• Vážené pani poslankyne, vážení poslanci,

    otváram rokovanie prerušenej 13. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Skôr ako budeme pokračovať v programe 13. schôdze Národnej rady podľa schváleného programu, chcem vám oznámiť, že ukončenie dnešného rokovania sa predpokladá na 16.00 hodinu s tým, že odlet lietadla je zabezpečený na 17.00 hodinu. V rokovaní prerušenej schôdze budeme pokračovať v stredu na budúci týždeň, t. j. 7. februára o 10.00 hodine. Odlet lietadla bude v utorok 6. februára 1996 o 14.00 hodine z Košíc a o 14.40 z Popradu.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    chcem vám prečítať program, ktorý by dnes mal byť. Ako dobre vieme, mal byť na programe vládny návrh zákona Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov. Mal ho predniesť pán minister Bisák. Vzhľadom na to, že nie je prítomný, jeho list vám prečítam, tento bod programu by sme odložili na stredu budúci týždeň.

    Vážený pán predseda, dňa 2. februára 1996 som mal uviesť návrh novely zákona číslo 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby na zasadnutí 13. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Z dôvodu zdravotnej indispozície ako i časovej tiesne osloviť ďalšieho člena vlády o uvedenie horeuvedeného zákona prosím o ospravedlnenie a zároveň o určenie náhradného termínu na uvedenie návrhu zákona na tejto 13. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky.

    Vážení poslanci, chcete, aby sme o tomto hlasovali, alebo súhlasíte s tým? Nech sa páči, pán poslanec Dzurinda.

  • Pán predsedajúci, jeden odklad sme už urobili pri schvaľovaní programu a myslím, že býva obvyklým postupom, ak člen vlády nemôže, tak ho zastúpi iný člen vlády. Domnievam sa, že napríklad pán podpredseda vlády pre ekonomiku by mohol uviesť tento zákon.

  • Pán minister píše v liste, ako som vám už prečítal, že vzhľadom na to, že nestihol osloviť nikoho, vláda neposlala nikoho náhradného, tak nemôžeme. Dávam preto radšej hlasovať.

    Nech sa páči, pán Duka-Zólyomi.

  • Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcel som len to povedať, že musíme hlasovať, nie že "mali by sme". Navrhujem, aby sme hlasovali o týchto zmenách.

  • Nech sa páči, pán predseda Gašparovič.

  • Páni poslanci, že dáme hlasovať, to je v poriadku, ale keď aj odhlasujeme, že nie, tak minister tu nie je. To znamená, že by sme museli volať na vládu, aby zohnali niektorého z tých ministrov, ktorý môže prísť. A čo keď ho nezoženú? Tak nebudeme dovtedy rokovať?

  • Hlasy v sále.

  • Ale, pán poslanec, boli ste ministrom, nemuseli ste sedieť na ministerstve od rána do večera každý deň.

  • Pán predseda Národnej rady, práve preto, že som bol minister, viem, že keď som jednoducho mal povinnosti alebo problémy, tak som to povedal včas a nie je predsa problém v priebehu dňa zabezpečiť náhradu za ministra, ktorý ochorel. Je to predsa obvyklý postup. A vami navrhovaný postup je neobvyklý.

  • Ďakujem. Dáme hlasovať, či sa tento bod programu prekladá na budúci týždeň na stredu ako prvý bod.

    Nech sa páči, budeme sa prezentovať.

  • Hlasujeme za preloženie zákona na stredu.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 101 poslancov. Za návrh hlasovalo 81 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 14 poslancov. Hlasovania sa zdržali 4 poslanci. Nehlasovali 2 poslanci.

    Čiže tento návrh sme prijali. Ďakujem.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    budeme pokračovať ď a l š í m bodom programu a to je

    návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona Národnej rady Slovenskej republiky o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému.

    Návrh zákona ste dostali ako tlač 241 a správu ústavnoprávneho výboru ako tlač 241a.

    Za skupinu poslancov návrh zákona odôvodní poslanec Arpád Tarnóczy. Prosím ho, aby sa ujal slova.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, vážení poslanci,

    na program tejto schôdze Národnej rady sa dostáva návrh zákona, ktorého anabáza, ako viete, je už šiestym opakovaním pokusu skupiny poslancov o to, aby s konečnou platnosťou, pokiaľ je to vôbec možné, došlo k vyrovnaniu sa s nedávnou minulosťou existencie totalitného režimu. Chcem teda úvodom povedať, že nie snaha po pomste, ale usporiadanie pomerov, tak aby sme mali východiskovú pozíciu na stavbu právneho demokratického štátu. Chcem tiež povedať, že skupina poslancov - pán Brňák a ja - sme tento zákon neiniciovali alebo netvorili sami. Je z autorskej dielne Konfederácie politických väzňov, ktorej som členom, a využili sme preto ústavou dané právo poslanca predložiť tento zákon aj za nich. Chcel by som vysloviť vieru, že je dobrá vôľa a nie postoj a priori nepriateľa voči všetkému, čo dnes odznie na adresu toho, čomu som ja alebo čomu sme my vo väčšine prípadov verili, čím sme žili, s čím sme boli zviazaní a vzhľadom na stav svetovej politiky sme sa zmierili s myšlienkou, že zmena v dohľadnom čase niekoľkých generácií je vôbec nemožná.

    Predkladaný návrh zákona nepatrí do kategórie sankčných, ale do kategórie etických noriem a podľa noriem európskej, teda kresťanskej civilizácie máme posúdiť a, verím, aj prijať predložený návrh zákona. Úvodom mi dovoľte zdôrazniť, že k predloženiu návrhu zákona nás nevedie nenávisť ani snaha po pomste, ale výhradne pociťujeme zodpovednosť pred sebou samými, pred našimi spoluobčanmi, pred dejinami, aby sme sa nestali spoluzodpovednými za zamlčovanie závažných a odsúdeniahodných zločinov páchaných v mene ideológie triedneho boja a boja proti západnému imperializmu a v duchu vtedajšieho šéfa komunistickej strany a štátu Gottwalda a Širokého, citujem: "Najhumánnejším poslaním tejto revolúcie (rozumej Február 1948) je nemilosrdne biť a pobiť predstaviteľov reakcie a buržoázie, ktorých treba fyzicky vyhubiť."

    Pre triednych nepriateľov, živnostníkov, samostatne hospodáriacich roľníkov (rozumej kulakov) bol promptne vypracovaný a sovietskymi poradcami schválený zákon číslo 247 o zriadení TNP, teda táborov nútených prác, kde bez súdu z rozhodnutia revolučných národných výborov boli väznení občania do doby, pokiaľ príslušný stranícky funkcionár neuznal väzňa za prevychovaného. Korunou tohto bezprávia bol nový Trestný zákon z roku 1950 a Trestný poriadok, v ktorom upravili účel trestu tak, že jeho zmyslom bolo zneškodnenie nepriateľov pracujúceho ľudu, t. j. ľudí obvinených zo spáchania protištátnej trestnej činnosti, na čo stačil nežiaduci triedny pôvod. Títo väzni boli držaní v špeciálnych väzniciach Štátnej bezpečnosti alebo vo zvláštnych oddeleniach súdnych väzníc vyhradených Štátnej bezpečnosti. V týchto väzniciach platil osobitný režim a ich zmyslom bola faktická likvidácia nepohodlných osôb za použitia všetkých prostriedkov, teda aj fyzického mučenia, známeho vám viac z titulov filmov s tematikou druhej svetovej vojny, z vyšetrovní gestapa.

    A propos, na margo: rozdiel v dennej gramáži chleba medzi spomínanými zariadeniami Štátnej bezpečnosti a táborom v Osvienčime Majdankom, ktorý bol najhorším, bol v neprospech našich zariadení - 30 gramov. Počet zastrelených, ubitých na smrť pri výsluchoch, zavraždených vo výkone trestu je v štatistických číslach k počtu obyvateľov Slovenska porovnateľný s obeťami druhej svetovej vojny. Slovensko a teda i Československo nebolo ostrovom. Chcem povedať, že obdobie vlády totality bolo riadené z Moskvy a bolo politikou s cieľom dobyť svet. Bola to otázka ideológie alebo program skupiny či skupín provokujúcich revolúcie, odboj za účelom získania vlády, majetku a správy nad životom občanov sveta?

    V právnej terminológii je možné nazvať predmetné konanie aj ako organizovaný zločin, ktorý počtom svojich obetí prekonal aj počet obetí druhej svetovej vojny, a to viac ako dvakrát.

    V preambule návrhu zákona je v bode D uvedené najdôležitejšie posolstvo, citujem: "Zamedziť, aby nikdy nedošlo k pokusom o obnovu komunistického systému v akejkoľvek podobe." Treba si preto uvedomiť, že história a civilizácia zaradila komunizmus k najväčším kataklizmám sveta, fašizmu a nacizmu.

    Vážení poslanci, návrh tohto zákona reaguje na pád komunistického režimu v bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republike a v celej tzv. východnej Európe a v bývalom Sovietskom zväze. Väčšina zákonodarných zborov postkomunistických štátov už tento akt vyrovnania má za sebou. Z uvedeného je preto pre nás najzaujímavejším zákon prijatý v Českej republike, lebo pomenúva fakty v čase a obsahu totožné s našou históriou, spod vedenia jedného ÚV KSČ. Dnes náš parlament stojí pred skúškou úprimnosti z vyznania sa k osobnému a tým aj občianskemu postoju k preambule Ústavy Slovenskej republiky, ktorou sa hlásime k odkazu svätých Cyrila a Metoda a k európskej civilizácii.

    V rozprave k zahraničnej politike na minulom zasadnutí odznel fakt, že zahraničná politika sa robí doma. Platí to, podľa mňa, hlavne o postoji k tomuto zákonu. Iste nerezonuje tým, čo veria v "Es kommt der Tag", ale ja verím, že v tomto parlamente sme len tí z vôle ľudu tejto krajiny, ktorí spolu s občanmi bývalého komunistického bloku dali "vale" totalite, ozbrojenej moci, ideológii vykynoženia nepriateľov a a ideológii štátnych vrážd.

    Vážení poslanci, mravný svet, cez prizmu ktorého predložený návrh musíme chápať, by v chápaní legislatívnej funkčnej normy mohol mať vytknuté nedostatky, ale, a to sa už opakujem, je apoteózou kategorického mravného imperatívu v jeho zápase o filozofiu našich a budúcich dní. Prijatie zákona je tiež faktickou hrubou čiarou za minulosťou. Slovensko je odsúdené na šťastnú budúcnosť, ako to verím, v šťastnom štáte musia byť šťastní občania a bez vyrovnania sa s minulosťou to nejde, a preto vás žiadam v mene tých umučených a väznených, ich rodín a priateľov, aby ste zákon prijali.

    Na záver chcem poznamenať, že návrh zákona je proti pôvodnej textácii upravený o obdobie dotknuté, teda zmenené od februára 1948, čiže odmieta kolektívnu vinu a zahrnuje aj obete z čiernej listiny za protikomunistický odboj v roku 1968. Týmto sa návrh zákona vyrovnal s námietkami a požiadavkami poslancov a občanov pri minulých prerokúvaniach.

    Celkom na záver chcem povedať spolu s profesorom Wiesenthalom, "že som to prežil".

    Ďakujem.

  • Ďakujem pánu poslancovi Tarnóczymu. Prosím spoločného spravodajcu výborov poslanca Pavla Hrušovského, aby informoval o výsledku prerokovania návrhu zákona v ústavnoprávnom výbore. S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Mikloško.

  • Chcem sa ako predseda poslaneckého klubu KDH ospravedlniť za neprítomnosť pána poslanca Hrušovského, pretože sme počítali s tým, že prvý bod programu je iný. Prosil by som, keby mohol spravodajskú správu predniesť a byť spravodajcom pán doktor Brňák.

  • Áno, ďakujem. Dám hlasovať o tomto návrhu. Nech sa páči, pán poslanec Mikloško.

  • Teraz som dostal správu, že pán Hrušovský je v šatni. Keby sme minútu počkali.

  • Dobre, ďakujem. Nech sa páči, pán poslanec Harach.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Chcem len oznámiť, že hlasujem náhradnou kartou číslo 4.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán poslanec Hrušovský.

  • Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia,

    dovoľte mi, aby som vám predniesol správu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona Národnej rady Slovenskej republiky o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému.

    Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona Národnej rady Slovenskej republiky o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému pridelil predseda Národnej rady svojím rozhodnutím číslo 500 z 5. septembra 1995 na prerokovanie všetkým výborom Národnej rady Slovenskej republiky s výnimkou Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky po doručení stanoviska vlády. Zároveň určil ústavnoprávny výbor ako príslušný skoordinovať stanoviská výborov, ktoré sa majú premietnuť do spoločnej správy.

    Novým rozhodnutím číslo 520 z 13. septembra 1995 predseda Národnej rady pozmenil pôvodné rozhodnutie číslo 500 v časti A o pridelení návrhu tak, že uvedený návrh prerokuje iba ústavnoprávny výbor. Ústavnoprávny výbor Národnej rady rokoval o návrhu spoločne s návrhom skupiny poslancov na vydanie zákona Národnej rady o protikomunistickom odboji, tlač číslo 100, ktorú sme prerokúvali na minulom pléne Národnej rady, na vydanie zákona o pocte a odškodnení obetiam protiprávneho konania politického režimu v rokoch 1948 až 1989 s tým, že rokovanie bolo opakovane prerušené, pričom výbor odporučil predkladateľom tlače 241 konzultovať návrh s predkladateľmi tlače číslo 100 a s predkladateľmi tlače 228 v gescii ústavnoprávneho výboru. Posledné rokovanie výboru o návrhu (tlač 241) sa uskutočnilo 31. 10. 1995, keď bol návrh prerokovaný a prijalo sa uznesenie, v ktorom ústavnoprávny výbor vyslovil s návrhom súhlas a odporúča Národnej rade jeho schválenie so zmenami a doplnkami uvedenými v spoločnej správe číslo 241a.

    Odporúčam, pán predseda, aby ste otvorili rozpravu k predloženému návrhu zákona.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pánu poslancovi Hrušovskému a prosím ho, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov výborov.

    Vážené pani poslankyne, páni poslanci,

    otváram rozpravu o šestnástom bode programu. Do rozpravy sú prihlásení dvaja diskutujúci. Nech sa páči, pán poslanec Cuper. Pripraví sa pán podpredseda Húska.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni,

    vyrastali sme v presvedčení, že existujú iba absolútne pravdy. Vždy bola iba jedna pravda a tá bola absolútna, o ktorej sa nesmelo ani veľmi diskutovať. Po novembri 1989 sme začali budovať demokratickú a pluralitnú spoločnosť a tá si žiada prejsť od systému absolútnych právd k systému pravdy objektívnej alebo objektivizovanej, ktorá sa má rodiť zo vzájomného dialógu a vzájomného pochopenia, pretože v pluralitnej spoločnosti by mala existovať len objektívna pravda. K takejto objektívnej pravde by sme mali dospieť aj pri posudzovaní návrhu zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Ja viem, že tak ako celá spoločnosť, aj táto vážená snemovňa je rozdelená na dva krajné póly, ktoré majú rozdielne alebo diametrálne rozdielne názory na to, či takýto zákon je potrebný, alebo nie je potrebný.

    Ak odhliadneme od týchto extrémnych názorov, myslím si, že väčšina stredu je schopná zhodnúť sa na tom, že doba, ktorú sme žili, niektorí dlhšie, niektorí kratšie (a ja už mám tiež takmer polstoročie), nebola normálna. Možno nebola ani taká, ako ju nazývajú niektorí iní. Ale v každom prípade, aby sme nedochádzali k takým pravdám, ktoré sa pertraktujú o období prvej Slovenskej republiky, s ktorou sa nebola schopná vyrovnať predchádzajúca totalitná vláda alebo predchádzajúce totalitné vlády, treba sa s predchádzajúcim obdobím vyrovnať aj takouto formou zákona, aby sa určil rámec, aj právny rámec budúcim diskusiám historikov, vedcov, ale aj obyčajných ľudí. V neposlednom rade to bude aj morálne zadosťučinenie tým, ktorí v predchádzajúcom systéme trpeli.

    Predkladaný zákon po pozmeňovacích návrhoch, ktoré chcem predniesť, by bol budovaný výlučne na princípe individuálnej, a nie kolektívnej zodpovednosti, a preto si myslím, že by mohol byť prijateľnou platformou, na ktorej by sa parlament mohol zjednotiť.

    Moje pozmeňovacie návrhy budú nasledovné. V úvodnej preambule v druhom odseku nahradiť slová "oceniť obete" slovami "vyjadriť mimoriadnu úctu obetiam". V piatom odseku preambuly nahradiť slová "komunistického systému" slovami "totalitných systémov". V šiestom odseku preambuly vypustiť slová "jej vedenie i členovia". V siedmom odseku preambuly vypustiť slová "za teror vykonávaný proti nositeľom iných názorov, než aké zodpovedali učeniu marxizmu-leninizmu, za devastáciu hospodárstva". V deviatom odseku preambuly nahradiť odsekom, ktorý znie: "porušovali občianske práva a slobody". V desiatom odseku preambuly nahradiť slovo "porušoval" slovom "porušovali", obdobne v celom ďalšom texte preambuly nahradiť tvary slovies v 3. osobe jednotného čísla tvarmi v 3. osobe množného čísla.

    Ďalej v § 1 vypustiť ods. 1. V § 1 ods. 2 nahradiť slovo "zločinnou" slovami, "ktorá nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny, a to aj na ľudských právach a slobodách". Samozrejme, ostatné prečíslovať. Ďalej vypustiť ustanovenie § 3 a 4, ostatné paragrafy prečíslovať. V § 7 za slovo "zodpovednosti" upraviť nasledujúci text nasledovne: "tých, ktorí sa trestných činov dopustili." Ostatok vypustiť.

    Vážení páni poslanci, vážené panie poslankyne, samozrejme, žiadam jednotlivé pozmeňovacie návrhy dať na osobitné hlasovanie. Dúfam, že moje pozmeňovacie návrhy podporíte a že zákon schválime.

  • Ďakujem pánu poslancovi Cuperovi. Ďalší sa prihlásil pán podpredseda Húska. S faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Pittner.

  • Ďakujem za slovo. Nestačím sa čudovať tomu, čo práve pred chvíľou predniesol pán poslanec Cuper. Na jednej strane hovorí, že odporúča, aby sa návrh zákona prijal, že chce urobiť za minulosťou hrubú čiaru, a na druhej strane - ak sa dotknem len tých pozmeňovacích návrhov, ktoré menia zmysel celého zákona, ktoré tu uvádzal a za ktoré plédoval, aby sme hlasovali, - pýtam sa o čo vám, pán poslanec Cuper, vlastne ide. Ak chcete vypustiť § 1, kde sa práve za toto všetko odsudzuje režim, ale na druhej strane pripúšťate, aby boli istým spôsobom označení komunisti, tak potom vlastne je to totálne neporozumenie, pretože režim založený na takej ideológii, aká bola a aká je všeobecne uznávaná v demokratickom svete za trestuhodnú a odsúdeniahodnú, tento režim to spôsoboval a tí jednotliví komunisti mnohokrát boli práve obeťou toho istého režimu. A ak nechcete odsúdiť režim, potom v tomto zákone niet o čom hovoriť.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán podpredseda Húska.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia,

    chcem sa prihovoriť za to, aby sme tento zákon prijali. S prípadnou úpravou, s prípadným doplnením, ale v každom prípade aby sme ho prijali. Priatelia, nejde teraz o to, že by sme chceli dosiahnuť riešenie, ktorým sa celkom špecificky odsudzuje ako vytrhnutý z kontextu režim minulý, totalitný, režim ovplyvňovaný komunistickou ideológiou. Ide jednoducho o to, aby sme skutočne zaujali tento postoj pri vedomí relativizmu takéhoto hodnotenia. My si celkom normálne musíme uvedomiť, že aj v minulosti sa diali mnohé a mnohé prečiny, prečiny proti ľudskosti, ale aj v minulosti sa našli potom sily, ktoré vždy boli vstave povedať pardon.

    Myslím si, že ide práve o to, aby sme v mene štátu, ktorý bol zneužitý na takýto spôsob, boli vstave povedať tento pardon voči ľuďom. Pritom vôbec, ani na chvíľu by som nechcel zdôrazňovať, že je to celkom vnútorná záležitosť toho režimu. Je nesporné, a to konštatujú významní myslitelia tejto doby, že platí určitá závislosť, ktorú dokonca charakterizujú podľa tzv. Curieho zákona symetrie, že zúfalá situácia rodí zúfalé ideológie.

    Táto totalitno-komunistická ideológia bola naozaj ideológia, ktorá vznikla na základe zúfalých pomerov, zúfalých sociálnych pomerov vo všetkých industrializujúcich sa krajinách. To znamená, nemôžeme vychádzať len z predpokladu, že je to len vnútorné zavinenie. Bolo mnoho necitlivých bezcitných ľudí, organizácií, ktoré uspôsobovali tzv. moderný život, priemyselný život tak, že bol necitlivý k sociálnym problémom a k sociálnym situáciám ľudí. To znamená, že tento režim mal, samozrejme, svoje korene v predchádzajúcom ranom kapitalistickom systéme a toto treba tiež vidieť a my to aj chceme zdôrazniť, a preto sa vedome hlásime k takému riešeniu, aby nebola odsudzovaná kolektívne celá doba v takomto zmysle slova, teda aby sme nevykonávali akt kolektívnej viny. Ale na druhej strane vás zároveň prosím, aby sme našli toľko vnútornej sily povedať, že odsudzujeme tých jednotlivcov, ktorí používali tento systém nato, aby znižovali ľudskú dôstojnosť a aby spôsobili utrpenie druhým ľuďom.

    Ja sám som bol jeden zo spoluautorov predložených návrhov na riešenie tohto problému a okrem toho som trikrát predkladal aj návrh na riešenie problematiky PTP, to znamená ľudí, ktorí boli násilným spôsobom odvelení do pracovných vojenských útvarov a v týchto pracovných vojenských útvaroch museli konať v podstate bez obmedzenia času a vlastne až po smrti Stalina a Gottwalda došlo k zmene rozhodnutia, ktorým tzv. pridržanie na vojenské cvičenie bez stanovenia času bolo vlastne toto svojvoľné riešenie odstránené.

    Prosil by som vás všetkých, aby ste zohľadnili túto skutočnosť a zároveň by som prosil aj príslušníkov Strany demokratickej ľavice, aby nechápali tento prístup ako snahu paušálneho odsúdenia všetkých členov vtedajšej komunistickej strany. Vieme, za akých okolností a životných situácií museli mnohí ľudia robiť, treba to chápať a netreba spájať so všetkými ľuďmi, ktorí boli v tejto strane, zločiny, ktoré sa v tom období, hlavne v období vrcholenia studenej vojny, vykonali.

    Prosím vás preto, aby ste všetci zvážili a aby ste pomohli prijať tento zákon tak, aby sme mohli vysloviť jednak jasné nie týmto totalitným praktikám a vyslovili jasnú úctu a vďaku ľuďom, ktorí sa snažili hájiť humanitné princípy v našej spoločnosti.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pánu podpredsedovi Húskovi. Nech sa páči, pán poslanec Šimko. Pripraví sa pani Lazarová.

  • Vážený pán predsedajúci, dámy a páni,

    viac ako šesť rokov po ústavnom ukončení obdobia, ktorého režim, metódy politickej praxe, ale i každodenný život našich občanov bol určovaný po celé desaťročia jedinou politickou organizáciou - komunistickou stranou - znovu a opakovane vzniká úsilie zúčtovať s týmto temným dejinným obdobím. Treba to povedať jasne. Bolo to skutočne obdobie nesmierneho utrpenia miliónov ľudí. Tí, čo na svojich bedrách niesli najhoršie bremeno onoho režimu a prežili, celkom pochopiteľne požadujú účasť, uznanie a azda zo strany ich trýzniteľov i slovíčko "odpusť". Tak akosi sa zrodila idea tohto zákona. Celkom pochopiteľne si kladie za cieľ odsúdiť to, čo našim predkom a starším bratom spôsobovalo utrpenie, a vyjadriť im účasť a úctu. Ich bolesť bola tvrdou modlitbou za slobodu a lepšie časy. To je čistý zámer zákona tak, ako sa pripravoval vlastne po celých uplynulých šesť rokov.

    Čo však z neho máme pred sebou dnes? Iba slepý nevidí, že z myšlienky o morálnom zadosťučinení sa stal predmet stranícko-politického boja. Nesmie prejsť jeden zákon, musí ten, ktorý predkladá väčšina. To je logika väčšiny. Namiesto pravdivej reflexie o minulej dobe stáva sa zákon pingpongovou loptičkou súčasného politického zápasu. Zjednodušujúco a nepravdivo utvára politický tlak na jednu stranu, práve tú, ktorá sa podľa mňa celkom poctivo usiluje o prekonanie ťažkého dedičstva minulosti, akoby tí ostatní s našou spoločnou históriou už nemali nič spoločné.

    Ale, dámy a páni, každý človek, ktorý tu žil, musí poznať i mieru vlastnej zodpovednosti za kompromisy, slabosti, či azda i nedobré skutky. Diali sa naozaj zverstvá. Popravy, žaláre, to neboli iba tresty pre politickú opozíciu, režim drvil bez výberu. Pozoruhodný je napríklad údaj, ktorý na pléne Ústredného výboru KSČ v apríli 1956 povedal Vasiľ Biľak, že iba v prešovskom kraji bolo v rokoch 1952-53 podaných 24 tisíc trestných oznámení väčšinou na tzv. drobných ľudí. Nebolo to panské huncútstvo, bol to masový teror.

    Takéto politické metódy si naozaj zaslúžia tvrdý súd. Treba odsúdiť režim, ktorý umožnil ich používanie, i tých, ktorí ich neváhali použiť. Ale pozor, nielen vtedy, keď sa to hodí! Ak tieto politické metódy porušujú ľudské práva, gniavia dôstojnosť človeka, tak to platí nielen v určitom dejinnom období. Treba ich odsúdiť navždy.

    Teror obdobia, ktoré zjednodušene označujeme ako komunistické, sa začínal tak ako každý teror: masívnym budovaním tajnej polície, odpočúvaním telefonických hovorov, domovými prehliadkami, sledovaním opozičných názorov politických strán, ba dokonca v bohatej histórii československého gulagu nájdeme i únos známej osobnosti. Dr. Vladimír Clementis, minister zahraničných vecí, najskôr vlastne ani nebol zatknutý. Uniesli ho s vedomím Klementa Gottwalda v úsilí kompromitovať ho v rozhovore s fingovaným dôstojníkom americkej tajnej služby. Gottwald sa vraj náramne pobavil nad zásadovosťou odpovedí obete. Iste si všetci pamätáme, ako Clementis skončil - na šibenici.

    Dámy a páni, návrh, o ktorom rokujeme, predložili členovia politického zoskupenia budujúceho tajnú službu po vzore svojich komunistických predchodcov. Zoskupenia, ktoré vytrvalo bráni, aby sa táto organizácia dostala pod riadnu pluralitnú parlamentnú kontrolu. To nie je vonkoncom maličkosť. Vie tu niekto odhadnúť, koľkí z nás a i z vás, vládnej koalície, majú odpočúvané telefóny? Koľkí z tých stoviek ľudí, čo sa tu po tieto dni prechádzajú po chodbách parlamentu, sú príslušníkmi či agentmi Slovenskej informačnej služby, poctivo sledujúci každý náš krok? Neprekáža vám odsudzovať zločiny komunizmu a pritom sa bez väčšieho pátrania zmieriť so škandalóznou domovou prehliadkou v sídle predsedu Konferencie biskupov Slovenska, hoci na to nebol jediný právny dôvod? Zdá sa vám úplne normálne, že pred piatimi mesiacmi bol násilne odvlečený občan Slovenska do zahraničia, syn prezidenta republiky, pričom vyšetrovatelia jeden za druhým boli odvolávaní, pretože narazili na neklamné dôkazy o účasti Slovenskej informačnej služby, jej príslušníkov a techniky v tomto únose?

    Vážení kolegovia, ak svoj návrh myslíte úprimne, tak treba neľudské metódy v politickom živote odsúdiť, nech sa používajú kedykoľvek. Preto navrhujem tento komplexný pozmeňovací návrh k tlači číslo 241:

    Po prvé. Pôvodný text preambuly návrhu zákona nahradiť nasledujúcim textom:

    "Národná rada Slovenskej republiky, vedená úsilím oceniť obete komunistického a každého zločinného režimu, priznať im významný podiel na obnove slobody a demokracie, uložiť do pamäti národa utrpenie a obete tisícov občanov, zamedziť, aby nikdy nedošlo k pokusom o obnovu komunistického alebo obdobného zločinného režimu v akejkoľvek podobe a uvedomujúc si povinnosť vyrovnať sa s komunistickým totalitným režimom a jeho stále prežívajúcim dedičstvom vyhlasuje, že Komunistická strana Československa a Komunistická strana Slovenska, ako i tí, ktorí sa po roku 1989 pokúšajú znovu oživovať metódy jej politiky, sú zodpovední za spôsob vlády v našej krajine od roku 1948, a to najmä za cieľavedomé ničenie tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, za úmyselné porušovanie ľudských práv a slobôd, za justičné zločiny vykonané v politických procesoch, za teror vykonávaný proti nositeľom iných názorov, než aké zodpovedali tomu, čo hlásala, či hlása vládna politická garnitúra, za devastáciu hospodárstva, za zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy, kultúry a masovokomunikačných prostriedkov na politické a ideologické účely.

    Národná rada Slovenskej republiky si je vedomá, že pre komunistický režim a pre tých, ktorí sa jeho metódy usilujú oživovať, je charakteristické: nedávať občanom možnosť slobodne vyjadriť politickú vôľu, nútiť ich verejne vyhlasovať svoj súhlas aj s tým, čo považujú za klamstvo a za zločin, a to prenasledovaním alebo hrozbou perzekúcie voči nim samotným i rodinám a blízkym, porušovať základné zásady demokratického právneho štátu, medzinárodné zmluvy i svoje vlastné zákony, zneužívať na prenasledovanie mocenské nástroje, a to najmä obmedzovaním osobnej slobody, žalárovaním vo väzniciach a táboroch nútených prác, používaním brutálnych vyšetrovacích metód, ba i vraždením a popravovaním, zraňovaním i usmrcovaním občanov pri pokusoch o útek do zahraničia, využívaním spravodajskej služby a iných štátnych orgánov a zložiek na nezákonné zasahovanie do práv a slobôd občanov, ako i zabezpečovaním beztrestnosti pre tých, ktorí sa tohto zasahovania dopúšťali, násilným zadržiavaním predstaviteľov cirkví a náboženských spoločností v sústreďovacích táboroch, ako i ďalším obmedzovaním ich slobôd, násilným vysťahovaním občanov v akcii B, bránením v práve slobodne vycestovať do zahraničia, ako i v práve slobodného návratu do svojej vlasti, zneužívaním pomocných technických práporov na svojvoľné predlžovanie výkonu základnej vojenskej služby, od roku 1968 v spojení s cudzou mocnosťou a za pomoci okupačných vojsk dlhodobým prenasledovaním občanov vedených na osobitných zoznamoch spolu s ich rodinnými príslušníkmi, odnímaním práv, ktoré sú podľa medzinárodných zmlúv neodňateľné a nescudziteľné, privilegovaním svojmu režimu blízkych občanov pred ostatnými občanmi, obmedzovaním slobody prejavu, práva na informácie, slobody spolčovania, zhromažďovania, petičného práva, slobodnej súťaže politických síl a mnohých ďalších práv a slobôd, uzniesla sa na tomto zákone:"

    To je prvý bod týkajúci sa preambuly. Druhý bod, § 1 prvý odsek znie:

    "Spôsob uplatňovania moci vychádzajúci z komunistickej ideológie, ktorý začal rozhodovať o riadení štátu a o osudoch občanov v bývalom Československu od 25. februára 1948, je vždy zločinný, nelegitímny a zavrhnutiahodný."

    Druhý odsek: "Komunistická strana Československa, Komunistická strana Slovenska, rovnako ako všetky politické organizácie podnecujúce akúkoľvek formu rasovej, triednej či národnostnej nenávisti, sú vždy zločinnými organizáciami a režim, ktorý utvárajú, je vždy zločinný.".

    Po tretie - § 2 odsek 1 znie: "Odpor občanov proti komunistickému a akémukoľvek zločinnému režimu prameniaci v demokratickom presvedčení, prejavujúci sa odbojom, pomocou prenasledovaným alebo inou činnosťou vo vnútri štátu alebo v zahraničí samostatne, alebo v spojení s demokratickou mocnosťou, je vždy legitímny, morálne oprávnený a je hodný úcty."

    Druhý odsek: "Každý, kto bol komunistickým alebo akýmkoľvek zločinným režimom nespravodlivo postihnutý, prispieva k jeho pádu a k znovunastoleniu demokracie na Slovensku a nepodieľa sa na jeho zločinoch, patrí mu za to vďaka."

    Po štvrté - § 3 znie: "Vo vstupnej hale Národnej rady Slovenskej republiky sa umiestni tabuľa s textom: "Tí, čo aktívne alebo svojím utrpením bojovali, bojujú, či budú bojovať proti komunistickému alebo akémukoľvek zločinnému režimu, majú zásluhu na jeho páde a na znovunastolení demokracie na Slovensku, patrí im za to vďaka."

    Po piate - v § 4 vypustiť text: "Do 29. decembra 1989."

    Vážené dámy, vážení páni,

    ak navrhujete odsúdiť neľudské politické metódy, ktoré sa používali v časoch komunizmu, a myslíte to naozaj úprimne, tak vám nebude robiť problém odsúdiť ich použitie kedykoľvek, hoci i teraz. Som presvedčený, že v takom prípade sa v tejto snemovni nenájde jediný poslanec, ktorý by nehlasoval za. Ak však chcete odsúdiť iba násilie minulosti, a o dnešku cudne mlčať, to je farizejstvo. Neverím potom úprimnosti vašich úmyslov. Pre Kresťanskodemokratické hnutie je v takom prípade kapitola zákona o protikomunistickom odboji v tejto dobe uzavretá. Vrátime sa k nej až vtedy, keď bude politická vôľa odsúdiť každú neprávosť, nielen tú, čo sa politicky hodí.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujeme. Budete mať možnosť po budúcich voľbách. Nech sa páči, pán Brňák.

  • Dovoľte mi, vyjadriť sa v krátkosti k vášmu vystúpeniu, pán poslanec Šimko. Dovolím si povedať niečo možno subjektívne a z vašej strany ináč vnímané, ale pociťujem povinnosť to povedať. KDH nikdy nechcelo a nechce prijať zákon o protikomunistickom odboji. Vždy, keď bola príhodná politická situácia na to, aby takýto zákon bol prijatý, KDH bolo tým jazýčkom na váhach a vždy sklamalo. Dovoľte mi pripomenúť: Po novembri 1989 KDH aj VPN mali reálnu politickú moc nato, aby takýto zákon schválili. Nestalo sa.

    Po druhé. V čase Moravčíkovej vlády - v záujme zištnom, politickom ste ustúpili od tejto vašej "principiálnej požiadavky" a taktiež ste nepodporili vo vhodnej politickej klíme schválenie tohto zákona.

    Po tretie. V súčasnosti, keď je opätovne priaznivá politická klíma, aspoň si myslím, na schválenie tohto zákona, vnášate svoju opozičnú nenávisť proti koalícii a tým sa snažíte umývať si ruky aj nad týmto zákonom.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Faktická poznámka - pán poslanec Cuper.

  • Chcel som len povedať, že ak niekto vystúpi v tejto snemovni s takýmto prejavom, lebo to neboli pozmeňovacie návrhy, ja to pokladám za politický prejav, mám dojem, že taký človek žije asi na Mesiaci, ale nie v tejto slovenskej spoločnosti v roku 1996. A v tomto smere ľutujem, že som sa snažil vniesť nejaký taký princíp, ktorý by zjednotil obidve nezmieriteľné krídla tejto snemovne, aby hlasovali za zákon, pretože tu sa treba ospravedlniť obetiam, pán kolega Šimko, a neinkriminovať ďalších alebo vytvárať ďalšie obete len preto, že niekto sa nedostal k moci a je preto urazený.

    Ďakujem pekne.

  • Ďakujem pekne. Chcem len povedať pánu Brňákovi: Samozrejme, hovorí tu o veciach, ktoré sa týkali procedúry prijímania zákona a na tie máme rozdielne názory, je to logické, lebo sme rozdielne politické strany a na rozdielnych stranách takpovediac politickej barikády, ale nevyjadrili ste sa k tomu základnému, k tomu problému, či chcete tie metódy, ktoré používal režim, ktorý odsudzuje tento zákon, odsúdiť vždy, alebo iba v určitom dejinnom období.

  • Ďakujem. Pán poslanec Rosival, nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo. Chcem využiť sériu faktickým poznámok a poprosiť pána poslanca Cupera alebo niekoho iného z predkladateľov, aby počas rozpravy nezabudli odpovedať na otázku pána poslanca Pittnera. Myslím si totiž, že pán Pittner mal absolútnu pravdu a že je škoda alebo je na ujmu kvality tohto zákona vyradiť § 1, ktorý hovorí o odsúdení režimu, komunistického režimu, pretože všetci dobre vieme, napríklad tu spomínaný Vladimír Clementis bol komunista, bol obeťou komunistického režimu a tých obetí medzi komunistami bolo viac, Clementis nebol jediný. Takže toto považujem za veľmi vážnu výhradu pána Pittnera a pripájam sa k nemu, že tá zmena, ktorú pán Cuper navrhoval, nie je oprávnená.

  • Ďakujem. Pán poslanec Mikloško, nech sa páči.

  • Pán poslanec Brňák, prepáčte, v prvom rade Kresťanskodemokratické hnutie sa necíti povinné zodpovedať vám, ktorý ste tri-štyrikrát zmenili stranícky dres, ktorý ste mali možnosť v dvoch-troch obdobiach tento zákon nastoliť, samozrejme, ste ho nenastolili. Čiže v tomto smere vy nás súdiť nemôžete.

    Takisto ste mlčali prvý čas, keď sme dali tento zákon, mlčali ste aj teraz, rok. To je prvá vec.

    Druhá vec: KDH na rozdiel od vás rozlišuje. Rozlišuje, čo znamená odsúdiť jednu minulosť, ale zároveň odsúdiť ju s ľuďmi, ktorých vláda robí protizákonné domové prehliadky aj v cirkvi, čo sú zatiaľ najbrutálnejšie výpady voči cirkvi od roku 1989, a KDH už duplom bude zvažovať, či môže hlasovať za takýto zákon s ľuďmi, ktorí, ako včera znovu potvrdil premiér Mečiar, idú prijímať zákon na ochranu republiky. V tomto smere svedomie KDH je trošku iné ako vaše svedomie a je váš problém, ako to vy posudzujete, ale my ideme svojou cestou.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán Cuper.

  • Chcem odpovedať pánu poslancovi Rosivalovi. Ja netrpím fóbiou, aby som nebol hlasoval aj za § 1 tohto zákona. Ak som sa definitívne rozhodol, že ho navrhnem vypustiť, tak len preto, aby som vyhovel inej časti tejto snemovne alebo názorovému spektru, a myslel som, že tým sa stane pre nich prijateľnejší. Samozrejme, uvedomoval som si to, že toto obdobie v zákone je zhodnotené inde. Uvedomujem si rozdiel práve medzi režimom a jednotlivcami, ak odsúdime režim, nebudeme ikriminovať jednotlivých ľudí. Samozrejme, prijateľnejšie bolo odsúdiť režim ako jednotlivých členov. Ale nič tomu nebráni, aby ste navrhli iný pozmeňovací návrh a ja som ochotný ho podporiť.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán poslanec Hofbauer.

  • Ďakujem, pán predsedajúci. Domnievam sa, že hlavnou konštrukciou KDH nie je konštrukcia, ale deštrukcia - deštrukcia politická, deštrukcia náboženská, deštrukcia parlamentná. Tomu zodpovedá aj vystúpenie pána Šimka a ja ho hodnotím na tej úrovni, ako je, a na tej filozofii koncepcie hnutia, ktorú zastáva. Ale je typické, že keď prichádza ku konštruktívnemu rokovaniu o vecnej problematike, tak KDH vystúpi s niečím, čím chce toto rokovanie roztrieštiť, čo sa mu na hanbu ostatných aj často darí.

    A domnievam sa, že by sme sa mali vrátiť k tej problematike, k tomu zákonu, ktorý bol predložený, a nie ku kompilátom znôšky minulosti, súčasnosti, budúcnosti a hypotéz, ktoré tu odzneli z úst pána Šimku. Myslím, že je to bezpredmetné.

  • Ďakujem. Pán Rosival, nech sa páči.

  • Ďakujem. Ja sa znovu vrátim k otázke formulácie odsúdenia komunistického režimu. Z môjho pohľadu predsa práve táto formulácia stiera alebo oslabuje pocit kolektívnej viny alebo názor na kolektívnu vinu. Zdá sa mi, že odsúdenie komunistov je neprijateľné pre časť našej verejnosti, ale odsúdenie komunistického režimu by podľa mňa malo byť prijateľnejšie. Veď predsa skutočne, ako som hovoril, Vladimír Clementis nebol jedinou obeťou komunistického režimu, jediným komunistom, ktorý sa stal obeťou. Tých členov strany, ktorí sa stali nakoniec obeťou komunistického režimu, členov komunistickej strany, ktorí trpeli tak či onak, tých predsa bolo oveľa viac a tá formulácia odsúdenia komunistického režimu by teda mala byť oveľa prijateľnejšia aj pre bývalých členov strany, keď si uvedomíme, koľkí komunisti trpeli vlastným režimom.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Pán poslanec Mikloško.

  • Cítim potrebu zareagovať na pána poslanca Hofbauera, ktorý povedal svoje vystúpenie a ušiel. Chcem povedať nasledovné.

    Pán poslanec Hofbauer bol do januára 1990 členom komunistickej strany. Vystúpil z nej a ja sám som sa nikdy už naňho nepozeral ako na bývalého člena komunistickej strany. V tom je napríklad prístup KDH, ktorý tu on teraz nedávno napadol. Ale teraz, v novoročnom čísle časopisu Horoskopy, ktorý je veľmi populárny, som si prečítal vystúpenie pána poslanca Hofbauera. Vystupovali tam viacerí členovia vlády. Pán poslanec Hofbauer tam povedal na adresu všetkých, ktorí majú niečo proti tejto vláde alebo niečo podobné, nech sa zbalia a nech odtiaľto odídu preč. Presne to isté, čo hovorili komunisti 40 rokov, najmä za tých posledných 20 rokov. Komu sa nepáči, nech odtiaľto odpáli.

    A tak sa nedivím vystúpeniu pána poslanca Hofbauera, proste znovu sa zrejme v ňom ozvala nostalgia za komunistickou minulosťou a za jeho vlastnou komunistickou minulosťou a znova z tejto pozície nás tu ide poučovať ako my sa máme postaviť ku komunistickému režimu. On, ktorý to v sebe kdesi, nie v srdci, ale možno v pätách nosí.

  • Nech sa páči, pán poslanec Čopík.

  • Ďakujem za slovo. Pán Mikloško, tak to pomaly vyzerá, že vy ste tu tí najpravejší kresťania. Vy hneď zvažujete, kto by vám vyhovoval na prijatie tohto zákona. To, čo ste povedali - to chcete vymeniť aj parlament, keď zvažujete, že vlastne s nami nemôžete tento zákon prijať? Pretože si myslím, že v prvom rade by ste sa mali pozerať na to, čo vlastne vy sami v tomto parlamente robíte.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán poslanec Pittner.

  • Ďakujem za slovo. Chcel by som odpovedať na niekoľko predchádzajúcich poznámok, a to vyslovene nie z politického pohľadu strany alebo hnutia, v ktorom pôsobím, ale z určitého svetonázorového pohľadu, ktorý, myslím si, je určitým nadhľadom nad politickou situáciou.

    Pozrite sa, aj fašizmus, aj komunizmus by naozaj neboli vznikli, ak by vtedajší súčasníci mali zmysel pre sociálnu spravodlivosť. Ako kresťania všetci tu, ktorí sa hlásime ku kresťanstvu, bez ohľadu na to, z akej sme strany, predsa si pamätáme upozornenia Leva XIII., ktoré v encyklike Rerum novarum adresoval vtedajšiemu súčasnému svetu. Nebrali to do úvahy, prišlo k sociálnym nespravodlivostiam, výsledok bol vznik fašizmu a vznik komunizmu. Tieto režimy boli istým reflektovaním na vtedajšiu sociálnu nespravodlivosť vtedajších súčasníkov, ale zároveň sa uchýlili k takým metódam a k takým prostriedkom, ktoré prekonali vtedajšie nepravdy a nespravodlivosti súčasníkov.

    A z tohto hľadiska odsudzujeme režim, ktorý bol nositeľom bezprávia, bez ohľadu na to, aké má farby, aké má zafarbenie. Pretože i v Chile bol totalitný režim, napriek tomu, že majú vynikajúce makro a mikro výsledky. Napriek tomu bol to totalitný režim, pokiaľ bol na čele Pinochet. Z tohto hľadiska sa varujme stotožňovania štátu a režimu.

    A ak teda sa tu upozorňuje vo vystúpení poslanca Šimka na to, že nesmieme jednoducho len jednofarebne vidieť veci, ale musíme ich vidieť aj v ich zložitosti, tak pochopte nás, že nám ide práve o to, aby sa nestotožňoval štát s režimom.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pani Lazarová. Zapojte pani poslankyňu Lazarovú.

  • Vážený pán podpredseda, vážené poslankyne, poslanci,

    vzhľadom na to, že moje vystúpenie bude krátke, budem hovoriť z miesta. Nechcem sa vyjadrovať k obsahu návrhu. Vzhľadom na to, že zákon sa neprerokúva v parlamente prvý raz, všetci sme v podstate oboznámení so všetkými argumentmi pre a proti. Ja by som sa chcela vyjadriť iba k názvu predloženého zákona, ktorý znie "Zákon o protiprávnosti komunistického systému".

    Z gramatického hľadiska, bez ohľadu na môj názor k jeho obsahu, komunistický systém nie je protiprávny. V demokratických voľbách v roku 1948 v Československej republike demokraticky zvíťazila komunistická strana, a preto nastúpila k moci právne, a nie protiprávne. Takže nemôžeme hovoriť o protiprávnosti komunistického systému. Nanajvýš môžeme hovoriť o protiprávnostiach konaných počas komunistického systému.

    Ak by sme pomenovali tento zákon zákonom o protiprávnosti komunistického systému, museli by sme potom aj Gorbačova, ktorý je vlastne otcom revolúcie v postkomunistických krajinách, teraz postaviť mimo zákona. Ak necháme pôvodný názov zákona tak, ako je, vyslovujeme vlastne jeho názvom kolektívnu vinu, týkajúcu sa všetkých členov komunistickej strany. Preto si dovolím predložiť iný návrh názvu zákona, ktorý by bolo vhodnejšie pomenovať nasledovne: "Návrh zákona o morálnom zadosťučinení osobám prenasledovaným počas komunistického režimu".

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem. Faktická poznámka - pán Slobodník.

  • Som veľmi rád, už neraz som zdôrazňoval a myslím si, že to slovenskej verejnosti treba znovu a znovu pripomínať, že KDH je politický subjekt, ktorý Slovensku zatiaľ robil iba zle. A budeme to robiť znovu a znovu. Ale čo som nečakal a čo ma teda veľmi prekvapuje je to, že pán Šimko si dovolil súčasnú vládu a koalíciu nazvať zločineckým režimom. A ja mám len takú rečnícku otázku, že to je podlé a zákerné, o tom nebudem hovoriť, ale dovolím si takú poznámku: Pán Šimko, páni z KDH, neraz hlasujete aj vy za návrhy zákona. Teda vlastne podporujete, podľa vašej teórie, samozrejme, zločinecký režim. Nie je to smiešne?

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Pán Cuper, nech sa páči.

  • Musím konštatovať, žiaľbohu, že je mi veľmi ľúto tých pánov, ktorí sedia a ktorí trpeli za minulého komunistického systému a ktorí očakávali, že táto snemovňa prijme zákon, ktorým sa im dostane zadosťučinenia. Bohužiaľ, táto debata sa zvrháva, pretože zákon je zrejme asi v nedohľadne, táto debata sa zvrháva na osočovanie terajších foriem vládnutia. Chcem odpovedať v tomto smere, ale teda súhlasím s pánom Brňákom, že niet vôle práve na pravom krídle tejto snemovne tento zákon schváliť, teda zo strany opozície - KDH - a rozbiť toto rokovanie, to je už zrejmé.

    Ale pánu Pittnerovi chcem odpovedať, že skutočne nemôžem súhlasiť s niektorými výrokmi pána Šimka a jeho asociáciami na čilský Pinechetov režim. Pretože v tomto štáte je od roku 1989 skutočne zabezpečená pluralitná demokracia. Ak by Moravčíkova vláda, ktorá sa dostala k vládnutiu v marci, bola presvedčila občanov, že skutočne je taká demokratická a viedla by najlepšie, boli by jej dali občania dôveru v nasledujúcich voľbách. Nestalo sa tak. V tomto demokratickom štáte teda vláda - na rozdiel od niektorých, ktorí hovoria, že je nelegitímna - je legitímna, pretože bola zvolená vo všeobecných voľbách, ktoré sú základom každej pluralitnej demokracie. Samozrejme, ak si tento národ zvolí inú vládu, bude tu iná vláda.

    Chcem povedať, že je akceptované aj právo menšiny, pretože v tomto štáte funguje ústavný súd, ktorý nie jedno rozhodnutie tohto parlamentu, ktorý rozhoduje na princípe väčšiny, zmenil. A to je v každom demokratickom štáte. Iná akceptácia menšiny v demokratickom štáte neexistuje. Takže takéto invektívy sú podľa mňa zahrávaním problematiky do autu.

    To, či je demokracia, alebo nie je, alebo či je tento režim demokratický, štátny a politický, alebo nie je, lebo pán Pittner, či sa vám to páči, alebo nie, ste jeho súčasťou, by sme mohli nechať a venovať sa radšej problematike zákona, ktorého návrh tu bol prednesený.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Pán poslanec Čarnogurský, nech sa páči.

  • Myslím si, že dostatočný obraz o situácii v tejto snemovni a o podmienkach, či vôbec možno prijať v tejto snemovni nejaký zákon o odsúdení komunistického režimu, dali jednak pozmeňovacie a doplňovacie návrhy pána poslanca Cupera, ktoré vlastne vykastrovali pôvodný obsah tohto návrhu zákona, a ďalej príspevok alebo prejav pani poslankyne Lazarovej, ktorá označila voľby v roku 1948 za demokratické voľby.

  • Potlesk, smiech.

  • Ak od poslankyne tohto parlamentu, predsedkyne jedného výboru, samozrejme, členky vládnej koalície, odznie takéto tvrdenie, tak asi naozaj nemá zmysel ďalej hovoriť o prijatí zákona o odsúdení komunistického režimu vlastne v akejkoľvek podobe.

    Pani poslankyni Lazarovej by som chcel pripomenúť, ona tiež odišla, to je inak dosť rozšírený zvyk poslancov z vládnej koalície, že niečo povedia a potom radšej odídu preč, aby to nemuseli obhajovať, chcel by som pani poslankyni Lazarovej pripomenúť, že vlastne ani voľby v roku 1946 neboli demokratické, pretože už vtedy komunisti robili teror proti Demokratickej strane. Komunistický žandár na Orave zastrelil v máji 1946 počas volebnej kampane študenta Hlaváča, pretože roznášal plagáty Demokratickej strany. 23. mája 1946 pred študentským domovom Svoradov komunistickí aktivisti strieľali do študentov, ktorí tam demonštrovali, alebo teda manifestovali za Demokratickú stranu. Taktiež pred voľbami v máji 1946 v Rožňave strieľali komunisti. Guľky zasiahli Jaroslava Medveckého. O týchto a ešte iných teroristických aktoch komunistov v roku 1946 písala tlač, niektoré citáty mám aj tu pripravené. A preto za tejto situácie nazvať dokonca voľby v roku 1948 za demokratické je naozaj prejavom, že vlastne komunistický duch v tejto snemovni ešte prežíva.

  • Ďakujem. Dobre, že neobhajujete ešte aj Benderovcov. Ďakujem. Pani Zelenayová Eva.

  • Vážené dámy, páni,

    ja plne podporujem odsúdenie komunistického režimu, ktorý priniesol neslobodu, utrpenie mnohým ľuďom. Ale porovnávať úsilie Leva XIII., ktorý varoval pred fašizmom, s našou skutočnosťou, myslím si, že nie je celkom správne. Pred čím my varujeme? My predsa chceme urobiť čiaru za minulosťou. My sme ten komunizmus zažili, alebo to budovanie komunizmu. Takže nemyslím si, že tu sa dá nájsť paralela. Preto mi dovoľte, aby som sa spýtala na niektoré nejasnosti predkladateľov, ktoré pre mňa z tohto návrhu zákona vyplývajú a ktoré mi nejakým spôsobom bránia vyjadriť sa kladne k tomuto návrhu zákona.

    Chcem sa spýtať, ako si mám vysvetliť v preambule tú časť, ktorá hovorí, že "vo vedomí, že komunistický režim a tí, ktorí ho aktívne presadzovali" atď. atď. Kto sa považuje za aktívneho presadzovateľa komunistického režimu? Boli to všetci tí, ktorí poctivo a dobre pracovali?

    A ešte by som sa chcela spýtať. Viete, mňa tak trošku mrazí v preambule tá časť, a preto by som chcela vysvetlenie, alebo nejakým spôsobom to tam, ako právnici vravia, "ošetriť", že jej vedenie, ich členovia sú zodpovední za spôsob vlády atď. Mne to pripomína čosi také, že toto sa nám môže stať aj o rok, aj o dva, že budeme tu robiť zodpovedných ľudí za spôsob vlády, ktorí s tým vlastne nič nemali spoločné. Ak sa to dá nejakým spôsobom upraviť, prosím, aby sa tak stalo.

  • Ďakujem. Pán poslanec Mikloško.

  • Pán poslanec Slobodník, vždy cítim potrebu zareagovať, keď sa niekto stavia do roly morálneho sudcu a z akéhosi piedestálu odsudzuje druhých. Vy ste povedali, že KDH len škodí Slovensku. Pán poslanec Slobodník, vy ste dali tiež návrh zákona o odsúdení minulých štyridsiatich rokov. Vy, ktorý ste boli na čele Asociácie násilne odvlečených do bývalého Sovietskeho zväzu, vy ste tam nedali platnosť tohto zákona od roku 1945. Vy ste zabudli na týchto 30 tisíc ľudí. Vy, ktorý nás takto chcete posudzovať, dneska mlčíte a takisto tolerujete to, že tento návrh zákona platí od roku 1948. Vám sú títo ľudia, týchto 30 tisíc ľudí vrátane vašej osoby, absolútne ľahostajní. A vy nás tu idete dnes morálne poučovať? Ja sa samozrejme hlboko skláňam pred vašou obeťou a v tomto smere som v živote na vašu adresu nič verejne nepovedal. Ale v takejto situácii si vám dovoľujem pripomenúť týchto 30 tisíc vašich druhov, na ktorých ste zabudli v tomto zákone.

  • Ďakujem. Pán Hofbauer, nech sa páči.

  • Ďakujem. Mám tu náhodou ten "šmirák" pani Lazarovej, má tu uvedený rok 1946, tak zrejme sa preriekla. Ale nie je mojím predmetom obhajovanie toho, čo povedala, či nepovedala.

    Pán Mikloško, odpočet zo šafárenia z mojej hrivny budem skladať za svoj život inému sudcovi, než je podpredseda KDH.

    Ďakujem.

  • Vážené dámy a páni,

    pozorne som počúval návrh pána kolegu Šimku. Navrhol nám odsúdiť neprávosti minulosti a súčasnosti. Nehovoril, čie konkrétne, ktorej strany. Ja nechápem, prečo sa cítite dotknutí.

  • No, zaznelo tam celkom jasne, to sa dá zistiť zo záznamu, čo všetko povedal pán Šimko, ale ja chcem reagovať na pána Miklošku. Pán Mikloško, veľmi dobre viete, že boli prijaté zákony, bol prijatý zákon, myslím, za vašej éry, česť vám za to, číslo 319, ktorý sa postaral o odvlečených. A myslím si, že nie je to nijaká zrada na týchto ľuďoch, že sme to neschválili od 25. októbra 1944, pretože vy ste vlastne skutočne spojili nezlučiteľné - oslobodzovanie tejto krajiny od režimu, s ktorým sa ani vy nestotožňujete. Takže myslím si, že nemusíte sa obávať, nezradil som SANO a záujmy týchto ľudí sú, použijem výraz pani Zelenayovej, hoci ho nemám rád, "ošetrené". Skutočne, nie je to tak. Aj ja som bol navrhovateľom zákona, sedíte tu mnohí z tých, kde som sa zúčastnil vo výboroch, ja som aj tam zdôrazňoval jedno, že chápem tento zákon, ktorý sme predložili s pánom podpredsedom Húskom, ako zúčtovanie s minulosťou, ako urobenie tej hrubej čiary. Preto aj ja, dopredu hovorím, sa zdržím hlasovania o tomto zákone.

    Vymýšľať si zákony, ktoré sa nedajú realizovať, je smiešne. Tu sedia, na Slovensku, nie v parlamente, politici, ktorí naozaj urobili zle. Čo sa im stalo? Nič. A nič sa im nestane. A vy by ste chceli odsudzovať obyčajných ľudí, ktorí boli členmi strany? Ja ako nečlen strany to môžem hovoriť, to mi nepoviete, že som štyrikrát zmenil stranícke tričko. Tak je to.

    Ďakujem.

  • Vážené kolegyne, vážení kolegovia,

    keď hovoríme o zmysle tohto zákona, veľmi často sa tu objavuje pojem hrubá čiara. Tá hrubá čiara sa dá urobiť ceruzkou. Ak dnes hovoríme o zákonom ustanovenej hrubej čiare, tak sa zamyslime, prečo takýto zákon chceme prijímať. On má vlastne dve polohy. Jedna poloha je urobiť isté morálne zadosťučinenie tým, ktorí boli obeťami predchádzajúceho režimu. To je správne, ale myslím si, že keby to zostalo len v tejto polohe, je to málo. Keď sa odsudzoval fašizmus, tak sa zdôrazňovalo, odsudzujeme ho, pretože spáchal zločiny a naše odsúdenie je výstrahou do budúcnosti, aby sa nikdy nevrátili k podobným praktikám. Domnievam sa, že práve takéto rozlúčenie sa alebo takéto vzdanie sa minulosti, ktoré neprinesie výstrahu do budúcnosti, by bolo zbytočné. Potom stačí skutočne len ceruzka a urobenie hrubej čiary.

    Skutočne v tejto chvíli nemám dôvod zdôrazňovať, kto v budúcnosti môže urobiť chybu alebo kto v budúcnosti urobí kroky, ktoré by navracali podobný systém moci, ale domnievam sa, že v tomto zákone, ak ho chceme prijať, ak už opisujeme, akým spôsobom sa moc zneužívala, myslím si, že by malo byť varovanie aj pre budúce generácie, aby sa nedopustili podobných chýb, ktoré viedli k zločinom.

    Myslím si, že návrh pána Šimka skutočne nehovorí nič o tom, kto tieto chyby má spraviť. Varuje len predtým, že je zločincom ten, kto chce obnoviť taký systém vlády, ktorý takéto zločiny umožňuje konať.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Pán poslanec Glinský, nech sa páči.

  • Ďakujem. Myslím si, že vieme pochopiť predkladateľov ako ľudí s osobnými zážitkami a s osobnými traumami. Návrh zákona však nie je hodný demokratického zákonodarcu. Najjemnejšie povedané, je necitlivé, ak chceme zákonom označiť za zločinný režim, ktorý za horší než dnešný považuje len zlomok obyvateľstva.

  • Oživenie v sále.

  • Poznám mnoho rodákov, ktorí slovne vyjadrujú nostalgiu za minulými rokmi i veľkú chuť rozstrieľať náš terajší režim s jeho inštitúciami. Označujú ho za neľudský, nehodný človeka. Nesúďme teda, zákonodarcovia, radikálne, aby sme radikálne neboli súdení. Veď len našich dievčat, ktoré ako otrokyne zmizli v tzv. slobodnom svete, je nepomerne viac než disidentov v rokoch osemdesiatych. Nesúďme teda, ale snažme sa, trápme sa, aby sociálna a mravná patológia, za ktorú sme zodpovední, čím skôr začala klesať aspoň na úroveň rokov osemdesiatych.

    Ďakujem.

  • Ďakujem za slovo. Chcel by som povedať pánu Čarnogurskému, keď tak hovorí o demokracii - za prvej republiky bola demokracia tiež dosť chválená a vtedy takisto v Krompašskej vzbure zastrelili pár robotníkov, v Čertižnom, Habure takisto strieľali do ľudí a bola to demokracia. Chcem povedať pánu Šimkovi - nesúďme túto dobu, ale odsúďme zločiny aj v minulosti. Tak by sme sa museli pozrieť aj na to, čo sa napáchalo všelijakých zločinov aj v mene viery. A tiež to nechceme súdiť teraz spätne. Nezáleží na tom, aký je systém, všetko robia ľudia, od ľudí záleží, čo porobia.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Pán poslanec Pittner, nech sa páči.

  • Dovoľte mi reagovať v takom trošku pokojnejšom tóne. Boli by sme hlupáci - či už predkladatelia tohto návrhu zákona, alebo tí, ktorí sa hlásime k tomu, aby sa istým spôsobom naozaj urobilo zadosť každej totalite a každým obetiam, ktoré v tej totalite padli, - ak by sme tvrdili, že nič dobré sa nevybudovalo počas pôsobenia aj takého totalitného režimu, akým bol komunistický režim. Veď sme v ňom žili a žili v ňom mnohí statoční, dokonca i členovia strany, ktorí obetovali svoje zdravie, ktorí obetovali často i svoje najvnútornejšie potreby tomu, aby sa vtedajšia spoločnosť mala lepšie.

    Predchádzajúci pán rečník tu hovoril o tom, že miznú naše dievčatá a sú odvliekané na Západ. Zrejme má na mysli prostitúciu, prípadne iné nemorálne činy. Ale veď vy sa predsa, pán kolega, musíte pamätať na aféru Babinského, kde pre vtedajších papalášov zbierali vtedajší okresní funkcionári strany mladé dievčatá s podmienkou, že musia byť panny, aby - podľa záznamu z tohto trestného konania, ktoré vtedy prebehlo, - mohli ich tí tzv. súdruhovia papaláši takzvane "prečítať".

    Hovorme o veciach v súvislostiach, nevytrhávajme to z kontextov. A tu chcem povedať, že aj pokiaľ ide o inkvizíciu, máte pravdu, naozaj aj cirkev sa dopustila mnohých vecí, ktoré však odsúdila a zavrhla. A odsúdila a zavrhla ich, mimochodom, nie tak dávno, na druhom Vatikánskom koncile. Ten nebol tak dávno. Skrátka, my netvrdíme, že všetko to, čo robia ľudia, nech je to akákoľvek ušľachtilá idea, nie je poznačená ich určitými ľudskými sklonmi, nedostatkami, ba až zvrátenosťami. Ale pomenujme režim, ktorý si takéto zvrátenosti položil za cieľ.

    Veď sa rozpamätajte, ako Gottwald v buržoáznom parlamente za prvej republiky hovoril, že chodia sa učiť do Moskvy, ako vykrútiť krk buržoázii. A vykrúcali ich buržoázii? Veď tá včas prebehla buď na Západ, alebo do komunistickej strany. Vykrúcali ich práve jednoduchým ľuďom, živnostníkom, ľuďom, ktorí boli dokonca robotníci. Tu kolega Javorský svojho času uvádzal, koľko percent robotníkov bolo v komunistických žalároch.

    Takže z tohto hľadiska skúsme nájsť naozaj kompromis, aby sme si dokázali povedať, že každé násilie, bez ohľadu na to, akej je farby, aké pohnútky k nemu vedú, je odsúdeniahodné, a teda v súvislosti s tým, čo hovoril aj poslanec Roman Kováč, keď sa odsudzoval fašizmus, tak sa zároveň dala výstraha, tak aj my dnes, keď odsudzujeme komunistické bezprávie, ktoré tu režim napáchal v minulom období, odsúďme zároveň aj všetky tie tendencie, ktoré by podobné násilie mohli priniesť.

    To je celý pozmeňovací návrh Kresťanskodemokratického hnutia. Za predpokladu, že sa prijme, niet tu potom sporu.

  • Ďakujem. Pán poslanec Švec, nech sa páči.

  • Ďakujem, pán podpredseda.

    Vážené dámy, vážení páni,

    pán docent Cuper vo svojom vystúpení v úvode povedal, že zákon, ktorý máme prijať, treba chápať v kontexte objektívnej pravdy. Ja nepoznám subjektívnu pravdu. Myslím si, že to nie je pravda. Pravda môže byť len jedna. A tou pravdou je skutočnosť, že komunistický režim bol postavený na filozofii 18. storočia, ktorá hlásala triednu nenávisť a triedny boj ako formu dosiahnutia sociálnej spravodlivosti.

    Už samotná filozofia je postavená na zločineckom základe. Myslím, že tu niet o čom diskutovať. Myslím si, že pán Cuper by mal zvážiť, či by nebolo vhodnejšie ešte raz si premyslieť návrh na pozmeňovacie dikcie a či niektoré návrhy, ktoré predložil, nie je možné stiahnuť.

    Pánu Glinskému by som chcel povedať, že zrejme zabúda, že komunistický režim vyhnal v roku 1948 a v roku 1968 desaťtisíce Slovákov do zahraničia v dvoch obrovských emigračných vlnách, ktoré dnes tvoria komunitu troch miliónov Slovákov žijúcich v zahraničí.

    Ďakujem.

  • Chcem len povedať pánu Pittnerovi, že aj naša spoločnosť sa ospravedlňuje za zločiny komunizmu, určite by sme mohli vyhlásiť niečo také. Aj cirkev sa ospravedlnila, ale zákon sa neprijímal. Ani my teraz by sme nemuseli prijímať zákon.

  • Ja si myslím, že skutočne existuje pluralita právd, pretože tak hovorila ateistická fyzika. Absolútne pravdy sú len niektoré fyzikálne zákony, o tom by sme sa mohli, pán profesor, baviť. Samozrejme, v spoločenských vedách treba dospieť k nejakej pravde. Tvrdiť, že existuje len jedna pravda, to tvrdili komunisti. Alebo možno niekedy aj kresťanská cirkev bola postavená na neomylných dogmách, ale časom sa ukázalo, že múdri pápeži ich revidovali tak, aby prispôsobili aj toto učenie meniacim sa spoločenským pomerom.

    A čo sa týka tej druhej otázky, áno, už som bol za pánom Hrušovským, že chcem vystúpiť ešte raz a predniesť niektoré pozmeňovacie návrhy.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Obával som sa, že rýchlo skončíme, ale tak dobre to ide. Nech sa páči, pán poslanec Fico z SDĽ.

  • Ďakujem za slovo.

    Vážený pán predsedajúci, vážené dámy a páni,

    ja som sa narodil v roku 1964 a mne predchádzajúci režim ani nepomohol, ani neublížil. Takže mi dovoľte, aby som sa sústredil na právnu analýzu návrhu zákona, ktorý je dnes predložený, a predovšetkým chcem poukázať na niektoré veľmi kontroverzné dikcie.

    Na úvod však musím povedať, že vždy som odsudzoval akékoľvek formy násilia. Otvorene odsudzujem všetky tie nezmyselné represálie, zatváranie ľudí pre názor a politické vraždy organizované konkrétnymi fyzickými osobami, ktoré deformovali myšlienky socializmu. Prihlásim sa k akémukoľvek zmysluplnému právnemu odsúdeniu tohto porušovania základných práv a slobôd, ku ktorému v rokoch 1948 až 1989 naozaj dochádzalo. Na takéto zistenie netreba veľa. Stačí, ak si zoberiem do rúk autentickú knihu o súdnom procese so Slánským a ostatnými nevinne popravenými v päťdesiatych rokoch. Prechovávam hlbokú úctu aj k tým, ktorí pre odlišný politický názor museli stráviť mesiace a roky vo väzení. Niektorí z nich sedia aj medzi nami.

    Nakoniec pre obete krívd na živote, zdraví, slobode a majetku sa od roku 1989 urobilo veľmi veľa. Všetky krivdy sa však napraviť nedajú a najmä nesmieme naprávať krivdy spáchaním nových krívd. Bol prijatý celý rad rehabilitačných a reštitučných zákonov s niekoľkomiliardovým dosahom na štátny rozpočet. Zločiny predchádzajúceho režimu sú právne odsúdené zákonom Federálneho zhromaždenia z roku 1990 a mohol by som uviesť ďalšie príklady. V rámci daných možností sa naozaj veľa napravilo, hoci stratené životy a roky väzenia sa nedajú napraviť. Ale vôľa štátu na takýto postup tu vždy bola.

    Dnes máme na stole mimoriadne kontroverzný návrh zákona o protikomunistickom odboji. Čo ustanovenie, to historický, politický a právny problém. Môžem povedať, že v mnohých prípadoch problém veľmi závažný. Môžeme ísť pekne po poriadku. Najskôr však treba povedať, že návrh zákona pánov poslancov Brňáka a Tarnóczyho treba vidieť vo svetle pozmeňovacích návrhov obsiahnutých v spoločnej správe, tak ako boli schválené na zasadnutí ústavnoprávneho výboru. Ja mám nakoniec k dispozícii doplnený návrh tohto zákona vrátane doplnenej dôvodovej správy. Poďme preto k tým najrozporuplnejším ustanoveniam návrhu zákona.

    Návrh zákona ako taký začína veľmi tvrdo, ak mám použiť tento výraz. Vo svojej preambule nekompromisne a nevyvratiteľne konštatuje, že komunistická strana, jej vedenie i členovia, to musím zdôrazniť, sú zodpovední za úmyselné porušovanie ľudských práv a slobôd, za justičné zločiny vykonané v politických procesoch a za teror v rokoch 1948 až 1989. Sú tu uvedené aj ďalšie skutky, ale tie sú iba slabým čajovým odvarom proti obsahu predchádzajúcej vety a nie je potrebné zaoberať sa nimi konkrétne. Pokračujúc v tomto trende, návrh označuje komunistickú stranu v rokoch 1948 až 1989 priamo, bez akýchkoľvek podmienok za zločinnú organizáciu. Návrh zákona takto obsahovo smeruje k zakázaniu komunistickej strany. Takýto rozsudok doteraz nevyniesol žiadny parlament alebo tribunál demokratického štátu. Ba nevyniesol ho ani Norimberský tribunál po skončení 2. svetovej vojny, pokiaľ išlo o Národnosocialistickú stranu fašistického Nemecka, keď za zločinecké organizácie označili iba Gestapo a jednotky SS.

    Jedinou výnimkou bolo Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktoré zákonom číslo 557/1991 Zb. novelizovalo § 260 ods. 1 Trestného zákona. Pokus zaradiť do zátvorky komunizmus vedľa fašizmu ako príklad hnutia, ktoré preukázateľne smeruje k potlačeniu práv a slobôd občanov alebo ktoré hlása národnostnú, rasovú, triednu alebo náboženskú nenávisť, bol neúspešný. Ústavný súd svojím nálezom publikovaným v čiastke 193 Zbierky zákonov z roku 1992 rozhodol, že tento text v zátvorke je v rozpore s ustanoveniami článku II ods. 2 a 3 a článku IV ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd vyjadrujúcich princípy právneho štátu a požiadavku právnej istoty. Len konkrétne kroky individuálnych osôb smerujúcich k podpore a propagácii hnutia, ako je fašizmus, môžu teda znamenať právnu zodpovednosť.

    Bolo by zaujímavé povedať si, čo je to vlastne komunizmus, čo rozumieme pod týmto pojmom. Ide o definíciu, ktorá je významná pre slovenský právny poriadok, ale aj pre požiadavku súladu s právnym poriadkom európskych krajín alebo s právom azylu v týchto krajinách. Mohol by som naozaj uviesť veľa príkladov, mám ich k dispozícii, rôzne citácie z významných slovníkov, ako bol tento pojem v minulosti definovaný. Obmedzím sa však iba na to, že niet sporu o tom, že vo všetkých týchto konštatovaniach a definíciách sa komunizmus považuje za ideu a komunistické hnutia a propagácia týchto myšlienok a ich autorov by mohli byť podľa navrhovaného zákona označené za zločinecké. Zákon môže, a ak by bol prijatý v tej dikcii ako ho máme - samozrejme, pozmeňovacie návrhy pána poslanca Cupera a ďalšie pozmeňovacie návrhy prinášajú nové svetlo do tohto návrhu -, tento zákon by teda mohol byť interpretovaný tak, že sa tým mieni činnosť a program politickej strany, ktorá má slovo komunizmus v názve. Znamenalo by to, že je namierený proti organizácii alebo hnutiu, ktoré je legálne podľa zákona o politických stranách. Takýto zákon by bol v rozpore s listinou, ústavou, medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovensko viazané, ale aj s koncepciou pluralistického základu štátu.

    Donedávna bolo medzi navrhovateľmi problémom aj určenie obdobia protikomunistického odboja. Niektorí presadzovali obdobie od 6. októbra 1944 do novembra 1989, ale vzhľadom na veľký tlak sa v návrhu, o ktorom dnes hovoríme, objavilo časové vymedzenie 25. február 1948 - 17. november 1989. Všetko by bolo v poriadku, ak vôbec môžeme v súvislosti s týmto návrhom zákona o poriadku hovoriť, pokiaľ si neotvoríme dôvodovú správu k návrhu zákona. Dôvodové správy vykladajú zmysel jednotlivých ustanovení navrhovanej normy, ale u nás máme veľakrát problémy s kvalitou dôvodových správ. Naša dôvodová správa sa vymyká z tohto konštatovania, pretože obsahuje niektoré osobitne závažné údaje. 6. október 1944 ako začiatok protikomunistického odboja sme odmietli, pretože by sme tak popreli význam protifašistického odboja slovenského národa a vyčlenili sa zo skupiny štátov bojujúcich proti Hitlerovi. Mali by sme si viac uvedomovať historický fakt, že po skončení vojny vďaka Slovenskému národnému povstaniu, Pražskému povstaniu a zahraničnému odboju bolo Československo postavené vedľa krajín, ktoré vojnu vyhrali, a nie prehrali.

    Predkladatelia návrhu zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému naložili s týmto historickým faktom po svojom. Nie aby ho vzali na vedomie, iné sa s ním ani nedá, ale uvádzajú, že k zmene zo 6. októbra 1944 na 25. februára 1948 citujem: "sa nerozhodli preto, že by pôvodne predkladané obdobie od 6. októbra 1944 nezodpovedalo objektívnej skutočnosti, ani nie preto, že by to bolo morálne neprijateľné, alebo že by to mohlo mať ďalšie negatívne dôsledky, alebo že prijatím takéhoto ustanovenia by sme sa sami vyčlenili z koalície štátov, ktoré v II. svetovej vojne bojovali proti fašizmu, ale ... preto, lebo SANO, organizácia odvlečených do bývalého Sovietskeho zväzu, sa nepripája k pôvodne podanému návrhu zákona". Je to jednoducho, podľa môjho názoru absurdná argumentácia. Protifašistický odboj v zimných mesiacoch 1944 je teda pre predkladateľov udalosťou zločineckého obdobia. Mali by sme zvážiť dôsledky takéhoto tvrdenia obsiahnuté v dôvodovej správe k tejto norme.

    Pokiaľ ide o odkaz na Medzinárodnú dohodu o nepremlčateľnosti vojnových zločinov, treba uviesť, že autori návrhu zákona narábajú s týmto odkazom a s touto medzinárodnou zmluvou veľmi účelovo. Čo k tejto dohode treba povedať? Dotýkam sa ustanovenia § 4 návrhu zákona o prerušení plynutia premlčacej doby.

    Zatiaľ čo stíhanie hlavných vojnových zločincov bolo vyhradené medzinárodným tribunálom v Norimbergu a Tokiu, stíhanie ostatných zločincov sa ponechalo národnej jurisdikcii krajín, v ktorých boli tieto zločiny spáchané. A v tejto súvislosti vznikli pochybnosti či inštitút premlčania vo vnútroštátnom práve nebude brániť dôslednému potrestaniu vojnových zločincov. Aktuálnosť týchto pochýb vyplývala aj z toho, že sa blížil koniec 30-ročnej lehoty počítanej od konca II. svetovej vojny. Z týchto dôvodov mnohé štáty urobili legislatívne opatrenia, ktorými sa vylúčilo premlčanie vojnových zločincov, teda nikdy sa tak nestalo pred uplynutím premlčacej lehoty.

    V Československu sa táto otázka riešila vydaním zákona číslo 184/1964, ktorým sa vylučuje premlčanie stíhania najzávažnejších trestných činov proti mieru, vojnových trestných činov a trestných činov proti ľudskosti spáchaných v prospech alebo v službách okupantov v období od 21. mája 1938 do 31. decembra 1946, ktoré sú zároveň trestnými činmi podľa Trestného zákona z roku 1961, teda toho Trestného zákona, ktorý platí aj dnes, za podmienky, že premlčanie malo nastať ku dňu 9. mája 1965 alebo neskôr. Zákon sa netýkal menej závažných trestných činov, ktoré k tomuto dňu už boli premlčané. Potom, čo Československá republika pristúpila k medzinárodnej dohode o nepremlčateľnosti vojnových zločinov, bol do Trestného zákona novelou z roku 1969 začlenený nový § 67a, ktorý presnejšie formuluje okruh trestných činov, ktorých sa nepremlčateľnosť týka. Teda nikdy, opakujem, nikdy nedošlo ani k prerušeniu, ani k predloženiu premlčacej lehoty potom, čo už uplynula, ale vždy tesne predtým ako mala uplynúť. Opačný postup by bol vždy retroaktívnym postupom, ktorý musíme odsúdiť a zakázať.

    Typickým príkladom ako sme už v novodobej histórii československého demokratického štátu naložili s retroaktivitou, je zákon o súdnej rehabilitácii, ktorý v § 29 túto otázku rieši. V dôvodovej správe sa hovorí, že je možné predĺžiť premlčaciu dobu trestného činu, ktorá ešte neuplynula v deň nadobudnutia účinnosti zákona o súdnych rehabilitáciách, t. j. 1. júla 1990, ale uplynula by pred 1. januárom 1995. Ak trestnosť činu v deň účinnosti zákona už premlčaním zanikla, nemožno ju obnovovať. Čiže opäť sme zabránili retroaktivite trestného práva, čo bolo veľmi správne a § 29 citovaného zákona vyriešil túto otázku v súlade s princípmi demokratického štátu.

    Vážené dámy a páni, nehádžme do vreca všetkých približne 500 tisíc členov bývalej komunistickej strany. Absolútna väčšina z nich boli ľudia dodržiavajúci zákony a tvoriaci hodnoty. Spôsob vládnutia do roku 1989 sa bezprostredne prejavil v stave republiky v roku 1989 - v komplexe materiálnotechnickej základne, úrovne rozvoja ekonomiky, vzdelanostnej úrovne obyvateľstva, jeho sociálnej situácie, úrovne sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti a dosiahnutej úrovne bývania. Tento stav nemožno jednoznačne kvalifikovať ako negatívny. Z tohto hmotného dedičstva minulosti sa dnes plne vychádza.

    Patrím do generácie ľudí narodených, ako som povedal, v polovici šesťdesiatych rokov, takže osobne môžem hodnotiť sociálnu situáciu na Slovensku až od osemdesiatych rokov. Tie boli podľa môjho názoru sociálne spravodlivejšie, ako je dnešné obdobie polovice deväťdesiatych rokov. Potvrdzujú to aj štatistické údaje a existujú k tomu mnohé príklady. Ľudia mali možnosť lacno získať byt, veľmi výrazná bola podpora individuálnej bytovej výstavby s príspevkom štátu za osobitne výhodných podmienok. Dnes - škoda hovoriť. Bezplatné školstvo poskytovalo kvalitné vzdelanie, pričom žiaci a študenti stredných a vysokých škôl mali vždy vytvorené vhodné ekonomické podmienky na štúdium, bez ohľadu na majetkové pomery svojich rodičov. Dnes - nedávno sme museli tvrdo bojovať za bezplatné učebnice. Lacné internáty, strava, a lacné alebo bezplatné učebné pomôcky sú už len históriou, rovnako, ako podpora mladých rodín systémom mladomanželských pôžičiek.

    V roku 1989 priemerná mesačná výška vyplatených dôchodkov na zabezpečenie pracovníkov predstavovala 49 % z priemernej mesačnej mzdy pracovníkov v národnom hospodárstve, a to pri uplatňovaní princípu stabilizácie cien potravinárskych výrobkov. V roku 1994 to bolo len 46 % pri enormne vysokých cenách základných potrieb. Mohol by som uviesť veľa ďalších príkladov, ale tie sú určite známe aj predkladateľom návrhu zákona, pretože títo neprišli na Slovensko až po roku 1989 z vyspelej demokratickej ekonomickej cudziny.

    Kolektívne odsudzovanie obyčajných členov komunistickej strany za spáchané zločiny, ako vyplýva z preambuly návrhu zákona, je absolútne neprijateľné. Prevažná väčšina z nich je dnes v produktívnom veku, mnohí jednotlivci vo významnom ekonomickom a politickom postavení, či už na strane opozície, alebo vládnej koalície. Je to nakoniec celkom prirodzené. Aj bývalý režim mal záujem o odborné kádre. Bez ich prispenia nemá táto republika šancu na úspech. Nie sú žiadni zločinci. Tých nech hľadá polícia a nech sú odsúdení, ale nie nejaký zákon.

    Vážené dámy a páni, predkladaný návrh zákona má veľmi veľa právnych nedostatkov. Už len to je dôvod pre mňa, aby som takýto návrh zákona nikdy nepodporil.

    Ďakujem za vašu pozornosť.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán poslanec Čarnogurský - faktická poznámka.

  • Pán kolega Fico, k otázke retroaktivity zrušenia premlčacej doby: V posledných rokoch boli v dvoch demokratických krajinách prijaté zákony, ktoré spätne po uplynutí premlčacej doby zrušili premlčaciu dobu, a to v Českej republike v zákone o protikomunistickom odboji a ešte predtým v Nemecku, v zákone, ktorý bol prijatý po zjednotení Nemecka, bola zrušená premlčacia doba týkajúca sa zločinov spáchaných v politických súvislostiach v bývalej NDR.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pani poslankyňa Gbúrová. Pripraví sa pán poslanec Hrnko.

  • Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, vážení poslanci,

    prosím, aby ste pochopili toto moje vystúpenie ako úprimný, ničím a nikým nezaťažený postoj, a prosím vás o trpezlivosť pri jeho interpretácii.

    Z histórie poznáme, že sa schvaľovali a, žiaľ, aj sa schvaľujú zákony, o ktorých predkladatelia vždy pred schvaľovaním vyhlasovali, že majú len deklaratívny charakter, ale v konečnom dôsledku boli namierené proti človeku, jeho občianskym a ľudským právam. Vinu porazených vždy určovali víťazi. V dejinách to dokazovali etnokratické, klérokratické a partokratické modely moci a vlády, v ktorých sa aj tá najkrajšia myšlienka zvrátila, ľudsky povedané, upravila len v prospech mocibažných jednotlivcov, ktorí sa pred svetom vyhlasovali za víťazov dobra nad zlom. Toto odcudzenie od pôvodnej, aj tej najkrajšej myšlienky výstižne opísal Johanes Mario Simmel v knihe Aj klauni prinášajú slzy. Dovoľte mi z nej zacitovať: "To najveľkolepejšie, čo na tomto svete vzniklo, sú asi náboženstvá. Náboženstvá v čistej podobe. Uviazli však v rukách ideológov. A na svete určite niet nič horšieho. Ideológovia aj to najkrajšie a najlepšie obrátia na najhoršie. Nechcú nič, iba moc, moc nad ľuďmi. Moc, a z toho prirodzene zisk. Ideológovia naučili kresťanov a moslimov mučiť, ničiť, spôsobovať utrpenie a smrť. V mene božom. Iní ideológovia obrátili iné, kedysi veľké idey na zločinné projekty." Toľko citát. Také bolo aj celé XX. storočie a stáročia predtým.

    Vážené kolegyne, kolegovia, nemôžem súhlasiť s tým, ak sa hodnotenie našej rozporuplnej histórie, akéhokoľvek konkrétneho bolestného historického obdobia snažíme, obrazne povediac, zaviazať do zákonov a v zmysle týchto zákonov neskôr i súdiť. Nežila som v najťažších päťdesiatych rokoch komunistického režimu, no z historických dokumentov viem, čo dokázali zo zákonov na ľudí upliesť prokurátori typu Urválka a Višinského. Naše skúsenosti, bolestná minulosť nielen z obdobia XX. storočia, by nás mali konečne už presvedčiť o tom, že to boli najmä politici, ktorí svojou netrpezlivosťou a lomcujúcou nenávisťou zaobalenou v účelovo prijatých zákonoch v konečnom dôsledku otvárali brány pre politické procesy.

    Navrhovatelia v dôvodovej správe píšu o poučení pre ďalšie generácie, ale poučením sa nemôžu stať zákony, poučením sú celostné skúsenosti z dejín. Naša generácia má už svoje skúsenosti z poučení pred rokom 1989. Aj z toho pramení moje jednoznačné odmietnutie akéhokoľvek zákona, ktorý sa snaží historikom vo vzťahu k našim dejinám prejudikovať nespochybniteľné a nemenné hodnotenie minulosti. V hrôze vidím, kam takéto nesporne ideologizujúce hodnotenie v minulosti smerovalo, a môže smerovať i dnes.

    Zvolená metóda hodnotenia dejín zákonom býva scestná a spravidla sa v konečnom dôsledku obracia proti jeho iniciátorom a vášnivým schvaľovateľom. Verím, že sme nezabudli, ako totalitárne režimy jednej štátostrany po roku 1939 a po roku 1948 v previazanosti na dve veľmoci - Nemecko a Sovietsky zväz, hodnotili minulosť, minulosť svojich politických predchodcov. Bolo to v tisovsko-tukovskom a gottwaldovskobacílkovskom období a neskôr, po roku 1970, v období normalizácie, predovšetkým duchovnej neslobody. Nemali by sme konať ako ich deti a opäť, po koľkýkrát, rozdeľovať spoločnosť na zaslúžilých a odsúdenia či odvrhnutia hodných.

    Najtragickejšie je na tomto súdenom období, že mnohí boli členmi zločineckej organizácie, aby sa neskôr stali obeťami komunistického systému nespravodlivo postihnutými a aby napokon prispeli k jeho pádu a k znovunastoleniu demokracie na Slovensku. Nesporne v tom druhom prípade oveľa viac ako predkladatelia návrhu zákona, absolventi vysokoškolského štúdia v totalitnom režime. Neprinúti nás to popremýšľať o obsahu tohto návrhu zákona, ktorý do obdobia komunistických represií začleňuje i obdobie prvej polovice roku 1968, keď sa pristúpilo k rehabilitáciám, ako aj už roky predtým?

    Vážení prítomní, nič nie je jednoduché, jednoznačné a priamočiare. V zložitosti sa formuje náš život, ale aj naše poznanie v tomto stredoeurópskom priestore. Nech to neznie ako ospravedlňovanie, ale týmto návrhom zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému v zmysle obsahu úvodnej preambuly uvedenej v správe ústavnoprávneho výboru, tlač 241a, sa odsudzujú státisíce ľudí poctivo pracujúcich, ktorí uverili ideám, ale nikomu neuškodili, neublížili, nikoho nezavraždili, ba naopak, často obetavo pomáhali. Nemôže to zmierniť ani obsah § 7 o individuálnej zodpovednosti, kde sú spoločne s vedením komunistickej strany i jej členovia podľa obsahu úvodnej preambuly "zodpovední za spôsob vlády v našej krajine v rokoch 1948 a 1989, a to najmä za cieľavedomé ničenie tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, za úmyselné porušovanie ľudských práv a slobôd, za justičné zločiny vykonané v politických procesoch, za teror vykonávaný proti nositeľom iných názorov, než aké zodpovedali učeniu marxizmu-leninizmu za devastáciu hospodárstva." Koniec citátu.

    Krivdy spáchané totalitným režimom rieši už zákon číslo 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, ale aj zákon o reštitúciách, zákon Slovenskej národnej rady číslo 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií v znení neskorších predpisov a jeho ďalšie novely. Verím, že k nim pribudne i návrh novely predkladanej podpredsedom Národnej rady pánom Augustínom Mariánom Húskom pod číslom 220 z minulého roku, kde sa k oprávneným osobám radia aj príslušníci pomocných technických práporov a rehoľné sestry, i osoby internované od roku 1950 v centralizovaných kláštoroch s režimom obdobným táborom nútených prác. Napokon, trestné činy nepremlčateľného charakteru sa môžu, resp. sa riešia ustanovením § 67a Trestného zákona, konkrétne zločinov proti ľudskosti podľa predpisov medzinárodného práva. Stačí len poukázať na konkrétneho vinníka, nositeľa trestného činu, s dôkladnou dokumentáciou.

    Rada by som váženému plénu pripomenula myšlienky Alexandra Solženicyna, ktoré dokazujú, že niet na svete nič zložitejšie ako ľudský život. Dovoľte mi, veľmi stručne, kvôli presnosti, ich zacitovať: "Osud mi dožičil na zhrbenom chrbte vyniesť z trestaneckých rokov poznanie dobra i zla v sebe. Za mlada som sa mýlený úspechmi pokladal za neomylného, býval som krutý k svojim podriadeným. Priveľká právomoc - bol som veliteľom na fronte - urobila zo mňa násilníka, záhubcu životov. V najhanebnejších chvíľach som si namýšľal, že konám iba správne a nevyhnutne, a vždy som mal dostatok logických dôvodov. Na zhnitej slame v žalári som pocítil v srdci záchvevy dobra. Pomaly som začínal chápať, že hranica medzi dobrom a zlom prechádza cez každé ľudské srdce. Nerozdeľuje štáty ani triedy, ani politické strany, nie je nehybná, roky sa premiestňuje. Dokonca srdce, v ktorom prevládlo zlo, si udržuje malý kúsok dobra. Dokonca aj v najlepšom srdci zostáva priestor pre zlo." Toľko citát.

    Rada by som navrhovateľom zákona pripomenula, že demokratická vláda a parlament v Španielsku dokázali urobiť nielen hrubú čiaru za minulosťou. Nepotrebovali na to zákon, len pochopenie potreby národného porozumenia a zmierenia, a to aj napriek tomu, že vláda diktátora Franka nebola prechádzkou v raji. V podstate v španielskom parlamente mali poslanci iste v srdci viacej dobra ako zla.

    Vážené a ctené plénum, pozerám sa do dejín nášho národa i národov Európy a listujem v učebnici historického poznania. Stretávam sa v dávnej a nedávnej minulosti, žiaľ, so smutnými a bolestnými príkladmi násilia a jeho dôsledkov, ale aj častej bezmocnosti práve zápasu svedomia proti sile násilia. Takým bolo obdobie reformácie a protireformácie, ale aj naše storočie dvoch svetových vojen a totalitných ideológií. Rozdeľovali spoločnosť a kolektívne súdili. Raz antifašistov a komunistov, potom neskôr tzv. agentov imperializmu a nepriateľov socializmu. Avšak raz už treba prestať súdiť i prostredníctvom zákonov. Preto mi je španielska cesta taká blízka.

    Neosvojujme si to, čo nám neprináleží, čo patrí do kompetencie historikov a nezávislého súdnictva. Nerozdeľujme, ale tvorme také zákony, ktoré budú prospievať nielen určitej skupine, ale celej spoločnosti, všetkým občanom Slovenska. Rozhodne k takýmto zákonom navrhovaný zákon Národnej rady Slovenskej republiky o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému nepatrí. Odmietam deklaratívnosť a účelovosť zákona namierenú proti niekomu. Odmietam pózerstvá mocných víťazov, aj keď sú zaodené túžbou po spravodlivosti. Rada by som však v jednom prípade urobila výnimku, a to v prípade, ak by poslanci Národnej rady Slovenskej republiky schválili do vstupnej haly Národnej rady, prirodzene zákonom, pamätnú tabulu s nasledovným textom: "Na pamiatku tým, ktorí svoj život zasvätili zápasu za ľudské práva a slobody, odporu proti všetkým formám náboženskej, rasovej a triednej neznášanlivosti a nenávisti na dlhej historickej ceste k demokracii a k slovenskej štátnosti". Bolo by to v duchu nášho vzťahu k našej minulosti, obetiam na ceste k skutočnej slobode, bolo by to najspravodlivejšie a výsostne ľudské. Bolo by to nielen prejavom nášho vzťahu k rozporuplnej histórii, ale aj vyjadrením našej nádeje v slobodný život občanov našej vlasti v tolerantnom prostredí v skutočne demokratickej Slovenskej republike.

    Vážené ctené plénum, návrh predkladaného zákona Národnej rady Slovenskej republiky o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému v znení, ako je uvedené v správe ústavnoprávneho výboru (tlač 241a), odporúčam neprijať.

    Ďakujem vám za pozornosť.

  • Ďakujem pani poslankyni Gbúrovej. Nech sa páči, pán poslanec Hrnko. Pripraví sa pani poslankyňa Rusnáková.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, dámy a páni,

    opäť sa zbytočne zaoberáme niečím, čo podľa môjho názoru nepatrí do našej kompetencie. Našou kompetenciou je prijímať zákony a históriu by sme mali nechať tým, medzi ktorých som aj ja patril a veľmi sa nádejam, že skoro opäť budem v ich radoch skúmať históriu, pretože vidím v tom niečo účelnejšie ako prázdne mlátiť slamu, tak ako to robíme už dve a pol hodiny tu, v tejto snemovni. Skôr než začnem hovoriť o tom, čo chcem slávnej snemovni povedať, chcel by som povedať dve poznámky.

    Prvá - prečo svojou morálnou prítomnosťou nepodporia zákon v minulosti významní protikomunistickí bojovníci, členovia dnešnej vlády?

    Druhá poznámka sa týka vystúpenia pána Húsku, prečo sa obracal smerom k Strane demokratickej ľavice a neobrátil sa k celému plénu, pretože členovia bývalej komunistickej strany, a ja sa medzi nich rátam, nesedia len v Strane demokratickej ľavice, ale sedia roztrúsení po všetkých stranách, ktoré vznikli po roku 1989, a majú v nich aj významné postavenie. Takže nerád by som bol, aby sme pristupovali k riešeniu veci tak, že v oku druhého uvidím aj triesku a vo svojom ani to povestné brvno.

    Ale k jednej veci by som sa chcel vyjadriť v súvislosti s týmto zákonom. Predovšetkým si myslím, že tak ako by bol nezmysel prijať zákon o protiprávnosti cirkevnej inkvizície, ako by bol nezmysel prijať zákon o protiprávnosti akéhokoľvek iného spoločenského javu, ktorý sa vyskytol v minulosti, podľa môjho názoru je nezmyselné vyrovnávať sa vôbec s históriou formou zákonov. História je niečo, čo nesieme vo svojom batôžku, vo svojej prítomnosti, a jednoducho sa s ňou môžeme vyrovnať vnútorne, ale najmä tým, že sa ňou vyrovnajú historici.

    Akékoľvek zväzovanie histórie do zákona, do paragrafu je jednoducho proti zmyslu slobodného bádania. Žiaden zákon nemôže tak precízne a presvedčivo opísať nejakú skutočnosť, ktorá sa stala v minulosti, ako hlboká analýza historika, ako hlboká analýza historickej vedy. Lebo potom sa nám dostávajú do zákonov také nezmysly, ako je § 2 ods. 2, a je to aj v spoločnej správe pri novom znení § 1 ods. 2, ktoré si zoberú právomoc súdu. Podľa môjho názoru zákonodarca má urobiť zákon a každý, kto sa v zmysle tohto zákona správa, je nepostihnuteľný, a kto ho poruší, patrí do kompetencie súdu a súd potom rozhodne, či je, alebo nie je v rozpore s týmto zákonom.

    Keď zoberieme dikciu predmetného článku, tak zistíme, že sa tu organizácia vyhlasuje za zločineckú. Keď zoberieme - už som to tu v tomto parlamente hovoril - prejudikát Norimberského súdu, ktorý sa nie zákonnou, ale súdnou cestou vyrovnával s priestupníkmi druhej svetovej vojny, vychádzal z toho, že nevymýšľal zákony dozadu, ale dokázal reprezentantom nacistického režimu aj vykonávateľom konkrétnych trestných činov, že spáchali trestné činy, že porušovali medzinárodné zmluvy, že porušovali konvencie, a na základe tohto ich odsúdil. Na základe toho vyniesol aj v štyroch kauzách označenie pre organizáciu, že je zločinecká. Jednou z nich bol napríklad Waffen SS, ale nebola tam napríklad Národnosocialistická robotnícka nemecká strana, ale len jej zbor politických vodcov. Na základe tohto judikátu, ktorý je obsiahnutý v tomto paragrafe, boli vlastne príslušníci týchto organizácií zločincami a museli byť postavení pred súd, ktorý už len zvážil mieru ich previnenia. Teda nakoľko ocenil ich osobnú angažovanosť v týchto organizáciách, že bola v súlade s tým trestným činom, alebo s tým, alebo s vyšším.

    Zavádzanie týchto pojmov do právneho systému štátu je absolútne podľa môjho názoru nelegitímne už aj z toho dôvodu, že ani ja, pravdepodobne ani kolega Ľupták, ani nikto z nás, ktorí sme boli v bývalej komunistickej strane, sa necítime byť zločincami a necítime sa ani nejakým spôsobom zodpovední za veci, ktoré boli urobené v tomto režime i v rozpore so zákonmi, ktoré v tejto krajine platili. Jedine historická veda a naozaj objektívne skúmanie skutočnosti môže postihnúť všetky veci a môže aj morálne odsúdiť minulosť, môže aj ohodnotiť tých, ktorí nejakým spôsobom boli ukrivdení alebo bojovali proti tomuto režimu, alebo inak boli nejakým spôsobom angažovaní.

    A ešte jednu vec by som chcel povedať, že vec, s ktorou sa chceme vyrovnať zákonom, nie je len našou vnútornou otázkou, teda otázkou angažovanosti alebo neangažovanosti v danom konkrétnom režime, ale je to aj otázka rezistencie a kolaborácie. Komunistický režim si Slováci nevymysleli sami. Do určitej miery, myslím, že hlavnou príčinou toho, že sa tu uplatnil komunistický režim, bola mocenská sféra, rozdelenie politických sfér vplyvu medzi víťaznými mocnosťami a na základe tohto sa tu potom riešili veci kolaboráciou a rezistenciou.

    Takže celé toto rokovanie dnes pokladám za odoberanie práce iným, odoberanie práce historikom, ktorí by sa mali s touto našou minulosťou vyrovnať a svojimi závermi aj informovať verejnosť, ako treba k týmto veciam pristupovať. Ja si myslím, že každý z nás, ktorí tu sedíme, sme sa s touto minulosťou nejakým spôsobom vyrovnali, je to teda otázka osobného vyrovnania, ktoré sa týka nás ako príslušníkov nejakého národa, ako príslušníkov nejakého štátu.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pánu poslancovi Hrnkovi. Nech sa páči, pani poslankyňa Rusnáková.

  • Vážený parlament, vážení hostia,

    ak chce táto Národná rada zaujať postoj k minulosti a odsúdiť minulý režim, musí sa vyrovnať aj s otázkou svojho vzťahu k členom a k vedúcim funkcionárom KSČ a KSS, a v neposlednej miere mnohí sa s ňou musia vyrovnať aj vo svojom vnútri nielen ako bývalí komunisti, ale aj ako tí, ktorí dnes inštalujú bývalých vedúcich okresných funkcionárov KSS do vysokých funkcií na ministerstvách, alebo z bývalých nomenklatúrnych kádrov robia dnes prednostov okresných úradov.

    Práve preto sa vás, vážení predkladatelia, chcem spýtať, čo s tými, ktorých vylúčili z KSČ a KSS, pretože nesúhlasili so vstupom okupačných vojsk na naše územie, alebo boli proti previerkovým komisiám a previerkam, a sú proti nim aj dnes. Čo s tými, ktorí ako členovia KSČ a KSS povedali svoj kritický názor na roky 1968-1969 a tým zapríčinili svojim deťom to, že si nevedeli nájsť stále zamestnanie, kým iní, ktorí sa dnes hrdia, že neboli v žiadnej strane, boli potichu a mlčali až po rok 1989? Čo s tými, ktorí boli v strane ako mladí idealisti 2 roky a potom z nej odišli? Je ich vina taká istá, ako niektorých z vás, vážení poslanci, alebo z nás, ktorí ste boli aktívnymi členmi strany až do roku 1989, ktorí ste boli členmi strany 15 až 20 rokov, ktorí ste vďaka strane mohli byť vedúcimi katedier vedeckého ateizmu, a ktorí ste vďaka členstvu v strane mali vydláždenú cestu k vedeckým titulom a dnes, prepáčte, niekedy ako právni amatéri hlasujete za protiústavné zákony, hoci máte tituly doktorov práv?

    Čo s tými, ktorí k veľkej politike a k informáciám mali tak ďaleko, že nevedeli čo za zverstvá sa napáchali v období boľševizmu v Rusku a v Československu za Gottwalda a ďalších? Mnohí sa to dozvedeli spolu s nami po roku 1989. Čo s tými, čo na rozdiel od iných neboli pozitívne lustrovaní? Čo s tými, ktorí na rozdiel od niektorých z vás, nevyštudovali vysokú školu stranícku v Prahe, prípadne nikdy nemali česť študovať v Moskve?

    A tak sa teda pýtam, ani nie to, čo s týmto návrhom zákona, ale čo s vami, ktorých sa to tiež týka a budete o tom hlasovať?

    Na umučených a uväznených a na ich rodiny počas komunistického režimu, samozrejme, nie je možné zabudnúť. Konfederácia politických väzňov Slovenska a nezávislí historici sú schopní predložiť otrasné svedectvá nespravodlivo odsúdených, popravených, zastrelených na hraniciach, likvidovaných na príkaz strany bez súdu počas vyšetrovania vo väzniciach. zavlečených do hrozných podmienok gulagov v Rusku.

    Demokratická únia zastáva názor, že princíp kolektívnej viny nemôže byť východiskom akéhokoľvek zákona o komunistickom totalitnom režime. Demokratická únia je za zodpovednosť založenú na zásade individuálnej zodpovednosti tých, ktorí komunistický režim presadzovali ako funkcionári, organizátori a čelní predstavitelia v politickej a ideologickej oblasti. Zločiny nemožno schvaľovať a nemožno o nich mlčať. Poslanecký klub Demokratickej únie práve preto už raz hlasoval za návrh zákona, ktorý riešil túto problematiku predloženú poslancami KDH. Boli by sme však radi, keby poslanci vládnej koalície s takou istou vehemenciou predkladali a pripomínali ctenému parlamentu, aby bol dodržiavaný účinný lustračný zákon, pretože dobre vieme, že pozitívne lustrovaní občania Slovenskej republiky sa zúčastňovali na páchaní už spomínaných zločinov.

    Poslanecký klub Demokratickej únie bude v tomto zmysle posudzovať pozmeňovacie návrhy ostatných poslaneckých klubov a právny a morálny obsah teraz predloženého návrhu zákona.

    Ďakujem.

  • Ďakujem pani poslankyni. Nech sa páči, pán poslanec Kunc. Predtým faktická poznámka - pán poslanec Brňák.

  • Dovoľte mi, pani poslankyňa Rusnáková, jednu vecnú pripomienku k vášmu vystúpeniu. Celkove asi dvanásťkrát ste sa opýtali, čo s tými, a viazali ste to na našich spoluobčanov, ktorí boli vylúčení alebo mali súvis s rokom 1968, alebo boli nejakým spôsobom za to postihovaní, proskribovaní. Chcem povedať, že od 31. 10. 1995, teda už tri a pol mesiaca existuje spoločná správa, resp. uznesenie, v ktorom sú títo dotknutí občania, takzvaní šesťdesiatosmičkári, riešení. Čiže z toho mi vychádza, že váš príspevok bol napísaný buď ešte pred októbrom 1995, resp. ste ho neporovnali s materiálom, o ktorom sa rokuje.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Ešte faktická poznámka - pani poslankyňa Bieliková.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

    Vážené dámy, vážení páni,

    chcela by som povedať len toľko, že kto naozaj prežil tragédiu, ten nemá v sebe nenávisť. Tá nenávisť vo viacerých vystúpeniach mojich predrečníkov, myslím si, vyplýva z niečoho iného, a to zrejme zo závisti, z mocenského neuspokojenia, resp. z toho, ako dobre sa mali v predchádzajúcom režime. Myslím si, že skutočne by bolo zaujímavé podľa pána Hrnka spočítať bývalých komunistov do roku 1989, ktorí boli v strane, ktorí sú tu, medzi nami, a nielen napravo, alebo naľavo, ale vôbec v celej sále.

  • Hlasy z pléna.

  • Je ich 92? Ďakujem.

    Ďalej si myslím, že pani Rusnáková, to čo hovorila, z väčšej časti hovorila do vlastných radov.

    Súhlasím s pánom Pittnerom, v týchto súvislostiach nájdime kompromis, ale prosím vás, nehľadajme v predloženom návrhu ďalší zdroj nenávisti, demagógie, resp. kritiky toho, čo máme dnes, už aj z úcty k tým, ktorí vďaka komunistickému režimu už nie sú medzi nami.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán poslanec Kunc.

  • Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, vážení hostia,

    hneď na začiatku by som chcel povedať, že som mierne rozčarovaný ovzduším, v akom táto rozprava prebieha. Vzhľadom na charakter vecí sa nazdávam, že to ovzdušie by malo byť skôr poznačené určitou rozvážnosťou, a nielen rozvážnosťou, ale dokonca niečím, ako je pieta, pretože hovoríme o jednom ťažkom úseku dejín slovenského národa a ľudu tejto krajiny. Pritom treba povedať, že nezavinili si ju sami, pretože v slobodných voľbách v roku 1946 - a chcel by som zdôrazniť, to boli slobodné voľby, nie ako voľby v roku 1948 - predsa slovenská politická scéna jasne povedala, aký je stav vecí a ako slovenský národ a slovenský ľud hodnotí politický vývin tejto krajiny, s tým, že 63 % voličov si vtedy volilo Demokratickú stranu ako predstaviteľku politickej orientácie tejto krajiny. Takže vtedy sa tento národ a tento ľud rozhodol za celkom iný osud, než aký ho potom postihol rokom 1948.

    Ale chcel by som ešte na okraj volieb roka 1948 povedať niečo úsmevné, čo malo však neúsmevné dôsledky pre viacerých, medziiným aj pre mňa, ale to nie je zaujímavé. Býval som vtedy v internáte v Horskom parku. V deň volieb komunistická samospráva z našich radov, študentov, dosadená po februári to narežírovala tak, že sa posadili vo vestibule, teda vo vestibule bolo zorganizovaná a pripravená miestnosť volieb, samospráva sa posadila za stôl, na stôl postavili kolíček na určitom podstavci a radili voličom, že kandidátku majú vhadzovať do urny a biele lístky majú napichovať na kôl. A my ako skupina študentov sme doobeda boli v meste, a keď sme sa vrátili, tak sme si povedali, že teraz ideme voliť. No a volili sme tak, že biele prázdne lístky sme hádzali do urny a kandidátky sme napichovali na kolíček. Pochopiteľne, to naša samospráva veľmi jasne videla a aj si to veľmi dôsledne poznačili. Dôsledky prišli veľmi rýchlo, pretože už v septembri roku 1948 som nielen ja, ale aj ďalší kolegovia študenti, nedostal štipendium a bývanie v internáte, už mi jednoducho boli žiadosti zamietnuté, ako aj mnohým ďalším, a potom o rok na to prišlo vylúčenie zo školy. Ale to nie je zaujímavé, chcel som tým len naznačiť, aké boli voľby v roku 1948 slobodné, pretože tvrdím, že slobodné voľby to neboli, slobodné, tajné a priame voľby boli v roku 1946.

    Chcel by som a veľmi by som si želal, aby ďalší priebeh tejto našej rozpravy už nemal ten bojový tón, ktorý len vybičováva pocity, emócie, vášne a málo vedie k tomu, o čo pôjde. A v tomto zmysle by som chcel prispieť k vytvoreniu, pretvoreniu tohto ovzdušia. Musíme si uvedomiť, že sme tu v zložení bohatej rôznorodosti, veku, názorov, poznania, skúseností i charakterov a z toho vyplýva, že aj vzťah k minulosti a teda aj k minulým režimom je asi medzi nami rôzny, rôznorodý. Dokonca ktokoľvek z vás si môže povedať, aha tento pán, keďže toto všetko prežil, dokonca sa cíti postihnutý, vystupuje tiež pod takými emóciami. Nie, priatelia, vôbec nie, ja sa nazdávam, že skutočne nie je čas ani vhodná historická chvíľa, aby sme takýmto spôsobom pristupovali k veci a treba na to hľadieť trochu ináč. A to hľadieť trocha ináč, z čoho ja vychádzam, by som chcel vysvetliť, pretože považujem to za dôležité z hľadiska pochopenia celého zámeru prijať tento zákon.

    Nazdávam sa, že všetci spoločne, tak ako tu sme, stojíme pred úlohou, ktorá je niečo viac než prijať jednu všeobecnejšiu alebo špeciálnu normu - zákon. Je to skutočne čosi iné. Je to vlastne hodnotenie, posúdenie jedného úseku dejín tohto národa a tohto ľudu, ktorý odohral osobitnú rolu v jeho vývine a, pochopiteľne, nemôže byť len tak zabudnutý. A pritom nechcem hovoriť o hrubej alebo tenkej čiare. To nemá zmysel. Čiarami sa nič nevybaví. Vybaví sa len myslením, poznaním, vcítením sa a primeraným rozhodnutím. Takže v tomto zmysle stojíme pred úlohou zaujať stanovisko k takému štyridsaťročnému obdobiu v živote národa a ľudu tejto krajiny, v priebehu ktorého boli strojcami utrpenia a porušovateľmi základných morálnych zásad i ničiteľmi hodnôt vlastní príslušníci národa a občianskej pospolitosti z vlastnej vôle a pre vlastné záujmy a ciele. Na to kladiem dôraz, pretože to znamená, že slobodne a vedome sa rozhodli páchať aj zločiny, ktoré ani dodnes nie sú všetky náležite objasnené a svojím charakterom, časovým a priestorovým rozsahom, spôsobili jednak nenapraviteľné a veľké dlhodobé utrpenie jednotlivcov i rodín, jednak - a zase by som prosil, keby ste tu spozorneli - úplné odlúčenie celej krajiny a jej ľudu od jej dovtedajšieho prirodzeného spojenia a prostredia na európskom kontinente a jeho národov, a tým zase spôsobili nezmerateľné a nevyčísliteľné historické škody, náprava ktorých stojí a bude stáť tento národ i ľud a jeho krajinu, ako to už v týchto chvíľach zisťujeme, ďalšie a pritom neobíditeľné obete, aj keď to nebudú, dúfam, obete na životoch.

    Keďže sa toto všetko týka všetkých žijúcich občanov, takže prinajmenej stredná a mladá generácia je oprávnená sa pýtať prečo je to tak, prečo musia prinášať tie obete, ktoré sú jednoznačné a nedajú sa nijakým spôsobom obísť. A je to jedno, či je to už preto, že chceme byť členmi Európskej únie, alebo nie, jednoducho vyplývajú z tempa života, z jeho potrieb. A keďže aj na tieto generácie sa prenáša váha toho, o čo tu ide, ich otázky sú oprávnené.

    Ja sa nazdávam a tvrdím, že napísané a vyučované dejiny tejto krajiny nedávajú odpoveď na takúto otázku a kladiem si sám otázku, či ju vôbec niekedy dajú. V tejto chvíli som skôr toho názoru, že asi nie, pretože dodnes nie je všetko odhalené a objasnené tak, ako by sa odhaliť a objasniť malo. Pochopiteľne, že pritom sa vždy vynorí otázka, či to, čo sa všetko aj v tom 40-ročnom úseku dejín urobilo dobre - pretože všeličo sa urobilo, všeličo sa postavilo, pretvorilo -, čo s tým, či to tu nie je? Ja tvrdím tiež, že je. Prežil som to, videl som to a dokonca som sa aj tvorivo zúčastňoval na tých veciach. Aspoň tak som sa snažil, kým sa len dalo. Lenže potom prichádzam sám k otázke, za akú cenu. Ja sa nazdávam, že táto otázka sa obísť nedá, pretože príliš veľa sa deštruovalo kvôli tomu, aby sa robilo to nové. A to sa týka v podstate všetkých oblastí ľudského a občianskeho života, tak ako sme ho prežívali.

    Isteže, boli tu aj sociálne istoty, ako sme ich nazývali a ako s nimi komunistický režim pracoval, ale aj tu je oprávnená otázka, za akú individuálnu, osobnú a spoločenskú cenu a či boli riešením, na ktorom možno založiť život národa, štátneho spoločenstva, a teda celej pospolitosti. Ak len nepripustíme, že išlo o experiment niekoho, kto nám to vnútil, a ten sa naozaj nezaoberal tým, za akú cenu to bolo a aké to prinieslo škody a aké obete. Tým by sme sa vyvinili, tým by sa teda vyvinil aj ten režim, keby to bolo možné. Ale my nemôžeme nájsť iného, kto to všetko spôsobil, kto bol predstaviteľom toho režimu, než ten, kto žil medzi nami. Tak si po tom všetkom kladiem tú rozhodujúcu otázku a tá znie: Naozaj ide iba o zadosťučinenie a odškodnenie? O nič viac? Ja si myslím, že ak by išlo iba o zadosťučinenie a odškodnenie, tak platí, že všeličo sme už od roku 1989 urobili, hlavne v zákonodarstve a právnom systéme, aby sa odškodnilo, čo sa dá, aby sa urobili zadosťučinenia, ale nezdávam sa, že to je všetko. Ak by to bolo všetko, potom by som sa v súvislosti s týmto návrhom zákona neozval, ani by som sa sem nepostavil.

    Ja si však myslím, že ide aj o viac, a nám sa treba zamyslieť viac aj nad tým, o čo ide. Ak to neurobíme a neobjasníme si to, potom musím tvrdiť, že sme niečo nepochopili, niečo veľmi dôležité, čo ako poslanci by sme mali lepšie chápať ako ktokoľvek v tejto štátnej pospolitosti a v tomto národe. Nazdávam sa, že pri takom videní vecí, že teda ide len o zadosťučinenie a odškodnenie, sme nepochopili históriu nášho národa i ľudu a nechápame, a preto ani nepochopíme duchovné a morálne požiadavky jeho terajšieho i budúceho života v samostatnom a zvrchovanom štáte, a teda jeho budúcnosť. Tento posun, ideový, filozofický posun je tu jednoducho nevyhnutný, pretože inak nie sme nič iné než obdivovatelia majetku, ktorý by sme reštitúciami chceli získať. Nazdávam sa, že toto nás zaväzuje, a pri svojich úvahách i pri svojom postoji k návrhu zákona vychádzam jednoznačne z toho.

    A teraz ešte na vysvetlenie. Budúcnosť národa i štátnej pospolitosti sa dá totiž založiť len na úplnom vyrovnaní sa s vlastnou históriou, s jej jasnými i tienistými stránkami, teda s tým, čím sa možno pochváliť, i s tým, čo treba odsúdiť, lebo nič tam nie je neutrálne. V tom, čo národ prežil, s čím žil, čo vytvoril, čo sa s ním dialo, tam nie je nič neutrálne, pretože všetko má nejaký dosah na reálny život spoločnosti, národa a štátneho spoločenstva. A len vtedy, keď toto pochopíme, sa možno dostaneme aj k meritu veci v súvislosti s týmto návrhom zákona. Totiž len takéto pochopenie môže byť prameňom odhodlania, síl, dobrej vôle, snahy žiť ďalej, tvoriť budúcnosť a tvoriť ju tak, aby bola dôstojná človeka, národa i štátneho spoločenstva.

    Nuž a v tejto súvislosti sa zamýšľam aj nad tým štyridsaťročným úsekom tejto histórie, o ktorom je reč v návrhu zákona. Tvrdím, že aj na ten sa vzťahuje potreba poznania s princípom uspokojiť sa, že tak to bolo a dosť, alebo odsúdiť ho s ohľadom na jeho osobitosti, ktoré sme rôznym spôsobom charakterizovali a ktoré, ako tvrdíme, naprávame, pokiaľ sa len dá. Pretože uspokojiť sa znamená nebáť sa toho a nebáť sa ani prípadného opakovania v nejakej modifikácii historických podmienok a predpokladov. To čo bolo v dejinách jasné a viedlo k dobrým výsledkom, prípadne možno aj opakovať. Ale ak treba odsúdiť, potom z toho vyplýva, že zásadne sa treba poučiť z toho, čo sa stalo a potom v žiadnom prípade nepripustiť opakovanie. A to je, myslím si, ideový a filozofický základ, na ktorom možno stavať a na základe ktorého možno zaujať osobné stanovisko k tomuto návrhu zákona. Týka sa to, pravda, všetkých ľudí v tejto krajine, teda celého štátneho spoločenstva a nás, ako som už zdôraznil, ako zákonodarcov tejto krajiny osobitne. Pretože správne pochopenie historických hodnôt a primerané odsúdenie strát a škôd znamená vhodné, správne, pravdivé východiská pre ďalší život v spoločnosti a jej rozvoj.

    Sám som teda presvedčený o tom, že takýto hodnotový súd sme povinní urobiť aj my ako parlament, nielen napísané a vyučované dejiny, teda len história a historici. Nie je to pravda. To by potom znamenalo práve nepochopenie tých skutočností a tých východísk, ktoré som pred chvíľou spomenul. My sa tým preto musíme zaoberať, aby sme navodili národnej i štátnej pospolitosti taký pocitový i vedomostný stav, ktorý bude reálnym prejavom dosiahnutej národnej i občianskej vyrovnanosti. Ja sa nazdávam, že aj naše terajšie problémy, ktoré charakterizuje polarizácia, rozpoltenosť, prístupy, ktoré sú na škodu jednotlivcom, spoločnosti, teda národu i všetkým občanom, sú práve dôsledkom toho, že nie sme schopní dospieť do toho stavu vyrovnanosti. A tu je teda pointa, o ktorú ide v súvislosti s návrhom tohto zákona.

    Isteže, aj ja som sa zamýšľal nad tým, čo s tým aspektom zločinnosti, pretože je fakt, že si nemôžeme dovoliť označiť za zločincov jednotlivých členov strany, ktorých sme poznali a poznáme a s ktorými sme žili, spolupracovali, ktorí sú nám dokonca priatelia, príbuzní. Ale určite tam rad zločincov bol. To, že sme ich neodhalili, iste je nedostatkom nášho spoločenského i právneho postupu, na ktorý sme od roku 1989 mali dosť času. Každý návrat je boľavý a z hľadiska procesov, ktoré s tým treba vykonať, veľmi, veľmi sťažený, ale nazdávam sa, že predsa vieme diferencovať a potom aj dokázať, kto tým zločincom bol, alebo nebol. Lebo jednoznačne tvrdím, že veľká, ak nie absolútna väčšina členov strany zločincami nebola, pretože aj keď v správaní niekedy pod tlakom straníckych orgánov postupovali tak, že nebolo to celkom v súlade so všetkými mravnými princípmi, ale zločinov sa nedopúšťali. Vyriešiť tento problém, tento aspekt treba, pretože sa dotýka ľudí, a prijatím zákona rozhodne nechceme ďalej spoločnosť ani rozdeľovať, ani vyvolať u jednotlivcov pocit alebo vedomie krivdy s tým, že však nikdy som nikomu nič nevykonal a teraz ma niekto takýmto spôsobom odsudzuje. Nazdávam sa, že tento návrh zákona sa dá takto uspôsobiť a za takých okolností isteže zaň budem hlasovať a vám odporúčam na zváženie, či by ste nemali urobiť tak isto.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. S faktickou poznámkou sa hlási pán Weiss.

  • Vážené dámy, vážení páni,

    keď sa podobný zákon prijímal v Českej republike v roku 1993, pán minister hospodárstva Vladimír Dlouhý, ktorý je tiež bývalým členom bývalej Komunistickej strany Československa, ho označil za plošne použiteľný kyjak. A právnik a podpredseda vlády Jan Kalvoda o paragrafoch tohto zákona povedal, že majú so zákonom spoločné len toľko, že majú zákonnú formu a nie obsah. Ten zákon je veľmi obdobný, ktorý sa nám tu dnes predkladá, a ja si kladiem otázku, či je správne, že v mene odsúdenia bývalého režimu ako nelegitímneho a zavrhnutiahodného dnes chceme uplatniť práve jeden z jeho negatívnych spôsobov, jednu z jeho negatívnych praktík, teda, že formou zákona nariadime ľuďom, budeme im predpisovať, čo si majú myslieť a ako majú hodnotiť celé historické obdobie, v ktorom prežili celý svoj produktívny život, alebo veľkú časť tohto produktívneho života. To je jedna poznámka.

    Druhá poznámka: Autori zákona hovoria, že v zákone ide o morálne odsúdenie režimu a jeho ideológie, o to, aby odporcovia totalitného režimu dostali morálne zadosťučinenie. Pán Kunc chce, aby sme nejakým spôsobom interpretovali dejiny. Keď k tomuto návrhu zákona pristupujeme ako k právnemu dokumentu, tak treba povedať, že v tej podobe, v akej bol po pozmeňovacom návrhu v ústavnoprávnom výbore predložený, vytvára nevyvrátiteľnú domnienku, že členovia bývalej KSS sú zodpovední za množstvo vecí, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu niektorých trestných činov, napríklad vlastizrada, justičná vražda, a tieto trestné činy inak vlastne nie je ani možné dokázať. Ak bude záujem o nové politické procesy, tento zákon odstráni nepríjemný problém ako dokázať, že príslušná osoba trestný čin spáchala. Myslím si, že v tom je najväčšia problematickosť zákona, pretože na jednej strane sa v ňom tvrdí, že podľa paragrafov tohto zákona nikto nemôže byť vyšetrovaný, odsúdený a potrestaný, ale na druhej strane sa po jeho schválení nikto nebude môcť ani riadne obhajovať, a naopak, môže byť politicky obvinený všelijakým spôsobom.

    A napokon ešte jedna poznámka, keďže sme mnohí prežili spoločne niekoľko rokov aj v tomto parlamente. Ja ľudsky aj politicky chápem tých, ktorým bývalý režim reálne a negatívne zasiahol do života a ktorí proti nemu bojovali, keď ešte ten režim fungoval, teda väzňov, pozostalých, obete, otvorených odporcov režimu alebo disidentov, ale nechápem dosť dobre, keď teraz do boja proti už šesť rokov mŕtvemu drakovi zrazu vytiahli tí, ktorí sa v roku 1990 nastrašene schovávali aj za našimi chrbtami, keď sme sa snažili obhájiť česť a profesionálne a pracovné výsledky radových členov KSS, a teraz, keď sú znovu pri moci, nás, súc tiež bývalí členovia KSS, idú presviedčať, že treba živé dejiny štátu, národa aj konkrétnych ľudí podriadiť novému ideologickému hodnoteniu a jedinému zákonom predpísanému výkladu. Ja si myslím, že takýmto spôsobom sa, dámy a páni, so zložitou minulosťou nevyrovnáme a ani neprivedieme občanov Slovenskej republiky k sebareflexii.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Veľmi ľutujem, že práve teraz odišiel pán poslanec Čarnogurský. Ja sa ospravedlňujem, že odpovedám až teraz, ale vtedy, keď mal pripomienku ku mne, som nebola v rokovacej miestnosti prítomná. Dovoľte mi preto zareagovať na to teraz.

    Samozrejme, že išlo o prerieknutie. A že ide o rok 1946, to veľmi dobre viem, pretože po vojne v rámci rôznych preverovačiek a akcií "B" naša rodina každý rok a pol putovala po republike a bola presťahovaná do rôznych kútov Slovenska. V roku 1946 sme sa práve nachádzali na južnom Slovensku. Bola som síce ešte malá, ale už ako-tak som vedela čítať, a preto som si na plotoch prečítala rôzne nápisy, napríklad takéto: "Hlad a bieda sa nám vráti, keď vyhrajú demokrati"; "Každý vôl a každý pes volí stranu KSS"; "Len ten štát je pevný, istý, ktorý vedú komunisti", atď, atď. Dovoľte mi na základe toho, hoci som bola malé dieťa, usúdiť, že tie voľby ešte vtedy boli naozaj demokratické.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Pani poslankyňa Gbúrová - faktická poznámka.

  • Vážený pán predsedajúci, ctené plénum,

    keďže z môjho záverečného vystúpenia nevyplynulo celkom jasne, že dávam návrh na uznesenie, dovoľte, aby som ho z tohto miesta ešte raz uviedla. Navrhujem, aby poslanci Národnej rady Slovenskej republiky schválili do vstupnej haly Národnej rady Slovenskej republiky pamätnú tabuľu s nasledovným textom:

    "Na pamiatku tým, ktorí svoj život zasvätili zápasu za ľudské práva a slobody, odporu proti všetkým formám náboženskej, rasovej a triednej neznášanlivosti a nenávisti na dlhej historickej ceste k demokracii a k slovenskej štátnosti".

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Do rozpravy sú prihlásení ešte traja poslanci. Vyhlasujem obedňajšiu prestávku do 13.00 hodiny.

  • Po prestávke.

  • Vážení páni poslanci, pani poslankyne, budeme pokračovať v rokovaní rozpravou. Do rozpravy je prihlásený pán poslanec Derfényi.

  • Vážený pán predsedajúci, vážená Národná rada,

    na úvod mi dovoľte konštatovať, že doterajšie rehabilitačné a reštitučné zákony, ako aj zákon číslo 480/1991 Zb., sa vyrovnávajú s podstatou obdobia neslobody počas komunistického režimu, s hmotnou aj morálnou satisfakciou jeho odporcov a obetí a novelizovaný Trestný zákon s nepremlčateľnosťou trestného činu politickej vraždy. Toto už v tejto snemovni odznelo, preto je namieste otázka, ktorá už tu odznela, aký bude prínos tohto zákona pre dnešné Slovensko. Nemám k dispozícii štatistické podklady, ale zrejme nie je ďaleko od skutočnosti odhad, že na Slovensku prevažná časť rodín, resp. takmer nieto rodín, z ktorých by sa niekto v priebehu uplynulých desaťročí neocitol medzi postihnutými režimom, ale zároveň ani rodiny, z ktorých by sa za to isté obdobie nenašiel člen štátotvornej strany, alebo niekto, kto režim podporoval, prípadne z neho profitoval.

    Posudzovaný návrh zákona v § 2 nepriamo spoločne postihuje značnú skupinu obyvateľov bez ohľadu na reálne správanie sa jej členov. Ak totiž zákon vyhlási za zločineckú komunistickú stranu, potom musí za zločincov považovať všetkých, ktorí sa hoci len formálne alebo v niektorých úsekoch svojho života ňou riadilii, či podľa nej sa správali. Do dnešného dňa neexistuje a zrejme ešte nejaký čas potrvá, kým bude existovať seriózne vedecké zhodnotenie obdobia od februára 1948 do novembra 1989, ktoré, ako všetci vieme, malo niekoľko od seba dosť výrazne sa odlišujúcich fáz. Prijatie zákona okrem iného navždy znemožní vedecké zhodnotenie uvedeného obdobia skutočne demokratickým, neideologickým spôsobom.

    Vážená Národná rada, kladiem si teda ešte raz otázku, aký bude prínos zákona pre dnešné Slovensko. Prispeje k upokojeniu nášho skutočného politického ovzdušia, alebo povedie k ďalším napätiam? Pýtam sa, či by nebolo lepšie nezaoberať sa zákonom a vytvoriť tak priestor na zhodnotenie uplynulého obdobia historikmi, či by nebolo lepšie v duchu zmierenia dívať sa do budúcna.

    A na záver ešte jedna poznámka. Na vlastnej koži som pocítil normalizačný proces štátotvornej strany v sedemdesiatych rokoch. Napriek tomu, alebo práve preto si myslím, že je čas oddeliť minulosť od prítomnosti hrubou čiarou a prenechať hodnotenie historikom.

    Ďakujem za pozornosť.

  • Ďakujem pánu poslancovi. Nech sa páči, pán poslanec Cuper.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení páni poslanci,

    vzhľadom na rozpravu k zákonu, použijúc rétoriku pána poslanca Čarnogurského, že som všetko zo zákona vykastroval, by som mu tou istou medicínskou rétorikou povedal, že chcem niečo implantovať späť do svojich pozmeňovacích návrhov. Chcel by som navrhnúť vo svojom pozmeňovacom návrhu alebo doplniť svoj pozmeňovací návrh, že navrhujem ponechať § 1 zákona a to v pozmenenej podobe, ktorý by znel takto: "Režim založený na komunistickej idelógii, ktorý rozhodoval o riadení štátu a osudoch občanov v bývalom Československu od 25. 2. 1948 do 17. 11. 1989, bol odsúdeniahodný."

    Ďalej by som svoj pozmeňovací návrh pozmenil tak, aby sa nevypúšťal § 4, ale ostal v takom znení, ako je. To znamená § 4 znie: "Do premlčacej doby trestných činov sa nezapočítava doba od 25. februára 1948 do 29. decembra 1989, pokiaľ z politických dôvodov nezlučiteľných so základnými zásadami právneho poriadku demokratického štátu nedošlo k právoplatnému odsúdeniu alebo zbaveniu obžaloby."

    V § 3 sa vypúšťa, ostatné paragrafy potom prečíslovať.

    Ďakujem, to je všetko, čo som chcel.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán Čarnogurský.

  • Pán poslanec, to znamená, že platia len tieto návrhy, ktoré ste teraz predniesli?

  • Platia všetky ostatné, čo som predniesol, s tým, že mením svoje pôvodné pozmeňovacie návrhy tak, že sa zaraďujú späť § 1 a § 4 a § 3 sa vypúšťa, ostatné paragrafy sa prečíslovávajú.

  • Ďakujem. Pán poslanec Mikloško - faktická poznámka, nech sa páči.

  • Ja som sa chcel prihlásiť ešte pred obedňajšou prestávkou, pretože posledné slovo mala pani poslankyňa Gbúrová, ktorá dala návrh na text tabule, ktorá by tu mala visieť. Chcel som len povedať, že ten text je taký všeobecný a tak nič nehovoriaci, že podľa mojej mienky prijať takýto text by bolo dehonestujúce pre všetky obete, o ktorých tu celý deň dnes hovoríme.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán poslanec Tarnóczy.

  • Vážený pán predsedajúci, vážení páni poslanci, vážení hostia,

    využívam právo predkladateľa na záverečné slovo, dovoľte mi preto niekoľko myšlienok k pripomienkam a k prerokúvanej kauze.

    Z diskusie som získal dojem, že veľa z nás podľa politickej orientácie už prišlo pripravených do tejto sály s rozhodnutím, že si nedali prácu počúvať či už moje úvodné slovo, alebo neskontrolovali si predložené zmeny, ktoré sme oproti pôvodnému návrhu zákona prepracovávali niekoľko dní v ústavnoprávnom výbore a pod ktorým autorstvo by sme mohli podpísať aj vám, pán Čarnogurský. Vaše slová, že pokiaľ náš návrh zákona nebude prijatý, budete hlasovať a prijmete náš návrh zákona, si pamätám a vychádzal som z toho aj pri tom, keď som potvrdzoval svoju vôľu. A v úvode som tiež povedal, že sme sa nešli radiť do klubu, že Brňák a Tarnóczy s Konfederáciou politických väzňov využili svoje právo ako poslanci a predkladajú tento návrh zákona na odsúdenie minulosti a výstrahu pre budúcnosť, ako memento, aby sa niečo, čo už tu bolo, nemohlo opakovať. Tým odpovedám aj vám, pán Kováč, pretože ste hľadali túto vetu alebo túto myšlienku, túto ideu, a tá je predsa leitmotívom celého mnou predloženého návrhu zákona.

    Nepovažujem tento návrh za akt pomsty, ale za zhodnotenie určitého obdobia a podielu konkrétnych ľudí, či systému, ktorý vytvorili, mechanizmov, ktoré na to používali, pretože nič - ako som uviedol - podobného svet nezažil. Padli tu niekoľkokrát slová nacizmus a fašizmus, ale len obyčajné čísla, inventúra obetí nám povie, kto viac a čím je to.

    Vystúpenie pána poslanca Šimka považujem za odvedenie pozornosti od prerokúvanej kauzy. Veľmi ľutujem, že ste využili, ak je to tak možné povedať - skôr zneužili situáciu prerokúvanej kauzy nato, aby ste prihrievali svoju politickú polievku. Ja som nemyslel na to, alebo nechcel som týmto návrhom zákona hovoriť o tom, čo je teraz, alebo čo bude v budúcnosti, chcel som hovoriť o tomto konkrétnom návrhu zákona, ktorý sa zaoberá komunistickou érou. Preto veľmi, veľmi, veľmi som proti tomu, čo ste povedali, že ste odviedli celý smer ďalšej diskusie aj prerokúvania tohto návrhu zákona.

    Súhlasím preto s tým, čo povedal tu po vás v pripomienke pán Brňák, beriem to na seba. Samozrejme, na mňa potom nemôže platiť, čo ste povedali naňho, ale to, čo povedal Brňák ohľadne využitia, alebo toho, či pasuje, alebo nepasuje dnešný termín, a komu pasuje, a prečo áno a prečo nie, teraz týmto zákonom beriem na seba. Znovu chcem povedať, že ma viedlo k tomu moje osobné životné poznanie a že naďalej považujem za jeden z hlavných dôvodov, prečo som vôbec poslancom Národnej rady, aby sme mohli priehradu k tomu, čo sa tu stalo, urobiť pre budúcnosť ako zákonodarcovia.

    Pán poslanec Glinský, sme koaliční partneri, napriek tomu neviem pochopiť, či zaregistrovanie toho, že bol tu november 1989, že v Európe a vo svete nastali zmeny, akceptujete, alebo nie. Pokiaľ váš názor poznajú vaši voliči a zvolili vás, samozrejme, rešpektujem to, nemôžem nič k tomu povedať, len to, že to akceptujem.

    Pán poslanec Barna, prepáčte, je možné porovnávanie porovnateľného, teda porovnávať inkvizíciu s tým, o čom hovoríme - prosím vás, 92 miliónov, ak berieme kmérov, takže nie je o čom.

    Pán poslanec Fico, začali ste svojím vekom. Z môjho postu a z mojej životnej skúsenosti nemôžem s tým už od prvej vety súhlasiť už len preto, že viem, že na prihlášku alebo k prihláške, alebo k úspešnému prijatiu na vysokú školu bolo treba aj desať bodov, teda za stranícku príslušnosť predkov alebo rodičov, že odporúčania orgánov, ktoré boli a museli byť dané na právnickú fakultu, medziiným aj na iné, samozrejme, ale zvlášť na právnickú fakultu, vás zo všedného priemeru vylučovali, teda nie je pravda, že nepomohol, ani neublížil. Nesúhlasím. To, samozrejme, platí pre všetkých, ktorí svoje postoje teraz modifikujú tak, ako modifikujú, napriek tomu, že na základe absolvovaných štúdií vlastne v porovnaní s mojimi kolegami z väzníc sa nemôžu dávať do súvislosti. Rozhodnutie o vrátení z väznice na OV KSS bolo, nemohli ani do učilišťa, teda vtedy to boli štátne pracovné zálohy. Takže nemôžem akceptovať takto podložený výklad.

    K tomu, čo ste povedali, pán poslanec Fico, k zločineckej organizácii, alebo k tomu názvu, mám protiotázku. Ako nazvať teror, vraždy, ak to ozaj organizovali pod hlavičkou straníckych orgánov? Hovorili ste o Norimbergu. Medzi gestapom a SS je tu analógia medzi ŠtB a milíciou, hoci zatiaľ - to chcem tu zdôrazniť - nebol Norimberg k tejto otázke, možnože to nebude Norimberg, ale ako Konfederácia politických väzňov celej Európy postkomunistických štátov vyvíjame politiku týmto smerom, aby zhodnotenie tejto doby na medzinárodnej úrovni s ideou Norimbergu tu existovalo.

    Filozofia, že využívam juristiku na ochranu a obranu bezprávia, a to úplne až na dno - takže mal by som tomu rozumieť, že sa tu vôbec nič nestalo, že to bolo malé potknutie, malé intermezzo len tak, že sme vystúpili a nastúpili do druhého vlaku? Veď to nie je pravda. Veď tretina tohto národa je tým poznačená. Veď 275 tisíc ľudí to má za sebou. Nechápem filozofiu, ktorou toto chcete alebo viete posudzovať. Presvedčil ma však záver vášho vystúpenia, aké bolo kvalitné školstvo a v čom všetkom bola kvalita minulého režimu. Už som tu raz na túto tému vystúpil. Máme porovnateľné alebo boli porovnateľné režimy, ktoré v sociálnej oblasti urobili ešte viac. Aj dnes tu odznelo na adresu pána Pinocheta, že má makro- a mikroekonomické výsledky vynikajúce, svetové, jeho režim však svetová populácia považovala za fašistický alebo veľmi podobný tomuto výrazu, alebo tomu, čo ten výraz znamená. A potom v Nemecku, NSDAP z nezamestnaných chudákov urobila najprosperujúcejšiu robotnícku triedu. Nechcel by som sa dostať do týchto porovnaní, lebo svetonázor občana alebo človeka má vychádzať z jeho hierarchie hodnôt, tak ako ich má uložené. A keď tam nemá slobodu na prvom mieste, tak neviem, kam sa chceme zaradiť alebo kam chceme, aby sme sa dostali ako populácia, ako Slováci. Je to veľmi nebezpečné, ako už povedal - ak dovolíte - odcitujem pána Kanota: "Najnebezpečnejší pre ľudstvo sú tí, ktorí všetko vedia, a tragédia je to, že tomu veria."

    Pánu Hrnkovi - história: Porovnávali ste tiež neporovnateľné, nemáme si odkiaľ zobrať príklad. Budem mať jednu kacírsku otázku. So štúdiom a s vedomosťami, ktoré veľmi cielene dané socialistickým školstvom boli podmienkou vašej promócie, ako bude vyzerať história, ktorú budete spracovávať? Bude ozaj objektívna?

    Pani Rusnákovej chcem povedať toľko, že môj osobný názor a to, čo je v predloženom návrhu, je skutočne determinované mojou vlastnou životnou skúsenosťou, a preto sa snažím pomenúvať veci a javy, ktoré sa uskutočnili, tak ako sa uskutočnili. Ak nájdete preto výhodné alebo vhodné juristické vyjadrenie, budem veľmi rád, že mi pomôžete, alebo nám, predkladateľom.

    Pánu Weissovi len toľko, že ak niet skutočne čo súdiť, potom sa niet za čo ani ospravedlňovať. Ale rád by som počul alternatívu, ako vyriešiť tento problém. Ten tu je, aj keď ho zahovoríme.

    Nemyslím si, pán Derfényi, že napätie vyvolávame v spoločnosti návrhom tohto zákona. To napätie je aj z iných a omnoho viac z iných dôvodov. Možno aj preto, že sa nevieme dohovoriť ani na základných principiálnych otázkach zhodnotenia minulosti alebo načrtnutia vízií budúcnosti tohto národa, štátu. Všetko ostatné, spôsoby, akou cestou alebo na akom vozíku tam pôjdeme, sme si mohli rozdeliť do politických skupín, ale cieľ by sme už mali mať skutočne len jeden, ten najdôležitejší pre nás.

    Pani Zelenayová - vraciam sa k tomu, čo nebolo porozumené vo vedomí, že komunistický režim a tí, ktorí ho aktívne presadzovali, kto sú to. Chcem odpovedať vo filozofii predkladateľa: všetci, ktorí ovládali výkonnú moc. Bolo to predsa v ústave a v cieľoch režimu, ktorý to presne špecifikoval aj v už spomínaných zákonoch, ktoré predával. To je všetko.

    K tomu, aby sme uznali, alebo neuznali revolúciu, alebo transformáciu ľudskej duše, aby sme zvládli to, aká zmena cez Európu a cez svet prešla, budeme veľmi potrebovať nadhľad. Vraciam sa preto k samým prvým slovám: Nie pomsta, jednoducho potreba čistého stola pre tých, ktorí prídu pre nás a po nás.

    Ďakujem.

  • Ďakujem predkladateľovi pánu Tarnóczymu za záverečné slovo. Hlási sa ešte niekto do rozpravy?

  • Vyhlasujem rozpravu o šestnástom bode programu za skončenú. Chce sa k rozprave vyjadriť alebo žiada si záverečné slovo spoločný spravodajca pán Hrušovský?

  • Ďakujem. Pristúpime k hlasovaniu o jednotlivých pozmeňovacích a doplňovacích návrhoch. Prosím spoločného spravodajcu pána poslanca Hrušovského, aby hlasovanie uvádzal v zmysle spoločnej správy a výsledkov rozpravy. Nech sa páči.

    Prosím, pán Mikloško.

  • Pán predsedajúci, za klub KDH prosím, respektíve žiadam pred záverečným hlasovaním, to znamená po prijatí alebo neprijatí všetkých pozmeňovacích návrhov, 15-minútovú prestávku.

  • Veď sme teraz mali prestávku pol hodinu.

  • Ale toto súvisí s iným. Vzhľadom na to, ktoré pozmeňovacie návrhy budú prijaté, alebo nebudú prijaté, pred záverečným hlasovaním žiadame 15-minútovú prestávku.

  • Ďakujem. Pán Bugár, nech sa páči.

  • Nech sa páči, pán Hrušovský, uvádzajte hlasovanie.

  • Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia,

    v rozprave vystúpilo celkove 10 poslancov, z toho traja s pozmeňovacími návrhmi. Ako prvý vystúpil pán poslanec Cuper, ktorý predniesol k predloženému návrhu zákona, tlač 241, v znení spoločnej správy, tlač 241a, tieto pozmeňovacie návrhy:

    V odseku 2 preambuly zákona nahradiť slová "obete komunistického systému" a zmeniť celý tento text preambuly s novým textom "vyjadriť mimoriadnu úctu obetiam komunistického systému". Chcem sa opýtať pána poslanca Cupera, či o jednotlivých pozmeňovacích návrhoch, ktoré sú pozmeňovacími návrhmi k preambule v tlači 241a, žiada hlasovať oddelene, alebo o návrhu preambuly hlasovať ako celku.

  • Nech sa páči, pán poslanec Cuper.

  • Žiadam hlasovať osobitne aj o návrhoch preambuly.

  • V tom prípade, pán podpredseda, by som vás prosil, aby ste dali hlasovať o prvom pozmeňovacom návrhu, ktorý predniesol pán poslanec Cuper.

  • Malý moment, ešte má pripomienku pán poslanec Brňák.

  • Pán predsedajúci, chcel by som len upozorniť, že pán poslanec Hrušovský ako spravodajca nie celkom presne uviedol prvý pozmeňovací návrh pána poslanca Cupera. Tento hovorí: v druhom odseku preambuly nahradiť slová "oceniť obete" slovami "vyjadriť mimoriadnu úctu obetiam". To kvôli spresneniu.

  • Áno, tak je to, pán poslanec Hrušovský.

    Pán poslanec Benčík.

  • Chcem len pripomenúť, že procedurálne sa pokračuje tak, že najprv sa schvaľuje spoločná správa ústavnoprávneho výboru, potom pozmeňovacie návrhy. My sme začali s pozmeňovacími návrhmi.

  • Ďakujem. Boli pozmeňovacie návrhy z výborov?

    Nech sa páči, pán poslanec Brňák.

  • Poukazujem v danom prípade možno na akúsi atypickosť tohto prípadu, ale dávam do pozornosti pánu poslancovi Benčíkovi aj plénu Národnej rady Slovenskej republiky schválený program tejto schôdze. Podľa schváleného programu tejto schôdze sme schválili bod pod názvom - návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona Národnej rady Slovenskej republiky o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, tlač 241, v znení - podotýkam - v znení, ako je uvedené v správe Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, tlač 241a. Atypickosť daného prípadu spočíva v tom, že program, ktorý je schválený, vychádza z pôvodného originálneho materiálu, ktorý tvorí text uznesenia ústavnoprávneho výboru, ktorý tvorí kompaktný nový návrh, ktorý získal po istom kompromise novú podobu. Čiže chcem len uviesť a pripúšťam, že ide o atypickosť tohto prípadu, že pôvodným materiálom je tlač 241a, to znamená, že nie je potrebné dať hlasovať o tomto materiáli ako o spoločnej správe. A domnievam sa, že treba dať hlasovať normálne o pozmeňovacích návrhoch, ktoré vzišli z tejto rozpravy.

    Ďakujem.

  • Prepáčte, bavíme sa o procedurálnych otázkach. Ja nie celkom môžem súhlasiť s pánom poslancom Brňákom, pretože pôvodný návrh predložili páni poslanci Brňák a Tarnóczy ako tlač 241. Potom prebehlo zasadnutie ústavnoprávneho výboru, na ktorom boli prijaté pozmeňovacie návrhy, čiže vlastne to sú pozmeňovacie návrhy, ktoré sa mali objaviť v spoločnej správe. Sú to pozmeňovacie návrhy ústavnoprávneho výboru, to nie je súčasť tlače, ktorú predložili do parlamentu pán poslanec Brňák a pán poslanec Tarnóczy. Myslím si, že by sa malo hlasovať opätovne v pléne, ak ich chceme mať zaradené do tohto návrhu zákona, o pozmeňovacích návrhoch schválených v ústavnoprávnom výbore.

  • Vážený pán podpredseda, vážená Národná rada,

    mám jednu otázku: Kto je vlastne navrhovateľom tohto zákona? Ústavnoprávny výbor, alebo autori, ktorí sú uvedení v pôvodnej tlači?

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Pán Brňák, nech sa páči.

  • Môžem mať otázku, nechcem pingpongovým spôsobom vracať túto diskusiu tam, kde nepatrí, prečo potom toto plénum schválilo taký program, aký je, pretože z uvedeného bodu jednoznačne vyplýva, že svojím hlasovaním toto plénum rozhodlo tak, že pôvodným materiálom je vlastne tlač 241a. Stačí, keď si každý z nás prečíta schválený program tejto schôdze. Poukazujem na to, že ide o atypickosť v danom prípade. V súvislosti s tým, čo uviedol pán poslanec Fico, chcem uviesť, že materiál pod tlačou 241a tvorí kompaktný, úplný celok. Nejde o pozmeňovacie alebo doplňovacie návrhy ústavnoprávneho výboru, ale ide o kompaktný, kompletný, úplný celok.

    Ďakujem.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán spoločný spravodajca, uvádzajte hlasovanie.

  • Tak ako som uviedol, pán podpredseda, treba dať hlasovať o prvom pozmeňovacom návrhu pána poslanca Cupera, ktorý som už predniesol a prečítal. Odporúčam hlasovať o tomto pozmeňovacom návrhu.

  • Ďakujem. Prosil by som však pána poslanca Cupera, aby presne uviedol tento návrh, lebo bol skreslený.

  • Ja som ho už prečítal: v druhom odseku preambuly nahradiť slová "oceniť obete" slovami "vyjadriť mimoriadnu úctu obetiam".

  • Ďakujem, budeme hlasovať o pozmeňovacom návrhu pána poslanca Cupera.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 107 poslancov. Za návrh hlasovalo 79 poslancov. Proti návrhu hlasovali 2 poslanci. Hlasovania sa zdržalo 25 poslancov. Nehlasoval 1 poslanec.

    Tento pozmeňovací návrh pána poslanca Cupera sme prijali.

    Nech sa páči, pán spoločný spravodajca.

  • Druhý pozmeňovací návrh pána poslanca Cupera bol k odseku 5 preambuly, kde navrhol nahradiť slová "komunistického systému" slovami "totalitných systémov".

  • Ďakujem. Budeme hlasovať o druhom pozmeňovacom návrhu pána poslanca Cupera. Pán spoločný spravodajca, čo odporúčate?

  • Ďakujem. Nech sa páči, hlasujeme.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 106 poslancov. Za návrh hlasovalo 58 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 21 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 26 poslancov. Nehlasoval 1 poslanec.

    Aj tento pozmeňovací návrh sme prijali.

  • Ďalší pozmeňovací návrh smeruje k odseku 6 preambuly, kde pán poslanec Cuper navrhuje vypustiť slová "jej vedenie i členovia". Potom by odsek 6 znel: "Uvedomujúc si povinnosť vyrovnať sa s komunistickým totalitným režimom vyhlasuje, že Komunistická strana Československa a jej odnož Komunistická strana Slovenska sú zodpovedné za spôsob vlády v našej krajine." Ďalší text zostane tak, ako je uvedený v pôvodnom návrhu.

  • Ďakujem. Budeme hlasovať o treťom pozmeňovacom návrhu pána poslanca Cupera. Pán spoločný spravodajca, odporúčate prijať alebo neprijať?

  • Nechám na voľné rozhodnutie snemovne.

  • Pán spravodajca to necháva na voľnú úvahu poslancov.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 107 poslancov. Za návrh hlasovalo 55 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 9 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 42 poslancov. Nehlasoval 1 poslanec.

    Aj tento pozmeňovací návrh bol prijatý. Ďakujem.

  • Ďalší pozmeňovací návrh k tomu istému odseku preambuly znie - ospravedlňujem sa, ale pán poslanec Cuper to ešte v poslednej chvíli upravoval.

  • Nech sa páči, pán poslanec Cuper.

  • V odseku 6 preambuly vypustiť slová "za teror vykonávaný proti nositeľom iných názorov než aké zodpovedali učeniu marxizmu-leninizmu, za devastáciu hospodárstva," tam by bola čiarka a ďalej by sa pokračovalo "za zničenie tradičných hodnôt vlastníckeho práva, za..."

  • Ešte raz: v odseku 6 preambuly vypustiť slová "za teror vykonávaný proti nositeľom iných názorov než aké zodpovedali učeniu marxizmu-leninizmu, za devastáciu hospodárstva," - tam by bola čiarka a pokračovalo by sa normálne ďalším textom.

  • Ďakujem. Budeme hlasovať o štvrtom pozmeňovacom návrhu pána poslanca Cupera. Pán spoločný spravodajca, váš návrh?

  • Pán spravodajca neodporúča prijať.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 107 poslancov. Za návrh hlasovalo 42 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 28 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 31 poslancov. Nehlasovalo 6 poslancov.

    Tento pozmeňovací návrh sme neprijali.

  • Ďalší pozmeňovací návrh týkajúci sa preambuly smeruje k odseku 9 preambuly, ktorý pán poslanec Cuper navrhuje celý zmeniť a nahradiť textom "porušovali občianske práva a slobody". Návrh neodporúčam prijať.

  • Ďakujem. Budeme hlasovať o piatom pozmeňovacom návrhu pána poslanca Cupera. Pán spoločný spravodajca ho neodporúča prijať.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 104 poslancov. Za návrh hlasovalo 44 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 32 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 25 poslancov. Nehlasovali 3 poslanci.

    Ani tento pozmeňovací návrh neprešiel.

  • Posledný pozmeňovací návrh týkajúci sa preambuly v odseku 10 nahradiť slovo "porušoval" slovom "porušovali", teda znel by: "porušovali základné princípy demokratického právneho štátu, medzinárodné zmluvy i svoje vlastné zákony". Nechávam na rozhodnutie snemovne.

  • Ďakujem. Budeme hlasovať o šiestom pozmeňovacom návrhu pána poslanca Cupera. Nech sa páči, pán poslanec Cuper.

  • Niečo tam vypadlo. Návrh je: obdobne v celom texte preambuly nahradiť tvary slovies v tretej osobe jednotného čísla tvarmi v tretej osobe množného čísla. To je v podstate gramatická pripomienka.

  • Hlasovanie.

  • Ďakujem. Prítomných je 74 poslancov, asi sa nestačili prezentovať. Budeme znova hlasovať o šiestom pozmeňovacom návrhu pána poslanca Cupera. Pán spoločný spravodajca necháva na vôľu poslancov.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 105 poslancov. Za návrh hlasovalo 50 poslancov. Proti návrhu hlasovali 3 poslanci. Hlasovania sa zdržalo 49 poslancov. Nehlasovali 3 poslanci.

    Ani tento pozmeňovací návrh pána poslanca Cupera neprešiel.

  • Ďalší pozmeňovací návrh pána poslanca Cupera sa týka § 1 ods. 1, kde navrhuje nahradiť doterajší text novým textom tohto znenia: "Režim založený na komunistickej ideológii, ktorý rozhodoval o riadení štátu a osudoch občanov v bývalom Československu od 25. 2. 1948 do 17. 11. 1989, bol odsúdeniahodný."

  • Budeme hlasovať o siedmom pozmeňovacom návrhu pána poslanca Cupera. Čo odporúčate, pán spoločný spravodajca?

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 109 poslancov. Za návrh hlasovalo 56 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 19 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 31 poslancov. Nehlasovali 3 poslanci.

    Tento pozmeňovací návrh sme prijali.

    Nech sa páči.

  • Ďalší pozmeňovací návrh sa týkal ustanovení § 3 a 4, ktoré potom neskôr pán poslanec Cuper upravil tým, že netrvá na vypustení § 4, ten by zostal tak, ako je v pôvodnom znení navrhnutý v tlači 241a, a navrhuje vypustiť ustanovenia § 3.

  • Nech sa páči, pán poslanec Cuper.

  • Pardon, ale ja som tam ešte dal pozmeňovací návrh k odseku 2 § 1. Môžem to spresniť?

  • V § 1 ods. 2 nahradiť slovo "zločinnou" slovami "ktorá nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny, a to aj na ľudských právach a slobodách. To myslíte?

  • Ja som bol toho názoru, že v druhom vystúpení ste tento váš pozmeňovací návrh stiahli.

  • Nie, ja som nič také nehovoril.

  • Potom musíme o ňom hlasovať. Návrh neodporúčam prijať. Nový odsek 2 v § 1 by potom znel: "Komunistická strana Československa ako aj Komunistická strana Slovenska bola organizácia, ktorá nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny, a to aj na ľudských právach a slobodách."

  • Áno, ale nie "organizácia", ale "organizáciou".

  • Ďakujem. Budeme hlasovať o ďalšom pozmeňovacom návrhu pána poslanca Cupera. Pán spoločný spravodajca, aký je váš návrh?

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 106 poslancov. Za návrh hlasovalo 55 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 30 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 21 poslancov.

    Tento pozmeňovací návrh sme prijali.

    Nech sa páči.

  • Ďalší pozmeňovací návrh sa týka § 3, ktorý pán poslanec navrhuje vypustiť celý, tak ako je uvedený v návrhu. Neodporúčam ho prijať.

  • Ďakujem. Ďalší pozmeňovací návrh pána poslanca Cupera pán spoločný spravodajca neodporúča prijať.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 104 poslancov. Za návrh hlasovalo 43 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 30 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 26 poslancov. Nehlasovalo 5 poslancov.

    Tento pozmeňovací návrh sme neprijali.

    Nech sa páči, pán spoločný spravodajca.

  • Posledný pozmeňovací návrh pána poslanca Cupera sa týka § 7, kde navrhuje upraviť text nasledovne: "Zodpovednosť a spoluzodpovednosť na spáchaných zložinoch je založená na zásade individuálnej zodpovednosti." Nasledujúci text upraviť nasledovne: "Tých, ktorí sa trestných činov dopustili, ktorí komunistický režim presadzovali ako funkcionári...".

  • Hlasy v sále.

  • Pán poslanec vo svojom pozmeňovacom návrhu nenavrhuje vypustiť zvyšok § 7. Tu je pozmeňovací návrh pána poslanca.

  • "Zodpovednosť a spoluzodpovednosť na spáchaných zločinoch je založená na zásade individuálnej zodpovednosti tých, ktorí sa trestných činov dopustili." Zvyšok sa vypúšťa.

  • Ale zvyšok ste nenavrhli vypustiť, pán poslanec. Tu je písomný pozmeňovací návrh, ktorý ste predložili, pán poslanec.

  • Áno, lenže ja som ho modifikoval v druhom vystúpení, pretože tak sme sa dohodli, že ho budem modifikovať.

  • Myslím, že som ti ho aj napísal ešte raz na osobitný papier.

  • Pán predsedajúci, trvám na pôvodnom pozmeňovacom návrhu, ktorý predniesol pán poslanec Cuper, kde nenavrhol vypustiť text, ktorý by nasledoval po tom texte, ktorý navrhol doplniť.

  • Ďakujem. Pokoj, vážení. Pán poslanec Fogaš, nech sa páči.

  • Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

    Myslím si, že spravodajca nemôže trvať na návrhu, s ktorým nesúhlasí sám predkladateľ, takže sa domnievam, že to je formulácia, ktorá je neprijateľná. Spravodajca je nato, aby uviedol hlasovanie o návrhoch, ktoré predložili tí, ktorí dávajú pozmeňovacie návrhy. A keď pán dr. Cuper trvá na svojom návrhu v znení, ktoré predniesol, o tom sa môže hlasovať, o ničom inom.

    Ďakujem.

  • Ale môže sa hlasovať, pán poslanec, len o tom, čo bolo prednesené ako pozmeňovací návrh v rozprave. Či pán poslanec už teraz na tom trvá, alebo netrvá, to je jeho problém, ale je fakt, že v rozprave bol prednesený pozmeňovací návrh v tom znení, ako som ho prečítal. Žiadam vás, aby ste dali hlasovať o tomto pozmeňovacom návrhu. Neodporúčam ho prijať.

  • Ale veď on predniesol pozmeňovací návrh v podobe, ktorú potom spresňoval, pretože takisto som tu sedel a písal som si, aké sú pozmeňovacie návrhy.

  • V druhom vystúpení pán poslanec Cuper nespresňoval § 7.

  • Ďakujem. Nech sa páči, pán poslanec Cuper.

  • Ja tu mám pôvodný text, ktorý som čítal, keď som vystúpil prvýkrát. Samozrejme, že to mám prečiarknuté, takže som to nemohol čítať. Mohlo sa stať, že to sekretárka nenapísala do pozmeňovacích návrhov, ale rozhodne som to tu prečítal. Môžeme si ísť zobrať záznam.

  • Dobre. Nech sa páči, budeme hlasovať o pozmeňovacom návrhu pána poslanca Cupera. Nech sa páči, ešte raz ho uveďte, pán poslanec Cuper.

  • No, § 7 by mal znieť takto: "Zodpovednosť a spoluzodpovednosť na spáchaných zločinoch je založená na zásade individuálnej zodpovednosti tých, ktorí sa trestných činov dopustili." Tam by nasledovala bodka a zvyšok textu sa má vypustiť.

  • Ďakujem. Budeme hlasovať o ďalšom pozmeňovacom návrhu.

  • A ostatné paragrafy, samozrejme, prečíslovať.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 97 poslancov. Za návrh hlasovalo 71 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 6 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 18 poslancov. Nehlasovali 2 poslanci.

    Tento pozmeňovací návrh pána poslanca Cupera sme prijali.

    Nech sa páči, pán poslanec Hrušovský.

  • Ďalší v rozprave vystúpil pán poslanec Šimko, ktorý navrhol pôvodný text preambuly návrhu zákona nahradiť nasledujúcim textom: "Národná rada Slovenskej republiky vedená úsilím oceniť obete komunistického a každého zločinného režimu, priznať im významný podiel na obnove slobody a demokracie, uložiť do pamäti národa utrpenie a obete tisícov občanov, zamedziť, aby nikdy nedošlo k pokusom o obnovu komunistického alebo obdobného zločinného režimu v akejkoľvek podobe a uvedomujúc si povinnosť vyrovnať sa s komunistickým totalitným režimom a jeho stále prežívajúcim dedičstvom vyhlasuje, že Komunistická strana Československa a Komunistická strana Slovenska, ako aj tí, ktorí sa po roku 1989 pokúšajú znovu ožívať metódy jej politiky, sú zodpovední za spôsob vlády v našej krajine od roku 1948, a to najmä za cieľavedomé ničenie tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, za úmyselné porušovanie ľudských práv a slobôd, za justičné zločiny vykonané v politických procesoch, za teror vykonávaný proti nositeľom iných názorov, než aké zodpovedali tomu, čo hlásala, či hlása vládna politická garnitúra, za devastáciu hospodárstva, za zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy, kultúry a masovokomunikačných prostriedkov na politické a ideologické účely.

    Národná rada Slovenskej republiky si je vedomá, že pre komunistický režim a pre tých, ktorí sa jeho metódy usilujú oživovať, je charakteristické nedávať občanom možnosť slobodne vyjadriť politickú vôľu, nútiť ich verejne vyhlasovať svoj súhlas aj s tým, čo považujú za klamstvo a za zločin, a to prenasledovaním alebo hrozbou perzekúcie voči ním samotným, rodinám a blízkym, porušovať základné zásady demokratického právneho štátu, medzinárodné zmluvy i svoje vlastné zákony, zneužívať na prenasledovanie mocenské nástroje, a to najmä obmedzovaním osobnej slobody, žalárovaním vo väzniciach a táboroch nútených prác, používaním brutálnych vyšetrovacích metód, ba i vraždením a popravovaním, zraňovaním i usmrcovaním občanov pri pokusoch o útek do zahraničia, využívaním spravodajskej služby a iných štátnych orgánov a zložiek na nezákonné zasahovanie do práv a slobôd občanov, ako i zabezpečovaním beztrestnosti pre tých, ktorí sa tohto zasahovania dopúšťali, násilným zadržiavaním predstaviteľov cirkví a náboženských spoločností v sústreďovacích táboroch, ako aj ďalším obmedzovaním ich slobôd, násilným vysťahovávaním občanov v akcii B, bránením v práve slobodne vycestovať do zahraničia, ako i v práve slobodného návratu do svojej vlasti, zneužívaním pomocných technických práporov na svojvoľné predlžovanie výkonu základnej vojenskej služby, v roku 1968 v spojení s cudzou mocnosťou a za pomoci okupačných vojsk dlhodobým prenasledovaním občanov vedených na osobitných zoznamoch spolu s ich rodinnými príslušníkmi, odnímaním práv, ktoré sú podľa medzinárodných zmlúv neodňateľné a nescudziteľné, privilegovaním svojmu režimu blízkych občanov pred ostatnými občanmi, obmedzovaním slobody prejavu, práva na informácie, slobody spolčovania, zhromažďovania, petičného práva, slobodnej súťaže politických síl a mnohých ďalších práv a slobôd uzniesla sa na tomto zákone.

    Keďže, pán podpredseda, aj ďalšie pozmeňovacie návrhy týkajúce sa § 1, 2 a 3 súvisia so zmenou návrhu na preambulu, odporúčam, aby som tieto pozmeňovacie návrhy, týkajúce sa týchto paragrafov, predniesol teraz a odporúčam, aby sme hlasovali o tomto pozmeňovacom návrhu pána poslanca Šimka spoločne.

    Teda § 1 navrhuje pán poslanec Šimko zmeniť takto:

    "§ 1

    (1) Spôsob uplatňovania moci vychádzajúci z komunistickej ideológie, ktorý začal rozhodovať o riadení štátu a o osudoch občanov v bývalom Československu od 25. februára 1948, je vždy zločinný, nelegitímny a zavrhnutiahodný."

    (2) Komunistická strana Československa, Komunistická strana Slovenska, rovnako ako všetky politické organizácie podnecujúce akúkoľvek formu rasovej, triednej, či národnostnej nenávisti sú vždy zločinnými organizáciami a režim, ktorý utvárajú, je vždy zločinný."

    § 2 navrhovaný pánom poslancom Šimkom bol tohto znenia:

    "§ 2

    (1) Odpor občanov proti komunistickému a akémukoľvek zločinnému režimu, prameniaci v demokratickom presvedčení, prejavujúci sa odbojom, pomocou prenasledovaným alebo inou činnosťou vo vnútri štátu alebo v zahraničí, samostatne alebo v spojení s demokratickou mocnosťou, je vždy legitímny, morálne oprávnený a je hodný úcty.

    (2) Každý, kto bol komunistickým alebo akýmkoľvek zločinným režimom nespravodlivo postihnutý, prispieva k jeho pádu ako k znovunastoleniu demokracie na Slovensku a nepodieľa sa na jeho zločinoch, patrí mu za to vďaka."

    Novonavrhované znenie § 3 je nasledovné:

    "§ 3

    Vo vstupnej hale Národnej rady Slovenskej republiky sa umiestni tabuľa s textom: "Tí, čo aktívne alebo svojím utrpením bojovali, bojujú, či budú bojovať proti komunistickému alebo akémukoľvek zločinnému režimu, majú zásluhu na jeho páde a na znovunastolení demokracie na Slovensku, patrí im za to vďaka."

    Posledná zmena, ktorú predniesol pán poslanec Šimko, sa týka § 4, kde navrhuje v texte vypustiť dátum "do 29. decembra 1989".

    Ako spoločný spravodajca odporúčam tento pozmeňovací návrh schváliť.

  • Ďakujem. Budeme hlasovať o pozmeňovacích návrhoch pána poslanca en bloc. Pán spoločný spravodajca ich odporúča prijať.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 108 poslancov. Za návrh hlasovalo 31 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 55 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 22 poslancov.

    Pozmeňovacie návrhy pána poslanca Šimku sme neprijali.

    Nech sa páči, pán spoločný spravodajca.

  • S posledným pozmeňovacím návrhom vystúpila pani poslankyňa Lazarová, ktorá navrhuje zmeniť názov zákona a navrhuje, aby zákon znel: "Návrh zákona o morálnom zadosťučinení osobám prenasledovaným počas komunistického režimu". Neodporúčam prijať tento návrh.

  • Ďakujem. Budeme hlasovať. Pán spoločný spravodajca návrh neodporúča prijať.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 110 poslancov. Za návrh hlasovalo 29 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 36 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 45 poslancov.

    Ani tento pozmeňovaní návrh sme neprijali.

    Nech sa páči, pán poslanec.

  • Pán podpredseda, hlasovali sme o všetkých prednesených pozmeňovacích návrhoch k textu navrhovaného zákona. Ešte pani poslankyňa Gbúrová navrhla návrh na uznesenie, ale odporúčam, aby sme o ňom hlasovali až po záverečnom hlasovaní.

  • Hlasy v sále.

  • Pani poslankyňa svoj návrh zatiaľ nestiahla.

  • O jej uznesení budeme hlasovať až po schválení zákona.

    Pán poslanec Prokeš.

  • Vážený pán predsedajúci,

    žiadam, aby bol na základe prijatých pripomienok a pozmeňovacích návrhov vypracovaný čistý text zákona, aby nám bol predložený a až potom aby sme pristúpili k hlasovaniu o celom zákone, pretože sa obávam, že na základe všetkých týchto prijatých pripomienok zákon nie je celkom konzistentný. Myslím si, že by mal mať každý poslanec jasný text, o ktorom hlasuje. Navrhujem zaradiť hlasovanie na stredu ráno.

  • Dávate to ako procedurálny návrh?

  • Áno, ako procedurálny návrh.

  • O tomto návrhu musíme hlasovať. Prosím, vážení páni poslanci, budeme hlasovať o návrhu pána poslanca Prokeša, aby všetci poslanci dostali pozmeňovacie návrhy zapracované do zákona, aby dostali čistý text zákona a aby bolo hlasovanie zaradené na stredu. Hlasujme o tomto návrhu.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 112 poslancov. Za návrh hlasovalo 41 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 15 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 55 poslancov. Nehlasoval 1 poslanec.

    Tento váš pozmeňovací návrh sme neprijali, pán poslanec Prokeš.

    Vyhlasujem 15-minútovú prestávku podľa požiadaviek dvoch klubov. O 14.30 hodine pokračujeme v rokovaní.

  • Po prestávke.

  • Pani poslankyne, páni poslanci, pozývam vás do rokovacej sály. Budeme pokračovať v hlasovaní o návrhu zákona ako celku.

    Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

    v súlade s ustanovením § 26 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku budeme hlasovať o návrhu zákona ako celku v znení schválených zmien a doplnkov.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme. Čo odporúča pán spoločný spravodajca?

  • Zákon navrhujem prijať. Ale prosím, aby ste zavolali poslancov DÚ.

  • Poslanci DÚ tu nie sú. Už idú, bývalí členovia strany, tu sú v plnej zbroji. Ďakujem.

    Tak ešte raz, vážené pani poslankyne, páni poslanci, v súlade s ustanovením § 26 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku budeme hlasovať o návrhu zákona ako celku v znení schválených zmien a doplnkov.

    Prosím, prezentujme sa a hlasujme. Pán spoločný spravodajca odporúča návrh zákona prijať.

  • Hlasovanie.

  • Prezentovalo sa 110 poslancov. Za návrh hlasovalo 63 poslancov. Proti návrhu hlasovalo 22 poslancov. Hlasovania sa zdržalo 24 poslancov. Nehlasoval 1 poslanec.

  • Konštatujem, že sme schválili návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona Národnej rady Slovenskej republiky o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému.

    Ďakujem, pán poslanec Hrušovský.

  • Pán podpredseda, ešte nám zostal návrh na uznesenie, ktorý podala pani poslankyňa Gbúrová. Chcem upozorniť, že tým, že bol schválený zákon a zo zákona nebol prijatý pozmeňovací návrh pána poslanca Cupera na vypustenie textu, ktorý by mal byť na tabuli umiestnenej vo vestibule budovy Národnej rady, je bezpredmetné o tomto návrhu hlasovať. Pani poslankyňa, aby to bolo procedurálne čisté, sťahujete svoj návrh?

  • Nech sa páči, pani poslankyňa Gbúrová.

  • Je to vysvetlené presne, sťahujem svoj návrh.

  • Vážené panie poslankyne, vážení paní poslanci,

    ďalším bodom rokovania je všeobecná rozprava. Zatiaľ nemám žiadnu prihlášku do všeobecnej rozpravy. Chce sa niekto prihlásiť?

  • Keďže nie, ďakujem vám všetkým za účasť a končíme dnešné zasadnutie 13. schôdze Národnej rady.

    Pokračujeme v stredu o 10.00 hodine.