúcie na Severopovažskú galériu v Žiline. Takisto vo všetkých inštitúciách v Žiline, okrem bábkového divadla, na čo riaditelia reagovali listami. Dodnes na ich obhajobu starších pôvodných zavedených názvov, pod ktorými sa kultúrne zariadenia etablovali doma i v zahraničí, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky nereagovalo.

    Zriaďovacia listina Severopovažského kultúrneho centra a ďalších kultúrnych centier na Slovensku takmer verne kopíruje zriaďovaciu listinu Kysuckého kultúrneho centra v Čadci. Je to hrubé podcenenie špecifík, identity, dôležitosti a historicity jednotlivých kultúrnych zariadení regiónov na Slovensku, z ktorých mnohé sú významnejšie, vyprofilovanejšie a majú dlhšiu tradíciu i väčší rozsah pôsobnosti. V zriaďovacej listine sa vo vymedzení poslania a predmetu činnosti galérie zredukovala táto pasáž na zjednodušenú charakteristiku na štyroch riadkoch. Úplne chýba problematika výskumu výtvarného umenia, edičnej činnosti, ako je tlač katalógov a umenovedných publikácií, publikačné aktivity, propagácia, styk s médiami, kultúrno-vzdelávacia činnosť a odborné poradenstvo pre verejnosť.

    Zriaďovacia listina bola porušená v bode, v ktorom sa uvádza, že štátneho intendanta na základe konkurzu vymenúva minister kultúry Slovenskej republiky. Štátna intendantka tohto centra v Žiline, ani intendanti v iných centrách neboli menovaní na základe úspešne vykonaného konkurzu. Štátni intendanti odovzdali v auguste riaditeľom jednotlivých kultúrnych zariadení interné smernice číslo 1 až 4 s dátumom 1. 7. 1996, ktoré majú byť rozšírením ich právomocí, napríklad sú poverení správou a zodpovednosťou za majetok, odvolávajúc sa na organizačný poriadok, ktorý zatiaľ neexistuje.

  • Necengajte, pán Cingel, prosím vás.

  • Podľa internej smernice číslo 3 riaditelia zabezpečujú správu a zodpovedajú za ochranu zbierok vo svojej pôsobnosti podľa ustanovení § 9 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady číslo 109/1961 Zb. o múzeách a galériách v súlade s uznesením vlády Slovenskej republiky číslo 200 zo dňa 1. 7. 1981. Tieto zákony boli zrušené zákonom 222/1996 Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov zo 4. 7. 1996. Ministerstvo kultúry nerešpektovalo ani len smernice ministerstva kultúry pre správu zbierkových predmetov v múzeách a galériách a iných organizáciách zabezpečujúcich muzeálnu a galerijnú činnosť v riadení Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, ktoré vydalo s účinnosťou od 1. 9. 1995 pod číslom MK 1948/1995-1. V prípade galérií a múzeí je to hazard so zbierkami, ktoré reprezentujú veľké finančné hodnoty a sú kultúrnym dedičstvom Slovenska.

    Tento spôsob nekoordinovaného riadenia a správy majetku fondových inštitúcií, akými sú galérie a múzeá, hrozí narušením integrity zbierok, expozícií, neodbornými zásahmi do nich, manipulovaním, zamieňaním, požičiavaním, tzv. dlhodobým, predávaním a nekvalifikovanými nákupmi umeleckých diel nie na základe odborných kritérií nákupných komisií s fundovanými umeleckými historikmi, ale na báze iných, komerčných, tzv. pragmatických a ideologických záujmov.

    Je hrubým porušením etiky pracovníkov Ministerstva kultúry Slovenskej republiky i samotného ministra, ak kategoricky nútia riaditeľov galérií, aby z účelovej dotácie, ktorú pridelia, kúpili za vysokú sumu diela bez výtvarnej a umeleckej hodnoty od priemerného výtvarníka, ako sa to stalo napríklad v Tatranskej galérii v Poprade, kde Rudolf Rabaty, riaditeľ galérie, je ochotný poskytnúť podrobnejšie informácie. Generálny riaditeľ hospodárskeho úseku Ministerstva kultúry Slovenskej republiky Ing. František Krasňanský ho nútil zakúpiť do galérie 150 diel Jaroslava Votrubu za 500 tisíc Sk z fondu na mimoriadne kultúrne aktivity, ktorý podlieha priamo ministrovi kultúry. Diela pána Votrubu budú v zbierkach Tatranskej galérie zaberať len miesto v depozite a plniť si zbytočnú dokumentárnu funkciu. Ešteže sa podarilo odborným pracovníkom galérie znížiť tento nákup na 14 diel za 88 tisíc Sk. Zmluva už bola uzavretá a nákupná komisia, prosím, bude dodatočne. Takto "šikovne" vedia ministerskí úradníci vykonávať za financie štátneho rozpočtu aj funkciu umeleckých dílerov pre svojich známych.

    A príkladov by sa našlo ešte viac. Napríklad aj v Slovenskej národnej galérii, kam renomovaný sochár Andrej Rudavský oznámil, že treba zrealizovať nákup jeho sôch v obdobných sumách, približne 500 tisíc až 1 milión, ktorý mu minister sľúbil. Kde sú odborní pracovníci, ktorí majú výskum na starosti? Kde je uvážlivý výber v kontexte zbierky sochárstva Slovenskej národnej galérie, nákupná komisia atď.?

    Nie je doriešený vzťah medzi regionálnymi centrami a jednotlivými odbornými sekciami Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, národnými metodickými centrami a kultúrnymi inštitúciami regionálnych kultúrnych centier. Je absurdné, že intendantúra Regionálneho kultúrneho centra v Žiline, ktorá bola zriadená 1. 7. 1996, dodnes nedostala z Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vlastný rozpočet. Nemá vlastné, resp. legálne prenajaté priestory, personálne sa nebuduje a tak sa nenapĺňa jej poslanie, pre ktoré vlastne bola zriadená, aby v rámci ekonomicko-technického servisu bola nápomocná kultúrnym zariadeniam, aby tieto zariadenia mohli vo väčšej proporcii zabezpečovať svoje kultúrne a odborné aktivity. Naopak, znefunkčňuje ich prevádzku, odčerpáva ich financie, čas i sily odborným pracovníkom, aby s maximálnym vypätím a osobným nasadením zabezpečovali celé spektrum činnosti a chod galérie v zmysle ich služby širokej verejnosti.

    Ako je možné, že z nízkych rozpočtov jednotlivých kultúrnych inštitúcií si štátna intendantka začína sťahovať percentá pre potreby regionálneho kultúrneho centra, ktoré sa zrejme v budúcich mesiacoch, ako sa vyjadrila, ešte zvýšia?

    Transformácia kultúry a zriadenie regionálnych kultúrnych centier bola zo strany Ministerstva kultúry Slovenskej republiky totálne nepripraveným počinom. Je prejavom neodbornosti, nekoncepčnosti, amaterizmu, o čom svedčí aj mnoho faktov, že dochádza k rozporom s platnou legislatívou a s platnými právnymi normami. Na poradách iniciovaných Radou galérií Slovenska aj Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky dostali riaditelia galérií a odborní pracovníci informácie, že regionálne kultúrne centrá na Slovensku sa budú zriaďovať postupne. V druhom polroku sa mali zriadiť v Banskej Bystrici, v Leviciach a na budúci rok sa uvažovalo o ďalších. Prekvapením bolo, keď 23. 7. na porade v Slovenskej národnej galérii Ing. arch. Ivan Móro, generálny riaditeľ sekcie krajiny a pamiatok Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, oznámil vznik regionálnych kultúrnych centier od 1. 7. 1996 na celom Slovensku.

    V jednom z vágnych vyhodnotení Regionálneho kultúrneho centra v Čadci zo 16. 10. 1995 sa predsa len opatrne konštatuje, že vzhľadom na to, že personálne dobudovanie regionálnych kultúrnych centier, technické vybavenie si vyžaduje určitú časovú a finančnú náročnosť, odporúča sa vymenovať štátneho intendanta 2 až 3 mesiace pred vydaním zriaďovacej listiny. Začatie experimentu v Čadci uprostred účtovného roku, nepripravené materiálno-technické vybavenie a personálne obsadenie intendantúry sa ukázalo v Čadci ako nevhodné, čo však ministerstvu kultúry nebránilo, aby túto chybu zopakovalo celoplošne na území Slovenska na už spomínaných 39 intendantúrach.

    Ešte malú poznámku k rozhovoru s ministrom kultúry Ivanom Hudecom. Nie je totiž pravda - teraz citujem, že "neexistuje dôkaz o tom, že by akýmkoľvek spôsobom obmedzoval umeleckú slobodu a nikto mu doteraz tento dôkaz nepredložil". Umeleckú slobodu a rozvoj odborných programov galérií minister obmedzoval priamo, nepridelil účelové dotácie na určené výstavné projekty, granty a nepriamo do vytypovaných galérií posielal množstvo kontrol všetkých druhov až po hĺbkové finančné kontroly, ktoré boli vlastne šikanovaním dotknutých pracovníkov, resp. vydieraním a deptaním, ako o tom máme skúsenosť z Považskej galérie umenia v Žiline, a podobné kontroly boli v galériách v Lučenci, v Liptovskom Mikuláši, Dolnom Kubíne i v Martine. A čo sú, prosím, odvolávania riaditeľov galérií bez uvedenia dôvodu? Nie je to likvidácia iného než provládneho a tzv. pronárodného názoru? Kde je odpolitizovanie, odideologizovanie umenia a jeho pluralita?

    Zaujímavá je tiež iniciatíva ministra kultúry, ktorého záujmom je poistenie majetku Ministerstva kultúry Slovenskej republiky sprostredkovaného firmou Minet Slovakia, a. s. Táto firma splnomocnená Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky oslovila okrem iného galérie a múzeá, aby jej urýchlene faxom poskytli údaje, ktoré sú predmetom utajovaných skutočností týkajúcich sa hodnoty budov, zbierkových fondov atď. Poistenie bude komplexne realizované v poisťovni Kooperatíva. A keď sa galérie a múzeá ohradili voči takémuto spôsobu konania, hlavne získavania informácií o takých závažných skutočnostiach, minister kultúry 6. marca 1996 poslal faxom splnomocnenie pre spoločnosť Minet, že - citujem: "Menovaní zástupcovia sú oprávnení vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k riadeniu zastupovania v rozsahu uvedenej právomoci a sú oprávnení preberať spísanú dokumentáciu." Tento postup možno považovať za protiprávny a protizákonný. Je v rozpore so záujmom odbornej správy majetku, zbierkových fondov galérií a múzeí.

    Vážené dámy a páni, zriadenie regionálnych kultúrnych centier sa, pravdaže, nedotýka iba slovenských, ale aj národnostných kultúrnych inštitúcií. Napríklad divadlo Romatan, Tália, ako aj tretí divadelný subjekt Bábkové divadlo Košice majú doterajšou zriaďovacou listinou vymedzený základný účel tvoriť a verejne predvádzať hudobné a divadelné diela, pričom divadlo Romatan a ďalšie kultúrno-umelecké aktivity v rámci národnostnej kultúry Rómov. Podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vo vymedzenom základnom poslaní predmetu činnosti Abovského kultúrneho centra sa s tvorbou a predvádzaním divadelných a hudobných diel neuvažuje. Predmetom činnosti Abovského kultúrneho centra pre oblasť divadiel je len všestranne napomáhať rozvoj hudobného a divadelného života regiónu. Pritom je nutné zdôrazniť, že nad rámec svojej hlavnej činnosti môže Abovské kultúrne centrum konať len so súhlasom zriaďovateľa, t. j. Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, a len v rozsahu stanovenom osobitným opatrením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

    Z týchto skutočností vyplývajú odôvodnené obavy, že divadlá nebudú mať právny podklad na tvorbu a predvádzanie hudobných ani divadelných diel a svojou činnosťou budú môcť len napomáhať rozvoj hudobného a divadelného života regiónu, ktorý v konkrétnych podmienkach reprezentuje len Východoslovenské divadlo v Košiciach. Obavy z obmedzenia a diskriminačného charakteru troch košických divadiel sa z tohto hľadiska nedotýkajú len oblasti tvorby a možnosti predvádzania divadelných a hudobných diel, ale aj teritoriálnej pôsobnosti obmedzenej na územie regiónu. To môže mať mimoriadne nepriaznivý dosah na uspokojovanie kultúrnych potrieb národností žijúcich na ostatnom území Slovenskej republiky. Vymedzenie regionálnej obmedzenosti súčasne umožňuje najužšie teritoriálne obmedzovanie pôsobnosti národnostných divadiel, nakoľko jeho územie nie je definované a vymedzené ani v novom zákone o územnosprávnom usporiadaní a jeho výklad môže byť účelovo prispôsobovaný.

    Dosah právnych dôsledkov zriadenia Abovského kultúrneho centra nespočíva len v diskriminácii umeleckých súborov dotknutých divadiel, ktorým bolo obmedzené právo tvorby a verejného predstavovania divadelných diel, ale v prípade aplikácie predmetného rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky bude sa nepriaznivo dotýkať i ústavou zaručeného všestranného rozvoja národnostných menšín, najmä práva rozvíjať vlastnú kultúru a udržiavať kultúrne inštitúcie. Významné spochybnenie týchto práv národnostných menšín v Slovenskej republike vyplýva zo skutočnosti, že národnostné divadlá ako príspevkové organizácie zriadené na plnenie úloh štátu, a to na plnenie verejnoprospešnej činnosti, ktoré sú na základe rozhodnutia príslušných orgánov financované zo štátneho rozpočtu, nebudú vo svojom doterajšom základnom účele existovať.

    V tejto súvislosti je potrebné hľadať oporu v Ústave Slovenskej republiky, ktorá v článku 34 okrem iného zaručuje právo občanom národnostných menšín zriaďovať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie a právo zúčastniť na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín.

    V posudzovanej veci možno vyvodiť odôvodnené pochybnosti o naplnení ústavou zaručených práv národnostných menšín žijúcich v Slovenskej republike, kde je potrebné zdôrazniť, že k riešeniu otázok súvisiacich s ďalším pôsobením národnostných divadiel jej príslušníci nemali možnosť vyjadriť sa.

    V podobnej situácii sa ocitlo aj Jókaiho divadlo v Komárne, ktoré od 1. júla 1996 tvorí súčasť Podunajského kultúrneho centra, a tým stratilo svoju právnu subjektivitu. Vedenie divadla o tom bolo, ako je už pre ministerstvo kultúry charakteristické, oficiálne informované až 23. augusta. Navyše, rozhodnutie ministerstva neobsahuje nový štatút divadla.

    Vážené dámy a páni,

    teraz niekoľko poznámok k rekonštrukcii budovy Tatrabanky na námestí Slovenského národného povstania 33 v Bratislave, postavenej v roku 1922 až 1925 podľa projektu architekta Harminca. V prípade tejto chránenej kultúrnej pamiatky, nachádzajúcej sa navyše na území mestskej pamiatkovej rezervácie, minister kultúry porušil zákon číslo 50/1976 Zb. o územnom konaní a stavebnom poriadku v znení neskorších úprav a noviel a zákon číslo 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti, a to tým, že bez stavebného povolenia a záväzného stanoviska príslušných orgánov štátnej správy vykonával rekonštrukčné práce v objekte. Tieto práce síce 1. apríla 1996 ohlásil Miestnemu úradu Bratislava-Staré mesto, nepočkal však na vyjadrenie miestneho úradu a samotný rozsah prác, t. j. búranie priečok, podláh, komplexnú rekonštrukciu nestačí legalizovať formou ohlásenia, jednoznačne je nevyhnutné získať stavebné povolenie.

    Akékoľvek práce v pamiatkovo chránenom objekte sú navyše podmienené vydaním záväzného stanoviska okresného, predtým obvodného úradu. V záväznom stanovisku sa uvedie, za akých podmienok je možné práce pripravovať a následne aj realizovať. Tu sa stanovuje, kto bude počas prác vykonávať odborný pamiatkový dozor. Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave, ktorý bol donedávna príslušnou odbornou organizáciou pamiatkovej starostlivosti na území Bratislavy, sa o týchto prácach dozvedel náhodne. Minister ho o začiatku týchto prác vôbec neupovedomil.

    Štátny stavebný dohľad Obvodného úradu životného prostredia Bratislava I. na výzvu mestských pamiatkárov dňa 6. mája 1996 jednoznačne konštatoval porušenie stavebného zákona a žiadal práce prerušiť. Legalizácia tejto čiernej stavby prebiehala a prebieha ex post. Najnovšie existuje snaha ministerstva použiť stavebné povolenie vydané pre Národnú banku Slovenska, ktorá sa objektu nedávno vzdala, a to formou tzv. zmeny stavby pred dokončením. Ku kolaudácii v časti zrealizovaných prác, ide o I. poschodie, už Mestský ústav ochrany pamiatok jednoducho prizvaný nebol.

    Dňa 1. júla 1996 minister kultúry vydáva "opatrenie", v zmysle ktorého Mestskému ústavu pamiatok v Bratislave odníma s účinnosťou od 1. augusta 1996 kompetenciu príslušnej odbornej organizácie pamiatkovej starostlivosti, ktorou bol bezmála 30 rokov, a prenáša ich na Slovenský pamiatkový ústav, ktorého, samozrejme, zriaďovateľom je Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Udialo sa tak uprostred stavebnej sezóny, bez diskusie s predstaviteľmi hlavného mesta, ktoré je zriaďovateľom Mestského ústavu ochrany pamiatok, pričom stredisko Bratislava pri Slovenskom pamiatkovom ústave dodnes nie je riadne personálne vybavené a na takýto presun kompetencií doslovne zo dňa na deň vôbec nebolo pripravené.

    Je to príklad jednoznačného trendu okliešťovania kompetencií samosprávy a obnovovania predchádzajúceho komunistického modelu centralistickej štátnej administratívy. Samosprávam sa nielenže neodovzdávajú ďalšie kompetencie, ako sa uvádza v programovom vyhlásení terajšej vlády, ale odoberajú sa im aj tie, ktoré im boli po roku 1989 priznané.

    Nová štruktúra tej časti rezortu kultúry, ktorá sa týka ochrany pamiatok, je v súčasnosti takmer verným zopakovaním predchádzajúceho komunistického modelu trojstupňového riadenia, keď medzi príslušnou odbornou organizáciou a ministerstvom bol ešte ústredný medzičlánok. Teraz je to Národné pamiatkové a krajinské centrum, predtým Ústredie štátnej pamiatkovej starostlivosti.

    Dovoľte mi dve poznámky k súvislostiam, ktoré možno budete považovať za náhodné. Budovy likvidovaného štátneho vydavateľstva Alfa na Hurbanovom námestí v Bratislave dal Hudec firme, v ktorej je podielnikom aj jeho brat. Vzápätí si ministerstvo kultúry túto budovu od tejto firmy prenajalo a aj ju interiérovo rekonštruuje. Rekonštrukcia Tatry bola zadaná teda nezákonne, nehovoriac o tom, že bez povinného výberového konania firme, ktorú spoluvlastní vysoký úradník ministerstva. Rekonštrukcia budovy Tatrabanky sa robí aj z prostriedkov fondu Pro Slovakia, hoci dotácia nebola pridelená, napokon ani nemôže byť, lebo to nie je v súlade so zákonom.

    A teraz pár slov k fondu Pro Slovakia. Začiatkom roku 1995 vydal minister nový štatút Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia. V zásade ide o posilnenie právomoci ministra kultúry a podriadenie fondu ministerstvu. Bez ohľadu na porovnanie so štatútom vydaným 26. marca 1991 i jeho novelou a úpravou v roku 1992 už pri navrhovaní členov do komisií fondu začiatkom roku 1995 prišlo k podstatnej zmene oproti minulosti. Ani jedno zo 17 umeleckých združení stretávajúcich sa od jesene 1994 nepotvrdilo predchádzajúcu prax, podľa ktorej združenia boli oslovené, aby navrhli svojich zástupcov do komisií. V rokoch 1995 a 1996 sa žiadatelia dozvedeli až začiatkom júna alebo júla, či dostali grant, teda 6 mesiacov od podania žiadosti, t. j. v priebehu kalendárneho roka, na ktorý príspevok žiadali. Znamenalo to ochromenie alebo zrušenie realizácie mnohých projektov, ktoré sa pripravujú s dlhodobým predstihom. Ide najmä o medzinárodné akcie a vydavateľskú činnosť. Najvýraznejšie sa to prejavilo na činnosti združení.

    Začiatkom roka 1996 sa situácia vyhrotila, veľmi výrazne sa prejavila difereciácia medzi preferovanými a ignorovanými projektmi či združeniami, hádam najvýraznejšie pri Slovenskej výtvarnej únii, kde vyše 1 700 členov nedostalo na rok 1996 doslova ani korunu. Dovolím si len podotknúť, že v Slovenskej výtvarnej únii je viac ako tri štvrtiny aktívnych výtvarníkov Slovenskej republiky. Mnohé združenia doteraz nedostali financie, napríklad Slovenský filmový zväz a iné. Pritom treba podotknúť, že aktivity, t. j. filmová tvorba a prehliadky kinematografie a výtvarného umenia, sa financujú výlučne cez fond. Oproti tomu združenia blízke koalícii dostali nepomerne vyššie sumy, aké sú úmerné počtu ich členov a ich skutočného významu pre kultúru Slovenskej republiky. Navyše prideľovanie prostriedkov zo štátneho fondu a hospodárenie fondu je neprehľadné, rovnako nie sú zverejnené mená členov komisií, údajne v záujme ich bezpečnosti. Minister kultúry si vyhradil právo neudeliť grant projektu, ktorý schválila komisia i najvyšší orgán, t. j. rada, uplatňujúc právo veta, ale čo je právne sporné, udeľuje dotácie aj projektom, ktoré rada neodporučila. Podľa dostupných informácií v samotnom fonde neexistuje spätná väzba, členovia komisie nevedia, ktoré nimi odporúčané projekty minister schválil, ale údajne veľa ich nie je.

    V každom prípade na základe všetkých uvedených informácií vykonáme poslanecký prieskum v štátnom fonde Pro Slovakia a požiadame Najvyšší kontrolný úrad o správu z kontroly vykonanej v marci 1996.

    Rád by som stručne citoval aspoň časť vyjadrenia Slovenskej výtvarne únie, ktorá je apolitickým profesijným subjektom zastrešujúcim 36 združení, združených podľa profesijnej príbuznosti alebo výtvarného názoru. Ako som už spomenul, v súčasnosti je v Slovenskej výtvarnej únii združených 1 770 členov, čo predstavuje viac ako tri štvrtiny aktívnych tvorcov v oblasti výtvarného umenia, teórie a kritiky. Slovenská výtvarná únia je koordinačným, reprezentačným a informačným centrom slovenského výtvarného diania, ktoré sa svojou výstavnou, vydavateľskou a kontraktačnou činnosťou stalo národným zväzom u nás i voči zahraničiu.

    Súčasná situácia Slovenskej výtvarnej únie, jej združení a celkovo slovenského výtvarného umenia je, dámy a páni, alarmujúca. Neudelenie žiadnej finančnej dotácie zo strany ministerstva kultúry ani jednému z 36 združení do augusta 1996 spôsobuje úplné ochromenie a zánik dlhoročne budovaných aktivít a medzinárodných kontaktov. Minister kultúry dlhodobo odmieta prijatie štatutárnych zástupcov Slovenskej výtvarnej únie a neodpovedá na závažné listy. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky neprizýva predstaviteľov Slovenskej výtvarnej únie k príprave a tvorbe dôležitých zákonov, ktoré podmieňujú existenciu tvorcov a ich postavenie v spoločnosti. Aktivity ministerstva kultúry smerujú cielene k rozloženiu zoskupení Slovenskej výtvarnej únie, k ochromeniu a negovaniu jej poslania.

    Potvrdením nového štatútu Fondu výtvarných umení ministrom kultúry Slovenskej republiky sa začala ďalšia etapa klientelizmu, privatizácie majetkov umeleckých fondov a tým deštrukcia dlhodobo budovaného ekonomického zázemia výtvarnej obce.

    Do pôsobnosti ministra kultúry patrí aj udeľovanie dotácií spisovateľským organizáciám, "dobre" orientovanému Spolku slovenských spisovateľov a "zle" orientovanej Asociácii organizácií spisovateľov, ktorá združuje 6 organizácií vrátane organizácií maďarských a ukrajinských spisovateľov. Obidva spolky majú približne rovnaký počet členov. Priame dotácie na činnosť fondu Pro Slovakia pre Spolok slovenských spisovateľov v roku 1995 boli 1,5 milióna, Asociáciu organizácií spisovateľov 1 milión. Na rok 1996 Spolok slovenských spisovateľov 500 tisíc, Asociácia organizácie spisovateľov 100 tisíc. Účelová dotácia k 1. 9. 1996 - Spolok slovenských spisovateľov približne 120 tisíc, Asociácia organizácie spisovateľov 18 tisíc. Myslím, že to nepotrebuje komentár.

    Podobná situácia je aj pri dotácii časopisov, kde napríklad dotácia Literárneho týždenníka, čo je oficiálne periodikum Spolku slovenských spisovateľov, je niekoľkonásobne vyššia ako dotácia Romboidu, ktorý je prakticky odsúdený na zánik.

    V knižných projektoch dostávajú dobre slovensky orientovaní autori a vydavatelia. Predsedom komisie je Jaroslav Rezník a komisia prednostne udeľuje finančné prostriedky Vydavateľstvu Spolku slovenských spisovateľov, ktorého je Rezník riaditeľom. Podľa informácií od riaditeľa Pro Slovakia pána Krasňanského platí od 1. 9. zásada, že dotácie sa budú udeľovať len štátnym vydavateľstvám, ako je Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Národné literárne centrum, a nie súkromným. Konkrétne Národné literárne centrum malo na rok 1994 rozpočet 48 miliónov korún. Len na porovnanie: rozpočet Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied je približne 2,5 milióna korún. Väčšina časopisov dostávala do roku 1992 financie od ministerstva kultúry, od roku 1993 sa pre časopisy, ktoré sa nedeklarovali ako takzvané národnoštátne orientované, finančné príspevky stále zmenšovali.

    Tieto zmeny boli organizačne maskované presunom financovania z ministerstva kultúry pod Štátny fond kultúry Pro Slovakia, z ktorého sa stal len ďalší kanál tých istých ministerských peňazí.

    V roku 1994 zmenšovanie prídelu štátnych dotácií pokračovalo a počas pôsobenia ministra Hudeca už väčšina umelecky zameraných časopisov, vzniknutých po novembri 1989, je zlikvidovaná. Likvidačné snahy sa netýkajú len novovzniknutých časopisov, ale aj dlhodobejšie pôsobiacich, ako sú Slovenské pohľady, Výtvarný život, Romboid. Dôvodom nie je nikdy odborná kvalita časopisu, ale vždy len občianske postoje redaktorov a prispievateľov časopisov. Ministerstvo kultúry argumentuje nedostatkom peňazí, ale ukazuje sa, že časopisy, ktoré deklarujú svoju podporu koaličnej politike, sú plne finančne zabezpečené.

    Zmeny neobišli ani hudobnú oblasť. Vo februári 1995 nastala zmena na poste Slovenskej filharmónie, kde namiesto kompetentnej odborníčky nastúpil človek bez akéhokoľvek prehľadu v umeleckej problematike. V dôsledku neodborných zásahov nového riaditeľa opustil ústav Slovenskej filharmónie dlhoročný umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra Bohdan Warchal a Slovenský komorný orchester, pýcha nášho interpretačného umenia, stojí pred zánikom.

    Dámy a páni, niekoľko stručných poznámok k oblasti Slovenskej filmovej tvorby.

    V rokoch 1994 až 1996 sa činnosť Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v oblasti kinematografie sústredila, resp. mala sústrediť na niekoľko dominantných okruhov, ktorých riešenie bolo pripravované už v rokoch 1991 až 1993. Išlo najmä o tieto oblasti a činnosti:

    1. Príprava návrhu zákona Národnej rady Slovenskej republiky o kinematografii, resp. audiovízii a jeho predloženie na schválenie Národnej rade Slovenskej republiky. Môžem konštatovať síce splnené, ale nedôsledne a neodborne.

    2. Privatizácia štátnej hospodárskej organizácie Slovenská filmová tvorba. Splnené, ale bez verejnej kontroly s neodôvodneným preferovaním jedného subjektu zo strany Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

    3. Príprava začlenenia Slovenskej republiky do medzinárodných európskych a audiovizuálnych štruktúr a organizácií, predovšetkým Fond EURIMAGE, organizácia EUREKA, Audiovizuel. Síce splnené, ale bez organizačného a ekonomického zabezpečenia ďalšej súčinnosti s týmito medzinárodnými organizáciami.

    4. Profilácia Slovenského filmového ústavu Národného kinematografického centra. Nesplnené, realita, skutočnosť vedie k deštrukcii a k ochromeniu činnosti tejto dnes už jedinej štátnej inštitúcie v oblasti kinematografie v Slovenskej republike.

    5. Zabezpečenie finančného zázemia pre tvorbu a realizáciu pôvodných slovenských filmov tak v oblasti štátnych zdrojov, ako aj vytvorenie možností na rozšírenie zdrojov súkromných a terciárnych. Splnené čiastočne. Jednorazové štátne zdroje sú rozdeľované netransparentne a s preferenciou jedného subjektu. Ministerstvo kultúry zároveň nevytvorilo potrebný legislatívny priestor na hľadanie a fungovanie alternatívnych zdrojov.

    Realizácia týchto činností bola zo strany ministerstva kultúry limitovaná tým, že medzi odbornými pracovníkmi a vyššími radcami absentoval a stále absentuje odborník pre oblasť kinematografie, resp. audovízie. V porovnaní s Českou republikou, kde počas obdobia transformácie kinematografie dokonca fungoval na ministerstve kultúry Českej republiky samostatný odbor audiovízie, je toto podceňovanie odborného zázemia pre natoľko špecifickú a transformujúcu sa oblasť zo strany Ministerstva kultúry Slovenskej republiky doslova hazardom. V skutočnosti na Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v otázkach kinematografie výrazne vplýval jediný človek v úzadí, riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby Vladimír Ondruš, ktorý určitý čas, v období máj, jún 1996, figuroval v troch dôležitých funkciách naraz. Do dvoch z nich ho vymenovalo priamo ministerstvo kultúry. Bol to riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby, riaditeľ Slovenského filmového ústavu, riaditeľ Národného kinematografického centra.

    Keďže v období, keď Vladimír Ondruš prevzal od ministra kultúry kompetencie riaditeľa Slovenského filmového ústavu a Národného kinematografického centra, vykonával zároveň funkciu štatutárneho zástupcu súkromnej obchodnej spoločnosti Štúdio Koliba, akciová spoločnosť, subjektu, ktorý sprivatizoval podnik Slovenská filmová tvorba, oprávnene tu možno hovoriť o konflikte záujmov, za ktorý je v plnej miere zodpovedný minister Hudec, pretože ten o Ondrušovom vymenovaní za riaditeľa Slovenského filmového ústavu a Národného kinematografického centra rozhodol.

    V štátnom sektore ide o bezprecedentnú situáciu v personálnej politike, keď jedna a tá istá osoba bola riaditeľom privatizujúceho subjektu, privatizovaného subjektu i štátnej odbornej inštitúcie, ktorá mala s privatizovaným i privatizujúcim subjektom hospodárske vzťahy. Blahoželám, pán minister.

    Zákon o audiovízii. Pripravilo ho Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a po dlhom a viackrát opakovanom pripomienkovom konaní ho predložilo na schválenie vláde Slovenskej republiky a Národnej rade Slovenskej republiky. Schválená podoba zákona síce odstraňuje disproporciu medzi legislatívou a skutkovým stavom, ktorá tu trvala už veľmi dlho, no nerieši nič z existenčných otázok rozvoja a podpory národnej audiovizuálnej kultúry.

    Na nedostatky predmetného zákona upozornili 26. júna 1996 aj reprezentanti Európskej komisie, ktorí skonštatovali, že v súčasnej podobe zákon nie je kompatibilný s audiovizuálnou legislatívou Európskej únie, a to vo viacerých dôležitých aspektoch, predovšetkým absenciou legislatívy na podporu filmovej tvorby a podnikania na Slovensku a zároveň stanovovaním národných kvót na distribúciu filmov. Na aproximáciu práva Slovenskej republiky s normami Európskej únie je táto podoba zákona nevyhovujúca aj vinou nedôslednej prípravy zákona na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky a takisto vinou nerešpektovania stanovísk a pripomienok odborných organizácií i produkčných a distribučných spoločností pôsobiacich v audiovizuálnej oblasti na Slovensku.

    Privatizácia Slovenskej filmovej tvorby. V procese privatizácie tohto dominantného filmového podniku na Slovensku Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky rezignovalo na úlohu odborného garanta celého privatizačného procesu, a to aj napriek tomu, že profesijné kinematografické organizácie zdôrazňovali, že v prípade Slovenskej filmovej tvorby ide o unikátnu organizáciu, ktorá bude po privatizácii naďalej zastávať dominantné postavenie v niektorých druhoch služieb filmovej výroby. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky túto pozíciu Slovenskej filmovej tvorby v rokoch 1995 a 1996 iba posilňuje, a to predovšetkým dotačnou politikou pri rozdeľovaní finančných zdrojov z fondu Pro Slovakia, ako aj z účelovej položky rozpočtu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky určenej zákonom o štátnom rozpočte na tvorbu hraného filmu.

    Oprávnené pochybnosti o objektivite rozdeľovania štátnych zdrojov pri takomto preferovaní jedného subjektu umocňuje aj tá skutočnosť, že Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky takto vlastne finančne dotovalo a neúmerne preferovalo organizáciu, ktorá v čase rozhodnutí o prideľovaní dotácií už jednoznačne bola rozhodnutím vlády Slovenskej republiky zaradená do privatizácie. Vzniká otázka, prečo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky prevádzalo štátne prostriedky inštitúcii, ktorej majetok bol v plnej miere určený na privatizáciu. O privatizácii Slovenskej filmovej tvorby rozhodlo prezídium Fondu národného majetku dňa 21. 12. 1995. Neprehľadnosť tejto dotačnej politiky je iba zakrývaním neodôvodneného preferovania jedného, v súčasnosti už súkromného subjektu, na úkor ostatných obchodných spoločností, čo je diskutabilné nielen vo vzťahu k zákonným predpisom o prevode majetku štátu na iné osoby, ale aj vo vzťahu k právnym predpisom a k pravidlám voľnej súťaže.

    Navyše Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky malo uzavrieť a s najväčšou pravdepodobnosťou aj uzavrelo so spoločnosťou Štúdio Koliba, akciová spoločnosť, zmluvu o výlučnom uchovávaní, t. j. skladovaní a takisto výlučnom sprostredkovaní obchodného využitia archívnych slovenských filmov. Je reálna pochybnosť, či pri výbere týchto služieb postupovalo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní prác a služieb a či zverejnilo oznam o výberovom konaní, pretože na predmetné služby, ako je skladovanie filmov a sprostredkovanie obchodného využitia, nie je Štúdio Koliba, akciová spoločnosť, monopolným dodávateľom v Slovenskej republike. Štát tak prostredníctvom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky de facto odovzdáva svoj majetok a kultúrne bohatstvo súkromnej spoločnosti a za spravovanie tohto majetku sa ešte zmluvne zaväzuje platiť z prostriedkov štátneho rozpočtu nemalé sumy.

    Vynára sa otázka, prečo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky netrvalo pri privatizačnom procese Slovenskej filmovej tvorby na tom, aby sa nadobúdateľ zaviazal bezplatne uchovávať materiály slovenských filmov. Takto súkromná spoločnosť k zmluvne stanovenej provízii za predaj slovenských filmov, čo znamená 20 %, dostane ešte od Ministerstva kultúry Slovenskej republiky stabilný príjem vo forme nájomného, resp. skladného, a to v dohodnutej výške podľa interných cenníkových cien Štúdia Koliba, akciová spoločnosť.

    Neodôvodnenými personálnymi výmenami na poste riaditeľa tejto inštitúcie prispelo ministerstvo kultúry k jej výraznej odbornej destabilizácii a k znefunkčneniu.

    V súčasnosti na základe rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky dochádza aj k neodôvodnenej zmene priestorov Slovenského filmového ústavu a Národného kinematografického centra, keď sa táto inštitúcia má presťahovať z budovy, mimochodom, adaptovanej na jej potreby a činnosť, do absolútne nevyhovujúcich priestorov, v ktorých donedávna sídlilo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Je otázne, prečo sa tieto priestorové rošády uskutočňujú narýchlo, bez podrobnejšieho prieskumu, bez zváženia ekonomických dôsledkov takéhoto rozhodnutia a bez posúdenia jeho možných dosahov na praktickú činnosť Slovenského filmového ústavu a Národného kinematografického centra. Rovnako je otázne, ako chce Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky uvoľnené priestory na Grösslingovej 32 ďalej využiť.

    Tieto kroky a rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vedú Slovenský filmový ústav a Národné kinematografické centrum do stavu, ktorý je v úplnom rozpore so smernicami Ministerstva kultúry Slovenskej republiky číslo MK 1065/96 zo dňa 1. 4. 1996 o pôsobnosti národných metodických centier, medzi ktoré má patriť aj Národné kinematografické centrum. Faktická deštrukcia činnosti Slovenského filmového ústavu a Národného kinematografického centra a jeho súčasná odborná nekompetencia sú v priamom protiklade s úlohami, ktoré uvedená smernica na činnosť metodických centier kladie.

    V oblasti rozdeľovania štátnych prostriedkov na tvorbu filmov takisto prišlo v rokoch 1995-1996 zo strany Ministerstva kultúry Slovenskej republiky k neodôvodnenej preferencii jedného subjektu - Slovenskej filmovej tvorby, resp. Filmového štúdia Koliba a k diskriminácii ostatných. Príkladom za všetky je v roku 1995 pridelenie dotácie vo výške 15 mil. Sk z fondu Pro Slovakia na film režiséra Eduarda Grečnera Jaškov sen. Uvedená suma je niekoľkonásobne vyššia než dovtedajšie príspevky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky na tvorbu iných slovenských hraných filmov a navyše režisér filmu v čase rozhodnutia o pridelení dotácie zastával aj funkciu predsedu komisie pre film a video fondu Pro Slovakia a zároveň aj člena rady fondu. Na dôvažok ešte skutočnosť, že film vyrobený v štátnej organizácii za štátne prostriedky produkčne realizovala súkromná spoločnosť JMB film a TV produktion, pričom zo strany Slovenskej filmovej tvorby ako objednávateľa takisto došlo k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní prác a služieb. Takto vyrobený film dnes už šíri súkromná spoločnosť Štúdio Koliba, samozrejme, so všetkými právami.

    Rovnako krikľavá je aj komisiou odporúčaná dotácia pre Slovenskú filmovú tvorbu vo výške 2 800 tisíc Sk na výstavu Slovensko a dejiny jeho kinematografie a zároveň tou istou komisiou odporúčaná dotácia vo výške 1 200 tisíc Sk pre súkromnú spoločnosť JMB na libreto výstavy Slovensko a dejiny jeho kinematografie. No a celkom neodôvodnené je aj odporúčanie komisie pre film a video fondu Pro Slovakia prideliť Slovenskej filmovej tvorbe príspevok vo výške 300 tisíc Sk na účasť na výstave filmových štúdií v Los Angeles, kde v skutočnosti prezentoval svoje obchodné aktivity už nový súkromný subjekt Štúdio Koliba, akciová spoločnosť. Údaje o výške príspevku z fondu sú citované podľa rekapitulácie podpornej činnosti fondu Pro Slovakia v rokoch 1991-1995 publikované v časopise Cinema číslo 2/1996, vydal Slovenský filmový ústav a Národné kinematografické centrum.

    Môžem teda konštatovať, že namiesto vytvárania systémového prostredia na existenciu a rozvoj filmovej kultúry a podnikania na Slovensku a namiesto podpory rozmanitých aktivít v oblasti Slovenskej filmovej kultúry dochádza v dôsledku rozhodnutia ministra kultúry Slovenskej republiky v rokoch 1995 a 1996 k výraznej deštrukcii audiovizuálneho prostredia na Slovensku, k faktickej likvidácii tvorivých a produkčných aktivít nezávislých subjektov a k prelievaniu štátnych prostriedkov z rozpočtu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a z fondu Pro Slovakia do sprivatizovaného subjektu s úsilím dosiahnuť jeho monopolné postavenie na slovenskom audiovizuálnom trhu.

    Vážený pán minister, celkom na záver niekoľko slov. Môžete i v budúcnosti pokojne obviňovať generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla z finančných podvodov. Môžete siahnuť aj na budovu Slovenského národného divadla. Môžete ekonomicky a finančne vydierať tvorcov vo všetkých sférach kultúry alebo korumpovať svojich dosadených tajtrlíkov, ale nikdy nevezmete tým, ktorí naozaj tvoria slovenskú kultúru a umenie, nikdy im nedokážete vziať dušu.

    A keď sme pri duši, kolegyne a kolegovia, chcel by som vám len tak by the way pripomenúť - zobuďte sa, že predtým, ako sa parný valec zo Zlatej Idky vydal na svoju cestu kvetinovou záhradkou zvanou Slovensko, predtým zvalcoval aj vás. Niektorí z vás si to možno nevšimli, pretože fyzicky vám ani veľmi neublížil, iba z vás vytlačil práve tú spomínanú dušu. Pri spiatočnej ceste parného valca to už bude kompletnejšie a prevalcuje vás dôkladnejšie. O to skôr, že vonkajší nepriatelia sa akosi minuli či opotrebovali a prišiel rad na nepriateľov vnútorných, z vašich vlastných radov. Nebudem vám uvádzať konkrétne prípady, poznáte to lepšie ako ja. Ale vráťme sa k tej duši. O tom, čo vám z nej zostalo, sa presvedčíte sami pri hlasovaní o dôvere ministrovi, ktorému zjavne duša chýba.

    Ako hovorí Karel Kryl v jednej zo svojich pesničiek: "A intelekt když bez duše? Pak podoben je ropuše či slepci s mečem v tanci".

    Ďakujem za pozornosť. Prepáčte, že som bol taký stručný.

  • Vážený pán predsedajúci, dovoľte, aby som dal súčasne návrh na tajné hlasovanie na vyslovenie nedôvery ministrovi Hudecovi.

  • Dámy a páni, otváram o tomto bode programu rozpravu. Do rozpravy sa mi doteraz nikto písomne neprihlásil, preto dávam faktické, prípadne procedurálne pripomienky.

    Ako prvý vo forme faktickej pripomienky sa prihlásil pán poslanec Moric.

  • Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.

    Ja som si veľmi pozorne vypočul to, čo sa tu hovorilo a o čom sa tu hovorilo, a veľmi ma zaujalo citovanie Karla Kryla. Nuž dovoľte mi, aby som ja citoval Karla Havlíčka Borovského: "Neni nad originálnost, každý po ni touží, všichny jdou cestou, jenom ja jdu louží." Toto vystúpenie môjho veľacteného pána kolegu bolo originálne. Už na začiatku povedal, že ide o veľmi ťažkú úlohu. Bola to naozaj veľmi ťažká úloha, myslím, herecká. Bola zvládnutá znamenite a som rád, že som sa mohol ako divák zúčastniť na tomto divadelnom predstavení.

    Z toho, čo tu bolo povedané, naozaj mi behá mráz po chrbte. S tým, čo tu povedal, môže obviniť nielen ministrov kultúry v Európe, ale v celom vesmíre, a iste by ich za to asi aj zavreli. Ale tohto strašenia tu už bolo dosť. Pamätáte sa, ako nás strašili naši ctení kolegovia, naši ctení súperi pri jazykovom zákone, že vraj televízia bude hluchá, pretože bude sa musieť prekladať aj čeština atď. Takže tieto strašenia, takých ja už mám dosť. A zase by som citoval maďarského prezidenta Göncza, keď hovorí: "Keď idem na Slovensko, rozumiem všetkému okrem jazyka." Ja som, bohužiaľ, Slovák, a nerozumel som tomu, o čo tu ide.

    Bolo tu povedané, že existuje taká strana Hnutie za demokratické Slovensko. Keďže tu bolo povedané za tie tri hodiny všetko, tak by som chcel vyzvať Národnú radu Slovenskej republiky Hnutia za demokratické Slovensko, aby odhlasovala ukončenie diskusie, pretože už podľa mňa niet o čom diskutovať, aby sme pristúpili k predmetnému hlasovaniu. Dávam to ako procedurálnu otázku, dávam to ako návrh.

    Ďakujem veľmi pekne.

  • Dámy a páni, je to trošku zložitá otázka, ale, ako viete, procedurálny návrh dnes predniesol aj pán poslanec Hrušovský a dal som o ňom bez rozpravy hlasovať. Je tu taká zvyklosť, a dám teraz hlasovať aj o návrhu pána poslanca Morica.

  • Hlasy v sále.

  • Pán kolega, ste právnik. Otvoril som rozpravu a v rámci rozpravy môžu byť aj faktické pripomienky.

  • Ruch v sále.

  • Priatelia, pokoj, nechajte ma dohovoriť a potom odpovedajte. Ďakujem.

    Otvoril som rozpravu a môžu byť faktické pripomienky. Toto bola faktická pripomienka spojená s procedurálnym návrhom. Ak by som neotvoril rozpravu, tak nemôžu byť žiadne faktické pripomienky. Pán kolega, viete, že mám pravdu.

    Dámy a páni, budeme sa prezentovať a zároveň hlasovať o návrhu pána poslanca Morica, aby sme ukončili rozpravu.

    Prosím, prezentujte sa a hlasujte.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 79 poslancov. Za návrh hlasovalo 70 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 7 poslancov. Hlasovania sa zdržali 2 poslanci.

    Konštatujem, že návrh pána poslanca Morica sme schválili, to znamená, že rozprava sa skončila.

  • Prejavy nesúhlasu v sále.

  • Páni kolegovia, prosím vás pekne, buďme ticho. Otvoril som rozpravu? Otvoril som. Keby nebola otvorená rozprava, nemôžu byť faktické pripomienky. A viete veľmi dobre, že faktické pripomienky majú prednosť pred vystúpením v rozprave. Páni kolegovia, zbytočne sa hádate, prosím vás pekne, prečo vnášate nepokoj do tohto rokovania? Postupoval som presne podľa rokovacieho poriadku. Opakujem ešte raz, otvoril som rozpravu, môžete si to zajtra zobrať zo záznamu.

  • Sústavné hlasy v sále.

  • Ale v rámci rozpravy sú aj faktické poznámky a, bohužiaľ, faktické poznámky majú prednosť pred vystúpením v rozprave. Pán kolega, chovajte sa kultúrne. Všimnite si, že táto časť, keď pán kolega Kňažko rozprával, bola ticho a rešpektovala ma. Prosím, rešpektujte aj vy mňa.

    Pýtam sa, či sa chce vyjadriť pán minister Hudec. Nech sa páči.

  • Hluk v sále.

  • Rozpravu som uzatvoril. Opakujem, vyhlasujem rozpravu o tomto bode na základe hlasovania o návrhu pána Morica za ukončenú. Pán minister, nech sa páči, máte slovo.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,

    priznám sa, že keď som si vypočul vystúpenie pána poslanca, tak som si myslel, že mi narástlo kopyto, chvost a rohy.

  • Hlasy zo sály.

  • Áno, budem slušný.

    Dovoľte mi krátke motto na úvod týchto rečí. Cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí. A dovoľte mi teraz pokračovať. Budem naozaj reagovať len na vecné a relevantné pripomienky. Som presvedčený, že iba vecná polemika má nejaký zmysel.

    Boli riešené dve základné podstatné otázky. Prvá z nich sa týkala transformácie v rezorte kultúry. Dovoľte mi, aby som uviedol celú túto poznámku krátkou informáciou.

    Problematika použitia finančných prostriedkov v organizáciách rezortu kultúry bola vždy zatienená istým tajomstvom a rúškom tajomstva, a preto si dovolím ako príklad uviesť jednu skutočnosť. Aby som náhodou nehovoril o období iného ministra, budem hovoriť o období, keď som ministroval ja. Za obdobie od 1. 1. 1995 do 16. 9. 1996 bolo orgánmi kontroly vykonaných celkove 118 kontrol hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu, z ktorých bolo 38 vykonaných správami finančných kontrol a jedna kontrolou Najvyššieho kontrolného úradu. Výsledky kontrol poukázali na obrovské nedostatky vo využívaní pridelených finančných prostriedkov, a to najmä v dodržiavaní ich účelnosti a v porušovaní zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 263 o verejnom obstarávaní tovarov, služieb a verejných prác.

    Orgány kontroly pri kontrolách hospodárenia v organizáciách rezortu zistili neoprávnené použitie finančných prostriedkov v celkovej sume, prosím, dávajte pozor, 110 251 205 Sk. Tieto finančné prostriedky z dôvodu porušenia zákona Národnej rady o rozpočtových pravidlách sú kontrolované organizácie, v ktorých bolo zistené porušenie predmetného zákona, povinné vrátiť do príslušnej kapitoly štátneho rozpočtu. Navyše niektoré zistenia, v ktorých bolo podozrenie zo spáchania trestného činu, boli odovzdané orgánom činným v trestnom konaní. Za toto obdobie ich bolo celkove 8, nebudem čítať, ktoré sú to, ak by niekto chcel, prečítam ich. Chcem upozorniť, že 110 miliónov Sk, ktoré pridelil štátny rozpočet, bude treba vrátiť späť.

    Keďže sa tu veľmi energicky spomínali divadlá, múzeá a galérie, tak si dovolím vybrať z toho celého záznamu dve informácie. Organizácie zaoberajúce sa divadelnou, hudobnou a ostatnou umeleckou činnosťou neoprávnene použili pridelené finančné prostriedky v sume 70 715 223 Sk - nebudem čítať, ktoré sú to, a múzeá a galérie neoprávnene použili pridelené finančné prostriedky v celkom sume 32 472 472 Sk. Upozorňujem, že tento príklad som nevybral náhodne. Chcem tým dokumentovať to, že nejde vždy len o subjektívne príčiny zlého nakladania s finančnými prostriedkami. Nejde tu o to, aby som skúmal teraz obdobie toho alebo iného ministra.

    Vieme dobre, že po roku 1989 z 20-tisícového kolektívu ľudí, ktorí pracovali v kultúre, sa tento počet redukoval na 9 600 osôb. Našťastie nezanikla, až na ojedinelú výnimku, nijaká kultúrna inštitúcia, ale celkom prirodzene sa tieto inštitúcie zoštíhľovali najmä na úkor administratívnych pracovníkov, teraz nemyslím, že ide o pejoratívne označenie, ale často o odborníkov ekonomických, finančných, právnych, kontrolných a podobných. A stalo sa, že sa uplatnilo to, že nezáleží na tom, aká je veľká organizácia, ale každá musí plniť všetky právne normy, ktoré platia v tomto štáte. A stalo sa, že maličká galéria alebo maličké múzeum, ktoré malo troch pracovníkov, muselo kumulovať funkcie tak, že jednoducho nestíhalo ani sledovať všetky novelizované právne normy a jednoducho neplnilo funkcie tak, aby mohlo dodržať finančnú disciplínu, a ocitalo sa vždy v situácii kritizovaného, potrestaného právneho subjektu, ktorý musel odovzdávať finančné prostriedky späť do štátneho rozpočtu.

    Druhá skutočnosť: Po roku 1989 (nejdem hodnotiť dôvody, ktoré k tomu viedli) sa stalo to, že ministerstvo kultúry začalo priamo riadiť 208 organizácií. Pri akejkoľvek úvahe o tom, či je možné a ako je možné urobiť preventívnu kontrolu, ako je možné vykonávať kontrolu, ako je možné vykonávať právnu prevenciu, je jasné, že odborný útvar ministerstva kultúry by musel mať neviem koľko sto členov.

    Z toho vyplynulo, že je potrebné začať hľadať niečo, čo dokáže:

    1. Zachovať všetky organizačné štruktúry. Nezáleží na tom, ako budú definované a ako budú organizované, ale zachovať všetky organizačné útvary rezortu kultúry tak, aby nemusela zaniknúť jediná kultúrna aktivita.

    2. Bolo treba uplatniť systém, aby sa decentralizovalo riadenie v rezorte kultúry. Nemáte pravdu, pán poslanec Kňažko, ja si nevytváram nové štruktúry, ktoré budem ja riadiť. Možno ste nezaregistrovali, no ani regionálne centrá, ani štátni intendanti nebudú patriť pod ministra kultúry, budú odovzdané, budú delimitované krajským úradom. To znamená, že išlo o to, aby o rozhodujúcich veciach v regionálnej kultúre už nerozhodovalo centrum, ale aby rozhodovali miestne podmienky, miestne potreby a všetky ostatné náležitosti, ktoré k regionálnej kultúre patria.

    Druhá a podstatná vec bola, ako zabezpečiť odbornú činnosť týchto inštitúcií. Preto sme povedali, že ak sa zriadi čosi, čo bude mať poskytovať metodickú pomoc týmto kultúrnym inštitúciám, tak to musí mať dva princípy. Prvý princíp musí byť princíp odborný a kontrolovateľný zákonom a druhý musí byť princíp samosprávny. Páni, zabudli ste, že národné metodické centrá budú mať rady riaditeľov, ktoré budú zásadným spôsobom rozhodovať a budú zásadným spôsobom určovať aj také detaily, ako je napríklad proporcionalita určovania štátnych prostriedkov, pretože ak ide regionálne kultúrne centrum pod krajský úrad, to ešte neznamená, že sa nestáva štátnym zariadením a že nebudú doň plynúť peniaze zo štátu, z daní. Týmto spôsobom budú zabezpečené aj samosprávne funkcie, ktoré, odpustite, doteraz nefungovali. Tu sa hrali združenia na čosi, na čo nemali, žiaľbohu, vytvorené legislatívne technológie, a boli odkázané na to, akým spôsobom, kto, kedy a v akých súvislostiach ich bude rešpektovať. Takto sa priamo do riadenia jednotlivých odvetví kultúry, teda múzeí, galérií, knižníc, osvety, divadiel aj hvezdární (neviem prečo hvezdárne a planetáriá nepokladať za výsostné kultúrne inštitúcie), môže dostať výrazne samosprávny prvok, ktorý doteraz absolútne absentoval.

    Dovolím si tvrdiť, že tieto skutočnosti viedli skupinu odborníkov - boli medzi nimi ekonómovia a právnici, ktorí pracovali v rezorte kultúry - k vypracovaniu v podstate dvoch modelov. Prvý model bol ten, že by sa vytvorili odvetvové systémy, ja som to pre seba nazval, že by sa vytvorilo vlastne 8 malých ministerstiev. Samozrejme, to veľmi presadzovali všetci vedúci pracovníci týchto zariadení. Lenže čo by sa stalo? Stalo by sa to, že by jestvovalo - povedzme, že by sa to nevolalo Národné metodické centrum, ale čosi iné, ktoré by riadilo, resp. prostredníctvom peňazí saturovalo a metodicky usmerňovalo všetky galérie, druhé všetky múzeá, tretie všetky knižnice na Slovensku. Opäť by to malo všetky nevýhody doterajšieho systému riadenia, pretože naozaj z jedného centra riadiť celú kultúru je vždy veľmi nebezpečné.

    Po druhé - malo by to ten istý dôvod nespokojnosti, ako je teraz, že riadenie, ktoré doteraz jestvuje, je výsostne centralistické a zväčša vyhovuje predstavám tých, ktorí pôsobia v centrálnych inštitúciách. Preto sme volili ďalší kombinovaný a veľmi komplikovaný model. Áno, je to ťažké, viem, že človeku, ktorý sa tým nezaoberá, by trvalo dlhšie, kým by pochopil všetky súvislosti a veci, ktoré s tým súvisia. Má to, samozrejme, problém aj právnický, ale myslím, že sa ho podarilo uspokojivo vyriešiť systémom delegovanej a čiastočnej právnej subjektivity. Pretože čo je právna subjektivita, aby som sa dostal k ďalšiemu koreňu a problému veci? Právna subjektivita je súhrn povinností a práv. Budem citovať z istých právnych noriem, ktoré potvrdia to, že formou zriaďovacej listiny možno určiť mieru právnej subjektivity, pretože naozaj tak to je.

    Vzišiel tak model alebo návrh druhého variantu modelu, ktorý povedal, že pokúsme sa riešiť situáciu tak, že budeme kombinovať všetky potreby, ktoré si vyžaduje štátne kultúrne zariadenie, s tými možnosťami, ktoré máme, bez ohľadu na to ako by bolo dopadlo územnosprávne členenie Slovenska. Bolo jasné, že napríklad delimitovaním týchto zariadení pod obce by sme zopakovali osud kultúrnych domov a miestnych obecných knižníc, alebo pod okresy by to znamenalo, že niektoré okresy by nemali ani jedno kultúrne zariadenie a niektoré by mali veľmi veľa. A štátny rozpočet nemá na to a v krátkej budúcnosti ani nebude mať na to, aby ich doplnil tak, aby boli aspoň približne rovnocenné. To znamená, že čo sme urobili? Urobili sme to, že sme vytiahli tieto štátne kultúrne zariadenia v rámci delimitácie až na úroveň kraja tak, aby sme pokryli všetkých občanov a všetky potreby občanov, ktoré v tejto súvislosti od štátnej kultúry musia požadovať.

    Dovolím si tvrdiť, že sa urobil ešte jeden dobrý krok, a to ten, že sme sa pokúsili čiastočne rehabilitovať tradičné kultúrno-historické regióny aspoň tým, že sme sa usilovali regionálne kultúrne centrá kreovať tak, aby aspoň sčasti rezonovali z hľadiska názvov starých kultúrnych historických regiónov Slovenskej republiky. Nie všetky inštitúcie sa dostali pod regionálne kultúrne centrá, niektoré priamo budú napojené, resp. priamo budú podliehať krajským orgánom štátnej správy. Sú to najmä krajské knižnice, pretože si myslíme, že každý kraj by mal mať kompletnú informačnú databázu, sú to niektoré divadlá, ktoré sídlia v meste krajov a kde predpokladáme, že sa budú vytvárať ďalej, pretože ako som bol informovaný, poslanecký návrh zákona umožní zriaďovať tieto kultúrne inštitúcie aj okresom aj krajom, čo doterajší právny stav neumožňuje.

    A druhým dychom poviem, že tento isteže prechodný stav, o ktorom neviem, či bude trvať 5 alebo 20 rokov, možné je jedno aj druhé, je najlepším spôsobom, ako neochudobniť slovenskú kultúru ani o jednu kultúrnu aktivitu, a pritom dosiahnuť to, že zriadením intendantúr sa sústredia všetky obslužné činnosti v zmysle finančno-správnych činností, právnych činností, kontrolných činností až po OBP a neviem, ako sa volajú všetky tieto pomocné činnosti, ktoré však nariaďuje zákon a podzákonné právne normy, aby sa vykonávali efektívne pre všetky naraz, s dostatočným personálnym saturovaním a najmä, aby bolo možné delimitovať aj systém riadenia, aj systém kontroly a najmä právnej pomoci a ďalšej odbornej činnosti.

    Druhý pálčivý problém, ktorý sa v tejto súvislosti vyskytol, bol problém alebo rozprava o zriaďovacej listine Slovenského národného divadla. Dovolím si tvrdiť jednu skutočnosť, a aby som sa nedopustil chyby, budem musieť citovať niekoľko presných viet, ktoré mi pripravili právnici ministerstva kultúry. Zákon o divadelnej činnosti, ako i zákon Slovenskej národnej rady číslo 115/1989 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady číslo 36/1978 Zb. o divadelnej činnosti, ponechávajú zriaďovaciu právomoc smerom k divadlám v kompetencii Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, takisto ako aj zákon číslo 222/1996 Z. z. o územných orgánoch miestnej štátnej správy. Z uvedených zákonov a z § 14 zákona čísla 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov je zrejmé, že Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy má priamo zriaďovať a rušiť rozpočtové a príspevkové organizácie podľa osobitných predpisov.

    V prípade zriaďovacej listiny Slovenského národného divadla sa Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky riadilo zákonom číslo 567/1992 Zb. o rozpočtových pravidlách. Ustanovenia zákona o rozpočtových pravidlách boli Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky dodržané a zriaďovacia listina Slovenského národného divadla nie je v rozpore s uvedenými právnymi normami. Problémom právnickej osoby ako takej je problém právnej subjektivity. Právnická osoba, v tomto prípade príspevkové organizácie Slovenského národného divadla, má toľko právnej subjektivity, koľko jej zriaďovateľ v zriaďovacej listine prizná. Zriaďovacia listina Slovenského národného divadla bola akceptovaná, čo sa dá dokázať akceptáciou generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla a ďalšími faktami.

    Vychádzajúc z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona číslo 567/1992 Zb. vedúci ústredného orgánu, v tomto prípade minister alebo iné právnické osoby, alebo fyzická osoba zodpovedá za hospodárne a efektívne používanie rozpočtových prostriedkov v plnom rozsahu. Z toho dôvodu si minister kultúry v zriaďovacej listine Slovenského národného divadla vyhradil právo vymenúvať a odvolávať po konzultácii s generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla riaditeľov organizačných zložiek divadla.

    Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na novelu Zákonníka práce číslo 206/1996 Z. z., kde v § 27 ods. 4 druhá veta uvádza: "Ak je zamestnávateľ právnickou osobou, pracovný pomer sa môže založiť vymenovaním vedúcich zamestnancov, ktorých do funkcie vymenúva štatutárny orgán." Z dikcie znenia vyplýva, že to môže aj nemusí byť akceptované.

    Problém zriaďovania právnických osôb, v tomto prípade Slovenského národného divadla, je problémom aj teoretickým, o čom svedčí odborná diskusia o tejto problematike takých významných právnych teoretikov, akými sú napríklad pán Knapp z Českej republiky, pán Hunger z Nemecka, pán Matejko z Českej republiky a ďalší. Tento problém je stále pretrvávajúci a nie je jednoznačne dodnes doriešený. Dovolím si tvrdiť, že pri zriaďovaní právnických osôb formou vydávania zriaďovacej listiny Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky nebolo v rozpore so zákonom číslo 303/1990 Zb. o rozpočtových pravidlách a nie je ani v priamom rozpore so Zákonníkom práce. Výklad § 27 Zákonníka práce, jeho odsekov 4 a 5, vstúpil do účinnosti až od. 1. 9. 1996 a nie je dosiaľ vydaný a publikovaný ako autentický výklad, preto nie je možné definitívne právne pozitivisticky zaujať jednoznačný postoj k dikcii ako takej.

    Pre zaujímavosť, v publikácii K niektorým problémom vzniku pracovného problému vymenovaním a voľbou významný uznávaný expert v oblasti pracovného práva prof. Propant uvádza: "Vymenovanie a odvolanie iných ako štatutárnych orgánov vykonáva štatutárny orgán za predpokladu, že si to nevyhradí zriaďovateľ." Teda v našom konkrétnom prípade sme postupovali v tomto duchu.

    Dovoľte mi, aby som uviedol aj vecnú stránku celej záležitosti. Ministerstvo kultúry od januára 1995 sa pokúsilo skúmať vzťah režijných nákladov na činnosť kultúrnych inštitúcií a nákladov, ktoré boli vynaložené na konkrétnu kultúrnu aktivitu. Musím povedať, že tento pomer, ktorý je inak sledovaný aj v zahraničí, je v našich podmienkach veľmi rozporuplný a v rôznych inštitúciách až nevysvetliteľne odlišný.

    Mali sme niekoľko informácií o tom, dokonca to boli aj podpísané listy pracovníkov Slovenského národného divadla, v ktorých nás upozorňovali na určité nedostatky. Musím povedať, že našou snahou bolo posilniť dovtedajšie funkcie umeleckých šéfov, ktorí iste mali len umeleckú právomoc, aj o funkcie ekonomické. Mali sme v úmysle uskutočniť dlhodobé, povedzme, ročné paralelné ekonomické sledovanie týchto riaditeľov zložiek Slovenského národného divadla tak, aby sme spolu s nimi mohli pripraviť taký model financovania a kontroly financovania jednotlivých zložiek Slovenského národného divadla, ktorý by vyhovoval všetkým, aby sa balet nesťažoval na operu a činohru, aby sa opera nesťažovala na činohru a aby činohra nemusela žiť v situácii, že ukracuje balet, čo je pravda, kto pozná situáciu, vie dobre, že taká situácia jestvuje.

    Chcel by som upozorniť ešte na jednu skutočnosť. Skúmali sme aj spôsob financovania divadiel v iných štátoch Európy. Skutočne, prirovnanie vo Švajčiarsku, Fínsku, Dánsku alebo vo Francúzsku jasne hovorí, že nie je možné zostať pri terajšom modeli financovania a k transformácii musí prísť. Snaha bola zachovať čo najviac divadelných činností, divadelných aktivít tak, aby mohli byť financované relatívne štedrejšie, ako to ukazujú pomerné čísla z týchto krajín, ktoré som uviedol. Napokon, celá dilema zriaďovacej listiny je záležitosť pomerne ľahko rozlúsknuteľná. Poslanci, teda slovenský parlament, veľmi rýchlo bude môcť rozhodovať o tzv. divadelnom zákone a zákone o Slovenskom národnom divadle, o mnohých skutočnostiach, o ktorých je teraz spor. Je to otázka možno niekoľkých týždňov. Nie je to nejaký problém, ktorý by mal otriasť umeleckou sférou na Slovensku, alebo vyvolávať až nemiestne reakcie.

    Dovoľte mi, aby som odpovedal na niekoľko konkrétnych vecí. Nebudem komentovať mnohé z tých, ktoré uvádzal pán poslanec. Prepáčte, pán poslanec, niekedy som mal pocit, že čerpáte z klebiet a stanovísk, ktoré naozaj nie sú pravdivé. Veľmi ma to mrzí. Ale na niektoré predsa len zareagujem.

    Dva súbory, veď to si nevymyslelo ministerstvo kultúry, ale pán Porubjak pred niekoľkými rokmi. A myslím, že to zdôvodnil dobre, tak si pozrite na jeho dôvody, myslím, že nie sú zlé. To, že patrí do iného politického tábora, neznamená, že všetky jeho argumenty sú zlé. Nové funkcie riaditeľa som vysvetlil. Organizačný poriadok - žiaľbohu, preto, že nebol vydaný organizačný poriadok, vzniklo toľko nejasností. Veď predsa od názvu nič nezávisí. Všetko záležalo na tom, ako budú definované jednotlivé organizačné zložky v organizačnom poriadku. Žiaľbohu, bol vydaný až pred niekoľkými týždňami, hoci mohol byť dávno a nijaké spory byť nemuseli. Organizačný poriadok vydáva generálny riaditeľ.

    Komorná opera - komorná opera bola po súhlase s vedením Slovenského národného divadla od 1. júla začlenená do Slovenského národného divadla.

    Národné metodické centrá, už som zdôraznil ich samosprávny systém, nejde o nijakú umelú inštitúciu. Má svoj význam a upozorňujem, že samosprávny systém práve týmto spôsobom možno veľmi ľahko dostať do živého obehu v otázke riadenia metodickej pomoci štátnym kultúrnym zariadeniam.

    Hodnotenie projektu regionálnych kultúrnych centier - tento projekt sa predsa nepripravoval dva mesiace. Upozorňujem, pán poslanec, že ste vybrali príklad, keď sa 7 "galerejníkov" údajne vyjadrilo proti tomuto projektu. Vyjadrovali sa dva razy a všetci z nich vedeli, že je to diskusia, kde bolo možné zvoliť aj druhý variant. Ten variant by išiel, povedzme, cez tie odvetvové - povedal by som - maličké ministerstvá kultúry. Každý z nich mohol vyjadriť názor pred diskusiou, aj ho vyjadril, a nebáli sa. Ak si myslíte, že sa báli vyjadriť, veľmi sa mýlite. Práve ich prvý názor obsahoval veľmi veľa odpovedí absolútne proti alebo väčšmi proti. Musím povedať, že po vysvetlení všetkých súvislostí (a poviem otvorene, týkalo sa to aj otázky financovania) sa drvivá väčšina z nich prihlásila radšej za ako proti, lebo tam sme stavali otázku tak. Opakovane sa stretli generálni riaditelia sekcií s týmito ľuďmi. Bojím sa, že tu nejde o vecnú diskusiu, ale ide o čosi iné.

    Dielo Votrubu a Rudavského - odpustite, to nebudem komentovať. Keď niekto označí dielo Votrubu alebo dielo Andreja Rudavského za čosi, čo nestojí za pozornosť, veľmi sa mýli. Ja som peniaze z mimoriadnej aktivity ministerstva kultúry mohol použiť aj iným spôsobom. Použil som ich tak, že som ich použil na nákup fondov galérií. Nevidím v tom nič zlé a sú to všetko veci, ktoré sú oficiálne ohodnotené, oficiálne a so všetkými pravidlami uskutočnené.

    Poistenie v Kooperatíve - prosím vás, bola vypísaná verejná súťaž. Ani vy, a tobôž ani minister financií, nechcem ho ohovárať, keď tu nesedí, nedáte viac peňazí. Ja sa musím obzerať aj po tom, ako dostanem dodatkové zdroje, a jeden z tých dodatkových zdrojov môže byť napríklad to, že sa pokúsim riešiť množstvenný efekt pri niektorých prípadoch. Áno, kultúrne zariadenia musia byť poistené. Uvedomte si, že každé z nich je poistené a každé z nich odovzdáva tie informácie, za ktoré kritizoval pán poslanec, niektorej pobočke tej či onej poisťovne. Preto som vypísal verejnú súťaž a povedal som, že kto ponúkne viac - povedzme - do Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia, mohol by dostať napríklad aj takúto generálnu zmluvu a mohli by sme získať finančné prostriedky, ktoré aj tak vynaložíme, a mohli by sme z toho ešte aj niečo získať.

    Budova ministerstva kultúry - prosím vás pekne, toľko vecí, čo som sa dozvedel dnes, myslím, že skôr patrí na stránky bulvárnej tlače. Vôbec to nie je pravda a treba si overiť skutočnosti na faktoch, a nie na dojmoch. Myslím si, že práve budova, ktorú navrhol pán Ing. arch. Harminc, bude rekonštruovaná presne podľa jeho predstáv. Ja som dokonca urobil možno pre činnosť ministerstva kultúry niektoré nevýhodné zásahy, pretože tak to bolo v pôvodnom projekte. Nie je pravda, že bola zbúraná priečka. Keď sa upravovali veci, tak jednoducho spadla, a tá priečka je späť. No stáva sa to, bohužiaľ.

  • Hlasy z pléna.

  • Nápis, ten sa dá odstrániť, pretože je na tabuliach, ktoré sú tam priskrutkované, a zostane tam pôvodný nápis. Pán poslanec Bajan, ak veríš tomu...

  • Prosím kolegov na balkóne, aby sa zdržali poznámok.

  • Prepáčte, všetky otázky, ktoré sa týkali Alfy, skutočne patria na novinové stránky, tam, kde sa objavili. Prosím, aby sme nevnášali veci, ktoré nemajú nijaké opodstatnenie, patria do takých novín a do takých úst novinárov, ktorí sa vyjadrujú tak, ako sa vyjadrujú.

    Slovenská výtvarná únia nedostala peniaze na ústredie, to je pravda, ale nezistili ste si, koľko členov Slovenskej výtvarnej únie dostalo peniaze na konkrétne projekty, ktoré boli dokázateľné a boli zaplatené. To je chyba vášho tvrdenia, ako aj mnohých iných.

    Zákon o audiovízií kritizujete. Musím vám povedať, že samotný pán veľvyslanec USA, keď sa prišiel informovať o tomto zákone, odchádzal uspokojený. Predsa distribúcia sa nenariaďuje, distribúcia sa odporúča. Prosím, aby sa to vzalo na vedomie.

    Na jednej strane ma upodozrievate, že neposkytujeme dostatočné informácie o používaní prostriedkov Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia, na druhej strane citujete celkom verejné zdroje, ktoré tieto údaje uvádzajú. Tak prosím, aby sme tvrdili jednu vec a potom sa môžeme o tom rozprávať tak, ako to je.

    Dovoľte mi na záver, pretože som bol obvinený z toľkých vecí, predsa len musím vybrať niektoré skutočnosti, aby som aj pre zápis, trebárs aj pre zápis dokázal, že predsa len to ministerstvo kultúry nie je nejaká lotrovská peleš, ale skutočne je to ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná v prospech národnej slovenskej kultúry.

    Pokus skupiny poslancov z opozície o moje odvolanie z funkcie ministra kultúry beriem ako výzvu a príležitosť. Výzvu na to, aby som analyzoval, čo podstatné vzrušilo politikov z opačného pólu našej politickej zemegule, že nevidia inú možnosť, len sa pokúsiť pýtať si od vládnej koalície iného ministra kultúry. A príležitosť na to, aby som aspoň načrtol podstatné kroky našej doterajšej činnosti a predložil vám aspoň stručný odpočet činnosti ministerstva tak, aby ste sa mohli rozhodnúť o tom, či som pracoval dostatočne v prospech slovenskej národnej kultúry, v prospech tých najvyšších hodnôt, ktoré si ctí každý národ.

    Dovolím si pripomenúť aspoň niektoré najdôležitejšie zákony, koncepcie a projekty, ktoré sme na ministerstve spracovali, založili alebo už aj zavŕšili.

    V oblasti štátneho jazyka a národného písomníctva je pripravený nový zákon o knižničnej činnosti. Zhotovujeme súpis historických knižníc a ich účinnú ochranu a propagáciu. Pripravuje sa projekt elektronizácie knižníc rezortu kultúry.

    Pripravili sme projekt retrospektívneho archivovania všetkých významných pôvodných slovenských a iných vzácnych knižných diel v digitalizovanej elektronickej forme a projekt povinnej archivácie všetkých vydávaných knižničných diel v elektronickej forme. Myslím, že ide o najprogresívnejší projekt, ktorý asi má málokto. Spracovali sme program Pamäť sveta pri Slovenskej komisii UNESCO. Ide o digitalizáciu a archivovanie starých a vzácnych tlačív.

    V novozriadenej inštitúcii - Národnom literárnom centre, ktoré bolo teraz kritizované, ale ktoré plní päť základných funkcií za päť takých inštitúcií, ako je Literárnovedný ústav Slovenskej akadémie vied, a verím, že oveľa lepšie - sme rozvinuli okrem iného na skúsenostiach výskumu vatikánskych archívov systém získavania vzácnych dokumentov, ich kópií a vedecké získavanie informácií z nich vo všetkých oblastiach týkajúcich sa našej histórie, našej minulej i súčasnej štátnosti v najdôležitejších centrách európskej kultúry so vzťahom k našim dejinám a našim dejateľom. Popri Ríme je to aj Bologna, Viedeň, Budapešť i Praha, Berlín i Halle, Moskva, Alba Iulia i Krakov. Pokúšame sa tak maximálne sústrediť náš historický archív. Prvým plodom tejto práce bude vydanie publikácie o koreňoch našej kultúry a štátnosti v dokumentoch.

    Pripravili sme zákon o štátnom jazyku, pripravené sú z tohto zákona odvodené nižšie právne normy - všeobecne záväzný právny predpis a vnútroorganizačná právna norma, pripravený je systém jazykovej poradcovskej činnosti zameraný najmä na prevenciu porušovania zákona. Pripravujeme projekt správnej jazykovej úpravy našej legislatívnej terminológie zamorenej mnohými nespisovnými pojmami. Pripravený je nový zákon o povinných výtlačkoch a je spracovaný program podpory slovenskej národnej identity.

    V oblasti sekcií verejných informácií pripravili sme dvojicu významných zákonov z hľadiska aproximácie nášho práva k európskemu štandardu. Je to zákon o autorských právach a im príbuzných právach a zákon o kolektívnej správe autorských práv a im príbuzných práv. Bol prijatý zákon o audiovízii. Spracovali sme návrh na pristúpenie Slovenskej republiky k Európskemu dohovoru o cezhraničnej televízii, ktorý bol podpísaný v minulých dňoch. Bol uskutočnený projekt vzniku a inštitucionálneho zabezpečenia činnosti Slovenskej informačnej agentúry. Pripravili sme nový návrh zákona o prostriedkoch verejných informácií.

    V oblasti krajiny a pamiatok pripravujeme program estetizácie krajiny. Novým spôsobom sme definovali krajinu ako základnú estetickú kategóriu a prvok najvyššej hodnoty v sústave národného kultúrneho dedičstva. Pripravili sme návrh zákona o ochrane národného kultúrneho dedičstva ako základnej právnej normy, od ktorej by sa mali odvíjať ostatné zákony o krajine ako estetickej kategórii prírodných, urbanistických a architektonických prvkov a o pamiatkach a vzácnych zbierkových fondoch. Naň nadviažu ďalšie projekty a právne normy. Pripravili sme návrh zákona o starostlivosti o krajinu a pamiatky. Pripravili sme návrh zákona o zbierkových fondoch, múzeách a galériách.

    Odovzdávame na rokovanie vlády a Národnej rady Národný program záchrany a revitalizácie kultúrnych pamiatok, ktorý, dúfam, čoskoro budete posudzovať tak, ako napríklad iné národné programy, napríklad zelenú správu. Tento národný program ponúka riešenie tzv. pamiatkovej zadlženosti Slovenskej republiky. Tento dlh má dnes hodnotu vyše 150 mld Sk.

    Pripravili sme novú pasportizáciu a systém ohodnotenia hnuteľných kultúrnych pamiatok a účinnejší spôsob kontroly nežiaduceho vývozu umeleckých diel z našej vlasti. Pripravuje sa projekt informačného a monitorovacieho systému o krajine a pamiatkach. Začali sme evidovať a pripravujeme projekty starostlivosti o historické parky, botanické záhrady a arboréta, ktorých stav nie je o nič zanedbanejší než stav našich hradov a hradných zrúcanín. Uskutočňuje sa koncepcia riešenia informačných tabúľ o trvalom informačnom označení kultúrnych pamiatok, pamätihodností a kultúrnych a prírodných pozoruhodností v ich lokalitách i na komunikáciách a v ich sídlach.

    Pripravujeme program zachovania tradícií ľudovej architektúry a regionálnych prvkov architektúry a urbanizmu v novodobej architektúre. Spracúva sa Krajinný atlas Slovenska.

    Presadili sme prijatie Deklarácie o prostriedkoch na zabránenie nezákonného vývozu, dovozu a prevodu vlastníctva kultúrnych hodnôt, ktorá bola prijatá na stretnutí ministrov kultúry krajín nedominantných kultúr Európy v Bratislave v máji tohto roku.

    Spracovali sme návrh projektu vrátenia a vyrovnania kultúrneho dedičstva slovenskej proveniencie z Českej republiky a Maďarskej republiky.

    V oblasti umenia sme spracovali koncepciu podpory nekomerčných kultúrnych aktivít a podporu pôvodnej slovenskej tvorby. Zriadili sme alternatívnu distribučnú sieť HREBENDA s dôrazom na šírenie pôvodnej slovenskej literatúry a nekomerčnej literatúry.

    Spracovali sme projekt a uskutočnili prvú fázu transformácie štátnych kultúrnych zariadení v nadväznosti na nové územnosprávne členenie Slovenskej republiky, s vytvorením nového modelu riadenia, v ktorom dominuje decentralizácia, zriadenie regionálnych kultúrnych centier a národných metodických centier. Spracovali sme koncepciu rozvoja a distribúcie diel filmového umenia s návrhom na legislatívne riešenie. Spracovali sme projekt transformácie divadelnej siete a jej alternatívy. Uskutočnil sa projekt Roku slovenskej hudby 1996, sú pripravené projekty Roku slovenského výtvarného umenia 1997 a Roku slovenskej literatúry 1998. Uskutočnili sme výstavu slovenského umenia v Rade Európy. Dobieha podujatie Présences Slovaquie - Podoby Slovenska. Podobné podujatia sa plánujú aj vo Veľkej Británii, Nemecku a v Taliansku. Sú pripravené Dni slovenskej kultúry v Ruskej federácii. Uskutočnili sme vstup našej republiky do Euromages na podporu medzinárodnej spolupráce vo filme.

    V oblasti miestnej a osobitnej kultúry spracovali sme novú koncepciu o miestnej kultúre. Pripravili sme návrh osvetového zákona. Pripravili sme programy rozvoja vidieckeho prostredia a vidieckeho turizmu aj prostredníctvom oživenia pôvodných tvorivých prvkov v oblasti ľudovej výroby a umeleckých remesiel. Rozvinuli sme vzdelávacie aktivity v oblasti oživovania tradičných ľudových výrob a umeleckých remesiel a ich výraznejšiu prezentáciu v zahraničí. Pripravili sme legislatívne podklady na návrh zákona o umeleckom vzdelávaní. Otvorili sme Medzinárodné centrum ľudových a umeleckých remesiel.

    Pripravili sme návrh na otvorenie strednej osvetovej školy s maturitou a nadstavbovým štúdiom pre potreby odborného vzdelania osvetových pracovníkov. Uskutočnili sme modelový projekt krátkodobých kurzov pre rómske obyvateľstvo.

    Bola schválená Koncepcia rozvoja múzeí menšinových kultúr riadených rezortom kultúry. Pripravujeme komparatívnu štúdiu o národnostných menšinách u nás a v zahraničí. Uskutočňujeme vydávanie národnostných príloh v maďarčine i v iných jazykoch na objektívne vyváženie informácií o postavení menšín a ich právach v našej republike. Pripravili sme projekt Systém oživenia ponuky slovenskej kultúry na jazykovo zmiešaných územiach.

    Pripravili sme návrh zákona o zahraničných Slovákoch. Bol zriadený Dom zahraničných Slovákov v Slovenskej republike so sídlom v Bratislave. Spracovali sme komplexný program starostlivosti a pomoci zahraničným Slovákom do roku 1998. Vyhodnotili sme aktuálny súpis požiadaviek zahraničných Slovákov s mimoriadnym dôrazom na zvýšenie podpory pre príslušníkov slovenských národnostných menšín v Česku, Maďarsku, Poľsku, Rumunsku, Chorvátsku, v ostatných krajinách bývalej Juhoslávie a v Ukrajine. Podieľali sme sa na príprave nového zákona o Matici slovenskej.

    Spracovali sme prehľad spôsobov financovania cirkví vo vyspelých krajinách a na to nadväzujúci návrh zásad o základných vzťahoch štátu k cirkvám a náboženským spoločnostiam. Pripravili sme prijatie rámcovej dohody medzi vládou Slovenskej republiky, gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou, ktorá umožňuje dovŕšiť spor o majetkovom vyrovnaní krívd týchto cirkví.

    Spracovali sme návrh legislatívnych a iných opatrení na podporu spoločensky žiaducej imigrácie.

    V spolupráci s Radou Európy sme usporiadali konferenciu ministrov kultúr európskych krajín v roku 1995. Následne to bola konferencia ministrov kultúr o tzv. nedominantných kultúrach. Potom sme ako predsedajúca krajina CEFTA uskutočnili stretnutie ministrov kultúry z krajín CEFTA a z krajín zaujímajúcich sa o vstup do CEFTA na jeseň tohto roku a pred niekoľkými dňami sme usporiadali konferenciu expertov kultúry európskych krajín Integračný šok. Usporiadali sme výstavu o slovenských dejinách v Rade Európy.

    Ani jednu z týchto úloh nám nepredpisovala riadna činnosť rezortu ministerstva kultúry. Verím, že tieto iniciatívy vás presvedčili, že na ministerstve kultúry sa pracuje a robí sa na projektoch, ktoré by mali naplniť všetky predstavy tých, ktorí majú vážny záujem o rozvoj slovenskej národnej kultúry.

    Vážené panie poslankyne a páni poslanci,

    cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí, aj politikov, aj vo funkcii ministrov, teda aj vo funkcii ministra kultúry, rovnako ako v poslaneckej funkcii. Iba občan ostáva, iba volič ostáva. Žiaľ, žijeme dobu hrubých dezinformácií, primitívneho ubližovania ohováraním a osočovaním. Ťažko sa občan prehrýza k pravde, ale verím, že aj teraz sa prehryzie a vo voľbách vynesie svoje rozhodnutie.

    S mojimi spolupracovníkmi sme neurobili málo, hoci sme mohli urobiť aj viac a iste sme urobili aj chyby. Vždy sme však mali na zreteli iba prospech slovenskej národnej kultúry, sledovali sme ciele, ktorých oprávnenie určite spravodlivo posúdi blízka i ďalšia budúcnosť.

    Chcem poďakovať všetkým, ktorí mi z vašich radov pomáhali. Vysoko som si vašu pomoc vážil a vážim, navzdory iným názorom. Bolo pre mňa veľkou poctou zastávať post ministra kultúry Slovenskej republiky, a ak sa tak rozhodnete, verím, že spravodlivo zvážite svoje rozhodnutie, bude pre mňa touto poctou aj naďalej.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem, pán minister.

    Vážené kolegyne, vážení kolegovia,

    tento bod nášho rokovania nie je klasickým návrhom na prerokovanie zákona, resp. jeho novely, nie je tu určený klasický predkladateľ ani spoločný spravodajca. Preto konštatujem, že pán minister podľa § 23 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky otvoril rozpravu. Do rozpravy som zatiaľ dostal iba jednu písomnú prihlášku. Podľa § 17 tohto istého zákona dostávajú slovo žiadatelia faktických poznámok bez meškania v poradí, ako sa prihlásili. Prvý v poradí je pán poslanec Zahatlan. Prosím, dajte mu slovo.

  • Vážený pán predsedajúci, ďakujem za slovo.

    Vážené kolegyne poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister,

    argumentačne ste ako minister dokázali, že máte prehľad o riadení ministerstva, ale zároveň musím uznať, že pán kolega Kňažko je lepší herec ako vy, bohužiaľ, alebo bohu vďaka. Zároveň podávam procedurálny návrh na ukončenie rozpravy. Pán predsedajúci, žiadam, aby sa o mojom návrhu hlasovalo bez rozpravy.

    Ďakujem.

  • Hlas zo sály.

  • Pán kolega, nie som z KDH, našťastie.

  • Ďakujem, páni. Tak ako je zvyklosťou v Národnej rade Slovenskej republiky, o procedurálnych návrhoch poslancov hlasujeme bez rozpravy v poradí, v akom boli podané.

    Prosím, dámy a páni, prezentujme sa a zároveň hlasujme o návrhu pána poslanca Zahatlana.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 74 poslancov. Ďalej to čítať nebudem, pretože hlasovanie neprešlo.

    Budeme pokračovať vo faktických pripomienkach tak, ako sú uvedené. Slovo má pán poslanec Hofbauer. Pán poslanec, nech sa páči.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

  • Ďakujem, pán predsedajúci.

    Na rozdiel od veľkého množstva kolegov poslancov ja som úplne rád vystúpeniu pána poslanca Milana Kňažka, pretože dokumentoval celý rad vecí. Prvú z nich, ktorá je všeobecne známa, že niet herca, ktorý by napísal dramatické dielo. Herci sú na to, aby hrali. V tom lepšom prípade odcitovali to, čo sa naučili a odmemorovali to, v tom horšom prípade aby jachtavo prečítali to, čo im napísali iní, vrátane nezmyslov, ktoré tam boli uvedené. Ja to nejdem rozvádzať, pretože by to bolo nekonečne dlhé, ale skutočne som rád, že to odznelo.

    Veľmi ma rozveselilo napríklad vyčítanie riaditeľovi Tatranskej galérie zakúpenie 155 mobílií akademického maliara, skvostného českého umelca Jaroslava Votrubu. Prosím vás, ak toto má byť dôvod na odvolanie ministra, tak sa skôr divím ministrovi Hudecovi, že toho riaditeľa galérie na hodinu nevyhodil. Ďalších vecí sa vôbec nejdem dotýkať, pretože to nemá skutočne zmysel. Ale opäť sa prihováram za uzavretie tejto rozpravy a dávam to opäť ako procedurálny návrh.

  • Ruch v sále.

  • Dámy a páni, keďže je tu opäť procedurálny návrh, prosím, prezentujme sa a zároveň hlasujme o návrhu pána poslanca Hofbauera, aby sa ukončila rozprava.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 76 poslancov. Za návrh hlasovalo 75 poslancov. Proti návrhu nehlasoval nikto. Hlasovania sa zdržal 1 poslanec.

    Konštatujem, že návrh pána poslanca Hofbauera na ukončenie rozpravy sme schválili.

    Dámy a páni, v priebehu nášho rokovania bol tu podaný návrh na tajné hlasovanie. Podľa § 27 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku je hlasovanie na schôdzach Národnej rady Slovenskej republiky verejné alebo tajné.

    Keďže pán poslanec Kňažko podal návrh, aby sme o vyslovení nedôvery pánu ministrovi Hudecovi hlasovali tajne, dávam o tomto návrhu opäť hlasovať bez rozpravy.

    Je to procedurálny návrh, pán Cabaj?

    Dámy a páni, prosím, prezentujme sa a hlasujme o návrhu pána poslanca Kňažka, aby sme tento akt vykonali tajnou voľbou.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 139 poslancov. Za návrh hlasovalo 125 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 5 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 8 poslancov. Nehlasoval 1 poslanec.

    Konštatujem, že návrh pána poslanca Kňažka sme schválili.

    Prosím, pán poslanec Cabaj. Pokoj, priatelia.

  • Vážený pán predsedajúci, žiadam 15-minútovú prestávku na poradu klubu.

  • Pán kolega, musí sa niekto k vám pripojiť, ale nikto sa k vám nepripája. Nech sa páči, pani kolegyňa Kolláriková.

  • Páni kolegovia, pripájam sa k požiadavke a takisto žiadam 15-minútovú prestávku.

  • Ďakujem veľmi pekne.

    Dámy a páni, vyhlasujem 15-minútovú prestávku. Zídeme sa tu o 22.00 hodine.

  • Po prestávke.

  • Vážené dámy a páni, vidím, že ste už pripravení na hlasovanie. Dovoľte, aby som vám ešte povedal, že na hlasovacom lístku je uvedené "hlasujem za vyslovenie nedôvery" a "hlasujem proti vysloveniu nedôvery Ivanovi Hudecovi, členovi vlády Slovenskej republiky poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky".

    Pri úprave hlasovacieho lístka budeme postupovať tak, že poslanec ponechá na hlasovacom lístku tú alternatívu, za ktorú hlasuje. Alternatívu, za ktorú nehlasuje, vodorovne prečiarkne. Iná úprava hlasovacieho lístka alebo ponechanie oboch alternatív sa považuje za neplatné hlasovanie.

    Prosím overovateľov, aby rozdali hlasovacie lístky. Takisto prosím o začatie tajného hlasovania. (Akt tajného hlasovania.)

    Pýtam sa, či má ešte niekto z vás vykonať akt tajného hlasovania. Ak nie, prosím, aby sa overovatelia odobrali do určenej miestnosti a spočítali hlasy.

    Vyhlasujem 15-minútovú prestávku.

  • Po prestávke.

  • Dámy a páni,

    dovoľte, aby sme pokračovali v rokovaní. Prosím, povereného overovateľa, aby oznámil Národnej rade Slovenskej republiky výsledok tajného hlasovania.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, milí hostia,

    na tajné hlasovanie o návrhu na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Hudecovi poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, ktoré sa konalo 17. septembra 1996, si poslanci prevzali a bolo im vydaných 139 hlasovacích lístkov. Po spočítaní hlasov overovatelia zistili, že pri hlasovaní o tomto návrhu bolo odovzdaných 62 platných hlasovacích lístkov, jeden neplatný hlasovací lístok a 76 poslancov neodovzdalo hlasovacie lístky.

    Za návrh na vyslovenie nedôvery členovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Hudecovi, poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, hlasovalo 59 poslancov. Proti návrhu na vyslovenie nedôvery hlasovali 3 poslanci. Podľa článku 88 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky alebo jej členovi je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov.

    Overovatelia konštatujú, že členovi vlády Slovenskej republiky Ivanovi Hudecovi poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky nebola vyslovená nedôvera.

    Ďakujem.

  • Ďakujem poslancovi Cingelovi za oboznámenie s výsledkami tajného hlasovania.

    Konštatujem, že podľa článku 88 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Národná rada Slovenskej republiky v tajnom hlasovaní nevyslovila nedôveru Ivanovi Hudecovi, členovi vlády Slovenskej republiky, poverenému riadením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

    Dámy a páni,

    prerušujem dnešné rokovanie. Budeme pokračovať zajtra o 9.00 hodine bodom číslo 20 - vládnym návrhom zákona Národnej rady Slovenskej republiky o premávke na pozemných komunikáciách. Myslím, že tak sme sa dohodli, keď sme prerušili rokovanie.

    Mrzí ma, že väčšina z prítomných navrhuje, aby sa rokovanie začalo o 10.00 hodine. Bohužiaľ, polovica poslancov už tu nie je, tak nevedia o tom. Budeme pokračovať o 9.00 hodine.